Filozofia
– je kráľovná vied, najstaršia zo všetkých vedných disciplín. Všetky ostatné vedy sa postupne
z filozofie vyčlenili
– Pojem sa skladá z dvoch gréckych slov:
1) filos – priateľ, milovník, priateľský
2) sofia – múdrosť
– znamená láska k múdrosti
– Vznik: v starovekom Grécku približne v 6. storočí pr. n. l. Aby filozofia mohla vzniknúť, boli
potrebné dva základné predpoklady:
1) Spoločenské
– spoločnosť v Grécku sa v tomto období dostalo na takú úroveň, že obyvateľstvo
nemuselo riešiť nutnosť ako prežiť za každú cenu a mohli sa venovať aj iným veciam
/je to súhrn ekonomických a sociálnych vzťahov, ktoré umožňujú oddelenie
duševnej práce/. Vďaka tomu sa časť obyvateľstva mohla venovať veciam, ktoré
neprinášajú priamy materiálny úžitok
– sociálne /spoločenské/ usporiadanie, ktoré umožňuje určitú úroveň vyjadrovania
vlastných názorov
– zámorský obchod umožnil konfrontáciu s inými poznatkami zo zahraničia
2) Individuálne
– pojmové myslenie: ľudia už nerozmýšľajú v mýtoch, ale v pojmoch
– osobnostná zrelosť, ktorá umožňuje samostatné myslenie
Pred vznikom filozofie existovala mytológia, ktorá ju nahrádzala. Mytológia informovala ľudí
o vzniku sveta a pracovala s mýtickým myslením. Mýtus / grécky mythos - rozprávanie, povesť,
báj/ opisuje, pôvod vecí a ich usporiadanie v kozme. Naopak filozofia pracuje s pojmami. Preto
vzniku filozofie hovoríme prechod od mýtu k logu /slovo, reč, zmysel alebo rozum, zákon/, čo
znamená od predstáv k pojmom.
Príklad mýtického myslenia je Teogónia /Pôvod bohov/ od gréckeho básnika Hesiodosa.
Dôležitým rozdielom je, že v mytológii za mnohým vidíme mnohé /pôsobenie viacerých bohov/,
zatiaľ čo vo filozofii za mnohým vidíme jedno /to je pojem – prapodstata/.
Základné filozofické pojmy
Ontológia – /grécke ontos- bytie/, veda o bytí: kladie otázky čo bolo na svete prvé, na základe
toho vznikli dva základné prúdy:
1. materialisti – za prazáklad sveta považovali hmotu
2. idealisti – za prazáklad sveta považovali ideu /princíp, myšlienku/
Podľa toho, koľko základov bytia existuje, rozdeľujeme filozofov na:
1. monistov /grécke monos – jeden/ existuje len jeden základ bytia, tam patria hlavne
materialisti a idealisti
2. dualistov /latinské duo – dva/ pripúšťajú dva prazáklady /materiál a ideu/
3. pluralistov /latinské pluralis – mnoho/ hovoria o množstve podstát
Gnozeológia – /grécke gnósis – poznanie, vedenie/, veda o poznaní: rieši, či je svet poznateľný,
na základe toho sa filozofovia delia na dva základné prúdy:
1. gnozeologickí optimisti – podľa nich je svet poznateľný
2. gnozeologickí agnostici – svet sa nedá spoznať, lebo pravda je subjektívna
1
Filozofia a špeciálne vedy
Veda je súbor poznatkov o určitej oblasti, ktorá spája jednotný výklad a sú dobovo podmienené.
Špeciálne vedy, ktoré sa vyčlenili z filozofie:
1. Reálne:
a) prírodné /fyzika, chémia, biológia, astronómia/
b) kultúrne /spoločenské/
c) sociálno-ekonomické
2. Formálne: formálna logika, matematika
Univerzálne vedy – filozofia, teológia
Každú vedu charakterizujú tieto znaky:
1. Predmet skúmania
2. Pojmový aparát
3. Skúmanie predmetu z určitého pohľadu
4. Skúmanie predmetu vlastnými metódami
Ďalšími filozofickými disciplínami okrem ontológie a gnozeológie sú:
1. Etika /gréc. ethos – zvyk, mrav/ – náuka o mravnom konaní, jeho predpokladoch
a normách
2. Estetika – náuka o podstate a zákonoch krásy, náuka o krásne a umení v živote a jeho
osvojovaní
3. Axiológia – náuka o hodnotách, všeobecná teória hodnôt a hodnotenia
4. Filozofická antropológia – náuka o človeku, jeho podstaty, existencie a činnosti
5. Dejiny filozofie – skúmajú vývoj filozofického myslenia v jednotlivých historických
obdobiach
6. Filozofia dejín – skúma vzťahy a súvislosti medzi jednotlivými historickými etapami,
zameriava sa na dejinný proces utvárania človeka a spoločnosti
7. Filozofia náboženstva – skúma podstatu náboženstva a jeho významu pre človeka
Vzťah filozofie, mytológie a náboženstva
Rozdiel v riešení základných otázok je:
Mytológia – cez obrazné predstavy
Filozofia – cez pojmy
Náboženstvo – cez najvyššiu bytosť, cez božské
Filozofické vnímanie boha:
Teizmus – uznávanie jediného osobného Boha ako prvej a transcendentálnej príčiny sveta
Deizmus – uznávanie existencie Boha ako neosobnej, prvotnej príčiny sveta
Panteizmus – stotožňovanie Boha s prírodou, so svetom
Ateizmus – popieranie existencie Boha
Rôzne vzťahy medzi filozofiou a náboženstvom:
1. Filozofia a náboženstvo v ostrom protiklade, Tertullianus odmieta filozofiu „Načo sú
Jeruzalemu Atény?“, Nietzsche „Boh je mŕtvy“
2. Filozofia a náboženstvo tvoria jednotu A. Augustín
3. Filozofia a náboženstvo jestvujú samostatne a navzájom spolupracujú „filozofia má byť
slúžkou teológie“ T. Akvinský
2
Grécka filozofia
Grécku filozofiu nazývame aj antickou filozofiou. Je to súhrn filozofických učení, ktoré rozvíjali
myslitelia v starogréckej a starorímskej spoločnosti. Jedná sa o časové obdobie od konca 7.
storočia pred n. l. až do 6. storočia n. l.
Vznik filozofie v Grécku bol podmienený viacerými faktormi:
1. Pôvodná rodová spoločnosť sa rozpadá, vznikajú grécke mestské štáty /polis/
2. Majetkovú a sociálnu rovnosť v rode nahrádza sociálno-ekonomická nerovnosť
3. Vzniká deľba práce a vyšší stupeň vývinu výroby
4. Tieto hlboké zmeny zapríčiňujú rozpad tradičnej predstavy o svete /mýtické/ a vytvárajú sa
vedecké názory.
Prvé filozofické a predvedecké predstavy o svete a živote boli úzko späté s mýtom
a náboženstvom. Filozofia vznikla ako kritika a prekonanie mýtu, ako nový typ myslenia a nová
orientácia vo svete. Grécku filozofiu zrodila grécka demokracia.
Obdobia vývoja gréckej filozofie:
1. Rané /kozmologické/ obdobie – filozofia sa zaoberá najmä prírodovednou, otázku sveta
chápe prevažne naturalisticky a materialisticky
2. Klasické obdobie – je to obdobie najväčšieho rozkvetu gréckej filozofie. V popredí záujmu je
hlavne človek. Vývin filozofie vyúsťuje do metafyziky
3. Helenistické obdobie – súvisí s úpadkom Grécka a Grékov. Končí sa tvorivý rozvoj zdravej
filozofickej špekulácie
4. Mystické obdobie – vyznačuje sa úpadkom filozofie. Filozofiu nahrádza teozofia.
Rané obdobie
6.-5. storočie pr.n.l.
Milétska škola
Názov tejto školy je odvodený od mesta Milét /Malá Ázia/. Ide o školu živelného naivného
materializmu, zaoberajúca sa fyzickými otázkami. Z čoho je príroda, z čoho sú veci, pýtajú sa na
povahu vecí. Hľadajú pralátku /arché/, z ktorej všetko vzniklo a na ktorú sa opäť všetko obráti.
Predstavitelia:
Táles – za základ všetkého považoval vodu. Voda podľa neho bola pretrvávajúcou podstatou.
Všetko existujúce je určitá forma vody. Bol zástancom hylozoizmu /všetko na svete je
oživené/, dialektiky /svet je v pohybe/ a geocentrizmu /zem je stredom vesmíru/. Zem je plochý
disk, ktorý pláva na vode.
Anaximadros – bol Tálesov žiak. Napísal prvé filozofické dielo O prírode. Za základ všetkého
považoval apeirón /niečo neurčité, neohraničené, nedefinovateľné, čo samo osebe vecou nie je/.
Z apeirónu sa vylúčia veci, určitú dobu existujú a opäť sa menia na apeirón za trest, že sa stali
vecami.
Anaximenes – za arché považoval neurčitý vzduch /oživujúci dych, dušu/. Vzduch bol podľa neho
hmotný, nekonečný a pohyblivý. Pohyb: zhusťovaním vzduchu vznikajú oblaky, voda, zem. Veril
v dialektiku /periodicky sa strieda vznik a zánik sveta/. Pripúšťal aj existenciu iných svetov.
Aristoteles nazýval týchto filozofov hylozoistami /hylé – látka, zoós – živý/ lebo svet chápali ako
živý organizmus. Nerozlišovali živú a neživú prírodu, predmetom ich filozofovania bolo hľadanie
odpovede na otázku, čo je arché.
3
Pytagorovci
Pôsobili na juhu Talianska v meste Krotón na konci 6. storočia. Vytvorili idealistickú filozofickú
koncepciu založenú na číslach a číselných vzťahoch. Riešili otázku usporiadania celého vesmíru.
Pytagoras zo Samu – vynikajúci matematik a astronóm. Zaviedol termín filozofia a ako prvý nazval
svet kozmom. Kozmos mal predstavovať poriadok a usporiadanú formu. Nehľadá pralátku, ale
prazákon vytvárajúci poriadok usporiadania sveta. Jeho učenie bola viera, že duša človeka sa po
jeho smrti sťahuje do tiel iných bytostí. Za najvyšší spôsob života považoval teoretický, nie
praktický spôsob. Zem je živel, ohnivé guľaté teleso. Z nekonečného priestoru, ktorý ho obklopuje,
vdychuje prázdne nebo, čo je vzduch. Tým, ako prázdno /vzduch/ preniká do tela sveta, rozdeľuje
a osamostatňuje veci, a tak vlastne veci vznikajú.
Číslam a číselným vzťahom pripisovali mystické vlastnosti. Hlásali, že veci existujú ako
napodobenie čísel, ktoré sa v gréckej matematike chápali geometricky /priestorovo/ ako určitý
tvar.
1 – jeden bod v priestore,
2 – spojenie dvoch bodov /priamka/,
3 – spojenie troch bodov /jednoduchý rovinný útvar/,
4 – spojenie štyroch bodov /priestorový útvar/.
Kombinovaním čísel dokázali vysvetliť plochu, obsah, objem, šírku a hĺbku. Súčet čísel 1, 2, 3 a 4
tvorí číslo desať, ktoré považovali za dokonalé a posvätné. Čísla a vzťahy medzi nimi sú podľa
pyagorovcov niečím, čo odhaľuje samotný základ sveta. To znamená, že podľa Pytagora číslo je
arché. Čísla boli podľa nich netelesná podstata, ktoré existujú mimo prírody. Učenie o povahe čísle
vyhlásili za základ všetkého poznania o svete a jeho veciach. Pytagoras upozornil aj na existujúce
protiklady v štruktúre sveta a ľudských vzťahov a pokladal ich za rovnako dôležité ako čísla.
Pytagoras upozornil na existujúce protiklady v štruktúre sveta a ľudských vzťahov a pokladal ich za
rovnako dôležité ako čísla. Rozlišoval desať protikladov, od základných až po matematicky
dokonalé: obmedzené a neobmedzené, nepárne a párne, jedno a množstvo, pravé a ľavé, mužské
a ženské, nehybné a pohyblivé, rovné a krivé, svetlo a tma, dobré a zlé, štvorec a obdĺžnik.
Poriadok vo svete vzniká tak, že protiklady sa v určitých proporciách a vzťahoch spájajú, čím
v kozme zároveň vzniká harmónia. Usporiadanie sveta pokladal za dokonalé, lebo jeho poriadok
možno vyjadriť – vypočítať pomocou číselných pomerov. Čísla mali aj mravnú hodnotu. Pomocou
čísel označovali aj vzťahy medzi ľuďmi 3 – manželstvo, 4 – spravodlivosť, 10 – priateľstvo.
Dostali sa k iracionálnym číslam a chceli to utajiť.
Eleatská škola
Vznikla v južnom Taliansku v meste Elea. Patria sem traja filozofi Xenofanes, Parmenides a Zenón
z Eley.
Xenofanes – svet nevznikol, ale je večný a nezničiteľný. Vesmír /svet, príroda/ jedno guľaté
a ohraničené, nevzniknuté, ale večné a úplne nehybné /je to Boh/. Toto stotožnenie Boha
s prírodou nazývame panteizmom.
Parmenides – je považovaný za zakladateľa ontológie /náuky o bytí/. Základom jeho filozofie je
veta: Bytie je a nebytie nie je. Bytie nemá vznik ani zánik, je stále, nemenné, večné, totožné so
sebou samým. Bytie je zároveň sebestačné, je súvislé, neporušené a nedeliteľné, čiže je jedným.
Nachádza sa všade, je plné, nikde ho nie je viac ani menej. Podľa Parmenida rozumovo myslieť
a byť je to isté, myslenie je vždy myslením bytia. Myslieť znamená za mnohosťou a premenlivosťou
vecí odhaľovať ich trvalý a nemenný základ – ich bytia.
Zenón z Eley – snažil sa dokázať, že mnohosť vecí a ich pohyb nemožno logicky pochopiť, vyjadriť,
a tak vzniklo jeho učenie o apóriách /bezvýchodiskové postavenie/ - Zenónove paradoxy.
4
Apórie – 1. Dichotómia
2. Achiles a korytnačka
3. Šíp
4. Štadión
Podľa Zenóna je pohyb možný, ale len na úrovni mienky. Vnímal priestor, čas a pohyb samostatne
a nie vo vzájomnej kontinuite.
Herakleitos
Herakleitos – pochádzal z Efezu; dielo: O prírode (zachovali sa len kúsky); najznámejší výrok:
Panta rhei (všetko plynie).
Učenie o svete:
– všetko vychádza z látkového prazákladu (materialista) a látkovým základom je oheň.
Energia ohňa (kmitanie) vyjadruje pohyb. Prostredníctvom kmitania sa postupne vyčleňujú
ďalšie živly (voda, vzduch, zem). Svet a príroda sú v neustálom procese zmeny a oheň je zo
všetkých prírodných látok najpohyblivejší a najviac schopný zmeny. Svet podľa neho nebol
stvorený, ale bol, je a vždy bude živým ohňom. Horí a vyhasína podľa miery.
– Dialektika: je podľa neho boj protikladov. Každá zmena, ktorá nastane, vzniká v dôsledku
tohto boja. Každá vec vzniká z ohňa, mení sa na svoj protiklad, a zaniká. Každé bytie má
svoje protirečivé stránky, protiklady navzájom dávajú zmysel (dopĺňajú sa).
– Logos (rozum): Vládne svetu a je to všeobecný poriadok, miera nevyhnutnosti, zákon vecí a
objektívny princíp.
Učenie o relatívnosti vecí:
– tým, že je svet prepojený a všetko prechádza do svojich protikladov, nemôžeme veci
chápať izolovane, ale všetko musíme chápať relatívne. Vychádza to z toho, že všetko sa
mení, stálosť je relatívna a zmena absolútna
Je zakladateľom gnozeológie (teórie poznania). Poznanie je podľa neho predovšetkým poznaním
objektívnej skutočnosti, ktorá existuje nezávisle od vedomia. Úlohou poznania je preniknúť do
podstaty prírody a jej zákonov. Herakleitos zdôrazňoval, že jednotlivé poznatky treba uvádzať do
vzájomných súvislostí, pretože iba tak možno poznať ich podstatu a dospieť k pravde.
