MASARYKOVA UNIVERZITA
PEDAGOGICKÁ FAKULTA
Katedra sociálnej pedagogiky
Vzťahové rodičovstvo po prirodzenom
pôrode
Diplomová práca
Brno 2012
Vedúci práce:
Mgr. Dušan Klapko Ph.D.
Autor práce:
Bc. Lenka Sovová
Bibliografický záznam
SOVOVÁ, Lenka. Vzťahové rodičovstvo po prirodzenom pôrode : diplomová práca.
Brno : Masarykova univerzita, Fakulta pedagogická, Katedra sociálnej pedagogiky,
2012, s. 140, prílohy s. 62, Vedúci diplomovej práce Dušan Klapko.
Anotácia
Diplomová práca Vzťahové rodičovstvo po prirodzenom pôrode poskytuje pohľad
štyroch matiek na preţitú skúsenosť s prirodzeným pôrodom a následnú výchovu detí
zaloţenú na princípoch vzťahového rodičovstva. V teoretickej časti je spracovaná
základná teória o prirodzenom pôrode a vzťahovom rodičovstve, táto časť práce tak
tvorí teoretické zázemie pre preţité konkrétne skúsenosti matiek z výskumnej časti.
Výskumná časť zachytáva priebeh kvalitatívneho výskumu, v ktorom sú rozhovormi
získané dáta analyzované metódou interpretatívnej fenomenologickej analýzy (IPA).
Výsledkom výskumu je ucelená interpretácia skúsenosti kaţdej respondentky, členená
na „hlavné témy“, ukotvené konkrétnymi citáciami z prepisu rozhovoru. Kaţdá
interpretácia zachytáva dôleţité obdobia, ktoré sa stali súčasťou kaţdého príbehu.
V jednotlivých výsledkoch sa stretávame s témou prípravy počas tehotenstva, dôvody
rozhodnutia pre prirodzený pôrod, individuálne preţívanie prirodzeného pôrodu,
charakteristika dieťaťa, vnímanie partnerského vzťahu alebo typické znaky starostlivosti
a výchovy. U troch respondentiek je súčasťou hlavných tém aj negatívna skúsenosť
v pôrodnici.
Annotation
The diploma thesis on Attachment parenting after a Natural Birth looks at four mothers
and their personal experience with all natural child birth following child rearing based
on theory of attachment parenting. In the theoretical aspect of the thesis, basic theory
about natural child birth and attachment parenting is explained. Real life experinces of
the mothers form the basis for the reserach part of the paper. Research was completed
using a qualitative reseach method using Interpretative Phenomenological Analysis
(IPA). The data for the research was gathered by interviewing mothers about their
personal experiences with Attachment parenting and natural child birth. Interpretation
of the experiences from every respondent focusing on the „main themes“ and quotes
from the respondents are rooted in the results section of the research. Every
interpretation circles out important times that became part of every story. In the
individual results we discuss the themes of preparing for the child birth during
pregnancy, reason for choosing all natural child birth, personal experiences of natual
child birth, characteristics of the child, understanding partner relationship or typical
styles of child rearing. Negative experiences with hospital child birth were shared by
three of the respondents and it became one of the main themes.
Kľúčové slová
Prirodzený pôrod, vzťahová väzba, koncept kontinua, vzťahové rodičovstvo, partnerský
prístup, rešpekt vo výchove, interpretatívna fenomenologická analýza.
Keywords
Natural Birth, relational attachment, continuum concept, attachment parenting,
partnership approach, respect in upbringing, interpretative phenomenological analysis.
Prehlásenie
Prehlasujem, ţe som diplomovú prácu vypracovala samostatne a pouţila iba pramene
uvedené v zozname literatúry.
V Brne dňa 20. apríla 2012
Bc. Lenka Sovová
Poďakovanie
Na tomto mieste sa chcem poďakovať Mgr. Dušanovi Klapkovi Ph.D. za jeho
plnú podporu a cenné rady pri písaní tejto diplomovej práce.
Ďakujem všetkým mamám, ktoré prispeli svojimi skúsenosťami do oblasti
výskumu, za ich ochotu, otvorenosť a cenné informácie.
Ùprimné ďakujem patrí mojim rodičom, snúbencovi Tomášovi, tetám
Leţdíkovým a najbliţším priateľom za ich trpezlivosť a povzbudenie.
Obsah
ÚVOD ..................................................................................................................................... 9
TEORETICKÁ ČASŤ .......................................................................................................... 11
1.
PRIRODZENÝ PÔROD ............................................................................................. 11
1.1.
PRÍPRAVA ............................................................................................................. 13
1.2.
ROZHODNUTIE ...................................................................................................... 14
1.3.
ZLOMOVÝ BOD – STRACH ...................................................................................... 15
1.4.
OTEC PRI PÔRODE ................................................................................................. 18
1.5.
VÝHODY A NEVÝHODY PRIRODZENÉHO PÔRODU .................................................... 19
1.5.1.
Výhody pre dieťa ............................................................................................. 19
1.5.2.
Výhody pre matku ............................................................................................ 21
1.5.3.
Výhody pre spoločnosť ..................................................................................... 22
1.5.4.
Výhody prirodzeného pôrodu doma .................................................................. 23
1.5.5.
Nevýhody prirodzeného pôrodu doma .............................................................. 25
1.6.
2.
VZŤAHOVÁ VÄZBA ................................................................................................ 25
VZŤAHOVÉ RODIČOVSTVO .................................................................................. 30
2.1.
KONCEPT KONTINUA ............................................................................................. 31
2.1.1.
Obdobie v náručí ............................................................................................. 33
2.1.2.
Pud sebazáchovy ............................................................................................. 34
2.1.3.
Rešpekt ako dospelý ......................................................................................... 35
2.2.
REŠPEKTOVAŤ A BYŤ REŠPEKTOVANÝ ................................................................... 36
2.2.1.
Partnerský prístup verzus autoritatívny prístup................................................. 36
2.2.2.
Autorita ........................................................................................................... 38
2.2.3.
Komunikačné spôsoby...................................................................................... 39
2.2.4.
Proaktívna výchova ......................................................................................... 41
2.3.
PROSTRIEDKY VZŤAHOVÉHO RODIČOVSTVA ........................................................... 43
2.3.1.
Kojenie podľa potreby dieťaťa ......................................................................... 43
2.3.2.
Nosenie dieťaťa ............................................................................................... 45
2.3.3.
Spanie v spoločnej posteli ................................................................................ 47
2.3.4.
Bezplienková komunikačná metóda .................................................................. 48
2.3.5.
Masáţ bábätiek a detí ...................................................................................... 52
VÝSKUMNÁ ČASŤ ............................................................................................................. 55
3.
CIEĽ VÝSKUMU ....................................................................................................... 55
3.1.
VÝBER ÚČASTNÍKOV VÝSKUMU ............................................................................. 56
3.2.
METÓDA ZBERU DÁT ............................................................................................. 57
6
3.3.
4.
STRATÉGIA VÝSKUMU .......................................................................................... 61
4.1.
5.
REFLEXIA VLASTNEJ SKÚSENOSTI S TÉMOU ............................................................ 58
INTERPRETATÍVNA FENOMENOLOGICKÁ ANALÝZA ................................................. 61
4.1.1.
Východiská IPA ............................................................................................... 62
4.1.2.
Priebeh analýzy ............................................................................................... 64
4.1.3.
Ukáţka procesu analýzy skutočných dát výskumu ............................................. 65
VÝSLEDKY ................................................................................................................ 69
5.1.
VÝSLEDKY IPA ROZHOVORU S TEREZOU ............................................................... 69
5.1.1.
Prehľad hlavných tém z rozhovoru s Terezou.................................................... 69
5.1.2.
Popis témy: Osobná skúsenosť ......................................................................... 71
5.1.3.
Popis témy: Tehotenstvo a príprava na pôrod................................................... 72
5.1.4.
Preţívanie pôrodu............................................................................................ 74
5.1.5.
Negatívna skúsenosť v pôrodnici ...................................................................... 75
5.1.6.
Moje dieťa a výchova ....................................................................................... 78
5.1.7.
Typické znaky výchovy ..................................................................................... 79
5.2.
VÝSLEDKY IPA ROZHOVORU S ĽUBICOU ............................................................... 82
5.2.1.
Prehľad hlavných tém z rozhovoru s Ľubicou ................................................... 82
5.2.2.
Popis témy: Príprava na pôrod a rodičovstvo ................................................... 84
5.2.3.
Popis témy: Prvý syn a pôrod v pôrodnici ........................................................ 84
5.2.4.
Popis témy: Druhý syn a prirodzený pôrod doma ............................................. 85
5.2.5.
Popis témy: Manţel pri pôrodoch ..................................................................... 88
5.2.6.
Popis témy: Ako si naše deti spolu rozumejú..................................................... 88
5.2.7.
Popis témy: Naša výchova................................................................................ 89
5.3.
VÝSLEDKY IPA ROZHOVORU S ALEXANDROU ........................................................ 91
5.3.1.
Prehľad hlavných tém z rozhovoru s Alexandrou .............................................. 92
5.3.2.
Popis témy: Prvé asistované tehotenstvo .......................................................... 94
5.3.3.
Popis témy: Prvý asistovaný pôrod – syn .......................................................... 96
5.3.4.
Popis témy: Druhé asistované tehotenstvo ........................................................ 97
5.3.5.
Popis témy: Neasistovaný pôrod – dcéra .......................................................... 98
5.3.6.
Popis témy: Starostlivosť o deti po pôrode...................................................... 100
5.3.7.
Popis témy: Moja rodina – partner, syn a dcéra ............................................. 103
5.3.8.
Popis témy: Čo je pre nás vo výchove typické ................................................. 105
5.4.
VÝSLEDKY IPA ROZHOVORU S TERÉZIÍ ............................................................... 108
5.4.1.
Prehľad hlavných tém z rozhovoru s Terézií ................................................... 109
5.4.2.
Popis témy: Príprava na rodičovstvo a počas tehotenstva ............................... 111
5.4.3.
Popis témy: Prvé tehotenstvo ......................................................................... 112
5.4.4.
Popis témy: Proces prvého pôrodu a jednotlivé nepriaznivé momenty ............. 113
5.4.5.
Popis témy: Druhé tehotenstvo ....................................................................... 114
5.4.6.
Popis témy: Moje dôvody pre prirodzený pôrod doma .................................... 115
7
6.
5.4.7.
Popis témy: Prirodzený pôrod doma............................................................... 116
5.4.8.
Popis témy: Osobný význam prirodzeného pôrodu doma ................................ 117
5.4.9.
Popis témy: Aké sú moje dcéry ....................................................................... 118
5.4.10.
Popis témy: Akí sme rodičia .......................................................................... 119
5.4.11.
Popis témy: Naša starostlivosť a prístup vo výchove ...................................... 120
5.5.
SPOLOČNÉ TÉMY ................................................................................................. 122
5.6.
ZHRNUTIE VÝSKUMNÝCH DÁT ............................................................................. 129
LIMITY VÝSKUMU ................................................................................................ 132
ZÁVER ............................................................................................................................... 134
RESUMÉ ............................................................................................................................ 139
SUMMARY ........................................................................................................................ 139
LITERATÚRA ................................................................................................................... 140
INTERNETOVÉ ZDROJE: ............................................................................................... 142
ĎALŠIE ZDROJE: ............................................................................................................. 144
ZOZNAM PRÍLOH NA CD ............................................................................................... 145
8
Úvod
Rodičia, ktorí sa v dnešnej dobe rozhodujú pre prirodzený pôrod za asistencie
pôrodnej asistentky tvoria menšinovú sociálnu skupinu. Na Slovensku a v Českej
republike preberá zodpovednosť za priebeh pôrodu i popôrodnú starostlivosť pôrodnica.
V iných krajinách Európy (Anglicko, Taliansko, Francúzsko, Švédsko, Rakúsko, ...) je
pre budúcu matku prirodzené môcť si vybrať spôsob pôrodu, navrhnúť svoj pôrodný
plán a miesto pôrodu bez toho, aby sa dostávala do konfliktu s pôrodnicou,
gynekológom či dokonca rodinnými príslušníkmi. Rodičia, ktorí napriek komplikáciám
so spoločnosťou, vytrvali a majú za sebou prirodzený pôrod dieťaťa, či uţ doma alebo
v pôrodnici bez zásahov, zakladajú medzi sebou skupiny, kde si vymieňajú vlastné
skúsenosti s ostatnými rodičmi, robia osvetu prostredníctvom prednášok a konferencií
s odborníkmi, ktorí sa prikláňajú k návratu k prírode a v neposlednom rade vychovávajú
svoje deti v tomto duchu. Spôsob výchovy týchto rodičov sa v odborných kruhoch
nazýva vzťahové rodičovstvo, ktorého základom je pevná vzťahová väzba medzi
rodičom
a dieťaťom,
vybudovaná
od
prvých
momentov
narodenia.
Pre
nezainteresovaných je vzťahové rodičovstvo jednou z alternatívnych foriem výchovy.
Ústredným motívom pre napísanie tejto diplomovej práce bola túţba po poznaní
skutočnej reality týchto matiek, ktorých silným vodítkom v ţivote je vlastná intuícia
a ich prístup k dieťaťu, uţ od počatia, najlepšie vystihuje slovo láska. Pretoţe láska
znamená chcieť dobro pre druhého, rešpektovať, prijímať odlišnosť, dávať bezhranične.
Moju zvedavosť naštartovala skúsenosť bývalej spoluţiačky z vysokej školy, ktorej
tehotenstvo som, do istej miery, mala moţnosť pozorovať. Jej rozhodnutie priviesť
dieťa na svet prirodzene, vlastnými silami, vo mne vzbudilo túţbu poznať, čo všetko sa
skrýva za toľkou dávkou odvahy a schopnosti prevziať celú zodpovednosť za ţivot
dieťaťa na vlastné plecia. Popri hľadaní dostupných informácií som sa preto rozhodla
spracovať túto tému v rámci svojej diplomovej práce.
Za cieľ svojej práce som si zvolila zmapovať konkrétnu skúsenosť vybraných
matiek s prirodzeným pôrodom doma v súvislosti s prípravou na rodičovstvo. Za týmto
cieľom sa ukrýva hľadanie odpovedí na otázky ako prebiehala príprava na rodičovstvo
počas tehotenstva, osobné dôvody rozhodnutia pre prirodzený pôrod doma, vplyv
prirodzeného pôrodu na partnerský vzťah a sociálny vývin dieťaťa a napokon ktoré
9
edukačné aspekty v problematike starostlivosti a výchovy po prirodzenom pôrode
povaţujú vybrané matky za dôleţité a ako och vysvetľujú. Rodina je v sociálnej
pedagogike hlavným zdrojom primárnej prevencie sociálne patologických javov. Je to
prvé sociálne prostredie, ktoré formuje dieťa vo všetkých smeroch a pripravuje ho na
vstup do spoločnosti. Prirodzený pôrod sa môţe stať dobrým štartom v ţivote kaţdého
dieťaťa, pretoţe dieťa prechádza plynule do náručia milujúcich rodičov, okamţite
zaujíma v rodine svoje miesto.
V teoretickej časti som sa rozhodla venovať priestor základnej teórii z oblasti
prirodzeného pôrodu a vzťahového rodičovstva v súčasnej dostupnej literatúre. Pri
spracovaní tejto časti práce som vychádzala zo zdrojov, ktoré boli prameňom informácií
aj pre moje respondentky počas ich vlastného tehotenstva, pôrodu a následnej výchovy
detí. V oblasti pôrodu som sa snaţila začleniť najdôleţitejšie aspekty ako príprava,
rozhodnutie, zlomový bod strach, prítomnosť otca pri pôrode, výhody a nevýhody
prirodzeného pôrodu a napokon dôleţitú teóriu z oblasti vzťahovej väzby. Teória
o vzťahovom rodičovstve objasňuje pojem koncept kontinua, podčiarkuje dôleţitosť
rešpektu vo výchove, pobáda k proaktívnej výchove detí a poskytuje prehľad
edukačných prostriedkov vzťahového rodičovstva.
Vo výskumnej časti som sa venovala hĺbkovej analýze preţitých skúseností
vybraných matiek, ktoré majú skúsenosť s prirodzeným pôrodom doma a vychovávajú
svoje deti na princípoch vzťahového rodičovstva. Zaujímala som sa o to, ako sa
pripravovali na rodičovstvo počas tehotenstva, aká je ich skúsenosť s prirodzeným
pôrodom, ako vnímajú svoj partnerský vzťah po pôrode, aké sú ich deti
a v neposlednom rade, čo je pre ich spôsob starostlivosti a výchovy detí typické.
Nakoniec dúfam, ze táto práca poskytne aspoň základný obraz o tom, čo
znamená priviesť dieťa na svet prirodzene a vychovávať ho rešpektujúco na základe
pevne vybudovanej vzťahovej väzby. Analýza skúseností vybraných matiek sa môţe
stať inšpiráciou pre tých, ktorí hľadajú odvahu, pretoţe nechcú delegovať vlastnú
zodpovednosť na niekoho iného.
10
TEORETICKÁ ČASŤ
O pôrode hovorí známa nemecká pôrodná asistentka Ingeborg Stadelmann
(2009, s. 198) ţe: „Nový věk i nové myšlení začína vţdy porodem.“ V túţbe po
prirodzenom pôrode a stále častejšie v domácom prostredí vníma túţbu ľudstva po
bezpečí a pokoji. Cieľom tejto časti práce je pozrieť sa na pôrod ako na ten dôleţitý
začiatok, ktorý uţ od samotného rozhodnutia v jeho prirodzený priebeh mení myslenie,
postoje k Ţivotu, k dieťaťu, k vlastnej role matky ako darkine ţivota, vplýva na spôsob
výchovy a napokon humanizuje príchod ľudskej bytosti na svet.
Druhou a zároveň rovnako významnou časťou práce je vzťahové rodičovstvo. O
rodičovstve hovoril aj psychológ a pôrodník Peter Fedor-Freybergh (in Marek, 2010) na
konferencii v roku 2001 v Prahe s názvom Privádzame deti na svet. Zdôrazňoval, ţe
celá spoločnosť by mala nájsť odvahu prijímať zodpovednosť za rodičovstvo ešte dlho
pred počatím, práve vzhľadom k jej vzťahu k ďalšiemu novému ţivotu. Je viac neţ
dôleţité, aby bol tento nový ţivot hlboko rešpektovaný od samého začiatku a bol
povaţovaný za rovnocenného partnera pri vzájomnom dialógu. Tento dialóg začína
v okamihu počatia a pokračuje v ďalších prenatálnych, perinatálnych a postnatálnych
štádiách ţivota. Ovplyvňuje kvalitu pôrodu a spôsob vývoja človeka v detstve,
dospievaní a dospelosti rovnako ako schopnosť milovať a uznávať druhých alebo
nadväzovať kvalitné vzťahy.
1. Prirodzený pôrod
Zuzana Štromerová (2012) definuje prirodzený pôrod ako pôrod, ktorý sa
rozbieha a prebieha samovoľne, bez vonkajších zásahov. Ţena podľa svojich inštinktov
sama určuje jeho priebeh. Takýto pôrod vychádza z predpokladu, ţe tehotenstvo je
prejavom zdravého človeka.
Pri prirodzenom pôrode sú dôleţité aktivita, samostatnosť a svojprávnosť
rodičky. Filozofia prirodzeného pôrodu je postavená na intuícii rodiacej ţeny. Napokon
ako hovorí Ingeborg Stadelmann (2009, s. 40) „Čekat a porodit dítě je velmi přirozený
a také zcela individuální proces.“ Ţeny, ktoré si volia tento spôsob pôrodu sú tie, ktoré
veria, ţe strach z bolesti dokáţu prekonať, všeobecne majú aktívny prístup
k starostlivosti o svoje vlastné zdravie a odmietajú rolu oddaných a odovzdaných
pacientok. Mávajú výhrady k beţnému pôrodníctvu, ktoré s nimi a s ich partnermi
11
zaobchádza dosť autoritársky a rutinne. Vychádzajú z presvedčenia, ţe priebeh
nekomplikovaného pôrodu môţu do značnej miery ovplyvniť ony samy. Svoj pôrod
vnímajú ako prepojenie náročnej fyzickej práce s hlbokým psychickým záţitkom, chcú
si ho naplno vychutnať. Za svoj pôrod sa cítia zodpovedné. (Štromerová, 2012) So
zodpovednosťou za pôrod súvisí aj zodpovednosť počas obdobia normálneho
prirodzeného tehotenstva, ktoré sa vyznačuje počúvaním vlastného inštinktu, vlastných
moţností,
otváraním
a čistením
vytesnených
traumatických
záţitkov
alebo
neuspokojivých vzťahov, kreativitou, ţenskou silou, umením uvoľniť sa, dôverou
v obrovskú múdrosť prírody a zákonitosti vesmíru. (Groverovi-Suchý, 2011)
Keď bola Ingeborg Stadelmann po tretí krát tehotná, porodila svojho syna
v rodinnom kruhu, hovorí, ţe práve toto dieťa im pomohlo vymaniť sa z ustrnulého
schématu rodiny. Narodenie človeka vníma ako prírodný jav, pretoţe podobne ako
prírodné javy, ktoré sú vzácne a zanechávajú v nás veľmi hlboké dojmy, tak aj pôrod
dieťaťa nás uchvacuje a fascinuje. „Přírodní jevy utkvívají v nás stejně dlouho jako
narození dítěte.“ (Stadelmann, 2009, s. 193) Všetky prírodné javy sú spojené so silou
a mocou. Zdá sa nepochopiteľné odkiaľ berie ţena takú silu, ktorá spôsobí vznik bolestí
a tie otvoria hrdlo maternice a vysunú dieťa pôrodným kanálom von. „Jako ţeny cítíme
tuto uchvacující moc a můţeme se jí pouze nechat strhnout a nést, poskytnout jí své
tělo.“ (Stadelmann, 2009, s. 193) Niektoré primitívne kultúry tvrdia, ţe „porod je
duchovní příleţitostí ţeny stát se skutečnou ţenou, tedy lidsky a duchovně se narodit.“
(Marek, 2010, s. 191)
Svetoznámy francúzsky pôrodník Michel Odent (1995) opisuje proces pôrodu
ako nedobrovoľný proces, ktorému sa nedá pomáhať. Hlavné je nenarušovať ho. Ţena,
ktorá sa chystá porodiť môţe byť vyrušovaná prítomnosťou ľudí alebo ich postojmi.
Úzkostné pocity môţu zosilnieť ak ţena cíti, ţe je pozorovaná alebo pokiaľ cíti, ţe musí
hrať určitú špecifickú rolu vzťahujúcu sa k ich prítomnosti. Ďalej špecifikuje: „Rodící
ţenu nálehavě upozorňujeme, aby důveřovala tomu, co pociťuje, aby se pohybovala, jak
je jí libo, aby zaujala jakoukoli pozici, k níţ spontánne dospěje.“ (Odent, 1995, s. 65)
Výstiţne o tom píše opät Ingeborg Stadelmann, ţe:„Ţeny jsou zrozeny k rození, takţe
jim musíme důvěřovat, ţe porod zvládnou.“ (2009, s. 53) Podobne z vlastnej skúsenosti
napísala pôrodná asistentka Dominique Pourréová (in Odent, 1995, s. 141): „Kdyţ jsou
ţeny svobodné, můţeme se od nich učit, jak nejlépe dávat ţivot. Ukáţou nám to. Budou
nám důvěřovat. Dívejme se na ně. Pozorně naslouchejme...“ Zaujímavý je názor Petra
12
Fedora-Freybergha (in Marek, 2010), ktorý vyslovil myšlienku, ţe tehotensvo môţe byť
povaţované za prvú ekologickú situáciu ľudského bytia, pričom maternica predstavuje
jeho prvé ekologické prostredie. Ako sa k dieťaťu správame, keď je ešte v maternici, tak
sa tento človek bude správať k svojmu ţivotnému prostrediu, čiţe k svojmu okoliu.
Porodiť prirodzene znamená zabezpečiť rodičke kľud, bezpečie, teplo, červené
okolie, ponechať dieťa po pôrode rodičom, pupočnú šnúru prestrihnúť aţ keď
dopulzuje, matke dať moţnosť, aby si dieťa vzala sama, dať jej čas, umoţniť matke
a otcovi očný kontakt s dieťaťom. (Stadelmann, 2009) Prirodzený pôrod nemusí
výhradne prebehnúť v domácom prostredí, niektoré rodičky uprednostňujú vybranú
pôrodnicu a dohodu s personálom na vlastnom pôrodnom pláne. V zahraničí majú na
výber aj moţnosť pôrodu v pôrodnom dome. V kaţdom prípade, ako vyslovila aj
Ingeborg Stadelmann: „Děti by měli dostat na svou cestu tolik základní pradůvěry
a lásky, kolik je jen moţné. Ať uţ porod proběhne kdekoli a kdykoli, zůstává událostí,
která jej formuje po celý ţivot.“ (2009, s. 16)
1.1. Príprava
Do výskumnej časti tejto práce som pozvala mamičky, ktoré sa počas svojho
tehotenstva pripravovali na prirodzený pôrod v domácom prostredí, preto by som chcela
zhrnúť najdôleţitejšie body, pre koho je či nie je vhodný prirodzený pôrod. Pôrodná
asistentka Zuzana Štromerová (2012) hovorí, ţe prirodzený pôrod nie je určený pre
všetky ţeny. Na stránke neziskovej organizácie Porodní dům u čápa uvádza komu
moţno odporučiť takýto pôrod.
Je to ţena, ktorá:
-
je zdravá pred tehotenstvom i v tehotenstve, nevyskytujú sa u nej alebo
dieťatka vopred odhadnuté pôrodné komplikácie
-
nelieči sa s orgánovým ochorením (pečeň, srdce, obličky, ...)
-
prešla starostlivou predpôrodnou prípravou
-
neuţívala v tehotenstve ţiadne lieky a návykové látky
-
je presvedčená, ţe domáce prostredie je tým prostredím, ktoré pre ňu
predstavuje pojem bezpečie
13
-
preţíva také tehotenstvo, na konci ktorého je moţné predpokladať normálny
prirodzený pôrod (dieťatko je správne uloţené, matka má priestrannú panvu
a pod.)
-
k prirodzenému pôrodu dospela na základe vlastnej, úplne dobrovoľnej
a informovanej voľby
-
Zároveň ţena zastáva tieto postoje:
-
pôrod vníma ako prirodzenú záleţitosť
-
je presvedčená, ţe pôrod je predovšetkým jej vec
-
má záujem aktívne sa podieľať na jeho priebehu (sama ho zvládnuť
a regulovať)
-
má intuitívnu istotu, ţe pôrod zvládne
-
odmieta pôrod v klasickej pôrodnici pod direktívnym lekárskym vedením
-
dobre znáša bolesť
-
nevyţaduje analgetiká ani urýchľovače pôrodu
Okrem prípadov, kedy sa dá vopred očakávať fyziologická komplikácia pri pôrode,
tento spôsob pôrodu nie je vhodný pre ţenu, ktorá:
-
je úzkostná, vystrašená, nesamostatná, s nízkym sebavedomím, psychicky
labilná
-
je presvedčená, ţe pôrod sama nezvládne
-
verí inštitúciám a autoritám viac ako sama sebe (verí lekárovi a je odhodlaná
sa pasívne odovzdať do jeho rúk)
-
rozhodnutá porodiť svoje dieťa celkom bez bolesti pomoc analgetík alebo
epidurálnej analgézie
1.2. Rozhodnutie
„Porod je otevření. Otevírá ţenino tělo, ale také srdce a mysl.“ (Laurie
Fremgenová in Marek, 2010)
Rozhodnutie pre prirodzený pôrod v domácom prostredí nie je jednoduché.
Budúca matka potrebuje zváţiť mnohé aspekty, ktoré by mohli ovplyvniť priebeh jej
pôrodu, potrebuje spoznať samú seba, odhaliť svoje klady a zápory, pracovať na sebe po
všetkých stránkach. Väčšina matiek sa v tomto období rozhodovania vzdeláva, zbiera
14
mnoţstvo informácií o pôrode v dostupnej literatúre, na internetových stránkach,
prostredníctvom sociálnych sietí a blogov získava mnoho príbehov, rád a skúseností
matiek, ktoré uţ prirodzene porodili. Ingeborg Stadelmann (2009, s. 57) vyjadrila
krásnu
myšlienku
súvisiacu
s obdobím
tehotenstva
a rozhodovania
o pôrode:
„Uvědomělý ţivot začíná opravdu často aţ s mateřstvím. Těhotenství je ideální doba
k tomu, abyste opět začaly důveřovat svému tělu, abyste se naučily pozorovat je
a vnímat jeho normální reakce.“
Je dôleţité prebrať s budúcimi rodičmi všetky moţné komplikácie a musia
počítať s moţnosťou nutného odvozu do nemocnice. Obaja rodičia si musia ujasniť, či
sú schopní prijať zodpovednosť za úplne osobné rozhodnutie. Musia sa zamyslieť nad
tým, ako sú schopní zvládnuť utrpenie a postihnutie, pretoţe kaţdý rodič musí počítať
s tým, ţe sa jeho dieťa môţe narodiť choré, postihnuté alebo mŕtve. Pretoţe pokiaľ sa to
stane
v pôrodnici
za
pomoci vyuţitia
všetkých
medicínskych a technických
vymoţeností, je to spoločnosť schopná prijať. Keď sa ale dieťa narodí postihnuté alebo
choré doma, spoločnosť to odsudzuje a vidí za tým zanedbanie moţnosti pomoci.
(Stadelmann, 2009) Lucie Groverová – Suchá (2011, s. 10) z vlastnej skúsenosti píše:
„Chceteli proţít i při současném ţivotním stylu lehký porod, je potřeba se vydat
„vědomou“ cestou. Lehký porod předchází stezka odvahy, odhodlání, odolnosti
a úpřimnosti k sobě samé i svému okolí.“ Veľmi dôleţitým povzbudením je, ţe
tehotentsvo a pôrod nie sú ochorením, ale významným úsekom v ţivote ţeny, vţdy je to
jedinečný záţitok. Je potrebné si uvedomiť, ţe väčšina všetkých tehotenstiev (90%)
a pôrodov prebieha bez komplikácií a sú prirodzeným stavom. (Stadelmann, 2009)
1.3. Zlomový bod – strach
Na začiatku tehotenstva si ţena kladie mnoho otázok. Čo bude ďalej? Ako to
zvládnem? Uţ od počiatku sa všetko týka aj dieťaťa. Väčšina budúcich matiek, hlavne
prvorodičiek, preţíva v tehotenstve pocit strachu. Pociťuje strach, obavy, či je všetko
v poriadku, kaţdé jej rozhodnutie ovplyvňuje zároveň aj jej dieťa. Rovnaké pocity
strachu môţe preţívať, keď sa rozhoduje kde a ako by chcela svoje dieťa priviesť na
svet.
Psychologický slovník (Hartl, Hartlová, 2000) zaraďuje strach medzi
subjektívne záţitky, emócie, ktoré majú svoju valenciu a vďaka svojej difúznosti
15
zastrešujú celé naše preţívanie. Aj prostredníctvom emócií vyjadrujeme svoj vzťah k
udalostiam okolitého prostredia a k sebe samému. Nákonečný (2000) píše, ţe strach
patrí k primárnym emóciám a je spojený so základnými potrebami. Rozlišujeme tri
stupne tejto emócie: 1. obava, 2. strach, 3. hrôza. Môţeme ho definovať ako nepríjemnú
emóciu, ktorú sprevádzajú výrazné vegetatívne zmeny. Tieto vegetatívne zmeny sú
odlišné svojou intenzitou podľa stupňa emócie. Dôleţité je spomenúť aj úzkosť, ktorá sa
odlišuje tým, ţe nemá konkrétny podnet. Funkciou strachu je vyhnúť sa zraneniu alebo
smrti, podporuje obranné zdruţovanie a vyhľadávanie bezpečia. Existuje mnoho
podnetov, ktoré strach vyvolávajú. Na rozdiel od zvierat má človek predstavivosť, ktorá
rozširuje počet situácií, v ktorých sa človek cíti ohrozený.
Veľa tehotných ţien dnes cíti skôr obavy a bezradnosť neţ veľkú nádej,
dostávajú sa do konfliktu so svojim svedomím, hlavne vtedy, keď sa v spoločnosti
nepouţíva výraz „byť v nádeji“, ale skôr hovoríme o „riziku tehotenstva“. Pokiaľ sme
doposiaľ počuli o radostnom očakávaní, témou dnešnej diskusie je často najprv zmysel
a ideálne načasovanie rodičovstva. (Stadelmann, 2009) Pritom psychika rodičky má
veľký podiel na celkový výsledok prirodzeného pôrodu. Zuzana Štromerová (2012)
píše, ţe ak sa podarí u rodičky odstrániť strach z pôrodu a vyburcovať jej prirodzenú
silu, pôrod obvykle prebehne bez komplikácií. Grantly Dick Read (in Groverovi-Suchý,
2011) tvrdil, ţe moderná ţena má z pôrodu stále väčší strach a práve tento strach
spôsobuje svalové napätie, ktoré potom vyvoláva bolesti. Bol teda presvedčený, ţe
pôrodné bolesti majú psychicky pôvod. A tu sa dostávame k najčastejšej príčine strachu
budúcich matiek – strach z pôrodných bolestí. Stotoţňujem sa s názorom, ţe:
„Pochopení bolesti je velmi důleţité, ve chvíli kdy něco pochopíme, nepotřebujeme tuto
zkušenost uţ zaţívat.“ (Groverovi-Suchý, 2011, s. 37)
Budúce matky, ktoré sa rozhodnú pre prirodzený pôrod potrebujú prekonať pocit
strachu, obavy z pôrodných bolestí. Ingeborg Stadelman (2009) poskytuje zaujímavé
pozorovanie, pri porovnaní s minulosťou sa nám ţenám zníţil prah bolesti, pretoţe aţ
v tehotenstve alebo dokonca aţ pri pôrode musí telo po prvý krát v ţivote vykonať
skutočne telesne namáhavú prácu. Podľa nej tu ide o nedostatočné poznanie bolesti, čo
samozrejme vedie k zlyhaniu pri prirodzenom pôrode. Nejedna ţena musí úplne zmeniť
vnútorný postoj, aby dokázala uskutočniť svoju túţbu po prirodzenom pôrode. Podobne
na tému bolesti pri pôrode píše aj Lucia Groverová-Suchá (2011), ţe pôrod nemusí byť
preţívaný ako bolesť, ale ako veľká námaha. Nakoľko sa dnes fyzicky veľmi
16
nenamáhame, nepreţívame fyzickú námahu ako normálnu súčasť ţivota, intenzita
pôrodu nás môţe zaskočiť. Pôrod je však zdravý proces a bolesť pri pôrode je jeho
pozitívnou súčasťou, môţeme ju brať pozitívne a môţeme sa s ňou naučiť pracovať.
Pracovať s bolesťou neznamená vo všetkých prípadoch, ţe ju rodička nepociťuje, ale ţe
s ňou nebojuje a necháva sa ňou viesť celým procesom pôrodu.
Ingeborg Stadelmann (2009) pouţila krásne pripodobnenie pôrodných bolestí
s plavbou človeka, ktorý sa plaví ďaleko od brehu po rozbúrenom mori. Chce tým
povedať, ţe budúca matka môţe svoje pôrodné bolesti lepšie prekonať, keď sa na ne
pripraví a pokúsi sa sile a vlnám, čiţe sťahom, pôrodu prispôsobiť. Pokiaľ sa rodičia
pokúsia na pôrod pripraviť podobnými predstavami, podarí sa im pochopiť význam
pojmu prirodzený pôrod. I. P. Pavlov, fyziológ a psychológ (in Groverovi-Suchý, 2011)
tvrdil, ţe pokiaľ bolesť vnímame ako zdravú a pozitívnu, môţeme si na ňu zvyknúť
a posunúť si dokonca takzvaný prah bolesti. Techník zvládania strachu je veľmi veľa,
kaţdá ţena potrebuje najprv spoznať samú seba, svoje hranice a kaţdá tieto pocity
zvláda individuálnou cestou. Mnoho ţien počas tehotenstva a prípravy na pôrod
vyuţívalo spievanie vlastnej Mantry. Slovo mantra znamená, to, čo ochraňuje (tra)
myseľ (manas). Spievaná mantra prostredníctvom zvukových vibrácií navodzuje
vnútornú harmóniu a frekvenciu mozgových vĺn alfa, zamedzuje tomu, aby sa v mysli
uchytili negatívne myšlienky, pretoţe sa sústredíme na text a zvuk. Sprostredkuje
vyladenie sa na nefyzikálne energie tela a prepojenie s celkom, ktoré dodáva veľkú
oporu a podporu. (Groverovi-Suchý, 2011)
Počas štúdia procesu prirodzeného pôrodu a jeho preţívania jednotlivými
matkami som sa dozvedela, ţe prirodzený pôrod prináša jednu veľmi zaujímavú
skúsenosť. Hovorí o nej aj Wolf-Dieter Storl (in Marek, 2010), tým, ţe rodička proti
bolesti nebojuje, ale sa do pôrodných bolestí vloţí, dochádza k transcendencii jej ega.
Uţ sa nenachádza v kaţdodennom svete, ocitá sa niekde inde. Sama rodička sa stáva
boţskou, spätou s najhlbšími inštinktami, so ţenským archetypom. Michel Odent (1995)
píše, ţe v tejto chvíli máva ţena často vzdialený, ako keby neprítomný pohľad, zdá sa
dokonca, ako keby bola v inom svete, ak prehovorí, tak sú to len jednotlivé slová alebo
jednoduché vety. Pre nás sú to príznaky, ţe práve začína odpovedať na to inštinktívne
vo vnútri seba samej a ţe dospela k dobrej hormonálnej rovnováhe a optimálnemu
inštinktívnemu stavu vedomia. Práve teraz sme si úplne istí, ţe ţena vie najlepšie, čo má
urobiť, aby pomohla prísť svojmu dieťatku na svet. Môţeme teda hovoriť o takzvanom
17
orgazmickom pôrode, kedy ţena, pôsobením dokonalej hormonálnej rovnováhy, zaţíva
pocity podobné stavu orgazmu pri pohlavnom styku. Lucia Groverová-Suchá (2011) to
popisuje ako stav „mimo“. Je to stav mozgových vĺn na frekvencii theta a delta.
U jogínov či zenových buddhistov su označované ako zmenený stav vedomia. Priestor
a čas sa zlejú v jedno. Nie sú ţiadne hranice. Vaše telo, dieťa, kontrakcie, zvuky, okolitý
priestor sa stávajú jedno.
Pokiaľ ţena nerozumie samej sebe, svojej prapôvodnej sile, nie je dostatočne
pruţná, prispôsobivá, vyrovnaná – fyzicky, spirituálne aj myšlienkovo, preţíva stavy
fyzickej nepohody – pociťuje bolesti. „To, co ve skutečnosti provází zdravý porod
a upozorňuje, ţe se něco děje, je tlak.“ (Groverovi-Suchý, 2011, s. 51) Ingeborg
Stadelmann (2009, s. 195) radí všetkým budúcim matkám a otcom, ktorí preţívajú
strach a plánujú prirozený pôrod, aby prijali skutočnosť, ţe niekedy potrebujeme aj
pôrodnícku medicínu a ţe ju nesmieme celkom odmietnuť. „Je jedno zda budete rodit
doma, či v porodnici, vţdy si ponechte otevřené nouzové východy a seznamte se se
záchrannými kruhy.“ Medicínske opatrenia, medzi ktoré patria lieky proti bolesti,
epidurálna anestézia, lieky podporujúce alebo zamedzujúce sťahy, nástrih hrádze,
cisársky rez povaţuje pôrodná asistentka Stadelmann za účinné pri nedokončených
domácich pôrodoch, čo sa však stáva u 1-2% ţien a pri rizikových pôrodoch.
(Stadelmann, 2009, s. 195) Na záver k tejto téme prikladám nasledujúce povzbudenie:
„Všem ţenám chci dodat odvahu, aby se na rození těšili, protoţe tuto práci jsou
schopné zvládnout a zároveň tak dokáţou rozvinout neznáme síly, které později v ţivotě
pocítí jako významné posílení. Porod promění ţenské sebevědomí.“ (Stadelmann, 2009,
s. 198)
1.4. Otec pri pôrode
„Být přítomen je všechno.“ (Stadelmann, 2009, s. 234)
Partnerský vzťah býva väčšinou veľmi intenzívny v posledných troch mesiacoch
tehotenstva. Partneri by sa mali snaţiť byť si navzájom dobrým poslucháčom a pokúsiť
sa vyvinúť si cit pre poţiadavky toho druhého. Intenzívna citová rovina v priebehu
tehotenstva, pôrodu a šestonedelia predstavuje prirodzenú ochranu matky a dieťaťa.
Budúci otcovia by mali otvorene hovoriť o svojich pocitoch a očakávaniach spojených
s rodičovstvom. (Stadelmann, 2009)
18
Z výskumu Dr. Scotta (in Marek, 2010) vyplýva, ţe všeobecne známe rizikové
faktory ako fajčenie, váţne fyzické choroby, náročná fyzická práca v tehotenstve
predstavujú pre nenarodené dieťa niţšie riziko ako kvalita partnerského vzťahu matky.
Z jeho údajov vyplýva, ţe z nešťastných manţelstiev sa narodili deti, ktoré boli
v kojeneckom období 5 krát bojazlivejšie a nervóznejšie ako deti zo šťastných
manţelstiev. Naviac tieto deti v neskoršom veku prenasledovali ďalšie problémy ako
menší vzrast, bojazlivosť a vysoká závislosť na matke.
Niektorí muţi sa nechcú zúčastniť pôrodu, v posledných rokoch však stúpa počet
budúcich otcov, ktorí sa spočiatku veľmi aktívne stavajú k priebehu pôrodu ich dieťaťa.
Skúsený pôrodník Michel Odent (1995) hovorí, ţe muţi niekedy ťaţko pozorujú,
prijímajú a pochopia ţenino inštinktívne správanie v priebehu pôrodu. Namiesto toho sa
ju často snaţia udrţať, aby nevypadávala z racionálneho, sebakontrolujúceho stavu.
(Odent, 1995) Funkciu muţa pri pôrode správne vystihuje vyššie uvedený citát.
Stadelmann (2009) hovorí, ţe budúca mamička si musí uvedomiť, ţe „porodiť musím ja
sama“, nech ju doprevádza ktokoľvek. Zároveň povzbudzuje všetky páry, aby sa
rozprávali otvorene a úprimne o téme „spoločná príprava a spoločný záţitok pôrodu“,
pretoţe pre budúcu mamičku je najdôleţitejšie, aby mala po svojom boku niekoho,
komu môţe plne dôverovať. Muţ urobí najlepšie ak bude celú dobu s rodičkou, môţe ju
podporovať masáţou, kľudom a výdrţou. Uţ samotná jeho prítomnosť pomáha. Muţ
má jednu dôleţitú úlohu a to uisťovať svoju ţenu, ţe to dokáţe a zvládne. Podobne
svoju skúsenosť opísala Lucia Groverová – Suchá (2011), podľa ktorej je rola muţa
v tehotenstve a pôrode jednoznačne v podpore a zázemí, muţ by sa mal vedieť
prispôsobiť potrebám ţeny a to bez pocitu frustrácie, ohrozenia svojej dominancie alebo
kontroly nad situáciou.
1.5. Výhody a nevýhody prirodzeného pôrodu
Pokiaľ sú ţena a dieťatko zdraví, tehotenstvo prebehlo bez komplikácií a budúca
matka je pripravená po všetkých stránkach (fyzickej, psychickej, duševnej) na
prirodzený pôrod, môţeme pozorovať nasledujúce výhody.
1.5.1. Výhody pre dieťa
19
-
najväčšia extáza ţivota
„Počas pôrodu sa v tele matky a dieťaťa vyplavujú najvyššie hladiny hormónov
šťastia, aké je moţné zaţiť.“ (Kešeľová, 2010, s. 17) Uţ od počiatku 90 – tych rokov
biologické vedy systematicky dokazujú, ţe prvá hodina po pôrode je, čo sa týka rozvoja
schopnosti milovať, tým najkritickejším okamihom. Keď sú matka a dieťa okamţite po
pôrode spolu, vytvára sa v ich telách ešte neustály hormonálny systém. V tomto
krátkom čase sú v špeciálnej hormonálnej rovnováhe, ktorá sa uţ nikdy nezopakuje.
(Marek, 2010)
-
pôrod bez drog
V mnohých pôrodniciach sa dodnes pouţívajú liečivá obsahujúce morfium,
napriek tomu, ţe spôsobujú dýchacie ťaţkosti priamo pri pôrode a môţu byť príčinou
neskoršej drogovej závislosti. Pôrody vedené pôrodnými asistentkami sú bez zásahov
a zniţujú finančné náklady spojené s vedľajšímí účinkami týchto zásahov. Kontroly
robené Svetovou zdravotníckou organizáciou dokazujú, ţe pôrody s pôrodnými
asistentkami znamenajú lepšie zdravie pre matku aj dieťa. Z čoho vyplýva, ţe naozaj
opodstatnený je len veľmi malý počet narkóz, liekov proti bolesti, nástrihov hrádze
a operačných zákrokov. Povolanie pôrodných asistentiek sa orientuje na svoje tradičné
úlohy a to umoţniť ţenám prirodzený priebeh pôrodu a nechať matke aj dieťaťu
potrebný čas. (Stadelmann, 2009)
-
istota, ţe svet je bezpečné miesto a ţe je milované
Deti sú schopné učiť sa zo zlých skúseností násilia, nebezpečia, strachu,
nenávisti, odmietnutia, rovnako ako zo správnych skúseností lásky, prijatia, dôvery
a radosti. Stať sa aktívnym rodičom v okamihu pôrodu môţe byť uţ príliš neskoro,
rodičovstvo by malo začínať v okamihu počatia a nie aţ po pôrode, či uţ sme na to
pripravení alebo nie. (Marek, 2010) A zároveň F. Koukolík (in Marek, 2010) píše, ak
plod alebo novorodenec nemá pri pôrode optimálne podmienky a teda lásku a kvalitnú
stravu, ak nedostane základnú istotu, ţe svet je bezpečné miesto a ţe je milované
prostredníctvom prvých minút ţivota v rámci väzby s matkou, takéto dieťa je neustále
ako keby v nebezpečí, stiahnuté, cíti sa neustále v ohrození. Ono nemôţe samo vedieť,
ţe mu nebezpečie nehrozí.
