Farské listy
Vydáva farský úrad RKC v Urminciach pre pastoračné potreby
Ročník: IV.
September-október 2012
Číslo: 13
Na chvíľu v kláštore ...
Počas prázdnin som navštívil Červený
kláštor, ležiaci v malebnom kraji Pieninského
národného parku. Kláštor vybudovali po roku
1320 kartuziáni. Začiatkom 18. storočia nitriansky biskup Ladislav Maťašovský daroval kláštor kamaldulským mníchom. Príchodom kamaldulov sa začala nová etapa rozkvetu kláštora.
Kamalduli podobne ako kartuziáni žili pustovníckym životom. Venovali sa hospodáreniu,
rybolovu, včelárstvu, zbierali liečivé byliny
a liečili chorých. V roku 1754 tu bola založená
lekáreň, ktorú v širokom okolí preslávil najmä
fráter Cyprián. Na svoju dobu bol všestranne
vzdelaným mužom. Zaoberal sa medicínou,
botanikou, farmáciou, ale aj mechanikou
a kozmológiou. Jeho najvýznamnejším celoživotným dielom je Herbár, ktorý obsahuje 283
rastlín. Pri každom exemplári je uvedený názov
po latinsky, nemecky, grécky, poľsky
a slovensky. Cyprián bol známy aj svojimi pokusmi zhotoviť lietajúci stroj. V roku 2010 spopularizoval postavu brata Cypriána slovenský
film Legenda o lietajúcom Cypriánovi,
s piesňou, ktorú naspievala Zuzana Smatanová. Významnou osobnosťou kláštora bol tiež
páter Romuald Hadbavný, archivár a duchovný
správca konventu. Jemu sa pripisuje autorstvo
prvého prekladu Biblie z latinského do západoslovenského jazyka v roku 1750.
Kláštorný komplex je zachovaným
svedectvom jednoduchého a skromného života
pracovitých a húževnatých mníchov. Nádherná
príroda, kláštorný kostol sv. Antona, jednotlivé
domce so záhradkami, dielne i lekáreň, uhladenosť a poriadok architektúry kláštora – to všetko korešponduje s usporiadaným a pokojným
životom mníchov v duchu benediktínskeho
hesla Modli sa a pracuj. Ovzdušie plné pokoja
i muzeálne expozície vás prenesú do čias dávnych, keď bol kláštor miestom súzvuku ticha a
kontemplácie s každodennými povinnosťami
a prácou.
Začal sa september a s ním nový
školský rok, nové povinnosti a úlohy, každodenný zhon a najrozmanitejšie aktivity. V tomto
uponáhľanom období by sme si občas priali,
aby náš život bol harmonický, bez zbytočnej
nervozity či vnútorného nepokoja, možno podobný tomu, ktorý prežívali mnísi v Červenom
kláštore. Aspoň na chvíľu chceme občas prekročiť prah kláštora a prežívať samotu uprostred bežných starostí, vnímať ticho uprostred
hluku a prednášať modlitbu uprostred práce.
Nemusí to byť len romantická predstava či
zbožné želanie. V určitom zmysle môžeme
našu dedinu prirovnať k jednému rozsiahlemu
kláštornému komplexu, síce bez múrov, klau-
zúry a rehoľného poriadku. Predsa však
žijeme jeden vedľa druhého, delia nás síce
hranice našich plotov, ale spája nás kresťanská viera a láska, spoločne sa stretávame, rozvíjame dobré medziľudské vzťahy,
spoločne niečo budujeme a vytvárame,
navzájom si pomáhame, udržiavame verejný poriadok a zásady spolužitia. Máme tu
postavené
naše
domčeky,
okolo
nich záhradky pre zeleninu, ovocné sady,
sú tu remeselnícke dielne, väčšie a menšie
hospodárske dvory, je tu škola i lekáreň,
ošetrovňa, pekáreň, spoločenské priestory,
cintorín a samozrejme chrám. Posvätné
miesto nášho chrámu je srdcom i dušou
našej obce. V dome modlitby sa môžeme
vždy stíšiť, duchovne pookriať a načerpať
novú silu a tvorivosť. V chráme môžeme
spoločne prosiť a ďakovať nášmu Stvoriteľovi, tu si máme vzájomne odpúšťať
a vyprosovať si požehnanie pre všetky naše
práce a podujatia. Hlas chrámových zvonov
sa každý deň šíri ponad strechy našich domov i ulicami našej obce. Zvony určujú
striedanie všedných a sviatočných dní, oni
dávajú rytmus práci a oddychu. Hlas zvonov
nás ráno, napoludnie i večer napomína
k modlitbám. Zvoláva nás na bohoslužby
v deň Pána, ale i v pracovné dni. Ak sa nám
bude zdať, že nás práca úplne pohltila, že
hladina našej mysle a duše je nepokojná
ako rozbúrené more, že už ďalej neunesieme bremeno povinností a starostí, príďme
na chvíľu do chrámu, zložme svoje ruky
k modlitbe, odhoďme starosti, upokojme
svoje srdce a nasýťme dušu Božím slovom
a Chlebom života. Dvere chrámu sú otvorené pre nás aj v pracovné dni, ráno či večer,
vždy, keď nás budú zvolávať zvony.
Milí priatelia, nech nám chvíle strávené v tichu a v modlitbe pomáhajú ľahšie
zvládať všetky naše povinnosti, práce
i štúdium, ktoré nás v tomto období čakajú.
Osvojme si stáročiami osvedčený mníšsky
poriadok oddychu, práce a modlitby. Nepodceňujme modlitbu i vtedy, keď máme iných
povinnosti viac než dosť. Práve návšteva
chrámu, modlitba i krátka adorácia nám
pomôžu byť viac pozorní a sústredení
v práci, vlejú do nášho vnútra pokoj
a vyrovnanosť a prinesú predovšetkým Božie požehnanie, bez ktorého by boli zbytočné všetky naše námahy a úsilia.
Marián Janček, správca farnosti
Svätý v Urminciach
(p.Lukáš Buchta)
Ráno čo ráno
vystiera
v túžbe svoje oči
deň,
na Pánov dom.
Či sa stretnú
zoči-voči
sny,
o naplnení
duše.
On
– nepopustí.
Bez fanfár,
si za svojím
stojí.
September 2003 Kláštor/Zn
„Rodina Božích detí
má domov. Je to kostol – dom Boží i náš.
Stretávame sa v ňom,
aby sme oslavovali
Boha Otca spolu
s Ježišom Kristom
v Duchu Svätom.“
Strana 2
Farské listy 13
Obnovená Pieta v Horných Štitároch
Kamenná socha Piety patrí k najstarším pamätihodnostiam v obci
Horné Štitáre. Zo zápisnice kanonickej vizitácie farnosti Urmince z
roku 1780 sa dozvedáme, že v Štitároch sa už v tom čase nachádzali
dve kamenné sochy blahoslavenej Panny Márie, jedna na cintoríne a
druhá pri kráľovskej ceste. V hodnotiacej správe z roku 1855 urminský farár Ferdinand Csóka píše, že sochu bolestnej Matky na cintoríne v Štitároch dala zhotoviť rodina Grmanec. Potvrdzuje to aj preklad latinského nápisu na pilieri pod sochou:
Túto sochu našej ochrankyne a tešiteľky prebolestnej matky Márie dala postaviť rodina Grmanec ku cti Najsvätejšej Trojice 1695. Keďže ide o dielo
neznámeho autora, nevieme presne
určiť, či dodnes zachovaná socha je
pôvodná alebo pochádza z neskoršieho obdobia, ako je datovaný kamenný
pilier.
Zobrazenie Piety je súčasťou ikonografického cyklu pašiových výjavov z
utrpenia, ukrižovania a smrti Ježiša
Krista. Zobrazenie matky držiacej v
lone mŕtve telo svojho syna predstavuje trináste zastavenie krížovej cesty a tiež jednu zo siedmich bolestí
Panny Márie. Obraz zachytáva udalosť medzi snímaním z kríža a
uložením do hrobu. Pôvodne sa táto časť nazývala Oplakávanie. Zdôraznením postavy Panny Márie a postupným vylúčením ostatných
postáv sa z motívu Oplakávania vyvinul motív Piety.Tento obraz trpiacej Matky bol nášmu národu, najmä v ťažkých časoch, veľkou útechou a posilou. Preto na Slovensku
má úcta k Sedembolestnej Panne
Márii dávnu tradíciu, ktorú potvrdil v
roku 1927 pápež Pius XI., keď dekrétom Celebre apud gentm Slovacum
vyhlásil Sedembolestnú Pannu Máriu
za patrónku Slovenska.
