seriál
Samosprávy v eú
švajčiarsko
Oficiálny názov: Schwizerische Eidgenossenschaft / Confédération suisse /
Confederazione Svizzera / Confederaziun svizra / Confoederation Helvetica
(Švajčiarska konfederácia)
Politický systém: parlamentná demokracia
Štátne zriadenie: republika (konfederatívne usporiadanie)
Rozloha: 41.285 km2
Počet obyvateľov: ca 7.650 tisíc obyvateľov
Územnosprávne členenie: 26 kantónov (a polkantónov), 2.596 obcí
Hlavné mesto: Bern
Najväčšia obec z hľadiska počtu obyvateľov: Zürich (ca 380-tisíc obyv.)
Najväčšia obec z hľadiska rozlohy:
Glarus Süd (430 km2)
Najmenšia obec z hľadiska počtu
obyvateľov: Portein (22 obyv.)
Najmenšia obec z hľadiska rozlohy:
Inšpirácie pre Slovensko
Ponte Tresa (0,28 km2)
Najväčší región z hľadiska počtu obyvateľov: Zürich (ca 1,390 milióna obyv.)
Najväčší región z hľadiska rozlohy:
Graubünden (7.105 km2)
Najmenší región z hľadiska počtu
obyvateľov: Appenzell Innerrhoden (ca
16-tisíc obyv.)
Najmenší región z hľadiska rozlohy:
Basel-Stadt (37 km2)
Výška HDP: 339,9 miliárd eur
Výška HDP pripadajúceho na jedného obyvateľa: 43.369 eur
Výška verejných výdavkov: 216,8 miliárd eur
Výška verejných výdavkov na jedného obyvateľa: 27.662 eur
Verejný dlh: 52,4 % HDP
Vo švajčiarskych podmienkach sa využíva viacero hlasovacích systémov [1]. Celú
situáciu spestruje skutočnosť, že v tejto
krajine sa nevyužíva iba tradičné personálne hlasovanie do urien v hlasovacích
miestnostiach. Vzhľadom na časté využívanie rôznych hlasovaní a volieb, vo
Švajčiarsku sa možno stretnúť napríklad
s korešpondenčným hlasovaním či hlasovaním prostredníctvom elektronických
zariadení. Pokiaľ ide o korešpondenčné
hlasovanie, možno konštatovať, že medzi švajčiarskymi voličmi ide o veľmi obľúbený spôsob hlasovania. Podstata tohto hlasovania spočíva v tom, že oprávnení
voliči dostávajú hlasovacie lístky v určitej
lehote pred konaním samotného hlasovania. Následne je iba na ich rozhodnutí,
či hlasovacie lístky odovzdajú v deň hlasovania priamo a osobne, alebo ich pošlú
poštou. Elektronické hlasovanie sa využíva na všetkých úrovniach (na spolkovej,
kantonálnej i obecnej). Tento spôsob si
vyžaduje častú aktualizáciu voličských registrov [2].
Územná rozdrobenosť a výrazná autonómia samospráv
Švajčiarsko patrí medzi tých pár európskych krajín, ktoré sú často dávané ako
príklad, a to v mnohých oblastiach. Pokiaľ
ide o územnú samosprávu, Švajčiarsko
sa dodnes považuje za európsku krajinu
s najväčším rešpektom voči priamej demokracii, prípadne za krajinu ľudových
hlasovaní.
Z hľadiska obecnej štruktúry možno Švajčiarsko charakterizovať v európskom
kontexte ako jednu z najviac fragmentovaných krajín [3]. Priemerná veľkosť švajčiarskych lokálnych jednotiek dosahuje
úroveň približne 2.600 obyvateľov, čo je
síce viac než vo Francúzsku, Českej republike alebo Slovensku, no menej než
v Maďarsku alebo Rakúsku [4]. Z hľadiska rozlohy patria švajčiarske obce v európskom kontexte medzi malé jednotky.
V priemere sú dokonca menšie, než obce
na Slovensku alebo vo Francúzsku [5].
Zaradenie tejto krajiny do seriálu „Zahraničné inšpirácie pre slovenskú samo-
56 ÚZEMNá samospráva január 2013
správu“ je dôležité predovšetkým kvôli
podobným charakteristikám sídelnej
štruktúry, ako aj kvôli skutočnosti, že Švajčiarsko dlhodobo patrí medzi najdôležitejších partnerov EÚ.
