november 2013
OBSAH
Modlitby za zosnulých
3
Ešte jeden skutok lásky...
O pohoršení
5
Pravda
10
Redemptoristická rodina
49
Noví blahoslavení redemptoristi
53
– španielski mučeníci z Cuenca
Mníšsky odev otcov púšte
56
Pokoj pre škrupulózne osoby | 12
Ľudová čítanka | 15
Ďalšie časti utierne... | 47
Fotoreportáž | 54
Magistérium Cirkvi | 55
Misionár deťom | 58
Misionár
úvod né slovo
2
Túžba je prirodzenou súčasťou života
človeka. Ide vlastne o vnútorné nasmerovanie k niečomu, čo ešte nemáme.
Túžba nám dodáva energiu, chuť
do činnosti, dáva nám „krídla“ a silu ísť
dopredu.
Túžby sú podstatnou vecou
i v duchovnom živote – tvoria totiž súčasť
viery, nádeje a lásky.
Každý človek je prirodzene „hladný“
po Bohu ako Absolútne, po Bohu ako
dokonalej Láske, po Bohu ako zmysle
života. Duchovné túžby tak majú svoj
začiatok i cieľ v Pánovi. On ich vzbudzuje, sú jeho darom, preto si ich treba
chrániť, je potrebné ich rozvíjať, zveľaďovať a uskutočňovať.
Známy ľudový misionár – redemptorista o. Michal Zamkovský vo svojej kázni
raz povedal, že ak nás to netiahne
do neba, potom nie je niečo v poriadku
s naším kresťanstvom. Do neba by nás to
totiž malo priťahovať tak, ako silný magnet priťahuje malé železné veci.
Jednoducho povedané – v skutočne
veriacom srdci musí táto túžba, ktorá nás
vedie, smeruje a ťahá k Bohu, byť, existovať. Ak však v nás nehorí túžba
po Božom kráľovstve, po úzkom spojení
s Pánom, potom nás to asi k nemu
neťahá, ale skôr prevažujú pozemské
túžby a priania. Sme teda zahľadení len
do tohto pozemského života. Hľadáme
iba to, čo dáva chvíľkovú radosť a uspokojenie, pričom strácame z dohľadu to,
čo naozaj napĺňa a uspokojuje ľudské
vnútro. A hoci si nevšímame najhlbšie
túžby nášho srdca, v našom živote ich
misionár
nemôžeme úplne
potlačiť – tak, ako
nemožno úplne zničiť Boží obraz
v človeku. Duchovné túžby sú totiž
prejavom duchovnej stránky človeka
a vždy sa v ňom
budú ozývať.
Nezabúdajme pritom ale na fakt, že
prvý po nás túži Boh. Láska je vždy spojená s túžbou, preto nás Pán miluje a túži
po nás: „Alebo si myslíte, že Písmo
nadarmo hovorí: „Takmer žiarlivo túži po
nás Duch, ktorý v nás prebýva.“?“ (Jak 4,
5). Boh po nás túži čistou láskou, chce
nás učiniť šťastnými, pričom dobre vie, že
úplne šťastní môžeme byť len v spoločenstve s ním. Iba nekonečná Božia láska
totiž napĺňa ľudské srdce radosťou a spokojnosťou, blaženosťou a jasaním.
Žalmy, inšpirované modlitby Biblie, sú
plné tejto svätej túžby po Pánovi: „Za
tebou prahne moja duša, za tebou túži
moje telo; ako vyschnutá, pustá zem bez
vody, tak ťa túžim uzrieť vo svätyni
a vidieť tvoju moc a slávu.“ (Ž 63, 2 – 3);
„Lebo ja, Pane, túžim za tebou, ty, Pane,
si moja nádej od mojej mladosti.“ (Ž 71,
5); „Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži
za tebou.“ (Ž 42, 2).
Aj toto novembrové číslo Misionára
chce prebudiť v nás túžbu po Bohu
a po plnšom živote s ním.
november|2013
š kola m od litby
o. Irenej
Modlitby za zosnulých
Ešte jeden skutok lásky...
Naša viera je o láske. Predovšetkým
o tej Božej, ktorá sa dokonalým spôsobom
prejavila v tom, že Boh vydal za nás svojho Syna, aby nás zachránil pred večným
trestom, a tak sme mohli túto jeho nekonečnú lásku „zakúšať“ po celú večnosť. Je
však aj o tej našej láske, ktorá sa má prejaviť v službe našim bratom a sestrám.
Jedným z jej prejavov je i modlitba
za zosnulých. Cirkev ju praktizuje od svojich počiatkov. V našej duchovnej tradícii
sa vytvorila a je známa, resp. široko
praktizovaná tzv. panychída – zvyčajne je
súčasťou pohrebných obradov, alebo sa
spoločne slúži pri výročiach úmrtí.
To, že je prejavom lásky, nám prezrádzajú i slová jej ekténie (prednáša ich
kňaz), čiže súboru prosieb za duše zosnovember|2013
nulých. Jedna z nich znie nasledovne:
„Modlime sa za pokoj duše zosnulého Božieho služobníka (zosnulej Božej služobnice)...“ Boh nás totiž stvoril pre seba, teda
iba v ňom môže naša duša nájsť pokoj.
A platí to o nej už tu, na zemi. Hoci sa snažíme rôznymi spôsobmi učiniť šťastnými samých seba, nikdy sa nám to nepodarí, ak
z toho hľadania šťastia vylúčime Boha.
Mnohí obrátení hriešnici by o tom vedeli
rozprávať svoje...
To isté platí aj o človeku, ktorý už prekročil hranicu života a smrti. Ak z tohto sveta odišiel zmierený s Bohom, no nie dokonale očistený, nemôže ešte prežívať pokoj, po ktorom tak bytostne túži a ktorý
môže nadobudnúť iba pri preciťovaní Božej prítomnosti. Preto nás kňaz vyzýva, aby
misionár
3
š kola m od litby
4
sme sa modlili práve za toto, pričom
na danú výzvu trikrát spevom odpovedáme: „Pane, zmiluj sa.“
Potom kňaz pokračuje: „Nech Pán Boh
privedie jeho (jej) dušu tam, kde spravodliví
odpočívajú.“ Úpenlivo tak prosíme Boha,
aby ten (tá), ktorý (ktorá) nás predišiel
(predišla) do večnosti, bol (bola) jeho autoritou – on jediný má túto moc – pripočítaný (pripočítaná) k zástupu tých, ktorí sa
naveky radujú v nebi. Nášmu trpiacemu
bratovi alebo trpiacej sestre vo viere teda
podávame pomocnú ruku a prosíme toho,
ktorý pre spásu každého človeka neváhal
vydať svojho Syna na smrť, aby ho/ju priviedol tam, „kde spravodliví odpočívajú“.
Ekténia ďalej pokračuje týmito slovami:
„Božie milosrdenstvo, nebeské kráľovstvo
a odpustenie jeho (jej) hriechov od Krista,
nesmrteľného Kráľa a nášho Boha, prosme.“ Vieme si ale predstaviť mieru Božieho milosrdenstva? Ktosi raz povedal, že táto
miera je „bez miery“... Je to vlastne i viera Cirkvi. Dané tajomstvo, prameniace
v hĺbke Božieho srdca, pritom nikdy neprebádame, nikdy nepochopíme, vždy nás
bude udivovať a prekvapovať. Táto viera
nám ale dovoľuje zvolávať Božie milosrdenstvo na nášho zosnulého brata (zosnulú sestru) vo viere a prosiť Boha, aby sa
čím skôr a bohato nad ním (ňou) rozlialo...
Iba takto potom bude môcť vstúpiť do
„nebeského kráľovstva“, ktoré mu (jej) silou
našej modlitby otvárame. Je to kráľovstvo svetla, blaženosti a pokoja, kde niet bolesti, zármutku ani stonania, kde je iba večné šťastie...
Spomínaný Boží pokoj, svetlo a blaženosť pritom úzko súvisia s odpustením hriemisionár
chov, pretože do neba nevojde nič nečisté.
Veď ako každý človek, aj ten zosnulý (tá zosnulá) podliehal (podliehala) slabosti hriechu.
Nebol (nebola) dokonalý (dokonalá). A od
tejto poškvrny ho (ju) môže očistiť iba ten,
ktorý sa s hriechom sám vysporiadal a „zlomil jeho osteň“, keď sa nechal pribiť na kríž
– Ježiš. Práve „od Krista, nesmrteľného Kráľa“ mu (jej) toto vyprosujeme...
Naša modlitba za zomrelých teda
predstavuje veľký skutok lásky. Jej ovocie
nám pritom Boh odkryje až vo večnosti –
až vtedy budeme vidieť, koľkým našim bratom a sestrám trpiacej Cirkvi (tým, ktorí
podstupujú očisťovanie, čiže sú v „očistci“)
sme otvorili bránu nebeského kráľovstva
a oni sa mohli pridať k oslávenej Cirkvi.
Často a radi teda konajme spomínané skutky lásky, lebo to stojí za to...
november|2013
O pohoršení
„Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa,
bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora. Ak
by ťa zvádzala na hriech tvoja ruka, odtni ju: je pre teba lepšie, keď vojdeš
do života zmrzačený, ako keby si mal ísť s obidvoma rukami do pekla, do neuhasiteľného ohňa. Ak ťa zvádza na hriech tvoja noha, odtni ju: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života krivý, ako keby ťa mali s obidvoma nohami hodiť
do pekla. A ak ťa zvádza na hriech tvoje oko, vylúp ho: je pre teba lepšie, keď
vojdeš do Božieho kráľovstva s jedným okom, ako keby ťa mali s obidvoma očami vrhnúť do pekla, kde ich červ neumiera a oheň nezhasína. Lebo každý bude
ohňom solený. Soľ je dobrá. Ale ak soľ stratí svoju slanosť, čím ju napravíte?
Majte v sebe soľ a žite jeden s druhým v pokoji.“ (Mk 9, 42 – 50)
november|2013
misionár
ko m e n t á r M a r kov h o eva n j e l i a
Marek Rusinko
5
ko m e n t á r M a r kov h o eva n j e l i a
6
Téma pohoršenia nie je jednoduchá,
avšak je veľmi dôležitá – ukazuje to
i uvedená stať z evanjelia. Ježiš je tu veľmi prísny, lebo ide o to, či vojdeme do života alebo pôjdeme do pekla.
Aby sme mohli žiť evanjelium naplno,
nesmieme opomenúť ani tieto tvrdé slová
o pohoršení. Pohoršiť – to znamená spraviť niečo, čo môže viesť k zlu, k hriechu. Je
to zlý príklad, keď neberieme ohľad ani
na cítenie, ani na zmýšľanie toho druhého.
Svätý Tomáš Akvinský – veľký stredoveký teológ – napísal: „Pohoršenie je niečo menej správne povedané alebo vykonané, poskytujúce iným príležitosť
k pádu. Pohoršenie v širokom zmysle sa berie ako prekážka, daná niekomu do cesty, ktorou chce ísť.“
Katechizmus katolíckej cirkvi o tom píše
v bode 2 284: „Pohoršenie je postoj alebo správanie, ktoré privádza druhého k páchaniu zla. Kto pohoršuje, stáva sa pokušiteľom svojho blížneho. Spôsobuje škodu cnosti a počestnosti; môže strhnúť svojho blížneho do duchovnej smrti. Pohoršenie
je ťažkým previnením, keď niekto svojím konaním alebo zanedbaním vedome a dobrovoľne privádza druhého k ťažkému prehrešeniu.“
My kresťania by sme teda nemali byť
pohoršením, ale pomocou na ceste za Kristom. Opakom pohoršenia – prekážky je
teda služba – pomáhať nasledovať Ježiša celým srdcom, každým skutkom, ukazovať, ako sa má žiť evanjelium.
Aj Kristove slová vyzdvihujú vážnosť pohoršenia: „Ale pre toho, kto by pohoršil
jedného z týchto maličkých, čo veria vo
misionár
mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora.“
Zvlášť sa to týka „maličkých“ – Ježiš tým
myslel obyčajných, jednoduchých kresťanov, tých, v ktorých má Boh osobitné zaľúbenie. „Maličkí“ sú teda najslabšími,
najzraniteľnejšími členmi kresťanského
spoločenstva. Zvyčajne sa nachádzajú niekde na okraji, zabudnutí, prehliadaní, s nimi
sa veľmi nepočíta. Sú to pokorní, jednoduchí ľudia, slabí vo viere. Uvedenými slovami ich ale Kristus osobitne chráni, berie
ich pod svoj patronát.
Dobre to pochopil svätý Pavol, ktorý
veriacich v Korinte poúčal takto: „Len si dajte pozor, aby táto vaša sloboda nebola
na pohoršenie slabým. Lebo keď niekto uvidí toho, čo má poznanie, stolovať v pohanskom chráme, neposmelí sa jeho svedomie, pretože je slabé, aby jedol mäso,
obetované modlám? A slabý zahynie
pre tvoje poznanie – brat, za ktorého zomrel Kristus! Keď takto hrešíte proti bratom
a zraňujete ich slabé svedomie, hrešíte proti Kristovi. Preto ak jedlo pohoršuje môjho
brata, nebudem nikdy jesť mäso, aby som
nepohoršil svojho brata.“ (1 Kor 8, 9 – 13).
Nový katechizmus zas uvedený úryvok
z evanjelia komentuje slovami: „Pohoršenie
nadobúda osobitnú závažnosť vzhľadom
na autoritu tých, ktorí ho dávajú, alebo
na slabosť tých, ktorí mu podliehajú. Nášmu Pánovi vnuklo túto kliatbu: „Pre toho,
kto by pohoršil jedného z týchto maličkých,
čo veria vo mňa, by bolo lepšie, keby mu
zavesili na krk mlynský kameň a ponorili ho
do morskej hlbiny.“ (Mt 18, 6). Pohoršenie
je závažné, keď ho dávajú tí, ktorí od prínovember|2013
november|2013
vlastne prekážku v jeho viere v Boha, pascu, ktorá chytá a nedovoľuje pokračovať
v ceste priľnutia ku Kristovi.
My kresťania si preto dajme veľký pozor, aby sme sa svojou ľahostajnosťou, svojou priemernosťou či svojím záujmom o svetské veci nestali prekážkou na ceste – pohoršením – pre iných na ich ceste k Ježišovi. Koľkí možno potajme upierajú svoj zrak
k nám, aby videli žité evanjelium a živého
Ježiša Krista... Ktovie, koľkých ľudí sme už pohoršili, prípadne stále pohoršujeme... Koľkokrát sme sa pohoršili v Cirkvi... Nečítajme
teda uvedené stránky evanjelia len teoreticky,
ale pozerajme – v pravde – i na seba.
Spovedali sme sa už z toho, že sme boli
pre druhých pohoršením, prekážkou na ich
ceste k Bohu?
„... keby mu zavesili mlynský kameň
na krk a hodili ho do mora.“ Mlynský kameň bol veľmi veľký. Mlelo sa na ňom
zrno, pričom ho zvyčajne poháňalo nejaké
zviera, najčastejšie osol. Nebol to teda
mlynček do ruky. Mlynský kameň mal tvar
kalicha alebo zvonu, v strede bol prederavený, preto by sa dal zavesiť na krk človeka. Smrť utopením či zadusením pritom
predstavovala pre Židov jeden z najhorších spôsobov úmrtia.
Uvedené prirovnanie sa tak muselo Ježišovým poslucháčom určite zhnusiť, prinajmenšom vyvolať veľkú nevôľu. Kristus
ale týmto príkladom poukazoval na to, že
pohoršenie brata alebo sestry je horšou
vecou ako spomínaná nepríjemná smrť,
lebo vtedy škodíme druhým.
„Ak by ťa zvádzala na hriech tvoja
ruka, odtni ju: je pre teba lepšie, keď vojmisionár
ko m e n t á r M a r kov h o eva n j e l i a
rody alebo na základe poslania majú povinnosť učiť a vychovávať iných. Ježiš to
vyčíta zákonníkom a farizejom: prirovnáva ich k vlkom v ovčom rúchu.“
Preto najmä tí, ktorí sú na „vyššom mieste“, tí, ktorí majú nejakú autoritu (rodičia,
učitelia, starostovia, primátori či politici), musia seriózne dbať na to, aby nepodnecovali páchanie zla, lebo vtedy sa previňujú pohoršením a sú zodpovední za zlo, ktoré priamo alebo nepriamo podporovali.
Pod „maličkými“ si môžeme predstaviť
i deti a mladých, pretože ešte majú iba
málo skúseností, aby veci ohodnotili a pochopili správne. Mali by sme teda byť
v správaní voči nim zvlášť uvedomelí
a citliví, lebo ak im neodovzdáme jasné
hodnoty, môžeme im tým spôsobiť veľké
škody. Charakter detí a mladých sa totiž
ešte len formuje na určitých základoch.
Máme ich tak učiť dobru, nie zlu. I svätý
Hieroným nás poúča: „Vedz, že kto sa pohorší, je maličký, lebo dospelí sa nepohoršujú.“ Preto ako dospelí a rozumní by
sme sa nemali tak rýchlo pohoršovať
nad druhými, ale mali by sme skôr lepšie
pochopiť, posúdiť danú situáciu.
Pohoršenie sa v spomínanom úryvku
z evanjelia chápe ako prekážka na ceste viery, a tak naberá na vážnosti a dôležitosti, lebo viera predstavuje najdôležitejšiu vec v živote človeka. Pohoršenie je
teda predsudok, ťažkosť či zákerná námietka voči viere. Pohoršenie – to je tiež
nebezpečenstvo straty spásy. Slovo „pohoršenie“ v Biblii doslovne znamená „prekážka, pasca na ceste“. Teda ten, kto je
pohoršením pre druhého, predstavuje
7
ko m e n t á r M a r kov h o eva n j e l i a
8
deš do života zmrzačený, ako keby si mal
ísť s obidvoma rukami do pekla, do neuhasiteľného ohňa. Ak ťa zvádza na hriech
tvoja noha, odtni ju: je pre teba lepšie, keď
vojdeš do života krivý, ako keby ťa mali
s obidvoma nohami hodiť do pekla. A ak
ťa zvádza na hriech tvoje oko, vylúp ho:
je pre teba lepšie, keď vojdeš do Božieho kráľovstva s jedným okom, ako keby ťa
mali s obidvoma očami vrhnúť do pekla,
kde ich červ neumiera a oheň nezhasína.“
Pohoršenie môže prísť nielen zvonku, ale
aj zvnútra človeka. I v tomto prípade má
byť človek radikálny, rázny, pretože tu ide
o „vstup do života“, resp. o „skončenie
v pekle“ – teda ide o dosiahnutie posledného cieľa života človeka. Všetko, čo nám
prekáža, bráni v ceste za Kristom, v tom,
aby sme vstúpili do večného života, tak
musí byť odťaté, odhodené, opustené. Ježiš tu použil obraz ľudského tela – končatiny či iné ľudské údy sú cenné, no nič
nie je cennejšie ako spása. Uvedené Kristove slová sú veľmi vážne, radikálne,
pretože tu ide o spásu – o najdôležitejšiu
vec v živote človeka.
Alexander Pronzato sa nad týmito veršami zamýšľa svojím vlastným spôsobom:
„Mnohí ma upokojujú, že toto je len symbolický spôsob Ježišovho rozprávania. A ja
premýšľam, keďže tento spôsob Ježišovej
reči je len symbolický – o to viac ma prepadá strach: čo keď Kristus odo mňa zažiada niečo viac, ako si len odťať ruku či
vylúpiť oko? Ježiš mi môže nechať ruku celkom zdravú, ale bude chcieť, aby som ňou
slúžil a pomáhal druhým. Nechá mi obidve nohy, ale bude odo mňa očakávať, aby
misionár
som išiel k tým, ktorí ho nepoznajú. Bude
ma žiadať, aby som nezatváral ani jedno
oko pred neprávosťou v mojom okolí, ale
aby som sa – ako kresťan – zasadil
za pravdu a spravodlivosť. Niekedy by
nám asi bolo ľahšie žiť bez ruky, nohy
a očí, teda s dobrou výhovorkou, že sa
nedalo nič spraviť. Ježišove slová netreba
brať doslova, ale v celej ich šírke a hĺbke.
Azda sa môžeme pýtať samých seba:
na čo nám slúžia naše ruky, nohy, oči?“
Výraz pre peklo, ktorý sa tu viackrát
používa, je „gehena“. Konkrétne išlo
o údolie Hinnon na juh od Jeruzalema, kde
v časoch kráľa Achaza a Manasesa
obetovali pohanským božstvám deti. Neskôr sa toto miesto stalo smetiskom, kde
spaľovali všetky odpadky – teda tu neustále horel oheň. Dané údolie sa tak stalo
symbolom pekla, nezhasínajúceho ohňa.
Ježiš tiež cituje proroka Izaiáša, keď ten
hovorí o odporcoch Boha: „Áno, ich červík neumiera a ich oheň nevyhasne.“ (Iz
66, 24). Podľa viery ľudu bude toto miesto i miestom posledného súdu, kde sa ihneď vykoná aj rozsudok. Kto teda nechce
slúžiť druhým, ale je im iba na škodu,
na pohoršenie, privádza ich k hriechu, čiže
ich odvádza od Boha – pre toho je pripravené peklo („gehena“). Takýto človek
potom nevojde do života...
Ide o naozaj vážne Ježišovo napomenutie...
„Lebo každý bude ohňom solený.“ Tento krátky verš bol vysvetľovaný už všelijako.
Uviesť možno aspoň jeden význam: učeník má byť pripravený na prenasledovanie a skúšku, aby sa osvedčil vo vernosti
november|2013
november|2013
2, 13). Iný zas tieto slová okomentoval takto: „Soľ, ktorú by kresťania nemali nikdy
stratiť, je ich úplná závislosť na Ježišovi.“
Môže to ale byť i soľ múdrosti, správneho konania: „Voči tým, čo sú mimo, správajte sa múdro a využívajte čas. Vaša reč
nech je vždy milá, soľou korenená, aby ste
vedeli, ako máte každému odpovedať.“
(Kol 4, 5 – 6). Pre Grékov bola zas soľ symbolom priateľstva – hosťom sa totiž vždy
ponúkla štipka soli.
V spoločenstve kresťanov sa má žiť
v pokoji, naše vzťahy majú byť naplnené
pokojom...