Kamennú sochu Piety na cintoríne v Horných Štitároch poznačil zub
času natoľko, že jej hrozila deštrukcia a absolútna strata sochárskeho
rukopisu. Reštaurátorske práce boli
nevyhnutné. V roku 2012 sa kamenný originál sochy odborným spôsobom ošetril, zakonzervoval a uložil
do interiéru kaplnky Božského Srdca.
Vyhotovený odliatok sochy Piety bol
umiestnený na zreštaurovaný kamenný stĺp s hlavicou. Socha Piety sa tak znovu stala významnou
dominantou areálu cintorína v Horných Štitároch.
Kamennú sochu Piety zreštauroval akademický sochár Dušan
Hagara. Komplexné reštaurovanie stĺpu a sochy sa uskutočnilo s finančnou pomocou Obecného úradu z Horných Štitár a zo zbierok
obetavých veriacich z Horných Štitár. Socha bola slávnostne požehnaná 14. septembra 2012, v predvečer slávnosti Sedembolestnej
Panny Márie. Všetkým, ktorí sa podieľali na oprave a finančne prispeli
na záchranu a obnovu historicky vzácnej
pamätihodnosti obce a farnosti patrí úprimné poďakovanie.
Marián Janček, správca farnosti
Sedembolestná Panna Mária
Patrónka Slovenska
„Veď ona vždy preukazovala nášmu ľudu
útechu v utrpeniach a pomoc v nebezpečenstvách.
Ani teraz neprestáva orodovať za nás
a s materinskou láskou sa stará o bratov a
sestry svojho syna.
Preto ju oslavujeme ako patrónku nášho
národa
a uctievame ju ako našu nebeskú Matku.“
(Pieseň vďaky, Rímsky misál)
Výzva mužom, manželom,
otcom.
Určite si pamätáte na Veľkonočnú duchovnú obnovu mužov, ktorá vyvrcholila našimi spoločnými modlitbami
otcov. Na moje veľké, ale úprimné prekvapenie Vás prišlo pekné spoločenstvo / 41/. To ma privádza k myšlienke,
aby sme si aj my otcovia v našej obci
založili spoločenstvo modlitieb otcov.
Vzhľadom na počet mužov a otcov, ktorí
ste prišli v ten večer do kostola si myslím, že vám duchovný význam otca
a muža nie je ľahostajný. Keď si my,
muži a otcovia budeme istí svojou duchovnou úlohou a identitou v rodine, potom aj naše manželstvá a rodiny budú
silné a zdravé.
Chcem vás touto cestou vyzvať,
aby sme aj my mali spoločenstvo modlitieb otcov v našej obci Urmince. Vek
nerozhoduje, mužmi a otcami sme stále.
Záujemci sa môžu prihlásiť u mňa, kde
im o tomto hnutí viac poviem.
Všetkých pozdravuje
Ferino Kapičák ml.
„Ty si sláva nášho národa, ty si radosť nášho ľudu!“
Farské listy 13
Strana 3
Na zamyslenie
Keď moja babička chcela navštíviť svoju matku,
potrebovala na to tri dni. Jeden deň cestovala kočiarom,
druhý deň rozprávala svojej matke čo prežila a vypočula
si rozprávanie svojej matky,
chvíľku bola v kuchyni, chvíľku na záhrade a tretí deň
odišla kočiarom domov.
Keď sa za svojou matkou vydala moja matka,
potrebovala na to dva dni. Cestovala vlakom, a pokiaľ
mala šťastie a vlak nemeškal,
dorazila do svojej cieľovej stanice ešte v ten deň večer.
Všetko si porozprávali a matka druhý deň ráno odcestovala domov.
Keď idem za svojou matkou ja, trvá mi to pol hodinu.
Cestujem autom a zastavím
sa u matky tak na desať minút, pretože deti sa nudia
a ja musím ešte vykonať nákupy.
Ak bude za mnou chodiť moja dcéra,
na ako dlho sa asi zastaví?
2.november—čas dušičkový
Správy z farnosti
Urmince— Posledný májový týždeň sa konala v našej obci
milá slávnosť. Naša škola oslavovala svoje päťdesiatiny. Na
oslavách sa prvý deň zišlo takmer 70 pozvaných hostí, bývalí a
súčasní učitelia a ďalší hostia , ktorí sa počas jej existencie
akýmsi spôsobom pričinili o jej úspešné napredovanie. Riaditeľ Mgr. Rudolf Majzel vo výstižnom príhovore zhodnotil činnosť školy za uplynulých 50 rokov. Na druhý deň sa stretlo
280 bývalých žiakov tejto školy na svojom jubilejnom stretnutí. Boli to prví prváci až prví deviataci, ktorí v roku otvorenia
nastúpili do tejto školy. Stretnutie so svojími učiteľmi iba
umocnilo význam tohto krásneho jubilea. Bývalí žiaci nezabudli ani na svojich spolužiakov, ktorí sa tejto udalosti nedožili. Za nich, ako aj za všetkých absolventov, bola podvečer odslúžená sv. omša v kostole sv. Michala Archanjela. Na záver sa
všetci spoločne zabavili na tancovačke v kultúrnom dome.
Hajná Nová Ves— 6.augusta 2012, na sviatok Premenenia
Pána, bola vo filiálnom kostole sv. Bystríka milá slávnosť. Po
niekoľko mesačnej rekonštrukcii zdemolovanej sochy Ježiša
Krista, bola táto socha slávnostne požehnaná za prítomnosti
mnohých farníkov, ako aj veriacich z okolitých dedín. /Viac sa
o tom píše na inom mieste FL/
Horné Štitáre—V predvečer sviatku Sedembolestnej Panny
Márie—patrónky Slovenska, bola po rozsiahlych reštauračných
prácach požehnaná socha Sedembolestnej , ktorá patrí k najstarším sakrálnym objektom našej farnosti /viac o tejto udalosti
na inom mieste FL/
Každoročne si 2.novembra pripomíname Pamiatku zosnulých (Dušičky). Každému sa hneď pri týchto slovách v mysli
vyjaví horiaca sviečka. Je to deň, kedy nemá v kalendári nikto
meniny a predsa všetci. Veď spomíname na osoby, ktoré tu
žili pred nami a tie mali rôzne mená. Oslavujeme ich tým, že
pri návšteve hrobov na nich pamätáme a modlíme sa za ich
nesmrteľné duše. Veď sú to naši predkovia, bez ktorých by
sme tu ani my neboli. Meniny alebo skôr sviatok, majú všetci
tí, na ktorých si spomíname. V tento deň chodievame na hroby našich blízkych zapáliť sviece, ozdobiť hroby a v tichej
modlitbe na nich spomínať. Sú však hroby, na ktoré sa nemožno dostať iba tak hocikedy.
Žijeme v uponáhľanom svete a voľného času na oddych
alebo výlet je málo. Preto je tu práve 2.november vyhradený
na to, aby sme nezabudli. Nezabudli na tých pred nami. Veď
vďaka nim žijeme v modernejšom svete a vôbec aj sme na
svete. Vydanie sa na cestu za vzdialenejšími hrobmi je ako
cesta za plamienkom. Duše blízkych, dávno spiacich, sa tak
prebúdzajú pri zapálených voskoch a našich horiacich srdciach. Modlime sa za ne, aby tam niekde hore, našli navždy
večný odpočinok. Najkrajším zážitkom je, keď podvečer pán
farár aj spoločne s ľuďmi vzývajú modlitby za tieto duše. Pri
týchto modlitbách sa zapaľujú sviece pri všetkých hroboch a
aj pri hlavnom kríži Ježiša. Je to krásny zážitok, pretože sa
zvečerí a v tme je vidieť nádhernú žiaru týchto plamienkov.
Vtedy akoby sa duše všetkých znova postretali a vznášali sa
aj popri nás, akoby znova všetci ožili. Svetielka vytvárajú krásne odlesky v našich očiach a vtedy sme naozaj šťastní, že
sme na toto miesto prišli a uctili si pamiatku tých, ktorí už dávno nie sú medzi nami. Nezabudnime teda nikdy na našich
zosnulých a každý rok si uctime ich pamiatku.
