07
9 771338 594004
Robert
Steve
Jan
WILSON
KOCMAN DI GIORGIO
Boris
Ivan
Miroslav
FILAN BLAHÚT BEBLAVÝ
GONGSK 1
ŠTVRŤROČNÍK, CENA: 1.99 EUR
2/2014
ČASOPIS, KTORÝ VÁS PRESVEDČÍ
štvrťročník 2/2014
ASP Moja Farbicka 210x275.indd 1
19.6.2014 10:19
07
9 771 338 59 400 4
Robert
Steve
Jan
WILSON
KOCMAN DI GIORGIO
Boris
Ivan
Miroslav
FILAN BLAHÚT BEBLAVÝ
ŠTVRŤROČNÍK, CENA: 1.99 EUR
2/2014
Vydavateľstvo Leukaristos s.r.o.
Sibírska 693/6
911 01 Trenčín
IČO: 46 852 719
DIČ: 2023603967
šéfredaktor Ing. František Lintner
+421 907 891 536
[email protected]
grafická úprava a layout
go to media s.r.o., www.gotomedia.sk
zástupkyňa šéfredaktora
jazyková úprava
Mgr. art. Judita Hansman
spolupracovníci redakcie
Peter Halák, Hana Šebanová,
Andrej Žitňan
fotoreportérka
Rebeka Hansman
tlač
Alfa PRINT s.r.o., Robotnícka 1/D,
036 01 Martin
rozširuje
Mediaprint-Kapa a ďalší distribútori
príjem inzercie
[email protected]
ISSN 1338-5941
Evidenčné číslo EV 4727/12
titulné foto
Anna Kovačič
3. ročník, dátum vydania 4.7.2014
Vydavateľ nie je zodpovedný za
obsah a pravdivosť inzerátov, a tým
nie je zodpovedný za prípadné
vzniknuté škody.
Milí priatelia,
ďakujeme, že ste si kúpili náš časopis, veríme, že vám spríjemní letné dovolenky
a prázdniny. Aktuálne vydanie je opäť plné zaujímavých rozhovorov s ľuďmi, ktorí si
rozhodne zaslúžia vašu pozornosť. Gong bol mediálnym partnerom 3 veľkých slovenských
letných festivalov, špeciálne festivalové vydanie bolo k dispozícii približne 100 tisíc
návštevníkom týchto významných kultúrnych podujatí. Trenčiansky filmový Art Film
Fest si opäť udržal svoj vysoký štandard, mohli sme vidieť desiatky kvalitných filmov,
ktoré v bežnej „popcornovej“ kinodistribúcii zväčša neuvidíme a ako vždy, opäť bol plný
zaujímavých hostí, workshopov a vystúpení. Martinské divadelné Dotyky a spojenia sú
z roka na rok kvalitnejšie a navštevovanejšie a Prešovský hudobný Dobrý festival má
tiež tendenciu stať sa jedným z najzaujímavejších u nás. Mrzí nás, že sa nám nepodarilo
stretnúť sa v Prešove so Stevenom Seagalom a priniesť vám tak avizovaný rozhovor
s touto ikonou akčných filmov, ale kvôli časovému sklzu sa neuskutočnila tlačová
konferencia a nemali sme to šťastie, že by sme ho odchytili „len tak“. Mohli sme to vyriešiť
formou profilu o Stevenovi, v kombinácii s titulkou by sa po tomto čísle v stánkoch určite
len tak „zaprášilo“, ale bol by to na vás, naši milí čitatelia, podvod. Napriek tomu, že
to tak robí väčšina časopisov, nechceme ísť touto ľahšou cestou. Chceme vám prinášať
len originálne, naše rozhovory, skopírovať informácie z netu, alebo preložiť rozhovor zo
zahraničného časopisu, dokáže každý blb.
Konečne sa nám podarilo sprevádzkovať našu webku www.casopisgong.sk, tam nájdete
všetky potrebné informácie, ktoré číslo je aktuálne v predaji, čo pripravujeme do ďalšieho
vydania, rôzne upútavky, ukážky, informácie a archív predchádzajúcich vydaní. Pokojne
nám napíšte, radi zodpovieme na akékoľvek vaše otázky ohľadne časopisu, privítame
vaše tipy na články, rozhovory.
Snažíme sa od iných tlačených médií odlíšiť luxusnou formou, kvalitnou modernou
grafikou, ale hlavne hlbším, zmysluplným obsahom. V rámci inzercie, prezentácie a PR
sme tak alternatívou pre spoločnosti, ktoré sa nechcú prezentovať len v bulvári, resp. len
v mainstreamových médiách. Ak hľadáte niečo iné, sme tu pre vás. Časopis s vlastným
názorom, časopis, ktorý má dušu.
František Lintner
Užite si leto, stretneme sa na jeseň.
2
22
28
Obsah
12
44
62
36
2 GONGSK
www. casopisgong .sk
facebook.com/ gongsk
www. presporskedivadlo .sk
GONGSK 1
Robert
WILSON
ARCHITEKTÚRA, TANEC, HUDBA, KRESLENIE,
HUDBA, TEXT, POÉZIA, VŠETKO
TO MÔŽEME
VIDIEŤ V DIVADLE
TEXT: FL-JH, FOTO: ANNA KOVAČIČ, REP. BY PAVLEYE ARTIST MANAGEMENT, REBEKA HANSMAN
ZA SPOLUPRÁCU ĎAKUJEME PAVLEYE ART AND CULTURE
2 GONGSK
GONGSK 3
GONGSK 3
Už počas štúdia na VŠMU sme sa zoznámili so
zlomkom tvorby Roberta Wilsona. Fascinujúce,
magické, dokonalo presné, možno až trochu
chladné dielo, (čo je charakteristické pre
dobrý dizajn), ktoré ale bolo schopné ovplyvniť
obrovskú škálu začínajúcich umelcov, medzi
nimi, trúfam si neskromne povedať, aj nás.
Američan Robert Wilson (1941) je umelcom
mnohých umení. Je označovaný za
najavantgardnejšieho umelca našej doby.
Narodil sa v meste Waco a po štúdiu odboru
„business administration“ na univerzite v Texase
sa v roku 1963 presťahoval do New Yorku, kde
vyštudoval architektúru. V roku 1968 založil
svoju prvú experimentálnu spoločnosť „Byrd
Hoffmann School of Byrds“. Pomenoval ju
po svojom učiteľovi, ktorý mu počas puberty
pomohol prekonať koktanie pomocou arteterapie
a zážitku spomalenia. Vlastná skúsenosť
s hendikepom ho otvorila inakosti. Neskôr,
ako režisér, tanečník a choreograf, pracoval
s ľuďmi s postihnutím (hluchí, autisti), pokúšal
sa preniknúť do ich odlišného, introvertného
vnímania sveta, pričom túto zaujímavú
skúsenosť používal v kurzoch a pri vedení
svojich hercov.
Svetové uznanie mu priniesla spolupráca
s Philipom Glassom na opere „Einstein of the
Beach“ v 70. rokoch. Popri divadle sa venoval
sochárstvu, kresbám a dizajnu nábytku. Počnúc
90-tymi rokmi pracoval Wilson stále častejšie
v Európe (pre americké divadlá bol už príliš
drahý). Inscenoval v Berlíne, v Paríži, v Prahe
zinscenoval už štyri diela (Osud, Káťa Kabanová,
Věc Makropulos a v tomto roku predstavenie
1914). V roku 1993 mu na Biennale v Benátkach
udelili Zlatého leva za sochársku inštaláciu.
Aj keď jeho domovským médiom zostáva divadlo,
v posledných rokoch sa stále častejšie objavuje aj
v iných umeleckých prostrediach: tvorí vlastné
inštalácie a kurátorské projekty (14 zastavení),
vystavuje (a draží) rekvizity svojich divadelných
predstavení, alebo inscenuje výstavy iných
umelcov či módnych domov (výstava Wilson-
4 GONGSK
Armani v pobočkách Guggenheim).
V roku 2004 ho krátke pôsobenie v televíznej
brandži inšpirovalo k vytvoreniu série „Voom
Portraits“, ktorú vytvoril s producentom
Estherom Gordonom a neskôr s Matthewom
Shattuckom.
Vo svete sa stali audiovizuálnou senzáciou
a ani u nás neostala výstava časti týchto diel
v Slovenskej Národnej Galérii bez adekvátnej
odozvy. Na Slovensku sa teda verejnosť o tomto
hlavne divadelnom mágovi dozvedela paradoxne
cez úplne iné médium, než sú divadelné dosky.
Je len prirodzené, že po ochutnávke v SNG
sa mnohí ľudia chceli dozvedieť o Bobovi
Wilsonovi čo najviac. Nuž a ako inak, ako cez
neho samotného, cez rozhovor so samotným
maestrom, cez vnímanie živého Wilsona na
javisku. Kreatívna prednáška pod názvom “1 Už
ste tu boli (Have you been here before) 2 Nie,
toto je prvýkrát (No This Is The First Time)”,
mala podobu trojhodinového predstavenia. Ako
povedal Roman Polák, šéf činohry SND: “Vôbec
rozprávať o sebe a vytvárať tým predstavenie je
niečo fascinujúce.” Počas prednášky sa Wilson aj
formou videoprojekcií odvolal na svoje kľúčové
ikonické scénické práce na hrách ako Pohľad
nevidiaceho (Deafman Glance), List kráľovnej
Viktórie (A Letter for Queen Victoria), Einstein
na pláži (Einstein on the Beach), ktoré vytvoril
spolu s hudobným skladateľom Philipom
Glassom, Občianske vojny (The Civil Wars)
a Čierny jazdec (The Black Rider). Minimalistické a napriek tomu detailné. Na papieri
pred sebou mal len zopár vodiacich bodov.
Je potrebné povedať, že počas 3-hodinovej
prednášky sa udialo mnoho zaujímavých vecí,
mnoho ľudí možno prehodnotilo svoj rebríček
hodnôt. Mnohí z nás pochopili, že jedným
z najväčších darov, ktoré si zvyčajne málokto
bežne všimne, akýsi všadeprítomný spoločník,
ktorého sa denne snažíme nechať za dverami
diskoték, či hlučných krčiem a ktorý s nami
napriek tomu trpezlivo denne zaspáva, je ticho.
Ticho. Počujete? Zážitok čisto Wilsonovský.
Redaktori časopisu Gong mali to šťastie stretnúť sa s Robertom Wilsonom osobne. Bolo to
tesne pred jeho predstavením na doskách nášho Národného divadla, napriek tomu nám pán
Wilson venoval celú svoju pozornosť. Charizmatický muž, ktorý má napriek svojim siedmim
krížikom stále vzpriamený postoj, živé oči a chuť objavovať nové vnemy.
GONGSK 5
Ste jedným z najuznávanejším divadelných
režisérov na svete. My vašu tvorbu poznáme
a písali sme o vás v Gongu už pred tromi
rokmi.
Oh, super, to ma teší!
Čo vás osloví skôr? Téma, príbeh? Alebo
vidíte najprv obraz, ku ktorému hľadáte
vhodnú tému? Do akej miery je pre vás
dôležitý detail?
Ale paradoxne, mnohí ľudia tu na Slovensku
vaše meno zaregistrovali až vďaka výstave
videoportrétov v SNG. Tie síce súvisia s tým,
čo umelecky tvoríte, ale vaším „hlavným“
umeleckým zameraním je divadlo. Bol to
zámer, zoznámiť Slovákov najprv s týmto
druhom umenia a až potom nasadiť „ťažší
kaliber“ ?
Pracujem so všetkými elementmi naraz.
Ale prvé je svetlo v priestore. Bez svetla nie je
žiaden priestor, takže na začiatku myslím na
svetlo, potom myslím na vizuálnu knihu.
Väčšina režisérov začne textom a hovorením
textu a vizualizácia nasleduje text. Ja volím
opačný postup. Začínam vizuálom a text
pridávam neskôr.
Nuž, nevidím to ako hlavné umelecké zameranie,
som známejší svojou prácou v divadle, ako
videoportrétmi, ale nemôžem sa rozdeliť, som len
jedna osoba. A robím mnoho vecí. Tiež navrhujem
stoličky a stoly, kreslím, takže robím veľa vecí.
Na divadle je zaujímavé, že zoskupuje všetky
druhy umenia. Takže je to architektúra, tanec,
hudba, kreslenie, hudba, text, poézia, všetko to
môžeme vidieť v divadle.
Stalo sa vám, že ste mali presne vymyslený
príbeh a odrazu vám herec, s ktorým ste
pracovali, ponúkol niečo tak silné, že ste boli
ochotný svoj príbeh posunúť niekam inam?
V klasickom divadle sa, aspoň v tomto
regióne, zvyčajne využíva postup práce
zvnútra von. Vy ale údajne pracujete opačne.
Najprv hľadáte formálne prostriedky
vyjadrenia, teda postupujete zvonka
dovnútra. I keď je to skôr postup tanečného,
či výtvarného divadla. Telo povie viac, ako
text v ústach?
Myslím si, že pracujem zvnútra von. Nepovedal
by som, že pracujem zvonka dnu. Ja pracujem
s pokojom a pohybom v pokoji, pracujem s tichom a s počúvaním toho ticha, ohýbam to, čo
počujem vo vnútri. Pre mňa je väčšina divadiel
exteriérových, takže pohyby sú vyjadrené externe
a ja vždy začínam s odrazmi vnútra. Keď to
niekto počúva, keď ja počúvam a vydám zvuk,
línia pokračuje. Ale keď nepočúvam a začnem
rozprávať, línia je prerušená. Ak si uvedomujem
pohyb v pokoji, pohnem sa von, línia pokračuje.
Ak si nie som vedomý vnútorného pohybu,
pohnem sa, línia je prerušená. Takže začínam
6 GONGSK
zvnútra. Vždy.
Samozrejme. Stáva sa to.
Vnímate rozdiel medzi umelcami západnej
a východnej Európy, alebo je jedno, odkiaľ
človek pochádza? Majú historické korene
vplyv na to, ako človek vníma súvislosti?
Myslím si, že dobrý herec, je dobrý herec. Takže
či ste Japonka, Číňanka, Indka, Afro-Americká
herečka, či ste z Latinskej Ameriky, Severnej
Ameriky, Európanka, ak ste dobrá, ste dobrá
(smiech). Samozrejme, ľudia sú iní v Texase, ako
sú v New Yorku a ľudia v New Yorku sú iní, ako
ľudia vo Francúzsku a sú iní vo vašej krajine,
než sú v Japonsku, ale myslím si, že základné
techniky mojej práce sú univerzálne. Ako som
povedal, ak niekto počúva, úplne počúva, nezáleží
na tom, z akej je krajiny. Pár rokov dozadu som
bol v Mali a videl som nádhernú Africkú dievčinu.
Fascinoval ma spôsob akým stála a kráčala.
Bola to klasická krása. 500 rokov odteraz by to
bolo stále krásne, a to bol jej vnútorný zmysel.
Nezameriaval som sa na jej vonkajšiu krásu, aj
keď bola krásna, ale bolo to jej vnútro, čo bolo
univerzálne. V zmysle niečoho, čo nemôžeme
vidieť, obdivovať a dívať sa na to v budúcnosti.
GONGSK 7
Kdesi ste sa vyjadrili, že svojimi
predstaveniami vlastne oslovujete
„oči, ktoré začnú počúvať“.
V Prešporskom divadle sa roky
pokúšame vyprovokovať divákov,
aby vnímali predstavenie cez všetky
zmysly. Stretávate sa aj s nepochopením, alebo je dnešný divák
vnímavejší, ako ten v 60-tych
rokoch?
Myslím si, že diváci sú veľmi odlišní
od tých v šesťdesiatych rokoch, dnešní
diváci sú skôr televízni diváci. Všetko je
rýchlejšie, ľudia chcú okamžité odpovede,
takže herec musí vo svojom hraní
reagovať rýchlo. To je veľmi odlišné
od toho, ako keď som začínal pracovať
ja. Urobil som hru, ktorá trvala sedem
dní , urobil som hru, ktorá bola dlhá
24 hodín, aj takú, ktorá bola dlhá 12
hodín, moja prvá veľká práca v divadle
bola sedem hodín v tichu. To by bolo
pre dnešné decká, ktoré sedia hodiny
za počítačom, asi náročné. Einstein on the Beach,
opera zhotovená s Philipom Glassom, ktorá má 5
hodín, nemá text, nie je v nej žiadny príbeh. Bol
som veľmi zvedavý, ako zareagujú deti, zvyknuté
z internetu, že dostanú každých desať sekúnd
odpoveď. A tu odrazu nie je žiadny príbeh, len sa
stratíte na päť hodín. Je tam niečo, na čo môžete
reagovať, myslieť na to v mnohých smeroch, ale
žiadny príbeh, žiadny odkaz, je to čisto na ľuďoch.
Niet sa čoho sa chytiť, porozumieť, reagovať, ale
zvláštne je, že všetky predstavenia Einstein on
the Beach sú vypredané. Nech sa hrajú kdekoľvek.
Takže si myslím, že dnešní mladí ľudia hľadajú
alternatívu k tomu, čo sa deje na počítači.
Spolupracujete aj s malými divadlami?
Pracujem s malými aj s veľkými divadlami.
Dokážete pracovať aj v malom priestore,
alebo sa sústreďujete na veľké scény?
Iste, dokážem, prednedávnom som pracoval na
New Yorkskej univerzite. Bola to taká “malá
čierna krabica“ ☺. Pracoval som aj so študentami
z univerzity Južnej Kalifornie v priestoroch ich
školy.
Kedysi radikálny avantgardista Wilson sa dnes
venuje hlavne autorským adaptáciám klasických
kusov. A zdá sa, že do dôchodku sa rozhodne
nechystá. Už teraz, pár mesiacov po svojej
poslednej premiére, pripravuje nový projekt. Fausta.
No a čitatelia, ktorých tento pán zaujal a radi by sa
vybrali na jeho predstavenie, nemusia chodiť do
Nemecka, ani do Prahy, v októbri uvedie Slovenské
Národné divadlo jeho posledné predstavenie „1914“.
Dávate si v živote ciele? Máte nejaké sny,
čo sa, zatiaľ, nestali skutočnosťou?
Aj tu u nás, na Slovensku, už roky existuje
divadlo, v ktorom sa umelci prezentujú
z časti podobnými výrazovými prostriedkami
ako vy. Prijali by ste pozvanie na
predstavenie Prešporského divadla?
Ciele, áno. Moja mama hovorievala, že ak ti
v škole povedia: “Vyskoč dve stopy“, tak vyskoč
päť. Teraz budem robiť Goetheho Fausta, to je veľká výzva. Budem to robiť v Nemecku a keďže tým
jazykom nehovorím, bude to naozaj veľká výzva.
Ale samozrejme!
Držíme palce a ďakujeme za rozhovor.
Ja ďakujem.