20
-
záruka väzby s matkou
Mnoho ľudí tuší, ţe prvé hodiny bezprostredne po pôrode sú veľmi dôleţitým
obdobím ako pre matku, tak aj pre dieťa. Ich priebeh môţe zčasti určiť, aký vzťah budú
mať deti ku svojim matkám, čo môţe zároveň ovplyvniť, ako budú ďalej pristupovať
k druhým ľudom a k svetu okolo seba. „ Kritické období po porodu můţe velmi výrazně
ovlivnit osobnostní kapacity pro lásku a obecně pro navazování citových vazeb.“
(Odent, 1995, s. 85)
-
pozitívne „naprogramovanie“
Pre dieťa je narodenie udalosťou, ktorá sa zapíše do jeho osobnosti. Spôsob ako
prichádza na svet, či uţ je to bolestné, ľahké, hladké alebo násilné z veľkej časti určuje,
čo z neho vyrastie a ako bude nazerať na svet okolo seba. Je to teda jedna
z najzávaţnejších udalostí, ktorú preţívame, prenatálne skúsenosti a záţitky z pôrodu
utvárajú základy osobnosti človeka. To, čím sa staneme alebo chceme stať, naše vzťahy
k sebe samým, k rodičom, priateľom, všetko je ovplyvnené tým, čo preţívame v týchto
dvoch kritických obdobiach. Ak sme veselší alebo smutnejší, zlostnejší alebo
deprimovanejší neţ iní ľudia, je to, aspoň zčasti, dôsledkom toho, ako sme prišli na svet.
(Verny, Kelly, 1993)
1.5.2. Výhody pre matku
Podobne ako dieťa, aj matka zaţíva svoje výhody prirodzeného pôrodu.
-
najväčšia extáza ţivota
„Extatický pôrod Matka príroda pomocou hormónov naplánovala pre všetky
ţeny. Nie je to niečo, čo by mohli zaţiť len niektoré, kaţdá ţena počas celého pôrodného
procesu uvoľňuje najvyššie hladiny pôrodných hormónov. Začíname rozumieť tomu, aký
význam pri pôrode má práve táto zvýšená hladina hormónov. Mnoho zásahov, ktoré sa
dnes beţne v pôrodníctve uţívajú, zniţuje uvoľňovanie týchto hormónov v tele rodičky
a spôsobujú, ţe je pôrod menej extatický, menej príjemný a dokonca menej bezpečný pre
ţenu aj dieťa.“ (Dr. Sarah Buckley, MD, Orgasmic Birth, 2008 in Kešeľová, 2010, s.
19)
21
-
zdravé sebavedomie
„Pôrod je kriţovatka. Môţe ţene pomôcť prejsť veľmi fantastickou
transformujúcou ţivotnou cestou. Môţe sa pretransformovať v úplne odlišnú ţenu. Môţe
pochopiť: ţe keď: môţem prekonať všetky prekáţky, bolesť, strach a keď som dosiahla
svoj cieľ, môţem teraz zvládnuť uţ úplne všetko. Ale rovnako tak, keď tú ţenu nebudeme
rešpektovať, keď jej nedáme dôstojnosť pri pôrode, mohli by sme ju uviesť v depresiu
a k myšlienke: môj pôrod je príkladom mojej podradnosti, neschopnosti, mojej
nedostatočnosti.“ (Ricardo Herbert, MD, Orgasmic Birth, 2008 in Kešeľová, 2010, s.
19)
-
jeden
z najviac
fyzicky,
emocionálne,
spirituálne
transcendentných
momentov v ţivote
„Porodiť dieťa bez zásahov je ničím nenahraditeľná skúsenosť ako pre ţenu, tak
aj pre dieťa. Nič viac vášmu dieťaťu nemusíte dať, ani nepotrebujete, lebo ste poloţila
pevný základ v ţivote dieťaťa ako potenciálneho dospelého jedinca a vášho vzájomného
vzťahu. Vy a vaše dieťa získavate jedinečnú skúsenosť sily, istoty a dôvery v ţivot. Dieťa
sa stáva nevyčerpateľným zdrojom pozitívnej energie, ktorá pomáha matke prekonávať
aj náročnejšie situácie. Táto ţena zvládne dôverovať Ţivotu vo všetkých jeho
súvislostiach, získa neustály zdroj inšpirácie a poznania.“ (Groverovi-Suchý, 2011, s.
71)
1.5.3. Výhody pre spoločnosť
-
šanca pre ľudstvo znova sa narodiť
„Pripadá mi pozoruhodné, ţe práve v dnešnej dobe, kedy technika, výskum,
pokrok ohrozujú existenciu sveta, si ľudia prajú rodiť prirodzene. Túto zmenu postoja
v oblasti pôrodníctva povaţujem za moţnosť pre ľudstvo sa znova narodiť. Nový vek
a nové myslenie začína pôrodom. V ţelaní rodiť prirodzene a stále častejšie doma,
vidím túţbu ľudstva po bezpečí a kľude. Moţno, ţe deti môţu pomôcť mnohým rodičom
zamyslieť sa a poloţiť si otázku, čo nám prinesie budúcnosť.“ (Stadelmann, 2009, s.
198) alebo „Zmeňme spôsob, akým rodíme svoje deti a za tri generácie zmeníme svet.“
(Marek, 2010, s. 241)
22
1.5.4. Výhody prirodzeného pôrodu doma
Kaţdá budúca matka a otec majú právo rozhodnúť sa kde chcú priviesť na svet
svoje dieťa. Sú ţeny, ktoré sa pripravujú na prirodzený pôrod, ale za miesto svojho
pôrodu zvolia pôrodnicu či pôrodný dom, ak majú v danom štáte takú moţnosť. Keď
rodia v pôrodnici, vopred si zostavia vlastný pôrodný plán, na základe ktorého by chceli
porodiť dieťatko prirodzene v pôrodnici a dúfajú, ţe im personál vyjde v ústrety. Sú
však ţeny, ktoré sa cítia bezpečne iba vo vlastnom domácom prostredí a cítia sa natoľko
pripravené, ţe chcú porodiť svoje dieťatko prirodzene doma.
Výhod, ktoré prináša takýto pôrod je viacero (Kešeľová, 2010, s. 20 – 22,
Štromerová, 2012):
-
pôrod je tým najprirodzenejším zavŕšením normálneho reprodukčného procesu
-
oproti atmosfére v pôrodnici je rodička na domácej pôde paňou domu,
hostiteľkou, kým pôrodná asistentka je návštevník a toto rozdelenie úloh je aplikované
na celý pôrodný proces.
-
rodiaca ţena sa pôrodného procesu účastní aktívne, jej pocity a potreby sú
v centre pozornosti. v súkromí a pokoji sama so sebou, naplno prejavuje svoju
osobnosť. Môţe sa do vôle uvoľňovať spevom, stonaním, krikom, tancom, masáţami,
intímnosťou s partnerom, sprchovaním, kúpaním. Nemusí sa hanbiť za sexuálnu povahu
pôrodu, môţe si ho vášnivo, divoko, radostne, spontánne vychutnávať, nerušene sa do
seba úplne ponoriť.
-
pôrodná asistentka dôveruje v schopnosť ţeny porodiť vlastnými silami. Pôrod
vníma ako fyziologický proces, ktorý prebieha správne, pokiaľ sa do neho nezasahuje,
avšak má so sebou „núdzové“ lieky, ak treba v prípade váţnych (veľmi zriedkavých)
komplikácií konať. Niektoré pôrodné asistentky vyuţívajú homeopatiká.
-
ţena sa môţe obliekať, vyzliekať podľa vlastnej vôle. mnohé ţeny
uprednostňujú nahotu.
-
nerušené súkromie je najdôleţitejším bodom
-
sloboda prijímania tekutín a potravy je samozrejmosťou
-
pôrod prebieha kontinuálne, postupne sa vyplavujú hormóny zabezpečujúce
hladký priebeh pôrodu, ktoré zároveň pôsobia ako tlmiče bolesti, či prirodzené opiáty
23
-
doma sú vylúčené umelé zásahy do pôrodu (pubické holenie, povinný klystír,
nástrih hrádze, vyvolávanie pôrodu, umelé hormóny, analgetiká, epidurálna anlgézia
a pod.) a takmer nikdy nedochádza k náhlym zvratom v jeho priebehu
-
ţena je nepretrţite v kontakte s jednou pôrodnou asistentkou, ktorú dôverne
pozná z predchádzajúcich stretnutí a vníma ju ako blízku spoločníčku, pred ktorou
nepociťuje ostych. Pôrodná asistentka ţenu a dieťa nepretrţite sprevádza, vie včas
odhaliť prípadne komplikácie a pokiaľ ich nevyriešia prirodzené metódy, odporučí ţene
presun do pôrodnice.
-
pôrodom doma sa ţena neseparuje od manţela a malých detí, manţel môţe byť
aktívny spoluúčastník pôrodu
-
domáce prostredie je najbezpečnejšie aj z hľadiska vzniku infekcie
-
sloboda pohybu umoţňuje voliť polohy, ktoré sa ţene ţiada zaujať tak v prvej,
ako aj v druhej dobe pôrodnej. Môţe kľačať na štyroch, môţe sa zavesiť o partnera
a pôrodnú asistentku, čupieť, sedieť, presne tak, ako potrebuje dieťatko, aby sa nastavila
a poskytla mu optimálne podmienky pre svoje posúvanie sa, či vykĺznutie. Nekontroluje
tlačenie, ani dych, odovzdáva sa nutkaniu tela a práve vďaka tomuto „vypnutiu“,
odovzdaniu sa, preţíva pôrod inštinktívne.
-
pri prirodzenom pôrode väčšine detí razí cestu pôrodný obal, čím sa eliminuje
stres z telesného prechodu. Plodový obal sa pretrhne obyčajne v neskoršej fáze. Toto
neskoré, spontánne prasknutie plodového vaku zniţuje riziko infekcie streptokokom.
-
dieťatko sa rodí do láskyplného prostredia, je privítané ako tá najdôleţitejšia
a najjemnejšia osôbka na svete, s najväčším rešpektom a úctou za tlmeného osvetlenia,
ticha, do rúk matky, partnera, či pôrodnej asistentky. Tento moment zrodenia je
výsostne časom dieťaťa a jeho rodičov, je absolútne rešpektované ich kontaktovanie sa,
láskanie, radostné výkriky, či slzy, dotyky, neopísateľné nadšenie.
-
dieťatku sa odstrihne pupočná šnúra aţ po dotepaní, je neprerušovane
v matkinom náručí, vzniká dokonalá väzba, ktorá je základom ich vzťahu. Dieťa je na
tele matky osídlené baktériami, ktoré ho chránia pred cudzími baktériami. Váţenie
a meranie nie je tak podstatný fakt, aby sa nedalo odloţiť na neskôr. Je vylúčené, aby
bolo dokrmované čajom, alebo umelým mliekom.
-
voľnosť pohybu a skoré prisatie dieťaťa podporujú bezpečné vypudenie placenty
-
placenta je majetkom rodiny, môţu si ju uctiť podľa vlastných predstáv
24
-
prirodzenými opiátmi zaplavená matka je po pôrode dve aţ štyri hodiny čulá,
energická, čo napomáha zoslabovaniu krvácania a umoţňuje naplno si vychutnávať
spoločnosť dieťatka. Dieťatko má mamu a zdroj mlieka stále nablízku, neustály kontakt
silnie kaţdým dúškom a láskavou opaterou rodičov.
-
prvé mlieko – Kolostrum, má vďaka kvalitnej domácej strave správne zastúpenie
ţivín
-
dieťatko nie je bez súhlasu zaočkované
-
pôrody doma
nezaťaţujú
štátny rozpočet
ako
nákladná
starostlivosť
a hospitalizácia v pôrodnici.
1.5.5. Nevýhody prirodzeného pôrodu doma
V rozhovoroch a podobne v literatúre som sa stretla s oveľa väčším zastúpením
výhod prirodzeného pôrodu ako jeho nevýhod. Jedinou nevýhodou, ktorá bola
menovaná všetkými respondentkami v rámci môjho výskumu, bolo nedostatočné
technické vybavenie domácnosti pre prípadné komplikácie pri pôrode.
1.6. Vzťahová väzba
Veľmi dôleţitá súčasť tejto témy. Vzťahová väzba je sprievodcom tehotenstva,
prirodzeného pôrodu a výchovy, podobá sa na dopravný prostriedok všetkých pokladov,
ktoré dieťaťu odovzdávame, ktorými ho chceme obohatiť a pripraviť ho tak k zdravej ,
samostatnej dospelosti. Počiatky tejto väzby vznikajú uţ v prenatálnom období, vo
chvíľach, kedy sa budúca matka po prvý krát stotoţňuje so svojím novým stavom, keď
spoznáva a pociťuje nový Ţivot, ktorý v nej rastie. Postupom času vzťah, intuitívne
prepojenie naberá na sile, hĺbke a po narodení sa stáva ţivým prameňom bezpečia
a lásky ako pre dieťa, tak aj pre oboch rodičov.
Ina May Gaskin (2010) hovorí dokonca o vzájomnom vnímaní vibrácií medzi
matkou a dieťaťom. Peter Fedor-Freybergh (in Marek, 2010) na to pouţil iné
pripodobnenie. Tehotenstvo môţeme povaţovať za akýsi aktívny dialóg medzi matkou
a dieťaťom. Tento dialóg nie je takmer ničím obmedzený a naviac je obohatený o dialóg
matky a otca a kvalitou matkinho psychosociálneho prostredia. Je časťou veľmi
aktívnych a vzájomne prepojených procesov prebiehajúcich na niekoľkých úrovniach,
minimálne
na
psychologickej,
emocionálnej,
25
biochemickej
a psychoneuroendokrinologickej. Dieťa je v tomto dialógu veľmi aktívnym parnerom.
Vzájomná väzba medzi matkou a dieťaťom má tak nielen biologický, psychologický ale
aj sociálny charakter.
Odborník v tejto oblasti, Jozef Hašto (2005) definuje vzťahovú väzbu všeobecne
ako puto s kaţdou blízkou osobou prítomnou v ţivote človeka. Bezprostredne po pôrode
a počas prvého roku ţivota má dieťa tendenciu naviazať sa hlavne na jednu osobu,
zvyčajne matku. Túto väzbu povaţujeme za hlavnú vzťahovú väzbu. Popri hlavnej
vzťahovej väzbe vznikajú aj ďalšie väzby (väzba na otca, súrodencov, starých rodičov),
jedná sa však o vedľajšie väzby. Vzťahová väzba je jeden z veľmi dôleţitých faktorov
ovplyvňujúcich vývin dieťaťa, jeho správanie a osobnosť.
Psychoanalytik John Bowlby v 50. a 60. rokoch 20. storočia sformuloval teóriu
vzťahovej väzby a pripútania. Svoju teóriu koncipoval na základe poznatkov
psychoanalýzy, čerpal vo veľkej miere aj z poznatkov etológie, opieral sa o teóriu
regulačných systémov. Na základe svojich výskumov dospel k názoru, ţe bezpečná
vzťahová väzba s jednou osobou, ideálne matkou, v ranom detstve je základom pre
duševné zdravie a má veľký vplyv na vytváranie a formovanie vzťahov počas celého
ţivota. Narušená vzťahová väzba môţe zvýšiť riziko vzniku psychických problémov v
neskoršom ţivote. Ľudia s narušenou väzbou sú náchylnejší na spáchanie samovráţd
v dospelosti.
Napokon absencia
bezpečnej
väzby
má
vplyv
aj
na
výskyt
samovraţedných sklonov v dospelosti. Podľa teórie vzťahovej väzby má dieťa od
okamihu narodenia primárnu pudovú tendenciu naviazať sa na matku a vytvoriť s ňou
vzťahovú väzbu. Táto väzba dieťa pripútava k osobe matky. (Kubovčíková, 2011)
Hašto (2005, s.12) uvádza, ţe pri vzťahovej väzbe ide o „samostatný pudový
systém správania so svojimi samostatnými reguláciami“, podobne ako regulácia príjmu
potravy, sexuálny pud a pod. Tento systém pracuje na homeostatických princípoch,
ktoré vedú k udrţovaniu blízkosti s matkou. Vytváranie vzťahovej väzby je podmienené
a z časti riadené hormónmi. Tieto hormóny sú vylučované v komplexoch, ktoré sú pre
kaţdú situáciu jedinečné. Telo si reguluje zloţenie komplexov samé podľa aktuálnej
potreby a situácie. Najdôleţitejšie hormóny pri vytváraní väzby sú oxytocín, endorfíny,
adrenalín a prolaktín. (Kubovčíková, 2011) Tieto hormóny zmierňujú bolesť a zároveň
stimulujú pocity blaha a radosti, vstupujú do hry pri priateľstve, láske, sexe
a láskyplných vzťahov kaţdého druhu. Vyvolávajú ochranárske správanie a vytvárajú
psychické stavy vzájomnej závislosti. Cisársky rez, lieky tlmiace bolesť, syntetické
26
hormóny, to všetko narúša a mení prirodzenú hormonálnu rovnováhu a ovplyvňuje
dynamiku utvárania tejto psychickej väzby. (Odent, 1995)
Pri formovaní vzťahovej väzby medzi matkou a dieťaťom je veľmi dôleţitý
jemnocit matky, dotyk, pocit bezpečia a istoty, interakcia so vzťahovou osobou, na
ktorú je dieťa pripútané. (Hašto, 2005) Bowlby (2010) pokladá správanie matky (rodiča)
za rozhodujúce pre to, aký typ vzťahovej väzby sa u dieťaťa vyvinie, resp. aké bude
mať dieťa vnútorné pracovné modely vzťahovej väzby. Odborníci v tejto oblasti hovoria
aj o takzvanom bondingu – zblíţenie, prijatie. Ina May Gaskin (2010) vo svojej veľmi
známej publikácii Zázrak porodu opisuje bonding ako pôvodné a okamţité spojenie
medzi matkou a dieťaťom, kedy ide o stmelenie emocionálnych a fyzických zväzkov
medzi rodičom a dieťaťom, a ktoré je veľmi dôleţité pre zabezpečenie materskej
starostlivosti potrebnej na preţitie novorodenca. Bezprostredne po pôrode dochádza
medzi
matkou
a dieťaťom k zvýšenej
vzájomnej
vnímavosti,
ktorá
zanechá
v podvedomí hlboké psychické stopy. Tie neskôr dramaticky ovplyvnia neskoršie
správanie, zvlášť schopnosť matky postarať sa o dieťa. Štúdia vykonaná doktormi M.
Klausom a J. Kennellom dokázala, ţe matky, ktoré mohli mať nerušene bábätko pri
sebe ihneď po pôrode a bol im umoţnený bezprostredný telesný kontakt, boli
v starostlivosti ďaleko zručnejšie, vytvorili si k dieťaťu oveľa intímnejší vzťah a mali
menej problémov s kojením ako ţeny, ktoré boli od svojich detí oddelené a dostali ich
späť po nejakej dobe. Zásah do procesu bondingu má veľký, niekedy aţ drastický dopad
na rodinu, čo potvrdzuje vlastné pozorovanie pri rodení detí a starostlivosti o ne. Ďalej
horecitovaná autorka píše, ţe proces bondingu sa týka aj otca dieťatka, ktorý ak bol
osobne prítomný pri pôrode dieťatka, si vytvorí blízky vzťah k novému dieťatku a pôrod
je pre neho, rovnako ako pre jeho partnerku, zvláštnym a veľmi hlbokým emocionálnym
záţitkom.
V spojitosti so vzťahovou väzbou môţeme teda hovoriť o bondingu ako o prvom
fyzickom zblíţení sa, prijatí, ktoré nastáva bezprostredne po prirodzenom pôrode,
pokiaľ majú matka a dieťa moţnosť nerušeného telesného kontaktu. A čo by sa mohlo
stať, ak matka s dieťaťom nezaţijú toto prijatie? Henri Laborit, francúzsky psychológ,
formuloval fascinujúcu koncepciu „akčného útlmu“, ktorá poskytuje dôleţitý kľúč
k pochopeniu súvislosti medzi rannými traumami a neskorším vývojom. Termín „akčný
útlm“ pouţíval Laborit k popisu základného submisívneho (podriaďujúceho sa) vzorca
správania, ktorý vzniká, keď organizmus nie je schopný reagovať na stres ani útokom,
27
ani útekom. Výskumy v hormonálnej oblasti dokazujú, ţe „akčný útlm“ spôsobuje, ţe
sa do organizmu uvolňuje noradrenalín a kortizol. Ich účinky sú zúţenie ciev,
zrýchlenie tepovej frekvencie, zvýšenie krvného tlaku, pokles aktivity imunitného
systému. Mnoho detí trávi dni, týţdne a dokonca mesiace v predlţovanom takmer
chronickom stave „akčného útlmu“. Sú oddelované od svojich matiek niekedy aj na celé
hodiny, podrobujú sa nepríjemných lekárskych vyšetrení, ich ţiadosti o potravu sú
ignorované a tak sa pravdepodobne dosť skoro naučia, ţe ich plač máva malý a niekedy
vôbec ţiadny vplyv na to, čo sa okolo nich deje. (Odent, 1995)
Niekto by mohol namietať, ţe si matka potrebuje, chce po pôrode odpočinúť.
Avšak všetky najnovšie práce dokazujú, ţe ţena, ktorá v priebehu pôrodu nebola
omámená liekmi, nepotrebuje nevyhnutne leţať a odpočívať. To, čo matka a dieťa
v týchto minutách a hodinách najviac potrebujú a chcú nie je spať, ani jesť, ale hladkať
a privinúť si dieťa k sebe, pozerať sa na seba a vzájomne sa počúvať. (Marek, 2010)
Matka zostáva v blízkosti dieťatka vo dne, v noci. V takomto prostredí dokáţu matky
ľahko uspokojiť základné potreby dieťaťa. Deti potrebujú hojdanie, prítomnosť matky,
jej vrelosť, dotyk, hlas, vôňu, dotyk jej pokoţky, potrebujú sa pohybovať sem a tam,
aby ich mamy hojdali v náručí a kojili obzvlášť vtedy, keď im to robí radosť. (Odent,
1995) Nedivte sa, keď sa novonarodeniatko chce pestovať vţdy, keď nespí. Prvých
desať mesiacov svojej existencie bolo zvyknuté, ţe ho matka obklopovala 24 hodín
denne. Dieťatko potrebuje matku stále fyzicky pri sebe. (Gaskin, 2010) Mnohí
prenatálni psychológovia, ale aj citlivejší pôrodníci a lekári dokazujú, ţe ak má matka
moţnosť neprerušovaného kontaktu s dieťaťom, okamţite po pôrode sa začína učiť
vzájomným znameniam, pomocou ktorých je skoro schopná porozumieť potrebám
svojho dieťaťa. Dieťa ale musí byť s ňou, musí byť pozorované, vypočuté a hladené.
Endokrinologické zmeny na konci tehotenstva a počas prirodzeného pôrodu
pripravujú matku zţívať sa so svojím dieťatkom. Matky, ktoré porodili cisárskym rezom
alebo predčasne či urýchlovaným pôrodom majú problémy s kojením, niektoré tvrdia,
ţe sa im zdá, ako keby dieťatko ani nebolo ich. Keď pôrod prebieha prirodzene, ţena je
pripravená aj vďaka hormonálnym zmenám na začiatku pôrodu a následnou laktáciou.
Nie je pripravená len fyziologicky, ale aj emočne zrelá stať sa matkou a adekvátne
reagovať na svoje dieťa. (Marek, 2010)
Je dôleţité v tejto oblasti zdôrazniť, ţe Michel Odent (1995, s. 103) netvrdí, ţe
matky a deti, ktoré nemajú moţnosť ideálneho prvého kontaktu na tom budú dlhodobo
28
horšie a ţe tieto deti nebudú schopné sa v dospelosti začleniť do spoločnosti alebo ţe
budú menej milovať či preţívať radosť. Kultúra, prostredie a sociálne podmienky majú
na akýchkoľvek jedincov väčší účinok neţ to, čo sa stane počas niekoľkých ranných
„kritických“ období a určite dokáţu kompenzovať mnohé, čo sa zmešká na začiatku.
Autor však pokladá otázku: „Ale proč neudělat začátek tak pozitivní, jak je to jen
moţné? Proč nezvýšit šance kaţdého člověka?“ Tým, ţe my pôrodníci a pôrodné
asistentky meníme určitým konkrétnym spôsobom prvotné kontakty ľudí s inými ľudmi
na počiatku ich ţivotov, jednáme moţno v prospech humanizácie nášho sveta. Ľudské
bytosti predsa dozrievajú v rámci sociálneho kontextu, keď preţívajú rannú, intenzívnu
zmyslovú stimuláciu. Špecifická povaha stimulácie sa mení od jednej kultúry k druhej,
od jedného jedinca k druhému, ale zmyslová stimulácia určitého druhu je univerzálna.
„Zatímco většinu primitivních kultur ani nenapadlo oddělovat děti od matek, ta naše to
dělá systematicky: uţ při porodu, pak zvláštní postýlka, v „dětském“ pokoji, pak
kočárek, jesle.“ (Marek, 2010, s. 235)
Bezpečná vzťahová väzba je hlavný pilier zdravého vývinu dieťaťa (Bowlby,
2010). Dieťa potrebuje vedieť a cítiť (hlavne v stresových a úzkosť vyvolávajúcich
situáciách), ţe sa na rodičov môţe spoľahnúť, ţe má v nich podporu a oporu. Prvé roky
ţivota túto úlohu zastáva najčastejšie najmä matka. Stáva sa podľa Ainsworthovej
(Hašto, 2005) „bezpečnou základňou“. Bezpečne pripútané dieťa zaţíva oveľa menej
úzkosti ako deti s neistou väzbou. Deti sú vyrovnanejšie, odváţnejšie a pokojnejšie.
Dokáţu sa lepšie vyrovnať so záťaţou. Pri ambivalentnej väzbe dieťa nemá v matke
istotu, nevie, či sa na ňu môţe vţdy spoľahnúť. Zaţíva napätie. Preţíva strach z
odlúčenia a preto sa drţí väčšinou v jej blízkosti.
Ľudský ţivot by mal byť povaţovaný za nerozdeliteľné kontinuum, v ktorom
kaţdá z jeho fáz je rovnako dôleţitá a všetky sú navzájom prepojené a neoddeliteľné od
celku individuálneho ţivota. Práve toto ţivotné kontinuum je jednou z najzákladnejších
potrieb ľudského ţivota, natoľko nutných k nastoleniu homeostázy a rovnováhy.
Akákoľvek diskontinuita narúša tieto biologické a psychologické potreby ako
v prenatálnom, tak aj v postnatálnom období. Táto diskontinuita sa stáva stále
závaţnejším problémom a spôsobuje rast ekologických, sociálnych a politických
problémov nášho sveta. (Marek, 2010)
29
2.
Vzťahové rodičovstvo
Ak by sme hľadali, čo sa skrýva za týmto slovným spojením, literatúra nám
poskytuje viaceré jeho synonymá ako kontaktné, prirodzené, inštinktívne, vnímavé
alebo intuitívne rodičovstvo. Kaţdý rodič pouţíva ten názov, s ktorým sa najlepšie
stotoţňuje. Pre mňa je to vzťahové rodičovstvo, pretoţe uţ samotný názov vystihuje, ţe
jeho základným stavebným kameňom je práve vzťah - vzťahová väzba medzi rodičom
a dieťaťom.
Vzťahové rodičovstvo je rodičovský prístup, ktorý je zaloţený na teórii
vzťahovej väzby. Vychádza z vývinovej psychológie. Ide o vnímavé rodičovstvo, pri
ktorom rodičia vychádzajú z aktuálnych potrieb dieťaťa a z jeho momentálneho
vývinového stupňa (nie podľa chronologického veku). Rodičia vyuţívajú vo svojej
výchove prostriedky a techniky, ktoré podporujú vytváranie a prehlbovanie vzťahovej
väzby, ako sú napríklad: príprava na tehotenstvo, prirodzený pôrod, popôrodné obdobie,
dojčenie podľa potreby, nosenie dieťaťa, spoločné spanie, masáţ deťaťa, prirodzená
hygiena dojčiat a iné. (attachment parenting, wikipedia, 2012)
Základné princípy vzťahového rodičovstva (attachment parenting, wikipedia,
2012):
-
príprava na tehotenstvo, pôrod a rodičovstvo
-
kŕmenie s láskou a rešpektom
-
vnímavé reakcie
-
nosenie dieťaťa
-
spoločné spanie s rodičmi
-
konzistentná starostlivosť
-
pozitívna disciplína
-
vyrovnaný osobný a rodinný ţivot
Bauerová (2009) píše, ţe sa tento typ rodičovstva zaobíde bez mnohých
výdobytkov aktuálnej doby, ktoré sú inak povaţované za veľmi dôleţité. Vysvetľuje, ţe
nielenţe tieto veci rodičia nepotrebujú, v skutočnosti sa týmto spôsobom prehlbuje puto
s vlastnými deťmi a obohacuje ich ţivoty. Nič tým rodičia nestrácajú, naopak veľa
získavajú. Neexistuje nič, čo by v prvých okamihoch ľudského ţivota primerane
nahradilo matkinu blízkosť. Váţiť si vzájomne prepojený vzťah medzi matkou
a dieťaťom a zároveň sa o neho starať znamená v západnej kultúre ďalší odváţny
30
a citlivý záväzok. Ekonomické, politické a sociálne podmienky ponúkajú týmto rodinám
iba skromnú podporu alebo ich dokonca odsudzujú. Títo rodičia si častokrát sami medzi
sebou posúvajú informácie, vzájomne sa podporujú a povzbudzujú a znovu tak objavujú
ţivot v komunite.
Skôr ako sa dostanem bliţšie k prostriedkom a technikám, ktoré charakterizujú
starostlivosť a výchovu týchto rodičov, chcem poskytnúť pohľad Jean Liedloffovej,
autorky jednej veľmi zaujímavej knihy (Koncept kontinua), ktorej myšlienky a názory
vyplývajúce z osobnej skúsenosti tvoria pre mňa určité pevné spojivo celej tejto témy.
2.1. Koncept kontinua
Jean Liedloffová absolvovala niekoľko expedícií v juhoamerickej dţungli, mala
moţnosť ţiť s pôvodnými kmeňmi indiánov (Yequáni, Sanémi), ktorých ţivot sa stále
podobá dobe kamennej. Dospela k presvedčeniu, ţe civilizovaní ľudia tragicky
nerozumejú svojej prirodzenosti. Na svojich pozorovaniach ukazuje, prečo ľudia stratili
veľkú časť schopnosti byť šťastní. Svoju jedinečnú ţivotnú skúsenosť zhrnula do
konceptu kontinua, ktorého je sama autorkou.
Ľudské kontinuum definuje ako „postupnosť záţitkov, ktoré zodpovedajú
očakávaniam a sklonom ľudského druhu v prostredí zhodnom s tým, v ktorom sa tieto
sklony a očakávania formovali. Za vhodné prostredie nepovaţuje iba prírodné
podmienky, ale aj sociálne usporiadanie, ktoré zahŕňa vhodnú starostlivosť a vhodné
správanie okolitých ľudí. Kontinuum jednotlivca je celok, ale tvorí časť kontinua
rodiny, ktorá je opäť časťou kontinua širšej rodiny, spoločenstva a kontinua druhu.
Kaţdé kontinuum má svoje očakávania a sklony, ktoré pramenia z dlhej formatívnej
minulosti.“ (Liedloffová, 2007, s. 43)
Vzťahové rodičovstvo a myšlienky konceptu kontinua spolu súvisia. Títo rodičia
sa uţ v období tehotenstva, pôrodu a podobne aj v popôrodnom období snaţia veľmi
vnímavo pristupovať k očakávanému dieťaťu a jeho potrebám. Správajú sa inštinktívne
a nechávajú sa viesť vlastnou intuíciou. Jean Liedloffová (2007) k tomu píše, ţe
rozhodovanie o tom, ako zaobchádzať s bábätkom, nie je vec našich rozumových
schopností. Znamenite vyvinuté a jemné inštinkty špecializované na kaţdý detail
starostlivosti o dieťa sme mali uţ dho predtým, neţ sme sa vôbec stali niečím
31
podobným homo sapiens. Rodičia by preto nemali zabúdať na vlastné inštinkty
a intuíciu.
Povaţujem za zaujímavé uviesť myšlienky tejto autorky, vyplývajúce zo ţivota
mimo západnú civilizáciu. Tieto pozorovania podčiarkujú dôleţité aspekty v prístupe
k dieťaťu, ktoré majú obrovský vplyv na jeho zdravý bio-psycho-sociálny vývin.
Dieťatko, ktoré práve opustilo maternicu, kde boli všetky jeho očakávania naplňované,
si je isté, ţe jeho ďalšie poţiadavky budú rovnako napĺňané. Rozdiel medzi
všetkodávajúcim prostredím v maternici a v náručí je obrovský. Dochádza k závaţnému
prechodu z úplne ţivého prostredia vo vnútri matkinho tela do prostredia, ktoré uţ tak
ţivé nie je. Novorodenec je však na tento prechod pripravený, ale očakáva matkinu
náruč. Rodičia by si podľa autorky Liedloffovej (2007) mali uvedomiť, ţe v prvom
období po pôrode je novorodenec jeden veľký vnem. Celé jeho vedomie pozostáva
z vnemov. Nemá schopnosť myslieť v rozumovom zmysle, vedomej pamäti, uvaţovania
či úsudku. Je tak vedomý ako je vnímajúci. Či spí alebo bdie je oveľa zraniteľnejší neţ
dospelý, pretoţe nemá ţiadne predošlé skúsenosti, podľa ktorých by mohol svoje dojmy
hodnotiť. Ţije vo večnom „tu a teraz“, preto nevie dúfať v lepšie časy, pokiaľ mu je
niečo nepríjemné. Vníma okolnosti buď ako blaho alebo ako nepríjemné. Pokiaľ matka
odchádza, nevie, ţe za chvíľku príde. Celý svet je zrazu zlý, je to pre neho neprijateľné.
V situáciách, ktoré sa nezhodujú s kontinuom správnych záţitkov, nemá dieťa
nič, čo by mohlo pouţiť k svojmu rastu. Túţi po očakávaných záţitkoch, pretoţe to,
s čím sa stretne, je to, čo bude celý ţivot povaţovať za normálne. Všetky budúce vnemy
môţu iba viac či menej zmierniť prvý dojem z toho obdobia, kedy dieťa nemalo ţiadne
iné informácie z vonkajšieho sveta. Zároveň si dieťa utvára obraz seba samého podľa
toho, ako s ním rodič zaobchádza. Neexistuje iný udrţateľný spôsob, ako si ľudský tvor
môţe vytvoriť obraz sám o sebe. „Správnosť“ je základom vnímania seba samého daná
pre jedinca nášho druhu. Človek bez vedomia, ţe sa cíti „správne“, nemá cit pre to, na
koľko pohodlia, lásky, pomoci, bezpečia, priateľstva, vecí, spokojnosti a radosti si môţe
robiť nároky. Bez tohto pocitu často vníma, ţe tam, kde by ten pocit mal byť, je
prázdno. Ţivot mnohých ľudí preto uplynie neustálym hľadaním dôkazov, ţe ţijú
(horolezci, automobiloví pretekári, vojenskí hrdinovia, ...). Títo ľudia radi koketujú so
smrťou, aby zakúsili pocit, ţe sú ţiví.
32
2.1.1. Obdobie v náručí
Autorka konceptu kontinua (Liedloffová, 2007, s. 49 - 50) preto veľmi
zdôrazňuje obdobie „v náručí“. Pretoţe, to, čo dieťa preţíva, keď je v náručí, je
prijateľné pre jeho kontinuum, napĺňa to jeho súčasné potreby a správne prispieva
k jeho vývoju. Takzvané „kontinuálne“ dieťa berú rodičia od narodenia všade so sebou.
Ešte neţ odpadne pupočník je ţivot dieťaťa plný akcie. Väčšinu času prespí, ale aj
v spánku sa zoznamuje s hlasmi svojich blízkych, so zvukmi ich aktivít. Zaţíva
mačkanie, nárazy a prudké nečakané pohyby, náhle zastavovanie, zdvíhanie, tlak na
najrôznejších miestach tela, podľa toho, ako sa osoba, u ktorej je, posúva, aby mohla
vykonávať svoju prácu alebo tak, aby jej to bolo pohodlné. Dieťa si zvyká na rytmus
dňa a noci, na zmeny povrchu a teploty na koţi a na bezpečný, správny pocit, ţe ho
niekto drţí na ţivom tele. Svoje potreby po telesnom kontakte by si všimlo aţ vtedy,
keby sa mu ho nedostávalo. Fakt, ţe toto zaobchádzanie očakáva a ţe ho aj dostáva,
prenáša kontinuum jeho druhu ďalej. Cíti sa „správne“ preto nemá potrebu signalizovať
niečo plačom alebo robiť niečo iné ako piť, podľa potreby a chuti, a uţívať si
uspokojenie tohto stimulu. Náplňou ostatného času je učiť sa, aké to je byť.
Pokiaľ je dieťa v náručí niekoho, kto len kľudne sedí, nepomôţe mu to naučiť sa
kvalitám ţivota a činnosti. Matka, ktorá ticho sedí, vychováva dieťa k presvedčeniu, ţe
ţivot je mdlý a pomalý. Také dieťa bude nepokojné a bude dávať najavo, ţe potrebuje
viac stimulácie. Chýbajúce záţitky z obdobia „v náručí“ a z toho plynúci nevýslovný
pocit odcudzenia tam, kde by mal byť základný pocit istoty, podmieňujú a ovplyvňujú
všetko, čo raz z dieťaťa bude. Rast nezávislosti a schopnosť emocionálne dozrievať
vychádza z veľkej miery zo všetkých aspektov základného vzťahu „v náručí“. Preto sa
dieťa nemôţe od matky osamostatniť, iba skrze ňu. Tým, ţe ona bude plniť svoju úlohu
správne, ţe mu poskytne záţitky „v náručí“ a dovolí mu po ich naplnení postupovať
ďalej. Ale od nekontinuálnej matky sa nedá oslobodiť, túţba po nej zostáva. Autorka sa
vyjadruje aj k rozšírenému názoru o rozmaznávaní. Niektorí ľudia si myslia, ţe
prílišnou pozornosťou a neustálym nosením rodič bráni samostatnosti a oslabuje
sebestačnosť dieťaťa. Samostatnosť je naopak výsledkom úspešne zavŕšeného obdobia
„v náručí“. Jednoducho sa nachádza v matkinom ţivote a v úplnom bezpečí zaţíva veľa
vecí. Obdobie „v náručí“ trvá od pôrodu do doby, kedy začne dieťa dobrovoľne liezť.
(Liedloffová, 2007)
33
Jean Liedloffová (2007) k obdobiu v „v náručí“ vyjadrila aj tieto slová, ktoré
však nemusia kaţdému znieť príjemne. Píše, ţe od nášho kontinua sme boli odtrhnutí uţ
pri pôrode. A potom sme v postielkach a kočiarikoch, ďaleko od prúdu ţivota, čakali na
správne záţitky. Tieto nenaplnené časti našej osobnosti zostávajú na detskej úrovni
a nemôţu pozitívne prispieť k nášmu ţivotu v neskoršom detstve či dospelosti. Potreba
záţitku „v náručí“ trvá a čaká na naplnenie, bez ohľadu na rozumový a telesný vývoj.
Takto oslabené kontinuum na seba berie mnoho foriem. Veľmi často sa prejavuje ako
istý stupeň sebanenávisti alebo pochybností o sebe samom. Snáď najrozšírenejším
prejavom ochudobnenia o obdobie „v náručí“ je neustály pocit nespokojnosti „tu
a teraz“. Cítime sa ako vykorenení, ako keby nám stále niečo chýbalo. „Rodič, ktorý
sám nezaţil dostatok materskej náklonnosti, nie je schopný ju poskytnúť svojmu dieťaťu.
Naopak, očakáva, ţe sa mu bude dostávať pozornosti od dieťaťa. Taká matka má potom
na dieťa prehnané nároky a jeho plač si vysvetľuje ako odmietanie.“ (Liedloffová,
2007, s. 133)
2.1.2. Pud sebazáchovy
Ďalším dôleţitým aspektom je podľa autorky Liedloffovej (2007) silný pud
sebazáchovy. Ľudské mláďa, rovnako ako mláďatá zvierat, dokáţe realisticky
odhadnúť, na čo stačí. Pokiaľ ale matka sprostredkuje jeho sociálnym inštinktom, ţe
preberá zodpovednosť za jeho bezpečnosť, dieťa s ňou spolupracuje a čaká, ţe mu
matka pomôţe a preberie za neho zodpovednosť. Jedným zo základných inštinktov
človeka, ako sociálneho zvieraťa, je robiť to, čo cíti, ţe sa od neho očakáva. Dieťa,
ktoré ešte nevie hovoriť, je celkom schopné dať najavo svoje potreby a nie je potrebné
mu vnucovať niečo, čo nevyţaduje. Predmetom detských aktivít je predovšetkým rozvoj
samostatnosti. Poskytovať mu menej alebo viac pomoci, ako potrebuje, väčšinou tento
cieľ iba kazí. Preto základnou úlohou matky je byť dieťaťu k dispozícii, keď za ňou
príde alebo zavolá. Jej úlohou nie je riadiť jeho aktivity, ani ho ochraňovať pred
nebezpečenstvom, pred ktorým sa dokáţe ochrániť samo, pokiaľ je mu to dovolené.
Čím menej zodpovednosit preberá civilizovaná matka za bezpečie dieťaťa, tým skôr a
lepšie bude dieťatko samostatné. Bude vedieť, kedy potrebuje pomoc a útechu. Pokiaľ
mu to dovolíme, bude iniciátorom. Dieťa je aktívnym a matka pasívnym členom ich
vzájomného vzťahu. Osobnosť je vţdy rešpektovaná ako vo všetkom dobrá. Deti sú vo
svojich motívoch sociálne. Stačí keď si matka uvedomí, ţe bude dieťatko po prvých 6
34
aţ 8 mesiacoch poriadneho nosenia sebestačné, nenáročné a so základmi sociálneho
cítenia, čo pozitívne ovplyvní ďalších 15, 20 rokov, ktoré strávi v rodnom dome.
Dôverovať v pud sebazáchovy dieťaťa do takej miery je podľa autorky snáď tou
najťaţšou skúškou, pokiaľ sa rodičia rozhodnú pre ţivot podľa ich kontinua.
(Liedloffová, 2007)
2.1.3. Rešpekt ako dospelý
Rovnako dôleţitou myšlienkou je, ţe dieťa si zaslúţi rovnaký rešpekt ako
dospelý, aj keď je fyzicky slabšie a na dospelých závislé. Malé deti nerobia veľké
rozhodnutia. Starajú sa o svoju bezpečnosť a v záleţitostiach, ktoré sú nad ich rozumové
sily sa obracajú na starších, aby za nich rozhodli, čo je najlepšie. Tým, ţe sa dieťa uţ od
ranného veku môţe rozhodovať, udrţuje sa jeho úsudok na vynikajúcej úrovni, čo sa
týka vlastného rozhodovania aj prijímania rozhodnutí druhých. Zároveň postoj rodičov
ale nie je liberálny. Rešpektujú autonómiu svojich detí a predpokladajú, ţe tie sa budú
správať ako sociálne bytosti, ale zároveň majú radu noriem, ktorým sa deti musia
podriadiť. Nikdy však dieťa nemá pocit, ţe je zlé, väčšinou iba cíti, ţe je milovaným
dieťaťom, ktoré zrovna robí niečo, čo sa tak nerobí. Dieťa chce samo prestať robiť veci,
ktoré jeho rodina povaţuje za nepríjemné. Je vrodene sociálne. Byť zodpovední sami za
seba je súčasťou nášho sociálneho očakávania, ktoré pôsobí rovnako silne u dospelých
ako aj u detí. Sme sociálne bytosti, preto máme silný sklon správať sa tak, ako cítime,
ţe sa od nás očakáva. (Liedloffová, 2007)
Pokiaľ sa rodičia snaţia uplatniť princípy kontinua v civilizovanom svete je
tento posun k dôvere vo vlastnú ochranu dieťaťa jedným z najťaţších krokov. Je to
nezvyk nechať dieťa, aby fungovalo podľa svojho vnútorného plánu. Pre malé dieťa je
veľmi dôleţité, aby sa o neho starali rodičia podľa jeho očakávaní. Ako rastie, potrebuje
stále viac podpory zo strany svojej spoločnosti a svojej kultúry v súlade so svojimi
očakávaniami. Človek síce môţe preţiť v spoločnosti, ktorá je úplne antikontinuálna,
ale k naplneniu jeho osobnosti, k blahu, pravdepodobne nedôjde. Sily kontinua sa
neustále snaţia naprávať poškodenia a dokončovať vývojové fázy. Mnohými spôsobmi
nám dávajú najavo, ţe je niečo zle. To sú tie pocity strachu, bolesti a nedostatku šťastia.
Ţivotný štandard sa zvyšuje, ale skutočná kvalita nášho ţivota nie. (Liedloffová, 2007)
Z vlastného pozorovania vybraných rodičov pre účely mojej výskumnej časti
som dospela k názoru, ţe snaha rodičov ţiť koncept kontinua je v našej spoločnosti
35
častokrát plavbou proti prúdu. Aj tu však platí, ţe najkrajšie veci sú tie, ktoré
nedostávame zadarmo, ale musíme si ich tvrdo vybojovať.
2.2. Rešpektovať a byť rešpektovaný
Do oblasti vzťahového rodičovstva patrí aj téma uţ spomínaného rešpektu
dieťaťa ako dospelej osobnosti. O tejto problematike hovorí nádherne spracovaná kniha
Respektovat a být respektován (Kopřiva, et. al., 2008), ktorá bola rovnako základným
zdrojom informácií mojich respondentiek v období ich vlastnej prípravy na rodičovstvo.
Nakoľko tvorí rešpekt dieťaťa veľmi podstatnú časť prístupu týchto rodičov, rozhodla
som sa začleniť túto tému aj do mojej práce. Kniha poskytuje zhrnutie najdôleţitejších
aspektov výchovy zaloţenej na partnerskom prístupe, ktorej základom je vzájomný
rešpekt medzi rodičmi a deťmi, budovanie samostatnosti a zodpovednosti za vlastné
konanie a veľmi dôleţité efektívne spôsoby komunikácie vhodné pre všetky vekové
kategórie, ktoré v niektorých prípadoch vyţadujú celkovú premenu naučených
výchovných stereotypov.