Poleátska prírodná škola
Existovali v 5. storočí a venovali sa hlavne otázkam bytia podobne ako eleáti. Radíme ich k
pluralitom, pretože za základ všetkého určili viacero podstát.
Empedokles – podľa neho príroda pozostáva zo 4 látok (oheň, voda, zem a vzduch). Tvoria
nemenný základ všetkých premien, vytvára sa z nich celá skutočná rozmanitosť prírody. Ku
všetkým zmenám dochádza tak, že 4 živly sa navzájom miešajú a oddeľujú. Všetko sa z nich skladá,
ale v rôznom pomere, preto sa menia ich kvality – prvky živlov sa preskupujú, nestrácajú. Vecný
základ bytia, sám osebe pasívny, miešanie prvkov a tým aj vytváranie nových vecí, spôsobujú dve
rôzne sily, ktoré sú príčinou všetkých zmien. Aktivizujúce princípy bytia sú podľa neho Láska a
Nenávisť. Láska veci spája a Nenávisť veci rozdeľuje.
Anaxagoras – príroda sa skladá z nekonečného množstva čiastočiek, ktoré nie sú okom viditeľné.
Častice prvkov nazval semená alebo zárodky vecí. Podľa prevahy semien určitého druhu poznáme
čo vec je. Všetky veci sú v pohybe a príčinou tohto pohybu je rozum – duch – nús, ktorý všetkými
preniká. Rozum – nús Anaxagoras chápal aj ako najcennejšiu a najčistejšiu látku, ktorá nemôže byť
zmiešaná s ničím, ale aj ako činný princíp sveta, ako schopnosť vládnuť veciam, riadiť ich,
usporadúvať a poznávať. Bol predchodcom atomistickej filozofie.
5
Atomisti
Títo filozofi predstavujú vrchol antického materializmu. Predstavitelia: Leukippos, Demokritos.
Demokritos – venoval sa astronómii, fyzike, matematike, biológii, pedagogike, psychike a iným
vedám. Jeho diela sa pokladajú za prvé staroveké encyklopédie. Základom jeho filozofie je
materializmus. Podľa neho sa všetko skladalo z hmoty (hmota sa skladala z najmenších čiastočiek –
atómov) a z prázdna. Atómy nevznikajú ani nezanikajú, sú večné, nepriepustné, nedeliteľné
a kvalitatívne nemenné. Ich počet a tvary sú nekonečné a rozdiely medzi nimi existujú v tvare,
usporiadaní a polohe. Tieto rozdiely medzi jednotlivými atómami sú spôsobené rôznorodosťou
vecí vo svete. Vznik, zmena a zánik všetkého je len prejavom mechanického preskupovania
v prázdnom priestore. Každý atóm má svoj vnútorný pohyb. Ale aby sa atóm mohol pohybovať,
musí existovať prázdno. Podľa atomistov je aj duša hmotná a tiež sa skladá z atómov. Atómy, ktoré
vytvárajú dušu sú veľmi špecifické, lebo sú najmenšie, guľaté a veľmi ľahké. Napriek tomu, že
atómy nemôžu zaniknúť, duša človeka zaniknúť môže. Naše zmysly dokážu zachytiť len zhluky
atómov a preto je zmyslová skúsenosť nedokonalá. Podstatu vecí môžeme spoznať jedine
rozumom. Demokritosov vzťah k bohom je ateistický. Bohovia sú podľa neho len fantastické
predstavy ľudí. Viera v bohov je len dôsledok nevedomosti.
Sofisti
Sú prechodom od rannej gréckej filozofie ku klasickému gréckemu obdobiu. Medzi predstaviteľov
patria Kritias, Protagoras a Gorgias.
Sofisti začínali ako potulní učitelia, ktorí vyučujú rétoriku. Boli vnímaní ako vypočítaví, realistickí
a praktickí. Nezaoberali sa teoretickými otázkami, ich učenie malo populárny a prístupný
charakter, často povrchný. Dokázali pritiahnuť masy. Nútili ich myslieť a tým pozdvihli všeobecnú
kultúru.
Podľa nich objektívna pravda neexistovala, pravdu mal len ten, kto vedel o svojej pravde
presvedčiť ostatných. Vie si obhájiť svoje stanovisko a má rétorickú obratnosť.
Boli skeptici – naše zmysly sú nespoľahlivé.
Kritias – ľudia si stvorili zákony, právo aj náboženstvo, všetko vychádza len z človeka /etický
relativizmus/.
Protagoras – človek je mierou všetkých vecí, existujúcich, že existujú, neexistujúcich, že
neexistujú.
Gorgias – založil si vlastnú školu a stal sa prvým oficiálnym učiteľom rétoriky, rozvíjal dialektiku
Zenóna. Smeroval k agnosticizmu a nihilizmu /neuznávanie akýchkoľvek hodnôt/. Priviedol
skeptické poznanie do extrému.
1. Nič neexistuje
2. Keby aj niečo existovalo, bolo by to nepoznateľné
3. Keby to aj bolo poznateľné, bolo by to nevysvetliteľné
6
Klasické obdobie
5.-4. st. pr.n.l.
Jedná sa o obdobie najväčšieho rozkvetu gréckej kultúry, politiky a hospodárstva.
Najvýznamnejším a najvyspelejším štátom tohto obdobia sú Atény za vlády Perikla. Dobrá
ekonomická situácia prospela rozvoju kultúry a filozofie.
Sokrates
Pochádzal z Atén jeho matka bola pôrodná baba a otec sochár. Aj Sokrates sa vyučil za sochára, ale
svoje remeslo dlho nevykonával. Radšej sa venoval novému spôsobu vyučovania. Jeho súčasníci
boli sofisti, s ktorými však nesúhlasil. Rovnako ako sofisti sa venoval antropologickej problematike,
ale odmietal ich mravný relativizmu. Základom sokratovskej filozofie bolo hľadanie múdrosti.
Základnou sokratovskou vyučovacou metódou bol rozhovor. Na začiatku každého rozhovoru boli
základné pojmy /cnosť, spravodlivosť, udatnosť/. Účastník rozhovoru si bol istý, že dokáže pojmy
vysvetliť. V priebehu dialógu zisťoval, že vlastne nevie podať vysvetlenie. Toto vedenie o nevedení
znamenalo nadobudnutie poznania, ktoré človeka núti znovu sa pýtať. Ak sa v rozhovore ukázalo,
že účastník rozhovoru je bezradný a jeho vedenie otrasené, usiluje sa Sokrates spolu s ním dospieť
k pravde. Túto metódu postupu – sokratovskú metódu dialógu - sám Sokrates nazval pôrodníckym
umením /maieutikou/. Prostredníctvom indukcie odhaľoval podstaty a definoval ich.
Sokratovský rozhovor sa skladal z dvoch fáz.
1. Negatívna: založená na irónii /zosmiešňovanie chvastúňov, ktoré vyústi do ich sebakritiky/
je to príprava žiakov na hľadanie toho, čo ešte nevedia.
2. Pozitívna: založená na hľadaní čoraz jasnejších pojmov toho, čo je dobré, spravodlivé
a čestné.
Sokrates sa pokúšal presvedčiť ľudí, /ktorí si o sebe mysleli, že vedia/ že nevedia. Presvedčil ich
o tom, že ich poznanie nie je skutočnosť, ale je to len ich mienka. Preto je najznámejší sokratovský
výrok „Viem, že nič neviem“. Tento výrok sa dá prezentovať aj nasledovne – Všetko, čo viem je to,
že neviem nič, zatiaľ čo druhí veria, že vedia to, čo nevedia.
Tento jeho prístup sa stretol z veľkým záujmom hlavne u mládeže v Aténach.
Cesta k vedeniu je podľa Sokrata cesta k sebapoznaniu. Konanie človeka chápe ako
sebarealizovanie, ktoré prostredníctvom príkazu poznaj sám seba /vnútorný mravný princíp/ má
smerovať k všeobecnej blaženosti, k vnútornému hľadaniu a harmónii. Poznanie dobra a jeho
snaha o jeho naplnenie vedie k cnosti. „Nikto nie je zlý z vlastnej vôle“,ale iba z neznalosti /zlé je
dôsledok neznalosti toho, čo je dobré/. Preto bolo, podľa Sokrata, dôležité ľudí naučiť správne
myslieť. Tam, kde vládne nevedomosť dochádza k mravnému úpadku, a tam, kde vládne rozum sa
duša napĺňa cnosťou. Poznanie teda konkrétne ovplyvňuje mravné správanie človeka.
Sokratovská etická filozofia.
Jej základom bolo dokonalé správanie, ktoré sa formuje v kontakte s inými ľuďmi, pri
prekonávaní prekážok, pri zdolávaní skúšok, pričom človek zostáva sám sebou.
Najvyšší princíp, ktorým je dobro, preto odporúča žiť podľa tohto princípu a podľa neho
posudzovať seba i svojich súčasníkov.
Každý má mať takú osobnú činnosť, ktorá by sa mohla stať všeobecnou platnou činnosťou.
Dobro patrí medzi významné sokratovské pojmy. Pri hľadaní dobra pomáha človeku jeho vnútorný
orgán /svedomie/ daimonion. Je to vnútorný hlas rozumu riadiaci jeho skutky podľa poznania
7
dobra. Daimonion varuje človeka čomu sa má vyhnúť, ale neradí mu, čo má robiť.
Podľa Sokrata existuje jeden všeobecný rozum /dobro/, ktorý všetko drží pohromade
a cieľavedome riadi.
Platón
Platón je považovaný za najlepšieho a najnadanejšieho Sokratovho žiaka. Meno Platón je
odvodené od gréckeho slova platy, čo znamená široký. Mal vraj široký hrudník, čelo a nadanie.
Založil školu – Akadémiu, ktorá bola strediskom antického idealizmu. Napísal 36 dialógov, 1
monológ, a niekoľko listov. Podobne ako Sokrates, snaží sa k pravde približovať čo najviac.
Platónova filozofia sa zaoberala hlavne otázkami poznania a bytia. Jeho tvorbu členíme do troch
základných období.
1. Sokratovské obdobie – diela tohto obdobia sú poznačené jeho učiteľom Sokratom.
Protagoras /o výchove k cnosti/, Gorgias /o rétorike/, Obrana Sokratova /Sokratova reč na
súde/.
2. Klasické /mužné obdobie/ - v tomto období vytvoril svoj idealistický systém, ktorý sa
nazýva teóriou ideí. Kratylos /o pôvode reči/, Faidon /o nesmrteľnosti duše/, Faidros /o
láske a kráse/, Symposion /o láske a túžbe po poznaní/, Ústava /o dokonalom štáte/.
3. Posledné obdobie – v ktorom niektoré myšlienky nanovo rozpracúva a skúma ich z nového
hľadiska. Zákony /poopravená koncepcia Ústavy/, Timaios /o vzniku sveta/, Kritias
/nedokončený spis o zániku Atlantídy/, Politikos a Teaitetos /o spravodlivom vedení/.
Základom Platónovej filozofie bol dualizmus. Jeho dualizmus sa odráža v celej jeho filozofii. Ako
prvý teoreticky zdôvodňuje rozdiel medzi telesným a netelesným, zmyslovým a nadzmyslovým
svetom.
Podľa neho existujú dva svety:
1. Svet ideí ako nemateriálny a nemenný svet pravého bytia.
2. Svet vecí je materiálny, menlivý a nedokonalý a je to ten svet v ktorom žijeme.
Na základe toho existujú dve skutočnosti:
1. Nadjavová – patrí len do oblasti nadrozumovej úvahy /transcendentý svet ideí/
2. Javová – zmyslová a premenlivá.
_______________________________________________________________________________
pre maturantov
Svet ideí podľa Platóna zahŕňa všetko: veci, vlastnosti vecí, spojenia a vzťahy medzi vecami i každú
činnosť. Vďaka tomu má idea trojaký charakter:
1. Ontologický – je prototypom, pravzorom, modelom ako stály a nemenný pojem podstaty
vecí.
2. Teologický – je ideou účelného poriadku častí obsiahnutých vo veci ako celku.
3. Logický – je všeobecným pojmom, pomocou ktorého poznáme veci a zavádzame poriadok
do chaosu vonkajšieho sveta.
Podľa Platóna jediným skutočným bytím sú len idey a všetko ostatné čo vnímame sú len tiene
skutočnosti.
Platón vychádza z eleatov a Herekleita a drží sa hesla panta rei /všetko plynie/. Náš svet je
premenlivý, lebo všetko vzniká a zaniká, preto je nepoznateľný, lebo poznateľné je len to čo je
stále /eidos/. Zatiaľ čo idey sú oddelené od jednotlivých vecí a sú samostatnou realitou. Náš svet
/ten materiálny a zmyslami vnímateľný/ vzniká ako výsledok spojenia idey s konkrétnou látkou,
hmota, čiže reálny svet je len tieňom dokonalých ideí. Preto je druhoradý, nepravý, je to svet
zdania.
8
Svet ideí /nemateriálny a dokonalý/ má presné hierarchické usporiadanie. Na samom vrchole je
idea dobra /prvá a absolútna príčina všetkého súcna /podstaty/. Svet ju musí odzrkadľovať, preto
je obdarená rozumom a dušou, ktorú Platón vtelil do človeka. Svet ideí je poznateľný len
racionálne, cez čisté myslenie.
Človek je spojením pominuteľného tela a nehmotnej, nesmrteľnej duše. Duša ešte pred spojením
s telom bola v svete ideí. Bohužiaľ si nepamätá na to čo tam videla, ale dokáže sa postupne
rozpamätať. Rozpam`ätávanie duše na svet ideí je pravé poznanie. Poznanie ideí je dostupné iba
rozumom, ktorý sa povznáša k čistému mysleniu. Dôležitý je aj Eros /je to pud hľadania, duševná
láska/, ktorý pomáha rozumu dospieť cez myslenie k ideám. Metóda vzostupu od hmotného sveta
k ideálnym podstatám nazýva dialektikou.
Ja – duša je spriaznená s ideami a rozpamätáva sa na dokonalý svet ideí.
Bytie – je vytvorené podľa ideí, je nemenné a trvá. Existuje vo svete prírody a to je účasťou
prírodných vecí na ideách.
Idea – podstata všetkého, samotné idei sú rozvrstvené do niekoľkých skupín
Duša - skladá sa z troch zložiek: rozum, vôľa a žiadostivosť. Tomu zodpovedajú tri základné cnosti :
múdrosť, statočnosť, umiernenosť. Rozumová zložka je nesmrteľná, ďalšie dve zanikajú spolu
s telom. Tieto tri zložky v človeku nie sú v rovnakom pomere. Podľa toho v akom pomeru sú
rozdeľuje ľudí na tri základné stavy.
1. Vládcovia /filozofovia/ majú viac múdrosti.
2. Strážcovia /vojaci/ majú viac statočnosti a odvahy.
3. Výrobcovia /živitelia spoločnosti – remeselníci, roľníci a obchodníci/ majú najviac
umiernenosti.
Predstava o štáte – podľa Platóna mali štátu vládnuť filozofovia, pretože ich duše najdlhšie pobudli
vo svete ideí a sú zárukou spravodlivosti. Ideálnym by bolo spojiť moc s múdrosťou, potom by
došlo k vláde najlepších /sofokraciu/. Ostatné formy vlády sú nespravodlivé. Timokracia je vláda
násilia a ctižiadosti, oligarchia je túžba po bohatstve, demokracia je zneužívanie slobody a tyrania
je prejavenie vášní tyrana.
9
Aristoteles
Narodil sa v Stageire na ostrove Chalkidike ako syn osobného lekára macedónskeho kráľa. Štúdium
absolvoval v Aténach na Platónovej Akadémii. Po skončení štúdia na Akadémii ostal až do
Platónovej smrti, potom odišiel do maloázijského Assu, kde založil vlastnú školu a venoval sa
prírodovednému bádaniu. Potom dostal pozvanie od macedónskeho panovníka Filipa II., aby
vychovával jeho syna Alexandra. Po Filipovej smrti a nástupe Alexandra na macedónsky trón
odišiel do Atén, kde založil svoju filozofickú školy Lykeion /lýceum/. Po čase sa dostal do sporu
s Aténčanmi a radšej z krajiny odišiel do Chalkidiku, kde aj zomrel.
