KOSCEĽANKA
obecné noviny
Noviny občanov obce Kostoľany nad Hornádom
roč. IX., číslo 3
Vážení občania a čitatelia Kosceľanky!
Čas znova pokročil a máme tu jeseň. Obdobie, kedy príroda naberá iné farby,
ale aj obdobie predpovedajúce, že rok sa pomaly chýli ku koncu.
Mnohí ste zaiste postrehli zvýšený ruch v centre obce. Realizácia kanalizácie v našej
obci sa po dlhoročných snaženiach stala realitou. Verejné obstarávanie vyhrala firma EIFFAGE Construction SR, ktorá realizáciu kanalizačnej siete zadala subdodávateľom - firme
URANPRES zo Spišskej Novej Vsi a firme ARPROG z Popradu. Prioritou je čo najskôr,
teda do zimy, odkanalizovať centrum obce, pretože je to najfrekventovanejší priestor, využívaný každým jedným občanom i návštevníkom. Tade ľudia prechádzajú idúc na vlak alebo
autobus, do práce i do školy, do obchodu, k lekárovi, do kostola i do krčmy. Po uložení kanalizačných vetiev sa bude pokračovať na ďalších uliciach a častiach obce. Chceme vás,
vážení spoluobčania, vyzvať počas celého obdobia výstavby o trpezlivosť, rozvážnosť a
disciplinovanosť. Pred každým pozemkom bude umiestnená šachta – prípojka na budúce napojenie sa na kanalizačnú sieť. Tú bude možné realizovať až po dokončení čističky
odpadových vôd, kompletnej kanalizačnej siete a po jej následnej kolaudácii, teda od
začiatku roka 2014. Mnohí z vás sa pýtate, koľko bude stáť stočné. Na túto otázku
v tejto chvíli podať odpoveď nevieme, cena stočného sa bude vyvíjať od samotných nákladov na prevádzku kanalizácie a bude v nej aj zahrnuté splácanie úveru, povedané
inak, kanalizácia by mala byť rentabilná a vyrobiť na seba, aby na jej prevádzku nebolo
potrebné doplácať. Jedno však vieme, cena stočného bude o čosi nižšia než za predpokladu správy kanalizácie Východoslovenskou vodárenskou spoločnosťou. Na cenu bude
mať najväčší vplyv aj miera pripojenosti na sieť. Vyšší podiel pripojených domácností
bude stláčať cenu smerom dole. Vzhľadom na žalostný stav nášho životného prostredia
sa pripojiť bude musieť každý. A myslíme si, že je to úplná samozrejmosť, v 21. storočí
už aj kanalizácia, rovnako ako elektrická energia, plyn, či internet, patrí k bežnému štandardu života a nestretneme sa so žiadnou nevôľou zo strany vás, občanov.
Čas plynie ďalej a čochvíľa budeme prichádzať navštevovať hroby svojich blízkych. V prvý a druhý novembrový deň si ešte viac uvedomujeme krehkosť nášho ľudského bytia. Práve v takýto čas by sme mali prehodnotiť svoje životné postoje voči svojim blížnym, pozabudnúť na vzájomné spory, lebo raz sa všetci ocitneme na tamojšom
kopčeku, slovami Márie Kočanovej – našej rodáčky spisovateľky – „Leží tu rad-radom
celá tichunká zmierená dedina...“
Do ďalších jesenných dní prajeme veľa zdravia a úspechov.
Redakcia
októbe r 2012
Z OBSAHU:
s vä tý , t y
Ach k ríž
ácn y... S. 4
s trom vz
ndreja
Spomienk a na A
Eda Medveca
S. 3
2
OBECNÁ NÁSTENKA
Spoločenská
kronika
Jubilanti:
+ Valent Bebjak 23.8.2012 (90)
Kamerový systém
koberec nie je plastová fľaša. Že do
týchto kontajnerov nepatria znečistené
Žijeme v dobe, keď čelíme zníženej
kanistre od motorového oleja! Nie je si
bezpečnosti a zvyšujúcemu sa vandalizproblém prečítať ani to, že žiarovka
mu. Pre zníženie kriminality v obci
nepatrí medzi sklo takisto.
a zvýšenie bezpečnosti občanov sme
No nevadí, vraví sa, že opakovanie je
nainštalovali kamerový systém, ktorý
mat kou múdrosti. Tak ešte raz:
monitoru je verejné priestranstva. PrieDo žltého k ontajnera určeného na
stor je monitorovaný 24 hodín denne,
plast patrí toto: čisté PET fľaše
vo dne i v noci a záznam v prípade po(stlačené), fľaše od čistiacich prostriedtreby je použiteľný pre účely vyšetrovakov a čisté fólie. Nepatrí: fľaše od
nia a dokazovania príslušnými orgán mi.
jedlých a motorových olejov, kelímky,
Veríme, že táto forma prevencie bude
polystyrén a iné plasty.
