Obrazy starého sveta Karpát
Zážitkový vzdelávací program pre deti a mládež
V Levočských vrchoch v dedine BRUTOVCE
OBRAZ PRVÝ
CHLIEB
symbol pohostinstva slovanských národov odpradávna
Ako sa to robilo....
Bolo si treba zapamätať celý postup od prípravy náradia (veľké koryto z topoľa, dieža,
korýtko, slamienky, koník na pretláčanie zemiakov a pod), potrebných surovín (múka, a to
ražná alebo žitá, chlebová, zemiaky, výkysok – žmolky, neskôr soľ, droždie, rasca),
správneho zarobenia kvásku, vykysnutia, vypracovania a vyváľania cesta až po správne
vykúrenie pece a upečenie. Iba tak sa dosiahla dobrá kvalita chleba. Gazdiná musela vedieť,
že múka a kvas nesmeli byť studené, preto sa všetko robilo v teplej miestnosti, aby cesto
lepšie vykyslo.
Po vymiesení cesta sa zakúrilo do pece, nachodiacej sa najčastejšie pod otvoreným komínom
alebo aj mimo domu. Keď už v peci drevo zhorelo a bolo v nej toľko žeravého uhlia, že
stačilo na celú plochu pece, rozhrabalo sa po celej peci- Pred sádzaním chleba sa pahreba
zahrabala k dvierkam a pec sa vymietla. Pec bola vykúrená dobre vtedy, keď bola všade
rovnako svetlá. Gazdiná sa o tom, najlepšie presvedčila tak, že do nej vhodila za hrsť
chlebovej múky. Ak múka vzbĺkla, pec bola ešte prihorúca a chlieb by prihorel, ak sa však
múka po chvíli premenila na žeravé uhlíky, pec bola pripravená na sádzanie chleba.
Všetky chyby kvásku, múky, pece, ale i práce gazdinej sa ukázali až na hotovom chlebe.
Z chlebového cesta gazdiné pripravovali rôzne pochúťky, ako podplamenníky, báleše,
osúchy, pochopne, postruhne, pagáče, posúchy so škvarkami, zemiakovou kašou, tvarohom,
lekvárom alebo bryndou, údennou slaninou, rascou, cibuľkou, kapustou – čo záviselo od
krajových zvyklostí.
Základnou surovinou bolo chlebové cesto s rôznymi nátierkami alebo plnkami.
Pri kysnutom ceste na koláče bolo veľmi dôležité, aby droždie bolo čerstvé a aby múka
a všetky prísady neboli príliš studené. Najlepšie je droždie rozmiešať s cukrom a zaliať
vlažným mliekom. Potom pridať trochu múky a nechať na teplom mieste. Zarobili sme
kvások.
Na 1 kg múky sa bežne použilo 20-60g droždia. Čím je cestohustejšie, mastnejšie a sladšie,
tým potrebuje viac droždia. Na 1 kg múky sa použilo spravisla 30-150 g cukru a 30-150g tuku
(podľa druhu pečiva). Vajec 1-3 ks, najmä žĺtky. Bielky sa pridali do riedkeho kysnutého
cesta, a to vo forme snehu.
Ak sa nechávalo cesto ešte podkysnúť ešte pred vložením do pece, nepotieralo sa ani masťou
ani vajcom, lebo by sa kysnutie zastavilo. Natieralo sa až pred samotným vložením do pece.
(Slovenská kuchárka, Vojtech Španko a kolektív, Vydavateľstvo Osveta, Martin 1977)
Recept: Domáci chlieb





1 1/2kg chlebovej (hladkej) múky
½ kg zemiakov
soľ
rasca
teplá voda na kvások (50g droždia)
Na pečenie chleba sa pripravujeme už večer, lebo múka, výkysky alebo žmolky majú byť
najmä v zime aspoň 12 hodín v teplej miestnosti, aby cesto lepšie kyslo. Múku dobre
preosejme nielen preto, aby bola čistá, ale najmä preto aby sa prevzdušnila, čím sa stáva
sporivejšou a výdatnejšou. Z výkysku aebo žmolkov pripravujeme kvások, ktorý rozmočíme
na cesto v teplej, nie horúcej vode. Ak nemáme výkysok alebo žmolky, pripravíme kvások
z droždia.
Do menšej misky dáme trochu múky, do nej vylejeme rozriedený kvások, vareškou dobre
vymiešame na neveľmi hustú kašičku, ktorú posypeme múkou, prikryjeme a necháme v teple
ešte kysnúť. Uvarené, olúpané a pretlačené zemiaky možno pridať až do kvásku alebo až pri
miesení so soľou a rascou. Soli rátame na každý peceň za malú hrsť, rasce podľa chuti. Dobre
pripravený kvások vykysne rýchlo, takže zavčas rána môžeme už miesiť. Prípadne môžeme
kvások pripraviť ráno a miesiť až popoludní.
Múku dáme do vandlíka, do stredu pridáme vykysnutý kvások, miesením postupne
spracujeme všetku múku, pričom pridávame teplú vodu, aby cesto bolo husté (hustejšie ako
na koláče), rovnomerne hladké a aby sa dobre oddeľovalo od rúk. Keď vyťahujeme ruky
z cesta pri miesení, má už dobre plieskať. Cesto sa nesmie rozlievať, ale má pod rukami priam
rásť. Vymiesené zarovnáme, od krajov zoškrabeme, posypeme múkou, prikryjeme a necháme
kysnúť (asi hodinu). Vykysnuté cesto vyberáme pomúčenými rukami na pomôčený lopír.
Vyváľame ho a položíme do misky alebo menšieho zohriateho „vandlíku“ vyloženého
pomúčeným obrúskom (váľaničkou). Keď trochu podkysne, dáme ho na plech, potrieme
studenou vodou, vložíme do pece alebo rúry a pečieme ai 1 ½ až 2 hodiny. Menšie pecne sa
upečú i za hodinu, čo závisí aj od múky (z pšenično ražnej sa upečie asi za 1 ½ hodiny,
z ražnej až za 2 hodiny.
Keď upečený chlieb z pece alebo rúry vytiahneme, znova ho trochu potrieme studenou vodou,
necháme vychladnúť a uložíme ne vzdušnom suchom mieste.
Príprava výkysku alebo žmolkov: Zvyšky cesta zoškrabeme z bokov a dna, dobre posypeme
múkou, „zožmolíme“ a uschováme ako žmolky na prípravu kvásku pre budúce pečenie,
prípadne odložíme kus hotového cesta veľký ako žemľa.
Slovník tradičný slovník k pečeniu chleba





















STUPY – drvenie múky
ŽARNOVEC – ručný mlyn
NALEŠNIKI – LOKŠE – BOBAĽKI (opekance)
KVAS – tradičný kvások
DREVENA LOPATA
POCISK
ŠUBER
PLACHITKA – prikrývalo sa sňou cest a upečený chlieb, bola z domáceho plátna
PRIPLANKI – z chlebového cesta – prvé
PLAMENIKY
ĽAPČANIKI – preložené cesto – plnené
SADZAŇE CHĽEBA
POCIRAŇE S PIRKAMI
OŽEHI (drevné al.železné) – na vyberanie chleba
HUŠE KRIDLO
KORITKO – robilo sa z vŕby alebo z lipy (len z mäkkého dreva)
PIRKA – MAJSCARKI – pierka na maslo alebo pomastenie chleba
RAČKI –DRABINKI – dávali sa na korýtko, kdesa zamiesilo cesto
ŠKRABAČKA – vyzerala ako malá motyčka, škrabalo sa s ňou cesto, čo ostalo po
vykystnutí cesta (celá drevená alebo železná s drevenou rúčkou)
TEPŠOVNIKI –
KORITKA – ZBUŠKI - ŽOCHTARE
Zdroj: Pečenie chleba v topľanskej oblasti Šariša, Emília Filová, 2009
Chlieb
(Lenka Smetanková)
V hnedej zemi zrnko zrna spí,
Čaká ho v živote úloha veľká:
Paľka Púpavku v jeden deň nakŕmiť,
No najprv samo vyrásť do stebielka.
Mamička Zem teplo i vodu mu núka,
V postieľke hlinenej rastie zrnka sila,
Keď príde jeho čas košieľka mu puká,
By jeho moc sa znásobila.
Na stonke tenkej dvanásť bratov zrna
Drží ich puto v jeden šík,
Hlávka ich je veľkých plánov plná,
Chodieva ich zrána zdraviť Paľko Pastierik.
A keď príde zlatej žnivy čas,
Zostúpia bratia do vrecúška z plátna,
By ako chlebík stretli sa všetci zas,
Ich púti nevyrovná sa tak žiadna.
Roztvorí plátenko Pastierik Púpavka,
Rúčkami driečnymi chopí sa krajca,
V ústach sa začína chlebová rozprávka,
Dvanásti zrnkoví bratia chytia sa tanca.
Vďaka Ti Matka Zem
Za chlebík voňavý.
Celý ho isto zjem.
Hovorí Paľko so žltým nosom od púpavy.
OBRAZ DRUHÝ
P튍ALY
Tvorivosť pri „vyrábaní“ a pestrosť vo využívaní zvuku u našich predkov, sa zdá ako
bezhraničná a geniálna. Ak by sme dnes chceli detský hudobný nástroj, v internetovom
vyhľadávači by sme našli množstvo „zariadení“ na elektronickom princípe, ktoré dokážu
vydávať akékoľvek umelé pazvuky, ktorými odchovávame naše deti od narodenia (rôzne
samohrajúce hračky, dokonca nočníky), cez predškolský vek (detské varhany, hrajúce
hračky), až po školský vek (gitary, varhany, bubny, zväčša však zariadenia, ktoré stlačením
gombíka reprodukujú čokoľvek). Nedovolíme si tvrdiť, že sú to veci nezdravé, zbytočné,
škodlivé… Radi by sme len poukázali na jednoduchosť, variabilitu a pestrosť predmetov na
zvukovom princípe, ktoré využívali deti našich predkov. Vskutku sa jednalo o predmety
jedinečné, predovšetkým však procesy otvárajúce dieťaťu (a nielen jemu) úžasné dimenzie, či
už po stránke výrobnej, technickej, akustickej, muzikantskej, umeleckej….
V štúdii sa zameriavame na veľmi jednoduchú systematiku a popis detských nástrojov
v ľudovej kultúre Slovenska, bez špecifikácie používania v jednotlivých regiónoch, aj keď ich
názvy v niektorých prípadoch naznačujú, kde sa vyskytovali predovšetkým. Snažili sme sa
o jednoduchú hudobnú terminológiu (pre čitateľnosť aj „nehudobníkov“), a vytvorenie
jednoduchých popisov, ktoré snáď poslúžia ako zdroj inšpirácie i pre dnešok.
Časti:
1. Detské ľudové zvukové nástroje
2. Ľudové hudobné nástroje domáckej výroby (často používané deťmi)
I. DETSKÉ ĽUDOVÉ ZVUKOVÉ NÁSTROJE
Skupina detských ľudových zvukových nástrojov je z pohľadu detskej hry skupinou
najzaujímavejšou a najpestrejšou. Vychádza z jednoduchého a detskej hravosti prirodzene
prislúchajúceho naturelu objavovať, inovovať, tvoriť, využívať… teda pozerať sa na svet
a jeho pestrosť „čistými hravými očami“.
Túto skupinu sme si dovolili rozdeliť do troch podskupín, a to:
A. prírodné zdroje zvuku
B. zdroje zvuku pôvodne slúžiace na iný účel
C. vyrobené ľudové zvukové nástroje
Jednotlivé podskupiny nám slúžia výlučne na jednoduchú a funkčne ilustračnú orientáciu
v množstve „predmetov zvuku“, ktoré detská tvorivosť prirodzene a často využívala pri hrách
či už skupinových, alebo individuálnych. V celej skupine sa snažíme vyhýbať pojmu
„hudobný nástroj“, keďže poväčšine tu neide o predmety slúžiace hudobnej produkcii, len
neodmysliteľne patria k ľudskej činnosti, a teda aj k činnosti detí vo fázach hra a učenie
(poznávanie).
Tieto predmety často plnia funkciu signalizačnú, kde svojim spôsobom oznamujú začiatok,
priebeh, fázy, koniec hry a podobne. Pre nás však azda najzaujímavejšou funkciou je funkcia
poznávacia. Dieťa sa oboznamuje a poznáva zvuk nielen ako výsledok čohosi (akustickej
udalosti), ale skúma princíp tvorby zvuku ako takého, objavuje zákonitosti tvorby a vzniku
zvuku, tónu… Toto je vstupná brána k pochopeniu systémov, princípov, zákonov;
pootvoreniu dverí ku zvuku a hudbe ako najprirodzenejšej ľudskej aktivite. Je úžasné
uvedomiť si to, že dieťa (žiaľ zväčša dieťa minulosti) dokáže na základe odpozorovania
zvukového javu – napr. šušťania makovice pri zbere inovovať a vytvoriť akúsi archaickú
rumbaguľu či maracas… Bežne sa môžeme stretnúť s pojmom „primitívny hudobný nástroj“
(adresovaný práve tejto skupine zdrojov zvuku). Možno však tejto skupine zdrojov však viac
prislúcha označenie geniálne produkty detskej zvukovej (i hudobnej) tvorivosti.
A. Prírodné zdroje zvuku
Túto podskupinu tvoria predmety bežne a ľahko dostupné v prírode, teda prirodzenom
prostredí dieťaťa. V ňom sa dieťa pohybovalo väčšinu dňa – pasenie kráv, husí, zber lesných
plodov, asistovanie pri poľných prácach či prácach v záhrade…, alebo výlučne pri hrách na
lúkach, dvoroch, záhumniach, potokoch…
Veľmi často to boli lesné plody (či ich časti), ktoré stačilo len symbolicky upraviť a tak
sfunkčniť na pískanie, hvízdanie, šramotenie, šušťanie…, napr. – počuli ste niekedy
nádherný zvuk keď sa v skorú jeseň rytmicky potriasa kmeňom neveľkej osiky?
Drievka – paličky
Dnes ich v Orffovom hudobnom inštrumentári poznáme pod názvom „claves“. Ak sú
z bukového (alebo iného tvrdého) dreva, výsledok ťukania nimi o seba môže byť
podmaňujúci.
* Princíp narážacích idiofónov
Kamene
Veľmi používaný spôsob detskej rytmizácie najmä pri hrách pri potokoch.
Nejedno dieťa sa zaiste dokázalo zamyslieť nad dôležitosťou akustického prostredia (aj keď
mu – rovnako ako mne – bolo jedno že sa to tak volá), keď pri ponorení hlavy pod vodu
niekto druhý vzal dva kamene a pod vodou nimi o seba treskol…
* Princíp narážacích idiofónov
Hvizdky
Najčastejšie deťmi využívané prírodné zdroje zvuku.
Na hvizdku stačila škrupina hociktorého tvrdého plodu (orecha, žaluďa, bukvice).
Zvuk vznikne na princípe „hrany“, teda hnaním zvuku (z úst) na ostrú hranu škrupiny.
Hvizdka sa držala medzi prstami (často medzi ukazovákom a prostredníkom jednej ruky),
prikladala sa k ústam a šikovnejší hráč dokázal vylúdiť aj viac tónov.
* Princíp hranových aerofónov
Pískadlá
Najbežnejším pískadlom bol list pevnejšej trávy, alebo aj stromu (občas aj čerešňovej,
brezovej alebo inej kôry), ktorý sa vložil medzi vzpriamené a spojené palce natiahnutý.
Vytváral hranu na ktorej pri fúkaní bolo možné nielen „zapískať“ či imitovať hlas vtáka, ale
zahrať aj niekoľko (nie najčistejších) tónov. Veľmi obľúbené, no aj dospelými používané boli
vábničky z tvrdej trávy alebo listov pšenice raže. Zručnejší „vábiči“ ich držali medzi
ukazovákom a prostredníkom jednej ruky.
* Princíp jednoplátkových jazýčkových aerofónov
Drnčadlá, hrebienky
Trstina má pod povrchom kôry tenkú blanovitú vrstvu. Práve tá sa dala využiť na hranie,
keď sa kôra trstiny jemne vyrezala. Ak sa blanka neporušila (zostala v otvore po pozdĺžnom
vyrezaní kôry), opreli sa o drnčadlo pery a začalo sa drnčať – tutať, pomocou hlasiviek
vydávať zvuk, ktorý bol perami prenesený na membránu a tón nám drnčal (ako keď sa hrá na
hrebeni).
