ROČNÍK XI, ČISLO 2
JÚN 2011
OBSAH
____________________________________________________________________
KORENE A TRADÍCIE
Michal Eliáš: Memorandum a slovenské mestá
Stanislav Bajaník: Za slovenskú štátnosť
Michal Eliáš: Pavol Jozef Šafárik – matičiar
Viliam Hornáček: Sila odkazu – Devín 2011
5
9
12
17
PRIESTOR SLOVA
Prorocké vystúpenie Sloboda Miloševiča
Magna Charta slovanských národov
Pavol Janík: Úsvit nestraníckej politiky
Jozef Mravík: Spomíname na Fridricha Sviteka
22
29
33
35
KULTÚRA V TOKU ČASU
Jozef Mravík: Črta o slovensko-bieloruských vzťahoch
Pavol Janík: Autorita autora a ľudskosť človeka
Válkove verše plné hudby
Vladimír Mezencev: Sny o vlastnej galérii zostávajú
36
39
41
44
ROZHOVOR
49
s prozaikom a esejistom Jánom Tuţinským
ZAUJALO NÁS
Ľudovít Števko: Mimovládne pole neorané
100 rokov Zdruţenia katolíkov v USA
Viliam Hornáček: Osma devínska prísaha – 1. máj 2011
Martin Krno: Galkova lekcia
57
65
66
68
JUBILEÁ: Michal Eliáš: Jubileá v 3. štvrťroku 2011
69
SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ , ročník XI, číslo 2.
Vychádza štyri razy do roka
Vydáva Slovenská rada Zdruţenia slovanskej vzájomnosti.
Výtvarný návrh obálky: Ladon©
Predseda redakčnej rady: doc.Dr. Jozef Mravík, CSc., šéfredaktor: Július Handţárik
Adresa redakcie: Dobšinského 16, 811 05 Bratislava, č. tel. 52491861, e-mail: [email protected], www.ozzsv.sk
ISSN 1335-9010, evidenčné číslo: MK SR EV1234/08. Vyšlo v júni 2011
3
4
KORENE A TRADÍCIE
_____________________________________________________
Memorandum a slovenské mestá (pokračovanie)
Michal Eliáš
Slovenské národné zhromaţdenie v Martine v júni 1861 a na ňom
prijaté Memorandum slovenského národa malo rozhodujúci význam
aj pre slovenské mestá a obce, pre ich národné prebudenie, oţivenie
ich záujmu o veci celoslovenské, demokratické, národné. V tomto
procese významnú úlohu mal katolícky biskup dr. Štefan Moyses.
Mimoriadne dobrý ohlas na Slovensku vyvolala druhá
memorandová deputácia - k cisárovi do Viedne, ktorej prijatie
vybavil a viedol 12. decembra 1861 biskup Štefan Moyses.
Upravené Memorandum známe pod menom Viedenské obsahovalo
Prosbopis Slovákov a prílohu Návrh na privilegiálnu listinu na
zriadenie a organizáciu slovenského dištriktu či Okolia. V Návrhu sa
presne vymedzovali hranice šestnástich slovenských okresov (ţúp),
právomoc jeho orgánov - zastupiteľských výborov (krajinské
zhromaţdenie, krajinský výbor), okresných správ a súdnych správ a spôsoby ich ustanovenia. Určoval hlavné mesto Okolia, ktorým
mala byť Banská Bystrica, patrónmi krajiny mali byť sv. Cyril a
Metod. Privilégium predstavuje najdokonalejší vypracovaný
program štátoprávneho zabezpečenia Slovákov v Uhorsku - ich
autonómiu.
O úpravu a odovzdanie viedenského memoranda sa zaslúţil
Štefan Moyses dovtedy v slovenskom národnom hnutí málo známa
osobnosť. No nielen odovzdal. Deputácia sa rozišla, Moyses zostal
vo Viedni a sledoval vybavovanie ţiadosti. Spočiatku sa záleţitosť
rýchlo rozbehla. Dňa 12. decembra odovzdali Memorandum
cisárovi, l6. decembra ministerský predseda dal o ňom svoju mienku
5
- treba ho postúpiť uhorskej dvornej kancelárii, 18. decembra ho dali
uhorskému dvornému kancelárovi a ten ho dal 20. decembra
uhorskému miestodrţiteľovi grófovi Pálfimu. Moyses prešiel do
Pešti, aby tam urgoval vybavenie Memoranda. Jeho aktivita bola
udivujúca, vzbudila nevôľu neprajníkov Slovákov. Spochybňovali
jeho oprávnenie hovoriť menom Slovákov, resp. tvrdili, ţe
Memorandum nevyjadruje mienku Slovákov, len niektorých
jednotlivcov.
Na podporu Moysesa i ním predloţeného memoranda
slovenskí národovci zorganizovali akciu písania pozdravných listov
Moysesovi. Od 20. decembra 1861 do septembra 1863 Moyses
dostal 93 hromadných listov z 343 obcí a miest s vyše štyritisíc
podpismi. Boli najlepšou odpoveďou neprajníkom Slovákov plebiscitom, vyjadrením spoločného postupu občanov všetkých
vrstiev a tried. V listoch slovenské mestá, obce, osady, spolky a
jednotlivci ďakujú Moysesovi za jeho veľký národný skutok
vykonaný v záujme Memoranda a slovenského národa, vyjadrujú mu
svoju dôveru a oceňujú priamo mojţišovské vysloboditeľské
poslanie. Ich rozšíreniu napomohlo aj zverejňovanie väčšiny týchto
listov v Pešťbudínskych vedomostiach.
Moysesova stúpajúca
autorita vzbudila nevôľu v maďarónskom tábore, mnoţili sa útoky
proti nemu. Aby zamedzili písanie podobných listov, rozširovali
falošné správy, ţe vláda zakázala písať, posielať a uverejňovať
takéto prípisy. Slovákov nezastrašili. Reagovali ešte zvýšeným
úsilím, väčším počtom pozdravných listov. Akcia pozdravných
listov Štefanovi Moysesovi stala sa prejavom zvýšeného národného
uvedomenia miest, obcí, spolkov i jednotlivcov, podnieteného
Memorandom a blíţiacim sa otvorením Matice slovenskej. V
dovtedajších slovenských dejinách nebolo väčšej podpisovej akcie v
záujme národa. Zúčastnilo sa na nej vyše štyritisíc ľudí z celého
Slovenska, ale aj z Uţhorodu, Satmára, Budapešti, Banátu, Bačky a
Sriemu. Kým pred zvolaním memoranda zareagovali magistráty a
jednotlivci z 53 obcí a miest s necelou tisíckou osôb, po Memorande
sa ozvalo 343 obcí a miest a vyše štyritisíc občanov. Zastúpenosť
6
jednotlivých regiónov bola tieţ rozdielna. Najširšie zastúpenie mal
Turiec a Liptov, zapojilo sa i východné Slovensko - Levoča, Prešov,
Smiţany, Hrabušice, Štiavnik, Markušovce. Prebudili sa i niektoré
väčšie slovenské mestá - Nitra, Trnava, Banská Bystrica, Banská
Štiavnica, Trenčín, Senica, Skalica, Zvolen, Povaţská Bystrica,
Revúca, Kremnica, Nová Baňa a ďalšie. V akcii neúčinkovala
Bratislava ani jednotlivci v nej, ani Brezno, napriek tomu, ţe malo
byť sídlom Matice slovenskej. Mnohé mestá a obce posielali aj
viaceré pozdravné listy - Banská Bystrica ako pôsobisko Moysesa
poslala šesť listov, Martin, Liptovský Mikuláš, Nemecká Lupča a
Kláštor pod Znievom poslali po štyri listy, viaceré obce Turca a
Liptova po tri listy. Prvé listy napísali obce Turca - 20. decembra
1861 Turčianske Podhradie a 23. decembra Martin spoločne s
viacerými obcami. Jednu významnú črtu obsahovali spomínané listy
- boli prejavom náboţenskej i triednej tolerancie, zjednocovali - ich
texty spoločne podpisovali katolícki i evanjelickí kňazi, občania bez
rozdielu vierovyznania, študenti i profesori, remeselníci, úradní
činitelia i radoví jednoduchí občania. Na mnohých sa vynímajú
kríţiky pri menách tých, ktorí sa nevedeli ani podpísať.
Obsahová stránka listov je rozdielna. Niektoré priamo
opakujú memorandové poţiadavky, iné vyzdvihujú osobnosť
Moysesa ako vodcu ľudu. Na konci roka 1862, uţ po povolení
Matice, oceňovali Moysesovu borbu za jej povolenie a jeho
zaujatosť za slovenské školy. Pozdravné listy Štefanovi Moysesovi
sú jedinečným dokladom rastu národného uvedomenia slovenských
miest a obcí, širšej slovenskej verejnosti v tomto memorandovom
období. Ich význam plasticky vynikne, keď ich porovnáme
s písomnými ohlasmi z mája 1861 z času pred Memorandom.
Pozdravné listy Moysesovi neboli
len nezáväzným
vyznaním obdivu a uznania Moysesovi, inšpirovali mestá a ich
vedenia do iných národných akcií. Napr. keď magistrát Brezna 6.
októbra 1861 po prvýkrát odmietol prijať Maticu slovenskú do
mesta, prihlásil sa Vrbický Hušták. Ten Vrbický Hušták, ktorý
7
memorandovému zhromaţdeniu napísal list 1. júna - a po jeho
konaní Štefanovi Moysesovi tri listy. Turčiansky Svätý Martin, ktorý
Maticu do svojho lona prijal, napísal Moysesovi štyri pozdravné
listy a Liptovský Svätý Mikuláš, ktorý tieţ ponúkol pre Maticu
slovenskú hospodu, poslal štyri listy. Listy tvoria zaujímavý
jazykový materiál doteraz nevyuţitý. Ukazujú stav slovenského
jazyka v memorandovom období, a to z celého územia Slovenska a
takmer zo všetkých spoločenských vrstiev.
Hoci sa memorandové poţiadavky v úplnosti v minulom storočí
nikdy nevyplnili, len časť kultúrnych - zaloţenie Matice a troch
slovenských gymnázií - memorandové akcie výrazne ovplyvnili rast
národného povedomia širokej verejnosti, prebudili z letargie mnohé
slovenské mestá a obce, prispeli k preţitiu Slovákov.
Pozdravné listy Štefanovi Moysesovi prispeli aj k popularizácii jeho
osobnosti. V memorandovom a matičnom období nebolo
významnejšej osobnosti ako on. Uţ pred zakladajúcim matičným
zhromaţdením bolo rozhodnuté o jej predsedovi. Národovci –
prípravný výbor Matice slovenskej – uţ nehľadali protektora MS, hoci
jeho funkcia bola uvedená v stanovách, nebolo to potrebné. Moyses
ako jej predseda zaštítil Maticu pred vládou i cisárom.
Osobitnou záleţitosťou bolo pripomínanie si Memorandového
zhromaţdenia. Okázalé oslavy boli v roku 1868 v Martine, ktoré
ospieval Hviezdoslav v básni. Oslavy 25. výročia Memoranda roku
1886 slúţnovský úrad zakázal vonku „pod lipami“, konali sa
v miestnostiach Turčianskeho kasína. Najveľkolepejšie boli oslavy
80. výročia Memoravda v T.S. Martine roku 1941. Organizovali ich
ako celoštátne, na čele prípravného výboru bol predseda snemu M.
Sokol. Rátalo sa s účasťou aţ stotisíc ľudí, zasadnutím Snemu
v Národnom dome a s prítomnosťou všetkých veľvyslancov
akreditovaných v Slovenskej republike. V Martine vybudovali
amfiteáter, upravili mesto, opravili fasádu Národného domu a pod.
Ţiaľ, spoločenská časť osláv sa neuskutočnila. Údajne Nemci boli
proti veľkému zhromaţdeniu v Martine v čase, keď sa veľká časť ich
8
vojenských oddielov presúvala na východ k hraniciam Sovietskeho
zväzu. Uskutočnila sa len vojenská časť – 31. mája a 1. júna - bola
najväčšia vojenská prehliadka počas trvania prvej Slovenskej
republiky za účasti prezidenta, členov vlády, poslancov snemu a
veľvyslancov. Storočnicu memorandového zhromaţdenia (1961) si
pripomenula len Slovenská akadémia vied interným seminárom. Pri
125. výročí usporiadala Matica slovenská vedeckú konferenciu,
tlačou vydala kompletné memorandové dokumenty. Na oslavách
130. výročia v Martine roku 1991 činovníci Matice slovenskej uţ
sformulovali poţiadavku obnovenia samostatného štátu – Slovenskej
republiky. Memorandum bolo rozhraničným skutkom pre celú
históriu slovenského národa, a preto si zaslúţi pozornosť všetkých
Slovákov. K nemu a jeho významu sa vracali všetky generácie
Slovákov. Opodstatnene vyhlásila Národná rada Slovenskej
republiky deň jeho prijatia za pamätný deň. Jeho pripomienke sme
však veľa dĺţni – napríklad okrem reliéfu na ev. fare v Martine,
neexistuje ţiaden pomník v Martine, ale ani v Bratislave, či v inom
slovenskom meste. Koľko pomníkov je postavených v Bratislave i po
Slovensku menej významným udalostiam !
Za slovenskú štátnosť
Stanislav Bajaník
Matičné zápasy o posilnenie národnej a duchovnej obrody po roku
1990 sprevádzalo viacero verejných, politických, diplomatických,
rokovacích aktivít, čo sa zapísalo ako jedinečné kroky Matice
slovenskej (MS) v jej i národných dejinách. Po Stretnutiach Slovákov
z juţného Slovenska v Šuranoch (od r. 1990), Stoloch národnej
dohody medzi Maticou slovenskou, politickými stranami a hnutiami
v bývalej ČSFR a SR ( od. r. 1990) verejnosťou doma i v zahraničí
pohli najmä jej Celonárodné zhromaţdenia v Bratislave, Komárne,
Uhrovci, Martine (r. 1990-1992). Matičné iniciatívy za slovenskú
9
zvrchovanosť, samostatnosť a štátnosť, nový jazykový poriadok,
riešenie problémov na jazykovo zmiešanom území SR, nové vzťahy
so slovenským svetom, najmä so slovenskou emigráciou po r. 1945
a i. ju nanovo ohlásili slovenskej i svetovej verejnosti a znamenali jej
leví podiel na príprave obnovenia slovenskej štátnej samostatnosti od
r. 1993. Popri iných výročiach a príleţitostiach na to vyuţila aj 130.
výročie I. Memoranda národa slovenského v Turčianskom Svätom
Martine, ako i ďalšieho Memoranda cisárovi – Privilégium pre
slovenské okolie, obe z r. 1861. Za účasti verejnosti, delegácií obcí,
ktoré v r. 1861 podporovali I. Memorandum, delegácie Svetového
kongresu Slovákov, predstaviteľov politických strán a hnutí prijala II.
Memorandum národa slovenského, v ktorom sa uţ v r. 1991
prihlásila k slovenskej štátnej samostatnosti, čo patrí k jej
významným historickým krokom, unikátom a prvenstvám. Za
uplynulých dvadsať rokov nová matičná generácia sa na Slovensku
i v slovenskom svete historicky osvedčila ako váţna, neoblomná,
úspešná obhajkyňa slovenskej identity a štátnej samostatnosti.
Priblíţme si jeho pravé autentické znenie:
II. MEMORANDUM národa slovenského
v Turčianskom Svätom Martine 8.6. 1991
ZA SAMOSTATNÚ SLOVENSKÚ REPUBLIKU
My, účastníci celonárodného
zhromaţdenia v Martine, bez
politických, konfesionálnych a svetonázorových rozdielov, hlásime
sa k odkazu Memoranda národa slovenského z roku 1861. Tento
odkaz v súčasnosti vidíme v prirodzenej snahe o štátnu suverenitu
Slovenskej republiky v európskom a svetovom spoločenstve národov
a štátov.
Nikto nikdy, a uţ vôbec, nemá právo obmedzovať nás
v našom úsilí o vlastné štátne sebaurčenie. Našim cieľom je, aby
10
Slovenská republika aj navonok vystupovala ako štát suverénny, ako
rovnocenný subjekt medzinárodného práva. Preto terajšie postavenie
Slovenskej republiky v rámci federalizovaného Česko – Slovenska
zásadne odmietame ako postavenie nerovnoprávne a nerovnocenné.
V duchu prirodzeného práva národov na sebaurčenie ţiadame
Slovenskú národnú radu ako priameho dediča slovenského
memorandového parlamentu:
- aby bez odkladov prijala Deklaráciu o štátnej suverenite
Slovenskej republiky,
- aby prijala Ústavu Slovenskej republiky ako ústavu
suverénneho štátu, vystupujúceho
navonok
ako
subjekt
medzinárodného práva,
- aby uzatvárala zmluvy a dohody s inými štátmi ako zmluvy
a dohody medzinárodné.
Vyzývame všetkých Slovákov doma i v zahraničí, vyzývame
všetkých občanov Slovenskej republiky, aby zjednotili svoje sily
v zápase za plne suverénnu a samostatnú Slovenskú republiku.
Účastníci Celonárodného zhromaţdenia
Matice slovenskej
v Martine 1991
P.S.
Aj keď by sa v zmysle upozornenia Dr. M. Eliáša za II.
Memorandum mohlo povaţovať tzv. Viedenské z decembra 1861,
Matica slovenská a Celonárodné zhromaţdenie sa uznieslo tak, ako
je to uvedené vyššie. Naplnil sa tak odkaz prvých memorandistov,
obsiahnutý o.i. aj v ich posolstve z r. 1861: „ História ale učí nás, že
v osudných dobách národov alebo štátov zameškaná príležitosť
nikdy viacej sa nevráti.“
11
Sapienti sat! – Múdremu stačí!
Pavol Jozef Šafárik – matičiar
Michal Eliáš
Pred 150 rokmi – 26. júna 1861- zomrel v Prahe básnik, historik,
etnograf, univerzitný profesor Pavol Jozef Šafárik - vedúca osobnosť
slovenskej a českej vedy v období národného obrodenia, tvorca
vedeckých základov slavistiky, predstaviteľ demokraticky
orientovanej česko-slovenskej spolupráce a slovanskej vzájomnosti.
Jeho rozsiahle vedecké a vydavateľské dielo je všeobecne známe,
menej známa je jeho spolupráca s prvými slovanskými kultúrnymi
spolkami – Maticami.
Od vzniku Matice srbskej v roku 1826 začali sa tvoriť v slovanských
národoch kultúrne spolky, ktoré podľa prvého dostali pomenovanie
MATICE. Mali v národných dejinách mimoriadny význam. Neboli to
len vydavateľské spolky, vplývali na literatúru, kultúru a vedu, ale aj
na spisovný jazyk a pravopis, napomáhali vzájomnému spoznávaniu i
zbliţovaniu jednotlivých slovanských národov. Ich kultúrne
účinkovanie prerástlo rámec jedného národa i krajiny a dostalo širší
stredoeurópsky význam. Je prirodzené, ţe pozornosť týmto
kultúrnym spolkom venovala aj taká osobnosť ako bol Pavol Jozef
Šafárik.
Keď si 16. februára 1826 Srbi zaloţili v Pešti literárny a
kultúrny spolok s názvom MATICA SRBSKÁ, Šafárik uţ siedmy
rok pôsobil v Novom Sade. Poznal srbské kultúrne i politické pomery
- nedostatok národných tlačiarní, nedarilo sa srbskej literatúre i vede,
Srbské noviny po deväťročnom účinkovaní zanikli (1822) - videl
potrebu spolku, ktorý by odstránil uvedené nedostatky. Napriek
tomu, ţe nepatril medzi prvých zakladateľov Matice, jeho Predhovor
k Dejinám slovanskej reči a literatury uverejnený v októbri 1825
12
v matičnom LETOPISE , povaţuje historik Matice srbskej Ţivan
Milisavac za nepriamu spoluúčasť na zaloţení Matice srbskej.