8 GONGSK
GONGSK 9
V Y T VÁ R A M E A O R G A N I Z U J E M E
umelecké programy pre rôzne firemné a kultúrne podujatia
Pon úkame komp let n ý s er v is a p r ogram n a mieru
Objednať si môžete:
DIVADELNÉ PREDSTAVENIA / RODINNÝ MUZIKÁL / OPERU
HUDOBNÉ VYSTÚPENIA / EVENTY / ROZPRÁVKU PRE DETI
POSÚVAME
DVERE
tragikomická skladačka ľudských osudov
TRETIA FARBA EVY
činoherná opera
KONČÉRTO DY KOMEDIÁNTY
rozprávka pre deti od 3 do 100 rokov
OTVÁRAME NOVÝ SHOWROOM DIZAX
www.dizax.sk
SVOJE HRANICE
KONKURZ
komédia o troch nezamestnaných hercoch
PERINBABA
veľkolepý rodinný muzikál
10 GONGSK
KRÍZA
OKTETO PÁNA GÉZU
tragikomédia o hlúpych ľudských rozhodnutiach
unikátnym spôsobom spracované ľudové piesne
POKUŠENIE
NIEČO MÁLO O ŽENÁCH
dramatizácia románu P. Coelha Diabol a Slečna Chantal
ženský fenomén trochu inak
Kontakt: 0907 891 536 www.presporskedivadlo.sk
GONGSK 11
Boris Filan, spisovateľ, tulák, rozprávač, emeritný textár. Vo Vydavateľstve SLOVART
mu vychádza kniha Umenie zablúdiť, v ktorej autor spojil obľúbené Tamtamy s Pálenicami.
Vášnivý cestovateľ navštívil Istanbul, Krakov, Sarajevo a Florenciu, ktoré objavoval a opísal
- ako sám hovorí - so zvedavosťou začiatočníka a nadhľadom veterána. Boris Filan sa na
cestách necháva zlákať náhodou a blúdi v neznámych uličkách a príbehoch. Píše o tom
s takou chuťou, že sa budete chcieť čím skôr vybrať po jeho stopách.
12 GONGSK
TEXT: VYDAVATEĽSTVO SLOVART, FOTO: BORIS FILAN, SLOVART
GONGSK 13
GONGSK 13
Prečo vznikla kniha Umenie zablúdiť?
Robím knihy z rovnakých dôvodov ako Pálenice.
Pre radosť z rozprávania. Pre dôvod na údiv.
Nepíšem, pretože cestujem. Už viac cestujem, aby
som mohol byť prekvapený, natešený, nadšený
a písať o tom. Najlepšie sú nečakané stretnutia
s krásnom, ktorého sa nechcem zmocniť. Mierim
do miest, ktoré vyzerajú byť známe, opozerané.
ktorí nesú na chrbtoch zlatú Zemeguľu. Na nej
stojí bronzová nahá usmiata Šťastena. Má
v rukách kormidlo a vrtí sa podľa toho, odkiaľ
fúka vietor. Väčšinou ju pri návšteve vidíte
iba z diaľky ako obrys na oblohe. Mám radosť
byť čitateľovým ďalekohľadom aj zväčšovacím
sklom. Sám pri tom, veľa získavam a spoznávam.
Napríklad radosť z drobností. Po rokoch som
vymenil opotrebovanú taštičku za plátenný
Písal som dávno predtým. Ale pred rokom 1989
mi nič neprijali do vydavateľstiev. Dodatočne
som tomu rád. Dlho mi trvalo, kým som sa zbavil
stresu, ktorý som nadobudol v škole. Vyštudoval
som scenáristku. Učili nás ľudia, ktorí nikdy nič
nenapísali. Ich meradlom bolo iba to naj naj, naj
v svetovej literatúre. Hemingway, Kafka, Camus.
Veľa poslucháčom našej školy ublížili. Vytvorili im
komplex nedostatočnosti. Občas niekomu radím,
ako písať. Prvá vec, ktorú im hovorím, je, aby sa
neusilovali PÍSAŤ. Druhá, aby rozprávali o tom,
čo dobre poznajú. Vymyslené sa musí vyrábať,
pravda sa píše sama. Prosím ich, aby písali svaly,
nie tuk. Na písanie bolo kedysi treba iba papier,
pero a zadok. Teraz stačí počítač a trpezlivosť.
Všetko, čo ma naučili o písaní v škole, som odložil
bokom. Veľa premýšľam o tom, čo píšem. Hľadám
spôsob, štýl, rozsah. Moja odmena je, keď môžem
celú knihu naplánovať a ostatných nútiť a prosiť,
aby ju spravili tak, ako som si to vysníval.
Keď sa mi darí rozprávať, ľudia začnú vidieť
ušami. A keď sa mi darí písať, počujú ma očami.
Každý má písať tak, ako to cíti, vidí a chce.
Byť spisovateľ je náročné osamelé povolanie.
Ale dobrá práca je láska, ktorá nebolí.
Najznámejší ste sa stali ako textár pre Pavla
Hammela a skupinu Elán. V rozhovoroch
tvrdíte, že už pesničkové texty nepíšete.
Rád spomínam na všetko, čo sme s Hammelom
a s Elánom spravili. Ľudia mi často o tých
pesničkách hovoria pekné veci.
Ale skončilo sa to, keď sa to skončiť malo.
Hrozilo mi, že zostanem textár do konca života.
Raz sa ma Jožo Ráž pýtal, prečo už iba píšem
knižky. Povedal som mu: „Lebo tam spievam ja.“
Už ako textár nežijem a nemyslím.
Ale za trošku záujmu sú ochotné nechať sa
rozlúsknuť. Ako v Popoluške sa stane z tekvice
kočiar. Prázdna budova v Benátkach sa ukáže byť
colnica. Miesto, kde sa rodilo benátske bohatstvo
z lodí a obchodu. Pri pohľade z diaľky má na
streche akúsi sochu. A zblízka sú to dvaja Atlasi,
14 GONGSK
námornícky vak. Je pruhovaný, modrobiely.
Dal som mu meno Pruholín Vakovič.
Prvá prozaická knižka (Paternoster) vám
vyšla, keď ste už mali štyridsať rokov.
Prečo tak neskoro?
Poznáte príbeh o obrovi,
ktorý sa stratil
a nikto ho nehľadal?
Premenil sa na balvan,
jedol spomienky
a plakal kamienky.
Prečo názov Umenie zablúdiť?
Výber cestovných cieľov je kombinácia náhody,
spomienok a srdca. Do Istanbulu ma poslal tetin
vankúš, do Sarajeva Palo Demeš, do Florencie
netrpezlivosť srdca a strach, že ju neuvidím,
a do Krakova Panenka Mária. Už dávno som
si prestal myslieť, že neexistuje mystika, hra,
osud, mentálne pasce a energetickí upíri. To
všetko existuje – iba nie je isté, či v skutočnosti,
alebo v našej hlave. Každá cesta je poskladaná
z tisícov možností. Keby som sa nemusel vrátiť
po tašku s počítačom do Sarajeva, boli by ma
chytili v Chorvátsku policajti za rýchlosť? Existuje
budúcnosť a my ju iba odhaľujeme? Sme jej
tvorcovia alebo spolutvorcovia? Otvorenie týchto
možností robí z každej cesty vzrušujúcu hru
s neznámym zakončením.
Ako si vyberáte cestu?
Viem približne, kam chcem ísť a na ako dlho.
Ostatné sledujem s otvorenými ústami ako
napínavý príbeh, v ktorom sám účinkujem.
Nevyhľadávam omyly, ale ani sa im nebránim.
Som rád, keď je ulica, ktorou som chcel ísť,
rozkopaná, vďaka tomu zablúdim a vzápätí
natrafím na Danteho dom a okienko, v ktorom
predávajú skvelé toskánske držky v žemli.
My v skutočnosti nikdy nezablúdime. To si iba
myslíme. Máme orientačný zmysel v génoch.
Vajíčko v žene meria menej ako desatinu
milimetra. A spermia je ešte o veľa menšia.
A väčšina z toho je bičík dlhý 4 stotiny milimetra.
Hlavička spermie s uloženou genetickou
informáciou meria iba 5 krát 3 tri tisíciny
milimetra. Fakt, že sa stretnú, je neuveriteľný.
Ako keby sa chlapec zo Žiliny dohovoril, že sa
stretne s dievčaťom z Komárna v Bratislave, ale
bez toho, aby sa dohovorili na konkrétnom mieste.
A obaja sa tam šťastne stretnú.
Súčasťou každého vášho rozprávania
z ciest sú farbisté opisy trhov a šťavnaté
rozprávanie, čo ste jedli a kde...
To sú hrozienka z koláča. Ale na ceste sa mi
zbystria zmysly a viem prijať aj drobné potešenia.
GONGSK 15
priečelí múzea by mohlo byť napísané: Boli sme
pyšní, panovační a krutí. A sme na to hrdí.
Do Krakova vás naozaj zaviedla drevená
soška Panenky Márie?
Príbeh s Panenkou Máriou ja na román. Ona ma
do Krakova nasmerovala a ja som rád súhlasil.
Krakov je moja dávna láska. Chcel som sa vrátiť,
ale nemal som dostatočnú motiváciu. Na Krakove
je senzačné, že našinec sa tam cíti vzrušujúco
a bezpečne. Sľúbil som si, že sa tam čo najskôr
vrátim, ale obávam sa, že ma bude musieť
Panenka Mária znova posotiť.
A čo príbeh so Sarajevskou hagadou?
To bola neuveriteľná zhoda náhod.
V kníhkupectve som celkom podvedome vytiahol
skvelú knihu o Sarajevskej hagade a popoludní
som stretol Paľa Demeša, ktorý ma nakontaktoval
na nášho veľvyslanca. O pár dní som sedel
v centre Sarajeva a držal som repliku hagady
v ruke.
Obyčajnú kolu pijem na pláži tak, že vnímam jej
vôňu, každú bublinku, aj blesknutie slnka v oku,
keď pri pití celkom zakloním hlavu. Jem, čo by
som doma ani neochutnal. Kupujem si sendviče
na benzínových pumpách. V umelohmotnej pasci
pridusené dva krát dva trojuholníčky niečoho
bieleho, čo chutí ako mokrý papundekel a medzi
tým slizká šunka a lepkavý plátok syra.
Tie sendviče sú ako hľuzovky, nikto netuší, prečo
tak všetkým chutia. Kupujem si ich iba oslabený
dlhým šoférovaním. Majú silnú konkurenciu
v polonedopečených pekanových koláčikoch
s kávou. Nikdy si nedám aj sendviče, aj koláčiky.
Toľko hnusnej slasti by som neuniesol.
V Umení zablúdiť opisujete, ako ste si prvý
deň v Istanbule rozbili fotoaparát. Bol to
dôvod pre zúfalstvo alebo zaujímavý zážitok
o akom sa potom dobre píše?
Bolo to niečo neuveriteľné, keď pár sekúnd
nechcete veriť svojim očiam a túžite, aby to bol zlý
sen, z ktorého sa dá zobudiť. Niečo, ako keď som
v Chorvátsku oslepený slnkom zrazil koňa. Ale,
16 GONGSK
samozrejme, vzadu v hlave sedí autorský čertík,
ktorý tomu tlieska. Všetky také nehody sú iba
nepríjemnosti, kým nejde o zdravie. Cestou do
Kambodže som sa zastavil v Thajsku. Pri moste
cez rieku Kwai som sa pošmykol na mokrom
kameni a vyvrtol som si koleno. Tak veľmi, že som
sa po troch dňoch musel vrátiť domov. Potom nie
je o čom písať.
Robíte si po skončení cesty hitparádu
zážitkov?
Vlastne... aj áno. Istotne sú medzi „top“
prekvapenia a nečakané veci. Ako Vojenské
múzeum v Istanbule. To nie je pamätník obetiam,
aké staviame my. Vojenské múzeum v Istanbule
je šperkovnica naplnená drahokamami, ktoré
prispeli k triumfálnemu ťaženiu Osmanskej ríše
až po Viedeň. Tu sa nevystavujú zájdené pušky
a deravé uniformy pešiakov. Istanbulské vojenské
múzeum je slávnostná prehliadka nádherných
zbraní, a ako to už u víťazov býva, aj nádherných
zástav a trblietajúcich sa vyznamenaní. Na
Opisujete, ako sa manželka hnevá, keď
nemiestne žartujete s domorodcami...
Veľkého zlého moslima som pichol prstom do
brucha, aby ma fanatici nezbili. Smiech je dobrý
katalyzátor nálady. Všade na svete môžete robiť
to, čo práve cítite, ak si dokážete tých ľudí vážiť
a vyslať im o tom správu. Ak uveria, že nie
ste povýšený, predpojatý, zmätený, tak sa radi
uvoľnia a pridajú. Balkánci a Orientálci sú veselí
ľudia. Nesmiete sa smiať z nich, iba s nimi.
Opisujete Florenciu s takým nadšením
a obdivom, že človek má chuť sa tam hneď
vydať.
Florencia je senzačná správa o ľuďoch. O tom,
že sa dá žiť, stavať a robiť politiku s nadšením,
s potrebou krásy a zázrakov. Nie iba Florencia,
ale mnoho miest v Taliansku sú ako iná planéta.
Ale platí to aj o minulosti Krakova a Istanbulu.
Bol som ohromený ich nárokmi na architektúru,
verejné priestranstvá, na silu všetkých detailov.
Obal knižky Umenie zablúdiť je pocta tým
dávnym pôžitkárom. Juraj Heger ma pochopil
a podporil. Ostatných som prosil, hrozil,
prehováral. S dvoma výtvarníkmi sme sa rozišli.
Nakoniec prišiel môj kamarát Dodo Dobrík
a zhmotnil môj sen. Asi prvý raz v živote vyzerá
kniha tak, ako som naozaj chcel.
Prekonala knihu Vodka, duša, kaviár?
Je iná. Chcel som dopriať čitateľom pôžitok
z plynulého čítania. Nová kniha je rozdelená na
strom príbehov a fotografické hniezda. O Rusku
sa tak rozprávať nedalo. Tam sa robia dobré
veci zle a zlé veci dobre. Kniha musela mať
veľa ilustračných fotografií a dokumentov, lebo
niektoré veci sú smerom na východ neuveriteľné.
Umenie zablúdiť sú pohľadnice z použiteľnej
minulosti.
Aj z Umenia zablúdiť je cítiť veľkú
radosť z rozprávania.
Kedy ste zistili, že ste výrečný?
Ja som bol plaché introvertné dieťa a uzavretý,
nevýbojný chlapec. Keď som mal trinásť rokov,
zobral ma otec na splavovanie Hrona. Oni boli
traja kamaráti, štyridsiatnici. A Hron splavovali
mladí poslucháči filozofickej fakulty. Desať
chlapcov a dvadsať dievčat. Otec ma zobral
z núdze, aby sme nemuseli ísť sami na dovolenku.
Tí traja kamaráti sa vrhli na filozofky ako vlci
medzi ovečky. Asi po troch dňoch už boli kontakty
nadviazané. Bol veľký táborák s krstom a pitkou.
A mňa uložili spať do stanu. Nie do nášho,
ten si otec nechával ako rezervu. Do veľkého
zásobovacieho. Počul som spev, roztopašné
výkriky, dupoty. Nemohol som zaspať, až ma
oslovila vôňa červeného vína vyparujúca sa cez
zátku desaťlitrového demižóna. Po krátkom
váhaní som zátku vykýval a prvý raz v živote som
sa plnými dúškami napil. Raz, dvakrát, trikrát.
Bola tam aj slanina, z tej som si odkrajoval.
Vypil som najmenej liter vína a stala sa so mnou
zázračná premena. V tom stane sa z plachej kukly
vyliahol výrečný motýľ. Rozviazal som vchod
od stanu, našiel som si krásnu Sašku, do ktorej
som bol platonicky zamilovaný a všetko, čo som
GONGSK 17
Kedy je lepšie mlčať?
Keď je žena nahá, dotyky rúk nahradia celé vety.
V novej knihe sú všetky fotografie vaše.
V reportáži z Egypta ste povedali, že všetky
vaše vydarené fotografie boli rovnaké ako
na pohľadniciach. Iba nevydarené boli lepšie
ako tie, čo mali všetci ostatní. V Umení
zablúdiť sú tie vydarené, alebo nevydarené?
Hlavne sú tam niektoré aj z mobilu. Keď som si
rozbil fotoaparát, zistil som, že očami fotím ďalej.
Mne fotografie sami skáču do hlavy. Samého ma
niekedy prekvapí, že vo mne beží vyhľadávač
záberov. Jeho upozornenia niekedy neskoro
zaznamenám a musím sa kus cesty vracať. Tak
vznikla fotografia Buddhu so zahalenou tvárou na
Srí Lanke. A mnoho iných. Teraz som išiel
v Stupave po vedľajšej ceste a zrazu fotohliadka
hlásila, že som minul stĺp elektrického vedenia,
ktorý je niečím zaujímavý. Už viem, že nerobieva
zbytočný poplach. Vrátil som sa – a nič. Verejné
osvetlenie na vysokom drevenom stĺpe. Musel
som cúvnuť ešte päťdesiat metrov a uvidel som
moderný kríž, z ktorého na obidve strany viedli
elektrické drôty. Samé silné metafory. Elektrický
Ježiš, spojenie do neba, božie: „Buď svetlo!“
Potom sa ešte ukázalo, že ten objekt je zaujímavý
z jednej aj z druhej strany. Z jednej strany
dominoval záhoráckej krajinke s kostolíkom.
Z druhej stál pred biblickou oblohou. Moja
manželka sa mi smeje, že vidím, čo iní nevidia.
Ale nevidím to, čo vidia všetci. Napríklad ako jej
pristanú nové šaty. Čo som ja módny fotograf?
So synom Oliverom ste mali úspešnú výstavu
fotografií. Pripravujete ďalšiu?
Tá výstava krásne rozkvitla. Postupne sme s ňou
prešli celé Slovensko. Nakoniec sa presunula
do Moskvy. To bol pre mňa aj pre Olivera veľký
zážitok. Tam ešte vedia robiť slávnosti. Výstava
je už doma, od troch miest máme pozvánky
pokračovať vo fotopúti. K tej výstave vznikli
naše vystúpenia. S Oliverom ľuďom rozprávame
príbehy. Už bez výstavy, ako talkshow. Najprv
to bol iba pokus, doteraz sme ich mali až
nečakane veľa. Veľmi príjemných. S Oliverovou
priateľkou sme malý cestovný tím. Spoznávame
spolu Slovensko a vytešujeme sa. Tak sa nám
zapáčilo kočovať, že sme si vymysleli nový projekt.
Ako išlo oko na vandrovku. Predstavenie spojené
s fotografiami a príbehmi okolo nich. Oliver nie
je iba lepší fotograf ako ja. Už je aj zábavnejší
rozprávač. Máme zvláštny, nie každodenný pocit.
Veľmi sa na to túlanie po Slovensku tešíme.
Nová Chuť Harmónie
C
M
Y
Unikátny charakter Bentianny, ktorej korene siahajú až do čias
benediktínskych mníchov, je vytvorený vďaka použitiu vzácnych
prírodných surovín. Koreň horca žltého, kvalitný med z horských
oblastí Slovenska a ručne zbierané bylinky v nej stelesňujú
harmóniu, čistotu a prirodzenosť.
Odhaľte jej tajomstvo v čistej podobe, na ľade s citrónom, alebo
ako svieži koktajl.
Doprajte si chuť oficiálneho nápoja Art Film Festu 2014.
CM
MY
CY
CMY
K
Bentianna je registrovanou ochrannou známkou spoločnosti Taste Evolution.
mal pridusené v srdci, na duši a v hrdle, som jej
povedal v takej kytici slov, že som sa prerozprával
až k bozku a objatiu. Na druhý deň som sa vrátil
do ilegality, do úlohy nemého plachoňa. Ale ja som
už vedel, kto som a čo dokážem.
