Prečerpávacia vodná elektráreň
Čierny Váh
Atómové elektrárne (AE) a prečerpávacie vodné elektrárne (PVE) potrebujú jeden
druhého tak, ako včielky potrebujú kvet či ženy mužov a naopak. Potrebujú jeden druhého, aby
mohli účinne fungovať. Reaktor atómky vyrobí počas dňa približne 3000 MWh elektrickej energie,
ktorú spotrebujú fabriky, domácností a ostatní spotrebitelia. Lenže to isté množstvo elektrickej
energie vyrobí atómka aj v noci, a čo s ňou, keď v noci je spotreba len polovičná ? Výkon reaktora
sa síce dá regulovať, avšak aj ten má určitú hranicu efektívnosti, pod ktorou by bolo jeho
prevádzkovanie nerentabilné. Preto sa hľadal spôsob, ako akumulovať v noci vyrobenú elektrinu.
Ako najvýhodnejšie sa ukázalo riešenie, vložiť prebytočnú elektrinu do potencionálnej
akumulácie a to tak, že sa voda v noci prečerpá do vyššie situovaného veľkokapacitného
rezervoáru, ako napríklad do vodnej nádrže, vybudovanej na vrchole nejakej hory a potom počas
dňa, keď je nedostatok elektrickej energie, sa voda spustí na turbíny prečerpávacej elektrárne, aby
vyrobila požadované množstvo elektriny. Keďže PVE môžu dosiahnuť plný výkon už o jednu
minútu po stlačení tlačidla v energetickom dispečingu, využívajú sa PVE aj ako rezerva pri
prípadnej havárii iného energetického zdroja, aby nedošlo k rozpadu energetickej siete. Kvôli
úplnosti uvádzam, že vo svete existujú aj také prečerpávacie vodné elektrárne, ktoré sú postavené
pod zemou v hĺbke 500 až 600 metrov, kde len zopár metrov pod nimi sú obrovské veľkokapacitné
kaverny a tunely, do ktorých sa voda z turbín vypúšťa cez deň a z ktorých sa zasa potom v noci
voda čerpá do akumulačnej nádrže na povrchu.
Výstavba atómových elektrární si vyžiadala budovanie prečerpávacích elektrární napr.
v Nemecku pri obci Markersbach, v Poľsku pri obci Porombka Žar, na Slovensku v údolí riečky
Čierny Váh na kopci Neznáma pri obci Svarín a v Čechách na Dlouhých Stráňach v Jeseníkoch.
Keďže aj v takom poradí sa budovali, mal som možnosť pri výstavbe prvých dvoch všeličo
odpozorovať a na druhých dvoch zasa odpozorované použiť i využiť, najmä v oblasti razenia,
betonáží a injektáží v podzemí. Všetky štyri PVE sú rovnakého typu – s akumulačnou nádržou na
kopci. Skutočná efektívnosť takéhoto systému je len približne 75-percentná , čo znamená, že len
tri štvrtiny z vynaloženej energie - na načerpanie vody do hornej nádrže - sa znovu vyrobí jej
spustením dolu do turbín.
Aj napriek tejto 25-percentnej strate sú výhody prečerpávacích elektrární, napríklad pri
vykrývaní energetických špičiek či havarijnej situácii, nenahraditeľné a prakticky nezastupiteľné
pri odvrátení hrozby rozpadu energetickej siete, a to bez drahého náhradného dovozu energie zo
zahraničia.
Prečerpávacia vodná elektráreň Čierny Váh
Výstavba prečerpávacej vodnej elektrárne PVE Čierny Váh v Nízkych Tatrách bola
realizovaná v rokoch 1976 - 1982 nákladom 4,8 mld. korún a pozostávala z piatich základných
súborov stavieb:
1. súbor stavieb : Hydrocentrála so
šiestimi 110 MW turbínami s príslušenstvom
2. súbor stavieb : Dolná nádrž s obsahom 4,5 mil. m³ vody na riečke Čierny Váh
3. súbor stavieb : Horná nádrž s obsahom 3,7 mil. m³
vody
4. súbor
stavieb : Podzemné objekty - 5,5 km podzemných chodieb , ktoré zahrňovali najmä tri podzemné
opancierované privádzače s priemerom DN 3800 mm, technický tunel so šikmým výťahom a s
niekoľko ďalšími podzemnými dielami .
5. súbor stavieb : Ostatné stavby a objekty, ako boli prístupové cesty, trafostanica, rozvodný 700
kV systém, zabezpečovacie objekty a podobne.
Bola to práve
výstavba podzemných objektov, ktorá v útrobách tektonicky porušeného dolomiticko-vápencového
masívu kopca „Neznáma“ priniesla toľko utrpenia pre jej tvorcov - baníkov. Ktovie, či sa zamyslí
návštevník tohoto krásneho hotového diela, ktorý sa vezie veľkokapacitným podzemným
nákladným výťahom, na jeho 615 metrovej trase pod úklonom 45º, z dolnej nádrže na hornú
nádrž, že koľko utrpenia, námahy, úrazov i bolestí si vyžiadalo vyhotovenie 130 tisíc m³
podzemných priestorov rukami baníkov? Pre štyri rodiny ostal Čierny Váh zvlášť čierny, lebo tam
navždy ostal niekto z ich najdrahších. Desiatky ťažkých úrazov s doživotnými následkami, riešenie
kritických situácii, najodvážnejšie zásahy pri odvracaní hrozieb havárii, ale aj permanentné stresy
z neplnenia harmonogramu výstavby – to bola daň baníkov a technikov tomuto krásnemu
monumentálnemu technickému dielu - prečerpávacej vodnej elektrárni Čierny Váh.
Jednou z epizód bola aj havária pri rozširovaní šikmej predrážky podzemného privádzača
a jej zúfalé odstraňovanie, okrem iného aj pomocou vojenskej techniky.
V živote som sa už niekoľkokrát presvedčil o tom, že nie je chlap ako chlap. Mám preto
dôvod na to, aby som známe hodnotenie chlapov upravil podľa mojich skúseností takto :
- chlapi 20 - 30 -roční sú najsilnejší
- chlapi 30 - 40 -roční sú najodvážnejší
- chlapi 40 - 50 - roční sú najrozvážnejší
- chlapi 50 - 60 - roční sú najopatrnejší
- chlapi 60 – 70 - roční sú najnostalgickejší
- chlapi viac ako 70 -roční sú najsmutnejší. Vieme prečo, lebo pokiaľ na starnutí ženy je niečo
veľmi smiešne, tak na starnutí muža je zasa niečo veľmi smutné ... Musím však priznať, že mám aj
medzi mojimi priateľmi niekoľkých 80-ročných mladíkov – fyzicky i mentálne! Aj medzi ženami
sú 80-ročné „mladice“. Jednu poznám, dnes už má 87 rokov, žije v Johnstowne (USA), každý deň
hrá poker, trikrát do týždňa bowling, kde často zaskakuje za riadiaci počítač 110 dráhovej
bowlingovej haly, zúčastňuje sa na celoštátnych súťažiach v tomto športe za staršie ženy, jazdí na
trojlitrovom Chryslery, každý deň chodí do kostola, kde robí kurátorku a všetky bankové operácie si
vykonáva na počítači – homebanking - doma sama!
Nebola náhoda, že sme takmer všetci, ktorí sme sa ocitli v deji nasledujúceho príbehu,
mali okolo štyridsiatky...Počas svojej praxe som poznal veľa chlapov, ktorým by som nikdy
v živote nedal do ruky horolezecké lano, na ktorom sa mienim spustiť do hlbín, kde podo
mnou lietajú vtáky, či do šachty často stovky metrov hlbokej, na dne ktorej sú rošty a žumpa
plná bahna s vodou, resp. na dno hĺbenia, kde v hluku čerpadiel, zbíjačiek, vŕtačiek či
nakladača, v mokrých gumených oblekoch, so špicatou prilbou na hlave, hĺbia jamu baníci –
hĺbiči.
Mal som však možnosť spolupracovať s chlapmi, ktorých najkrajšie charakterové
vlastnosti, vysoká profesionalita, fyzická i psychická zdatnosť, vzbudzovali vo mne úctu a pri
spolupráci s nimi aj radosť, absolútnu dôveru a istotu. Takýchto vzácnych priateľov mám v
horskej službe, na banskej záchrannej stanici, v rýchlej zdravotníckej službe, u hasičov,
športových pilotov, ale i pilotov profesionálov, vrátane učiteľa lietania na nadzvukových
lietadlách, dvoch kapitánov veľkých dopravných lietadiel , kapitána zaoceánskej lode,
najviac však pod zemou, baníkov v prepotených dotrhaných košeliach. Vďaka stavbe
prečerpávacej elektrárne Čierny Váh som získal veľmi vzácnych priateľov aj pri
odstraňovaní upchávky v prvom podzemnom privádzači vody medzi hornou a dolnou
nádržou, označovaným všeobecne ako privádzač P-1 alebo len P-1. V tejto súvislosti
nezabudnem na horolezcov Jara Fleiberga, Ivana Gálfyho, Jožka Koršalu a pracovníkov
Konštrukty Trenčín s ich vojenskou technikou.
Nemôžeš žiadať od niekoho, aby nemal strach. Je známe, že aj tí najodvážnejší hrdinovia vo
vojnách, záchranári pri záchranných akciách a podobne, mali strach. Všetci vedeli, že dokázať
odhadnúť stupeň rizika je úspechom odvážnych, ale nesmú sa ani ráz pomýliť! Mnohokrát som
videl pri likvidácii havárii v očiach priateľov ten skúmavý pohľad – ako to dopadne, nestane sa
„prúser“, nie je to už za hranicou rizika, dokážeme to? Nie raz sa nám spotilo čelo i chrbát v bani,
nielen od stopercentnej vlhkosti, teploty či nedostatku kyslíka , ale aj od nedostatku istoty, od
strachu. Preto bolo veľmi dôležité, aby na určité práce boli vyberaní chlapi, ktorí mali nielen
odvahu, ale aj psychickú, fyzickú a profesionálnu zdatnosť a hlavne vytrvalosť. Niet väčšieho
rizika, ako robiť náročnú prácu – prepáčte mi za výraz - s iniciatívnym blbcom. Tak sa stalo, že
známe hodnotenie chlapov som si upravil na svoj obraz, zvlášť v akciách, v ktorých som bol
poverený ich realizáciou. Lebo ja som bol už raz taký – alebo som riadil a rozkazoval, alebo som
poslúchal, frflal a mnohokrát som to aj tak urobil, ako som bol presvedčený, že je to správne.
Samozrejme, že to nebolo bez „prúserov“.
Známym francúzskym prívlastkom „enfant terrible “ – bezočivé, živé, decko – ma nie
jedenkrát nazval môj spolupracovník a priateľ Jožko Frankovský. Mal som iného nadriadeného,
ktorého som si nesmierne vážil a spolupracoval som s ním viac ako 30 rokov a ktorý ma vedel
vynikajúco dostať tam, kam len chcel. Napríklad povedal: „Marián, jdete na PVE Č. Váh se
Šušolom a něco udelejte s tím pancéřem potrubí DN 3800, co teče cez injektážne zátky. Ale pozor,
pancéř je pod tlakem 40 atmosfér. Neudelejte prúser, lebo ináč o ničem nevím..., ponechám to na
vás...“ Koľkokrát bol tento náš technický námestník podnikového riaditeľa Banských stavieb
Jaroslav Červinka v takejto núdzi. Veď všade, kde nastal technický či výrobný problém, bol to
obyčajne on, aj s výrobným námestníkom riaditeľa Michalom Cúthom a šéfom výroby inžinierom
Humajom, čo ho museli riešiť – často za hranicou svojich i firemných možností. Tak sa
experimentovalo, vyhrávalo i prehrávalo.