Dávajme si teda dobrý pozor, aby sme
sa nestali prostriedkom zla, nástrojom hriechu: „Nie je možné, aby neprišli pohoršenia, ale beda tomu, skrze koho prichádzajú.“ (Lk 17, 1). Náš skutok pritom nemusí byť sám o sebe zlý, hriešny, ale môže
k zlu provokovať, nabádať. Keď Ježiš dával učeníkom Jána Krstiteľa odpoveď
pre neho, lebo vtedy bol už vo väzení, tak
povedal: „A blahoslavený je, kto sa na mne
nepohorší.“ (Mt 11, 6). Ježiš Kristus síce nespravil nič zlé, no predsa sa jeho učenie
i jeho skutky dali vysvetliť aj zle, nesprávne, dalo sa na ňom pohoršiť. Veď priniesol škandál – pohoršenie kríža... Na druhej strane ako zrelí kresťania vieme, že sa
pohoršovať nemáme. Svätý Hieroným sa
vyjadril takto: „Pravda života sa nemá
opúšťať kvôli pohoršeniu.“
Majme preto v sebe soľ živej viery, ktorú bude cítiť pri každom stretnutí s nami,
snažme sa tiež napĺňať naše vzťahy pokojom a miernosťou.
misionár
ko m e n t á r M a r kov h o eva n j e l i a
Pánovi. Tertulián tiež hovorí: „Nikto, kto neprešiel pokušením, nemôže dostať kráľovstvo nebeské.“ Učeník Ježiša Krista je tak
pripravený prejsť skúškou ohňa a soli, čo
sa používalo pri obetách v Starom zákone.
Prenasledovanie je niekedy jediným
spôsobom, ako si zachovať vieru... Prenasledovanie kresťanov má pritom vždy
očistný charakter...
„Soľ je dobrá. Ale ak soľ stratí svoju
slanosť, čím ju napravíte?“ Chemici tvrdia,
že soľ nemôže stratiť svoju slanosť, pretože
vtedy prestáva byť soľou. Ježiš zrejme nemyslel na chemický rozbor soli, skôr na jej
symbolický význam.
Kristovi učeníci totiž majú voči svetu a vo
svete svoju špecifickú úlohu. Ježiš v uvedených slovách pravdepodobne narážal
na vnútornú silu byť autentickým kresťanom,
ochotným slúžiť a obetovať sa. Keď prestaneme byť pravými kresťanmi, strácame
svoju úlohu vo svete, strácame chuť a slanosť.
Preto tak, ako soľ dáva chuť jedlu, tak
dáva skutočný kresťan chuť svetu a životu...
„Majte v sebe soľ a žite jeden s druhým v pokoji.“ Uvedený verš sa nachádza
iba v evanjeliu podľa svätého Marka. V slovenskej ekumenickej biblii je pri tomto verši uvedená pekná poznámka: „Tu soľ zobrazuje potrebného ducha obetavosti.“ Zároveň sa odvoláva na starozákonnú knihu Levitikus: „Každý obetný dar potravinovej obety posolíš soľou a nikdy nesmie
chybovať soľ zmluvy s tvojím Bohom
pri tvojich potravinových obetách. Každú
svoju obetu budeš prinášať so soľou.“ (Lv
9
d uc hovnosť a teológ ia
10
Na základe KKC pripravil Teológ
Pravda
Pravda... Ako inak nazvať „posledné
veci“, týkajúce sa človeka?
Je pravdou, že raz zomrieme. Rovnako
je pravdou, že potom príde súd. Pravdou
je i to, že v perspektíve večnosti bude nasledovať iba jedna z dvoch možností: alebo večné šťastie v nebi, alebo večné zatratenie v pekle.
Našou smrťou sa totiž končí čas,
„otvorený“ na prijatie, resp. odmietnutie
Božej milosti – milosti večného života, ktorú nám „zaslúžil“ Kristus svojou smrťou
a zmŕtvychvstaním. Život na zemi nám bol
teda daný na to, aby sme spomínanú milosť prijali, a tak žili večne.
Ihneď po svojej smrti človek tiež spozná, akú „kvalitu“ bude mať jeho večný život. Koná sa totiž nad ním „osobný súd“.
Pravdou teda nie je to, čo učia napr. Jehovovi svedkovia – že smrťou prestáva človek existovať, že nemôže už viac ani myslieť, ani konať, ani nič cítiť. Toto ich učenie
vlastne vychádza z nesprávneho chápania slov, ktoré povedal Boh Adamovi
po tom, ako ten zhrešil: „... lebo prach si
a na prach sa obrátiš.“ (Gen 3, 19).
misionár
Sväté písmo na viacerých miestach hovorí o odplate bezprostredne po smrti každého človeka, a to podľa jeho skutkov
a jeho viery. Podobenstvo o chudobnom
Lazárovi (Lk 16, 22), Ježišove slová, adresované kajúcemu sa lotrovi na kríži (Lk 23,
43) či ďalšie texty Nového zákona (por.
2 Kor 5, 8; Flp 1, 23; Hebr 9, 27; 12, 23)
napr. hovoria o konečnom osude duše (por.
Mt 16, 26), ktorý môže byť v jednotlivých
prípadoch odlišný. Človek tak môže alebo
ihneď vojsť do nebeskej blaženosti, alebo
– prv, ako do nej vstúpi – ešte prejde istým
„očisťovaním“, alebo môže byť zatratený.
Ježiš tiež často hovorí o pekle, ktoré je
určené tým, ktorí až do konca svojho života odmietajú veriť a obrátiť sa. Na jeho
strašné dôsledky poukazuje napr. používaním obrazných výrazov – „neuhasiteľný oheň“ či „ohnivá pec“ (por. Mt 5, 22.
29; 13, 42. 50; Mk 9, 43 – 48). Toto „pálenie ohňa“ je vlastne večné odlúčenie
od Boha, a to vinou našej slobodnej voľby. Boh totiž nikoho vopred neurčuje
na zatratenie – človek tam smeruje sám vtedy, ak sa dobrovoľne (smrteľným hriechom) od neho odvracia a v tomto odvrátení zotrvá až do konca.
Aké strašné dôsledky má potom odchod človeka z tohto sveta v smrteľnom
hriechu, ktorý neoľutoval...
„Peklo“ – to je teda stav definitívneho
vylúčenia seba zo spoločenstva s Bohom
november|2013
november|2013
eucharistickú obetu, aby boli očistení
a mohli dosiahnuť „oblažujúce“ videnie
Boha. Svojim veriacim tiež odporúčala i odporúča obetovať za nich almužny, odpustky a kajúcne skutky.
„Nebo“ zas prežívajú tí, ktorí zomierajú
v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, pričom už sú dokonale očistení. Dosiahli teda
cieľ svojho života – „videnie Boha z tváre do tváre“ (1 Kor 13, 12). Vidia ho tak
„takého, aký je“ (1 Jn 3, 2).
„Nebo“ je vlastne splnenie najhlbších
túžob človeka, stav vrcholnej a definitívnej blaženosti. Toto tajomstvo blaženého
spoločenstva s Bohom a so všetkými spasenými zároveň presahuje každé chápanie a každú predstavu. Aj tu sa preto
na jeho priblíženie najlepšie hodia obrazné
slová, ktoré nachádzame vo Svätom písme: život, svetlo, pokoj, svadobná hostina, dom Otca, nebeský Jeruzalem či raj.
Veľmi výstižne o „nebi“ hovorí svätý
apoštol Pavol: „Ani oko nevidelo, ani ucho
nepočulo, ani do ľudského srdca nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“
(1 Kor 2, 9).
Pravdou je teda to, že raz zomrieme
a budeme súdení za svoje skutky, zároveň
sme ale všetci povolaní k životu v nebi.
Snažme sa tak o dokonalú lásku k Bohu
a blížnym, aby sme i my mohli byť účastníkmi tohto „oblažujúceho“ nazerania
na Boha a boli šťastní po celú večnosť.
misionár
d uc hovnosť a teológ ia
a s blaženými, ku ktorému bol človek povolaný.
Na základe vyššie spomínaných odkazov vo Svätom písme Cirkev učí, že tento stav jestvuje a že je večný. Pre nás tak
Kristove výroky predstavujú výzvu k zodpovednému životu už tu, na zemi (aby sme
svoje konanie usmerňovali vždy s pohľadom, upretým na večnosť), i výzvu na obrátenie.
Tí, ktorí zomierajú v Božej milosti
a v priateľstve s Bohom, no ešte nie sú dokonale očistení na to, aby mohli prebývať
v prítomnosti toho, ktorý je nadovšetko svätý, musia podstúpiť isté „očisťovanie“.
Toto „konečné očisťovanie“, úplne odlišné
od trestu zatratených, pritom Cirkev nazýva „očistcom“. To, že niektoré hriechy
(nie však smrteľné) sa odpúšťajú aj po smrti,
dokazuje sám Ježiš slovami o hriechu proti Svätému Duchu, ktorý sa neodpustí „ani
v tomto veku, ani v budúcom“ (por. Mt 12,
31). Opierajúc sa o tieto Kristove slová svätý pápež Gregor Veľký (6. storočie)
tvrdil, že „niektoré viny môžu byť odpustené... v budúcom veku“ (svätý Gregor Veľký, Dialogi).
Už starozákonný Júda Makabejský „nariadil... zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli
zbavení hriechu“ (2 Mach 12, 46).
Na základe tejto viery Cirkev od prvotných čias uctievala aj pamiatku zosnulých a obetovala za nich prosby, najmä
11
s p i r i t u a l i ta re d e m p to r i s tov
Sv. Alfonz Mária de’ Liguori
Pokoj pre
škrupulózne
osoby
Preto Ján Gerson hovorí: „Škrupulant má
konať proti svojim škrupuliam a má bojovať
s vytrvalosťou. Škrupule nevieme lepšie
potláčať ako tým, že proti nim bojujeme
a obyčajne nie bez rady iného, obzvlášť predstaveného. Inakšie neprimeraný strach alebo nerozvážny predpoklad nás znepokojujú.“
Vraví, že proti škrupuliam je potrebné
bojovať rázne.
Preto aj Filip Neri radil tým, ktorí boli
úzkostliví, aby sa škrupuliam nebáli postaviť. Takto čítame v jeho životopise: „Okrem
zvyčajnej pomoci podriadenia sa vždy
a vo všetkom radám spovedníka odporúčal
svojim duchovným synom pohŕdať škrupuľami. Preto takýmto ľuďom nedovolil, aby
často pristupovali k svätej spovedi; a keď
sa azda počas nej začali venovať svojim
škrupuliam, hneď ich posielal k svätému prijímaniu bez toho, aby ich ďalej počúval.“
Úzkostlivý človek teda má mať na pamäti poslušnosť, nevšímať si škrupule,
a tak konať slobodne.
Nemusí si, ako vravia duchovní učitelia Busemb a ďalší..., pri každom jednotlivom počínaní pripomínať, že toto je škru-
12
misionár
puľa alebo že musí byť poslušný svojmu
duchovnému vodcovi; stačí, ak iba v súlade s tým koná – vyššie spomenutými myšlienkami sa predsa zaoberal už predtým,
na začiatku; tento postoj totiž v jeho vnútri stále je, aj keď možno nejasný a zastretý.
Preto La Croix, Tambur a iní dodávajú, že ak úzkostlivý človek v silnej temnote ducha nedokáže hneď odhodiť strach
alebo byť hneď poslušný svojmu spovedníkovi (čo je prípad mnohých takýchto
ľudí), vtedy nehreší, hoci on ten pocit má.
On totiž to povedomie, že je úzkostlivým človekom a že ako taký má byť poslušný svojmu duchovnému vodcovi a pohŕdať svojimi škrupuľami, už kedysi predtým mal, a preto aj teraz si môže byť istý,
že sa veci majú rovnako, aj keď on pre veľkosť svojho strachu to takto necíti.
Nemá sa riadiť svojím strachom, pretože ten nemôže byť normou jeho konania.
november|2013
november|2013
pretrváva nejaké uvažovanie, ale nedokonalé, bude to všedný hriech, nie smrteľný.“
A takto učia aj všetci ostatní spolu
so svätým Tomášom, ktorý hovorí: „To, čo
je smrteľným hriechom, môže sa stať všedným pre nedokonalosť skutku, pretože nie
úplne patrí k dokonalosti morálneho skutku, keď nie je uvážený, ale náhly.“
Nech teda úzkostlivé duše tento svoj kríž,
ktorý na ne Boh dopustil pre ich dobro a duchovný úžitok, aby rástli v pokore, trpezlivo
znášajú a nech sa ho neľakajú ani vo chvíľach, keď sa im zdá príliš ťažký; nech sa usilovne vyhýbajú blízkej príležitosti k hriechu, často nech sa odovzdávajú do Božích rúk a nech
viac dôverujú Božej dobrote. Často nech sa
utiekajú k najsvätejšej Panne Márii, ktorá je nazývaná Matkou milosrdenstva a Potešením zarmútených. Áno, nech sa boja uraziť Boha tam,
kde sú si tou urážkou istí; ale namiesto toho,
aby samých seba stále utvrdzovali v tom, že
sú ochotnejší radšej stokrát zomrieť, ako stratiť Božiu milosť, nech sa radšej boja pochybiť v poslušnosti svojmu duchovnému vodcovi;
a poslúchajúc ho nech si budú istí, že Pán, ktorý chce, aby všetci ľudia dosiahli spásu
a ktorý vidí úprimnú vôľu, nikdy nedovolí, aby
sa taký človek zatratil: „Nikoho nestihlo zahanbenie, kto dúfal v Pána.“ (Sir 2, 11);
„Na neho zložte všetky svoje starosti, lebo on
sa o vás stará.“ (1 Pt 5, 7); „Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť?“ (Ž 26,
1); „V pokoji sa ukladám a usínam, lebo len
ty, Pane, ma necháš odpočívať v pokoji.“ (Ž
4, 9); „V teba, Pane, som dúfal, nebudem zahanbený naveky.“ (Ž 69).
Úryvok z novej knihy O škrupuliach,
Krátke zásady kresťanského života
misionár
s p i r i t u a l i ta re d e m p to r i s tov
Práve toto otvorene tvrdí a radí Gerson:
„Svedomie je správne formované, keď
po porade a zvážení a po zrelej úvahe rozumu niečo koná alebo sa niečomu vyhýba. Konať proti tomu je hriechom. Strach alebo škrupuľa svedomia nastáva vtedy, keď
myseľ váha v pochybnostiach a nevie, čoho
sa má radšej držať. Nechce totiž zanechať,
čo považuje za milé Božej vôli, a onen strach,
ktorý môže nastať, sa má odhodiť a zničiť.“
Gerson v podstate hovorí, že hreší iba
ten, kto koná v praktickej pochybnosti, to znamená, keď pochybnosť pochádza z formovaného svedomia; a takéto formované
svedomie človek nadobúda, keď – zvážiac
okolnosti – prichádza k jasnému a definitívnemu poznaniu toho, čo je správne a čo
správne nie je; a ak napriek tomu koná, prehrešuje sa proti svojmu svedomiu.
Ale keď jeho myseľ je nerozhodná, pretože nechce za nič na svete urobiť niečo, čo
by sa protivilo Bohu, toto podľa Gersona nie
je pochybnosť v tom morálnom slova zmysle, ale iba strach, ktorý si netreba všímať.
Takže ak má škrupulant pevnú vôľu nikdy neuraziť Boha, vtedy ani jeho činy, konané v pochybnosti, nie sú hriechom; vlastne to ani nie je pochybnosť v pravom slova zmysle, hoci on ju za takú pokladá, pretože v skutočnosti je to iba strach.
K tomu, aby človek spáchal smrteľný
hriech, je potrebné jasné poznanie zo strany rozumu a dokonalý slobodný súhlas
vôle chcieť niečo, čo ťažko uráža Boha.
Toto je nespochybniteľné a spoločné učenie všetkých salmatínskych učiteľov, aj tých
najprísnejších, ako sú Giovenino, Habert alebo veľmi prísny Genetto, ktorý učí takto: „Keď
13
b la hoželá m e
Blahoželáme
Dňa 1. novembra 2013 oslávi o. Karol Knap 33. narodeniny a dňa 4. novembra
si pripomenie aj svoje meniny.
Drahý náš duchovný otec, Vám i Vašej rodine zo srdca želáme a v modlitbe tiež vyprosujeme hojnosť Božieho požehnania, zdravie, veľa sily, lásky, radosti a pokoja v srdci.
Ďakujeme Vám, otče, za Vašu horlivú kňazskú službu a za všetko, čo pre nás s láskou robíte. Na mnohaja i blahaja lita!
vďační veriaci z Trnavy pri Laborci
Dňa 22. novembra 2013 sa o. Michal Roško CSsR dožíva 85 rokov života.
Pri tejto príležitosti mu blahoželáme a v modlitbe vyprosujeme veľa Božích milostí,
zdravie, silu a ochranu Presvätej Bohorodičky. Na mnohaja i blahaja lita!
spolubratia
Dňa 26. novembra 2013 oslávi svoje 40. narodeniny misionár o. Milan Zaleha CSsR.
Prajeme mu hojnosť darov Svätého Ducha, veľa zdravia, sily, horlivosti a múdrosti
v Božej službe.
Nech mu Matka Ustavičnej Pomoci vyprosuje všetky potrebné milosti.
spolubratia
Na mnohaja i blahaja lita!
Plán svätých misií
DÁTU M
MI ESTO
MIS IO N ÁRI
23. 11. – 1. 12. 2013
Kežmarok
sväté misie
o. Milan Zaleha CSsR
o. Jozef Troja CSsR
23. 11. – 1. 12. 2013
Rozhanovce
sväté misie
o. Mikuláš Tressa CSsR
o. Ondrej Pacak CSsR
11. – 15. 12. 2013
Habura
obnova svätých misií
o. Mikuláš Tressa CSsR
o. Miroslav Čajka CSsR
23. – 26. 1. 2014
Ťahanovce
obnova svätých misií
o. Milan Zaleha CSsR
o. Jozef Troja CSsR
Ďakujeme
Dvorianky – p. Piskaiová: 10 €
Koromľa – Spolok sv. ruženca: 35 €
14
misionár
Sačurov – členky Arcibratstva sv. ruženca: 30 €
Zemplinská Široká – Arcibratstvo sv. ruženca 100 €
november|2013
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
Dušičky
Sú aj také rehoľné spoločenstvá, ktoré sa vyznačujú veľkou prísnosťou života.
Ich členovia stále dodržujú mlčanie, modlia sa a pracujú. Jedna z nich je najprísnejšia
a jej členovia, aby si navzájom pripomínali stále svoju smrť, pri stretnutí sa pozdravujú slovami: Memento moris ! – Pamätaj
na smrť! Tak si spomínajú na skutočnosť,
s ktorou sa raz stretne každý z nás.
Ale túto skutočnosť nám pripomínajú
aj naše cintoríny, ktoré nechýbajú v žiadnom našom meste či dedine, ani v tej najmenšej. Aj tie cintoríny k nám živým volajú,
ba priam kričia: Pamätaj na smrť! Lebo aj
my sme kedysi boli takí, aký si ty teraz, ale
raz aj ty budeš taký, akí sme my teraz.
Smrť si nedopraje oddychu, ona bez
prestania pracuje. Nehľadí na to, či je niekto mladý, alebo starý, či je zdravý, alebo
chorý, bohatý alebo chudobný, milovaný
alebo nenávidený, či je už na smrť pripravený, alebo nie. Aby sme boli vždy pripravení na smrť, napomína nás aj Pán Ježiš slovami: „Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán. Uvážte predsa: Keby
hospodár vedel, v ktorú nočnú hodinu príde zlodej, veruže by bdel a nedovolil by
mu vniknúť do svojho domu. Preto aj vy
buďte pripravení, lebo Syn človeka príde
v hodinu, o ktorej neviete“ (Mt 24,42 – 44).
A aj zo skúseností vieme, že smrť často prichádza práve vtedy, keď ju najmenej čakáme.
Či najvážnejšou otázkou je, čo si zoberieme na druhý svet? Skúsme v duchu
november 2013
15
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
otvoriť niektoré hroby na cintoríne. Nájdeme tam aj tých, ktorí vynikali veľkou krásou. Kam sa ich krása podela? Nájdeme
tam aj veľkých boháčov, ale kde je ich bohatstvo teraz? Nájdeme tam aj panovníkov, vladárov a mocných tohto sveta. Lenže kto sa ich dnes bojí? Kde je ich moc?
Nájdeme tam aj učených a mudrcov. Čo
zostalo po ich učenosti a múdrosti? K našim úvahám pridajme aj svätého Augustína,
ktorý hovoril: „Máš majetok, si hrdý na svojich predkov, na svoju krásu, dôstojnosť
a učenosť? Pozri sa len na seba a uvedom
si, že zomrieš a všetko tu necháš, nič si
do hrobu nevezmeš.
Pochopil si teda, čo ti chce povedať cintorín? Chce zdôrazniť myšlienku, že všetko, čo je na svete, hynie a do hrobu si nič
so sebou nevezmeš. Možnože pri týchto
slovách mnohí ľudia zosmutnejú, lebo
veľmi ťažko sa lúčia s terajším životom
a s radosťami, ktoré im svet prináša,
a preto majú strach zo smrti. Kde hľadať
útechu? Čo zmierni našu bolesť a strach?
Je to jedine kríž, ktorý nám všetkým
v tom môže pomôcť. Na cintorínoch ich
stojí tisíce a z nich sa nám prihovára ten,
ktorý jediný má právo nás utešiť, lebo jeho
útecha je trvalá.
Stará legenda hovorí, že keď Pán Ježiš kráčal s krížom na Kalváriu, chcel si pred
jedným domom oddýchnuť. Majiteľ domu
sa na neho osopil a odohnal ho. Keď Pán
Ježiš počul, že ho odháňa, smutne sa
na neho pozrel a odišiel. Od tej chvíle spomínaný človek nemal pokoja, cítil Ježišov
pohľad vo svojej duši, preto zostal veľmi
smutný. Odišiel teda z domu, blúdil po kra16
Misionár
jine, ale pokoj nenašiel. Nešťastný a zúfalý
sa vrátil domov. Pred jeho domom, práve na tom mieste, z ktorého odohnal Pána
Ježiša, stál kríž. Len čo ho zbadal, padol
na kolená a objal ho. A až vtedy pocítil
vo svojej duši pokoj a radosť.
Cítime aj my niekedy vo svojom srdci
smútok a nepokoj? Máme strach pred
smrťou? Postavme sa pod kríž a započúvajme sa s Martou, Lazárovou sestrou,
do Ježišových slov: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď
umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie
naveky. Veríš tomu?“ Povedala mu: „Áno,
Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží
Syn, ktorý mal prísť na svet“ (Jn 11,25 – 27).
