Právo, veda a Umenie
2012
01
ČASOPIS NÁRODNÉHO CENTRA PRÁVA DUŠEVNÉHO VLASTNÍCTVA
VYČERPANIE PRÁV V DIGITÁLNOM
PROSTREDÍ
PRÁVNE ASPEKTY PÍSANIA
ZÁVEREČNÝCH PRÁC
NA OBJEDNÁVKU
ISSN 1338-774X
EDITORIÁL
Vážení a milí čitatelia,
v období, keď sa život okolo nás neustále zrýchľuje, pribúda denne množstvo informácií a odohrá sa množstvo udalostí, narastá
aj potreba rýchlej a praktickej orientácie v určitom odbore, v určitej oblasti. Je prirodzenou potrebou získavať informácie priamo,
mať ich vždy „po ruke“, ale hlavne vo chvíli, keď je to potrebné. Z tohto pohľadu je dnes šírenie informácií prostredníctvom
elektronických prostriedkov nenahraditeľné.
Oblasť práva duševného vlastníctva je jednou z oblastí, ktorá sa stala súčasťou nášho každodenného, a to nielen profesijného,
ale aj súkromného života. Sú s ňou spájané každodenné problémy, ktoré je potrebné riešiť, alebo sa v nich aspoň zorientovať.
Kolektív odborníkov, ale hlavne nadšencov pre túto oblasť usúdil, že každý spôsob či akákoľvek forma zvyšovania právneho
vedomia v oblasti tvorby a ochrany duševného vlastníctva je tak užitočná ako každý príspevok k rozvoju vedy práva duševného
vlastníctva.
Prichádzame k Vám a ponúkame nový časopis s názvom Právo, veda a umenie, v ktorom nájdete odborné články, stanoviská
a komentáre, v ktorých sa podelíme s Vami aj s poznatkami získanými v praxi, a to z celej oblasti duševného vlastníctva, teda
z autorského práva, práva výkonných umelcov, výrobcov zvukových či zvukovoobrazových záznamov, vysielateľov ako aj z oblasti priemyselného vlastníctva k výsledkom tvorivej duševnej činnosti (najmä vynálezov, úžitkových vzorov, dizajnov), z oblasti
ochranných známok, označenia pôvodu výrobkov, obchodných mien, doménových mien, loga alebo know-how. Neobídeme ani
problematiku plagiátorstva a budeme sa taktiež venovať otázkam nekalej súťaže, s ktorou je duševné vlastníctvo úzko späté.
Sme presvedčení, že odborná úroveň každého diela, každého príspevku v našom časopise, ktorý uverejníme, prispeje k naplneniu našich cieľov.
A tak si prajme, aby náš časopis Právo, veda a umenie našiel svojich stálych čitateľov, a aby sa šírilo jeho dobré meno. Nech je to
značka, za ktorou sa hľadá kvalita, aktuálnosť a originalita.
prof. JUDr. Peter Vojčík, CSc.
Obsah
OBSAH
02
VYČERPANIE PRÁV V DIGITÁLNOM PROSTREDÍ
JUDr. Zuzana Adamová, PhD.
03
RUŽA A JEJ TIEŇ – JE KÚZELNÍCKY TRIK
CHRÁNENÝ AKO AUTORSKÉ DIELO?
JUDr. Eduard Szattler, PhD.
07
PRÁVNE A ETICKÉ ASPEKTY PÍSANIA
ZÁVEREČNÝCH PRÁC NA OBJEDNÁVKU
JUDr. Renáta Bačárová, PhD., LL.M.
10
PREUKAZOVANIE DOBRÉHO MENA
OCHRANNEJ ZNÁMKY
JUDr. Anna Stančáková
14
PRÁVNA ÚPRAVA SPAMU
(NEVYŽIADANEJ POŠTY)
JUDr. Peter Čabák
18
„PRÁVO BYŤ ZABUDNUTÝ“ AKO SÚČASŤ
OCHRANY OSOBNÝCH ÚDAJOV
Mgr. Mária Medvecová
23
PR ÁVO, VEDA A UMENIE
vedecký elektronický časopis so zameraním
na oblasť práva duševného vlastníctva
V YDAVATEĽ:
NCPDV, n.o.
Rázusova 28
040 01 Košice
www.ncpdv.org
REDAKČNÁ R ADA
PREDSEDA:
prof. JUDr. Peter Vojčík, CSc.
ČLENOVIA:
JUDr. Leo Vojčík
JUDr. Eduard Szattler, PhD.
JUDr. Renáta Bačárová, PhD., LL.M.
JUDr. Zuzana Adamová, PhD.
GR AFICK Á ÚPR AVA
Mgr. Ľubomír Cmorej
ISSN 1338-774X
Vychádza štvrťročne
© NCPDV, n.o., 2012
01/2012 PRÁVO VEDA UMENIE
02
VYČERPANIE PR ÁV
V DIGITÁLNOM
PROSTREDÍ
JUDr. Zuzana Adamová, PhD.
Vyčerpanie práv predstavuje tradičnú koncepciu v oblasti duševného vlastníctva, kedy dochádza k zániku práva
rozhodovať o verejnom rozširovaní autorských diel a iných predmetov ochrany. Nositeľ práv z tohto dôvodu nie je
schopný ďalej kontrolovať ich šírenie, ani mu nemôže zabrániť, pričom jeho všetky ostatné práva zostávajú zachované. Rozvojom digitálnej doby však vznikli pochybnosti, či sa bude tento koncept aplikovať aj pri rozširovaní diel
na internete. V súvislosti s vytvorením digitálnych rozmnoženín a ich šírením formou sprístupňovania verejnosti si
kladieme otázku, či sú skutočne aj v tomto prípade splnené legislatívne predpoklady na vyčerpanie práv.
Diskusia o aplikácii princípu vyčerpania práv v digitálnom prostredí
sa minulý rok dostala až pred Súdny dvor EÚ, a to vo veci C-128/11
UsedSoft.1 Podstatou predbežnej otázky predloženej Súdnemu dvoru EÚ bola aplikácia vyčerpania práv k počítačovým programom, ak
nadobúdateľ vyhotovil rozmnoženinu so súhlasom nositeľa práv
prostredníctvom stiahnutia počítačového programu z internetu.
VYČERPANIE V PRÁVE DUŠEVNÉHO VLASTNÍCTVA
Vyčerpanie práv sa aplikuje na väčšinu predmetov duševného vlastníctva 2 a predstavuje výnimku zo základného konceptu, že nositeľ
práv má výhradné právo rozhodovať o každom použití svojho predmetu ochrany. V autorskom práve je vyčerpanie práv zakotvené na
medzinárodnej úrovni 3 aj v európskom práve.4 Na národnej úrovni
je upravené v ustanovení § 23 autorského zákona,5 v zmysle ktorého právo autora udeľovať súhlas na verejné rozširovanie originálu
diela alebo jeho rozmnoženiny zaniká pre územie členského štátu Európskej únie alebo zmluvného štátu Dohody o Európskom hospodárskom priestore prvým oprávneným predajom alebo iným prevodom
vlastníckeho práva k originálu diela alebo k jeho rozmnoženine na
území členského štátu alebo zmluvného štátu, a to pre originál diela
a všetky jeho rozmnoženiny, ktoré boli predmetom tohto predaja alebo
iného prevodu vlastníckeho práva (§ 23 ods. 1 autorského zákona).
Obdobný obsah má vyčerpanie práv aj v štátoch mimo EÚ, pričom
sa zvyčajne označuje ako „first sale doctrine“.6 Princíp vyčerpania bol
opakovane potvrdený vo viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora
EÚ, a to najmä v autorskoprávnych a známkových sporoch, naprí01/2012 PRÁVO VEDA UMENIE
klad vo veci Silhouette,7 Laserdisken,8 Coty Prestige Lancaster Group9
a mnohých ďalších.10
Podľa skorších výkladov platilo, že podstatou vyčerpania práv je
jeho aplikácia len v súvislosti s hmotnými rozmnoženinami diela.
K vyčerpaniu práva dochádzalo tradične vždy len vo vzťahu k tým
rozmnoženinám, ktoré boli predmetom oprávneného prevodu
vlastníckeho práva (napr. prvým predajom 500 ks výtlačkov kníh).
Inými slovami, nositeľ práv udelil súhlas na vyhotovenie určitého
počtu rozmnoženín a prvým predajom týchto rozmnoženín sa právo autora rozhodovať o ďalšom predaji (alebo inom prevode vlastníckeho práva) týchto konkrétnych rozmnoženín vyčerpalo. Ostatné
roky sa však pozornosť zameriava na osobitné aspekty vyčerpania
práv v digitálnom prostredí, odlišnom od prostredia analógového.11
ORACLE VS. USEDSOFT
V spore UsedSoft, v ktorom dňa 3. júla 2012 rozhodol Súdny dvor EÚ,
12
žalobkyňa vyvíja a predáva počítačový softvér, a to prevažne cez
internet prostredníctvom sťahovania. Zákazník pritom nedostáva
od žalobkyne nosič dát, ale si len stiahne softvér priamo z internetovej stránky žalobkyne na svoj počítač. V prípade programov ide
o takzvaný „Client-Server-Software“. Nadobúdateľ uzavretím licenčnej zmluvy získa právo na používanie počítačového programu, čo
zahŕňa aj oprávnenie uložiť kópiu tohto programu na server a sprístupniť ho 25 užívateľom tým, že sa načíta do operačnej pamäte ich
počítačov (skupinová licencia).13
03
ženinu so súhlasom nositeľa prostredníctvom stiahnutia programu
z internetu na nosič dát. S tým súvisí aj odpoveď na otázku, či sa
môže osoba, ktorá nadobudla „použitú“ softvérovú licenciu, ako
„oprávnený nadobúdateľ“ podľa článku 5 ods. 1 a čl. 4 ods. 2 prvej
časti vety smernice 2009/24/ES na účely vyhotovenia rozmnoženiny
programu odvolávať na vyčerpanie práva na rozširovanie rozmnoženiny počítačového programu vyhotovenej prvým nadobúdateľom
so súhlasom nositeľa práv prostredníctvom stiahnutia programu
z internetu na nosič dát, ak prvý nadobúdateľ vymazal svoju rozmnoženinu programu alebo ju už nepoužíva.
Aktuálne rozhodnutie SDEÚ privítali najmä koncoví používatelia,
negatívne ho vnímajú skôr softvérové spoločnosti, keďže sa pripustila aplikácia vyčerpania práv aj v digitálnom prostredí.
Z hľadiska autorského práva však rozhodnutie zahŕňa niekoľko faktov, ktoré si zaslúžia zvýšenú pozornosť.
Žalovaná obchoduje s „použitými“ softvérovými licenciami, pričom
zákonnosť predaja potvrdzuje notár. V notárskom potvrdení sa uvádza, že existuje potvrdenie pôvodného nadobúdateľa licencie, podľa ktorého bol oprávneným nadobúdateľom, licenciu už nepoužíva
a nadobúdaciu cenu zaplatil v plnej výške.14 Žalovaná zároveň podnecuje zákazníkov, aby si po nadobudnutí licencií stiahli softvér z
internetovej stránky žalobkyne na nosič dát.15 V konaní sa súd musel
zaoberať výkladom článku 5 ods. 1 a článku 4 ods. 2 prvá časť vety
smernice o právnej ochrane počítačových programov. Je zrejmé,
že tým, že si zákazníci žalovanej stiahnu program žalobkyne z jej
internetovej stránky na server alebo iné úložné médium, ide o rozmnoženinu. K vyhotoveniu rozmnoženiny však dochádza aj v prípade, keď si zákazníci žalovanej stiahnu softvér, ktorý sa už predtým
stiahol na server alebo iné médium, do pracovnej pamäte ďalších
počítačov. Ide teda o zásah do výlučného práva nositeľov autorských
práv k počítačovým programom, pričom na daný prípad nie je možné aplikovať žiadnu z výnimiek alebo obmedzení autorského práva.
PREDAJ LICENCIE ALEBO PREDAJ TOVARU?
Pre ozrejmenie treba uviesť, k akým spôsobom použitia dochádza
pri šírení softvéru a pri šírení použitého softvéru. V prvom prípade
sa uzavrie licenčná zmluva, na základe ktorej má zákazník právo odvodené od nositeľa autorských práv vyhotoviť si rozmnoženinu diela. Na základe toho si stiahne rozmnoženinu z internetovej stránky
nositeľa práv. V tomto prípade stiahnutie rozmnoženiny a uzavretie
licenčnej zmluvy na jeho používanie tvoria nedeliteľný celok, keďže
stiahnutie rozmnoženiny bez práva používať by bolo absolútne neúčelné. V druhom prípade zákazník získa licenciu od nadobúdateľa
licencie, čo považujeme za postúpenie licencie, v rozhodnutí sa však
operuje s termínom predaj licencie. Rozmnoženinu diela si tento
nový nadobúdateľ licencie vyhotoví opäť od nositeľa práv (formou
stiahnutia z jeho internetovej stránky). Svoje právo teda odvodzuje od prvého nadobúdateľa licencie, ale fakticky vyhotovuje kópiu
diela nositeľa práv. Toto dielo však môže byť už oproti pôvodného
programu zmenené z dôvodu opravy alebo jeho aktualizácie.
Základnou otázkou je, kto je oprávnenou osobou na používanie
počítačového programu, od čoho sa odvíja niekoľko relevantných
skutočností. Ako sa uvádzalo v návrhu, podľa jedného názoru je
oprávneným nadobúdateľom v zmysle článku 5 ods. 1 smernice
2009/24/ES iba osoba, ktorá má právo na užívanie počítačového
programu odvodené od oprávnenej osoby. Podľa iného názoru je
však oprávneným nadobúdateľom aj osoba, ktorá sa môže odvolať
na vyčerpanie práva na rozširovanie rozmnoženiny programu.
Jedným z argumentov, ktoré musel súd zobrať do úvahy, je, že na
vyčerpanie práv sa tradične predpokladá uvedenie hmotnej rozmnoženiny počítačového programu na trh nositeľom práv alebo
s jeho súhlasom. Povolenie nositeľa práv na vyhotovenie rozmnoženiny nenahradí súhlas na verejné rozširovanie predajom alebo inou
formou prevodu vlastníckeho práva. Ako sa uvádza aj v samotnom
návrhu na začatie konania, tvorca smernice vedome odhliadol
od toho, rozšíriť právnu úpravu týkajúcu sa vyčerpania práv
aj na sprostredkovanie cez internet. Podstatou je, že vyčerpanie sa vzťahuje na „originál diela a všetky jeho rozmnoženiny, ktoré
boli predmetom tohto predaja alebo iného prevodu vlastníckeho
práva“. Navyše aj v recitáli smernice 2001/29/ES sa uvádza, že otázka práv nevzniká v prípade služieb vo všeobecnosti a najmä
online služieb (recitál 29). Navyše, podľa stanoviska Európskej
komisie, autorské právo sa vyčerpá len v prípade predaja rozmnoženiny programu, teda tovaru, avšak dodávka prostredníctvom
V zmysle návrhu musel Súdny dvor EÚ zodpovedať, či je osoba,
ktorá sa môže odvolávať na vyčerpanie práva na rozširovanie rozmnoženiny počítačového programu „oprávneným nadobúdateľom“
v zmysle čl. 5 ods. 1 smernice 2009/24/ES. V prípade kladnej odpovede sa ďalej musel zaoberať tým, či sa vyčerpá právo na rozširovanie
rozmnoženiny počítačového programu podľa článku 4 ods. 2 prvej
časti vety smernice 2009/24/ES, ak nadobúdateľ vyhotovil rozmno01/2012 PRÁVO VEDA UMENIE
04
online služby vyčerpanie nespôsobí.16
niť ďalšiemu predaju tejto rozmnoženiny.18
I keď citované ustanovenia a výklady na prvý pohľad implikujú
vylúčenie digitálnych predmetov duševného vlastníctva dodaných
prostredníctvom online služieb, Súdny dvor EÚ dospel k odlišnému záveru. Konštatoval, že z článku 4 ods. 2 smernice 2009/24/ES
nevyplýva, že by sa vyčerpanie práva na rozširovanie rozmnoženín
počítačových programov obmedzovalo len na rozmnoženiny na
hmotnom nosiči, akým je CD-ROM alebo DVD (bod 55 rozhodnutia). Keďže normotvorca Únie sa na účely ochrany podľa smernice
2009/24/ES snaží považovať hmotné a nehmotné rozmnoženiny počítačového programu za rovnaké, vyčerpanie práva
na rozširovanie sa týka tak hmotných, ako aj nehmotných
rozmnoženín počítačového programu, a preto aj rozmnoženín,
ktoré boli pri prvom predaji stiahnuté z internetu do počítača prvého nadobúdateľa (body 58 a 59 rozhodnutia).
