Občasník pre vnútornú potrebu farnosti
September 2012
SLOVO, PRAMEŇ ŽIVOTA
Prešlo mnoho rokov a mladý muž
skutočne našiel svojho záchrancu
– či, lepšie povedané, jeho hrob.
Zistil, že tento človek pomohol
v živote mnohým ľuďom, mnohých zachránil tak ako jeho a pritom jeho známi, všetci tí, ktorým
pomáhal, ani netušili, že tento
tichý človek vedľa nich ich vlastne
chráni. Keď potom zašiel za tými
ľuďmi a povedal im pravdu o tomto mužovi, ktorého považovali za
divného samotára, všetci sa zmohli len na jedinú otázku: „Prečo mi
to nikto nepovedal?“ Takýto koniec by bol naozaj smutný. Úsilie
človeka, jeho celoživotné snaženie
vyjde nazmar, ak nikto nebude vedieť, čo urobil, ako zmenil svet.
Predstavujeme pána
farára Štefana Vitka
Ďalšie pokračovanie
seriálu o výstavbe kostola
v Podskalke
Púť v Svätej zemi
No mohlo by to byť aj horšie.
Mohlo by sa stať, že by sme nevedeli, že sme spasení, že Boh nás
má rád a že chce, aby sme boli >>>
Pokračovanie na strane 11.
Bol nádherný slnečný deň. Jožko
vyšiel na ulicu so zmrzlinou
v ruke. Ako tak kráčal, míňal ľudí.
Osamelého chodca, rodinku na
prechádzke, zamilovaný párik na
lavičke... Nikoho z týchto ľudí nepoznal. O nikom nič nevedel, no
netrápilo ho to. Nevšímal si ich.
Ako tak kráčal zamyslený cez cestu, ktosi ho zozadu potiahol za golier. Trhlo ním a urobil krok späť.
Toto mu zachránilo život. Tesne
pred ním prefrčalo auto. Chlapec
sa stihol len obzrieť, aby videl tvár
svojho odchádzajúceho záchrancu. Nestihol mu ani poďakovať.
A tak si predsavzal, že ho nájde.
svitanie
Svätá zem
V máji tohto roku som mala milosť
zúčastniť sa spolu so sedemdesiatimi sestrami z iných rehoľných spoločností púte do Svätej zeme. Naše
lietadlo odletelo z Košíc do Tel
Avivu, najväčšej izraelskej metropoly o 1.20 hod. ráno. Na miesto
sme prileteli o 5.30 hod. Tam na
nás čakali autobusy a náš sprievodca Mons. ThDr. Ján Majerník, ktorý
sprevádza turistov po Svätej zemi
už 22 rokov.
Moje predstavy o Svätej zemi, s ktorými som plná očakávania odchádzala, nehľadiac na historické skutočnosti, boli také, že sa nič nezmenilo od čias narodenia Ježiša. No
nebol to správny pohľad. Miesta,
ktoré sú pre nás kresťanov veľmi
vzácne, chránia kostoly, ktoré boli
postavené väčšinou v 20. storočí.
Prvé chvíle a kilometre našej
púte smerovali na horu Karmel,
ktorá sa nachádza na pobreží
Stredozemného mora v blízkosti
mestečka Nazaret. Hora Karmel sa
spomína už v Starom Zákone. Tu
sa uskutočnil zápas proroka Eliáša
s uctievačmi Baala, ktorý sa skončil
Eliášovým víťazstvom. Nachádza
sa tu Eliášova jaskyňa. S dejinami
hory Karmel sú spojené aj počiatky karmelitánskeho rádu
a na tomto mieste mal
podľa tradície v polovici 13. storočia
videnie vtedajší
generálny
predstavený sv.
-2-
Šimon Stock, ktorému Panna Mária
podala nám známy a podnes uctievaný svätý škapuliar. Aj keď sme
boli unavení z cesty a prebdenej
noci, sv. omša na tomto mieste,
ktorú spolu s kňazmi celebroval
emeritný otec arcibiskup Mons.
Alojz Tkáč, nám dodala duchovnú
silu a radosť z toho, že sme tu.
Našou ďalšou zástavkou bola Kána
Galilejská, kde sme navštívili
Chrám Zázraku premenenia vína.
Je to dvojpodlažná budova - v hornej časti chrámu sa nachádza obraz
znázorňujúci svadobný stôl, okolo
ktorého sedia svadobčania v popredí s Ježišom, ktorý žehná amfory
s vínom a pri ňom je Mária a učeník
Peter. V dolnej časti krypty, nazývanej aj Svadobný dom, stál podľa
tradície dom, kde pozvali Ježiša na
svadbu. Našla sa tam okrem iného
nádoba na očisťovanie.
Keď sme vstúpili do tohto chrámu,
cítili sme sa veľmi slávnostne, pretože bol krásne ozdobený kvetmi,
akoby tu čakali na svadobný pár.
Manželské páry z našej skupiny
si obnovili svoje manželské sľuby
a ja som v modlitbe pamätala na
manželov, ktorých poznám a na
tých, ktorí potrebujú posilniť svoj
vzťah, pretože im zovšednel a ich
úcta voči sebe navzájom vyhasína.
Z Kány Galilejskej pochádzal tiež
sv. Bartolomej = Natanael a chodníčkom k Chrámu Zázraku premenenia sme prechádzali okolo jeho
kaplnky.
Putovanie pokračovalo návštevou Nazareta, Genezaretského
jazera, Hory Blahoslavenstiev,
Chrámu Primátu sv. Petra...
Nazaret - nové mesto, ktoré má
vyše 30 000 obyvateľov výlučne
židovského vyznania. Za čias Pána
Ježiša mal 200 až 300 obyvateľov.
Ježiš tu prežil detstvo i dospievanie.
Navštívili sme dom Panny Márie,
nad ktorým r.326 postavili židokresťania synagógu. Súčasná bazilika je už piatym kostolom. Podľa
niektorých je najväčšou stavbou
na Blízkom východe. V Jaskyni
Zvestovania je na nosnej doske nápis: „Verbum caro
hit factum est.“ - „Tu sa
Slovo stalo Telom.“
„Kto nevie mlčať, toho nepriateľ ľahko premôže.“ (sv. Albert Veľký)
Moje srdce napĺňala radosť a
vďačnosť, že
sa môžem
„dotýkať“
svitanie
more = Tiberiadské jazero = jazero
Kinneret .
Je dlhé 21 km, široké 12 km, hlboké 45 – 50 m. Leží 215 m pod
hladinou Stredozemného mora.
Je to najväčší rezervoár pitnej,
sladkovodnej vody v Izraeli až po
Negerskú púšť. Je tu veľa minerálnych prameňov, teplota ani
v zime neklesne pod nulu, v lete je
tu teplota 35 - 40 stupňov. Stromy
zostávajú stále zelené, nachádza
sa tu veľké bohatstvo rýb – 22 druhov. Ryby sa tu stále chytajú ako
za čias Pána Ježiša. Vlny sa tvoria
až do výšky 4 metrov. V roku 1985
vytiahli z jazera rybársku loď, ktorú
datujú do 1. storočia po Kristovi.
Miesto narodenia Ježiša
tohto tajomstva práve na tomto
mieste. Musím sa priznať, že mi začalo silnejšie biť a tento pocit sa mi
často vracia pri modlitbe posvätného ruženca.
Krista. Okolo voľného centrálneho kruhu je latinský nápis: „Hic de
Virgine Maria Jesus Christus natus est.“ - „Tu sa z Panny Márie
narodil Ježiš Kristus.“
Betlehem - leží 7 km južne od
Jeruzalema a nachádza sa tu
Bazilika Narodenia Pána približne
v strede mesta.
Toto napätie sa dotklo aj nás - aby
sa kresťania mohli dostať na miesto Narodenia, majú na to určený
priestor, ktorým môžu prechádzať.
Čakali sme preto dve hodiny v tlačenici, ale nevadilo nám to. Čas
sme využili na meditáciu, aj keď
pravdu povediac, boli sme potom
unavení a hlavne prekvapení danou situáciou.
O územie Betlehema a jeho okolia
sa Palestínčania sporia s Izraelským
štátom, z čoho vyplýva určité napätie i konflikty. Podľa náboženského
presvedčenia 62% obyvateľov vyznáva islam, približne 38% vyznáva
kresťanstvo.
Je tu prítomný aj problém spravovania posvätných miest a týka sa
najmä Baziliky Narodenia Pána a
Baziliky Božieho hrobu, ktoré boli a
niekedy sú príčinou konfliktov medzi katolíckou a grécko-ortodoxnou
cirkvou. Spory sa ťahali od 15. do
19. storočia. V súčasnosti sa na prevádzke Baziliky Narodenia Pána podieľajú tri cirkevné spoločenstvá.
Jaskyňa Narodenia Ježiša Krista
patrí grécko–ortodoxnej cirkvi. Vo
východnom priestore jaskyne sa
nachádza jaskynný výklenok s kaplnkou či Oltárom Narodenia. Do
mramorovej dlažby pod oltárom
vsadili veľkú striebornú 14-ramennú hviezdu a pripevnili ju veľkými
striebornými klincami. Hviezda
označuje miesto narodenia Ježiša
Ale, veď či Jozef a Mária nezažili
podobné situácie príchodom do
Betlehema?
Hora Pokušenia – asi tri kilometre
od Jericha sa nad úrovňou rieky
Jordán vypína Hora Pokušenia. Na
úpätí hory je postavený Kláštor 40
dní. Založili ho grécko-ortodoxní
mnísi r. 1874. Kláštor situovali asi
170 m nad jaskynným systémom
25 jaskýň slúžiacich mníchom od 5.
storočia po Kristovi ako pustovne.
