Banskobystrický samosprávny kraj
Hontiansko-novohradská knižnica
A. H. Škultétyho vo Veľkom Krtíši
Škultétyho
rečňovanky
Zborník ocenených prác
XXI. ročníka celoslovenskej súťaže
vo vlastnej literárnej tvorbe
2012
PODUJATIE SA USKUTOČNILO
Zborník ocenených prác
bol vydaný s finančným príspevkom
Banskobystrického samosprávneho kraja
a Mesta Veľký Krtíš
© Hontiansko-novohradská knižnica A.H.Škultétyho vo Veľkom Krtíši
Banskobystrický samosprávny kraj
ISBN 978-80-85577-29-7
EAN 9788085577297
2
Vyhodnotenie
XXI. ročníka celoslovenskej súťaže
vo vlastnej literárnej tvorbe „Škultétyho rečňovanky“
18. október 2012
Odborná porota:
Ján Petrík, predseda
PhDr. Ľubica Kepštová, člen
Peter Gajdošík, člen
Počet súťažiacich spolu:
z toho poézia:
próza :
171
99
72
Počet súťažných prác spolu: 309
z toho poézia :
223
próza :
86
Celkový počet ocenených autorov
Z toho počet ocenených autorov Škultétyho rečňovaniek
Ceny Slniečka
Ceny Literárneho informačného centra
Cena JUDr. Petra Škultétyho
31
21
7
2
1
Slávnostné vyhodnotenie súťaže sa uskutočnilo pod záštitou
primátora mesta Veľký Krtíš
Ing. Dalibora Surkoša
XXI. ročník „Škultétyho rečňovaniek“ bol realizovaný vďaka finančnej podpore
Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, Banskobystrického samosprávneho kraja, Mesta
Veľký Krtíš, Matice slovenskej a Literárneho informačného centra.
Poďakovanie patrí spoluorganizátorom: Spoločnosti Augusta Horislava Škultétyho vo
Veľkom Krtíši, Okresnému a Miestnemu odboru Matice slovenskej vo Veľkom Krtíši.
3
Zoznam autorov ocenených prác
XXI. ročníka „Škultétyho rečňovaniek“
I. veková kategória
POÉZIA
1. Adam Lorinčík
2. Stanislava Orlovská
3. Alex Textóris
ZŠ Štefana Daxnera, Rimavská Sobota, Clementisa 13
ZUŠ Jána Melkoviča, Stará Ľubovňa, Okružná 9
ZŠ Štefana Daxnera, Rimavská Sobota, Clementisa 13
Cena Slniečka
Michal Vyparina
ZŠ s MŠ Plavnica 244
PRÓZA
1. Ninka Jatyelová
2. Mária Barnovská
3. Jaroslav Parobek
ZŠ s MŠ Rabča, Rabčická 410
ZUŠ Jána Melkoviča, Stará Ľubovňa, Okružná 9
ZŠ Štefana Daxnera, Rimavská Sobota, Clementisa 13
Cena Slniečka
Faustína Fedáková
Martina Bobová
ZUŠ Jána Melkoviča, Stará Ľubovňa, Okružná 9
SZŠ Bell Amos, Martin, Thurzova 19 A
Čestné uznanie
Nikolas Sendrey
ZŠ Sirk, Sídlisko č.165
II. veková kategória
POÉZIA
1. Ľudmila Lišuchová
2. Adriána Škrková
3. Magdaléna Martišková
ZŠ s MŠ Liptovský Hrádok, Hradná 342
ZŠ s MŠ Rabča, Rabčická 410
ZŠ Topoľčany, J. Hollého 696/3
Cena Slniečka:
Štefan Berky
Alexandra Frniaková
Thomas Bugár
ZŠ s MŠ Krivec 1355, Hriňová
ZŠ s MŠ Liptovský Hrádok, Hradná 342
ZŠ Dunajská Streda, Jilemnického 204/11
4
Čestné uznanie
Rút Jurčová
ZŠ s MŠ Liptovský Hrádok, Hradná 342
PRÓZA
1. Katarína Jančeková
2. Vanessa Jóriová
3. Ema Priečinská a
Ivana Fodorová
Gymnázium Topoľčany, Ul. 17. novembra 1180
ZŠ s MŠ J. Murgaša, Šaľa, Horná 22
ZŠ Andreja Bagara, Trenčianske Teplice, SNP 6
Cena Slniečka:
Viktória Giňovská
ZŠ S MŠ Kapušany, Hlavná 367/7
Čestné uznanie
Bianka Verešová
ZŠ Vinodol, Školská 1
III. veková kategória
POÉZIA
1. a 2. neudelené
3. Romana Hlobeňová
Stella Mányová
Gymnázium Janka Jesenského, Bánovce nad Bebravou
Gymnázium Matky Alexie, Bratislava, Jesenského 4/A
Cena Literárneho informačného centra:
Alexandra Streďanská
Gymnázium Topoľčany, Ul. 17. novembra 1180
PRÓZA
1. Ria Gehrerová
2. Terézia Klasová
3. Ivana Balgová
Gymnázium Janka Jesenského, Bánovce nad Bebravou
Spojená škola–Gymnázium J. Hronca, Bratislava
Gymnázium Janka Jesenského, Bánovce nad Bebravou
Cena Literárneho informačného centra:
Tomáš Belobrad
Gymnázium Janka Jesenského, Bánovce nad Bebravou
Cena JUDr. Petra Škultétyho:
Vanessa Vršánska
ZŠ s MŠ Nenince, Školská 50
5
POÉZIA I. veková kategória
Adam Lorinčík, 9 rokov
ZŠ Š. M. Daxnera, Rimavská Sobota
Zimný čas
Je tu zimný čas,
mrázik štípe nás.
Čižmičky sú vyleštené,
na okienku pripravené –
príde Mikuláš.
Keď odíde dverami,
Vianoce sú pred nami.
Svet sa celý rozžiari,
deťom úsmev vyčarí.
Pani Jeseň
Jeseň prišla po lete,
určite to už viete.
Listy sú už na zemi,
aj orechy s gaštanmi.
Vietor sa nám preháňa,
po lúkach i po stráňach.
Príroda sa chystá spať,
aby na jar mohla vstať.
∗∗∗
Stanislava Orlovská, 9 rokov
ZUŠ J. Melkoviča, Stará Ľubovňa
Skrývačka
Na tvár mi padla
kvapka dažďa.
Spadla mi na nos a líčko.
A vtom som zmokla máličko.
Kvapky sa mi potom skryli.
Našla som ich.
Pod kríčkom.
6
Koruna stromu
Jeseň
Ležím si na lúke.
Strašia ma dlhé strapaté ruky.
Majú červenohnedý svetrík, ktorý im ušila
naša pani jeseň.
Zima
Na bielej zasneženej lúke
robím anjela.
Nado mnou stojí obor s veľkou náručou.
V nej si ticho odpočíva biela vatička.
Jar
Bežím po mokrej lúke.
Vykukujú na nej prvé biele snežienky.
Nado mnou si pospevujú malé sivé vtáčiky.
Robia si úkryty z trávy.
Leto
Ležím na chlpatej lúke,
ktorá je posiata pestrofarebnými kvietkami.
Nado mnou sa rozpínajú veselé ruky stromu.
Chcú ma objať.
∗∗∗
Alex Textóris, 9 rokov
ZŠ Š. M. Daxnera, Rimavská Sobota
Jeseň
Jeseň – teta farebná,
ani maliar takých farieb nemá.
S dúhou ako sestra je,
deti sú z nich vysmiate.
Vetrík sa so šarkanom hrá,
gaštan plody strasieva.
Šípky sa na poli červenajú,
všetci z nich chutný čajík popíjajú.
7
Zima
Zima vzala do rúk moc,
sneh sa valil celú noc.
Jedna vločka, druhá vločka,
všetkým deťom žiaria očká.
Sánky si hneď osedláme
a letíme k starej mame.
Na dvore nás sniežik zláka,
postavíme snehuliaka.
∗∗∗
Cena Slniečka:
Michal Vyparina, 10 rokov
ZŠ s MŠ Plavnica
Škola,
mučiareň žiakov
Mučiareň?
Koza na telocviku
ťa kopne...
Aké mučenie?
Učiteľ kričí
Elektrina vypnutá
na hodine počítačov
Čo je horšie?
Deviataci na vécku
otravujú...
Mučenie
Moja rozbitá hlava
pod oknom v šatni
Mučenie
8
Môže za to Mária Terézia!!!
Nebyť jej, mohli sme sa
MAŤ...
Einstein situáciu zachraňuje...
Houston, máme problém...
Na výlete vlakom
vyprázdňujem do mikroténového vrecka
obsah žalúdka...
Myslím na školu
V knižnici na mňa
spadla polička...
Pre puntičkárov uvediem
i presnú váhu – 10 kíl...
Stále mučenie...
100 x prepísať trest:
Nebudem vymýšľať
hlúpe básničky...
Tak sa zdá,
že nikdy
NEVYHRÁM...
P.S. Tomu, kto zruší školu, dávam odmenu...
Nové trendy
V krčme sú nové trendy,
malinovo - limetková brendy.
Keksy v pepsi sú len pre psy,
šampanské len pre ženské,
rumy len pre pumy,
Ivo si dá pivo
a čo bude pre mňa?
Len džúsová bedňa.
9
PRÓZA I. veková kategória
Ninka Jatyelová, 9 rokov
ZŠ s MŠ Rabča
VYBRANÉ SLOVÁ HROU
Ako sa kobylka Milka hrala na pyšnú princeznú
Jedného krásneho rána sa kobylka Milka rozhodla, že sa bude hrať na pyšnú
princeznú. No nemala žiadne šaty. Rozhodla sa, že si ich sama ušije. Zobrala do kopyta ihlu a
začala šiť. Aby boli šaty rýchlo hotové, šila, šila, až mala kopýtko od šitia krvavé. Popoludní už
boli šaty hotové. Boli neobyčajne krásne, ružové, mali modré pásiky, červené srdiečka a
zopár zelených gombíkov. Keď si ich obliekla, nemýlila sa, bola naozaj prekrásna! Aby bola
naozajstná pyšná princezná, chýbala jej ešte pýcha. Nuž sa vybrala k svojej kamarátke, ktorá
bývala s pyšnou mamou a otcom pytliakom.
"Teta, naučíte ma byť pyšnou?" opýtala sa kobylka.
"Jasné!" odpovedala teta.
"Aby si bola pyšná, nepomáhaj svojim kamarátom, nerozprávaj sa s nimi, nepomáhaj
slabším, buď drzá v škole aj doma, buď namyslená, sebecká a neposlušná!"
Milka sa poďakovala a odišla.
Na obed prišla ku kobylke jej kamarátka myška Bystrouška. Bola chorá, tak sa prišla
opýtať na úlohy. Kobylka by jej aj pomohla, ale spomenula si na tetine rady. Keďže je myška
slabšia v učení, nebude jej predsa pomáhať. A tak kobylka myšku začala ignorovať. Myška
musela ísť domov bez úloh.
Kobylka si ráno do školy obliekla tie šaty, ktoré si sama ušila. Obula si zelené baleríny,
aby jej ladili ku gombíkom. Vzala si aj ružový dáždnik, lebo pršalo. Keď prišla do školy, všade
sa hmýrilo veľa žiakov. Vôbec sa s nikým nerozprávala, ale najhoršie bolo, že ani nikto s ňou.
Kvôli jej pýche na ňu kamaráti zabudli. A tak zostala sama.
Keď prišla Milka domov, bola veľmi smutná a premýšľala, kde sa stala chyba. Vtom sa
kobylka prudko mykla, lebo niekto silno zaklopal na dvere. Bola to jej dobrá kamarátka
myška. "Tvoja pýcha zničila naše priateľstvo!" povedala Bystrouška a zatvorila dvere. Vtedy
sa kobylka zapýrila a pomyslela si, že sa každému ospravedlní. Dokonca sľubovala, že sa už
nikdy nebude hrať na pyšnú princeznú.
Nakoniec jej kamaráti odpustili a kobylka priznala, že obyčajná pýcha je to
najhroznejšie, čo môže existovať.
Ako sa myšiak Miško hral na rytiera
Kedysi dávno v stodole gazdu žil malý myšiak Miško. Jeho snom bolo stať sa rytierom.
"Keby som bol rytierom!" vydýchol si myšiak Miško. "Bol by som suprovým rytierom. Na
brnení by som mal nakresleného ryšavého rysa a na meči korytnačku."
Raz ráno sa myšiak Miško zobudil a rozhodol sa, že si splní svoj sen a bude sa hrať na
rytiera. Zavolal si svojich kamarátov: Bystríka, Abyho a Bylinku, ktorá bude hrať pyšnú
princeznú, ktorú mal Miško zachrániť. Bylinka sa ho opýtala:
"Miško, kde máš brnenie?!"
Ale myšiak Miško sa zasmial:
10
"Bylinka, pôjdeme predsa k strynke kobyle. Tá je kováčka a brnenie mi určite urobí!"
Keď tam došli, poprosili strynku, aby ho Miškovi urobila. Kobyla súhlasila, no na začiatku ešte
pripomenula:
"Bude to dlho trvať!"
Miško chcel strynke niečo netrpezlivo odvetiť, ale Bylinka ho upokojila:
"Neboj sa, čoskoro ho budeš mať."
Keď kobyla zavolala Miškovi, že má brnenie hotové, zavolal Bylinku a svojich
kamarátov, aby s ním išli poň. Keď stáli pred strynkou kobylou, boli veľmi netrpezliví. Brnenie
vybrala z akejsi poškriabanej skrine a dala ho Miškovi. Prikázala mu:
"Miško, obleč si ho!"
Ten si ho obliekol a bolo mu ako uliate. Vyzeral v ňom veľmi pekne. Kobyle sa poďakovali a
odišli. Domov prišli na obed, lebo od kobyly je to dosť dlhá cesta.
Pyšný Miško sa začal hrať s kamarátmi. Hrali sa na skrývačku, šmýkali sa na šmýkačke,
plávali v koryte rieky Torysy, naháňali sa, ale Miško sa v tom nemohol poriadne ani hýbať, a
keď spadol, poriadne to zarinčalo. Postavili si aj skrýšu.
Deň im ubehol veľmi rýchlo, dokonca nemysleli ani na jedlo. Ani nevedeli, že ich
doma čakajú bryndzové halušky.
Večer Miškovi kamaráti odišli. Aj on si išiel ľahnúť a tešil sa, že konečne si splnil svoj
dávny sen – byť rytierom.
O Bylinke
Ocko Obyčaj a mama Obyčajka sa dozvedeli, že budú mať dieťatko. Rozmýšľali, aké
mu dajú meno, ale márne, nič nevymysleli.
Na blízku sa hral Bystrík a dozvedel sa o tom. Nuž sa rozhodol, že uja Obyčaja a tetu
Obyčajkovú navštívi.
Zaklopal na dvere a po chvíli sa otvorili.
„Ahoj Bystrík,“ privítala ho teta.
„Áno, áno, už to viem!“ vykríkol Bystrík.
„A čo vieš?“ opýtala sa ho teta.
„Že neviete vybrať meno pre dieťatko. Ja by som vedel! Keby to bolo dievčatko, volalo by sa
Bylinka, a keby chlapček, volal by sa Obyčajko.“
„Sú to veľmi pekné mená,“ potešil sa ujo Obyčaj a spolu s tetou súhlasili.
Po čase opäť navštívil rodinku a vo vankúšiku spinkalo krásne dieťatko – volalo sa
Bylinka.
„Môžem byť na chvíľu pri nej? Kúpil som jej knihu o kobylke, býkovi a inom dobytku. Všetci
bývali u jedného gazdu."
Teta s ujom mu pekne poďakovali a spolu vypili obyčajný bylinkový čaj, aby boli zdraví.
O BABEJ HORE
(povesť)
Za dvanástimi kopcami stála hora, ktorá nemala meno. Ľudia si pošepkávali, že by ju
mohli zničiť. No nedovolili im to akési baby, čo sa tam chodili radiť. Volali sa: Múdrosť, Láska,
Radosť a Rada. Múdrosť bola múdra, Láska mala všetkých rada, Radosť sa stále tešila a Rada
sa o všetkom radila. Nikto nevedel, o čom sa tie baby radia.
11
V jeden krásny slnečný deň sa horolezci rozhodli, že vylezú na tú horu bez mena. V
tom čase mali tie baby poradu. Keď už boli na samom vrchu, počuli čudesné hlasy. Došlo im,
že to sú tie babizne a počúvali ich.
“Musíme ľudí presvedčiť, že tú horu nesmú zničiť, lebo je to naše dedičstvo!“ hovorila Rada.
„Navyše, keď zničia našu horu, zničia aj nás!“ povedala Láska.
Keď to horolezci počuli, zľakli sa a zutekali do dediny. Ich beh bolo počuť, a tak Láska za nimi
zakričala:
„Na našu horu už nemôžete nikdy liezť, lebo vás potrestáme! Ha – ha – ha! Odteraz sa táto
hora bude volať Babia hora!“
Tak sa aj stalo. Názov Babej hore zostal až dodnes a ľudia ju už nikdy nechceli zničiť.
Za to im baby dovolili chodiť do hory na hríby a čučoriedky. Tak Múdrosť, Láska, Radosť a
Rada sa tam možno radia doteraz.
PRÍBEH MAMINKY, KTORÁ MALA OSEM DETÍ
Mám osem detí. Osem detí je dosť veľa, a tak to niekedy ťažšie zvládam.
Vratko je veľmi zlý. Kričí, píska, stále niečo vymýšľa. Nikolettka je naopak zase veľmi poslušná
a dobrá v učení.
Radšej vám ich predstavím.
„Hej, hej, mamiii..., Vratko mi urobil dieru na ponožke a... a....“ volala Nikolettka. „Dobre, už
stačí!“ hnevala som sa.
„Nikolettka, a ty si prečo rozbila tanier?“
Moja rodinka sa načisto zbláznila! Ešte keď prídu tí traja – Gabika, Mirko a Sára z obchodu v
takej nálade ako Vratko s Nikolettkou, tak dostanem infarkt. No, už prišli.
„A-a-a, vy, čo ste to kúpili?“ zhrozila som sa.
„Kúpili sme hocijaké hračky, aj ty sa môžeš s nimi, maminka, hrať!“ tešili sa.
Mala som pravdu, ja ten infarkt dostanem. Namiesto chleba a mlieka nakúpili plno hračiek.
Vtom počujem krik z kuchyne. Idem sa tam radšej pozrieť. Ale čo, zem je celá zašpinená od
citrónovej zmrzliny. Kto ju otvoril, zjedol a navyše všetko zašpinil? Samozrejme sa nik
nepriznal. Tiborko hovoril na Matúša, Matúš na Jakuba. Tiborka však prezradila špinavá
pusinka od žltej zmrzliny.
Nahnevaná a unavená som si sadla a rozmýšľala, čo robiť. Vtom som zaspala. Aké
prekvapenie ma čakalo, keď som sa zobudila. Bolo čudné ticho. Všetci spali. Kuchyňa, detská
izba boli upratané, knihy pripravené do školy a v zošitoch úhľadne napísané domáce úlohy.
Na stole lístok: „MAMINKA, PREPÁČ NÁM!“
No povedzte, môžete sa hnevať na také deti? Keď som sa uistila, že je všetko v poriadku,
ľahla som si aj ja.
Premýšľala som, aký to bol krásny deň, aj keď bol plný šibalských nápadov mojich detí.
Mám ich najradšej na celom svete.
∗∗∗
12
Mária Barnovská, 8 rokov
ZUŠ J. Melkoviča, Stará Ľubovňa
CESTA MALEJ KVAPKY
Malá kvapôčka padá z neba. Naháňa sa s jemným vánkom a má stovky kamarátov.
Pospevujú si krásnu pesničku:
Padá kvapka maličká.