Súdny dvor sa zaoberal aj tým prípadom, keď má (prvý) nadobúdateľ licenciu pre väčší počet užívateľov, ale previesť chce len právo
k niekoľkým licenciám. V takomto prípade nie je možné odvolávať sa na účinok vyčerpania práva na rozširovanie na účely
rozdelenia tejto licencie a jej ďalšieho čiastočného predaja
(bod 86 rozhodnutia). Pokiaľ teda klient získa skupinovú licenciu pre
napríklad 50 počítačov, ale program využíva len na tridsiatich počítačoch, na zvyšných dvadsať programov sa nevzťahuje vyčerpanie
práva, a preto by na vyhotovenie rozmnoženiny iným subjektom
musela byť uzatvorená samostatná licenčná zmluva.
Podľa názoru Súdneho dvora EÚ, keď nositeľ autorského práva sprístupní svojmu zákazníkovi rozmnoženinu – či už v hmotnej, alebo
nehmotnej podobe – a zároveň s ním uzavrie výmenou za úhradu
kúpnej ceny licenčnú zmluvu priznávajúcu tomuto zákazníkovi právo na používanie danej rozmnoženiny na neobmedzený čas, dôjde
k predaju danej rozmnoženiny týmto majiteľom zákazníkovi
a vyčerpaniu výlučného práva na rozširovanie. Taká transakcia totiž
zahŕňa prevod vlastníckeho práva k tejto rozmnoženine.17 Hoci teda
licenčná zmluva zakazuje ďalší prevod, nositeľ práva nemôže zabrá01/2012 PRÁVO VEDA UMENIE
Nakoľko vyčerpať sa môže len právo na verejné rozširovanie predajom alebo inou formou prevodu vlastníckeho práva a nie iné
právo, bolo potrebné doriešiť aj otázku paralelných rozmnoženín
počítačového programu (teda rozmnoženinu zákazníka A, ktorý
ma právo odvodené od nositeľa práv, a rozmnoženinu zákazníka
B, ktorý ma právo odvodené od zákazníka A). Aby bolo možné používať novú rozmnoženinu počítačového programu bez zásahu do
výlučných práv autora, je podľa Súdneho dvora EU nutné, aby prvý
nadobúdateľ rozmnoženiny počítačového programu, bol povinný
znefunkčniť rozmnoženinu stiahnutú do svojho počítača
v okamihu jej ďalšieho predaja (bod 70 rozhodnutia). Ak by ju
totiž naďalej používal, porušil by výlučné právo nositeľa práva na
vyhotovovanie rozmnoženín svojho počítačového programu. Z toho
05
vyplýva, že za splnenia uvedených predpokladov sa nový nadobúdateľ licencie (v danom prípade zákazník spoločnosti UsedSoft) považuje za oprávneného nadobúdateľa rozmnoženiny počítačového
programu, a teda si môže stiahnuť rozmnoženinu z internetovej
stránky nositeľa autorských práv (v danom prípade Oracle), a to vrátane opráv a aktualizácií.
možno konštatovať, že sleduje správny cieľ. Pravdou totiž je, že vyčerpanie práv nikdy nebolo koncipované na šírenie diel v digitálnom
prostredí, ani sa v minulosti na digitálne rozmnoženiny neaplikovalo. V skoršej odbornej literatúre sa s ním už síce počíta a pripúšťa
sa, avšak s vedomím, že ide o kontroverznú tému.19 Nakoľko zmena
smerníc by bola pomerne náročná, problém sa „vyriešil“ výkladom
Súdneho dvora EÚ.
Celkovo sa výklad Súdneho dvora EÚ môže javiť ako účelový, i keď
Návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veci C-128/11 Oracle International Corporation vs. UsedSoft GmbH (ďalej len „návrh“).
Vo vzťahu k ochranným známkam pozri bližšie KRÁLIK, A. Doktrína vyčerpania práv z ochranných známok a jej uplatnenie v Európskej únii - 1.
časť. In: Duševné vlastníctvo, 2008, roč. XII, č. 1, 25 s. a nasl. ISSN 1335-2881. KRÁLIK, A. Doktrína vyčerpania práv z ochranných známok a jej
uplatnenie v Európskej únii - 2. časť. In: Duševné vlastníctvo, 2008, č. 2, roč. XII, 12 s. a nasl. ISSN 1335-2881.
3
Článok 6 Zmluvy WIPO o autorskom práve ustanovuje: (1) Autori literárnych a umeleckých diel majú výhradné právo udeliť súhlas na sprístupnenie
originálu a rozmnoženín svojich diel verejnosti predajom alebo iným prevodom vlastníctva. (2) Nič v tejto zmluve nesmie ovplyvniť slobodu
zmluvných strán, prípadne stanoviť podmienky, za akých dôjde k vyčerpaniu práva podľa odseku 1 po prvom predaji alebo inom prevode vlastníctva
originálu či rozmnoženiny diela so súhlasom autora.
4
Recitál 28 a 29 a článok 4 ods. 2 smernice Rady a Európskeho parlamentu 2001/29/ES z 22. mája 2001 o harmonizácii niektorých aspektov
autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti. Tiež článok 4 ods. 2 smernice Rady a Európskeho parlamentu 2009/24/ES
z 23. apríla 2009 o právnej ochrane počítačových programov (konsolidované znenie) (ďalej len „smernica o právnej ochrane počítačových
programov“ alebo „smernica 2009/24/ES“).
5
Zákon č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„autorský zákon“).
6
Executive Summary. Digital Millenium Copyright Act. http://www.copyright.gov/reports/studies/dmca/dmca_executive.html (stav:
11.06.2012).
7
Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo 16. júla 1998 vo veci C-355/96 Silhoutte International vs. Hartlauer.
8
Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 12. septembra 2006 vo veci C-479/04 Laserdisken II/Kulturministeriet.
9
Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 3. júna 2010 vo veci C 127/09 Coty Prestige Lancaster Group GmbH vs. Simex Trading AG.
10
Zaujímavé je tiež rozhodnutie súdu USA (United States District Court for the Western District of Washington) z 20. mája 2008 vo veci Vernor vs.
Autodesk, Inc. týkajúce sa aplikácie doktríny prvého predaja na softvér predávaný na základe tzv. shrinkwrap licencie.
11
K tomu napríklad GAUBIAC, Y.: The Exhaustion of Rights in the Analogue and Digital Environment. Copyright Bulletin, 2002, č. 4, 2 – 15 s. http://
unesdoc.unesco.org/images/0013/001397/139700e.pdf (stav: 15.7.2012). CHARVÁT, R.: Limitace principu vyčerpání autorských a souvisejících
práv v digitálním prostředí dle práva ES. Právny obzor, 2005, roč. 88, č. 2-3, 277 – 282 s. Tiež BRIDY, A.: The Digital Death of Copyright´s First Sale
Doctrine. 10.10.2011 https://freedom-to-tinker.com/blog/abridy/digital-death-copyrights-first-sale-doctrine/ (stav: 11.06.2012).
12
Rozsudok Súdneho dvora EÚ z 3. júla 2012 vo veci C-128/11 UsedSoft GmbH vs. Oracle International Corp. (ďalej aj „rozhodnutie“).
13
Bod 2 návrhu a bod 22 rozhodnutia.
14
Bod 4 návrhu.
15
Bod 5 návrhu.
16
KOM [2000] 199 final, s. 18.
17
Podľa generálneho advokáta Bota, „licencia“ za použitie softvéru by sa mala považovať za predaj, keď si tým zákazník natrvalo zabezpečuje
právo používať rozmnoženinu počítačového programu za odmenu. Pozri Tlačové vyhlásenie Súdneho dvora EÚ č. 49/12 zo dňa 24.4.2012.
18
Súdny dvor EÚ by fakticky považoval za diskriminačnú takú situáciu, kedy by sa vyčerpanie práva vzťahovalo len na hmotné rozmnoženiny, ale
v prípade digitálnych rozmnoženín by sa nositeľ práv mohol domáhať odmeny vždy pri každom ďalšom predaji. Navyše, vyčerpanie práva na
rozširovanie sa má vzťahovať aj na rozmnoženinu počítačového programu, ktorá obsahuje opravy a ktorú nositeľ autorského
práva aktualizoval (bod 68 rozhodnutia), a to aj napriek tomu, že rozmnoženina druhého nadobúdateľa už nezodpovedá rozmnoženine,
ktorú stiahol prvý nadobúdateľ. Aj keby totiž bola zmluva o poskytovaní údržby uzavretá na určitý čas, opravy, zmeny a doplnenia funkcií na
základe takej zmluvy sa neoddeliteľne vzťahujú na pôvodne stiahnutú rozmnoženinu a jej nadobúdateľ ich môže používať neobmedzene dlho.
19
Lewinski, S. von – Walter, M. M. European Copyright Law. A Commentary. Oxford, 2010, 987 s. (bližšie tiež s. 1010) ISBN 978-0-19-922732-7.
1
2
01/2012 PRÁVO VEDA UMENIE
06
RUŽA A JEJ TIEŇ
JE KÚZELNÍCKY TRIK
CHR ÁNENÝ AKO
AUTORSKÉ DIELO?
JUDr. Eduard Szattler, PhD.
Ilúzie, kúzla a triky. Je dovolené odhaľovať mechanizmy ich fungovania? Vzťahuje sa na nich autorskoprávna
ochrana? Môžu sa iluzionisti navzájom napodobňovať pri ich predvádzaní?
V Spojených štátoch amerických bola začiatkom apríla 2012 podaná na súde pre obvod štátu Nevada (District court Nevada) žaloba,
rozhodnutie o ktorej môže mať zaujímavý precedentný význam
v oblasti právnej ochrany kúzelníckych trikov a ilúzií.
Žalobcom vo veci je Raymond Teller, jeden z kúzelníckej a estrádnej
americkej dvojice Penn & Teller . Teller1 je tvorcom kúzelníckeho triku s umeleckým názvom „Tiene“ (Shadows). Podľa žalobcu je tento
jeho trik prvým svojho druhu a na verejnosti ho predvádza už mnoho rokov. Podstata triku spočíva vo vystúpení muža, ktorý s nožom
v ruke reže lupene kvetu (ruže) tak, že nôž prikladá na tieň kvetu
premietnutý na stene, pričom zo skutočnej ruže, ktorá tento tieň na
stenu vrhá, odpadne vždy zodpovedajúci lupeň. Predstavenie spravidla končí poranením „vraha“, ktorý dramaticky svoju krv rozotrie
po stene.
kom podal na súde žalobu a domáha sa v nej viacerých nárokov, pričom sa snaží o zamedzenie ďalšieho používania jeho triku zo strany
Bakardyho aj prostredníctvom návrhu na vydanie predbežného
opatrenia, chce zakázať Bakardymu šírenie balíčka „The Rose & Her
Shadow“ a tiež sa domáha náhrady škody.
Žaloba je postavená na údajnom porušení autorských práv žalobcu
a tiež na nekalej súťaži zo strany žalovaného. Kým nekalá súťaž je
odôvodnená použitím označenia, ktoré je spôsobilé vyvolať na verejnosti zámenu medzi označeniami „Shadows“ a „The Rose & Her
Shadow“ pre jeden a ten istý trik prezentovaný dvoma odlišnými
kúzelníkmi, autorskoprávna argumentácia je, podľa nášho názoru,
zaujímavejšia a najmä o čosi komplikovanejšia.
Prípadný úspech Tellera v konaní bude jednoznačne závisieť od
Teller sa dozvedel, že istý holandský iluzionista s umeleckým menom Gerard Bakardy odhalil technický postup jeho vystúpenia
s ružou. Bakardy zašiel dokonca tak ďaleko, že zhotovil balíček,
ktorý obsahuje mechanickú ružu a všetko potrebné na to, aby bolo
možné trik realizovať a takéto balíčky predáva. Okrem toho bolo donedávna prostredníctvom internetu zverejnené aj video, na ktorom
Bakardy trik sám predvádza a nazýva ho „The Rose & Her Shadow”
(Ruža a jej tieň). Toto vystúpenie je ako inštruktážne video pravdepodobne aj súčasťou Bakardyho balíčka, momentálne však nie je
voľne dostupné.
Teller po neúspešnom pokuse dohodnúť sa s holandským kúzelní01/2012 PRÁVO VEDA UMENIE
07
toho, či preukáže, že jeho trik je v skutočnosti autorským dielom
a že Bakardy sa dopúšťa nedovoleného napodobenia alebo spracovania jeho vlastného diela. Ak je kúzelnícky trik autorským dielom,
čo presne spadá pod ochranu autorského práva?
sa týkajú neregistrovaných autorských diel. Registrácia diela pred
podaním žaloby je síce podmienkou pre podanie žaloby, avšak nesplnenie tejto podmienky nevylučuje právomoc súdu rozhodovať aj
o nárokoch k dielam, ktoré nikdy registrované neboli.4
Vo všeobecnosti platí, ako v USA tak aj v Európe, že na použitie
diela chráneného autorským právom treba mať súhlas autora
a za každé použitie má autor nárok na odmenu. Za použitie diela sa
v zmysle autorského práva považuje aj spracovanie diela alebo vytvorenie tzv. odvodeného diela (derivative work). Ak Bakardy použil
„Shadows“ pre svoj vlastný trik, spracoval tak výsledok tvorivosti
skoršieho kúzelníka Tellera. Zasiahol tým do Tellerových autorských
práv?
Podľa § 408 amerického autorského zákona sa teda dnes pre vznik
autorskoprávnej ochrany pre dielo nevyžaduje registrácia. Spojené
štáty americké navyše pristúpili v roku 1988 s účinkami od 1.3.1989
k Bernskému dohovoru o ochrane literárnych a umeleckých diel,
podľa ktorého platí neformálny vznik autorskoprávnej ochrany od
momentu, kedy bolo dielo vyjadrené v podobe vnímateľnej zmyslami, pričom ho nie je potrebné ani označiť.5
Teller si nechal svoje autorstvo triku „Shadows“ potvrdiť ešte v roku
1983 prostredníctvom amerického Úradu pre autorské právo (Copyright Office), pričom v tom čase už registrácia ani zverejnenie diela
pre samotný vznik autorskoprávnej ochrany nebola nevyhnutná.
Do roku 1978, kedy nadobudol v USA účinnosť nový autorský zákon
z roku 19762, vznikala ochrana podľa autorského práva na dielo buď
jeho zverejnením alebo registráciou na Úrade pre autorské právo.
Dnes je registrácia dobrovoľná, pričom miestna legislatíva ju vyžaduje v prípade, keď nositeľ práv, na diela ktorého sa vzťahuje americký autorský zákon , chce uplatniť svoje nároky z porušenia jeho
autorských práv na federálnej úrovni.3 Podľa rozhodovacej praxe je
však právomoc federálnych súdov konať daná aj v prípadoch, ktoré
01/2012 PRÁVO VEDA UMENIE
Teller, ktorý tak registráciou v januári 1983 splnil zákonný predpoklad pre možnosť žalovať porušovateľov jeho práv na federálnych
súdoch v USA, uviedol v registračnom formulári „Shadows“, že
predmetom registrácie je „pantomíma, dráma“ a v popise je skutočne akýsi scenár k predstaveniu, ktoré Teller predvádza bez slov, iba
pomocou pohybov tela a gest, v dramatickom prevedení na scéne
s „vrahom“.6
V zmysle § 102 (a) 4 amerického autorského zákona patrí medzi
osobitné kategórie autorských diel chránených autorským právom
aj pantomíma, ak je originálna, teda ak je výsledkom tvorivosti autora, ak je odrazom jeho osobnosti, čo platí podobne aj u nás.7
Okrem všeobecných výkladových slovníkov pomáha v USA pri vý-
08
klade ustanovení autorského zákona aj Úrad pre autorské právo,
ktorý sa v rámci registrácie autorských diel riadi interným dokumentom s názvom Compendium II, ktorý je verejne dostupný
a v súčasnosti podlieha podrobnej revízii zo strany Úradu už od
októbra 2011.8 Podľa bodov 460 až 462 Compendia II je pantomíma dielom odlišným od choreografie a preto (na účel registrácie)
sa neaplikujú kritériá choreografické. Pantomíma je totiž umenie napodobňovania alebo stvárnenia situácií, postáv alebo iných
skutočností gestami a pohybom tela. Pantomíma nemusí vyrozprávať príbeh alebo nemusí byť vykonaná pred obecenstvom, aby
bola chránená autorským právom. Aj keď je pantomíma na rozdiel
od tanca viac obmedzená, vo svojom zúženom rozsahu pantomíma
zahŕňa viac gest vyjadrených rukami a viac výrazov tváre. Pantomíma je zväčša popisnejšia než choreografia. Oproti tomu choreografia
je kompozícia a aranžmán tanečných pohybov a vzorov a obvykle
je sprevádzaná hudbou. Tanec je statický a dynamický sled
pohybov tela v určitom rytmickom a priestorom prepojení. Ani choreografia nemusí vyrozprávať príbeh, aby požívala autorskoprávnu
ochranu.
jadrená ako v americkom9 tak v slovenskom autorskom zákone.10
Z toho potom vyplýva, že ak chce neskorší kúzelník použiť prvky
predstavenia „Shadows“, má voľne k dispozícii námet kúzelníckeho
triku, ktorý spočíva v interakcii s tieňom nejakého predmetu, ktorý
vyvolá reakciu na predmete, ktorý tento tieň vrhá. Autorské právo sa
v tomto prípade nemôže vzťahovať na nápad alebo ideu samotného triku. Takýto trik je možné uskutočniť s rôznymi predmetmi, na
rôznych scénach s rôznym dramatickým prevedením. Do autorského práva Tellera k dielu „Shadows“ je však možné zasiahnuť vtedy,
ak dôjde k takému napodobeniu, ktoré nebude originálne (pôvodné) a neskorší kúzelník preberie konkrétnu formu vyjadrenia tohto
triku, napodobní scénu, postupnosť a umelecké vyjadrenie celého
predstavenia. Keďže však nemáme k dispozícii Bakardyho video,
na ktorom je údajne napodobenina Tellerovho „Shadows“ zachytená, nemáme možnosť porovnať obe predstavenia a konštatovať
podobnosť. Podobnosť pritom treba skúmať z hľadiska podstatných
znakov, ktoré sú nositeľmi prejavov originality, podobnosť v nepodstatných, netvorivých prvkoch je pre určenie zásahu do autorského
práva sekundárna.11
Ak chceme aplikovať pojmové znaky diela (podľa amerického práva)
na Tellerove registrované „Shadows“, predpokladáme, že ide o jeho
výsledok tvorivosti, pričom je zrejmé, že tento jeho tvorivý výsledok
je aj hmotne zachytený. Z hľadiska druhu diel môžeme pripustiť,
že ide o dielo umelecké, osobitnou kategóriu diela je potom pantomíma.
