Občianske združenie Múzy.sk | www.muzy.sk
ZBORNÍK
S finančnou podporou
Projekt podporili
Poézia | Základné školy |
P OÉZIA | ZÁKLADNÉ ŠKOLY
P OÉZIA | D O 26 ROKOV
Janka Biganičová (1998) ...................................... 2
Oľga Gluštíková (1987) .....................................60
Barbora Plutová (1997) ....................................... 2
Zuzana Grochalová (1985) ................................61
Ema Tomková (1998) ......................................... 3
Martin Hatala (1988) ........................................61
Miroslava Sčigulinská (1997) .............................. 4
Iveta Kloptová (1986) ........................................62
Adam Štefunko (1997) ........................................ 4
Nina Kollárová (1990) .......................................62
Juliana Košútová (1987).....................................63
P RÓZA | ZÁKLADNÉ ŠKOLY
Jana Kováčová (1987) ........................................64
Vanessa Jóriová (1999) ........................................ 6
Zuzana Liptáková (1987) ..................................65
Valentína Kazaková (1995) ............................... 10
Matej Makovický (1991) ...................................66
Denisa Olivová (1995) ...................................... 12
Lenka Pieterová (1990) .....................................67
Samuel Ondrija (1999) ...................................... 13
Jana Piknová (1989)...........................................68
Kristína Pechová (1996) .................................... 16
Peter Prokopec (1988) .......................................70
Ivana Uhrinová (1991).......................................70
P OÉZIA | S TREDNÉ ŠKOLY
Martina Bolibruchová (1994) ............................ 19
P RÓZA | D O 26 ROKOV
Natália Fašánková (1995) .................................. 19
Peter Balko (1988) .............................................72
Michal Molnár (1993)....................................... 20
Nikola Brišová (1990)........................................76
Alexandra Strapková (1995) .............................. 20
Zdenko Fajčák (1986) .......................................79
Erika Virostková (1993) .................................... 21
Matej Makovický (1991) ...................................85
Eva Mošpanová (1988) ......................................87
P RÓZA | S TREDNÉ ŠKOLY
Jakub Urík (1991) ..............................................90
Ria Gehrerová (1992) ........................................ 22
Soňa Uriková (1988) ..........................................91
Magdaléna Gregvorková (1995)........................ 25
Radka Koprivňáková (1992) .............................. 27
D RÁMA
Peter Lenárt (1992) ........................................... 28
Pavel Bartík (1993) ............................................93
Slávka Marcinová (1993)................................... 29
Natália Fašánková (1995) ................................100
Dominika Moravčíková (1992) ......................... 34
Oľga Gluštíková (1987) ...................................104
Radomír Oravec (1992)..................................... 41
Radovan Potočár (1993) .................................... 46
Lenka Roskošová (1995) ................................... 52
Diana Turianska (1994) .................................... 54
Katarína Vargová (1992) ................................... 57
1
| Základné školy | Poézia
JANKA BIGANIČOVÁ (1998
(199 8)
XXX
čakáš ma v kaplnke
s nádejou na dlani
nakreslil si mi mapu
ktorej nerozumiem
aj tak sa snažím
ísť správnou cestou
preto niekedy vybočím
ÚSMEV
pochoduješ
odo mňa k nej
od nej k nemu
otváraš mreže
na všetkých väzeniach
smútku
len nám z pier neuleť
XXX
voda z topiaceho sa snehu
zliala aj farby na plátne
musím ich domaľovať
čiaru po čiare
farbu po farbe
beloba mi ťahá oči
XXX
bola sama
suchá
hrubá
prechádzala skúškami
raz však stretla
mäkkú
jemnú
nežnú
spoločníčku
inú ľudskú dlaň
BARBORA PLUTOVÁ (1997
(199 7)
XXX
zbožňujem
keď ma hladíš po tvári
vykvapkávaš
lásku
svojimi dlhými prstami
roztečieš sa
po klavíri
a zahráš mi
sonátu
o modrých očiach
priateľ
dážď
XXX
XXX
nechodíš a nechodíš
aj keď volám 112
schovávaš sa
za najbližším rohom
nesmelo vykukuješ
a keď už všetko vzdám
zrazu si tu
nápad
/na túto báseň/
si ako mača
obtieraš sa okolo
môjho dňa
a večer vkĺzneš ku mne
pod perinu
kradnem ti slová
a ty ma za trest
obliekaš do múdrosti
s tebou je svet farebnejší
rozprávka
2
Poézia | Základné školy |
XXX
XXX
ukrývaš báseň
medzi riadky
aby som ju nenašla
a predsa
je vpísaná
v tvojich pruhovaných ponožkách
vypadávajú z rúk tesára
lepia sa na nos
skáču z čiapok
chladia jazyk
hrejú srdce
malé tanečnice
snehové vločky
ANJEL
hľadám ťa
v daždi
v slnku
v stromoch
v kostole
v Rúfusových básňach
aj keď dobre viem
že si stále
so mnou
SLNEČNICA
každý deň
vysielaš výstrahy
daždivej jeseni
beriem si od teba
svoj kúsok šťastia
v lupienkoch skrývaš
teplo
slnečný satelit
EMA TOMKOVÁ (1998
(1998 )
VIANOCE
med na oplátkach
sladí naše ústa
výkriky radosti
sa už nemôžu
udržať v hrdle
rodiny drží vo svojom náručí
pani láska
veselé vločky
vchádzajú do okien
XXX
kreslím si do očí
zabudnuté slová
a ty stojíš nepoznaný
v tmavom kúte
odbíjaš ma
kľučkuješ
odíď do iného rána
sen
FANTÁZIA
tajomne ma lákaš
ale obklopila si ma mlčaním
netrpezlivo
vdychujem tvoj mrazivý bozk
zostávam sama
ale medzi riadkami už cítim
obrazy
DIVÝ KLINČEK
tvoja krása žiari
teší
provokuje
tak už dosť
kradneš mi slová
z úst
3
| Základné školy | Poézia
MIROSLAVA SČIGULINSKÁ
SČIGULINSKÁ (1997)
MOJA
JESENNÁ NÁLADA
je kufor plný
farebného lístia
voňajú ako leto
skrývajú sa
pred prvým mrazom
schovám si jeden
na zimu
XXX
dve najlepšie kamarátky
január a december
prvá a posledná
bohaté i chudobné
jedna druhej pomáha
sestričky
siamské dvojčatá
MOJE RUKY
XXX
ste farebné
letné vtáčiky
hrám sa s vami
cestou do školy
lietate si sem a tam
verné spoločníčky
koráliky na mojom krku
XXX
otvára dlane
chytí
nepustí
s ním sa ani vo výškach
nebojím
jarné slnko
ADAM ŠTEFUNKO (1997
(199 7 )
XXX
XXX
cencúľ
si studený ako čaj
na okraji sporáka
keď nie je babka doma
aj keď si ho zohrejem
chlad zostáva
KVETY
moje sestričky
krásne
voňavé
posielate mi svoju radosť
a úsmev
celý rok
ste moje leto
4
opera bez nôt
bez slov
vzlietol klaun
a
zaspieval dve-tri árie
na mesačnej oblohe
hviezdy mu tlieskali
zavesené
jedna do druhej
ako výkresy
na našej
nástenke
nemé
ukričané
Poézia | Základné školy |
SEN
píšem sen
čo surrealistovi
vypadol
z pera
nedopoviem
pretože
nemá/m/
krídla
PLAMEŇ
krásna panna
plná hnevu
mihoce sa
leží stojmo
nosí moju kapucňu
rozpadne sa do popola
znova vstane
slabo volá
ale
vyhrá voda
XXX
cítim
že som spokojný
držím sa pevne
pri zemi
zrazu však potrebujem
zavŕtať sa
do Zeme
zapáliť sa
jadrom
a byť
upečený
nebyť surový
vychladnúť
vždy v pravý čas
LÁSKA
si zakódovaná
v mojej mysli
si mojou dennou
morou /norou/
ako líška
sladko prefíkaná
vratká
vrátka ti otváram
5
| Základné školy | Próza
VANESSA JÓRIOVÁ (1999)
BIELA A ČIERNY
Vlčica v oblaku zvíreného snehu zastala. Prerývane, chrapľavo dychčala a srdce jej tĺklo tak
intenzívne, až mala pocit, že sa jej pretlčie von z hrude. Jej dych sa v chladivom podvečernom ovzduší
zrážal do obláčikov pary. Hoci bola vlčica v tejto chvíli značne oslabená útekom, beztak budila dojem
silnej rivalky. Bola to prenádherná vlčica. Snehobielu srsť, ktorá jej miestami prechádzala do žltkastého
nádychu, mala zdravú a lesklú. Plecia široké, hruď svalnatú a dlhé laby jej obopínali svaly. Mocné telo sa
jej pri behu pôvabne vlnilo.
Porozhliadla sa naokolo. Tento les bol iný. Nie, viac než iný, bol zvláštny.... veľmi zvláštny,
tajuplný, priam hrozivý. Sneh voľne poletúval ovzduším, pripomínajúc chuchvalce vaty a podmanil si
takmer celý les. Stromy ozdobil bielymi čipkami, a keď sa rozkývali pod nátlakom vetra, v čarovných
formáciách z nich padal dolu. Obloha bola zatiahnutá večným baldachýnom mrakov, vďaka čomu si
vlčica pripadala neistá, zmätená. V tomto lese bolo voči nej, cudzinke, všetko podozrievavejšie.
Zvieratá sa jej vyhýbali, zďaleka ju obchádzali. Dokonca aj nemé ihličnaté stromy k nej načahovali
konáre pripomínajúce dlhé pokrútené laby a kmásali jej srsť.
Vlčica zdvihla zjazvený ňufák a zavetrila. Zároveň natočila jedno ucho na západ v snahe zachytiť
akýkoľvek podozrivý zvuk. Podobným spôsobom preverila aj ostatné svetové strany. Vyrazila až vtedy,
keď mala istotu, že jej nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Nerada by čelila inému rozzúrenému vlkovi. Ešte
raz sa porozhliadla a nasala pachy okolia až potom sa rozbehla dolu svahom. Zostupovala tak rýchlo,
ako jej zarastený terén dovoľoval, ale nie tak rýchlo, ako chcela. Bola si istá, že v týchto končinách,
v tesnom susedstve ďalších svoriek, sa nemožno dlho zdržovať.
Vlčia samica šklbla uchom. Marilo sa jej, že začula prasknutie suchej vetvičky, akoby zapraskala
pod váhou niečoho ťažkého. Nechcela nič riskovať. Takmer okamžite sa rozbehla, po bielom snehovom
koberci, až sa les okolo nej zlial do viacfarebnej šmuhy. V behu sa naposledy porozhliadla okolo seba.
Zrýchlila do divokého šprintu, doslova uháňala s vetrom opreteky. Spod láb sa jej dvíhali obláčiky
snehu a vietor okolo nej dul a strapatil srsť. Po dlhých týždňoch obozretnosti a skrývania si opäť
pripadala slobodná, divoká a nespútaná.
Znenazdania sa s ňou uprostred bežeckej eufórie objavila čierna škvrna. Vyrútila sa popri nej
a keďže to bol nečakaný útok, zrazil ju k zemi. Vlčici sa po pár sekundách podarilo postaviť. Srsť sa jej
naježila až postavila kolmo nahor. Odhalila všetkých štyridsaťdva ako britva ostrých zubov. Premerala si
útočníka.
Pred ňou sa týčil vlk mladý, čierny sťa bezmesačná noc, ktorému ako dve hviezdičky žiaril párik
jantárových očí. Stuhol. Mocné telo sa mu naplo, bol pripravený kedykoľvek zaútočiť. V tme sa
zablyskli jeho vycerené tesáky. Z hrude sa mu ozvalo zavrčanie, pripomínajúce vzdialené dunenie
hromu. Prikrčil sa k zemi ako divá mačka pripravená skočiť na svoju korisť. Vlčica pobúrene zavyla.
Neuniklo jej, že po tomto prejave agresivity samcovi uši a chvost poklesli, akoby pochyboval o svojej
sile. Zaútočila.
Vyrútila sa oproti vlkovi. Mocnými labami sa mu zaprela do boku, zhodila ho na zem
a schmatla mu kožu na zátylku. Čierny vlk prekvapene zakňučal. Odrazil útok a odstrčil jej mocné bielo
telo. Vyskočil a otriasol zo seba sneh. Pár sekúnd lapal po dychu. Rozbehol sa oproti vlčici a narazil do
nej plecom. Vlčica mu bleskovo obtočila prednú labu okolo krku a lačne po ňom chňapla čeľusťami.
Čierny sa z posledných síl vymanil z jej zovretia. O pár sekúnd sa od seba vzdialili, obaja prskali, vrčali
a z úctyhodnej vzdialenosti po sebe zazerali. Po chvíli sa šelmy opäť zrazili. V snehu sa váľalo klbko srsti,
svalstva a ostrých zubov. Nahnevane vrčali a vyli. Pokoj ovzdušia preťalo hrozivé cvakanie tesákov. Ani
jeden z nich nebol dlho schopný získať prevahu. Keď sa o útok pokúsil Čierny, pre jeho nádhernú
čiernu srsť ho budeme nazývať Čiernym, Biela, pre jej neopakovateľnú farbu srsti Bielou, jeho čeľuste
6
Próza | Základné školy |
zablokovala plecom a sama ho uhryzla. Čierny vrtko vykľučkoval z dosahu jej zubatej papule a útočil
znovu a znovu.
Bielej sa spočiatku javil súper slabší, nad ktorým by mohla ľahko zvíťaziť. Mýlila sa! Bol vskutku
mocný! Sledovala ako sa jeho telo obratne zvŕta. Obdivovala presnosť s akou predvída jej útoky.
Čierny zasa žasol nad tým, aká je vlčica v boji silná, obratná, neľútostná a prešibaná. S takýmto
súperom sa jakživ nestretol.
Hoci to znie zvláštne, ako plynul čas, tak sa nevraživosť medzi vlkmi zmenšovala, až napokon
ustúpila do pozadia a vystriedal ju iný, obom doposiaľ neznámy pocit. Už neprskali, nevrčali a ani po
sebe nechniapali. Pohybovali sa hravo a uvoľnene. Bielej sa podarilo Čierneho opäť zraziť na zem, ale
tentoraz ho vlastným telom nezatlačila hlboko do snehu. Namiesto toho sa zahľadela do jeho
jantárových očí, v ktorých videla svoj vlastný obraz rovnako jasne ako v ktorejkoľvek vodnej
hladine. Chvostom začala nebadane kývať zo strany na stranu.
Na oblohe, ako každú inú noc, žiaril jasný, plný mesiac.
Na vodnej hladine sa, ako každú inú noc, črtalo jeho roztrasené dvojča.
Vo vzduchu sa, ako každú inú noc ozývalo zavýjanie vetra.
Vietor privial, ako každú inú noc, zaujímavé pachy.
A tak ako každú inú noc, pod jeden zo skalných vrchov, ktorý zo zeme čnel do neuveriteľnej
výšky až vrcholcom prepichoval nebeský baldachýn, si ľahol mocný čierny vlk. Zložil veľkú hlavu na
laby a blažene privrel oči. Ale predsa bola táto noc v niečom iná.
Pod skalný štít sa opatrne priplížila biela vlčica, klesla na zem hneď vedľa čierneho vlka. Položila
mu hlavu na plecia a taktiež privrela oči. Obaja počas spánku vdychovali pach toho druhého a po prvý
raz mali pocit, že opäť našli svoju spriaznenú dušu.
„Mám pocit, že som na našom území zazrel čierneho vlka,“ nadhodil Jaro pri jednom
z množstva posedení v krčme. Potiahol si z cigarety a vydýchol sivý obláčik dymu. Pozoroval ako sa
rozplýva nad ich hlavami. Bol to jeden zo spôsobov, ako on a jeho priatelia trávili nudné piatkové
zimné popoludnia.
„Čoby!“ oponoval mu Tomáš „Tuná čierni vlci nežijú. Vieš iste, že to bol vlk a nie pes?“
„Snáď dokážem rozoznať vlka od nejakého túlavého orecha. Vravím ti, v lese sa potuluje čierny
vlk,“ trval na svojom Jaro.
„Má pravdu,“ pritakal Imrich od vedľajšieho stola. Jarovi priam padla sánka. Všetci upriamili
zrak na starca, ktorý s mrzutým výrazom v tvári hľadel na pohár pred sebou. Boli prekvapení lebo
Imrich bol mĺkvy samotár. Imrich sa buď tváril, že si to nevšimol, alebo to proste prehliadol. Neberúc
ohľad na Jarovo prekvapené gesto, pokračoval chrapľavým hlasom: „Sám som videl na tomto území
vlkov. A čoraz častejšie. Dokonca sa tu potulovala aj prekrásna biela vlčica,“
Martin vyprskol a telo pod hrubým vlneným svetrom sa mu zatriaslo od smiechu. „A zelenú
veveričku si tu nevidel? Počul som, že včera sa ponáhľala s medvedicou v sukničke po boku na tú rysovu
párty,“ rehotal sa ako kôň. O niečo neskôr vyprskol do hurónskeho rehotu aj odmeraný Roman.
Spustila sa vlna podobných posmeškov, adresovaných Jarovi a Imrichovi.
Imrich zaťal ruky do pästí tak pevne, až mu obeleli hánky. „Dosť už!“ vyštekol „Ja vám tých
dvoch vlkov prinesiem,“
Martin však nemal v úmysle prestať zapárať. „A môžeš mi ich poslať v balíčku aj s polárnym
medveďom,“ povedal a potom napodobnil Imrichov chrapľavý hlas: „Sám som ho na tomto území
zazrel.“
„Takže vy neprestanete?“ zasyčal starý Imrich. Martin otvoril ústa, že mu odpovie nejakou
ďalšou smiešnou narážkou, ale to sa už starec hlasno postavil od stola zvrtol sa na päte a vypochodoval
z krčmy. Chlapi sa nejakú chvíľu ešte veselo bavili, keď zrazu Romanovi obelela tvár. „Máte vôbec
poňatia o tom, ako nám chce Imrich tých vlkov „priniesť“?“ šepol pridusene až Martinovi zamrzol
úsmev na tvári.
7
| Základné školy | Próza
„Tak na šálku čajíčku ich asi nepozve,“ riekol a zahľadel sa na nich s obavami.
„Musíme ho zastaviť!“ vykríkol Tomáš. Onedlho sa už chlapi nahrnuli k dverám, dúfajúc, že sa
im podarí zastihnúť Imricha skôr, než spraví niečo, čo by ľutoval.
Štvrť mesačného cyklu ubehlo od stretnutia dvoch vlkov a štvrť mesačného cyklu vo vlčom
živote bol naplnený láskou. Čierny miloval Bielu a Biela milovala Čierneho. Mesačný svit rozžiaril inak
pochmúrny les a odrážal sa od zvlnenej vodnej hladiny. K okraju jazierka podišiel čierny vlk, stal si na
miesto, kde sa breh zvažoval nadol. Sklonil hlavu, aby sa napil z tajuplne žiariacej vody. Z prítmia sa
onedlho vynorila biela vlčica, ktorej srsť odrážala svetlo žiariacich hviezd. Pristúpila k svojmu druhovi
a láskavo mu oblizla vrch hlavy. Čierny jej toto poláskanie ochotne vrátil. Zahľadel sa do jej jasných,
zlatistých očí, na iskričky, ktoré v nich denno-denne nezbedne tleli. V tej chvíli si bol istý, že Biela je to
najlepšie, čo ho v živote stretlo.
Keď si navzájom pozreli do očí, ich srdiečka sa rozochveli ako krídla kolibríka. Obaja by boli
schopní darovať druhému aj modré z neba a to môže nás ľudí iba utvrdiť v tom, že láska nepozná
hranice.
Čierny a Biela každú noc spávali pod skalou. Ešte skôr, ako im na viečka dosadli sny, si
vzájomne oblízali tváre. Obaja snívali o svojich druhoch a každý takýto sen bol naplnený sladučkou
chuťou, ktorú cítili nielen na jazyku, ale naplnila im aj srdcia. Bola to chuť lásky.
Čierny sklonil pred Bielou hlavu a ponúkol jej zvyšok koristi. Biela sa nad ňou práve skláňala s
roztvorenými čeľusťami, keď pokojné ovzdušie preťal výstrel. Tento zvuk sa chvíľu odrážal od
skál, následne ho prehlušilo plieskanie krídel. Kŕdeľ vtákov sa v sprievode s ohlušujúcim trepotom
vzniesol k oblohe, budiac dojem temného mračna, stúpajúceho k nebesám. Vlčica vztýčila hlavu a
uši. Poznala tento zvuk, pretože sa s ním stretla už ako mláďa, keď ešte patrila do svorky. Presne taký
poranil dominantného samca, šedého vlka. Biela si tento zvuk veľmi rýchlo dala do súvislosti
s bolesťou. Rozbehla sa dolu kopcom, preč z dosahu strašidelných guliek, tesne nasledovaná svojim
druhom.
„Tu ste,“ zaškeril sa Imrich a prižmúril oči. No, tak, starec, vzchop sa, nariadil svojim prstom,
ktoré sa triasli, neschopné stlačiť spúšť a ešte raz zamieril. Hlaveň pušky sa otriasla, ozval sa výstrel. Ani
nie meter od vlkov preletela vzduchom guľka. Zvieratá sa striasli, div z kože nevyleteli. Rozbehli sa
a zmizli medzi stromami
„Hlúpe zvieratá,“ vyštekol nahnevane Imrich. Načiahol sa za remeňmi dvoch poľovníckych
psov, ktoré od toľkého vzrušenia poskakovali na mieste. Oba, respektíve obe, to boli dobre živené írske
vlkodavy. Zubaté psiská, lačné po pachu krvi, sa takmer okamžite rozbehli po stopách vlkov. Hruďou
sa obratne prebíjali spleťou krovia a koreňov a keďže mali dlhšie nohy a ľahšie kosti, onedlho ich aj
dobehli. Imrich sa usadil na skalný výbežok a čakal. Jeho myseľ zaplavili predstavy dvoch nádherných
vlčích kožuchov na svojej podlahe lesknúcich sa od ohňa v krbe a slastne si povzdychol.... Nie!
Obyčajné kožuchy sú až príliš všedné. Možno si ich vypchám, postavím ich na podstavec, budú
spomienkou na náročné stopovanie. Zamieril pušku smerom k lesu a na perách mu pohrával
škodoradostný úsmev .
Dvojicu psov začul ako prvý Čierny. Varovne vyštekol na svoju družku, ktorá trielila pár metrov
za ním a potom sa zvrtol, dúfajúc, že divokým kľučkovaním prenasledovateľov okabáti. Ale psiská im
onedlho dýchali na päty. Chniapali po nich čeľusťami, vrčali a neustále sa ich snažili nahnať k ich
pánovi. Darmo vlci kľučkovali, darmo sa ich snažili obalamutiť, nech sa pohli akýmkoľvek iným
smerom, nakoniec sa vždy ocitli oproti zúrivo štekajúcemu psovi s vycerenými zubami.
Biela videla, že tieto zvieratá sú väčšie než ona, nepokúšala sa s nimi merať sily, ozlomkrky sa
hnali preč, netušiac, že sa rútia priamo do záhuby.
8
Próza | Základné školy |
„Imrich, zadrž!“ zreval Martin, keď v šere zbadal siluetu dobre známeho, kostnatého chlapa.
Vynoril sa z krovia, nasledovaný Tomášom, Romanom a Jarom. Všetci štyria chlapi lapali po dychu,
vlasy im teraz divoko odstávali a dokonca aj ich oblečenie na nich nedbalo viselo ako celý čas bežali po
Imrichových stopách.
Imrich unavene zdvihol pohľad k Martinovi, ale na ostatných sa ani nepozrel. Hoci si na tvári
držal chladný nahnevaný výraz, v hlave mal poriadny chaos. Jeho inokedy dokonale usporiadané
myšlienky mu v nej poletovali ako splašený roj včiel. Čo odo mňa chcú ? Prečo im zrazu tak veľmi záleží
na tých vlkoch? A čo ich donútilo uveriť mi?
Jaro odstrčil Martina a sám sa ujal funkcie dohovárača „Samozrejme, že ti veríme. Nikdy by
sme nechceli, aby si ich kvôli nám zastrelil.“
Jaro poskytol starcovi nejaký čas na spracovanie toho, čo práve povedal, ale hneď, ako zmĺkol,
Imrich k nemu pobúrene vykročil a do tváre mu vypľul slová: „ Čo mali znamenať tie posmešky? No
čo?“
„Že čo? No... to bol Martin. Celý Martin. Veď ho poznáš....“ sklopil kajúcne zrak Tomáš „Ten
chlap dokáže obrátiť na žart všetko, úplne všetko a srandu si taktiež robí úplne zo všetkého, aj z vlastnej
materi.“
„Ale nie vždy to myslí v zlom,“ doplnil Jaro miernym hlasom. Všetci mali v úmysle Imricha
upokojiť.
Z Imricha začal tiecť pot cícerkom. Čo to len spravil? Kde sa to dopracoval? Od starého,
odmeraného pána k zabijakovi vlkov. A najhoršie je, že to už nemôže napraviť. Pokiaľ čierneho a bieleho
vlka vlkodavy ešte nedostali, istotne to čochvíľa spravia.
„Páni, mám pocit, že tie vaše rečičky sú už teraz úplne zbytočné. Možno keby ste prišli o pár
minút skôr....“ začal.
„Do...do....dostal si ich?“ zahabkal Tomáš. Nepáčila sa mu myšlienka, že celú túto dlhú cestu
naprieč lesom urazili úplne zbytočne, len preto, aby sa dozvedeli zdrvujúcu pravdu o osude dvoch
zvierat. Na jeho veľkú úľavu Imrich pokrútil hlavou.
„Ešte nie, ale moji psy ich v tejto chvíli poriadne preháňajú lesom. Je len otázkou času, kedy sa
to celé skončí. Ich osud je už spečatený,“
Martinovi sa rozklepali kolená „Ale tvoje psy ešte môžeš privolať, nie?“
„Obávam sa, že sú príliš ďaleko alebo že je príliš neskoro. Mohol by som sa pokúsiť privolať
ich,“ povedal starec. Hneď nato sklonil hlavu a vzdychol si: „Nič viac asi urobiť nemôžeme.“
O malý moment sa už lesom niesli jeho výkriky: „Rissa, Tara, k nohe!“ kričal Imrich. Keď sa
dlho nič nestalo, jeho hlas nabral na intenzite „Rissa, Tara, k nohe!“
Imricha už bolelo hrdlo a začínal chrapčať, ale neprestával volať. A práve vtedy, keď už začínal
zúfať, sa z krovia vynorili dve sivé sučky, hnajúc pred sebou Bielu a Čierneho. Imrich na nich radostne
zavolal, psi vztýčili uši a tentoraz poslušne pribehli, iba ich zmätené pohľady prezrádzali, že netušia,
prečo im ich pán nedovolí so zvermi skoncovať. A zatiaľ čo Imrich škrabkal vlkodavy za ušami sa Jaro,
Martin, Tomáš a Roman s úľavou a s posvätnou úctou dívali na dvoch vlkov osvetlených mesačným
svitom. Vlk aj vlčica na malý moment zastali, cez plece sa obzreli smerom ku psom, neschopní
pochopiť, prečo ich tak náhle prestali prenasledovať. Len, čo sa spamätali tichučko, ako dva prízraky,
vkĺzli do náruče lesa. Chlapi ešte hodnú chvíľu nepohnute stáli a pohľadom prečesávali les. Pozorne
jastrili naokolo ako orol, pátrajúci po koristi v snahe zahliadnuť dvojicu vlkov, márne. Biela s Čiernym
už dávno bežali v nedohľadne, náhlili sa v ústrety tomu najväčšiemu dobrodružstvu, aké ešte len prežijú
– životu samotnému.
9
| Základné školy | Próza
VAL
VALENTÍNA KAZAKOVÁ (1995)
S POMIENKY
Deň sa pomaličky chýli ku koncu a na rozpálenej oblohe nevidno nič okrem ružovo-oranžových
mrakov. Pofukuje jemný a príjemne chladivý vánok piatkového podvečera. Pomaličky kráčam po malej
hrádzi a užívam si atmosféru začiatku a konca. Konca jedného krásneho dňa v mojom živote a začiatok
pokojného a tichého večera. Hlavou mi ako vždy víri množstvo myšlienok a pocity pokoja a radosti sa
striedajú s obavami a smútkom. Dnes mojimi križovatkami prechádzajú iba cyklisti a chodci. Žiadne
osobáky a už určite nie nákladiaky. Je víkend , čas pokoja a oddychu, tak načo si ho kaziť zbytočným
hlukom. Dnes s nostalgickým pocitom radosti ale zároveň aj smútku spomínam na svoje rané detstvo.
Vtedy svet bol ešte zázračný , plný krás a tajomstiev. Vtedy každý deň bol výnimočný, veselý
a úprimnosť ,skromnosť a detská iskrivá zvedavosť sa skrývali v každom mojom pohľade. Tá minulosť sa
mi zdá tak abstraktná a vzdialená ale predsa mi moji chodci a cyklisti vravia, že na to obdobie nikdy
nezabudnem.
Nikdy nezabudnem na nedeľné rána, keď som sa zobúdzala pod teplou perinou z husieho peria
s lenivým pocitom radosti a šťastia. To boli a vždy budú tie najkrajšie rána môjho života, keď posteľ ešte
teplom lásky voňala a pod jej krídlami sa menil svet. Zvykla som spávať s babičkou. V jej teplej náruči
som bola schovaná pred celým svetom . Cítila som sa ako v hniezdočku ,kam nesmel nikto okrem nás
dvoch . Babička vstávala a skoro ráno a ja som sa vždy zobúdzala sama. Nikdy však nebola ďaleko.
Ležala som v tej mäkkučkej a teplučkej posteli aj dve hodiny a len tak som počúvala, čo sa naokolo deje.
Ľudia boli už dávno ponorení do každodenných povinností a starostí ,ale som stále snívala len tak som
ležala ako sa môj čas zastavil. So zavretými očami a blaženým pocitom spokojnosti som tichučko
a nehybne načúvala zvukom. Štekot hravých psov sa miešal s rinčaním riadov, ktoré babička odkladala,
kostolnými zvonmi, či kikiríkaním mladého kohúta. Najkrajšia symfónia, o ktorej som vedela iba ja .
Nikdy nezabudnem na letné dni, keď sme ako dvaja nezbední chlapci behali s kamarátkou po
poliach. Zdolať vysoké stromy pre nás bolo hračkou a odvaha nám veru nechýbala. Bábiky a kočíky ?
Nie, nie ...autíčka, vojaci a iné „dievčenské“ hračky ,s tými sme sa zvykli hrávať. Stavali sme veľké
bunkre v kroví , alebo len tak sme si ich zložili z nepotrebných krabíc a dosák kdesi v skrytej časti dvora.
Boli to naše nedobytne pevnosti, naše svätyne a okrem našej nohy tam iná nevstúpila. Alebo raz, to si
pamätám veľmi dobre, sme zbierali nedozreté čerešne. „Mamini sa potešia, že sme toľko natrhali,“
mysleli si sme a plní nadšenia z „dobre“ odvedenej práce sme tie čerešne vláčili v taškách domov.
Predpokladám ,že si viete predstaviť, čo bolo doma.... Každý, každučký deň bol iný, plný prekvapení,
radosti a smiechu. Vždy sme vymýšľali rôzne zbojstvá a veru nikdy sme sa nenudili. To boli časy, keď
sme behávali vonku od rána do večera a naše mamy nás s varechami a prútmi domov hnali.
Nezabudnem ani na Veľkonočné sviatky, keď sme všetci vyfintení sme kráčali do kostola .
V krásnych šatôčkach a bielych topánočkách s podkolienkami som stúpala do kopca a hrdo niesla svoj
malý košíček s dobrotami a ručne zdobenými vajíčkami. Jarné slniečko mi svietilo priamo do tváre a ja
som si z blaženým úsmevom na škeriacej sa tvári vychutnávala tú posvätnú atmosféru veľkonočných
sviatkov. Dokonca som sa tešila aj na „mokrý deň“ ,keď sme so sestrou stáli každú chvíľku pri šatníku
a mama nad nami len hlavou krútila.
Som vďačná Bohu za svoje spomienky, za krásne fontány teplých pocitov, keď spomínam na
chvíle z detských čias , na chvíle ,ktoré sa už nedajú vrátiť späť, ale navždy hlboko v mojom vnútri
zostanú voňať ako rozkvitnutý jarný kvet.
10
Próza | Základné školy |
NIKDY NEVSTÚPIŠ DO TEJ
TE J ISTEJ RIEKY DRUHÝ RAZ
Jedného chladného februárového rána presne o 6.45 hod. mi zazvonil. Zobudila s vedomím, že
dnes idem do novej školy. No, nová ako nová ,povedala som si v duchu , pretože som už do tejto školy
chodievala v prvom ročníku. Odsťahovali sme sa a ja som navštevovala školu v Michalovciach . Po
piatich rokoch sme sa vrátili do Bratislavy a ja som sa mala rozhodnúť, do ktorej školy budem chodiť.
Samozrejme, už dávno som sa rozhodla.
Zastavila som budík a pomaly som vyliezla z postele . Trochu som sa ponaťahovala a prešla do
kúpeľne, kde na mňa čakala zubná kefka a na háčiku zavesený tmavo - ružový uterák. Umyla som sa
a pomaly odkráčala do kuchyne. Pri stole sedel otec a pil svoju rannú kávu. Zapla som telku a šla si
pripraviť moje obľúbené kukuričné vločky s mliekom .
Sedela som pri stole a pomaly dojedala raňajky. Otec práve dopil kávu a odniesol šálku do
drezu. Hodiny na hornej strane televíznej obrazovky ukazovali sedem hodín a desať minút. Podala som
tanier otcovi a prebehla do izby. Každé dievča v mojom veku má problém s ranným obliekaním a ja tiež
nie som výnimkou. S hrôzou a zúfalstvom som civela do skrine a v duchu som si predstavovala rôzne
kombinácie oblečenia . Nakoniec som sa rozhodla pre tmavo modré rifle a ružové vzorkované tričko
s dlhým rukávom . Otec ma z chodby popoháňal zo slovami: „Pohni si !! Prvý deň a už meškáme,
.......baba jedna šuchtavá!“
„Veď už idem.“ Aj tak je iba sedem dvadsať, čo znamená, že máme ešte desať minút, a to nám
bohato stačí“
„Nefrfli už a obleč sa ! Desiatu už máš dúfam zbalenú ?!“ hrozivo na mňa pozrel ponad
okuliare.
„Tú som si zbalila už včera večer,“ odpovedala som. Prešla som do chodby , obula som sa
a hodila na seba zimnú bundu . Prečo zimnú ?? Lebo práve bol február a dnešným dňom sa začínal
druhý polrok. Otec otvoril dvere a privolal výťah . Poobzerala som sa , či som náhodou niečo nezabudla
vypnúť a vzala som do rúk malý zväzok kľúčov . Zamkla som byt a nastúpila do výťahu . Otec stlačil
tlačidlo s 0 a už sme sa viezli dole .
Keď som pozrela na mobil , hodiny ukazovali sedem hodín a tridsať minút , a my sme už boli vo
vestibule školy . Obzerala som si matne známe priestory a mala som pri tom zmiešané pocity . Všade
bol ruch. Deti z taškami pobehovali kade-tade a všade bolo počuť hlasy a smiech. Zbadala som nižšiu
pani , ktorá sa k nám blížila . Mala sivé krátke vlasy a čiernu pletenú vestu. Pripomínala mi milú
starenku z rozprávky . „Dobrý deň. Môžem vám nejako pomôcť ?“ milo sa spýtala. „ Dobrý deň.
Hľadáme pani riaditeľku.
Moja dcéra sem dnes nastupuje do školy.“ Na jej tvári sa objavil široký úsmev „Ááá , nový
žiačik?“ pousmiala sa na mňa. „Ja som teta Betka a robím tu na vrátnici , ak budeš niečo potrebovať, tak
tu ma nájdeš,“ ukázala na dvere ,ktoré viedli do maličkej miestnosti s veľkým oknom . Neisto som sa na
ňu usmiala. „ A ako sa voláš ?“ „Valentína Kazaková“ Odvetila som . „Valentína....pekné meno , také tu
tuším ešte nemáme,“ dodala ešte so širokým úsmevom. „ Poďte za mnou , pani riaditeľka je vo svojej
pracovni.“
„Pekné známky,“ povedala riaditeľka, keď si prezerala moje vysvedčenie. Ja som jej iba prikývla.
Riaditeľka bola vysoká asi 180 cm , mala hnedé vlnité vlasy po plecia a v tvári priateľský ale zároveň
aj strohý výraz. „ A pamätáš sa ešte na svojich spolužiakov ?“ spýtala sa. „Áno, ale iba na niektorých. Na
Moniku, Ingrid , Martina , Sašku a to sú už asi všetci....., odpovedala som. „ No, to je dobré, aspoň si
nebudeš musieť hľadať nových kamarátov,“ dodala a pousmiala sa. Zrazu sa pri nás objavila nejaká pani
. V ruke držala papiere a na špičke nosa mala okuliare . Vyzerala ako učiteľka . „Dobré ráno,“ pozdravila
nás . „Ahoj, Helenka,“ odzdravila ju riaditeľka. „Nesiem ti tie papiere je to hotové“ „Ó, celkom som na
tie zabudla..., ďakujem,“ povedala riaditeľka. „Nemáš za čo..., tak ja už bežím, o chvíľu mi začína
hodina,“ povedala učiteľka a pritom sa pozrela na svoje náramkové hodinky. „Počkaj, počkaj, máme tu
novú žiačku,“ zastavila ju riaditeľka. „Volá sa Valentína a bude chodiť do 6.A. Učiteľka sa na mňa
11
| Základné školy | Próza
usmiala „Tak ťa tu vítam, Valentína, volám sa Sroková a budem ťa učiť zemepis. A odkiaľ si k nám
prišla ?“ „Z Michaloviec,“ odpovedala som. „Teda , až z východu. Taká diaľka,“ udivene dodala.
„Odprevadíš ju prosím do šestky ?“ spýtala sa riaditeľka. „Áno, práve mám vedľa v osmičke hodinu,“
dodala s úsmevom a znova sa pozrela na hodinky. Cítila som sa divne. Všetci sa na mňa tak usmievali,
až som si pripadala ako malé novorodeniatko, nad ktorým sa rozplývajú nežné pohľady a úsmevy
starostlivých babičiek. Riaditeľka mi ešte popriala veľa šťastia v učení a samozrejme samé dobré známky.
Pekne som sa poďakovala a rozlúčila som sa s otcom. Pani učiteľka ma odviedla do šatne, kde som sa
prezula .Počkala ma pri veľkom hnedom výťahu , ktorý bol oproti. Rýchlo som si dala dole bundu
a preobula sa do prezuviek. Vzala som si tašku a odkráčala. V ústrety novým zážitkom v mojej
staronovej škole.
Kráčali sme po chodbe a zastali pred dverami s označením 6.A. „Tak, tu je tvoja trieda,“ ukázala
učiteľka na dvere a otvorila ich. Vstúpili sme dnu . Ocitla som sa vo veľkej triede plnej detí. Ruch
a hlasy sa zrazu stratili a ja som nepočula nič okrem učiteľkinho hlasu... „ Toto je vaša nová
spolužiačka,“ oznámila učiteľka, „volá sa Valentína a prišla z Michaloviec.“ Všetci na nás pozerali.
Niektorí znudene, iní zas veľmi zaujato. „Jééj Valentínka, ty si sa k nám vrátila!“ ozvalo sa zrazu dievča
z lavice pri stene . Bola to Monika . „Takže, vy sa už poznáte ?“ spýtala sa prekvapená učiteľka. „ Áno,
ona s nami chodila do prvého ročníka“ odpovedala Monika. Po triede sa ihneď šírilo šuškanie. „Poď si
sem sadnúť,“ povedala Monča a ukázala na voľné miesto pred jej lavicou . „Tak ja už pôjdem,“ dodala
učiteľka a pomaly sa vybrala k dverám . „Dovidenia,“ pozdravila som. „Dovidenia,“ odzdravila ma
učiteľka a už jej nebolo. Nesmelo som vykročila k lavici, na ktorú ukázala Monika. Sadla som si a už sa
na mňa valila kopa otázok zo zadnej lavice. Presnejšie od Moniky.
Deň ubehol veľmi rýchlo a v hlave som mala veľký zmätok , ktorý však o pár dni pominul. Dnes
chodím už do 9.A, čiže uplynuli tri roky odo dňa, ktorý som vám tu podrobne opísala. Som rada, že
chodím práve do tejto školy . Svoju triedu mám veľmi rada nielen preto ,že sme skoro všetci dobrými
kamarátmi , ale aj preto ,že spolu dokážeme fungovať ako jeden veľký celok. Celok , ktorý vedie
neúnavne do cieľa triedna pani učiteľka Mgr. Elena Růžičková, ktorú máme všetci veľmi radi.
DENISA OLIVOVÁ (1995
(199 5 )
P REČO MILUJEM DÁŽĎ?
Oblaky rozsiate po celej oblohe, akoby ich dakto v amoku rozdriapal, kryjú tmavú oblohu.
Zatvorené oči dávajú možnosť ostatným zmyslom vnímať jesennú melanchóliu. Pieseň šuchotajúcich
listov pohládza môj sluch. Celým telom sa vpíjam do tejto novembrovej scenérie sediac v parku na
lavičke.
Zrazu pocítim na mojej ruke jemný dotyk dažďovej kvapky. Ladne sa znášajú k zemi.
Zamávajú nebu na rozlúčku a svojou prítomnosťou tešia suchú a vysmädnutú zem. Tancujúcich
kvapiek postupne pribúda, hustejšie zapĺňajú prostredie. Môj takmer nebadaný úsmev prezrádza, že
viem čo príde a budem si tie romantické chvíle užívať.
Uvolnené telo necháva na seba pokojne padať dážď. Cítim ten chlad, dotýka sa ma končekmi
prstov a tak si sveter primknem viac k sebe. Kvapky zmáčali moje vlasy, ktoré spolu dokonale splývajú.
Prší tak husto, že z diaľky som len nezreteľná tmavá šmuha. Odrazu ma tieto slzy neba tak prudko
pichajú do pokožky, akoby chceli so sebou odplaviť všetky moje starosti a smútok. Tento magický
okamih priam visí vo vzduchu a rozmazáva okolie.
Nadýchnem sa. Mokrý svet vôkol ma celkom vtiahne to seba. Vôňa je taká prenikavá
a zreteľná, že by som si z nej mohla hádam aj ukrojiť. Hrdlo túži vykríknuť pod ťarchou omamnej vône
a i nohy by tancovali v rytme dažďa. Dokonalá harmónia prírody ma uspáva, dlhé, mokré ruky chladu
12
Próza | Základné školy |
sa ma zmocňujú a nepúšťajú. Tá krásna vôňa dažďa je tak dokonalá, že ju nemožno úplne opísať. Vlhká
tráva a vodou nasýtené stromy, ba aj drobné kvietky mi požičali kúsok svojho srdca.
S TRATENÉ TAJOMSTVO TRUHLIČKY
TRUHLIČKY
Na rozľahlom kopci kúsok za mestom stojí starý, rokmi prehnitý, ale veľký viktoriánsky dom.
Navlhnuté steny od neďalekého Hmlistého jazera, kedysi namaľované jasnou farbou teraz ošumelo
vzbudzovali autoritu, dôstojnosť. Zatiahnuté okná pôsobili dojmom osamelosti. No za jediným
funkčným západným oknom sedával útly a vyziabli starec. Jeho prenikavé oči farby olív často hľadeli
týmto oblokom. S kamennou tvárou pozoroval ráno opar stúpajúci od jazera ako sa ladne prešmykuje
pomedzi stromy a mizne za nimi, v temnom lese. Len sotvakto by spozoroval slabý lesk v jeho očiach.
Z písacieho stolu občas vytiahol vyrezávanú drevenú truhličku akoby naspamäť nepoznal jej obsah,
ktorý uzrel len on a chladný vánok odchádzajúceho leta.
Ale teraz, už naposledy - pozorujúc západ slnka- zamkol skrinku a so strachom na tvári zavesil
si na krk kľúč na saténovej stuhe. Tenké, neviditeľné vlákenka začali jeho myseľ milosrdne ťahať do
hlbín smrteľnej priepasti.
SAMUEL ONDRIJA (1999
(199 9 )
ZÁHADA ZÁCHODOVÉHO F ANTÓMA
V jeden upršaný letný prázdninový deň, úplne nanič, som vysedával na pohovke pred oknom
celý uslzený a veľmi veľmi smutný. V ten deň som sa okrem intenzívneho dažďa pohádal so svojím
najlepším kamarátom Rasťom. Ráno, keď som bol s ním poslednýkrát vonku, pohádali sme sa
o päťdesiatcentovku pohodenú na chodníku. Obidvaja sme sa jej chceli zmocniť, lenže Rasťo ma svojím
bleskurýchlym šprintom predbehol, vzal ju a ešte rýchlejšie upaľoval domov so slovami: „Leňochod
pomalý, čo nevie behať!!!” Mňa sa to veľmi dotklo a tak som s plačom, celý zmorený strnulými krokmi
išiel domov.
„Tento deň je nanič, vonku prší, priam leje, Rasťo už môj kamarát nie je a ešte k tomu mi pred
nosom musí letieť tá všivavá mucha!“ hovoril som si popod nos.
A naozaj, keď som sa tak pozeral von oknom, zazrel som môjho suseda s úplne hroznou
náladou, s kamennou tvárou a mokrého ako kura, ktoré práve vyšlo z tobogánu v Aquacity Poprad.
Trochu ma povzbudilo, že letné dni netrávim takto hrozne iba ja. Chcel som si ísť zapnúť televízor, keď
som zo záchodu začul vŕzganie, šušťanie a ešte neviem aké zvuky. Úplne som skamenel. Moje telo
pokryl pot, srdce mi búšilo ako nikdy predtým, bol som naozaj strašne vyľakaný. Neodvážil som sa tam
vstúpiť. V hlave mi vírili myšlienky, že by to mohla byť príšera s ohyzdnou tvárou, ktorá namiesto úst
má chobot, namiesto rúk chápadlá. Zmohol som sa iba na jedno: ,,Mamíííííííííí!!!” Bolo to však márne,
rodičia boli v práci, sestra bola na rande so svojím frajerom niekde v kaviarni. Jediné stvorenie, ktoré
bolo so mnou, bola mucha, ktorá sa práve uvelebila na mojich raňajkách v strede taniera. Čo je to za
deň, hovoril som si skoro uplakaným hlasom. Odhodlanosť sa tam ísť pozrieť je nulová. Sadol som si
opäť na pohovku a rozmýšľal som, čo urobiť.
„Musím vymyslieť plán, ale aký? Hmm, hmm, hmm!“
Jediné čo mi napadlo, bolo vyskočiť von oknom, ale potom by som skončil na jednotke
intenzívnej starostlivosti s otrasom mozgu a prinajmenšom so zlomenou rukou. Nič iné mi nezostávalo,
len ísť k tomu stvoreniu v záchode.
„Najskôr sa musím bezpečne vybaviť a zohnať nejaké veci, ktoré by mi pomohli.“
Onedlho som stál s hrncom na hlave, s plechom na pečenie na hrudi, v ruke som držal
naberačku a do kapsy som si uložil vreckový nožík pre prípad núdze. Plnevybavený som pristupoval
13
| Základné školy | Próza
k dverám záchodu. Šramot a hrmot neutíchali. Pri niektorých zvukoch ma to až striaslo. Pot na mojom
tele nemizol, triasol som sa ako osika. ,,Panebože, panebože,” nariekal som cestou. Od dvier záchodu
ma delilo 10 krokov....5 krokov.....1 krok. Bol som tu, vzdychal som ako nikdy predtým, podvedome
som sa modlil, aby sa nič zlé nestalo. Chytil som kľučku, potiahol som ju a dvere boli otvorené. Keď
som nakukol dnu, všetky zvuky utíchli. Z kapsy som si jednou rukou vybral vreckový nožík a v druhej
ruke som zvieral naberačku. Postúpil som ešte o jeden krok. No vtedy sa ten hurhaj opäť začal. Tak som
sa naľakal, že som sa omylom porezal. Rýchlosťou svetla som vybehol z miestnosti do chodby. Rýchlo
som hľadal lekárničku, pretože krv tiecť neprestala, skôr sa ešte viac rozlievala. „Už tam nejdem. Poviem
to rodičom aj sestre, a keď mi nebudú veriť, nebudem chodiť na záchod.“
V záchode to opäť stíchlo. V byte nastalo hrobové ticho. Jediné čo bolo počuť, bolo moje
vzlykanie a tiež plač. Dlho ticho nebolo. Vzápätí niečo v záchode tak ,,rachlo”, že sa to ozývalo aj na
schodisku pred dverami. Z miestnosti som začul chrapľanie a šušťanie. Pomaličky som sa po zemi
posúval do sestrinej izby, ktorá bola najbližšie. Nebol som ani v polovici cesty, keď sa dvere na záchode
s rachotom otvorili a v nich stála úplne špinavá, prachom porastená osoba. Skríkol som tak nahlas, až sa
lampa na stene zachvela. Dotyčná osoba vo dverách to po mne zopakovala a veľmi rýchlo skočila z tadiaľ
z kadiaľ prišla – z potrubia. Bol som značne naľakaný. Stále som s otvorenými ústami hľadel na dvere
v záchode. Očakával som, že sa tá príšera vráti, niečo mi urobí alebo ma rovno zabije. Postavil som sa na
nohy, zamkol som na dvakrát dvere a rýchlo som sa hnal do mojej izby, aby som zavolal rodičom.