Ako som sa dívala na Horu
Pokušenia, pomyslela som si:
„Naozaj, je to to pravé miesto na
pustovnícky život...“ V duchu som
sa poklonila Ježišovi za to, že nám v
tejto udalosti evanjelia ukázal, ako
máme bojovať s pokušením.
Genezaretské jazero = Galilejské
Moje prvé kroky viedli k vode. Na
moje prekvapenie bolo pri brehu
veľa krásnych malých mušličiek,
ktoré vyplavila voda. Samozrejme,
hneď som si umyla tvár, čo znamenalo pre mňa, ale aj pre ostatných
veľkú úľavu, pretože vo Svätej zemi
je veľmi horúco. Dívala som sa na
lode, ktoré plávali na jazere, a predstavovala som si Ježiša a apoštolov,
ako chytajú ryby. Veľmi sa môjho
vnútra dotkol pokoj a ticho jazera, aké tam bolo cítiť, aj keď tam
bolo mnoho turistov. V reštaurácii
na brehu jazera ste si mohli kúpiť
„Rybu sv. Petra.“ Ochutnala som ju
aj preto, lebo pre miestnych obyvateľov je táto starostlivosť o turistov
jednou z mála možností, ako sa
môžu uživiť. Chcela som tiež skúsiť,
aké ryby jedával Ježiš.
Pri jazere sme sa zastavili na Hore
Blahoslavenstiev, v Chráme
Primátu sv. Petra – Horná
Tabgha, v Chráme Zázraku rozmnoženia chleba a rýb – Dolná
Tabgha. Asi 3 km od Hornej
Tabghy sa nachádza Kafarnaum,
kde môžete navštíviť dom sv. Petra.
Usudzuje sa, že približne v 4. storočí slúžil židokresťanom ako prvý
kostol, tzv. „domová synagóga.“
Práve v tomto chráme sme sa dozvedeli smutnú správu o smrti nášho otca biskupa Františka Tondru
a predniesli sme Bohu prosbu
o to, aby prijal k sebe jeho dušu.
Ďalším dôležitým objavom bola
„Sv. Písma neprikazujú nič okrem lásky.“ (sv. Augustín)
-3-
svitanie
Drevená loď z čias Ježiša
objekty tam kresťania postavili v 4. storočí po Kristovi.
V bazilike nad hlavným oltárom je krásna zlatá mozaika zobrazujúca Premenenie Pána. Má dve štvorcové
veže, z ktorých ľavú – južnú pomenovali podľa proroka Eliáša a pravú podľa Mojžiša. Počas našej prítomnosti bola v bazilike svätá omša. Namáhavý výstup
trvá necelú hodinu, ale môžete sa tu dostať aj taxíkom. Samozrejme, že som išla peši a cestou myslela na
úryvky zo Sv. Písma, ktoré sa týkajú týchto posvätných
miest.
Obraz z Kalvárie
Večeradlo – k tejto budove sa viaže posledná večera Ježiša Krista s učeníkmi, ustanovenie sviatosti
Eucharistie, kňazstva, dve zjavenia zmŕtvychvstalého
Ježiša, zostúpenie Ducha Svätého, zvolenie Mateja za
apoštola, zvolenie apoštola Jakuba za jeruzalemského
biskupa, miesto zosnutia Panny Márie. Nachádza sa o
poschodie vyššie ako Dávidov hrob, ktorého si ctia aj
moslimovia.
Keď sme vošli dnu, všade bolo plno ľudí, ktorí sedeli
po celej miestnosti a rozprávali sa medzi sebou. Bol
to pre mňa smutný pohľad. V dnešnej dobe sa na
tomto mieste žiadnej cirkvi nepovoľujú bohoslužby či
obrady.
kafarnaumká synagóga, v ktorej podľa archeologických nálezov mohol vystupovať aj Ježiš. Nachádza sa
veľmi blízko Petrovho domu. Dnes by sme povedali, že
nemal ďaleko do kostola.
Hora Tábor – je vysoká 568 m. n. m. Túto horu
obývali odpradávna. Kanaánci ju zasvätili kultu boha
Bála. Podľa tradície sa na nej uskutočnilo Premenenie
Pána. Je z nej krásny výhľad na okolie. Prvé kresťanské
-4-
Getsemanská záhrada – miesto, kde sa Ježiš utiahol
k modlitbe, miestom jeho utrpenia pred popravou.
V súčasnosti sa neďaleko vchodu do Baziliky Agónie
nachádza starý sad olivovníkov. Niektoré olivovníky by
mohli byť svedkami Ježišovho utrpenia.
Via Dolorosa – Krížová cesta. Nachádza sa v starom
meste Jeruzalema a prebieha od chrámu sv. Anny po
Baziliku Božieho hrobu. Má 14 zastavení. Na určených
miestach sú postavené kaplnky.
„Ježiš na vás stále čaká v tichu.“ (Matka Tereza)
svitanie
Je to veľmi rušná ulica s malými
obchodíkmi s rôznym tovarom,
niečo ako dnešné trhovisko. Pre nás
to bol ďalší smutný pohľad, pretože
pre kresťanov sú to posvätné miesta, veď po tejto ulici niesol Ježiš
svoj kríž. Pretože tam bolo mnoho
ľudí a ulica bola úzka, pomodlili
sme sa krížovú cestu v pevnosti
Antónia – Prétoriu.
Bazilika Božieho hrobu
O tento chrám sa delí 6 kresťanských cirkví. Chrám je najväčšou
sakrálnou stavbou v Jeruzaleme
a postavili ho nad pravdepodobným miestom ukrižovania. Kaplnka
Kalvárie a XII. zastavenie krížovej
cesty patrí grécko- ortodoxnej
cirkvi, preto štýl výzdoby zodpovedá pravosláviu. Nachádza sa tu
veľký strieborný kríž s ukrižovaným Kristom. Po jeho stranách sú
postavy v nadživotnej veľkosti zobrazujúce Pannu Máriu a sv. Jána.
Kaplnka je postavená na skale, na
ktorej ešte aj dnes vidieť prasklinu. Podľa tradície skala praskla pri
zemetrasení, keď Ježiš zomieral.
Miesto Ježišovej smrti – veľkosť
tohto miesta a daru vykúpenia si
človek uvedomuje každý deň nanovo, vždy, keď potrebuje Jeho odpustenie a silu.
Kaplnka nájdenia Sv. Kríža – podľa tradície sv. Helena hľadala kríže
popravených blízko popraviska – v
cisterne. Keď našli zvyšky viacerých
krížov a mali ich rozlíšiť, poprosila
Boha, aby pravý kríž pomáhal
uzdravovať ťažko chorých, čo sa aj
stalo. Kríž bol pri rôznych bitkách
3x stratený. Napokon sa rozhodlo,
že ho uchovajú v Konštantínopole,
odkiaľ jeho časti rozdelili do mnohých štátov a kostolov sveta.
Hora Sinaj – cieľom pútnikov po
Sv. zemi sa stáva aj Hora Sinaj. Je
to najmä oblasť Mojžišovej hory,
miesta, kde Mojžiš obdržal od
Pána 10 Božích prikázaní a kláštor
sv.Kataríny. Aby sme sa dostali na
tieto posvätné miesta, museli sme
cestovať do Egypta a znova trpezlivo znášať všetky pohraničné, bezpečnostné prehliadky, ktoré sú veľmi náročné. V Egypte sme strávili
tri dni, z toho dva dni pri Červenom
mori v prímorskom mestečku
Nuweiba a jeden na hore Sinaj.
Kvôli horúcemu podnebiu sme na
horu vyrazili o pol tretej ráno. O
piatej sme videli nádherný východ
slnka. Tieto hory mi pripomínali
naše Vysoké Tatry, s tým rozdielom,
že ich tvorili horúce červené skaly
a piesok. Len sem-tam sme natrafili
na malý, zelený krík. Šli sme peši,
ale mohli ste sa vyviesť na ťave v
sprievode beduínskeho pastiera,
samozrejme, za poplatok. Takýchto
taxíkov tam nájdete na každom
kroku. Na vrchole hory Sinaj je
skromná svätyňa, tzv. „Kaplnka
prikázaní.“ Každý kút Sv. Zeme je
posvätným miestom. Neopísala
som všetky, ktoré sme navštívili,
myslím si, že i tak je ich dosť. Som
veľmi vďačná Pánu Bohu za tento
celoživotný, nezabudnuteľný zážitok. Keď dnes otváram Sv. Písmo,
robím to s veľkou radosťou. Možno
sa každému z vás z rôznych dôvodov nepodarí navštíviť Sv. Zem, aj
keď by som to priala každému, ale
čítala som jednu peknú myšlienku:
„Sv. Zem je všade tam, kde plníme Božiu vôľu.“ Áno, je to naša –
moja, tvoja Sv. zem, tá, na ktorej sa
teraz nachádzaš a môže nás priviesť
do Nebeského Jeruzalema. Nech
ti táto myšlienka rezonuje v srdci
vždy, keď to budeš potrebovať.
Vo Sv. zemi som stretla podomového obchodníka, ktorý mi povedal:
„Sestrička, ja sa volám Edmund,
som odtiaľ a som kresťan, pomodlite sa prosím za mňa a moju rodinu,
lebo mi kresťania to tu máme ťažké.“ Úzkosť naplnila moje srdce pri
tomto stretnutí, veď keď si pomyslím, ako žijú kresťania v Európe...