účinná a zvýši kvalitu života v našej
Do zeleného kontajnera patrí: b iele
obci.
a farebné sklo. Nepatria: zrkadlá, črepy, porcelán, d rôtené sklo, autosklo,
Túlavé psy
žiarovky.
Vzhľadom na kopiace sa sťažnosti Do modrého kontajnera patrí: noviobčanov na túlavé psy vyzývame ny, časopisy, papier, kartóny, knihy bez
ich majiteľov, aby si ich zabezpečili tvrdých obalov. Nepatrí : krabice od
mlieka a d žúsov (tetrapaky), špinavý
a držali vo dvoroch!!!
a mastný papier, papier s fóliou.
Dúfame, že je to u ž teraz jasnejšie kažŽiadame vás o dôkladne separovanie dému. Ak nie, nabudúce to asi nakreslíme. A le tak snáď to nebude potrebné,
odpadu!!!
zase nevytvárajme o sebe až takú zlú
Milí občania! Už niekoľko rokov máme
mienku, že nedokážeme zvládnuť tak
v obci zavedený separovaný zber. Kažjednoduchú vec ako rozo znať plastovú
dý z vás obdŕžal v decembrovo m vydafľašu od polystyrénu.
ní Kosceľanky vložený farebný papier
A teda čo s ďalším odpadom, ktorý do
s ro z p is o m v ý v o z u o d p a d
nádob na separovaný zber nepatrí? Tak
aj s vysvetlivkami , čo do kontajnerov
jednoducho ho vyhodíme do KUKA
mo žno hádzať a čo nie. Snáď u ž aj manádoby určenej na komunálny odpad.
lý žiak na základnej škole v ie, že záchoA bioodpad do kompostoviska, ktoré by
dová misa nie je sklo. Snáď prvák na
malo byť súčasťou každej záhrady.
základnej škole vie, že polystyrén alebo
Ocú
Mária Hlubeňová 20.9.2012 (80)
Srdečne blahoželáme!
Narodení
Nela Bodnárová 31.07. 2012
Vítajte medzi nami!
Zomrelí
Andrej Edo Medvec 29.7.2012
Valent Bebjak 4.9.2012
Jozef Nigut 11.9.2012
Odpočívajte v pokoji!
OBECNÁ NÁSTENKA
3
ský rozhlas.
A. Medvec kládol v režijnej práci dôraz na
prácu s hercom, na presvedčivý umelecký
výkon a v tomto smere uplatňoval svoje pedagogické vedomosti a schopnosti. Ako sám
raz úsmevne hovoril, bol na hercov požadovačný, ale na hercov nekričal, nepreháňal
Dňa 1. augusta 2012 sme sa navždy rozich, ale keď spoza okienka štúdia videli, že
lúčili s hercom a režisérom, rodákom Andrejom
režisér krčí nosom, vedeli, že to nebolo dobré
Edom Medvecom. Mnohí z vás ste ho poznali
a skúšali to napraviť, aby bol režisér spokojosobne, bol to váš rovesník, kamarát, sused. Iní,
ný. Doviedol ich k tomu nenásilne a mali
mladší, o ňom vedia z počutia.
z toho napokon sami radosť, boli mu vďační.
Andrej Medvec sa narodil 28. júna 1930 tu,
Doba bola – aká bola. Ale aj v nej mohli byť
v Kostoľanoch nad Hornádom. Svoju rodnú obec
ľudia slušní a statoční. Odvážne a statočne sa
mal veľmi rád a bol hrdý na jej kultúrnu, literárnu,
vedel zastať aj odvysielaných vecí, odmietdiv adelnú , hudobno – spevácku
nuť nepriaznivú stranícku kritiku
i športovú vyspelosť. Už ako chlapec stál Spomienka na Andreja Eda Medveca napríklad niektorých ostrejších
na javisku ako herec, na čo veľmi rád aj
príspevkov Maratóne. My dvaja –
s humorom spomínal. Vyštudoval Učiteľskú akadémiu ja ako vedúci LDR, on ako šéfrežisér - sme boli dlhé roky blíza Konzervatórium v Košiciach, ale k divadlu ho ťahalo viac ako kymi spolupracovníkmi. Nejeden pondelok sme sa priam obávak učiteľstvu. Zopár sezón pôsobil v činohre Štátneho divadla li prísť do práce, lebo opäť niekoho podráždil sobotňajší Marav Košiciach, Bábkovom divadle a v Osvetovom stredisku Košice. tón. Osobne som mu za veľa vďačný aj čo sa týka mojich vlastZačiatkom 70-tych rokov minulého storočia sa uvoľnila režisérska ných autorských pokusov. Bol pozorný, vnímavý, skúsený,
pozícia v štúdiu Československého rozhlasu v Košiciach, zvíťazil múdry. Nestratil kontakt s rozhlasom ani po odchode do dôv konkurze a nastúpil do rozhlasu. Už predtým asistoval známemu chodku, sledoval jeho vysielanie.