Autorské právo sa vo všeobecnosti vzťahuje na tvorivú konkrétnu
formu vyjadrenia, nie na myšlienku samotnú. Výluka z ochrany
myšlienky, konceptu námetu a „čistej„ informácie je výslovne vy-
Na záverečný verdikt súdu o Tellerových nárokoch budeme musieť
istý čas počkať, už teraz však môžeme prijať záver, že kúzelnícky trik, rovnako ako každý iný výsledok vlastnej duševnej tvorivej
činnosti človeka, môže požívať autorskoprávnu ochranu, ak spĺňa
pojmové znaky autorského diela. V takom prípade treba pamätať,
že autorské právo poskytuje ochranu len konkrétnu tvorivému
stvárneniu triku a neochráni autora pred prezradením, ako samotný trik funguje.
http://www.pennandteller.com/ (stav: 12.07.2012)
Copyright law of the United States, Title 17 of the United States Code (USC)
3
17 USC §441(a)
4
Reed Elsevier, Inc., et al. v. Muchnick, et al., U.S. Supreme Court, March 2, 2010
5
Od 1. marca 1989 neplatí ani v USA povinnosť zverejnené dielo označiť. Pred týmto dátumom bolo každé zverejnené dielo povinne
označované tzv. autorskoprávnou doložkou (copyright notice), dnes je označovanie diel právom autora, ktorý ho môže označiť menom,
pseudonymom alebo ho neoznačiť vôbec. Na medzinárodnej úrovni sa stretávame s autorskoprávnou doložkou po prvý krát vo Všeobecnom
dohovore o autorskom práve (Universal Copyright Convention) v článku III bod 1, podľa ktorého sa dielo má označiť značkou „©“, po ktorej
nasleduje meno autora a rok prvého zverejnenia. Pre úplnosť uvádzame, že slovenský autorský zákon č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve
a právach súvisiacich s autorským právom v platnom znení nepozná autorskoprávnu doložku, a u nás tiež platí, že autor má právo svoje
zverejnené dielo neoznačiť. Do nášho právneho poriadku ale značka „cé v krúžku“ predsa len záhadne presiakla, a to do zákona č. 1/1996
Z.z. o audiovízii v platnom znení, ktorý upravuje niektoré podmienky výroby, použitia a šírenia audiovizuálnych diel. Podľa ustanovenia §
3 ods. 1 písm. h) zákona o audiovízii je výrobca slovenského audiovizuálneho diela povinný na originálnom nosiči audiovizuálneho diela
alebo na distribučnom liste uviesť značku C v krúžku - autorské právo (copyright).
6
http://ia601207.us.archive.org/28/items/gov.uscourts.nvd.86951/gov.uscourts.nvd.86951.1.1.pdf (stav: 12.07.2012)
7
VOJČÍK, P. a kol.: Právo duševného vlastníctva. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s.r.o., 2012, 104 s.
8
http://www.copyright.gov/compendium/ (stav: 12.07.2012)
9
17 USC §102(b)
10
§ 7 ods. 3 zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) v platnom znení
11
TELEC, I., TŮMA, P.: Autorský zákon, Komentář. Praha: C.H.Beck, 2007, 418 s.
1
2
01/2012 PRÁVO VEDA UMENIE
09
PR ÁVNE A ETICKÉ
ASPEKTY PÍSANIA
ZÁVEREČNÝCH PR ÁC
NA OBJEDNÁVKU
JUDr. Renáta Bačárová, PhD., LL.M.
Príspevok analyzuje právne a etické problémy vytvárania záverečných prác iným subjektom ako študentom, ktorému to vyplýva z jeho študijných povinností voči vysokej škole. Následne sú tieto práce predkladané ako záverečné práce, na základe ktorých študent získa vysokoškolské vzdelanie a je mu udelený akademický titul.
ÚVOD
Problém odovzdania záverečnej práce napísanej niekým iným ako
študentom nie je medzi študujúcimi novým fenoménom a s nástupom informačných technológií sú spôsoby vykonávania tejto, dnes
už možno hovoriť aj o podnikateľskej činnosti, čoraz sofistikovanejšie. V poslednom období rozvírili relatívne pokojné hladiny nášho
školského vzdelávacieho systému inzeráty ponúkajúce písanie záverečných prác na objednávku. Napriek tomu, že v inzerátoch sa
hovorí len o vypracovaní podkladov pre záverečné práce, ktoré sú
určené na ďalšie spracovanie a na študijné účely, odovzdané práce
sú dôkazom toho, že prax je celkom iná. V tejto súvislosti sa opäť začalo plamenne diskutovať o legálnosti celého „biznis plánu“, v ktorom okrem podnikateľských subjektov poskytujúcich tieto služby,
vystupujú aj študenti ako objednávatelia záverečných prác a tretie
osoby ako zhotovitelia (autori) týchto prác. Vzhľadom na závažnosť načrtnutého problému v kontexte štúdia na vysokých školách
sa nasledujúci článok zameriava práve na oblasť vysokoškolského
vzdelávania. Základnou právnou normou upravujúcou problematiku vysokých škôl je zákon č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách
v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o vysokých školách“
alebo „ZVŠ“), ktorý zakotvuje právne postavenie, poslanie a hlavné
úlohy vysokých škôl.
ZÁVEREČNÉ PRÁCE Z POHĽADU PRÁVA
Podľa zákona o vysokých školách môžu byť predmetom výučby na
vysokých školách rôzne oblasti poznania, ktoré tvoria jednotlivé
odbory štúdia. Vysokoškolské vzdelanie v konkrétnom študijnom
01/2012 PRÁVO VEDA UMENIE
odbore možno získať úspešným absolvovaním akreditovaného študijného programu, ktorý pozostáva zo súboru vzdelávacích činností,
ktorými sú najmä prednášky, semináre, cvičenia, dizertačné práce,
10
diplomové práce, projektové práce, laboratórne práce, stáže, exkurzie, odborná prax a iné.2 Súčasťou štúdia podľa študijného programu na vysokej škole je aj záverečná práca,3 obhajoba ktorej patrí
medzi štátne skúšky. V zmysle zákona o vysokých školách medzi
záverečné práce zaraďujeme bakalárske4, diplomové5 a dizertačné
práce,6 hoci v rámci služieb poskytovaných prostredníctvom internetu je možné objednať vypracovanie akejkoľvek písomnosti požadovanej na splnenie študijných povinností, napr. seminárnej práce,
projektu, rigoróznej práce a iných.
Z hľadiska autorského zákona [zákon č. 618/2003 Z.z. o autorskom
práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon)
v znení neskorších predpisov, ďalej „autorský zákon“ alebo „AZ“]
možno záverečné práce zahrnúť pod školské diela. Školskými dielami sú všetky literárne, iné umelecké a vedecké diela, za predpokladu, že sú výsledkom vlastnej tvorivej duševnej činnosti autora,
v tomto prípade študenta. Napriek zákonnej formulácii je potrebné
ozrejmiť, že záverečné práce nemusia byť len z oblasti literatúry,
vedy alebo umenia. Autorskoprávna ochrana je ochranou formy vyjadrenia obsahu, to znamená, že v autorskom diele je obsah chránený prostredníctvom tvorivej formy literárneho, iného umeleckého
alebo vedeckého diela. Pri písomných záverečných prácach pôjde
najčastejšie o vedecké diela slovesné, ktorých základným vyjadrovacím prostriedkom bude slovo v písanej podobe.
Zákonným predpokladom pre priznanie autorskoprávnej ochrany
školského diela v zmysle § 5 ods. 12 AZ je, že musí byť vytvorené
žiakom alebo študentom na splnenie jeho školských alebo študijných povinností vyplývajúcich mu z právneho vzťahu k základnej
škole, strednej škole, vysokej škole alebo k záujmovo-vzdelávaciemu zariadeniu (ďalej len „škola“).7 Pojmovo je vylúčené vytvorenie
autorskoprávne chráneného školského diela v materskej škole. Vymedzenie školského diela naznačuje, že ak má ísť o školské dielo,
nemôže ho vytvoriť iná osoba ako študent v určitom vzťahu ku
konkrétnej škole. Na základe vyššie uvedeného možno konštatovať,
že o školské dielo v zmysle autorského zákona nepôjde nielen vtedy,
ak práca nebude odrážať určitý stupeň kreativity študenta, ale ani
vtedy, ak jej tvorcom bude namiesto študenta tretia osoba, ktorá
prácu vytvorí na základe jeho objednávky.
AUTORSTVO ZÁVEREČNEJ PRÁCE NA OBJEDNÁVKU
Autorom diela je podľa § 6 ods. 1 AZ výlučne tá fyzická osoba, ktorá
ho vytvorila a je teda výsledkom jej vlastnej tvorivej duševnej činnosti. Iba tejto osobe bude patriť autorské právo, ktorého obsah
je tvorený výhradnými osobnostnými právami (ďalej „osobnostné
práva“) a výhradnými majetkovými právami (ďalej „majetkové práva“). Tieto práva sú absolútnej povahy, pôsobia erga omnes a právu autora zodpovedá povinnosť všetkých individuálne neurčených
osôb zdržať sa akýchkoľvek zásahov do jeho práva.
Medzi absolútne osobnostné práva autorský zákon taxatívne
01/2012 PRÁVO VEDA UMENIE
zaraďuje právo autora (nie jeho povinnosť) označiť dielo svojim
menom, priezviskom alebo pseudonymom, prípadne aj neoznačiť
dielo, právo rozhodnúť o zverejnení diela a právo na nedotknuteľnosť diela.
K absolútnym majetkovým autorským právam patrí právo na
použitie diela podľa § 18 ods. 2 AZ,8 právo na primeranú odmenu
za použitie diela podľa § 18 ods. 7 AZ, právo na odmenu pri ďalšom
predaji originálu diela výtvarného umenia podľa § 19 AZ (tzv. „droit
de suite“) a právo na náhradu odmeny pri rozmnožovaní diela pre
osobnú potrebu podľa § 24 ods. 4 AZ. Spoločným znakom absolútnych práv je ich neprevoditeľnosť a nemožnosť vzdania sa týchto
práv. Osobnostné práva na rozdiel od práv majetkových neprechádzajú na dedičov a zanikajú smrťou autora.
V súvislosti s vypracovaním a označovaním záverečných prác inými
subjektmi ako tými, ktorých meno je na práci uvedené, je namieste položiť si otázku, aké práva prípadne právne predpisy môžu byť
týmto konaním dotknuté.
Ako bolo spomenuté, autorské právo je neprevoditeľné, a teda nemôže dôjsť k translatívnemu prevodu autorstva záverečnej práce zo
skutočného autora na študenta, ktorý si túto prácu objednal. Autorstvo teda nebude patriť študentovi, ale autorom diela ostane aj
naďalej osoba, ktorá záverečnú prácu napísala.
Uvedené bude platiť aj napriek existencii zákonného predpokladu autorstva (správnejšie by bolo hovoriť o domnienke autorstva)
zakotveného v § 54 AZ, v zmysle ktorého sa za autora diela považuje tá fyzická osoba, ktorej meno je uvedené na diele zvyčajným
spôsobom ako meno autora. Interpretácia spojenia „zvyčajným
spôsobom“ by v súvislosti s označovaním záverečných prác v praxi
nemala spôsobovať výkladové problémy, keďže školy majú zväčša
vytvorené šablóny pre formálnu úpravu záverečných prác, z ktorých
je zrejmé, na akom mieste sa má údaj o autorovi uvádzať. Spomínaná právna domnienka autorstva vyplýva z článku 15 ods. 1 revidovaného Bernského dohovoru o ochrane literárnych a umeleckých
diel9 a bola prijatá v záujme zvýraznenia postavenia autora a posilnenia jeho právnej istoty. Domnienka autorstva je zakotvená aj
v článku 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES
z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva. Citovaná domnienka je formulovaná ako vyvrátiteľná, a teda platí len
dovtedy, ak nie je preukázané niečo iné. V diskutovanom prípade
bude síce problematické preukazovanie, že skutočným autorom
diela je iná osoba ako podpísaný študent, no nie je to vylúčené.
Napriek skutočnosti, že z pohľadu rozoberanej problematiky má
osobitný význam skúmanie pravdivosti označovania záverečných
prác menom a priezviskom skutočného autora, pre úplnosť uvádzame, že z hľadiska vzniku autorského práva k dielu bude bezvýznamné, či sa údaj o autorstve na diele nachádza alebo nie. V kontexte
11
uvedeného však pripomíname, že hoci za splnenia predpokladov
formulovaných v autorskom zákone môže dôjsť k vytvoreniu autorského diela, je však pochybné, či pôjde o dielo školské, ktoré si
vyžaduje tvorivú duševnú činnosť konkrétneho študenta. V tejto
súvislosti bude rovnako problematické splnenie predpokladov na
získanie vysokoškolského vzdelania určitého stupňa v zmysle zákona o vysokých školách.
Nemožnosť translatívneho prevodu autorského práva sa týka aj absolútnych majetkových autorských práv. Od týchto práv je potrebné
odlišovať práva relatívne vznikajúce napríklad zo záväzkovoprávneho vzťahu z uzavretej licenčnej zmluvy, ktorou autor udeľuje
tretej osobe súhlas na použitie jeho diela. To znamená, že pôvodný
autor záverečnej práce môže udeliť študentovi len súhlas (licenciu)
na použitie jeho diela vo forme písomnej licenčnej zmluvy. Udelenie
licencie sa týka výlučne majetkových práv a nie je možné takto disponovať právami osobnostnými.
PRÁVNE NÁROKY VYPLÝVAJÚCE Z VYTVÁRANIA ZÁVEREČNÝCH PRÁC
NA OBJEDNÁVKU
Vzhľadom na existujúce právne vzťahy medzi subjektmi podieľajúcimi sa na vytváraní diel na objednávku (podnikateľský subjekt, autor, študent), z ktorých každý uspokojuje svoje individuálne potreby
a zároveň sledujú rovnaký cieľ, nebude mať žiaden z aktérov záujem
domáhať sa porušenia akýchkoľvek autorských práv, vrátane zásahu do práva na autorstvo. Z tohto pohľadu bude postihovanie
spomínaných porušení značne obtiažne, ak nie nemožné, v súlade
so zásadou nemo iudex sine actore. Domáhanie sa ochrany autorského práva zo strany autora v prípade neoprávneného zásahu alebo hrozby takéhoto zásahu v zmysle § 56 AZ teda zrejme neprichádza do úvahy, keďže k zásahom dochádza so súhlasom skutočného
autora práce, ktorý za to navyše obdržal finančnú odmenu.