Preto vás prosím, spomeňte si niekedy v modlitbe na kresťanov vo
Sv. zemi, veď sú to tiež naši bratia v
Kristovi. Možno, že som stretla budúceho mučeníka, neviem... Jedno
viem, Cirkev si má pomáhať.
S.M.Františka
V článku sú použité informácie z knihy
„Spoznávajme Svätú zem“ - Ján Majerník
a Leopoldína Scheidová.
Sestra Zbigniewa v akcii ...
Keď sa spomenie meno sestrička Zbigniewa, každý si zaspomína na svoje detstvo. Táto sestrička, ktorá vo Svite
strávila veľa rokov, sa s láskou venovala deťom i mládeži v našej farnosti. Učila na oboch školách i v Podskalke
v škôlke. Túto prácu vykonávala s láskou a vždy sa snažila deti niečo nové naučiť, čo možno najzaujímavejším
spôsobom. Ale to nie je všetko.... Táto už spomínaná sestrička nemala ani poobede veľa voľného času. Okrem
toho, že si plnila učiteľské povinnosti, bola miestami aj kostolníčka, ale najmä každú stredu mávala stretnutia
Detí Márie a vo štvrtky spevokol v Podskalke. Snažila sa s deťmi zapojiť do mnohých nápomocných akcií, ako
napríklad Boj proti hladu, ktorá sa koná vždy v jeseni, či koledovanie Dobrej noviny v zime. Sestra Zbigniewa
nám bude vo Svite určite chýbať, ale nehovorme jej zbohom, lebo ako sľúbila, určite ešte veľa ráz navštívi Svit
a vždy bude na svitské deti a mládež s láskou spomínať. Za všetko jej Pán Boh zaplať!
Lenka
„Nič zo stvorených vecí nemôže spôsobiť v duši takú radosť ako Duch Svätý.“ (sv. Ignác z Loyoly)
-5-
svitanie
Predstavuje sa nám pán farár Štefan Vitko
Svit nie je pre mňa až takou veľkou
neznámou. Leží v blízkosti môjho
rodiska. Moji rodáci, celé generácie tu mali zamestnanie, keď niektoré podniky vo Svite mali charakter „mega“. Je isté, že spoznať
mesto a farnosť, to nie sú identické
záležitosti. Mesto človek poznáva,
lebo potrebuje navštíviť inštitúcie,
všeličo vybaviť a ide ďalej. Spoznať
farnosť predstavuje omnoho dlhšie obdobie. Je to proces. Čím lepšie kňaz spozná farnosť, tým môže
byť účinnejší vo svojej službe. Som
stále v štádiu spoznávania a oboznamovania sa s rôznymi zákutiami pastoračného života vo Svite.
Prijal som Svit ako svoju farnosť a
ľudí tu žijúcich ako svojich farníkov. Chcem s nimi spolupracovať
a odovzdávať posolstvo Kristovej
blahozvesti. Zo skúsenosti viem,
že prvé dojmy nemusia byť vždy
smerodajné. Všeličo síce odhalia,
odkryjú, naznačia, ale ešte stále to
nemusí znamenať ten definitívny
pohľad, ktorý si človek tvorí v priebehu pôsobenia.
-6-
Moje detstvo a dospievanie súviselo so životom na dedine. Moje
rodisko bolo vždy zamerané procirkevne a pronábožensky. Vieru
sme prijímali doslova „s materským mliekom“. Vieru som dostal
do vienka ako Boží dar skrze svojich rodičov. Môj život nebol nejaký mimoriadny, žil som bežným
životom, ktorý prináša život na
dedine. Absolvoval som gymnázium v Poprade, čo je tiež veľmi blízko. Prvý odchod z domu súvisel s
nástupom do základnej vojenskej
služby v Bratislave. Keď som tam
odchádzal, ani sa mi nesnívalo, že
po jej skončení tam ostanem ešte
ďalších 5 rokov ako študent bohosloveckej fakulty.
Túžba po kňazskom povolaní sa
u mňa prejavovala striedavo v silnejších a slabších ozvenách. Dlhší
čas som to však nedokázal „ujednotiť“. Zvažoval som rôzne veci
už na strednej škole, no stále ešte
nenastala situácia, ktorú by sme
mohli dnešnou rečou označiť ako
„enter“. Človek niekedy potrebuje
iné prostredie, a to preto, aby sa
pokojne, bez rôznych vplyvov rozhodol. Mne poslúžilo prostredie
základnej vojenskej služby. Toto
obdobie považujem, paradoxne,
za „milostiplné“, lebo práve tam
padlo definitívne rozhodnutie pre
kňazstvo.
Od roku 1990, teda od svojej kňazskej vysviacky, až do roku 2004
som pôsobil v Kňazskom seminári
biskupa Jána Vojtaššáka v Spišskej
Kapitule – v Spišskom Podhradí.
Bol som blízko rodenia sa a realizácie kňazských povolaní. Bol som
svedkom, ako u niektorých toto
povolanie rástlo, naberalo na intenzite, prehlbovalo sa, no videl
som aj odchody, istú selekciu medzi kandidátmi kňazského povolanie. Jednoducho, všetko to pestré
a živé, čo proces formácie obnáša.
Pôsobil som tam ako formátor a
zároveň aj ako pedagóg. Nie je to
ľahká služba, ale človeku dá iný
pohľad na kňazstvo, na život, na
„Modlitbou človek Bohu vyznáva, že ho potrebuje.“ (sv. Augustín)
svitanie
ľudí. Nastúpil som tam ako mladý
kňaz. Moji rovesníci v tom čase pôsobili už v pastorácii na mnohých
miestach. Ja som bol určený pre
inú službu. Domnievam sa, že tiež
veľmi prospešnú pre život Cirkvi.
revolúcii v r. 1989. Jednoducho,
je tu čas zmeny. Nikdy nezabudnem na svoje teologické pôsobenie, lebo mám skúsenosť, že
táto činnosť človeka mimoriadne
obohacuje.
Roky som prednášal pastorálnu
teológiu spolu s prof. Jozefom
Jarabom. Mimochodom, on tiež
pôsobil svojho času v Lučivnej a
vo Svite a dodnes si veľmi milo
spomína na tunajšie účinkovanie.
Prednášať pastorálnu teológiu
som začal ani nie preto, žeby som
cítil nejakú predispozíciu, ale bola
to nutnosť. Vznikla do istej miery
paradoxná situácia. V pastorácii
som vlastne nebol a pritom som
kandidátom kňazstva prednášal
danú problematiku. Život ukázal,
že sa mi to zišlo. Tohto roku som
požiadal o uvoľnenie zo služby pedagóga na Teologickom inštitúte v
Sp. Kapitule – Spišskom Podhradí.
Usúdil som, že penzum pastoračnej práce vo Svite je nezlučiteľné s cestovaním a prípravou na
prednášky. Bohu vďaka, že dnes
má diecéza svojich odchovancov,
kňazov, ktorí získali kvalifikáciu a
akademické stupne a dnes sa už
môžu zapojiť do pedagogického
procesu a nahradiť nás, ktorí sme
vyplnili isté teologické vákuum po
Teologické pôsobenie a pastorácia
sa vzájomne dopĺňajú. Štúdium
dáva kňazovi impulzy a odhodlanie. Pastorácia sa stáva prostredím,
z ktorej kňaz čerpá skúsenosti a
môže vyhodnocovať a porovnávať.
Pastorácia je zdrojom poznatkov
a skúseností. Kňaz by ťažko napredoval bez štúdia (bez ohľadu na
to, či prednáša alebo nie). No svoje
teoretické poznatky musí preniesť
do „terénu“ života. Preto vidím
veľký súvis medzi akademickou
pôdou a pastoračným pôsobením.
Rozdeliť tieto dve skutočnosti sa
dá iba s rizikom, že kňaz príde o
podstatný prvok svojho intelektuálneho a pastoračného rastu.
Každý, kto pôsobí v službe farára či
správcu farnosti, sleduje dve línie.
Tá prvá, najdôležitejšia, spočíva
v ohlasovaní Evanjelia. Túto tézu
musí kňaz rozmeniť na drobné.
Hľadá prostriedky, cesty, spôsoby, aby sa skrze jeho službu Božie
slovo ujalo v ľudských dušiach.
Napokon, nie je to nič nové. Toto
robia kňazi už 2000 rokov a budú
robiť stále z Ježišovho poverenia.
Na tom sa nikdy nič nezmení. Kňaz
potrebuje silu modlitieb, aby ostal
v dnešnej dobe svojmu povolaniu
verný a aby nerezignoval, ak sa
mu nedarí tak, ako si predstavoval.
Druhá línia hovorí o materiálnom
stave vo farnosti. Kňaz si musí
všimnúť, v akom stave sú kostoly
a farská budova. Nie je to ľahké,
pretože materiálnych prostriedkov je málo. Roboty je však dosť.
Kňaz ju môže realizovať len s pomocou Božou a s pomocou ľudí,
ktorí sa mu ponúknu, že budú do
istej miery zdieľať jeho pôsobenie
a ponúknu potrebné prostriedky,
no najmä svoju ochotu. Vidím vo
Svite veľkú perspektívu. Mám pocit, že ľudia sú otvorení pre prijatie
Božieho posolstva, no potrebujú
stimul, aby pochopili, že pastoračná činnosť nie je výlučne starosťou
farára, ale že v dnešnej dobe závisí
od toho, či aj laici pochopia dôležitosť svojej úlohy. Chcem sa o to
usilovať. Sám nezmôžem nič. Ale
spoločenstvo dokáže hotové zázraky. Presvedčil som sa o tom na
predchádzajúcom pôsobisku. Boh
je neskutočne mocný. Ak sa zmocnil môjho srdca, budem sa snažiť,
aby sa dostal aj do sŕdc našich
Sviťanov.