Historický vývoj
Švajčiarsko má dlhodobú tradíciu vojenskej a politickej neutrality, vďaka čomu
na jeho území sídli viacero medzinárodných organizácií. Územie Švajčiarska
bolo dlhodobo pod správou Rímskej ríše
a neskôr sa stalo záujmovým územím niekoľkých súperiacich monarchií. Po tom,
čo toto územie ovládli Habsburgovci, sa
v roku 1291 spojili tri kantóny (Schwyz,
Unterwalden a Uri) a vytvorili takzvaný
Večný spolok, ktorý bol namierený proti
Habsburgovcom. V neskoršom období sa
práve tento spolok stal akýmsi základom
pre vznik Švajčiarska. Aj keď Švajčiarsko
sa pokúšalo o neutralitu už od 15. storočia, ďalší historický vývoj spôsobil, že o ňu
v dôsledku expanzie iných krajín prišlo.
Po jej obnovení v roku 1813 však došlo
k prijatiu aj zvyšných kantónov do konfederatívneho spolku.
V súčasnosti je Švajčiarsko konfederáciou relatívne nezávislých kantónov, ktoré
z hľadiska oficiálne používaného jazyka
možno rozdeliť do štyroch základných skupín (obrázok 1): nemecké kantóny (nemčinu za svoj materinský jazyk považujú
takmer dve tretiny celkovej švajčiarskej
populácie), francúzske kantóny (francúzština je materinským jazykom jednej
pätiny celkovej populácie Švajčiarska),
talianske kantóny (taliančina je materinským jazykom necelých siedmich percent
obyvateľov Švajčiarska) a rétorománske
kantóny (týmto jazykom ako materinským
jazykom hovorí menej než jedno percento Švajčiarov). Dôležité je poznamenať, že
časť kantónov je bilingválna (Bern, Freiburg/Fribourg a Wallis/Valais) a jeden kantón je dokonca trilingválny (Graubünden/
seriál
Obrázok 1: Rozdelenie kantónov podľa jazykovej príslušnosti [8]
Legenda: oranžová – nemecké kantóny, zelená – francúzske kantóny, fialová – talianske kantóny, ružová – rétorománske kantóny.
Grigioni/Grischun). Švajčiarsko je však aj
domovom mnohých imigrantov, pričom
početne najsilnejšie komunity pochádzajú
zo Srbska, Chorvátska, Albánska a Portugalska [6].
Spolková ústava zriaďujúca konfederáciu
bola prijatá už v polovici 19. storočia. Systém verejnej správy v rámci konfederácie
je koncipovaný na troch úrovniach:
- Na úrovni konfederácie pôsobí niekoľko
dôležitých orgánov. Konfederácia sa pritom často označuje ako spolok.
- Úroveň kantónov tvorí 23 kantónov.
Tri kantóny (Appenzell, Bern a Unterwalden) sa však členia na podkantóny (každý z nich na dva podkantóny) a preto sa
možno stretnúť aj s takým údajom, že
Švajčiarska konfederácia pozostáva z 26
kantónov.
- Najnižšia úroveň je označovaná ako úroveň obcí. Táto zahŕňa takmer 2.960 obcí.
Vývoj ich počtu má pritom mierne klesajúci charakter, čo možno dokladovať tým,
že napríklad v čase vzniku Švajčiarskej
konfederácie sa na jej území nachádzalo približne 3.200 obcí a na prelome 20.
a 21. storočia to bolo len o niečo málo
viac ako 2.900 obcí [7].
Princíp subsidiarity je v prípade Švajčiarska
uplatňovaný dôsledne. Spolková vláda sa
venuje vybraným kompetenciám (najmä
v oblasti bezpečnostnej politiky, obrany
štátu, zahraničnej politiky a zahraničného obchodu, energetiky, dopravy a sociálneho zabezpečenia) [9] a kontroluje
približne 40 % verejných príjmov. Zvyšné
kompetencie sú rozdelené medzi kantóny
a obce. Tieto kompetencie majú originálny charakter, sú jednoznačne vymedzené ústavou alebo zákonmi a jednotlivé
úrovne do výkonu kompetencií ostatných
úrovní nezasahujú. Tak kantonálna, ako aj
obecná úroveň sú pri tom výrazne samosprávne [10]. Niekedy je Švajčiarsko označované aj ako referendová demokracia,
a to predovšetkým kvôli častému využíva-
niu prvkov priamej demokracie v politickej
praxi.