Aristotelove dielo sa skladá zo 170 diel, z ktorých sa zachovalo 47. Usiloval sa o hlbšie a presnejšie
poznanie sveta. Uvažoval v pojmoch, nie v metaforách. Dával prednosť faktom pred veľkolepými
koncepciami.
Aristotelovo dielo sa delí na štyri časti:
1. Filozofické spisy zaoberajúce sa logikou /organon – nástroj poznania/. Kategórie,
O vyjadrovaní, Prvé analytiky, Druhé analytiky …
2. Filozofické spisy zhrnuté do práce Metafyzika /prvá filozofia/ obsahuje 14 kníh.
3. Prírodovedné spisy. Fyzika, O nebi, O vzniku a zániku, O skúmaní živočíchov, O častiach
živočíchov, O duši.
4. Spoločenskovedné a umenovedné spisy. Politika, Rétorika, Poetika, Etika Nikomachova,
Aténska ústava.
Aristotela zaujímalo všetko, čo sa dalo skúmať. Venoval sa hlavne prírodným procesom a bol veľký
systematik. Urobil poriadok v pojmoch. Podľa neho sa podstata vecí nachádza vo veciach
samotných. Základ vedeckého poznania tvorí zmyslové vnímanie. Aristotelovská koncepcia je
vedecká, založená na pozorovaní a skúmaní.
Aristotelovská filozofia /metafyzika/ má dualistický charakter. Obsahuje materializmus
a dialektiku. Zavŕšil ju ako objektívnoidealistický systém. Podľa Aristotela hmota aj duch existujú
objektívne, večne, neboli stvorené. Uznáva objektívnu existenciu hmoty ako pasívnej látky, ktorá je
nevyhnutná pre existenciu vecí. Aby mohla vzniknúť reálna vec, musí k látke pristúpiť aktívny
duchovný princíp – forma. Duchovná forma má samostatnú existenciu a ako aktívny princíp
predchádza vzniku hmotných vecí. Vznik vecí spôsobuje vonkajšia príčina, ktorá vyvoláva pohyb od
možnosti ku skutočnosti, od látky k jej jednote s formou. Smer pohybu určuje vnútorná príčina –
účel, ktorý dáva pohybu cieľ a umožňuje vznik určitej veci. Aristotelova predstava o pohybe je
teleologická /telos – účel/.
Látka rovná sa hmota a forma rovná sa štruktúra. Látka plus forma rovná sa jednota veci.
Spojenie látky a formy sa stane v dôsledku pohybu, ktorý sa nazýva účel.
Pohyb je večná zmena a je následkom príčiny. Aristoteles rozlišoval šesť druhov pohybu:
Zánik, vznik, zväčšenie, zmenšenie, zmenu v akosti a premiestňovanie v priestore.
Prvotnou príčinou pohybu vo svete je prvý hýbateľ. On je počiatkom všetkého pohybu, vďaka
nemu sa možnosť stane skutočnosťou. Sám prvotný hýbateľ je však nehybný, večný a oddelený od
jednotlivých vecí.
Príčiny vznikania:
1. Látková príčina – materiálna príčina /z čoho vec vniká napr. kameň/
2. Formálna príčina – určuje tvar, charakteristiku /kameň sa mení na sochu/
3. Pôsobiaca príčina – meniaci činiteľ /sochár/
4. Účelová príčina – určuje konečný cieľ /socha ako umelecké dielo/
10
Pomocou definovaných a klasifikovaných pojmov dospel k poznaniu, že súcno je objektívna
a poznateľná skutočnosť, že sa dá vysvetliť. Aristoteles uznal prvotnosť prírody. Poznanie hodnotil
ako jednu z najvýznamnejších schopností človeka.
Logika – je jej zakladateľom a vytvoril z nej osobitnú systematickú vedu. Chápal ju ako náuku
o formách a metódach myslenia a považoval ju za nástroj rozvíjania ostatných vied. Myslenie sa
uskutočňuje vďaka pojmom /druh – najužší pojem, rod – širší pojem, kategória – najširší pojem/.
Spájaním pojmou vzniká súd /premisa/, každý súd obsahuje subjekt /osoba, vec/ a predikát /to, čo
sa pripisuje/. Spájaním súdov vzniká úsudok /sylogizmus/.
1. Všetci ľudia sú smrteľní. - premisa
2. Sokrates je človek. - premisa
3. Sokrates je smrteľný. – záver
Fyzika a kozmológia – Aristoteles bol presvedčený, že telesá nášho sveta sú zložené zo štyroch
prvkov: zeme, vody, ohňa a vzduchu. Prvé dva prvky /zem a voda/ sú ťažšie a nachádzajú sa bližšie
k stredu vesmíru. Oheň a vzduch sú ľahšie, preto sú nad nimi. Teleso sa nehýbe, ak je na svojom
prirodzenom mieste. Pohyb je návrat na prirodzené miesto. Zem je v strede vesmíru, čo je jej
prirodzené miesto, a preto je nehybná. Nebeské telesá obsahujú piaty prvok: éter a pohybujú sa
kruhovým pohybom. Ten je večný a dokonalý. Vesmír je konečný.
O duši: podľa Aristotela je nadradená nad telo a je zdrojom organizácie a aktivity. Pozná tri formy
duše:
1. Vegetatívnu – vyživovacia, riadi vyživovacie funkcie organizmu /rastliny, živočíchy, človek/
2. Zmyslová – umožňuje vnímať a pociťovať /živočíchy, človek/
3. Rozumová – je vlastná len človeku
Etika: patrí do praktickej filozofie. Človek je vo svojej podstate dobrý, a to dobré treba uskutočniť.
Cnosť je schopnosť vnímať, čo je dobré, čo je zlé. Každá výchova by mala viesť k cnostiam. Pozná
etické cnosti. Dobro jednotlivca spája s dobrom celej spoločnosti.
Učenie o štáte: preštudoval a porovnal veľa gréckych ústav. Považoval štát za najvyššiu formu
ľudského súžitia. Štát je nadradený nad jednotlivé časti /jednotlivec, rodina/. Formou štátu je jeho
zriadenie. Aristoteles rozlišuje štátne zriadenie podľa počtu ľudí, ktorí sa podieľajú na vláde. Na
jednej strane je tyrania a monarchia ako vláda jednej osoby, a na druhej demokracia ako vláda
väčšiny.
1. Tyrania – despotická vláda jednotlivca.
2. Oligarchia – vláda malej skupiny, ktorá presadzuje záujmy majetných.
3. Demokracia – sebecká vláda väčšiny pozostávajúcej z chudobných vrstiev.
4. Monarchia a aristokracia – vláda menšiny pozostávajúca z najlepších.
5. Politea – rozumná a nesebecká vláda väčšiny.
Podľa Aristotela má súkromné vlastníctvo a rodina existovať a rovnako prirodzená je aj nerovnosť
medzi ľuďmi.
11
Helenistické obdobie
4. st. pr. n.l. - 4. st. n.l.
V prvom rade sa zaoberá etikou, ontológia a gnozeológia sú odsunuté na druhé miesto.
Stoici
– starší stoicizmus: Zenón z Kitia, Kleantes, Chrysippos
– stredný stoicizmus: Panaitios, Poseidonios
– rímsky stoicizmus: Seneca, Epiktetos, Marcus Aurelius (rímsky cisár (2. st. n.l.); dielo:
Rozhovory so sebou samým)
Vnímanie filozofie (prirovnanie k záhrade): logika (plot), fyzika (pôda), etika (plod)
Logika: základom je Aristotelova sylogistika, rozšírili ju. Systematizovali slová (pôvod a vznik).
Poznanie sa zakladá na jednotlivých zmyslových predstavách.
Fyzika: preberajú Herakleitove učenie. Logos je všeprenikajúci oheň, ktorý riadi chod sveta.
Etika: Venovali sa jej najviac. Potreba dosiahnuť ataraxiu (duševný pokoj za každých okolností).
Človek zbavený vášní dosiahne rozumnú vyrovnanosť v ktorej čokoľvek pokojne prijme. Duša je
súčasťou svetového celku, ktorému vládne logos. Život človeka je vopred predurčený. Nezastávali
ale nedbanlivosť, naopak, plnenie si povinností.
Epikuros
Atomista. Pripúšťa isté odchýlky v pohybe atómov, čiže sa objavujú náhody a vznikajú nové javy.
Etika: Cieľom života je blaženosť, vyhýbanie sa utrpeniu. Nie však rozkoše, tie sú krátkodobé a
obracajú sa na svoje protiklady, ale filozofické rozjímanie.
Skeptici
Pyrrhón z Elidy, Sextus Empiricus, Marcus Tullius Cicero.
Svet je nepoznateľný, je potrebné zbaviť sa zlozvyku súdenia o veciach aby sme dospeli do stavu
duševného pokoja, čo by malo byť cieľom života.
Novoplatonizmus
Plotinos dôkladne prepracoval Platónove učenie, rozšíril ho o Aristotelove, stoické a skeptické.
Napísal 6 kníh, každú v 9-tich rozpravách. Volajú sa Enneady (deviatky).
Nesúhlasil s myšlienkou existencie dvoch svetov. Všetky formy bytia emanujú (vyžarujú)
z jedného, absolútneho, dokonalého, božského základu, kt. sa volá Jedno alebo aj krása, dobro
alebo pravda. Jeho poznanie si vyžaduje stav extázy a duchovnej čistoty.
Stupnica emanácie súcien:
1. sféra ideí (najvyššia)
2. svetová duša
3. hmota, materiálne súcna
12
Stredoveká filozofia
Stredovek začína v 5. storočí nášho letopočtu (476 – zánik Západorímskej ríše, 313 – Milánsky
edikt, 529 – zavretie Platónovej akadémie) a končí približne v 15. storočí (1492 – objavenie
Ameriky, 1452 – Gutenbergova kníhtlač, 1517 – Lutherova reformácia). Používa sa viacero
zlomových dátumov.
Najdôležitejšie aspekty:
1. stredoveká filozofia je silne ovplyvnená vierou (kresťanstvo, judaizmus, islam)
2. stredoveká filozofia je ovplyvnená antickou filozofiou
Delíme ju na 2 základné obdobia:
1. patristika
2. scholastika
Patristika
Názov je odvodený od slova pater (učiteľ v období helenizmu). Najvýznamnejšie duchovné autority
tohto obdobia označujeme týmto pojmom.
Obdobia (etapy):
1. od vzniku kresťanstva po koncil v Nikey (325)
2. od koncilu v Nikey po 8. storočie
Pohľady kresťanských učiteľov na filozofiu:
Apoštol Pavol – kritizoval filozofiu a hovoril že Božia múdrosť je lepšia a správna než múdrosť
filozofov.
Apoštol Ján – prebral niektoré filozofické myšlienky (logos stotožňoval s Ježišom a Božím slovom)
Tertullianus – odmietal filozofiu; „Načo sú Jeruzalemu Atény?“ „Verím, pretože je to nezmyselné.“
Origenes – zlučoval filozofiu s teológiou, podľa neho je Boh nemateriálny a svet stvoril z ničoho,
synom Boha je logos, ktorý sa nachádza medzi Otcom a svetom. Veci tohto sveta sú obrazmi logu.
Trestom za hriech je to, že duša človeka je spojená s telom a má len možnosť očisťovania.
Najvýznamnejší myslitelia: Tertullianus, Ambrosius, Augustinus, Hieronymus, Gregor Veľký,
Aurelius Augustinus
AURELIUS AUGUSTINUS (SV. AUGUSTÍN)
Na začiatku nebol kresťan. Vystriedal niekoľko názorových prúdov a nakoniec sa stal z neho
kresťan a biskup.
Z filozofie sa stala „slúžkou“ teológie, ostala však sama sebou. Preto je Augustinus otcom
stredovekej filozofie.
Predmetom jeho filozofie je človek ako Božie stvorenie v spoločenstve s ostatnými ľuďmi.
Diela: Vyznanie, O slobode vôle, O nesmrteľnosti duše, O pomere tela a ducha, O Trojici, Rozhovory
duše s Bohom, O Božom štáte.
Sformoval ústredný motív stredovekej filozofie: „Pochop, aby si uveril a ver, aby si porozumel.“
Chápe antickú filozofiu ako lásku k múdrosti a tá nás vedie k poznávaniu najvyššieho bytia (Boha).
Jeho filozofia je teocentrická (základom sveta je Boh, ktorému je všetko podriadené). Boh je
príčinou, stredom a cieľom sveta vecí a ľudí, je najvyššia bytosť, nezávislá existencia, príčina
samého seba. Boh stvoril svet z ničoho, riadi jeho činnosť a pokračuje v tvorení. Svet vecí nie je
večný a ani dokonalý. Večné sú len idey, ktoré nezanikajú a sú obsiahnuté v Božom rozume. Boh
podľa nich stvoril premenlivé a pominuteľné veci. Idey sú pravzory všetkého bytia, najprv sú v
mysli Boha a potom podľa nich je stvorený svet. Svet je obraz a uskutočnenie týchto pravzorov.
Idey možno poznať len prostredníctvom poznania Boha. Východiskom hľadania je ľudské vnútro a
pochybnosti čo sa v ňom rodia. To znamená, že pravdu nemožno nájsť mimo človeka. Dá sa
13
vyjadriť nasledovným spôsobom: môžeme sa mýliť vo veciach vonkajšieho sveta, môžeme
pochybovať o poznaní, ale tým, že pochybujeme, uvedomujeme si samých seba ako pochybujúcu
bytosť. Ak sa mýlime, potom sme. Každý, kto si uvedomuje svoje pochybnosti, uvedomuje si
niečo pravdivé. Zmyslová skúsenosť je teda nedostatočná, naše poznanie objavíme vďaka ideám,
ktoré sa v nás nachádzajú. Idey sa v nás nachádzajú vďaka iluminácii (vyžarovaniu od Boha).
Človek sa skladá z 2 základných častí: tela a duše. Duša má nadradené postavenie, je to
samostatná substancia, dokonalá a nesmrteľná časť Boha na zemi. Má 3 funkcie: myslenie (rozum),
pamäť a vôľu. Sú odrazom Svätej Trojice. Základom duchovného života je vôľa a nie rozum. Tým,
že Augustín hovorí o nadradenosti vôle nad telom, radí sa medzi voluntaristov.
Etika je láska, ktorú stotožňoval s vôľou. Konečným cieľom ľudského snaženia je blaženosť. Tú
dosiahneme vďaka láske k Bohu. Takáto láska je najvyššou cnosťou a zárukou dobrého konania.
„Miluj – a konaj čo chceš.“ Ak človek niečo nadradí nad lásku k Bohu, vedie to k sebaláske a
egoizmu. Sebaláska a egoizmus nás privedú ku konaniu zla. Augustín zlo vysvetľuje ako nedostatok
dobra.
V diele O Božom štáte podáva svoju koncepciu dejín. Dejiny sú bojom ríše Boha (láska k Bohu →
opovrhovanie sebou) s ríšou diabla (egoizmus → znevažovanie Boha). Zdá sa, že cirkev je ríšou
Boha a štát ríšou diabla, lenže v obidvoch zriadeniach sú aj ľudia s vlastnosťami opačného
duchovného poriadku. Na konci sveta zvíťazí Boží štát.
Scholastika
Názov je odvodený z lat. scholastikos (školský) alebo schola (škola)
Po vzniku Franskej ríše, ktorá začne úzko spolupracovať s pápežom, prichádza myšlienka
univerzálneho kresťanského štátu, ktorého cieľom je zjednotiť všetkých kresťanov pod vládu cisára
a pápeža. Po zániku Západorímskej ríše postupne zaniká aj vrstva vzdelancov. Až keď sa barbarské
štáty začnú meniť na centralizované monarchie, potreba vzdelaných ľudí opäť vzrastie. Franský
panovník Karol Veľký založil prvú falckú školu. Ďalšie školy vznikali pri kláštoroch a v neskoršom
období v mestách (univerzity). Latinčina je univerzálny jazyk. Začínajú vznikať knižnice, ktoré slúžia
na zhromažďovanie a prepisovanie kníh. Objavuje sa snaha vymedziť hranice medzi teológiou a
filozofiou.