režisérovi Martinovi Hruškovi pri výrobe relácie MA – RA – TÓÓČas o každom z nás ľudí povie svoje. Andrej Medvec,
ÓN. Hruška však vážne ochorel a réžiu známej relácie prevzal s ktorým sme sa navždy rozlúčili, bol významným umelcom.
s plnou zodpovednosťou Andrej Medvec.
Sme hrdí, že pochádzal z našich východoslovenských končín, že
Maratón, najznámejšiu reláciu v histórii košického rozhla- východné Slovensko bolo jeho najkrajším kútom v šírom svete.
sového štúdia, režíroval vyše 25 rokov. Bolo s tým veľa práce - Osobne prispel k jeho rozvoju a kultúrnemu zveľadeniu. Bol
jednak v Literárno dramatickej redakcii a tiež v Slovesno - umelec- nositeľom titulu zaslúžilý pracovník kultúry. Pre nás, ktorí sme
kej realizácii, ktorej šéfoval Andrej Medvec. Vyžadovalo si to zo ho bezprostredne poznali, ostane výnimočným človekom, veľstrany režiséra hereckú prípravu, skúšky, kreatívne vymyslieť herec- kou umeleckou osobnosťou. A jednou z najväčších, aké košické
ké postupy v jednotlivých príspevkoch, v ktorých účinkovala stála rozhlasové štúdio Slovensku dalo.
trojica Peter Gažo, Ján Kado a Elena Kleisová. Žiaľ, všetci spomeNakoniec mi dovoľte byť aj trošku osobným. So m rád,
nutí „maratónci“ – ako sme im vraveli, s výnimkou MUDr. Jána že som ho videl a rozprával sa s ním u neho doma ani nie mesiac
Dudru, ktorý v relácii vystupoval pod umeleckým menom Ján Ka- pred jeho skonom. Bol poznačený chorobou, zoslabnutý, ale
do, už privítajú svojho režiséra tam hore. Odišla s nimi do histórie pokojný a zmierený, pôsobil na mňa samého akosi očisťujúco,
celá jedna veľká a úspešná kapitola rozhlasového vysielania na pokojne a priam príjemne. Obaja sme spomínali – okrem iného
Slovensku. Rozhlas sa počúval, poslucháči sa tešili na tento prog- aj na našu rodnú Hornádsku dolinu. Vedel čo príde, vedel, že na
ram. Maratón im pripadal odvážny, plný kritických narážok, ironic- uzdravenie niet nádeje. Vedeli to aj jeho najbližší. Ale nemal sa
ký k dobovým nešvárom dvojtvárnosti, papalášstvu a inej hlúposti.
prečo báť, odovzdal sa Tomu, ktorému veril od detstva, od maRozhlasové umenie je prchavé – počuješ a o chvíľu je minej náruče, Tomu, ktorého osobne nikdy nezaprel, v ktorom
to nenávratne preč, stratí sa. Neboli vtedy na úrovni záznamové žila jeho nádej. „Už som ustal, ale ešte by som tu rád bol.“ –
prostriedky. Nič sa nereprízovalo, týždeň čo týždeň sa vysielala povedal mi.
premiéra. Našťastie aspoň niečo z toho sa zachovalo na rozhla„Vďaka“ hovorím nielen za vedenie a pracovníkov
sových magnetofónových páskach v archíve. Andrej Medvec Československého a Slovenského rozhlasu, štúdio Košice, za
popritom režíroval ďalšie rozhlasové umelecké literárne relácie, bývalých aj súčasných, za redaktorov, režisérov, hlásateľov,
literárne a satiricko – humoristické pásma, pásma poézie a roz- zvukových majstrov, technikov, ale aj za poslucháčov na celom
hlasové hry klasikov našej aj svetovej drámy, rozhlasové drama- Slovensku, ktorým si svojim dielo m dal nezmerateľne veľa.
