Peter Šesták www.sesto.sk „Druhá kniha – 1. kapitola“ Motto: Bude na to treba ísť inak!... Ak si nevykonal nič, čo by stálo za to, aby sa o tom napísalo, tak aspoň napíš niečo, čo by stálo za to, aby sa to čítalo! Casanova V duchu tradičnej veľkej memoárovej literatúry chystal sa aj Dodo Brázda, že napíše svoje veľkolepé Pamäti. S neobyčajným pôžitkom si prečítal pamäti Casanovove a zdalo sa mu, že i on má čo povedať v tomto žánri. Predsa len ho však miatlo niekoľko vecí. Ani nie tak fakt, že má iba tridsať rokov (v skutočnosti mal tridsaťjeden, ale z istých dôvodov to tajil), ako skôr skutočnosť, že si toho veľa nepamätá. Vlastne si pamätá žalostne málo. A keby si aj pamätal, tak by mu to veľmi nepomohlo. Literárne Pamäti bývajú plné dobrodružstiev, romantiky a pikantnosti. Dodo si však nijakovsky nevedel spomenúť, že by zažil nejaké dobrodružstvo, ktoré by stálo za reč. S romantikou by to ešte šlo. No a pokiaľ ide o pikantnosti, nebol si Dodo celkom istý... Lákala ho nádej, že opíše svoju dobu, ktorá utvorí pozadie príbehu jeho búrlivého života. Veď žiadny historik nám nepriblížil atmosféru osemnásteho storočia tak farbisto, ako Casanova so svojimi podrobnosťami o záležitostiach celkom drobných a na pohľad nepodstatných – ale predsa takých autentických a nasiaknutých vôňou minulosti. A pritom si určite vymýšľal, najmä pokiaľ šlo oňho samého a jeho dobrodružstvá – či už ľúbostné, alebo iné. To Dodovi trochu dodávalo odvahu, ale hoci si už dvakrát sadol za počítač, okrem úvodného motta nenapísal nič. Takto zistil, že napísať Pamäti nebude jednoduché. Okrem toho sa mu z ničoho nič videlo, že písanie je vôbec vec neľahká. Odhalil to pri čítaní ozajstných spisovateľov: Balzaca, Dostojevského, Čechova, Steinbecka či Hellera (Dodo bol sčítaný). Na druhej strane mu skúsenosti navrávali, že by to malo byť vcelku jednoduché. Dodo mal totiž prax v písaní scenárov pre rozhlas a televíziu, okrem toho napísal zopár odborných štúdií, lebo učil na univerzite. Keď mal napríklad napísať nejaký scenár pre priemerného moderátora (iných nepoznal), šlo mu to celkom ľahko. Aj ich napísal naozaj veľa: za tých päť, či šesť rokov jeho scenáristickej kariéry to boli určite tisícky strán. Mal za sebou aj niekoľko 2 desiatok rozhlasových a televíznych komediálnych skečov, pri písaní ktorých sa vycibril v dialógu. Teraz ale akurát nemal čo robiť, lebo nikto mu neponúkal prácu. A tak sa rozhodol, že si konečne splní sen -­‐ a napíše knihu. Snom každého človeka, ktorý napísal čo len riadok zmysluplného textu, odjakživa je napísať knihu. Slávnu knihu, hit, bestseller, ktorý rozvíri hladinu stojatých literárnych vôd a urobí z obyčajného človeka spisovateľskú hviezdu. Premýšľal o tom celé dni, týždne, mesiace, roky, nuž a chvíľami sa mu videlo, že talent mu postačí. Neustále sa však vyhováral sám pred sebou, že nemá čas. Teraz konečne čas mal a tak si sadol za počítač. Ale prešlo niekoľko dní a nenapísal nič. Nad klávesnicou totiž okamžite zistil, že skúsenosti sú mu nanič a talent nestačí. Spomienky na spisovateľov, ktorých prečítal, mu tiež nijako nepomohli – naopak: vzbudzovali v ňom pocit zúfalej bezmocnosti. Dodo sa zožieral. Dodo bol v depresii. Opäť si prečítal Casanovu, aby si oživil jeho štýl. To ho dorazilo úplne. Štýl nebol ktovieaký, čítalo sa to však úžasne. Bude na to treba ísť inak, povedal si ale potom optimisticky. Potrebuješ dobrý námet! Možno by si mal napísať filmový scenár. Woody Allen s výsmešnou (pre Doda) ľahkosťou písal štyridsať rokov takmer každý rok jeden. A okrem toho poviedky. Aj keď o poviedkach by práve nemusela byť reč. O poviedky sa Dodo nikdy nepokúšal, vzdal to vopred. Hoci ich veľa čítal, neprenikol do stavby a zákonitostí tohto žánru. Dopracoval sa maximálne tak k nejakým krátkym humoreskám alebo fejtónom. Za čias Haška by s nimi možno mal úspech, ale teraz už noviny nič také neuverejňovali. Ostal iba román. Moderný román má, pravda, rozmanité formy, takže by sa pri tvorbe nemusel držať žiadnych kánonov. Napokon, taký Vonnegut či Bukowski to predviedli – a opäť pre Doda s urážajúcou ľahkosťou... Takže memoáre, alebo ak román, tak tohto typu. Dodo si mohol veriť. Pohyboval sa – teda aspoň donedávna – v atraktívnych prostrediach. Prinajmenšom tak to mohlo vyzerať v očiach obyčajných ľudí a laikov. Písal predsa pre obľúbenú rozhlasovú stanicu, pripravoval scenáre pre populárne 3 televízne relácie. Učil na univerzite, z čoho by sa tiež dali dostať nejaké tie pikantnosti (mladé študentky, svieže intelektuálky bez zábran). Poznal