JUDr. Michal MASLEN, PhD.
Trnavská univerzita v Trnave
Právnická fakulta
Katedra správneho práva, práva životného prostredia a finančného práva
POVINNOSŤ DOKAZOVANIA AKO PRINCÍP A PRÁVNA
ÚPRAVA SPRÁVNEHO TRESTANIA1
Úvodné poznámky
Čl. 7 Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy č. (91) 1 o správnych
sankciách ustanovuje pravidlo, že bremeno dôkazu má v postupoch, v ktorých sa
vyvodzuje administratívnoprávna zodpovednosť, zaťažovať správny orgán.
Dokazovanie vytvára jadro konania o správnom delikte. Orgány verejnej správy
v jeho priebehu overujú a hodnotia otázky vzniku zodpovednosti za správny delikt.
Následne na základe vykonaného dokazovania vyvodzujú závery o zodpovednosti
osoby obvinenej zo správneho deliktu. Dokazovanie – ako súbor procesných úkonov
– vyjadruje vzťah medzi hmotnoprávnou zásadou zákonného vymedzenia správnych
deliktov a správnych sankcií a procesnoprávnym pravidlom stíhania obvineného zo
správneho deliktu len zo zákonných dôvodov. Vystihuje stav, v ktorom orgán verejnej
správy skúma pravdivosť svojho subjektívneho presvedčenia o vine obvineného,
avšak zároveň je pri realizácii všetkých svojich úkonov viazaný právom. Správny
orgán týmto spôsobom overuje, či okolnosti spáchaného skutku zodpovedajú
zákonom ustanoveným znakom správneho deliktu. Pokiaľ sa preto chceme zaoberať
otázkami dokazovania zodpovednosti za správny delikt, musíme vždy najprv
dôsledne skúmať zásadu zákonnosti. Keďže zodpovednosť za správny delikt musí
správny orgán vyvodiť zákonom ustanoveným spôsobom, nemôže v rámci
dokazovania opomenúť ani princíp prezumpcie neviny administratívne stíhaného
subjektu. Povinnosť dokazovania preto podľa nášho názoru v prvom rade ovládajú
princípy viazanosti právom a zákonnosti a pravidlá prezumpcie neviny. Uvedené
záruky vytvárajú obsah práva na spravodlivý proces. Vymedzujú ich Ústava
Slovenskej republiky (ďalej ako „Ústava“),2 Listina základných práv a slobôd (ďalej
ako „Listina“),3 Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (ďalej ako
1 Tento príspevok bol vyhotovený v rámci grantu VEGA (č. 1/0092/13) "Princípy administratívnoprávnej zodpovednosti – právna úprava a právna prax ".
2 Podľa čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky: „Len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom
a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.“ Podľa čl.
50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky : „Každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa
za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.“ Podľa čl. 47
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky : „Každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil
nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.“
3 Podľa čl. 39 Listiny základných práv a slobôd : „Iba zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom
a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno za jeho spáchanie uložiť.“ Podľa čl.
40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd : „Každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje
sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.“ Podľa čl. 37
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd : „Každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil
nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.“
153
„Pakt“)4 a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej ako
„Dohovor“).5
Právo na spravodlivý proces vymedzuje Dohovor ako právo každého „na to,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť
môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti,
verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo
keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov
alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na
osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.“
Uvedené právo zaručené Dohovorom sa však vzťahuje najmä na postupy
vykonávané súdmi v občianskych a v trestných veciach. Nezahŕňa dodržanie
predmetných záruk v postupoch pred inými orgánmi verejnej moci, ktoré nespĺňajú
vlastnosti nezávislého a nestranného a zákonom zriadeného súdu.6
4
5
6
Podľa čl. 9 ods. 1, tretia veta Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach: „Nikto
nesmie byť pozbavený slobody okrem prípadov, keď sa tak na základe zákona a v zhode
s konaním, ktoré ustanovuje zákon.“ Podľa čl. 14 ods. 2 Medzinárodného paktu o občianskych
a politických právach: „Každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa za nevinného, pokiaľ nie
je zákonným postupom preukázaná jeho vina.“ Podľa čl. 14 ods. 3 písm. e) Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach: „Každý, kto je obvinený z trestného činu, má mať tieto
minimálne záruky: ..... má sa mu dať možnosť, aby vyslúchal alebo dal vyslúchať svedkov proti sebe
a aby mal možnosť účasti a výsluchu svedkov svedčiacich v jeho prospech za rovnakých podmienok
ako u svedkov svedčiacich proti nemu;“
Podľa čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd : „Nikoho nemožno odsúdiť za
konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo
medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo
možné uložiť v čase spáchania trestného činu. Tento článok nebráni súdeniu a potrestaniu osoby za
konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, bolo trestné podľa všeobecných
právnych zásad uznávaných civilizovanými národmi.“ Podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd : „Každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za
nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.“ Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd : „Každý, kto je obvinený z trestného činu
má tieto minimálne práva: ...... vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť
predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.“
Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva vyvodila, že „súdom v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru
nemusí nevyhnutne byť iba jurisdikčný orgán klasického typu, integrovaný do štruktúry všeobecných
súdov daného štátu. Pri rozhodovaní o tom, či orgán možno považovať za nezávislý a nestranný
tribunál, nezávislý najmä na výkonnej moci a na stranách daného prípadu, je nutné prihliadať
k spôsobu vymenovania jeho členov, k dĺžke ich funkčného obdobia, existujúcim predpisom
upravujúcich ich odvolanie alebo záruky ich neodvolateľnosti, k zákonom zakazujúcim udeľovať im
inštrukcie zo strany exekutívy pri ich rozhodovaní, k existencii právnych záruk proti vonkajším
tlakom a k otázke, či sa orgán skutočne javí ako nezávislý. (K tomu bližšie pozri: POUPEROVÁ, O.
Čl. 6 Úmluvy a správní řízení. In: Vliv EU a Rady Evropy na správní řízení v ČR a v polsku. Brno:
Tribun EU. 2010. s. 22 – 23). Požiadavka nezávislosti, nestrannosti, zákonného zriadenia
a adekvátnej právomoci v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru sa preto neviaže iba na súd v pravom
zmysle slova. Môže ísť aj o orgán spĺňajúci takéto požiadavky a stojaci mimo súdnej sústavy. Podľa
judikatúry štrasburských orgánov ochrany práv nemožno za súd považovať ministra alebo vládu
a za určitých podmienok parlament. (K tomu bližšie pozri : KOŠIČIAROVÁ, Soňa. Požiadavky Rady
Európy na súdny prieskum správnych aktov podľa odporúčania REC (2004) 20 výboru
ministrov. In: MASLEN, M. (ed.) Správne súdnictvo a jeho rozvojové aspekty. Zborník príspevkov z
154
Na dôležitosť dodržiavania uvedených pravidiel v konaniach pred správnymi
orgánmi poukazuje právna veda. Správne delikty majú vo všeobecnosti
trestnoprávny charakter podľa čl. 6 Dohovoru. Konanie o nich by preto podľa
viacerých predstaviteľov českej a slovenskej vedy správneho práva mali ovládať
záruky práva na spravodlivý proces.7 Základné záruky sú riadne, verejné a primerane
rýchle prejednanie záležitosti, pri rešpektovaní minimálnych práv obvineného.8 Veda
správneho práva z tohto dôvodu zdôrazňuje primeranú aplikáciu ústavnoprávnych
záruk vyvodzovania trestnoprávnej zodpovednosti9 v právnej úprave správneho
trestania.10 Na túto skutočnosť upozorňuje vo svojich dielach napr. P. Průcha.11
Rovnako na tieto otázky reaguje aj súdna judikatúra. Pri vyvodzovaní
zodpovednosti za správne delikty treba použiť analógiu zákona.12 Právne predpisy,
ktoré ustanovujú skutkové podstaty správnych deliktov, neupravujú postup správnych
orgánov v takom rozsahu, v akom upravujú postup orgánov činných v trestnom
vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej 7. 8. Marca 2011 v Trnave. Bratislava:
IKARUS.SK – EUROUNION. 2011 s. 89).
7
Napr. podľa rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, sp. zn. 4As 10/2006 – 57,
musí konanie o priestupku, rovnako ako aj konanie o inom správnom delikte, so zreteľom
k zásadám vyjadreným v čl. 6 ods. 1 Dohovoru vyjadrujúcim princípy práva na spravodlivý proces
podliehať, podliehať rovnakému režimu ako konanie o trestnom čine. Ohraničenie trestných činov
a ich oddelenie od správnych deliktov vyjadruje oveľa viacej trestnú politiku štátu ako obsah
prirodzenoprávnych princípov.
8
K tomu bližšie pozri: PRÁŠKOVÁ, H. Postavení obviněného v řízení o správních deliktech (Vybrané
problémy). In: Aktuálne otázky správneho konania. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej
konferencie Právo ako zjednoťovateľ Európy - veda a prax. Bratislava : Univerzita Komenského
v Bratislave, Právnická fakulta. 2010, s. 108.
9
K tomu bližšie pozri: MADLEŇÁKOVÁ, L. Probíhá v ČR řízení o uložení správních sankcí a jejich
ukládaní dle zásad Rady Evropy? In: Vliv EU a Rady Evropy na správní řízení v ČR a v Polsku.
