SLOVENSKÁ POLITOLOGICKÁ REVUE SLOVAK JOURNAL
OF POLITICAL SCIENCES
VOLUME 11, 2011
PUBLISHED BY
THE INSTITUTE OF SOCIAL SCIENCES
UNIVERSITY OF SS. CYRIL AND METHODIUS,
TRNAVA
2, Nam. J. Herdu. 917 01 Trnava, Slovak Republic
SLOVENSKÁ POLITOLOGICKÁ REVUE SLOVAK JOURNAL
OF POLITICAL SCIENCES
PUBLISHED BY THE INSTITUTE OF SOCIAL SCIENCES,
UNIVERSITY OF SS. CYRIL AND METHODIUS, TRNAVA
Contents
Volume 11, 2011, No. 4, p. 275-370
Studies
C h a r v á t, Jakub: Social Choice Theory and Electoral Design 1989
and 1990. The Application of the Theoretical Concept in Political
Practice ................................................................................................... 277
H o r e m u ţ, Martin: Political System of the Russian Federation 20
Years after the Colapse of the USSR ..................................................... 296
L a g r é e, Jean Charles: Chinese Youth: A New Generation
for New Challenges? .............................................................................. 321
Reports
J u h á s, Pavol: International Regional Conference on the Project
ENRI-East .............................................................................................. 348
M a c h á č e k, Ladislav: Doctoral Workshop at the Institute
of Social Sciences, UCM Trnava .......................................................... 349
Reviews
G l a s b e r g, Davita Silfen – S h a n n o n, Deric: Political Sociology:
Opression, Resistance and the State (Tomáš Nociar) ........................... 353
H o m i š i n o v á, Mária: Identity, Use of Language, Assimilation.
Ethnic Processes in Minority Families in Hungary
(Zuzana Meszárosová-Lamplová)...................................................... 357
D i n u š , Peter: Cope with the Past? (Jozef Lysý) ..................................... 360
G b ú r o v á, Marcela: Policy in Language. Language in Policy.
Political-Historical Analysis of Language Law Amendment.
(Zuzana Poláčková) .......................................................................... 362
T a m e n e, Getnet. – B a g a t e l a s, William T. –
R e i c h a r d t, David – S e r g i, Bruno S. (eds.): Studies
in Contemporary International Relations and Politics: New Europe
and Beyond (Lucia Zacharová) ......................................................... 366
Science, Media and Politics. Collection of Conference Papers:
Globalization, Science, Education, Media, Politics (Viera
Ţúborová)........................................................................................ 368
SLOVENSKÁ POLITOLOGICKÁ REVUE SLOVAK JOURNAL
OF POLITICAL SCIENCES
PUBLISHED BY THE INSTITUTE OF SOCIAL SCIENCES,
UNIVERSITY OF SS.CYRIL AND METHODIUS, TRNAVA
Obsah
Ročník 11, 2011, č. 4, s. 275-370
Štúdie
C h a r v á t, Jakub: Teorie společenské volby a volební design 1989
aţ 1990. Aplikace filozoficko-teoretického konceptu v politické praxi. 277
H o r e m u ţ, Martin: Politický systém Ruskej federácie 20 rokov
po rozpade ZSSR .................................................................................... 296
L a g r é e, Jean Charles: Čínska mládeţ. Nová generácia pre nové
výzvy? ................................................................................................... 321
Správy
J u h á s, Pavol: Medzinárodná regionálna konferencia k projektu
ENRI-East .............................................................................................. 348
M a c h á č e k, Ladislav: Doktorandský workshop na Inštitúte
sociálnych vied UCM v Trnave.............................................................. 349
Recenzie
G l a s b e r g, Davita Silfen – S h a n n o n, Deric: Politická sociológia:
útlak, odpor a štát (Tomáš Nociar)..................................................... 353
H o m i š i n o v á, Mária: Identitás, nyelvhasználat, asszimiláció.
Etnikai folyamatok a magyarországi kisebbségi családokban
(Identita, pouţívanie jazyka, asimilácia. Etnické procesy
v menšinových rodinách v Maďarsku) (Zuzana
Meszárosová-Lamplová) .................................................................. 357
D i n u š , Peter: Vyrovnávanie sa s minulosťou?
(Jozef Lysý) ............................................................................................ 360
G b ú r o v á, Marcela: Politika v jazyku. Jazyk v politike.
Politologicko-historická analýza novely jazykového zákona
(Zuzana Poláčková) .......................................................................... 362
T a m e n e, Getnet – B a g a t e l a s, William T. –
R e i c h a r d t, David – S e r g i, Bruno S. (eds.): Štúdie
v súčasných medzinárodných vzťahoch a politike: Nová Európa
a mimo nej (Lucia Zacharová) .......................................................... 366
Veda, Médiá a Politika. Zborník príspevkov z konferencie Globalizácia,
veda, vzdelávanie, médiá, politika (Viera Ţúborová)........................... 368
Štúdie
Teorie společenské volby a volební design 1989 aţ 1990.
Aplikace filozoficko-teoretického konceptu v politické praxi*
Jakub Charvát
Katedra politologie a humanitních studií, Metropolitní univerzita Praha
Social Choice Theory and Electoral Design 1989 and 1990. The Application of the
Theoretical Concept in Political Practice. The main hypothesis of this paper is that relevant actors of institutional and electoral system change seek to realize alternatives satisfying
their preffered outcomes. The electoral system choice in the process of transition to democracy in Central Europe can be analyzed as bargaining of explicit nature between individual political actors (political parties). The social choice theory seems to be the best framework for analysis of this process, mainly the so-called contextualized racionality. However,
uncertainty and the lack of shared information offer special conditions modifying the original
outcome-maximalizing model (typical for the politics of electoral system choice) according to
the Rawlsian concept of veil of ignorance to the so-called maximin rule based on the riskminimalizing argument. This approach offers the possibility to explain, why Central European
countries opted for proportional representation electoral systems or for mixed electoral systems with proportional outcomes.
Key words: social choice theory, uncertainty, Central Europe, transition to democracy,
roundtable talks, founding eletions, electoral system choice.
Teorie společenské volby a volební design 1989 a 1990. Aplikace filozofickoteoretického konceptu v politické praxi. Předkládaná studie pracuje s hypotézou, že relevantní účastníci institucionální, respektive volební reformy usilují o realizaci alternativ, sledujících jejich preferované cíle. Právě proces výběru volebních pravidel během průběhu demokratické tranzice ve střední Evropě lze analyzovat jako vyjednávání explicitního charakteru
mezi individuálními politickými aktéry (stranami). Jako nejvhodnější explanační rámec se pro
tento proces jeví přístup vycházející z logiky teorie společenské volby, v podobě tzv. kontextualizované racionality. Specifikem tohoto procesu je nicméně situace nejistoty a nedostatku
sdílených informací modifikující původní logiku maximalizace cílů (typickou pro politiku volebních reforem) ve smyslu Rawlsova konceptu závoje nevědění podle tzv. maximinového
pravidla, jehož podstatou je minimalizace rizik. Tento výklad umožňuje vysvětlit, proč se země střední Evropy nakonec rozhodly zavést poměrný volební systém, případně smíšený
systém s výrazným zastoupením proporčního hlasování.
Klíčová slova: teorie společenské volby, situace nejistoty, střední Evropa, demokratické
tranzice, rozhovory u kulatého stolu, zakladatelské volby, volební reforma.
Úvod
Přijetí nového volebního systému se stalo v procesu demokratické tranzice
ţádoucí klíčovou změnou a určujícím faktorem celého přechodu k demokracii.
Jakákoli volební (a často i institucionální) reforma představuje proces, ve kte*
Text vznikl v rámci řešení projektu Grantové agentury Univerzity Karlovy v Praze
č. 264311 – Dvacet let politiky volebních reforem v České republice (1989 – 2009).
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
277
rém významnou roli hrají zájmy jednotlivých aktérů zapojených do reformního
procesu. Nejinak tomu bylo i v podmínkách demokratizujících se zemí
v prostoru střední a východní Evropy. Proces volebních re/konstrukcí1
v politických systémech ve fázi demokratické tranzice vykazuje specifický
průběh, kvalitativně odlišný od procesů volebních reforem v ustavených demokratických systémech.
Specifikem volebního inţenýrství v podmínkách demokratizující se střední
Evropy je skutečnost, ţe volební zákony pro zakladatelské volby2 byly připravovány v rámci rozhovorů u kulatého stolu3, kde proti sobě zasedli zástupci
starého reţimu a relevantních demokratických sil. Lze tak konstatovat, ţe výsledná podoba volebního designu je jakýmsi kompromisem mezi jednajícími
subjekty. Ostatně – zcela v souladu s naší logikou – Josep Colomer upozorňuje,
1
S konceptem re/konstrukcí v politické vědě pracoval Jiří Kunc (srv. Kunc 1996a;
1996b; 2000), ačkoli předmětem jeho zájmu byly stranické systémy (v re/konstrukci).
Podle Kunce by se pro procesy změny stranických systémů v situaci, kde jiţ dříve
existoval fungující a zavedený stranický systém, dal uţívat termín rekonstrukce (podle
Kunce se jedná o případy přechodu od nedemokracie k demokracii). Naopak
v podmínkách změny, jíţ nepředcházel fungující stranický systém, se jako vyhovující
nabízí termín konstrukce. Jedním dechem ale Kunc dodává, ţe ani mnohaleté období
nedemokratického reţimu nevede k budování stranických systémů na „zelené louce“
a bez historických reminiscencí. Proto navrhl spojit oba termíny – konstrukce
a rekonstrukce – pomocí lomítka do jediného termínu: re/konstrukce (Kunc, 2000,
s. 35-36). Zdá se nicméně, ţe podobná logika je aplikovatelná i na problematiku
volebních systémů. V případě středoevropských procesů přijímání volebních pravidel
pro zakladatelské volby je vhodnost tohoto pojmu ještě umocněna skutečností, ţe se
volby konaly i v období trvání nedemokratického reţimu a ţe se nové volební systémy
do jisté míry vůči dřívější volební praxi vymezují. I proto pro takovou situaci jen stěţí
nalezneme vhodnější a výstiţnější označení neţ „volební systémy v re/konstrukci“
(více viz Charvát, 2011).
2
Samotný termín zakladatelské volby (founding elections) do jisté míry předjímá jejich
význam a funkci. Zakladatelské volby představují jakýsi výchozí bod v demokratizujících se zemích – ustavují a legitimují nový, demokratický reţim. Definičním
rysem zakladatelských voleb je skutečnost, ţe jsou to první volby, které umoţňují
voličům po dlouhé době nedemokratické vlády vybírat vrcholné státní a politické
činitele do veřejných úřadů prostřednictvím všelidové volby, navíc v plně soutěţivých
podmínkách. V optimálním případě vedou zakladatelské volby k ustavení demokratického reţimu, tohoto výsledku ovšem nemusí být vţdy nutně dosaţeno – jak ukazuje
například zkušenost z demokratizujících se zemí afrického kontinentu (podrobněji viz
Rose, 2000, s. 104-105).
3
S institutem takzvaného kulatého stolu se setkáváme ve čtyřech zemích námi
zkoumaného prostoru: Polsku, Maďarsku (takzvaný trojhranný stůl), Československu
a Bulharsku. Jednání mezi opozicí a vládnoucí stranou proběhla na počátku roku 1990
i ve Slovinsku.
278
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
ţe institut kulatého stolu je třeba chápat v kontextu jakéhosi dohodnutého projektu, jenţ byl redefinicí stávající politické hry, a to s ohledem na odhadované
vyjednávající síly jednotlivých aktérů kulatého stolu (Colomer, 2000, s. 106).
Ve většině případů se ovšem jednání u kulatého stolu neodehrávala jako
rozhovory dvou rovnocenných, stejně silných táborů. Snad pouze s výjimkou
určité etapy maďarských rozhovorů (a do jisté míry i těch bulharských) vţdy
jedna strana stolu dominovala a měla rozhodující slovo při rozhodování
o výsledné podobě nastavení volebního systému pro zakladatelské volby. Výsledné volební systémy tak představují jakýsi „nečistý kompromis“, uţijeme-li
termín Davida Farrella (2001, s. 179).
Bernard Grofman dochází k závěru, ţe všichni političtí vědci jsou v současnosti teoretiky „soft“ racionální volby v tom smyslu, ţe sdílejí názor, ţe lidé
(často) činí věci z nějakého důvodu, a ţe je proto důleţité pokusit se určit, jaké
tyto důvody jsou, a pochopit, jak můţeme ovlivnit konkrétní volby, které jednotlivci provádějí, tím, ţe ovlivníme prostředí či institucionální rámec, v jehoţ
rámci jsou takové volby prováděny (Grofman, 2004, s. 35). Navíc přístupy
zaloţené na zájmech jsou prominentní v mnoţství současné literatury zabývající se problematikou vytváření a reformování volebních systémů, zejména pak
v kontextu post-komunistické tranzice (Birch et al., 2002, s. 16-17).
I my budeme dále ve své analýze vycházet z tohoto přístupu, opírajícího se
o předpoklad racionálních aktérů. Nesmíme při tom ovšem opomenout kontextuální faktory, jeţ tendují k sjednocení těch, kdo rozhodují o institucionálních reformách, a jeţ nastaví výběr pro volbu – zatímco racionální kalkulace je
rozdělí a určí, co bude vybráno (viz Birch et al., 2002, s. 22-23). Vedle přístupů
zaměřených na zájmy jednotlivých aktérů je tak nutné zaměřit svou pozornost
i na kontextuální faktory, v nichţ jednotliví aktéři formulují své preference.
Jako vhodný explanační rámec se tak jeví přístup takzvané kontextualizované
racionality (srv. Birch et al., 2002, 22-23).
Právě jakési stručné představení konceptů racionální, respektive sociální
volby bude obsahem první části práce, protoţe předkládaná studie pracuje
s hypotézou, ţe relevantní účastníci institucionální, respektive volební reformy
usilují o realizaci alternativ sledujících jejich preferované cíle. Na teoretickofilozofickou část navazuje část, která ověřuje aplikaci teorie společenské volby
v procesu institucionální reformy v prostoru demokratizující se střední Evropy
– v Československu, Polsku a Maďarsku – a její modifikaci v důsledku situace
nejistoty, která tento proces ovlivňuje. Pro potřebu výkladu této modifikace
bude vyuţit Rawlsův koncept závoje nevědění. Jak uvidíme dále, takový přístup je moţné povaţovat za přínosný, protoţe umoţňuje vysvětlit, proč se země
střední Evropy nakonec rozhodly zavést poměrný volební systém (Československo a od parlamentních voleb konaných v roce 1991 i Polsko), případně
smíšený systém s výrazným zastoupením proporčního hlasování (Maďarsko).
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
279
1. Teorie společenské volby v obecné perspektivě
Teorie racionální volby (rational choice theory) je nejčastěji pouţívané označení pro zvláštní metodu uţívanou v politických vědách, a sice v podobě matematických a ekonomických modelů. Svým důrazem na chování politických
aktérů navazuje na behaviorální přístup a rozvíjí některé v něm obsaţené náměty.
Pro teorii racionální volby se někdy rovněţ uţívá označení teorie společenské volby (social choice theory) či teorie veřejné volby (public choice theory).
Teorie společenské a veřejné volby jsou nicméně ve skutečnosti subsféry více
obecné teorie racionální volby. Jak připomíná Emily Hauptmann, ačkoli jsou
obě tyto podoblasti teorie racionální volby modelované na ekonomii, sledují
různé přístupy a mají rozdílné cíle (Hauptmann, 1996, s. 2).
Teorie veřejné volby je definována o poznání šířeji neţ teorie společenské
volby. Zabývá se podobnými problémy jako zbytek oboru politické vědy, tedy
vztahem státu a společnosti, a to především v parlamentních systémech (Svensson, 1995, s. 230). Cílem teoretiků veřejné volby je analyzovat demokratické
instituce na modelu ekonomiky volného trhu s pozorností k transformaci institucí neoliberálním směrem (Hauptmann, 1996, s. 2).
Teorie společenské volby, jako druhá podoblast teorie racionální volby,
vychází z tradice Kennetha Arrowa a zabývá se především problémy souvisejícími s hromaděním individuálních preferencí ohledně moţných výsledků
v kolektivních veřejně prospěšných činnostech a kolektivních rozhodováních
(srv. např. Svensson, 1995, s. 230; Cunningham, 2002, s. 103). William Riker
pak teorii společenské volby definuje jako „teorii o způsobu, jakým jsou hodnoty a preference individuálních osob spojovány a sumarizovány do kolektivní
volby skupiny či společnosti“ (Riker, 1982, s. 1).
Teorie společenské volby navazuje na Arrowovy obecnější úvahy publikované v práci nazvané Social Choice and Individual Values z roku 1951. Arrow
se ve svém textu snaţí nalézt nejlepší řešení zajišťující společensky nejvýhodnější rozhodnutí odpovídající racionálnímu chování. Podle Arrowa ovšem ţádná taková uspokojivá metoda v demokracii neexistuje, protoţe jakýkoli proces
demokratického kolektivního rozhodování, který má v podstatě charakter prostého sobeckého hlasování (Cunningham, 2002, s. 114), naráţí na problém takzvaných cyklických většin.
Podle Rikera je ústředním problémem teorie společenské volby hlasování
(Riker, 1982, s. 8). Protoţe hlasování je jednou z metod, jak slučovat hodnoty,
musí teorie společenské volby zahrnovat (spolu s dalšími elementy) teorii hlasování. Podle Rikera dokonce teorie společenské volby historicky vyrůstá
z paradoxu hlasování (Riker, 1982, s. 16). Cílem přístupu sociální volby je tak
280
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
identifikovat problémy, jako například model cyklických většin (více viz níţe),
a někdy provést doporučení, jak podobné problémy překonávat.
V souvislosti s paradoxem hlasování bývají zmiňovány zejména osobnosti
dvou význačných francouzských matematiků osmnáctého století, JeanaCharlese de Bordy a markýze de Condorceta. Právě de Borda a Condorcet objevili některé základní paradoxy v elementárních hlasovacích postupech, které
pak ve svém důsledku komplikují uţití zásady většiny v procesu rozhodování.
Markýz de Condorcet navrhl postup (preferenčního hlasování), který se
snaţí nalézt většinu u kaţdé alternativy v párové (binární) kombinaci s dalšími
alternativami. Takzvaným Condorcetovým vítězem je pak ta alternativa, která
je většinově preferována ve vztahu ke kaţdé jiné alternativě4. Případnému patovému výsledku je moţné se podle Condorceta vyhnuut díky skutečnosti, ţe se
v průběhu vyhodnocování berou v potaz také druhé a další preference.
De Borda řešil stejný problém technikou takzvaného bodového hlasování.
Hlasování o více alternativách bylo realizováno seřazením preferovaných alternativ a takto seřazeným preferencím se pak přidělovaly body následujícím způsobem5. Kaţdá preference získává n-p bodů, přičemţ hodnota n odpovídá počtu
řazených alternativ a hodnota p pořadí této preference. Máme-li tedy tři alternativy (tzn. n=3), ona nejvíce preferovaná preference (umístěná na prvním místě
– tzn. p=1) získává dva body, druhá preference jeden bod a třetí (poslední)
preferovaná alternativa nezískává bod ţádný. Správným rozhodnutím je pak
alternativa, která získává nejvíce bodů6.
Tyto metody ovšem nemohou řešit všechny hlasovací paradoxy, zvláště pak
problémy vznikající při takzvaných cyklických většinách (viz tab. 1). Tento
paradox byl poprvé problematizován právě Condorcetem, pročeţ se pro něj
uţívá označení Condorcetův paradox. Nutno dodat, ţe na Condorcetovy současníky neměl výraznější vliv a znovu byl objeven aţ ve čtyřicátých letech
dvacátého století Duncanem Blackem.
4
Ačkoli je tato metoda preferenčního hlasování spojována se jménem markýze de
Condorceta, ve skutečnosti se objevuje jiţ o pět století dříve, v podání katalánského
filozofa Ramona Llulla. Llullova verze se nicméně od té Condorcetovy nepatrně liší,
a sice v tom, ţe vítěznou alternativou je podle Llulla ta, která zvítězí v nejvíce vzájemných párových konfrontacích – zatímco Condorcetovým vítězem je ta alternativa, která
zvítězí ve všech párových srovnáních (podrobněji viz Colomer, 2004, s. 30).
5
Tato metoda je připisována Jaenu-Charlesu de Bordovi, ačkoli se s ní setkáváme jiţ
dřívě v historii. V patnáctém století se stejnou logikou přichází německý kardinál
Mikuláš Kusánský (podrobněji viz Colomer, 2004, s. 29). De Borda nicméně přišel se
svou alternativou bodového hlasování pravděpodobně nezávisle na dřívějším „objevu“
Mikuláše Kusánského.
6
Pro více informací k diskuzi mezi de Bordou a Condorcetem viz Brian, 2008.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
281
Tab. 1: Model cyklických většin
Jana
Jan
Johana
1. preference
X
Y
Z
2. preference
Y
Z
X
3. preference
Z
X
Y
Máme-li seřazeny preference tak, jak zobrazuje tab. 1, vzniká nám problém
s cyklickými většinami. Uţijeme-li Condorcetovu metodu, nezískáváme jednoznačného vítěze. Při vzájemném porovnávání preferencí zjišťujeme, ţe alternativa Y je společensky preferovanější před alternativou Z (protoţe většina vytvořená Janou a Janem preferuje alternativu X před moţností Y), současně pak
varianta X poráţí variantu Y (většina formovaná preferencemi Jany a Johany),
současně ale moţnost Z poráţí v binární kombinaci moţnost X (protoţe jí preferují Jan a Johana). Jinými slovy, kaţdá alternativa, kterou zvolíme, můţe
porazit jednu alternativu poměrem hlasů dva ku jedné, ale sama je poraţena
zbývající moţností v nekonečném kruhu, aniţ by se podařilo nalézt nejlepší
řešení. Ani Bordova volební metoda bodového hlasování nedopadne v tomto
modelu lépe, protoţe všechny moţnosti získávají po třech bodech.
Je to právě existence takzvaných cyklických většin, která podle Arrowa
znemoţňuje, aby slučování preferencí vedlo ke vzniku kolektivní preference
vyhovující jak poţadavku na spravedlnost (kolektivní řešení je vţdy alespoň
pro někoho nespravedlivé), tak poţadavku na logičnost (kolektivní řešení se
vymyká logickému očekávání). Výsledkem těchto úvah je pak tzv. Arrowův
teorém. Arrowův teorém představuje jakési zobecnění paradoxu hlasování,
kdyţ předpokládá, ţe takový paradox hlasování můţe nastat v kterémkoli systému slučování hodnot – i proto se o něm někdy hovoří jako o takzvaném teorému obecných moţností (srv. např. Riker, 1982, s. 116).
Kenneth Arrow předkládá sadu normativních podmínek, které mají zajistit
přijatelnost společenské volby. Tyto podmínky zahrnují v případě individuálních preferencí: jednak pravidlo tranzitivnosti neboli vnitřní konzistence (jestliţe někdo preferuje A před B a B před C, pak musí nutně platit, ţe preferuje A
před C); a jednak univerzální okruh působnosti (domain) neboli přijetí všech
preferencí bez předchozích omezení. Pro společenské volby pak Arrow stanovuje tři podmínky: zaprvé monotónnost neboli poţadavek konzistentních vztahů mezi preferencemi jednotlivce a sociální volbou (coţ zahrnuje Paretovo
kritérium favorizující jednomyslná rozhodnutí); zadruhé nezávislost společenské volby od preferencí jednotlivce s ohledem na bezvýznamné preference,
které nemají šanci na vítězství; a za třetí neexistenci automaticky rozhodujícího
aktéra, tedy neexistence „diktatury“ (Colomer, 2011).
282
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
Podstatou Arrowova teorému je konstatování, ţe ţádná z moţných metod
volby vyhovující podmínkám spravedlnosti nemůţe zajistit společenské uspořádání. Slučováním preferencí totiţ nevznikne taková preference, kterou by
bylo moţné označit současně za logickou i spravedlivou. Z Arrowova teorému
tedy vyplývá, ţe kaţdé kolektivní řešení je jednak vţdy nespravedlivé (alespoň
pro někoho), jednak se vymyká logickému očekávání. Samotné výsledky hromadění preferencí tak nelze povaţovat za přesná vyjádření hodnot jednotlivců
(srv. Riker, 1982, s. 116-119; Svensson, 1995, s. 234-236; Říchová, 2000,
s. 97-99; Colomer, 2011).
Na druhou stranu ovšem Condorcetův paradox, ani ţádné další paradoxy
neimplikují, ţe všechny společenské volby vyhodnocované podle logiky většinového pravidla či jiných pravidel nejsou nikdy spravedlivé nebo ţe naopak
jsou vţdy arbitrární, a tak náchylné k nestabilitě. Tyto (hlasovací) paradoxy
pouze dokazují, ţe ţádné pravidlo rozhodování nemůţe – při jakékoli distribuci
individuálních preferencí – zajistit, ţe společenská volba vţdy bude splňovat
sadu normativních podmínek. Navíc, obě výše zmíněné metody produkují výsledky, které jsou mnohem více konzistentní s preferencemi jednotlivců neţ
většinové pravidlo (Colomer, 2011).
Co se týká výsledků a jejich vztahu k principu racionality, je třeba zdůraznit, ţe řídícím průvodním metodologickým postulátem teorie sociální volby je,
ţe racionalita má pouze co do činění s tím, jestli jsou lidé schopni uchopit přiměřené prostředky pro realizaci svých preferovaných cílů. Koncept racionality
v podání teorie sociální volby se pak uţ ovšem nevztahuje na cíle samotné. Cíle
samy o sobě nejsou hodnoceny jako racionální, ani jako iracionální. Jsou jednoduše povaţovány za dané pro hodnocení racionality postupu těch, kteří zvolili konkrétní strategii pro jejich rozšíření.
Významným nástrojem při rekonstrukci racionálních a strategických rozhodnutí dvou a více individuálních aktérů, kteří strategicky předpokládají kalkulace ostatních, jsou pro teoretiky sociální volby techniky a modely z oblasti
teorií her, které byly vytvořeny speciálně pro tyto situace (Cunningham, 2002,
s. 102; Colomer, 2011).
2. Teorie společenské volby a volební design ve střední Evropě v letech
1989 až 1990
Zjednodušeně řečeno, teorie sociální volby – jako jedné z podkategorií teorie
racionální volby (více viz výše) – tedy ve svém výkladu pracuje s technikami,
které umoţňují vysvětlit jakékoli chování, při němţ jedinci kolektivně provádějí rozhodnutí, zejména pak v politické praxi. Teoretici společenské volby se ve
svém bádání zaměřují především na to, jak jsou instituce vybírány a jak by
měly být vybírány, aby vedly k spravedlivému a stabilnímu vývoji. Předpokládá se, ţe racionální jedinci vstupují do konkrétní politické situace, která si vy-
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
283
ţaduje kolektivní rozhodnutí, se seřazenými preferencemi ohledně moţných
výsledků. Na základě těchto svých preferencí – a s ohledem na předpokládané
chování ostatních jedinců a na další překáţky – pak vybírají takový postup
svého jednání, který povaţují za nejvíce pravděpodobný pro realizaci svých
nejvýše postavených preferencí.
Jako vhodným explanačním teoretickým rámcem pro proces institucionální
reformy v demokratizujících se zemích střední Evropy se tak jeví právě teorie
společenské volby, která nabízí logické vysvětlení pro volbu jednotlivých strategií relevantními aktéry v procesu demokratické tranzice. Ostatně Kathleen
Bawn ve své analýze přijímání a změny volebních pravidel v Německu v letech
1949 a 1953 dochází k závěru, ţe rozhodování o volebních pravidlech je moţné
nejlépe vystihnout jako společenskou volbu (social choice), která je ovlivněna
zájmy účastníků a institucí strukturujících tento výběr (Bawn, 1993, s. 988).
Navíc je moţné říci, ţe většina politických institucí je produktem společenské
volby7 (Bawn, 1993, s. 965).
Vychází se tedy z předpokladu racionálně8 kompetentních aktérů, kteří preferují instituce a pravidla umoţňující maximalizovat vlastní zisky, cíle a zájmy,
které tito aktéři zastupují. Jedinci tak, dostanou-li k tomu příleţitost, preferují
výběr nebo prosazení takových pravidel a procedur, které s vysokou pravděpodobností zajistí jejich vítězství či alespoň dosaţení takových výsledků, jeţ budou povaţovány za uspokojivé.
Podíváme-li se na realitu procesu přijímání institucionálních změn v procesu demokratické tranzice v zemích střední Evropy, v podstatě nacházíme
situaci odpovídající tomuto modelu. Proces institucionálních reforem se odehrává v rámci jednání explicitního charakteru – zde konkrétně v podobě tzv.
kulatých stolů, u kterých zasednou zástupci starého reţimu a „demokratické“
opozice, aby vyjednávali o institucionální změně. Ke kulatému stolu zasednou
racionální aktéři, kteří mají jasnou představu o svých cílech a alespoň přibliţnou představu o tom, jakou strategii pro dosaţení tohoto cíle zvolit. Nicméně
problémem, s nímţ se musí aktéři těchto jednání vyrovnávat, je takzvaná situace nejistoty, která proces demokratizace obklopuje.
Pro politiku volebních reforem obecně je typická logika takzvaného Micromega rule (srv. Colomer, 2004, s. 3). Základní teze tohoto pravidla říká, ţe
několik velkých politických subjektů (nejčastěji politických stran) podporuje
malé politické instituce (malá volební shromáţdění, malé volební obvody, malé
7
Politické instituce na jedné straně determinují výsledky procesu společenského rozhodování, na straně druhé jsou současně tyto instituce samy o sobě endogenními produkty
společenských voleb.
8
Racionalitou se zde rozumí především záměrnost (intentionality) jako protiklad
k nezáměrnosti (non-intentionality). Tato záměrnost můţe být v minimálním pojetí
chápána jako konzistence cílů (srv. Héritier, 2007, s. 10, poz. 4).
284
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
volební kvóty apod.), aby vyloučily ostatní aktéry z politické soutěţe, případně
je v této soutěţi oslabily tak, jak jen to je moţné. Naopak malé strany preferují
velké instituce ve víře, ţe jim tyto v budoucnu umoţní participaci na politickém procesu. Tedy podle tohoto pravidla silní aktéři budou preferovat spíše
restriktivní a slabší aktéři naopak spíše více otevřené volební systémy. Z výše
uvedeného pravidla je rovněţ zřejmé, ţe změna volebního systému se koná
převáţně pouze tehdy, pokud nová úprava volební legislativy můţe konkrétnímu politickému subjektu přinést nějaké zřetelné výhody. Naopak volební
reforma se nekoná tehdy, kdyţ daný politický subjekt nemůţe prostřednictvím
nové volební legislativy zlepšit (posílit) své dosavadní pozice, respektive získat
více poslaneckých mandátů.
Logika tohoto pravidla je ovšem na institucionální reformy v procesu demokratické tranzice aplikovatelná pouze v omezené míře. Nezbytně totiţ předpokládá, ţe jednotliví aktéři politického procesu disponují dostatkem informací
o vlastním postavení v politickém procesu, jakoţto i o postavení aktérů ostatních. Nebo slovy Adrienne Héritier, aktéři jsou nahlíţeni jako sobečtí (selfinterested) a orientovaní na sledovaný cíl (předpoklad individuální racionality),
angaţovaní v opakovaných interakcích s ostatními aktéry a disponující dostatkem informací k predikci pravděpodobných výsledků různých strategií (srv.
Héritier, 2007, s. 10). Schopnost klíčových aktérů změnit volební pravidla ve
vlastní prospěch je tak omezena existencí podstatných informací. Realita období přechodů k demokracii a jejich institucionálních změn ovšem takovou logiku
nevykazuje.
Naopak, pro tato období je typická atmosféra vysokého stupně nejistoty
ohledně počtu, reálné síly a podpory jednotlivých politických aktérů aktivně se
účastnících institucionální reformy a situace nedostatku sdílených informací.
Přítomnost nejistoty a s ní souvisejícího nedostatku sdílených informací jsou
vnímány jako jeden z charakteristických rysů procesu demokratické tranzice
(srv. např. O´Donnell a Schmitter, 1986, s. 5; Przeworski, 1991; Lijphart, 1994;
Colomer, 2000, s. 63-64; Birch et al., 2002, s. 18-20; Birch, 2003; Andrews
a Jackman, 2005; Hayden, 2006, s. 36; Benoit, 2007, s. 369), respektive procesu institucionální změny. Tato nejistota mění tradiční způsoby rozhodování,
které politici uţívají při uvaţování o změnách pravidel a významně podkopává
efektivitu strategického chování všech aktérů (srv. například Cox, 1997, s. 85,
159; Birch, 2003, s. 82; Andrews a Jackman, 2005, s. 66). Výběr volebního
systému v průběhu procesu post-komunistické demokratické tranzice tak představuje speciální případ reforem volebních institucí.
Situace nejistoty je statisticky nejčastější okolností v běţném politickém
ţivotě, zejména pak v demokratických nebo demokratizujících se politických
reţimech. Rozhodování v podmínkách nejistoty je tedy tou nejběţnější situací,
s níţ se relevantní političtí aktéři setkávají. Situace nejistoty nemůţe tedy zůstat
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
285
mimo rámec naší analýzy, naopak toto „rizikové“ postavení (Schofield, 2006,
s. 103) musí být také zvaţováno. Volby jednotlivců v situaci nejistoty se totiţ
mohou významně lišit od tradičních axiomatických modelů výběru, někdy mohou dokonce směřovat opačným směrem.
Velmi výstiţně podstatu situace nejistoty, která obklopuje a podmiňuje výběr institucionálního designu v procesu post-komunistické demokratické tranzice, vystihuje argument takzvaného závoje nevědění (veil of ignorance), který
nacházíme v politicko-filozofickém výkladu Johna Rawlse (srv. Tsebelis 1990,
s. 117-118; Birch et al., 2002, s. 19; Birch, 2003, s. 19). Rawls definuje závoj
nevědění jako situaci, kdy jednotlivci nemají ţádné informace o tom, jaké budou mít schopnosti a postavení ve společnosti, mimo jiné ovšem velmi dobře
vědí, ţe v této společnosti budou muset posléze ţít. To jednotlivcům umoţňuje,
aby se rozhodovali nezaujatě, a tedy ve prospěch obecně spravedlivých principů, které budou ve svém důsledku ve prospěch všech a za všech situací (Rawls,
1995, s. 17)9.