Vyťukal som mamino číslo a mobil som si priložil k uchu. Po troch zvoneniach sa v mobile ozval ženský
hlas.
„Prosím, kto je pri telefóne?“
„Ahoj, to som ja, Samo. Možno mi neuveríš, ale v našom záchode sa objavil nejaký netvor,
Chcel ma napadnúť!!!“
„Samko, nerob si zo mňa žarty, žiadne príšery ani netvory neexistujú. Určite si pozeral film
Duchovia útočia.“
S mamou som ešte dosť dlho telefonoval. Dookola mi opakovala, že je to len výtvor mojej
fantázie, že som si to iba predstavoval. Už ma to omrzelo, tak som to zložil. Aj napriek maminým
narážkam na moju fantáziu, bol som presvedčený, že je to pravda. V telefonáte mi mama spomenula, že
v chladničke mi nechala pizzu, ktorú by som mal zjesť. Po tom všetkom, čo som dnes zažil, som vôbec
nemal chuť do jedla. Radšej som si išiel pozrieť televízor. Chcel som vedieť, čo sa dnes zaujímavé stalo.
Vraždy, samovraždy či rôzne katastrofy od povodní po tornáda či hurikány sa v televízii opakujú od
začiatku 21. storočia. Prepol som na kanál, kde väčšinou dávajú rôzne filmy. Práve išiel film Cesta do
stredu zeme. Medzitým prestalo liať. Moje úpenlivé sledovanie filmu prerušil výšplech vody v záchode.
Opäť ma pokryl studený pot. Z vrecka som si vybral vreckový nožík s naberačkou a pomalými krokmi
som sa približoval k záchodu. Nachádzal som sa pri vstupe do chodby, keď sa zrazu spod dvier
v miestnosti, vyvalil prúd studenej vody. Tentoraz ma oblial ešte intenzívnejší pot.
Tušil som, čo sa asi prihodilo – tá odporná príšera pravdepodobne pokazila nejaký prívod vody,
ktorý sa upchal a voda v ňom skončila práve na našej podlahe v chodbe a čoraz rýchlejšie postupovala
do obývačky.
„Mama s otcom ma asi zabijú a segra tiež.“ Zostal som úplne nehybný aj napriek chladnej vode,
ktorá mi oblizovala nohy. Stále som si dookola hovoril, že ma všetci v tejto domácnosti zabijú alebo
vyhodia z bytu. Ani som si neuvedomil, ale boli už štyri hodiny, čo znamenalo len jedno - život sa mi
krátil, pretože mama s otcom prídu už onedlho. V posledných minútach som aspoň vysušil podlahu na
chodbe aj v obývačke, viac sa mi už poumývať nepodarilo. Keď zazvonil zvonček, pripravoval som sa na
výkrik a bitku, ktorú budem cítiť na vlastnej koži akoby ma rezali. Ešte pred otvorením som si
povzdychol a utrel pot z čela. Pomaly som otvoril dvere. V nich stála s kabelkou v ruke
a s namosúreným výrazom tváre mama, ktorú asi vytočili v robote. Jej nálada šťastiu neprispeje, hovoril
som si v hlave. Keď ma mama uvidela celého premočeného ako mokrú myš, jej tvár sa skrivila ešte viac.
„Samuel, to čo má byť. Spadol si niekde? Ach, preboha!!!“
14
Próza | Základné školy |
Vzápätí uvidela byt. Len, len, že sa udržala na nohách. Kabelku pustila na mokrú podlahu
a s vreskotom sa do mňa pustila.
„To je zasa čo? Už si naozaj trafený? Vytopiť byt. Pozri sa, ako to tu vyzerá.“
Chcel som jej vysvetliť, čo sa tu naozaj stalo, no mama ma zahriakla a poslala do svojej izby. Keď
prišiel otec, bolo to ešte horšie. Dostal som takú príučku, až som musel pustiť slzy. Tak ako vždy,
v nesprávnom čase a na nesprávnom mieste sa objavila moja sestra Dáša so svojím frajerom. Aj ona ma
karhala takými nadávkami, aké som u nej ešte ani raz nepočul. Všetkým som to chcel vysvetliť, lenže
nikto ma nechcel pustiť k slovu. Bol som z toho zúfalý, tak som vošiel do svojej izby, ľahol som si do
postele a chvíľami som počul ako mama drhne podlahu a nadáva. V ten večer som si nedal ani večeru.
Jednoducho zaľahol som do postele a zaspal som v presvedčení, že to som nebol ja.
Na druhý deň ráno, v sobotu, som sa zobudil so skvelým nápadom – s otcom budeme stáť pred
dverami záchodu a naďabíme na príšeru pri prechádzke do ,,ľudského“ sveta. Ihneď som to išiel
oznámiť otcovi. Lenže v obývačke ma čakalo nemilé prekvapenie. Na konferenčnom stolíku mi do očí
udrel malý zvitok papiera s krátkou vetou: Milý Samuel, odišli sme k starým rodičom, vrátime sa na
obed. So smutnou tvárou som zamieril do kuchyne. Z chladničky som si vzal pizzu zo včerajška. Pri
konzumovaní som si v mysli hovoril, že môj zatiaľ nezorganizovaný plán urobím sám. Po raňajkách som
sa išiel obliecť a umyť. Hodiny v obývačke ukazovali už deväť. Rozhodol som sa, že začnem pripravovať
pascu na príšeru. Najskôr som išiel pohľadať plachtu, do ktorej zabalíme príšeru, pravdaže vtedy, ak
plán vyjde, potom som zašiel do kuchyne po naberačku a samozrejme aj po výstroj z hrncov a plechov.
Takými prípravami som sa zaťažil do 10:30 hod. Po dobre vykonanej práci som si dovolil dúšok
chladnej vody. Keď som už bol v kuchyni, nasadil som si výstroj a pustil som sa k dverám s príšerou.
Keď som pristúpil k dverám, z potrubia sa ozývali hrôzostrašné zvuky. Naľakať som sa nedal. Tak ako
predchádzajúci deň, tak aj dnes sa po páde príšery z potrubia rozľahol dunivý zvuk. Uvidel som, ako sa
kľučka na dverách zohla. Bol som pripravený, nastavil som naberačku a bum!!! Zadunelo to, ako keď
z parapetnej dosky spadne črepník s kvetom. Príšera sa na nohách zatackala a spadla do nastavenej pasce
– do plachty. Ja som bleskurýchle zareagoval a zabalil som ju do nej. Po tomto čine som víťazoslávne
vykríkol: „Je čas odhaliť tvoju hanebnú tvár!“
Veľmi pomaly som sťahoval plachtu z hlavy. Spod plachty už bolo vidieť končeky vlasov, ktoré
mi boli veľmi povedomé. O chvíľu som videl aj čelo, oči a nos. Príšeru som celú odkryl. Pod plachtou
ma čakalo strašné prekvapenie – tou príšerou bol sám Rasťo. Veľmi ma to prekvapilo, dokonca som sa
až zarazil.
„Prepáč Samo, nechcel som napáchať toľko zlých vecí. Hanbím sa, prepáč mi.“
„Rasťo, ako si to mohol urobiť. Od teba by som to nikdy nečakal!“
„Vieš, mne to povedal Juro, ten chlapec zo 6.A. Povedal mi, nech ti vytopím byt.“
„A ty si ho poslúchol. Vari nemáš vlastný mozog?“
„Ešte raz sa ti ospravedlňujem.“
„Prepáčim ti, ale vysvetli mi, ako si sa dostal potrubím tu hore?“
„Pod vami býva Jurajova babka. Tam mi Juro ukázal, ako sa dostať hore k vám. No a to
vytopenie vám vynahradím. To spôsobil Juro tak, že stlačil nejaký gombík a upchalo prívod vody.
Mlčal som. Stále som sa nevedel rozpamätať z činu Rasťa. Premýšľal som nad tým, ako mohol
byť Rasťo taký naivný, že uveril tomu najzlomyseľnejšiemu chlapcovi na okolí. Ešte raz som to Rasťovi
ospravedlnil a navzájom sme si povedali, že sa nikdy nezradíme a nebudeme počúvať zlomyseľných ľudí.
No a vytopenie nám vynahradila Rasťova rodina.
15
| Základné školy | Próza
P REČO JE DOBRÉ SA UČIŤ
UČI Ť
Kde bolo tam bolo, za mohutnými Niagarskými vodopádmi a obrovskými Alpami, v meste
Prešov žil 12-ročný chlapec, menovaný Hugo.
Hugo bol veľmi bystrý, sebavedomý a k všetkým ľuďom vľúdny chlapec. Bohužiaľ Hugo nemal
kamarátov, iba svojho prítulného psíka Neta, ktorý sa ho snažil v ťažkých chvíľach rozveseliť. Ale
nepomáhalo to. Spolužiaci ho nenávideli kvôli jeho dobrým známkam. Jeho rodičia mu chceli vysvetliť,
že ten, kto má v hlave piliny nedosiahne nič, no aj naďalej bol Hugo smutný. Jeden januárový deň,
týždeň pred polročným vysvedčením sa okolo Hugovej lavice v škole zhŕkli všetci jeho spolužiaci. Pýtali
si od neho radu, ako zvládnuť polročné písomky. Samozrejme Hugo mlčal, až dokým k nemu s
výhražným pohľadom nepristúpil postrach triedy – Juro Krivonos. Už jeho priezvisko napovedalo
tomu, že to bol chlapec s krivým nosom, ktorý si „spôsobil“ pri bitke s deviatakmi. Na tvári sa mu
vynímali pehy a mnoho jaziev. Hlbokým hlasom, plným nenávisti zreval: ,,Ty malý bezočivec, povedz
mi ako zvládnuť polročnú písomku, a ak mi to neprezradíš, po škole ťa zmlátim!” Hugo s veľkým
strachom v hlase utrúsil: ,,Ja si to jednoducho v škole zapamätám a doma si to len zopakujem!” Nastal
čas písomky, všetci okrem Huga to zahodili za hlavu. Hugo sa napriek tomu že sa mu každý vysmieval,
precízne naučil. A viete čo dostal na vysvedčení? Hugo zo všetkým predmetov dostal jednotku a
všetkým spolužiakom na čele s Jurom Krivonosom sa na vysvedčení vynímali 3 a 4.
Po dvadsiatich rokoch sa z Huga stal veľký a navyše známy právnik, ktorého chcel každý
obyvateľ Prešova. A viete čo dokázali všetci jeho spolužiaci? S metlou v ruke, v zašpinených montérkach
a helmou na hlave zametali chodníky a cesty.
Poučenie: KOMU SA NELENÍ, TOMU SA ZELENÍ.
KRISTÍNA PECHOVÁ (1996)
(1996)
Š ANCA PRE ERIN
Mala byť mŕtva.
Ležať zabudnutá v chladnej zemi metre hlboko.
Jej nedbalo zrobenú drevenú truhlu by predieral dotieravý hmyz, sem tam by presvitalo cez škáry bledé
telo.
Scvrkávalo by sa , hnilo, až by si ho celé privlastnila zem.
Bola by pochovaná v ovocnom sade hneď za domom.
Prikrývali by ju farebné jesenné listy a rástli by z nej kamilky.
Bola by súčasťou niečoho veľkého.
Bola by mŕtva.
Z myšlienok ju vytrhol zápach krvi a alkoholu z neďalekého umývadla.
Jej manžel tam stál len v trenkách a prepotenom tielku.
Išiel z neho strach.
Strčil si hlavu pod tečúci prúd a hlienovito zakašlal, keď sa mu do nosa dostala voda.
Drsná ruka buchla po starom vodovodnom kohútiku, ktorý sa s piskotom zavrel.
Ťarbavo a s hnevom sa postavil pred ňu.
Mimovoľne si prešiel po strnisku na brade cez celú opuchnutú tvár od bitky.
Vedela, čo príde.
Zrejme znovu prehral v kartách alebo stavil na zlého koňa v dostihoch.
Potom si kúpil fľašu lacného alkoholu za peniaze ,ktoré po ceste nejakému nešťastníkovi ukradol a spil
sa.
16
Próza | Základné školy |
Keď jeho kamarátom svitlo, že je bez peňazí
Lenže malo to byť naopak.
Ona mala byť mŕtva.
Túžila po to. Vyhodili ho z krčmy.
Možno to bolo inak.
Možno nie.
Lenže teraz stál pred ňou a mal pocit moci.
Ona je tá slabá.
On je ten silnejší.
Najprv ju hodilo dozadu ,až potom pocítila silu úderu.
Lenže myšlienkami bola inde.
Nevnímala násilie, ktoré sa na nej páchalo.
Nevšímala si tvrdé kopance a facky, ktoré jej zafarbovali telo do modra.
Myslela na ovocný sad, jeseň, smrť a zem ,v ktorej teraz leží jej dcéra.
Presne tam za domom medzi stromami prežíva večný pokoj.
Jej malá Tiffany mala žiť.
Chodiť do škôlky, hrať sa s ostatnými, rásť a neskôr mať vlastné deti.
Ale osud to zariadil inak.
Mohla za to.
A ona to vedela.
Len slabo zaregistrovala, že manžel prestal a odišiel do kuchyne po pivo.
Stále mala pocit viny.
Po tvári sa jej skotúľala veľká slaná slza, ktorá zabolela oveľa viac ako čokoľvek čo jej spravil.
Ubolenými rukami sa dotiahla po drevenej podlahe až k posteli.
Zavrela oči a ostala so svojimi výčitkami sama.
Fred stál pred otvorenou chladničkou a rozmýšľal, koľko fliaš si má vziať.
Nakoniec vzal štyri a dal ich do malého otrhaného vaku.
Poobede sa hrá v susednej dedine futbal.
Ďalšia šanca ako sa opiť a v kľude si ponadávať s kamarátmi.
Pozrel na hodiny.
Starý puknutý ciferník ukazoval najvyšší čas.
Prehodil si batoh cez plece a prešiel na , kde sa obul do zablatených tenisiek.
Hodil pohľad do spálne ,kde ležala dobitá Erin.
Unikol mu posmešný úškrn.
Chcel ju ešte nejako zastrašiť pred cestou.
Má rád , keď sa ho bojí.
Dostal nápad.
Prešiel obutý do obývačky a zobral zo stola prázdne sklenené fľaše od alkoholu.
Pozorne jednu prevracal v rukách a musel sa usmiať.
Cítil na sebe jej pohľad.
Uvoľnil zovretie a nechal ju padnúť na zem.
Zobral druhú a pustil ju.
A ďalšiu.
Pred ním bol kopec porozbíjaného skla.
Keď bol dosť veľký, zdvihol svoje ťažké nohy a podrážkami začal drviť sklo na menšie časti.
Prudko otočil hlavu a uvidel Erin ako leží tvárou k nemu.
Vyzeralo to, že spí, ale prezradili ju trasúce sa ruky.
17
| Základné školy | Próza
Takže ho videla.
Ťažkým krokom došiel k nej a videl ako sa jej oči strachom pohybujú pod zatvorenými viečkami zo
strany na stranu.
Plné ale popraskané pery sa jej chveli.
Surovo ju zdrapil za vlasy a hodil o podlahu.
Ani nepípla.
„ Vidíš to?“ povedal chrapľavým hlasom a ukázal na kopu skla.
„ Keď prídem, bude to upratané!“ zahrmel.
Nemo prikývla a zhrbila sa pod ťarchou jeho hlasu.
Keď stál pred bránou domu na niečo si spomenul.
Rýchlym krokom sa vrátil do domu.
Erin našiel v takej polohe ako keď odchádzal, ale plakala.
Jej vzlyky ho posilňovali.
Keď znovu kráčal chodníkom ,zabočil k susedovmu kontajneru.
Hodil doňho lopatky, metlu a noviny.
Chcel mať istotu, že to uprace holými rukami.
Veď si dal záležať na tom aby bolo sklo drobné.
Bude sa lepšie zarezávať do rúk.
A toto mu spravilo dobrú náladu.
Opäť vyhral.
Erin kľačala pred sklom a bola jej zima.
V duchu jej znela len jedna otázka a tá sa stále vracala ako najhoršia nočná mora.
Prečo ona ?
Už nevládala.
Nemohla ďalej odporovať, len sa podvoliť.
Utrela si slzy a sklonila sa,že to uprace.
A vtom sa to stalo.
Tak neuveriteľne dlho na ňu čakala.
Preblesla ňou ako elektrina a oživila každú bunku tela.
V duši sa jej nahromadila dávno stratená sila.
Zrazu cítila, že má telo a v ňom vôľu pokračovať.
Pocítila, čo bolo dávno zabudnuté.
Nádej.
A s ňou aj chuť žiť.
Obrátila sa smerom k nej.
Myslel si ,že vyhral, ale spravil chybu.
Ten tyran nechal otvorené dvere.
18
Poézia | Stredné školy |
MARTINA BOLIBRUCHOVÁ (1994
(199 4 )
PO A NGLICKU
odkedy som sa
týždeň hrala na Angličanku
neviem, odkiaľ chodia autá
a smútok.
(nechápem,
prečo ľudia plačú,
ešte aj keď vyhrajú)
už mi nevadíš
ani ty
ani moje vysoké čelo.
občas sa cítim staro
s farebnými nechtami,
šatami
a ešte,
keď ti rozkazujem.
už chcem vedieť,
čo je dokonalé
a na čo som si len zvykla.
NATÁLIA FAŠÁNKOVÁ (1995)
(1 995)
V ZÁHRADE
vyžmýkam tento život
na troch ľudí dopredu.
Keď zapadnem snehom
cítim sa ako vojna
alebo dotyk
SPÁNOK
vyhrýzam do stromu
čiary
jazvy, ktoré majú na rukách aj deti
nohami leziem po hladkom skle
(napriek tomu stále hryziem)
poznala som ťa
asi o deň menej
ako by som chcela
a o pár slov viac
ako si chcel ty
(už viem,)
keď nespíš,
tak sa trasieš
a keď sa trasieš
nespíš
zajtra bude raz tiež
vtedy dávno
a zo všetkých snov
prežiješ len jeden
všetci sme rovnakí
ale ty si viac.
ŤAHÁ MI NA DOSPELOSŤ
XXX
Keď sme boli
malí
otvárali sme knihy
s nahými ženami
potom
sme sa nimi
stali
Prišlo prvé
pohladenie
a svet zavoňal
drvenou kávou
Konečne sme mali
výplň
do vankúšov
nikdy nemajú, čo chceme sme improvizátori od kosti.
neostalo nám nič naše
len byť dobrým, pekným
dieťaťom.
19
| Stedné školy | Poézia
MICHAL MOLNÁR (1993)
ZMIZNÚŤ
i
Už si u mňa nezabudneš
rukavice.
Strašne bez nich svrbí vzduch
a často potom neviem,
ako vlastne tento
mestský
hneď po noci dýchať.
ii
Zasekáva sa mi na koži.
Tak som prestal cítiť
ľudí, sklápať zrak a
písať na zem
slinami.
iii
Deň je dlhý
a bez stôp po masle
vo vlasoch.
Prstami ich zamotáva do uzlov
a ja sa tomu neviem smiať,
odkedy ťa ráno hľadám
vždy v nesprávnom skle.
P RIEVAN
I.
Naozaj som dlho
nebol doma.
Noviny vraj u mňa večer
hrajú na gitaru
a ja na seba ešte zabúdam,
len tak, ako ticho tečieš
poza moje uši.
II.
Aj ráno je vždy včerajšie.
Nestíham si vypiť kávu
a október
mi škriabe meno
do zošita.
20
III.
Takto si ťa vykopávam do
mokrého lístia
a už neviem, či sa ešte bojím,
že sa nikdy
nespoznáme.
ALEXANDRA STRAPKOVÁ (1995
(199 5)
LIETAJÚCA
A to je jej problém. Vlastne je to náš problém.
Chodí potichu a spáva na veľkých vankúšoch.
Má na nohaviciach dieru. Celkom nezvyčajnú.
Chodí v nich akoby boli tie najkrajšie plesové
šaty na svete,
a vy ich jednoducho musíte vidieť.
Lieta,
neustále.
Smeje sa zubami nie niečím čo sa učí oproti
fotoaparátu.
Zomiera každú noc a rodí sa každé ráno a nič
s tým nevie urobiť.
Je prirodzene jednoduchá a tak čisto originálne
bláznivá, že sa ani neodvážite odhadnúť jej vek.
Nepýta sa otázky iba konštatuje s nadvihnutý
obočím.
Ťažko v tom hľadať iróniu, nie je taká.
Nevie prečo žije, ale aj tak to robí rada, ako
náplň svojej práce.
Dnes však spiaca, zobúdzajúca sa, pýtajúca sa...
no neodpovedajúca.
Zranená a krvácajúca,
Míňajúca cieľ prstom ľavej ruky.
Dnes by vás minula oboma.
Chcete dnes niečo nájsť, chce ona nájsť vás?
Myslím, že skôr iba sníva.
Nepozerá na oči, či na to, čo nosíte po
vreckách.
Miluje vás.
Vlastne...
Dnes už na vás zabudla.
Poézia | Stredné školy |
Potichu zdolala schody.
Vyklopkala vám známu melódiu a zopakovala
známe rozhovory.
Pohár na stole sa rozbil.
Sám s jej pomocou.
Odlepila kúsok zamatovej tapety. Starej bielej
vrstvy bez lepidla sme sa nedočkali.
Aká škoda, že aj my nelietame.
P ATETICKÁ
Bola to rocková víla.
Už to pomenovanie ju dosť vyčlenilo.
Plachtila po bielych kachličkách.
S vlasmi s plameňom a vyschnutými perami.
Stále však vrieskala, že ju môžeme okradnúť.
Že ju naozaj máme okradnúť a servírovať s
hrozienkami.
Taká bola doba, kedy nezáležalo na ničom.
Na konzume.
Našťastie dnes už to tak nie je.
Sme všetci čestní a múdri.
Milujeme sa a pery si natierame balzamom.
Teraz letí blond a istá nekonvenčná
konvenčnosť.
Ona letí stále, len zlým smerom.
Rovnako patetická,
Rovnako uctievaná,
Diplomaticky však za sebou zavrela moje
posledné dvere:
Potichu, avšak tak, aby sme si všetci všimli kedy
sa zaklapne zámka.
Už bohužiaľ nevyužíva svoj hlas tak energicky.
Niekedy si ju nevšimnem,
leží na bielych kachličkách a skoro s nimi
zaniká.
Tak veľmi sme ju vlastne ovplyvnili.
Je zarovno horizontu.
Kvety jej sklenených dlaní kvapkajú na zem.
A tak zomrela biela rocková víla.
Bola skoro ako tá Zúbková,
len na konci som ich vlastne od seba odlíšila.
ERIKA VIROSTKOVÁ
VIROSTKOVÁ (1993)
xxx
kvapky napísali dážď
ľahko
zdobia svet
až keď sa vylejú mláky
ticho
/sa/
vpijú
do poslednej stránky
dnešného dňa
xxx
stratil si ma
na ceste do školy
ani ti nenapadlo
vrátiť sa
veď som bola
tvoje najkrajšie
leto
SOM
princezná v črievičkách
nie
mám len tenisky
aj tak ma stále hľadáš
skús zavrieť oči
a potkni sa o moje
šnúrky
xxx
stretla som
sladký úsmev
z gombíkov
nepoznám tvoje meno
v tme ťa bez dotykov nenájdem
xxx
modré žlté zelené
noty
a
úsmev od ucha k uchu
čokoládové zuby
v poslednej lentilke
schované
sladké leto
21
| Stredné školy | Próza
RIA GEHREROVÁ (1992
(199 2 )
OBRYNE
V ten večer som si prvýkrát sama otvorila pivo. Rozvalila som sa na terasu ako nejaká mrochta
a nechala sa vyciciavať komármi.
O jednej ráno prišiel Rasťo. Rovno z jarmokov. Aj s fľašou červeného burčiaku. Škoda, že nebola
plná. Mne sa už ušiel iba drsný kal, ktorý sa mi usádzal na jazyku.
Ale kal nebol ani zďaleka jediný, ktorý sa mi v ten večer na jazyk usadil...
Bola teplá noc. Taká - príkro letná. Cvrčky, žaby, hviezdy, komáre...
Hľadali sme súhvezdia. No žiadne sme nenašli. Ešte aj Severka svietila na juhu.
Rasťo ma chytal za moje obrovské lýtka, bravčové kolená, pomarančové stehná a biely zadok.
Nadránom sa ochladilo.
„Nazdravie.“
„Ďakujem.“
„Romana, nemám rád tvoju rodinu.“
„Prečo?“
„Bojím sa tvojej mamy.“
„Čo?“
„Ona robí divné veci.“
Mon chéri...
Spomenula som si na Rasťovu poslednú návštevu u nás. Myslím tým naozaj poslednú.
Začalo sa to tým, že som ho proti jeho vôli dotiahla do našej kuchyne. Lebo vonku bola pravá
januárová zima. Ja, prisahám, nevedela som, že u nás bude celá rodina z maminej strany.
A tá strana...
...tá je dosť drsná.
Muži sú tam akísi neduživí, chatrní, slabučkí, chudučkí... Alkoholici alebo blázni. Zato ženy
obrovské, vysoké, silné, krásne, koberce prášia jednou rukou a jablká oberajú kopancom.
***
V ten večer sedel u nás v kúte rohovej lavice a odvážne vzdoroval maminým cesnakovým
pagáčom.
„Daj si, si nejaký bledý.“
„Nie, ďakujem.“
„Nó, ponúkni sa.“
„Vážne si nedám, ďakujem.“
„Veď sú dobré.“
„Nechutí mi teraz.“
Videla som, ako mamina zaťala svaly na sánke aj na spánkoch, stiahla ošítku s kabáčmi
a posadila sa oproti nám. Rasťo obranne prižmúril oči, akoby bol zmierený s nadchádzajúcim trestom.
Bola to jedna z tých nepríjemne pomalých chvíľ, kedy ľuďom, takpovediac, šľahajú blesky z očí.
Odvtedy Rasťo náš dom obchádza. Bojí sa ho ako čert kríža!
Má strach, že aj zo mňa sa stane žena–vodkyňa a nastolím v našom vzťahu neľútostné
matriarchálne zriadenie. Čoraz viac som sa podobala na svoju maminu. Nielen veľkou kostrou, ale aj
silou hlasu, hustými čiernymi vlasmi a tvrdými pevnými nechtami.
Už vtedy si začal namýšľať, že sa správam prehnane dominantne a chcem nad ním prebrať
kontrolu. A to len preto, že som ho nadmieru hrdého šla vystrojiť domov. Navyše bol hladný, lebo v ten
22
Próza | Stredné školy |
večer Jeho Tvrdohlavosť Rastislav vôbec nič nezjedla. A tak som musela súhlasiť s tým, že ma pôjde
odprevadiť zasa naspäť k nám. Strašne sa hneval. A vyzeral tak rozkošne!
Stisla som kľučku na vchodových dverách, no domov sa mi ešte nechcelo.
„Rastík, veríš na bosorky?“
Možno to bolo tou strémovanou lampou, ktorá vtedy zasvietila o čosi silnejšie, a možno
mesiacom v splne...
Zbledol.
„Nie, jasné, že nie.“
Dúfala som, že to bude rozoberať. Nezačal. Len rýchlym krokom odišiel domov. Škoda.
Neskôr som sa dozvedela, že bol taký nervózny, až si na jednom zákerne zasneženom ľade
navzájom podkopol nohy... Ha, ha, mal úplne modrý zadok !
Honey, honey...
***
A teraz tu sedíme na gauči a obidvom nám je zima. Jemu trochu menej, lebo má chlpaté nohy.
Mne trochu viac, lebo som stále nahriata od poobedného slnka a na chrbte sa mi zrážajú kvapky vody.
Už boli tri hodiny, keď sa mi konečne grglo z piva. Všimla som si, že Rasťo cez okno nakúka
dovnútra.
„Načo nechávate v noci horieť sviečku?“
„Kde?“
„Tam. V okne.“
„Nič tam nehorí. Tá izba je zamurovaná.“
„Ty si zo mňa robíš srandu, že?“
„Hej, robím.“
„Si odporná!“
Znova sa jedoval. Hneval, paprčil, odúval... A ja som sa iba potichu usmievala a stále odpíjala
z môjho piva. Bol taký sladký.
Oh, my darling... „Už sa nejedúúj!“
Nahodila som nevinný výraz a natiahla k nemu ruky.
„Ale veď vieš, že ja sa bojím týchto vecí, odkedy...“ a znova začal rozprávať o tom, ako raz v noci
videl ducha a blá, blá...
Priznám sa, zo začiatku som mu neverila. Dokonca som sa pri tom sci-fi príbehu nudila. Keď
som ale zacítila, ako mu pri tom búcha srdce...
Ach, ty moje vtáčatko. Tak veľmi som túžila hodiť ho na nejaký matrac a...
...akoby to vedel: „Nejdeme ku mne?“
„Ty doma, nebodaj, nemáš rodičov?“
Usmial sa.
A nebo dalo...
Š TARTOVACÍ BALÍČEK
Hneď ráno som utekala do papiernictva a kúpila bratovi veľký áštvorkový zošit s tvrdým
prebalom. Bol jedným z tých lacnejších kvôli hlúpemu, temnému, tuctovému emo motívu s dievčaťom
na hojdačke. Dúfala som, že táto obálka bude pre neho aspoň trocha inšpirujúca. Už len kvôli tomu
korzetu, ktorý dievčaťu vysotil prsia až kdesi ku krku.
Ak by sa Paľo neprestal holiť, netušila by som, čo mu na narodeniny dať. Teraz, keď sa mu
okolo úst pomaly združujú riedke trsy fúzov, viem, že bude básnikom.
23
| Stredné školy | Próza
Každý básnik si predsa nechá aspoň raz za život narásť nejakého práska, nie?
Ale taká básnická brada nie je obyčajnou bradou. Je to akýsi zberač nápadov. Rezervoár
vonkajších podnetov. A následne bezodná studnica inšpirácie... Ale ak sa naplní, musí ísť na nejaký čas
dole. Neradno zahrávať sa s permanentnou bradou len tak z rozmaru! Vytvorí sa závislosť. Túžba po
neustálom intenzívnom vnímaní okolitého sveta.
Existujú dve úrovne závistosti. Ľahká a ťažká.
Ľahká: Jednotlivé pramene permanentnej brady dosahujú minimálnu dĺžku štyri a pol centimetra,
pod túto hranicu neboli strihané viac ako pol roka.
Ťažká: K zarastenej tvárovej časti sa postupne pričleňujú aj jednotlivé partie krku, temena a zátylku,
jednotlivé pramene môžu dorastať až do dĺžky tridsať centimetrov (najmä časť temena), jedinci, ktorí tejto
závislosti podľahli, si vlasy často ježia a gélujú, snažia sa tým čo najviac zväčšiť plochu aktívnej časti svojich
zberačov podnetov.
Vybehla som z papiernictva. Vonku hrozne lialo. Našťastie drogéria bola iba cez ulicu. Tam som
chcela kúpiť žiletku pre Paľa. Jedna bude stačiť. Vraj vydrží desať použití. Summa summarum, ak sa
bude holiť každých tridsaťšesť dní, ako som mu naplánovala, raz za mesiac mu dorastie celkom slušné
strnisko a to mu zaručí aspoň akú - takú kariéru začínajúceho básnika.
Doma som našla zhruba meter baliaceho papiera od Vianoc. Síce trocha pokrčený, ale zato s
tancujúcimi Mikulášmi a sobím záprahom. No super. Hádam si to nevšimne. Vždy roztrhal papier ešte
predtým, než si všimol motív. Takýmto ignorantským správaním premrhal prvými tematicky dokonale
zabalenými darčekmi, ktoré som mu kedy dala. Napríklad keď bol malý, spolužiaci ho volali Judáš
Iškariotský, lebo stále žaloval. A tak som mu kúpila ďalekohľad, ktorým sa dá pozerať do strany,
a zabalila ho do papiera s malými postavičkami apoštolov.
Ak chcete byť básnikom, je dobré zaobstarať si aj veľmi silne pôsobiace iniciály. Sobášom alebo
tak nejako. Najideálnejšie sú vraj písmená R a G, ale v pohode môže byť aj P, K, J, T...
Podľa mňa, Paľo má šťastie, že sa volá Pavol. To je to pravé meno pre básnika. Meno nejakého svätca.
Pavol, Ján, Tomáš alebo pokojne aj Peter... aby mu pri práci nepriali len ľudia, ale i samotné nebo.
K žiletke som priviazala odkaz. Netreba to preháňať – druhú ti kúpim až o rok.
Pozerala som sa na svoj veľkolepý a profesionálne oblepený prézent, ako by mu babka povedala.
Dokonalý štartovací balíček do jeho nového básnického života. Bola som so sebou taká spokojná...
Hneď po tom, čo Paľo sfúkol sviečky z narodeninovej torty, podala som mu ruku, pobozkala ho
na líce a vrazila mu na hruď darček. No, braček, nenechaj si svoje šťastie prekĺznuť pomedzi fúzy.
MORUŠA
Pred necelými piatimi rokmi si to môj dedko hodil. Mala som dvanásť a nikto mi o tom nechcel
povedať viac. Dokonca ma nevzali ani na jeho pohreb. Vraj kvôli nevyspytateľnej detskej psychike.
Ešte predtým, ako sa to stalo, chodievali sme spolu na hríby. Zakaždým, keď sme vošli do lesa,
hovoril, že ak nájdem topánky, mám sa rýchlo pozrieť hore, či tam nevisí niekto obesený. Možno mi
tým chcel niečo naznačiť. Možno sa spoliehal na to, že ho nájdem skôr, ako posledný raz odkopne
nohou.
Od trinástich som na hríby teda chodila sama. Mamina mi do košíka nabalila slzný plyn a malý
nožík. Keby niečo.
Na kraji lesa bol obrovský strom. Moruša. Dedko sa vždy rozplýval nad tým, aký je krásny. „Pre
takéto stromy sa ľudia narodili.“
Som si istá, že to urobil práve tam.
Myslím, že som ho poznala celkom dobre. Nebol šťastný a bolo to na ňom vidieť. Po
sedemdesiatke začal chátrať a jeho život sa skončil práve vtedy, keď už nebol schopný prebiť babku. Nie
24
Próza | Stredné školy |
je to vždy výhoda, mať o jedenásť rokov mladšiu ženu, ak ste agresívnym alkoholikom. Odvtedy bol
krotký. Tichý. Nečitateľný. Zlomený vlastnou nemohúcnosťou. Začal sa scvrkávať a narástol mu hrb.
Sedával pod mladou čerešňou a plakal. Celkom bez výrazu. Ani len si neutieral slzy. Ktovie, či
vôbec vedel, že mu nejaké tečú. Vtedy som sa ho bála. Hlavne preto, lebo som nevedela, na čo myslí.
Možno nemyslel na nič. A možno premýšľal práve nad tou krásnou morušou.
Zo zvedavosti som na tú morušu vyliezla. Myslela som, že tam nájdem kus lana, šnúrky, kábla...
Jediné, čo tam však viselo, bol rybársky vlasec. Dedko bol kedysi rybár. Chodil aj na závody. Často mi
o tom hovoril a vždy sa pri tom usmieval.
Ak by sa bol naozaj obesil na rybárskom lanku, tí, čo by ho našli, mohli by si myslieť, že pláva,
lebo by nevideli povraz. Som si istá, že vyzeral celkom ako ryba, keď ho našli. Musel sa vznášať.
V podstate jediné, o čom mi kedy hovoril, boli topánky obesených ľudí a rybačka. Možno som
ho poznala najlepšie zo všetkých.
MAGDALÉNA
MAGDALÉNA GREGVORKOVÁ (1995
(199 5 )
MORSKÝ VLK
Bolo krásne slnečné popoludnie, vonku voňala zeleň a aj potôčik dával zurčaním najavo svoju
prítomnosť. Michael využil prívetivosť starého pníka pri potoku a sadol si naň. Chvíľu sa pozeral na
potok, popri tom si húpal nohou. Hútal, čo vyviesť. Siahol rukou do ľavého vrecka, chcel prevetrať jeho
obsah. Nanešťastie narazil rukou na niečo mäkké a lepkavé. Stlačil to s prstami a ťahal von z vrecka, ale
držalo sa to pevne. ,,Žuvačka!“ potešil sa chlapec a dal si ju do úst. Ešte dokonca ani netratila svoju
chuť. V tomto vrecku už nič nemal, preto skúsil to druhé. Vytiahol si z vrecka tak trochu pokrčený
papier. Poprezeral si ho – bol čistý. Usmial sa. Práve dostal nápad. Najprv ho prehol na polku. Potom
prehol rohy, dokončil maliarku čapicu a potom ju prevrátil. A loďka bola na svete. Pustí ju po potôčku
a uvidí, ako ďaleko zájde.
Poobzeral sa okolo, čo by mohol dať loďke ako náklad. Kvety? Kamienok? A potom zbadal
presne to, čo chcel. Pierko. Celkom obyčajné, od holuba, alebo od nejakého holubieho ,,bratranca“, ale
Michaelovi sa v tej chvíli zdalo ako poklad hodný aj prepadnutia pirátov. Chlapec ho zastokol do loďky
a už už by ju bol pustil po rieke, keď vtom ešte ruku aj s loďkou od vody odtiahol. ,,Ešte meno… Budeš
sa volať Morský vlk!“ Chlapec uvoľnil zovretie a loďka mu pomaly vykĺzla z ruky. Chvíľu sa kĺzala po
vetre a potom rozvírila vodnú hladinu.
,,Kapitán, prúd je veľmi silný, aké sú vaše rozkazy?“ pýtal sa s obavami kormidelník. Pre
Morského vlka bude toto poriadna skúška. Loď nebola stavaná na také búrlivé počasie, do akého sa
dostali, ale kapitán odmietol plaviť sa s inou loďou po toľkých rokoch spoločne stráveného času
s Morským vlkom. A čo bolo najhoršie, bola predsa loď s nákladom pre samotného anglického kráľa –
nemohli si dovoliť žiadne meškanie a už vôbec nie stratu nákladu. Prevážali niečo cennejšie, oveľa
cennejšie ako zlato, alebo diamanty. Pero vtáka Ohniváka. ,,Moje rozkazy?“ uškrnul sa kapitán.
,,Nenechať Morského vlka klesnúť na dno oceánu!“ Kapitán Morského vlka bol veľmi svojský. Mal už
za sebou mnoho rokov, čo dokazovala aj riedka biela brada a hlboké vrásky. Nikdy nerozprával o svojich
dobrodružstvách na mori, ale všetci vedeli, že musel zažiť niečo strašné, lebo vždy, keď sa dostali do
búrky, sám sa chytil kormidla a začal sa diabolsky smiať. Presne ako teraz. Povrávalo sa o ňom, že je
šialený, ale aj tak to bol najschopnejší námorník, akého si len mohlo kráľovstvo priať. Bol už starý, ale
stále svojimi činmi dokazoval, že je pravý morský vlk. Lenže teraz sa už naozaj obával, že to nezvládne.
Vždy, keď sa pozrel na svoje zúbožené ruky, pomyslel si, čo preboha ešte na lodi robí. Morský prúd ich
unášal až príliš rýchlo, tak, že nestíhal loď ani korigovať. V tomto hroznom počasí nebolo takmer nič
vidieť, iba keď sa cez oblohu na okamih prehnal blesk, osvetlil im šíru vodu a niekedy sa im podarilo
25
| Stredné školy | Próza
zbadať aj dajakú skalu. Kapitán už ako skúsený námorník vycítil, že niečo nie je v poriadku. Za celý
jeho život sa mu to stalo iba raz. A vtedy zomrelo asi 100 ľudí.
Oblohou prešiel ďalší blesk. Ohromná sila energie ako keby roztrhla závoj tmy. A vtedy to
zbadali. Pred nimi bol útes. A vlny ich k nemu hnali čoraz bližšie. No ako sa blesk objavil, tak aj zmizol
a celá posádka ostala v neistote, kedy to príde a ich Morský vlk sa ocitne vo vzduchu padajúci z útesu.
Boli to mučivé sekundy plné strachu z toho, čo bude ďalej. Aj tí z posádky, čo sa doteraz nikdy
nemodlili k bohu, to teraz urobili. Tí, ktorí mali pri sebe krížik, tak ho rýchlo stisli . A potom to prišlo.
Keď sa loď ocitla na kraji útesu, všetci už vedeli, že nastal boží súd. Morský vlk trocha zabalansoval
a potom ho morský prúd sotil do priepasti, nevedno, akej hlbokej. Aj kapitánovi už úsmev na tvári
zamrzol. Ako keby sa mu pred očami opakoval scenár spred 30 rokov. Takmer nikto si už nespomenul
na pero vtáka Ohniváka. Každý sa držal zábradlia čo najtuhšie, ako mohol. Medzi posádkou nastalo
hrobové ticho, nikto neprehovoril ani slovko, všetci vyzerali ako vystrašené zajačiky, ktoré v kostiach
cítia, že poslúžia na obed. Okamih pravdy trval asi 30 sekúnd. Loď sa opäť dotkla vody. Ale nebolo to
iba nežné ťuknutie, ale poriadna nakladačka. Pár krát sa ozvalo: ,,Muž cez palubu!“ Ibaže nikto sa teraz
neodvážil skočiť do vody zachraňovať. Drahý člen posádky si musí poradiť sám. Teraz mali na krku
väčší problém: do lode začalo tiecť. ,,Rýchlo opraviť tú dieru! Nemáte čo robiť?“ Ako prvý sa spamätal
kapitán. ,,A tí zvyšní, zobrať vedrá a vylievajte z lode vodu!“ ,,Už nás zachráni iba zázrak,“ zašepkal.
A zázrak prišiel, v podobe malého ostrova. Nikto netušil, ako sa tam mohli dostať, ale stalo sa
a všetci boli za to vďační. Boh ich predsa len neopustil. Kapitán zatočil kormidlom a dúfal, že zatočil
presne, lebo prúd ich od ostrova mohol ľahko odniesť. Zrazu zacítili menší náraz, pristáli. Ale už aj pri
tom menšom náraze, sa Morský vlk rozpadol. Bol už starý a mal toho veľa za sebou. Nedokázal už čeliť
toľkým prekážkam a nechal posádku napospas kamenistému ostrovu. Kapitán sa s veľkou ľútosťou
pozrel na trosky, ktoré v ňom vyvolávali toľko spomienok. Niektoré dobré a niektoré zlé. No aj tak
nemohol uveriť, že Morský vlk sa tak ľahko vzdal. Posádku stíhala jedna katastrofa za druhou. Ale
ďakovali bohu aj za ten ostrov. Pomaly sa začínali spamätávať a ujasňovať si čo sa vlastne stalo. Všetci
boli v šoku. ,,Poďme vy banda lenivcov!“ ohriakol ich kapitán, ktorý bol za každú cenu rozhodnutý
nezopakovať tú istú chybu ako minule. Usmialo sa na nich šťastie – to museli využiť. Všetci boli celý
premočený a na ostrove zanechávali všade mokrú stopu. Až teraz si uvedomili, že na ostrove je všade
samý kameň. To spôsobovalo ďalšie problémy. Zúrila búrka, ocitli sa na divnom ostrove z kameňa
a nemali loď. Čo horšie môže postretnúť námorníka? Kapitán sa pozrel na svoju posádku: ,,Je to ešte
horšie, ako som si myslel.“
A vtom sa kdesi na druhej strane ostrova, v tej hustej tme, niečo pohlo. Medzi posádkou to
vzbudilo pozornosť, predsa len boli na neprebádanom a neznámom ostrove a nevedeli, čo tam môžu
čakať. Vedeli, že tam niečo je. Čím viac sa to približovalo, zisťovali, že to má enormnú veľkosť. Muži sa
na seba pozreli. ,,Čo to je?“
Michael musel prejsť cez potok po pár klzkých kameňov, aby sa dostal tam, kde mu loďka
zastala. Bola už veľmi premočená, ale celá posádka teraz spoliehala naňho. Nesmel ich sklamať. Chlapec
si vyzul sandáliky potom ponožky, až kým mu nezostali iba jeho holé drobné nôžky. Teraz musel ísť
veľmi opatrne, lebo síce svietilo slnko, natoľko teplo aby sa mohol močiť v potoku nebolo. Zdvihol
nohu a položil ju na prvý kameň. Bola na ňom tenká vrstva machu, ktorá robila kameň ešte klzším. Ale
trenie medzi chlapcovou nohou a kameňom bolo dostatočné, aby sa tam chlapec udržal. Víťazoslávne sa
zasmial. Po ďalších troch kamienkoch prešiel pomerne ľahko, ale potom už v jeho blízkosti nebol
žiaden. Pozrel sa za seba, či by sa dalo k loďke prejsť aj nejako inak, ale nevidel žiadnu možnosť.
Vtedy vyšla chlapcova mama z domu. ,,Michael, čo to tam stváraš!“ Michael bol navážený
akurát iba na jednej nohe, pretože tú druhú už pokladal na najbližší kameň. No keď počul mamin krik,
zľakol sa, noha sa mu pošmykla a s ,,Ááá!“ spadol do potoka. ,,Michael!“ zaúpela jeho mama.
Našťastie potôčik nebol hlboký, ale Michael bol aj tak celý mokrý. Zdvihol ruky – stekala z nich
voda. A vtom uvidel pred sebou po rieke plávať niečo biele. Prižmúril oči, aby lepšie videl. ,,Niééé, to je
26
Próza | Stredné školy |
loďka!“ Musel do nej nechtiac naraziť s rukou. V tej chvíli ho netrápilo, aký problém bude mať u mamy,
obával sa, čo čaká jeho posádku. Ešte však stihol zakričať: ,,Viedli ste si dobre, veľa sťastia!“
RADKA KOPRIVŇÁKOVÁ (1992
(199 2)
AKO SI MOJE PODVEDOMIE
PODVEDOMIE VYTVÁRA SVOJ VLASTNÝ
VLASTNÝ PRÍBEH
Ešte nikdy nebolo mesto tak pochmúrne. Na oblohe nežiarili hviezdy tak ako obvykle, mesiac
sfarbený do sýtej tmavočervenej farby pripomínal croissant s jahodovou príchuťou. Ach, aká bola hladná
a vyčerpaná! Tmavá ulička bola osvetľovaná len jedinou pouličnou lampou, ktorá blikala z posledných
síl a bolo zrejmé, že vypovedá svoju funkciu. Cítila sa presne ako ona...
Sedela na obrubníku a so slzami v očiach obijímala to jediné, čo jej ostalo. Akordeón ukrývajúci
sa v objemnom kufri, ktorého rozmery mnohonásobne presahovali aktuálnu veľkosť jej sebavedomia.
V okamihu, keď slza s poradovým číslom milión blúdila po jej líci a neúspešne hľadala cestu k jej perám,
ňou prudko myklo, kufor sa otvoril, akordeón sa ukázal v celej svojej kráse, s obrovským rachotom
dopadol na zem a za jej chrbtom sa ozvalo jedno z tých (ako by povedala jej matka) „neslušných slov“.
„Doparoma mladá, nevieš trochu dávať pozor?!“ Vysoký pán v tmavom obleku sa z posledných
síl snažil svoju podguráženú telesnú schránku dostať do polohy homo sapiens sapiensa, aby sa
nepovedalo. Ešte jej venoval podivný zhluk zvieracích zvukov, ktorým však nerozumela, nemotornými
pohybmi si začal rozopínať nohavice, no keď videl zdesenie v jej obrovitánskych očiach, ktoré v tom
momente pripomínali biliardové gule, odtackal sa za roh aby si splnil jednu zo základných životných
potrieb.
Zo svojej energie ešte vyžmýkala posledné kvapôčky a vynaložila obrovské úsilie aby sa postavila.
Mozog aj chcel, ale jej roztrasené kolená sa priečili. Vstala, utrela si zaslzené oči do rukáva nedbajúc na
to, že si rozmazanou maskarou potrela takmer polovicu tváre. Zodvihla akordeón, respektíve to, čo
z neho ostalo a nenávistne ho hodila späť do kufra. Smetná nádoba stála poblízku a otvárala svoje
hladné ústa svetu. Vzala noty, hodila ich do otvorenej ústnej dutiny a tie zmizli v útrobách žalúdka tejto
príšery.