sa s viacerými ľuďmi, o ktorých písal bulvár. Pričuchol k svetu reklamy. Ale Dodo si veril zakaždým iba dovtedy, kým si nesadol k písaniu. V tej chvíli ostal prázdny s prievanom v hlave. Bude teda potrebné zmeniť stratégiu, uvažoval. Pamäti to nebudú: Casanova je mŕtvy, žijeme v inom storočí. Čo však iného? Čo už dnes tak ľudia čítajú? – premýšľal Dodo mrzuto. Sedel na balkóne svojho bytu, fajčil a bol by si od zlosti aj vypil, ale nemal čo. Jeho finančná situácia bola mizerná, dokonca mal dlhy. V takejto situácii mám písať?! – hromžil sám pre seba. Ale potom sa trochu zahanbil. Keď bol zavalený prácou, predsavzal si, že písať knihy začne hneď ako bude mať čas. Teraz mal toľko času, až mu to bolo nemilé, takže by mal naozaj začať. Navyše mal na to aj vek. Kedy sa presláviť, keď nie teraz?! Mal tridsať (my vieme, že tridsaťjeden): byť mladým začínajúcim spisovateľom by onedlho bolo (už je) iba smiešne... Takže: čo dnes tak ľudia čítajú?! – opakoval si otázku, keď potom ležal na pohovke pred televízorom (v poslednom čase takto trávil väčšinu času). Dobre to vedel: pokiaľ ide o knihy, tak nechutné romantické príbehy od Steelovej, Pilcherovej, či od tej... ako sa volá tá slovenská?... Keleovej-­‐Vasilkovej. Samý gýč! Keleová-­‐Vasilková – to meno!, uvažoval otrávene. Jozef Brázda tiež však asi nie je ktoviečo. Ale Dodo už mal vymyslené svoje umelecké meno. Poslucháči a diváci (keby sa im veľmi chcelo) si ho mohli pamätať podľa prezývky Brďo, ktorou kedysi občas podpisoval svoje scenáre (v rádiu, v televízii nie) a ktorú hrdo používal takmer ako bojové meno alebo obchodnú značku. Takže: Dodo Brďo. Neznie to zle. Vlastne: neznelo to zle. Alebo áno? Dosť dedinsky, detinsky. A možno smiešne – zľakol sa bývalý Brďo o chvíľku, keď prepol televízor na hudobnú stanicu, aby nemusel pozerať dokument o živote slonov (už ho videl. Včera). Ale veď zatiaľ je to jedno. Hlavné je: čo písať?... 4 Dodo sa s touto otázkou trápil celý večer, ale keď ležal v posteli, zdalo sa mu byť opäť všetko jednoduché. Iba treba začať. Ono to príde! A Pamäti nemusia byť márne. Existujú predsa aj literárne Pamäti. Autorská licencia mu umožní napísať, čo len chce a čo mu na rozum príde! Trochu upokojený zaspal. Na druhý deň sedel vo svojej kancelárii na univerzite a nudil sa. Ešte mal pred sebou seminár so štvrtým ročníkom a dosť ho to skľučovalo. Vlastne ho vôbec nebavilo učiť, aj keď si to nechcel priznať. Mal pred študentmi trému. Pritom práve preto prijal (pred šiestimi rokmi) ponúkané miesto, aby sa pred nimi predvádzal. Ale vtedy bol ešte pomerne známy (z rozhlasu a televízie) a myslel si, že bude mládeži neobyčajne imponovať. Teraz sa skôr bál, že odhalia, aký je vlastne diletant. Učil aj scenáristiku, ale okrem svojich skúseností, pre iných ľudí nepoužiteľných, nemal veľmi na seminároch o písaní scenárov čo povedať. Rád by viedol aj kurzy tvorivého písania, ale nemal ani najmenšej potuchy, ako sa to robí. Ale (čo ho na jednej strane sklamalo, na druhej tešilo) študenti ho (zatiaľ) neodhalili. Bolo im to totiž úplne jedno. Hľadeli naňho ľahostajne a so zdvorilým nezáujmom. Štúdium sa im určite páčilo, ale učiteľov očividne považovali za beztvarú sivú masu starcov, a Doda urážalo, že v ich očiach s tou masou splýval. Aspoň sa mu to tak videlo. Nemýlil sa. Dodo šiel kedysi učiť na univerzitu, lebo tam mal priateľov, stály plat (zatiaľ mizerný) a istú existenciu. A chcel sa predvádzať. Lenže zakrátko zistil, že sa mu to bude dariť maximálne tak pred prvákmi (aj to len istý čas), alebo na pregraduálnych kurzoch, kde naňho maturanti ešte pozerali s istým rešpektom (aj keď netušili, že on je ten kedysi slávny Brďo, lebo ani nevedeli, že nejaký Brďo niekedy existoval). Dodo mal jednoducho skvelý, pestrofarebný život, v ktorom hral vynikajúcu úlohu. Teda: ak by to tak bolo, v takom prípade by mohol napísať Pamäti, ktoré by sa stali knižným hitom. V kancelárii mal na stene zavesený kalendár s nahými dievčatami (ale pozor: umelecké akty, samozrejme!). Zvyčajne naň tupo civel, pričom si chvíľami šiel pofajčiť na vzduch. To bolo celé jeho zamestnanie. Aj keď niekedy bolo v škole 5 veselo: to keď sa pilo. Niekto priniesol fľašku a Dodo sa rozveselil – najmä odvtedy, čo si už sám fľašky kupovať nemohol, lebo nemal za čo. Ani teraz žiadnu fľašu nemal, ani nikto iný nemal, vlastne okrem neho nikto ani na katedre nebol – okrem štvrtákov, ktorí ho čakali pred študovňou. Dodovi bolo clivo, tak si šiel opäť raz zapáliť a vtedy mu to napadlo: antika!... Dodo s úľavou