Upchatie šikmej predrážky privádzača P-1
Všetky tri podzemné privádzače vody do PVE ČiernyVáh boli razené prakticky v rovnakej
dĺžke, tvare i úklone. Dolné horizontálne úseky pod úklonom len 5 stupňov boli dlhé 500 metrov,
šikmé úseky pod sklonom 45º boli dlhé 615 metrov a horné horizontálne úseky pod úklonom 10º
boli dlhé 120 metrov. Po ich vyrazení sa do vyhotovených tunelových rúr zasúvali oceľové rúry
so svetlým priemerom 3800 m a v hrúbke 12 až 44 mm. Razenie horizontálnych úsekov bola
pomerne jednoduchá technológia, klasické tunelárske razenie v pevných dolomitických
a vápencových horninách, s bezkoľajovou odťažbou samohybnými prepravníkovými nakladačmi
a väčšinou s výstužou v striekanom betóne, ale aj s TH oceľovou výstužou a bez výstuže. Pomerne
zložitá však bola technológia razenia šikmých úsekov podzemných privádzačov. Najprv sa zdola
nahor predrazila samošplhacími pojazdnými plošinami 615-metrová predrážka s prierezom 6 m²
a potom sa táto rozširovala zhora nadol na plný profil 24 m² zo špeciálnej pojazdnej raziacej
plošiny, zavesenej na lanách. Pokiaľ sa táto plošina posúvala po koľajisku na počve (podlahe)
tunelovej rúry, tak samošplhacie plošiny v predrážke sa pohybovali po drážke , zavesenej pod
stropom na kotvách – svorníkoch.
Projekt predpokladal, že pri rozširovaní predrážky zo 6 m² na 24 m² po odpale výbušnín
padne všetka rúbanina po počve predrážky celých 615 m dolu do dolného lomového kolena,
odkiaľ rúbaninu prepravníkové nakladače povyvážajú po dolnom horizonte von na haldu. Taký bol
projekt a zo začiatku to aj fungovalo. Lenže po dne predrážky tiekla z času na čas technologická
voda i voda z horninového masívu a tak sa stalo, že jemné dolomitické a vápencové čiastočky
z vŕtacích prác a po trhacích prácach nepadali podľa projektu po predrážke dolu, ale sedimentovali
v rôznych úsekoch predrážky odlišne. Tak sa stalo, že 6 m² predrážky sa zmenšilo na 5, potom 4,
potom 3, potom 2, potom na 1 m² až napokon sa predrážka upchala a odstrelená rúbanina už
nemala kade padať dolu, a tak sa predrážka šikminy začala upchávať. Nedostatočnou kontrolou
hore odstrelenej rúbaniny a dole spod šikminy odťaženej rúbaniny došlo k upchatiu predrážky
v šikmine prvého privádzača, a to na úseku dlhom až 131 metrov!
Začiatok upchávky nastal nie v dolnom lomovom kolene, ale vo výške 91 m nad dolným
lomovým kolenom. Po tomto nepríjemnom zistení vedenie podniku vydalo príkaz na okamžité
zastavenie rozširovania predrážky vo chvíli, keď všetky správy o postupe prác na kritickom objekte
podzemného privádzača P-1 boli , aj po veľkých peripetiách pri razení priaznivé a
optimistické, v súlade s harmonogramom výstavby PVE. Do tohto okamihu mal „Čierneho Petra“
meškania termínov v rukách Váhostav.
Keď sa šikmina P-1 upchala, na adresu stavbyvedúceho Šaňa Trnku a smenových technikov
sa sypali tie najchlpatejšie nadávky a obvinenia. Aj napriek unikátnym projektom pracovníkov
technologickej prípravy inžinierov Jaroslava Kapustu a Jána Hrabovského pri riešení technológie
razenia podzemných privádzačov, s odstupom času musím objektívne priznať, že nielen na stavbe
sa stala chyba, že sa predrážka upchala! Chybu sme urobili hlavne my - technici v technologickej
príprave. Podcenili sme dolomitickú múčku a jej schopnosť sedimentovať, či skôr neschopnosť
tiecť, či sypať sa pod úklonom 45° dolu predrážkou šikminy! Treba priznať, že aj napriek
skúsenostiam z P-1 sa upchali predrážky aj v privádzači P-2 a P-3, ba dokonca aj ich štvorča,
ktoré ako d´Artagnan doprevádzalo troch mušketierov, šikmý výťah - aj ten sa nám podarilo
upchať. Podľa mňa problém bol v podcenení sedimentácie dolomitickej múčky a jej schopnosti
následnej cementácie. Naša predstava, že balvany drobnú frakciu rúbaniny a dolomitickú múčku
strhnú so sebou dolu predrážkou, bola v skutočnosti opačná: balvany ubíjali o počvu dolomitickú
múčku, skoro vždy zvlhnutú až mokrú, sediment narastal, až napokon šikminu upchal.
Upchatie šikminy P-1 bolo kvalifikované ako vážna havária na objekte, na ktorom sa
harmonogram postupu prác sledoval nie na dni, ale po hodinách. Oneskorenie ukončenia
vyhotovenia tunelovej rúry P-1 by odsunulo termín montáže oceľového panciera a odovzdanie
prvého privádzača pre mokré skúšky turbín – generátorov a čerpadiel TG1 a TG-2, čo bol vládny
termín v nadväznosti na pripravovaný zvýšený výkon z nových kapacít atómových elektrární.
Uvoľnenie upchávky P-1 - podľa havarijnej komisie mala byť táto nepríjemná záležitosť
v najkratšom čase zlikvidovaná a najneskôr do týždňa sa malo obnoviť rozširovanie predrážky
šikminy.
„Existujú banské strely, ktoré sa používajú v baníctve na uvoľňovanie upchatých sypov,
komínov a zásobníkov v podzemí. Tieto použijeme! Vystrelia sa z dolného lomového kolena do
upchávky, a táto sa uvoľní a spadne,“ povedal výrobný námestník podnikového riaditeľa inžinier
Cúth s nádejou, že bude problém vyriešený. To boli celkom reálne predstavy o likvidácii havárie.
Veď banské strely už mnohokrát vyriešili obdobné problémy na železorudných baniach.
Pokusy o uvolnenie upchatého šikmého komína
Okamžite po rozhodnutí havarijnej komisie doviezli na stavbu zo Železorudných baní (ŽB)
Spišská Nová Ves banské strely pripomínajúce minirakety. Tam ich používajú pri upchatí komínov,
sypov z komôr a pod. Už deväť hodín po havarijnej komisii bola spod šikminy P-1 z dolného
lomového kolena vystrelená prvá z dvanástich dovezených banských striel. Keď sa upchávka
neuvoľnila po prvej strele, strelec zo ŽB sebavedome prehlásil, že nebola dobre zameraná a odišiel
do skladu streliva pre ďalšiu strelu. „Pálim!“ a banská strela vlietla do šikminy...
Z komína nespadlo ani za prilbu horniny. Nespadlo ani po tretej, štvrtej a ani poslednej
dvanástej strele. „Alebo je dno upchávky vysoko, alebo strela letí po balistickej dráhe a vybuchuje
o stenu!“ skonštatoval aj druhý privolaný špecialista na používanie banských striel zo ŽB
a strieľanie banských striel po dvoch dňoch ukončili .
Efekt
z operácie: Žiadny - upchávka statočne odolala a drahocenný čas utekal... !
Medzi Prievidzou, Rudňanmi a stavbou je telefónna linka už horúca. Zasadá krízový štáb,
veď predmetné pracovisko je sledované systémom CPM na kritickej ceste harmonogramu
výstavby PVE Čierny Váh , kde rozširovanie predrážky P-1 musí postúpiť každý deň do hĺbky
minimálne o šesť metrov a stojí sa už týždeň! Začalo sa rozpracovávať aj alternatívne riešenie –
pokračovať v rozširovaní predrážky P-1 zhora nadol klasickým postupom. To je však úplne iná
technológia, iné stroje, odťažba pneumatickým drapákom, odvoz v skype na lane, ako na
vertikálnych šachtách – hĺbením. Nakoniec i možnosti haldovania na hornej nádrži v chránenej
krajinnej oblasti boli obmedzené.
Superbreistorming – útok na mozog - s návrhmi pre odstránenie upchávky sa rozbehol na
všetkých úrovniach vedenia i riadenia. Návrhy dávajú odborníci i tí druhí. Jednu odvážnosť či
hlúposť strieda druhá. Boli navrhované všetky možné i nemožné riešenia problému. Mnohé za
hranicou bezpečnosti. Ideálne by bolo, keby sa našiel niekto, kto by sa dokázal po šikmine vyšplhať
hore pod upchávku, aby sme to presne zamerali a zistili, čo to tam vlastne upchalo predrážku.
Hrozí tu však riziko, že každú chvíľu sa upchávka môže uvolniť a viac než 700 m³ rúbaniny sa
môže dať do pohybu a doslova vlietnuť do dolného horizontálneho úseku podzemného privádzača!
Túto skutočnosť a hrozbu sme si všetci uvedomovali počas všetkých aktivít pod šikminou P-1, či
už v dolnom lomovom kolene, alebo aj v horizontálnom úseku privádzača.
Odvážne návrhy striedali riskantné a riskantné striedali hazardné. Medzi štyrmi tisíckami
zamestnancov Banských stavieb boli aj vynikajúci jedinci, úspešní aj mimo činnosť podniku.
Jedným z nich bol horolezec Jaro Fleiberg. Chlap odvážny, ale aj rozvážny . Už vtedy bol
povestný jeho výstup na alpský Eiger a jeho nútený pobyt na jeho vrchole, pre zlé počasie celých
32 dní, pokiaľ ho aj s kamarátmi nezniesol vrtuľník záchrannej služby, vyčerpaných na hranici
života. Jaro prišiel do privádzača a urobil čin, za ktorý by mohol byť rovnako stíhaný a potrestaný
podľa mnohých platných zákonov, vyhlášok a predpisov, a rovnako aj odmenený a vyznamenaný
za statočnosť, hrdinstvo a odvahu.
Jaro najprv sám vyšiel až pod upchávku, zameral dno upchávky vo výške 91 m,
zdokumentoval ju a zišiel dolu. Keďže odvaha je rozhodnutie človeka konať pod hrozbou
poznaného rizika nebezpečenstva, preto aj malý úspech zvyšuje pocit sebaistoty a odvahy – o malú
chvíľu tam Jaro išiel znovu. Proti všetkým predpisom ovešaný s adjustovaným dvojkilovým
balíkom výbušniny Danubit-1 sa vyšplhal po oceľových svorníkoch, trčiacich zo stropu, až do
výšky 90 metrov ku spodku upchávky, kde výbušninu upevnil a pod hrozbou, že každú chvíľu sa
môže upchatý strop uvoľniť, zišiel do dolného lomového kolena a po tom, čo sa ukryl v spojovacej
chodbe medzi prvým privádzačom P-1 a druhým privádzačom P-2 , nálož odpálili.... Očakávaná
prietrž upchávky však nenastala. Odvážneho Jara nikto nezavrel a ani nevyznamenal. To bol v tom
čase zaužívaný spôsob s tými, čo nemali červenú knižku. Ešte horšie to bolo s tými, čo pre nejakú
maličkosť, hlúposť či nerozvážnosť boli v nemilosti u všemocnej strany a jej podriadenému
vedeniu podniku .
Efekt z operácie: Žiadny - upchávka statočne odolala a drahocenný čas utekal...!