* Mirlitonický membranofón
Dúčelová píšťala
Podobná drnčadlu. Stonka slnečnice (30 – 40 cm) sa odrezala tak, aby na spodku zostal zrast
– koleno. V strede stonky sa urobil asi 10 cm zárez (tak ako u drnčadla). Fúkalo sa do
horného otvoreného konca (rezonoval zárez tak ako u drnčadla).
* Idiofonický aerofón
Trúbky, perdafki
Najznámejším zdrojom tohto druhu je trúbka – perdafka z púpavy. Stopku stačilo na jednom
konci sploštiť (pohrýzť zubami), zasunúť medzi pery a ústami vyvinúť potrebný tlak. Zručný
hráč dokázal pri vložení druhého konca do „ozvučnice“ zo spojených dlaní zahrať aj
jednoduchú melódiu. „Náročnejší hráči“ dokonca hrali na viaceré perdafki naraz, dolaďovali
si ich a spájali do rôznych súzvukov.
Okrem púpavy sa používali aj stopky cibule, podobnej trávy, obilia, trstiny, trubičky zo
stiahnutej kôry vŕby.
* Princíp dvojplátkových jazýčkových aerofónov
Piskory, piskadlá
Ak sa trstina, rákosie, stiahnutá kôra, bazová trubička, steblo obilia alebo husie brko na jednej
strane narezali (vznikol odstávajúci jazýček), koniec trubičky sa zapchal (zaštupľoval), hoc
len jazykom, a trubička sa po koniec vopchala do úst (zovretá medzi pery), pri silnom zovretí
pier a vytvoreniu tlaku v lícach zaznel jedinečný zvuk… Piskor z brka bol „najlepší“ z brka
krídla, na tupom (uzavretom) konci sa vyrezali dva plátky, ktoré sa stlačili zubami.
* Princíp jednoplátkových jazýčkových aerofónov, v prípade popísaného brkového
piskoru - dvojplátkový
jazýčkový aerofón.
Tento piskor – piskadlo ďalej veľmi často slúžil ako zvukový základ – budič pre trúby, ale
napr. aj pre náročnejšie systémy ako fanfárky, gajdy a gajdice (pozri ďalej)
Trúbky, trúby
Veľmi často si deti pri poľných prácach vyrábali tzv. kukuričné trúbky. Trúbku získali
jemným stiahnutím časti kukuričného stebla (stonky), kde kôra stebla kukurice vyúsťuje do
suchého listu. Takáto trúbka buď slúžila len ako rezonátor (keď bola medzi perami, ale hráč
využíval zvuk vlastných hlasiviek), alebo ako corpus zakončený „perdafkou“ z púpavy,
nátrubkom (príp. piskadlom). Kukuričná trúbka sa podobne ako perdafka mohla zubami
sploštiť – upraviť (tak fungovala ako dvojplátkový aerofón). Veľmi často deti vyrábali trúby
zo stočenej kôry stromov (vŕba, breza, buk), tieto nástroje sa blížili k pastierskym trúbam či
trombite. Od nich bol naozaj len krôčik k výrobe ozajstnej trombity alebo važeckého rohu.
Kôrové trúby mohli mať aj tónový otvor (zvyčajne len jeden) a tým sa skutočne približovali
k náročnejším nástrojom.
* Princíp náustkových aerofónov (kukuričná trúbka s piskadlom – jednoplátkový alebo
dvojplátkový jazýčkový aerofón, podľa budiča)
Pukačky, pukatka, pukalky
Nástrojom ktorý sa používal na hru, signalizáciu jej priebehu, ale aj pri ľudových obradoch a
sprievodoch bola pukačka (pukatko, pukalka). Bol to veľmi jednoduchý nástroj vyrobený
z kukuričného stebla alebo liesky. Bol to kus stebla zvyčajne dlhý 10 – 30cm, ktorý sa buď
z jednej strany alebo dvoch strán narezal (pritom rukoväť zostala neporušená v dĺžke 5 – 10
cm). Mávnutím pukalki narážala narezaná časť (narezané časti) o „telo“ rukoväte a vydala
zvuk ako pri plesknutí biča.
Podobne sa dala pukalka jednoducho vyrobiť zložením dvoch latiek a ich plesknutím o seba.
* Princíp narážacieho idiofón
Palice, kyjaky, drúčky
Nástroje pre hru, ktoré boli veľmi často používané pri práci (alebo s ňou súviseli). Hrubšími
palicami – kyjakmi sa udieralo o zem, alebo tak ako v prípade ostatných – o seba. Využívali
ich chlapci – pastieri. Po stránke estetickej boli veľmi pôsobivé palice obradové, ktoré boli
používané pri rôznych príležitostiach na deklamáciu či zdôrazňovanie textu (napr.
koledníkmi).
* Princíp búchacích idiofónov
Frungačka
Asi 50 cm dlhá liesková palica sa rozštiepila tak, aby jej konce držali spolu. Do rozštiepeného
priestoru sa vložil ploský kameň. Zvuk sa „vyrobil“ rozkrútením palice – frungačky.
* Vírivý aerofón
Húkadlá, frundźafki
Tieto obvyklé detské zdroje zvuku sa vyrábali z rôznych druhov drevených doštičiek (rôznych
rozmerov), na ktoré sa priviazal špagát. Tým sa potom doštička vo vzduchu (nad hlavou)
roztočila a vydávala húkavý zvuk. Do doštičky sa zvykli navŕtať aj dierky a tak sa zvuk
obohatil, zintenzívnil a znásobil.
* Vírivé aerofóny
Hrkálky, hrkadlá, chrastidlá
Túto skupinu tvorí množstvo detských nástrojov – samoznejúcich. Ako prírodné zdroje slúžili
suché makovice, hrkálky z orechových škrupiniek či duté palice (či časti dreva) naplnené
drobným kamením alebo skielkami. Pri potriasaní nimi nástroj – zdroj vydával hrkavý,
chrastivý zvuk. Zaujímavosťou tejto skupiny je hrkadlo z vysušeného močového mechúra
ošípanej, ktorý sa naplnil suchými plodmi alebo kamienkami.
* Princíp natriasacích idiofónov
Gašparek, krehľa, býk
Tento zdroj –zábavku tvoril 5 – 10 cm drevený kužeľ s priečne prevŕtanou dierkou 2 – 4 cm
od hrubšej časti. Kužeľ sa postavil špicom do ucha kľúča (alebo podobnej „hranice pohybu“),
namotal sa naňho špagát a prudkým trhnutím sa rozkrútil. „Krehľa“ sa dala poháňať aj bičom
(batohom) s remienkami.
* Vírivý aerofón
Ťuvik
Na drevenej paličke sa urobí výrez, aby sa doňho dala vložiť tráva (list pšenice, jačmeňa)
a potom vyrezaná časť znova vložiť do výrezu na trávu. Fúka sa do medzierky medzi drevom,
kde je upevnený napnutý list. Na identickom princípe fungovali aj rôzne vábničky. Namiesto
listu, trávy mohol byť aj pásik tenkej, napnutej kože.
* Jednoplátkový jazýčkový aerofón
Ak hovoríme o prírodných zdrojoch zvuku v súvislosti s detskými hrami, treba spomenúť–
Hry na telo. Obzvlášť deti minulosti boli veľmi vynaliezavé, čo sa týka vymýšľania zvukov
pomocou vlastného alebo „spoluhráčovho“ tela, nepochybne aj preto, lebo si svoj „zdroj
zvuku“ vždy nosili pri sebe. Ide o plieskanie o … (rukami o časti tela, prstami o dlaň, prstami
o seba), tlieskanie, dupanie, húkanie na zložených rukách (napodobenie zvukov sovy,
hrdličky), lúskanie prstami.
Iné zvuky vydávané vďaka hlasivkám (pri hrách často používané mrmlanie, chrčanie,
napodobovanie zvukov použitím hlasiviek), vďaka uvoľňovaniu tlaku napnutých pier, či
jazyka.
Za všetky „bežné“ by som rád spomenul aspoň jeden veľmi originálny spôsob „hraňa na
gamboch, na tromboch“. Hráč pootvoril ústa a pery do polohy „OU“ tak, aby líca zostali
napnuté. Potom už stačilo len lyžicou, drievkom alebo prstami udierať o líca a vo vnútri
meniť veľkosť – objem ústnej dutiny. Zručný hráč takto bez problémov zahral akúkoľvek
pieseň. Princíp membranofóna „na vlastnom tele“
Nesmieme zabudnúť ani na pískanie, hvízdanie, kde za pomoci zubov, pier, prstov, jazyka
(podľa druhu pískania, hvízdania) vznikal buď len signál – hvizd, alebo slušná hudobná
produkcia (pískanie piesní).
Ozaj, verili by ste, že boli (aj sú) „popiskávači“, ktorí sami bez pomoci dokázali (dokážu)
pískať dvojhlasne ???
B. Zdroje zvuku pôvodne slúžiace na iný účel
Táto podskupina je takmer identická s 1. podskupinou, čo do princípu fungovania.
Podskupiny sme odlíšili len preto, aby sme upozornili, že deti boli schopné na jednej strane
tvoriť zvuk pomocou predmetov a vecí nachádzajúcich sa bežne v prírodnom prostredí, ale aj
z predmetov a vecí ktoré boli pôvodne určené na iný účel, pričom sa s nimi denne stretávali.
Používali ich buď v takej podobe „v akej si ich vypožičali z mamkinho kredenca“, alebo si ich
aj ďalej upravovali.
Stručne sme ich rozdelili len pre prehľadnosť (nie je to žiadna klasifikácia).
Kuchynské riady
Hrnce, lyžice (drevené aj kovové), taniere, hrnčeky… s obľubou používali chlapci i dievčatá
pri hrách doma i vonku. Fungovali ako narážacie idiofóny a svojej obľube sa medzi deťmi
tešia dodnes.
Fantastickou farbou zvuku oplývajú staré „poctivé“ panvice, ktorými jednoducho môžeme
suplovať gong.
Hranie na lyžičkách
bolo a aj dnes je veľmi často virtuóznym perkusionistickým výkonom. (Dve lyžičky sa obrátia
vypuklými stranami k sebe, konce rukovätí sa uchytia medzi palec a prostredník jednej ruky
tak, aby bol ukazovák medzi rukoväťami a oddeľoval ich. Ruka s lyžičkami sa položila medzi
vrch stehna jednej nohy a dlaň druhej ruky. Nárazom ruky s lyžičkou o stehno alebo dlaň do
seba lyžičky narazia…)
* Narážací idiofón
Fľaše, zaváracie poháre
Pískanie na „hrdle“ sklenenej fľaše bolo bežnou výbavou každého dedinského chlapca. Ale
pomocou fliaš rôzne naplnených vodou (doladených) a udieraním na ne paličkou dokázali na
takúto „zvonkohru – fľaškohru“ hrať len „ozajstní majstri“, keďže si musel hráč vedieť fľašu
„naladiť“ vodou, usporiadať medzi ostatnými a zahrať… To isté sa dalo vyrobiť so zaváracích
pohárov. Na takom istom princípe fungoval „xylofón“ z drúčkov tvrdého dreva ktoré boli
povešané na špagátoch vo vzduchu a udieralo sa do nich tvrdou palicou. Ladili sa podľa
objemu – zrezávaním drúčka sa získaval vyšší tón.
* Princíp narážacích idiofónov
Poľnohospodárske náčinie
Taktiež veľmi bohaté spektrum zvukov deti ziskávali pomocou vecí a predmetov pôvodne
slúžiacich ako poľnohospodárske náčinie. Z tohto náčinia sa vlastne dalo využiť každé.
Vybrali sme len tie najzaujímavejšie: podkovy, klince, starú kosu – narážacie idiofóny, ktoré
takmer výlučne používali chlapci pri bežných alebo obradných hrách. Ďalej to bol pastiersky
bič, batoh, bičisko – trhaný idiofón, nástroj pre zručných chlapcov, zväčša pastierov. Nie je
ľahké bič roztočiť nad hlavou a puknúť – prasknuť ním dokonca nie raz ale v pravidelných
intervaloch. Bič pozostávajúci z drevenej krátkej rukoväte na ktorej je špagátom upevnený
špeciálny spletenec remencov z kože, na ktorých konci je „kitajka“, rozpletený tvrdý špagát,
motúz.
Švédska píla
Trený idiofón, ktorý deti nepoužívali často, hlavne pre veľkosť nástroja – drevorubačskej
bezrámovej píly. Tá vydávala tón podľa napnutia (jednu rukoväť mal hráč pristúpenú nohou
o zem, druhú rukoväť držal v ruke a zároveň pílu rôzne napínal). O hranu píly sa trelo
zriedkavo sláčikom (sláčik k husliam či base bol vzácnou vecou), častejšie si hráč vyrobil
sláčik z liesky ohnutej do luku a potiahnutej špagátom.
Iné domáce predmety
Vo všeobecnosti platí to isté čo pri poľnohospodárskom náradí ale najmä kuchynskom riade.
Deti boli schopné na produkciu zvuku využiť pomaly akýkoľvek predmet ktorý našli.
Nádherný a prenikavý zvuk kovadliny a kladiva lákal na hru na kováča… Domáce predmety ,
vercajg, sersan, náradie si však ľudia veľmi šanovali a tak neradi vídali keď sa s nimi deti
hrali. Častokrát sa však podarilo vyrobiť „skutočný nástroj“ ako napr.
Špendlíkový cimbal
Brnkavý idiofón pozostávajúci z doštičky mäkkého dreva a „struniek“ – mohli nimi byť
špendlíky, ihly alebo pliešky (napr. kúsky z pružín starých hodín …). Vtlačením „strunky“ do
doštičky bolo možné strunku – tón – „cimbal“ vyladiť a tým zahrať aj jednoduchú pesničku.
* Brnkavý idiofón
Rajbačka
Často používaný zdroj, po vlnitom plechu sa prechádzalo nechtami alebo drevenou paličkou.
Niekedy sa „hralo“ aj oboma rukami, s dvoma paličkami. Jednou sa drnčalo po plechu,
druhou sa rytmicky udieralo o druhú stranu alebo drevený rám.
* Idiofón
Opasky, remene
Zdroje zvuku podobné plesknutiu biča. Remeň sa preložil napoly, jeho konce sa uchytili do
oboch rúk. Keď sa ruky priblížili, steny vo dvoje zloženého remeňa sa vzdialili. Vtedy bolo
treba rukami trhnúť od seba, čím steny remeňa pleskli o seba.
* Narážacie idiofóny
Kľúče
Obľúbený piskáč chlapcov. Staré kľúče mali vo vnútri pozdĺžnu dieru – trubičku. Tú stačilo
priložiť k perám a zahrať ako na hrdle fľaše. Prirezávaním (doladením – dopasovaním)
kľúčov alebo podobných trubičiek vznikol jednoduchý detský nástroj (podobný panovej
flaute). Na tom istom princípe fungovali aj piskáče z použitých nábojníc.
* Hranový aerofón
Hrebeň
Hrebeň ako zvukový nástroj bol zrejme najobľúbenejším a najpoužívanejším
inštrumentom, čo sa týka detského muzicírovania. Stačilo naňho priložiť jemný papier alebo
pozlátko (to ináč dokázalo napnuté hrať aj bez hrebeňa), ktoré slúžilo ako membrána
a priložiť pery. Zvuk hlasiviek sa cez jemne priložené pery prenášal na membránu a tak
vznikal známy a zaujímavý, no v každom prípade deťmi zbožňovaný zvuk. Na hrebeni „tí
šikovnejší“ dokázali zahrať neuveriteľne virtuózne kúsky.
* Mirlitonický membranofón
Golongáš
Veľmi zaujímavý „cvrlikavý“ zvuk si deti vyrábali tým, že cez obe dve dierky kovového
gombíka prevliekli dlhšiu niť, ktorou gombík rýchlo roztočili…
* Vírivý aerofón
C. Vyrobené ľudové zvukové nástroje
Vrešťadlá
Jednoduché vzduchozvučné „zariadenia“ vydávajúce nepríjemný (pre detskú činnosť
však žiadúci) zvuk. Vyrábali sa z tenkého papiera (10 x 15 cm), ktorý sa zložil na
polovicu. Na zloženej strane sa nožnicami vystrihli pravidelné obojstranné ornamenty (ako
vystrihovačka). Vrešťadlo sa uchytilo medzi ukazovák a prostredník tak, aby do polovice
zostali okraje (oproti vyzdobenej hrane) voľné, priložili sa zvisle k perám a do
štrbiny medzi nimi sa silno zadulo. Vystrihované okraje sa rozkmitali a vydávali vrešťavý
zvuk.