Ačkoli Rawls (1971, s. 136-142, česky 1995) konstruuje závoj nevědění
jako fiktivní situaci takzvaného původního stavu (original position), proces
výběru volebního designu v prvotních fázích demokratické tranzice představuje
moţnost jeho aplikace v praxi. V podmínkách situace nejistoty a nedostatku
informací si jednotliví aktéři nemohou být jistí, jak jsou doopravdy silní, respektive jaké skutečné podpoře se u veřejnosti těší. Nemohou si tak vytvořit
jasnou vazbu mezi svým postavením a svými zájmy, které budou během institucionální reformy sledovat10. Slovy Petera Maira, není zcela jasné, kdo skutečně je či můţe být relevantním protagonistou (Mair, 1997, s. 104).
9
János Kis nicméně uvádí, ţe nástroj závoje nevědomosti vynalezl John Harsanyi,
který podobný mentální experiment uţíval ve svém výkladu ještě dříve neţ John Rawls
(Kis, 1997, s. 25). Sám Rawls ostatně přímo na Harsanyiho v souvislosti se závojem
nevědění odkazuje (viz Rawls, 1971, s. 137, poz. 11). Na některé rozdíly mezi oběma
přístupy nicméně upozorňuje George Tsebelis. Zatímco Rawlsův koncept předpokládá,
ţe jedinci upřednostňují instituce garantující co nejvíce nejhůře postaveným, podle
Harsanyiho konceptu jde o preferenci společnosti poskytující co nejvíce průměrnému
jedinci. Rawls se dále zaměřuje na maximalizaci blahobytu, zatímco Harsanyi na
maximalizaci uţitku (Tsebelis, 1990, s. 117).
10
Bawn (1993) hovoří v souvislosti s ustavováním západoněmeckých volebních pravidel o takzvaném policy-maximizing modelu. Policy-maximizing model – Kenneth
Benoit (2004, s. 367-368; 2007, s. 379) uţívá termínu policy-seeking model – předpokládá, ţe zákonodárci usilují o maximalizaci své kontroly nad vládní politikou prostřednictvím maximalizace vlastních šancí na získání kabinetních pozic tak, aby jimi
preferovaná politická témata byla přijata. Za tímto účelem se pak snaţí změnit volební
pravidla. Hlubší analýza procesu přijímání volebních pravidel v procesu postkomunistické tranzice nicméně naznačuje, ţe v situaci (extrémní) nejistoty typické pro
tuto fázi demokratizace (podrobněji viz níţe) není policy-seeking model dobře apliko-
286
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
V období demokratické tranzice aktéři fakticky rozlišovali tři typy volebních
systémů: většinový, poměrný a smíšený. Vyjdeme-li z mezistranické logiky
klasifikace volebních systémů (podle mechanismu volební formule), základním
očekávaným účinkem většinového volebního systému byla soutěţ, v níţ vítěz
bere vše (předpoklad jednoho potenciálního vítěze a mnoha poraţených
v podmínkách svobodné pluralitní soutěţe). Naopak poměrný volební systém
byl vnímán jako systém, který poskytuje zastoupení zástupcům politických
stran podle podílu získaných hlasů (předpoklad jednoho, s nejvyšší pravděpodobností nikoli absolutního, vítěze, ale ţádných absolutně poraţených). Smíšený volební systém měl pak být kombinací obou těchto prvků.
K predikci potenciálních účinků volebních pravidel na volební výsledky je
ovšem nutná znalost tří základních druhů informace. Jsou jimi jednak počet
stran, které budou soutěţit v budoucích volbách; jednak preference voličů vůči
těmto stranám; a v neposlední řadě účinek volebních pravidel samotných. Nejistota v jakémkoli z těchto druhů informace zvyšuje celkovou obecnou nejistotu nad vztahem mezi pravidly hlasování a volebními výsledky (Andrews
a Jackman, 2005, s. 67). Před sledovanými volbami ovšem existovala jen malá
akurátní znalost o moţné podobě volebních výsledků a ani voliči neměli ve
většině případů zkušenosti s fungováním volebního systému, který měli
v nadcházejících volbách uţívat (Birch, 2003, s. 82-83). Současně v době konání zakladatelských voleb věděli voliči jen málo o tom, jaká politická strana
se ustaví jako velká, respektive jaké straně by se bylo lépe při samotném aktu
hlasování vyhnout (Birch, 2003, s. 93-94). Předvídání moţných účinků změn
volebních pravidel tak bylo v podmínkách institucionálního a politického vakua, kde neexistují efektivní status quo instituce (Benoit 2004, s. 384), extrémně sloţitým procesem.
Obecný nedostatek potřebných informací sice omezuje strategické schopnosti jednotlivých aktérů, nevylučuje ovšem moţnost strategické kalkulace
a rozvíjení dlouhodobých strategií. I v situaci nejistoty a nedostatku informací
zůstávají aktéři racionálními hráči. Proměňuje se ovšem jejich původní apel,
protoţe nejsou schopni kontrolovat efekty těchto strategií.
Jak ale připomíná Jon Elster, nedochází pouze k agregaci preferencí. S tím,
jak se objevují racionální argumenty, můţe docházet k transformaci původně
vatelný. Jako mnohem uţitečnější se jeví office-seeking neboli seat-maximizing model
(podrobněji viz Benoit, 2004, s. 367-368; 2007, s. 378). Office-seeking model se od
předchozího odlišuje v tom, ţe zde relevantní aktéři preferují volební pravidla, která
maximalizují jejich vlastní podíl na parlamentním zastoupení, namísto jejich slučitelnosti s politickými cíli nebo ideologií. Podle Benoita tenduje tento model mnohem
jasněji k vysvětlení politických motivací v podmínkách demokratické tranzice, protoţe
v těchto podmínkách je pro strany hlavní motivací skutečně maximalizace legislativní
reprezentace (Benoit, 2004, s. 368).
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
287
daných preferencí (Elster, 1996, s. 63). V některých případech tak skutečně
relevantní aktéři upravovali své preference s ohledem na nové poznatky, okolnosti ovšem předem vyloučily další moţnosti, například komplexní změnu
strategií.
Závoj nevědění a situace nejistoty se stávají dostatečným podnětem pro to,
aby racionální aktéři zvolili obecně férové procedury (výhodné pro všechny
aktéry a ve všech situacích) v důsledku jen malého povědomí o tom, jaké reálné podpoře se budou během prvních svobodných voleb těšit. Namísto (pro
volební reformy typického) poţadavku maximalizace zisků se tak – v důsledku
neschopnosti stanovit jasnou taktiku vedoucí k takové maximalizaci – hlavním
cílem stává minimalizace rizik (srv. Boix, 1999, s. 622). Nejvíce racionální
strategií v situaci nejistoty tedy je preference takového volebního systému,
který zajistí určitý podíl na moci, a minimalizuje riziko, ţe se aktér stane jedním z poraţených (ţe dojde k největší moţné ztrátě) – takzvaný maximinový
efekt.
Logika maximinového pravidla tedy podle Rawlse velí, uspořádat alternativy podle vlastních preferencí v opačném pořadí, tedy od nejhorší k nejlepší.
Přijetí alternativy, jejíţ nejhorší moţné výsledky jsou lepší neţ nejhorší moţné
dopady jiných alternativ, je racionální, protoţe minimalizuje riziko ztráty (srv.
Rawls, 1995, s. 100). V situaci nejistoty je tedy racionální strategií nikoli snaha
o maximalizaci zisků, nýbrţ minimalizace rizik11. Slovy Arenda Lijpharta,
staré strany, které nutně ztrácí přinejmenším část ze svého předchozího zastoupení a politické moci, si chtějí zajistit, ţe neztratí vše, a nové strany chtějí získat jakousi záruku, ţe dosáhnou alespoň základního podílu na parlamentním
zastoupení, a tedy politické moci (srv. Lijphart, 1994, s. 203). Toho je moţné
velmi dobře dosáhnout ve vysoce inkluzivním volebním systému, který bude
vycházet (alespoň do určité míry) z logiky systému poměrného zastoupení.
Josep Colomer k tomu uvádí, ţe lidé preferují, vybírají a podporují taková
institucionální pravidla, která produkují pro ně uspokojivé výsledky, a odmítají
taková, která by vedla k jejich trvalému vyloučení a jejich trvalé poráţce.
V důsledku toho si pak takové instituce, které vytvářejí široce distribuované
a uspokojivé sociální volby, s větší pravděpodobností získají endogenní podporu a zůstanou zachovány – na rozdíl od systémů restriktivních (srv. Colomer,
2004, s. 9; Colomer, 2011).
Navíc dodejme jakési obecné pravidlo, ţe úspěšná demokratizace vyţaduje,
aby demokracie byla přijímána jako „jediná hra ve městě“. Vzhledem k vý11
Sám Rawls upozorňuje, ţe se jedná o přístup interpretačně jistě přínosný, nikoli
ovšem nutně všeobecně platný. Jedná se o praktickou zásadu aplikovatelnou za
speciálních okolností a při existenci kvalitativní struktury moţných výher a ztrát
(Rawls, 1995, s. 101).
288
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
znamu voleb pro proces demokratizace (a demokracii vůbec) je třeba tuto logiku aplikovat i na samotný volební systém, který by se měl těšit stejnému respektu jako demokratický reţim samotný. Tento test legitimity ovšem předpokládá vysokou míru voličské inkluze – tedy nejen zapojení obyvatelstva do
procesu výběru politických elit, nýbrţ rovněţ to, aby co nejvyšší počet voličských hlasů rozhodoval o konečném parlamentním sloţení. Naopak volební
systém, který by vedl k velkému mnoţství propadlých a nevyuţitých hlasů, by
mohl být vnímán jako hra neţádoucí. Platí zde jednoduchá premisa: jde-li občan volit, chce být reprezentován. Čím více voličských hlasů propadne, o to
větší můţe do budoucna být znechucení voličů a nedůvěra k volebnímu systému jako takovému. Současně je třeba dosaţení vysoké míry politické inkluze,
tedy závazek nepodmíněné participace všech hlavních politických aktérů. Zavedení institucí, které nezajistí všem hráčům volební soutěţe (voličům i politickým subjektům) vysokou míru inkluze, a předem je tak vyřadí z procesu
tvorby politické agendy, by mohlo představovat potenciální hrozbu nejen pro
volební účast do budoucna, ale zejména pro další vývoj demokratické tranzice.
Legitimita zakladatelských voleb je podle Barkana závislá na tom, zda všichni
relevantní hráči vstoupí do hry, nebo zda ji bojkotují (srv. Barkan, 1997, s. 22).
Čím více se tedy nový volební systém bude logice čistého poměrného volebního systému blíţit, tím méně bude hrozit zvýhodnění vítěze na úkor ostatních politických aktérů. Mimo jiné proto se také naprostá většina zemí
v procesu demokratické tranzice v prostoru střední a východní Evropy rozhodne pro poměrný nebo případně smíšený volební systém, který v sobě rovněţ
významně poměrnou sloţku zahrnuje. Zjednodušeně lze předpokládat, ţe čím
vyšší procento zastupitelských mandátů se ve smíšeném volebním systému
rozděluje podle logiky poměrného volebního systému, tím více se blíţí výsledný efekt smíšeného volebního systému tomu, čeho by bylo dosaţeno v systému
poměrném.
Přesto zdaleka ne všichni relevantní aktéři si byli v praxi ochotni připustit
situaci nejistoty, ačkoli zpětně – s odstupem času – je moţné tehdejší podmínky vyhodnotit tak, ţe situaci nejistoty odpovídaly. V některých případech
byli aktéři přesvědčeni o svém dominantním postavení, pročeţ se snaţili uplatnit logiku výběru takových volebních pravidel a mechanismů, které by znamenaly maximalizaci jejich vlastních zisků (zcela v souladu s logikou tzv. micromega pravidla). Protoţe však nesprávně odhadli (respektive přecenili) svou
vlastní situaci, volební výsledky jim přinesly nepříjemné překvapení v podobě
výrazného posílení pozice protivníka.
Tuto situaci si můţeme ilustrovat na případu Polska a jeho volebního designu vzešlého od kulatého stolu, konaného v první polovině roku 1989. Představitelé polského autoritářského reţimu v roce 1989 umoţnili, aby ve volbách do
Sejmu konaných v roce 1989 byla část mandátů – s pocitem jakési nesprávně
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
289
vyhodnocené (sebe)jistoty – obsazována na základě výsledku hlasování podle
plně soutěţivých volebních pravidel. Cílem této volební úpravy mělo být přenechání určitého podílu na politické moci opozici, ovšem při zachování stávajícího monopolu moci Polské sjednocené dělnické strany. Opozice tak měla –
podle původních představ – dostat ve sloţité době podíl na odpovědnosti za
vládní politiku, aniţ by ovšem měla disponovat skutečnými pravomocemi pro
prosazení politické změny. K velkému překvapení, a to jak představitelů nedemokratického reţimu, tak opozičních představitelů, ovšem opozice získala
všechny mandáty přikázané do svobodné části volební soutěţe. Polská sjednocená dělnická strana tak následně nejenţe ztratila dosavadní mocenský monopol, ale současně se musela vyrovnat i s pádem komunistického reţimu (podrobněji např. viz Hayden, 2006; Charvát, 2009a).
Podobně v Maďarsku do jednání u takzvaného trojhranného stolu vstupovala velmi suverénně tehdy vládnoucí Maďarská socialistická dělnická strana.
Maďarští komunisté nicméně měli ve srovnání se svými polskými kolegy jednu
výraznou výhodu – získali moţnost nahlédnout za „závoj nevědění“, stanovit
své potenciální volební zdroje a přizpůsobit tomu své vyjednávací strategie.
V Maďarsku v průběhu jednání o nastavení volebního systému totiţ proběhly
ve čtyřech volebních obvodech doplňovací parlamentní volby, které jasně ukázaly na limity potenciální voličské podpory komunistů, kteří tak mohli přehodnotit své dosavadní preference. Ačkoli od této chvíle bylo jisté, ţe demokratická opozice opanuje příští parlamentní volby, nebylo nadále jisté, v jakém poměru si jednotlivé politické strany mezi sebou rozdělí voličské hlasy, ani jaký
bude poměr hlasů demokratické opozice a komunistů. Situace falešné jistoty
v podání komunistů tak byla nahrazena situací nejistoty (podrobněji viz Bruszt
a Stark, 1991, s. 238; Charvát 2009b).
Závěr
Výběr volebních pravidel můţe rozhodujícím způsobem ovlivnit vyhlídky jednotlivých politických stran na jejich postavení v politickém systému (a do určité míry i na jejich přeţití), pročeţ se právě podoba volebního designu stává
předmětem intenzivního sporu. Podle Kennetha Benoita (2004, s. 366; 2007,
s. 372) je to dáno skutečností, ţe volební instituce představují velice specifický
typ politických institucí, které George Tsebelis (1990, s. 104) označil jako redistributivní instituce. Redistributivní instituce mají charakter hry s nulovým
součtem (zero-sum game). Je dána konkrétní suma (zde volených počet poslaneckých mandátů), o kterou se hraje, přičemţ tato suma je konečná. Nelze tedy
zlepšit postavení všech aktérů, nýbrţ případný zisk jednoho aktéra – v případě
290
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
jeho úspěchu – jde nutně na úkor aktéra jiného, respektive aktérů ostatních12
(více Tsebelis, 1990, s. 104; s. 110-115).
Samotný proces projednávání a výběru konkrétního nastavení volebního
designu pro zakladatelské volby je ovlivňován mnoha faktory. Volební systém
je proto třeba vnímat jako závislou proměnnou, kterou ovlivňuje mnoţství dalších proměnných, které do procesu výběru volebního systému vstupují. Různí
autoři zmiňují různé proměnné, pro předkládanou studii se ovšem jako nejvíce
relevantní jeví situace nejistoty a nedostatku sdílených informací.
V post-komunistickém kontextu se rozhodování v zakladatelské fázi demokratického reţimu odehrává v podmínkách, kdy se teprve musí institucionalizovat demokratické procedury, pročeţ je charakterizováno třemi hlavními rysy:
jednak slabou institucionalizací politických stran, jednak vysokou úrovní nejistoty ohledně reálné politické síly jednotlivých aktérů a budoucích volebních
výsledků a jednak společnou akceptací, ţe by nový volební systém měl být
demokratický.
Otázka výběru volebních pravidel pro první svobodné (post-komunistické)
volby je pro jednotlivé aktéry o to důleţitější, ţe před prvními volbami (a po
prvních volbách) se teprve utváří stranický systém. Všechny politické subjekty
mají teoreticky podobně velkou šanci se uchytit v nových politických podmínkách a stát se relevantním politickým aktérem. Uţijeme-li herní terminologie,
situace před prvními volbami připomíná situaci před prvním rozdáním karet
u pokerového stolu. Všichni hráči usedají ke stolu se stejným mnoţstvím ţetonů, které mohou vsadit, a mají podobné moţnosti pro první hru. Po prvním kole
se ale poraţení hráči dostávají do pozice, kdy své další počínání musí více zvaţovat, zatímco vítěz z prvního kola můţe v dalších kolech těţit z výhod, které
mu přineslo první vítězství. Podobně politické strany, které získají zastoupení
v parlamentu, jdou do dalších voleb zvýhodněny, zatímco ostatní politické
strany jsou odsouzeny do pozice čekatele na šanci kdesi v mimoparlamentní
sféře, ze které se ale jiţ těţko na parlamentní půdu dostává.
Strategické a racionální chování relevantních aktérů institucionální reformy
je tedy ztíţeno realitou absence existence etablovaných a konsolidovaných
stranických systémů v transformujících se politických systémech. Absence
stabilního a strukturovaného stranického systému znemoţňuje jakékoli akurátní
odhady o budoucích dopadech volebních pravidel. Jednotliví aktéři se nacházejí v situaci nejistoty, která obklopuje a ovlivňuje jejich strategická jednání.
V takových podmínkách se původní apel volebního inţenýrství na maximali12
Tsebelis ještě hovoří o takzvaných účinných (efficient) institucích, kde není konečná
suma, o níţ se hraje, stanovena, pročeţ účinné instituce mohou zlepšit blahobyt
a postavení kaţdého (nebo téměř kaţdého) hráče (podrobněji Tsebelis, 1990, s. 104110). Příkladem takové instituce je podle Tsebelise například belgická ústava.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
291
zaci vlastních pozic proměňuje ve smyslu maximinového efektu tak, ţe hlavním cílem se stává minimalizace rizik pro vlastní pozice. Tato strategie vede
jednotlivé aktéry k preferenci poměrného volebního systému, případně volebních systémů s výrazným zastoupením poměrné sloţky jako nástroje ochrany
proti riziku způsobenému situací nejistoty13. Ne náhodou tak většina demokratizujících se zemí v prostoru střední a východní Evropy zvolila takový volební
systém.
Velmi zajímavý postřeh z polského vyjednávání je moţné zaznamenat
u Josepa Colomera a Margot Pascual, kteří upozorňují, ţe pokud by relevantní
aktéři volební reformy disponovali pravdivými informacemi o polských voličských preferencích a pokud by Solidarita znala svou vlastní reálnou sílu, pak
by ani jedna z jednajících stran nesouhlasila s kompromisem od kulatého stolu.
Pravděpodobnějším scénářem by byl ostrý konflikt následovaný represí (Colomer a Pascual, 1994). Je pravděpodobné, ţe podobně by akurátní znalost vlastních pozic významně proměnila i průběh jednání o legislativě pro zakladatelské
volby v Maďarsku a do jisté míry i v Československu.
Pro politiku volebních reforem v první fázi demokratické tranzice ve střední
Evropě platí podobný závěr, k jakému došla v souvislosti s přijímáním volební
legislativy ve Spolkové republice Německo po druhé světové válce Kathleen
Bawn. Modelování výběru volebního systému jako racionálního vyjednávání
mezi politickými aktéry, zaujatými svými vlastními šancemi na účast ve vládě,
vysvětluje některé aspekty výběru volebního systému poměrného zastoupení
(srv. Bawn, 1993, s. 987).
Relevantní političtí aktéři si během příprav nových volebních legislativ pro
zakladatelské volby v post-komunistických politických systémech nicméně
nedělali starosti s účinky základních proměnných, jako jsou volební práh nebo
velikost volebního obvodu. Jak připomíná Joel D. Barkan, mnohem důleţitější
pro zakladatelské volby je, jestli splní test legitimity, a nikoli jestli splní test
proporcionality (Barkan, 1997, s. 20). Úvahy o proporcionalitě jistě souvisí
s legitimitou voleb, ale výběr volební formule a dalších proměnných se v samotné politické praxi institucionálního designování v procesu demokratické
tranzice netěší takovému zájmu politických elit (a voličů), jakou mají u politologů.
13
Velmi zajímavý postřeh z polského vyjednávání je moţné zaznamenat u Josepa
Colomera a Margot Pascual, kteří upozorňují, ţe pokud by relevantní aktéři volební
reformy disponovali pravdivými informacemi o polských voličských preferencích
a pokud by Solidarita znala svou vlastní reálnou sílu, pak by ani jedna z jednajících
stran nesouhlasila s kompromisem od kulatého stolu. Pravděpodobnějším scénářem by
byl ostrý konflikt následovaný represí (Colomer a Pascual, 1994). Je pravděpodobné,
ţe podobně by akurátní znalost vlastních pozic významně proměnila i průběh jednání
o legislativě pro zakladatelské volby v Maďarsku a do jisté míry i v Československu.
292
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
Podařilo se nám tedy ukázat, ţe výběr poměrného volebního systému (např.
v Československu), případně smíšeného volebního systému s výrazným zastoupením poměrné sloţky (v Maďarsku) pro zakladatelské volby v procesu
postkomunistické demokratické tranzice lze vysvětlit pomocí aplikace teorie
společenské volby. Vzhledem k určitým specifikům tohoto procesu, zejména
jde o situaci nejistoty a nedostatku sdílených informací, bylo nicméně nutné
provést jistou modifikaci tohoto přístupu, přičemţ jako přínosná se v této souvislosti ukázala aplikace Rawlsova konceptu takzvaného závoje nevědění. Tato
specifická situace přítomná v průběhu procesu přijímání nových volebních
pravidel pro zakladatelské volby v procesu demokratické tranzice ve střední
Evropě sice ovlivňuje strategie jednotlivých aktérů, nevylučuje ale moţnost
nadále uvaţovat relevantní aktéry jako racionální hráče. Pouze se původní logika maximalizace vlastních cílů transformuje v logiku minimalizaci vlastních
rizik.
LITERATURA
ANDREWS, Josephine T.; JACKMAN, Robert W. 2005. Strategic fools: electoral rule
choice under exteme uncertinty. Electoral Studies, vol. 24, no. 1, pp. 65-84.
BARKAN, Joel D. 1997. Early Elections in Transitional Polities. In Elklit, Jørgen.
(ed.). Electoral Systems for Emerging Democracies. Experiences and Suggestions.
København : Ministry of Foreign Affairs, s. 15-28.
BAWN, Kathleen. 1993. The logic of institutional preferences: German electoral law
as a social choice outcome. American Journal of Political Science, vol. 37, no. 4,
pp. 965-989.
BENOIT, Kenneth. 2004. Models of electoral system change. Electoral Studies, vol.
23, no. 3, pp. 363-389.
BENOIT, Kenneth. 2007. Electoral Laws as Political Consequences: Explaining the
Origins and Change of Electoral Institutions. Annual Review of Political Science,
vol. 10, pp. 363-390.
BIRCH, Sarah. 2003. Electoral Systems and Political Transformation in PostCommunist Europe. Basingstoke : Palgrave Macmillan.
BIRCH, Sarah; MILLARD, Frances; POPESCU, Marina a WILLIAMS, Kieran. 2002.
Embodying Democracy. Electoral System Design in Post-Communist Europe. Basingstoke : Palgrave Macmillan.
BOIX, Carles. 1999. Setting the Rules of the Game: The Choice of Electoral Systems
in Advanced Democracies. American Political Science Review, vol. 93, no. 3, pp.
609-624.
BRIAN, Éric. 2008. Condorcet and Borda in 1784. Misfits and Documents. Journal
Electronique d´Histoire des Probabiltés et de la Statistique, vol. 4, no. 1.
BRUSZT, Lászlo a STARK, David. 1991. Remaking the Political Field in Hungary:
From the Politics of Confrontation to the Politics of Competition. Journal of International Affairs, vol. 45, no. 1, pp. 201-245.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
293
COLOMER, Josep. 2000. Strategic Transitions. Game Theory and Democratization.
Baltimore a London : The John Hopkins University Press.
COLOMER, Josep. 2004. The Strategy and History of Electoral System Choice. In
COLOMER, Josep. (ed.). Handbook of Electoral System Choice. Basingstoke : Palgrave Macmillan, s. 3-78.
COLOMER, Josep. 2011. Social Choice Theory. In Badie, Bertrand; Berg-Schlosser,
Dirk; Morlino, Leonardo (eds.). International Encyclopedia of Political Science.
London : Sage.
COLOMER, Josep; PASCUAL, Margot. 1994. The Polish Game of Transition.
Communist and Post-Communist Studies, vol. 27, no. 3, pp. 275-294.
COX, Gary W. 1997. Making Votes Count. Strategic Coordination in the Worlds´
Electoral Systems. Cambridge : Cambridge University Press.
CUNNINGHAM, Frank. 2002. Theories of Democracy. A critical introduction. London a New York : Routldege.
ELSTER, Jon. 1996. The Role of Institutional Interest in east-European ConstitutionMaking. Explaining legislative dominance. East Eurpoean Constintutional Review,
vol. 5, no. 6, pp. 63-65.
FARRELL, David. 2001. Electoral Systems. A Comparative Introduction. Basingstoke
a New York : Palgrave.
GROFMAN, Bernard. 2004. Reflections on Public Choice. Public Choice, vol. 118, no.
1-2, pp. 31-51.
HAUPTMANN, Emily. 1996. Putting Choice Before Democracy: A Critique of Rational Choice Theory. Albany : State University of New York Press.
HAYDEN, Jacquelline. 2006. The Collpase of Communist Power in Poland. Strategic
misperceptions and unanticipated outcomes. London a New York : Routledge.
HÉRITIER, Adrienne. 2007. Explaining Institutional Change in Europe. New York :
Oxford University Press.
CHARVÁT, Jakub. 2009a. Polský kulatý stůl 1989: jak se (ne)jednalo o volebním
systému. Listy, roč. 39, č. 2, s. 52-57.
CHARVÁT, Jakub. 2009b. O původu maďarského volebního systému. Člověk, č. 16
(http://clovek.ff.cuni.cz/pdf/charvat_studie_16.pdf).
CHARVÁT, Jakub. 2011. Re/konstrukce volebních systémů v procesu postkomunistické demokratické tranzice: obecný rámec pro analýzu III. vlny volebních reforem
v Polsku, Maďarsku a Československu, 1989 – 1990. Člověk, č. 23
(http://clovek.ff.cuni.cz/pdf/charvat_studie_23.pdf).
KIS, János. 1997. Úvod. In Kis, János (ed.). Současná politická filosofie. Praha : Oikoymenh, s. 7-46.
KUNC, Jiří. 1996a. Stranické systémy v re/konstrukci. Politologická revue, roč. 2, č. 1,
s. 4-26.
KUNC, Jiří. 1996b. Stranické systémy v re/konstrukci II (pokračování). Politologická
revue, roč. 2, č. 2, s. 3-30.
KUNC, Jiří. 2000. Stranické systémy v re/konstrukci. Praha : SLON.
LIJPHART, Arend. 1994. Democratization and Constitutional Choices in Czechoslovakia, Hungary and Poland, 1989 – 1991. In Budge, Ian; Mckay, David. (eds.).
294
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
Developing Democracy. Comparative research in honour of J. F. P. Blondel. London – Thousands Oaks – New Delhi : Sage, s. 202-217.
MAIR, Peter. 1997. Party System Change: Approaches and Interpretations. Oxford :
Clarendon Press.
O´DONNELL, Guillermo a SCHMITTER, Phillippe C. 1986. Transitions from Authoritarian Rule. Tentaive Conclusions about Uncertain Democracies. Baltimore : Johns Hopkins University Press.
PRZEWORSKI, Adam. 1991. Democracy and the Market. Cambridge : Cambridge
University Press.
RAWLS, John. 1971. A Theory of Justice. Cambridge : Harvard University Press.
RAWLS, John. 1995. Teorie spravedlnosti. Praha : Victoria Publishing.
RIKER, William H. 1982. Liberalism Against Populism. A Confrontation Between the
Theory of Democracy and the Theory of Social Choice. San Francisco : W. H. Freeman.
ROSE, Richard. (ed.). 2000. International Encyclopedia of Elections. Washington, D.
C. : CQ Press.
ŘÍCHOVÁ, Blanka. 2000. Přehled moderních politologických teorií. Empirickoanalytický přístup v soudobé politické vědě. Praha : Portál.
SCHOFIELD, Norman. 2006. Architects of Political Change. Constitutional Quandaries and Social Choice Theory. Cambridge a New York : Cambridge University
Press.
SVENSSON, Palle. 1995. Teorie demokracie. Brno : Centrum pro studium demokracie
a kultury.
TSEBELIS, George. 1990. Nested Games. Rational Choice in Comparative Politics.
Berkeley : University of California Press.
Jakub Charvát (1985) působí jako akademický pracovník a tajemník katedry
politologie a humanitních studií na Metropolitní univerzitě Praha, současně je
doktorandem na Ústavu politologie Filozofické fakulty Univerzity Karlovy
v Praze. Specializuje se především na problematiku teorie volebních systémů,
teorie volebních reforem a českou politiku. K této problematice publikoval
několik odborných studií v odborných politologických časopisech (např. Politologický časopis, Slovenská politologická revue, Evropská volební studia) i několik popularizačních studií (zejména v periodicích Revue Politika a Listy).
Spolueditoval publikaci Levice v České republice a na Slovensku 1989 – 2009
(Aleš Čeněk, Plzeň 2010), svými příspěvky přispěl do několika kolektivních
monografií.
Mgr. Jakub Charvát
Katedra politologie a humanitních studií
Metropolitní univerzita Praha, o.p.s.
Dubečská 900/10
100 31 Praha 10
[email protected]
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
295
Politický systém Ruskej federácie 20 rokov po rozpade ZSSR
Martin Horemuţ
Katedra politológie Filozofickej fakulty, Katolícka univerzita, Ruţomberok
Political system of the Russian Federation 20 years after the colapse of the USSR.
This study tries to explain and analyze the development of political system in Russia after
the collapse of the USSR. In that context, the article aims at the main determinants and
factors that significantly influenced the shaping and creating of the Russian political system
during the last two decades. Russia in terms of political theory (political science) belongs to
a group of post-communist countries which, unlike most countries of Central Europe (for
example Czech Republic, Poland, Hungary) did not complete the transition process by democratic consolidation, characterized by the stability of institutions and political system as a
whole. In this context, the author notes that a certain stability of the political system in most
former Soviet republics (Belarus, Azerbaijan, Central Asian States but also in Russia itself)
was achieved particularly by departure from democratic standards. Under the present study
the author draws attention to current political developments in Russia, which is time-framed
by D. Medvedev becoming President of RF (2008). In this connection the author points out
on so far only rhetorical efforts of D. Medvedev to promote modernization program of Russian society, whose concept is based on the reform of the economy (technology, knowledge
economy), but indirectly refers, respectively affects the change (reform) of the current political system, whose form was shaped during the second election period of President V. Putin.
Author in this context finds essential differences, respectively basic philosophical dissonances between the starting postulates of Putin's concept of "sovereign democracy" and the
modernization agenda of D. Medvedev, whose theses have been published in autumn 2009
in the article "Russia Forward."
Key words: Political system, Transition, Democracy, Democratization, Consolidation, Political parties, Constitunional process, Political institutions, Modernization,
Politický systém Ruskej federácie 20 rokov po rozpade ZSSR. Táto štúdia sa snaží vysvetliť a analyzovať vývoj politického systému v Rusku po rozpade ZSSR. V tomto kontexte sa článok zameriava na hlavné determinanty a faktory, ktoré významným spôsobom ovplyvnili formovanie a vytváranie ruského politického systému v priebehu posledných dvoch desaťročí. Rusko v oblasti politickej
teórie (politológie) patrí do skupiny postkomunistických štátov, ktoré na rozdiel od väčšiny krajín
strednej Európy (napr. Česká republika, Poľsko, Maďarsko) nedokončilo proces prechodu (demokratickej konsolidácie), vyznačujúci sa stabilitou inštitúcií a politického systému ako celku. V tejto súvislosti autor uvádza, že určitá stabilita politického systému vo väčšine bývalých sovietskych republík
(Bielorusko, Azerbajdžan, stredoázijské štáty, ale aj v samotnom Rusku) bola dosiahnutá predovšetkým odklonom od demokratických štandardov. V rámci štúdie autor upozorňuje na aktuálny politický
vývoj v Rusku, ktorý je časovo vymedzený zvolením D. Medvedeva za prezidenta RF (2008). V tejto
súvislosti poukazuje na zatiaľ iba rečnícku snahu D. Medvedeva podpory programu modernizácie
ruskej spoločnosti, ktorá by mala byť založená na reforme ekonomiky (nové technológie, orientácia na
znalostnú ekonomiku), ale nepriamo aj na zmene (reforme) momentálneho politického systému, ktorý
sa do súčasnej podoby sformoval v priebehu druhého volebného obdobia prezidenta V. Putina. Autor
v tejto súvislosti hľadá podstatné rozdiely, resp. základné filozofické disonancie medzi postulátmi
a poňatím Putinovej "suverénnej demokracie" a programu modernizácie D. Medvedeva, ktorého základné tézy boli publikované na jeseň roku 2009 v článku "Rusko vpred."
Kľúčové slová: Politický systém, tranzícia, demokracia, demokratizácia, konsolidácia, politické strany, konštitučný proces, politické inštitúcie, modernizácia
296
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
Úvod
Ruská federácia (RF) je viacerými analytikmi povaţovaná za vhodný objekt
výskumných a analytických štúdií, keďţe predstavuje štátny a politický útvar,
ktorý v priebehu posledných dvoch dekád prešiel turbulentnými a radikálnymi
premenami. Tieto premeny z pohľadu teórie (teoretických konceptov) politickej
vedy, ale aj histórie, nemajú ekvivalentnú podobu, resp. ich normatívne a metodologické začlenenie komplikujú viaceré faktory a determinanty vnútorného aj
vonkajšieho charakteru. Na jednej strane to bol rozpad (zánik) štátneho útvaru
a jeho politických štruktúr s recipročným procesom vzniku nezávislého Ruska,
s ktorými boli u občanov Ruska spájané viaceré nádeje a očakávania. V rámci
tohto procesu prebiehali začiatkom 90. rokov minulého storočia viaceré
politické, sociálno-ekonomické a kultúrno-spoločenské zmeny sprevádzajúce
kreovanie a formovanie ruského politického systému.