Má belasé očičká
a žiarivú pleť.
Na zem rýchlo leť!
Kvapka cíti ako ju unáša vánok a sadá na otvorený zelený list.
Odrazu sa lístok nakloní a ona padá na zem. Poleje korienok, z ktorého možno vyrastie belasý
zvonček. Urobila dobrý skutok.
O niekoľko hodín sa vyberie na cestu domov.
Vyparí sa do neba!
∗∗∗
Jaroslav Parobek, 10 rokov
ZŠ Š.M. Daxnera, Rimavská Sobota
ORIGINÁLNE AUTÁ
Bol raz jeden človek veľmi smutný, chudobný menom Vojto Bálint ktorý, si nevedel nájsť
žiadne zamestnanie. Jeho túžba bola, aby raz bol bohatý. Kreslil krásne, originálne autá.
Vystavoval svoje obrazy v meste na námestí. Jedného dňa išiel okolo šéf firmy, ktorá vyrába
najkvalitnejšie autá na svete pán Jakab. Zastavil sa pri Vojtovi, obzeral si jeho obrazy a opýtal
sa :
-Kto maľoval tie obrazy ?
Vojto odvetil : - Ja.
-Máš nejaké zamestnanie ?
- Nemám žiadne, živým sa z toho čo predám obrazy.
- Tvoje obrazy áut sú veľmi originálne. Ak chceš, tak ťa zamestnám u mňa ako dizajnéra áut.
Vojto sa veľmi potešil, že bude mať prácu, ktorá ho baví. Ponuku prijal.
Denne kreslil autá, veľa pracoval ,až sa vypracoval medzi najlepších dizajnérov. Jeho autá boli
veľmi originálne hlavne tvary karosérií. Široko ďaleko nemal konkurenciu. Jedného dňa
navrhol auto, ktoré sa veľmi zapáčilo bohatému Arabovi, ktorý chcel, aby mu ho vyrobili.
Pristúpil k Vojtovi :
-Akú cenu bude mať toto auto ?
13
-Musíme ju vypočítať, ale auto bude určite ojedinelé a drahé, pretože takéto ešte nemá nikto
na svete.
- Na peniazoch mi nezáleží, mám ich strašne veľa. Ak sa toto auto dobre vydarí, tak ťa
kráľovsky zaplatím.
Vojto sa veľmi potešil, pretože konečne bude mať viac peňazí a už nebude chudobný.
O dva dni oznámil bohatému Arabovi cenu auta. –Bude stáť 10 000 000 $ .
-Ak bude stáť toľko, tak nech je čo najskôr hotové. Kedy to bude ?
-Asi o mesiac. Hneď začneme pracovať, ak podpíšete zmluvu.
Arab podpísal zmluvu na výrobu auta. V ten deň prišiel za Vojtom pán Jakab, že ho prihlásil
do súťaže „ Originálne autá „. Súťaž sa bude konať o mesiac. Vojto mal radosť, konečne sa
mu darí .
Auto, ktoré bolo vyrobené pre Araba išlo na súťaž. Na súťaži bolo veľa áut, ale ani jedno
nebolo také originálne ako to Vojtové. Ľudia v súťaži mu poslali veľa hlasov, aj odborná
porota sa vyjadrila, že už tu dávno nemali takého dobrého dizajnéra ako je Vojto. Vyhral 1.
miesto.
Arab bol veľmi šťastný, že práve jeho auto vyhralo. Fotky tohto auta obletel celý svet,
šejkovia mu veľmi závideli. Vojtovi dal ponuku :
-Ak by si bol môj dizajnér a dozeral na výrobu áut pre mňa, budem ťa dobre platiť a staneš sa
bohatým človekom.
-Veľmi rád tvoju ponuku prijmem.
Vojto sa svojou pracovitosťou z chudobného vypracoval na bohatého človeka.
∗∗∗
Cena Slniečka:
Faustína Fedáková, 9 rokov
ZUŠ Jána Melkoviča, Stará Ľubovňa
KEBY SOM TAK MOHLA LIETAŤ
Raz, keď som spala, začal sa mi snívať sen.
Ten sen bol o vtáčikovi menom Čvirik.
Lietal po oblohe, pod oblakmi bielymi ako sneh.
Bol to úžasný pohľad.
Ani si nechcem predstaviť, že to bol iba sen.
A ten vtáčik si lietal a lietal.
Musí sa cítiť dobre, myslela som si. Aj ja som roztiahla ruky, aby som mohla odletieť. Nič sa
nestalo. Až keď som rukami začala hýbať odhora dole, nadvihol ma vietor.
Letela som pomaly hore k oblakom. Stále som kývala celými rukami ako orol, ktorý sa vznáša
nad zemou. Srdce mi bilo silno ako bubon, ale ja som otvárala oči, nech vidím svoj domov.
Podarilo sa mi pristáť.
A keď cela rodina sadla k stolu, porozprávala som im svoj zážitok o lietaní.
Sen sa mi prisnil, keď som bola ešte malá. Odvtedy sa mi sníva už úplne niečo iné. Škoda.
14
MRAVČEK A KVAPKA
Z vysokého stromu letí lístok pomaly, pomaličky a potichučky si obzerá ako vyzerá príroda.
Potôčik krásne štebotá a stromy majú krásne červené , zelené ,
hnedé a žlté listy. Jeden za druhým padajú dole. Konáre už nemajú skoro ani jeden lístok.
Za mrakmi sa spustil dážď. Jadna kvapka spadla na lístok, druhá na trávičku. Kvapka sa
spustila na zem k mravčekovi. On sa pýta: Odkiaľ si?
Kvapka mu odpovedala: Ja som z neba. Volám sa Barborka. Bola som skrytá za oblakmi, a ty?
Ja žijem tu, v zemi aj s celou mojou rodinou. Ak chceš zoznámim ťa.
Ale Barborka smutne povedala: Nestihnem sa s nimi zoznámiť. Ale môžeš ich rýchlo zavolať,
lebo o malú chvíľku puknem a oni sa môžu zo mňa napiť.
Usmiala sa a praskla.
∗∗∗
Martina Bobová, 10 rokov
SZŠ Bell Amos, Martin
MÔJ SPLNENÝ HOKEJOVÝ SEN
Píše sa rok 2012 a opäť sú tu Majstrovstvá sveta v hokeji!
Na tých minuloročných sa nám nedarilo, čo som ja ťažko znášala. Minulý rok som tiež písala
o hokeji a môj príbeh sa končil vetami: „...aj keď nám to tento rok nevyšlo podľa mojich
predstáv, v mojom sne sme sa stali víťazmi...a poviem vám, mnohé sny sa plnia. Takže, tešte
sa!“
Ako som minulý rok končila, tak teraz začínam. Verím v sny. Verím v dobrú energiu, verím
v hokej!
Tento rok som sa pripravila na majstrovstvá výborne – vypraný dres, vlajky, šály, parochne,
nálepky, zástavky na auto... Povedala som si, že žiadny zápas nezmeškám. Čím viac
pozitívnej energie bude pri televízoroch, tým lepšie!
Ja som bola pripravená, ale mala som pocit, že ľudia okolo mňa neverili, stále som počula len
samé „máme v skupine silných súperov“, „veľmi rýchlo skončíme“, „ten nový brankár, taký
neznámy...“, „to bude fiasko“...
A tak sa začal šampionát. Ľudia neverili, našim sa nedarilo. Ale ja som verila, že sa to zmení,
že to príde...a ono to prišlo! Zdolali sme USA, Kazachstan, Švajčiarsko, Francúzsko – a začala
byť nádej, ľudia začali veriť, povzbudzovať a v mojom meste to vrelo ako v kotle!
Všade postávali hlúčiky ľudí, tešili sa z víťazstiev našich a postupne sa z Jána Laca
(neznámeho brankára) stával hrdina.
Ľudia sa viac usmievali a poviem vám – pristalo im to! Deti v školách pozerali priame prenosy
a výsledok? Víťazstvo nad Kanadou a postup medzi štyroch najlepších. V našom meste,
Martine, to bol dôvod na nainštalovanie veľkoplošnej obrazovky. Strašne som sa tešila, že
pôjdeme celá rodina do mesta a konečne na vlastnej koži pocítim atmosféru hokeja a dúfala
som, že aj výhry.
15
Všetci sme sa vyobliekali do dresov, na hrdlá si dali šály Slovenska, do rúk vzali trúbky a išli
sme na námestie povzbudiť našich chlapcov, ktorých čakal strašne ťažký zápas s Čechmi.
Mám rodinu v Čechách – Čechov ľúbim, rada chodím do Čiech, páči sa mi tam...ale teraz to
bol jednoducho súper, žiadna rodina, žiaden brat!
Začal sa zápas Slovensko – Česko. Keď sme strelili prvý gól súperovi, na námestí začal ošiaľ,
ľudia skákali, výskali, tešili sa... Mama dokonca tak vyskočila, že jej slnečné okuliare
(podotýkam, Dolce Gabanna) padli na zem a sklíčko z nich vyletelo. Viete, ako zareagovala?
Nasadila si ich také vybité na oči, smiala sa a vôbec z toho nerobila vedu.
Stále sme hrali výborne. Atmosféra gradovala, keď sa zápas prehlboval do tretej tretiny. Naši
hrali ako o život a po zaznení sirény oznamujúcej koniec zápasu za stavu 3:1 pre Slovensko
začala na námestí taká radosť, akú som ešte v živote nezažila. Ľudia, ktorí sa nepoznali, sa
objímali, dievčatá od radosti plakali, deti skákali a všetci spolu sme vytvárali jedno bielomodročervenú masu, ktorá šírila neskutočne dobrú energiu. Z môjho 40-ročného ocina sa
stal malý chlapec, ktorý sa nehanbil kričať, poskakovať a tlieskať!
Celú cestu domov sme videli natešených ľudí, ktorí držali v rukách slovenské zástavy a boli
hrdí na to, že sú Slováci! Slzy v očiach, pokoj v duši!
Až doma som si uvedomila, že bez medailí naši chlapci neodídu! Už teraz sa mi splnil sen!
Vedela som, že sa raz musí splniť, a splnil sa.
Jasné, že sme boli fandiť aj na zápase Rusko-Slovensko. Síce sme prehrali 6:2, aj som si
poplakala, ale strašne ma prekvapila reakcia ľudí v meste – nikto nenadával, všetci boli
usmiati, aj keď sme skončili druhí. To ma potešilo najviac. Pre nás všetkých Slovákov boli naši
hokejisti víťazi! K majstrovskému titulu nám chýbal už len krôčik.
Konečne po dlhej dobe sa nám podarilo, ako to hovorí moja sestra, uchmatnúť Rusom
striebro. A viete čo? Podľa mňa to nebolo striebro, ale biele zlato!
∗∗∗
Čestné uznanie
Nikolas Sendrey, 11 rokov
ZŠ Sirk
O MESTE A CHLAPCOVI BEZ MENA
Kde bolo alebo nebolo, bolo jedno mesto, ktoré nemalo meno. V tomto meste žil
chlapec, ktorý tiež nemal meno a pokrikovali na neho: “Aha, ide bez mena...” Chlapcovi to
bolo veľmi ľúto a rozhodol sa, že to musí nejak zmeniť!
Rozhodol sa, že zájde za kráľom. Ten predsa všetko vie a pomôže mu! Tak sa aj stalo.
Hneď sa aj vydal na cestu. Išiel dlho, až nakoniec prišiel do kráľovského mesta. Mesto bolo
veľké a celé obkolesené múrom. Bránu strážili stráže a hneď sa ho pýtali na meno. Keď im
odpovedal, že on nemá meno, najprv to brali ako zábavku a veľmi sa smiali, ale keď chlapec
ani potom nepovedal, ako sa volá, hnevali sa, prečo si z nich robí srandu a hodili ho do
žalára. Chlapec mal šťastie, lebo ich dohadovanie začul kráľ.
16
Na druhý deň ho prijal vo svojej komnate a pýtal sa ho, odkiaľ prichádza a prečo nemá meno.
Chlapec vysvetľoval, že ich mesto nemá meno a ani na druhú časť otázky odpovedať nevedel.
“To je čudné, že nemáš meno. Nejaké pekné teda vyberieme!”
Kráľ pomenoval mesto Martin a chlapcovi sa toto meno tak zapáčilo, že aj on si pýtal
dovolenie, aby sa volal rovnako, ako jeho rodné mesto. Kráľ mu to dovolil a tak sa Martin
rozradostene pobral do Martina a všetkým povedal o svojom mene a stretnutí s kráľom.
Potom sa mu už nikto nesmial, že nemá meno. Práve naopak! Mal krásne slovenské
meno a veľa ľudí potom dávalo toto meno svojim deťom...
∗∗∗
POÉZIA II. veková kategória
Ľudmila Lišuchová, 15 rokov
ZŠ Hradná, Liptovský Hrádok
Budúcnosť v prázdnej nádobe
Môžem ju
mať akú chcem
môžem do nej
vložiť sen
Môžem ju
prevrátiť
hore dnom
presadiť strom
Môžem ju
odhodiť
preč
vytiahnuť
meč
a bojovať
Nemám sa
čoho báť
Je tu.
Sedí na polici
...a pomaly do nej sypem kakao
17
Veštenie z čajových lístkov
Zvláštne, celý život sa zmestí na jednu podšálku...
Z čajových lístkov
ti skladám
budúcnosť
tmavé úlomky
putujú po porceláne
hľadajú si miesto
tak pozri na ne
poviem ti,
čo šepkajú
Chceš?
čakáš úder
mení sa
hladina oceánu
prilievam
do mokrých obrazov
vodu.
slanú
a tebe...
dám svet
bez pretvárky
a klamu
vchádza mier
slnečné lúče,
z dvier
otvorených
len pre teba
tvoja vlastná cesta
priamo z taniera...
... až ku mne
18
Čas
čas...
spája
a rozdeľuje
nás
ženie sa...
časovou osou
do hlbokého lesa
zajtrajška/budúcnosti
čas...
piesok ho márni
v presýpacích
hodinách
mení na prach
všetko
čo si pamätáš
Všetko je neisté
Všetko je neisté
stojím
na vratkej stoličke
... v slepej uličke
... na konci sveta
čas...
stáča
do letokruhov
zdrapy
histórie
ešte som len dieťa
raz...
... budem ako vy
lebo vie,
že naň sa nezabudne
nechystajte
mi vopred okovy
neviete kto som
... a čo urobím
nájdem si svoju cestu
dajte mi čas
ja sa už nestratím,
dokážem viac
∗∗∗
19
Adriána Škrková, 14 rokov
ZŠ s MŠ Rabča
BestFiction 2012
HAIKU
Február
Zlatá legenda
svätovalentínsky boom
únik podstaty
Marec
Čítanie knihy
brána do čarovných snov
výkrik pointou
Máj
Májové lásky
ústami pod čerešňou
vyznáme city
Nedeľa
Vôňa koláčov
láskou nám rozvoniava
nedeľné ráno
Kameň
Hrátky pri vode
kameň víri hladinu
dvojitá žabka
Prach
Voľne lietajú
a tancujú vo svetle
zrniečka prachu
Hmla
V pavučine dní
slová visia vo vzduchu
zahalené hmlou
Mačka
Teplo domova
čierny strážca podsvetia
sedem životov
Buk
Dve srdcia v buku
prúdia miazgou života
duby váľajúc
Priateľ
Najviac sa ráta
mať psa za kamaráta
vylízať sa z rán
Tieň
Pohne sa so mnou
môj verný následovník
nikdy nezradí
20
Apríl
Lapiť druhý dych
dá Zemi príležitosť
bláznivý apríl
Sonet samoty
celý byt ešte rozvoniava
po kvetoch z tvojho pyžama
pod mokrými mihalnicami
ostal obraz posledného rána
káva a rozliate mlieko
po precitnutí z bezsenného sna
zmizol účes v pralese peria
kvíli telefón a ty sa smeješ
Triolet
smeješ sa do zbláznenia
že kotúľaš do kopca balvan
skropený sizyfovským potom a slzami
povedz, povedz, povedz,
kto si, miláčik?
zlodej, lump či vdovec?
povedz, povedz, povedz,
má to jeden háčik...
to ja som ten lovec,
to ja som ten lovec,
povedz, povedz, povedz,
kto si, miláčik?
dúhové spektrum v tvojich očiach
potichu premiešaš lyžičkou
káva ti už dávno vychladla
∗∗∗
Magdaléna Martišková, 11rokov
ZŠ J.Hollého, Topoľčany
Diktátová mapa
Linajky sú ako vrstevnice
a každé písmeno ukrýva kód.
A každý kód má červené líce.
A ja sa hanbím,
že za cestu do pravopisu
som dnes nedostala
ani bod.
21
Zošitové otázniky
Kreslím si slová
na okraj zošita.
Píšem si obrázky
na každú vec.
Váham,
kým zahnutého rožku
sa opýtam
A on mi odpovie
len :
KUK ZVEDAVEC !
Stratené mesto
Mapám na obruse
vymýšľam príbehy
o opustených krajinách
s cestami.
Slnko suší
roztrúsené omrvinky,
z tej výšky sú domami.
A ľudia niekde odišli,
keď čajovú rieku
vpili nite.
Aj názov mesta raz vietor odfúkne:
„MALÉ ZABUDNITE“.
∗∗∗
Cena Slniečka:
Štefan Berky, 12 rokov
ZŠ s MŠ Krivec
Pieseň malého Róma
Na tej Poľane priezračný vodopád tečie,
ja tam pôjdem a zoberiem si dva meče.
Jeden meč zapichnem do takého stromu,
čo bude cez celú horu.
Druhý otočím k nebu a zaspievam pekný tón:
,, Nehanbím sa za to, že som Róm.“
Keď ten strom spadne,
bude tam rovina
tu bude žiť moja rodina !
22
Alexandra Frniaková, 13 rokov
ZŠ s MŠ Hradná, Liptovský Hrádok
XXX
Nastal večer,
ponoril sa do tmy.
Do vody načrel,
vytiahol chumáč hmly,
čo nenašiel cestu domov.
Blúdil v myšlienkach.
Korene pochodov
uväznených v diaľkach.
XXX
Natiahol sa ku slnku.
To malo vedieť smer.
Utopil sa vo smútku.
Cválam do siete,
odhodím zábrany.
Zmením zmysel vete,
pokorím zákony.
Jeho pery šepkali
nenaplnené sny.
Nespočinuli
prekročili....
Rútim sa vlnami
opačnej zeme.
Bránim sa údermi,
ktoré sú vo mne.
XXX
Gaštan odhodí listy,
vraj sa nerýmujú.
Pritom si je istý,
že ďalšie sa budú.
Kôra zvädla.
Či len úsmev?
Uväznili svetlá
do iných pásem.
Nejestvuje iskra
v zväzku tulipánov.
Zakryjeme zápalku,
na nebi je nov.
∗∗∗
23
Thomas Bugár, 13 rokov
ZŠ Jilemnického, Dunajská Streda
Už je ryba na háčiku
O
O
OO OO
OOOOOO
otvára ryba ústa
posiela bledé bubliny
hrboľatej hladine tam hore
možno by radšej plávala si
niekde ďaleko na obzore
tu čaká iba na červíka
nič nikde nevraví
a mne sa vybaví
vojde do hlavy
obrázok
háčika
ako
sa
tej
ryby
vnútorne
do krvi dotýka
Plavák
Pláva
plavák
po hladine,
Rybári
podskakuje
pokojne.
Hovoria nám
tichí blázni.
Ale my sme veselí.
Ja a otec
skoro ráno
vyplávame z postelí
a kým slnko
vyjde hore
smejeme sa pri rybníku
dnes na obed bude amur
už sa hojdá
na háčiku.
Láka ryby.
Skúša šťastie.
Ach, jaj !
Skoro utopil sa...
Ale...!