Šafárik v tomto Predhovore upozornil na nedostatok kultúrnych
spolkov-inštitúcií u Slovanov predovšetkým u Srbov. Po vzniku
Matice sledoval jej pôsobenie, informoval o tom listovne Jána
Kollára, zdôrazňoval praktičnosť niektorých krokov, odsudzoval
okázalosť zakladania. Po roku jej účinkovania navrhol zaloţiť
podobný spolok pre Slovákov. Ide o známe listy Jánovi Kollárovi a
Martinovi Hamuljakovi z 19. júla 1827 s textom "Nemohla-li by se
nejaká malá kupecká společnost - asi jako matica srbská sebrati?
- Přemyšlujte o tom: musíme se na podzim kde tam shromaţditi
a rokovati". Tento Šafárikov počin pokladáme za jeho spoluúčasť
na zaloţení Matice slovenskej, hoci vznikla aţ o 36 rokov, uţ po jeho
smrti. Ubehlo ešte veľa času kým sa Matica srbská vyprofilovala na
národný a literárny ústav. Formovala sa v zloţitých podmienkach.
Bola prvou maticou, vznikla v čase národnej neslobody, boli
rozdielne predstavy o jej účinkovaní - jedni chceli z nej mať
"kupeckú" vydavateľskú spoločnosť, druhí ľudovýchovný ústav, iní
zdôrazňovali vedeckú orientáciu. Šafárik bol za jej vedecké
smerovanie. Presadzoval ho v posudkoch vydávaných prác a v
zameraní LETOPISU. Hodnotenie účinkovania Šafárika pri vydávaní
LETOPISU prešlo zmenami. Starší literárni historici pokladali
Šafárika len za hlavného poradcu a podporovateľa - čiţe priznávali
mu len nepriamu účasť na jeho tvorbe. Ţ. Milisavac dokázal, ţe bol
spolutvorcom Letopisu - Šafárikovi pripisuje širokú slovanskú a
vedeckú orientáciu Letopisu. Od r. 1826 prehlbovali sa Šafárikove
rozpory s redaktorom Magaraševičom. Ovplyvnili to chyby pri
zverejňovaní starých srbských prameňov, spory o jazykové reformy
Vuka Karadţica i choroby v Šafárikovej rodine. Po zmene
redaktorov Letopisu vzťahy sa zlepšili, ale nie natrvalo. Z Nového
Sadu odišiel roztrpčený, vyčerpaný, zdravotne narušený. V Prahe na
osobné príkoria zabudol, znova nadviazal pracovné kontakty.
Predstavitelia srbskej kultúry naďalej povaţovali Šafárika za
najlepšieho znalca srbského jazyka, preto sa na neho obrátili o
13
posudok Srbskej gramatiky Jovana Subotica (1847). Autor v nej
pouţil Vukov pravopis a za základ gramatiky srbskú ľudovú reč.
Šafárik gramatiku odporučil - získala matičnú cenu - a Matici
navrhol, aby sama rozhodla o zavedení Vukovej pravopisnej
reformy. Takto vlastne Šafárik rozhodol - odporučil vyriešiť
dlhoročný jazykový a pravopisný spor Srbov. Vukova reforma v
Matici zvíťazila aţ v auguste 1865.
Druhou slovanskou maticou bola MATICA ČESKÁ pokladnice na vydávání knih českých buď vědeckých nebo
krásnořečných nebo vůbec prospěšných. Pôsobila od roku 1831.
Jej zvláštnosť vyplývala z vtedajšej organizácie českej kultúry pôsobila v rámci Spoločnosti vlasteneckého musea v Čechách a v
súvislosti so Sborom pro vědecké vzdělávání řeči a literatury české
pôsobiacim pri Českom múzeu. Programovite sa venovala vydávaniu
vedeckej a umeleckej literatúry a kultivovaniu českého jazyka.
Kultúrnovýchovnú činnosť robilo múzeum. Matica česká bola prvá
novodobá česká organizácia, ktorá svojou existenciou a činnosťou
prispievala k rastu národného uvedomovania a národnej kultúry.
Útoky proti nej - zákaz pouţívania názvu - zvýšili záujem verejnosti
o jej činnosť. Hneď v prvých rokoch vydala Jungmannov Slovník a
Šafárikove Slovanské staroţitnosti, základné vedecké diela,
finančne náročné. Nezaujali však širokú verejnosť, bolo potrebné
rozšíriť jej vydavateľský program o literárne a populárne spisy. Na
činnosti Matice českej sa výrazne podieľal P.J. Šafárik. Hneď po
príchode do Prahy (máj 1833) pracoval v Matici českej - na plat sa
mu skladali "neznámi dobrodinci". Pomáhal Fr. Palackému pri
redigovaní Múzejníka, v rokoch 1838-1842 ho redigoval sám.
Redigoval matičné vydania - Jungmannovi pomáhal pri Slovníku,
organizoval aj finančnú stránku vydania. Vplýval aj na iné záleţitosti
Matice, napr. na pomenovanie spolku. Meno MATICA nepovaţoval
za adekvátne. Je to srbské slovo a znamená "ţriedlo, prameň, včelí úľ
i včeliu kráľovnu". Vydavateľskú činnosť Matice orientoval na vedu
- pripravil pre ňu Slovanské staroţitnosti (1836-1837) a v roku 1842
na jeho návrh zaviedli novú edíciu MALÁ ENCYKLOPÉDIA
14
NÁUK. Bol funkcionárom Matice českej - dlhoročným členom jej
výboru i dočasným podpredsedom. Staral sa o nadväzovanie
vzájomných stykov Matice s inými zahraničnými spolkami,
organizoval výmenu vydaní. Od augusta 1836 bol zakladajúcim
členom Matice českej. Robil aj evidenciu jej členov. Významná bola
jeho odborná činnosť - posudzoval rukopisy kníh vybraných na
vydania. Posudky vypracovával veľmi svedomite, precízne,
podrobne a zodpovedne, azda najzodpovednejšie zo všetkých
posudzovateľov. Podporil matičné snahy o zavedenie českého jazyka
do verejného ţivota a škôl - podal návrh na tzv. Obnovený pravopis
(1846). Jeho zásluhou Matica česká ovplyvňovala aj slovenské
kultúrne pomery. Okrem vydania Slovanských staroţitností vydala
aj knihu Ľudovíta Štúra O národních písních a pověstech
slovanských (1853) a vydala aj - ţiaľ - Kollárom zostavené Hlasové
o potřebe jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a
Slováky (1846). V revolučnom roku 1848, v ktorom sa Šafárik
angaţoval politicky na Slovanskom zjazde v Prahe, vykonával
funkciu podpredsedu Matice českej. V októbri 1851 sa tejto funkcie
vzdal, ale vo Výbore Matice Českej pracoval aj v ďalších rokoch
(1853-1854). Vypracoval aj Rokovací poriadok Matice českej.
Ďalšou slovanskou maticou, do ktorej práce Šafárik
zasahoval, bola MATICA CHORVÁTSKA, ktorá sa do roku 1874
menovala MATICA ILÝRSKA. Názov ILÝR volili podľa
indoeurópskych kmeňov obývajúcich dnešné Chorvátsko ešte v 5.
storočí, ktorých pokladali za predchodcov Chorvátov. Pojmom
ilyrizmus označovali obrodenecké hnutie na zjednotenie juţných
Slovanov. Ilyrizmus mal svoj ideový základ vo vedeckej slavistke,
ktorej zakladateľ - P. J. Šafárik - uţ v roku 1828 prišiel s tézou o
slovanskom pôvode starovekých Ilýrov.
Na vznik Matice ilýrskej mali vplyv traja Slováci - Ján Kollár, P. J.
Šafárik a Štefan Moyses. Ljudovít Gaj v roku 1829 písal Kollárovi,
ţe chce zaloţiť národný ilýrsky spolok. Zakladateľ Matice ilýrskej,
Ľ. Gaj, udrţiaval so Šafárikom čulý písomný styk - v rokoch 1828-
15
1848 Šafárik mu poslal 27 listov. Štefan Moyses sedemnásť rokov
pôsobil - učil na kráľovskej akadémii v Záhrebe, bol cenzorom
záhrebskej tlače, aktivizoval národné povedomie Chorvátov,
pomáhal pri vydávaní chorvátskych novín a bol jedným zo
zakladateľov Matice ilýrskej. Matica vznikala s ťaţkosťami. Návrh
na jej zriadenie podali v roku 1839, otvorená bola 10. februára 1842.
Jej vydavateľská činnosť mala výrazný literárny charakter.
Prínos Šafárika do účinkovania Matice ilýrskej bol v tomto: Stal sa
jej zakladajúcim členom, v Prahe pre ňu získal 16 zakladajúcich
členov. informovali ho o jej práci a problémoch. Šafárik podporoval
zjednotenie Juhoslovanov v ilýrskom hnutí - navrhoval jazykové
reformy - jednotný spisovný jazyk pre Chorvátov, Dalmatincov a
Slovincov na základe spojenia nárečí. Gaj neprijal jeho návrh, riešil
jazykový problém inak - za spisovný jazyk zvolil ľudové štokavské
nárečie, čím rečovo spojil Chorvátov a Srbov. Prijatie pravopisnej
sústavy Šafárik uvítal. Vedel sa zmieriť s nerešpektovaním svojich
návrhov, resp. s ich prekonaním - napr. v roku 1842 v Slovanskom
národopise odvolal tézu o slovanskosti starých Ilýrov, keď sa ukázala
jej nereálnosť.
Môţeme konštatovať, ţe Pavol Jozef Šafárik sledoval
národnouvedomovacie hnutie Slovanov, podporoval vznik a
účinkovanie slovanských matíc ako organizačných foriem tohto
národnoobrodeneckého hnutia. Matičné hnutie chcel postaviť na
vedecký základ, malo stavať na objektívnych vedomostiach o
dejinách jednotlivých národov i Slovanstva, preto zdôrazňoval ich
vedeckú orientáciu, vydávanie vedeckých časopisov a základných
vedeckých diel. Spochybňoval - nedoceňoval popularizáciu, matičné
kultúrne pôsobenie, ktorú mali vykonávať múzeá a iné kultúrne
spolky. Maticiam pripisoval dôleţitú zjednocovaciu úlohu - mali byť
mostom na spájanie, zjednocovanie generácii, národnosti a národov.
Všetky mali v prvom rade vyriešiť základné jazykové a pravopisné
problémy, ako predpoklad pre utváranie národných spoločenstiev.
Uvedomoval si základnú úlohu matíc - vydávanie literatúry v
16
národnom jazyku - vydávaním umeleckej a vedeckej literatúry a
kultivovaním jazyka mali pôsobiť na širšiu verejnosť. Vedeckou
činnosťou, korešpondenciou a osobným stykom s vedúcimi
predstaviteľmi jednotlivých slovanských matíc, redigovaním
časopisu Matice českej i vykonávaním vedúcich funkcií v nej,
vypracovávaním zásadných posudkov nosných vydaní i koncepčných
materiálov účinne prispieval k profilácii jednotlivých slovanských
matíc. Pavol Jozef Šafárik
bol jedným z najdôleţitejších
usmerňovateľov ideovej činnosti slovanských matíc a propagátorom
ich vzájomnej spolupráce, preto má opodstatnene svoje čestné miesto
v ich dejinách.
SILA ODKAZU
Devín 2011
Miesto, kde sme 1. mája 2004 – presne „v deň vstupu EÚ na
výsostné územie SR“ – zaloţili tradíciu Devínskych prísah, som
nevybral náhodne. Dnes uţ viem presne, čo som vtedy cítil a čo som
tušil aţ kdesi na samom dne rozbúšeného srdca a v hĺbkach
podvedomia, keď som – ako prútkar prameň pod nánosmi mlčiacej
hliny a dávno vyhasnutých skál – hľadal prapočiatok toho, čo moţno
oprávnene a s hrdosťou nazvať – začiatok slovenských kultúrnych
dejín. A nielen slovenských, ale aj všeslovanských. Dnes sa na tomto
mieste - ako členovia „najvyššieho orgánu cti a svedomia slovenskej
národne uvedomelej inteligencie“ - stretáme po ôsmy raz... Tradíciu
sme zaloţili, len treba nájsť jej pokračovateľov.
Ako biblické Stvorenie, aj to naše slovenské, sa začalo
slovom. Iskony bye slovo – Na počiatku bolo slovo... Slovenské
slovo a písmo, ktoré – v zmysle antického „ex oriente lux“ vytvoril
mudrc Konštantín pre slovenský jazyk, jazyk našich priamych
pokrvných a kultúrnych predkov starých Slovákov – Slovenov, pre
slovenčinu. Áno, veď jazyk Slovenov sa môţe nazvať iba
slovenčina!
17
Týmto činom sme sa stali vyspelým kultúrnym národom,
schopným dorozumievať sa aj vlastným písmom. A nielen medzi
sebou. Náš jazyk bol najvyššou katolíckou autoritou – pápeţom
uznaný za jeden zo štyroch liturgických jazykov kresťanstva:
gréčtina, hebrejčina, latinčina, slovenčina... epochálne!
Hľa, ako logicky a nespochybniteľne zapadajú do seba a aké sú pevné a zároveň vznešené – základy našej duchovnej
podstaty – Slováci! Len tomu uveriť s otvoreným srdcom, privlastniť
si to, ozrejmiť to aj iným a správať sa podľa toho ako starobylý,
kultúrny a ţivotaschopný národ – sebavedome! Veď, kto sa môţe
pochváliť takým rodokmeňom?
Posvätné miesta tohto zázraku – premeny prostého ľudu na
kultúrny národ – poznáme. Kto však bol tou múdrou, prorockou
a zároveň konštruktívnou osobnosťou, autorom nášho prerodu?
Musel mať veľmi rád svoj národ, keď ho pochopil! Aţ tak
bezhranične rád, ţe dokázal jeho spoločné povýšiť nad svoje osobné.
To býva u vladárov veľmi výnimočné, aţ vzácne. On však išiel ešte
ďalej – a najmä vyššie. Poloţil za svoj národ a svoju koncepciu štátu
vytvorenú pre jeho úspešnú budúcnosť vlastný ţivot. A mohol si ho
zachrániť - ako mnohí pred ním aj po ňom – zradou. Neponíţil sa
však natoľko. Zostal veľkým. Aţ dodnes vyčnieva zo slovenských
dejín. Nie rozsahom dobytých území ani počtom zabitých
a pokorených... vlastným príkladom vyčnieva! A – na šťastie pre
slovenský národ – nie je sám, kto sa nezmestil do dobových rámcov
a súradníc...! Aţ naša generácia naplnila jeho sen.
Bol to však on, kto prvý vycítil, ţe sme svojim určením pre
ţivot a svet – národom tvorcov a nie ničiteľov. On prvý začal
budovať to, čomu sa všade na svete hovorí národný štát. On prvý zo
všetkých slovenských panovníkov si uvedomil, ţe národný štát je
optimálnym prostredím pre rozvoj všetkých vlastností a schopností
národného spoločenstva. On prvý pochopil význam vlastného
materinského jazyka ako nenahraditeľného spojiva národa aj štátu
a výsostného znaku jeho suverenity na vlastnom území. On prvý
18
vytvoril vysokoškolské učilisko vlastnej – v úcte k vlastným
hodnotám vychovanej – inteligencie ako budúcej vládnucej elity
národa vo vlastnom suverénnom štáte... Kto urobil viac pre
budúcnosť svojho národa...? Napokon, veď práve preto musel
zomrieť... ! Ako v slovenských dejinách aj mnohí ďalší, ktorí konali
na prospech svojho národa...
Devínsky hradný vrch – bralo ako vztýčená hroziaca päsť
všetkým nepriateľom. Frankovia, hľadiaci zdola na jeho majestát, ho
vo svojich kronikách s rešpektom nazvali „nevýslovná pevnosť
Rastislavova“. Dolu však, pod ním, sútok Dunaja a Moravy je akoby
symbolom plodného lona vítajúceho kaţdého, „kto v mieri
prichádza“. Zdanlivá dvojznačnosť týchto symbolov nech nás
nemýli. Pero a meč, podobne ako chlieb a soľ – to je naša skutočná
tvár a podstata nášho charakteru.
Význam Devína ako symbolu je obrovský a nenahraditeľný.
Niet miesta natoľko významného, posvätného a pamätného - pre
slovenský národ aj celý slovanský svet - ktoré by si zaslúţilo viac
úcty a viac vďaky, ale najmä nasledovania a pokračovania v tom
najlepšom, čo z nás urobilo kultúrny národ. To rozhodujúce sa stalo
predovšetkým na týchto miestach...
Aj my, ako programoví pokračovatelia generácií slovenskej
národne uvedomelej inteligencie sme svojou hrivnou – kultúrnou
hrivnou - prispeli k tomu, aby sa z dlho mĺkvej, akoby stáročným
tichom zakliatej mohyly dávnej slávy našich predkov, stalo ţivé
a nové generácie slovenských vlastencov inšpirujúce miesto ich
trvalej motivácie k činom hodným našich veľkých predchodcov.
Tu, na mieste prvého vysokoškolského učiliska vlastnej
inteligencie, ktorá – ak je zodpovedne vychovaná k úcte k vlastným
hodnotám - je tým najistejším, najpevnejším a najbezpečnejším
základom budúcnosti kaţdého národa – práve tu kaţdoročne konáme
slávnostný akt Devínskej prísahy, ako potvrdenie nášho predsavzatia
„presadzovať práva a záujmy slovenského národa, ctiť, chrániť
a rozvíjať hodnoty slovenského národného dedičstva, konať
19
v zmysle múdrosti vyplývajúcej z nášho poučenia historickou
skúsenosťou a pokračovať v diele a príklade ţivota najväčších
osobností našich dejín...“ Tu v areáli hradu Devín bola 5. júla 2005
národným zhromaţdením jednomyseľne prijatá Magna charta
slovanských národov, ako nami vytvorený nový základ spolupráce
slovanských národov a štátov, ktorý predznamenáva dlhodobú
perspektívu mierovej a priateľskej spolupráce pre slovanstvo aj
všetky národy sveta... Tu sme navrhli našim politickým
predstaviteľom, aby obnovili nielen celonárodné, ale aj
všeslovanské slávnosti... Prvé sa načas podarilo, druhé zatiaľ nie.
Treba však pokračovať ďalej v tom, čo začali Kollár, Šafárik, Štúr...
keď prorokovali veľký vek Slovanov. Tu sa to predsa začalo - tu
nech to aj pokračuje!
Zrejme aj vtedy, dávno... v mesiaci máji, ktorý naši
predkovia označili krásnym slovanským menom „kveten“ – kvitol
orgován a celý vtedajší slovenský národ sa chystal na svoju novú jar!
Kým však oni hľadali ţivotodarné pramene našich začiatkov, my sme
uţ povinní nájsť pre našu úspešnú a dôstojnú budúcnosť ten najširší
ţivotodarný prúd rieky dejín a pospájať tie ich najpevnejšie ohnivá
tak, aby ich uţ nikdy nepretrhol čas ani nepriazeň osudu, ale najmä,
aby ich uţ nikdy nezničila hrdza nášho najväčšieho odvekého
nepriateľa - hrdza
neúcty a ľahostajnosti k vlastným, nami
vytvoreným a spravidla draho, vlastnou krvou, potom ba aj ţivotmi
zaplateným hodnotám.
Preto sme dnes tu a – hoci formálne slobodní, rozhodne
slobodnejší ako väčšina generácií našich predchodcov – stojíme aj
my dnes pred tou istou osudovou otázkou: ako čo najúspešnejšie
zvládnuť náš ďalší dejinotvorný krok dopredu, k vyššej úrovni
nášho národnoštátneho ţivota, aby sme mohli odovzdať národné
dedičstvo a celú slovenskú spoločnosť do rúk našich
pokračovateľov v lepšom stave, neţ akú sme ju prevzali my od
našich predchodcov?
20
Je uţ iba na nás, ktorí dnes ţijeme a tvoríme slovenský
národ, či sila nášho dejinotvorného odkazu bude hovoriť iba
skutkami minulých slávnych čias alebo aj našimi činmi na prospech
toho, na čo sme prisahali na mieste, kde pramenia naše kultúrne
dejiny. Hoci to závisí od mnohých okolností, zodpovednosť za
všetko čo sa stane alebo nestane, je uţ iba na nás. Aj to je jedna
z tvárí slobody o ktorú sme po celý náš národný ţivot bojovali!