Urmince—V dňoch 10. až 12. septembra bola prevedená opravy strešnej krytiny na farskom kostole. Skupina odborníkov
pod vedením pána Dušana Grznára, vykonala prehliadku celej
strechy a poškodené miesta opravili. Prehliadka a oprava strechy bola potrebná, lebo hrozilo pri silnejšom vetre poškodeniecelej strešnej krytiny.
Nikola Boldišová
(farár z Arsu)
Hajna Nová Ves— V deň výročia filiálneho kostola sv. Bystríka, 23.septembra konala sa v tejto obci milá slávnosť. Vdp.
dekan Marek Božik, hlavný celebrant hodovej sv. omše posvätil novovybudovanú kaplnku zasvätenú Lurdskej Panne Márii.
Urmince—Dňa 22.septembra sa tradične konal Memoriál Jozefa a Margity Streďanských. Na úvod tejto hasičskej súťaže
mladých bola vo farskom kostole obetovaná sv. omša za živých a mŕtvych hasičov obce Urmince. Tejto memoriálovej
súťaže sa zúčastňujú mladé hasičské kolektívy aj z okolitých
škôl a DHZ.
„Keby sme vedeli, akú moc majú duše
v očistci a koľko milostí získavame od Boha
na ich príhovor, nikdy by sme na ne vo svojich modlitbách nezabúdali. Modlime sa za
ne, pretože oni prosia za nás.“
Strana 4
Farské listy 13
Postrehy zo života kresťana
Harmónia dvoch je inšpirujúca.
„Ak chcete zničiť národ, zničte rodinu!“
Raz, spomínal mi jeden môj známy, keď
letel lietadlom, prihovoril sa mužovi sediacemu
vedľa neho. Povedal mu, že sa práve modlí, teda
že sa nemôže momentálne rozprávať. Priateľ sa
mu prihovoril, že sa môže modliť s ním spolu. On
mu na to odpovedal, že on je satanista a modlí sa
za zničenie manželstva a rodín. Vtedy si môj kamarát uvedomil, aká dôležitá je rodina v Božích
očiach, keď ju chce diabol deštruovať.
Politika, ekonomika, kultúra,
vzdelávanie... všetky oblasti spoločnosti sú ovplyvnené rodinou – jej
fungovaním, či nefungovaním. To je
príčina, prečo je rodina pod takým
veľkým duchovným tlakom a útokom.
Základom rodiny je manželstvo. Kedy vzniká manželstvo? Keď
si muž a žena vymenia sľuby pred
sebou, pred Bohom a pred svedkami. Teda manželstvo nezačína sexuálnym vzťahom. Rodina je
najlepšie miesto na formovanie charakteru. Nie
sú ním konferencie, ani pracovisko, ani odborná
literatúra. V knihe Genesis sú položené základy
všetkého, čo chce Boh robiť. Aj z iných biblických kníh sa učíme, že sa máme stať podobnými
Kristovi (Rim 8,28). Pán nás vyzýva stávať sa
svätými, nie šťastnými. Lebo koreň slova manželstvo v hebrejčine znamená posvätenie. Ak vedieme deti k šťastiu, vedieme ich do pasce, v ktorej
sa stratíme. Nemáme deti uspokojovať, ale viesť
k svätosti. Šťastie totiž nie je cieľ, ale ovocie,
tak ako aj pokoj je ovocím života s Bohom. Cieľom manželstva je byť svätí a nie šťastní. Pocit
šťastia potom automatický prichádza.
Tri hlavné kľúče pevného vzťahu manželského sú: úprimnosť, otvorenosť a odpustenie.
Byť úprimným v manželstve je položiť si
každý večer pred manželkou/manželom otázku
„Čo robím dobre?“ „V čom sa mám zlepšiť?“ Teda
neukazujem na ňu/neho prstom v čom by mala
ona/on rásť a meniť sa, ale pozriem sa do svojho srdca
a potom verím, že aj Boh môže vo mne konať.
Ak cítime, že medzi nami manželmi nie je čosi
v poriadku, môžeme sa pýtať konkrétne, čo nám
v manželstve chýba. Treba byť voči sebe otvoreným.
Možno máme pocit prázdneho skladu či obchodu. Bývajú
obyčajne tri dôvody tejto prázdnoty:
- nie sme napojený na Zdroj (Boha)
- máme nesprávne priority
- máme nevyriešené veci z minulosti
Krízy v živote odskúšajú naše zdroje, z ktorých
čerpáme silu. Skúsme sa pýtať seba samého: Robím veci
z viery alebo zo strachu? Čo ma poháňa? Čo je
dôležitejšie pre mňa – čo si myslia iní alebo
pestovanie charakteru? Vidím veľkosť svojich
problémov alebo veľkosť Boha? V akej oblasti
som vystavený/ná skúške charakteru? Aké
náhradné zdroje mám? Ako trávim čas
s Bohom? Nikdy nekonajme pod strachom,
tlakom, frustráciou, doprajme si aspoň trochu
času na premyslenie, kým sa nedostane pokoj,
až potom sa rozhodnite a konajte.
Či je naše manželstvo v kríze, zistíme podľa
troch základných znakov:
- jeden z nás dvoch sa cíti lepšie v spoločnosti niekoho druhého
- vytratil sa sex z manželstva
- jeden rieši svoje osobné problémy radšej s iným,
nie s manželom/manželkou
Ak chceme čosi riešiť, a krízu by sme mali riešiť, je začať
otvorenou diskusiou. Často pri tej diskusii natrafíme na
prehrešky svojej spoločnej minulosti. Keď sme si o nich už
úprimne a otvorene pohovorili, nastupuje ďalší kľúč
k pevnému manželskému vzťahu - odpustenie. Odpustením sa hneď rany nezahoja. Prvým krokom k odpusteniu je
prijať vnútorné rozhodnutie, že chcem odpustiť. Nečakať, že mi odpustí ten druhý. Moje rozhodnutie je dôležité. Potom nastupuje veľa ďalších krokov. Súhrn všetkých
kľúčov k pevnému manželskému vzťahu je to, čomu hovoríme láska. Láska je výzva, ktorú nám Boh ustavične opakuje, možno preto, aby nás povzbudil vzdorovať osudu. Treba všetko robiť s citom formovaného svedomia podľa
evanjelia. Cit je dôležitejší ako rozum a láska je viac ako
vedomosti.
(r)
Treba kúriť drevom, aké máme.
(slovenské príslovie)
Farské listy 13
Strana 5
1150. výročie príchodu sv. Cyrila a sv. Metoda
Fiktívny rozhovor so sv. Metodom.
Otec arcibiskup, o Vás sme sa už veľa učili, ale málo vieme z
akej rodiny pochádzate? Povedzte nám niečo o vašej rodine.
Pochádzam z Gréckeho mesta Solún. Otec Lev bol vojenským pridelencom
pre Macedónsko. Mal som šesť súrodencov a najmladší z nich bol vám dobre
známy Konštantín. Moji rodičia boli zbožní, pravoverní kresťania, ktorí dodržiavali všetky prikázania Božie, k čomu aj nás deti viedli. Po narodení Konštantína
už viac deti nemali a žili ako brat a sestra až do smrti otecka Leva. Konštantín
mal vtedy štrnásť rokov. Ešte pred smrťou otecko zaviedol najmladšieho Konštantína do sídelného Carihradu, kde ho dal na výchovu na cisársky dvor, kde
robil spoločníka mladému cisárovi Michalovi III. Konštantín sa stal profesorom
filozofie. Nazývali sme ho jednoducho „Filozof“. Ja som patril k starším a tak
som vyštudoval právo. Stal som sa vysokým štátnym úradníkom. Neskôr som
sa unavený touto prácou utiahol do kláštora.
Ako to bolo s vami ďalej. Zostali ste v kláštore?