Podľa § 57 AZ je okrem autora aktívne legitimovaným subjektom, ktorý sa môže domáhať rovnakých nárokov ako autor, aj
nadobúdateľ výhradnej licencie alebo osoba, ktorá má majetkové
právo k dielu alebo osoba, ktorej bol zverený výkon majetkových
práv autora. Otázne je, či by sa tieto subjekty mohli domáhať ochrany za predpokladu, že pôvodný autor tak neurobí, resp. v prípade
domáhania sa určenia autorstva podľa § 56 ods. 1 písm. a) AZ aj
proti vôli autora. Podľa nášho názoru by táto konštrukcia bola značne problematická aj vzhľadom na to, že škola nebude patriť do zákonom vymedzeného okruhu aktívne legitimovaných subjektov na
podanie žaloby v zmysle § 57 AZ. Pri žalobách o určenie autorstva
podľa § 56 ods. 1 písm. a) AZ nejde o určovacie žaloby upravené
v § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963
Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej „OSP“), z toho dôvodu nie
je nutné preukazovať naliehavý právny záujem na takomto určení.
Táto skutočnosť však nevylučuje aj podanie spomínanej určovacej žaloby, ktorou by sa škola mohla domáhať, aby súd rozhodol
o tom, či tu autorské právo je alebo nie je. V tomto prípade však
01/2012 PRÁVO VEDA UMENIE
musí preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu na tomto
určení.10 Určovacie žaloby možno formulovať ako kladné, ktorou sa
vysoká škola bude domáhať určenia existencie autorského práva
k záverečnej práci alebo záporné, smerujúce k určeniu neexistencie
autorského práva študenta. Negatívne určovacie žaloby sa v tomto
prípade javia ako vhodnejšie. Naliehavý právny záujem sa konštantne odvodzuje zo skutočnosti, že žalobcovo právo by bolo bez tohto
určenia ohrozené alebo jeho postavenie by sa stalo neistým.11Konkrétne by škola mohla argumentovať pochybnosťami v súvislosti
s legitimitou vydania dokladov o absolvovaní štúdia a o udelení
akademického titulu pri podozrení, že záverečná práca nebola vypracovaná študentom, a teda nedošlo k splneniu jeho školských
alebo študijných povinností k škole.12 Ak by však škola bola v rámci
určovacej žaloby úspešná, vzhľadom na to, že vysokoškolský zákon
jej priznáva možnosť vydávať spomínané doklady a udeľovať tituly,
ale žiaľ neupravuje možnosť sporné tituly odnímať, praktická aplikácia tohto nároku by bola otázna. Súčasnú úpravu možno považovať za závažný nedostatok vysokoškolského zákona. Do budúcnosti
by sa zákonodarca mal zamerať na posilnenie výkonu autonómnej
pôsobnosti vysokej školy, keďže je logické, aby vysoká škola, pokiaľ
má zo zákona právo tituly udeľovať, mala by mať bez akýchkoľvek
pochybností právo ich aj odnímať.
Ďalším problémom je, že študent, ktorý záverečnú prácu nevypracoval sám, hoci ju prezentuje ako výsledok svojej vlastnej tvorivej
duševnej činnosti, dopúšťa sa okrem porušenia autorského zákona
a zákona o vysokých školách aj plagiátorstva. Napriek tomu, že
neexistuje legálna definícia plagiátorstva, možno ho vymedziť ako
prisvojenie, či zneužitie cudzej práce, cudzích výsledkov práce resp.
prisvojenie si nehmotných statkov iného13 alebo parazitovanie na
výsledkoch práce iných.14 Plagiátorstvo je postihované aj v § 62a
ods. 1 ZVŠ, ktorý v rámci osobitných požiadaviek na záverečnú prácu formuluje zákaz neoprávneného zásahu do práv alebo právom
chránených záujmov tretích osôb, najmä zákaz porušovania práva duševného vlastníctva tretej osoby. V literatúre sa stretávame
s vymedzením plagiátorstva ako s neoprávneným privlastnením si
myšlienok alebo ideí,15 čo v prípade záverečných prác na objednávku, keď je práca použitá so súhlasom skutočného autora, nebude
tento prípad. Podľa nášho názoru však o plagiátorstve bude možné
hovoriť aj vtedy, ak si niekto prisvojuje výsledky cudzej práce oprávnene, vzhľadom na zrejmý úmysel prezentovať navonok cudzie
myšlienky a ich vyjadrenia ako svoje vlastné.16
Celospoločenská závažnosť diskutovaného problému spočíva taktiež v tom, že získanie určitého stupňa a kvality vzdelania je predpokladom výkonu niektorých povolaní alebo vykonávania určitých
funkcií (napr. sudcu, prokurátora, riaditeľa Rozhlasu a televízie
Slovenska a mnohých iných.). Tieto skutočnosti nás nútia uvažovať
aj o trestnoprávnej rovine vytvárania záverečných prác na objednávku. Trestný zákon (zákon č. 300/2005 Z.z. v znení neskorších
predpisov, ďalej „TZ“) upravuje v § 375 skutkovú podstatu trestného
12
činu poškodzovania cudzích práv, v rámci ktorej je možné postihovať konania toho, kto inému (napr. vysokej škole) spôsobí vážnu
ujmu na právach tým, že ju uvedie do omylu alebo využije jej omyl.
V neposlednom rade musíme spomenúť aj etický rozmer problému predkladania záverečných prác vypracovaných na objednávku
študenta. Napriek existencii etických kódexov univerzít môžeme
konštatovať, že tieto sa vzťahujú predovšetkým na ich zamestnancov a opomínajú študentov. Podľa nášho názoru etické pravidlá súvisiace s rešpektovaním duševného vlastníctva iných, odmietnutie
plagiátorstva a falšovania a s tým súvisiace morálne odsúdenie študentov využívajúcich pochybné služby tretích osôb pri vypracovaní
záverečných prác by mohlo mať odstrašujúci a zároveň preventívno-výchovný charakter.
ZÁVER
Vypracúvanie záverečných prác na objednávku je nielen vážnym
právnym, ale aj etickým problémom. Napriek skutočnosti, že záverečná práca môže spĺňať všetky predpoklady pre priznanie autorskoprávnej ochrany, nepôjde o dielo školské, keďže absentuje tvorivá duševná činnosť študenta, ktorý ju mal vypracovať na splnenie
svojich školských alebo študijných povinností. V tomto kontexte
teda nedôjde ani k splneniu predpokladov na získanie vysokoškolského vzdelania určitého stupňa v zmysle zákona o vysokých školách, ktoré predpokladá vytvorenie a obhajobu záverečnej práce, na
ktorú kladie isté kvalitatívne požiadavky.
V prípadoch, ak niekto získa titul predložením záverečnej práce,
ktorá nie je jeho školským dielom, je vhodné, okrem využitia existujúcich občianskoprávnych a trestnoprávnych prostriedkov ochrany,
do budúcnosti zvážiť taktiež zmenu vysokoškolského zákona, ktorá
by mala spočívať v posilnení právomoci vysokej školy v oblasti výkonu jej samosprávnych funkcií. Zmena by sa mala zamerať najmä na
možnosti odoberania neoprávnene získaných titulov.
Vzťah medzi objednávateľom (študentom) a 3. osobou (podnikateľským subjektom poskytujúcim služby vypracovania záverečných prác) je
najčastejšie založený zmluvou o dielo podľa Obchodného zákonníka alebo Občianskeho zákonníka. Predmetom tejto zmluvy je vytvorenie
diela, pod ktorým sa pre účely konkrétnej zmluvy rozumie poskytnutie systematicky členenej sústavy podkladov - odborných textov
v elektronickej podobe, určených pre ďalšie spracovanie a študijné účely, najmä ako podklady alebo námety, spĺňajúce všetky požiadavky
podľa objednávky, ako aj požiadavky na úroveň ich odbornosti. Pozri napr. http://www.zaverecneprace.sk/obchodne_podmienky.php
(stav: 24.05.2012).
2
Pozri § 51 ods. 2 ZVŠ
3
Pozri § 51 ods.3 ZVŠ
4
Pozri § 52 ods. 4 ZVŠ
5
Pozri § 53 ods. 4 ZVŠ
6
Pozri § 54 ods. 3 ZVŠ
7
Podľa zákona č. 245/2008 Z.z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) v znení neskorších predpisov sústavu škôl tvoria jednotlivé druhy
škôl, kde patria materské školy, základné školy, gymnáziá, stredné odborné školy, konzervatóriá, školy pre deti so špeciálnymi výchovnovzdelávacími potrebami, základné umelecké školy a jazykové školy (§ 27 ods. 2 cit. zákona). Pod pojem škola autorský zákon zahŕňa
aj školské zariadenia vymedzené v § 112 a nasl. zákona č. 245/2008 Z.z. a rovnako aj vysoké školy upravené zákonom č. 131/2002 Z.z.
o vysokých školách v znení neskorších predpisov.
8
Podľa § 18 ods. 2 AZ má autor právo udeľovať súhlas na každé použitie diela, najmä na vyhotovenie rozmnoženiny diela, verejné rozširovanie
originálu diela alebo jeho rozmnoženiny predajom alebo inou formou prevodu vlastníckeho práva, verejné rozširovanie originálu diela
alebo jeho rozmnoženiny nájmom alebo vypožičaním, spracovanie, preklad a adaptáciu diela, zaradenie diela do súborného diela, verejné
vystavenie diela, verejné vykonanie diela, verejný prenos diela.
9
Vyhláška ministra zahraničných vecí č. 133/1980 Zb. v znení vyhlášky č. 19/1985 Zb.
10
K prípustnosti podania určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) OSP pozri TELEC, I., TŮMA,P. Autorský zákon: Komentář. 1.vydanie. Praha: C. H.
Beck, 2007, 419 s. ISBN 9788071796084
11
Pozri ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S. a kol. Občiansky súdny poriadok – Komentár . I.- diel. Praha: C.H.Beck, 270 s. ISBN 9788074004063
12
Podľa § 68 ods. 1 ZVŠ sú dokladmi o absolvovaní štúdia študijného programu v študijnom odbore vysokoškolský diplom, vysvedčenie
o štátnej skúške a dodatok k diplomu.
13
VOJČÍK, P. et. al. Právo duševného vlastníctva, Plzeň: Aleš Čeněk, 2012. 406 s. ISBN 978-80-7380-373-5
14
K problematike pozri aj ŠVIDROŇ, J. Tvorba a právo. Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV, 1991. 159-167. ISBN 80-224-0361-X, BAČÁROVÁ,
R. Paródia alebo plagiát? (Ne)jasná hranica medzi dovoleným a neprípustným. In. Zborník Mezinárodní konference oblasti práva a právních
věd – Právní rozpravy 2012. Právo v praxi a teorii. Hradec Králové: MAGNANIMITAS, 2012. 433-442 s. ISBN 978-80-904877-8-9
15
Pozri DUDEN Deutsches Universalwörterbuch, 5., überarbeitete Auflage. Manheim: Bibliographisches Institut & F.A. Brockhaus AG, 2003.
1214 s. ISBN 3-411-05505-7
16
Pozri SZATTLER, E. Právne a morálne aspekty plagiátorstva. In Duševné vlastníctvo, 2007, roč. XI, č. 1, 31 s. ISSN 1335-2881
1
01/2012 PRÁVO VEDA UMENIE
13
PREUK AZOVANIE
DOBRÉHO MENA
OCHR ANNEJ ZNÁMKY
JUDr. Anna Stančáková
Vzhľadom na absenciu vymedzenia pojmu dobrého mena ochrannej známky v právnych normách, za súčasného
priznania rozšírenej ochrany ochrannej známke s dobrým menom, autorka venuje v článku pozornosť aktuálnemu
stupňu poznania obsahu predmetného pojmu a poukazuje na procesné usmernenia príslušných orgánov pri jeho
preukazovaní, s cieľom poskytnúť prehľad aktuálnych zdrojov relevantných informácií k dotknutej problematike.
ÚVOD
Článok sa zameriava na formálno-právne aspekty preukazovania
dobrého mena ochrannej známky. Po úvodnom priblížení právnej
úpravy ochranných známok s dobrým menom a objasnení ich významu, poukazuje na ustaľujúci sa obsah dobrého mena ochrannej
známky a ukazovatele, ktoré sa v zmysle judikatúry Súdneho dvora1
a metodických usmernení príslušných orgánov považujú za rozhodujúce pri jeho preukazovaní. Záver je venovaný zovšeobecňujúcim postrehom a inšpiratívnemu prístupu k ochranným známkam
s dobrým menom v zahraničí.
PRÁVNA ÚPRAVA
V súčasnosti upravujú inštitút ochrannej známky s dobrým menom
na komunitárnej úrovni dve základné normy:
• nariadenie Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009
o ochrannej známke Spoločenstva (ďalej len „Nariadenie
207/2009“), najmä článok 8 (5) a článok 9 (1) písm. c). Týmto nariadením bolo nahradené skoršie nariadenie Rady (ES) č. 40/94
z 20. decembra 1993 o ochrannej známke Spoločenstva (ďalej len
„Nariadenie 40/94“). Z povahy nariadenia vyplýva jeho všeobecná pôsobnosť, záväznosť v celistvosti a priama aplikovateľnosť vo
všetkých členských štátoch2
• smernica Európskeho parlamentu a rady 2008/95/ES
o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok z 22. októbra 2008 (ďalej len „Smernica
2008/95/ES“), najmä článok 4 (3), článok 4 (4) písm. a) a článok
5 (2). Uvedená smernica zrušila dovtedy platnú smernicu 89/104/
EHS o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti
ochranných známok z 21. decembra 1988 (ďalej len „Smernica
01/2012 PRÁVO VEDA UMENIE
89/104/EHS“). Smernica je pre štáty záväzná len so zreteľom na
výsledok, ktorého dosiahnutie smernica predpokladá.3
Vo vnútroštátnom právnom poriadku je právna úprava ochrannej známky s dobrým menom pojatá v zákone č. 506/2009 Z. z.
o ochranných známkach (ďalej len „Zákon o ochranných známkach“ alebo „ZoOZ“), najmä v ust. § 7 písm. b) v nadväznosti na
§ 30 a nasl. a § 35, ktoré transponujú článok 4 Smernice 2008/95/ES.4
V súvislosti so znením dotknutého ustanovenia Smernice 2008/95/
ES (konkrétne článku 4 (4) písm. a) upozorňujeme na chybu v jeho
slovenskom preklade.5 Možno však konštatovať, že uvedená chyba
sa v procese transpozície normy neodzrkadlila.
14
VÝZNAM DOBRÉHO MENA OCHRANNEJ ZNÁMKY
Kvalita „dobré meno“ môže byť vlastná národnej ochrannej známke ako aj ochrannej známke Spoločenstva. Význam dobrého mena
ochrannej známky spočíva vo všeobecnosti v tom, že pri splnení
ďalších podmienok, umožňuje svojmu majiteľovi zabezpečiť rozsiahlejšiu ochranu ochrannej známky, aká je poskytovaná „bežnej“
ochrannej známke tým, že ho aktívne legitimuje k procesným postupom proti označeniam resp. ochranným známkam pre tovary
alebo služby, ktoré nie sú podobné s tovarmi alebo službami,
pre ktoré je zapísaná skoršia ochranná známka. Tým viac, ak ide
o ochranné známky pre tovary a služby, ktoré sú podobné tým, pre
ktoré bola ochranná známka s dobrým menom zapísaná.6
skúmaní predmetnej podmienky je potrebné zohľadniť všetky relevantné okolnosti, najmä podiel ochrannej známky na trhu, intenzitu, geografický rozsah a dobu jej používania, ako aj výšku investícií,
ktoré subjekt vynaložil na propagáciu ochrannej známky.11
Pokiaľ ide o teritoriálny rozsah požívania dobrého mena, naplnenie ktorého dotknuté normy predpokladajú,12 v prípade ochrannej známky Spoločenstva je v zmysle európskej judikatúry splnená
vtedy, ak má dobré meno v podstatnej časti územia Spoločenstva.
Vzhľadom na okolnosti vo veci samej možno územie členského štátu považovať za podstatnú časť územia Spoločenstva.13
Vzhľadom na absenciu úpravy, poskytuje výklad termínu „dobré
meno ochrannej známky“ predovšetkým Súdny dvor. V súvislosti
s aplikovateľnosťou výkladu Smernice 89/104/EHS a Nariadenia
40/94, poskytnutého Súdnym dvorom, poukazujeme na stanovisko
Súdneho dvora zaujaté v rozsudku z 22. septembra 2011, Interflora
Inc., Interflora British Unit ca Marks&Spencer plc, Flowers Direct Online Ltd., C-232/09, podľa ktorého je výklad uplatniteľný aj na nové
legislatívne predpisy, nakoľko ustanovenia relevantné pre vec samu
neboli pri prijímaní Smernice 2008/95/ES a Nariadenia 207/2009 nijako podstatne zmenené, pokiaľ ide o ich znenie, kontext alebo cieľ
(bod 3, 4). Vzhľadom na nezmenenú dikciu ustanovení súvisiacich
s témou tohto článku, vychádzame v ďalšom texte analogicky i zo
skorších rozhodnutí Súdneho dvora, vydaných na základe pôvodných vyššie uvedených noriem.
