Rok viery 2012 – 2013
Poznámky ku Katechizmu Katolíckej cirkvi
2514 – 2573
Otázka žiadostivosti
Malý úvod do problematiky
2514 Svätý Ján rozlišuje tri druhy nezriadenej túžby alebo žiadostivosti:
žiadostivosť tela, žiadostivosť očí a pýchu života.
Prvé dve žiadostivosti – telo a oči – sa kryje s deviatym a desiatym prikázaním:
2514 Podľa katolíckej katechetickej tradície deviate prikázanie zakazuje telesnú
žiadostivosť; desiate zakazuje nezriadenú túžbu po cudzom majetku.
PREČO JE ŽIADOSTIVOSŤ PROBLÉMOM?
2515 Z etymologického hľadiska „žiadostivosť“
označovať každú silnú formu ľudskej túžby.
(concupiscentia) môže
Samotná žiadostivosť nie je problémom – problémom je, ak je „nezriadená“. Kedy to
je?
• NORMÁLNE človek žije v spoločenstve lásky s Bohom. V láske zabúda na seba
a celý sa v dôvere daruje Bohu – a je súčasne ešte viac Bohom obdarovaný v akte
dokonalej Božej lásky v ktorej Boh dáva samého seba.
o VÝSLEDKOM je dokonalé naplnenie všetkých túžob a potrieb človeka –
presne ten stav blaženosti, ktorý je vlastný Nebu.
• REÁLNE vstave hriechu ale človek toto spoločenstvo s Bohom nežije.
o VÝSLEDKOM je nenaplnená túžba, prázdnota, volajúca v hĺbke človeka
po Bohu, ale ostávajúca prázdnou, pretože človek sa aktom hriechu (=
pýchy vedúcej k sebectvu) uzatvoril pred Bohom…
Človek ale nedokáže žiť s touto prázdnotou v srdci.
Potrebuje si preto nájsť nejaké modly, ktoré by mu Boha nahradili a ktorými by sa
pokúsil nejako naplniť prázdnotu vo svojom vnútri.
V zmysle mechanizmu frustračného regresu, ako ho popisuje C. P. Alderfer, sa
človekovi ponúkajú tri možnosti:
• žiadostivosť tela – rozkoš: sex, jedlo, pitie, narkotiká,…
• žiadostivosť očí – majetok, peniaze, bohatstvo,…
• pýchy života – túžba po moci a sláve, byť ako boh bez Boha, proti Bohu, podľa
seba a sám pre seba oným zvráteným sebeckým spôsobom, ako bohov opisujú
mytológie, tvorené ľuďmi na obraz práve tejto žiadostivosti…
A práve v tomto je ich nezriadenosť: v tom, že na tieto veci nehľadíme ako na
prostriedky, ale ako na cieľ, túžime po nich túžbou, ktorá by mala smerovať k Bohu a
vkladáme do nich vieru a nádej, ktorá má zmysel jedine vo vzťahu s Bohom.
Boj v živote kresťana
2516 Už v samom človeku, pretože je zložená bytosť – duch a telo – jestvuje určité
napätie a odohráva sa určitý boj náklonností medzi „duchom“ a „telom“. Ale
tento boj patrí v skutočnosti k dedičstvu hriechu, je jeho následkom a zároveň
potvrdením. Je súčasťou každodennej skúsenosti duchovného boja.
DUCH1 – čiže túžba po Bohu a to, čo je v nás podobné Bohu – naráža na TELO, čiže
časť našej osobnosti, zdeformovanú hriechom a navyknutú na hriech.
Výsledkom je KONFLIKT – čiže duchovný boj, v ktorom alebo zvíťazí „telo“ (čiže
naše staré JA, ovládané hriechom), alebo „duch“ (čiže nové JA, darované Bohom).
OČISŤOVANIE SRDCA
2517 Srdce je sídlo morálnej osobnosti: „Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky,
vraždy, cudzoložstvá, smilstvá“ (Mt 15, 19). Boj proti telesnej žiadostivosti zahŕňa
1
Pozor, nevnímať tieto termíny v antickom zmysle „nehmotný“ verzus „hmota“!!!
v sebe očisťovanie srdca a praktizovanie miernosti: „Zachovávaj prostotu, buď
nevinný a budeš ako deti, ktoré nepoznajú zlobu ničiacu život ľudí.“ (Hermasov
Pastier 27,1)
2518 Šieste blahoslavenstvo hovorí: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia
Boha“ (Mt 5, 8). „Čistí srdcom“ sú tí, čo svoj rozum a svoju vôľu dávajú do
súladu s požiadavkami Božej svätosti.