Členenie:
1. raná (9.-12. storočie) – je obdobím vzniku tohto prúdu a obdobím sporu o univerzálie
2. vrcholná (13. storočie) – pôsobenie významných mníšskych rádov (františkáni a dominikáni)
a pôsobí tu aj Tomáš Akvinský
3. neskorá (14.-15. storočie) – útlm stredovekej filozofie a príchod nových myšlienok
Raná scholastika
SPOR O UNIVERZÁLIE
Univerzálie sú všeobecné pojmy (človek, Boh). Spor bol založený na probléme, či sú univerzálne
pojmy reálne alebo nie.
1. realisti (lat. res – vec) – všeobecné pojmy existujú reálne a nielen vo vedomí ľudí. Sú
nezávislé od konkrétnych vecí. Sú inšpirovaní Platónom; predstavitelia: Anselm z
Canterbury, Viliam zo Champeaux
2. nominalisti (lat. nomen – meno) – tvrdili, že všeobecné pojmy sú iba mená vytvorené
človekom a slúžia len na označenie jednotlivých vecí. Reálne existujú len jednotliví;
predstavitelia: Wiliam Occam, Duns Schotus
14
ANSELM
Človek je svojím rozumom obrazom Boha. Dialektika má účasť na Božích myšlienkach. V spore o
univerzálie kritizoval nominalistov.
Ontologický dôkaz existencie Boha: Boh je ten, nad ktorého už nemožno myslieť nič vyššie. Ak by
Boh jestvoval iba ako pojem v ľudskej mysli, nebol by najvyšším bytím. Z pojmu Boha ako niečoho
najvyššieho vyplýva teda jeho existencia.
PETER ABÉLARD
Postoj k sporu o univerzálie: konceptualizmus. Pojmy pred stvorením prebývajú v Bohu a po
stvorení v ľudskom rozume. Reálne existuje len konkrétne súcno. Univerzálie nesú iba významy,
aby umožňovali reč. Jeho stanovisko sa blíži k nominalizmu.
Prechod k vrcholnej scholastike
Cirkev hlásala čnosť chudoby, napriek tomu bola veľmi bohatá a mala veľký vplyv aj moc.
Tzv. kacírske rády sa pokúšali vyslobodiť cirkev z bohatstva, okrem toho boli veľké protesty proti
cirkvi zo strany ľudu. Situáciu riešili tzv. žobravé rády (dávali príklad chudoby a udržiavali vplyv
cirkvi).
Františkánsky rád – zakl. František z Assisi. Hlásali evanjelium a sociálne sa angažovali.
Dominikánsky rád – zakl. Dominik Guzmán. Bojovali proti kacírom (život ako vzor a kázanie mimo
cirkvi, čo vyžadovalo skvalitnenie vzdelania)
ALBERT VEĽKÝ
Patril k dominikánom, veľa študoval.
Obsiahol celé Aristotelovo dielo a transformoval ho do kresťanského učenia. Riešil pôvod sveta,
istotu racionálneho poznania, predpoklady šťastného života a pod. Racionálne uvažoval v oblasti
logiky, etiky a metafyziky, upozornil však na nedostatky racionálnosti v empirických záležitostiach,
ako Božie zjavenie, kde rešpektoval Božiu autoritu.
TOMÁŠ AKVINSKÝ
Svojím učením sa podobá Aristotelovi – je systematik a často racionálny.
Je považovaný za najvýznamnejšieho filozofa scholastiky. Jeho filozofia sa nazýva tomizmus.
Vytvoril originálnu kresťanskú filozofiu, jednotnú, logickú, ucelenú koncepciu sveta, prírody a
človeka. Jeho filozofia je dôsledne založená na náboženskej viere. Zjednotil rôzne myšlienkové
prúdy stredovekej filozofie a vytvoril ucelený filozofický systém pre kresťanstvo.
Jeho dielo je rozsiahle a zaoberá sa mnohými oblasťami: dišputy, polemiky, komentáre
k Aristotelovým dielam.
Medzi jeho najvýznamnejšie diela patria: Suma teologická, Suma filozofická, Suma proti pohanom.
Pokúsil sa pomocou logiky a racionálnych postupov dokázať, že náboženské zásady kresťanstva sú
reálne, platné a že zmysly sú užitočné nástroje na overovanie a odhaľovanie náboženských práv o
svete, človeku a Bohu. Predmetom jeho filozofie je viera, Boh a svet rozumu. Rozlišoval pravdy
viery (zjavené) a pravdy rozumu. Obidve tieto pravdy si nemôžu protirečiť. Naše poznanie je
objektívne a pravdivé, ale to nestačí. Nad ríšou poznania sa rozprestiera ríša nadprirodzených práv
a do tejto ríše sa nedá preniknúť vďaka rozumu. Filozofii sa vymykajú základné tajomstvá
kresťanskej viery (trojjedinosť Boha, vzkriesenie atď.). Tieto pravdy sú podľa neho nadprirodzené a
je možné ich poznať len na základe viery ako obsah Božieho zjavenia. Poznanie a vedy sú tu na to,
aby podporili vieru, preto ich treba využívať. Rozumom môžeme dokázať, že existuje Boh, ale
nevýhodou rozumu je, že závisí od skúseností, ktoré nadobúdame za pomoci zmyslov.
Ontológiu zdôvodňuje za pomoci Aristotelovej metafyziky. Podstatou sveta sú veci, ktoré sa
15
skladajú z látky a formy. Ústrednou kategóriou je kategória bytia. Každý útvar bytia mimo Boha je
jednotou aktuálneho a možného bytia. Svet sám o sebe nie je schopný vývinu a vývin je možný len
na základe vonkajšieho zásahu (pôsobiaca príčina: Boh). Boží rozum je počiatkom vzniku všetkého
a Boha možno poznať trojakým poznaním:
1. nadprirodzeným
2. vierou
3. prirodzeným rozumom
Vypracoval 5 odkazov na existenciu Boha (stačí jeden):
Je isté a zmyslovou skúsenosťou zaručené, že niečo je v tomto svete prvotnou príčinou, ktorá
uviedla všetok pohyb do pohybu (Boh).
ODSÚDENIE ARISTOTELIZMU
Učiteľom Akvinského bol Albert Veľký, ktorý ako prvý obsiahol poznámkami celé Aristotelove
dielo, tzn. Tomáš Akvinský vychádzal sčasti z Aristotelovho diela.
V 13. storočí artistická (filozofická) fakulta vyučovala aj Aristotela a to pomocou Averrových
komentárov. Viedlo to k polemike ohľadom základných právd kresťanstva.
Na konci 13. storočia bolo Aristotelove učenie cirkvou odsúdené.
JOHANNES DUNS SCOTUS
doctor subtilis (dôkladný, precízny)
Na poznanie prirodených vecí potrebujeme zmysly. Na poznanie nadprirodzených vecí človek
potrebuje zjavenie, bez neho by to bolo neostré a sprostredkované.
Spor o univerzálie: nebol presne vyhranený. Chápal každú vec jedinečne a individuálne, sám sa
však radil k umierneným realistom.
Vôľa človeka dokáže dominovať nad intelektom. Obhajuje slobodu vôle.
Jeho filozofia obsahuje aj kritiku metafyziky aj empirizmus.
WILLIAM OCCAM
Tvrdil, že svetská a duchovná moc majú byť oddelené. Bol exkomunikovaný z cirkvi.
Dielo: Suma logická
Nominalista. Cez skupinové pojmy sa snaží analýzou prelúskať k jednotlivým.
Tri princípy:
– princíp všemohúcnosti (platí pre Boha) – Boh je všemohúci. Všetky veci stvoril tak ako
chcel, ale mohol ich stvoriť úplne inak. Stvorený svet pre človeka je teda náhodný
(kontingentný) – poznáme ho iba zo skúsenosti.
– princíp protirečenia (platí pre Boha aj človeka) – Boh netvorí nič protirečivé. Z toho vyplýva
racionalita faktického sveta.
– princíp ekonómie (Occamova britva; platí pre človeka) – súcna sa nemajú zmnožovať, ak to
nie je nevyhnutné, tzn. pri objasňovaní nejakej veci sa treba snažiť vychádzať z čo
najmenšieho počtu pojmov. Kritizuje používanie napríklad týchto pojmov: substancia,
akcidencia, podstata a existencia
MAJSTER ECKHART
Hlásal ideu splynutia rozumu človeka a rozumu Boha. Jednotu poznávajúceho a poznávaného.
Neskorá scholastika
Riešili sa fyzikálne javy ako gravitácia (Albert Saský), pohyb na základe impulzu a nárazu (Johannes
Buridan) a rýchlosť (Mikuláš Oresme).
Mikuláš Kuzánsky je vo filozofii prechodom medzi stredovekom a novovekom.
16
Renesančná filozofia
Humanizmus je obdobie, kedy sa do pozornosti dostáva namiesto Boha človek a príroda.
Renesancia znamená znovuzrodenie, teda návrat k antike. Je to most medzi stredovekou a
novovekou filozofiou. Návrat k antike sa odráža v architektúre, v sochárstve, maliarstve, literatúre,
ale aj filozofickom myslení. Opäť sa začínajú prekladať antickí autori do latinčiny. Toto obdobie
zapríčiní významné spoločenské zmeny. Dochádza k prudkému rozvoju vedy, ktorá sa začína
zaoberať prírodou a spoločnosťou. Rozvíjajú sa a systematizujú vedomosti z matematiky,
mechaniky, astronómie, geografie a anatómie.
Dochádza k objavu kníhtlače, masovému používaniu pušného prachu, kompasu a i. Mení sa aj
spoločnosť, v ktorej upadá rytierstvo, ale do popredia sa dostáva meštianstvo (buržoázia).
V renesančnom myslení máme 5 základných oblastí:
1. Renesančná filozofia
MIKULÁŠ KUZÁNSKY – stotožňoval Boha s prírodou (panteista). Podľa neho Boh je nekonečný,
jediný, je začiatok aj koniec všetkého. Základom všetkého je Jedno a to je stotožnené s Bohom.
MARCILIO FICINO – založil Platónovskú akadémiu vo Florencii. Hľadal odpoveď na otázku, či svet
bol stvorený Bohom. Rieši vzťah medzi Bohom a svetom. Podľa neho sú ľudia bytosti, ktoré
sprostredkuvávajú vzťah medzi ríšou duchovnou a materiálnou.
GIORDANO BRUNO – panteista. Boha rozplýval v prírode. Hmota má svoju oduchovnenosť, z
ktorej vyplýva jej samohybnosť a nezávislosť od akýchkoľvek vonkajších činiteľov. Sformoval
myšlienky o nekonečnosti vesmíru.
2. Novoveká prírodoveda
Zaoberá sa prírodou, ale vypomáha si aj filozofiou, alchýmiou, astrológiou, matematikou a
okultnými vedami. Formulujú sa myšlienky o maxime a minime. Maxima je učenie o vesmíre
(astronómie) a minima je učenie o ľudskom tele (anatómia a medicína). Astronómia priniesla nové
objavy ako napríklad odklon od teórie, že Zem je stredom vesmíru a príklon k heliocentrizmu.
GIORDANO BRUNO – Vesmír je nekonečný a existuje nekonečné množstvo svetov.
MIKULÁŠ KOPERNIK – heliocentrický názor, aj si ho obhájil a rozšíril medzi ostatných vedcov
JOHANNES KEPLER – heliocentrik, výrazne prispel k jeho uznaniu. Pripravoval predpoklady na jeho
využitie vo fyzike.
GALILEO GALILEI – heliocentrik. Snažil sa prísť k univerzálnym zákonom (platným na Zemi i vo
vesmíre). Zdôraznil význam matematiky v prírodovede (jedine s jej pomocou je možné bádať)
A. VESALIUS (Kolumbus ľudského tela) – vytvoril najlepší atlas ľudského tela na tú dobu
M. SERVET, W. HARVEY – rozvíjajú fyziológiu jednotlivých orgánov
PARACELSUS – jeden zo zakladateľov farmácie. Vychádzal z alchýmie, postupne jej dával vedecký
charakter
3. Náboženstvo
MARTIN LUTHER – najvýznamnejší reformátor cirkvi; jeho zásluhou vznikajú reformované cirkvi
F. MELANCHTON – Lutherov žiak a spolupracovník. Šíril luteranizmus
J. KALVÍN, U. ZWINGLI – ďalší reformátori
Význam reformácie: Okrem iného pohľadu na teologické problémy nastoľovali aj filozofické otázky.
Zdôrazňovali právo každého človeka slobodne si vykladať Písmo a slobodne sa správať
17
4. Morálka a etika
Vychádza z humanistického pohľadu na človeka.
Učenecká
ERAZMUS ROTTERDAMSKÝ – satirické dielo Chvála bláznivosti. Znevážil cirkevné a svetské
autority, a namiesto ne postavil novú autoritu – kritický rozum. Kritizoval dogmatizmus,
autoritárstvo cirkvi. On a jeho kolegovia objavili množstvo nezrovnalostí medzi originálnym textom
Biblie a jej prekladmi a výkladmi.
Laická
MICHAEL DE MONTAIGNE – dielo Eseje. Spochybnil hodnoty minulosti. Tvrdil, že každý má nájsť
seba samého a byť sám sebou, byť jedinečný. Svoje zmýšľanie by nikto nemal nikomu vnucovať.
Vyzýva teda k tolerancii. Na filozofické otázky odpovedá: „Čo ja viem?“
5. Štát a právo
THOMAS MORE – napísal dielo Utópia
– kritizuje spoločenské usporiadanie Anglicka. Proces ohradzovania – veľkí vlastníci si
rozširujú svoje pozemky na úkor drobných majiteľov pôdy a vo veľkom predávali svoje
produkty
– pokiaľ bude existovať súkromné vlastníctvo, bude existovať sociálna nerovnosť a nepokoje
– ideálny štát je ostrovom, neexistuje súkromné vlastníctvo, žije sa v rovnakých domoch,
ľudia sa presúvajú z domu do domu v pravidelných intervaloch. Večere sú spoločné, v
spoločných jedálňach. Všeobecná pracovná povinnosť. Cestovať vrámci ostrova sa môže
len po súhlase šéfa.
THOMAS CAMPANELA – napísal dielo Slnečný štát (utópia)
– hovorí o vysnívanom ostrove Taprabana, kde sa žije podľa vysnívaných pravidiel
– je to teokratická republika, na čele je kňaz slnko
– traja pomocníci: moc, múdrosť a láska
– ženy a muži sa obliekajú rovnako, neexistuje súkromné vlastníctvo
– každý koná svoju prácu čo najlepšie pre blaho spoločnosti, pracuje sa max. 4 hodiny denne,
žiadny zdravotný problém im neprekáža pri práci
– úradníci vyberajú partnerov tak, aby sa dopĺňali. Kladie sa dôraz na plodenie detí, láska sa
prejavuje ako priateľstvo, nie ako zmyselné prežívanie
– zdravé stravovanie, ľudia sa dožívajú 100-200 rokov
– málo zákonov, ale stručných a jasných. Tresty: bičovanie, trest smrti, zákaz styku so ženami,
zákaz vstupu na hostiny
NIKOLA MAKIAVELI – napísal dielo Vladár. Je príručkou pre vládnutie. Obsahuje myšlienky:
– vladár nemôže byť ani tyran, ani slaboch. Musí vybudovať armádu, pevnosti. Nesmie byť
ani štedrý, ani lakomý. Nesmie robiť dojem, že žije v prepychu. Počas vojny nemá dvíhať
dane, len počas blahobytu. Nový vladár musí vyhubiť starých vladárov, aby moc bola
jednotná. Nepopulárne opatrenia treba robiť hneď po nástupe na trón a rýchlo.
– revolúcia požiera svoje deti. Toho, kto ti pomohol dostať sa na trón musíš odstrániť (lebo je
zradca)
– volený vladár musí hľadieť na potreby ľudí, ktorí ho volili
– cirkevní vladári sú vyvolení Bohom, veľmi ich neobmedzuje
– vladár nesmie ľuďom siahnuť na majetok, česť
18
Novoveká filozofia
Klasická novoveká
filozofia
17.-18. storočie. Využíva najmä renesančné podnety.