Poďakovanie
V mesiacoch júl a august nastali v našej farnosti veľké zmeny. Rozlúčili sme sa s pánom farárom Čuchranom,
ktorý u nás pôsobil 16 rokov. Pán farár Čuchran stál v roku 1996 pred neľahkou úlohou. Novovybudované kostoly, eufória veriacich, charizmatický pán farár Fidermák odchádzajúci na misie, nadšenie mladých. Toto všetko stálo pred ním ako výzva. Pán farár sa toho zhostil opatrne a s pokorou sebe vlastnou. Spolu s kaplánmi,
ktorí v našej farnosti pôsobili, vytvoril podmienky rôznym skupinám a spoločenstvám, ktoré sa tu realizujú. Za
to mu patrí naše poďakovanie. Mgr. Ján Čuchran bol ocenený Cenou mesta Svit za osobný prínos pre rozvoj
duchovného života občanov mesta.
Po štyroch rokoch pôsobenia odišiel na nové kaplánske miesto do Liptovskej Lužnej aj pán kaplán Vincent
Pollák, ktorému chcem v mene celej redakcie poďakovať za podporu a aktívnu pomoc pri tvorbe časopisu
Svitanie. Za službu v našej farnosti patrí vďaka aj p. kaplánovi Jozefovi Gužiakovi, ktorý je teraz správcom farnosti v Šuňave. Zmeny sa udiali aj v kláštore Služobníčok Panny Márie Nepoškvrnene Počatej. Rozlúčili sa s
nami sestra Zbigniewa a sestra Františka. Obe u nás vykonávali veľkú službu, či už v práci s deťmi a mládežou
alebo so staršími ľuďmi.
Všetkým vyprosujeme hojnosť Božieho požehnania a milosti do ďalšieho života a povolania. Nových kňazov a
sestričky budeme predstavovať na stránkach nášho časopisu.
Za redakčnú radu Andrea Zalešíková
„Štúdiom kníh sa hľadá Boh, modlitbou sa nachádza.“ (Charles de Foucauld)
-7-
svitanie
Spomienky na výstavbu kostola sv. Cyrila
a Metoda v Podskalke (4. časť)
V predošlých častiach spomienok sme si pripomenuli začiatky výstavby a jej rýchly rozbeh.
Fotodokumentácia zo 4.6.1992
– betónovanie podlahy chóru
nám dosvedčuje rýchly postup
vo výstavbe. Uplynulo iba cca 36
dní od výkopu pre základy stavby.
Pracovalo sa 6 dní v týždni.
Činnosť na stavbe rýchlo napredovala, a to tak rýchlo, že predbehla
dobu, ktorá bola potrebná na vybavovanie úradných záležitostí
pre stavbu. Stavba sa realizovala,
a ešte sme nemali stavebné povolenie, lebo sme nezabezpečili všetky vyjadrenia k projektu. Stavebné
povolenie sme dostali až dodatočne 18.6.1992. Obišli sme dobre,
lebo bolo upustené od uloženia
pokuty.
Nebohý pán Havaš - stavbyvedúci
bol veľmi spokojný, keď sa urobila jedna dôležitá etapa prác, a to,
že všetky obvodové múry a stĺpy
boli spriahnuté železobetónovým
vencom. Cítil veľkú zodpovednosť
vo svojej funkcii. V polovici júna už
boli vybetónované 2 stĺpy a na ne
položené 18 metrov dlhé železobetónové nosníky. Aj vežová časť
bola vybetónovaná do rovnakej
úrovne, to už za pomoci plošinového výťahu zapožičaného od p.
Michala Kováča.
Môžeme tvrdiť, že ten, kto nebol
-8-
na stavbe
štyri dni, na
piaty deň sa
len čudoval,
čo všetko je
už urobené.
Vyskytli sa aj
zmeny v projekte, napr.
pri chóre.
Mali sme
však nášho
človeka Ing.
Stanislava
Pavlicu –
statika, ktorý ten vážny problém
vyriešil. Po lešení na rôznych výškových úrovniach sa pohybovali
nielen majstri remeselníci, ale
množstvo pomocníkov amatérov
bez prílb a nezriedka bolo vidieť
aj mladšie ženy s občerstvením
a olovrantom. Ani rebríky sme nemali podľa noriem.
Chvála Pánu Bohu, že sa nikomu
nič nestalo, a najmä v čase, keď
sme ešte nemali stavebné povolenie. Mons. Fidermák obetoval
takmer všetky svoje dni nášmu
kostolu. V tom čase ešte študoval v Krakowe. Mal na fare dvoch
výpomocných duchovných, vdp.
neb. Jána Petruša a vdp. neb.
Adolfa Hrubeca.
V roku 1992 nastala „cenová bomba“ a to smerom nahor. Stavebný
materiál podstatne zdražel, najmä ten náročný na energiu: tehly,
železo, cement, vápno. Na našej
stavbe sa robilo šetrne: debnenie z betónovania rozoberali,
dosky čistili na ďalšie použitie
a tiež rovnali aj klince. Množstvo
klamrí nám zhotovil neb. p. Ján
Uhrín – kováč. Pracovná činnosť
prebieha i vo Svite alebo v stolárskej dielni pána Štefana Kaňu.
Vo Svite pracovala zohratá partia
strojárov, ktorí zhotovili železnú
konštrukciu lavíc na mieru podľa
našich potrieb. Spomínam si na
Dušana Obtuloviča, Jána Heldáka,
Jozefa Kozuba, Valenta Bendíka,
neb. Mikuláša Pristáša. Šetrili sme
i tým, že pre pitný režim sme mali
dostatok minerálnej vody, ktorú
mnohokrát zabezpečoval neb. F.
Gontkovič a neb. vdp. farár Petruš.
Vieme dobre, že keď sa veľa preinvestuje, prídu aj faktúry, ktoré
treba splatiť. Náš p. farár to vyriešil, keď už nemal hotovosť, predal
svoje auto Volkswagen, aby sa
pokračovalo v stavbe. Bol to pre
nás obdivuhodný čin. V júli sa robil
krov, izolácie, strecha aj klampiarske práce. Tie tesárske práce prišli
robiť tesári z Likavky – asi 7 majstrov. Izolácie strechy a pokrývanie
asfaltovými šindľami už robili naši
zo Svitu i z Podskalky. Vežu dvíhal
do výšky murár p. Štefan Michna a
na zemi sa pripravovala jej strecha.
Je to kovová konštrukcia zaobalená železobetónom. Takú hotovú
zastrešenú zodvihli autožeriavom
na murovanú plochu a ukotvili privarením na stavbe. Nerezový kríž
na veži sa o niekoľko dní predĺžil
do terajšej výšky. Tieto zváračské
a železiarske práce boli v rukách p.
Tomáša Klimu. Patrí sa vyzdvihnúť
jeho obetavosť a odbornú účasť
i pri výstavbe farského kostola vo
Svite.
Keď už bola strecha nad hlavou,
rozbehli sa práce na viacerých
úsekoch. Veľmi dôležitou etapou
na našej stavbe bola elektroinštalácia. Tu sme videli zohratú partiu
odborníkov zo Svitu i z Podskalky.
Viacerých poznám, niektorí už nie
sú medzi nami, ale Pán Boh pozná
všetkých. Ďalej sa robili: obloženie
stropu, vnútorné omietky, bielenie, vodoinštalácia, kanalizácia,
prípojky plynu s kotolňou, nátery
drevených vonkajších častí, osadenie okien, kúrenárske kanáliky
v podlahe s izoláciou, vnútorné
dlažby v kostole, na chóre i schodisko, vonkajšie premostenie na
„Moja túžba po pravde je mojou jedinou modlitbou.“ (Edita Stein)
svitanie
chór zo západnej strany, vonkajšie
omietky, fasádne nátery, betónovanie fontány, terénne úpravy,
dlažba chodníkov aj na školskom
pozemku, úprava stavebného dvora, vyčistenie interiéru, výsadba
zelene atď.
Je na čo spomínať aj za čo ďakovať. Na prvom mieste ďakujeme Pánu Bohu, ďalej Mons.
Fidermákovi, mnohým, ktorí odišli už do večnosti aj terajším už
osemdesiatročným, ktorí už vtedy
boli starí. Našou prvou odmenou
bol deň 20. september 1992 – päť
mesiacov po začatí stavby kostola. Áno, bol to deň konsekrácie
nášho chrámu, keď otec biskup
neb. Mons. PhDr. František Tondra
posvätil náš kostol zasvätený sv.
Cyrilovi a Metodovi a zvlášť posvätil i tri zvony vyrobené v Brodeku
u Přerova firmou Laetitia
Dytrichová ČR.
1.zvon: C2 320 kg Panna Mária,
Matka Cirkvi, oroduj za nás,
2.zvon: E2 164 kg Sv. Cyril
a Metod, spolupatróni Európy,
orodujte za nás,
3.zvon: G2 86,5 kg Patrón umierajúcich, sv. Jozef, oroduj za nás.
Krstnými týchto zvonov boli naši
mladí oblečení v krojoch: Jozef
Faix ml., Silvia Trelová, Martin
Procházka, Slávka Škvareková,
Peter Kurňava a Veronika
Pitoňáková.Bola to pekná slávnosť
za účasti viacerých vzácnych hostí.
Okrem hlavných predstaviteľov
výstavby boli prítomní: generálny
vikár Mons. Štefan Garaj, Mons.
Ján Maga, Mons. Michal Marek,
vdp. Ján Bočkaj, páter Doc. PhDr.