HLAVNE: Srdce v Biblii (a kresťanstve) NIE JE sídlom citov! je to termín pre naše
„bytostné ja“, základ a podstatu celej našej osobnosti, naše vnútorné a najvlastnejšie
„JA“!2
Očisťovanie srdca je tak výsledkom METANOIE – čiže hlbokej premeny celej našej
osobnosti úplnou premenou samého nášho myslenia.
V tomto mu zvonku napomáha ASKÉZA – kedy aj navonok odstraňujeme zdroje
našej závislosti na rozkoši, majetku, moci a sláve, úplne rovnako, ako alkoholik v rámci
svojej liečby odkladá aj navonok alkohol a abstinuje.
2519 Čistota srdca je predpokladom videnia Boha.
Práve preto, že bez nej nie je možná opravdivá láska k Bohu a darovanie sa Bohu
(iba „láska“ sebecká, ktorá hľadí aj na Boha ako na spolupáchateľa a sluhu našej
žiadostivosti). Iba čisté srdce dokáže čisto a nesebecky milovať – a tak splniť
podmienku: „…kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom.“ (1Jn 4,16 SSV)
Čistota (cudnosť) – 9. prikázanie
2521 Čistota si vyžaduje cudnosť, ktorá je integrálnou súčasťou miernosti.
Cudnosť chráni intimitu osoby. Znamená odmietať odhaľovanie toho, čo má
zostať skryté. Je zameraná na čistotu a svedčí o jej chúlostivosti. Usmerňuje
pohľady a gestá v súlade s dôstojnosťou osôb a vzťahu, ktorý ich spája.
2522 Cudnosť chráni tajomstvo osôb a ich lásky. Nabáda k trpezlivosti a k
umiernenosti v ľúbostnom vzťahu; vyžaduje, aby sa plnili podmienky daru a
definitívneho vzájomného záväzku muža a ženy. Cudnosť je skromnosť. Vnuká
voľbu oblečenia. Zachováva mlčanie alebo zdržanlivosť tam, kde sa ukazuje
nebezpečenstvo nezdravej zvedavosti. Stáva sa diskrétnosťou.
2523 Jestvuje cudnosť citov práve tak ako cudnosť tela. Cudnosť citov sa
napríklad vzpiera vystavovaniu ľudského tela v istých reklamách s cieľom vzbudiť
2
KKC 2563 Je to náš skrytý stred, nedostupný nášmu rozumu ani iným. Jedine Boží Duch ho môže preskúmať a poznať. Je
to miesto rozhodovania, a to v najväčšej hĺbke našich psychických sklonov. Je to miesto pravdy, kde si volíme život alebo
smrť. Je to miesto stretnutia, lebo – stvorení na Boží obraz – žijeme vo vzťahu: je to miesto zmluvy.
nezdravú zvedavosť alebo podnecovaniu zo strany niektorých masmédií na to, aby
sa zachádzalo príliš ďaleko vo vyjavovaní intímnych dôverností. Cudnosť vnuká
štýl života, ktorý umožňuje odolávať vábeniam módy a nátlaku prevládajúcich
ideológií.
2524 Formy, ktoré berie na seba cudnosť, sa podľa rozličných kultúr menia. Ale
cudnosť všade ostáva ako tušenie duchovnej dôstojnosti vlastnej človeku. Rodí sa s
prebúdzaním svedomia subjektu. Učiť deti a dospievajúcich cudnosti znamená
prebúdzať v nich úctu k ľudskej osobe.
Inými slovami – cudnosť je dobrovoľná (aj keď nie, samozrejme, úplná) abstinencia
v telesnej oblasti rozkoše, aby sa tak nezadusila túžba a tušenie niečoho nekonečne
väčšieho a vznešenejšieho (a tým je Boh sám a život v Bohu), čomu aj samo telo a
rozkoš sú povolané slúžiť na svojom mieste a svojim spôsobom.