Autori sú presvedčení, ţe nestačí mať deti iba rád a myslieť to s nimi dobre. Za
nevyhnutnú podmienku úspešnej výchovy povaţujú vedľa lásky tieţ rešpekt k deťom,
pretoţe „základným spôsobom ako naučiť deti rešpektujúcemu správaniu je správať sa
k nim s rešpektom.“ (Kopřiva, et. al., 2008, s. 18) Znamená to vedome opustit
mocenský, manipulatívny prístup vo výchove a vzdelávaní. Neznamená to však, ţe si
deti budú potom robiť, čo chcú. Existujú rešpektujúce a pritom účinné spôsoby, ako
sprostredkovávať deťom toľko potrebné hranice správania. Ich účinnosť spočíva v tom,
ţe budujú morálku opretú o zvnútornené hodnoty, podľa ktorých budú deti zvaţovať
svoje správanie aj vtedy, keď na blízku nebude ţiadna „kontrola“. (Kopřiva, et. al.,
2008)
2.2.1. Partnerský prístup verzus autoritatívny prístup
„Vychovávať bez obmedzovania je byť záhradníkom, ktorý polieva svoje kvetiny
bez toho, aby im otváral kvety, menil ich tvar alebo farby.“ (Aldortová, 2010, s. 12)
Partnerský prístup vyjadruje myšlienku rovnocennosti a spolupráce v rámci
nejakého vzťahu. Vo vzťahoch s dospelými a s deťmi by sa nemal robiť v tomto smere
ţiadny rozdiel. Presvedčením autorov je, ţe partnerský prístup dospelých k deťom je
36
nielen moţný, ale aj nutný pre to, aby z detí vyrástli kompetentní a zodpovední ľudia,
schopní riešiť problémy súčasného sveta. (Kopřiva, et. al., 2008) Ďalej autori (Kopřiva,
et. al., 2008) píšu, ţe tento prístup k dieťaťu je zaloţený na rovnocennosti a na
rešpektovaní dôstojnosti dieťaťa. Dáva priestor pre vyjadrenie jeho názoru i pre návrhy
riešenia a vyjadruje dôveru, ţe dieťa urobí to najlepšie, čo môţe, vzhľadom k svojmu
veku a skúsenostiam. Dôleţitá je tu zodpovednosť a komunikácia, ktorou sa vyjadruje
presvedčenie o hodnote a kompetentnosti dieťaťa a záujem o to, čo preţíva.
Naopak základom autoritatívneho prístupu je nerovnosť, vzťah nadradenosti
a podradenosti, pouţívanie mocenských prostriedkov – fyzická prevaha, existenčná
závislosť dieťaťa, komunikácia, ktorá dáva najavo jeho nekompetentnosť a malú
hodnotu, ponechávanie rozhodnutia v právomoci dospelého, podceňovanie názorov
dieťaťa a do určitej miery aj nezáujem o jeho preţívanie. Problematikou moci sa
zaoberali aj autori ako Foucault, Althusser, Illich či Bordieu.
Rozdiel medzi partnerským a autoritatívnym prístupom nie je v tom, ţe by v tom
prvom bolo všetko dovolené a v druhom vládli iba obmedzenia, ale v tom, akými
spôsobmi sa stanovujú pravidlá a hranice správania. „Máme vytvářet hranice nikoliv
pro děti, ale s dětmi.“ (Kopřiva, et. al., 2008, s. 13)
Pre lepšie pochopenie rešpektu autori rozlišujú (Kopřiva, et. al., 2008):
-
bezpodmienečný rešpekt, kaţdému bola daná do vienku potreba cítiť sa ako
hodnotná ľudská bytosť a pretoţe ide o vrodenú potrebu byť rešpektovaný, nemal by
byť základný rešpekt k druhým ľuďom nijako podmieňovaný.
-
uznanie, ktorým dávame najavo, ţe si niekoho váţime pre to, aký je a ako sa
správa.
Partnerský prístup k deťom znamená správať sa k nim ako k dospelým, ktorých
si váţime alebo ktorých aspoň rešpektujeme. Neexistuje ţiadny rozumný dôvod prečo
by sme sa mali k deťom správať inak ako k dospelým, či sa jedná o spôsoby
komunikácie alebo slušné správanie. Samozrejme, ţe naše vyjadrovanie a poţiadavky
prispôsobíme veku dieťaťa a jeho rozumovým schopnostiam a skúsenostiam. S vekom
sa tento prístup rozvíja, rozširuje, skvalitňuje aţ sa stane plným partnerstvom dospelých,
ktorého podstata je stále rovnaká. Partnerský prístup nespočíva len v slovách, ale
omnoho viac v neverbálnej komunikácii a v celkovom správaní. (Kopřiva, et. al., 2008)
37
Rešpektovať druhých, správať sa k nim s úctou, znamená predovšetkým
(Kopřiva, et. al., 2008):
-
správať sa k druhým tak, aby to nezraňovalo ich ľudskú dôstojnosť. Základné
pravidlo: Nedovoliť si k nim nič, čo nechceme, aby si oni dovolili k nám.
-
prijať fakt, ţe sa druhí ľudia môţu od nás líšiť, bez toho, ţe by boli lepší
alebo horší ako my.
Tým, ţe sa správame k deťom s rešpektom, plníme dve nesmierne dôleţité
výchovné úlohy (Kopřiva, et. al., 2008):
-
prispievame k rozvíjaniu a uspokojovaniu ich potreby sebaúcty (váţiť si seba
samého, prijímať sa ako hodnotná ľudská bytosť)
-
ukazujeme im, ako má vlastne vyzerať správne správanie, čiţe to, ktoré od nich
vyţadujeme (sami pôsobíme ako vzor)
2.2.2. Autorita
Autorita má dva významy (Kopřiva, et. al., 2008):
-
v zmysle moci
Často počujeme, ţe deti potrebujú autoritu, nie je tým ale myslená mocenská
autorita. Kaţdému vadí, keď mu niekto porúča, povyšuje sa, správa sa arogantne,
nepodáva informácie, posudzuje nás a jeho správanie je ťaţko predvídateľné.
Dôsledkom výchovy zaloţenej na uplatňovaní moci býva vzdor alebo poslušnosť.
Dostávajú sa buď do situácie boja o moc, kedy nakoniec prehrávajú všetci, pretoţe
hlavným cieľom je vyhrať a nie zachovať sa správne. Alebo v prípade poslušnosti je
dieťa v situácii, kedy sa stotoţnilo s obrazom seba samého ako podriadeného, slabšieho,
menej schopného a málo kompetentného na riadenie vlastnej činnosti. Vyrastá z neho
človek závislý na autorite, podliehajúci aj malému nátlaku kohokoľvek, koho vidí
v nadradenej pozícii.
38
-
v zmysle vplyvu
Nazývaná aj ako prirodzená autorita. V tomto prípade má niekto na nás vplyv,
pretoţe sa k nám správa s rešpektom a váţime si ho pre to, aký je. Takáto autorita je
ţiadúca aj v priebehu vývoja mladého človeka. Poskytuje vzor súčasne s pocitom
bezpečia. Vedie k zodpovednosti, ktorá je skutočným protikladom poslušnosti. Jej
podstatou nie je závislosť na tom, čo hovorí alebo robí autorita, ale vnútorne prijaté
hodnoty a normy správania, podľa ktorých sa riadíme aj keď nás zrovna nikto nevidí.
2.2.3. Komunikačné spôsoby
Jednou z najväčších a najťaţších úloh výchovy je naučiť deti, ţe niektoré veci je
potrebné robiť preto, ţe sú správne, zmysluplné a iné sa naopak robiť nemajú, pretoţe
by to mohlo niekomu ublíţiť alebo niečo poškodiť. V psychológii nájdeme označenie
tohto deja ako zvnútorňovanie noriem správneho správania. (Kopřiva, et. al., 2008)
Základným prostriedkom ako stanoviť hranice správania je komunikácia. V priebehu
ţivota sme si vytvorili určité návyky, ktoré sa týkajú nášho rozmýšľania, správania aj
komunikovania. Zmeniť ich nie je zďaleka tak jednoduché, ako zaradiť do svojho
slovníka vety, ktorými sa hlásime k myšlienke partnerského prístupu k deťom.
Podrobnejší opis jednotlivých neefektívnych a efektívnych spôsobov komunikácie
moţno nás v spomínanej publikácii, kde autori poskytujú skutočne podrobné
vysvetlenie spôsobov ich pouţitia a následných účinkov v komunikačnom procese.
Autori Kopřiva, et. al (2008, s. 26) povaţujú pouţívanie beţných, ale
neúčinných komunikačných postupov z troch hlavných dôvodov:
-
To, čo sa naučíme v detstve, v nás pretrváva do dospelosti. Sociálne učenie,
učenie nápodobou je veľmi intenzívne, rýchle a trvácne. Vety, ktoré sme počúvali, ich
tón akým nám boli povedané, nám „naskakujú“ automaticky.
-
Emočný stav. Situácie, v ktorých sa deti nesprávajú podľa našich predstáv
vzbudzujú rôzne negatívne emócie, ktoré potom blokojú schopnosť uvaţovať a správať
sa s nadhľadom.
-
Neznalosť iných spôsobov. Často sme si vedomí, ţe to, čo hovoríme nie je
správne, ale nevieme, čo by sme mali namiesto toho hovoriť.
39
Neefektívne spôsoby komunikácie (Kopřiva, et. al., 2008, s. 24):
Sú veľmi rozšírené a keď ich ľudia pouţívajú, nechcú ubliţovať. Naskočia často
úplne automaticky a podvedome si nimi chceme skôr uľaviť od vlastných emócií
a dosiahnuť to, aby sa dialo, čo sa správne má diať. Je to predovšetkým forma, spôsob
a nie obsah (poţiadavok sám), proti kotrému sa bránime.
Prehľad:
-
Ty zase (vţdy, nikdy, stále)...! Keby si aspoň ... (výčitky, obviňovanie)
-
Mal/a by si si uvedomiť, ţe... (poučovanie, vysvetľovanie, moralizovanie)
-
Toto si urobil/a zle! (výčitka, zameranie sa na chyby)
-
Ja (niekto) kvôli tebe... (lamentácia, citové vydieranie)
-
Nerob to, lebo sa ti stane...! (zákazy, varovanie)
-
Z teba raz vyrastie... (negatívne scenáre, proroctvá)
-
On je taký... (nálepkovanie)
-
Urob... (pokyny)
-
Okamţite beţ a urob...! (príkazy)
-
Prestaň..., lebo...! Beda, ak...! (vyhráţanie)
-
Krik
-
Pozri sa na..., vezmi si príklad z... (porovnávanie, dávanie za vzor)
-
Ty snáď chceš...? Čo ty nechceš...? (rečnícke otázky)
-
Ty si ale... (uráţky, poniţovanie)
-
To je náš génius! To si sa teda vyznamenal! (irónia, zhadzovanie)
Efektívne spôsoby komunikácie (Kopřiva, et. al., 2008, s. 50):
Sú zhrnutím tých najlepších skúseností z oblasti dobre fungujúcej komunikácie
medzi ľuďmi. Niektorí ľudia ich pouţívajú celkom prirodzene, pretoţe mali to šťastie sa
s nimi stretnúť v detstve pri vlastnej výchove, pre iných sú úplnou novinkou a musia sa
ich naučiť. Nie je to jednoduchá a pohodlná cesta, vykročiť na ňu a vytrvať vyţaduje
peknú dávku presvedčenia a úsilia, ale prináša svoje ovocie.
Prehľad:
-
Vidím (počujem), ţe... (opis, konštatovanie)
-
Je..., Je potreba..., Toto robíme (tak a tak)..., Pomôţe, keď..., Keď tak...
(informácia, zdelenie)
40
-
Očakávam, ţe..., Pomohlo by mi, keby... (vyjadrenie vlastných očakávaní
a potrieb)
-
Urobíš to tak... alebo tak...? Môţeš si vybrať. (moţnosť volby)
-
Jarko,...prezuvky, zuby, tabuľa, ...! (dve slová)
-
Čo s tým urobíme? A čo si o tom myslíš ty? (Priestor pre spoluúčasť
a aktivitu detí)
2.2.4. Proaktívna výchova
Partnerský prístup moţno nazvať aj takzvanou proaktívnou výchovou, znamená
to, ţe sa rodič snaţí mať vplyv na to, aby sa stali tie „správne“ veci. Je iniciatívny
a prijíma zodpovednosť za seba a za udalosti okolo seba, ktoré môţe ovplyvniť. To, čo
robí, robí preto, lebo pochopil a prijal určité hodnoty a princípy. Proaktívne jednanie
znamená byť súčasťou riešenia alebo predchádzať problémom. Výchova predsa nie je
iba zasahovanie a náprava, keď sa dieťa nespráva správne (reaktívny prístup). Základom
výchovy je vytváranie podnetov pre zdravý telesný a psychický vývoj, starostlivosť
o dobré vzťahy, zámerné a systematické učenie schopnostiam a vytváranie návykov,
stanovovanie hraníc. Proaktívna výchova je tou najlepšou prevenciou, ako sa nedostať
do situácií, kde je kaţdá rada drahá, kde uţ niekedy ani neexistuje ţiadne dobré riešenie
a z tých menej vhodných postupov rodič volí uţ iba „menšie zlo“. (Kopřiva, et. al.,
2008)
Kľúčové oblasti proaktívnej výchovy (Kopřiva, et. al., 2008, s. 218 - 240):
Starostlivosť o vzťahy
-
vzťah medzi rodičmi a deťmi má dve zloţky (funkčná/úlohy, ktoré
vyplývajú zo zodpovednosti dospelého voči dieťaťu a osobná/prejavy
starostlivosti, lásky, úcty, priateľstva)
-
dobrý vzťah = obe zloţky sú v rovnováhe
-
vzťah rozvíjame záujmom o dieťa, oceňovaním/spätnou väzbou, podporou a
porozumením
-
-
Zmysluplnosť našich poţiadaviek a očakávaní
hovoríme o zmysluplnosti z hľadiska detí/primeranosť veku, moţnostiam,
momentálnej situácií
-
dieťa potrebuje zaţiť k akému účelu je poţiadavok dobrý, rozpoznať ho
41
-
spätná väzba a ocenenie
-
Rešpektovanie prirodzených potrieb a od nich odvodených
špecifických vývojových potrieb
-
za nevhodným správaním sa môţu skrývať neuspokojené potreby
-
rešpektovať
potreby
a uspokojovať
ich
v rámci
určitých
noriem
vyhovujúcich pre obe strany
-
aby dieťa skôr mohlo ako nesmelo
-
vytvoriť vhodné fyzické prostredie
-
Nácvik praktických schopností, vytváranie návykov
-
poskytovať informácie
-
ukáţka
-
prítomnosť dospelého
-
dostatočný čas
-
predchádzať chybám
-
povzbudenie, okamţitá spätná väzba
-
Nácvik sociálnych a komunikačných schopností pre zvládanie
a prevenciu konfliktov
-
nápodoba a zámerný nácvik
-
ja výroky, parafrázovanie
-
Vytváranie dohôd a pravidiel
-
spoločne so všetkými, ktorých sa to týka
-
riešenie problému pomocou „brainstormingu“
-
dohoda o rozdelení prác a povinností
-
-
Cielená pozitívna pozornosť
čo najmenej pozornosti nevhodným prejavom a všímať si dieťa v situáciách,
kedy sa zachovalo správne
-
Činnosti pre voľný čas detí
-
priestor pre neorganizované a neplánované činnosti podľa výberu dieťaťa
-
vhodná ponuka na výber
42
2.3. Prostriedky vzťahového rodičovstva
Obdobie prípravy na pôrod, samotný prirodzený pôrod a následné budovanie
dôleţitej vzťahovej väzby sú prvými prostriedkami vzťahového rodičovstva, ktoré
tvoria obsah prvej kapitoly. Po pôrode nasleduje celý rad ďalších nových skúseností
spojených s rodičovskou rolou. Aj tu majú dnešní rodičia mnohé moţnosti, z ktorých si
neustále vyberajú, rozhodujú sa, akú starostlivosť chcú poskytnúť svojmu dieťatku a čo
bude pre nich vo výchove to najdôleţitejšie. V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim
priblíţiť najčastejšie sa vyskytujúce prostriedky, ktoré charakterizujú vzťahové
rodičovstvo.
2.3.1. Kojenie podľa potreby dieťaťa
Pokiaľ deti, ktoré prišli na svet prirodzenou cestou, poloţíme ich matke na
brucho, sú schopné sa skoro po pôrode vyšplhať smerom hore tak, ţe bez pomoci
dosiahnu ţivotodarný prsník. Ich drobunké ústočká inštinktívne hľadajú bradavku a keď
ju nájdu, prisajú sa s takým odhodlaním, ţe väčšinu prvorodičiek to veľmi prekvapí. Ak
budú matky načúvať prírode, deti zostanú prisaté k prsníku aţ do obdobia, kedy sa sami
odstavia, väčšinou okolo druhého roku. (Bauerová, 2009) Aj samostatná pôrodná
asistentka v Nemecku, Ingeborg Stadelmann (2009) poskytuje svoje dlhoročné
skúsenosti zo svojho povolania, pretoţe chce, aby matky preţívali jedinečný čas kojenia
s radosťou a úspešne. Radí matkám, aby kojenie vnímali ako dar a uţívali si tento
jedinečný záţitok so svojím dieťatkom, najlepšie je, keď ţena kojí s radosťou a ako dlho
sa to dá.
Kojenie je prirodzený a najvhodnejší spôsob výţivy dojčiat a batoliat. Nejde tu
len o naplnenie fyzických potrieb hladu a smädu dieťaťa, ide aj o naplnenie potreby
blízkosti, dotyku a interakcie s matkou. (Stadelmann, 2009) Vicianová a Hornová
(2009) vo svojom článku píšu, ţe dieťatko počas kojenia získava pocit bezpečia a lásky
a vytvára sa tak puto na celý ţivot. Dieťa je zmyslovo naplnené, cíti matkin pach,
reaguje na tlkot srdca, vníma kontakt cez koţu, počuje jej hlas. Mlieko uspokojuje jeho
chuťové potreby – je sladké. Okrem výţivy dostáva silné podnety pre intelektový
a citový rozvoj. Podľa Ingeborg Stadelmann (2009) môţe kojiť aţ 98 - 99% ţien. Ďalej
hovorí, ţe partnerské problémy a ťaţkosti s prijatím svojho ţenstva sú najčastejšou
príčinou, prečo ţeny odmietajú kojiť. V posledných rokoch sa konečne postoj
43
spoločnosti trochu pozmenil a dojčiaca matka sa nemusí pred všetkými skrývať.
„Nielen v tehotenstve a pri pôrode sa nechajte viesť svojim citom, nechajte sa ním viesť
aj ako matka, napríklad práve v dobe kojenia.“ (Stadelmann, 2009, s. 369)
Svetová zdravotnícka organizácia (SZO, 1999) doporučuje, aby se deti kŕmili
výhradne materským mliekom od narodenia do minimálne 4, pokiaľ moţno 6 mesiacov.
Kojiť by sa malo tak často, ako si to dieťa vyţaduje, vo dne aj v noci, minimálne osem
krát za 24 hodín. Podľa Bauerovej (2009) je uţ všeobecne známe, ţe kojenci presne
vedia, kedy a koľko sa potrebujú napiť a dokáţu o tom komunikovať. Kŕmenie podľa
nejakého plánu uţ preto medzi mnohými rodičmi a odborníkmi neuspeje. Chápu totiţ
jedinečné schopnosti kojencov a vedia, ako je dôleţité uspokojovať ich potreby. Táto
autorka hovorí, ţe prostredníctvom kojenia matka ponúka dieťaťu ideálnu stravu,
pretoţe ţľazy v prsiach majú úţasnú schopnosť opakovane na poţiadanie vytvoriť
dokonalú kombináciu ţivín. Ingeborg Stadelmann (2009) píše, ţe neexistuje ţiadna
priemyselne vyrábaná strava, ktorá by svojim zloţením skutočne zodpovedala zloţeniu
materského mlieka. Novorodenec potrebuje ľudské mlieko, pretoţe obsahuje zloţky,
ktoré sú pre dieťa dôleţité v priebehu prvých mesiacov, aby bolo dostatočne chránené
pred ochorením.
Vlastnosti materského mlieka (Vicianová, Hornová, c2009):
-
nutričná,
-
fyziologická: regulácia teploty, dýchania, srdcovej činnosti, fyzický kontakt,
-
imunologická,
-
psychologická,
-
ekonomická a ekologická.
Ingeborg Stadelmann (2009) uvádza tri najdôleţitejšie predpoklady úspešného
kojenia:
-
Presvedčenie o zmysle a prínose kojenia. Veľmi dôleţitý je dostatok
informácií, vďaka ktorým je matka schopná kojiť dlhšiu dobu a nemusí sa obmedzovať
len na krátky pokus. Kaţdá matka, ktorá má dostatok informácií, si môţe byť istá, ţe by
mohla kojiť svoje dieťa prinajmenšom prvých 8 týţdňov.
-
Vonkajší kľud, ktorý by mal byť dodrţovaný minimálne v priebehu
šestonedelia, aby matka mala moţnosť úplne sa oddať svojej úlohe kojiť. Vnútorný
kľud, byť v pokoji a nebáť sa. U kojeného dieťaťa nezáleţí na vypitom mnoţstve, ale
na nasýtení. Je dôleţité vymaniť sa z tlaku času a výkonu.
44
-
Vytrvalosť, výdrţ, trpezlivosť to sú vlastnosti, ktoré sú potrebné pre celé
obdobie materstva. So svojim dieťaťom dostáva matka šancu naučiť sa nájsť si čas
a vydrţať.
2.3.2. Nosenie dieťaťa
„Vztah nošení mezi matkou a dítětem začíná uţ v těhotenství. Dítě vníma
matčiny nálady, pocity, rytmus kolébavých pohybů mu zprostředkovává pocit jistoty.
Kdyţ pak ţena své dítě nosí na těle, nošené dítě pociťuje nejvyšší míru bezpečí
a blízkosti.“ (Marek, 2010, s. 217)
Výhody nosenia novorodencov sú dnes známe. Mnohí rodičia sa s tým stretli pri
predčasne narodených deťoch. Pokiaľ im to ich zdravotný stav dovoľuje, vyuţíva sa
metóda klokankovania. Pri tejto metóde je dieťa nosené v elastickej šatke na tele matky,
čím sa stabilizuje telesná teplota, spravidelní sa dýchanie, spánkové rytmy. Uľahčuje sa
kojenie. Novorodenci dostávajú podnety taktilné, čuchové, sluchové a proprioceptívne
(Favreau, 2009 in Kubovčíková, 2011). Nosenie dieťaťa má však blahodárne účinky aj
po pôrode bez komplikácii, u zdravých detí. Hanse Cermak (in Marek, 2010) hovorí, ţe
miera blízkosti k matke hneď po pôrode a k otcovi určuje tempo jeho fyzického
a psychického rozvoja. Prírodné národy dodnes nezmenili tento spôsob starostlivosti o
svojich potomkov, autor Vlastimil Marek (2010) dokonca píše, ţe tento spôsob
uspokojovania telesných a duševných potrieb budúceho človeka je moţno začiatkom
akéhosi návratu k pôvodnej celistvosti a vnímavosti k prírode. Uţ spomínaný koncept
kontinua povaţuje obdobie „v náručí“ za jeden z najdôleţitejších aspektov výchovy,
pretoţe kojenec v náručí neustále zaţíva, ţe je vítaný, dobrý a ţe je to správne. Pocit, ţe
je všetko v poriadku je základom identity kaţdého tvora. Bez tohto presvedčenia je
kaţdá ľudská bytosť v ktoromkoľvek veku ochromená nedostatkom sebadôvery,
nedostatkom zmyslu pre seba samého, nedostatkom spontánnosti a láskavosti.
(Liedloffová, 2007) K tomu sa vyjadrila Evelin Kirkilionis (in Marek, 2010, s. 217), ţe:
„klid a samota lidské dítě znepokojují,“ z toho vyplýva jeho potreba mať nablízku
osobu, ktorá sa o neho stará.
Medzi mnohé výhody nosenia dieťatka v šatke patrí pravidelný srdečný pulz,
pravidelnejšie dýchanie, dieťa nezaţíva ţiadne teplotné šoky, dlhšie spí, menej plače,
rýchlejšie sa mu vyvíja mozog, jednoduchšie sa kŕmi. Rodičia k týmto deťom cítia
oveľa hlbší vzťah, narastá v nich pocit sebadôvery, ţe sa dokáţu o dieťa postarať,
45
prevláda u nich pocit, ţe majú všetko pod kontrolou. Naviac je tento druh starostlivosti
oveľa lacnejší nečo čokoľvek iné. (Marek, 2010) Jean Liedloffová (2007) hovorí, ţe
energetické pole nepretrţite noseného bábätka a osoby, ktorá sa o neho stará, sa spájajú,
tak
môţe
bábätko
aktivitami
dospelého
vybiť
svoju
prebytočnú
energiu.
V civilizovanom prostredí je deťom často znemoţňované vybiť dostatok energie, tak
aby boli spokojné. Ich aktivity sú obmedzované nedostatkom priestoru, času na hranie
sa vonku, alebo uväznením v postielkach či v ohrádke. Štúdia Hunzikera a Barra (1986
in Kubovčíková, 2011) ukázala, ţe nosenie detí u nich zníţilo intenzitu a frekvenciu
plaču. Autori predpokladajú, ţe nedostatočné nosenie môţe v súčasnej spoločnosti
spôsobovať mnoţstvo kolík a je pravdepodobne jednou z príčin častého plaču.
Francúzska autorka Favreau (2009 in Kubovčíková, 2011) píše o priestore a intimite,
ktorú si dieťa dokáţe vytvoriť, pokiaľ má príliš mnoho podnetov, jednoduchým
otočením sa smerom k matkinmu telu, čím sa izoluje od okolia, v náručí sa tak môţe
samé rozhodnúť, ktorým smerom sa chce pozerať. Nosené deti sa stávajú účastníkmi
rodinného a spoločenského ţivota, sprevádzajú ich rodiča pri svojich aktivitách a tým sa
učia.
K výhodám poskytli názor aj zahraniční pediatri a ortopédovia, ktorí doporučujú
šatku na nosenie dieťaťa z nasledujúcich dôvodov (Marek, 2010):
-
Pri nosení vidí dieťa ďaleko viac zo svojho okolia, čím dostáva mozog oveľa
viac podnetov k vývoju.
-
Vďaka matkiným pohybom sa stimulujú receptory koţe, ale aj orgány
pohybu a rovnováhy. Kaţdá zmena ťaţiska vyvoláva odpovedajúcu reflexnú
činnosť nervov a svalov.
-
Intenzívny telesný a vizuálny kontakt s matkou alebo otcom navodzuje pocit
bezpečia, ktorého psychosociálne pôsobenie má nezameniteľnú hodnotu.
-
Noţičky dieťaťa, ktoré sedí v šatke dospelému na boku, sú anatomicky
presne v pozícii optimálnej pre zdravý vývoj kĺbov.
Zaujímavosťou je, ţe väčšina matiek nosí prirodzene svoje dieťa na ľavom boku.
Sieratzki, Woll (1996 in Kubovčíková, 2011) vysvetľujú, ţe táto preferencia má viacero
dôvodov. Tieto faktory sú všeobecne známe: lateralita matky, matkin srdečný rytmus,
citlivosť ľavého prsníka, psycho-sociálne faktory a výhoda monitorovania dieťaťa. No
autori predpokladajú, ţe pravý dôvod nosenia dieťaťa na ľavej strane je ochrana a
zjednodušenie citlivej komunikácie matky a dieťaťa. Matkina komunikácia pri drţaní
46
dieťaťa na ľavej strane prichádza priamo do pravej hemisféry dieťaťa, a naopak, reakcie
od dieťaťa prichádzajú jednoduchšie do pravej mozgovej hemisféry matky. Autori tieţ
predpokladajú, ţe táto pozícia je dôleţitá pre vývin reči u dieťaťa.
Jean Liedloffová (2007) píše, ţe nosené dieťa, ktoré si do sýta uţilo ochrannej
náruče je sebaisté a zvyknuté na to, ţe blaho je základným stavom, ktorý sa bude vţdy
obnovovať. V období plazenia je pripravené vydať sa ďalej, von, do sveta mimo matku,
pretoţe čakáva ďalšie záţitky. Často sa však vracia, aby skontrolovalo, či je pre neho
matka k dispozícii. Veľmi rýchlo prestáva vyţadovať neustály telesný kontakt,
maznanie bude potrebovať iba v stresových situáciách, na ktoré jeho súčasné sily ešte
nestačia. Malé dieťa sa učí spoliehať samo na seba s takou rýchlosťou a intenzitou, ţe
by sa nám to mohlo zdať aţ abnormálne. Táto autorka ponúka zaujímavé tvrdenie, ţe
civilizované deti to majú inak, pretoţe jedna ich vývojová línia sa vyvíja, zatiaľ čo
druhá stále zaostáva a čaká na svoje naplnenie. Keď teda niečo chcú, vyţadujú byť
zároveň v centre pozornosti. Nemôţu sa úplne oddať svojim rastúcim silám
a skúsenostiam, pretoţe jedna z ich častí neustále túţi byť bezbranným bábätkom
v náručí matky.
2.3.3. Spanie v spoločnej posteli
Spoločné spanie, z angl. co-sleeping, predstavuje spanie rodičov/rodiča a
dieťaťa/detí v jednej miestnosti alebo priamo v jednej posteli. Ide o metódu, ktorá je
najmä pre matku a dieťa pohodlná, bezpečná (pri dodrţaní určitých pravidiel) a pre
dieťa protektívna. (Kubovčíková, 2011)
Spoločné spanie má mnoho pozitív. Matka cíti pri sebe svoje dieťa, vie okamţite
reagovať na jeho potreby (hlad, chlad/teplo, mokrá plienka, strach...) a je na ne
vnímavejšia. Dieťa cíti pach matky, dych matky ho upokojuje a pomáha mu s
reguláciou vlastného dýchania, preto sa cíti bezpečne. Pokiaľ spí dieťa blízko matky,
matka mu pomáha udrţiavať telesnú teplotu a zohrieva ho. Matka má menší strach o
dieťa a nemá potrebu ho neustále kontrolovať. Matka nemusí odchádzať za dieťaťom zo
svojej postele, prípadne ísť za ním aţ do druhej izby, preto je aj nočné kojenie
jednoduchšie. Tieţ nemusí dieťa vyberať a naspäť ukladať do postieľky. Spoločné
spanie jej dáva moţnosť skôr identifikovať potrebu dieťaťa a hneď na ňu reagovať.
(Kubovčíková, 2011)
47
Z výsledkov štúdia publikovanej v časopise Pediatrics (Baddock et al., 2006 in
Kubovčíková, 2011) vyplýva, ţe matky, ktoré počas nočného spánku zdieľajú spoločnú
posteľ s dieťaťom, sa svojho dieťaťa dotýkajú omnoho viac ako matky detí spiacich v
postieľke. Ďalšia štúdia autorov McKenna, Mosko, Richard (1996 in Kubovčíková,
2011) poukazuje na zvýšený počet dojčení a tieţ dlhšie periódy dojčenia v skupine
matiek, ktoré spávali so svojím dieťaťom v jednej posteli. Autori hodnotia tento fakt
pozitívne a predpokladajú, ţe zvýšená frekvencia a dĺţka dojčenia slúţia ako
protektívny faktor - môţu byť spojené s niţším rizikom náhleho úmrtia dojčiat.
Spoločné spanie tieţ zjednodušuje metódu prirodzenej hygieny dojčiat (Bauerová,
2009). Matka vďaka neustálej prítomnosti môţe okamţite reagovať na signály dieťaťa a
asistovať mu pri vykonaní potreby.
Existujú určité situácie, kedy nie je spoločné spanie v jednej posteli vhodné.
Pokiaľ matka cíti vyčerpanie alebo je príliš unavená, je lepšie dieťa nechať vo svojej
postieľke. Ani v prípade uţívania mnohých liekov (najmä so sedatívnym účinkom) sa
neodporúča spať s dieťaťom v jednej posteli – mohlo by dôjsť k priľahnutiu dieťaťa.
Toto riziko zvyšuje aj poţitie alkoholu a drog (McKenna, 1995 in Kubovčíková, 2011).
Kubovčíková (2011) píše, ţe spoločné spanie v jednej posteli nemusí vyhovovať
kaţdému. Pokiaľ matke takéto spanie spôsobuje stres (napríklad o priľahnutie dieťaťa)
a nevyspatie, nie je to pre ňu dobrým riešením. Inou moţnosťou blízkeho kontaktu
počas noci je priloţenie postieľky k rodičovskej posteli, príp. prítomnosť posteľky
v rodičovskej izbe. Aj tieto moţnosti sú formami spoločného spania, ktoré prinášajú
viaceré pozitíva v porovnaní so spaním dieťaťa v inej miestnosti. Kaţdá rodina sa vţdy
musí riadiť svojimi potrebami a moţnosťami. Najdôleţitejšie je, aby sa matka cítila
dobre – pokiaľ je matka vyrovnaná a spokojná, odráţa sa to aj na starostlivosti o dieťa a
aj dieťa je pokojné.
2.3.4. Bezplienková komunikačná metóda
Elimination Communication, Natural Infant Hygiene alebo Infant Potty training,
to všetko sú synonymá vyjadrujúce metódu prirodzenej hygieny - asistovanej hygieny
dojčiat, ktorá je úspešne praktikovaná v mnohých kultúrach po celom svete. Posledné
roky sa rozširuje aj u nás.
Kubovčíková (2011) píše, ţe táto metóda je zaloţená na tom, ţe dieťa od
narodenia vydáva určité motorické a/alebo zvukové signály tesne pred vykonaním
48
potreby a tieţ na pravidelnom rytme vylučovania. Vnímavý rodič vie tieto signály
identifikovať a reaguje na potrebu dieťaťa tak, ţe ho vezme do náručia a podrţí ho
v polohe v „klbku“ chrbátikom k rodičovi so zohnutými nôţkami a nechá ho vykonať
potrebu, ktorú sprevádza nejakým – vţdy rovnakým, zvukom (kaka, pipi, c-c-c-c, pššpšš). Tento zvuk slúţi ako signál a je čoskoro prepojený s vykonaním potreby. Dieťa
rýchlo pochopí, ţe pri danom zvuku sa môţe vyprázdniť.
Autorka knihy Bez plenky, Ingrid Bauerová (2009) nepovaţuje bezplienkovú
starostlivosť za ďalší spôsob ako vychovávať deti, ale v danom kontexte pre ňu
predstavuje časť celku, ktorým je citlivá a ústretová výchova. Prirodzená hygiena
bábätka je o vzťahu. Je presvedčená, ţe deti majú väčšie schopnosti, neţ im pripisujeme
a ţe sú na nás omnoho závislejšie, neţ si uvedomujeme. Komunikácia o vyprázdňovaní
otvára rodičom ďalšiu cestu, ako sa naladiť na prvotné potreby svojho dieťaťa
a uspokojiť ich. Autorka tu hovorí o tom, ako byť s bábätkom, sústrediť sa na vzťah
a vzájomnú komunikáciu, ide skôr o ţivotný štýl neţ o zvládnutie nutného návyku.
Začíname tým, ţe nenarušujeme novorodencovi jeho prirodzené vedomie
vyprázdňovania, čím sa vyhneme nutnosti neskôr mu toto vedomie obnovovať.
Akokoľvek sa zdá táto myšlienka novátorská, treba si uvedomiť, ţe jej korene sú
prastaré a ţe prinášajú deťom a matkám úţitok uţ po tisícročia. (Bauerová, 2009)
Nakoľko spomínaná autorka syna neustále nosila alebo mala pri sebe, dokázala veľmi
ľahko odpozorovať jeho vyprázdňovací program a jeho prejavy. „Učila som sa tým, ţe
som pozorovala svojho malého syna: nasledovala som jeho podnety, počúvala som
svoje inštinkty a intuíciu.“ (Bauerová, 2009, s. 19) Postupne toto priame poňatie
podnetu a následku dalo vzniknúť vzájomne pôsobiacemu intuitívnejšiemu spoluţitiu
a ona si uvedomovala jeho potrebu vyprázdňovania rovnako ako tú svoju. Ingrid
Bauerová (2009) píše, ţe si veľmi cení prehĺbenej blízkosti, úcty, komunikácie
a dôvery, ktoré sa medzi ňou a deťmi vytvorili. Vidí ako jej deti rastú bez hanby a vo
svojom tele sa cítia dobre. Omnoho radšej je so svojím dieťaťom, napojí sa na neho,
drţí ho blízko svojho srdca a keď potrebuje, zašepká „sss“ neţ aby ho prebaľovala „aţ
po“.
Fakty (Bauerová, 2009, s. 42):
-
Uţ od narodenia je si bábätko vedomé svojich vyprázdňovacích potrieb
a dobrovoľne sa môţe naučiť ich ovládať.
49
-
Prirodzená hygiena je spôsob, ktorým moţno uspokojiť tieto potreby dlho
predtým, neţ bude dieťa schopné samo chodiť na záchod.
-
Pokiaľ sú vyprázdňovacie potreby detí uspokojované uţ od narodenia, nemusia
sa neskôr batoľatá znova učiť, ako ich opäť rozpoznať.
Dôvody (Bauerová, 2009, s. 46):
V mnohých kultúrach je súčasťou prirodzeného vývoja vychovávať bábätko bez
plienok. Pretoţe kaţdý robí to, čo vidí u ostatných a moc nad tým nepremýšľa. Na
západe je to evidentne iné. Rodičia, ktorých prirodzená hygiena bábätka zaujme, urobia
vedomé a uváţené rozhodnutie, ţe príjmu spôsob jednania, ktorý spochybňuje
domnienky hlavného prúdu spoločnosti, ale zároveň cítia, ţe je to pre nich a ich bábätko
správne.
Aké dôvody ich k tomu vedú?
-
vzájomná blízkosť, dôvera, úcta
-
ochrana ţivotného prostredia, pohodlie, čistota
-
menšie finančné náklady
-
pocit rodičov, ţe je to pre nich a bábätko to najlepšie
Dôvodov prečo si rodičia vyberajú túto moţnosť je veľmi veľa, líšia sa od rodiča
k rodičovi. Podobne je to aj s výhodami.
Výhody (Bauerová, 2009, s. 48 - 68):
-
Je to prirodzené.
Pod pojmom prirodzená bezplienková komunikačná metóda sa rozumie to, ţe sa
rodičia rozhodujú ako najlepšie uspokojiť potreby dieťatka.
-
Okamţité uspokojovanie potrieb dieťaťa.
Títo rodičia chcú prebrať plnú zodpovednosť za to, ţe sú prítomní a pripravení
naplniť potreby svojho bábätka „tu a teraz“. Novorodenci sa rodia bezbranní a sú plne
závislí na našej starostlivosti. Pokiaľ nerozumieme ich potrebám a nereagujeme na nich,
sú vystrašení, zmätení a bezmocní.
-
Zdokonaľuje komunikáciu a posilňuje puto.
Učí nás načúvať našim deťom. Všetky bábätká sú si vedomé svojho
vyprázdňovania a dávajú to určitým spôsobom najavo uţ od ranného veku. Pokiaľ
50
bábätku nitko nevenuje pozornosť, toto vedomie sa stráca a deti sa to musia opäť učiť
o niekoľko rokov znovu.
-
Telesné pohodlie bábätka.
Nie je pochýb o tom, ţe bábätko sa cíti najlepšie bez plienok. Pretoţe byť bez
plienok je po fyzickej stránke veľmi oslobodzujúce.
-
Priamy telesný kontakt.
Stále viac rodičov objavuje kúzlo a význam priameho telesného kontaktu
s bábätkom.
-
Zdravá pokoţka bez zaparenín.
Neţ sa bábätká naučia chodiť na záchod, trpí váţnymi zapareninami aţ 75%
bábätiek a s miernou formou sa stretne takmer kaţdé bábätko.
-
Pravidelné trávenie bez komplikácií.
Akonáhle dokáţu rodičia reagovať na vyprázdňovacie potreby, dochádza zvlášť
u bábätiek trpiacich na plynatosť, k okamţitej úľave pri trávení a mení sa taktieţ
mnoţstvo plaču.
-
Pozitívne vnímanie vlastného tela.
Keď uznáme, ţe si je dieťa vedomé vlastných vyprázdňovacích potrieb
a budeme ich uspokojovať, dieťatko bude vyrastať v súlade a v kontakte s vlastným
telom a jeho funkciami. Udrţí si kladné vnímanie vlastného tela a naučí sa, ţe telo patrí
jemu samému a ţe má nad ním kontrolu.
-
Hygiena a čistota.
Telesné funkcie sú prirodzené, zdravé a čisté. Nie sú špinavé alebo nechutné,
takéto úsudky vznikajú len v dôsledku našej výchovy a našich konvencií. Pri
praktizovaní prirodzenej hygieny sa s telesnými výkalmi, nedostane do kontaktu ani
dieťa, ani rodič, čo je obrovský rozdiel v porovnaní s jednorázovými plienkami.
-
Šetria peniaze.
Na prirodzenú hygienu nie je potrebných veľa vecí, látkové plienky, flanelové
deky, nepriepustná podloţka, niekoľko hubiek, nádoba, ktorá bude stále po ruke
(nočník, záchod, umývadlo).
-
Starosť o zdravie a bezpečie.
Neexistuje ţiadny dôkaz o tom, ţe nenásilné učenie na záchod od ranného veku
je pre fyzické a duševné zdravie dieťaťa nebezpečné. Naopak. Nedávne štúdie dokazujú,
51
ţe odďalovanie učenia na toaletu sa môţe podielať na dysfunkcii dolného močového
traktu, nočnom pomočovaní a na ďalších sociálnych a duševných problémoch.
-
To najlepšie riešenie pre ţivotné prostredie.
Prirodzená hygiena prináša určitý ekologický vzor. Keď uspokojíme potreby
dieťaťa, nemusíme neskôr nič čistiť. Ani my, ani budúce generácie. Cesta
k bezplienkovému dieťaťu trvá určitú dobu a rodičia plienky skrátka pouţívajú ako
poistku. Ale aj tak v tomto prípade výrazne zniţujú ich celkovú spotrebu.
-
Spontánne a flexibilné rodiny.
Rodiny, ktoré praktizujú prirodzenú hygienu sú oveľa prispôsobivejšie a môţu
slobodne plánovať svoj ţivot. Táto metóda je najviac vhodná pre rodiny, ktoré sa
rozhodli ţiť bliţšie k prírode alebo v odľahlých oblastiach.
-
Zlepšenie
spolupráce
a predchádzanie
konfliktom
pri
prebalovaní.
Táto metóda sa nerozvíja bez spolupráce, pretoţe bábätká chcú od prírody
spolupracovať, rodia sa s túţbou byť zapojené do ţivota.
-
Jednoduchšie samostatné pouţívanie záchodu.
Bábätká, ktorých vyprázdňovacím potrebám venujeme neustálu pozornosť
a uspokojujeme ich pomocou prirodzenej hygieny, zostávajú v neustálom kontakte so
svojimi telesnými pocitmi a signálmi. Nie je nutné ich v neskoršom veku učiť znova si
uvedomovať funkcie vlastného tela. Prechádzajú prirodzene k pouţívaniu nočníka,
podobne ako sa samé odstavia z kojenia alebo z náruče matky na lozenie.
-
Prináša potešenie a radosť.
Vyprázdňovanie je od prírody prirodzené. Uľavujeme si skrz otvory, ktoré sú
tesne spojené s najviac erotogénnymi oblasťami tela. Tieto ranné pocity, ktoré dieťa
vníma ho môţu podstatne ovplyvniť a pripraviť do ďalšieho štádia pozitívneho
sexuálneho vývoja, teda na to, ako sa budú stavať k sexualite.
Ingrid Bauerová (2009) záverom píše, ţe prirodzená hygiena bábätiek poskytuje
moţnosť uplatňovať vľúdnosť, dôveru a úctu, ktoré sa môţu stať základom vzájomného
a láskyplného vzťahu rodičov a detí a ktorý ich bude sprevádzať po celý ţivot.
2.3.5. Masáž bábätiek a detí
Autorka Jana Hašplová (2006) vo svojej krásne spracovanej knihe s názvom
Masáţe dětí a kojenců definuje masáţ dieťaťa ako zostavu veľmi jemného a citlivého
52
masírovania detského tela. Dieťa je pri masáţi nahé, ale pre pocit intimity a bezpečia sa
mu môţu ponechať spodné nohavičky. Na zvláčnenie pokoţky sa pouţívajú oleje
a k lepšiemu uvoľneniu a prehĺbeniu relaxácie sa počúva detská relaxačná hudba. Ide
o jemné dotyky, pri ktorých nie je vyvíjaný tlak, preto masáţou nemoţno ublíţiť.
Väčšina matiek „hovorí“ so svojimi nenarodenými deťmi prostredníctvom
dotyku, tak, ţe si hladí rastúce bruško a pritom sa svojmu dieťatku prihovára. Akonáhle
sa dieťatko narodí, matka pokračuje v tejto neverbálnej komunikácii prostredníctvom
dotykov. „Dieťa potrebuje od začiatku pohladenie, dotyk, lásku a povzbudenie.“
(Hašplová, 2006, s. 11) Ina May Gaskin (2010) hovorí zase o tom, ţe dotykom získava
dieťatko informácie o svete, ktorý ho obklopuje a ktorý, do určitej miery, ovplyvní to,
akou osobnosťou bude aţ vyrastie. Ak je dotyk matky neistý, sotva poznateľný
a nervózny, jej dieťatko bude podráţdené a bude často plakať. Pokiaľ matka drţí svoje
dieťa pevne a s istotou, dáva mu najavo, ţe sa môţe uvoľniť, ţe ho určite nepustí
a o všetko je postarané. Jana Hašplová (2006) píše, ţe pre ľudí podobne ako aj pre
mnohé ďalšie ţivočíchy má dotyk zásadný ţivotný význam, dodáva pocit tepla, istoty
a lásky. Zo všetkých zmyslov sa ako prvý vyvíja hmat, deti skúmajú a objavujú svet
okolo seba predovšetkým hmatom, preto sú hmatové podnety pre zdravý vývoj
nevyhnutné. Maznanie a hladenie, ktorého sa nám v detstve dostáva, nám pomáha
vytvoriť si zdravú predstavu o sebe samých. Podporuje v nás predstavu, ţe keď sa nás
niekto dotýka, tak nás tieţ prijíma a miluje. Známy americký psychológ E. H. Erikson
(in Hašplová, 2006) tvrdí, ţe si dieťa vytvára základnú dôveru v ľudí v poslednej
štvrtine prvého roka, z dôvery k ľudom pramení aj dôvera v seba samého.
U domorodých matiek a východných národov patrí masáţ dieťaťa k základným
zručnostiam matky a toto umenie sa predáva z pokolenia na pokolenie. Často sa
spontánne dotýkame našich detí pri úraze, bolesti, pocite únavy, pretoţe utešovaním,
hladením a neuvedomelou masáţou boľavých miest odplavujeme negatívne pocity,
prinášame úľavu, obnovujeme ţivotnú silu, preţívame pocity radosti a šťastia.