* Hranový aerofón
Hracie škatule, brumčadlo, bruňak
Nástroj – zdroj pozostával z papierovej krabice ktorej vrch tvorila papierová blana s malou
dierkou. Cez dierku sa prevliekol špagát (najlepšie konský vlas), priviazal sa na paličku.
Spolu s chvením paličky – špagáta sa chvela i papierová hrana.
Ak sa papierová škatuľa prederavila tak že blany boli po oboch stranách (prederavené),
potiahnutím špagátu na jednu alebo druhú stranu blany začali „bručať – húkať“. Podobne
fungoval i krčah – mliečňak, ktorého ústie bolo potiahnuté napnutou tvrdou kožou. Buď sa
koža prederavila malou dierkou, prevliekol sa cez ňu špagát a jeho poťahovaním hrniec húkal
(na jednej strane – vo vnútri krčahu bol priviazaný kamienok, aby vťahoval špagát späť do
hrnca) , alebo sa do blany urobila väčšia dierka a strčil do nej drevený kolík. Jeho
poťahovaním hore – dolu kolík – palica trela o blanu a rozochvievala ju.
* Trecie membranofóny
Kukuričné husličky
Zaujímavý nástroj vyrobený z kukuričnej stonky – hrubého stebla. Vyrežeme na ňom
niekoľko plátkov – strún tak, aby boli plátky – struny síce oddelené od stonky, ale nie po
okrajoch. Obidva konce musíme nechať prirastené. Struny podložíme kolíčkami z dreva alebo
kukurice a ich posúvaním môžeme husličky „ladiť“. Struny sa rozozvučovali kukuričným
sláčikom (urobeným tak isto, alebo jednoducho tenkým jemným kukuričným stebielkom).
* Trený idiofón
Zubatá doštička, drevená píla
Doštička alebo hranol z tvrdého dreva bol opracovaný tak, aby na hrane vznikli výrezy –
zúbky ako na píle. Týmito zúbkami sa potom trelo o ďalšiu dosku alebo kolík z tvrdého
dreva. Ak zubatá doštička „stála“ (bola položená tak ,že jej ozubenie bolo položené smerom
hore), bolo možné o zúbky (zárezy) trieť hranu tenkej pružnej doštičky (princíp rapkáča).
* Idiofón
Kuľaga, palica
Kuľaga – palica bola vlastne identická s prírodnými zdrojmi zvuku – kyjak, palica, drúčik,
ibaže bola obohatená o drevené, plechové alebo iné „doplnky“ (poväčšine obruče kruhového ,
oválneho tvaru), ktoré pri buchnutí o zem alebo potrasení naviac vydávali zvuk, pretože boli
na palici voľne uložené. Podobne ako kyjaky… ich používali deti pri pasení a s ním
súvisiacich hrách.
* Búchací, natriasaný idiofón
Prepelička
Pod týmto pekným názvom sa ukrýva zdroj vyrobený zo škrupinky orecha a pružného drievka
(alebo pásika pružinového plechu), ktoré bolo uchytené do vnútornej strany polškrupinky
drôtikom alebo niťou. Jedna strana drievka sa opierala o škrupinku, druhá strana prečnievala
von a v prostriedku bola uchytená. Pri „brnknutí“ na prečnievajúce pružné drievko sa
prepelička „rozdrnčala“.
Takúto veľkú prepeličku si deti vyrábali aj zo starých hrncov (namiesto orechovej
škrupinky), alebo z iného podobného predmetu.
* Narážací idiofón
Zvonce
Vzácny majetok pastierov i gazdov na zvukové označovanie zvierat, jedny z najúžasnejších
a najpôsobivejších zdrojov zvuku patriacich ku Slovensku tak ako Tatry… Málokto by sa dal
deťom so zvoncami len tak hrať a obíjať ich, cez pastiersku sezónu boli zvonce na krkoch
ovečiek, kravičiek… po sezóne sa však dávali dole a bolo ich treba ošetriť a zakonzervovať
na budúci rok. A tu bol priestor pre deti „nazvoniť sa do sýtosti“. Používali sa tri základné
typy zvoncov – plechové, krahulce a najzvukomalebnejšie spiežovce – spižaki – liate zvonce.
Pri zadovažovaní zvonca si kupujúci všelijakým overovaním vyberal tovar len s najčistejším,
najhlasnejším a najhutnejším zvukom.
„Majstri hráči“ boli (tak ako pri fľašiach) schopní zoradiť zvonce podľa tónu – „hlasu“
na melódiu spievanej piesne, tvorili tak piesňové zvonkohry.
* Narážacie idiofóny
II. ĽUDOVÉ HUDOBNÉ NÁSTROJE DOMÁCEJ VÝROBY
často požívané deťmi
I. Idiofonické
Klepáč
Pozostával z troch drevených častí – rukoväte, doštičky a kladivka. Do doštičky sa vložila
rukoväť ktorá cez ňu prečnievala a bolo na ňu pripevnené kladivko ohýbajúce sa v drevenom
kolene. Pri pohybe ruky kladivko udieralo po doštičke po obidvoch stranách kolena.
„Parádnejšie“ boli klepáče s dvoma kladivkami. Okrem bežného hrania sa
a klopkania klepáče sa používali aj pri obradných hrách. (Dodnes sa používajú aj počas
veľkonočných obradov v kostoloch namiesto zvončekov.)
Rapkáč
Skladá sa z rukoväte ktorej hornú časť tvorí ozubené drevené koliesko (kolmo vsadené na
rukoväť alebo priamo vyformované v rukoväti) a pohyblivého ramena nasadeného na rukoväť
tak, aby sa mohlo krúživo pohybovať okolo kolieska a aby v jeho prostriedku vyrezaná tenká
doštička (pero) pri pohybe trela o ozubenie kolieska. Pri roztočení sa pero – doštička trie
a naráža o ozubenie a tak vydáva „rapkavý“ zvuk.
Okrem popísaného jednoduchého rapkáča sa vyrábali aj dvoj – troj rapkáče (2 – 3 ozubené
kolieska, 2 – 3 pero – doštičky vyrezané v ramene). Ručné – krúživé rapkáče mali rôzne
rozmery (až 50 cm). Existovali aj veľké, pevné rapkáče (statické alebo dokonca mobilné –
„fúrikové“), ktoré sa používali namiesto zvonov počas veľkonočných sviatkov. A aj keď ich
veľmi často obsluhovali práve deti (miništranti), označiť ich ako detskú hru, zábavku alebo
detský hudobný nástroj veľmi nemôžeme.
Chrastidlo
Esteticky zväčša veľmi pekný nástroj. Skladal sa z drevenej rukoväte, na ktorej bola urobená
drevená škatuľka. V jej dutine boli kamienky alebo skielka, ktoré v drevenej schránke pri
pohybe „chrastili“. Celé chrastidlo bolo zdobené tvarom, vyrezávaním, maľovaním…
Bunkoš
Bunkošom deti nazývali palicu alebo kyjak, na ktorý boli pripevnené (ponabíjané) kovové
pliešky, krúžky alebo retiazky. Tie pri údere či potriasaní chrastili, cvendžali alebo cinkali ako
malé činelky. Bunkoš sa okrem bežných hier veľmi často využíval pri obradoch
a obchôdzkach (napr. vianočných či fašiangových).
Obušok
Obušok je principiálne totožný s bunkošom, líši sa iba tvarom. Má tvar šable (kosy). Pliešky
boli pripevnené k dlhej rukoväti, takže sa obuškom iba potriasalo, prípadne udieralo o iný
predmet. Bola to vlastne doska (príp. hranol) na konci s vyrezaným otvorom, cez ktorý sa
obušok držal.
Ozembuch
Ozembuchom bola nazývaná dlhšia palica, ktorou sa udieralo o zem. Boli na nej pripevnené
pliešky, drevené krúžky a rôzne predmety (zvonček, plechový hrnček), ktoré sa pri údere
rozozvučali. (Bol teda veľmi podobný bunkošu).
Ozembuchom sa však nazývala aj palica ktorá mala v spodnej časti pripevnený bubienok,
hrniec, tekvicu, nafúknutý vysušený prasačí močový mechúr (neskôr tamburínu) – skrátka
nejaký rezonátor, a cez ne bola napnutá struna uchytená na oboch koncoch palice. Tá potom
pri údere rozrezonovala rezonátor (bubienok), alebo sa na ňu brnkalo, prípadne trelo..
Tvorivosti pri výrobe ozembuchov sa nekládli medze a preto aj bližšia klasifikácia závisí od
použitých materiálov, zariadení a ich principiálneho fungovania.
* V prípade ozembucha so strunou a rezonátorom hovoríme už o chordofóne.
Drumbľa
Jeden z najzvukomalebnejších slovenských idiofónov (nie však „len slovenský“), sa skladá
z pevného, hrubšieho, hruškovito zohnutého drôtu a pružného pásika ocele, ktorého jeden
koniec je pevne prichytený na spodku „obliny hrušky“ (v prostriedku) a druhý koniec (ku
koncu zahnutý) sa voľne pohybuje medzi rovnobežnými „ramenami hrušky“. Drumbľa sa
vloží do úst tak, aby sa ramená opierali o zuby. Pritom sa jednou rukou pridržiava a druhou
rukou „brnká“ o prečnievajúci pružný pásik. Ústna dutina tu slúži ako rezonančný priestor
a jeho úpravami (zväčšením, zmenšením a rôznymi grifmi) sa mení zvuk (tón). „Majstri“
dokázali na drumbli vyludzovať neuveriteľné zvuky, ba dokonca pri tom i brumendom
spievať.
1. Membranofonické
Blízko k membranofonickým nástrojom majú už vyššie spomenuté hracie škatule, brumčadlo,
bruňak, drnčadlo a hrebeň. V slovenskom ľudovom hudobnom inštrumentári tvoria
membranofóny len miniatúrnu skupinku (napr. oproti aerofónom). Typickými
membranofónmi v inštrumentári sú bubny (jednohlavové, dvojhlavové). Keďže sú dosť
cudzie pre slovenský inštrumentár, boli zrejme dosť cudzie aj pre deti. Tie sa s bubnom mohli
stretnúť len pri „vybubnovávaní“ obecných oznamov, alebo neskôr pri dychovkách. Asi
jediným detským bubnom je plecháč – tzv. detský bubon. Ten má však namiesto membrány
(kože) plech alebo tenkú drevenú dosku a tak napriek názvu paradoxne patria k idiofónom.
1. III.
Chordofonické
Ak nerátame už vyššie popísaný ozembuch (v prípade, že má rezonátor a strunu), vyložene
detským chordofónom v slovenskom ľudovom hudobnom inštrumentári je len Detská citara.
Podobne ako „bežné citary“ – veľké, má rezonančnú skriňu a na nej vodorovnú dosku
s výrezom (výrezmi). Na nej sú natiahnuté struny. Po vzore veľkej citary môže mať aj
hmatník (tiež uložený na doske) s chromatickým alebo diatonickým ladením.
S ostatnými chordofónmi sa deti síce bežne stretávali (pri muzikantoch či doma, pokiaľ člen
rodiny hrával), sami na nich hrávali len zriedkavo, tieto nástroje boli veľmi vzácne aby slúžili
na hranie deťom. Tobôž aby ich sami vyrábali (aj keď sme skôr spomenuli kukuričné
husličky, išlo o idiofón a s husličkami mal podobný len názov). Ak sa však muzikant
talentovanému a nadanému dieťaťu venoval, pri muzike sa dalo stretnúť aj s chlapcom
hrajúcim na oktávky, žlobcoky či basičku.
IV. Aerofonické
Piskáč
Piskáčmi sa nazývali najčudesnejšie vyzerajúce veci z plechu, na ktorých bolo možné pískať
– hvízdať. Stačilo len zohnúť pliešok a bližšie ku koncom (od zhybu) alebo aj doprostriedku
navŕtať dierky. Potom už len umne uchytiť (najčastejšie medzi palec a ukazovák, alebo
ukazovák a prostredník) a fúkať tak aby prúd vzduchu mohol narážať o otvory (hrany).
Plechová píšťalka, plechová hvizdka
Skladá sa z esovito zahnutého pásika plechu a ďalšieho malého pliešku, ktorý je obtočený
okolo konca „esíčka“. Medzi ním a esíčkom je štrbinka do ktorej sa fúka a do jej prostriedku
je nasmerovaná „hrana“ – druhý koniec esíčka. Jednoduché zvukové zariadenie s kanálikom
a hranou, voľne položené je však bez rezonančného priestoru. Ten sa vytvára tak, že sa
priestor okolo pásika (celý okolo hrany) uchytí prstami (medzi palec a ukazovák) a tak kolmo
na hranu uzatvorí.
Vŕbové píšťalky
Vŕbové píšťalky niekedy dokázal vyrobiť každý „poriadny“ dedinský chlapec a samy o sebe
tvoria akýsi základ či vstup k náročnejším aerofonickým systémom. Ich výhodou je ľahká
dostupnosť materiálu, materiál je možné ihneď spracovávať a výsledok môže byť dosiahnutý
po niekoľkých minútach. Nevýhodou je len ich krátka životnosť ä po vyschnutí materiálu sa
zvukový systém mení a znehodnocuje.
Najjednoduchšou vŕbovou píšťalkou je malá vŕbová píšťalka s uzatvoreným koncom.
Po odrezaní vŕbového konárika (najlepšie medzi očkami) sa konárik rukoväťou nožíka
oklepával dovtedy, až sa podarilo uvoľniť a oddeliť celistvú trubičku kôry od drievka –
pevného materiálu. Preto sa vŕbové píšťalky otĺkali a vyrábali najlepšie v jari, kedy malo
drevo najviac miazgy a kôra sa sťahovala jednoduchšie. Asi centimeter od konca kôrovej
trubičky sa vyrezalo okienko s hranou a do toho istého konca sa vopchal kolíček z drievka (z
ktorého bola predtým kôra stiahnutá). Kolíček sa upravil na dĺžku od konca po začiatok
okienka a pozdĺžne sa z neho odrezala triesočka asi ¼ – 1/5 od vrchu smerom k okienku.
Druhý – opačný koniec trubičky sa zaštupľoval krátkym klátikom (taktiež z drievka, z ktorého
bola predtým kôra stiahnutá) a píšťalka bola hotová …
Na tomto princípe bolo možné vytvárať a vyrábať rôzne píšťalky a rôzne tóny (spájaním
rôzne vyladených píšťaliek dokonca súzvuky). Ladenie bolo veľmi jednoduché, stačilo len
spodný klátik – štupeľ posúvať dovnútra, čím sa získaval vyšší tón. Touto zákonitosťou
inšpirované deti dokázali vyrobiť aj viactónovú píšťalku – vŕbovú píšťalku s pohyblivým
piestom. Keď sa totižto spodný klátik ponechal dlhší (tak že dostatočne prečnieval za koniec
kôrovej trubičky), jeho pohybom (dovnútra – von) sa predlžoval či skracoval vnútorný
priestor , teda „vyrábal“ vyšší či nižší tón, veľmi často aj „nádherné glissando“.
Vŕbové píšťalky s tónovými otvormi
Principiálne fungovali ako píšťaly s otvoreným koncom. Ich výroba bola podobná s výrobou
predošlých píšťaliek, „výrobca“ však musel viacej skúšať a experimentovať so zostrojením
hrany a kanálika. Kolíček musel byť uspôsobovaný už podstatne precíznejšie a kanálik musel
byť užší a presnejšie smerovaný na hranu. Docielilo sa to jednak uspôsobovaním kolíčka na
ktorom sa kanálik formoval, ako aj vrchnej časti kanálika – kôry. Tá sa často formovala
jemným pohryzením – sploštením. Ak sa takáto píšťala podarila a hrala bez zakrytia konca,
bolo možné do nej nožíkom „vyvŕtať“ aj dierky. Vŕbové píšťalky mali bežne 1 – 4 dierky –
tónové otvory.
Tu sa dostávame už ku „skutočnému nástrojárstvu“, „skutočným hudobným nástrojom“ a
„skutočným tónovým systémom“. Ktoré dieťa totižto dokázalo vyrobiť takúto píšťalku,
začalo experimentovať aj s podobnými princípmi pri iných materiáloch, začalo
experimentovať s rozmiestňovaním tónových otvorov, aby píšťalka nielen „popiskovala“, ale
napr. dokázala zahrať aj melódiu piesne. Podstatnou je tu však všeobecná detská otázka :
„Prečo? Ako?…“ Teda typická konštruktívna detská zvedavosť podnecujúca túžbu po
poznaní a pochopení princípu.