Kontrolný deň stavby varuje pred následkami nedodržania harmonogramu výstavby P-1
a spustenia overovacej prevádzky TG-1. V správe ku súčasnej situácii bola podaná informácia
o skutočnom stave: upchatých je 131 metrov šikminy. Začína sa s hrozbami odvolávania z funkcii
pre neschopnosť, účasťou na sabotáži a aj to povestné „BRANO-ZAVÍRA SAMO“ niekoľkokrát
zaznelo ako výstraha na uvalenie väzby na vinníkov. V zasadačke na stavbe sa nedá dýchať. Každý
si v duchu zratúva svoj podiel viny, tuší následky a ešte horlivejšie sa zapája do debaty ako ďalej,
ale už opatrnejšie do formulácie zápisnice z kontrolného dňa. Beznádej narastá a sľuby už treba
dávať opatrnejšie. Aj keď pôvodne projektant nepripustil žiadnu debatu na tému vyraziť malú
spojovaciu chodbu medzi P-1 a P-2 na úrovni dna upchávky, t.j. v 90 m výške nad úrovňou
dolných lomových kolien, teraz na kontrolnom dni súhlas dal a baníci za 72 hodín vyrazili
tridsaťmetrovú m spojovaciu chodbičku, „myší dírku“, ako ju raketometčíci pozdnejšie nazvali, s
prierezom 1,2 m², cez ktorú sa pokúsili baníci dno upchávky narušiť tyčami, potom trhavinami,
avšak bezúspešne. Škoda, že môj návrh na rozrušenie dna upchávky pomocou vysokotlakových
hydromonitorových trysiek nebol realizovaný aj napriek tomu, že som s ním mal veľmi dobré
skúsenosti - zo Zlatých hôr v Jeseníkoch. Zamietnutie návrhu zdôvodnili vysokým stupňom rizika
a aj tým, že dno upchávky tvoria zaklinené balvany. Keďže ani opakované použitie 10 kg výbušniny
Danubit-1, umiestnenej priamo pod zaklinované balvany na dne upchávky, neprinieslo žiaden
účinok, od ďalších obdobných pokusov sa upustilo.
Efekt z operácie: Žiadny - upchávka statočne odolala a drahocenný čas utekal...!
Použitie vojenskej techniky pri uvoľňovaní upchávky predrážky privádzača P-1
Brizancia výbušnín je rôzna. Od posuvného účinku čierneho prachu, s detonačnou
rýchlosťou 1600 m za sekundu, cez amonoliadkové trhaviny s 3200 m za sekundu, až po Danubit
s 5400 m za sekundu. Sú však výbušniny, ktoré majú brizanciu s detonačnou rýchlosťou až 9000 m
za sekundu – a to sú tritolhexogény, ktoré používa vojsko a pre podzemie nie sú schválené.
„Mimoriadna situácia si vyžaduje mimoriadne opatrenia – tak požiadajme o pomoc armádu!“
povedal inžinier Červinka a pomocou známostí podnikového riaditeľa inžiniera Žabenského, šéfa
výroby inžiniera Humaja a jeho bratranca generála Humaja dostali sme sa až do „mozgového
trustu“ prípravy výroby raketovej techniky – do Konštrukty Trenčín, k výrobno-technickému
námestníkovi podnikového riaditeľa inžinierovi Vachovi. Ten sa hneď po našom príchode nad
problémom pousmial a sebavedome povedal: „Máme techniku, s ktorou vám to uvoľníme!“
a ukázal na fotografiu a na výkresy rakety RS 130, určenú na ciele na zemi. „Je to raketa zem-zem
a vybuchuje aj o trávu. Je vysoká 130 cm a v hlavici má 1,5 kg tritolhexogénu. Po odpálení horí 0,6
sekundy a doletí 6 km, preto je potrebné urobiť na hornej nádrži opatrenia, aby po preletení
upchávkou nepreletela na dedinku Važec, nachádzajúcu sa pod úpätím kopca Neznáma, na ktorom
sa horná nádrž PVE nachádza“, dodal.
S poznámkou, že „zápis nebudeme robiť žiadny, lebo
mládenci tam pôjdu akoby na cvičenie, akurát si musíme prispôsobiť odpaľovaciu rampu,
zabezpečiť raketu a keďže vás to tak súri, prídu tam už o dva dni aj s raketou! Za ten čas urobte
príslušné opatrenia !“ povedal námestník Vach a rokovanie sa skončilo.
Za dva dni sme upratali dolný horizontálny úsek v P-1, pod dolným lomovým kolenom sme
urobili plató pre odpaľovaciu rampu, na hornej nádrži sme šikminu zakryli dvanásťtonovými
oceľovými poklopmi a zahlásili zainteresovaným orgánom a Obvodnému banskému úradu, čo a ako
ideme robiť. Úspešne sme odolali námietkam všetkého druhu a čakali sme príchod raketometčíka
na gazíku. Prišiel. Na naše prekvapenie neprišli dvaja vojaci , ako sme očakávali, ale štyria vojaci a
siedmi civilisti s autobusom a aj nákladné auto plné materiálu. S Jožkom Kováčikom sme ich
privítali a dosť rozpačito sme sa spýtali, či im treba zabezpečiť aj ubytovanie, alebo či to stihneme
urobiť v ten istý deň. Keďže bolo už takmer poludnie, dohodli sme sa, že materiál sa uloží do
skladu streliva a odpaľovaciu rampu dopravíme 500 m dolným horizontom P-1 do dolného
lomového kolena a potom uvidíme. V sklade streliva sme časť nákladu rozbalili a vtedy som ju
uvidel prvý krát. Raketa RS-130! Tak toto je to šialené čudo, čo naháňa strach pechotnému vojsku.
Na zeleno natretá, lesklá, popísaná pre laika nezrozumiteľnými rôznymi písmenami, značkami
a symbolmi, akoby v rakve nehybne ležiaca, na plstenom lôžku v perfektnej drevenej debničke,
pravdepodobne vnučka slávnych rakiet do „kaťuší“...
Podzemný sklad streliva bol zaprataný dovezeným materiálom do posledného miesta a vtedy
som si všimol, že rovnakých zelených drevených debničiek je ešte osem. Ktovie, čo v nich je. Sklad
sme zamkli, postavili k nemu stráž a išli sme do P-1 skontrolovať, ako postupujú práce na montáži
odpaľovacej rampy. Tú sme niekoľko ráz posúvali a zameriavačovi sa stále nepáčila poloha, tak
sme rampu zahrabávali do štrku, potom zasa podkladali drevenými fošňami a hranolmi a keď
konečne bola na správnom mieste, vedúci raketometčíkov Vlado Chlebana povedal, že na dnes
stačilo a že na dnes končíme, čo Zdeno skomentoval poznámkou, že „Nikdy neodkladaj na zajtra,
čo nemusíš urobiť vôbec!...“ Vlado zakontroval Zdenovi: „Zajtra ťa tie srandičky prejdú!“ – ani
nevedel, ako dobre povedal.
Narýchlo zabezpečené ubytovanie v hoteli Smrek v Liptovskom Hrádku nebolo
najluxusnejšie, „ale tú jednu noc vydržíme“, povedal Vlado a objednal pre všetkých večeru.
Prekvapilo ma, že nikto z vojakov si nedal žiaden alkohol, zato my baníci sme si dopriali. To od
radosti, že zajtra bude koniec utrpenia s upchávkou a šikmina P-1 bude zasa čistá. My baníci si
neradi vykáme – radi si tykáme a hovoríme k veci priamo. Máme to z bane, kde často nie je čas na
konvenciu či tituly, a preto, keď sme išli spať, tak sme si už všetci tykali – Vladko, Láďo, Zdenko,
Ferko, Jožko, Eugen, Miško , druhý Vladko a Miro. Keď som jeho priezvisko počul pri
predstavovaní: „Som Miro Hrobár,“ vyvolalo vo mne nie najpríjemnejšiu asociáciu našej
spolupráce. Boli to chlapi skúsení, odvážni, rozvážni, proste štyridsiatnici! Väčšinou absolventi
brnenskej vojenskej akadémie, jeden dokonca s hodnosťou, že aj plukovník ho musí zdraviť! Tu
však boli v civile, takmer všetci v rifliach. Jediný, kto si z vojakov dal jedno pivo, bol bez riflí ,
takmer dva metre vysoký a stoštyridsaťkilový Láďo Váňa, ktorý sa vypytoval na mnohé
podrobnosti o upchávke ešte aj vtedy, keď sme už išli hore schodmi na izbu. Očividne ho zaujímal
každý detail. Rozlúčili sme sa na dobrú noc a s očakávaním, že zajtra príde deň „D“!
Bez raňajok, no s nádejou, že na obed bude oldomáš, sme už o 6.oo hod. boli všetci na
stavbe. Obliekli sme si fáračky , zobrali sme osobné svietidlá, dva reflektory, zo skladu streliva
raketu a všetci sme sa stretli v dolnom lomovom kolene P-1, kde sa nevysoký Ferko naťahoval,
aby tak ako na dolnom konci raketovej rúry, aj na hornom konci upevnil plastelínou z dvoch nití
kríž, cez ktorý zameriaval smer letu rakety. Naposledy zameral a povedal: Nabíjame! Zdeno
doniesol s Vladom Hrobárom a s tromi vojakmi už známu debničku a po tom, čo ju otvorili, začali
vojaci naťahovať zelenú dvojlinku – odpaľovacie vedenie so špeciálnymi škatuľkami tzv.
„ISTOTY“. Na čo vlastne boli, to som sa o chvíľu dozvedel. Láďo prevzal raketu a spolu
s Vladom Hrobárom ju zasunuli do raketovej rúry odpaľovacej rampy. Po aretácii a rektifikácii
rakety si vyžiadal Láďo od vojakov ISTOTY . Prvý vojak vzdialený od nás asi 25 metrov zahlásil:
ISTOTA JEDNA ZABEZPEČENÁ! Druhý vojak vzdialený asi 50 metrov: ISTOTA DVA
ZABEZPEČENÁ ! Tretí, čo bol asi 100 metrov: ISTOTA TRI ZABEZPEČENÁ ! Pýtam sa Vlada,
čo to znamená. „To sú naše vojenské predpisy. My odpálime raketu rovnakým postupom, akoby
sme odpaľovali vlak výbušnín. Každý vojak stojí pri škatuľke, kde odpaľovacie vedenie je
prerušené, rozpojené a zaskrutkované. Až na pokyn ZRUŠTE ISTOTY! znovu zapoja odpaľovacie
vedenie do elektrického okruhu s elektrickou batériou a až potom môžeme uskutočniť odpal.“
V duchu som si spomenul na našich baníkov na bani Dúbrava, ako robia odpal aj 50 kg výbušnín,
často odpálené spoza výklenku neďaleko čelby...
Láďo vyhnal všetkých preč a ostali sme pri odpaľovacej rampe len sami dvaja. „Mariáne, jeď
i ty!“ a krútil hlavou, aby trafil lampou na mňa. „Nie Láďo, ja tu ostanem s tebou. Mám vás na
starosti. Aspoň ti prisvietim!“ Ešte chcel niečo povedať, ale zohol sa k dolnému koncu rakety
a svietiac vždy inde než potreboval, zapájal rôzne kábliky. Začal som mu svietiť na prsty, čo ocenil
krátkym „Dík, Mariáne! Zapojil raketu na odpaľovacie vedenie, pozrel na mňa a povedal
„HOTOVO – POĎME !“ Pozorne sledujúc odpaľovaciu dvojlinku, odišli sme k prvému vojakovi,
ktorý po príkaze ZRUŠTE ISTOTU ! zapojil obvod, skočil do pozoru a vojensky stroho zahlásil :
ISTOTA JEDNA ZRUŠENÁ ! zasalutoval a odišiel pred nami do úkrytu. Rovnako boli zrušené aj
ďalšie dve ISTOTY a z privádzača P-1 sme odbočili spojovacou chodbou do privádzača P-2 ku
odpaľovacej batérii, ktorej ISTOTU celý čas strážil štvrtý vojak a kde už čakali aj ostatní dosť
vymrznutí raketometčíci . „ZAPÁJAM OKRUH! - ISTOTA ZRUŠENÁ !“ povedal teraz Vlado,
ktorého aj plukovník musí zdraviť. Bol vedúcim skupiny a tak si nechcel nechať ujsť príležitosť, že
to bude on, ktorý spustí z upchatej predrážky 700 kubíkovú lavínu kamenia a balvanov. Ešte niečo
kontroloval, keď sa ma spýtal: „Môžeme?“ Už som chcel povedať, že áno, keď som si všimol,
že
v spojovacej chodbe sú otvorené drevené dvere, nad ktorými boli dva ventilátory EV 500
. Tie sme namontovali ešte pred príchodom raketometčíkov pre lepšie prevetranie P-1 po odstrele
rakety, pretože splodiny z tritolhexogénu sú veľmi dráždivé a dusivé. Dvere som zatvoril
a poznamenal som „Môžeme !“
„Zapchajte si uši a otvorte ústa,“ povedal Vlado a skríkol „RANA!“ a stlačil červené tlačidlo
na odpaľovacej batérii. Rana to bola poriadna – na baňu nezvyklá. Aj ten smrad bol úplne iný, na
aký sme v bani zvyknutí po trhacích prácach. „Tak, Marián, a máš to!“ povedal Vlado, ktorému
lampa tiež svietila inde než chcel.