V súvislosti s preukazovaním dobrého mena ochrannej známky
v zmysle článku 8 (5) Nariadenia 40/94, zverejnil Úrad pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a dizajny) Manuál týkajúci sa námietkového konania, 5. diel, naposledy aktualizovaný 04. júna 200914 (ďalej len „Manuál“), v ktorom najmä na základe
vyššie citovaných rozsudkov Súdneho dvora zo 14. septembra 1999,
General Motors Corp. ca Yplon SA, C-375/97 a 09. januára 2003, Davidoff & Cie SA, Zino Davidoff SA ca Gofkid Ltd., C-292/00 približuje:
• povahu dobrého mena ochrannej známky;
• rozsah pôsobenia dobrého mena ochrannej známky, v rámci ktorého rozlišuje:
(i) poznanie ochrannej známky u podstatnej časti verejnosti,(ii)
relevantnú verejnosť,
(iii) tovary a služby, na ktoré sa ochranná známka s dobrým menom vzťahuje,
(iv) relevantné územie a
(v)relevantný časový úsek;
• ukazovatele, ktoré sú rozhodujúce pre posudzovanie dobrého
mena ochrannej známky (t.j. povedomie o ochrannej známke,
podiel na trhu, intenzita používania, zemepisné rozšírenie, dĺžka
používania, propagačné aktivity a ďalšie faktory); a
• dôkazy dobrého mena ochrannej známky (otázky súvisiace s požadovanou úrovňou dokazovania, dôkazným bremenom, hodnotením dôkazov a dôkazných prostriedkov).
V súvislosti s vymedzením pojmu ochrannej známky s dobrým
menom, ktoré považujeme za kľúčové pri jeho preukazovaní, majú
určujúci význam predovšetkým skoršie rozhodnutia Súdneho dvora,
ktorými vymedzil ochrannú známku s dobrým menom ako známku, ktorá musí požívať istý stupeň poznania u podstatnej časti
príslušnej skupiny verejnosti.7 Príslušnou skupinou verejnosti je
taká skupina verejnosti, ktorá sa zaujíma o výrobky alebo služby, na
ktoré sa ochranná známka vzťahuje. Môže sa jednať buď o (i) širokú
verejnosť alebo (ii) špecifickú skupinu verejnosti, napríklad odbornú
verejnosť v určitej oblasti.8 Pri ochrannej známke, ktorá má dobré
meno u širokej verejnosti pritom treba vychádzať z predpokladu,
že je v zásade známa aj u odborníkov.9 Pri určení podstatnej časti
verejnosti pritom nie je možné vyžadovať, aby ochrannú známku
poznal určitý percentuálny podiel takto vymedzenej verejnosti.10 Pri
Pokiaľ ide o postup pri preukazovaní dobrého mena ochrannej
známky v konaniach pred Úradom duševného vlastníctva Slovenskej republiky (ďalej len „Úrad“), pozornosť je vhodné upriamiť
na Metodický pokyn č. 2/8/2010 z 02. decembra 2011 (ďalej
len „Metodický pokyn“), ktorý venuje otázkam dôležitým pre preukázanie dobrého mena v konaniach podľa Zákona o ochranných
známkach15 stať 6.2 Ochranná známka s dobrým menom. Metodický pokyn v uvedenej stati definuje dobré meno ochrannej známky
ako výraz skutočnosti, že verejnosť je so známkou v dôsledku jej
používania oboznámená, spája ju s určitými dobrými vlastnosťami,
ktoré od tovarov a služieb očakáva, a tejto známke dôveruje.16 Pri
posudzovaní dobrého mena ochrannej známky, Metodický pokyn
v súlade s vyššie uvedeným obsahom Manuálu navádza na zohľadnenie všetkých dôležitých skutočností, najmä podiel známky na
PREUKAZOVANIE DOBRÉHO MENA OCHRANNEJ ZNÁMKY
Nariadenie 207/2009, Zákon o ochranných známkach ani Smernica
2008/95/ES pojem „dobré meno ochrannej známky“ bližšie nedefinuje a na rozdiel od dobrého mena právnickej osoby resp. jej
dobrej povesti, od ktorej je potrebné ho odlišovať, ani neprezumuje.
Majiteľ ochrannej známky s dobrým menom je preto povinný pri
uplatňovaní priznaných práv v prvom rade preukázať, že ochranná
známka dobré meno má.
01/2012 PRÁVO VEDA UMENIE
15
trhu, intenzitu používania, zemepisné rozšírenie, dĺžku používania, propagačné aktivity a ďalšie faktory, napr. opakované uznanie
dobrého mena ochrannej známky súdnymi rozhodnutiami. Zvolené dôkazné prostriedky by preto mali reflektovať predovšetkým
uvedené javy. Domnievame sa, že vzhľadom na podobnosť, avšak
väčšiu podrobnosť obsahu Manuálu, môže tento významným spô01/2012 PRÁVO VEDA UMENIE
sobom prispieť k príprave rozhodujúcich dôkazných prostriedkov
pri preukazovaní dobrého mena ochrannej známky aj v konaniach
vedených pred Úradom. Dôkazné prostriedky spôsobilé preukázať
dobré meno ochrannej známky však bude v námietkovom konaní
nevyhnutné predložiť v súlade s tzv. koncentračnou zásadou v lehote troch mesiacov od zverejnenia prihlášky vo Vestníku, pretože na
16
prípadné doloženie dôkazov po uplynutí lehoty na podanie námietok, Úrad neprihliada.
ZÁVER
Záverom možno konštatovať, že dobré meno ochrannej známky je
významnou kvalitou, ktorej preukázanie alebo nepreukázanie má
pre majiteľa ochrannej známky zásadný význam. Pre zaujímavosť
možno poukázať na osobitý prístup Fínska k danej problematike,
v ktorom bol rozhodnutím Národného úradu pre patenty a registrácie Fínska zo 06. júna 2007 zriadený samostatný verejný zoznam
ochranných známok s dobrým menom, s cieľom zvýšiť povedomie
o ochranných známkach s dobrým menom. Hoci zápis ochrannej
známky do uvedeného zoznamu nemá právne účinky, môže mať
význam v konaní o námietkach.
Rozumej Súdny dvor Európskej únie, aj Súdny dvor Európskych spoločenstiev.
Porovnaj MAZÁK, J., JÁNOŠIKOVÁ, M.: Základy práva Európskej únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: IURA EDITION, 2009, 234
- 235 s..
3
Porovnaj MAZÁK, J., JÁNOŠIKOVÁ, M.: Základy práva Európskej únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: IURA EDITION, 2009,
s. 236 - 237.
4
Porovnaj Dôvodovú správu k zákonu č. 506/2009 Z. z. o ochranných známkach.
5
Chyba spočíva v preklade predmetu ustanovenia, ktorým má byť skoršia národná ochranná známka a jej zvýšená ochrana, nie
ochranná známka Spoločenstva. Podľa anglickej verzie čl. 4 ods. 4 písm. a) Smernice 2008/95/ES: „Any Member State may, in addition,
provide that a trade mark shall not be registered or, if registered, shall be liable to be declared invalid where, and to the extent that: (a) the trade
mark is identical with, or similar to, an earlier national trade mark within the meaning of paragraph 2 and is to be, or has been, registered for
goods or services which are not similar to those for which the earlier trade mark is registered, where the earlier trade mark has a reputation in
the Member State concerned and where the use of the later trade mark without due cause would take unfair advantage of, or be detrimental to,
the distinctive character or the repute of the earlier trade mark;“. V oficiálnej verzii slovenského prekladu znie dotknuté ustanovenie nasledovne:
„Okrem toho, každý členský štát môže stanoviť, že ochranná známka nebude zapísaná, alebo ak už je zapísaná, môže byť vyhlásená za neplatnú
v tom rozsahu, v akom: a) je ochranná známka zhodná so skoršou ochrannou známkou Spoločenstva alebo je jej podobná v zmysle odseku
2 a má byť zapísaná alebo bola zapísaná pre tovary alebo služby, ktoré nie sú podobné tým, pre ktoré je zapísaná táto skoršia ochranná známka,
v prípade ak má táto skoršia ochranná známka v príslušnom členskom štáte dobré meno a ak by používanie neskoršej ochrannej známky bez
náležitého dôvodu nečestne ťažilo z dobrého mena skoršej ochrannej známky Spoločenstva, alebo by to tejto ochrannej známke bolo na
ujmu, alebo by to poškodilo rozlišovaciu spôsobilosť skoršej ochrannej známky;“.
6
Porovnaj rozsudok Súdneho dvora z 09. januára 2003, Davidoff & Cie SA, Zino Davidoff SA ca Gofkid Ltd., C-292/00, (bod 30); rozsudok
Súdneho dvora z 23. októbra 2003, Adidas-Salomon ca Adidas Benelux, C-408/01 (body 18-22); rozsudok Súdneho dvora zo 06. októbra
2009, PAGO International ca Tirolmilch registrierte Genossenshaft mbH, C-301/07 (bod 18 a 19); rozsudok Súdneho dvora z 23. marca
2010, Google France ca Google, C-236/08 (bod 48); rozsudok Súdneho dvora z 22. septembra 2011, Interflora Inc., Interflora British Unit ca
Marks&Spencer plc, Flowers Direct Online Ltd., C-232/09 (bod 68).
7
Rozsudok Súdneho dvora zo 14. septembra 1999, General Motors Corp. ca Yplon SA, C-375/97; rozsudok Súdneho dvora zo 06. októbra
2009, PAGO International ca Tirolmilch registrierte Genossenshaft mbH, C-301/07 (bod 21); rozsudok Všeobecného súdu z 29. marca 2012,
You-Q BV ca OHIM, T-369/10.
8
Rozsudok Súdneho dvora zo 14. septembra 1999, General Motors Corp. ca Yplon SA, C-375/97 (bod 24); rozsudok Súdneho dvora zo 06.
októbra 2009, PAGO International ca Tirolmilch registrierte Genossenshaft mbH, C-301/07 (bod 22).
9
Rozsudok Súdneho dvora z 10. mája 2012, Helena Rubinstein a L‘Oreal SA ca OHIM, C-100/11 (bod 66).
10
Rozsudok Súdneho dvora zo 14. septembra 1999, General Motors Corp. ca Yplon SA, C-375/97 (bod 25); rozsudok Súdneho dvora zo 06.
októbra 2009, PAGO International ca Tirolmilch registrierte Genossenshaft mbH, C-301/07 (bod 23).
11
Rozsudok Súdneho dvora zo 14. septembra 1999, General Motors Corp. ca Yplon SA, C-375/97 (bod 28); rozsudok Súdneho dvora zo 06.
októbra 2009, PAGO International ca Tirolmilch registrierte Genossenshaft mbH, C-301/07 (bod 26).
12
Ust. § 7 písm. b) ZoOZ; článok 8 (5) a článok 9 (1) písm. c) Nariadenia 207/2009; článok 4 (3), článok 4 (4) písm. a) a článok 5 (2) Smernice
2008/95/ES.
13
Rozsudok Súdneho dvora zo 14. septembra 1999, General Motors Corp. ca Yplon SA, C-375/97 (bod 28); rozsudok Súdneho dvora zo 06.
októbra 2009, PAGO International ca Tirolmilch registrierte Genossenshaft mbH, C-301/07 (bod 27).
14
The Manual concerning opposition. Part 5. Trade marks with reputation. Article 8 (5) CTMR.
15
Konanie o námietkach proti zápisu označenia do registra podľa ust. § 30 a nasl. v nadväznosti na ust. § 7 písm. b) ZoOZ a konanie
o vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú podľa § 35 v nadväznosti na ust. § 7 písm. b) ZoOZ.
16
Porovnaj Metodický pokyn č. 2/8/2010 z 02. decembra 2011, 62 s.
1
2
01/2012 PRÁVO VEDA UMENIE
17
PR ÁVNA ÚPR AVA SPAMU
NEVYŽIADANEJ POŠTY
JUDr. Peter Čabák
So spamom (nevyžiadanou poštou) sa dnes stretáva každý užívateľ emailovej komunikácie. Napriek skutočnosti,
že tento druh reklamy je jedným z najrozšírenejších, absentuje jeho legálna definícia. Týmto článkom sa autor
snaží priblížiť právnu úpravu spamu v Európskej únii a porovnáva právnu úpravu spamu v Slovenskej a Českej
republike a implementáciu právnych predpisov Európskej únie do týchto právnych poriadkov.
Zasielanie nevyžiadanej pošty čo najširšiemu okruhu používateľov
internetu je, napriek mnohým opatreniam, stále častým javom.
Aj najväčšiu sociálnu komunitu „Facebook“ zasiahol koncom roka
2011 spamový útok, ktorého výsledkom bolo, že na profiloch tisícov
užívateľov sa objavili obrázky s násilným alebo pornografickým obsahom bez toho, aby o tom vedeli.
Spam nemá svoju vlastnú legálnu definíciu, no často sa stretávame s vymedzením, že ide o nevyžiadanú poštu, ktorá je rozosielaná
hromadne (Unsolicited bulk e-mail - UBE). Niekedy je tento pojem
vysvetľovaný a používaný aj ako akronym (S.P.A.M. - Self Promotional Advertising Message).
a elektronických komunikáciách), ktorá bola už dvakrát zmenená,
a to smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2006/24/ES z 15.
marca 2006 a smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/136/
ES z 25. novembra 2009 (ďalej „ Smernica 2002/58/ES“).1
Jedným z cieľov Smernice 2002/58/ES je poskytnúť účastníkom
elektronickej komunikácie ochranu pred narušením ich súkromia
nevyžiadanými správami na účely priamej reklamy, najmä prostriedkami automatických telefónnych systémov, telefaxov, e-mailov, vrátane správ SMS.2
Vo väčšine prípadov ide o e-mail, ktorý si príjemca vopred nevyžiadal a zvyčajne obsahuje komerčné, marketingové alebo iné prvky
obdobného charakteru. Vzhľadom na rýchly vývoj elektronickej
komunikácie je bežným trendom nielen rozosielanie nevyžiadaných
e-mailov, ale aj SMS, MMS alebo iných správ, ktoré sú zasielané
príjemcom bez ich predchádzajúceho súhlasu, resp. vyžiadania.
Častými sú aj prípady, kedy spam neobsahuje len marketingové
prvky, ale aj rôzny škodlivý softvér, ktorý môže byť aktivovaný už
samotným otvorením správy. Spameri vymýšľajú stále nové a čoraz
viac sofistikované podoby spamu. Môže ísť napríklad o zasielanie
súborov v najbežnejšom hudobnom formáte mp3, ku ktorému je
priradený názov známej hudobnej skladby, avšak po jeho otvorení
príjemca zistí, že to nie je skladba, ale len nahovorená reklama, ktorú si samozrejme nevyžiadal.
EURÓPSKA ÚPRAVA SPAMU
Na ochranu súkromia účastníkov elektronickej komunikácie bola
prijatá smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES z 12.
júla 2002, týkajúca sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií (smernica o súkromí
01/2012 PRÁVO VEDA UMENIE
18
Smernica 2002/58/ES sa v Článku 13 venuje výlučne nevyžiadaným
správam a v odsekoch 1 a 2 stanovuje, že používanie automatických volacích systémov bez ľudského zásahu (telefónne automaty,
faxy alebo elektronická pošta) na účely priamej reklamy môže byť
povolené len s predchádzajúcim súhlasom účastníkov alebo
užívateľov. V prípade, ak fyzická alebo právnická osoba získa od
zákazníkov ich elektronické kontaktné údaje pre elektronickú poštu
v súvislosti s predajom produktu alebo služby, tá istá fyzická alebo
právnická osoba môže použiť tieto elektronické kontaktné údaje
na priamu reklamu svojich vlastných podobných produktov alebo
služieb za predpokladu, že zákazníkom bola jasne a jednoznačne
poskytnutá možnosť bezplatne a jednoduchým spôsobom protestovať proti takému použitiu elektronických kontaktných údajov pri
ich zhromažďovaní a pri každej správe v prípade, že zákazník také
použitie predtým neodmietol.
Smernica 2002/58/ES výslovne zakazuje okrem iného posielanie
elektronickej pošty na účely priamej reklamy (marketingu), pri ktorej sa skrýva alebo zatajuje totožnosť odosielateľa, v mene ktorého
sa správa odosiela, alebo pri ktorej chýba adresa, na ktorú môže
príjemca poslať žiadosť o zastavenie takých správ. Z predmetného
ustanovenia Smernice 2002/58/ES je možné vyvodiť záver, že nie
je dovolené ani používanie falošných adries odosielateľov alebo falošných spiatočných adries alebo čísel pri posielaní nevyžiadaných
správ pre priame reklamné (marketingové) účely.