tizácie diel, romány, preklady cudzojazyčných rozhlasových Verím, že tvoje meno sa im ešte dlho bude spájať s príjemnými
hier a predovšetkým pôvodnú domácu slovenskú tvorbu.
spomienkami. Priateľsky sa lúčim s tebou aj za seba a ďakujem
Andrej Medvec bol ako režisér perfekcionista. Medzi osudu za to, že sme tak dlho mohli spoločne kráčať po rozhlasojeho veľké pozitíva v hereckých kruhoch východného Slovenska vej dráhe.
bolo to, že neobchádzal žiadnu divadelnú scénu v tomto regióne,
Tratia sa pútnici a horknú drahé mená.
nezľahčoval si to len s Košičanmi, ale dával príležitosť aj PreByť, to je strácať to, čo si mal zálohom.
šovčanom, Novovešťanom a iným. Ak bolo treba a nemal poruA vrátiac pôžičku, sám,
ke potrebný typ, neváhal obsadiť aj hercov z iných regiónov
ostať pred Bohom. (M. Rúfus)
alebo z Bratislavy. Rád by som spomenul, že v čase, keď mali
Lasica a Satinský už dlho zákaz účinkovania v rozhlase, on sa
Andrej, s Pánom Bohom. Nech ti je ľahká rodná hruda.
odvážil obsadiť ich do komediálnej hry v Košiciach, v ktorej Odpočinutie večné, daj mu, Pane!
účinkovali s Gažom a Kadom. A div sa svete! Nič sa nám za to
Mgr. Andrej Lukáč, dlhoročný rozhlasový kolega
nestalo. Akoby ich tým košický režisér odklial aj pre bratislav„Tratia sa pútnici a horknú drahé mená...“
Osamievame tu ako sme už dlho žili.
Stále viac odchodí tých, čo nám boli milí.
Knižočku napíšeš... v každej je rekviem.
Koľkých som prežil už a koľkých prežijem?“
(Milan Rúfus)
4
Z FARSKÉHO ŽIVOTA
Obnovujeme hodnoty praotcov...
„Ach kríž svätý, ty strom vzácny,
sladký nebies plod prekrásny.“
Kríž je vari najvýraznejším a
najčastejším sy mbolo m kresťanstva. Je
všade vôkol nás. Do ma nad dvermi, na
každom náhrobníku, pri cestách, ale aj
v našich životoch, čo výstižne vyjadruje
ľudová múdrosť: „Ňet chiža bez križa.“
V chotári každej obce sa nachádza niekoľko krížov, ktoré v znikli z rôznych
dôvodov. Či u ž sú to kríže niekde
v centre obce, popri ceste, na cintoríne,
pred kostolom, v poli, alebo pod lesom.
Na mnohých sa už podpísal skazonosný
zub času, a to len preto, že mnohokrát
chodíme oko lo nich bez povšimnutia.
Napriek tomu, že majú vysokú výpovednú hodnotu, dostali sa na o kraj záu jmu pamiat karov, h istorikov, etnografov. Prito m malé, skro mné architektonické objekty zako mponované v krajine
dotvárajú jej čaro a sú autentickou výpoveďou umu, zručnosti i pobožnosti
nášho ľudu.
Kríže sa stavali z rô znych dôvodov. Na cintorínoch to bolo predovšetký m vyjadren ie kresťanskej viery ako
memento smrt i, inde mali ochranný,
orientačný, či ďakovný alebo prosebný
význam.
Kríže dávali stavať jednotlivci,
alebo spoločenstva veriacich. Na ich
postavenie sa vyžadoval súhlas cirkevnej vrchnosti a u miestneho duchovného bolo potrebné založiť finančnú základ inu – fundáciu, ktorá zaručovala, že
sa bude kríž udržiavať, nie však to, že
bude dosť prostriedkov na postavenie
nového, ak sa ten zničí, alebo spadne.
Niekoľko krížov sa nachádza aj na území našej obce a chotára. Pôvod niektorých je nám známy, iných nie. Niektoré
sú v dobrom stave, cintorínskemu hro zil
takmer zán ik.
O pôvode kostolianskeho cintor ín s keh o kr í ža má me zmi en ku
v Arcibiskupskom archíve v Košiciach.