Na druhej strane je nevyhnutné spomenúť medzinárodno-politické konotácie, keďţe ZSSR predstavoval do svojho rozpadu globálnu jadrovú veľmoc
(superveľmoc) s nesmiernymi materiálnymi (ropa, zemný plyn a ďalšie energetické suroviny) a ľudskými zdrojmi (relatívne vysoko kvalifikovaná pracovná
sila), s prirodzenými medzinárodno-politickými ambíciami a dosahmi na medzinárodnú politiku (Balabán, 2006, s. 7).
RF ako nástupnícky štát po bývalom Sovietskom zväze mala prirodzene
naďalej vlastné medzinárodné a zahranično-politické záujmy, ktoré však čoskoro narazili na reálne moţnosti a limity priamo alebo nepriamo vyplývajúce
z vnútornej slabosti a problémov ústavno-politických inštitúcií a štruktúr. Vnútornú slabosť ruského štátu navyše podčiarkovala aj prebiehajúca hospodárska
a sociálna kríza ako dôsledok transformácie a liberalizácie centrálne riadenej
ekonomiky. K podobnému konštatovaniu v súvislosti so zadefinovaním a ilustratívnym výpočtom faktorov vplývajúcich na analýzu ruského politického
systému sa prikláňa aj J. Holzer, ktorý sa domnieva, ţe základná peripetia
analýzy postsovietskeho Ruska spočíva v abstraktne definovateľnom, viacmenej svojimi dôsledkami ďalekosiahlom fakte, ţe Rusko nie je moţné
ponímať ako klasický štát, ako štandardný štátny útvar zodpovedajúci beţným
medzinárodno-právnym, geopolitickým, strategickým, ba i geografickým
a iným charakteristikám, ale skôr ako civilizačnú oblasť, tvorenú veľmi
rozmanitými a pestrými, a tým pádom logicky aj protikladnými a z hľadiska
vlastnej identity rôznorodo formovanými časťami, oblasťami, regiónmi bývalými štátnymi útvarmi a pod. (Holzer, 2001, s. 20). Uvedené faktory a determinanty spolu s historickými konštantami (dlhotrvajúca imperiálna tradícia
a minulosť, pevne zakotvené postavenie pravoslávnej cirkvi ako formálnej aj
neformálnej sociálnej inštitúcie, ale aj dejinná existencia silného panovníka,
reprezentovaného do roku 1917 ruskými cármi ako personálnym zosobnením
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
297
vládcov ruskej ríše, ktorých neskôr nahradili komunistický vládcovia) podstatným spôsobom ovplyvnili ústavno-konštitucionálny vývoj v postsovietskom
Rusku, výsledkom čoho je aj súčasná podoba politického systému.
Z hľadiska politológie a politickej vedy predstavuje politický systém základný predmet výskumov a analýz v jej najrôznorodejšej podobe (štúdium
a komparácia jedného politického systému, dvoch alebo viacerých podobných
politických systémov alebo úplne rozdielnych politických systémov). Pre lepšie
porozumenie politického systému a jeho reálne fungovanie je potrebné v širšom slova zmysle podrobiť výskumu viaceré jeho zloţky, ktoré v sebe integrujú organizáciu politickej moci, vzťahy medzi spoločnosťou a štátom, ale taktieţ prebiehajúce politické procesy, vrátane ústavno-politického a inštitucionálneho ukotvenia moci, skutočného stavu politických činností, úrovne politickej participácie v spoločnosti, ale aj celkový charakter politickej účasti neinštitucionalizovaných politických vzťahov (napr. politická kultúra). Aj keď ruský
politický systém v priebehu posledných dvadsiatich rokov prešiel relatívne
krátke časové obdobie, je moţné na základe niektorých indikátorov vyčleniť
skupinu znakov, ktoré poukazujú na osobitosti a špecifiká politického systému
RF. Tieto osobitosti a špecifiká podstatným spôsobom odlišujú ruský politický
systém od väčšiny politických systémov. Z inštitucionálneho a konštitučnopolitického hľadiska je moţné proces formovania postsovietskej ruskej štátnosti rozdeliť podľa časového (periodického) členenia do nasledovných temporálnych období:
1.) Od rozpadu ZSSR (vzniku RF) do obdobia prijatia ústavy RF (1991 – 1993);
2.) Od prijatia ústavy RF až po odchod B. Jeľcina z funkcie prezidenta RF
(1993 – 2000);
3.) Od nástupu prezidenta V. Putina až po jeho oficiálne skončenie (2000 –
2008)
4.) Nástupom D. Medvedeva za prezidenta RF (2008 – súčasnosť) (Horemuţ,
2009, s. 134)
1. Formovanie ruského politického systému z pohľadu politickej teórie
Rozpad ZSSR a komunistického politického systému znamenali naštartovanie
demokratizačného procesu v rozsiahlom geografickom (geopolitickom) priestore – krajinách strednej a východnej Európe, podstata ktorého spočívala
v radikálnom rozchode s dovtedajším politickým systémom a reţimom reprezentovaným ideológiou komunizmu a marxizmu-leninizmu. Z pohľadu teórie
prechodov (tranzitológie) existovali (existujú) viaceré teoretické modely, ktoré
primárne vychádzajú z empirických a praktických príkladov (Španielsko, Portugalsko, Grécko, ale aj niektoré ázijské a juhoamerické štáty), pričom ich skúsenosti a závery sa snaţia komparovať (implikovať) aj na súčasné politické
298
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
reálie. V tomto kontexte je najznámejšia a najpregnantnejšia práca Juan J. Linz,
Alfred Stepan, „The Breakdown of Democratic Regimes“ ktorá sa v 70. rokoch
20. storočia zaoberala charakteristickými znakmi v kontexte ukončenia autoritatívnych reţimov, a na proces (fázy) úspešného nastoľovania (prechod) demokratického politického systému s funkčnými formálnymi a neformálnymi politickými inštitúciami (Linz – Stepan, 1978). Vysoká homogenita a konzistentnosť procesov spojených s ukončením nedemokratických reţimov sa stala
základom pre konštituovanie samostatného vedného odboru „tranzície“, resp.
teórie prechodov (Říchová, 2000, Szomolanyi, 1999). Z politologicko-teoretického hľadiska tranzíciou nazývame interval medzi jedným a druhým politickým reţimom. Pre prechod je charakteristické, ţe v jeho priebehu nie sú trvalo
definované a všeobecne prijímané pravidlá hry. Aktéri bojujú nielen za uspokojenie svojich bezprostredných záujmov, ale taktieţ o určenie pravidiel
a procedúr, ktorých proklamovaným cieľom je ukončenie nedemokratickej
vlády. V širšom zmysle sa jedná o proces nastolenia funkčnej demokracie (proces demokratizácie) – demokratickej konsolidácie (Dvořáková – Kunc, 1994,
s. 77).
V súvislosti s pádom komunizmu, S. Huntington hovorí o tzv. „tretej vlne
demokratizácie“, ktorá je spojená s koncom nedemokratických (totalitných
a autoritatívnych) reţimov a prechodom k demokracii vo viac ako troch desiatkach štátov v období rokoch 1974 – 1990, osobitne však v strednej a východnej
Európe s rozpadom komunistického systému (Huntington, 2008). Osobitosti
a špecifiká prechodu (tranzície) Ruska, na rozdiel od štátov slúţiacich
J. Linzovi a A. Stepanovi ako empiricko-analytický „študijný materiál“ pre
stanovenie modelov a teórií tranzície, spočívali v prechode z totalitného reţimu
na demokratický. Totalitný (komunistický) reţim sa v tomto smere vyznačoval
silnejšou ideologickou a mocensko-politickou kontrolou všetkých spoločenských segmentov, ale aj pevnejšou hospodárskou organizáciou štátu, na rozdiel
od modelov, s ktorými v 70. rokoch minulého storočia pracovali Juan J. Linz
a A. Stepan. V kontexte svojej nesporne najprínosnejšej práci venovanej problematike novodobých nedemokratických reţimov („Totalitarian and Autoritarian Regimes“) definoval Juan J. Linz autoritatívne reţimy ako politické systémy, ktoré vyjadrujú obmedzený pluralizmus, a ktorým zároveň chýba
rozpracovanejšia ideológia a nerealizujú intenzívnu ani extenzívnu mobilizáciu
(Linz, 2000). Komunistická strana Sovietskeho zväzu (KSSZ) však ovládala
(ideologicky indoktrinovala) celú spoločnosť, pričom moţnosť alebo snaha
o prejav akéhokoľvek limitovaného pluralizmu bola tvrdo potlačená štátnopolitickým a vojensko-bezpečnostným aparátom, ktorý bol pod absolútnou
kontrolou strany. KSSZ fakticky predstavovala štruktúru prestupujúcu celým
systémom a v istom zmysle nahrádzala všetky štandardné inštitúcie. Nominálna
(„tieňová“) existencia parlamentu (Zjazdu ľudových poslancov), vlády (Rada
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
299
ministrov ZSSR) či súdov v rámci sovietskej moci v tomto zmysle môţe viesť
k ilúziám o ich moţnej praktickej deľbe (Holzer, 2002, s. 134). Paralelnosť
mocenských štruktúr, kedy komunistická strana dôsledne kopírovala konkrétne
exekutívne a legislatívne platformy, a to v pozícii funkcionálnej a príkazovej
nadradenosti, predstavovala typický model totalitných (komunizmus, nacizmus) reţimov.
Navyše, v súvislosti s hľadaním spoločných východiskových bodov, resp.
rozdielností ruskej tranzície, je nevyhnutné si uvedomiť, ţe časové obdobie
trvania vlády komunistického reţimu v Rusku bolo v komparácii so štátmi
juţnej Európy omnoho dlhšie (viac ako 70 ročné: 1917 – 1991), pričom vo
všetkých postsovietskych republikách (s výnimkou Pobaltských štátov) neexistovala moţnosť nadviazania na predtotalitné obdobie v podobe predchádzajúcej
politickej tradície, štruktúr politického systému, politickú kultúru a v niektorých príkladoch ani na ústavno-politické inštitúcie (t. j. nejednalo sa o tzv.
„prerušenú demokraciu“). Krátke obdobie konštitučnej monarchie v rokov
1905 aţ 1917 (osobitne však február 1917 aţ október 1917) v tomto smere
nemôţe slúţiť ako smerodajná a výpovedná hodnota vzhľadom na rozsiahlu
časovú, aj neskoršiu obsahovú diskontinuitu.
Niektorí autori (M. Ţeníšek) v súvislosti s analýzou ukončenia nedemokratických reţimov právom upozorňujú na skutočnosť, ţe termín „prechod
k demokracii“ dopredu indikuje (predurčuje a naznačuje) moţný výsledok –
konečný stav celého procesu. Podľa M. Ţeníška však nie je vţdy istá a dopredu
daná konečná podoba reţimu, ktorá nastane po odstránení nedemokratickej
vlády, pretoţe pád autoritárskej alebo totalitnej vlády sa môţe zvrátiť a môţe
viesť k ďalšej forme diktatúry (Ţeníšek, 2006, s. 18). Po viac ako dvadsiatich
rokoch je však moţné z hľadiska praktických skúseností a na základe exaktných politologických analýz konštatovať, ţe všetky štáty strednej a východnej
Európy úspešne zavŕšili formálny prechod od totalitného politického systému
k demokracii, pričom niektoré krajiny vplyvom nedostatočnej stability a konsolidácie demokracie a politických inštitúcií upadli do autoritatívneho reţimu.
Takýto vývoj sa však netýkal len postsovietskych republík (väčšina štátov s výnimkou Pobaltských štátov, a do určitej miery aj súčasného Gruzínska, Ukrajiny a Kirgizska), ale aj napr. Srbska v období vlády S. Miloševiča, Chorvátska
počas prezidenta F. Tudjmana, ale aj Slovenska za druhej vlády V. Mečiara
(1994 – 1998), ktoré v konkrétnej etape svojho posttotalitného vývoja zostali
niekde uprostred cesty k demokratickej konsolidácii. Spomínané „deformácie“
boli výsledkom toho, ţe prechod k demokracii nezahŕňa len formálne
konštituovanie demokratických politických inštitúcií s reálnou deľbou moci,
ale po obsahovej stránke je jej nevyhnutnou súčasťou dosiahnutie politickej
stability a konsolidácie politických inštitúcií (Ţeníšek, 2006, s. 18).
300
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
Obdobný postoj zaujíma aj český politológ M. Kubát, ktorý sa domnieva, ţe
od polovice 90. rokov 20. storočia sa pozornosť politológov začala obracať od
otázky prechodu k demokracii (transition) práve k fenoménu tzv. demokratickej konsolidácie (democratic consolidation), pretoţe úspešným zvrhnutím komunizmu proces premien v rámci politického systému zďaleka neskončil, práve naopak, len začal. V uvedenom kontexte sa M. Kubát domnieva, ţe v širšom
slova zmysle je prechod k demokracii úspešne ukončený nielen momentom
zvrhnutia komunizmu. Omnoho ťaţšie, a svojim spôsobom bolestnejšie
a predovšetkým podstatnejšie, je vybudovanie nového demokratického systému
(Kubát, 2003, s. 16).
Veľmi zaujímavý prístup k skúmaniu politických systémov postkomunistických štátov prezentuje poľský sociológ Jerzy J. Wiatr, ktorý hľadá súvislosti
medzi formou vlády (prezidentská verzus parlamentná) a autoritatívnymi
reţimami s rôznou intenzitou kontroly politického a spoločenského ţivota,
pričom sa domnieva, ţe pre transformáciu krajín bývalého ZSSR bolo charakteristické, ţe všetky tieto štáty (s výnimkou Pobaltia) sa stali prezidentskými
republikami. V tejto súvislosti na príklade postkomunistickej strednej a východnej Európy a postsovietskych republík preukazuje nadradenosť parlamentného reţimu nad prezidentským alebo prezidentského nad parlamentným.
J. Wiatr tvrdí, ţe štáty, ktoré zvolili nejakú formu prezidentského reţimu, sa
obyčajne stávajú obeťou návratu autoritarizmu alebo prinajmenšom destabilizácie politického systému, čo dokladuje na príklade Ruska, Bieloruska, Ukrajiny,
Juhoslávie resp. Srbska a Chorvátska. Obdobný postoj zastáva uţ vyššie
zmienený J. Linz a A. Stepan, ktorý taktieţ poukazujú na skutočnosť, ţe mnoho
štátov, ktoré boli predtým súčasťou Sovietskeho zväzu alebo Juhoslávie,
a ktoré dnes nespĺňajú kritériá demokracie, zvolili prezidentský alebo poloprezidentský reţim (Linz – Stepan, 1996, s. 38-54). S uvedenými názormi sa
však nestotoţňuje M. Kubát, ktorý sa domnieva, ţe k demokratickej konsolidácii alebo naopak k ohrozeniu demokracie prispieva mnoţstvo iných prvkov,
ako len typ politického reţimu (Kubát, 2003).
Pokiaľ ide o prezidentskú formu vlády, v odbornej politologickej literatúre
a terminológii je moţné sa stretnúť s rôznym definíciami. Podľa G. Sartoriho je
prvým definičným kritériom prezidentského systému priama alebo „akoby“
priama všeľudová voľba hlavy štátu na stanovené obdobie. Druhým definičným kritériom je, ţe v prezidentských systémoch sa vláda (exekutíva) nemenuje ani nerozpúšťa na základe hlasovania v parlamente. Vlády sú výsadou
prezidentov (Sartori, 2001, s. 94-95). Podľa P. Horvátha charakteristickým
znakom prezidentskej (prezidiálnej) formy vlády je rovnomernejšie rozloţenie
moci v štáte medzi exekutívou a legislatívou. Legitimita oboch zloţiek je
odvodená od občanov, poslanci aj prezident dostávajú mandát od prvotných
nositeľov moci v štáte (Horváth, 2000, s. 11).
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
301
V zmysle politologicko-teoretickej analýzy zaraďujeme ruský politický
systém do prezidentskej formy vlády, nakoľko dominantné postavenie v ňom
prináleţí prezidentovi. M. Kubát uvádza, ţe prezidentský systém v pravom
slova zmysle sa v ţiadnej postsovietskej republike nevyskytuje, nakoľko sa
jedná len o jeho určité deformácie. Niektorí autori (A. Duleba, J. Holzer) sa
v súvislosti s ruským politickým systémom zmieňujú o tzv. „superprezidentskom“ systéme, ktorý má zdôrazniť výraznú koncentráciu moci v rukách
prezidenta, resp. jeho dominantnú pozíciu v systéme a štruktúre deľby moci.
J. Holzer však v súvislosti s detailným skúmaním politického systému RF v 90.
rokoch minulého storočia upozorňuje, ţe „obvyklé typologické zaradenie RF
ako prezidentskej republiky sa totiž vo svetle detailnej systémovej analýzy
ukazuje ako nie úplne presné. Oporu pre toto konštatovanie nachádza vo
formálnom usporiadaní jednotlivých inštitúcií v rámci ruského štátneho mechanizmu, predovšetkým v skutočnosti, že prezident RF nie je (prinajmenšom
formálne) priamo hlavou exekutívy, a že v systéme zohráva nie nevýznamnú
rolu aj post predsedu vlády, čo zodpovedá modelovému príkladu poloprezidentského systému).“ (Holzer, 2001, s. 31)
2. Postsovietske Rusko vo svetle konštituovania nového politického systému
2.1. Politické reformy v ZSSR a ich význam pre Ruskú federáciu
Zvolenie M. Gorbačova do funkcie generálneho tajomníka Ústredného výboru
Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (ÚV KSSZ) v marci 1985 predstavovalo kľúčový medzník pre vývoj neskorších udalostí nielen vo vnútri ZSSR, ale
aj na globálnej politickej mape sveta. Z historického hľadiska to bol zlomový
bod, ktorý v konečnej fáze viedol ku kolapsu komunizmu v strednej a východnej Európe, hoci skutočnou snahou a cieľom M. Gorbačova bola „reforma“
sovietskeho reţimu a modelu moci v rámci komunistického systému. Nevyhnutnou súčasťou politickej „demokratizácie“ ZSSR po roku 1988 sa stala aj
ekonomická liberalizácia. Jej podstata spočívala v čiastočnom uvoľnení
kontroly štátu v hospodárstve a ekonomiky, ale aj v zreálnení dopytu a ponuky
po tovaroch a sluţbách, ktoré v dôsledku cenovej regulácie štátu absentovali na
trhu (Švankmajer – Veber – Sládek – Moulis, 1999, s. 466).
Politický program M. Gorbačova predstavený na XIX. konferencii KSSZ
v roku 1988 však rozdelil stranícku, republikovú, armádno-vojenskú, ale aj
ekonomickú elitu na dve názorové skupiny (zástancov a odporcov demokratizácie). Obdobným spôsobom sa rozdelila celá sovietska spoločnosť.
V intenciách svojho programu sa M. Gorbačov snaţil o zníţenie kontroly
komunistickej strany nad štátnymi orgánmi a zavedenie viacerých demokratizačných prvkov, ktoré spočívali napr. v moţností voľby viacerých kandidátov.
Ďalšie jeho snahy o „reformu a demokratizáciu“ politického systému boli
302
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
smerované na inštitucionálne oddelenie funkcie generálneho tajomníka ÚV
KSSZ a hlavy štátu (dovtedy formálne reprezentovanú predsedom prezídia
Najvyššieho sovietu ZSSR). Dôleţitou súčasťou sa malo stať konštituovanie
reálneho (reprezentatívneho) zákonodarného orgánu – parlamentu (dovtedy
reprezentovaného Najvyšším Sovietom ZSSR) v podobe tzv. Zjazdu ľudových
poslancov (december 1988) (Vykoukal – Litera – Tejchman, 2000, s. 662-663).
Voľby do tohto novo kreovaného orgánu prebehli v marci 1989. Súčasťou
procesu demokratizácie sa stalo aj zrušenie článku 6 Ústavy ZSSR, ktorá
definovala KSSZ ako vedúcu silu sovietskej spoločnosti (marec 1990). Zvolenie M. Gorbačova do funkcie prezidenta Sovietskeho zväzu (15. marec 1990)
malo demonštrovať oddelenie strany a štátu, a formálne uzatvárať inštitucionálne pretvorenie ZSSR. Konštituovanie Ústavného súdu RSFSR (december
1990) dotváral celkový ráz a charakter vtedajšieho reformného úsilia a ústavnoprávnej premeny sovietskeho reţimu.
Pre neskorší politický vývoj a systém Ruskej federácie sa stal dôleţitý 12.
jún 1990, kedy došlo k schváleniu deklarácie o štátnej suverenite Ruskej
federácie. Prijatie deklarácie o suverenite RSFSR do budúcnosti naznačovalo
presun ťaţiska moci, resp. poukazovalo na skutočnosť, ţe nasledujúce kľúčové
politické rozhodnutia uţ nebudú prijímané na platforme zväzového federálneho
centra, ale na úrovni jednotlivých zväzových republík. V tomto kontexte sa
rozhodujúcim pre nasledujúce udalosti stávalo smerovanie RSFSR ako mocensky, politicky a ekonomicky najsilnejšieho subjektu ZSSR. B. Jeľcin sa v tomto
čase stal hlavným odporcom M. Gorbačova, ktorého kritizoval za nedostatočné
a pomalé tempo reforiem a demokratizácie. Formálne ovládnutie ruskej
politickej scény B. Jeľcinom bolo zavŕšené jeho zvolením za prezidenta
RSFSR v júni 1991 (Vykoukal – Litera – Tejchman, 2000). M. Gorbačov sa
v tejto situácii pokúsil o zachovanie svojej politickej pozície prezidenta ZSSR
podpísaním novej zväzovej zmluvy, ktorá vyjadrovala väčšinovú vôľu občanov
z referenda o zachovaní ZSSR (marec 1991). K podpísaniu novej zväzovej
zmluvy v auguste 1991, ktorá mala pretvoriť ZSSR do novej štátotvornej
podoby, však nedošlo z dôvodu pokusu o puč konzervatívnymi silami. Výsledkom puču sa stal zákaz KSSZ, a postupné vyhlásenie nezávislosti jednotlivých
republík na ZSSR. Logickým vyústením celého procesu sa stal zánik
Sovietskeho zväzu ako geopolitickej reality, ktorý bol spečatený najvyššími
predstaviteľmi Ruska, Bieloruska a Ukrajiny v Bieloveţskom pralese
začiatkom decembra 1991, a následným odstúpením M. Gorbačova z funkcie
prezidenta ZSSR (25. 12. 1991) (Švankmajer – Veber – Sládek – Moulis, 1999).
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
303
2.2. Rusko v procese národného uvedomovania a hľadania identity
Ďalším podstatným faktorom, ktorý výraznou mierou determinoval proces kreovania politického systému v RF, (ale aj vo väčšine postkomunistických štátov
strednej a východnej Európy) bol spojený s posilňovaním pocitu národného
vedomia a identity (nacionalizmus), v širšom slova zmysle hľadania vlastnej
štátnosti, budovania vhodného inštitucionálneho rámca a právnej základne.
ZSSR, a v rámci nej RSFSR, bola mnohonárodnostným štátom, na území ktorého ţilo viacero národov a národností. Jedna z hlavných príčin etnických
a národnostných konfliktov v štátoch bývalého ZSSR bola (je) zakorenená
v osobitostiach formovania sovietskeho štátu ako unitárneho a centralizovaného celku, ktorý uţ pri svojom vzniku mal zakódované budúce dezintegračné
a destabilizačné prvky. Začiatkom 90. rokov minulého storočia začali Sovietskym zväzom otriasať viaceré etnické a národnostné nepokoje. Dedičstvo sovietskej národnostnej politiky sa stalo jednou z príčin rozpadu ZSSR, ale aj
dôsledkom mnoţstva lokálnych vojenských konfliktov, ktoré naplno akcelerovali po roku 1991 (Náhorný Karabach, Podnesterská republika, Abcházsko,
Juţné Osetsko, konfliktné zóny v strednej Ázii) (Dančák – Fiala, 2000).
Francúzsky politológ J. Rupnik v súvislosti s pádom komunistických reţimov
v strednej a východnej Európe hovorí o efekte „rozmrazenej mrazničky“, čím
nepriamo poukazuje na nacionalizmus a neriešené národnostné otázky, ktoré
boli vo väčšine štátov (Československo, Juhoslávia, ZSSR) po nastolení komunistickej vlády „zamrazené“ a tým fakticky neriešené.
Ruský štát (obyvateľov) zasiahla po roku 1990 kľúčová otázka, ktorá súvisiaca s hľadaním vlastnej identity. Vzniknutá politická, ekonomická a sociálna
kríza, v ktorej sa RF ocitla, býva Rusmi označovaná aj ako „Smutnoje vremja“
(čas chaosu), alebo „smuta“ (nepokoje, zmätky). Podľa A. Dulebu takejto kríze
Rusko čelilo uţ tretíkrát vo svojich dejinách (predtým v rokoch 1598 – 1613
a 1917 – 1921). Príznačné pre toto obdobie sa stalo hľadanie odpovedí na otázky, ktoré súviseli s vlastnou identitou, t. j. „Kto sme“ a „Čo chceme?“ (Duleba
– Hirman, 1999, s. 19).
Pregnantným príkladom hľadania postsovietskej (postimperiálnej) štátnosti
(identity) boli aj debaty a diskusie na tému štátnej symboliky, ale aj samotnej
formy vlády. Ako sa uvádza „V analytickej správe Ruského nezávislého inštitútu sociálnych a národnostných otázok“, ešte v roku 1997 neexistovala jednoznačná a konsenzuálna predstava o forme vlády. Zo všetkých respondentov,
ktorí sa zúčastnili na uvedenom prieskume, sa vyslovilo pre prezidentskú
republiku 25,5 %, pre prezidentskú parlamentnú republiku 24,2 %, pre parlamentnú republiku 7,4 %, pre systém sovietov 15,9 % a pre konštitučnú
monarchiu 5,6 %. Zaráţajúce je, ţe na uvedenú otázku nevedelo odpovedať aţ
21,4 % opýtaných. V uvedenej analytickej správe sa taktieţ potvrdzovala
304
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
nevyhnutnosť ruského hľadania „ideovej myšlienky“ a nostalgie po strate
veľmocenského postavenia (Z analytické správy, 1997, s. 4).
Absencia idey (ideologické vákuum) predstavovala po zániku marxizmuleninizmu v ruskej spoločnosti váţny problém. Radikálna zmena si vyţadovala
hľadanie novej filozoficko-myšlienkovej paradigmy, ktorá by dostatočným
spôsobom objasňovala aktuálne problémy, postavenie RF vo svete a ktorá by
v spoločnosti poslúţila ako určitý „sociálny tmel“ na prekonanie zloţitého
postkomunistického transformačného obdobia (Sergunin, 2000). Komunistická
ideológia bola skompromitovaná, liberálne myšlienky nemali v Rusku takmer
ţiadne tradície ani korene. Naviac, podpora liberálnych ideí začala slabnúť
v dôsledku radikálnej ekonomickej reformy, ktorá bola z dôvodu sociálnych
dopadov medzi občanmi hodnotená krajne negatívne. Výsledkom procesu
hľadania národnej identity sa stal vzostup ruského nacionalizmu, na politickej
scéne reprezentovaný V. Ţirinovským. Aj preto sa v počiatočnej fáze formovania ruského politického systému viac-menej hľadala nová idea, ktorá by
dokázala aspoň čiastočne zjednotiť značne fragmentarizovanú a polarizovanú
spoločnosť.
V zahranično-politickej oblasti sa „nosnou“ ideovou myšlienkou po roku
1991 stáva Atlantizmus (spojený s MZV RF A. Kozyrevom a jeho príklonom
k USA a západoeurópskym štátom), ktorý však čoskoro ustúpil do úzadia
v dôsledku neochoty západných krajín priznať Rusku osobitné postavenie
a miesto v postsovietskom priestore (Litera, 1994, s. 66-67). Za ďalšie
„náhradné ideológie“ boli povaţované najmä Slavianofilstvo a Eurazianizmus,
ale taktieţ geopolitika (Ištok, 2003, s. 137-138; Voráček, 2004). V priebehu 90.
rokov minulého storočia sa však ukázala jednoznačná disonancia, statickosť
a ahistorickosť medzi vyššie uvedenými myšlienkovými prúdmi, ktoré nemohli
byť úspešne zasadené (aplikované) do transformačného a dynamicky sa formujúceho rámca. V tomto smere aţ vypracovanie modelu „riadenej demokracie“,
a osobitne po roku 2006 aplikovanie koncepcie „suverénnej demokracie“,
ktoré sú spojené s obdobím vlády prezidenta V. Putina, znamenalo definitívne
vyriešenie tohto problému.
2.3. Turbulentné 90. roky – obdobie vlády prezidenta B. Jeľcina
Po vzniku Ruskej federácie mali základ politického systému tvoriť inštitúcie
fungujúce podľa ústavy z roku 1977 so zakomponovaním reforiem z konca 80.
rokov 20. storočia. Dvojkoľajnosť sovietskeho systému, kedy štátne orgány
plnili formálne prípadne implementačné funkcie inštitúcii straníckych, umoţňovala takému systému fungovať v rámci ZSSR. Nevhodné inštitucionálne
a procedurálne usporiadania podčiarkovalo aj rozdelenie politických elít do
dvoch mocenských centier, ktoré viac menej kopírovali inštitúcie výkonnej
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
305
a zákonodarnej moci. Z uvedeného dôvodu sa ústavná reforma javila ako
nevyhnutná (Leichtová, 2008, s. 382).
Priebeh a vývoj udalostí po roku 1991 poznačila radikálna ekonomická
reforma premiéra J. Gajdara, ktorej dôsledky ruská spoločnosť pocítila okamţite v podobe prudkého hospodárskeho prepadu, inflácie a rastu cien. Profesor
J. Pick v tejto súvislosti uvádza, ţe hospodársky prepad v Ruskej federácii po
roku 1990 o 50 % nemá v ekonomickej histórii civilizovaných krajín obdobu
nielen v mierových časoch, ale ani v najhoršom období – v čase druhej svetovej
vojny. Takýto rozvrat sovietskej a ruskej ekonomiky sa nepodarilo dosiahnuť
ani Hitlerovi, pretoţe v najťaţších rokoch (1941 – 1942) neklesol výkon sovietskej ekonomiky pod 70 % predvojnovej úrovne (Pick, 2009, s. 122).
Omnoho váţnejším problémom z hľadiska formovania ústavno-politického
systému sa stala faktická existencia dvoch mocensko-politických centier,
reprezentovaných prezidentom B. Jeľcinom (exekutívou) a silnou opozíciou
v Najvyššom soviete (zákonodarnou mocou). Keďţe nastavený systém
umoţňoval obidvom zloţkám moci účinne blokovať činnosť opačného tábora,
systém prestával fungovať a plniť poţiadavky, ktoré sú na politické systémy
kladené (Leichtová, 2008, s. 383). Prvý váţnejší názorový stret nastal na
7. Zjazde ľudových poslancov (december 1992), ktorý zamietol prezidentom
navrhovaného kandidáta na premiéra (J. Gajdara) a presadil pre legislatívu
prijateľnejšieho V. Černomyrdina. Zároveň došlo k pokusu schválenia
ústavných zmien, ktoré by obmedzovali právomoci prezidenta. B. Jeľcin
odpovedal dekrétom, ktorým sa pokúsil parlament vyradiť z rozhodovacieho
procesu, na čo sa 9. mimoriadny Zjazd neúspešne pokúsil o impeachment
B. Jeľcina.
Vnútropolitický konflikt začal naberať na intenzite na jar 1993, kedy sa
Zjazd ľudových poslancov postavil proti záverom legislatívnej komisie (na čele
s B. Jeľcinom), cieľom ktorej bolo vypracovanie novej Ústavy RF. Upokojeniu
situácie nepomohlo ani referendum (apríl 1993), v ktorom B. Jeľcin preniesol
rozhodnutie o mocenskom spore medzi zákonodarnou a výkonnou mocou na
samotných občanov. Výsledok referenda však vyznel veľmi nejednoznačne.
B. Jeľcin síce získal podporu a dôveru pre doteraz realizované kroky (sociálne
a ekonomické reformy), avšak voliči odmietli návrh predčasných volieb
prezidenta a parlamentu (Leichtová, 2008, s. 383). Keďţe situácia sa začala
vyostrovať, B. Jeľcin sa rozhodol pre ofenzívu voči odbojnému parlamentu,
a 21. 9. 1993 vydal dekrét č. 1400 „O postupnej ústavnej reforme v Ruskej
federácii“. Na základe dekrétu B. Jeľcin zrušil Najvyšší soviet a Zjazd ľudových poslancov, rozpustil Najvyšší súd a pozastavil činnosť Ústavného súdu
RF. Dekrétom sa zároveň konštituovalo dvojkomorové parlamentné Federálne
zhromaţdenie RF, a vyhlasoval sa termín (december 1993 aţ jún 1994) o konaní referenda o novej ústave, ale aj volieb do nového zákonodarného orgánu,
306
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
zákonodarných zborov subjektov federácie a do mestských a oblastných
zastupiteľstiev (Holzer, 2001, s. 145). Reakcia Zjazdu ľudových poslancov
a Najvyššieho sovietu, podopretá stanoviskom Ústavného súdu o neplatnosti
dekrétu, na seba nenechala dlho čakať. Najvyšší soviet označil prezidenta
neschopným vládnuť, pričom sám na čelo štátu vymenoval A. Ruckoja –
dovtedajšie viceprezidenta RF. V takejto situácii sa mocenský stret obidvoch
politických zoskupení stal neodvratným.
V následnom mocenskom konflikte poznačenom jeho silovým riešením
zvíťazil prezident B. Jeľcin, hoci jeho povesť „demokrata“ najmä v očiach
západu bola značne narušená tvrdým a násilným zásahom voči zákonodarnej
moci. Následným schválením superprezidentskej ústavy v referende 12. 12.
1993 (účinnosť od 25. 12. 1993) si B. Jeľcin dal schváliť silné ústavné postavenie s rozsiahlymi kompetenciami a právomocami. Prijatie Ústavy RF
v referende definitívne potvrdilo ďalšie smerovanie politického a inštitucionálne systému, a to aj napriek tomu, ţe paralelne s referendom sa konali aj
voľby do dolnej komory ruského parlamentu (štátnej dumy). V nich prekvapujúco zvíťazili nacionalisti (nacionalistická strana V. Ţirinovského) s 22,92 %.
Na druhom mieste skončila proreformná a projeľcinovsky orientovaná strana
Voľba Rusko (15,51 %). Silné pozície antijeľcinovských síl podčiarkovala
tretím miestom Komunistická strana RF (12,4 %).