Marta na Ježišovu otázku, či verí, že on
je naše vzkriesenie i náš život a ak budeme v neho veriť nikdy nezomrieme, ale večne budeme žiť i po našej smrti, dala kladnú odpoveď. A veru, aj my iba vtedy sa
nebudeme báť smrti a v srdci budeme mať
pokoj a radosť, keď s Martou dáme svoje: „Áno, Pane, ja som uveril, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý prišiel na svet.“
Cirkev nám chce dnes pripomenúť aj
našu povinnosť voči našim zosnulým. Možno si niekto povie: „Dal som nad hrob
postaviť mramorový pomník, sú tam
čerstvé kvety a zažaté sviece.“ Myslíte si,
že to stačí? Zomrelí potrebujú duchovné
pomníky, duchovné kvety i sviece. Sú to
naše modlitby, obety, dobré skutky, sebazaprenia, sväté Božie služby, sväté prijímanie, aby sme mohli pre nich získať plnomocné odpustky, ktoré im v tejto dušičkovej oktáve každý deň môžeme darovať. To
je veľmi dôležité, aby sme našim mŕtvym
Buďme milosrdní k našim zosnulým
a pomáhajme im. K tomu nás povzbudzuje
aj sám Pán Ježiš, keď povie: „Blahoslavení
milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo“
(Mt 5,7).
3. november
NEDEĽA
DVADSIATEHO ŠTVRTÉHO
TÝŽDŇA PO PÄŤDESIATNICI
Dievča, vstaň!
V evanjeliu čítame: Keď sa Ježiš vrátil,
privítal ho zástup, lebo všetci naň čakali.
Tu prišiel muž, menom Jairus, ktorý bol predstaveným synagógy. Padol Ježišovi k nohám a prosil ho, aby šiel do jeho domu,
lebo mal jedinú, asi dvanásťročnú dcéru
a tá umierala. Ako šiel, tlačil sa naňho zástup. Bola tam aj istá žena, ktorá mala dvanásť rokov krvotok; minula na lekárov celý
svoj majetok, ale ani jeden ju nemohol vyliečiť. Pristúpila odzadu, dotkla sa obruby
jeho šiat a hneď prestala krvácať. Ježiš sa
spýtal: „Kto sa ma to dotkol?” Keď to všetci popierali, ozval sa Peter: „Učiteľ, veď sa
tlačia zástupy a tisnú ťa!” Ale Ježiš povedal: „Niekto sa ma dotkol, lebo som pocítil, že zo mňa vyšla sila.” Žena, vidiac, že
sa neutají, prišla s chvením, padla pred neho
a pred všetkým ľudom sa priznala, prečo
sa ho dotkla a ako hneď ozdravela. A on
jej povedal: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji!”
Kým ešte hovoril, prišiel ktosi z domu
predstaveného synagógy a povedal:
„Tvoja dcéra umrela; už neunúvaj učiteľa.”
november 2013
17
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
pomáhali. Veď už v Starom zákone čítame, že za mŕtvych sa modlili a prinášali obety: „ Na druhý deň vyšli Júdovi ľudia, aby
odniesli telá padlých, lebo už bolo nanajvýš treba, a uložili ich vedľa ich príbuzných,
do otcovských hrobov. Tu našli pod oblekom u každého z padlých amulety modiel
z Jamnie, čo zákon Židom zakazuje. Všetkým bolo zrejmé, že padli pre túto príčinu.
Všetci velebili Pána ako spravodlivého sudcu, ktorý vyjavil tajnosti. Potom sa začali
modliť a prosili, aby im toto previnenie, ktorého sa dopustili, bolo úplne odpustené. Šľachetný Júda napomínal však ľud, aby sa
chránil hriechov, keď na vlastné oči videli následky hriechu u padlých.
Potom urobili medzi mužstvom zbierku, ktorá vyniesla dvetisíc drachiem striebra. Tieto poslal do Jeruzalema, aby bola
prinesená obeta za hriechy. Bol to veľmi
krásny a šľachetný skutok, lebo myslel
na vzkriesenie. Veď keby sa nebol nádejal, že padlí raz budú vzkriesení, bolo by
bývalo zbytočné a nerozumné modliť sa
za mŕtvych. Pamätal tiež, že je veľmi krásna odmena prichystaná pre tých, čo nábožne zosnulí. Svätá a nábožná to myšlienka! Preto nariadil túto zmiernu obetu
za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu“ (2
Mach 12,39 46).
Keď sa však prechádzame po cintorínoch a vidíme množstvo zanedbaných
hrobov, je nám jasné, že na tých, ktorí tam
odpočívajú, sa už dávno zabudlo. Netýka sa to aj mňa? Nezabudol som
na mŕtvych členov rodiny, priateľov a dobrodincov? Ako sa im odmieňam za to, čo
pre mňa urobili?
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
Ale keď to Ježiš počul, povedal mu:
„Neboj sa, len ver a bude zachránená!”
Keď prišiel k domu, nikomu nedovolil
vojsť dnu, iba Petrovi, Jánovi a Jakubovi
s otcom a matkou dievčaťa. Všetci nad
dievčaťom plakali a nariekali. On povedal:
„Neplačte! Dievča neumrelo, ale spí.” Oni
ho vysmiali, lebo vedeli, že umrelo. Ale on
ho chytil za ruku a zvolal: „Dievča, vstaň!”
I vrátil sa doň duch a hneď vstalo. A rozkázal, aby mu dali jesť. Rodičia dievčaťa
stŕpli od úžasu a on im prikázal, že nesmú
nikomu hovoriť, čo sa stalo. (Lk 8,40 – 56).
U nás ešte nie je golf taký preferovaný ako vo svete. Napríklad v Amerike, ako
aj a v západnom svete vôbec je to najviac oceňovaná hra. Golfovú loptičku je
potrebné dostať do jamky, ktorá je dosť
ďaleko od miesta prvého úderu. Na jednom prestížnom golfovom turnaji sa Jack
Nicklaus pomerne dlho sústreďoval na úder
a zrazu sa uvoľnil a povedal: „Bol to zlý
zásah.“ Reportér, ktorý to komentoval, podišiel k nemu a povedal mu: „Veď ste ešte
neudreli.“ Tento jeden z najlepších golfových hráčov mu povedal: „Nie, ale koncentroval som sa na úder. A ak by som bol
udrel, viem, že to pôjde vedľa.“ Majster
tejto hry nám chcel poukázať na zodpovednosť pri odpálení loptičky. Väčšina z nás
to robí tak, že najprv udrú a potom rozmýšľajú. Ľudovo sa zvykne hovoriť: „Najprv musíš mieriť a až tak strieľať, a nie
opačne.“ My väčšinou robíme opačne.
Spomínaný golfista si volil iný spôsob. Najprv sa sústredil a potom jeho úder bol bezpečný a zásah istý. A tak je to aj v duchovnom živote.
18
Misionár
V prečítanom evanjeliu Pán Ježiš
uzdravil ženu, ktorá trpela na krvotok
a vzkriesil Jairovu dcéru. Žena sa bezúspešne pokúšala o svoje uzdravenie dvanásť rokov a minula na to celý svoj majetok. No dotyk s veľkou vierou spôsobil
v jednom okamihu jej vyliečenie. Jair
obetoval aj svoje farizejské presvedčenie
a vyhľadá Pána Ježiša, ktorého prosí
o uzdravenie svojej dcéry. Avšak Pán mu
dá viac, nielen uzdraví, ale vzkriesi mu
mŕtvu dcérku. Jair uveril slovám Pána Ježiša, ktorý mu povedal: „Neboj sa, len ver
a bude zachránená!” Treba vedieť, že Pán
Ježiš neuzdravuje preto, aby ho pokladali
za divotvorcu, ale preto, aby ho dobre
poznali a dôverovali jeho učeniu, a aby
ho nasledovali. Lebo jeho učenie – jeho
evanjelium – ukazuje všetkým ľuďom cestu k skutočnému časnému i večnému životu.
Ako je to v skutočnosti s nami v snahe
o duchovný život, o poznanie Ježišovho
evanjelia? Mnohokrát sa pokúšame, trénujeme deň, týždeň, mesiac, rok, roky i celý
život, ale nedarí sa nám dosiahnuť plný zásah, cieľ, o ktorý sa snažíme v našom duchovnom živote. Prečo? Veľakrát nás očaria a odvedú našu pozornosť od cieľa mnohé materiálne hodnoty a práve tie nám zabraňujú vidieť cieľ. Pôvodca našej spásy Pán
Ježiš prichádza k nám práve preto, aby
nám pomáhal žiť tak, aby užívanie materiálnych hodnôt nás viedlo cestou, ktorá nás
privedie k nášmu nebeskému Otcovi, a nie
odvedie od neho. Túto pravdu potvrdzuje aj nasledujúce rozprávanie.
Zomieral mudrc a svojim žiakom povedal: „Musím zomrieť, aby ste sa nauči-
zmiloval a nakoniec ho prenocoval. V noci
sa mu snívalo, že cestujúci má vo svojom
vrecku kameň a ak mu ho predá, stane sa
boháčom. Ráno svoj sen rozpovedal pocestnému a ten zo svojich vreciek všetko
vyložil na stôl. Nachádzal sa tam aj
drobný kameň, trochu zafúľaný a zablatený. „Tu máš,“ povedal pocestný, „aspoň
tak sa ti odvďačím.“ Hostinský ho trocha
očistil a zistil, že je to naozaj drahokam.
„Dám ti zaň, čo chceš,“ navrhol pocestnému. Avšak ten odvetil: „Nič nechcem,
nechaj si ho.“ A navyše sa ho spýtal, či mu
môže ešte nejako poslúžiť. Hostinský sa
naňho začudovane pozrel a povedal:
„Áno, chcel by som i ja mať to bohatstvo,
ktoré ti dovolilo, aby si mi dal drahokam
s takým slobodným a voľným srdcom.“
A toto je veľkým problémom každého
z nás, lebo každý chce niečo mať a lipne na tom, čo má.
Dať so slobodným srdcom to, čo je
moje, je veľmi ťažké a nedarí sa nám to
vždy. Napríklad svojmu susedovi tých pár
centimetrov, brázdu alebo pár korún,
pre ktoré sa aj súrodenci často súdia a hnevajú. Alebo v zamestnaní, kde spolupracovník podľa nás za tú istú prácu dostane o niečo viac, aké potom pohoršenie,
šomranie i hnevy! Je to veľmi ťažké oslobodiť sa od materiálneho otroctva. Táto
sloboda sa dá veľmi ťažko natrénovať. Aj
tu nám môže pomôcť iba Pán Ježiš, ktorý sa nám núka, keď povie: „Neboj sa, len
ver a budeš zachránený!”
Veru, iba s Ježišom a skrze Ježiša môžeme niečo dosiahnuť vo svojom duchovnom živote. Tak ako žena z evanje-
november 2013
19
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
li ináč vidieť skutočnosti.“ Nerozumeli, čo
im chce tým povedať. Keď videli, že sa jeho
zdravotný stav zhoršuje, odvážili sa ho poprosiť o vysvetlenie. Povedal im: „Čerpal
som vodu z rieky a občerstvoval som vás.
Boli ste vďační za občerstvenie, no mám
nádej, že po mojom odchode vy zbadáte
rieku a budete sami z nej čerpať a občerstvovať sa. A táto múdrosť je potrebná aj pre nás, aby sme v spolupráci s Pánom Ježišom čerpali z prameňov spásy.
Pre nás je najdôležitejšie dostať sa cez
rôzne uchvacujúce veci, ktoré užívame
v našom pozemskom živote, a neprilipnúť
k nim, ale cez ne sa dostať k Žriedlu, v ktorom budeme posilnení na ceste do cieľa,
pre ktorý sme boli stvorení. Ale často sa
nám to nedarí. Pokúšame sa o to aj v rôznych iných oblastiach. Často obetujeme
i celý majetok, len aby sme dosiahli svoje pozemské ciele. Čo nám to však osoží
pre Božie kráľovstvo? Vieme, že materiálne
veci nás isto neuspokoja, preto skúšame
ďalej a robíme chybné kroky, pretože to
neskúšame cez Ježiša a s Ježišom. A tak
nám chýba oslobodenie, správna viera.
V takejto situácii nám veľmi dobre padne
Ježišovo povzbudenie: „Neboj sa, len ver
a budeš zachránený!” Len v takomto
povzbudení sa môžeme dostať k veľkým
hodnotám.
V jednom príbehu sa spomína, že
do hostinca prišiel pocestný a na hostinského sa obrátil slovami: „Prosím si nocľah
a kúsok chleba.“ Hostinský mu povedal:
„My nie sme zaopatrovací ústav!“ Ale pretože cestujúci neodchádzal a bol zvyknutý
na takéto vyjadrenia, hostinský sa nad ním
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
lia by nebola zbavená svojho krvotoku
bez Ježiša, ani Jairova dcérka by nebola bez neho vzkriesená, tak aj my bez Pána
Ježiša nebudeme zbavení svojej závislosti od materiálnych vecí. Bez Ježiša nebudeme vedieť materiálne prostriedky používať tak, aby nám pomáhali na ceste
do cieľa, pre ktorý nás Boh stvoril.
Bez Pána Ježiša nebudeme oslobodení,
očistení ani sa neposvätíme, aby sme sa
raz mohli stretnúť bez strachu so svojím nebeským Otcom. Lebo bez Ježiša nebudeme mať ani správnu vieru. Iba Ježiš je
naším Vykupiteľom, Záchrancom a Spasiteľom, preto vždy a pre každého platia
jeho slová: „Otec miluje Syna a dal mu
do rúk všetko. Kto verí v Syna má večný
život, ale kto Synovi neverí, neuzrie život
a spočinie na ňom Boží hnev“ (Jn 3,35 –
36). Vždy musíme pamätať na to, že on
sám povedal: „Ja som cesta, pravda
a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo
mňa“ (Jn 14,6).
Prosme, nech nás Božia a naša Matka Panna Mária vždy bližšie a bližšie privádza k svojmu synovi a nášmu Vykupiteľovi svojimi radami a modlitbami.
20
Misionár
8. november
ZHROMAŽDENIE K VEĽVOJVODCOVI MICHALOVI
A ĎALŠÍM
BEZTELESNÝM MOCNOSTIAM
Kráľovstvo Kristovo
a kráľovstvo satanovo
Evanjelium: Pán Ježiš povedal: „Kto vás
počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda,
mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal.”
Sedemdesiati dvaja sa vrátili natešení
a hovorili: „Pane, aj zlí duchovia sa nám
poddávajú v tvojom mene!” On im povedal: „Videl som satana padať z neba
ako blesk. Hľa, dal som vám moc šliapať
po hadoch a škorpiónoch i po všetkej sile
nepriateľa a nič vám neuškodí. No neradujte sa z toho, že sa vám poddávajú duchovia, ale radujte sa, že sú vaše mená zapísané v nebi.”
V tej hodine zaplesal v Duchu Svätom
a povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba
i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi
a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno,
Otče, tebe sa tak páčilo” (Lk 10,16 – 21).
V duchovnom svete sú dve kráľovstvá: Božie a satanovo. „Vtedy k nemu priviedli posadnutého zlým duchom, ktorý bol
slepý a nemý. On ho uzdravil a nemý rozprával a videl. Zástupy žasli a vraveli: „Nie
je to syn Dávidov?“ Ale počuli to farizeji
a hovorili: „Tento len mocou Belzebula, kniežaťa zlých duchov, vyháňa zlých duchov“ (Mt 12,22 – 24).
Ale on poznal ich myšlienky a povedal
im: „Každé kráľovstvo vnútorne rozdele-
anjeli ostali Pánu Bohu verní a postavili sa
proti vzbúrencom. Na ich čele stál archanjel Michal. A tak na nebi nastal boj, o ktorom sa píše v Zjavení apoštola Jána: „Na
nebi sa strhol boj: Michal a jeho anjeli bojovali proti drakovi. Bojoval drak i jeho anjeli, ale neobstáli a už nebolo pre nich miesto v nebi. A veľký drak, ten starý had, ktorý sa volá diabol a satan, čo zvádzal celý
svet, bol zvrhnutý; zvrhnutý bol na zem
a s ním boli zvrhnutí jeho anjeli. A počul
som mohutný hlas volať v nebi: „Teraz
nastala spása, moc a kráľovstvo nášho
Boha a vláda jeho Pomazaného, lebo bol
zvrhnutý žalobca našich bratov, ktorý
na nich dňom i nocou žaloval pred naším
Bohom. Ale oni nad ním zvíťazili pre Baránkovu krv a pre slovo svojho svedectva;
a nemilovali svoj život až na smrť. Preto
radujte sa, nebesia, aj vy, čo v nich bývate.
Beda však zemi i moru, lebo zostúpil
k vám diabol, plný zlosti, lebo vie, že má
málo času“ (Zjv 12,7 – 12).
Teda satan najprv bojoval proti Pánu
Bohu na nebi. Z neba bol zvrhnutý aj
so svojimi anjelmi. Jeho nenávisť voči Pánu
Bohu však neprestala. Zakladá si svoje kráľovstvo nenávisti, ktoré je zamerané na boj
proti Pánu Bohu. Pánu Bohu ublížiť nemôže,
a predsa sa o to neustále snaží.
K , ktorého Pán Boh stvoril na svoj obraz a svoju podobu, obdaril ho všetkými
milosťami a tiež pripravil pre neho večný
príbytok v nebi. Ale aj človek bol podrobený skúške, v ktorej sa mal osvedčiť, či si
zaslúži to večné šťastie. Pán Boh dovolil
diablovi skúšať týchto prvých ľudí. A diabol vynaložil všetku svoju schopnosť i úlis-
november 2013
21
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
né spustne a nijaké mesto ani dom vnútorne rozdelené neobstoja. Ak satan vyháňa satana, je vnútorne rozdelený – akože potom obstojí jeho kráľovstvo? Ak ja vyháňam zlých duchov mocou Belzebula,
čou mocou ich vyháňajú vaši synovia? Preto oni budú vašimi sudcami. Ale ak ja Božím Duchom vyháňam zlých duchov, potom k vám prišlo Božie kráľovstvo. Alebo
ako môže niekto vniknúť do domu silného človeka a ulúpiť mu veci, kým toho silného nezviaže? Až potom mu vyplieni
dom. Kto nie je so mnou, je proti mne, a kto
nezhromažďuje so mnou, rozhadzuje“ (Mt
12,25 – 30).
V tejto časti evanjelia nám Pán Ježiš jasne hovorí o dvoch kráľovstvách: o Božom
kráľovstve a satanovom kráľovstve. Teda
v duchovnom svete jestvujú dve kráľovstvá
a Pán Ježiš nám hovorí, že medzi nimi je stále napätie, neustály boj a ustavičný zápas.
Kde je počiatok týchto dvoch proti
sebe stojacich kráľovstiev? Už z katechizmu vieme, že všetko, čo je na svete, stvoril Pán Boh, všetko je dielom jeho rúk. Najdokonalejšie stvorenia na nebi sú anjeli
a na zemi ľudia. Anjeli sú čistí duchovia,
ktorí majú rozum a slobodnú vôľu. Pán Boh
ich stvoril pre seba, preto anjeli sú Božími
služobníkmi. Slovo anjel značí Boží posol.
Anjeli mali slúžiť Pánu Bohu a byť pri ňom
nekonečne šťastní. Ale Pán Boh ich najprv
podrobil skúške, v ktorej sa mali osvedčiť,
že sú hodní toho nekonečného šťastia v prítomnosti nekonečného Boha. Lenže všetci anjeli v skúške neobstáli. Niektorí z nich
sa vzbúrili a povedali si, že nebudú slúžiť
Bohu. Na čele vzbúrencov bol Lucifer. Iní
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
nosť, aby človeka, ktorého Pán Boh stvoril pre seba, postavil proti Pánu Bohu.
A veru, podarilo sa mu to. Eva chcela byť
taká, aký je sám Boh, preto natiahla ruku
a siahla po zakázanom ovocí a podala
ho aj Adamovi, ktorý ovocie prijal. Týmto spôsobom diabol ukradol ľuďom Boha
a Pánu Bohu ľudí, postavil ich proti ich Stvoriteľovi a dostal ich do svojho kráľovstva.
A to nielen Adama a Evu, ale aj ich celé
potomstvo s výnimkou jednej ženy, ktorou
je Panna Mária.
Boh ľutoval svoje stvorenie, ktoré tak
vysoko povýšil a ono tak hlboko padlo. Preto vo svojej nekonečnej láske v prvej radostnej správe – v protoevanjeliu povedal
diablovi: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape
hlavu a ty mu zraníš pätu“ (Gn 3,15). Tu
nám sľubuje, že raz príde žena, ktorá bude
druhou Evou, ktorej syn napraví to, čo prvá
Eva a Adam pokazili. Jej synom je Ježiš,
ktorý svojou smrťou na kríži a svojím
zmŕtvychvstaním zvíťazil nad peklom
i diablom. Pán Ježiš dáva možnosť každému, kto prejaví o to záujem, vytrhnúť
sa z pazúrov diabla, teda z kráľovstva otroctva a tmy, a prejsť do Božieho kráľovstva svetla a lásky, ktoré on priniesol na tento svet. A tým Božím kráľovstvom na zemi
je Cirkev, ktorá sa zrodila z jeho prebodnutého Srdca.
Teda na našej zemi sú dve kráľovstvá.
Jedno je Kristovo – Božie kráľovstvo svetla a lásky. A druhým je satanovo kráľovstvo
– kráľovstvo otroctva a tmy. Medzi nimi je
neustály boj, ktorý bol naznačený Ježi22
Misionár
šovými slovami, ktoré povedal Petrovi:
„A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tej skale
postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju
nepremôžu“ (Mt 16,18). Teda satan bude
bojovať proti Kristovej Cirkvi, ale nikdy
nad ňou nezvíťazí.
Každý človek, ktorý žije na tejto zemi,
má iba dve možnosti: môže sa pridať
ku Kristovmu alebo k satanovmu kráľovstvu.
Vstupnou bránou do Kristovho kráľovstva je krst. A nutnou podmienkou pre každého, kto chce byť členom tohto kráľovstva, je viera, nádej, láska a život v milosti
posväcujúcej, teda nemať na svojej duši
ťažký hriech. Ale satan sa práve o to veľmi snaží, aby priviedol človeka do ťažkého
hriechu. Lebo ten, čo ťažko hreší, neposlúcha Pána Boha a uskutočňuje to, čo
je satanské: „Nebudem slúžiť Bohu!“
A kto toto povie, vstupuje do satanovho
kráľovstva.