Brno: Tribun EU. 2010. s. 22 – 23
10
K tomu bližšie pozri: PEKÁREK, M. Několik poznámek ke správněprávní odpoveďnosti v ochraně životního prostředí. Odpovědnost v právu životního prostředí. Sborník příspěvku z konference.
Brno : Masarykova univerzita. 2012. s. 103.
11
PRŮCHA, P. Odpovědnost za správní delikty. In: PRŮCHOVÁ, I. a kol. Stavební zákon a ochrana životního prostředí. Brno: Masarykova univerzita. 2011. s. 436.
12
Súdna judikatúra poukazuje na trestnoprávny charakter správneho trestania, ktorý vyvodzuje aj
štrasburská judikatúra. Orgány verejnej moci by preto mali vychádzať z čl. 50 Ústavy Slovenskej
republiky a analogicky aj z Trestného zákona. Napr. ak na rozdiel od Trestného zákona, právne
predpisy, ktoré zakotvujú skutkové podstaty správnych deliktov neupravujú postup správnych
orgánov pri postihu za pokračovací delikt, je potrebné použiť analógiu zákona podľa § 122 ods. 10
zákona č. 300/2005 Z. z. Na základe analógie teda v danom prípade treba aplikovať pravidlá pre
triedenie trestných činov z časového hľadiska, t.j. správny orgán uloží za viaceré čiastkové útoky
jednu sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt. Podľa § 122 ods. 10 zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov za pokračovací trestný čin sa
považuje, ak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých
čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové útoky toho istého
páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania a v predmete útoku, ako aj
subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin; to neplatí vo
vzťahu k čiastkovým útokom spáchaným mimo územia Slovenskej republiky. Najvyšší súd
Slovenskej republiky k uvedenej judikatúre dopĺňa, že správny delikt právnickej osoby na rozdiel od
trestného činu nemá subjektívnu stránku. Vzhľadom na to pre naplnenie pojmových znakov
pokračujúceho správneho deliktu právnickej osoby je rozhodujúca objektívna súvislosť v čase,
spôsobe ich páchania a v predmete útoku. Tieto znaky musia byť identifikované v skutku. (K tomu
bližšie pozri : Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 7. 2. 2012, sp. zn.
3Sž/19/2011).
155
konaní predpisy trestného práva. Pri nedostatku špeciálnej právnej úpravy preto súdy
používajú analógiu zákona, ktorá spočíva v analogickom použití pravidiel
vyjadrených v právnej úprave trestného práva. Analógia zároveň odôvodňuje použitie
týchto pravidiel v duchu záruk ustanovených Dohovorom.13
Trochu iným spôsobom na túto situáciu poukazuje J. Staša. Uvedený autor
opisuje právny stav, v ktorom sa osobitné úpravy správneho konania až príliš
rozchádzajú a navyše často problematickým spôsobom. Tento stav so sebou prináša
zbytočnú intelektuálnu a administratívnu záťaž orgán aplikácie práva. Základným
nedostatkom práva je preto podľa J. Stašu nevyrovnanosť a medzerovitosť práva.14
Uvedené záruky by sa mali vzťahovať na konanie pred akýmkoľvek orgánom
verejnej moci, o akýchkoľvek právach alebo povinnostiach fyzických alebo
právnických osôb a prípade akéhokoľvek druhu. Presadenie myšlienky spravodlivého
procesu znamená, že jednotlivec má právo na spravodlivé právne konanie, v ktorom
orgán verejnej moci uplatňuje všetky zásady správneho rozhodovania podľa zákona
a v súlade s ústavnými princípmi. Zaručenie uvedených práv verejnou mocou
nadobúda svoj význam aj v činnosti správnych orgánov a predovšetkým v rámci
správneho trestania. Na jednej strane správne orgány často rozhodujú o veľmi
dôležitých právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb. Na druhej
strane ich nezávislosť a nestrannosť nie je zaručená, ako je tomu v prípade súdnych
orgánov, pretože správny orgán pri rozhodovaní presadzuje i určitý verejný záujem.15
Túto skutočnosť potvrdzuje aj obsah platnej právnej úpravy. 16
Úprava vyvodzovania administratívnoprávnej zodpovednosti preto vychádza
zo všeobecných princípov európskeho správneho práva. Tie vyjadrujú podstatné črty
správneho práva, tradíciu a etiku správneho systému. Viaceré z nich sú výslovne
13
K tomu bližšie pozri: Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 7. 6. 2012, sp. zn. 1S/116/2011.
K tomu bližšie pozri: STAŠA, J. Hranice mezi obecnou úpravou a zvláštními úpravami správního
řízení. In: Všeobecné správne konanie. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie 8. – 9.
Októbra 2009, Častá – Papiernička. Bratislava: Univerzita Komenského, Právnická Fakulta. 2010.
s. 174.
15
K tomu bližšie pozri: HORZINKOVÁ, Eva. Správní delikty a dodržování pravidel spravedlivého procesu.
In: Správne delikty a správne trestanie v stredoeurópskom právnom priestore – súčasnosť
a vízie. Zborník príspevkov z odborného seminára s medzinárodnou účasťou konaného dňa 26.
Októbra 2010. Bratislava: Paneurópska Vysoká škola a EUROKÓDEX, s. r. o. 2011. s. 74 – 75.
16
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) : „Správne orgány
postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy
štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať
plnenie ich povinností.“ Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 500/2004 Sb. správní řád „Správní orgán dbá,
aby přijaté řešení bylo v souladu s veřejným zájmem a aby odpovídalo okolnostem daného případu,
jakož i na to, aby při rozhodování skutkově shodných nebo podobných případů nevznikaly
nedůvodné rozdíly.“ Podľa čl. 3 španielskeho zákona č. 30/1992 Z. z. o právnom režime verejnej
správy a všeobecnom správnom konaní „Orgány verejnej správy presadzujú verejný záujem na
základe Ústavy a zákonov. Okrem princípu zákonnosti zaväzujú verejnú správu zásady dobrej viery
a princíp legitímnych očakávaní. Jej subjekty dosahujú ciele ustanovené zákonmi a inými právnymi
predpismi. Právomoc vykonávajú iba v medziach zvereného účelu. Konajú transparentne a za
účasti verejnosti.“
14
156
zakotvené v ústavách a v zákonoch členských štátov Rady Európy,17 pretože
vyjadrujú spoločný demokratický základ ich právnych poriadkov.18
Povinnosť dokazovania ako princíp podľa Dohovoru a v judikatúre
štrasburských orgánov ochrany práv
Obsahom čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru je právo obvineného dať vypočúvať
svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých
podmienok. Uvedené oprávnenia obvineného zaraďuje štrasburská doktrína pod
právo na riadne dokazovanie. Čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru nepredpokladá
povinnosť súdov predvolať všetkých svedkov označených obžalovaným, ale jeho
cieľom je zabezpečiť rovnosť prostriedkov. Posúdenie významu výpovede svedka
pre trestné konanie je v dispozícii príslušného súdu.19 Dôkazy v zásade musia byť
predložené obvinenému na verejnom konaní ku kontradiktórnej diskusii. 20 Aj keď
otázka prípustnosti dôkazov patrí do pôsobnosti vnútroštátnych orgánov, štrasburské
orgány ochrany práv ustanovili určité hranice opierajúce sa o princíp prezumpcie
neviny podľa čl. 6 ods, 2 Dohovoru. Rozlišujú medzi získaním dôkazu, ktorý môže
byť v rozpore s týmto článkom a jeho použitím v procese. Nevylučujú teda
všeobecne použitie dôkazu získaného nezákonne z hľadiska vnútroštátneho práva
a prípadne aj z hľadiska iných článkov Dohovoru, ak bol proces vedený
spravodlivo.21
Prístup Súdu k dôkazným veciach opisuje právna veda len ako opatrný. Súd
často zdôrazňuje, že hodnotenie dôkazov je skôr záležitosťou vnútroštátnych súdov,
než vecou štrasburských orgánov ochrany práv. Komisia pre ľudské práva svojho
času poznamenala, že čl. 6 Dohovoru nepredpisuje pravidlá dokazovania a najmä
17
Zmyslom tohto prístupu je aplikovať na oblasť správneho trestania rovnaký štandard ochrany
verejných subjektívnych práv, ako je tomu v prípade trestnoprávneho postihu. Toto je vyjadrením
princípu viazanosti právom. Napr. estónska Ústava vyjadruje uvedený princíp v čl. 3, podľa ktorého
štátnu moc možno vykonávať len na základe Ústavy a zákonov, ktoré sú v súlade s Ústavou.
(K tomu bližšie pozri : Questionnaire concerning the Regulation of Good Administration in the
Member States of the EU - Estonia (dostupné na:
http://www.statskontoret.se/upload/publikationer/2005/goodadministrationestonia.pdf, 30.7.2012,
15:31 hod.)
18
K tomu bližšie pozri: KOŠIČIAROVÁ, Soňa. Rada Európy, princípy správneho trestania a správne
disciplinárne delikty. In: Správne delikty a správne trestanie v stredoeurópskom právnom
priestore – súčasnosť a vízie. Zborník príspevkov z odborného seminára s medzinárodnou
účasťou konaného dňa 26. Októbra 2010. Bratislava: Paneurópska Vysoká škola a EUROKÓDEX,
s. r. o. 2011. s. 91.