Máte predstavu ako by ste chceli zomrieť?
Tak ako to povedala moja milá manželka Inge
o Havlovej smrti: „Zaspal v spánku.
Boris Filan (1949), Basketbalista, textár, cestovateľ, scenárista, moderátor, spisovateľ.
Cestoval po svete a svoje zážitky opísal v šiestich knihách série Tam Tam. Je držiteľom prestížnej
ceny E. E. Kischa za publicistiku. V televízii mal svoju talkshow Gala-Gala, v rozhlase pätnásty
rok vysiela rozhlasovú Pálenicu, program pre tých, ktorým to páli. Vydal tri zbierky poézie
a svojich pesničkových textov (Túlavý psík, 69 textov a Kamalásky). Vo Vydavateľstve SLOVART
mu vyšla čitateľsky úspešná próza Wewerka, román Klimtov bozk, ktorý získal cenu Kniha roka
2010, poviedkové knižky Bratislavské krutosti, PrešpoRock a Raba Suli, kniha duchovných
dialógov Rozhovor Majstra s hlúpym žiakom a Zabíjačka a iné rozkoše. Svoje zážitky z ciest po
Rusku opísal v knihe Vodka, duša, kaviár. V roku 2011 získal cenu Krištáľové krídlo za literatúru.
18 GONGSK
facebook.com/Bentiannaspirit
GONGSK 19
UVÁDZA
20. 6. / 22:00
21. 6. / 22:00
VYPLAČ SA
LEPŠÍ SVET
Réžia Matías Bize
24. 6. / 00:05
SK AFANDER A MOTÝĽ
26. 6. / 18:05
Réžia Morten Tyldum
25. 6. / 22:00
ANTIKRIST
Réžia Julian Schnabel
MEDZI STENAMI
Réžia Lars von Trier
27. 6. / 22:00
CHLAPEC NA BICYKLI
V O L Á M S A O L I V E R TAT E
Réžia Jean-Pierre Dardenne, Luc Dardenne
28. 6. / 22:00
LOVCI HL ÁV
Réžia Susanne Bier
23. 6. / 20:00
Réžia Laurent Cantet
PRVÁ
EURÓPSKA
FESTIVALOVÁ
TELEVÍZIA
Réžia Richard Ayoade
FILM EUROPE CHANNEL
H O LY M O T O R S
Réžia Leos Carax
20 GONGSK
22. 6. / 22:00
¡
¡
¡
¡
¡
najlepšie filmy, najlepší tvorcovia
v pôvodnom znení s titulkami
bez reklám
24 hodín denne, 7 dní v týždni
800 filmov, 50 krajín Európy
info@filmeurope.eu ¡ www.filmeuropechannel.eu
NÁJDETE NÁS
SATELIT § KÁBEL § IPTV
SD § HD § VOD § OTT
GONGSK 21
KAŽDÝ Z NÁS ČELÍ
MORÁLNYM VÝZVAM
SÁM VO SVOJOM
VNÚTRI A JE NA ŇOM,
AKO SA S NIMI
VYROVNÁ.
Miroslav
Beblavý
22 GONGSK
TEXT: FL-JH, FOTO: ARCHÍV MB
GONGSK 23
Všeobecne sa uznáva názor, a treba
podotknúť, že nie neoprávnený, že politika
je skrátka špinavá hra. V posledných rokoch,
najmä s nástupom Ivety Radičovej do
vysokej politiky, sa u nás začala raziť teória,
že aj politika by sa dala nakaziť slušnosťou.
Máte pocit, že to možné je? Existuje návod?
Demokratická politika je spôsob, akým
civilizovaná spoločnosť rieši bez použitia násilia
svoje konflikty a háji záujmy rôznych skupín.
Na Slovensku sa však stalo niečo veľmi zlé
- pre mnohých ľudí, ak nie
pre väčšinu, prestala byť
politika arénou, kde sa riešia
a zrážajú ich názory a záujmy.
Namiesto toho si tam ťažko
identifikovateľné skupiny
presadzujú to svoje. V nedávnom
prieskume nám vyšlo, že drvivá
väčšina ľudí si o SMER-e aj
o SDKÚ myslelo, že sledujú
najmä prospech najbohatších
ľudí a finančných skupín.
Povedané starým príslovím, že
je to len panské huncútstvo. Ak
by som niečo chcel do politiky vrátiť, tak to, aby
to bol priestor pre všetkých, priestor, kde hlas
každého, má naozaj rovnakú váhu.
Vy osobne poukazujete na mnohé prešľapy
vlády, upozorňujete ľudí na body v pripravovaných novelách zákonov, ktoré sú sporné,
alebo dokonca škodlivé, pretože bežný
človek si mnoho vecí neuvedomí, iniciujete
podpisové akcie, ak treba... Budete takto
kritický aj vo vnútri vlastnej strany?
Určite áno, aj v minulosti som to robil, v rámci
SDKÚ. Treba však povedať, že inak sa to robí
dovnútra a inak voči iným. Vo vlastnej „partaji“
sa má človek najmä snažiť meniť veci zvnútra
a hovoriť možno tichšie, ale naozaj ich meniť.
Ak je nebodaj vo vláde, tak by sa mal
predovšetkým sústrediť na pozitívnu zmenu
a zasahovať aj voči nepekným veciam vo svojom
rezorte. To prirodzene necháva menej priestoru
na to, aby robil detailnú kontrolu iných. Aby som
24 GONGSK
to povedal jednoducho – inú úlohu má starosta
a minister, inú novinár či aktivista. Môžu byť
rovnako etickí, ale inak sa to prejavuje.
Je možné na tomto území dosiahnuť, aby
vláda s opozíciou spolupracovala?
Vláda s opozíciou spolupracujú - len za ostatné
roky bolo schválených niekoľko zmien ústavy
(dlhová brzda, balík o manželstve a súdnictve)
a ďalšie zásadné kroky, ktoré získali ústavnú
väčšinu (Lisabonská zmena, eurovaly). Dokonca
skoro na každej parlamentnej schôdzi
prejde aspoň zopár zákonov nie 83.
hlasmi SMER-u, ale 90., 100. či 110.
hlasmi, teda aj s podporou časti
opozície. Dôležitejšie je však povedať,
že úspešné krajiny sú práve tie, kde
existuje silná politická súťaž, kde
opozícia naozaj kontroluje vládu a kde
ľudia majú na výber. Slovensko práve
vďaka tejto súťaži dokázalo urobiť
viackrát výrazné skoky vpred.
Ja sa preto najviac bojím veľkých
koalícií, ktoré sa stanú koalíciami
stagnácie a korupcie. Na druhej strane,
aj ja som frustrovaný tým, že existujú viaceré
zásadné témy, ktorých úspešné zvládnutie si
vyžaduje dlhodobý prístup, ktorý sa síce môže
vyvíjať, ale nemení sa od základu po každej zmene
vlády. Ide napríklad o dôchodky či školstvo. Môj
recept ako na to, je však trochu zložitejší. Politici
reagujú na verejnú mienku a na názory autorít.
Ak by sa napríklad podarilo vybudovať určitú
mieru verejnej zhody o princípoch dôchodkovej či
školskej reformy, potom by ani jednotlivé vlády
nechceli, či nemohli začínať vždy od nuly. Aj
preto ako jednu zo svojich úloh vnímam nielen
vysvetľovať verejnosti, aké zmeny Slovensko
potrebuje, ale aj to, čo by mohli byť tie spoločné
základy.
Vaša strana sa chce v budúcnosti venovať
nejakému konkrétnemu odvetviu, alebo
budete ponúkať plošné zmeny?
Ak chceme zabezpečiť pre Slovákov jednoduchý,
fungujúci a spoľahlivý štát, musíme to
urobiť vo všetkých odvetviach. V najbližších
rokoch považujem za najdôležitejšie otázky
zamestnanosti a životnej úrovne, zdravotníctva
a školstva a prierezovo aj otázky korupcie a štátu,
ktorý nevládne, ale slúži a funguje.
Vaša doterajšia práca svedčí o tom, že ste
v našom (zasvinenom) politickom prostredí
skôr výnimkou - ste slušný, vzdelaný,
vyzerá to, že rozumiete tomu, čo robíte.
Sympatický je slogan, ktorým sa
prezentujete „Nekradnem a pracujem pre
vás.“ Nebojíte sa, že sa časom aj vy stanete
„súčasťou mašinérie?“ Máte pri sebe
niekoho, kto vás bude držať pri zemi?
Myslím si, že nakoniec každý z nás čelí svojim
morálnym výzvam sám vo svojom vnútri a je na
ňom, ako sa s nimi vyrovná. Moja manželka je
však pre mňa veľkou oporou, ale aj niekým, kto
ma dokáže korigovať. Okrem toho mám viacero
priateľov, ktorí sú nielen slušní, ale aj skúsení
a múdri. Snažím sa im načúvať. Veľa však
človeku dá aj každodenná komunikácia s občanmi.
Považujem to za jednu z najlepších vecí na mojej
politickej angažovanosti.
Niežeby boli politici niekedy medzi ľuďmi
nejako zvlášť obľúbení. V poslednom
čase však mnohí ľudia politikov doslova
nenávidia. Je to iba utopistický ideál, alebo
naozaj bude časom v našich pomeroch
možné, že tu budú politici na to, aby slúžili
ľuďom, ktorí ich zvolili?
Nespokojnosť s politikmi rastie aj v krajinách,
ktoré z nášho pohľadu fungujú úplne fantasticky
(napríklad na severe Európy). Nespokojnosť môže
byť aj zdravá, lebo poháňa vpred. Keď sa však
preklopí do apatie či paušálneho odsudzovania
politiky a demokracie, je to nebezpečné. Preto sa
snažíme ľuďom ponúknuť alternatívu politiky ako
služby verejnosti. Politická služba je však podobná
ako služba lekára či učiteľa. Neznamená robiť
vždy to, čo je v danej chvíli populárne, ale niekedy
aj to, čo je nevyhnutné. Musí to však byť v záujme
ľudí a politici to musia vedieť nielen vysvetliť, ale
aj načúvať protiargumentom.
Myslíte si, že sa vám osobne, alebo ako
strane, podarí ľudí presvedčiť, že aj politika
sa dá robiť erudovane a profesionálne?
Neviem. Podstatou je, snažiť sa ju naozaj robiť
profesionálne a erudovane a nechať na občanov,
aby to zhodnotili.
Majú sa slušní ľudia na Slovensku začať báť
narastajúcej podpory rôznych radikálnych
subjektov sympatizujúcich s fašizmom,
antisemitizmom, xenofóbiou?
Netreba ich brať na ľahkú váhu, ale nepovažujem
ich zatiaľ za zásadný problém.
V minulosti sme robili rozhovory z viacerými
významnými politikmi, mnohí (položartom)
spomenuli, že reálna politika funguje
viac-menej naozaj tak, ako je to vykreslené
vo výbornom britskom seriáli z politického
prostredia „Iste pán minister/premiér“.
Je to naozaj tak, alebo je to ešte horšie? ☺
Tiež som fanúšikom tohto seriálu, ale myslím si,
že skutočnosť je oveľa rôznorodejšia. Ak minister
alebo štátny tajomník vie, čo chce, má politickú
podporu a rozumie oblasti, ktorá mu bola zverená,
tak to môže vyzerať úplne inak. Úradníci vládnu
politikom najmä vtedy, keď politici nevedia, čo
chcú, alebo na to nemajú odvahu.
Ako a kde budete tráviť prázdniny?
Najmä prácou, ale plánujem s rodinou aj
dovolenku v Španielsku, ktoré je jednou z mojich
najobľúbenejších krajín.
Čo by ste popriali sebe, svojej rodine a nám
ostatným?
Všetci potrebujeme to isté - zdravie, lásku
a v nejakej miere aj peniaze. Ani jedno z toho
nevie politika zaručiť, ale môže tomu pomôcť,
či minimálne neškodiť. Preto prajem nám
všetkým, aby slovenská politika prinášala
ľuďom viac zdravia, lásky a peňazí.
GONGSK 25
Chute a vône ŽIVOTA
Klokanie bagety, Bizónie hamburgery
alebo Chlapské brownies?
Slovenského herca Braňa Deáka nepoznajú len priaznivci divadla, ale aj
fanúšikovia televíznych seriálov. Najmä vďaka nim sa stal z plachého mladíka
súčasný sexsymbol a idol žien. Kto vlastne je Braňo Deák? Čo má rád? Čo ho
teší? Odpovede prináša táto kniha. Predstaví vám muža, ktorý má rád dobré jedlo
a nerobí mu problém postaviť sa za sporák. Muža, ktorý sadne na motorku a na
cestách-necestách objavuje svet. Muža, ktorý sa dobre cíti v spoločnosti ľudí, ale
rád si vychutnáva aj ticho na chalupe... Jednoducho, je to človek, ktorý miluje život
so všetkým, čo k nemu patrí.
Študujte na našej
VYSOKEJ ŠKOLE
bez prijímacích skúšok,
lepšie sa uplatníte v praxi!
Knihu receptov na obľúbené jedlá Braňa Deáka dopĺňa zaujímavé rozprávanie
o všeličom možnom, čo ho v živote oslovilo, čo ho zaujalo a zanechalo v ňom
spomienky. Doplnená je množstvom krásnych fotografií. Po jej prečítaní prídete
na to, čo robí radosť známemu a obľúbenému hercovi.
„Jedlo má užasnú schopnosť umožniť vám cestovať v čase. Stačí
si privoňať k šošovicovej polievke a razom sa ocitnete doma na
Vianoce. Alebo si niekde dáte lazane a skôr, ako stihnete zraziť
podpätky, budete opäť na letnej dovolenke. Jedlo je jedna veľká
asociačná mágia, a ten najprirodzenejší spôsob, ako udržiavať
živé spomienky na výnimočné okamihy. A presne o tom je aj
táto kniha. O jedle, ktoré mám rád, o spomienkach, ktoré vo
mne vyvoláva, a o ľuďoch, ktorí boli a sú pre mňa výnimoční.“
Súkromná Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej
správy v Bratislave, ktorej vláda SR udelila štátny súhlas
na pôsobenie, uskutočnuje vzdelávanie v akreditovaných
študijných programoch. V akademickom roku 2014/2015
ponúka VŠEMvs akreditované bakalárske a magisterské
študijné programy v dennej a externej forme štúdia.
Akreditované BAKALÁRSKE študijné programy (1. st.):
 Verejná správa
 Manažment malého a stredného podnikania
v regiónoch
WELLNESSOM a FILMOM
Akreditované MAGISTERSKÉ študijné programy (2. st.):
Verejná správa
Manažment malého a stredného podnikania


Absolventi VŠEMvs sa uplatnia v oblastiach:
štátnej správy a samosprávy  verejného sektora
štruktúrach Európskej únie  regionálneho rozvoja
 manažmentu podniku
krízového manažmentu
v podnikateľskom prostredí
na úseku krízového riadenia
bezpečnosti štátu a obyvateľstva






Konzultácie k vybraným predmetom prebiehajú
v Informačno-konzultačnom stredisku Trenčín
Staničná 8, Trenčín 911 05
0902 333 200 | 0915 785 315 | [email protected]
www.hotelflora.sk
[email protected]
26 GONGSK
www.vsemvs.sk
TO TU ŽIJE CELÝ ROK...
GONGSK 27
UŽ SA MA VEĽAKRÁT NA TO PÝTALI, ŽE
PREČO SOM NIKDY NESKÚSIL METALLICU,
ALE JEDINÉ, ČO VIEM ODPOVEDAŤ JE
-A NAČO?
Takmer každý má svoje vzory, svojich „hrdinov z detstva“. Pre mňa je jedným z nich
basgitarový gigant Steve Di Giorgio. V dnešnej dobe to už nie je nič výnimočné, ale keď pred
takmer 30 rokmi začal používať svoju jazzovú bezpražcovú 6 strunovú basgitaru v metalovej
hudbe, bolo to čosi neslýchané. Od začiatku svojej kariéry hrával len s tými najlepšími, jeho
hru môžete počuť na desiatkach albumoch svetoznámych kapiel. Nedávno sa skončilo
celosvetové turné, na ktorom sa stretli pôvodní členovia zostavy skupiny Death, aby vzdali
poctu svojmu tragicky zosnulému priateľovi Chuckovi Shuldinerovi. A tak som jedného dňa
položartom napísal Stevovi na Facebook, či by nám neposkytol rozhovor. Odpísal takmer
okamžite. Že s potešením.
28 GONGSK
STEVE
Di Giorgio
TEXT: FL, FOTO: INFERNAL IMPRESSIONS, NAHLA SINDBAD,
TA-MOK DE SADE, INTERNET
GONGSK 29
Ahoj Steve, je nám cťou predstaviť ťa našim
čitateľom. Dlhé roky obdivujem tvoju
prácu, považujem ťa za jedného z najlepších
basgitaristov na svete. Ako sa ti momentálne
darí?
Ďakujem veľmi pekne, to je skvelý kompliment!
Je mi potešením môcť zodpovedať na vaše otázky.
Ospravedlňujem za to, že nám tak dlho trvalo
spojiť sa. Bol som tento rok veľmi zaneprázdnený,
ale pre hudobníka sú to dobré správy ☺. Takže by
sa dalo povedať, že sa mám dobre. Dúfam, že aj
vy sa máte dobre.
V rámci svetového DEATH TO ALL Tour
sme mali možnosť vidieť ťa aj v jeho
európskej časti DEATH EUROPEAN TOUR.
Bol si spolu s Paulom Masvidalom a Seanom
Reinertom kúsok od Slovenska, vo Viedni.
Mali sme možnosť vidiet ¾ pôvodnej zostavy
Death z obdobia kultového albumu Human.
Splnilo turné tvoje očakávania?
Áno bol to super zážitok byť opäť spolu a hrať
s týmito chalanmi. Sme o dosť starší a všetci sme
sa posunuli inými smermi. Bolo to naozaj zábavné
znova si zahrať spolu, tak ako sme to robili pred
22. rokmi. V kombinácii s tým, ako hráme dnes,
som bol zvedavý, ako to zoberú diváci. Od roku
2012, odkedy sme sa dali dokopy, aby sme vzdali
poctu Chuckovým piesňam, dostávame stále nové
ponuky, aby sme hrali viac - vypovedá to o tom,
že sme naplnili všetky očakávania.
Mám rád všetky albumy, na ktorých si kedy
hral, ale najradšej mám tie, nahrané so
Sadus a Death. Úplný TOP album, pre mňa
osobne, je Individual Thought Patterns.
Pamätám sa, ako som sa ho v 93 nemohol
nabažiť a púšťal som si ho neustále dookola.
Bol som nadšený z toho revolučného spôsobu
hry na basu. Mal Chuck nejakú predstavu
o basových linkách a ich zvuku, alebo si
mal úplne voľnu ruku?
Oboje. Chuck bol počas nahrávania a produkcie
albumu Human veľmi zaneprázdnený.