Samospráva na úrovni kantónov
Podľa ustanovení švajčiarskej ústavy sú
kantóny považované za zvrchované jednotky (túto zvrchovanosť možno obmedziť iba ústavnou cestou) a v rámci svojho
postavenia vykonávajú všetky právomoci,
ktoré nepresunuli na spolkovú vládu. Jednotlivé kantóny disponujú tiež vlastnými
ústavami. Okrem toho sú v kantónoch
zriadené kantonálne zastupiteľské orgány
(parlamenty), kantonálne vlády i kantonálne sústavy súdov [11].
Fyzickogeografické pomery Švajčiarska
ako aj historický vývoj determinovali proces vzniku jednotlivých kantónov.
V dôsledku toho možno rozoznať vidiecke kantóny a mestské kantóny. Vidiecke
kantóny vznikali predovšetkým v údoliach Álp (napríklad Glarus, Schwyz alebo
Uri). Mestské kantóny sa formovali v okojanuár 2013 ÚZEMNá samospráva
57
seriál
Obrázok 2: Hranice kantónov vo švajčiarskych podmienkach [12]
V súčasnosti sa na území Švajčiarska nachádzajú tieto kantóny:
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
Aargau
Appenzell Innerrhoden
Appenzell Ausserhoden
Basel-Landschaft
Basel-Stadt
Bern
Freiburg
Geneva
Glarus
Graubünden
Jura
Luzern
Neuchatel
Schaffhausen
lí dôležitých obchodných centier – miest
(napríklad Basel, Bern, Luzern, St. Gallen,
Zürich a podobne).
Počty členov parlamentov v jednotlivých
kantónoch sa pohybujú od 46 do 200
poslancov. Pri voľbách kantonálnych členov sa využíva buď väčšinový systém, alebo systém pomerného zastúpenia. Vlády
v kantónoch sú z hľadiska počtu svojich
58 ÚZEMNá samospráva január 2013
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
Schwyz
Solothurn
St.Gallen
Thurgau
Ticino
Unterwalden nid dem Wald
Unterwalden ob dem Wald
Uri
Wallis
Vaud
Zug
Zürich
členov pomerne štíhle – majú 5 až 9 členov. Pokiaľ ide o kantonálne súdy, ich
členovia sú buď volení na pôde kantonálnych parlamentov, alebo sú títo menovaní
kantonálnymi vládami.
Kompetencie kantónov sa týkajú nasledujúcich oblastí: súdnictvo, polícia, verejný poriadok a bezpečnosť, zdravotná
starostlivosť, vzdelávanie, veda a výskum,
vnútorný poriadok a tak ďalej. Kantóny
sú oprávnené prijímať a aplikovať vlastnú
legislatívu, disponujú tiež vlastným dopravným a daňovým systémom. Kantóny
sa podieľajú aj na tvorbe spolkovej legislatívy. Prostredníctvom zastúpenia v spolkovom zhromaždení (spolkovom parlamente) majú právo blokovať predkladané
návrhy (blokovanie je najčastejšie podpo-
seriál
rené výsledkami referenda) a majú právo
legislatívnej iniciatívy na spolkovej úrovni.
Často sú tiež adresátom konzultácií, ak
napríklad spolková vláda chce predložiť
legislatívnu úpravu spolkovému parlamentu na schválenie, pričom táto úprava
sa môže dotýkať kantonálnej alebo obecnej úrovne [26]. Kantóny nezriedka delegujú výkon časti svojich kompetencií obciam. Inou možnosťou je to, že kantóny si
môžu vytvoriť orgány mezo-úrovne – ide
o takzvané okresy, a ak sú tieto zriadené,
zvyčajne zabezpečujú výkon úloh na úseku školstva a súdnictva [13].
Obce
Zatiaľ čo kantonálne ústavy upravovali postavenie obcí už v skoršom období,
do švajčiarskej ústavy sa príslušné ustanovenia dostali len pred necelými troma
desaťročiami. Na území Švajčiarska sa
nachádza takmer 2.600 obcí (obrázok 3),
spomedzi ktorých 109 obcí požíva status
mesta. Približne jedna tretina všetkých
švajčiarskych obcí nedosahuje svojou
populačnou veľkosťou ani hranicu 500
obyvateľov. Ak zvýšime hranicu na tisíc
obyvateľov, nedosahuje ju asi polovica
švajčiarskych obcí. Tieto údaje sú porovnateľné so slovenskými podmienkami.