Účinky masáţe (Hašplová, 2006, s. 14 – 15):
-
zlepšenie vzájomných vzťahov v rodine - prehĺbenie dôvery medzi
rodičom a dieťaťom, komunikácia bez slov, podnecuje a prehlbuje schopnosť vcítiť sa
do druhej osoby, zlepšenie spolupráce, rodič a dieťa sa naučia relaxovať, sústrediť sa
vzájomne na seba
53
-
podpora psychickej rovnováhy - zbavuje dieťa napätia, úprava
spánkového rytmu, môţe pomôcť pri odstránení popôrodnej traumy dieťaťa, zniţuje
tvorbu adrenokortikotropného hormónu ACTH v mozgu vznikajúceho v stresových
situáciách dieťaťa a ktorého nadmerné mnoţstvo má negatívny vplyv na procesy učenia
a pamäť, ovplyvňuje rovnováhu ţivotnej energie
-
pôsobí liečivo a preventívne - dieťa je odolnejšie voči chorobám
a škodlivým vplyvom z okolia, stimulácia a zlepšenie krvného obehu, čo vplýva na
činnosť tkanív a orgánov, pôsobí na svalový, obehový a lymfatický systém, jednotlivé
tlakové body a meridiány, zlepšenie dýchania, lepšie okysličenie organizmu a následné
posilnenie hrudných svalov, stimulácia pokoţky, posilňuje hmat, zlepšuje stav
astmatikov, alergikov, ekzematikov
-
správne drţanie tela - aktivuje nervový systém, spevňuje alebo
uvoľňuje svalstvo, lepšia koordinácia pohybov, dokáţe vyvolať ţiadané kĺbové zmeny
a celkovo podporuje pohybový aparát
-
pozitívne podporuje vývoj detí s ŠPU (dyslexia, dysgrafia, dyskalkúlia,
...), s ĽMD (ľahká mozgová dysfunkcia) i s niektorými formami Downovho syndrómu
alebo autizmu
Rodičia by mali hľadať trpezlivú cestu, ktorá dieťaťu pomáha v ţivote prekonať
ťaţkosti. Pozerať sa mu s láskou do očí, počúvať s ním ukľudňujúcu hudbu, húpať ho
v náručí alebo s ním len mlčať a snaţiť sa vcítiť do jeho duše a byť mu oporou. Je
prirodzené a pre harmonický rozvoj detskej osobnosti aj pre vyváţené vzťahy v rodine
vítané, ţe sa do tejto činnosti zapájajú obidvaja rodičia, niekedy aj súrodenci a podľa
potrieb masírovaného dieťaťa sa striedajú, nikdy však v priebehu jednej masáţe.
Netreba zabúdať na to, ţe úspech tejto techniky závisí od vôle dieťaťa, pokiaľ dieťa
masáţ odmieta, nemali by ho rodičia do ničoho nútiť. Obzvlášť u detí s handicapom by
mali byť veľmi trpezliví a citliví. Napokon Jana Hašplová (2006, s. 14) píše, ţe:
„budeme-li trpěliví a své konání naplníme láskou a masáţ budeme povaţovat za
tvořivou práci, pocítíme během několika dnů nebo týdnů, v některých případech aţ
měsíců, sami na sobě i na svých dětech účinky dotekové relaxace.“
54
VÝSKUMNÁ ČASŤ
3.
Cieľ výskumu
Cieľom výskumu mojej diplomovej práce je zmapovať skúsenosť vybraných
matiek s prirodzeným pôrodom doma v súvislosti s prípravou na rodičovstvo. Zamerala
som sa zanalyzovať preţitú skúsenosť kaţdej matky z jej perspektívy. Vo výskumnej
časti sa venujem skúsenosti s prirodzeným pôrodom bez zásahov, tomu, aký má pre
konkrétne matky význam. Kaţdému pôrodu predchádza príprava v období tehotenstva,
ktorá je obzvlášť pre tento typ pôrodu dôleţitá, preto sa vo výskume zameriavam aj na
zistenie povahy a obsahu tejto prípravy u vybraných matiek, dôvody, na základe ktorých
sa pre tento typ pôrodu rozhodli, pozitíva a negatíva, ktoré zaznamenali a napokon čo
priniesla skúsenosť s prirodzeným pôrodom do oblasti partnerského vzťahu, do ich
prístupu k deťom a k výchove.
Hlavný výskumný cieľ:
-
Zmapovať skúsenosť vybraných matiek s prirodzeným pôrodom doma
v súvislosti s prípravou na rodičovstvo.
Vedľajšie výskumné ciele:
-
Popísať ako sa vybrané matky pripravovali na úlohu rodičov.
-
Zmapovať respondentmi vnímané typické aspekty vo výchove
-
Interpretovať skúsenosti vybraných matiek v oblasti sociálneho vývinu ich
dieťaťa a rozvoja partnerského vzťahu po prirodzenom pôrode doma.
V rámci výskumu sa pokúsim zodpovedať nasledujúce otázky:
-
Čo viedlo vybraných rodičov k rozhodnutiu pre prirodzený pôrod doma?
-
Ako prebiehala ich príprava na tehotenstvo, rodičovstvo?
-
Ktoré edukačné aspekty v problematike prípravy na prirodzený pôrod povaţujú
rodičia za problematické a ako ich vysvetľujú?
-
Aké sú základné princípy, ktoré pouţívajú vo výchove svojich detí?
55
-
Ktoré edukačné aspekty v problematike výchovy po prirodzenom pôrode povaţujú
rodičia za dôleţité a ako ich vysvetľujú?
-
Ako hodnotia partnerský vzťah po skúsenosti s prirodzeným pôrodom doma?
3.1. Výber účastníkov výskumu
Na dosiahnutie stanoveného cieľa výskumu je dôleţité, aby vybraní účastníci
mali skúsenosť s prirodzeným pôrodom. Z tohto dôvodu som pouţila výber na základe
určitých kritérií. Zároveň interpretatívna fenomenologická analýza (ďalej IPA), ktorou
som následne získané dáta analyzovala, vyţaduje čo najhomogénnejšiu vzorku, ktorá
reprezentuje danú skúsenosť. Kostínková (2010) píše, ţe pre IPA analýzu je dôleţitejšie
priniesť podrobné informácie o vnímaní a porozumení danej skupiny ako robiť
generalizované tvrdenie. Respondenti by mali dobre reprezentovať konkrétnu skúsenosť
a spĺňať stanovené kritéria výberu vzorky.
Základné kritériá:
-
skúsenosť s prirodzeným pôrodom bez zásahov
-
funkčný partnerský vzťah
Účastníkov výskumu som oslovila prostredníctvom bývalej spoluţiačky, ktorá
má sama skúsenosť s prirodzeným pôrodom. Poţiadala som ju o pomoc, či by mi mohla
pomôcť rozhodiť siete a nájsť matky, ktoré porodili prirodzeným spôsobom, bez
zásahov a ktoré sa venujú vzťahovému rodičovstvu. Následne som si pripravila
pozvánku do výskumu v programe Power Point, kde som uviedla základné informácie
o sebe, výskumnom zámere a konkrétnych podmienkach výskumu a rozposlala som ju
medzi poskytnuté kontakty. Netrvalo dlho a na rozhovor som mala k dispozícii osem
matiek.
Neţ
sa
uskutočnil
rozhovor
komunikovala
som
s respondentkami
prostredníctvom e-mailu, v ktorom som im bliţšie popísala, prečo sa tejto téme
venujem.
Pred analýzou som mala hotových osem rozhovorov, z ktorých som si však
z dôvodu rozsahu práce musela vybrať iba polovicu, teda finálne štyri. Tieto štyri matky
zároveň najlepšie zodpovedali kritériám výskumu.
56
3.2. Metóda zberu dát
Cieľom výskumu je zmapovať skúsenosť kaţdej matky, čiţe zanalyzovať kaţdú
skúsenosť do detailu. Ako metódu zberu dát som preto zvolila pološtruktúrovaný
rozhovor, o ktorom Smith (2003, in Rabušicová, 2011) hovorí ako o flexibilnej metóde
zberu dát. V rámci IPA analýzy je doporučené vyuţiť aj iné zdroje dát ako napríklad
denníkové záznamy, skupinový rozhovor či iné. V rámci tohto výskumu ale neboli
aktuálne, preto som pouţila iba zvolený pološtruktúrovaný rozhovor.
„Vedenie kvalitatívneho rozhovoru je umením a vedou zároveň“. (Hendl, 2005,
s. 166) Rozhovor patrí k najťaţším a súčasne najvýhodnejším metódam získavania
kvalitatívnych dát. (Rabušicová, 2011) Na to, aby sme ho zvládli, potrebujeme nielen
určité sociálne schopnosti a citlivosť, ale aj schopnosť pozorovať, pretoţe „Bez
kvalitního pozorováni není moţné provádět kvalitni interview“. (Miovský, 2006, s. 155
– 156) Metóda pološtruktúrovaného rozhovoru spočíva v tom, ţe je definované „jadro
interview“, čiţe minimum tém a otázok, ktoré má pýtajúci sa za povinnosť prebrať.
Môţe zamieňať poradie okruhov, ktorým sa venuje, maximalizuje tak vyťaţenosť
rozhovoru. Na toto jadro sa potom nabaľuje mnoţstvo rôznych doplňujúcich tém a
otázok, ktoré sa pýtajúcemu zdajú zmysluplné a vhodne rozširujúce zadanie. (Miovský,
2006, s. 159 – 161)
Poradie rozhovoru nie je pevne stanovené, výskumník ho nemusí presne
dodrţiavať. Vopred pripravené otázky majú za úlohu prinútiť výskumníka zamyslieť sa
nad tým, čo sa v rozhovore môţe objaviť a pripraviť sa na to. „Vytvorenie plánu
rozhovoru vopred nás núti myslieť explicitne o tom, čo si myslíme alebo dúfame, ţe
môţe rozhovor pokryť. Naviac umoţňuje premýšľať o ťaţkostiach, ktoré môţu nastať a
premyslieť spôsoby, ako takéto ťaţkosti zvládnuť.“ (Smith, Osborn, 2003 s. 59 in
Rabušicová 2011, s. 34) Vytvorenie plánu otázok slúţi ako priestor, v ktorom sa v rámci
rozhovoru pohybujeme. Rola výzkumníka je skôr facilitovať a sprevádzať, neţ diktovať
čo sa v rozhovore bude odohrávať. (Smith, 2003 in Rabušicová, 2011)
Štruktúra rozhovorov, ktoré som s matkami urobila bola rovnaká:
a)
Kaţdý rozhovor začínal neformálnym rozhovorom pre navodenie príjemnej,
priateľskej atmosféry. Následne som vysvetlila priebeh rozhovoru, spôsob nahrávania a
spracovania nahrávky a podmienky zachovania anonimity. Vţdy som tému rozhovoru
zopakovala a uistila, ţe ma zaujíma konkrétna, individuálna skúsenosť.
57
b)
Výskumný rozhovor prebiehal väčšinou podľa štruktúry vopred stanovených
otázok. A to z jednoduchého dôvodu, samotný pôrod je procesom, ktorý sa začína
prípravou počas tehotenstva, pôrodom a potom sa následne prechádza do starostlivosti a
výchovy dieťaťa. Všetky matky si spontánne vybrali postupovať chronologicky, pretoţe
im to pomáhalo rozpamätať sa na všetko dôleţité a nezabudnúť na jednotlivé súvislosti
vo vlastnom príbehu.
c)
Na záver rozhovoru dostala kaţdá matka moţnosť porozmýšľať o našom
rozhovore a doplniť prípadné nejasnosti, dôleţité aspekty, na ktoré si ešte spomenula
alebo ktoré sa vôbec nevyskytovali v mojich otázkach a chcela, aby boli súčasťou jej
výpovede. Po skončení kaţdého výskumného rozhovoru sme pokračovali neformálnym
rozhovorom, kedy som zopakovala zachovanie anonimity, kaţdá matka súhlasila so
zverejnením svojho pravého krstného mena, ďalej ma zaujímali osobné pocity a moţné
pripomienky. Rozhovor som ukončila poďakovaním a rozlúčením.
Kaţdý rozhovor bol nahraný na diktafón a následne doslovne prepísaný.
Jednotlivé rozhovory mali inú dĺţku trvania a to podľa rozsahu individuálnych
skúseností a komunikačných schopností matky. Kaţdý z rozhovorov prebehol na inom
mieste, bliţšie informácie o jednotlivých prípadoch sa nachádzajú vo výsledkoch
konkrétnych analýz rozhovorov. Z kaţdého rozhovoru vyšiel zoznam tém na základe
stanovených výskumných otázok. Počas zberu dát nedošlo k ţiadnej veľkej zmene
v stratégii vedenia rozhovoru.
3.3. Reflexia vlastnej skúsenosti s témou
Kvalitatívna analýza je vţdy ovplyvnená osobnosťou toho, kto ju aplikuje.
(Kostínková, 2010) „V rámci IPA analýzy je vplyv výskumníka súčasťou interpretatívne
analytického procesu, reflexia vlastnej skúsenosti je preto uţitočným spôsobom, ako
skvalitniť analýzu dát.“ (Rabušicová, 2011, s. 37) Kostínková (2010) píše
o výskumníkovi ako o „analytickom nástroji“, ktorého presvedčenia, postoje, osobné
záţitky alebo teoretické znalosti sú nevyhnutné k tomu, aby mohol porozumieť
skúsenosti ostatných ľudí. Cieľom tejto reflexie nie je, aby sa výskumníkové
presvedčenia a jeho vlastné skúsenosti z výskumu úplne vylúčili. Jeho skúsenosti sú
neoddeliteľnou súčasťou a predpokladom pre analytickú prácu. (Fade, 2004 in
58
Rabušicová, 2011) K reflexii vlastnej skúsenosti napokon Smith, Flowers a Larkin píšu
„Určité mnoţstvo reflexie je uţitočná a nevyhnutná časť fenomenologického
a hermeneutického skúmania, ale príliš veľa reflexie nás odvádza od predmetu
skúmania samotnej veci“. (2009, s. 149 in Weisbauerová, 2011, s. 34)
Moja osobná skúsenosť s prirodzeným pôrodom vôbec nezodpovedá kritériám
výberu účastníkov v tomto výskume. Sama nie som matkou, z toho dôvodu nemám
ţiadnu osobnú skúsenosť s tehotenstvom, samotným pôrodom a tým pádom ani
výchovou vlastného dieťaťa. S témou prirodzeného pôrodu som sa stretla počas štúdia
na vysokej škole v Bratislave, kedy sa moja spoluţiačka rozhodla pre tento typ
privedenia svojho dieťaťa na svet. Táto téma ma vtedy veľmi oslovila a postupom času
som sa o ňu začala hlbšie zaujímať a to do takej miery, ţe som sa rozhodla urobiť
výskum v rámci svojej diplomovej práce.
Keď som sa o túto tému začala hlbšie zaoberať, dostala som sa do kontaktu
s rôznym spektrom informácií, a to od úplne negatívnych prístupov okolia k tejto téme
aţ po, povedzme, fanatický prístup. Uvedomila som si, ţe rodičia, ktorí sa v dnešnej
dobe rozhodujú pre prirodzený pôrod s pomocou pôrodnej asistentky tvoria menšinovú
sociálnu skupinu. Častokrát museli obstáť pred odcudzením vlastného okolia
a komplikáciami spôsobenými odlišným vnímaním spoločnosti. Títo rodičia zakladajú
medzi sebou skupiny, robia osvetu prostredníctvom prednášok a konferencií
s odborníkmi, ktorí sa prikláňajú k návratu k prírode, vymieňajú si rôzne skúsenosti
s ostatnými rodičmi a v neposlednom rade vychovávajú svoje deti v tomto duchu.
Zaujal ma názor francúzskeho pôrodníka a zakladateľa pôrodného domu
v mestečku Pithiviers M. Odenta (2005, s. 85), ktorý vo svojej knihe píše: „Priebeh
pôrodu a prvé hodiny bezprostredne po ňom môţe z časti určiť, aký vzťah budú mať deti
k svojim matkám, čo môţe ovplyvniť aj to, ako budú pristupovať k druhým ľuďom
a k svetu okolo seba. Kritické obdobie po pôrode môţe veľmi výrazne ovplyvniť
osobnostné kapacity pre lásku a všeobecne pre nadväzovanie citových väzieb.“
Teoretické informácie, príbehy z kníh a moţnosť pozorovať tento jav v spoločnosti ma
priviedli na myšlienku zmapovať a hlbšie poznať skúsenosť vybraných matiek, ktoré
majú prirodzený pôrod za sebou a v rámci výchovy detí sa venujú vzťahovému
rodičovstvu.
Nakoľko som v rámci výskumu uskutočnila osem analýz rozhovorov, z ktorých
som do diplomovej práce vybrala iba štyri, po dokončení kaţdej analýzy som sa snaţila
59
urobiť menšiu reflexiu vlastných myšlienok, postojov a pocitov, aby som tak bola
schopná pristúpiť k ďalšej analýze bez unáhlených očakávaní a záverov. Myslím si, ţe
táto reflexia prispela ku kvalite kaţdej analýzy a zabezpečila jej jedinečnosť.
60
4.
Stratégia výskumu
Stratégiou výskumu niekedy nazývame všeobecný metodologický prístup
k riešeniu výskumnej otázky. Typy výskumných stratégií moţno kategorizovať
rozličným spôsobom. Najdôleţitejšími kategóriami sú kvalitatívne a kvantitatívne
stratégie výskumu. (Hendl, 2005)
Pre dosiahnutie stanoveného cieľa tejto diplomovej práce som si vybrala
kvalitatívnu výskumnú stratégiu a to z dôvodu obsahu výskumných otázok. Mojim
zámerom je zmapovať, pochopiť, poznať a porozumieť skúsenosti s prirodzeným
pôrodom a následnou prípravou na rodičovstvo. Pre tento typ výskumu preto zodpovedá
kvalitatívna výskumná stratégia. Hendl (2005) prirovnáva kvalitatívneho výskumníka
k činnosti detektíva, pretoţe výskumník vyhľadáva a analyzuje akékoľvek informácie,
ktoré prispievajú k osvetleniu výskumných otázok. Kvalitatívny výskum pouţíva
induktívne formy vedeckých metód, hĺbkové štúdium jednotlivých prípadov,
najrôznejšie formy rozhovorov a kvalitatívne pozorovanie. Výskumník vo svojom
hľadaní významov a snahe pochopiť aktuálne dianie vytvára podrobný popis toho, čo
pozoroval a zaznamenal. Hlavnou úlohou kvalitatívneho výskumu je objasniť ako sa
ľudia v danom prostredí a situácii dostali k pochopeniu toho, čo sa deje, prečo jednajú
určitým spôsobom a ako organizujú svoje kaţdodenné aktivity a interakcie. Analýza
vychádza z veľkého mnoţstva informácií a malého počtu jednotlivcov. Dôleţitý je
záujem o reálne celky, interakcie a individuálne osudy.
Výsledkom mojej diplomovej práce je zmapovať a preskúmať konkrétnu
skúsenosť z účastníkovej perspektívy a nie zovšeobecňovať výsledky pre veľké
mnoţstvo ľudí.
4.1. Interpretatívna fenomenologická analýza
Interpretatívna fenomenologická analýza je povaţovaná za relatívne mladú
metódu kvalitatívneho výskumu. Vznikla v polovici 90. tych rokov 20. storočia. Jej
autorom je Jonathan Smith, profesor psychológie na Birkbeck University v Londýne.
V strede záujmu tejto výskumnej metódy je pokúsiť sa porozumieť preţitej skúsenosti
človeka, to, aký význam jej človek prikladá. Cieľom je detailne preskúmať svet človeka,
ako vníma a ako si vysvetľuje udalosti, situácie či skúsenosti. (Kostínková, 2010)
Autori knihy Qualitative Psychology: a Practical Guide to Research Methods, J. Smith
61
a M. Osborne (2003, s. 53 in Weisbauerová, 2011, s. 22) definujú jej cieľ takto: „Cílem
interpretativní fenomenologické analýzy je detailně prozkoumat, jaké významy
přikládají účastníci jejich osobnímu a společenskému světu, co IPA studie nejčastěji
zkoumá, je význam zkušeností, událostí a stavů, jimiţ člověk prošel či v nichţ se
nachází.“
4.1.1. Východiská IPA
„IPA má svoj pôvod v psychológii zdravia a teoreticky je zakotvená v kritickom
realizme, sociálne kognitívnom paradigmate a vo fenomenológii resp. fenomenologickej
metóde, ako je poznať uţ zo samotného názvu.“ (Fade, 2004 in Rabušicová, 2011, s. 40)
IPA ako skúsenostná psychologická metóda výskumu vychádza z troch prístupov
filozofie poznania, fenomenológia, hermeneutika a idiografia. (Smith et al., 2009 in
Weisbauerová, 2011)
Fenomenológia
Všeobecne moţno fenomenológiu označiť za prístup, ktorý sa zaoberá
skúsenosťou.
(Weisbauerová,
2011)
Kostínková
(2010)
píše,
ţe
IPA
je
fenomenologická tým, ţe sa snaţí preskúmať osobité vnímanie alebo vysvetľovanie si
udalostí, situácií a skúseností človeka. Zakladateľom tohto filozofického prístupu je
Edmund Husserl. Jeho transcendentálna fenomenológia sa zaujíma o svet tak, ako sa
nám javí v určitom kontexte a čase. Cieľom je navrát k veciam samým a ich pravej
podstate, vyvarovanie sa našich domnienok a spôsobu nazerania na javy. (Willig, 2001
in Weisbauerová, 2011) Hendl (2005) vysvetľuje, ţe k dosiahnutiu tohto čistého
myslenia a nepredpojatého prístupu v posudzovaní vecí samých definoval E. Husserl
tzv. postup fenomenologickej redukcie, v priebehu ktorej je nutné „uzátvorkovať"
všetky aspekty mentálnych pochodov, čiţe teoretické poznatky, ideológie, prirodzený
a pre nás samozrejmý svet, vyjasnenie si našich intencií myslenia a odhalenie samotnej
podstaty.
Vrcholom
tohto
postupu
je
dosiahnutie
čistého,
absolútneho
transcendentálneho vedomia. IPA má s fenomenológiou styčnú plochu v zameraní sa na
preţitú skúsenosť človeka, na druhej strane je však analýza v interpretatívne
fenomenologickom prístupe vţdy ovplyvnená osobou výskumníka a nedochádza
k spomínanému
„uzátvorkovaniu“ jeho
predpokladov,
tak ako
je
tomu
vo
fenomenologickej Husserlovej filozofii. „Výsledek IPA vychází z interakce výzkumníka
62
a účastníka a analýza vytvořená výzkumníkem je vţdy výzkumníkovým výklademinterpretací účastníkovy zkušenosti.“ (Smith et al., 2009, s. 53 in Weisbauerová, 2011,
s. 24)
Hermeneutika
Hermeneutika je teóriou interpertácie, uţitočné teoretické východisko pre spôsob
ako človek interpretuje a prisudzuje význam svojim skúsenostiam. Takzvané
„zvýznamňovanie“ je v hermeneutike chápané ako proces, kedy človek slovne
interpretuje svoju skúsenosť, čím jej prisudzuje určitý význam. (Weisbauerová, 2011)
„Hermeneutika nepredstavuje ţiadnu konkrétnu metódu alebo systematický prístup, M.
Heidegger označuje uţ samotnú podstatu bytia vo svete za hermeneutickú. Naše
chápanie je vţdy sprostredkované predchádzajúcou skúsenosťou a je obmedzené
v kultúrnom kontexte, hermeneutika však otvára moţnosti pre nové chápania
a v procese interpretácie sa neuzatvára.“ (Willig, Rogers, 2008, s. 180 – 181 in
Weisbauerová, 2011, s. 24) Stretávame sa tu s pojmom hermeneutický kruh, ktorý je
jedným zo základných konceptov hermeneutiky. Hermeneutický kruh vyjadruje
dynamický vzťah celku a častí, kedy k tomu, aby človek pochopil dané časti, musí
nahliadnuť na celok a naopak, pri snahe pochopiť celok, musí poznať jeho jednotlivé
časti. (Weisbauerová, 2011) V rámci interpretačného procesu IPA analýzy dochádza
k tzv. dvojitej hermeneutike, pretoţe „výskumník dáva zmysel slovami zachytenej
skúsenosti respondenta, ktorý dáva zmysel svojej vlastnej skúsenosti.“ (Smith, Osborn,
2003 in Rabušicová, 2011, s. 40)
Idiografia
IPA skúma malý počet participantov a snaţí sa o detailné skúmanie konkrétneho
prípadu. A práve podstatou idiografického prístupu je zameranie sa na jednotlivý
prípad, explorácia osobnej perspektívy participanta v jeho konkrétnom kontexte
a detailné preskúmanie kaţdého prípadu samostatne pred vyvodzovaním všeobecných
tvrdení. (Smith et al., 2009 in Weisbauerová, 2011, s. 24 - 25) Chapman E. a Smith J. A.
(2002, s. 127 in Weisbauerová, 2011, s. 25) dodávajú: „Primárním cílem IPA studií je
podrobně prozkoumat vnímání a chápání specifických skupin spíše neţ vytvářet obecná
tvrzení.“
63
4.1.2. Priebeh analýzy
Autori Smith J. A., Osborn M. (2003 in Rabušicová, 2011, s. 41 - 42) nevnímajú
IPA analýzu ako predpísanú metodológiu. Píšu, ţe neexistuje jediný správny spôsob,
ako v tejto analýze postupovať. „Výskumník má moţnosť zvoliť si takú cestu, ktorá jemu
a jeho zámeru najlepšie vyhovuje. Pýta sa, akým spôsobom ľudia prisudzujú svojej
skúsenosti zmysel. V analýze nás teda zaujíma význam, ktorý má skúsenosť pre jej
nositeľa. Hlavným zámerom je detailne preskúmať svet človeka, ako vníma a ako si
vysvetľuje udalosti, situácie a skúsenosť.“
Smith et al. (2009 in Rabušicová, 2011) popisuje proces kódovania a analýzy dát
v rámci metódy IPA ako interatívny a induktívny cyklus. Proces samotnej analýzy
vyţaduje od výskumníka flexibilné a inovatívne myslenie s istou dávkou kreativity.
Spomínaní autori ďalej zdôrazňujú, ţe neexistuje jeden univerzálny postup IPA analýzy.
Smith et al. (2009, s. 79 – 80 in Rabušicová, 2011, s. 42 – 43) uvádzajú
všeobecné fázy procesu IPA analýzy:
-
analýza záţitkových tvrdení, popisu a porozumenia kaţdého z respondentov, riadok
po riadku z textového prepisu rozhovoru,
-
rozpoznanie vynárajúcich sa tém v tomto záţitkovom materiáli, zdôrazňovanie
rozdielov a zhôd, jedinečných nuansií a spoločných prvkov,
-
otvorenie
dialógu
medzi
výskumníkom,
dátami
a výskumníkovými
psychologickými poznatkami o tom, čo to môţe znamenať pre účastníkov, ţe sa
venujú týmto veciam v danom kontexte (tu začína prevaţovať interpretatívna fáza
IPA),
-
rozvinutie štruktúry, ktorá ilustruje vzťahy medzi témami,
-
organizácia tohto materiálu do podoby umoţňujúcej, aby sa dala vysledovať cesta
od úvodných poznámok v prepise, cez úvodné podoby zhlukov a rozvoj tém, aţ
k finálnej štruktúre tém,
-
spísanie kompletnej narácie, zdokumentovanej detailne okomentovanými citáciami
surových dát, ktoré sprevádzajú čitateľa skrz celý proces interpretácie, obvykle po
jednotlivých témach,
-
reflexia vnemu, konceptu a procesu, s ktorými výskumník do procesu získania
a zpracovania dát vstupoval a ktoré sa objavovali v jeho priebehu
64
Smith J. A. a Osborn M. (2003 in Rabušicová, 2011, s. 43) zdôrazňujú, ţe „IPA
je metoda, která má pracovat pro výzkumníka a je moţné si ji přizpůsobit potřebám
výzkumu a osobním způsobům práce.“ Horeuvedené všeobecné fázy procesu IPA
analýzy moţno rozpísať do konkrétnych menších krokov, ktoré autori Smith et al. (2009
in Weisbauerová, 2011) poskytli ako praktické vodítko pre výskumníka a moţno si ich
prispôsobiť podľa vlastných potrieb. Nakoľko som sa operacionalizácii konkrétnych
krokov procesu analýzy venovala zvlášť u kaţdého respondenta, z praktického vodítka
autorov uvádzam len stručné vymenovanie doporučeného postupu (Smith et al., 2009, s.
82 – 96):
a) opakované čítanie a počúvanie nahrávky
b) počiatočné poznámky
c) rozvíjanie vynárajúcich sa tém „Emergent Themes“
d) hľadanie vzťahov medzi vzniknutými témami „Super-Ordinate Themes“
e) presun k ďalšiemu prípadu
f) hľadanie vzorcov medzi prípadmi
4.1.3. Ukážka procesu analýzy skutočných dát výskumu
Kaţdá nahrávka rozhovoru bola doslovne prepísaná a analýza prebiehala od
jedného prípadu k druhému. V priebehu analýzy som sa neustále vracala k pôvodnému
prepisu rozhovoru a nahrávkam, aby som sa lepšie ponorila do emočného pozadia
výpovede a poznala rečové prejavy kaţdého respondenta. V rámci IPA metódy je
moţné postup analýzy meniť podľa vlastných potrieb. Túto moţnosť som vyuţila vo
svojej práci a v rámci operacionalizácie jednotlivých fáz som urobila niekoľko
technických zmien, ktorých konkrétny obsah je vyjadrený vo výsledkoch jednolivých
analýz, vţdy však so zreteľom na zachovanie všetkých dôleţitých krokov IPA
analytického procesu. V tejto časti práce sa pokúsim priblíţiť postup triedenia surových
dát aţ ku konečnému zoznamu hlavných a podradených tém, ktoré tvorili posledný krok
analýzy.
a) Opakované čítanie a počúvanie audio nahrávky
b) Podčiarknutie a farebné vyznačenie zaujímavých častí prepisu rozhovoru,
v ukáţke sú zaujímavé časti vyznačené tučným písmom
65
c) Počiatočné poznámky vľavo a vynárajúce sa témy „Emergent Themes“
vpravo vzhľadom k prepisu rozhovoru
Vynárajúce sa
Výskumníkové poznámky:
témy:
Pôvodný prepis:
Emergent
Themes
Keď Ľubica čakala prvé dieťa
„ţenu, čo rodila doma som ešte
vtedy nepoznala“, ale o tejto
moţnosti uţ vedela. Postupne
prišla na to „ţe by som chcela aj
to prvé dieťa porodiť doma“.
V tej dobe sa však presťahovali
do inej lokality, kde „sa nedala
zohnať
ţiadna
pôrodná
asistentka“ a ďalším dôvodom
boli obavy „môj muţ mal trochu
strach“.
Keďţe má Ľubica dve deti, jej
príprava na pôrod a rodičovstvo
bola pri kaţdom dieťati niečím
odlišná. Pri tom prvom to bola
„samozrejme taká intenzívnejšia
príprava“. Hovorí, ţe „mala
zázemie medzi kamarátkami,
ktoré uţ mali nejaké deti“ a boli
zároveň smerované „tak trochu
do tej alternatívnej cesty“. Čiţe
si „vyberali pôrodnicu podľa
nejakých kritérií“. Ľubica si
„načítala
nejaké
knihy“
a navštívila internetovú diskusiu,
kde sa „stretávali mamy, ktoré sa
zaujímali
o attachment
parenting“
čiţe
kontaktné
rodičovstvo. Ľubica uţ o tomto
type rodičovstva niekde počula
„to som uţ poznala z nejakých
článkov alebo kníh“, do tejto
diskusie sa pridala a „v podstate
som
postupovala
v zbieraní
informácií týmto smerom“.
V:
Porozprávaj
mi
o tvojej Dôvod prečo
príprave na rodičovstvo, vráť sa
prebehol prvý
do tých čias, keď si bola tehotná.
Ľ: Dobre, tak, keţde mám dve
deti, tak sa to trošku líši, toho
prvého, to bolo samozrejme
taká intenzívnejšia príprava, aj
keď nikde som na nejaké kurzy
nechodila, v podstate som mala
zázemie v Bratislave medzi
kamarátkami, ktoré uţ mali
nejaké deti a boli tak trochu do
tej alternatívnej cesty, takţe uţ
som mala tam kamarátky, ktoré si
vyberali
pôrodnicu
podľa
nejakých kritérií, ţenu, čo
rodila doma som ešte vtedy
nepoznala, ale vedela som o tom
a postupne som ako došla k tomu,
ţe by som chcela aj to prvé
dieťa
porodiť
doma,
to
bohuţiaľ nevyšlo, lebo ako sme
sa presťahovali vrámci Slovenska
do lokality, kde sa nedala
zohnať
ţiadna
pôrodná
asistentka a môj muţ mal
trochu strach, takţe bez
nejakej opory za sebou som to
nechcela nejako tlačiť, načítala
som si nejaké knihy a dostala
som sa vtedy na jednu diskusiu
na internete, kde sa stretávali
mamy, ktoré sa zaujímali
o attachment parenting, je to
kontaktné rodičovstvo a to som
uţ poznala z nejakých článkov
alebo kníh, takţe som sa tam
akoby
automaticky
hneď
pridala
a v podstate
66
pôrod v
pôrodnici
Intenzívnejšia
príprava počas
prvého
tehotenstva
postupovala v tej príprave
alebo v zbieraní informácií
týmto smerom…
d) Hľadanie vzťahov medzi vzniknutými témami. V tejto časti procesu
analýzy som prvé témy z pravej strany tabulky prekopírovala do nového dokumentu
word. Nasledovalo hľadanie vzťahov medzi jednotlivými témami a vytváranie hlavných
tém „Super-Ordinate Themes“, pod ktoré som dosadzovala podradené témy uţ
s príslušnými vlastnými poznámkami a konkrétnymi citáciami z ľavej strany tabulky.
-
Emergent Themes:
Super-Ordinate Themes:
Intenzívnejšia príprava
1. Príprava na pôrod a rodičovstvo
počas prvého tehotenstva
a) Intenzívnejšia príprava počas prvého
Dôvod prečo prebehol
prvý pôrod v pôrodnici
-
Základné body
tehotenstva
b) Príprava počas druhého tehotenstva,
rozšírenie informácií o pôrode doma
kontaktného rodičovstva
-
Príprava počas druhého
2. Prvý syn a pôrod v pôrodnici
tehotenstva, rozšírenie
a) Dôvod prečo prebehol prvý pôrod
informácií o pôrode doma
-
Príleţitosť pre pôrod doma
-
Nakopnutie a utvrdenie sa
v rozhodnutí porodiť
v pôrodnici
b) Spoločné obavy a neistota pred prvým
pôrodom
c) Skúsenosť s pôrodom v pôrodnici
prirodzene
-
Skúsenosť s pôrodom
3. Druhý syn a prirodzený pôrod doma
v pôrodnici
a) Príleţitosť pre pôrod doma
Zvláštna súhra okolností
b) Strach nie, ale túţba
a pôrod doma
c) Nakopnutie a utvrdenie sa v rozhodnutí
Matkino preţívanie pôrodu
doma
d) Zvláštna súhra okolností a pôrod doma
Ako Ľubica vníma
e) Matkino preţívanie pôrodu doma
prirodzený pôrod a čo je
f) Ako Ľubica vníma prirodzený pôrod
pre ňu dôleţité
-
porodiť prirodzene
a čo je pre ňu dôleţité
Strach nie, ale túţba
67
-
Manţel pri pôrodoch
-
Spoločné obavy a neistota
pred prvým pôrodom
-
4. Manţel pri pôrodoch
5. Ako si naše deti spolu rozumejú
Ako si naše deti spolu
rozumejú
6. Naša výchova
-
Kojenie
a) Vychovávame rešpektujúco
-
Vychovávame
b) Prirodzená hranica
rešpektujúco
c) Názor dieťaťa je dôleţitý
-
Prirodzená hranica
d) Veľa fyzického kontaktu
-
Názor dieťaťa je dôleţitý
e) Spíme na hromádke
-
Veľa fyzického kontaktu
f) Schopnosť otestovať svoje sily
-
Zapájanie detí do
g) Kojenie
rodinného ţivota
h) Bezplienková metóda
-
Spíme na hromádke
-
Schopnosť otestovať svoje
sily
-
Bezplienková metóda
68
5.
Výsledky
5.1. Výsledky IPA rozhovoru s Terezou
Rozhovor s Terezou trval hodinu a dvanásť minút, uskutočnil sa poobede
v jednej bratislavskej bioreštaurácii. Nebolo tam veľa ľudí a mali sme kľud a čas sa
o všetkom porozprávať. Tereza na mňa pôsobila veľmi uvoľnene a vyrovnane. Pozorne
si vypočula kaţdú otázku a skôr neţ odpovedala, svoju odpoveď si dobre premyslela.
Rozprávala veľmi pútavo, rozváţne a vety formulovala veľmi zrozumiteľne a jasne.
Analýza rozhovoru s Terezou bola pre mňa veľmi časovo náročná, nakoľko bola
prvá. Rozhodla som sa postupovať podľa návrhu jej autorov. Proces bol nasledujúci:
začala som opakovaným čítaním a počúvaním nahrávky, nasledovalo podčiarknutie
zaujímavých častí výpovede, písanie počiatočných poznámok na ľavý okraj textu,
zachytávanie prvých tém na pravý okraj, následne som tieto prvé témy prepísala na
samostatný papier a rozstrihala, ďalej som postupovala v hľadaní nadradených tém
a vzťahov s jednotlivými podtémami. Postup s rozstrihanými papierikmi ma však veľmi
spomalil, nakoľko som stratila prepojenie s uvodnými poznámkami a citáciami, preto
som prešla k práci na počítači, kde sa mi pracovalo s oveľa väčším prehľadom.
V počítači som postupovala prepisovaním mojich pôvodných poznámok a jednotlivých
citácií, aby som vhodne zaradila témy do skupín a vyjadrila tak vzťahy medzi nimi.
Aktuálny stav:
Tereza je slobodná matka, má jedného trojročného syna, s partnerom sa rozišli
v období po pôrode, ako sama hovorí „bohuţial, to partnerstvo nie je ako bolo.“ Partner
bol ale prítomný počas celého tehotenstva, pôrodu a snaţí sa stále podielať aj na
výchove ich syna. Tereza učí v škôlke, ktorú navštevuje aj jej syn.
5.1.1. Prehľad hlavných tém z rozhovoru s Terezou
V rozhovore Tereza povedala „mám iba jedného syna, ktorý to vlastne celé
naštartoval u mňa“, na začiatku analýzy mi táto veta zarezonovala, ale potrebovala som
prejsť celou analýzou, aby som našla svoju odpoveď na otázku „čo naštartoval?“
Hlavné témy Tereziinho rozhovoru vznikli zoskupovaním prvých tém do jednotlivých
zhlukov podľa ich významu. Došlo tak k reorganizácii celej Terezinej výpovede, ktorá
69
dala vznik novému celku. Mojou odpoveďou na predošlú otázku, čo Tereziin syn u nej
naštartoval, je v poskytnutých vybraných častiach rozhovoru. Na základe analýzy som
si uvedomila, ţe Tereza sa prostredníctvom svojho syna a jeho výchovy dostala
k poznaniu seba samej, svojej vnútornej ţenskej sily a napokon našla aj svoje
nenaplnené detské túţby a spôsoby ako ich spoločne so synom napĺňať. Moţno teda
povedať, ţe syn naštartoval akýsi pomyslný motor jej nového ţivota. Hlavné témy tvorí
šesť nadradených tém a dvadsaťtri podradených tém. Zaujímavých a dôleţitých častí
bolo v rozhovore veľmi veľa, nakoľko sa Tereza pri rozhovore riadila mojimi otázkami
a len sem-tam odbočila od témy. Nasleduje zoznam všetkých tém, ktoré budú niţšie
podrobne vysvetlené a zdokumentované konkrétnymi citáciami z prepisu rozhovoru
a mojimi doplňujúcimi poznámkami.
1.Osobná skúsenosť
a) Dôvod rozhodnutia pre prirodzený pôrod doma
b) Pozitívna alebo negatívna skúsenosť
2.Tehotenstvo a príprava na pôrod
a) vnímavá informovanosť
b) Minimum vyšetrení
c) Technické vybavenie a jedinečnosťkaţdého pôrodu
d) Ako a s kým porodiť dieťa
3.Preţívanie pôrodu
a) Hlboká meditácia
b) Veľmi silná skúsenosť v ţivote
c) Partner pri pôrode - moje predstavy a preţitá skúsenosť
4.Negatívna skúsenosť v pôrodnici
a) Hospitalizácia, ja a systém
b) Ja áno, syn nie (dôvod prečo si ho chceli nechať)
c) osobné pocity v pôrodnici
d) Nerozumiem, odmietam – vedľajšie poţiadavky pôrodnice
70
5.Moje dieťa a výchova
a) Aké je moje dieťa
b) Výchova začala uţ v tehotenstve
c) Čo je pre mňa vo výchove podstatné
6.Typické znaky výchovy
a) My a bezplienková metóda
b) Svojho syna som nosila aj po pôrode
c) Môjho syna som dlho kojila
d) Spíme v rodinnej posteli
e) Dokončené hračky
f) Ţiadne očkovanie, aj otec rozhoduje
g) Komunikujem s rešpektom
5.1.2. Popis témy: Osobná skúsenosť
a) Dôvod rozhodnutia pre prirodzený pôrod doma
Pre domáci pôrod bola Tereza rozhodnutá od začiatku, ak by to všetky
podmienky dovolili. Jedným z hlavných dôvodov bola nedôvera „ja mám takú
prirodzenú nedôveru k lekárom celkovo a k týmto systémom tu u nás.“ Ďalším dôvodom
bolo vlastné presvedčenie „som presvedčená o tom, ţe pôrody doma sú bezpečnejšie
ako pôrody v nemocnici v našom systéme, to sa mi osvedčilo.“ Napokon zdôrazňuje, ţe
„nemám nič proti lekárom, ale proti tomuto systému, proste som nechcela podstúpiť,
aby moje dieťa prepadlo tomu systému, aby som sa ja musela podriaďovať nejakým
autoritám.“
b) Pozitívna alebo negatívna skúsenosť
Tereza nemá so samotným pôrodom svojho syna negatívnu skúsenosť „vţdycky
aj zdôrazňujem, ţe ja vlastne nemám negatívnu skúsenosť, ţiadnu, s pôrodom, nemám to
s čím porovnávať, môţem to len porovnávať s ľuďmi okolo mňa, ktorí majú tie
negatívne skúsenosti.“ Naopak mala veľmi dobrú skúsenosť „musím povedať, ja som
71
mala veľmi dobrú skúsenosť, dá sa ten pôrod preţiť aj iným spôsobom ako nás učili
naše mamy a naše babky.“ Napriek tomu, ţe Tereza povaţuje prirodzený pôrod doma
za veľmi dobrú skúsenosť vo svojom ţivote, nevie vopred povedať, ako by sa rozhodla
pri ďalšom tehotenstve, záleţalo by na viacerých faktoroch. Ţenám, ktoré sa jej pýtajú,
či majú rodiť doma alebo nie, hovorí „ja nikomu neodporúčam rodiť doma, pretoţe to je
najvyšší spôsob diskriminácie, aký som kedy zatiaľ vo svojom ţivote zaţila.“ Pod touto
diskrimináciou rozumie „ţe som bola donútená rodiť svoje dieťa doma ako nejaká
stíhaná osoba, ţe ma vlastne v tom štát vôbec nepodporil, nedal mi ţiadnu pomocnú
ruku, keby som ju potrebovala“.
5.1.3. Popis témy: Tehotenstvo a príprava na pôrod
a) vnímavá informovanosť
Tereza ako budúca matka poňala prípravu na pôrod ako sama hovorí „dosť tak
vedecky.“ Vysvetľuje, ţe „začala som si študovať úplneţe od začiatku všetko, takţe
z kaţdého roţku trošku.“ V rámci tejto prípravy sa zaoberala rizikami a výhodami
prirodzeného pôrodu „celé to moje tehotenstvo prebiehalo v takomto duchu, ţe doma,
v kľude a proste lúskať za radom témy, ktoré ma zaujímali.“ Moţno povedať, ţe sa
snaţila byť veľmi vnímavá na veci okolo seba „snaţím sa vyciťovať veci.“
b) Minimum vyšetrení
Tehotenstvo býva väčšinou spojené s návštevou gynekológa a pravidelným
absolvovaním screeningových vyšetrení. V tomto smere patrí Tereza k tým matkám,
ktoré sa na základe vlastného uváţenia rozhodujú či absolvujú ponúkané vyšetrenia,
alebo naopak. Počas tehotenstva Tereza neabsolvovala všetky vyšetrenia „ja som
odmietala väčšinu vyšetrení v tehotenstve, ktoré sú teda nepotrebné, alebo ja som ich
teda nepotrebovala.“ Potvrdzuje, ţe „základné vyšetrenia, ako sú odbery krvi, moču
a podobne som podstúpila, ultrazvukové vyšetrenia som mala iba jedno na začiatku na
potvrdenie tehotenstva a v poslednom mesiaci tehotenstva na potvrdenie polohy
placenty.“ Ultrazvukové vyšetrenie na potvrdenie tehotenstva po tomto pôrode
nepovaţuje za dôleţité, keby bola druhý krát tehotná, neabsolvovala by ho, ďalšie
vyšetrenie bolo naopak veľmi dôleţité pre prirodzený pôrod doma, takţe jeho
podstúpenie je určite na mieste.
72
c) Technické vybavenie a jedinečnosťkaţdého pôrodu
Existujú prostriedky, ktoré dokáţu pomôcť rodičke uľahčiť od bolestí,
relaxovať, zaujať vhodnú pôrodnú polohu a podobne. Aj Tereza sa pred pôrodom
snaţila pripraviť vhodné prostredie na pôrod „bola som pripravená na všetko, aj tak
vyzeral náš dom.“ Jej technické vybavenie obsahovalo veľa praktických vecí „mala
som k dispozícii fitloptu, závesnú šatku na uvoľňovanie kríţov, aromaterapeutické oleje,
homeopatiká k pôrodom, ktoré sa vlastne vyuţívajú v určitých situáciách.“ Po pôrode
však sama skonštatovala „nakoniec som nevyuţila z toho takmer nič.“ Samotný pôrod
prebiehal doma za kuchynským stolom „stôl bol pre mňa najväčšie uzemnenie aké som
mala, ţiadna fitlopta, ţiadne závesy, ţiadne, ja neviem, letiská a matrace ako to
v niektorých tých filmoch bolo, vôbec, ja som si sedela doma za stolom väčšinu času.“
Namiesto aromaterapeutických olejov jej partner uvaril domácu zeleninovú polievku
„ja som sa rozplývala nad tou vôňou, to bola proste najväčšia extáza v tom momente
pre mňa, proste tá vôňa domova.“ Vlastná skúsenosť ju utvrdila v presvedčení, ţe
„kaţdá ţena má ten svoj spôsob rodenia alebo toho privádzania detí na svet“ a ţe nie
všetko, čo videla alebo čítala, ţe by tak malo byť, jej bude aj vyhovovať.
d) Ako a s kým porodiť dieťa
Ako je uţ na začiatku spomenuté, Tereza bola rozhodnutá pre pôrod doma.
