Metodický materiál pre rodičov
5 najväčších chýb v komunikácii s deťmi
5 najväčších chýb v komunikácii s deťmi
Kto z nás sa niekedy nezamyslel nad tým, čomu vlastne hovoríme výchova? Pre deti je dôležitá
naša podpora, ochrana, vedomie, že sme na ich strane, vyvážená spätná väzba.
V komunikácii s deťmi sa často podvedome snažíme získať „navrch“. Používame na to slová
a formu, ktorá nie je práve najvhodnejšia.
1. Nevyžiadané rady
Prvou chybou sú nevyžiadané rady. „To si musíš zjesť tu!“ „Na ten bicykel by si si mal dávať
väčší pozor!“ A pre deti niečo nepochopiteľné: „Janko, aby ťa nebolelo brucho!“
Čo má dieťa robiť s takou informáciou? Nevie, ako to zariadiť. Buď mu jedlo dajme alebo nie.
Keď výchovu ešte poprekladáme negatívnymi príkazmi: „ nelietaj tu“, „nerozlej to kakao“....,
môžu mať deti pocit: „ neuznávajú ma a ešte robím všetko zle“. Zo zmätku: „ tak čo mám vlastne
robiť, čo odo mňa chcú“, môže vzniknúť nežiadúce správanie, môže to viesť k pocitu straty
bezpečia a istoty, k narastaniu agresivity alebo neprimeranej pasivity.
Deti rozčuľuje aj utešovanie typu: „Ale no tak, to predsa nemôže tak bolieť!“ Ako my vieme, ako
to dieťa bolí? Podobne deťom vadí aj utešujúca rada: „to bude dobré!“ Áno, bude, to je síce
pravda, ale teraz to dobré nie je a dieťa má právo si to prežiť. Rada : „no tak neplač, veď to nie je
nič hrozné“ je neprimeraná k práve prežívaným pocitom dieťaťa.
Nedávajme rady, ale spýtajme sa, či sa chcú poradiť. A menším deťom sa nebojme dávať
jednoduché príkazy, ale bez slovíčiek typu „musíš“ a „nesmieš“. „Tú polievku si zjedz v kuchyni“.
To je jasná inštrukcia, čo majú deti robiť.
Deti potrebujú vedieť, že sme na ich strane, že ich podporujeme. Bohužiaľ práve všetky „dobre
mienené“ nevyžiadané rady spôsobujú pravý opak. Stavajú nás na opačný breh , než je ten, kde sa
práve nachádza dieťa. Empatia, pochopenie, rešpektovanie pocitov nás spoja.
2. Prílišné vysvetľovanie
Vysvetľovanie môže mať viac rovín. Jedna predbieha udalosti : „ Janko, urob si úlohy hneď, keď
prídeš zo školy. Keď si to necháš na večer, príde do toho večerníček, budeš unavený, nebude ti to
už tak myslieť a my s ockom už tiež chceme mať kľud a nie ti stáles niečim radiť, skúšať ťa... My
sme tiež unavení z práce a ja potrebujem večer ešte vyprať, navariť, a ak príde babka...“ Chudák
Jano, čo si má z toho vybrať? Toto vysvetľovanie zabieha do vecí, ktoré s podstatou vôbec
nesúvisia. Môžme ale povedať: „Janko, chcem, aby si si úlohy začal robiť najneskôr o šiestej, do
ôsmej sa môžem s tebou učiť, potom už mám svoju prácu“.
V ďalšej rovine komentuje vyvetľovanie určitú udalosť. Jankov spolužiak mu omylom zobral zošit
na domáce úlohy a on si teraz nemá úlohu kam napísať. Maminka hovorí: „ Ale no tak,veď on to
určite neurobil schválne. To vieš, on ja taký poriadny, asi si upratoval lavice a zošit sa mu tam
CPPPaP Námestovo, október 2010
priplietol. Keby si sa tak nemotal s upratovaním a dával si na veci väčší pozor, nestane sa ti to,
som zvedavá, či sa z toho poučíš. A napíš si úlohu na papier, budeš si ju musieť potom prepísať...“
. Janko je nakoniec z ublíženého vinníkom. Dieťa vo chvíli, keď sa cíti zle, nepotrebuje počuť
dôvody, potrebuje jediné – dostať signál, že sme na jeho strane: „ teda, to by ma tiež nahnevalo;
čo s tým...“. Potom už môžeme hľadať riešenia: „môžem ti nejako pomôcť, chceš odo mňa
pomoc....?“.
Inou formou vysvetľovania je odporúčanie, čo sa má páčiť : „ale choď, toto auto predsa vôbec nie
je pekné, pozri na to druhé aké je krásne...“ Môžeme hovoriť, čo sa páči nám, ale nie to, čo sa má
páčiť deťom: „Aha, tak tebe sa páči toto auto, mne zase tamto žlté...“
Deti milujú stručnosť. Zhruba od 13 rokov s nami začnú diskutovať a filozofovať, ale my sami od
seba by sme ich nemali zahlcovať neustálym vysvetľovaním - Mami, povedz mi, čo mám robiť,
ale hlavne mi to nevysvetľuj.