Z hľadiska politického systému je moc na úrovni federálneho centra
rozdelená na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc. Zákonodarná moc je reprezentovanú dvojkomorovým Federálnym zhromaţdením. Dolná komora –
nazývaná aj Štátna duma, je tvorená poslancami politických strán a hnutí, ktorí
boli do roku 2003 volení na základe zmiešaného volebného systému. Rada
federácie predstavuje hornú komoru ruského parlamentu, a tvoria ju za kaţdý
subjekt federácie dvaja zástupcovia (najvyšší predstaviteľ zákonodarnej
a výkonnej moci jednotlivých regiónov federácie). V zmysle schválenej Ústavy
RF z roku 1993 je prezident RF volený občanmi Ruska v priamych voľbách na
obdobie 4 rokov. Medzi najvýraznejšiu kompetenciu prezidenta patrí právo
vydávať zákony (dekréty), ktoré predstavujú legislatívne normy platné na
území celého štátu. Naviac, dekréty prezidenta nie je moţné prekonať vetom
parlamentu. Prezident RF taktieţ určuje základné smery vnútornej a zahraničnej politiky štátu, na základe návrhu predsedu vlády vymenováva ostatných
členov kabinetu, predsedá Rade bezpečnosti RF, vymenováva a odvoláva
členov prezidenskej administratívy, ale aj splnomocnených predstaviteľov
prezidenta v subjektoch federácie (Horváth, 2000, s. 50)1. Ústava RF charakterizuje Rusko ako demokratický spolkový štát republikánskeho typu. Podľa
1
Bliţšie pozri aj: Konstitucia Rossijskoj Federacii. Dostupné na:
http://www.constitution.ru/
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
307
čl. 3 ústavy zdrojom suverenity a jediným zdrojom moci v Ruskej federácii je
mnohonárodní (mnogonacionalnyj) ľud (Klokočka, 1996, s. 223). Postavenie
vlády je v ruskom politickom systéme skôr nevýrazné. Predsedu vlády menuje
a odvoláva prezident a to bez ohľadu na výsledky volieb a straníckeho zloţenie
Štátnej dumy.
Napriek tomu, ţe B. Jeľcin získal prijatím Ústavy RF faktický monopol na
výkon štátnej moci, skutočná moc federálneho centra bola po celé obdobie
B. Jeľcina v úrade prezidenta značne oslabená. Pre takéto konštatovanie existovali dva faktory. Prvý faktor bol spojený s neúmerným vzostupom moci regionálnych štruktúr, ktorá na konci jeľcinovej éry dospela do takého štádia, ţe
Moskva fakticky nemala kontrolu nad niektorými subjektmi a regiónmi federácie. Za takýto stav bol do značnej miery zodpovedný sám B. Jeľcin, ktorý sa
snaţil vo vnútropolitickom zápase získavať lojalitu regionálnych elít výmenou
za prenechávanie čoraz rozsiahlejších právomocí. Rada federácie (ako komora
„regiónov“ konštituovaná po ústavno-politickej kríze v roku 1993) predstavovala gesto voči regionálnym štruktúram za ich podporu B. Jeľcinovi. Aj keď
v marci 1992 sa podarilo podpísať Federálnu zmluvu medzi federálnym
centrom a jednotlivými subjektmi RF (zmluvu však nepodpísalo Čečensko
a taktieţ Tatarstan, ktorý k nej pristúpil neskôr, aj to po akceptovaní niektorých
osobitostí), vzťahy zostávali značne uvoľnené, čo sa prejavovalo aj rozporom
regionálneho legislatívy s federálnymi zákonmi, resp. samotnou Ústavou RF
(Kotyk, 1998 s. 11). Druhým faktorom symbolizujúcim oslabovanie moci
prezidenta súvisí so vzťahom B. Jeľcina k novej ekonomickej a finančnohospodárskej elite (oligarchovia). Jednalo sa o malú skupina vplyvných ľudí
v bezprostrednom okolí prezidenta, ktorá nadobudla v procese privatizácie
a odštátnenia hospodárstva rozsiahly majetok, na základe ktorého mohli
vstupovať a ovplyvňovať (legálne aj nelegálne) mocensko-politické rozhodovania. Závislosť B. Jeľcina na oligarchoch a ich štruktúrach (tzv. „rodina“) ovládajúcich okrem kľúčových odvetví hospodárstva aj mediálnu sféru, sa najvýraznejšie prejavil vo voľbách prezidenta v roku 1996. Vzhľadom na skutočnosť, ţe politická pozícia B. Jeľcina aţ do odchodu z funkcie prezidenta
v decembri 1999 do značnej miery závisela na podpore oligarchie, ale aj regionálnych politických elít, politický systém začal nadobúdať silné črty klientelisticko-patronálneho systému.
Ďalším znakom, signalizujúcim pokles popularity a zmeny v náladách a preferenciách občanov ruskej spoločnosti, sa stali voľby do Štátnej dumy
v decembri 1995. Tieto voľby potvrdili nárast opozičných (komunistických
a nacionalistických) síl, a tým aj polarizáciu a štiepenie ruskej spoločnosti
v dichotómii „komunizmus verzus antikomunizmus“ (Hloušek – Kopeček,
2004). Kremeľská (proprezidentská) strana) premiéra V. Černomyrdina Náš
dom Rusko v týchto voľbách zaostala vo výsledkoch za očakávaniami
308
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
(10,13 %), čo viedlo k „poplachu“ v prezidentovej administratíve, pretoţe na
rok 1996 boli naplánované prezidentské voľby. V tomto smere sa opätovná
kandidatúra B. Jeľcina na post prezidenta RF stala bezalternatívnou. Samotné
voľby prezidenta a predovšetkým ich druhé kolo, v ktorom sa stretli B. Jeľcin
a predseda KSRF G. Zjuganov, predstavovali plebiscit medzi B. Jeľcinom
a „návratom späť“ (Holzer, 2000).
Záverom tejto časti je moţné konštatovať, ţe do konca roku 1999, kedy
došlo k odstúpeniu B. Jeľcina z postu prezidenta RF, bolo v mnohých ohľadoch
vytvorené fungovanie ústavným textom kodifikovanej štruktúry ruského politického systému. Jeho praktické fungovanie však bolo problematizované niektorými mimo ústavnými okolnosťami, ktoré sa týkali predovšetkým:
1) Nedokončenej profilácie samotného ruského štátu a jeho doposiaľ krátkej
a nejasnej tradície;
2) Značnej miery autonómie niektorých štátnych štruktúr (armády, tajných sluţieb, vojensko-priemyselného komplexu);
3) Komplikovaného vzťahu federálneho centra a jednotlivých regiónov a oblastí;
4) Výraznej úlohy tzv. oligarchov, kontrolujúcich obrovské finančné, priemyselné a mediálne kapacity a schopných ovplyvňovať politické procesy;
5) Pretrvávajúcich klientelistických sietí a nezanedbateľnou úlohou kriminálnych štruktúr (Holzer, 2004, s. 326-327).
3. V. Putin a jeho dve funkčné obdobia (2000 – 2008)
Obdobie vlády V. Putina vo funkcii prezidenta RF je spájané s viacerými zásadnými zmenami a zásahmi vo fungovaní ruského politického systému. V. Putin si ihneď po nástupe na post prezidenta uvedomil, ţe nebude disponovať
reálnou politickou mocou, pokiaľ neobmedzí moc a vládu regionálnych lídrov
a vplyvných oligarchov, resp. paralelne s týmto procesom si nevytvorí vlastnú,
sebe blízku názorovú a hospodársky silnú skupinu. Z tohto dôvodu sa musel
koncentrovať na čo najrýchlejšie vyriešenie obidvoch problematických bodov,
pričom aj v jednom aj v druhom prípade bol úspešný.
Pokiaľ ide o vzťah centra verzus regióny, V. Putin zdedil oslabené federálne
centrum, ktoré bolo nielen dôsledkom rozpadu ZSSR a vnútorných sociálnoekonomických problémov, ale aj politiky jeho predchodcu. Stav v tejto oblasti
bol pritom veľmi váţny, nakoľko viaceré subjekty federácie odmietali rešpektovať zákonné normy centra, a na druhej strane začali vydávať vlastné,
ktoré odporovali Ústave RF. Naviac, subjekty začali nadväzovať bez kontroly
vzťahy so zahraničím vo vnútri aj mimo SNŠ, pričom mnoţstvu subjektov (cca
50) sa podarilo dohodnúť s federálnym centrom zvláštne zmluvy, ktoré im
umoţňovali takéto akcie legalizovať a získať výhody, ktoré iné subjekty ešte
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
309
nemali. Do procesu narastajúcej vnútornej decentralizácie razantne vstúpil
V. Putin, keď vytvoril novú administratívnu štruktúru nad všetkými subjektmi
RF – federálne okruhy (Baar, 2005, s. 10)2. V máji 2000 V. Putin rozdelil
Rusko na sedem federálnych okruhov štátnej správy (tzv. generálne gubernie),
na úroveň ktorých preniesol niektoré právomoci. Tieto právomoci získali
federálne okruhy na úkor regiónov, čo viedlo k posilnenie úlohy štátnej (federálnej) moci a zároveň k oslabeniu regiónov. Na čele federálnych okruhov stáli
splnomocnení predstavitelia menovaní samotným V. Putinom. Bol to prvý krok
proti decentralizačným trendom, ktorý v nasledujúcich rokoch pokračoval
ďalšími právnymi aktmi. Zásah a spacifikovanie regionálnych politických elít
sa ukazovalo ako neodkladné aj z toho dôvodu, nakoľko uţ na konci
Jeľcinového obdobia sa začalo formovať a silnieť výrazne protikremeľské
politické hnutie „Vlasť celé Rusko“. Tento politický subjekt predstavovalo
zdruţenie viacerých lídrov regionálnych subjektov (okrem iného moskovského
primátora J. Luţkova, prezidenta Tatarstanu M. Šajmijevom, ale aj ex predsedu
vlády J. Primakova).
Zákonmi „O systéme formovania Rady federácie Federálneho zhromaždenia“ a „O všeobecných princípoch formovania orgánov výkonnej moci Ruskej
federácie“ ďalej oslaboval moc regionálnych štruktúr. Na ich základe mohol
V. Putin odvolať predstaviteľov subjektov federácie, ak voči nim bolo zahájené
trestné stíhanie zo strany generálnej prokuratúry. Ustanovením federálnej intervencie získal prezident moţnosť vetovať zákony prijaté regionálnymi parlamentmi, poprípade ich rozpustiť, ak by odmietli zosúladiť svoje zákonodarstvo
s Ústavou RF a federálnymi zákonmi (Duleba, 2008, s. 13). Zároveň bola
stanovená lehota, do ktorej má dôjsť k zosúladeniu existujúcich právnych aktov
na úrovni regiónov s Ústavou RF a federálnym zákonodarstvom, v opačnom
prípade takéto právne akty strácali automaticky platnosť. Konsolidáciu
právneho priestoru V. Putin dokumentoval slovami prejavu o stave Ruskej
federácie pred poslancami Federálneho zhromaţdenia v máji 2003: „Právne
a fakticky sme obnovili jednotu štátu. Upevnili sme štátnu moc.... Vďaka
obnoveniu jednotného právneho priestoru sme sa mohli pustiť do vymedzenia
právomocí medzi centrom a regiónmi.“ (Putin, 2003).
Na straníckej úrovni V. Putin dobudoval vlastnú politickú stranu „Jednota“
(vo voľbách so Štátnej dumy RF v roku 1999 sa umiestnila hneď za KSRF
s výsledkom 23,3 %) neskôr premenovanú na „Jednotné Rusko“, z ktorej sa
stala silná proprezidentská strana jasne dominujúca vo voľbách v roku 2003 so
2
Bliţšie pozri aj: Leichtová, M. 2007. Ruská federace – hrozba rozpadu státu zaţehnána? In Waisová Š. a kol.: Slabé státy. Selháni, rozpad a obnova státnosti. Plzeň: Aleš
Čenek, s. 163-175.
310
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
ziskom 37,6 %3. Dobudovanie proprezidentskej strany „Jednotné Rusko“
(okrem iného aj „dobrovoľným“ začlenením ďalších politických subjektov –
napr. Vlasť celé Rusko), nazývanej aj stranou moci ako nástroja posilňovania
prezidentskej moci, sa stalo súčasťou procesu utvárania riadenej demokracie.
Jedná sa o typ straníckeho subjektu, ktorého úlohou je otestovať potenciál
prezidentského tábora v parlamentných voľbách a vytvoriť organizačné zázemie pre voľby prezidentské. Programovo sa hlási k centristickej orientácii, jej
najtypickejšou programovou prioritou je dôraz na výraznú úlohu štátu (Holzer,
2004, s. 345).
Za asistencie štátnych orgánov sa prezidentovi podarilo vstúpiť do procesu
rozsiahlej reprivatizácie majetku. Táto vyvrcholila kauzou JUKOS M. Chodorkovského. Keďţe pre obhájenie niektorých politických krokov bolo nevyhnutné „správne informovať“ ruskú verejnosť, V. Putin pristúpil k získaniu
kontroly nad médiami. V apríli 2001 prevzal štát kontrolu v súkromnej televízii
NTV, ktorá bola vo vlastníctve V. Gusinského. Útok za účelom likvidácie
nezávislých médií sa ďalej sústredil na B. Berezovského vlastniaceho okrem
médií (televízne stanice TV6, ORT) aj rozsiahle majetkové aktíva v kľúčových
odvetviach hospodárstva (Aeroflot, AvtoVaz). Ostatní oligarchovia (Deripaska,
Abramovič, Alekperov a iní) ihneď pochopili signál: buď sa stanú lojálnym
voči novej politickej moci a jej štruktúram, alebo v opačnom prípade budú mať
problém s Kremľom (Jack, 2004, s. 206-209). V súvislosti s tzv. „oligarchami“
je potrebné uviesť, ţe transformácia majetkových vzťahov v postsovietskom
Rusku mala z hľadiska depolitizácie niekoľko významov:
a) Do značnej miery stvorila mocenské ukotvenie spoločenských skupín, ktoré
neskôr ovplyvňovali zákonodarný proces a priebeh praktickej politiky ďaleko
viac ako klasické demokratické mechanizmy.
b) Z formálne právneho hľadiska bola zaisťovaná prezidentskými dekrétmi,
a nepredstavovala teda výsledok zákonodarnej činnosti parlamentu, ale vôľu
vládnucich elít (Holzer – Balík, 2007, s. 148).
Treba však konštatovať, ţe Putinova zdanlivá de-oligarchizácia ruského
politického systému však v skutočnosti viedla len k ustanoveniu novej oligarchie technokratického typu. Symbolom a zosobnením putinovej vlastnej oligarchie sa stali tzv. „Piterci“ – spolupracovníci V. Putina z obdobia jeho pôsobenia v Petrohrade a v tajných sluţbách (KGB, respektíve FSB).
V rokoch 2000 – 2006 sa v súvislosti s označením politického reţimu
v Rusku hovorí ako o „riadenej demokracii“. A. Duleba v tejto súvislosti
uvádza, ţe termín „riadená demokracia“ nevznikol dňom odovzdania moci
3
Bliţšie pozri: Results of Previous Elections to the Russian State Duma.
http://www.russiavotes.org/duma/duma_elections_93-03.php
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
311
V. Putinovi, ale bol budovaný uţ po roku 1993, pričom jej signifikantným
znakom je manaţovanie (zo strany Kremľa) priebehu volebného procesu
a predovšetkým ich výsledkov (Duleba, 2008). Podľa P. Usova predstavuje
„riadená demokracia“ demokraciu (voľby, alternatívnosť, sloboda slova
a tlače, vymeniteľnosť lídrov reţimu), ktorá je však korigovaná vládnucou
triedou (presnejšie časťou tejto triedy, ktorá má k dispozícii moc). Je to niečo,
čo je u nás (v Rusku – pozn. autora) (Usov, 2007). Z tohto hľadiska je riadená
demokracia mechanizmom, ktorý umoţňuje kontinuálne pôsobenie vládnucich
elít, ktoré vo svojich rukách skoncentrovali základné mocenské nástroje
a v plnej miere ovplyvňujú proces prijímania rozhodnutí a rozdeľovania sociálnych a ekonomických statkov. Zároveň tento „mechanizmus" umoţňuje obmedzenie účasti ostatných zloţiek spoločnosti na politických procesoch.
Beslanskú tragédiu (september 2004) V. Putin vyuţil na iniciovanie
zásadných zmien politického systému štátu, ktoré znamenali ďalšie posilnenie
výkonnej moci a jej ďalšiu centralizáciu na úkor systému reprezentatívnej
demokracie4. Predovšetkým definitívne zlomil moc regiónov tým, ţe zrušil
priamu voľbu predstaviteľov republík. Podľa nového zákona sú títo
predstavitelia volení parlamentmi jednotlivých subjektov federácie na návrh
prezidenta RF. Zásadnejší význam pre stranícky systém a jeho fungovanie malo
zrušenie zmiešaného volebného systému do Štátnej dumy. Podľa novej právnej
úpravy môţu do Štátnej dumy kandidovať výlučne tie politické subjekty, ktoré
v registrácii preukáţu, ţe pôsobia vo všetkých subjektoch federácie
(Souleimanov – Svoboda, 2006, s. 5). Táto zmena zákona jednoznačne nahrávala prokremeľskému Jednotnému Rusku, fakticky zmeneného na štátostranu,
ktorá vo voľbách do Štátnej dumy v decembri 2007 získala ústavnú väčšinu
(64,30 % a 315 mandátov zo 450).5
Budovanie monocentrickej „mocenskej vertikály“ ukončil V. Putin ustanovením Občianskej komory RF, ktorá zdruţuje 126 zástupcov, zväčša
známych osobností verejného a spoločenského ţivota (športovci, umelci, vedci
a pod.) (Usov, 2007). Podľa štatútu tohto orgánu, občianska komora uskutočňuje vzájomné pôsobenie občanov s orgánmi štátnej moci a miestnej samosprávy za účelom sprostredkovania potrieb a záujmov občanov, ochrane ich
práv a slobôd pri formovaní a realizácii štátnej politiky a taktieţ za účelom
realizácie občianskej kontroly štátnych orgánov. Paralelne s procesom budova4
28. septembra 2004 okolo sto medzinárodných osobností (mimo iných C. Bild,
B. Geremek, V. Havel, J. Rupnik, M. Šimečka, A. Vondra) vydalo „Otvorený list šéfom
vlád a štátov – členov EÚ a NATO“, v ktorom varovali pred podkopávaním
demokracie v Rusku a pribliţovaním Moskvy k autoritatívnemu reţimu.
5
Bliţšie pozri: Final Result of the Duma Election. 2. December 2007.
http://www.russiavotes.org/duma/duma_today.php?S776173303132=99a934f92fa1e20f
9dbfe6cc2b82e9e2
312
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
nia federálnej občianskej komory začali vznikať aj regionálne občianske komory, ale taktieţ prebiehala aj „transformácia“ mimovládneho sektora, kde
došlo k výraznému posilneniu kontroly štátu nad domácimi a zahraničnými
neziskovými a mimovládnymi organizáciami (Celder, 2008, s. 374-375).
V súvislosti s prípravou parlamentných (decembra 2007) a prezidentských
(marec 2008) volieb sa skupina okolo V. Putina sústredila na obhajobu politického systému vybudovaného počas vlády prezidenta V. Putina. Aj preto sa od
roku 2006 začal pouţívať nový termín „suverénna demokracia“. Podľa
A. Dulebu termín „suverénna demokracia“ vznikol na politickú objednávku
Kremľa s cieľom nielen vysvetliť špecifiká ruskej demokracie za V. Putina, ale
predovšetkým vypracovať novú štátnu ideológiu zdôvodňujúcu vnútornú
a zahraničnú politiku súčasného Ruska (Duleba, 2008, s. 7). Jeho integrálnou
súčasťou sa stal „Plán Putina“ (faktický volebný program Jednotného Ruska
pre voľby do štátnej dumy v roku 2007).
4. D. Medvedev – mocenská kontinuita alebo pokus o „modernizáciu
Ruska“?
V súlade s princípmi suverénnej demokracie „určil“ V. Putin svojho nástupcu
– D. Medvedeva. Prezidentské voľby v marci 2008 sa stali len formálnym potvrdením tohto aktu. „Zvolenie“ (v skutočnosti však potvrdenie) D. Medvedeva
za nasledovníka V. Putina znamenalo v podstate odobrenie voličmi pokračovania mocenskej kontinuity doterajšej politickej elity sústredenej okolo V. Putina,
nakoľko aj po nástupe do funkcie premiéra RF si Putin a s ním spojená mocenská, politická a ekonomická skupina (do ktorej ostatne patril aj D. Medvedev)
ponechala rozsiahly vplyv. V. Putin sa stal predsedom vlády, pričom zároveň
prijal ponuku byť predsedom Jednotného Ruska, ktoré pohodlným spôsobom
kontroluje ruský parlament.
Tandem Medvedev – Putin navonok pôsobí veľmi koherentne a stabilne.
Túto stabilitu a harmóniu neustále prezentujú aj verejnoprávne médiá kontrolované Kremľom. Napriek tomu D. Medvedev uţ niekoľkokrát vystúpil
s kritikou V. Putina. Najostrejšie na zjazde vládnej strany Jednotné Rusko
v novembri 2009, kde v reakcii na regionálne voľby uviedol, ţe strana sa musí
naučiť vyhrávať vo voľnej konkurencii, v demokratickej súťaţi: "Strana je iba
nástrojom. Áno, veľmi dôležitým, absolútne nevyhnutným nástrojom, ale stále
iba nástrojom, prostriedkom, nie však cieľom.“6 Svoju tvrdú kritiku zopakoval
o rok neskôr na svojom blogu, kde obvinil vládnu stranu Jednotné Rusko zo
stagnácie Ruska. Podľa D. Medvedeva súčasný systém zmenil Rusko na monolit odolný voči konštruktívnym zmenám a ignorujúci menšinové hlasy. Doslova
6
Bliţšie pozri: „Medvedev kritikujet struktury, zanimajuščijesa apparatnymi intrigami.“ Dostupné na: http://news.mail.ru/politics/3070734/useit/
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
313
uviedol: „Ak vládna strana nemá šance niekedy prehrať, v konečnom dôsledku
bude degradovať, ako každý iný organizmus, ktorý sa nevyvíja.“ (Medvedev,
2010). Jednotné Rusko ako vládna strana však v súčasnosti predstavuje typ
strany, ktorú označujeme ako štátostranou. Predseda parlamentu B. Gryzlov
v tejto súvislosti začiatkom februára uviedol, ţe: „Jednotné Rusko – to je základ politickej stability v krajine, preto akýkoľvek útok na stranu moci – je útokom na štát.“ (Gryzlov, 2010). Na druhej strane však jeho kritické vyjadrenia
(aţ na výnimky) boli značne opatrné alebo v pomerne vágnej polohe. Okrem
toho je nevyhnutné konštatovať, ţe doposiaľ sa jednalo len o rétorické vyjadrenia, ktoré neboli podopreté ţiadnymi reálnymi a praktickými politickými
krokmi. Podobne ako V. Putin v roku 2000, si aj D. Medvedev po roku 2008
uvedomil, ţe ak si nevybuduje dostatočne silnú hospodársku a názorovo blízku
skupinu, nebude môcť pôsobiť nezávisle na štruktúrach a inštitúciách vytvorených V. Putinom.
V tomto kontexte sa D. Medvedev sústreďuje na budovanie imidţu akéhosi
reformátora a modernizátora. D. Medvedev si za svoj politický program vytýčil
urobiť z Ruska modernú a vyspelú krajinu, kde bude bohatstvo tvorené na poznatkovej ekonomike, inováciách a moderných technológiách. Podobne ako na
konci 19. storočia, kedy Rusko predstavovalo krajinu prepojujúcu niektoré
nesmelé (akokoľvek nevyhnutné) reformné kroky s hlbokými socio-politickými
anachronizmami, aj teraz je ambíciou prekonať zaostalosť a nízku úroveň kvality ţivota. Výsledkom modernizácie 19. storočia sa stalo naštartovanie procesu
prerodu od tradičného spoločenstva k veľmi pozvoľne sa modifikujúcemu
predmodernej spoločnosti, prejavujúcou sa predovšetkým postupnou štrukturalizáciou a stratifikáciou tradičných vrstiev do triedne podmienených socioekonomických schém (Holzer, 2002, s. 137).
Hlavné myšlienky vnútornej modernizácie Ruska boli publikované 10.
septembra 2009 v stati Rusko vpred. V tejto stati D. Medvedev predstavil svoje
názory, a zároveň ich zadefinoval ako budúce strategické úlohy RF. V stati sa
okrem iného uvádza, ţe súčasná modernizácia by mala byť dosiahnutá demokratickou cestou, zaloţená na intelekte a technológiách, a nie na surovinovej
základni. Za základné problémy Ruska definoval rozsiahlu korupciu, spoliehanie sa na štát, ale aj alkoholizmus a demografickú krízu. Nepriamo sa však vo
svojej stati vyjadruje aj o politickom systéme, ktorý by mal byť podľa D. Medvedeva otvorený, transparentný a zodpovedajúci viacrozmernej štruktúre štátu.
Politický systém by sa mal obnovovať a zdokonaľovať v priebehu voľnej
konkurencie otvorených politických zdruţení a strán, ktoré sa striedajú u moci
(Medvedev, 2009). Zdôraznenie týchto kľúčových faktorov modernizácie RF sa
stali základom aj jeho kaţdoročného prejavu o stave RF 12. novembra 2009,
a taktieţ v rámci vystúpenia na zjazde provládnej strany Jednotné Rusko 21.
novembra 2009, kde opätovne hovoril o nevyhnutnosti všestrannej modernizá-
314
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
cie RF, ktorá by mala smerovať k vybudovaniu poznatkovej (inovatívnej)
a vysoko technologickej ekonomiky. Pri tejto príleţitosti bola ešte v priebehu
roka 2009 zriadená pri prezidentovi RF Komisia pre modernizáciu
a technologický rozvoj ekonomiky RF. Predloţený program D. Medvedeva je
však vo svojej podstate vo vnútornom rozpore s doteraz presadzovaným
oficiálnym štátnym programom (ideológiou) premiéra V. Putina, známym aj
ako tzv. „suverénna demokracia“, resp. „Plán Putina“. Tento je na rozdiel od
programu D. Medvedeva postavený na silnej koncentrácii a kontrole štátnej
moci všetkých politických, sociálnych a hospodárskych segmentov spoločnosti.
Medvedevov program modernizácie ruského štátu, spoločnosti a hospodárstva vychádza z demokratických (čiastočne liberálnych) postulátov, čo vyvoláva u analytikov viaceré otázky. Čo je však nemenej dôleţité, obidva programy sa zhodujú vo viacerých cieľoch – okrem iného aj vo vybudovaní silného,
efektívneho a akcieschopného štátu a štátnych štruktúr, rozdielne sú však filozofické východiská týchto programov. Domnievame sa, ţe tu je treba mať na
zreteli, ţe politika V. Putina vychádza (vychádzala) z predispozície silného
a centralizovaného štátu, ktorý je rozhodujúcim činiteľom v politickom a hospodárskom priestore. Zásadným štrukturálnym problémom uskutočnenia akejkoľvek vnútornej reformy (modernizácie) sa môţe do budúcnosti javiť práve
charakter ruského štátu, spoločnosti a hospodárstva, ktorý bol vybudovaný
v priebehu rokov 2000 – 2006.
Dominantné postavenie ruského štátu v jednotlivých spoločenských segmentoch podčiarkuje aj súčasná organizácia ruského politického systému
a ekonomiky. Dnešné ekonomické vzťahy sú charakterizované vysokým stupňom štátneho vlastníctva v oblasti strategických odvetví, čím ruské hospodárstvo výrazne nadobúda črty a znaky štátneho kapitalizmu. Treba konštatovať, ţe aktuálny spôsob pôsobenia štátu v ekonomike, je plne v súlade s koncepciou suverénnej demokracie, v rámci ktorej sa štát v hospodárskej sfére
opiera o vlastné (ruské) kapitálovo silné korporácie pôsobiace predovšetkým
v oblastiach ťaţby a prepravy ropy, zemného plynu, oceliarstva a spracovania
nerastných surovín, zbrojného priemyslu, dopravy a infraštruktúry. Model integrácie (v skutočnosti však centralizácie) ropných a plynárenských koncernov
do gigantických korporácií s majoritnou účasťou štátu sa v krátkodobej perspektíve ukázal ako účinný, avšak z dlhodobého hľadiska nebude RF zabezpečovať vplyv na globálnych ekonomických procesoch. Veľká časť podnikov je
zaradených na zoznam strategických podnikov, v ktorých štát musí vlastniť
minimálne 50 % + 1 akciu. Uvedené znaky sú prejavom latentného korporativizmu (gigantické holdingy, štátne korporácie) ruského politického systému7.
7
Aj v tejto oblasti sa názory D. Medvedeva a V. Putina značne rozchádzali, nakoľko
D. Medvedev presadzuje zníţenie podielu štátu v hospodárstve. V tomto smere aţ fi-
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
315
Záver
Dôleţitú úlohu v postkomunistickom období formovania ruskej štátnosti
a politických inštitúcií zohrali udalosti súvisiace s demokratizáciou Sovietskeho zväzu. Súčasný politický systém RF sa v kontexte tejto štúdie vyznačuje
faktickou transformačnou neukončenosťou predovšetkým v oblasti implementácie neformálnych pravidiel z oblasti politickej kultúry a správania politických elít do činnosti politických orgánov a inštitúcií. Túto neštandardnosť
a nevyprofilovanosť ruského politického prostredia, a to aj v kontexte pôsobenia záujmových skupín a organizácií je moţné pochopiť len na základe historického presvedčenia a viery v silný a všemocný ruský štát (štátocentrizmus)
a jeho odzrkadlením v súčasnom povedomí, ktoré je akcentované politickými
predstaviteľmi, ale aj politickými komentátormi a analytikmi ako ospravedlňujúci faktor pre špecifickosť ruského politického systému. Aj z tohto dôvodu
výsledkom politickej transformácie v prvej polovici 90. rokov sa stal stav, ktorý síce viedol k formálnemu uskutočneniu procedurálno-inštitucionálnych krokov pre fungovanie politického systému avšak v reálnej aplikácii stanovených
(ústavných) a nepísaných (eticko-morálnych, politická kultúra) pravidiel „zamrzla“ RF niekde na „pol ceste“ tohto vývoja, t. j. v procese nezavŕšenia konštituovania občianskej spoločnosti, právneho štátu, rešpektovanie politického
pluralizmu vrátane oblasti organizovaných záujmov, boja proti korupcii
a rešpektovania stavu slobody médií (Horemuţ, 2008, s. 86).
Súčasnú podobu ruského politického systému podstatným spôsobom
ovplyvnilo obdobie rokov 1991 aţ 1993, ktoré vyvrcholili mocenským konfliktom medzi zákonodarnou mocou a prezidentom RF, a následným schválením
„superprezidentskej“ Ústavy RF. Ako správne podotýka A. Duleba, koncentrácia moci v rukách prezidenta po roku 1993 zdeformovala proces postkomunistickej transformácie politického systému v Rusku z totalitného reţimu na
„jednoduchú demokraciu“. Výsledkom ústavy z roku 1993 bola marginalizácia
úlohy a postavenia parlamentu, vláda sa stala „nezávislá“ od politických strán
aj parlamentu, avšak totálne závislá od prezidenta a jeho administratívy. Ústava
z roku 1993 zredukovala prvky reprezentatívnej demokracie v Rusku a spôsobila sformovanie hybridného semidemokratického reţimu, v ktorom prezident
drţí v rukách nielen výkonnú ale čiastočne aj legislatívnu moc. Nová ústava
nančná a hospodárska kríza prinútila vládu V. Putina k zámeru odpredania štátnych
podielov vo viacerých spoločnostiach. Kontrola nad ekonomickými štruktúrami V. Putina dostala úder v marci 2011, kedy D. Medvedev prikázal predstaviteľom vlády, aby
opustili posty v predstavenstvách a dozorných radách štátnych korporáciách. D. Medvedev odôvodnil tento krok zvýšením efektívnosti a zmenšením korupčného prostredia.
Väčšina analytikov však tento krok hodnotí ako pokus a snahu o oslabovanie vplyvu
V. Putina a jemu lojálnych štruktúr necelý rok pred prezidentskými voľbami.
316
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
vytvorila systémový inštitucionálny rámec pre sformovanie reţimu riadenej
demokracie, ktorej mechanizmus a fungovanie sa naplno prejavil po roku 2000,
t. j. po nástupe V. Putina do funkcie prezidenta RF (Duleba, 2008, s. 11).
Charakteristickým znakom Putinovej mocensko-politickej vertikály sa stalo
vypracovanie rámcového mechanizmu silnej centralizácie procedurálneho
charakteru rozhodovacieho procesu (decision making), resp. vytvorenie siete
lojálnych štruktúr (vertikály moci), ktoré implementujú mocensko-politické
rozhodnutia na úrovni všetkých politických, vojenských, hospodárskych,
kultúrnych a spoločenských štruktúr ruského štátu. Základným spoločným
menovateľom týchto štruktúr je ich úzky vzťah k fenoménu moci, a to nielen
v štandardnom význame ad hoc snáh o ovplyvnenie štátnych orgánov v smere
vlastných okamţitých záujmov a potrieb, ale v zmysle pokusu o zisk trvalého
podielu na moci (Holzer, 2004, s. 245-246).
Obdobie prezidenta D. Medvedeva nepredstavuje z hľadiska ruského politického systému ţiadnu zásadnú a systémovú zmenu, pretoţe reálna moc
zostala v štruktúrach a inštitúciách vytvorených a kontrolovaných V. Putinom.
LITERATÚRA
BAAR, V. 2005. Decentralizační a dezintegrační procesy v Ruské federaci v 90.
letech minulého století. Ostrava: Ostravská univerzita. 231 s. ISBN 80-7368141-2.
BALABÁN, M. 2006. Postavení Ruska a jeho vývoj do roku 2020 s výhledem do
2050. Praha: Fakulta sociálních věd UK, Filozofická fakulta UK. 28 s. ISSN
1801-5999.
CELDER, R. 2008. Vladimír Putin a jeho dve prezidentské obdobia. In: Lupták, Ľ.
– Ondrejcsák, R. – Valášek, T. (eds.): Panorama. Mapping security discourse
2007 – 2008. Bratislava, CENAA. s. 371-383.
DANČÁK, B. – FIALA, P. 2000. Národnostní politika v postkomunistických zemích. Brno: Mezinárodní politologický ústav Masarykovy univerzity. 186 s.