prepustil štvrtákov a dostal chuť na pivo. Ale nemal peniaze. Privádzalo ho to do trúchlivej nálady a depresií, počas ktorých sa bál, čo s ním bude. Mal dlhy u kamarátov, ale najmä v banke. Čo s ním urobia? Alkohol ho vždy uvoľnil, ale po jeho aplikácii nebol schopný nikdy nič napísať a tak bolo vlastne dobre, že mu z televízie momentálne nedávali žiadnu robotu. A keď bol z donútenia triezvy, zožieral sa, že sa nevie pustiť do písania knihy. Preto aspoň veľa čítal, čo ho však uvádzalo ešte do intenzívnejšieho stavu bezmocnosti. A tak dookola. Antika by mohla byť to pravé. Dodo bol milovníkom antiky. Keď bol ešte malý chlapec, dostal ako darček na Vianoce inzitným štýlom ilustrovanú knihu nazvanú Staré grécke báje a povesti. Gýč. Túžil po nej, lebo ho magicky a neodolateľne vábila ilustrácia na obálke, na ktorej sa v potoku kúpala nahá nymfa. Z nymfy bol síce vidieť iba jej zadok, ale osemročný Dodo bol fascinovaný. Teraz (mal tridsaťjeden) ho už viac lákali ženské prsia ako zadky, ale napriek tomu sa stal zberateľom prekladov diel antických autorov a príležitostne ich aj čítal. Mytológia starých Grékov ho priťahovala, svet roztopašných bohov sa mu neobyčajne páčil. Moderným spôsobom spracovať niektoré príbehy z mýtov, pridať lascívnosť, ktorú majú čitatelia odjakživa radi... To by bolo niečo! Lenže – zľakol sa zaraz – zaujíma to ešte niekoho?! Možno na to treba ísť ešte inak. Rozprávky pre dospelých, to je ono! Vymyslieť si rozprávky s princeznami, drakmi a rytiermi, a napísať ich ako pikantné príbehy pre dospelých. Dodovi hneď napadol aj titul: Nahá princezná. Za tým sa ľudia potrhajú, to sa bude čítať! Kamarát Janko, výborný grafik, mu k tomu spraví príťažlivé ilustrácie a bude na svete knižka ako lusk!... Lenže: kamarát Janko vlastne nikdy nenamaľoval holú babu! – spomenul si Dodo zdesene. A ani nenamaľuje, lebo je v tomto ohľade značne konzervatívny a lascívnosť mu prekáža. Alebo to jednoducho nevie. 6 Okrem toho: ešte si nič nenapísal, tak čo tu riešiš?! – uvedomil si zakrátko a mávol rukou. S rozprávkami to asi tiež nebude najlepší nápad. Nahá princezná je dobrý titul. Ale čo obsah? Rozprávky pre dospelých tu už boli: Pán prsteňov a iné. Vyzeral by si ako plagiátor. Takže asi predsa len bude potrebné popremýšľať o nejakom tom gýči... Lenže romantický gýčový príbeh nebude vedieť napísať, v tom si bol Dodo stopercentne istý. Na také niečo nemal hlavu, a hlavne chuť. Takže predsa len antika? Keď Dodo, prehadzujúc sa na posteli, zaspával, uvedomil si, že ďalší deň je v keli. A každý deň je rovnaký a je to hrozné a takto to ďalej nejde... Na druhý deň sa v škole pilo a Dodovi bolo veselšie na duši. Alkohol ho upokojil, povzbudil, a tak vcelku veselo konverzoval s kolegami. Len tak, o všeličom. O odborných problémoch sa na pôde školy rozprávalo málo, lebo práve tie nikoho nijako zvlášť nezaujímali. Keď, tak učitelia ohovárali študentov, akí sú otravní. A že keby študentov nebolo, ako by bolo na tej škole dobre. Študenti si to isté mysleli o učiteľoch. Dodovi zase chvíľu fungoval telefón, lebo sa mu podarilo zaplatiť účet – ale niekedy sa ho aj bál zapnúť, aby mu nevolali veritelia, či nebodaj úradníci z banky alebo daňového úradu: čiže napospol ľudia, ktorí by nevedeli oceniť jeho spisovateľský talent. Inak mu zvyčajne nevolal nikto. Pravdaže: v časoch, keď telefón nemal, zháňalo ho viacero ľudí a niektorí preňho mali aj robotu, čo sa dozvedel, až keď bolo neskoro. Teraz mu telefón zazvonil a Dodo sa s obavami pozrel na displej, kto to asi tak je. Ale bola to len ženská z jedného vzdelávacieho inštitútu, kam ho raz či dvakrát za rok zavolali prednášať za peniaze. Pravdaže: mizerné. Kedysi sa mu tam chodiť nechcelo. Dnes šiel rád, každý cent je dobrý. Aj keď pôjde na zaplatenie dlhov... Potom ale telefón zazvonil aj druhý raz. Keď dohovoril, napadlo mu: veď to nemusia byť akurát Pamäti! Čo takto atraktívny príbeh z prostredia šoubiznisu? Prirodzene s autobiografickými črtami. 