Keďže som nič nepovedal, usmial sa a povedal znovu „ Máte to hotovo !“ „Nič
nepočujem !“ povedal som Vladovi. Ten sa vystrašene na mňa pozrel, či mi praskli bubienky
v ušiach. „Nie, neľakaj sa ! Uši mám v poriadku. Nepočujem však, že by z komína padala lavína.
Mal by byť rachot padajúceho kameňa! Aj keď sme 120 m od šikminy, mali by sme niečo počuť !“
povedal som na vysvetlenie môjho mlčania.
Vyvetráme tridsať minút a potom uvidíme. Vypínačom som zapol obidva ventilátory, ktoré
sa s rachotom rozbehli a fúkali vzduch z P-2 do P-1. Po pätnástich minútach som nevydržal
a otvoril som vetracie dvere. Zacítil som smrad, ktorý som naposledy cítil pred 35 rokmi cez vojnu,
keď sa rumunskí vojaci zohrievali na Čampurke pred naším domom, pálením pušného prachu
z nábojníc. To už stál pri mne aj Jožko Kováčik. Aj keď smrad to bol nepríjemný pozreli sme sa
jeden na druhého a súčasne sme povedali: Ideme! Vlado ešte na nás kričal, že neuplynulo 30
minút, ale v hluku ventilátora jeho hlas zanikol. Dýchať sa dalo a tak som sa doslova rozbehol
k odpaľovacej rampe. Stála na svojom mieste, nepohnutá a z komína šikminy nespadlo ani za prilbu
kamenia ...
Keď k odpaľovacej rampe prišiel Láďo s Vladom, nechceli veriť, že raketa nič neuvoľnila zo
šikminy. Vojak sa nevzdáva a Vlado vyhodnotil situáciu : „Špatne sme zamerali! Našťastie,
doniesli sme viacej rakiet. Strelíme ešte raz a bude to v poriadku!“ Zameriavač Ferko sa bránil, že
on nevidí hore do šikminy. Že by tam potreboval lampu. Našťastie Jaro Fleiberg bol na šichte,
elektrike rozumie a tak po dvoch hodinách hore v šikmine, pod upchávkou svietila žiarovka, čo sa
veľmi páčilo Ferkovi, keď cez plastelínou uchytené niťové kríže zameriaval smer letu rakety.
„Teraz to už bude dobré ! To sme mali urobiť hneď na začiatku,“ povedal Ferko a dodal „Môžete
nabíjať!“ Vojaci zabezpečili istoty, Láďo naládoval druhú raketu, zrušil istoty, zapojil na batériu,
otvorili sme ústa, zapchali si uši, tento krát Láďo zakričal „RANA!“ a stlačil červené tlačidlo.
Znovu treskla rana, znovu rovnaký smrad a ,žiaľ, znovu aj rovnaký výsledok. Z komína nespadlo
ani za prilbu kamenia...
Hlad nás premohol a všetci sme vyšli z tunela von a posilnili sa gulášovou polievkou, ktorú Šaňo
Trnka za 20 litrovú kanvu odniekaľ doniesol. Počas obeda sme analyzovali možnú príčinu
neúspechu rakety č.2. Zajedli sme si a aj napriek tomu , že už nastúpila popoludňajšia šichta,
rozhodli sme sa, že ešte jednu raketu strelíme, lebo chybu sme urobili v zameriavaní. „Musíš nižšie
zamieriť, lebo raketa ide po balistickej dráhe a vybuchuje o stenu skôr než príde k upchávke!“
povedal Vlado zameriavačovi Ferkovi. Určite je to v tomto problém. Doniesli sme raketu č.3,
Ferko zameral, Láďo zapojil, zrušil istoty a skôr než odpálil raketu pozrel na nás a povedal:
„Dúfam, že to teraz už spadne! RANA!“ Výbuch, raketa vyletela a - žiaden hluk... Z komína
nespadlo ani za prilbu kamenia.
Zostali sme stáť pod šikminou v neuveriteľnom úžase. To, že ani jedna z troch rakiet
nebola účinná, bolo nad všetky predpoklady. „Páni, ja viem, kde je chyba,“ povedal Zdeno, ktorý
doposiaľ len mlčal a škeril sa , keď to kamarátom nevyšlo tak, ako si priali. Zdeno - chudý, vysoký
atlét, námorník- naposledy strojník na námornej lodi Bojnice, chladnokrvník, pripomínajúci
veterána z cudzineckej légie, konštruktér zbraní a munície... Má za sebou plavby nielen po
všetkých väčších európskych riekach, ale aj plavby po moriach. Niekoľkokrát preplával
Stredozemné more na lodiach plných rakiet a výbušnín určených pre vojnu o Suezský prieplav.
V prestávkach, pokiaľ sa vetralo dusivé banské ovzdušie po odpale rakiet, rozprával mi
všelijaké zážitky, z ktorých mu obelela hlava, aj napriek tomu, že má ešte len štyridsať rokov.
Myslel som si, že sa Zdeno nebojí ničoho. Priznal sa mi, že čoho sa veľmi bál, boli cudzí kontráši
v žabích oblekoch. „Vieš, všetky naše lode boli vždy dokonale chránené, len nie proti žabím mužom
s magnetickými príložnými bombami s diaľkovým ovládaním....
„Páni, ja viem, kde je chyba !“ zopakoval Zdeno a pokračoval: „My máme na raketách nárazovú
rozbušku, ktorá už pri najmenšom dotyku rakety o stenu predrážky vybuchne a aj keď narazí do
stropu, nezavŕta sa do upchávky šikminy a vybuchne predčasne. Navrhujem, vymeňme nárazovú
rozbušku za časovanú! Keď sme nakladali muníciu, pribalil som desať časovaných rozbušiek!“
Bol to nápad, s ktorým všetci súhlasili, lebo nikomu nič iné nenapadlo. Všetci sme sa odobrali do
skladu streliva, kde z regálu trčalo ešte šesť hlavíc už vybalených rakiet RS-130 a v nich v každej
1,5 kg vysoko brizantného tritolhexogénu. To som vtedy ešte nevedel, že v debniach okolo mňa je
ďalších 75 kg tritolhexogénu, schopného vyhodiť do vzduchu viac než 30 železničných mostov...
Zdeno vybalil jednu z desiatich časovaných rozbušiek , a keď skontroloval typ rozbušky,
skonštatoval, že je to správne skrutkovanie, ktoré potrebujeme. Všetci si s uznaním vypočuli
konštatovanie tohto špecialistu na rozbušky a sledovali, čo ide robiť. Sadol si na bedničku
s tritolhexogenom, zobral raketu č. 4 medzi nohy, stisol ju kolenami a chcel z nej uvoľniť rukami
nárazovú rozbušku. To by malo ísť uvoľniť holou rukou a toto nejde uvoľniť ani hasákom a začal
mixovať s raketou v snahe uvoľniť zrejme zahrdzavenú nárazovú rozbušku. To už väčšina
okolostojacich odišla do prístupovej chodby , aby nevideli, čo tento dobrodruh robí. Keď zobral do
ruky krížový sekáč a kladivo a začal poklepkávať do nárazovej rozbušky, aby ju uvoľnil, odišli
všetci preč a zostal som v sklade streliva so Zdenom sám. Keďže som mu cestou do skladu začal
rozprávať môj príbeh, ako ma spustili na 4 mm oceľovom lanku do zamínovanej šachty
železničného tunela, Zdeno z ničoho nič povedal: „Tož, kurva, Marián, to by ma do 110 metrovej
šachty nikto nikdy nespustil na 4 mm lanku, aj keby nebola zamínovaná“ , pritom držal v rukách
krížový sekáč a kladivo a stále silnejšie klepal po sekáči, ale nárazová rozbuška nie a nie sa
uvoľniť. Zrazu som si uvedomil, čo Zdeno robí a skríkol som: „Zdeno, pre boha, čo to robíš !“
V tom okamihu som sa pokúsil predstaviť si, čo by sa asi stalo, keby tá rozbuška v sklade streliva
vybuchla. Nenašli by z nás ani gram...
„A keď mi to nejde povoliť! A kdeže sú ostatní ? A že kamaráti! Veď čo, história ľudstva je
popísaná oveľa viac vernosťou psov než priateľov.... “ Ešte asi dvakrát klepol kladivom po sekáči,
zobral veľké samosvorné pákové kliešte, trhol a rozbuška sa pootočila ...
Na jeho „A je to !“o chvíľu nakukol do skladu streliva najprv Vlado a potom aj ostatní, ešte
viditeľne vyplašení Zdenovou odvahou. „Hoši buďte kľudní, dnes je vojenská technika
bezpečnejšia ako sex,“ povedal Zdeno a do otvoru v hlavici naskrutkoval časovanú rozbušku a
raketu sme odniesli do privádzača P-1 na odpaľovaciu rampu.
Keď Ferko skontroloval niťovým krížom, že rampa je v správnej polohe, dal súhlas
na nabíjanie. Láďo za pomoci ostatných zasunul raketu do raketovej rúry, pomaly ju spustil na jej
dno a začal zapájať kábliky. Trvalo mu to dosť dlho a niekoľkokrát skontroloval tie isté kábliky. Už
sme všetci unavení. Sme už v šichte 13 hodín , ale ako všetci súhlasne konštatovali, teraz , keď sa
raketa zavŕta do upchávky a až potom vybuchne, konečne bude účinok strely taký, aký mal byť už
pri prvej rakete. Láďo naposledy skontroloval odpaľovacie vedenie od rakety a zrušiac istoty
s očakávaním konečne zaslúženého výsledku, skríkol: „RANA!“, stlačil červené tlačidlo na
odpaľovacej batérii. Teraz to bola evidentne iná rana – výbuch prenikavo ostrý - a všetci sme
zacítili tlakovú vlnu aj napriek tomu, že v spojovacej chodbe vetracie dvere boli zatvorené.
„Konečne,“ povedal Vlado, keď si dával znovu na hlavu prilbu, ktorú si zložil, keď si rukami
zapchával uši pri odpale. „A je to !“ povedal Zdeno, pyšný na svoj návrh výmeny rozbušiek. Niekto
poznamenal, že by sme už nemali spať v Liptovskom Hrádku, ale aby sme cestovali ešte dnes
domov. Ja som bol trošku zmätený z celého priebehu výbuchu a tak netrpezliví sme už po
štvrťhodine chceli ísť s Jožkom Kováčikom pozrieť výsledok, ale veľmi rýchlo sme zavreli vetracie
dvere, keďže výbuchové splodiny boli veľmi ťažké, nedýchateľné a obidvaja sme sa rozkašľali.
Museli sme čakať ešte ďalších 25 minút, kým sme mohli ísť k odpaľovacej rampe do dolného
lomového kolena P-1. Už cestou k rampe sme zistili, že smrad je teraz obohatený o známy smrad
spáleného železa.
Keď sme prešli cez kusy železa pod šikminu, nenašli sme tam žiadnu spadnutú horninu, ani
za prilbu, ale nenašli sme tam ani odpaľovaciu rampu !...