ISBN 80-210-2388.
DULEBA, A. – HIRMAN, K. 1999. Rusko na konci Jeľcinovej éry. Zahraničná
a vnútorná politika, rozširovanie NATO a záujmy Slovenska. Bratislava: IVO,
321 s. ISBN 80-88935-10-5.
DULEBA, A. 2008. Ruská federácia pred prezidentskými voľbami 2008. Dostupné
na: http://www.sfpa.sk/sk/publikacie/analyzy/?nrok=2008
DVOŘÁKOVÁ, V. – KUNC, J. 1994. O přechodech k demokracii. Praha: Slon.
156 s. ISBN 80-901424-8-6.
GRYZLOV, B. 2010. Kritika „Edinoj Rossii“ – udar po gosudarstvu. In: Newsland [online],[cit. 2011-03-17], Dostupné na:
http://www.newsland.ru/News/Detail/id/465770.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
317
HLOUŠEK, V. – KOPEČEK, L. 2004. Konfliktní demokracie. Moderní masová
politika ve střední Evropě. Brno: Mezinárodní politologický ústav. 224 s. ISBN
80-210-3449-1.
HOLZER, J. 2000. Jasný výsledek versus nejasná perspektíva – ruské prezidentské
volby 2000. In: Středoevropské politické studie [online], no. 2 [cit. 2011-0228], Dostupné na: http://www.cepsr.com/tisk.php?ID=123
HOLZER, J. 2001. Politický systém Ruska. Hledání státu. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury, 224 s. ISBN 80-85959-97-6.
HOLZER, J. 2002. Ruské straníctví. Několik vstupních poznámek k jeho teorii
a tradici. Politologický časopis, roč. IX, č. 2, s. 131-149.
HOLZER, J. 2004. Rusko. In Kubát, M. a kol.: Politické a ústavní systémy zemí
středovýchodní Evropy. Praha, Eurolex Bohemia. s. 337-353.
HOLZER, J. – BALÍK, S. 2007. Postkomunistické nedemokratické režimy. Studie
k proměnám politické teorie v posttranzitívim čase. Brno: Centrum pro studium
demokracie a kultury. 222 s. ISBN 978-80-7325-128-4.
HOREMUŢ, M. 2008 Ruský vojensko-priemyselný komplex, jeho miesto a úloha
v politickom systéme Ruskej federácie. Politické vedy, roč. XI, č. 1-2, č. 1-2,
s. 76-102.
HOREMUŢ, M. 2009. Inštitucionálno-politický vývoj Ruskej federácie po rozpade
ZSSR. Politické vedy, roč. XII, č. 3, s. 132-144.
HORVÁTH, P. 2000. Funkcia prezidenta v ústavných systémoch. Bratislava: Inštitút pre verejné otázky. 77 s. ISBN 80-88935-15-6.
HUNTINGTON, S. P. 2008. Třetí vlna. Demokratizace na konci 20. století. Brno:
Centrum pro studium demokracie a kultury. 343 s. ISBN: 978-80-7325-156-7.
IŠTOK, R. 2003. Politická geografia a geopolitika. Prešov: Prešovská univerzita.
392 s. ISBN 80-8068-191-0.
JACK, A. 2004. Inside Putin´s Russia. Can there be reform without democracy?
Nex York: Oxford University Press. 362 p. ISBN 978-0-19-518909-4.
KLOKOČKA, V. 1996. Ústavní systémy evropských států. Praha: Linde. 416 s.
ISBN 80-7201-010-7.
KOTYK, V. 1998. Rusko? Vztahy centra a regionů Ruské federace. Praha: Ústav
mezinárodních vztahů. 124 s. ISBN 80-85864-43-6.
KUBÁT, M. 2003. Postkomunismus a demokracie. Politika ve středovýchodní
Evropě. Praha: Dokořán. 126 s. ISBN 80-86569-47-0.
LEICHTOVÁ, M. 2008. Ruská federace: Od Sovětského svazu k řízené demokracii. In: Cabada, L. (ed.): Nové demokracie střední a východní Evropy. Praha,
VŠE Oeconomica, s. 379-398.
LEICHTOVÁ, M. 2007. Ruská federace – hrozba rozpadu státu zaţehnána? In:
Waisová Š. a kol.: Slabé státy. Selháni, rozpad a obnova státnosti. Plzeň, Aleš
Čenek. s. 163-175.
LINZ, J. J. – STEPAN, A. 1978. The Breakdown of Democratic Regimes: Crisis,
Breakdown, and Reequilibriation. Baltimore: Johns Hopkins University Press.
144 p. ISBN-13: 978-0801820090.
318
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
LINZ, J. J. – STEPAN, A. 1996. Problems of Democratics Transition and Consolidation. Southern Europe, South America and Post-Communist Europe. Baltimore: Johns Hopkins University Press. 504 p. ISBN-13: 978-0801851582.
LINZ, J., J. 2000. Totalitarian and Authoritarian Regimes. Colorado: Lynne Rienner Publishers. 343 p. ISBN-13: 978-1555878900.
LITERA, B. 1994. Kozyrevova doktrína – ruská varianta Monroeovy doktríny.
Mezinárodní vztahy, roč. 29, č. 4, s. 65-71.
MEDVEDEV, D. 2009. Rossija vperjod! In: Prezident Rossii [online] [cit. 201103-20], Dostupné na: http://www.kremlin.ru/transcripts/5413
MEDVEDEV, D. 2010. Naša demokratija nesoveršenna. My eto prekrasno ponimaem. No my idem vperjod. In: Videoblog Dmitrija Medvedeva [online] [cit.
2011-03-27], Dostupné na: http://blog.kremlin.ru/post/119/transcript
PICK, M. 2009. Stát blahobytu, nebo kapitalismus? Praha: Grimmus. 192 s. ISBN
978-80-902831-4-5.
PUTIN, V. 2003. Poslanie Federaľnomu Sobraniu Rossijskoj Federacii. In:
Prozident Rossii [online] [cit. 2011-03-12], Dostupné na:
http://president.kremlin.ru/appears/2003/05/16/1259_type63372type63374type826
34_44623.shtml
ŘÍCHOVÁ, B. 2000. Přehled moderních politologických teorií. Empirickoanalytický přístup v soudobé politické vědě. Praha: Portál. 304 s. ISBN 807178-461-3.
SARTORI, G. 2001. Srovnávací ústavní inženýrství. Zkoumání struktur, podnetů
a výsledků. Praha: Slon. 238 s. ISBN: 80-85850-94-X.
SERGUNIN, A., A. 2000. Měnící se paradigmata. Mezinárodní vztahy v postkomunistickém Rusku. Mezinárodní vztahy, roč. 35, č. 2, s. 27-46.
SOULEIMANOV, E. – SVOBODA, K. 2006. Čečenská válka a ruská společnost.
In: Středoevropské politické studie [online] no. 2-3 [cit. 2011-04-02], Dostupné
na: http://www.cepsr.com/dwnld/soul2.pdf
SZOMOLANYI, S. 1999. Kľukatá cesta Slovenska k demokracii. Bratislava: Stimul. 121 s. ISBN 80-88982-11-1.
ŠVANKMAJER, M. – VEBER, V. – SLÁDEK, Z. – MOULIS, V. 1999. Dějiny
Ruska. Praha: Lidové noviny. 558 s. ISBN 80-7106-183-2.
USOV, P. 2007. Voľby v Rusku: profanácia alebo prvok „riadenej demokracie“. In:
Central & Eastern European Watch [online] [cit. 2011-03-30], Dostupné na:
http://www.despiteborders.com/clanky/data/upimages/usov-ruske-parlamentnevolby-SK.pdf
VORÁČEK, E. 2004. Eurasijství v ruském politickém myšlení. Osudy jednoho
z porevolučních ideových směrů ruské meziválečné emigrace. Praha: SET OUT.
350 s. ISBN 80-86277-34-8.
VYKOUKAL, J. – LITERA, B. – TEJCHMAN, M. 2000. Východ. Vznik, vývoj
a rozpad sovětského bloku 1944 - 1989. Praha: Libri. 860 s. ISBN 80-8598382-6.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
319
ŢENÍŠEK, M. 2006. Přechody k demokracii v teorii a praxi. Plzeň: Aleš Čeněk.
222 s. ISBN 80-7380-008-X.
Z analytické zprávy 1997. Ruského nezávislého institutu sociálních a národnostních otázek. In: Ruské aktuality, 22, s. 4.
Martin Horemuž – narodený 1977. Absolvoval magisterské štúdium v odbore
politológia na Trnavskej univerzite v Trnave (2003). V roku 2006 ukončil rigorózne konanie na Ústave politológie Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej
v Prahe. V roku 2010 úspešne obhájil dizertačnú prácu v odbore medzinárodné
vzťahy na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej
Bystrici. V súčasnosti je odborným asistentom na Katedre politológie Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku. Odborne sa zameriava na
politický a bezpečnostný vývoj postsovietskeho Ruska.
PhDr. Martin Horemuţ, PhD.
Filozofická fakulta, Katedra Politológie
Katolícka univerzita
Hrabovská cesta 1
Ruţomberok
e-mail: [email protected]
320
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
Chinese Youth: A New Generation for New Challenges?
Jean Charles Lagrée
CNRS, Sociologist, European Research Center for Public Policy
Visiting Professor SASS, Institute of Youth and Juvenile Studies
Associate Researcher, French Center for Research on Contemporary China
Chinese Youth: A New Generation for New Challenges? Karl Mannheim’s theory considers that the changes in the context of socialization of the new cohorts and the change of lifestyle are the key components of the formation of the “socio-historical generation”. Going
along with this statement, this paper regards the most important challenges that Chinese
youth is facing as the matrix of the formation of a new generation which emerged when the
Great Opening and the Four Reforms decided by Deng Xiaoping became effective for a large part of population. It took 15 years to implement and put into motion this radical change in
economy, society and culture. And it is only in 1995 – 2000 that the making of a new generation became concrete. Four key challenges can be identified that characterize this new generation by its difference: an aging society and a deficit of young women, a system of formation
that goes faster than the economy and the labor market, youth unemployment and the compulsory modernization of the whole system of production and the transformation of sexual
behaviors, family life that indicate a deep and steady transformation of norms and values in
private life.
Key words: Generation, Youth, Aging Society, Gender, Education, Employment Sexuality
Čínska mládež. Nová generácia pre nové výzvy? Teória Karla Mannheima predpokladá,
že zmeny v kontexte socializácie nových vekových skupín a zmeny životného štýlu predstavujú kľúčové komponenty utvárania “socio-historickej generácie”. V súlade s týmto stanoviskom štúdia zvažuje najdôležitejšie výzvy, ktorým čelí čínska mládež pri formovaní ako novej
generácie, ktorá sa vynára v čase, kedy sa začali na veľkej časti obyvateľstva prejavovať
Štyri reformy a “Veľké Otvorenie” od Denga Xiaopinga. Trvalo 15 rokov, kým začala fungovať radikálna zmena v ekonomike, spoločnosti a kultúre. V období rokov 1995 – 2000 sa
utváranie novej generácie stalo hmatateľným. Existujú štyri kľúčové výzvy alebo faktory, ktoré charakterizujú odlišnosť “novej generácie”: starnúca populácia a nedostatok mladých žien;
systém formovania je mohutnejší ako ekonomika a pracovný trh; nezamestnanosť mladých,
vynútená modernizácia celého systému reprodukcie a transformácia sexuálneho správania
sa, ako aj rodinného života, ktorý stále prejavuje hlbokú a pevnú transformáciu noriem
a hodnôt v súkromnom živote.
Kľúčové slová: generácia, mladosť, starnúca populácia, pohlavie, vzdelanie, zamestnanost
a sexualita
Introduction
The objective of this article is not only to describe the Chinese youth but also
to underline some of the transformations that occurred over the last decades
amongst the new cohorts.
By doing so, this article aims to take some distance with a “parti pris” of
empiricism that would lead us to catalog the Chinese youth category after category, describing young people from the viewpoint of the family, education,
employment and unemployment, marginalization and delinquency, without
forgetting youth culture, leisure time or values.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
321
1/ The issue of Generation as a key question
The situation of young people in China has changed dramatically over the last
decades but one of the key research questions that have been imposed on the
researcher has remained the same: the issue of generation.
Even before the „Tiananmen events‟ in 1989, this issue was already a research priority for the government. However, at that time the focus was more
on the cohabitation of four distinctive generations: the generation of the Long
March, the generation of the Great Leap, the Cultural Revolution generation
and the coming generation called to promote a more open society, a society of
consumption, leisure, with an emerging individualism. Even though the strong
Confucian principle of age hierarchy and obedience to the elders (丈 ) facilitate
generational relationships, the gap between these four generations was somehow regarded as a challenge for social cohesion and a threat for the perpetuation of what has recently been called during the 17th Congress of the CCP
a „harmonious society‟ (2007).
History has forged 4 distinctive generations. From a sociological perspective, one question has to be raised: how can these four generations live together?
How can they cooperate to put Chinese society on the track of modernity and
development? What has been transmitted from one generation to another?
Three factors may be evoked that lead us to think that the experience and
the culture of the elders have had little impact on the “identity formation” and
cultural content of the new generation.
In first place, it should be reminded that during the “Cultural Revolution“,
nearly 17 millions of educated young people were sent to the countryside.
Between 1968 to the mid 1970s, half of one generation was directly concerned.
Furthermore, after the dismantlement of the “Red Guards”, 20 millions of
young people were sent to reeducation camps (Cabestan, 1994).
Thus, it is well known in the field of generation studies that the cohorts of
individuals which experienced dramatic events, such as „concentration camps‟,
wars (especially when they end up in defeat), or revolutions do not speak or
speak very little and very late. It is as if certain generations have to construct
themselves as a generational unit after a trauma, a foundational event that knits
together the individuals around a common identity and that needs to cool off
and be alleviated. Some personal stories cannot be told (Lagrée, 1990).
It seems that the situation in China today does not derogate from this rule.
In China, the condemnation of the „Gang of Four‟ (October 1976) and the
acknowledgment of the Chairman Mao‟s „mistakes‟ have not only put a definitive end to the Cultural Revolution but have also locked up those who were the
322
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
actors by a wall of silence1. This turns this “Cultural Revolution” generation
into a “silent generation”. For different reasons, political for the former, psychological for the latter, tormentors and victims are confined in this silence.
At the turn of the 1980s, thanks to Deng Xiaoping‟s impulse, a new context
of living and of socialization came into being. With China‟s entry into modernity, new jobs are needed and new career prospects take shape that definitively
digs a gap between parents and offspring. Furthermore, conditions are brought
about to draw a yellow line between “before and after”: before 1980 and after
the discourses on the Four Reforms. Not only is the political and ideological
environment submitted to a radical process of transformation, but also attitudes,
behaviors, values, culture and interests are about to be radically changed. As it
has been argued by Yunxiang Yan, 30 years of collectivism have untied the
knots of community solidarity and prepared the cradle of individualism (Yan,
2003). The 1980s and 1990s have created a new context which facilitated the
rise of a Chinese individualism.
However, in that analysis the impact of economic differences or, more accurately, of economic inequalities cannot be neglected.
China has moved from a situation of hardship and poverty to a point where
the economy as whole is about to overtake US, Germany, Japan. It is fair to
say, however, that so far, this booming development profits the urban cities of
China and urban citizens, while even though it is creating a steady improvement in life conditions, the countryside remains far away from the process of
modernization.
From 1980, the coming generation has received the “entelechies” of the
modernity of the new China. It should be noted that if this process of change
has affected all Chinese young people, wherever they are located, it concerns in
the first place the urban youth, especially those living in coastal cities.
Young farmers and young migrant workers, called “Mingong”, as well as
the young people living in the countryside, all these people are actors in this
ongoing process of social change. However, advancement of new behaviors,
new values and new cultural patterns is more spectacular and emerges faster
amongst those who live in urban areas, those who are part of the 230 million
population who belong to the emerging middle class (CASS, 2011).
In this respect, the class gap dimension cross-cuts and interferes with the
generation gap dimension that has been mentioned previously. Going along this
line, it should be added that amongst the basic structuring social power, relati1
Sixth Plenary session of the Eleven Central committee adopted a resolution on the
subject, entitled “Resolution on Certain Questions in the History of our Party since the
Founding of the People‟s Republic of China”. (1979) 17 th National Congress of the
Communist party of China. China Daily, July 6, 2011.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
323
ons that sustain the process of change, gender and ethnic relations also have to
be regarded as key factors that have to be taken into account in the analysis in
the same time and with the same salience than class relations (Jenny, 1983).
Taking into account that last remark we are therefore sent back to the thinking of Karl Mannheim, who proposes a model that deals with the subtle dialectic of unity and diversity. A social and historical generation is a social construct resulting from the exposure of a given group or category contemporaneous to a specific event that can be regarded as the symbol of a change of
context of life and, above all, transformation of the context of socialization.
Time is for little in this process. Age and date of birth are secondary elements.
The key factor is the introduction of a given difference into the historical continuity.
Is there in China a new generation in the making?
In the previous paragraphs, two features have been mentioned that both can be
referred to as an hallmark, a signal, the symbol of an historical turning point:
that is the condemnation of “Gang of Four‟ and the Dian Xiaoping discourses
in 1979 – 1982, which could be called the disavowal of the Cultural Revolution
generation. This has an impact on the Great Opening and the motto „get rich‟,
the recent economic boom of China, the emergence of middles classes in
search of wealth, consumption, and leisure, and the insertion of Chinese society
in the global world.
In that sense, the Dian Xiaoping discourses can be regarded as a „marker of
generation‟ even though the consequences of this political change of course
will become significant and obvious only 10 or 15 years later.
How does this change appear in the mind of the new generation, the youth of
today? That is the issue that now should be addressed.
2/ Shrinking Youth, Aging Society
For a start, it seems absolutely necessary to look into the demographic situation
which sheds light on the social and cultural context that young people are facing. Before this, however, one preliminary remark has to be made. Demographic studies have taught us that demographic trends evolve under the influence of factors that are following the course of the history of a society. Wars,
hardship, starvation, disasters, or on the opposite side economic booms, medical progress, birth control for example are such events that have little to do
with politics or are indirectly connected to politics. As it is well known, on the
contrary, the current demographic situation of China is the result of a political
decision taken at the end of the 1970s in order to control the fast growth of the
Chinese population (Sun, Zhao, 2007). After nearly 30 years of implementation
324
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
of the One-Child Family Policy, the total number of single kids has reached
0.126 billion by 2005 counting for 33 % of the 0-25 years old people. But the
number is much higher in urban than in rural areas. After more than three decades, that policy has been undoubtedly a success with regards to the goal of
limiting population growth. This appears clearly in comparison with India that
has left the population increase practically uncontrolled. However, that policy
has at least three consequences that already have a dramatic impact on the
young people situation:
With the birth limitation, China experiences a dramatic aging process. Everybody knows that this situation is a delayed-action bomb whose consequences
can already be forecast: the increase of the load on the young cohorts‟ shoulders, postponement of the retirement age, problems of retirement pension, and
also, as it is also well known, a decrease of economic, social and cultural dynamism.
„The number of young people in the country shrank by 13 % between 2000 and
2005 as a result of the national family planning policy, though researchers said
trend would slow in the coming years.
A recent study of the share of the population aged 14 to 29 showed that there
were 294 million people in that age group at the end of 2005, down from 338
million in 2000.
It also showed that there were 429.7 million people aged 14 to 35 at the end of
2005, down about 12.5 percent from the 491 million in 2000. The share of the
population aged from 9 to 13 who grew up to be youths in 2005 was much
smaller than the cohorts of 25 to 29 years old and 31 to 35 years old.
The share of the total population occupied by people aged 14 to 20 dropped to
22.9 percent in 2005 from 27.2 in 2000. The share occupied by 14 – 35 year
olds tumbled from 39.5 percent to 33.5 percent (Chen, 2007).
However, all these pessimistic views are for the future, even if it is a near
future in terms of generation perspectives. For the current time however, this
One-Child Policy has important and significant consequences for society today
that are also related by the media as well as by researchers.
First of all, as Inglehart and Abramson have shown in their life-long work,
the strength of one generation to bring about changes, its ability to promote
innovation is partially dependent on its volume in a given society. Despite becoming a „pivotal generation‟ with an increasing responsibility to support a
growing elder population, the contemporary youth is likely to receive less and
less attention from the society due to the relative diminution of its volume. This
represents a challenge for the future, rather than for the present (Lagrée 2006).
However, cultural factors are clashing with the politically driven One-Child
Policy. Following a „natural demographic regime of development,‟ the number
of boys should equal to the number of girls, with a slight superiority of the
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
325
latter. Since the mortality rate is extremely low up to an advanced age, the number of men and women at the age of sexual relationships, marriage and more
generally at the age of the entrance in adulthood should be balanced. Such is
not the case in China. According to experts, 100.000.000 women are missing.
The abortion of baby girls after the detection by a medical scan of the gender of
the embryo, or even – as it is reported – the suppression of the baby girl after
the birth are so frequent that they create a huge deficit in the men/women ratio.
As a result:
According to China‟s latest census, 166.9 Chinese boys were born for every
100 girls in 2000 – up from an already alarming ”sex ratio at birth” of 111.3
boys in 1990. Both figures are well above the 105-107 boys for every 100 girls
considered as normal worldwide. In the USA, there were 104.8 boys born in
2000 for every 100 girls.
As a result, China will have 29 million to 33 million unmarried males ages 1534 by 2020, according to a report by Hudson and Andrea Den Boer of Britain‟s university of Ken in a (forthcoming) issue of the journal International
Security. Other estimates put the 2020 figure at 40 million unmarried men
known in Chinese as gang guang. That is more than the current female populations of Taiwan and South Korea combined (Wiseman, 2002).
Right now, young men face more and more difficulties to find a spouse.
A journalist who asked a young man what sort of young woman he would like
to marry received a straightforward answer: „the problem is not what kind of
lady I would prefer but if I could find one‟.
It is not the task or the role of sociologist to make predictions on any subject
related to the ongoing transformations of the society. Those who took the risk
of forecasting on the medium term encountered severe refutation by reality
itself. However, a sufficient amount of knowledge has been accumulated so far
in various contexts and at various periods of time to enable us to have some
opinion on the issue. Edgar Morin, for instance, was doing research in a province of France at the turn of the 1960s, a period in France that represented a
rural exodus, a phenomenon analogous to the Chinese domestic or internal
migration. He argued that modernity in these remote areas was introduced first
by women. A similar argument has been put forward by Taiwanese anthropologists to explain the fact that more and more Taiwanese ladies in all parts of
society are reluctant to marry Taiwanese men who are in their opinion too traditionalist and, culturally speaking, conservative.
To the extent that such argument is founded, it is not unreasonable that
Chinese women from the countryside would be more likely to take their chances in urban and modern areas. Such a behavior would reduce the gender deficit of women in these Chinese cities, but on the other hand it would accentuate
the problems in the countryside at the present time.
326
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
The evolution of the French rural areas from the 1960s onwards gives
credence to such a scenario. It is not without reason that a famous sociologist
Henry Mendras entitled his book on the subject „The French Desert‟ (Mendras,
1965).
Observation and analysis of the demographic pyramid and trends draw the
attention to a global threat already inscribed in the figures: the aging process of
Chinese society. They also turn the attention on a likely reinforcement of the
gap between rural and urban areas as far as the gender balance is concerned.
Different segments of the new cohort would not be evenly exposed to the same
difficulties.
3/ Better educated cohorts? What for?
With regards to the generation building up process, the issue of education is
decisive. That was the key point in France during the 1960s with the passage
from an elite education system to what has latter been called a “Mass education
system”. It seems that a similar process occurred in China at the time of the
Great Opening, when it was decided to re-open the universities and to encourage the families to send their children to school, college, and university in
order to get as much access to education as possible. In this respect tremendous
improvements have been made in the 1980s and 1990s, which in terms of generational perspective look like an educational revolution. It has been argued
earlier that „generation formation‟ is brought about by the „differences‟ that
emerge in a context of socialization. From this viewpoint, the development of
mass education in China is without any contest a dramatic factor of formation
of a new generation. However, in 2004 only 19 % of members of one given
cohort reached the university and enrolled in college, which represents 20
million college students (Liu, 2006). For information, the target fixed by the
French ministry of education under François Mitterrand in 1981 was 80 %.
Today recent records show that 71.6 % of one cohort reaches the university
level2.
Even though China has made a huge effort to enhance education and higher
education, the gap between China and western countries remains considerable.
Only one out of five youngsters is reaching university today. This gives an
indication of the huge gap that is about to be created between those in and those out, between those who benefit from higher education and those who are
deprived of such assets.
Not everything is over with the possession or the non-possession of a diploma. Besides the value of education per se, education exists in order to pre2
“71.6 % d‟une classe d‟age titulaire d‟un baccalaureat. 2011 Annee record.” Le
Monde. 13 Juillet 2011, p. 14.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
327
pare individuals for the job market. And successful career and satisfactory social position can be gained on the labor market without having entered university. On the opposite side, in the present context some majors turn out to be
of low efficiency as far as the entry into the labor market is concerned. However, it should be underlined that the remarkable success of China has been
achieved by an economy with low costs, using low or medium ranged skills,
competences and qualifications. An economy essentially turned towards the
production of goods. China is wining against the world competition because
this country is „the workshop of the world‟. This is, however, a temporary
victory that calls for significant changes. Economic improvement nourishes an
increasing demand for the emerging middle class in search of an increased
consumption. This phenomenon could fuel claims for an income rises, lowering
today‟s comparative advantage that China still detains over competing economies. On the other hand, salaries of the low-skill labor force are kept at an extremely low level thanks to the pressure excited by the flux of „rural‟ migrants
trying to find a job in the big cities of China. In Shanghai for instance, the minimum wage has been fixed to 1.120 RMB per month ($170) in 2010. Things
are changing though, and recently a new generation of urban migrants has
emerged that not only demands consideration and respect but also higher salaries and access to welfare provisions3. The opportunities for cheap labor and
unskilled workers are fading. In order to afford rising incomes, there needs to
be an increase of productivity that requires in China a transition towards
a knowledge economy, implying a much higher level of education of the workforce.
The trend but also the challenge in this matter is a move towards more education and a turn from an economy based on the production of goods, i.e. the
„workshop‟ towards a knowledge economy.
This is precisely the orientation taken by the universities and the higher
education system. For instance, Yao Li (Li and al. 2008) writes:
“Higher education in China has involved major new resource commitments to
tertiary education and significant changes in organizational form, reflecting
China‟s commitment to continued high growth through quality upgrading and
the production of ideas and intellectual property as set out in both the 10th
(2001 – 2005) and 11th (2006 – 2010) 5-year plans. The number of undergraduate and graduate students in China has been growing at approximately 30 %
per year since 1999, and the number of graduates at all levels of higher education in China has approximately quadrupled in the last six years. Entering
3
http://www.reuters.com/article/2011/06/29/us-china-migrantsidUSTRE75S0PU20110629
328
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
class sizes and total student enrolments have risen even faster, approximately
quintupling.
…The number of graduate and undergraduate students in China has approximately quadrupled in the last six years. Before 1999, the number of students
both graduating and enrolling was stable. In 1998, the total number of graduates from tertiary education was 0.8 million; in 2005, it was more than
3 million, a nearly threefold increase. The number of enrolments (of new and
total students) has risen even faster and approximately quintupled between
1998 and 2005.
It is widely recognized that there will be substantially more Ph.D. engineers
and scientists in China in 2010 than in the United States, as China produces
three times the number of engineers per year…”
A tremendous effort has been made to meet the needs of the country in
terms of education in order to maximize the capability of China to modernize.
In terms of education policy and educational system, however, China is still
far away from being able to satisfy the demand. As a result, just like in many
other Asian countries, competition is very hard and starts at the earliest age.
Consequences for young people and their families are direct. First of all, this
produces stress and leads to a lack of leisure time. Reports of various origins
converge to signal out this point. For instance, a study report published by
CYCRC in 2007 indicates that less than 20 % of the students of primary
schools in Beijing take part in summer camps or in extra-school activities.
70 % of the Beijing students study at home after the school time when the rate
rises to 43 % in Tokyo and 34 % in Seoul. Only 20 % of the Beijing children
can watch TV or play with their mates (CYCRC, 2007). Not surprisingly, outcomes of such situations are disastrous. Three words can summarize the effects
at the individual level: stress, dropping-out, and suicide (Tse, 2002). From one
year to another, 10 % of the school children give up upon their education.
At a more structural level, it should be underlined that besides the tremendous effort made by China, the system of education and higher education is
suffering from a lack of financial resources and a lack of infrastructure or, to
put it otherwise, it is facing a relative limitation from the state in terms of investment in human capital. Thus, less than 3 % of the total GDP is devoted to
education, when the government‟s target remains at 4 %. Let us quote Fang Yi
and CYCRC official on this issue: “We are unable to find excuses for not properly funding education nowadays considering the rise of China‟s GDP and
increased tax revenues.”
This critical remark applies particularly to the universities. Right at the beginning of the Great Opening, China has been meeting a tension between mass
education development and the formation of the elite of the nation. Within the
Party itself, debates were raised that are still present today. One of the argu-
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
329
ments is that the choice of putting the emphasis on higher education has directly and simply reduced the chances of equalizing the opportunities of having
access to education for the various segments of the population, especially with
regards to the goal of reducing the gap between the countryside and urban areas.
However, over the last three decades, China has pursued the effort of developing the higher education system. Although the commitment of the state
towards this goal has never faltered, it turned out to be insufficient with regards
to the assigned objectives of the government. Because of this, the students‟ and
families‟ contribution was called to dramatically increase.
Tuitions to China„s universities which range from 5000 yuan to 10,000 yuan
(1,200 US dollars) a year are about 25 times higher than they were in 1989,
according to the China Youth and Children Center (CYCRC)‟.
As a direct consequence, the gap between rich and poor is increasing, with
an emerging middle class in between striving to see their offspring getting into
this formidable fast track elevator that higher education represents.
Pierre Bourdieu, Jean Claude Passeron, Christian Baudelot and Roger Establet, each of them through their own perspectives has shown that the education
system lies at the heart of reproduction process of social class organization.
This is also the case in modern China, with the particularity that university has
come to legitimize the position acquired by the people who were supposed to
come from a classless society. The school system does not only legitimize the
reproduction of class position, its function is also to legitimize class formation.
Surely in this process the “gift and merit ideology” is at the forefront.
However, it is widely believed that the diploma acquired at university is the
guarantee of a social position, social status and an acceptable salary. However,
over the last decade it became clear that this dream is far from reality. Higher
education produces each year 6 million fresh graduates. One year after leaving
university, 1.6 million are still jobless. In addition to this, statistics do not provide figures concerning those who are forced to accept under-qualified and
underpaid job. Nevertheless, it is now well known that new graduates frequently earn less than family “maids” (“ayi”) or the migrant workers recruited on the
“black market”. The gap can range from salaries of 1500 RMB per month for
recent graduates to 2000 even 3000 RMB a month for this non-educated workforce.
The dream breaks upon this awakening. Disappointment and disenchantment are consequences of this phenomenon. Prospective students ask
themselves whether it is worth going through a severe and extremely long
competition, to pay high tuition fees if their expectations of a better life, of
improvement or even of promotion will not be fulfilled. From my personal
observations, two examples can be given to illustrate a feeling that is widespre-
330
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
ad amongst young students who have to fight very hard for their future. A Major in Social Work is one of them. Students are more than happy when they
succeed in the entrance exam for university. They are no longer high school
students but university students. This success obviously gives them a better
status in the eyes of their parents, family, kinship, and community life. When
the university is located in Beijing, the status and the rewards are even better.
This success leads them to neglect their choice of major. Studying social work
in Beijing represents such an achievement that they tend to forget more competitive fields such as finance, management or sociology. It is a only few years
later, when graduation approaches, that their eyes open and the student becomes aware that the path that he/she has followed is a dead-end, a path that
brings them back to the small towns of the countryside from where they came.
The second example is more structural. It refers simultaneously to strategies
of actors encompassed in generations and a job market propelled into globalization. This example describes the professions of lawyers, i.e. students in Law
Studies. In China, it takes 4 years to graduate from Law Studies. At that point,
students can pass an exam, which allows them to become certified and be recognized as lawyers. They can register and become solicitors, barristers or exert
all the professions attached to their competences. This major was very popular
due to the novelty of the profession and the scarcity of the professional lawyers
allowed new graduates to easily find a job. Over the years the situation has
experienced a U-turn. At the same time, this major became very popular because of the advantages and work conditions that were experienced by the previous
generation. On the other side, even though China is currently experiencing
great progress in terms of the implementation of the law and the resort to justice and tribunals, the positions available to lawyers, barristers and others do not
increase at the same rhythm and high powered positions in law firms are all
full. The new generation is facing a situation of blockage due to a demand that
does not equal the offer. Furthermore, the law system is put under close examination by the other modern countries of the globe. In the US, for instance, there
is no law study at the undergraduate level. Candidates have to possess a BA to
engage in order to take a Master Degree in law. In France, Law Studies usually
last 7-8 years. The surplus of candidates to the professions of lawyers on one
hand and the weakness of their education in the eyes of the international
community on the other signifies that the education system needs to be revised.
As for the students who enter the lawyers job market, the first feeling is disenchantment, because they either find a job that is under their expectations or
they find no job at all.
„The idea that the education is useless was once rampant among Chinese youth
during the early years of the country‟s economic reform and openness. Many
young people at that time dismissed the importance of going to school, when
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
331
seeing people without much education who become rich by selling clothes or
fruits on their own. But in recent decades education has been a hot pursuit as
diplomas have been valued higher by employers, be it government agencies or
large companies.
Now that more and more young adults receive college diplomas at ever increasing costs, while the job market gets tougher once again, some young people
apparently start to question the worthiness of getting good education (Liu,
2006).
Despite this, it is worth noticing that even though more and more students
are aware of the situation, only a few of them are planning to pursue their studies up to a MA or beyond. In a Confucian society, higher education is easily
regarded as a royal channel for social promotion. Thus, entering university is
already a great achievement. The objective is then to graduate. However, considering the tightness of the labor market and the deskilling they according to
their own personal criteria undergo when entering the job market, most of them
do not plan to pursue their studies further. That sort of individual actor strategy
corresponds to an outdated period. It was a strategy that fit the time immediately following the Great Opening and the implementation of the Four Reforms
proposed by Dian Xiaoping, when Chinese society met a critical shortage of
high skilled or medium high skilled labor force. This was just after the time
when Dian Xiaoping could write a note to Mao Zedong reporting that the university graduates were „not even capable of reading a book in their own field
when they left the university‟, and this was after 1975. That situation of poor
knowledge level, skill and competences for those who were destined to occupy
senior positions lasted several years, offering great opportunities to the flux of
new graduates at the BA level entering the job market. But the aggregation of
individual decisions that go in the same direction has little by little led to phenomenon of saturation. These places are already occupied, leading to a lowering of the diploma value on the labor market and forcing individuals to obtain
an MA or a higher degree, a phenomenon that today more and more students
are inclined to do.