7 Ale hoci mal Dodo v hlave už zo štyri poháriky ostrého nápoja (zadarilo sa mu v škole), dobre si uvedomoval, že v prostredí šoubiznisu nezažil nič atraktívne. Nie je vylúčené, že bol ešte nedávno obľúbený (v šoubiznise) ako príjemný spoločník, ktorý si rád vypije. Ale ani vtedy si ho nikto príliš nevšímal. Vo veľkom televíznom štábe sa vždy nejaký ten scenárista stratil, bolo v ňom oveľa viac oveľa dôležitejších (ani náhodou!) a oveľa známejších (bohužiaľ!) ľudí. Aj keď v titulkoch bývalo jeho meno uvedené medzi prvými, on sám neznamenal veľa. V rádiu to bolo to isté. Až na tie titulky (v rádiu titulky nie sú, to vie každý). Bol pondelok, začal sa hlúpo, ale potom sa stala taká vec: volal mu kamarát, že zostavuje autorský tím pre tvorbu nového pôvodného televízneho seriálu, či nemá záujem. Pravdaže, mal. Pravidelný príjem by mu v tejto biede spadol z neba. Tak vidíš – vysmieval sa sarkasticky sám sebe, keď ho prešla prvá radosť – predsa len gýč! Televízny seriál. Slovenský. Hrôza! Všetky slovenské televízne seriály vyrobené v posledných rokoch boli čo? Boli hrôza, jedna za druhou! Teraz sa mal zúčastniť ďalšej. A nedalo sa inak. Ak sa vôbec ten seriál bude realizovať, lebo ani to nie je isté. Alebo ak ho skoro nevyhodia z tímu, čo sa mu tiež už stalo pri jednom nakrúcaní (inak nevydarenej) televíznej show. Vyhodili ho za alkoholizmus a nespoľahlivosť. Ale je to konečne nejaká nádej. Treba sa predsa opäť dostať do kolotoča šoubiznisu a potom prídu aj iné zákazky. A hlavne peniaze na dlhy a pivo, aby ho nezatvorili (v najhorších depresiách si predstavoval, že ho za dlhy zatvoria do väzenia). A keď neprídu iné zákazky, napíše tú svoju knihu a bude sláva, budú prachy. Dodo mávol rukou a vybral sa obchádzať kancelárie kolegov, či mu ešte niekde nenalejú. „Žijeme úžasné časy!,“ vykladal Dodo v Ponorke, čo bola krčma nižšej cenovej skupiny, kam ho občas pozval kolega Jožko. Dodo tam píjaval pivo a cítil sa dobre. Iba trochu stiesnene, lebo si musel pivo nechať platiť, čo mu nebolo príjemné. 8 „Žijeme úžasné časy: ceny všetkého stúpajú a popularita premiéra a vládnej koalície rastie!“ O politike sa Dodo bavil len nerád, ale občas na ňu prišla reč, najmä keď mal niekto na stole otvorené noviny (a nie na strane, na ktorej bola fotografia holej baby). Poslucháčov však nemal ktovieakých. Do Ponorky chodievali všakovaké čudesné existencie, ku ktorým sa trochu paradoxne rátalo aj niekoľko univerzitných učiteľov. Kolega Jožko, takto vzdelaním psychológ, v Ponorke takmer býval, bol tu doma a nebyť jeho, Dodo by už dávno mohol mať na pivo iba chuť. O svojich literárnych ambíciách mu však nikdy nerozprával. Ani ostatným. Nikoho by to totiž vôbec nezaujímalo. A vlastne ani nemal o čom rozprávať. Keď sa však trochu nudil, premýšľal aj v Ponorke o svojej knihe. Ale vždy iba chvíľku, lebo občas (vcelku pravidelne) prišiel nejaký nezamestnaný kamarát a opýtal sa Jožka: „Nemáš požičať nejaké drobné?“ O tomto mám písať vo svojich Pamätiach?! – pýtal sa sám seba roztrpčene Dodo. Asi robím chybu – premýšľal, keď vystúpil z autobusu a ponáhľal sa zo zastávky domov, rýchlo, rýchlo, lebo ho po pive riadne tlačilo v gatiach. Asi robím chybu, že premýšľam hneď o žánri! Dôležitejší – a prvoradý -­‐ je námet. O námetoch už Dodo niečo vedel. Napísal ich nemálo pre televíziu – a zvyčajne z nich nič nebolo. A čo bolo najhoršie, ak potom pracoval ako scenárista na nejakom cudzom námete, tak zvyčajne zistil, že to bol možno ten jeho, len mal iný názov. Ktovie, čím to je? – pýtal sa sám seba, pomaly už utekajúc, lebo ho tlačilo čoraz viac a hrozilo, že sa pomočí. Veď profesionálne viem námet napísať veľmi pekne. Asi obsah je zlý. Že by chýbal nápad? Ale veď väčšina programov je založených na celkom banálnych nápadoch!... A možno práve v tom je moja chyba! – odfúkol si, keď si už uľavoval doma na záchode. Možno príliš špekulujem. Treba ponúknuť niečo trápne jednoduché, aby sa to páčilo. A to ja neviem. Okrem toho: všetko už bolo vymyslené. Všetko už bolo vymyslené – tak znelo heslo, ktoré Dodo často počul najmä od ľudí, ktorí robili v reklame. Bol to i obľúbený bonmot jeho kolegu z univerzity, 9 profesora, ktorý sa zhodou okolností tiež zaoberal reklamou. Okrem toho sa zaoberal svojím psom (ten kolega, nie Dodo. Dodo psa nemal). Kúpil si akéhosi prešľachteného buldoga, čím sa skončili jeho obľúbené zdravotné prechádzky v parku. Lenivý pes bol totiž ledva ochotný vyjsť pred panelák, kde urobil svoju potrebu a zaspal, takže bol problém dotrepať ho zase domov. Dodo psa nemal a preto žil v dvojgarsónke sám. Už si tam ani nevodil baby. Teda, aj by si bol vodil, ale nenašiel také, ktoré by s ním šli. Lebo tie, ktoré šli voľakedy, už boli povydávané, rozvedených sa Dodo bál a mladých kočiek ešte viac. Napokon, momentálne prežíval finančné obdobie sucha, tak mu to bolo vcelku jedno. Rád sa predvádzal a teraz sa nebolo čím... Všetko už bolo vymyslené. Platí to aj o knihách? Námet predpokladá, že pôjde o príbeh. Príbehy Dodo písať nevedel. Teda: neskúšal to, lebo vedel, že to nebude vedieť. Príbeh chce charakteristiku