„Ja viem, čo sa stalo,“ povedal smutne Láďo. „Špatne som to zapojil a časovaná rozbuška
explodovala ešte na rampe a iniciovala výbuch rakety“. Keď zbadal šedým dymom tlejúci kus
z rakety, rázne povedal : „Je tu problém, všetci choďte preč ! Asi raketa nevybuchla celá ...!“ to už
všetci utekali preč. „Mariáne, aj ty!“ „Už som ti povedal, že budem celý čas s tebou !“ povedal
som, aj keď najradšej by som bol utekal za ostatnými. Kývol rukou na znak rezignácie, zhodil
z ruky rukavicu a neuveriteľne jemne sa dotkol plášťa tlejúceho kusa rakety a niekoľko raz (akoby
ju pohladil) zostal zohnutý nad zvyškom rakety. Potom naklonil svoju stoštyridsaťkilovú postavu,
obopnutú dvomi banskými remeňmi, nad raketu, prstom si posunul ťažké dioptrické okuliare k čelu
a pomaly si kľakol na zem k rakete, zohol – skôr ľahol si úplne k nej a ovoniaval raz jeden, potom
druhý koniec zvyšku rakety. Potom si, kľačiac, nasunul rukavice na ruky, opatrne nadvihol zvyšok
rakety a s ňou vstal. Už v stoji ešte raz ovoňal konce rakety a potom na moje zdesenie ju zdvihol
nad hlavu a silou hodil o zem.
„Je vyhorená! Je to v pořádku, Mariáne,“ povedal
najprv mne a potom to zakričal svojim barytónom aj ostatným.
„Končíme! Ideme domov ,“ povedal Vlado a v jeho hlase bolo cítiť to, čo vojak nerád cíti –
kapituláciu.
„Ideme domov do Trenčína alebo na hotel?“ spýtal sa Miro, ktorý bol veliteľ prítomných vojakov.
„Ideme sa vyspať a ráno sa rozhodneme !“ na čo sme sa všetci veľmi ochotne, mlčky pobrali po
dolnom horizonte P-1 von. Jediný, kto si udržal náladu bol, ako vždy, Zdeno . Aby podpichol
kamarátov, pod nos si zarecitoval latinský citát Suavis laborum est praeteritorium memoria, čo
hneď aj preložil „Dobrý je pocit nad ukončenou prácou“. Vlado ho určite prepichol pohľadom –
bola ale tma, nič nebolo vidieť a tak bolo počuť už len čľapot našich gumenných čižiem po blate na
počve tunela, kde sa v kalužiach vody odrážalo na steny tunela svetlo našich banských lámp .
Reštaurácia v hoteli už bola zavretá a svetlá zhasnuté. My sme však boli hladní a tak som
zobudil vedúceho hotela, či nám môže nejako pomôcť. Najprv nie, ale potom sme ho presvedčili, že
nie sme turisti, čo prišli obdivovať Važeckú jaskyňu či krásu Západných Tatier, a tak o chvíľu
prišiel aj s kuchárom, ktorý nám hodinu po polnoci nakrájal salámu a chlieb, za čo sme mu boli
povďační ako za švédsku tabuľu či bufetový stôl. Zdeno, notorický komentátor všetkého, dávajúc
si do úst suchú salámu „s ničím“ , len s so suchým chlebom, začal nahlas spomínať, čo všetko
dávnejšie jedol na nejakej recepcii... a tých príloh, šalátov, teplých jedál, čo už Vlado nevydržal
a povedal mu, aby bol už ticho! Načo Zdeno ešte zamrmlal citát Aqua et panis – est vita canis ...
„Čo to znamená?“ spýtal sa ho vedľa sediaci Láďo. „Voda a chlieb je psí život....“
Pri večeri bola nálada ako na kare. Časť raketometčíkov chcela ísť ihneď domov, iní zasa
kreslili na kusy papiera náčrt provizórnej zjednodušenej rampy, z ktorej by sme mohli ešte jednu
raketu, už správne zapojenú, vystreliť do šikminy. Láďo mi podal kus papiera s otázkou, či by sa to
dalo vyrobiť na stavbe, lebo ak áno, tak že by dokončili to, načo sem prišli. „Láďo, to skutočne
stačí týchto pár trubiek takto pozvárať a z toho vystrelíš raketu? “ Na náčrtku bola nakreslená
jednoduchá konštrukcia z dvojcólových oceľových trubiek, ktoré na stavbe boli síce určené na
rozvod stlačeného vzduchu, ale budeme mať odpaľovaciu rampu! Krátku poradu s Jožkom
Kováčikom sme ukončili s tým, že ja idem na stavbu a pokúsim sa s údržbármi urobiť do rána
nakreslenú rampu, potom pôjdem spať a on pôjde s raketometčíkmi do bane.
Keďže priateľ Lacko Hudák hovorieva, že „ráno je múdrejšie večerať!“ , dohodli sme sa
s Vladom, že dnes už nepovieme o raketách ani slovo, že budíček bude o 8.00 hod. Kuchár nám
prisľúbil, že o 8.30 hod. nás bude čakať na stoloch škvarenina so šunkou a káva a išlo sa spať.
Okrem mňa. Sadol som do žigulíka a vyrazil do noci na stavbu. Po celom rade peripetií,
problémoch s trúbkami, s kyslíkom do paličského agregátu, ale najmä to, že na šichte na dolnej
nádrži bol len jeden zámočník, a aj ten mal neodkladnú robotu v P-3, neostávalo mi nič iné len to,
že som sa do výroby provizórnej odpaľovacej rampy vojenských rakiet pustil s jedným
„náturistom“ zváračom – paličom a kompresoristom, sám. Som síce banský inžinier a nie strojár,
ale rád zváram elektrickým oblúkom a tak som zapol triodynu a spolu s dvomi baníkmi sme sa
pustili do tajnej vojenskej výroby.
Keď o 10.00 hod. prišli raketometníci bola rampa hotová. Láďo sa síce pousmial nad
zvarmi konštrukcie, ale povedal vetu, na ktorú nikdy nezabudnem: „Z tohoto vystrelíme raketu!
Dopravte to pod šikminu!“ Všetci sa pobrali do šatní prezliecť sa do fáračiek. Aj keď som bol veľmi
unavený, rozhodol som sa , že spať teraz nepôjdem, a že musím vidieť, ako sa z tej mojej
odpaľovacej rampy vystrelí do šikminy víťazná raketa.
Raketu č. 4 a jej časovanú rozbušku Láďo zapojil už správne a keď sme po jej odpálení
prišli pod šikminu, provizórna odpaľovacia rampa bola v poriadku, ale z komína nespadlo ani za
prilbu horniny ....
Keďže opakovanie je vždy lepšie na druhýkrát, do večera sme vystrelili ešte aj raketu č. 5, 6,
7 s časovanou rozbuškou a aj raketu č. 8, ale už znovu s nárazovou rozbuškou, čo Zdeno
skomentoval poznámkou, že „Človek môže zmeniť svoj názor, ale musí byť presvedčený, že má
pravdu!“ Aj keď ma potešilo, že provizórna odpaľovacia rampa veľmi dobre slúžila, výsledok bol
vždy rovnaký - z komína nespadlo ani za prilbu horniny.
Už zostala len jedna raketa, keď v stave zúfalstva raketometčíkov Šaňo Trnka povedal:
„Mám nápad! Vynesme poslednú raketu hore pod spodok upchávky cez spojovaciu chodbičku
medzi P-1 a P-2 . Raketa nebude mať inú možnosť, než sa zavŕtať do upchávky šikminy. „Na čom
ju tam chceš upevniť ?...“ spýtal sa Jožko Kováčik. „Urobíme cez noc z dreva pracovnú plošinu
a ráno môžeme strieľať!“ Keď Zdeno počul tento návrh, potichu, ale tak, aby to počuli aspoň
najbližší v jeho okolí, skomentoval to výstižne slovami : „Až chceš dosiahnuť nemožné, skús to,
čo je absurdné! Poďme...“
„Obedovali“ sme večer o 22.00 hod. Náš priateľ kuchár urobil nám dobrú večeru a čo robili
ešte ostatní, neviem, pretože ja som po 38 hodinovej šichte, na smrť unavený a dosť aj znechutený
neúspechom rakiet, išiel hneď spať.
Na druhý deň sme už o 8.00 hodine boli všetci pod šikminou v privádzači P-2 a samošplhacou
plošinou sme sa vyviezli až k spojovacej chodbičke , ktorú Láďo nazval „myší dírkou“ , pretože
v niekoľkých miestach sa „napechoval“ v chodbičke ako piest, že sme mu museli pomáhať, aby ju
prešiel. Skontrolovali sme rampovú plošinu, načo Láďo povedal, že ak my tam raketu upevníme, že
on ju zapojí, ale že by najradšej tam dočkal, aby nemusel ísť dvakrát cez „myší dírku“. Tak sa aj
stalo. Zdeno s Mirom Hrobárom doniesli raketu so zablendovanou hlavicou, vďaka nadľudskému
výkonu Šaňa Trnku a Jožka Kováčika sme raketu umiestnili na drevenú rampu z foršní a hranolov,
upevnených na drevenej plošine, pod ktorou bola devätdesiatmetrová jama šikminy. Pane Bože,
koľko hazardu bolo v tejto operácii! Zdeno zo škatuľky vytiahol časovanú rozbušku a pokiaľ ju
zaskrutkovával do hlavice rakety, melodicky si sám pre seba povedal “Absque pugna non datur
victoria“ a hneď to Ládˇovi aj preložil „Bez boja sa nedá zvíťaziť! Zapájaj raketu!“ Láďo
pozapájal kábliky, skontroloval odpaľovacie vedenie, a spoločne sme ho pretlačili cez „myší dírku“
do privádzača P-2 . V úkryte nás už čakali ostatní raketometníci. Vlado pripojil odpaľovacie
vedenie ku batérii a tak ako prvú odpálil i poslednú raketu.
Žiaľ, ani po takej obrovskej riskantnej námahe, nepodarilo sa ani s touto poslednou 9. raketou,
upchávku šikminy uvolniť !
Efekt z operácie: Žiadny - upchávka statočne odolala a drahocenný čas utekal...!
Vojenské kumulatívne nálože
Neúspech s raketami poznačil náladu pri večeri, zvlášť potom, keď Vlado a Miro
telefonovali s vedením Konštrukty a dostali nie najlepšie ohodnotenie ich doterajšej činnosti na
stavbe. Už sa neponáhľali domov, lebo príkaz bol upchávku uvolniť ! Vojaci pôvodne prišli na jeden
deň – streliť raketu, uvoľniť upchávku a ísť domov. Už sú tu päť dní a výsledok žiaden. To už sa
zaujímali o priebeh a výsledky akcie a účinok rakiet najvyššie šarže v armáde, z generálneho
riaditeľstva, ale aj z najvyšších politických orgánov.
„ Posledné, čo človek môže stratiť je nádej ! My sme počítali aj s alternatívou, že rakety budú
neúspešné. Priniesli sme so sebou aj kumulatívne nálože ! “ povedal Vlado v kancelárii
stavbyvedúceho Šaňa Trnku. „Máme kumulatívnu 17 kg nálož, ktorá bezpečne prerazí dieru do
jeden meter hrubej oceľovej platne! Je určená na deštrukciu oceľových mostov , letísk a podobných
objektov. Pokiaľ rakety, ktoré sme doposiaľ strieľali, mali v hlavici 1,5 kg tritolhexogénu, tak táto
nálož ho má v sebe 17 kg ! Má to obrovskú deštrukčnú silu. Odskúšajme ju,“ dodal Vlado a na
papier nakreslil tvar nálože, ktorá vyzerala ako červeno-biely kužel cestárov, keď vyznačujú
vozovky. „A čo s ňou ?“ spýtal sa Jožko Kováčik . „Kde ju priložíme ?“ „ Máme ich štyri, skúsime
ju odpáliť v dolnom lomovom kolene, pod šikminou P-1. Tlaková vlna by mala dno upchávky
porušiť ,“ navrhol Vlado .
O necelé dve hodiny sme odpálili 17- kilovú nálož na úpätí šikminy P-1. Rana to už bola
taká silná, že tlaková vlna každému na chvíľu vyrazila dych. Tvárili sme sa, že je všetko v poriadku,
aj keď chvíľu trvalo, kým sme sa vrátili k normálnej komunikácii. „To bola šupa, “ povedal Jožko
Kováčik, avšak z jeho tváre som vyčítal, že myslí na to isté čo ja. Nepočujeme lavínu..., alebo sme
ohluchli ? Po pol hodine vetrania sme sa s Jožkom doslova rozbehli pod šikminu, aby sme posúdili
účinok odstrelu kumulatívnej nálože.