Vo výslednom mixe bola basová linka trochu
30 GONGSK
utopená. Takže pri nahrávaní ďalšieho albumu si
dal veľmi záležať na tom, aby všetky basové figúry
a vychytávky, ktoré mali vplyv na celkový sound
boli na správnom mieste a aby ich bolo dobre
počuť. Prirodzene, najprv som musel dokázať, že
si tá basa zaslúži tú pozornosť. Tvorivý proces
skladania basových liniek prebiehal spolu s Gene
Hoglanom a Sean Reinertom, popravde, bola
to spolupráca medzi nami tromi ☺. Nikdy som
nepracoval s bubeníkmi, ktorý boli takí vnímaví
a oceňujúci moju hru na base. Chuck mi dal
slobodu zahrať čokoľvek, čo som cítil a čo sa mi
do hudby hodilo. Veľa basových nápadov vymyslel
aj producent Scott Burns. Individual Thought
Patterns bol, nielen čo sa týka basgitarových
liniek, výnimočný album.
Počul som demo k albumu Symbolic, kde
si tiež hral na basu, prečo nakoniec na
oficiálnom albume hral Kelly Conlon? Nič
proti nemu, ale tvoja basa mi prišla o triedu
lepšia. Mal si iné záväzky, alebo mal Chuck
chuť skúsiť niečo iné? V čom bol problém?
Áno, to je pravda. Na Floridu som prišiel
v marci v r.1994 pracovať na nových skladbách,
na ktorých už pracoval Chuck s Genom.
Nahrávali sme v Chuckovom dome a vytvorili sme
demo verziu piesní, ktoré si počul. Ale čoskoro
(v apríli) sa mi malo narodiť moje prvé dieťa.
Musel som byť pri svojej žene a dcérke. Chuck
cítil, že by potreboval viac môjho času, ktorý
som mu ale vtedy nemohol ponúknuť. Moc tomu
nepomohli ani rôzne nepravdivé informácie
s tým spojené, ktoré sa v tej dobe pretriasali
v rôznych metalových časopisoch. Chuck začal
hľadať zmenu. Informoval ma, že si budú hľadať
nového basáka. Chopil som sa teda príležitosti
a začal som intenzívne pracovať na svojom
vlastnom projekte s názvom Dark Hall.
To isté sa týka aj posledného štúdiového
albumu Death - The Sound of Perseverance,
prečo si na ňom nehral?
Chuck a ja sme boli priatelia a akýsi hudobní
partneri, odkedy v 1986 pracoval v Kalifornii
na deme Multilation, tesne predtým, ako vyšiel
GONGSK 31
debutový album Death - Scream Bloody Gore.
Takže celá tá záležitosť “v skupine - mimo
skupiny” naozaj nebola až taká strašná, ako to
vyzeralo pre verejnosť. My sme komunikovali
a vedeli sme, že život na opačných koncoch
Ameriky nám zabraňoval, aby sme boli v skupine
po celý čas, ale snažili sme sa, aby to fungovalo.
A toto bol jeden z tých prípadov, rovnako ako pri
albume Symbolic. Znovu som išiel na Floridu
pracovať s Chuckom a s ostatnými na nových
piesniach a vymýšľať niečo nové. Znovu sme
nahrali aj demo. Keď už bolo všetko pripravené,
aby sme išli nahrávať do štúdia, musel som
Chuckovi povedať, že mám tu doma v Kalifornii
nejakú vážnu robotu. Mohol by som nahrať
album, ale nemal by som čas na turné. A on bol
rozhodnutý, že chce mať presne tú istú zostavu na
nahrávke ako aj na pódiu. Bol to jeho plán, ako
ukázať verejnosti, že nie je taký komplikovaný pri
spolupráci, ako ho vykresľovali. Takže akokoľvek
veľmi som chcel byť na tej nahrávke s tými
skvelými ľuďmi, nemalo sa to stať.
podarí dosiahnuť ten deň, kedy sa stane tento
album realitou.
nejaké nahrávky mňa, ako kazím Jeroenove
party ☺. Ale aspoň že tí ľudia, čo boli na tej šou,
to zažili a majú na to spomienky.
V kapele Soen hráš iným štýlom a inou
technikou, než ako sme zvyknutí. V prstoch
pribudlo „brnkátko“, na basgitare pražce ☺.
Celkom som si obľúbil aj toto meditatívnotemno-nervné progrockové zoskupenie. Bola
to pre teba výzva?
Ktorý album ťa v poslednej dobe zaujal?
The Winery Dogs. (Portnoy-Sheehan-Kotzen pozn. redakcie)
Čo si myslíš o novom albume ¾ klasickej
zostavy Black Sabbath?
Hmm, Soen nebola až tak iná technika, ako skôr
výzva. Ukazuje to, že nie všetká hudba, ktorá sa
mi páči, keď ju počúvam, sa ku mne hodí, keď
som jej súčasťou. Nepoužil som brnkátko, čo si ja
pamätám a pražce som použil len v pár piesniach,
ale nakoniec som sa aj tak vrátil k svojmu
bezpražcovému spôsobu hry. S tou kapelou som
sa naučil, že ľahkosť hudobných vibrácií nie vždy
odzrkadľuje osobné problémy vo vnútri. Dúfam, že
sa môžu zbaviť všetkých tých bremien a vykvitnúť
do kreatívnej sily, ktorá má potenciál tam byť.
Je to skvelé, obdivujem dlhovekosť kapely, ktorú
počúvam od konca 70. rokov. Ten album zožal
taký úspech! Je úžasné, že chalani, ktorých
som obdivoval takmer 40 rokov, sú pre mňa
obdivuhodní aj dnes. Sú mojimi vzoromi.
Kde si bol v dobe, keď hľadala Metallica
basáka? V tej dobe ste podľa mňa ty
a Rob (Trujillo) boli dvaja najlepší metaloví
basgitaristi sveta. Nemal si záujem zúčastniť
sa konkurzu? Bolo by zaujímavé počuť ťa
v Metallice...
Aký máš vzťah k jazzu?
Neskôr si sa s Richardom Christym aj
Chuckom Schuldinerom podielal na albume
Control Denied - Fragile Art of Existence
(s Richardom si sa neskôr stretol aj
v Charred Walls Of The Damned).
Ozaj, ako to vyzerá s albumom When
Man and Machine Collide?
Vyjde niekedy, nevyjde?
Chalani urobili album Control Denied bezo
mňa, ale Chuckovi sa zdalo, že basa tam
nehrá primeranú rolu, tak ma zavolal, aby
som ju prehral. Nebolo to naposledy, čo sme
spolupracovali, bolo ešte ďaľších 8 nových piesní,
ktoré boli napísané pre druhé album Control
Denied. Niečo z toho je skompletizované - bicie
a väčšina z Chuckovej gitary. Ešte potrebujeme
dorobiť všetky Channonove gitary, Timove
vokály a moju basu. Bohužiaľ, Chuck v tej dobe
potreboval pracovať na veľa iných veciach, navyše
v tej dobe už bol vážne chorý. Kvôli tomu sa
nahrávanie nedokončilo. Richard a Shannon uz 2
roky usilovne pracujú s Jimom Morrisom v štúdiu,
aby tie skladby zachránili a dali ich dokopy. Nie
je to jednoduché, ale všetci dúfame, že raz sa nám
32 GONGSK
Milujem jazz. A hlavne moderný fusion jazz.
Naozaj mám rád vela odlišných štýlov hudby.
Myslím, že to bol Steve Smith, kto povedal, že
všetká hudba je jeden obrovský strom a rôzne
štýly sú jeho konármi. Hudba je hudba a je
nejako prepojená. Vždy sa snažím mať široký
uhol pohľadu a všetko, čo sa mi dostane do uší
ukladám, aby ma to podľa možnosti inšpirovalo.
Nuž, ďakujem za prejav dôvery. Ja ale nie som
ten “Metallica typ”. Pozri sa na mňa, ja som taký
obnosený hippie. Nie tak hardcore ☺. Rob sa
tam perfektne hodí, navyše, on je kráľ. Už sa ma
veľakrát na to pýtali, že prečo som nikdy neskúsil
Metallicu, ale jediné, čo viem odpovedať je A načo?
Máš nejaký nesplnený hudobný sen? Želáš si
ešte niečo v rámci hudby?
Stretol si sa v Testament s Alexom
(Alex Skolnick - jeden z najuznávanejších
svetových gitaristov - pozn. redakcie), alebo
ste sa minuli?
Áno, mal som možnosť stretnúť sa s Alexom
v Austrálii a v Japonsku. Myslím, že sme sa dobre
porozprávali. Je to skvelý hudobník a našťastie
veľmi bezstarostný človek. Povedal mi, že to, že
je v Testament je pre neho prirodzené a musím
súhlasiť, naozaj je to prirodzený pocit, byť s ním
v kapele ☺. Som tak šťastný, že som v skupine
s ľuďmi, ktorí sú tak skurvene dobrý v tom, čo
robia a sú tak profesionálni. Taktiež sú to skvelí
kamoši.
Existuje nejaký zvukový, resp. filmový
záznam z tvojho hosťovania v Obscure,
na koncertoch v Japonsku? Bola by to
zaujímavá rarita pre zberateľov tvojho
umenia.
Áno...nanešťastie mi už Dio nikdy nezdvihne ten
prichádzajúci hovor, o ktorý som ho tak žiadal.
A želal by som si, aby som dokončil prácu, ktorú
sme s Chuckom začali na albumoch Symbolic
a Sound Of Perseverance. Teraz keď hráme na
turné všetky tie piesne z repertoáru Death,
privoláva to všetky spomienky na to, ako sme
začínali od piky, všetky tie nové nápady, čo som
vtedy mal. Bolo by super, keby som bol vtedy
zotrval a celý ten vývin by bol aj s mojou účasťou,
nielen reinterpretovaný…Ale je to vždy dobrý
pocit, nechať tie spomienky žiť.
Neexistuje. A to je dobre. Bál som sa, že sa objavia
GONGSK 33
34 GONGSK
GONGSK 35
ivan bla hút
TEXT: FL-JH, FOTO: REBEKA HANSMAN,
ARCHÍV PREŠPORSKÉHO DIVADLA
Umelci musia začať
hľadať cestu, ako
vytvoriť niečo, čo
nepodlezie nejakú
hodnotovú latku,
ale zároveň to bude
zaujímavé aj pre
divákov.
Réžia ťa zaujímala odjakživa, alebo si jej
prepadol nejakou náhodou?
Keď som bol ešte chlapčisko na prvom stupni
základnej školy, tak som chcel byť smetiar.
A keďže sa hovorí, že starnúci človek „detinštie“,
možno znovu začnem pokukávať po tejto
zmysluplnej činnosti (len dúfam, že ma moje
staré nohy potom ešte udržia vzadu na tom
stupienku, na ktorom sa smetiari prevážajú
od jedného smetiaka k druhému).
Divadlo som začal veľmi intenzívne vnímať na
druhom stupni „základky“ a potom na gymnáziu,
vďaka moje úžasnej mame, ktorá ma brávala
na divadelné predstavenia v Považskej Bystrici
tak často, ako často to v Považskej Bystrici šlo...
„Ochotne“ som začal hrať divadlo a chcel som byť,
samozrejme, herec. Tá réžia prišla postupne, ako
úplne logické vyústenie môjho snaženia.
Čo pre teba divadlo znamená?
Veľmi, veľmi veľa... o tom by vám vedela
porozprávať moja nádherná a nesmierne
tolerantná manželka a živiteľka.
Ako sa dívaš na stav kultúry na Slovensku?
Myslíš si, že nedostatok kvalitnej kultúry
súvisí s mizernou kultúrnou politikou,
s mizernou spoluprácou kultúry a školstva,
alebo je to jednoducho v Slovákoch? Je tá
devastácia kultúry na Slovensku už v takom
stave, že to nie je možné napraviť? Alebo je?
Ako?
Všetko so všetkým súvisí. Niekde na začiatku
niečoho, sa urobil istý krok alebo viacero krokov,
na ktoré nadväzovali ďalšie, až z toho vzniklo to,
čomu sa hovorí zákon padajúceho „hovna“.
Nuž a z tejto lavíny exkrementov, sa už len ťažko
dá vymotať. Po „nežnej“ nastal v divadle veľký
odliv divákov. Logické. Skryté narážky na
predchádzajúci režim, prestali byť aktuálne.
Bolo treba nájsť nové témy. Lenže to nebolo
také jednoduché, lebo všeobecná dostupnosť
k informáciám, bola zrazu obrovská. Z čista-jasna
sa pootvorili „dvierce“ pre vstup argentínskych
a iných telenoviel. Čuduj sa svete, srdiečka
36 GONGSK
GONGSK 37
Profesionálnym moderátorom,
redaktorom, hercom sa tolerujú obrovské
nedostatky, napríklad v slovenskom jazyku.
„slovače“ zmäkli. A mnohí producenti
a „tvorcovia obchodníci“, s úľavou
vykríkli „tadiaľto cesta vedie!“.
Neustáli sme to a podľahli sme tomuto
výkriku. Začali sa tvoriť domáce,
nikdy nekončiace telenovely. Úroveň,
či už scenáristická, režijná a teda aj
herecká, je úbohá a postupne ešte
viac „úbohovatie“. Veľmi intenzívne
sa rozrastá rodinka nehercov. Prečo?
Lebo sú lacní. V nich je utvrdzovaný
pocit, že sú herci, pretože ich bolo
vidieť v televízore. Ja som sebe,
alebo svojim blízkym, už viackrát
obviazal prst, ak sa im stal nejaký
malý úraz, ale neodvážim sa o sebe
tvrdiť, že som lekár. Čerešničkou na
šľahačke tejto devastujúcej obludnosti
je, že účasť v seriáli môžeš vyhrať,
ak si kúpiš balíček nejakej kraviny
s výherným kupónom... Veru tak,
neustáli sme to a podľahli sme tomu
výkriku „tadiaľto cesta vedie!“. Divadlá
zaplavili muzikály rôznej, ale zväčša
nevalnej kvality. A ľudia si zvykajú
na nenáročnú zábavu a vychytia sa do
divadla len vtedy, ak je to „srandovné“
a účinkuje v tom niekto známy
z televíznej obrazovky a môže sa stať,
že po istom čase nebudú akceptovať už
nič iné. Nielen v televízii
a v divadle, ale otupenosť
a nenáročnosť vyhrá všade okolo.
Zrazu sa totiž aj profesionálom
(moderátorom, redaktorom, hercom...)
tolerujú obrovské nedostatky,
napríklad v slovenskom jazyku.
A táto ničotnosť, osprostievanie
a otupovanie, oficiálnym kruhom len vyhovuje.
Veď stádu sa ľahko vládne. Aby sa nepovedalo,
tak vrchnosť porozdeľuje zopár drobných
38 GONGSK
samotnými divadelníkmi) je tak malá, že tento
ich výkrik zaniká. Divadelní herci, ktorí sa chcú
venovať hlavne divadlu, to majú nesmierne ťažké.
Neuživí ich to. A preto sa rozmieňajú na drobné,
televízia, dabing, taká, či onaká akcia a podobne.
Sú nútení robiť veľa a nič poriadne. Kvalita ich
divadelného prejavu trpí. Či je z toho nejaká cesta
von? Určite je. Ale to je na veľmi dlhú debatu.
Jednoducho povedané, umelci musia začať hľadať
cestu, ako vytvoriť niečo, čo nepodlezie nejakú
hodnotovú latku, ale zároveň to bude zaujímavé
aj pre divákov. Ťažká cesta, pretože treba začať
pracovať.
Jeden divadelník raz pred viacerými rokmi
povedal, že divadlo u nás časom dopadne
tak, ako zbieranie známok, že sa oň budú
zaujímať len divadelníci. Zdieľaš tento
pesimistický názor, alebo veríš, že je šanca
zmeniť to?
Mám pocit, že ten stav už nastal. Na mnohé veci
sa chodia pozerať hlavne ľudia od kumštu.
Odmietaš bežať režisérsky maratón
a režírovať 5-6 hier ročne. Mnoho režisérov
to tak robí. Dá sa to vôbec?
Asi áno, sám si povedal, že mnoho režisérov to
tak robí. Majú môj obdiv, ja by som to nezvládol.
Mám problém urobiť za rok jednu, maximálne dve
premiéry. Asi je to moja neschopnosť, ale neviem
urýchliť proces toho, aby vec dozrela rýchlejšie do
takej podoby, že môže uzrieť svetlo sveta.
Prečo si sa „vrhol“ na autorské divadlo?
Klasika ti neponúka témy, ktoré ťa
zaujímajú?
skupinkám profesionálnych divadelníkov, ktoré
nechceli podľahnúť tomu výkriku „tadiaľto cesta
vedie!“, ba práve naopak, vykrikujú „tadiaľto cesta
nevedie!“. Lenže tá podpora (dokonca aj medzi
Na klasiku nedám dopustiť. Keď som pracoval
v Trnave v divadle, tak som ju robil a veľmi rád.
Je klasikou preto, lebo jej kvality preveril čas.
Ide len o uhol pohľadu, lebo v každej klasike,
v akejkoľvek dobe, nájdeš niečo aktuálne. Ak
ale chceš robiť klasiku, musíš mať k dispozícií
vynikajúcich hráčov...nuž a... keď tak teraz nad
tým premýšľam... ja vlastne mám okolo seba
obrovskú kvalitu, Jucku Hansman, ktorá určite
patrí k slovenskej hereckej špičke, Elenku Kolek
Spaskov, neskutočný herecký zjav, nedávno
som objavil veľmi talentovanú hereckú „mlaď“,
nesmierne si vážim, že si na spoluprácu so mnou
nájde čas kostýmový a scénický výtvarník Janko
Kocman, ktorý je vyťažený hlavne v zahraničí...
takže, keď tak teraz nad tým uvažujem, nejaká tá
klasika by sa veru aj dala zrealizovať.
Autorské divadlo je niekedy schodnejšia cesta.
Ak máš istý obmedzený počet hercov, ktorých
dobre poznáš, máš nejakú tému, ktorá ťa naozaj
ťaží, máš neskutočnú potrebu podeliť sa s ňou
s divákmi a pracuješ aj s inými výrazovými
prostriedkami, ktoré sa v klasickej činohre
nepoužívajú, je jednoduchšie si to napísať.
Už roky si na voľnej nohe. Nebolo by
jednoduchšie zamestnať sa v štátom
podporovanom divadle a režírovať veci,
ktoré vyberie dramaturg?
V kamennom divadle som už robil a stretol som
tam hlavne ľudí s kamenným myslením. Mali
sme to šťastie, že sme sa celý ročník z VŠMU
dostali do Trnavského divadla. Naším cieľom bolo
ponúknuť obsahovo, ale hlavne formálne náročné
predstavenia. Samozrejme, že plány a očakávania
boli veľké... Boli... Bohužiaľ, u vedenia divadla,
ale aj u mnohých kolegov, sa to nestretlo
s pochopením. Odišiel som z divadla a zamestnal
sa v televízií. No a potom prišla ponuka
spolupráce od Judity Hansman, ktorá tiež, aj
s niektorými kolegami, odišla z Trnavy
a v Bratislave založili Prešporské divadlo.
Počas našej dlhoročnej spolupráce, sme sa snažili
využívať, pre činohru netradičné divadelné
prostriedky. V hereckom prejave to boli rôzne
podoby pohybu, hrali sme sa s textom, veľmi
silným prostriedkom bola hudba, spev a v rámci
scénografie to bola, napríklad, projekcia. Je to pre
mňa doba slobody v tvorbe, ktorú by som už teraz
za miesto s obmedzeniami v kamennom divadle
nemenil. Musela by to byť veľmi lákavá ponuka
(hahaha). Tým som ale nemyslel finančnú.