SPOLOČENSKÝ ROZMER CUDNOSTI
2525 Kresťanská čistota vyžaduje očistenie spoločenského ovzdušia. Od
spoločenských komunikačných prostriedkov žiada také informovanie, ktoré dbá na
úctu a diskrétnosť. Čistota srdca oslobodzuje od rozšíreného erotizmu a odmieta
predstavenia, ktoré podporujú nezdravú zvedavosť a predstavy protiviace sa
slušnosti.
SEBAOVLÁDANIE AKO PREDPOKLAD SLOBODY
2526 To, čo sa volá uvoľnenosť mravov, zakladá sa na mylnom chápaní ľudskej
slobody. Aby sa sloboda vybudovala, treba sa najprv nechať vychovať morálnym
zákonom. Od tých, čo sú zodpovední za výchovu, treba vyžadovať, aby poskytovali
mládeži vyučovanie, ktoré rešpektuje pravdu, hodnoty srdca a morálnu i duchovnú
dôstojnosť človeka.
Toto je niečo, čo vieme všetci: rešpektovanie a osvojenie si zákonov napríklad jazdy na
bicykli (lezenia po skalách, hrania na klavíry, varenia a pečenia,…) nás otvára opravdivej
slobode majstrovskej jazdy na bicykli (výstupu na Nanga Parbat, konceru a improvizácii
na klavíri, tvoreniu nových a skvelých jedál a dezertov,…)
Tento princíp platí v celom živote človeka: ČÍM VÄČŠIA SEBADISCIPLÍNA,
TÝM VÄČŠIA SLOBODA.
Tzv. oslobodzovanie človeka „z pút morálky a konvencií“ a podobne znie navonok
skvelo („Robte si, čo sa Vám len páči!“) – v praxi ale vedie len k primitivite,
obmedzenosti a otroctvu…
Evanjeliová chudoba – 10. prikázanie
A zase: V samej podstate dobrá túžba…:
2535 Zmyslová túžba nás pobáda na to, aby sme túžili po príjemných veciach,
ktoré nemáme. Túžime sa napríklad najesť, keď sme hladní, alebo sa zohriať, keď
nám je zima. Takéto túžby sú samy v sebe dobré,…
… sa ale môže stať nezriadenou a teda zlou a prekážajúcou, zotročujúcou človeka:
… ale často prekračujú rozumnú mieru a nutkajú nás, aby sme neprávom túžili
po tom, čo nám nepatrí, ale patrí druhým alebo sa im to dlhuje.
2536 Desiate prikázanie zakazuje chamtivosť a túžbu bez miery si privlastňovať
pozemské dobrá. Zakazuje nezriadenú žiadostivosť pochádzajúcu z nemiernej
túžby po bohatstve a jeho moci. Zakazuje aj túžbu dopustiť sa takej
nespravodlivosti, ktorou by sa poškodilo blížnemu na jeho pozemskom majetku.
2538 Desiate prikázanie vyžaduje odstrániť z ľudského srdca závisť. …
o 2539 Závisť je jedným z hlavných hriechov. Označuje smútok, ktorý človek
pociťuje nad dobrom blížneho, a nemiernu túžbu prisvojiť si toto dobro, hoci
aj neoprávnene. Keď želá blížnemu veľké zlo, je to smrteľný hriech. Svätý
Augustín v závisti videl „diabolský hriech“.
CHUDOBA SRDCA
2544 Ježiš prikazuje svojim učeníkom, aby mu dali prednosť pred všetkým a
pred všetkými a navrhuje im, aby sa zriekli všetkého, čo majú, pre neho a pre
evanjelium. Krátko pred svojím umučením im dal za príklad chudobnú
jeruzalemskú vdovu, ktorá pri svojej chudobe dala všetko, čo mala na živobytie.
Príkaz odpútať sa od bohatstva je záväzný pre vstup do nebeského kráľovstva.
Výsledkom je postoj, kedy už nie sme majiteľmi toho, čo máme – ale len správcami
majetku, ktorý nám bol zverený a ktorý vynakladáme v súlade s Božou túžbou a
záujmami Božieho Kráľovstva.
2545 Všetci veriaci v Krista sa majú snažiť „správne usmerňovať svoje
náklonnosti, aby im používanie pozemských vecí a lipnutie na bohatstve proti
duchu evanjeliovej chudoby neprekážalo v úsilí o dokonalú lásku“.