Popri obciach – administratívno-politických jednotkách, existujú na území Švajčiarska aj ďalšie typy obcí. Ide zvyčajne
o jednotky medziobecnej spolupráce –
napríklad takzvané školské obce. Obce
však spolupracujú aj v iných oblastiach,
tradične napríklad v oblasti územného
plánovania a odpadového hospodárstva
[15].
Spolková vláda reguluje kompetencie pripadajúce obciam, no v zásade platí, že
tieto si môžu výkon týchto kompetencií
prispôsobovať miestnym pomerom a aktuálnym podmienkam. V tomto kontexte
je rozhodujúce, že obce musia byť schopné zabezpečovať pre svojich obyvateľov
rovnocenný objem služieb. Najmä malé
obce kvôli tomu vstupujú do rôznych
kooperatívnych vzťahov. V súlade s princípom subsidiarity vyššie úrovne (najmä
kantonálna úroveň) realizujú tie úlohy,
ktoré obce nedokážu plnohodnotne za-
bezpečovať [16].
Obce vo všeobecnosti možno rozdeliť
do týchto skupín:
- Politické obce predstavujú územnosprávne korporácie, ktorým je priznaný
konkrétny okruh kompetencií a tieto vykonávajú zo zákona alebo na základe zákona. Sú označované aj ako univerzálne
obce a v ich hraniciach môžu pôsobiť takzvané civilné obce.
- Ako civilné obce sú vnímané personálne korporácie, teda skupiny obyvateľstva.
Tieto nemajú nárok na samostatný výber
daní a ich hlavnou úlohou ja zabezpečovanie tých záležitostí, ktoré sa týkajú
príslušnej skupiny obyvateľstva (teda
tých, ktorí do nich patria na základe ich
trvalého pobytu). Spomedzi civilných obcí
možno ešte vyčleniť špecifickú skupinu –
takzvané občianske obce, ktoré majú iné
postavenie na úseku správy vlastného majetku.
- Takzvané školské obce sú formou medziobecnej spolupráce. Ich podstata spočíva v tom, že sa v nich združujú dve alebo
viaceré politické obce. Školské obce ná-
Obrázok 3: Hranice obcí vo švajčiarskych podmienkach [14].
január 2013 ÚZEMNá samospráva
59
seriál
sledne vykonávajú tie kompetencie, ktoré
súvisia so správou regionálneho školstva.
- Personálnymi korporáciami sú aj takzvané cirkevné obce. Združujú veriacich (často obývajúcich niekoľko obcí) a starajú
sa o správu cirkevných záležitostí svojich
členov.
Základné originálne obecné kompetencie
sa týkajú niekoľkých oblastí, pričom tými
najdôležitejšími sú oblasť kultúry, oblasť
správy vlastného majetku a oblasť starostlivosti o životné prostredie. Iba malá časť
zverených úloh má charakter direktívne
určených úloh, pri ktorých obce nemajú
právo samostatného rozhodovania o ich
napĺňaní, prípadne pri výbere spôsobov
ich napĺňania. Typickým príkladom takejto
úlohy je povinnosť vedenia registra obyvateľov. V prípade väčšiny zverených úloh
majú obce relatívne autonómne postavenie a môžu si spôsoby ich napĺňania voľne
upravovať.
V najmenších obciach sa nekreuje obecné
zastupiteľstvo. Jeho funkcie preberá takzvané obecné zhromaždenie obyvateľov.
Ide vlastne o zhromaždenie všetkých
oprávnených voličov, ktoré sa schádza
za účelom rozhodovania o všetkých dôležitých záležitostiach týkajúcich sa takýchto obcí. Vo väčších obciach a mestách sa
kreujú obecné/mestské zastupiteľstvá,
ktoré sú volené obyvateľmi príslušných
obcí a miest.