Je potrebné si uvedomiť, že každý z nás
je pokúšaný a zvádzaný. Nestačí, že sme
sa raz rozhodli žiť v Kristovom kráľovstve.
Denne, ba niekoľkokrát za deň si musíme
toto rozhodnutie zopakovať, lebo satan
nikdy nespí, ale stále pracuje a pokúša nás,
aby nás postavil proti Pánu Bohu. Preto nás
svätý Peter napomína: „Buďte triezvi
a bdejte! Váš protivník, diabol, obchádza
ako revúci lev a hľadá, koho by zožral.
Vzoprite sa mu, pevní vo viere, a vedzte,
že také isté utrpenie dolieha na vašich bratov po celom svete“ (1 Pt 5,8 – 9). Aj svätý Pavol nás upozorňuje, aby sme svoj boj
so satanom nebrali na ľahkú váhu, lebo satan je bytosť duchovná, ktorá nás prevyšuje svojimi schopnosťami, keď povie:
ľovstva, do otroctva a tmy. Na druhej strane by bolo veľkým omylom si myslieť, že
som taký slabý, že musím v tomto boji podľahnúť diablovi. Svätý Augustín hovorí: „Diabol je uviazaný pes, ktorý síce na každého šteká, ale uhryzie iba toho, kto sa
k nemu priblíži.“ Na inom mieste ten istý
svätý hovorí, že diabol nemôže s nami robiť to, čo by sám chcel, iba to, čo mu dovolí Pán Boh, či už preto, aby nás skúšal
alebo trestal. Na našej strane sú vždy tí,
ktorým veľmi záleží na nás, lebo nás skutočne milujú. Na prvom mieste je to Pán
Ježiš so všetkými svojimi milosťami, ktoré
pre nás získal, a sviatosťami, ktoré pre nás
ustanovil. Najmä sviatosť svätej Eucharistie, ktorou nám dal duchovný pokrm
a nápoj pre naše duše, aby nás posilňoval v tomto celoživotnom boji. Pán Ježiš
nám dal aj sviatosť zmierenia, aby sme sa
očisťovali od hriechov a získavali nové
potrebné milosti pre tento boj. Ak predsa
niekoho postihlo nešťastie, že svojimi ťažkými hriechmi upadol do diablovho kráľovstva, má možnosť vrátiť sa do Kristovho
kráľovstva cez slzy pokánia a vyznania svojich hriechov vo sviatosti zmierenia a sviatostného rozhrešenia.
Na našej strane sú aj dobrí anjeli, ktorým Pán Boh dal moc nad zlými duchmi.
Oni bojujú za Božie práva a pomáhajú
nám zotrvávať na ceste Božích prikázaní. Svätý Michal so svojimi anjelmi stále potiera moc toho, nad ktorým zvíťazil. Ba Pán
Boh každému z nás dal anjela, ktorého nazývame anjelom strážcom, lebo jeho úlohou je strážiť nás. Škoda, že na tieto skutočnosti sa často zabúda. Aj svätý apoš-
november 2013
23
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
„Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom,
ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vladármi tohto temného sveta, so zloduchmi
v nebeských sférach“ (Ef 6,12).
Satan používa rôzne taktiky, len aby nás
ľahšie zviedol. Veľmi rád sa zatajuje. Najradšej je, keď ľudia v neho už ani neveria,
keď ním iba deti strašia, pokladajú ho
za rozprávkovú bytosť a s ním popierajú
aj peklo. Nie je nebezpečný zlodej, ktorý
búcha na zamknuté dvere a zatvorené
okná, ale ten, ktorý sa nenápadne dostane
do bytu a tu skrytý čaká, až domáci
zaspia a on začne svoju zlodejskú činnosť.
A takto robí aj diabol podľa hesla: Najnebezpečnejší pre nepriateľa je dobre maskovaný vojak. Ale diabol nebojuje proti nám
sám, on má svojich pomocníkov. Jedným
z nich je zlá literatúra. Istý spisovateľ, ktorý písal nemravné knihy, raz o svojej vlastnej knihe povedal: „Dievča, ktoré prečíta
túto moju knihu, iste zahynie.“ Diablovi pomáhajú aj nemravné obrazy a filmy. Lenže on má mnohých pomocníkov aj medzi
ľuďmi a tí sú horší ako sám diabol. Prečo?
Lebo diabol sa bojí i modlitby, i svätých vecí,
ale zlí ľudia nie. A ešte jedno je pre diabla charakteristické, že nikdy neprichádza
ako vlk, i keď ním je, ale vždy sa oblečie
do ovčej kože, do kože nevinného baránka.
Ani hriech vám neponúka v jeho pravej skutočnosti, keď vás na hriech zvádza, ale ho
maľuje v najružovejších farbách. Avšak
po spáchaní hriechu používa iné farby, a to
až také tmavé, že svoju obeť privádzajú
až do zúfalstva.
Teda na jednej strane sa musíme chrániť diabla, aby nás nedostal do svojho krá-
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
tol Peter sa pozabudol, keď jeho
Majstra chytili a viazali, aby ho odviedli,
on vytiahol meč, aby ho bránil. Ale Pán
Ježiš mu povedal: „Daj svoj meč na jeho
miesto! Lebo všetci, čo sa chytajú meča,
mečom zahynú. Alebo si myslíš, že by som
nemohol poprosiť svojho Otca a on by mi
hneď poslal viac ako dvanásť plukov anjelov? Ale ako by sa potom splnilo Písmo,
že to má byť takto?“ (Mt 26,52 – 54). Židia prenasledovali apoštolov. Zakazovali im hovoriť v mene Ježišovom, ale oni im
povedali, že Boha treba viac počúvať ako
ľudí. Prišlo aj k tomu, ako Sväté písmo svedčí: „a plní žiarlivosti položili na apoštolov
ruky a vrhli ich do mestského väzenia. Ale
Pánov anjel otvoril v noci dvere väzenia,
vyviedol ich a povedal: ,Choďte, staňte si
v chráme a hlásajte ľudu všetky slová tohto života!’ Oni počúvli, zavčas rána vošli do chrámu a učili“ (Sk 5,18 – 21). Aj svätého Petra oslobodil anjel, keď bol vo väzení a Židia sa tešili na jeho smrť, lebo
na druhý deň mal byť popravený. (porov.
Sk 12,1 – 19).
Priam hrozná preňho je Presvätá Bohorodička. Stačí spomenúť jej meno a diabol zuteká. Nijako nemôže zniesť tú, ktorá nad ním zvíťazila a jej syn ho úplne premohol.
Panna Mária je Matka mocná. Ona jediná pošliapala hlavu pekelnému hadovi,
ako to bolo o nej povedané už v raji. On
sa jej bojí, tam, kde je ona, on nemôže byť,
lebo neznesie jej prítomnosť. Kedysi otec
misionár Mendela, jezuita, pri večernej kázni hovoril o tom, že diabol sa len dvoch
bojí: Ukrižovaného, ktorý na svojom kríži
24
Misionár
premohol peklo i diabla, a Panny Márie,
ktorá Ježiša porodila. Po kázni vyšiel
z chrámu, kde ho čakal človek, ktorý ho
oslovil: „Otče, vy tomu veríte, čo ste dnes
kázali, že diabol sa bojí Ukrižovaného, ktorý na svojom kríži premohol, peklo i diabla, a Panny Márie, ktorá Ježiša porodila?“
Otec mu povedal: „Viete, ja len to kážem,
čomu sám verím.“ „Tak potom by ste mohli prísť medzi nás do domu môjho priateľa, kde sa schádzame.“ Misionár hneď pochopil, o čo ide, A keďže my kňazi na také
miesto môžeme ísť iba s povolením svojho biskupa, povedal: „Príďte o tri dni a ja
vám poviem, či pôjdem.“ Táto udalosť sa
stala v Lyone. Keď otec Mendela biskupovi
rozpovedal, čo sa mu prihodilo, ten mu povedal: „Synu, ty tam musíš ísť. V prípade,
že by si nešiel, ten človek by skutočne mohol myslieť, že ty tomu neveríš, čo si kázal.
Ja ti dávam svoje požehnanie a choď!“
Na tretí deň spomínaný človek sa prišiel opýtať, či otec pôjde. Keď dostal kladnú odpoveď, naliehal, či by to mohlo byť
ešte v tento deň. Otec súhlasil a dohodli
sa, kedy poňho príde. Kňaz sa obliekol
do civilu a do vrecka si položil krížik, okolo ktorého otočil ruženec, a čakal. Na dohodnutý čas muž prišiel a zaviedol otca
do domu svojho priateľa. Vstúpili do veľkej sály, ktorá už bola preplnená. Pre nich
sa ušlo miesto už len vzadu. Otec Mendela hovorí, že po nejakej chvíli začalo akési čítanie, otvorili sa dvere a do nich vstúpil elegantne vyobliekaný muž. Človek sediaci pri ňom mu pošepkal, že je to diabol. Kňaz vytiahol krížik s ružencom
a urobil kríž smerom k vstupujúcemu.
dom. A koľko ste sa pri jeho stavbe namáhali, natrápili? Teda s námahou sa stavajú príbytky pozemské a ani nebeský nedosiahneme bez námahy. Preto sa často
modlievajme za seba, za svoje deti, za svojich drahých, aby sme hrdinsky bojovali proti každému pokušeniu, aby sme za každú
cenu zotrvali v Kristovom kráľovstve.
Nech nám v tom tvrdom boji o nebo
pomáha aj Panna Mária a svätý Michal
so svojimi anjelmi.
Krátka charakteristika
New Age – Nový vek
Je veľmi ťažko podať presnú definíciu
tohto hnutia. Otec Elias Vella ho prirovnáva
k vysávaču, ktorý pozbiera všetko, čo nájde na zemi, a potom to všetko zamieša.
Keď otvoríme vrecúško vysávača, zistíme,
že je tam všetko možné, ale úplne premiešané. Podobne, keď pozriete do vnútra New Age, nájdete tam všetky štýly myslenia a filozofií. Nájdete v ňom čosi z hinduizmu, čosi z kresťanstva. Aj keď sú tieto zložky v New Age zmiešané, táto „hmota“ nesplynula natoľko, aby vytvárala kompaktný celok. O New Age sa dá aj toto
pravdivo povedať, že sa vracia k veľmi starým zložkám v rôznych špiritualitách,
na ktoré sa v priebehu vekov už dávno zabudlo. New Age sa snaží pozbierať rôzne kúsky rozličných špiritualít, ktoré potom
ponúka človeku dneška, ktorý má záujem
o duchovnú dimenziu života, lebo už je presýtený materializmom. Preto stúpenci
New Age hovoria o pravej a novej pre-
november 2013
25
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
A začalo sa. Svetlá zhasli, stoličky sa prevracali a lámali. Odrazu sa všetci ocitli von,
nevediac ako. Muž, ktorý tam pozval otca
Mendelu, sa ho spýtal, či môže prísť znova za ním. O dva dni skutočne prišiel a povedal: „Otče, teraz už i ja verím tomu, čo
ste kázali. Vyspovedajte ma a ja už viac
do tej spoločnosti nepôjdem.“
Keď Pán Ježiš mal už odísť z tohto sveta, povedal svojim apoštolom: „Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás
preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil
za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty,
až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov"
(Lk 22,31 – 32). Tieto Ježišove slová platili nielen pre apoštolov, ale platia aj pre
každého z nás. Satan preosieva aj nás, aby
v Kristovom kráľovstve už neboli plevy, iba
čistá pšenica. Ale nenávisť a závisť je priam
strašná. Diabol nemôže ublížiť Pánu Bohu,
preto sa snaží ublížiť tvorom stvoreným
na Boží obraz a podobu, nám ľuďom.
Jeho závisť je veľká. Nebo stratil, a to navždy, preto teraz robí všetko, len aby i nám
ukradol Boha i nebo, a tak celý svoj boj
sústredil na nás. Ale v tomto boji nie sme
sami. Na našej strane sú predovšetkým Pán
Ježiš so všetkými svojimi milosťami a s nami
je aj Panna Mária a dobrí anjeli, na čele
ktorých stojí sv. archanjel Michal. Avšak rozhodné slovo máme my. Na nás záleží, kam
sa postavíme, či pod zástavu Ježiša Krista, alebo diabla. Ale ak sa chceme rozhodnúť pre Ježiša Krista, musíme si uvedomiť, že to nebude bez námahy, bez boja
a bez sebazapierania, sebaobetovania, sebadarovania. Ak ste chceli dobre a zdravo bývať, tak ste si museli vystaviť nový
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
mene človeka a tvrdia, že táto premena
človeka sa môže uskutočniť pomocou štyroch schopností:
Prvá schopnosť je znovuzrodenie.
V západnom svete človek vníma iba jednu časť svojej osobnosti, a to rozum. Vraj,
čím je človek rozumnejší, čím je jeho um
rozvinutejší, tým je hodnotnejší. Stúpenci
New Age tvrdia, že človek má v sebe aj
inú zložku, a to je podvedomie, ktoré musí
takisto rozvíjať, aby mohol nadobudnúť
nové skúsenosti. Pripisujú veľkú hodnotu
snom, fantázii, neverbálnemu jazyku.
Tvrdia, že človek sa potrebuje znovuzrodiť, preporodiť, aby tým získal nekonečné
variácie pre obohatenie svojho duchovného života.
Druhá schopnosť je vraj channeling, ktorú človek má v sebe rozvinúť. Táto schopnosť spočíva v prijímaní kozmickej energie,
tomu hovoria channeling. Stúpenci New
Age tvrdia, že kedykoľvek človek potrebuje
prijať energiu, nemusí ju načerpať iba
od ľudí, ktorí žijú okolo neho, ale musí sa
ju snažiť získať aj od mimozemšťanov. Hovoria, že vesmír je obývaný obrovským
množstvom mimozemšťanov, ktorí sú oveľa inteligentnejší ako obyčajní smrteľníci. Preto odporúčajú, aby si človek našiel duchovného vodcu, s ktorým sa dostane
do kontaktu. A tento duch, vraj, môže dať
človeku novú perspektívu života.
Tretia schopnosť, ktorú New Age považuje za veľmi dôležitú, sa týka používania kryštálov. Dnes množstvo ľudí nosí
kryštály. Pre mnohých je to iba určitá dekorácia, ale pre ľudí z New Age je to omnoho viac. Oni tvrdia, že kryštály skrývajú
26
Misionár
v sebe veľmi citlivú energiu, ktorá človeka udrží v pohode a v zdraví a že nosením kryštálov môže dôjsť k vyrovnaniu telesnej a duchovnej energie, ktorá práve nie
je v rovnováhe. Mnohí ľudia, čo nosia kryštály, veria, že kryštál môže obsahovať duchovnú silu, a tak aj uzdravovať.
Štvrtá schopnosť je zameraná
na skvalitnenie osobného vystupovania,
a to zvlášť so zameraním na obchod,
na schopnosť obchodného rokovania.
V USA mnoho zamestnávateľov núti svojich manažérov, aby sa zúčastňovali tréningov New Age a boli tak schopnejšími
obchodníkmi a mohli viac zarábať. Stúpenci hnutia New Age sú presvedčení, že
nosenie kryštálov a nové skúsenosti a zážitky môžu dodať modernému manažérovi silu a schopnosť, aby dokázal vo svojom podnikaní a obchode viac riskovať
a tak dosiahnuť väčší úspech.
Na prvý pohľad by sa človekovi mohlo aj zdať, že New Age je nevinné rojčenie o energiách v ľuďoch, v kryštáloch,
vo vesmíre. Rojčenie o skvalitnení človeka
a jeho schopností. Ale ich zámer je priam
hrozný. V americkom meste Pittsburgh, štát
Pensylvánia, bolo 25. júna 2002 v prítomnosti náboženských vodcov zo 40 zemí
vyhlásené hnutie „Náboženstvo svetovej
jednoty“. To hnutie za jednu cirkev v celom svete je realizáciou myšlienky lží vysokého stupňa a má slúžiť v prvom rade
na odstránenie rímskokatolíckej cirkvi
a pápežstva. Na čele tohto hnutia stoja
slobodomurári v USA, ktorí usmerňujú
OSN. OSN to aj financuje s mnohými inými súkromnými nadáciami. Veľmi rafino-
strom! New Age ponúka neuveriteľne širokú škálu možností, z ktorých si jej stúpenci
môžu vybrať svojho boha.
Jedna z hlavných téz New Age je viera v reinkarnáciu, ktorá je úplne v rozpore
s kresťanskou vierou v zmŕtvychvstanie. Stúpenci tohto hnutia neveria v Boha, v Ježiša Krista ako nášho Spasiteľa, neveria
vo večný život, a predsa by len chceli aj
oni večne žiť, preto prijali veľmi primitívnu vieru zo starých pohanských náboženstiev, najmä z hinduizmu reinkarnáciu,
čo znamená znovuzrodenie. To znamená
toľko, oni veria, že keď zomrú, vrátia sa
do tohto sveta iným spôsobom a budú žiť
v nejakej inej ľudskej bytosti alebo vo zvierati.
Veľmi populárnou súčasťou New Age
je alternatívna medicína. Je tak nazývaná
v protiklade k tradičnej medicíne. V tradičnej medicíne sme liečení vedeckými metódami. V alternatívnej medicíne lekár, ktorý lieči, namiesto toho, aby dával lieky, pokúša sa vyrovnať telesnú energiu. Pravdepodobne sa toto všetko začalo experimentom Franza Mesmera. Mesmer, podľa ktorého sa i celý ten prúd nazýva mesmerizmus, objavil, že zvierací magnetizmus
môže uzdravovať človeka. Mesmer a jeho
stúpenci veria, že my ľudia sme duchovná energia. Vraj, keď je duchovná energia, z ktorej sa skladáme, vyrovnaná, vtedy sme zdraví. Ale ak v nás nie je energia správne rozložená, vtedy sme chorí.
Ak máme nejakú chorobu, to preto, že
energia v niektorej časti nášho tela je príliš akumulovaná alebo, naopak, je jej nedostatok, nie je vyrovnaná.
november 2013
27
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
vaný je boj proti Cirkvi i proti Pánu Bohu
slobodomurármi, ktorí robia všetko, len aby
zničili Cirkev.
New Age, ale ani „Náboženstvo svetovej jednoty“, ktoré podľa plánu slobodomurárov má byť jediným náboženstvom
na svete, neuznávajú Boha ani Ježiša Krista ako nášho Spasiteľa. Teda slobodomurári a stúpenci New Age chcú mať náboženstvo bez Boha.
Stúpenci New Age sú stúpencami
monizmu, pre nich jestvuje iba jedna
podstata. Pre nás kresťanov je to ináč.
Pre nás jestvuje Boh, existujú anjeli, jestvuje
človek a existujú aj zvieratá, rastliny a nerasty. Teda my uznávame duchovné i materiálne veci. Pre stúpencov New Age niet
rozdielu medzi skalou, človekom a rastlinou. Pre stúpencov New Age nejestvuje
niekto, kto je Boh, ale všetko sa môže stať
tvojím bohom. Podľa nich nemôžete hovoriť všeobecne o Pánu Bohu, ale o tvojom alebo mojom bohu. Pravým bohom
je príroda, je to sila, ktorú nachádzame
v prírode. Pre nich je boh neosobná energia, neosobná sila. Pretože New Age neuznáva Pána Boha ani Ježiša Krista ako
Spasiteľa, preto kresťan musí New Age radikálne odmietnuť, nesmie s ním súhlasiť.
Čo sa týka Pána Ježiša? V hnutí New
Age niet priestor pre hriech. Stúpenci tohto hnutia hriech neuznávajú, preto pre nich
Pán Ježiš nie je Spasiteľom. Ježiš v tomto
hnutí vystupuje iba ako jeden z pomocníkov
boha. Treba si položiť otázku. Ak je pre
niekoho bohom strom, to potom mu Ježiš
pomáha objaviť energiu v tomto strome?
Teda v New Age bohom nie je Ježiš, ale
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
Alternatívna medicína sa pokúša dať
znovu do rovnováhy energiu tela. Vraj, keď
sa energia vyrovná, človek sa uzdraví. Môžeme si dovoliť povedať, že základy tohto druhu uzdravovania sú položené na učení starých šamanov a čarodejníkov z Afriky. Môžu to byť aj spôsoby liečenia pochádzajúce z čínskeho prostredia alebo
hinduistického, ktoré nazýva energiu prána. Odtiaľ aj názov pranológia a to znamená vyrovnávanie energie.
Jestvuje množstvo druhov alternatívnej
medicíny. Sú skupiny a celé hnutia, ktoré
sa pokúšajú človeka liečiť alternatívnou medicínou. Radi citujú Voltaira, ktorý vraj povedal: „Lekári podávajú lieky, o ktorých vedia málo, aby uzdravili chorobu, o ktorej
vedia ešte menej. A to všetko preto, aby
uzdravili človeka, o ktorom nevedia vôbec
nič.“
V širokej oblasti „scenérie New Age“
možno hovoriť aj o špeciálnom druhu
„kňazstva terapeutov“, ktorí holdujú zakuklenej teológii zdravého človeka v zdravom svete a tým povyšujú svoje zväčša jednoduché terapeutické remeslo na mesiášske. S pomocou takejto ideologickej
nadstavby, ktorá vychádza v ústrety túžbam mnohých ľudí, sa môže aj akýkoľvek
chaotický terapeutický koncept javiť v lepšom svetle, hoci dodatočne vyjde najavo
ako „remeselná fušerina“ alebo sugestívny trik.
Riziká a nebezpečenstvá:
Kým klasická normálna psychoterapia
chce klientovi dopomôcť k zdraviu, resp.
uschopniť ho k samostatnému a zodpovednému životu, pri terapiách New Age
28
Misionár
ide o čosi celkom iné. Tu sa má nový vek
zažiť už vopred. Často jedna terapia strieda druhú. Túžba po stále nových zážitkoch
sa veľmi ľahko môže stať mániou. Navyše niektoré terapeutické ponuky sú čosi viac
ako nevinná hra, lebo iba vo veľmi zriedkavých prípadoch sú títo „psychotechnici“
kvalifikovanými odborníkmi. Mnohí z nich
boli v krátkom čase povýšení z účastníka
nejakého kurzu na terapeuta. Keď sa potom duševne labilní účastníci takýchto
workshopov dostanú do ťažkostí a hrozí
im nebezpečenstvo sklzu do psychotického
stavu, sú absolútne nepripravení a bezmocní. Aj zákazník sám, keď sa už psychické procesy dali do pohybu, stráca prehľad o ich priebehu. Psychotechniky, ktoré sa pri terapiách používajú, sú zväčša
podľa mienky učiteľov alebo „terapeutov“
obmenené metódy, ktoré mali pozadie,
napr. v joge alebo Tai Chi.