Výsledkom je „evanjeliová chudoba“, ako ju chápu starí cirkevní otcovia:
• Mám všetko nevyhnutné pre svoj život a svoju prácu,…
• … ale nič navyše, nič nadto!
„Chudobný, ako to žiada evanjelium, je ten, kto má to, čo potrebuje pre život, na
vykonávanie svojej funkcie, svojich povinností. Zrieka sa však všetkého, čo by bolo
nadto, čo je zbytočné. S majetkom je to podobne ako s jedlom. Ako nie je dovolené
prejedať sa, tak sa nesmie zhromažďovať zbytočné.“ (Tomáš kardinál Špidlík)
CIEĽ SLOBODY OD CHAMTIVOSTI A ZÁVISTI
2541 Ekonómia zákona a milosti odvracia ľudské srdce od chamtivosti a závisti;
uvádza ho do túžby po najvyššom Dobre; poúča ho o túžbach Ducha Svätého,
ktorý nasycuje srdce človeka. Boh prisľúbení vždy varoval človeka pred zvodmi
toho, čo sa od počiatku zdá „najedenie chutné, na pohľad krásne a na poznanie
vábivé“ (Gn 3, 6).
Tak, ako v príbehu o Prvom hriechu človek odvracia zrak od Boha a hľadá
náhradu za Boha v ovocí (= vec);
takisto duchovný život je presne opačným pohybom: odvracia zrak človeka od
telesnej rozkoše, od chamtivosti a od pýchy, aby tak – slobodný! – mohol konečne
uvidieť Boha, zatúžiť po Bohu, zamilovať si Boha a spočinúť v Bohu a nájsť v Ňom
svoje definitívne naplnenie!
Toto naplnenie potom definitívne uzdravuje človeka z týchto nezriadených túžob,
takže už viac niet duchovného boja:
2548 Túžba po pravom šťastí oslobodzuje človeka od nezriadenej náklonnosti k
bohatstvám tohto sveta, aby sa zavŕšila vo videní Boha a v jeho blaženosti.
„Prisľúbenie [vidieť Boha] je také veľké, že presahuje najvyššiu hranicu
blaženosti... Lebo vidieť znamená v Písme to isté ako vlastniť... Kto teda vidí Boha,
tým, že vidí, dosiahol, čokoľvek sa počíta medzi dobrá.“
2550 Na tejto ceste dokonalosti Duch a nevesta volajú tých, čo ich počúvajú, k
dokonalému spoločenstvu s Bohom: „Tam bude opravdivá sláva, kde nikto...
nebude chválený ani omylom, ani lichotením; skutočná pocta, ktorá sa neodoprie
nikomu, kto je jej hoden, a neudelí sa žiadnemu nehodnému; ale ani sa jej nebude
dožadovať nikto nehodný, kde bude pripustený iba ten, kto je hoden; [tam bude]
opravdivý pokoj, kde nikto nebude znášať nijaké protivenstvá ani od seba samého,
ani od druhého. Odmenou za čnosť bude on, ktorý dal čnosť a prisľúbil sám
seba, nad ktorého nemôže byť nič lepšie a väčšie... ,Ja budem ich Bohom a oni
budú mojím ľudom‘ (Lv 26, 12)... Tak sa totiž správne chápe i to, čo hovorí
Apoštol: ,Aby bol Boh všetko vo všetkých‘ (1 Kor 15, 28). On bude cieľom našich
túžob, on, ktorého budeme vidieť bez konca, milovať bez presýtenia a chváliť
bez únavy. Tento dar, táto láska, táto činnosť budú isto spoločné všetkým ako
sám večný život.“ (sv. Augustín)
Život modlitby
Tak, ako askéza nás oslobodzuje od otroctva žiadostivosti, modlitba je nástroj,
ktorým v tejto slobode smeruje naše srdcia k Bohu.
Modlitba sa tak z tohto pohľadu javí ako pokračovanie a završovanie toho, čo
askéze začína – a oboje sa potom navonok prejavuje v našom živote a konaní, ktoré
svedčí o pravdivosti našej premeny, nášho znovuzrodenia sa v Kristovi pre Krista:
2559 „Modlitba je povznesenie duše k Bohu alebo prosba k Bohu o vhodné
dobrá.“ Z akej pozície hovoríme, keď sa modlíme? Z výšok našej pýchy a našej
vlastnej vôle alebo „z hlbín“ (Ž 130, 1) poníženého a skrúšeného srdca? Kto sa
ponižuje, bude povýšený. Poníženosť je základom modlitby. My „nevieme ani to,
za čo sa máme modliť, ako treba“ (Rim 8, 26). Poníženosť je predpokladom, aby
sme dostali nezaslúžený dar modlitby: Človek je pred Bohom žobrák.