....táto rybka už viac
nevyrastie...
24
Čestné uznanie
Rút Jurčová, 12 rokov
ZŠ s MŠ Hradná, Liptovský Hrádok
RADOSŤ
LÚKA
Je
ako
kvapka rosy
po dlhom suchu
zavlaží
zem
plná kvetov
plná pochopenia
sa snaží
stlmiť
naše starosti
a otvoriť nám
svoju náruč.
ŠÁL
JABLOŇ
pletie
naše nitky
života
keď čakáme
na odpoveď
nežný
biely kvet
čaká
na odlet
kým otvorí
svoju dlaň
PRÓZA II. veková kategória
Katarína Jančeková, 14 rokov
Gymnázium Topoľčany, Ul. 17. novembra
Čerešňový šampón
Neskutočne ma oziabali nohy. Možno preto, lebo som nemala ponožky... že som bola
vonku v strede decembra, že jarný kabát včera nepozeral predpoveď počasia.
Nebola som ani učesaná, hnedé vlasy mi padali v prirodzených vlnách na plecia a šírili vôňu
čerešňových kvetov maminho značkového šampónu. Schovávala ho vzadu na polici nad
vaňou, šetrila si ho, dávno bol po záruke, ale chemikálie zrejme neumierajú. Celá kúpeľňa
voňala čerešňami s vanilkou.
Oči mi obklopoval jemný odtieň červenej od tej trochy spánku, čo som mala, alebo skôr
nemala, minulú noc.
25
Ešte nesnežilo, ale zdalo sa, akoby na tráve spočívala námraza. Biely povlak obaľoval každé
steblo zvlášť.
Ocitla som sa v strede prázdnej ulice a nehľadala nič konkrétne, na čo by som mohla
myslieť. Teplota pomaly klesala. Vedela som, že by som sa mala otočiť, a tak sa uchrániť pred
poriadnym prechladnutím, ale nechcelo sa mi vracať sa späť do toho prázdneho domu.
Bola preč, nechala mi všetko, čo by som mohla potrebovať, ale...čerešňového šampónu už
len na jedno umytie. Posledné.
Snažila som sa zamestnať myseľ inými myšlienkami, aby som aspoň na chvíľu zabudla na
to, že totálne mrznem. Už som cítila ako mi z vlasov odlietajú guľaté čerešňové lupienky,
vietor ich krčí každý zvlášť ako miniatúrne papieriky, čo nechávala mama na chladničke pod
obrovskou magnetkou a potom sa hnevala, že sme si ich nevšimli.
Oči sa mi pomaly zatvárali s každým krokom po kamenistej ceste...
„Čo je to za cinkanie... a kde som?“ spýtala som sa v duchu.
Prinútila som ťažké viečka, aby sa otvorili. Prižmúrila som oči, keď jemné svetlo preniklo až
k nim a pohľadom prechádzala po bielej miestnosti, kde som sa ocitla. Nos mi pošteklil ostrý
zápach čistiaceho prostriedku a ja som sa zamračila.
Pocítila som na mojej pravej ruke teplo a kútikom oka som zazrela osobu dívajúcu sa na
mňa. Žmurkla som predtým, než som zaregistrovala, kto držal moju studenú dlaň.
Jeho dokonale nagélované blonďavé vlasy s nádychom hnedej mu trčali do strán a upieral
na mňa oči najmodrejšej farby, akú som kedy videla. Pery mal vysušené od teplého vzduchu
a teraz jemne sa mu zvlnili aj úsmevom...
„Si tu... konečne...“ prehovoril.
Počula som, ako škrípajúc odsúva stoličku a papiere, ktoré ho zamestnávali.
- Tak, prosím, - zadíval sa zamračený do vitríny po pravom boku, ktorá ho dopoly prekryla
a niečo v nej narovnával.
...- Prosím !... Prajete si ?... Niečo ?! – prekrúcal modré oči s rukou zapretou o pult.
- Priniesla som čerešňový šampón. Už nemá vrchnák a zadná strana je celá olúpaná.
Musela som ho niesť opatrne... Zohol hlavu trochu nižšie, tak, aby si ma prezrel spoza okuliarov, pozrel raz doľava, raz
doprava, potom zas na mňa. Na upravenej hlave sa mu nepohol ani jeden svetlý vlas.
- Máte recept ? - skúsil miernejšie, hoci sa mu v tóne hlasu nepodarilo skryť otrávenie.
- Nemyslím si, že na to je treba recept. - Zvýšená teplota ? Zapálená hrdlo ? Nádcha ?... – začal sa opäť prehrabávať v polici vedľa
seba.
Nohy ma prestali oziabať. Zvykli si na chlad.
Vietor mi prestal lepiť o líca zvlhnuté vlasy. Vôňa sa z nich stráca. Zvykám si.
Prestanem na ňu myslieť. Tak týždeň.
26
Niekedy mám pocit, že dievčatkám sa nedá rozumieť...
Keď som sa konečne prebudila, slnko už viselo vysoko na oblohe, jemný vetrík sa
pohrával s mrakmi a s mojimi vlasmi tancoval pomalý tanec, ktorým si získal moju priazeň.
Avšak na tráve sa ešte držali kvapky rosy, z čoho som usúdila, že nebude viac než osem
hodín ráno. S hlasným zívnutím som sa podvihla na lakte z môjho machového vankúša.
Na lúke bolo však aj cez krásny deň pusto. Žiadne vtáky, bzučiace včely, alebo len tak
poletujúce pestrofarebné motýle. Nikde nič. Len neďaleko miesta, kde som ležala, šumel
potôčik čírej vody, pomaly stekajúci z kopca až k neďalekému jazierku. Povzbudená
vyhliadkou chladného potešenia som s novým elánom vstala a prešla k nemu.
Opláchla som si tvár a potom sa z neho napila. Až do doby, kým som si nenamočila pery
som netušila, aký strašný smäd vlastne mám. Hltavo som pila a sledovala kolieska, ktoré
vytvárali moje ruky zakaždým, keď sa ponorili.
V odraze som zbadala nejakú postavu stojacu na opačnom brehu a zdvihla som hlavu.
Malé, ryšavé dievčatko v bielych šatočkách ku mne natiahlo ruku.
„Zdravím ťa,“ prednieslo detským, neobyčajne vysokým hláskom a usmialo sa na mňa.
„Ahoj,“ odpovedala som, utrela si ruky do trička a pomaly sa postavila. „Kto si?“ opýtala
som sa a omočila si nohu do vody.
„Ja?“ udivilo sa dievčatko a spravilo pár drobných krôčikov smerom ku mne. „Ja som
predsa ty!“ vykríkla a jej hlas sa podivne zmenil. Vlastne sa začala podivne meniť aj ono. Už
predo mnou nestálo to pekné malé dievčatko v detských šatôčkach, ale bytosť nepodobajúca
sa ničomu, čo som kedy videla. Bola zahalená do čudne vyzerajúceho čierneho habitu a jej
tmavo modrá tvár bola divne deformovaná rôznymi ornamentmi.
Ale najhoršie na tom celom boli oči. Pod hustým obočím sa klenuli ako dva veľké žlté
mesiace v splne. Keď ohrnula peru v hrozivom úsmeve, odhalila pár skazených, do špičky
obrúsených zubov.
Ľakom som vydesene zacúvala.
„Ty nie si ja... ty si diabol!“ vykríkla som a spadla na chrbát, akoby ma tam odhodila
neviditeľná sila. Očami som však stále sledovala ten desivý výjav.
Zrazu sa príšera rozutekala po vodnej hladine a o pár sekúnd sa už týčila vysoko nado
mnou.
„Správne! A ty ideš so mnou!“ spustila hurónsky smiech. Začala som sa mykať a kopala
som na všetky strany, bez ohľadu na to, čo sa so mnou dialo. Náhle ma však pohltila temnota
a ja som stratila vedomie.
Prudko som sa posadila na posteli. Odtackala som sa pred zaprášené zrkadlo, čo viselo
oproti mojej postele. Uprostred neho sa tiahla cikcakovitá puklina. Na chvíľu som zazrela svoj
odraz. Presne, ako v tom sne. Vystrašilo ma skôr, že som bola človek a nie netvor, ktorý som
teraz. Je to pre mňa nepredstaviteľné. Spokojne som sa usmiala a zobrala misku, v ktorej
bola modrá farba, spolu so štetcom. Opatrne som si domaľovala na krk ďalší ornament.
Tentoraz to bola silueta malého dievčatka.
Začula som dobre známy zvuk.
Natiahla si tmavý habit...
∗∗∗
27
Vanessa Jóriová, 12 rokov
ZŠ s MŠ J. Murgaša, Šaľa
Bludisko
Bez ohľadu na to, kto čo vraví, svet je jedno obrovské bludisko. Klbko čiar v časopise pre
deti, po ktorých musia drobné prstíky prechádzať a vyfarbovať ich. Na konci väčšiny čiar
čakajú pasce a nástrahy, no na konci jednej sa blýska žiarivá truhla s pokladom. Ale na rozdiel
od tých detských prstíkov sa človek nemôže jednoducho vrátiť späť na začiatok a zvoliť si
správnu cestu. Prejde jednými dverami a ostatné sa navždy uzamknú. To je krutá realita
života. Aspoň ona tomu verila...
„Je mi to naozaj ľúto, Natália, ale naše vydavateľstvo sa Vašu knihu rozhodlo nevydať.
Samozrejme, píšete veľmi dobre a váš námet je vskutku zaujímavý, ale v dnešnej finančnej
situácii si musíme veľmi bedlivo voliť projekty, do ktorých pôjdeme. No dúfame, že sa s vašim
menom v budúcnosti stretneme...“
Vzdychla si a pritlačila si rukopis k hrudi. Zaťažená sklamaním a beznádejou, vyteperila sa
z miestnosti a zavrela za sebou dvere. Samozrejme, že sa riaditeľ snažil peknými rečičkami
odľahčiť jej sklamanie... Dúfame, že sa s vašim menom v budúcnosti stretneme... Nie! Myslel
tým: Dúfame, že už nikdy viac nebudete mrhať našim drahocenným časom...
A vtedy po prvý krát uverila slovám otca.
„Písanie pre teba nemá budúcnosť, Naty. Ale keby si šla na ekonomiku...“ jej otec chcel
dcéru manažérku. Pff. Jeho snaha prinútiť svoju dcéru študovať niečo, čo ju ani najmenej
nezaujíma, bola poľutovaniahodná. V tej chvíli si bola istá, že sa otec mýli.
Ale nemýlil sa.
Ešte pred mesiacom bola presvedčená, že jej kniha bude budúci bestseller. Predstavovala
si svoje meno na chrbte hrubej knihy... No a dnes túto predstavu hlboké sklamanie navždy
zakopalo do zeme.
xxx
„Dcérka, som tak veľmi rád, že ťa prijali na vysokú!“ Otcove oči priam svietili hrdosťou.
Natália sa opatrne vykrútila z jeho objatia. „Však hej, ocko. Mal si pravdu.“
„Ja mám vždy pravdu, ty moja maličká ekonómka,“ usmial sa on a venoval jej láskyplný
pohľad.
A tak skončila na vysokej.
Ekonomika, manažment, podnikové hospodárstvo... Nerozumela tomu. Nerozumela
ničomu z toho. Nebola šťastná, no predsa bola. Bola šťastná, lebo bol šťastný aj otec,
pretože si myslel, že je šťastná. Zmätok, nie? Ale je niekto naozaj šťastný, ak je šťastný len
kvôli tomu, lebo sú jeho najbližší šťastní z jeho rozhodnutia?
Ako darček za dobré výsledky dostala od otca mačku.
„Kúpil som ho od susedky,“ pochválil sa. Jeho susedka pani Nováková bola známa svojimi
mačkami – útlymi a drsnými i tlstými a chlpatými. Chovala mačky všetkých druhov a mala ich
v tom malom byte napchatých asi tucet, všetky s menami a ružovými obojkami.
Jej kocúr bol čierny a mal dva mesiace. Na znak vďačnosti ho pomenovali Róbert – po
ockovi.
xxx
28
Rob rástol ako z vody. Bol to vskutku krásny kocúr, s dlhými svalnatými labami a večne
švihajúcim chvostom. Jeho temná čierna srsť sa na slnku rozžiarila stovkami odtieňov tmavej
a atramentovej. No a za obzvlášť slnečného počasia by bola odprisahala, že sa jeho chlpy
lesknú na zeleno a na fialovo. Ale jeho správanie bolo tak nemožné, ako bola jeho srsť pekná.
Keď Rob behal po byte, bolo to ako keď sa zo skalnej steny odlomí obrovské kusisko a to sa
s hrmotom valí po ceste, valcujúc jedno auto za druhým. Tak pôsobil i kocúr, keď bežal po
tých najvyšších poličkách a šikovne sa vyhýbal Natáliiným rukám, snažiacim sa zovrieť jeho
štíhle čierne telo. Ako nespútaná divoká vlna sa valil z jednej miestnosti do druhej, energicky
švihajúc nohami, a ten dlhý čierny chvost za ním len tak povieval.
Každý deň sa obtieral okolo menšej skrine, vyskakoval na ňu, zoskakoval z nej, mňaukal,
prskal a škriabal ju, kedykoľvek sa mu naskytla príležitosť. Natália ho nestíhala odháňať od
skrine plnej najrozličnejších vecí a Rob sa okolo nej motal znova a znova. Dvierka skrine boli
kompletne rozškriabané škrabancami hlbokými snáď centimeter.
A preto Natáliu tak veľmi prekvapilo, keď kocúr zo dňa na deň ochorel.
xxx
Kocúr odmietol zdvihnúť hlavu z rohožky, na ktorej sa rozvalil. Na tom by nebolo nič
zvláštne, keby Rob nebol Rob, ale kadejaký lenivý dedinský kocúr. Lenže lenivosť a Rob sa
jednoducho nezlučovali dokopy. Natália si z toho, samozrejme, ťažkú hlavu nerobila. Vrásky
sa jej beztak večne zračili na čele, keď hľadela do kníh z ekonomiky a snažila sa pochopiť tie
chaotické skupiny viet v snahe pripraviť sa na blížiacu skúšku.
No kocúr sa nechcel pohnúť ani na druhý deň, ani na tretí. A na štvrtý deň sa dokonca
nedotkol ani lahodne rozvoniavajúceho tuniaka, ktorého mu naservírovala priamo pod
ňufáčik. Natália ho vzala k veterinárovi, no po jeho diagnóze sa jej neuľavilo, vrásky sa jej
dokonca ešte väčšmi prehĺbili. Vraj sa nič nedeje a kocúr je zdravý ako rybička. Po jeho
tvrdení musela Natália v duchu odfrknúť, no svoje pochybnosti si nechala pre seba
a nastúpila do auta.
Slnko váhavo rozostrelo mraky, aby mohlo zem obdariť niekoľkými teplými lúčmi. Vtedy si
Natália všimla ďalšej nezvyčajnosti – Robova srsť, tá nádherná saténovo jemná srsť, sa
v lúčoch neleskla, priam naopak, akoby zmatnela. Každopádne to, čo bolo kedysi farby
meniacou nádherou, bolo teraz matné, bez života, len chabý tieň niekdajšej krásy kožúška.
A Rob chradol ďalej a ďalej. Strácal sa jej pred očami, jeho sila akoby unikala vzduchom
každým jeho výdychom. Kocúr sa zanedlho premenil na biednu schránku niekdajšej divokosti
a sily. Málokedy sa zdvihol zo svojho pelechu, a keď sa tak aj stalo, nebolo po jeho istom,
svižnom kroku ani stopy. Vliekol sa s hlavou zvesenou a chvostom ťahajúcim po zemi.
No čo sa postupom času z kocúra nevytrácalo, bol lesk v jeho očiach. Zakaždým, keď do
nich Natália pozrela, videla v nich radosť a zmes iných šťastných pocitov, akoby sa všetok
život z kocúrovho tela sústredil do jeho zelených zreníc.
xxx
Aj v jednu zamračenú stredu si Natália kľakla k Robovi a dlho, predlho, ho hladila po lese
tmavej srsti. A zrazu... Kocúr sa unavene, ako človek, prebudený z hlbokého spánku,
vyštveral na vratké laby a potácavo, no neoblomne sa pustil vpred. Natália ho zmätene
nasledovala a kocúr kráčal čoraz rýchlejšie a rýchlejšie, až napokon zastal pred dobre
29
známou, kompletne rozškriabanou skriňou. Vtedy na ňu uprel žiarivý pohľad očí a ona
pochopila, čo tým myslí... čo tým vždy myslel...
Opatrne otvorila dvierka a odhalila tak množstvo neporiadku na poličkách. Vtedy kocúr
živo vyskočil do vzduchu a usadil sa na akejsi kope papierov... Nie kope papierov! Jej
rukopisu! Jej knihy! Teraz jej to už dávalo zmysel...
Nech bol ten kocúr čímkoľvek, Rob nebol obyčajným zvieraťom. Za celý rok svojho života
sa snažil dostať do skrine, k rukopisu, a poukazoval na jeho prítomnosť tak, ako len vedel.
Škriabal, driapal, mraučal, skákal... A ona si to nevšímala. A tak ako plynul čas, zabudla na
svoju knihu... rovnako chradol i on...
Natália si ho šťastne privinula k hrudi, vediac, že to, čo k sebe túli, bolo znamením. Odkiaľ
sa vzalo a prečo nadobudlo podobu mačky, sa pravdepodobne nikdy nedozvie, ale vďaka
nemu konečne pochopila to hlavné: pravdu.
Natália si spomenula na bludisko, ku ktorému prirovnávala svet. Áno, kariéra spisovateľa
je skutočne ako bludisko s rôznymi východmi, a hoci za niektorými číhajú pasce a nástrahy,
za inými na ňu číha odmena. Ona vyšla von východom, za ktorým na ňu číhala hlboká jama
sklamania a beznádeje a odmietla prijať skutočnosť, že sa dokáže vrátiť na začiatok bludiska,
skúsiť inú cestu a skúšať znova a znova.
V ten večer rozposlala rukopis do piatich rôznych vydavateľstiev...
Nový začiatok
Je len skutočne málo miest, kde si človek aj uprostred davu pripadá neuveriteľne
opustený. Naša dedina sa do tej hŕstky rozhodne radila.
Nedialo sa tam nič. Absolútne nič. Každý deň sa navlas ponášal na ten predošlý. Mohli by
ste pokojne každú hodinu sedem dní v týždni natočiť niekoľko minútové video a všetky
nahrávky skĺbiť navzájom a vzniklo by z toho... nič. Neuveriteľne nudná, stereotypná
skutočnosť, ktorá mi už liezla hore krkom.
Náš predošlý byt v meste vôbec nebol dokonalý a mama to vedela. Mal však niekoľko
pozitív - a jedným z nich bola určite skutočnosť, že sa naokolo rozliehala aspoň nejaká
civilizácia. Z okna ku mne doliehalo hučanie áut, nad hlavou mi často zahrmelo lietadlo
a ľudia pod nami sa ako vždy niekam náhlili. Každý deň bol nejakým spôsobom výnimočný
a zaujímavý. Iróniou bolo to, že nám to s mamou liezlo krkom.
Moja mama nikdy nič nedokázala a prácu menila skoro tak často ako plány do
budúcnosti. „Raz pôjdem na vysokú,“ vravela mi pri obede, „a zamestnám sa ako lekárka či
manažérka.“ Skutočnosť bola od jej slov však na míle vzdialená. Vrchol jej kariéry nastal
vtedy, keď ju na pár mesiacov prijali za sestričku – a prepustili hneď nato, ako zistili, že aj
napriek štúdiu na strednej sa jej zdravotnícke vedomosti rovnajú nule. Našu situáciu sa jej
aspoň na čas podarilo stabilizovať, keď našla Johna.