Spoločenské podmienky:
– prechod od feudalizmu k buržoáznemu usporiadaniu. Prírodzený stav spoločnosti sa mení
náčrtom zásad ľudských práv
– rozvoj prírodných vied. Teória (hľadania spoľahlivých metód) poznania sa stáva kľúčovou
disciplínou filozofie
Spor empirizmu a racionalizmu.
– empirizmus vychádza len zo zmyslového a vedeckého poznania; Bacon, Locke, Berkeley,
Hum. Používajú induktívnu metódu (prechod od konkrétneho k všeobenému).
– racionalizmus predpokladá logické usporiadanie sveta. Racionalisti tvoria prepracované
filozofické systémy. Descartes, Spinoza, Leibniz. Používajú deduktívnu metódu (prechod od
všeobecného ku konkrétnemu).
Zakladatelia (do 1. polovice 17. storočia)
– Francis Bacon – východiskové idey empirizmu
– René Descartes – východiskové idey racionalizmu
– Thomas Hobbes – prvý náznak prekonania tohto sporu
Etapy:
1. spor empirizmu a racionalizmu
2. prvý pokus o spojenie prvkov empirizmu a racionalizmu
3. druhý pokus – prekonanie sporu na vyššej úrovni (I. Kant)
Zakladatelia novovekej filozofie
FRANCIS BACON – empirik – zmyslové poznanie.
Nové Organon – provokačný názov diela (Organon je názov Aristotelovho diela o logike, z ktorého
sa stále vychádzalo). Je to jeho hlavné filozofické dielo.
Jediná spoľahlivá cesta poznania sú skúsenosti. Veda sa zakladá na nich a na ich metodickom
spracovaní.
„Poznanie je sila.“ „Ľudské poznanie a ľudská moc sú jedno a to isté.“ (Poznanie je nástroj na
pretváranie prírody a vytváranie nových vecí).
Prírodu môžeme poznať jedine rešpektovaním zákonov, ktoré treba objaviť. Potrebujeme na to
novú metódu, ktorá sa realizuje v 2 krokoch:
1. kritika idolov (niečoho, čo nám bráni v poznaní). Prvé dva nemáme ako odstrániť, druhé
dva však musíme eliminovať, aby sme dosiahli čo najdokonalejšie poznanie.
a) idoly kmeňa – vyplývajú zo samotnej ľudskej podstaty (poznávame ako ľudia, vnášame
do neho antropologické prvky. Robíme stále tie isté omyly)
b) idoly jaskyne – vyplývajú z obmedzenosti priezoru subjektu jeho vlastnou subjektivitou
(telesnou konštitúciou, vzdelaním, výchovou). Každý vníma svet subjektívne.
c) idoly trhu – vyplývajú z nesprávneho pomenovania a z nedostatkov jazykovej
komunikácie. Jednotliví ľudia si nerozumejú.
d) idoly divadla – vyplývajú z nekritického preberania (kopírovania) názorov autorít
19
2. vlastná induktívna metóda
• zhromažďovanie faktov treba robiť metodicky, na základe predpokladov cielene
smerovať k odhaleniu „formy“ (zákona, ktorý je nad istou skupinou javov). Realizoval to
tzv. tabuľkovou metódou, ktorá sa neskôr ukázala ako chybná.
• Zdôrazňuje potrebu nešpekulatívnej, efektívnej vedy. Nie je však tvrdý praktik, znesie aj
poznatky, ktoré sa priamo v praxi využiť nedajú. 2 skupiny poznatkov:
a) vedecké poznatky poskytujúce svetlo (teoretické poznatky)
b) vedecké poznatky prinášajúce plody (prakticky aplikovateľné poznatky)
Nová Atlantída – utopické dielo o štáte. Štát je riadený panovníkom, ktorý je obklopený
najvýznamnejšími vedcami. Využíva sa veda, technika.
RENÉ DESCARTES – francúzsky vedec, matematik, prírodovedec, filozof, fyzik, predstaviteľ
racionalizmu. Zakladateľ moderného racionalizmu.
Diela: Rozprava o metóde, Úvahy o prvej filozofii, Princípy filozofie
Základom moderného myslenia je metodické pochybovanie (= metodická skepsa – naše poznatky
preosievame dovtedy, kým nenájdeme tie, ktorých platnosť nemožno spochybniť). Cogito ergo
sum – Myslím, teda som. Môžeme pochybovať o všetkom, len nie o tom, že pochybujeme, a to je
dôkaz myslenia, teda toho, že sme. Je to nespochybniteľná pravda.
Je nutné ustanoviť jasné a nesporné princípy, o ktoré sa dá opierať. Bez nich nemôžeme
matematicky ani metafyzicky akceptovať existenciu akéhokoľvek systému.
4 pravidlá:
1. pravdivé sú iba tie tvrdenia, ktoré sú jasné a zrozumiteľné môjmu rozumu
2. každý skúmaný problém je nutné rozčleniť na jednoduchšie časti, ktoré môže rozum ľahšie
kontrolovať
3. treba veci skúmať od jednoduchších k zložitejším
4. je potrebný presný prehľad postupu, aby sme si boli istí, že sme na nič nezabudli a nič
nevynechali
Descartov dualizmus: telo a duch sú rozdielne a oddelené veci. Obidve tieto substancie sú na sebe
závislé.
Telesná substancia tvorí podstatu prírody a vystupuje ako rozpriestranená vec. Je nekonečná,
homogénna hmota totožná s priestorom, je deliteľná a jej časti sú pohyblivé. Pohyb je základom
rozdielov v materiálnom svete. Hmota je schopná pohybu podľa zákonov mechaniky.
Duchovná (rozumová) substancia je mysliaca vec, ktorá má dominantné postavenie.
Myseľ je súbor konečných duchovných aktivít, ktoré sa môžu prejavovať v rôznych formách podľa
miery dokonalosti.
Najdokonalejšou formou je Boh. Bez Boha by nebola ani záruka existencie materiálneho sveta.
Hmotný svet nie je ilúzia. Je dielom Boha, ktorý vo svojej dokonalosti nemôže klamať.
Živočíchy sú stroje, ktoré fungujú na základe reflexného oblúka: podnet – spracovanie – odpoveď.
K takýmto (viac či menej podobným) záverom sa Descartes dostáva zložitými logickými reťazcami,
ktoré sú však vždy konečné.
Boh má významné miesto v Descartovej filozofii. Nie však z hľadiska teologického, lež filozofického.
Nedoriešený problém: Človek je telesná i mysliaca bytosť, v ktorej musia byť prejavy obidvoch
substancií koordinované. Kto a ako zaručuje túto koordináciu?
20
THOMAS HOBBES – anglický politológ a filozof.
Dielo: Základy filozofie, Leviathan.
Gnozeológia: nie je možné ho zaradiť jednoznačne ku empikom alebo racionalistom. Zmysly
spoznávajú teleso. Poznanie samotnej formy telesa (empirické) je nepostačujúce, potom nastupuje
rozum, aby nám pomohol poznať podstatu telies, teda vnútorné zloženie. Len vďaka rozumu
môžeme dosiahnuť vedecké poznanie.
Kritizuje vedecké termíny a všeobecné pojmy (znaky), nie sú reálne, môžu nás doviesť k omylu.
Ontológia: Vytvára mechanicko-materialistický systém, ktorého základným znakom je teleso.
Teleso je materiálne, ale môže mať aj inú podobu. Štát je tiež teleso, ale teleso vytvorené
človekom. Medzi telesami je vzájomné pôsobenie, ktoré existuje na princípoch mechaniky.
Politológia: Najväčší dôraz dával na sociálnu problematiku a venoval sa hlavne existencii štátu a
jeho fungovaniu. Podľa neho je ideálnym spôsobom vlády absolutistická monarchia, lebo keď ľudia
nepočúvajú, nastáva chaos a anarchia. Vo svojom diele Leviathan (biblická príšera, ktorá vychádza
z mora a všetko požiera) vyjadruje svoje pohľady na štát. Štát stotožňuje s leviathanom, lebo je to
obluda, ktorá požiera všetko okolo seba, tak ako štát môže požierať všetko, aj svojich tvorcov.
Prirodzený stav – platia len zákony silnejšieho. Existuje síce absolútna sloboda, ale aj neporiadok,
bieda, krutosť a osobné záujmy (vojna všetkých proti všetkým, človek človeku vlkom). V tomto
období sa ľudia báli o svoj život, preto sa rozhodli vytvoriť inštitúciu (štát), ktorej odovzdali časť
svojich právomocí a tak vznikol občiansky stav. Tým previadli na štát práva, ktoré mu umožňujú
neobmedzenú vládu. Preto je štátna moc absolútna a určuje všetko, čo sa v štáte deje. Len
takémuto štátu sa úplne podarí odstrániť prirodzený stav a zaistiť bezpečný život pre všetkých
občanov. Štát je výtvor ľudský (popretie stredovekých názorov na štát).
Novoveký racionalizmus
BENEDICTUS BARUCH SPINOZA – holandský filozof židovského pôvodu.
Diela: Princíp karteziánskej filozofie, Etika, Teologicko-politický traktát, Rozprava o zdokonaľovaní
rozumu
Gnozeológia: racionalista. Definoval 2 druhy poznania:
1. zmyslové (empirické) – nedostatočné, lebo zmyslovou skúsenosťou môžeme získať len
predstavu o povrchových vlastnostiach vecí a vonkajších príčinách
2. rozumové (racionálne) – len vďaka rozumu môžeme získať poznanie o pravej podstate vecí
Definoval 4 hierarchické spôsoby vedenia:
1. vedenie z počutia – empirické
2. vedenie založené na jednoduchej empirickej skúsenosti
3. racionálne vedenie založené na príčinnosti
4. intuitívne vedenie – uchopenie veci v jej bezprostrednej príčine. Intuícia sa opiera o vyšší
rozum: intelectus.
Hlavnou metódou poznávania je dedukcia. Pravda sa vyvodzuje z východísk, ktoré sú nášmu
rozumu jasné a zreteľné, a vďaka týmto zrozumiteľným výrokom (axiómom) vyvodzujeme a
dokazujeme ďalšie. Využíval pri tom geometrické postupy.
Ontológia: radíme ho medzi monistov panteistov. Základom všetkého je jedna substancia. Túto
substanciu stotožňuje s bohom (substancia = príroda = boh). Substancia nevzniká vonkajším
zásahom, ale je nekonečná, jednoduchá a nedeliteľná. Je príčinou sama seba, čo znamená, že
nepotrebuje nič mimo seba. Stotožňuje boha s prírodou, to nazývame panteizmus. Boh je v
prírode rozpriestranený. Nekonečná substancia má nekonečné množstvo vlastností atribútov.
21
Človek nie je schopný spoznať všetky tieto atribúty a spoznáva iba 2:
1. rozpriestranenosť (materiálny svet)
2. myslenie (duchovný svet)
Substancia sa so svojimi atribútmi prejavuje prostredníctvom módov. Modus hmotného sveta
môže byť konkrétny strom a modus duchovného sveta môže byť báseň. Všetko je navzájom
podmienené, lebo jeden jav podmieňuje druhý:
1. módy sú navzájom podmienené, lebo hranice módu sú dané módmi okolo seba.
2. každý mód je prejavom substancie, aj keď nie priamo. Aby došlo k ich vzájomnému
prepojeniu, existuje nekonečný mód Substancia (Boh) – Nekonečný mód – Mód
Každá vec má 2 poznateľné atribúty – rozpriestranenosť (teleso) a myslenie (idea). To isté platí aj o
človeku, ktorý sa skladá z tela a z duše. Nie sú to rozdielne substancie, ale len stránky jednej a tej
istej substancie.
Bol presvedčený o rozumnom usporiadaní sveta, lebo v prírode vládnu mechanické zákony.
Vzhľadom na to, že všetko vychádza zo substancie a tá je rozumná, svet musí byť usporiadaný
správne (tak ako je). Náhody v žiadnom prípade neexistujú a naše pochybnosti o tomto
usporiadaní vychádzajú len z nedostatočného poznania.
GOTTFRIED WILHELM LEIBNIZ – nemecký filozof, matematik a politik.
Dielo: Monadológia, Rozprava o metafyzike, Nové eseje o ľudskom rozume, Teodicea.
Filozofia: Vytvoril systém tvoriaci základy nemeckej akademickej filozofie. Jeho ľudské dimenzie sa
spájajú a vyúsťujú do ekumenickej vôle v oblasti náboženstva (chce zjednotiť cirkvi), v oblasti
politiky (vytvoriť jediný európsky štát), v oblasti filozofie (hľadá univerzálnu kombinatoriku, ktorá
by umožňovala pomocou formálneho kalkulu odvodzovať všetky pravdy).
Gnozeológia: Racionalista. Medzi jeho najznámejšie výroky patrí: „Nič nie je v rozume, čo by
predtým nebolo v zmysloch, okrem rozumu samého.“ Leibniz sa tým snaží vyjadriť myšlienku, že
poznatky získané zmyslovou skúsenosťou nemajú univerzálnu platnosť. Uznáva síce obidva stupne
poznávania, ale to zmyslové považuje za nedostatočné. Svet a bytie sú poznateľné len vtedy, keď
použijeme presne definované symboly a poznatky vyjadríme v podobe vzťahov medzi nimi
(matematicky).
Vytvoril koncepciu dvoch druhov právd (výrokov):
1. pravdy rozumu – majú platnosť matematických a logických výrokov s apriórnym
(predskúsenostným) charakterom a sú výsledkom dedukcií
2. pravdy faktu – niie sú všeobecne platné, sú výsledkom zmyslových skúseností, ktoré sú
príznačné prírodovedeckému poznaniu. Dotýkajú sa iba nášho sveta, nie bytia všeobecne.
Nemajú univerzálnu platnosť, sú iba pravdepodobné.
Ontológia: Pluralista. Vytvoril teóriu o mnohosti substacií. Základom všetkého je nekonečný počet
jednotiek bytia monád. Monády sú samy osebe substancie, ktoré sú na sebe nezávislé a navzájom
sa neovplyvňujú. Majú duchovný charakter a ich základným prejavom je pociťovanie (perecepcia) a
pudenie. Sú to vnútorné vlastnosti monád. Každá monáda má svoju neopakovateľnú kvalitatívnu
špecifickosť, je jednoduchá, nedeliteľná bez rozľahľosti a tvaru, bez začiatku a konca. Monády sú
hierarchicky usporiadané a ich usporiadanie je dané Bohom.
Stavba sveta vychádza tiež z monád. Z jednoduchých monád vznikajú zložité substancie a
materiálne veci.
Hierarchia monád:
1. temné – majú iba minimálne, potenciálne schopnosti vnímania (perecepcie), tvoria
podstatu neorganických telies
2. hmlisté – jednoduché monády bez pamäti, ale s určitou schopnosťou pociťovať, tovria
svvet rastlín. Monády obdarené pamäťou, ktoré však nedosahujú rozumovú úroveň. Tvoria
podstatu živočíšneho sveta
22
3. jasné – obdarené rozumom, poznaním večných právd a sebauvedomením. Sú to ľudské
duše.
Nad týmto všetkým stojí absolútne jasná monáda monád – Boh. Táto najvyššia monáda uvádza
všetky ostatné monády do pohybu a do stavu predurčenej harmónie. Vytvára nemenné
usporiadanie vesmíru, každá monáda je tak prepojená s celým vesmírom a zároveň sa vesmír
zrkadlí v každej monáde.
Novoveký empirizmus
JOHN LOCKE – anglický filozof, publicista a venoval sa štúdiu politiky štátu a práva. Okrem toho bol
aj lekárom, vychovávateľom a poradcom.
Dielo: Rozprava o ľudskom rozume, Dve rozpravy o štáte
Gnozeológia: Bol zástancom empirizmu a senzualizmu (pocit). Senzualisti hlásali, že základných
zdrojom poznania sú pocity, z ktorých vzniká skúsenosť. Lockov empirizmus je vyjadrený jednou
vetou: „Nič nie je v rozume, čo by predtým nebolo v zmysloch.“
Locke hľadal odpovede na dve základné otázky:
1. Odkiaľ ľudia získavajú svoje myšlienky a predstavy
2. Môžeme sa spoľahnúť na to, čo získavame zmyslami?
Pri narodení je naše vedomie nepopísanou doskou (tabula rasa). Až pomocou skúseností do tejto
tabule vrývame svoje znaky a to sú idey (nemáme vrodené idey).