Naše sklamanie malo už náznak zúfalstva. To predsa nie je možné, veď tá nálož urobila len
30 cm jamku do dolomitovej skaly a ofúkla asi jeden meter okolia jamky a ináč nič ! Zo šikminy
nepadlo ani za prilbu kamenia...
Už ani neviem, kto to povedal, aby sme odpálili ešte jednu nálož, ale aby sme natočili dno
kužela, kumuláciu, smerom do šikminy. Chlapci z Konštrukty doniesli zo skladu ešte jednu nálož
a otočenú dnom smerom hore do šikminy sme nálož odpálili. Žiaľ, účinok bol ešte menší, než
u prvej nálože.
„To je koniec! My sme tu už zbytoční. Už nemáme žiadnu šancu. Máme síce ešte dve sedemnásť
kilové nálože, ba dokonca aj dve ešte silnejšie 25 kg , tzv. prasiatka, valcové nálože s kumuláciou
do osi telesa nálože, ale považujem to za zbytočné ich vôbec strieľať. Skončili sme!“ povedal
rezignovane Vlado. Jožko Kováčik sa rozlúčil s vojakmi, poďakoval im a s prísľubom, že sa spojí
na druhý deň s vedením Konštrukty na vysporiadanie podlžnosti odišiel v súrnej veci do Prievidze
a my na hotel, zbaliť sa. Bolo už deväť hodín večer, po salámovom a paštétovom obede sme sa
tešili na teplú večeru.
Keďže už bol koniec „cvičenia“, ešte počas večere Vlado objednal jednu rundu, neskôr ja
druhú, Zdeno tretiu. Potom sme sa s Láďom dali na pivo. Alkohol nám rozviazal jazyky a Zdenove
poznámky boli také výstižné, uštipačné a adresné, že sme mali z toho hotovú show. Zrazu sa
roztvorili dvere, v nich sa zjavil Šaňo Trnka, zamieril rovno k nám a hneď na Vlada s otázkou:
„Koľko máte ešte tých náloží ?“
Vlado nahlas rátal : „17 + 17 + 25 + 25. Osemdesiatštyri kilo tritolhexogénu !“ Dodnes neviem, či
zo zúfalosti, alebo z pocitu viny či zodpovednosti za upchatú šikminu povedal Šaňo vetu, na ktorú
ťažko zabudnem: „Boha jeho, vytrepme všetky kumulatívne nálože hore do komína – do šikminy
priamo pod klenbu dna upchávky a tam ich odpálime !“ Normálne by sme si mysleli, že sa
zbláznil, ale keďže sme mali vypité a boj o PVE Čierny Váh sme mali za naše Waterloo, s pocitom
ešte iskierky nádeje zvrátiť neúspech „cvičenia“ Vlado bez dlhšieho váhania povedal: „My sa
vyspíme do rána a zajtra okolo 10 hodiny predpoludním máme v programe prísť na stavbu sa zbaliť
a nakladať zvyšok materiálu. Ak by však baníci dovtedy urobili znovu pracovnú plošinu tam hore
pod upchávkou, tak to tam dopravíme a odpálime!“ Pritom sa hneď obrátil na kolegov a povedal:
„koniec pitiu ! Už ani slzu ! „Cum victor arma posuit, et victum decet deponere odia ! – Ak víťaz
zložil zbrane, treba, aby porazený odložil nenávisť!“ skomentoval jeho slová Zdeno,
demonštratívne vylial svoju nedopitú borovičku na tanier po pražených mandliach a dodal „Poďme
spať!“
Keď vylial do tanierika svoju nedopitú borovičku aj Ferko, Šaňo sa spýtal: „Nie je to
škoda?“ a hodil do seba moju nedopitú borovičku, rozlúčil sa a utekal autom na stavbu zariadiť
dohodnuté. Zaspával som s presvedčením, že keby mal Vlado v sklade streliva aj atómovú bombu,
možno by aj tú použil, len aby zvrátil blamáž neúspešného pôsobenia na „cvičení“. Vlado zrejme
nerád v živote prehráva.
Bolo už poludnie šiesteho dňa cvičenia, keď sme sa dostali do „myší dírky“ a obdivovali
z nej dvojetážovú pracovnú povalu, ktorú šikovní a odvážni baníci v noci a predpoludním pod
dnom upchávky zhotovili. V skutočne neľudských podmienkach a s obrovským rizikom nehody
sme dopravili cez „myší dírku“ všetkých 84 kg náloží tritolhexogénu na miesto odpalu. Pomerne
zložité pospájanie káblikov a odpaľovacieho vedenia v stiesnených podmienkach, možno aj strach
z možného omylu, či zrútenia sa plošiny, ale aj nedostatok kyslíka spôsobil, že sme boli všetci
spotení ako v saune, navyše vo vatovaných prešívaných kabátoch, lebo inde bolo veľmi chladno.
Zdeno a Láďo pospájali nálože a sledujúc odpaľovacie vedenia, ustupovali sme cez „myší
dírku“ von, keď Láďo zahlásil, že „uváznul jsem!“ Keď sa chcel sám vyslobodiť, urobil zo dva
kroky naspäť a vatovaný prešívaný kabát sa mu požmolil a doslova ho zaklinoval o steny úzkej
chodbičky. Neprekonateľný Zdeno zahlásil, že mal by tak zostať, lebo podľa Pascalovho zákona sa
tým výrazne zvýši účinnosť tlaku na upchávku v šikmine... Keď však Zdeno zbadal, že Láďovi sa
ťažko dýcha a červenie, situáciu začal brať vážne a zakričal na mňa, čo som bol za Láďom, aby som
ťahal jeho kabát dozadu a že on ho bude ťahať dopredu. Po niekoľkých trhnutiach sa Láďo uvoľnil
a s cícerkami stekajúceho potu po tvári vstúpil do samošplhacej plošiny taký vyčerpaný, že sa
doslova zviezol na podlahu a ostal tam, pololežiačky, oddaný osudu. Plošina sa trmla a s rachotom
sme zišli 91 m dolu, kde nás už čakal Vlado a Miro.
„Zapojené?“ spýtal sa Vlado očividne vyčerpaného Láďu. „Jó, v pořádku!“ odpovedal za
všetkých Láďo a pohli sme sa smerom k batérii. Istoty v P-1 boli už zrušené a Vlado už chcel
pripájať odpaľovacie vedenie na batériu, keď som mu povedal dosť rázne „Nezapájaj!“ Všetci sa na
mňa pozreli, čo sa deje ?
„Nezapájaj! Mám veľmi vážnu obavu, či neurobíme malér. Keď sme v „myší dírke“
uvoľňovali zaseknutého Láďu, všimol som si, že v mieste, kde ideme urobiť odpal, je veľmi
rozpukaná hornina s viditeľnými puklinami a trhlinami, miestami až kavernózna. Aj keď steny boli
zaprášené od doterajších odpalov rakiet, všimol som si, že hornina nie je dolomit, ale vápenec,
miestami dosť rekryštalizovaný takmer na travertín a miestami rozložený temer na blato !“ Šaňo
prikývol, že je to pravda !
„A čo má byť ?“ spýtal sa Vlado .
„Bojím sa, že sme dostatočne nezvážili možný účinok toľkej brizancie výbušniny, ktorú ideme
odpáliť. Mám totiž obavu, či nehrozí riziko odkrytia privádzača, ktorý je v tomto mieste krytý
nadložím len okolo dvadsať metrov ,“ vysvetlil som moje obavy.
„Tak čo? Ideme demontovať nálože?“ spýtal sa Vlado, pozrúc sa na všetkých prítomných.
„Preboha, len to nie!“ úprimne a so zľaknutím, čo by znamenala demontáž adjustácie, zabedákal
Láďo .
„Já už tam nepujdu ,“ dodal.
„Chlapi, ale Marián má pravdu! Je to vážne riziko, veď na komorových a clonových odstreloch
v lomoch sa bežne zaberá dvadsaťmetrová etáž, a to sme v chránenej krajinnej oblasti, kde nám
nedovolili na terén položiť ani vzduchové potrubie,“ prilial olej do ohňa Šaňo .
„Vlado, zabezpeč odpaľovacie zariadenie proti použitiu, všetci von, len stráže ostanú! Šaňo, ty
zabezpeč, aby nikto nevstúpil do P-jednotky! Ideme zavolať námestníka Červinku,“ povedal som,
spomenúc si na intenzitu detonácie, keď sme odpálili len sedemnásťkilovú nálož vo voľnom
priestore dolného lomového kolena...
Najprv som zatelefonoval Jožkovi Kováčikovi. Bol prekvapený, že vojaci sú ešte na stavbe.
Keď som mu povedal, čo ideme urobiť a moje obavy, zostal akoby zaskočený a s neistotou v hlase
potvrdil nebezpečie deštrukcie nadložia.
„To odkryjete nadložie a hodí to balvany na rozostavanú hydrocentrálu“, dodal. „Ale si tam,
a ako rozhodneš, tak bude“ - a zložil telefón.
Geológ Dušan Senko , hľadajúci a dokumentujúci každú trhlinku vo všetkých
podzemných dielach stavby, to ešte viac zdramatizoval, keď povedal, že odpal chceme urobiť tam,
kde určite začína tektonická porucha v šikmine a že pasívny odpor horniny je tam minimálny.
Nestrielajte to !
Zavolal som námestníka Červinku, môjho nadriadeného, ktorý ma na stavbu poslal.
Povedal len toľko, že on to posúdiť nevie, že na to som tam, aby som rozhodol. Telefón mi síce
nezložil, ale ostal ticho. Uznajúc, že má pravdu, sme telefonát ukončili.
Šaňo, ktorý celý rozhovor počúval na paralelnom telefóne, uvedomujúc si, že to bol jeho nápad
naládovať všetko pod upchávku, zahrešil, zapálil si už asi päťdesiatu cigaretu a spýtal sa ma:
„Marián, čo urobíme ?“
„Šaňo, daj mi banskú mapu, výkresy, priečne geologické profily a pozdĺžny rez
P-jednotkou,....“
Niečo sme našli, ale nie dosť na to, aby sme mohli z toho urobiť nejaký záver. Slnko už
dávno zašlo za kopec Neznáma, v útrobí ktorého sú všetky tri podzemné privádzače, ale bolo ešte
svetlo, a tak sme vyšli na ľavý breh riečky Čierny Váh a z diaľky sme odhadovali, v ktorom mieste
asi máme adjustovanú nálož. Keď sme lokalizovali miesto, Šaňo hrubo zahrešil.
„Veď akurát tam sú špicaté vysoké skaly ako Súľovské skaly! To všetko popadá,“ dodal ,
otočil sa a pohľadom zapichnutým do neznáma zapálil si ďalšiu cigaretu.
Keď sme sa vrátili do kancelárie, čakali nás tam už viditeľne nervózni raketometčíci. Znovu
sme pozreli do máp, keď Šaňo povedal: „V mieste odpalu je maximálne sedemnásťmetrové krytie
privádzača P-1 horninovým nadložím. Marián, rozhodni ! Ako povieš, tak urobíme!“
Už som nerozmýšľal nad uvoľnením upchávky, už mi to bolo jedno. Teraz išlo o to, že
odpáliť nálož nemôžeme a demontovať ju nemá kto, pretože Láďo to myslel vážne, že on už tam
nepôjde .
Začal som uvažovať na hlas: „Najväčší účinok trhacej práce je, keď odpal má v hornine dve
voľné plochy, najmenší, keď nemá žiadnu voľnú plochu – tak sa robia skliepkové odstrely. Kde
zaradiť našu nálož ? Je to nálož akoby vo veľkom vrte, alebo nálož na voľnej ploche. Ako sa bude
chovať výbuchová sila ? Ktorým smerom bude dynamický ráz výbuchu ? Podľa Pascalovho
zákona bude tlačiť rovnako do všetkých strán a v tom prípade je riziko, že hodíme skaly na
hydrocentrálu, veľmi vysoké. Rozum hovorí - zdemontujme nálož!