Vŕbová koncovka
Pomerne náročný nástroj, nie ani po stránke principiálnej (princíp ako u krátkej píšťalky
s otvoreným koncom), ale po stránke výrobnej. Na vŕbovú koncovku bolo potrebné stiahnuť
kôru z dlhšieho konárika (napr. 30 cm) a to bez toho aby sa kôra v niektorom mieste
neporušila. Kôra sa najčastejšie porušila na miestach kde „vŕba púšťala očká“ a tak bolo
potrebné vyberať materiál na ktorom bolo očiek najmenej. Odrezaný konárik sa zvykol ešte
dať močiť vo vode, aby sa kôra sťahovala ľahšie. Nevýhodou bolo to, že aj keď sa po dlhom
a máloúspešnom sťahovaní kôry nakoniec koncovku vyrobiť podarilo, po krátkom čase kôra
vyschla a zvukový systém sa znehodnotil. Životnosť na pár dní sa zabezpečovala tak, že sa
koncovka nechala namočená vo vode a vybrala sa iba na čas hrania. Aj tak však dlho
„nevydržala“.
Vtáčik
Vtáčikom sa nazývala krátka vŕbová píšťalka s otvoreným koncom. Tá sa vsunula do hrubšej
kôrovej trubičky (vyrobenej tak ako na píšťalku) na jednom konci zaštupľovanej. Píšťalka sa
do trubičky vsunula tak, aby na seba boli kolmé. Trubička stála vertikálne (zaštupľovaním
dole) a naliala sa do nej voda. Pri hraní – pískaní tlak na koniec píšťalky spôsoboval vírenie
vody a teda vydávanie „bublavého“ tónu (ako vtáčik).
Všetky popísané typy píšťal bolo možné urobiť aj z iných materiálov, čo, pravda, vyžadovalo
už lepšiu zručnosť, nástrojové vybavenie, ale hlavne čakanie na „vyzretie materiálu“. Ak
výrobca chcel, aby mu nástroj slúžil nielen niekoľko hodín, musel pracovať s materiálom
dostatočne odležaným – suchým. Tu sa už ale dostávame znova o úroveň vyššie a teda
z pohľadu detskej hry – výroby od vyrábania si zdroja zvuku či nástroja k využívaniu nástroja
zhotoveného niekým iným. Môžeme však tvrdiť, že niektoré náročnejšie hudobné nástroje
(aerofóny) dokázali vyrobiť aj „staršie“ deti.
Kostené píšťaly
Vábce
V terminológii často zamieňané s vábničkami či vábnicami. Ide o krátke kostené píšťalky ( 5
– 10 cm). Vyrábali sa z kostí oviec, kôz alebo ošípaných. Kosť sa odrezala tak, aby vznikla čo
najdlhšia a najhomogénnejšia trubica z ktorej sa vyvarila, vybrala (alebo v mravenisku dala
vyčistiť) dreň s pozostatkami mäkkého organického materiálu.
Píšťalka nemala klátik s kanálikom, vyvŕtalo sa na nej len polkruhovité okienko (hlásnička)
a dovnútra sa strčil jazyk tak, aby vytvoril kanálik pre vzduch smerovaný na hranu. Vábec
mohol mať aj tónové otvory, zväčša 1 – 2.
Kostená píšťalka
Z materiálu kosti sa dali vyrábať píšťaly ako z iného materiálu, nástroj bol však limitovaný
dĺžkou. Najznámejšími kostenými píšťalami boli tzv. handrárske píšťaly ktoré používali
zberači handier, predavači košov, ale aj pastieri a iní. Nevýhodou píšťal bol malý tónový
rozsah a ťažko opracovateľný materiál kosti, výhodou však dlhá životnosť a jedinečný
zvláštny ostrý zvuk. Handrárska píšťala v typickej podobe mala tri dierky, jednu blízko
okienka a dve na druhej strane. Píšťala mala klátik s kanálikom (niektoré však ako vábec nie)
a v dolnej časti pri konci vyvŕtanú malú dieročku s prevlečeným motúzom, aby sa dala
zavesiť na krk.
Jarmočné píšťaly
Pod týmto názvom poznáme viacero typov píšťal, ktorých názov – „jarmočná“ vychádza
z toho že sa ponúkali a predávali na jarmokoch, odpustoch a všade tam kde sa zhromažďoval
väčší počet ľudí. Píšťalka bola veľmi vhodným (a vzácnym) darom, ktorým otec obdaroval
syna po príchode z „jurmarku“, keď sa mu napr. podarilo niečo predať .
Cukríkové píšťalky
K jarmočným píšťalám sme priradili aj cukríkové píšťalky na lízanie vyrábané z cukrovej
melasy. Boli to krátke hranové píšťaly s uzavretým koncom (dokedy sa nezlízali), alebo
neskôr dokonca s pohyblivým piestikom (tak ako u vŕbových píšťal).
Jarmočná šesťdierková píšťala
Najtypickejšia a najrozšírenejšia z jarmočných píšťal. Tak ako ostatné jarmočné píšťaly bola
vysústružená z rôznych druhov drevín (pre ľahkosť opracovania na drevenej tokárni sa často
využívalo nekvalitné mäkké drevo z ihličnatých stromov) a pri sústružení sa na nej ponechali
voľné drevené sústružené prstence (pre „parádu“ ale aj chrastenie). Mala šesť tónových
otvorov, na jej vyladenie sa však nekládol dôraz. Dierky sa zväčša nevŕtali, ale priamo do
trubice vypaľovali hrubým rozpáleným drôtom. Aj keď máloktorá ako – tak ladila,
jednoduchšia pieseň sa na nej predsa len dala zahrať a medzi deťmi sa tešila obrovskej
obľube. (Dodnes sa zachovala tradícia ich výroby v Zborove pri Bardejove a zborovské
píšťaly vraj aj najlepšie ladili).
Ostatné jarmočné píšťaly
Tu by sme radi spomenuli aspoň trojdierkovú a dvojdierkovú jednoručku. Tak ako
spomenuté šesťdierkové, aj tieto boli sústružené, málokedy však mali drevené prstence. Mali
dĺžku 10 – 20 cm. Spravidla neslúžili na hranie, ale len na ozdobu a popiskovanie (napr. na
veľkú noc). Jarmočné píšťaly mohli mať samozrejme rôzny počet dierok, rôznu výzdobu,
dĺžku… Spomenuli sme však tie najbežnejšie a najpoužívanejšie. Na jarmokoch sa dali kúpiť
aj píšťalky – vtáčiky ako boli popísané vyššie pri vŕbových píšťalách. Tie „kupenské“ boli
však omnoho „parádnejšie“, poväčšine boli hlinené a nie výnimočne aj maľované.
Vábničky
Slúžili na vábenie vtáctva, ako aj na imitáciu vtáčieho spevu, teda ako bežné píšťalky (nie na
hranie melódie, skôr signálu). Boli to krátke asi 4 – 8 cm dlhé píšťalky so zatvoreným
koncom. Robili sa do dreva a to tak, že sa drevo celkom neprevŕtalo a kolíček sa nahlobil
k okienku z otvorenej, vyvŕtanej strany. Píšťalky mali poväčšine jednu dierku (niekedy však
aj 2 – 3).
Zvieracie rohy
V predošlej časti (trúbky, rohy – prírodné zvukové nástroje) sme už popísali princípy
jednoduchých náustkových aerofónov. Na ich princípe fungujú aj trúbky a trúby zo zvieracích
rohov, najmä z dobytka. Takéto trúby používali buď pastieri (signalizovali odchod na pašu
a príchod z paše), alebo vartáši, hlásnici. Náustok bol vpracovaný buď priamo do rohoviny
trúby, alebo sa vyrobil z dreva (často smrekového). V neskoršom období bol do rohoviny len
vyvŕtaný otvor a vsadený kovový, továrensky vyrobený náustok. Okrem vydávania signálov
bolo možné na rohu (ak mal dostatočnú dĺžku) aj vcelku slušne zahrať.
Jednoduché bezdierkové píšťaly
Do tejto skupiny sme zaradili píšťaly bez tónových otvorov, ktoré fungujú na princípe
„prefukovania do alikvót“ , teda využívania vyšších harmonických (tzv. alikvótnych, alebo
čiastkových) tónov. Majú len jeden tón, ktorý sa však vhodnou technikou prefukovania dá
deliť na menšie časti, čím môžeme (kombináciou prefukovania a odkrývania – zakrývania
spodného otvoru) využívať pri hre pomerne slušný rad tónov. Pre nás je to však skupina,
pretože jednoduché bezdierkové píšťaly vyrábali a používali aj deti, keďže sa veľmi podstatná
vyrábali z jednoduchých a ľahkodostupných materiálov (bez náročného opracovania).
Lupštik, hlupštik
Bezdierková píšťala vyrábaná zo stonky divej rasce. Koncom leta, keď bylina zosychá, sa od
zeme odrezala stonka podľa možnosti čo najrovnejšia (neporušená), dlhá 30 – 50 cm. Vrch
budúcej píšťaly (ináč časť stebla od zeme) sa ostrým nožíkom zrezal šikmo (v 50 – 60
stupňovom uhle). Táto „šikmina potom slúžila ako hrana, ktorú si hráč vložil medzi pery tak,
aby zakryl spodnú časť (pod hranou) a prúd vzduchu pomedzi pery smeroval čo najpresnejšie
na hranu. (Spôsob hry popísaný vyššie.)
Na rovnakom princípe si „výrobcovia“ zostrojovali nástroje z cínových alebo iných kovových
trubiek. Stačilo len zrezať hranu a vedieť fúkať. (Mali sme možnosť vidieť hrať dokonca
na gumenej hadici.)
Ďahýľová píšťala
Bezdierková píšťala vyrábaná z ďahýľa, konskej rasce (trebuľky lesnej), dĺžky okolo 50 cm.
Vrch sa podobne ako pri lupštíku zrezal (v 60 stupňovom uhle) a asi 2 cm od vrchného konca
sa nožíkom vyrezalo okienko (hlásnička) a mierne opracovala hrana. Do steny medzi
začiatkom okienka a koncom píšťaly sa vyrezal kanálik tvaru V. Perami a jazykom bolo
potrebné zabezpečiť prívod prúdu vzduchu na hranu, spodná pera a jazyk teda vytvárali
spodok a zrezaná časť ďahýľa s výrezom po okienko vrch kanálika. Spôsob hry ako v prípade
lupštíka.
Kosáčik
Kosáčik je konštrukčne nástrojom identickým s ďahýľovou píšťalou. Rozdiel je len
v použitých materiáloch, kosáčik sa vyrábal z bazového dreva, mohol byť teda aj o niečo
dlhší. (Rovnako aj vnútorný priemer bol väčší.)
Kosáčik sa niekedy z bezdierkovej píšťaly „zmenil“ na šesťdierkovú píšťalu,
experimentovaním s rozmiestňovaním (u skúsených výrobcov samozrejme pevným
rozmiestňovaním) tónových otvorov.
Koncovka, podolka, rífová píšťala, goralská píšťala, piscolka…
Toto všetko sú názvy pre bezdierkové píšťaly, ktoré sa odlišujú len v detailoch výroby
používaných materiáloch… Spoločný majú princíp ako aj to, že sa vyrábali z dreva.
Poväčšine išlo o drevo vyzreté, odležané, dostatočne suché. Boli však aj prípady kedy sa
robili „nasurovo“ z čerstvého materiálu a potom sa máčali vo vode (ako v prípade vŕbovej
koncovky). Vyrábali sa buď vŕtaním alebo prepaľovaním, niektoré štiepaním (drevo sa
pozdĺžne narezalo, roztrhlo – rozštiepilo na dve polovice, zvnútra oblým nožom vyhĺbilo
a spojilo späť motúzom alebo kôrou). Vnútro bolo u niektorých kónické, u niektorých
cylindrické. Dobrú koncovku však dokázal vyrobiť už len skutočný majster. Podobne ako pri
kosáčiku aj pri koncovke sa niekedy nástroj „obohatil“ o tri dierky a tak z koncovky vznikla
trojdierková jednoručka (malá fujarka, fičúrska píšťala).
Okarína
Okarína je hranovým aerofónom s uzavretým koncom, vyrábala sa najmä z hliny,
zriedkavejšie aj z dreva či rohoviny. Keďže jej výroba je pomerne náročná, nedá sa
predpokladať, aby ju vyrábali čo aj šikovnejšie deti.
V systematike slovenského ľudového hudobného inštrumentára nájdeme množstvo
hudobných nástrojov a je zrejmé, že ho využívali nadané deti rovnako, ako dospelí muzikanti.
Keďže sa však nejedná o nástroje, ktoré by si deti zhotovovali sami (viď napr. okarína,
gajdica a pod.), alebo hranie na nich bolo úplne bežnou súčasťou detského sveta, ďalej sa
nimi nezaoberáme. Dovolíme si tvrdiť, že najväčšiu skupinu z tých hudobných nástrojov
„dospelých“ na ktoré hrávali deti najviac, tvoria aerofóny a to preto, že boli pre každého
najdostupnejšie.
Je to priam pôžitok vidieť a počuť nejakého malého chlapca hrať na píšťale, gajdici, či len
obyčajnej vrbovej píšťalke, ktorej zhotovenie donedávna patrilo k základným zručnostiam
každého poriadneho chlapca.
Na záver
Pamätám sa, ako môj starý otec hovoril o svojom najobľúbenejšom nástroji, ktorý mu ešte
ako malému chlapcovi jeho otec raz doniesol z jurmarku – bola to ústna harmonika – u nás
Sotákov na Zemplíne „trombetka“ (tromba – pera), či „orgonky“…, to bolo muziky, taká
malá „mašinka“ a toľko hrania… starý otec na nej dokonca celý život hral naopak…
Aj ja mám ústnu harmoniku veľmi rád. Len mi niekedy príde ľúto, že takéto „továrenské“
nástroje, ktoré si človek nevedel doma vyrobiť „na kolene“ postupne vytlačili tie, ktoré si
doma zhotovovali deti. Z nich sa často vyprofilovali tí najúžasnejší výrobcovia, interpreti
a nositelia našej tradičnej kultúry. Nezabúdajme na nich. Bez nich by sme neboli dedičmi
takej jedinečnej a úžasnej kultúry.
OBRAZ TRETÍ
BYLINY
OBRAZ ŠTVRTÝ
ODEV
Spracovanie ľanu a domácka výroba textilu v Brutovciach
Závažný zlom v tradičnej domáckej výrobe textilných vlákien na Spiši nastal v 18. storočí, za
vlády Jozefa II. V tomto období sa vrchnosť usilovala pozdvihnúť domácke spracovanie
textilných vlákien na Slovensku a dosiahnuť tak úroveň a techniku vyspelých oblastí,
konkrétne Sliezska. Tento plán sa realizoval hlavne privolaním odborníkov, ktorí mali zaučiť
domácich tkáčov a pradiarov do nového spôsobu výroby plátna. V roku 1783 sa panstvá na
Spiši rozhodli získať kvalitné ľanové semeno zo Švédska a Talianska. Do Levoče ku tkáčovi
Wepsovi, ktorý prišiel z okolia Rumburku v Čechách, mali mestá a dediny poslať po štyri
dievčence, ktoré sa tam mali šesť týždňov učiť priasť a tkať „na jemný spôsob“ nielen ľan a
konope, ale aj vlnu a bavlnu. Po skončení kurzu boli povinné vykonať skúšku a po návrate
domov zaučiť ostatných pradiarov a tkáčov. V Brutovciach sa postupne naučili spracovať ľan
a vlnu všetky domácnosti. Tieto novoty ovplyvnili výrobu textilu na Spiši do takej miery, že
koniec 18. Storočia možno oprávnene považovať za medzník domácej výroby plátna v širšie
poňatej domácej výrobe s množstvom remeselníckych prvkov. Išlo o výrobu - krosien, bŕd,
kolovrátok, trlíc a ďalšie. Vzhľadom na prírodné podmienky, základným materiálom pre
spracovanie textilu bol ľan. Okrem ľanu sa tu však spracúvala aj vlna, pretože chov oviec v
Brutovciach bol veľmi rozšírený. Splsťovanie vlnenej tkaniny na súkno sa robilo u „foluša“.