John bol presne taký typ muža, po ktorom ženské v strednom veku tak nepochopiteľne
bažia. Bol z Anglicka – exotika. Jeho finančná situácia bola viac než ideálna – pracoval ako
manažér v dajakej firme. Nepil, nefajčil a keď polovica mužov sveta vrieskala pri futbale, on si
čítal knihu pri horiacom kozube. Mame sa zdal „ideálny a spoľahlivý“ a býval s nami zopár
mesiacov. Obrovská chyba. Podobne ako otec, aj jemu po niekoľkých mesiacoch prestala
stačiť iba mama. Raz sme ho videli uprostred noci postávať pred vchodom našej mladej
30
susedky a ráno dal mame kopačky. Mesiac nato sa John a susedka vzali. Nedá sa povedať, že
by to mamu vyslovene zdrvilo. Pri raňajkách však zamyslene vyslovila: „Potrebujem nový
začiatok. Takto sa žiť nedá.“
Konečne rozumná veta. Aleluja.
„Preto som sa rozhodla, že zmeníme byt.“
Čože?
„Mám vyhliadnutý jeden krásny domček so záhradou, starší, ale lacný... “
A to bol začiatok toho všetkého.
***
Pri chôdzi som nohy nepokojne šúchala o hrboľatú prašnú cestu. Ulicu, na ktorej náš dom
stál, lemovalo z väčšej časti neuhladené stromoradie. Medzery medzi stromami narúšali kry
a burina a cenou za brodenie sa nimi bolo množstvo, množstvo škrabancov. Vlastne som ani
netušila, prečo som sa vôbec vydala na obhliadku okolia – rozum mi jasne napovedal, že tu
nič, nič nenájdem.
Vlastne najzaujímavejším kútom široko-ďaleko boli kukuričné polia za mnou. Pripomínajúc
zelenú zvlnenú hladinu oceánu, dvíhali sa v nepravidelných kopcoch a klesali späť. Pomedzi
zelené výhonky sa preháňal vietor a pokorne ich ohýbal smerom k zemi. Unavene som klesla
na kmeň stromu a zahľadela som sa na zelenú planinu.
Musím sa odtiaľto dostať! pomyslela som si v tej chvíli.
***
„Nemala by si sa takto potulovať okolím,“ povedala mama, keď vstávala od večere.
„Môže ťa zraziť auto.“
„Keby tadiaľto aspoň nejaké prešlo,“ precedila som pomedzi stisnuté zuby, „bola by som
najšťastnejší človek na svete.“
„Nechápem, čo sa ti na tomto dome nepáči,“ vyhlásila mama. „Je väčší ako náš byt, máme
záhradu a krásny výhľad na les.“
„Nejde o ten dom.“
„Tak teda o čo?“
Vzdychla som si. „Nikdy sa tu nič nedeje. Nikdy,“ zdôraznila som.
Mama chvíľu zvažovala odpoveď. „Mala by si sa s niekým skamarátiť.“
Opäť som si povzdychla. Dospelácka naivita.
„Čo tak Monika?“ nadhodila mama. „Býva v tom dome oproti nám.“
„V tom dome sa býva?“ vyhŕkla som. Dom oproti nám bol tak pokojný, až bolo takmer
nemožné uveriť, že v ňom ktosi žije.
„Samozrejme,“ odpovedala mama a prevrátila očami.
***
Vôbec som nedokázala pochopiť, čo tu vlastne robím. V rukách zvieram prikrytý koláč
a už tretí raz stláčam zvonček. Vnútri štekal akýsi pes, no inak sa tam nik ani nepohol.
Povzdychla som si a stúpla si na špičky v snahe dovidieť na koniec ich záhrady. Možno sú
vonku a nepočujú ma...
„Hej!“ ozvalo sa vtedy. Strhla som sa. Po ulici ku mne kráčalo dievča s tmavými vlasmi. „Čo
tu robíš?“ chcela vedieť.
31
„Ja nesiem... koláč,“ vyjachtala som. Tá veta znela absurdne. Zúfalcov, ktorí nosia
susedom pečivo, som videla len zopárkrát vo filmoch, no mama bola neochvejne
presvedčená, že to je milé a celkom nevyhnutné gesto.
„Aha. Tak super.“ Dievča mi vzalo tanier z rúk. Vedela som, že by som mala čosi povedať.
Čosi, čo by ma priblížilo k jedinému človeku môjho veku v tejto prekliatej diere. Čokoľvek.
„To bolo teda poriadne trápne,“ povedala som napokon, dúfajúc, že tým rozpútam
konverzáciu.
„Hm,“ odvrkla ona. Zjavne nebola veľmi zhovorčivá. Napokon však povedala: „Ani nie.“
„Stalo sa ti už niečo trápnejšie?“
„Hej. Otec ma poslal koledovať s bratom. Ako v nejakom trápnom seriáli.“
„Koľko rokov má tvoj brat?“
„Sedem. No správa sa ako trojročné uslintané decko.“
Rozhovor sa vyvíjal prijateľným smerom. „Bývaš tu už dlho?“
„Od narodenia.“
„Ja som sa prisťahovala len pred pár týždňami.“
Usmiala sa na mňa. „To je skvelé! A voláš sa...“
„Volaj ma Nika.“
„Ja som Monika. Uškrnula sa. „Poď dovnútra.“
Aj ja som sa na ňu usmiala. Občas sa vám život zavďačí a ponúkne človeka, s ktorým sa
spriatelíte behom niekoľkých minút. V duchu som ďakovala, že Monika je jedným z nich.
***
„John od nás teda odišiel a my sme sa presťahovali sem,“ zakončila som svoje
rozprávanie.
Monika len prikývla. „Vadí ti to?“ spýtala sa ma napokon.
„Čo?“
„Že si tu.“
„Predtým mi to tu prišlo trochu... nudné.“
Usmiala sa na mňa. „Viem, o čom hovoríš. Občas si vravím, že v tejto dedine vymrela celá
mladá generácia.“
„Aj mne to tak pripadá, a to som tu len krátko. Predtým som preklínala mamu, že ma vzala
sem. A teraz...“ Nedopovedala som.
Monika mi venovala jemný úsmev. „Viem, že to znie zvláštne, ale les v našom okolí
ukrýva veľa tajomstiev,“ povedala záhadne.
„Vážne?“ ohúrilo ma to.
„Uvidíš, toto miesto si nakoniec zamiluješ, rovnako ako ja,“ pokračovala Monika. Chcela
som oponovať, ale prerušila ma ďalšou otázkou. Naša konverzácia sa, chvalabohu, potom
ubrala iným smerom.
***
Zobudila som sa zavčasu, predstihla som úsvit. Hodnú chvíľu som ešte ležala v posteli,
očakávajúc sny, čo by mi mohli ešte dosadnúť na viečka. Keď spánok neprichádzal vstala som
a podišla k oknu. Na dnešný deň som sa celkom tešila. Mala som ho stráviť s Monikou.
Prekvapilo ma, že nebo bolo ešte stále posiate perličkami hviezd. V diaľave zo zeme čneli
vysoké vrchy prepichujúce nebeský baldachýn oblakov. Plný mesiac pomaly, pomaličky
rotoval po oblohe a vrhal tlmenú žiaru na zarastenú planinu pred našim domom. Po nej sa
voľne preháňal vetrík, rozháňajúci drobné útržky hmly, plaziace sa ponad zarosenú trávu.
32
Obďaleč sa kľukatila rieka, miznúca za záhonom divých ruží, ktoré uväznili všetky ostatné
kvety vo svojom smrtiacom objatí. Príroda naokolo bola jedným slovom nádherná. Ale tejto
prenádhernej panoráme som venovala iba letmý pohľad, všetku moju pozornosť pritiahol
výjav uprostred pláne.
Spoza zhluku planých stromčekov sa vynorili lane, zahalené šerom ako tajuplným
závojom. Zastali. Zavetrili. Nastražili uši. Pár sekúnd sa bojazlivo obzerali a potom pokračovali
vo svojom skackaní. Sklonili hlávky a schuti sa zahryzli do trávy, rastúcej kam len oko
dovidelo.
Krovie po ich boku sa zamrvilo. Na pláni sa objavila ďalšia silueta, ladné krivky jeleňa.
Majestátne zviera, nesúce na hlave ťažké parohy, prikročilo k stádu samíc a zavetrilo. Jeleň
bol nádherný. Oči mu z hnedej tváre žiarili ako párik hviezdičiek za tmavej noci, od kožucha
sa mu odrážal mesačný svit. A keď sa začal pásť, aký bol len prekrásny!
Znenazdajky zdvihol hlavu a prestrašene sa obzrel. Kopýtkom hrabol do vlhkej zeme
a striasol sa. Napokon roztvoril papuľu a hlasito zatrúbil. Lane zdvihli prenádherné hlávky.
Ešte pár sekúnd nepokojne podupkávali, napokon sa ako jedna bytosť synchronizovane
rozbehli smerom k húštine, obrastajúcej príkre brehy rieky. Onedlho ako prízraky vkĺzli
do náruče lesa. Dlho, predlho som tam ešte stála, s posvätnou úctou hľadela na kríky, vlniace
sa v slabom vánku v očakávaní, že zazriem tie krásne lane. V momente ako sa na oblohe
objavil prvý pásik svetla sa moje srdce naplnilo blahom.
Keď vychádzajúce slnko vyslalo k oknu izbičky prvé šípy slnka, ktoré ma pošteklili na tvári,
pochopila som, čo za tajomstvá les ukrýva.
Táto myšlienka ma hriala pri srdci natoľko, že som zabudla na všetky svoje starosti a dolu
na raňajky som schádzala v povznesenej nálade.
∗∗∗
Ema Priečinská a Ivana Fodorová, 13 rokov
ZŠ Andreja Bagara, Trenčianske Teplice
Hracia skrinka
Sedela som na parapetnej doske a pozerala sa von oknom. Výhľad som mala akurát
na les plný .. niečoho. Čoho, to neviem tak presne sformulovať, aby ste mi dokázali
porozumieť. A aj keby som to vedela, neverili by ste mi. Už len preto, čo tam je.. Tie veci
môžu vyzerať ako ľudia alebo zvieratá. Môžu meniť podobu podľa toho, ako si len zmyslia.
Jediné, čo sa na nich nemení ,sú ich oči.
V ruke som držala svoju najväčšiu drahocennosť, akú som kedy za svoj život stihla získať.
Pripadal mi taký krehký, aj keď som vedela, že sa nemusím báť, že sa nerozbije. S
povzdychom som odvrátila zrak od lesa. Pozrela som sa na svoj fotoaparát. Zrak som
priblížila k malej obrazovke. Prezerala som svoje výtvory zachytené na objektíve. Na tých
obrázkoch boli zobrazené tie veci z lesa. Nepoznám ich a aj ich poznám.
„Myslíš si, že mi budú veriť?“ spýtala som sa.
„Nie,“ povedal tichý hlas v kúte miestnosti.
„Ale raz sa to musia dozvedieť. To vieš.“ Pozrela som sa späť do okna a bol tam. Bol jednou z
tých vecí z lesa, ale aj napriek tomu som ho mala rada. Keby tie veci mali meno, poviem vám
33
ho. Ale ony ho nemajú. Ja môjho obľúbenca volám Coeli.
„Zase je tu?“ spýtal sa ten hlások.
„Áno,“ zašepkala som.
„Povedz mu, nech ide preč. Mám z neho strach.“ Hlas sa jej triasol.
„Viem,“ odvrkla som.
Zahľadela som sa na Coeliho a snažila sa mu prihovoriť myšlienkami. Coeli vyzeral
ako mladý chlapec, vek asi tak 15 rokov. Na sebe mal tmavé tričko
s výstrihom do tvaru V a biele nohavice. A bol bosý. Tmavé
vlasy, ktoré mu padali do tváre, zakrývali jeho oči. Ešte nikdy som nevidela akej
sú farby, keďže nebol tak blízko ,aby som to rozoznala.
„Čo tu zase robíš?“ spýtala som sa, keď som sa s ním ako tak spojila.
„Som osamelý. A ty si jediná, kto sa so mnou rozpráva,“ odpovedal mi.
„Tak prepáč. Teda, ako sa máš?“ snažila som sa zasmiať, ale vydala som zo seba len nejaký
divný chrapotavý zvuk.
„Je zvláštne, že ťa to zaujíma,“ uchechtol sa, „ale ak ti mám povedať pravdu, bolo už aj
lepšie. Radšej ti nepoviem prečo. Nechcem o tom teraz hovoriť.“ Coeli sa mi otočil chrbtom a
odkráčal späť do tmavých útrob lesa. Cítila som, ako sa snažil zrušiť naše spojenie.
„Coeli! No táák!“ Neskoro.
Vzdychla som si.
„Už je preč?“ spýtal sa tichý hlas z kúta.
„Hej,“ povedala som. Pozrela som sa smerom k nej.
„Lumine, vylez. Prosím ťa. Nemáš sa čoho báť, veď vieš, že som tu len ja,“ povzbudzovala
som ju.
„Nie.“
„Prečo?“ spýtala som sa.
„Proste nechcem,“ povedala rozhodne.
„Ako myslíš,“ odvrkla som a prevrátila oči. „Vážne nechceš? Mohli by sme ísť na prechádzku.
Ale ako vidím, pôjdem sama,“ jemne som sa usmiala.
Chvíľu bolo ticho.
„No dobre,“ ozvala sa nakoniec.
Okrúhly stôl, ktorý stál v tom kúte, bol z tmavého dreva. Okolo neho boli dve stoličky, jedna
odsunutá a tá druhá otočená ku mne. Bola prázdna, ale aj tak stále vyzerala, ako keby niekto
na nej sedel. Bol na nej malý tieň sediaceho dievčatka.
Vzduch okolo stoličky sa zamihotal, akoby sa roztriasol.
Dievčatko sediace na stoličke bolo najskôr hmlovito vidieť, ale o pár sekúnd už bola na
nerozoznanie od normálneho človeka. Až na jednu nepatrnú, ale zato dôležitú maličkosť. Oči
boli nadprirodzene veľké, guľaté a veľmi sivé. Vyzerali, ako keby dúhovka bola z hmly. Pod
očami mala veľké tmavé kruhy, ako keby nespala celú večnosť. Vlasy mala jemne kučeravé,
dlhé a farby piesku. Pery mala plné, sýtočervenej farby. Vyzerala ako bábika. Bola veľmi
pekná; lícne kosti mala výrazné, tvár úzku a bledú, bez žiadneho znamienka. Na sebe mala
oblečené červené čipkované šaty, ktoré jej siahali pod kolená. Mala ešte jednu zvláštnosť.
Bola menšia ako malé batoľa, aj keď mohla mať okolo 12 rokov.
Lumine hojdala nohami dopredu-dozadu, ruky mala položené na kolenách.
Postavila som sa, odložila foťák na poličku a prišla tesne k Lumine. Zdvihla ku mne svoje malé
bledé rúčky a čakala, kedy ju zdvihnem. Tak som k nej natiahla ruky a zdvihla ju. Zblízka jej
oči boli ešte väčšie. Vyzerali, ako keby boli úplne prázdne. Napriek tomu som v nich videla
strach, ktorý mala vždy, keď videla Coeliho
34
„M-myslíš si, že je to dobrý nápad tam chodiť? Ešte stále môže byť blízko Coeli!“ povedala
vydesene.
„Prečo sa ho vlastne bojíš?“ spýtala som sa so zvraštenou tvárou.
„Je zlý,“ zašepkala.
„A na to si ako prišla?“ posmešne som sa ňu usmiala.
„Viem, kto je naozaj.“
„A kto je teda?“ zaujímala som sa.
„Jeden z tých...“ ukázala malým prstom k oknu.
„Nechápem. Myslíš, tie veci v lese?“
„A čo iné? Desia ma všetci odtiaľ!“ vyvalila oči.
„Ale prosím ťa. Určite nie sú takí zlí, ako si myslíš. A prečo by mal byť Coeli taký zlý ako tí
ostatní? Myslím, že by ma už napadol prostredníctvom myšlienok, keby bol zlý,“ povedala
som svoj názor.
Lumine sa zasmiala vysokým hláskom. „Ver mi. Je zlý,“ povedala rozhodne. „Je rovnaký ako
ony. Možno ešte horší. Preto sa ho tak bojím.“ Striaslo ju. Veľké oči sa jej leskli. Vyzerali ako
dve veľké sklenené gule.
„Nechaj to tak, dobre?“ rozhodla som nakoniec. Lumine nepatrne prikývla a sklonila hlavu
dole k zemi. Pieskové vlasy jej padali do tváre.
„Tak kam by si chcela ísť?“ usmiala som sa na ňu.
„Na dvor,“ zašepkala.
„Iba na dvor?“ zdvihla som obočie.
„Áno,“ usmiala sa nesmelo.
„Ako myslíš.“
Otvorila som dvere stále držiac Lumine v náručí. Aj keď som bola bosá, vybehla som von do
záhrady. Záhrada bola oplotená nízkym dreveným plotom, ktorý bol vysoký približne po
moje kolená. Tráva bola posiata tisíckami drobných kvapôčok rosy. Moje holé nohy boli teraz
od rosy premočené a studené, no nevšímala som si to. Počasie bolo príjemné, také ako má
byť cez letné dni. Aj keď ešte len svitalo, bolo dosť teplo. Slnečné lúče sa pokúšali predierať
cez koruny stromov, niektorým sa to podarilo a dotýkali sa trávnatej zeme. V záhrade bolo
len pár stromov, a to tiež boli ešte mladé, nie vyššie ako tri metre. Voňavé magnólie, ktoré
mali na koncoch konárov krásne veľké smotanovo ružové kvety, dva mladé duby a jedna
stará a veľká lipa, ktorá bola na samom konci záhrady. Ten les, v ktorom boli tie veci, bol len
pár metrov od nás. Vtáky v korunách stromov vyspevovali záhadné piesne.
„Pozri !“ ukázala Lumine na zadnú časť záhrady.
„Čo tam je?“ pozrela som sa tým smerom.
„Nevidíš to? Choď bližšie! Tam pod tým stromom. Niečo tam je.“
Zvraštila som čelo a pobrala sa k lipe. Bosé nohy sa mi zabárali do zeleného koberca.
Keď som už bola celkom blízko pri strome, zbadala som v tráve ležať nejakú malú drevenú
skrinku. Lak bol ošúchaný, nedalo sa zistiť, akej bola kedysi farby, ale stále na nej bol zreteľne
vyrytý nejaký znak.
„Poď dole,“ povedala som Lumine. Položila som ju na mokrú trávu, naklonila som sa a
zobrala do rúk tú skrinku.
„Čo to je?“ spýtala sa Lumine. „Vyzerá to ako nejaká skrinka,“ otvorila som ju a dodala
:„Hracia skrinka! Ale bez baletky.“
Lumine zamrnčala a začala sa otáčať na všetky strany.
„Helen, polož ju tam. Nemali sme sem chodiť. Poď späť, prosím.“ Ťahala ma za moje tričko.
"Čo sa deje?“ odvrátila som sa od skrinky a nechápavo sa spýtala.
35
„Tú skrinku poznám. Polož ju tam. Poď dovnútra, dokým nie je neskoro.“ V očiach som jej
videla beznádej a strach.
„Ale prečo by sme mali ísť dovnútra?“ stále som nechápala. Priblížila sa ku mne a čakala,
dokým sa k nej nakloním.
Zašepkala: „Tá skrinka je nebezpečná. Viem to. Coeli ju sem dal,“ povedala tichým trasľavým
hlasom.
„Čo s ním stále máš? Nie je zlý. Nič by mi nechcel spraviť. A prosím ťa, načo by sem dával
pokazenú hraciu skrinku?“ založila som si ruky vbok. Zamračila sa na mňa.
„Proste mi ver a poď už dovnútra!“ Tvár jej potemnela.