Nie, nezostal som v kláštore. Tam som sa iba pripravil na ďalšie svoje misijné pôsobenie. V roku 860 sme sa odobrali spolu s Konštantínom na terajšie
územie Ukrajiny medzi Chazarov. Tam sme im ohlasovali evanjelium. Pri tomto
misijnom pôsobení sme na tomto území našli telesné ostatky pápeža Klimenta,
ktorý bol tu vo vyhnanstve okolo roku 100. Odtiaľto sme sa vrátili domov do
Solúnu. Tu nás už čakala správa, že cisár Mikuláš III. na žiadosť Rastislava nás
posiela na územie Veľkej Moravy, medzi Slovanov, keďže sme ovládali ich jazyk. A tak sme sa v roku 863 vybrali na sever.
Ako sa vám evanjelizovalo na novom misijnom území?
Keď sme prišli na Veľkú Moravu, našli sme tu už kresťanov. Evanjelium im
ohlasovali kňazi s Franskej ríše, ktorá sa nachádzala na západe. Problém bol v
tom, že miestni obyvatelia nerozumeli jazyku týchto kňazov a tak sa kresťanstvo len veľmi pomaly šírilo na území Veľkej Moravy. Konštantín pripravil prvé
preklady sv. písma do slovanského jazyka. Taktiež im vytvoril písmo, ktoré sa
nazývalo hlaholika. Ja som zase pomohol kniežaťu Rastislavovi organizovať
riadenie toho rozsiahleho územia. Vytvoril som prvé zákony, dnes tomu hovoríte Ústava.
zvyknutí. Horšie bolo že nás na ceste späť
prepadli franskí vojaci, ktorí nás zajali a mňa
dali do väzenia. Franským biskupom sa nepáčilo, že sme obhájili liturgiu v staroslovanskom
jazyku. Celé štyri roky som pobudol vo väzeniach, z ktorého ma vyslobodil až pápež, keď
sa to dozvedel od jedného mnícha. Na jeho
zásah ma museli prepustiť a tak som sa dostal na územie, kde som bol pápežom ustanovený za arcibiskupa.
Ako to bolo doma, na Veľkej Morave?
Po strastiplnej ceste na Veľkú Moravu som
prišiel, keď už panoval Svätopluk. Ten si viac
obchádzal Nemcov a tak bol aj pod ich vplyvom. Ja som síce bol arcibiskupom pre celé
územie, ale do Nitry na biskupský stolec si
presadil Nemca Vichinga, ktorý ma neposlúchal, ba robil mi samé intrigy, falšoval pápežské listiny a pod. Ohováral ma u pápeža Jána
VIII., a tak som sa vybral znovu do Ríma, kde
som musel obhajovať svoje učenie pred pápežom. Ten, keď videl, že som pevný vo viere
napísal panovníkovi Veľkej Moravy list—bulu
Industriae Tuae (jún 880 ), kde mu oznamuje,
že ma poveruje ako arcibiskupa nielen nad
Panóniou, ale aj Veľkou Moravou. A tak som
sa vrátil na Veľkú Moravu posilnený, kde som
sa pustil do dokončenia prekladov celého Sv.
písma.
Otec arcibiskup, ďakujem za rozhovor a nabudúce nám prezradíte, ako
ste v misijnom diele pokračovali. (r)
A to ste všetko stíhali urobiť sami?
Nie. Spolu s nami prišli aj naši pomocníci Kliment, Sava, Angelár, Naum,
Vavrinec a ďalší, ktorí opustili svoju rodnú zem a prišli medzi SlovaMapa Veľkej Moravy
nov. Spolu s nimi sme založili školu, kde sme začali učiť aj miestnych chlapcov. Veľmi dobrým žiakom bol Gorazd, o ktorom ste už
iste niečo počuli. Postupne sme
preložili celé Písmo sväté ako aj
liturgické texty do slovanského
jazyka. Keď sme s touto prácou
boli hotoví, vybrali sme sa do Ríma k pápežovi, aby nám tieto práce požehnal. Vtedajší pápež Hadrián II. nás privítal pred hradbami
Ríma. Niesli sme totiž ostatky pápeža Klimenta, ktoré sa potom
pochovali v jednej z bazilík v Ríme.
Ako to bolo v Ríme?
V Ríme sme pápeža oboznámili s prekladmi. Pápež na znak súhlasu nám
povolil slúžiť liturgiu v staroslovanskom jazyku. Tak sa stal staroslovansky jazyk
tretí liturgický jazyk, ktorým sa mohlo oslavovať Boha. Žiaľ, vyčerpaný dlhou
cestou Konštantín v Ríme ochorel. Vstúpil do kláštora, kde prijal meno Cyril a
14. februára 869 v Ríme zomrel. Potom pápež ešte vysvätil mojich učeníkov za
kňazov. Ja som prijal biskupské svätenie. Takto posilnení sme sa vybrali späť
na Veľkú Moravu, tak ako si to prial aj Cyril na smrteľnej posteli.
Cesta domov, na Veľkú Moravu nebola ľahká......
Dnes cestu z Ríma lietadlom za dve hodiny. My sme nemali vtedy ani vlaky,
ani autá. Prepravovali sme sa väčšinou peši, v lepšom prípade na konských
povozoch. Ale to nebolo to najhoršie, čo nás čakalo, na to cestovanie sme boli
Cintorín a my
Cintoríny navštevuje veľké množstvo
ľudí, najmä v čase okolo Všetkých svätých.
Veľmi malé množstvo z nich si po tejto návšteve berie poučenie o márnosti tohto sveta
a o materiálnych hodnotách. Dokonca sú aj
takí ľudia, čo smrť iných prijímajú ako
„nešťastnú náhodu“, ale vo svojom súkromnom živote sa cítia sebaistí. Zabúdajú, že smrť
je bilancia, pri ktorej sa žiada „vyúčtovanie“
celého prežitého života.
Cintoríny sú posvätné miesta, ktoré
by sme mali navštevovať častejšie, nielen
jeden-dvakrát do roka. Mali by sme si tam
chodiť uctiť našich zosnulých. Musím však
konštatovať, že mnoho ľudí na cintorín chodí
pozerať ako sú ozdobené hroby, aké sú na
nich kvety a v posledných rokoch aj honosné
pomníky. Toto je márnosť nad márnosť. A táto
márnosť nepomôže mŕtvym a ešte menej živým. Načo je taká okázalosť a pompéznosť,
keď toľko ľudí a detí potrebuje pomoc. Dôležitejší pre nás je „pomník“ v nebi, ktorý je vyhotovený z lásky, pomoci starým, chorým
a opusteným. V tejto dobe, dobe hospodárskej
krízy, by sme si mali uvedomiť, že mamona
nie je riešením našich problémov, ale naopak
duchovné hodnoty sú dôležitejšie pre náš, ale
aj spoločenský rast.
Ján Paták
Strana 6
Farské listy 13
bola kaplnka obnovená
vďaka
spolupráci obecného úradu Horné
Štitáre,
Hajná
Nová Ves a farského úradu Urmince. Ani po
tejto oprave sa
nepodarilo kaplnku zabezpečiť a
ochrániť
pred
ďalším vyčíňaním
vandalov. Trpký
osud neobišiel ani
sochu
Ježiš a
Krista. Neznámi
páchatelia
ju
zhodili z podstavca do otvorenej krypty a značne poškodili.
V roku 2011 sa iniciatívni obetaví veriaci z Hajnej
Novej Vsi rozhodli, že jednotlivé časti sochy z krypty
vyberú a uložia na bezpečné miesto v novovybudovanom
kostole svätého Bystríka. Z finančných príspevkov veriacich z Hajnej Novej Vsi, Horných Štitár a Urminiec sa vo
februári 2012 začala socha reštaurovať. V júli toho istého roku sa podarilo vrátiť soche pôvodný vzhľad a krásu.
Reštaurátorské práce vykonal vo svojom ateliéri a na
mieste pán Milan Moravanský z Topoľčian. Socha je
umiestnená v kostole sv. Bystríka v Hajnej Novej Vsi.
Zreštaurovaná socha bola slávnostne požehnaná
za veľkej účasti veriacich celej farnosti, ale aj okolitých
obcí 6.augusta 2012, na sviatok Premenenia Pána.
Vdp. M.Janček
Socha, ktorá povstala z trosiek
Na návrší medzi
obcami Horné Štitáre, Hajná Nová
Ves a Lužany sa
vypína ťažko neviditeľná náhrobná
kaplnka. V posledných desaťročiach
bola skôr v pozornosti vandalov ako
slušných ľudí. Najskôr si povedzme
niečo o jej histórii.