19
Zákon teda stanovuje, že ak má byť niečo použité ako dôkaz, musí spĺňať jednak podmienku, že
taký dôkaz prispeje k náležitému objasneniu veci, a jednak, že dôkaz musí byť získaný zákonným
spôsobom. Za zákonný spôsob treba považovať nielen splnenie formálnych procesných podmienok
vyžadovaných Trestným poriadkom na vykonanie konkrétneho dôkazu, ale aj splnenie obsahových
podmienok, t. j. aby úkon – použitý dôkazný prostriedok na vykonanie dôkazu – bol zameraný na
zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a použitý môže byť. (16.6.2010 – 1Tdo V 7/2010 –NS
SR)
20
K tomu bližšie pozri: SVÁK, J. Ochrana ľudských práv (z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva). II. rozšírené a doplnené vydanie. Žilina: Poradca podnikateľa,
s. r. o. 2006. s. 496.
21
REPÍK, B. Požadavky Evropské úmluvy na trestní proces. Bulletin advokacie, 1993, č. 1, s. 18
157
pravidlá týkajúce sa prípustnosti a hodnoty dôkazov. Uvedené princípy v podstate
závisia od vnútroštátnych predpisov. Nie je v právomoci Súdu rozhodovať o tom, či
vnútroštátne súdy správne posúdili dôkazy, ale iba či dôkazy v prospech a proti
obvinenému vykonali vnútroštátne orgány takým spôsobom, ako aj konanie ako
celok viedli takým spôsobom, ktorý zodpovedá požiadavkám spravodlivého procesu.
V často citovanom rozsudku vo veci Schenk proti Švajčiarsku Súd rozhodol, že aj
keď čl. 6 Dohovoru zaručuje právo spravodlivý proces, neustanovuje žiadne pravidlá
týkajúce sa prípustnosti dôkazov. Prípustnosť dôkazov je v prvom rade záležitosťou
úpravy podľa vnútroštátnych právnych predpisov. Štrasburské orgány ochrany práv
tak dali jasne najavo, že úloha rozhodovania o tom, či by dôkazy mali alebo nemali
byť prijaté presahuje rámec Dohovoru a zachovali túto právomoc vnútroštátnym
orgánom. Súd sa snaží v tomto smere spoliehať na to, že členské štáty dodržiavajú
požiadavku spravodlivosti. Zdržanlivosť Súdu vníma právna veda aj prax ako
zrozumiteľnú s ohľadom na zložitosť úlohy vytvoriť všeobecné pravidlo prípustnosti
dôkazov. Na druhej strane právna veda zdôrazňuje potrebu koherentnej stratégie
k tejto otázke, pretože má zásadný význam pre ochranu procesných práv
obvineného.22
Naproti tomu slovenská súdna judikatúra nedávno zaujala prísnejšie
stanovisko. Rešpektovanie zákonnosti pri vykonávaní dôkazov nie je abstraktnou
a formalistickou požiadavkou, ale má základný význam pre spravodlivosť trestného
procesu. Žiadny súd nemôže bez toho, aby nepoškodil riadny výkon spravodlivosti
brať do úvahy dôkaz získaný nezákonným spôsobom.23 Dohovor neupravuje
podmienky prípustnosti dôkazov. Toto ponecháva na vnútroštátnu právnu úpravu.
Orgány Dohovoru rozlišujú spôsob získania a použitie dôkazu. Európsky súd pre
ľudské práva svoje rozhodnutia opiera výlučne o ustanovenia Dohovoru. Štrasburská
judikatúra sa vyhýba tomu, aby zaujala stanovisko k prípustnosti dôkazu. Výnimku
tvoria len anonymní svedkovia. Konanie posudzuje ako celok. Pozornosť venuje
otázkam prameňa dôkazu. Svoje názory však nevyhrocuje, ale zaujíma rozdielne
prístupy. Vidí porušenie procesných pravidiel v situácii, v ktorej obvinený nemôže
klásť svedkovi otázky. Naopak nemá problém konštatovať súlad s Dohovorom pri
odsúdení na základe súhrne usvedčujúcich dôkazov.24 Na druhej strane tieto pozície
môžu súvisieť s kontradiktórnosťou konania, princípom rovnosti zbraní a presúvaním
procesnej zodpovednosti na strany konania. Ak má obvinený právo svedkov proti
sebe vypočúvať, musí mať aj právo dosiahnuť ich predvolanie. Rozhodnutie
o potrebe svedka však náleží vnútroštátnemu súdu. Výsluch sa musí uskutočniť
zásadne na verejnom pojednávaní v prítomnosti obvineného a pri možnosti súdu
hodnotiť jeho hodnovernosť.25 Prax štrasburských orgánov vo vzťahu k svedkom
22
SUMMERS, S. Fair Trials. Oxford and Portland, Oregon: Hart Publishing. Criminal Law Library.
2007. s. 133 – 134.
23
K tomu bližšie pozri: Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.3.2012, sp. zn. 3
Tdo 43/2011- 14.3.2012.
24
K tomu bližšie pozri: NETT, A. Plody otráveného stromu. Brno: Masarykova univerzita, 1997, s. 39.
25
Preto je typickým porušením práva na riadne dokazovanie aj stav, v ktorom svedok nie je vypočúvaný pred súdom, ale je prečítaná len jeho výpoveď zo zápisnice. (K tomu bližšie pozri: MOLEK,
P. Právo na spravedlivý proces. Praha: Wolters Kluwer ČR, 2012 s. 392).
158
zaujala stanovisko, že odsúdenie sa nemôže zakladať výhradne na výpovediach
anonymných svedkov.26
Na tieto závery reaguje aj slovenská trestnoprávna teória. Rozhodli sme sa
použiť argumenty trestnoprávnej teórie aj pre obsahovú príbuznosť trestných činov
a správnych deliktov. Ak má mať rozhodujúci význam v priebehu dokazovania hlavné
pojednávanie a majú byť dodržané zásady, bezprostrednosti, ústnosti, prezumpcie
neviny a rovnosti strán, musí sa súd vždy vyporiadať s dôkazmi z prípravného
konania. Účelom konania sú rýchle a účinné zásahy príslušných orgánov, ktoré
procesne zaistia dôkaz aj pre ďalšie štádia konania. Náležité zistenie dôkazov
vykonané spôsobom ustanoveným zákonom je zákonným predpokladom na ich
využitie v následných etapách konania.27
Existujú v zásade dve skupiny názorov na zákonnosť dôkazov. Tá prvá
poukazuje na potrebu získať dôkaz zákonným spôsobom. Porušenie zákonných
pravidiel pri odhaľovaní, obstarávaní a vykonávaní dôkazov má mať za následok
nepoužiteľnosť dôkazu ako podkladu pre rozhodnutie. Druhá skupina upozorňuje na
neudržateľnosť tohto prístupu. Rozlišuje preto absolútne neprípustné dôkazy
a relatívne neprípustné dôkazy. Relatívne neprípustné dôkazy môžu byť pripustené
v konaní vzhľadom na drobné porušenie zákona, ale vysokú preukaznú hodnotu.28
Aj podľa slovenskej súdnej judikatúry je v rozpore s právom obvineného na
riadne dokazovanie, ak dôkazy nie sú vykonané zákonným spôsobom a zákonným
spôsobom s nich nemožno náležite zistiť subjektívnu stránku konania obvineného,
jeho zavinenie k spôsobenému následku a príčinnú súvislosť medzi jeho konaním
a následkom.29
Povinnosť dokazovania v právnej úprave správneho trestania
V oblasti správneho trestania poukazuje právna veda a prax predovšetkým na
účel zriadenia orgánov verejnej správy a ochranu práv jednotlivca. Orgány verejnej
správy realizujú výkon verejnej správy ako prejav výkonnej moci v štáte.
Zabezpečujú efektívny výkon správy na jednotlivých úsekoch verejnej správy. Majú
pôsobiť výchovne a represívne. Vyvodzujú preto zodpovednosť v rámci
administratívnoprávnych vzťahov.30
26
K tomu bližšie pozri: CENIGOVÁ, Z. Zachovávanie práv účastníkov trestného konania pri dokazovaní. In: Garancie procesných práv v trestnom konaní v právnom styku subjektov Európskej únie.
Trnava: Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2008, s. 151 – 153.
27
K tomu bližšie pozri: JALČ, A. Priebeh dokazovania v počiatočných štádiách trestného konania. In:
Acta Universitatis Tyrnaviensis – Iuridica V. 2008. Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2009,
s. 193.
28
K tomu bližšie pozri: SYROVÝ, J. Použitie nezákonného dôkazu v trestnom práve. In: Bulletin
slovenskej advokácie, 2007, č. 3. Bratislava: Slovenská advokátska komora, 2007, s. 7 – 14.
29
K tomu bližšie pozri: Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.11.2012, sp. zn. 4
Tdo 20/2012.
30
„V oblasti administratívneho trestania a ukladania správnych sankcii zaväzuje princíp legality
správne orgány, aby dôsledné dodržiavali premisu, že nikto nebude potrestaný inak, ako z dôvodu
a spôsobom, ktorý stanovuje platný zákon. Pri aplikácii právneho predpisu na konkrétny skutkový
159
Správny proces v oblasti administratívnoprávneho postihu má na rozdiel od
trestného procesu jednostranný charakter. Trestné konanie ovláda v zmysle § 2 ods.