V súvislosti s nevyžiadanou elektronickou komunikáciou rozoznávame dva prístupy, a síce :
a) „Opt-in“, pri ktorom posielanie elektronickej pošty je možné len
s predchádzajúcim súhlasom adresáta a
b)„Opt-out“ (ako protiklad „opt-in“), kedy sa predpokladá, že
súhlas na posielanie pošty bol daný vopred až do momentu, keď
dotknutá osoba nevysloví svoj nesúhlas. V tejto spojitosti bol formulovaný zákaz zastierania identity a podmienka, že všetky priame správy musia obsahovať platnú adresu s uvedením možnosti
vyjadriť svoj nesúhlas so zasielaním takejto správy.
PRÁVNA ÚPRAVA SPAMU V SLOVENSKEJ REPUBLIKE
V Slovenskej republike sa nevyžiadanej pošte venuje zákon
č. 147/2001 Z.z. o reklame v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o reklame“). Zákon o reklame v ustanovení § 3 ods.
5 upravuje, že reklama3 nesmie zneužívať dôveru spotrebiteľa, nedostatok jeho skúseností alebo vedomostí. V ustanovení § 3 ods.
7 zákona o reklame je uvedené, že reklama sa nesmie šíriť automatickým telefonickým volacím systémom, telefaxom a elektronickou poštou bez predchádzajúceho súhlasu ich užívateľa, ktorý
je príjemcom reklamy (princíp „opt-in“). Zákon o reklame zároveň
stanovuje, že reklama sa nesmie šíriť adresne, ak adresát doručenie
reklamy vopred odmieta.
Problematiku nevyžiadanej pošty upravuje aj zákon č. 22/2004 Z.z.
01/2012 PRÁVO VEDA UMENIE
o elektronickom obchode v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o elektronickom obchode“), ktorý v ustanovení § 4 ods.
6 zakotvil, že poskytovateľ služieb nesmie doručovať informácie komerčnej komunikácie elektronickou poštou, ak si ich príjemca služby vopred nevyžiadal. Výkladom tohto ustanovenia je možné dôjsť
k záveru, že ak si príjemca informácie túto službu nevyžiadal,
znamená to, že nedal vopred súhlas, aby mu informácie komerčnej
komunikácie boli zasielané elektronickou poštou (princíp „opt-in“).
Nad dodržiavaním zákona o reklame a zákona o elektronickom obchode vykonáva dohľad Slovenská obchodná inšpekcia.
Dňa 1. novembra 2011 nadobudol účinnosť zákon č. 351/2011 Z.z.
o elektronických komunikáciách (ďalej len „zákon o elektronických komunikáciách“), ktorý zrušil predošlý zákon č. 610/2003
Z.z. a nahradil ho v plnom rozsahu. Zákon o elektronických komunikáciách definuje pojem elektronická pošta v ustanovení § 62 ods.
1, ako textovú, hlasovú, zvukovú alebo obrazovú správu zaslanú
prostredníctvom verejnej siete,4 ktorú možno uložiť v sieti alebo
v koncovom zariadení príjemcu, kým ju príjemca nevyzdvihne.
Zákon o elektronických komunikáciách dovoľuje v ustanovení
§ 62 ods. 2 na účely priameho marketingu volanie alebo používanie
automatických volacích a komunikačných systémov bez ľudského
zásahu, telefaxu, elektronickej pošty, vrátane služby krátkych správ
účastníkovi alebo užívateľovi len s jeho predchádzajúcim súhlasom, pričom tento súhlas musí byť preukázateľný. Nie je teda v súlade so zákonom odoslanie elektronickej pošty bez predchádzajúceho
súhlasu adresáta, ale táto podmienka predchádzajúceho súhlasu
nebude splnená ani vtedy, ak odosielateľ takejto pošty bude žiadať
o súhlas priamo v tejto pošte. Taktiež nie je možné za splnenie tejto
podmienky považovať to, že napríklad emailová adresa bola zverejnená na nejakej internetovej stránke. Zverejnenie adresy neznamená udelenie súhlasu na zasielanie takejto pošty. Súhlas by mal
spĺňať všetky náležitosti jednostranného právneho úkonu.5
Istú výnimku z prioritne zavedeného princípu „opt-in“ predstavuje
ustanovenie § 62 ods. 3 zákona o elektronických komunikáciách,
podľa ktorého sa nevyžaduje predchádzajúci súhlas príjemcu elektronickej pošty za predpokladu, že ide o priamy marketing vlastných podobných tovarov a služieb osoby, ktorá kontaktné informácie na doručenie elektronickej pošty tá istá osoba získala od tohto
príjemcu v súvislosti s predajom tovaru alebo služieb. Kontaktné
informácie museli byť získané v súlade so zákonom o elektronických
komunikáciách alebo so zákonom o elektronickom obchode, ktorý
v tejto súvislosti mätúco odkazuje na ustanovenie § 4 ods. 6,
v zmysle ktorého poskytovateľ služieb nesmie doručovať informácie komerčnej komunikácie elektronickou poštou, ak si ich príjemca
služby vopred nevyžiadal. Zavedená výnimka sa nevzťahuje na použitie takto získaných informácií tretími subjektmi a osoba, ktorá ich
získala v súvislosti s predajom tovaru alebo služieb ich môže použiť
19
druhej strane zákon o elektronických komunikáciách používa slovné
spojenie „priamy marketing“. Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide
o totožné pojmy, avšak reklamou sa v zmysle zákona o reklame rozumie prezentácia produktov v každej podobe s cieľom uplatniť ich
na trhu. Marketing by sme mohli opísať ako proces, v ktorom jednotlivci a skupiny získavajú prostredníctvom vytvárania a výmeny
produktov a hodnôt to, čo potrebujú a chcú.6 Zákon o elektronických
komunikáciách transponoval Smernicu 2002/58/ES do nášho právneho poriadku. V anglickom znení tejto Smernice 2002/58/ES sa
používa pojem „direct marketing“. Slovenský preklad predmetnej
smernice uvádza pojem „priama reklama“. Avšak zákonodarca pri
tvorbe zákona o elektronických komunikáciách vychádzal správne
z anglického znenia Smernice 2002/58/ES, ktoré je smerodajné, čo
vyplýva aj z tabuľky zhody k zákonu o elektronických komunikáciách, v ktorej sa uvádza, že Článok 13 bod 1 Smernice 2002/58/ES bol
transponovaný práve do ustanovenia § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách.
len na účely vlastnej (nie aj cudzej) propagácie.
Zákonodarca zároveň dáva užívateľovi právo udelený súhlas kedykoľvek odvolať. Predchádzajúce zákonné znenie výslovne nestanovovalo povinnosť, aby vopred udelený súhlas bol preukázateľný.
Domnievame sa, že povinnosť preukázateľného súhlasu bola zavedená najmä z dôvodu právnej istoty a ochrany súkromia užívateľa
elektronickej komunikačnej služby, pričom dokazovanie splnenia
tejto povinnosti bude na ťarchu odosielateľa správy.
Zákon o elektronických komunikáciách ďalej stanovuje, že príjemcovi elektronickej pošty sa musí poskytnúť možnosť jednoducho
a bezplatne kedykoľvek odmietnuť také používanie kontaktných informácií v čase ich získavania a pri každej doručenej správe,
ak také použitie predtým neodmietol. Z tohto znenia vyplýva, že
každá marketingová správa musí obsahovať možnosť odmietnutia,
resp. odvolania udeleného súhlasu. Za týmto účelom zákonodarca
formuloval zákaz zasielania elektronickej pošty, z ktorej nie je známa totožnosť a adresa odosielateľa, na ktorú môže príjemca
zaslať žiadosť o skončenie zasielania takých správ.
Na jednej strane zákon o reklame používa slovo „reklama“, na
01/2012 PRÁVO VEDA UMENIE
V tomto prípade vzniká otázka či je možné rozosielanie nepriamej reklamy napríklad prostredníctvom elektronickej pošty bez
predchádzajúceho súhlasu. V zmysle zákona o reklame sa javí, že
nepriama reklama je taktiež zakázaná, keďže je zakázané rozosielanie reklamy ako takej (priamej a nepriamej) bez predchádzajúceho
súhlasu adresáta. Podľa zákona o elektronických komunikáciách
je zakázaný len priamy marketing bez predchádzajúceho súhlasu,
a teda je možné vyvodiť záver, že nepriamy marketing bez predchádzajúceho súhlasu adresáta je podľa tohto zákona dovolený. Spadá
nepriama reklama pod nepriamy marketing?7 Aké sú rozdiely medzi
týmito pojmami? Spojenie „priamy marketing“ nie je nikde zadefinované a nedefinuje ho ani Smernica 2002/58/ES. V porovnaní
s pojmom „reklama“ pravdepodobne pôjde o širší pojem imanentne
v sebe zahŕňajúci reklamu ako takú. Ak by pojem reklama spadal
pod pojem marketing, mohli by sme dôjsť k záveru, že rozposielanie
nepriamej reklamy je podľa zákona o reklame zakázané, avšak podľa zákona o elektronických komunikáciách zakázané nie je, keďže
zakázaný je len priamy marketing. Priblíženie týchto pojmov a ich
vzájomných rozdielov možno očakávať aplikáciou právneho predpisu v rámci súdnej praxe.
PRÁVNA ÚPRAVA SPAMU V ČESKEJ REPUBLIKE
V Českej republike je ochrana proti nevyžiadanej pošte upravená
najmä v zákone č. 480/2004 Sb. o niektorých službách informačnej
spoločnosti a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o niektorých službách informačnej
spoločnosti“). V ustanovení § 7 predmetného zákona sú stanovené
podmienky šírenia obchodného oznámenia. Obchodné oznámenie
je zadefinované v ustanovení § 2 písm. f), t.j. obchodným oznámením sa rozumejú všetky formy oznámenia, vrátane reklamy a nabádania k návšteve internetových stránok, určené k priamej alebo
nepriamej podpore produktov, služieb alebo image podniku osoby,
ktorá je podnikateľom podľa osobitného predpisu alebo vykonáva
20
regulovanú činnosť taktiež podľa osobitného predpisu. Z tejto definície je možné vyvodiť záver, že česká právna úprava týkajúce sa
nevyžiadanej pošty sa nevzťahuje napríklad na dopyt po službách,
nakoľko zákon jasne stanovuje, že musí ísť o ponuku služieb.
Zo zadefinovaného pojmu „obchodné oznámenie“8 je zrejmé, že
odosielateľom správy musí byť podnikateľ podľa osobitného predpisu alebo subjekt, ktorý vykonáva regulovanú činnosť. Regulované
činnosti sú bližšie špecifikované v ustanovení § 8 predmetného zákona. Tieto subjekty môžu šíriť obchodné oznámenia len v súlade
s ustanovením § 7 predmetného zákona a v súlade s príslušnými
pravidlami vydávanými obchodnými, profesijnými a spotrebiteľskými združeniami, ktoré upravujú najmä nezávislosť, dôstojnosť,
česť povolania a poctivý prístup k zákazníkom. Právna úprava nevyžiadanej správy sa teda nevzťahuje na právnické osoby, ktoré nie
sú podnikateľmi podľa osobitného predpisu ako napríklad politické
strany alebo náboženské spoločnosti. Slovenská právna úprava je
v tomto smere omnoho širšia a žiadnym spôsobom neobmedzuje,
resp. nedefinuje odosielateľa správy, a teda podľa zákona o elektronických komunikáciách je odosielateľom nevyžiadanej pošty
akákoľvek osoba. Z českého zákona o niektorých službách informačnej spoločnosti je zrejmé, že zakázaného spammingu sa nemôže
dopustiť fyzická osoba – nepodnikateľ.9
Na základe vyššie uvedeného je možné konštatovať, že česká práva
úprava nevyžiadanej pošty neupravuje spam ako taký v jeho celej
šírke, ale len v určitej jeho časti.
Česká právna úprava taktiež vychádza z princípu „opt-in“. Zákon
o niektorých službách informačnej spoločnosti stanovuje, že podrobnosti elektronického kontaktu je možné využiť za účelom šírenia
obchodného oznámenia iba vo vzťahu k užívateľom, ktorí k tomu
dali vopred svoj súhlas. Zasielanie elektronickej pošty za účelom
šírenia obchodného oznámenia je v zmysle ustanovenia § 7 ods. 4
predmetného zákona zakázané, ak elektronická pošta
a) nie je zreteľne a jasne označená ako obchodné oznámenie,
b) skrýva alebo utajuje totožnosť odosielateľa, ktorého menom sa
komunikácia uskutočňuje, alebo
c) je zaslaná bez platnej adresy, na ktorú by mohol adresát priamo a účinne zaslať informáciu o tom, že si nepraje, aby mu boli
obchodné informácie naďalej zasielané.
Česká úprava na rozdiel od slovenskej vyžaduje, aby bola správa zreteľne a jasne označená ako obchodné oznámenie. V tomto prípade
ide česká úprava nad rámec európskej, avšak takéto ustanovenie je
v prospech adresáta, nakoľko ten si vie hneď vyhodnotiť, či predmetnú správu prečíta a vie predvídať jej obsah.
Zo znenia zákona o niektorých službách informačnej spoločnosti
vyplýva, že súhlas je potrebné získať od užívateľov, teda tak fyzických ako aj právnických osôb.10 Smernica 2002/58/ES v článku 13
01/2012 PRÁVO VEDA UMENIE
ods. 5 stanovuje, že obmedzenia ohľadom nevyžiadaných správ sa
vzťahujú na účastníkov, ktorí sú fyzickými osobami. Taktiež zákon
o elektronických komunikáciách v ustanovení § 62 ods. 4 uvádza,
že predmetné ustanovenia sa vzťahujú na účastníkov, ktorí sú fyzickými osobami. Česká právna úprava v tomto smere chráni pred
nevyžiadanými správami teda nielen fyzické ale aj právnické osoby,
a to opätovne nad rámec Smernice 2002/58/ES.
Kontrolu nad dodržiavaním zákona o niektorých službách informačnej spoločnosti vykonáva v Českej republike Úrad na ochranu
osobných údajov.
PRÁVNA ÚPRAVA SPAMU V USA
V roku 2003 bol prijatý v USA zákon CAN-SPAM („Controlling the
Assault of Non-Solicited Pornography and Marketing“ - Kontrolovanie útoku nevyžiadanej pornografie a marketingu),1 ktorý je účinný
od januára 2004. Tento zákon stanovil požiadavky pre zasielanie
komerčných e-mailov, stanovil sankcie pre spamerov a uzákonil
práva užívateľov, aby mali možnosť požiadať o skončenie zasielania
spamu.
Zákon sa vzťahuje prioritne na e-mail, ktorého hlavným účelom je
propagácia alebo podporovanie konkrétneho produktu, služby alebo webovej stránky.
Federal Trade Commission má právo vynucovať plnenie podľa tohto zákona a Ministerstvo spravodlivosti USA má právo udeľovať
trestnoprávne sankcie z neho plynúce. Ostatné federálne a štátne
agentúry majú právo vynucovať dodržiavanie zákona v rozsahu ich
21
právomocí a poskytovatelia internetového pripojenia môžu žalovať
porušiteľov tohto zákona.
Zákon zaviedol 4 hlavné opatrenia:
• Nepravdivé a zvádzajúce názvy sú zakázané – to znamená, že
označenie „From“, „To“ a smerovanie musí byť presné a musí
označovať odosielateľa,
• Klamlivé odkazy sú zakázané – odkazy nesmú zmiasť príjemcu
správy takým spôsobom, aby ju pod falošnou zámienkou otvoril.
Príjemca nesmie byť uvedený do omylu ani čo sa týka predmetu
a obsahu e-mailu.
• „Opt-out“ princíp musí byť zachovaný – príjemca musí mať právo
odmietnuť zasielanie komerčných e-mailov od odosielateľa. Príjemca má mať právo zaslať požiadavku na zrušenie zasielania komerčných e-mailov najmenej po dobu 30 dní od doručenia prvého
takéhoto e-mailu a odosielateľ musí zastaviť odosielanie takýchto
správ do 10 pracovných dní odo dňa obdržania takejto požiadavky,
• Komerčné e-maily musia byť označené ako reklama a musia obsahovať riadnu poštovú adresu odosielateľa. Príjemca musí byť
jednoznačne informovaný, že ide o reklamu, resp. ponuku, a že
má možnosť požiadať o zrušenie zasielania takýchto správ.
• Príjemca musí byť upozornený na výslovný sexuálny obsah
– v predmete e-mailu musí byť uvedené „Sexually explicit“.
Úprava USA je v niektorých prípadoch prísnejšia a chráni vo väčšej
miere užívateľa elektronickej komunikácie, na rozdiel od európskej
však nezakotvuje princíp „opt-in“, t.j. vopred udelený súhlas na
zasielanie komerčných správ, a pričom osobitnú pozornosť venuje
ochrane pred poštou s pornografickým obsahom.
Problematikou spamu sa zaoberajú viaceré dokumenty, napr. nevyžiadané komerčné oznámenie upravuje čl. 7 smernice 2000/31/ES
Európskeho parlamentu a Rady z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä
o elektronickom obchode (smernica o elektronickom obchode).