ThLic. Mgr. Igor Vajda SJ, vdp.
Hudy. Všetci menovaní už nie sú
medzi nami.
Veríme, že naše spomienky na výstavbu kostola mladším spoluveriacim priblížia chvíle spred dvadsiatich rokov. Zároveň Vás pobadáme, aby ste sa pýtali svojich rodičov a starých rodičov, ako to vtedy
bolo. Vieme, že Vám veľmi vďačne
svoje spomienky vyrozprávajú.
O pár dní po slávnosti sme my brigádnici mali gulášové posedenie
v prírode. Bolo nám všetkým dobre. Popri tých starostiach bolo potešiteľné, že po slávnosti posviacky
sme mohli uhradiť zostávajúce
faktúry, a tak nám ostal kostol bez
dlhov. Treba nám ho len udržovať
a navštevovať.
Na záver:
I teraz sme vďační všetkým dobrodincom i okolitým farnostiam,
bývalému pánovi primátorovi Ing.
Jánovi Tarageľovi za jeho ústretový prístup a všetkým, ktorí pomohli nášmu dielu.
V terajšom období, keď sa pripravujeme na slávnosť 20. výročia
posvätenia nášho chrámu, sa začal
i rok sv. Cyrila a Metoda, tj. 1150
rokov od príchodu našich vierozvestov na slovenské územie. Veď
1.1.2012 sme privítali putovné relikvie sv. Cyrila v našom kostole.
Veľa napovie aj naša pamätná kniha, ktorú každoročne vo výročitý
deň posviacky ponúkame veriacim
k nahliadnutiu.
Mons. Fidermák nám v decembri roku 2000 na jednej z návštev
z ďalekej Sibíre napísal do našej
pamätnej knihy toto: „V toku času!
Keď sa človek vracia po stopách
minulosti a hodnotí to, čo bolo,
spomienky nielen rozjasajú srdce,
ale aj pobádajú k zamysleniu. Aký
význam má minulosť pre budúcnosť? Treba odvetiť, že minulosť
je svedectvom viery, tá minulosť,
ktorá je poznačená stavbou chrámu, ktorý tu zostáva ako pomník
úsilia mŕtvym a výzvou živým, aby
zostali verní tým ideám, ktoré tvoria a stvárňujú život. S vďačnosťou
Bohu si na tieto chvíle spomínam
i v ďalekej Sibíri.“
31.08.2012
Jozef Faix v spolupráci s p. Janou
Vargovou
„Nechcem byť ničím iným, iba bratom, ktorý sa modlí.“ (sv. páter Pio)
-9-
svitanie
Liturgické ticho
Liturgia sa nemá v prvom rade spievať ani recitovať, ale predovšetkým
modliť, ináč sa stráca jej podstata
a poslanie. Keďže ide o modlitbu,
patrí k nej i liturgické ticho. Termín
liturgické ticho bol prvýkrát použitý v Direttorio per la celebrazione
dell´Opus Dei pre benediktínsku
Liturgiu hodín (n. 5). Ticho bolo
oživené vďaka Sacrosanctum
Concilium, čo podnietilo celý rad
reflexií a odkazov v iných dokumentoch a liturgických textoch. Ticho
teda nie je prázdnom bez slov a
gest, ale pri liturgii je to liturgická
akcia. V typológii ticha takto možno
rozlíšiť:
- ticho pohrúženia - napr. na začiatku rítu, ako je to na Veľký piatok; po
homílii a žalmoch; tichá modlitba:
pri birmovaní (RC 28), na začiatku
obradu a celebrácie, pri požehnaní
a pred kolektou na konci obradu,
pri vzbudení súkromných úmyslov
pred záverečnou modlitbou veriacich atď.
- ticho apropriačné - ticho spojené
s počúvaním a zvnútornením počas veľkých predsedaní. Má viesť k
jednote s kňazom (MS 17). Napr. pri
vkladaní rúk, ktoré sa zároveň spája
s modlitbou veriacich za chorého,
gesto konsekračné pri ordinácii
kňaza a biskupa, pri zasvätení panien, pri missa chrismatis atď.
- ticho meditačné - po odznení
Slova božieho (MS 17, Eucharistiae
participationem 18), po homílii, po
žalmoch atď.
- ticho adoračné - po sv. prijímaní,
mimo omše pri súkromnej adorácii;
kolektívna adorácia sv. kríža na Veľký
piatok atď.
„Diabol hľadá lomoz, Kristus ticho,”
napísal sv. Ambróz. Ticho je súčasť
celebrácie, lebo má pomáhať prijímať a meditovať nad Božím slovom.
Napomáha pohrúženiu a užšiemu
spojeniu so Slovom. Obsahuje zároveň pneumatický prvok, lebo v ňom
si má modliaci uvedomiť prítomnosť
Ducha Svätého, ktorý napomáha
našim modlitbám (Rim 8, 26). Nie
je to duchovný mutizmus, ale ide o
oživujúci moment milosti, keď stvorenie mlčí a hovorí Duch. Často sa
pri modlitbe zabúda, že je to dialóg
lásky. Ticho je plodná otvorenosť
ľudského srdca pre transcendentno.
Podľa starobylej tradície sa pri liturgii uplatňuje po každom žalme, po
lektúre, po homílii a počas modlitby.
V rámci liturgického hnutia v 20. storočí sa často uvádza meno Romano
Guardini, ktorý hovorieval: „Ak by sa
ma niekto opýtal, kde začína liturgický život, povedal by som, že začína poznávaním ticha.” Guardini tušil
nevyhnutnosť ticha pre liturgický
život kresťana. Tam kde chýba ticho, ľahko sa udomácni povrchnosť
a prázdnota.
Mlčanie je cestou k tomu, aby sa
kresťan vyhol mnohým hriechom,
ako je túžba po sláve, posudzovanie druhých, zanedbanie vnútornej
bdelosti. Mlčanie zároveň napomáha k sebapoznaniu, ovládaniu
jazyka, je cestou k počúvaniu druhých a k dovŕšeniu modlitby. (Pozr.
A. GRÜN, O mlčení, Kostelní Vydří
1992.)
Stíšenie je veľkosťou a dôstojnosťou človeka, ktorý sa teší z daru, že
je stvorením, ktoré môže prijímať
Boha. Mlčanie má viesť k tomu, aby
sme si uvedomili túžobné očakávanie, ktoré nesie v sebe Maranathá
ako radostné jasanie v Duchu, a tak i
nostalgiu po Božom kráľovstve, ktorú však môžeme čiastočne prežívať
v spojení s Bohom skrze oslavu. V
tom je skrytý náš zmysel existencie.
Spracoval: František Drozd
Prevzaté a upravené z: http://www.
teologicketexty.cz/casopis/2005-1/Liturgia-aticho.html
MEDŽUGORIE 2012
Medžugorie – v roku 1981 sa začala v tejto, v tom čase malej, zapadnutej dedinke medzi Čitlukom
a Ljubuškami v bývalej Juhoslávii,
zjavovať šiestim malým deťom
Panna Mária. Traja, dnes už dospelí
ľudia, majú dodnes každodenné
zjavenia. Panna Mária tak prichádza
medzi nás a môžeme povedať, že
je to miesto, kde sa nebo spája so
zemou.
Samotná dedina Medžugorie, v preklade „Medzihorie“, je obkolesená
- 10 -
dvoma kopcami Križevac a Crnica,
teraz nazývaný Podbrdo - Vrch
zjavenia. Táto farnosť je zasvätená
sv. apoštolovi Jakubovi, patrónovi pútnikov a spravujú ju otcovia
františkáni.
Čo pre mňa znamená Medžugorie?
Je to miesto mojej premeny, miesto,
kde môžem nahliadnuť v tichu do
môjho srdca, miesto, kde Boh mocne pôsobí a mení môj pohľad na
mnohé veci a situácie. Panna Mária
si ma na toto miesto pozvala už
niekoľkokrát, boli to zväčša Festivaly
mladých – Mladifesty, ktoré sú tiež
charakteristické svojím bohatým
duchovným programom. Tento krát
som dostala pozvanie Panny Márie
v „cezročnom období“. Samozrejme,
neodmietla som.
Prišiel deň D. Po ceste autobusom,
pre niektorých možno namáhavej,
a prestávke na načerpanie fyzických
síl pri mori, sme vďaka našim pánom
šoférom bezpečne došli na miesto,
ktoré je môjmu srdcu veľmi blízke.
„Bez bolesti nemožno žiť v láske.“ (Tomáš Kempenský)
svitanie
Sväté omše, modlitba posvätného
ruženca pred aj po sv. omši, adorácie plné rozjímania, to bolo to, čo
nás v Medžugorí čakalo. Modlitby
za uzdravenie duše a tela boli tento
krát veľmi silné. Zanechať všetky
starosti, nedorozumenia, konflikty,
problémy tam pri Ježišových nohách a vrátiť sa domov s ľahším, ba s
prázdnym batohom nie je veru jednoduché. Absolvovali sme výstup
jednotlivými zastaveniami krížovej
cesty na vrch Križevac, na ktorom
obyvatelia Medžugoria v roku 1933,
na pamiatku 1900. výročia Kristovej
smrti, postavili železobetónový kríž,
v ktorom sú umiestnené relikvie sv.
Kríža, na ktorom bol ukrižovaný Pán
Ježiš. Jednotlivé zamyslenia krížovej
cesty o našom živote, láske, odpustení viedol mnohým určite známy
otec Milan Hvizdoš.