V rokoch 1905 až
1906 dal barón
Albert
Steiger,
vtedajší
majiteľ
kaštieľa v Hajnej
Novej Vsi, vybudovať v extraviláne
obce
pohrebnú
kaplnku, do krypty ktorej bol pochovaný jeho sedemnásťročný syn Albert, keď 12. januára 1905 zomrel a následne i sám
barón Albert Steiger (23. decembra 1918) a jeho manželka
Mária (+ 5.decembra 1926). Kaplnka bola navrhnutá v neorománskom slohu talianskym architektom. Dominantou jej interiéru bola mramorová socha Ježiša Krista, dielo neznámeho
talianskeho umelca. Do najjemnejších detailov vypracovaná
socha z bieleho kararského mramoru bola umiestnená na podstavci v polkruhovej apside kaplnky.
Keďže sa kaplnka nachádza na odľahlom mieste, v
poli medzi dedinami
Lužany, Horné Štitáre a Hajná Nová Ves,
často sa stala terčom vandalov a zlodejov. Tí kaplnku
postupne poškodzovali a dehonestovali.
Krypta bola vykradnutá, pamätné tabule
poškodené,
ostatky
zosnulých znesvätené
a
porozhadzované.
Prvé vandalské vyčíňanie bolo niekedy v
rokoch
1962-1969.
Naposledy,
začiatV pravo p.Milan Moravanský
kom roku 1990, bol
ukradnutý aj plech zo
strechy. V roku 1993
Modlitba za obnovu farnosti
Pane Ježišu, obnov svoju Cirkev
a začni u mňa.
Oživ a buduj našu farnosť
a začni u mňa.
Daj, aby na svete zavládol pokoj a začni
u mňa.
Prines svoju lásku a pravdu všetkým
ľuďom
a začni so mnou.
Amen.
Boh naše modlitby nepotrebuje, ale potrebujeme ich my sami. (O.Betz)
Farské listy 13
Strana 7
okolo kaštieľa. Ešte v roku 1984-85 štát investoval do rekonštrukcie parku a jeho ohrady približne 2 mil. Kčs. Dnes je park
znovu zarastený náletovými drevinami, ohrada na viacerých
miestach je zničená.
Pred niekoľkými mesiacmi si len málo ľudí spomenuPri týchto myšlienkach ma už vôbec neprekvapilo, že
lo na vykradnutú pohrebnú kaplnku týčiacu sa návrší obce
aj miesto odpočinku posledných majiteľov hajnonovoveského
Hajná Nová Ves. Hoci táto kaplnka už viac ako 100 rokov je
panstva bolo pozbavené posvätného pokoja, ktorý každému
súčasťou našej krajiny a priznám sa aj ja, že už dlhé roky chočloveku po smrti patrí. Už som sa nečudoval, kde našli vzor
dím týmto krajom a len málokedy som sa zamyslel nad touto
ľudia, ktorí zničili kaplnku a všetko, čo bolo v nej. Sú to možno
kaplnkou. Od 6. augusta sa niečo zmenilo aj vo mne. Zúčastdeti a vnuci tých otcov, ktorí niečo podobné vykonali tesne po
nil som sa krásnej duchovnej slávnosti znovuobnovenia zničevojne s kaštieľom. Pri vypočutí krátkeho exkurzu do minulosti
nej sochy, ktorá pred pár mesiacmi bola iba sutinou rozhádzasom si uvedomil aj to, ako je všetko pominuteľné. Najmä pri
nou v krypte kaplnky. Vďaka niekoľkým ľuďom dostala socha
pohľade na premietané obrázky, ktoré porovnávajúc kaštieľ
od reštaurátora podobu z čias, keď ju tam dal postaviť majiteľ
v minulosti so súčasným stavom ukázali pravú tvár aj dnešnej
kaplnky barón Albert Steiger, posledný majiteľ hajnonovovespoločnosti.
ského kaštieľa. Z úst miestneho duchovného som sa veľa
Sviatočný podvečer toho dňa v Hajnej Novej Vsi ma
dozvedel o histórii kaplnky, ale aj o soche v nej. Veľká účasť
priviedol aj na iné myšlienky. V úvode som povedal o živej
veriacich na tejto duchovnej slávnosti v našej farnosti ma
viere v našej farnosti. Veľká účasť, ale aj živý záujem
ubezpečila, že Cirkev v našej farnosti je stále živá. No pri tejto
o zreštaurovanú sochu mi vrátili optimizmus do duše. Je
udalosti ma napadlo aj niekoľko myšlienok, ktoré vo mne vypredsa úžasné, že sa našli jedinci, ktorí ako protiklad vandalov
volal príhovor správcu farnosti.
vytiahli torzo sochy z krypty a uložili tieto kamene na chránené
V mysli som sa presunul na začiatok 20. st., keď
miesto v novom kostole s tým, že raz, keď budú na to prov roku 1905 zomrel Albert Steiger ml. Musel to byť veľký žiaľ
striedky, sa dá socha zreštaurovať. Zakrátko sa všetko rozpre rodičov, veď mal iba 17 rokov. Aj toto iniciovalo otca
behlo ako treba. Našiel sa reštaurátor, našli sa štedrí ľudia,
k tomu, aby dal vyhotoviť pohrebnú kaplnku s kryptou pre
ktorí prispeli finančne na túto akciu a našiel sa pán farár, ktorý
svojho syna s tým, že tam nájde miesto odpočinku aj on so
iniciatívu nadšencov len podporil a začal okolo toho pracovať.
svojou manželkou. Nevieme, koľko kaplnka stála, ale majstri
Od februára do augusta trvali reštauračné práce. Na tomto
boli z ďaleka, až z Talianska a socha, ktorá bola dominantou
príbehu bolo aj niekoľko kuriozít. Jednou z takých kuriozít bola
kaplnky, iste stála veľa, veď bola krásne vyhotoveskutočnosť, že v troskách chýbala hlava sochy Krista. To bol
ná z drahého kararského mramoru. Zaujala ma nielen samotveľký problém pre reštaurátora, nie preto, že by nevedel takú
ná kaplnka, ale aj spôsob, ako sa barón snažil myslieť aj na
hlavu vysekať z iného kusa mramoru, ale bolo by to ako keď
svoj posmrtný život. Obrátil sa na katolícku Cirkev a založil
plastický chirurgovia vymenia človeku tvár. Stáva sa z neho
fundáciu, ktorá zaväzovala slúžiť v tejto kaplnke trikrát do roka
iný človek. Božie riadenie je však nevyspytateľné. Jedného
sv. omše a to na výročie smrti syna a dvoch rodičov. Kto dnes
dňa pánovi farárovi bolo oznámené, že pri kostole v Horných
myslí na svoju posmrtnú budúcnosť. Bude sa za nás mať kto
Štitároch sa našla v koženej taške hlava Ježiša Krista. Bola
pomodliť? V dobe, kedy žili Steigerovci, bola takáto forma
značne poškodená, ale pán reštaurátor sa jej nesmierne potespomienky na nich bežná. Dnes sa nad tým pousmejeme.
šil, lebo mal na čom budovať.
Ešte si možno za života dáme vyhotoviť drahý pomník, ale už
Socha je hotová a môžem povedať, že je aj krásna.
málo dbáme o to, aby sme naše deti naučili žiť tak, aby sa za
Dostala miesto v novom, filiálnom Chráme sv. Bystríka. Bolo
naše duše modlili. Našou „fundáciou“ by malo byť odovzdanie
by veľké riziko dať ju do pohrebnej kaplnky Steigerovcov, kde
živej viery svojim deťom, tento nezaslúžený dar od nášho
by bola znovu vystavená zlým ľuďom. Dobrí ľudia sa budú
Stvoriteľa.
z tejto sochy tešiť práve na tomto posvätnom mieste, ktoré si
V príhovore
ma
oslovili
aj
poznámky
vybudovali
hajnonovovešťania
z hospodárskeho a sociálneho
vlastnými rukami iba pred niekoľprogramu, ktorý Steigerovci
kými rokmi. Po rokoch dostala
poskytovali v Hajnej Novej Vsi
socha dôstojné miesto pre svoje
a v okolí. Spomínalo sa tam,
umiestnenie.
ako
založili
škrobáreň
V posledných rokoch sa v Hajnej
a liehovar, kde spracovávali
Novej Vsi dejú nádherné veci.
produkty zo svojich polí. ZaPostavili si chrám, stavajú jaskybezpečovali aj na tú dobu celňu Lurdskej Panne Márii, zreškom slušné technické vybavetaurovali sochu Ježiša Krista. No
nie pre svoje hospodárstvo.