„Tam ti to všetko vysvetlím. Len už, prosím ťa, poď !“ Bolo vidieť, že je zúfalá, skoro až
plakala.
„No dobre,“ povedala som rozhorčene. Zobrala som ju na ruky a rýchlym krokom som sa
vybrala dovnútra. Keď sme boli už bezpečne zavreté v mojej izbe, položila som ju na stoličku
a ja som sa posadila na posteľ.
„Tak, môžem vedieť dôvod tvojho divného správania?“ ozvala som sa chrapľavým hlasom.
„Mno.. čo všetko vlastne vieš o Coelim?“ spýtala sa jemným hláskom. Sedela a znovu
hompáľala nohami dopredu a dozadu.
„No.. len to, že je len jedna z tých vecí z lesa, ale o nich viem vlastne celkom dosť. Som
predsa pozorovateľ,“ odvrkla som.
„To viem. Ale nemala si sa s ním dávať do reči.“ Tvár jej znovu potemnela.
„A to už prečo?“ spýtala som sa.
"Viem to. Viem omnoho viac vecí ako ty, Helen,“ zažmúrila na mňa očami.
„Napríklad to, že je Coeli zlý?“ zasmiala som sa a prevrátila oči.
„Presne. Ale viem aj to, čo ty si sa nikdy nedozvedela,“ pokrčila ramenami a zahľadela sa do
okna. Koruny stromov za oblokom sa pohybovali v synchronizovanom pohybe zo strany na
stranu.
„A to je..?“ vyzvala som ju.
„Tie veci zabíjajú ľudí prostredníctvom myšlienok. A medzi tých ľudí patria aj pozorovatelia.“
zasyčala.
„Ale prosím ťa, veď to by ma už dávno zabil,“ mykla som plecami.
„Lebo ony nedokážu zabiť pozorovateľov len tak. Preto sa pokúšajú o mnohé veci, ako sa vás
zbaviť inak.“ vysvetlila mi. Pripadalo mi to ako nejaký zlý vtip. Zamračila som sa a obzrela sa
na Lumine.
„Coeliho poznám už približne pol roka. Aj keby mi chcel niečo urobiť, už by to dávno urobil,“
snažila som sa tvoriť argumenty.
„Pravdepodobne to už chce aj spraviť,“ zašepkala. „Veď si videla tú skrinku.“
„A čo to má spoločné s tým, že sa ma chce zbaviť? Myslíš si, že ma premení na malú balerínu
z tej hracej skrinky? Počúvaš sa vôbec?“ vyskočila som na nohy. Lumine vytreštila na mňa
oči, otvorila ústa, že niečo povie, ale rozmyslela si to.
„Idem sa prejsť. A ty sa tu zatiaľ ukľudni a zváž to, čo si mi teraz povedala. Máš až príliš bujnú
fantáziu.“ zakrútila som hlavou a vyšla dvermi von z izby.
„Helen, počkaj! Nechoď von! Je to...“ nepočula som, čo dopovedala, lebo som treskla
dverami. Chvíľku som len tak sedela na lavičke, čo bola v záhrade a pozerala sa do lesa.
Nestihla som si ani vydýchnuť, lebo hneď vtom sa mi za chrbtom ozval tichý hlas. Srdce sa mi
rozbúchalo, ale neobzrela som sa. Vedela, som, že je to on.
„Ahoj,“ povedal „dúfam, že som ťa nevystrašil.“
„Ale prosím ťa,“ mykla som plesom. „Prečo by som sa ťa mala báť?“ povedala som a otočila
36
sa.
Coeli sa usmieval a v rukách držal tú drevenú skrinku.
„Tak to naozaj neviem,“ uškrnul sa a posadil sa vedľa mňa. Zahľadela som na tú skrinku,
ktorú ešte vždy zvieral v rukách.
„P-prečo máš tú skrinku?“ vyjachtala som zo seba.
„Našiel som ju tam pod tou lipou,“ ukázal na zadný strom záhrady „páčila sa mi,“ povedal
proste.
„Aha,“ vydala som zo seba. „A čo tu vlastne robíš?“ spýtala som sa.
„Prišiel som ťa pozrieť. Hádam ani to už nemôžem?“ zasmial sa.
„Ale môžeš. To len Lumine trocha vystrája.“
„Dúfam, že neveríš tým rečiam, čo ti narozprávala.“
„Samozrejme, že nie,“ povedala som so smiechom
„To je dobre. Ale bolo by lepšie, keby si tomu verila,“ usmial sa.
„Čo to vravíš?“ srdce sa mi na sekundu zastavilo.
„Neboj sa,“ mávol rukou. „nevieš, prečo tam nie je tá balerína?“
„T-to neviem. Prečo sa pýtaš?“ hlas sa mi triasol od strachu.
Nakoniec mala Lumine pravdu.
„No, vieš, Helen, nerozprával som sa s tebou len tak pre nič za nič. Malo to aj jeden dôvod,
ktorý už asi poznáš“
„O čom to preboha rozprávaš?!“ vyvalila som na neho oči.
„Robím to veľmi nerád. Ale musím to spraviť. Príkaz je príkaz,“ pokrčil plecami. „Zbohom,
Helen, je mi to úprimne ľúto.“
Prišiel až tesne ku mne, cítila som jeho dych na mojom uchu.
Vydýchol: "Vertam et reducere in perpetuum carcere."
Tvár sa mi skrútila od bolesti. S výkrikom som vyskočila na nohy a ustúpila od lavičky pár
metrov. Akoby mi do hlavy pichalo tisíc ihiel naraz. Od bolesti som nemohla ani otvoriť oči a
všimnúť si, že Coeli otvorenú hraciu skrinku položil predo mňa na lavičku a potichu odišiel.
Cítila som, ako sa mi začali lámať všetky kosti v tele. Cítila som tupú bolesť v hlave. Všetky
orgány, kosti, kĺby sa mi začali zmenšovať. Zrazu bolesť prestala, namiesto toho sa akoby celý
svet začal točiť.
Zdalo sa mi, že z diaľky počujem hudbu...
∗∗∗
Cena Slniečka:
Viktória Giňovská, 12 rokov
ZŠ a MŠ Kapušany
Zajac a králik
Kde bolo – tam nebolo, žil jeden králik, ktorý sa volal pán Mrkvička. Žil v jednej dedine
pod Kapustovým hradom. V hrade trónil princ Tupá hlava. Bol to zajac, ktorý si nič nevážil.
Králik Mrkvička sa veľmi podobal na zajaca – princa.
37
Jedného dňa sa stretli v kráľovskej záhrade. Pán Mrkvička tam pracoval. Princ Tupá hlava
išiel na rannú prechádzku. Princ zbadal bazén a rozhodol sa, že sa okúpe. Tak sa obliekol do
plaviek. Pán Mrkvička uvidel šaty, ktoré nosil princ, a obliekol sa do nich. Slúžka Marta
zazrela princa v záhrade a hneď ho zavolala dnu, aby sa pripravil na kráľovskú návštevu
z Londýna. Ibaže to nebol princ, ale pán Mrkvička. Pravý princ sa kúpal v bazéne. Pán Tupá
hlava vyšiel z bazéna a uvidel úplne iné šaty, ako mal. Obliekol sa do nich a skríkol : ,,Čo to
je ?“ Záhradníkov šéf hneď priletel do záhrady a hneď začal na Tupú hlavu kričať : ,,Ty Tupá
hlava, prečo nepracuješ ?“ Tupá hlava si myslel, že je to pán Mrkvička. Tak začal pracovať.
Pán Mrkvička privítal návštevu z Londýna, pohostil ju a nechal prenocovať. Na druhý deň im
dal pripraviť raňajky. Po raňajkách ich zaviedol do záhrady, aby videli kvety, ktoré sám
vypestoval. A hovoril pravdu. Návšteva odišla a on prišiel do kráľovstva a zapáčila sa mu
jedna zo slúžok. Rozhodol sa, že sa za ňu ožení. Ale ona nechcela / nechcela byť princeznou/.
No napokon povedala áno. Tak v kráľovstve sa vystrojila svadba a princ – pán Mrkvička dal
zavolať celú dedinu aj Tupú hlavu, aby sa pohostili na jeho svadbe. Kráľovi sa to zdalo čudné.
Pozrel sa na sluhu a uvidel tú podobu. Kráľ sa postavil od stola a skríkol : ,,Ktorý z vás dvoch
je princ?“ Pán Tupá hlava sa postavil a povedal : ,,Ja som princ a on je sluha.“ Kráľ sa
zasmial a odvetil : ,,Ty že si pracoval ? Hi, hi, hi.“ Všetci, čo tam boli, boli zhrození. Ale kráľ
zachoval chladnú hlavu a povedal : ,,No ja som sa rozhodol, že nechám princov dvoch!“ Pán
Tupá hlava si vzdychol, ale nechápal, prečo nechal dvoch a nie iba jeho?“ ,, Síce pán
Mrkvička nie je princ, ale dobre princoval a teba preto, lebo si náš pravý princ.“
Pán Tupá hlava už pochopil. A povedal, že sa mu páči jedna zo slúžok a bola veľká
svadba.
∗∗∗
Čestné uznanie
Bianka Verešová, 15 rokov
ZŠ Vinodol
Nikde nie je bezpečne...
Tupé tóny sirén sa ozývali po zlovestne tichom okolí ako nákazlivá choroba. Ticho sa zmenilo
na krik, rozbíjanie skla, plač detí, paniku...
„Zachovajte pokoj! Zbaľte si len to najpotrebnejšie a ústa si prekryte rúškom. Zvieratá je
zakázané brať do autobusov, ktoré sú pre vás prichystané. Každý občan je povinný užiť
jódovú tabletku!“ Po oznámení hlásateľka stíchla, no sirény jačali naďalej.
Zaklapla som rozčítanú knihu a čo najrýchlejšie som utekala pobaliť si veci. Znepokojene som
prechádzala prázdnym domom. Rodičia so sestrou išli na návštevu a jediné čo mi zostávalo
38
bolo dúfať, že ujdú. Bez rozmyslenia som hádzala veci do batohu a onedlho som bola
zbalená.
„Cherry,“ prihovorila som sa môjmu psíkovi, ktorého som musela nechať doma. Zdvihla
hlavičku a zahľadela sa mi do očí.
„Musím odísť, ale čoskoro sa vrátim, dobre?“ Pobozkala som ju na mokrý ňufáčika do dvoch
misiek som jej dala jedlo do ďalších zase pitie. Bedničku so zeminou som dala pri stenu, aby
sa mala kam vyvenčiť. Chvíľu som bezmyšlienkovite stála uprostred izby. Nakoniec som vzala
šatku s ruksakom a zbehla dolu schodmi. Z lekárničky som vytiahla tabletky a obula sa.
Vonku vládol rozruch, prerušovaný jačaním sirén. Zamkla som dom a vybehla na preplnenú
ulicu. Takmer ma udupala masa spanikárených ľudí, ktorí po sebe vykrikovali. Nechala som
sa viesť dopredu nerozmýšľajúc nad ničím. Pri autobuse bol taký nával, že ho ani nebolo
dobre vidieť. Pomyslela som si, že keby došlo ďalších päť autobusov, možno by sa aj všetci
zmestili. Niekto do mňa zozadu strčil a vrazila som do autobusu tak silno, že ma zaboleli aj
rebrá. Ubolene som si ich pošúchala a opatrne sa prekĺzla popri autobuse k dverám. Dnu sa
dostať bolo pomerne ľahké, pretože ma tam ľudia doslova vniesli. Hneď potom zavreli dvere
autobusu, ktoré aspoň ako tak stlmili ten strašný hluk zvonku. Všetci mali cez tváre rúška
alebo handry, ktoré našli v tom zhone. Starý roztrasený autobus sa rozbehol po ceste, preč
z môjho domova.
Pozorovala som náš dom miznúci v diaľke až kým úplne nezmizol. Našla som si skromné
miestečko na kúsku podlahy a schúlila sa do klbka. Šero pohlcovalo vnútro autobusu a čím
ďalej, tým menej sa ozývali bolestné stony alebo hysterické výkriky. Nikto si ma nevšimol, čo
mi vyhovovalo. Myslela som na rodinu, kde môžu byť a či sa im nič nestalo. Cherry je múdra,
dokáže pár dní vydržať sama. Andulky sú vonku, kde ich čaká istá smrť. Otupene som hľadela
na okraje sedadiel a cítila som sa ako prázdna fľaša. Nepociťovala som vôbec nič, iba som
hľadela na uplakané tváre detí aj dospelých. Pozerala som na nich, no nevnímala. Akoby
zrazu vypli všetky zvuky a jediné čo som počula bolo moje divo tlčúce srdce a zdrvujúci tón
sirén, ktorý ma ubíjal. Po krátkej ceste nás z autobusu vysadili, kde už čakali záchranári. Aj tu
hučali sirény, aj keď sú Zbehy mimo ohrozenia. Nejaký záchranár ma chytil za ruku a viedol
ku stanom. Čudovala som sa, či sa nebojí, že sa odo mňa “nakazí“. So záujmom som mu
pozrela do tváre a podľa nej som zistila, že nemôže mať viac ako osemnásť.
„Ahoj,“ povedal priateľsky. Neodpovedala som mu, sama neviem prečo.
„Si prvá, ktorá neplače, teda všetci plačú,“ snažil sa nadviazať kontakt. Iba som otupene
prikývla a nechala som ho nech ma vedie. Všade boli ľudia. Delili ich na dve skupiny- čistí
a nečistí.
„Tu zistia, či si kontaminovaná a ak áno, budeš musieť ísť do toho stanu.“
„Dobre,“ odpovedala som mu. Nechcela som vedieť čo je v stane, pretože nech to je
čokoľvek, určite to nie je príjemné. Pristúpila som ku chlapíkovi, ktorý bol oblečený celý
v bielom a na tvári mal plynovú masku. Takmer okamžite ma prístroj zaradil k nečistým.
„Ešte sa stretneme,“ povedal záchranár a kývol na pozdrav.
„Dobre,“ zamrmlala som a vošla do stanu. Prikázali mi, aby som sa vyzliekla a zdravotníčka
ma vzala do spŕch, kde bolo kopu ľudí. Za normálnych okolností by som sa hanbila chodiť
39
nahá pred ostatnými, no teraz mi to bolo jedno. Počkala som kým mi pomôže a pod
studenou vodou som sa osprchovala. Nikto sa neunúval podať mi uterák a tak som sa
pretlačila pomedzi hŕstku ľudí a zamierila tam, kde ich bolo najviac. Naozaj tam rozdávali
uteráky. Jeden som si uchmatla a išla za zdravotníkmi, ktorí púšťali ľudí v uterákoch ďalej.
Zaradili ma do desaťčlennej skupinky, ktorú tvorili ženy zhruba nad dvadsať rokov. Bola som
z nich najmladšia a nízkou a chudou postavou aj najmenšia. Pokojne by mi mohli namiesto
pätnásť tipovať trinásť rokov. Zaviedli nás do ďalšieho tentoraz menšieho stanu, kde
prideľovali čisté oblečenie. To naše zahodili do ohňa. Vzala som si kôpku a rýchlo som to na
seba navliekla. Bol to akýsi sivý obtiahnutý úbor a teplé botasky. Požiadala som aj o gumičku,
pretože mi vlasy padali až po pás, no povedali mi, že gumičky nerozdávajú. Tak som si
nechala vlasy na voľno. Vošli sme do priestranného stanu, v ktorom sa vznášal zemitý zápach
a bolo tam neznesiteľne dusno. O chvíľu mi do tváre stúplo teplo a na čelo vystúpili kropaje
potu. Zbadala som voľné lôžko blízko pri okne a rýchlo som tam zamierila, aby mi ho
neobsadili. Bolo to takmer na kraji stanu, takže tam nikto nechcel ísť. Zložila som si z chrbta
moje skromné bohatstvo a sadla na lôžko. Pozorovala som objímajúce sa rodiny, plačúce
deti, úsmevy na tvárach tých, ktorí si znovu našli svojich priateľov.
„Ahoj.“ Zodvihla som tvár a zbadala záchranára, ktorý ma viedol k stanu so sprchami. Držal
za ruku ženu z mojej skupiny.
„Ahoj,“ hlesla som potichu.
„Môžeme si prisadnúť zakiaľ prinesú ďalšie lôžka?“ spýtal sa nezvučne. Prikývla som. Najprv
si sadla žena, potom záchranár.
„Ako sa voláš?“ spýtala sa žena so záujmom.
„Lily,“ odpovedala som váhavo.
„Ja som Noemi. Teší ma.“ Podala mi ruku, ktorú som prijala.
„Andrej,“ predstavil sa chlapec a potriasli sme si rukami.
„Andrej mi pomohol,“ povedala Noemi.
„Je tehotná,“ ozrejmil mi Andrej.
„Och,“ nevedela som ako zareagovať. Za iných okolností by som jej pogratulovala, no ktovie
čo sa s tým dieťaťom stane, či nebude postihnuté.
„Ja viem,“ povedala Noemi zachmúrene a prehrabla si krátke hnedé vlasy.
„Nevieme čo nám prinesie zajtrajšok,“ poznamenal Andrej, čím ukončil rozhovor. Súhlasne
sme prikývli.
„Kde máš rodinu?“ spýtala sa ma Noe po chvíľke ticha.
„Neviem,“ povedala som popravde. „Odišli aj so sestrou na návštevu a nestihli sa vrátiť
domov. Bojím sa, že sa im niečo stalo,“ vyslovila som po prvýkrát nahlas to, čo ma trápilo. Do
očí mi vhŕkli slzy, ktoré som potlačila.
„Určite sú v poriadku,“ utešovala ma Noemi. Pokrčila som bezmocne plecami a schúlila sa na
lôžku. Súcitne sa na mňa pozreli a odišli na ďalšie voľné lôžka.
DEŇ DRUHÝ
Zobudila som sa na neznesiteľné dusno. Cez okienko na stane som videla slabé lúče slnka,
ktoré prenikali cez šero, takže mohlo byť tak päť hodín ráno. Zdvihla som hlavu a pozerala na
40
spiacich ľudí. Noemi nespala, namiesto toho na mňa namáhavo kývla, aby som išla k nej.
Preliezla som pomedzi ľudí a prišla až k jej lôžku.
„Budem rodiť,“ povedala ťažko a na tvári sa jej zaleskli kvapky potu. Vyplašene som na ňu
pozrela a očami vyhľadala Andreja. Bol len o niekoľko lôžok ďalej.
„Andrej, Noemi bude rodiť,“ povedala som mu. Okamžite bol na nohách a zavolal lekárov,
ktorí preniesli Noe do sterilnej, bielej časti stanu. Pri pôrode som ju držala za ruku, no zvládla
to perfektne. Dieťa umyli a dali jej ho do náručia.
„Bude sa volať Lilian.“ Dojalo ma to. Opatrne som ju objala, pretože mi na um neschádzali
žiadne dostačujúce slová vďaky a úcty. Vyšla som z nemocničnej časti stanu, kde už väčšina
ľudí bola hore. Začula som akési tiché pípanie, ktoré som dávala za vinu sirénam. Prešla som
späť k svojmu lôžku a unavene som si naň sadla. Pípanie sa neustále stupňovalo, čo ma
znepokojilo. Už som nebola sama, viacero ľudí sa obzeralo a pátralo po zdroji zvuku.
„Opustite priestory stanu! Ihneď!“ zakričal nejaký záchranár. Všetci začali zmätene
vybehovať a vrážali jeden do druhého. Nastala panika, veľa ľudí som videla popadaných na
zemi. Starých ľudí, ktorí pokorne prijímali všetko čo sa dialo naokolo a zostávali sedieť.
Vybehla som na lúku s batohom v ruke. Začínalo mrholiť a nad hlavami sa nám tvorili tmavé
mračná.