Okrem divadelnej réžie si veľmi zručný
hudobník, dokážeš neuveriteľným
spôsobom zaranžovať rôzne hudobné
GONGSK 39
kompozície. Momentálne je v kurze hudobné
predstavenie s trošku divným názvom
Okteto pána Gézu. Priblížiš našim čitateľom,
o čo ide?
To s tým hudobníkom si trošku, teda trošku dosť
Gézu“, ktoré ale vzniklo pod hlavičkou divadla
Malá scéna STU. Herecký základ však tvoria
„prešporáci“ Juca Hansman a Elenka Kolek
Spaskov a k nim sa pridala, už spomínaná,
nesmierne talentovaná herecká „mlaď“ Simi
Miháliková a Rišo Autner. Okteto pána Gézu - ako
Ľudia sa vychytia sa do divadla len vtedy, ak je to
„srandovné“ a účinkuje v tom niekto známy
z televíznej obrazovky.
reči, ale aj sny, pokus o hrdinstvo, láska, humor,
hudba a spev... Aj keď ide o okteto, vystupuje
v tejto inscenácií deväť postáv. Tou deviatou je
záhadný a dokonca inscenácie nepoznaný pán
Géza (meno je náhodné, mohol to byť pokojne pán
Jiří, pán John, pán Dimitrij, pán Hiroschi, pán....).
Je majiteľ okteta, má prostriedky a teda je strojca
šťastia, či nešťastia. Manipuluje. Môže sa zdať, že
vlastniť okteto je úplne scestné. Ale nie je, taká
taľafatka len upevňuje blažený pocit moci. Je to
pôvodná divadelná inscenácia so živou hudobnou
produkciou prekrásnych slovenských ľudových
piesní... ktoré sú tak trošku zvláštne upravené...
ktoré sú tak trošku „dosť“ zvláštne upravené.
No a tá živá hudba by nebola možná, ak by to, čo
som si ja vymyslel, niekto nezahral. Som naozaj
veľmi, veľmi rád, že pozvanie na spoluprácu
prijali nesmierne talentovaní mladí hudobníci
Mária Reháková - flauta, Samo Maco - basová
gitara, Tomáš Lenč - bicie... Takže, milí diváci,
príďte ukojiť svoju zvedavosť a dobre sa zabaviť
na autorskej inscenácií, so živou hudbou. A možno
po predstavení pokecáme... čechizmus, čo tak
povravíme, potárame, potrieskame, pokvákame,
poľapoceme... Každopádne sa tešíme, ak prídete
na akékoľvek zmysluplné divadelné predstavenie.
prehnal... ale vďaka (hahaha). Ako som spomenul,
v predstaveniach Prešporského divadla, je hudba
jeden z hlavných výrazových prostriedkov
a nie je to inak ani v predstavení „Okteto pána
40 GONGSK
už názov prezrádza, je hudobné združenie ôsmich
ľudí. Taká spoločnosť v malom, ale so všetkými
veľkými problémami: peniaze, moc, sex, rodinné
násilie, vypočítavosť, zbabelosť, nič neriešiace
hudbu Tom Waits. Bol som tým predstavením
absolútne fascinovaný, pozeral som ho dookola
celú noc. A musím sa priznať, že to veľmi
ovplyvnilo moje ďalšie smerovanie. Divadelný
jazyk je neuveriteľne bohatý a Wilson to dokazuje
každým svojím predstavením. Svojím pôvodným
povolaním je architekt, čo sa u neho prejavuje
používaním presných línií, veľkých plôch a až
matematickou výstavbou hereckého prejavu
a vlastne celého predstavenia. Vo svojej
prednáške, ktorú mal nedávno v Bratislave,
povedal, že odmieta, až neznáša realizmus na
javisku. Je to pravý opak toho, na čo je zvyknuté
slovenské publikum.
Spolupráca s ním?... (hahaha) Podľa mňa by si
on nevedel predstaviť spoluprácu so mnou, asi
by som ho nemal čím inšpirovať. Ak by som ale
mohol, tak by som ho nesmierne rád, len tak
tichučko, z nejakého tmavého kúta, sledoval,
keď tvorí...
Existuje nejaký konkrétny človek, ktorý ťa
inšpiruje?
Mňa dokáže inšpirovať hocikto, hocičím, ak si to
v danom momente všimnem a zaujme ma to.
Osobne si sa stretol s Robertom Wilsonom,
aký dojem v tebe zanechal? Dokázal by si si
predstaviť vzájomnú spoluprácu?
Čo ťa na ľuďoch dokáže naštvať?
Stretol som sa s Robertom Wilsonom vďaka
vášmu časopisu Gong, teda vďaka tebe a Jucke,
vzali ste ma so sebou na tlačovku, ktorú ste s ním
mali a vďaka čomu som si s týmto „divadelným
fenoménom“ mohol potriasť rukou. Keď som
sa dostal na VŠMU, tak klasické činoherné
predstavenie bolo pre mňa métou. Až kým som
neuzrel, na kazete VHS, predstavenie Roberta
Wilsona „The Black Rider“, ku ktorému robil
A čo máš na ľuďoch rád?
Veľa vecí, ja som dosť ješitný.
Múdrosť.
Čím nás prekvapíš nabudúce? Máš v hlave
nejaký nový projekt?
V hlave mám všeličo, ale či je to nový projekt, to
neviem.
GONGSK 41
účinkovala. Václav Havel mal popri
nej trochu voľna a posťažoval sa mi,
že na Hrádečku, kde mal chalupu mu
záhradník v snahe upraviť prostredie
pobstrihával všetky kríky, takže z nich
neostalo skoro nič. Pripomenulo mi to
V+W ktorí v jednom z ich filmov strihali
živý plot, až ho celkom zlikvidovali. Na
tlačovke sa ho pýtali či niečo nové píše,
povedal že sa usiluje, ale nemá veľa času,
že vlastne najviac času na písanie mal,
keď bol vo väzení. Povedal som, že ak by
potreboval čas na písanie, pár mesiacov
v base by pomohlo. Pobavilo ho to. Smial
sa rád.
Počas Artfilmu som mal príležitosť stretnúť sa osobne s niekoľkými
hviezdami svetového filmu. Prvou bola Nastasja Kinski. Ešte pred
jej príchodom sme sa dozvedeli že nastali problémy s jej odletom
z Berlína, že odpočíva v hotelovej izbe a nie je ochotná s nikým
komunikovať, že lietadlo do Viedne jej odletí onedlho a ona
sa očividne nikam nechystá a ani nedvíha telefón takže naši
„zmocnenci“ v Berlíne jej strkali pod dvere hotelovej izby písomné
prosby o kontakt. Napokon ju dopravili na letisko aj s jej asi
dvanásťročnou dcérou a my sme boli pripravení na filmovú
hviezdu so všetkým čo k tomu patrí, teda na nevyspytateľnú,
nespoľahlivú a náladovú celebritu. Po jej príchode do Teplíc nás
čakalo veľké prekvapenie. Z auta vystúpila srdečná osôbka, stále
veľmi príťažlivá, ale o to skromnejšia žena, ktorá sa nehrala na
veľkú hviezdu, ale veľmi ochotne a bezprostredne komunikovala so
všetkými, ktorí sa krútili okolo nej. Pretože som ju vítal s kyticou,
tak som bol prvý, ktorého priateľsky vybozkávala a všetkým dávala
najavo, že ju nemohlo v živote stretnúť nič príjemnejšie, ako pobyt
v Trenčianskych Tepliciach. Keď som jej spomenul, že prvýkrát
som ju videl asi ako štrnásťročnú v nemeckom filme zo seriálu
Miesto činu potešilo ju to, hoci, aspoň mne sa tak zdalo, bola by
nerada, keby som bol spomenul v ktorom roku to bolo. Myslím, že
v Tepliciach bola najdlhšie zo všetkých hviezd čo sa ocitli na Moste
slávy, bola tam vlastne skoro celý festival a užívala si pobyt aj so
svojou dcérou. Neviem čo je s ňou dnes, ale pre nás ostáva
v spomienkach navždy ako prívetivá a otvorená žena.
Dagmar Veškrnová pravdaže nie je hviezdou svetového filmu, ale
svojim umením určite patrí do tejto kategórie. Prišla na festival aj
s manželom, s Václavom Havlom a hoci Havel dovtedy nemal
s filmom veľa spoločného /až o pár rokov nakrútil svoj prvý film
Odcházení/ záujem o obe tieto osobnosti bol enormný. Zdržali sa
v Tepliciach len jeden deň, takže program mali nabitý, ale zvládli
ho bez problémov a s úsmevom. Dagmar žiarila pri preberaní
Hercovej misie, obecenstvo žiarilo takisto, jej popularita ešte stále
Peknú spomienku mám na Jacqueline
Bisset. Okrem iného aj preto, že keď
vystúpila v Tepliciach z auta a prijala
odo mňa kyticu povedala „aký úžasný muž“ a opýtala sa ma ako sa
mám. Povedal som, že dobre. Nikdy sa mi ani nesnívalo, že budem
raz osobne komunikovať s hviezdou takých filmov ako Detektív,
alebo Americká noc. Obdivnú poklonu som jej vrátil na tlačovke.
Povedal som, že som ju videl ako sa prechádza v parku, že zdiaľky
vyzerala na štyridsať a keď som prišiel bližšie tak na tridsať päť.
Mala vtedy cez šesťdesiat, ale neklamal som.
Omar Sharif sa ku mne správal od začiatku ako keby sme sa
poznali už roky a ako keby sa nebol mohol dočkať, že sa zase
vidíme. Na otvorení festivalu mal krásny a obsiahly prejav
o svojom živote v ktorom najdlhšiu pasáž venoval svojej matke,
tak ako sa patrí na muža z blízkeho Východu. Rozosmial ma,
keď mi povedal, že ma sledoval ako unavene kráčam po chodbe
festivalového kina a ako som sa narovnal a pookrial akonáhle som
zbadal, že sú na mňa namierené kamery. Aj mi to predviedol
a dlho sme sa smiali. Smiali sme sa ako dvaja kolegovia, ktorí
vedia o čom je reč. Pozoruhodný bol záver jeho pobytu v Tepliciach.
Prišli tam za ním ľudia z Moravy, aj pekné dievčatá /trval na
tom aby sme sa s nimi odfotili/ a odviezli ho do Brna, kde sa
mal zúčastniť otvorenia kasína. Povesť hazardného hráča sa ho
nepustila ani na Artfilme.
Roman Polanski, ktorý kedysi preslávil práve Nastasju Kinski
ma očaril dvoma drobnými príhodami. Sedeli sme na raňajkách
a on začal po poľsky recitovať báseň o matke a zrazu som zistil,
že má v očiach slzy, že som sa ocitol vo výnimočnej situácii, pretože
toto by na tlačovke nebolo možné. Potom sme boli na obede,
priniesli mu halušky, nevoňali mu, pozrel sa na mňa a opýtal sa
„vy to jedávate?“, povedal som že hej a on sa opýtal „a dobrovoľne?“.
A j v ďa k a V
tento roční ám bol
k úspešný
Festival finančne podporil
www.artfilmfest.sk
Festival sa konal pod záštitou a s finančnou podporou predsedu vlády Slovenskej republiky
Hlavní reklamní partneri
Partner
Logistický partner
Hlavní mediálni partneri
Oficiálni prepravcovia
Reklamní partneri
Oficiálni dodávatelia
Stretnutia s osobnosťami filmu boli nielen zaujímavé, ale aj
obohacujúce a som Artfilmu vďačný, že mi to umožnil.
Mediálni partneri
42 GONGSK
GONGSK 43
Pantalon und Columbine - návrhy kostýmov
Viedeň, Rakúsko, réžia: M. Sládek
Predstavenie k výročiu W. A. Mozarta
JAN
kocman
NADHĽAD
JE DÔLEŽITÝ.
UDRŽUJE ČLOVEKA
PRI ŽIVOTE.
44 GONGSK TEXT: FL-JH, FOTO: A. GAJDOŠOVÁ, B. GINDLOVÁ, ARCHÍV JK
GONGSK 45
ľudia mimo divadla, či filmu, majú veľmi
oklieštenú predstavu o tejto práci.
Opera za tri groše - výprava
Tokio, Japonsko, réžia: M. Sládek
Inscenácia v divadle, ktoré v tom čase predstavovalo
špičku medzi tokijskými divadlami. Treba podotknúť, že
divadiel je Tokiu asi 80.
Vyštudoval si scénografiu, ale oveľa častejšie
sa venuješ skôr kostýmu, ako scéne? Prečo?
Ak by sme chceli byť presní, som jeden
z dvoch prvých (jeden z dvoch prvých je celkom
vtipné spojenie, nie?) absolventov bábkarskej
scénografie na Slovensku. Takže ani kostým,
ani scéna, ale bábky. ☺ Prví študenti tohto
odboru ešte študovali spolu so študentmi
činohernej scénografie a naším spoločným
pedagógom bol Aleš Votava. Pre neho sme boli
tiež prví. Práve totiž nastúpil ako pedagóg na
Katedru scénografie, na pozvanie jej vedúceho,
Jozefa Cillera. A to, že sa nakoniec venujem
skôr kostýmu, než bábkam a scéne, je zasa
zapríčinené treťou dôležitou osobou a tou je Milan
Čorba. Ak by som mal povedať nejaké meno,
ktoré moje smerovanie a to, čím som, formovalo
pravdepodobne najviac, tak by to, samozrejme,
okrem rodiny, bolo meno Milan Čorba.
Pravdepodobne však asi nebudem jediný,
kto by to mohol povedať.
V čom všetkom vlastne spočíva práca
kostýmového výtvarníka? Myslím, že
46 GONGSK
Neviem, akú predstavu ľudia reálne o práci
kostýmového výtvarníka majú, ale nespočíva
iba v tom, že vyberie niečo „pekné“ , v čom
bude herec hrať. Hoci práve to v princípe jeho
úlohou je. Práca kostýmového výtvarníka je však
komplexnejšia a je závislá od vstupných faktorov,
ktoré môžu mať na ňu vplyv. V prvom rade je
to médium. Či je to film, televízia alebo divadlo.
Pri divadle je napríklad závislá aj od toho, či je
to činoherné, hudobné, tanečné predstavenie...
Ďalej je to napríklad spôsob spracovania. Čo sa
asi veľmi nemení, je už spomínaný fakt, že má
za úlohu obliekať, prípadne vyzliekať hercov do
odevov, ktoré by mohli byť s dielom v symbióze,
alebo prípadne aj v kontraste.
Kostýmový výtvarník by sa mal spolu
so scénografom, režisérom, choreografom,
dramaturgom a ostatnými tvorivými zložkami,
podieľať na výslednom celku. Tvorivý podiel
jednotlivých zložiek sa môže prekrývať a závisí to
opäť od rôznych faktorov a preto je náročné na to
v skratke odpovedať.
Vyrastal si v socializme, teda v období, keď
si asi na ulici nestretol žiadny úžasný kus
odevu. Ako ti napadlo stať sa kostýmovým
výtvarníkom? Alebo ťa k tomu povolaniu
niekto inšpiroval?
V socializme ľudia nosili mnoho „úžasných“
kúskov. Ľudia boli kreatívnejší. Vidíš, čo
spôsobuje obmedzenie?! Nesmieš tiež zabúdať,
že ja som z Bratislavy a tu sa dala chytiť
rakúska i maďarská televízia! Vtedy sa síce
oficiálne považovali za šíriteľov zlého vkusu, ale
domnievam sa, že až také zlé, ako je to napr.
teraz u nás, to s vkusom nebolo a v konečnom
dôsledku som rád, že sme to chytali a pozerali.
Jednak kvôli jazyku a jednak kvôli inému pohľadu
na svet. Iný pohľad je obohacujúci. Aj vtedy, ak
s ním nesúhlasíme. Čo sa týka „nápadu“ stať sa
kostýmovým výtvarníkom, mám takú príhodu,
keď profesor Čorba prišiel za mnou v druhom
ročníku v škole do ateliéru. Vtedy bol čerstvým
dekanom fakulty. Bábkarsky scénografi mali
vtedy spoločné predmety s činohernými, ale
špecializácie (v tomto prípade predmet Bábkarska
scénografia a nie Scénická tvorba a Kostýmová
tvorba,) sme študovali oddelene, takže som
s prof. Čorbom, ako pedagógom Kostýmovej
tvorby, neprichádzal do styku. Po jednom
školskom predstavení, na ktorom som sa ako
scénograf podieľal, ma ale prišiel pozrieť do
spomínaného ateliéru. Mne to vtedy prišlo
pomerne sureálne, pretože v ateliéroch býval
značne veľký neporiadok a človek sa nemal ani
kde oprieť, nie to ešte sadnúť, bez strachu, aby
sa niečím nezašpinil. A zrazu bol vo dverách
vtedajší dekan. V obleku a kravate! Vošiel
a začal sa, spôsobom jemu vlastným, zaujímať
a pýtať na všetko možné. Nič z toho sa netýkalo
scénografie a vlastne ani umenia. Rozprávali
sme sa o apolónskom a dionýzovskom (období).
Medzitým si našiel niečo na sedenie, utrel si to,
sadol si a takto sme strávili v rozhovore niekoľko
hodín. Ja som počas toho stihol vyrezať nejaké
bábky z polystyrénu a oblepiť ich novinami, tak
si vieš predstaviť, ako som asi vyzeral. Na konci
sa ma spýtal, či by som nechcel k nemu chodiť
na prednášky. A ja som nenamietal, pretože mi
tento spôsob komunikácie pripadal atraktívnejší
a zaujímavejší. Chvíľu na to, som spolupracoval
s mímom Milanom Sládkom, ktorý sa vtedy začal
pravidelnejšie vracať na Slovensko a ja som mu
bol doporučený. Pracovali sme na jednom projekte
v Nemecku a tam som sa zoznámil s jedným
týpkom, ktorý mi celý večer rozprával o tom,
ako ide robiť do Deutsche Oper am Rhein jednu
vec a hľadá nových spolupracovníkov. V rámci
vtipu sme sa dohodli, že ak nikoho nezoženie,
nech sa mi ozve. A čo čert nechcel, on sa naozaj
ozval! Nebolo mi vtedy všetko jedno, pretože som
o kostýme netušil takmer nič a ani ma to nejako
neoslovovalo. Išiel som si preto po radu
k profesorovi Čorbovi do kancelárie dekana,
pretože som netušil ani to, aký je rozdiel medzi
zamatom a hodvábom. Behom asi jednej hodiny,
ktorú som v kancelárii strávil, mi porozprával
všetko dôležité o textíliách a spôsobe ich
používania. Samozrejme som mal po odchode
z toho všetkého v hlave hokej, ale opantaný
týmto prístupom som sa ponoril do štúdia strihov
a vecí s tým súvisiacich, pretože som mal v tej
chvíli potrebu dokázať, že to môžem mať, obrazne
povedané, v malíčku. Predstava to bola z mojej
strany v konečnom dôsledku samozrejme naivná,
ale domnievam sa, že mu imponovala, pretože
som vyvinul úsilie, aby som niečo dokázal. Takto
jednoducho sa to začalo. Pokračovalo to ďalšími
príhodami, ale tie by vydali na celý jeden časopis.