postáv, opis prostredia... uf! Na toto Dodo nebol. Jeho písanie bolo príliš rozhlasovo povrchné. Bože, ale koľko ľudí už vydalo knihy – aj mojich známych a kamarátov! A ktovie, ako sú na tom s talentom. Musí v tom byť nejaký fígeľ, kurníkšopa!... Večer si Dodo sadol za počítač, spustil textový editor, nastavil veľkosť písma, riadkovanie a paginovanie, zamyslel sa... a šiel si na balkón zapáliť. Tam ho začala trápiť iná vec: dobre, napíšem knihu. Čo potom s ňou? Kam sa obrátiť, komu ju ponúknuť, ako? Vôbec netušil, ako to v tomto smere chodí. Nebude písať zbytočne? Nebude sa jeho dielo povaľovať po stoloch všelijakých úradníkov vo vydavateľstve celé mesiace a roky, aby napokon z jeho vydania nič nebolo? Tak si to predstavte: takýto bol Dodov najnovší problém, hoci ešte nič nenapísal. Pravda je ale taká, že Dodo už všeličo napísal. Teda: kedysi. Na starých disketách by sa našla kopa textov, vrátane rozhlasových a televíznych skečov. Mal aj rozpísanú knihu. Boli to tie rozprávky pre dospelých, mal ich zo päť či šesť na čosi vyše tridsiatich stranách. Boli však trochu vyumelkované a strnulé. Dodo naozaj nie je rozprávač príbehov, takže v takýchto pasážach bol vždy neistý a popisný. Značnú časť textu tvorila snaha o nejakú tú erotiku (aby to bolo naozaj 10 pre dospelých), kde na viacerých riadkoch kvetnato opisoval, ako sa nahej princeznej kotúľa kvapka vody pomedzi nahé prsia, až skončí kdesi v pôvabnej jamke pupku a utvorí tam rozkošné jazierko. Bol to pekný námet, ale Dodo si s ním nevedel rady. A nebol si ani istý, že toto je to správne. Na starých papieroch mal nejaké torzá kníh, ktoré začal písať ešte ako stredoškolák. Ani s tými sa nikdy nedostal cez tridsať strán a boli to veci, z ktorých bolo jasné, čo vtedy čítal: Remarque, Vonnegut, Simmel... Dodo písal kedysi aj básne. Na tom, pravda, nebolo nič čudného, lebo prakticky každý človek napísal v živote aspoň jednu báseň. Najviac ich Dodo napísal vtedy, keď bol zaľúbený do jednej dievčiny na dedine, kde bývala jeho babka. Mal osemnásť rokov a chodieval ju s búšiacim srdcom cez víkendy navštevovať. Raz mu otvorila jej mama (bol dobrá partia, lebo bol z veľkého mesta). A povedala, že Henrieta (paradoxne – vzhľadom na veľkosť a polohu dediny -­‐ sa to dievča volalo ušľachtilo Henrieta), teda že Henrieta sa kúpe, a posadila ho do kuchyne. Kuchyňa bola plná múch a Henrietina mama sa na ne takto zlostila v miestnom nárečí: „Muchy nyčobné!...“ A oháňala sa po nich kuchynskou utierkou. Vtedy, pred rokmi, bol do Henriety úprimne, hlboko zamilovaný. Ľúbil ju celou svojou bytosťou, ľúbil každý jej pohľad, slovo, od dotyku by sa možno zbláznil. Vtedy si myslel, že bez nej už nebude môcť nikdy žiť, že keď ju stratí, bude mu chýbať do posledného z jeho dní. Dnes vie, že to bola pravda. O tomto mám písať vo svojich Pamätiach?! -­‐ lamentoval Dodo. Sám pre seba, ako vždy. „Bratku, toto ja ešte zvládnem!,“ povedal mu kolega Jožko, ten, čo je vzdelaním psychológ, keď Dodo uňho sedel v kancelárii v budove univerzity. Jožko totiž opäť raz dobromyseľne zavolal Doda, aby s ním šiel na pivo, a ten mu spravodlivo vysvetľoval, že nemá peniaze a nechať sa pozývať mu je trápne. „Radšej si pivo nedám,“ klamal celkom nehanebne Dodo a premýšľal, že napokon aj tak zase pôjde. Šiel by aj hneď, ale mal pred sebou nejaké prednášanie. Pokiaľ šlo o prednášanie, na úvod semestra mu to ešte šlo, lebo mal o čom rozprávať na základe poznámok a príprav, ktoré si vyhotovil pred tými niekoľkými rokmi ako 11 začiatočník. Postupne, ako sa krátil semester, mu ale témy dochádzali a učeniu sa rozmanitými spôsobmi vyhýbal. Z celého univerzitného roka mal najradšej obdobie štátnych záverečných skúšok, prijímacích a rigoróznych konaní, lebo počas nich sa pilo už od rána a Dodo spolu s ostatnými skúšajúcimi mal pocit akejsi moci nad osudmi tých mladých ľudí. I keď vedel, že všetkým napokon skúšku dajú, lebo toľko ich zase nenaučili, aby ich mali z čoho skúšať. Dodo chodil rád i na promócie, kde sedel v talári vedľa rektora a bola to preňho neobyčajná atrakcia, lebo sa sám sebe páčil. Bola to preňho atrakcia až dovtedy, keď sa šiel raz obliecť do talára rovno z Ponorky a skoro sa v priebehu slávnostného promočného aktu pošťal... „Tak poď na jedno, nešpekuluj!