Vysvetľovanie a lamentovanie je jednou z veľmi ovládajúcich manipulatívnych techník. Nedivme
sa potom, keď „puberťák“ prevráti oči.
3.Predpokladanie
Oproti nevyžiadaným radám a vysvetľovaniu sa predpokladanie deje v tichosti, v našej hlave.
Najčastejšie je sprevádzané myšlienkou: „no, ja som si ale myslel...“.
Predpokladanie je založené na domnienke, že určité veci sú jasné a netreba o nich komunikovať.
Potom ale vyšťavená matka narieka: „No ale ja som si myslela, že keď ideme na chatu, tak mi
aspoň pomôžete s prádlom“, miesto toho, aby jednoducho povedala resp. požiadala: „Prosím vás
deti, pozbierajte a poskladajte prádlo, aby sme na chatu išli včas“.
Predpokladanie je len ďalšia forma toho, ako v dieťati ( partnerovi, kolegovi...) vyvolať zlé pocity
za to, že sa nechová ako si my prajeme alebo predstavujeme.Výrok: „Ale to sa predsa nerobí!“ má
v podtexte : „ Ak to nevieš, si hlúpy.“
Deti milujú stručnosť. Nechcú si nič domýšľať, chcú mať jasno. Ak od nich niečo chceme,
povedzme im to priamo na rovinu. Ak im povieme: „No ale ja som myslela, že v piatok vysypeš
kôš“, „drzé“ dieťa odpovie: „No, ale ja som si to nemyslel“. Alebo stručnejšie: aha, hmm,hej...
Akonáhle si niečo myslíme, radšej si to s dieťaťom ujasnime. Lepšie než predpokladať a potom
byť sklamaný, je dať deťom pravidlá. Dieťa má možnosť rozhodnúť sa a zvážiť dôsledky. Pravidlá
sú veľmi dôležité, ale fungujú iba vtedy, ak sú stanovené vopred.
Predpokladanie je ten najlepší spôsob, ako vyvolať nedorozumenie alebo dokonca konflikt. Ide
o sklamanie zo správania druhého, ktoré nenaplnilo naše predstavy.
CPPPaP Námestovo, október 2010
4.Hodnotenie a posudzovanie
Všeobecné hodnotenie typu: „ten tvoj kamarát je ale drzý“ alebo „ táto zelená je ale škaredá“ „ty
si ale nemožný, pohni sa trochu“ je pre deti zavádzajúce. Pokiaľ chceme vysloviť nejaký názor,
povedzme ho za seba, nie všeobecne: „Ja si myslím, že ten Milan je drzý“, „mne sa tá zelená
nepáči“. Mali by sme dbať aj na to, aby naše deti dostali priestor na vyjadrenie vlastných názorov.
Predtým však musia dostať priestor a možnosť na ich vytvorenie. Tým, že hodnotíme veci,
situácie, udalosti
– im nevedomky uťahujeme opasok ich vlastných postojov. A oni miesto
utvárania vlastných postojov a názorov budú len zmätene kopírovať tie naše.
Najškodlivejšie pre detskú sebadôveru je hodnotenie ich vlastnej osoby: „Si pomalý a ešte aj
lenivý..., si nemožný....“. Preto dbajme, aby bol náš názor vyjadrený za našu osobu: „ja si
myslím..., podľa mňa...., mne sa nepáči....“. Je to veľmi efektívny a nekonfliktný spôsob
komunikácie a vyjadrenia vlastného názoru.
5.Podmieňovanie
Podmieňovanie je nevhodná forma žiadosti a často zaváňa až vyhrážkami. „Ak nevynesieš ten
kôš, tak uvidíš!“. A čo uvidí? „Ak si okamžite neupraceš, nedostaneš večeru“ – to je nevhodná
forma, kedy sankciou odopierame základnú potrebu. „Keď so mnou nechceš ísť von, tak to ma už
asi nemáš rád“ – to je podmienená náklonnosť, ktorá sa takto podmieňovať nedá.
Ako z podmieňovania von? Žiadajme: „prosím, hneď vynes ten kôš“, „uprac si ten neporiadok“,
„Poď so mnou von“. Práve v týchto situáciách však musíme rátať s tým, že naše žiadosti nemusia
byť splnené.
Preto treba v sebe hľadať nadhľad pri komunikácii so svojimi ratolesťami. Ak urobíte chybu,
nevyčítajte si ju. Ak sa za ňu svojim deťom ospravedlníte, je to ten najepší príklad, aký im môžete
dať.
Spracovala Mgr. Denisa Baková podľa:
Mizerová Eva Ing.: 5 největších chyb v komunikaci s dětmi, In: DETI A MY, ročník XXXVI, č. 1/ 2006 –
5/ 2006
CPPPaP Námestovo, október 2010
Download

5 najväčších chýb v komunikácii s deťmi