2
Európsky parlament a Rada na základe empirických skúseností správne v smernici uviedli, že tieto formy nevyžiadaných komerčných
správ môžu na jednej strane byť posielané relatívne ľahko a lacno a na druhej strane môžu zaťažovať a znamenať náklady pre príjemcu.
Okrem toho, v niektorých prípadoch ich objem môže tiež spôsobiť ťažkosti pre elektronické komunikačné siete a koncové zariadenia.
U takých foriem nevyžiadaných správ priamej reklamy je oprávnené požadovať, aby sa pred odoslaním získal predchádzajúci výslovný
súhlas príjemcu. Jednotný trh si vyžaduje harmonizovaný prístup k zabezpečeniu jednoduchých pravidiel pre podniky a užívateľov platných
v celom spoločenstve.
3
Ustanovenie § 2 ods. 1 zákona o reklame definuje reklamu ako prezentáciu produktov v každej podobe s cieľom uplatniť ich na trhu.
4
Verejná sieť je sieť, ktorá sa úplne alebo prevažne používa na poskytovanie verejných elektronických komunikačných služieb, ktoré
podporujú prenos signálov medzi koncovými bodmi siete.
5
Právny úkon je upravený v ustanovení § 34 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov. Právny úkon je
prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.
Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
6
KOTLER, P., KELLER K. L.: Marketing management, 12. Vydanie, Praha: Grada 2007, 12 s. ISBN 978-80-247-1359-5
7Americká marketingová asociácia zadefinovala reklamu ako akékoľvek oznámenie alebo presvedčovacia správa umiestnená v masmédiách
v platenom alebo dotovanom čase alebo mieste identifikovateľnej osoby, spoločnosti alebo organizácie. http://www.marketingpower.
com/_layouts/Dictionary.aspx (stav: 21.06.2012)
8
Definícia „obchodného oznámenia“ je do českej právnej úpravy prevzatá z Článku 2 písm. f) Smernice 2000/31/ES Európskeho parlamentu
a Rady o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode (smernica
o elektronickom obchode). Anglické znenie predmetnej smernice používa pojem „commercial communication“. Tento pojem bol
v slovenskom právnom poriadku zaradený do zákona o elektronickom obchode ako „komerčná komunikácia“, ktorá je zadefinovaná
v ustanovení § 2 ods. písm. d) citovaného zákona ako informácia o tovare, službe, podnikateľovi alebo o osobe, ktorá vykonáva povolanie
alebo regulované povolanie podľa osobitného zákona, vrátane reklamy, ponuky a predaja tovaru okrem informácií umožňujúcich priamy
styk s poskytovateľom služieb prostredníctvom elektronického zariadenia, najmä o názve domény alebo o adrese elektronickej pošty
(doménou sa rozumie symbolická adresa v elektronickej komunikačnej sieti) a informácií o tovare, službe, podnikateľovi alebo osobe, ktorá
vykonáva povolanie alebo regulované povolanie podľa osobitného zákona, zostavených na iný účel ako na ich reklamu a poskytovaných
bezodplatne.
9
POLČÁK, R.: Právo na internetu Spam a odpovědnost ISP. Brno: Computer Press 2007, 122 s. ISBN 978-80-251-1777-4.
10
Často kladené otázky zverejnené na stránke Úradu na ochranu osobných údajov http://www.uoou.cz/uoou.aspx?menu=23&submenu=28
(stav: 21.06.2012).
11
Zákon z roku 2003 (15 USC 7701, a nasl., Verejný zákon č. 108 - 187, S.877 na 108. Kongrese Spojených štátov a podpísaný prezidentom
Georgom W. Bushom 16.12.2003).
1
01/2012 PRÁVO VEDA UMENIE
22
„PR ÁVO BYŤ ZABUDNUTÝ“
AKO SÚČASŤ OCHR ANY
OSOBNÝCH
Mgr. Mária Medvecová
Rýchly rozvoj informačných technológií a dôležitosť ochrany osobných údajov boli hlavnými dôvodmi prehodnotenia súčasnej právnej úpravy v Európskej únii týkajúcej sa ochrany osobných údajov. Po niekoľkých verejných konzultáciách a odborných diskusiách bol navrhnutý nový všeobecný rámec pre ochranu osobných údajov v Európskej
únii. Ten, kvôli zvýšeniu ochrany osobných údajov, stanovuje subjektom, ktoré získavajú a spracúvajú osobné údaje, nové povinnosti a fyzickým osobám nové práva ako je napríklad tzv. „právo byť zabudnutý“, či rozšírenie práva
na výmaz osobných údajov. Dodržiavanie jednotlivých povinností obsiahnutých v novom nariadení by malo byť
zabezpečené nielen preventívne, ale aj ukladaním rôznych sankcií.
Dôležitou oblasťou práva, ktorá sa týka každej fyzickej osoby, je
ochrana osobných údajov. Na základe spomínaných údajov možno
ktorúkoľvek fyzickú osobu určiť, a to buď priamo alebo nepriamo,
najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora alebo na
základe jednej či viacerých charakteristík či znakov, ktoré tvoria jej
fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu
alebo sociálnu identitu.
ladné práva a slobody fyzických osôb, najmä ich právo na súkromie
v súvislosti so spracovaním osobných údajov. Práve posilnenie práva
na ochranu súkromia by mala priniesť úprava a doplnenie právnych
predpisov Európskej únie upravujúcich oblasť ochrany osobných
údajov.
AKTUÁLNA PRÁVNA ÚPRAVA OCHRANY OSOBNÝCH ÚDAJOV
Ochrana osobných údajov je v Slovenskej republike upravená zákonom č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov, ktorým bola do slovenského právneho poriadku
prebraná smernica Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES z 24.
októbra 1995 o ochrane jednotlivcov pri spracúvaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov v znení nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 1882/2003 z 29. septembra 20031 (ďalej
len „Smernica“).2
Právo na ochranu osobných údajov je výslovne zakotvené v článku 16 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, podľa ktorého
má každý právo na ochranu osobných údajov, ktoré sa ho týkajú.
Odsek 2 spomínaného článku ďalej stanovuje: „Európsky parlament
a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom ustanovia pravidlá,
ktoré sa vzťahujú na ochranu fyzických osôb, pokiaľ ide o spracúvanie
osobných údajov inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie,
ako aj členskými štátmi pri výkone činností, ktoré patria do rozsahu
pôsobnosti práva Únie, a pravidlá, ktoré sa vzťahujú na voľný pohyb
takýchto údajov. Dodržiavanie týchto pravidiel podlieha kontrole nezávislých orgánov.“
Spomínaná Smernica bola prijatá z viacerých dôvodov, medzi ktoré patrí aj skutočnosť, že systémy spracovania údajov sú určené na
to, aby slúžili človeku, a tieto systémy musia, bez ohľadu na štátnu
príslušnosť fyzických osôb a ich bydlisko, rešpektovať ich základné
práva a slobody, najmä právo na súkromie. Ďalej musia prispievať
k hospodárskemu a sociálnemu pokroku, rozvoju obchodu a blahobytu jednotlivcov. Podľa Smernice majú členské štáty chrániť zák-
Ochrana osobných údajov je zároveň zahrnutá v základných právach
európskych občanov, ako aj všetkých osôb žijúcich na území Únie,
ktoré sú upravené v Charte základných práv Európskej únie. Článok 8 odsek 1 Charty základných práv Európskej únie, rovnako ako
článok 16 odsek 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie znie: „Každý
má právo na ochranu osobných údajov, ktoré sa ho týkajú.“ V článku
8 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie je bližšie špecifiko-
01/2012 PRÁVO VEDA UMENIE
23
vané, že osobné údaje musia byť riadne spracované na určené účely
na základe súhlasu dotknutej osoby alebo na inom oprávnenom
základe ustanovenom zákonom, pričom každý má mať právo na
prístup k zhromaždeným údajom, ktoré sa ho týkajú, a právo na ich
opravu.
Úprava ochrany osobných údajov obsiahnutá v Smernici, ktorá bola
prijatá pred 17 rokmi, v čase, keď bol internet iba v počiatkoch,
v súčasnosti, po veľkom pokroku v oblasti informačných technológií, nepostačuje. Vzhľadom na to, že fyzické osoby majú aj v digitálnom prostredí právo na účinnú kontrolu nad osobnými údajmi,
ktoré sa ich týkajú, muselo dôjsť k prehodnoteniu súčasnej právnej
úpravy týkajúcej sa oblasti ochrany osobných údajov.
ZHODNOTENIE AKTUÁLNEJ PRÁVNEJ ÚPRAVY A PRÍPRAVA NA REFORMU OCHRANY OSOBNÝCH ÚDAJOV
Fáza hodnotenia aktuálnej právnej úpravy a príprav na reformu
ochrany osobných údajov začala už v roku 2009, keď v období od
júla 2009 do decembra 2009 prebiehala prvá verejná konzultácia,
ktorej sa zúčastnilo 168 respondentov. Zapojení respondenti, medzi
ktorými nechýbala napríklad American Chamber of Commerce to
the European Union, Associazione Bancaria Italiana, British Bankers‘
Association (BBA), British Medical Association, Bureau Européen des
Unions de Consommateurs (BEUC), European Banking Federation
(EBF), French Banking Federation, German Insurance Association,
Visa Europe Limited, TELEFONICA SA, či Orange/France Telecom
Group, odpovedali najmä na otázku týkajúcu sa dostatočnosti súčasnej právnej úpravy vzhľadom na nové technológie a globalizáciu,
aby bolo možné určiť oblasti, ktoré je s prihliadnutím na technologický vývoj a s tým spojené využívanie internetu potrebné upraviť.3
Podľa Oznámenia Komisie Európskemu parlamentu, Rade, Hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov zo dňa 04.11.2010
s názvom Komplexný prístup k ochrane osobných údajov v Európskej
únii,4 reakcie súkromných osôb, ako aj organizácií na konzultácie
potvrdili, že existuje potreba vyjasniť a spresniť uplatňovanie zásad ochrany údajov pri nových technológiách. Účelom uvedeného
by malo byť zabezpečenie skutočne efektívnej ochrany osobných
údajov jednotlivcov bez ohľadu na technológie, ktoré sa pri spracovaní týchto údajov využívajú. Počas konzultácií zároveň z vyjadrení
prevádzkovateľov údajov vyplynulo, že si sú plne vedomí dôsledkov, ktoré má používanie nových technológií na ochranu údajov.
Napriek existencii spoločného právneho rámca Európskej únie
v oblasti ochrany údajov je jednou z hlavných pretrvávajúcich obáv
zainteresovaných strán, najmä nadnárodných spoločností, nedostatočná harmonizácia právnych predpisov členských štátov, pričom
bola zdôraznená potreba zvýšiť právnu istotu, znížiť administratívnu záťaž a zaistiť rovnaké podmienky pre ekonomické subjekty
a ostatných prevádzkovateľov údajov.
Mnohí zainteresovaní upozornili, že zvýšené využívanie externých
01/2012 PRÁVO VEDA UMENIE
zdrojov pri spracovávaní údajov, veľmi často mimo Európskej únie,
spôsobuje nejasnosti ohľadom právnych predpisov uplatniteľných
na spracovanie údajov, ako aj ohľadom určenia príslušnej zodpovednosti a pokiaľ ide o medzinárodný prenos údajov, mnohé
organizácie sa domnievajú, že súčasné režimy nie sú dostačujúce
a že je potrebné ich preskúmať a zdokonaliť, aby sa prenos údajov
zjednodušil a administratívne odbremenil.5 Od novembra 2010 do
januára 2011 prebiehala druhá verejná konzultácia, v ktorej 288
respondentov (napr. Association of European Airlines, Council of
European Dentists, Cisco Systems Belgium BVBA/SPRL, Deutsche
Telekom, European-American Business Council, eBay, Hewlett-Packard, Microsoft Corporation) hľadalo odpoveď na otázku, ako riešiť
novú situáciu (napríklad rýchlo sa rozvíjajúce informačné technológie, globalizáciu), aby boli efektívne a komplexne chránené osobné
údaje.6
Komisia vo svojom Oznámení Európskemu parlamentu, Rade,
Hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov zo dňa
04.11.2010 uviedla, že po dovŕšení reformného procesu by európske predpisy o ochrane údajov mali naďalej zaručovať vysokú úroveň ochrany a jednotlivcom, orgánom verejnej správy a podnikom
činným na vnútornom trhu zároveň zabezpečovať dlhodobú právnu
istotu. Bez ohľadu na komplexnosť situácie alebo zložitosť technológie musia podľa Komisie existovať jasné uplatniteľné predpisy
a normy, ktoré majú vnútroštátne orgány presadzovať a podniky
a vývojári technológií dodržiavať, pričom jednotlivcom by tiež mali
byť jasné práva, ktoré požívajú.
V priebehu roku 2010 sa uskutočnili i cielené konzultácie s orgánmi členských štátov a súkromnými zainteresovanými stranami
a v novembri 2010 bol zorganizovaný okrúhly stôl venovaný reforme ochrany údajov. Následne sa uskutočnili ďalšie špecializované
workshopy a semináre zamerané na osobitné otázky (napr. oznámenia o porušení ochrany údajov) aj v priebehu roka 2011.
NÁVRH NOVEJ PRÁVNEJ ÚPRAVY OCHRANY OSOBNÝCH ÚDAJOV
Po zohľadnení jednotlivých názorov a výstupov z rozsiahlej fázy
hodnotenia aktuálnej právnej úpravy a fázy príprav na reformu ochrany osobných údajov prezentovala Komisia svoje závery
v Oznámení Komisie Európskemu parlamentu, Rade, Európskemu
hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov zo dňa
25.01.2012 s názvom Ochrana súkromia v prepojenom svete. Európsky rámec ochrany údajov pre 21. Storočie,7 z ktorého okrem iného
vyplýva, že v súčasnosti platná Smernica by mala byť nahradená nariadením, ktorým sa ustanoví všeobecný rámec Európskej únie pre ochranu údajov.
Prijatie komplexného nariadenia naplní aj cieľ v súčasnosti platnej
smernice, ktorým je zaistiť rovnakú úroveň ochrany údajov v rámci
Európskej únie, keďže už nebude možné, aby medzi pravidlami platnými v členských štátoch Únie naďalej pretrvávali značné rozdiely,
24
ktoré v súčasnosti nútia prevádzkovateľov údajov plniť požiadavky
27 rozdielnych vnútroštátnych právnych poriadkov. Roztrieštené
právne prostredie, ktoré vedie najmä k nerovnomernej ochrane fyzických osôb, právnej neistote, zbytočným nákladom a administratívnej záťaži pre podniky a ktoré predstavuje prekážku pre podniky
pôsobiace na jednotnom trhu, ktoré by chceli rozšíriť svoje aktivity
za hranice, by malo byť zjednotené prijatím navrhovaného nariadenia.
Pokiaľ bude právna úprava ochrany osobných údajov prijatá vo forme nariadenia, teda vo forme právneho aktu s priamym účinkom,
nebude potrebné implementovať ani transformovať toto nariadenie do vnútroštátneho poriadku jednotlivých krajín. K výhodám prijatia právnej úpravy vo forme nariadenia možno zaradiť aj jednotné
podmienky vo všetkých členských štátoch, ktoré budú jednoduchšie
aplikovateľné, čím by mohlo dôjsť k zjednodušeniu kontroly plnenia
povinností v oblasti ochrany osobných údajov. Tým sa zároveň zaručí zvýšenie ochrany osobných údajov fyzických osôb, ktorým sa
nariadením poskytne i rovnaká miera ochrany. Avšak napriek vysokej miere zjednotenia právnej úpravy ochrany osobných údajov,
01/2012 PRÁVO VEDA UMENIE
budú v jednotlivých členských štátoch existovať určité odlišnosti,
keďže napríklad článok 80 navrhovaného nariadenia stanovuje
oprávnenie, ako aj povinnosť každého členského štátu zabezpečiť
vnútroštátnou úpravou výnimky zo všeobecných pravidiel
zakotvených v nariadení, aby bola zohľadnená špecifická
povaha žurnalistiky, umenia a slobody prejavu.
Pre úplnosť uvádzame, že neoddeliteľnou súčasťou spracovania
osobných údajov je nepochybne i spracovanie osobných údajov na
účely predchádzania trestným činom, na účely ich odhaľovania, vyšetrovania alebo stíhania a na účely súvisiacich činností justičných
orgánov, ktoré je momentálne upravené v rámcovom rozhodnutí
Rady o ochrane osobných údajov spracúvaných v rámci policajnej
a justičnej spolupráce v trestných veciach.8 Toto rámcové rozhodnutie, ktorého obsah je nerozlučne spätý s problematikou ochrany
osobných údajov, by malo byť v rámci reformy ochrany osobných
údajov nahradené smernicou.