Na jemné ľanové plátno sa pestovali dva druhy ľanu. Ľan s bielym kvetom rástol pomerne
vysoko, dosahoval výšku asi 120 cm, a to sa pochopiteľne odrazilo aj vo výnosnosti. Bol však
pomerne tvrdý a tuhý, čo si zasa vyžadovalo namáhavejšie spracovanie a priadza z neho mala
špecifické určenie, napríklad vrecia apod. Ľan s bledomodrým kvetom mal výšku rozmedzí
60 – 80 cm, dosahoval teda iba polovičnú výšku a výnos. Bol oveľa jemnejší a spradená niť z
neho bola tuhšia, hladšia – kvalitnejšia. Používala sa hlavne na plátno, z ktorého sa
zhotovovala prevažná časť ženského odevu a pre mužov to bola košeľa a spodné prádlo.
Plátno bolo charakteristické hladkou niťou, ktorá sa nestrapkala, bolo hladké, po
vymangľovaní malo svoj prirodzený lesk, pomerne rýchlo salo vlhkosť a na druhej strane zasa
odpudzovalo vodu. Práve tieto vlastnosti sa využívali na výrobu odevov určených priamo na
telo, resp. na výrobu letných odevov.
Ľanové semeno (ľanovo šeme) sa získavalo z vlastnej produkcie alebo kúpou od
priekupníkov. Zaručovala sa tak obmena semena, čo priaznivo vplývalo na úrodnosť. Semeno
sa však nepoužívalo iba na siatie, bolo aj výbornou surovinou na lisovanie oleja. Ľanový olej
sa spravidla používal na omastenie pôstnych jedál. Aj v ľudovom liečení našiel ľanový olej
svoje opodstatnenie. Siatie ľanu do pripravenej pôdy bolo spojené s radom zvyklostí, podobne
ako iné poľnohospodárske práce. Do vreca so semenom gazdiná položila bahniatka posvätené
na Kvetnú nedeľu, ktoré mali chrániť ľan pred búrkou a krupobitím (žeby hrad ňevibil) a
zároveň bahniatka mali zabezpečiť vysokú úrodnosť ľanu. Aj keď väčšina prác okolo ľanu
bola ženskou robotou, ľan sial zásadne muž. Semeno nasypal do plachty priviazanej cez ľavé
rameno. Rozsieval ho hustejšie ako obilie, aby mal ľan v hustom poraste jemnejšie vlákna Aj
tu gazdiná zachádzala okolo už vysiateho semena, aby gazda videl kde ma siať. Vegetačné
obdobie ľanu bolo závisle od počasia a trvalo približne 80 – 100 dní. Ľan sa trhal ručne,
pričom sa každá vytrhnutá hrsť (harsc) prekladala krížom jedna cez druhú. Jednu kôpku ľanu
tvorilo dvanásť hrstí. Desať kôpok zviazali do snopku žitným povrieslom a ešte v ten deň
zviezli domov. V stodole na humno gazda rozložil rafy. Bol to nástroj s dlhými ostrými
klinmi usporiadanými do polkruhu. Večer prišli pozvané ženy, obyčajne z rodiny, alebo
susedky . Pri jednom ráfe sedeli dve ženy, ktoré striedavo ľan vrážali po hrstiach na kliny,
ťahali k sebe a semená postupne vypadávali. Odsemenený ľan odviezli k močidlám, ktoré sa
nachádzali v „Ceplici“ pri jarčekoch po oboch stranách Gecli. Boli to okrúhle jamy,
vyložené plochými kameňmi a pospájané „jarečkami“, v ktorých voda pretekala z jedného
močidla do druhého. Močenie ľanu bolo nevyhnutné, aby zmäkla drevitá hmota, ktorá
obaľovala vlastné vlákna. Celý proces močenia ľanu trval týždeň až desať dní, pričom sa ľan
musel pravidelne prekladať. Vymočený ľan sa vybral z močidla, musel sa dobre vypláchnuť a
previesť na strnisko, kde sa spodná časť kôpky vejárovito roztiahla. Tomu sa hovorilo, „že
ľen še vyštuchal“.
Tam sa ľan prírodným spôsobom sušil spravidla 2 – 3 týždne, čo záviselo od počasia.
Vysušený ľan pozbierali a zviezli do stodoly. Ďalšie spracovanie ľanu sa vykonávalo v
stodole alebo na dvore, podľa počasia. Ľan sa dal ešte poriadne vysušiť v kuchyni na peci
alebo v pekarníku. Najskôr ľan otĺkali na drevenom kláte tĺčkom (tlučok).
Tlčením sa uvoľnili vlákna a zároveň sa roztrapkali. Keď bol ľan dobre vytlčený, nasledovalo
trepanie. Pri práci používali trlicu (cerlicu). Bola to práca veľmi prašná a pod trlicou sa
zhromažďovali „pazdzere“, ktoré sa využili na podstielku. Aby sa ľanové vlákna mohli
spriadať, vytrepaný ľan bolo potrebné česať. Na to používali nástroj „ščece“. Podobal sa rafu,
avšak klince na ňom boli hustejšie a zoradené hrebeňovito do štvorca, alebo obdĺžnika. Pri
práci sa používali redšie i hustejšie ščece. Vyčesaný ľan sa viazal do vencov, pričom do
jedného venca dávali dva tucty hrstí.
Pri týchto prácach sa využívala susedská výpomoc, iba zriedka vykonávali jednotlivé úkony
ženy samy. Spravidla sa spojili najmenej dve, čím šla práca nielen rýchlejšie, ale aj veselšie.
Vykonanú prácu si ženy navzájom odplácali, t. j. bez nároku na inú odmenu. Pri trepaní sa
k ženám pripájali aj dievky. Neraz sa stalo, že prišla skupina dievčat – rovesníčok (cala
hromada), ktoré pracovali až do zotmenia a vtedy, ako to už bývalo zvykom aj pri iných
prácach, pridružili sa aj mládenci. Spolu sa veselo zabávali, žartovali, ba i tancovali.
Vyčesaný ľan bolo treba spriasť do nití, čo bola najzdĺhavejšia práca. V Brutovciach sa
začínala na sviatok Všetkých svätých a Dušičiek. Dievky, spravidla staršie a mladšie si našli
tzv. „kúdeľnú chižu“, kde od pondelka do piatku chodili na priadky. Ako kúdeľnú chyžu
obyčajne našli obydlie staršej ženy – vdovy alebo bezdetných manželov. Za používanie izby
prinášali dievky drevo na kúrenie a petrolej na svietenie. Bolo tu veľmi veselo, lebo okolo
dvadsiatej prvej hodiny prišli za nimi mládenci s harmonikou. Posadali ku svojim dievkam
(frajerkám). Spoločne si zaspievali, zatancovali a aj zahrali rôzne hry. Jednou z nich bolo
vaľkanie. Od domácej pani si vyžiadali valček na cesto. Dievku položili po ležiačky na lavicu.
Jeden mládenec ju držal za ruky pri hlave a druhý ju prisadol cez nohy a váľkom ju vaľkal po
bruchu. Keď válek, nepodskakoval bolo všetko v poriadku. Niekedy sa stalo, že kúdeľ začala
horieť a vtedy ju bolo potrebné rýchlo odniesť von a zahasiť v snehu, pritom sa pohrali so
snehom. Potom pokračovali v práci, ktorá sa končila desiatou hodinou, ktorú odtrúbil vartáš.
Každý mládenec odviedol svoje dievča k svojmu domu. Tu sa obyčajne dosť dlho lúčili, kým
matka nezavolala dcéru s upozornením, že prechladne. Ak to bola vážna známosť, tak sa
dostali aj do vnútra k teplej peci. Gazdinky tiež chodili večer na priadky. Susedky si vytvorili
skupinu asi 10 žien a striedali sa „na porad“ každý deň vinom dome. Malo to veľký význam.
Kúrilo sa v jednej izbe a hlavne šetrilo sa petrolejom na svietenie. Predná izba sa upravila tak,
že ženy sedeli po všetkých stranách izby na laviciach. S „kudzelou“ chodili obyčajne aj
manželia a spolu s nimi aj deti, ktoré nemali pri kom ostať doma. Muži si posadali ku peci a
deti sa hrali v strede miestnosti pod lampou. Počas dlhého večera ženy a muži rozprávali
rôzne zážitky a príhody.
V našej skupine boli aj dve rodiny Feckových od „Hupkáča“. Ujko Ladislav bol vážený
občan. Bol vojakom v prvej svetovej vojne. Dostal sa do ruského zajatia aako československý
legionár prešiel celé Rusko. Spolu s generálom Štefánikom sa cez Vladivostok konečne dostal
domov. Bol dobrý harmonikár. Harmoniku vždy nosil do kudeľnej chyži. S jeho doprovodom
si všetci spoločne zaspievali a pri určitých udalostiach aj zatancovali. Podelil sa aj so svojimi
vojenskými zážitkami. Priadky tiež končili odtrúbením desiatej hodiny. Na spriadanie ľanu sa
používala „kudzel a vreceno“.
Kúdeľ sa skladala z dvoch časti: z tyče (kudzeľa) , ktorá mohla byť okrúhla alebo viacuhlová,
spravidla bohato vyrezávaná vruborezom geometrických tvarov, najmä v spodnej časti a bola
kolmo zasunutá do doštičky sploštenej od stredu ku krajom (podritka). Na ňu si priadka
sadla, čím zabezpečila kúdeli stabilitu. Na hornú časť sa upevnil „povojkom“ ľan a na
spodnej časti sa sedelo. Vretienko bolo 30 – 40 cm dlhé, kužeľovito zúžené na oboch
stranách, pričom v spodnej tretine malo drevený zotrvačník (kotúľka). Za jeden večer každá
žena napriadla najmenej jedno vreteno. Aby ženy presne vedeli koľko napriadli, každé ráno
nite z vretien zmotávali na „motovidlo“. Pri motaní museli jednotlivé závity na motovidle
počítať a dávať pritom veľký pozor, aby sa nepomýlili. Vytvárali pásmo, ktoré muselo mať
presný počet nití, inak by sa to vypomstilo pri snovaní. Do jedného pásma potrebných bolo 60
nití, čo spravidla predstavovalo štyri plné vretená. Každé pásmo sa zviazalo šnúrkou.
Zmotaná priadza sa z motovidla opatrne zložila, preložila na polovicu, zviazala a odložila.
Brutovce nemajú svoj potok, len pramene a preto s ďalšou úpravou museli čakať na topiaci sa
sneh. Aby boli nite belšie a jemnejšie, zmotky priadze bielili vyváraním v drevenom luhu,
ktorý si zhotovovali sami obarením dreveného popola .
Ak už bola priadza dobre vyvarená, išli ju vypláchať (viplokať) do tečúcej vody, ktorá
pritekala smerom od cintorína. Po dôkladnom vyplakaní priadzu povešali na žrde po strechou
za slnečného a mrazivého počasia, kde sa nite zároveň aj bielili. Podľa potreby priadzu aj
farbili obyčajne na modro. Vyvarená a suchá priadza sa už mohla pripraviť na osnovu.
Priadza sa natiahla na „šmertku“ a pomocou „špuľára“ sa niť prevíjala na „špuľky“.
Na prípravu vlastnej osnovy bolo treba najmenej dvanásť plných špuliek. Pri navíjaní osnovy
sa špuľky vložili do držiaka, kde bolo v dvoch radoch umiestnených šesť špuliek na kovových
oskách. Zo špuliek sa odvíjali nite, ktoré namotávali na „snovadlo“ . Zároveň sa nite rozdelili
na párne a nepárne a určila sa dĺžka osnovy. Nite zo špuliek sa pretiahli cez „premjačko“ či
„piescik“ s dvanástimi dierkami. Do osnovy bol potrebný rôzny počet nití, čo bolo určené
dĺžkou „brda“. Keď sa snovanie ukončilo, osnova sa opatrne odoberala a vytvoril sa „kľuč“.
Spravidla tam, kde sa celý deň kúrilo, gazda postavil „krosna“. Začiatok osnovy sa rozložil
na drevený prút, ktorý sa založil do „návoja“. Jednotlivé pramene osnovy poukladali do
„rejtky“, pomocou ktorej určovali šírku navinutej osnovy na návoji. Navíjanie osnovy nebolo
vôbec jednoduché. Pri tejto práci bolo potrebných viac osôb. Jedna žena riadila rejtku, druhá
pridržiavala osnovu a dve otáčali návoj. Po natočení osnovy na návoj museli jednotlivé nite
striedavo pretiahnuť cez horné a dolné „ničelnice“ a potom nožíkom sa nite pozorne pretiahli
do príslušnej medzery v brde. Nite sa upevnili na predný návoj, všetko sa poriadne natiahlo a
mohlo sa začať tkať. Pomocou špulára na malú cievku sa navinuli nite, ktorá sa vsunula do „
člnoka“ , a do otvorenej osnovy sa zasúval z jednej strany na druhu a úderom brda na útkovú
niť, vznikalo plátno potrebnej hustoty. Na povrchu vznikajúceho plátna sa rozopol „rospínač“
,zabezpečujúci šírku plátna. Utkané ľanové plátno bolo treba upraviť – bieliť. Celé kusy
plátna sa vystrelo na trávu, alebo na vyvýšenú drevenú konštrukciu. Polievaním a sušením na
slnku bolo plátno čoraz belšie. Po vybielení sa plátno mohlo ďalej upravovať – mangľovaním
alebo farbením. Okrem plátna sa tkal „treľich“ keprovou väzbou, ktorý sa používal na šitie
nohavíc pracovných a sviatočných – „šnurkované nohavice“. Ďalej sa tkali ručníky na
utieranie a špeciálne svadobné. Neskoršie sa používala kupovaná priadza – „pamut“. Ešte aj
v päťdesiatych rokoch sa v Brutovciach tkalo súkno z ovčej vlny, ktoré sa upravilo na
„postav“. Šili sa z neho „chološne a
hune“. Jedným z posledných krajčírov chološní bol Ján Komara od Tomáška a jeho syn Filip,
ktorý pri práci využíval už aj šijací stroj. Krosna sa využívajú na výrobu domácich kobercov
ešte aj v dnešnom období. Určitú časť spracovania ľanu sme inštalovali pri oslavách 740.
výročia najstaršej písomnej zmienky o Brutovciach, aby sme mohli ukázať súčasnej generácii
ťažkú prácu ich starých rodičov. Verím, že sa nám toto podujatie a sprievodné akcie podarí
zdokumentovať aj pre budúce generácie.
Spracovanie ovčej vlny – plstenie
Mokrá vlna pri trení vlákien plstnatie - je to postup, ktorému sa vyhýbame napr. pri praní
bielizne, no pri plstení práve túto vlastnosť využívame. Takto vzniká netkaná textília – filc
alebo lsť.
Vyrába sa z neho : rukavice, klobúky, papuče, nohavice, vesty.
Výroba vlnenej guličky.
1. Mydlo rozpustíme vo vode, aby vznikla mydlová voda.
2. Kúsok ovčej vlny namočíme v mydlovej vode, ktorá pomáha tomu, aby sa z vlny stala
plsť.
3. V dlaniach tvarujeme vlnu do guličky. Povrch guličky jemne hladíme. Vodu
nežmýkame.
4. Keď povrch začne plstnatieť, t.j. tvrdnúť, obalíme ho vrstvou vlny, ktorú sme predtým
namočili v mydlovej vode a opäť filcujeme. Takto pridávame ľubovoľný počet
vrstiev.
5. Hotovú loptičku spoznáme podľa toho, že jej povrch je kompaktný a lákna medzi
sebou držia.
6. Teraz z loptičky vyžmýkame prebytočnú vodu, preperieme ju a necháme vyschnúť.
OBRAZ PIATY
OVCE - PASTIERSTVO
V ľeše som še zrodzil
V ľeše som še zrodzil
Viter me koľisal
Vtački mi špivaľi
A ja som ich slichal
Moja mac bačufka
A muj ocec bača
Kedy me mac kojila
Ocec mľiko kľagal
Poľanečko moja
Koľibka pod sosnu
Ovečky v košaru
Tam so m ja vyrosnul
Poľana, Poľana
Šumna maľovana
Ten co ce maľoval
Farby nešanoval
Zameranie chovu oviec najmä na mliečnu produkciu a jeho spracovanie sa prejavovalo v
sortimente používaného špeciálneho a funkčne rozmanitého salašníckeho riadu. Pastieri boli
schopní vyrobiť takmer všetko, čo vyžadoval život a práca na salaši - rôzne nádoby na
prenášanie mlieka a žinčice a uskladnenie bryndze (putne, gelety, lagvice, barelky a pod.),
varechy na miešanie a naberanie žinčice, lyžice, misky a pod. Na ich výrobu sa používalo iba
drevo. V ich vyhotovení sa prejavuje zručnosť pastierov v spájaní úžitkovej a estetickej
funkcie.