„Láďo, dokážeš to ?“ „ Když mi to dá Vlado příkazem, tak tam pujdu, ale či to dokážu, to
nevím!“ To povedal chlap, ktorý len pred dvomi týždňami vešal na letisku v Kuchyni protiletecké
rakety vzduch-vzduch pod krídla sučka SU-7 a rovnako mal obavy, či nevybuchnú skôr, než sa
lietadlo odlepí od zeme, resp. keď pilot odpáli raketu, či nerozbije vlastné lietadlo. Vývoj vojenskej
techniky nie je vývoj šijacieho stroja a, žiaľ, nič nie je dokonalé, čo bolo ešte len vymyslené. Riziko
je úspechom odvážnych , ale nesmú sa ani ráz pomýliť...
Pozrel som sa von oknom do stavebnej jamy hydrocentrály, kde už svietili svetlá železiarom,
na druhom konci sa valili stovky kubíkov betónu do šalungov, boli tam ešte aj väzni, ktorí
vypomáhali na stavbe Váhostavu. Dovedna asi dvesto ľudí, ktorí blikali zváracími elektródami do
pomaly stmievajúceho sa dňa.
A na toto máme streliť ? Čo keď kamene padnú na nič netušiacich robotníkov v stavebnej
jame hydrocentrály...? Odvolať ich z pracoviska ? To je prakticky nemožné ! To by ma dali najprv
zavrieť za sabotáž...
Vtom som si spomenul na posledné telefonáty počas dispečingu, kde bolo možné z hlasu
inžiniera Humaja vyrozumieť, že či sa tam vojaci len hrajú, alebo sú neschopní ... Cez okno som
videl, že väzni končia a autobusom ich odvážajú do väzenia a že v jame je pomerne málo
robotníkov
a
v tej
chvíli
som
sa
rozhodol
.
„Šaňo, zabezpeč, aby nikto nevstúpil do P-jednotky a aby sa nikto nezdržiaval v priestore
medzi portálmi privádzačov a stavebnou jamou hydrocentrály. Šteiger ide so mnou a vyvedie von
vojakov, čo strážia istoty. Urobíme odpal nálože a Boh nás ochraňuj! V mieste odpalu bude len
Vlado a ja. Hneď po odpale zapnem ventilátory a prídeme von za vami! Pokiaľ nepoviem, nikto
nesmie ísť dnu do P-jednotky ! Bude tam málo kyslíka a veľa nebezpečných splodín ! Až po
vyvetraní pôjdeme vyhodnotiť odpal !“ povedal som Šaňovi a dívajúc sa na jeho unavenú,
vystresovanú, možno až smutnú tvár, s pozdravom „Ahoj !“ a s rozvietenými lampami na prilbách
vošli sme s Vladom a šteigrom do P-dvojky.
„Vojaci aj šteiger sú už vonku, istoty sú zrušené, odpaľovacie vedenie je pripojené na
batériu, okruh je aktívny , môžem páliť ?“ spýtal sa Vlado potichu.. Neviem prečo potichu, keď sme
boli v bani len dvaja , povedal som zasa ja : „Pán Boh nám pomáhaj, aby sme neodokryli privádzač
a uvoľnili upchávku! Dobre sa pritlač o stenu, ústa otvor, uši si zakry rukami a červené tlačidlo
potlač nohou ! Vlado môj, paľ!“ Vlado skríkol: „RANA !“ a stlačil čižmou červené tlačidlo
odpaľovacieho zariadenia....
To, čo nasledovalo, som nezažil počas mojej praxe a ani som o niečom takom nepočul.
Obrovská ostrá detonácia zaznela celým podzemím PVE Čierny Váh. Neviditeľná päsť nás oboch
zrazila na zem, prilby aj s lampami nám odleteli na dosah kábla, obidva ventilátory EV 500, ktoré
boli zabudované v drevenej vetracej stene, tlak vzduchu vytrhol a preleteli aj s dverami vedľa nás
do protisteny privádzača P-2.
Tlaková vlna pokračovala dolným horizontom P-1 a na konci jej dráhy po 530 metroch
dorazila k portálu tunela P-1, kde, ako mi hovorili očití svedkovia, s obrovskou detonáciou tlakovej
vlny otrhala asi tridsať kusov väčších skál, ktoré leteli vzduchom, iné sa kotúľali rovno do
stavebnej jamy hydrocentrály...
Od batérie na opasku som prešiel rukou po kábliku, až mi lampa vbehla do dlane a skôr než
som začal reflektorom lampy hľadať Vlada , spýtal som sa:
„Vlado, žiješ ?“
„Ale áno !“
„Si v poriadku ?“
„Asi áno!“
„Tak čo nevstávaš ?“
„Nemôžem, mám zamotanú lampu okolo nôh...“
„Pánboh zaplať!“ pomohol som mu vstať a vyšli sme tunelom P-2 von z bane, kde nás všetci
čakali, len nie Šaňo a štajger.
„Kde sú ?! Stalo sa im niečo ?“ Bol som ešte stále rozstrasený, vynervovaný či skôr vyplašený.
„Išli dnu do P-1 !“
„Veď sa tam nevetrá ! Ventilátory sú zničené !“
„Však si zobrali aj záchranné prístroje ZP-2 !“
„Tie sú tam neúčinné, lebo je tam málo kyslíka !“
„Už som sa chcel spýtať, kto pôjde so mnou cez P-2 za nimi, keď v dyme vychádzajúcom z P-1
sme zbadali dve, v pokluse sa potácajúce postavy – Šaňo a štajger! Radosť z toho, že ich vidíme
živých, vystriedalo sklamanie a ich kašľom a drhnutím prerušované slová nám zobrali aj tú
poslednú nádej... Z komína nepadlo ani za prilbu horniny!“
Šaňo a šteiger odmietli ísť do Liptovského Mikuláša do nemocnice, že to vydržia . Potom ešte asi
dve hodiny dusivo kašľali . Pohľad na neporušené „Súľovské skaly“ nad privádzačom , po takomto
odstrele, patril medzi jedinú príjemnú chvíľu toho dňa. Pomaly sme prešli všetci do Šaňovej
kancelárie. Stále kašľajúc, zapálil si ďalšiu cigaretu a vytiahol z registračky fľašku koňaku so
slovami: „Túto som mal pripravenú na oldomáš....“ „Ale aj na kare sa pije!“ zakontroval Zdeno.
Posedeli sme chvíľu, vypili a skončili. Vlastne boli sme tam, kde na začiatku, len sme stratili
ďalších 9 dní a riešenie problému bolo v nedohľadne.
Efekt z operácie : Žiadny - upchávka statočne odolala a drahocenný čas utekal... !
Uvoľnenie upchávky vyššou mocou ...
Po odchode raketometníkov z Konštrukty Trenčín, začali brať situáciu vážne aj na
generálnom riaditeľstve RBMZ v Bratislave. Vedenie podniku začalo opäť preverovať možnú
sabotáž harmonogramu výstavby PVE upchávkou, ale aj na úrovni technickej prípravy likvidácie
tejto havárie. Preverovali sa hlavne tí, ktorí boli „nepreverení po šesťdesiatomôsmom“... Súčasne
znovu a znovu sa navrhovali nové a nové riešenia. Navrhovali riaditelia, námestníci , technici i
obyčajní baníci. "Bolo by potrebné buchnúť po tej upchávke z hora , napr. jednorázovým odpalom
nulkou rozbuškou celý balík 10 – 20 kg danubitu ," navrhol Jožko Kováčik.
Po krátkej porade sme na dno upchatej šikminy P-1 uložili 60 kg danubitu, zaliali asi 15 m³ vody
a odpálili .
Efekt z operácie: Žiadny - upchávka statočne odolala a drahocenný čas utekal!
"Marián, pretlač to, však pretláčate podchody a toto by si nepretlačil ?" provokoval ma Jožko
Kováčik . Za tri dni sme s Karolom Kuebachom vyrobili a do šikminy namontovali jednoduchú
hydraulickú pretláčaciu súpravu pre vertikálno-úpadné pretláčanie oceľovej chráničky o priemere
100 mm. Chráničku sme zatlačili do hĺbky sedemnásť metrov. Cez tie balvany a upechovaný
vápencový sediment to bol veľký úspech! Kamaráti z Konštrukty zariadili, že nám v Dubnici nad
Váhom vyrobili za tri dni 32 kusov špeciálnych náloží z tritolhexogénu s priemerom 80 mm a
dĺžkou 50 cm. Chráničku sme naplnili vodou, spustili na jej spodok adjustovanú nálož s rozbuškou
DEM - 0 , za ňou ďalších 31 náloží TH a znovu rozbušku DEM - 0. Pri spúšťaní náloží dolu do
chráničky voľným pádom voda fungovala ako tlmič, takže pri adjustácii sa nič nestalo. Zaliali sme
dno šikminy 10 m³ vody - a odpálili !.... Naše 56 hodinové úsilie pod zemou bolo úplne
zbytočné.
Efekt z
operácie: Žiadny - upchávka statočne odolala a drahocenný čas utekal...!
Sedíme smutní, unavení, špinaví, v prepotených košeliach a v mokrých fáračkách v kancelárii na
hornej nádrži, keď Šaňo Trnka zahlási:" Boha jeho, vytopme ju ! Naplňme celú šikminu nad
upchávkou vodou !.... "
Inžinier Humaj, ktorý sa potil v nedýchateľnom vzduchu z cigariet ako pri ranných
dispečingoch s Prievidzou, nepovedal ani slovo, len s beznádejným výrazom v tvári sa ma spýtal : "
Čo to urobí na pracoviskách v privádzači P-2 ?" Nahlas som rozmýšľal : " Voda môže naplniť cez
pukliny aj také kaverny, o ktorých doposiaľ ani nevieme, čo pri dovrchnom razení P-2 a P-3 môže
urobiť v budúcnosti katastrofu... Môže sa stať, že šikminu nenaplníme vôbec, že voda unikne do
šikmého výťahu puklinami, ale môže sa stať aj to, že ju naplníme a hydrostatický tlak asi 34
atmosfér potlačí štupeľ upchávky dole a máme vyhrané... ". Ticho .
"To nám nikto nepovolí, " hovorí Jožko Kováčik. Lajo, ako sme familiárne volali
inžiniera .Humaja, zakontruje: "Nepovolí sa tomu, kto o povolenie žiada". "Urobíme to na čierno!
Chlapi, ideme na to! " povedal Šaňo a otvoril fľašu vodky, ktorú mal pripravenú pre mimoriadnu
udalosť, ponalieval, zavolal chlapov a dal potrebné pokyny .
Voda sa začala valiť do nenásytnej šikmej prázdnej studne. Voda stúpala v šikmine len
pomaly . Pri stúpnutí hladiny na výšku či hĺbku, 84 m prestala stúpať . Enormne však stúpli
prítoky vody do P-2, P-3 a ŠV ... To už uplynul ďalší týždeň ! Utajenú technológiu vyňúral
nejaký špiceľ a udal nás! Navyše, už sme nemohli ísť do šikminy ani zhora a rozum kázal, že
ani zdola. Zúfalstvo zodpovedných a potencionálnych vinníkov dosahovalo vrcholu.
V pondelok, dva dni pred "veľkou stredou" , prišiel okolo 15.30 hod do P-2 za mnou Lajo –
inžinier Humaj , či by som nešiel s ním do dolného lomového kolena P-1, lebo chlapi utrúsili, že zo
šikminy ide voda! "Veď je tam zákaz vstupu - čo tam robili chlapi ? Ale informácia je to
zaujímavá - ideme ?" Dodnes neviem, či to bola náhoda, že práve vtedy, keď sme prišli do dolného
lomového kolena , po počve šikminy tiekol len nepatrný prietok vody, len o niečo silnejší než
inokedy. Vtedy povedal Lajo vetu, na pri spomienke na ktorú mi naskakuje husacia koža! "Marián,
poďme pozrieť, odkiaľ tá voda tečie, či zo stropu, alebo niekde z boku predrážky !" Mráz mi
prebehol po chrbte. " Lajo, idem s tebou, ale dúfam, že vieš, že je nad upchávkou viac než 1200 m³
vody ! Ak je náhodou stav lability, stačí najmenší impulz a lavína sa zo šikminy pohne, aj keď
musím priznať, že ten stav je už osem týždňov labilno-stabilný. Poďme !"