Kaţdá matka však počas tehotenstva preţíva rôzne obavy o bezpečie dieťaťa a zvlášť
pri samotnom pôrode. Uvaţuje ako, kde a s kým si dokáţe predstaviť túto vzácnu
a zároveň náročnú chvíľu, rozhoduje sa. Tereza mala okrem moţnosti pôrodu doma
premyslené aj iné alternatívy „tých plánov bolo viacej, plán A bol pôrod doma, plán B
bol Banská Štiavnica, ktorá sa tak odlišuje trošku od ostatných pôrodníc u nás a plán C
bola najbliţšia pôrodnica, keby naozaj išlo o niečo.“ Pre svoj pôrod si vybrala partnera
a ţenu, ktorá sa jej a dieťatku venovala počas celého tehotenstva. Ako sama hovorí „Ja
som nemala asistovaný pôrod, pri mojom pôrode bol vlastne iba môj partner a ešte
jedna osoba, ktorá ma celým tým tehotenstvom sprevádzala a nie je to ani dula, ani
pôrodná asistentka, je to jednoducho ţena, ktorá sa týmto veciam venuje, takţe taká
duchovná podpora a osvedčila sa mi super vtedy.“ Úloha tejto ţeny bola v samotnej
prítomnosti „jej rola nebola asistovať mne pri pôrode, ale byť tam pre prípad, ţe by
som mala potrebu vysloviť otázku, aby tam bol niekto, kto mi dá buď odpoveď alebo mi
73
povie, ţe ako by som mohla riešiť, keby som niaky vnútorný rozpor mala.“ Prítomnosť
partnera pri pôrode vníma ako „v mojich očiach je to otázka ţeny“ podľa nej záleţí aj
„na vzťahu medzi nimi dvomi a dalo by sa to do hĺbky riešiť aţ po nejaké rodinné
konštelácie svoje, kaţdý čo si nesie.“ K prítomnosti partnera pri pôrode sa vyjadrila
nasledovne „ja som ho tam chcela mať, ja by som mu v ţivote nemala to srdce, ak by
teda on chcel, zamietnuť mu tú prítomnosť pri pôrode.“
5.1.4. Prežívanie pôrodu
a) Hlboká meditácia
Preţívanie pôrodu si sama pre seba nikde nezaznamenala, napriek tomu ho
v rámci rozhovoru dokázala veľmi presvedčivo a pútavo opísať „v tom momente by sa
mohlo zdať pri pôrode, zvonku, ţe zaspávam, alebo ţe strácam vedomie.“ Odôvodňuje
to veľmi príjemným pocitom uvoľnenia medzi jednotlivými kontrakciami „vtedy sa mi
darilo dostať sa do takých hladín vedomia, ţe napriek tomu, ţe nie som človek, ktorý je
niako duchovne naladený, dovolím si to pomenovať tak, ţe to bola veľmi hlboká
meditácia pre mňa.“ V tom momente „som sa úplne spojila sama so sebou a naozaj, ţe
som pocítila takú celistvosť s celou matkou zemou a so všetkým, takým nejakým
archetypom ţeny som sa stretla sama v sebe.“ Táto hlboká meditácia, ako to sama
nazvala, jej pomáhala napojiť sa nielen na seba, archetyp ţeny v sebe, ale hlavne na
svoje dieťa „moţno aj tým, ţe som to mala celé naštudované, moţnoţe nie, ja som
presne vedela, ţe čo sa s ním deje, ja som ho cítila.“ Vznikol priestor pre ich „vzájomnú
komunikáciu“, „v mojej hlave vtedy išiel iba taký láskyplný hlas, ţe ja mu vlasne dávam
čas: máš čas, dieťatko moje.“ Pocitovo dávala dieťaťu čas, aby dokázalo samo prejsť
pôrodnými cestami bez známky akéhokoľvek tlaku. Svoje preţívanie opisuje ako „bola
v spojení s mojím dieťaťom, intenzívne som na neho myslela a aj som ho uţ intenzívne
cítila, takţe dávať mu čas a netlačiť, predýchavať, myslieť na neho, to bolo tieţ veľmi
silné pre mňa.“
b) Veľmi silná skúsenosť v ţivote
Tereza počas rozhovoru vyjadrila myšlienku, ţe „jedna vec je tehotenstvo a
príprava na pôrod, ale z jedného aspektu sa na ten pôrod nemôţeš nikdy pripraviť“
s týmto sa stretla aj ona „môţeš počuť o tom, aký je pôrod hlboký preţitok, ale aţ keď
74
ho preţiješ, tak zistíš, čo je to za silu, ktorá vlastne je v nás ţenách“. Ten pocit, kedy sa
stretla sama so sebou „mi dodalo neskutočnú silu“. Ovplyvnilo to aj to, ţe „tie samotné
kontrakcie, keďţe som s nimi nebojovala ale som ich prijala, tak oni mi dávali väčšiu
a väčšiu silu“ Hovorí, ţe „niekde, môţeš počuť od niekoho, ţe bol stále vyčerpanejší, ja
som to mala presne naopak, ja som takú silu dostávala, neviem to ani slovami opísať“.
Je to pre ňu veľmi silná skúsenosť, ktorej účinky pociťuje dodnes, s veľkou rozvahou
a silou v slovách dodáva „doteraz keď mám nejaký vnútorný problém, tak z nej viem
čerpať, stačí mi jedna spomienka na ten pocit“. Táto sila prameniaca zo skúsenosti
s prirodzeným pôrodom sa objavovala aj „pri kojení sa mi to vţdycky vracalo, taká tá
sila“. V týchto okamihoch „som mávala aj také výzie samej seba ako sa vznesiem nad
seba a idem vyššie, vyššie aţ do vesmíru aţ sa vidím ako planéta“. Podľa Terezy moţe
takto vnímať pôrod „iba ţena, ktorá ho preţila s vedomím a prirodzene“.
c) Partner pri pôrode - moje predstavy a preţitá skúsenosť
Tereza hodnotí celkovo obdobie pôrodu „bolo to vtedy asi naše najkrajšie
obdobie, keď sme boli spolu“. Jej priateľ nebol aktívny typ, preto „ja som nemala takú
dôveru“. K samotnému priebehu pôrodu nemala na neho ţiadne poţiadavky, jej
jediným očakávaním bolo „ja som potrebovala len, aby tam bol“, nakoniec „musím
povedať, ţe som s týmto mala naopak veľmi pozitívnu skúsenosť“. Tereza hovorí, ţe
partner sám vyciťoval jej aktuálne potreby „veľmi milo prekvapil a počas toho pôrodu
sme boli úplne zosúladení“ dokonca „kaţdý jeho krok, gesto, všetko bolo v tej chvíli pre
mňa dokonalé“. Takto preţitý pôrod mal na partnera veľmi silný, pozitívny vplyv „ten
pôrod veľmi aj jeho posilnil ako otca, on je doteraz skvelý otec, staráme sa spoločne“.
Ak mal niekedy partner moţnosť vyjadriť sa k vlastnému preţívaniu tejto skúsenosti
s pôrodom „vţdycky bol taký hrdý, ţe to ľavou zadnou“. Tereza vníma vyššiu hodnotu
seba ako ţeny v partnerových očiach „ako ţena v jeho očiach som získala veľa, veľa na
hodnote“.
5.1.5. Negatívna skúsenosť v pôrodnici
a) Hospitalizácia, ja a systém
Predsalen hovorí o jednej svojej negatívnej skúsenosti „Nakoniec, som si ten
systém odţila, to je tá moja negatívna skúsenosť“. Tereza o svojom rozhodnutí porodiť
75
dieťa prirodzene doma hovorila len s vybranými ľuďmi zo svojho okolia, u ktorých
predpokladala, ţe to normálne príjmu a pochopia. Keď sa po pôrode dostala do
pôrodnice, jej ostatné okolie o ničom netušilo, všetci si mysleli, ţe aj samotný pôrod
prebehol klasicky v pôrodnici „ja som nakoniec v tej pôrodnici bola, takţe celá moja
rodina si mysleli, ţe ja som tam aj porodila, ale ja som porodila doma“. Hospitalizácia
sa netýkala priamo dieťaťa, ale jej. Dôvodom bola placenta, Tereza o tom hovorí
s úsmevom „boli sme sedem hodín po pôrode a ešte drţala, vlastne nedošlo
k odlúčeniu“. Pokračuje a vysvetľuje „najväčšie riziko u mňa bolo, ţe dôjde k odlúčeniu
placenty skôr ako sa narodí, vtedy by hrozil cisársky rez“. Jej placenta bola uţ počas
tehotenstva umiestnená niţšie, preto „posledné týţdne pred pôrodom som venovala
tomu, ţe som proste myslela na to, ţe tá placenta musí drţať a drţala“ predsa „človek
nechce podceniť nič“. Konštatuje „to bol môj jediný strach, lebo to bola jediná situácia,
ktorá by mohla váţne ohroziť ţivot malého“. Do pôrodnice odišla „aby mi dali jednu
jednoduchú injekciu, Oxytocínu, ktorá vlastne spôsobila silnejšie sťahy maternice, aby
sa tá placenta odlúčila“.
b) Ja áno, syn nie (dôvod prečo si ho chceli nechať)
Tereza chcela z pôrodnice odísť čo najskôr domov, ale nebolo to jednoduché
„keďţe nemocnica je základom systém, tak uţ som bola v rukách systému“. Narazila na
problém, na ktorý nebola vopred pripravená „ja som naozaj fyzicky ţiaden problém
nemala, horšie to bolo s mojím malým, ktorý sa narodil doma a nechceli veriť tomu, ţe
ţije“. Stretla sa s reakciou „vy ste prepustená, ale dieťa vám nedáme“. Bez syna však
odísť nechcela a tak bola donútená zostať tam s ním štyri povinné dni „niako mi ušlo, ţe
môj syn vlastne nebude vôbec pod primárom, ale ţe nás budú brať ako dve úplne
rozdielne osoby, v tomto systéme to vôbec nefunguje tak, ţe matka a dieťa sú spolu, ale
kaţdý zvlášť“. Primárka našla výsledky, ktoré sa berú ešte pred pôrodom, kde sa našiel
Streptokok B „V klasických metodikách nášho pôrodníctva sa pri pôrode podávajú
antibiotické infúzie, ktoré som, tým, ţe som rodila doma ja pri pôrode vlastne nemala,
takţe to bol pre nich dôvod, podľa ktorého ho oni mali pozorovať a nasadiť mu
preventívnu ampicilínovú liečbu“. Tereza o tom nemala informácie „takţe ma
odzbrojili“.
c) Osobné pocity v pôrodnici
76
Tereza sa necítila dobre „Cítila som sa totálne zúfalo, nevedela som, čo mám
robiť“. Dôvod týchto pocitov „ja som sa tam na nikoho nehnevala, ja som sa tam
potrebovala s tými ľuďmi baviť, normálne proste komunikovať“. Zdravie syna mala na
starosti „detská pediatrička, ktorá uţ nebola taká ústretová, bol to taký ten typický
doktor, ktorý v momente, hneď na druhý deň chcel moje dieťa očkovať, chcel mu riešiť
rôzne odbery a podobné veci“. Tereza väčšinu odmietala „odbery krvi, to bol jediný
zákrok, čo som teda povedala, ţe dobre“. Hovorí, ţe matka môţe všetko odmietnuť
„ide o to, ţe ako na vás bude ten personál pozerať“. Reakciou na jej odmietanie bolo
„úplne si drţali odstup“. Cítila sa „ako keby som bola marťan“. Z popôrodného
oddelenia bola prepustená, ale z detského nechceli prepustiť jej dieťa „zisťovala som si,
čo môţem, čo nemôţem, lebo sa mi začali vyhráţať sociálkou, ţe keď ho odnesiem
a podobné veci, ţe nedostanem príspevok pri narodení dieťaťa“. Neskôr zistila, ţe toto
riešenie nespadalo pod kompetencie pôrodnice, ale vlastného pediatra „ja som totiţ
pediatra riešila ešte pred pôrodom v mieste môjho bydliska, s tým, ţe som oboznámila
pediatričku, ţe sa chystám rodiť doma a či by bola ochotná prísť mi na druhý deň
pozrieť dieťa, priamo ku mne domov“. A mala šťastie „nakoniec mi aj ona pomohla sa
odtiaľ dostať“ nakoniec „stačil jeden telefonát, kedy tá pediatrička naša oboznámila, ţe
ako pôrod doma predsa nieje nejaká katastrofa, ţe čo tam so mnou robia a ţe na jej
zodpovednosť ma preberá ona“.
d) Nerozumiem, odmietam – vedľajšie poţiadavky pôrodnice
Okrem chýbajúcej komunikácie s personálom sa stretla s povinným pouţívaním
jednorázových plienok, ale „ja som hneď od narodenia začínala s bezplienkovou
metódou, takţe ja som mala iba také jednoduché plienky, čo tam bolo zakázané“ ale „to
som si teda presadila“. Ďalším problémom bolo kojenie „nemohla som ho dojčiť bez
toho, aby som si ho predtým a potom neodváţila“. Terezina skúsenosť však bola „ja
som bola tá mamina, ktorá ho mala stále na tele a on proste bol stále prisatý, on stále
pil a to sa im nepáčilo, oni očakávali odo mňa aby som ho nechala akoţe vyhladovať“.
Nechápala týmto rutinám pôrodnice „to sú veci, ktoré som si jednoducho obhájila, ţe do
toho mi nebude nikto zasahovať“. So vzájomným nepochopením a odmietaním sa
Tereza nestretla iba v pôrodnici, celkovo nenachádza vo svojom okolí podporu „veľmi
ťaţko sa s tým vysporiadavam, vidím, ţe to nie je také jednoduché a ťaţko sa presadzujú
tieto veci“. Rozhodla sa však ísť vlastnou cestou napriek ťaţkostiam a častému
77
nepochopeniu zo strany okolia „snaţím sa, ale ja som si povedala, ţe je to moja cesta,
budem taká menšinová“.
5.1.6. Moje dieťa a výchova
a) Aké je moje dieťa
Tereza nepoznala pohlavie dieťaťa, myslela na dievčatko. So smiechom opisuje
„ja som nevedela vlastne vôbec, ţe čo to bude, takţe som očakávala, ţe to bude
Hanka“. Rozmýšľa a nevie ako charakterizovať svojho syna, napokon vyjadruje svoje
city „Najviac ho milujem na svete“. O synovi hovorí spočiatku veľmi jednoducho „je to
taký šinter, no je to chalan“. Ako bábätká sa jej zdajú všetky „domarodené“ deti
rovnaké, opravuje sa však, ţe dôvod podobnosti týchto detí nezávisí len na pôrode doma
„ide o tú výchovu, ten pohľad na celé to rodičovstvo potom, k čomu vlastne patrí uţ aj
to tehotenstvo“. Stretáva sa so ţenami, ktoré majú podobné cítenie ako ona „tie ich deti
majú napĺňané všetky svoje potreby základné, sú kľudné, neplačú aţ kým sa im nezačne
vytvárať to ich malé vnútorné JA, oni nemajú dôvod prečo plakať, lebo majú naplnené
všetky potreby. Väčšinou sú to deti, ktoré sú kontaktné na mamu, sú nosené, sú
dojčené“. Premýšľajúc a predstavujúc si ďalej svojho syna hovorí „on je prudký hrozne,
je veľmi kontaktný na ľudí“. Napríklad „on sa chce objímať s druhými deťmi, chce
niekedy dať pusu, niekedy sa chce na niekoho zvaliť akoţe v rámci hry“. Takţe „je
veľmi dotykový a kontaktný, nemá problém s fyzickým kontaktom“. Tereza si všimla, ţe
nie všetkým deťom je tento priamy kontakt príjemný „to je teraz taká základná vec,
s ktorou teraz kvázi bojujeme, lebo je to také neţelané“. Ďalším aspektom je voľnosť
pohybu, na ktorú bol jej syn od malička zvyknutý „my sme teraz v meste len krátko, my
sme fungovali tam, kde sa aj narodil, to je miesto na strednom Slovensku, úplne v lone
prírody“. Preto o ňom hovorí „je taký prudký vo všetkom, treba ho krotiť, je to taký
divočák malý“. Podľa Terezy je mesto veľmi málo prispôsobené pre voľnosť detí „On
je vlastne obmedzovaný na kaţdom kroku“. Majú s tým problém „teraz musím na neho
dávať pozor, lebo mesto je nebezpečné“.
b) Výchova začala uţ v tehotenstve
Výchova je oblasť, ktorú Tereza rieši stále. Uţ počas tehotenstva začala
premýšľať o tom, ţe by mu chcela niečo do ţivota začať dávať, hovorí tomu „zasievať
78
nejaké semiačka, aby mu malo čo vyrásť“. Zdôrazňuje ţe „tým pôrodom to pre mňa
neskončilo. Ja som sa uţ ku koncu tehotenstva snaţila posúvať ďalej“. Začala sa
venovať takzvanému „aktívnemu rodičovstvu, to je to napĺňanie potrieb“. Podľa
Terezy, kto chce vycítiť potreby dieťaťa, potrebuje na to priestor „kaţdá ţena, ktorá má
k tomu priestor, tak to vyciťuje sama“.
c) Čo je pre mňa vo výchove podstatné
Podobne ako pôrod bol vedomý proces „aj to vychovávanie sa snaţím, aby bolo
vedomé“. Znamená to, ţe všetko robí za určitým účelom „keď mu čítam nejakú
rozprávku, tak viem prečo mu ju čítam, viem, čo mu tým chcem dať, keď s ním malujem,
tak viem, prečo s ním malujem, tak ako s ním malujem“. Momentálne sa najviac venuje
waldorfskej pedagogike. Páči sa jej na tom to „ako udrţať deťom to detstvo, ako pre
nich pripraviť pripravené prostredie na to, aby sa vedeli rozvíjať všetky tie vývojové
fázy alebo aby všetko mohlo plynúť a malo dostatočný priestor“. Vyhovuje jej, ţe táto
pedagogika pracuje so skupinou „čo mne tieţ chýba a cítim, ţe aj to dieťa uţ v určitom
veku vyhľadáva tú skupinu“. O waldorfskej pedagogike sa Tereza vyjadrila „ja som
prišla na to, ţe to je to, čo mne chýba v prvom rade“, týmto sa nesnaţí niečo vyčítať
svojim rodičom, ale „vyslovene si to iba ja ako sama na seba pripúšťam, ţe mi to chýba,
ţe mi to robí veľmi dobre vracať sa v niektorých veciach, ako napríklad rozprávky, to
tvorenie alebo pesničky, riekanky a podobné veci“. Dôleţitým znakom jej výchovy syna
je maximálna sloboda v preţívaní pohybu a jeho telesných hraníc „môj syn odmalička
nemal nejaké veci, ktoré by som mu vyslovene zakazovala“, snaţila sa podporovať jeho
radosť z pohybu, môcť si vyskúšať svoju motoriku vo svete a v prírode.
5.1.7. Typické znaky výchovy
a) My a bezplienková metóda
Počas tejto metódy pouţívala Tereza „také alternatívne spôsoby riešenia týchto
vecí“. Alternatívou jednorázových plienok boli poistné plienky. Bezplienková metóda
je pre Terezu jednoduchá „lebo nemusím s ním nikam poriadne chodiť“. Prakticky to
vyzeralo tak, ţe si na noc vţdy pripravila buď takzvaný „čiňák, čo sa dá medzi nohy, to
je taký téglik s hrubším okrajom a na to posadím dieťatko, ono ciká“. Osvedčili sa „buď
väčší lavór na zem alebo nepremokavé podloţky“ kedy „ja ho dám iba na tú podloţku,
79
on si cvrkne a spíme ďalej“. Konštatuje, ţe „ţiadny problém s tým nebol“.
S bezplienkovou metódou sa im darilo super „môj syn nemá plienky uţ od roku, nemal
ani rok a uţ sa pekne pýtal cikať“.
b) Svojho syna som nosila aj po pôrode
Tereza svojho syna nosila pokiaľ mohla „on teda vôbec nie je malý, on je veľký
naozaj, takţe ja som ho musela prestať nosiť skôr ako som si plánovala“. Nosenie
bábätka má svoj postup „Najprv v šatke ako bábätko elastická šatka, potom pevná
šatka, nakoniec nosič“.
c) Môjho syna som dlho kojila
Kojenie je podľa Terezy „úplne prirodzená vec“. Štatistiky kojenia sú u nás
hrozné, nie je zástancom nejakej prolaktačnej ligy, ale „treba to spomínať, lebo nie je to
také úplne prirodzené v spoločnosti“. Sama má s kojením veľmi dobrú skúsenosť „ja
som svojho syna kojila veľmi dlho, do dva a pol roka som mala mlieko“. Potom uţ
z osobných dôvodov chcela prestať „on bol strašne veľký a ja uţ som mala 40 kíl
pomaly“. Syn má uţ tri roky a Tereza s úsmevom dodáva „No ale cucká niekedy aţ
doteraz“.
d) Spíme v rodinnej posteli
Bezplienková metóda, nosenie dieťaťa, kojenie podľa potreby veľmi úzko
súvisia so zdieľaním jednej rodinnej postele „ja som zástanca toho“. Tereza zdieľa so
synom od narodenia spoločnú posteľ, hovorí „máme jednu rodinnú posteľ, spravili sme
si letisko a kaţdý má dosť miesta“. Najdôleţitejšie na tom je „ţe to dieťa je stále
v kontakte“. Spanie v spoločnej posteli Tereze uľahčilo kojenie „on uţ ako trojmesačný
bol samoobsluţný, ja uţ som sa nemusela ani prebudiť koľkokrát a on sa sám napil“.
e) Dokončené hračky
Zaujímavou súčasťou Terezinej výchovy je pohľad na hračky. Vyplýva to aj
z Waldorfského prístupu, ktorý je charakteristický aj tým, ţe neuznáva takzvané
dokončené hračky „keď som mala malého rodina mi celý ten čas nosila plastové hračky
domov a ja som nevedela čo s nimi“. Nedávala ich synovi, lebo vedela, ţe sa s nimi aj
tak dlho nehrá. Radšej sa hral s inými vecami, ktoré „mali pre neho úplne iný rozmer
80
ako hotové autíčko“. Sama zostala fascinovaná z nedokončených vecí „začala som
tvoriť s vlnou, malovať na mokrý papier akrylový, ţiadne fixky, ostré hrany“. Podľa nej
„dieťa z toho nič nemá, má preţívať tú farbu“.
f) Ţiadne očkovanie, aj otec rozhoduje
Od narodenia nepodstúpil Terezin syn ţiadne očkovanie „je to teraz téma, ktorú
ešte riešime, lebo ja som si dala do troch rokov odklad“. Jej syn mal vo februáry tohto
roku tri roky, takţe je čas, aby urobila rozhodnutie. Tereza nie je v otázkach výchovy
svojho syna sama, otec dieťaťa je vo výchove stále prítomný „rodičovstvo sme poňali
stále spolu, len ako partneri nejdeme uţ ďalej spolu“. Hovorí, ţe partner je „v tých
výchovných otázkach dosť aktívne zahrnutý“. O očkovaní „sa rozhodneme či zvolíme
nejaký alternatívny očkovací kalendár alebo nie“. Zatiaľ to však vyzerá „ţe nie, ţe ho
nebudeme vôbec očkovať“.
g) Komunikujem s rešpektom
Okrem vedomého ponímania výchovy sa Tereza snaţí aplikovať „systém
komunikácie s deťmi, ktorý sa nazýva rešpektovať a byť rešpektovaný“. Tieto spôsoby
komunikácie si málokto prinesie z detstva „to je niečo, čo som sa musela učiť
kompletne odznova a stále sa to učím“. Vysvetľuje, ţe „v prvom rade treba zvládnuť
svoje návyky, ktoré si nesieme z rodiny“. Aby nedochádzalo „k nálepkovaniu,
vyhráţaniu, pomenovaniu a dochádza to aţ k fyzickým trestom, to uţ je maximum“.
Z efektívnych spôsobov komunikácie si Tereza spomenula na „opis, navrhnúť
spoluprácu a dať na výber“. Najprv sa sama musela zbaviť svojich návykov a to „čisto,
vedome naučené“. Tento systém znamená je pre ňu „o tom nastavovaní latky, aţ keď uţ
začínajú odporovať a riešiť veci“. Aby to nemuselo vo výchove zachádzať príliš ďaleko
„všímam si to napríklad aj teraz v škôlke, ţe niektoré deti majú tu latku hrozne vysoko“.
Vtedy uţ „nestačí ísť na nich tým klasickým spôsobom“. Dôleţité je preto vedieť
zvládať vlastné emócie pretoţe „keď je človek v emóciách, uţ nemá šancu, uţ skĺzava k
starým postupom“. Zvládať vlastné emócie a komunikovať s rešpektom znamená
„komunikovať s dieťatkom spôsobom, aby som ja nemusela tomu dieťatku nastavovať
hranicu tak, ţe aţ keď uţ som totálne vytočená a budem kričať, tak aţ vtedy sa spraví to,
čo treba“. Momentálne sú v období keď „to naozaj veľmi riešieme, ako dosiahnuť
oprávnené poţiadavky od detí“. Vo vzťahu so synom sa ho snaţí oslobodiť od
81
vlastných negatívnych emócií „častokrát je to prenášanie tých emócií z toho svojho,
napríklad profesného ţivota“. Chce „aby ten náš vzťah bol čistý“.
5.2. Výsledky IPA rozhovoru s Ľubicou
Rozhovor s Ľubicou trval oveľa kratšie ako som predpokladala, necelých
tridsaťštyri minút. Uskutočnil sa v jednej brnenskej kaviarni, z technických dôvodov
bola táto nahrávka niţšej kvality ako ostatné rozhovory, preto aj následný prepis trval
oveľa dlhšie a bolo to pre mňa veľmi náročné. Napriek rušivému prostrediu prebiehal
rozhovor pokojne a Ľubica na mňa pôsobila veľmi príjemne, otvorene. S otázkami
nemala ţiadny problém, svoje odpovede si vţdy vopred premyslela, často sa usmievala.
Analýza rozhovoru s Ľubicou nebola natoľko časovo náročná a to z dôvodu
kratšieho rozsahu jej výpovede. Proces tejto analýzy som vďaka predošlej skúsenosti
mierne pozmenila. Niekoľkokrát som si výpoveď prečítala, vypočula a následne
podčiarkla jej zaujímavé časti. Svoje poznámky spolu s vkladaním citácií som však uţ
písala priamo do počítača a jednotlivé vynárajúce sa prvé témy (Emergent Themes)
vyznačovala farebne. Následne som poznámky skopírovala do jedného súboru pod seba
podľa daných farieb a vzájomných vzťahov a hľadala som názvy nadtém (Super
Ordinate Themes). Týmto spôsobom som ušetrila veľa času.
Aktuálny stav:
Ľubica má tridsať rokov, je vydatá a so svojim manţelom ţijú v malom dome so
záhradou v okolí mesta Brna. Vyštudovala vysokú školu výtvarných umení
a religionistiku
na
Filozofickej
fakulte
Univerzity
Komenského
v Bratislave.
Momentálne je ešte na materskej dovolenke s obidvoma synmi.
5.2.1. Prehľad hlavných tém z rozhovoru s Ľubicou
Nakoľko bola táto výpoveď rozsahovo kratšia ako ostatné, Ľubica hovorila
o svojej skúsenosti veľmi jasne a cielene. Preto aj samotné hľadanie prvých tém
a vzájomných vzťahov, ktoré následne vyústili do hlavných tém bolo jednoduchšie.
Ľubica je matkou dvoch detí, okrem skúsenosti s prirodzeným pôrodom doma, ktorá
tvorila základ nášho rozhovoru, má Ľubica skúsenosť aj s pôrodom v pôrodnici. Počas
rozhovoru mi porozprávala o tom, aké to bolo a ako to sama preţívala. V rámci analýzy
som sa rozhodla začleniť aj túto jej skúsenosť, pretoţe je súčasťou jej ţivota a mala
82
veľký podiel na rozhodnutí porodiť druhé dieťa prirodzene v domácom prostredí „...
vedela som, ţe pokiaľ to bude moţné, tak nabudúce rodím doma“. Hlavné témy teda
tvorí šesť nadradených tém a šesťnásť podradených tém. V zozname figurujú dve
hlavné témy Manţel pri pôrodoch a Aké su naše deti, samostatne bez podradených tém,
rozhodla som sa tak, pretoţe Ľubica o partnerskom vzťahu viac nehovorila a deti
opisovala spoločne, nedošlo tak k vynáraniu viacerých odlišných podradených tém.
Nasleduje
zoznam
všetkých
tém,
ktoré
budú
niţšie
podrobne
vysvetlené
a zdokumentované konkrétnymi citáciami z prepisu rozhovoru a mojimi doplňujúcimi
poznámkami.
1.Príprava na pôrod a rodičovstvo
a) Intenzívnejšia príprava počas prvého tehotenstva
b) Príprava počas druhého tehotenstva, rozšírenie informácií o pôrode doma
2.Prvý syn a pôrod v pôrodnici
a) Dôvod prvého pôrodu v pôrodnici
b) Skúsenosť s pôrodom v pôrodnici a jeho preţívanie
3.Druhý syn a prirodzený pôrod doma
a) Príleţitosť pre pôrod doma
b) Strach nie, ale túţba
c) Zvláštna súhra okolností a pôrod doma
d) Matkino preţívanie pôrodu doma
e) Ako Ľubica vníma prirodzený pôrod a čo je pre ňu dôleţité
4.Manţel pri pôrodoch
5.Ako si naše deti spolu rozumejú
6.Naša výchova
a) Vychovávame rešpektujúco
83
b) Prirodzená hranica
c) Názor dieťaťa je dôleţitý
d) Veľa fyzického kontaktu
e) Schopnosť otestovať svoje sily
f) Kojenie
g) Bezplienková metóda
5.2.2. Popis témy: Príprava na pôrod a rodičovstvo
a) Intenzívnejšia príprava počas prvého tehotenstva
Keďţe má Ľubica dve deti, jej príprava na pôrod a rodičovstvo bola pri kaţdom
dieťati niečím odlišná. Pri tom prvom to bola „samozrejme taká intenzívnejšia
príprava“. Hovorí, ţe „mala zázemie medzi kamarátkami, ktoré uţ mali nejaké deti“
a boli zároveň smerované „tak trochu do tej alternatívnej cesty“. Čiţe si „vyberali
pôrodnicu podľa nejakých kritérií“. Ľubica si „načítala nejaké knihy“ a navštívila
internetovú diskusiu, kde sa „stretávali mamy, ktoré sa zaujímali o attachment
parenting“ čiţe kontaktné rodičovstvo. Ľubica uţ o tomto type rodičovstva niekde
počula „to som uţ poznala z nejakých článkov alebo kníh“, do tejto diskusie sa pridala a
„v podstate som postupovala v zbieraní informácií týmto smerom“. Za dôleţité
povaţuje prevzaté skúsenosti ţien z internetu, pretoţe „my sme sa postupne poznali aj
osobne“. Sama konštatuje, ţe toto „bolo asi také gro tej prípravy“.
b) Rozšírenie informácií o pôrode doma
Príprava v rámci druhého tehotenstva bola iná „tým samozrejme, ţe som uţ mala
to prvé dieťa“. Usmieva sa a spomína, ţe „to bolo také, ţe som si niekedy ledva
uvedomila, ţe som tehotná“. Odôvodňuje to „uţ som vedela viacej o čom to je
a nepotrebovala som nad tým toľko premýšľať“. Počas tohto tehotenstva „som si
rozšírila obzory, čo sa týka pôrodu doma, zisťovala som si riziká, klady, negatíva“.
5.2.3. Popis témy: Prvý syn a pôrod v pôrodnici
a) Dôvod prvého pôrodu v pôrodnici
84
Keď Ľubica čakala prvé dieťa „ţenu, čo rodila doma som ešte vtedy nepoznala“,
ale o tejto moţnosti uţ vedela. Postupne prišla na to „ţe by som chcela aj to prvé dieťa
porodiť doma“. V tej dobe sa však presťahovali do inej lokality, kde „sa nedala zohnať
ţiadna pôrodná asistentka“ a ďalším dôvodom boli obavy „môj muţ mal trochu
strach“. Neskôr v rozhovore upresňuje, ţe „ani jeden sme nevedeli ešte presne, čo nás
čaká, ako to bude vyzerať“ Cítila, ţe tieto obavy sú „také prepojené“. Ako prvorodička
„nevedela zaručiť proste, čo sa so mnou bude diať“, takţe „vzájomná neistota uţ bola
natoľko silná, ţe, sami doma by sme do toho nemohli ísť“ Ľubica sa preto rozhodla ţe
„bez nejakej opory za sebou som to nechcela nejako tlačiť“.
b) Skúsenosť s pôrodom v pôrodnici a jeho preţívanie
Pôrod prvého syna prebehol v pôrodnici „v Skalici na Slovensku“, Tereza mala
pôvodne vybranú pôrodnicu v Banskej Štiavnici „to bola podľa doterajších informácií
jedna z tých, kde ako tak sa mali rešpektovať nejaké priania rodičky, napríklad aj
v pôrodnom pláne a rodili tam dve moje kamarátky“. Syn sa však narodil o dva týţdne
skôr ako sa predpokladalo „cesta tam bola ďaleká a keď uţ bolo jasné, ţe je to ono, tak
uţ bolo neskoro na to, aby sme vyráţali tak ďaleko“. O preţívaní počas tohto pôrodu
hovorí stručne „nebolo to nič také hrozné, nemám ţiadny hororový pôrodnícky záţitok“.
Vyjadruje však svoju nespokojnosť „napriek tomu mi nevyhovovala tá rutina“.
Starostlivosť personálu bola pre ňu rušivá „to všetko ma proste hrozne rušilo, nebola
som vo svojom prostredí, vo svojej koţi, takţe sa to dosť naťahovalo a strávila som tak
celú noc“. Syn sa narodil s váhou 2 400g, čo nezodpovedalo štandardu 2 500g, z toho
dôvôdu „ho automaticky vzali preč a dali ho na vyhrievané lôţko, napriek tomu, ţe som
protestovala“. Keď sa pýtala na dôvod „tak sa to u nás nerobí“ Podľa Ľubice bol syn
„úplne v poriadku“. Pripadalo jej to ako „ďalšia, pomerne hlúpa vec“. Na záver tejto
skúsenosti hovorí „nič hrozné, ale vzhľadom k tomu, ţe pre mňa boli tie prvé hodiny
strašne dôleţité, aby sme boli spolu, tak som bola hrozne sklamaná, ţe to nešlo“ a to
„kvôli ţiadnemu pádnemu dôvodu vlastne“.
5.2.4. Popis témy: Druhý syn a prirodzený pôrod doma
a) Príleţitosť pre pôrod doma
85
Po skúsenosti s prvým tehotenstvom a pôrodom zároveň, to bolo druhý krát iné.
Nová zmena bydliska, do okolia mesta Brna, priniesla moţnosť „zohnať pôrodnú
asistentku“ a Tereza bola plne rozhodnutá pre prirodzený pôrod doma s jednou
podmienkou „pokiaľ to bude ten zdravotný stav dovoľovať“. Okrem zmeny bydliska,
ako sama hovorí „najväčším nakopnutím bola kniţka od Michela Odenta, Znovuzrozený
porod“. Zo skúseností tohto známeho francúzskeho pôrodníka si vzala jedno „ţe to telo,
keď sa na neho dokáţem ja plne spoľahnúť, tak ono dokáţe tú svoju úlohu plne splniť,
porodiť to dieťa úplne prirodzene a mne stačí, aby som si dovolila ten luxus sa otočiť do
seba a ponoriť sa do seba, do toho tranzu, do toho iracionálneho stavu, kedy ja
prenechávam kontrolu tomu telu“.
b) Strach nie, ale túţba
Ľubica nemala z pôrodu strach „keby som sa bola bála, tak do toho nejdem“. Od
začiatku vedela „ţe to chcem, ţe to dieťa chcem proste takto priviesť na svet“.
Dôvodom nebol vlastný komfort, vysvetľuje „myslím, ţe ani jedna ţena z tých, čo
poznám, to kvôli tomu nerobila, ţe to všetky sme robili kvôli tomu dieťaťu hlavne“.
Dodáva „to je ten malý ţivočích, ktorý proste príde do nového prostredia a potrebuje
istotu a ja som mu ju schopná doma poskytnúť, kdeţto v nemocnici nie, tam vôbec
neviem, čo to prostredie spraví, čo tí ľudia okolo mňa spravia“.
c) Zvláštna súhra okolností a pôrod doma
Druhé dieťa porodila Ľubica uţ doma. Tentokrát „som bola dohodnutá
s pôrodnou asistentkou, ktorá bola jediná na celé okolie Brna, ochotná chodiť
k domácim pôrodom“. Na predposlednej kontrole u gynekológa „bolo dieťa otočené
hlavičkou dole uţ dávno“. Poslednú kontrolu nemohla absolvovať, pretoţe bola so
synom odcestovaná. V deň keď sa dieťatko začalo hlásiť na svet bola Ľubica uţ doma,
zavolala pôrodnej asistentke, ţe sa pôrod postupne rozbieha, ale ţe jej „určite stačí prísť
o dve hodiny“, pretoţe prvý syn „sa rodil 22 hodín“. Nakoniec „to dopadlo tak, ţe
potom som si išla dať vaňu“. Muţ v tom čase „ešte doupratovával a staral sa o toho
staršieho, uloţil ho našťastie spať“. Dieťatko sa narodilo skôr, ako pôrodná asistentka
stihla prísť „keď pôrodná asistentka dorazila, tak Tadeáš uţ bol pol hodinu na svete“.
Ľubica opisuje „porodila som ho úplne sama a dokonca sa narodil koncom panvovým
napred, musel sa otočiť medzitým, čo nikto nevedel a to znamená, ţe sa narodil v jediný
86
deň a v jediných pár hodín, kedy sa mohol narodiť doma“ preto hovorí, ţe tento pôrod
„bola veľmi zvláštna súhra okolností“. S úsmevom dodala „mne osobne nikto
nevyhovorí, ţe on to nemal naplánované.“
d) Matkino preţívanie pôrodu doma
Nakoľko sa moja práca zaujíma o preţitú skúsenosť s prirodzeným pôrodom,
zaujímalo ma, aké to bolo pre Ľubicu porodiť dieťa prirodzene, v prostredí domova
a dokonca sama. Odpovedala mi „bol to taký nádherný záţitok“. Spomína, ţe
„maximálne mi vyhovovalo, ţe som sama, ţe tam nie je muţ, ţe tam nie je pôrodná
asistentka“. Ako tak leţala vo vani a zistila, ţe pôrod postupuje rýchlejšie, ako si
myslela, rozhodla sa, ţe „to proste zvládneme spolu sami dvaja“. Opisuje „vokalizovala
som vlastne tú bolesť, nechala som ten hlas nech si robí, čo chce“. Napokon „keď som
cítila, ţe uţ sa mimino derie von, som sa s ním ešte akoby tak zhovárala vnútorne, ţe
sme pripravení a ţe sa tešíme a ţe všetko je v poriadku, ţe môţe ísť“. Nastala úloha pre
manţela „pripravil ku vani podloţky, igelit, nejaké tie plachty“ a potom „si bez slova
kľakol ku mne a chytil miminko“. Po narodení bábätko „zabalili do uteráka a vzala som
si ho do náručia, on sa pricucol na polhodinu, kým neprišla tá pôrodná asistentka“.
e) Ako Ľubica vníma prirodzený pôrod a čo je pre ňu dôleţité
Ľubica je po svojej skúsenosti „úplne presvedčená, ţe pôrod je pre dieťa vedomý
proces“, čo znamená „ţe vníma, čo sa deje“. Pokiaľ nie je do pôrodu zasahované
zvonku, rodička aj dieťa majú zabezpečený kľud „je tam veľmi delikátna hormonálna
rovnováha, ktorá proste funguje ako hodinky“ a „obaja sú schopní ten proces preţiť,
v spojení, v akom sú tích deväť mesiacov“. Po pôrode je veľmi dôleţité, aby „to plynule
pokračovalo, aby ich nikto neoddeľoval“. Môţeme si to predstaviť tak ako hovorí
Ľubica „proste ja deväť mesiacov čakám, kým to svoje dieťa uvidím a ono takisto, kým
mňa uvidí, a v tom momente, keď máme byť spolu, keď nás niekto oddelí, tak to je taká
fantómová bolesť, keď vám niekto odsekne ruku a ešte ju cítite“. Preto je presvedčená,
ţe „ten bonding popôrodný, tá štvrtá doba pôrodná, je veľmi dôleţitá v tom zţívaní sa“.
Pretoţe „hormóny majú svoje uplatnenie, ľahko sa spúšťa laktácia“ a „to mimino sa cíti
v bezpečí“.
87
5.2.5. Popis témy: Manžel pri pôrodoch
V rámci rozhovoru sa Ľubica nevyjadrila konkrétne k otázke partnerského
vzťahu a jeho vývoja. Porovnáva skôr manţelovu skúsenosť pri jednotlivých pôrodoch.
U manţela to vníma podobne ako u seba „vnímam akurát u toho muţa ten istý skok,
ktorý je u tej ţeny, keď rodí prvý krát a druhý krát“, pretoţe pri prvom pôrode nevedeli,
čo sa presne bude diať, nedokázali predpokladať a dobre si predstaviť, čo im pôrod
prinesie „uţ druhý krát vie trošku viac o čo ide“. Počas prvého pôrodu v pôrodnici bol
pri pôrode a „vedel, ţe je to akoby pre chlapa náročné, pretoţe on chce niečo urobiť
a nemá čo, nemôţe pomôcť, môţe tam proste iba byť, ako nejaká podpora“. Čiţe prvá
skúsenosť s pôrodom mu pomohla pochopiť svoju úlohu v tomto procese a to byť
nablízku, pripraviť vhodné prostredie a postarať sa o staršie dieťa, prípadne chod
domácnosti namiesto ţeny, ktorá sa potrebuje venovať sama sebe a prichádzajúcemu
dieťaťu. Počas druhého pôrodu bol Ľubicin manţel skúsenejší, pri druhom pôrode uţ
doma „sme to akokeby vedeli, ţe môţe zabezpečiť to prostredie, ale nemusí tam nutne
pri tom byť, ţe je fajn, ţe viem, ţe tam niekde je“. Pre Ľubicu bolo dôleţité, aby bol
manţel doma a po ruke v prípade, ţe ho bude potrebovať. Samotný proces pôrodu
preţívala sama a tak jej to vyhovovalo. Uzatvára túto tému slovami „priestor toho
pôrodu aţ tak moţno pre neho nie je dôleţitý“.
5.2.6. Popis témy: Ako si naše deti spolu rozumejú
Ľubica má so svojím manţelom dvoch synov „starší je Šimon, má tri aj štvrť
roka a mladší je Tadeáš, má rok aj pól“. Priznáva, ţe medzi nimi nenachádza
závaţnejší rozdiel, ktorý by sa týkal spôsobu, akým prišli na svet „zatiaľ mi neudrel do
očí nejaký výrazný rozdiel“. Staršieho syna vníma ako aktívnejšie dieťa „veľmi skoro sa
začal aj pohybovať, aj rozprávať, uţ tak v roku a pól hovoril súvetia“, menší syn je
predsalen ešte malý na to, aby ho mohla porovnávať, menší syn a jej javí pomalší „ale
je vidno, ţe proste rozumie uţ všetkému, čo sa deje“. Jediné, čo si sama uvedomuje, je
väčšie a pevnejšie vybudované puto s menším synom „som na toho mladšieho viac
napojená“ sama to odôvodňuje jeho niţším vekom „je ten mamičkovník teraz ešte“,
zatiaľ čo ten starší má pevnejší a stabilnejší vzťah s otcom „sa tak akoby, uţ počas toho
88
môjho druhého tehotenstva, preorientoval na otca, oni si vybudovali ten vzťah“. Svojich
synov charakterizuje spoločne „sú takí veľmi bistrí, vnímaví, spoločenskí, majú veľmi
radi ostatných ľudí a neboja sa nejakých sociálnych kontaktov“. Ľubica hovorí o tomto
súrodeneckom vzťahu s radosťou a istou dávkou prekvapenia, očakávala, ţe dvaja
chlapci sa nebudú k sebe správať tak priateľsky. Bála sa, ţe v ich vzájomnom vzťahu
„budú bitky“, naopak je prekvapená, ţe „sa majú veľmi radi, niekedy mi to príde také
ţe, aţ sa proste veľmi našli v tom bratskom vzťahu“. Obaja chlapci majú pozitívny
vzťah ku knihám, z ktorých im denne rodičia čítajú rozprávky a od malička ich zapájajú
do všetkých domácich prác, nemajú v rodine striktne vyhradený priestor ako detský
a rodičovský svet, sú zvyknutí zapájať sa do všetkého, čomu sa v domácnosti venujú aj
rodičia „radi sa zapájajú doma do varenia, do upratovania, do prania, zametania,
vysávania, do záhradných prác...“.
5.2.7. Popis témy: Naša výchova
a) Vychovávame rešpektujúco
Ľubica s manţelom sa snaţia ich deti vychovávať „rešpektujúco“, kde „na
prvom mieste je vysvetľovanie a komunikácia“. Tento prístup sa k nim dostal
prostredníctvom okolia „v okolí máme viacero ľudí, ktorí vychovávajú tak
neatoritatívnejšie“ a „prečítali sme si viacero kníh aj článkov“. Ľubica priznáva
„vieme, ţe ani jeden nie sme natoľko trpezlivý ako niektorí tí naši ostatní kamaráti“,
preto „moţno trošku skôr prestaneme s tým vysvetľovaním a skočíme trochu do tej
autoritatívnosti“. Najprv si to ako rodičia vyčítali, dospeli však do stanoviska „ţe
jednoducho my to máme tak a robíme stále to najlepšie čo sa dá a nemá zmysel sa
nejako veľmi za to bičovať“.
b) Prirodzená hranica
Ľubica zdôrazňuje „hranice zabezpečujeme“. Napríklad „keď deťom hovoríme,
ţe niečo nemôţu, ţe sa niečo ide urobiť podľa nás, tak im to vysvetlíme prečo je to tak
a pokiaľ je to dôleţité, tak na tom proste trváme, je tam tá prirodzená hranica“.
Spoločne veria „ţe to dieťa potrebuje, nemôţe mať proste nekonečné pole moţností,
momentálne je v tom stratené, potrebuje mať oporu v rodičovi“.