čo ma najviac oslovilo pri tejto
Dávali asi 60 ľuďom prácu popríležitosti je skutočnosť, že
čas celého roka a v sezóne
z tejto malej dedinky poslali na
poľnohospodárskych prác ešte
kňazské štúdia svojho Erika.
viac. Mali pochopenie aj pre
Vlastne je to dielo celej farnosti,
duchovné veci, keď prispievali
ktorá žije v zhode a porozumení.
na potreby Cirkvi, či už na preBohu známi sú vandali čo kaplnvádzku Kaplnky sv. Imricha,
ku zdevastovali a Bohu známi
Farský spevokol z Urminiec
ktorá bola pre katolícku časť
chcú ostať aj tí, ktorí dielo obnoobyvateľov, alebo pri výstavbe
vy sochy Krista vykonali. Či nie je
nového kostola pre evanjelikov.
toto prejav živej viery?
(-ský)
Pre pozostalých rodiny Steigerových nastali krušné
chvíle počas II. svetovej vojny, ale najmä po nej, keď kaštieľ
bol zoštátnený, no predtým bol ešte vykradnutý a niektorí ľudia sa veľmi necitlivo správali k hodnotám, ktoré boli v tomto
kaštieli. Zmizlo veľa obrazov, ale aj nábytku, ktorý si ľudia
rozobrali po kusoch, čím stratil na hodnote, ktorú vytváral iba
v zostavách. Prišlo mi na um aj to, ako neúctivo sa správal
štát ako vlastník k tejto krásnej renesančnej budove. Striedali
(páter Pio)
sa tam rôzne typy škôl a v deväťdesiatych rokoch zostal opustený, bez zodpovedného správcu. Takisto to je aj s parkom
Živá viera vo farnosti
„Byť na kríži s Ježišom je nekonečne viac, než len rozjímať o Ježišovi
na kríži.“
Strana 8
Naše putovania
Letné mesiace veľa ľudí využíva na oddych v podobe
rekreácie či už pri mori, alebo v našich krásnych horách. Niekoľko ľudí využilo tento Bohom daný letný čas na oddych, na
putovanie za Pannou Máriou.
V júli býva tradičná púť v neďalekých Topoľčiankach
k ucteniu si Panny Márie Karmelskej. Naši predkovia chodili
do Topoľčianok peši cez pohorie Tribeč. Cestu vykonávali
v noci pred hlavným dňom púte. Dnes sa do Topoľčianok
putuje na autách, ale aj na bicykloch.
Mesiac august
je bohatší na
putovanie za
Pannou Máriou.
V Nitre
býva tradičná
púť na sviatok
Nanebovzatia
Panny
Má-
rie /15.augusta/ . Na tento sviatok sa neorganizuje spoločné
putovanie, ale aj tu bolo niekoľko jednotlivcov, ktorí chodia na
toto pútnické miesto pravidelne.
Koncom augusta sa zúčastnilo 9 pútnikov púte na
Levočskú horu, ktorú organizovalo Okresné centrum KDH. Na
Levočskej hore sa vždy schádza celé Slovensko a nebolo tomu inak ani v tomto roku. .Svätú omšu slúžil spišský biskup
Mons. Andrej Imrich. S obetnými darmi išiel aj náš farník
a občan Ing. Mgr. Peter Bobula (obr.hore).
Putovanie do Medžugoria je už náročnejšie. Treba
prekonať 1 100 km dlhú trasu až do Bosny a Hercegoviny, kde
sa toto pútnické miesto nachádza. V tomto roku sa púte do
tohto pútnického mesta zúčastnilo niekoľko našich farníkov
individuálne. Mali z toho krásne zážitky, tak ako aj skupinka
piatich farníkov z Urminiec, ktorí putovali spolu s pútnikmi okresu Trenčín. Ťažko sa delí s duchovnými zážitkami, ktoré
sme tam zažili, tie treba
osobne prežiť. Predsa
však sa pokúsim opísať
atmosféru pre tých, ktorí
tam ešte neboli.
Panna Mária, Matka
pokoja, pozýva do Medžugoria ľudí z celého
sveta, z rôznych národov a rás. Je to nádherný pocit, že patríme do
jedného modlitbového
spoločenstva, kde vyznávame Ježiša Krista
v rôznych jazykoch. Aby
sme si rozumeli, všetko
sa tlmočí do ôsmych
jazykov, medzi ktorými
Na vrchu Križovac.
je aj slovenčina. Toto
všetko môžete počúvať
na mobil rádiu, alebo si
zakúpite malé rádio na slúchadlá.
Už tradične sme sa aj v tomto roku zúčastnili na púti k
Žarošickej Starej Matke Božej. Púte sa zúčastnilo 56 pútnikov z toho bolo 9 osôb oblečených v kroji, ktorí niesli našu
sochu Panny Márie. Celkom bolo vo večernom sprievode 36
krásne ozdobených a osvietených sôch, ktoré niesli ľudia oblečení v krojoch. Za našu farnosť nás reprezentovali miništranti:
Viater Lukáš, Cifra Ondrej, Bakyta Juraj, Štefkovič Ivan. Z
dievčat to boli Cifrová Alexandra, Gogová Monika, Paťka a
Farské listy 13
Ladislava Klesové z Hajnej Novej Vsi a najmladšia zo všetkých
účastníkov našej púte, Monika Streďanská, žiačka druhej triedy
ZŠ.
Pred vstupom do farského kostola nás privítal miestny
správca farnosti, p. Josef Pohanka. Po požehnaní pútnikov sme
mu odovzdali publikáciu o našej farnosti s venovaním od pútnikov urminskej farnosti.
Putovanie do Žarošic duchovne obohatilo našich pútnikov. V neskorých večerných hodinách sme sa plní zážitkov vrátili
domov.
Dňa 18.septembra bolo 24 farníkov na spoločnej púti s
farníkmi z Trávnice na Sv.Hostýne, ktorý sa nachádza neďaleko
Bystřice pod Hostýnem na Morave. Krásny duchovný zážitok
sme prežili spolu s našim kňazom Vdp. Mariánom Jančekom,
ktorý na tomto posvätnom mieste obetoval sv. omšu.
/-ský/
Žreb
Smäd a páľava ma donútili vojsť do najbližšej reštaurácie. Na moje čudovanie bola poloprázdna. Sadla som si do
kúta a čiperná čašníčka mi neuveriteľne rýchlo priniesla pohár
minerálky a kávu. Usmiala sa a odišla.
Kým som pila kávu, do reštaurácie vošla skupinka
smútočne oblečených ľudí. Bolo ich osem, štyri manželské
páry, všetci v stredných rokoch. Pozdravili sa a obzerali sa kde
si sadnúť. Bez požiadania im čašníčka spojila dva stoly
a hostia si posadali. Nechtiac som si vypočula celý rozhovor.
Vracali sa s cintorína. Na poslednej ceste odprevadili matku
a dobrú znášanlivú svokru. Do reči im nebolo. Predsa matka je
matka a práve vtedy (žiaľ až vtedy, keď ju natrvalo strácame)
spoznáme jej lásku, jej veľkú a ničím nenahraditeľnú hodnotu.
Tretia fľaška vína rozviazala jazyk najprv mužom
a neskôr aj dvom ženám. Kar sa začal meniť na kupčenie
a trhovisko. Dvaja bratia a dve sestry sa pustili do delenia dedičstva.
Začal, podľa výzoru, najstarší: „Dúfam, že všetci viete,
že mi syn študuje na konzervatóriu klavír a podľa toho by klavír
mal pripadnúť mne.“
„ Keď ty si privlastňuješ klavír, tak potom ja si vezmem automatickú práčku. Beztak mi pred týždňom vypovedala
službu.“ povedala jedna zo sestier.
„Keď vy dvaja klavír a práčku“, ozvala sa druhá sestra, „potom ja chcem koberce a periny.“
„Ako vidím,“ ozval sa najmladší brat, „ja si už z čoho
nemám vyberať. Zostali mi obrazy, fotoaparát a album známok“.