Pasenie úžitkových zvierat - oviec , hovädzieho dobytka, koní, ošípaných, husí, bol popri ich
intenzívnom kŕmení dopestovanými poľnohospodárskymi plodinami - krmovinami
významným, a pre časť obyvateľstva významným spôsobom získavania obživy .
Ovčiarstvo
Popri chove domácich úžitkových zvierat významné miesto v chove zvierat malo na
Slovensku ovčiarstvo, ktoré v mnohých oblastiach ovplyvnilo formovanie spôsobu života a
celú kultúru slovenského ľudu.
Už pravekí obyvatelia žijúci na našom území poznali ovcu ako hospodárske zviera, ktoré im
prinášalo mnohoraký úžitok. Od obdobia Veľkej Moravy (9. - 10. storočia), cez celé obdobie
stredoveku až do polovice 20. rokov 20. storočia bol v horských a nížinných oblastiach
Slovenska, všade tam kde boli na to vytvorené vhodné podmienky, rozšírený tzv. roľnícky
alebo nížinný chov oviec. Samotnými spôsobmi chovu sa tento systém ovčiarstva výraznejšie
neodlišoval od vyspelej chovateľskej kultúry v iných oblastiach strednej a západnej Európy.
Charakteristickými znakmi tohto chovu bola predovšetkým úzka spätosť s
poľnohospodárstvom - hnojenie pôdy košarovaním; zameranie chovu na produkciu mäsa,
vlny a kožušín; pasenie oviec v spoločných stádach na lúkách a pasienkoch a tiež na plochách
ornej pôdy (úhory a strniská), a to pod dozorom obecných pastierov.
Ej, dze tota ovečka – gajdica
Ej dze tota ovečka
Co predek vodzila
Dolu pod rubaňu, jój dolu pod rubaňu
Skala ju zabila
Ej skala ju zabila
A žem prisipala
Dze tota ovečka, joj dze tota ovečka
Co predek vodzila
Salašníctvo - karpatský systém chovu oviec
Uvedená tradičná forma chovu bola v horských oblastiach slovenských Karpát obohatená o
prvky nového systému chovu oviec, tzv. salašníctvo alebo karpatský systém chovu oviec.
Šíriteľmi salašníctva boli kočovní pastieri oviec a kôz valasi. Na Slovensko prišli valasi z
Rumunska a Sedmohradska cez Ukrajinu a pozostávali z viacerých etnických skupín pôvodne
žijúcich v juhovýchodnej Európe. V priebehu 15. - 17. storočia na tzv. valašskom práve
osídlili väčšinu horských oblastí stredného a severného Slovenska. Špecifickosť salašníckeho
chovu oviec, na rozdiel od pôvodného roľníckeho chovu, spočívala predovšetkým v pasení
oviec na vyššie položených, tiež dovtedy nevyužívaných horských pasienkoch a holiach.
Salašníctvo bolo zamerané na produkciu mlieka a jeho spracovanie. Pre toto využitie sa v
chove uplatňovalo nové plemeno ovce valaška, ktoré bolo odolné voči drsným prírodným
podmienkam.
Špecifickými salašníckymi mliečnymi výrobkami boli ovčie syry (bryndza, oštiepky, parenice
a iné). Odlišnosti sa prejavovali i v organizácii salašného chovu oviec.
Vlastníci oviec sa združovali do salašníckych spolkov s cieľom spoločne hospodáriť na salaši.
Spolok na spoločné pasenie najímal baču, ktorý zodpovedal za zverené stádo a hospodárenie
na salaši. V systéme horského salašníctva zostávali stáda oviec s pastiermi na pasienkoch od
jari do jesene.
Dlhodobý pobyt ďaleko od stálych sídel a spracovávanie mliečnych výrobkov na salaši si
vyžiadalo budovanie sezónnych pastierskych stavieb - kolibu, košiar a iné. Tieto slúžili ako
prístrešok pre pastierov. Tu sa tiež spracovávali a uschovávali mliečne výrobky a ustajňovali
a dojili ovce. Ovce zimovali v dedinských ovčiarňach alebo v poľných stodolách. Nový
systém chovu oviec sa prejavil nielen vo svojskom spôsobe hospodárenia a organizácie, ale
mal
vplyv
aj
na
spôsob
života
(strava,
odev,
obydlia).
Vývoj všetkých týchto zložiek podmienil na Slovensku rozvoj tzv. pastierskej kultúry s jej
osobitnými prejavmi. Za takéto možno považovať najmä pastierske umenie, ktoré sa
formovalo na báze spôsobu života pastierov a umeleckého dotvárania úžitkových predmetov,
slovesného a hudobného folklóru.
Najvýraznejšími prejavmi tohto druhu ľudového výtvarného umenia bolo umelecké
stvárňovanie a zdobenie predmetov z dreva, najmä salašníckeho riadu (črpáky, črpačky,
varechy na žinčicu), kože ako odevných doplnkov (opasky, krpce, mešce na tabak, pastierske
kapsy a iné), kovu (zvonce, valašky, vylievanie porísk bičov a valašiek kovom a pod.).
Svojráznu časť pastierskej kultúry predstavuje hudobný folklór, v ktorom najvýraznejšiu
zložku tvoria niektoré hudobné nástroje, unikátne nielen zo slovenského, ale aj európskeho
hľadiska (fujara a rôzne druhy pastierskych píšťal a rohov).
Ej vižeňem ja ovce (zvonce)
Ej vižeňem ja ovce
Ej na brutofske dolki
Ej sluchaj mila sluchaj
Ej jak brinkaju dzvonky
Ej dzvonečki brinkaju
Ej špižare špivaju
Ej sluchaj mila sluchaj
Ej jak to prebiraju
Atribúty baču
Hlavnou postavou ovčiarskeho kolektívu na salaši bol bača. Bača zodpovedal za mliečnu
výrobu a predovšetkým sa musel vyznať v chove oviec. Od baču sa vyžadovali aj organizačné
schopnosti potrebné pri vedení salašného hospodárstva, pri kontrole práce ovčiarov, pri pasení
oviec a pri vykonávaní ostatných prác na salaši. Bača musel byť zároveň i prirodzenou
autoritou nielen v očiach pastierskeho kolektívu na salaši, ale aj v pracovných kontaktoch s
vrchnosťou a širšou verejnosťou. Súčasne sa od neho požadovali aj niektoré charakterové
vlastnosti, ako čestnosť, čistotnosť, vzorný rodinný život a pod. Jeho osobitné postavenie sa
odrážalo aj v jeho odeve. Základný odev baču pozostával zo súkenných nohavíc, plátennej
košele s mosadznou sponou, širokého klobúka a kožených krpcov. Obohacovali ho rôzne
doplnky a pracovné predmety.
Symbolickú a magicko-apotrofickú funkciu nadobudol u baču široký kožený opasok s
mosadznými prackami, ktorý bol zároveň i znakom jeho sociálnej príslušnosti. Za opaskom,
ktorý mal chrániť telo pastierov v drieku pred úrazmi a chladom, nosievali pastieri kožený
mešec na tabak, fajku, ale aj soľ a rôzne byliny, ktoré ich mali chrániť pred zlými bytosťami.
Cez plece nosili naprieč prehodené kožené kapsy, ktoré slúžili na nosenie stravy a boli
zdobené
rôznymi
remenárskymi
technikami
a
mosadznými
ozdobami.
Charakteristickým atribútom baču je i ľahká sekerka s dlhým poriskom - valaška. Nosieval ju
vždy, keď išiel medzi ľudí, pri jarnom vyháňaní na salaš a pri ukončení salašníckej sezóny.
Už še bača vispal (6)
Už še bača vispal
Ej dolu na doľiňe
A už še terľiga
Ej hore gu koľibe
Hore gu koľibe
Na bukovej hure
Budze mľičko kľagal
Ej v dudlavim kadlube
Padajce, padajce
Majove diždžiki
Naj travička rošňe
Ovečkom po ikri
Salašnícky riad
Zameranie chovu oviec, najmä na mliečnu produkciu a jeho spracovanie, sa prejavovalo i v
sortimente používaného špeciálneho a funkčne rozmanitého salašníckeho riadu. Pastieri boli
schopní vyrobiť takmer všetko, čo vyžadoval život a práca na salaši - rôzne nádoby na
prenášanie mlieka a žinčice a uskladnenie bryndze (putne, gelety, lagvice, barelky a pod.),
varechy na miešanie a naberanie žinčice, lyžice, misky a pod. Na ich výrobu sa používalo iba
drevo. V ich vyhotovení sa prejavuje zručnosť pastierov v spájaní úžitkovej a estetickej
funkcie.
Črpáky
sú jedným zo symbolov salaša a prestavujú vrchol rezbárskeho umenia slovenských pastierov.
Sú to drevené nádoby na pitie žinčice s dekoratívne vyrezávaným uchom. V plastickom i
plošnom tvarovaní úch sa vyskytuje nepreberné množstvo rôznych tvarov a podôb. V
štylizovanom i realistickom podaní sú na nich zobrazované zoomorfné výjavy, napríklad hada
s korunkou, draka, zajaca, medveďa, oviec a iné. Výzdoba črpákov s figurálnymi motívmi
zase súvisí bezprostredne so životom a prácou na salaši, napríklad dojenie oviec, miesenie
syra, tanec a iné. V okolí Zvolena, Banskej Bystrice a hornej Nitry sa vo výzdobe úch
uplatnili rozličné symbolické motívy (solárny kruh, kvet, srdce) alebo architektonické motívy
(stĺpiky, oblúky, vežičky a iné). Výzdobu sústredenú na uchu mávali aj veľkorozmerné
odlievaky na mlieko a žinčicu z oblasti Gemera.
Na pitie vody vo voľnej prírode slúžili malé, z jedného kusa vyrezávané nádobky - črpačky,
ktoré pastieri nosili zavesené na opasku alebo kapse. Často bývali zdobené bohatým
reliéfnym dekórom na vonkajšej ploche nádobky až po figurálne motívy na uchu.
Formy na syry a maslo
S produkciou ovčieho mlieka súvisí aj ručná výroba údených a parených syrov, najmä
oštiepkov. Oštiepky sa robia z čerstvého ovčieho syra. Vymiesené hrudky sa namáčajú do
teplej vody alebo srvátky. Potom sa vtláčajú do drevených vyrezávaných foriem, kde dostanú
patričný tvar a vytlačí sa z nich voda. Nakoniec sa údia pod strechou koliby. Najpoužívanejšie
a najjednoduchšie boli obručové formy na oštiepky, ktorými sa zdobí iba stred vretenovitého
oštiepka. Charakteristická pre ne bola prevažne geometrická výzdoba. Iné formy na syr majú
tvar srdca alebo rôznych zvierat,
najčastejšie ovečky, kohúta a iné.
Syr v tvare srdca dávali mládenci dievčatám ako prejav náklonnosti a lásky.
S produkciou masla na predaj, ako aj s vyššou kultúrou stolovania súvisia aj drevené
vyrezávané formy na výzdobu masla. Mali najčastejšie obdĺžnikový tvar a ich veľkosť
súvisela s váhou a cenou masla. Na bočných stenách bola žliabková výzdoba, dno zdobil
rastlinný ornament (ruže, tulipány, rozmarín a iné).
Ej zbohom buc salašku
Ej zbohom buc salašku
Zbohom i poľana
Co som pasol ovce
Hej co som pasol ovce od skoreho rana
Ej ľeto śe minulo
tvarda jeśeň idze
Smutno je bačovi
Hej smutno je bačovi kec z košara idze
Hej aľe zaś pridze jar
Zakuka kukučka
Rozvije śe hajik
Hej rozvije śe hajik poľana i lučka
Palice, valašky a pastierske biče
K tradičnému výstroju pastierov patrili pastierske palice, valašky a na niektorých miestach aj
biče. Pastierske palice boli dvojaké - rovné a zahnuté. K rovným paliciam patrili podopieracie
palice a viaceré druhy kyjakov (na konci opálené a spevnené kovom), ktoré sa používali aj
ako zbraň a osekance. K zahnutým paliciam patria palice s rukoväťou ohnutou do tvaru háka,
ako aj zvukové palice s hrkajúcimi kovovými krúžkami, nazývanými kuľaga. Palica mala pre
pastiera veľký význam a jej strata podľa povery spôsobila škodu stádu. Palice si robievali a
zdobili sami pastieri. Na ich zhotovenie najlepšie vyhovovali územky liesky, smreka, ale aj
konáre z tvrdého listnatého dreva. Rozličné prírodné hrčovité útvary v dreve a rôzne
deformáty vhodne využívali na dekoráciu a spevnenie, poprípade ich dotvárali do zvieracej
alebo ľudskej podoby. Palice zdobili tiež olupovaním kôry do pravidelných geometrických
vzorov alebo používali tiež ďalšie rezbárske techniky a vylievanie kovom.
Valaška
Ľahká sekerka na dlhom porisku bola pôvodne pracovným nástrojom na rúbanie a osekávanie
vetiev. Používala sa aj na podopieranie a ako zbraň. Neskôr bohato vyzdobené valašky
používali bačovia ako doplnok k tradičnému pastierskemu odevu pri rôznych sviatočných a
oficiálnych príležitostiach. Valaška bola symbolom ovčiarskeho zamestnania, čo sa adekvátne
odrážalo vo výzdobe jej kovovej a drevenej časti. Vo výročných zvykoch mala funkciu
magického prostriedku na privolanie dobra, šťastia a hospodárskej prosperity. Napokon v
povedomí ľudu valaška zohrávala úlohu ako symbol protifeudálneho odboja.
Zriedkavejšie ako pastierske palice používali pastieri pri pasení i biče.
Pastiersky bič
Pastiersky bič sa skladá z drevenej rúčky - bičiska. Na ňom je upevnený vlastný bič, ktorý je
postupne rozlične pletený z dvoch až ôsmich tenkých kožených remienkov až do dĺžky
maximálne 3 m. Pastierom slúžil na chytanie oviec, ako zbraň. Nezanedbateľná bola jeho
funkcia pri plieskaní, k čomu bola prispôsobená i koncová časť biča. Plieskanie malo význam
i v rámci magických praktík a zábavy. Bičiská boli obyčajne zo slivkového alebo čerešňového
dreva, bohato tvarované a vylievané cínom.
http://www.uluv.sk/product/pastierstvo-235/
Vzduchozvučné nástroje (aerofóny)
Aerofón znamená slovensky „vzduchom urobený zvuk“ alebo „vzduchoznenie“ . Pod názvom
aerofóny teda rozumieme hudobné nástroje, ktorých zvuk vzniká vďaka vzduchu.
Predstavujú najväčšiu a najreprezentatívnejšiu časť nášho
- Karpatského ľudového
hudobného inštrumentára. Podľa zdroja zvuku, ktorým je kmitajúci vzduch, možno aerofóny
rozdeliť do týchto skupín:
1. hranové – vzduch je rozrážaný o ostrú hranu, čím vzniká zvuk. Tón sa potom vyvinie
rozkmitaním a chvením vzduchového stĺpca v tzv. rezonančnom priestore (trubica
alebo dutina). Hranové aerofóny sa zvyknú označovať aj ako píšťaly.
2. jazýčkové – zdrojom zvuku je jazýček (lamela, plátok, tenká a pevná dobre ohybná
plôška). Ten vybudí zvuk, aby mohol ďalej vibrovať a rezonovať vzduchový stĺpec
a vzniknúť tón. Do tejto skupiny patria gajdy, gajdice, či klarinety.
3. nátrubkové - zdrojom zvuku sú zovreté a vibrujúce pery hráča, ktoré sa pevne
opierajú o lievikovitý nátrubok vsunutý do rezonančnej trubice, umožňujúcej chvenie
vzduchového stĺpca a tvorbu tónu tak, ako v predošlých skupinách. Do tejto skupiny
patria trúby a rohy.