Kamenistá cesta na Vrch zjavenia
Podbrdo, ktorú nám trochu sťažil
dážď, bola cestou povzbudenia
a nádeje na lepší život. V tzv. „žltej
dvorane“, ako nazývajú aulu blahoslaveného Jána Pavla II., sme si
vypočuli prednášku fra. Marinka
Šakotu. Hlavnou témou bolo odpustenie, zmierenie a láska k blížnemu.
Panna Mária v jednom z posolstiev
povedala: „Modlite sa za lásku voči
tej osobe, ktorá vás urazí a vyproste jej dobré vlastnosti.“ Sám fra.
Marinko uviedol svoje svedectvo,
ako sa začal modliť za takúto osobu.
Jeho slová boli: „Pane, daj mi lásku
k tej osobe.“ Nie, nie je to jednoduché, ale výsledok jeho modlitby bol
kladný, z jeho srdca zmizla ťažoba,
hnev, nenávisť.
Nebojme sa aj my takouto strelnou
modlitbou prosiť Boha o lásku. Ona
je tá, ktorá bude naše vzťahy prehrievať, naše negatívne pocity ustúpia do úzadia a my začneme vidieť
na tej osobe pozitívne vlastnosti.
Budeme odolnejší voči negatívnym
silám Zlého. Prosme Ježiša o uzdravenie našich sŕdc, našich rán, nášho vnútra, o väčšiu lásku k Nemu,
k svojim blížnym, priateľom, kolegom, spolužiakom... JEŽIŠU, DAJ MI
LÁSKU!
MK
...pokračovanie z titulnej
stránky
s Ním v nebi. Čo by sme mali potom zo života, keby sme nemali
nádej a netušili, že toto všetko
má zmysel? To by bola tragédia.
Preto Ježiš poveril apoštolov,
aby šli do celého sveta a hlásali evanjelium. Aby každý mohol
spoznať toto veľké tajomstvo. Aby
sa nezabudlo na to, že je tu Boh.
Preto nám dal dar jazyka – nie
na ohováranie a nadávanie, ale
preto, aby sme mohli povedať:
„Milujem ťa!“ Vďaka „slovám“ dokážeme spoznať jeden druhého,
vyjadriť sa, získavať nové a nové
vedomosti – jednoducho vďaka
nim môžeme rásť, učiť sa, zlepšovať sa, meniť svet i seba samých.
Najdôležitejšie však je, že SLOVO
sa stalo tým prostriedkom, ktorým
sa Boh prihovoril k nám. Vďaka
nemu sme mali možnosť poznať,
ako veľmi nás Boh miluje, ako nás
stvoril a ako nás vykúpil.
V tomto poslaní apoštolov pokračuje Cirkev dodnes. Svedectvom
toho je i život Konštantína a
Metoda. Títo dvaja bratia opustili
domov, zázemie, ktoré mali, a vybrali sa medzi „barbarov“ – medzi
tých, ktorí boli nevzdelaní, ktorí
nemali možnosť riadne spoznať
a pochopiť Ježišovu cestu. Nebolo
to pre nich ľahké, takto sa vzdať
všetkého, ale urobili to, lebo ich
poslanie bolo dôležitejšie. Ako by
predsa mohli raz predstúpiť pred
Pána a povedať, že mali možnosť
oznámiť ľuďom evanjelium, ale
neurobili to, lebo by to znamenalo ďalekú cestu a menej pohodlia
pre nich? Nie. Oni sa nevzdali.
Prišli a dali nám SLOVO. Najprv to
ľudské – vytvorili písmo - hlaholiku, aby ňou mohli do rodného
jazyka Slovienov všetko zaznamenať, aby sa mohli učiť, čítať, a tak
získavať všetku múdrosť predkov.
No toto bol LEN PROSTRIEDOK.
Najdôležitejšie, čo urobili – bol
preklad Svätého Písma a liturgických kníh do tohto jazyka. Tak
mohli Slovieni rozumieť, čo sa dialo pri liturgii, mohli čítavať Slovo
Božie. Tak sa zo staroslovienčiny
stal štvrtý liturgický jazyk, popri
hebrejčine, latinčine a gréčtine.
Táto viera, ktorú tu zasiali, ktorú
slovom darovali našim predkom,
pretrvala dodnes a žije v nás.
Aj týmto časopisom chceme dávať slovo – nové svedectvo o našej viere. Prostredníctvom neho
približujeme svetu, čo sa deje
v našej farnosti, ako sa nám darí
žiť a uskutočňovať život podľa
evanjelia.
Tento rok začíname sláviť rok
Cyrila a Metoda a rok viery.
Pripomíname si všetko, čo pre
nás urobili, ako v nás rastie Slovo
Božie, ktoré nám dali. Preto je
témou tohto čísla práve spomienka na nich. Ich pamiatke je
zasvätený i kostol v Podskalke,
ktorého dvadsiate výročie konsekrácie si pripomíname. Čakajú nás
tiež i tradičné rubriky, rozlúčka
s tými, ktorým sa zmenilo pôsobisko a predstavenie pána farára
Vitka, ktorý podobne ako sv. Cyril
a Metod, prišiel do Svitu šíriť Božie
Slovo.
Na záver mi neostáva iné len popriať príjemné čítanie a nech sa pre
vás každé slovo stane potešením
a pokrmom duše. Napokon silu
a význam „slova“ vystihuje verš
Jánovho evanjelia, ktorým sv.
Konštantín – Cyril uvádza svoj
Proglas, teda predslov k staroslovienskemu prekladu Biblie: „Na
počiatku bolo Slovo, to Slovo bolo
u Boha a to Slovo bolo Boh!“ (Jn
1, 1)
Vladimír Malec
„Maj súcit s chudobnými. Potom bude pokoj tvojho srdca nekonečný.“ (Sv. Vincent de Paul)
- 11 -
svitanie
Skúsenosť s Pánom, ktorá zmenila môj život
Zázemie a hlad po duchovne
Chcel by som sa podeliť s tým, čo
Boh urobil v mojom živote. Vyrastal
som v rodine nepraktizujúcej vieru.
Vo veku 7-12 rokov som však semtam chodil s babkou do kostola a
po páde totality som prijal sviatosti,
ale žiaľ ani potom nenastala zmena
v mojom živote a vo vzťahu k Bohu.
V období puberty som začal počúvať metalovú hudbu, ktorá ma
úplne pohltila. Postupne sa hudba,
alkohol a okultizmus stali mojimi
životnými vášňami. Hriešna partia,
nadávky a zlé filmy boli súčasťou
môjho života. Kdesi v mojom vnútri
bol však akýsi hlad a túžba po duchovnom svete, a tak sa stala kombinácia kostol, hriech a okultizmus pre
mňa normálnou.
Obrátenie na vysokej škole
(1996-2001)
Na vysokej škole som začal chodiť
do UPC - stretká, omše... Ale stále
som nebol skutočným kresťanom.
Moje tri spolužiačky prežili hlboké
obrátenie k Bohu. Začali mi svedčiť
a rozprávať o Bohu, o Jeho láske.
V jeden večer som si kľakol v izbe
na internáte a povedal Bohu úprimnú modlitbu. Zlomilo ma to. Už
tu viac nebola moja pýcha a egoizmus. Zosadil som z trónu vlastné JA
a predstavy o tom, ako nasledovať
Boha! Čo nasledovalo potom, bolo
úžasné: O pár dní nato som počul
vo svojom vnútri ,,hlas“, ktorý mi
povedal: ,,Peter, ak to so mnou myslíš vážne, musíš sa zmeniť a nechať
hriech!“ Bol to Boh, ktorý ma chcel
vyviesť z tmy do Svetla! Zo smrti do
Života! Povedal som: ,,Dobre, Bože,
ja to s tebou skúsim.“ Rozhodol
som sa pre ZMENU! Ostrihal som si
dlhé vlasy nakrátko ako znak, že sa
mením, vyhodil metalové kazety
a zlé časopisy. Skrze Božiu milosť
nečistota vymizla z môjho života.
Postupne som zanechal starú „krčmovú“ partiu. ROZHODOL som
sa pre Pána Ježiša Krista VIEROU
v Božie Slovo..... Pozval som Ho
do svojho života a učinil POKÁNIE
z hriechov, ON ma naplnil LÁSKOU
a dal mi zmysel života!
Naplnený Duchom Svätým
Začal som čítať Bibliu a chodiť na
stretnutia koinonie Ján Krstiteľ (katolícke charizmatické spoločenstvo)
do Banskej Bystrice. Boli to stretnutia plné chvály, radosti a Božej prítomnosti. Tam som duchovne rástol
a dozvedel som sa viac o Duchu
Svätom, o jeho daroch a o krste
v Duchu Svätom (skúsenosti, ktoré
prežili učeníci s Máriou na Turíce).
Aj ja som po tom zatúžil. Na jednom
kurze sa tam modlili aj za nás, aby
nás naplnil Duch Svätý.... Jeden starší kňaz na mňa položil ruky a vzýval
Ducha Svätého. Vtom sa mi začali
triasť ruky a kolená a padol som na
zem, pričom sa mi nič nestalo. Cítil
som sa ako „v Božom náručí“, prechádzali mnou ,,vlny“ Božej lásky.
A ja som volal sväté meno: „Ježiš!
Ježiš!“ Duch Boží menil moje srdce, priority, modlitbu a dal mi silu
svedčiť. Prijal som od Pána charizmy
a povolanie viesť iných ku Kristovi.
ON JE PÁNOM MÔJHO ŽIVOTA
A RODINY! Teším sa, že keď odídem
do večnosti, čaká ma otvorená náruč Otca a Baránka....