14 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej ako „Trestný poriadok“) zásada
kontradiktórnosti.31 Naopak v správnom konaní správny orgán iniciuje konanie,
zisťuje skutočný stav veci a vyvodzuje voči účastníkovi konania zodpovednosť.32
Vzhľadom na splývanie úloh „žalobcu“ aj „sudcu“ v pozícií správneho orgánu
zakotvila Rada Európy štandard ochrany práv obvineného v rovine administratívneho
trestania. Podľa čl. 6 Odporúčania R (91) 1 je nevyhnutné v rámci správneho konania
vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho
konania v zmysle rezolúcie výboru ministrov Rady Európy č. (77)31 aj pevne
zavedené záruky v trestnom konaní.33 Záruky ustanovené Dohovorom vzťahujú
orgány ochrany práva výhradne na súdne konanie. Dotýkajú sa požiadaviek na
správne konanie len nepriamo, a to prostredníctvom zakotvenia štandardov súdneho
prieskumu rozhodnutí orgánov verejnej správy. Samotné konanie o preskúmanie
rozhodnutia orgánu verejnej správy nemožno považovať za pokračovanie správneho
konania. Vrchnostenské postavenie má pri prieskume rozhodnutia výhradne súd
a zákon stavia správny orgán do procesnej rovnosti so žalobcom – pôvodne
účastníkom správneho konania.34
Význam odporúčaní Výboru ministrov Rady Európy spočíva vo formulácií
princípov ako interpretačných pravidiel, ktoré by mali ovládať rozhodovacie procesy
vo verejnej správe. Princípy sú štandardy, ktoré sa majú dodržiavať z toho dôvodu,
že to požaduje spravodlivosť (justice), slušnosť (fairness)35 alebo iná dimenzia
morálky (morality).36 Množina súvisiacich dokumentov bude vzhľadom na
roztrieštenosť slovenskej úpravy správnych deliktov a súdneho prieskumu správneho
trestania zahŕňať viacero dokumentov.37 Zámerom tejto časti príspevku je analyzovať
stav je však potrebné okrem gramatického a logického zmyslu vychádzať aj z tzv. „ducha zákona”,
t.j. účelu, ktorý zákonodarca jeho prijatím sledoval.“(K tomu bližšie pozri: Rozsudok Krajského súdu
v Bratislave, sp. zn. 2S 200/2005-30, zo dňa 03.06.2007). Správne orgány sa majú týmto
spôsobom vyhnúť striktne formálnemu a technickému výkladu zákona.
31
Strany sú si v konaní pred trestným súdom rovné.
32
„Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami za ktoré ukladajú sankcie
správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu“ (K tomu bližšie pozri: Rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8 Sžo 147/2008, zo dňa 12. marca 2009).
33
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8 Sžo 147/2008, zo dňa 12. marca 2009.
34
Aj z uvedených dôvodov vyvíja Rada Európy úsilie pri formulácií princípov dobrej verejnej správy.
Ako rámcové pravidlá požadujú aplikáciu procesných záruk už v rovine správneho konania. Úloha
súdov pri prieskume správnych aktov je predovšetkým úlohou dozoru. Súdne rozhodnutia nemajú
nahrádzať správne akty. Aplikáciou princípov dobrej verejnej správy sledujú tvorcovia odporúčaní
Výboru ministrov Rady Európy predovšetkým kvalitný výkon správy, ktorý nebude zbytočne
zaťažovať súdy a zároveň bude jasný a prehľadný voči jej adresátom.
35
Slušnosť ako hodnotu v trestnom konaní uvádza napr. I. ŠIMOVČEK. Spája požiadavky slušnosti
s právom na riadne dokazovanie. Slušnosť ako hodnota má dve roviny. Pôsobí jednak na prijímanie
slušných zákonov, ale zároveň sa prejavuje ako záruka aplikácie týchto zákonov v justičnej praxi.
Slušnosť možno aplikovať vždy len v medziach zákonnosti. (K tomu bližšie pozri: ŠIMOVČEK, I.
Slušnosť (fairness) ako základná hodnota slovenského trestného konania. In: ŠIMOVČEK, I. a kol.
Hodnoty trestného práva v teórii a praxi. Trnava: Typi universitatis Tyrnaviensis. 2012. s. 189 –
190.).
36
SKULOVÁ, S. Právní princípy dobré správy? Principy dobré správy. Sborník příspěvků přednesených na pracovní konferenci. Kancelař veřejneho ochrance prav. Brno: Masarykova univerzita,
2006, s. 61.
37
Podľa názoru autora sa budú dokazovania správneho deliktu týkať predovšetkým:
160
proces zisťovania podkladov pre správne rozhodnutie a skúmať uplatnenie správnej
úvahy.
Správna úvaha sa v rámci správneho konania prejavuje vo viacerých
smeroch. V prvom rade k nej siahne správny orgán pri hodnotení podkladov
rozhodnutia.38 Na uváženie správneho orgánu pri posúdení podkladov rozhodnutia
má nadväzovať úvaha pri voľbe výmery sankcie.39 Rovnováhu medzi dokazovaním
administratívnoprávnej zodpovednosti a voľbou sankcie ustanovuje aj Odporúčanie
Rady Európy č. (80) 4 o správnej úvahe.40 Sankciu ukladá správny orgán v zákonom
ustanovenej sadzbe tak, aby vzhľadom na hornú hranicu sadzby plnila svoju
zákonnú funkciu. Významnou stránkou správnej úvahy sú jej zákonné limity. 41 Ich
38
39
40
41
Rezolúcia Výboru ministrov Rady Európy č. (77) 31 o ochrane jednotlivca vo vzťahu k správnym
aktom (ako dokument zakotvujúci všeobecné procesné princípy);
Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. (80) 2 o správnej úvahe;
Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. (91) 1 o správnych sankciách;
Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. (2004) 20 o súdnom prieskume správnych aktov;
Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. (2007) 7 o dobrej správe.
V zmysle § 34 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov hodnotí správny orgán dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Podľa rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I, sp. zn.
17C 176/02 – 143 zo dňa 25. 2. 2003 spočíva správna úvaha pri ustálení skutkového stavu
v hodnotení dôkazov, pri ktorom správny orgán má právo, ale i povinnosť prikloniť sa k jednému
38
z viacerých tvrdení a iné odmietnuť, to všetko za použitia zásad logického myslenia. Uplatnenie
správnej úvahy sa teda prejaví v rozhodnutí vo veci samej, a teda môže byť preskúmané len na
základe opravného prostriedku proti tomuto rozhodnutiu. Inštitút správnej úvahy sa preto
nevzťahuje len na posudzovanie dôkazov, ale aj podkladov rozhodnutia zahŕňajúcich v zmysle § 32
ods. 2 správneho poriadku najmä na podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania. Správny
poriadok terminologicky odlišuje pojem dôkaz od pojmu podklad rozhodnutia a pojem dôkaz
subsumuje pod pojem podklad rozhodnutia.
Predmetný postup vyplýva aj zo zásady materiálnej pravdy zakotvenej v § 3 ods. 4 zákona č.
71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), podľa ktorého rozhodnutie správnych orgánov
musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní
o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Predmetnú
povinnosť môže ilustrovať napr. rozhodnutie Úradu jadrového dozoru SR (ďalej ako „úrad“), sp. zn.
66/2001. Rozhodnutím uložil úrad pokutu vo výške 100 000 eur Slovenským elektrárňam, a. s. za
porušenie ustanovení zákona č. 541/2004 Z. z. o mierovom využívaní jadrovej energie (atómový
zákon) v znení neskorších predpisov. V odôvodnení rozhodnutia argumentuje úrad nasledovne: „Pri
určení výšky pokuty úrad v zmysle § 34 ods. (9) atómového zákona prihliadal na závažnosť, čas
trvania a možné následky porušenia povinnosti vykonávať zmeny s vplyvom na jadrovú bezpečnosť
až po predchádzajúcom odsúhlasení úradom, povinnosti dodržiavať úradom posúdenú alebo
schválenú dokumentáciu a na prístup dozorovaného subjektu pri odstraňovaní následkov udalosti.
Správny orgán má za to, že uložená pokuta v tejto výške je vzhľadom na jej represívno-výchovnú
funkciu, ako aj s prihliadnutím na zákonom stanovené medze, pokutou primeranou a zároveň
pokutou zodpovedajúcou zistenému protiprávnemu stavu a charakteru porušenia zákona.“
V zmysle čl. 2 ods. 4 tohto Odporúčania by mal správny orgán pri uplatnení diskrečnej právomoci
udržať rovnováhu medzi nepriaznivým vplyvom, ktorý by mohlo mať rozhodnutie na práva, slobody
a záujmy účastníkov konania a účelom samotného konania.