Vníma 2 druhy skúseností:
a) vonkajšia – získaná zmyslami
b) vnútorná – získaná reflexiou (cítenie, myslenie a chcenie)
Pri samotných ideách rozlišuje tiež viac druhov:
1. na základe pôvodu:
a) zmyslové vnemy (sensations) – pochádzajú zo styku našich zmyslov s vonkajším
svetom
b) reflexia – pochádzajú z pozorovania našich vnútorných duševných aktov. Reflexia môže
vzniknúť len v mysli, ktorá nie je prázdna, ale je popísaná skúsenosťou.
2. na základe zložitosti:
a) jednoduché – pocity, vnemy bezprostredne získané zmyslovou skúsenosťou
b) zložené – vznikajú v procese aktivity nášho vedomia, ktorá spočíva najmä v združovaní
ideí podľa podobnosti. V procese vytvárania zložitých ideí sa využíva rozum, ktorý má
kombinačné schopnosti a združuje jednoduché príbuzné idey. Nič nové k nim však
nepridáva. Úlohou rozumu je usporadúvať a zovšeobecňovať empirický materiál do
podoby pojmov.
Prenášanie ideí – idey sa dajú prenášať pomocou slov. Slovo zastupuje ideu a tým v mysli toho, čo
počúva vyvolá podobnú ideu (ale musí sa nachádzať v mysli počúvajúceho). Idea je spojení so
slovom a tvorí jeho význam. Slovo ktoré nie je kryté ideou je prázdne.
Vo vzťahu spoľahlivosti nášho poznania sa zaoberá hlavne kvalitami vonkajšieho sveta:
1. primárne kvality – sú skutočným obrazom vlastností vonkajšieho sveta v našom vedomí.
Jedná sa o tieto vlastnosti: rozmer, tvar, pohybový stav a pod.
2. sekundárne kvality – nemôžeme ich pripísať samotným veciam, pretože vznikajú v procese
vnímania. Patria sem farba, vône, svetlo, chuť, zvuk a pod.
Nikdy nie sme schopní poznať vonkajší svet. Prírodné vedy poskytujú iba pravdepodobné
poznanie, z toho vyplýva, že je agnostik.
Okrem zmyslového poznania (to najdôležitejšie) uznával ešte poznanie intuitívne (poznávanie
vzťahu medzi ideami) a demonštratívne (vyvodzovanie poznatkov z iných poznatkov).
23
Ontológia: Základom sú jeho substancie. Chápe ich ako veci, ktoré sú nositeľom určitých
vlastností. Pozná substanciu telesnú a duševnú.
Deista. Znamená to, že podľa neho Boh stvoril svet a ďalej do jeho vývoja nezasahuje. Presadzoval
požiadavky náboženskej znášanlivosti medzi občanmi a štátom. Štát by nemal do cirkevných
záležitostí zasahovať a tá by zas nemala občanom vnucovať svoju vieru.
Politológia: Patril medzi zástancov spoločenskej zmluvy. Štát je výsledkom spoločenskej zmluvy
medzi občanmi. Prikláňa sa však k predstave, že vznikla na základe spolupráce, snahy zachovať a
rozvinúť prirodzené práva (Hobbes hovoril o strachu). Panovník, ktorý poruší práva občanov nemá
právo ďalej vládnuť (právo na vzburu). Ideálny model je konštitučná monarchia a objavuje sa už aj
teória deľby štátnej moci (zákonná, výkonná a federatívna – neskôr premenovaná na súdnu).
GEORGE BERKELEY – írsky filozof, teológ a misionár.
Dielo: Rozprava o novej teórii videnia, O základoch ľudského poznania, Tri dialógy medzi Hilasom
a Filonom.
Patril medzi empirikov a subjektívnych idealistov. Jeho základným cieľom bolo vyvrátiť
materializmus a deizmus. Snažil sa spochybniť základný pojem materialistov: hmotu. Hmota sama
o sebe je pojem univerzálny. Zmysli však nedokážu uchopiť univerzálny pojem, ale iba jednotliviny.
Všeobecné pojmy nemajú ekvivalent v zmyslovej skúsenosti. Vzhľadom na to, že pojem hmota je
všeobecný a abstraktný, nič mu v skúsenosti nezodpovedá, preto nemá zmysel ani na ňom
postavená materialistická filozofia.
Ďalej spochybnil Lockove primárne kvality. Podľa neho jediné, ktoré existujú sú sekundárne kvality.
Z toho vyplýva, že celý obsah nášho vedomia je založený na skúsenosti, ktorá je individuálne
a subjektívna. Jej subjektivita vychádza z individuálneho poznania /empirického/ daného
jednotlivca. Samotné idey a ich kvality sú dané iba našim vedomím a nič mimo naše vedomie
neexistuje. „Byť znamená byť vnímaný“ vyjadruje Berkeleyho filozofiu. Jeho filozofia uznáva iba
existenciu môjho „ja“, od ktorého závisí uznanie javového sveta. Tento postoj nazývame
solipsizmus /solus jediný, ipse – sám/. Vďaka solipsizmu síce poprel materialistov, vyvstal však
problém existencie ostatných ľudí a Boha. Tento problém vyriešil vytvorením univerzálneho
Vnímateľa – Boha. Boh do vedomia každého vkladá rovnaké idey a vďaka tomu existuje vonkajší
svet a ostatní ľudia.
DAVID HUME – škótsky filozof, empirik.
Bezvýhradne uznával skúsenosť za zdroj nášho vedomia. Nie je to výsledok interakcie vedomia s
vonkajším svetom ale prvotný, bezprostredný materiál vedomia.
Vedomie má určité množstvo impresií (dojmov), na základe ktorých si vytvára idey (tie tvoria
skúsenostnú bázu). Skúsenosti nič nezdôvodňujú ani nevyvracajú.
Je zástancom agnosticizmu (nemožno rozhodnúť či svet existuje alebo neexistuje mimo nášho
vedomia rovnako ako skúsenosti nič nezdôvodňujú ani nevyvracajú). Pojmy späté s reálnou
existenciou sveta (substancia, hmota, duša, Boh) teda nemajú zmysel.
Veda je opodstatnená do takek miery, do akej spracúva empirické dáta. Javy má spájať len na
základe 3 druhov asociácií (inak by šla k podstate – zakázanou cestou):
1. princípy podobnosti
2. princípy priestorovej alebo časovej priľahlosti
3. princípy príčinnosti
Na princípe podobnosti funguje matematika. Ide výlučne o rozumové operácie, matematické
poznanie je preto pravdivé. Tie oblasti poznania, ktoré sa opierajú o vonkajšie vnemy (t.j. zmyslové
dáta, ktoré nič nevypovedajú o skutočnosti) nie sú pravdivé. Pre vedu je irelevantná otázka
existencie predmetu skúmania, napriek tomu plní svoju úlohu.
24
Všetko vyššie spomenuté je teoretické uvažovanie. V praxi sa riadime presvedčením, vierou
(belief) v existenciu vonkajšieho sveta. Obidva pohľady majú však veľmi blízke závery – poznanie
založené na skúsenosti môže byť aj vysoko pravdepodobné, ale nikdy pravdivé.
Problematika kauzality: To, že jeden jav nasleduje po druhom (post hoc) neznamená že druhý jav
vzniká preto (propter hoc). Aj keby po jave „A“ vždy nastal jav „B“, neoprávňuje nás robiť z toho
príčinno-účinkový (kauzálny) vzťah (nexus); hoci v bežnom i vedeckom myslení to obstojí, ale vo
filozoficko-empirickom nie.
Náboženstvo: Odmietol zjavené náboženstvo. Každý človek môže konať mravne aj bez neho. Má
vlastné svedomie ale aj ostatní okolo neho sú jeho svedomím (môžu jeho správanie posudzovať).
Je agnostik-deista. Podnetom ľudského konania nie je rozum, ale vášne a úsilie o úžitok.
Osvietenská filozofia
Osvietenstvo je myšlienkový smer formujúci sa v priebehu 18. storočia. Vzniklo v Anglicku odkiaľ
sa ďalej šírilo do Európy. Našiel ohlas vo viacerých krajinách ako napríklad Francúzsku a Nemecku.
V jednotlivých krajinách získalo osvietenstvo rôznu podobu. Najviac sa rozvinulo vo Francúzsku,
kde zapríčinilo vážne spoločenské zmeny, ktoré neskôr ovplyvnili aj zvyšok Európy a sveta.
Osvietenská filozofia získala podporu v rôznych vrstvách obyvateľstva. Najväčší ohlas však
zaznamenala v strednej vrstve rodiacej sa buržoázie. Predstavitelia tejto skupiny túžili po
odstránení niektorých feudálnych prežitkov a osvietenská filozofia so svojou myšlienkou rovnosti
im na to dávala teoretickú podporu.
Významný dôraz kladie osvietenstvo na jednotlivca ako slobodnú bytosť a občana. Každý jedinec
má právo presadiť sa na základe svojich schopností a nie svojho pôvodu. Vďaka tomu sa formuje
nová hierarchia hodnôt, kde na prvom mieste je sloboda a práva /prirodzené, ľudské
a občianske/. Stredoveké prežitky nadradenosti niektorých stavov, absolutizmus a cirkevný
dogmatizmus osvietenci odmietali.
Samotná osvietenská filozofia do veľkej miery čerpá z predchádzajúceho obdobia. Nadväzuje na
racionalizmus a empirizmus. Vyberá si z týchto prúdov to, čo potrebuje a používa to na podporu
vlastných záverov.
Racionalizmus osvietenstvo inšpiroval myšlienkou dôležitosti ľudského rozumu. Rozum a jeho
závery sú dôležitejšie ako dovtedajšie morálne a etické dogmy nadiktované cirkvou.
Empirizmus zas kladie dôraz na skúsenosť vďaka čomu sa dajú odmietnuť náboženské pojmy a na
nich založené tvrdenia.
Poznanie a rozum nám ukážu správnu cestu k všeobecnému pokroku ľudstva vo všetkých
vedeckých oblastiach. Prírodné a spoločenské vedy mali ukázať ľudstvu nové vedecké poznatky
a umožnia mu tak všestranné zlepšeniu ľudského života.
Vzorom vedy bola mechanistická fyzika a dochádzalo k snahám aplikovať ju aj na iné oblasti
poznania /prírodné a spoločenské/.
Ďalším dôležitým znakom tohto obdobia bolo šírenie vedeckých poznatkov /prírodných
a spoločenských/ medzi široké vrstvi spoločnosti. Osvietenci hovoria o šírení svetla. Vďaka tomuto
procesu si ľudia osvoja nové poznatky, čo zlepší ich ekonomické a sociálne postavenie. Negatívnym
javom bolo prílišné zjednodušovanie niektorých poznatkov ,čo viedlo k negatívnym javom.
Anglické osvietenstvo
Prvé osvietenské myšlienky sa objavujú v západnej Európe už v priebehu 17. storočia. V Anglicku to
boli hlavne J. Lock a D. Hume, na ktorých myšlienky ďalej nadväzovali J. Taland, D. Harley, A. of
Shaftesbury.
25
Francúzske osvietenstvo
Osvietenstvo malo najväčší ohlas vo Francúzsku. Tu vzniklo najviac prúdov a smerov, ktoré potom
spôsobili významné spoločensko-sociálne zmeny. Už pred príchodom samotného osvietenstva
vzniklo hnutie libertýnov /voľnomyšlienkárov/, ktorí spochybňovali náboženstvo a autority.
Za zakladateľa osvietenstva vo Francúzsku sa považuje Pierre Bayle.
FRANCIUS-MARIE AROUET – VOLTAIRE – francúzsky filozof, básnik, dramatik, historik a spisovateľ.
Bol považovaný za nekorunovaného kráľa filozofov v 18. storočí.
Diela: Filozofické listy /Anglické listy/, Filozofický slovník
Bojoval za slobodu človeka a ľudského myslenia. Jeho dielo silne ovplyvnilo Francúzov a priviedlo
ich k revolúcii.
Istý čas musel žiť v Anglicku a po návrate domov napísal dielo Filozofické listy. V tomto diele
navrhuje použiť anglické riešenia vo Francúzsku:
1. Oboznámiť sa a osvojiť si základy Lockeovej empirickej filozofie. Je najlepšia lebo
neumožňuje špekulácie ako racionalizmus.
2. Vo vedeckej oblasti podporovať mechanistickú fyziku I. Newtona, lebo na rozdiel od
descartovského mechanizmu je presnejšia.
3. Uznať deistické chápanie náboženstva. Deizmus hlásal, že Boh je neosobná, prvotná príčina
sveta. /Boh je stvoriteľ a prvotný hýbateľ. Dal svetu zákony a ďalej do neho nezasahuje. Bol
garantom morálky. Zárukou, že dobro bude odmenené a zlo potrestané/.
4. Rešpektovať princíp tolerancie ako predpokladu normálneho občianskeho spolužitia.
Tolerancia musí existovať aj v náboženstve.
5. Optimálnou formou vlády je parlamentarizmus, ktorý umožňuje vládu širokej verejnosti
/vtedy ešte nepredpokladali účasť všetkých na voľbách/.
V diele Filozofický slovník riešil problém samotnej filozofie. Filozofia by nemala byť len súborom
poučiek, dogiem, názorov a systémov. Jej úlohou je byť nástrojom rozumu proti všetkým formám
nerozumnosti, najmä predsudkom a starým formám myslenia.
Jeho prínos je aj v oblasti historiografie. História nemá byť len súborom udalostí a dátumov, ale
treba ju chápať ako proces neustálej zmeny. Vďaka tomu pochopíme ich vnútornú súvislosť
a nadväznosť.
CHARLES LOUIS MONTESQUIEU – Francúzsky filozof, historik, spisovateľ a politik.
Diela: Perzské listy, Anglická sloboda, Úvahy o príčinách veľkosti a úpadku Rimanov, O duchu
zákonov.
V diele Perzské listy ukazuje na relatívnosť hodnôt a kultúry a z nich vyplývajúcu nevyhnutnosť
občianskej i náboženskej tolerancie.
Dielo O duchu zákonov rieši problémy sociálnej filozofie. Toto dielo využíva porovnávaciu metódu
pri riešení niektorých spoločenských otázok /problém práva, politického zriadenia,
zákonodarstva/. Porovnáva tu systémy Anglicka, Francúzska a Ríma.
Podľa neho príroda, ale aj spoločnosť sa riadia rovnakými princípmi „prirodzeného práva“.
Veľký vplyv na formovanie štátu majú hlavne geografické faktory: podnebie, pôda a veľkosť
územia. Okrem toho tu sú ďalšie faktory ako forma vlády, spôsob života, stupeň slobody,
náboženstvo a mravy. Tie sú zas dané občianskymi a politickými zákonmi. Vzhľadom na to, že
v každej krajine je iný pomer jednotlivých faktorov a preto existujú rozdiely medzi jednotlivými
štátmi. Za najlepšiu formu vlády považoval konštitučnú monarchiu. Ďalej rozpracoval teóriu deľby
štátnej moci J. Lockeho. Moc rozdelil na zákonodárnu, výkonnú a súdnu.
26
V polovici 18. storočia dosahuje francúzske osvietenstvo svoj vrchol. Veľké množstvo vtedajších
filozofov sa zaoberá všetkými vedeckými disciplínami. Aby poznatky, ktoré získali, boli prístupné
širokým vrstvám obyvateľstva, vytvorili Encyklopédiu. Encyklopédia s podtitulom /Racionálny
slovník vied, umení a remesiel/, ktorá začala vychádzať od roku 1751 do roku 1772 v 28 zväzkoch.
Obsahovala poznatky a praktické rady v oblasti prírodných vied, histórie a umenia pre
remeselníkov, poľnohospodárov a podnikateľov. Toto dielo malo obrovský vplyv na myslenie
širokých vrstiev spoločnosti, ktoré neskôr vyústili do francúzskej revolúcie v roku 1789.
Encyklopédia bola kolektívne dielo, ktorej hlavným redaktorom bol Denis Diderot, medzi ďalších
encyklopedistov patril Julien Offrai de La Mettrie, Paul H. D. von Holbach, Claude A. Helvétius.
Všetkých týchto autorov radíme medzi mechanistických materialistov, ktorí za základ všetkého
považovali večnú hmotu.