Okrem spomínaných troch skupín v zduchozvučných hudobných nástrojov existujú tzv.
voľné aerofóny. Zvuk u nich vzniká rôznymi spôsobmi uvedenia vzduchu do prudkého
pohybu. Zvuk sa šíri len v okolitom prirodzenom prostredí, bez tela nástroja (aké
majú vzduchozvučné hudobné nástroje popísané vyššie) nevyvinie sa do tónu a zostáva len
zvukom. Preto túto skupinu nezaraďujeme k hudobným nástrojom, ale nazývame ich „zdroje
zvuku“. Takýmto zdrojom zvuku je napr. bič.
Pastieri
Podstatná časť píšťal a ostatných vzduchozvučných nástrojov (ale aj iných), je historicky
spojená s pastierskou kultúrou a tradíciou v Karpatoch.
O významnom postavení pastierstva a pastierskej kultúry na Slovensku svedčí aj to, že zo
slovenských ľudových piesní sa viac ako 30% tematikou viaže na pastierstvo. Navyše,
väčšina aerofónov sa viaže na pastiersku tradíciu.
Pastieri kráv, obecní pastieri hovädzieho dobytka, kôz a ošípaných patrili k sociálne najnižšej,
najchudobnejšej spoločenskej vrstve, zatiaľ čo pastieri oviec patrili k profesionálnej aj
sociálne lepšie postavenej vrstve dedinského obyvateľstva.
Každá z týchto skupín disponovala vlastnými, osobitnými nástrojmi. Najrozsiahlejší
inštrumentár mali ovčiari. Základnými pracovnými nástrojmi boli často zdroje zvukov
a tónov - zvonce, biče, trúby. Tie slúžili na nevyhnutnú a stálu signalizáciu. Zvonce
signalizovali pastierom i pastierskym psom, či sú ovečky tam, kde majú byť . Ak by sa
ovečka vzdialila od stáda, ľahko ju bolo nájsť pomocou zvuku zvonca. Bič ako zdroj zvuku
slúžil na zbystrenie pozornosti zvierat či ľudí, ovečky upozorňoval na to že sa treba pohnúť,
pastierov vzájomne na to, že sa niečo deje. No a pomocou trúb sa dorozumievali
dohodnutými, známymi a zaužívanými signálmi ľudia na väčšie vzdialenosti. Dojenie,
vyháňanie i zháňanie stáda si pastieri vzájomne oznamovali zvukovými a tónovými signálmi.
Ba čo viac, dokázali si oznamovať a tak sa vzájomne upozorňovať na nebezpečenstvo
(zlodeji, medvede, vlci).
Aj u ostatných pastierov (kráv a ošípaných) boli nevyhnutnou výbavou zdroje zvukov
a tónov. Pomocou rohov či malých píšťaliek oznamovali ráno zháňanie zvierat do stáda, večer
príchod so stádom do dediny a podobne. Kratšia trúba – tzv. hlásnický roh bol v rukách
obecného hlásnika či vartáša nevyhnutným signálnym nástrojom, ktorým oznamoval dôležité
správy – požiar, nebezpečenstvo, čas polnoci atď.
Ostatné vzduchozvučné hudobné nástroje slúžili na muzicírovanie spojené so životom na
pasienkoch, v prírode, ďaleko od ostatných ľudí a ruchu života. No neslúžili pastierom len na
krátenie si voľných chvíľ pri pasení stád. Ich samotným zvukom sa stádo uspokojovalo,
akoby zvieratká vedeli, že keď ich pastier vyhráva na nástroji, je všetko v poriadku. Popri tom
zvuk píšťaly orientoval zatúlané zvieratá či pastierske psy, kde sa pastier nachádza. Každý
poriadny pastier zo sebou nosil píšťalu. Či už bezdierkovú koncovku, flautičku, 3 – 7
dierkovú píšťalu, dvojačku, gajdicu či píšťalu palicu, o ktorú sa dalo oprieť i na nej zanôtiť.
Fujaru či gajdy nechávali zväčša na salaši. Na týchto nástrojoch hrávali pastieri a bača pri
podvečernom oddychu či zábave. Jednalo sa totiž o vzácnejšie nástroje ktoré sa nosením či
dažďom mohli poškodiť, ale aj pre ich nie veľmi praktické tvary a rozmery bolo výhodnejšie
mať ich odložené v kolibe.
Zvuk dlhých trúb sa niesol z horských lúk na 5-10 kilometrov do dedín a dolín. Oznamovali
ním kalamity, straty väčšieho množstva oviec, napadnutie salaša vlkmi. Na každý druh správ
boli určené osobitné signály, ktoré slúžili na komunikáciu salaša s dedinou.
Zhotovovanie píšťal
Osobitú úlohu pri výrobe píšťal hrali pastieri. Nevšednú zručnosť pri zostrojovaní hudobných
nástrojov zabezpečovalo to, že mali dobré skúsenosti
s prípravou, opracovaním a
konzerváciou dreva, kože, kôry a iných prírodných materiálov. Zručnosť získavali pri výrobe
pastierskeho riadu a množstva vecí dennej potreby. Pastieri boli schopní vyrobiť takmer
všetko, čo vyžadoval život a práca na salaši - rôzne nádoby na prenášanie mlieka a žinčice a
uskladnenie bryndze (putne, gelety, lagvice, barelky a pod.), varechy na miešanie a naberanie
žinčice, lyžice, misky a pod. Hráči si nástroje vyrábali sami pre seba.
Všetky druhy základných prírodných materiálov, ktoré sa bezprostredne využívajú pri
nástrojovej výrobe, sú sezónne podmienené a súvisia s vegetačnými obdobiami.
Hudobné nástroje pastierov sa vyrábajú sa z rôznych druhov drevín. Od mäkkých a ľahkých,
po ťažké a tvrdé dreviny. Trubice nástrojov sú zväčša z tvrdého dreva, z iných drevín sú
zvukotvorné časti (jazýčky, piskorky).
Pre prevažnú časť nástrojov získavajú drevo v jeho mimovegetačnom období, v neskorú jeseň
alebo cez zimu, keď sa v dreve nachádza najmenej miazgy, má väčšiu stabilitu a sušenie
prebieha rýchlejšie.
Pri získavaní dreva sa dbá aj na miesto jeho rastu. Vo vyšších polohách drevo rastie pomalšie,
je odolnejšie, pevnejšie a má hustejšiu štruktúru. Výrobcovia považujú drevo zo severnejších
strán, ktoré nie je vystavené slnečnému žiareniu a nemá príliš veľa vlahy, za najkvalitnejšie.
Proces sušenia nechcú výrobcovia urýchľovať. Pri pomalšom procese nedochádza
k prudkému úbytku vlhkosti z dreva, jeho štruktúra zostáva relatívne málo zmenená,
uchováva si svoje dobré mechanické a akustické vlastnosti, letokruhy sa nestiahnu, nescvrknú
sa, drevo nepraská. Od dobrých vlastností dreva závisí kvalita budúceho hudobného nástroja.
Tesná spätosť pastierskeho remesla s prírodou vo voľnej prírode, s prírodným prostredím,
jeho dôverná znalosť a schopnosť využiť všetky produkty v čo najefektívnejšej miere našli
odraz vo výrobno-nástrojárskych praktikách.
Plechový zvonec; Liaty zvonec
Zvonce sa na Slovensku stali neodmysliteľnou súčasťou pastierskeho života. Základom
konštrukcie zvonca je telo, resp. plášť zvonca a tzv. srdce zvonca. Ide o kyvadielko zavesené
na ušku vnútri zvonca a zakončené závažím rozličného tvaru, ktoré udiera do vnútornej
spodnej steny plášťa. Rozdiel medzi zvoncami spočíva v odlišnom spôsobe výroby a
použitom materiáli. Môže ním byť rovný plech, ktorý postupným opracovávaním a
modelovaním dostáva tvar budúceho zvonca. Omnoho náročnejšia je výroba liatych zvoncov,
ktoré sa zhotovujú v kováčskej vyhni zo zliatiny medi a mosadze (v minulosti aj striebra) tak,
že sa v peci najprv vypáli dutá hlinená forma, do ktorej sa vlieva rozžeravená kovová zmes.
Po ochladení a stuhnutí kovu sa hlinená forma rozbije, aby obnažila plášť nového zvonca. Na
Slovensku sa výrobou zvoncov príležitostne zaoberali samotní pastieri, ale najčastejšie to boli
kováči. Od 17. storočia spela výroba zvoncov k prvým manufaktúram produkujúcim väčšie
množstvá zvoncov. Najznámejším centrom výroby zvoncov sa stala Jelšava v Gemeri, kde sa
v 19. storočí vyrábali zvonce rozličných tvarov a rôznych veľkostí a vyvážali so do mnohých
európskych krajín. Ich výrobou sa živilo takmer 40 rodín s produkciou 50 000 zvoncov ročne.
V pastierskych oblastiach sa rozličné veľkosti a typy používali podľa toho, či išlo o zvonce
pre ovce, kravy, voly, alebo prasce. Výsledný zvuk zvoncov nie je vecou náhody, ale možno
ho dotvárať, ladiť a modifikovať, aby znel v celom jeho lesku a plnosti. Výsledný súzvuk
zvoncov bol dôležitý pre pastierov, ktorí podľa toho vedeli rozoznať, či majú pasúce sa stádo
pohromade a či mu nehrozí nebezpečenstvo, ale bol dôležitý aj pre zvieratá, ktorým pomáhal
orientovať, varovať i upokojovať ich. Veľa poznatkov spojených s pastierskym remeslom
vrátane tých o zvoncoch sa odovzdávalo z pokolenia na pokolenia, na niektoré sa zabudlo, ale
v regiónoch stredného a severného Slovenska sa udržiavajú dodnes.
Nedá sa povedať, že by boli zvonce na salašoch hudobnými nástrojmi, tobôž že sa na nich
aktívne muzicírovalo. Nedá sa však ani vylúčiť, že sa našli šikovní ľudia, ktorí piesne, obrady
či hudbu zvoncom či prifarbovali zvukmi zvoncov.
Drumbľa
Kovový rámček, v ktorom
využívajú ústa.
je oceľová, dvojnásobne ohnutá lamelka. Ako rezonátor sa
Základom nástroja je oceľový rám charakteristického (zväčša hruškovitým) tvaru, ktorý
sa zužuje a tvorí tak dve rovnobežné ramená. Medzi nimi prechádza oceľový jazýček,
upevnený v strede hruškovitého oblúka. Nástroj sa prikladá k zubom a perám hráča, pričom
širšia časť sa drží v jednej ruke a oceľové ramená drumble sa pritisnú k polootvoreným ústam
na zuby, medzi pery. Prstom druhej ruky sa rozkmitá jazýček.
Na výslednom charakteristickom zvuku sa spolupodieľa spôsob kmitania jazýčka drumble,
ústna dutina hráča, postavenie jazyka a pier a spôsob, akým hráč pracuje so svojim dychom.
Zhotovenie drumble vyžaduje znalosť práce s kovom, preto ho v minulosti najčastejšie
vyrábali dedinskí kováči, často rómski kováčski majstri. Podľa niektorých názorov boli práve
Rómovia tými, ktorí do Karpát drumbľu ako takú doniesli z Ázie. Je však pravdepodobnejšie,
že tu drumbľa bola už pred ich príchodom, v 12. Storočí, ba dokonca ešte oveľa skôr.
Hrávali na nej nielen pastieri či mládenci, ale zdá sa, že v Karpatoch predovšetkým ženy.
Početné zmienky o nej prinášajú literárne pramene z 19. storočia, ale nástroj sa teší obľube
dodnes.
Trojdierka jednoručka
Rovný štrbinový hranový trodierkový vzduchozvučný nástroj otvoreného konca. Má trubicu
s tromi bočnými otvormi. Drevená trojdierková píšťalka s otvoreným koncom. Drží a hrá sa
na nej len jednou rukou. O trojdierkovej jednoručke (niekde nazývanej fičúrska píšťala alebo
fičúrka) je možné povedať, že je zmenšeninou fujary. Tým že je omnoho menšia nepotrebuje
prídavný vzduchový stĺpec ako fujara, spôsob hry s fujarou je plne identický. Z názvu je
možné dedukovať, že to bola praktickejšia modifikácia fujary, keďže bola pre svoj malý
rozmer (oproti fujare) dobre prenosná. Rozšírená bola po celom Karpatskom oblúku, dodnes
ju okrem Slovenska nájdeme v Poľskom Podhalí, u Rumunských i Ukrajinských Huculov,
dokonca i u pastierov v Maďarskej puste.
Fujara
Pre svoje rozmery ako aj svojský a originálny zvuk, je nazývaná kráľovnou medzi
slovenskými pastierskymi aerofónmi. Je našou najdlhšou píšťalou. Korene jej vzniku
pravdepodobne spočívajú v rodine rôzne dlhých renesančných európskych trojdierkových
píšťal, ale aj ľudových píšťal Karpatského regiónu (napr. piscalka salasznikowa z Poľskej
Istebnej) zInšpirovaná európskym inštrumentárom však prešla fujara podľa všetkého
samostatným vývinom, a to i napriek väzbám a súvislostiam so širšou stredoeurópskou, resp.
karpatskou pastierskou hudobnonástrojovou praxou.
Hoci dnešný tvar dostala pravdepodobne v 17. storočí, prvé literárne zmienky o nej
pochádzajú z 18. storočia a prvé ikonografické vyobrazenia z polovice 19. storočia.
K najpozoruhodnejším atribútom fujary patrí jej dĺžka, ktorá pri dnešných fujarách dosahuje
približne 180 cm, je to približne dvojnásobok dĺžky fujár zachovaných z konca 19. Storočia.
Prídavná trubica vedúca vzduch k píšťale fujary je dômyselným konštrukčným riešením,
ktoré súvisí s dĺžkou nástroja. Len vďaka nemu je možné vháňať do píšťaly vzduch a zároveň
ovládať tri hmatové otvory. Bez prídavného vzduchovodu by totižto hráč na dierky
nedočiahol.
Fujara – podobne ako ďalšie píšťaly – sa vyrába tradične z čiernej bazy, menej z javora
a iných drevín. Spolu s vývojom nástroja sa menilo aj jeho zdobenie. Od nezdobených
nástrojov, cez jednoduché zdobenie vrezmi nožom, začierňovanie ohňom či dymom, cez
geometrickú, figurálnu či kvetinovú ornamentiku, ktorá sa teší obľube v súčasnosti. Tá je
tvorená tzv. „vypaľovaním“ alebo „šalvajstrovaním“, kedy sa predkreslené motívy dookola
vyrežú dvojitým vrezom ostrého noža a vyleptávajú sa kyselinou.
Pri hre na fujare sa využíva princíp prefukovania do alikvotných tónov kombinovaný s
využitím troch hmatových otvorov. Základom fujarového repertoáru sú pomalé pastierske a
zbojnícke melódie rapsodického a parlandového charakteru, pre ktoré je charakteristické
striedanie inštrumentálnych častí so spevom. Rýdzo inštrumentálneho pôvodu, t. j. bez väzby
ku konkrétnym ľudovým piesňam, sú tzv. rozfuky, charakteristické behy od najvyšších tónov
k najnižším, a tzv. mumlanie, teda hra v najnižších polohách fujary. Fujara je zrastená s našou
hudobnou tradíciou ako intímny nástroj pastierov, pričom centrom jej výskytu je Podpoľanie
a priľahlé regióny, t. j. Horehronie a Gemer. V súčasnosti fujara prežíva veľkú obrodu a jej
výrobcov a interpretov možno stretnúť v rozličných kútoch Slovenska vrátane veľkých miest.
V roku 2005 bola fujara zapísaná ako jedinečný ľudový hudobný nástroj Slovákov do
Zoznamu majstrovských diel ústneho a nehmotného dedičstva ľudstva UNESCO.
Dvojhlasné gajdy; Trojhlasné gajdy; Štvorhlasné gajdy
Gajdy sú najzložitejším jazýčkovým vzduchozvučným nástrojom Karpát.
Ich zložitosť spočíva jednak v ich konštrukcii, pre ktorú je charakteristické spájanie
tónotvorných zariadení (píšťal) s koženým mechom (vakom), kombinácia viacerých
materiálov (drevo, koža, trstina, kov), predovšetkým však v zladení všetkých komponentov
gájd do jedného zvukového a tónového celku.
Zvuk gájd vzniká rozkmitaním jazýčkov – piskorov, ktoré sú vsadené v drevených trubiciach
(píšťalách), na ich koncoch sú rezonátory vyrobené z rohov alebo plechu. Tzv. „píšťaly“ sú
buď s dierkami a slúžiacia na hranie melódie (zmenu výšky tónov), alebo sú bez dierok
a hrajú teda len jeden tón (tzv. burdón). Od kombinácie píšťal s dierkami a píšťal burdónu
rozoznávame viacero typov gájd.