Rezolúcia výboru ministrov Rady Európy č. (77) 31 implicitne vyjadruje v čl. 1 a 4 požiadavky na
aplikáciu správnej úvahy. Zakotvením procesných práv účastníka konania – práva byť vypočutý
a práva na odôvodnenie rozhodnutia - formuluje procesné podmienky využitia diskrečnej
právomoci. Odporúčanie výboru ministrov Rady Európy č. (80) 2 odkazuje v čl. 3 na použitie
pravidiel spravodlivého správneho konania obsiahnutých v rezolúcii výboru ministrov Rady Európy
č. (77) 31. Vzťah týchto dokumentov je vzťahom subsidiarity, kde všeobecné pravidlá zakotvuje
rezolúcia výboru ministrov Rady Európy č. (77) 31.
161
význam odvodzuje D. Hendrych od možností uplatnenia správnej úvahy v situáciách,
kedy zákonodarca nemôže pri úprave predpokladať všetky možné okolnosti, resp.
rozhodnutie závisí od viacerých meniacich sa skutočností. 42 Procesné práva
obvineného obmedzujú správny orgán v uplatnení správnej úvahy, teda aj
v dokazovaní viny.43 V zmysle názoru právnej náuky môže byť správna úvaha
zneužitá. Na druhej strane však zákonodarca nie je schopný predpokladať obsah
všetkých administratívnoprávnych vzťahov. Úvaha je preto spôsobilá pokryť
vzniknuté právne situácie.
Princíp nullum crimen sine lege, nulla ponea sine lege a povinnosť
dokazovania v právnej úprave správneho trestania
Správny orgán pri dokazovaní viny zo správneho deliktu zaväzuje
predovšetkým zásada zákonného vymedzenia správneho deliktu a zákonného
vymedzenia správnej sankcie. V súvislosti s týmto pravidlom zaväzujú verejnú
správu viaceré povinnosti.
V dôsledku princípu nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege nemusí
automaticky znaky správneho deliktu vymedzovať zákon. Tieto prvky môže
ustanovovať aj podzákonný predpis. Zodpovedný subjekt môže napr. porušiť pravidlá
času predaja a času prevádzky služieb na území mesta ustanovené všeobecne
záväzným nariadením. Obvinený zo správneho deliktu ani nemusí popierať
zodpovednosť za spáchaný správny delikt, t. j. konanie spočívajúce v prevádzkovaní
svojej prevádzky spôsobom porušujúcim čas predaja ustanovený právnym
predpisom. Avšak podľa súdnej judikatúry správny orgán pri určovaní výšky sankcie
pochybí, ak sa odvoláva na závažnosť porušenia zákonom ustanovenej povinnosti,
následky protiprávneho konania a okolnosti za ktorých bol správny delikt spáchaný,
a pritom uvedené skutočnosti zodpovednému subjektu nepreukáže. Hoci pokutu určí
voľnou úvahou v dolnej polovici zákonnej sadzby a ustanovená výška pokuty
nevybočila z medzí a hľadísk ustanovených v zákone, správny orgán sa musí aj
riadne zaoberať otázkou posúdenia miery primeranosti výšky uloženej pokuty. Je
preto vadou postupu a rozhodnutia, ak z neho nevyplýva, prečo je za porušenie
právnych povinností obvineného zo správneho deliktu primeraná pokuta vo výške
1.500,- Eur. Z rozhodnutia musí byť zistiteľná skutočnosť, či správny orgán pri určení
výšky pokuty prihliadal dostatočne na druh a rozsah porušenia právnych povinností
obvineného. Pokiaľ správny orgán uvádza, že pri určovaní výšky uloženej pokuty
42
43
K tomu pozri: HENDRYCH, D. Správní právo. Obecná část. 6. vydáni. Praha: C. H. Beck. 2006, s. 92.
Podľa E. Horzinkovej môže byť správna úvaha zneužitá. Z uvedeného dôvodu by mala preto byť
používaná čo najmenej a primerane. Meradlom proporcionality úvahy správneho orgánu a riadne
dokazovania pritom majú byť záruky spravodlivého správneho konania. (K tomu pozri:
HORZINKOVÁ, Eva. Správní delikty a dodržování pravidel spravedlivého procesu, Správne
delikty a správne trestanie v stredoeurópskom právnom priestore – súčasnosť a vízie.
Zborník príspevkov z odborného seminára z medzinárodnou účasťou konaného dňa 26. októbra
2010. Bratislava: Eurokódex, s.r.o., 2010, s. 74) P. Svoboda poukazuje na význam všeobecných
princípov spravodlivého procesu obsiahnutých v ústavnom poriadku štátu, ktoré sa vzťahujú na
akékoľvek konanie pred orgánom verejnej moci, o akýchkoľvek právach alebo povinnostiach
fyzických alebo právnických osôb v prípadoch akéhokoľvek druhu. (K tomu pozri: SVOBODA, P.
Ústavní základy správního řízení v České republice. Praha: Linde, 2007, s. 20).
162
zohľadnil závažnosť porušenia právneho predpisu, jeho následky, okolnosti za
ktorých bol správny delikt spáchaný, musí túto závažnosť, následky a okolnosti na
ktoré sa odvoláva riadne obvinenému preukázať.44 Rozhodnutie musí dostatočne
vyjadrovať, aké následky, na ktoré sa správny orgán odvoláva, obvinený svojim
protiprávnym správaním spôsobil. V opačnom prípade správny orgán obvinenému
dostatočne nepreukáže zákonnom ustanovený znak správneho deliktu a nemôže
uložiť zákonom ustanovenú sankciu.45
O problematike preukazovania zákonného znaku správneho deliktu hovorí
súdna judikatúra aj v prípade, že správny orgán ukladá sankciu za pokračujúci
správny delikt. Predpisy správneho práva pokračujúce správne delikty nevymedzujú.
Súdna judikatúra preto ustanovila povinnosť použite analógie zákona na
rozhodovanie o protiprávnosti uvedeného správania. Správny orgán založí vadu
konania a rozhodnutia, ak síce analogicky použije ustanovenie zákona č. 300/2005
Z. z. Trestný zákona (ďalej ako „zákon č. 300/2005 Z. z.“), avšak túto analógiu nijako
nespresní.46 Porušenie procesnej povinnosti spočíva v tom, že správny orgán pri
posudzovaní protiprávnosti konania ustáli záver, že skutok, ktorý je spáchaný po
44
Judikatúra českých správnych súdov sa otázkou použitia princípu proporcionality zaoberá s narastajúcou intenzitou. V počiatkoch jeho použitia požadovala primeranosť záporných vplyvov na
práva, slobody a záujmy jednotlivca a primeranosť sledovaného účelu, ako jeden z limitov
správneho uváženia. Odvoláva sa pri tom na Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. (80) 2
o správnej úvahe. Neskôr došlo k sprísneniu požiadavky na aplikáciu testu proporcionality, a to
napr. v konaniach o obmedzení združovacieho práva, zhromaždovacieho práva, práva na prístup
k informáciám, vlastníckeho práva, slobody prejavu alebo volebného práva. Najvyšší správny súd
Českej republiky následne judikoval nevyhnutnosť použitia testu proporcionality v niektorých
špecifických prípadoch, napr. pri ukladaní pokút za správne delikty. Judikatúra tak v podstate
rozšírila oblasti, v ktorých požaduje použitie uvedenej metódy, na všetky oblasti verejnej správy,
v ktorých správne orgány zasahujú do základných práv a slobôd adresátov verejnej moci. Test
proporcionality, presnejšie jeho použite, napĺňa princíp demokratického a právneho štátu,
založeného na úcte k základným právam a slobodám. Z toho vyplýva pre orgány verejnej správy
praktický dôsledok pri rozhodovaní v podobe, t.j. že aplikácia testu proporcionality predstavuje
ústavný limit správneho uváženia. (K tomu bližšie pozri: TOMOSZEK, M. Rozhodování správních
orgánů a omezení základních práv a svobod. In: HORÁKOVÁ, M. a V. TOMOSZKOVÁ, V. (eds.)
Contemporary Administrative Law Studies 5. Olomouc: Palacký university. 2010. s. 290 – 291.).
45
K tomu bližšie pozri: Rozsudok Krajského súdu Trnava zo dňa 13. 5. 2013, sp. zn. 44Sp/37/2012.
46
Použitie analógie však právna veda vníma ako akési „ultima ratio“ a správne orgány i súdy by k nej
mali siahať v prípade, že iné prostriedky k zaisteniu obsahu právnej normy neprichádzajú do úvahy.
Súdy, ani orgány verejnej správy by preto nemali používať analógiu za predpokladu, že právny
predpis obsahuje neurčitý právny pojem, pri ktorom platí, že by ho mali interpretovať. V takom
prípade ani nemôžeme hovoriť o medzere v práve. (K tomu bližšie pozri: MATES, Pavel. Analogie
ve správním právu. s. 346. (Dostupné na: www.mvcr.cz/soubor/spravni-pravo-6-11w-matespdf.aspx; 8. 10. 2013, 14:47 hod.)). Treba preto dôsledne odlišovať situácie, v ktorých orgány
verejnej moci môžu použiť extenzívny výklad od situácii, v ktorých siahajú k analógii. Priamo Ústava
Slovenskej republiky v čl. 152 ods. 4 ustanovuje základné interpretačné pravidlo pre výklad
všeobecne záväzných právnych predpisov s nižšou právnou silou ako Ústava sama, podľa ktorého
„výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych
predpisov musí byť v súlade s touto ústavou“. Orgány verejnej moci majú pri plnení tohto ústavného
príkazu povinnosť postupovať tak, aby neporušili základné práva a slobody priznané Ústavou, resp.