Napriek pomerne veľkému vekovému rozdielu
medzi mnou a profesorom Čorbom, sa z nás
stali blízki priatelia a ja som za toto priateľstvo
vďačný. Treba ale tiež povedať, že mi nikdy starý
nepripadal a bral som ho ako rovesníka. Jeho
myslenie a zmysel pre vtip, bolo absolútne svieže
do poslednej chvíle. Veľmi mi niekto taký nezištný
a zároveň vtipný medzi kolegami chýba.
Takže asi toľko k tvojim otázkam, resp. ani
neviem, či som ti ich vôbec zodpovedal...
Jednoducho, málokto chcel potom odo mňa,
aby som mu robil niečo iné, ako kostým. Ja sa,
samozrejme, inému nebránim, ale akosi to iné
zatiaľ neprišlo. Možno by som sa mal nad sebou
zamyslieť... ☺
Aké máš kritériá pri výbere predstavenia, na
ktorom sa rozhodneš spolupracovať?
Kritériá sú rôzne. Väčšinou je to však skôr o tom
„s kým“ než „čo“. To „čo“ mi je častokrát jedno. Ani
na pustom ostrove nikto nerieši aký je, ale skôr
to, že „čo“, alebo „koho“ tam má, alebo by rád mal.
Zvláštne, že sa nikoho nenapadlo pri otázke, čo
by si vzal na pustý ostrov spýtať, či je ten ostrov
niekde v Karibiku, alebo pri Grónsku, nie?
Patríš medzi „vychytených“ kostýmových
výtvarníkov a scénografov nielen u nás ale
aj v zahraničí. Dá sa vôbec porovnať ako
funguje tento druh umenia „vonku“ a u nás,
či to sú príliš odlišné svety?
Nedomnievam sa, že patrím u nás medzi
„vychytených“. Jednak tu mnoho nepracujem a asi
by som takým ani nechcel byť.
U nás pracujem skôr na veciach, pri ktorých sa
môžem aj zabávať. Zábavu pri práci mám rád.
Mám rád usmievavých ľudí, veselé herečky,
ironických technikov a tak. Nadhľad je dôležitý.
Udržuje človeka pri živote. A či sú to odlišné
GONGSK 47
Tretia farba Evy - návrhy kostýmov
Prešporské divadlo, réžia: I. Blahút, hudba: A. Kalinka
Moje obľúbené predstavenie pre komplexnosť všetkých zložiek.
diela, kde nie je potrebné
rešpektovať vážnejšie časové,
alebo iné obmedzenia a výtvarník
si môže, ľudovo povedané, „pustiť
fantáziu na špacír“
a vytvoriť „vlastný svet“, podobne
ako to robí napr. skvelý scénograf
a maliar, František Lipták.
Takže tu máme zhruba tri
spôsoby, ktorými sa dá k dielu
nahliadať a pristupovať k nemu.
Mne je blízke preskakovať
z jedného na druhý a ešte sa
pritom zabávať.
Keď chce režisér natočiť film,
alebo zrežírovať divadelnú
hru, vyberie si hercov,
ktorí sa podľa neho do rolí
hodia. Ty si ale nemôžeš
vybrať, že by si rád obliekol
nejakého iného herca, musíš
rešpektovať predstavy
režiséra. Je jedno, komu
svety? V istom slova zmysle áno, sú odlišné
a v istom sú si podobné.
V našich podmienkach asi nemáš veľa
príležitostí pracovať povedzme na
historickom filme, ale v divadle sa občas
dostaneš k práci, ktorá má rešpektovať
nejaké historické obdobie. Máš nejaké, ktoré
ti je obzvlášť blízke? A prečo?
K počudovaniu som mal zatiaľ možnosť pracovať
takmer výlučne na historických filmoch a vždy
boli minimálne nominované na nejaké ceny.
Porovnávať to s dielom zo súčasnosti sa nedá.
Prístup k obom je však veľmi podobný, pretože
dôležitým je v tomto prípade médium, ktoré dielo
sprostredkuje. Tak je to aj s divadlom.
Čo je iné, je práca na diele, či už filme, alebo
divadle, kde je potrebná, nazvime to, väčšia
výtvarná invencia, hoci toto pomenovanie nie
je veľmi presné. Mám na mysli spoluvytváranie
48 GONGSK
navrhuješ kostým, alebo sa
s obsadením musíš nejako stotožniť?
No, ale ani režisér, pokiaľ nie je autorom scenára
si nemôže vybrať, aké postavy v ňom vystupujú.
Samozrejme, môže niektoré škrtnúť, ale ak chce
scenár zachovať, mal by k nemu pristupovať
s rešpektom. Predsa len, je interpret, tak by
sa mal skôr snažiť text prostredníctvom herca
a spolupracovníkov interpretovať, než do neho
výraznejšie zasahovať. To si rovno môže napísať
svoju vlastnú hru, nie? Mňa bavia veci, pri
zrode ktorých môžem byť a stať sa prípadne ich
spolutvorcom. To sa napríklad deje pri vytváraní
hudobných diel tzv. „novej hudby“ na ktorých sa
podieľam v zahraničí. Tým pádom mám akési,
povedzme vizuálne nároky, vyplývajúce
z konceptu na obsadenie, ale nebýva to pravidlom.
Väčšinou pracujem s režisérmi, ktorý vedia texty
dobre obsadiť, pretože sú si vedomí, že je to časť
úspechu. Dobré obsadenie je základ.
A vtedy už neriešiš, či sa ti niekto páči, alebo nie,
ale skôr, či sa na tú postavu hodí, alebo nie.
V princípe mi je však asi jedno, pre koho kostým
navrhujem. Výber herca nie je mojou záležitosťou.
Ja ho musím zobrať ako
fakt a prípadne sa
s tým vysporiadať.
Neberiem to ako
hendikep, skôr naopak.
Obmedzenia bývajú
často veľmi osožné,
pretože ťa nútia
premýšľať o veciach
inak, ako si bol
zvyknutý.
Myslíš si, že dobrý
kostým dokáže dokonca vylepšiť nie úplne
kvalitný herecký výkon?
Áno. Asi tak na tri sekundy.☺ Potom už by mal
herec začať hrať. Hereckému výkonu môže kostým
pomôcť. Nemal by sa však, pokiaľ to nie je zámer,
tlačiť pred herca. Nie sme predsa na módnej
prehliadke!
Učíš svoju profesiu na VŠMU, máš
Návrh...
v ročníku niekoho kto stojí za pozornosť?
Aká je budúcnosť scénografie a kostýmového
výtvarníctva u nás?
Ak sa okolo seba rozhliadam, vidím celkom
zaujímavú budúcnosť. Sebavedomú a hlavne
pestrú. Aby, keď si niekto otvorí katalóg
slovenskej scénografie, nemal pocit, že sa pri
listovaní pozerá stále na toho istého výtvarníka.
To, o čo sa snažím ja, je už spomínaná pestrosť.
Vychovať z každého študenta individualitu,
ktorá má zmysel pre tímovú prácu. Študent
na našej katedre prejde počas štúdia rôznymi
pedagógmi. V princípe má v každom ročníku iného
ročníkového pedagóga. Inú letoru, iný prístup, inú
poetiku. Takže sa domnievam, že aj z hľadiska
pedagogickej pestrosti je to dobré. Potom už záleží
na študentovi, aby si vybral, k čomu inklinuje
viac, resp. aby sa, nazvime to „našiel“. Pre tento
účel sú veľmi dobré pobyty na zahraničných
školách, kedy má študent počas jedného semestra
štúdia možnosť byť na inej škole príbuzného
zamerania niekde v Európe. To by ho trocha
mohlo nabádať nezostať po skončení štúdia doma
na dvore pri maminej sukni, ale skúsiť možno aj
svet za plotom.
Napriek tomu, že kultúra a umenie nemajú
u nás na ružiach ustlané, na VŠMU sa stále
hlási možno až priveľa mladých ľudí. Stále sú
tieto povolania pre mladých tak atraktívne?
Neodradia ich ani mnohokrát frustrujúce
skúsenosti starších kolegov?
Ak si stále podávajú prihlášky na našu školu
a po roku z nej nezutekajú, tak asi neodradia.
Samozrejme, nájdu sa aj takí, ktorí sú sklamaní,
pretože si to predstavovali ako prechádzku
ružovou záhradou a sú prekvapení, čo všetko
musia zvládnuť. Ale to je asi všade. Ak chceš niečo
dokázať/získať, musíš niečo obetovať. Nie je to nič
pre pohodlných.
Neláka ťa niekedy prejsť do povedzme
módneho priemyslu? Nie je tam väčšia šanca
na kreativitu?
Neviem, či je tam väčšia šanca na kreativitu.
GONGSK 49
Ani by som nepovedal. Skôr by som povedal,
že profesia kostýmového výtvarníka viac láka
módnych tvorcov. Aspoň mne sa to tak javí.
Divadlo je kreatívny priemysel. Človek sa tam
môže cítiť slobodnejšie. V módnom priemysle
musíš premýšľať, čím naplníš každú chvíľu
regál v obchode. Ale samozrejme, aj to môže byť
motivujúce. Minimálne finančne.
aj dramaturgicky sa na ňom môže výraznejšie
podieľať. Dobrých predstavení je mnoho,
rovnako aj skvelých svetelných dizajnérov.
Aj na Divadelnej fakulte sa teraz snažíme
o etablovanie svetla, ako samostatnej výrazovej
disciplíny. Ide to pomaly, pretože je to spojené
s novými technológiami a tým pádom aj
s peniazmi, ktorých nikdy nie je dosť, ale
domnievam sa, že sme prvý krok už urobili
a verím, že sa nám to v dohľadnom čase podarí.
A v práci s celkovým vizuálnym vnemom pracuje
veľmi dobre v súčasnosti napr. Romeo Castellucci.
Môže si scénograf splniť svoj profesijný sen?
Čo to pre teba znamená?
Mám pocit, že scénograf si môže plniť svoj sen
každý deň.
Hádaš sa s režisérmi?
Skôr diskutujem. Hádka problém nevyrieši, ale
racionálny argument môže.
Čo všetko ťa dokáže pri práci inšpirovať?
Pri prehliadkach je najpodstatnejšie
meno návrhára. Ale po predstavení, či
po vzhliadnutí filmu si máloktorý divák
spomenie, kto robil scénu a kostýmy. Nezdá
sa ti to trochu nespravodlivé, že je tvoje
povolanie v tieni réžie a herectva?
Inšpirovať ťa môže úplne všetko na svete!
Myšlienky hranice nepoznajú. Už sa ma na
to raz niekde niekto pýtal. Mám pocit, že som
vtedy odpovedal niečo v tom zmysle, že aj
vankúš pohodený na kresle môže byť inšpiráciou
pre výpravu. Chcel som tým vtedy povedať,
že kreativita by nemala mať myšlienkové
obmedzenia. Toto obdobie je už hádam za nami.
Ani nie. Ak by bolo moje meno pred nimi, asi
by som začal o sebe pochybovať, či k tomu
nepristupujem príliš egoisticky.
Čo ťa dokáže na ľuďoch nahnevať?
Neochota.
Viem, že sa seriózne venuješ aj svetlu
v divadle. Ako veľmi je dobré nasvietenie
predstavenia dôležité? Videl si už nejaké
hry, ktoré považuješ za „top“, pokiaľ ide
o celkový vizuálny vnem? Aké a kde?
Svetlo je polovica úspechu a atmosféry.
A atmosféra je dôležitá v divadle rovnako ako vo
filme. Tam hádam aj viac. Dobré „nasvietenie“
určuje rytmus predstavenia, náladu a vlastne
50 GONGSK
A čo potešiť?
Mňa vie potešiť veľa vecí. Napríklad aj úspech
našich absolventov. A aj keď sú už „veľkí“, občas
sa stane, že mi zavolajú a požiadajú o radu, či
názor na vec, ktorú práve pripravujú. Ale podobne
som sa pýtal na názor aj ja po skončení školy
svojho pedagóga. Ono je dobré mať sa koho spýtať,
komu zavolať, kedy niečo. ☺
GONGSK 51
F E J T Ó N
P E T R A
H A L Á K A
KRÁĽOVSTVO
KRIVÝCH
ZRKADIEL
Viete si vôbec predstaviť klasickú televíznu
štruktúru bez Mrázika? Občas mu síce šliapu
na päty Limonádový Joe, Pyšná princezná
a Cisárov pekár, ale Mrázik je nedostižný a svoju
neotrasiteľnú televíznu suverenitu vždy obháji.
No neviem, kam sa podeli všetky ostatné krásne
ruské filmové rozprávky. Mne utkvela v pamäti
jedna „nemrázikovská“. Volala sa Kráľovstvo krivých
zrkadiel. Rozprávka hovorí o nemenovanej krajine,
v ktorej panuje prísny zákaz vyrábať rovné zrkadlá,
ktoré zobrazujú skutočnosť takú aká je, vyrábať sa
môžu len krivé, skresľujúce. V krajine však žije sklár,
ktorý vyrába rovné zrkadlá. Ten upadne do nemilosti
mocných a dostane sa do väzenia. Rozprávka bola
dokonalým obrazom sovietskeho režimu. Skutočnosť
a „maľovaná skutočnosť“ sa diametrálne odlišovali
a na to boli potrební „režimu verní“ výrobcovia
krivých zrkadiel.
Dodnes nechápem ako to, že sovietski cenzori túto
úžasnú skrytú myšlienku nepochopili.
Ale tuposť je zrejme všeobecná vlastnosť cenzorov,
takže sa niet čomu čudovať. Zistil som, že aj ja žijem
v Kráľovstve krivých zrkadiel. Kráľovstvo sa volá
Slovenská republika.
Tak som sa napríklad dozvedel od jedného krivého
zrkadla, že v našom krivom kráľovstve poklesla
nezamestnanosť o neuveriteľných 0,2% a že je
to dôkazom správnej politiky vlády. Informáciu
predniesol na tlačovke minister práce a sociálnych
(!) vecí, ktorý pri sebe nosí v hotovosti „na drobné
výdavky“ dvojročný plat robotníčky v textilke. Som
veľmi zvedavý, čo povie o nezamestnanosti
v septembri, keď sa začnú na úradoch práce
52 GONGSK
registrovať študenti, ktorí končia zbytočné školy
a sezónni pracovníci z poľnohospodárstva
a stavebníctva.
Krivé zrkadlo mi do ksichtu otrčil aj minister
školstva. Drísty o skvalitňovaní výukového procesu,
už pozná snáď každý, ale jeden „dríst“ je naozaj
výnimočný. Vraj treba omladiť pedagogický zbor
o ľudí s moderným myslením. No fajn! A kto ich
zaplatí? Mladý absolvent pedagogickej fakulty odučí
jeden polrok, potom si prezrie výplatné pásky a hajde!
umývať riady do viedenskej reštaurácie.
Kriví zrkadelníci sa činili aj na ministerstve vnútra
a ministerstve financií. Môj „obľúbený“ prehlásil, že
štát prichádza o nemalé finančné prostriedky, lebo
udelené pokuty za dopravné priestupky nemá kto
vyberať. Vraj na to treba drahý počítačový systém,
ktorý ministerstvo momentálne nevlastní. Treba
vypísať nejaký „tender“, (čiže ďalšiu zlodejinu),
ktorý vyhrá už dávno vybraná spriaznená firma.
Tá potom bude rozposielať pokuty a inkasovať časť
z tých vybratých. Nechápem. V každom okrese sú
tisíce nezamestnaných. Určite by sa medzi nimi
našli stovky ľudí, schopných vypisovať a rozposielať
upomienky za priestupky. Aspoň pre tých pár ľudí by
bola práca a štát by inkasoval od nedisciplinovaných
vodičov. Krivé zrkadlo však navráva, že to nie je
dobrá cesta a treba dať zarobiť niekomu zo „svojich“.
Zlé jazyky vravia, že existujú štyri stupne klamstva.
Malé klamstvo, veľké klamstvo, obrovské klamstvo
a štatistika.
Podľa posledného vyhlásenia vlády sa nám zo
štatistického hľadiska darí zo dňa na deň lepšie.
Možno je načase porozbíjať krivé zrkadlá. Inak bude
Slovensko ich kráľovstvom.
GONGSK 53
KOMORNÁ OPERA
BRATISLAVA
Súčasťou opernej scény každej kultúrnej metropoly v Európe je i komorná opera, tento
formát bohužiaľ na Slovensku dlhodobo absentoval a to už 15 rokov, odkedy pôvodná
Komorná opera ukončila svoju činnosť. Nadaní a teoreticky skvelo pripravení študenti
Prvýkrát sa Komorná Opera Bratislava predstavila divákom
i odbornej verejnosti premiérou
DIEL TEREZÍNSKYCH
SKLADATEĽOV A OPEROU
BRUNDIBÁR,
operného spevu a takisto študenti hudobných odborov slovenských konzervatórií
nemali žiadnu možnosť overiť si svoje vedomosti a talent v praxi, nemali ako získať
ktorá sa konala 31.marca 2014 v DK Zrkadlový háj
koncentračného tábora, taktiež kostýmy, beztvaré
skúsenosti z práce so živým orchestrom, dirigentom, či režisérom.
v Bratislave. Deň, ktorý je venovaný pamiatke obetí
a bezfarebné, pripomínajú oblečenie terezínskych
holokaustu, sa tak stal dátumom zrodu novej, mladej
väzňov. Pôsobivá scéna je dielom scénickej výtvarníčky
a nesmierne talentovanej Komornej Opery Bratislava.
Laury Štorcelovej, autorkou kostýmov je výtvarníčka
umelcom z ostatných európskych štátov,
Vznik tohto výnimočného predstavenia podporilo
Anna Radeva.
i keď často ich naši študenti svojim talentom ďaleko
Ďalším z našich cieľov je výchova operného diváka od
i Múzeum židovskej kultúry a pán profesor
prevyšujú. Tieto závažné dôvody boli impulzom pre
útleho detstva, pripravujeme nábor detí do detského
PhDr. P. Mešťan, DrSC., starosta mestskej časti
Premiéra Diel terezínskych skladateľov bola prijatá
vytvorenie občianskeho združenia Komorná Opera
zboru Komornej Opery Bratislava, členovia ktorého
Petržalka, pán Ing. Bajan, ktorý KOB poskytol
s nadšením u divákov i odbornej verejnosti.
Bratislava, ktorej zakladajúcimi osobnosťami sú Roman
budú nielen súčasťou pripravovaných projektov
priestory a v neposlednom rade vysoko oceňujeme aj
Niet preto divu, že 10. júna nasledovala prvá repríza
Müller, DiS.art., generálny riaditeľ KOB a Lukáš Kunst
KOB, no budú i pravidelne vystupovať s vlastným
skutočne všestrannú kooperáciu s vedením Štátneho
a mladí umelci dokázali, že úspech premiéry nebol len
Lederer, hudobný riaditeľ a dirigent KOB.
repertoárom, určeným práve pre ich rovesníkov,
konzervatória v Bratislave.
šťastím začiatočníkov, ale výsledkom poctivej práce
Komorná Opera Bratislava si stanovila náročné ciele,
a tým pomôžu budovať vzťah k tomuto krásnemu
a to vytvoriť kvalitné prostredie pre mladých operných
umeniu v najmladšej generácii.