Týka sa ho Fundatalia, v ktorej stojí, že
na jeho výstavbu zalo žil fundáciu
miestny pivovarník Michal Taneczés
(pivovar stál na mieste dnešnej lesnej
správy) a poskytol 15 zlatých. Iná listina hovorí o posvätení kríža na cintoríne
v roku 1852 miestnym faráro m, ktorý si
na tento úkol pýtal od biskupa povolenie. Kríž patrí zjavne medzi najstaršie
v obci aj chotári a zub času si
na pieskovcovom kamen i vykonal za tie
roky svoje. Značne zvetraný kríž bol
ro zpu kan ý na v iacerý ch mies tach
a držal len svojou vlastnou váhou. Hrozilo jeho zrútenie.
Do obnovy kríža sa pustili Ing.
Imrich Redaj, Mgr. Anton Medvec, Miloš
Záhumenský, korpus obnovil a tabuľu
s nápisom INRI vyhotovil výtvarník Jozef
Sabol. Na obnove sa ďalej podieľali Martin Záhumenský, Ing. Juraj Gajdoš. Kríž
sa musel doslova lepiť po kúskoch
a spevniť. Kovanú ohrádku, ktorá obkolesovala kríž, sme dali opieskovať, pokryť
vrstvou zinku a namaľovať, čím sa predĺži jej životnosť a napriek mnohým snahám, ktoré tu vzhľadom na vyriešenú
situáciu ďalej popisovať nebudeme, vrátili na pôvodné miesto. Snáď na ozrejmenie toho len dodáme, že ak tam raz našimi p redkami bola táto kovaná ohrádka
daná, na svojom mieste ostane aj naďalej. Sme radi, že sa nám podarilo zacho-
vať kúsok našej histórie pre ďalšie generácie. Nemusíme za každú cenu vždy len
všetko vymieňať, budovať, modernizovať, prerábať a odstraňovať, ale čosi aj
uchovať.
Náklady na obnovu uhradilo
Občianske zd ruženie Ded inka. A j táto
aktivita sa mohla uskutočniť vďaka
vašim 2% z daní. Ďaku jeme.
Mgr. Anton Medvec
Z FARSKÉHO ŽIVOTA
Po čase sa vám opäť prihovárame na stránkach rubriky Z farského života a opäť po roku v krásny horúci letný
týždeň sa konal detský letný tábor.
V dňoch 3. - 7. jú la sa uskutočnil 6. ročník detského
letného tábora v Sokoli. Jeho motto m bolo Radosť rozdávaním rastie. Zúčastnilo sa ho spolu 59 detí, na ktoré sa zodpovedne pripravilo dvanásť animátorov a štyria pomocní animátori. Bolo šesť skupiniek po dvoch animátoroch. Na začiatku sa na pódiu predstavili rozpráv kové bytosti so svojím
predstavením o Radostníčkovi, ktorý bol chorý, ale nepomáhali
nijaké lieky, lebo mu chýbala radosť, bol smutný. V prvý deň si
jednotlivé skupinky za pomoci
animátorov pripravili svoje pomenovanie. Boli to tulene, trpaslíci,
ža b k y , f i a l k y , g u mk á č i
a Simpsonovci. Zložili si svoj
pokrik a spievala sa táborová
hymna o radosti Prežívam radosť
v srdci svojom. Každý deň boli na
programe súťažné d iscip líny
a stanovištia, či už v okolí kultúrneho domu, kde tábor prebiehal,
alebo na ihrisku pri kultúrnom
dome, v lese nad vlekom. Deti mali čo najrýchlejšie zvládnuť
dané úlohy. Napríklad mali prebehnúť čo najrýchlejšie
s vrecami, v ktorých boli fľaše naplnené vodou. Za neposlušnosť sa rozdávali trestné body. Každý večer bola v tábore sv.
omša o 18. hodine a pred ňou si deti losovali služby, ako príprava obetných darov, čítanie, prosby, miništrovanie, pantomíma na
danú tému z evanjelia, alebo z daného sviatku. V utorok na sviatok sv. Tomáša, apoštola, bola pantomíma o neveriaco m Tomášovi, inokedy o u zdravení ženy z krvotoku, o u zdravení
desiatich malo mocných, o odpustení. Vo štvrtok na slávnosť
sv. Cyrila a Metoda bola sv. omša v kostole v Sokoli o 9.30.