Už neviem meno baníka, čo medzi našimi úvahami prišiel k nám. "Hádam nejdete hore !"
"Ideme a ty tu čakaj, keď si už prišiel, a budeš nám odčítavať na meračskom pásme metre, v akej
výške sme !"
Vyrazili sme s Lajom hore - bez akejkoľvek horolezeckej výstroje, len s rukavicami na
rukách - chytáme sa kusov trčiacich svorníkov zo stropu po drážke "Alimaku" . Stúpalo sa veľmi
ťažko. Počva bola, ako keby ju niekto natrel vazelínou. Šmýkalo sa, ale pomáhajúc jeden druhému
stúpali sme po 45º strmom komíne veľmi pomaly hore. Baník kričal: 5 m, 10 m, 15 m, zrejme už
nechýbalo veľa a bol by zakričal 20 m, keď pod hmotnosťou Laja sa pohol kus rozvodnenej počvy
a v okamihu pádu chytal sa aj vzduchu, zachytil pásmo, ktorého nulu som ja mal pripnutú o opasok
a v okamžiku som za blikania lámp a kotrmelcov letel za ním...rovno do jamy, vybagrovanej
nakladačmi pri odťažbe, plnej bahna a vody. Zleteli sme asi dvadsať metrov dole. Neviem, či
prilby boli rýchlejšie než my, ale padli sme do jamy s bahnom jeden na druhého. Prvé, čo som
uvidel bolo také smiešne, že som sa rozrehotal ako nepríčetný, možno aj od radosti z toho, že som
zistil, že nie som zranený . Len zázrakom sme sa nenapichli na svorníky trčiace zo stropu a
preleteli sme medzi ne. Keďže som padol na Laja, bol som skôr na nohách - nič som však
nevidel, lebo lampa mi spadla aj s prilbou ešte hore v šikmine .
Keď baník počul zo šikminy rachot, najprv chcel ujsť, potom však zastal a keď počul, že
rachot ustal, vrátil sa a zasvietil na nás práve v okamihu, keď sa Lajo dvíhal z bahna a vody nad
úroveň hladiny vody . Lajo celý od bahna , celý šedý, pretrel si oči a v tej chvíli vyzeral úplne ako
hrdina z TV seriálu, čo práve bežal v televízii. Skríkol som: "FANTOMAS !" K môjmu smiechu
sa pridal aj baník a po chvíli aj Lajo . "A čo si myslíš, že ty vyzeráš ináč ?" Našťastie, ani jemu sa
nič nestalo . Smiech sa zmenil na primerané nadávanie, počas ktorého sme si očistili lampy a
menšie odreniny a zasvietili na našu vyšmýkanú dráhu v komíne.
Keď sme videli, že tej vody voľáko tečie zo šikminy výrazne viac, ako keď sme prišli pod
dolné lomové koleno, radšej sme rýchlo odtiaľ odišli pod sprchy . Kto pozná, čo urobí voda pod
zemou, má pred ňou oveľa väčší rešpekt než pred ohňom . Osobne som poznal detaily z prievalu
vody na Zlatých horách, na Bani Podrečany, na NOŠ, na Bani Cigeľ, na Bani Lehota. Pri rozprávaní
tých, čo prežili, naskakujú zimomriavky aj ostrieľaným záchranárom ...
Na štvrtok toho istého týždňa bol zvolaný mimoriadny kontrolný deň stavby, za
prítomnosti celej generality, orgánov, predsedov a tých, čo si údajne na stavbe len „gule váľajú“ a
nič s tou upchávkou nerobia. V tom čase už Všemohúci odpočítaval posledné hodiny nášmu
utrpeniu, lebo deň D a hodina H sa blížili.
Stalo sa to v stredu o 16.35 hodine popoludní, presne 73 hodín po tom, ako sme v pondelok
s Lajom liezli hore do šikminy: viac ako 1500 m³ vody, bahna, dolomitovej múčky, kamenia i
balvanov z upchávky sa dalo do pohybu , zletelo šikminou dolu, vlietlo do 500 m dlhého dolného
horizontu P-1 a z neho časť aj do stavebnej jamy hydrocentrály PVE, kde sa finišovalo na betonáži
pre turbosústroj, čerpadlo-turbína-generátor TG1 a TG2.
Krátko pred pádom lavíny čistil jeden baník pod šikminou "našu" jamu pojazdným
nakladačom. Jeho kamarát si odbehol do druhého privádzača za nejakými povinnosťami, keď zacítil
silný vietor a hluk... "Asi v P-3 strelili," pomyslel si a inštinktívne sa vrátil po svojej ceste do P-1.
Keď prišiel ku nej, najprv na okamih spanikáril, že sa v P-2 nesprávne otočil a miesto do P-1 prišiel
do P-3, lebo až do úrovne spojovacej chodby videl len vodu a bahno .Už sa chcel otočiť späť, keď
zbadal, že vo vode svieti banská lampa. Keď si na to miesto zasvietil, videl nad hladinu vody trčať
nos a časť tváre kamaráta z nakladača. Skočil do vody a bahna a pomocou plávajúcej foršne
vytiahol kamaráta do spojovacej chodby, ktorá bola od dolného lomového kolena asi 120 metrov.
Aká to bola obrovská náhoda alebo vyššia moc, že tlak vody a kameňa, lavíny zo šikminy, ktorá sa
valila v trojmetrovej vlne po dolnom horizonte P-1, odhodil nakladač a nášho baníka práve oproti
spojovacej chodbe! To sú náhody ! Náhody ?...
Ak si myslíš, milý čitateľ, že peripetie príbehu skončili, si na omyle . Už nebolo dôležité, že v
privádzači P-1 nie je upchávka a že na hornú nádrž konečne fúka para z P-1. Začalo sa rozsiahle
vyšetrovanie všetkých zúčastnených na upchávke a na jej odstraňovaní, o sabotáži pri výstavbe
PVE Čierny Váh. Aj za mnou boli z kriminálky dvakrát. A keďže každé zlo je na niečo dobré,
pomohli nám proti kriminálu v tejto situácii práve tí, ktorí sa nám celý čas vyhrážali, že nás dajú
zavrieť ... Nemali to však ani oni ľahké. Taká bola doba, keď sa stavala Prečerpávacia vodná
elektráreň - Čierny Váh.
Asi týždeň po prievale upchávky a uvoľnení šikminy zavolal som kamarátom do Konštrukty,
že čo sa stalo. Najkrajšie reagoval Zdeno: „Quid magis est saxo durum, quid mollius unda ? Dura
tamen molli saxa cavantur aqua !“ „Čo je tvrdšie ako skala a mäkšie ako voda ? Nič. A predsa
skalu rozryje voda !.“
A ešte niečo. Uveríš, milý čitateľ, že sa nám podarilo upchať predrážku aj v privádzači P-2 a
v privádzači P-3, ba dokonca aj predrážku šikmého výťahu ?
Aktéri tohto príbehu sú už dnes všetci na dôchodku, s bielymi vlasmi alebo bez nich,
obyčajne s cukrovkou či s vysokým tlakom čakajú na infarkt a pomaly po jednom odchádzajú pod
zem s posledným ZDAR BOH od kamarátov, ktorí v zamyslení stoja nad nimi v baníckej
uniforme. Tí, keď prídu domov, vyzlečú uniformu, zložia z krku čiernu kravatu i bielu košeľu a s
nostalgiou prežitého dňa i života, hľadajú v šuplíku príborníka otvárak na pivo. Skôr než ho nájdu,
prehádžu rôzne kovové blyšťavé pliešky s nápisom "Zaslúžilý pracovník BS 3.stupňa", "Zaslúžilý
pracovník BS 2.stupňa" "Zaslúžilý pracovník BS 1.stupňa", " FMHŤS - 1.stupňa", GR-RBMZ
1.stupňa, Zaslúžilý zlepšovateľ, Zaslúžilý vynálezca, Nositeľ Radu Červenej hviezdy, Radu práce,
a iné. Ani jeden nie je v tvare otváraka na pivo! To nikomu nenapadlo urobiť vyznamenania v tvare
otváraka na pivo? Aspoň na niečo by boli v dôchodku dobré!....
Á tu je môj otvárak na pivo! Zdar Boh, Steiger ! Na zdravie, kamaráti pod zemou !....
Láďo Váňa, expert na raketové motory, básnikom
Dramatické chvíle pri neúspešnom pokuse o odstránenie upchávky predrážky prvého šikmého
podzemného privádzača P-1 vojenskou technikou, pracovníkmi Konštrukty Trenčín, som opísal
v epizóde „Použitie vojenskej techniky pri uvoľňovaní upchávky predrážky privádzača P-1 “
Napriek tomu, že firma Konštrukta Trenčín sa zaoberá vývojom špeciálnej vojenskej
techniky, rakiet, striel, kumulatívnych náloží a pod., zamestnáva nielen vysokokvalifikovaných a
zodpovedných špecialistov, ale aj spoločenských, vtipných a kamarátskych chlapov .
Jeden z hlavných aktérov jedenásťčlennej skupiny raketometčíkov na PVE Čierny Váh ,
medzi nimi najstarší, špecialista na raketové motory, bol 54-ročný Ladislav Váňa. Takmer dva
metre vysoký a stoštyridsaťkilový odvážny chlap, s hrubými okuliarmi v čiernom ráme, bol však
chlap s chlapčenským srdcom a poetickou dušou. Svedčí o tom aj básnička, ktorú mi zložil
v septembri 1978, len jeden mesiac pred svojou náhlou smrťou. Umrel na recepcii u ministra
národnej obrany bývalej Juhoslávie v Belehrade.
Umrel neďaleko krásneho prímorského strediska Ulcinj pri juhoslovansko-albánskej hranici, kde
som bol v auguste 1978 na dovolenke, a odkiaľ som mu poslal dráždivú pohľadnicu nahotinky,
s príslušným erotickým pozdravom. .Odpovedal mi básničkou „Balada ku Dni baníků“. Mal som
už presne premyslené, čo mu zasa ja vyvediem, keď sa stretneme. Už sme sa však živí nikdy
nestretli ...
Balada ku Dni baníků
Ať žije štol a šachet pán,
inženýr Krčík Marián,
muž, který, aniž by se styděl,
v Ulcinj jel na to, aby viděl,
jak dívky mladé, nahaté
po pláži chodí usmáté
s ňadry, jež netřeba jít hledat s lupou,
tvrdými jak když cement šňupou,
s oblými boky, štíhle v pase
a s klínem, s kterým pohrát dá se ...
(já vím, teď řekneš, že jsem prase )
v tom se však mýliš, vážený,
je lepší myslet na ženy,
které jsou súl života,
než někde v díře plné špíny,
se zadkem scvrklým jak dva kmíny
do vlhké tmy řvát : Jistotáá ???
A stokrát lepší zabývat se
tím sladkým lásky mámením,
než prchat štolou plnou bahna
před padajícím kamením.
Však nechme sexu !
Hlavní důvod, proč dopis píšu ve mžiku,
je snaha popřát Tobě štestí
ku slavnému Dni baníků !
Tož tedy : dreimal hoch a vivat
baníkům volám na slávu
(a vím, dle vlastní zkušenosti,
že se tak děje po právu ! )
Ať se Vám vždycky všechno daří,
do světa zní má tiráda,
ať máte dílo suché, čisté
a kamení ať nepadá !
Ať nad vámi svou ruku drží
i Permoníci z rozprávek,
aby se práce dařila vám
bez závalů a upchávek !
A ať máš peněz – jako želez
a dál si žiješ vesele
to ku Dni baníků Ti přejí :
z Konštrukty – Tvoji přátelé !
= Ladislav Váňa =
Download

Celá ukážka tu