Aby sa zaistilo dosiahnutie dohody o novom Európskom rámci
ochrany údajov do konca roku 2012, v najbližších mesiacoch plánuje
Európska komisia úzko spolupracovať s Európskym parlamentom
25
a Radou. Cieľom reformy ochrany údajov je vytvoriť moderný,
pevný, konzistentný a komplexný rámec ochrany údajov pre Európsku úniu, ktorý odstráni, prípadne do veľkej miery vyrieši ťažkosti
vyplývajúce zo samotného objemu údajov, ktoré sa každodenne
zhromažďujú, a zo skutočnosti, že používatelia často nevedia
o tom, že sa údaje o nich zhromažďujú. Podľa špeciálneho
prieskumu s názvom Eurobarometer 359 Attitudes on Data Protection and Electronic Identity in the European Union (Názory na ochranu údajov a elektronickú identitu v Európskej únii),9 zverejneného
v júni 2011 sa až 72 % používateľov internetu v Európe stále obáva,
že sa od nich v on-line prostredí vyžaduje príliš mnoho osobných
údajov, pričom majú pocit, že nad týmito údajmi nemajú kontrolu a
nie sú náležite informovaní o tom, čo sa s ich osobnými údajmi deje
a komu, a na aké účely, sa tieto údaje odovzdávajú. Pre zaujímavosť
uvádzame, že zo spomínaného prieskumu vyplýva, že 74 % užívateľov internetu si praje pred zozbieraním a spracovaním údajov na
internete poskytovať osobitný súhlas.
Je nevyhnutné poukázať na to, že rýchle tempo technologických
zmien a globalizácia výrazne zmenili spôsob zhromažďovania, využívania a prenosu čoraz väčšieho objemu osobných informácií a prístupu k nim. Mnohí z 250 miliónov európskych užívateľov internetu
denne zdieľajú informácie prostredníctvom sociálnych sietí a súčasťou ich života sa stalo i vzdialené uchovávanie veľkého množstva
údajov. S prihliadnutím na uvedené, ako aj na skutočnosť, že osobné
údaje zákazníkov i údaje týkajúce sa potenciálnych zákazníkov sa
stali pre mnohé podniky cenným aktívom a ich zber, zhromažďovanie a analýza je často významnou časťou ich podnikateľských aktivít,10 by mala reforma ochrany osobných údajov priniesť prospech
predovšetkým fyzickým osobám vďaka posilneniu práva na ochranu údajov a dôvery v digitálne prostredie. Nová právna úprava by
zároveň mala výrazne zjednodušiť právne prostredie pre podniky
a verejný sektor, čo by mohlo stimulovať rozvoj digitálnej ekonomiky v rámci jednotného trhu Európskej únie a aj za jeho hranicami,
v súlade s cieľmi stratégie Európa 202011 a Digitálnej agendy pre
Európu.12
NAJVÝZNAMNEJŠIE ZMENY V PRÁVNEJ ÚPRAVE OCHRANY OSOBNÝCH ÚDAJOV
Jednou z najvýznamnejších zmien, ktorú prináša navrhované znenie nariadenia o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných
údajov a voľnom pohybe týchto údajov (nariadenie o všeobecnej ochrane údajov)13 je úprava tzv. „práva byť zabudnutý“. To
by malo byť zakotvené v článku 17 nového nariadenia spoločne
s právom na výmaz v súčasnosti stanoveným v článku 12 písm. b)
Smernice, podľa ktorého musia členské štáty zaručiť každému dátovému subjektu právo získať od kontrolného orgánu vhodnú opravu,
vymazanie alebo zablokovanie údajov, spracovávanie ktorých nevyhovuje opatreniam Smernice, najmä z toho dôvodu, že údaje sú
neúplné alebo nepresné.
01/2012 PRÁVO VEDA UMENIE
Spomínané právo na výmaz by malo byť novým nariadením rozšírené, keďže fyzické osoby by mali mať právo, aby ich osobné údaje
neboli viac spracúvané a boli vymazané, ak už nie sú potrebné
na dosiahnutie účelu, pre ktoré boli získané a spracúvané, ako
aj v prípade, že fyzická osoba odvolala svoj predošlý súhlas
so spracovaním osobných údajov, prípadne uplynula doba, na
ktorý bol súhlas so spracovaním osobných údajov poskytnutý, či
v prípade, že spracovanie osobných údajov nebude uskutočňované
v súlade s daným nariadením, pričom výmaz údajov by sa mal vykonať bezodkladne. Pre úplnosť je potrebné dodať, že zabezpečenie
práva na odvolanie predošlého súhlasu daného v digitálnom prostredí a práva na výmaz údajov je podstatné najmä vtedy, keď súhlas
so spracovaním osobných údajov dala fyzická osoba ešte ako dieťa,
ktoré si nebolo plne vedomé rizík súvisiacich s daním takéhoto súhlasu.
Obe práva – právo na výmaz, ako aj právo „byť zabudnutý“ - by
mali byť v digitálnom prostredí posilnené stanovením oznamovacej povinnosti pre subjekt, ktorý zverejnil osobné údaje fyzickej
osoby. Takýto subjekt by mal byť podľa navrhovaného znenia nariadenia povinný oznámiť tretím osobám spracúvajúcim osobné údaje
fyzickej osoby, že táto osoba ich žiada o výmaz odkazov na osobné
údaje, ako aj o výmaz predmetných osobných údajov a ich kópií. Pri
zverejnení osobných údajov fyzickej osoby sa bude subjekt považovať za zodpovedný aj v tom prípade, že tento subjekt zverejnenie
osobných údajov povolil.
Právo na výmaz osobných údajov však z viacerých dôvodov,
medzi ktoré patrí napríklad ochrana verejného záujmu v oblasti
verejného zdravia, uplatnenie práva na slobodu prejavu, potreba
zachovania údajov pre historické, štatistické, vedecké a výskumné
účely, splnenie povinností stanovených právnymi predpismi, nemôže byť neobmedzené, čo zohľadňuje článok 17 ods. 3 navrhovaného nariadenia.
Za úmyselné porušenie práva „byť zabudnutý“ a práva na výmaz
stanoveného v článku 17 nariadenia, ako aj za porušenie týchto práv
z nedbanlivosti uloží orgán dozoru pokutu až do výšky 500 000 eur
alebo v prípade podniku až do výšky 1 % z ročného obratu. Rovnako bude uložená pokuta každému, kto nezabezpečí výmaz údajov
v súlade so stanovenými lehotami alebo nevykoná všetky potrebné
úkony na informovanie tretích osôb, že fyzická osoba požiadala o
výmaz všetkých odkazov a kópií jej osobných údajov.
Sankcia by mala byť v každom jednotlivom prípade efektívna,
primeraná a zároveň odrádzajúca. Podľa odseku 2 článku 79 navrhovaného nariadenia by mala byť pokuta individuálne určená
s prihliadnutím na povahu porušenia, jeho závažnosť, dĺžku trvania,
charakter protiprávneho konania, mieru zavinenia fyzickej alebo
právnickej osoby, technické a organizačné zabezpečenie opatrení
vyžadovaných daným nariadením, mieru spolupráce kvôli náprave
26
porušenia s dozorným orgánom, ako aj na to, či bolo porušenie zavinené úmyselne alebo z nedbanlivosti, prípadne, či došlo k opakovanému porušeniu práv chránených daným nariadením.
Pre zaujímavosť uvádzame, že ďalšou zmenou, ktorú by malo zaviesť nové nariadenie, je možnosť prístupu fyzickej osoby ku
všetkým informáciám, ktoré o nej má akákoľvek spoločnosť na internete, pričom tejto fyzickej osobe má byť priznané
právo vedieť, komu sú tieto informácie o nej „viditeľné“, či poskytované. Rovnako táto osoba má mať právo poznať účel spracovania
jej údajov, ako aj právo žiadať vymazanie, úpravu alebo opravu jej
údajov. Tomuto právu zodpovedá záväzok spoločnosti spravujúcej
jej údaje, že dané informácie budú upravené, opravené, prípadne
vymazané a taktiež budú upravené, opravené, alebo vymazané aj
všetky kópie daných informácií a údajov.
OTÁZKY SÚVISIACE S NAVRHOVANOU PRÁVNOU ÚPRAVOU OCHRANY
OSOBNÝCH ÚDAJOV
V súvislosti s vyššie spomínanými návrhmi vzniká zároveň niekoľko
právnych, ale aj praktických otázok. Napríklad, ako bude zabezpečené, aby nebola možnosť vymazania údajov a informácií zneužitá
na cenzúru a obmedzenie slobody informácií a slobody prejavu na
internete? Ako bude vykonávaná kontrola a sankcionovaný postup
tretej osoby, pokiaľ zneužije možnosť výmazu údajov na obmedzenie slobody prejavu? Ako často bude vykonávaná kontrola sub-
jektov spracúvajúcich osobné údaje, ktorým môže byť kedykoľvek
oznámené odvolanie predošlého súhlasu so spracovaním osobných
údajov? Ako možno reálne zabezpečiť úpravu, opravu, prípadne vymazanie aj všetkých kópií informácií a údajov o fyzickej osobe a ako
možno reálne zabezpečiť kontrolu splnenia tejto povinnosti?
Dr. Rolf H. Weber, profesor pre medzinárodné obchodné právo na
Univerzite v Zürichu, vo svojom článku s názvom The Right to Be Forgotten More Than a Pandora’s Box? upozorňuje, že právo na ochranu
súkromia a právo na ochranu osobných údajov môže byť v rozpore
s inými právami, ako je sloboda prejavu či ďalšie práva týkajúce sa
slobodného používania internetu. Samozrejme, hľadanie prijateľného kompromisu a vyvažovanie záujmov zástancov práva na
ochranu osobných údajov a záujmov zástancov slobody prejavu je
v kompetencii súdov. Avšak v súvislosti s internetovou komunikáciou, právna veda poukazuje na skutočnosť, že ochrana práva na
súkromie je veľmi zložitá, keďže uplatnenie takejto ochrany by znamenalo „právo na to, že štát zastaví, že sa o mne hovorí“.14
Rozvoj v oblasti informačných technológií ponúka množstvo príležitostí, no zároveň je žiaduce uvedomiť si potrebu zodpovedného
prístupu v danej oblasti. Je preto nevyhnutné, aby legislatíva Európskej únie, ako aj legislatíva jednotlivých členských štátov obsahovala nielen precíznu, ale najmä jednotnú úpravu ochrany osobných
údajov v elektronickom prostredí.
Úplný názov je nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1882/2003 z 29. septembra 2003, ktorým sa podľa rozhodnutia Rady
1999/468/ES upravujú ustanovenia týkajúce sa výborov, ktoré pomáhajú Komisii pri výkone jej vykonávacích právomocí ustanovených
v nástrojoch, ktoré podliehajú postupu uvedenému v článku 251 Zmluvy o založení ES – uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie L
284 dňa 31. októbra 2003.
2
V Úradnom vestníku Európskej únie nájdeme aj iný názov, a to smernica 95/46/ES Európskeho parlamentu a Rady z 24. októbra 1995
o ochrane jednotlivcov vzhľadom na spracovávanie osobných údajov a o voľnom pohybe takých údajov (pozri http://www.telecom.gov.
sk/externe/legeu/priemys/95-0046.pdf, stav: 1.8.2012), no stretneme sa aj s označením smernica Európskeho parlamentu a Rady 95/46/
EHS z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (porovnaj http://eur-lex.
europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=DD:13:15:31995L0046:SK:PDF, stav 1.8.2012). Pojmová nejednotnosť môže negatívne ovplyvniť
interpretáciu tejto normy.
3
http://ec.europa.eu/justice/news/consulting_public/news_consulting_0003_en.htm (stav: 26.07.2012)
4
http://ec.europa.eu/justice/news/consulting_public/0006/com_2010_609_sk.pdf (stav: 26.07.2012)
5
http://ec.europa.eu/justice/news/consulting_public/0006/com_2010_609_sk.pdf (stav: 26.07.2012)
6
http://ec.europa.eu/justice/news/consulting_public/news_consulting_0006_en.htm (stav: 26.07.2012)
7
http://eur-lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=COM:2012:0009:FIN:SK:PDF (stav: 26.07.2012)
8
Rámcové rozhodnutie Rady č. 2008/977/SVV z 27. novembra 2008 o ochrane osobných údajov spracúvaných v rámci policajnej a justičnej
spolupráce v trestných veciach – uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie L 350 dňa 30. decembra 2008.
9
http://ec.europa.eu/public_opinion/archives/ebs/ebs_359_en.pdf (stav: 26.07.2012)
10
Trh analýzy veľmi rozsiahlych súborov údajov rastie celosvetovo ročne o 40 %: http://www.mckinsey.com/mgi/publications/big_data/
(stav: 1.8.2012).
11
http://eur-lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=COM:2010:2020:FIN:SK:PDF (stav: 26.07.2012)
12
http://eur-lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=COM:2010:0245:FIN:SK:PDF (stav: 26.07.2012)
13
http://ec.europa.eu/justice/data-protection/document/review2012/com_2012_11_en.pdf (stav: 26.07.2012)
14
WEBER, R. H. The Right to Be Forgotten. More Than a Pandora’s Box? JIPITEC (online), 2011. http://www.jipitec.eu/issues/
jipitec-2-2-2011/3084/jipitec%202%20-%20a%20-%20weber.pdf (stav 26.07.2012)
1
01/2012 PRÁVO VEDA UMENIE
27
SLOVO NA ZÁVER
Národné centrum práva duševného vlastníctva je neziskovou organizáciou, ktorá má za cieľ participovať na zvyšovaní úrovne
ochrany a dodržiavania práv duševného vlastníctva v Slovenskej republike, najmä formou podávania stanovísk k jednotlivým
otázkam z oblasti práva duševného vlastníctva, iniciovaním verejnej diskusie na relevantné témy z oblasti duševného vlastníctva, vzdelávaním pre dotknuté inštitúcie v oblasti ochrany práv duševného vlastníctva, organizovaním odborných podujatí,
participovaním na legislatívnom procese a podobne.
Naša nezisková organizácia bola založená nadšenými odborníkmi v oblasti práva duševného vlastníctva, a to najmä mladou
generáciou s gestorstvom a pomocou tej skúsenejšej. Chceme sa uchádzať o partnerskú spoluprácu s inštitúciami pôsobiacimi
v danej oblasti na úrovni štátnej správy a samosprávy, akademickej pôde či v súkromnom sektore.
Pre prvý rok našej existencie sme si dali za cieľ uviesť do prevádzky webové stránky NCPDV, ktoré nájdete na adrese www.
ncpdv.org, kde zverejňujeme bližšie informácie o našej činnosti a hlavne týždenne obnovovanú a dopĺňanú sekciu s článkami
o aktuálnych otázkach práva duševného vlastníctva, z ktorých najkvalitnejšie sa dostávajú v prepracovanej forme na stránky
tohto časopisu.
Práve začatie vydávania elektronického časopisu, ktorý sme pomenovali mierne vzletne „Právo, veda a umenie“, a ktorého prvé
číslo na Vás momentálne svieti z obrazovky Vášho počítača, notebooku, tabletu alebo smartfónu, bolo ďalším z dôležitých prvých
krokov našej činnosti. Náš časopis budeme vydávať zo začiatku ako štvrťročník a radi by sme ním pokryli, podľa nášho názoru,
prázdne miesto pre nevyhnutne otvorené a kritické publikovanie a diskusiu v oblasti práva duševného vlastníctva na Slovensku.
Ďalším cieľom je vytvorenie poradného orgánu zloženého z ľudí, ktorí nášmu záujmu môžu a chcú pomôcť – najmä z predstaviteľov univerzít, ministerstiev, ústredných orgánov štátnej správy, iných neziskových organizácií ale aj predstaviteľov kultúrneho
či vedeckého života, ktorí sa s problémami ochrany či definovania duševného vlastníctva denne stretávajú. A ešte prezradím, že
v budúcom roku sa môžete tešiť na kick-off medzinárodnú konferenciu Národného centra práva duševného vlastníctva, ktorú
pripravujeme v spolupráci s ďalším jedinečným projektom v slovenskom národnom ponímaní.
Verím, že Vás myšlienky a ciele našej neziskovej organizácie oslovili. Ak máte záujem o spoluprácu či publikovanie alebo diskusiu
na našej webstránke a v časopise, neváhajte sa nám ozvať na adrese [email protected], nech sa nám aj s Vašou pomocou podarí
naše nemalé vízie naplniť i prekonať.
NCPDV, n.o.
JUDr. Leo Vojčík
riaditeľ
Tento časopis vznikol a vychádza s podporou
partner a Národného centr a pr áva duševného
vlastníctva, n.o., ktorým je advok átsk a a patentová
k ancelária Vojčík & Partners.
Harmony in Law
Download

- Národné centrum práva duševného vlastníctva