Po nej sa konal futbalový turnaj O pohár radosti, ktorý pokračoval aj v piatok predpoludním najprv zapálením oly mp ijského ohňa a štafetou s olymp ijský m ohňom med zi jednotlivými animátormi. Potom nasledovali zápasy medzi jednotlivými skupinkami a prvé miesto získali fialky, ktoré si odniesli aj Pohár radosti. Vo štvrtok večer bola opekačka na Veterine a následne nočná hra, kde na jednotlivých stanovištiach
boli ro zmiestnené strašidlá, ktoré strašili deti. Det i pred vstupom do lesa vítal nápis Rozprávkový svet. Jednotlivé ro zprávkové bytosti ako vodník, obor, popoluška, Robin Hood, lesná
víla a ďalšie sa ro zmiestnili po svojich stanovištiach
a predstavili deťom a ich animátorom pravid lá súťaží, pričo m
sa stopovalo na čas. Deti si mohli vyskúšať svoje zručnosti
napríklad chytaním rýb na magnetku a ako posledný mali
vytiahnuť dobre ukrytý prsteň. V piatok večer bola diskotéka
na ktorej s me sa všetci dobre zabavili a vytancovali.
V sobotu ráno po raňajkách sa konala sv. o mša, po ktorej
nasledovalo vyhodnotenie tábora. Prvé miesto spolu za všetky zv ládnuté súťaže získali Simpsonovci. Na záver si všetky
skupinky odniesli do mov Vysvedčenie detského letného tábora, rovnako aj animátori s duchovným otcom a pani učiteľkou Valikou. V prvo m rade s me sa poďakovali Bohu za krásne horúce slnečné počasie počas celého tábora, potom osobitne deťom a ich rodičo m, že ich pustili na tábor, an imátoro m
za ich vytrvalosť a trpezlivosť, kuchárom za výborné jedlá,
ktorý mi sýtili naše telá a duchovnému otcovi za to, že sýtil
naše duše Božím slovo m a sviatosťami, najmä sviatosťou
5
zmieren ia, aby s me stále boli pln í radosti. Všetci sme získali nové priateľstvá a boli sme povzbudení, aby radosť,
ktorú sme tu načerpali, s me rozdávali
ďalej vo svojich rodinách a medzi kamarát mi počas celých prázdnin.
Dňa 12. júla sa vo farsko m kostole sv. Štefana v Kostoľanoch o 18.
hodine uskutočnila slávnostná s v. omša pri príležitosti uvedenia do úradu
dekana nášho duchovného otca Stanislava. Sv. o mšu spolu s viacerý mi pozvanými kňazmi dekanátu celebroval J.
E. Mons. Bernard Bober, košický arcibiskup. Oficiálne sa pán farár stal novým dekano m u ž 21. júna v Košiciach
na päťročné funkčné obdobie. Dekanát
K o š i c e Vý c h o d s a p r es u n u l
z Ro zhanoviec do Kostolian, pretože
tamojší pán dekan Michal Tkáč odišiel
na svoje nové pôsobisko. Medzi po zvanými kňazmi bol aj riaditeľ Arcibiskupského úradu i d iakon. Nechýbal an i
bývalý pán kaplán Jozef Červeň a duchovný otec Eugen Fejczo. Prišlo aj po merne veľa ľudí z celej farnosti aj napriek
tomu, že bol bežný pracovný deň.
V pekný slnečný deň 16. augusta sa zišli na farsko m
dvore o 10. hodine cyklisti s pevnou vôľou a optimizmo m
zdolať 55 kilo metrovú cestu, (mimochodom, o to m sme vopred nevedeli) z Kostolian cez obce Prešovského kraja
ako Ruské Pekľany, Sedlice, Suchá Dolina. V Sedliciach
sme sa zastavili na fare, kde sme si dali krát ky oddych
a pokračovali ďalej s mero m na Veľkú Lodinu, kde sme sa
zastavili občerstviť a nabrať nových síl na cestu späť domov
smer Kysak - Kostoľany. Vrát ili s me sa okolo 16. hodiny
unavení, ale plní dojmov a zážitkov, ktoré s me v ďaka duchovnému otcovi mohli spoznať a absolvovať novú trasu,
kde poniektorí z nás ešte vôbec neboli.
Ďalšia pekná farská akcia bola bodka za prázdninami.
Išlo o rozlúčku s prázdni nami pre deti a ich animátorov a aj
za účasti niektorých rodičov na futbalovo m ihrisku v So koli
29. augusta dopoludnia o 10. hodine. A j napriek to mu, že bol
štátny sviatok a pekné slnečné počasie, sa nezúčastnilo veľa
ľudí, ale aj tak sa všetci dobre zabavili pri futbale
a opekačke. Zahrali si ch lapci p roti d ievčatám a aj rodičia, čo
bolo veľmi pekné a povzbudzujúce. Tí, ktorí prišli na toto
stretnutie určite neľutovali stratený čas, ale hoci unavení,
predsa s dobrým pocito m p lnohodnotne stráveného času odchádzali domov.