„Andrej!“ skríkla som, keď som ho zbadala s Noeminým dieťaťom v náručí. Dobehol ku mne
a vložil mi Lilian do rúk.
„Lily som rád, že som ťa mohol spoznať,“ povedal a venoval mi krátky bozk na líce. Vbehol
späť do stanu zachraňovať ďalších ľudí. Ktosi ma stiahol ďalej od stanu, takže som naň skoro
nevidela. Ďalšie minúty mi utkveli v pamäti na celý život. Všade lietali kusy stanu, lôžok, skla,
ľudí.
„Andrej! Noemi!“ vyvreskla som zúfalo. Dieťa v náručí sa rozplakalo. Búrka prepukla naplno
a dážď nás zmáčal do nitky. Tlejúce zvyšky stanu, výkriky zúfalstva, plač, hromy to všetko sa
ozývalo po okolí. Slzy mi stekali po tvári, no nič to už nezmení. Andrej, Noemi a stovky
ďalších nemenovaných ľudí, všetci zomreli.
„Lilian!“ Otočila som sa a zbadala svoju mamu, otca a sestru. Šialene som sa k ním rozbehla,
potkýnajúc sa a tackajúc.
„Mami, všetci zomreli. Andrej, Noemi a ...“ Mama ma pohladila po vlasoch a upokojujúco
povedala: „Všetko bude dobré. Poď ideme .“ Zobrala do náručia malú Lilian a prinútila ma
odísť. Nič nebude dobré, pomyslela som si a vykročila v ústrety svojmu osudu.
∗∗∗
41
Cena JUDr. Petra Škultétyho
Vanessa Vršánska, 12 rokov
ZŠ s MŠ Nenince
Malá zubná víla
Mliečny zúbok malého Erika sa kýval už dlhšiu dobu. A potom sa to konečne stalo. Pri
obede začul slabé „knak“ a už bol zub v kuracom stehne. Erik hrdo išiel ukázať zub svojim
rodičom. Ocko povedal, že ak dá zub v noci pod vankúš, zubná víla mu ho vymení za darček.
Ale vzdať sa prvého vypadnutého zúbka? To pre Erika neprichádza do úvahy. Pred spaním
zapchal Erik všetky škáry v izbe a okolo postele si postavil múr z hračiek. Spokojný, že sa
zubná víla v žiadnom prípade nedostane k jeho zúbku, si išiel ľahnúť.
Aj v ríši rozprávok je niekto, komu sa hýbe zub: zubná víla Klára. Malá Klárka je už
veľmi nervózna, pretože sa už konečne chce zbaviť boľavého zúbka, aby si opäť mohla
pochutnať na strieborných prútikoch, špeciálnej maškrte pre víly.
Všetky víly večer dostanú kúsok papiera s menom dieťaťa, ktoré stratilo zub. Ani dnes
to nebolo ináč a Klára dostala papierik s menom Erik. Pobalila pre neho darček a vyletela.
Okná boli pevne uzavreté, ale poprášila ich čarovnými trblietkami a hneď sa ocitla dnu. Sadla
si na Erikov vankúš a ako tam sedí, prekvapene pozerá na všadeprítomné hračky. Ako sa tak
predklonila, aby si lepšie pozrela plyšového medvedíka, pošmykla sa a skotúľala sa až ku
komode. A čo sa nestalo, vypadol jej pri náraze vlastný zúbok. Klára, veľká maškrtníčka, sa
veľmi potešila a okamžite začala chrúmať strieborné prútiky, na ktoré sa tak dlho tešila
a vôbec si nevšimla, že ju už nejaký čas Erik sleduje z postele. V strede izby sa niečo krásne
ligotalo a to bol Klárin zúbok. Aj Erik ukázal svoj vypadnutý zúbok a Kláru prekvapilo, že je
tiež taký krásny biely. Dohodli sa, že si zúbky vymenia, lebo zubné víly potrebujú detské
zúbky pre ich domčeky, ulice a nábytok. Z Erikovho krásneho bieleho zuba si Klára hneď
predstavila postieľku pre seba. Predtým ako odletela naspäť do ríše rozprávok, ešte
podarovala Erikovi už prichystaný darček. S darčekom v ruke si Erik predsavzal, že i naďalej si
bude svoje zúbky pravidelne čistiť, aby každá víla mala peknú bielu postieľku.
∗∗∗
42
POÉZIA III. veková kategória
Romana Hlobeňová, 17 rokov
Gymnázium J. Jesenského,
Bánovce nad Bebravou
Nahováral ho raz blázon
Skús veď aspoň skús
Nie je to hriech ani krádež
Zahrať sa a ujsť
Zapálil ma potajomky
Vdýchol ma do pľúc
A počúvol toho blázna
Zrazu mi chcel ujsť
Nebudem tu zapálená
Čakať si na smrť
Nepustím ťa navyknutý
Keď chceš vydýchnuť...
Schladilo sa v mojom tele.
To teplo, čo si mi odovzdal,
mi ukradol vietor a dážď
na ceste od tvojho objatia.
Chladnú mi ruky, keď sú samy.
len kúsok od teba je už ďaleko.
S mraziacou diaľkou a časom
stále nezabúdajú na tvoj dotyk.
Telo je chladné, no stále živé.
Pre nádej krv v žilách netuhne,
že opäť uvidím ten tvoj pohľad,
čo zahreje ma, zahreje do zásoby
43
Popoluška
Skoro ako ona
iba bez jej plánu
tancovať za noci
a byť obzeraná
skoro ako ona
bez šiat bez podpätkov
ja výnimočne
cítila som sa ako ONA
XXX
Už nepíšem básne.
Nedošiel mi atrament,
nestratila som pero,
len ťa nikde nevidím.
XXX
Len tak sa prebudiť
s inou farbou očí.
Cez deň ťa prekvapiť
a čakať, kým skončí.
Srdce dostalo rozsudok:
už nebudeš vedieť ľúbiť!
Tak rylo si čiary na stenu
a počítalo dni do konca.
Raz písalo tú čiaru znova
v deň, keď sa ma dotkol
a rozhodil ma natoľko,
že prerylo jeho stenu.
Tak uniká moja láska
škárou proti pravidlám
ako vzduch z balóna...
Ty ju chyť, inak vyprchá!
∗∗∗
44
Stella Mányová,17 rokov
Gymnázium Matky Alexie, Bratislava
Nový chodník
Bolo tridsiateho mája, a tak zvliekol si si hrubú vestu.
Prešiel si na iný chodník, čo vedie na inú cestu.
V ten deň si sa konečne nadýchol a prevetral si telo plné meravosti.
Zdvihol si svoju dušu z prachu beztvárnej každodennosti,
a všetky chvíle plné zlosti, vtlačil si do krabice svojej fádnej minulosti.
Hľadal si chvíľu, ona prišla k tebe.
Túžil si vystrieť ruky a nezostávať v sede.
Vzal si slamený klobúk, vyšiel na škridle májovej čerešne,
aj keď rebrík praskal pod olivovým náterom príliž dávnej jesene.
Nebál si sa koncov nových začiatkov,
aj keby ťa tvoja odvaha zhltla na pár hltov.
Bolo predsa tridsiateho mája a ty vykročil si v ústret svojej nekonečnosti, nepísanej na páske
bežnej stereotypnosti.
(Ne)svitá
Prosím, nezhasínaj, udrž posledný plameň!
Keď zhasneš, možno padnú k zemi posledné krídla mušky,čo hľadá svoj večerný pokoj.
Nechaj zažaté,keby niekto potreboval zistiť, že svet nie je prázdna pivnica.
Či už si nespomenieš, že tvoj plyšový medvedík bol v tmavom kúte vždy samotný?
Už si nespomenieš, že ani kvety nežmúria keď sa stiahnu rolety?
Už ani to nevieš, že svetlo hviezd vždy až k tvojmu oknu doletí?
Ty nepoznáš rozprávku o Zápalkovom dievčatku,
keď stláčaš zapínač a zistíš, že máš vypálenú žiarovku!
No priznaj sa, že viečka pošteklí svetlo na pokraji úsvitu.
Stále ti nesvitá?
Asi ti nikto nedaroval tú správnu iskierku,
si obyvateľ a možno otrok prázdneho časopriestoru na pokraji pekelnej brány alebo pustého
útesu.
No z človeka čo dávno zhasol,
nevykresáš plameň ,čo by tmu roztriasol.
45
Sen o slobode
Vrhnúť sa strmhlav dole ,či vzlietnuť vyššie?
Bežať bez váhania, bez ustráchaných myšlienok s túžbou prekonať seba či svoj neúspech a
možno si doudierať vlastné plecia, lebo v protismere tvojej snahy vždy môžu byť iní, tiež
bežiaci.
Celú noc bdieť a striehnuť na čierne kúty, ráno sa zobúdzať otrhane a bez náznaku
životachuti,
alebo skúsiť snívať aj s tým riskom, že budeš v krajine obrov zašliapnutý ozrutnou topánkou.
Čo si zvolí rozumný človek, a čo ten čo má svoje sny?
Alebo je možné rozumne si voliť z nekonečnej pestrosti ľudskej chuti po vlastnej
zadosťučinenosti?
Prevýši vôľa jedinca alebo suverénnosť diktovanej normy?
A čo je normou? Možno je všetko bez definícií a možno nič nemôže prekonať slobodnú vôľu
vštiepenú do ľudských duší.
Človek-milionár bez bankoviek
Život plynie ako voda, tak sa to teda aspoň hovorí. A čo je to vlastne plynutie?
Deň striedajúci sa s nocou alebo tichý, monotónny tikot nástenných hodín?
Odpoveď môže byť akákoľvek, no možno desivou skutočnosťou je, že nikdy neustane. Až do
konca vekov, do súdneho dňa bude nepretržite odsekávať deň po dni z nášho konta, bez
milosti
si
brať
večerné
šero,
ktoré
je
ráno
už
príliž
staré.
Zanecháva stopy v meste, v kvetináči, na tvári a v duši. Plynie bez možného úniku, bez
možného návratu. Niekedy intenzívne, sladko a nežne ako keď si na špičku jazyka kvapnete
roztopenú
čokoládu,
inokedy
trpko
a
bolestivo
bodá
pod
rebro.
Najtragickejšie však je, keď plynie bez toho aby sme mu skrížili cestu, zastrašili ho, pohrozili
mu. Mali by sme vedieť, že jedným z jeho najprefýkanejších nástrojov je ranný budík. No
zároveň tak vyťahujeme vlastný triumf, keď si uvedomíme, že škriekajúce zvonenie je len
škripot času, ktorý súri. Je to stereotypný, nenápaditý čas, ktorý nie je rýchlejší ako lúč slnka
alebo ako myšlienka pri sláve jej zrodu. Život teda neplynie ako voda, ktorá aj štrbinou
odplaví, čo raz pohltila. Život nemá moc odnášať náš materiál, naše vzácne úlomky zlata
pomedzi naše prsty, pokiaľ mu teda nedáme zvolenie a bude tou najbúrlivejšou riekou. My
však môžeme zdrapnúť tisícky a milióny úlomkov, tak žiarivých a drahých a s úžasom si ich
obzerať z každej strany a radovať sa rovnako ako keď dieťa nájde perleťku medzi štrkom v
jazere. Zvláštne, ako jednoducho by človek mohol vlastniť nevyčísliteľné bohatstvo, keby
vedel ako ťažiť z každého plynúceho dňa dostatok úlomkov. Veď predsa každý mladý či starý,
opustený či stisnutý v dave má možnosť načrieť rukou do prúdu a uloviť poklady drahšie než
zelené smaragdy a africké diamanty. Okúsme velkoľeposť života, ktorý nám Boh daroval.
46
Šťastné fantazmagórie
Predstav si, že by sa svet správal inak.
Vrany by nekrákali, ale štebotali.
Kocky cukru by sa nestratili na dne kávy,
lebo by si mohli spraviť kávový kúpeľ.
Fúkalo by príliž silno a čierne dáždniky ľudí by odleteli ako vystrašené netopiere.
Mrholilo by, ale nikto by sa nemračil, lebo by padal rozprašok s leskom trblietok.
Vždy keby si stačil vypínač svetla, svietila by žiarovka no zmenila by sa aj farba stien.
Dieťa by vravelo svojej mame ako ju ľúbi každý jeden deň.
Dojedol by si čokoládu či balíček marshmallows a ten by sa v okamihu zas naplnil.
Mal by si farebnú tlačiareň pre svoje myšlienky, a čierno-bielu pre svoje spomienky.
A zo snov by si si mohol nosiť suveníry, na svoju poličku plnú nedosiahnuteľných pokladov.
To všetko by možno bolo možné, keby človek uveril, že len s Ním nič nie je nemožné.
∗∗∗
Cena Literárneho informačného centra
Alexandra Streďanská, 18 rokov
Gymnázium Topoľčany, Ul. 17. novembra
...básne v próze
Pozerám cez okno do ulice plnej ľudí.
Nevidím ju...
...alebo ju nechcem vidieť.
Lúštiť hlavolam.
Svet sa budí...
.....................................................................................................................................
Stará dáma s prepravkou v ruke
lepí na dvere obchodu lístok s nápisom: ZRUŠENÉ,
zatiaľ čo podnikateľ v obleku stojí za jej chrbtom
a preberá kľúče od ľudského života,
vo vrecku zoznam ďalších podnikov, čo za to stoja.
...........................................................................................................................................
Mama pri posteli jediného syna,
krokodílie slzy,
pozerá nenávistne na kostrbatú ruku ťahajúcu chlapca na druhý breh.,
zbytočne šepká,
že ho to mrzí,
zostáva po ňom len obhorená lyžička a kyslý pach zvratkov.
...........................................................................................................................................
47
Žena pred zrkadlom skúsene nanáša make-up na pokojnú tvár,
musí,
na modrú pod okom by sa v práci pýtali,
pohľadom skĺza dolu,
v kaluži krvi nôž a more hrozieb,
čo sa už nikdy nestanú,
keď nechtiac pripáli večeru.
...........................................................................................................................................
Muž padá dolu,
oblokom,
za sebou necháva pár krkov,
napospas osudu,
svorke vlkov,
čo hádam neuveria automatom.
.............................................................................................................................................
Pomaly ho obchádzajú.
...s prepravkou v ruke...
...ešte vloží kľúče do vrecka a váha či radšej neprekročí...
(asi nie)
nevyhol by sa zrážke so zmaľovanou ženou,
čo sa nemôže rozplakať ako tá iná...
PRÓZA III. veková kategória
Ria Gehrerová, 19 rokov
Gymnázium J. Jesenského,
Bánovce nad Bebravou
Sezóna bielych zajacov
Len čo na jar zasvietilo prvé slnko, murári z našej dediny sa v rozopnutých košeliach
postavili pred vchodové dvere a spokojne si vzdychli. Ich ženy navlečené v županoch vykúkali
spoza záclony a sťažovali sa na studené ruky. Ani snežienky nestihli odkvitnúť, a murári už
začali na prázdnych pozemkoch vyťahovať nové sivé múry. Po ceste do školy som pozerala na
ich zanedbané zimné strniská a bundu som si nikdy nezapínala až po bradu, aby som
zbytočne neschovávala svoj hladký biely krk. Murári vypiskovali, niektorí si obdivne skladali
fľakaté klobúky a ja som vtedy zabúdala chodiť.
Ostatní sa ešte zašívali v huňatých dekách, lebo v marci sa už aj napriek mrazom
nepatrilo kúriť. Babky posedávali na lavičkách a chrúmali tvrdé medovníky od Vianoc. Oči sa
im na slnku leskli ako susedovým zajacom.
48
Cez zimu mi znova stmavli vlasy a koža naopak, celkom vybledla. Dedko mi povedal, že
som taká chudá, že už ma stačí len naštiepať a hodiť do kotla. Tak som sa musela vykrmovať
na lavičke spolu s babkou. Vôbec mi to nepomohlo, len čo mi slnko vytiahlo červené pehy.
Rovnaké pehy, ako som mala ja, mal aj môj sused Peter, ktorý ma vždy sledoval cez
pletivo na kurníku. Dávno v ňom už nechoval sliepky, lebo mu večne vyskakovali na chrbát
ako ctižiadostivé kohúty. Po slame mu teraz pobehovali biele angoráky s jemnou srsťou,
ktoré nikdy nahlas nekotkodákali, iba sa sem-tam nervózne zahryzli do pletiva a naťahovali
sa s ním dovtedy, kým Peter nepribehol a nebuchol im po ňufáku.
Peter má na čele dlhú jazvu. Nad obočím sa mu zatáča a odbieha mu až kdesi do
vlasov. Vraj ako malý zbehol s bicyklom do kanála, olúpal si čelo a vyfasoval dvadsaťpäť
stehov. Keď som bola malá, tak ma strašili, že ak neopekniem, budem si ho musieť zobrať za
muža. Odvtedy som sa pred spaním začala modliť, nech mi aspoň vlasy porastú a nech mi
z pleca zmizne ten belavý fľak, čo sa mi tam od štyroch rokov rozrastá, a ani po bravčovej
masti mi nijako nechce ustúpiť.
Peter sa chodil každé ráno nahlásiť na obecný úrad a tam mu do ruky strčili lopatu,
metlu, kýbeľ alebo sekeru, vždy podľa toho, čo bolo treba okolo dediny porobiť.
Začiatkom apríla ale zmietol všetok posypový štrk do kanála a kvôli upchatej rúre vytopilo
mladého Feranca, starostovho jediného syna. Petrovi odvtedy náradie do ruky nedávajú. Už
len tak posedáva v kuchyni pri žihľavovom čaji a s podopretou bradou pozerá von oknom.
Dokonca na neho bola žalovať aj stará Rožnavská, čo starostu na kolenách prosila, aby pred
ním schoval hlavne všetky nabrúsené sekery, lebo ho videla, ako poriskom zabíja biele zajace
a odvtedy nemôže spávať.
Petra mi zostalo ľúto. Veď aj jazva mu už na čele vybledla, navyše prestal krívať a pri
práci s lopatou mu i ruky zosilneli. Teraz mu to všetko ale bolo nanič. Zostal odkázaný na
zajačie mäso a prerastené pečienky. V kurníku mu ich už po jari zostalo len pár, tak som
začala okolo murárov obchádzať o čosi bližšie, že sa za Petra trocha prihovorím.
„Dobrý deň,“ zakričala som.
„No dobrý deň, bambuľka, čo nové?“ spýtal sa majster rovnako ako každý deň. Mal zo
všetkých najhrubší hlas a najtmavší klobúk. Postával na štíte domu a spokojne sa usmieval.
„Doma mám nové červené šaty.“
Bezmocne rozhodil rukami: „A čože robia doma? Dones nám ich zajtra ukázať,
Romanka!“
„Alebo ešte dnes!“ trúfalo majstra doplnil jeden nový murár v najbledšom klobúku, za
čo na neho všetci prísne pokrčili husté obočie.
„Ako som povedal, stačí zajtra, Romanka,“ zopakoval dôrazne.
„Ale keď ja nemôžem!“
„A to už prečo?“ ozval sa znova majster.
„Mama sa bojí, že sú príliš krátke. A vraj som vám o nich vôbec nemala hovoriť.“
„Taká blbosť!“ zakričal nahnevane a ostatní len prevracali očami.
„Vraj sa medzi vami nenájde ani jeden slušný chlap!“
„Romanka, a čože tvoja mama nevie, že slušný chlap neexistuje?“ majster sa nahlas
rozosmial a postupne sa k nemu pridala celá skupina.
„Vraj ak by tam bol s vami čo i len jeden slušný, tak by som vám mohla cez leto vodu
nosiť od studne.“
„To by bolo! Títo všetci by sa pretekali v robote, kebyže si na nich dávala poočku
pozor,“ ukázal čiernou dlaňou okolo seba.