Náročný titul, ktorý vedenie KOB zvolilo na vstup
V reprízovom predstavení sa po prvý krát v hlavnej role
umelcov a inštrumentalistov, v ktorom by získali všetky
K ďalším aktivitám KOB pre budúce sezóny bude patriť
na slovenskú opernú scénu, bol skutočný krst
matky predstavila Romana Orlická, sólistka KOB.
praktické zručnosti nevyhnutné pre štart ich kariéry.
taktiež organizovanie medzinárodných operných súťaží
ohňom, ako konštatovali titulky neskorších recenzií.
Vďaka skutočne vynikajúcej spolupráci s vedením
a workshopov, na ktorých získajú študenti konzervatórií
Samotné predstavenie je umeleckou kolážou kde
Na záver tejto sezóny pripravuje Komorná Opera
Štátneho konzervatória Bratislava, ktoré od začiatku
možnosť konfrontácie svojej umeleckej úrovne
v prvej, komornejšej časti vystupuje s pôsobivou
Bratislava slávnostný Galakoncert nových sólistov,
plne podporuje činnosť KOB, plánujeme nielen prípravu
s kolegami zo zahraničia a rovnako získajú
tanečnou preformance vynikajúca umelkyňa Renata
víťazov nedávneho konkurzu, ktorého sa zúčastnilo
zaujímavých operných titulov, ale i návrat obľúbenej
sebavedomie, potrebné pre rozvoj ich profesionálnej
Ptačin, choreografka inscenácie na tóny Sláčikového
27 záujemcov z celého Slovenska. Svojím vystúpením
dráhy.
tria, autora Gideona Kleina, v podaní Rudolfa
prídu mladých kolegov podporiť i renomovaní operní
Patrnčiaka(husle), Romana Rusňáka(viola) a Lujzy
umelci – Božena Ferancová, Jana Bernáthová, Dušan
Ďurišovej(violončelo). Túto časť uzatvára zbor KOB
Jarjabek a Ľudovít Ludha. Tieto výnimočné umelecké
s dielom Viktora Ulamana - 3 hebrejské chlapčenské
osobnosti zároveň preberú patronát nad mladučkou
zbory. V druhej časti, po úvodnom speve židovskej
Komornou Operou Bratislava a budú, ako láskavé
modlitby Avinu malkeinu, na premiére v podaní sólistky
sudičky, napomáhať jej rastu a umeleckému rozvoju
Andrey Gabrišovej, prichádzajú hlavní protagonisti
na nie vždy priaznivo naklonenej slovenskej umeleckej
opery Brundibár. Súrodenci Anička a Pepíček, Valéria
scéne.
Kašperová a Marek Tokoš. V jednoduchom deji pôvodne
V novej sezóne sa priaznivci KOB môžu tešiť na
detskej opery autora Hansa Krásu, kde sledujeme
uvedenie jednoaktovej opery Giacoma Pucciniho
boj nevinných detí so zlým Brundibárom za pomoci
Sour Angelica, pôvodný slovenský muzikál
ducha ich matky a rozprávkových zvieracích postáv,
a taktiež množstvo menších koncertov a projektov.
sa však skrýva hlboko humánne posolstvo o sile hlasu
Počas kultúneho leta sa Komorná Opera Bratislava
jednotlivca v boji dobra proti zlu a o nutnosti neustále
pripomenie koncertom na nádvorí Zichyho
pripomínať tragické okamihy z dejín ľudstva. Zdanlivo
paláca,31.7.2014. Všetky aktivity a aktuality nájdu
nevinný dej sa odohráva na scéne evokujúcej prostredie
naši priaznivci na stránkach www.komornaopera.sk
Tento fakt ich nesmierne znevýhodňoval voči mladým
operety a uvádzanie nových pôvodných muzikálov
54 GONGSK
nových slovenských autorov.
TEXT: KATY ŠKRABAK, FOTO: ARCHÍV KOB
a profesionálneho prístupu k povinnostiam.
GONGSK 55
Vôňa našej kávy Vás priláka a jej chuť si Vás podmaní
Priemyselná výroba naučila našich starých rodičov kupovať
praženú kávu, našich rodičov mletú kávu a nás sa snažia
presvedčiť, že vrcholom chuti je rozpustná káva. Dnes len
málokto vie ako sa káva praží a ako krásne vonia káva
počas mletia. A práve preto Vám spoločnosť BARZZUZ s.r.o.
prináša plantážne (single origin) gurmánske kávy zo všetkých
kútov sveta, ale aj vyvážené delikátne kávové zmesi (blendy)
najvyššej kvality, v praženej ale aj zelenej forme.
Ak chceme objaviť všetky chute a tajomstvá kávy musíme sa
zamerať na Arabicu. S kávou je to ako s vínom. Chuť kávy
ovplyvňuje varieta, oblasť pestovania a jej prírodné pomery,
pôda, spracovanie zelenej kávy a samozrejme finálna úprava
- praženie. Nájdeme v nej chuť a arómu čokolády, orieškov,
tropického ovocia, vínnu aciditu, tabakové tóny či vôňu
kvetov. Iné sú kávy z centrálnej či južnej Ameriky, iné z Indie
či Indonézie a úplné skvosty z Afriky. Či už ide u decentnú,
uhladenú vyrovnanú Keňskú kávu s delikátnou vínnou aciditou,
či divoký nepraný Etiópsky Harrar, sladký, ovocný s typickou
čučoriedkovou arómou a nezameniteľnou vôňou. Ak chcete
kávu spoznať, vyberte si čerstvo upraženú jednodruhovú
Arabicu. Skúste si ju vychutnať bez cukru, aby sa Vám otvorila
v celej kráse. Ak zájdete do špecializovanej predajne s kávou,
opýtajte sa aj na typ praženia. Každá káva môže byť upražená
na veľa spôsobov a vždy bude jej chuť iná. Nájdite si to svoje
praženie. Zjednodušene platí, že u svetlejšieho praženia
prevláda kyslejšia chuť, ktorá však so sebou nesie viac chutí
a aróm, viac varietálnych a regionálnych rozdielov. Tmavšie
praženie prináša chuť sladko horkú, karamelovú častejšie
čokoládovú, menej kyslú. Svetlejšie praženia sú vhodnejšie
na kávu filtrovanú či zalievanú, tmavšie na espresso prípravu
a sladké, zamatové cappuccino. Je však vždy len na Vás, čo
Vám chutí, čo si vyberiete a čo a ako si pripravíte. Nenechajte
sa nikým manipulovať a riaďte sa len svojím jazýčkom. Preto
56 GONGSK
je tu pre Vás Barzzuz - pražiareň gurmánskych káv, v ktorej
si každý nájde vlastnú ideálnu chuť, ale pre každého otvára aj
neobyčajnú cestu svetom aróm a chutí.
Kávu pre Vás pražíme v našej pražiarni tradičnou technológiou
na bubnovom pražiacom stroji. Proces má formu tradičnej
manufaktúry. Samotnému praženiu predchádza prvé ručné
triedenie nevhodných zŕn. Po pražení nasleduje ďalšie ručné
triedenie pre selekciu prípadných nedopražených, alebo
prepražených zŕn, ktoré by mohli narušiť harmóniu výslednej
chute. Kávu pražíme v štyroch stupňoch praženia, od svetlého
city +, až po tmavý „dark roast“ v Black Blende. V našich
KafeHausoch si môžete kávu najprv ochutnať a následne aj
zakúpiť a nechať zomlieť na hrúbku mletia pre Vašu obľúbenú
úpravu.
Sortiment spoločnosti BARZZUZ s.r.o. tvoria plantážne kávy
a kávové zmesi BARZZUZ. Momentálne je v ponuke viac
ako 50 druhov káv. Ponúkame hlavne 100 % Arabicu, no pre
priaznivcov Robusty sme pripravili aj prvotriednu kávovú zmes
s kvalitnou Indickou robustou. Taktiež ponúkame špeciálny
bezkofeínový blend zo 100 % Arabiky, ale aj jednodruhové
plantážne bezkofeínové kávy, v ktorých bol kofeín odstránený
šetrne, len za pomoci oxidu uhličitého bez iných chemikálií.
Pre pravých gurmánov máme v ponuke aj mimoriadne jemnú
kávu z Jamajky (blue mountain), či neopakovateľnú cibetkovú
Kopi luwak. Kávu Barzzuz si môžete zakúpiť v našich
špecializovaných predajniach KafeHaus, v špecializovaných
coffee shopoch a samozrejme za veľmi výhodných podmienok
na v našom e-shope na www.kafe.sk.
Spoločnosť Barzzuz s.r.o. vznikla za účelom vrátiť na
Slovensko kvalitnú, čerstvo upraženú gurmánsku kávu
a uspokojiť aj tých najnáročnejších zákazníkov.
GONGSK 57
NAPÍSAL ANDREJ ŽITŇAN
Nero a Caligula ... nad
všetkým prach a žula ... slávny
Rím. Nedá mi hneď v úvode
nespomenúť jednu z nezabudnuteľných (dalo by sa napísať
kultových, ale akosi sa mi to
sem nehodí) piesní Mariky
Gombitovej. A ani tak nevadí,
že páni cisári sú v texte
spomenutí v opačnom poradí,
veď ide o textársku licenciu
a navyše to takto pekne
rytmicky sedí. A sedí to aj
tematicky, pretože spomenutí
dvaja vládcovia sa môžu pýšiť
najhoršou povesťou spomedzi
rímskych cisárov, a to nielen
svojej, juliovsko-klaudijskej
dynastie.
No ale začnime pekne po poradí,
teda chronologicky. Gaius Julius
Caesar Germanicus, ráčil uzrieť
svetlo tohto sveta 31. augusta
58 GONGSK
roku 12 už nášho letopočtu,
ako tretí synáčik náramne
populárneho rímskeho generála
Germanica a jeho ctenej
manželky Agrippiny. Úvod jeho
života vyzeral veľmi sľubne.
Povolanie syn, si mohol začať
užívať už od útleho detstva,
ktoré strávil s tatinom
počasie, si Caligula mal na
vlastnej koži otestovať veľmi
skoro. Ledva si totiž zvykol na
svoju popularitu, už si musel
pomaly odvykať. Keď mal sedem
rokov, jeho generálsky otec
Germanicus zomrel. Nešťastní
Rimania obviňovali zo smrti
svojho miláčika a predpokla-
generálom pri vojsku. Aby medzi
rímskych legionárov zapadol,
mamina mu nechala vyrobiť
miniuniformu aj s minisandálkami – všetko presná kópia
oficiálneho rímskeho ošatenia
vojakov. Tí boli z rozkošného
synáčika svojho obľúbeného
veliteľa natoľko paf, že ho
okamžite pasovali na svojho
maskota a v súvise s tým
dostal aj prezývku, pod ktorou
vošiel do dejín. Caligula je totiž
zdrobnenina od slova caliga,
označujúceho vojenský sandál.
Niet sa čo čudovať, že sa neskôr,
už vládcovi mocnej rímskej
ríše, ani trochu nepáčilo, keď
ho niekto oslovil ako „cisára
Sandálku“. Z toho si my ale
nebudeme nič robiť a keďže je
všeobecne známy ako Caligula,
budeme ho tak volať aj my.
daného budúceho cisára svojho
vtedajšieho vládcu – cisára
Tiberia (viac o tejto záhade
v minulom čísle GONG-u).
Vdova Agrippina toto
presvedčenie nielen zdieľala, ale
aj veľmi otvorene a nediplomaticky dávala najavo. Tiberia
to postupne prestalo baviť až
natoľko, že ju spolu so starším
synom Nerom nechal poslať
v roku 29 do vyhnanstva. Do
roka bol Nero mŕtvy (z čoho
je jasné, že nejde o budúceho
cisára rovnakého mena).
Do konca roku 33 sa za Nerom
odobrala mama Agrippina aj
mladší brat Drusus.
Skutočnosť, že šťastie je vrtkavé
a premenlivé ako aprílové
Osirelý Caligula medzitým
vyrastal najprv u svojej
prababky Lívie (mimochodom
bola Tiberiovou mamou)
a po jej smrti u babky Antónie
(mimochodom dcéra Marka
Antónia a Augustovej sestry
Octavie). V čase vyhnanstva
svojej mamy a brata, sa Caligula
s tromi mladšími sestrami, ocitli
pod dozorom vojakov. Vzhľadom
na osud jeho starších bratov by
sa dalo predpokladať, že ďalším
na rade je práve posledný
mužský potomok Germanica
a Agrippiny. Na prekvapenie
mnohých, však žiaden proces
s Caligulom nenasledoval.
Naopak, Tiberius si ho v roku
31 pozval na ostrov Capri, kde
ho spolu so svojím vlastným
vnukom Gemellom postupne
pripravoval na ich budúcu
oslnivú kariéru vládcov ríše
rímskej. Že by sa šťastena
opäť rozhodla byť ku
Caligulovi milšia? Alebo
platí príslovie
o unavenom šťastí, ktoré
si sadne aj na vola...
Aký však mohol mať Caligula
vzťah k človeku, ktorý bol
zodpovedný za smutný koniec
jeho najbližších? Doboví autori
sa vcelku zhodujú v tom, že sa
vedel vynikajúco pretvarovať.
„Nikdy nebolo lepšieho otroka
ani horšieho pána“, napísal
jeden z nich. Keď v marci roku
37 Tiberius zomiera, okamžite
sa začnú šíriť zaručené správy
o tom, že ho vankúšom udusil
Caligula. Keďže sa s týmto
záslužným činom sám nikdy
nechválil a zároveň viacerí
antickí dejepisci (napriek ich
známej záľube v morbiditách
a bulváre) popisujú Tiberiovu
smrť ako úplne prirodzenú,
vankúšové dusenie starca radšej
škrtneme.
Vzhľadom na to, že Rím prišiel
iba o druhého – navyše zúfalo
neobľúbeného – princepsa,
GONGSK 59
vynorila sa pochopiteľne otázka,
ako ďalej. Pánom senátorom je
jasné, že ku klasickej republike
sa už vrátiť nedá – ľud a hlavne
armáda si veľmi rýchlo odvykli.
Zároveň je tu po ruke niekto,
koho aj priemerný Riman
aj priemerný legionár, budú
svorne zbožňovať – syn svorne
zbožňovaného Germanica.
Senát teda nakoniec nemá až
takú náročnú úlohu – poveriť
vedením rímskeho impéria
Caligulu. Skutočnosť, že má
iba 25 rokov a absolútne žiadne
štátnické či vojenské skúsenosti,
zrejme slovutným senátorom
ušla. Ich náramnú ochotu môže
vysvetliť snáď ešte viera, že
práve mladého a neskúseného
šuhaja budú môcť ľahšie
manipulovať a tak znegovať
to, čo spravil Augustus – pod
pokrývkou principátu si variť
starú republikánsku polievočku.
Možno to bolo tak, možno
inak, v každom prípade však
nikto netušil, čo sa z mladého,
neskúseného, ale už vopred
milovaného a zbožňovaného,
v poradí tretieho cisára, vykľuje.
Nuž, zo začiatku sa kľulo to,
čo všetci čakali – samé dobré
správy. Zrušil zákon o urážke
majestátu, ktorý ku koncu vlády
štedro využíval práve Tiberius.
Vyhlásil všeobecnú amnestiu
a možnosť návratu pre všetkých
vyhnancov. Keďže jeho najbližší
sa už po vlastných vrátiť
nemohli, osobne sa obťažoval
pozbierať ich pozostatky
a slávnostne ich priviezť do
Ríma. Finančné prostriedky,
ktoré ušetril Tiberius, Caligula
opäť veľmi prezieravo minul na
verejné hry, slávnosti
60 GONGSK
a gladiátorské zápasy. Ľud
rímsky bol prešťastný, akurát
obetné zvieratká zrejme veľmi
nie. Počas prvých troch mesiacov
vlády nového princepsa, ich vraj
od samej radosti obetovali 160
tisíc.
Tak ako Caligulovo šťastné
detstvo trvalo 7 rokov, šťastie
Rimanov z Caligulu trvalo tiež
iba 7. Bohužiaľ nie rokov, ale
mesiacov. V októbri 37 milovaný
vládca ťažko ochorel. Na základe
dobových správ mohlo ísť buď
o encefalitídu, alebo o vírusové
ochorenie postihujúce nervový
systém. To, že sa nám náš milý
mladý neskúsený Caligula
jednoducho nervovo zosypal,
tiež nie je nemožné, zvlášť keď
si uvedomíme, aké šoky už
mal vo svojom veku za sebou.
Ten najväčší – zo dňa na deň
sa stať vládcom sveta – musel
rozdýchať iba nedávno.
V priebehu pár mesiacov sa
nakoniec uzdravil, ale táto
záhadná choroba na ňom
zanechala nezmazateľnú stopu.
Princeps už nikdy nebol taký,
ako predtým. A to, že aj antickí
autori uvádzajú zmenu v povahe
a správaní sa, treba brať vážne.
V tých časoch sa totiž verilo, že
človek je povahovo nemenný.
Keď je zákerný, paranoidný,
zhýralý ako starec, bol takým
vlastne vždy, iba to nedával až
tak najavo.
Prvé rozhodnutia po fyzickom
uzdravení, boli dosť príznačné –
likvidácia skôr domnelých ako
skutočných uzurpátorov moci.
Ako prvý bol donútený
k samovražde Gemellus,
ktorý mal byť podľa Tiberiovej
poslednej vôle spoluvládcom.
Caligula ho najprv adoptoval,
aby aspoň ako tak učinil
Tiberiovmu závetu zadosť,
nastupujúca paranoja však
zavelila inak a Gemellus musel
z cesty. Podobne dopadol aj otec
Caligulovej prvej manželky,
Silanus a sudca, ktorý ho
odmietol súdiť. Nasledoval
prefekt prétoriánskej gardy
Macro, ktorý bol v podstate
strojcom Caligulovho vzostupu
k moci.
Na druhej strane tu však bolo
aj pár osôb, ktoré sa tešili veľkej
dôvere vládcu. Boli to zvlášť jeho
traja prepustenci – Callistus,
Helikon a Protogenes. Tí za
odmenu prikrmovali Caligulovu
nenávisť voči senátorom na
jednej a lásku k výstrednostiam
na druhej strane.
V polovici roku 38 zomrela
Caligulova najobľúbenejšia
sestra Drusilla, čo jeho
mentálnemu stavu určite
neprospelo. Jej pamiatku
nechal zvečniť tak, že ju povýšil
medzi bohov, čím sa stala
prvou rímskou zbožštenou
ženou – dovtedy sa tejto pocty
mohlo dostať iba mužom. Veľkú
náklonnosť k svojej sestre dal
Caligula najavo ešte raz – svoju
jedinú dcéru pomenoval Julia
Drusilla. Vzhľadom na rímsku
záľubu v bulvári, je už len
pochopiteľné, že ho ctení doboví
historici obviňovali z incestu...
Napriek tomu sa v tom istom
roku zmobilizoval, aby sa svetu
ukázal aj ako politik, štátnik
a reformátor. Zverejnil
napríklad účty štátnej
pokladnice, zrušil alebo
znížil viaceré dane, finančne
nahrádzal majetok Rimanov
zničený pri požiari
a pochopiteľne pokračoval
v starostlivosti o zábavu
obyvateľstva. Iste, získal si
tým sympatie ľudu rímskeho,
na druhej strane týmito
„reformami“ však dokázal,
behom necelého roka, rozhádzať
milióny, zhromaždené jeho
predchodcom, čo sa pochopiteľne
prejavilo štátnymi finančnými
suchotami a s nimi zrejme
súvisiacim nedostatkom obilia
a následným hladom. Keďže
mu ešte v tejto dobe záležalo
na pozitívnej verejnej mienke,
pokúšal sa výpadok v štátnom
rozpočte doplniť alternatívnymi
opatreniami – falošné
obvinenia, zmanipulované
alebo žiadne súdy, následne
popravy a konfiškácia majetku.