Buďme si vedomí predovšetkým toho, ţe základom našej
úspešnosti môţe byť iba jediné – dodrţiavať a napĺňať skutkami
to, čo sme si predsavzali a vytýčili ako svoju a našu slovenskú
cestu. Jej prioritami sú ochrana a rozvoj hodnôt nášho
národného dedičstva, vnútorná integrácia slovenskej spoločnosti,
optimálne vyuţitie vlastných materiálnych zdrojov, rozvoj
vlastného intelektuálneho tvorivého potenciálu... s cieľom
sústavne posilňovať našu národnú suverenitu a medzinárodnú
autoritu nášho štátu.
Pre nás – ako členov „najvyššieho orgánu cti a svedomia
slovenskej národne uvedomelej inteligencie“ - je to prvoradou
vecou našej cti a svedomia, pre niektorých z nás aj zmyslom
ţivota, pre celý slovenský národ je to osudová otázka našej
budúcnosti ako slobodného národa. To je náš ţivotný program
a zároveň generačný odkaz. Kieţ by vydrţal toľko ako odkaz
našich predchodcov. Jeho sila nech je v našich činoch!
Devín, 1. máj 2011
Akad. maliar Viliam Hornáček
21
PRIESTOR SLOVA
_______________________________________________________
Prorocké vystúpenie Slobodana Miloševiča zo
septembra roku 2000
„Balkán je mäkké podbrušie Európy“, vyhlásil kedysi veľký britský
politik Winston Churchill, zrejme v úprimnom presvedčení, že kto
chce ovládnuť Európu, musí ju najprv začať kopať do jej citlivého
a najzraniteľnejšieho balkánskeho podbrušia. Tak sa aj dialo.
V najnovších dejinách na začiatku prvej svetovej vojny v Sarajeve,
na začiatku druhej svetovej vojny nemecko-maďarsko-talianskou
okupáciou Juhoslávie a na začiatku „integrácie“ a „globalizácie“
Európy bezprecedentným leteckým útokom proti srbskočiernohorskej Juhoslovanskej republike, v ktorej boli už od roku
1992 usadené „ochranné sily“ OSN (UNPROFOR).
Tie však na balkanizáciu slovanských Srbov a Čiernohorcov
zrejme nestačili a tak dňa 24. marca 1999 večer zaútočila bez
vypovedania vojny Severoatlantická aliancia na Juhosláviu svojimi
bombardérmi. V sídle aliancie vBruseli tento ničím nevyprovokovaný
vojenský útok v čase mieru ohlásil generálny tajomník NATO Javier
Solana. Prvé útoky sa viedli pomocou rakiet s plochou dráhou letu,
neskoršie
bombardovanie sa vykonávalo aj bombami
s ochudobneným uránom, ktorých zhubný vplyv sa v krajine bude
prejavovať ešte po stáročia. Moskva na tento teroristický útok
reagovala odvolaním svojho zástupcu pri Severoatlantickej aliancii.
Bombardovanie sa skončilo 10. júna 1999 a podľa údajov
Belehradu bolo pri ňom zabitých vyše 2000 civilistov a asi 500
juhoslovanských vojakov. Útočník straty na životoch nemal, lebo
napadnutá strana sa nemohla brániť. Nálety NATO spôsobili
Juhoslávii škody za takmer tridsať miliárd dolárov vo vtedajších
cenách. Prezident Juhoslovanskej zväzovej republiky Slobodan
22
Miloševič sa zo dňa na deň stal hľadanou osobou, a napokon sa
ocitol vo väzení medzinárodného súdu v Haagu, kde po dlhé roky
čakal na svoj proces, až sa ho napokon ani nedožil. Pri tom čakaní
totiž neprejavil očakávanú mieru pokory pred svojimi sudcami
a zrejme sa bránil tak kvalifikovane a fundovane, že celý proces
začínal nápadne pripomínať Lipský proces s Georgi Dimitrovom po
požiari Reichstagu v roku 1933. Slobodan Miloševič totiž veľmi veľa
vedel o skutočných mechanizmoch svetovej politiky a o silách, ktoré
s ňou hýbali – vedel a otvorene o tom pred súdom hovoril!
A že to neboli len sebavedomé reči veľmi vážne obvineného
človeka, o tom najlepšie svedčí jeho posledné vystúpenie z roku 2000,
ktoré vám prinášame, ale hlavne vývoj hlavných európskych
a svetových udalostí, ako sa tieto za uplynulých jedenásť rokov
odohrali a naďalej pokračujú.
Július Handžárik
„Pred druhým kolom hlasovania vás chcem oboznámiť so svojím
videním politických pomerov a situácie okolo volieb v našej krajine,
obzvlášť v Srbsku.
Ako je vám dobre známe, uţ celé desaťročie sa podnikajú úsilia
s cieľom dostať pod kontrolu Západu celý Balkánsky polostrov.
Väčšia časť tejto úlohy je vyriešená prostredníctvom dosadenia
bábkových vlád v niektorých krajinách a ich premeny na štáty
s obmedzenou suverenitou alebo vôbec bez akejkoľvek suverenity.
V dôsledku neprijatia takéhoto osudu pre náš štát sme boli
vystavení tomu najrozmanitejšiemu nátlaku, akému len môţu byť
vystavené národy v súčasnom svete. Rozsah a intenzita tohto nátlaku
stále viac narastali. Skúsenosti, ktoré rozvinuté krajiny nazhromaţdili
v druhej polovici 20. storočia – pády vlád, provokovanie neporiadkov
a občianskych vojen, skompromitovanie a likvidácia bojovníkov za
národnú slobodu, privedenie štátov a národov na hranicu biedy zaţila na vlastnej koţi naša krajina a náš národ.
Udalosti, ktoré sa rozbehli okolo našich volieb, sú taktieţ
súčasťou organizovanej kampane očierňovania nášho štátu a národa,
23
keďţe predstavujú prekáţku nastolenia absolútneho dominovania
Západu na Balkánskom polostrove.
V našej spoločnosti uţ dávno existuje zoskupenie, ktoré pod
názvom opozičnej politickej strany „demokratickej orientácie“
zastupuje záujmy vlád realizujúcich nátlak na Juhosláviu a obzvlášť
Srbsko. Toto zoskupenie v súčasných voľbách vystúpilo ako
„demokratická opozícia Srbska“. Jeho skutočný pán však vôbec nie
je ich kandidát na post prezidenta. Nedokázal dokonca ani utajiť túto
svoju spoluprácu. Ostatne, celej našej verejnosti je známa jeho výzva
voči NATO – bombardovať Srbsko toľko týţdňov, koľko je treba,
kým jeho odpor nebude zlomený,. Takţe, na čele tohto
organizovaného zoskupenia v súčasných voľbách stojí predstaviteľ
armády a vlád, ktoré celkom nedávno bojovali proti Juhoslávii.
Predstavujúc ich záujmy, členovia tohto zoskupenia sľubovali
našej verejnosti, ţe na čele s nimi Juhoslávii nebude hroziť ţiadne
nebezpečenstvo vojny alebo násilia, v krajine nastane ekonomická
prosperita, značne stúpne ţivotná úroveň, Juhoslávia sa vráti do
medzinárodného spoločenstva a tak ďalej.
Mojou povinnosťou je oficiálne a včas upriamiť vašu pozornosť
na to, ţe tieto sľuby sú klamstvá. V skutočnosti je všetko celkom
naopak, keďţe práve naša politika garantuje mier a ich politika iba
vedie k pokračovaniu konfliktov a násilia. Dôvod toho je nasledovný.
Po nastolení vlády, ktorú podporuje, teda fakticky dosadzuje aliancia
členských krajín NATO, Juhoslávia bude nevyhnutne rozdrobená. To
nielen predstavuje zámer NATO, ale aj predvolebný sľub
demokratickej opozície Srbska. Od ich zástupcov sme počuli, ţe
Sandţak dostane autonómiu, o ktorú sa uţ desať rokov usiluje člen
ich koalície Sulejman Ugljanin, hlava separatistickej moslimskej
organizácie a ktorá fakticky oddeľuje Sandţak od Srbska. Ich sľuby
taktieţ sú spojené s poskytnutím autonómie Vojvodine, čo privedie
nielen k oddeleniu tejto oblasti od Srbska a Juhoslávie, ale podľa
všetkého aj k jej pripojeniu k Maďarsku.
Podobným spôsobom od Srbska chcú odtrhnúť aj iné územia,
obzvlášť niektoré pohraničné oblasti. Ich pripojenie k susedným
štátom sa uţ dávno stalo témou sporov, ktoré neprestajne stimulujú
24
predstavitelia národnostných menšín v Juhoslávii, a s tým, aby
napomohli pripojeniu našich území k susedným štátom, kde ich
menšina predstavuje hlavný národ.
V duchu tejto politiky rozdelenia Juhoslávie by sa Kosovo stalo
prvou obeťou. Jeho dnešný status by bol vyhlásený za legálny
a definitívny. To je prvé územie Srbska, s ktorým by sa Srbsko
muselo rozlúčiť, pritom neprechovávajúc ani len nádeje na to, ţe mu
bude niekedy vrátené. Územie, ktoré by si zachovalo meno Srbsko,
by bolo okupované medzinárodnými, americkými alebo nejakými
tretími vojnovými kontingentmi, ktoré by disponovali jeho územím
ako vojenským cvičiskom a ako svojim vlastným majetkom, v súlade
so záujmami tej strany, ktorej armáda by zaujala tieto pozície.
Počas uplynulých desaťročí sme videli veľa príkladov takého
hospodárenia a jeho následky, obzvlášť v priebehu posledného
desaťročia sú nasledovné: v mnohých krajinách po celom svete,
bohuţiaľ, v nedávnom čase aj v Európe, napríklad v Kosove,
Republike Srbskej, v Macedónsku, v našom bezprostrednom okolí.
Srbský národ by čakal osud Kurdov, s perspektívou rýchleho
vyhubenia, keďţe Srbov je menej ako Kurdov a ich pohyb by bol
obmedzený na oveľa skromnejšie územia, neţ je to, ktoré uţ
desaťročia obývajú Kurdi.
Čo sa týka Čiernej hory, jej osud by bol zverený do rúk mafie,
pravidlá hry ktorej by mali občania dobre poznať. Kaţdý, kto
neposlúcha, alebo vzdoruje záujmom mafie, sa dostáva na zoznam
osôb na odstrel, ktorý vylučuje právo na akékoľvek omilostenie.
Uviedol som túto predstavu o osude Juhoslávie pre prípad, ak plán
NATO bude zrealizovaný v našej krajine a s cieľom upriamiť vašu
pozornosť aj na to, ţe za podobných okolností, okrem straty územia
a poníţenia občanov, všetci budú vystavovaní neprestajnému násiliu.
Noví vlastníci území bývalej Juhoslávie, ako aj okupanti územia,
ktoré bude naďalej nazývané srbským, budú konať teror nad
obyvateľstvom, územia ktorého sa zmocnia.
Samotný srbský národ by viedol nekončiaci boj o obrodenie
srbského štátu a o svoje zjednotenie v ňom ... nechcú mier a blahobyt
pre Balkán, chcú aby to bola zóna neprestajných konfliktov a vojen,
25
ktoré by im zabezpečovali alibi neprestajnej vojenskej prítomnosti.
Bábková vláda takto garantuje násilie, zabezpečuje dlhodobú vojnu –
čokoľvek, len nie mier.
Všetky krajiny, ktoré sa ocitli v postavení obmedzenej suverenity,
s vládami nachádzajúcimi sa pod vplyvom zahraničných síl, sa
rýchlo dostali do biedy. Do takej miery, ktorá vylučovala nádej na
spravodlivejšie a humánnejšie sociálne vzťahy. Veľký rozkol na
väčšinu ţobrákov a menšinu boháčov – to je obraz Východnej
Európy posledných rokov, ktorý všetci môţeme vidieť. Tento osud
by neobišiel ani nás. Aj my by sme pod kontrolou a taktovkou
vlastníkov našej krajiny rýchlo získali obrovský počet veľmi
chudobných, perspektíva ktorých dostať sa z biedy by bola veľmi
vzdialená a neistá. Menšina
bohatých by pozostávala z elity
pašerákov, ktorej by bolo dovolené byť bohatou za podmienky, ţe
bude v kaţdom ohľade lojálna vo vzťahu k tímu, ktorý rozhoduje
o osude ich krajiny. Verejný a štátny majetok by sa rýchlo
transformoval na súkromný, ale vlastníkmi tohto majetku,
vychádzajúc zo skúsenosti našich susedov, by sa spravidla stávali
cudzinci.. Neveľkú výnimku by tvorili tí, čo si kúpia právo vlastniť
majetok cestou lojality a pritakávania, čo by ich vyviedlo za hranice
elementárnej
predstavy
o národnej
a ľudskej
dôstojnosti.
Najcennejšie národné bohatstvá za takýchto podmienok sa stanú
zahraničným majetkom a tí, ktorí ho doteraz vlastnili, v novej situácii
budú slúţiť zahraničným firmám vo svojej vlastnej vlasti. Spolu
s národným poníţením, rozdelením štátu a sociálnym krachom sa
budú dať pozorovať rozličné formy sociálnej patológie, spomedzi
ktorých sa prvou stane kriminalita. A to v ţiadnom prípade nie je
predpoklad, ale reálna skúsenosť krajín, ktoré prešli túto cestu, ktorej
sa pokúšame vyhnúť za kaţdú cenu. Hlavné mestá kriminality sa ani
zďaleka nenachádzajú na Západe, ako to bolo kedysi, ale na východe
Európy. Pre náš národ je organizovaný zločin súčasnosti málo
pochopiteľný, keďţe sme po Druhej svetovej vojne aţ do 1990-tych
rokov ţili v spoločnosti, ktorá nepoznala kriminalitu. A rozmach
kriminality, ktorému by sa nedalo vyhnúť v krajine, ktorou by sme
sa stali, stratiac suverenitu a stratiac veľké územia, tento rozmach by
26
sa ukázal pre náš neveľký a na kriminalitu nenavyknutý národ
nebezpečný rovnako, ako je pre spoločnosť a národ nebezpečná
vojna.
Jedna z hlavných úloh bábkovej vlády – ak sa taká dostane
k moci - spočíva v zničení národnej uvedomelosti. Štáty, ktoré sú
riadené zvonka, sa relatívne rýchlo lúčia so svojimi dejinami, so
svojou minulosťou, so svojimi tradíciami, svojimi národnými
symbolmi, svojimi zvykmi, často aj s vlastným spisovným jazykom.
Na prvý pohľad nenápadná, ale veľmi efektívna a tvrdá selekcia
národnej uvedomelosti by redukovala národ na niekoľko jedál
národnej kuchyne, nejaké piesne a tance a na mená národných
hrdinov, udelené potravinám alebo kozmetickým prostriedkom.
Jedným z nepochybných následkov obsadenia územia akéhokoľvek
štátu zo strany superveľmocí v 20. storočí je likvidácia národnej
uvedomelosti národa, ţijúceho v tomto štáte. Zo skúseností takýchto
štátov je vidieť, ţe národ je sotva schopný usledovať rýchlosť, s akou
začína pouţívať cudzí jazyk ako svoj, stotoţňovať sa s cudzími
historickými činiteľmi, zabúdajúc na svojich, lepšie sa vyznať
v literatúre okupantov ako vo svojej vlastnej, nadchýnať sa cudzími
dejinami, nadávajúc pritom na svoje, podobať sa na cudzincov, a nie
na seba samého ... . Strata národnej prirodzenosti predstavuje
obrovskú poráţku akéhokoľvek národa, ale tomu je nemoţné sa
vyhnúť za existencie súčasných foriem kolonizácie. Okrem toho, táto
nová forma kolonizácie vylučuje, vďaka svojej podstate, akékoľvek
podmienky pre vyjadrenie myšlienok, prejavenie vôle.
Koniec koncov, vylučuje moţnosť akejkoľvek tvorivosti vo
svojej vlastnej vlasti. Podmanené štáty berú občanom, ktorí v nich
ţijú, právo slobodne vyjadriť svoj názor, keďţe tento názor sa
stretáva s despotizmom. Obmedzovanie slobodného myslenia – to je
forma mučenia v krajine, ktorá stratila slobodu. A o prejavení vôle,
prirodzene, nemôţe byť ani reč. Prejaviť vlastný názor je prípustné
iba v podobe frašky a realizujú to iba sluhovia zahraničných pánov.
Obzvlášť chcem zdôrazniť: štáty, zbavené suverenity, podľa zákonov
hry sú zbavené práva na tvorivosť, obzvlášť na výdobytky v oblasti
vedy. V tomto prípade vonkajšie sily financujú vedecké práce
27
vedcov a rozhodujú o vyuţití výsledkov ich výskumov. Závislé štáty,
hoci aj majú vedecké laboratóriá a vedecké inštitúcie, nevlastnia ich
ako samostatné subjekty, ale sú iba akoby filiálkami vedeckých
centier v zahraničí, ktoré kontrolujú ich samých a obzvlášť úroveň
tvorivého myslenia a vedeckých objavov. Táto úroveň sa musí
pohybovať v medziach dovoleného, aby neboli zasiate smená vzbury
v okupovanej krajine a zotročenom národe.
V súčasnosti, pred druhým kolom hlasovania, členovia
„demokratickej opozície“ Srbska za prostriedky, získané zo
zahraničia, uplácajú, vydierajú a zastrašujú občanov, organizujú
stávky, neporiadky a silové akcie s cieľom paralyzovať výrobu
a akúkoľvek činnosť a aktivitu. Všetko sa to pochopiteľne robí nato,
aby v Srbsku boli zmrazené ţivotné procesy, vysvetľujúc to tým, ţe
ţivot znovu začne prúdiť a bude sa rozvíjať dynamicky a úspešne iba
vtedy, ak sa jeho organizovaním začnú zaoberať tí, ktorí predstavujú
záujmy, projekty a ciele okupantov. Naša krajina predstavuje
suverénny štát, máme vlastné zákony, vlastné inštitúcie moci. Srbsko
sa musí ubrániť pred inváziou, ktorá je preň pripravená s pomocou
rôznych foriem podvratnej činnosti. A občania musia vedieť, ţe
účasť na tejto činnosti - úlohou ktorej je zabezpečiť zahraničné
dominovanie nad našou vlasťou, teda jej okupácia - ich robí
historicky zodpovednými za búranie práva na existenciu vlastnej
domoviny. Zverujúc svoj štát iným, cudzej vôli, rovnako zverujú do
cudzích rúk aj svoj ţivot a budúcnosť svojich detí a spoluobčanov.
Povaţoval som za svoju povinnosť varovať pred následkami
činnosti, ktorá sa financuje a podporuje vládami krajín NATO.
Občania mi môţu a nemusia veriť. Len by som bol rád, aby nebolo
príliš neskoro, keď sa presvedčia, ţe moje varovania boli pravdivé,
teda vtedy, keď uţ bude ťaţké napraviť tie chyby ktoré občania
napáchajú v dôsledku svojej naivity, omylov alebo povrchnosti. Ale
tieto omyly bude zloţité napraviť a niektoré z nich sa moţno ani
napraviť nikdy nepodarí..
Nevyjadrujem svoje názory takýmto spôsobom kvôli vlastnému
prospechu. Dvakrát som bol zvolený za prezidenta Srbska a raz za
prezidenta Juhoslávie. A zrejme kaţdému po uplynutí týchto
28
desiatich rokov je jasné, ţe na Srbsko neútočia kvôli Miloševičovi,
ale na Miloševiča útočia kvôli Srbsku. Moje svedomie je pokojné, ale
nebolo by čisté, ak by som po desiatich rokoch riadenia krajiny
nepovedal svojmu národu, čo si myslím o jeho osude, v prípade ţeby
mu tento osud nanútil niekto iný, hoci uţ len preto, aby mu potom
vysvetlil, ţe si takýto osud vybral sám.
Takýto omyl - keď si ľudia vyberajú to, čo za nich vybral niekto
iný - je ten najnebezpečnejší omyl a predstavuje hlavný dôvod, prečo
som sa rozhodol oficiálne obrátiť na občanov Juhoslávie s týmto
prejavom.