Miestny daňový systém
Vo Švajčiarsku je daňový systém postavený tak, aby rešpektoval tri administratívne
úrovne, a to konfederálnu, kantonálnu
i obecnú. Právnickým osobám je vyrubovaná na kantonálnej i obecnej úrovni daň
zo zisku. Popri tom právnické osoby hradia tiež daň z kapitálu. Pokiaľ ide o fyzické
osoby, tieto sú zdaňované v rôznych kantónoch odlišne. Okrem toho môžu obce
ukladať aj takzvané prirážky, prostredníctvom ktorých môžu obce zvyšovať dane
z osobných príjmov. Kantóny si svojimi
daňovými politikami vzájomne konkurujú.
Typickým príkladom je kantón Zug, ktorý
zameral svoju kantonálnu daňovú politiku
na podporu priemyselných aktivít a prisťahovalectva.
Majetkové dane ako miestne dane majú
diferencované sadzby a typickou skupinou týchto daní sú dane z nehnuteľností.
Rozhodovacie mechanizmy
Vo Švajčiarsku má iba približne jedna pätina obcí alebo miest vlastné volené obecné
60 ÚZEMNá samospráva január 2013
Zima vo švajčiarskych Alpách.
alebo mestské zastupiteľstvo. V niektorých kantónoch sa povinnosť zriadiť obecné zastupiteľstvo viaže napríklad na populačnú hranicu 800 obyvateľov, v iných
kantónoch na populačnú hranicu 1.000
obyvateľov a v niektorých kantónoch táto
hranica nie je určená vôbec. V asi štyroch
pätinách švajčiarskych obcí sa aj naďalej
o zásadných otázkach rozhoduje prostredníctvom tradičných foriem priamej
demokracie – najmä prostredníctvom verejných zhromaždení obyvateľov, prípadne prostredníctvom lokálnych ľudových
hlasovaní. Zaujímavým faktom je, že časť
kantónov (malé kantóny) taktiež využíva
verejné zhromaždenia ich obyvateľov.
Inštitúcie priamej demokracie sa vo švajčiarskych podmienkach rozvíjali dlhodobo. Napríklad už od stredoveku sa v obciach schádzali takzvané obecné zhromaždenia, ktoré rozhodovali o všetkých
záležitostiach týkajúcich sa obyvateľov
príslušnej administratívno-politickej jednotky. Myšlienka suverenity ľudu ako unikátneho a nenahraditeľného zdroja moci
v štáte sa do švajčiarskej ústavy dostala
už koncom 18. storočia, a to prostredníctvom zavedenia inštitútu obligatórneho
referenda. Táto skutočnosť bola potvrdená aj o polstoročie neskôr, kedy bolo
potvrdené, že aj na spolkovej úrovni je
potrebné disponovať možnosťou obligatórneho referenda.
Referendá sa v súčasnosti využívajú
na všetkých troch úrovniach, teda
na spolkovej úrovni, kantonálnej úrovni
i obecnej úrovni. Z hľadiska toho, ako sú
vyhlasované, sa rozlišujú obligatórne referendá, fakultatívne referendá a ľudové
iniciatívy.
Obligatórne referendá sú na spolkovej
úrovni organizované od roku 1848, pričom ich obligatórnosť (povinný charakter)
sa viaže predovšetkým na zmeny v ústave
a na potenciálne prijímanie takých medzištátnych zmlúv, ktoré by znamenali
buď vstup konfederácie do medzinárodnej organizácie založenej na princípe
kolektívnej bezpečnosti, alebo do organizácie, v ktorej by sa konfederácia vzdávala časti štátnej suverenity (príkladom
na prvý typ organizácie je NATO, príkladom druhého typu organizácie je EÚ).
Obligatórne referendum by sa organizovalo tiež v prípade potenciálneho pripojenia konfederácie k inej krajine. Úspešnosť
obligatórneho referenda je postavená
na súčasnom dosiahnutí dvoch väčšín.
Na úrovni celej konfederácie je potrebné
dosiahnuť pri hlasovaní obyvateľov súhlas
jednoduchej väčšiny. Z hľadiska kantónov
je však potrebné dosiahnuť súhlas absolútnej väčšiny z nich. Skôr spomínané
polkantóny majú priznaný polovičný hlas,
zatiaľ čo riadne kantóny disponujú jedným hlasom. Obligatórne referendá sú
na konfederálnej úrovni relatívne úspešné. Naopak, ak sa obligatórne referendá
organizujú na úrovni kantónov, často sú
neúspešné.
seriál
Fakultatívne referendá sa organizujú
predovšetkým v tých prípadoch, kedy
má dôjsť k zmene legislatívy. Teda ak
má byť schválený nový zákon, alebo ak
má byť novelizovaný už existujúci zákon.