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ak majú tieto prednosť
pred zákonmi Slovenskej republiky. (K tomu bližšie pozri: MASÁROVÁ, Ľ. Vybrané ústavné
princípy a ich vzťah k zásade zákonnosti pri správe daní. In: DUDOR, L. (ed.) Perspektívy
rozvoja verejnej správy v krajinách Európskej únie. Bratislava: Akadémia Policajného zboru
v Bratislave. 2012. s. 118.)
163
doručení oznámenia o začatí správneho konania, už nebude čiastkovým útokom
pokračujúceho deliktu, ale pôjde o nový správny delikt resp. o čiastkový útok nového
správneho deliktu. Napriek tomu však z vykonaného dokazovania nevyplýva jasný
záver, ktoré oznámenie o začatí správneho konania vzal pri posudzovaní
zodpovednosti správny orgán do úvahy.47 Ak správny orgán neuvedie, na základe
akých skutočností považuje jednotlivé čiastkové útoky na zákonom chránený záujem
za nový správny delikt, dopúšťa sa procesnej chyby a jeho správna úvaha nemá
oporu v zákone. Súdna judikatúra považuje takéto rozhodnutia za nepreskúmateľné
pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Uvedené rozhodnutia preto správne
súdy zrušujú a vracajú ich správnym orgánom na ďalšie konanie.48
Iné rozhodnutia správnych súdov súvisia so zákonným vymedzením znakov
skutkovej podstaty správneho deliktu. Skutková podstata priestupku je
charakteristická štyrmi obligatórnymi znakmi, ktorými sú subjekt, subjektívna stránka,
objekt, objektívna stránka. Na objasnenie a sankcionovanie priestupku musia byť
obligatórne naplnené a zistené kumulatívne.49 V prípade, že by správny orgán
neobjasnil čo i len jeden znak skutkovej podstaty správneho deliktu, tak nemôže
vyvodzovať administratívnoprávnu zodpovednosť. Ak pri niektorej časti skutkovej
podstaty existujú pochybnosti o jej existencii a nebola preukázaná nadovšetko
pochybnosť, uplatňujú správne súdy zásadu v pochybnostiach v prospech
obvineného - ako čiastkové pravidlo princípu prezumpcie neviny. Súlad s uvedenými
zásadami opisuje súdna judikatúra ako stav, v ktorom správny orgán vydal
rozhodnutie v súlade so zákonom a v konaní dodržal všetky práva účastníka, ktoré
mu zákon priznáva. Dôkazy, z ktorých správny orgán vychádzal pri rozhodovaní,
získal v súlade so zákonom a rozhodnutie, ktoré správny orgán prijal na základe
zisteného skutkového stavu, sa javí ako logické a odôvodnené. Dodržanie
uvedených náležitostí vyjadruje stav, v ktorom správny orgán riadne zistil skutkový
47
48
49
Príkladom takejto chyby je, ak sa jednotlivé konania zodpovedného subjektu o čiastkových útokoch
sa začali dňa 15. februára 2011, dňa 15. marca 2011, dňa 29. marca 2011, dňa 12. apríla 2011,
dňa 26. apríla 2011, pričom do skutkového opisu skutku zahrnie správny orgán aj čiastkové útoky
zo dňa 5. marca 2011 a zo dňa 7. marca 2011, teda spáchané po doručení „prvého“ oznámenia
o začatí konania. Avšak z postupu správneho orgánu nevyplýva, ktoré čiastkové útoky na zákonom
chránený záujem považuje za nový správny delikt.
K tomu bližšie pozri : Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 1. 2013, sp. zn.
8Sž/6/2012.
Veda trestného práva poukazuje na skutočnosť, že popri protiprávnosti je ďalšou povinnou náležitosťou trestného činu aj naplnenie jeho formálnych znakov, t. j. znakov uvedených v zákone
č. 300/2005 Z. z., predovšetkým znakov skutkovej podstaty trestného činu. Potreba definovania
trestného činu, ako formálnej vyplynula najmä z požiadaviek právnej praxe. Takýto prístup má
lepšie zabezpečiť ústavnú zásadu rovnosti pred zákonom. Používanie materiálneho znaku
trestného činu, ktorým bola nebezpečnosť činu pre spoločnosť sa v rozhodovacej praxi často
preceňovalo, dokonca zneužívalo v prospech i v neprospech páchateľa. Formálne chápanie
trestného činu súčasne umožňuje orgánom verejnej moci sústrediť sa na základné otázky trestného
konania, t. j. zistenie páchateľa a trestného činu. (K tomu bližšie pozri: MAŠĽANYOVÁ, D.
Formálny prístup k chápaniu pojmu trestný čin. In: ŠIMOVČEK, I. a kol. Hodnoty trestného
práva v teórii a praxi. Trnava : Typi universitatis Tyrnaviensis. 2012. s. 126). Analogické použitie
tohto názoru v oblasti správneho trestania potom podľa našej mienky zakladá správnemu orgánu
povinnosť dokazovať okrem protiprávnosti aj všetky znaky skutkovej podstaty správneho deliktu.
Uvedený postup predstavuje faktickú realizáciu zásady zákonného vymedzenia trestných činov
a trestov v oblasti správneho trestania.
164
stav veci a správne orgány oboch stupňov vo svojich rozhodnutiach náležite
vyhodnotili vykonané dôkazy a správne aplikovali relevantné zákonné ustanovenia.50
Pravidlo v pochybnostiach v prospech obvineného a povinnosť
dokazovania v právnej úprave správneho trestania
Postup správneho orgánu je zákonný aj v prípade, že zastavil konanie vo veci
priestupku proti majetku podľa § 50 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb., ktorého sa mal
dopustiť obvinený., podľa § 76 ods. 1 písm. a) zákona č. 372/1990 Zb.51 z dôvodu, že
skutok, o ktorom sa konalo, nie je priestupkom. Zákonnosť vymedzenia správneho
deliktu overuje správny orgán pomocou dokazovania. 52 Ak pri zisťovaní stavu veci
správny orgán nezistil skutočnosti, ktoré by jednoznačne potvrdili, alebo vyvrátili
tvrdenia navrhovateľa priestupku, pričom vykonal vo veci dôkladné dokazovanie
svedeckými výpoveďami, nemôže rozhodnúť o vine obvineného, pretože na základe
výpovedí dospel k záveru, že existujú pochybnosti o tom, či sa obvinený z priestupku
skutočne dopustil konaní, ktoré sa mu kladú za vinu.53 Ak vina obvineného
z priestupku nie je spoľahlivo preukázaná, je nevyhnutné v prípade pochybností
50
51
52
53
Zákon SNR č. 372/1990 Zb. v § 73 ods. 2 zakotvuje základné procesné práva a povinnosti obvineného z priestupku. V porovnaní so všeobecným správnym konaním, ktoré je upravené v správnom
poriadku, poskytuje obvinenému z priestupku širší okruh procesných práv. Predovšetkým
ustanovuje zásadu prezumpcie neviny obvineného z priestupku. Obvinený z priestupku má právo
vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, ako aj k dôkazom, uplatňovať
skutočnosti a dôkazy na svoju obhajobu a podávať návrhy a opravné prostriedky.
Správny orgán konanie o priestupku zastaví, ak sa v ňom zistí, že ..... a) skutok, o ktorom sa koná,
sa nestal alebo nie je priestupkom;
Podľa § 34 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. „na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými
možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi“. Podľa § 34
ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. „správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti“. Zákonné vyjadrenie zásady voľného
hodnotenia dôkazov odráža jednak požiadavku všeobecnosti v používanom právnom jazyku, ale aj
snahu zákonodarcu upozorniť orgán verejnej moci na potrebu vyhnúť sa schematickému
hodnoteniu vykonaných dôkazov. Práve takéto hodnotenie môže byť najväčším nebezpečenstvom
ohrozujúcim výsledok dokazovania. Spôsob hodnotenia dôkazov preto nesmie hraničiť
s favorizovaním niektorých dôkazných prostriedkov. Druhou požiadavkou plynúcou zo zákonného
vyjadrenia uvedenej zásady je príkaz hodnotenia dôkazov. Dôsledné uplatňovanie zákonného
spôsobu hodnotenia dôkazov má zabrániť prípadnej nezrozumiteľnosti rozhodnutia vo veci samej,
ktorá by mohla vzniknúť zo vzájomne rozporných poznatkov získaných pri izolovanom hodnotení
jednotlivých dôkazov. (K tomu bližšie pozri: VERNARSKÝ, M. Zásady dokazovania v daňovom
konaní. In: HENCOVSKÁ, M. Viazanosť verejnej správy právom. Zborník vedeckých prác. Košice:
TYPOPRESS. 2013. s. 119, s. 124.).