Mimoriadne obľúbené u terapií New
Age sú dýchacie techniky. Hyperventiláciou sa dosahuje určitý druh stavu opojenia, ktorý má za následok halucinácie,
podobne ako pri používaní drog. Zákazník
potom rozpráva nezmysly, ako sú zážitky
z predchádzajúcich inkarnácií alebo
o splynutí indivídua s kozmom - všetko údajne transpersonálne skúsenosti.
Za jednou z týchto psychotechník, nazývanou „rebirthing“, nezriedka stoja
neohinduisticky ladené predstavy Leonharda Orra, známeho ako stúpenca gurua Babadžía, ktorý zomrel roku 1984. Orrovi žiaci sú niekedy aktívni ako „transpersonálni psychoterapeuti“ a nazývajú
svoju zväčša platenú metódu „povedome
na nich splní Božia spravodlivosť, ktorej sa
chceli vyhnúť, ale tej sa nevyhne nikto z ľudí.
Spracované podľa Eliasa Vellu:
Uzdravenie a oslobodenie v Kristovi
10. november
NEDEĽA DVADSIATEHO PIATEHO
TÝŽDŇA PO PÄŤDESIATNICI
Milosrdenstvo
Evanjelium: Tu vystúpil ktorýsi znalec zákona a povedal, aby ho pokúšal: „Učiteľ,
čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?” Ježiš mu vravel: „Čo je napísané v Zákone? Ako tam čítaš?” On odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho
Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!” Povedal mu: „Správne si odpovedal. Toto rob a budeš žiť!” Ale on sa
chcel ospravedlniť, preto sa opýtal Ježiša:
„A kto je môj blížny?”
Ježiš povedal: „Istý človek zostupoval
z Jeruzalema do Jericha a padol do rúk
zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli. Náhodou šiel
tou cestou istý kňaz a keď ho uvidel, obišiel ho. Takisto aj levita: keď prišiel na to
miesto a uvidel ho, išiel ďalej. No prišiel
k nemu istý cestujúci Samaritán, a keď ho
uvidel, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu,
nalial mu na rany oleja a vína a obviazal
mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, za-
november 2013
29
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
spojeným dýchaním“, „integráciou v extáze“ alebo „conscious energy breathing“.
Ako následok realizovania rozličného
chápania reinkarnácie pri terapiách New
Age badať niekedy u odberateľov ponúk
alternatívneho psychotrhu stratu zmyslu
pre skutočnosť. Tá strata zjavne súvisí s tým,
že terajší život stúpenci New Age chápu
len ako prechod k životu v „kozmickom súlade“. Pre nich momentálne jestvovanie
stráca svoj význam. Pre nich je dôležitý iba
zážitok údajne vyššieho povedomia a rozhodnutie neprepásť tzv. „evolučný skok ľudstva“, ktorý vraj stojí predo dvermi.
Mnohí dnešní ľudia nemajú radi pravdu, ktorá ich zaväzuje k zodpovednosti
pred Pánom Bohom. Vo svojej pýche sa
chcú oslobodiť od každej zodpovednosti a svoj osud chcú zobrať do svojich vlastných rúk. Preto sme svedkami nezmyselných fantázií, ktoré sa zrodia v ľudských
mozgoch. To je jedna z príčin vzniku nespočetných siekt a náboženských skupín.
Druhú príčinu vyslovil L. Ron Hubbard, zakladateľ scientologickej cirkvi, týmito slovami: „Ak chceš zbohatnúť, založ si svoju vlastnú cirkev.“ No ale aká je tá jeho cirkev, keď jeho vlastný syn sa o ňom vyjadril: „Môj otec nie je satanista, ale on je satan.“ Teda mnohé tie sekty majú aj komerčný cieľ. Na tento cieľ myslia hlavne
ich zakladatelia a ich vedúci, ktorí niekedy ostávajú anonymní. Preto sa často stáva, že tí, čo nechceli slúžiť Pánu Bohu, ktorý ich miluje, slúžia tyranom, ktorí ich vydierajú. Naleteli na sľuby, ktoré sa nikdy
nesplnia v plnom rozsahu. Ba mnohí sa dožijú sklamania už teraz a všetci, keď sa
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
viezol ho do hostinca a staral sa oň.
Na druhý deň vyňal dva denáre, dal ich
hostinskému a povedal: ‘Staraj sa oň
a ak vynaložíš viac, ja ti to zaplatím, keď
sa budem vracať.’ Čo myslíš, ktorý z tých
troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk
zbojníkov?” On odpovedal: „Ten, čo mu
preukázal milosrdenstvo.” A Ježiš mu povedal: „Choď a rob aj ty podobne!”(Lk
10,25 – 37).
V dnešnom svätom evanjeliu sme čítali
o tom, ako k Pánu Ježišovi prišiel učiteľ židovského zákona, ktorý mal židovský národ vyučovať Božie prikázania. Medzi tými
prikázaniami na prvom mieste je prikázanie
lásky k Bohu a k blížnemu. Už v Starom zákone prikázanie lásky k Bohu znie: „Počuj,
Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“ (Dt 6,4 – 5). A prikázanie lásky
k blížnemu znie: „Nepomsti sa a neprechovávaj hnev voči príslušníkom svojho
ľudu, ale miluj svojho blížneho ako seba
samého! Ja som Pán!“ (Lv 19,18). Tento
Boží príkaz daný Židom skrze Mojžiša bol
jasný, ale oni sa ho snažili prispôsobiť podľa svojho. Slovo blížny si začali vysvetľovať tak, že môj blížny je iba príslušník židovského národa. Ostatných ľudí nepovažovali za svojich blížnych. Ba zašli až tak
ďaleko, že do tohto Božieho prikázania
dali čosi cudzie, nie božské, ale židovské,
a to: „Miluj svojho blížneho a nenáviď svojho nepriateľa.“
Pán Ježiš tomu zákonníkovi nedal
priamu odpoveď, ale odpovedal mu podobenstvom, v ktorom ukázal, že naším
30
Misionár
blížnym je každý človek, ktorý potrebuje
našu pomoc, a to bez ohľadu na národnosť, náboženské alebo politické presvedčenie.
Príbeh, o ktorom Pán Ježiš rozpráva
v tomto podobenstve, sa odobral na ceste medzi Jeruzalemom a Jerichom. Jericho
nie je veľmi vzdialené od Jeruzalema, preto v ňom bývali mnohí kňazi a leviti, ktorí pomáhali kňazom pri bohoslužbách v jeruzalemskom chráme. Kňazi a leviti často
prechádzali tou cestou, keď išli do chrámu alebo sa vracali domov po vykonaní
svojej služby. Tento kraj bol pustý, vo vápencovom pohorí bolo vymytých mnoho
jaskýň, ktoré slúžili zbojníkom za skrýše. Tu
prepadali cestujúcich, okrádali ich i zabíjali. Táto cesta bola až taká nebezpečná,
že ju nazvali krvavou cestou. A podobný
osud stihol spomínaného Žida, nad ktorým
sa zmiloval Samaritán.
Keď sa svätý Augustín zamýšľa
nad týmto podobenstvom, hovorí, že
prepadnutý a poranený bol Žid. Pán Ježiš úmyselne stavia oproti Židovi jedného
zo Samaritánov, ktorých Židia tak nenávideli, že zakazovali akýkoľvek styk s nimi.
A v očiach Židov Samaritáni boli horší ako
pohania. Ak by bol niektorý Žid jedol
pri jednom stole so Samaritánom, urobil
by väčší priestupok, ako keby bol jedol
bravčové mäso, ktoré židovský zákon prísne zakazoval. Teda medzi Židmi a Samaritánmi panovalo veľmi veľké nepriateľstvo. A Pán Ježiš kladie vedľa seba
dvoch ľudí práve z týchto navzájom sa nenávidiacich národností, aby tým jasnejšie
a zreteľnejšie poukázal na povinnosť lás-
ný otec, chce ešte povedať svojim deťom,
čo považuje za najdôležitejšie, čo mu najviac leží na srdci, lebo ich miluje. A tak to
urobil aj Pán Ježiš, keď sa lúčil so svojimi
apoštolmi. Povedal im to, čo považoval
za najdôležitejšie, a to nielen pre nich, ale
pre všetkých, ktorí im uveria. Povedal to,
čo mu najviac ležalo na srdci, a povedal
to preto, že nás miluje. Jeho slová lásky znejú: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste
sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn
13,34 – 35).
Ak niet v nás vzájomnej lásky, nezaslúžime si, aby nás nazývali kresťanmi,
a nemôžeme si právom povedať ani to,
že sme synmi a dcérami nebeského Otca,
o ktorom apoštol Ján povie, že je Láska.
Naša láska k blížnemu nesmie spočívať
v pekných slovách, ale v skutkoch. Nikdy
nesmieme zabudnúť na slová Pán Ježiša:
„Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám,
robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci“ (Mt 7,12).
Naša láska k blížnym sa má vzťahovať
nielen na našich priateľov, ale aj na nepriateľov. A to nielen vtedy, keď nám ešte
nič dobrého neurobili, ale aj vtedy, keď
nám ublížili. Pán Ježiš nám zdôrazňuje, že
nezáleží na tom, či nám spôsobili väčšiu
alebo menšiu krivdu, alebo škodu, my ich
musíme milovať. On tých, ktorí ho ukrižovali, a tých, ktorí sa mu posmievali, nepreklínal, ale modlil sa za nich a prosil svojho nebeského Otca, aby im odpustil, lebo
nevedia, čo robia. A nám výslovne pri-
november 2013
31
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
ky k blížnemu, ktorá nesmie vylučovať ani
najväčšieho nepriateľa. A tá láska nesmie
spočívať v slovách a citoch, ale v skutkoch
a pomoci, ktorú môj blížny potrebuje.
Na túto pravdu nás upozorňuje aj svätý
apoštol Ján, keď napíše: „Deti moje, nemilujte len slovom a jazykom, ale skutkom
a pravdou“ (1 Jn 3,18).
Zo správania sa Samaritána vidíme, že
skutky lásky majú mať iný základ ako cit.
Naše skutky lásky sa majú zrodiť v našom
srdci a potom konať pre Pána Boha. Pretože Pán Boh nám ich prikazuje, a to i vtedy, keby išlo o človeka, ktorý sa k nám
správa veľmi nepriateľsky. Prečítané evanjelium nám túto pravdu tak jasne potvrdzuje, že sám židovský zákonník priznáva, že blížnym ranenému Židovi nebol
ani židovský kňaz, ani židovský levita, ale
nenávidený a pohŕdaný Samaritán, ktorý mu preukázal milosrdenstvo. Pán Ježiš
pokoril, ale aj poučil nielen pyšných Židov,
ktorí sa tak veľmi povyšovali nad Samaritánov, ale aj nás všetkých, keď im povedal, aby sa učili od Samaritánov. Svoje podobenstvo končí otázkou, ktorú položil zákonníkovi: „Čo myslíš, ktorý z týchto
troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk
zbojníkov?“ On odpovedal: „Ten, čo mu
preukázal milosrdenstvo.“ A Ježiš mu povedal: „Choď a rob aj ty podobne!“ (Lk
10,36 – 37).
A Kristovo: „Choď a rob podobne!“
platí pre každého z nás, a to bez výnimky. Zákon lásky k blížnym máme plniť nielen slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou tak, ako nám radí svätý apoštol Ján.
Vieme, že keď v rodine zomiera rozum-
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
kazuje: „Počuli ste, že bolo povedané: ,Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť
svojho nepriateľa.’ Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa
za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli
synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach.
Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých
i dobrých a posiela dážď na spravodlivých
i nespravodlivých. Lebo ak milujete tých,
ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici? A ak
pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania? Vy teda
buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5,43 – 48).
Preto kráčajme v šľapajach milosrdného
Samaritána, robme svojim blížnym dobré
skutky, lebo v Božích očiach nič nemá hodnotu iba láska, ako to dosvedčuje i svätý
apoštol Pavol, keď napíše: „Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako
cvendžiaci kov a zuniaci cimbal.
A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu
a keby som mal takú silnú vieru, že by som
vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol.
A keby som rozdal celý svoj majetok
ako almužnu a keby som obetoval svoje
telo, aby som bol slávny, a lásky by som
nemal, nič by mi to neosožilo“ (1 Kor 13,1
– 3).
Kedysi dávno čínsky cisár vyslovil slávnostnú prísahu: „Podrobím si všetkých
svojich nepriateľov a zničím ich!“ Po nejakej
dobe ho prekvapení poddaní videli, ako
sa prechádza po záhradách so svojimi
32
Misionár
úhlavnými nepriateľmi a pokojne sa s nimi
rozpráva a smeje sa. A jeden z dvoranov
sa ho udivene spýtal: „Či si neprisahal, že
zničíš všetkých svojich nepriateľov?“ Cisár
odpovedal: „Veď so ich zničil. Urobil
som z nich svojich priateľov.“
Aj tak sa dá. Aj požehnanie prichádza
rôznym spôsobom. V brazílskom meste
Sao José mladý zlodej pri kradnutí zastrelil
v spálni syna miestneho pekára. Matka zastreleného chlapca navštívila vraha a povedala mu: „Zabil si mi syna. Teraz musíš
zaujať jeho miesto ty. Ty budeš mojím synom!“ V Brazílii nie je trest smrti. Potom táto
matka každú druhú sobotu vstávala zavčas
ráno, aby cestovala do väznice a mohla
byť čo najdlhšie so „svojím synom“. Tento nový syn po prepustení vyhlásil: „Kým
táto žena nevstúpila do môjho života, nebol som ničím, bol som zviera. Ona urobila zo mňa človeka.
Prosme Pannu Máriu, aby nám pomáhala milovať všetkých, aj svojich nepriateľov, a to nie jazykom, ale svojimi dobrými skutkami a robiť si z nich priateľov.
NEDEĽA
DVADSIATEHO ŠIESTEHO
TÝŽDŇA PO PÄŤDESIATNICI
Šťastie bez Boha
sa stáva peklom
Evanjelium: A povedal im aj podobenstvo: „Istému boháčovi prinieslo pole
veľkú úrodu. Premýšľal a hovoril si: ‘Čo budem robiť? Veď nemám kde uložiť svoju
úrodu.’ Potom si povedal: ‘Toto urobím: Zrúcam svoje sýpky a postavím väčšie a tam
uložím všetko obilie i ostatný svoj majetok.
Potom si poviem: Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi
a veselo hoduj!’ Ale Boh mu povedal: ‘Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj
život a čo si si nahonobil, čie bude?’ Tak
je to s tým, kto si hromadí poklady,
a pred Bohom nie je bohatý” (Lk 12,16 –
21).
V prečítanom evanjeliu sme počuli, že
Boh nazval boháča bláznom. Prečo?
Pre jeho veľké bohatstvo alebo pre jeho
veľkú úrodu? Či preto, že si dal vystaviť
nové a väčšie sýpky? To zaiste nie. Ale preto, že pri prehnanej starostlivosti o svoje
bohatstvo úplne zabudol na Pána Boha
a na svoju nesmrteľnú dušu. Pre svoje chvíľkové šťastie zabudol na večné šťastie,
pre ktoré bol stvorený, preto sa musel dožiť veľkého sklamania.
Ľudí žijúcich na svete môžeme rozdeliť na dve veľké skupiny. Do prvej skupiny
patria tí, ktorí sa podobajú boháčovi
z evanjelia. Všetok svoj čas, všetko svoje
úsilie a všetky svoje schopnosti zameriavajú
len na to, aby sa na tomto svete mali dobre, aby im nič nechýbalo. Žijú tu tak, ako
keby nikdy nemali zomrieť. Lenže aj
pre nich raz príde hodina veľkého prekvapenia a sklamania, kedy to všetko, čo
si nazhromaždili, budú musieť opustiť
a s prázdnymi rukami sa postavia
pred Boha, o ktorého sa nikdy nestarali.
Na tomto svete boli bohatí, mali všetko,
ale pred Bohom sú úplne chudobní.
Každý, kto by si chcel tu na zemi vybudovať šťastie – „nebo“ bez Boha, iste
sa skôr či neskôr dožije toho, že sa mu jeho
„nebo“ zmení na peklo.
Pred časom noviny priniesli správu, že
devätnásťročný Patrik, ktorý pochádzal
z Írska, si siahol na život guľkou do čela.
Pred svojou smrťou napísal niekoľko slov
o svojom osude. Nenapísal ich svojim rodičom, ale mládeži celého sveta: „Buďte
silnejší, ako som bol ja vtedy, keď mi ponúkli nebo. Svoju ruku som natiahol
po ňom, ale ponúkané nebo sa mi skoro
zmenilo na peklo, ktoré už nevládzem
zniesť, preto ho idem ukončiť. Začalo sa
to tým, že prišli za mnou predavači drog
a nahovorili ma, aby som si iba jednu kúpil a užil, vraj budem mať fantastický pôžitok. Ja som si tú drogu kúpil a užil. A musím sa vám priznať, že to bolo naozaj fantastické. Mali pravdu, aspoň vtedy sa mi
to tak zdalo. Povedali mi, že budem mať
nebo už tu na zemi a nemusím naň čakať
až po smrti. Na druhý deň som si zase kúpil drogu, aj na tretí a takto išlo celý mesiac. Na druhý mesiac moja droga už bola
november 2013
33
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
17. november
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
slabá, potreboval som silnejšiu, samozrejme, že bola aj drahšia. Na tretí mesiac
som potreboval ešte silnejšiu a bola ešte
drahšia. Pre mňa na svete nebolo už nič
potrebnejšie ako droga. Bez drogy som
už nemohol existovať. Keďže som na potrebnú dávku nemal peniaze, začal som
kradnúť. A keď sa mi nepodarilo ukradnúť,
odvážil som sa aj vraždiť. I dnes večer som
zabil na osamelej uličke ženu, ktorá sa
pravdepodobne vracala z práce domov, kde ju čakala rodina. V jej peňaženke
som nenašiel iba jeden dolár a dvadsaťpäť centov, ale svoje ruky som si pošpinil
jej nevinnou krvou. Drogu nemám a nemám ani peniaze. Zostalo mi iba peklo, ktoré už nevládzem uniesť, preto ho idem
ukončiť. Ale už musím končiť, lebo už sú tu.
Už búchajú na dvere. Všetkých vás pozdravuje sklamaný a nešťastný Patrik.“
Patrik chcel byť šťastný, chcel mať nebo
už na tomto svete, preto siahol po droge.
Iní svoje šťastie hľadajú v alkohole, sexe alebo v iných hriešnych rozkošiach. Títo
všetci nájdu nie šťastie, ale iba chvíľkové
uspokojenie, za ktoré musia platiť celý život, ba aj celú večnosť. To veľmi krátke
zdanlivé nebo sa im veľmi rýchle zmení
na skutočné peklo a ich smrťou na večné
peklo.
Do druhej skupiny patria ľudia, ktorí sa
tiež starajú a snažia, aby mali všetko potrebné, aby ich rodine nič nechýbalo, preto poctivo pracujú. Ale pri všetkých svojich povinnostiach nájdu si čas aj pre Pána
Boha a pre svoju nesmrteľnú dušu. Oni nechcú svoje šťastie stavať bez Pána Boha,
ale hľadajú ho práve v ňom, a to pocti34
Misionár
vým plnením svojich stavovských povinností
a zachovávaním Božích prikázaní, a to
i vtedy, keď ich to niečo stojí. Isteže to vyžaduje obetu, sebazaprenie, sebaovládanie, nie je to bez námahy.
Kňaz, ktorý pôsobí v meste, rozpráva:
„Na faru prišlo dievča, ktoré skončilo strednú školu a prosilo ma, aby som mu niečo
napísal do pamätníka. Nechcel som napísať hocičo, ale niečo, čo by potrebovalo,
čo by mu v živote pomohlo, preto som
chcel vedieť niečo o jeho živote. Začal som
mu klásť otázky: Sú tvoji rodičia katolíci?
Dievča odpovedalo, že matka áno a podotkla, že to s ňou dotiahla aspoň tak, že
s ňou na väčšie sviatky chodievala do chrámu. Keďže rodičia sú rozvedení a matka
začala žiť s iným mužom, prestala nielen
s návštevou chrámu, ale so všetkým, čo by
v ich rodine pripomínalo Pána Boha. Jej
staršia sestra je na maminej strane. Ani ona
do chrámu nechodieva a nemodlieva sa,
preto je doma uprednostňovaná. Ona sa
môže učiť a jej mladšia sestra musí drieť,
všetko porobiť a ešte si vypočuť aj kadejaké poznámky. Vysmievajú sa jej, že
bude z nej svätica a podobne. Kňaz sa jej
spýtal, či jej nebránia chodievať do chrámu, pretože ju dosť často v nedele a vo
sviatky vídava na bohoslužbách. Dievča
odpovedalo, že mamka nie, ale otčim áno.
A povedala, že ona to robieva tak, že
ráno, keď všetci spia, ide na prvú svätú liturgiu. A večer, keď otčim nie je doma, tiež
ide, ale je horšie, keď sa to dozvie. Spýtal som sa jej sa jej spýtal, či ju aj bije. Dievča sa priznalo, že s obuškom a ukázala
mi veľkú modrinu na predlaktí ľavej ruky.
tŕňového venca, ktorý zdobí Kristovu hlavu. Ale skutočnosť je taká, že vpichy Kristovej tŕňovej koruny nevyvolávajú slzy, ale
radosť na tvári i v srdci. Radosť, ktorú nám
nikto nemôže zobrať iba spáchaný úplne
vedomý a dobrovoľný ťažký hriech. Preto ťažký hriech je naše najväčšie nešťastie, lebo nás okráda o skutočné a pravé
šťastie. A každý, kto túži po pravom
a skutočnom šťastí, musí sa za každú cenu
chrániť ťažkého hriechu, lebo niet pokoja v srdci hriešnika. A tam, kde je nepokoj,
nemôže byť pravé šťastie. Preto sa šťastie hriešnikov mení na peklo.
Nech nám Božia a naša Matka Panna Mária pomáha, aby sme vo svojich
srdciach, rodinách a spoločnosti utvárali
a žili pravé a skutočné šťastie, ktoré nám
smrť premení na večné.