Keďže už bolo jasné, že zrušiť
dane je síce populárne, ale
výrazne nesystémové (alebo
protisystémové) opatrenie,
nechal pre zmenu zdaniť
súdne pojednávania, svadby aj
prostitúciu. Týmto krokom si
aj zvyšnú popularitu výrazne
zredukoval. O to viac, keď
dav protestujúcich nechal
zlikvidovať pomocou armády.
Aj viacerí príslušníci tejto
tradične lojálnej inštitúcie,
pocítili Caligulove reformy –
dôstojníci museli napríklad
odovzdávať korisť, nadobudnutú
počas vojenských výprav, čo
bola v dejinách rímskych légií
nepríjemná novinka.
Keď už sme pri tej armáde,
bude zaujímavé pozrieť sa na
Caligulu ako dobyvateľa. So
svojimi nulovými skúsenosťami
s velením armády, jednoducho
nebol predurčený na to, aby sa
do dejín zapísal ako šikovný
vojvodca. Napriek tomu sa
o to aspoň pokúsil. To, čo
sa dozvedáme od dobových
dejepiscov, znie skôr ako fraška.
Pri ťažení proti Germánom
vraj väčšinu času trávil hraním
hazardných hier, dodávaním si
odvahy pomocou alkoholických
nápojov a popravami bohatých
Galov (prečo práve bohatých,
je vzhľadom na predchádzajúci
odsek dosť zrejmé). Plánovaná
výprava do Británie uviazla na
brehoch Lamanšského prielivu,
kde vraj Caligula nariadil
vojakom v bojovej formácii
zbierať mušle, ako korisť mora.
Návrat cisára ovenčeného
vojnovou slávou mal pôvodne
sprevádzať triumf, na ktorý je
bezpodmienečne nutné zohnať
čo najviac zajatých nepriateľov.
Keď sa však prakticky nebojuje,
ťažko sa zajímajú tisíce, ba
čo i len stovky odbojných
Germánov. Caligula si však
nenechá pokaziť radosť takýmto
nepatrným detailom – najme si
galských zápasníkov, ktorým
POKRAČOVANIE ČLÁNKU V BUDÚCOM ČÍSLE
odfarbí vlasy na červeno, aby
vyzerali ako Germáni. Nikto
sa už nikdy nedozvie, či kvôli
nekvalitnej farbe na vlasy alebo
nekvalitnému komparzu, ale
Caligulovo divadielko
s triumfom sa nakoniec
nekonalo. Princeps sa uskromnil
s tým, že vydal zvláštnu emisiu
mincí zdôrazňujúcich jeho
vojenské úspechy.
Po návrate do Ríma sa zároveň
prehĺbila Caligulova paranoja.
Nuž a kto sa v Ríme ponúka
ako najpravdepodobnejší
konšpirátor usilujúci sa
o likvidáciu panovníka?
Samozrejme senátor. Útok na
senát začal paradoxne prejavom,
v ktorom obviňoval ctených
pánov senátorov z aktívneho
spolupodieľania sa na popravách
z čias Tiberiovej vlády. A aby raz
a navždy bolo jasné, aký trest
čaká toho, kto pomáhal cisárovi
vraždiť, spustila sa séria vrážd
senátorov predchádzaných
mučením a ponižovaním.
Aby Caligula podčiarkol to, že
nebude ako Tiberius, obnovil aj
zákon o ochrane majestátu.
Niekde k tomuto obdobiu sa
viaže aj ďalší posun cisárových
preferencií. Kým donedávna
bola motorom jeho rozhodnutí
snaha zapáčiť sa ľudu, teraz sa
na povrch dostáva bezohľadnosť,
spojená so zvláštnym zmyslom
pre cynický, sarkastický humor.
„Nech ma nenávidia, hlavne, že
sa ma boja“ je replika z jednej
dobovej tragédie, ktorú si mal
Caligula privlastniť ako svoje
motto.
GONGSK 61
TEXT: HANA ŠEBANOVÁ, FOTO: HANA ŠEBANOVÁ, INTERNET
Na
Kamb odžu
- ovplyvní vás viac,
ako jej dovolíte
pozor
Rovnako ako aj okolité krajiny juhovýchodnej Ázie, je plná dojímavých kontrastov, avšak
s niečím navyše. S absolútnym odovzdaním sa domácich obyvateľov. Z ich očí vyčítate veľa.
Nie všetko sa vám bude páčiť, ale aspoň o tom začnete rozmýšľať - čo je na naše rozmaznané
Európske prostredie luxus. Tak do toho.
62 GONGSK
GONGSK 63
Väčšina ciest začína
očakávaniami, ktorým sa nedá
vyhnúť. Moje boli o Angkor
Wate, Pol Potovi a chudobe.
Zisťovala som, hľadala, ale
odpovede ma neuspokojili. Tak
som sa tam vybrala, na ceste
medzi Laosom a Thajskými
ostrovmi, a vrelo odporúčam.
Keď máte čas a trochu peňazí,
64 GONGSK
zažijete silné veci. Príchod do
hlavného mesta Phnom Penh, je
facka, ktorá vami otrasie. Zažila
som rôzne chaotické spôsoby
dopravy, ale tamojšiu ťažko
niečo prekoná. Jazdí tam totiž
všetko, všade a stále. Všade sa
stretnete s neustálym trúbením,
hudbou a očarujúcim úsmevom.
Je fascinujúce, že aj bez
základného dopravného servisu,
je Kambodža bez nehôd. Vodiči
sa dohadujú očami, intuíciou. Ja
som si na jazdenie jednoducho
netrúfla, ešte som nebola
naladená „na ich vlne“. Ľudia
v krajine fungujú na princípe
dôvery a nádeje v budúcnosť,
pretože režim červenej armády
vykynožil väčšinu obyvateľstva.
V situácii, keď nemáte rodičov,
prácu a žiadne vyhliadky na
lepší život, máte totiž dve
možnosti. Opustiť sa, alebo sa
vzchopiť. Kambodžania tento
princíp pochopili a tešia sa
z toho, že žijú. Z toho, že majú
veľa slnka, Budhu v sebe
a jeden druhého. Snažia sa
stavať nové školy, nakoľko
Pol Potov režim zrovnal so
zemou všetko, čo javilo známky
vzdelania či individuálneho
uvažovania. Boli zrušené
peniaze a zakázaný obchod.
Život a oblečenie Kambodžanov
boli plne unifikované: každý
musel byť oblečený rovnako (do
čiernej rovnošaty). Ľudia boli
rozdelení do družstiev a celé dni
museli drieť na poliach. Rybolov
a zbieranie plodov, spadnutých
zo stromov, boli zakázané
ako kontrarevolučná činnosť.
Manželskí partneri boli ľuďom
prideľovaní a páry sa mohli
stýkať len vo vymedzených
časoch, za účelom plodenia
detí. Tie boli potom rodičom
odoberané a vychovávané
GONGSK 65
Angkarom. Namiesto „JA“
sa muselo hovoriť „MY“,
deti svojich rodičov nazývali
„strýko“ a „teta“, zatiaľ čo
ostatných dospelých „otec“ alebo
„matka“. Národnostné menšiny
(Vietnamci, Čamovia a Čínania)
boli tvrdo perzekuované
a museli sa vzdať všetkého,
čo ich odlišovalo od ostatných
Kambodžanov. Pol Pot nechal
vyhladiť inteligenciu. Nielen
66 GONGSK
akademikov, ale aj všetkých,
ktorí nosili okuliare. Takto
prišla Kambodža o takmer
všetkých špecialistov.
Potenciálnych „nepriateľov
štátu“ posielali do väzníc
a brutálne, až sadisticky, mučili.
Museli povedať mená všetkých
ľudí, s ktorými sa poznali, ako
aj mená všetkých členov rodiny.
Následne zmučených poslali na
„pole smrti“ a zabíjali roľníckym
náradím. Potom pozbierali
všetkých, ktorí boli vymenovaní
pri mučeniach a zopakovali celý
proces. Mŕtvych používali ako
hnojivo na farmách. Pol Pot bol
jeden z najkrutejších diktátorov
v histórii ľudstva. Zomrel pred
šestnástimi rokmi. Doma
v posteli. Jeho posluhovači
sú žiaľ doteraz v parlamente
a veselo vládnu ďalej
zúboženému ľudu, ktorý sa
nedokáže vzoprieť. Napriek
tomu, že nemajú vymoženosti
ako my, snažia sa. Z ich tváre
vyčítate silnú odhodlanosť.
Nie bojovať za svoju krajinu
- tak ako nám to dennodenne
vysvetľovali. Násilím a siláckymi
rečami nedosiahnete nič. Toho
tam už bolo dosť. Keď zaseješ
mango, vyrastie ti mango.
Nič iné z manga nevyrastie.
Pochopili to. Vraj iba pokojom
a pomaly sa dá dosiahnuť veľa.
Preto ignorujú televízory, kde
im vtláčajú do hláv telenovely
s falošnými obrázkami ich
krajiny, ktorá sa na míle líši od
tej reálnej. Začínajú rozmýšľať.
Mladí ľudia bažia po vzdelaní
a hlavne milujú svoju krajinu.
Dennodenne vám chcú ukázať
to najlepšie z nej a z nich. Je
to silný stret energií, ktorému
neujdete. Načo aj? Netreba sa
báť, akurát treba otvoriť oči.
Múzeum genocídy, polia plné
masových hrobov či jazero, kde
žijú detské siroty? Čo by sa vám
viac páčilo? Znie to tragicky
a pritom je v tom viac pozitívnej
energie, než v ktorejkoľvek
okolitej krajine. Pretože si odžili
svoje a teraz sa sústreďujú na
prítomnosť, lásku a vďaku.
Hlavné mesto Kambodže sa dá
najlepšie definovať ako obrovský
GONGSK 67
zmätok plný detí v uniformách
a tuk-tukov (vozíky na
kolieskach, fungujúce ako
taxíky). Veľký šok sú určite ceny
za tovar a služby, ktoré sú
v porovnaní s okolitými
krajinami o dosť vyššie. Napadlo
mi, že sú porovnateľné s cenami
v našom hlavnom meste. Tým
pádom sa na ceny u nás doma
sťažujem omnoho menej. Toto
na cestovaní zbožňujem! Vďaka
68 GONGSK
nemu si vážim domov a teším
sa z neho. Človek, ktorý má rád
svoj priestor, ticho a poriadok,
by v Phnom Penh asi nevyšiel
na ulicu. Tá ho totiž úplne
pohltí. Všade sú žobrajúce deti,
ktoré perfektnou angličtinou
vysvetľujú, že „dolár je síce fajn,
ale sprite predsa stojí 2 doláre.
A to nevadí, že ty to nevieš,
to je v poriadku, stačí keď im
ho kúpiš.“ Je to jedno z mála
miest na svete, kde miestni
podporujú malých vydieračov,
pretože nikdy nevieš, ako
jedného dňa dopadneš. Do
srdca nevidno. A oni dajú radšej
priestor pozitívnemu odkazu
pred odsúdením. Je to miesto,
kde som si kamarátov doslova
kupovala, pretože počúvať ich,
mi robilo dobre. Ani ja som
neriešila ich potmehúdske ciele,
jednoducho sme len tak boli
a rozprávali si zážitky
s rodinami, vládou či pitnou
vodou. Každý tie svoje, z čoho
nám niekedy bolo do plaču
a inokedy do smiechu.
V každom prípade som taký
nával spontánneho vyjadrovania
už dlho nezažila a cítila som
sa pri tom veľmi dobre. Hlava
sa spomalila a to je pre mňa
najvyššia forma zážitku. Inak je
tam všetko ako v inom hlavnom
meste juhovýchodnej Ázie:
kráľovský palác, tanečnice,
fantastické jedlo na ulici,
obrovské tržnice, hluk, všade
prítomní mnísi a motorky.
A neustále zjednávanie.
Nebuďte prosím naivní, keď
už náhodou máte pocit, že
cena je dohodnutá. Nie je to
tak, ona sa totiž ešte trošku
zvýši. Samozrejme s úsmevom.
Fascinujúci je aj kopček,
z ktorého vypustíte vtáčika, ale
iba za pár dolárov! A predstavte
si - on hneď priletí naspäť do
klietky a vy sa dozviete, že sa
to ešte nikdy nestalo, urobil
to iba ten váš. Zlatí sú, snažia
sa naozaj usilovne, aby ste sa
cítili dobre a nechali tam aj to
posledné, čo máte.
GONGSK 69
Angkor Wat
Považujem ho za jeden
z najsilnejších zážitkov v mojom
živote. Z veľkej časti preto, že
sme sa ocitli na jeho samom
vrchole úplne prví a precítili
ticho v džungli, v blízkosti neba,
opantaní veľmi silnou energiou.
Stačilo na to 10 dolárov pre
pána upratovača. Za túto radu
sme veľmi vďační cestovateľom,
70 GONGSK
ktorí nám ju posunuli.
Na druhej strane tým všetci
prispievame k masívnejšiemu
turizmu. Avšak to, čo zažijete
cestou do Angkor Watu
z mestečka Siam Reap, je veľmi
komické. Okolo štvrtej ráno sa
predbiehajú rýchlosťou 30 km/
hod taxíky, tuk-tuky, bicyklisti,
limuzíny, dokonca aj pešiaci,
aby boli medzi prvými a odfotili
si hlavný chrám pri východe
slnka. Neviem ako táto potreba
vznikla, v každom prípade ma
valiaci sa dav cez polia v úplnej
tme, pobavil. Hlavne ide
o dav bez akejkoľvek predstavy,
čo ho na konci čaká. Ocitli
sme sa pri vode s množstvom
turistov z celého sveta a to nás
neuspokojilo. Našim zvedavým
hlavám sme potrebovali dať
odpoveď. Tak sme sa potme
trepali cez obrovské balvany,
starobylé námestia, až sme sa
ocitli pred posledným výstupom,
kde svietila nádej v podobe
uja s metlou. Paradoxne má
určite najlepšie zamestnanie
v celej Kambodži. O šiestej
ráno má totiž zarobené viac,
než je moja denná mzda na
Slovensku. Najviac ma pobavilo,
že zabudol na sľub úplatku,
ktorý sme si dohodli a tak sme
ho museli, už za svetla, hľadať.
Lenže on sa dosť podobal na
svojich kolegov, takže sme
si hodinku cvičili intuíciu.
Ktorý to asi bol? Ruku totiž
nastavovali všetci. Našťastie
sme ho našli a vyriešili si tak
morálnu dilemu. Tá totiž vo
mne v ten deň poriadne vrela.
Úplatok vs. množstvo turistov,
ktorí sľúbia pár koruniek za
spomínanú službu a potom
sa vyparia. Získajú čo chcú,
nevážia si miesto, kde sa ocitli
a cítia sa dôležití natoľko, že
si sami odôvodnia, ako dobre
to vymysleli. Zdá sa mi to
najpokryteckejšie zo všetkého.
Bez ohľadu na všetko, je
to obrovská plocha plná
nádherných chrámov. No aj
napriek tomu sa im podarilo
uchovať absolútnu autenticitu.
Všade sa dá ísť, fotiť a aj pre
samotných Kambodžanov je
veľký sen dostať sa raz do
Angkor Watu. Sú krásne dojatí,
keď vchádzajú do komplexu,
o ktorom dlhé roky snívali.
Skoro ako deti.
GONGSK 71
PLUS
MÍNUS
normálnezvláštne
TEXT: JH
...je to, ako sa všetko posúva niekam inam. Okrem počasia aj napríklad pracovná doba. Vždy sa hovorilo,
že hnusní pracovníci kultúry a školstva majú letné prázdniny, čiže, aspoň tak to navonok vyzeralo, majú
oveľa viac dovolenky ako všetci ostatní. Ostatné obyvateľstvo totiž v lete maká ako dobre naolejovaný stroj.
Vraj. Skúste v lete osloviť kohokoľvek z akejkoľvek firmy, že by ste niečo potrebovali, alebo že by ste sa
chceli na niečom dohodnúť. Ak sa náhodou prepracujete k tomu, aby vás operátor prepojil na niekoho
kompetentného, z opačného konca telefónu dostanete vyhýbavú, žiadnu, alebo aspoň jedovatú odpoveď.
Pracovník, ktorého hľadáte, je na dovolenke, keď sa vráti, ide na dovolenku ten, s ktorým by ste mali jednať
po tom predchádzajúcom, potom je celopodniková dovolenka, potom má dovolenku dodávateľská firma,
preto táto, do ktorej sa dobíjate, musí čakať a nútene dovolenkovať atď atď. Kolotoč. Inými slovami, kultúra
a školstvo majú verejne známe voľno, no všetky ostatné odvetvia skryte „voľnujú“ tiež. Nasťahoval sa k nám akýsi hviezdny diárový
systém. Ak máte chuť v lete vylepšovať niečo na svojom obydlí, alebo si oddýchnuť tým, že povybavujete všetko, na čo ste počas
roka nemali čas, tak si pekne kúpte diár a dohodnite si s firmami svoje otravné letné pracovné plány láskavo už kdesi na jeseň
minulého roka. Alebo, a to je ďalšia možnosť, ku ktorej sa mnohí z nás uchyľujú čím ďalej častejšie, dovzdelajte sa vo veciach,
ktoré ste pôvodne chceli zveriť odborníkovi a urobte si ich sami. Aj tak sa tu už všetci tvária ako odborníci na čokoľvek. Chcete
sa napríklad hrdiť titulom „herec“? Stačí schrúmať jednu čokoládu a zahráte si v seriáli. Že neviete hrať? Nevadí, v tej záplave
polo-hraných vecí si to aj tak nikto nevšimne. Ale nie, nepokazme si leto debatami o poloprofesionalizme v... v... vlastne sa zdá, že
takmer vo všetkom. Ešteže máme aspoň istotu, že pitevnému stolu vládne skutočný a nefalšovaný patológ. I keď... Ale ako hovorím,
nepokazme si leto čiernymi myšlienkami. Letný, absolútne jednoduchý receptík. A máme alternatívy. Buď akékoľvek šťavnaté ovocie,
to roztlačíme a aj so šťavou a cukrom dáme do nádobky, ktorá môže ísť do mrazničky, alebo si necháme sušiny, ktoré ostanú
v nádržke odšťavovača, trochu ich prelejeme práve získaným čerstvým džúsom a takisto ich necháme zamraziť. V prudkom lete iba
vytiahneme nádobku z mrazničky a buď si zamrazené ovocie vychutnáme ako dreň, alebo ho jednoducho zalejeme vodou a máme
príjemný kyselkavý nápoj s ľadom. Tak na zdravie, ako hovorím vždy o tomto čase, uvidíme sa na niektorom z letných festivalov,
alebo len tak pohodení na lúke, v každom prípade strávte leto s niekým, koho milujete, lebo šťastný človek sa nenechá vytočiť, ani
keď mu pečie na hlavu solárny trt. (Zbožňujem tento sprostý názov slnka, ukradla som ho z niektorého z detských kreslených filmov.)
72 GONGSK
GONGSK 73
74 GONGSK
Download

Stiahnuť PDF - Časopis GONG