Dvojhlasné gajdy dostali pomenovanie podľa toho, že majú jednu burdónovú píšťalu a jednu
jednoduchú melodickú píšťalu. Hraním teda znejú naraz dva tóny – dva hlasy. Historicky sa
na Slovensku vyskytovali dvojhlasné gajdy najmä na severnej Orave (Oravská Polhora,
Sihelné).
Trojhlasné gajdy sú v celom karpatskom priestore najrozšírenejším typom. Popri burdónovej
píšťale majú dvojitú melodickú píšťalu. Na Slovensku by sme ich v minulosti našli najmä na
Podpoľaní a v Pohronskom Inovci.
Štvorhlasné gajdy sú charakteristické jednou burdónovou a trojitou melodickou píšťalou.
Dochovali sa z okolia Nitry.
Rozkmitanie jazýčkov sa nedeje priamym vytváraním tlaku z úst hráča, ale prúdením vzduchu
a tlakom, ktorý vytvára na jazýčky mech. Ten je vopred zásobovaný vzduchom z pľúc hráča
cez trubicu so spätnou klapkou (aby sa mech dal nafukovať, no pritom z neho vzduch nefučal
späť hráčovi do úst). Gajdy sú tak veľmi dômyselným technickým zariadením. Vďaka mechu
je možné nielen rovnomerne a nepretržite rozoznievať jazýčky a tým vytvárať tóny, avšak
predovšetkým hrať na viacerých „píšťalách“ zároveň. (Hrať na tri alebo dokonca štyri píšťaly
zároveň jedným hráčom, pri priamom vytváraní tlaku ústami na ne, by bolo nemožné).
Stláčanie nafukovaného mechu pod pažou hráča umožňuje aj dlhé a pohodlné hranie, plynulé
dýchanie, ba dokonca aj možnosť spevu popri hraní. Túto možnosť neponúka žiadny iný
tradičný aerofón.
Okrem Karpát sa gajdy vyskytovali (a dodnes vyskytujú) v celej európskej hudobnej kultúre.
Nájdeme ich však aj mimo Európy, napokon ich domovom je Ázia. Na území dnešného
Slovenska ich bezpečne môžeme identifikovať v hudobnom inštrumentári už od 14. storočia.
Okrem ľudovej hudby boli veľmi obľúbené aj na šľachtických či dokonca kráľovských
dvoroch, tvorili neodmysliteľnú súčasť inštrumentára stredovekých hudobníkov (hudcov,
igricov, trubadúrov, jokulátorov).
V ľudovej hudbe Karpát majú svoje nezastupiteľné miesto dodnes (Poľsko, Ukrajina,
Rumunsko). Napriek tomu, že sa na Slovensku v minulosti tešili obrovskej obľube a bez gájd
sa nezaobišla žiadna tancovačka, svadba či obrad, pod vplyvom prieniku nových nástrojov
(heligónky, harmoniky, dychové a sláčikové hudby), koncom 19. storočia a v 20. storočí
takmer úplne vymizli. Vďaka zanietencom a ľudovým hudobníkom sa posledných rokoch
však znova môžeme tešiť z ich objavovania a znovuoživovania.
Gajdica; Dvojgajdica
Gajdica je originálnym a veľmi vzácnym hudobným nástrojom pastierskej kultúry. Tak ako
bola fujara charakteristickou pre Podpoľanie, tak je gajdica špecifickou a typickou pre oblasť
Šarišsko – Spišského pomedzia, Hornej Torysy a Levočských vrchov.
Je jazýčkovým nástrojom, kde podobne ako v prípade gájd zvuk vzniká chvením tenkého
jazýčka vyrezaného v tenkej bazovej trubičke, trstine alebo husacom brku. Jazýček (strojček,
piskadlo) je vsunutý do drevenej trubice so 7 otvormi, ktorá je zakončená spravidla dobre
a tenko opracovaným kravským rohom – „roztrubom“. Bola vyhotovovaná aj v prevedení
ako „dvojgajdica“ (dvojačka), kde nástroj tvorili dva jazýčky, dve spojené trubice a na nich
nasadené dva rohy. Obidve trubice majú dierky a tak nástroj umožňuje hranie dvojhlasných
melódií.
Bola používaná výlučne pastiermi a nebyť toho že istý študent upozornil istého pána
profesora na starého pána ktorý doma hrá na taký zvláštny nástroj, s odchodom posledného
výrobcu a hráča na gajdicu (A. Mizeráka z Lúčky Potokov pri Sabinove), by odišla aj gajdica
ako taká, do úplného zabudnutia. Vďaka snahe ľudových muzikantov, výrobcov
a zanietencov sa však podarilo gajdicu zachovať dodnes.
Zaujímavé je, že okrem spomínaných horských častí východného Slovenska sa nástroj
nedochoval v inom blízkom priestore. Je spomínaný v ukrajinskej časti Karpát a potom sa
podobné nástroje dajú nájsť až v Bielorusku či Litve.
Gajdica je teda nevšedným klenotom archaickej hudobnej kultúry Karpát.
Koncovka
Koncovkou nazývame píšťalu (hranový aerofón), ktorého zvláštnosťou je absencia tónových
(hmatových) otvorov, ktoré sú na iných píšťalách potrebné pre hranie melódie a teda menenie
výšky tónu nástroja.
Je to bezdierková píšťala, na ktorej sa hrá pomocou prefukovania do tzv. alikvótnych tónov.
Prefukovanie je charakteristické pre značnú väčšinu ľudových píšťal Karpát, avšak hranie
výlučne pomocou prefukovania je veľmi náročné. Popri prefukovaniu do alikvót (závisí od
intenzity/sily fúkania na hranu nástroja)hráč využíva aj odkrývanie a zakrývanie (príp.
čiastočné odkrývanie) spodnej časti píšťalovej trubice. To preto, aby dokázal popri
prefukovaniu využívať dva akustické princípy (princíp píšťaly s otvoreným koncom a píšťaly
s uzavretým koncom).
Koncovka je zaužívaným pomenovaním pre bezdierkové píšťaly, avšak ich starším
a presnejším pomenovaním (keďže išlo o odlišné nástroje z hľadiska materiálov, konštrukcie,
fúkania na hranu atď.) boli: Lupštik, Prežernica , priečna koncovka, koncovka palica,
ďahýlová píšťala, Kosáčik, Piskor, Vrbová koncovka, goralská píšťala, krátka koncovka,
štiepaná koncovka, skladacia koncovka, Podolka, rífová píšťala, koncovka s krížovým
fúkacím otvorom, trubičková koncovka a iné.
Šesťdierková pastierska píšťala
Je to ľudový hudobný nástroj s najväčším tónovým rozsahom a interpretačnými možnosťami
medzi našimi hranovými aerofónmi. Zrejme aj preto bola najviac používaná v pastierskej
kultúre celého Slovenska a hudobnej kultúre Karpát. Konštrukcia šesťdierkovej pastierskej
píšťaly a jej akustický princíp umožňuje kombináciu využívania šiestich hmatových otvorov
s prefukovaním do alikvótnych tónov. Táto kombinácia umožňuje šesťdierkovej píšťale
rozsah 2,5 oktávy. Zaujímavým je aj spôsob hrania zvaný „trojčenie“, kde hráč využíva len tri
spodné dierky a prefukovanie. Nástroj sa tak stáva krátkou trojdierkovou píšťalou, či
Fujara trombita; Pastierska trúba; Pastiersky (važecký) roh
Tieto nástroje reprezentujú skupinu nátrubkových aerofónov, často sa stretneme s ich spoločným
označením ako trúby či rohy. Podobné nástroje nájdeme vo všetkých horstvách sveta a to
predovšetkým pre ich signálnu funkciu, ktorú v minulosti plnili. Pomocou týchto nástrojov sa
dokázali ľudia dorozumievať na veľké vzdialenosti, naviac v náročných terénoch, kde prechod
z jedného miesta doliny na druhé miesto mohol trvať veľmi dlho. Zvuk a tóny nátrubkových
nástrojov väčších rozmerov sa okrem toho veľmi dobre šíri a znie v horskom prostredí za podpory
prirodzeného akustického prostredia umožňujúceho dobrú rezonanciu a echo. V Karpatoch sa
jedná vyložene o pastierske nástroje, používané na vzájomné dorozumievanie medzi pastiermi, či
dorozumievanie sa medzi jednotlivými košiarmi a salašmi. Dodnes sú dochované signály, ktoré
boli zaužívané a dobre známe všetkým pastierom tej ktorej oblasti, ako napr. „Už máš nadojené?“
„Pozor vlci“, „medveď“, „zlodeji“, „všetko je v poriadku“, „zháňať do košiara“, „zháňať na
dojenie“ a mnoho iných. Je neuveriteľné, ako dômyselne a presne dokázali v minulosti
komunikovať naši predkovia.
Fujara trombita (trombita, trembita) je najdlhším nátrubkovým nástrojom v Karpatoch. Je
charakteristická svojou značnou dĺžkou (často okolo 5m), rovnou líniou a kónickým tvarom.
Trombita sa zhotovuje z vhodného kmeňa jedle, smreka, lipy alebo javora. Kmeň sa najprv rozpíli
(dávnejšie sa rozštiepil) a to tak, aby vznikli čo najsymetrickejšie dve polovice. Tie sa potom
vnútorne vydlabú do kónického tvaru a znovu spoja (lepidlom, glejom, smolou a pod.). Aby
polovice dobre priliehali a pevne držali, spevňovali sa zvonku drôtom alebo železnými obručami.
Ešte dávnejšie sa polovice ovinuli čerstvou kôrou čerešne alebo brezy. Do úzkeho konca tela
nástroja sa vsadil nátrubok vyrobený obyčajne z tvrdého ovocného dreva, neskôr sa zvykol
vsádzať do trombity aj továrenský kovový nátrubok získaný od muzikantov z vojenských či iných
dychových hudieb, alebo obchodov. Vyrábali sa aj trombity, kde nátrubok bol vyrobený
(vyformovaný) priamo v dreve tela trúby. Pre dobrú zvukovú charakteristiku nástroja je potrebný
vhodný materiál, jeho kvalitné opracovanie, dobrá kónickosť trubice, potrebná hrúbka steny trúby
a samotný vhodný nátrubok. Hra signálov ako aj rôznych melodických a rytmických figúr si
vyžaduje značnú technickú zručnosť hráča. Nepretržitá tradícia výroby trombít sa zachovala
najmä na Zakarpatí, v oblasti ktorá počas 1. Československej republiky tvorila s nami spoločný
štát. Podobnými nástrojmi identickej alebo veľmi blízkej konštrukcie boli aj ostatné pastierske
rohy a trúby. Rozdiel spočíval iba v ich dĺžke, použitých materiáloch. Často sa trúby vyrábali
z kôry stiahnutej zo stromu a zvinutej do kónického tvaru. Používala sa ktorá koľvek dobre
odňateľná kôra stromu, ktorý mal hlavne v jari dostatok miazgy a málo miest na kôre kmeňa,
ktoré sa mohli pri sťahovaní poškodiť. Kôra sa na kmeni narezala tak, aby tvorila súvislý pás po
jej oddelení. Následne sa zvinula do kónického tvaru tak, aby dobre tesnila. Trúba sa používala
často bez nátrubku, alebo sa nátrubok vyrobil z dreva. Niektoré kratšie a tenšie rohy boli opatrené
jazýčkom vyrobeným zo stebla, brka, drevenej trubičky, trstiny. Tým sa trúba menila
z nátrubkového aerofónu na jazýčkový. Kôra sama o sebe po vyschnutí nedokázala udržať svoj
tvar, trúba sa teda znehodnotila. Tomuto prirodzenému javu zoschnutia výrobcovia zamedzovali
tým, že trúbu neustále držali namočenú vo vode. Ani to však nezabezpečovalo trvácnosť nástroja.
Mokrú kôru hneď po stiahnutí zo stromu navíjali na pripravenú formu z dreva (konár alebo iná
forma na spôsob obuvníckeho kopyta), ktorú predtým dobre namazali, aby sa kôra na formu
nenalepila. Po vyschnutí kôry ju stiahli z formy a tak si trúba dokázala udržať veľmi dlhú
životnosť. Zaujímavými po stránke vizuálnej a výrobnej sú rohy a trúby vyrobené z koreňov
stromov (napr. tzv. važecký roh). Tým že boli vyrábané z koreňov (jedľa, borovica), majú veľmi
zaujímavé krivé a originálne tvary. Takéto nástroje sú dodnes veľmi rozšírené a obľúbené medzi
Ukrajinskými Huculmi. Tým že sa na Slovensku výrazne zmenil spôsob života a pastierstva
v horských oblastiach, stratili rohy a trúby svoje signálne opodstatnenie a presunuli sa do múzeí.
Postupne však opäť nachádzajú svoje miesto v povedomí a to najmä vďaka výrobcom
a folklórnym súborom.
Handrárska píšťala
Handrárska píšťala je krátkou píšťalou s tromi dierkami, ktorá sa vyrábala z ovčej alebo
bravčovej stehennej kosti. Veľmi často však aj z dreva, predovšetkým bazového alebo iného
tvrdého dreva. Pre svoju krátku dlžku má ostrý prenikavý zvuk. Obdobné nástroje z kosti
nájdeme po celom svete už od doby kamennej.
Handrárska píšťala bola skôr signálnym ako hudobným nástrojom, hlavne čo do používania.
Vďaka trom hmatovým/tónovým otvorom je možné hrať na nej melódie v rozsahu kvinty.
Predsa sa však v minulosti používala na vypiskovanie signálu handrárov (i košikárov či
drobných podomových predajcov), čím oznamovali svoj príchod do dediny a pútali pozornosť
obyvateľov. Najlepšie zmapovaná a dochovaná zostala z okolia Kamence pod Vtáčnikom
a regiónu hornej Nitry. Tam totižto tradícia handrárov pretrvávala až do polovice 20.
storočia.
Okarína
Okarína je starobylým hudobným nástrojom a nájdeme ho azda vo všetkých hudobných
kultúrach sveta. Svoje zastúpenie má aj v Karpatskom inštrumentári, funguje na princípe
hranového aerofónu (teda píšťaly), avšak oproti väčšine hranových nástrojov používaných
u nás je to hranový nástroj s uzavretým koncom. Dodnes okarínu poznáme najmä vďaka
výrobe hrnčiarov, ktorí ju vyrábajú z hliny popri iných hrnčiarskych produktoch. Tradične sa
však vyrábala aj z dreva, kedy sa rozpolil vhodný kus dreva, z vnútra sa vyhĺbil otvor na
oboch oddelených častiach a tie sa následne znovu spoja a zlepia (glejom). Vytvorí sa hrana
a hmatové otvory.
Ďalším typom okaríny je okarína z rohoviny, kedy sa do širšej časti opracovaného rohu
vyreže hrana a táto vrchná (širšia) časť rohu utesní kusom dreva tak, aby bolo možné fúkať na
hranu. Tento typ okaríny bol mimoriadne obľúbený v stredovekej hudbe (ako gemshorn)
a okrem ľudových hudobníkov na ňom hrávali hudci, igrici, trubadúri, jokulátori.
Okaríny sa líšia svojim tvarom, veľkosťou, počtom hmatových otvorov, ladením, materiálmi
a používaním, čo svedčí o ich individuálnom využívaní v ľudovej inštrumentálnej hudbe.
Nájdeme ich po celých Karpatoch.
Slovník
 honelník - (bojtár, hajčiar, holeník, naháňač, strungár, trškár, povara) – pomocný
pastier pri salašnom chove oviec.
 koliba – salašná stavba slúžiaca ako sezónne obydlie pre pastierov.
 pastiereň - (pastirňa) – príbytok obecného pastiera.
 liate zvonce – signalizačné a hudobné nástroje.
 plechové zvonce – zvonce vyrobené z oceľového alebo mosadzného plechu.
 putňa – drevená nádoba na transport niektorých produktov alebo surovín.
 redik - (redigať sa, redikanie) – premiestňovanie salaša.
 salaš - (košar) – základná hospodárska jednotka valaského chovu oviec v Karpatoch.
OBRAZ ŠIESTY
DOM
OBRAZOVÁ PRÍLOHA:
Download

Brozurka - Smetankovo