21. november
VSTUP NAŠEJ PRESVÄTEJ VLÁDKYNE, BOHORODIČKY MÁRIE,
VŽDY PANNY DO CHRÁMU
Svoju spásu zver
do rúk Panny Márie
Evanjelium: Ako išli ďalej, vošiel do ktorejsi dediny, kde ho prijala do domu istá
žena, menom Marta. Tá mala sestru menom Máriu, ktorá si sadla Pánovi k nohám
a počúvala jeho slovo. Ale Marta mala
plno práce s obsluhou. Tu zastala a povedala: „Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať? Povedz jej nech mi
pomôže!” Pán jej odpovedal: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé
november 2013
35
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
Pritom podotkla, že takto vyzerá celé jej
telo. Udivený som jej povedal, že ja ju vnímam stále veselú, že ešte nikdy som ju nevidel smutnú. Dievča mi odvetilo, že prečo by malo byť smutné, že ono to všetko
robí a trpí z lásky k Pánu Ježišovi. Povedal som jej, že teraz už viem, čo jej napíšem do pamätníka, že v Jánovom evanjeliu je veľká pravda, ktorá sa vzťahuje aj
na ňu, a to: „Ale to všetko vám budú robiť pre moje meno, lebo nepoznajú toho,
ktorý ma poslal“ (Jn 15,21). Ale spýtal som
sa jej, že keď jej to napíšem a niekto
z nich to prečíta, či nebude z toho zle.
Malá hrdinka mi odpovedala, že len
nech to napíšem, že jedna bitka viac alebo menej, že to znesie, ale tieto slová ju
budú stále posilňovať.“
Aj to dievča chcelo byť šťastné, lenže
svoje šťastie si muselo draho vykupovať.
Bolo to pravé šťastie, ktoré mu nedokázal
zobrať ani nepriateľsky postoj členov celej rodiny, ani bitka otčima a nevezme mu
ho ani smrť. Ba práve smrť to šťastie premení na večné šťastie – na nebo.
Bergson napísal: „Buď sa ľudstvo bude
starať o lepší duchovný život, alebo zahynie. Ak nechceme zahynúť, musíme sa
stretnúť s Ježišom Kristom. A ak sa odvážiš prísť k Ježišovi tak blízko, že ho chceš
pobozkať, tak musíš počítať s tým, že tvoju tvár dopichá tŕnie tŕňového venca, ktorý zdobí jeho presvätú hlavu.“ A mladé
dievča z predchádzajúceho príbehu to riziko na seba zobralo.
Možnože práve v tom je príčina toho,
že dnes mnohí odchádzajú od Ježiša Krista, aby si nedopichali svoje tváre od tŕnia
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme.”
Ako to hovoril, akási žena zo zástupu
pozdvihla svoj hlas a povedala mu: „Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval.” Ale on povedal: „Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo
a zachovávajú ho” (Lk 10,38 – 42;11,27 –
28).
Do horskej španielskej osady prišla žena
s dvoma deťmi. Jedno držala pravou rukou a druhé ľavou. Už po ich oblečení bolo
poznať, že ide o chudobnú rodinku, ktorá prišla žobrať. V osade sa našli aj takí
ľudia, ktorí boli ochotní dať žobráčke a jej
deťom chlieb, ale pritúliť ich na noc
pod strechu, takí sa už nenašli. A tak hľadala žobráčka úkryt pred dažďom a vetrom pred chrámovými dvermi. V tú noc
osadu prepadli vlci a na nešťastie vysliedili túto rodinku a zaútočili na ňu. Darmo
matka volala o pomoc, darmo deti plakali. Niektorí ľudia to aj počuli, ale nik sa
neodvážil v noci tam ísť. Ráno našli matku roztrhanú, ale deti ostali nažive, lebo
matka ich vyložila vysoko do výklenku v stene chrámu, kde vlci už nedosiahli. Tak sa
správa každá dobrá matka, vie obetovať
i svoj vlastný život, len aby zachránila životy svojich detí.
My si spomíname na našu spoločnú
Matku Pannu Máriu, ktorá je naša duchovná, nebeská Matka. Slávime sviatok
Uvedenie do chrámu Bohorodičky, ktorým
si pripomíname udalosť z jej detstva,
kedy ju jej svätí rodičia Joachim a Anna
priviedli do jeruzalemského chrámu, aby
ju obetovali službe Pánu Bohu a tak splni36
Misionár
li svoj záväzok, ktorý si dali, keď prosili o jej
počatie a narodenie. Mária tu pri jeruzalemskom chráme strávila svoj detský vek.
Bývala spolu s ostatnými dievčatami, ktoré ich rodičia tiež zasvätili Božej službe. Tu
sa učili čítať, písať a poznávať Sväté písmo, spievať najmä žalmy, šiť, vyšívať
a podobne. Okrem toho sa tu s Máriou
dialo ešte čosi navyše. Sám Svätý Duch si
ju pripravoval, aby bola dôstojným príbytkom, živým chrámom pre samého Božieho Syna.
Mária tu bola asi do svojho dvanásteho
roku a potom odišla do Nazareta.
Medzitým jej rodičia zomreli. V Nazarete žila sama a Svätý Duch pokračoval
vo svojej práci, aby ten živý Boží chrám
bol hotový a ozdobený, keď sa naplní čas.
Čas sa naplnil a k Panne Márii prišiel anjel Gabriel a oznámil jej, že už sa narodí
očakávaný Mesiáš. Mária sa tejto správe
veľmi potešila, ale veľmi zosmutnela, keď
jej anjel povedal, že je to práve ona, ktorá bude jeho matkou. Naľakala sa a zamyslela, veď ona si urobila sľub čistoty. Ale
keď sa od anjela dozvedela, že to bude
nadprirodzeným spôsobom, dáva svoj súhlas a v tom okamihu sa stáva Matkou Spasiteľa. Ale aj Matkou všetkých tých, pre ktorých sa má jej syn narodiť, trpieť a zomrieť, aby ich vykúpil. Teda ona je i našou
Matkou nebeskou, lebo tým, že nám porodila Vykupiteľa, nás porodila pre nebo.
Preto ona ako tá najlepšia matka sa snaží zachrániť nás pre nebo, snaží sa, aby
sme všetci boli nielen vykúpení, ale aj spasení, aby pre nikoho z nás netiekla krv jej
milovaného syna nadarmo.
a tak to na neho zapôsobilo, že zanechal
všetko a odišiel do samoty, kde sa modlil, postil a rozjímal. Snažil sa žiť tak, aby
raz nebol odsúdený spravodlivým Božím
súdom i on. Potom sa k nemu začali pridávať a osvojovať si spôsob jeho života
aj iní. Až založil veľmi prísny rehoľný rád,
ktorý poznáme pod názvom kartuziáni.
Nikto z nás nemôže povedať, že on
to má isté, že jeho Pán Boh neodsúdi. Musíme sa modliť, aby sme neboli odsúdení.
A keby sa dala poistiť naša večná spása,
zaiste my, ktorí berieme vážne tieto veci,
neľutovali by sme žiadne peniaze a zaplatili
by sme si tú poistku. Lenže takej poistky niet,
a predsa sa naša spása dá poistiť. Avšak
nie tým, že zaplatíme peniaze, ale tým, že
svoju spásu zveríme do rúk našej nebeskej
Matke Panne Márii.
Publicista doktor Šuselka napísal knihu
pod názvom Odpad a návrat. Píše v nej
sám o sebe a priznáva, že babička
a matka mu vštepovali do srdca veľkú úctu
a lásku k Panne Márii. V škole mal tiež dobrého katechétu, ktorý bol tiež veľkým ctiteľom Panny Márie. Kým mal Pannu Máriu za Matku, mal aj vieru. Túto vieru mal
ešte aj na univerzite, ale potom prišiel iný
život. Najprv sa dal zvábiť do sekty, potom vstúpil k slobodomurárom, ktorí bojujú proti Pánu Bohu i proti viere v neho.
On bojoval tiež. Raz sa náhodou dostal
na jedno pútnické mariánske miesto. Tu
pri pohľade na obraz Panny Márie začali
v jeho srdci oživovať city z detstva i z mladosti. Panna Mária na neho nezabudla
a hľadala príležitosť. A našla ju práve
na tomto mieste. Publicista našiel Máriu
november 2013
37
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
Vieme, že satan sa veľmi snaží a robí
všetko, aby nás zviedol na ťažký hriech,
čím by nás mohol spútať a ovládať.
Niektoré satanove putá sa dajú len veľmi ťažko polámať a oslobodiť sa z nich,
najmä vtedy, keď sa hriechy stali už zvykovými. A keby človek ostal sám, nijako sa
nebude môcť zbaviť satanových pút. Ba
niekedy sa človek ani nesnaží zbaviť sa ich.
Ľudia spravidla pre svoju večnú spásu robia veľmi málo, správajú sa tak, ako keby
Pán Boh nás nemohol zatratiť. Ba ešte aj
to málo, čo robia, niektorým sa zdá veľmi mnoho a namýšľajú si, že to musí stačiť.
Skutočná udalosť, ktorá sa stala v Paríži. Na pohrebe slávneho profesora teológie, veľmi obľúbeného kňaza, ktorý žil
v povesti svätosti, sa zúčastnilo dosť veľa
kňazov. V pohrebných obradoch odznela aj veta: „Odpovedz mi duša, koľko je
tvojich nepravostí a hriechov!“ Keď túto
vetu vyslovili, na prekvapenie všetkých sa
mŕtvy v rakve posadil a silným hlasom
po latinsky povedal: „Spravodlivý Boží súd
ma súdi.“ Potom si ľahol do rakvy a bol
mŕtvy. Medzi prítomnými nastalo veľké
zdesenie. Pohrebné obrady začali odznova. A keď sa prišlo k spomínanej vete,
mŕtvy sa znova posadil a silným hlasom
povedal: „Spravodlivý Boží súd ma odsúdil!“ A opäť zostal ležať mŕtvy v rakve
. Keď sa táto veta vyslovila už tretíkrát,
mŕtvy sa posadil a silným hlasom povedal:
„Spravodlivý Boží súd ma už trestá!“
A viackrát už neprehovoril. Medzi prítomnými na pohrebe bol aj kňaz a profesor Bruno Koln, ktorý toto všetko počul
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
a s Máriou aj vieru, s ktorou prišiel pokoj
a šťastie do jeho srdca. Keď stratil Pannu
Máriu, stratil aj svoju Vodkyňu, a preto blúdil, ale našťastie ju znova našiel.
Panna Mária je našou Vodkyňou, ktorá nás vedie k Ježišovi Kristovi tou najistejšou
cestou. Ten, kto sa jej zverí, iste nebude sklamaný. Ona už mnohých priviedla k svojmu synovi. Ona nielenže dobre pozná cestu, ale nás aj veľmi miluje, viac ako svojho syna, veď sa stotožnila s vôľou Otcovou a Synovou a obetovala svojho syna
za nás. Chcela, aby zomrel na kríži, len aby
nás zachránil. Prijala jeho telesnú smrť, len
aby my sme mohli večne žiť. Teda čo je
pre nás rozumnejšie, ako zveriť svoju večnú spásu a spásu svojich drahých do jej materinských rúk? Naša spása a spása našich
najdrahších je najbezpečnejšia v jej materinských rukách. Preto často vo svojom
živote opakujme a jej pripomínajme:
„Panna Mária, nezabudni, že moja spása a spása mojich najdrahších je v tvojich
materinských rukách!“
24. november
NEDEĽA KRISTA KRÁĽA
Pane Ježišu Kráľ,
posilni ma v pravde...
Evanjelium: Pilát opäť vošiel do vládnej budovy. Predvolal si Ježiša a spýtal sa
ho: „Si židovský kráľ?” Ježiš odpovedal:
„Hovoríš to sám od seba, alebo ti to iní
povedali o mne?” Pilát odvetil: „Vari som
38
Misionár
ja Žid? Tvoj národ a veľkňazi mi ťa vydali.
Čo si vykonal?” Ježiš povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom.
Lenže moje kráľovstvo nie je stadiaľto.” Pilát mu povedal: „Tak predsa si kráľ?” Ježiš odpovedal: „Sám hovoríš, že som kráľ.
Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj
hlas” (Jn 18,33 – 37).
Možnože by ste vedeli dosvedčiť
z vlastnej skúsenosti, že sviatočné bohoslužby pôsobia blahodarne na ľudské
srdce. Niektorí ľudia sa dokonca priznávajú, že pri sviatočnej bohoslužbe dostali také svetlo od Pána Ježiša, že sa od tej
chvíle stali vrúcnymi nábožnými. Tvrdí to
o sebe napríklad francúzsky spisovateľ, básnik a diplomat Paul Claudel a mnohí iní.
O to by sme sa mali snažiť aj my pri každej sviatočnej bohoslužbe.
Započúvajme sa do jeho slov pred Pilátom: „Ja som sa na to narodil a na to som
prišiel na svet, aby som vydal svedectvo
pravde.“ Pán Ježiš týmito slovami vyjadruje
svoje poslanie na zemi. Jeho poslaním je
vydať svedectvo pravde. Pravde, ktorá je
v evanjeliu svätého Jána naznačená gréckym slovom, ktoré neznamená hocakú
pravdu, napríklad zemepisnú, dejepisnú, fyzikálnu či astronomickú. Ale to znamená
základnú, hlavnú a najdôležitejšiu pravdu,
že Boh jestvuje, a o tejto pravde prišiel Pán
Ježiš vydať svedectvo svetu.
Všimnite si, že Pán Ježiš neprišiel na svet,
aby sem priniesol pravdu o Božej skutoč-
lom, čiernom, žltom či hnedom je v hĺbke
duše Stvoriteľom vložená pravda o jestvovaní Boha, alebo ako hovorí svätý Augustín, že do človeka je vložený zmysel
pre Boha, alebo ako to koncil sformuloval,
že do každého človeka je vložené akoby
Božie semeno. Toto Božie semeno však
býva v ľudskom srdci zanesené závejmi telesných, zmyslových, hmotných záujmov
a vplyvom prostredia, takže je zatlačené
do úzadia alebo do úplného zabudnutia.
Ale pri nejakých životných otrasoch, ranách, bolestiach, utrpeniach, sklamaniach
alebo vo vážnych chvíľach zamyslenia sa
najmä na smrteľnej posteli sa s milosťou Ježiša Krista niekedy prelomí kôra nánosov
a pravda o Bohu vytryskne na povrch do
vedomia a tak sa človek stane veriaci.
Spomeňme si napríklad na veľkého
anglického básnika Oscara Wilda. Celý
Londýn ho poznal ako básnika drámy Salome a novely Portrét Doriana Graya. Poznali ho ako elegantného pána, ako
modlu Londýna, ako človeka, ktorý mal
kráľovské príjmy a ktorého dom sa leskol
skvostami sochárskeho a maliarskeho
umenia. A okrem toho vlastnil nádherný
byt pre hýrivé ciele v Paríži, pretože mal
priateľky a priateľov a bol až perverzne
požívačný. Každý o ňom vedel, že je neverec.
A čo sa stalo? Bol obžalovaný a odsúdený na dva roky väzenia za nemravnosť. Sedel v pochmúrnej cele žalára a tu
človek, ktorému zriedka vyhovovalo nejaké
jedlo a ktorému drahé porcelány neboli
dosť fajnové, naučil sa jesť obyčajné
kaše z plechovej misky. Takýto životný úder
november 2013
39
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
nosti, ale aby vydal svedectvo o nej. Pravda o Božej skutočnosti bola na svete už
dávno pred jeho príchodom. Boh tú
pravdu vložil do ľudského pokolenia
od samého začiatku, ako hovorí svätý Pavol v Liste Rimanom: „Je im predsa zjavné, čo možno o Bohu vedieť; Boh im to
zjavil“ (Rim 1,19).
Lenže v priebehu dejín sa naplavili
na túto pravdu rozličné nánosy, ktoré ju
zakryli a zahádzali. Pán Ježiš prišiel odstrániť tieto nánosy, prišiel svetu odhaliť
pravdu, že Boh jestvuje. A keďže svedectvo jeho slov a zázrakov nestačilo, odhodlal sa k najväčšiemu svedectvu lásky
– k smrti na kríži. A tomuto svedectvu zavŕšenému zmŕtvychvstaním prisúdil najväčší
význam, pretože vyhlásil: „Keď budem
vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem
k sebe“ (Jn 12,24).
Také mohutné svedectvo bolo potrebné k tomu, aby pravda o Božej skutočnosti zbavená nánosov sa znova
dostala pred oči sveta. Predpokladám, že
teraz je nám už jasné, prečo Pána Ježiša
oslavujeme ako Kráľa pravdy.
Pre nás je však dôležité, že Kristus Kráľ
to isté, čo spôsobil v dejinách, spôsobuje
i dnes v dušiach jednotlivcov. Občas
stretnete človeka, ktorý vám povie, že neverí v Boha. Predsa však niekedy aj neveriaci človek sa obráti k Bohu. Ako sa to
stane?
Moderní psychológovia svetového
mena ako Wiliam James alebo Edwin Diller Starbuck, alebo Carl Gustav Jung
vysvetľujú obrátenie neveriaceho človeka
tak, že v každom človeku na svete: v bie-
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
rozlomil nánosy, ktorými bola zavalená
jeho duša. Napísal svetoznámu báseň De
profundis, v ktorej ďakuje Bohu za utrpenie, lebo ono mu odhalilo v duši pravdu
o Božej skutočnosti. A keď vyšiel zo žalára
stal sa veriacim katolíkom a nakoniec
zomrel s ružencom na krku a s obrázkom
svätého Františka z Assisi v ruke.
Tak isto našli v sebe pravdu o Božej skutočnosti všetci veľkí konvertiti, ako svätý Pavol, svätý Augustín, svätý František z Assisi, svätý Ignác z Loyoly, svätá Margita Kortonská, Lev Nikolajevič Tolstoj, Alexander
Volkonskij, Vladimír Solovjov, Sigrid Undsetová, Jorgenson, Swensson, Giovanni Papini, František James, Chateaubriand,
Chesterton a iní.
A ako je to s pravdou o jestvovaní
Pána Boha v našej duši? Máme v sebe vieru v Boha? Veríme hlasu svojej duše, že Boh
jestvuje? Ak áno, patríme do kráľovstva
jeho pravdy. V kráľovstve jeho pravdy nikto nepociťuje ako neprekonateľný problém,
že Boha nevidíme svojimi telesnými očami. Vieme, že všetky najmohutnejšie sily na
svete sú neviditeľné. Vieme, že len obyčajné
kone vidíme, ale tisíce a milióny konských
síl elektrickej energie nevidíme. Nevidíme
ani zemský magnetizmus, ktorý úžasnou
silou priťahuje všetko k zemi. Nevidíme rozštiepenie atómového jadra, pri ktorom sa
uvoľňuje nesmierna energia. Nevidíme ľudský rozum, ktorý vytvára veľkolepé diela
vedy a techniky. Nevidíme ľudskú lásku, ktorá je schopná človeka priviesť k obetovaniu
vlastného života. Tam niekde v oblasti neviditeľnej sily, neviditeľného rozumu a neviditeľnej lásky umiestňujeme neviditeľné40
Misionár
ho Boha, pretože nám o ňom vydáva svedectvo Ježiš Kristus, ktorý klamať nemôže,
lebo on je Pravda sám a na jeho svedectvo
sa celou dušou spoliehame.
Aký som šťastný, Pane, že patrím
do tvojho kráľovstva pravdy. O kiež by ma
nič neodlúčilo od tvojej pravdy ani kniha,
ani román, ani učebnica, ani báseň, ani film,
ani inscenácia, ani posmech, ani potupa,
ani postih, ani pohoršlivý príklad niektorého
kresťana! Veď iba v tvojom kráľovstve
pravdy nachádzam pravý zmysel života.
Ak tu však stojíš, brat alebo sestra, čo
máš v duši pravdu o Bohu zanesenú závejmi, a to azda takými ťažkými, že sa ti
Boh stratil z dohľadu, nestrácaj nádej. Kristus, Kráľ pravdy, hľadí na teba a miluje ťa
ako pastier ovečku zamotanú v tŕní a ak
mu dovolíš, on rozláme ťažkú vrstvu, ktorá ti zaľahla na srdce. On odstráni azda
v tejto chvíli, možno pri tomto čítaní, možno ešte dnes večer hoc aj stvrdnutú
vrstvu, ktorá v tebe zatarasuje pravdu
o Bohu. Alebo azda nejakou náložou bolesti, utrpenia, choroby, sklamania vyhodí do vzduchu stvrdnutý nános v tvojom
srdci. A keby ani to nepomohlo, možno ti
príde na pomoc najsilnejšou náložou
smrti, aby si aspoň vo chvíli smrti spoznal
a uznal Boha! Ó, pobozkaj bolesť, ktorá
ti odhalí Boha, a nezazlievaj Bohu tú bolesť, veď to robí iba preto, že chce ťa mať
večne vo svojom otcovskom náručí lásky.
Ale brat a sestra, kto by z nás bol taký
ľahostajný, že by odkladal vstup do Kristovho kráľovstva pravdy až na posledné
dni života? Pane, vrúcne ťa prosíme,
chráň nás pred takouto ľahostajnosťou a už
Prostriedky dokonalosti
– modlitba
Legenda hovorí, že naši prarodičia museli opustiť raj. Keď už boli tesne pred bránou raja, Adam sa smutne obzrel na Pána
Boha a povedal: „Pane, to už nikdy nebudem môcť s tebou rozprávať?“ Pán Boh
bol dojatý jeho otázkou, ktorá tak bolestne
znela, a povedal: „Dám vám posla, ktorý bude ku mne prinášať všetky vaše prosby a odnášať k vám moje odpovede.“ Potom Pán Boh dal znamenie anjelovi, aby
zatvoril bránu raja. Adam a Eva smutne
kráčali do vyhnanstva. Vtom Adam pozdvihol oči a zbadal vedľa seba akúsi postavu a opýtal sa jej kto je. Postava mu odpovedala, že je tým poslom, ktorého im
Pán Boh sľúbil, a že sa volá modlitba. Teda
človek po svojom páde sa mohol modliť
a môžu sa modliť aj všetci jeho potomkovia. Čiže modlitba je veľké privilégium
človeka, ktoré mu dal sám Pán Boh. Táto
legenda nám chce zdôrazniť práve túto
pravdu.
Modlitba je viac privilégiom ako povinnosťou a je štvrtým a najpotrebnejším
prostriedkom dokonalosti. Najprv si položme otázku, čo je modlitba. Modlitba je
pozdvihnutie našej mysle a nášho srdca
k Pánu Bohu. Keď sa modlíme, rozprávame
sa s Pánom Bohom. Tak ako ľudia nadväzujú vzájomný kontakt rečou, modlitbou
nadväzujeme kontakt s Pánom Bohom.