“ povedal Jožko a šli. V Ponorke sedel jeden emeritný docent, dvaja technici z opery Národného divadla a jeden nezamestnaný inžinier so smutnou tvárou. Pivo nosila tučná Olinka a krčmou sa vznášal štyridsať rokov starý smrad napriek tomu, že ventilátor hučal ako bojový vrtuľník. Dodo sa hniezdil, lebo mu bolo trápne nechať si zaplatiť viac ako dve pivá. No a čo sú to dve pivá? Ale keď si dá viac, ako príde domov, aby nepustil do gatí? Bola to dilema, ktorá stála za úvahu. Ale písať sa o nej nedalo. O takej kravine. Keď Dodo práve nepremýšľal o svojej budúcej knihe, zvykol ležať pred televízorom a bez záujmu doňho čumákať, pričom mu neschádzal z tváre tupý výraz. Alebo čítal knihy – väčšinou dobré (lebo mával aj občasné záchvaty čítania detektívok). Čítanie mu prinášalo rozptýlenie i pôžitok, ale i tak mal pri ňom pocit strateného času. Mal by predsa písať, nie čítať! Okrem toho diela skutočných spisovateľov ho privádzali do stavu závistlivej melanchólie. Čo ho nevyhnutne opäť privádzalo k premýšľaniu o knihe, ktorú napíše. Napadlo mu aj to, že najlepšou metódou bude písať len tak, pre seba – čiže bez akýchkoľvek zábran. A niečo z toho napokon vyjde. Ale on nechcel písať pre seba. On chcel napísať veľký hit, bestseller, o ktorý sa bude zaujímať verejnosť rovnako, ako o jeho autora. Dodo vstane ako vták Fénix z popola zabudnutia po kariére v šoubiznise, ktorá by vlastne mala byť celkom zabudnutá, ale nemohla byť, lebo ani za čias jej existencie si ju nikto nevšímal a tak na ňu nemal kto zabudnúť. A bude mať zase peniaze. A pozve na pivo on Jožka. 12 Dodo ešte pred pár rokmi peniaze mal. Dosť veľa peňazí. Zarábal slušne, lebo bol hlavným scenáristom veľkej televíznej šou, ktorá sa vysielala niekoľko mesiacov a potom opakovane ešte raz. Chvíľu bol aj riaditeľom malej agentúry a okrem toho písal pre známu rozhlasovú stanicu pre mladých poslucháčov. Mladí poslucháči však už dnes chcú počúvať iba hudbu a tak pre známu rozhlasovú stanicu Dodo viac nepíše. Aj by písal, ale známa rozhlasová stanica od neho nič nechce. V televízii Dodo zase nerobí, lebo prišli mladí, možno lepší a určite lacnejší a menej konfliktní. A spoľahlivejší – priznal si Dodo, ktorý mal na konte niekoľko osobných škandálov, spojených najmä s jeho bohémskym spôsobom života (čo je krajší názov pre žúrovanie a posedávanie v krčme – no a ženské. Dodo mal aj nejaké tie ženské, keď ešte niečo znamenal). Takže dnes žije z platu vysokoškolského učiteľa a občasných honorárov (je ich žalostne málo, lamentoval Dodo). Možno prídu peniaze teraz, keď sa naozaj začne robiť na televíznom seriáli. To však vedelo Doda vopred rozľútostiť, keďže – v jeho očiach – on, taký talent, bude robiť v autorskej fabrike na bezcenných textoch. Chudáčik! Tak či tak bude treba napísať knihu. Ale, ozaj: dá sa na tom vôbec zbohatnúť?! Dodo sa zľakol. Ale potom sa upokojil. Keď kniha vzbudí pozornosť, bude záujem aj o neho. Má predsa ešte známych v médiách, ktorí mu neodmietnu spraviť trochu reklamy. Alebo ani nie?... Ťažký je život spisovateľa! Krútim sa ako pes okolo svojho chvosta! – priznal si Dodo. Písanie ho vlastne ani natoľko nebavilo, ako si to navrával. Vždy mal problém s tým, ako sa prinútiť vytiahnuť z tašky notebook na stôl, otvoriť ho, naštartovať. Potom, keď si konečne k písaniu sadol, už to šlo. Ale vždy sa snažil napísať všetko čo najskôr. Scenáre, ktoré mali desať, pätnásť strán mal hotové raz dva – za slabé dve hodinky. Ale aj kedysi, keď bol nútený písať viac, nevydržal sedieť za počítačom dlhšie ako tri hodiny v jednom kuse. Práca, ktorú mal pred sebou, ho vždy znervózňovala. A čo ešte teraz kniha! Keď si sadal za klávesnicu, mal pocit márnosti, lebo za tie roky si zvykol písať s pocitom, že zarába peniaze. A kniha? Kto mu zaručí, že to bude tiež písanie za peniaze? 13 Najmä keď nevedel ani len to, ako začať. Prvá veta je vždy najdôležitejšia – chvastal sa voľakedy pred kolegami – potom to už ide samo! Teraz prvú vetu už napísanú mal (to casanovovské motto). Zároveň bola však aj poslednou. To je na knihu málo. Dodo to vedel... Možno predsa len Pamäti! – rozhodol sa raz v piatok popoludní, keď ho nečakalo nič, len ďalší víkend pred televízorom. A treba začať niečím pikantným!... Hm! Tu sa Dodo zamyslel. Z mladosti vedel ponúknuť len Henrietine muchy a zopár internátnych historiek z čias univerzitných štúdií – ale takých (a lepších) mal každý jeho vtedajší konškolák naporúdzi v priemere desaťkrát toľko. Tak dobre (rozhodol sa): začne scénou, ako raz ležal v posteli s Irenkou, svojou vydatou frajerkou, s ktorou to ťahal dva roky, kým na to neprišiel manžel a neurobil poriadok. Teda: poriadok urobil s Irenkou, čo Doda vcelku urážalo, lebo to vyzeralo tak, ako keby on tomu manželovi za robenie poriadku ani nestál. Irenka bola pekná, od Doda o málo