Hneď na druhý deň dopoludnia o 10. hodine sa konala
pre priazn ivcov cyklistiky a športu cyklotúra pre deti
a mladých.
Opäť o rok za pekného počasia sme sa celá farnosť
stretli na odpustovej slávnosti Narodenia Panny Márie
v Malej Vieske, ktorá sa uskutočnila počas víkendu 8. a 9.
septembra. V sobotu sa program začal modlitbou sv. ruženca
a po nej pán farár privítal zbor zo Sokoľa , ktorý sa predstavil
s peknou Akadémiou k Ro ku sv. Cyrila a Metoda. Veľmi
dojímavý bol staroslovienský Otčenáš v podaní sokoľských
spevákov a iné modlitby a piesne.
(pokračovanie na strane 9.)
6
ZO ŽIVOTA MIESTNYCH ZDRUŽENÍ
Z aktivít Dedinky
Osadenie lavičiek na čistinke v Hrubči
Chlapci z Občianskeho združen ia
Dedinka, menovite Ing. Juraj Gajdoš, Michal Redaj, Ján Šašak, Jo zef Lacika, sa
podujali na čistinke v Hrubči, ľuďo m určite známej, osadiť lavičky, opekan isko
a upraviť okolie. Materiál a zhotovené lavičky vyniesol Ing.
Imrich Redaj, za čo mu touto cestou ďaku jeme. Na spomínanej čistinke sa kedysi konali majálesy, ktoré organizovala
tunajšia chemická továreň. Inštalovaním lavičiek sme vrátili
mo žnosť posedenia na tomto trad ičnom mieste. Veríme, že si
ich budú návštevníci chrániť. Ešte raz ďakujem všetkým
zúčastneným za uskutočnenú prácu.
Vyčistenie vchodu do jaskyne Na Hrádku (pod Sokoľským hradom)
Ký m sa v Hrubči realizovala inštalácia lavičiek, ďalší
členovia Ded inky – Mgr. Anton Medvec, Ondrej Medvec
a Michal Novák sa pridali k partii So koľčanov, aby pod Sokoľský m hradom vyčistili zanesený vstup do jaskyne (resp.
chodby pod hradom). Ro kmi došlo k veľkému nánosu sutiny
pri vstupe do tejto podzemnej chodby. Jej vyčistením sa zatraktívnil a zjednodušil
vstup pre turistov. Brigáda sa zopakovala ešte raz
dňa 14.10.2012.
Značeni e
náučného
chodníka „ Ku Kráľovej studni“
V nedeľu, 23.9.2012,
sme uskutočnili značenie
náučného chodníka „Ku
Kráľovej studni“ novými
vkusnými a trvácnejšími
šípkami. Podľa časových
mo žností ešte plánujeme
vymeniť poškodené časti
panelov a ďalšie úpravy.
Archí v starých fotografií
Už d lhodobejšie
zbierame staré fotografie
z obcí tunajšej doliny
Hornádu. Následne ich
digitalizujeme a aj zhotovujeme kópie, aby sa
zachovali pre budúce
generácie. V uplynulých
mesiacoch sme dali zhotoviť vyše 800 fotokópií
starých fotografií.
Všetky spomínané aktiv ity sa mohli
uskutočniť len vďaka Vám a Vašim 2% z daní, ktoré ste poskytli na činnosť združen ia. Nejde o veľkú sumu, ale u možňuje organizácii prežiť a čosi aj verejnoprospešné vykonať.
Anton Medvec – predseda OZ Dedinka
ZO ŽIVOTA MIESTNYCH ZDRUŽENÍ
Tohtoročné horúce
leto sa najlepšie
prežilo pri vode. A tak aj dôchodcovia navštívili kúpalisko
v Sárospataku v Maďarsku až trikrát. Najprv 21.6., potom
17.7. a aj 10.8.2012. Ideálne kúpalisko je najbližšie, najlacnejšie a má veľa bazénov, ktoré si môže každý vybrať podľa
teploty vody. Výborné maďarské jedlá a prijateľné ceny prispeli k dobrej nálade.