To be short with regards to education, the new Chinese cohorts are facing
two trends: one that exposes the risk of a deeper and wider fragmentation of
society, an exacerbation of the distance between the social classes, the eventual
exclusion of the poorest who have little chance of re-joining the mainstream
society. Overlapping all of this is a deep and widening gap between the countryside and urban areas. On the other hand, the real and considerable push
towards modernization or – should it be allowed to say – towards a situation of
Asian post-modernity brings about the formidable opening of the window on
an economic knowledge society, calling for uppermost education including
uppermost higher education, a transition from the production of goods to the
332
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
production of signs, symbols and knowledge, and as a result the widening of
the high-skilled job offer.
Young people exiting from the school system are confronted to a general
situation of improvement and betterment. At the same time, however, they are
meeting two opposite trends: a downward push and an upward pull. At the
present time when the school system in China is genuinely an instrument of
modernization it is also, with regards to the reality of the labor market, a threat
for social cohesion.
4/ Youth Employment
The presentation of the challenges that can transform a cohort of young people
into a socio-historical “generation” requires precise information about the characteristics of the employment opportunities available and the employment
situation as a whole.
In this domain, few statistics will be enough to shed light on the situation.
However, it should be brought to mind that the categories of the analysis are
misleading. In 1994 and then in 2008, the government enforced labor contract
laws to force enterprises and employees to sign a written job contract. Despite
this, the process was still at its early beginning in 2007 – 20084. Therefore, in
the absence of the formal job contract, the category of employment/unemployment is loosing a great part of its significance. In the same way, the report from
CYCRC (An, 2007) indicates that more and more young people are moving in
and out of the sphere of activity in order to get more education, taking advantage of the various plans and programs of formation that have been set up by
the government.
Four features strongly characterize the situation of young people on the
labor market.
4
China new Labor Law. Chris White reports on your rights at work in China:
November 2007 ws: employment contract reforms.
http://chinaherald.net/ChinaLabourLawsnov07.doc
“Pr Liu Cheng: „Much past practice in four in five private enterprises in China have
not even signed job contracts with their workers. The lack of contracts leaves workers
in a legal limbo. This meant work rights were not enforced and there was no access to
the pension fund as there was no proof of an employment contract and the employer
denied liability. So now the employment contracts must be in writing and failure to do
so means the employer faces liability for double wages. The new law says there is
a written contract and provides minimums.‟ “
– According to the On Line Encyclopedia Wikipedia, 40 % of the employees of public
sector would not have signed a job contract.
http://en.wikipedia.org/wiki/Labor_Contract_Law_of_the_People's_Republic_of_Chin
a.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
333
a) The labor force is not homogeneous. It is made up of several segments of
which the most important can be categorized by an opposition: young people/adults, men/ women, national/international migrants. Each of these segments has various degrees of employability, (Chang, 2008) and each of them
has a probability of being recruited or laid off, according to the societal choices
made by country. For instance, it can be argued that in the 1980s the UK made
the societal choice to lay off male adults whose incomes were much higher
than those of women. At the same period, in France, the societal choice has
been made to the detriment of young people. Men were regarded by each component of the society as the household breadwinners and for this reason, their
jobs had to be preserved. Women were considered as being a part of the secondary market and therefore more likely to be made redundant or to get temporary jobs (Doeringer & Piore, 1971). As for the young people, they were in the
first line of the process of transformation/deregulation of the labor market. The
over-exposition of young people to unemployment, disqualification and precariousness remains one of the characteristics of that category of the labor force. According to the recent research, that cannot be imputed to the age factor
but to the fact that they are entering the labor market as beginners, having no
work experience and that they have to make their proofs on the labor market
(Commissariat General du Plan, 2001).
„Data showed that since 2001, youth under 35 years have been the main proportion of the unemployed, accounting for 70 % of the total number of the
unemployed. Meanwhile, 10 million newly added workers in urban areas are
all youth. Therefore, 20 and 30 year olds have replaced 40 and 50 year olds as
the main body of a large number of unemployed workers‟ (An, 2007).
In China, cohorts born during or after the “Cultural Revolution” have had
enough time to secure their position on the urban labor market, which has been
and obviously still is extremely prosperous. Therefore, little room has been left
to new entrants whose flux is restlessly increasing due to the permanent rural
exodus (Andreas, 2009). This could eventually turn into a „generation‟ conflict
between those who occupy the places on the labor market and the applicants
for a job, i.e. those who would like to get in.
b) The second characteristic is an opposition or, more precisely, a structural
paradox between a severe shortage of skilled labor force and the fact that college students increasingly meet more and more difficulties to find a job, especially a job that fits into their competences.
In recent years, the problem of college students‟ employment has grown more
prominent and become a new characteristic of over-supply of labor force. Data
from the Ministry of Education showed that only 70 % of 1.45 million college
graduates were employed in 2002, and there were approximately 430.000 individuals who could not find a job. In 2003, the number of college graduates
334
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
reached 2.12 million and 520.000 among them were waiting for employment
opportunities. The number of college graduates waiting for employment in
2004 has increased to 690,000 and will increase to 790,000 again in 2005.
College graduates would inevitably enter the group of unemployed youth immediately if they are unable top find a job upon graduation. It has become
a prominent social issue when college graduates have difficulty to find jobs,
which makes current employment problems more complicated (An, 2007).
This paradox of a shortage of high-skilled workers and unemployment of
college students goes along with a situation of “blockage” of the generation
relationships. Due to a great demand, the elders entered the high-skilled labor
market when competition and selection were at their lowest level. The newcomers who arrive now, maybe with a better qualification, are facing a situation where most of the positions are occupied for still several years, up to the
moment where the holders of these positions will be replaced due to the coming of age.
c) The third characteristic is the lack of socialization of the labor market:
a certain lack of preparation, a lack of knowledge about what the market is,
which results in an inappropriate behavior. The same features were observed in
Russia after the fall of the Soviet regime. In this country where access to job
was not only a right but also a duty, some local authorities, such as Novosibirsk, developed training programs to train young people to the rules and the
inner works of this „free‟ and fiercely competitive market. In China today, two
markets coexist. One is state regulated and competition is under severe control
by the administration, the second is still uncontrolled and governed by the
competition. Youngsters have to choose between the two. The first one is secure but poorly paid, the second could be rewarding and could open to a bright
future but it is also risky and requires a permanent energy and mobilization to
face a restless competition. During my stay in a campus in Beijing, I had the
opportunity to observe the decision-making of a young person employed in the
international office of the university, who decided to move to the private sector.
Without preparation and without knowledge of the situation in private companies, he was obliged to quit the job he had found to go back to the previous
position. Some more clever individuals manage to put one foot in each market
simultaneously, an attempt to enter progressively into the free market, while
keeping some security during this period of transition from one market to another. Despite this pessimism, disappointment and disenchantment are quite
often the feelings of those who experience for a while the hardship of the free
economy.
d) The fourth characteristic of this youth labor market is its fluidity. „Youth
freely changed jobs in the country‟s current social transitional period‟ (Xinhua, 2007).
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
335
To some extent, one can dare to compare this situation with that of France at
the beginning of the economic crisis in the late 1970s – early 1980s, when taking advantage of the shrinking youth labor market, employers introduced several measures to make the labor market more flexible, making the job search
easier (Pialoux, 1979). Scholars studying working-class culture would have
easily been able to demonstrate that moving from one job to another, from one
city to another were part of the strategies of the resistance of the labor force
without status and in a precarious situation. Therefore, the comparison with the
current situation in China for young people can be easily made. However, one
meaningful difference has to be signaled out: France at the time of the research
was in a transition towards a regime of job shortage, whereas China, whatever
the difficulties met by the economy, is booming and the transition that the society is experiencing is likely to drive the country towards improvement. France
during 1975 – 1980 was submitted – and is still submitted – to a process of
deregulation and of flexibilization of the labor force that supports the major part
of the weight of the cohorts arriving onto the labor market. In China, the market is already deregulated, or more precisely the part of the economy which is
market-driven has only a minimum set of regulations and it is today one of the
challenges of the government to set up and to implement some sort of state
regulation. On the other hand, young people are „forced‟ to become flexible
and to improve their assets in order to surf on the waves of an impetuous job
market.
With regards to the key topic of this paper, this last observation leads to the
question about the role of the market and more precisely of this weakly controlled and very flexible market as one of the dimensions of the fabric of a new
„generation‟. Again, even though the whole country is taken in turmoil of fast
and deep modernization, it is clear as crystal that people living in the urban
areas are in the front line of the process.
5/ Change in family structure and sexual behaviors
Why devote so few pages to the dramatic issue of sexual behaviors, romance
and intimate relations amongst the Chinese youth? The answer lies in the fact
that sexual behavior is without any doubt a very strong and meaningful indicator of the process of social change in the most intimate parts of daily life.
However, from the viewpoint of sociology, these personal and intimate transformations have more consequences. Indeed, this impacts on family structure,
the institution of marriage, couple formation, gender relations between the
members of a couple but also on the generation relations between parents and
children, announcing the transformation of kinship and the shift in sociability
activity (Yan, 2003).
336
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
From a sociological viewpoint, since Talcott Parsons (1942) at least, sexuality has been associated with social reproduction and continuity of the social
order. However, in the context of Chinese society today, change in sexual behaviors of the young people is frequently associated with the coming of modernity and is frequently evoked as a „revolution‟ of the mores, norms and values
(Ho, 1997).
From the available surveys and scientific analyses, it is not clear whether or
not a genuine revolution occurred or is occurring in this domain. It may seem
as if we are witnessing a process that intermingles both continuity and change.
Because of the particularity of the Chinese context, changes in this domain
have dramatic effects. As it has been argued by Dr. Fang-fu Ruan (1992),
a conception of sexual relations that borrows a lot from Confucian teachings
and the Confucian tradition is predominant5. Borrowing from this article,
a portrayal can be sketched by a few defining features:
China was a matriarchal society and Confucius and Mencius defined the superior-inferior relationship between men and women as heaven-ordained more
than 2000 years ago. In traditional Chinese society, women should observe the
Three Obediences and Four Virtues. Women were to be obedient to the father
and elder brothers when young, to the husband when married and to the sons
when widowed. Thus the Chinese women were controlled and dominated by
men from cradle to grave. The ideal of feminine behavior created a dependent
being, at once inferior, passive and obedient (Ruan, 1992).
As a result, Chinese women „naturally‟ had no future, no other destiny than
to be married. They neither had the right to choose their husband, nor to divorce or remarry if widowed. Overall however:
The functional importance of all women in traditional China lays in their reproductive role. In a patriarchal and authoritarian society, this reproductive
function took the form of reproducing male descendants (Ibid).
Sexuality and more widely gender relations in traditional China were fully
oriented towards reproduction. The status of women remained ambiguous or
marginalized at least up until the birth of a son.
The status of women began to improve in 1950 with the Marriage Law that
forbade polygamy, imposed equal rights between genders, ruled marriage and
divorce and was meant to protect women and children interests. „However, it
took years for the law to become more than words on paper and move into real
life‟ (Lau, 1992). Despite this, the legal statement was restated in the Consti5
Lessons for Girls. Written by the female historian Ban Zhoa (Han dynasty, ca. 45120 C.E.), Lessons became one of China‟s most durable sources of advice about
female behavior. One nugget tells women to “yield to others; let her put others first,
herself last. In: Gender Difference in History Women in China and Japan,
http://www.womeninworldhistory.com/essay-04.html.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
337
tution of the People‟s Republic of China in 1954. Since then, the situation of
women has dramatically improved, especially with regards to the access to paid
work, but also within the family where women now participate in the decisionmaking:
A Shanghai neighborhood survey reported 25 percent of the wives declared
themselves the boss of the family, while 45 percent said they shared the decision-making power in their families. Similar surveys in Beijing found that 11.6
percent of the husbands have the final say in household matters, while 15.8
percent of families have wives who dominate the family decision-making. The
other 72.6 percent have the husband and wife sharing in the decision-making.
A survey in Nanjing revealed that 40 % of the husbands go shopping in the
morning. Any husband shares kitchen work. Similar surveys of 323 families in
Shanghai found 71.1 percent of husbands and wives sharing housework (Ruan,
1992).
Despite this steady progress, gender equality remains an objective to reach
that is still far away.
As far as the conception of love and sexuality is concerned, Chinese cultural
norms were rather strict and conservative, accepting only heterosexual intercourse within the confines of a monogamous marriage. Let‟s quote once more
Dr Fanf-fu Ruan and M. P. Lau:
A wide variety of sexual behaviors are explicitly proscribed. Thus prostitution,
polygamy, premarital and extramarital sex (including cohabitation arrangements), homosexuality and variant sexual behavior are all illegal. Because
even normal sexual expression is viewed with contempt as a less important
activity of life, not only are pornography and nudity banned but any social
activity with sexual implications – such as dancing – may be subject to restrictions. Even the marriage relationship is given little consideration. For
example, according to official statistics, approximately 360.000 married persons live apart from their spouses and this figure increases at a rate of 100.000
per year. Most of these separations occur because individual citizens are not
free to move from one place to another or to change their places of employment
(Ruan, 1992; Lau, 1992).
The turning point in this devaluating and repressive representation of sexuality occurred with the „Democracy Wall Movement‟ in 1978 – 1979, when the
government allowed young people to express their personal desires for freedom
and democracy. Thus sexual liberation was one of the claims advocated by the
Chinese youth. Ten years later, in 1989, this topic was taken up during the
Tiananmen Square incident. The issue of sexual freedom has been raised.
338
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
What is the situation today?
A study realized in 1989 – 1990 gives some information about the transformations that affected the new cohorts of young people after the Great Opening
and the Tiananmen Square protests. While the idea that “sexual” revolution
occurred seems pleasing, data has been collected on the contrary, indicating
that the process of change is much better characterized by dialectic of continuity and change. The clearest indicator that behavior is changing can be found in
the fact that the first sexual intercourse occurs at an earlier age, in a same way
that premarital sex and extra-marital sexual relations has increased.
However, this survey provides tremendous amount of data that supports the
idea of a steady continuity. The most striking point is the prudish silence that
surrounds this domain of human activity. Sex is something not to talk about,
and as stated in an article released in 2003, it is „still a dirty word‟. Overall,
however, it appears from the survey that sex is still something that “does not
matter very much”, giving room to many ambiguities. For instance, people
declare to be generally satisfied with their sexual life, although they expressed
dissatisfaction when entering into the details. As mentioned earlier, premarital
and extramarital affairs increased but this brings about „a great deal of controversy‟. „The status of women has improved, but few are concerned with the
quality of their sex lives, including the women themselves‟. And as underlined
in the report: Many try various ways to enhancing sexual pleasure, but they
only do so secretly, and there is no open agreement that it is all right „. In
short, during the 1980s, sexual behaviors were on the onset of becoming more
liberal, but sexuality is still something that is not of prime importance and overall it is something that has to be kept silent.
Figure 1: Age of First Sexual Intercourse
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
339
Ten years later, a team of researchers carried out a comprehensive survey in
order to examine „current sexual behaviors‟, with one leading question: Is China experiencing a revolution in sexual behavior? (Parish, Laumann, Mojola,
2007).
Again a few indicators provide a clear picture of the current ongoing change. First of all, signs of a great improvement of the conditions of living. The
age of puberty declined sharply from 15 for women in 1950 to 13.39 in 2006,
and for men from 17.5 to 14.43.
Due to a strong policy to delay marriage, the men‟s median age of first sexual intercourse in urban areas took place at the age of 25 in the 1970s. Two
decades later, in 1990, the median age for men decreased to 22.5 years. For
women, during the 1950s and the 1960s, the age of sexual intercourse was concomitant with marriage. However, in the 1980s, a U-turn occurred with a significant delay of the age of sexual intercourse:
„By the 1980s median age at first sex had risen from a low of 21.5 years to
almost 24 years. But it fell to about 22.5 a decade later in 1990s. – As in the
case of men a decline of almost two years. It is noteworthy that no more than
one fourth of either men or women had sex before age 20. Chinese urban teenagers, in other words remained mostly virgins even in the 1990s‟ (Parish,
Laumann, Mojola, 2007).
The age for marriage was directly driven by state policy that strongly recommended postponing the weddings. During the 1950s, both men and women
married at around 24.2 years. After the introduction of state incentives and
regulations, this age was delayed to 25.2 for men, and 24.5 for women.
Traditionally, the first sex is connected with marriage. However, the last decade has known a significant increase of premarital sex (Yan, 2003).
In urban areas, fewer than 15 percent of either men or women who reached
age 20 before 1964 had experienced premarital sex…For all types of premarital sex, the peak in more recent years was 30 percent for women and 40 percent or more among men (Parish, Laumann, Mojola, 2007).
Thus, responding to the question that led this investigation of whether China
experiences a sexual revolution, the answer is definitively affirmative. This is
true for urban areas, but also for the countryside, even though it occurred to
a far lesser extent. However, the width of the ongoing transformation should
not be overestimated, to the extent that virginity still remains the norm before
the age of 20, and the median gap between the age of first sex and the age of
marriage remains at only one year or less. (Parish, Laumann, Mojola, 2007).
The so-called „revolution‟ in sexual behaviors amongst the new cohorts was
initiated during the 1980s, in the context of the Great Opening. It is only in the
1990s that the changes gained momentum in a significant way. Political decisions, changes in family policies, the rise of the market economy and the explo-
340
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
sion of consumption amongst young people that was accompanied by the development of a liberal culture among the youth, all these are somehow part of the
specificity of the Chinese context in which youth cohorts are shaped and may
be turned into a specific generation. Despite this, the uniqueness of these
Chinese generations should be once more relativized. By comparing the changes occurring in Western countries, in Asia and in emerging countries, there is
some evidence that China is basically enshrined in a pattern that is common to
neighboring countries in the Asian region. For instance, in Western countries,
the gap between the first sex and first marriage represents 10 years, whereas in
Asian countries these two events happen nearly simultaneously. In these countries, these two events are the most delayed and the gap between them is usually the shortest. Concerning the Chinese women, the pattern of sexual behaviors appears to be very similar to that of the young women in developing countries, especially concerning the fact that women have premarital sex most of the
time only with their fiancé.
Overall, then, China is striking in its comparatively delayed onset of sexual
activity among both men and women. In particular, we note Chinese men‟s
relatively late age at first sex and limits of premarital sex compared to men in
most other countries. Marriage among the Chinese women also appears comparatively delayed though on average it sill occurs earlier than in several Western countries (Parish, Laumann, Mojola, 2007).
In short, the Chinese pattern of sexual activity is similar to those that can be
encountered in other developed Asian countries. The so-called “traditional
Asian model” appears to be resilient. However, two factors have propelled
a strong and fast change. First, a strong impulse from the state to postpone
marriage and to limit the birth and second, a process of modernization that
affects every domain of private life, bringing about deep changes in family
formation, family structure, sexual behavior and generation relationships. Two
decades have been necessary to put this process of change in motion.
In the 1960s in the US, the publication of Margaret Mead‟s book „Generation Gap‟ was a hallmark, pointing out the coming of a new generation forged
in a radically different context from that of their parents whose experience was
regarded as irrelevant. For scholars, the challenge and then the risk was that the
1950s and 1960s „generation‟ had to invent their own culture and their own
references from scrap. At the time, this thesis gave birth to a lot of discussions.
However, in the face of the evidence that can be collected, it is difficult to retain such a thesis to come across the present situation of the new Chinese generation.
The signs of social and cultural transformation are obvious:
- More pre marital sex
- More partners
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
341
- Greater inclination to live together without being married, as a marriage trial
- Platonic cohabitation
- More tolerance towards public display of sexual attraction.
- Maybe more significantly, the end of the repressive silence that weighs on
any subject relating to sexual activity that operated a few decades ago. Sexual
behaviors changed in the same time as social discourses about it. In that sense,
China, or at least urban China, is becoming more permissive.
While the practices and the environment are changing significantly it has
nothing to do with the radical gap between the new generation and the previous
ones. Since 1980 the process of change is on its way. However, it is inscribed
in continuity.
Conclusive remarks: Is there a new generation and what is the fabric?
„China is the future of the world‟; „China offers much more opportunity‟; from
the 160 international students who have been interviewed in Beijing between
2005 – 2006, there is not a single one of them who has not mentioned these
kinds of declarations. Reports and newspaper articles fuel such representations.
Over the last decades, the Chinese GDP has grown at the pace of a double digit.
Such dramatic change should result in a deep generational gap between the
young generation and their elders.
This statement is the clearest and the most consistent point that contains the
corpus of the generation theory. A generation is not a cohort, it is a conceptual
artifact that brings together individuals that have experienced the same event in
the same time: birth, marriage, first birth, divorce or entrance in college or university etc. A generation is not a „sui generis‟ social or cultural phenomenon. It
is a social construction that is brought about by a deep and irreversible change
in the context of socialization of a given cohort (Attias-Donfut 1989).
However, the impact of the social and cultural change is not equal for each
member of the given cohort. In other words, the exposure of individuals to
social transformation is different for all those who experience a historical event
at the same period of their life. Then, they share some kind of contemporaneity,
signaled out by reference to that historical hallmark, which is supposed to give
all these dispersed and diverse individuals some sort of unity. By these events
and through ordinary discussions made in daily life, the so-called „generations‟
are given 'names‟: Post World War II generation‟, „Baby Boom Generation‟,
Baby boom of the Algeria war, „68 Generation‟, and in the case of China the
“Generation 80s” and eventually the “Tiananmen Generation”. The most serious appellations are referring to non-questionable historical events that have
strongly and durably marked a few cohorts, turning them into „social generations‟. Karl Mannheim, however, underlined the fact that these appellations refe-
342
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
rred to a unity of frontage that is divided between various „generational units‟
(Mannheim, 1929).
With regards to this point, it should be taken into account that not all the
Chinese youth is influenced in the same way or with the same strength to the
process of social change that is operating all-in-all in the global context of China. The increasing gap between the countryside and urban areas has been mentioned several times, since it is now obvious and well documented. The distance between classes is also a dividing factor. Being a college student or being
exposed to the market has indeed an impact on the fabric of generation units.
In short, the Chinese context is clearly characterized by a deep, strong, fast
transformation that creates an atmosphere of a new „epoch‟. There is a gap,
a break, and a difference that has been created: a difference that has been introduced since the 1980s and that accelerated during the 1990s. Not all young
people, however, are breathing that new atmosphere with the same intensity.
A generation is made of such differences. A generation exists only because
it is „different‟ from the previous one and from the following. A generation is
a rupture, but it is also a reproduction. It is also a continuity. The figures that
have been supplied all along this paper support this statement in China today.
The change within the Chinese youth still operates within a strong and steady
continuity. Forces of change and forces of continuity are intermingled. When
here or there some scholars have taken the risk of qualifying the surge of differences as „revolution‟, in the China of today such terminology would be in
many respects inappropriate. The coming of a new generation or, more precisely, the coming of new generation units into the Chinese scenery is made of
continuity of change. And indeed, since the sociologist is in no way a prophet,
that observation is irrespective of what could happen in a near future.
The remark that might be put forward as a conclusion is much more a question or a series of questions: what is the role and impact of the „new generation‟ in the process of change taking place in China? Is the new Chinese generation a social force able to propel social, cultural, and political transformations?
Or at the opposite of this, is this generation the mere production of the ongoing
structural transformation that operates in China?
Such questions fuelled the debates, discussions, and works of scholars in the
US and in Europe during the 1960s. The UNESCO at that time released a special issue of the journal Review International of Social Sciences, with the title
„Youth: a social force?‟ (UNESCO, 1972). With the passing of time, such questions seem a bit metaphysical. Another approach has been recently developed
that sees „youth‟ as a „sensitive plate‟ that is reflecting in its own way the impulses it receives (Commissariat General du Plan, 2001). In that sense, the
youth is in the same time the actor and the product. It produces and is produced. It participates in the process of change and is transformed by it.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
343
Thus the genuine question for further academic research would be how does
the youth intervene in this process, and what is its impact? But also what is
transmitted and received from the elder generations? How this transmission is
assimilated, incorporated and transformed?
REFERENCES
AN, Guoqi. 2007. Chinese Youth‟s Employment. In Chinese Youth in Transition, (Xi, Jieying Sun Yunxiao, Xiao JingJian eds). Ashagate. The Chinese
Economy Series.
ANDREAS, Joel. 2009. Rise of the Red Engineers: the cultural revolution and
the origins of China new class. Stanford University Press, (Kindle Book,
2009).
ATTIAS-DONFUT, Claudine. 1989. Sociologie des generations. L‟empreinte
du temps. PUF.
CABESTAN, Jean Pierre. 1994. Le systeme politique de la Chine populqire.
PUF, 1994. coll themis Sciences Politiques. CASS, Chinese Academy of
Social Sciences, 2011. Urban Development Report n. 0.4 – Focus on People
„s livelihood.”
CHANG, Leslie T. 2008. Factory Girls. Voice from the heart of Modern China.
Spiegel & Grav New York.
Chen Hong Decline in Youth Population Slowing. China Daily 2007-12-25
retrieved from http://www.npfpc.gov.cn/en/en200712/news20071225.HTML
DOERINGER, P. B., PIORE, M. J. 1971. Internal labor markets and manpower
analysis. Lexington, MA: D.C. Heath and Company
Commissariat General du Plan 2001. “Jeunesse, devoir d‟avenir”..
Documentation Francaise.
CYCRC. 2007. Chinese Youth & Children Research Center. Chinese Youth in
Transition (Xi Jieying, Sun Yunxiao, Xiao JingJian eds) Ashagate. The
Chinese Economy series.
HO, Josephine. 1997. Sexuality in Contemporary Chinese Culture. Lecture
Given at the Conference on “1997: Building a Global Civil Society” June 47, 1997. Center for the Study of Sexualities National Central University,
Chungli, Taiwan.
http://sex.ncu.edu.tw/members/Ho/speech/SexualityInChineseCulture.pdf
JENNY, Jacques. 1983. Rapports sociaux de classe, en rapport avec rapports
de sexes, rapports ethniques, rapports de générations et autres rapports
sociaux fondamentaux. in Lagrée J. C (eds) La Jeunesse en Questions. La
Documentation Française. Paris.
LAGRÉE, Jean-Charles. 1990. Génération de la Guerre d‟Algérie. Paris :
IRESCO, ronéo report.
344
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
LAGRÉE, Jean-Charles. 2006. Communication to Institute of Youth and Juvenile Study. Shanghai Academy of Social Sciences.
LAU, M. P. 1992. Sexual behavior in Modern China: A report of the nationwide. Sex Civilisation Survey on 20,000 subjects in China.
LI, Yao; WHALLEY, John; ZHANG, Shunming; ZHAO, Xihang. 2008. China‟s Higher Education transformation and its global implication.
http://www.voxeu.org/index.php?q=node/1066
LIU, Junyian. 2006. Chinese college Students. in Chinese Youth in Transition.
(Xi, J, Sun Y. Xiao J. J eds) Ashagate.
MANNHEIM, Karl. 1929. The problem of Generation. In Mannheim K., Ideologie und Utopie, Bonn 1929 (Ed. Frankfurt am Main and reed. Klostermann) English edition 1936, Ideology and Utopia. An Introduction to the
Sociology of Knowledge.
MENDRAS, Henry. 1965. Sociologie de la campagne française. Paris PUF,
Que sais-Je. n° 842.
PARISH, Williame; LAUMANN, Edward; MOJOLA, Sanyu. 2007. Sexual
Behavior in China:Trends and comparisons. Population and development
Review 33(4):729-756 (December 2007)
PARSONS, Talcot. 1942. Age and sex in the social structure o the United
States. American Social Review, 604-616.
PIALOUX, Michel. 1979. Jeunes sans avenir et travail intérimaire. Actes de la
Recherche en Sciences sociales. N° 26-27, pp. 1947.
RUAN, Fang-fu. 1992. International Encyclopedia of Sexuality: China.
http://www2.hu-berlin.de/sexology/IES/china.html retrieved on 2008/02/22
Http://english.peopledaily.com.cn/200311/08/eng20032208_127861.shtml
SUN, Yunxiao; ZHAO, Xia. 2007. Only Children in China, in Chinese Youth
in Transion (Xi I., Sun Y, Xiao J.J eds), Aldershot: Ashgate.
WISEMAN, Paul. 2002. China thrown off balance as boys outnumber girls.
USA Today. 19.06.2002. retrieved from
www.usatoday.com/news/world/2002/06/19/china-usat.htm
YAN, Yunxiang. 2003. Private Life Under Socialism. Stanford University
Press.
FURTHER READING
ANITEL, Stefan. 2007. The Chinese Sex Bomb. Softpedia. 5th September
2007 retrieved from http://news.softpedia.com/news/the-chinese-sex-bomb64719.shtml
China‟s academic education problem and related social concerns. 2007.
http://www.filination.com/blog/2007/01/25/chinas-academic-eucationproblem-and-related-social-concerns.htm.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
345
China Today. 2004. Urban China‟s new wave of platonic cohabitation. China
Today 2004-03 – 08 retrieved from
http://www.chinadaily.com/english/doc/2004-03/content_311226.htm
China‟s sexual revolution. CNN.com International Nov. 10, 2003, retrieved
from http://edition.cnn.com/2003/world/asiapcf/east/11/10/china.sex,
Une étude comparative des habitudes scolaires en Chine, au Japon et en Corée.
Chine Nouvelle 29.05.2007, retrieved from http://www.radio86.fr/la-chineen-profondeur/lactu-du-jour/4159/une-etude-comparative-des-habitudesscolaires-en-chine-au-japon-et-en-coree.htm retrieved on 06-02-2008
FARRER, James. 2002. Opening up: Youth sex culture and Market Reform in
Shanghai. Chicago: University of Chicago Press.
INGLEHART, Ronald. 1977. The silent revolution: changing values and political styles amongst Western Publics. Princeton University Press.
INGLEHART, Ronald; ABRAMSON, Paul. 1995. Value Change in Global
Perspective, University of Michigan.
LIU, D, NG; ZHOU, L. P.; HAEBERLE, E. J. 1997. Sexual Behavior in Modern china. Report on the national Wide Survey of 20.000 Men and Women
New York: continuum. Retrieved from http://www2.huberlin.de/sexology/GESUND/ARCHIV/MAY_97.HTM on 200802/22
LU, Josie. 2007. Chinese Youth Questions worthiness of Education.
http://joielieu.blogpost.com/2007/01.
National Bureau of Statistics of China.
http://gy.sc.stats.gov.cn/Article_Show.asp?ArticleID=14114 retrieved February 2007 quoted by Feng Yue. Post Doctoral Application Hermès Fellowship. Occupational Value of Social Work Students: Comparative Studies on
Beijing in Paris. From Beijing Youth and Political College. February 2008.
The potential of comprehensive Sex Education in China: Findings from Suburban Shanghai. International Family Planning Perspectives, 2005, 31 (2): 6372.
Report: Chinese youth become more flexible with employment. Xinhua English Dec 25 2007. Retrieved from
http://english.sina.com/china/1/2007/1225/138546.html on the 03/02/2008
Sex survey: Virginity is still important virtue in China. People Daily.
08.11.2003 Retrieved from
Http://english.peopledaily.com.cn/200311/08/eng20032208_127861.shtml.
Jean Charles Lagrée – Sociologist, expert on Youth Issue for the Council of Europe and The European Commission, founder of European Social Association (ESA) “Youth and Generation in Europe”, also founder
346
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
and chairperson for several years of the Comite de Recherche “Jeunesses, Age de la Vie et Generation” of the Association Francaise of Sociology. Author of several books about Youth and Globalization, Modernity
and its Challenges, published in Chinese language in 2007. Currently
working on two topics: the “Students mobility in Asia and the Internationalization of Higher Education” and “Chinese Youth, the formation of
a New Generation”.
Dr Jean Charles Lagrée
CNRS, Sociologist, European Research Center for Public Policy
Visiting Professor SASS, Institute of Youth and Juvenile Studies
Associate Researcher, French Center for Research on Contemporary China
Shanghai Academy of Social Sciences
Shanghai
e-mail: [email protected]
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
347
Správy
Medzinárodná regionálna konferencia k projektu ENRI-East
Výskumný projekt ENRI-East Integrity and diversity: Interplay of ethnic and
cultural identities in East-Central Europe bol venovaný analýze socioetnických identít v krajinách východnej Európy, otázkam individuálnej alebo
skupinovej sebaidentifikácie a etnickej príslušnosti. Kvantitatívneho výskumu
sa celkovo zúčastnilo okolo 7000 respondentov. Partneri, ktorí sa podieľali na
tomto výskumnom projekte, pochádzali z členských krajín Európskej únie
(Rakúsko, Nemecko, Veľká Británia, Maďarsko, Poľsko, Slovensko, Litva)
a krajín mimo hraníc Európskej únie (Rusko, Bielorusko, Ukrajina). Koordinátorom pre Slovenskú republiku bol prof. Ladislav Macháček z Univerzity sv.
Cyrila a Metoda v Trnave. Na Slovensku sa výskumu zúčastnilo 801 respondentov maďarskej národnostnej menšiny. Bliţšie informácie o celom projekte,
o jeho cieľoch a výsledkoch nájdete na stránke http://www.enri-east.net/en.
Jednu z dvoch regionálnych konferencií tohto projektu (Vilnius a Trnava),
na ktorej boli prezentované poznatky z výskumu, usporiadal Inštitút sociálnych
vied Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave v spolupráci so Slovenskou spoločnosťou pre regionálnu politiku pri SAV a Inštitútom politických vied pri
SAV dňa 16. 6. 2011 v priestoroch mestskej radnice v Trnave. Záštitu nad celým podujatím prebral pán Ing. Ivan Korčok, veľvyslanec SR pri Európskej
únii. Konferenciu zahájil príhovorom doc. Martin Klus, prorektor pre zahraničné styky, vzťahy s verejnosťou a edičnú činnosť Univerzity sv. Cyrila a Metoda
v Trnave, po ňom vystúpil dr. Alexander Chvorostov spoločne s dr. Nataliou
Waechter, ktorí predstavili účastníkom konferencie projekt ENRI-East.