Nevedela koľko je hodín, nevedela, ako dlho tu už sedela. Vedela len to, že svoj sen stať sa
hudobnou virtuózkou a priekopníčkou medzi akordeonistami pred pár hodinami zakopala hlboko pod
zem. Svoj zrak uprela na podivný mesiac a z plnej sily vykríkla: „Ak sa takto cíti skrachovaný hudobník,
tak veľmi pekne ďakujem! To radšej začnem kopať hrob aj pozostatkom môjho akordeónu! Kde si dnes
nechal spravodlivosť, Ty, čo si hovoríš Najspravodlivejší, do čerta, kde?!“
„Prepáč, že prerušujem tento famózny výkrik zúfalstva mladej duše do tmy, ale nemáš náhodu
oheň?“ Bol to on. Anjel strážny, ktorý by mal stáť po celý čas pri nej. A on sa zjaví až teraz a pýta si
oheň? Tomu sa hovorí poriadna facka osudu.
„Mám zápalky, ktorými som sa chystala upáliť nástroj skazy na hranici. Kde si sa flákal keď som
ťa potrebovala? Je tvojou anjelskou povinnosťou ponúknuť ma cigaretou, keď si sa už na mňa vykašlal.“
„Nemala by si fajčiť.“ Odvetil a hodil do nej krabičku plnú tabakovej zloby. Sadli si na obrubník
a slastne vdychovali dym smrti.
„Od detstva hrám na akordeóne. Celý svoj voľný čas som strávila s hudbou. Prekonala som ťažké
začiatky, preskákala som obdobia úspešné i neúspešné, boli časy, keď som akordeón nenávidela a aj také,
kedy som ho milovala. Všetko ostatné som kvôli tejto záľube odsunula na druhú koľaj. V škole sa mi aj
napriek tomu darilo, rodičia boli hrdí na svoju úspešnú dcéru...“ Ťažké vzlyky, ďalší vodopád sĺz.
A Anjel jej trpezlivo utieral slzy zmáčanou servítkou. „Asi som si od toho všetkého sľubovala veľa.
Prihláška na hudobnú vysokú školu rozhodne nebola správnym krokom. Dnešné talentové skúšky to
27
| Stredné školy | Próza
potvrdili. Nemám talent. Neprijali ma. Namiesto toho sa rozhodli vziať dcérenku pána dekana. Som
zmätená, moje vnútro je v plameňoch, už nevládzem, rozumieš???“ Poslednýkrát si potiahla z cigarety
a ohorok bezcitne ušliapala teniskou. „Cítim sa ako nedofajčená cigareta. Hudobný obor ma zašliapol
svojou gigantickou nohou a zmiatol z povrchu zemského ako jednu malú bezvýznamnú špinku.“
„Doriti. Uletel som v nesprávnom čase. Ach, ja hlava deravá, ale keď tá kočka bola tak krásna...a
tie jej veľké...hm...oči. Hlavu hore, ty talent máš, som ochotný dať do ohňa svoje pravé krídlo. Patríš
sem. Nikdy to nevzdávaj. Sľúb mi, že hudba neprestane byť súčasťou tvojho života. A ja ti na oplátku
sľúbim, že ťa pri najbližších talentovkách nenechám v štichu. Ruku na to?“ Najprv podozrenie,
nedôvera a vzápätí už ani stopa po zúfalstve a strachu. Veď je to predsa Anjel strážny.
„Oukej.“
A už aj letel za svojou kočkou, aby mu náhodou neubzikla.
Mal pravdu. Hudba je jej život. A ona svoj život len tak nepustí dva metre pod zem. S hlavou
vztýčenou a odhodlaním v očiach vzala do ruky kufor s pokladom a vbehla v ústrety novému životu.
Krásnemu životu. Avšak nevšimla si auto, ktoré vybehlo spoza roha a celou silou...
„Ségra...ségra...Hej, SÉGRA!!!“
Bolesť.
Šok.
Facka?
„Kde to som?“
„No, tebe už z tých talentových skúšok musí poriadne šibať.“ Povedal krpec, ako ho zvykla
občas volať, a krúživým pohybom naznačil pomätenie svojej veľkej sestry. S úškrnom na ňu skočil,
neuvedomujúc si svojich 50 kíl a spustil: „Ako bolo celý týždeň na internáte? Priznávam, nechýbala si
mi vôbec, ale tvoj notebook ÁNO. Kde ho máš?“
Usmievala sa. So slzami v očiach. Milovala svoju šialenú rodinu. Všetko však bolo presne tak,
ako má byť. Pohladila lesklú klávesnicu na svojom akordeóne, privinula si ho k telu a šikovnými
pohybmi vyčarovala príjemnú melódiu hladiacu ušné bubienky. Bol to len sen, a ju zajtra čakali
talentové skúšky. „Zvládnem to.“ Povedala a potajomky žmurkla na svojho strážneho Anjela, ktorý sa
v rytme francúzskeho valčíka pokyvkával zo strany na stranu. A zašepkala: „Dúfam, že neuletíš.“
PETER LENÁRT (1992)
HODINA
Usmievam sa. Je to totiž skvelý spôsob ako maskovať, že ledva vnímam okolie. Vedľa mňa sedí
extrémne sympatická slečna a ja rozmýšľam o selekcii na základe frekvencie. Fungujem len v dvoch
režimoch. Racionálnom a tom, v ktorom verím emóciám. Píšem si poznámky. Všetci si ich píšu. Mám
rád biológiu. Dokážem si vďaka nej vytvoriť obraz sveta, v ktorom sú veci tak krásne bezvýznamne
dôležité. Slečna napravo si precízne obťahuje nadpis. Fascinuje ma to. Chcel by som vedieť nad čím
rozmýšľa, keď pár písmen na chvíľu robí stredobodom svojho sveta. Spomínam si, že kedysi som tiež bol
pre nejakú nadpisom. Treba písať ďalej. Tá napravo odtrhne svoje pero od nadpisu a zabudne naň. Táto
časť ma kedysi zranila. No to bolo v druhom režime. Racionalita je bezpečná, krásna a ďalšiu vlastnosť
spomínať ani netreba. Keď je to zlé, prikryjem sa dekou. Obzerám sa po miestnosti. Všetci sa tvária
takým tým zvláštne znudeným spôsobom. Rozmýšľam, či je to tým, že si to v návale nadšenia už dávno
naštudovali sami, alebo len nechápu krásu systematického poznávania. Pchá... rozmýšľam, hlúposť...!
28
Próza | Stredné školy |
V skutočnosti len zakrývam ľútosť. Nie som úplne naivný. Viem aká je správna odpoveď. Učiteľka sa
niečo spýta a ja, ako skoro vždy, odpoviem. Nerobím to preto, že by som sa chcel predvádzať. Proste
nemám rád trápne ticho a potrebujem si dodať trochu dôvery. Ach, zasa uvažujem nad hlúposťami. Ak
chcem, aby sa moje dobré gény fixovali v populácii, budem musieť splodiť veľa detí, aby bola šanca, že
sa oddelia od tých, čo ma nútia takto nesympaticky a neprakticky rozmýšľať nad každou blbosťou. Som
smiešny aj sám sebe. Nahlas sa zasmejem. Pár hláv sa za mnou otočí, ale celkovo to nevzbudí žiadne
väčšie prekvapenie. K mojej vysmiatej tvári sa asi nejaké to zachechtanie celkom hodí. Pozriem sa na
slečnu napravo. Na okamih mi venuje pohľad aj ona, no potom je k tomu môjmu už úplne ľahostajná.
Chcel by som vedieť, čo si myslí. Ešte včera sa mi zdalo, že som jej minimálne sympatický a dnes mám
pocit, že je to možno presne naopak. Zazvoní. Balím si svoje veci. Ako vždy mi to trvá najdlhšie. Moja
spolusediaca je tiež pomalá, no keď si po pol sekunde uvedomím, že sme tam boli len sami dvaja, už je
preč a ja nerád kričím...
SLÁVKA MARCINOVÁ (1993
(1993 )
NIJAKÁ
Vyzerala by ako dieťa, nebyť tej dymiacej cigarety v jej ruke. Len ťažko sa dala ignorovať, mávala
ňou teda naozaj zúrivo.
O čo jej ide?, spýtala som sa v duchu.
Až keď som prešla okolo nej, uvedomila som si, že ma volala k sebe.
To mám za to, že stále pozorujem okoloidúcich, že sledujem tie ranné tváre a čítam z nich
všetky tie starosti a všetku tú krásu. Nedám hlavu dole a nebudem vymeriavať cestu podľa sivých kusov
asfaltu, pohodených na sídliskových chodníkoch. Chcem zachytiť ten krátky pohľad sivomodrých očí
toho dievčaťa v baretke, chcem si zapamätať lietadielko, čo má ten vysokoškolák na taške pripnuté,
chcem sa pousmiať na tú ženu v turistickej bunde, ktorej príchod ukazuje čas presnejšie než Zas je už 7:50, zas nič nestíham!
Na začiatku kruhu povinností školského dňa všetko vyzerá na figu. Práve, keď som začala
rozmýšľať, prečo pre účely mojich poviedok majú kruhy začiatky (a ak áno, kde potom sú konce),
vytrhol ma z mojich úvah neopatrný hlas.
„Zas meškajú tí istí?! Prečo?“
Vyhodnotiť silu, emocionálne podfarbenie, kadenciu. Výsledok: Niekto má zlý deň. Všimnúť
červené žilky na očiach, nebadateľnú triašku pravej ruky. Dojem: Niekto nemal dnes kávu. Oj, to sme
dvaja.
Za tie roky som sa už naučila neunúvať každého rôzne presnými odhadmi jeho rozpoloženia, tak
som sa rozhodla zaobaliť ich do šetrných slov.
„Vy ste dnes nemali kávu. Prečo?“
Každý, kto odo mňa čakal obligátne "prepáčte-že-meškám", sa otočil a venoval mi pohľad v
zmysle jasné, ešte teraz ráno buď drzá. Hudák, náš školský vrátnik, dvihol obočie, až sa mu takmer
strácalo za rozcuchanými tmavými vlasmi. A zas sa len rozkrikuje.
"To je jedno! Ja sa pýtam, aký máte dôvod?" Jeho pohľad skĺzol zo mňa na rozrastajúcu sa
skupinu študentov pri dverách. "Maja, Romana, vynechali všetky autobusy?"
Dve dievčatá v módnych kabátoch zahanbene sklonili hlavy, ale to bola jediná reakcia, ktorú z
nás dostal. Rozmýšľala som, kedy nastane tá nutná kapitulácia a aj tak nás po jednom pustí na prvú
hodinu. Povedala by som, že tak o tri.. dva...
"No tak choďte, ale toto je posledný krát!"
29
| Stredné školy | Próza
Ktosi otvoril okno, ktosi ďalší pokladal za nutné oboznámiť všetkých s tým, aký sprostý nápad
to vlastne bol, a ja som počas toho pohodlne vkĺzla do triedy. Vošla som práve zároveň so zvonením.
Synchronizované vchádzanie by mohlo byť olympíjskou disciplínou.
Učiteľka vošla celkom nesynchronizovane, no ja som bola rozhodnutá písať miesto zoznamu
aminokyselín zoznam ďalších nádejných olympíjskych disciplín.
*
*
*
Učiteľke sa nepozdávala asi tá posledná. Nedozvedela som sa to, lebo potom, čo si môj zoznam
vzala, mi ho už nevrátila. Vyšla z triedy, nevenujúc mi ani pohľad. Asi vedela, že za ňou nevybehnem a
nebudem si pýtať nejaké svoje hlúpe papiere. Ona toho totiž o mne okrem môjho mena vedela veľa.
"Čo to s tebou zas Storinská riešila?"
Otočila som sa s úsmevom. "Veď práve, že bezo mňa," odpovedala som. Aďa na mňa uprela
jeden zo svojich krásne zmätených pohľadov. Posadili sme sa spolu na moju lavicu, ktorá zaprotestovala
voči toľkej váhe. Vedela som, že ja som z nás dvoch tá, kto má na tom väčšiu zásluhu, a v duchu som sa
zasmiala.
Aďa bola nežné, päťdesiatkilové stvorenie a pri prvom pohľade na ňu by nikomu nebolo
napadlo, čo sa v nej skrýva. Mala vlnité, tmavohnedé vlasy, ktoré jej splývali na plecia a úsmev, ktorým
pravidelne odzbrojovala všetkých od profesorov po vysokoškolákov v baroch. Bola som jediná v širokom
okolí, kto si dovolil nazvať ju do očí vypočítavou beštiou... a horšie. Neviem, čo si o mne myslela, ale
povedala, že súhlasí a odvtedy má pocit, že sme čosi ako spriaznené duše. Nemám ju rada, no to som jej
ešte nepovedala.
Čo bolo ale znepokojujúce, keď som bola s ňou, premenila som sa na ňu.
"Bezo mňa.. zobrala mi papier. A zdrhla s ním."
"Prázdny papier?" V duchu som prevrátila očami. Aspoň v duchu to bolo bezpečné.
"Z jednej strany áno," rozosmiala som sa a ona sa neisto pridala.
Tým sa zjavne jej záujem o mňa skončil, keďže sa ku mne konšpiračne naklonila a začala dobre
známym tónom.
"Počúvaj.. včera.. vieš, keď som stretla Tomáša a neviem, kto z nás dvoch bol viac nervózny..
Šiel pár krokov predo mnou a ja som si už myslela, že zinfarktujem, keď sa zrazu len na mňa otočil a
vyštekol.. normálne že vyštekol niečo úplne trápne - " Aďa mala na tvári úprimne pobavený výraz a ja
som vedela, že ten istý sa samozrejme zrkadlí aj na mojej, len som zároveň tušila, že nič z jej minútového
monológu si nebudem nič pamätať.
"Ako chápem, že chce začať rozhovor, ale chudák, taký bol nervózny.. Ale keby aspoň o dačom
normálnom, nie.."
Aďa mala tú závideniahodnú vlastnosť, že kdekoľvek bola a najmä kdekoľvek niečo rozprávala,
dokázala okolo seba mimovoľne zhromaždiť hlúčik ľudí. Kým to nebolo pri mojej lavici, vôbec mi to
nevadilo, no keď som sa ocitla v tej skupinke ja, bol to problém. Nevedela som, kým mám byť.
Kútikom oka som uvidela Elen, ako si k nám prisadla a upútala na seba pozornosť. Pýtala sa
vlastne Adi, ale vedeli sme, že je to určené pre všetkých. A každý s tým išiel.
"Adi, už som ti oznámila, že na sobotu si požičiavam tie tvoje červenoružové volánikové šaty?
Nie? Tak ti to oznamujem!" Aďa sa rozosmiala a odvetila niečo v zmysle, že keď už sa tak pekne pýta,
tak môže.
Treba sa pekne pýtať aj na škaredé veci?, chcelo sa mi ozvať, no dobre som vedela, že sa
neodvážim. Ktovie prečo, spomenula som si na tú ženu z dneška rána, ako tam tak stojí a máva mi, aby
som k nej prišla. Dobre, tu sa neodvážim, ale jej sa zajtra spýtam, ak sa ráno znova stretneme.
*
30
*
*
Próza | Stredné školy |
"Pravdupovediac, po tom, ako si ma včera odignorovala, som si myslela, že ma rovnako
bohorovne obídeš aj dnes." Z akéhosi dôvodu jej to prišlo až absurdne smiešne. Videla som jej to na
očiach. Celkom zaujímavým spôsobom mi brali sebaistotu.
"Ale... čo?" Toľko moja inteligentná odpoveď.
"Panebože, a vraj že si chytrá." Veľavýznamne sa na mňa pozrela a neunúvala sa ani skryť ten
sarkastický tón. A mala recht, ten mi vadil najmenej. Štvalo ma, ako zrazu všetky významy jej
mnohovýznamových pohľadov kamsi ušli. Možno sa zľakli tej cigarety, mávala ňou teda statočne.
"Nevieš, kto som?" Spýtala sa tónom, ako by ju ani záporná odpoveď nepresvedčila o opaku.
"Zosobnenie rakoviny pľúc?"
Odkašľala si, čo potvrdilo moje domnienky. Pokrútila hlavou a začala zhľadúvať niečo vo
vreckách, tak som ten čas využila na to, aby som si ju obzrela.
Nemohla mať viac než tridsať rokov, mala oblečenú obyčajnú hnedú bundu a ošuntelo
vyzerajúce čižmy. Mala ryšavé vlasy. Ryšavé.
Samo osebe ma to tak zaskočilo, že som jej o tom musela povedať.
"Ryšavá farba vlasov.. to je predsa.. recesívna alela." Milujem svoje myšlienkové pochody,
skonštatovala som v duchu.
Nakrátko zdvihla hlavu a venovala mi usmievavý pohľad mandľových očí. "Umriem?"
"Určite."
"Tak potom?"
Víťazoslávne vybrala z vrecka pokrčený linajkovaný papier, pričom v dvoch prstoch držala
neodmysliteľnú cigaretu. Zadívala sa na papier.
"Jedna strana je prázdna," nadhodila.
"Tá popísaná, to som ja," dodala vzápätí, akoby to ktoviečo vysvetľovalo. Nechcela som si robiť
hanbu, tak som tresla do vetra.
"Ja som tá prázdna." povedala som a vrhla som neistý pohľad smerom ku škole – k anhydridom,
vypuklým zrkadlám, postupnostiam a definíciám, ktoré vysvetľujú ešte menej, než táto žena s čižmami
staršími ako ona sama.
"No, to je ten problém. Prázdna. Aspoň o tom teda vieš." Usmiala sa úsmevom žien, ktoré si
nechcú farbiť vlasy len kvôli tomu, že ich na strednej volali ryšavkami. "Takže len to som chcela, že ťa
máme podchytenú. V týždni sa ešte zastavím a uvidíme."
Prikývla som, aby som budila zdanie, že tuším, o čom hovorí. Bol to dobrý pocit.
*
*
*
Vlastne som ani nevedela, prečo sme si navzájom nesadli. Myslím, že to malo niečo do činenia s
tou jej nevinnosťou.
Eva Edelsteinová vedela, kedy sa treba smiať a kedy nie, ak hovorila vtipy, boli vždy neškodné a
dobre načasované – u nej sa zdalo, že fráza odpúšťať a zabúdať nadobúda zmysel. Vytáčala ma. Nielen
tým, že pochovala moju teóriu o tom, že neexistuje človek, ktorý by mal pre druhých vždy len dobré
slovo. A viem, že by som jej mala byť vďačná.
Dokázala ma prinútiť nenávidieť seba za to, že som ju nemala rada. Nemala som racionálny
dôvod, ale aj tak som sa k nej správala ako suka.
Závidela som jej nevinnosť a dievčenskú naivitu, niečo, čo som stratila medzi tým, ako som
začala piť a prestala robiť iné, oveľa horšie veci. Asi v šestnástich. Ona mala v novembri 27 a bola mojou
profesorkou.
Keď sa pozriete do očí iným ľuďom, okrem milióna podstatných či menej podstatných,
zanedbateľných či nezanedbateľných vecí vidíte aj to, čo prežili. Aspoň u mňa to tak fungovalo. Keď
som sa však zadívala do Eviných očí, bolo to ako zvláštny druh čierneho vákua.
31
| Stredné školy | Próza
Vedela som len, že jej veľmi závidím, ale to to nerobilo o nič ľahšie.
Eva Edelsteinová – nikdy som si nezvykla volať ju profesorka – bola čiernovlasá, tmavooká
Židovka, o čom mnoho ľudí nevedelo a ešte menej ľuďom na tom záležalo. Keby som si zapamätala,
kedy slávia tú Chanuku, asi by som jej aj bola zablahoželala. Ak si teda blahoželajú. Sklapni, mozog.
V duchu som sa usmiala, keď som si predstavila, že by vedela, že o nej premýšľam. Bola som pár
krokov od nej, povedala zbežne dobrý deň, ale na rozdiel od stovky študentov, ktorí vedľa nej prešli, som
ju aj vnímala. Neodzdravila.
Aké je to zvláštne, hovorila som si, že vlastne jediný človek, ktorého nemám rada neurobil nič,
čím by si to zaslúžil. Nepodobalo sa to na ňu, neodzdraviť, ale jediný pohľad na jej tvár mi povedal, že
je vystresovaná a schopnosť usmievať sa stratila niekde pri stoštyridsiatom neúprimnom dobrom ráne.
To, ako zatínala päste a ako nebadane stisla pery zakaždým, keď sa na ňu niekto ozval, hovorilo
jasnejšie, než keby nosila so sebou transparent s nápisom Neodvážim sa to povedať, ale dnes budem
povďačná, ak sa odo mňa budete držať na míle.
Stále som stála na schodoch, keď sa k Edelsteinke pritočil Demský, mladý profesor chémie, a
povzbudený jej falošným úsmevom spustil jeden z nekonečných monológov. Kto nepochopí signály,
nepochopí ani transparenty.
*
*
*
Veronika navrhla, aby sme šli do Klasiku, nášho obľúbeného klubu v meste, a ja som ako vždy
súhlasila. Doma som asi hodinu vyberala, čo si oblečiem, ale nie preto, aby som konečne dostala
nejakého chalana. Dôvod bol úplne iný. Čoraz častejšie sa mi stávalo, že som mala oblečené presne to
isté, ako tá, s ktorou som išla, a začínalo to byť nápadné. Veronika mi pomaly nechcela uveriť, že sa to
stáva neúmyselne; už som si musela začať dávať pozor.
Veronika bola správne šibnutá extrovertka, takže som hneď vedela, na koho sa premením dnes.
Pred zrkadlom som si mimovoľne skúšala pózy, jej pózy, až kým ma nevyrušilo zaklopanie na dvere.
"Máš tu smutno a tmu," skonštatovala mama, keď nazrela do izby. A bordel ako v tanku, videla
som jej na očiach, a bola som vďačná, že ma s tým teraz neotravuje. "A je tu ticho, pusti si aspoň nejakú
hudbu." Mama sa vytratila a ja som prikývla sama pre seba.
Prešla som k hi-fi veži a vložila do nej cédečko od akejsi dánskej punk-rockovej speváčky, ktoré
mi požičala Aďa. Nemala som tie pesničky rada ani nerada, ale dala mi ich Aďa, tak som ich počúvala.
Nemala som žiadnu obľúbenú ani neobľúbenú skupinu, vlastne som šla so stádom a celkom ochotne sa
nechala unášať. Rýchlo som sa nalíčila, konečne sa rozhodla, čo si vezmem na seba, venovala posledný
pohľad odrazu v zrkadle a, ako vždy, rozbehla sa na autobus.
Uľahčene som si vydýchla – a nebola som sama – keď som videla, že každá z nás má na sebe
niečo úplne iné. Objali sme sa, zaplatili vstupné a keď nám navliekli náramky, pobrali sme sa dnu.
Na parkete to ako vždy žilo a bolo ťažké si elegantne raziť cestu do stredu. Držala som sa za
Veronikou, ako vždy, a dokázala som si nájsť trochu miesta. O pár minút sa nám nejako podarilo
objednať vodku s kolou a tak sme čoraz menej rozprávali a čoraz viac sa smiali. Boleli ma nohy z
topánok na opätkoch a bola som si istá, že ani Veronike nie sú tie desaťcentimetrové ihličky ľahostajné,
ale tvárili sme sa, že nič nevnímame a pridali sme sa k davu ľudí, ktorí sa rozjačali, keď započuli prvé
tóny najočakávanejšej skladby.
"On... je zaujímavý," pošepkala som Veronike, keď hudba bola trochu tichšie, a ona sledovala,
kam smeroval môj pohľad.
"Máš dobrý vkus, šla by som po ňom, keby nie Tomáša," ocenila Veronika a žmurkla na mňa.
"Fajn, mám voľné pole,"zasmiala som sa a vôbec nič z toho som nemyslela úprimne. Bol
zaujímavý. To bolo všetko. Už som si zvykla na to, že mi nikdy neverila, že nikoho nechcem, a keby
vedela, že to je kvôli tomu, že som verná jednému, s ktorým už vôbec nemám šancu, vysmiala by ma.
32
Próza | Stredné školy |
Bol zaujímavý, ale to neznamenalo, že by som sa s ním chcela vyspať dnes večer. To by bola Veronika, a
nie ja.
Veronika... ja..? A vlastne "Poď, pretancujme tam." Povzbudená Veronikiným úsmevom som sa predierala davom niekam
bližšie k nemu. Zobral nás na vedomie a podišiel bližšie, ale keď lúč svetla od pódia osvietil jeho tvár,
akoby ma poslal k zemi. On ma totiž nezbadal.
Nie ako keď štrnásťročná pubertiačka narieka, že si ju jej idol nevšíma, aj keď naňho vrhá
pohľady ako je deň dlhý. On ma nevidel.
Pozeral sa rovno tadiaľ, kde mala byť moja tvár, a jeho pohľad patril Veronike. Keď prišla
rýchlejšia pesnička, musela som sa mu uhnúť, pretože okolo seba mával rukami a nevidel dokonale
hmotné dievča, ktoré mu stálo v ceste. Nepotrebovala som ani dievča s ryšavými vlasmi, aby som zistila,
že niečo nie je v poriadku.
"Veronika!" Zakričala som a po pár sekundách jej oči našli moje.
"Čo je?"
"Musím už ísť, prepáč." Nečakala som na reakciu, jednoducho som sa otočila a pustila sa
pretláčať medzi tými všetkými opitými 'tanečníkmi' v nádeji, že východ je skutočne tým smerom. Niečo
za mnou zakričala a cítila som, že aj ten chlapec sa otočil a prvý krát vzal na vedomie, že som tam ten
večer vôbec bola. Premkol ma pocit začudovania a nebol môj.
Keď som vyšla na čerstvý vzduch a presvedčila nohy, nech spolupracujú, chcela som si zavolať
taxík. Vzdala som to hneď po prvom taxikárovi, ktorý mi síce zastavil, ale po tom, čo sa druhý krát
pozrel na miesto, kde som stála, pokrútil hlavou, naštartoval auto a odišiel. Šla som nočným autobusom
a prvýkrát som si želala, aby mi niekto z ľudí v ňom venoval aspoň trochu pozornosti, aby som cítila, že
niekde skutočne som.
*
*
*
Zaujímavé, ako má naše podvedomie v niektorých veciach vždy väčšie jasno než vedomie.
Keď som bola malá, rodičia ma zobrali na Rorschachov test, kde mi doktor vysvetlil, že v
machuliach z rozliateho atramentu mám vidieť obrazce. Akokoľvek som sa snažila na tie karty s
tmavými obrazcami pozerať, nikdy som v nich nevidela žiadne reálne obrazy. Jediné, čo som videla, bol
rozliaty atrament.
Najprv sa smiali, keď ma videli, ako sa snažím prstami zotrieť atrament v domnení, že pod ním
je nakreslený skutočný obrázok. Keď mi to vysvetlili znovu a znovu a stále som nezvládla pochopiť, že
machuľa má byť v tvare motýľa, vzdali to. Niekedy si myslím, že by som to nezvládla doteraz.
Vraj to má testovať podvedomie, vravel doktor rodičom. Tak to ho asi nemám, pomyslela som si
vtedy vzdorovito.
Aj keď teraz som už vedela, že podvedomie mám, začínala som si byť neistá, či vôbec mám niečo
iné. Nebola som ničím charakteristická, nemala som žiadnu obľúbenú farbu či slovo, ktoré som stále
používala; o ničom sa nedalo povedať, že by ma to určite vždy naštvalo; nemala som nijaké veľké sny a
ani názory... keď na to príde, myslím, že som nemala ani žiadne vlastnosti. Ak som aj bola niekým,
potom sa ten niekto bál akokoľvek prejaviť. Ale nebola som vždy taká.. či bola?
Odkedy si pamätám, vždy som sa viac starala o druhých. Nebola som žiadna novodobá Matka
Tereza a nesnívala som obetovať svoj život staraniu sa o chudobných – ja som totiž nesnívala vôbec.
Jediné, čo som vlastne vedela, bolo vcítiť sa.
Empatia bola tou vlastnosťou, ktorú každý odniekiaľ vyhrabal pri kreatívnych aktivitách v škole,
keď sme sa mali navzájom charakterizovať. Bola to ale presne empatia, ktorá ma držala konštantne
ponorenú v cudzích pocitoch a príbehoch, cudzích problémoch... v cudzích životoch.
33
| Stredné školy | Próza
A keď som tu nebola žiadna ja, čo mali ostatní vlastne vidieť?
Keď som ju stretla v nasledujúce ráno, naschvál idúc do školy o pol hodiny skôr, aby som zas
nemeškala, vybehla som jej v ústrety. Privítal ma rozpačitý úsmev.
"No?"
"Dá sa to vrátiť späť?" Vypálila som na ňu bez rozmyslu. Dnes bola v modrom a ja takisto.
"Isteže nie." Chvíľu pozerala na moju zničenú tvár s kruhmi pod očami a zjavne premýšľala, či
to nepovedala príliš drsne. "Ak sa ma ešte aj musíš pýtať... Tak určite nie." Dodala miernejšie, no mne
to veľa optimizmu nedodalo.
"A... prečo ma vlastne vidíš?" Nechala som moje pery vysloviť prvú otázku, čo mi prišla na um.
"Ak sa musíš pýtať už aj na toto..." Venovala mi súcitný pohľad. "Nehneváš sa, že?"
Nemo som pokrútila hlavou. Aj tak to vedela.
"Ty sa nevieš hnevať." Chcela som, Boh vie že som chcela, ale nešlo to. "Kedy si naposledy
plakala? Kričala?"
Mlčala som.
"A teraz mi povedz mi farbu očí toho dievčaťa, čo sedí v tretej lavici odzadu. Napravo."
"Modré," odvetila som automaticky.
"A povedz mi... kedy naposledy plakala ona?"
Otvorila som ústa, a ona ma prerušila. "Nemusíš. Ale vieš to, že?"
"Asi musím... odísť, áno?" Nikdy som si nevšimla, že môj hlas je už bez citov. V jedinej rovine,
ktorú už nepretlo nič. Cudzie city, lásky, príbehy, strachy...
"Ale stále sa bojím."
"Čoho?" Spýtala sa, vložiac do otázky štipku záujmu a viac nehy, než mi bolo príjemné.
"Lásky." Nadýchla som sa a pokračovala. "A preto by som tu chcela ostať... zažiť ešte lásku."
"Na lásku nestačí niekomu neprekážať v ceste."
Hľadala som ešte posledné šance. Kde, preboha, som bola doteraz?
"Možno.. jedného dňa.. môj záujem – nie, ja – ja budem ten jediný dôvod, pre ktorý niekto
bude chcieť žiť."
"V poriadku. Buď tým dôvodom. Ale nestačí to na to, byť človekom."
Mala som sa rozplakať, alebo sa jednoducho rozbehnúť po schodoch smerom domov, mala som
zahrať hnev či zlosť...
A ja som sa tešila.
DOMINIKA MORAVČÍKOVÁ (1992)
KOMUNIKÁCIE
Vrčiace U-n-c-čka prišli jedného júlového rána. Aj množstvo ďalších strojov, ktoré ale pani
Jurčeková nevedela pomenovať. Boli obrovské a vyzerali ako legové stroje jej vnuka, ktorý sa s nimi za
pekného počasia hrával na jej dvore.
Vyšla na ulicu, kde starý robotník v károvanej košeli zvieral medzi dvoma prstami roztrasenej
ruky cigaretu a druhou rukou sa opieral o lopatu zapichnutú v štrku.
Spýtala sa, čo to tam bude.
„Ide sa na základe starej krčmy stavať nová,“ povedal robotník a strčil si cigaretu do úzkych
pier. Dodal, že v tej pôvodnej, historickej krčme údajne lapili Jánošíka.
„Ako asi vo všetkých krčmách na strednom Slovensku,“ zarehotala sa štrbavým úsmevom.
„To je tiež pravda.“ prisvedčil robotník a už sa chytil roboty.
34
Próza | Stredné školy |
Na druhý deň ju príšerné zvuky motorov zobudili znova. Šla na balkón zavesiť prádlo, keď
uvidela robotníkov, ako sa polonahí, opálení a spotení lopotia na štrku a pri miešačke. Bolo ich oveľa
viac ako v deň predtým. Kliali ako pohania a popíjali pivo. Bol to manifest najprimitívnejšej mužnosti.
Snažila sa si ich rachotanie a kričanie nevšímať, ale aj tak ju to celý deň znervózňovalo. Odkedy
prestala pre údajné bolesti kĺbov chodiť do kostola a omše iba počúvať v šumiacom rádiu, čím sa úplne
vzdialila spoločenskému životu, začala sa u nej prejavovať demencia. Najprv len slabá a sotva
diagnostikovateľná, len taký nepríjemný pocit neschopnosti kontrolovať myšlienky a trocha
zábudlivosti. Neskôr sa ale rozrástla. Z paranoje takmer úplne prestala chodiť von. Trochu jej pomáhalo
pitie čaju a modlenie. Vlastne pila čaj a modlila sa dosť často. Vlastne celý deň nič iné nerobila...
Veľa krát vstala ešte skôr než sa rozhučala miešačka. Zobudila ju nejaká drobnosť, kikiríkajúci
susedov kohút alebo niečo podobné. Potom len ležala a čakala, kým začuje hukot. Rozmýšľala nad
predkapitalistickou minulosťou, teda nad svojím šťastnejším obdobím života.
Len pár dní po začatí prác ju navštívila rodina dcéry a rodina synovca. Blahoželali jej
k sedemdesiatym prvým narodeninám. Bola v tom čase už taká upitá spomienkami, že v návale
sentimentálnosti odkiaľsi vyhrabala premietačku a starú pásku, jediný dôkaz, že bola kedysi šťastná. Na
tej páske bola zaznamenaná jej svadobná oslava. Premietla ju na stenu celej rodine, ktorej to moc
nehovorilo- bol to nemý, rozmazaný a čiernobiely príbeh, v ktorom bolo na čiernej hlave obklopenej
bielym závojom sotva badať úsmev pani Jurčekovej. Zatiaľ čo ona sa dojato pozerala na tú mladuchu,
ktorá už bola niekým iným, než ňou, deti boli netrpezlivé a dospelí len uznanlivo kývali hlavami, ale
nedokázali pochopiť to, čo ona pociťovala pri sledovaní toho záznamu. Uľavilo sa im, keď z ničoho nič
obraz zhorel a premietačka vypovedala službu, pričom zničila aj pásku. Pani Jurčeková videla svoju
idylickú minulosť posledný krát.
V nedeľu prišiel veľký bager. Strašne rachotil. Farár Plátniček ho uvidel z okna fary. Pani
Jurčeková bola toho svedkom, práve trhala burinu v záhradke pred domom. Farár odhrnul čipkovanú
záclonu a zhrozil sa. Za okamih vyšiel z fary. Vyzeral smiešne, keď rozhorčene schádzal schodíkmi a
krútil pri tom bokmi. Prešiel cez ulicu k bagru, postavil sa predeň a zamával rukami. Bager stíchol a
jeho obludná lyžica zamrzla vo vzduchu. Farár sa rozkašľal, všade lietali kúdole prachu. Robotník, čo
bager obsluhoval, z neho zoskočil na zem.
„Čo to má znamenať, veď je nedeľa a za pol hodinu začínam slúžiť omšu!“ nechápal farár.
„Pán farár, my tu máme robotu a sme za ňu zaplatení,“ povedal chlap.
„Kto vás sem poslal?“ spýtal sa farár a zaškúlil.
„Naša firma.“
„A to je kto?“
„Ďurec.“
Farár vzdychol. Vedel, o kom je reč. Ďurec bol jeden z tých ľudí, ktorí robili všetko možné a
boli zapletení v každom obchode, v legálnom aj nelegálnom.
Slizký majiteľ obchodu so zberom železa, krčmár v dvoch dedinách, kontrabasista v kapele
symfonického metalu, zberateľ artefaktov z druhej svetovej vojny (okrem iného nezneškodnených
bômb a granátov, ktoré našiel v lesoch), ateista, podľa neoverených informácií aj moderný otrokár - to
všetko v jednom bol Ďurec. Hovorilo sa, že zavraždil jednu mladú ženu, ktorú našli zohavenú v rieke,
ale to boli len dohady.
„Nebodaj chce tretiu krčmu?“ zhrozil sa farár.
„A čo ja viem. Mám robotu,“ začal sa chlap ošívať.
„Krčmu oproti kostolu?“
„Kedysi tu bola krčma...“
„Ale to tu nebol kostol.“
„Tak teraz bude oboje.“ uzavrel chlap. O chvíľu sa už lyžica bagra znova hýbala.
Farár si všimol Jurčekovú, ako a hrbila za šípovým kríkom. Prebehol k jej plotu.
35
| Stredné školy | Próza
„Neschovávajte sa, aj tak vás vidím,“ povedal so smiechom. „Počúvam, vraj už ani cez cestu
nemôžete prejsť na omše.“
„To je pravda, pane.“ povedala roztrasená. „Ale počúvam omše v rozhlase. Tiež sa veľa modlím.
A pijem čaj.“
Kňaz nepochopil súvis čaju s modlitbou, ale pokračoval:
„Láska hory prenáša. A viera tak isto. Snáď vás raz prenesie cez ulicu. Ja v to silne dúfam.“
Uklonil sa a vykročil späť k fare. Pani Jurčeková ucítila obrovskú hanbu.
Poobede k nej prišla kamarátka, bývala kuchárka v školskej jedálni. Nadávala, že cez celú kázeň
bolo počuť rapotanie bagra.
„Dvere museli byť pootvorené, lebo bolo dusno. Tak sme museli ten trangáč počúvať.“
poznamenala a odpila si z čaju. Ani si nevšimla, že v ňom pláva mucha.
Pani Jurčenová pozrela ponad jej plece na fotografiu zosnulého muža.
„Ešte šťastie, že tamten sa toho nedožil.“ povedala.
Aké veľké šťastie to bolo, sa dozvedela až neskôr. Ukázalo sa, že na základoch historickej krčmy
nepostavia len obyčajnú smradľavú krčmu súčasnú, ale niečo ako malé kasíno a bowling v jednom a s
možnosťou prenocovania v podkrovných izbách. Plagát vyvesený na každom druhom stĺpe týždeň pred
otvorením dokonca sľuboval každý piatok obsluhu v plavkách a akciu redbull & doble vodka za dve
sedemdesiat. Aspoň že už utíchli bagre a u-n-c-čká, a to len mesiac od začatia stavby. Krčma vyrástla
naozaj rýchlo. Malo na tom zásluhu okrem iného skvelé počasie počas celého trvania stavby.
„Tomu Ďurcovi musel pomáhať sám diabol,“ nadávala pani Jurčeková spolu so susedami. Keď
ale prišlo na lámanie chleba, všetci ochotne podpísali papier, na ktorom schvaľovali, že v ich susedstve
bude nočný bar. U farára sa potom obhajovali, že keby nepodpísali, ten podliak by ich ekonomicky a
spoločensky zruinoval. Zamlčali ale, že ich po podpísaní toho lajstra poctil nemalou hotovosťou. A pani
Jurčekovú dokonca nalákal na „nehorázne výhodné“ poistenie, pri ktorom jej (že ste to vy...) škrtol
množstvo poplatkov. Pani Jurčeková sa vôbec nebránila. Bola unavená celým životom. Nevládala sa
vykrúcať. Okrem toho napriek diabolskej povesti pôsobil dôveryhodne.
Keď bolo dostavané, Ďurec vlastnými rukami nad vchodové dvere prikoval nápis U lapeného
Jánošíka. To prilákalo pozornosť zo širokého okolia. Ďurca pritom sotva zaujímalo, že bar bol ladený do
exotického štýlu a s Jánošíkom nemal vôbec nič spoločné.
Prvé dni od otvorenia krčmy sa o ničom inom nehovorilo. Mládež, spodina a aj podnikatelia zo
širokého okolia si šli s veľkým nadšením zahrať ruletu a bowling.
„Sprostý ľud sa dá opantať iba dvomi vecami,“ mudroval poštár pred pani Jurčekovou počas
týchto šialených dní. „Cirkvou alebo chľastom. Raz jedným a raz druhým. Teraz je to na strane chľastu,
ale čoskoro sa to vyrovná.“
Laco, Jurčekovej príbuzný, mäsiar, hundrajúci v najarchaickejšom nárečí, zase nadával, že nová
krčma v mladých ľuďoch ničí národné povedomie. Bol jeden z tých, ktorí verili v sprisahanie všetých
národov proti tomu jeho.
„Mali sme zabíjačku, a dcéra šla tam! I jej vravím, nechodz tam, na čo budeš tvrdé kupuvať, tu
máme dosť tvrdého a mäsko bude. A ona, že radšej bude tequilu piť ako domácu! No rozumieš tomu,
strinká?“ rozhorčoval sa. „Nedostali nás šabľami, nedostali nás delami, a dostanú nás destilátom z
kaktusu!“
Pani Jurčeková len krčila plecami.
„Bojte sa toho Ďurca, má v sebe diabla!“ povedala a prežehnala sa.
Laco sa zachechtal.
„Hej, treba toho strigôňa vyobcovať. Veď to je hrozné, čo si dovoľuje. Však minule ti ho
pristihli, ako kradol, pri Močidelném gumy kradol, a nejaký stavebný materiál vraj tiež. A- je vo vezení?
Ha? No není! Lebo on všetkých pokorumpuje, má na to talent svinský, aj biskupa by pokorumpoval,
tak to je!“
36
Próza | Stredné školy |
„Nehovor tak, Laco,“ zahriakla ho pani Jurčeková a roztriasla sa. „Nebodaj tú krčmu postavil z
nakradnutého?“
Laco zdvihol pohár do vzduchu, postavil sa, pričom gauč poriadne zavŕzgal, a vyhlásil:
„Ja som svoju chalupu postavil na vlastnej krvi a slzách! Čo sme mali aj najsprostejšie
haraburdie, všetko sme použili, dobre že sme svoje mäso nedávali do stien! To vtedy tak bývalo...a dnes?
Dnes ti tam nejaký lotor ukradne čo sa mu zľúbi, a ešte vykorisťuje! Však som ja videl, koľko ľudstva
bolo v tej diere. A tí všetcia čo mu poplateli za tú ruľetu a čojaviemčo...“
Pani Jurčeková sklonila hlavu. Nechcela priznať, že ju nalákal na poistenie.
Po dvoch týždňoch od otvorenia krčmy ju stroje zobudili opäť. Tentoraz začali bagre a u-n-cčká rozrýpavať ulicu. Ďurec sa totiž sťažoval na obecnom zastupiteľstve na miestne komunikácie, s
dôrazom na Poľovnícku ulicu, teda ulicu s kostolom a jeho krčmou. Tvrdil, že väčšina zákazníkov jeho
podniku napriek veľkému záujmu v dedine nie je miestnych a dochádzajú autom. Keď si ale poničia
pneumatiky na kamenistej, priam stredovekej ceste, rozmyslia si, či prídu znova. Svojou vrodenou
presvedčivosťou sa mu podarilo dosiahnuť, že jeho prianie bolo splnené.
„Ja som sa sťažoval na chátrajúcu strechu kostola a rozrytú ulicu už päť rokov, a on prišiel,
povedal, a už sa na tom robí!“ vzlykal farár. Donieslo sa to starostovi. Ten sa ohradil tým, že Ďurec na
ulicu značne finančne prispel.
„Ten jeho príspevok zaplatila naša mládež v jeho krčmách. Všetko, čo má, vyzbieral od ľudu!“
vyhlásil farár a mnoho starších občanov sa postavilo na jeho stranu.
Robotníci boli takmer tí istí, čo pracovali na stavbe. Tí sa vôbec necítili ako zradcovia vlasti, za
ktorých ich považovali občania.
„Nevravte nikomu, ale kto by nerobil tuná, keď mu pán Ďurec prihodí na ruku zo tri stovky v
eurách?“ zdôveril sa jeden z robotníkov pani Jurčekovej. Tá na to povedala toto:
„Svet sa rúti do záhuby.“
Keď sa teplota vzduchu vyšplhala na tridsať šesť, robota na slnku bola takmer neúnosná. Vtedy
prifrčal Ďurec na svojom obrovskom mercedese a zaparkoval pred krčmou. Zo zadných sedadiel
vytiahol rozmernú prenosnú chladničku plnú pív a vodky. Chlapi sa do občerstvenia ihneď pustili.
Potom pripití a podochnutí od slnka znova nasadali do strojov. Pani Jurčeková ich pozorovala z okna,
hryzúc si nechty. Bolo pre ňu maximálne utrpenie vidieť, ako čudesný valec, ktorý povrch cesty
zarovnával, zišiel za krajnicu a vsypal jej do dvora a záhradky množstvo kameňov. Neovládla sa a v
papučiach vybehla z domu na ulicu.
„Čo to má znamenať?“ zapišťala.
Ďurec stál na druhej strane cesty. Opieral sa chrbtom o múr a nohy mal prekrížené. Díval sa
dopredu spod hustých čiernych vlasov, ale nevšímal si ju. Fajčil šúľanú cigaretu, toho dňa asi desiatu.
Prebehla k nemu a spýtavo na neho pozrela.
„Je to otročina robiť v takom teple.“ povedal ospravedlňujúco a stále sa pozeral inde. „Do večera
to odpracú.“
Chcela ešte niečo povedať, ale akosi sa nevedela zorientovať. Na chvíľu stratila rovnováhu a pred
očami sa jej zahmlilo. Ďurec si musel všimnúť, že jej preskakuje. Strašne sa zahanbila a vrátila sa do
domu. Večer to naozaj chlapi odpratali, kľajúc pri tom na jej adresu.
Nasledujúce dni sa ulica strašne zaprášila. Pri dome pani Jurčekovej bola síce hladká, ale nižšie v
dedine ju pokrývali kopce kamenia a štrku. Prach sa šíril všade. Okná, dvere aj nálepky ním mali ľudia
pokryté .Pani Jurčeková ho musela utierať dvakrát za deň. Chlap, čo býval o dva domy nižšie, mal živý
plot. Obchádzal všetkých susedov a vykladal im, ako mu prach zničil noblesu jeho pozemku zanesením
živého plotu. Na rozdiel od ostatných sa pani Jurčeková vôbec nechytala. Mlčala a stále liala čaj, aj keď
bola šálka plná po okraj. Keď ju upozornil, zasmiala sa ako hlupaňa. Stále viac strácala schopnosť
komunikovať s okolím.
Napokon úplne prestala chodiť von. Neodvážila sa vyjsť na ulicu. Nadobudla dojem, že by sa z
nej všetci začali smiať. Keď jej nejakí chlapci hodili do dvora petardu, dokonca si začala myslieť, že sa
37
| Stredné školy | Próza
proti nej ostatní ľudia sprisahali. Do potravín posielala vnuka, burinu jej vytrhávala vnučka a striedavo
vnučka a vnuk odovzdávali drobné do zvončeka. Akože. Pravda bola taká, že si za tie peniaze zavše
kúpili zmrzlinu alebo žuvačku s tetovačkou pokémona.
Žila v samote a odlúčení, až kým neprišiel prvý piatok mesiaca septembra. Toho dňa jej okolo
pol štvrtej zabúchala na dvere dcéra. Chvíľu váhala, než jej šla otvoriť, ale napokon sa odhodlala.
„Mama, ako to vyzeráš?“ zhrozila sa dcéra. Ona pritom tiež nevyzerala bohvieako- trvalú mala
akúsi nepodarenú a vrásky mala hlbšie než zvyčajne.
Pani Jurčeková čosi zašušlala.
„Prekrista, nasaď si zuby.“
Odbehla do izby a vytiahla protézu z múčnej vody. Nasadila si ju a dcéry sa opýtala:
„Čo chceš?“
„Zamykáš sa ako zločinec. Máš tu dusno, čo vôbec nevetráš?“
Pootvárala všetky okná. Dom previal čerstvý vzduch.
„Čo chceš?“ zopakovala otázku.
Dcéra si sadla za stôl a s odporom z neho zmietla omrvinky.
„Ide o pozemok. Ten na Februárovej ulici. Našiel sa záujemca o jeho kúpu.“
„Ani náhodou,“ povedala pani Jurčeková.
„Povedala si, že nám ho necháš...“
„Áno, ale myslela som, že tam budete stavať.“
„Čo by sme tam preboha stavali?“
Pani Jurčeková stisla pery od hnevu.
„Nebude sa predávať.“ povedala.
„Ponúkli nám veľa peňazí.“
„A čo. Na tej pôde som vyrastala. Nebude patriť nikomu inému.“
Dcéra si ju premerala a bolo jasné, že si pomyslela: „Aj tak o chvíľu otrčíš kopytá, tak čo.“
„Ďurec má o ňu záujem.“ priznala.
„Ach tak! V tom prípade ju dupľom nedostane.“ vyhlásila pani Jurčeková. „Len cez moju
mŕtvolu!“
Na druhý deň už vykračoval po zaprášenej a rozrytej ulici Ďurec v nablýskaných lakovkách a s
kytičkou klincov v ruke. Prešiel cez bráničku a zabúchal na vchodové dvere.