In: Správy, ročník III. č. 2 (11)
MAGNA CHARTA SLOVANSKÝCH
NÁRODOV
V zmysle tisícročných skúseností z vlastného
a poučení múdrosťou jeho odkazu, zároveň vedení:
vývoja
úprimným, neomylným, ţivotom overeným a potvrdeným
pocitom vzájomnej blízkosti a spätosti,
hlbokým presvedčením a nespochybniteľnou pravdou, ktorá
svedčí a dokazuje prirodzenú pokrvnú a etnickú, ako aj duchovnú,
kultúrnu a civilizačnú spolupatričnosť slovanských národov
- Bielorusov, Bosniakov, Bulharov, Čechov, Čiernohorcov,
Chorvátov, Luţických Srbov, Macedóncov, Moravanov,
Poliakov, Rusov, Slovákov, Slovincov, Srbov, Ukrajincov...,
- nezastupiteľnou zodpovednosťou za náš kolektívny osud aj
individuálne národné osudy, ako aj za osud ľudstva v jeho
tisícročiami vytvorenej rasovej, národnostnej, kultúrnej a
civilizačnej rôznosti,
29
- vedomím potreby zachovania a rozvíjania osobitostí a
zvláštností kaţdého národa ako neopakovateľnej a
nenahraditeľnej individuality, vyhlasujeme
Magnu chartu slovanských národov
ako slobodný prejav našej spoločnej dobrej vôle spájať to najlepšie
v nás na prospech všetkých a na spoločné blaho celého ľudstva.
Presvedčení o správnosti a užitočnosti tohto aktu
osvedčujeme, že naším zámerom je
- v duchu bratskej, priateľskej a partnersky rovnoprávnej mierovej a
tvorivej spolupráce napĺňať pozitívny odkaz najväčších osobností
našich dejín.
Vychádzajúc z prirodzených povinností a zodpovednosti dobrých
synov a dcér, hodných príslušnosti k svojim národom, povaţujeme za
cieľ svojich snaţení predovšetkým:
zachovať a rozvíjať naše spoločné mentálne a zároveň
osobité kultúrne hodnoty
s dôrazom na jazyk
a ďalšie civilizačné prínosy vyplývajúce z nášho historického
vývoja a odkazu jeho skúsenosti
ako autentického, jedinečného a významného vkladu do
spoločnej klenotnice hodnôt ľudstva.
V dobrej viere a v snahe zbaviť sa obmedzujúcej záťaţe negatív
vyplývajúcich z doterajších mnohých a ţiaľ aj častých vzájomných
nevraţivostí, ba nezriedka aj vojnových konfliktov, povaţujeme za
potrebné a nevyhnutné oznámiť svetu , ţe po vzájomnom priznaní
si, účinnom oľutovaní a ospravedlnení sa za príkoria, krivdy a škody
napáchané našou nerozumnosťou, vyslovujeme si
vzájomné generálne odpustenie,
30
aby naše budúce vzťahy mohli nadobudnúť novú, vyššiu kvalitu a
nehatený rozvoj na báze vzájomnej úcty, priateľstva a rešpektovania
sa ako svojbytných a zvrchovaných národných individualít.
S dobrým úmyslom odstrániť z našich vzťahov akékoľvek moţné
budúce podozrenia či pokušenia, vyplývajúce z prirodzenej rivality
alebo prejavov sebeckej ctiţiadosti na úkor kohokoľvek z nás, sme
odhodlaní bez časového obmedzenia, pokiaľ budeme ţivými a
svojprávnymi subjektmi tohto súručenstva rovných v právach i
povinnostiach voči sebe, garantovať si navzájom:
bezvýhradnú národnú zvrchovanosť,
neobmedzenú štátnu suverenitu,
nenarušiteľnosť územnej celistvosti,
nedotknuteľnosť hraníc,
právo na vlastnú cestu ako slobodný prejav vlastnej vôle.
Ktorýkoľvek zo subjektov tohto zoskupenia – bez ohľadu na
polohu, rozlohu územia či počet obyvateľov, hospodársku, vojenskú
alebo inú silu a zdroje – je rovnoprávnym a rovnocenným
s ktorýmkoľvek iným subjektom.
Kaţdý je slobodný vo svojich názoroch, stanoviskách a konaní.
Pri akýchkoľvek rozhodnutiach celku tejto charty, platí iba
jednomyseľná dohoda.
Nesúhlas moţno prejaviť iba argumentmi rozumu a protest
vystúpením z Charty.
Nikto nesmie uplatniť právo veta.
Za rozhodnutia a konanie je kaţdý zodpovedný individuálne.
Kto sa v sebeckom, zlom a škodlivom úmysle dopustí porušenia
dohody a prehreší sa proti tejto - v dobrej viere a s čestnými
úmyslami, dobrovoľne a slobodne podpísanej charte vzájomnej dôvery, priateľskej spolupráce a pomoci
v dobrom i zlom
31
a poškodí tým jej člena, alebo celok, nech je týmto súručenstvom
pokrvných a duchovných bratov súdený a na znak pohŕdania zradou
aj potrestaný podľa závaţnosti previnenia.
Kto zradí tento bratský dohovor a spriahne sa s cudzím proti
vlastným, zapredá svojho brata alebo inak na prospech cudzím
závaţne poškodí jeho alebo náš spoločný záujem, ktorým je
čestné, ľudsky dôstojné, kultúrne a úspešné prežitie,
nech je zbavený všetkých výhod vyplývajúcich z tejto Charty a
jej zmyslu!
Tento akt odpustenia, zmierenia, priateľskej a rovnoprávnej
tvorivej spolupráce slovanských národov nie je namierený proti
iným národom ani ich podobným zoskupeniam.
Sme za mierovú a tvorivú spoluprácu, rovnako ako čestnú a
otvorenú súťaţ všetkých národov sveta na báze úplnej rovnosti
v právach a povinnostiach voči celému ľudstvu.
Na znak odhodlania a čestného záväzku - bez výhrad plniť obsah
a zmysel tejto charty – potvrdzujeme jej právoplatnosť svojimi
podpismi.
(Magna charta bola napísaná ako súčasť dokumentu „Otvorený
list účastníkom Všeslovanského zjazdu v Prahe“ (2. jún 1998)
a prijatá dňa 5. júla 2005 pri príležitosti osláv sviatku sv. Cyrila
a sv. Metoda na Devíne a bola prednesená delegátom ZSV Jozefom
Mižákom aj na 10. všeslovanskom zjazde v Kyjeve v novembri
2010.)
32
Úsvit nestraníckej politiky
Pavol Janík
Výsledky volieb do samospráv obcí a miest optimisticky
poukazujú na viacero znakov, ktoré treba privítať a ktoré vyznievajú
mimoriadne pozitívne vo vzťahu k prehlbovaniu skutočnej
demokracie a k postupnému odstraňovaniu monopolného ovládania
celej spoločnosti niekoľkými straníckymi lídrami. Takmer
neuveriteľný historický zlom predstavuje zvolenie Milana Ftáčnika
za primátora hlavného mesta Slovenskej republiky. Doteraz totiţ aj
funkcionári rozhodujúcej strany súčasnej vládnej koalície v súkromí
priznávali, ţe Bratislavčania by vţdy automaticky zvolili ich
nominanta (aj keby malo ísť o opicu) a akýkoľvek génius bez ich
politickej visačky nemá v Perle na Dunaji najmenšiu šancu na
úspech. Táto axióma uţ neplatí a definitívne patrí do kategórie
opotrebovaných marketingových rekvizít. Pravdaţe, veľa obskúrnych
postavičiek, ktoré sa neomylne a urýchlene zviditeľnili
v bezprostrednom okolí čerstvo zvoleného primátora Bratislavy,
môţe u mnohých vnímavých ľudí oprávnene vyvolávať celý rad
nepríjemných otázok, odpudzujúcich spomienok i trápnych
pochybností. Dozaista ide výlučne o ľudí, ktorí zásadne vedia, na
ktorej strane je natretý chlieb.
V prudkom návale reklamnej predvolebnej komunikácie
moţno trocha zaniklo podstatné posolstvo Milana Ftáčnika, ktorým
je pojem participatívna demokracia. Na jednej strane je azda trocha
zvláštne, ţe posvätnej ikone súčasnosti – teda demokracii – je
naliehavo ţiaduce dávať nejaké prívlastky, ale na druhej strane je
zrejmé, ţe všeobecné zaklínadlo prítomnej civilizačnej epochy v jeho
základnom etymologickom zmysle, ktorý označuje vládu ľudu, uţ
dávno nik neberie váţne a najmä tí, ktorí sa etablovali ako jediní
samozvaní majitelia patentu na uvedený spôsob riadenia verejných
záleţitostí. Ak sa relatívne nový politologický termín naplní
konkrétnym obsahom, malo by to znamenať, ţe aktom volieb sa
účasť občanov na správe komunity nekončí, ale sa začína.
33
Lapidárnejšie povedané – prinajmenšom by v období medzi
jednotlivými voľbami nemali mocenské orgány všetkých stupňov
fungovať ako akciové spoločnosti či spoločnosti s ručením
obmedzeným v súkromnom vlastníctve štatutárnych predstaviteľov.
Zatiaľ totiţ ich jediná badateľná činnosť nápadne pripomína
v najlepšom prípade charakter realitnej kancelárie. V horšom prípade
by sme museli hovoriť o čoraz neodvratnejšom zosúvaní Slovenska
do sféry sivej a čiernej ekonomiky.
Milan Ftáčnik v najväčšom slovenskom sídlisku –
v bratislavskej Petrţalke (ktorej bol doteraz starostom) – dokázal, ţe
ak nastane akýkoľvek výraznejší problém, tak nie je zajatcom
záujmových podnikateľských zoskupení, ale autentickým voleným
predstaviteľom občanov, s ktorými je ochotný a schopný
komunikovať s cieľom nájsť prijateľné racionálne riešenie. V tom
spočíva kvintesencia participatívnej demokracie, na ktorej sa voliči
zúčastňujú aj mimo jedného jediného dňa volieb. Dramatická zmena
na elementárnom poschodí riadenia spoločnosti po dvoch
desaťročiach prevaţne stádovitého správania sa občanov naznačuje
neprehliadnuteľný a významný posun smerom k osobnému
a osobnostnému vnímaniu politiky. Prejavuje sa to aj
v neporovnateľne vyššej volebnej účasti v malých obciach (vrátane
nepočetných mestských častí Bratislavy), kde očividne zaváţi kaţdý
hlas a kde sa ľudia bezprostredne poznajú, na rozdiel od anonymných
aglomerácií, ku ktorým sa – tentoraz paradoxne – radia aj
najľudnatejšie sektory hlavného mesta (napríklad práve Petrţalka).
V načrtnutých súvislostiach si dovolím vysloviť neskromné
ţelanie, aby ponaučenie z aktuálneho volebného vývoja prinútilo
straníckych lídrov k ţelateľnej pokore vo vzťahu k občanom, ktorí sú
nielen teoreticky jediným legitímnym zdrojom a originálnym
nositeľom moci, – namiesto dosiaľ pretrvávajúceho, ale uţ skutočne
nemiestneho sebavedomia.
34
SPOMÍNAME
Zomrel dlhoročný funkcionár Zdruţenia slovanskej vzájomnosti
Fridrich Svitek
Vo veku 82 rokov (nar.12.3.1929)zomrel 1. apríla 2011 náš
vzácny priateľ a kolega Fridrich Svitek. Ťaţko nám je v tejto chvíli
zoči - voči jeho uzavretému ţivotu hľadať slová na rozlúčku. Veď
ešte pred niekoľkými mesiacmi sme sa zhovárali o aktuálnych
otázkach a perspektívach nášho občianskeho zdruţenia.
Zdá sa to neuveriteľné, ale je to objektívna skutočnosť, ţe slová
úprimnej vďaky Fridrichovi Svitekovi za jeho húţevnatú, obetavú
a činorodú prácu pri rozvíjaní a šírení idey slovanskej vzájomnosti,
môţeme vyjadriť, bohuţiaľ, uţ iba v čase minulom. Osobitne si
ceníme mimoriadne organizátorské schopnosti Fridricha Sviteka,
ktoré preukázal ako predseda Zdruţenia slovanskej vzájomnosti v
Prakovciach. Pod jeho vedením sa uskutočnilo 11 ročníkov speváckej
súťaţe detí, mládeţe a dospelých pod názvom Slovanská pieseň. Ide
o kultúrno-spoločenské podujatie, ktoré svojím obsahom, rozsahom
a ţánrovou pestrosťou nemá paralelu v štruktúre záujmovej
umeleckej činnosti v Slovenskej republike.
Hlboko sa klaniame jeho cieľavedomej a tvorivej práci, ktorou
kládol svoj rukopis na novú stránku kapitoly spolupráce medzi
slovanskými národmi.
Nech mu je rodná zem slovenská ľahká.
Česť jeho nehynúcej pamiatke!
Jozef Mravík
predseda
Zdruţenia slovanskej vzájomnosti
35
KULTÚRA V TOKU ČASU
_______________________________________________________
Črta o slovensko-bieloruských vzťahoch
Jozef Mravík
Slováci vo svojej dlhej histórii preţili podobné peripetie ako
Bielorusi, pretoţe Slovensko i Bielorusko boli a sú na rozmedzí
protichodných geopolitických, mocenských a kultúrnych záujmov.
Ale vďaka
svojim vnútorným silám, ktoré vyplývajú
z nezničiteľných kultúrnych a historických tradícií, boj o národnú
identitu a štátnu suverenitu úspešne dovŕšili Slováci v roku 1993
a Bielorusi v roku 1991.
Slovensko-bieloruské vzťahy a kontakty sa rozvíjali uţ od dávnej
minulosti, najmä v duchovnej sfére. Sú to predovšetkým vynikajúce
osobnosti, ako o tom napísala Natália Kyseľová, ktoré sa stali
mostom vzájomného prepojenia pre obidve národné kultúry.
Začínajú sa v spoločnej slovanskej minulosti a pokračujú dodnes.
V oblasti etnológie, jazyka a kultúry rozkvitajú najmä so vznikom
slavistiky a porovnávacej jazykovedy v 19. storočí – v zlatom veku
slovanskej vzájomnosti a sú prepojené s činnosťou J. Dobrovského,
P.J. Šafárika, Ľ. Štúra. E. Karského, A. Šachmatova a ďalších.
Odvtedy sa začína aj história vzájomného slovensko-bieloruského
prekladu umeleckej a vedeckej literatúry (Slovanská vzájomnosť, č.
4/2003).
Sila slova, umeleckej výpovede mala a má čo povedať kaţdej
generácii, dnešnú nevynímajúc. Kultúrna a literárna vzájomnosť je
teda predzvesťou vzájomnosti spoločenskej a z pravidiel tohto
zákona nemoţno uniknúť. Jej dejiny nás poučujú, ţe by mala ostať
verná svojim východiskám aj v 21. storočí. Vţdy, keď ostávala na
36
platforme kultúry, jej perspektívy rástli, zmenšovali sa ak v nej začali
prevládať prvky jedinej tzv. správnej ideológie. Tomuto ponaučeniu
by sme mali naslúchať aj dnes.
Najvýraznejšiu a najefektívnejšiu oblasť plodnej slovenskobieloruskej spolupráce reprezentujú literárne kontakty. Ak za
obdobie 1945 – 1959 vyšli v slovenčine iba dve bieloruské diela –
publicistická próza Janka Bryľa V Záblatí (1954) a Meleţiova Kým
ste mladí (1959) – v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch
minulého storočia sa prezentovala bieloruská literatúra kaţdoročne
dvoma aţ tromi titulmi. Osobitne treba spomenúť vydanie antológie
bieloruských poviedok roku 1973 v náklade 10 000 výtlačkov vo
vydavateľstve Slovenský spisovateľ pod názvom Mesačná noc,
ktorú zostavila Oľga Kovačičová a predstavila v nej 14 bieloruských
spisovateľov; a tieţ vydanie antológie bieloruskej poézie (1976),
ktorú zostavili H. Kriţanová- Brindzová a Juraj Andričík pod
názvom Rečou srdca, ktorá predstavila slovenským čitateľom 21
bieloruských básnikov.
Najprekladanejším
a najobľúbenejším
z bieloruských
spisovateľov je Vasiľ Bykav. Jeho novela Svorka vlkov vyšla roku
1976 vo vydavateľstve Obzor s nákladom 13 000 výtlačkov. Bykav
nielen dokázal preklenúť šablóny vojnovej prózy, ukázať nielen
hrdinstvo, ale aj hrôzu vojny ako takej – jej neľudskosť,
neprirodzenosť, zúfalstvo situácií, do ktorých vháňa človeka. Bykav
a Adamovič najviac priblíţili Slovákom tragédiu Bielorusov počas
druhej svetovej vojny (zahynul v nej kaţdý štvrtý občan Bieloruska –
2 mil. 230 tisíc). Najväčšiu zásluhu na preklade Bykavových diel do
slovenčiny má Ruţena Dvořáková-Ţiaranová, ale všetky jeho prózy
prekladala z ruštiny. Vďaka prekladateľovi z bieloruštiny Jurajovi
Andričíkovi našli cestu na Slovensko básne Maxima Tanka pod
názvom Dúšok vody (1976). Do slovenčiny bola preloţená aj
neobyčajne zvláštna kniha Svetlany Aleksijevičovej Vojna nemá
ţenskú tvár (1990).
37
Významným medzníkom v slovensko-bieloruských literárnych
vzťahoch je Encyklopédia spisovateľov sveta (Obzor, Bratislava,
prvé vydanie 1978, tretie vydanie 1987), v ktorej Václav Ţidlický
a Eduard Gašinec spracovali 44 hesiel bieloruských spisovateľov,
a to od Francyska Skarynu (nar. 1490), humanistu, prekladateľa
Biblie a spisovateľa, aţ po Viktora Kazka (nar. 1940).
O bieloruských prozaikoch, dramatikoch a básnikoch písali
medailónky Matej Andráš, Hana Bacigálová, Eduard Gašinec,
Jarmila Hnilická, Hana Kostolanská, Oľga Kovačičová, Mária Kusá,
Dušan Slobodník a Václav Ţidlický.
Nielen jazyk a mentalita Bielorusov, ale i folklór je blízky
slovenskému. Potvrdzuje to porovnávacia štúdia o postavách
Slovákov v bieloruských ľudových bábkových hrách z vianočného
obdobia, o čom písal Rudolf Ţatko (Slovenský národopis, roč.
4/1962). O poetike ľudových prísloví (Romboid, č. 10/1974)
a vandrovke kysuckých drotárov v Bielorusku (Kysuce, č. 5152/1990) písal Eduard Gašinec.
Koncom 20. a začiatkom 21. storočia nastala nová kapitola
aktivizácie slovensko-bieloruských literárnych kontaktov. V roku
1998 začalo sa vyučovanie slovenčiny v Bielorusku a bieloruštiny na
Slovensku; roku 2002 bol v časopise Revue svetovej literatúry
uverejnený rozsiahlejší výber zo súčasnej bieloruskej prózy
v slovenskom preklade S. Semakovej.
Uţ z tohto stručného pohľadu na slovensko-bieloruské vzťahy je
zrejmé, ţe podstatou minulosti dávnej i nedávnej, ktorú bez ohľadu
na politické a ekonomické premeny tvorí obrovská tradícia, je a bude
kultúra. V porovnaní s minulosťou často ťaţkou a bolestivou, ale
zato citlivejšou a citovejšou ako dnešok, ostali sme veľa dlţní starej
slovanskej múdrosti: Váţ si viac priateľov, ktorých máš, ako
naháňanie tých, ktorých ešte nemáš a moţno ani mať nebudeš.