89
c) Názor dieťaťa je dôleţitý
Ďalším dôleţitým bodom ich výchovy je „snaţíme pestovať pocit, ţe ich názor
je dôleţitý a ţe ich rešpektujeme“. Opäť hovorí príklad zo ţivota „keď mi povie, ţe to
nechce jesť, tak ho nebudem nútiť, keď mi povie, ţe ešte nechce spať, tak pokiaľ vidím,
ţe nie je ešte tak veľmi neskoro a nie je ešte preťaţený, tak im ešte chvíľu čítam alebo
keď nechce ísť von, nemusí ísť“.
d) Veľa fyzického kontaktu
Ľubica je zástancom nepretrţitého fyzického kontaktu „kaţdého som nosila rok
v šatke, v nosítku, kočík sme vôbec nemali“. Aţ teraz, keď sú obaja väčší, pouţívajú
športové kočíky pre väčšie deti a to aj z dôvodu vyššej hmotnosti „len také tie
„golfáče“, uţ proste na staršie dieťa“. Nosenie dieťaťa súvisí s jeho neustálym
kontaktom a tým aj so zapájaním do kaţdodenného ţivota rodičov „väčšinou ich všade
nosíme so sebou, zapájame ich do toho beţného ţivota čo máme, podieľajú sa na
činnostiach doma, nemajú nejaký svoj vyhradený priestor“. Ľubica s manţelom sa
rozhodli pre rodinnú posteľ „spíme spolu všetci, na hromádke, uspávame sa
rozprávkami a sme s nimi aţ kým nezaspia“. Ľubica hovorí „nenechávali sme ich nikdy
vyplakať, vţdy sme sa snaţili reagovať na ich potreby“.
e) Schopnosť otestovať vlastné sily
Vo výchove sa nechali inšpirovať knihou Jean Liedloffovej Koncept kontinua
„odkiaľ sme si vytiahli myšlienku, ţe dieťa nemá sebevraţedné sklony a ţe je lepšie mať
nad ním dohľad, ale zároveň ho nechať otestovať si svoje sily“. Takţe „dôverovať v ich
schopnosť sa o seba postarať a veľmi sa nám to vyplatilo“. Opäť praktický príklad
„chlapcov sme nechali loziť po nábitku, po zemi, doma v rámci našeho vlastného
prostredia, dotýkať sa vecí, vyliezať na stoličku, na okno a tak ďalej“. Znamenalo to, ţe
ich stále nezachraňovali zo situácií, ktoré mohli zvládnuť aj sami „aby vedeli, ţe sa
môţu spoľahnúť na svoje sily“. Výsledok bol ten „ţe keď sa malý postavil ku stoličke
a chcel na ňu vyliezť a videl, ţe mu to nejde, obzrel sa a videl, ţe okolo neho nikto nie
je, tak na to neliezol“. Tým pádom „sa pohybovali spôsobom, ktorý zvládali“.
f) Kojenie
90
S kojením nemala Ľubica problém „kojila som 3 roky v podstate súvisle“.
Svojich synov kojila naraz len „Šimon mal chvíľočku pauzu, pred pôrodom“ a po
pôrode mladšieho syna sa „znovu pripojil a kojili sa do toho Tadeášovho roku a pól,
potom sa tak spontánne odstavil“.
g) Bezplienková metóda
Ľubica so synmi aplikovala aj bezplienkovú metódu „fungovala nám u obidvoch
tak do roka výborne“. Hovorí, ţe to „súvisí s tým napojením sa na potreby dieťaťa, keď
sa to mimino narodí a je podporovaný ten vzájomný kontakt mamy a dieťaťa, tak veľmi
skoro sa tí dospelí okolo neho naučia poznávať trebárs rôzne typy plaču“. Podľa plaču
„som sa mohla prispôsobiť, mala som ho v podstate stále na sebe, takţe som ho veľmi
rýchlo dokázala vybrať, rozbaliť a podrţať nad nejakým nočníkom, umývadlom, vaňou,
záchodom, trávou alebo čokoľvek bolo.Vyčúral sa, zabalila som ho“ pretoţe „nosili
normálne plienku, takú jednoduchú látkovú a boli spokojní“.
5.3. Výsledky IPA rozhovoru s Alexandrou
Osobný rozhovor s Alexandrou trval hodinu aj dve minúty, nakoľko Alexandra
s rodinou býva cca štyristo km od môjho bydliska, rozhodovala som sa, či túto cestu
absolvovať alebo nie. Som rada, ţe som sa na to dala, pretoţe som okrem rozhovoru
mala moţnosť vstúpiť do rodiny, kde slová nie sú len slovami, ale aj konkrétnymi
činmi. Osobne mi stretnutie s Alexandrou dalo veľa. Ako pri kaţdom rozhovore som jej
dala moţnosť doplniť svoju výpoveď, pokiaľ by ju ešte niečo zaujímavé napadlo, tak sa
aj stalo a druhá nahrávka – doplnenie trvala cca sedemnásť minút. Alexandra sa tejto
téme venovala spočiatku pre seba a svoje deti, neskôr sa však rozhodla nenechať svoje
skúsenosti a vedomosti len pre seba a poskytnúť ich aj ostatným mamičkám, zozbierala
príbehy, ktoré prepojila so základnou teóriou v tejto oblasti a vydala kniţku. Počas
rozhovoru bola preto veľmi presvedčivá, vedela, o čom hovorí, pretoţe to preţila na
vlastnej koţi a má dar hovoriť o veciach jasne tak, ako ich vidí. Atmosféra bola i pre
mňa veľmi príjemná a nebanujem, ţe som sa na túto cestu odhodlala.
Analýza rozhovoru s Alexandrou bola opäť iná ako tie predchádzajúce, čo je
správne vzhľadom k veľkej individulite kaţdej respondentky. Odlišnosť tejto analýzy
spočívala hlavne v jej technickom spracovaní. Rozsah rozhovoru bol pomerne dlhý
91
a obsahovo veľmi hutný na to, aby som svoje poznámky písala ručne na papier. Preto
som sa rozhodla rozdeliť jednotlivé strany prepisu podľa farieb a pre kaţdú stranu som
vytvorila osobitný word dokument, do ktorého som vpisovala vlastné poznámky
kombinované s konkrétnymi citáciami. Po dokončení poznámok som doplnila prvé
témy Emergent Themes a postupovala som hľadaním vhodných vzťahov. Neustálym
kontaktom s pôvodnými poznámkami, textom sa postupne vygenerovali hlavné témy,
nadradené a podradené témy, pod ktoré som vhodne radila vytvorený text. Táto technika
sa mi osvedčila zatiaľ ako najefektívnejšia.
Aktuálny stav:
Alexandra vyštudovala masmediálnu komunikáciu, je matkou dvoch detí, syn
má štyri roky a dcéra štyri mesiace. Od prvého tehotenstva je zvyknutá často
s partnerom cestovať do zahraničia, čo pokračuje aj teraz, keď uţ sa ich rodina rozrástla
a cestujú všade spolu aj s deťmi. Momentálne je na materskej dovolenke s dcérou
a všetok čas venuje svojim deťom. Počas prvej materskej dovolenky sa jej podarilo
vydať kniţku o prirodzenom pôrode, v tomto čase sa venuje jej rozšírenému vydaniu.
5.3.1. Prehľad hlavných tém z rozhovoru s Alexandrou
Hľadaniu hlavných tém predchádzalo detailné čítanie a komentovanie krok po
kroku Alexandrinej výpovede. Ako som uţ spomínala, v tomto prípade sa jednalo
o rozsahovo dlhý a informačne veľmi bohatý záznam preţitej skúsenosti. Preto som sa
snaţila strániť unáhlených záverov v oblasti hľadania vzájomných vzťahov. Postupne sa
však aj tu podarilo nájsť hlavné témy a poskladať vlastnú interpretáciu tohto príbehu.
Najtypickejšou esenciou Alexandrinej skúsenosti je intuícia „vţdy som sa spoliehala na
to, ako som to ja cítila sama“. Veľmi sa mi tento jej, nazvime to, kritický pohľad na
svet, páčil a mojou snahou bolo, aby táto intuícia bola pomyslnou niťou preplietajúcou
celý jej príbeh. Hlavné témy tvorí sedem nadradených a tridsaťdva podradených tém.
Nasleduje
zoznam
všetkých
tém,
ktoré
budú
niţšie
podrobne
vysvetlené
a zdokumentované konkrétnymi citáciami z prepisu rozhovoru a mojimi doplňujúcimi
poznámkami.
1.Prvé asistované tehotenstvo
a) V zdravom tele, zdravý duch a zdravé dieťa
b) Snaha ţiť čo najlepšie - dôleţitá je psychická pohoda
92
c) Správny pohyb a zmena v starostlivosti o telo
d) Dieťa ako pozitívna zmena ţivota
2.Prvý asistovaný prirodzený pôrod - syn
a) Prirodzený pôrod, to najlepšie čo som pre dieťa mohla urobiť
b) Dôleţité je to, ako to cítim ja a moja predstava pôrodu bola jasná
c) Ţiadny strach, bola som pripravená
d) Bolesť pri pôrode súvisí so vzťahom k fyzickej námahe
3.Druhé asistované tehotenstvo
a) Opäť zodpovedná príprava
b) Uţ ţiadna gynekologická poradňa, ale ľudia, ktorých som si sama
vybrala
c) Prvý a zároveň posledný dôleţitý ultrazvuk pre pôrodom
4.Neasistovaný pôrod - dcéra
a) Prirodzený pôrod vlastnými silami, bez asistencie
b) Archetyp ţeny, matky, darkine ţivota
c) Prirodzený pôrod doma ako rodinný sviatok, všetci zostávame spolu
5.Starostlivosť o deti po pôrode
a) Popôrodné vyšetrenie u pediatra
b) Najdôleţitejší bol nepretrţitý fyzický kontakt
c) Šetrný vstup do ţivota
d) Kojenie podľa potreby
e) Bezplienková metóda, intuícia, predbiehame signály
f) Nosenie v šatke – vadí/nevadí
g) Maznanie a masáţ sú pre nás veľmi dôleţité
6.Moja rodina – partner, syn a dcéra
a) Partnerský vzťah a spriaznená duša
93
b) Náš prvorodený syn, aký je a čo dokáţe
c) Naša dcérka, veľmi jemné stvorenie
d) Sme stále spolu, obrovské puto, jeden spoločný organizmus
7.Čo je pre nás vo výchove typické
a) Partnerský prístup, prirodzené hranice
b) Neuznávame fyzické tresty, nemáme na to právo
c) Hračky z prírodných materiálov
d) Mediálna výchova u nás platí
e) Denne vymýšľame príbehy a čítame rozprávky
f) Znaková reč dojčiat
g) Chcem byť s nimi - mám čas na to, aby som pracovala
5.3.2. Popis témy: Prvé asistované tehotenstvo
a) V zdravom tele, zdravý duch a zdravé dieťa
Uţ keď bola Alexandra mladé dievča mala veľmi rada malé deti a vedela sa o ne
postarať a „veľmi skoro som začala túţiť po vlastnom dieťatku“. Vedela, ţe „keď chcem
mať dieťatko, tak musím byť zdravá“, preto „som sa zdravo stravovala, čo som sa
dočítala, ţe je zdravé, tak som jedla a čo som vedela, ţe je nezdravé, tak to som mala
len raz za čas a ani som nepila, nefajčila, nikdy som neskúšala drogy“. Keď sa vo
svojich dvadsaťjeden rokoch zoznámila s M. „začala som sa pohrávať s myšlienkou, ţe
by sme mali malé bábätko“. Prvé tehotenstvo nebolo však plánované „vyšlo to na moje
prianie“. Mesiac pred otehotnením „som aj úplne prestala jesť cukor“. V tom čase ešte
na Slovensku neboli voľne dostupné biopotraviny, preto „som si kupovala potraviny bez
E-čok, a čo najviac z domácich zdrojov“. Kvôli dieťatku opustila vegetariánsku stravu a
začala „som jesť mäso“. Divina a ryby ale pochádzali od miestnych poľovníkov
a rybárov „aby som mala istotu, ţe je to aspoň niečo také, čo vyrástlo v prirodzenom
prostredí“. Od piateho mesiaca tehotenstva sa v zahraničí dostala k biopotravinám
a odvtedy celá rodina konzumuje výhradne biopotraviny „moţno tak päť percent, keď
niečo nie je v biokvalite a nám to veľmi chutí a nedá sa to zohnať, tak si to kúpime“.
Vţdy mali vlastnú záhradku alebo „sme si kupovali od biopestovateľov“.
94
b) Snaha ţiť čo najlepšie - dôleţitá je psychická pohoda
Očakávané dieťatko zmenilo Alexandre ţivot „on ma úplne riadil, on prišiel,
aby mi úplne zmenil ţivot“. Vysvetľuje, ţe „ja som sa mu venovala a mala som s ním
intenzívny telepatický kontakt“. Prostredníctvom tohto kontaktu „mi vkuse hovoril, ţe
toto áno a toto nie a stále ma nabádal, aby som sa čo najlepšie snaţila“. Preto
Alexandra spomína, ţe „som sa snaţila čo najlepšie ţiť, čo najviac sa venovať dieťatku,
čo najviac ho chrániť pred škodlivými vplyvmi okolia, čo najviac pozitívne pôsobiť na
neho“. Alexandra vyštudovala média a poznala ich škodlivý vplyv na pychiku človeka,
preto „ja som ich úplne prestala sledovať, prestala som pozerať TV, kupovať noviny,
časopisy, rádio“. Čiţe „úplne som sa odsekla od toho sveta médií“. Jej tehotenstvo
spočívalo v tom, ţe „som sa sústredila na to, aby som bola v pohode, v kľude“.
Nakoľko neprerušila štúdium, ale zmenila štúdijný plán na individuálny „všetky práce
súviseli s tým, čo som si sama chcela naštudovať, som si to tak spracovala, aby som
mala čítať, čo ja chcem a aj čo musím do školy odovzdať“.
c) Správny pohyb a zmena v starostlivosti o telo
Okrem vyváţenej stravy, psychického pokoja a kľudu je v tehotenstve dôleţitý
aj správny pohyb „pri N. som vedela, ţe je zdravé plávať, tak sme veľa plávali“, okrem
toho „kaţdý deň sme chodili na prechádzky na čerstvý vzduch“ a to aj z dôvodu, ţe „od
toho dvadsiatehopiateho týţdňa, keď sa malo dieťatko uţ natočiť, tak tá vertikálna
poloha pomáha, aby sa pretočilo“. Ďalšími aktivitami boli „hopsala som na fitlopte,
cvičila som jógu prstov, gravidjógu, tancovala som si také orientálne tance a skladali
sme si pesničky na gitare“. Zmena, ktorú dieťa postupne uskutočňovalo v ţivote
Alexandry sa prejavila aj v starostlivosti o telo „dovtedy som pouţívala beţnú
kozmetiku, riasenku, spreyovala som sa a drahé parfémy som pouţívala“. Rozhodla sa
pre radikálnu zmenu „všetko, čo bolo škodlivé, som dala preč“ a „radšej som sa
častejšie sprchovala“.
d) Dieťa ako pozitívna zmena ţivota
K tejto príprave počas tehotenstva moţno povedať, ţe Alexandra urobila naozaj
všetko, čo bolo v jej silách, sama k tomu hovorí „on úplne zmenil moje priority, ja som
si myslela, ţe budem robiť v médiách a budem robiť kariéru a po tridsiatke budem mať
95
dieťa a on prišiel a úkázal mi, aké je to nádherné, keď sa to otočí“. Vďaka tehotenstvu
a príchodu dieťaťa do ţivota „som sa začala venovať sama sebe aj všetkému uţ keď som
mala dvadsaťjeden, takţe ma zachránil, otvoril mi neskutočné mnoţstvo informácii,
snaţila som sa nejako duchovne na sebe pracovať, spoznala som úţasných ľudí,
spriaznené duše, ktorí ma pozitívne ovplyvnili“.
5.3.3. Popis témy: Prvý asistovaný pôrod – syn
a) Prirodzený pôrod, to najlepšie čo som pre dieťa mohla urobiť
Tak ako kaţdá matka chce pre svoje dieťa to najlepšie, aj Alexandra uvaţovala
podobne a prirodzený pôrod povaţovala za to najlepšie „čo som mohla pre neho
spraviť, ţe som ho nerodila v pôrodnici“. Toto rozhodnutie jej pripadalo „aj jednak
úplne prirodzené“. V rozhodnutí ju podporili „poznatky aj prenatálnej psychológie aj
iných vied“ a „mala som oporu aj vo vedeckých výskumoch“. Vedela, ţe to „ako sa
človiečik narodí ho ovplyvní na celý ţivot, má to vplyv na jeho postoj k sebe, k okoliu“ a
„ako ţena porodí môţe ju to navţdy posilniť alebo jej to môţe spôsobiť celoţivotné
traumy a pocit zlyhania“.
b) Dôleţité je to, ako to cítim ja a moja predstava pôrodu bola jasná
Alexandra je typ človeka, ktorý sa snaţí „pozerať na všetko vlastnými očami“,
vysvetľuje „nezaujíma ma to, ţe je niečo povinné a zákonom dané, pokiaľ to neladí
s mojím svedomím, s mojím názorom, tak nie som ochotná sa tomu podvoliť“.
Prirodzený pôrod doma nie je na Slovensku nelegálny „to som si vyzisťovala, volala
som na Ministerstvo zdravotníctva“ a „rozprávala som sa s právnikmi, či robím
protizákonnú vec“. Zistila, ţe nie, nikto z týchto ľudí, jej to však neodporúčal „čo mne
bolo v podstate jedno“. Vďaka intenzívnemu vzájomnému kontaktu s dieťatkom od
začiatku vedela „ţe to bude úplne v pohode a super a čokoľvek, ktokoľvek mal nejaké
námietky, otázky alebo sa snaţil ma zneistiť, tak na mňa to niako nepôsobilo, lebo som
to absolútne cítila, ţe to bude príjemné, pekné a bezpečné“. Všetky pôrodné asistentky,
ktoré Alexandra kontaktovala „sa báli prísť k pôrodu“, rozhodla sa preto porodiť dieťa
v pôrodnici, ale hľadanie vhodnej pôrodnice nedopadlo podľa jej predstáv „ţiadna
pôrodnica mi nebola ochotná poskytnúť prirodzený pôrod“. Alexandra sa vyjadrila
„nechcela by som byť oddelená od bábätka“. Svoje rozhodnutie „som si obhájila aj
96
pred rodinou“. Nakoniec sa dieťa narodilo doma a „mali sme aj babicu, aj pôrodnú
asitentku“.
c) Ţiadny strach, bola som pripravená
Prvý pôrod prebehol za asistnecie pôrodnej asistentky a babice, ktoré sledovali
celý pôrodný proces a boli nablízku v prípade potreby. Alexandra mala tak moţnosť
úplne sa uvoľniť. Keď som sa jej opýtala, ako preţívala tento prvý pôrod, odpovedala
jednoducho a s úsmevom „Supér“. Jej príprava počas tehotenstva bola naozaj
zodpovedná, takţe s pokojom povedala „tak som sa ho vôbec nebála, vedela som, ţe
hrádza je pripravená, myseľ je pripravená, tak som si to len vychutnávala“. Svoje
preţívanie prvého pôrodu opisuje takto „bola som úplne naladená na rytmus môjho
tela, na ten pôrodný proces, úplne som sa do toho ponorila a nechala som sa tým
viesť“. Podarilo sa jej dostať do iných hladín vedomia „vlastné opiáty pôrodu
spôsobovali to, ţe som bola v opojnom stave, v extáze a mala som rôzne predstavy“.
d) Bolesť pri pôrode súvisí so vzťahom k fyzickej námahe
Pokiaľ je budúca rodička zvyknutá na aktívny pohyb a svalovú bolesť, pôrodné
bolesti by pre ňu nemali byť aţ takým veľkým prekvapením. Bude ich zvládať oveľa
lepšie ako rodička, ktorá sa fyzickej námahe pred tehotenstvom nikdy nevenovala.
Alexandra sa uţ na ZŠ aktívne venovala športu a tancu „bola som zvyknutá podávať
maximálny výkon a nevnímať bolesť tela, svaly, to pre mňa bolo prirodzené ako súčasť
niečoho“. Pri kontrakciách síce cítila bolesť, ale „to pre mňa nebolo niečo, čo by som
sa zľakla“, odôvodňuje „ja som bola zvyknutá na svalovú bolesť“.
5.3.4. Popis témy: Druhé asistované tehotenstvo
a) Opäť zodpovedná príprava
Druhé tehotenstvo bolo samozrejme ovplyvnené predošlou skúsenosťou, ktorá
bola veľmi pozitívna „tým, ţe som mala prvý pôrod krásny, tak som vedela, ţe pokiaľ
budem zdravá a pokiaľ sa bude všetko javiť vhodné na to, aby sme rodili doma, tak sa
bude aj ona môcť narodiť doma“. Konkrétna príprava na pôrod bola opäť, ako pri
prvom dieťati, veľmi zodpovedná „chodila som na gravidjógu, cvičila som Kegelove
cviky, tancovali sme si, spievala som, to veľmi uvoľňuje a pomáha“. Okrem toho „som
97
uţ dva mesiace predtým začala piť Maliníkový čaj a M. mi začal masírovať hrádzu
pravidelne kaţdý deň“.
b) Uţ ţiadna gynekologická poradňa, ale ľudia, ktorých som si sama vybrala
Pri prvom tehotenstve Alexandra pochopila, ţe psychická pohoda je to
najdôleţitejšie, sama pre seba sa rozhodla nenavštevovať gynekologickú poradňu
„povedala som si, ţe nebudem uţ ten ich pokusný králik a budem si robiť veci ako cítim,
nebola som ochotná tam chodiť, dať si brať krv a všetko, keď ja som cítila, ţe som
zdravá, vedela som, ţe ja sa jednoducho nedám manipulovať“. Svoje rozhodnutie
odôvodnila takto „tým, ţe som vedela, ţe robím všetko najlepšie ako môţem, ani by som
lepšie nevedela, uţ ani nevládala, tak by mi bolo tak jedno, čo by zistili. Vedela som, ţe
musím byť v psychickej pohode a v tej budem, ak nebudem cítiť napätie“. Návšteva
gynekológa pre ňu znamenala okrem toho aj stratu času a „vyčítala som si, ţe svaly
panvového dna, sú u tých ţien, ktoré navštevujú tehotenskú poradňu, stiahnuté, pretoţe
sú v neustálom kontrolovaní a potom majú komplikované pôrody“. To, ţe sa Alexandra
takto rozhodla neznamenalo, ţe by svoje tehotenstvo s nikým nekonzultovala, našla si
svoju alternatívu „síce ja som nechodila do poradne, ale našla som si ľudí, ktorým som
dôverovala a vedela som, ţe s nimi to zdravie bude super a ţe oni mi môţu kedykoľvek
pomôcť“. Medzi týchto ľudí patrila „jedna pani terapeutka, ktorá lieči za pomoci
anjelov, pôrodná asistentka, kamarátka, ktorá sa mi venovala na diaľku a jedna sa mi
venovala aj osobne“.
c) Prvý a zároveň posledný dôleţitý ultrazvuk pre pôrodom
Návštevu gynekológa Alexandra predsalen absolvovala a to mesiac pred
samotným pôrodom „bolo to na odporúčanie pôrodnej asistentky“. Ultrazvuk a krvný
rozbor boli v poriadku „tým pádom som mala splnené predpoklady na pôrod doma a
vedela som, ţe nám v tom nič nebráni“. Myslím si, ţe s touto prípravou pekne sedí veta
„celé tehotenstvo sme sa venovali tomu, aby dieťatko bolo zdravé a mohlo sa narodiť
prirodzene“.
5.3.5. Popis témy: Neasistovaný pôrod – dcéra
a) Druhý pôrod vlastnými silami, bez asistencie
98
Druhé dieťa sa Alexandra rozhodla porodiť doma bez asistencie, vlastnými
silami za prítomnosti partnera. Na bábätko sa veľmi tešila „preţívala som to úplne
super, nevedela som sa toho bábätka uţ dočkať“. Pôrod bez asistencie si vyţaduje
veľkú dávku odvahy, sebaistoty a zodpovednosti vo vlastné sily „tým, ţe sme rodili s M.
sami, bola som úplne bdelá, absolútne pri zemi, pretoţe som si sledovala pôrodný
proces sama“. V tomto prípade aj partner zaujal dôleţitú, aktívnu úlohu a pripravoval
vhodné prostredie „M. mi od začiatku pomáhal pripravovať veci, urobil mi čajík,
poskakoval okolo mňa, nafúkal pôrodný bazén a všetky kontrakcie som predýchavala
tak, ţe mi M. poloţil ruky na chrbát a potiahol aţ po zadok, a tým pádom ich úplne
z tela dal von, čiţe ja som vôbec nemala bolestivý pôrod“. Počas veľmi silnej
kontrakcie, ktorá sa vyskytla dvakrát a „telíčko poskytlo spŕšku hormónov ako
protiváhu k tej bolesti, obrovské také zaujatie, to ma vhuplo do dvoch stavov“. Tieto
stavy opisuje ako mimozmyslové, z ktorých si pamätá jednu svoju predstavu „videla
som, ţe stojím vo vodopáde a všetku bolesť zo mňa zmýva a do mňa vlieva obrovskú silu
z celého vesmíru“.
b) Archetyp ţeny, matky, darkine ţivota
Alexandra veľmi vyčerpávajúco opisuje ako pri pôrode vnímala samú seba
„vnímala som sa ako archetyp ţeny, matky, rodičky, darkine ţivota, vedela som, ţe cezo
mňa prúdi tá energia a ďakovala som vyšším silám, ţe si môţem vychutnávať, čo nám
bolo dané ako dar ţene rodiť“. Nedokáţe si predstaviť, ţe by túto skúsenosť nezaţila
„lebo mi to dodalo fakt neuveriteľné mnoţstvo energie a sily, veľa sebavedomia,
sebaistoty a potvrdilo to to, ţe moja intuícia je dobré vodítko, ţe sa môţem spoliehať na
svoje pocity, ţe to, čo cítim je to dobré, čo mi pomáha, čo je správne a naďalej ţijem
intuitívne a pocitovo a podľa vlastného uváţenia, svedomia a robím si na veci vlastný
názor“. Porodiť dieťa prirodzene a vlastnými silami je „niečo také príjemné“,
Alexandra vyjadrila nepochopenie so ţenami, ktoré odovydajú svoj pôrod „do rúk
pôrodníka, ktorý tvrdí, ţe on rodí“, podľa nej sú sú tieto ţeny „ochudobnené o to, aby
spoznali vlastné moţnosti, neobmedzenú silu, neobmedzenú ţenskosť“. Alexandra praje
všetkým ţenám, aby to mohli zaţiť, uvedomuje si však, ţe „nie sú na to všetky
pripravené, kaţdá, ktorá si to má zaţiť si to nájde a zaţije“.
c) Prirodzený pôrod doma ako rodinný sviatok, všetci zostávame spolu
99
Jednou z výhod prirodzeného pôrodu doma je, ţe rodinní príslušníci majú
moţnosť byť pri samotnom pôrode prítomní, pokiaľ to matke vyhovuje, nedochádza
k separácii. Tak aj v tomto prípade mladší syn zostal doma, zatiaľ čo Alexandra rodila
„N. bol s nami, síce prišla mamka nám pomôcť, aby sa mu venovala“ a „síce nebol
fyzicky pri tom pôrode, ale bol blízko, nebolo to od neho odlúčenie ako do pôrodnice“.
Deň pôrodu bol pre celú rodinu „taký slavnostný deň, sviatok, všetko zastalo úplne, len
sme rodili“.
5.3.6. Popis témy: Starostlivosť o deti po pôrode
a) Popôrodné vyšetrenie u pediatra
Keď Alexandra doma porodila prvé dieťa, na druhý deň ho musela dať prezrieť
pediatričke „v pôrodnici sme odmietli všetky novorodencké vyšetrenia, všetky injekcie
sme vylúčili aţ na jednu, zobrali mu krvičku“. Podobne neabsolvoval „ţiadny ultrazvuk,
röntgen“ a ani „návštevy pediatra, nič z toho si nezaţil“. Navštevovať pediatra, aj keď
je dieťa zdravé „mne to prišlo nelogické ísť tam so zdravým dieťaťom, ukázať ho
doktorovi, ţe je zdravé a pritom tam nachytať na seba nejaké vírusy“. Tak ako prvé
dieťa nepodstúpilo ţiadne popôrodné vyšetrenie, okrem odberu krvi, tak tomu bolo aj
s druhým bábätkom „ani N. sme nedali niako pichať, ultrazvukovať a podobné veci“.
b) Najdôleţitejší bol nepretrţitý fyzický kontakt
Pre Alexandru bol a stále je najdôleţitejší nepretrţitý fyzický kontakt
s dieťatkom po pôrode „bola by som ochotná rodiť v pôrodnici, kebyţe som mala istotu,
ţe budem potom s nimi“. Ale „keď si v pôrodnici tam predsalen chodia vizity a to
zahŕňa plno iných vyšetrení, takţe narúšajú to rodinné puto, človek sa nemôţe tak
venovať dieťatku ako keď rodí doma“. Prirodzený pôrod doma tento kontakt poskytuje a
„veľmi som sa tešila, keď sa narodili, ţe sme mali nepretrţitý kontakt“. Svoje konanie
zakladá na vlastnej intuícii „všetko mám také intuitívne, ako som to cítila, ako som to
videla, tak tak to bolo“. Moţno to vnímať aj na spôsoboch starostlivosti, akou sa venuje
svojim deťom, okrem nosenia v šatke, ktoré nasledovalo neskôr, tesne po pôrode
s deťmi aplikovala ešte jednu vec „spali na mne, na mojom tele, prvé noci nonstop
a potom veľmi často, tak polku z noci väčšinou na mne, a niekedy aj celú“. Dieťatko tak
cítilo „to teplo, srdiečko, všetko“, „myslím si, ţe je to určitý typ starostlivosti, ktorý nie
100
je beţný, ţe dieťatko prvé dva mesiace minimálne často spí na tele mamky“. Podľa
Alexandri je „to najdôleţitejšie, čo človek potrebuje zaţiť, keď príde na tento svet, aby
nebol oddelený od mamky, aby cítil tú svoju oporu“. Dieťa potrebuje mať v matke
dôveru, „ţe ho ochráni pred všetkým“, „moje dietičky si to zaţili, vedia, ţe sa na mňa
môţu spoľahnúť, ţe budem vţdy s nimi“. Odkedy sa deti narodili, nikdy nemali vlastnú
postieľku, či dokonca vlastnú izbu na spanie. Tak ako to bolo s deťmi v tehotenstve, pri
pôrode, tak aj po ňom zostávajú stále s rodičmi spolu aj počas noci a to formou rodinnej
postele, keď hovorí o synovi dopĺňa „vţdy spal s nami, nikdy nemal vlastnú postieľku,
doteraz spí s nami“.
c) Šetrný vstup do ţivota
Počas rozhovoru o starostlivosti Alexandra sama priznala, ţe „zvolili sme aj také
postupy, ktoré naša kultúra moţno nepozná“. Alexandra verí, ţe fotografia je prepojená
s človekom, ktorého zobrazuje „a tým ţe niekto vidí fotku niekoho, tak sa na neho
napojí a posiela mu svoje myšlienkové prúdy a zasahuje to aţ toho človeka, ktorý je na
fotografii fyzicky“. Keď sa Alexandre narodilo druhé dieťatko, dcérka, „mala som pocit,
ţe je taká jemná bytosť, ţe si neprajem, aby ktokoľvek ešte jej posielal svoje myšlienky“.
Preto „som jej fotku, prvý krát ukázala priateľom aţ keď mala dva mesiace“. Podobne
tomu bolo s návštevami po pôrode „vedeli sme, ţe si chceme, čo najdlhšie udrţať tie
prvé dni v súkromí a v takom pokoji, nevyrušovať ju zbytočne cudzími vplyvmi“, preto
„sme návštevy širšej rodiny a známych odloţili a prvú návštevu sme prijali, keď mala N.
sedem týţdňov a do spoločnosti sme ju zaradili, keď mala dva mesiace“. Svoje
rozhodnutie vôbec neľutujú, pretoţe „vôbec tým neutrpela, práveţe sme sa vyhli, moţno
vďaka tomu, nejakému nočnému plaču a podobným neistotám dieťatka“. Tým, ţe
dieťatko nebolo hneď po narodení vystavované zbytočne cudzím, rušivým vplyvom
„sústredila sa len na pocity svojho telíčka, na také najzákladnejšie potreby a svet si
začala všímať aţ keď mala dva mesiace, začala na neho reagovať“. Výsledkom toho
bolo, ţe „keď bola staršia, uţ bola plná sily a dokázala stráviť aj kontakt s neznámymi
ľuďmi, dokázala si ich vychutnať“.
d) Kojenie podľa potreby
Alexandra svojho syna kojila do tri a pól roka „z toho zdravotného hľadiska a zo
sociálneho, to bolo také veľmi príjemné“. Keď sa cítila pripravená na ďalšie dieťa
101
„vtedy som ho odstavila“,pretoţe Alexandra nechcela kojiť spoločne obidve deti
„nechcela som tandemovo kojiť“. Zároveň „pre N. uţ nebolo také nevyhnutné, aby bol
ešte kojený a pre dieťatko bolo dôleţité, aby všetky ţiviny išli jemu“. Zaujímavá bola
náhrada, ktorú syn dostal, aby odstavenie kojenia nebolo pre neho také ťaţké „ráno aj
večer miesto kojenia som ho hladkala vlasmi, na jeho ţiadosť a trvalo to rok, aţ kým sa
narodila jeho sestrička, potom si to uţ prestal pýtať“.
e) Bezplienková metóda, intuícia, predbiehame signály
S bezplienkovou metódou začala Alexandra so svojím synom aţ od 4. mesiaca,
čo sa neskôr dozvedela, ţe „to uţ bola hraničná hodnota, kedy vlastne prestáva dieťa
dávať signály“. Našťastie „hneď od prvého dňa nám to išlo“. Štatisticky udáva „tuším
len dvakrát sa pokakal za dva roky a piškanie sme vychytili tak moţno sedemdesiat
percent určite, moţno niekedy osemdesiat – deväťdesiat percent“. Ako alternatívu
pouţívali „vţdy látkové plienky, nikdy pampersky“. Pouţívanie látkových plienok malo
svoje opodstatnenie „pre mňa to bolo dosť podstatné, ţe pouţívame látkové plienky,
lebo zvlášť u chlapcov, sa prehrievajú semenníky v tých jednorázových“. S dcérkou
„sme začali s bezplienkovou metódou skôr ako som si myslela, keď mala prvý krát
smolku, to bolo pol dňa po narodení“. Rozhodla sa tak, kvôli mnoţstvu nepekne
vyzerajúcej tmavej hmoty – smolky „všade to mala, tak som si hovorila, ţe budeme
bezplienkovať od začiatku a dávala som ju na nočníček a od prvého momentu nám to
fungovalo“. Nemajú s touto metódou ţiadny problém len „keď zmeníme priestor, lebo
my často cestujeme, tak vtedy je to také, lebo kým sa my zorientujeme, vtedy idú plienky
ako na beţiacom páse“. Alexandra vidí v tejto metóde moţnosť „predísť tomu, aby
musela vyjadriť nejaký nepokoj“. Znamená to, nečakať na dieťa, kým vyšle signál, ţe
chce vykonať potrebu, lebo „mne to príde také trošku ochudobňujúce dieťa o energiu,
ţe čakáš na to, kým začne byť nepokojné, aby si nejako zareagovala“. S dcérkou
fungujú na báze intuície „nedáva signál, ţe chce cikať, napadne mi, aha asi chceš cikať
a dám ju“. Alexandra sa teda snaţí predchádzať „to, ţe by to signalizovala“.
f) Nosenie v šatke – vadí/nevadí
Prvé dieťa začala Alexandra nosiť v šatke „aţ od takého 3. mesiaca aj cez deň,
keď som robila nejaké domáce práce, lebo dovtedy som mala šatku len ako dopravný
prostriedok“, čiţe ho nenosila nonstop. V treťom mesiaci sledovali dokument
102
Kontinuum koncept a odvtedy „som to skúsila a celkom nám to potom išlo a bol stále so
mnou v šatke, čokoľvek som robila, keď som akurát chcela, aby sa ponaťahoval, pohral,
tak som ho vybrala a hrali sme sa“. Druhé bábätko je uţ úplne iné, Alexandra zistila
„ţe ona nechce byť v šatke, je pre ňu dobrá tak na uspávanie a naozaj ako dopravný
prostriedok, keď ideme vonku, ale keď je čulá, tak ona tam nechce byť, ona chce
sledovať, chce sa dotýkať, chce sa hrať a vadí jej, ţe je obmedzovaná šatkou“. Existujú
deti, ktoré nechcú byť nosené a priviazané, preto „ju nosím väčšinou na rukách a do
šatky ju dávame, keď je uţ unavená, ţe jej to je uţ jedno“.
g) Maznanie a masáţ sú pre nás veľmi dôleţité
Alexandra hovorí „masáţ patrí k obľúbenej činnosti v našej rodine“. Obidvaja
rodičia absolvovali kurz masáţe dojčiat a obidve deti boli masírované od narodenia.
Okrem masírovania aj „maznanie má v našom ţivote dôleţitú úlohu“. Alexandra vie, ţe
pre zdravý vývoj potrebujú byť deti maznané kaţdý deň aspoň dvadsať minút „takţe sa
hladkáme, bozkáme, túlime, šteklíme a podobne“.
5.3.7. Popis témy: Moja rodina – partner, syn a dcéra
a) Partnerský vzťah a spriaznená duša
Alexandra hovorí o svojom partnerovi ako o svojej spriaznenej duši „tam nebolo
veľa čo spoznávať, mali sme rovnaké myšlienky, pocity, názory, všetko, tak sme sa spolu
formovali“. Poznali sa veľmi krátko „a hneď sme začali intenzívny vzťah a o 4 mesiace
som otehotnela“. Počas tehotenstva „sme sa stále spoznávali, stále sme sa oťukávali“.
Dieťa nezmenilo iba Alexandrin ţivot, obidvoch ich „naviedol na takú inú cestu, takého
kvalitnejšieho ţivota a tým pádom sme prechádzali tými všetkými zmenami spoločne,
spolu sme sa vývíjali a stále to trvá“. A keď prišlo druhé dieťa „tá nás hodila ešte
vyššie, spolu sa vyvíjame, stále sa ľúbime a stále sa viac ľúbime“.
b) Náš prvorodený syn, aký je a čo dokáţe
svojom prvorodenom synovi hovorí Alexandra s rozvahou „ako sa mi javil, keď
uţ bol v brušku, tak taký je stále“. Uţ počas tehotenstva prostredníctvom vzájomného
kontaktu sa Alexandra nechala svojim dieťaťom viesť, keď sa narodil a „odkedy začal
rozprávať, vkuse on hovorí čo bude, on je náš vodca a my sa necháme ním viesť“.
103
Svojho syna charakterizuje týmito vlasnosťami „je veľmi šikovný, inteligentný,
radostný, spontánny, je aj divoký, ale vie byť aj úplne krotký a má veľký zmysel pre
humor“. Alexandre sa na vlastnej skúsenosti s deťmi potvrdilo, ţe „deti, ktoré sa
narodia prirodzene tak sú zdravšie, sú šťastnejšie“. O synovi ďalej hovorí „ je úplne
zdravý chlapček, perfektne ovláda svoje telo, veľmi skoro sa začal plaziť, štvornoţkovať,
chodiť“. Chlapček je šikovný v športe „dokáţe narábať s hokejkou, s lukou a šípmi,
perfektne hrať futbal“. V oblasti sociálnych kontaktov „je priateľský, veľmi ľahko
nadväzuje nové priateľstvá“. Veľmi si obľúbil rozprávky, z ktorých príbehov vytvára
zbrane, masky, výstroje „je veľmi hravý a sám si vyrába a vystrihuje hračky, má
neskutočnú predstavivosť, čokoľvek ho napadne, tak on to dokáţe zostrojiť, je
neskutočne šikovný a uvoľnený“.
c) Naša dcérka, veľmi jemné stvorenie
Druhé dieťa, dcéra, sa narodila z vedomého počatia „ju som cítila predtým, neţ
som otehotnela, ţe prišla k nám, také slniečko, jasná bytosť, svetelná, jemnunká,
najdokonalejšia bytosť podľa mňa, aká môţe prísť na zem, totálne čistá, krásna,
dobrá“. Ako bábätko je „veľmi pokojné a šťastné“. Počas celého tehotenstva „ona ma
vôbec neriadila, aj keď som sa snaţila sa s ňou skontaktovať, sa na ňu napojiť, tak som
vţdy cítila taký úsmev, ţe všetko je na mne, úplne ma nechala, nech si robím čo chcem,
ako chcem“. Alexandra si všimla, ţe uţ „od prvého dňa sa zvukovo prejavovala,
dţavotala ako bábätká, ktoré su dvoj a trojmesačné“. Pozorujúc toto bábätko „veľmi
často a rada sa smeje“ a „je veľmi zvedavá, objavuje svet“.
d) Sme stále spolu, obrovské puto, jeden spoločný organizmus
Alexandra vyjadrila skutočnosť „ja som na svoje deti absolútne naviazaná,
vlastne myslím, ţe je to vzájomné“. Odôvodňuje to tým „moţno to bolo aj tým, ţe sa
narodili doma a ţe sme neboli po pôrode oddelení, vzniklo medzi nami obrovské puto“.
Keď bol starší syn menší, dokončovala vysokú školu a spomína, ţe okrem jedného dňa,
kedy musela odísť na osem hodín „nikdy sme neboli od seba oddelení na dlhšie ako
štyri hodiny, sme stále spolu“. Ani jedno dieťa „sme nenechali nikdy s nikým cudzím“.
Pre Alexandru je spoločný záţitok pôrodu pre celú rodinu základom silných vzťahov
„to, ţe sme zaţili spolu pôrody, si myslím, ţe nás to tak vzájomne preplietlo a cítime sa
ako jeden spoločný organizmus“.
104
5.3.8. Popis témy: Čo je pre nás vo výchove typické
a) Partnerský prístup, prirodzené hranice
Alexandra s partnerom uplatňujú partnerský prístup vo výchove, ich syn „vôbec
nie je sformovaný nejakými výchovnými postupmi, pretoţe hoc sme si my prečítali
niekoľko kníh o výchove, zistili sme, ţe niektoré veci nesedia“. Pre výchovu je podľa
nich dôleţité, aby rodičia najprv poznali svoje dieťa „musíme vychádzať, kto je N. a keď
pochopíme, kto je on, aţ vtedy môţeme na ňom uplatňovať nejakú výchovu“. Na moju
otázku o stanovovaní hraníc mi odpovedala „sú niekedy také momenty, kedy si povieme,
ţe uţ treba stanoviť nejaké hranice, ale tým, ţe my sme dosť tolerantní ľudia a dosť
cítime, ţe N. je rovnocenný partner, nie je niekto koho my máme sformovať, ale musíme
mu dať svoj priestor, aby si on vytvoril svoju osobnosť popri nás, takţe tie hranice sú
od seba dosť ďalej ako moţno v nejakej klasickej výchove“. Alexandra sa naučila učiť
od svojich detí „my sa dosť od neho učíme“. Ako rodičia zasiahnu do správania dieťaťa
iba v prípade ak „svojou povahou alebo správaním ohrozuje niekoho, ale to nie je
často“.
b) Neuznávame fyzické tresty, nemáme na to právo
Alexandra spomenula v rámci svojej výchovy a starostlivosti aj formu fyzických
trestov, ktoré nie sú v iných rodinách aţ také ojedinelé. Koľkokrát som sama videla, ako
dieťa dostane po zadku alebo po rukách za niečo, čo sa rodičovi nepáčilo. O tejto téme
hovorí „čítala som práva dieťaťa a to je fyzické násilie na deťoch, proste ho nemôţeme
biť, lebo je to ţivá bytosť a my nemáme právo mu fyzicky ubliţovať“. Páči sa mi, ţe
všetko, čo títo rodičia povaţujú za správne, dokáţu pekne aplikovať v konkrétnych
situáciách, svedčí o tom opäť Alexandrin „štatistický údaj“ z domu „zvýšili sme na neho
hlas asi desaťkrát za ţivot a buchli sme ho po zadku, M. raz a ja asi dvakrát“. Občas má
Alexandra pocit, ţe „on to vyslovene vyţaduje, ţe to potrebuje, tak vtedy sa začneme
pasovať, ale nie formou „ja mu ublíţim“, potrebuje sa šťuchať, ale nemôţeme ho biť, to
nie“.
c) Hračky z prírodných materiálov
105
Títo rodičia nie sú zástancami plastových hračiek „kúpili sme mu v ţivote asi tri
plastové hračky“. Je to podobné ako s biopotravinami, ktoré tvoria základ stravovania
celej rodiny, majú radi prírodu a rešpektujú ju, moţno to vidieť aj v ich prístupe k
hračkám „snaţíme sa hudobné nástroje a hračky z prírodných materiálov, keď dostáva
plastové, tak ho chvíľu necháme, nech sa s nimi pohrá a po nejakom čase, po dni a viac,
ich dávame bokom“. Dieťa pozná dôvody rodičov, pre ktoré nedostáva takéto hračky
a rozumie tomu, Alexandra hovorí „povaţujem to za veľmi dôleţité“.
d) Mediálna výchova u nás platí
Nakoľko Alexandra študovala na vysokej škole vplyv médií na detského diváka,
svoje znalosti preniesla aj do výchovy a vedela, ţe „N. jednoznačne nedovolím pozerať
TV, keď tak len to, čo my mu pustíme“. Aj sa im v tom darilo „aţ dokým sme nezačali
navštevovať rodiny, kde sa púšťala Tv a my se nemali tú guráţ im povedať, vypnite to“.
Kvôli tomu sa však nechceli prestať stretávať so svojimi priateľmi, ktorí bohuţial neboli
v tejto veci rovnakého názoru a tak sa Alexandra s partnerom M. podujala robiť deťom
na určitý čas animátorov „ten čas, kedy je zapnutá Tv a deti majú byť nalepené na
obrazovke a mamičky a oteckovia sa bavia, tak my s M. sme dvaja animátori a snaţíme
sa ich odlákať od toho, vymýšľame im hry“. Najčastejší ţáner, ktorý rodičia dovolia
sledovať malým deťom je rozprávka, Alexandra hovorí „v rozprávkach je najviac
násilia zo všetkých ţánrov, ktoré poznáme“, preto nikdy nenechá svojho syna pozerať
rozprávky samého a dáva na neho v tomto smere pozor, v pedagogike tomu hovoríme
mediálna výchova, „keď N. začal sledovať rozprávky, to bolo od dvoch rokov, tak sme
začali s takými jednoduchými, ale vţdy sme ich sledovali s ním a komentovali sme tie
veci, aby vedel, ţe nemá pasívne prijímať všetko, čo vidí, ale aby si robil názor na to, čo
vidí, aby mal od toho odstup“. Podobne ako s filmovými rozprávkami, tak aj s kniţnými
titulmi „aj tam samozrejme musíme robiť tvrdú cenzúru, ak sú tam nejaké vulgárne
slová, všetko to dávame preč, v kaţdej rozprávke je boj o ţivot, takţe sme často museli
meniť dej, aby to nebolo také kruté“.
e) Denne vymýšľame príbehy a čítame rozprávky
Alexandrin syn má veľmi bohatú slovnú zásobu, moţno povedať, ţe sa o to
zaslúţili práve rozprávky, ktoré si veľmi obľúbil uţ od svojich dvoch rokov „my sme
začali rozprávať, to ho zaujalo a potom uţ bol ochotný počúvať aj také príbehy, ktoré sa
106
len čítajú v knihe“, doteraz však „miluje, keď si vymýšľame rozprávky“. Hovorí „bude
mať obrovskú hlavu plnú informácii, keď vyrastie, ale on baţí po tom, týţdenne chodíme
do kniţnice a sedem kniţiek poţičiame“. Rozprávky nielen počúva, ale potom si vţdy
vyberie „nejakú postavičku z toho a vyrobí si to, čo si myslí, ţe asi tá postavička mala“.