49
„Mama hovorí, že nášho suseda Petra je hrozná škoda. Stále vzdychá, že taký dobrý
chalan a nič iné nerobí, len zajace hrdúsi pod pazuchou.“
Murári sa potešili, dokonca všetci zatiahli šťastné hóóhohohóó a isto už si ma
predstavovali v tých červených šatách, cez ktoré mi je zvrchu vidieť až po pupok a zospodu až
do žalúdka. Jeden z nich dokonca posmešne napodobňoval ťahanie vody. Zohýbal sa pri tom
tak hlboko, až po ňom musel majster hodiť klobúr, a všetci stíchli.
„Neboj sa, bambuľka, my už mu nejako pomôžeme.“
Už o týždeň nosil Peter po stavbe náradie, maltu, behal s fúrikom hore-dolu a celý
šťastný odbiehal zajacom na obed prihodiť k slame aj koliesko mrkvy. Peter vedel, že to ja
som sa za neho u murárov prihovorila. Odvtedy ráno vstával ešte skôr. Keď som sa
prezliekala, pozeral mi vďačne do okien a nenápadne sa pri tom skrýval za dvere kurníka, aj
keď mu pri tom trčali nohy. Ak bolo ráno teplo, prezliekala som sa pri otvorenom okne, a tak
Peter videl oveľa viac, ako len murármi vysnívané červené šaty.
Keď som raz po škole čakala na autobus, prechádzal okolo mňa starší pár. Žena kráčala
popredu, obuté mala vysoké lodičky, oblečené krátke šaty, cez ne prehodený biely
háčkovaný svetrík. Ústa mala silno narúžované a jej ruky vyzerali oveľa krajšie ako ruky
ostatných, rovnako starých žien. Muž kráčal za ňou, hlavu mal sklonenú, pozeral jej zozadu
na kolená, na volány, a zakaždým, keď zastala, tak do nej naschvál nemotorne nabúral
a natlačil sa jej na zadok, pobozkal ju na ucho a obkrútil sa jej okolo bokov.
Musel ju strašne ľúbiť.
Premýšľala som, či by to isté urobil aj Peter, ak by som kráčala pred ním. Možno by sa
ma pokúšal chytiť za zadok bez toho, aby som na to prišla. Mala som chuť postaviť sa pred
neho úplne nahá, položiť si jeho ruku na ľavý prsník a čakať, kým sa do mňa zamiluje. Peter
by mi potom stále hovoril, že som tá najkrajšia na svete, a zo sna by vždy od šťastia
kotkodákal ako sliepky, čo zdolali jeho chrbát.
Belavý fľak na pleci mi zostal aj po lete. „Vieš čo, behni hneď tuto k Petrovi, nech ti dá
trocha obrastenej zajačej pečienky. Elena v kostole hovorila, že sa tiež cez zimu ošúpala ako
šampiňón.“
Očervenela som, napravila si tričko a zazvonila Petrovi pri dverách. Babka medzitým
zaliezla dnu, lebo dala piecť zemiaky a zdalo sa jej, že už voňajú.
Peter mi najprv neotváral, aj keď som videla, ako sa mu vo verande vlní bledohnedá
záclona. „Peter?“ zakričala som a sama som cítila, ako sa mi trocha zatriasol hlas.
Zaklopala som. Rýchlo a rázne, trikrát po sebe. Všade bolo ticho, iba vo vnútri som
počula Petrove rýchle kroky. Asi klopem naozaj nevhod. Ktovie, ako vyzerá chlap odchovaný
na zajačom mäse. Možno vyzerá ako zajac. Všade samá šľacha, silné nohy, nežný ňufák
a lesklé oči. Možno je aj chlpatý ako zajac. Alebo naopak -nemá na hrudi ani jeden chlp a je
ako odratý zajac. A odratý zajac zasa vyzerá ako mačka. Áno, Peter určite vyzerá ako starý
kocúr.
Keď mi otvoril, zasnívane som sa usmievala. Peter nepravidelne dýchal: „Ahoj.“
„Ahoj, nemáš, prosím ťa, jednu pečienku navyše?“
„Jasné, poď dovnútra,“ povedal vystrašene a naširoko pri tom otváral červenohnedé
oči.
Vtedy som Petra počula prvýkrát nahlas prehovoriť. Vôbec som netušila, že Peter vie
plynulo rozprávať a dokonca sa ma spýtal aj na môj biely fľak na pleci.
„Neviem, asi nejaká pleseň alebo čo.“
Peter zodvihol prst a namočil ho do stopenej zajačej masti. Pomaly sa približoval ku
mne, až mi s ním nakoniec obkreslil celé plece.
50
„Toto by malo zabrať,“ horúcou rukou mi po bledej koži rozotieral hladkú bielu masť.
„Ak sa to zhorší, prídem ti to reklamovať,“ zasmiala som sa.
„Potom si to môžeš vybaviť s pánom majiteľom,“ ukázal na chladničku, „Včera som
z neho uvaril polievku.“
Peter mi potom nabral za tanier zajačieho perkeltu. Mal pekné ruky a ani nerozprával z
cesty, ako mi vždy tvrdila babka. Peter by ma isto nenaštiepal do kotla ako dedko. Určite už
ma aspoň trocha ľúbi. Aspoň tak ako ten pán, čo sa svojej žene stále obtáčal okolo bokov.
„Peter!“ zakričala som, keď mi začal pomaly rozopínať zips na šatách. Vôbec som si
nevšimla, že zrazu stojí za mnou a pozerá sa na môj nahý chrbát, ktorý som vždy chcela
ukázať len svojmu skutočnému mužovi. Peter sa zľakol a utiekol na dvor. Tam sa znova skryl
za kurník. Vyšla som za ním, poobzerala sa okolo seba, zbadala jeho trčiace nohy a sklamane
odišla.
V pondelok som si pred zrkadlom trocha umazala tvár, obliekla som si krátke nohavice
a obula tenisky. Na stavbu som prišla asi o deviatej, všetci už ma túžobne očakávali. Svoju
polovicu dohody splnili, teraz bol rad na mne.
Priniesla som im do kade asi desať kýbľov mútnej vody a odišla som na obed. Vôbec sa
mi tam nechcelo vrátiť. Ani Petra som dnes nevidela. Isto mu zasa dali robiť nejakú podradnú
robotu.
Utorok prešiel rýchlo, ani neviem ako. Na Petra som si ani nespomenula. Až v stredu
som sa spýtala, či našu dohodu naozaj dodržiavajú.
„No, vieš, Petrovi v poslednom čase nie je nejako dobre. Nechceme mu toho veľa
nakladať, bol dlho doma... Aby zas nebol prepracovaný.“
Prikývla som. Vo štvrtok som takisto neodvrávala a v piatok mi babka žalovala, že Petra
už týždeň nevidela, či o ňom čosi neviem.
„Neviem,“ mykla som plecami a otrčila spodnú peru, „ani na stavbe od pondelka
nebol.“
Babka vyskočila z prúteného kresla a bežala za starostom nahlásiť nezvestného občana
Petra S, ktorý sa už týždeň nezdržiava v mieste svojho bydliska. Starosta ju najprv vyhnal:
„Ale, prosím vás, možno odcestoval, alebo je jednoducho zavretý doma a lieči sa z nejakej
virózy. Zasa nepreháňajte, pani Sebanová.“
„A od čohože sú susedia, keď na seba nemajú dávať pozor?“ ohradila sa babka a sama
palicou vypáčila dvere na Petrovom dome. Nikde ani nohy. Dokonca aj zajace už mali od
hladu oči podliate krvou.
V piatok poobede som sa vrátila na stavbu a spýtala som sa majstra, či náhodou
o Petrovi čosi nevie.
„Neviem,“ povedal iba tak, možno ani nevedel, na čo sa pýtam, a pokračoval v triedení
drobných klincov. „Ale mohla by si aspoň tri kýble ešte preniesť sem do kade, nech
nemusíme behať tak ďaleko.“
Vrátila som sa späť k studni, ale kýbeľ už zrejme ktosi schoval do pivnice. Mladý murár
v najbledšom klobúku na mňa ešte potichu zapískal, aby ho nikto iný nepočul a prstom mi
ukázal, kadiaľ sa tam dostanem.
Zišla som po schodoch a ovalilo ma dusné teplo, ktoré šlo z kotolne, kde práve dvaja
robotníci skúšali nový plynový kotol. Vôbec si ma nevšímali. Hneď prvá miestnosť bola plná
vyumývaných kýbľov. Z kopy som vybrala dva, ktoré sa mi páčili najviac a ledva som ušla
pred padajúcimi a hrkotajúcimi kýbľami, ktoré stratili rovnováhu.
V kope som zazrela Petra. Spokojne si tam ležal, vôbec sa hrmotom nenechal rušiť.
Ústa mal pootvorené a oči zavreté a trocha vyvrátené dohora. Jazva na čele mu od tepla
51
znova očervenela. Prišla som k nemu, vlasy mal polepené, krk celý spotený a zaprášený.
„Peter?“ zašepkala som potichu, no vzápätí som sa zľakla, že ho naozaj zobudím. Z veľkého
bieleho kýbľa som vytiahla Petrovu spotenú ruku, pritiahla som si ju k sebe, položila som si ju
na ľavý prsník a čakala som, kým sa do mňa zamiluje.
∗∗∗
Terézia Klasová, 17 rokov
Spojená škola, Bratislava, Novohradská 3
Modrý gauč
Na modrom gauči sa spí najlepšie. Edita o tom vie ešte omnoho viac ako ja, pretože má
ostrejšie lakte a nepriestrelné argumenty, ktorými sa dokáže obrniť. Doteraz prehrala iba
dvakrát. Dnes som dôvodila altruizmom a jej vlastným dobrom, mäkké matrace by ju iba
zbytočne zvádzali ku spánku, pred skúškou, keď sa potrebuje učiť, najlepšie by urobila, keby
si ustlala na zemi, nehrozí, že by počas noci čo i len zažmúrila oko. Povestné ostrie jej lakťov
sa tuším otupilo, nechala sa celkom bezbolestne prehovoriť, nahádzala si svoje knihy a zošity
do zodratej, čiernej športovej tašky o odišla do kancelárie.
Natiahla som sa. Po troch vyčerpávajúcich dňoch ma čakala nekonečná noc osviežujúceho
spánku. Poškrabkala som za ušami jedného z mnohých bezmenných orieškov, čo sa nám
motali pri nohách. Asi po pol roku, odkedy som nastúpila ako nočný strážnik, nás prestalo
baviť vymýšľať prezývky zástupom šteniat, ktoré sa vystriedali v našej opatere. Ak sme sa ich
zo začiatku snažili naučiť základné povely, dôvtipnejších aportovať a pregúliť sa, prešlo nás
to. Prvotné nadšenie vyprchalo a z nočného dobrodružstva sa stala brigáda, ako každý iná. Aj
tak som psi nikdy nemala rada, iba pred pár rokmi som sa zbavila panického strachu z ich
štekania a paralýzy, čo ma zachvacovala, keď som mala prejsť okolo niektorého z nich.
Skopla som z nôh zablatené gumáky, prikryla sa a zložila si ruky pod vankúš. Modro spod
viečok sa mi rozlievalo celým telom, prepadala som sa, stále hlbšie, a hlbšie, cez nánosy
prachu a ticha až do absolútnej temnoty. Nesnívala som, iba bezmyšlienkovite krúžila
z rôznych strán nad neznámou udalosťou podobnou bezcieľnosti dňa, budila som sa
a prehadzovala zo strany na stranu, v ušiach sa mi prelínali cudzie hlasy, z diaľky zaznieval
brechot mohutného čierneho psa. Vyzeral presne ako tá beštia z nášho útulku, tváril sa
rovnako krvilačne, mal srsť medveďa a pohľad samotného diabla, spomedzi dlhých žltých
zubov mu k labám stekali mazľavé, mliečnobiele sliny. Preboha, nech ho odvedú niekam
preč, kričala som na všetkých naokolo, nikto ma nepočúval ani nechcel počuť.
Zobudila som sa. Potrebovala som hlt minerálky a čerstvý vzduch, stále som nedokázala
dostať z hlavy zvyšky vyčerpávajúceho blúznenia. Prešla som okolo kancelárie, Edita už
52
dávno zhasla a spokojne odfukovala na štósoch popísaných papierov. Dúfala som, že ju
uvidím v plnej akcii, s krvou podliatymi očami nad šálkou pariacej sa kávy, ale miesto toho
som v nočnej košeli usrkávala studený kamilkový čaj a počítala svetelné bodky uháňajúce po
diaľnici. Zapla som rýchlo varnú kanvicu, bosé nohy ma oziabali na vlhkej kamennej dlažbe,
medzi čakaním na cvaknutie spínača som rozmýšľala, či som náhodou nezabudla zatvoriť
poslednú klietku, v ktorej, odkedy si spomínam, spával obrovský čierny pes, jediný bez
známky, bez mena či správy o predchádzajúcich majiteľoch. Nikto o ňom nič nevedel, mal
v sebe niečo neskrotené, pozostatky vlka, alebo inej dravej šelmy, prechádzal sa tichým,
ľahkým krokom tam a naspäť a prepaľoval vás nenávistnými, tmavými očami. Bála som sa ho.
Opäť som pociťovala rovnaký strach, ktorý ma ako malú spútaval pri najnevinnejšom
štekote, akoby ma niečo zozadu chňaplo za krk, dusilo a už nikdy, nikdy nechcelo pustiť.
Bublanie silnelo, hodilo som do pohára papierové vrecúško s lyžičkou a čakala. Medzitým
som pre istotu skontrolovala všetky kľúče, viseli na svojom mieste. Chýbal jediný.
Nevedela som prísť na to aký, nahmatala som vypínač a stlačila. Neozvalo sa zaiskrenie, ani
bzučanie zahrievajúceho sa vedenia, šum vriacej vody ustal. Vypadol prúd. Zrazu som si
spomenula, ktorý kľúč zmizol a zalomcovalo mnou mrazivé šklbnutie. Chvíľu som sa
pohrávala s myšlienkou zobudiť Editu, no zavrhla som ju ako zbytočnú hneď v začiatkoch,
nechcela som ju pred zajtrajškom znervózňovať. Aj tak by mi veľmi nepomohla. Okrem
ostrých lakťov (o ktorých som tiež začínala pochybovať) neoplývala žiadnymi schopnosťami
použiteľnými na boj voči temným nástrahám noci.
Vedela som, že nezaspím, každé šuchnutie dráždilo napätú predstavivosť, zarývalo sa mi pod
kožu a triaslo ľadovými prstami. Ticho prerušovalo iba občasné zavytie a môj vlastný,
prerývaný dych. V zásuvke som nahmatala baterku, aspoň niečo fungovalo, rozsvietila ju
a pomalým plížením postupovala ku koncu chodby. V jej svetle nemé tváre zalieval bezcitný
lesk, úzke štrbiny namiesto očí odrážali chladnú, modrastú žiaru. Moja chuť otočiť sa a utiecť
silnela s každým krokom, pripomínala som si neškodnosť a bezmocnosť zvierat a ľutovala, že
nemám po ruke žiadnu palicu. Zatiaľ som nenarazila na nič podozrivé, huňaté chrbty sa
dvíhali pravidelným rytmom, dokončila som takmer celú obchôdzku, žltým kotúčom som
prebehla zadným radom, postupne sa mi vracalo stratené logické uvažovanie, sledovala som
starostlivo zacvaknuté zámky a zaplavovala ma úľava.
Posledná klietka bola otvorená. Baterka mi s dutým nárazom vypadla z ruky. Šmátrala som
po zemi, v kŕči, či nezachytím zlovestné vrčanie za chrbtom. Keď sa mi ju podarilo nahmatať,
rozbehla som sa a zamkla za sebou úbohé, preglejkové dvere. Triasla som sa na celom tele,
ak by ma vtedy Edita chytila za rameno, asi by som na mieste vyletela z kože, ešte hodnú
chvíľu som nebola schopná upokojiť pohyby svojich rúk a sadnúť si. V mučivom tichu, zrazu
tak plnom najrôznejších vzdychov a žuchnutí, som sa zvalila na posteľ, nepokoj opadal,
predsa len som bola v relatívnom bezpečí, načiahla som sa za paplónom, ale niečo vlhké,
hrejivé sa mi obtrelo o prsty.
53
Pochovala som v sebe výkrik a pohltila ma tma. Precitla som až nad ránom, keď sa ma Edita
s cigaretou v ústach snažila jemne odtiahnuť od vešiaka, ktorý som zvierala stuhnutými
hánkami. Noir sa ráno nenašiel.
Nabudúce prenechám Edite gauč aj bez boja.
∗∗∗
Ivana Balgová, 18 rokov
Gymnázium J. Jesenského,
Bánovce nad Bebravou
BÁNOVČAN
V Bánovciach na starej autobusovej stanici je malá, ošumelá budova. Je na nej napísané
KOKOTI. Ale predávajú tam pečivo. Vedľa nej rastú stromy, vysoké a robustné, s hnedou
kôrou a jasnozelenými listami. Presne také, aké kreslia deti na výtvarnej výchove vodovými
farbami. Stála som pod tými stromami, chránená pred slnkom. Nezvyknem opisovať počasie,
ale treba podotknúť, že to bol teplý jarný deň, jeden z prvých, ktorý zvykne prekvapiť svojou
horúčavou ľudí v kabátoch a psov v hrubej srsti. Vo vzduchu bolo cítiť langoše a voňavky ľudí,
ktorí prechádzali okolo mňa. Bolo krátko popoludní. Každý sa niekam ponáhľal.
Čakala som už vyše pol hodiny. Obtáčala som si vlasy okolo prsta, stále dookola a dookola.
Prestala som, až keď mi pár z nich zostalo v ruke. Hnedé. Podľa mňa. Podľa kozmetického
priemyslu tmavý gaštan. Alebo pralinka. Podľa teba farba vyprážaného rezňa. Nenávidím,
keď meškáš.
Ľudia okolo mňa prechádzajú, ale všimne si ma len málokto. Podnikateľ v obleku a hneď
vedľa neho dvaja robotníci. Ten prvý s mobilom pri uchu a so smutným výrazom. Ten druhý,
naopak, veselý a usmiaty. A ten tretí nijaký. Len tak kráčajúci. Blondína s krátkymi nohami
kupujúca si cigarety. Bývalý spolužiak, pozeráme sa na seba. Ani jeden z nás nevie, či sa patrí
pozdraviť. Hľadí radšej do mobilu. Zatúlaný pes a striehnuca mačka. Mačka je zatúlaná tiež,
ale o mačkách sa to nepatrí písať. Tie sú zatúlané všetky. Stojím tu už celú večnosť.
Predavačka v novinovom stánku ma určite považuje za zúfalú. Tisíckrát sa už na mňa pozrela.
Najskôr podozrievavo. Potom zvedavo. Teraz ľútostivo a zároveň zhnusene, ako keď sa
matka pozrie na cudzie dieťa s tvárou od sopľa.
Len čakám, nič viac. A ešte trochu premýšľam. Aby sa nepovedalo. Mám takú predstavu.
Langoš s cesnakom, po ktorom nesmrdí z úst. Muchy nikdy nevletia do oka. Vlasy, čo
nepadajú. Priesvitná koža na bruchu tehotných žien. Do dvanástich som si myslela, že ma
ľudia v televízii vidia, ako pred ňou sedím. A babka mi na narodeniny kúpila nohavičky
s Playboy zajacom. Pekný zajačik, myslela si. Ja na zajačikov veľmi nie som. Aj teraz ide jeden
okolo. Vyzerá na štrnásť, ale cíti sa na sedemnásť. Má veľké tenisky a vlasy mu padajú do očí.
Zdá sa, že sa pozerá na mňa. Ale tak isto by sa mohol pozerať na vrabca, čo krúži okolo
odpadkového koša. Vrabcov by som zrušila.