„Kto je tam?“ zavrčala pani Jurčeková.
„Žigmund Ďurec!“ vykríkol zdvorilo.
Otvorila a zaškľabila sa na neho tak zlomyseľne, ako to vedia len staré dedinčanky. Keď ho
vpustila dnu, rozum zastavoval nad zariadením jej príbytku, ktoré bolo ešte horšie, než keď ju navštívil
prvý krát. Všade bolo staré pečivo, vysušené kusy salámy, zájdené šálky, roztrhané kartónové škatule,
prázdne sklenené fľaše od minerálky a piva, amatérske vyšívanie a nepodarené tapisérie na stenách ,
ktoré mali vyvolať atmosféru ľudovej kultúry. Ale Ďurec rozpoznal pravú kultúru toho príbytku. Bola
to kultúra chudoby.
„Vážená pani, stojíte mi v ceste k uskutočneniu môjho sna.“ povedal priamo. Leštil si pritom
vreckovkou slnečné okuliare, ktoré si vnútri zložil.
„Vášho sna?“
„Ten pozemok je ideálny pre postavenie skejtparku.“
Pani Jurčeková nechápala.
„Je to pre pouličných grázlov. Keď budú mať na to vyhradené priestory, nebudú rušiť starých
ľudí na uliciach. Keď sa mi ho podarí postaviť, mám obrovskú šancu vyhrať budúcoročné voľby na
starostu, napriek mojej povesti.“ zarehotal sa. Stále si pritom leštil okuliare a vôbec na pani Jurčekovú
nepozrel.
Zvážnel a povedal:
„Ten pozemok potrebujem.“
38
Próza | Stredné školy |
Pokrútila hlavou. Modlila sa pri tom, aby si nevšimol jej chvejúce sa ruky.
„Nechcem, aby ste boli starostom,“ povedala úprimne a nervózne zažmurkala. Verila, že to by
bol úplný koniec pre ľudí, ako je ona.
Pozrel na ňu.
„Mali by ste ísť k doktorovi,“ zavrčal a odišiel, tresnúc dvermi.
Dva dni potom bola doma sama. Na tretí deň jej na dvere zabúchal dcérin muž Kristián a ešte
jeden, úplne neznámy chlap.
Ten cudzinec si s ňou sadol za stôl plný omrviniek a rozprával sa s ňou o bežných veciach, zatiaľ
čo Kristián sa prechádzal po vonku a fajčil. Nakoniec sa cudzinec priznal:
„Vaša rodina si želá, aby som vás označil za nesvojprávnu.“
Pani Jurčeková pokrčila plecami.
„Mňa už nič neprekvapí,“ zašepkala.
„Ide im o predaj pozemku, o ktorý sa nemá kto starať, a ktorý by pán Ďurec veľmi rád odkúpil.
„Je to môj pozemok,“ povedala. „Chcela som, nech tam postavia dom pre svoje deti. Alebo keby
nezanedbali velikánsku roľu, čo tam je, mohli by pestovať zemky.“
„Dnešní ľudia nemajú čas na role.“ povedal cudzinec.
„Som nesvojprávna?“ spýtala sa detsky.
„To teraz neviem. Museli by sme urobiť nejaké testy a to by zabralo veľa času. Myslím, že lepším
riešením by bolo, ak by ste privolili predaj a ja vás nechám tak. Budem ale trvať na tom, aby ste mali
opatrovníčku. Zo zisku z pozemku by sa dala prenajať na veľmi dlhý čas.“ navrhol.
Pani Jurčeková sa chvíľu bránila, no nakoniec privolila. Poobede sa do jej domu dovalil Ďurec.
Šmaril pred ňu lajstro, na ktoré sa mala podpísať. Trvalo jej to dosť dlho. Trápila sa s podpisom ako
dieťa, ktoré sotva zvládlo prvé písmenká. Keď Ďurec odišiel, praskajúc nikotínovú žuvačku, mala pocit,
že vie, ako sa cítil Judáš.
Dcéra a ani Kristián už za ňou neprišli. Poslali jej osemročnú vnučku, ktorá povedala, že
dočasne vezme na seba prácu opatrovníčky. Peniaze z predaja pozemku jej vraj radšej odložili na
pohreb.
„Nemáme peňazí,“ povedala vnučka. „A mama nechce pohreb na splátky.“
Chodila za ňou každý deň hneď po škole a ostala u nej až do večera. Čas trávila robením
domácich úloh a trénovaním varenia pudingu. Zväčša sa jej pripálil a mal huspeninovú konzistenciu, ale
z času na čas jej vyšiel dobre.
Prvý piatok mesiaca októbra sa začalo konečne schyľovať k dokončeniu ulice. Bolo treba už len
posledný krok- asfaltovanie. V plánovaný deň ale navštívila dedinčanov búrka. Vnučka pani Jurčekovej
si sadla do kúta tmavej izby a ticho plakala. Pani Jurčeková pozerala z okna na vietor a padajúce krúpy a
v okamihu sa rozhodla. Vybehla z domu do búrky, prešla cez cestu a vrútila sa do kostola. Práve
prebiehala spoveď. Všetci čakajúci na ňu pozreli ako na stratenú ovečku. Vyčkala radu a sadla si do
spovednice.
„To som ja, Jurčeková,“ zahundrala.
„Som rád, že ste prišli, zvlášť v takom nečase. Nebolia vás ale v tom chlade kĺby?“ spýtal sa kňaz.
„Čo tam po kĺboch. Duša ma bolí.“
„Nu, zdôverte sa mi.“
Pani Jurčeková sa zapýrila.
„Mám hriešne myšlienky,“ vzdychla. „Znenávidela som všetkých naokolo. Boh na mňa vo svojej
múdrosti zoslal chorobu, a ja som sa jej poddala.“
Farár povedal:
„Prvý krok je priznanie, že máte problém. Ste na dobrej ceste.“
Vydýchla si. Po dlhom čase sa odvážila niekomu dôverovať. A nebol to nepríjemný pocit.
39
| Stredné školy | Próza
Po rozhrešení búrka ustala a pásový asfaltovací stroj začal pracovať. Asfaltoval niekoľko hodín,
pričom ho pozorovali davy detí a starcov stojacich v bránkach svojich domov.
Pani Jurčeková sa nepozerala. Sedela v dome a s pomocou vnučky trochu upratovala. Počas
upratovania ale už neuniesla napätie, ktoré mala v sebe posledný mesiac, a vybuchla. Tresla kartónovú
škatuľu o zem a roztriasla sa. Vnučka dostala strach a chcela zavolať mame.
„To nič, to prejde.“ zašepkala a ľahla si do postele. Poprosila vnučku, aby jej podala plastovú
sošku Panny Márie, ktorú mala položenú na skrini. Potom ju zovrela v rukách a položila si ju na hruď.
„Kvapká zo strechy. Daj tam kastról.“ nakázala vnučke. Tá tak ochotne urobila a potom vyliezla
k nej na posteľ.
„Mám čítať?“
„Áno, nože mi prečítaj zo svätého písma. List Korinťanom nalistuj!“
Drobné dievčatko s námahou roztvorilo veľkú knihu.
„Trinástu kapitolu...“ povedala pani Jurčeková. Tú mala najradšej. Počúvala ju na kázni
mnohých sobášov, aj na tom vlastnom. Vnučka začala čítať:
„Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci
kov a zuniaci cimbal...“
Zatiaľ čo vnučka čítala a vonku stroj nanášal asfalt, materiál budujúci spojenie medzi domami a
dedinami, pani Jurčeková opäť nachádzala medziľudské spojenie, aj keď len prostredníctvom literatúry.
Večer po západe slnka stroj prácu dokončil. Ľudia v tme povychádzali na ulicu a nadšene
pozerali na hladkú cestu. Von vyšla aj pani Jurčeková s vnučkou.
Vnučka sa dotkla čierneho asfaltu.
„Skúste, starká! Je horúci!“
Po hladkej ceste šiel chlap na bicykli. Krútiace sa kolesá na nie úplne stuhnutom asfalte vydávali
zvláštne šelestivé zvuky.
„Ešte sa to lepí...“ smial sa.
Ráno si mohli dedinčania obzrieť ulicu za plného svetla v celej paráde. Boli nadšení. Starci
mohli znova chodili na bicykli do kostola, deti sa hrali škôlku, skákanie cez gumu a rôzne iné hry.
Krčma prilákala do dediny množstvo cudzincov. To všetko slúžilo k úplnému prevráteniu mienke
o Ďurcovi. Čo na tom, že mal pár čiernych obchodov, keď boli konečne opatrené miestne komunikácie,
najdôležitejší a doteraz najzanedbanejší aspekt kvalitného života na vidieku?
Z kupliara a černokňažníka sa stal pracovitý a vynaliezavý muž, ktorý napĺňal potreby občanov.
Keď sa objavil v potravinách, na pošte či na ulici, všetci úslužne pokyvovali hlavami a žmurkali.
Dokonca aj farár. O to viac, že sa už zahájila výstavba skejtparku. Šepkalo sa, že Ďurec bude najlepším
starostom v celej histórii dediny. A nebolo pochýb o tom, že voľby naozaj vyhrá.
Idylu narúšal len kriedový nápis na celú šírku ulice, hlásajúci: „Ďurec je vrah!“
„Je to len krieda.“ upokojovala pani Jurčeková svoje pobúrené priateľky, s ktorými sa zhovárala
pri bránke. „Zmyje to najbližší dážď.“
40
Próza | Stredné školy |
RADOMÍR ORAVEC (1992)
HOTEL I MAGINÁCIA
Daždivé jesenné popoludnie. Zoschnuté lístie a papiere nonšalantne lietajú vo vetre, lenivo
stúpajú hore ako dym z cigarety. Uprostred malej uličky, bokom vedľa námestia v istom meste,
v hlasnom brechote pouličných psov a ozývajúcich sa nadávok bezdomovcov, sa nachádza hotel
Imaginácia. V prvom rade musím upozorniť, že Imaginácia ani hotelom nie je. Skôr maličký penzión,
ktorý sa hviezdičkového ohodnotenia nedočká, jedinými stálymi podnájomníkmi sú ploštice
v matracoch, šváby voľne prechádzajúce sa po podlahe a potkany, čo nájdete občas aj v jedle. Imaginácia
vždy priťahuje pozoruhodných ľudí- ľudí so svojimi vlastnými, nevšednými osudmi, ktoré sa odohrávajú
izolovane v izbách, navzájom sa nevidia, nepoznajú a ani nezdravia, ale i napriek tomu sa ovplyvňujú.
Hostia sa menia, domáci tiež, rovnako aj túlavé mačky snoriace pred vchodom, a jediné, čo zostáva
v pamäti medzi stenami hotela, sú nevšedné, prachom i krvou zapadajúce príbehy...
Izba č.1:
Díva sa von oknom. Prach a hmla. Dievčatko na ulici rozhadzuje črepiny navôkol, ruky má
krvavé a smeje sa. Usmeje sa tiež. V malej izbe s odlupujúcimi sa tapetami hrá jazzová hudba. Pri nej
vždy dokáže odpočívať, zmieriť sa s tmou. Istým spôsobom si ju obľúbil- vie, že každý večer príde, ľahne
si k nemu a zostane až do svitania. Jeho jediná istota.
Niekedy leží celé hodiny na posteli, díva sa na strop a prežíva minulosť. Prežíva radosti
i sklamania a nevšíma si, že svet za oknom sa mení. Je mu to jedno. V izbe je v bezpečí, je sám,
spoločnosť mu robí tma a hudba. Z popolníka ležiaceho na stole sa ešte dymí. Vždy rád pozoruje dym,
páči sa mu, ako sa mení, rozvíja, stratí sa, ale zanechá po sebe jemu príjemnú vôňu. Na zemi leží
čiernobiela fotografia mladého smejúceho sa dievčaťa, poskladaná z kúskov zlepených páskou. Na okraji
je obhorená, vidno len ruku druhej osoby, ktorá objíma dievča...
Plakala. Podišiel k nej, tíšil ju. Hrdzavé vlasy jej padali do okrúhlej tváre, ktorá patrila akoby
malému dievčatku. V ruke zvierala bábiku s porcelánovou hlavou, v jej sklenených očiach sa odrážala
bipolarita bytosti. V druhej držala nôž, rezala ním do predlaktia bábiky, no krvácala ona. Nevšímala si jeho
upokojujúce slová, zarezávala čoraz hlbšie, ubližovala si. Po chvíli stratila vedomie.
Pristúpi k stolu. Na zemi nájde fotografiu, zodvihne ju, pozerá sa na ňu kamenným pohľadom.
Zazdalo sa mu, že dievča plače cez smiech. No potom bola taká ako vždy, keď sa na ňu pozrel. Hodí
fotografiu opäť na zem, zapáli si cigaretu. Má rád ticho. Príjemné ticho, v ktorom môže jasne premýšľať.
Ale v kúte- v kúte je ticho hraničiace so zhmotnenou samotou. Ide z neho zošalieť...
Ležal s ňou pri potoku v tieni starej jablone. Pod jabloňou, ktorá zažila toho veľa, počula a videla
mnoho mladých párov, vpíjala do seba všetky ich nesplnené túžby a sny, prechádzali na ňu časti ich osobností,
čím ďalej, tým viac bola človekom ako stromom. Slnko zapadalo, jej vlasy žiarili jasnejšie, opantávali ho
svojou energiou, svojou silou a nádherou mladosti. Miloval jej čistú filozofiu, prísny determinizmus skĺbený
s náhodami. Vychutnával si šum vetra v tráve, ohýbajúce sa steblá mu pripomínali ľudí...
Zúri. Ticho v kúte stále narastá, je živené jeho zúfalstvom. Každý deň sa pokúšajú navzájom
premôcť, on je čoraz slabší, zatiaľ čo ono silnie. Spoza postele počuť šramot švábov, prilezú k nemu
a zahryzávajú sa mu do rúk a nôh. Cíti ich hryzáky, ako sa prerývajú kožou, ale upokojuje ho to. Cez
škáry v podobločnici priteká tma.
41
| Stredné školy | Próza
Porcelánová bábika sa rozplakala...
Izba č.2:
Spi, maličká, spi...Tancuj, maličká, tancuj...Spievaj, maličká, spievaj...
–Ľúbiš ma?
–Áno, vieš, že rád chytám slnká do sietí a pijem ich šťavu.
–Niekedy mám pocit, že si z iného sveta. Povedal ti to už niekto?
– Zakaždým, keď chodím po lese, zapaľujem svetlá na konároch. Potom na mňa žmurkajú, cítia,
že mám v sebe slnko. Ale pssssst, nesmieš to nikomu povedať, určite by ho chcel niekto zo mňa
vydriapať.– povie s veľkým strachom muž, držiac ju pritom pevne za ruku. V jeho očiach sa zapálili
ohne, dievča cíti, ako sa trasie.
–Prestaň, naskakujú mi z teba zimomriavky!
–Musíš mi to sľúbiť, musíš! Nikomu to nesmieš povedať, to sa nemôže stať! Nemôže! Nemôže!
Nemôže! – kričí muž, oči mu horia zúfalstvom i zlobou zároveň.
–Au, to bolí, pusti ma! – skríkne dievčina, odtrhne sa od muža, šúcha si zápästie, z ktorého
presakujú kvapky krvi.
–Nikto sa nesmie dostať k môjmu slnku! Nikto sa ho nemôže dotknúť! Nikto okrem mňa ho
nemôže cítiť! Je len moje, len moje!
Muž kričí, jeho tvár stratila všetku ľudskosť, navierajú na nej tmavofialové pulzujúce žily, koža
praská, sála z nej taká žiara, akoby bola pod ňou láva, roztápa sa ako vosk, skrúca sa do nenávistnej
grimasy. Žena sa len s hrôzou díva, nedokáže zo seba vydať ani hláska, tá tvár ju znehybnieva, niečo ju
na nej priťahuje natoľko, že nie je schopná ujsť. Vidí, ako sa muž naťahuje po lampu.
–Je len moje, len moje...
Krič, maličká, krič!
Izba č.3:
Drahý M.,
ako som Ti spomínala v predošlom liste, kúpila som si ten starý dom
pod lesom, do ktorého sme sa chodili hrávať ako malé deti. Vybavujú sa mi všetky tie nádherné spomienky, keď vdychujem pre mňa
magickú vôňu starého nábytku, napadá mi pritom, ako sme sa schovávali do skrine s nespočetným množstvom kabátov napáchnutých
naftalínom, dúfali sme, že sa dostaneme do Narnie a vytvárali náš
vlastný svet. Je tu však s tým kopec práce, okná sú úplne zničené,
vedenie a podlahy tiež, strecha vyzerá ako encián, steny praskajú.
Myslím si, že peniaze zdedené po rodičoch míňam správne, určite by boli radi, že som sa vrátila do našej malebnej dediny.
Za dobrý guláš a trochu pálenky mi pomáhajú chlapi zo susedstva,
robota im ide od ruky. Snáď do jesene stihneme tie najdôležitejšie
opravy, aby bol dom obývateľný. Potom Ťa, samozrejme, očakávam
a dúfam, že spolu strávime pár dní a pospomíname na obdobie plné obrazotvornosti.
Myslím na Teba.
Marianna
42
Próza | Stredné školy |
Milý M.,
neviem, či si dostal môj list, keďže už prešli dva mesiace a Ty si sa
mi ešte stále neozval. Mám o Teba strach, prosím, ozvi sa mi čo
najskôr. Opravy na dome idú skutočne rýchlo, neviem, či sú chlapi
takí šikovní alebo či sú až natoľko motivovaní domácou slivovicou.
Jablone v záhrade už odkvitli, teraz sú obsypané maličkými zelenými plodmi, po dlhej dobe som tu našla skutočný pokoj. Mám pocit,
že som prešla do jazera, slnko sa odráža nado i podo mnou, všetko
vidím v dúhových odleskoch, akoby som sa konečne dostala do
vysnívaného sveta. Znepokojuje ma len jedno- že si neodpísal.
Prosím, ozvi sa mi skoro, nech sa zbavím jediných chmúr.
Tvoja Marianna
Môj drahý M.,
naozaj mám o Teba veľký strach. Ďalší mesiac je preč a Tvoja odpoveď stále neprišla. Najprv som si myslela, že môj prvý dopis sa
niekam zatúlal, ale teraz viem, že dva razy po sebe sa to už stať nemohlo. Začali sa mi snívať strašné mory, počujem vŕzganie konárov
počas búrky, objavuje sa mi tvoja tvár, ktorá sa smeje šialeným, mrazivým smiechom, ktorý sa mi zarezáva až do špiku kostí. Počujem
hlasy v celom dome, často mávam pocit, že vedľa mňa niekto stojí
a snaží sa ma stiahnuť k zemi. Cítim, ako sa ma chytá mnoho párov
ľadových rúk, hladia ma, snažia sa ma upokojiť, omámiť. Pomaly sa
zabárajú hlbšie do mňa, častejšie mávam výpadky pamäte, keď sa
vrátim k sebe som oblečená v staromódnych šatách, alebo vedľa
mňa ležia chumáče mojich vlasov, ktoré mi niekto odstrihol.
Šaliem. A cítim, že to súvisí s Tebou, my dvaja sme odjakživa boli
spojení akýmsi zvláštnym transcendentálnym putom.
Najlepšie by bolo, keby si prišiel za mnou, dlho som nevidela
Tvoju vysmiatu tvár a smiech, ktorý sa odráža v tých krásnych modrých očiach.
Prosím, príď...
V izbe je tma. Len slabučké svetlo pouličnej lampy vrhá trochu nádeje do vzdialeného kúta. Dá
sa rozoznať stôl, na ňom hŕstka listov. Spod neho sa ozýva nástojčivé kvílenie, niekomu by sa na prvý
pohľad mohlo zdať, že tam kňučí ranený pes. Muž, ktorému tvár nie je vidno kvôli dlhej brade
a vlasom, drží v rukách papier, nakláňa sa dopredu a dozadu, akoby sa hojdal na lane, skučí, trhá si
vlasy, niečo nezrozumiteľne bľaboce. Zakričí, zadýchaný sa oprie o stenu. Po brade sa mu kotúľa veľká
slza...
Vážený pán M.,
s ľútosťou Vám musím oznámiť, že Vaša sestra, Marianna K., spáchala
samovraždu. Našli ju včera ráno obesenú na konári jednej jablone stojacej v záhrade za domom. Čo je zvláštne, na sebe mala oblečené šaty
sto rokov staré. A všetky vlasy mala vytrhané. Začalo sa policajné vyšetrovanie, podľa chlapov, ktorí jej pomáhali opravovať dom, za to
môžu jej psychické problémy, ktoré trvali už niekoľko mesiacov.
43
| Stredné školy | Próza
Keďže ste z rodiny jediný nažive, ste právoplatným dedičom jej majetku.
Je viac než nevyhnutné, aby ste prišli čo najskôr, pohreb sa koná už vo
štvrtok(tento list posielam 1. triedou, dúfam, že to stihnete), zároveň by
sme sa venovali záležitostiam okolo majetku.
Prijmite, prosím, moju úprimnú sústrasť.
S pozdravom
Izba č.4:
Pozrie sa do zrkadla. Vidí v ňom jedného z dvanástich zhavranených bratov.
Žmurkne. Díva sa naňho biela tvár, namiesto očí má dve priehlbiny, vyplakáva krv.
Sprava ho pozoruje diabol, celý čierny od sadzí, ústa má skrútené, nevedno, či sa zabáva, trpí
alebo zlostí.
Zhora sa naňho usmieva nymfa, jej krvavočervené pery ho priťahujú, už-už sa približuje
k zrkadlu.
V rohu zbadá postavu celú v bielom. Vydáva nejasné svetlo, keď sa k nemu otočí, vykríkne. Na
tvári má len dve sivé oči, prikryté akoby pavučinou. Naťahuje k nemu ruku, víta ho.
Za ním sa po zemi plazí niečo s obrovskými krídlami, kvíli a zanecháva za sebou krvavé stopy.
Dole spí nejaký muž. Možno Boh.
Zo stropu naňho steká zúfalstvo, rozleptáva mu tvár.
Zľava ho hladí žena, pred jeho očami sa mení na dievčatko, dospelú ženu a starenu s modrými
škvrnami po celom tele. Stále dokola.
Napokon sa pozrie do vlastných očí. Zrkadlo pukne, obrazy i zvuky zmiznú. Odhodí na zem
masku a vyjde z izby.
Predsieň:
Miestnosť je prázdna. Naľavo sa nachádza pult zlátaný z pár dosiek, nad ním polička s háčikmi
na kľúče. Na strope občas zabliká neónka. Sklené dvere sa otvoria, vojde nimi malé dievčatko z ulice,
donesie so sebou kúdoľ prachu, väčšiu tmu a kŕdeľ krkavcov. Zasmeje sa a neónka zhasne. Vytiahne
z vrecka posledné črepiny a hodí ich po stenách. Cinkanie vyruší krkavcov, s hlasným krákaním sa
rozletia po chodbách. Dievča sa usmeje, utrie si zakrvavené rúčky do šiat, otočí sa a vyjde späť na ulicu,
pospevujúc si: Si moje slnko, moje slnko...
Epilóg
Izba č.1:
Krkavec zostúpi z konára na podobločnicu. Oko, na pohľad sivé a mútne, si pozorne prezerá
miestnosť. Vzlietne a usadí sa na hrudi spiaceho muža.
44
Próza | Stredné školy |
Démon, ktorý dušu trýzni, buď už ticho, čuš a zmizni,
chod' ta, kde sa búria besy a kde chmúrny vietor znie!
Hovoríš len bohapustú lož, tak zmizni, nevytrús tu
ani pierko, opusť bustu, strať sa rýchlo, nečujne!
Vyber zobák z môjho srdca, strať sa rýchlo, nečujne!"
Havran kráka: „Veru nie."
Ako usadil sa vtedy, stále sedí, stále sedí
nad dverami čierny havran diabolsky a ukrutne.
V jeho vážnom, zamračenom zraku sídli temný démon,
obrys premietnutý tieňom na koberci mohutnie,
dušu privalil mi tieň, čo na koberci mohutnie,
nevzchopí sa, veru nie.1
Pazúrmi sa zabára hlbšie do mužových pŕs, ten zastená, ale spí ďalej. Keď zacíti krv, pudovo si do
nej začne namáčať zobák. Jej pach ho privádza do šialenstva, dodriape spiacemu celú tvár, na krku mu
zbadá hrubú pulzujúcu žilu...
Armády čudnej čierne pluky,
fujak chce prehlušiť váš škrek!
V súvodí zložitých riek,
pozdĺž ciest, kde božie muky,
kde priepasť bahnom hýbe sa –
rozíďte, zhromaždite sa! 2
Cíti chladnú radosť, keď vie, že muž je proti nemu absolútne bezmocný. Miluje mať nad
druhým moc, vzrušuje ho, keď si pomyslí, že len jediným stiskom zobáka môže niekomu prestrihnúť niť
existencie, že ochabne ako bábka. Muž zachrčí, vykašliava kúsky pľúc. Vedľa neho sa rozkladá bábika.
Zleťte z výše rýchlo,
tuláci vy vraní,
uniesť moje žialehavrany, havrany!
Zomrela mi radosť,
tuláci vy vraní,
poďte na kar, poďte,
havrany, havrany! 3
Krkavcovo oko sa sfarbí dorubínova, pozrie ním priamo na mňa, zakráka a odletí do noci...
Edgar Allan Poe- Havran
Jean Arthur Rimbaud- Havrany
3
Vladimír Roy- Havrany
1
2
45
| Stredné školy | Próza
RADOVAN
RADOVAN POTOČÁR (1993)
NEMOTORNÝ ŠPLECH
Kompót
„Áno.“
„Áno.“
Začalo sa to v sobotu, 11. júna 1960.
***
„Nie!“
„Ale veď len také šteniatko...“
„Nie, do čerta! Povedal som – žiadneho psa tu nechcem. Kto ti to bude platiť? Vieš vôbec, čo
také psisko zožerie?“
„Jožko, veď ti hovorím, že len takého malého by sme...!“
„Krucifix!“ navreli mu žili na krku. „Blcháreň tu živiť nebudem! Z čoho to chceš platiť,
z dôchodku? Na mäso nám vyjde ledva v nedeľu... a teraz mi tu budeš oné... Pch!“
„A fajčiť musíš? To ti treba, že?! Ja aby som ti tu slúžku robila! Vyvárať budem ako sprostá, aj
elektriku platím, len aby ti na cigaretku bolo...“
„Nezjap už, do piče!
Hurhaj zaplávajúci celú ulicu odrazu stíchol. Okolo šedého domu nezvyčajné zvukové vákuum.
Tichý dupot, zúrivé tresnutie dvermi.
„A už nevarím! Aby si vedel... Môžeš aj skapať! Aspoň bude pokoj!“
„Nevrieskaj!“ zavrieskal.
Až do večera sa na ulici usalašil kľud. Popod okná šedého televízora si dovolilo prefrndžať len
niekoľko aut.
„Čo na mňa čumíš? Tam pozeraj,“ ukázal Jozef na prijímač.
Starenka na vozíčku plakala pred kamerou. Relácia plná emócii.
„Nechceš mi niečo povedať? Lebo ja už fakt nebudem variť! Ani nakúpiť nepôjdem!“
„Čo ti mám povedať, čo ja viem, čo ti mám povedať? A pre mňa za mňa nežerme. Vieš koľko má
pivo živín?“
„Debil,“ zašomrala. „Aspoň teraz by si nemusel... však vieš, aký je dneska dátum!“
„Dátum, dátum... zajtra sú voľby, nie? Môžeš si ty voliť Fica, truľo je to aj aj tak. Ja budem voliť
hlavou, nie som debil. Maďari sa tu rozlezú zase, lebo henten - Obán, to je tiež taký... Však aj predtým
– celé toto tu by zabrali oni, keby ich Tiso trocha...“
„Nevarím!“
***
Na piaty deň nútenej hladovky to prestala byť sranda. Chladnička vypnutá, v špajzi nechala len
prázdne fľaše, bohvie kam to všetko schovala. O pol noci znovu prehadzoval celý dom a Mária spokojne
drichmala.
Nič. Ona to musela všetko zožrať. Je koniec. K moci sa dostanú buzeranti a Maďari. Všetko je
v riti. A nie je tu ani pivo.
Vystresovaný a vyhladovaný sa Jozef nad ránom vrátil do spálne. Do obchodu nejde, nie, radosť
tej strige robiť nebude. Sadol si na posteľ a pozoroval ženu. Spala tuho. Alebo to aspoň predstierala.
46
Próza | Stredné školy |
Spod nočnej košele je vytŕčala tučná noha. Mľandravé lýtko obtekalo kosť, koleno sa topilo v tuku
a kúsok stehna, čo vykúkal, bol dva razy hrubší ako optimálny driek.
Nedalo sa to vydržať.
Jozef priložil pery ku stehnu a slastne zahryzol. Ústa mu zaplnil mäkučký tuk. Lahodne prehltol
a skúsil znovu. Šťavnatý kúsok! A zas. Pomaličky sa prehrýzol až na kosť.
S plným bruchom spokojne zaspal.
Nasledujúce dni hladovka pokračovala. Mária by tých kompótov mala už aj dosť, ale Jožo nie
a nie sa vzdať. Alebo by to mala skončiť ona? Čo je to za ženu, keď ani nevarí? Ale čo tam po tom,
svedomie – nesvedomie, tak mu treba, keď je sprostý.
Každý deň však cítila, že ju to pomaličky zožiera.
Stehno, druhé stehno, zadok, lýtka, škoda, že tá potvora spáva len na bruchu.
Na zúfalú večeru musel po týždni hladovky vystačiť chrbát. Koža o ničom, sadla málo, až nosom
narazil na rebrá. Opatrne hryzkal, hryzkal, cucal, trhal, len aby si na chrbtici nezlomil raťafák, ale keď
dlho nič, nechal tak.
Chrbtovej kosti nebolo.
Aspoňže našmátral žalúdok.
Fuj, kompót.
***
Dvadsiateho júna dvetisíc desať pred šedým domom na našej ulici zastala pohrebná dodávka.
Chúďa teta, že vraj sa skotúľala po schodoch. Starý pán ihneď volal hrobárov. Keď ju prebrali, už aj
dohúkala záchranka, ale nepomohli ani v nemocnici.
Šedého domu sa na niekoľko dní zmocnilo čudesné ticho. Až koncom mesiaca začalo na ulicu
opäť doliehať hromženie starého pána. Z domu sa ozývali nezvyčajné zvuky.
Po Máriinej smrti si Jozef zaobstaral psíka.
Plamienok
„Jožko, musíme sa pozhovárať,“ stiahla ho za ruku na diván.
A on to tušil! On to okamžite vedel! Bolo mu jasné, že za vetou „musíme sa pozhovárať“ môže
nasledovať prinajlepšom tornádo. Poslušne si sadol a čušal.
„Vieš, Jožko... ty si vo mne zažal svetielko. Taký malinký plamienok,“ skúsila to najprv oblúkom.
„Plamienok?“ čumel na ňu ako truľo.
Dala mu ešte chvíľu a keď Jožovi nič nezapínalo ani potom, vzala mu dlaň a položila si ju na
brucho.
„Cítiš? Cítiš, ako vo mne horí?“ zahryzla si od nervozity do spodnej pery, lebo tento raz sa vyjadrila
už dostatočne priamo.
A Jozef nič. Behalo mu po rozume všetko možné, ale s možnosťou, ktorú mala na mysli Mária,
vonkoncom nerátal.
„Áno, horí, všade horí, cítim ho!“ prešiel jej dlaňou po prsiach a druhou rukou ju pritisol k sebe.
Pod zámienkou, že kontroluje, či plamienok horí všade, jej za pár sekúnd prešiel dlaňu po celom tele.
Všetko by sa dalo pochopiť, všetko by to ešte dávalo zmysel, len mu nešlo do hlavy, prečo si to zmyslela práve
tu, na rodičovskom diváne. Potvorka!
„Prestaň!“ odsotila ho a pozrela sa mu rovno do očí.
Okamžite sa stiahol z cudzieho územia.
„Budeme mať dieťa, Jozef. Som tehotná.“
47
| Stredné školy | Próza
Tehotná?! Zrada! Fuj, výmysel! Na tom sme sa predsa nedohodli!
Mrzuto otvoril oči. Hrôza! Svetlo zúrivo prúdilo do izby, muselo byť už okolo obeda. A kvôli
ženským sa človek nevyspí ani po päťdesiatich rokoch. Pol storočia a akoby bola tá nočná mora na
pretrase len včera.
Z kuchyne doľahli neznáme zvuky. Buchnutie hrnca a šum vody. Stolička! V pozadí hralo rádio.
To nie je možné. Príšera! Potvora! Ohava! Tá stará tu mátoží aj pol roka po smrti. Najprv si
poriadne pomasíroval oči, pohľadom skontroloval celé telo a keď dospel k záveru, že on leží so
stopercentnou istotou tu, prišiel k jednoznačnému záveru. V kuchyni je cudzia osoba.
Pomaly sa dvíhal, ale vôbec to nebolo také ľahké, ako čakal. K nohám mal priviazané tehly, do
hlavy mu ktosi napchal štrk, príšerne to bolelo, a cez každé plece mal prehodené poriadne vrece
cementu.
Na tretí pokus odlepil trup z postele a nohy vyhodil na podlahu. Dobre, už sedí. Hodnú chvíľu
chodidlami šmátral po papučiach, až pokým si nevšimol, že má na sebe ešte stále topánky a žiadne
papuče nepotrebuje. Vstal. Opatrným krokom sa so svojím nákladom doterigal do kuchyne.
„Ahoj, otec.“
Žiadna mátoha, Máriin plamienok. Petronela. Dcéra Jozefa a Márie. Meno vybrala,
pochopiteľne, matka, Jozef by čosi také tomu miminu nikdy nespravil. Ale kým mama volala na dcéru
výlučne dôkladným vyslovením všetkých štyroch slabík, otec ju na protest nikdy neoslovil inak než Peťa.
Hodil sa na stoličku a hlasno dychčal. Neodzdravil. Každé slovko by bolo zbytočnou stratou
kyslíka.
„To čo si robil včera?“
„Boli sme na pive,“ siahol po eufemizme.
Ďalej sa vo veci nebrblala, pohodila svojich štyridsať kíl na najbližšiu stoličku a milo sa na tatka
usmievala.
„Na šporáku sa ti varí polievka, o dvadsať minút ju musíme vypnúť. A do chladničky som ti
vyložila nákup. Máš tam aj jogurty.“
Štrk natlačený v Jožovej hlave zúrivo poletoval medzi stenami lebky, odrážal sa od nich a za
každú cenu sa snažil preraziť cestu von. Dcéru vnímal len na pol ucha, no jedna vec bola divná čudná už
na prvý pohľad - nakúpila, navarila, upratala. Len tak. Tej malej o niečo ide.
„A kde je Tiger? Nevidela som ho tu nikde.“
Otec si prešiel dlaňami po tvári, sprosté šteňa, muselo zostať pred krčmou. Pôvodne si chcel
kúpiť niečo veľké, normálneho psa, ale keď našiel toto a sľúbili mu, že to narastie na poriadne psisko,
ponúknutej cene sa nedalo odolať. Snáď to už na tej zime zdochlo.
„Včera som ho zobral von... možno... asi zostal U Slimáka. Pôjdem ho zobrať. Chudáčik...“
Peťa sa o osud psíka ďalej nezaujímala, zjavne mala v rukáve čosi väčšie. Chvíľu len tak sedeli,
mrvila sa na stoličke a rozmýšľala, ako začne.
„Oci?“
„No?“
„Viem, že teraz na to nie je najlepší čas... ale chcem sa s tebou porozprávať o dome.“
Jozef po prvý raz zdvihol pohľad z dlážky a pozrel na ňu, akoby práve prehovorila chladnička,
digestor alebo mikrovlnka.
„Počkaj, počkaj! Počúvaj ma! Ja ti nechcem zle, prosím ťa, otec. Ale pozri sa na to takto – ja
bývam sama, ty žiješ sám, ja mám byt, ty máš celý dom...“
„Už zase, do riti! Jasne som ti povedal, nikam nejdem! Bodka! Viem, o čo ti ide – najprv
z domu, potom do starobinca, potom na cintorín! No určite.“
„Nepôjdeš do nijakého starobinca a ani ťa nechcem ošklbať, už to pochop! Len hovorím, že ty
ťaháš z dôchodku celý dom, ja nemám robotu a na krku byt... Bolo by na nám lepšie, keby...“
48
Próza | Stredné školy |
„Nie! Hovorím ti stýkrát – nie, nie, nie, nie! Z môjho domu ma živého nedostaneš,“ zvyšoval
hlasitosť až tak že bolo ťažké rozoznať jednotlivé slová.
„Otec,“ prehltla nazbierané sliny a skúsila ho chytiť za ruku.
„Nechaj ma! Choď si liečiť svoje komplexy niekde inde, mne daj pokoj. Nájdi si chlapa! Nájdi si
robotu! Sprav si už konečne decko! A o môj dom sa už láskavo nestaraj! Moje, nie tvoje mozole ho...“
Vstala. Chvela sa na celom tele, ale nepovedala nič.
Odišla.
Vrátil sa do postele a vyfajčil niekoľko cigariet. Tá malá je celkom po materi iba sa zlostiť
a zlostiť ale toto on nepotrebuje radšej si zapne televíziu tam nie sú všetci takí vymletí poprepínal všetky
štyri stanice a predsa len sú aj tam vymletí ozaj dnes je Všech svätých dávno nebol rodičom obriadiť
patrilo by sa došľaka polievka dobre že si spomenul aj tak polka vykypela aspoň ten zvyšok vychlípal
nemá zmysel tu sedieť načo vôbec myslí na drízdy tej kozy ktovie kto bude U Slimáka?
Malý dunčo uviazaný o dopravnú značku veselo zaštekal. Keď sa Jozef objavil pred krčmou,
rozutekal sa k svojmu pánovi, pokiaľ mu to len remeň dovolil. Neskapal, hovädo.
Majiteľ sa však rozhodol, že jeho malý nezmar na jesennom mrazíku ešte pár minút vydrží.
Vbehol do krčmy a sadol si medzi známe tváre.
„Dobrý deň, panstvo. Kto pôjde na pol deci?“
„A ty nepiješ piiiiivooooo?“ zamračil sa bruchatý Julo, najväčší Slimákov pivár, akoby ho Jozef
práve informoval, že cena piva od nového roka stúpne o tristo percent.
„Jaj, nemôžem. To tá kurva, zima,“ urazil matku prírodu.
S troma dobrovoľníkmi do seba nalial za štamperlík vykurovacích tekutín, ale Jožo sa už aj
ponáhľal, veď má pred dverami toho psíka, nemôže sa tu dneska ožrať.
O niekoľko hodín sa vydriapal z krčmy. Na Tigra už, pochopiteľne, zabudol. V hlave mu vŕtal
cintorín, našťastie ho mal hneď po ruke. Od vchodu na pohrebisko ho delilo sotva štyridsať metrov.
Túto vzdialenosť prekonal asi za tridsať minút.
Vošiel na pohrebisko a zastal. Spadol. Nič to, rozmýšľať sa dá aj na zemi. Kam ich to len mohli
zakopať?
Z prvého hrobu uchmatol kahanec a so svetlom v ruke blúdil pomedzi náhrobky. S vypätím
všetkých síl skontroloval celý rad hrobov, ale keď mená rodičov nenašiel ani na jednom, skonštatoval, že
ich museli pochovať v Žiline.
Petronela odhrnula záves a k oknu pritisla stoličku.
Otočil sa a pochodoval k východu. Vrazil. Spadol. Vstal. Svine, zamurovali východ. Dôkladne
ohmatal stenu pred sebou, pár razy do nej oduševnene kopol, ale keď nič nepomohlo, nechal múr nech
si stojí a vrátil sa naspäť medzi hroby.
Po známej trase sa dotackal k Máriinmu hrobu, tá striga má dnes šťastie, muža jej tu zavreli.
Chvíľu nad tým hrobom potichu stál, mračil sa na horiacu sviečku a tuho premýšľal, či si nespomenie
na nejakú modlitbu, ale keď sa mu na jazyk drala len Pieseň práce, na celý akt sa vysral. Odsunul
sviečku na bok hrobu a do jeho prostriedku sa pomaly uložil. Tvrdé.
Otvorila okno a postavila sa na stoličku. Objala ju ľadová novembrová noc.
Prevalil sa na bok a práve vtedy sa to stalo. Teplo. Spočiatku iba slabučké, jemnučké teplo.
Zaplavovalo mu slabiny, plazilo sa po stehnách. Mária! Lucifer! Oblial ho studený pot. Prestrašene gúľal
očami, už-už by sa bol postavil a radšej sto razy znovu narazil hlavou na múr ako takéto čary, keď si
49
| Stredné školy | Próza
uvedomil, že ští. Vytiahol ho z gatí a spadol mu kameň zo srdca. Šplech. Prúd moču zahasil plamienok
na kraji hrobu.
Skočila. Okno zostalo zdesene otvorené.
Jozefa začalo na stehnách chladiť, vyskočil z hrobu a konečne si spomenul na Tigra. Nezdochol,
hajzel, čakal ho.
P ONOŽKY
Sedela na kraji postele a už hodnú chvíľu sledovala, ako rozkošne sa mu nadvihuje bruško, keď
dýcha. A keďže na sebe nemal takmer nič, ten pohľad bol vyslovene úžasný.
Samozrejme, úplne nahý nie je, to by predsa ani nebol on. Obe chodidlá mu natesno zvierali
nizučké ponožky. A práve ponožkami sa to aj celé začalo.
Zaklopala, otvoril a bolo to jasné. Do tváre sa mu Lenka ešte ani poriadne nepozrela, ale človek, čo
svoje nohy doma rozmaznáva v teplučkých, mäkučkých, hebučkých ponožkách, žiadne skúmavé pohľady ani
nepotrebuje. Toto musí byť anjel!
Pripravenými frázami sa slušne predstavila, podali si ruky a vošla do bytu. Len čo si v obývačke
posadali, hollywoodsky sa na ňu usmial a povedal jej, nech ho oslovuje Mike, proste - Mike. Nový lektor
angličtiny sa jej začínal mimoriadne páčiť.
Mimochodom, Mike je Američan. Dosť podstatná informácia. Keď si mala nájsť doučko a rodičia jej
nechali viac-menej voľnú ruku, práve tento fakt u nej výrazne zavážil. Za native speakera si, pochopiteľne,
musela trošku priplatiť, ale to pre Lenkiných rodičov nemohol byť problém.
Naliali si džúsu a dali sa do práce. Najprv jej rozprával niečo o sebe, o svojich záľubách a keď videl,
čo sa jej páči najviac – predovšetkým o Amerike. Veľa mu toho síce nerozumela, to si povedzme na rovinu, ale
jeho prízvuk bol úžasný. A jeho ponožky, tie nemali chybu.
Oči, že vraj studňa do duše. Pch! Trt makový! Ponožky! Ponožky ti toho o dotyčnom povedia najviac;
toto ju naučila už starká. Darmo budeš niekomu čumieť do ksichtu, keď ani nevieš, čo má na nohách.
Ponožky čisté, ponožky špinavé. Ponožky nové, ponožky zodraté. Ponožky vysoké, možno až do poly lýtok,
ponožky nizučké, končiace kdesi pod členkom. Ak chceš niekoho spoznať, najprv sa pozri, čo to tam dolu má.
Po pár minútach s Mikeom sa to už nedalo vydržať. Musela sa ospravedlniť a odcupkala do kúpeľne.
Nafŕkala si na tvár studenú vodu, pozrela sa do zrkadla a chvíľu uvažovala. Vľavo? Nie, vpravo. Nakoniec si
vlasy prehodila cez ľavé rameno, blúzku si porozopínala takmer po pupok a pred zrkadlom bleskovo nacvičila
niekoľko úsmevov.
Keď sa na jeho spiace telo konečne vynadívala, vstala a navliekala si biele bavlnené ponožky. Ak
je aj v iných veciach úplný bordel, v ponožkách musí byť poriadok. V hebučkých ružových spí,
v bielych bavlnených sa pohybuje doma, tie neobopínajú nohu tak tesne, a nech ide kamkoľvek inam,
vždy si vyberie podľa farby nohavíc alebo sukne. Áno, ponožky – čiže „fusakle“, ako by povedala
Lenkina starká – patria aj k sukni. Výnimku má len voda, opaľovanie a milovanie s Mikeom.
Ozaj, Mike. Ten to s ponožkami naozaj vie. „Poriadny chlap má mať poriadne fusakle,“
preblesol jej hlavou čísi citát. A pravdou je, že Mikea bez ponožiek ešte nevidela. Sandále, spánok, sex.
Tri „S“ kedy mnoho ľudí zlyháva. Mike je však poriadnym chlapom za každých okolností.
A okrem toho, že je poriadny chlap, jej sľúbil, že ju vezme do Ameriky. Áno, Lenka bude
herečka. Alebo speváčka. Pravdupovediac, na profesii až tak nezáleží. Dôležité je, že keď bude mať
50
Próza | Stredné školy |
osemnásť, čo tu bude už o pár mesiacov, Mike ju tam so sebou zoberie. „Áno, áno, kúpime si tam
pekný dom. Kde? V Kalifornii? Dobre, pôjdeme do Kalifornie,“ pritúlil si ju zakaždým, keď mu jeho
sľub pripomenula.
Po chvíli vstala a tichučko prešla do kuchyne, čosi vypila a hodila pohľad na hodiny – 6:25. Do
konca konverzácii jej zostáva ešte viac než pol hodina. Keby, chudáčik, zakaždým po úvode hodín
nezaspal, mohli by sa ešte dobrú pol hoďku o niečom zhovárať. Ktovie či víza bude potre...
„Do riti,“ vbehol z ničoho nič do kuchyne.
Nech si jeho zvolanie preložila takto alebo akokoľvek podobne, začiatok konverzácie v tak
veľkolepom štýle nečakala. Sladko sa usmiala a počkala, kým jej vysvetlí, o čo ide.
„Musím letieť, Lenka. O šiestej som už mal byť... do riti!“
Vstala, že si ho ešte trošku pomazná, ale on sa jej vytrhol a rýchlo na seba navliekal handry. To
tričko mu kúpila na narodky.
„Lenka?“
„Hm?“
„Nemáš požičať? Zase som zabudol, musím si ísť už nejaký keš vybrať... Potom ti vrátim aj
z minula.“
Mlčky vylovila čosi z kabelky a strčila mu to do bundy. Chvíľu nechal peniaze v bunde, ale nie,
bunda je zlý nápad, tá sa dá niekde ľahko stratiť. Bankovky preložil do nohavíc. O tie by prísť nemal, až
také divoké to tam snáď nebude.
Letmo sa o ňu optrel ústami a vyletel z bytu.
Ticho.
V Mikeovom byte je prvýkrát sama.
To ticho ju potichu strašilo.
Vrátila sa do spálne, že si ešte na chvíľu poleží a o minútku pôjde. Zvalila sa krížom cez posteľ
a už aj sa prevaľovala na bok. Na čo to ľahla? Aha - mobil. V tom chvate si ho musel zabudnúť v posteli.
Vzala ho do ruky a displej jej veselo zasvietil do tváre. Prijaté správy. Posledná dnes, 6:25.
Otvoriť: „Miso kde si cakame ta u zdena od siestej mas uz kese?“
Písané po slovensky.
* * *
Dobre, dobre, fajn. Klamal. Je to hajzel. Je sviňa.
Keď si ho Lenka doma prvý raz poriadne preklepla, nebolo ďalej o čom. Nie Mike, Mišo. Nie
Amerika, Revúca. Sviňa!
V utorok sa však na konverzácie predsa len vybrala. Išla tam presne tak ako vždy, teda až
s maličkým rozdielom: teraz mu buď napľuje do ksichtu alebo ho kopne do gulí. Kým sa k nemu
dostala, rozhodla sa, že spraví oboje.
„Dobre, klamal som, vyhrala si! A čo teraz? Mám sa postaviť na hlavu? A aby si vedela – bol
som tam. Na farme som robil negra, sedem rokov som tam bol. Ja vlastne... vlastne aj som Mike,“ kajal
sa.
Čakala to trošku inak. Čakala, že si kľakne, že sa rozplače, bude ju prosiť o odpustenie a ona sa
na ňom bude môcť vyzúriť. Očividne to však trošičku otočil. Plán fľus ani plán gule nebol aktuálny.
„Takže ma tam nevezmeš... Klamal si.“
Pozeral na to dievča a seriózne rozmýšľal, či niekto naozaj môže byť až takto naivný alebo je to
skrytá kamera. V hlave mu začínalo nebezpečne dunieť. Chvíľu naprázdno mykal ústami a potom to
spustil: „A čo myslíš, čo tam budeš, há? Utierať rite starcom môžeš ísť aj do Rakúska. A áno, áno,
kariérny postup má slečna zabezpečený. Po roku môžeš aj meniť plienky!“
Mlčky stála a trhala bradou. Sliny? Gule? Alebo facka? Nie.