Program konferencie bol rozdelený do 4 sekcií. Prvá sa venovala maďarskej
menšine na Slovensku a v tejto časti vystúpil so svojím príspevkom prof. Ladislav Macháček. Druhá sekcia bola zameraná na slovenskú menšinu v Maďarsku, kde odznel príspevok od prof. Endre Sika a príspevok od dr. Lyudmila
Nurse, ktorá sa vo svojom príspevku venovala hudbe a kultúrnej identite etnických Slovákov v Maďarsku. Po oboch sekciách prebehla zaujímavá a podnetná
diskusia, do ktorej sa zapojili viacerí zúčastnení. Hlavnými diskutantkami
v týchto sekciách boli Zuzana Meszárošová-Lamplová z Fórum inštitútu pre
výskum menšín a Mária Homišinová z Inštitútu sociálnych vied pri Slovenskej
akadémii vied v Košiciach. Popoludní pokračovala konferencia časťou
o maďarskej a poľskej menšine na Ukrajine. Obidva príspevky s názvami „Poles in contemporary Ukraine“ a „Hungarians in contemporary Ukraine: Identities, representations, social capital“ predniesli dr. Oleksandr Kizilov
a Kseniya Kizilova. V poslednej časti venovanej médiám a identite vystúpili
Anna Gibson a Rachel Surany s príspevkom o dopade médií na tvorbu identít
348
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
etnických menšín vo východnej Európe. Rovnako aj po týchto príspevkoch
nasledovala diskusia, do ktorej sa zapojila veľká časť účastníkov.
V piatok 17. 6. 2011 sa v Bratislave v priestoroch Európskeho domu konala
tlačová konferencia, na ktorej zástupcovia jednotlivých výskumných tímov
predstavili verejnosti a médiám svoj výskum a jeho zistenia.
Hlavné príspevky, ktoré zazneli počas tejto konferencie boli uverejnené
v monotematickom číslo Slovenskej politologickej revue (3-2011).
Pred regionálnou konferenciou v Trnave boli výsledky tímu ENRI-East
prezentované na medzinárodnej vedeckej konferencii Zdruţenia pre štúdium
národností (ASN) na v poradí 16. celosvetovom konvente tejto organizácie.
Konferencia sa konala v dňoch 14. – 16. apríla 2011 na Columbia University
v New Yorku, NY, USA. O veľkosti celej akcie snáď najlepšie vypovedá fakt,
ţe bola rozdelená do 141 panelov a zúčastnili sa jej napríklad aj politológ
Jacques Rupnik, či ekonóm Jan Švejnar.
V rámci panelu CE 16 – Contemporary Ethnic Minorities in the European
Borderlands: Regional Aspects of Identity Formation, na ktorom vystúpil aj
rektor Charkovskej univerzity prof. Vil Bakirov a prof. Natalia Tchistiakova
z Univerzity v Utrechte, som prezentoval referát prof. L. Macháčka: Generational Aspects: Identity Transformation of the Hungarian Minority in Slovakia.
Príspevok sa stretol s pozitívnou odozvou u diskutantky Leocadie Diaz Romero
z domácej univerzity, ale aj u predsedkyne panelu, ktorou bola Mica Hall
z amerického Defense Language Institute.
Ako sa ukázalo výskum problematiky menšín je potrebný a jeho výsledky
vedia zaujať nielen tých, ktorých sa to priamo týka, ale aj priamo nezainteresované osoby.
Pavol Juhás
Doktorandský workshop na Inštitúte sociálnych vied UCM v Trnave
Inštitút sociálnych vied UCM v Trnave dňa 4. júla 2011 zorganizoval
workshop študentov a školiteľov doktorandského štúdia s vedeckými pracovníkmi ústavu (Bučianska ul., Trnava). Stretnutie, ktoré organizačne zabezpečoval PhDr. J. Mihálik, pozostávalo z prezentovania tém dizertačných prác zamestnancov ISV UCM v Trnave v odbornej príprave, z vedeckej rozpravy na
dané témy so školiteľmi a kolegiálnej konzultácie doktorandov s pedagogickovýskumnými pracovníkmi inštitútu.
V úvodnom príhovore prof. L. Macháček, odborný garant stretnutia, oboznámil
účastníkov s dokumentom Inštitútu s názvom “Návrh opatrení v oblasti VVC
na rok 2011“ (Trnava 31. 3. 2011). Na jeho základe objasnil, ţe toto stretnutie
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
349
je súčasťou širokého súboru opatrení na skvalitnenie vedecko-výskumnej činnosti na novom pracovisku UCM. Tento dokument je zároveň výsledkom analýzy vedecko-výskumnej aktivity pracovníkov Katedry politológie FF UCM
v Trnave za rok 2009, ktorí sa v roku 2010 stali kmeňovými pracovníkmi nového pracoviska Inštitútu sociálno-politických vied neskoršie premenovaného
na Inštitút sociálnych vied. Analýza naznačila, ţe rozloţenie vedeckých aktivít
medzi pracovníkmi nie je primerané ich kvalifikácii a očakávaniam zodpovedajúcim ich postaveniu. Mobilizácia pracovníkov v roku 2010 ukázala, ţe celková úroveň vedecko-výskumných aktivít súvisí aj so subjektívnymi faktormi
v oblasti riadenia (väčšia pozornosť vedenia pracoviska) a administratívnoorganizačných podmienkach evidovania výsledkov (napr. citácií). Kolégium
ISV prijalo preto súbor opatrení, ktoré by mali uţ v roku 2011 priniesť zlepšenie výkonov jednotlivcov i pracoviska ako celku. Kolégium schválilo nasledujúce opatrenia:
1. Edičný plán ISV kaţdý rok umoţňuje pracovníkom prihlásiť do súťaţe monografickú publikáciu. Jej výber a zaradenie do tohto plánu predstavuje špecifický záujem pracoviska o tento produkt (napr. učebný text) čiastkovým alebo
celkovým finančným príspevkom z prostriedkov UCM alebo ISV UCM.
2. ISV UCM v Trnave zriaďuje od roku 2011 FOND na podporu publikačnej
činnosti pracovníkov v osobitných kategóriách AAA-AFC.
3. Slovenská politologická revue dostala novú atraktívnejšiu podobu (dve čísla
v papierovej verzii), novú redakčnú radu a systém redakčnej práce. Štartujeme
proces prihlásenia časopisu na získanie registrácie v CC ako národný politologický časopis.
4. Slovenská politologická revue pôsobí ako centrum podpory vedeckého rozvoja pracovníkov s účasťou členov redakčnej rady. Kaţdý pracovník tu získava
„reflexiu“ svojej práce od anonymného oponenta a podporu od jazykových
a odborných redaktorov pri spracovaní svojho príspevku.
5. Pracovisko v rámci individuálnych rozhovorov s pracovníkmi o ich kariérnom postupe spresní očakávané výsledky (produkty) v oblasti vedeckovýskumnej na rok 2011 tak, aby boli v súlade so záujmami rozvoja a trvalo
udrţateľnej akreditácie pracoviska.
6. Pracovisko uskutoční teoreticko-metodologický seminár pracovníkov zaradených do PhD. štúdia (4.7.2011), aby sa vedenie oboznámilo s projektmi
a prvými výsledkami doktorandského štúdia na rozličných pracoviskách
a pripravovalo svoju vlastnú koncepciu PhD. štúdia.
7. Pracovisko utvára podmienky pre aktivity a spolupracuje s občianskym
zdruţením Slovenská spoločnosť pre regionálnu politiku pri SAV.
8. Pracovisko bude podporovať vedecké a študijné pobyty svojich pracovníkov
na zahraničných univerzitách a vedecko-výskumných pracoviskách, ale aj na
UPV SAV v súlade s Rámcovou dohodou o spolupráci (2011 – 2014).
350
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
9. Pracovisko ţiada svojich pracovníkov s PhD., aby sa spájali do výskumných
tímov a spracovali prvé projekty pre Grantové agentúry VEGA a KEGA a ich
najnovšie výzvy na roky 2012.
V hlavnej časti pracovného stretnutia postupne prezentovali projekty svojich
prác Mgr. Michal Greguška (Politické vedy na vysokých školách: študijná
a profesijná orientácia mládeže), Mgr. Pavol Juhás (Vzťahy prezidentov a vlád
v krajinách V4), Mgr. Miroslav Koprla (Prieskum vnímania nových foriem
marketingovej komunikácie vo vybranom segmente spotrebiteľov produktívneho veku v populácii SR), PhDr. Jaroslav Mihálik (Europeizácia menšinových
politík na pozadí občiansko etnických konfliktov v pobaltských spoločnostiach),
PhDr. et Mgr. Jozef Ruţarovský (Aktéri a formy kontroly vo verejnom sektore),
PhDr. Viera Ţúborová (Symbolizmus v politike – postavenie politickej komunikácie v podmienkach Slovenskej republiky-hybridná komunikácia ako nová
forma straníckej komunikácie).
Doktorandi vo svojej 15-minútovej prezentácii projektu PhD. charakterizovali východiskový stav skúmanej problematiky, hlavné a čiastkové ciele projektu, metodologické postupy a odborný prínos práce, tieţ oboznámili prítomných s dostupnou literatúrou. Keďţe doktorandi ISV sú registrovaní na viacerých školiacich strediskách UKF, FSEV UK (Mihálik), FMK UCM (Koprla),
UMB (Ruţarovský) a PU Olomouc (Ţúborová), uţ na prvý pohľad bolo zrejmé, ţe školiace pracoviská i konkrétni školitelia majú odlišné prístupy
a poţiadavky na doktorandov. Diskusie k predmetným témam sa zúčastnili
traja školitelia (M. Čáky, J. Marušiak, L. Macháček). Osobitne sme ocenili, ţe
aktívne sa workshopu zúčastnil zástupca školiteľského politologického pracoviska UKF v Nitre prof. R. Krno. Z pozvaných pracovníkov si našli čas iba
dvaja PhD. pracovníci (J. Lenč, R. Štefančík).
Priebeh diskusie moderoval prof. Mgr. Ladislav Macháček, CSc., zástupca
riaditeľa ISV pre vedecký výskum a doktorandské štúdium, ktorý na záver
predloţil prítomným na schválenie závery a odporúčania z pracovného stretnutia:
1. Všeobecne sa prejavuje nedostatočná teoretická ukotvenosť predmetných
tém. Práce sa zatiaľ koncipujú ako deskriptívne a exploratívne, nie je celkom
jasné, v čom bude ich vedecký prínos (“pridaná hodnota“), v čom sa odlišuje
magisterská práca od PhD. práce. Najmä školiace pracovisko na UKF by malo
pripraviť teoreticko-metodologický seminár s touto problematikou.
2. Niektoré PhD. práce si vyţadujú osobitné odborné kompetencie, najmä však
prácu s originálnymi textami v pôvodných jazykových verziách (ruština, maďarčina). Pouţívanie literárnych prameňov v angličtine nezabezpečuje vţdy
správnu orientáciu v rozličných ideologických prúdoch v komparovaných krajinách. Doktorandi môţu mať ťaţkosti pri obhajobe z jednostrannej orientácie
na literárne pramene. Doktorandi majú moţnosť spolupracovať so študentmi
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
351
ovládajúcimi tieto jazyky a zabezpečiť si (seminárne práce) preklady niektorých prameňov (diskusie, denná tlač, dokumenty). Prípadne môţu absolvovať
krátkodobé jazykové kurzy a pobyty v daných krajinách svojho záujmu.
3. Doktorandi celkovo, aţ na niekoľko výnimiek, málo publikujú o svojich
témach vo vedeckých časopisoch) a prezentujú ucelené príspevky na vedeckých fórach. Doktorandi majú publikovať informácie a recenzie publikácií,
ktoré sú v súlade s ich témou. Osobitne by mali publikovať v časopise Inštitútu
Slovenská politologická revue.
4. Doktorandi sa pribliţujú k termínu spracovania prvej časti práce pre tzv.
malú obhajobu. To si vyţaduje, aby pracovisko ústretovým spôsobom skvalitnilo ich pracovné podmienky, aby mali k dispozícii ucelený čas na štúdium.
Ladislav Macháček
352
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
Recenzie
Davita Silfen Glasberg – Deric Shannon: Political Sociology: Opression, Resistance and the State
Pine Forge Press, an Imprint of SAGE Publications, Inc., Thousand Oaks, California 2011, 248 s.
Keď som sa dozvedel, ţe budem recenzovať kniţku o politickej sociológii,
myslel som si, ţe to bude opäť jeden z tých klasických nudných „úvodov“,
ktorý má vo forme „povinnej jazdy“ poslúţiť začínajúcim študentom na zorientovanie sa v problematike. Avšak, keď sa mi publikácia Political Sociology
s podtitulom Oppression, Resistance and the State (prekl. Politická sociológia:
útlak, odpor a štát) dostala do rúk, zistil som, ţe moje domnienky zrejme neboli
celkom na mieste. K tomuto presvedčeniu prispela uţ samotná obálka knihy,
ktorej grafika zobrazuje policajných taţkoodencov bijúcich protestujúcu osobu.
Jednou vetou zhrnuté – autorom a vydavateľovi sa podarilo dokonale zladiť
grafické a tematické spracovanie. A keď uţ spomínam autorov, patrí sa o nich
uviesť aspoň pár viet.
Publikácia je výsledkom kooperácie dvoch autorov. Prvým z nich je profesorka Davita Silfen Glasberg, ktorá je vedúcou katedry sociológie na univerzite
v americkom štáte Connecticut. V rámci svojho výskumu sa venuje témam,
akými sú politická ekonómia, ľudské práva, moc, nerovnosť a útlak. Druhým
autorom je Deric Shannon, ktorý získal svoje PhD. zo sociológie na rovnakom
akademickom pracovisku a v rámci svojho výskumu sa špecializuje napríklad
na radikálnu politickú tradíciu. Túto skutočnosť dokumentuje fakt, ţe Shannon
je okrem iného aj spoluautorom publikácie Contemporary Anarchist Studies
(prekl. Súčasné anarchistické štúdie), ktorá je úvodnou antológiou k anarchistickým prácam z akademického prostredia.
Kniha Political Sociology, ako uţ jej názov napovedá, sa zaoberá politickou
sociológiou (u nás označovanou aj ako sociológia politiky). Táto sociologická
subdisciplína sa zameriava na skúmanie spoločenských aspektov politiky, alebo inými slovami – vzťahu medzi spoločnosťou a štátom. Jedným z ústredných
bodov záujmu politickej sociológie a politiky vôbec je problematika moci. Toto
moderné chápanie politiky ako boja o moc sa v dejinách politického myslenia
odvodzuje od diela talianskeho renesančného filozofa Niccolu Machiavelliho.
Machiavelliho koncept politiky nahradil dovtedy uplatňované klasické chápanie politiky, známe napríklad z diel Platóna a Aristotela, ktoré sa zaoberalo
hľadaním najvhodnejšej formy vlády. Na problematiku moci sa neskôr zameral
aj Max Webber, ktorý je so svojím dielom Politika ako povolanie povaţovaný
za jedného z priekopníkov politickej sociológie. Toľko teda krátky diskurz
ohľadom problematiky moci v politike vysvetľujúci, prečo aj recenzovaná kni-
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
353
ha pracuje s mocou ako základným pojmom, na ktorý nadväzujú ostatné témy,
o ktorých autori pojednávajú.
Publikácia označuje „vzťah medzi mocou, nerovnosťou a mnohostranným
útlakom a štátom“ (s. XI) za svoju ústrednú tému. Kým moc, nerovnosť a štát
sú pomerne jasné a známe pojmy, problematika mnohostranného útlaku potrebuje uviesť niekoľko viet na vysvetlenie. Autori vychádzajú z chápania útlaku,
tak ako ho vo svojich prácach načrtol Karl Marx. Charakterizujú ho ako vzťah,
pri ktorom je jedna skupina ľudí podriadená a vykorisťovaná, kým druhá skupina má z tohto vzájomného vzťahu úţitok. Avšak to, ku ktorej skupine bude
človek patriť, nie je výsledkom jeho námahy a práce. Práve naopak, je to jedincom nevyslúţený moment narodenia sa, ktorý ho predurčuje k príslušnosti k tej
ktorej skupine. Kniha nadväzuje na Marxov koncept triedneho útlaku, ktorý
označuje za základný útlak. K ďalším, ktoré spoluvytvárajú mnohostranný
útlak patria rasizmus, patriarchálny poriadok a heteronormativita (heteronormativita je termín popisujúci presvedčenie ukotvené na celospoločenskej úrovni,
hovoriace o tom, ţe heterosexualita je jediná normálna sexuálna orientácia).
Dôleţité je však poznamenať, ţe podstata týchto čiastkových útlakov netkvie
vo vzájomnom vzťahu dvoch jedincov. Namiesto toho hovoria Glasbergová
a Shannon o diskriminácii na inštitucializovanej a celospoločenskej úrovni.
Potrebné je tieţ uviesť, ţe tieto jednotlivé útlaky nepôsobia samostatne, práve
naopak, pôsobia vo vzájomnom súlade a spoluvytvárajú tak „maticu dominancie“ (s. 172), v tomto prípade „dominanciu bieleho heterosexuálneho muţa“.
Autori sa hneď na začiatku zamýšľajú nad tým, či je moţné pouţiť koncept
triedneho útlaku aj na jeho ostatné formy, alebo je potrebné prehodnotiť túto
koncepciu a rozvinúť takú, ktorá nám umoţní lepšie pochopiť mnohostranný
útlak. Sú toho názoru, ţe Marxov koncept triedneho útlaku reagujúci na ţivotné
podmienky robotníckej triedy počas obdobia ranného kapitalizmu 19. storočia,
potrebuje modifikovať, aby správne reflektoval ţivotné pomery skupín, ktoré
sa snaţia emancipovať od začiatku 20. storočia (boj ţien za volebné právo začiatkom storočia, hnutie za občianske práva reagujúce na nerovné postavenie
afroameričanov v USA v 60. rokoch a problematika sexuálnych menšín, ktorá
sa do povedomia začala dostávať v rokoch 70.) aţ do súčasnosti. V závere knihy potom vysvetľujú, ako vytvoriť správny analytický koncept na pokrytie
vzťahu medzi štátom, spoločnosťou a útlakom.
Glasbergová a Shannon sa tieţ zamýšľajú nad tým, ako je moţné, ţe podriadení členovia spoločnosti uvedomujúci si toto nerovné rozdelenie moci, spravidla nasledujú a akceptujú pravidlá dominantných. Odpoveď podľa nich
ponúka proces útlaku a politickej socializácie. Socializáciu definujú ako všeobecný proces, ktorým sa členovia spoločnosti učia, čo sa od nich očakáva a čo
oni môžu očakávať od sveta okolo seba: naučia sa svojim právam, povinnostiam, výsadám a záväzkom (s. 47). Politickú socializáciu a socializáciu útlaku
354
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
označujú ako partikulárne formy všeobecného procesu socializácie, ktorými
jednotlivci rozvíjajú chápanie moci a politických štruktúr, obzvlášť ako tieto
určujú vnímanie identity, moci a možností spojených s príslušnosťou k rodovým
a rasovým skupinám a sexualite (s. 47). Spôsob, akým sa jednotlivci socializujú, záleţí podľa nich od základných politických hodnôt a ideológií, ktoré si
osvoja. V kapitalistickom systéme, kde si vlády adoptujú laissez-faire pozíciu,
sú jednotlivci povaţovaní za zodpovedných za svoj vlastný blahobyt. Ekonomický úspech a neúspech sa, tak ako to autori uvádzajú, pripisujú výsledkom
individuálneho úsilia a súťaţivosti. Ak niekto neuspeje, interpretuje sa to tak,
ţe si proste uspieť nezaslúţil. Ideológia voľného trhu vychádza z dogmy „rovnakých šancí“ (s. 49), ktorá však podľa autorov publikácie pozabúda na skutočnosť, ţe kaţdá generácia ťaţí z bohatstva predošlých generácií a ignoruje sa
teda fakt, ţe jeden tím môţe do zápasu nastúpiť so značnou výhodou. Podľa
Glasbergovej a Shannona sú s týmito ekonomickými ideológiami prepojené aj
ideológie ospravedlňujúce patriarchálne usporiadanie, bielu nadradenosť (ang.
termín white supermacy) a heteronormativitu. Svoje tvrdenie podopierajú zaujímavými príkladmi. Na margo patriarchálneho usporiadania napríklad
uvádzajú, ţe presvedčenie, ţe ţeny sú občanmi druhej kategórie, bolo posilňované faktom, ţe nemohli voliť alebo vlastniť majetok a narábalo sa s nimi samými ako s tovarom. Tohto dôkazom je podľa nich spoločenský zvyk, keď
ţena preberá manţelovo meno. Tým sa pochováva jej identita a jasne sa deklaruje, komu patrí.
Iné zaujímavé príklady uvádzajú na margo politickej socializácie, pri ktorej
zohrávajú významnú úlohu médiá, školy a štát. Autori poukazujú napríklad na
to, ţe rozprávky a filmy, ktoré predstavujú Arabov ako násilných lupičov,
prispievajú k tomu, ţe takmer kaţdý teroristický útok je hneď zo začiatku
označovaný ako dielo arabských teroristov. Ostatne sme mohli byť toho svedkami pri teroristickom útoku v Nórsku. Iný príklad politickej socializácie, tento
krát v školstve, ponúkajú americké školy, ktoré začínajú školský deň recitovaním sľubu vernosti (the Pledge of Allegiance). Rovnaký efekt má aj spievanie
národnej hymny počas športových podujatí. Spoločnosť takto, podľa Glasbergovej a Shannona, vštepuje občanom nacionalistické hodnoty. Ak však zlyhajú
tieto preemptívne socializačné metódy, štát má vţdy moţnosť umlčať disent
prostredníctvom tvrdej represie (to znamená nasadením represívnych zloţiek
štátu – polície a armády) alebo mäkkou represiou (ako je napríklad verejný
výsmech a spoločenská stigmatizácia). Ako však autori poznamenávajú, pouţitie sily voči občanom zo strany štátu môţe mať za následok to, ţe vyprovokuje ľudí, aby sa pridali k odporu. Takéto príklady nám ponúkajú udalosti
z Francúzska, Grécka alebo ostatne z Veľkej Británii, kde sa pouţitie sily stalo
spúšťacím mechanizmom masových protestov mládeţe.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
355
Glasbergová a Shannon uvádzajú, ţe „pochopenie útlaku začína so skúmaním názoru na moc“ (s. 15) a okrem pojednania o útlaku predstavujú v publikácii aj jednotlivé teórie štruktúr moci. Sú nimi pluralizmus, teória elít, teória
triednej dialektiky a v krátkosti je predstavená aj postštrukturalistická teória
moci viaţuca sa k menu známeho francúzskeho intelektuála Michel Foucaulta,
s ktorého filozofiou sa však vôbec nemusíte stretnúť počas vášho štúdia na
niektorej z katedier politológie na Slovensku. Okrem toho, ţe publikácia čitateľovi priblíţi jednotlivé kontrastujúce modely toho, ako pracujú štruktúry moci v demokraciách, zároveň tieto modely, ktoré za posledné polstoročie dominujú sociológii, dáva do vzájomnej konfrontácie a kriticky analyzuje ich silné
a slabé stránky. Autori nenaznačujú, ţe niektorý z týchto konceptov je správny
a iný nie, ani ţe sa tieto koncepty navzájom vylučujú. Skôr sú toho názoru, ţe
kaţdý z modelov môţe byť pouţitý v závislosti od skúmanej problematiky.
Publikácia taktieţ oboznamuje čitateľa s viacerými teóriami štátu, akými sú
marxistické teórie štátu (štrukturalizmus kapitalistického štátu a inštrumentalizmus/teória dominancie obchodu), ktoré chápu štát buď ako hráča v kapitalistickom systéme alebo ho rovno povaţujú za štát kapitalistický. Ďalšími predstavenými teóriami štátu sú štrukturalizmus centralizovaného štátu, podľa ktorého je štát byrokratickou politickou mocou a anarchistická teória štátu, ktorá
povaţuje štát za nelegitímnu inštitúciu zaloţenú na hierarchii a kontrole.
Na to, aké moţnosti artikulácie svojich záujmov majú masy v štáte, reagujú
kapitoly zaoberajúce sa voľbami a sociálnymi hnutiami. Autori sa snaţia podať
odpoveď na to, prečo ľudia nevolia. Čitatelia majú tieţ moţnosť oboznámiť sa
s anarchistickými námietkami voči voľbám. Ich presvedčenie, ţe voľby nie sú
nástrojom sociálnej transformácie zrejme najlepšie dokumentuje v publikácii
uvedený výrok známej americkej anarchistky Emmy Goldman „ak by volenie
niečo zmenilo, urobili by ho ilegálnym“ (s. 114). Ako alternatíva k voľbám, ako
spôsobu artikulácie záujmov občanov, je v knihe predstavená anarchistická
koncepcia priamej akcie, ktorá má podľa svojich priaznivcov naučiť ľudí
a skupiny, ţe svoje problémy dokáţu riešiť samostatne, bez zásahu vlády
a autorít a tieţ koncepcia sociálnych hnutí, ktorá poukazuje na to, ako realizovať moc „zdola smerom hore“.
Na záver moţno konštatovať, ţe táto aktuálna publikácia z roku 2011, vydaná americkým nakladateľstvom Pine Forge Press, ktoré sa špecializuje na
vydávanie sociologických kniţiek, ponúka na 248 stranách zaujímavé a komplexné spracovanie problematiky moci a útlaku v spoločnosti. Kniha je
prehľadne členená do siedmich na seba nadväzujúcich kapitol. Časté tabuľky
a grafy pomáhajú čitateľovi lepšie pochopiť jednotlivé problémy a vedeckopopulárny štýl, akým je kniha napísaná kompenzuje do istej miery nevýhody
spojené s čítaním cudzojazyčného textu. Jedinou väčšou nevýhodou knihy pre
slovenského čitateľa môţe byť skutočnosť, ţe je určená najmä pre potreby
356
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
amerických študentov. Z toho dôvodu sú mnohé z príkladov, ktoré autori
uvádzajú, pre našinca v tom lepšom prípade málo známymi. Slovenských študentov však publikácia dokáţe obohatiť o často ignorované teoretické perspektívy ale aj názory, ktoré sú v slovenskom intelektuálnom prostredí ochotní vysloviť len máloktorí jedinci. Pedagógov, okrem iného, môţu inšpirovať otázky
do diskusie, ktoré sú na konci kaţdej kapitoly. Celkovo moţno publikáciu Political Sociology: Oppresion, Resistance and the State hodnotiť pozitívne a konštatovať, ţe má potenciál obohatiť slovenských študentov politológie a sociológie.
Tomáš Nociar
Mária Homišinová: Identitás, nyelvhasználat, asszimiláció. Etnikai
folyamatok a magyarországi kisebbségi családokban (Identita, pouţívanie jazyka, asimilácia. Etnické procesy v menšinových rodinách v Maďarsku). Preklad: Szabómihály Gizella
MTA Kisebbségkutató Intézet, Gondolat Kiadó, Budapest 2008, 283 s.
Mária Homišinová (Spoločenskovedný ústav SAV v Košiciach) vo svojej monografii vychádza z analýzy údajov štyroch sociolingvistických a sociálnopsychologických výskumov, ktoré prebiehali v rokoch 2000 a 2001 v Maďarsku. Tieto výskumy boli zamerané na mapovanie problémových okruhov, ktoré
úzko súvisia s etnickým bytím slovenskej, bulharskej, nemeckej a chorvátskej
menšiny ţijúcej v Maďarsku. Ide o nasledujúce problematiky: etnická a sociálna identita, pouţívanie jazyka, otázka národnostného školstva, kultúrna
spotreba, rodinný ţivot a migrácia.
Zámerom autorky bolo popísať spomenuté aspekty ţivota menšín a zistiť,
nakoľko sú ovplyvnené typmi rodiny. Typológiu rodín skonštruovala na základe troch znakov. Prvým je národnosť manţelských partnerov, na základe čoho
môţeme hovoriť o etnicite rodiny, ktorá sa prejavuje v dvoch typoch rodín:
v etnicky homogénnej a v etnicky zmiešanej rodine. Z hľadiska kontinuity etnického bytia nie je jedno, aký typ etnicity rodiny prevaţuje, lebo zachovanie
a reprodukcia etnika je zaručená predovšetkým v homogámii, teda v rodine,
v ktorej obidvaja partneri majú rovnakú národnosť (s. 28).
Druhým triediacim kritériom rodín je generačná príslušnosť, na základe
ktorého autorka delí rodiny na staršie a mladšie, pričom za staršie rodiny povaţuje tie, v ktorých deti majú viac ako 15 rokov, kým v mladších rodinách majú
deti menej ako 15 rokov.
Tretí diferencujúci znak rodín je typ obce v ktorej ţijú, na základe čoho
rozoznáva mestské a vidiecke/dedinské rodiny (s. 97). Základné výskumné
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
357
otázky by som teda stručne sformulovala asi takto: (1) či a ako ovplyvňujú
uvedené typy rodiny, vystupujúce v role nezávislých premenných, skúmané
oblasti etnického bytia štyroch menšín, (2) či sú tieto etnické spoločenstvá podobné z hľadiska skúmaných dimenzií etnického bytia, alebo disponujú ich
rôznymi vzorcami.
Kniha sa skladá z dvoch veľkých častí. V tzv. teoretickej časti nachádzame
– stručný, ale z hľadiska zakotvenia výskumu a aj pre potreby čitateľa – neodborníka dostačujúci – výklad kľúčových pojmov (rodina, identita, jazyk, pouţívanie jazyka, kultúra). Ďalšia podkapitola je venovaná krátkej historickodemografickej a sociálno-etnickej charakteristike maďarských Nemcov, Slovákov, Chorvátov a Bulharov. V závere tejto časti nasleduje objasnenie koncepcie
výskumu, ktorého výsledky sa stali podkladom k napísaniu druhej, teda tzv.
Empirickej časti monografie. Či uţ z hľadiska rozsahu, alebo z hľadiska informačnej saturovanosti, svojimi siedmimi kapitolami práve tá tvorí nosnú konštrukciu monografie.
Súhlasím s autorkiným tvrdením, ţe „identita sa konštituuje prostredníctvom jazyka ako štruktúrotvorného prvku“ (s. 33), preto sa v nasledujúcich
riadkoch budem venovať predovšetkým kapitole o pouţívaní materinského
jazyka a vyzdvihnem najmä výsledky týkajúce sa slovenskej menšiny.
Samotné skúmané menšiny sa hlásia k tomu, ţe materinský jazyk je veľmi
dôleţitý faktor zachovania etnickej identity. V jeho praktickom pouţívaní sú
však menej dôsledné. Frekvencia pouţívania materinského jazyka v rodine je
najniţšia práve v slovenských rodinách, to znamená, ţe v nich je najvýraznejšia
jazyková asimilácia (s. 153). Najvýznamnejším determinantom pouţívania
materinského jazyka je etnicita rodiny, čím sa potvrdzuje, ţe v etnicky zmiešaných manţelstvách jazyk menšinového partnera ustupuje do pozadia. Teda aj
ten rodič, ktorý je príslušníkom menšiny, komunikuje s dieťaťom skôr alebo
výlučne po maďarsky, čím sa naruší proces prirodzeného „zdedenia“ menšinového jazyka. Potom je samozrejmé, ţe v mladších rodinách sa uţ menšinový
jazyk pouţíva zriedkavejšie ako v starších rodinách. Ale ani v etnicky homogénnych rodinách sa nehovorí výlučne menšinovým jazykom. Slováci hovoria
po slovensky najčastejšie so starými rodičmi, komunikácia ostatných rodinných
príslušníkov je uţ skôr dvojjazyčná. Škoda, ţe to autorka nedokumentuje konkrétnymi údajmi – najlepšie by boli relatívne početnosti – lebo v tej časti analýzy, kde porovnáva jednotlivé typy rodiny a jednotlivé menšiny podľa typov
rodiny, uvádza iba aritmetické priemery, čo je síce prehľadnejšie, ale z vlastnej
skúsenosti viem, ţe sa takto môţu zastrieť niektoré dôleţité skutočnosti. Na
druhej strane uznávam, ţe komentované tendencie sú tak jednoznačné, ţe ich
asi ani takéto prípadné dôleţité detaily nedokáţu ovplyvniť.
V pouţívaní jazyka vo verejnom priestore u kaţdej menšiny dominuje maďarčina. V prípade Slovákov: 52 % na pracovisku, 83 % na úradoch, 31 % na
358
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
verejných priestranstvách a 81 % v obchodoch hovorí výlučne po maďarsky.
Keďţe sa uţ pätnásť rokov venujem sociologickému výskumu slovenských
Maďarov, nedá mi neuviesť niekoľko úplne čerstvých údajov na porovnanie (aj
keď tieto dve menšiny sú čo do počtu, tak do teritoriálnej sústredenosti odlišné): zo slovenských Maďarov obývajúcich súvislé pásmo dvojjazyčného juţného Slovenska komunikuje výlučne po slovensky na pracovisku 42 %, na
úradoch 52 %, v obchodoch 41 %.
Mária Homišinová vo svojej knihe dokumentuje trendy, ktoré sa zdajú byť
tak logické, ţe niekto by si mohol pomyslieť, ţe sú aţ evidentné. Ja si však
myslím, ţe vedecké skúmanie a dokumentácia zdanlivo evidentných tendencií
je práve preto potrebná, aby sme sa dokázali udrţať pri zemi, a aby sme nepodľahli vytváraným mýtom, ktorým sa v takých citlivých oblastiach, akým je
aj etnické bytie, akosi dobre darí. Z tohto dôvodu pokladám autorkinu monografiu za cenný prínos v oblasti výskumu menšín a ich identity. Aj v prípade
týchto četností sa jej podarilo odkryť medzi skúmanými premennými silné
korelácie.
Nemôţem však nespomenúť niektoré nedostatky. Niektoré drobnosti moţno
vyplývajú z prekladu. Napríklad pri spomínaní metodológie sa hovorí
o „nominálnych (kvalitatívnych) škálach“ (s. 98), čo si viem len ťaţko predstaviť (trebárs: 1. veľmi muţ aţ do 5. vôbec nie muţ?), alebo respondent všade
vystupuje ako „informátor“, čo je skôr zauţívaný termín pri kvalitatívnych
terénnych výskumoch.
Za hlavný nedostatok povaţujem nejasné vymedzenie objektu výskumu.
Autorka totiţ v celej monografii hovorí o výskume rodín. Napríklad: „hlavným
cieľom výskumu bola komplexná analýza poznatkov získaných o menšinových
rodinách“ (s. 96). Za objekt, teda cieľovú skupinu výskumu povaţuje rodinu:
„Vzorka sa skladá zo 650 respondentov/rodinných príslušníkov.
Z národnostného hľadiska vzorku tvoria štyri podskupiny: 200 nemeckých, 200
slovenských a 200 chorvátskych rodín (...) a 50 bulharských rodín“ (s. 97).