Počas nahrávania rozhovoru som sama zaţila, ţe sa chlapček hral na postavy
z obľúbených rozprávok „na všetko sa mení, čo mu čítame alebo čo vidí v rozprávkach,
úplne všetko“. Alexandre a jej partnerovi sa strávený čas so synom pri čítaní
a vymýšľaní vlastných príbehov vyplatil, chlapec má obrovskú slovnú zásobu, je veľmi
zvedavý a tvorivý „na všetko má vysvetlenie, má perfektnú pamäť, okamţite si
zapamätá akýkoľvek názov“, o dcérke dodala „a N. budeme tieţ určite najprv rozprávať
a potom si budeme aj čítať“.
f) Znaková reč dojčiat
S dcérou sa začala Alexandra venovať Znakovej reči dojčiat „uţ je to celkom
populárne medzi mamičkami a začína sa v ôsmom mesiaci oficiálne, lebo vtedy dieťa
oveľa rýchlejšie napodobňuje znaky, rýchlejšie dostávajú spätnú reakciu, no ale šikovné
mamičky začali uţ vo štvrtom mesiaci a hovoria, ţe im to funguje“. Alexandra tieţ
začala s dcérkou, keď mala štyri mesiace „začíname prvý znak, piť mliečko“ a je „pre
mňa je logickejšie, čím skôr mi môţe niečo ukázať, hoc jej to bude trvať dlhšie, kým ten
znak pochopí“.
g) Chcem byť s nimi - mám čas na to, aby som pracovala
Kto má vlastné deti a mal moţnosť aktívne sa venovať ich výchove, dobre vie,
ţe si to vyţaduje veľa trpezlivosti, pokory a hlavne času. Najčastejšie dávajú rodičia
svoje dieťa do materskej škôlky vo veku troch rokov, aby sa mohli opäť zapojiť do
zamestania. Finančné dôvody su jedna strana tejto záleţitosti, tou druhou, je potreba
začleniť sa opäť aktívne do vlastného sociálneho prostredia. Mnohé matky sa uţ
v tehotenstve cítia z tohto prostredia vykorenené, odsunuté nabok, samé a točiace sa len
okolo potrieb rastúcej rodiny. Alexandra svojho štvoročného syna nedala do materskej
škôlky, nakoľko je na materskej dovolenke s dcérkou. Nesťaţuje si na svoju rolu matky,
vysvetľuje „tak ako je matka s dieťaťom neustále počas tehotenstva, tak by to malo
pokračovať „aj naďalej, aţ kým sa neosamostatní“. Chápe a sama na vlastnej koţi
pocítila potrebu vrátiť sa po pôrode do spoločnosti, ale nechcela od seba oddeliť svoje
107
deti, preto bola opäť tvorivá a vymyslela si také aktivity, ktoré boli prínosom pre obidve
strany „vymyslela som si také aktivity, aby sme sa stretli aj s bábätkami“. Keď mal syn
osem mesiacov „začali sme tancovať s bábätkom v šatke“, s dcérkou „som vymyslela
Svetlušky, psychomotorické hry, riekanky, spievanky“. O tejto spoločnej aktivite
bábätiek a matiek hovorí „zdieľame to spolu všetko, hráme sa, je to niečo, čo nás
obohacuje a tešíme sa, ţe aj chodíme do spoločnosti, ale stále sme spolu“. Alexandra sa
popri materskej dovolenke venuje písaniu knihy, ale pracuje, keď deti spia, „ja chcem
byť s nimi, chcem si ich uţívať. Mám čas na to, aby som pracovala“.
5.4. Výsledky IPA rozhovoru s Terézií
Rozhovor s Terézií prebiehal prostredníctvom internetového komunikačného
programu Skype a bol úspešne nahraný na diktafón, celkové jeho trvanie bolo hodina a
päť minút. Nakoľko Terezie pochádza z Českej republiky, pri prepise rozhovoru som
z praktických dôvodov urobila automatický preklad do slovenského jazyka. Počas
rozhovoru pôsobila veľmi pokojne, pozitívne a presvedčivo.
Analýza Teréziinej výpovede prebiehala uţ overeným spôsobom, takţe postup
jednotlivých krokov som zachovala rovnaký ako u predošlej respondentky. Nakoľko
v tomto prípade bola nahrávka veľmi dobrej kvality a Tereziino rozprávanie bolo pre
mňa veľmi pútavé, rozhodla som sa vypočuť viackrát nahrávku a aţ tak text prečítať.
V rámci rozhovoru sa Terézia upriamovala na detailné prerozprávanie priebehu
jednotlivých pôrodov, preto som sa v rámci analýzy zamerala aj na vytiahnutie čistej
podstaty týchto skúseností. Proces analýzy som uskutočnila po prvotnom počúvaní
nahrávky a čítaní prepisu, prácou na počítači. Opäť som rozhovor rozdelila podľa strán
farebne a vytvorila samostatné word dokumenty pre kaţdú stranu a následné vlastné
poznámky s konkrétnymi citáciami. Po dokončení poznámok som doplnila prvé témy
Emergent Themes a postupovala som hľadaním vhodných vzťahov. Neustálym
kontaktom s pôvodnými poznámkami, textom sa postupne vygenerovali hlavné témy,
nadradené a podradené témy, pod ktoré som vhodne radila vytvorený text.
Aktuálny stav:
Terezie ţije s manţeloma dvomi dcérami na juţnej Morave v rodinnom dome so
záhradou. Obidvaja s manţelom pochádzajú zo Severných čiech, kde bývali
v panelovom byte „tak sme takí ako tie vesnícke náplavy“ dodáva so smiechom Terezie.
108
Momentálne je na materskej dovolenke a plne sa venuje obidvom dcéram. Neskrýva
túţbu po ďalšom potomkovi „plánujeme dokonca ešte ďalšie dieťa, moţno aj viac“.
5.4.1. Prehľad hlavných tém z rozhovoru s Terézií
Hľadanie hlavných tém bolo spočiatku náročnejšie, pretoţe som kompletne
zreorganizovala svoje počiatočné poznámky a to hlavne v oblasti Teréziíných
skúseností s jednotlivými pôrodmi. Bola som neustále prepojená s pôvodným textom
výpovede. Aj v tomto príbehu je skúsenosť s pôrodom v pôrodnici, ktorá ovplyvnila
následné rozhodnutie pre prirodzený pôrod doma, preto som aj túto skúsenosť opäť
spracovala a začlenila medzi hlavné témy. Celým Tereziiným príbehom sa tiahne veľký
rešpekt, otvorenosť, sloboda. Zároveň z jej osobnosti prenikala veselosť, pokora
a Terézie sa vyznačovala schopnosťou podrobne sa rozpomätať na jednotlivé
skúsenosti, čo kladne prispelo k procesu analýzy. Hlavné témy tvorí desať nadradených
a tridsaťjeden podradených tém. Nasleduje zoznam všetkých tém, ktoré budú niţšie
podrobne vysvetlené a zdokumentované konkrétnymi citáciami z prepisu rozhovoru
a mojimi doplňujúcimi poznámkami.
1.Príprava na rodičovstvo a počas tehotenstva
a) Dosť času, správny výber partnera, vedomé počatie
b) Som štúdijný typ, zháňam si informácie
2.Prvé tehotenstvo
a) Pravidelné vyšetrenie, práca, mlhavá predstava dieťaťa
b) Prečo pôrodnica a ako som to vnímala
3.Proces prvého pôrodu a jednotlivé nepriaznivé momenty
a) Nerešpektovali moje priania, vyvedená z rovnováhy
b) Pretrhnutie vaku blán a riadené tlačenie
c) Výsledný dojem a popôrodný bonding
4.Druhé tehotenstvo
d) Ţiadna práca, strach z ultrazvuku
109
e) Veľká túţba po prirodzenom pôrode doma, radosť z očakávaného
dieťaťa
5.Moje dôvody pre prirodzený pôrod doma
a) Nikam nemusíme cestovať
b) Chcem zachovať integritu rodiny
c) Pôrod je v mojej réţii
d) Nechám dieťa nech si samo určí okamih narodenia
e) Nedôverujem nemocničnému personálu
6.Prirodzený pôrod doma
a) Odlišné kontrakcie ma zmiatli, chvíľka strachu a dôvera vo vlastnú
intuíciu
b) Kto bol nakoniec pri pôrode
c) Kritický okamih vyriešila príroda sama
d) Krásny popôrodný bonding
7.Osobný význam prirodzeného pôrodu doma
a) Splnil všetky očakávania
b) Pre dieťa dobrý štart do ţivota
c) Pôrod utuţil partnerský vzťah, posilnil vzájomnú dôveru a nezávislosť
rodiny
8.Aké sú moje dcéry
a) Staršia je citlivejšia
b) Mladšia je nezranený anjel otvorenosti
9.Akí sme rodičia
a) Rodič ako brána do sveta a bezpečný prístav
b) Venujem sa im a baví ma to, vytvárame im vhodné prostredie
c) Priane pre svoje deti do budúcnosti
110
10.Naša starostlivosť a prístup vo výchove
a) Rešpekt a rovnocennosť
b) Dôleţitá je blízkosť rodiča
c) Bezplienková metóda je skvelá vec
d) Dojčenie podľa potreby
e) Prikrmovanie kúskami stravy, sloboda výberu
5.4.2. Popis témy: Príprava na rodičovstvo a počas tehotenstva
a) Dosť času, správny výber partnera, vedomé počatie
Príprava Terezie na jej budúcu úlohu rodiča – matky začala, ako sama povedala,
hlavne tým, ţe „som si našla dobrého partnera podľa mňa, niekoho, koho som mala
naozaj rada“. Druhým dôleţitým bodom tejto prípravy bol dostatok času na vzájomné
spoznávanie sa, uzatvorenie manţelstva „a ešte sme dlho ţili, ďalších 5 rokov,
v manţelstve“ a to aţ do štádia, kedy sa obidvaja cítili pripravení a skutočne sa tešili na
príchod prvého dieťaťa „dospeli sme k tomu, ţe ten vzťah je pripravený a aj my dvaja
ísť ďalej, čo malo byť to dieťa“. V rámci spoločne stráveného času ešte ako bezdetný
pár sa snaţili o vytvorenie svojich vnútorných podmienok, aby boli schopní dávať
dieťaťu svoju energiu a čas „chceli sme, aby mu tu bolo dobre“. Obidve dcéry boli
počaté vedome, čo takisto Terezie povaţuje za základ dobrej prípravy na rodičovstvo,
podľa nej „počať dieťa, vzhľadom k tomu samotnému aktu, je niečo, čo by si človek mal
uvedomovať, pristupovať k tomu s nejakou otvorenou, kľudnou mysľou, sústrediť sa na
to“.
b) Som štúdijný typ, zháňam si informácie
Keď sa im prvý krát podarilo otehotnieť, začala sa Terezie venovať príprave
počas tehotenstva „začala som sa zaujímať o praktickú stránku veci, tehotenstvo, pôrod
a výchova ďalej“. Terezie sa hlási k štúdijným typom „zháňam si proste tie
informácie“, trávila čas čítaním rôznych kníh, diskusií na internete „a hneď som sa
dostala do nejakého alternatívnejšieho prúdu, látkové plienky, zdravá strava, meditácia,
vedomé prepojenie s dieťaťom, no a samozrejme aj pôrod a teraz to všetko začalo“. Čo
111
sa týka prípravy na samotný pôrod, hlavnú úlohu zohralo sledovanie videí domácich
pôrodov, „kedy som vlastne po prvý krát videla ako ten pôrod prebieha, pretoţe my to
nevieme, my sme nikdy ţiaden pôrod nevideli“. Okrem známych filmov od pôrodných
asistentiek „Orgasmic birth“ a „Porod jak jej známe“ si Terezie spolu s manţelom
obľúbili „kamerované príbehy amerických pôrodov doma, to, čo my sme tu nikto nikdy
nevideli“. Prostredníctvom týchto videí získala určitú predstavu o procese pôrodu
a vyústilo to „myslím si, veľmi dobre v tom mojom pôrodnom sebavedomí a vôbec vo
vedomí toho, čo mám robiť. Bol pre mňa taký dobrý vnem“.
5.4.3. Popis témy: Prvé tehotenstvo
a) Pravidelné vyšetrenie, práca, mlhavá predstava dieťaťa
Tehotenstvo s prvým dieťaťom prebiehalo, povedzme tak klasicky „hneď ako
som otehotnela, som začala chodiť na gynekológiu“. Terezie absolvovala tieto
gynekologické vyšetrenia pravidelne „dokonca sme si nechali urobiť triple testy,
súkromný ultrazvuk v tridsiatomdruhom týţdni, nechali sme si to nahrať na kameru a
zbierali sme tie obrázky“. Tehotenstvo prebiehalo bez problémov, nepamätá si na
nejaké komplikácie, dokonca „jediné na čo trpievam je trošku niţší tlak, ale proste
nemala som tie nepríjemné príznaky“. Počas tohto tehotenstva pracovala do siedmeho
mesiaca na personálnom oddelení jednej veľkej firmy „pravda je, ţe keď človek chodí
do práce, tak ako keby si ešte nevie to dieťa v sebe úplne predstaviť, tehotenstvo je
odsunuté na takú vedľajšiu koľaj, čaká sa aţ sa to dieťa narodí“. Nemala ešte predstavu
o očakávanom dieťati „bola to taká mlhavá predstava toho budúceho dieťaťa“. Po
uplynutí siedmych mesiacov zostala Terezie doma „to bolo pre mňa omnoho
zaujímavejšie, ja som človek, ktorý potrebuje mať ten vonkajší kľud, aby si udrţal ten
vnútorný, takţe doma som si to moc uţívala“. Mala konečne kľud a čas „mohla som si
popozerať tie filmy a videá pôrodov, to bola veľmi dôleţitá príprava na pôrod“. Okrem
toho si pripravila výbavu a to, čo potrebovala, aby sa cítila naozaj na dieťa pripravená.
b) Prečo pôrodnica a ako som to vnímala
Terezie uţ počas prvého tehotenstva uvaţovala o prirodzenom pôrode doma „ale
nezobrali sme s muţom tú konečnú odvahu“ a druhý dôvod bol čisto technický „nemali
sme auto, necítili sme sa mobilní“. A tak sa prvé dieťa narodilo vo Fakultnej pôrodnici
112
Bohunice v Brne. Na pôrod sa veľmi tešila „ja som bola natešená na ten pôrod, ţe uţ je
to tu, ţe teraz to všetko prebehne“. Nepociťovala strach či stres „bola som si celkom aj
istá sama sebou, ţe tie veci budú také, aké budú, ţe to dopadne dobre“.
5.4.4. Popis témy: Proces prvého pôrodu a jednotlivé nepriaznivé
momenty
a) Nerešpektovali moje priania, vyvedená z rovnováhy
Prvú dobu pôrodnú mala Terezie moţnosť byť sama a v kľude „sústredila som
sa na seba, na to otváranie, spracovávanie kontrakcií a bolo mi dobre“. Keď sa začala
vypudzovacia fáza „musím povedať, ţe uţ moc nerešpektovali tie moje priania“.
Personál nerešpektoval zvolenie inej pôrodnej polohy ako na rodiacom kresle na chrbáte
„chcela som byť na štyroch na zemi a nemohla som byť“, Terezie sa cítila vyvedená
z rovnováhy a „išlo len o to, ţe ma to viac bolelo, ja som akurát začala o to viac kričať
pôrodným krikom, pretoţe toho bolo na mňa veľa“. Nakoľko to netrvalo viac ako
pätnásť minút zbehlo sa to pre Tereziu všetko veľmi rýchlo „uţ to bolo tak rozbehnuté,
ţe som sa nedokázala dohovoriť“. Hovorí však, ţe sa necítila „v nejakom veľkom strese,
ale vyloţene mi to vzali z rúk, mohla som pokračovať ďalej sama, stalo by sa úplne to
isté, narodilo by sa úplne v poriadku dieťa, ale nie, proste muselo to byť takto“.
b) Pretrhnutie vaku blán a riadené tlačenie
Medzi ďalšie zásahy do slobody rodičky bola snaha o pretrhnutie vaku blán
„hlavička uţ liezla, asi päťkrát som musela odmietnuť pretrhnutie vaku blán, pričom
úplne nakoniec som im to dovolila a ani neviem prečo“. Terezie si spomína na tlačenie,
ktoré jej pripadalo vtipné „ja som ţila v domnienke, ţe tlačenie má byť také voľné, ţe aţ
to na mňa príde, tak pritlačím“. Stretla sa však s pripomienkami sestričiek ako a kedy
má tlačiť, otvárať ústa a ţe nemá kričať, čo bolo v tých chvíľach nad jej sily „ja som sa
ich aj snaţila poslúchať, ale to vôbec nešlo, to bolo úplne mimo priebeh toho pôrodu“.
V priebehu pätnásť minút snaţenia sa J. narodila „modrá ako ostruţina, oči zatvorené,
päste zaťaté“, bol to podľa Terezie výsledok „to riadené tlačenie kombinované s tou
polohou na chrbáte, to bolo vidieť, pretoţe som ju tam úplne zbytočne tlačila v tých
pôrodných cestách a blokovala som ju, namiesto toho, aby ona išla von“.
113
c) Výsledný dojem a popôrodný bonding
Terezie však bola veľmi šťastná a „ja som si myslela, ţe je to normálne“. Volala
v eufórii, ţe uţ je bábätko tu, ţe uţ sa narodila, „oni mi ju dali rovno na brucho,
privinula som ju k sebe na prsia, ale veľmi rýchlo mi ju vzali a práve začal ten kolotoč
vyšetrení“. Po popôrodných vyšetreniach prišlo bábätko uţ umyté a zabalené „ten
popôrodný bonding otrasný, to vôbec nefungovalo“, aj keď Terezie priznala, ţe
v pôrodnom pláne sa nesústredila aţ tak na obdobie po pôrode „ako som videla ten
pôrod, tak na to som sa pripravovala, ale toto som si nejako neuvedomila“. Záverom
k tejto skúsenosti hovorí „aj keď sme boli spolu asi hodinu po pôrode, bolo to smutné,
ale ja som bola šťastná, ţe sme to zvládli dobre, ţe to prebehlo relatívne v poriadku, čo
sa mňa a toho dieťaťa týka, nedošlo k ţiadnym hrôzam“, veľmi ju prekvapil hladký
priebeh pôrodu „takţe som bola hrozne dobre prekvapená a šťastná, ţe to prebehlo
hladko a ţe sme spolu“.
5.4.5. Popis témy: Druhé tehotenstvo
a) Ţiadna práca, strach z ultrazvuku
Tehotenstvo s druhým dieťaťom prebiehalo celé doma, pretoţe bola Terezie na
materskej dovolenke so staršou dcérkou „takţe som bola doma, vo svojom prostredí“.
Pri tomto dieťati sa Terezii nechcelo navštevovať gynekologickú poradňu „ja som sa
rozhodla, ţe tam vôbec nepôjdem, šla som tam aţ po nejakých tých troch mesiacoch“.
Aj toto dieťatko bolo vedome počaté, Terezie sama spoznala, ţe je v poţehnanom stave
a prvé tri mesiace dopriala sebe aj dieťatku úplný kľud „chcela som mu dopriať kľud na
ten vývoj, nech sa stane, čo sa stane, takţe som si úplne v kľude s tým miminkom ţila
a čakala, čo bude“. Priznáva strach zo škodlivých účinkov ultrazvuku, ktoré však
nemala podloţené „dnes to uţ moţno ani tak silno necítim, ako som to cítila v tej
chvíli“. Neabsolvovala ani triple testy a „išla som iba na jeden veľký ultrazvuk,
v dvadsiatom a jeden v tridsiatom týţdni, pretoţe uţ som vedela, ţe by som toto dieťa
chcela rodiť doma, ale chcela so predsalen vedieť, či nebude potrebovať nejakú
špeciálnu popôrodnú starostlivosť, ktorú by sme mu doma nemohli zabezpečiť“.
b) Veľká túţba po prirodzenom pôrode doma, radosť z očakávaného dieťaťa
114
Veľmi túţila môcť porodiť toto dieťa uţ doma „chcela som rodiť doma za kaţdú
cenu“. Zdravotné výsledky boli priaznivé, tehotenstvo bolo bezproblémové „keď sa
teda potvrdilo, ţe ide o úplne normálne dieťa, tak sme veselo plánovali pôrod doma“.
Nasledovalo hľadanie vhodnej pôrodnej asistentky a opäť sa Terezie aj s manţelom
vrátili k sledovaniu pôrodných videí „zase znovu sme sa pozerali na všetky tie pôrodné
filmy, lebo tentokrát uţ sme vedeli, ţe to naozaj takto bude“. Toto tehotenstvo preţívala
Terezie s väčšou radosťou „oveľa viac som sa radovala z toho dieťaťa v sebe, mala som
pocit, ţe uţ to dokáţem lepšie vnímať“. Opisuje to ako „také veľké tešenie sa na niečo
znovu zase tak krásneho a taká tá túţba po tom neznámom, ţe kto to proste je“.
5.4.6. Popis témy: Moje dôvody pre prirodzený pôrod doma
a) Nikam nemusíme cestovať
Pri druhom pôrode, ktorý sa uskutočnil doma, nemusela Terezie s manţelom uţ
nikam cestovať. Spomína si na začiatky prvého pôrodu, kedy cestovali do pôrodnice
„pripadá mi to hrozne zvláštne odchádzať v priebehu pôrodu niekam“, vtedy
v kontrakciách po piatich minútach sadala do auta a musela vydrţať pol hodinu, kým
tam dorazili „ja som sa vzadu na sedadle krútila, takţe uprostred rozbehnutého pôrodu
ide človek do pôrodnice“. Tentokrát leţala Terezie vo vani, v pohodlí vlastnej kúpeľne
„úplne parádne, ţe som nemusela cestovať a bola som vo svojom prostredí“.
b) Chcem zachovať integritu rodiny
Prirodzený pôrod doma si Terezie vybrala aj preto „ţe sa s tým starším dieťaťom
nemusí nijako čachrovať, vykázať ho z rodiny“. Chcela tentokrát zachovať integritu
svojej rodiny „je to naše dieťa, naša rodina a nemôţem z toho nikoho vyčleňovať“. Keď
sa druhé dieťatko narodilo, staršia dcérka bola doma a ešte v ten večer spala celá rodina
spolu v rodinnej posteli, o staršej dcérke Terezie povedala „bola nadšená, dodnes nemá
ţiadny problém, ako ţiarlivosť alebo strach o maminku“.
c) Pôrod je v mojej réţii
Terezie sa veľmi tešila, ţe to bude ona sama, kto bude reţírovať tento pôrod
„všetko v mojej réţii, nielen to, kde som, čo robím, ako to tam vyzerá, ale ţe som sa
tešila, ţe porodím fakt sama“. Bolo pre ňu dôleţité, ţe tam nikto iný nebol, iba osoby,
115
ktoré si pre túto chvíľu zvolila sama „naozaj tá najbliţšia rodina a ţiadny cudzí faktor,
ale my, lebo nám sa to miminko rodí“.
d) Nechám dieťa nech si samo určí okamih narodenia
Terezie bola zvedavá a tešila sa, ţe si konečne bude môcť vyskúšať a overiť, ţe
pri pôrode netreba dieťatko tlačiť „nechať to dieťa, aby samo určilo okamih, v ktorom je
pripravené sa narodiť a mohlo to urobiť samo do takej miery, do akej to dokáţe. Ţe mu
pomôţeme iba v prípade, keď tú pomoc bude potrebovať“. Výsledok tejto slobody
dieťaťa bolo vidno hneď ako sa dieťatko narodilo „J. vôbec nebola modrá, bola krásna
svetlo ruţová, taká vláčná, nebola stuhnutá a modrá, bola naozaj v kľude a v mieri“.
e) Nedôverujem nemocničnému personálu
Prvá skúsenosť po pôrode, kedy bolo dieťatko oddelené od Terezie a aţ po
niekoľkých hodinách si po neho mohla prísť a byť s ním, bola ďalším motívom pre
prirodzený pôrod doma „pretoţe som chcela, aby som k nemu mala prístup iba ja,
pretoţe nemôţem veriť nemocničnému personálu, čo s tým bábätkom urobí, proste im
neverím“.
5.4.7. Popis témy: Prirodzený pôrod doma
a) Odlišné kontrakcie ma zmiatli, chvíľka strachu a dôvera vo vlastnú intuíciu
Pôrod druhého dieťaťa sa rozbiehal tri dni „mala som oveľa silnejšie bolesti neţ
s tou prvou, také tie tupé a asi tri dni som strávila celú noc vo vani“. Terezii to veľmi
prekvapilo a priznáva, ţe „akoby som si vôbec neuvedomila, ţe to všetko je uţ začiatok
pôrodu“. Cítila sa dosť unavená a „nadávala som, ţe ako ma to bolí a nič z toho, ibaţe
sa mi tú noc to miminko naraz narodilo“. Keď si napokon uvedomila, ţe uţ naozaj rodí,
tej chvíli, priznáva, ţe „som prepadla takému chvíľkovému strachu, ţe fakt som tu doma
a chystám sa rodiť dieťa, ale bola to naozaj len chvíľka, ja som bola pripravená, keby
sa čokoľvek stalo“. Stále si hovorila, ţe „nikto nemôţe poznať lepšie ako ja sama, či sa
niečo deje zle alebo nie“. Rozhodla sa preto veriť svojej intuícii „keď sa budem cítiť
dobre, tak si porodím doma a bude to určite v poriadku a keď sa nebudem cítiť dobre,
ţe sa nebudem hrať na hrdinku a pôjdem do pôrodnice“.
116
b) Kto bol nakoniec pri pôrode
Nakoľko si neuvedomovala tento pomalý postup pôrodu, nestihla včas zavolať
pôrodnú asistentku. Namiesto nej jej pomáhal manţel „manţela som prebudila a ten
okolo mňa kmital a bolo to veľmi fajn“ a kamarátka, s ktorou sa dohodla, ţe bude pri
pôrode ako taká dula a pomôţe s čím bude treba.
c) Kritický okamih vyriešila príroda sama
Kritický okamih počas pôrodu nastal vtedy, keď Terezie s kamarátkou zbadali
ako sa dieťatko tlačí von vo vaku blán s pupočníkom pred sebou „pokiaľ by vak blán
bol napríklad prasknutý, tak by si ho mohla priškrtiť“, čo by znamenalo zastavenie
prísunu kyslíka pre dieťa a „to bola jedna z vecí, ktorých som sa bála, keď som sa
chystala na pôrod. Čo budem robiť, keď začnem rodiť a vylezie pupočník“. Našťastie tu
nebol nikto, kto by chcel vak blán preráţať mechanicky a tak „tu uţ tá panika nebola“.
Dieťatko vyplávalo
v priebehu niekoľkých kontrakcií samo
„úplne v pokoji
s pupočníkom na jednej strane“. Terezie na tejto skutočnosti vnímala dôleţitosť
prirodzených kontrakcií „veľmi som vnímala ako si telo samo dokonale dávkuje
oxytocín, ţe ja som vlastne nepoznala, ţe rodím, tie kontrakcie museli byť naozaj jemné,
ona potrebovala tú dlhú, jemnú, kľudnú prípravu, pretoţe inak by si potrhala vak blán a
zmačkla by si pupočník“.
d) Krásny popôrodný bonding
Po pôrode si Terezie dcérku poloţila na prsia a zabalila do uteráka, „vítali sme
to miminko a čakali sme, čo bude ďalej“. Pôrodná asistentka dorazila, keď uţ bolo
dieťatko pol hodinu na svete „všetko pozrela, miminko, mňa, prestrihla pupočník, vyšla
placenta a boli sme vlastne nová rodina“. Terezie sa od dieťatka nepohla ani na krok
„s malou som bola v posteli, odpočívala som, neboli sme od seba vôbec oddelení“.
5.4.8. Popis témy: Osobný význam prirodzeného pôrodu doma
a) Splnil všetky očakávania
Terezii prirodzený pôrod doma splnil všetky jej očakávania „úplne splnilo to, čo
malo, veľká skúsenosť, urobím to sama, tak ako chcem a zvládam to“. Pre celú rodinu to
bol „veľký, krásny záţitok“. Ďalšie dieťa by Terezie chcela tieţ porodiť doma.
117
b) Pre dieťa dobrý štart do ţivota
Prirodzený pôrod doma sa stal pre Terezu dobrým štartom nového dieťaťa
v rodine „je to taký rituál, skôr iniciácia, tých dvoch ľudí dospelých, toho jedného
malého dieťaťa a teraz toho nového“. Nové dieťa má okamţite vytvorené svoje miesto
v danej rodine „ono naozaj príde priamo do lona rodiny a zrazu tam má svoje miesto,
ktoré sa vytvorí okamţite pri tom pôrode, okamţite vstúpi tam, kam má a všetci sú pri
tom, je to jasné od začiatku“.
c) Pôrod utuţil partnerský vzťah, posilnil vzájomnú dôveru a nezávislosť
rodiny
Terezin partner sa zúčastnil všetkého, čo zahŕňalo prípravu počas tehotenstva
i samotného pôrodu „tým, ţe môj muţ, za prvé kývol na ten pôrod doma, za druhé sa na
neho zodpovedne pripravoval a podporil ma v tom a za tretie ho celý aj so mnou preţil,
tak to musím povedať, ţe mi veľmi zaimponoval“. Oboch táto skúsenosť posunula veľmi
vpred, partner vzal Terezinu túţbu porodiť dieťa prirodzeným spôsobom v domácom
prostredí ako „niečo, čo ja si prajem, čo ja chcem, takţe mi s tým pomôţe najlepšie ako
bude môcť“. A naozaj svoje slovo dodrţal „od pozerania sa na všetky pôrodné videá
cez pôrodnú literatúru, ktorú musel naštudovať aţ po samotnú noc, to, ţe tam bol, ţe to
miminko so mnou rodil a to, ţe sme za to dali aj veľké peniaze“. Terezie hovorí o tejto
skúsenosti veľmi pozitívne, s rozvahou „teraz sa cítime veľmi nezávislí, viac si
dôverujeme, kaţdý sám sebe, aj tej rodine, ţe človek nemusí delegovať zodpovednosť za
svoje zdravie a za svoj ţivot na niekoho iného“. Týmto prístupom partner stúpol na
hodnote „cením si naozaj toho, ţe so mnou do toho išiel a ţe to tak dobre zvládol
a dodnes na to častokrát spomíname“.
5.4.9. Popis témy: Aké sú moje dcéry
a) Staršia je citlivejšia
Prvorodenú dcérku Terezie opisuje ako veselú, spoločenskú a „dá sa s ňou
dobre na veciach dohodnúť, nemá potrebu hrať so mnou nejaké mocenské hry“, ďalej
„sa nebojí byť niekde sama, alebo s babičkou, samozrejme má zdravý rešpekt
z neznámych ľudí“. Terezie si na tejto dcérke všíma istú citlivosť „mám pocit, ţe je
118
v niektorých veciach citlivejšia, v zmysle, ţe ju niektoré veci rozhodia, občas sa jej
niekto nepáčil“, ako niektoré deti do jedného roku častokrát bezdôvodne plakala „ako
sa vţdy hovorí sú to zuby, brucho alebo sa nevie čo to je. A ona to mala, večer začala
plakať a potom prestala, skončila aţ keď sa totálne vyčerpala a nemohli sme urobiť
nič“. Dôvod, tejto citlivosti vidí Terezie v separácii po pôrode, kedy dieťatko vzali od
matky, aby ho vyšetrili a vzala si ho aţ po niekoľkých hodinách.
b) Mladšia je nezranený anjel otvorenosti
Mladšia dcéra sa Terézii zdá otvorenejšia „ona ku všetkému pristupuje s úplným,
radostným a nekomplikovaným, dobrým očakávaním“. Uvedomuje si, ţe kaţdé dieťa
má právo na to byť v niečom iné, avšak u tejto dcérky vníma istú nezranenosť „mne
príde fakt ako nezranená, vidím naozaj takú veľkú vyrovnanosť a čistotu očakávania“.
Pôvod tejto otvorenosti pripisuje práve nezaţitej separácii od matky po pôrode „myslím
si, ţe je to dané tým, ţe tam naozaj ţiadna separácia nebola“. Nezaţila si ţiadne rutinné
vyšetrenia po pôrode spojené s chladom, ostrým svetlom a prítomnosťou cudzích osôb
„narodila sa priamo do milujúcich rúk svojho otecka a maminky, ktorí ju okamţite
láskyplne privinuli, nikto jej nič nikam nestrkal, nikto ju nikde nenechal kričať na
nejakom oddelení, nevystavoval ju slnku, hluku, ďalším veciam“. Malá dcérka je pre
Teréziu „anjel otvorenosti, radosti, smiechu a pozitívneho prístupu, ona sa nebojí, ţe ju
niečo sklame, ţe ju niečo zraní“.
5.4.10.
Popis témy: Akí sme rodičia
a) Rodič ako brána do sveta a bezpečný prístav
Terezie rozpráva o veľkej hodnote ich rodiny, ktorá spočíva v radosti „radosť
z toho stretnutia nás ako bytostí, z takej lásky, ktorú spolu preţívame“. Seba a svojho
muţa vníma ako bránu do sveta pre ich deti, ktoré sú „ako také duše, ktoré prišli na ten
svet“ a Terezie s muţom sú pre ne to „zázemie na počiatku ich cesty, kedy oni sú ešte
také bezbranné, musia telesne vyrásť, trošku dozrieť a potom pôjdu svojou cestou, takţe
sa im snaţím dopriať čo najlepší a najbezpečnejší prístav“.
b) Venujem sa im a baví ma to, vytvárame im vhodné prostredie
119
Terezie je matka, ktorá sa chce plnohodnotne venovať svojim deťom, venuje im
svoju energiu, čas a baví ju to „veľa im dávam, som niekto, koho baví a napĺňa venovať
sa svojim malým deťom, myslím si, ţe tie malé deti to potrebujú“. Za svoju úlohu
povaţuje vytvárať vhodné prostredie, aby sa deti mohli vyvíjať smerom, ktorým to sami
cítia „skôr im tak trošku chránim ten priestor a pripravujem to prostredie, aby sa v ňom
mohli vyvíjať, nerušene a slobodne“.
c) Priane pre svoje deti do budúcnosti
Pre svoje deti chce, aby „mali lepšie a väčšie sebavedomie, ako sme mali my
s mojím muţom“, pretoţe si vo svojom okolí všíma, ţe veľa detí vyrastá „ako veľmi
tlačené niekam, nielen svojimi rodičmi, ale celou spoločnosťou“. Jej veľkým ţelaním, je
„aby moje deti mali tú moţnosť uvedomiť si, čo vôbec samé chcú, čo ide z nich, z
vnútra, a potom to uviesť v ţivot, bez ohľadu na to, či to je normálne alebo nie je“. Ţelá
si „aby vedeli poznať a poslúchať hlavne sami seba a nie mňa, alebo nejakú autoritu,
aby si tú autoritu tvorili sami v sebe“.
5.4.11.
Popis témy: Naša starostlivosť a prístup vo výchove
a) Rešpekt a rovnocennosť
Terezie je veľkým zástancom rešpektu dieťaťa ako plnohodnotnej bytosti „mám
veľmi aj zvnútornené a ţijem taký rešpekt k dieťaťu, k tej malej bytosti ako k úplne
plnohodnotnej, inteligentnej bytosti, ktorá ku mne prišla, ja som ju akoby porodila na
ten svet a teraz sa radujem z tej blízkosti“. Povaţuje svoje dve dcéry za rovnocenné
partnerky, hlavne duchovne, „snaţím sa im umoţniť, aby mohli ísť svojou cestou, aby
mohli robiť to, čo chcú a nevnucujem im nejaké svoje predstavy“ takţe „nemám pocit
nejakej moci nad nimi“.
b) Dôleţitá je blízkosť rodiča
Terezie v starostlivosti o svoje deti zdôrazňuje blízkosť rodiča „svojmu dieťaťu
nevyčítam, ţe chce so mnou byť. Takţe naozaj s ňou spím, dojčím ju kedykoľvek si
povie, nosím ju v šatke, aţ sa bude chcieť odpútať, tak to nechám na nej“. Myslí si, ţe
to má na dieťa veľký vplyv „ţe moc sa k nemu nedostanú príleţitosti pre traumy, tú
120
maminku proste majú, aj toho tatinka a ich potreby fyzické i psychické sú okamţite
uspokojované“.
c) Bezplienková metóda je skvelá vec
S bezplienkovou metódou má výbornú skúsenosť, aplikovala ju u obidvoch dcér
„k veľkej spokojnosti ju praktizujeme“. Najpozitívnejšie na tejto metóde povaţuje to
„ţe umoţňujem tomu bábätku vykonať potrebu“. Stotoţňuje sa s názorom, ţe deti sú od
prírody čistotné a „ţe keby som ich nechávala v počúranej alebo pokakanej plienke,
nech je to látková alebo papierová jednorázovka, tak je to pre nich taká degradácia“.
Znamená to teda „umoţniť tomu dieťaťu správať sa čistotne, čo je jeho vlastný
inštinkt“. Prakticky to u nich vyzerá tak, ţe „keď sa prebudí, tak ju vyzlečiem, dám ju
nad nočník a poviem jej slovo, hovoríme „kakaka“, to je ako čúranie aj kakanie, a ona
vie, ţe môţe urobiť to, čo potrebuje, takţe ona to urobí“. Jej skúsenosti s dcérami sú
také, ţe staršia „tá je bez plienky od dvoch rokov, veľmi rýchlo chodila sama na nočník
a to neprebehlo ţiadne učenie na nočník“. Mladšia bezplienkovala hneď po pôrode „uţ
sa tam vysmolkovala a hneď to bolo“. Podľa Terezie má dieťa prostredníctvom tejto
metódy „moţnosť cvičiť si tú rozlišovaciu schopnosť, lepšie ovláda svoj močový mechúr
a zvierače, síce nie hneď úplne dokonale, pretoţe sa to musí učiť, ale má oveľa lepšiu
moţnosť práve si to skúsiť, má s tým tie skúsenosti“. Táto metóda si však vyţaduje
matkinu sústredenosť, dokázať sa napojiť na potreby dieťaťa „je to veľmi o matke, tie
deti to vedia sami, ale oni potrebujú tu maminu, ktorá to ako keby odhadne“.
d) Dojčenie podľa potreby
Obidve dcéry boli dojčené, Tereza hovorí, ţe s tým nemala ţiadny zvláštny
problém, no napriek tomu si spomína na začiatky kojenia, kedy pri prvej dcére zistila,
ţe má vpadnuté, ploché bradavky „z ktorých by som teoreticky nebola moc schopná
kojiť“. Počas tehotenstva jej to nikto nepovedal a keď na to prišla po pôrode sama „uţ
som s tým nebola schopná nič urobiť“. Pomohli klobúčiky, cez ktoré dieťa salo, dôleţité
bolo to, ţe „hneď v pôrodnici sme spolu spali v objatí a kojila som ju takmer
nepretrţite, mala som ju proste na tom prsníku“. Šikovná sestrička pomohla správne
priloţiť dieťatko „takţe my hneď v pôrodnici sme veľmi dobre začali ako keby kojiť, J.
krásne sala aj cez tie klobúčky“, prvá dcérka bola dojčená do dvadsiatehodruhého
mesiaca. Druhá dcérka je dojčená uţ bez klobúčikov, ktoré uţ nie sú potrebné, pretoţe
121
vplyvom predchádzajúceho dojčenia bradavky získali správny tvar „uţ s tým nemala
problémy a kojí sa plne, dobre, hneď od začiatku“.
e) Prikrmovanie kúskami stravy, sloboda výberu
Terezie uviedla zaujímavú súčasť svojej starostlivosti, do ktorej sa taktieţ
prelína uţ spomínaný rešpekt a sloboda s akou sa snaţí pristupovať k svojim dvom
dcéram „prikrmovanie dieťaťa kúskami stravy, ktorú si môţe drţať samo v ruke a jesť ju
samo“. Terezie aplikuje slobodu výberu aj v stravovaní detí „nemixujem jej potravu,
nedávam jej to lyţičkou do pusy, ale naparím mrkvu, brokolicu, zemiak, dám to pred ňu
a ona si môţe vybrať, čo chce jesť, ja ju nebudem nútiť“. Takţe dieťa si môţe samo,
podľa vlastnej chuti vybrať, čo bude jesť „nechám to na nej, aby jedla s nami, keď mi
jeme, aby si vybrala, čo, koľko toho chce zjesť“. Chce tým docieliť to, aby jej deti
prichádzali sami na to, čo im chutí, čo chcú a „aby sa sama učila zo svojich činov
a rozhodnutí“.
5.5. Spoločné témy
Výsledkom kaţdého prepisu rozhovoru je súhrn hlavných tém s príslušnými
podradenými témami, ktoré sa vzájomne prelínajú a tvoria ucelený príbeh kaţdej
respondentky. V jednotlivých interpretáciách výsledkov moţno pozorovať veľmi
podobné zastúpenie hlavných tém. A to od prípravy na rodičovstvo, počas tehotenstva,
cez skúsenosť s prirodzeným pôrodom aţ po popôrodnú starostlivosť, typické znaky vo
výchove a napokon oblasť partnerského vzťahu. Nakoľko u všetkých respondentiek
rozhodnutie pre prirodzený pôrod ovplyvnila aj osobná, negatívna skúsenosť
v pôrodnici, začlenila som aj túto skúsenosť medzi výsledky. Toto veľmi podobné
zastúpenie reflektuje aj skutočnosť, ţe jednotlivé obdobia pred pôrodom ovplyvnili
samotné rozhodnutie pre prirodzený spôsob pôrodu a následne sa skúsenosť
s prirodzeným pôrodom pretavila do celkového prístupu k dieťaťu a jeho výchove.
Pri hľadaní spoločných tém som narazila na skutočnosť, ţe skúsenosť
jednotlivých respondentiek je síce veľmi podobná, no zároveň je v kaţdom prípade
veľmi špecifická a rôznorodá. Kaţdá respondentka zodpovedá stanovené výskumné
otázky veľmi individuálne. Z dôvodu malého mnoţstva účastníkov výskumu povaţujem
túto fázu analýzy dát za obmedzenú. Zo spoločných tém som sa rozhodla uviesť iba tie,
122
kde sa výpovede respondentiek stretajú najviac. Uvediem iba začiatočné písmeno mena
respondetiek, ktorých sa daná téma týka (Tereza – T, Ľubica – Ľ, Alexandra – A,
Terézie – Tie).
V téme príprava na rodičovstvo a obdobie tehotenstva došlo k zhode v:
A
Ľ
T
Tie
Zodpovedná informovanosť
x
x
x
x
Minimum gynekologických vyšetrení
x
x
x
-
Zodpovedná informovanosť
Všetky respondentky sa v rámci prípravy na rodičovstvo v období tehotenstva
zhodli v zbieraní najrôznejších informácií ohľadom prirodzeného pôrodu a následného
vzťahového rodičovstva. Okrem dostupnej literatúry, čerpali informácie z rodičovských
serverov na internetových portáloch, kde sa okrem konkrétnych skúseností mnohých
rodičov dostali k výsledkom rôznych výskumov realizovaných v tejto oblasti.
Najdôleţitejšie otázky, na ktoré hľadali odpoveď, boli výhody/nevýhody prirodzeného
pôrodu, alternatívne moţnosti starostlivosti o dieťa a jeho výchovy po pôrode, medzi
ktoré patrí aj rozhodovanie o očkovaní dieťaťa, bezplienková metóda dojčiat, dojčenie
podľa potreby, nosenie dieťaťa v šatke, rešpekt vo výchove a pod. Ďalším zdrojom
informácií boli videá prirodzeného pôrodu, ktoré respondentkám poskytovali ţivý
pohľad na proces prirodzeného pôrodu. Sledovanie týchto videí tvorilo základ
psychickej prípravy na pôrod. Všetky respondentky sa v tejto oblasti javia ako študijné
typy, ktoré chcú byť informované a rozhodujú sa na základe vlastného vnútorného
vyhodnotenia konkrétnej situácie.
-
Minimum gynekologických vyšetrení
Respondentky Tereza, Alexandra a Terézie v rámci prípravy počas tehotenstva
hovorili aj o gynekologických vyšetreniach, z ktorých absolvovali iba základné
vyšetrenia a to krvné testy, odbery moču a jedno alebo maximálne dve ultrazvukové
vyšetrenia, na začiatku a na konci tehotenstva. Návštevu gynekologickej poradne si
spájajú s pocitmi napätia a psychického nepokoja. Počas tehotenstva sa snaţili urobiť
pre dieťa to najlepšie a nepociťovali potrebu pravidelných gynekologických vyšetrení.
Osobu gynekológa nahradili pôrodnou asistentkou, ku ktorej prejavovali väčšiu dôveru.
123
V téme prirodzený pôrod sa nachádzajú tieto zhody:
A
Ľ
Veľmi hlboké preţívanie, archetyp ţeny
x
Ţiadny strach, ale túţba
x
x
+ vnímanie partnera pri pôrode
x
x
Dôleţitá je intuícia
x
Pozitívne preţívanie prirodzeného pôrodu
x
Veľmi silná skúsenosť do ţivota
x
-
T
Tie
x
x
x
x
x
x
x
x
x
x
Veľmi hlboké preţívanie, archetyp ţeny
Prirodzený pôrod je pôrod bez zásahov, ţena privádza dieťa na svet vlastnými
silami, vyuţíva silu vlastnej hormonálnej výbavy. Tento typ pôrodu si vyţaduje, aby
bola matka v úplnej psychickej rovnováhe. Respondentky opísali túto skúsenosť ako
veľmi silnú meditáciu, pôrod preţívali veľmi intenzívne, dostávali sa dokonca do iných
hladín vedomia. Tento stav im pomáhal napojiť sa na vlastné telo a prichádzajúce dieťa.
Sami seba vnímali ako určitý archetyp ţeny a darkyne Ţivota.
-
Ţiadny strach, ale túţba
Výsledkom zodpovednej prípravy počas tehotenstva bolo zbavenie sa obáv
a akýchkoľvek pocitov strachu z pôrodných bolestí či moţnosti výskytu komplikácií
počas pôrodného procesu. Pokiaľ sa ţena bojí, ohrozuje plynulý priebeh pôrodu, preto
je zbavenie sa strachu jedným zo základných predpokladov pre hladký priebeh
prirodzeného pôrodu. Tieto respondentky si prirodzený pôrod spájajú s túţbou priviesť
svoje dieťa na svet vlastnými silami. Okrem psychickej prípravy sa v období
tehotenstva respondentky venovali aj svojmu telu, hovoríme tu o Gravidjóge,
Kegelových cvikoch, cvičeniach pomocou fitlopty, pravidelných prechádzkach, plávaní
alebo uţ pomerne známej masáţi hrádze.
-
Pozitívne vnímanie partnera pri pôrode
Všetky respondentky sa pozitívne vyjadrili k prítomnosti partnera pri pôrode.