Otočila sa mu chrbtom a mačkala z očí slzy.
51
| Stredné školy | Próza
„Si nechutný.“
* * *
Trvalo to niekoľko dní. Konverzačné prázdniny. Lebo ju klamal. A podvádzal. A veľmi veľa si
vymýšľal. No zakaždým, keď namiesto konverzácii tvrdla doma a pred rodičmi musela predstierať, že
teraz je toho do školy fakt veľa, myslela na toho sviniara.
Možno si druhú šancu predsa len zaslúži. Miško je totiž napriek všetkému poriadny chlap.
Po krátkych prázdninách bola opäť pripravená vyzuť si u neho ponožky. Pravdupovediac, trošku
ho vtedy zaskočila, návrat peňaženky po troch dňoch nečakal ani vo sne. Dokonca ho prekvapila až tak,
že keď jej otvoril, rozlial polku piva a musel si vyzliecť nielen gate ale aj ponožky.
Chvíľu plakala, musel ju nachvíľu objať a potom si ponožky konečne vyzula.
Bolo to divoké, zadriemala aj ona.
Prebrala sa a bolo už takmer sedem. Vyskočila z postele, za šera hľadala rifle a v tom – bum. Šok!
Miškove nohy bez ponožiek. Paplón zvalený na zemi.
Potichu sa priplazila ku koncu jeho končatín, takmer do nich vrazila nosom a bolo to jasné.
A nechutné. V tomto kontexte sa to možno nehodí, ale pred očami to mala čierne na bielom.
Na oboch chodidlách mu chýbal malíček.
Ten človek si navliekal ponožky z čistej hanby. On klamal. On svoje ponožky dokonca ani
nemusel mať rád... Michal rozhodne nie je poriadny chlap!
Zhnusene si presadla na kraj lôžka a ešte chvíľu na neho zízala.
Sedí na okraji postele a už hodnú chvíľu sleduje, ako nechutne sa mu bachor nadvihuje, keď
chrápe. A keďže na sebe nemá takmer nič, ten pohľad je vyslovene odporný.
LENKA ROSKOŠOVÁ
ROS KOŠOVÁ (1995)
MUCHA
Bol jeden zo sparných septembrových dní. Sedela som na taburetke a v dlani mrvila zdrap
papiera. Vlhkosť vzduchu sa neznížila, kvapky potu mi stekali po čele a odhalených stehnách.
Vypla som rádio a ľahla si. Aspoň vyplním čas užitočne. Spaním. Oči sa mi od ťažkého oparu
zatvárali a na dobrú noc mi spievala uspávanku pani Nuda. Zrazu monotónnosť ticha narušil silnejúci
bzukot blížiaci sa ku mne. Rukami som votrelca odohnala, no po chvíli sa bzučanie vrátilo ešte
intenzívnejšie. Plná hnevu som sa posadila a ocitla sa zoči-voči veľkej bucľatej muche. Usmievala sa.
Posedávala na miske s ovocím a smiala sa mi. Zrolovala som noviny a pripravovala sa na vraždu.
Zodvihla som nad seba ruku s novinovým papierom, vyratúvala si miesto úderu, zadívala sa muche do
očí a...nemohla som pokračovať. Z jej pohľadu sa hlásalo čosi dôverné, ľudské, mala som pocit, že plače,
myslí ako my. A tak sa stala na pár minút mojím oddaným priateľom.
„Servus,“ chcela som jej podať ruku, lenže pohybom som ju odplašila a pretackala sa o kúštik
ďalej. „Neboj, neublížim ti. Budeme si tykať?“ Poševelila pravým krídlom, čo som pokladala za znak
súhlasu. Následne sme stvorili celý súbor posunkov, ktorými sa naša konverzácia rozrástla na dôverný
rozhovor. „Vieš, čo ma rozčuľuje, mucha?“ zarazila som sa. Predsa, nemôžem volať muchu muchou.
Musí mať voľajaké meno. „Ja som Mirka. Máš meno?“ Hľadela na mňa rozpačito, usúdila som, že,
chuderka, nemá. „Serena. To sa ti hodí.“ a v duchu som sa zasmiala, keď som si to rozložila.
Vonkoncom jej pristalo. Pokrstila som ju kvapkou jablkovej šťavy. Otriasla sa a naďalej zaujato
načúvala. „Matkin priateľ mi poriadne lezie na nervy. Vraví o sebe, že je altruista, čím sa asi pokúša
52
Próza | Stredné školy |
osvetliť, prečo potrebuje viac žien a nestačí mu jedna. Minule som ho videla na „autobuske“ koketovať
s mladou študentkou. Mama to netuší. Nebudem jej lámať väčšmi srdce. Lenže, kde je spravodlivosť?“
Kričala som od zlosti, keď som zbadala Serenine ustráchané oči, veľké pomaly ako ona sama. „Prepáč,
drahá priateľka.“ Zazvonil telefón. Na druhom konci mi do ucha doliehal ostrý hlas starkej. Rozprávala
čosi o koláčoch, mám po ne navečer prísť. Jej telefonát mi prichodil zbytočný a na dôvažok
v nevhodnom čase. Zvesila som a s povzdychom sa obrátila na kamarátku. Serena začala mlieť prednými
nožičkami, čím mi, bezpochyby, vyjadrila porozumenie. Niečo v tom zmysle, že, skrátka, iba mele,
kecá. Usmiala som sa, lepšie sa usadila a znova spustila. „ Raz som ho „načapala“ v krčme za bytovkou.
Prevetrával výplatu. Mama bola na služobnej ceste, keby ho videla naliateho, končí. Nesmel by tu bývať.
Čo na ňom vidí? Ani pozorný nie je a ja som taká hlúpa a slabá jej to všetko povedať. Ako sa Ivanko
„zabáva“. Aspoň ty mi rozumieš, Serena. Si lepšia ako tisíc psychológov.“ Zazdalo sa mi, že sa
začervenala, no to sa asi len odrážalo svetlo od stolovej lampičky. „Vážne, nežartujem. Ďakujem za...“
Ďakovnú reč som, žiaľ, nestihla dokončiť. Do izby vpálil Ivan a ako Serenu zbadal, lapil noviny a zabil
ju. Tak. Zbavil sa svedka v prípade mama verzus altruista, on sám.
Chvíľu som ostala sedieť, stŕpnutá. Teda, takto sa cíti človek, čo stratí blízkeho. Navyše takou
neprávosťou. Nadýchla som sa a pozrela na čierny fľak na stole. „Aj tak si toho vedela priveľa“. Dopila
som jablkový džús a pobrala sa k babke po buchty.
NYMANOVE SKLADBY
Žena, v stredných rokoch, na ktorej tvári bolo vidieť, že ju život i čas poznačil, oblečená
v saténovej košeli vstala, odhrnula čipkované záclony na okne a mierne ho pootvorila, čím sa do
miestnosti dostal čerstvý ranný vzduch. Slnko sa už týčilo na oblohe, hoci bolo iba sedem. Dokým jej
manžel žil a deti bývali doma, mala vo zvyku hneď po rannej toalete pripravovať raňajky, spísať si
všetko, čo treba kúpiť a tak nabehnúť na uponáhľaný, no pravidelný režim.
Teraz pomalým krokom zišla do kuchyne, uvarila si šálku silnej čiernej kávy a po malých
dúškoch z nej uchlipkávala. Prečítala si noviny, čo jej každé ráno hádže poštár do schránky, popri tom
vyzerala z okna a v hlave si premietala dnešný plán. Pohár z kávy vložila do drezu, napustila doň
studenú vodu, aby po okrajoch nezostala zaschnutá káva a vrátila sa do spálne. Odkedy nikoho doma
niet, nemá čo na práci, bezhlavo sa prechádza po dome alebo po uliciach a všíma si veci do detailov, čo
v jej predchádzajúcom zabehanom živote neprichádzalo do úvahy. Obliekla si staršie, mierne vyblednuté
rifle, k nim košeľu a sadla si za klavír, ktorý jej ako jediný pomáhal zmeniť myšlienky. Z dreveného
stolíka vybrala noty k jej milovaným Nymanovým skladbám, pohodlne sa usadila a na klavír položila
svoj talizman, plyšového trpaslíka. Vôbec sa za tie roky nezmenil. Líca mal rovnako tučnučké, nos veľký
guľatý, ba ani sivá brada, čo vyčnievala spod žltej, látkovej čiapky sa nezmenila. Kabátik azúrovej farby
bol ešte vždy utiahnutý čiernym opaskom s výraznou zlatou prackou. Na dotyk stále príjemný, znútra
niečím mäkkým vypchaný.
Začína hrať. Po klávesoch prechádzajú jej dlhé prsty veľmi ladne. Je zjavné, že hrá už roky, na
noty sa nepozerá, len prsty sa jej mihajú sem a tam. Na okno dopadajú kvapôčky letného dažďa, do
domu sa dostáva jeho vôňa. Čierna, biela, biela, čierna. Pri pohľade na pousmiateho trpaslíka sa jej pred
očami vynára celý život a zalieva ju pocit nostalgie. Po chrbte jej prešiel mráz, no rýchlo ho vystriedal
pocit tepla a istoty.
Zazvonil zvonček na vchodových dverách a ona šla otvoriť. Za dverami stál jej syn a požiadal ju,
aby na chvíľku dohliadla na Elu, jej osemročnú vnučku. Neodmietla, bola rada, že jej spríjemní samotu
a hrať môže aj s malou. „ Ahoj, babka“. Povedala Ela a hodila sa jej okolo krku. Syn sa pousmial, kývol
hlavou, na znak vďaky a zatvoril za sebou dvere. Poslala ju do spálne, že ak chce, nech si zahrá na klavíri,
ona jej zatiaľ pripraví čaj a občerstvenie. Ela nazrela do spálne cez pootvorené dvere. Bol tam dôkladný
poriadok ako vždy, okno pootvorené, vánok jemne nadnášal záclony. Klavír bol otvorený a trpaslík
53
| Stredné školy | Próza
opretý o stenu. Nikdy predtým ho tam nevidela, vyťahovala ho iba ak tam bola sama. Malá vošla do
izby a vzala trpaslíka do rúk. Zapáčili sa jej jeho tučnučké líca a veľké hnedé čižmy, čo mal obuté.
Otvorila okno dokorán, vyklonila sa z neho a sledovala trpaslíka. Veľké guľaté, úprimné oči na ňu
hľadeli, zapôsobila na ňu aj červená šnúrka na zavesenie, za ktorú ho držala. Pod oblokom tiekol malý
potôčik ďalej ústiaci do väčšej, pomerne dravej rieky. Okrem žblnkotania vody bolo počuť aj pískanie
čajníka a spev drozda. Žena zatiaľ dokončila jednoduchý kefírový koláč, uvarila šípkový čaj a naliala ho
do dvoch pohárov. Sebe neosladila. Vyniesla to hore, že sa budú zhovárať, upíjať si z čaju a ujedať
z koláča a ak vyjde čas, tak si zahrajú na klavíri. Vošla do izby. Ela bola vyklonená z okna a hrala sa
s trpaslíkom, čoho si ihneď všimla. Možno to vyznie banálne a detinsky, no znamenal pre ňu veľa, bol
to dar od matky, neskôr sa stal jej talizmanom a nebola by rada, keby sa nejako poškodil. „ Prosím ťa
polož toho trpaslíka späť na klavír. A poď si dať koláč a čaj, kým je ešte teplý.“ Ela sa otočila na starú
mamu, no šnúrka sa odtrhla a trpaslík spadol do potôčika. Prúd ho prv odnášal veľmi zdĺhavo, no
postupne silnel a pomaly mizol z dohľadu. „Ela!“ skríkla a rozutekala sa k obloku. Stála pred ním,
sledovala, ako sa stráca v diaľke. Slzám sa neubránila, no snažila sa. Nechcela vnučke dať najavo, že pre
ňu toľko znamenala taká „blbôstka“. „Prepáč. Kúpim ti nového.“ ozvalo sa spoza jej chrbta a dotkla sa
jej malá detská ruka. No ona si toho nevšímala. Stála nehybne ako figurína v múzeu voskových figurín.
Videla hmlisto, líca jej zahrievali padajúce slzy a na perách cítila ich slanú chuť. Tak rýchlo, ako sa
strácal z dohľadu sa vytrácali aj jej spomienky. Niektoré sa z mysle vymazali navždy a vykresľuje sa jej
iba čierny obraz, záznam z minulosti, nemý film. Jednoducho fikcia, výplod fantázie.
Vnučke nikdy nevyčítavala, čo sa stalo, bola ešte len dieťa. Častokrát si stane za okno a hľadí na
bod v diali, kde by asi trpaslík mohol byť, no dnes ako stará vdova s neistou chôdzou a navždy sama len
so svojím klavírom. Dlhé vráskavé prsty jej behajú po klávesoch stále tak obratne ako inokedy
a Nymanove skladby znejú rovnako. Jediné, čo sa zmenilo, že jej talizman už nesedí na klavíri a chvíľky
melanchólie s ním navždy odplávali. Ostal iba klavír a Nymanove skladby.
DIANA TURIANSKA (1994)
(199 4)
T RI BRÁNY
Život je tak zavádzajúci. Je to presne ako, keď stojíte pred tromi bránami, pred každou z nich je
jeden strážca a v ruke žmolíte malý lístoček a musíte si vybrať jednu z brán. Na lístočku stojí: ,,Jeden
strážca brán vždy klame, jeden strážca hovorí vždy pravdu a jeden bodá tých, čo sa pýtajú prefíkané
otázky.“ A potom... Vyber si!
Netuším ako ma napadla taká tvorivá myšlienka, no asi bude pravda to, čo sa hovorí o záchode
a o priestore na premýšľanie.
Zapnem si radšej notebook, presurfujem ďalších pár stránok s kopou rád do života, zľahka
prebehnem pár sociálnych sietí a skontrolujem e-maily. Veď, nech robím niečo užitočné.
<Od> [email protected]
<Komu> [email protected]
Hele Ivanátore, nezapomeň, že ve středu je ten konkurz. Nechceš přece promeškat další příležitost na
nový flek. Dej tomu alespoň šanci. Jo, a Henrieta testuje ve středu tu novou troubu čili potřebuje ňákeho
troubu co jí to bude jíst. Musíš přijít!
54
Próza | Stredné školy |
Slabo som sa pousmial. To mi zlepšilo náladu. Navyše som mu už sľúbil, že k nim prídem na
večeru. Bude to ako lúč slnka medzi kopou nepriehľadných oblakov, čiže cestovinami, ktoré varím 5krát do týždňa.
To bola jedna vec. Ten konkurz bol však niečo úplne iné. A nebol to hocaký pohovor na
tuctové miesta, ktorých som si užil už milión. Bol to konkurz v plnom slova zmysle – mal sa natáčať
nový seriál. Nič, čo by stálo za zmienku o tom neviem, v obsahu sú stále nejaké nejasnosti, no na scenári
sa vraj usilovne pracuje. Bude to síce jeden z béčkových diel, no celkom slušne platený. Aj naši režiséri
sa už snažia napodobňovať americké komédie, čo je dobre, len ich čaká ešte veľmi dlhá cesta.
Mal by som na to prestať myslieť. Zbytočne mám v bruchu motýle a srdce mi bije ako bláznivé.
Pane Bože, nejako takto to popisuje moja sestra, keď pozerá Upírske Denníky. Zaujímavé. Pri novej
časti za ňou môžem prísť a povedať, že viem presne, ako sa cíti.
Pri tejto myšlienke som sa zrazu ocitol na gauči pred televízorom. Nejako ma to dohnalo
k tomu, že si musím pozrieť film. S balíkom čipsov samozrejme. No bol som mimo skôr ako bolo
Office Space v polke. V pôvodnom znení, čo znamená, že som bol odsúdený na čítanie titulkov. Vždy
ma to uspávalo.
V deň konkurzu som musel vstávať o pol siedmej ráno. Všetci režiséri majú ten nutkavý pocit
nenechať uchádzačov vyspať sa a zjavne ich tak znemožniť pred kamerami.
Nie, nemyslím si to naozaj, no vždy, keď si nie som istý sám sebou, som rád, keď mám na koho
nadávať. Dáva mi to istý druh pocitu... sily.
Zastavil som priamo pred dverami do obrovskej budovy – miesto kastingu. No tak, to dáš!
A keby aj nie... V živote sa musíš vždy sám seba opýtať veľmi dôležitú otázku a vstúpiť do jednej z brán
pred tebou. Pokojne to volajte aj rázcestie/križovatka, kde si musíte vybrať správnu cestu. Aj keby ste si
vybrali tú najhoršiu z možností – aspoň sa pohnete dopredu. Zhlboka som sa teda nadýchol a...
,,Dobrý deň prajem, prosím vás, mohol by som sa registrovať?“
Mladá žena mi s úsmevom podala dotazník. S ,,nech sa páči“ sa prestala unúvať už dávno, toľko
tam bolo ľudí.
Miesto na sedenie sa mi neušlo, preto som sa len oprel o stenu. Vybral som si z aktovky pero
a najprv sa pozrel pred seba na konkurenciu. Ako prvá osoba mi do zorného pola skočilo dievča úplne
bordové v tvári. Taktiež sa tvárilo ako tesne pred zvracaním. Striaslo ma a donútilo začať vyplňovať
dotazník.
,,Ďakujem, pane, bude to 15 eur.“
,,15 eur? Za čo? Za jeden hlúpy dotazník a kasting?!“
,,Pane, ale v tom máte zahrnuté kamerové skúšky so scenárom, improvizačné kamerové skúšky
a profesionálne fotenie, ktoré nám pomôže pri rozhodovaní sa.“ Jej hlas znel veľmi drsne, zjavne to
hovorila už niekoľkým predo mnou. V podstate to bolo prvý raz, čo som ju počul hovoriť. ,,Navyše si
všetky vaše záznamy ukladáme a použijeme neskôr, pri ďalších podobných ponukách, takže nemusíte
chodiť na ďalšie kastingy.“
Zúžil som pery a stiahol obočie. Neochotne som jej podal peniaze. ,,Tak nech to radšej za to
stojí.“ zamrmlal som. Odkedy vlastne chcem byť hercom?
Nie, nechcem, priorita číslo jedna je byť bohatý.
Práve som vedľa seba videl prejsť to bordové dievča s mamou za pätami. Šli k vchodovým
dverám. Zjavne to nezvládla.
55
| Stredné školy | Próza
<Od> [email protected]
<Komu> [email protected]
Igor, hádaj čo!
Bol som na tom konkurze. Vyhodil som zaň 15 eur (o tom si sa mi zabudol zmieniť), no všetci
porotcovia povedali, že môj výkon bol výborný a že sa mi na 90% ozvú. Ani som nedúfal. Vážne som si
nemyslel, že tak uspejem. A na tú večeru sa už veľmi teším!
Večera sa mala konať až o týždeň, pretože Igor bol na služobnej a to bol aj dôvod prečo mi celý
ten čas neodpovedal na maily.
Ozvať sa mi mali až v priebehu troch týždňov, takže ma to neznepokojovalo. A postáv na
obsadenie tam má byť viac než dosť.
Taktiež som sa dnes chystal na večeru s rodičmi – vraj to treba osláviť. Obliekol som sa a vyrazil
tesne pred Televíznymi novinami. Pozerám ich každý večer, je to taký môj zvyk, no mali sme
rezervované miesto v reštaurácii. Život je taký skvelý!
Keby mi ten kasting náhodou nevyšiel, je tu šanca, že by som sa stal spisovateľom. Môj otec bol vždy
príšerne skeptický, pri večeri mi trochu pokazil náladu a zhodil ma dole z najvyššieho oblaku
vynášaného hore vetrom mojich snov, no cestou domov ma napadla aj táto spásonosná myšlienka. Na
strednej som predsa prispieval do školského magazínu, pre začiatok by som mohol byť len žurnalistom.
A medzitým by som pracoval na knihe. Áno! A začínala by s... Čo ma to minule napadlo?
Predstavte si, že stojíte pred tromi bránami, pred každou z nich je jeden strážca a v ruke žmolíte
malý lístoček. Na lístočku stojí: ,,Jeden strážca brán vždy klame, jeden strážca hovorí vždy pravdu a jeden
bodá tých, čo sa pýtajú prefíkané otázky.“
Páni, ma to v sebe toľko poetiky až sa mi začína čkať. Niežeby som sa nepriznával k tomu, že
som sa po večeri zastavil v ,,miestnom podniku“ na pár pohárikov.
Spokojne som sa zvalil na posteľ a laptop si zapol na kolenách. Jedna nová správa od Igora. Už
sa určite vrátil zo služobnej.
,,Tak to vidíš, nakoniec to dotiahnem ešte ďalej ako ty. No povedz, nie si na mňa hrdý?“
rozprával som na obrazovku popri tom ako som čakal na otvorenie mailu.
<Od> [email protected]
<Komu> [email protected]
Ivanátore, je mi to hrozne líto. To s tím konkurzem. Jak tě znám, jistě jsi sledoval dnešní zprávy. Tu
informaci o konkurzu jsem měl přece ze spolehlivého zdroje, nechápu, jak se z toho mohl vyklubat takový
podvod. Hnusný fake! A nejhorší, že peníze nevrací zpátky. Ale neboj se, příště pozývám do krčmy já.
Au! – Každé nové bodnutie bolí viac ako to predchádzajúce. Až kým sa vám neminú otázky
alebo chuť pýtať sa. Ešteže mi ostáva moja práca žurnalistu.
56
Próza | Stredné školy |
KATARÍNA VARGOVÁ (199
(19 92 )
POMALY ZIMNIEM
Najviac zo všetkého jej chýba leto. Vysedávanie na balkóne až do svitania, ktoré vždy príde
prekvapivo skoro. Bosé nohy na kachličkách. Dym iba z Ivanových cigariet. Alena je silná nefajčiarka.
Pasívne fajčenie jej nevadí. Nič v Ivanovej prítomnosti jej nevadí.
Je január a ona má už celej zimy akurát tak dosť. Nemá radosť ani z nového kabáta, pretože si
v ňom pripadá ako Ruska. A hrozne tučná. Na jej priveľké lýtka ešte nevynašli čižmy, a tak jej nateká do
tenisiek. Alena nerada nadáva. Ale keď nadáva, tak je to na sneh.
Zimné športy by najradšej vymazala zo svojho života. Dostala však carvingové lyže. Na zjazdové
lyžovanie. Od frajera, čo sa o peniaze nemusí starať.
„Nemáš načo míňať peniaze?“ Alena krúti hlavou, keď rozväzuje symbolickú mašľu. Červenú
a veľkú.
„Mám. Na teba.“
Vôbec ho v tej chvíli nemá chuť pobozkať.
S Ivanom sa na balkóne spoznala. Bolo to tak pred sto rokmi, mal opité oči a celkom jasne sa
usmieval na jej kamarátku. Na dvakrát prepočul jej meno.
„Som Alena.“
„Ako?“
„Alena.“
„Milena?“
Nikdy jej neprestal tak hovoriť. Ani keď zistil, ako sa volá naozaj. Oslovil ju a Alena mala v lícach
jamky.
Po práci si v novom kabáte chodí sadnúť do parku. Sadne si na lavičku a nestará sa o to, aká je
studená.
„Veď nebudete mať deti, slečna,“ hovorievajú starenky, ktoré vyšli vyvenčiť svojich ratlíkov.
Všetky psy starých žien sú ratlíky.
„Nebudeš mať deti, Ala,“ vravieva kamarátka, ktorá sa ako prvá bozkávala na balkóne pred sto
rokmi s Ivanom.
„Zlato, nebudeme mať deti.“ Frajer ju ťahá za ruku zo studenej lavičky.
Nikto sa jej nespýta, či deti vôbec chce.
Ivan sa jej to raz spýtal.
„Chcela by som jedno. Malého azijata.“ Pustila mu video päťročného Kórejca, ktorý hrá na
ukulele a nezrozumiteľne spieva. Ivan si to bol ochotný pustiť osemkrát za sebou.
Z balkónu sa vtedy dávno presunula na chodbu, lebo izbu obsadila kamarátka s Ivanom. Nespala
a netušila, že to zďaleka nie je posledná noc, ktorú kvôli Ivanovi prebdie. Veď sa jej ani nezdal pekný. Na
prvý pohľad.
Celú noc si púšťala hudbu, aby prehlušila vŕzganie nábytku.
Keď vyšiel na svitaní z izby, sadol si a počúval s ňou.
„Nemáš vlastnú chodbu?“ Alena ho nemala rada. Bolo jej na chodbe tvrdo.
„Zabudol som číslo izby.“
Otvorili presne dvadsaťjeden dvier, kým našli Ivanove. Nepoďakoval.
Holuby nekŕmi. Prenášajú veľa chorôb. Ornitózu. Salmonely. Kliešťovú encefalitídu. Ničia
pamiatky. Znečisťujú okenné parapety. Susedia už podali sťažnosti.
57
| Stredné školy | Próza
Pán, ktorý sedáva na vedľajšej lavičke trúsi pravidelne rožky na zem a holuby sa hladne zbiehajú.
„Sú to potkany s krídlami.“
„Ja mám holuby rád. Krásne hrkútajú.“ Pán sa usmeje na Alenu a ona má holuby o trošku
radšej.
„Výborne tancujem, Mila, “ povedal raz Ivan a Alena sa len smiala. Nielen kvôli tomu, že ju opäť
nazval Milenou.
Vytiahla ho do klubu, vypili spolu tri kolá a zamiešali sa medzi tancujúcich. Vyzeral nemotorne.
Smiešne. Hanbil sa a nerád si to priznával. Alena sa uškŕňala a v ten večer ho nechala v klube samého.
O dve hodiny nato im prišiel spievať pod internátne okno. Mal opité oči a svitalo. Alene sa zdalo
symbolické všetko. A pieseň bola určená opäť jej kamarátke.
„Si kočka, si kočka, si kočka...“ Vedel spievať ešte o niečo horšie ako tancovať.
„Si debil, Ivan, vypadni!“
Kamarátka po ňom hodila ich najlepší vankúš.
„Ty si ho opila! Choď po ten vankúš!“
Alena išla. Bolo tesne po piatej a príjemne teplo. Predstavovala si, ako sa stretne s Ivanom, sadnú si
na orosenú trávu a budú sa letne bozkávať.
Ivana pri vankúši nenašla.
Jediné, čo má na zime rada, sú bežci. Obdivuje ich. Ako to dokážu, ako sa prinútia, vyjsť z
teplých domovov a bežať. V čiapkach, rukaviciach a v hrubých ponožkách, v špeciálnych teplákoch,
dokonale priliehajúcich k ich telu, so štucňami na členkoch, lebo keď vám prechladnú členky, ste
nadobro v háji.
„Tak tomuto ak prechladnú členky, ten je v háji, nadobro,“ konštatuje jej frajer, keď si nesadne
k nej na lavičku.
„Som ti doniesol kávu. Aby si mi tu celkom nezamrzla.“ Občas jej podá latté bez cukru a dá
pusu na čelo. Ak nemá práve v ten deň čiapku.
Behajú po ľade a zato ich Alena obdivuje najviac.
„Nebojíte sa, že si ublížite?“ Alena sa pýta bežca. Chcela by sa spýtať aj pred čím v tomto nečase
uteká. Ale frajer by prevracal očami.
„Nebojím,“ odpovedá bežec. Alena sa bojí po ľade prejsť, nieto ešte bežať, veď z takého pádu na
ľad môže byť seriózne zranenie, rozbité koleno, zlomená ruka aj zlomený nos.
Aj keď Alene sa zlomené nosy páčia. Ivan má nos zlomený aspoň raz. Jej frajer ho má dokonalý.
V jedno leto mal akési väčšie ruky ako kedykoľvek predtým. Alebo aké mával zvyčajne. Alene sa
rozbúchalo srdce. Mala prudko filmový pocit.
Kúpila mu na ne kožené náramky, lebo s nimi sa jej páčil ešte o čosi viac.
„Ja náramky nenosím,“ namietal a strkal jej ich naspäť do kabelky.
„Ale ja chcem, aby si sa mi páčil.“
Ivan sa neurazil, ale začervenal.
Zimnú tmu doslova nenávidí. Už o piatej, keď sa rozsvieti posledná lampa v parku a ona ide
domov, sa jej chce spať. Žije trochu na rezervu.
„Akoby si bola v zimnom spánku alebo čo,“ mudruje Alenin frajer.
„Musíš stále spať?“ sťažuje sa, keď ju chce vytiahnuť o pol deviatej ráno na lyže.
„Si ako medveď,“ sťažuje sa inokedy.
Alena v zime naozaj medvedie. Je oveľa menej ovocia ako v lete. V posteli sa chúli do klbka a spí
v ponožkách. Trávi leto. Chudne aj z bokov. A vôbec nie je nebezpečná.
58
Próza | Stredné školy |
Pobozkal ju presne o mesiac neskôr ako mal. Pri zlej príležitosti. Leto na stromoch hrdzavelo a v ten
deň mala na krku šál. Pobozkal ju z povinnosti a príliš očakávateľne.
„Môžem ťa už konečne pobozkať?“
Ofinu jej odfukovalo z čela. Alena sa cítila škaredá.
„Skús.“
Skúsil.
Už vtedy vedela, že to nie je dobré. Že to nefunguje. Že s prvou vločkou obaja umrznú. Už teraz boli
ľadoví. Ale smial sa. Dávno ho takého nevidela.
V autobusoch cestou domov si Alena vyberá najteplejšie miesto. Sadne si nad motor
a pripomína si letné dusno. Obzerá mužov a triedi ich na pekných a nepekných, podľa ich letnosti.
Povedala to kamarátke, ktorá v zime bozkáva Ivana. To, že ho Alena bozkáva v lete, sa nikdy
nedozvie.
„Neviem prečo hľadáš mužov, čo musia cestovať autobusom. Ten tvoj má dve autá.“
„Ten môj je málo letný.“
„Veď je začiatok februára. Ešte má čas.“
Zletnieť.
V lete Alena nikdy nespí, nielen kvôli Ivanovi, ale aj preto, že je jej v posteli priteplo. Ani v tú noc pri
ňom nezaspala. Na chrbte a nahá. Ponožky sa váľali pod posteľou. Plachta jej skĺzavala z pŕs a on sa
nepozeral. Nepovedal, že je krásna.
„Milena, si krásna.“ Presne toto nepovedal, iba Alena si to opakovala v hlave a odrátavala mu
sekundy. Dokedy mu ešte odpustí, že to nepovedal skôr.
Nepovedal to vôbec a ona si pozbierala spod postele ponožky. Odišla do zimy a s letom sa nerozlúčila.
Ani s Ivanom.
Celkom zabudla, ako leto chutí. Ako vonia a aké je na dotyk ľahučké. V lete netreba nad ničím
rozmýšľať. Na slnku je sama sebou.
Pomaly umŕza a frajer jej pristavuje čiernu Fabiu pre začiatočníčku pred dom.
„Aby si nemusela chodiť tými otrasnými autobusmi.“
„Ďakujem,“ usmieva sa Alena a pritisne sa k nemu.
Nezletnie.
Ale Alena sa stihne do dvadsiateho prvého júna definitívne zazimovať.
59
| Do 26 rokov | Poézia
OĽGA GLUŠTÍKOVÁ (1987
(198 7)
ŽENA:
I. Dospievajúca
Každé dievča je včelie
keď pobehuje po kuchyni
v medových šatách:
ponoríš jazyk do plástu:
chuť tak oblá ako dieťa
keď ťahá za špagát divú
húsku – jej hrdlo – trate
opierajúce sa o obnažený
perón – tak štíhle
V jej dychu má leto
zrelú kôrku: zlatý dážď
ju obaľuje mäkko
a priľnavo - je včelia:
medový odev v nej rastie
zľahka prichytený
o larvie telíčko
...
II. Vodná
Pripomínaš mi okrúhle
ženy v rozpustených
riekach – majú zemské
tvary, sukňové volány
ako žiabre, rozpletajú si
povodňové vlasy:
vo vodách menštruačne
strácajú mihalnice,
doštičky z purpurového
skeletu – omrvinky:
raz si z nich poskladám
nahú rybu a tekutý chlieb
predstavím si ťa potom
ako vodníkovú
...
III. 6363- ka
Na Mlynskej ulici
postáva žena v zastávke:
z jej izby s oknom dovnútra
vystupuje šesťnohá
myšlienka: vylieta
60
nervóznym mužom hryzie
rukávy, obtiera sa im o uši,
končí pod nohami
Na Mlynskej ulici
postáva starenka: nadáva
zmeškala autobus
...
IV. Antigravitačná
Chcela by som zaspať
v ceruzkovej veži
v lampiónovej krajine
kde sú pávy zavesené ako
maľby po obzore:
tam, na vankúšových cestách
na matracových územiach
podobných sadrovej hmote
zanecháva snežný tigrík
jemné odtlačky - nad ním
sa budem vznášať:
moje bytie sa mení
na sneženie
vždy keď zaspím
...
V.
„Láska je podľa vás
mäkkosť s akou vyslovujete -ňOtáčam sa za slnkom, dažďom,
ktorý sa na vás hebko rozráža vo chvíli
keď to hovoríte žensky tvrdo
Iba vy neveríte: stromy sa hýbu
presne ako ľudia: pozrite na ich
hniezda - kolísky ich telá si vystierajú skôrnatené
prsty, ráno rozčesávajú
nebo, smiešne tancujú, veď pozrite na mňa - na váš jesenný javor
s dlhovlasou korunou, teším sa
až priletíte do nej zaspať, Oli,
ste môj smutnoperý
stehlík“
...
Poézia | Do 26 rokov |
ZUZANA GROCHALOVÁ (1985
(198 5)
MARTIN HATALA (1988)
VOPRED VYLÚČENÁ MOŽNOSŤ
MOŽNOSŤ
ODIŠLA SI
Sotená do stratena
pripíjam sa o pult
už dávno
som za tebou zamkol dvere
Na odchode sa
zachytávam zárubne
a predsa ťa ešte stretávam
na železničných priecestiach
V slabej chvíli prehltnem
stojíš tam s chlapcom v okuliaroch
čo mal vždy radšej blato
ako nové menčestráky
Sľubujem skrotnem
len odíď od nej
vždy kontrolujem
či je zamknuté
iba na jeden krát
EUTANÁZIA
odkiaľ sa po daždi berú
dážďovky na chodníkoch
táto jedna
konkrétna
zjavne žobronila o zľutovanie
vyhovela som
pred vstupom do budovy
si treba očistiť obuv
STANICA
čas padá z cigarety
do škár v podlahe
a nástenné hodiny
ďalej prorokujú
kto odíde
len tulák pri schodoch
skrýva v kabáte
holuby
P RIHORELO NA PANVICI
oškreli sa mi brušká
prštekov
keď ískala som mu strnisko
utiekol
nohy na plecia, strmý skok
zo zajatia von
dlane mám plné jaziev
osmutnievam a vážniem
XXX
na sivom poli
posunieš svoju figúru
o čosi bližšie
nemám šťastie v hre
ale aj tak
prvý škrtnem zápalkou
61
| Do 26 rokov | Poézia
IVETA KLOPTOVÁ (1986)
(1986 )
UTRÚS SI ZO MŇA DO DLANÍ
DL ANÍ
oblaky oťaželi po černi
rátaš mestu roky
a v popraskaných perách
prehĺtajú pulzujúce kroky
len hádaj ktorá samota
ti rozbije hlavu zážitkami
do vreciek čiaru života
a malí nevedia
raz si budú ako veľkí
krájať chlieb
NINA KOLLÁROVÁ (1990)
(1990 )
NÁHODNÉ SLOVÁ
už ju neznesieme
všetky motýle
spomienok plné až po okraj
kreslia
a zrazu ma máš plné dlane
EŠTE MI POVEDZ
vietor láme jej poslednú túžbu
o telo
a večnosť
je plachá labuť
s postrihanými krídlami
loví deravé topánky
len jednu z páru
niekedy na dvakrát
keď sa pošmykne
...
babi
ešte mi povedz
o dedovi
ŽATVA
zem nesie
ťažké slnečné vlasy
zapletené v obilí
búrky
ich občas preriedia
starci
si schovávajú
62
xxx
cez hmlu je vidieť zreteľnejšie
rozbité stromy na ceste
ten pocit ako keď sa dotkneš prvýkrát
človeka
ktorý je bližší ako všetky myšlienky
slová už nie sú moje
iba chcú byť napísané
je to len voda
samá voda
xxx
tri pásy sivej za oblohou
priväzujú mesto k zemi
vzoprieť sa bytiu
diaľky sa zmestia do otvorenej ruky
a zrazu počuješ
to prázdno
po poslednom snežení
xxx
smútok býva v inom meste
kde sa nezadusí
každé ráno obtočí šnúrku
okolo boliestky
poď
pofúkam ti kolienko
očami nezachytíš to chvenie
medzi nami navždy zostane čiara
Poézia | Do 26 rokov |
xxx
na chvíľu zastať
všetko sa vráti
prúd svetla
medzi dvoma stenami
vnímam už iba tvoj tieň
bojím sa odchádzania
opúšťania
dievčatko
navždy ostane nespoznané
a slová budú napršané
celé leto vlhké
nezabudnuteľné
xxx
vo vlasoch sme pálili
všetky živé bytosti
si z rozprávky
v prachu spoznávaš moje obrysy
celé noci nespíš
len pozoruješ
vznikajúce básne
opakuješ slová
ktoré mi aj tak nebudú
nikdy patriť
bez slepeckého psa
mierim k sebe
*
pred spaním
je to stále o hľadaní
a nenachádzaní
z času na čas sa budím
v polohe blaha
inak len vydychujem zhlboka
cudzie slová ktorým nerozumiem
dôverne poznám
silný pocit čistoty
zbytočne
na sklonku dňa až hmatateľne vidím veci sa nehýbu
chýba mi klepot na okno
tie staré veci čo svietia
tie patria niečej ruke
*
slnko nad kolenom, čosi na krku
čínske znaky pri pupku
bez tých stehov neviem, neviem
kto by tomu uveril
veci sa strácajú - ale kde mám
to znamienko z dolnej pery
JULIANA KOŠÚTOVÁ (1987)
(19 87)
*
*
voda tečie , nepočíta
svetlo ako od vekov
pálim drevo, počúvam
vravím si čo už je toto
začiatok či koniec dňa
ostávam, som sama
bez šiat, pôvodného zámeru
bez stôp aj bez lopaty
ako ťa poznám - najmenej
spíš, kričíš, sťahuješ sa
keď si šťastný
mlčíš, pery uvoľnené
najradšej si bosý, nahý, voňavý
napravo ohnuté kolená
vtedy ťa počujem
*
*
vyzliekam zo seba celý deň
nič z teba neostane
vyzliekam zo seba všetky ťažké veci
čo dokážem - povedať
tisíc slov jedným
celý prápor bláznovstiev dvomi
63
| Do 26 rokov | Poézia
JANA KOVÁČOVÁ (1987)
NAJOBYČAJNEJŠIA
mám rada tie naše obyčajné rozhovory
aký je ten nový prípravok
na riad
a či funguje
či pridať hladkú
alebo polohrubú
do koláča
...
vždy keď mi diktuješ
čo nakúpiť
cítim sa neuveriteľne
bezpečne
OSEMNÁSŤROČNÁ
medzi nádychom a výdychom je
sklo
stíchneš a ono sa roztriešti
po hlučných letách
zostane nám
prach
miznúci pri výdychu
na pristávacích dráhach
ANGLICKÝ ČAJ
morské panny a jednorožce
namiesto čaju
studené mlieko
kvapkajúce
susedovej mačke
z úst
nepustím ruku
ktorá sa ma
nedotýka
nepohryziem
psa
ktorý
nebreše
presýpacie hodiny
prevrátim
64
a potom ešte
raz
aby sa piesok
vysypal
do nekonečna
D ÁMA
Niekedy sa z lásky nedá dýchať.
Čepeľ pod srdcom
a keď sa nadýchneš...
Z tvojich rúk sa osud nedá čítať
Raz ma miluješ
a ráno zabudneš
Niekedy z lásky slepnem
A vlastne som tak trochu bezzmyslová...
Veľa ti ráno dám
a večer málo vezmem
A nikdy pri tom nepočujem slová...
A potom roztiahnu sa krídla
Perie zašuchoce v kúte
A ja som zase len dievčatko
malé...bledé...hlúpe...
Veľa trpím
a veľa ubližujem
a nikdy pri tom nepočujem slová
Som len dáma s bielym perím
Trochu hlúpa,
detsky bezvýznamná...
P RVOMARCOVÁ
Mám vo vlasoch jar
a hádaj
hádaj
nemám tam teba
dýcham
otŕčajúc slnku lenivé kolená
ako mačka
lížem si rany
Poézia | Do 26 rokov |
a myslím
na pohár studeného
mlieka
naťahujúc uši
a hádaj
hádaj
už ťa nepočujem
v bielej izbe
kde v kúte vrana kladie vajíčka
steblo trávy
v pravom kútiku
úst
a ľavý kútik
natiahnutý
do úškrnu
vdychujúc
levanduľu z vetra
zakrývajúc si nedbalo
oči
a hádaj
hádaj
...
už ťa nevidím
Od tej veľkej rýchlosti
túžim po spätnosti
ktorá vyznáva krásu počiatku
/agónia/
- v mrknutí ju kreslím zubami na steny
ZUZANA LIPTÁKOVÁ (1987)
(19 87)
MELANCHÓLIA
Všetko má zvuk melanchólie
a hlasivky stekajú po ramenách
Šedou sukňou, dlhou až po zem
som rozvírila svoje myšlienky
do opusteného priestoru
izby s bielymi stenami
a hnala som ich až k hraniciam
túžiacich po subjektivite
- po zoškrabnutí všednosti
Konár stromu bez hanby preteká
s listami dovnútra môjho okna
a zasypáva ma nespočetným počtom úlomkov;
zabúdam na rozklad úvahy
Akoby sa vysypal celý svet
bez počtu/bez jednotlivcov
ale zabudol na mňa
Po buchnutí okeníc vylieta oknom
- na ich škrupinu tetujem bez prasknutia
emócie svojej nálady
ktorá mi ostala od pomalého zrútenia sveta
OTRÁVILI RUŽE
smiechom cengáš o bezvládne čelá mudrcov
a krájaš prsty milovaným
obrázkom, ktoré
nachádzaš
na odlesku rána
krehký džez ti nepripomína večerné tango
oholené tigre sa vracajú k svojim pyramídam
/vraciam sa/
- do víru
pod smútiacimi šatami
NEPREČÍTANÁ NEHA
on; umýva si nohy v jej čiernych kaderách
objíma potkana
ľahostajný muž z kameňa
ona; bozkáva jeho prsty
tlačí si ich hlboko do hrdla
aby slepecky prečítal slová
ktoré nevie
vysloviť
vzdychom dosahuje vrchol
skleneného prílivu
s tichom rýb
sa nevnímajú
chrbtami zrastení
na vlnobití skál
65
| Do 26 rokov | Poézia
/odcudzili sa/
aj tak však naveky
muž a žena
naveky svoji
v zrnkách trpkého piesku
S POKOJNÁ
predávkovaná snami
rozcuchaná
leží na poli vlčích makov
s vôňou pažite
línie dotvárajú prvé zvuky pochodu
v závetrí zrkadiel
trosky murujú Dávidovu hviezdu
hľadá sa otázka v stave spokojnosti
/dym/
vyrovnaná v slabikách
bez chyby
na svete (nie)sú konce
MATRIOŠKY
Z chleba na stole pučia kvety
možno je jar
ale málokto sa usmieva
Rozmýšľam o tom
poskladaná vedľa svojej mamy
a moja mama zase leží vedľa svojej mamy
tri guľôčky vedľa seba;
matriošky, ktoré vŕzgajú, keď sa otvoria
Zvuk cez zvuk
Ticho cez ticho
MATEJ MAKOVICKÝ (1991)
(199 1)
BOHÉM
Hrdo sa pozriem nahor,
poviem „Opona!“
a vítam mladé nočné bahno.
Viete, keď si pripijem na bdelosť,
vtedy som na chvíľku okrídlený.
Ako kvasnicový kráľ.
Milenecká ľahkosť,
s akou sa držím zeme.
A ďakujem, že zatvárate oči,
keď blúdim
smerom k posteli z oleja.
Z modrého dymu vyfúknuté ráno
mi totiž pripomína,
že s rukami za chrbtom nevzlietnem.
JAMY AJ KYVADLÁ
očarený tým zvláštnym pulzom
každé ráno ma udrie
do spánku
nadšený zo sŕdc
za kráľovnú na rohu môžem
zaplatiť kartou
euforický vďaka postupu
dno za dnom
som bližšie ku roztrasenému mostu
dojatý okrajom
čo mi umožní
pošmyknúť sa
a počas pádu stiahnuť ešte jednu cigaretu
VPRED!
Roztočím kolesá
a zmiznem do hrdla
čierneho psa.
Kto mi bude páliť
dieru do chrbta...
66
Poézia | Do 26 rokov |
… každému pozriem do tváre,
kruto sa usmejem.
Viem, že dorazím skôr
skratkou
cievami na mape.
Len na hraniciach zastavím
navštívim tie malé obchodíky
kam nikto nechodí.
Stavím sa o najbližšie svitanie
že tam, kde skončím...
… tam je aj posledná sviečka
o tri a pol iskry jasnejšia
LENKA PIETEROVÁ (1990
(19 90)
90 )
P REROD A NEBEZPEČENSTVO ZHUBNÝCH
ZHUBNÝCH
ZDANLIVO POKOJNÝCH
dnes večer
pri otvorených
oknách
do môjho jediného
domu
sledujem
subtílne pohyby
planét
nebeských planét
hrajú
obrezané stromy sa lúčia
načúvam
súzvuku
asi je to môj život
odhadlane vôjdem
usteliem
sme pripravení na spánok
ach, mesačná rašelina
počúva
moju hudbu,
ktorú som
vtedy
v tichu
prijala
od planét prijímaj svoju hudbu
bdieme v noci, slnovrat,
po spievanke, tichý pád
trsy trávy a mokrá hlina
na stole a v posteliach
dnes sídlia
v kráľovstve toho
jediného kvetu
ktorý dnes
v splne
otvára svoju hlavu
priamo
súhvezdiu
som priama
a odhodlaná
ponúkam miesto
mimochodom
hladím sklo
a fúkam do svetla
kryštály
kryhy
podpálené
zapálené
ohňové slová
z krajiny
kľukatých záhonov
meandrické neurčito
a tie zore na obzore
čo sa stane to sa stane
tak tú žiadosť v sebe máme
tak tú žiadosť odmietame
ticho
okolné jazerá spievajú
pomalým gestom
dvíham ruky
ako pri víťazstve
toto nie je víťazstvo
mám silu hudby iného
nová živá žhavá loď
medzi kvetmi ranný plod
67
| Do 26 rokov | Poézia
HOLÉ VETY O POHYBE
vôľa sa predsa tvaruje
ako sa zužuje tvár človeka
v dospelosti a vystupujú
lícne kosti
moje chcenie vždy
povstáva z toho
predošlého, ktoré
vo mne pomaly dozrieva
baladou o poľných
nevädzách som vedený
a popri tvarovanom
nachádzam
vždy nové a nové
dôvody vyvierajúce
z môjho jadra jadier mojich jabĺk –
zodpovedajú si v tom spočíva môj dostatok
a dôvod sám
zaznamenávať - fixovať pre večnosť
každým letmým pohybom
sa pohybujem
ako svetlo
prenikajúce skrz rozetu
je večnosťou
v orezávaní jabloní
pri dome v dome
presahujem
nie vek
predsa prijaté možnosti
otváranie prijatých možností
je predsa porazením víťazstva
nutný zásah
kontinuita nového
stred pohybu jadra
plod
od vlastnej izby
nečakanému hosťovi.
II.
Tam kde tráva splýva s pôdou
prebývajú deti,
s budúcnosťou,
ktorú nesú na ľahkých
bedrách.
Potom trháme burinu,
pevne sa jej chápeme
a chápeme
a zajtrajší vstup do rána
držíme
pevne v rukách.
(Celkom pevne nie.)
Sme odhodlaní.
Ako sme sa odhodlali?
(Keď sa chcem pripraviť,
musím uzamknúť dvere.)
A ticho, nerušene,
zopakujem text,
ktorý som sa naučil
už celkom sám.
O ZMIERENÍ
Kde povstáva to, čo leží za obzorom?
Kde pokúšam sa plávať Mŕtvym morom.
Kde prirodzenosť žije so zákonom
je tam, kde nenosím už ovos mŕtvym koňom.
JANA PIKNOVÁ (1989)
XXX
KONTINUITA VEKOV
I.