V otázke boha boli deisti, ale objavujú sa tu aj ateistické stanoviská.
Cirkev a vládnuce kruhy neboli z Encyklopédie nadšené a niekde boli jej výtlačky pálené.
DENIS DIDEROT – francúzsky filozof, spisovateľ a radíme ho medzi encyklopedistov. Pôvodom bol
obyčajný mešťan.
Diela: Podieľal sa na tvorbe Encyklopédie a bol aj jej redaktor. Jakub-fatalisa, Rameauov synovec.
Ontológia: Radil sa medzi mechanistických materialistov, za základ všetkého pokladal hmotu.
Zdôrazňoval postupný prechod od nižších foriem hmoty /anorganických/ k vyšším /organickým/
a od nich k mysleniu, ktoré má svoje špecifické črty. Vytvoril teóriu oduševnenosti hmoty. Hmota
a pohyb boli navzájom prepojené. Samotný pohyb mal viacero podôb.
Veda, osveta, tolerancia a demokratizácia spoločenského zriadenia sú potrebné k nastoleniu
a rozvoju ozajstnej ľudskosti.
J. O. DE LA METTRIE – povolaním bol lekár a filozof. Zastával myšlienky materializmu a ateizmu. Vo
svojom diele Človek-stroj dokázať, že zviera a človek sú stroj a aj tak fungujú.
P. H. D. VON HOLBACH – vo svojom diele Systém prírody obhajuje mechanistický materializmus.
Za pohybom sa skrýva pohyb častíc. Bol zástancom radikálneho ateizmu až antiklerikalizmu.
C. A. HELVÉTIUS – bol materialista a deista. Nadviazal na Locka a interpretoval ho materialisticky.
JEAN JACQUES ROUSSEAU – francúzsky osvietenec švajčiarskeho pôvodu. Venoval sa sociológii,
pedagogike, politológii a podieľal sa na tvorbe Encyklopédie.
Diela: Rozprava o vedách a umeniach, Rozprava o pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľuďmi,
Spoločenská zmluva, Emil alebo o výchove.
Ontológia: Svet má dva základné princípy, ktoré sú večné. Existujú vedľa seba a je to aktívny Boh
a pasívna hmota.
Gnozeológia: Základom jeho poznania je empirická skúsenosť. Poznatky sú prepojené s pocitmi,
ktoré sú pravdivé.
Vo svojom diele Rozprava o vedách a umeniach kritizuje pokrok a vedecké poznanie. Podľa neho
pokrok neprinesie ľuďom šťastie , ale vedie obyvateľov k degenerácii. Dochádza k úpadku mravov
a toto všetko odkláňa ľudí od prírody a prirodzeného stavu. Jedine v prirodzenom stave je človek
dobrý.
Emil alebo o výchove sa zaoberá výchovou detí. Tá je podľa neho veľmi dôležitá, lebo len vďaka nej
môžeme dosiahnuť návrat k prirodzenému stavu. To sa dosiahne výchovou v súlade s prírodou
a podporou prirodzenej individuality dieťaťa.
27
V diele Rozprava o pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľuďmi rieši problém človeka a jeho
sociálneho bytia. Človek nie je dobrý ani zlý, mení sa však v dôsledku spoločenského vývoja. Veľký
podiel na tom má súkromné vlastníctvo, ktoré je príčinou úpadku, lebo vďaka nemu vznikol
egoizmus. Súkromné vlastníctvo rozdelilo ľudí do skupín podľa majetku a to viedlo k boju o moc.
Ďalšie dielo Spoločenská zmluva navrhuje východiská zo situácie, ktorá nastala v spoločnosti. Na
základe tohto diela sa má medzi občanmi a štátom uzavrieť spoločenská zmluva, ktorá by
zabezpečovala ochranu občanov. Ak štát nedodržiava zmluvu, tak vládca môže byť zvrhnutý.
Občania zas musia dodržiavať zákony, lebo ináč budú potrestaní. Ľudia sa musia podriadiť
všeobecnému prospechu. Preto nerozhoduje vôľa jednotlivca, ale všeobecná vôľa.
Nemecký klasický idealizmus
Nemecká filozofia sa rozvíjala pomalšie ako v západnej Európe. Do polovice 18. storočia sa tam
neobjavila žiadna významnejšia skupina mysliteľov. Toto spomalenie vychádzalo z ekonomickej
a sociálnej zaostalosti krajiny. Nezjednotené Nemecko nemalo dostatočný potenciál na rozvoj
filozofie. Myšlienky osvietenstva sa v Nemecku presadzovali len pomaly a opatrne. K výraznému
zlomu došlo až ku koncu 18. storočia. Potom nastáva prudký rozvoj a klasický idealizmus, ktorý tu
vznikol je považovaný za vrchol klasického filozofického myslenia.
Nemci nadviazali na osvietenstvo a venovali sa hlavne téme rozumu. Už prví myslitelia
novoveku /a hlavne osvietenstva/ považovali rozum za dôležitý, lebo slúžil v boji proti
nevzdelanosti a tmárstvu. Nemeckí filozofovia považovali rozum a myslenie za spontánne aktivity
a postupne sa prepracovali k pochopeniu vývinovej a historickej podstaty rozumu. Aktivitu rozumu
nemecký klasický idealizmus napokon začlenil do celkového historického procesu. Ďalším typickým
znakom je idealizmus a spätosť s náboženstvom. Okrem toho sa venovali duševnej oblasti človeka
a zamerali sa na jeho vnútorný život a oblasť ideí.
IMMANUEL KANT – bol nemeckého pôvodu a žil v Prusku. Istý čas bol aj obyvateľom Ruského
cárstva napriek tomu, že sa zo svojho rodného Konigsbergu /Kaliningradu/ nikdy nevzdialil.
Diela: Všeobecné dejiny prírody a teória nebies, Kritika čistého rozumu, Kritika praktického rozumu,
Kritika súdnosti.
Jeho dielo delíme na dve základné obdobia.
1. Predkritické obdobie.
Venoval sa tu prírodovedeckej problematike. V tomto období napísal dielo Všeobecné dejiny
prírody a teória nebies. Vysvetľoval tu vznik slnečnej sústavy a stavbu vesmíru prostredníctvom
Newtonovej fyziky. Na začiatku bola hmlovina, ktorá sa vyvíjala na základe vlastných vnútorných
zákonov. Na počiatku bol chaos, v ktorom boli rozptýlené čiastočky hmoty. Tieto čiastočky sa
pohybovali na princípe príťažlivosti a odpudivosti. V dôsledku pohybu vznikli prvé zhluky hmoty,
ktoré sa zahrievali. Z toho vznikli prvé slnká a planéty. Nastáva poriadok, ale mechanika pôsobí
ďalej a vyvoláva drobné odchýlky. Tieto odchýlky sa nahromadia a spôsobia zrútenie celého
systému. Poriadok sa opäť premení na chaos. Kant musel svoje autorstvo neskôr obhajovať v spore
s francúzskym fyzikom Laplaceom. Táto teória sa dodnes volá Kantovo-Laplaceova hypotéza.
2. Kritické obdobie.
Venoval sa hlavne metafyzike a riešil problém dostupnosti nášho poznania. V diele Kritika čistého
rozumu riešil problém dostupnosti nášho poznania. Naše poznanie je ohraničené skúsenosťou.
Existujú viaceré druhy poznania, prvé je aposteriórne /skúsenostné/, druhé apriórne
/predskúsenostné/ a tretie transcendentálne: zaoberá sa podmienkami apriórneho poznania.
Naše poznanie sa začína skúsenosťou – zmyslovým nazeraním, potom sa pridáva predskúsenostné.
28
Základnými kmeňmi ľudského poznania sú zmyslovosť a um. Zmyslovosť je schopnosť pociťovania
a vnímania, um je schopnosť tvoriť z obsahu zmyslového nazerania pojmy: priestor a čas. Um nám
pomáha vytvárať súvislé skutočnosti a snaží sa preniknúť k najvyššej jednote. Pri snahe poznať
najvyšší celok sa však môže rozum zapliesť do protirečení rozumu, ktoré nemajú riešenie
/antinómií/.
Na niektoré otázky, ktoré nedokáže rozum vyriešiť si odpovedáme pomocou viery /Boh, sloboda,
nesmrteľnosť/.
Dielo Kritika praktického rozumu sa zaoberá praktickou filozofiou a mravným konaním človeka.
Konanie človeka nemožno vysvetliť vonkajšími, spoločenskými a prírodnými príčinami. Človek je
schopný prekonať v sebe prírodnú žiadostivosť a vzoprieť sa tak egoistickým pohnútkam a vplyvom
prostredia. Človek by mal používať svoj rozum prakticky, a ak má možnosť vybrať si z viacerých
možností, nájde v sebe požiadavku konať podľa morálneho zákona. Morálne zákony však
rešpektujeme iba vtedy, keď máme vlastnú slobodnú vôľu. Vlastná vôľa nám potom umožní konať
v záujme všeobecného dobra.
Morálny zákon je v ľudskom vedomí a platí pre všetkých a za každých okolností. Tento morálny
zákon Kant nazýva kategorickým imperatívom: Konaj tak, aby maxima tvojej vôle vždy mohla byť
zároveň princípom všeobecného zákonodarstva.
Znamená to, že človek sa má správať tak, aby každý jeho skutok bol v súlade s mravnými zákonmi.
Ak sa tak budeme správať všetci, spoločnosť bude mravná. Dobro treba konať pre samotné dobro,
dobrá vôľa nepotrebuje nijaké ďalšie odôvodnenia.
V diele Kritika súdnosti riešil problém estetiky. Podľa neho krásne predmety navodia v človeku
harmóniu. Dve veci ho vždy napĺňali úžasom: hviezdne nebo nad nami a mravný zákon v nás.
29
Rozšírenie len pre maturantov:
Kategorický imperatív je veta, ktorá má formu bezpodmienečného príkazu. Je to základný etický
zákon, mravná zásada, ktorá núti človeka vykonať nejaký čin (alebo mu v tom bráni) bez ohľadu
na osobný záujem alebo zisk vyplývajúci z tohto činu.
Tento zákon vyžaduje, aby každý konal tak, aby sa pravidlo jeho osobného konania mohlo stať
pravidlom konania pre všetkých. Skutok, čin bude morálny len vtedy, ak vychádza z rešpektovania
mravného zákona.
Kant sformuloval štyri základné tvrdenia kategorického imperatívu, z toho jedno základné a tri
podriadené. Základné a najznámejšie tvrdenie hovorí:
„Konaj len podľa toho maxima, od ktorého môžeš zároveň chcieť, aby sa stalo všeobecným
zákonom."
Tri podriadené znejú nasledovne:
1. „Konaj tak, aby sa maxima tvojho konania mohli na základe tvojej vôle stať všeobecným
prírodným zákonom."
2. „Konaj tak, aby si používal ľudstvo ako vo svojej osobe, tak v osobe druhého vždy zároveň
ako účel a nikdy len ako prostriedok."
3. „Všetky maximá majú zo svojej vlastnej zákonodarnej povahy súhlasiť s možnou ríšou
účelov ako ríšou prírody.“
V uvedených tvrdeniach sa opakuje slovo „maximum“. V logike znamenali „propositiones
maximae“ (najvyššie tvrdenia) také tvrdenia, z ktorých sa vyvodzoval nejaký dôkaz.
„Najvyššie tvrdenia“ sa už nedokazovali.
Svet: Jedná sa o jeden svet, ale my z neho vnímame len svet javov. Svet vecí o sebe je ten istý
svet, ale my ho nedokážeme vnímať.
1. Svet vecí osebe – objektívny svet, existujúci sám od sebe, je nezávislý od procesu
vnímania a pre nás je nepoznateľný.
2. Svet javov – všetko, čo sme schopní vnímať cez zmyslovú skúsenosť, je to svet, ktorý sa
nám javí, svet pre nás.
Poznanie prechádza troma štádiami.
1.
Štádium nazerania: ide o prechod od zmyslovej skúsenosti k pojmom. V prvom štádiu
fungujú apriórne /predskúsenostné/ formy poznania. Všetko čo vnímame, vnímame cez priestor
a čas /predskúsenostné formy/ . Nie sme totiž schopní vnímať inak. Čas a priestor sú subjektívne
podmienky zmyslovosti a my nikdy nepoznáme, aké sú veci sami o sebe. Dostupné sú nám len
javy.
2.
Štádium umu je to schopnosť z obsahov zmyslovej skúsenosti vytvoriť ucelené predstavy
a pojmy. Pri spracovaní skúsenosti na tejto úrovni pôsobia apriórne kategórie, z ktorých
najdôležitejšia je príčinnosť. Vždy sa totiž pýtame prečo a na základe toho opisujeme našu
skúsenosť.
3.
Štádium čistého rozumu človeku je vlastná tendencia k najvyššej jednote, k prvej príčine –
vedie ho k tomu rozum; tradičná metafyzika: rozumovými úsudkami prenikneme k poznaniu ideí
Boh, svet ako celok, duša; Kant: rozum neumožňuje priamy prístup k nadzmyslovému svetu,
k absolútnu, rozum v snahe poznať najvyšší celok sa zaplieta do antinómií; hranice poznania
siahajú tam, kde rozum má zmyslovú skúsenosť, ktorú môže spracovať; ďalej ostáva priestor len
na vieru.
30
JOHANN GOTTLIEB FICHTE – nemecký filozof a predstaviteľ subjektívneho idealizmu.
Diela: Vedoslovie, Poslanie človeka, Reči k nemeckému národu.
Vychádzal z Kantovej filozofie, kde kritizoval hlavne jeho svet vecí o sebe. Podľa Fichteho
neexistuje objektívny svet mimo nášho vedomia.
Celá skutočnosť je tvorená dvoma stránkami.
1. Vnútorná realita JA, je absolútne, má absolútnu moc, je subjektom. Je schopné vytvoriť
všetko, je sebatvoriace a vytvára aj objektívnu realitu. To znamená, že JA – subjekt vytvára
svoj protiklad NEJA – objekt.
2. Vonkajšia realita NEJA je protikladom JA, je to objekt, všetky veci a javy pochádzajúce
z nejakej vyššej podvedomej predstavivosti. JA postupne vytvára protiklad seba samého:
NEJA. Vytvára ho za pomoci špekulatívnej dialektickej metódy.
Dialektická metóda sa skladá z nasledujúcich častí:
1. Téza – JA určuje samo seba, je vo svojom vnútri aktívne.
2. Antitéza – JA vytvára prírodu /NEJA/, ktorá je miestom na jeho aktivitu.
3. Syntéza – v poslednom štádiu JA prechádza do NEJA, uvedomuje si svoju existenciu
a uvedomuje si, že ono samo vytvorilo prírodu. Objektívny svet je teda súčasťou
subjektívneho sveta. NEJA vzniklo vďaka JA a je od neho závislé.
JA – vedomie, NEJA – objektívne existujúce bytie. Vedomie a bytie sú svojou podstatou totožné. JA
je teda vyjadrením jednoty dvoch stránok vedomia, subjektívneho a objektívneho.
Vonkajšia realita existuje len dovtedy, dokedy subjekt o nej vie a udržiava ju vo svojom vedomí.
Realita je daná len v našich predstavách, predstavy si vytvárame my sami.
FRIEDRICH WILHELM JOSEPH SCHELLING – nemecký filozof a predstaviteľ objektívneho idealizmu.
Diela: Systém transcendentálneho idealizmu, Filozofia náboženstva.
Kritizoval Fichteho filozofiu, v ktorej mu najviac vadilo, že sa nezaoberal realitou prírody, a že ju
chápal ako NEJA odvodené od JA. Vytvoril vlastnú filozofiu, v ktorej stotožňoval ducha a prírodu,
subjekt a objekt. Túto filozofiu stotožňovania nazývame aj filozofiou spojenia.
Základom všetkého existujúceho je absolútny večný rozum. Večný rozum je zdrojom duchovného
aj materiálneho, subjektívneho aj objektívneho. Subjektívne aj objektívne sa síce vyvíjajú
samostatne, aby na určitej úrovni splynuli.