Nutným predpokladom dobrej modlitby
je viera v Boha a láska k Pánu Bohu. Keď
rozprávame s človekom, máme ho
pred sebou. Aj Pána Boha si môžeme sprítomniť, a to vierou. Radi sa rozprávame
s tým, koho milujeme. S takým človekom
dokážeme dlho a veľa rozprávať. Preto
i modliť sa vie iba ten, kto verí a miluje Pána
Boha. Z toho vyplýva, že ten, kto sa nemodlí, nemá ani vieru, ani lásku k Pánu
Bohu. A ten, kto má silnú vieru a veľkú lásku k Pánu Bohu, rád sa modlí, rád s Pánom
Bohom rozpráva.
Druhá otázka, na ktorú si treba dať
odpoveď znie: Ako sa môžeme s Pánom
Bohom rozprávať? S Pánom Bohom sa
môžeme rozprávať myšlienkami a srdcom.
On pozná každú našu myšlienku a vidí
i do najtajnejšieho záhybu nášho srdca.
Modlitba, pri ktorej nehovoria ústa iba milujúce srdce a myšlienky, sa volá rozjímavou alebo vnútornou modlitbou. Ak hovoria naše ústa i naše milujúce srdce, potom ide o modlitbu ústnu. Tu musíme dať
pozor, aby nehovorili iba naše ústa
a srdce mlčalo, lebo potom by nám platila výčitka, ktorú Pán Ježiš povedal Židom
slovami proroka Izaiáša: „Tento ľud ma
uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo
mňa. (Mk 7,6). Vždy musíme pamätať
na to, že Pánu Bohu záleží na našom srdci,
na našej láske, a nie na našich slovách.
Pri ústnej modlitbe môžeme rozprávať
s Pánom Bohom vlastnými slovami, teda
povieme mu to, čo nás teší alebo trápi, ale-
november 2013
41
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
pri tomto čítaní posilni nás v pravde, že Boh
jestvuje.
Panna Mária – Bohorodička aj ty
nám pomáhaj v tejto veľkej pravde žiť
a v nej aj zomierať.
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
bo čo potrebujeme. Môžeme používať aj
naučené modlitby, ako sú; Otče náš..., Raduj sa, Bohorodička Panna..., Verím...
a podobne. Môžeme tiež použiť modlitebné knižky, aby sme získali viac materiálu
na modlitbu, viac myšlienok. Veľmi dobrou modlitbou je i spev. Hovorí sa, že ten,
kto zbožne spieva, dvakrát sa modlí.
Pri speve tiež musíme dať pozor, aby nespievali iba ústa. Aj tu sa musí zapojiť i naše
srdce, len tak sa spev stane modlitbou milou Pánu Bohu.
Čo má byť predmetom našich modlitieb? Na prvom mieste má to byť oslava Pána Boha, ktorý všetko stvoril pre nás
ľudí a nás stvoril pre seba. Pána Boha oslavuje i nerozumná príroda, ale ona to robí
nutne. Ale Boh človeka obdaril rozumom a slobodnou vôľou, preto človek musí
oslavovať Pána Boha vedome a dobrovoľne. A len ten človek ho dokáže osláviť svojím životom, ktorý ho dokáže oslavovať svojou modlitbou. Ďalej máme
Pána Boha odprosovať za svoje hriechy
a za hriechy iných. Rodičia majú odprosovať Boha za hriechy svojich detí, kňaz
za hriechy svojich veriacich, máme odprosovať aj za hriechy sveta, aby sme zadržali trestajúcu ruku Božej spravodlivosti. Sodoma a Gomora by boli zachránené, keby sa tam bolo našlo aspoň desať
spravodlivých, ale nenašlo sa, preto boli
zničené ohnivým dažďom. I my môžeme
prispieť k záchrane dnešného ľudstva
svojimi modlitbami a svojím pokáním. Potom máme Pánu Bohu ďakovať za všetko, čím nás obdaril a nebolo toho málo.
Na štvrtom mieste je prosba. Prosiť mô42
Misionár
žeme za všetko, čo potrebujeme. O časné potreby prosíme s podmienkou, ak to
prospeje spáse našej duše. Ak prosíme
o dobrá pre našu dušu alebo pre spásu
iného, prosíme bez podmienky.
Modlitbou nám Pán Boh najviac udeľuje svoju veľkú lásku. Či by mohol niekto
prejaviť väčšiu lásku svojmu priateľovi, ako
keď mu povie: „Priateľ môj, žiadaj si odo
mňa, čokoľvek chceš, a ja ti to dám.“ Práve v tomto zmysle hovorí k nám Spasiteľ,
keď povie: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“ (Lk
11,9) Z toho vyplýva, že modlitba je u Pána
Boha všemohúca a že ňou si môžeme vyprosiť všetko. I keď je modlitba iba jedna,
predsa všetko môže. Kto sa modlí, ten dostane od Pána Boha všetko, čo chce. Preto sa modlí žalmista: „Nech je zvelebený
Boh, lebo neodmietol moju modlitbu a neodňal mi svoje milosrdenstvo“ (Ž). Svätý
Augustín k slovám žalmu dokladá: „Ak pozoruješ, že modlitba od teba neodstupuje, potom si buď istý, že ani milosrdenstvo
Božie nie je ďaleko od teba.“ Sv. Ján Zlatoústy hovorí: „Ešte vždy dostávame,
keď sa ešte modlíme.“ Ešte sme neskončili
svoju modlitbu a už nám Boh dáva to, o čo
prosíme. Ak sme teda ešte biedni a chudobní, bedákajme sami nad sebou, lebo
preto sme biedni a chudobní, lebo takými chceme byť, a nezaslúžime si žiaden súcit. Či by si zaslúžil nejaký žobrák súcit, keby
mu boháč ponúkol všetko pod podmienkou, že ho bude prosiť, ale žobrák radšej
ostane chudobný, ako by mal prosiť? Svätý Pavol napísal: „Niet rozdielu medzi Židom a Grékom, lebo ten istý je Pán všet-
žiš nám ponúka podobenstvá, ktorými nás
povzbudzuje, aby sme sa modlili a boli až
dotieraví vo svojich prosbách. Svedčí
o tom napríklad: Podobenstvo o sudcovi
a vdove (Lk 18, 1-8); Podobenstvo o neodbytnom priateľovi (Lk 11, 5 – 8). Príbeh
o žene Sýrofeničanke nás tiež povzbudzuje, aby sme vo svojich prosbách boli
vytrvalí a nedali sa odbiť (Mk 7, 24 – 30).
Aj svätý Pavol nás napomína: „Bez prestania sa modlite!“ (1Sol 5,17). Kto sa nemodlí
a v pokušeniach Pána Boha neprosí,
nad tým veľmi skoro diabol zvíťazí. Tridentský snem učí, že milosť zotrvania až
do smrti si nemôžeme sami privlastniť. Je
to dar Boží, ktorý nám Pán Boh dáva len
zo svojho nekonečného milosrdenstva.
Predsa svätý Augustín hovorí, že modlitbou
si môžeme túto milosť takmer zaslúžiť. Boh
nám chce svoje milosti dávať, ale chce, aby
sme ho o ne prosili, chce byť premožený
našimi neodbytnými a naliehavými prosbami. Svätá Mária Magdaléna z Pazzis hovorievala, že ak prosíme Pána Boha
o milosť, on nás nielen vypočuje, ale je nám
v určitom zmysle vďačný za to, že sme ho
prosili. Boh je nekonečná dobrota, on túži
po tom, aby nám mohol udeliť svoje milosti a dary, chce nás nimi akoby zasýpať,
ale chce, aby sme ho o ne prosili. Preto
ak ho niekto prosí o milosti, on má z toho
takú veľkú radosť, že mu takmer za to ďakuje.
Ak chceme až do smrti v Božej milosti
zotrvať, ustavične o to prosme. Robme ako
žobráci, majme svoje ústa stále otvorené
a ruky prázdne a vystreté, aby nám Pán
svoje milosti mohol udeliť. Nikdy si nena-
november 2013
43
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
kých, bohatý pre všetkých, ktorí ho vzývajú“ (Rim 10,12).
Ktokoľvek sa pokorne modlí, dostane
všetko od Pána Boha. Musíme si tiež uvedomiť, že modlitba je pre nás nielen užitočná, ale pre našu spásu je priam nutná.
Isteže potrebujeme zvláštnu milosť Božiu,
ak máme zvíťaziť vo všetkých pokušeniach.
Pokušenia bývajú niekedy veľmi prudké
a Pán Boh nám všetkým dáva dostatočnú milosť, aby sme mohli nad nimi zvíťaziť. Táto milosť by mala stačiť k tomu, by
sme nepadli v pokušeniach, ale pre našu
náklonnosť k zlému nestačí, preto nám treba ešte zvláštnu milosť. Tú dostane len ten,
kto o ňu prosí, a ten s pomocou nej isto
zvíťazí. Aj svätý Augustín učí, že túto milosť Boh udeľuje iba tým, ktorí ho o ňu prosia. Je to zvláštna milosť zotrvania v dobrom až do smrti, bez ktorej nemôžeme byť
spasení, Ak je málo tých, ktorí budú spasení, to je preto, že je málo tých, ktorí Pána
Boha prosia o milosť zotrvania v dobrom
až do smrti. Teda neprosia o milosť, ktorá je k spáse nutne potrebná.
Svätí Otcovia hovoria, že modliť sa
máme nielen preto, že je to príkaz, ale aj
preto, že modlitba je nutný prostriedok našej spásy. Bez modlitby nemôže byť nikto
spasený. Cirkevní učitelia učia, že ten, kto
by sa celý mesiac nemodlil a Pána Boha
o milosti potrebné na spásu svojej duše neprosil, ten sa dopúšťa ťažkého hriechu. Pretože sme ustavične v nebezpečenstve, že
v pokušeniach stratíme Božiu milosť, musíme sa stále modliť a o Božiu milosť prosiť. Preto svätý Tomáš hovorí: „Kto chce byť
spasený, ten sa musí stále modliť.“ Pán Je-
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
mýšľajme, že sme sebestační, ale buďme
vo všetkom odkázaní na Božiu milosť, lebo
je veľkou pravdou, že sme nič a bez Božej milosti by sme museli zahynúť.
Modlime s veľkou dôverou a s presvedčením, že Pán Boh nám dá to, o čo ho prosíme. Veď Pán Ježiš nás o tom na mnohých
miestach uisťuje, že všetko, o čo budeme
prosiť dostaneme. „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!
Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria“ (Mt
7,7 – 8). „Preto vám hovorím: Verte, že
všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už
dostali, a budete to mať“ (Mk 11,24).
Niektorí si hovoria, že sú hriešnici,
a preto nie sú hodní toho, aby Pán Boh
vypočul ich modlitby. Ale Pán Ježiš nám
hovorí: „Lebo každý, kto prosí, dostane,
a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria“ (Lk 11,10). Teda každý, či je spravodlivý,
alebo nespravodlivý. Svätý Tomáš učí, že
účinok modlitby nie je závislý od našich
zásluh, ale od Božieho milosrdenstva,
lebo Boh prisľúbil, že vypočuje toho, kto
ho prosí. Pán Ježiš nás chce zbaviť každej pochybnosti o tom, či nás nebeský
Otec vypočuje, alebo nevypočuje, preto
nám povie: „Veru, veru, hovorím vám: Ak
budete o niečo prosiť Otca v mojom
mene, dá vám to“ (Jn 16,23). Inač povedané, my hriešnici si nezaslúžime to, aby
nás nebeský Otec vypočul, preto máme
prosiť pre jeho zásluhy, pre jeho lásku
k nám a iste dostaneme. Preto povie:
„Proste v mojom mene.“ Treba tu povedať,
že toto prisľúbenie sa vzťahuje na milosti, ktoré nám pomáhajú dosiahnuť našu več44
Misionár
nú spásu, a nevzťahuje sa na časné veci.
Tie nám Pán Boh dáva len natoľko, nakoľko ony napomáhajú našu spásu, ale ak
sú prekážkou na ceste k spáse, vtedy nám
ich odopiera. Ak teda prosíme o časné veci
a potreby, prosme s podmienkou, ak ony
prospievajú spáse našej duše. Keď však
prosíme o dary duchovné, prosme bezpodmienečne. Isteže aj o tieto milosti
prosme v mene Pána Ježiša, lebo on povedal: „Ak ma budete prosiť o niečo v mojom mene, ja to urobím“ (Jn 14,14).
Aké vlastnosti má mať naša modlitba?
Modlitba má byť pokorná, dôverná a vytrvalá. Pokorná je vtedy, keď sa ňou obraciame na Pána Boha nielen ako na nášho milujúceho Otca, ale aj ako na Pána
neba a zeme. Keď jedným okom pozeráme hore k nebu na nekonečnú vznešenosť Božiu a druhým okom pozeráme
k zemi na našu ľudskú biedu a na našu
hriešnosť. Už v Knihe Sirachovej čítame:
„Modlitba pokorného preniká oblaky:
ani sa nevie potešiť, kým sa nedostane
do jeho blízkosti, ani neodstúpi, dokiaľ Najvyšší nevzhľadne na neho“ (Sir 35,21). Len
pokornou modlitbou si môžeme u Pána
Boha všetko vyprosiť. Našu pokoru musí
prezrádzať už aj náš postoj pri modlitbe.
Zložené ruky prezrádzajú, že sú poviazané,
že nič nimi nemôžeme urobiť, sme úplne
odkázaní na Božiu pomoc.
Príklad pokornej modlitby nám zanechal cisár Ferdinand II., ktorý sa takto modlil: „Pane, ak to poslúži k tvojej cti, aby moja
moc bola väčšia, tak ma povýš. Ak tvojej cti poslúži moje poníženie a poníženie
celého môjho domu, tak ma pokor pod-
násť rokov – obrátenie Augustína. Takto
robí s nami Božia láska.
Modliť sa máme pokorne, s dôverou
a vytrvalo. Pán Ježiš nás k takejto vytrvalej
a neodbytnej modlitbe povzbudzuje podobenstvami o nemilosrdnom sudcovi,
o neodbytnom priateľovi a krásnym
príkladom je i už spomínaná Sýrofeničanka.
Svätý Ján Zlatoústy hovorí, že mnohé veci
by sme dostali od Pána Boha, keby sme
boli vytrvalí a neodbytní. Boh nám tieto
veci nedá nie preto, že nám ich nechce
dať, ale preto, že nie sme neodbytní.
Pokorná, dôverná, vytrvalá a neodbytná modlitba je zlatým kľúčom k nevyčerpateľnej pokladnici Božích milostí. Iba
týmto kľúčom môžeme túto pokladnicu
otvoriť a dostať všetko, čo potrebujeme.
Kedykoľvek sa modlíme, utiekajme sa
k Panne Márii, Matke Božích milostí. Svätý Bernard hovorí: „I keď Boh nám sám
udeľuje milosti, predsa chce, aby sme ich
dostali cez ruky Panny Márie. Hľadajme
milosti skrze Máriu, lebo jej prosby nemôžu
byť nevypočuté. Ak za nás prosí Panna
Mária, môžeme byť spokojní, lebo jej
prosby sú vždy vypočuté, jej Boh nič
neodoprie.“
Ak naše dobré skutky robíme z lásky
k Pánu Ježišovi, to nie je egoizmus.
Bohatý Američan bol v Afrike a navštívil
ústav pre malomocných, kde pracujú rehoľné sestry. Dozvedel sa, že medzi
sestrami pracuje aj Američanka z veľmi bohatej rodiny. Veľmi sa divil, že taká bohatá
si vybrala povolanie pracovať medzi malomocnými. Našiel ju práve pri práci, keď
kŕmila paralyzovanú babičku, a spýtal sa
november 2013
45
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
ľa tvojej vôle. Áno, Pane, buď vždy tvoja vôľa!“
Prosiť máme vždy s pokorou, ale aj
s dôverou. S dôverou sa modlíme vtedy,
keď sme presvedčení, že Pán Boh nás isto
vypočuje a dá nám to, o čo prosíme, alebo to, čo potrebujeme. Lebo Pán Boh je
nielen všemohúci, že nám všetko môže dať,
ale je aj vševediaci, on vidí, čo potrebujeme, čo by nám poškodilo alebo osožilo. S dôverou sa modlíme aj vtedy, keď
sme presvedčení, že Pán Boh nám dá vždy
viac, ako od neho prosíme, lebo on nás
miluje svojou nekonečnou láskou, a čo by
stačilo nám, to nestačí jeho nekonečnej láske, ktorou nás miluje.
Augustín oznámil svojej matke svätej
Monike, že cestuje do Ríma, pretože vo veľkom meste bude mať viac príležitostí
uplatniť svoje rečnícke vedomosti. Svätá
Monika sa priam zľakla tohto synovho rozhodnutia. V tom meste videla väčšie nebezpečenstvo pre svojho syna, ktorý už
i tak viedol zlý život. A preto ho prehovárala, aby nešiel, a Pána Boha prosila,
aby mu túto cestu prekazil. Modlila sa celú
noc, a Augustín predsa odišiel do Ríma.
Nezúfala, lebo vedela, že jej modlitba nie
je zbytočná. Jej syn sa za svojho pobytu
v Taliansku dostal aj do Milana, kde bol
biskupom svätý Ambróz. Raz bol prítomný na jeho kázni, na ktorej sa zúčastnil len
preto, aby ohodnotil rečnícku úroveň
Ambrózovej kázne. Avšak táto naňho tak
zapôsobila, že pod jej vplyvom zmenil svoj
život. Monika prosila Pána Boha, aby prekazil jej synovi cestu do Ríma, a Boh je dal
oveľa viac. Dal jej to, o čo prosila už osem-
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
jej: „Koľko vám platia za tú ťažkú a veľmi nepríjemnú prácu?“ „Nikto nám neplatí,“
znela odpoveď. „Teda robíte zadarmo?“
„Nie, my to robíme z lásky a pre lásku.“
„Robíte to v nádeji, že vám Ježiš odplatí?“
„Aj tak by sa to dalo povedať.“ „Tak potom i to je egoizmus, lebo nerobíte to z lásky, ale čakáte za to odmenu od Ježiša.“
Tak si to predstavoval bohatý Američan. Avšak nasledujúci príklad nám
dosvedčí, že to tak nie je. Chlapec a dievča sa poznajú už dlhší čas. Ona ho miluje a je presvedčená, že aj on miluje ju.
A čaká, až príde deň, kedy padne rozhodnutie, že sviatosťou manželstva spečatia
svoju celoživotnú lásku. Lenže jedného dňa
jej dáva viac peňazí a povie: „To je odmena za všetku tvoju lásku, ktorú si mi pre-
46
Misionár
ukazovala, a ja odchádzam, lebo som si
našiel iné dievča.“ Pre ňu to nebola odmena, ale veľká urážka. Peniaze nevzala, lebo láska sa nedá kúpiť. Dievča nečakalo za svoju lásku peniaze, ale naplnenie toho, k čomu sa láskou pripravovalo.
To je iba malý obraz toho, čo sa deje
medzi nami a Pánom Ježišom, keď všetko robíme z lásky k nemu. Nebo – to nie
je odmena za lásku, ale je naplnením lásky medzi nami a Ježišom. Tu nejde o náš
egoizmus, ale o naše naplnenie, splynutie
s Ježišom v láske – a to navždy.
Ďalšie časti utierne...
Na brehu babylonských riek
Počas troch posledných nedieľ pred začiatkom svätej Štyridsiatnice, čiže v nedeľu
O márnotratnom synovi, v Mäsopôstnu nedeľu a Syropôstnu nedeľu, sa na nedeľnej
utierni, po polyeleji, spieva Žalm 136,
nazvaný podľa jeho prvého verša Na brehu babylonských riek. Spôsob prednesu
tohto žalmu sa predpisuje s tzv. nádherným Aleluja.
Text a prednes uvedeného žalmu
povzbudzuje hriešnikov, ktorí uznávajú svoj
nešťastný stav v zajatí hriechu a diabla –
podobne, ako boli v zajatí Židia v Babylone. A rovnako, ako Židia smútili za Jeruzalemom, kresťanom je clivo za nebeskou vlasťou.
Žalm, resp. verše Žalmu 136 sú zakončené krátkym chválospevom, trojnásobným
Aleluja a zvolaním Sláva tebe, Bože.
Velebenie
Na sviatky Pána a Bohorodičky
a na sviatky polyelejných svätých, hoci pripadnú na nedeľu, sa nikdy nespieva Neporóčni, ale polyelej, po ktorom nasleduje
velebenie.
Velebenie je zložené z hlavného verša, ktorým sa velebí sviatok alebo svätý,
a tento verš sa ako refrén opakuje po veršoch z vybraného žalmu.
november|2013
Niektoré nedele sú sviatkami Pána, preto majú vlastné velebenie – ide o Kvetnú
nedeľu, Tomášovu nedeľu a Nedeľu Päťdesiatnice, svoje velebenie má aj Nedeľa Krista Kráľa.
Po velebení sa spieva vtedy, ak sa zachoval tzv. Spev bulharský. Ide tu o nápevy,
ktoré sa zachovali v bulharských liturgických knihách. Konkrétne – je to verš, oslavujúci sviatok, prípadne svätého. Z nedieľ
majú svoj Spev bulharský nedele triód, a to
O márnotratnom synovi (rovnaký je
i v Mäsopôstnu a Syropôstnu nedeľu), Tretia pôstna nedeľa – Krížupoklonná, Nedeľa
Antipaschy – O Tomášovi a Nedeľa Päťdesiatnice. Z mineí má Spev bulharský Nedeľa Krista Kráľa – ten bol ale napísaný
až po roku 1925, spolu s ostatnými liturgickými textami sviatku Krista Kráľa, keď
gréckokatolíci na Slovensku prijali tento sviatok.
Spev bulharský predstavuje vlastne tradíciu, ktorú na naše územie priniesli so sebou prisťahovalci z Valašska a Moldavska.
d uc hovnosť a teológ ia
o. Jozef Matejovský
Anjelský zbor
Po polyeleji alebo po Neporóčnych nasledujú tropáre Anjelský zbor. Ide dokopy o šesť tropárov. Pred prvými štyrmi sa
spieva verš Žalmu 118,12: „Blahoslavený
misionár
47
d uc hovnosť a teológ ia
si, Pane, nauč nás svoje prikázania.“ Pred
predposledným tropárom sa zas spieva
Sláva a pred posledným I teraz. Zakončenie tropárov Anjelský zbor je tiež zakončením tretej katizmy nedeľnej utierne.