Ak oddelíme v našich dejinách to, čo tvorilo mocenské siete, do
ktorých sa naše národy chytili a v ktorých sa zaplietli, od tvorby
38
hodnôt materiálnej a duchovnej kultúry, charakteru, vzdelania a vôle,
zistíme, ţe v kaţdom období Slováci a Bielorusi tvorili hodnoty, na
ktorých nielenţe môţeme, ale mali by sme stavať. Pritom si
uvedomujeme, ţe plnenie tejto výzvy bude pre oba naše národy
veľmi zloţité a mimoriadne náročné. Uţ aj preto, ţe Slovensko je
členom NATO a Európskej únie, Bielorusko si buduje svoj štát tak,
ţe vyuţíva vlastné duchovné schopnosti, ţe stavia na vlastných
tradíciách. Je to systém, ktorý nemá nijakú hospodársku paralelu
a nijaký vzor. V súčasnosti je politicky stabilný, ale veľmi závisí od
osoby prezidenta. Je očividné , ţe táto osobitná cesta Bieloruska
mnohých neteší. Nepáči sa tým, ktorí chcú ovládnuť unipolárny svet.
Pýtate sa ako? Ak niet konfliktov, nejaké sa nájdu. Ak nie je ţiadny
dôvod na intervenciu, vytvorí sa zdanlivý. S týmto cieľom sa
predstaví veľmi vhodná zástava – demokracia a ľudské práva. Nie
však v pôvodnom zmysle vlády ľudu a osobnej dôstojnosti, ale iba
a výlučne podľa interpretácie vysokých predstaviteľov USA a EÚ.
Vzhľadom na to, ţe náš svet je zamorený miliónmi dokonale
vygenerovaných dezinformácií (aj o Bielorusku a jeho prezidentovi
ako poslednom diktátorovi v Európe), kaţdodenný duel so lţou často
prehráva. Ale podstatné je, aby sme klamárom neslúţili vedome, aby
sme si zachovali slobodnú myseľ . Iba skutočný návrat ku kultúrnym
koreňom a tradíciám bieloruského a slovenského národa a pravá
kultúrna renesancia môţu mladej generácii a všetkému pospolitému
ľudu dať silu, aby sme sa nestali uţitočnými otrokmi cudzích
záujmov.
Autorita autora a ľudskosť človeka
Pavol Janík
Originálne autorské výpovede popredného prozaika a
vynikajúceho esejistu s medzinárodným renomé PhDr. Jána
Tuţinského, PhD., popri štylistickom majstrovstve prinášajú
obdivuhodné podnety v rovine poznania – demonštrujú unikátne
39
moţnosti
emotívno-intuitívneho
uchopenia
a prenikavého
racionálneho pochopenia protirečivých štruktúr súčasného sveta.
Intelektuálne vzopätie a formálne výboje literárnej tvorby Jána
Tuţinského v rozmeroch výrazových prostriedkov i sémantických
segmentov včleňujú aktuálne úsilia slovenského písomníctva do
duchovných oblúkov univerzálnych hodnôt slovanskej a európskej
proveniencie, ako aj do všeľudských myšlienkových a kreatívnych
prúdení.
Prezident Slovenskej republiky Rudolf Schuster udelil
spisovateľovi Jánovi Tuţinskému vysoké štátne vyznamenanie Rad
Ľudovíta Štúra za vytvorenie umelecky pôsobivých, sociálne
vnímavých a tvarovo pozoruhodných literárnych diel reflektujúcich
kľúčové
pohyby slovenskej spoločnosti a bytostné otázky
moderného človeka.
Povedané vecnou rečou suchej faktografie – Ján Tuţinský
absolvoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave;
v uplynulých rokoch bol predsedom Spolku slovenských
spisovateľov, poslancom Národnej rady Slovenskej republiky
a ústredným
riaditeľom
slovenského
rozhlasu.
Členovia
spisovateľskej organizácie, ktorej tradície siahajú do roku 1923, ho aj
pre súčasné obdobie opäť zvolili za svojho vrcholného reprezentanta;
je autorom výrazných kniţných titulov, ktoré boli publikované vo
viacerých jazykoch a za ktoré získal prestíţne ocenenia na Slovensku
i v USA.
Centrálnou osou literárnej produkcie Jána Tuţinského je
mapovanie jedinečnej situácie jednotlivca i signifikantného stavu
určujúcich civilizačných tendencií, pričom preukazuje nevšednú
schopnosť objavne zachytiť a sugestívne zvečniť ţivý, plastický,
rozmanitý a pulzujúci záţitkový svet jednotlivca, ako aj
charakteristický kolorit historických dimenzií a podmieňujúcich
okolností ľudského bytia.
40
Oceniť treba aj mimoriadne riadiace a výnimočné ľudské
dimenzie osobnosti Jána Tuţinského. Patrí k priekopníkom
a kliesniteľom modernej demokratickej slovenskej štátnosti
a k dôsledným obhajcom princípov spravodlivosti v polohe rovností
ţivotných šancí i v kontexte medzinárodných vzťahov.
Zmysel Jána Tuţinského pre riadenie citlivých kultúrnych
procesov vychádza z jeho schopnosti nájsť a uskutočniť optimálne
riešenia v súradniciach rozmanitých ambícií, v jeho schopnosti
rozpoznať osobné a profesionálne kvality a dať priestor na
dosiahnutie pozitívnych výsledkov vo vyššom záujme umeleckej
komunity.
Jubileum Jána Tuţinského je príleţitosťou, aby si kultúrna
verejnosť bezprostredným čitateľskými záţitkami opätovne
pripomenula špecifiká autorovej tvorby a znova objavila hĺbku
i krásu jeho umeleckých diel.
In: Literárny (dvoj)týţdenník 11-12/ 2011
Válkove verše plné hudby
V nezvykle preplnenej zrkadlovej sále Divadla Jána Palárika
v Trnave sa v poslednú januárovú nedeľu uskutočnil spomienkový
večer na významného básnika a trnavského rodáka pod názvom:
„Miroslav Válek 2011“. V štandardne kvalitnej dramaturgii
scenáristicky i moderátorsky uvádzala program Miroslava
Čibenková, ktorá mala tentoraz vynikajúcu predlohu – dva tucty
zhudobnených veršov básnika. V súčasnej rozporuplnej politickej,
ale aj umeleckej atmosfére bola táto divadelná kaviareň odváţnym
posunutím v spoločenskom myslení. A moţno smelo povedať, ţe
tento odváţny pokus sa v plnej miere vydaril. Prítomné boli viaceré
osobnosti z literárnej, ale aj hudobnej branţe, medzi ktorými bola aj
41
dcéra básnika, publicistka, literátka a prekladateľka Miroslava
Vallová.
Ako sa to všetko začalo? Nuţ treba sa poobzrieť zopár rôčkov
dozadu, keď sa na stránkach našich médií rozorvala nekompromisná
polemika, ktorej cieľom bolo rozštvrtiť meno, ale najmä dielo tohto
skvelého básnika, bez ktorého by sa dejiny slovenskej poézie
v druhej polovici minulého storočia rozhodne nezaobišli. Vtedy,
kdesi v ústraní inšpiratívne nasával Válkove verše z jeho piatich
básnických zbierok dnes uţ diecézny organista s skladateľ Stanislav
Šurín. No nebolo to preto, aby s nimi vystupoval na kultúrnych
večierkoch. Precítil, ţe z tejto skvelej básnickej hmoty vyţaruje niečo
navyše – hudba! A tak sa postupne pustil do zhudobnenia blízkych
Válkových básní. Neskôr sa zrodila myšlienka dať tomuto snaţeniu
profesionálnu podobu. Hudobnej predlohy sa ujal s plnou vervou
skladateľ a multiinštrumentalista Stanislav Palúch. Postupne
premietol zhudobnené básne do koncertnej podoby. Kým bude
ukončená nahrávka na CD, bolo vhodné odskúšať si reakciu publika
na tento, dnes uţ úspešný, umelecký zámer.
Príjemná atmosféra Zrkadlovej sály trnavského divadla vytvorila
skvelú kulisu pre podujatie, ktorého dramaturgia nemala
konfrontačný podtext. Profesionálne hudobné
zoskupenie v
zloţení kontrabas Robert Ragan, klavír Klaudius Kováč, bicie Peter
Stolárik s hudobným aranţmán Stanislava Palúcha gitara a husle
vykúzlilo skutočnú atmosféru jazzového koncertu. Postupne odzneli
v skvelom interpretačnom podaní Kamila Mikulčíka zhudobnené
Válkove básne Kaplnka, Dáma so závojom, Šachy, Svadba,
Električka, Zápalky a Sklamanie. Navyše Barbora Baszová
prespievala aj dve zhudobnené Válkove básne pre mládeţ Koník
a Okienko. Jej kolega z trnavského divadla Miro Beňuš predniesol
básne Kalendár, Zima a Ráno.
Okrem dominujúcej poézie a novej hudobnej kreácie sa súčasťou
spomienkového večera na Miroslava Válka stali aj vystúpenia
pozvaných hostí tohto programu. Stanislav Šurín ako autor hudby sa
42
publiku zdôveril so svojimi empatiami k veršom tohto básnika.
V súčasnosti regenschori trnavskej diecézy presvedčil prítomné
publikom, ţe jeho kompozičná autorská dráha má správne
smerovanie. Ďalším hosťom večera bol Peter Horváth, ktorý ako
dlhoročný pracovník Ministerstva kultúry SR bol i v osobnom
kontakte s ministrom Válkom. V konvolúte spomienok akcentoval
najmä Válkove počiny, ktoré prispeli trnavskej kultúre, ako napríklad
jeho spolupráca s trnavskou básnickou skupinou konkretistov (J.
Ondruš, J. Stacho, J. Mihalkovič, Ľ. Feldek, J. Šimonovič), či
podiel Válka na obnovení divadelnej tradície mesta zriadením
Divadla pre deti a mládeţ v Trnave (1974), ale aj pozitívny prístup
Válkovho ministerstva pri zriadení samostatnej cirkevnej provincie
so sídlom v Trnave so súčasným menovaním biskupa a neskôr
arcibiskupa (1977).
Reprezentant mladšej generácie slovenských básnikov Erik
Ondrejička sa svojím bezprostredným vystúpením publiku zdôveril
o úprimnej inšpirácii básnikom Válkom vo svojej tvorbe. Projekt
finančne podporil Trnavský samosprávny kraj a jeho ďalšie reprízy
v iných mestách sa očakávajú.
Ubehlo dvadsať rokov od úmrtia básnika Miroslava Válka.
I napriek mnohým nepremysleným pokusom niektorých kruhov
o pretrvávajúcu diskreditáciu tohto básnika by sme mali skoncovať
s opakujúcou sa schizofréniou a kaţdých dvadsať rokov „odpisovať
z dejín“ jednu generáciu za druhou. Slovensko nemá na výpredaj
skutočných umelcov, ale nie kaţdý umelec zostáva inšpiráciou pre
nasledujúce generácie. Válek takouto osobnosťou, zdá sa, zostáva.
Komu bola daná do vienka „nesmrteľnosť“, márne sú pokusy mu ju
zobrať.
- pehoIn: Kultúra 4/2011
43
Plenéry slovenských výtvarníkov preţili 16 úspešných ročníkov
Sny o vlastnej galérii zostávajú
Vladimír Mezencev
Máme za sebou 16 ročníkov Medzinárodného plenéra maliarov
slovanských krajín. Je to veľa, alebo málo? Jedno i druhé. Podľa
toho, z akého pohľadu sa na tento počet pozeráme. Na Slovensku
sa kaţdoročne organizujú desiatky a desiatky podobných akcií.
Tie, ktoré sa konali do roku 1990, vo väčšine prípadov zanikli.
Zrodili sa však nové. Málokroté z nich má však za sebou šestnásť
prevaţne veľmi vydarených ročníkov. Sú mladšie a organizujú ich
predovšetkým radnice a magistráty, osvetové strediská a
v neposledním rade bohatí podnikatelia, predovšetkým z radov
hoteliérov. My ako občianske zdruţenie sme takou bielou vranou.
Našťastie, je nás taký malý kŕdeľ …
Od roku 1995, kedy sme zorganizovali premiérový ročník, sa
teda veľa zmenilo. Náš vtedajší partner – Všeobecná úverová
banka (VÚB) uţ dávno nie je štátna finančná inkštitúcia, ale
banka v rukách zahraničných majiteľov. Ţiaľ, medzi ţivými uţ
nie je jeden z jeho účastníkov – akad. maliar Michal Civčák. Dnes
zberatelia obrazov derú podošvy svojích drahých, či niekedy
skromnejších topánok, len aby si mohli kúpiť niektoré z jeho diel,
roztrúsených medzi milovníkmi výtvarného umenia doma v i
v cudzine.
Po našom premiérovom plenéri na brehu Ruţínskej vodnéj
nádrţe pri Košiciach prišli na rad ďalšie: v Červenom Kláštore,
Starej Ľubovni, Bardejovských kúpeľoch, Vysokých Tatrách,
Lipovciach, niekoľkokrát v Košiciach, Spišskom Podhradí,
Prešove … . Kaţdý plenér mal s niečím súvislosť. Tak napríklad
pri ďalších ročníkoch zohrával pre nás významnú úlohu známy
slovenský finančník, mecenáš, spisovateľ a filantrop Ing. Alfonz
Lukačin, prezident finančnej spoločnosti Cassoviainvest Košice.
44
Práve jeho zásluhou sme mali dosť preňazí na zorganizovanie
kvalitných plenérov. Bez nich by to určite nešlo. Pretoţe na
plenéroch sa umelcom platí všetko: strava, ubytovanie, maliarske
potreby, štipendium, v niektorých prípadoch aj cestovné náklady a
samozrejme kultúrne a spoločenské vyţitie.
Z týchto predchádzajúcich ročníkov zostali stále čerstvé
spomienky na plenér v Starej Ľubovni, v korej bol v tom čase
primátorom RNDr. Valent Jarţembovský, neskôr sa stal členom
Slovenskej rady Zdruţenia slovanskej vzájomnosti.
Aj keď uţ prešli roky, ale účastníci plenérov budú ešte dlho
v tom najlepšom spomínať na pobyty vo Vysokých Tatrách,
Lipovciach, Prešove. Vţdy sa našli osobnosti, ktoré nám neváhali
pomôcť. Úprimne, nezištne, s pocitom, ţe niečo urobili pre
myšlienky slovanskej vzájomnosti. Okrem uţ spomenutých Ing.
A. Lukačina a RNDr. V. Jarţembovského boli to napríklad,
bývalý prezident VSŢ, a.s. Košice Ing. Zoltán Berghauer, terajší
gen. riaditeľ hotela Dukla Prešov JUDr. Anton Bídovský, zhodou
okolností tieţ v nedávnej minulosti prvý muţ košických
ţeleziarní, či doc. akad. maliar Tadeusz Blonski, vysokoškolský
pedagóg na Technickej univerzite v Košiciach, donedávna
predseda Zväzu Poliakov v SR.
Plenéry bývali rôzne. Uţ napríklad z pohľadu ubytovania
a stravovania. Niekoľkokrát sme našli prechodný domov
v horských chatách, kde sme si aj sami varili, inokedy sme mali
moţnosť vyuţívať všetko to, čo poskytujú luxusné hotely
s bazénmi a saunami i jedlami, podávanými na striebre ...
PÁNI UMELCI
Vo všeobecnosti sa líšia od nás, obyčajných smrteľníkov. Majú
iný spôsob ţivota, iné pohľady na všetko čo je okolo nás. Bez
ohľadu na to, či ide o hercov, hudobníkov, alebo výtvarníkov.
Preto nie je vţdy jednoduché s nimi komunikovať a hľadať
systém spoločného spolunaţívania, ktorý by vyhovoval nielen im,
45
ale aj všetkým okolo nich. Na plenéroch je to ešte ťaţšie, veď pod
jednou strechou museli spoločne naţívať maliari z rôznych krajín,
od Jerevanu aţ po Dalmáciu pri Jadranskom mori. Napriek tomu
nikdy medzi nimi nedošlo k ţiadnemu konfliktu. Naopak. Zblíţili
sa, doslova spriatelili, i keď vyrastali a ţili v rôznych
podmienkach. Veď keď na prvom našom plenéri boli výtvarníci
„iba“ z Poľska, Ukrajiny a Slovenska, na ďalších uţ pravidelne
prichádzali aj Česi, Bulhari, Chorváti a Rusi. Niektorí aţ do
svojho prvého príchodu do našej republiky o Slovensku prakticky
nič nevedeli. Čím viac však poznávali Slovensko, tým radšej
k nám chodili. Umelci počas jesenných večerov diskutovali medzi
sebou o všeličom: o svojej práci, ale v neposlednom rade
o slovanstve ako takom, o našej vzájomnosti a problémoch
ďalšieho spolunaţívania. Teda o tom, čo ich dovtedy takmer
nezaujímalo. Aţ medzi nami si uvedomili význam slovanskej
spolupatričnosti. Aj preto sa prevaţná väčšina slovenských
maliarov, účastníkov našich plenérov, stala z vlastnej iniciatívy
členmi Zdruţenia slovanskej vzájomnosti a maliari z ukrajinského
Uţhorodu pomáhali vo svojom meste zaloţiť podobné občianske
zdruţenie ako naše, pričom vyuţili aj naše stanovy.
Umelci však prišli aj na to, ţe sa medzi sebou dohovoria!
Stačí, keď budú hovoriť svojim rodným slovanským jazykom.
Veď to je práve to, čo nám iné národy závidia, ţe pokiaľ
hovoríme medzi sebou pomaly, spisovne a zrozumiteľne –
samozrejme kaţdý svojím rodným jazykom – bez problémov sa
dorozumieme,. Toto poznanie kaţdého účastníka z plenérov
naplnilo hrdosťou nad tým, ţe je Slovan. Je pravda, ţe boli
pokusy začať komunikovať v angličtine (na veľké prekvapenie
v dvoch prípadoch s tým prišli Rusi), ale nestihli s tým ani začať
a uţ museli prestať. To bola jediná záleţitosť – zakázaná a teda
nedovolená. Na našich plenéroch sa mohlo hovoriť iba
slovanskými jazykmi. Po dvoch-troch dňoch uţ tí, ktorí si naivne
mysleli, ţe bez angličtiny sa nezaobídu, sa presvedčili, ţe to nie je
tak. Tí ostatní si potom z nich aj poriadne uťahovali.
46
ČO BUDE ĎALEJ?
Čitateľ Slovanskej vzájomnosti si môţe poloţiť otázku prečo
toľko priestoru venujeme Medzinárodnému plenéru maliarov
slovanských krajín teraz, keď sa nechystá ani jeho okrúhle
výročie a do októbra, teda do mesiaca, v ktorom sa tradične
uskutočňujú jednotlivé ročníky, je ešte ďaleko. Píšeme o našom
plenéri preto, lebo minulý ročník bol posledný. Aspoň na určitý
čas. Prečo? Jednoducho sa nechceme dostať do určitého
stereotypu – za súčasných podmienok uţ môţeme iba prešľapovať
na mieste. Kaţdý takýto plenér stojí najmenej 5 000 eur, okrem
toho hodiny a hodiny náročných príprav. Zatiaľ posledné ročníky
(2009, 2010) sa nám podarili iba vďaka finančnej pomoci RWEVýchodoslovenská energetika, a.s. Košice a hotelu DUKLA
Prešov. Teraz, napríklad, môţeme pripravovať výstavu diel, ktoré
na jednotlivých ročníkoch vznikli. Samozrejme, predstavíme iba
tie najlepšie, ale máme z čoho vyberať. Moţno, ţe sa nám raz
predsa len splní dlhoročný sen – zriadenie Slovanskej galérie. Zdá
sa však, ţe ešte niekoľko rokov budeme takto snívať. Niečo sme
však predsa dosiahli. Keď uţ nič iné, tak aspoň to, ţe o našom
slovanskom plenéri sa s úctou hovorí nielen v slovanskom svete,
ale aj v Arménsku a Írsku, odkiaľ nám pravidelne prichádzali
výtvarníci. Ďalší jeho účastníci o našich plenéroch šírili samé
dobré chýry v Holandsku, Nemecku, Švajčiarsku, Grécku a
ďalších krajinách.