2560 „Keby si poznala Boží dar“ (Jn 4, 10). Nádhera modlitby sa ukazuje práve
tam, na okraji studní, kam prichádzame hľadať pre seba vodu. Tam prichádza
Kristus v ústrety každému človekovi, hľadá nás prvý a prosí, aby sme sa mu dali
napiť. Ježiš je smädný. Jeho prosba vychádza z hlbín Boha, ktorý po nás túži.
Modlitba, či to vieme, alebo nie, je stretnutie Božieho smädu s naším smädom.
Boh má smäd po tom, aby sme mali smäd po ňom.:
2566 Človek hľadá Boha. … Všetky náboženstvá svedčia o tomto bytostnom
hľadaní človeka.
LÁSKYPLNÉ STRETNUTIE ŽENÍCHA SO SVOJOU NEVESTOU…:
2567 Boh prvý volá človeka. Či už človek zabudne na svojho Stvoriteľa alebo sa
skrýva ďaleko od jeho tváre, či sa už ženie za svojimi idolmi, alebo obviňuje
božstvo, že ho opustilo, živý a pravý Boh neúnavne volá každého človeka k
tajomnému stretnutiu v modlitbe. Tento krok lásky verného Boha je v modlitbe
vždy prvý, krok človeka je vždy odpoveďou. Postupne ako sa Boh zjavuje a zjavuje
človeka jemu samému, modlitba sa javí ako vzájomné volanie, ako dráma zmluvy.
Táto dráma prostredníctvom slov a skutkov angažuje srdce. Odhaľuje sa v
priebehu celých dejín spásy.
2565 V Novej zmluve je modlitba živým vzťahom Božích detí k ich nekonečne
dobrému Otcovi, k jeho Synovi Ježišovi Kristovi a k Duchu Svätému. Milosť
Kráľovstva je „kontemplácia svätej a vznešenej Trojice..., ktorá sa celá spája s
celým duchom [človeka]“. Život modlitby teda znamená byť stále v prítomnosti
trojsvätého Boha a v spoločenstve s ním. Toto spoločenstvo života je možné vždy,
lebo krstom sme sa stali jedno s Kristom. Modlitba je kresťanská natoľko,
nakoľko je spoločenstvom s Kristom a šíri sa v Cirkvi, ktorá je jeho telom. Jej
rozmermi sú rozmery Kristovej lásky.
SRDCE – „HLBINA DUŠE“…
Takto nazýval srdce Tauler, Eckhardt mu vravel „špička duše“ – a obaja tým mysleli ono
„miesto“ v centre človeka, kde sa zjavuje Boh – ak je čisté a pripravené!
Takto to vníma aj katechizmus:
2563 Je to náš skrytý stred, nedostupný nášmu rozumu ani iným. Jedine Boží Duch
ho môže preskúmať a poznať. Je to miesto rozhodovania, a to v najväčšej hĺbke
našich psychických sklonov. Je to miesto pravdy, kde si volíme život alebo smrť. Je
to miesto stretnutia, lebo – stvorení na Boží obraz – žijeme vo vzťahu: je to
miesto zmluvy.
MODLITBA SRDCA
2562 Nech je reč modlitby akákoľvek (gestá, slová), modlí sa celý človek. Keď však
chce Písmo označiť miesto, odkiaľ vyviera modlitba, hovorí niekedy o duši alebo o
duchu, ale najčastejšie o srdci (viac než tisíc ráz). Modlí sa srdce. Ak je vzdialené
od Boha, vyjadrenie modlitby je márne.
Toto bol a je zmysel askézy – očistiť srdce, aby sa modlilo aj srdce človeka.
Ak sa srdce nemodlí – lebo je v otroctve svojich žiadostivostí! – slová modlitby,
prednášané navonok, nič neosožia.
Modlitba prestáva byť modlitbou, ostáva len prázdnou recitáciou…
Download

Body 2514 až 2573