Na spolkovej úrovni sa fakultatívne referendá vyhlasujú vtedy, ak o ne požiada
buď aspoň 50.000 občanov, alebo aspoň
8 kantónov. Podobne, ako tomu bolo pri
obligatórnych referendách, aj fakultatívne referendá sa využívajú na nižších úrovniach.
Ľudové iniciatívy sú inštitútom, ktorý
umožňuje rôznym skupinám voličov navrhovať zmeny v ústave. Návrh na vyhlásenie ľudovej iniciatívy pritom musí získať
podporu minimálne 100.000 podpisov,
ktoré musia byť zozbierané v lehote najviac 18 mesiacov. V prípade, že tieto dve
podmienky sú naplnené, ľudovému hlasovaniu nie je možné brániť. Ak sa ľudová
iniciatíva týka úpravy zákonov, podporu
na jej vyhlásenie musí vyjadriť buď aspoň
30.000 voličov, alebo aspoň 8 kantónov.
Verejné zhromaždenia obyvateľov obcí sa
síce využívajú najmä v menších obciach,
no aj v ich prípade platí, že v rôznych
obciach sa využívajú diferencované prvky. Pre niektoré obce napríklad platí, že
verejných zhromaždení sa zúčastňujú nie
všetci obyvatelia, ale zástupcovia malých
komunít – napríklad domácností alebo lazov, ktoré sú sídelnými jednotkami vytvárajúcimi príslušnú obec. Účasť na týchto
zastupiteľstvách však býva pomerne silne
determinovaná veľkosťou príslušnej obce.
V mestách, ktorých populačná veľkosť
presahuje hranicu 10.000 obyvateľov, sa
účasť pohybuje okolo štyroch percent,
v obciach, ktoré majú približne 2.000
obyvateľov, je účasť zhruba na úrovni 10
percent, no v najmenších obciach (s populáciou do 250 obyvateľov) to zvyčajne
býva okolo 40 percent.
Špecifikom verejných zhromaždení obyvateľov obcí sú zhromaždenia spojené
s hlasovaním do hlasovacej urny. Takéto
schvaľovanie je ale vylúčené v prípade
rozhodovania o obecných rozpočtoch.
Za exekutívny orgán obcí sa považuje
obecná rada:
- v časti obcí je volená priamo na zhromaždení obyvateľov týchto obcí,
- v časti obcí je volená do urien obyvateľmi týchto obcí,
- v časti obcí (najmä vo väčších obciach)
je volená nepriamo, a to prostredníctvom
voľby v obecnom zastupiteľstve.
Úlohou obecných rád je prijímanie
rozhodnutí o bežných záležitostiach
a v tomto kontexte sú vnímané ako veľmi
dôležité orgány obcí. Samozrejme, nerozhodujú o tých záležitostiach, ktoré sú
zverené do výlučnej rozhodovacej pôsobnosti obecného zastupiteľstva alebo verejného zhromaždenia obyvateľov obce.
Vo švajčiarskych podmienkach je bežné,
že obecné rady rozhodujú kolektívne
(v zbore), no platná legislatíva pripúšťa
prenos (delegovanie) rozhodovacej právomoci na konkrétneho člena rady.
Spolupráca obcí a kantónov
Úzku spoluprácu na miestnej úrovni možno vo Švajčiarsku nájsť nielen medzi obcami, ale aj medzi obcami a kantónmi.
Spolupráca s kantónmi prebieha v oblasti
výkonu konkrétnych kompetencií a ich
financovania. Ako už bolo spomínané,
typickým predstaviteľom medziobecnej
spolupráce sú takzvané školské obce.
Obce sú v nich združené za účelom výkonu tých kompetencií, ktoré súvisia so
zabezpečením regionálneho školstva.
Okrem toho však obce vytvárajú aj ďalšie spoločné inštitúcie, respektíve zmluvne uzatvárajú veľa ďalších kooperačných
iniciatív, ktoré im pomáhajú vykonávať
kompetencie, ktoré boli zverené do ich
pôsobnosti. Obce pri tom často spolupracujú v takých oblastiach ako cestovný
ruch a turizmus, odpadové hospodárstvo,
poskytovanie vybraných sociálnych služieb, zabezpečovanie verejného poriadku a bezpečnosti (vrátane protipožiarnej
ochrany), starostlivosť o cintoríny a podobne [17].