Mlčali. A kto mlčí, ten svedčí. V duchu som závidela
tejto rodine, týmto súrodencom za to, že bez škriepky, zvady,
bez súdov sa vedeli podeliť o dedičstvo po svojich rodičoch.
Tohto presvedčenia som sa nevzdala ani potom, keď najstarší
brat povedal: „V našom smútku sme zabudli, že v byte rodičov
je ešte televízor, rádio a harmonika. Veci majú rôzne hodnoty,
a preto navrhujem, aby sme o ne žrebovali.“ Súrodenci súhlasili a najstarší syn už z vrecka vyťahuje malý blok a trhá z neho
listy.
Vtedy sa ozva najmladšia nevesta, ktorá doteraz ešte
ani slova neprehovorila: „Ste štyria súrodenci a vravíte, že rodičovský byt poznáte ako svoju vlastnú dlaň a predsa ste na to
najdrahšie zabudli.“ Z prekvapenia sa spamätal najstarší syn.
Vykríkol: „Zabudli? Že my sme v rodičovskom byte dačo cenné
zabudli? Na taký hlúpy žart nás naša drahá švagrinka nenachytáš.“
„Áno, moji milí“, prehodila žena, „zabudli ste na chorého a na lôžku ležiaceho otca. Čo s ním? Budete tiež žrebovať
alebo je aspoň v jednom z vás trochu
lásky, úcty a vďaky?“
Pohľady štyroch súrodencov sa križovali ako ohnivé
blesky. Odišla som aj od nedopitej kávy.
Helena Patáková .
Farské listy 13
Strana 9
Farské listy pre mladých
Kvapka v mori (Nikola Boldišová)
More je obrovské, vedúce do diaľky, nevidno z jedného
brehu na ďalší, nevidno na dno koraly... Ale čo taká kvapka ?
Či slza ? Čo ak tá raz spadne do mora ? Kto si to všimne ... ? Je
maličká ako perla, mokrá ako rosa a plná kyslíka ako bublina.
Rozplynie sa po náraze na morskú hladinu. Drobné čiastočky,
ktoré z nej odfrkujú, sa tratia vo vlnách mora a po tej kvapke
už nezostáva ani čiara. Kto sa na to pozeral tak, ako je opísa-
Budú z nich umelci?
Vo farskom kostole sv. Michala Archanjela sa v posledných rokoch často organizuje výstava našich malých
„umelcov“ . Prezentujú tu svoje výtvarné práce, ktoré robia na
hodine výtvarnej výchovy alebo v krúžkoch výtvarnej výchovy. Tentoraz však výstava počas celého leta bola z prostredia
vyučovacej hodiny, kde sa deti učia základom morálky—
hodiny náboženskej výchovy. Ak ste si tieto umelecké výtvo-
né ? Kto spozoroval tú maličkú bodku v obrovskej mláke ?
Len ten pozná krásu v maličkostiach. Ten si zaslúži ozaj veľkú
pozornosť, pretože si váži každý kúsoček snahy iných ľudí v
živote. Aj detaily sú veľmi dôležité a často práve tam sú chyby. Detail je maličká pozornosť, ktorú si nevšimne každý. Ľudia , ktorým detaily neunikajú, sú naozaj veľmi všímaví a vedia pochváliť i drobnú maličkosť. Niekedy sa i v tej najmenšej
veci môže skrývať niečo obrovské. Jediná malá vec môže spôsobiť v živote ľudí naozaj dosť veľa. Koľko detailov v živote
ste si všimli vy ? Koľko drobností vás potešilo ? Veru priznajme sa, že sme si ich neraz ani len nepovšimli. Nehľadajme iba
veľké veci, pretože tie sa dajú uskutočniť ťažko. Hľadajme,
1
objavujme a skúmajme krásu aj v maličkostiach a neočakávaj-
Matúš Chudý, 4.trieda ZaMŠ Urmince: Náš farský kostol
me od toho nič veľké.
Krása a radosť nespočívajú vo veľkých veciach, ale
naozaj v maličkých. Maličkosti sú v živote drobné, ale zato
najkrajšie a poteší sa z nich hlavne ten, kto vie naozaj milovať
a váži si každý čin, ktorý preňho nejaký človek v živote spraví.
Kedy ste si všímali maličkosti vy ? Pochválili ste niekedy niekoho za maličký čin ? Netreba však už hľadať dávno stratené.
Začnime radšej odznova objavovať krásne drobnosti a buďme
lepšími. Uvidíme tak svet krajším ako sa nám zdal predtým.
A čo taká slza ? Slza je tiež iba kvapkou v mori. Koľkokrát ste videli niekoho plakať ? A pomysleli ste si: „Á, veď
koho to zaujíma ?“ No presne to je ako tá slza či kvapka v mori, že si ju všimne len ten, komu na tom druhom záleží. Kvapka v mori môže teda znamenať maličkosť, ktorú si všimne
detailista alebo aj slzu, ktorú zotrie človeku ten, ktorý mu je
najbližší. Porozmýšľajme teda i my, či si všímame naše okolie
a činy druhých dostatočne.
„Keby som bol jednou nohou v
nebi a bolo by mi povedané, aby
som išiel znovu na zem, aby som
tam obrátil jedného hriešnika,
vrátil by som sa.“
- Ján Mária Vianney
ry nevšimli priamo v kostole, podávame ich výber na stránkach Farských listov.
Matúš Chudý vidí urminský kostol takto/
obrázok č.1/
Deti sa učili vyhotoviť
aj prebal na Sväté písmo. S tematikou sv.
rodiny sa „popasovala“
Janka Koleková, žiačka
6.triedy./obrázok č. 2/
Na sviatok sv. Cyrila a
Metoda bol vyhlásený
rok týchto svätých na
území Slovenska pri
príležitosti ich príchodu
na Veľkú Moravu. Pocelého roku bude
2 čas
veľa akcií, ktoré nám
budú pripomínať túto udalosť spred
1 150 rokov. Marika Uhríková si sv.
Gorazda, žiaka sv.Cyrila a sv. Metoda predstavuje takto /obrázok č.3/.
Všetky obrázky, ktoré boli
počas prázdnin vystavené v kostole
potešili, lebo nám pripomínali činnosť detí počas školského roku. Veríme, že aj v tomto školskom roku
budú naše deti vedené svojimi učiteľmi k získavaniu nových vedomostí a výtvarných zručností.
3
/r/
Strana 10
A
Farské listy 13
njelské stránky
/Pripravila Mgr. Mária Hubová/
Postrehy z detskej duše.
1.Keď babku bolia zuby, jednoducho ich dá do pohára.
2.Babička je tlstá preto, lebo je plná lásky.
3.Raz som bola tak chorá, že som mala 40-kilovú horúčku.
4.Čím je človek starší, tým sú jeho zuby drahšie.
5.Veľmi som sa zľakol, keď nám mamička ochorela, lebo
som si myslel, že otec nám bude variť.
6.Radšej mám mamičkinu sestru ako svoju. Mamičkina sestra je mojou tetou, ale moja je pre mňa ničím.
7.Lekári vravia, že najhoršie sú smrteľné choroby.
8.Motýľ je taký hmyz, ktorý patrí do čeľade helikoptérovitých.
9.Obyvatelia Sardínie sa volajú sardinky.
10.Nie som pokrstený, ale zaočkovaný som.
11.Životná poistka sú také peniaze, ktoré dostane ten, kto
prežije smrť.
12.Neviem, koľko mám rokov, lebo sa to stále mení.
13.Zoo je super miesto. Možno tam vidieť aj také zvieratá,
ktoré ani neexistujú.
14.Kravy nesmú rýchlo behať, aby sa im ich mlieko nevylialo
z vemena.
Ako som prežila prázdniny
Hoci je leto už za nami, aj v školských laviciach sa
rada vraciam k spomienkam na letné prázdniny, ktoré
mi po desiatich mesiacoch každodennej rutiny priniesli
priam blahobyt nielen na telo, ale i na duši.