Na potrebu zistenia skutočného stavu veci a dokázaní vinu zo správneho deliktu poukazujú aj iné
súdne rozhodnutia. Procesné chyby pri vyvodzovaní zodpovednosti sa premietajú aj do obsahu
spisu. Porušenie čl. 7 Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy č. (91) 1 o správnych sankciách
vidí súdna judikatúra aj v evidencii jednotlivých procesných úkonov. Rozhodnutie a postup
vyvodzovania zodpovednosti nemôže správny súd preskúmať ak žalovaný správny orgán
nepredloží súdu zažurnalizovaný a kompletný administratívny spis, napriek tomu, že na takto
predložený spis bol súdom vyzvaný. Nepredložením administratívneho spisu žalovaný správny
orgán znemožňuje súdu preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd z nekompletného
administratívneho spisu nemôže zistiť kto z pracovníkov správneho orgánu bol poverený
vykonaním kontroly a taktiež načo bola kontrola zameraná. Bez uvedených dokladov nie je možné
zistiť oprávnenosť vykonávanej kontroly. (K tomu bližšie pozri: Rozsudok Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 27. 3. 2012, sp. zn. 3S/7/2011).
165
rozhodnúť v prospech obvineného. Vadu konania a rozhodovania by zakladal prípad,
v ktorom by sa správny orgán nevyporiadal so skutočnosťami relevantnými pre
rozhodnutie54 a ktoré by odôvodňovali záver, že správny orgán svojím postupom
porušil základné zásady správneho konania a konania o priestupkoch.55
Zodpovednosť za vydanie rozhodnutia, ktoré je podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb.
v súlade so zákonom a vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci nesie správny
orgán. Správny orgán preto podľa súčasnej súdnej judikatúry nemôže uznať obvineného
z priestupku proti majetku podľa § 50 ods. 1 zákona SNR č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch (ďalej ako „zákon SNR č. 372/1990 Zb.“)56 za vinného, ak vykonané
dôkazy nie sú postačujúce pre skutkové zistenia. Podľa súdnej judikatúry takáto situácia
vznikne, ak odvolací správny orgán uloží obvinenému z priestupku sankciu za uvedený
priestupok a pritom nezistí dôsledne skutočný stav veci. Odvolací správny orgán sa
nemôže obmedziť iba na tie skutočnosti a dôkazy, na ktoré poukazuje prvostupňový
správny orgán. Pri preskúmaní rozhodnutia a postupu je odvolací orgán nezávislý na
konaní prvostupňového orgánu, posudzuje vec samostatne z hľadiska tak skutkového
ako aj právneho hodnotenia veci. V opačnom prípade si správny orgán tieto skutočnosti
dostatočným spôsobom neobjasní, nevykoná vo veci dostatočné dokazovanie, a preto
sa jeho rozhodnutie javí ako predčasné.57
Ako súdna judikatúra reaguje na námietky obvineného o tom, že výrok
rozhodnutia o správnej sankcii nezodpovedá rozsahu vykonaného dokazovania?
Súdy skúmajú uvedené námietky z pohľadu preskúmateľnosti rozhodnutia. Zákonnej
a preukázanej sankcii, ktorú správny orgán ukladá, zodpovedá priebeh celého
správneho konania, počas ktorého správny orgán uvádza obvinenému závažnosť,
spôsob, čas trvania a následky protiprávneho konania. Tieto okolnosti musí
obvinenému zo správneho deliktu preukázať a identifikovať v dostatočnom rozsahu,
t. j. aby o zodpovednosti páchateľa správneho deliktu nevznikali odôvodnené
54
Existencia kritérií zákonného a správneho uváženia je nepochybná a nevyhnutná. Nerešpektovanie
kritérií výkonu právomoci znamená zároveň prekročenie právomoci. Porušenie uvedených pravidiel
spôsobuje nesprávny výkon verejnej správy a zneužitie správneho uváženia. Hlavné princípy
ustanovené pre výkon verejnej správy vždy medzi inými zahŕňajú proporcionalitu vzťahujúcu sa
k účelu sledovanému úvahou správneho orgánu. (K tomu bližšie pozri: SKULOVÁ, S. K Vývoji
soudního přeskumu správního uvážení, s akcentem na některé problémy spojené
s rozsahem a obsahem přeskumu správního uvážení ve správním soudnictví. In: MASLEN,
Michal. Správne súdnictvo a jeho rozvojové aspekty. Zborník príspevkov vedeckej konferencie
s medzinárodnou účasťou konanej 7. – 8. marca 2011 v Trnave. Bratislava: IKARUS.SK –
EUROUNION. 2011. s. 262 – 263.)
55
K tomu bližšie pozri: Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21. 2. 2013, sp. zn. 1S/28/2012.
56
Priestupku sa dopustí ten, kto úmyselne spôsobí škodu na cudzom majetku krádežou, spreneverou,
podvodom alebo zničením alebo poškodením veci z takého majetku, alebo sa o takéto konanie
pokúsi.
57
To podľa súdnej judikatúry znamená, že odvolací orgán z vlastného podnetu vykoná nové dôkazy,
prípadne zopakuje dôkazy už vykonané v záujme zistenia skutočného stavu veci. Tieto procesné
povinnosti si správny orgán nesplní, ak v posudzovanom prípade ide o tvrdenie proti tvrdeniu,
pričom správny orgán vychádza z údajného svedectva sestry poškodenej, a obvinený z priestupku
zas toto svedectvo úspešne spochybňuje. V takom prípade vzniká rozpor medzi výpoveďami
obvineného z priestupku a jedinej údajnej svedkyne, pričom správny orgán na preukázanie
skutkovej podstaty prejednávaného priestupku tieto rozpory musí odstrániť a vykonať doplňujúce
dokazovanie na preukázanie dôveryhodnosti svojich záverov o vine obvineného. (K tomu bližšie
pozri: Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 2. 8. 2011, sp. zn. 1S/157/2011).
166
pochybnosti. Dôvody uloženia pokuty mu musí správny orgán preukázať a vysvetliť
na základe čoho správny orgán rozhodol o uložení konkrétnej výšky správnej
sankcie. Iba také rozhodnutie považuje súdna judikatúra za preskúmateľné.58
V správnom konaní pri rozhodovaní o správnych deliktoch je potrebné, aby
správny orgán zabezpečil v zmysle práv zaručených Dohovorom, pre administratívne
stíhanú osobu spravodlivé konanie. Bezpochyby tak správny orgán urobí vtedy, keď
konanie o správnom delikte podriadi zásadám, na ktorých je postavené trestné
konanie, ako aj ďalším zásadám, na ktorých je postavená trestno-právna
zodpovednosť, a to v rozsahu v akom absentuje osobitná úprava pre konanie
o správnom delikte, resp. pre správne trestanie. Orgán verejnej moci je povinný aj pri
dodržaní uvedených zásad preukázať obvinenému naplnenie zákonom
ustanovených znakov správneho deliktu. Ak teda orgán verejnej moci podľa súdnej
judikatúry preukáže obvinenému porušenie zákonnom ustanovenej povinnosti,
uniesol bremeno dôkazu pri vyvodzovaní administratívnoprávnej zodpovednosti.59
Záver
Povinnosť správneho orgánu dokazovať vinu obvineného sa odvodzuje
z vyhľadávacej zásady uplatňujúcej sa v správnom konaní začatom z podnetu
správneho orgánu. Vyjadruje, že zodpovednosť za zhromaždenie podkladov pre
rozhodnutie má správny orgán.60 To deklaruje aj samotný zákon č. 71/1967 Zb.61
Z odporúčania č. (91) 1 vyplýva, že povinnosť dokazovania v konaní o správnych
deliktoch má povahu princípu konania, čím odporúčanie zdôrazňuje význam tejto
všeobecnej povinnosti. Jej explicitné vyjadrenie v zákonnej úprave postupu orgánu
verejnej správy spolu s prezumpciou neviny by podľa vedy správneho práva bolo de
lege ferenda viac než vhodné.62
Problémovým pri dokazovaní viny zo správneho deliktu je teda podľa nášho
názoru samotná aplikácia princípu viazanosti právom. Právna veda poukazuje na
potrebu jasného, presného a zrozumiteľného vyjadrenia právnych povinností tak
adresátov verejnej správy, ako aj jej vykonávateľov. 63 Vzniká preto otázka, v akom
rozsahu a akým spôsobom sú orgány verejnej správy viazané právom pri dokazovaní
58
K tomu bližšie pozri: Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 10. 2011, sp. zn. 4S/223/2010.
K tomu bližšie pozri: Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 5. 10. 2012, sp. zn.
24S/32/2012.
60
KOŠIČIAROVÁ, Soňa. Správny poriadok. Komentár s novelou účinnou od 1. januára 2004. Šamorín: Heuréka. 2004. s. 20.
61
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. sa tento zákon vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo
povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
62
K tomu bližšie pozri: KOŠIČIAROVÁ, Soňa. Princípy dobrej verejnej správy a Rada Európy. Bratislava: Iura Edition, spol. s r. o. 2012. s. 401.
63
K tomu bližšie pozri: HORVAT, M. Úrad pre dohľad na zdravotnou starostlivosťou: aplikačné
otázniky pri správnom trestaní. In: Správne delikty a správne trestanie v stredoeurópskom
právnom priestore – súčasnosť a vízie. Zborník príspevkov z odborného seminára s medzinárodnou
účasťou konaného dňa 26. Októbra 2010. Bratislava : Paneurópska Vysoká škola a EUROKÓDEX,
s. r. o. 2011. s. 72.
59
167
viny za spáchaný správny delikt? Odpoveď by sme mohli vyjadriť nasledovne.