Použité zdroje:
[1] KLIMOVSKÝ, D. (2009): Ako sa v Európe dá dostať na radnicu: Komplexná
komunálna reforma môže priniesť i zmenu volebného systému. Verejná správa,
roč. 64, č. 24, s. 20 – 22.
[2] The Swiss Federal Council. [5.12.2012].
On-line at: http://www.admin.ch/br/org/
index.html?lang=en
[3] SWIANIEWICZ, P. (2009): Reformy
konsolidacji terytorialnej – teoria I praktyka krajów Europy Środkowo-Wschodniej.
Samorząd terytorialny, roč. 19, č. 4, s. 5
– 22.
[4] KLIMOVSKÝ, D. (2009): O možných
riešeniach fragmentovanej lokálnej sídelnej štruktúry: Inšpirácia pre Slovensko.
Acta Politologica, roč. 1, č. 2, s. 182 –
213.
[5] KLIMOVSKÝ, D. (2009): O možných
riešeniach fragmentovanej lokálnej sídelnej štruktúry: Inšpirácia pre Slovensko.
Acta Politologica, roč. 1, č. 2, s. 182 –
213.
[6] Ministerstvo zahraničných vecí SR:
Ekonomicko-informačný materiál: Švajčiarska
konfederácia.
[5.12.2012].
On-line
at:
http://www.mzv.sk/App/
wcm/media.nsf/vw_ByID/ID_673D7E4448728BFBC125783B004B16F2_SK/$File/Svajciarsko_ZIT_2011.pdf
[7] KÚTIK, J. – KARBACH, R. (2011): Systémy verejnej správy. Bratislava: Vydavateľstvo Sprint.
[8] Sprachen CH. [5.12.2012]. On-line
at: http://en.wikipedia.org/wiki/File:Sprachen_CH_2000_EN.svg
[9] Ministerstvo zahraničných vecí SR:
Ekonomicko-informačný materiál: Švajčiarska konfederácia. [5.12.2012]. On-line
at: http://www.mzv.sk/App/wcm/media.
nsf/vw_ByID/ID_673D7E4448728BFBC125783B004B16F2_SK/$File/Svajciarsko_ZIT_2011.pdf
[10] KÚTIK, J. – KARBACH, R. (2011): Systémy verejnej správy. Bratislava: Vydavateľstvo Sprint.
[11] KÚTIK, J. – KARBACH, R. (2011):
Systémy verejnej správy. Bratislava: Vydavateľstvo Sprint.
[12] Suisse cantonts. [5.12.2012]. On-line
at: http://en.wikipedia.org/wiki/File:Suisse_cantons.svg
[13] KÚTIK, J. – KARBACH, R. (2011): Systémy verejnej správy. Bratislava: Vydavateľstvo Sprint.
[14]
Gemeinden
der
Schweiz.
[5.12.2012]. On-line at: http://en.wikipedia.org/wiki/File:Karte_Gemeinden_der_
Schweiz_2012.png
[15] KLIMOVSKÝ, D. (2010): Európske
obce v procese inovácií: Pokusy optimalizovať lokálne sídelné štruktúry a výkon
ich samospráv pokračujú. Verejná správa,
roč. 65, č. 3, s. 21 – 23.
[16] KLIMOVSKÝ, D. (2009): Paternalizmus zvádza ústupové boje: Budúcnosťou
vzťahov medzi štátom a samosprávou by
mohlo byť sieťové usporiadanie. Verejná
správa, roč. 64, č. 21, s. 21 – 23.
[17] NIŽŇANSKÝ, V. A KOL. (2009): Model komunálnej reformy na Slovensku
[5.12.2012]. On-line at: http://www.komunal.eu/subory/Model_komun__lnej_
reformy_na_Slovensku.pdf
PhDr. Daniel Klimovský, PhD.
Katedra regionálnych vied
a manažmentu Ekonomickej fakulty
Technickej univerzity v Košiciach
január 2013 ÚZEMNá samospráva
61
Download

KLIMOVSKÝ, Daniel (2013): Samosprávy v EÚ: Švajčiarsko