To, ţe naše Medzinárodné plenéry maliarov slovanských
krajín sa určitý čas nebudú organizovať, to mňa osobne ani tak
nemrzí. Aj oveľa významnejšie kultúrne podujatia sa napriek
svojej tradícii prestali uskutočňovať, aby po prestávke s novou
silou a veľkým nadšením začali opäť existovať. Oveľa smutnejší
som z toho, ţ nemám komu odovzdať štafetu, aby pokračoval
v tomto diele. Takých, ktorí by mi pomáhali je síce dosť, ale nikto
z nich nechce vziať na seba zodpovednosť za prípravu a realizáciu
ďalších ročníkov nášho plenéru. Verím, ţe iba zatiaľ ...
47
Predsa však nezostaneme pasívni. Pripravujeme charitatívnu
draţbu obrazov známeho ukrajinského maliara Nauma Repkina
z Uţhorodu, ktorej cieľom bude nazbierať určité finančné
prostriedky pre obnovu časti obce Niţná Myšľa (okres Košiceokolie), v minulom roku veľmi ťaţko skúšanej záplavami
a zosuvmi pôdy. Nejedna rodina tu prišla o strechu nad hlavou.
Práve draţba vyše 30 obrazov tohto uznávaného umelca má
prispieť k zmierneniu následkov tejto prírodnej katastrofy, pretoţe
celý čistý zisk z predaja obrazov ich autor nechá priamo v tejto
obci. My budeme mať na tom tieţ svoj podiel – ako jeden
z hlavných organizátorov tejto humanitárnej akcie ....
( Ing. Vladimír Mezencev je predseda ZSVKOŠICKO a zakladateľ Medzinárodného plenéru maliarov
slovanských krajín)
48
ROZHOVOR
___________________________________________________
Český básnik Michal Černík spovedá jubilujúceho predsedu Spolku
slovenských spisovateľov JÁNA TUŽINSKÉHO
Ţivot nemoţno gumovať...
PhDr. Ján Tuţinský, PhD., sa narodil 29. 3. 1951 v Zlatých
Moravciach, je popredný prozaik a vynikajúci esejista, viacnásobný
predseda Spolku slovenských spisovateľov, čestný člen Unie českých
spisovatelů a predseda Medzinárodného fóra Vyslanci slovanstva.
Pôsobil ako poslanec Národnej rady Slovenskej republiky a ústredný
riaditeľ Slovenského rozhlasu. V literárnej tvorbe sa sústreďuje na
kľúčové podmieňujúce okolnosti ľudského bytia. Prenikavým
a originálnym spôsobom reflektuje zloţité kulturologické,
filozofické, psychologické a sociologické otázky. Jeho diela získali
ohlas a ocenenia vo viacerých krajinách. Nositeľ Radu Ľudovíta
Štúra (udeľuje prezident SR), Medaily ministra kultúry Bulharskej
republiky za rozvoj kultúrnej spolupráce, Ceny Leopolda Danihelsa
(USA), Literárnej ceny Slovnaftu, Literárnej ceny VÚB a viacerých
Cien SSS.
MICHAL ČERNÍK: O čem v poslední době nejvíc přemýšlíte?
JÁN TUŢINSKÝ: Keď sa mi zahľadí do očí môj múdry čierny
dlhosrstý jazvečík Čertík, spomeniem si na slová azda rovnako
múdreho amerického Ţida Samuela Langhorna Clemensa, teda
Marka Twaina, a na jeho slová: „Svet by vyzeral lepšie, keby bol
49
Noe zmeškal loď.“ Nikdy som si nemyslel, ani si nemyslím, ţe sme
najhoršou krajinou na svete, ale vyzerá to tak, akoby sme stále viac
pracovali na tom, aby sme ňou boli... Môj priateľ, kolega, vynikajúci
básnik, dramatik a publicista Pavol Janík napísal: „Prišiel som na
svet a odvtedy som neprišiel na nič lepšie!“ Pozerám sa do múdrych
očí svojho jazvečíka, nechcem uhnúť, ale vidím v nich stále tie dve
sentencie. Akoby sa ma pýtal, ktorá je správna? Ale ja neviem, lebo
mnohí, čo sa nad nimi zamysleli, a ani ich nemuseli čítať, ich uţ
dávno pochopili a navţdy odišli. Tí, čo ich ešte čítať môţu,
zostávajú... Priţivujú sa na mnohých, čo sa uţ nemôţu brániť.
Parazitujú na ich textoch, názoroch a ţivotoch, teda akoby tieţ neţili.
A s ich zmŕtvením, mŕtvie aj náš svet. Nič múdrejšie som sa
nedozvedel z úst ţiadneho ministra ako z očí môjho psíka. A na to
myslím, kým ešte myslím.
MICHAL ČERNÍK: Chtěl byste něco ze svého ţivota škrtnout?
JÁN TUŢINSKÝ: Nie. Vyznávam aj v literatúre, aj v ţivote názor,
ţe najväčšia hodnota ľudského bytia je v jeho neopakovateľnosti.
Veď práve neopakovateľnosť robí z neho niečo naozaj záväzné, teda
aj závaţné. Všeličo ma zabolelo, zranilo i zrazilo na kolená. Ale ako
by som mohol pochopiť aspoň niečo z iných ţivotov, keby som chcel
zo svojho vykrojiť, čo je aj v iných ťaţké? Ţivot nie je voči nám
vţdy spravodlivý, ale ani my nie sme vţdy féroví voči nemu.
Nemôţeme ho gumovať ako slová na papieri. Ono sa to robí neľahko
aj v uţ raz napísanom texte.
MICHAL ČERNÍK: Co vám dalo dětství?
JÁN TUŢINSKÝ: Asi všetko, čo som bol schopný obsiahnuť. Tesne
povojnový svet môjho detstva sa na preţitie detí dosť sústreďoval.
Nie tak podliezavo ako dnes. Nemali sme, chvalabohu, nijakú chartu
práv dieťaťa, ale keď sme si do ktoréhokoľvek domu ako tlupa
šarvancov prišli rovno z ulice vypýtať mastný chlieb s cibuľou, vodu,
alebo utrieť po bitke slzy a usoplený nos, mohli sme sa spoľahnúť, ţe
sme v správnych dverách. V Beladiciach, kde som vyrastal, bývalo to
nepísané pravidlo. Deti akoby patrili všetkým. Nemohlo sa stať, aby
50
sa niekto stratil. Aj okrskár, teda policajt, vedel o nás všetko. Poznal
nás po mene, jeho obvod tvorili tri dediny a rómska osada. Nemal
auto, nemal vysielačku, mal len sám seba a nemal za chrbtom EÚ, čo
mu dosť pomohlo! To isté platilo o učiteľoch. Nijaký podnikateľ,
sponzorujúci školu, so zlatými reťazami na krku sa učiteľovi
nevyhráţal, a ten sa nevyhráţal nám. Ak sme pár faciek dostali od
neho, dostali sme ich aj doma od otca. Robil to nerád. Ale nikdy som
sa preto na otca nehneval, lebo som vţdy vedel, za čo boli. Miloval
som svojich rodičov, ale aj svoju sestričku Martušku a brata Jozefa.
I to miesto, kde uţ moja mamička leţí vedľa necitlivo postavenej
„Figeľovej“ diaľničnej betonárky na cintoríne. A moje detstvo ma
naučilo aj to, ţe nestačí iba k nebu ruky spínať, ale aj v duchu toho
gesta ţiť. U nás napríklad muţi „komunisti“ varili v nedeľu doobeda
polievku, aby ţeny mohli byť v kostole. Aţ dovtedy, kým si boha
nesprivatizovala istá strana.
ČERNÍK: Komu byste chtěl poděkovat?
JÁN TUŢINSKÝ: Rodičom. A ľuďom, čo som mal šťastie v ţivote
stretnúť. Oni ma sformovali, v dobrom i zlom. Oboje je súčasťou
ţivota, hoci nad ním sa vznášajú ako duch nad vodami tzv. „slušní
ľudia“, zavesení pupočnou šnúrou na rázporky politických strán,
ktoré ich máčajú v najodpornejších kaloch poprevratovej morálnej
biedy, a z ich vedomia sa uţ dávno stalo spoločenské bezvedomie.
MICHAL ČERNÍK: Čemu vás naučil ţivot?
JÁN TUŢINSKÝ: Ţe skutočne dobrí sú iba mŕtvi. Ale ani im ţiví
nedajú pokoj... Ale kto seje vietor, zoţne raz aj búrku. Svet je
v prudkom a krutom pohybe. Politici majú dračie vajcia, čo sa z nich
vyliahne, to ich spravodlivo poţerie. Medzičas politických báchoriek
sa skracuje!
MICHAL ČERNÍK: Co vás nejvíc v ţivotě zklamalo?
JÁN TUŢINSKÝ: Morálny a kultúrny rozklad Slovenska, ale aj
globálnej dedinky Svet. Bohatí a tzv. mocní si ešte voľkajú v bahne,
ktoré vyprodukovali. Majú ho plné uši, nepočujú, ani nechcú počuť,
51
ţe prechodná komodita prechodných zmien „zamat“ sa míňa.
Bohatstvo produkuje stále viac chudoby a ona bude mať odlišné
predstavy o slobode, aké jej na podnose ponúkajú komerčné
televízie, a ich slaboduché flandričky. Svet je v duchovnom rozvrate
a je veľkou ilúziou, ţe by mu ešte vládala pomôcť ekonomika. Veď
tá ho dostala do situácie, keď sa všetko meria peniazmi. Aj ľudský
ţivot a smrť. Socializmus ako experiment sa skončil zdanlivo
šťastne, ale ľudia nastúpili na rozbehnutý „Titanic“ kapitalizmu
práve vo chvíli, keď pred ním stojí čoraz väčší ľadovec ľahostajnosti
k ľudskému bytiu a údelu. Na hornej palube sa ešte stále tancuje
(banky,
nadnárodné
korporácie,
nezmyselne
premnoţená
administratíva EÚ, vojny vyváţajúce USA), ale dolu uţ škrípu
zubami. Sklamala ma teda predovšetkým predstava ľudí
o duchovnom zdvihu po systémových zmenách, lebo tá sa mala
odohrať v rovine duchovnej... A aj sa odohrala. Tak, ţe ešte aj cirkev
natŕčala ruky, nie preto, aby objala ovečky, ale kvôli majetku.
Ktovie, či si aj preláti zaslúţia rozhrešenie!? Ale nesklamali len oni,
sklamali sme všetci a stále sklamávame, kaţdý od boha deň!
MICHAL ČERNÍK: Myslíte si, ţe umění má tu moc, aby dělalo lidi
lepšími?
JÁN TUŢINSKÝ: Mohli by sme si to myslieť, keby sme sa vedeli
zhodnúť aspoň na tom, čo umenie je. Vţdy sme však vedeli skôr, čo
ním nie je! Obávam sa, ţe dnes uţ nevieme, ani len to. A to
v situácii, keď ani v literatúre nenachádzame dosť humanizmu.
Nezmyselná doba zrodila mnoţstvo nezmyselných estetík
a (pseudo)teórií, ktoré nemajú ani hodnotu psej búdy. Ale práve tieto
teórie oslovili mnoţstvo hlupáčikov s plytkým myslením a krátkou
cestou k bankovým trezorom. A tak schopní kupci (predovšetkým vo
výtvarnom umení) v aukčných sieňach, rozhodujú o hodnote
„umenia“. O literatúre je dnes aj škoda mlčať. Pod vlajúcou zástavou
postmoderny do nej vtrhlo za jasajúceho davu kritikov toľko
plytkosti, primitivizmu a formálnej ignorancie, ţe sami autori majú
aspoň toľko ostychu, aby pod názov napísali ako návod pre
52
zamýšľaný ţáner (poviedka, esej, román...). Neviem, moţno to má
byť len návod pre kritikov. Trošku mi to pripomína smiech v pozadí
amerických bezduchých seriálov, aby diváci vedeli, kde a kedy sa
treba zasmiať... Ale na smiech to nie je. Takmer na smiech je však
existencia umenia a literatúry, napriek nepriazni súdobých kritických
súdov, spoločenskej a vydavateľskej neţičlivosti. Má svojich
obdivovateľov, čitateľov, ale aj oni sú rovnako ohrozený druh ako
biely nosoroţec. Je moţné, ţe práve preto preţijú... A moţno práve
vďaka tomu preţijú. Ako ľudia odcudzení davu, teda individuality so
spirituálnym rozmerom. V tomto smere podmienečne umeniu veriť
moţno... Azda aj v našom duchovnom bahne!
MICHAL ČERNÍK: S novou dobou se změnil i vztah k hodnotám.
Které hodnoty mají pro vás trvalou platnost?
JÁN TUŢINSKÝ: V dobe, ktorá povýšila peniaz za najvyššiu
hodnotu, nemoţno seriózne uvaţovať o hodnotách, ktoré sa týkajú
ľudského ţivota a jeho vnútorného ustrojenia. Veď dnes si rovnako
môţete kúpiť ţivot ako i smrť. Aj keď len s. r. o.!
MICHAL ČERNÍK: O čem jste si dělal iluze?
JÁN TUŢINSKÝ: Celkom zjavne o ľudskom rozume.
MICHAL ČERNÍK: Jaké máte ideály?
JÁN TUŢINSKÝ: Čo by som si s nimi počal?
MICHAL ČERNÍK: Na co jste zvědav, co byste se rád dozvěděl?
JÁN TUŢINSKÝ: Kedy sa začnú skutočne báť sami seba, tí, ktorých
sa dnes boja takmer všetci...
MICHAL ČERNÍK: Co je pro vás největším dobrodruţstvím?
JÁN TUŢINSKÝ: Pozeranie nedeľných diskusií politikov. Uţ roky
sa ich snaţím prichytiť pri nejakej myšlienke, ale zatiaľ sa mi nedarí.
A tak radšej chodím na ryby. Tieţ nič nehovoria, ale radosť z ich
mlčania je neprekonateľná. V istom zmysle rybačka mi dáva silu ţiť
53
v tomto utáranom, ale nič nehovoriacom svete, kde síce stretnete
denne fúru ľudí, ale len málokedy aj človeka.
MICHAL ČERNÍK: Daří se vám rozpoznat leţ od pravdy?
JÁN TUŢINSKÝ: Pri tejto otázke by som si mohol zafilozofovať.
Ale kto by o to stál? V spoločnosti, ktorá vedome relativizuje celú
hierarchiu morálnych, estetických a politických hodnôt, musí byť
jasné, ţe tu aj milosrdná loţ môţe byť taká vzácna ako relatívna
pravda. A keď aj rozlíšime pravdu od lţi a keď tú pravdu vyslovíme,
viem, ako sa „hore“ ťaţko nesie. To uţ ani nie je onen Sizyfov
balvan, ale brvno, na ktoré vám na kaţdom spoločenskom stupienku
prikladajú novú záťaţ, aby ste s ňou nikdy nevošli do „správnych“
dverí. Kaţdý ţobrák v uliciach Bratislavy pozná pravdu o tomto
meste, o krajine a štáte, ale načo by ju vyslovil. Áno, iba spisovateľ
je taký idiot, ţe sa vlečie s „pravdou“ do kaţdých otvorených dverí,
ale tie sa obyčajne priamo jemu pred nosom zavrú. Kaţdý človek vie
odlíšiť pravdu od lţi, ale, ţiaľ, čím ďalej, tým viac si myslí, ţe mu je
to celkom nanič... Napríklad: reţim, ktorý vedome luţe o tom
predchádzajúcom, je sebazničujúco lţivý! Ako sa raz s takýmto číro
logickým tvrdením vyrovná mladá generácia, ktorej hovoria len časť
pravdy? Kto raz bude skladať účty za ekonomickú cenzúru
novinárov, spisovateľov, ale aj za zničené druţstvá a štátne majetky,
za odpredaj uţ takmer celého štátneho majetku...? Takáto otázka visí
vo vzduchu a nemusí sa to skončiť len pri nej. Čiastočne súvisí
s odlíšením lţi od pravdy. Netvrdím, ţe vidím pravdivú odpoveď na
ňu, tvrdím však jedno: príde. Aby som potešil dnešných mocných,
nebude ľahká...!
MICHAL ČERNÍK: Co si dnes lidé nejvíc nalhávají?
JÁN TUŢINSKÝ: Predovšetkým to, ţe ţijú. Faktom je, ţe zväčša iba
preţívajú.
MICHAL ČERNÍK: Co dnes povaţujete za statečnost?
JÁN TUŢINSKÝ: Statočnosť!
54
MICHAL ČERNÍK: Jaká přání se vám v ţivotě splnila?
JÁN TUŢINSKÝ: Zostalo mi zopár priateľov, o ktorých sa môţem
oprieť. A oni sa môţu spoľahnúť na mňa. To nie je vôbec málo.
Oţenil som sa mladý, ale vydrţalo mi to aţ doteraz. Mojich
najbliţších som svojou prácou a postojmi nikdy neobťaţoval, ani oni
mňa.
MICHAL ČERNÍK: Stálo vás to hodně úsilí?
JÁN TUŢINSKÝ: Moţno. Ale stálo mi to za námahu. Bol som a som
aj v tomto marazme relatívne slobodný. A keďţe som väčšinu ţivota
preţil v uplynulom reţime, nesťaţujem sa ani naň. Bol to môj ţivot,
tieţ relatívne slobodný a ani zďaleka mi toľko doňho nezasahovala
ţiadna strana, ale ani ten horký pocit, ktorý zaţívam, keď sa ku mne
na ulici vystrie ruka ţobráka.
MICHAL ČERNÍK: Cítíte se jako tvůrce naprosto svobodný?
JÁN TUŢINSKÝ: Áno. V tvorbe sa cítim absolútne oslobodený od
peňazí. Ešte stále dosť píšem, ale uţ veľmi nevydávam. Píšem si
väčšinou len tak sám pre seba. Nemienim sa hrbiť pred nejakým
sponzorom alebo politikom.
MICHAL ČERNÍK: Jaké poznání vám přinesla nová doba?
JÁN TUŢINSKÝ: Problém je v tom, ţe to nie je nijaká nová doba.
Sú tu len noví barani v starej vlčej koţi. Klesli sme späť do dejín
s hlúpou predstavou o večnom kapitalizme a s hlboko zakorenenou
vierou, ţe to, čo momentálne preţívame, je naozaj demokracia.
Václav Bělohradský viackrát upozornil na tento omyl všetkých, čo
nikdy nečítali Platóna. Lenţe, oni nečítajú ani jedného, ani druhého.
Počas krízy ich trochu vyplašil Marx a z úst cirkevných hodnostárov,
niektoré pozoruhodné kázne, ale po knihách veru nesiahnu (ak
neberiem do úvahy stranícke legitimácie a vkladné kniţky). Také je
moje poznanie, keď nám ţivot linkujú tí, čo môţu povedať iba jedno:
ignorámus et ignorábimus – nevedeli sme a nebudeme vedieť! Oni sú
maskotmi tej „novej“ doby - od nášho milého štátu aţ po
55
neinšpiratívnu EÚ, kam odchádzajú doma prebytoční politici na
nezaslúţený odpočinok.
MICHAL ČERNÍK: Bez čeho si nedovedete představit ţivot?
JÁN TUŢINSKÝ: Bez ţivota. Ale aj to príde. Ako múdro písal môj
priateľ, básnik Ján Švantner: „Nebíčko vecí sa zrúti / príde zem.“
MICHAL ČERNÍK: Co byste napsal pod slova – ţivote, díky?
JÁN TUŢINSKÝ: Azda som tu predsa len bol...?!
56
ZAUJALO NÁS
Mimovládne pole poorané
Ľudovít Števko
Zahraniční a hlavne zámorskí strojcovia gorbačovských
prevratov a rozvratov v Sovietskom zväze a v európskych krajinách
jeho spojencov si potrebovali zabezpečiť plnenie a splnenie svojich
nezištných záujmov v týchto krajinách čo najbezpečnejšie a čo
najlacnejšie. Skúsenosti kolonizátorov hovoria, že najnenápadnejšie
a najlacnejšie je na tieto účely použitie domorodých subalterných
aktivistov a tak sa v týchto štátoch zrazu hromadne vyrojilo množstvo
tajuplných organizácií, ktoré samy seba hrdo nazvali neziskovými,
nevládnymi a nezávislými.