Prvé dni som iba oddychovala v našej dedinke
a tešila sa, že si môžem dlhšie pospať. No bolo by chybou, keby som celé prázdniny iba presedela, keď na
svete je toľko pekných miest, ktoré sa skutočne oplatí
vidieť. Mojim prvým veľkým zážitkom bol trojdňový pobyt v nemeckom mestečku Einbeck. Tento výlet som
absolvovala spolu s mojimi kamarátkami prostredníctvom mojej strednej školy, ktorá takéto športovonáučné exkurzie organizuje každý rok. Tu sme sa zoznámili nielen so žiakmi nemeckých škôl, ale aj
s Poliakmi a Francúzmi. Každý deň sme mávali stretnutia v mládežníckom kostole, ktorý slúžil skôr na stretnutia mládeže ako na slávenie svätých omší. Toto bol môj
prvý a aj posledný výlet do zahraničia, ostatnú časť
prázdnin som strávila s rodinou na Slovensku.
Prezreli sme si neďaleké mestá, ako napríklad žrebčín a zámok v Topoľčiankach, zoologickú záhradu
v Bojniciach, ale aj Piešťany. V každom meste sme nezabudli navštíviť mestský kostolík a poďakovať sa Bohu za všetko, čo pre nás robí. Tiež sme prosili za šťastný návrat domov. Každý jeden kostol bol pre nás niečím
nový a zaujímavý, vo všetkých sme si mohli oddýchnuť
a zastaviť sa myšlienkami vo svojom vlastnom svete.
Okrem týchto miest sme zavítali aj do Trenčianskych
Teplíc. Pred týmto kúpeľným mestečkom sa nachádza
jaskynka Panny Márie, ktorá je aj po rokoch od jej výstavby v plnej kráse. Vidieť, že ľudia si ju ctia, keďže
každý človek, ktorý sa tu zastaví, určite zacíti sladkú
vôňu čerstvých kvetov a pridá sviečku k množstvu horiacich.
Každoročne tu pribúdajú aj nové tabuľky
s poďakovaniami, dokonca aj od ľudí zo zahraničia.
V Trenčianskych Tepliciach sme neobišli park, ani minigolfové ihrisko. Prázdniny sa pomaly chýlili ku koncu,
no ja som stihla ísť ešte aj na týždeň k tete do Partizánskeho, kde chodím každý rok.
Tieto prázdniny boli pre mňa jedny z najkrajších, ale
veď ktoré by aj neboli ? Verím, že nadobudnuté priateľstvá potrvajú celý život, že chvíle, ktoré som prežila,
ma budú, aj keď už len v spomienkach, sprevádzať do
konca života. Bože, ďakujem Ti za toto leto, so všetkým, čo mi prinieslo.
Monika Gogová
Najväčšia hlúposť je kúpiť si peňaženku
za posledné peniaze
Strana 11
Farské listy 13
Príbeh o dvoch vlkoch
Jeden večer vzal starý Indián svojho vnuka a rozprával
mu o bitke, ktorá predbieha vo vnútri každého človeka. Povedal mu:
„Chlapče, ten zápas v každom z nás sa odohráva medzi
dvoma vlkmi. Jeden je zlý. Je to hnev, závisť, žiarlivosť,
pýcha, lakomstvo, hrubosť, nenávisť, chlipnosť, falošnosť,
lenivosť a egoizmus. Ten druhý je dobrý. Je to láska, radosť, viera, pokoj, nádej, sebaovládanie, skromnosť, empatia, štedrosť, vernosť a súcit.“
Vnuk o tom všetkom premýšľal a po chvíli sa opýtal:
„A ktorý vlk zvíťazí?”
Starý Indián odpovedal:
„Ten, ktorého kŕmiš”
Svätý František z Assisi /4.októbra/
Sv.František sa narodil v roku
1181 v rodine bohatého obchodníka. Hoci otec chcel
mať z neho svojho nástupcu v
obchodovaní, mladý František
opustil bohatstvo a založil so
skupinou svojich priateľov
rehoľný rád, ktorý je doteraz
jedným z najrozšírenejších na
svete. Zomrel v povesti svätosti 3.októbra 1226. Už za
života bol milovaný a aj on sa
prejavoval ako človek milujúci. Sv.Františka si uctievajú
aj kresťania z iných cirkví. Viac sa dočítate na
www.zivotopisysvatych.sk
„Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že On miloval nás a poslal svojho...(tajnička).“ (1 Jn 4,10)
Svoje príspevky posielajte na adresu redakcie.
Vydáva:
Farský úrad RKC v Urminciach pre potreby
veriacich
Tel: 038/5386120
Zodpovedný redaktor:
Ing. František Streďanský
e-mail: [email protected]
Tel.: 0911109892
Jazyková úprava: Mgr. Mária Hubová
Tlač: Dansta
Petang v Horných Štitároch
Petang je francúzska spoločenská hra
pre 1-3 členné družstvá, ktoré sa snažia
umiestniť gule čo najbližšie k cieľu, ktorý
tvorí drevená gulička alebo prasiatko. Princíp hry je veľmi jednoduchý, ale dokonalé
zvládnutie techniky a taktiky vyžaduje pravidelný tréning. Výraznou prednosťou tohto
športu je to, že ho môže hrať praktický každý (ženy s mužmi, starci s deťmi, i telesne
postihnutí sa môžu tejto hry zúčastňovať)
a prakticky kdekoľvek (terén ihriska je ľubovoľný). Táto hra nepotrebuje rozhodcov.
Body víťazovi priznáva súper. Táto hra
postupne nachádza svojich priaznivcov aj
na Slovensku.
V obci Horné Štitáre bol klub petangistov založený v roku 2010. Dňa 27.5.2012
sa v obci Horné Štitáre uskutočnila milá
slávnosť. Správca farnosti v Urminciach
vdp. Marián Janček prijal pozvanie členov
Petangového klubu Horné Štitáre
a posvätil hraciu plochu ako aj činnosť petangového klubu.
V rámci uvedeného aktu bol vdp. Marián Janček prezidentom klubu p. Júliusom
Halom pasovaný za čestného člena klubu
petangistov v Horných Štitároch.
O príjemné občerstvenie na záver akcie
sa postarali členovia klubu.
Text a foto: Vladimír Halo
Z kroniky farnosti od poslednej uzávierky /15.mája/
Do večnosti nás predišli:
Pavol Ďuračka, Horné Štitáre 60
Sviatosť krstu prijali:
Veronika Cifrová, Urmince 85
Dávid Klačanský,Urmince
Martin Cifra, Urmince
Šimon Gajdoš, Hajná N.Ves
Jozef Huba, Urmince 61
Michaela Grácová, Urmince
Elemír Veselka, Urmince 80
Stella Dobiašová, Horné Štitáre
Anton Beňo, Urmince 91
Tomáš Bútora, Urmince
Mária Cifrová, Urmince 80
Katarína Gregušová, Hajná N.Ves
Anna Habajová, Urmince 79
Pavol Veteška, Horné Štitáre
Mária Balajková, Urmince 92
Nikola Vargová, Urmince
Vít Grznárik, Urmince 73
Filip Franček, Urmince
Odpočinutie večné daj im Pane!
Vitajte medzi nami!
Sviatosť manželstva prijali:
Monika Mišovičová a Marián Brenner
Veľa šťastia na spoločnej ceste života.
Zakladajúci členovia Petank klubu v Horných Štitároch:
Stojaci zľava: Vladimír Halo, Ing. Jozef Matejovič, vdp.Marián Janček, Ing. Milan Štramatý, Július Halo—prezident klubu, Július Fulka,
Ladislav Ďaďan.
V podrepe: Teodor Dobiáš, Marián Fulka
Družstvo petangistov sa zúčastnilo v dňoch 10.-12.augusta na
turnaji v Petržalke. Zaujímavý bol turnaj 25.augusta, ktorý sa konal v
záhrade prezidentského paláca v Bratislave, kde sa zúčastnilo 84
družstiev z 10 štátov. Naše družstvo sa tam prezentovalo veľmi dobre, keď sa niektoré družstvá uchádzali súťažiť na našej pôde.
Na našom úspešnom účinkovaní sa podpísal aj náš sponzor pán
Miroslav Blanár, ktorý nám prispel na jednotnú výstroj a zabezpečil
nám dopravu svojim mikrobusom. Za toto mu aj touto cestou ďakujeme.
Prajeme všetkým farníkom, ale aj rodákom príjemné a požehnané prežitie sviatku posviacky farského Kostola Sv. Michala Archanjela.
Redakcia Farských listov
Download

Farské listy c.13.pub - Rímskokatolícká cirkev Farnosť Urmince