Svet a vedenie o svete spočíva v nerozlíšenom absolútne. Absolútno /absolútne JA/ je základom
všetkého existujúceho. Svet má duchovnú podstatu a rozmanité formy sú len prejavom, názorným
obrazovým výrazom absolútneho JA. Absolútno je prazáklad a zdroj ideálneho a materiálneho,
prvotná absolútna totožnosť subjektívneho a objektívneho. Hmotu nechápal ako samostatnú
realitu, ale ako zvláštny stav absolútna.
Podľa Schellinga existujú dve filozofické vedy:
1. Transcendentálna filozofia – vychádza zo subjektívneho a prichádza k záveru, že objektívna
príroda má duchovnú podstatu. Príroda je vyvodená z vedomia.
2. Prírodná filozofia /naturfilozofia/ vychádza z objektívneho a začína skúmaním prírody.
Považuje prírodu za samohybnú a samovývinovú. Príroda je produktívna, ale je aj
produktom. Je činná a vznikajú v nej rozpory a protikladné tendencie. Príroda má svoj vývoj
a postupne dospieva k vytvoreniu inteligencie. Filozofia prírody vyvodzuje vedomie
z prírody ako neuvedomelého stavu ducha.
Obidve filozofie potvrdzujú, že objektívne je totožné so subjektívnym. Základom stotožňovania je
inteligencia alebo rozum.
31
GEORG WILHELM FRIEDRICH HEGEL – vytvoril nemecký objektívno-idealistický systém.
Diela: Fenomenológia ducha, Encyklopédia filozofických vied, Logika ako veda.
„Čo je rozumové, je skutočné, a čo je skutočné, je rozumové.“ – rozum je podstatou vecí.
Myšlienka je objektívnou podstatou sveta. Nepatrí iba ľuďom, naopak, ľudia sú súčasťou
„všeobecného ducha“.
Absolútno podľa Hegela (narozdiel od Schellinga) nie je súčasne zdrojom subjektívneho a
objektívneho, ale v určitom procese vývinu:
– téza: počiatočná forma absolútna (idea – subjektívna)
– antitéza: protirečiaca forma absolútna (hmotný predmet – objektívny)
– syntéza: vyvodenie záveru; sama sa môže stať tézou
Téza, antitéza a syntéza dokopy vytvárajú triádu. Tento proces tvorenia triád je konečný.
Logika je vedou o objektívnom myslení (ktoré je podstatou skutočnosti).
Príroda je „inobytie“ idey:
téza – stôl (pričom stôl je pojem, abstraktný)
antitéza – tá štvornohá sranda hnedej farby (teda konkrétny stôl)
syntéza: vidíme, že pojem prešiel do svojho protikladu. Keďže je abstraktný, prešiel do
materiálneho stavu, ale v podstate stále ide o jednu a tú istú vec – o stôl.
Do filozofie ducha dospejeme vtedy, keď sa ukáže, že v prírode vládnu všeobecné zákony, a teda aj
ona má duchovný charakter. (prechod od niečoho konkrétneho ku niečomu všeobecne platnému
a abstraktnému – zákonu – je znakom idey)
Filozofia dejín – dejiny predstavujú vývoj ducha v čase. V dejinách sa duch vyvíja až k uvedomeniu
si samého seba a tento proces sa prejavuje ako uvedomenie si slobody v jednotlivých národoch. To
sa týka ale len národov, ktoré si vytvorili vlastný štát. Je presvedčený, že dejiny dosiahli koniec
v germánskom svete.
32
Moderná filozofia
Poklasická filozofia
19. storočia
Poklasickú filozofiu ovplyvnili dôležité spoločensko-politické udalosti, ktoré sa odohrali v priebehu
19. storočia.
Medzi takéto vplyvy patria:
1. Kapitalistická spoločnosť – silný vplyv peňazí, materializmus, egoizmus, narušené medziľudské
vzťahy.
2. Revolúcie 19. storočia.
3. Boj o kolónie.
4. Prudký rozvoj hospodárstva a priemyslu.
Filozofiu rozvíjajúcu sa od polovice 19. storočia nazývame poklasickou preto, lebo sa zmenil spôsob
vnímania filozofie. Zmena nastala v otázke možností , funkcií a tém, ktorým sa filozofia bude
venovať.
Pre poklasickú filozofiu je charakteristický pluralizmus, diferenciácia filozofických škôl, smerov
a hnutí. Príčinou tohto roztrieštenia je spoločenská situácia /prudký rozvoj techniky, hospodárstva,
priemyslu, vedy, kultúry a umenia/. Filozofia si okrem týchto oblastí začala všímať aj rozpad
tradičnej spoločnosti a hodnôt. Z toho logicky vyplývalo hľadanie nového zmyslu života a nových
hodnôt.
Napriek obrovskej rozmanitosti je možné filozofické smery tohto obdobia rozdeliť do dvoch
základných prúdov:
1. Scientistické prúdy /scientia – veda/ patrí sem pozitivizmus, novokantovstvo, marxistická
filozofia. Tieto smery pristupujú k filozofii z prísne vedeckého hľadiska. Usilujú sa rozvíjať filozofiu
v úzkej nadväznosti na poznatky špeciálnych vied a vylúčiť otázky, ktoré presahujú našu skúsenosť
a nemožno ich empiricky overiť ani vyvrátiť.
2. Antropologicky orientované filozofie /antropos – človek/ patrí sem náboženská filozofia
existencie S. Kierkegaarda, voluntaristický iracionalizmus A. Schopenhauera, voluntaristická
filozofia F. Nietzscheho, filozofia života H. Bergsona a W. Diltheya. Tento prúd sa zaoberá hlavne
človekom, jeho existenciou, životom a dejinami. Všímajú si u človeka javy ako vôľa, intuícia,
iracionalita a podobne.
Pozitivizmus
Pozitivizmus sa vyvíjal v troch fázach:
1. patria sem traja filozofi A. Comte, J. S. Mill a H. Spencer. Comte bol francúzsky filozof
a považujeme ho za zakladateľa pozitivizmu. Mill a Spencer rozvíjali túto filozofiu
v Anglicku, kde sa inšpirovali tradíciou miestneho empirizmu.
2. Nazýva sa aj empiriokriticizmus. Medzi jeho predstaviteľov patril E. Avenarius, E. Mach.
Podľa týchto filozofov môže byť skúsenosť hodnoverným zdrojom poznania len keď ju
očistíme od apriórnych apercepcií /rozumových predstáv – pojmov ako hmota,
nevyhnutnosť .../. Rozhodovanie o vedeckých pojmoch a teóriách sa riadi princípom
ekonómie myslenia.
3. koniec 20. storočia. Je nazývanou aj filozofiou logického empirizmu alebo novopozitivizmu.
Medzi predstaviteľov tejto fázy patria B. Russell, L. Wittgenstein, R Carnap a Viedenský
krúžok.
33
AUGUST COMTE – francúzsky filozof a sociológ.
Dielo: Kurz pozitívnej filozofie.
Jeho základným cieľom bolo založiť celé naše vedenia a poznanie na tom, čo je pozitívne dané, na
faktoch našej skúsenosti a na skúmaní stálych vzťahov medzi faktami /zákonmi/. Filozofia by
nemala skúmať také otázky, ktoré presahujú našu skúsenosť a nemožno ich empiricky overiť ani
vyvrátiť. Preto by sa mali z filozofie vylúčiť metafyzické otázky. Poznatky by mali mať empirický
základ /Poznatky prírody, ale aj poznatky o spoločnosti./.
Pozitívna filozofia mala zovšeobecňovať poznatky jednotlivých špeciálnych vied a usporiadať ich do
encyklopedického systému. Za filozofické môžeme pokladať tie otázky, ktoré nijaká zo špeciálnych
vied priamo neskúma. Veda podľa Comta poznáva preto, aby sme mohli predvídať, a predvídame
preto, aby sme mohli správne konať.
Snažil sa vytvoriť klasifikáciu základných vied. Zoradil ich postupne podľa všeobecnosti
a jednoduchosti. Predpokladom všetkých vied je matematika, po nej nasleduje astronómia, fyzika,
chémia, biológia a nakoniec sociálna fyzika /sociológia/. Psychológia nebola pozitívna veda, lebo
ľudského ducha nemôžeme urobiť predmetom skúmania. Vychádza to z toho, že ľudský duch je
ten, čo skúma.
Založil novú vedu – empirickú sociológiu, ktorú budoval na dvoch zásadách. Zásada poriadku
a pokroku. Sociálna statika sa mala venovať prirodzenému poriadku vládnucemu v každej
spoločnosti a sociálna dynamika zase pokroku. Sociológia ako veda o spoločnosti umožní poznať
a vysvetliť sociálne fakty, odhaliť zákony, predvídať sociálne javy, a tak aj reformovať spoločnosť.
Spoločnosť sa nemá meniť revolučne, ale postupne evolučne.
Comte skúmal historický vývoj a formoval zákon troch štádií vývinu poznania a spoločnosti.
1. Teologické štádium – ľudský rozum sa pokúša vysvetliť javy pôsobením nadprirodzených síl
/Boh/.
2. Metafyzické štádium – ľudia už skutočnosť vysvetľujú na základe abstraktných filozofických
pojmov. Nadprirodzené sily sú nahradené abstrakciami ako zákon, substancia, kauzalita
a podobne.
3. Pozitívne štádium – skutočnosť sa vysvetľuje na základe faktov. Pokrok vied sa obmedzuje na
prísne skúmanie sveta, ktoré si vyžaduje moderná priemyselná spoločnosť.
Comte uctieval vedu a humanitu tak veľmi, že z toho vytvoril náboženský kult. Spolu so svojimi
stúpencami založil pozitívne náboženstvo humanity. Najvyššou bytosťou tohto náboženstva bolo
„Ľudstvo“.
JOHN STUART MILL
Kritizoval metafyziku a sústredil sa na problematiku logiky a metodológie. Presadzoval liberálne
hodnoty /demokratické volebné právo, náboženská tolerancia, zrovnoprávnenie žien/ a angažoval
sa aj v politike.
HERBERT SPENCER
Filozoficky zdôvodnil evolúciu ako najvšeobecnejší zákon celého prírodného a sociálneho diania.
Evolučné hľadisko uplatnil aj v sociológii, a preto spoločnosť chápal ako organizmus.
34
Novokantovstvo
Je to scientisticky orientovaný prúd poklasickej filozofie, ktorý nadväzuje na klasickú filozofiu.
Novokantovstvo sa rozvíjalo ako akademická filozofia hlavne na univerzitách v Nemecku. Medzi
jeho predstaviteľov patria zástancovia dvoch škôl: marburskej a bádenskej.
Marburská škola: Hermann Cohen, Paul Natorp, Ernst Cassirer.
Venovali sa hlavne Kantovej logike a gnozeológii a snažili sa ju aplikovať na skúmanie
predpokladov poznania v matematike a fyzike. Veda nemôže existovať bez faktov, ale tie nestačia,
lebo základom vedy sú transcendentálne princípy a formy myslenia. Myslenie nám teda
neposkytuje obrazy sveta na základe zovšeobecnenia faktov a vzťahov medzi nimi, ale tým, že
myslíme v logických kategóriách, a len vďaka tomu ho dokážeme poznať.
Bádenská škola: Wilhelm Windelband, Heinrich Rickert.
Snažili sa obnoviť Kantovu etiku a jeho učenie o praktickom rozume. Pri skúmaní došli k tomu, že
musí existovať hierarchia hodnôt od najnižších po absolútne hodnoty ako sú dobro, krása a pravda.
Ak by sme tieto kritériá nemali, upadli by sme do hodnotového relativizmu. Preto bádenská škola
vypracovala novú filozofickú disciplínu, ktorá sa zaoberá teóriou hodnôt a hodnotenia – axiológiu.
Marxistická filozofia
Ďalším scientistickým filozofickým prúdom 19. storočia bola marxistická filozofia.
Za zakladateľov považujeme Karla Marxa a Friedricha Engelsa.
Zdrojom marxistickej filozofie bola Hegelova dialektika, Feuerbachov antropologický materializmus
a utopickí myslitelia.
Diala: Marx – Ekonomicko-filozofické rukopisy, Kapitál
Engels – Anti-Duhring, Dialektika prírody, Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu
Engels a Marx – Nemecká ideológia, Manifest komunistickej strany
Marxisti si mysleli, že ich filozofia by mala zmeniť svet. Podľa nich filozofia doteraz svet len rozlične
vysvetľovala ide však o to, zmeniť ho. Marxizmus je dialektický materializmus. Základom všetkého
je hmota a dialektika /vývoj od jednoduchšieho k zložitejšiemu/.
V mladosti sa Marx venoval hlavne filozofii človeka. Sústredil sa na problém odcudzenia človeka.
Práca je základná vlastnosť človeka ako prírodnej a sociálnej bytosti. V práci ako zmyslovopredmetnej, cieľavedomej činnosti človek spredmetňuje svoje bytostné sily, pretvára prírodné
a sociálne prostredie. Pomocou práce si človek osvojuje prírodu a druhú prírodu /tá ktorú vytvoril
svojou činnosťou/ a svoju vlastnú prirodzenosť. V dôsledku vzniku súkromného vlastníctva sa
človeku odcudzí produkt jeho práce a samotná pracovná činnosť. Príkladom takejto odcudzenej
práce je proletariát, ktorý je bezprostredným výrobcom materiálnych hodnôt v kapitalistickej
spoločnosti. Napriek tomu, že ich vyrába, nie je ich vlastníkom a užívateľom. Keď sa odcudzí práca,
tak sa človeku odcudzí všetko ostatné /je základom všetkých foriem odcudzenia/.
Odcudzenie je možné prekonať len zrušením súkromného vlastníctva a komunistickou premenou
spoločnosti. Za týmto účelom vytvoril vedu o spoločnosti a dejinách, ktorá by ukázala a zdôvodnila
vývin ľudskej spoločnosti a celé dejiny ako prírodno-historický proces zákonite smerujúci
beztriednej spoločnosti.
Základom každej spoločnosti je materiálna výroba prostredníctvom ktorej ľudia vyprodukujú
všetko čo potrebujú na uspokojenie svojich potrieb. Na základe výroby rozlišuje marxizmus
jednotlivé spoločensko-ekonomické formácie /prvotnopospolná spoločnosť, otrokárska
spoločnosť, feudálna spoločnosť, kapitalistická spoločnosť, socialistická spoločnosť, komunistická
35
spoločnosť/. Každá táto formácia má základňu /súhrn výrobných vzťahov/ a nadstavbu /štát,
inštitúcie, ideológia/. Od základne je závislá nadstavba.
Každá spoločensko-ekonomická formácia sa môže rozvíjať len dovtedy, kým jej výrobné vzťahy
poskytujú dostatočný priestor pre pokrok výrobných síl. V momente, keď už výrobný vzťah nie je
pokrokom a stáva sa brzdou dochádza k prudkej premene spôsobu výroby /revolúcia/. Po tejto
revolúcii vznikne nová pokroková spoločenská trieda preberajúca vedúce postavenie v spoločnosti.
Ideológia je falošným vedomým. Príčinou tejto falošnosti je to, že sa nesnaží poznať pravdu, ale
vyjadruje len záujmy určitej spoločenskej skupiny, alebo triedy. Táto trieda ju vytvorila preto, aby
zdôvodnila a ospravedlnila svoje záujmy.
V diele Kapitál Marx rieši problematiku sociálnej filozofie /historický materializmus/, ale aj
ontológiu a gnozeológiu /dialektický materializmus/.
Ontológia – prvotná je objektívna realita a druhotné je vedomie ducha. Objektívna realita, existuje
mimo nášho vedomia a nezávisle od neho a je to vlastne hmota. Svet ako objektívna realita nie je
chaotický, ale je jednotný vo svojej materiálnosti. Materiálna podstata sa riadi dialektickou
zákonitosťou /postupuje od najjednoduchších foriem pohybu až po tie najzložitejšie, od
najjednoduchších štruktúr hmoty až po tie najzložitejšie – mysliaci človek/.
Gnozeológia – východiskom poznania je prax. Svet je poznateľný, ale naše poznanie je nekonečný,
vnútorne protirečivý proces.
Marxistická filozofia výrazne ovplyvnila vznik robotníckeho hnutia v 19. storočí, ale aplikovala sa
z nej hlavne jej materialistická teória spoločnosti a dejín.
36
Download

Filozofia