Lenže z týchto hrdých titulov možno ako – tak za pravdivý
akceptovať azda iba epiteton ornans „neziskový“, lebo žiadna
z týchto organizácií sa nezaoberá nijakou tvorivou činnosťou
a nevytvára nijakú nadhodnotu a teda nevykazuje ani zisk. Ak,
pravda, nebudeme považovať za čistý zisk tú časť finančnej dotácie
od zahraničného živiteľa organizácie, ktorú si jej funkcionári strčia
do svojho osobného nezištného vrecka. Horšie je to už
s deklarovanou „nevládnosťou“ týchto organizácií, keďže práve cez
ne sú do vlád a vládnucich orgánov poprevratových štátov
najčastejšie pretláčaní a katapultovaní domorodí subalterní aktivisti
zahraničných živiteľov týchto organizácií, medzi ktorých živiteľmi sú
dokonca na hlavných pozíciách parlamenty, vlády a vládne orgány
zámorskej superveľmoci i ďalších zahraničných podstatne menej
mocných mocností. V tomto zmysle sú teda tieto “neziskovky“ celkom
57
jednoznačne vládnymi organizáciami
zahraničných vlád a vládnych orgánov.
–
čiže
organizáciami
No a najhoršie je to samozrejme s „nezávislosťou“ týchto
organizácií. Sú totiž stopercentne závislé od svojich živiteľov a sú
teda stopercentne zodpovedné za plnenie a splnenie úloh, ktoré im
živiteľ ukladá. Ak nebude živiteľa, alebo ak sa nesplnia jeho príkazy,
bude po „nezávislosti“ a aj po organizácii.
Pozoruhodným príspevkom k poznaniu týchto tabuizovaných
faktov o tzv. treťom sektore na Slovensku je analýza z pera známeho
slovenského novinára a publicistu Ľudovíta Števka, s ktorou vás
v tomto čísle nášho časopisu oboznamujeme. Osobitnú pozornosť si
pritom zaslúži fakt, že na Slovensku je počet hlavných organizácií
tohto druhu azda väčší, ako je počet ich hlavných vedúcich
funkcionárov! Je to dobrá správa, lebo je aspoň nepriamym
dôkazom, že zahraniční zámorskí dobročinní živitelia „tretieho
sektora“ majú na Slovensku ťažkosti so získavaním potrebného počtu
domorodých subalterných aktivistov aspoň do vedúcich pozícií
v týchto organizáciách a tak sa na tomto úseku musia uspokojiť
s dávno ošúchanými tvárami a dávno prekuknutými figúrami. Zaplať
pánboh aspoň za to!
Július Handžárik
Po roku 1990 začali rásť ako huby po daţdi nevládne organizácie,
alebo tzv. tretí sektor, ktorý niekedy v roku 2002 dostal pomenovanie
– mimovládne neziskové organizácie.
Uţ vtedy počet stálych zamestnancov v mimovládkach dosiahol
podľa sociologičky Heleny Wolekovej, súčasnej predstaviteľky
nadácie SOCIA, číslo 18 627. Dnes sa činnosťou v tisícoch týchto
organizácií zapodievajú ďalšie desaťtisíce ľudí, ktoré dostávajú na
svoju činnosť mnohomiliónové sumy z rozličných, zväčša
zahraničných zdrojov.
58
Previazanosť so stranami i vládou.
Podľa charakteristiky, ktorú si môţe nájsť kaţdý pomocou
internetového vyhľadávača „mimovládne organizácie sú organizácie
s právnou subjektivitou vytvorené súkromnými osobami alebo
organizáciami, ktoré sa nepodieľajú na vláde a ani vo vláde nemajú
svojich zástupcov. V prípadoch, keď sa štát podieľal na ich zaloţení,
ich mimovládny charakter je daný tým, ţe štát (vrátane orgánov
územnej samosprávy) a ani jeho predstavitelia nemajú nijaký vplyv
na riadenie organizácie alebo iné ovplyvňovanie jej činnosti“.
Mimovládne organizácie predstavujú široký diapazón občianskych
záujmov a obsahujú mnoţinu charitatívnych, humanitárnych,
enviromentálnych, profesných, ľudskoprávnych aj náboţenských či
politických zdruţení. Podľa Metodiky John Hopkins Comparative
Nonprofit Sector Project však do neziskového sektora nepatria
náboţenské spoločnosti, cirkev a politické strany vzhľadom na ich
odlišný charakter a účel.
Pri bliţšom pohľade na neobyčajne širokú mozaiku slovenských
neziskových organizácií zisťujeme, ţe sociálne, zdravotné,
výchovno-vzdelávacie a kultúrne sluţby tzv. tretieho sektora
pokrývajú iba jednu tretinu ich činnosti. Spomínaná šéfka nadácia
SOCIA konštatuje, ţe na rozdiel od nás, v krajinách Európskej únie
predstavuje táto základná náplň práce neziskoviek dve tretiny
činnosti. Naše mimovládne organizácie sa teda zaoberajú väčšinou
„ţivotným
prostredím,
otázkami
demokracie,
ľudských
a občianskych práv“ i politikou.
Politiku, pravdaţe, nemoţno z nášho občianskeho ţivota vylúčiť,
veď nás ňou kaţdodenne zaplavujú médiá, ale nie je
v demokratickom systéme v norme, ak si mimovládne organizácie
popri svojom názve uvádzajú prívlastok „nezávislé“ a pritom svojimi
výstupmi, ovplyvnenými aj personálnym obsadením, vykonávajú
praktickú politiku a sledujú ciele istých politických strán. Moţno
hovoriť o nezávislosti týchto „mimovládnych“ organizácií, ak majú
59
v správnych a dozorných radách ministrov, poslancov a členov
vládnych strán? Evidentná politická prepojenosť politikov
a vysokých štátnych úradníkov pravicovo-liberálneho zoskupenia
s mnohými tzv. nezávislými a k tomu všetkému vraj mimovládnymi
organizáciami sa nedá odškriepiť, tak ako sa nedá poprieť a ani sa
nepopiera ich závislosť od zahraničných donorov a sponzorov.
Previazanosť s politickými stranami a vládou má aj nepriame formy,
vyplývajúce z príbuzenstva riaditeľov a programových manaţérov
mimovládok s konkrétnymi vládnymi či straníckymi činiteľmi, ako
aj z bývalej účasti politikov pri zakladaní mimovládnych organizácií,
a najmä ich účasti vo vrcholných orgánoch.
Premiérka – Sorosova pravá ruka.
Za príkladmi spomínanej previazanosti netreba chodiť ďaleko.
Samotná premiérka súčasnej vlády Iveta Radičová (SDKÚ – DS) ešte
donedávna stála na čele správnej rady jednej z najvýznamnejších
mimovládnych organizácií – Nadácie otvorenej spoločnosti (Open
Society Foundation), pričom prezidentom tejto spoločnosti bol
v rokoch 1993-2000 aj vicepremiér slovenskej vlády Rudolf Chmel
(Most-Híd). Nadácia so sídlom na Slovensku, ktorá je súčasťou
celosvetovej siete amerického finančného špekulanta, miliardára
Georgea Sorosa, disponuje majetkom v hodnote pribliţne 3 milióny
eur. Administratívnu, finančnú a technickú pomoc slovenskej
organizácii poskytujú Open Society Institut v New Yorku a Open
Society Institut v Budapešti. Medzi jej najdôleţitejších súčasných
donorov patrí OSI, súkromný neziskový fond pôsobiaci vo
Švajčiarsku a USA, CH.S. Mott Foundation, Flint, MI, USA, Trust
for Civil Society in Central and Eastern Europe, Washington D.C.,
USA a Svetová banka. Druhou, často slovenskými médiami
citovanou
mimovládnou
organizáciou
je
Transparency
Internacional Slovakia (TIS), ktorú donedávna viedla Emília
Sičáková-Beblavá, manţelka bývalého štátneho tajomníka
ministerstva práce v Dzurindovej vláde Miroslava Beblavého. Dnes
60
je Beblavý poslancom NR SR za SDKÚ-DS a jeho manţelka
programovou riaditeľkou TIS. Medzi hlavnými donormi projektov
TIS figurujú: European Commision – DG for Justice, Freedom and
Security – 63 826 eur, Open Society Institut -80 000 eur, Siemens 125 632 USD a iné. Na margo proklamovanej transparentnosti
predstaviteľky TIS iba poznámka: Keď pani Sičákovej – Beblavej
v roku 2005 novinári poloţili otázku, za koľko kúpili rodinný dom,
odpovedala, ţe sa nepamätá a nedovolila svoj dom odfotografovať.
Zamestnanom TIS je Ivan Rončák, ktorý sa vo voľbách na
prezidentský úrad angaţoval v prospech Františka Mikloška (KDH)
propagačným volebným blogom Mikloško bude môj prezident.
V prezidentskej volebnej kampani sa zúčastnil celý rad
mimovládnych organizácií podpisovou akciou Volíme Ivetu
Radičovú (SDKU-DS). Jednou z organizátoriek tejto akcie bola
Šarlota Pufflerová (známa od roku 1998, keď sa výrazne angaţovala
v antimečiarovskom politickom „odboji“), výkonná riaditeľka
mimovládnej organizácie Občan a demokracia (dnes Občan,
demokracia a zodpovednosť). Túto organizáciu vytrvalo podporuje
Nadácia otvorenej spoločnosti - Open Society Foundation, v ktorej –
ako sme uţ spomenuli – prezidentská kandidátka Iveta Radičová
pôsobila ako predsedníčka správnej rady.
Koaličná rada v cudzích sluţbách.
Medzi mediálne preferované tváre tretieho sektora patrí aj Zuzana
Wienková, šéfka Aliancie Fair-play. Bola organizátorkou
niekoľkých pouličných protestných demonštrácií, ktoré mali
poukazovať na údajné prešľapy polície a niekdajšieho ministra
vnútra Roberta Kaliňáka, a niekdajšieho ministra spravodlivosti
Štefana Harabina. V prípade policajného vyšetrovania kauzy
Hedvigy Malinovej bola iniciátorkou petície Výzvy na prešetrenie
údajného napadnutia vysokoškoláčky maďarskej národnosti, ktorá sa
skončila neúspechom, a v inscenácii proti Harabinovi a Ficovi
neváhala pouţiť pôsobivé rekvizity ako rakvu s nápisom
61
Pochovávanie slovenskej spravodlivosti, ktorú niesla na pleciach
Lipšicova mládeţ z KDH.
Na novinársku otázku, z čoho je Aliancia Fair-play financovaná,
Wienková odpovedala: „máme dva veľké granty – jeden pochádza
z amerických súkromných peňazí – z The Trust for Civil society in
Central and Eastern Europe. Druhý grant sme získali z Budapešti
z Open Society Institute, čo je súčasť Sorošovho „networku“.
Politickou odnoţou Občianskej konzervatívnej strany, ktorá má
zastúpenie v parlamente, je mimovládna organizácia Konzervatívny
inštitút M.R. Štefánika, konzervatívne orientovaný think-thank.
Hovoriť o nezávislosti tejto nadácie by bolo výsmechom zdravého
rozumu. Jej prezidentom je Peter Zajac, predseda OKS a riaditeľom
Ondrej Dostál, podpredseda OKS (momentálne obidvaja poslanci
zvolení do NR SR na kandidátke SaS). Medzi jej významnejších
donorov patria Nadácia Pontis, Veľvyslanectvo USA, Trust of Civil
Society in Central and Eastern Europe a partermi periodiká Trend,
Týţdeň Štefana Hríba, agentúra SITA a webový portál Aktuálne sk.
Mimovládnym zoskupením, v ktorom má hlavné zastúpenie súčasná
vláda, je Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku zaloţená
v auguste 1993 ako „otvorené nestranícke diskusné fórum
o medzinárodných otázkach a zahraničnej politike“. Slovo
nestranícke priam bije do očí, keďţe predsedom jej správnej rady je
predseda SDKÚ-DS Mikuláš Dzurinda, minister zahraničných vecí
(ex offo), a medzi členmi rady sú členovia Radičovej kabinetu
Rudolf Chmel (Most-Híd), Ján Fígeľ (KDH), poslanec NR SR za
Most –Híd František Šebej (OKS) a poslankyňa SDKÚ-DS Magda
Vášaryová. Dalo by sa povedať, ţe v tomto „nestraníckom
diskusnom fóre“ má zastúpenie celá Koaličná rada, s výnimkou
novej SaS. Partnermi Dzurindovej spoločnosti sú najmä German
Marshall Fund of the U.S., Karpatská nadácia, Informačná kancelária
európskeho parlamentu v SR a nadácia Friedricha Eberta, Nadácia
Konrada Adenauera a Nadácia pre podporu občianskych aktivít.
62
Ďalšou nadáciou s prepojením na vládu Ivety Radičovej,
podpredsedníčky SDKÚ, je M.E.S.A. 10 – centrum pre ekonomické
a sociálne analýzy a podľa poslania uvedeného v noticke –
„ekonomický think-thank, nezávislá mimovládna a nezisková
organizácia“. Spoločnosť M.E.S.A 10 v roku 1992 zaloţili Pavol
Hofman, Jozef Kučerák, František Šebej, Mikuláš Dzurinda, Ján
Langoš, Anton Vavro, Ivan Mikloš, Gabriel Palacka, Pavol Kinčeš
a Anton Dančo. Medzi deviatimi členmi tejto „mimovládnej“
organizácie sú v súčasnosti vysokí štátni úradníci: Milan Jeţovica,
štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí, Ivan Mikloš,
podpredseda vlády a minister financií, Viktor Niţňanský, vedúci
Úradu vlády SR a Jana Červenáková, vedúca sluţobného úradu
ministerstva financií. „Neziskovka“ M.E.S.A. 10 má svoju komerčnú
(ziskovú) dcérsku spoločnosť M.E.S.A. 10 Consulting Group,
s.r.o., zaoberajúcu sa spracúvaním ekonomických štúdií a analýz.
Deficit demokracie a morálky.
Medzi mimovládne organizácie, majúce v erbe nezávislosť, patrí
Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť – Slovak Governance
Institut (SGI), ktorý má pod názvom uvedené: „SGI je nestranícka,
nezisková, mimovládna organizácia. Neviaţe sa na nijakú ideológiu
ani politickú stranu.“ Pravda, ak nikomu neprekáţa, ţe symbolmi
„apolitickosti a nestraníckosti“ sú dvaja členovia správnej rady,
riadiacej túto mimovládku – minister vnútra Daniel Lipšic
a ministerka spravodlivosti Lucia Ţitňanská. Jedným z členov
správnej rady inštitútu bol aj súčasný minister školstva Eugen
Jurzyca vo voľbách 2010 kandidujúci za SDKÚ-DS, ktorá ho
nominovala aj do ministerského kresla.
V správnej rade SGI s ním svojho času sedeli i Miroslav Beblavý,
László Szigeti, Martin Šimečka, Vladimír Tvaroţka či Zuzana
Wienková, ktorá dnes „nezávislo“ dohliada na to, či pán minister
vykonáva svoju funkciu fair-play. Aktivity SGI financujú: Sorosova
Nadácia otvorenej spoločnosti, OSF Bratislava, britské i americké
63
veľvyslanectvo na Slovensku, INEKO - Inštitút pre ekonomické
a sociálne reformy i Svetová banka.
Dalo by sa pokračovať ďalšími „nepolitickými a nezávislými“
nadáciami, napríklad Stálou konferenciou občianskeho inštitútu
(SKOI), kde je predsedom Peter Osuský, podpredseda OKS
a poslanec parlamentu za Most-Híd, podpredsedom Peter Tatár
(Most-Híd) a členom predsedníctva ďalší podpredseda OKS
František Šebej. Členom predsedníctva je aj známy komentátor
denníka SME a zároveň moderátor politicko-spoločenskej diskusnej
relácie verejnoprávneho Slovenského rozhlasu Juraj Hrabko. O
priaznivcoch tejto „nezávislej“ mimovládky je pomaly únavné uţ aj
písať. Len pre poriadok – SKOI podporujú: Open Society Foundation
(OSF), National Endowment for Democracy (NED), The German
Marshall Fund (GMF), US Agency for Internactional Development
(USAID), US Investigations services (USIS) a Freedom House (FH).
Najlepším príkladom zle predstieranej nestrannosti a apolitickosti
slovenských mimovládnych organizácii je Inštitút pre verejné
otázky (IVO) pod vedením prezidenta Grigorija Meseţnikova,
emigranta z bývalého Sovietskeho zväzu a niekdajšieho pracovníka
ústavu marxizmu-leninizmu Univerzity Komenského v Bratislave.
Túto „občiansky“ najaktívnejšiu a najmedializovanejšiu organizáciu
tvorí pravicovo-liberálna posádka politológov a analytikov, ktorá si
prisvojila úlohu arbitra demokracie v slovenskej spoločnosti. To, ţe
je názorovou platformou súčasnej koalície, je zrejmé z kaţdého
medializovaného vyjadrenia predstaviteľov tohto inštitútu. Sotva sa
kabinet Ivety Radičovej ujal moci, analytici IVO okamţite
oznámkovali kvalitu demokracie vyššou známkou oproti známke,
ktorou hodnotili predchádzajúcu vládu Roberta Fica. Nedávno sa
inštitút ozval znova. Podľa Meseţnikova dnes neprichádza „k tyranii
väčšiny“ ako za minulej vlády a politicky účelový plán koalície
zmeniť tajnú voľbu prokurátora na verejnú nie je podľa IVO
ohrozením demokracie.
64
Uvádzať ďalšie tzv. neziskové organizácie tretieho sektora, ktoré iba
s priţmúrením oboch očí moţno povaţovať za mimovládne a
nezávislé, by si vyţadovalo oveľa väčší priestor. Osobitnou kapitolou
by bola genéza ich vzniku, ich previazanosť s politickými stranami
dnešnej vládnej koalície a ich finančné krytie. Na záver iba
konštatovanie: Politiku moţno robiť aj takto, ale nemoţno hovoriť
súčasne aj o demokracii. A uţ vôbec nie o morálke.
In: M-NII č.4/marec 2011
100 rokov Zdruţenia katolíkov v USA
Presne pred 100 rokmi 22. februára 1911 bolo v Pensylvánii vo
Willkes-Barre zaloţené Zdruţenie slovenských katolíkov. Jeho
prvým predsedom bol rímskokatolícky kňaz Jozef Murgaš. Pri
svojom vzniku zdruţovalo dvoch biskupov zastupujúcich diecézy
Scranton v Pennsylvánii a Cleveland v štáte Ohio, 36 kňazov
a pribliţne 200 laikov, ktorí chceli zjednotiť slovenských katolíkov
v Spojených štátoch. História Zdruţenia slovenských katolíkov sa
najlepšie odráţa na zozname úspechov.
Jozef Murgaš (1864), rodák z Tajova, preţil takmer celý ţivot
v meste Willkes – Barre, v štáte Pensylvánia, kde vybudoval kostol,
ktorý vyzdobil aj maľbami. Výtvarné umenie študoval ešte ako
mladý kaplán v Budapešti a na Umeleckej akadémii v Mníchove. Pri
slovenskom kostole, ktorý bol pre rodiny emigrantov v novej vlasti
duchovným a kultúrnym strediskom, vybudoval Murgaš aj faru
a slovenskú školu. Voľný čas venoval všestranne nadaný Jozef
Murgaš výskumu v odbore bezdrôtovej telegrafie v laboratóriu, ktoré
si zriadil na fare. V roku 1902 objavil nový spôsob prenosu správ
bezdrôtovým telegrafom, tzv. „tón-systém“, ktorý bol lacnejší
a rýchlejší ako dovtedy pouţívaný Marconiho systém. Na základe
tohto vynálezu 10. mája 1904 USA udelili Jozefovi Murgašovi dva
65
základné patenty v oblasti bezdrôtovej telegrafie: na prístroj pre
bezdrôtové telegrafovanie a na spôsob prenosu bezdrôtovým
telegrafom. Patenty odkúpila spoločnosť Universal Aether Telegraph
Company, ktorá financovala ďalšie Murgašove pokusy. V novembri
1905 navštívil Jozefa Murgaša na jeho fare, na odporúčanie známeho
vynálezcu Edisona, odborník v bezdrôtovej telegrafii Guglielmo
Marconi, ktorému sa ako prvému v roku 1901 podarilo poslať správu
z Európy do Ameriky pomocou bezdrôtového telegrafu. Marconiho
systém sa dobre uplatnil na väčšie vzdialenosti na hladkom teréne,
ako je napr. voda, kým v horskom teréne bola jeho účinnosť malá.