Potreba spoločenstva a evanjelizácie
Túto skúsenosť si nemôžem nechať
len pre seba. Túžim po tom, aby aj
iní spoznali a „presvedčili sa, aký
dobrý je Pán“! Preto sa ja a ostatní
ľudia zo spoločenstva spolu stretávame, aby sme náš vzťah s Pánom
prehlbovali a aby sme hľadali spôsob, ako priviesť k živej skúsenosti
s Kristom aj ďalších ľudí. O to sa
snažíme vo farskom spoločenstve
Timotheos. Radi privítame medzi
nami aj Teba. Ak túžiš prehĺbiť svoj
vzťah s Pánom, neváhaj a príď.
Peter Bednár, vedúci farského spoločenstva Timotheos
A čo Ty ?
Už niekoľko rokov chodím upratovať kostol, a poviem aj prečo.
Raz dávno som sa zúčastnil jednej
farskej rady, kde prebehla búrlivá,
viac ako hodinu trvajúca diskusia
o upratovaní nášho kostola. Mne
sa zdalo zbytočné toľko sa baviť
o tom, že chceme aby náš kostol
a miesto stretnutia s naším Pánom
bol pekný, čistý a vyzdobený. Na
tej farskej rade som sa dozvedel
aj mnoho iných „nepriestrelných“
- 12 -
argumentov, ako to alebo ono v našej farnosti nejde, a ani nepôjde.
Sedel som tam viac ako dve a pol
hodiny a len krútil hlavou. Sám pre
seba som si povedal, že nebudem
vysedávať po schôdzach a zabíjať
čas prázdnymi diskusiami, ale radšej sa prihlásim do jednej skupiny
a pomôžem s upratovaním, prípadne aj s inými vecami, ktoré budú
v mojich silách a schopnostiach.
Ale problém s upratovaním sa
neskončil, práve naopak, je čoraz
akútnejší. Naše mamky, babičky
a tetušky, ktoré sa tak ochotne a s
láskou starali a ešte stále starajú
o upratovanie kostola, žiaľ rokmi
nemladnú a ešte väčší žiaľ ani choroby ich neobchádzajú, no napriek tomu im to nedá a ak môžu,
aj o paličke prídu do kostola, aby
priložili ruku k dielu. Oni ešte nezabudli, aké to bolo putovať do
Batizoviec, Lučivnej, Popradu na
„Iba láskou sa môžeme zapáčiť Bohu.“ (Sv. Terézia z Lisieux)
svitanie
svätú omšu, aby si splnili tú radostnú „povinnosť“ a mohli sa stretnúť
so svojím Bohom.
Skúsim rozobrať pár argumentov
prečo nechodiť upratovať kostol :
Prvý a základný je, že nemám
čas. Je to so mnou skutočne také
zlé, že si nenájdem 60, maximálne
90 minút raz za dva (tri) mesiace,
aby som sa mohol povenovať tejto
Bohu i ľuďom milej činnosti. Niečo
pre matematikov: dva mesiace to
je približne 43200 minút, 90 minút z tohto času je len 0,21 %, je to
veľa? Zrúti sa svet ak si odtrhnem
90 minút zo svojho času na túto
činnosť ? Nech si každý odpovie
sám!
Nikto ma nikdy s touto požiadavkou neoslovil. Keď počúvate
oznamy, a nemyslíte v tom čase už
na raňajky, obed, prípadne večeru (podľa toho na ktorú sv. omšu
chodíte ), tak si určite spomeniete, že niekoľko výziev už odznelo.
Skúšam všetkých ochotných vyzvať
prostredníctvom nášho časopisu:
Pridajte sa ! Viem však, že najlepšie je osobné oslovenie a osobná
prosba. Preto sa obraciam na Vás
mamky, babičky a tetušky, ktoré už
ste zaradené v upratovacích skupinkách. Skúsme každá(ý) osloviť
aspoň jednu (jedného) o kom si
myslíme, že by bol schopný a hlavne ochotný pomôcť s upratovaním.
Viem, že doma nikto nie je prorokom, ale skúsme to najskôr každý
v svojej rodine. Mamky oslovte dcéry, nevesty, synov, zaťov; babičky
oslovte svoje vnučky, vnukov; tety
oslovte svoje sestry, kamarátky, susedy ... Keď každý osloví aspoň jedného a polovica odpovie na našu
prosbu kladne, z ôsmych skupiniek by bolo dvanásť, keď oslovím
dvoch a polovica bude ochotná sa
pridať bude skupiniek šestnásť ...
Ale poďme z oblakov trošku nižšie.
Radšej by som prispel na upratovanie finančne. Mám nádej, že to
ešte s našou farnosťou nie je také
zlé, aby sme museli o upratovanie
žiadať profesionálnu spoločnosť
a jej i nemálo platiť, za to čo pevne verím dokážeme aj sami. Ale ak
predsa chcete pomôcť radšej finančným darom, obetujte tieto dary na
nákup upratovacích prostriedkov
(mopov, vedier...), prípadne saponátov a podobne.
Nemám už ani silu pomôcť a ani
financie nazvyš. Pomodlite sa prosím na tento náš spoločný úmysel.
vtedy, keď máte čas.
Napadá Vás ešte iný dôvod, prečo to nejde? Povedzte, napíšte,
zatelefonujte mi, pokúsim sa nájsť
argument prečo a ako áno !
Na záver sa chcem obrátiť hlavne
na strednú generáciu - dokážte,
že prívlastok „stratená“ je Vám
dávaný neoprávnene! Naše staré
mamy a mamy nám kostol vymodlili, otcovia postavili a my si ho
MUSÍME udržať čistý. Je to skutočne také ťažké a priam nemožné ?!
Obraciam sa i na Vás mládežníci,
odtrhnite sa na tých pár minút od
internetu, facebooku, smartphonu
a iných neodolateľných lákadiel
dnešnej doby, veď spolu s „vierou
otcov“ zdedíte za pár rokov aj Boží
dom, naučte sa čo najskôr o neho
starať! Možno popritom pochopíte, že reálny svet je predsa len trochu zaujímavejší ako ten virtuálny.
Každého ochotného povzbudzujem a vopred mu ďakujem, Vaša
služba bude určite odmenená.
Maroš Kováč
V sobotu ráno si chcem trocha
pospať, veď celý týždeň vstávam
skoro ráno do práce. Vážny argument , ale aj to má riešenie, pridajte
sa do skupinky, ktorá upratuje vo
štvrtok, alebo piatok po večernej
svätej omši, alebo si dohodnite, že
individuálne upracete časť kostola
Letný tábor
No, prázdniny sa už skončili.
Spomienky však ostanú. O jednej
vám porozprávam. 2. júla som šiel
do Spišskej Belej na tábor s bratom Dankom a ešte ďalšími deťmi
zo Svitu. Bol to tábor Združenia
Mariánskej mládeže. Táborili sme
v peknej fare. Nás bolo osemdesiat
a izieb asi 5. Ale dobrých ľudí sa
všade veľa zmestí. Každý deň sme
mali svätú omšu. V prvý deň tábora sme sa rozdelili do 4 družstiev:
Radosť, Bolesť, Sláva a Svetlo.
Skupiny mali každý deň nejakú
službu, napr. robiť večeru alebo
raňajky. A keď sme sa chceli hrať
mali sme na to spoločenskú miestnosť. V utorok sme večer mali
skupinovú súťaž bingo milionár.
Aáá naša skupina vyhraláááá. Keď
sme sa v stredu zobudili, čakala
nás dlhá lesná hra s dvadsiatimi
stanovišťami. Na konci sa nám začalo nad Tatrou blýskať a lejak lial.
Našťastie sme sa dostali do fary
živí a zdraví. Večer sme mali superstar medzi 4 družstvami. Každé
za svoj výkon dostalo body do súťaže o najlepšie družstvo. V štvrtok
som hapčí pardon ochorel. Viem
len, že ostatní boli v hasičskej stanici a na zmrzline. No večer bola
opekačka ktorej som sa nemohol
zúčastniť, vďaka môjmu chabému zdraviu. Ale väčšina detí bola
hore do polnoci. V piatok bolo
vyhodnotenie súťaže. A vyhralo
naše družstvo. To je koniec príbehu. Ďakujem že ste si môj text
prečítali.
Matej Kováč (skrátene Maťo)
„Najčistejšie utrpenie prináša najjasnejšie poznanie.“ (sv. Ján z Kríža)
- 13 -
svitanie
Toto leto veru nebolo
uhorkové. Opäť sme si po
štyroch rokoch pasívne zaMožno by sa mohlo zdať, že skautské hnutie je vo Svite mŕtve, veď niekoľko
športovali pri olympijských
rokov, až na pár výnimiek (Betlehemské svetlo, krížová cesta a pod.), nebolo
hrách, ale adrenalín nám
o skautoch vo Svite ani počuť. Je pravda, že skauting mal nejaké problémy,
stúpal aj tu na Slovensku.
preto akoby upadol, no určite nevymrel...
Vari najspomínanejším človekom (zatienil
Od marca 2012 sme sa schádzali vo viac-menej hojnom počte, my, staraj celebriší, ktorí budeme od septembra viesť skautské družiny v našom meste.
ty z Farmy
Príprava trvala do konca školského roka. Zavŕšili sme ju letným stanovým
a Pláže 33)
táborom na čistinke pri Šuňavskej obecnej chate, cca 7 km od Šuňavy.
bol fešák
Tábor sa konal v termíne od 11. do 19. augusta.