Rozsah dokazovania vyjadruje skupina znakov, ktoré musí správny orgán dokazovať.
Obsahovo ju vytvárajú všetky zákonnom ustanovené predpoklady vzniku
administratívnoprávnej zodpovednosti a všetky prvky potrebné na jej vyvodenie.
Spôsob dokazovania limituje princíp prezumpcie neviny a najmä pravidlo
v pochybnostiach v prospech obvineného. Správny orgán preto musí dokazovať vinu
v takom rozsahu, aby sa jeho rozhodnutie nejavilo ako predčasné. Posledné
kritérium dokazovania ovláda požiadavka zachovania procesných práv účastníkov
konania o správnom delikte.
Literatúra
CENIGOVÁ, Z. Zachovávanie práv účastníkov trestného konania pri dokazovaní. In:
Garancie procesných práv v trestnom konaní v právnom styku subjektov Európskej
únie. Trnava: Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2008.
HENDRYCH, D. Správní právo. Obecná část. 6. vydáni. Praha: C. H. Beck. 2006.
HORVAT, M. Úrad pre dohľad na zdravotnou starostlivosťou: aplikačné otázniky pri
správnom trestaní. In: Správne delikty a správne trestanie v stredoeurópskom
právnom priestore – súčasnosť a vízie. Zborník príspevkov z odborného
seminára s medzinárodnou účasťou konaného dňa 26. Októbra 2010. Bratislava:
Paneurópska Vysoká škola a EUROKÓDEX, s. r. o. 2011.
HORZINKOVÁ, Eva. Správní delikty a dodržování pravidel spravedlivého procesu. In:
Správne delikty a správne trestanie v stredoeurópskom právnom priestore –
súčasnosť a vízie. Zborník príspevkov z odborného seminára s medzinárodnou
účasťou konaného dňa 26. Októbra 2010. Bratislava: Paneurópska Vysoká škola
a EUROKÓDEX, s. r. o. 2011.
JALČ, A. Priebeh dokazovania v počiatočných štádiách trestného konania. In: Acta Universitatis Tyrnaviensis – Iuridica V, 2008. Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis,
2009.
KOŠIČIAROVÁ, Soňa. Požiadavky Rady Európy na súdny prieskum správnych
aktov podľa odporúčania REC (2004) 20 výboru ministrov. In: MASLEN,
Michal. Správne súdnictvo a jeho rozvojové aspekty. Zborník príspevkov
z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej 7. 8. Marca 2011
v Trnave. Bratislava: IKARUS.SK – EUROUNION. 2011.
KOŠIČIAROVÁ, Soňa. Princípy dobrej verejnej správy a Rada Európy. Bratislava: Iura
Edition, spol. s r. o. 2012.
KOŠIČIAROVÁ, Soňa. Rada Európy, princípy správneho trestania a správne
disciplinárne delikty. In: Správne delikty a správne trestanie v stredoeurópskom právnom priestore – súčasnosť a vízie. Zborník príspevkov z odborného
seminára s medzinárodnou účasťou konaného dňa 26. Októbra 2010. Bratislava:
Paneurópska Vysoká škola a EUROKÓDEX, s. r. o. 2011.
KOŠIČIAROVÁ, Soňa. Správny poriadok. Komentár s novelou účinnou od 1. januára
2004. Šamorín: Heuréka. 2004.
168
MADLEŇÁKOVÁ, L. Probíhá v ČR řízení o uložení správních sankcí a jejich ukládaní
dle zásad Rady Evropy? In: Vliv EU a Rady Evropy na správní řízení v ČR
a v Polsku. Brno: Tribun EU. 2010.
MASÁROVÁ, Ľ. Vybrané ústavné princípy a ich vzťah k zásade zákonnosti pri
správe daní. In: DUDOR, L. (ed.). Perspektívy rozvoja verejnej správy v krajinách
Európskej únie. Bratislava: Akadémia Policajného zboru v Bratislave. 2012.
MAŠĽANYOVÁ, D. Formálny prístup k chápaniu pojmu trestný čin. In: ŠIMOVČEK, I.
a kol. Hodnoty trestného práva v teórii a praxi. Trnava: Typi universitatis
Tyrnaviensis. 2012.
MATES, Pavel. Analogie ve správním právu. s. 346. (Dostupné z:
www.mvcr.cz/soubor/spravni-pravo-6-11w-mates-pdf.aspx; 8. 10. 2013, 14:47
hod.).
MOLEK, P. Právo na spravedlivý proces. Praha: Wolters Kluwer ČR, 2012.
NETT, A. Plody otráveného stromu. Brno: Masarykova univerzita, 1997.
PEKÁREK, M. Několik poznámek ke správněprávní odpovďnosti v ochraně
životního prostředí. Odpovědnost v právu životního prostředí. Sborník příspěvku
z konference. Brno: Masarykova univerzita. 2012.
POUPEROVÁ, O. Čl. 6 Úmluvy a správní řízení. In: Vliv EU a Rady Evropy na správní
řízení v ČR a v Polsku. Brno: Tribun EU. 2010.
PRÁŠKOVÁ, H. Postavení obviněného v řízení o správních deliktech (Vybrané
problémy). In: Aktuálne otázky správneho konania. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie Právo ako zjednoťovateľ Európy - veda a prax.
Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta. 2010.
PRŮCHA, P. Odpovědnost za správní delikty. In: PRŮCHOVÁ, I. a kol. Stavební zákon
a ochrana životního prostředí. Brno: Masarykova univerzita. 2011.
REPÍK, B. Požadavky Evropské úmluvy na trestní proces. Bulletin advokacie, 1993, č. 1.
SKULOVÁ, S. K vývoji soudního přeskumu správního uvážení, s akcentem na některé
problémy spojené s rozsahem a obsahem a obsehem přeskumu správního
uvážení ve správním soudnictví. In: MASLEN, M. Správne súdnictvo a jeho
rozvojové aspekty. Zborník príspevkov vedeckej konferencie s medzinárodnou
účasťou konanej 7. – 8. marca 2011 v Trnave. Bratislava: IKARUS.SK –
EUROUNION. 2011.
SKULOVÁ, S. Právní princípy dobré správy? Principy dobré správy. Sborník příspěvků
přednesených na pracovní konferenci. Kancelař veřejneho ochrance prav. Brno:
Masarykova univerzita, 2006.
STAŠA, J. Hranice mezi obecnou úpravou a zvláštními úpravami správního řízení. In:
Všeobecné správne konanie. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie 8. –
9. Októbra 2009, Častá – Papiernička. Bratislava: Univerzita Komenského,
Právnická Fakulta. 2010.
SUMMERS, S. Fair Trials. Oxford and Portland, Oregon: Hart Publishing. Criminal Law
Library. 2007.
169
SVÁK, J. Ochrana ľudských práv (z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov
ochrany práva). II. rozšírené a doplnené vydanie. Žilina: Poradca podnikateľa, s. r.
o. 2006.
SVOBODA, P. Ústavní základy správního řízení v České republice. Praha: Linde, 2007.
SYROVÝ, J. Použitie nezákonného dôkazu v trestnom práve. In: Bulletin slovenskej
advokácie, 2007, č. 3. Bratislava: Slovenská advokátska komora, 2007.
ŠIMOVČEK, I. Slušnosť (fairness) ako základná hodnota slovenského trestného
konania. In: ŠIMOVČEK, I. a kol. Hodnoty trestného práva v teórii a praxi. Trnava:
Typi universitatis Tyrnaviensis. 2012.
TOMOSZEK, M. Rozhodování správních orgánů a omezení základních práv a svobod.
In: HORÁKOVÁ, M. a V. TOMOSZKOVÁ (eds.). Contemporary Administrative Law
Studies 5. Olomouc: Palacký university. 2010.
VERNARSKÝ, M. Zásady dokazovania v daňovom konaní. In: HENCOVSKÁ, M.
Viazanosť verejnej správy právom. Zborník vedeckých prác. Košice:
TYPOPRESS. 2013.
ANOTÁCIA
Článok 7 Odporúčania č. (91) 1 ustanovuje pravidlo, že bremeno dôkazu má
v postupoch, v ktorých sa vyvodzuje administratívnoprávna zodpovednosť, zaťažovať
správny orgán. Príspevok sa zameriava na mieru transpozície uvedených
požiadaviek do českej a slovenskej právnej úpravy administratívnoprávnej
zodpovednosti.
Kľúčové slová
Správny delikt, správne trestanie, Rada Európy, Odporúčanie, Výbor
ministrov, sankcia, rozhodnutie, dokazovanie, postup, zodpovednosť.
ANNOTATION
Article no. 7 of the Recommendation no. (91) 1 establishes the rule that the
onus of proof shall be within the proceedings in which the administrative liability is
resulted, on the administrative authority. The paper focuses on the level of
transposition of these requirements into the Czech and Slovak legislation on the
administrative liability.
Key words
Administrative offense, administrative sanctioning, The Council of Europe,
Recommendation, Committee of Ministers, sanction, decision, evidence,
proceedings, liability.
170
Kontaktná adresa
JUDr. Michal MASLEN, PhD.
Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta
Katedra správneho práva, práva životného prostredia a finančného práva
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
Slovenská republika
e-mail: [email protected]
171
Download

povinnosť dokazovania ako princíp a právna úprava správneho