54
Vlastne som ťa spoznala tu. Na tomto mieste. Bolo to dávno. Autobusová stanica bola
preplnená ľuďmi. O tej novej nevedela ešte ani predavačka v stánku. Stál si pod týmito
stromami, ja som čakala na autobus. Mala som chuť na langoš. Ale nechcela som cesnak.
Čítala som knihu a ty si presne zapadal do mojej predstavy hlavného hrdinu. Chcela som, aby
si si ma všimol. Aby si sa do mňa zaľúbil na prvý pohľad ako Dante do Beatrice. Mohla som
byť tvoja magnifique žena hneď v tej chvíli. S niekým si sa rozprával. Usmial si sa. Zamračil si
sa. Potriasol si hlavou. Stále si si nevšimol, že som tam. Do oka ti vletela mucha. Na tú chvíľu
si ešte budem musieť počkať.
Mám ťa. Mám ťa asi tak, ako má toxoplazmóza mačku. Ale si môj.
Kráčaš ku mne, konečne.
∗∗∗
Cena Literárneho informačného centra
Tomáš Belobrad, 16 rokov
Gymnázium Janka Jesenského,
Bánovce nad Bebravou
Ráno
Umastený displej pomerne nového dotykového mobilu značky HTC sa už tretíkrát v priebehu
niekoľkých minút rozsvietil. Spustila sa znelka budíka, ktorá bola v telefóne nahratá od
výrobcu a niesla názov ,,New Day“. Mobil ležal na čomsi, čo by sa pri vhodnom osvetlení
a nahliadnutí osobou so zrakovou poruchou dalo nazvať stolom.
Chýbala v ňom jedna zásuvka(ktorá ležala na zemi uprostred izby) a druhá sa kvôli obrovskej
kope papierov, čo z nej trčali, nedala ani zavrieť. Niektoré papiere boli prázdne, iné
obsahovali len obyčajné čarbanice bez akéhokoľvek významu, ale boli tam aj rôzne písomky,
reklamné letáky a niekde sa našli aj prázdne obálky. Financie, ktoré spočiatku obsahovali, sa
už dávno stratili. Samotná pracovná plocha stolíka nevyzerala o nič lepšie. Kopili sa na nej
rôzne školské učebnice v rôznych stupňoch opotrebovania, začínajúc veľmi poškodenými
a končiac hŕbkou zažltnutých pozliepaných listov, držiacich len zázrakom v rozpadávajúcej sa
väzbe s úplnou absenciou obálky. V strede stola sa nachádzal notebook, od ktorého viedla
k zásuvke pri stole spleť káblov. Myš bola prikrytá prázdnym balíkom zemiakových lupienkov.
Na ňom ležal ďalší, z ktorého zase trčali obaly od horaliek. Stolnú lampu zakrývali použité, ale
aj nepoužité papierové vreckovky. Vedľa prevrhnutej nádoby s písacími potrebami a lepiacej
pásky stál hrnček s čajom, ktorý sa lúhoval už niekoľko dní. Ostatné veci sa nedali dobre
identifikovať.
Viacerí ľudia sa obyvateľa tejto miestnosti pýtali, ako môže v takom neporiadku pracovať.
Vždy odpovedal, že jednoducho. Klamal. On v ňom vôbec nepracoval. Samotná izba bola
55
stredne veľká a mala tvar kocky. Okrem spomínaného pracovného stolíka v nej stála veľká
posteľ a niekoľko poličiek, z ktorých vo väčšine boli napospas prachu vystavené modely
automobilových veteránov.
Na posteli ležalo nehybné telo. Osvetľoval ho úzky pás svetla, ktorý sa predral škárou medzi
zastretými žalúziami. Budík sa naďalej vytrvalo snažil prebrať mŕtve telo. A mŕtvola sa
nakoniec aj prebrala. Adolescent si tesne pred prebudením zamrmlal zo sna čosi neurčité
a s námahou rozlepil oči. Patril k vyšším ľuďom a napriek šírke postele mu z nej pomaly, ale
isto začínali trčať nohy. Svojmu telefónu venoval čo najzhnusenejší výraz, v rýchlosti vyskočil
na nohy, až sa mu zakrútila hlava, dotackal sa k stolíku a na tretí pokus sa mu podarilo
vypnúť budík. Trvalo niekoľko sekúnd, než sa nervové vlákna v jeho hlave pospájali a mozog
pochopil , na čo sa oči pozerajú.
Zaspal. Nebolo by na tom nič tragické, nebyť toho, že sa mu to stávalo s určitou zákernou
pravidelnosťou. A tiež mu začali odmietať ospravedlňovať neskoré príchody. Bol jedináčik
a obaja rodičia odchádzali do práce predtým, než on musel vstať, takže sa vždy musel budiť
sám. Hodil telefón na posteľ a rýchlym krokom sa vybral do kúpeľne, ale v strede izby si
narazil malíček na nohe o vytiahnutú zásuvku. „Doriti“, zavrčal, poskočil, zovrel päsť
a pokračoval ďalej.
Doskackal k záchodu, rýchlym pohybom ruky hodil sedadlo do stojatej polohy a začal
vypúšťať tekuté odpadové látky. Pri odchode z kúpeľne si narýchlo opláchol ruky a ako
zvyčajne, zabudol vrátiť sedadlo späť na miesto, o splachovaní za sebou ani nehovoriac. Pri
ceste späť do izby sa začal vyzliekať z pyžama. Vrchná časť skončila prehodená cez kreslo
v obývacej izbe, spodná na kľučke dverí. Zásuvku teraz veľmi opatrne preskočil, otvoril šatník
a začal sa hrabať v kope oblečenia, ktorá v ňom bola bez ladu a skladu hodená. Schmatol
prvé tričko, čo na sebe nemalo viditeľnú stopu špiny a rifle vytiahol spod postele. Podarilo sa
mu obliecť na prvý pokus.
V rýchlosti zodvihol telefón z postele. Nevyzeralo to veľmi dobre, ale nebolo to najhoršie.
V každom prípade bolo ale jasné, že raňajky bude musieť vynechať. Prebehol opäť k stolu,
zhodil niekoľko odpadkov na zem, než našiel svoju peňaženku. Vopchal si ju do prázdneho
vrecka a zohol sa po tašku. Bola prázdna.
Istým spôsobom to bolo horšie, ako pozerať sa na vykradnutý byt. Rýchlo schytil učebnice,
čo boli k nemu najbližšie a pokúsil sa ich natlačiť do tašky. Ako to už býva zvykom v týchto
prípadoch, prázdna taška mu padla a netrafil do nej. Druhý raz bol už úspešnejší. V panike sa
mu zasekol zips, nakoniec odišiel s taškou napoly rozopnutou.
Pri odchode si spomenul, že nechal v kúpeľni zažaté svetlo, kľúče si položil na skrinku
a utekal späť zastaviť rastúci účet za elektrinu. Keď stál konečne pred dverami, uvedomil si,
že kľúče si z poličky na skrinke nevzal. Na dverách bola pevná guľa. S hysterickým
povzdychom sa rozbehol k zastávke.
Bola prázdna. Na tabuli visel roztrhaný cestovný poriadok. Nemusel sa naň pozrieť, aby
vedel, že spoj zmeškal. Ako omráčený zostal stáť a tupo zíral na zdrap. Vedľa seba počul
buchot palice. „Už to išlo ?“ spýtal sa ho roztrasený hlas. Patril jednej postaršej obéznej
dáme v staromódnom zelenom kabáte a s pokrývkou hlavy, pre ktorú muselo predčasne
zomrieť nevinné zviera. Náramne sa k nej hodila.
„Neviem,“ zamrmlal si popod nos a poklusom sa vydal k škole. Začal chodiť na strednú. To
sa jeden cítil hneď oveľa viac vyspelo. Poriadne v ňom kypel hnev. Na čas, na školu, na seba,
na tú tetku, mal poriadnu chuť niekomu vynadať. A tiež sa v ňom začal vzbudzovať strach, že
nakoniec začne pršať. Zákony schválnosti.
56
Párkrát musel spomaliť a nabrať dych. Vždy si pritom skontroloval čas. Už meškal tri minúty.
Rozmýšľal, akú výhovorku by mohol použiť. Nič mu nenapadlo. Dúfal, že to akosi príde samo,
keď bude stáť pred dverami. Zbadal rozložitú budovu školy. Pridal do kroku ešte viac.
Brána bola zatvorená. Chcel sa za ňu zavesiť a otvoriť ju, ale akurát do nej tvrdo narazil.
Skúsil zatlačiť znovu. A znovu. A ešte raz. Nič. Vyzeralo to ako zlý sen. Bola na nej nalepená
fólia s papierom. Pod aktuálnym dátumom stálo: „Z technických príčin zatvorené. Žiakom je
udelené riaditeľské voľno.“ Spomenul si, že včera o tom počul asi šesťkrát.
Vydal zo seba ďalší hysterický povzdych. Zrazu mu to prišlo všetko akési smiešne.
∗∗∗
57
Prehľad
základných, stredných škôl a základných umeleckých škôl,
ktoré sa zapojili prácami svojich talentovaných žiakov
do XXI. ročníka celoslovenskej súťaže
vo vlastnej literárnej tvorbe
„Škultétyho rečňovanky“
________________________________________________
ZŠ sv. Uršule, Bratislava, Nedbalova 4
ZŠ s MŠ Bzovík 136
ZŠ Dunajská Streda, Jilemnického 204/11
ZŠ Hnúšťa, Klokočova 742
ZŠ Hronské Kľačany 322
ZŠ Janova Lehota 97
ZŠ Jesenské, Ul. mieru 154
ZŠ s MŠ Kapušany, Hlavná 367/7
ZŠ Komárno, Pohraničná 9
ZŠ Komárno, Rozmarínova 1
ZŠ s MŠ Krivec 1355
ZŠ Látky
ZŠ s MŠ Liptovský Hrádok, Hradná 342
ZŠ s MŠ Lom nad Rimavicou
ZŠ Ľubotice, Strážnická 26
Spojená škola sv. F.Assiského - ZŠ Olšovského, Malacky
SZŠ Bell Amos, Martin, Thurzova 19 A
ZŠ Márie Medvedzkej, Medvedzie 155
ZŠ s MŠ Modrý Kameň
ZŠ Jána Kollára, Mošovce, Kollárovo nám. 33
ZŠ s MŠ Nenince, Školská
ZŠ sv. Alžbety, Nová Baňa
ZŠ Piešťany, F.E.Scherera 40
ZŠ s MŠ Plavnica
ZŠ kardinála A. Rudnaya, Považany 216
ZŠ s MŠ Rabča, Rabčická 410
ZŠ Ivana Branislava Zocha, Revúca
ZŠ Štefana Daxnera, Rimavská Sobota, Clementisa 13
ZŠ P. K. Hostinského, Rimavská Sobota, Družstevná 835
ZŠ Ružomberok – Černová, Černovských Martýrov 29
ZŠ Sirk, Sídlisko č.165
Spojená škola, ZŠ Centrálna 464, Svidník
ZŠ Svit, Komenského 2
ZŠ s MŠ J. Murgaša, Šaľa, Horná 22
ZŠ Topoľčany, J. Hollého 696/3
ZŠ Andreja Bagara, Trenčianske Teplice
ZŠ Rudolfa Dilonga, Trstená, Hviezdoslavova 823/7
58
ZŠ Vinodol, Školská 1
ZŠ Želiezovce, Mierová 67
ZŠ s MŠ Želovce, Gottwaldova 81
ZUŠ Rožňava, Normová 1190/2
ZUŠ Jána Melkoviča, Stará Ľubovňa, Okružná 9
ZUŠ Veľký Krtíš, Poľná 1
ZUŠ Zity Strnadovej – Parákovej, Žiar nad Hronom
SOŠ Veľký Krtíš, Poľná 10
Gymnázium Janka Jesenského, Bánovce nad Bebravou
Gymnázium Matky Alexie, Bratislava, Jesenského 4/A
Spojená škola–Gymnázium J. Hronca, Bratislava
Gymnázium Krompachy, Lorencova 46
Gymnázium Jozefa Lettricha, Martin
Gymnázium sv. Andreja, Ružomberok, Ku ihrisku 1
Gymnázium Topoľčany, Ul. 17. novembra 1180
59
Predstavujeme Vám odbornú porotu
Ján Petrík
Básnik, dramatik, osvetový pracovník, zakladajúci člen a vedúci
Spišského literárneho klubu. Žije v Spišskej Novej Vsi, venuje sa poézii,
satirickej tvorbe a tvorbe pre rozhlas. Je viacnásobným laureátom
Wolkerovej Polianky, Literárneho Zvolena a iných literárnych súťaží.
Debutoval vydaním troch zbierok poézie pod spoločným názvom Tri
knihy nepokoja. Pre rozhlas napísal rozprávkovú hru Nepriamy
prenos, viacero humoristicko-satirických pásiem a pre Spišské divadlo
hru pre deti Spišské rozprávky.
PhDr. Ľubica Kepštová
Zástupkyňa šéfredaktora časopisu Slniečko, ktoré vychádza v Literárnom
informačnom centre. Ako autorka recenzií o súčasnej detskej literatúre
a autorka rozhovorov s tvorcami detskej literatúry spolupracuje
s Knižnou revue, revue Bibiana a s ďalšími časopismi. Prekladá z
češtiny a angličtiny. Napísala knižky pre všetky deti Komínový
panáčik, Dobrý deň Slniečko, Veselí zajkovia, Mydlinky a bublinky
zbierku poézie Moje srdce má prázdniny. Zostavila prezentácie
slovenskej detskej knihy doma a v zahraničí Slovak Children's Book
a Il libro per ragazzi slovacchia.
Peter Gajdošík
Pracuje ako správca počítačovej učebne na základnej škole.
V mladosti písal „šuflíkovú“ poéziu a pesničkové texty, ktorými
prispieval do humoristickej rozhlasovej relácie Sobotník. Žije a tvorí
v Lučenci. Je autorom kníh pre deti: Zverinec na siedmom
poschodí, Zvieratko pre Tadeáša a Pavúčikové dobrodružstvá.
60
AUGUST HORISLAV ŠKULTÉTY
1819-1892
básnik, ľudovýchovný pracovník, zberateľ, vydavateľ ľudovej slovesnosti
Narodil sa 7. augusta 1819 vo Veľkom Krtíši. Študoval na lýceu v Bratislave, kde sa stal
jedným z najaktívnejších spolupracovníkov Ľ. Štúra. Od roku 1841 pôsobil ako evanjelický
kňaz v Tisovci, Dlhej Vsi, Rozložnej a v Kraskove. V rokoch 1862-1874 pôsobil ako profesor
a spočiatku aj riaditeľ slovenského gymnázia v Revúcej.
Zomrel 21. mája 1892 v Kraskove, v náručí svojej dcéry. Jeho hrob sa nachádza na
čestnom mieste – pod múrom starobylého gotického kostola v Kraskove. Jeho pôsobenie
v obci a v slovenskej kultúre pripomína pamätná tabuľa, ako aj pamätník uprostred Kraskova.
V roku 1840 vyšli knižne jeho básne, písané v češtine, vyjadrujúce životné pocity
nastupujúcej štúrovskej generácie. Básnické schopnosti uplatnil v ľudovýchovnej práci, keď
v rokoch 1847-1848 vydal 3 zošity veršovaného protialkoholického spisu Beda a rata.
Priekopnícky charakter majú dva zborníky prózy a veršov pre deti pod názvom Zornička a dva
zošity Rečňovaniek. Stali sa pre ďalší vývin v tejto oblasti určujúce a vzorové, hoci sa mu
nepodarilo túto literatúru ešte zbaviť moralizovania a poučovania. Nový prístup sa však
prejavil v tom, že poučenie integroval do deja poučujúceho príbehu. Rovnako závažný
charakter má aj šesť zošitov Slovenských povestí, ktoré v rokoch 1859-1861 vydal spolu s P.
Dobšinským a ktoré sa stali jedným zo základných prameňov pre štúdium našej ľudovej
slovesnosti.
Pre dejiny nášho školstva sú dôležitým prameňom jeho Pamäti slovenského ev. a. v.
gymnázia a s ním spojeného učiteľského semeniska vo Veľkej Revúcej. Napísal 14 učebníc,
podľa ktorých učil slovenský jazyk a literatúru, dejiny, ale aj náboženstvo. Jeho
organizátorská, výchovná, vzdelávacia, publikačná a národno-buditeľská činnosť v oblasti
školstva ho radí medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenskej pedagogiky.
61
Obsah
Vyhodnotenie XXI. ročníka celoslovenskej súťaže vo vlastnej literárnej tvorbe
„Škultétyho rečňovanky“
Zoznam autorov ocenených prác
Lorinčík Adam: Zimný čas, Pani jeseň
Orlovská Stanislava: Skrývačka
Koruna stromu
Textóris Alex: Jeseň
Zima
Vyparina Michal: Škola
Nové trendy
Jatyelová Ninka: Vybrané slová hrou
O babej hore
Príbeh maminky, ktorá mala osem detí
Barnovská Mária: Cesta Malej kvapky
Parobek Jaroslav: Originálne autá
Fedáková Faustína: Keby som tak mohla lietať
Mravček a kvapka
Bobová Martina: Môj splnený hokejový sen
Sendrey Nikolas: O meste a chlapcovi bez mena
Lišuchová Ľudmila: Budúcnosť v prázdnej nádobe
Veštenie z čajových lístkov
Čas, Všetko je neisté
Škrková Adriána: HAIKU
Sonet samoty, Triolet
Martišková Magdaléna: Diktátová mapa
Zošitové otázniky, Stratené mesto
Berky Štefan: Pieseň malého Róma
Frniaková Alexandra: XXX, XXX, XXX
Bugár Thomas: Už je ryba na háčiku
Plavák, Rybári
Jurčová Rút: Radosť, Šál, Jabloň, Lúka
Jančeková Katarína: Čerešňový šampón
Niekedy mám pocit, že dievčatkám sa nedá rozumieť
Jóriová Vanessa: Bludisko
Nový začiatok
Priečinská Ema, Fodorová Ivana: Hracia skrinka
Giňpvská Viktória: Zajac a králik
Verešová Bianka: Nikde nie je bezpečne...
Vršánska Vanessa: Malá zubná víla
Hlobeňová Romana: Nahováral ho raz blázon, Schladilo sa
Popoluška, XXX, XXX, Srdce dostalo rozsudok
62
3
4
6
6
7
7
8
8
9
10
11
12
13
13
14
15
15
16
17
18
19
20
21
21
22
22
23
24
24
25
25
27
28
30
33
37
38
42
43
44
Mányová Stella: Nový chodník, (Ne)svitá
Sen o slobode, Človek-milionár bez bankoviek
Šťastné fantazmagórie
Streďanská Alexandra: ... básne v próze
Gehrerová Ria: Sezóna bielych zajacov
Klasová Terézia: Modrý gauč
Balgová Ivana: Bánovčan
Belobrad Tomáš: Ráno
Prehľad škôl, ktoré sa zapojili do XXI. ročníka „Škultétyho rečňovaniek“
Predstavujeme Vám odbornú porotu
August Horislav Škultéty
Obsah
63
45
46
47
47
48
52
54
55
58
60
61
62
Škultétyho rečňovanky
Zborník ocenených prác
XXI. ročníka celoslovenskej súťaže
vo vlastnej literárnej tvorbe
Zhotovila: Danka Šagiová
Zodpovedná Mgr. Zuzana Unzeitigová
Vydal: Hontiansko-novohradská knižnica A.H.Škultétyho vo Veľkom Krtíši
Banskobystrický samosprávny kraj
Počet strán: 64
Náklad: 150
Text neprešiel jazykovou úpravou
Vydanie prvé
Rok vydania: 2012
Tlač: SHARPP 2316
ISBN 978-80-85577-29-7
EAN 9788085577297
64
Download

Škultétyho rečňovanky - Hontiansko