Karol Mello,
Prvý deň nás čakalo nepríjemné počasie, no museli sme postaviť aspoň
na ktorého je
ubytovacie podsadové stany, aby sme mali kde spať. Kuchyňa už bola
každá prokupredstavená, a preto sme sa potešili gulášu. Oficiálny začiatok tábora
ratúra krátka.
bol v nedeľu pri večernom nástupe, kedy sme vztýčili oddielovú vlajV tesnom závese sa za ním vezie
ku. My, starší sme si rozdelili celý týždeň a každý si pripravil na jeden,
Rezešová, ktorá už asi dojazdila.
prípadne viac dní program. Program bol pestrý. Začali sme budíčkom
Možno. Keď bude mať šťastie vyša raňajkami, pokračovali dumkou a konaním služieb - nosenie a rúbašie menovaného Karola, možno o
nie dreva, nosenie vody, ktorú sme pre závadnosť tamojšieho pramechvíľu bude chytať bronz na Ibize.
ňa museli dovážať, pomoc v kuchyni alebo ekológia v priestore táboA utekať pred krutou nespravodlira. Poobede sme sa po krátkej sieste venovali skautským veciam, napvosťou, ktorá sa opovažuje odsúdiť
ríklad skautskej symbolike, skautskému zákonu, prvej pomoci a hrám.
vraždu, zabitie a hrubé porušovaPo výdatnej večeri nás čakal večerný program, väčšinou koncert
nie zákonov. Aj keď o spravodlivosti
v indiánskom tee-pee, kde sme pri ohníčku spievali ľubovoľné piesne.
by sa dalo polemizovať. Ukradnem
Večerný program v tee-pee bol teda právom najobľúbenejšou časťou
v Bille čokoládu a prídem o prsty,
dňa. Po večierke, ktorá sa konala zhruba o 23:00, sme zaliezli do stupovesť a pár rokov slobody a veľdených spacákov. Teplotný rekord v noci z pondelka na utorok bol
ké ryby si spokojne plávajú vo vl1,8 ºC. Spalo sa teda ťažko. Piatok bol pre nás veľký deň. Konali sa nonách Karibiku. A ani vládny špeciál
váčikovské skúšky. Samozrejme, že všetci štyria nováčikovia ich zvládna čele so šarmantným pánom
li bravúrne a môžu sa smelo vydať plniť stupne skautského chodníka.
Kaliňákom, ani trestné komando
Ďalším veľkým dňom a zároveň aj návštevným dňom bola sobota.
ich nedostane. To by sa teda za
Tesne poobede sa spílil vlajkový stožiar, čo znamenalo okrem iného
oných čias nestalo. Eštebáci si
koniec tábora. Jeho drevo sa použilo na pagodu. Večernou hodinou
našli každého a preventívne „presme vhodili svoje mená napísané na tenkej drevenej latke do pagofackali“ aj nič netušiacich. Veru,
dy, čím sme sa vzdali svojich mien a prijali sme mená skautské. Potom
aj počasie bolo vtedy iné... V lete
sa zapálil slávnostný táborový oheň podľa skautských pravidiel. Začal
bolo teplo, v zime mrzlo, v jeseni
program - zaspievali sme skautskú i oddielovú hymnu, zahrali nejaké
padali listy a na jar kvitlo. V tescénky a skončili sme pásmom hudobných diel. A nastal večer a nastalo
levízii sme pozerali na Chudíka
ráno deň siedmy. V nedeľu sme už len pobalili všetky veci, naložili na
a Vašáryovú a nie na „pseudokamión a vyložili vo Svite na svoje miesto.
realiťákov“, ktorí dennodenne
Záverom sa patrí zhodnotiť tohtoročný tábor ako mimoriadne dobrý.
okupujú naše obrazovky. A najNapriek nepriazni počasia a občasným zdravotným problémom to bol
horšie je, že všetky show (?) sú
pre všetkých nezabudnuteľný zážitok. Všetkým nám teda patrí veľké ďav rovnakom čase a o tom istom.
kujem a už teraz sa tešíme na nasledujúci tábor.
Tak ako si vybrať? A ešte aj reklamy sú súčasne na všetkých
Nakoľko chceme dopriať tieto zážitky aj iným, ktorí by mali záujem spozprogramoch, takže ani neponávať život v prírode, získať nových kamarátov, zažiť veľké dobrodružstva,
prepínate. Radšej vypnite. Čo
pozývame vás na 1. tohtoročné skautské stretnutie s názvom Happening,
oko nevidí, to srdce nebolí.
ktoré sa uskutoční 30. septembra o 15:00 pri kostole Sv. Jozefa robotníka
Andrea
vo Svite. Tešíme sa na vás!
So skautským pozdravom Vaši skauti
P.S. V tomto stĺpčeku som
„Skauting môže byť kľúčom k novej výchovnej metóde, k tomu, ako zaujať mlánechcela robiť politickú redež, tisíce a státisíce mladých ľudí! Bude to druh bratstva bez rozdielu pôvodu,
klamu žiadnej strane ani
rasy a vyznania, bohatstva i chudoby.“
ideológii. Show must go
Robert Stephenson Baden Powell
on.
Stĺpček prevažne vážny, a trocha odvážny
Skauti sú späť
- 14 -
„Príklad zapôsobí viac ako slová.“ (sv. Terézia z Avily)
svitanie
Milé deti a mládež,
Keďže slávime rok svätého Cyrila a Metoda a taktiež 20. výročie vysvätenia kostola v Podskalke, ktorý je zasvätený týmto dvom svätcom, v tomto čísle časopisu sa zaoberáme práve nimi. Aj v našom detskom okienku si
povieme niečo o nich.
Sv. Cyril a Metod boli slovanskými vierozvestcami. Pochádzali zo Solúna a v roku 863 prišli na Veľkú Moravu a
šírili kresťanstvo. Do jazyka starých Slovanov preložili celú liturgiu (texty bohoslužieb) a takisto aj časť Biblie.
Pápež Ján Pavol II. vyhlásil solúnskych bratov za spolupatrónov Európy. Ich sviatok sa u nás stal slávnosťou.
Uctievame ich ako tých, ktorí stáli pri kultúrnom a náboženskom zrode nášho národa.
A teraz pár otázok pre vás:
1. Kedy slávime na Slovensku sviatok sv. Cyrila a Metoda?
2. Ako sa volalo prvé písmo Slovanov, ktoré vytvoril sv. Cyril?
3. Ako sa volal sv. Cyril vlastným menom?
Sú to trochu ťažšie otázky, no tí starší z vás s nimi určite nebudú mať problém, keďže ste sa o týchto dvoch
svätcoch učili už aj v škole, no a tí mladší, poproste rodičov a tí vám s odpoveďami určite pomôžu.
Tešíme sa na vaše odpovede! Stále nám ich chodí dosť málo, preto chceme vyzvať všetky deti a mládež, aby
sa zapájali do našich súťaží a tajničiek. Vylúštenie tajničky z minulého čísla: Ježiš je Kráľ. Za odpoveď ďakujeme
Petre Novotnej, ktorú odmeníme.
Lenka
Pán farár hovorí staršej panej, či
by nechcela dať na svätú omšu za
svojho zomrelého manžela. Blížilo
sa totiž ročné výročie jeho smrti.
Hum
or ;)
plná, Pán s tebou, požehnaná si
medzi ženami a požehnaný je plod
života tvojho, Ježiš, ktorý schválne
z mŕtvych vstal...“
Pani odpovedá: „A na čo by som
dávala, veď keď je v nebi, tak to už
nepotrebuje, ak je v pekle, tak mu
to nepomôže, a keď je v očistci...
hm. No, bol to dosť tvrdý človek,
on čosi vydrží...“
Na hodine náboženstva u tretiakov hovorí katechétka žiakom: „
Pomodlíme sa jeden desiatok ruženca.“ Prihlási sa Monika a začína
sa modliť: „ Zdravas´, Mária, milosti
V knižnici:
Kňaz a rabín havarujú na autách.
Akoby zázrakom sa nikomu nič
nestane a dokonca sa nerozbije
ani malá fľaška s vínom, ktorú má
kňaz pri sebe. Rabín hovorí: „ To je
znamenie, otvorme ju a vypime,
oslávime, že sa nám nič nestalo.“
Rozradostený kňaz ju otvorí, vypije
polovicu a druhú podáva rabínovi.
Ten ju však odmietne so slovami: „
Ja počkám na policajta.“
„ Prosím si niečo na čítanie.“
„ Niečo ľahšie?“
„ Netreba, som tu autom.“
Vydáva Rímskokatolícky farský úrad, Nábrežie Jána Pavla II. 3, 059 21 Svit. Redakčná rada: Mgr. Vladimír Malec, Mgr. Andrea Zalešíková, Mgr.
Katarína Exnerová, Mgr. Monika Polovková, Ing. Zdenka Drozdová, Ing. Maroš Kováč, Lenka Saksová, František Živčák. Jazyková úprava: Mgr.
Monika Polovková, Mgr. Zuzana Kováčová. Zodpovedný redaktor: Mgr. Andrea Zalešíková. Grafické spracovanie: Matej Kostroš, Tlač: Poprad.
E-mail: [email protected] Pre vnútornú potrebu farnosti Svit.
„Kto nečíta Písmo, nepozná Krista.“ (sv. Hieronym)
- 15 -
Tábor Mariánskej mládeže 2. - 6. 7. 2012
Prvé sv. prijímanie 3.6. 2012
Redakčná rada časopisu Svitanie
Lúčime sa so sestričkou Zbigniewou a Františkou
Vítame sestričku Tarzíciu a Anešku
Realizačný team One way
Nádoba na očisťovanie - Svätá zem
Stavba kostola v Podskalke 11.7.2012
Download

svitanie-september-2012 farebné CTP.indd