Nerozlišovať
je otvoriť dvere
68
keď sa už minú všetky zápalky
odchádzaš
so zvukom huslí
v mojom podvedomí
vždy prichádzaš
Poézia | Do 26 rokov |
v inom svetle
s novou aurou
a neošúchanými rybami vo vreckách
si hrkálka ktorá hľadá dlane
spolu sme stredom
galaxie
bez tiaže všetkého čo láme
laná a podobné
knihy ktoré skončia
skokom z ôsmeho poschodia
antikvariátu
sa ti snívam
keď sa komíny bozkávajú
s oblakmi
dýchajú život z úst do úst
zhlboka sa nadýchnuť
v prúžkovanom svetri
a uveriť
na opustené
Alice
len tak
z očí do očí
XXX
nebo si učesalo pehy
aby mu bolo lepšie vidieť
za ústa
do ktorých sa jemne
zahryznem
keď ma šteklíš
ďatelinou
a inými poľnými cestami
keď blúdim vo vlastných korytách
a v dlaniach
ma svrbí už len hrach
a pritom sa chcem dať pieskovať
znova a znova
aby mi ťa nasypali pod nohy
a ty si ma zachránil
pred koncom sveta
na piatom poschodí
toho istého dňa
kde si Boh opiera chrbát
a nikdy nechodí výťahom
kde som ešte slepá iným nevidela
že tie najsprávnejšie veci máme priamo
na viečkach
a kdesi hlboko
hlboko pod nimi
LET VZDUCHOLOĎOU
chcela by som byť
s tebou
keď
šálka si zapcháva uši
lyžičkou loví tvoje slová
až kdesi spod cukru
plačem mu pod kožu
som Noe
topím sa vo svete
a on niekde vo mne
PÚŠTNY KVET
v diaľke
som uvidela
zatúlanú seba
so závojom hmly
v zelených zreničkách
tieň si ma schúlil
do perín
v striebristom polosne
keď noc má teplý dych
ako splašený kôň
na pláni
širokej
širšej
ako veľrybie srdce
kľakla som si
do teba
až do úplnej podstaty
zabalená
v púštnej šatke
s omrvinkou chleba
tou
ktorá sa ťažko prehĺta
69
| Do 26 rokov | Poézia
PETER PROKOPEC (1988
(198 8 )
sa tam neumrie
NAŽIVOTVZATIE
INAK SA TO NEDÁ
Popri ceste
nevedie rad stromov
je len jeden jediný
ktorý za sebou zanechal
všetky svoje
minulé ţivoty
Inak
sa to nedá:
aj pravda
sa musí občas zmýliť
aby mohla
zostať záhadná
ako umelé
vlasy bábik
NIČ ČO BY SA NEDALO OPUSTIŤ
Nestihneš mnoho
za ţivot: moţno pretočiť sa
na druhý bok
ako svetlo po zapálení
Potom uvidíš: fotku na stole
aj darček k narodeninám
Nič
čo by sa nedalo opustiť
hoci
je to krásne
ZAMKNUTÁ BRÁNKA
V mojom horkom tele
bije srdce vpustené do hrude
ako pes do dvora
Zamknutá bránka
za ktorou
je to uţ dávno
čo mi Slnko
chutilo po tebe
Ach áno
všetko
je prázdne miesto
pokiaľ
70
PLAČ
Nenarodil som sa
ako strom zo zeme
Preto aj plač tých
ktorých raz opustím
zasýti zem viac
neţ spadnutý list
Ale o to viac
stoná drevo
keď je pílené
DÚŠOK JABLKA
Na neznámom ramene
spí obloha
a niekto sa tam pristavil
pri strome
na dúšok jablka
Viem
nič netrvá večne
ale láska akoby bola
sladká mapa tej cesty
IVANA UHRINOVÁ (1991
(19 91)
91 )
XXX
Bolo to dávno,
keď starec zasadil jabloň.
Vyrástla z kôstky,
ktorú vypľul s chlapčenskou slinou.
Dnes zhrbený zbiera obité jablká
a kôstky zahrabáva do hliny.
Má ju aj na topánkach.
XXX
Miešam kávu,
bez cukru.
S lyžicou v ruke
chutí sladšie.
Poézia | Do 26 rokov |
XXX
Keď sú v móde bodky,
muchy vysedávajú na stenách domov.
Opakuje sa pravidelne.
Začína koncom,
dozretým letom.
Na drôtoch sú prištipcované fraky.
A šťastie padá na chodníky.
občas aj na ľudí,
ktorí by sa mu najradšej vyhli.
71
| Do 26 rokov | Próza
PETER BALKO (1988)
(1988 )
ROH ZEME
Netrápil ho chlad na veciach. Ani blízkosť svitania, mäkké modré svetlo či nekonečné polia
okolo jemných horizontov, jediné, čomu venoval pozornosť, bolo malé kožené vrecúško. Držal ho
v ľavej dlani a ignoroval vietor, ktorý sa mu zarýval do mastných vlasov. Zubami uvoľnil zažltnutý
špagát omotaný okolo krku vrecúška. Kľačal na suchej pôde, kľačal ako kristus, kľačal ako posledný
človek uprostred ničoho a vedel, že odovzdávanie je krásny akt lúčenia. Otočil vrecúško a do drobnej
jamy vysypal osem farebných hlinených guličiek. Boli tam všetky farby, aspoň všetky, ktoré poznal
a považoval za skutočné, všetky ostatné boli len odtiene. To vedel aj v šiestich, keď sa s nimi hral na
záhrade za domom. Kriedová čiara, päť metrov od nej malá jamka, do ktorej sa snažil umiestniť guličku
a staré orechy, prepúšťajúce tučné kusy svetla. Otec mu zakázal nosiť si domov kamarátov, tak hrával
sám so sebou. Doteraz si pamätá otcov krik spoza čerstvo natretých dverí, popraskané pery, vrásky okolo
očí a jeho chôdzu pri odchádzaní, ako mu vo vrecku štrngali guličky. Aj tak mu ich nakoniec vždy
vrátil. Niektoré časom vsiakli do zeme, stratili sa, zabudli sa, ale základné farby ostali. Osem základných
farieb.
Guličky prikryl suchou zemou. A zabudol.
Nastúpil do žltej fiatky bez spätných zrkadiel, ktorú familiárne nazýval Bob, na štvrtýkrát
naštartoval, pravou rukou zabalenou v obväzoch s príležitostnými ostrovčekmi zaschnutej krvi vytočil
volant a stratil sa na poľnej ceste.
Ani nevie, ako dlho je už na ceste. Dokonca uvažovať nad konkrétnym časovým intervalom by
mu pripadalo absurdné, niečo ako uvažovať nad tým, ako dlho masturbuje. Teda masturboval, teraz,
keď nemá prsty na pravej ruke, povedal mnohým veciam a činnostiam zbohom. A cesta je pre neho
prirodzené štádium, nevyhnutnosť, kdesi tam je aj opúšťanie, samozrejme, vždy niekto ostane stáť
a niekto odchádza, ale čistota cesty, biela plocha priestoru, tam smeruje, síce bez začiatku, ale s jasným
koncom, s priezračným cieľom, nemá ani mapu, nevadí, vie svoje. Pustil si Bacha. Ubiehanie bielych
pásov. Vyblednuté stromy pri ceste, stále živé, schopné udržať posledné listy a už svitá. Takto to má rád,
osamelosť žltého vozidla na asfalte, zapáli si cigaretu a vie, že toto svitanie je iba pre neho. Akési
pomyselné vákuum, uprostred ktorého existuje iba on a svitanie, s absolútnou spätosťou
a odovzdanosťou, jeden druhému, rovnako, ako je tento drobný svetelný akt určený iba pre neho, je aj
on ako príjemca paprskov jediný, kto slnku ostal. A nikotínový dym zaostávajúci za Bobom, ktorý
prerezáva teplom nasiaknuté ráno. Otepľuje sa jeseň, veci plné prebudenia, stromy, asi počuje aj vodu,
rieku plaziacu sa kdesi popri ceste a nekonečné polia, asi pšenice a pár vrán pod oblohou, takto to má
rád, presne takto, v jeseni, počas svitania, po chlade. O chvíľu príde opäť prítmie, neustála plocha
oblakov koniec koncov ani žiadne iné východisko neposkytuje. Takto je to už niekoľko dní, neustále
stmievanie. A akási dedinka. Zruinované domy, more listov na chodníku, nehybné detské ihrisko, hrdza
a ticho, šak to jak dajakô Hirošima či jak sa ten borel nazývau. A nikde nikto, možno všetci spia,
vyrábajú ďalších ľudí, hrajú skrývačky v yperite alebo hľadajú podzemnú vodu a možno, presne, možno
vôbec nie sú. Už pred istým časom ho napadla myšlienka, že je posledným človekom na svete. Čím
dlhšie je na ceste, tým výraznejšie dokáže pozorovať priestor a jeho metamorfózy. Betónové budovy,
autá, autá, autá, hluk, činžiaky, neóny a vlhkosť medzi trhanými obrysmi ľudí na ulici, klaksóny ako
pery a tehlové falusy, nehody a davy, davy, davy sa pomaly rozplynuli, pribudla vegetácia, pribudlo
svetlo, drobné dedinky drobných ľudí, ktorí na poli rezali sviňu a popíjali čačinku, a míňanie ľudí,
domov, hluku, svetla, všetkého, až sa dostal sem, do ďalšej metamorfózy, do neustáleho prítmia, do
roztrúsených ruín, kde kedysi bývali ľudia a milovali svoje rána, svoje záhrady a orechy a guličky a teraz?
Teraz nie je koniec, je po konci.
Raz za čas stretne tuláka, kráča nahý po ceste, zarastený a neprítomný a špinavý a odovzdaný,
pozerá dohora, akoby mal zaseknutý krk, ale nikdy ho nepovažoval za človeka, skôr za zvláštnu bytosť
72
Próza | Do 26 rokov |
s fyziognómiou homo sapiens sapiens. A vrany, desiatky vrán roztrúsené po oblohe, krákajúce
a vrieskajúce ako utopené bábätká s mäkkými končekmi prstov a ostrosť pier, oči noci a neustály let,
zasiate vo vzduchu, klíčiace, ako čierne slnečnice. A tie nekonečné polia. Nikdy ho nenapadlo, pre koho
to všetko je, prišlo mu to však prirodzené, rovnako ako tuláci vyrastajúci z asfaltu, aj polia pre nikoho,
veď zem dáva, zem berie, zem vie svoje a skontroloval oblaky. Takmer žiadna diera pre svetlo, tušil, že
ide do úplnej tmy a usmial sa, mal predsa Boba, Bacha, cigarety a modrú truhlicu na sedadle
spolujazdca.
Pristavil Boba na opustenom parkovisku pred schátralou reštauráciou. Stará plechová budova so
zošúchaným náterom Slina na päte, výstižné pomenovanie reštaurácie, a síce nejedol niekoľko dní,
nebol hladný, veď žalúdočné kŕče už pominuli a na tú prázdnotu vovnútri sa dá zvyknúť, dostal však
chuť víno. A otvoril drevenú truhlicu s opadajúcim modrým náterom položenú na sedadle spolujazdca
a očami obnažoval veci, ktoré v nej ležali. Bola už takmer prázdna, obratá o svoju plnosť, ktorou ju
vystužili všetky predmety na začiatku cesty. Už toho odovzdal dosť, možno priveľa, prvý zub, noha zo
stoličky, na ktorej písal slohy, vojačikovia, ďalekohľad na detaily zimomriavok pokrývajúcich vnútorné
líca stehien pani Červenej, zlisovaná chrasta a množstvo vecí, ktoré odovzdal priestoru a miestam a
domom, bez akýchkoľvek racionálnych súvislostí, odkázaný len na dojmy, ukladal vec za vecou svoju
minulosť do zeme. A zabúdal, každým fragmentom, ktorý daroval, rozpúšťal svoje drobné ostrovy,
brehy, svoje spomienky na bezfarbie, na nehybnosť. Na nič. Čoraz širšie otváral prázdno na viac a viac
prstov ako takú starú kurvu na konci poslednej ulice.
A ostala iba kôpka, nič viac už nemá, nič viac si nepamätá, nič viac už nie je. Iba keramická
bábika, presnejšie keramická žena s puklinou na chrbte, pamiatka na žiarlivostnú scénu keramického
manžela, aspoň tak to popisovala mama, život keramických ľudí a ich keramická telenovela, vždy pred
spaním namiesto blbej rozprávky. Mala miniatúrny farebný obchod, kde vyrábala zmenšených
keramických ľudí, raz vytvorila aj jeho štvorročnú podobu, ale otec ju nechtiac rozbil pri krájaní
citrónov. Z otca nikdy nevytvorila keramického človeka. A ďalej umelý citrón, zjavne vyblednutý ako
pamiatka na dedkov dom, fialová šiltovka z druhej triedy, otcove žlčové kamene, otvárač na konzervy
špinavý od krvi, slipy s prvým nežným odtlačkom horkého detského semena, červené šnúrky, papieriky
s odkazmi, Radkin hrebeň, tanečné topánky, servítka so škvrnami zaschnutej krvi, pozlátená nevkusná
urna a ešte zopár vecí a fragmentov, z ktorých sa postupne, pomaličky, s citom a nehou, nepokojom
a pokorou, relatívne v pohode vrásnil jeho doterajší tridsaťtriročný život.
Rozhodol sa pre otcove žlčové kamene.
Vchodové dvere boli prichytené hrubou reťazou, tak budovu obišiel. Okolo sa rozprestierali
široké polia a krákajúce vrany a vykopol zadné dvere a ocitol sa na chodbe, vykladanej červenými
tapetami, teraz roztrhanými a zhnitými, otvoril kovové dvere a vošiel do skladu, do nosa mu prenikol
horký zápach skazených potravín uložených vo vysokých regáloch a omáčky a zelenina a chlieb a mäso,
hnijúce kúsky mäsa a rozklad na veciach, prišlo mu zle a zrazu uvidel fľašky vína, pokryté prachom
a červené, to mal vždy radšej, ten rozptyl tepla okolo vnútorností a už chcel odísť, ale spomenul si na
žlčové kamene. Vrátil sa na chodbu, kráčal pomaly po dlážke pokrytej črepinami z rozbitých sklených
tabúľ dverí, ktoré míňal a vkročil do veľkej sály s boxmi pokrytými zelenou kožou, prevrátené stoly,
rozlámané stoličky, prach na barmanskom pulte, biliardovom stole, všade, totálny rozklad a kde sa
všetci podeli?
A vyblednutý štvorec na stene, asi odtlačok obrazu, ktorý tam kedysi visel, možno
expresionistický portrét ženy po pôrode, možno zátišie nočného poľa, možno biely kruh na bielom
pozadí, možno a pod fiktívnym obrazom na špinavej zemi ležiaca detská topánka, červená a rozviazaná.
Vošiel na mužskú toaletu a zápach zarezávajúci sa do očí, vlasov i nechtov, bol však omnoho pokojnejší,
hustý smrad mal na rozdiel od skazených potravín ľudský pôvod a on sa nikdy sám sebe nehnusil
a špinavé biele dlaždice, rozmlátené zrkadlá a najšpinavšia toaletná misa v kraji. Zarastená tvár sa mu
odrážala v črepoch na zemi a otočil vodovodný kohútik, kovová rúrka sa zatriasla a po chvíli z nej začala
73
| Do 26 rokov | Próza
vytekať číra čierna tekutina. Usmial sa. Pozoroval odtekajúcu unavenú vodu, potom ju nabral do
spojených dlaní a umyl si v nej tvár.
Otcove žlčové kamene v priesvitnom sáčku odovzdal toaletnej mise.
Naložil vína do Boba. Zobral jednu fľašku, utrel ju od prachu a palcom zatlačil zátku. Hlboko sa
napil, červená chuť sa mu roztekala v útrobách tela a on ťahal a ťahal, sal a sal akoby sa mu o chvíľu mali
zrásť pery a víno mu tieklo po brade, oči mal vlhké a odhodil prázdnu fľašku, ktorá sa na parkovisku
pred starou reštauráciou rozložila na črepy. Zatočila sa mu hlava. Hlboko sa nadýchol, zapálil
si, rozpažil ruky a rozosmial sa ako kristus.
Cesta ubiehala. Nespal už niekoľko dní, ale zvláštny unavený stav medzi spánkom a bdením, mu
prišiel úplne prirodzený. Svitania boli čoraz kratšie, vrstva oblakov bola plšia a plnšia, aj nekonečné
polia vyzerali ospalo a otupene, zdravú pšenica vystriedali čierne výhonky, vyzerali ako končatiny tvorov
žijúcich pri koreňoch a stromy boli suché a ochabnuté, ovisnuté do seba, mŕtve. A ten zápach, ktorý
spočiatku považoval za spomienku svojho nosa na smradľavý sklad, po čase však zistil, že to páchne
rozkladajúca sa krajina. A vrany stále krákali a vrieskali, lietali ako drobné tiene a z rozpadnutých
dediniek ostali iba kusy, zruinovaný dom bez strechy, o niekoľko desiatok kilometrov studňa, potom
sekera ležiaca na ceste, plot, ktorý obkolesoval nič a drobné veci roztrúsené po krajine, ktoré kedysi
patrili ľuďom, slúžili im a patrili a teraz sa zmenili na artefakty. Fragmenty krajiny po lobotómii.
Prešiel okolo piana na poli. Nevenoval mu žiadnu pozornosť. O niekoľko kilometrov ďalej
zakopal do zeme Radkin hrebeň. Prešiel okolo rozkladajúceho sa kravského tela. Došli mu cigarety,
benzín v galónoch na zadnom sedadle sa míňal, ale vôbec ho to netrápilo. Odovzdával svoje predmety
miestam a zemi, pokojne a zmierene zabúdal, už nepočul štrnganie farebných guličiek v otcovom
vrecku, nepoznal svoju matku, ani jej keramických ľudí, nepoznal starkého dom, ani umelé ovocie,
nepoznal svoje rodné mesto ani básne, nepoznal Radku, s ktorou prežil štyri roky života, nepoznal jej
vôňu medzi vstávaním a prebúdzaním, nepoznal svojich priateľov, ani Bacha, ktorý mu stále dookola
hral v aute, nepoznal hojdačky, staré orechy ani prvý orgazmus, nepokoj pod posteľou a vojačikov,
nepoznal to jemné na pokožke niekoho iného, nepoznal nič, jediné, čo mu ostalo, bola tá gýčová urna
a servítka so zaschnutou krvou.
Zastavil uprostred cesty. Pozoroval neustále prítmie nad krajinou. Pálili ho oči. Pohľad mal
neprítomný, statický. Zobral urnu a otvoril ju. Čierny popol jeho otca mal zvláštnu vôňu. Vylial do
urny posledné zvyšky vína. Prstom zamiešal. Spomenul si na otcove ruky, veľké a teplé, plné priamok a
čiar, mäkké, krásne, dýchajúce a nekonečné more, otec stojí v pozadí v tmavomodrých slipových
plavkách, ostré svetlo mu svieti do očí a drží nafukovačku, ktorú dvíha vietor, on stojí v popredí, má iba
štyri roky a belasé vlasy, na očiach zelené potápačské okuliare a línia slaného horizontu.
Napil sa z urny a vyhodil ju cez okno.
A cesta opäť ubieha. Posledná metastáza krajiny, nekonečné čierne rovné polia, akoby boli
pokryté popolom otcov a všadeprítomné prítmie. A vrany. Rozkopal autorádio. Ten škrekot mu dráždil
spánky a stromy žiadne a že svet je guľatý, hovno guľatý, plochý a tmavý a prudko zabrzdil. Bobove
zodraté kolesá ten nápor takmer nevydržali. Vystúpil. Vytiahol z auta modrú truhlicu a vykročil do
poľa. Kráčal ako nepríčetný, opustený človekom a zastavil. Stál na okraji kruhovej jamy s priemerom asi
dva metre, dno nekonečné. Čierna diera zeme.
Otvoril truhlicu a vybral z nej krvavú servítku. Roztvoril ju. Ležalo v nej päť odrezaných prstov
pravej ruky v prvotnom štádiu rozkladu. Už ani nevedel, prečo to na začiatku svojej cesty urobil,
nevedel, nespomínal si a netrápilo ho to. Odovzdal prsty čiernej diere. Aj modrú truhlicu. Vymočil sa.
Dochádzal mu benzín. Bob bol vyčerpaný, radiaca páka sa zasekávala, volant sa ovládal čoraz
ťažšie, ani on nemal síl, prázdnota vovnútri jeho telo ho požierala, ochabovali mu svaly, údy, slabosť
a bolesť, ale už dávno to nevnímal a nekonečná cesta, monotónna a stále taká istá, prerážajúca meniacu
sa krajinu, ale ona, cesta je stále rovnaká, statická, síce už bez pruhov a čiar, nemenná, oddaná a krásna,
ale vedel, že všetko má svoj koniec. A tešil sa.
74
Próza | Do 26 rokov |
A v tom zazrel v diaľke uprostred cesty tuláka. Bol nahý a pozeral dohora. Mierne ho to
rozhodilo, myslel, že táto časť zeme pohltila všetko živé a trochu sa aj potešil, ani nevedel prečo. Chcel
zatrúbiť, ale uvedomil si, že rozbil klaksón, chcel zastaviť a pozdraviť ho, už tak dlho nikoho
nepozdravil, ani nepočúval, popriať mu šťastnú cestu, síce pochyboval, že tulák vedel, kam ide, chcel ho
aspoň obísť, keď už nič iné, ale sám nevedel, prečo by to robil. Pritlačil chodidlo na pedál plynu a tuláka
prešiel. Čelné sklo obrástla veľká puklina, vyzerala ako popraskaný kvet zo skla, medzi vôňou ktorého sa
plazili línie tulákovej krvi.
Pustil by stierače, keby nejaké mal a pokračoval v ceste.
Škála svetla sa zúžila iba na prítmie. Dokonca ani svitanie nebolo svetelne odlíšené od zvyšku
dňa, respektíve, ak by vedel rozlišovať dni, čo samozrejme nevedel. A vrany, mal pocit, že ich je stále
viac, davy, davy, davy čiernych tiel, ktoré zraňovali podnebie a vrieskali, akoby im amputovali krídla
a Bob zafučal, bol to taký povzdych dutosti, ktorou sa naplnila benzínová nádrž a význam bol jasný,
o chvíľu umriem a nepohnem sa. Nevenoval tomu pozornosť, páčil sa mu pohľad na ubiehajúcu cestu
cez kvet na čelnom skle, chcel ho odtrhnúť a dať niekomu, ani nevedel komu. Avšak Bobovu správu
o míňajúcom sa benzíne akceptoval, len uvažoval nad najvhodnejším riešením. A strhol volant prudko
doľava, kolesá zakričali ako pri kastrácii, telo auta sa stočilo a urobilo niekoľko kotrmelcov a po
chvíľkovom šúchaní na tvrdom asfalte zostalo ležať pretočené na ľavom boku. Kolesá sa pomaly dotočili,
škripot plechu ustal, črepy si políhali, ku tulákovej krvi pribudla ďalšia a Bobov plač prešiel do mlčania.
Iba vrany vrieskali.
Pomaly vyliezol z auta. Ťažko vstal a oprel sa o umierajúceho Boba. Svetlá pomaly vyhasínali,
zatváral oči a lúčil sa. Ale on to nevnímal, ani trhanú bolesť svojho tela, bol si vedomí toho, že má
zlomené rebrá, z vlasov mu padali črepy skla a horká krv pomaly kĺzala po pulzujúcich spánkoch.
Pohladil Bobovu kapotu. Zhasol.
Pokračoval pešo. Kráčal po strede cesty a cítil vyblednuté biele pásy, namaľované ľuďmi, ktorí
tu kedysi žili. Kedysi . A nekonečné čierne polia a vrany. Nič iné nezostalo, mŕtva zem mŕtvej krajiny
mŕtvych ľudí, jemu to však neprekážalo, kráčalo sa mu ťažko, bolesť ho pichala do kože, ale on vedel
svoje.
Zišiel z asfaltovej cesty a pokračoval po čiernej zemi. Krajina nikoho. Krajina prítmia a možno
svitá, ale to nikdy nezistí, vrstevnaté línie mrakov mu v tom bránia, nevadí, krok sem, zvírený popol,
krok tam, zvírený popol, monotónnosť a cesta, či už asfaltová alebo posypaná prachom, ktorý ostal po
otcoch, kráčať treba, aj keď na mieste.
A potom kdesi v diaľke uvidel koniec.
Nemusel pridávať, všetko bolo na svojom mieste, cesta nemá nič iné, iba čas a ten mu dávala,
mal ho koľko chcel, koľko vládal uniesť, mohol ho zjesť i vypiť, pomilovať, ale nechcel svoju cestu
nechať zbytočne čakať. Malé gesto, bontón piča, bontón pútnikov. A nepotreboval vedieť nič,
nepotreboval spomínať, staré fotky z Talianska, keramickí ľudia, dom, orech a tiene v záhrade, Radka
a vojačikovia, rána a svitania, nič z toho nepoznal, nič z toho nemal a smial sa ako dieťa.
A zastal. Vedel, že už nikde nemusí chodiť. Zem pred ním sa dvíhala až k nebu. Zvislé čierne
pole. A ďalšie, ktoré sa naň kolmo napájalo. Roh zeme.
Ľahol si na čiernu pôdu. A pozoroval prírodný úkaz nad svojou hlavou. A vôbec ho netrápil
chlad na veciach, prítmie, nekonečné polia bez gravitácie či svitanie, ktoré nikdy neuvidí. Cítil kvety
medzi svojimi vnútornosťami. Telo sa mu pomaly rozlievalo, mäkol. Nespoznával svoju pokožku a krv
už pokojne uschla. Cítil priestor po amputácii na pravej ruke a mraky, nekonečné mraky a vrany, stovky
a tisícky, lietajú a nevrieskajú, akoby sa lúčili s človekom. A prsty strčil do otvorov zeme. Usmial sa. A
znehybnel.
Cítil, že koniec je na ceste.
75
| Do 26 rokov | Próza
NIKOLA BRIŠOVÁ
BRI ŠOVÁ (1990)
ZA DVERAMI
„Skocil som s chlapmi na pivo. Pridem vecer. Cakam teplu veceru.“
Na podobné SMSky si už zvykla. Boli súčasťou každého večera. Škoda kreditu. Pochodovala po
byte a kontrolovala, či je všetko v poriadku. Koberec bol povysávaný, nábytok vyleštený. Záclony voňali
po vypraní, v trúbe čakalo pečené kura, na sporáku varené zemiaky. Topánky úhľadne uložené, žiadne
rozhádzané časopisy na nočnom stolíku. Postavila sa pred zrkadlom a nadvihla tričko. Pod čiernou
podprsenkou svietil zeleno-fialový fľak. Rukou prešla po modrine spred dvoch dní. Aspoň bola pri rebre
a nemusela ju maskovať korektorom. Kŕčovito držala telefón a bojovala s neskutočnou chuťou rozbiť ho
o plávajúcu podlahu. Tak strašne to nenávidela. Nenávidela jeho silu a hrubosť, svoju slabosť a strach.
Spustila tričko, zhlboka sa nadýchla a sykla od bolesti. Prešla do obývačky, posadila sa do kresla
v severnom rohu, opatrne pokrčila nohy a s bradou na kolenách čakala na svojho opitého priateľa.
Prebudilo ju štrngotanie kľúčov. Expresnou rýchlosťou vstala a mierila k dverám. Ivan už bol vo
vnútri, vyzúval si pravú tenisku a ona sa pokorne skláňala, aby obe uložila do pedantného zástupu.
„Ahoj zlato.“ povedal potichu a pobozkal ju. Zamračila sa. Z jeho dychu cítila pivo a zopár panákov,
ktoré nedokázala identifikovať. Okrem toho tuhý cigaretový tabak. Vošiel do kúpeľne, pustil kohútik
s vodou. Ona zatiaľ vešala jeho bundu. Tretí háčik sprava. Už desať mesiacov. Rýchlym krokom
zamierila do kuchyne. Ivan si sadol za stôl a nervózne bubnoval prstami.
„Už ti ohrievam jedlo.“ Rukami lietala medzi skrinkami, príborom, pokrievkami a vidličkami.
„Aký si mal deň?“ spýtala sa naivne. Chcela, aby mal chuť s ňou komunikovať. Aspoň raz.
„Nepýtaj sa ma na také kraviny! V robote ma dostatočne rozčúlili, tak si radšej dávaj pozor.“
Zjedol večeru a bez žmurkania sledoval, ako upratuje riad. Vstal, prešiel okolo nej a majetnícky
ju zdrapol za boky. Vyľakala sa, tanier jej takmer vyletel z ruky.
„Dúfam, že je všetko tak, ako má byť.“ pošeptal jej do ucha a tlačil sa na ňu. Chcela sa otočiť,
rozbiť mu ten tanier o hlavu a utiecť preč, no nemala voči nemu žiadnu šancu. S utláčanou nenávisťou
odložila špongiu, otočila sa a jemne ho mokrou rukou pohladila po tvári.
„To vieš, že áno. Veď ma poznáš.“ Keď sa k nemu otočila čelom, pritlačil sa ešte silnejšie.
„Práveže ťa poznám.“ Na chrbát ju bolestivo tlačila hrana pracovnej dosky. Pravou rukou jej
zdrapol nohu a zakliesnil ju o svoj bok. Chcela uniknúť a už nikdy nepomyslieť na jeho bozky a dotyky.
Do úst jej strčil jazyk a strácal posledné zvyšky citu a jemnosti voči jej telu. Keď zacítila, že sa schyľuje
k sexu, oprela sa rukami o jeho hruď a zakvílila: „Dnes nie, zlato...Dostala som to.“
Prekvapene na ňu pozrel. Dovolila mu prečítať z očí len to, čo jej vyhovovalo. Nechce sa
milovať. Nič o tom, že klame a menštruácia má prísť až o dva týždne. Nervózne odfukoval, uvoľnil
zovretie. Krv sa vracala do jej stehna. Otočil sa, vybral s chladničky pivo a zamieril do obývačky. Ona
pedantne uložila utierku, zhasla svetlo a nasledovala ho. Poslušná sučka. Kuchyňa bola opäť ako
nedotknutá.
Keď vošla do miestnosti, sedel uvelebený na gauči. Bez slova mu podala otvárač, on ho bez slova
prijal.
„Zajtra ideme k Jurajovi. O šiestej. Buď pripravená!“ Nebolo to oznámenie a už vôbec nie
otázka. Len rozkaz. Mysľou jej prebehla predstava ich dvoch kráčajúcich po ulici. Držal ju za ruku, lepil
sa na ňu a ignoroval, keď chcela byť sama. Bolo jej zle z toho, ako sa má neustále tváriť, že je všetko
v najlepšom poriadku. Tvrdiť vlastnej matke, že spadla na schodoch.
Odmietať stretnutia s bývalými spolužiakmi, pretože už raz ruku zlomenú mala. Spomenula si
na sadru. Zuzana ju pomaľovala srdiečkami, husľovými kľúčmi, notami a smajlíkmi, pretože nič iné
nakresliť nevedela.
„Nie. Ja nemôžem.“ povedala, no ani na neho nepozrela.
76
Próza | Do 26 rokov |
„Čo?“
„Zajtra nemôžem ísť k Jurajovi. Už,“ prehltla slinu a zakrývala trasúce sa ruky, „niečo mám.“
Ivan sa ironicky zasmial. Iste, už tu boli nejaké protesty a odpory, ale vždy vyhral. S dvomi alebo
tromi fackami. Bol síce unavený, podráždený a nemal chuť zaoberať sa jej výstrelkami, no príležitosť
zahrať sa s ňou nemohol zahodiť. Vidieť oddanosť v zelených očiach.
„Dobre. Tak mi teda povedz, čo takého dôležitého máš na práci.“ Ruky stiahol do pästí. Jej bolo
jasné, že vďaka tým prstom schúleným do útoku bude nakoniec ľutovať každé svoje slovo.
„Už som sa dohodla s jednou kamarátkou.“
„Nevolá sa, náhodou, Peter?“
„Nezačínaj zase.“ pošeptala a letmo sa dotkla stehna, ktoré si najlepšie pamätalo jeho žiarlivosť.
„Ja? To TY si s ním spala!“
„Nespala.“
„Drž hubu! Si obyčajná kurva!“ prudko sa postavil a zahnal sa. Stihla cúvnuť. Bola neozbrojená.
Menšia ako on. Nemala šancu. No dnes večer mala nesmiernu chuť papuľovať a vykričať mu všetko, čo
za posledných desať mesiacov a štyri dni ututlávala pocitom, že ho miluje.
Ivan sa posadil späť do pravej časti pohovky, ona tam len stála, oči jej slzili nenávisťou, prsty na
nohách sa krútili od zlosti. Konverzácia skončila. Vyložil si nohy, zapol televízor a ignoroval jej
prítomnosť. Zamierila do postele. Nechcela zavadzať.
„Idem spať.“ povedala jasne. Jej hlas sa miešal s hlučným dabingom akčného hrdinu a strieľaním
z poloautomatického revolvera. Urobila dva kroky.
„Vráť sa!“ zvolal za ňou Ivan, stále zahľadený na obrazovku.
„A sadni si.“ Opatrne sa položila na opačnú stranu gauča a cítila, že niečo nie je a ani nebude
v poriadku.
„Rozhliadni sa okolo.“ pošeptal.
Oči stále upieral na strieľajúceho Sylvestera Stallona. Ona sa začala triasť ako králik a starostlivo
sledovala každý milimeter priestoru. Nič nevidela. Nič, čo by ho mohlo naštvať. Rozčúliť do
nepríčetnosti. V hlave jej rezonovala jeho posledná veta. Vedela, že má príčinu a že zajtra bude zakrývať
make-upom dôsledky. Tisíckrát sa modlila k bohu.
Chlap, do ktorého sa kedysi zamilovala až tak, že bola ochotná umývať vaňu zubnou kefkou
a vysávať koberec dvakrát denne, neodpovedal. Nohy položil na zem, fľašu na stôl, diaľkový ovládač na
operadlo pohovky.
„Pozor! Vybuchne to! Máme 15 sekúnd!“ hučala televízia.
Toho večera sa po druhýkrát zahnal. A trafil. Modlitby nepomohli. Zletela z gauča, narazila
o roh konferenčného stolíka. Oko prudko pálilo, líce naberalo červenú farbu. Postavil sa, zdrapol ju za
ruky a hodil o stenu. Dopadla na červený koberec, schúlená ako dieťa mrznúce v Rusku. Približoval sa.
Sledoval ju z výšky meter osemdesiatštyri. Popravil si drevenú papuču, aby presne sadla na pravú nohu
štyridsať šesť. Posunul ju mierne dozadu a za zvuku vybuchujúcej bomby amerického thrilleru kopol
svoju priateľku do brucha. Zhíkla, zakvílila, zapišťala, smrkla a lapala po dychu.
„Koľkokrát ti musím vravieť, že nemáš pokladať poháre na sklenený stôl bez podložky?“
Odpoveď zostala visieť vo vzduchu. Keby zaznela, mala by o tri modriny viac a hrnček by letel
cez polovicu miestnosti. Keď sa konečne spamätala, Ivan spal a bytom sa ozývalo chrápanie. Na stole bol
orosený kruh z pohára s multivitamínovým džúsom. Potichu vstala a s telom dobitého pouličného psa
odkrivkala do kúpeľne. Ľavé zápästie držala pod prúdom studenej vody, pravé oko opúchalo, na ľavom
líci bola otlačená mužská ruka.
Začala potichu vzlykať intenzitou, ktorú mala dokonale nacvičenú. Končila tam, kde by sa Ivan
mohol zobudiť.
77
| Do 26 rokov | Próza
P OVEDAŤ PRAVDU?
Pobozkal si ma na líce a ja som ti odpovedala na tie hlúpe otázky o Martine.
-Obľúbená farba?
-Modrá.
-Obľúbené jedlo?
-Cestoviny.
-Zviera?
-Mačka. A pes.
-Krajina?
-Grécko.
-Deň?
-Každý, v ktorom jej pred nosom neujde električka.
-A čo opustený ostrov...?
Vzala by si teba, aby sa mala s kým milovať, mňa, aby mala s kým plakať, ak ju párkrát opustíš.
Ale nebolo by to naozaj, pretože len my traja by sme tam tvorili „civilizáciu“, takže by si sa k nám po
pár
dňoch vrátil a prosil o odpustenie a kúsok manga. Mango by tam rástlo. Bolo by sladké, a tak
by Maťa vzala asi aj zubné kefky. Vzala by rádio a nevybíjateľné baterky, keby také existovali. Ja by som
volila gitaru, pretože keď ide o opustený ostrov, sotva tam niečo naladí. Ale o mňa tu nejde.
Piatou vecou by boli žiletka, dezodorant a opaľovací krém. Viem, že sú to tri veci, ale Maťa
tvrdí, že tvoria užitočný celok. Asi preto ju máš tak rád. Má odpoveď na všetko.
Na ľuďoch nenávidí intrigy a klamstvá. A pesimizmus, afekt, preháňanie a scény, ktoré sú
schopní vytvoriť kvôli zamračenej predavačke v Tescu.
Vieš vôbec, že sa poznáte len vďaka mne? Niežeby to bola nejaká poľahčujúca okolnosť, ale aj
tak.
Martina zruinuje všetko, čo chcem. Zhrabne to pre seba a čaká, že sa budem radovať z jej
šťastia. Zas, znova, opäť. Ale mňa to už unavuje! Unavuje ma byť jej priateľkou, pretože to znamená
mlčať, usmievať sa a po večeroch plakať nad vínom. Unavuje ma sledovať vaše prepletené prsty a moje
ruky vo vreckách. Unavuje ma to, že ťa ľúbim a opäť je to len moja chyba.
Spomínaš si, ako som vás dvoch zoznámila? Maťa sa len pousmiala a v ten večer si dodržiavala
mimoriadny odstup. Vedela, že sa mi páčiš. Vedela, že som sa zaľúbila. Vedela, že do teba. Chcela ťa
vidieť. Zazrieť moju tajnú lásku, muža, o ktorom som snívala, básnila a rozprávala, kedykoľvek som
našla vhodnú chvíľu.
Vravela mi , že sa ku mne nehodíš, že si pri mne predstavuje úplne niekoho iného. Kašľala som
na to. Ja som chcela byť tou, čo ťa objíme, každé ráno pobozká a nasťahuje sa ti do bytu. Chcela som ti
variť krupičnú kašu, prišívať gombíky a potajomky ovoniavať tvoje košele. Bolo mi jedno, že si blondiak
a mne sa vždy páčili tmavovlasí. Bolo mi jedno, že keď som si dala osem centimetrový podpätok, musel
si sa postaviť na špičky, aby si mi mohol niečo pošeptať do ucha.
Odkiaľ som mala vedieť, že Martina vydoluje z môjho telefónu tvoje číslo a ešte v ten večer ti
napíše? Odkiaľ som mala vedieť, že ty jej na ten lep skočíš?
Odkiaľ som mala vedieť, že jej bude jedno, ako sa cítim?
Odkiaľ som to, dopekla, mala vedieť?
Ľúbim ťa. Ľúbim ťa. Ľúbim ťa. Ľúbim ťa. Ľúbim ťa. Ľ Ú B I M Ť A!!!
Každým jej bozkom ťa ľúbim viac. Každým jej slovom o tebe jej chcem viac a viac hodiť do tváre
vankúš, kričať po nej, zhodiť zo stola všetky knihy a roztrhnúť náhrdelník, čo som od nej dostala.
78
Próza | Do 26 rokov |
Najlepšie priateľky. Na život a na smrť. Hlavne na smrť. Kradne mi život, kradne mi teba. Do
čerta aj s takými priateľmi, do čerta s tým, že ju miluješ!
Asi by som jej mala povedať to, čo o tebe nikto nevie. To, čo si mi povedal vtedy, na
Vianočnom večierku, pamätáš sa?
-----------------------------------„Som HIV pozitívny.“
A opovažuješ sa kradnúť mi priateľku, ktorá som mnou mala zostať donekonečna?
Mám chuť vybrať si srdce a zničiť dušu, pretože obe boli schopné zblázniť sa do teba a zblázniť sa
úplne.
----------------------------------Dnes išla opäť za tebou. A ja som zase zostala v tom prekliatom byte plnom jej vecí. Čokoládové
tyčinky, šminky rozbabrané aplikátorom, bylinkové čaje. Harmančekové vreckovky, Jackie Collins
a farebné náušnice.
Počkám, kým mi zavolá. Hodinu bude plakať a opakovať, ako ťa nenávidí.
Možno o mesiac, keď zistí, že je tehotná.
Možno tento december, keď náhodou zomrieš na sprostú chrípku.
Možno zajtra ráno, keď pribehne rozmazaná a uplakaná, pretože jej ukážeš testy
a poloprázdnu krabičku IMODu.
Ale čo ak to takto nechcem? Mala by som vraziť k tebe, odtrhnúť vás od seba v tom najlepšom,
len aby som ju ochránila a postaviť ti pacienta s laryngitídou do stredu obývačky. Kľúčom od tvojho
bytu, tým, ktorým mi Martina posledné štyri dni neustále štrngotala pri ušiach a smiala sa pri tom ako
keby prišla o zvyšok zdravého rozumu, by sme ti poškriabali celú ľavú stranu červeného športiaku.
Presvedčil si ju na nechránený sex. Zdvíha sa mi žalúdok, pretože ja som mala byť tou, ktorej si
mal balamutiť hlavu „lízaním zmrzliny cez sklo“.
Čušala som. Nepovedala som, že máš silnú alergiu na vlašské orechy a kokos. Neprezradila som,
ako si si to rozdal s tou černoškou na Kube. So slzami v očiach som prehltla to, že po svete behá Noemi
a jedného dňa ťa bude chcieť zavolať ocko, daddy, papai alebo podlý potkan.
Zovrela som roh vankúša a potriasla hlavou, keď sa ma Martina pýtala, či o tebe neviem niečo
viac...
ZDENKO FAJČÁK (1986)
P APIEROVÉ VYSIELAČKY
„Trvalo mu roky kým sa vymanil spod vplyvu tej knihy.“
Oscar Wilde, Obraz Doriana Graya
Knižnicu navštevoval Tomáš častejšie než kníhkupectvá. Bola to malá budova s hnedou fasádou
a trhlinou nad vstupným štítom. Klasická ukážka maximálne účelovej, ničím výnimočnej
starorežimovej architektúry, takej typickej pre okresné mestá, sa priazni domáceho obyvateľstva veľmi
netešila. Väčšinou ju navštevovali školopovinné deti, ktoré nemali doma internet; študenti márne
zháňajúci skriptá rezervované na dvadsaťpäť rokov dopredu; paničky so stratenými happyendovými
snami, hrabúce sa v nakopenom šťastí ženských románov; šporovliví dôchodcovia s rozloženými
novinami pred sebou.
Mohol si v nej vybrať z nespočetného množstva omacaných, roztrhaných, popodčiarkovaných
kníh. Takmer celkom zadarmo. Stálo ho to len ročný poplatok a päťdesiat centov za modré šušťavé
návleky z automatu pri vstupných dverách.
79
| Do 26 rokov | Próza
Rád si dlho vyberal. Vždy aspoň štyri knihy. Prózu. Poézia pre neho predstavovala latinčinu. Bol
to mŕtvy jazyk.
Končekmi svojich chudých prstov prechádzal po chrbtoch vystavených kníh. Niektoré z nich sa
leskli, zväčšeným písmom vykrikovali do zaprášeného ticha meno svojho otca alebo babice, ktorá ich
priviedla na tento trojrozmerný svet. Iné sa mu zdali vystrašené, vyblednuté ako papier, čo v sebe
ukrývali. Zopár exemplárov bolo súcich na vyradenie, zopár by povyhadzoval aj sám Tomáš. Čudoval
sa, ako vôbec vyšli na spaľujúce slnečné svetlo bez toho, aby sa nevznietili od cisárovej novej hanby.
Usporiadané v úzkych regáloch, naukladané abecedne natesno vedľa seba, pripomínali zašlú slávu
alexandrijskej učenosti, kláštorných skriptórií a guttenbergovských tlačiarní.
D. D ako Dafoe, Dante, Dellilo, Dickens, Dostojevskij, Dušek. Zastavil sa pri piatom autorovi.
Neobľuboval jeho siahodlhé eposy o vine, morálke a vykúpení. Miloval jeho krátke poviedky a novely.
Krokodíl. Nežná. Zlý žart. Netočka Nezvanovová.
A Biele noci.
Útla modrá knižka s pozlátenými písmenami na obálke, skrývajúca v sebe netušené
čaro Pandorinej skrinky. Po jej prečítaní zvýraznil žltou fixkou vetu na prvej strane:
Náhle ma napadlo, že som osamelý, všetci ma opúšťajú a všetci sa ma zriekajú.
Tomáš podčiarkol slová niekoho iného. Svoje pocity vyjadril rovným fosforeskujúcim ťahom.
Dokázal sa zdôveriť len vytlačeným zhlukom slabík. Vtedy, v tej chvíli, keď do bielych nocí čmáral
polárnu žiaru zvýrazňovača; vtedy, v tej chvíli, keď si sám určil diagnózu a výhražne ju podškrtol,
pomyslel v tom okamihu nato, že si ju raz ktosi prejde očami?
Zmocnila sa ho zvláštna predstava.
Prsty zakliesnil pomedzi odložených, invalidných priateľov človeka. Pomaly vybral knihu
z regálu. Na tvári sa mu zjavil úsmev prezrádzajúci príjemnú spomienku. Otvoril ju na prvej strane.
Odkaz bol tam. Nepovšimnuté zvolanie uprostred mĺkvych riadkov.
Náhle ho napadlo, že je ešte osamelejší, všetci ho opustili a všetci sa ho zriekli.
Listoval hnedastými stránkami. Širokými nozdrami vdychoval uzamknutú vôňu starého papiera,
ktorú sa mu podarilo vypustiť. Bola hrejivá, pôvabne omamná, trochu sladkavá, s jemným nádychom
celulózneho rozkladu. Prechádzal stránkami, hľadajúc aspoň prihlúply komentár znudeného
stredoškoláka, čo sa morduje s čitateľským denníkom. Nechcel veriť tomu, že o knihu okrem neho nik
nezakopol.
Ľahostajne trepotal zostávajúcimi stranami. V poslednom bleskovom mihotaní zazrel oranžovú
plochu, ohraničujúcu pole kvitnúce čiernymi kaligrafickými popínavými rastlinkami:
„Čože, čože?“ vravela ona. Prestala plakať, uprene sa na mňa dívala a v jej udivených očiach žiarila
neobyčajná zvedavosť. „Čo sa s vami deje?“
Zrak mu po texte prebehol najmenej desaťkrát. Snažil sa ho vnímať čo najpozornejšie, no text
postupne strácal jasné kontúry. Zahmlieval sa. Akoby sa nad ním vytvoril opar, cez ktorý žiara jeho
okuliarov nedokázala preniknúť a rozlúštiť značky schované v čiernobielych cestičkách.
„Takže predsa niekto?“
Na um mu prichádzali predstavy o tom, ako môže dotyčná (samozrejme že je to ona!) vyzerať.
Márne pátrajúc po ďalších oranžových poliach, túžobne fantazíroval o všakovakých typoch dievčat.
Všetky mali podľa neho spoločné tieto vlastnosti a črty:
1. inteligenciu
2. vlasy farby mastnej sadze
3. peknú nenalíčenú tvár
80
Próza | Do 26 rokov |
4. vysokánske pokuty za omeškané navrátenie kníh
5. slabosť k európskej literatúre 19. storočia
6. babičku, čo svoju vnučku púšťa iba do knižnice, pretože po celý jej život je k nej pripútaná
špendlíkom.
S rozrušením ju položil späť na policu. Zapadla na milimeter presne. Narušený rad kníh
pokračoval vo svojom beznádejnom pokuse o dominový efekt.
Tomáš šušťavo kráčal po chodbičkách medzi panelmi. Snažil sa nájsť čosi vhodné na zaspávanie,
no nemohol sa sústrediť. Jeho myseľ sa neustále zaoberala tým, na čo natrafil. To sa mu ešte nestalo. Tá
nová autorka ho začala čítať.
Pár minút sa ťažkopádne motal okolo beletrie, odskočiac si aj k „Národopisu“ a historickým
determinizmom zabudnutému oddeleniu marxizmu-leninizmu. Obracajúc v rukách v hrobe
obracajúceho sa Engelsa, nedokázal potlačiť myšlienku na priečinok s červenou literou D. Vzrušovala ho
tým spôsobom, akým samotára môže vzrušiť pomyslenie na romantickú lásku. Nádherným a
nevýslovne hlúpym.
Doma nikto nebol. Mama v práci, otec v urnovom háji. Tmavohnedú bundu s odstávajúcim
golierom zavesil na vešiakovú stenu. Zohol sa, aby si vyzul topánky. Pri pohľade na nich sa zarazil. Tak
preto tie úškľabky a chichoty ľudí v trolejbuse! S Dostojevskim pod pazuchou sa z knižnice náhlil príliš
rýchlo. Mizerné návleky!