Dôleţitá je jeho samotná prítomnosť, to, ţe je nablízku, ak by ţena niečo potrebovala.
Jeho úlohou je postarať sa o prípravu prostredia na pôrod, zabezpečiť ţene kľud
124
starostlivosťou o staršie dieťa či chod domácnosti. Poskytnúť jej pomocnú ruku pri
zaujímaní vhodnej pôrodnej polohy či uspokojiť akúkoľvek potrebu, ktorá môţe
dopomôcť k hladkému priebehu pôrodného procesu. Kaţdá ţena vníma úlohu partnera
pri pôrode iným spôsobom, ani jedna však nezmení nič na skutočnosti, ţe dieťa musí
porodiť ona sama.
-
Dôleţitá je intuícia
Intuícia, vnútorný pocit, hlas, ktorý nám hovorí, či konáme správne v súlade
s vlastnými hodnotami alebo naopak. U daných respondentiek zaujala intuícia veľmi
dôleţité postavenie uţ v období tehotenstva a pokračovala aj počas pôrodu. Tieto
respondentky sa spoliehali sami na seba, snaţili sa vyciťovať svoje potreby a potreby
dieťaťa. Rozhodovali sa na základe svojich vnútorných pocitov a presvedčení. Pri
vytváraní názorov na veci okolo seba prihliadajú na vlastnú intuíciu, ktorá sa im zatiaľ
overila ako dobré vodítko ich správania.
-
Pozitívne preţívanie prirodzeného pôrodu
Všetky respondentky preţívali prirodzený pôrod veľmi pozitívne. V ich
výpovediach moţno nájsť slovné spojenia ako veľký, krásny záţitok, príjemný pocit či
dokonca luxus. Na pozitívnom preţívaní sa podielalo mnoho faktorov, kaţdá
respondentka uviedla tie svoje. Medzi najdôleţitejšie patrí moţnosť porodiť dieťa vo
vlastnom prostredí, bez presunu do cudzieho prostredia, s osobami, ktoré si ţena sama
vyberie, čím nedochádza k separácií starších súrodencov. V rámci jednotlivých fáz
pôrodného procesu môţe ţena zaujímať vlastné pôrodné polohy a je to ona sama, kto
pôrod „reţíruje“. Veľmi dôleţitou oblasťou je obdobie tesne po pôrode, kedy je dieťa
vloţené priamo do matkinho náručia a zostáva aj naďalej s ňou, čím sa podporuje
vytváranie pevnej vzťahovej väzby hneď po narodení.
-
Veľmi silná skúsenosť do ţivota
Priviesť dieťa na svet vlastnými silami si vyţaduje veľkú dávku odvahy a úplné
prevzatie zodpovednosti na svoje plecia. Moţno to pripodobniť veľkej skúške ţivota,
kedy človek, aby bol úspešný, musí vynaloţiť veľké mnoţstvo energie. Keď však
uspeje, táto skúsenosť ho posunie vpred. Dôjde k posilneniu sebavedomia, k dodaniu
pozitívnej energie a sily do ďalšieho ţivota. Podobne vnímali respondentky skúsenosť
125
s prirodzeným pôrodom, ktorý im dodal veľa nových síl, sebaistotu v novej úlohe
matky, neobmedzenú ţenskosť a pocit nezávislosti.
V téme typické znaky starostlivosti a výchovy sa vyskytuje najviac spoločných
znakov:
A
Ľ
T
Tie
Bezplienková metóda
x
x
x
x
Nosenie v šatke
x
x
x
x
Spanie v spoločnej posteli
x
x
x
x
Dojčenie podľa potreby
x
x
x
x
Ţiadne očkovanie
x
Partnerský prístup/rešpekt vo výchove
x
Hračky z prírodných materiálov
x
Dôleţitosť rozprávok
x
-
x
x
x
x
x
x
Bezplienková metóda
Bezplienková metóda patrí u všetkých respondentiek k základu starostlivosti
o dieťa. Pri tejto metóde sa vyuţívajú poistné látkové plienky, poistné preto, lebo matka
sa snaţí vyciťovať potreby dieťaťa a umoţňuje mu vykonať potrebu mimo plienku.
Dieťa sa týmto spôsobom učí prirodzenej hygiene a vďaka tejto metóde sa nemusí
neskôr preúčať na nočník. Bezplienková metóda si však vyţaduje plnú sústredenosť
matky a vedomé napojenie sa na potreby dieťaťa. Dieťa si dokáţe rýchlo zvyknúť na
príjemný pocit plynúci so stále suchej poistnej plienky a v prípade výpovedí
respondentiek je dieťa od narodenia schopné vysielať signály o svojich potrebách.
-
Nosenie v šatke
Nepretrţitý fyzický kontakt zabezpečuje nosenie dieťaťa od narodenia v šatke.
Keď je dieťa malé, pouţíva sa elastická šatka, neskôr pevná šatka a pre väčšie dieťa
nosič. Kaţdé dieťa je však iné, preto niektoré matky vyuţívajú šatku iba ako dopravný
prostriedok namiesto kočíka, pre iné je šatka prostriedkom nepretrţitého fyzického
kontaktu s dieťaťom. Nosené dieťa je tak súčasťou kaţdodenných aktivít svojej matky,
uţíva si pocit bezpečia a istoty, matka je schopná okamţite reagovať na jeho potreby
a dieťa má moţnosť samo určiť moment odlúčenia sa od matky.
126
-
Spanie v spoločnej posteli
Spanie v rodinnej posteli alebo aspoň umiestnenie detskej postieľky do
spoločného priestoru s rodičmi je pre tieto respondentky dôleţitou súčasťou
nepretrţitého fyzického kontaktu s dieťaťom. Spoločným spaním má dieťa moţnosť
vybudovať si dôveru v rodiča, ţe tu bude stále pre neho, ţe sa môţe na neho
kedykoľvek plne spoľahnúť. Výhodou rodinnej postele je uľahčenie dojčenia, pretoţe
má dieťa matkin prsník vţdy k dispozícii a rovnako sa jednoduchšie praktizuje aj
bezplienková metóda. Dieťa, ktoré má moţnosť spať v blízkosti svojich rodičov má
menšiu príleţitosť pre obavy či strach, ţe zostane samé.
-
Dojčenie podľa potreby
Dojčenie povaţujú všetky respondentky za úplne prirodzenú súčasť starostlivosti
o dieťa. Kaţdá dojčila svoje dieťa do veku dvoch alebo dokonca troch rokov, niektoré aj
dve deti naraz. V rámci dojčenia boli dôleţité individuálne potreby kaţdého dieťaťa, ani
v jednom prípade matka nedodrţovala vopred stanovené tabulky.
Mnoţstvo
a frekvenciu dojčenia určovalo kaţdé dieťa osobitne.
-
Ţiadne očkovanie
Prirodzený pôrod v domácom prostredí dáva moţnosť matke rozhodnúť sa, ktoré
popôrodné vyšetrenie dieťa absolvuje. Deti dvoch respondentiek nepodstúpili, okrem
odberov
krvi,
zatiaľ
ţiadne
očkovanie.
Matky
sú
zástancami
prirodzenej
obranyschopnosti organizmu dieťaťa a popôrodné očkovanie povaţujú za zbytočne
skoré zaťaţenie detského organizmu. Zodpovednosť za toto rozhodnutie berú na vlastné
plecia a chcú sa sami rozhodovať o otázkach zdravia ich dieťaťa.
-
Partnerský prístup/rešpekt vo výchove
Všetky respondentky sa zhodli v rešpektujúcom prístupe k svojim deťom. Dieťa
povaţujú za plnohodnotnú, inteligentnú bytosť a rovnocenného partnera vo výchove.
Rešpekt pre nich znamená úplné prijatie individuality kaţdého dieťaťa, rodič nemá pocit
moci nad dieťaťom. Vychovávať rešpektujúco pre nich ďalej znamená vytvárať vhodné
prostredie pre rozvoj dieťaťa, nevnucovať mu svoje predstavy, komunikovať
a zabezpečovať prirodzené hranice, ktoré dieťa chránia a poskytujú mu oporu. Správna
127
komunikácia vo výchove je zaloţená na vysvetľovaní, opise okolností a navrhovaní
spolupráce s dieťaťom. Títo rodičia sa snaţia udrţať čistý vzťah s dieťaťom, ktorý je
oslobodený od negatívnych emócií prenášaných napríklad z profesijného ţivota rodiča.
-
Hračky z prírodných materiálov
Dve z respondentiek spomenuli v rámci výchovy dôleţitosť výberu správnych
hračiek pre deti. Hovoríme tu o hračkách z prírodných materiálov, ktorými rodičia
vyjadrujú svoj rešpekt k prírode a zároveň chránia zdravie svojho dieťaťa. Ďalším
typom sú takzvané nedokončené hračky, ktoré majú pre dieťa úplne iný rozmer. Tieto
hračky rozvíjajú detskú fantáziu a tvorivosť myslenia. Kaţdý rodič sa určite stretol so
situáciou, kedy sa dieťa s väčším záujmom hralo s rôznymi predmetmi v domácnosti
ako s hotovými hračkami.
-
Dôleţitosť rozprávok
Rozprávka je u dvoch respondentiek najčastejším spoločníkom pri uspávaní
dieťaťa. Rodič si musí na dieťa nájsť čas a rozprávka je jednou z vhodných príleţitostí.
Okrem príjemne stráveného spoločného času, rozprávka rozvíja slovnú zásobu dieťaťa,
predstavivosť a je nositeľom morálnych hodnôt. Menšie deti si najskôr obľúbia
rozprávané príbehy samotným rodičom, neskôr sú schopné počúvať aj čítané rozprávky.
Respondentky zdôraznili jeden aspekt v oblasti rozprávok a to schopnosť rodiča vyberať
vhodné rozprávky pre svoje dieťa, vynechať vulgárne slová a násilie, ktoré sa vyskytuje
aj v tomto ţánri.
V téme naše dieťa, kde respondentky charakterizovali svoje deti, moţno
pozorovať zhodu v týchto vlastnostiach:
A
Ľ
T
Tie
Spoločenský/rád a ľahko nadväzuje kontakt
x
x
x
x
Radosť, veselosť
x
x
Čistota, nezranenosť
x
x
-
Spoločenský/rád a ľahko nadväzuje kontakt
Všetky respondentky povaţujú svoje deti za veľmi spoločenské a priateľské,
ktoré radi a ľahko nadväzujú kontakt s novými ľuďmi okolo seba. Túto spontánnosť
moţno vysvetliť napríklad v súvislosti s nepretrţitým fyzickým kontaktom na tele
128
matky, prostredníctvom nosenia v šatke, kedy má dieťa vybudovaný silný pocit
bezpečia a istoty v osobe matky. Takéto dieťa je od narodenia vystavované
spontánnemu a neustálemu fyzickému kontaktu s matkou. Deti týchto matiek nemajú
problém a nestránia sa fyzického kontaktu s ostatnými deťmi.
Radosť, veselosť
-
Snahou rodičov, ktorí sa snaţia vychovávať svoje deti na princípoch vzťahového
rodičovstva, je vedomé uspokojovanie kaţdej potreby dieťaťa. Takéto deti nemajú preto
ani dôvod často plakať a vyjadrovať tak svoju nespokojnosť. Pretoţe sú neustále
v kontakte s matkou alebo otcom, sú dojčené podľa svojich individuálnych potrieb,
rodičia ich maximálne rešpektujú a pristupujú k nim ako k partnerom vo výchove, čiţe
neuplatňujú ţiadnu moc. Z toho vyplýva detská radosť, veselosť a spontánnosť.
Čistota, nezranenosť
-
Alexandra a Terézie vnímajú svoje druhorodené deti ako veľmi čisté
a nezranené. Tieto vlastnosti majú podľa nich pôvod v prirodzenom spôsobe pôrodu,
ktorý prebehol bez vonkajších zásahov a popôrodného odlúčenia od matky. Dieťa prišlo
na svet vlastným tempom, bez riadeného tlačenia, umelých hormónov a priamo do
láskyplného náručia svojich vrodičov. Tu moţno hľadať korene čistoty a pozitívnej
otvorenosti voči svetu, pretoţe si tieto deti zaţili príchod na svet bez násilia, nemajú
ţiadne negatívne očakávania.
5.6. Zhrnutie výskumných dát
Na tomto mieste uvediem súhrnné odpovede respondentiek na jednotlivé
stanovené výskumné otázky.
1. Medzi dôvody rozhodnutia pre prirodzený pôrod respondentky zaradili:
-
nedôvera voči lekárom
-
osobné presvedčenie, ţe prirodzený pôrod doma je bezpečnejší ako pôrod
v pôrodnici
-
nemoţnosť nájsť vhodnú pôrodnú asistentku vo svojom okolí
-
túţba priviesť dieťa na svet bez zásahov, vlastnými silami
129
-
prvá negatívna skúsenosť v pôrodnici
-
túţba byť s dieťaťom ihneď po pôrode bez následného oddeľovania
-
prirodzený pôrod doma ako komfort pre dieťa
-
rodina nemusí nikam cestovať
-
zachovanie rodinnej integrity, starší súrodenci nie sú od matky oddelení
-
ţiadny cudzí faktor, len osoby, ktoré si ţena sama vopred vyberie
2. Osobná príprava na rodičovstvo počas tehotenstva u respondentiek
obsahovala:
-
dostatok času na dozretie skutočnej túţby po dieťati, vedomé počatie
-
správny výber partnera
-
zbieranie informácií v oblasti prirodzeného pôrodu a výchovy (literatúra, články,
internetové portály, rodičovské servery, kurzy, osobné stretnutie, ...)
-
vyváţená strava, biopotraviny
-
biokozmetika
-
pozitívne myslenie a psychická pohoda
-
správny pohyb
-
minimum gynekologických vyšetrení (1/2 ultrazvuky, odber krvi a moču)
-
sledovanie videí domácich pôrodov
3. Ako respondentky vnímajú svoje dieťa po prirodzenom pôrode, spomenuté
charakteristiky:
-
spoločenský, hravý, tvorivý, čistý, nezranený, inteligentný, bohatá slovná
zásoba, dotykový, spontánny, veselý, radostný, prudký, otvorený, zdravý,
divoký, krotký, šťastný, uvoľnený
4. Hodnotenie partnerského vzťahu po prirodzenom pôrode doma:
-
partner je spriaznená duša, spoločné, vzájomné rozvíjanie sa
-
plnou podporou ţeny v tejto skúsenosti manţel ţene veľmi zaimponoval,
prirodzený pôrod veľmi posilnil vzájomný vzťah a nezávislosť oboch partnerov
130
-
veľmi silná skúsenosť aj pre muţa, doteraz je hrdý
-
manţel pochopil svoju úlohu pri pôrode v príprave prostredia a zabezpečení
chodu domácnosti, skúsenosť s prirodzeným pôrodom doma ho posilnila
5. Edukačné aspekty v problematike výchovy po prirodzenom pôrode, ktoré
respondentky povaţujú vo svojej výchove za dôleţité:
-
nepretrţitý fyzický kontakt prostredníctvom nosenia v šatke
-
šetrný vstup do ţivota
-
ţiadne očkovanie
-
bezplienková metóda
-
dojčenie podľa individuálnych potrieb dieťaťa
-
spanie v spoločnej posteli
131
6.
Limity výskumu
„Limity výskumu vychádzajú zo samotnej metódy IPA, ktorá je zameraná ja
subjektívnu skúsenosť a na význam, aký jej človej prikladá.“ (Smith et al., 2009 in
Rabušivová, 2011, s. 81) Výsledky výskumu výchádzajú z výpovede matiek o ich
skúsenosti s prirodzeným pôrodom a výchovou detí v duchu vzťahového rodičovstva.
Výpovede môţu byť skreslené časovým odstupom, ich vlastným uhľom pohľadu či
pouţitím jazyka, pretoţe ako píše Kostínková (2010) to, ako o veciach hovoríme, môţe
tvarovať našu skúsenosť. „Chýbajúci nezaujatý pohľad môţe čiastočne poskytnúť osoba
výskumníka.“ (Rabušicová, 2011, s. 81) Napriek tomu povaţujem dané výsledky za
hodnotnú výpoveď o skúsenosti s prirodzeným pôrodom a vzťahovým rodičovstvom,
ktoré môţu pobádať k ďalšiemu výskumu v tejto oblasti.
Výskumná otázka bola veľmi rozsiahla. Skúsenosť s prirodzeným pôrodom
zasahuje mnohé oblasti ţivota ţeny a matky. Hoci boli výskumné rozhovory dostatočne
dlhé a objemné, niektoré odpovede boli viac popisného charakteru a nepodarilo sa
zachytiť osobné, vnútorné preţívanie respondentky. Pri druhom pokuse by som sa
hlbšie zamerala iba na jednu oblasť tejto témy, a to napríklad na osobné preţívanie
procesu prirodzeného pôrodu, kedy sa ţena premieňa v matku a preberá tak novú rolu
vo svojom sociálnom prostredí. Tu vidím veľmi prísnosnú metódu zberu dát
v denníkových záznamoch. Myslím si, ţe v kaţdej oblasti tejto rozsiahlej témy moţno
nájsť zaujímavý podnet pre výskum.
Za ďalší limit povaţujem počet respondentov. Pre účely tejto práce som
uskutočnila dohromady osem rozhovorov, ktoré boli následne všetky doslovne
prepísané a pripravené na analýzu. Z dôvodu rozsahu práce som však IPA analýzu
uskutočnila iba u polovice respondentiek. Tento výber bol pre mňa veľmi náročný,
nakoľko boli všetky príbehy veľmi zaujímavé a objemné. Verím, ţe pouţitím všetkých
získaných dát, by posledná fáza IPA analýzy, čiţe hľadanie spoločných tém skrz
prípady, bola zaujímavejšia. Z dôvodu malého počtu respondentov nie je moţné
zovšeobecňovať výsledky tohto výskumu.
V rámci limitov tohto výskumu je potrebné spomenúť vplyv výskumníka na
výsledky. „V IPA analýze sa s podielom výskumníka počíta. Akceptuje sa, ţe výsledky
sú ním ovplyvnené. Je nutné vyhnúť sa prílišnému zkresleniu, to zabezpečuje reflexia
výskumníkových vlastných skúseností s danou témou výskumu.“ (Rabušicová, 2011, s.
81) Reflexiu som praktizovala počas celého výskumu, pred a po uskutočnení kaţdej
132
analýzy rozhovoru. Neustálym kontaktom s textom prepisov jednotlivých rozhovorov
s respondentmi som sa snaţila podporiť validitu výskumných zistení.
133
Záver
Hlavným cieľom mojej diplomovej práce bolo zmapovať, čiţe detailne
preskúmať preţitú, konkrétnu skúsenosť vybraných matiek s prirodzeným pôrodom
doma v súvislosti s ich prípravou na rodičovstvo. Zaujímalo ma, čo viedlo vybrané
matky k rozhodnutiu pre prirodzený pôrod doma, aká bola ich osobná príprava na
rodičovstvo počas tehotenstva, ako vnímajú svoje dieťa po prirodzenom pôrode doma,
ako hodnotia partnerský vzťah na základe tejto spoločnej skúsenosti a v neposlednom
rade, ktoré edukačné aspekty v problematike výchovy po prirodzenom pôrode povaţujú
za dôleţité a ako ich vysvetľujú.
V teoretickej časti bolo mojou snahou vytvoriť základný prehľad teórie z oblasti
prirodzeného pôrodu a načrtnúť dôleţité edukačné aspekty vzťahového rodičovstva.
Teoretická časť tak tvorí všeobecné odpovede na stanovené otázky. Pri spracovávaní
tejto časti práce som vychádzala zo zdrojov, ktoré boli prameňom informácií aj pre
respondentky z výskumnej časti. Vo výskumnej časti som sa za konkrétnymi, preţitými
odpoveďami na moje otázky vybrala priamo k vybraným respondentkám. Realizovala
som
s nimi
pološtrukúrované
rozhovory,
ktoré
som
následne
analyzovala
prostredníctvom interpretatívnej fenomenologickej analýzy (IPA). Výsledkom kaţdého
rozhovoru je ucelený príbeh kaţdej respondentky členený na jednotlivé témy, ktoré sa
navzájom prelínajú. Napriek tomu, ţe kaţdá respondentka zodpovedala stanovené
výskumné otázky veľmi individuálne, v závere analýzy som sa pokúsila hľadať
a interpretovať aj spoločné témy.
Z teoretickej časti práce vyplýva, ţe prirodzený pôrod je dokonalým zavŕšením
zdravého tehotenstva. Pre ţenu, ktorá si tento typ pôrodu volí dobrovoľne, prevzatím
celej zodpovednosti, to znamená prepojenie náročnej fyzickej práce a hlbokého
psychického záţitku. Rozhodnutie závisí od osobnostných predpokladov a celkovej
schopnosti konkrétnej ţeny zodpovedne sa pripravovať počas celého tehotenstva. Pre
mnohé ţeny ide o tvrdú prácu na sebe samej. Ţena, ktorá sa pripravuje porodiť dieťa
vlastnými silami sa potrebuje pripraviť nielen fyzicky, ale aj psychicky. Jedná sa hlavne
o oblasť zvládania pocitov strachu z bolesti, či moţných komplikácií, ktoré by mohli
zabrániť hladkému priebehu pôrodného procesu a tým ohroziť zdravie matky aj dieťaťa.
Preto by mala kaţdá ţena vyuţiť obdobie tehotenstva ako čas na úprimnosť voči sebe
samej a svojmu okoliu, mala by sa sústrediť sama na seba, hľadať vlastné rezervy
a riešiť potlačené negatívne emócie. Výsledkom zodpovednej prípravy je ţena, ktorá
134
rozumie sama sebe, pozná svoje telo a je v psychickej harmónii. Partner pri pôrode je
ďalšou súčasťou prirodzeného pôrodu, v literatúre sa dočítame, ţe najdôleţitejšia je jeho
prítomnosť a vytváranie vhodného zázemia pre ţenu a prichádzajúce dieťa. Samotný
pôrodný proces je aktivitou ţeny a dieťaťa, partnerova úloha spočíva v poskytovaní
psychickej podpory. V teórii moţno ďalej nájsť veľa výhod prirodzeného pôrodu,
rozdeľujú sa samostatne pre dieťa, matku a spoločnosť. Spoločnou výhodou
prirodzeného pôrodu pre dieťa i matku je skutočnosť, ţe ak sa do procesu pôrodu
nezasahuje, dieťa aj matka majú moţnosť, vďaka dokonalej hormonálnej rovnováhe
a vysokým hladinám hormónov šťastia, preţiť najväčšiu extázu v ţivote. Veľkou
výhodou pre dieťa je, ţe prirodzený pôrod prebieha bez pouţitia prostriedkov na tlmenie
bolesti, čím dieťa neprichádza do kontaktu s ich neţiadúcimi účinkami. Počas
prirodzeného pôrodu bez zásahov nemá dieťa dôvod zaţiť násilie, strach či odlúčenie od
matky, čím prirodzený pôrod prispieva k vytvoreniu pevnej vzťahovej väzby s matkou
ihneď po pôrode, čo pozitívne vplýva na adaptáciu dieťaťa s novým prostredím, laktáciu
a u matky dochádza k posilňovaniu jej nových rodičovských kompetencií. Skúsenosť
s prirodzeným pôrodom sa môţe pre matku stať zdrojom pozitívnej energie na celý
ţivot, ktorá posilňuje jej sebadôveru na prekonávanie ďalších náročných situácií
v ţivote. Výhoda pre spoločnosť spočíva v šanci pre nové generácie znovu sa narodiť.
Ide tu hlavne o zmenu postoja v oblasti pôrodníctva, deti by sa mali narodiť do
bezpečných rúk svojich milujúcich rodičov. Oblasť vzťahovej väzby tvorí prepojenie
medzi prirodzeným pôrodom a vzťahovým rodičovstvom. Pretoţe ak sa dieťa narodí
bez zásahov, násilia, strachu z odlúčenia od matky a má okamţite po pôrode moţnosť
byť neustále s ňou, vytvára sa dokonalá, pevná vzťahová väzba. Tento vzťah tvorí
základný dopravný prostriedok všetkých pokladov, ktoré mu rodič v nasledujúcej
starostlivosti a výchove bude chcieť odovzdať. Pevná vzťahová väzba poskytuje dieťaťu
pocit bezpečia, opory, nepodmienenej lásky, ktorú dieťa potrebuje pre svoj zdravý
vývin aţ do dovŕšenia dospelosti. Ľudské bytosti dozrievajú prostredníctvom sociálneho
kontaktu, ktorého počiatky nájdeme v správaní sa matky k dieťaťu od počatia, cez jej
myšlienky a vnútorné postoje k nemu, následný priebeh pôrodu a popôrodnú
starostlivosť. Nancy Verrier (in Marek, 2010) o tom píše, ţe mnoho lekárov
a psychológov dnes začína chápať, ţe vzťah k matke a rodine nie je niečo, čo proste
nastane, ale je to skôr výsledok fyziologických, psychologických a duševných udalostí,
ktoré sa začínajú uţ v maternici a pokračujú v ďalších fázach narodenia. Keď je tento
135
inak prirodzený priebeh narušený, hovoríme o prvotnom poranení, čo je nevedome
navţdy vtlačené do mysle budúceho človeka. Základom teórie o vzťahovom rodičovstve
je práve vybudovanie pevnej vzťahovej väzby, tento typ rodičovského prístupu je
typický tým, ţe vychádza z aktuálnych potrieb dieťaťa a jeho momentálneho
vývinového stupňa. Títo rodičia vyuţívajú vo svojej výchove prostriedky a techniky,
ktorými uspokojujú potreby dieťaťa „tu a teraz“ a podporujú tak prehlbovanie
vzťahovej väzby. Svoje správanie zakladajú na intuícii, vrodenom inštinkte a vedomom
prepojení sa s dieťaťom. S touto témou súvisí pojem koncept kontinua, ktorého autorka
pod ľudským kontinuom rozumie určitú potrebu postupnosti záţitkov, ktoré
zodpovedajú očakávaniam a sklonom ľudského druhu v prostredí zhodnom s tým,
v ktorom sa tieto sklony a očakávania formovali. Preto rodičovské schopnosti nie sú
vecou rozumu, ale výsledkom práve vrodeného inštinktu. Základným princípom
vzťahového rodičovstva je rešpekt a partnerský prístup vo výchove dieťaťa, kedy rodič
vedome opúšťa mocenský a manipulatívny prístup k dieťaťu. Prostredníctvom
efektívnych komunikačných spôsobov moţno stanoviť prirodzené hranice vo výchove,
ktoré budujú morálku zaloţenú na zvnútornených hodnotách, podľa ktorých bude dieťa
samo schopné zváţiť správnosť svojho konania aj za neprítomnosti kontroly rodiča.
Medzi základné edukačné prostriedky vzťahového rodičovstva, ktoré som do teoretickej
časti práce zaradila patrí nepretrţitý fyzický kontakt zabezpečovaný prostredníctvom
nosenia v šatke, spanie v spoločnej posteli, dojčenie podľa individuálnych potrieb
dieťaťa, prirodzená hygiena či takzvaná bezplienková metóda dojčiat a masáţ bábätiek
a detí.
Vo výskumnej časti sa mi podarilo vytvoriť u kaţdej respondentky ucelený
príbeh, ktorý vypovedá o konkrétnej preţitej skúsenosti s prirodzeným pôrodom doma
v súvislosti s prípravou na rodičovstvo. Kaţdá respondentka zodpovedala stanovené
výskumné otázky veľmi individuálne, čo moţno pozorovať po prečítaní jednotlivých
výsledkov výskumu. Kaţdú interpretáciu výpovede som rozčlenila podľa vynárajúcich
sa vzájomných vzťahov na hlavné témy a podradené témy. Čitateľ má takto moţnosť
s prehľadom nájsť odpovede na stanovené výskumné otázky. Posledným krokom
Interpretatívnej fenomenologickej analýzy je hľadanie spoločných tém skrz jednotlivé
prípady. Najviac spoločných znakov sa u daných respondentiek nachádza v oblasti
edukačných aspektov starostlivosti a výchovy detí a v názoroch na prirodzený pôrod.
V oblasti edukačných aspektov vzišli u niektorých respondentiek aj nové a veľmi
136
zaujímavé postupy, ktoré vo výchove svojich detí aplikujú. V rámci výskumu som sa do
interpretácie rozhodla začleniť aj negatívnu skúsenosť niektorých respondentiek a to
z dôvodu, ţe práve na jej základe sa v ďalšom tehotenstve rozhodli pre prirodzený
pôrod doma. Okrem tejto skúsenosti moţno v jednotlivých interpretáciách výsledkov
nájsť aj osobné preţívanie prirodzeného pôrodu doma, čo bolo pre mňa osobne veľmi
zaujímavé, preto som aj túto oblasť spracovala a začlenila medzi výsledky.
Po uskutočnení tohto malého, ale detailného prierezu skutočnými, preţitými
skúsenosťami vybraných matiek a štúdiu dostupnej literatúry v tejto oblasti chcem
vyjadriť názor, ţe si tieto rodiny zaslúţia obdiv a podporu, pretoţe naozaj zodpovedne
pristupujú k svojim deťom uţ od počatia a nemajú to vţdy jednoduché. nešní mladí
rodičia sa v tejto dobe stretávajú s veľmi protikladnými radami svojho sociálneho
okolia. Pekne to vystihla autorka Ingrid Bauerová (2009, s. 31 - 32), ţe „to, čo vidíme,
počujeme alebo čítame o rodičovstve je plné protikladov: Nepestujte bábätko! Pestujte
bábätko! Nechajte ho vyplakať! Deti sa môţu skaziť! Spoločné spanie je nebezpečné!
Spanie osamote je nebezpečné! Prestaňte kojiť! Neprestávajte kojiť! Deti sa naučia
samostatnosti tým, ţe budú závislé! Dajte na odborníkov! Verte svojmu bábätku a sebe!
Ak sa pozrieme o niekoľko generácii späť zistíme, ţe západné rodičovstvo prešlo
radikálnou zmenou. To, čo sa ľudia naučili v priebehu evolúcie, čiţe vychovávať
a ochraňovať bezbranné ľudské mláďa a starať sa o jeho optimálny vývoj, teraz
opúšťame a podkopávame a dokonca celkom prevraciame.“ Moţno sa spýtať: je túţba
po prirodzenom pôrode a následná výchova zaloţená na pevnej vzťahovej väzbe
a partnerskom prístupe k dieťaťu revolučná? Myslím si, ţe aj táto problematika patrí
svojím spôsobom do oblasti sociálnej pedagogiky a to práve z toho sociálneho hľadiska.
Títo rodičia to nemajú vo svojom okolí jednoduché a to len preto, lebo sa rozhodujú
robiť veci inak ako väčšina ľudí naokolo. Podľa môjho názoru je iba prínosom pokiaľ
sociálny pedagóg pozná okolnosti narodenia a následnej výchovy svojich klientov. Ako
píše dánska psychologička menom Dorothy Nolteová (in Marek, 2010, s. 190)
o príčinách a následkoch nášho správania k dieťaťu, ktoré sa učí podľa toho, ako ţije:.
„Ak ţije dieťa s kritikou, učí sa odsudzovať. Ak je dieťa trestané, učí sa bojovať. Ak je
dieťa posmeškované, naučí sa hanbiť. Ak ţije dieťa s hanbou, naučí sa byť vinné. Ak ţije
dieťa s toleranciou, naučí sa byť trpezlivé. Ak je dieťa chválené a povzbudzované, naučí
sa sebadôvere. Ak ţije dieťa v bezpečí, učí sa dôvere. Ak ţije s čestnosťou, učí sa
spravodlivosti. Ak ţije s prijatím a priateľstvom, naučí sa nachádzať vo svete lásku.“
137
Nakoľko bola téma tejto diplomovej práce veľmi rozsiahla, vízií pre ďalší
výskum vidím viacero. Osobne by ma zaujímal výskum v oblasti preţívania pôrodného
procesu z pohľadu ţeny, ktorá sa prostredníctvom pôrodu premieňa v matku a preberá
tak nové úlohy vo svojom ţivote. Keďţe boli deti všetkých vybraných respondentiek
ešte veľmi malé, nemohla som sa v rámci tohto výskumu veľmi zamerať na vplyv
prirodzeného pôrodu na ich sociálny vývin v neskoršej budúcnosti. Myslím si, ţe aj
v tejto oblasti by sa výskum uplatnil.
Záverom chcem k téme tejto diplomovej práce vyjadriť ešte posledný názor,
myslím si, ţe by boli dané výsledky zaujímavejšie a bohatšie, keby sa do výskumu
zapojili obaja rodičia, teda aj výpovede otcov fungujúcich v týchto rodinách.
138
Resumé
Diplomová práca Vzťahové rodičovstvo po prirodzenom pôrode mapuje
skúsenosť s prirodzeným pôrodom a následnou výchovou zaloţenou na princípoch
vzťahového rodičovstva. Rozhovory s respondentkami sú interpretované formou
kvalitatívneho výskumu, s vyuţitím interpretatívnej fenomenologickej analýzy (IPA).
Práca je rozdelená na dve časti: teoretickú a výskumnú.
Teoretická časť poskytuje základný prehľad teórie z oblasti prirodzeného pôrodu
a vzťahového rodičovstva. Tieto dve kapitoly sú úzko prepojené s výskumnou časťou,
pretoţe tvoria teoretické pozadie preţitých skúseností skúmaných u respondentiek.
Výskumná
časť
predstavuje
pološtruktúrovaných rozhovorov,
postup
následný proces
získavania
dát
pomocou
analýzy a interpretáciu
dát
prostredníctvom metódy IPA. Výsledkom výskumu je ucelená interpretácia výpovede
kaţdej respondentky členená na tzv. „hlavné témy“, ktoré sú vţdy ukotvené
v konkrétnych dátach z prepisov rozhovorov. Záver práce je venovaný stručnému
pokusu o nájdenie spoločných tém vo výpovediach respondentiek výskumu.
Summary
Thesis work on Attachment parenting after a Natural Birth maps the experience
with all natural child birth following child rearing based on principles of attachment
parenting. Interviews with respondents are interpreted using a qualitative research
method based on Interpretative Phenomenological Analysis (IPA). Thesis is devided
into two parts: theoretical and research.
Theroretical part of the thesis provides a basic overview of the theory used for
explanation of all natural child birth and attachment parenting. These two subjects are
closely related with research because they form a theoretical background using real life
experiences in interviewed respondents.
Research part of the thesis shows how the interviews were gathered and
interpreted. The data was gathered using poly-structured interviews, following with data
analysis and interpretation of the data using IPA method. The results of the research
shows a complete report of every interviewed person about the „main themes“ which
are always rooted in exact data information from the interviewees. The end of the thesis
focuses on finding common themes within the interviewed respondants.
139
Literatúra
ALDORTOVÁ, Naomi. Vychováváme děti a rosteme s nimi. Praha : Práh, 2010. 232 s.
ISBN 978-80-7252-287-3.
BAUEROVÁ, Ingrid. Bez plenky : Laskavá moudrost přirozené hygieny nemluvňat. 1.
vyd. Praha : DharmaGaia, 2009. 265 s. ISBN 978-80-86685-93-9.
BOWLBY, John. Vazba : Teorie kvality raných vztahů medzi matkou a dítětem. 1. vyd.
Praha : Portál, 2010. 360 s. ISBN 978-80-7367-670-4.
FAVREAU, Manuelle. L´art de porter bébé. Nouages et positions. Séte : La Plage,
2009. ISBN 978-2-84221-199-8. In KUBOVČÍKOVÁ, Eva. Podpora vzťahovej väzby
medzi rodičom a dieťaťom. Bratislava ,
2011. 42 s., 0 s. príl. Bakalárska práca.
Komenského univerzita, Pedagogická fakulta.
GROVEROVI - SUCHÝ, Lucie., Zdeněk. Aby porod nebolel : těhotenství a porod jako
příleţitost k práci na sobě. Davle : Kernberg Publishing, 2011. 192 s. ISBN 978-8087168-17-2.
HARTL, Pavel., HARTLOVÁ, Helena. Psychologický slovník. 1. vyd. Praha : Portál,
2000. 774 s. ISBN 80-717-83-03X.
HAŠPLOVÁ, Jana. Masáţe dětí a kojenců. 3. vyd. Praha : Portál, 2006. 120 s. ISBN
80-7367-125-5.
HAŠTO, Jozef. Vzťahová väzba : Ku koreňom lásky a úzkosti. Trenčín : Vydavateľstvo
F, 2005. ISBN 80-88952-28-X.
HENDL, Jan. Kvalitativní výzkum. 1. vyd. Praha : Portál, 2005. 408 s. ISBN 80-7367040-2.
KEŠEĽOVÁ, Alexandra. Rodili sme doma : 10 príbehov plánovaného
domáceho pôrodu slovenských rodín. 1. vyd. Brdárka : Alter Nativa o. z., 2010.
66 s. ISBN 978-80-969754-4-0.
KOPŘIVA, Pavel., NOVÁČKOVÁ, Jana., NEVOLOVÁ, Dobromila., KOPŘIVOVÁ,
Tatjana. Respektovat a být respektován. 3. vyd. Kroměříţ : Spirála, 2008. 286 s. ISBN
978-80-904030-0-0.
LIEDLOFFOVÁ, Jean. Koncept kontinua : Hledání ztraceného štěstí pro nás a naše
děti. 1. vyd. Praha : Dharma Gaia, 2007. 174 s. ISBN 978-80-86685-79-3.
MAREK, Vlastimil. Nová doba porodní : Přirozený porod jako cesta ke společnosti bez
násilí. 2. vyd. Vydáno vlastním nákladem, 2010. 270 s.
140
MIOVSKÝ, Michal. Kvalitativní přístup a metody v psychologickém výzkumu. 1. vyd.
Praha : Grada Publishing, 2006. 332 s. ISBN 80-247-1362-4.
NÁKONEČNÝ, Milan. Lidské emoce. 1. vyd. Praha : Academia, 2000. 335 s. ISBN 802000-76-36.
ODENT, Michel. Znovuzrozený porod. 1. vyd. Praha : Argo, 1995. 152 s. ISBN 8085794-69-1.
ŘÍČAN, Pavel. Cesta ţivotem. 2. preprac. vyd. Praha : Portál, 2004. 392 s. ISBN 807178-829-5.
SMITH, J. A., OSBORNE, M. Interpretative phenomenological analysis. In
Smith, J. A. (ed). Qualitative Psychology : A Practical Guide to Research Methods, (pp
51 – 80). London : Sage Publications, 2003. In RABUŠICOVÁ, Marta. Introspektivní
zmapování zkušenosti studentů středních škol s vyloučením ze studia. Brno : 2011. 90 s.,
7 s. príl. Diplomová práca. Masarykova univerzita, Pedagogická fakulta.
SMITH, J.A., OSBORNE, M. Interpretative phenomenological analysis. In
Smith, J. A. (ed). Qualitative Psychology : A Practical Guide to Research Methods, (pp
51 – 80). London : Sage Publications, 2003.
SMITH, J.A., OSBORNE, M. Interpretative phenomenological analysis. In
Smith, J. A. (ed). Qualitative Psychology : A Practical Guide to Research Methods, (pp
51 – 80). London : Sage Publications, 2003. in WEISBAUEROVÁ, Dagmar. Zlatá klec
: analýza zkušenosti účastnice dramatického projektu. Brno : 2011. 55 s., 30 s. príl.
Bakalárska práca. Masarykova univerzita, Pedagogická fakulta.
SMITH,
Jonathan
A.,
FLOWERS,
Paul.,
LARKIN,
Michael.
Interpretative
Phenomenological Analysis : theory, method and research. 1. vyd. Thousand Oaks :
Sage, 2009. 225 s. ISBN 978-1-4129-0833-7 in WEISBAUEROVÁ, Dagmar. Zlatá klec
: analýza zkušenosti účastnice dramatického projektu. Brno : 2011. 55 s., 30 s. príl.
Bakalárska práca. Masarykova univerzita, Pedagogická fakulta.
STADELMANN, Ingeborg. Zdravé těhotenství přirozený porod. 3. vyd. Praha : One
woman press, 2009. 514 s. ISBN 978-80-86356-50-1.
SZO. Poporodní péče o matku a novorozence : Praktická příručka [disk]. Ţeneva : SZO,
1999.
VERNY, Thomas., KELLY, John. Tajomný ţivot dieťaťa pred narodením. 1.
vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1993. 177 s. ISBN 13 978-8008-02055-8.
141
WILLIG, Carla. Introducing qualitative research in psychology: adventures in theory
and method. Maidenhead : Open University Press, 2001. 217 s. ISBN 0335205356 in
WEISBAUEROVÁ, Dagmar. Zlatá klec : analýza zkušenosti účastnice dramatického
projektu. Brno : 2011. 55 s., 30 s. príl. Bakalárska práca. Masarykova univerzita,
Pedagogická fakulta.
WILLIG, Carla; STAINTON-ROGERS, Wendy. The SAGE handbook of qualitative
research in psychology. Los Angeles: Sage, 2008. 631 s. ISBN 9781412907804. In
WEISBAUEROVÁ, Dagmar. Zlatá klec : analýza zkušenosti účastnice dramatického
projektu. Brno : 2011. 55 s., 30 s. príl. Bakalárska práca. Masarykova univerzita,
Pedagogická fakulta.
Internetové zdroje:
ATTACHMENT PARENTING. [online]. 11.03.2012 [cit. 2012-03-14]. Dostupné na:
<http://en.wikipedia.org/wiki/Attachment_parenting>.
BADDOCK, S. A. et al. Differences in Infant and Parent Behaviors During Routine
Bed Sharing Compared With Cot Sleeping in the Home Setting. In Pediatrics [online].
Máj 2006, roč. 117, č. 5 [cit. 2011-04-14], s. 1599-1607. Dostupné na:
<http://pediatrics.appublications.org/cgi/content/abstract/117/5/1599>.
In
KUBOVČÍKOVÁ, Eva. Podpora vzťahovej väzby medzi rodičom a dieťaťom.
Bratislava ,
2011. 42 s., 0 s. príl. Bakalárska práca. Komenského univerzita,
Pedagogická fakulta.
FADE, S. (2004) Using Interpretative Phenomenological Analysis For Public Health
Nutrition And Dietetic Research: A Practival Guide. Proceedings Of The Nutrition
Society, 63, 647-653. Dostupné na: <http://www.insoma.cz/>. In RABUŠICOVÁ,
Marta. Introspektivní zmapování zkušenosti studentů středních škol s vyloučením ze
studia. Brno : 2011. 90 s., 7 s. príl. Diplomová práca. Masarykova univerzita,
Pedagogická fakulta.
HUNZIKER, U. A., BARR, R. G. Increased carrying reduces infant crying:
a randomized controlled trial. In Pediatrics [online]. Máj 1986, roč. 77, č. 5 [cit. 201104-15], s. 641-648. Dostupné na: <http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/3517799>. In
KUBOVČÍKOVÁ, Eva. Podpora vzťahovej väzby medzi rodičom a dieťaťom.
142
Bratislava , 2011. 42 s., 0 s. príl. Bakalárska práca. Komenského univerzita,
Pedagogická fakulta.
CHAPMAN E., SMITH A. J., (2002) Interpretative Phenomenological Analysis and the
New Genetics. Journal of Health Psychology, 7, 125-130, staţeno 8.4. 2011 z databáze
SageJournals,
dostupné
na
http://hpq.sagepub.com/content/7/2/125.abstract
In
WEISBAUEROVÁ, Dagmar. Zlatá klec : analýza zkušenosti účastnice dramatického
projektu. Brno : 2011. 55 s., 30 s. príl. Bakalárska práca. Masarykova univerzita,
Pedagogická fakulta.
KOSTÍNKOVÁ, Jana. Interpretativní fenomenologická analýza, Štúdijný materiál
PSY118: Metodologie psychologie (kvalitativní přístup) – Učebné materiály (Fakulta
sociálních
studií,
jaro
2010)
Dostupné
na:
<http://is.muni.cz/el/1423/jaro2010/PSY118/um/ipa_bc.pdf>.
MCKENNA, J. J., MOSKO, S. S., RICHARD, CH. A. Bedsharing Promotes
Breastfeedind. In Pediatrics [online]. Aug. 2007, roč. 100, č. 2 [cit. 2011-04-14], s. 214219.
Dostupné
na:
<http://pediatrics.aappublications.org/cgi/content/abstract/100/2/214?terms=nocturnal+
breastfeeding+behavior+Bedsharing+Promotes+Breastfeeding&searchqstr=tyear:1997!f
year:1997!fmonth:Jan!tmonth:Oct!tdatedef:1+October+1997!fdatedef:1+January+1997!
hits:10!fullte>. In KUBOVČÍKOVÁ, Eva. Podpora vzťahovej väzby medzi rodičom
a dieťaťom. Bratislava , 2011. 42 s., 0 s. príl. Bakalárska práca. Komenského univerzita,
Pedagogická fakulta.
SIERATZKI, J. S., WOLL, B. Why do mothers cradle babies on their left? In Lancet
[online]. Jún 1996, roč. 347, č. 9017 [cit. 2011-04-16], s. 1746-1748. Dostupné na:
<http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/8656911>. In KUBOVČÍKOVÁ, Eva. Podpora
vzťahovej väzby medzi rodičom a dieťaťom. Bratislava , 2011. 42 s., 0 s. príl. Bakalárska
práca. Komenského univerzita, Pedagogická fakulta.
ŠTROMEROVÁ, Zuzana. Porodní dům u čápa [online]. c2000-2011, 29.02.2012 [cit.
2012-03-06]. Dostupné na: <http://www.pdcap.cz/Texty/Versus/AktivniPorod.html>.
VICIANOVÁ, Katarína., HORNOVÁ, Jarmila. Výţiva v prvom roku ţivota [online].
c2009, [cit. 2012-03-15]. Dostupné na: <http://www.provita.sk/site/node/62>.
143
Ďalšie zdroje:
KUBOVČÍKOVÁ, Eva. Podpora vzťahovej väzby medzi rodičom a dieťaťom.
Bratislava , 2011. 42 s., 0 s. príl. Bakalárska práca. Komenského univerzita,
Pedagogická fakulta.
Orgasmic Birth, [DVD]. c.2008, Sunken Treasure, LLC. [cit. 2012-03-14].
RABUŠICOVÁ, Marta. Introspektivní zmapování zkušenosti studentů středních škol
s vyloučením ze studia. Brno : 2011. 90 s., 7 s. príl. Diplomová práca. Masarykova
univerzita, Pedagogická fakulta.
WEISBAUEROVÁ, Dagmar. Zlatá klec : analýza zkušenosti účastnice dramatického
projektu. Brno : 2011. 55 s., 30 s. príl. Bakalárska práca. Masarykova univerzita,
Pedagogická fakulta.
144
Zoznam príloh na CD
1.
Prepis rozhovoru s Terezou
2.
Prepis rozhovoru s Ľubicou
3.
Prepis rozhovoru s Alexandrou
4.
Prepis rozhovoru s Terézií
145
Download

Plny text DP prace Pdf-1