Práve tieto Marconiho ťaţkosti sa Jozefovi Murgašovi podarilo
odstrániť. Prvá verejná skúška Murgašovho systému bezdrôtovej
telegrafie sa konala 23. novembra 1905. Počas úspešnej skúšky
zaznela vtedy na vlnách éteru aj prvá veta po slovensky. Boli to slová
anjelského chválospevu: Sláva na výsostiach Bohu.
- jk- In: Kultúra 6/2011
Ôsma devínska prísaha – 1. máj 2011
Predstavitelia a členovia Slobodnej rady slovenského národa
- obnovenej SNR sa napriek nepriazni počasia – v hustom daţdi
a hromobití – zišli aj tentoraz v hojnom počte, aby si na Devíne uctili
odkaz najvýznamnejších osobností slovenských dejín.
Po navodení atmosféry majstrom ľudového umenia
Drahošom Dalošom, ktorý uviedol slávnosť sólom na fujaru a po
zaspievaní hymny SR „Nad Tatrou sa blýska“, prítomní vzdali hold
zosnulým členom SNR – najmä jej čestnému predsedovi majstrovi
Ladislavovi Ťaţkému – symbolickou minútou ticha. Predseda SNR
akad. mal. Viliam Hornáček v hlavnom prejave s názvom „Sila
odkazu“ vysoko vyzdvihol význam osobnosti kráľa Rastislava ako
prvého tvorcu koncepcie národného štátu našich predkov – Slovenov,
ktorý
zároveň
prvý
pochopil
úlohu
slovenčiny
ako
66
najvýznamnejšieho integračného fenoménu nášho národa a štátu, ako
aj nenahraditeľný význam našej národnej kultúry pre náš vývoj
a zachovanie našej identity. Zároveň zdôraznil epochálny význam
písma vytvoreného Konštantínom, vďaka čomu sme sa zaradili
medzi kultúrne národy sveta a tieţ historický význam prvého
vysokoškolského učiliska na našom území, ktoré Rastislav spoločne
s Metodom vytvoril na Devínskom hrade, aby vzdelávalo
a vychovávalo svojmu národu a štátu oddanú inteligenciu. Toto
miesto je zároveň aj miestom kaţdoročnej slávnostnej Devínskej
prísahy...
Oficiálna časť slávností pokračovala básňou „Prísaha
statočných“, ktorú predniesol majster Jozef Šimonovič.
Slávnostnej Devínskej prísahy sa zúčastnili aj členovia MO
MS, Slovenského hnutia obrody a zdruţenia mladej slovenskej
inteligencie Academia Slovaca. Účastníci na záver jednomyseľne
schválili záverečný dokument tohtoročnej Devínskej prísahy pod
názvom „Bráňme si našu slobodu!“
Potom sa účastníci odobrali na nádvorie hradného paláca,
kde si pri pamätnej tabuli venovanej svojim veľkým predchodcom –
štúrovcom - uctili ich význam pre slovenský národ na jeho ceste ku
slobode. V kultúrnom programe predniesla pani Eva Kristinová
báseň Valentína Beniaka „Grál“. Slávnosť – tak ako sa to stalo uţ
tradíciou týchto stretnutí – sa skončila zaspievaním národnej a
všeslovanskej hymny „Hej Slováci! – Hej Slovania!“
Dramatická atmosféra umocnila záţitky účastníkov slávnosti
a pripomenula im
skutočnosť, ţe naši predchodcovia museli
prekonávať oveľa horšie a ťaţšie prekáţky ako iba nepriazeň
počasia, ba mnohí z nich museli za našu slobodu poloţiť aj svoje
ţivoty.
Viliam Hornáček
67
Galkova lekcia
Martin Krno
Minister obrany SR Ľubomír Galko sa moţno doučil angličtinu,
ale doučovanie by potreboval aj z dejepisu. Hoci patrí ku generácii,
ktorá na základnej škole ešte dôkladne preberala druhú svetovú
vojnu, asi nedával pozor. Ako inak by mohol pri oslavách jej
skončenia povedať, ţe na jar 1945 sa „skutočného oslobodenia naša
krajina nedočkala“? A dodať, ţe za slobodu ďakujeme antifašistom
a antikomunistom.
Svoju neznalosť dejín a násilnú ideologizáciu nepredvádzal
v krčme ani na súkromnom blogu, ale ako minister pred
veľvyslancami mocností, ktoré sa pričinili o poráţku nacistického
Nemecka, pred poslednými ţijúcimi odbojármi a v neposlednom rade
pri hroboch takmer sedemtisíc sovietskych vojakov.
Prinajmenšom od júna 1941, keď wehrmacht prepadol Sovietsky
zväz, sa svet nedelil na komunistov a antikomunistov, ale na
vojnových zločincov a tých, čo sa spojili proti nim. Spojeneckí vojaci
vôbec nemysleli na všelijaké „izmy“, ale s nasadením ţivota bojovali
proti nenávideným hitlerovcom. Ak sa na Slovensku v máji 1945
ktosi cítil neslobodný, tak kolaboranti a domáci fašisti.
Nejakí pubertiaci si zrejme chceli vystreliť z výročia skončenia
druhej svetovej vojny pomaľovaním historického tanku pred
Múzeom SNP. Z čoho a z koho si chcel na Slavíne vystreliť pán
minister? Ani lekcie z histórie nie sú zárukou, ţe sa niekedy bude
vedieť správať tak, ako sa patrí.
In:Pravda 11.5.2011
68
JUBILEÁ
_______________________________________________________
J U B I L E Á v treťom štvrťroku 2011
Úcta k minulosti – to je vlastnosť, ktorá odlišuje vzdelanca od
divocha
A.S. Puškin
Júl
- 15. júla 1981 v Bratislave zomrel slovenský jazykovedec Jozef
Štolc. Narodil sa 24. marca 1908 v Hranovnici. Pracoval ako
dialektológ, profesor na Vysokej škole pedagogickej i riaditeľ
jazykovedného ústavu SAVU a vedecký pracovník Jazykovedného
ústavu Ľ. Štúra v Bratislave. Zbieral a spracovával jazykový materiál
zo Slovenska, ale aj Slovákov v Maďarsku a Juhoslávii. Viedol
kolektív odborníkov na prípravu Atlasu slovenského jazyka – 30.
výročie smrti.
- 16. júla 1871 v Martine zomrel spisovateľ, zakladateľ slovenskej
historickej novely Ján Kalinčiak. Narodil sa 10. augusta 1822
v Martine – Hornom Záturčí. Svojim dielom ovplyvnil vývinové
smerovanie našej literatúry od romantizmu k realizmu. Jeho
vrcholným dielom je humorne ladená Reštavrácia. V Rozpomienkach
na Andreja Sládkoviča urobil aj rozbor jeho poézie. Prispieval do
dobových časopisov – 140. výročie smrti.
- 16. júla 1901 v Ruţomberku sa narodil slovenský politik a novinár
Karol Sidor. Zomrel 20.októbra 1953 v Montreale v Kanade. Bol
novinárom, v roku 1938 veliteľ Hlinkovej gardy. V marci 1939 bol
štyri dni predsedom slovenskej autonómnej vlády a dva mesiace
ministrom vnútra prvej Slovenskej republiky. Na nátlak Nemecka
69
musel odísť z domácej politickej scény, bol vyslancom Slovenskej
republiky vo Vatikáne. Od roku 1945 ţil v emigrácii. V roku. 1947
bol v neprítomnosti odsúdený na 20 rokov väzenia – 110. výročie
narodenia.
- 25. júla 1951 v Londýne zomrel britský historik, novinár a
publicista Robert Wiliam Seton-Watson. Narodil sa 20. augusta
1879 v Londýne. Bol profesor na londýnskej univerzite. Venoval sa
štúdiu európskych politických dejín i slovenských. Je autorom štúdie
Slovensko predtým a teraz. Burcoval európsku verejnosť proti útlaku
Slovákov v Uhorsku – 60. výročie smrti.
- 29. júla 1911 v Banskej Bystrici sa narodil hudobný skladateľ Ján
Cikker. Zomrel 21. decembra 1989 v Bratislave. Spolu s A.
Moysesom a E. Suchoňom zakladateľská osobnosť modernej
slovenskej hudby. Patrí medzi popredných európskych operných
skladateľov (Mr. Scrooge, Vzkriesenie, Hra o láske a smrti). Pôsobil
ako profesor na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, od
roku 1966 je drţiteľ Herderovej ceny a roku 1979 dostal Cenu
UNESCO za hudbu – 100. výročie narodenia.
August
- 8. augusta 1911 v Bajerove sa narodil slovenský knihovník a
bibliograf Jozef Repčák. Zomrel 21. septembra 1982 v Prešove. Bol
pracovník a dlhoročný riaditeľ Štátnej vedeckej kniţnice v Prešove
a venoval sa dejinám slovenskej kniţnej kultúry. Spracoval Prehľad
dejín kníhtlače na Slovensku a regionálnu bibliografiu Bibliografia
východného Slovenska 1945 – 1964. Podieľal sa na výchove
knihovníkov – 100. výročie narodenia.
- 8. augusta 1911 v Brestovanoch sa narodila rehoľníčka Cecília
Baráthová, vlastným menom Kondrcová, rehoľným menom
Makária. Absolvovalo rehoľnú kláštornú školu uršuliniek a venovala
sa opatrovateľskej činnosti. Od roku 1950 sa skrývala pred políciou
a pomáhala prenasledovaným kňazom a seminaristom pri ilegálnom
70
odchode do emigrácie. Roku 1952 emigrovala, pôsobila v kláštoroch
v Nemecku a v USA. Prednášala, prispievala do časopisov
a spolupracovala so slovenskými spolkami. Zomrela 20. januára
1985 v Crown Point, In, USA – 100. výročie narodenia.
- 5. augusta 1841 v Sobotišti vznikol ochotnícky divadelný súbor s
názvom Slovenské národné divadlo nitrianske. Zaslúţilo sa
o rozširovanie ochotníckeho divadelníctva, šírenie vzdelania v duchu
štúrovských ideálov – 170. výročie vzniku.
- 17. augusta 1916 v Martine zomrel spisovateľ, politik a redaktor
Svetozár Hurban Vajanský. Narodil sa 16. januára 1847
v Hlbokom. Vyštudoval právo a načas pôsobil v advokácii. Od roku
1878 ţil v Martine, bol redaktor Národných novín a od 1881 aj
obnovených Slovenských pohľadov. Redigoval aj Letopis Ţiveny
a mesačník Rodina a škola. Najvýraznejšia osobnosť umeleckej
a politickej reprezentácie na prelome storočí, reprezentant Slovenskej
národnej strany. Reprezentoval slovenskú literatúru – poéziu, prózu,
esejistiku i literárnu kritiku. – 95. výročie smrti.
- Roku 1686 v Cinobani – Turičkách sa narodil polyhistor
a vynálezca Samuel Mikovíni. Zomrel 23. marca 1750 na ceste
z Trenčína do Banskej Štiavnice. Vyštudoval kartografiu. Bol dvorný
matematik saského knieţaťa, stoličný matematik v Bratislave,
inţinier stredoslovenských banských miest a riaditeľ Baníckej školy
v Banskej Štiavnici. Zakladateľ uhorskej kartografie. Spolupracoval
s Matejom Belom. Projektoval vodohospodárske diela, budoval
systém umelých jazier, vylepšoval banskú a vojenskú techniku – 325.
výročie narodenia.
- 25. augusta 1941 v Bratislave sa narodil slovenský horolezec Ivan
Fiala. Mimoriadne výkonný horolezec. Absolvoval takmer 300
výstupov na troch kontinentoch. V roku 1971 dosiahol Nanga Parbat,
1975 Huascaran, 1976 juţný vrchol Makalu. Od roku 1972 bol tréner
československého reprezentačného druţstva. Svoj výstup opísal
v publikácii Makalu 1976 . – 70. výročie narodenia.
71
- 29. augusta 1526 v bitke pri Moháči Turci porazili vojská
uhorského kráľa Ľudovíta II. Jagelovského. Vojská tureckého
sultána Süleymana II. mali veľkú prevahu . Bitka sa skončila tragicky
– kráľ zahynul na úteku, veľká časť veliteľov uhorskej armády –
svetská i cirkevná šľachta – padla v boji alebo do zajatia. Turci
postupne posunuli hranice Osmanskej ríše na sever zhruba na dnešné
maďarsko-slovenské hranice – 485. výročie.
September
- 13. septembra 1831 v Ostrihome zomrel cirkevný hodnostár
a náboţenský spisovateľ Alexander Rudnay. Narodil sa roku 1760
v Svätom Kríţi nad Váhom – dnešné Povaţany. Bol vysoký cirkevný
hodnostár – kardinál, primas Uhorska – v roku 1830 korunoval za
uhorského kráľa Ferdinanda V. – bola to posledná korunovácia
uskutočnená v Bratislave. K svojmu slovenskému pôvodu sa vţdy
hrdo hlásil. Zaslúţil sa o vydávanie kníh v bernolákovčine. -180.
výročie smrti.
- 14. septembra1886 v Osuskom sa narodil archeológ, historik a
národohospodár Štefan Janšák. Zomrel 8. apríla 1972 v Bratislave.
Univerzálny
typ
pracovníka
hospodárskeho
odborníka
a vlastivedného bádateľa, ktorý sa ako amatér vypracoval na
uznávaného odborníka v archeológii, všeobecnej a kultúrnej histórii.
Preskúmal asi 400 archeologických lokalít, napísal 20 samostatných
kniţných publikácií a okolo 400 štúdií. – 125. výročie smrti.
- 14. septembra 1786 v Skalici sa narodil ľudový lekár, bylinkár
Fraňo Madva. Zomrel 20. augusta 1852 v Nitrianskych Sučanoch.
Katolícky kňaz, od mladosti sa zaujímal o prírodné vedy.
V napoleonovských vojnách ošetroval ranených v skalickom
kláštore. Zaloţil si herbár, zbieral a skúmal liečivé rastliny, študoval
botanickú a lekársku literatúru. Pacientov mal z celej Európy, juţnej
Ameriky, ojedinele aţ z Kamčatky. Jeho prácu uznávali a stretali sa
s ním profesori budapeštianskej lekárskej fakulty. Úspechy mal
72
najmä pri liečení koţných chorôb, reumatizmu, padúcnice, vredov a
kŕčov- 225. výročie narodenia.
- 15. septembra 1901 v Skalici sa narodil slovenský operný spevák
Janko Blaho. Zomrel 24. apríla 1981 v Bratislave. Vzdelaním
právnik venoval sa spevu – lyrický tenorista. Prvý slovenský
profesionálny spevák. V rokoch 1926 – 1965 bol sólistom opery
SND v Bratislave a zároveň hudobný pedagóg na konzervatóriu
i VŠMU. Nadšený zberateľ a vynikajúci interpret slovenských, najmä
záhoráckych, ľudových piesní. -110. výročie narodenia.
- 15. septembra 1921 v Banskej Bystrici sa narodil slovenský
dramatik Ivan Bukovčan. Zomrel 25. mája 1975 v Bratislave.
Vyštudoval právo, bol redaktor v Košiciach, Bratislave a Prahe,
neskôr filmový dramaturg. Patrí k najproduktívnejším autorom našej
dramatickej literatúry. Písal divadelné hry (Surovô drevo, Diablova
nevesta, Hľadanie v oblakoch), filmové a televízne scenáre (Kým
kohút nezaspieva, Fatamorgána, Tango pre medveďa, Zmluva
s diablom, Medená veţa, Orlie pierko - 90. výročie narodenia.
- 19. septembra 1886 v Báčskom Petrovci narodil sa slovenský
spisovateľ Andrej Labáth. Patrí medzi predstaviteľov literatúry
Slovákov na Dolnej zemi. Napísal zbierky básní Slnečné hodiny,
Jesenná krajina, Svätec s vypichnutými očami, Studňa, prozaické
diela Diaľky, Zatvorený kruh. Venoval sa i prekladom. Výber z jeho
poézie vyšiel aj na Slovensku – 125. výročie narodenia.
- 22. septembra 1811 v Rakši sa narodil spolukodifikátor spisovnej
slovenčiny, ideológ národného hnutia Michal Miloslav Hodţa.
Zomrel v roku 1870 v Českom Tešíne. Od mladosti sa angaţoval
v národnom hnutí Slovákov. Spolu s Ľ. Štúrom a J.M. Hurbanom
inicioval spisovnú slovenčinu a venoval jej tri diela: Dobruo slovo
Slovákom súcim na slovo, Větín o slovenčine, Epigenes Slovenicus.
Bol prednostom Tatrína, u neho v Liptovskom Mikuláši boli
skoncipované Ţiadosti slovenského národa, v revolúcii 1848 bol
jeden z troch predsedov SNR – 200. výročie narodenia.
73
-27. septembra 1721 v Paríţi zomrel diplomat a cirkevný hodnostár
Anton Dominik Martin Brenner. Miesto a dátum narodenia su
neznáme. Vyštudoval teológiu a stal sa kanonikom vo Veszpréme.
Roku 1704 sa zúčastnil na mierových rokovania so zástupcami
Rákociho povstania. Po rokovaniach sa pridal na Rákociho stranu,
začo ho tento vymenoval bez súhlasu cirkevnej vrchnosti za
spišského prepošta. Pôsobil v jeho diplomatických sluţbách vo
Vatikáne, Poľsku i Rusku. Po poráţke povstania ţil v Paríţi,
spravoval – premrhal Rákociho majetok, uväznili ho v Bastile,
trestnici pre dlţníkov, kde spáchal samovraţdu. Napísal kurucký
leták a vo francúzštine prácu o Rákociho povstaní. - 290. výročie
smrti.
Jubileá bez presnejších údajov
- Okolo 876 zomrel Koceľ, panónske knieţa, syn nitrianskeho
knieţaťa Pribinu. Po ovládnutí nitrianskeho knieţatstva Mojmírom I.
odišiel spolu s otcom k markgrófovi východnej marky Ratbodovi, od
ktorého neskôr dostali do správy léno – Panóniu. Jeho knieţactvo sa
rozprestieralo od Drávy k Balatonu a na sever k okoliu Vesprímu
(Veszprému), s hlavným sídlom v Blatnohrade. Zaslúţil sa
o prehĺbenie kristianizácie – stavba kostolov, príprava slovanských
kňazov, zriadenie biskupstva a i.. Jeho snaha o cirkevné
osamostatnenie svojho knieţatstva nebola úspešná - 1135. výročie
smrti.
- V roku 1921 v Bratislave vznikla Umelecká beseda slovenská.
Utvorili ju podľa vzoru Umělecké besedy v Prahe s cieľom rozvíjať
národnú kultúru a česko-slovenské kultúrne vzťahy. Bola
štátotvornou inštitúciou, subvencovanou štátom. Jej predsedami boli
D. Jurkovič, A. Ráth a M. Bakoš. Mala tri odbory – literárny,
výtvarný a hudobný. Roku 1939 ju rozpustili, roku 1949 obnovili,
v päťdesiatych rokoch zanikla, vznikli samostatné umelecké zväzy.
Umeleckú besedu znova obnovili 21. marca 1990 – 90. výročie
vzniku.
74
- Roku 1921 v Liptovskom Mikuláši začal vychádzať časopis Krásy
Slovenska – bol orgánom Slovenskej komisie Klubu
československých turistov. Od roku 1936 mal prílohu Vysoké Tatry.
Časopis bol venovaný prírodným krásam, ochrane prírody a turistike.
V rokoch 1932 – 1952 ho redigoval MUDr. Ján Ľudovít Izák,
esperantista, zakladateľ ľadového hokeja i Horskej záchrannej sluţby
vo Vysokých Tatrách – 90. výročie vzniku.
Michal Eliáš
75
Download

Čítať ho môžete kliknutím na túto linku.