Zalial si čaj. Pomaranč – škorica. Sadol si za kuchynský stôl pri pomaly tmavnúcom
podvečernom okne. Miešajúc lyžičkou pariacu sa vylúhovanú vodu, zadŕhal sa Bielymi nocami. Boli
horúce a on ich hltal rýchlejšie než hladné dieťa krupicovú kašu. Popálil si na nich jazyk. Strany akoby
boli napustené zákerným jedom. Popŕhlil si ruky. Dychtivé oči nestíhali. Unavili sa.
Zdvihol ich od knihy.
Vonku sa pouličné svetlá znovu prekárali s nočnou tmou o to, kto vydrží piť až do rána. Zapol
kanvicu a pripravil si druhé vrecúško. Bola to jedna z tých rýchlovarných kanvíc, ktoré sa po desiatej
minúte len dostávajú do zahrievacieho kola. Počkal si. Pauza mu prišla vhod. Vzal si z tašky zvýrazňovač
a pokračoval v miešaní pariacej sa vylúhovanej vody.
Takýchto páuz si spravil ešte niekoľko. Keď sa naposledy odlepil od knihy, škatuľka čaju bola
prázdna. Súťaž o najväčšieho pijana vyhrali pouličné svetlá. Tma odpadla ako prvá.
Spadla naňho únava. Mama sa z nočnej vráti o pohár hodín. Pohár umyje, zvýrazňovač odloží,
knihu zavrie.
Jedna strana vonia za vyliatymi kvapkami pomaranča so škoricou. Vlastne, voňajú tak iba tieto
vety:
Pretože sa mi v týchto chvíľach začína zdať, že nie som schopný začať naozajstný život, pretože sa mi
zdalo, že som stratil celý zmysel pre skutočnosť; pretože po mojich fantastických nociach na mňa prichádzajú
chvíle vytriezvenia, ktoré sú strašné! Medzitým počujem, ako okolo mňa víri ľudský dav vo víchre života;
počujem, vidím, ako žijú ľudia - život pre nich nie je zakliaty, ich život sa nerozplynie ako sen, ako vidina...
V knižnici bolo neobvykle veľa ľudí. Infračervená snímačka pípajúco prechádzala po čiarových
kódoch vrátených a požičaných knižných jednotiek, zatiaľ čo sa čakajúci pohrávali so svojimi
zalamovanými čitateľskými preukazmi. Podvedome si ich strkali do úst alebo si nimi opatrne rezali
blany medzi prstami. Rad sa nehorázne vliekol. Akási postaršia pani vo flanelovom plášti sa
s knihovníčkou hádala o päťdesiat eur. Mala ich uhradiť za neskoré vrátenie metodickej príručky „Šetrite
s rozumom.“
Keď snímačka prešla po čísliciach vyhradených pre Dostojevského, Tomáš sa málinko zachvel.
Vôbec si neuvedomoval, že jeho očakávania môžu byť prehnané. Čo ak si z neho niekto nechutne
81
| Do 26 rokov | Próza
vystrelil? Alebo to bola neuveriteľná zhoda náhod? Nebolo by to prvý raz, čo by táto osudová mrcha
takto obalamutila nejakého zblúdilého rojka.
Tomáš dúfal v čo najskoršiu odpoveď. Bola by pre neho požehnaním. Vytrhla by ho z tej
otrepanej, ošarpanej samoty a prinútila k nadviazaniu novej známosti.
„Podarí sa to!“ – prízvukoval si, vchádzajúc do popoludňajšej ulice plnej rozjasneného,
prívetivého slnka.
Nasledujúci deň šiel skontrolovať situáciu. Nikto nikde nič. Uvedomil si, že prišiel príliš skoro.
Musí jej dať viac času. Ktovie, aký starý bol jej odkaz. Jeho mal približne poldruha roka. To je poriadne
dlhá doba. Zhrozil sa nad možnosťou, že ďalšia komunikácia medzi nimi nastane až neskôr. Ak teda
vôbec nastane.
Bol si vedomý aj tejto alternatívy, no kedykoľvek si ju pripustil, odháňal ju od seba urputnejšie
než zvon plašiaci búrkové blesky. Znamenalo by to pre neho katastrofu, oproti ktorej by aj hrozivá
ropná škvrna v Mexickom zálive vyzerala ako obyčajná machuľa v školáčkinom zošite predmetu
„Pravopis“.
Rozhodol sa pre odklad svojich knižničných návštev. Keby tam chodil často a stále by nič
nenachádzal, sklamanie by bolo každodenné. Navyše by sa na neho knihovníčky pozerali podozrievavo.
Odkedy ho pristihli ako pľuje na Henryho Millera, pevne stískajúc otvorený výtlačok Obratníka Raka
medzi roztrasenými kolenami, hľadeli na neho s ustavičným podozrením. Sám doteraz nevie, prečo to
urobil. Proste mu preplo. Už sa mu to nikdy viac neprihodilo, no pracovníčky si naňho dávali dobrý
pozor.
Po dvoch nekonečných týždňoch sa pod ich drobnohľadom radostne triasol pri D – regáli.
S úľavou sa díval na vyznačený odsek. Vydýchol si. Čakať sa oplatilo.
Nemám taktiež nikoho, s kým by som sa mohla porozprávať, koho by som požiadala o radu. Na ulici
samozrejme nemôžeme hľadať radcu, ale vy ste výnimka. Poznám vás, ako by sme boli už dvadsať rokov
priatelia. Že ma nesklamete?
Uvedomil si jednu vec. Dopisovateľka má s najväčšou pravdepodobnosťou rovnaké problémy
ako on. Ináč by mu neodpovedala. Postupne by možno zabudla aj na svoj a Tomášov odkaz. Zhltnúc
kilá a kilá nových kníh, stali by sa Biele noci len jej ďalšou päťminútovou konverzačnou témou
v literárnej kaviarni.
Takto sa stali ich komunikačným prostriedkom. Vzhľadom na dobu, ktorá ich technologicky
pohlcovala a s internetovou chuťou prežúvala, dosť neobvyklým. Ojedinelým. Čarovným.
Vymierajúcim.
Rozrušený Tomáš sa opäť pozabudol. Tentoraz to neboli návleky, ale kontrolná signalizácia,
namontovaná kvôli prípadným krádežiam. Vypĺňala priestor medzi stenou a ozrutným lesklým
stolíkom, za ktorým kysli moletné pracovníčky knižnice. Nebolo možné obísť ju. Knihy na výpožičku sa
podávali zboku. Naozaj to tam mali premyslené do detailov.
Keď vstúpil do priestoru dvoch protiľahlých kovových tyčí, nainštalované senzory spustili
nepríjemný kravál.
Na krátky moment zmeravel. Každý v knižnici na neho upriamil zrak. Prebodávali ho ohúrené
a vyčítavé pohľady. Neznášal, keď sa naňho dívali viacerí ľudia naraz. Na situácii nezáležalo. Bol
hanblivý a ustráchaný. Dve vlastnosti, ktoré sa vám istotne zídu, ak sa túžite stať skvelým rečníkom
burcujúcim masy.
Táto chvíľa bola pre neho obzvlášť trápna. Veď neurobil predsa nič zlé! Akurát sa iba trochu
pozabudol. Tú knihu nehodlal ukradnúť! Hneď zajtra by ju doniesol späť! Prečo na neho tak všetci
civejú?
82
Próza | Do 26 rokov |
Cítil sa, akoby ho letiskoví colníci prichytili s pašovaným kokaínom v zadku a
bieloruskou protitankovou päsťou v konečníku.
Vrátil sa. Vyjachtal čosi na ospravedlnenie a položil knihu na stôl. Zboku. Prešiel znovu cez
kontrolné stanovište. Kokaín a protitanková päsť sa vyparili. Vybavil ešte zopár úradných záležitostí
a vydal sa na let do Petrohradu. Nemohol sa dočkať chvíle, kedy bude s Nastenkou sám a do
somárskeho uška jej nežne zašepce:
Vy ste...možno sa mi to zdalo...Odpusťte, že vám to pripomínam: zdalo sa mi, že ste plakali, a ja... ja
som to nemohol počúvať. Srdce sa mi zovrelo... Ó, bože môj! No uznajte vy sama – nemal som nad vami
zažialiť? Je to hriech, že som k vám pocítil priateľský súcit?
Odpoveď prišla o štrnásť úmorných dní:
Nakoniec som došla k tomu, že musíme začať pekne od začiatku, pretože som si uvedomila, že vás ešte
vôbec nepoznám, že som sa chovala ako dieťa, a z toho mi samozrejme vyplynulo, že všetko zavinilo moje
dobré srdce, to jest, nakoniec som sa pochválila, ako to už býva, keď uvažujeme sami o sebe. Aby som teda tú
chybu napravila, rozhodla som sa, že sa na vás musím dopodrobna vypýtať. Ale pretože sa nemám na koho
obrátiť, vy sám mi musíte všetko rozpovedať. Tak, čo ste za človeka? Rýchlo - spustite, rozprávajte svoj príbeh.
Snažil sa nájsť čo najvhodnejšiu pasáž. Najprv hľadal systematicky, nevynechajúc ani jednu
potencionálnu repliku. Žiadna z nich sa mu však nehodila do toho, čo chcel skutočne vyjadriť.
Napokon už len bezcieľne listoval stranami. Náhodne si vyberal dialógy, po ktorých ledva preskakoval
očami.
- Samá voda. – povzdychol si.
O sebe jej už nehodlal nič prezradiť. Vďaka samote sa spoznal výborne. Nebolo to príliš šťastné
poznanie, ale už si na seba zvykol.
O nej vedel iba to, že je smutná a osamelá.
„Asi zmýšľa rovnako ako ja.“ - napadlo mu. „Vysvetľovalo by to jej poslednú správu. Ani ona
nemieni ďalej rozprávať len o sebe. Zaujíma ju ten druhý. Musí sa mať taktiež dosť.“
Pomaly mu to dochádzalo. Ich konverzácia sa ani poriadne nerozbehla a už jej hrozilo
zaseknutie. Ako v nepodarenej divadelnej hre so starými kulisami a hercami, čo sa zabudli vcítiť do
svojej postavy.
Aby sa ich príbeh mohol vyvíjať ďalej, potreboval čo najskôr zápletku.
Ak sa chceli dozvedieť o tom druhom niečo viac, vyžadovalo si to aspoň tridsať Dostojevských.
Alebo by stačilo ponúknuť jej...?
Skrýval sa za regály. Knihovníčky si jeho predstierané potulovanie hneď všimli.
Nespúšťali z neho oči. Opakovaný škandál s Henrym Millerom by sotva uniesli.
Od Tomášovho posledného odkazu prešli štyri dni a Biele noci si ešte nikto nevypožičal. Chodil
sem špehovať vždy po škole. Zazeral aj na mená na čitateľských preukazoch, pohodených na ozrutnom
lesklom stolíku. Odvahu spýtať sa na dievča, čo si za posledné dva mesiace požičiavalo knihu spolu
s ním, však nenašiel. Bál sa odpovede, ktorá by tak ľahko narušila ich listové tajomstvo.
Predstieral záujem o slovníky. Anglicko-slovenský, slovensko – anglický. William Saroyan sa raz
o slovníkoch vyjadril, že sú to nádherné romány, celé stohy básní, eseje o živote a umení. On jeho názor
nezdieľal. Pobral sa k oddeleniu histórie, kde mal lepší výhľad na Dafoa, Danteho či Dellila.
Bol to skutočne dobrý nápad navrhnúť jej schôdzku?
Netrpezlivo podupkával nohami. Pobolievali ho. Musel si niekde sadnúť. Nečujne si pri tom
mumlal:
83
| Do 26 rokov | Próza
Som snílek; tak málo žijem skutočným životom a chvíle ako je táto, sú pre mňa tak vzácne, že
nemôžem neopakovať tieto chvíle v snení... Určite sem zajtra prídem, práve sem, na toto miesto, práve v túto
hodinu, a budem šťastný...
Ó, a ja vám zajtra poviem všetko o sebe! Ale čo to? Ako by sa dial so mnou zázrak. Kde to som, bože?
Ale povedzte, naozaj vás nemrzí, že ste sa nerozhnevali ako iná a neodohnala ma hneď od začiatku?
Ktovie, snáď ste ma uzmierila so sebou samým, rozptýlila moje pochybnosti... Snáď na mňa
prichádzajú také chvíle... No, však ja vám zajtra všetko poviem, všetko sa dozviete, všetko....
Skutočne ho boleli nohy. Stál priveľmi dlho. Vybral si ďalších päť minút oddychového času. To
ešte nikoho nezabilo. Okrem cára Alexandra II, no to bola časovaná bomba.
Vstal z kresla skontrolovať stav.
Všetky exempláre s vypáleným písmenom D na svojej koži boli na polici.
Všetky okrem jedného.
Na dohovorené miesto sa dostavil v dohovorený čas. Prázdna úzka medzera po
Bielych nociach sa vynímala ako štrbina medzi zanedbanými zubami. Chvel sa od vzrušenia.
V hrdle sucho, v žalúdku nervozita.
Po troch hodinách čakania ho rozboleli tie poondiate nohy. Do pravej sa mu začal dostávať kŕč.
Tvár sa mu skrivila grimasou. Nedalo sa nič robiť. Hromžiac odkríval dozadu.
- Vozíčkari majú aspoň akú-takú výhodu. – uvelebil sa do formalínom páchnuceho
kresla. V snahe zachytiť pohyb pri minulom stanovišti, vykrúcal hlavu tak silne, že si skoro zlomil väzy.
Dotyčná stále neprichádzala.
Keď ho kŕč prešiel, vrátil sa späť.
Všetky exempláre s vypáleným písmenom D na svojej koži boli na polici.
Všetky.
Tej neuveriteľnej zhode náhod nemohol uveriť. Tá osudová mrcha ho opäť dobehla.
S napätím otvoril knihu. Zhrozil sa. Strany, na ktorých neznáma nechávala svoje správy, boli
povytrhávané. Ostali tam iba jeho nemé munchovské výkriky do sklopenej tmy.
Rozbehol sa ku knihovníčke. Zľakla sa ho. Musel vyzerať ako ozajstný blázon.
- Zistite mi, kto mal túto fušerinu naposledy požičanú! – zahrmel, šmariac knihou o počítač.
- Chovajte sa normálne! – zrúkla naňho.
- Prepáčte. – stíšil hlas Tomáš. - Bola by ste taká dobrá a zistili mi to?
- To už je iné. Počkajte. – odfarbená špinavá blondína sa zacerila a prešla snímačkou po
čiarovom kóde.
- Túto knihu ste si za posledný polrok vypožičali iba vy. Trikrát.
- Nemožné! To dievča...! Požičalo si ju aj jedno dievča! Pred mesiacom! Aj pred dvoma
týždňami! – zaprotestoval.
- Mýlite sa. Počítač ukazuje jasne. V tomto je spoľahlivý.
- Fajn. – hlesol zdrvene. - Vyhrali ste.
- Chcete si ju požičať? – vyzvala ho.
- Nie, ďakujem. Už ju nechcem nikdy vidieť. Alebo...Podáte mi ju, prosím vás.
Spočiatku si ju s odporom obzeral. Potom z nej začal vytrhávať strany, na ktoré sa tak spoliehal.
Vedel presne, kde ich má hľadať. Kým sa knihovníčka spamätala, už ich žuval v ústach. Z jeho úst
vytekali sliny zmiešané s tlačiarenskými písmenkami.
Bude tak smutné zostať sám, naproste sám, a nemať ani čo ľutovať - ničoho, vôbec ničoho - pretože
všetko, čo som stratil, to všetko nebolo nič len hlúpa guľatá ničota.
Bolo to len snenie.
84
Próza | Do 26 rokov |
MATEJ MAKOVICKÝ (1991)
P RÍVALOVÉ SPRÁVY
Rytmika dažďa sprevádzala kroky ľudí v meste. Končila noc, začínalo ráno, hoci tomu, okrem
pomaly stúpajúcej aktivity mraveniska nič nenasvedčovalo. V provizórnej kaluži na nerovnom chodníku
sa ešte odrážalo verejné osvetlenie a menilo narušenú hladinu dažďovej vody na húf zlatých čiarok.
Pohyb v uliciach sa zdal unavený. Akoby všetci túžili nikam sa nedostať. Okrem Alexandra. Preňho
končila noc, a v šere míňal zástupy šedivých postáv. Bol ako ostatní – ustatý po dlhej noci v práci - v
preplnenom klube. Všetci bujaro oslavovali nejaký sviatok, ktorý vlastne v týchto končinách nemal čo
hľadať. Príležitosť k vytvoreniu etanolového roztoku s vysokou koncentráciou človeka sa neodmieta ani
počas pracovného týždňa. Teraz mal voľno. Alexander smeroval domov, jednou z prvých električiek.
Zastavil sa ešte v práve otvorenej trafike, aby si kúpil cigarety. Medzi desiatkami printov ho zaujal
farebný roh časopisu s kúskom výrazného titulku. Videl len zopár písmen: „NÁHLE ÚMRTIE...“.
Zrazu chcel vediet, čo je vovnútri.
„Prečítam to pri káve a keď už nič iné, aspoň si vysuším topánky,“ napadlo ho. Zašmátral vo
vrecku a podal žene za pultom niekoľko mincí. Potom vykročil smerom na zastávku.
Alexander odomkol dvere od bytu a v zrkadle sa na seba pozrel. Oblečenie aj dlhé hnedé vlasy
mal premočené. Vypol na chvíľku mozog a nechal telo vykonávať habitus. Dal si sprchu a zosadol ku
káve a cigarete. Prvá ranná či posledná nočná, koho to zaujímalo. Ale spať sa mu vôbec nechcelo.
Namiesto toho vybral vlhkosťou zvlnené číslo týždenníku. Prvý článok mal veľký titulok, ktorý si
Alexander už sčasti prečítal. Znel „NÁHLE ÚMRTIE GITARISTU KAPELY RED SUN!“. Aj s
výkričníkom, akoby autor článku písal nahlas. Alexander premýšľal, ako také úmrtie mohlo prebiehať...
a či bolo vôbec také náhle, ako sa ho tu niekto snažil presvedčiť.
*****
Hudobník si upravil pirátsku šatku, ktorá zakrývala rednúce vlasy muža po štyridsiatke.
skontroloval, či má naladený svoj šesťstrunový nástroj. Pozrel sa na dve rovnobežné, snehobiele čiary
čerstvo kúpeného kokaínu na stole. Usmial sa a pozrel na svojho kamaráta, ktorý sa pohľadom rozprával
s javorovým telom svojho Gibsona Les Paul.
„Ideme na to?“
Druhý gitarista zodvihol pohľad a kývol. Synchronizovaní ako elitný tanečný pár sa sklonili a s
pomocou nachystaných dutých trubičiek nasali sneh do seba a jeden z ních stlačil RECORD na starom,
osemstopovom nahrávacom zariadení. V tmavej miestnosti bolo počuť iba akordy na pozadí
dopadajúceho dažďa. Pokusy o melódie, harmónie. Gitarista v šatke na chvíľku prestal, na signál nápadu
zodvihol ruku a spustil. Pomalý a nepokojný riff.
„Bomba,“ pomyslel si jeho kolega a začal improvizovať na danú tému. Niekoľkokrát zopakovali
ten základný kameň novej piesne, keď zrazu – graciózne, akoby vopred naplánovane – gitarista v šatke
pustil gitaru. Ťažko dýchal a o moment neskôr sa zosunul na podlahu spolu s posledným tónom gitary.
Úmrtím hudby je kakofónia. Druhý hudobník sa chvíľu spamätával, aj na neho už látka pôsobila.
Potom sa vrhol k telefónu a volal tiesňovú linku, neuvedomujúc si dôsledky.
Polícia neskôr objavila v byte prázdne balenia od liekov. Dokonca aj paragón z lekárne, podľa
ktorého bolo všetko v poriadku.
*****
85
| Do 26 rokov | Próza
Alexander si v pohode zapálil druhú cigaretu. Ešte mal v hrnčeku trochu vlažnej kávy a pred
sebou niekoľko monumentálne vybudovaných článkov. Fascinovala ho verva, ktorá tryskala z každého
písmena, ktoré si prečítal. Prišlo mu to veľmi zvláštne, predsa len, nikdy noviny ani časopisy príliš
nečítal. A zrazu, akoby náhodou, to zakomponoval do svojho rituálu. Do naučeného vzorca chovania,
ktorý sa odpútava od svojho vykonávateľa, tak ako sa rozvetvuje silný konár. Čítal ďalej. Zaujal ho ďalší
titulok.
*****
Mladý muž sa prebral z polospánku a keď sa pozrel na svoju odhalenú hruď, zbadal na nej ruku.
Bola drobná, nechty mala upravené do dokonalej francúzskej manikúry. Nasledoval pohľadom pokožku
až k jemne sa ligotajúcim očiam. Bola to daň niekoľkých drinkov, ktorú musel zaplatiť, aby sa dostal
tam, kde bol... s ňou. Zvlnená terasa svetlých vlasov bola jemne poškodená. Ale usmievala sa. Tkanina
na jej nahom tele mu pripomínala celofán na balíčku cigariet. Alebo na bonboniére. Vyzývala, aby ho
strhol a užil si obsah. Sladký, horúci, pálivý, akýkoľvek, no určite luxusný. Pohladil ju. Oplatila mu to a
usmiala sa.
„Znova?“
Namiesto odpovede z nej strhol prikrývku a začal si ju vychutnávať. Prvýkrát to bolo moc
rýchle, tentoraz sa chcel dotknúť druhého pólu. Lenže ona bola asi opačného názoru. Vzala ho za
zápästia a obkročmo sa na neho posadila. Na chvíľu mu vládla.
„Nevadí ti, že si podo mnou?“, uškrnula sa blondínka čnejúc nad ním.
„Nie...“ vydýchol a prešiel k animálnejším výrazovým prostriedkom. Žena sa na ňom ladne
nadnášala a klesala. On sa do nej ponáral čoraz živelnejšie a živelnejšie. Ale než dospel k očakávanej
explózii, jazdkyňa zastavila a dôrazne dosadla, čím mu vyrazila dych. Kým stihol niečo povedať,
naklonila sa k nemu a šepkala, ale už trochu iným hlasom.
„Vieš, ako sa volám?“
„Tak toto je trápna situácia,“ premýšľal. V záplave Lucií, Daniel, Ján, Andreí... nevedel. A
odkrvený a alkoholom opojený mozog mu príliš nepomáhal. Nestihol si ani tipnúť. Priletel úder, rovno
do tváre. Slabo vykríkol. Mala poriadnu silu, na to, aká bola drobná.
Rýchlym, plynulým pohybom mu pritlačila vankúš na tvár a druhou rukou sa načiahla do
kabelky, odkiaľ vybrala vyskakovací nôž. Bodla, nad kľúčnu kosť... nechcela zabíjať. Ale ten sebastredný
idiot, ktorého pod sebou videla a ktorého zaujímali len vlastné pudy sa jej hnusil. Bodla znovu a vankúš
pohlcoval výkriky. Muž nemal silu reagovať... bodla ešte raz, do boku. Ešte jeden úder a pridusený muž
na moment stratil vedomie. Tak mala dosť času, aby vzala šaty a nepozorovaná vybehla do noci.
*****
„NAPADNUTÝ ZNÁMOSŤOU NA JEDNU NOC. Ten chlap musí teraz chodiť po kanáloch.
A zaujímalo by ma, ako sa k niečomu takému novinári vôbec dostanú,“ mrmlal si pre seba Alexander.
Predstavil si obrázok ako z Orwella, ako má v rohu každej izby malú kameru, cez ktorú sa mu niekto
pozerá do života. Zaujímalo ho, čo iného môže vovnútri tých niekoľkých stránok nájsť. Keď si to už raz
kúpil, musí ich spoznať. Toľko príbehov o nenávisti, o bolesti, o smrti. Prišlo mu to ako to najhoršie
klišé, ale napriek tomu si pripálil ešte jednu cigaretu.
„Posledná,“ povedal. Už si to nikdy nekúpi.
*****
Zelená... oranžová... červená. Taxikár dupol na brzdu a čakal na križovatke. Už bolo po zotmení
a hoci boli cesty poloprázdne, nechcel riskovať, že niekde za rohom sú schovaní policajti. Stierače občas
86
Próza | Do 26 rokov |
vydali vrcholne nepríjemný zvuk, keď sa snažili číriť predné sklo. Bol to dlhý a únavný deň, ako za
posledných týždeň všetky. Bolo vidno, ako neprestajný dážď deprimuje všetkých naokolo. On to videl,
komfortne, z auta. Chodci boli naštvaní, ako sa brodili telami a chodníkmi. Šoféri sa premenili na
skupinu nazúrených sadistov.
Naskočila zelená farba a on vyrazil. Roboty bolo na dnes dosť, je načase ísť domov. Za
manželkou. Vychádzal z centra mesta a išiel smerom na perifériu. Tu bolo veľmi málo áut. Skôr ho
zaujali dekadentne oblečené slečny, ktoré stáli popri ceste a zjavne testovali odolnosť chodníkov. Pocítil
mix vzrušenia a súcitu. „Moknúť tu sedem dní, to je snáď dobrý dôvod na samovraždu,“ hovoril si pre
seba. Spomalil a cez okno sa snažil vybrať, na ktorú nasmeruje svoj dobrý skutok... čo už, manželka
bude musieť počkať. Venoval jej krátku myšlienku a sám bol prekvapený, aký nedostatok previnilosti
cítil. Zaujala ho jedna z dostupných slečien, tmavá a kučeravá. Zastavil pri nej a gestom ruky ju prizval
bližšie. Nestrácala čas.
„Za päťsto pusou, za tisíc kompletný servis.“
„Vezmem za päťsto,“ povedal a bez prieťahov jej podal bankovku. Vložila si ju do vrecka a
nastúpila. Taxikár mieril na blízke parkovisko. Slečna nehovorila nič. Nastalo ticho, len motor vydával
svoj typický hrmot. Až podozrivé ticho...
„No jasné, prestalo pršať. Aspoň na chvíľu,“ povedal si taxikár. Zaparkoval na takmer prázdnom
parkovisku. Dáma večera nestrácala čas a poslušne sa nahla a prebíjala sa do jeho nohavíc.
„Je to dobrý skutok. Je to dobrý skutok,“ opakoval si s úškrnom.
*****
„Podľa polície vhodil do zaparkovaného taxíku neznámy páchateľ zápalnú fľašu, pomoc prišla
neskoro. Jeden muž je mŕtvy a žena je s ťažkými popáleninami v kritickom stave. Žiadni priami
svedkovia nie sú. Údajne by mohlo ísť o vybavovanie účtov. To je strašné, z ničoho nič!“ Alexandrova
priateľka Monika, ktorá práve vstala, mu nazrela cez plece. Začínal deň a zdalo sa, že k večeru by sa
mohlo už rozjasniť.
„Strašné? Je to balast, takýchto správ je plný časopis. Mám pocit, že ľudia, ktorí to čítajú sú ako
pijavice a potrebujú svojú dávku negativity,“ kontroval Alexander.
„A prečo si si to kúpil ty?“
„Už hrozne dlho som nič podobné nečítal. A toto ma zaujalo, keď som si bol kúpiť cigarety. A
okrem toho, RED SUN je jedna z mojich obľúbených kapiel.“ Ukázal jej titulnú stranu.
„Neviem, neviem, podľa mňa si typický bulvárny konzument,“ zasmiala sa Monika a odišla do
kúpeľne.
Alexander vstal, pozrel na tú čiernu kroniku a potom cez otvorené okno von. Vzduch bol čerstvý
a dážď bol postupne slabší a slabší. Nemal súcit s ľudmi, o ktorých si práve prečítal. Bolo mu to
úprimne jedno. Pozrel sa na škatuľku cigariet a vzal si ešte jednu. Koniec koncov... práve si prečítal, že
naše hriechy nás doženú, skôr alebo neskôr.
„Tak si to užijem, kým sa dá,“ povedal si pre seba. Pripálil si.
EVA MOŠPANOVÁ (1988)
(1988 )
MALENA V TIENI
Nie noci by ste sa mali báť, ale dňa. Noc je pokojná, tichá, niet v nej svetla a čerňava všetko
pochová. No keď ráno vyjde slnko, ako prvé vyrobí tiene. Slnka sa bojte, lebo so svetlom prináša tmu.
„Volám sa Malena. A nehľaďte tak na mňa, naháňate mi strach.“
87
| Do 26 rokov | Próza
„Veď práve preto som tu, však?“ Kňaz mal možno pokojný hlas, no, no rukám tak dobre
rozkázať nevedel. V prstoch omieľal drevené koráliky ruženca, nie však preto, že by sa modlil Možno sa
aj on bál. Malena, ktorú pred chvíľou už druhý raz nazval Marienou, sedela, na rozdiel od neho, bez
pohybu. Chrbát mala vystretý, dlane položené jednu na druhej na sukni a nohy rovno vedľa seba.
„Dobre. Malena. Tie tiene – hovoria k tebe niekedy? Navádzajú ťa?“
„Navádzajú na čo?“
„Na hriech, napríklad.“
„Prečo by ma mali navádzať tiene na hriech?“
Kňaz pokrútil hlavou: „Chcel som to vedieť.“
Mohlo to ísť aj inak, mohla sa ho opýtať: „Nebojíte sa tieňov?“ Ani by sa nad tým nezamyslel,
len by rovno odpovedal: „Prečo by som sa bál?“ „Ostávajú za vami. A keď si myslíte, že hľadíte tvárou
do svetla a jas je všade, sú za vami a len ticho čakajú kým sa otočíte.“ Na chvíľku by stíchol, možno by si
premyslel nasledujúcu otázku, ale nie na dlho. „A noci sa nebojíš? Aj vtedy sú všade naokolo, len ich
nemôžeš vidieť.“ Malena by rázne pokrútila hlavou: „V noci je tma. Sfúknete sviečku a je po svetle.
Tiene zmiznú. A ak by to tak aj nebolo, asi sa bojíte menej toho čo nevidíte.“ Kňazovi by to celé
nedávalo zmysel, povedal by si, že radšej by tieň videl a vedel presne kde je, ako by mal čakať v tme
a obzerať sa. Nepochopí to, povedala si Malena. Videla to v jeho očiach, v polohe jeho rúk, v tom ako
nakláňa hlavu. Nepochopí to. A preto nepovedala nič.
Niekedy počas noci, kedy unavená dedina už dávno spala, sa Malena zobudila. Otvorila oči,
vlasy si odhrnula z tváre a po izbe hľadala zdroj toho, čo ju vyrušilo. Našla ho rýchlo. Za štyrmi
tabuľkami okenného skla stála veľká postava, bez pohybu, mlčky hľadela do izby. Malene stiahlo hrdlo
a potlačila chuť zakričať. Rodičia spali, nič si nevšimli. Nevedela či ju postava za oknom v izbe vidí alebo
nie, no opatrne odhrnula perinu a prsty ticho položila na dlážku. Celá jej námaha robiť to všetko
potichu sa nevyplatila, pretože dvere zavŕzgali len čo nimi trochu pohla. Rodičov nezobudila, no ten za
oknom musel vedieť, že ide. Nočný chlad jej za dverami objal holé kolená a návštevník na ňu už čakal.
V pravej ruke pevne zvierala metlu, ktorú uchmatla, keď vychádzala z izby, no keď sa jej začali zdať rysy
neznámeho povedomé, zovretie povolila.
„Juro?“ opýtala sa potichu. Myslela si, že sa usmial, no v tme mu nemohla poriadne vidieť do
tváre.
„Dobrý večer, Malena,“ odpovedal úslužne a z hlavy si sňal klobúk.
„O chvíľu bude ráno.“
„Prišiel som si po teba,“ povedal Juraj priamo.
„Nemal si odísť,“ odpovedala Malena, metlu oprela o stenu domu a ruku si založila v bok.
„Si prekrásna,“ chcel sa dlaňou dotknúť jej líca, Malena však rýchlo trhla hlavou preč.
„V tme nemôžeš vidieť.“
„Vidím všetko čo potrebujem.“
Chvíľu tam stáli bez slova, pomaly jej už začínala byť zima, nevedela však, či sa rozlúčiť, či niečo
povedať. Nakoniec sa rozhodla iba otočiť a spraviť niekoľko krokov k dverám.
„Na jedinú chvíľu som na teba neprestal myslieť.“
Malena stíchla, ruka jej už siahala na kľučku. „Ja som prestala už dávno.“
Okolo obeda sa vrátil. Rodičia boli preč o čom asi musel vedieť. Čupol si na kraj dvora, kde
bolo trochu zelenej trávy a čakal tam. Nechala ho tam veľmi dlho. Nech len čaká, aj tak nikdy nebude
čakať tak, ako čakala ona. Nakoniec však neodolala a vyšla von. „Čo tam robíš?“ zvolala, no nedostala
žiadnu odpoveď. Až keď sa postavila priamo pred neho zodvihol hlavu. Ten pohľad Malenu zabolel,
zmenil sa, no stále vyzeral ako Juraj, ktorého si pamätala. Od pravého boku, na ktorý predtým nevidela,
vytiahol zväzok natrhaných kvetov a pomaly ich začal klásť jeden vedľa druhého pred Malenine bosé
nohy.
„Čo to robíš?“
88
Próza | Do 26 rokov |
„Obetujem ti tieto kvety,“ povedal a hlavu sklonil naspäť k zemi.
„Obetuj Bohu a nie mne, ja nie som tvoj boh,“ odpovedala Malena ostro a ruky si nahnevane
prekrížila na prsiach.
„Malena, prešiel som veľa ciest a ak je niekde Boh, tak isto vyzerá ako ty.“
„Nerúhaj sa, nikto nikdy nebol bohom menej ako som ja,“ povedala a otočila sa k odchodu.
Ostala stlačená tráva po jej bosých nohách a kvety naukladané v rade pred ňou. Juraj len hľadel ako jeho
osobné božstvo zmizlo za dverami domu.
Toho podvečera, keď Malenina matka triedila veci na plátanie a otec prikladal do piecky, sa
z izby ozvalo zavytie také žalostné, že obom zovrelo hrude úzkosťou. Otec hodil posledný kus dreva,
zahasproval železné dvierka a so svojou ženou utekal k izbe. Malena ležala tvárou k podlahe, kolená
skrčené, dlane položené na očiach a telo sa jej triaslo od plaču. Matka padla na kolená k nešťastnému
dieťaťu, jej hlavu si uložila do lona a z tváre jej začala odhŕňať mokré pramene.
„Čo je to za boha čo krváca? Počuješ?“ skríkla takmer. „Aké som ja božstvo keď mi tečie krv?“
Rodičia na seba prekvapene pozreli a pozorne si prezreli vzlykajúcu dcéru. Nemala jediný
škrabanec.
„Pst, nerúhaj sa, dieťa,“ pohladila ju matka. „Čo sa stalo?“
„Ty to nevidíš?“ opýtala sa Malena prekvapene a hľadela si na dlane, akoby na nich mala čosi
vidieť. Boli to však obyčajné dlane, trochu špinavé od práce, no inak len obyčajné dlane. Matka zmätene
pokrútila hlavou:
„Nie, nič nevidím.“
A zrazu akoby i Malena otvorila oči. Prekvapene si sama pozrela na ruky a sotva počuteľne
povedala: „Nie je tam.“
Nemohli rozumieť. Museli by tam byť. A aj keby boli, nerozumeli by. Nemalo by zmysel
vysvetľovať im to, no kiežby mohli vidieť aspoň jedinú kvapku, aby vedeli, že tam skutočne bola.
Nebolo však žiadnych kvapiek okrem uschýnajúcich sĺz na lícach. Ešte pred malou chvíľou stála Malena
pri okne a hľadela ako Juraj odchádza. Kvety tam nechal. Modlila sa za jeho návrat veľmi dlho a teraz,
keď skutočne prišiel, zľakla sa. Nevedela by povedať čoho, no pľúca sa jej stisli až sa mohla nadychovať
len veľmi krátko a rýchlo ako po dlhom behu. V panike sa obzerala okolo seba, chcela otvoriť okno, aby
do izby zavial čerstvý vzduch, no zrazu jej z očí na ruku dopadla prvá kvapka. Mala farbu vlčieho maku
na poli a v svetle zapadajúceho slnka z okna sa krásne ligotala. Krv. Malena si rýchlo opakom dlane
utrela oči a celé ruky mala zrazu červené. Rýchlymi krokmi prešla k posteli a potom nazad k oknu, no
nevedela potlačiť vzlyky a krv už bola všade. Mala ju na rukách, na šatách, stekala jej po prstoch, z očí sa
jej liala v celých prúdoch. Vtedy sa hodila na podlahu a rozplakala sa ešte žalostnejšie, aby ju tá červená
rieka mohla celú zaliať.
Nasledujúci deň opäť priniesol chladný večer. Juraj sa už neukázal, a tak vyšla Malena vonku do
posledných lúčov svetla. Rýchlo precupitala cez dvor a vybrala sa von z dediny. Pozorne pritom obišla
každý dlhý tieň, ktorý bol na prašnej ceste. Posledný človek, ktorý ju videl ísť do poľa otočenú chrbtom
slnku prisahal, že sa zastavila pri stromoch na okraji poľa a chvíľu na ne len tak pozerala. Nemohol tam
dovidieť, no myslel si, že sa zhlboka nadýchla, a potom urobila, prvýkrát po rokoch, krok do tmavej
siluety stromu. Vtedy sa zo zeme zdvihli tiene, pevne ju chytili pod rukami a odniesli si ju do tmy.
Nekričala, ani sa nebránila. Juraj po jej odchode zmizol tiež. Doslova sa vyparil vo vzduchu presne ako
tieň v noci.
Kedysi dávno sa spolu hrávali, iba pár krokov od poľa pri tej istej skupinke stromov, ktorá v lete
robila príjemný chládok. Juraj bol starší, väčší ako ona. Vždy utekal pred ňou a dôrazne jej opakoval.
„Nesmieš stúpiť do tieňa, Malena.“ Bola to taká hra, odvážne išiel napred a zápasil s tieňmi, ktoré by jej
mohli ublížiť. Vždy ich porazil, všetky do jedného. Malena sa s ním nikdy nebála. A keď bol preč
a nehrali sa, nestúpala do tmavých obrazov ani tak. Pre istotu. A potom jedného dňa odišiel a Malenu
už nemal kto chrániť pred tieňmi.
89
| Do 26 rokov | Próza
JAKUB URÍK (1991)
VÍZIE TEMNÝCH NOCÍ
NOCÍ
V tichej izbe je tma a nočný chlad, len jedna duša schúlená pod posteľnou prikrývkou snaží sa
upokojiť svoju myseľ. Spánok – to je tá méta vedomia obťažkaného chmúrnym dňom. No k spánku je
ešte ďaleko, pretože myseľ blúdi po cestách cielene vytváraných snov. Hrá sa s možnosťami, s celými
svetmi, ktoré nikdy nebudú a skáče z jedného do druhého, len zľahka sa dotýkajúc mnohých pocitov.
Tu zavše tvár nachvíľu skriví zlosť, inokedy rozkoš rozochveje pery, či smútok pretlačí vlhkosť popod
privreté viečka.
Jednému miestu sa myseľ zámerne vyhýba. Sú to malé škvrnky každého jej sveta zlievajúce sa do
veľkej diery v jej zákutí. K nej sa občas myseľ na potulkách priblíži, no akonáhle zacíti jej pach a
zahliadne jej okraj, rýchlo sa zvrtne a telo v nepokoji prehodí sa na druhý bok.
Lenže okolo mysle padá hmla a ako hustne, myseľ prestáva byť strojcom svojej trate. Začínajú sa
v diaľke objavovať nové tvary, príliš vzdialené a nejasné na to, aby sa dali uchopiť. Svety pomaly splývajú
a veci zdanlivo nesúvisiace sa prepájajú, prideľujú absurdite logický zmysel. Všetko sa stáva zrejmým, no
len preto, že myseľ nie je schopná určiť svoj smer a formu, nerozlíši realitu, v ktorej skutočne existuje a
mieša jej úseky s časťami vlastného nekonkrétna.
Tak prichádza spánok. Duša sťažka vydýchne. Väčšinou je toto začiatok odpočinku, kedy sa
dych spomalí, telo prestane hýriť aktivitou a myseľ sa zastaví a zaspomína na veci ktoré v ten deň chcela
zažiť, ktoré niekedy, ak sú silné, preniknú až na povrch duše a odraziac sa späť vytvoria na ňom
nekonečný rad vlniek, ako keď sa prst dotkne vodnej hladiny. A tieto vlnky sa ešte dlho môžu dušou
niesť a v sekundách vytvárať vízie celých životov...
Ale dnes nie. Dnes myseľ poslepiačky tápajúc hmlou narazí na onu dieru, ktorú si všimne, až
keď nemohúcna stojí v nej a lapená desivým čarom hrôzy a vlastnou zvedavosťou je ťahaná hlbšie. Telo
zachváti rozruch - srdce sa rozbúcha, najskôr mierne, no postupne zrýchľujúc. Viečka, akoby tušili
hrozbu, sa mykaním a trhaním pokúsia v očiach prebudiť vedomie. Celé telo sa strasie, hlava zavrtí,
prsty zovrú v päsť.
Vtedy myseľ uvidí veci, ktoré sama chcela pred sebou skryť: esencie všetkých neistôt, hrôz a
úzkostí života, výjavy situácií, ktoré nikdy nenastanú, no mohli by a už len možnosť ich uskutočnenia sa
prieči každej časti tela i duše, abstraktné stelesnenie najväčšieho nepriateľa myšlienok, strojcu ich
čiernych zákutí, nositeľa tisícich podôb strachu a beznádeje.
„Raz,“ uvedomí si, „raz . . .“
Svaly na nohe sa stiahnu a uvoľnia a potom zas a zas a stále dokola v nerytmických šklbavých
záchvatoch. Päsť ochablo udrie do steny alebo posteľe alebo stolíka vedľa nej a údery opakuje so
zvyšujúcou sa silou a frekvenciou. Ústa sa pootvoria a z hrdla sa vyderie tichý, neurčitý zvuk, pomaly
naberajúci na intenzite a konkrétnosti, až sformuje rozoznateľné slová . . .
„Prečo, prečo, prečo, prečo, prečo . . .“ Telo sa posadí.
Zrazu nastane paradox: Hmla začne veľmi rýchlo opadávať, myseľ nadobudnuvšia svoje jasné
vnímanie si nájde cestu k vedomiu, zburcujúc tým všetky zložky logického uvažovania, a zbadá tak, čo
telo robí, a zistí, že to nechápe, lebo už vidí presné hranice temnoty a môže z nej vyjsť, v strachu
neschopná rozpomenúť sa na čierne obrazy v hmle.
A nachvíľu sa všetko zastaví. Srdce vynechá jeden sťah. Päsť ostane visieť vo vzduchu. Výkrik
hrnúci sa z úst sa prelomí a jeho nevyrieknutá polovica sa stratí alebo zanikne. V pľúcach sa nahromadí
vzduch. Oči zažmurkajú do prázdna.
Muž sediaci na svojej posteli v pyžame nepríjemne sa lepiacom na jeho spotené telo si uvedomí,
že zadržiava dych. Na perách cíti horkú pachuť prehltnutého zúfalstva. Prie sa v ňom zdravý rozum so
spomienkou na nedávne činy, ktorá sa rýchlo stráca.
90
Próza | Do 26 rokov |
„Nie, to nemôže byť,“ pomyslí si napokon a zaľahne. Bezsenný spánok nastúpi takmer
okamžite, akoby muža zrovna niečo poriadne vyčerpalo. Prichádza dlhá, temná a chladná noc.
SOŇA URIKOVÁ (1988)
CESTA
„Kam ešte ideme?“
„To je prekvapenie.“
„Dodo, zostaňme už tu. Bolia ma nohy.“
„Je to len kúsok.“
Pozerala som na svetlý mihotajúci sa chrbát môjho priateľa Doda v mori lesnej tmy. Musela som
uznať, že náš výlet nebol ani zďaleka tak romantický ako som si pred pár dňami myslela, že bude.
Smrdelo nám z topánok a z úst a nekvalitné spacáky ničili náš spánok.
Vyšli sme na akýsi vrch, odkiaľ bol výhľad na nekonečné rady stromov.
„Sem som chcel dôjsť.“
„Ty to tu poznáš?“
„Nie, ale zajtra pôjdeme už len dole kopcom.“
Dodo mal očividne veľa prebytočnej energie, preto som mu dovolila, aby sám postavil stan. Ja
som zatiaľ vyhrabala a kameňmi obkolesila provizórne ohnisko. Nerozprávali sme sa celú cestu hore,
akoby sme si počas predchádzajúcich troch dní povedali všetko. Vystrela som si bosé nohy k ohňu
a čakala, kedy mi začne nadávať, že je hladný, nech aspoň vysypem fazuľu z konzervy na panvicu.
Nestalo sa.
Keď výnimočne bez hromženia postavil stan, vyzliekol si tričko a zavesil ho na strom. Bola
polovica júla, cez deň pieklo slnko a noc sa stala našou obľúbenou časťou dňa. Teda, relatívne
obľúbenou.
Sadol si ku mne a odrezal si chlieb. Na fazule ani ryby sme už nemali chuť. Napichovala som na
palicu cukríky marshmallow a pozerala ako v ohni horia.
„Zase si polepíš ruky.“
„Dnes ich zjem aj s tou zhorenou šupou, je mi jedno.“
„Nech ti to chutí,“ zamrmlal Dodo a zahryzol do spučenej rajčiny. Romantika sa opäť nekonala.
„Zajtra zlezieme hentade dole a pri chate by nás mal čakať tatko. Tie spacáky tam hneď jebneme
do kontajnera.“
„Ja si ho nechám.“
„Prečo?“
„Len tak, kvôli spomienkam.“
„Na to máš fotky, nie?“
Mykla som plecom a hodila si do úst trochu vychladnutú guču sladkej a pripálenej cukrovinky.
Úplne som si zlepila zuby, no bála som sa to nejako pred Dodom dať najavo. Tak som len sťažka
a pomaly prežúvala a počúvala, čo hovorí.
„Aj stan sa nám roztrhal a vypáral sa zips. Možno ho tiež zahodíme, na čo nám to kedy bude?
Včera som si asi zabudol na hrade ponožky ako som ich vyzul, keď sme s tým Čechom behali po
uhlíkoch. Nohy mám samý pľuzgier. A tie skurvené štípance! Vždy som vedel, že som na to alergický
alebo čo. Pozri na tento pri uchu, navrel mi, že skoro nepočujem. Ale tie srny, čo nad ránom pri nás
jebali, tie som dobre počul. Ktohovie, či to boli srny, to je vlastne fuk. Možno tí Česi. To boli debili.
Tri mesiace behať po horách, šak prídu domov a nebudú vedieť ako spláchnuť hajzel. A ten magor, čo sa
ku mne pridal ráno pri sraní! Žiadne súkromie, neznámy pojem. Asi chcel konverzovať. Ja som bol
91
| Do 26 rokov | Próza
akurát celkom rád, sa mi zdalo, že zo mňa lezú celé konzervy, normálne aj to železo. A on začne
ospevovať čistý vzduch! Čistý kokot!“
Proti svojej vôli som sa musela zasmiať. Zuby sa mi rozlepili a chcela som ho niečím prerušiť.
Potom som sa ihneď zahanbila, lebo som si uvedomila, že s ním vo všetkom súhlasím.
„Asi na toto proste nie sme. Stanovačky a ostatné.“
„Ale veď ja mám prírodu rád, len odtiaľ potiaľ.“
„Od plota po plot.“
„Tak.“
Dodo sa postavil, lebo dostal kŕč do ramena. Aby ho rozhýbal, zavesil sa na vetvu a niekoľkokrát
sa zodvihol. Ja som zatiaľ hodila vrecko od cukríkov do ohňa a pozerala ako sa škvarí. Dodo zliezol zo
stromu a zahasil oheň močom, zatiaľ čo ja som decentne cikala za stromom.
Nahádzali sme veci do predsiene, ako sme volali malú zbytočnú časť v stane. Zaliezli sme so
spálňovej časti. Roztiahla som si spacák a nahmatala v ňom nejaké ihličie. Podpálila by som vtedy všetky
lesy na svete.
Dodovi trčali dlhé nohy až do predsiene, mal ich celé dohryzené od komárov, ale aspoň nám
nezasmradili spálňu. Ležali sme na chrbtoch a počúvali les. Zuby a najmä plomby na nich mi drnčali
vďaka sladkej večeri a zanedbanej hygiene.
„Posledná noc,“ vzdychol.
„Tak tak.“
„Ja si už ani nepamätám, čí bol tento výlet nápad.“
„Náš, zlato. Náš.“
„Dôležitá je tá cesta, tak to hovoria, že? Nie cieľ, ale cesta... Učíš sa na vlastných chybách, kúpiš
si lepší stan a užívaš si len to prostredie a prírodu. A potom možno zažiješ aj tú romantiku.“ Zasmiala
som sa, hoci ma celkom potešilo, že sa tvári takto filozoficky len kvôli mne.