staršia a skvelá najmä tým, že mu masírovala ego pochvalami vyslovenými ohľadom jeho vonkajšieho vzhľadu i duševnej krásy. Vtedy musel rovno z jej postele vyskočiť z okna. Ešte že bývala na prízemí (v skutočnosti na treťom poschodí. A nevyskakoval z okna, ale utekal dolu schodmi). Toto pikantné dobrodružstvo na chvíľu Doda rozveselilo, na začiatok by možno nebolo zlé – ale čo ďalej? A ktovie, či by ho vedel pôsobivo a humorne opísať? Jeho spomienky boli už také staré a vyblednuté, že sa väčšinou zmenili na trofeje a s trofejami chcel zaobchádzať s úctou. Keby si z nich robil posmech, stratili by na kvalite, znížila by sa ich hodnota. A až toľko ich zase nemal, aby s nimi mohol nepatrične zaobchádzať. Ale raz to skúsim! – rozhodol sa Dodo. Opíšem jednu takúto scénu a uvidím, čo mi to dá. Možno by som si mal zase prečítať Casanovu. Miesto toho Dodo celý víkend civel na televízor a snažil sa o optimistický pohľad na svoju súčasnú situáciu. V pondelok zatelefonuje do banky svojmu finančnému poradcovi a skúsi uhrať odklad na jeden zo svojich dlhov. Kamaráti, ktorým je dlžný, počkajú. Veď možno začne onedlho zase zarábať. 14 V nedeľu večer ale už opätovne strácal istotu a v miernej depresii premýšľal o tom, že bude musieť napísať knihu, či chce alebo nie. Iného východiska zatiaľ niet. So študentmi bývalo celkom fajn. Dodo zízal študentkám do výstrihov a hľadal náznaky toho, že ho aspoň niektorá chce eroticky provokovať. Ale vídal iba viac či menej zdvorilý, alebo viac či menej zakrývaný nezáujem. Niekedy sa seminár vydaril, bola diskusia i zábava. Inokedy Dodo rozprával sám, urputne sa tváriac, že nevidí, ako sa počas jeho výkladu študenti bavia, zívajú, čítajú noviny. Veď im to počas skúškového obdobia vytmaví! Ale nikdy im nič nevytmavil. Jednak sa hanbil vôbec ísť do konfliktu, jednak mal naozaj pocit, že nemá zmysel robiť zo seba zlého kantora a riešiť si svoje vlastné komplexy na študentoch, ktorí sa previnili iba tým, že sú mladší, krajší, veselší a bezstarostnejší ako on. Mal v živej pamäti, že sám bol nedávno študentom, ktorý sa zastrájal, že keď raz bude pedagógom, nebude robiť zo skúšania žiadnu vedu. A tak ju teraz naozaj nerobil, preto ho študenti možno napokon predsa len mali ako-­‐tak radi. Keby napísal knihu, nevšímali by si ho o nič viac. Sedel v autobuse a vedľa neho úbohý ošumelý starček, očividne mentálne zaostalý, ktorý si neustále čosi mrmlal popod nos. K tomu občas vyrážal niečo na spôsob bojových výkrikov, sprevádzajúc to všetko prudkými trhanými pohybmi. Bojuje sám so sebou – ako ja, premýšľal trudnomyseľne Dodo, keď si odsadol, lebo starký smrdel ako sto čertov. V škole potom zbadal, že má v telefóne zmeškaný hovor z neznámeho čísla. Radšej nevolal späť. Ktovie kto to bol (niekto, komu visí peniaze?)? O chvíľku ho to zamrzelo: nemal zavolať späť? Ale však: keď ide o niečo dôležité, zavolajú znovu oni. Počkám. Alebo nie? Čo ak ide o nejaký kšeft? Mal by som zavolať späť ja. Alebo radšej naozaj počkám... S tou Irenkou to v skutočnosti bolo takto: nebývala na prvom poschodí, ale na treťom, a Dodo nevyskakoval z okna, ale iba utekal splašene dolu schodmi, kým sa manžel viezol hore výťahom. Potom sa vyľakaný milenec chvíľu krčil pri 15 pivniciach a vyliezol zadným východom. Pribehol k autu (vtedy ešte mal auto) a zdúchol ako cigán pred robotou. Keď tak o tom teraz premýšľal, viac dobrodružných príhod s Irenkou asi nezažil, takže na casanovovské Pamäti by to bolo žalostne málo. Zato s Irenkou prežil veľa nežných chvíľ. Bola pekná, milá, všestranne úžasná a Dodo sa do nej aj zaľúbil. Ale: s výhradami. Keby sa rozviedla, nevedel by, čo s ňou (mala dve deti). To by sa splašil a spanikáril ako treba. No a s vydatou to do nekonečna ísť nemohlo, to bolo jasné. Ale Dodo si to užil, hoci veľakrát, keď ležal vedľa Irenky po naozaj uspokojivom milovaní a pozeral na stropnú lampu v jej spálni, mu napadlo, že je s ňou možno naposledy. A že by to bolo aj dobre. Napokon sa to rozišlo vcelku samo a bez väčších problémov (aspoň teda pre Doda). Vtedy si myslel, že sa poučil. Teraz si myslí, že by nejaká príjemná milenka, hoci aj vydatá, nebola na škodu. Už dlhšie nemal frajerku a v momentálnej situácii, keď mal pocit, že sa mu naozaj nič na tom svete nedarí, ani nevidel nádej, že by k nejakej prišiel (v poslednom čase – okrem iného -­‐ dosť pribral od večného ležania pred televízorom). Na koho by som ešte mohol spomínať? – dumal Dodo (na svoje pomery dosť) húževnato. Na Klaudiu, no samozrejme! Aj tá bola vydatá a tiež mala dve malé