Uvedené tropáre chcú vyjadriť pocity anjelov pri Kristovej smrti, pri jeho
zostúpení do predpeklia a pri vzkriesení,
ako aj pocity žien pri ceste k Ježišovmu hrobu a pri objavení prázdneho hrobu. Tropár na Sláva predstavuje oslavu Najsvätejšej Trojice, tropár na I teraz je zas bohorodičníkom – oslavou Božej Matky.
Spomínané tropáre sa spievajú každú
nedeľu, ak na ňu nepripadne Pánov sviatok. Keď na nedeľu pripadne sviatok Bohorodičky, vtedy sa po velebení nespieva
Sláva i teraz, ale rovno sa prechádza
na tropáre Anjelský zbor. Okrem nedieľ sa
tropáre Anjelský zbor spievajú na utierni už
iba v Lazárovu sobotu a vo Veľkú sobotu.
Tropáre Anjelský zbor majú pritom svoj
pôvod v Jeruzaleme – najstaršie rukopisy,
kde sa vyskytujú, pochádzajú z 12. storočia.
Po tropároch Anjelský zbor nasleduje
malá ekténia so zvolaním: „Lebo požehnáva
sa tvoje meno a oslavuje sa tvoje kráľovstvo
Otca i Syna i Svätého Ducha, teraz...“
Ipakoje sú vlastne osobitné sedaleny.
Počas ich prednesu sa stojí. Obsah ipakojov
je podobný obsahu tropárov Anjelský zbor
– tiež predstavujú oslavu Kristovho vzkriesenia a víťazstva nad smrťou, ktoré symbolizuje prázdny hrob pri návšteve žien myronosičiek. Autora (autorov) ipakojov pritom nepoznáme. Okrem nedieľ majú
svoje ipakoje aj veľké sviatky.
Polyelejné sedaleny
Nedele, ktorých služby majú charakter
Pánovho sviatku, majú i polyelejné sedaleny.
Tie sa spievajú po ipakoji. Z tzv. kvetnej triódy majú vlastné polyelejné sedaleny Kvetná nedeľa, Nedeľa o Tomášovi a Nedeľa Päťdesiatnice, z mineí majú vlastné polyelejné sedaleny Nedeľa praotcov, Nedeľa
otcov a Nedeľa Krista Kráľa.
Ipakoj
Na tropáre Anjelský zbor nadväzuje
ipakoj. Ipakoj – to je tropár, ktorý kedysi
spieval diakon a ľudia ho s bázňou, v tichosti, počúvali. Iný spôsob prednesu
bol taký, že diakon spieval prvú polovicu
ipakoja a ľud druhú. Nedeľné ipakoje sa
pritom nachádzajú v Oktoichu, čiže je ich
osem – ako nedeľných hlasov.
48
misionár
november|2013
d uc hovnosť a teológ ia
o. Milan Zaleha CSsR
o. Metod Lukačik CSsR
Redemptoristická
rodina
Rodinu tvoria otec, mama, deti, starí rodičia, tety, ujovia... Mohli by sme ešte pokračovať, a to podľa toho, či chceme opísať úzku, najbližšiu rodinu alebo pojať i tú
najvzdialenejšiu.
Na rodinu môžeme pozerať aj ako
na skupinu osôb, ktoré majú veľa spoločného. Môžeme tak vidieť poprepájané najužšie vzťahy lásky, úcty a vďačnosti,
spoločné zásady a pravidlá života, spo-
november|2013
ločný majetok, uznávané rodinné hodnoty
či spoločnú minulosť.
Existuje teda rodina pokrvná i rodina
duchovná. Aj tú druhú menovanú tvoria
ľudia a vzťahy, vnútorný duch, spoločné
poslanie a služba. Duchovná rodina má
však predovšetkým spoločného ducha
a spoločné poslanie.
Keď sa povie „redemptoristická rodina“, väčšina si asi predstaví niektorý náš
misionár
49
d uc hovnosť a teológ ia
50
kláštor a mužov (kňazov, bratov), ktorí
v ňom žijú. Takáto predstava je síce
pravdivá, no zároveň aj veľmi silno „okresaná“. Išlo by tu totiž iba o rodinu v najužšom zmysle slova. Túžbou nás redemptoristov je však to, aby čoraz viacej
ľudí vnímalo samých seba ako súčasť širokej
„redemptoristickej rodiny“.
Dvere našej duchovnej rodiny sú teda
otvorené a každý, kto chce spolu s nami
zdieľať našu misiu – ohlasovanie evanjelia opusteným a chudobným, je tu vítaný.
Existuje pritom veľa spôsobov, ako sa
podieľať na ohlasovaní evanjelia: modlitbou, osobnou účasťou na misiách, prinášaním duchovných obiet, finančnými darmi alebo svedectvom života.
Spolupráca na spoločnom poslaní je
teda mnohoraká.
misionár
Duchovné bohatstvo redemptoristov
môže obohatiť aj teba...
Najužší kruh tejto duchovnej rodiny tvoria redemptoristi – kňazi a bratia, ktorí sa
rozhodli rehoľnými sľubmi zasvätiť celý svoj
život dielu hojného vykúpenia a stať sa
členmi Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa. Inšpirovali sa pritom osobou, charizmou a duchom svätého Alfonza de Liguori, ktorý založil rehoľu redemptoristov
v roku 1732.
Náš život – to je život, zasvätený Bohu
v spoločenstve a v misionárskej službe evanjeliu.
Mladí muži, ktorí majú túžbu pripojiť sa
k nám, nás môžu bližšie spoznať na každoročných duchovných cvičeniach alebo
pri iných aktivitách v rámci pastorácie povolaní.
november|2013
november|2013
tickej misie vytvára priestor pre tých, ktorí majú túžbu byť súčasťou „redemptoristickej rodiny“, chcú mať účasť na našom
apoštoláte, no nemajú možnosť robiť to
osobne. Podporiť ho však môžu – okrem
modlitby a obety – aj pravidelným finančným príspevkom. Ohlasovanie evanjelia chudobným má totiž i tento rozmer...
Sme presvedčení o tom, že Boh nám
bude postupne ukazovať ďalšie formy
a oblasti, kde chce rozšíriť našu „rodinu“...
Ako „duchovná rodina“ sa stretávame
aj pri rôznych „apoštolských prácach“ –
pri ľudových misiách či na duchovných cvičeniach. Pekné podujatie, spojené
so vzájomným stretávaním sa, predstavuje
i každoročne organizovaný gospelový
Breakfestival v Červenom Kláštore (Pieniny). Stretávať sa tiež môžeme počas odpustov v našich chrámoch v Stropkove
a Starej Ľubovni, no predovšetkým v nádhernej Bazilike Zoslania Svätého Ducha
v Michalovciach.
Okrem osobných stretnutí je vhodným
miestom na spoznávanie sa i časopis Misionár. V posledných rokoch, v súvislosti
s masovým nástupom internetu, pribudla
aj naša oficiálna webová stránka „www.misionar.sk“. Zdravá rodina rastie nielen
v počte členov, ale hlavne v kvalite vzájomných vzťahov. A k tomu pozývame aj
teba – ak chceš patriť do širšej „redemptoristickej rodiny“, ozvi sa nám...
Najbližšie stretnutie laikov, ochotných
systematicky spolupracovať s redemptoristami, bude v Stropkove, v dňoch 15. –
17. 11. 2013. Záujemcovia sa môžu prihlásiť
u o. Milana Zalehu ([email protected]).
misionár
d uc hovnosť a teológ ia
Najbližšími „duchovnými príbuznými“
sú sestry redemptoristky – členky Rádu Najsvätejšieho Vykupiteľa. Vytvárajú akési
„modlitebné zázemie“ pre redemptoristov
– svojou modlitbou „pripravujú pôdu“ pre
apoštolát a zároveň ju i „polievajú“. Na
Slovensku majú dva kláštory – jeden gréckokatolícky vo Vranove nad Topľou (Lomnica) a druhý rímskokatolícky v Kežmarku.
Medzi kňazmi a laikmi je vytvorený ďalší okruh „redemptoristickej rodiny“ – ide
o členov Arcibratstva svätého ruženca. Je
to vlastne „obrovská armáda“ tisícok ľudí,
ktorí prijali záväzok pomodliť sa týždenne
celý svätý ruženec, a tak premieňať seba,
svoje rodiny i svoje bližšie či vzdialenejšie
okolie. Ani my sami si ešte neuvedomujeme tento obrovský potenciál, no jedno je
isté – máme čoraz väčšiu túžbu to zmeniť
a prehĺbiť naše vzájomné vzťahy.
Po viac ako 15 rokoch obnovených ľudových misií tiež vnímame čoraz väčšiu potrebu spolupráce s laikmi a zároveň na to
vidíme i stále väčší priestor. Našou túžbou
je tak od septembra 2013 začať so systematickou formáciou spolupracovníkov
a následne uskutočniť spoločné misie.
Chceme preto pozvať k spolupráci ľudí,
ktorí už prešli základnou formáciou v rámci nejakých spoločenstiev, hnutí alebo
animátorských škôl, a spoločne vytvoriť
nový okruh „redemptoristickej rodiny“, ktorým by malo byť APUD – Združenie laických misionárov Najsvätejšieho Vykupiteľa.
Okrem modlitebnej podpory si naše
nové misijné aktivity vyžadujú i podporu
materiálnu. Bratstvo blahoslaveného Metoda – Združenie priateľov redemptoris-
51
Kontaktné údaje:
Meno a priezvisko: .............................................................................................
Adresa: ................................................................................................................
Dátum narodenia: ...............................................................................................
E-mail: ..................................................................................................................
Telefón/mobil: .....................................................................................................
Mám záujem:
o predplatné časopisu Misionár
stať sa členom Arcibratstva
svätého ruženca
o viac informácií o duchovných
cvičeniach
o viac informácií o pastorácii
povolaní
spolupracovať pri misiách
stať sa členom Bratstva
blahoslaveného Metoda
a podporovať dielo redemptoristov
modlitbou a príspevkom …...... eur
mesač n e
štvr ťročne
ročne
prevodom
poštovou poukážkou
o viac informácií o Arcibratstve
svätého ruženca
o viac informácií o spolupráci
pri misiách
o viac informácií o Bratstve blahoslaveného Metoda
V ................................... dňa …......................................
................................
podpis
Osobné údaje budú spracované iba pre potreby Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa
a jej organizačných zložiek. Nebudú poskytnuté tretej strane. O vyradenie z databázy je možné
kedykoľvek požiadať písomne.
Adresa: Redemptoristi, Vydavateľstvo Misionár, Masarykova 35, 071 01 Michalovce
Noví blahoslavení
redemptoristi – španielski
mučeníci z Cuenca
V nedeľu, 13. októbra 2013, sa v španielskom Tarragone konala beatifikácia šiestich mučeníkov – redemptoristov: o. Jozefa
Xaverského Gorosterratzu Jaunarena (1877
– 1936) a jeho piatich spoločníkov: o. Ciriaca
Olarte y Pérez de Mendigurenu (1893 –
1936), o. Miguela Gońiho Ariza (1902 –
1936), o. Juliána Pozo y Ruiz de Samaniega (1903 – 1936), o. Pedra Romera Espeja
(1871 – 1938) a rehoľného brata Víctora (Victoriana) Calvu Lozana (1896 – 1936).
Slávnosť viedol kardinál Angelo Amato – delegát Svätého Otca Františka
a prefekt Kongregácie pre kauzy svätých.
Všetci menovaní redemptoristi boli
členmi rehoľnej komunity v španielskom
meste Cuenca. Zahynuli ako mučeníci počas Španielskej občianskej vojny (1936 –
1939). Celkovo v nej zomrelo asi 270-tisíc
ľudí. V rámci toho pri náboženskom prenasledovaní zahynulo aj asi 6 850 duchovných: biskupov, kňazov, bohoslovcov,
rehoľných sestier i laikov. Doteraz z nich
beatifikovali iba malý počet.
november|2013
s p rá va z a kc ie
o. Metod Lukačik CSsR
Uvedení noví mučeníci sú svedkami odvahy viery, lebo aj v ťažkých a nebezpečných časoch zostali verní službe Cirkvi a Bohu.
Ich liturgická spomienka bude 6. novembra.
Ide o ďalší veľký dar pre nás v tomto
Roku viery.
misionár
53
54
misionár
november|2013
fo torep or tá ž – www. m isiona r. s k
DIGNITATIS HUMANAE
Deklarácia o náboženskej slobode
5. Každej rodine ako spoločnosti
s vlastnými základnými právami prislúcha
právo slobodne usporadúvať svoj domáci
náboženský život pod vedením rodičov.
Rodičom ďalej patrí právo určiť, podľa svojho vlastného náboženského presvedčenia,
akú náboženskú výchovu majú dostať ich
deti. Občianska moc má teda uznávať právo rodičov na skutočne slobodnú voľbu
škôl a ostatných výchovných prostriedkov
a pre túto slobodnú voľbu sa nemajú zaťažovať ani priamo, ani nepriamo nespravodlivými nákladmi. Rodičovské práva sa porušujú aj vtedy, keď sú deti nútené
navštevovať školské predmety, ktoré nezodpovedajú náboženskému presvedčeniu rodičov, alebo ak sa povinne zavedie
jediná forma výchovy, z ktorej je vylúčená akákoľvek náboženská výchova.
SACROSANCTUM CONCILIUM
Konštitúcia o posvätnej liturgii
7. Na uskutočňovanie takého veľkého
diela je Kristus stále prítomný vo svojej Cirkvi, najmä v liturgických úkonoch. Prítomný je v obete svätej omše jednak v osobe služobníka, lebo „teraz službou kňazov
november|2013
prináša obetu ten istý, ktorý vtedy obetoval
seba samého na kríži“, no predovšetkým
je prítomný pod eucharistickými spôsobmi. Svojou mocou je prítomný vo sviatostiach, takže keď niekto krstí, krstí sám Kristus. Prítomný je vo svojom Slove, lebo to
on sám hovorí, keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo. Napokon, keď sa Cirkev modlí a spieva, je prítomný ten, ktorý prisľúbil:
„Kde sú dvaja alebo traja, zhromaždení
v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“
(Mt 18, 20). Na také veľké dielo, ktoré dokonale oslavuje Boha a posväcuje ľudí, Kristus vždy k sebe pridružuje Cirkev, svoju milovanú nevestu, ktorá vzýva svojho Pána
a skrze neho vzdáva hold večnému
Otcovi. Liturgia sa teda právom pokladá
za vykonávanie kňazského úradu Ježiša
Krista. V nej sa vnímateľnými znakmi naznačuje a spôsobom vlastným každému
z nich aj uskutočňuje posväcovanie človeka
a tajomné telo Ježiša Krista, čiže hlava
a jeho údy, vykonáva dokonalý verejný
kult. Preto každé liturgické slávenie ako dielo Krista Kňaza a jeho tela, ktorým je Cirkev, je nanajvýš posvätnou činnosťou, ktorej účinnosti sa ani významom, ani stupňom
nevyrovná nijaká iná činnosť Cirkvi.
misionár
d o k u m e n t y I I . Va t i k á n s ke h o ko n c i l u
Magistérium Cirkvi
55
d u c h ov n o s ť o tc ov p ú š te
Spracoval o. Metod Lukačik CSsR
Mníšsky odev
otcov púšte
Prví pustovníci tiež nemali nejaké špeciálne oblečenie – išlo o jednoduché dedinské
oblečenie, aké v tom čase a na tom mieste používali všetci ľudia. Za približne 100 rokov existencie mníšskeho hnutia, od polovice 4. storočia, sa však už stretávame so špeciálnym odevom, ktorý charakterizoval zasvätenú osobu. Habit tvorila egyptská ľanová
tunika s kapucňou, bez rukávov, pričom tá
sa ešte prepásala opaskom. Niektorí mnísi
používali aj mníšsky plášť či iné odevné doplnky (napr. potrebné pri cestovaní). Obrad
obliečky do habitu bol zároveň i znakom
vstupu do zasväteného života.
Mnísi zvyčajne používali dva habity – jeden na prácu a druhý na slávnostnejšie chvíle. Zvláštny habit sa používal aj v monastieroch spoločného života, kde bol znakom
príslušnosti ku komunite i znakom chudoby.
Neskôr sa rôznym častiam oblečenia
začal pripisovať symbolický význam. Tu-
56
misionár
nika tak predstavovala znak opatrnosti a
prezieravosti, opasok sa stal znakom odvahy či cnosti, kapucňa zas symbolizovala
poslušnosť, resp. čistotu a dobrotu.
Symbolika bola teda rôznorodá.
Známe sú tiež prípady, keď pustovníci, žijúci odosobnene v samote – teda tí,
ktorí sa vôbec nestretávali s ľuďmi, nedbali
na svoje oblečenie, dokonca chodili
v „Adamovom rúchu“.
I napriek tomu, že mníšske oblečenie,
ktoré sa dnes volá habit, čiže rehoľné rúcho, predstavovalo dôležitý vonkajší znak
zasvätenia Bohu, nebolo znakom rozhodujúcim. Aj preto veľmi rýchlo vzniklo príslovie, že habit ešte nerobí mnícha.
Mať na sebe len vonkajší znak – to ešte
nie je dôkaz toho, že Bohu patrí i srdce
človeka. Vonkajšok totiž hneď neprezrádza vnútro...
november|2013
Abba Dioskuros mal dve tuniky. Lepšia
bola schovaná a horšiu mal na sebe. Niekto cudzí ho raz poprosil o almužnu a on
mu dal tú lepšiu tuniku, horšiu si nechal. Jeden kňaz sa ho teda spýtal: „Prečo si mu
nedal tú horšiu tuniku a nenechal si tú lepšiu, v ktorej prichádzaš na spoločné modlitby?“ On mu odpovedal: „Či by si dal tú
horšiu tuniku Ježišovi?“
november|2013
Abba Pimen povedal: „Ty, ktorý žiješ
cudne, neodsudzuj toho, kto sa previnil
smilstvom, lebo prestúpiš zákon rovnako ako on. Lebo ten, ktorý povedal: „Nezosmilníš!“, povedal aj: „Neodsudzuj!“
Abba Mojžiš sa raz pýtal abbu Silvána: „Môže človek položiť každý deň
nový základ?“ Starec mu na to odpovedal: „Ak sa bude usilovať, môže položiť
nový základ v každom okamihu.“
d u c h ov n o s ť o tc ov p ú š te
Jeden kňaz z Pelúzie sa dozvedel
o určitých bratoch, ktorí často chodili
do mesta, navštevovali kúpele a správali
sa ľahkomyseľne. Prišiel teda a keď sa zišli na modlitbe, odobral im habity. Potom
ale začal mať vo svedomí výčitky a ľutoval, čo spravil. Trápený svojimi myšlienkami
tak prišiel k abbovi Pimenovi, priniesol aj
tuniky bratov a starcovi porozprával o celej záležitosti. Starec reagoval slovami: „Vari
ty sám už nemáš nič zo starého človeka?
Už si z neho úplne vyzlečený?“ Kňaz odpovedal: „Mám ešte v sebe niečo zo starého človeka.“ Starec pokračoval: „Takže aj ty sám si rovnaký, ako tí bratia. Keď
máš v sebe hoci len omrvinku starých náklonností, i ty podliehaš hriechu.“ Kňaz potom odišiel, zvolal bratov, padol pred tými
jedenástimi na tvár, znova ich obliekol
do habitu a prepustil ich.
Ktosi sa opýtal (v blahej pamäti)
ammy Synklitiky: „Je úplná chudoba
dokonalé dobro?“ Ona odvetila: „Je
veľkým dobrom pre tých, ktorí sú jej
schopní. Dokonca aj tí, ktorí jej nie sú
schopní, nájdu v nej pokoj svojich
duší, a to i napriek tomu, že im naháňa strach. Lebo ako „hrubo“ špinavé
rúcho je vypraté celkom dobiela, keď
sa rozťahuje a udiera, tak aj „hrubá“
duša sa môže v slobode roztiahnuť
dobrovoľným prijatím chudoby.“
Abba Nilos povedal: „Šípy nepriateľa
nemôžu zasiahnuť toho, kto miluje ticho,
ale ten, kto sa pohybuje v dave, bude často zranený.“
misionár
57
príbeh sv. Cyrila a Metoda
Príbeh sv. Cy
Učeníci svätých bratov Cyrila a Metoda boli po zrade Vichinga a jeho stúpencov
potupne vyhnaní z Veľkej Moravy.
Niektorých sa však na trhu otrokov v Benátkach podarilo vykúpiť, a tak sa mohli vrátiť
do Konštantínopola.
58
misionár
november|2013
príbeh sv. Cyrila a Metoda
rila a Metoda
Ostatní s veľkou pomocou bulharského cára Borisa založili monastier a šírili kresťanstvo
i kultúru v Ochride.
Kresťanstvo sa vďaka neúnavnej práci svätých Cyrila a Metoda šírilo z generácie na generáciu, pričom pretrvalo až dodnes – osobitným spôsobom v našej gréckokatolíckej cirkvi.
november|2013
misionár
59
príbeh sv. Cyrila a Metoda
Aktuálne blahoželáme Julkovi Desiatnikovi,
Lívii Bayalinovej, Radoslave Bardzákovej, Simonke Petrovej a Šimonovi Gramatovi – žiakom
ZŠ na Hroncovej ulici v Košiciach a zasielame im
pekné ceny.
Úloha: Vymaľujte komiks a pošlite nám ho
do 14. novembra 2013 v digitálnej podobe –
odfotený alebo naskenovaný – e-mailom
na adresu [email protected], prípadne vystrihnutý na klasickú poštovú adresu
redakcie. Najkrajší odmeníme peknou cenou.
V Michalovciach každý mesiac vydávajú Redemptoristi, Vydavateľstvo Misionár. Vydávanie je povolené GBÚ v Prešove, č. j. 1967/1992, rehoľou a MK SR, EV. 3171/09. Redakcia si vyhradzuje právo úpravy rukopisov. Nevyžiadané príspevky nevraciame. Autorom komiksu je o.
Tomáš Labanič ©.
Šéfredaktor: o. Metod Lukačik CSsR; Redaktori: o. Maroš Dupnák CSsR, o. Miroslav Medviď CSsR; Adresa: Redemptoristi, Vydavateľstvo
Misionár, Masarykova 35, 071 01 Michalovce; Telefón: 056/688 19 81, 0902 275 145; Web: www.misionar.eu; E-mail: [email protected]; Bankové spojenie: SLSP, a. s. Michalovce, č. ú.: 0480292873/0900, IČO: 00585696; Časopis Misionár je možné objednať si kedykoľvek v priebehu roka. Ročné predplatné predstavuje 11 EUR. Cena: 1 EUR; ISSN: 1335-1176.
60
misionár
november|2013
Download

november 2013