„Kraviny. Cesta je iba súvislý kľukatý pás šútria, nič viac, žiadna filozofia. Chyba je to, že sme si
zabudli zobrať repelent. A romantika v lese neexistuje, tu tak akurát môžeme na seba vyskočiť ako tie
srny.“
A aj sme vyskočili. Bolo to príjemné milovanie, hoci ma do krížov pichal konár, na ktorom môj
prezieravý priateľ postavil stan. Ráno sme sa zobudili, všetko pobalili a ešte pred poludním dorazili k
chate. Spacáky ani stan sme však nevyhodili. Keď si totiž Dodov otec prezeral fotky, spadol mu foťák do
potoka a úplne sa rozbil, pamäťová karta niekam odplávala. Tak sme si tie krámy nechali ako pamiatku.
92
Dráma |
PAVEL BARTÍK (1993)
P ARTY U NÁS DOMA
Hra v dvoch dejstvách - veselohra
Osoby
Adam- syn Filipa a Anny, Petrov najlepší kamarát a Žofiin frajer.
Peter- najlepší kamarát Adama a Luciin frajer.
Žofia- Adamova frajerka, najlepšia kamarátka Lucii a Jánova mladšia sestra.
Lucia- Petrová frajerka, najlepšia kamarátka Žofii a Štefanová mladšia sestra.
Filip- Adamov otec a Annin manžel.
Anna- Adamova mama a Filipova manželka.
Emil- poštár a bratranec Lucii.
Ján- frajer Kataríny a Žofiin starší brat.
Paľo- Evin frajer, najlepší kamarát Štefana.
Eva- Paľova frajerka a najlepšia kamarátka Kataríny.
Katarína- najlepšia kamarátka Evy a frajerka Jána.
Štefan- najlepší kamarát Paľa a Luciin starší brat.
Javisko: Obývačka a spálňa u Adama.
Deje sa počas plesovej sezóny na Slovensku.
1. Dejstvo
Javisko: Obývačka a spálňa u Adama.
1. Výstup
Adam, Filip, Anna.
(Adam sedí v obývačke a píše SMS, Filip prichádza na scénu, zatiaľ čo sa Anna v spálni pripravuje na
ples).
Filip: (Prichádza do obývačky a napráva si kravatu). Miláčik, poď už! Neprídeme v čas na ten ples.
Anna: (Kričí zo spálni). Áno, áno už o chvíľku idem. (Povie si pre seba). Len si ešte potrebujem dať
očné tiene.
Adam: O chvíľku? No jasné, najskôr o pol hodinu! Ako minule.
Filip: O pol hodinu? Tak to nie, nie... Tá dokým sa urobí, tak to bude najmenej hodina a pól.
Radšej si sadnem a prečítam si dnešné noviny.
Adam: Ako nechcem byť drzí. Ale pri nej si možno stihneš prečítať aj zajtrajšie noviny.
Filip: Už prestaň. ... Radšej mi prezraď čo je také zaujímavé v tom tvojom mobile, keď len doň sa
stále kukáš a ťukáš.
Adam: Aaale. (Mávne rukou). Iba píšem SMS-ku.
Filip: SMS-ku? Ale čo? A komu ju píšeš? Nejakej slečne? Čo? Frajerke?
Adam: Nie! To iba Peťovi.
Filip: Petrovi? Ale veď ten býva vedľa nás. To nemôžete ísť na balkón a tam sa porozprávať?
Adam: Nie! Toto je pohodlnejšie.
Filip:
(Ironicky). Jáj. ... (Nenápadne). No a čo tá frajerka?
Adam: Čo, čo frajerka? Aká frajerka? Čo s ňou?
Filip: No veď, či už máš nejakú frajerku?
Adam: A to ti je na čo? Tak o tomto tebe určite nič nebudem hovoriť.
93
| Dráma
Filip:
Adam:
Filip:
Adam:
Filip:
Adam:
Filip:
Ale prečo? Neboj sa, aj k nám domov ju môžeš priviesť. Zoznámiť ju s nami.
Haha. To asi nie. Na to sa nespoliehaj...
Ale prečo? Veď... Joj!
Čo je?
Asi budem musieť ísť na WC. Pretože toto už nevydržím!
No tak choď, veď máš čas dokým sa matka upraví. Môžeš tam sedieť koľko len chceš.
Dobre. (Odchádza a vtom sa otočí k Adamovi). Ale ešte ti poviem jedno o tej tvojej slečne.
Nemusíš sa báť, môžeš si ju priviesť. Nám to nebude vadiť. (Posmešne). Teda len v tom
prípade, že to bude dievča!
Adam: Ty si blbý!
Filip: (Posmešne). No tak dobre, môže to byť aj chlap. Ale len v tom prípade, že bude mať vysokú
školu a päť miliónov na účte.
Adam: Vieš čo? Choď sa už radšej vyprázdniť, lebo sa to už nedá počúvať.
(Filip odchádza s potmehúdskym smiechom).
Adam: (Hovorí si pre seba). Zoznámiť ju? S vami? Nikdy! Veď by ste ju odplašili skôr, než by ste stihli
povedať to vaše afektovane „a-hoj“.
2. Výstup
Adam, Anna, Peter.
(Na otvorené okno v obývačke zaklope Peter a potom cez to okno vojde dnu).
Peter: (Zaklepe na okno). Čau Adam! Ako vidím si už sám doma! (Vojde cez okno).
Adam: Nie, ešte...!
Peter: Tak už môžeme chystať party. Pozri! (Ukáže mu fľašu vodky, ktorú držal v ruke). Dobre som
kúpil, že?
Anna: (Zo spálne). Čo? Aká party? (Ide do obývačky k chlapcom).
Adam: Hej super si kúpil, ale teraz to skry!! Mama ide!
Peter: (Si dá fľašu za chrbát, pod tričko). Čo? Tvoji sú ešte doma? (K Adamovi). Prepánajána! To
nevieš povedať skôr? Skoro som všetko... (Otočí sa a pred ním Adamova mama. Peter sa
usmeje na ňu veľkým, širokým, ironickým úsmevom).
Anna: (Tiež sa ironicky usmeje) Čo si skoro všetko? Akú party chystáte? Dúfam, že nie v našom
dome!
Adam: Ale nie. Žiadna party! To si určite zle počula. Peter povedal ... chystať ... párky. (Drgne do
Petra aby aj on niečo povedal).
Peter: Noo, áno! Môžem si ísť chystať párky, pretože ja som ešte dnes nejedol a musím sa najprv
najesť kým pôjdeme do, do .... (Rozmýšla)
Adam: (Vykríkne). Do kina!
Peter: (Nechápavo). Do kina?
Adam: Áno, do kina. Dnes je premiéra nejakého nového filmu.
Anna: Nový film? V našom kine? (Adam prikývne). A čo je to za film?
Adam: Noo, vieš. To je film, veľmi dobrý film. Aaa tiež dosť drahý.
Anna: Už viem na čo narážaš. Chceš peniaze na vstupenku. (Vytiahne peňaženku). Tak tu máš šesť
eur. (Podáva mu peniaze).
Adam: (Popri tom ako si berie peniaze). Ale veď to je premiéra, tá stojí dvanásť.
Anna: Dvanásť eur? To sú riadni držgroši! No dobre. Dám ti ešte desiatku a zvyšné štyri eurá si môžeš
nechať. (Podá mu peniaze).
Adam: (Zoberie si bankovku a spontánne pobozká svoju mama/teda Annu). Ďakujem, ďakujem ti
mamička.
Anna: Nemáš za čo. Už si ani nespomínam, kedy som od teba naposledy dostala pusu. Tak to
vypadá, že pusu asi dostanem iba za peniaze.
94
Dráma |
Adam: Nie to nie je pravda, ja ťa pobozkám vždy keď budeš chcieť.
Anna: Tak to som rada. ... Ozaj, Peťo. Prečo si už nejdeš uvariť tie párky? Veď nestihnete film.
Peter: Jáj. Áno, áno už idem. Ja som skoro na to zabudol. (Príde k oknu) Tak, ja idem. (Odchádza
cez okno).
Anna: Prečo vlastne k nám chodí cez okno?
Adam: Je to rýchlejšie.
Anna: Áno je to rýchlejšie, ale aj debilnejšie! (Adam pokrčí plecami).
3. Výstup
Adam, Anna, Filip.
Filip: (Za scénou počuť splachovať záchod a vystúpi Filip) Fuj. To čo som dnes zjedol. Smrad ako na
patológii.
Anna: Dobre, na to fakt nie sme zvedavý. Teraz sa už radšej obliekaj, lebo to naozaj nestihneme.
(Anna a Filip sa obliekajú). Ahoj synček môj.
Adam: Ahojte! A kedy sa vrátite?
Filip: Tak to ti teraz neviem povedať.
Anna: Ale ak tam tvoj otec pôjde na záchod, tak určite veľmi skoro. Pretože vyhlásia chemický
poplach. (Povie zdôraznene). Ohrozenie neznámymi, veľmi nebezpečnými plynmi.
Filip: Ha- ha- ha. Veľmi vtipné, len rob žarty z môjho zdravotného stavu!
Anna: Prepáč mi. Ja som to nemyslela vážne. Len už poď. (Odchádzajú). Ahoj.
Adam: Čau.
Filip: Ahoj a veľmi nevystrájaj.
Adam: Nebojte sa budem ako anjelik. (Zatvorí dvere). Fu. Konečne sú preč. Zavolám Peťovi.
(Vytiahne mobil). Čau, už môžeš prísť, už odišli. Ozaj ešte zavolaj Lucii, že nech už ide k nám. Ja
zavolám Žofke. Dobre. Tak čau. No a teraz ešte Žofka. (Hľadá jej číslo). Ahoj zlatíčko, môžeš už
prísť. OK. Čau.
4. Výstup
Adam, Peter, Emil.
(Zatiaľ čo si odloží mobil do vrecka, Peter vojde cez okno a v ruke má fľašu vodky).
Peter: Už som tu! Zavolal som tej Lucke, už je na ceste.
Adam: Výborne. Aj Žofia za chvíľu príde. (Zazvoní zvonček na dverách)
Peter: Už sú tu? Tak rýchlo?
Adam: (Otvorí dvere). (Vykríkne). Čau- (zjemní hlas) -te. (Vo dverách je poštár Emil).
Emil: (Hravo) Čau.
Peter: To ste vy? Čo tu robíte?
Emil: (Ironicky). Žeby som roznášal poštu? A vy tu máte práve dva listy.
Adam: Aha. Tak mi ich dajte.
Emil: Samozrejme, nech sa páči. A ešte treba podpísať potvrdenie o prijatí. Sem. (Adam to podpíše)
Ďakujem.
Peter: No dobre, už choďte preč. Lebo nás len zdržujete.
Emil: (Všimne si fľašu v Peťových rukách). A to čo máš za fľašu?
Peter: Nijakú. (Skryje ju za chrbtom).
Emil: Ale veď ju ukáž. (Chce mu ju zobrať).
Adam: Nie. (Nakoniec Emil získa fľašu).
Emil: Ale čo? To sa už učíte na takéto?
Peter: Čo teba do toho. Opováž to niekomu povedať, lebo ...
Emil: Neboj sa, ja to nikomu nepoviem. A čo robíte? Nejakú party? Riadnu ožieračku?
Adam: Hej party. Ale len takú menšiu.
95
| Dráma
Emil:
Adam:
Emil:
Peter:
Tak sa asi prídem pozrieť, keď skončím v robote.
(Vystrašene). No?
Neboj sa, ja nikomu nič nepoviem. Veď ja som taký ako vy.
No tak dobre, príď. Aspoň nás bude viac.
5. Výstup
Predošlí, Lucia.
(Sú otvorené dvere a príde Lucia).
Lucia: Ahojte!
Peter: Ahoj Lucka!
Lucia: Ó, kto to tu je? Poštár Emil! Čau, ako sa máš?
Emil: Ahoj. A celkom dobre. Teraz ma chlapci pozvali na vašu party. Ale ja som v službe, tak tu
nesmiem zostať.
Lucia: Čože? To je škoda.
Emil: Ale možno sa prídem pozrieť potom, keď skončím.
Lucia: Noo. Áno príď. To bude parádička.
Adam: Počkať! Vy sa poznáte?
Lucia: Samozrejme, veď to je môj bratranec.
Adam a Peter: Bratranec?
Lucia: Áno.
Emil: Ako, rád som vás spoznal. Ale ja už musím ísť preč. Tak sa uvidíme neskôr.
Lucia: Čau.
6. Výstup
Adam, Peter, Lucia, Štefan, Paľo, Eva.
(Ako Emil odchádza prichádzajú Štefan, Paľo a Eva aj s ďalšou fľašou vodky/alebo s nejakým iným
alkoholom).
Štefan: Čaute všetci vo spolok. (Adam a Peter nemo pozerajú, prečo Štefan, Paľo a Eva prišli, veď ich
nepozvali).
Paľo:
Už sme tu, tak party sa môže rozbehnúť.
Eva:
(Hovorí Lucii). Ďakujeme Lucia, že si nás pozvala. Dnes tu bude určite super zábava.
Adam: (K Lucii). Čože? A prečo si mne nič nepovedala, že niekoho pozývaš?
Lucia: (K Adamovi bokom). Prepáč! Ja som ti to chcela povedať hneď, ako som prišla. Ale potom
som sa zakecala s Emilom a potom už bolo neskoro. Prepáč mi to! Ale môžu tu zostať? Prosím!
Adam: Samozrejme, že môžu. Ja len som bol z toho trochu v šoku.
Lucia: Výborne! (Zatiaľ čo sa Adam s Luciou rozprávali Peter Štefan a Paľo pripravovali prípitok)
Peter: Adam! Kde máte kališteky?
Adam: Aha tu hore na poličky.
Štefan: Tak z nich zoberieme. Dobre?
Adam: Jasné.
Štefan: Koľký budeme?
Lucia: No my šiesti a ešte Žofia.
Štefan: Takže siedmi. (Zoberie kališteky). Poďme si pripiť! Nie
Paľo:
Nie, ešte nie. Veď ešte má prísť Žofia. Tak musíme na ňu počkať.
Štefan: Ale kto vie kedy príde.
Adam: Počkaj zavolám jej. (Vytiahne mobil z vrecka a volá). Ahoj. No čo kde si, už len na teba čakáme.
Aha. Hm. No. Dobre môžu. Čau. No, budeme musieť dať o dva kališteky viac. Pretože ona
nepríde sama. Príde s aj s Jánom a s Katkou. (Zoberie z police dva kališteky a položí ich na
stôl).
96
Dráma |
Eva:
Jéj. To je lepšie ako som si myslela. A kde sú?
Adam: Keď som s ňou volal, tak boli už vo výťahu, tak teraz asi sú niekde pred (zazvoní zvonček) pred
dverami. (Príde k dverám a otvorí ich).
7. Výstup
Predošli, Žofia, Ján, Katarína.
(Vstúpia Žofia, Ján a Katarína, ktorý tiež doniesli fľašu alkoholu. Všetci sa pozdravia, dievčatá sa
poobjímajú a chlapci si podajú ruky).
Štefan: No tak keď sme tu už všetci, tak si poďme pripiť! (Prídu k stolu, Paľo všetkým naleje
a pripíjajú si).
Katarína: Jój. Fuj na toto si asi nikdy nezvyknem. Ja už viac nechcem.
Jano: Ale čo táraš? Jasné, že chceš. Paľo nalej ešte po jednom.
Katarína: Ale nie, ja naozaj nechcem. Radšej by som bola, keby ste pustili nejakú muziku, aby sme si
trochu zatancovali. Adam máte niečo?
Adam: No to vieš, že máme! Počkaj hneď to bude. (Príde k veži a vyberá CD-čka). Poď si vybrať čo
chceš.
Paľo:
Počkajte ešte s tou hudbou. Najprv si ešte za jeden dajme a potom to už môžete pustiť. (Štefan
nalieva všetkým do kalištekov).
Žofia: Nie! Veď sme teraz mali jeden.
Eva:
Ale čo je to jeden? Treba si sať aj druhý, aj do druhej nohy.
Ján:
Noo, toto je riadna žena. Čo sa nebojí piť.
Štefan: Eva? Ale veď tá viac zdrží ako my dvaja dokopy. Tá už má prax.
Paľo:
Tak aj nám treba prax. Na zdravie.
Eva:
Na zdravie. (Vypije) Aaa, mňam.
Žofia: A teraz už konečne niečo pustite. (Adam zapne play na veži).
Lucia: Jéj. To je Shakira! Tú mám najradšej, ona najlepšia. Poďte tancovať. (Zoberie Petra za ruku
a tancujú spolu).
Ján:
(Snaží sa prekričať hudbu tak aby ho počul Adam). Adam! A kedy prídu tvoji rodičia?
Adam: Ja neviem. A prečo.
Ján:
No predsa, aby nás tu nenašli.
(Opona).
2. Dejstvo
Javisko: Obývačka a spálňa u Adama.
1. Výstup
Adam, Peter, Žofia, Lucia, Ján, Paľo, Eva, Katarína, Štefan.
(O niekoľko hodín neskôr. Všetci sú už opitý. Žofia, Lucia a Katarína už spia. Eva sedí na Paľovi na
fotelke a spolu sa maznajú. Adam, Peter, Štefan a Ján si posledný krát pripíjajú).
Adam: (Vylieva poslednú kvapku). No. A už nemáme nič!
Ján:
Čože? To sme už všetko vypili?
Adam: No. Všetko.
Štefan: Tak si už dajme posledný.
Peter: Nie, ja už nechcem. Mne je zle. Toto už nevydržím.
Ján:
Ale len si daj, to je už posledný. Neboj sa nič sa ti nestane. Na zdravie! (Vypijú).
Peter: Fuj mne je zle asi budem zvracať.
Adam: Tak choď zvracať do záchodu. Nie že nám tu ovraciaš celú obývačku.
Peter: Nie ja to vydržím ... (Napne ho). Nie nevydržím. (Beží preč/do kúpeľne).
97
| Dráma
Ján:
Štefan:
Paľo:
Adam:
Eva:
Paľo:
A ďalší je mimo. Už sme na nohách zostali iba my traja a títo dvaja, čo sa cmargajú.
Hej, vy hrdličky! Čo sa tu pred nami bozkávate? To sa neviete niekde skovať?
My by sme sa skovali, ale nemáme kde?
Veď choďte do spálne, tam môžete byť.
Dobre! Poď cukríček môj. Ukážem ti niečo, na čo už nezabudneš!
Joj, idem, idem. A rád. (Vojdú do spálne. Paľo capne Evu po zadku). Poď ty moja dračica!
(Ľahnú si do posteli, zakryjú sa perinou a potom už len rozhadzujú svoje veci po celej spálni).
Ján:
Hehe. To je niečo. Poďme ich sledovať.
Štefan: Ale prestaň. To nie, veď sú to naši kamaráti.
Ján:
No a čo. Aj ja chcem niečo zažiť. A tá moja už spí. Pozri. Leží krížom cez Luciu a Žofiu, ako
keby bola dáka lesbička. (V tom zazvoní Adamov mobil).
Štefan: (Vystrašene zvrieskne). Aaa! To čo je?
Adam: Neľakaj sa. To je len môj mobil. Teraz ticho, ticho!
Ján:
Áno, ticho. (Otočí sa k Štefanovi). (Šepká a hovorí pomaly). Štefááán tíííchóóó!
Adam: (Zdvihne). Prosím? Aha. Hmm. Dobre.
Štefan: Kto to bol?
Adam: Musíme to tu upratať, lebo naši idú domov a sú už pred bytovkou.
Ján:
Čože. Rýchlo vstávajte. Katka, Žofka, Lucka. (Budí ich).
Katarína: Čo je? Ja chcem spať.
Štefan: Vstávajte! Adamovi rodičia idú domou!
Žofia: Čože? (Prudko vstane tak, že Katarínu a Luciu vyhodí do vzduchu).
Adam: Rýchlo! Berte tieto fľašky, nech to tu nezostane.
Lucia: A kde je Peťo?
Adam: Ježišmária, na neho som skoro zabudol. (Beží do kúpeľne, pre Petra, zatiaľ čo ostatný upratujú
a obliekajú sa). Poď rýchlo. Pomôžte mu. (Ján a Štefan pomáhali Petrovi chodiť a všetci išli
preč).
Adam: Dobre. Všetko je už v poriadku. Stôl je čistý. Nikto tu už nie je, a už... (V tom zazvoní
zvonček). Aaaa. (Zľakne sa).
2. Výstup
Adam, Anna, Filip, Paľo, Eva.
(Ide otvoriť dvere a tam sú jeho rodičia, ktorý sú trochu opitý. Filip hneď vbehne dnu a beží na WC).
Adam: Ahojte! (Filip bez slov beží dnu).
Anna: Ahoj.
Adam: Čo je mu?
Anna: Ale, už v pol ceste potreboval ísť na WC.
Adam: Jáj.
Anna: No, a čo? Ako bolo v kine?
Adam: (Nechápavo). V kine?
Anna: No veď si išiel s Petrom do kina, na nejaký nový film. Či?
Adam: Jáj. Áno, áno bol som v kine. Jasné.
Anna: A ako bolo?
Adam: Dobre. Veľmi pekný film.
Anna: Hej? Tak to som rada. (Zívne sa jej). Už som totálne unavená. Idem si ľahnúť.
Adam: Dobre, aj ja si ľahnem. Ale len sem na fotelku.
Anna: (Ide do spálne a ľahne si. Ale v posteli si všimne Paľa. V ospalosti jej ešte nedôjde, čo to
znamená). Hmm. Kto to tu je? (Huncútsky). To je nejaký mladý samček! (Anna si preloží
ruku, ktorá dopadne na Paľovom zadku). Ó a s pevným zadkom. Jój, keby aj môj muž mal
taký zadok. To by bolo.
98
Dráma |
Eva:
Paľo:
Anna:
Paľo:
Anna:
(Ospalo). Paľo. Kto to tu je?
(Ospalo). Neviem.
Jáj. Samček tu nie je sám. Je tu zo samičkou. Tak potom sa ospravedlňujem, že vyrušujem.
(Ospalo). To je nič.
(Postaví sa o odchádza, až si uvedomí, že to je jej posteľ a v nej by nemal byť nikto. Zrazu sa
strhne a kričí). Čo-čo-čože? Veď to je moja posteľ. Čo tu chcete?
(Z toho kriku sa Paľo a Eva prebudia a Adam v obývačke tiež. Paľo a Evou vyskočia z postele,
zakrývajú sa perinou a zbierajú si veci).
Eva:
Prepánajána! Vy ste už doma?
Anna: Tak to vypadá.
Adam: (Z obývačky). No nie! Ja som na tých dvoch úplne zabudol! (Paľo a Eva zbehli do obývačky
k Adamovi a Anna za nimi).
Eva:
Čo teraz budeme robiť?
Adam: Netuším.
3. Výstup
Predošlí, Emil.
(Vtom sa otvoria dvere a vojde poštár Emil)
Emil: (Nabehne do obývačky). Čavte. No konečne som už prišiel na tú vašu party. To bude...
(Všimne si, že sa party už skončila). Či? Sa už party skončila? Alebo čo?
Anna: (Zúri). Party? Aká party? Čo za party? Adam!
Emil: No, asi som niečo povedal nevhod.
Anna: (Pozrie sa na Adama). Dúfam, že mi to vysvetlíš!
Emil: Myslím, že lepšie spravím keď pôjdem preč. Dovidenia! (Odchádza).
Paľo:
A my by sme asi mali ísť sním.
Eva:
Dovidenia! (Paľo a Eva odchádzajú).
Anna: Teraz som naozaj veľmi unavená. Ale ráno sa ešte o tomto pobavíme. A nepraj si ma!
Filip: (Zo zákulisia počuť spláchnuť záchod. Ide späť z WC). No fuj. Čo je to so mnou. To je ešte
horší zápach ako minule. (Anna a Adam sa naňho pozrú). Čo je? Zmeškal som niečo?
(Opona padá).
99
| Dráma
NATÁLIA FAŠÁNKOVÁ (1995)
(1 995)
LEN STUDENÁ KÁVA BOLA SVEDKOM
1.
M: /Sedí na starej stoličke vo vyťahaných trenkách, v ruke má pohár s s vodou, druhou rukou si doň hádže
Céčko, na zemi pod ním leží pár krabičiek od liekov, v ruke drží kalendár a čosi si doň horlivo píše.
Popritom si mrmle./
Tretieho augusta 2011, nohy bolia ako po fyzickej aktivite, ktorá však neprebiehala posledné dva
roky
/pozrie sa na nohy a pohýbe predkolením... Ťažko si vzdychne a súhlasne mykne hlavou/
dioptrie bude treba vymeniť
/začne si striedavo nasádzať a dávať dole okuliare, popritom žmúri, opäť súhlasne pokýva hlavou/
penicilín dokúpiť...
/dopíše/
to by malo byť snáď všetko... A bodaj ho! Zajtra kontrola u srdciara a zubára... Určite mi vyvŕta
aspoň štyri zuby, v mojom veku, už to sakramentsky bolí!
/ťažko sa postaví a začne sa tváriť, že cvičí... pri najmenšom pohybe krku ho však sekne a ťažko sa hodí
na stoličku, bez váhania zoberie ceruzku a do kalendára začne čarbať/
chirurgia, nech mi dajú chomút, či ako sa tá pliaga... ech...
/začne sa škrabať pri prirodzení a s iskrou v očiach sa pozrie na telefón na stole pred ním... Akoby
zabudol na seknutie v krku začne šuchtať ku prístroju... Sústredene sa oblizujúc začne vyťukávať číslo /
Haló.. Á dnes ste to vy slečna Suzie.... Ehm, to som ja, veď viete...
/ostýchavo šepká do telefónu, vyzerá veľmi hanblivo, no zároveň spokojne./
/zrazu zazvoní zvonček pri dverách./
M: /Rýchlo zloží telefón z ucha a s vyplašeným pohľadom sa pozrie na dvere. Pribehne k nim (imaginárnym)
a očividne ho prekvapí, čo tam vidí. Splašene sa poobzerá a začne behať po javisku a zháňať kusy
oblečenia. V rýchlosti si oblečie škaredú košeľu, kravatu a nohavice, všetko je syntetické, staré
a vzorované. Potom príde ku dverám a otvorí ich/
Ž: /Vstúpi do miestnosti žena. Na prvý pohľad je jasné, že sa o seba dlho nestarala. Odrastená farba na
vlasoch, zošúpaný lak na nechtoch a nedbalý make-up. Objíme muža a začne pomerne škrekľavým
hlasom nadšene kričať/
Bratranec... Prepáč za túto prepadovku, nemám číslo tvoje... vieš môj.. No tak som ti nemala ako
zavolať, len susedy som sa pýtala, či tu stále bývaš, no a bývaš! Od dvadsiatky už nie? To bolo veru
dávno... Heh... hovorím trochu rýchlo ja viem, ale som nervózna.. Vieš keď som nervózna tak
hovorím rýchlo a občas sa aj smejem!
/vychrlí zo seba nezrozumiteľne a začne sa hystericky a šialene smiať! /
M: A, aa to si ... No čo chceš? Ja som práve... No mal som prácu.
/začne sa obzerať za seba a vrhne pohľad aj na „inkriminovaný“ telefón akoby to niekto predtým počul/
Ž: To som nechcela, myslím vyrušiť ťa, zavolať som chcela samozrejme. No mám na teba prosbu, ale
takto osobne som to radšej chcela. Z očí do oči... Rozumieš... Myslím, či by som mohla prísť na
kávičku a tak..Už som tu teda, ale tak nemusíš ma pozvať ďalej. Ale mohol by si, no ako ty myslíš,
ty vieš najlepšie, rozumieš. Teda ak nie som veľmi, rozumieš... myslím dotieravá a tak. Rozumieš
mi však?
/opäť smiech, ale tentoraz skôr pár citoslovci „heh“ päťkrát za sebou/
M: No, si tu...
Ž: Áno, áno, Tak môžem ďalej vojsť.. teda ja som už vlastne vošla, ale môžem zasa odísť... No neviem,
ako ty si povieš. Alebo zajtra mám prísť ak si mal prácu?
M: /Ťažko sa postaví a zoberie si kalendár/
100
Dráma |
Ž:
M:
Ž:
M:
Ž:
M:
Ž:
M:
Ž:
M:
No, zajtra nie, to mám troch doktorov
/pootáča hlavou, seknutý krk povolí/
tak teda dvoch doktorov...
/vyhŕkne zo seba a položí si ruku na ústa a vyvalí oči/
Som rada, som rada....
/ hovorí si bezducho sama pre seba a pozerá mužovi ponad plece, aby si obzrela stav obydlia/
/začne si muža prezerať a symbolicky mu oprašovať plecia/
Mojeee, ale si schudol? A dobre vyzeráš. Si si aj kravatku, si si nemusel, ale zlatý si no.
/drží ho za plecia, otáča ho a obzerá si ho./
/Pokúša sa o úsmev, vyjde mu však len ťarbavé zakrivenie úst. Stiahne brucho a vystrúha zo seba hlúpu
lichôtku/
Tebe zase narástli prsia
/Urobí krok dozadu a prekvapene nadvihne tmavo namaľované obočie/
/Priblblo sa usmeje a potrasie svojimi tukovými prsiami/
/Povzdychne si a umelo sa usmeje/
No... Fajn. Dáme si kávu?
Sadni si.. Niekde. Tam je stolička ja niečo nájdem.
/odíde do zákulisia/
/poobzerá sa a s ťažkým povzdychom sa posadí na stoličku/
/roztrasene príde s vratkou táckou a šáločkami/
Tak som niečo našiel... Ale som chorý teraz, tak poutieraj.
/ S vycivenou tvárou sa pozrie na kávu a zo slušnosti si zoberie. Automaticky ju položí na zem, pretože
ju neplánuje piť./
Pôjdem priamo k veci... Ja, ako iste vieš s mojím bývalým, sme nemali deti a on ma vlastne, akoby
„vydedil“ až na to že nezomrel. Jednoducho zaplatil si príliš dobrého právnika a ja som teraz bez
bytu a bez peňazí... Prespávam u kamarátok ale tak to ďalej nejde. Tak som sa ťa chcela spýtať, či by
sa nenašlo v tvojom byte miesto aj pre mňa... Neprosila by som ťa o to, ale ja viem že ty si milý
človek, žiješ si...... Pomerne, no žiješ si tu... Tak rozumieš no...
/po dvojsekundovej odmlke sa začne hystericky smiať, no znie to skôr plačlivo/
To je osud čo?!
Ako bývať? Na furt, alebo ako myslíš? No ja neviem, ja som chorý človek.. Nie je ľahké, ja tu mám
virózne prostredie, aj tuto tieto panely vysušujú uzliny, samá nádcha, chrípka...
/hovorí vyhováraným tónom/
No, ale ak by si mi tuto s domácnosťou pomohla... Aj ku doktorom, lebo to nie je len tak, ja už
mám po päťdesiatke, ja som chorý človek, rozumieš... Tak by si aj mohla... Ak máš kde spať...
/pri tom ako hovorí si ju celý čas sústredene obzerá chlípnym pohľadom/
Ž: No veď to je jasné... Nájomné by sme si rozdelili, ak si zoženiem nejakú prácu. Jasné čajíčky,
liečiky, vśetko buide, neboj môj... No však mne nić netreba ja sa aj na zemi zložím no...
/smiech/
M: Tak to je dobre. No a môžeš mi rovno podať tamten liek.
/ukáže na liek najďalej od ženy, pritom ako sa poň nahíňa, pozerá sa jej na zadok/
Ž: /Podá mu liek a potom sa odhodlá sa a zoberie studenú kávu/
/obaja pochlipkávajú a mlčia/
- oponaopona2.
101
| Dráma
/Kvalita obydlia sa na prvý pohľad zmení. Na javisku sú dve stoličky a malý konferenčný stolík
s obrúskom. Lieky sú položené na malej poličke/
/Na jednej stoličke sedí muž v syntetickej košeli s obrovskými kruhmi potu pod pazuchami a pije kávu./
Ž: /Ťažkým a ťahavým krokom sa došuchtá do stoličky a vyloží si nohy na nežný stolík. Svoje naleštené
topánky vykopne do publika. Vydá zo seba dlhé hlasné a unavené zrúknutie/
AAAAAhhhh...... Samozrejme že som to nedostala. Jednoznačne som mala najlepší pohovor..“
M: /skočí jej do reči/
Ty si počula aj ostatných?
Ž: Nie! Ale viem, že som bola najlepšia! Suverénne som im hovorila o svojich obchodných
skúsenostiach... Ale márna snaha, počuješ? M Á R N A! To miesto získala žena akéhosi tunajšieho
manažéra.
/postaví sa a oduto si sadne na javisko tak, že nohy jej visia z neho dole./
Jasná korupcia... Počujete ma všetci! Na moju česť že to bola korupcia. Robila síce pohovor, ale
pohovor!
/naznačí úvodzovky prstami/
Určite sa pomuchlovali a vyšla panička spokojná, štekličky, úsmevček, bodaj by nie!
KORUPCIA!!! To je nezákonné!
a pritom Fero.. Ty vieš ktorý
/otočí sa na bratanca/
Ten čo sme sa hrávali ako decká na policajtov... No tak ten mi sľúbil, že to miesto dostanem ja.
M: /Počas celého a ako sa zdá nekočného monológu sa na ženu díva upreným túživým pohľadom./
Ž: /sadne si na stoličku/
M: /ťarbavo ju pohladká po vlasoch, snaží sa prejsť aj nižšie, ona sa však mykne/
Ž: Spravím večeru.
/povie stroho a s dupotom odkráča/
M: /Skontroluje či je žena naozaj preč, vyberie zo zadného vrecka nohavíc akýsi sáčok. Otvorí ho a vysype
ho do sesternicinej kávy/
- tmatma3.
/Zo zákulisia na javisko doletia dve topánky a ozve sa ženský hlas/
Ž(hlas) : ČOŽE JE TO ŠTYRIDSIATKA! A to nemám ešte ani toľko, veď až o rok... Nikde, nikde ma
nepríjmu. To je osud.
M: /Opäť skontroluje, či ho nikto nevidí a znovu do ženinej kávy nasype rovnaký prášok/
Ž: /vyjde na javisko, bosá, a napije sa kávy. Po chvíli tupého hľadenia „do blba“ si začne šúchať oči/
Nejak ma to zmorila náhle.. Idem si ľahnúť.
/prejde na kraj javiska, ľahne si a zaspí/
M: /odíde na kraj javiska/
/na scéne sa zapne modré svetlo, je noc/
M: /vyjde na javisku v modrom pyžame, a hneď si to namieri ku spiacej sesternici. Najprv ňou otrasie, tá
však spí ako drevo. Začne ju hladkať a silno objímať, dá si dole vrchný diel pyžama/
- oponaopona-
102
Dráma |
4.
Ž: /vojde na javisko. Na pohľad je jasné, že jej je veľmi zle. Hladká si brucho a utiera si ústa/
M: /sedí na stoličke a sústredene pozoruje ženu s tým „jeho“ pohľadom/
Čo si už hore? Prečo si vstala?
Ž: Spi aj ty noc na tej otrasnej posteli a uvidíš ako ti bude... Cítim sa ako tehotná!
M: /po tejto vete vypleští oči na sesternicu. Začne si nervózne hrýzť pery/
Ž: Som ubolená, ale celú noc som spala ako dudok.. či poleno, či čo tak spí. Mám pocit, že odkedy
u teba bývam ani sa mi nesníva.
Počuj... Chcem s tebou hovoriť. Spolunažíva sa mi s tebou dobre, ale jeden známy mi sľúbil byt..
Malú garsónku pár ulíc odtiaľto. Myslím, že už sa viem o seba postarať... Rozumieš mi. Ale
ďakujem ti veľmi za dobrý skutok, prídem ťa niekedy pozrieť.
/usmeje sa akoby nič, vstane, capne sa po stehnách/
M: /Od vety „cítim sa ako tehotná“ sedí so stálou vycivenou tvárou/
- tmatma5.
M: /Sedí na stoličke vo vyťahanom tričku a trenkách, zapíja tabletky a šťuká číslo do telefónu/
/Zazvoní zvonec pri dverách/
M: /S vystrašeným pohľadom sa pozrie smerom na dvere a neisto vstane/
Ja som chorý človek, takto ma preháňať.
/prišuchce sa ku dverám a otvorí/
/do miestnosti vstúpi žena (sesternica). Je v značnom štádiu tehotenstva, stále veľmi zanedbaná/
Ž: Bratranec! Ahoj... Môžeme sa porozprávať? Dobre vyzeráš môj.
/opráši ho/
M: Č..č, čo tu chceš?
/vystrašene sa díva na jej brucho/
Mala si zavolať, ja som chorý človek, takéto zvraty, ja no vieš... Som chorý človek.
Ž: Prepáč, ja som nechcela ale...
Nemám kde ísť.
/odtisne muža a posadí ho na stoličku/
Ten byt čo som mala sľúbený, no tak bol to podvod... Nič mi nikto nedal... Tak som sa ťa chcela
spýtať. Nemohla by som tu zostať?
M: /Na tvári vidno, že si nie je istý tým, ako sa má rozhodnúť./
Tak... dobre. Ale ja..
Ž: Viem, si chorý človek, neboj sa, budem ti pomáhať ako predtým.
6.
/Je noc, na javisku spí žena. Na javisko prichádza muž. Pozrie sa na šálky na stole a siahne do
vrecka, vytiahne ten istý sáčok ako vtedy dávnejšie, spokojne sa usmeje./
M: /Podíde ku žene, potrasie ňou, keď vidí, že spí, začne ju hladkať.../
- oponaopona-
103
| Dráma
OĽGA GLUŠTÍKOVÁ (1987)
(198 7)
ÚVAHY NAD PRÁZDNOM
Osoby:
Michal
Annica
Ostatní
(celý oblečený v čiernom, emo oči )
(celá v bielom, výrazné líčenie, bosé nohy, pôsobí čistým dojmom)
(desiati ľudia celí v čiernom, každý má čierny vankúš, spia v rôznych polohách rozmiestnení
hocijako po celom javisku )
Prázdne javisko. Svetlo. Prichádza Annica, poskakuje detsky z nohy na nohu, ťahá za sebou obrovskú
bielu plachtu, chvíľu do nej chytá vietor, prevzdušňuje ju, pohadzuje, roztopašne sa smeje, v prednej
časti javiska ju položí na zem, nakrčí ju a ľahne si na ňu do klbka. Zaspáva, svetlo tmavne, bodové
svetlo zamierené len na ňu, okolo je šero. Na javisko vkročí Michal, chodí dookola, ťahá za sebou
veľkú čiernu plachtu, ovíja sa do nej, blúdi po javisku skúma spiacich, hľadá Annu.
Michal:
Annica:
Michal:
Annica:
Ostatní:
Michal:
Annica:
Michal:
Annica:
Michal:
Anna:
Ostatní:
104
Pssst. Psssst. Anna. Ann, spíš?
(strhne sa, prebúdza sa poležiačky, zívne) Ehm, už nie, akosi som nemohla (odmlka,
pretiera si oči) zaspať. Prosím hovor potichu, aby sme nezobudili Ostatných. (Sadne si,
obzerá sa, snaží sa Michala nájsť v tme pohľadom)
(tichším hlasom) Veď šepkám... (zastane nad najbližším spiacim, nakloní sa nad ním
mysliac si, že to Anna) Ann, môžem sa ťa niečo opýtať?
Michal, takto v tme? (zvýši hlas) Panebože, čo ti leží na srdci o tretej ráno?
(Nepokojne sa pomrvia, zo traja sa obrátia na druhý bok a spia ďalej. )
Ann, už dávno sa ťa to chystám opýtať. Hmm. Hmm. Čo si robila pred tým?
(rýchlo si ľahne a tvári sa že spí) Chrrr. Chrrr.
(Nakloní sa nad ďalšieho spiaceho, hovorí vyčítavo) Annica! Netvár sa, že spíš! Dobre vieš
- pred čím! Myslím, myslím (Rozprestrie na najbližšieho spiaceho svoju čiernu plachtu.) pred vlastnou smrťou!
(prudko sa posadí, vstane, je zmätená, začne sa ovíjať obranne do svojej bielej plachty)
Mmmm... (rozmýšľa, ovinutá si sadne.) Písala som!
Písala? To som netušil. A čo si písala? (prechádza okolo sediacej Anny do kruhu ako pri
výsluchu, čiernu plachtu ťahá ledabolo za sebou po zemi, keď to dopovie, počúva Annu a
pomaly si ľahne na svoju čiernu plachtu)
(s povzdychom) Vieš, najprv divné poviedky o dvoch ľuďoch, (kým to hovorí, zobudia sa
dvaja spiaci, chytia sa za ruky, tretí okolo nich nakreslí kruh uhlíkom) ktorí žijú
v kriedovom kruhu. (Anna sa postaví, zamieri ku kruhu, vytrhne z neho jednu čiernu
postavu, tá sa bráni, ale nechá sa odtiahnuť z kruhu von) Potom som akosi intuitívne
prekročila ten kruh a začala som písať - do malých novín na vidieku (sadne si na kraj
javiska a rozkladá si do strán svoju plachtu, listuje v nej ako v novinách) - o všetkom, čo sa
stalo dôchodcom (akoby čítala správu v novinách), deťom, katolíkom (listuje a akoby
prstom čítala radok), športovcom. Niekoľkokrát som spísala aj osudy starých, obyčajné
životy naplnené neočakávanými zvratmi. Neskôr išlo o záznamy: kto kde prestrihol
pásku, kto skočil, kto čo sľúbil a nesplnil, kto sa komu pomstil... Mnohokrát to boli
riadky o ničom. Michal?!
(keď Anna povie – dôchodcom – zobudí sa jeden spiaci, s vankúšom pod tričkom, ťažko sa
postaví, starecky kúsok odkráča, ľahne si spať, keď povie – katolíkom -, dvaja sa zobudia,
Dráma |
Michal:
Annica:
Michal:
Annica:
Ostatní:
Michal:
Annica:
Ostatní:
Michal:
Annica:
Ostatní:
Ostatní
kľaknú si na vankúše, modlia sa. Počas slov – kto skočil – sa jeden spiaci zobudí, smutne
podíde na kraj javiska a skočí dolu. )
(leží a prevracia sa) Jasné, že nespím, len o tom všetkom rozmýšľam. Anna, kde nastal
zlom?
V spôsobe života. Bola som chronický workoholik a grafoman. (Zobudia sa a vstanú 7mi spiaci, postavia sa do radu za Annu, bežia na mieste) Dni bežali maratón a Ann si raz
zabudla umyť zuby (Anna vstane, vytiahne bežiaceho z radu, uloží ho na zem spať),
inokedy sa najesť, osprchovať sa...(chce uložiť spať ďalších dvoch, ale ujdú jej, všetci sa
nahlas smejú) Prosím, nesmejte sa mi (prosebne kričí) myslela som si iba, že tým čo
napíšem, niekomu pomôžem. Žiaľ, nikdy tomu tak nebolo. Informácia nedokáže
pomáhať. Sklamanie. Prefackanie. (Kričí a pobehuje po javisku, zastaví sa uprostred,
namieri prst dopredu vyčítavo) Možno ťa, milá Anna, ani nikto nikdy nečítal na stránke
číslo deväť, (Ostatní si sadnú na vankúše a listujú vo fiktívnych novinách, tvária sa, že
čítajú), potom šestnásť (Ostatní prelistujú, krútia hlavami) a napokon tvoje meno...v
tiráži. (Stiahne prst, zamieri k ležiacemu Michalovi, ktorý leží prikrytý plachtou, prevracia
jeho čiernu plachtu ako strany novín) Veď každým človekom môžeme prelistovať, ako
novinami, tu a tam sa pristaviť (prechádza po plachte prstom akoby ním čítala riadok v
novinách), prípadne prečítať všetko, ale zajtra ho aj tak odhodíme, lebo je ne-ak-tu-ál-ny.
(Stiahne z neho čiernu plachtu a odhodí ju, sadne si na ňu.)
Aaaaanna! Stále z teba hovorí zlosť! (Vstane, odvinie sediacu Annu z jej bielej plachty,
položí ju na zem) Normálne si začínam myslieť, že kvôli niektorým veciam nestačí raz
umrieť! (odmlčí sa) Hmm, Annica, a rozmýšľala si už, čo my dvaja máme spoločné?
(Sadne si na bielu plachtu, vystrie ruky na čiernu plachtu) Lakoval som si nechty na čierno,
keď som hrával. (klávesuje s rukami pod čiernou plachtou na ktorej Anna sedí) Viem, na
muža nezvyklé, bol to rituál. Vlasy som si načesal dopredu. Ha, a vždy som písal básne
na pokladničné bločky z obchodu. Demonštroval som tak. (smiech) Vlastne, ak si dobre
spomínam, písaval som aj do modlitebných knižiek, chápeš, oplzlé básničky na tie
prázdne sväté miesta (Rozprestiera a prezerá si bielu plachtu spod seba). Okrem toho,
nadával som na matku... Jej dlaň som vnímal iba keď mi podávala peniaze, ale za to ona
nemohla.
(Sadne si vedľa Michala) Mám pocit, že ti tá smrť prospela. Odkedy ťa poznám, už nie si
burič ani drzák. A čože to máme spoločné, Miško? (Vytrhne mu bielu plachtu, odhodí ju,
zakryjú si obaja plecia čiernou.) Dvojitú smrť. Povedz Miško... Chcel by si ešte raz
umrieť?
(Pozobúdzajú sa, postavia sa nad sediacou dvojicou do polkruhu a modlia sa, zotmie sa)
(úzkostlivo) Ann... Ja v myšlienkach práve stojím na streche.
(zhíkne, odplazí sa ďalej, od strachu)
(traja z modliacich si čupnú, prehodia cez seba bielu plachtu – akože okraj strechy budovy -,
spoza neho vystupuje Michal)
Budova má dvanásť poschodí, je skvostne biela, ako nevesta. Stojím...na pokraji. (vyloží
nohu cez bielu plachtu, vystrie ruku ponad ňu, kričí do zvuku vetra) Skúšam vystrieť ruku
a pocítiť tiaž, vieš, tak do hĺbky. (Odmlčí sa a pozrie sa dolu) Tam dolu, tam dolu na
zemi, tam všetko pokojne plynie. Ale tu hore cítim každý poryv vetra do chrbta. (jeden
z Ostatných kreslí kruh okolo Michala a tých troch) Je to ako tvoj kriedový kruh, chcem ho
intuitívne prekročiť. Posunúť sa o milimeter. (Prehne sa akoby chcel skočiť, trhne so sebou)
Čosi ma postrčilo! Aaaann! Trčia mi prsty na nohách – nad prázdnom!“
Miško, Miško zažmúr oči. Zažmúr ich a počúvaj. Počuješ? Čo počuješ?
(Tí, ktorí ešte stoja v pozadí a modlia sa, začnú dupať nohou s frkvenciou tlkotu srdca)
105
| Dráma
Michal:
Annica:
Michal:
Annica:
Michal:
Annica:
Michal:
Annica:
Michal:
Annica:
Michal:
Ostatní:
106
Počujem hudbu...teda - takt, rytmus. Je veľmi rýchly.
To hrá tvoje srdce. Nechty si nalakovalo na čierno, vie, že zase budeš hrať... tá temnota
znie ako piááno (pred bielu plachtu, tam, kde chce Michal skočiť, rozhodí čiernu, stane si za
Michala a hovorí mu úlisne do ucha) Miško, hlupáčik, úplne ťa chápem, chápem,
ch
čo
práve prežívaš, pretože stojím na tej streche celý čas za tebou. Mala som takisto
prevesené nohy nad prázdnom ako ty teraz. Práve keď si prišiel. (Vezme Miškovu nohu
a prevesí ju cez bielu plachtu) A odvtedy sa dívam. Hovorím si: postaví sa na rímsu.
rím
Telom sa zakolíše (objíma Miška zozadu a kolíše), ohúri ho tá výška. Presne ako mňa:
najprv sa mi chce zvracať, ale neskôr... Aha, Miško vystrel ruku. (Vystrie mu ruku ako
bábke, nasmeruje mu hlavu) Zahľadel sa dole. Ten proces prípravy na skok je tak pomalý,
treba to urýchliť! Postrčím ho! (Postrčí Miška, ale zachytí ho, aby nespadol, on je stále nemý
ako bábka) Zhíkol - že má prsty do prázdna!
(vytrhne sa Anne z rúk) Ann prosím, toto mi nerob!
(nakloní sa, chytí ho za ruku) Ann už stojí
ojí vedľa teba Michal. Drží ťa za ruku. Hádaj, kde
má prsty na nohách! (Prevesí nohu cez bielu plachtu smerom ku čiernej)
(pozrie sa vrúcne na Annu) Ann, budeš so mnou?
Budem.
(odhodlane) Skočme, Ann!
Skočíme – na tri?
Áno... Raz. (prevesia nohy na skok, držia sa za ruky)
Dva.
(zúfalý výkrik) Ann, prosím, nerob to! (obaja sa odrazia ako na skok dole)
Tri. (nastane úplná tma)
Download

Zborník 2011 (PDF)