deti (menšie ako Irenka, lebo bola mladšia). Klaudia mu, pravda, ktoviečo nedovolila, ale párkrát si s ňou predsa len užil a bolo to fajn (akurát že mala maličké prsia, čo Dodovi nikdy nekonvenovalo). Bola to však duša poetická, čo ho uspokojovalo inak (mával pri nej intelektuálny orgazmus, haha!). Písala mu dokonca básne, ktoré mal kdesi odložené a ktoré ho napĺňali pýchou (veď koľkým chlapom sa stalo, že im napísala nejaká žena báseň?). Klaudia v ňom chvíľku videla človeka veľmi vplyvného (robil pre televízie a rádiá). Ona sama bola ešte na materskej dovolenke a nudila sa (Dodo si nikdy nepripustil možnosť, že možno aj tento fakt prispel k tomu, že ju získal). Nemal s ňou však naostatok trpezlivosť a po čase jej veľmi poeticky vysvetlil, že ju príliš miluje na to, aby zničil jej manželstvo a všetko, čo umožňuje jej pokojný život a istú budúcnosť. Ani príliš neprotestovala, čo ho trochu urazilo. Raz za čas si ešte poslali e-­‐mailovú správu, v ktorej sa romantickým spôsobom uisťovali, že sa 16 budú večne milovať (platonicky) a nikdy nezabudnú na spoločne strávené chvíle. Dokonca mu ponúkala aj stretnutie, ale Dodo sa stretnúť nechcel. Nechcel, aby ho videla inak ako vtedy. Teraz bol o pár rokov starší, tučnejší, s depresiami a komplexmi na krku. Možno niekedy, keď sa dá dohromady. Telefón opäť zvonil a bol to jeho kamarát, tak Dodo bez obáv dvihol, lebo akurát Romanovi nevisel ani korunu. Vraj aj on ide robiť denný seriál pre televíziu, on bude dokonca šéfom toho celého, či by Dodo mal čas a chuť. Jasné, že by mal! Chuť by mal na hocičo. Hlavne potrebuje zase zarábať. Ale aj televízne prostredie mu chýbalo, známe tváre, ten chaos a posedávanie pri káve a cigaretách. Ten pocit bohorovnosti a slávy... „Bude porada? Priamo v telke? Zajtra? Prídem!... Vlastne: počkaj! Najprv sa pozriem do diára, či o druhej môžem! Vydrž!...“ Dodo prešiel s telefónom v ruke z obývačky do kuchyne a späť. Ešte napočítal do desať a potom blahosklonne oznámil: „Dobre, môžem, urobím si nejako pobiede čas. Značím si. Spoľahni sa, budem tam!“ Najhoršie je, že sa treba tváriť, ako by bol človek mimoriadne zamestnaný a nebol pánom svojho času. Lebo ten, o ktorom sa vie, že nemá robotu, sa stáva podozrivým. Prečo mu nikto nedáva robotu? Asi má problémy, všakže! Je odpísaný, nespoľahlivý, starý. Pije. Preto sa aj Dodo rozhodol, že nedá ani slovíčkom najavo svoju situáciu. Bude sa tváriť, že sa do seriálu pustí iba preto, lebo tento žáner ešte nerobil a z toho dôvodu ho zaujíma. A zase všetkým ukáže, akým je skvelým: dramaturgom, režisérom, producentom. Lebo naňho zabudli. Na Doda zabudli mnohí ľudia. Občas ho to dosť mrzelo. Nechcel si to pripustiť, ale veru mrzelo! Veď: zabudla Henrieta. Zabudla jej mama, ktorá kedysi z kuchyne vyháňala muchy. Zabudla Tánička, malá, prsnatá, autorka niekoľkých básnických zbierok, ktorú kedysi Dodo zbalil v autobuse a potom to všetko s ňou pokazil. A keď mu dala kopačky, dokonca plakal večer v posteli. Jednu báseň napísala aj o pohlavnom úde. Ale nebol to Dodov pohlavný úd, lebo až k tomu sa s Táničkou nedostali. Možno práve preto mu dala kopačky. Bol taký zaľúbený, že mal ostych. 17 On mal nejakých dvadsať, ona o čosi (dosť) viac a tak sa jej asi nechcelo čakať, kým sa osmelí. Ale ani o tom by sa do Pamätí ktoviečo napísať nedalo. Treba skúsiť niečo iné. A zrazu Dodo vedel čo!... Len treba začať skôr, ako sa začne robiť na televíznom seriáli! Lebo potom možno už nebude mať na knihu čas. (Ale Dodo vedel, že ešte na žiadnom seriáli nerobí a že aj keby mal čas, len tak si k písaniu knižky nesadne. Už to totiž veľakrát skúšal. A nešlo to. Nešlo to...) Zrazu Dodo vedel, čo má písať. Ale, na druhej strane, nebol si celkom istý. Považoval svoj nápad iba za dobrý odraz k tomu, aby vôbec písať začal. Napadlo mu to len tak, z ničoho nič. Ale, na tretej strane, si uvedomil, že mu to nenapadlo len tak, z ničoho nič, ale že jeho inšpirácia bola výsledkom dlhého premýšľania o probléme. Nebude musieť začínať z ničoho! – uisťoval sa Dodo. Ale, na štvrtej strane, treba predsa len začať celkom po novom, aj keby to malo byť niečo staré! Aj tak je to staré iba pre mňa, uvažoval Dodo, lebo to ešte nikto nečítal, hoci som to napísal už dávnejšie... Piata strana mu už nenapadla. Takýmito zložitými úvahami sa náš spisovateľ zaoberal celý večer až hlboko do noci, takže opäť nič nenapísal, hoci si už myslel, že vie, čo má písať a čím začať. Tak už to chodí, povzdychol si Dodo. Človek nemôže chcieť všetko. 18 
Download

„Druhá kniha – 1. kapitola“