Teda v prvej vete hovorí o jednotlivcoch – rodinní príslušníci – , hneď za tým
v druhej vete o rodinách, ako cieľovej skupine výskumu, čím si protirečí, lebo
buď je objektom výskumu jednotlivec, alebo skupina. Kedy by bolo moţné
povaţovať rodinu za objekt výskumu? Keby boli do neho zapojení všetci rodinní príslušníci, čo konkrétne znamená, ţe napríklad k otázkam vzťahujúcim
sa k pouţívaniu jazyka by sa vyjadril kaţdý jeden dospelý rodinný príslušník
sám. Tým pádom by sa ale mala vzorka skladať minimálne z dvojnásobku uvedeného počtu 650 respondentov, keďţe z hľadiska výskumného zámeru releventná rodina by musela byť aspoň dvojčlenná. V tomto výskume však boli
oslovení jednotlivci, a cez nich sa získali údaje o ostatných rodinných príslušníkoch. Objektom výskumu teda nebola rodina, ale bol ním jednotlivec. A práve z tohto dôvodu nemôţeme súhlasiť s tvrdením, ţe išlo o výskum rodiny, veď
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
359
keby sme to pripustili, tak v podstate všetky empirické výskumy môţeme povaţovať za výskum rodiny. Takmer v kaţdom výskume sa totiţ nachádza batéria otázok vzťahujúca sa na rodinných príslušníkov. Z uvedených dôvodov teda
vzorku nemohli tvoriť slovenské a ostatné menšinové rodiny, iba jednotlivci –
príslušníci vytypovaných národnostných menšín, ktorí sú zároveň aj členmi
jednotlivých typov rodín.
Napriek týmto výhradám bolo by vhodné pokračovanie tohto cenného diela,
ktoré by mohlo pojednávať o tom, aké zmeny nastali v ţivote skúmaných menšín za uplynulých desať rokov.
Zuzana Mészárosová-Lamplová
Peter Dinuš: Vyrovnávanie sa s minulosťou?
Veda, vydavateľstvo SAV. Bratislava 2010, 136 s. ISBN 978-80-224-1164-6
„Vyrovnávanie sa s „komunistickou“ minulosťou získalo charakter negácie“.
Toto bolo pre autora knihy podnetom pre pokus o kritickú reflexiu. Ak chceme
pochopiť, o čo v minulosti išlo, musíme sa pokúsiť rekonštruovať celú históriu,
všetky oblasti ţivota človeka a spoločnosti v skúmanom období, v ich vzájomných väzbách. (To je aspoň dnes základná tendencia moderného európskeho
dejepisectva.) Kritické zhodnotenie Vyrovnávania sa s minulosťou je obsahom
recenzovanej publikácie. Poukazuje nielen na zásadné obmedzenia jednostranného hodnotenia dejín od roku 1989, ale zároveň na nevyhnutnosť jeho prekonania. Ivan O. Štampach v polemike s historikom R. Vévodom v tejto súvislosti poznamenáva: „Pokládám za samozřejmé, ţe léta 1948 aţ 1989 u nás a podobné historické etapy v jiných zemích jsou součástí dějin a ţe je historici mají
studovat. Je pochopitelné, ţe se jednání osob a institucí v tomto období reflektuje i z právního hlediska a vyvozují se z toho důsledky“. (Text vyšiel v Literárních novinách 2008-10 na strane 14).
Je takmer nemoţné pri spracovávaní takej témy, akou Vyrovnávanie sa
s minulosťou nepochybne je, nevyjadriť pri bádaní vlastný postoj. Absolútna
objektivita v spoločenských vedách asi nie je moţná. Postoj preto nemusí byť
prekáţkou, dôleţité je, aby nepredpojatosť pomáhala pri interpretácii minulosti.
V danom prípade osobné postoje historika patria do priestoru slobodného vedeckého výskumu. Výsledný text nepotvrdzuje cynický názor, ktorý o histórii
hovorí, že je súborom lží víťazov (opäť O. Štampach).
Vyrovnávanie sa s minulosťou autor časovo vymedzuje povojnovým obdobím československých dejín rokmi 1948 – 1989. Samotné vyrovnávanie sa
s minulosťou „komunistického“ reţimu má niekoľko rovín, od politickej aţ po
morálnu. Väčšina hľadísk sa prezentuje v zreteľných antikomunistických rám-
360
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
coch. V našom politickom a morálnom kontexte dostalo vyrovnávanie sa
s „komunistickou“ minulosťou záporné znamienko. Zámerom práce Petra Dinuša je kritické zhodnotenie vyrovnávania sa s „komunistickou“ minulosťou
a zároveň odmietnutie jednostranných hodnotení dejín do roku 1989 s potrebou
jeho prekonania. Jej obsahom je kriticko-analytické vymedzenie a zhodnotenie
oficiálnej, legislativně sankcionovanej podoby vyrovnávania sa s „komunistickou“ minulosťou (s. 9).
Recenzované dielo pozostáva zo siedmich kapitol vrátane záveru, ktorý je
rozšírením a syntézou skúmaného zámeru. V prvej kapitole sa autor venuje
téme vyrovnávania sa s minulosťou v domácej legislatíve. Téma je o to váţnejšia, ţe zasahuje do oblasti politična, nemôţe a nechce sa mu totiţ vyhnúť. Takto vnímam zaujatie postoja autora k téme antikomunizmu na Slovensku
v domácej legislatíve. Moţno Dinušova práca podnieti aj u nás diskusiu, aká
prebieha v súčasnosti v Českej republike (Slačálek, Barša, Bělohradský
a Valach).
Druhá kapitola sa zaoberá vyrovnávaním sa s minulosťou v zahraničnej
legislatíve. Tu sa uţ vynára aj metodologický problém: český historik D. Třeštík v takýchto situáciách spochybnil pojem dejín a upozornil na to, ţe dnes sme
predovšetkým konfrontovaní pamäťou. V Európe sledujeme trend k negácii
politického dejepisectva, história politických udalostí takmer zmizla, stratila sa.
Politika sa však pre dejiny nestratila. Otázkou je, ako tento problém riešiť vedecky ideálnym prístupom k politike. Treťou kapitolou je slovensko-české
vyrovnávanie sa s minulosťou. Peter Dinuš sa vyhýba tomu, aby patril k “akčným historikom”. K skutočným otázkam vnútorných a vonkajších dejín socializmu sa však historici budú musieť vrátiť. Štvrtá kapitola sa zamýšľa nad pojmom totalitarizmus. Ponúka vcelku prehľad, ako sa tento pojem dostal do
politických diskusií. Snáď by som pripomenul Furetov názor na vznik tohto
pojmu z jeho práce Minulosť jednej ilúzie, ktorú by bolo vhodné uviesť. Kapitoly Nacizmus a „komunizmus“ a Realita „komunizmu“ a ilúzia antikomunizmu v podstate sumarizujú názory, ktoré v tejto diskusii boli vyrieknuté, rovnako ako aj obavy z ich stotoţnenia a potom nenapraviteľných dôsledkov. K podobným záverom dospel aj politológ M. Formánek, ktorý podobnú štúdiu napísal uţ začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia. K téme sa napríklad
vyjadroval aj historik M. Ransdorf.
Dá sa preto súhlasiť s ambíciou autora o potrebe nevyhnutnej depolitizácie
problému a jeho postavenia na vedeckú bázu. V tomto prípade potom idea vyrovnávania sa s minulosťou nemá byť fikciou, musí sa oprostiť od antikomunizmu. Ambíciou autora je vyhnúť sa jednostrannostiam a zjednodušeniam.
Moţno treba pripomenúť Karla Marxa, ktorý v Osemnástom brumairi Ľudovíta
Bonaparta burţoázii vytkol nedostatok imaginácie, neschopnosť vytvoriť nové
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
361
významy, ktoré by zaštítili revolučnú transformáciu spoločnosti. Symbolizmus
burţoázie sa podľa Marxa neopiera o budúcnosť, ale výhradne o minulosť.
Jednostranné závery politického a historiografického antikomunizmu, ktoré
prenikajú do médií, škôl a verejnosti, podľa autora publikácie P. Dinuša, negatívne ovplyvňujú historické vedomie občanov a školskú výchovu mladej generácie. O tom, ţe pamäť, „historické vedomie“ slovenskej spoločnosti je iné, ako
ich odraz v médiách, svedčia sociologické výskumy – o argumenty, o ktoré sa
napokon Peter Dinuš oprel. Výsledky výskumu ukázali, ţe slovenskí občania
hodnotia svoje vlastné postavenie a ţivot ako najlepší pred rokom 1989, rovnako hodnotia aj sociálnu situáciu väčšiny obyvateľstva, národné hospodárstvo,
vzdelanosť, školstvo a kultúru. Obdobie po roku 1989 v ich očiach predstavuje
v tomto smere úpadok.
Dôleţité bude, aby diskusie o týchto otázkach neskončili v abstrakciách.
Nesmú dopadnúť ako politické školenie, ale ako príspevok ku komplexnému
pochopeniu skutočnosti, o ktorú sa zúfalo pokúšame. To je dôleţité pre sebareflexiu súčasnej spoločnosti. Preto Vyrovnávanie sa s minulosťou? Petra Dinuša
odporúčam do pozornosti čitateľov.
Jozef Lysý
Marcela Gbúrová: Politika v jazyku. Jazyk v politike. Politologickohistorická analýza novely jazykového zákona.
Bratislava 2009, 232 s. ISBN: 978-80-88858-50-8
Práca Marcely Gbúrovej je vecnou, vedecky fundovanou a ucelenou odpoveďou na práce maďarských historikov, politológov a v neposlednej miere aj popredných politikov, ktorá doteraz v našej vedeckej spisbe absentovala1. Súčasne publikácia predstavuje významný príspevok k teóriám a konceptom národa, národnosti, respektíve (etnickej) menšiny tak z metodologického ako aj
politologického hľadiska. Na rozdiel od maďarských autorov sa slovenské spoločenskovedné publikácie nevenovali dostatočným spôsobom analýze týchto
pojmov v kontexte dobového myslenia a politického diania. Po obsahovej
a metodologickej stránke má práca niekoľko rovín výkladu a autorka v nej
interpretuje viacero navzájom sa prelínajúcich vzťahových dimenzií. V prvých
častiach, ktoré nasledujú po úvode a prvej časti Politické pozadie rozvoja slovenského jazyka v jeho predspisovnom období (od 9. storočia do roku 1787),
Slovenské politické myslenie a rozvoj slovenského jazyka v jeho spisovnom
období (1787 – 1918); Spisovné obdobie v podmienkach Československa (1918
1
Tým myslím aj autorov patriacich na Slovensku k maďarskej menšine.
362
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
– 1992) ide o vzťah slovensko-český a slovensko-maďarský. V časti Jazyková
politika v období samostatnej Slovenskej republiky po roku 1993 analyzuje predovšetkým slovensko-maďarské vzťahy, ich politické determinanty a dôsledky.
Na úvod Marcela Gbúrová komentuje dve podoby vedeckej analýzy jazyka:
ideologizovanú a neideologizovanú. Podľa nej do ideologizovaného prístupu
má čo povedať politická moc, ona sama sa v knihe zameriava na tézu, ţe vývin
spisovného slovenského jazyka bol súčasťou politického, sociálneho a kultúrneho vývoja slovenského národa a jeho identity. V tomto zmysle prínos publikácie spočíva v tom, ţe autorka pouţíva nové termíny – ako napr. jazyková
eurointegračná modernita – a rozvíja ich v politickej rovine. Umoţňuje jej to
sústrediť sa na detailnú analýzu kodifikácie slovenského jazyka v 18. a 19.
storočí, a v neskorších obdobiach v 20. a 21. storočí na charakteristiku slovenského jazykového zákonodarstva v podmienkach transformácie a etablovania
sa (post)modernej Slovenskej republiky2.
Práca je rozdelená do hore uvedených 4 kapitol. V prvej kapitole s názvom
Politické pozadie rozvoja slovenského jazyka v jeho predspisovnom období (od
9. storočia do roku 1787) sa autorka koncentruje na politické dianie, ktoré
ovplyvňovalo rozvoj slovenského jazyka v období pred rokom 1787. Stručne
charakterizuje mocensko-politické a spoločenské pozadie, v ktorom prebiehal
vývoj slovenského jazyka aţ po kodifikáciu bernolákovčiny v roku 1787.
V tomto období mala z príbuzných jazykov na kodifikáciu spisovnej slovenčiny najväčší vplyv čeština.
V druhej kapitole Slovenské politické myslenie a rozvoj slovenského jazyka
v jeho spisovnom období (1787 – 1918) analyzuje kodifikáciu spisovnej slovenčiny v období absolutizmu a špecifickej podoby osvietenstva charakteristickom pre Habsburskú monarchiu. Koncepcia spisovnej slovenčiny vychádzala
zo zásad „zdravého rozumu“. Bernolákovčina recipovala predovšetkým jazyk
vzdelancov – vtedajšej slovenskej elity na západnom Slovensku a stala sa jedným zo štyroch oficiálnych jazykov v Uhorsku. Štúrovské obdobie, ktorého
hlavným predstaviteľom bol Ľudovít Štúr, interpretuje autorka okrem iného
ako vývinovú etapu slovenského jazyka, v ktorej sa vyčlenila slovenčina voči
češtine. V tejto kapitole sa detailne zaoberá Štúrovou vedeckou spisbou
s cieľom vytypovať a zovšeobecniť politický a identifikačný rámec jeho snáh
2
Autorka sa stotoţňuje s názorom J. Dolníka, ţe presadenie a upevňovanie spisovného
jazyka bolo pre Slovákov a ich identitu ţivotne dôleţitou otázkou podobne ako pre
ostatné stredoeurópske národy. V tomto zmysle sa zamýšľa aj nad formou EÚ z aspektu
zabránenia šírenia nacionalistických ideológií, teda či je pre ňu vhodnejšia forma
superštátu alebo konfederácie. Poukazuje na tú skutočnosť, ţe napriek tomu, ţe sa EÚ
usiluje tak rôznymi mechanizmami ako aj finančnými subvenciami o zachovanie
etnickej rôznorodosti, európsky integračný proces neznamená automaticky aj posilňovanie európskej identity.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
363
pri kodifikácii slovenčiny. Analyzuje význam kodifikácie jeho variantu spisovnej slovenčiny z hľadiska národno-emancipačného a povaţuje Štúra za jednu
zo zakladateľských osobností slovenských národno-politických dejín. Štúr
podľa nej formuloval svoj národotvorný program v kontexte vzťahu všeobecného a individuálneho, konkrétne, vo vzťahu Slovanstva a slovenskosti, po
politickej stránke sa venoval otázke vzťahu občana a pospolitosti. Jazyk zohrával v Štúrovej koncepcii dôleţitú úlohu ako prvok kolektívnej súdrţnosti –
jazyk uţ nie je len vecou elity, je to „najbytostnejší prejav národnej identity“3.
Národ bol pre Štúra najdôleţitejšou kategóriou a chápal ho – vychádzajúc
z politickej reality Uhorska – z aspektu existencie jednoty v rozmanitostiach4.
Práve toto Štúrovo chápanie národa povaţuje autorka za významný posun
v dobovom chápaní národa ako politického spoločenstva a zdôrazňuje, ţe Štúr
tým, ţe posunul do popredia jazykovú dimenziu otvoril proces kultúrnej fázy
formovania národa ako sociálno-etnického celku. Súčasne Štúr prikladal veľký
význam „dejinnosti“. Históriu chápal ako spôsob akým sa môţe jednotlivec
stať súčasťou reality a prekonávať problémy vyplývajúce z jej neustálych
a dynamických zmien. Podľa autorky Štúrovi automaticky vyplynulo z jeho
filozofickej koncepcie aj chápanie slovenského jazyka ako delimitácie vo vzťahu ku štruktúre geneticky blízkeho českého jazyka, čo malo za následok radikálne sa odpútanie od češtiny a nepripúšťanie slovenčiny ako variantu českého
jazyka. V tejto časti sa autorka dotýka aj postavenia maďarčiny v Uhorsku,
ktorý mal slúţiť ako nástroj etnokultúrnej homogenizácie, čo podľa nej znamenalo, ţe z predpokladanej etnickej modernizácie sa stala lingvistická unifikácia.
V nasledujúcej kapitole Spisovné obdobie v podmienkach Československa
(1918 – 1992) v kontexte dobovej politiky sa autorka zaoberá postavením
a rozvojom spisovnej slovenčiny v podmienkach demokratických zmien po
roku 1918. Toto obdobie chápe ako pozitívny rámec pre rozvoj slovenskej
identity. Ako negatívne fenomény a brzdy pre rozvoj slovenskej emancipácie
uvádza oţivenie unifikačnej čechoslovakistickej teórie, politiku maďarských
menšinových politických strán po stanovení hraníc po podpísaní Trianonskej
dohody. Táto kapitola je rozčlenená chronologicky a obsahovo na 3 podkapitoly: 1918 – 1940; 1940 – 1968; 1968 – 1992. Z metodologického hľadiska je
prínosný autorkin uhol pohľadu, v rámci ktorého podrobne mapuje vzťah jazyka/ národnostných problémov na jednej strane a politických a kultúrnych vzťahov na strane druhej ako aj ich vzájomné styčné body, v ktorých sa prelína
občianska rovina a národno-emancipačný rozmer.
3
Cit. podľa Marcela Gbúrová: Politika v jazyku. Jazyk v politike. Politologickohistorická analýza novely jazykového zákona. Bratislava 2009, s. 15.
4
Ibidem, s. 15.
364
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
V poslednej kapitole Jazyková politika v období samostatnej Slovenskej
republiky po roku 1993 sa autorka orientuje predovšetkým na tie aspekty rozvoja slovenskej identity, ktoré sú relevantné v rámci spoluţitia majority
a minority. Najviac ju v tomto kontexte zaujíma slovenské jazykové zákonodarstvo a maďarské legislatívne návrhy. Analyzuje aj vízie jednotlivcov (Béla
Bugár) na moţnú formu menšinovej (ko)existencie, jej inštitucionalizáciu
a strategické plány ako to dosiahnuť. Príloha dokumentov (Zákon o štátnom
jazyku a Zásady Vlády Slovenskej republiky k zákonu o štátnom jazyku), ktoré
sú v publikácii uvedené popri slovenčine aj v anglickom a maďarskom jazyku,
ilustratívne dopĺňa autorkine konštatovania v texte poslednej kapitoly.
Autorka v publikácii pútavo spracováva úlohu jazyka na pozadí filozofických a spoločensko-politických myšlienok a trendov daného obdobia. Je
to systematicky členená práca, ktorej kapitoly síce nie vţdy rešpektujú uznávanú chronológiu, ale zaujímavým spôsobom reflektujú vývoj jazyka, určujúce
medzníky, jeho moţnosti, úlohy a ciele, ktoré v danej etape spoločenskopolitického vývoja na slovenskom území zastával. Autorkina analýza je postavená z heuristického a metodologického hľadiska na serióznom a detailnom
štúdiu tak dobovej, ako aj súčasnej spoločenskovednej literatúry, dokumentov,
článkov, ale aj prístupných internetových zdrojov. Autorka kriticky analyzuje
úlohu jazyka a jeho význam pre formovanie slovenskej identity a pevného
miesta slovenského národa v dejinách strednej Európy. Ako pozitívum treba
privítať tú časť publikácie, ktorá sa detailne zaoberá vzťahom jazyka a politiky
od vzniku SR v roku 1993 aţ do súčasnosti. Táto kapitola je vzhľadom na profesionálne zameranie autorky najobsiahlejšia a venovaná vývoju slovenského
jazyka a s tým spojenému zákonodarstvu po roku 1989, respektíve po roku
1992. Určitá obsahová a metodologická nevyváţenosť publikácie – esenciálne
poňatie5 strieda prílišná faktografia – je spôsobená najmä zloţitosťou témy
a ambíciou autorky spracovať ju v takom rozsiahlom časovom zábere . Nakoľko však výskum danej problematiky o vzťahu jazyka a politiky je na Slovensku
len v začiatkoch, chápeme publikáciu Marcely Gbúrovej ako pilotné dielo,
v ktorom autorka otvára pred zainteresovaným čitateľom veľa zaujímavých
problémových okruhov a otázok na zamyslenie, pričom k mnohým z nich zaujíma kritické a vedecky objektívne stanovisko. Z tohto hľadiska by snáď bolo
pre budúci výskum v tejto oblasti prínosné detailnejšie sa sústrediť na kratšie
obdobie a zmapovať napr. aj vystúpenia poslancov v parlamente. Sústrediť sa
aj na úlohu jazyka v politike a jeho rétorickú manipuláciu pri vystúpeniach
5
Esenciálne poňatie, ako aj konceptualizáciu a aplikáciu naciologických pojmov
chápeme v pozitívnom slova zmysle, nakoľko čitateľovi umoţňujú lepšie pochopiť
sebaidentifikačný proces Slovákov.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
365
jednotlivých politických predstaviteľov, v komentároch v médiách a v článkoch
uverejnených v mienkotvorných denníkoch a tlači.
Knihu Marcely Gbúrovej Politika v jazyku. Jazyk v politike odporúčame do
pozornosti odbornej verejnosti, vysokoškolským študentom, ako aj politickým
a občianskym subjektom, ktoré sa týmito otázkami zaoberajú.
Zuzana Poláčková
Getnet Tamene; William T. Bagatelas; David Reichardt; Bruno S.
Sergi (eds.): Studies in Contemporary International Relations and
Politics: New Europe and Beyond.
Opladen and Farmington Hills: Budrich UniPress Ltd. 2010, 97 s. ISBN 978-3940755-65-0
The book “Studies in Contemporary International Relations and Politics: New
Europe and Beyond” (Budrich UniPress Ltd. 2010, ISBN 978-3-940755-65-0)
was published for general public, media, policy and decision makers, scholars
and different institutions so that they have the opportunity to understand more
thoroughly global politics and international relations through analyses and solution suggestions of different global political issues. The work consists of
fifteen chapters, each approaching a particular political issue, thus covering
plentiful of topics and different countries and regions.
Getnet Tamene is the author of four articles: Chapter 1: International Relations and Global Politics: CEE-EU-US Correlation´s Possible Outcomes; Chapter 4: Aspects of Global Politics in the 21st Century; Chapter 7: Some Problems
of International Regimes; and Chapter 10: Democracy and Pluralism in the 21 st
Century Africa: Perspectives and Challenges. The first two articles deal with
similar topics and are too theoretical, without any particular suggestions for
improvement.
Chapter 2 Current Development of Elites in Slovakia by Rastislav Tóth
provides an overview of who and how has lead Slovakia since November 1989
and how the elites have been transformed, which the author brings under challenge. Certain visions how to enhance the current state are mentioned as well.
Concerning the formal level – the study could have been better arranged with
introduction and conclusion.
Chapter 3 From an American Dream to a Global Dream by Anamika Twyman-Ghoshal and Danielle Rousseau outlines a transformation of the American
Dream to what the authors called the Global Dream, since the notion of American Dream is used and adopted in a more general sense nowadays due to glob-
366
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
alization. The authors point out main advantages as well as problems regarding
this phenomenon.
Chapter 5 Withdrawal of Soviet Troops from Central Europe after the Collapse of Communism by Milada Polišenská deals with the period of the end of
1980s, when communist era in Central Europe finished. The author describes
how this period proceeded in Czechoslovakia, and does not deal with other
Central European countries in detail, which is why I assume that the title of
whole work is not accurate. From the formal point of view, paragraphs are not
formatted evenly, there is no abstract, no clearly defined introduction, nor conclusion. Some paragraphs are too short and would have better been included in
one of other paragraphs.
In the Introduction to Chapter 6: Che Guevara and his Legacy, Andy Brown
defined the aim to describe Che Guevara´s life, to study his works and his legacy for contemporary politics, and did so in a predominantly descriptive way.
From the formal point of view, as to references – using primary literary sources
is a positive point, however within analysing, quoting more different authors
would have been more appropriate.
Chapter 8 Democratization in Belarus: A Failed Project by Alex Danilovich
is an essay describing the transition from communist rule to democratic governance in Belarus, which was lead by Alexander Lukashenka in the 1990s, and
points out reasons why the author assumes that it was not successful in Belarus
as it was in other European countries. Analysing the issue, author emphasises
culture as one of crucial decisive points. The same country is presented in
Chapter 14 The Phenomenon of Lukašenka: How Belarus Broke with Democracy! by Hanna Vasilevich and Kiryl Kascian. The paper brings results to some
extend very similar to the results of Danilovich´s paper, which is why I suppose
it would have been better to include only one of them in the book.
Chapter 9 Democratization and its Impact on Diplomatic Methods – Public
Diplomacy by Erik Pajtinka introduces us the notion of public diplomacy as
a part of diplomacy, or as a diplomatic method, closely related to democratization process, and thus to public opinion. The author puts great emphasis on this
issue, since it has become very important in international relations and foreign
policy nowadays.
Chapter 11 Democracy and Minority issues in Slovakia: Analyzing Western
European Perspectives and Stereotypes by Zuzana Poláčková deals with the
question whether ethnic tensions cause prejudices and stereotypes in viewpoints of Western countries within integration processes of Central and Eastern
European countries. In the analysis, the author uses the issue of Hungarian
minority living in Slovakia as an example. Regarding formal point of view, the
work could have been divided into more parts under separate titles, since its
body comprises only one part, which makes it quite difficult to orientate in.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
367
In Chapter 12 Democracy and Freedom: Belief – Instruments for Safeguarding a Fundamental Human Right in a Time of Transition, Ariane Sabet concerns with the difficult relationship between religion and freedom, and analyses
three basic tools that safeguard and promote religious freedom, one of fundamental human rights.
Chapter 13 Village Committee Elections in China: Nurturing Self-governance or Fostering State Authority? By Gabriela Pleschová discusses semicompetitive elections in China, the relationship between state committees and
self-governance ones in particular. The author deals with issues like state intervention and manipulation, elections functioning, as well as with how people
support elections.
Chapter 15 The Successful Transition of New Zealand towards Consensus
Democracy: FFP vs. MMP Electoral Systems by Tatiana Červená deals in
detail with reforms that were made to New Zealand´s electoral system in 1993,
and what the change has brought to the country. The work could have been
better divided, Introduction is too long, formatting is not unified.
The book “Studies in Contemporary International Relations and Politics:
New Europe and Beyond” was supposed to provide the readers with new
knowledge and understanding regarding a variety of current global political
issues. On one hand, the topics are interesting and up-to-date, however, criticism should be put on the fact that issues which the given topics cover are rather too varied and different for the given format and thus, they fail in presenting sufficient and thorough analyses. Instead, they often only outline the portrayal of reality. Besides these problematic aspects regarding contextual issues,
several formal insufficiencies have been found, like absent introductions or
conclusions, not unified formatting of text, insufficient or undue division of
individual parts of the given chapter or insufficiencies regarding references.
Lucia Zacharová
Veda, Médiá a Politika. Zborník príspevkov z konferencie Globalizácia, veda, vzdelávanie, médiá, politika.
VEDA vydavateľstvo SAV, Bratislava 2008, 360 s. ISBN 978-80-224-1001-4
Publikácia pod názvom „Veda, média a politika“ je zbierkou príspevkov, ktoré
boli prezentované na druhej medzinárodnej konferencii Globalizácia, veda,
vzdelávanie, médiá, politika v Smoleniciach v dňoch 15. – 20. októbra 2007.
Publikácia obsahuje interdisciplinárny pohľad na postavenie, vývoj a vplyv
médií vo vzťahu k politike, politickým aktérom spoločnosti v dnešnom globalizovanom svete. V publikácii sa na 360 stranách nachádza 36 textov, čo sa pri-
368
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
amo úmerne pretavilo aj do niektorých príspevkov, ktorým chýba hlbšie spracovanie nimi prezentovanej problematiky. Avšak, na druhej strane je potrebné
povedať, ţe ide o zborník z konferencie a skôr ho vnímať ako prehľad interdisciplinárnych pohľadov na jednotlivé tematiky, ktoré tvorili piliere samotnej
konferencie.
Výrazným a viditeľným negatívom, aj pre laického čitateľa, je usporiadanie
jednotlivých príspevkov. Snaha zostavovateľov zoradiť ich podľa určitého
kľúča absentuje (napríklad podľa tém, špecializácie, rozlíšenia medzi príspevkami vychádzajúc z teoretického alebo z praktického pohľadu). Tak nájdeme
vedľa seba, respektíve za sebou príspevky zaoberajúce sa rozdielnymi problematikami, ako napríklad „Štátna politika vo vzťahu k výchove a vzdelávaniu
detí a mládeže“ (Lenka Haburajová – Ilavská) a „Hovorca ako mediátor“ (Ján
Čomaj), alebo „Politika, médiá a hovorcovia“ (Imrich Jenča) a „Cirkev a média v postmodernej dobe“ (Ivar Štaffa). Tak sú teoretické texty vsunuté medzi
„prípadové“ texty a naopak, čo čitateľa núti veľmi pozorne rozlišovať medzi
jednotlivými textami a permanentne sa prispôsobovať zmenám obsahu jednotlivých textov. Skôr by bolo moţno vhodné, aby jednotlivé teoretické a „prípadové texty“ vytvárali rozdielne skupiny, ktoré by sa bliţšie špecifikovali – rozdeľovali na jednotlivé tematiky.
Jedným z najzaujímavejších príspevkov v publikácii je text Juraja Rusnáka,
pod názvom „Verejná udalosť ako mediálny event v elektronických médiách“.
Uţ zo samotného názvu príspevku je zrejmé, ţe autor sa zaoberá mediálnymi
udalosťami pôsobiacimi na politický a spoločenský systém daného štátu. Autor
sa snaţil vykresliť základné piliere konferencie, čo sa mu aj viac-menej podarilo. V texte sa zamýšľa nad situáciami, kedy môţu mediálne texty buď konzervovať udalosti, alebo naopak meniť obraz sveta. Čitateľovi sa snaţí prezentovať nielen zahraničné udalosti, kde tzv. mediálne „eventy“ zohrali významnú
úlohu vo formovaní verejnej (spoločenskej) mienky, ako boli napríklad udalosti
z 11. septembra 2001, ale taktieţ domáce „eventy“, ktoré zasiahli do ţivota
politickej a občianskej spoločnosti. Vo všeobecnosti moţno konštatovať, ţe
autor prichádza k záveru (i keď ho neprezentuje priamo), ţe v súčasnosti v procese medializácie, ktorá sa naplno začala prejavovať v tzv. Tretej ére politickej
komunikácie, prevaţuje jedna zo štyroch6 charakteristických čŕt a tou je emocionalizácia mediálnych správ smerom k spoločnosti.
Nitrianski akademici, kulturológ Ivan Dubnička v príspevku pod názvom
„Konzumizmus a média“ a politológ Svetozár Krno v príspevku „Aktívne média v pasívnej spoločnosti“, poňali hlavné teoretické koncepty konferencie
veľmi špecifickým spôsobom, avšak z hľadiska tematického zamerania to hodnotím veľmi pozitívne. Ivan Dubnička sa venuje nielen všeobecnej charakteri6
Ostatné črty tzv. mediatizácie sú – profesionalizácia, personalizácia a negativita.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
369
zácie konzumizmu, ale uvaţuje o danom termíne ako hybnom v súčasnej postmodernej dobe, ktorý sa postupne dostáva do jednotlivých sfér spoločnosti
a výrazne ovplyvňuje smerovanie, ich vývoj a rovnako aj aktérov pôsobiacich
v nich. Konštatuje, ţe v súčasnosti sa médiá stávajú jediným (legálnym) prostriedkom, ako nenásilným spôsobom ovládať konanie jednotlivcov spoločnosti,
respektíve manipulovať ich. Svetozár Krno sa naopak snaţí polemizovať na
tému tzv. človeka na gauči, ktorý svoje postoje vyjadruje či spoločensky sa
angaţuje cez sledovanie televíznych prijímačov. Daná transformácia jednotlivca tak núti politické strany k zmene ich komunikačných stratégií. Uvedené
zmeny sú sprevádzané ich kartelizáciou a vznikom tzv. kartelových strán, ktoré
sa podriaďujú danej logike, s cieľom maximalizácie svojho zisku pri minimálnych stratách.
Ďalším zaujímavým príspevkom pod názvom „Jazykové tendencie v spravodajských útvaroch“ obohatila recenzovanú publikáciu Gabriela Magálová.
Článok sa zaoberá publicistickým štýlom, ktorý v dnešnom globalizovanom
svete patrí k najdynamickejších štýlom. Na základe zaujímavých príkladov
prezentuje nové trendy v oblasti hovorovosti a slangovosti, ktoré sa začínajú
presadzovať v časopisoch. Príklady, ktoré autorka ponúka, sú pre laického čitateľa efektívnou pomôckou, ako porozumieť vývoju a smerovaniu daného štýlu,
ovplyvneného hlavne dobovým klišé, anglicizáciou, ako prejavom globalizácie.
Konštatuje, ţe prvky hovorového štýlu sa začínajú presadzovať nielen v bulvárnych časopisoch, ale aj časopisoch s nebulvárnym charakterom.
Vplyvom globalizácie a mediatizácie sa zaoberá aj príspevok pod názvom
„Mediokracia“ od Hany Pravdovej. Autorka sa zaoberá charakterizáciou
pojmu, ktorý začína čoraz viac rezonovať vo svete, aj keď doposiaľ, ako konštatuje, je pomerne málo etablovaný. Poukazuje na etablovanie novej inštitúcie
moci v dnešnom globalizovanom svete (médiá), ktorá má nástroje, moţnosti
a dosah smerom k účelovej manipulácii s informáciami, a tým aj k ovplyvňovaní verejnej mienky. Autorka taktieţ vyjadruje nebezpečenstvo danej inštitúcie a to z dôvodu, ţe je tolerovaná mocenskými štruktúrami, ale taktieţ podporovaná. Nebezpečenstvo, ktoré predstavuje mediokracia, tkvie najmä v rozpore medzi propagovaným – prezentovaným ideálom a realitou občianskej
spoločnosti. Inými slovami povedané, občianska spoločnosť súhlasí aj s takými
vládnymi riešeniami, či návrhmi, ktoré by bez vplyvu médií nikdy nepodporila.
Na záver je potrebné vyzdvihnúť snahu zostavovateľov o interdisciplinárny
pohľad na dané tematiky, ktoré by mohli otvoriť a priniesť mnoho nových poznatkov a podnetných názorov o smerovaní, vývoji a postavení médií, vedy
a politiky v dnešnom globalizovanom svete.
Viera Ţúborová
370
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 11, No. 4
Download

slovenská politologická revue slovak journal of political sciences