Klub dôchodcov
Členské schôdze:
Dňa 8.7.2012 sme sa stretli na pravidelnej členskej
schôdzi, na ktorej sme okrem zhodnotenia činnosti klubu
od poslednej schôdze a okrem oboznámenia prítomných s
plánovanými akciami počas leta, zablahoželali aj jubilantom, ktorými tentoraz boli: Bozogáňová Marta /65/, Homoľová Pavlína /65/, Macková Mária /65/, Trojčáková Mária /60/. Potom sme si posedeli pri výborných zákuskoch
a ostrom, ktoré jubilanti doniesli a zaspievali sme si pri pesničkách, ktoré nám zahrali Peťo Brutovský a Danko Falat.
V septembri sme sa 16-ého stretli znova na členskej
schôdzi a zablahoželali predsedníčke klubu, p. Oľge Sabolovej k jej 65-tke. Zablahoželal jej aj starosta obce V. Redaj
v mene Obecného úradu. Atmosféru pri zákuskoch a ostrom
spríjemňoval aj Danko Falat, ktorému pekne ďakujeme.
7
rozsiahlejší komplex, ktorý nazvali Osvienčim II- Birkenau,
ten sa stal najväčším vyhladzovacím centrom európskych
Židov.
Komplex tábora mal obdĺžnikový pôdorys a do konca vojny
dosiahol rozlohy okolo 140 hektárov. Celý priestor bol obohnaný dvojitým ostnatým drôtom, ktorého jeden okruh bol
nabitý elektrickým napätím. Rovnakým spôsobom boli ohradené aj jednotlivé sektory tábora.
Vchod do tábora tvorí dominantná vstupná brána. V
máji 1944 tadiaľ priviedli do tábora železničné koľaje, po
ktorých privážali transporty s ľuďmi. Nad vstupnou bránou
bola vystavaná veža, z ktorej je rozhľad na celý areál. Nápis
„Arbeit macht frei!“ (Práca oslobodzuje) nad hlavnou bránou
bol zákerný výsmech a cynizmus pre tých, ktorí do neho
vstupovali. Po príchode transportu sa konala tzv. selekcia, pri
ktorej dôstojníci SS rozhodovali o tom, koho vezmú na prácu a koho pošlú priamo do plynových komôr. Tie boli maskované ako sprchy, ktoré mali obete presvedčiť, že ide
o dezinfekčné opatrenie pred prácou. Na vraždenie používali
oxid uhoľnatý /Zyklon B/ z výfukových plynov alebo
z tlakových fliaš. Nahnali väzňov do spŕch, uzavreli dvere
a pustili plyn, ktorý povraždil všetkých vo vnútri. Keď už
vnútri komôr nezostal nikto nažive, nahnali do vnútra väzňov
Sonderkommanda, ktorých úlohou bolo odoberanie zlatých
zubov a vlasov mŕtvych. Následne mŕtve telá odvliekli do
krematórií, kde ich spaľovali v peciach. Popol sa sypal do
veľkej jamy blízko krematória. V tábore sa taktiež
konali lekárske pokusy na ľuďoch, ktoré boli smutné a zákerné. Neblaho známym sa stal hlavne
„Biely anjel“ Jozef Mengele, ktorý bol doktor
a robil tie najtvrdšie pokusy, po ktorých sa už nikto
nezobudil.
Celkovo bolo z územia dnešného Slovenska deportovaných do Osvienčimu 65 692 osôb.
Podľa údajov repatriačných úradov sa z nich
vrátilo v r. 1945 celkovo 348 osôb. Z územia
vtedajšieho Slovenska boli deportácie vykonané
v troch etapách a zo sústreďovacích stredísk.. Z
Osvienčimu utieklo i niekoľko väzňov, ktorí po
prvý raz podrobne informovali svet o prežitých
hrôzach. Ich požiadavka, aby spojenci bombardovali tábor a železničné trate vedúce do Osvienčimu, však zostala nevypočutá.
(pokračovanie na ďalšej strane)
Výlet do Osvienčimu a Wadovíc
Koncentračný tábor Osvienčim
v Poľsku bol symbolom vrážd a utrpenia
v druhej svetovej vojne. Tábor bol založený na rozkaz druhého muža nacistického
Nemecka, šéfa jednotiek SS Heinricha
Himmlera. Prvých väzňov – predovšetkým
Poliakov väznených z politických dôvodov
- sem zavliekli v júni 1940 a využívali ich
na otrockú prácu.
V marci 1941 rozkázal Himmler
vedľa kmeňového tábora postaviť druhý
8
ZO ŽIVOTA MIESTNYCH ZDRUŽENÍ
(dokončenie z prechádzajúcej strany)
Na začiatku roku 1945 pred útokom Červenej armády bolo
nariadené veliteľstvom SS, aby všetci väzni schopní pochodu a pohybu opustili tábor. Tento pochod do iných táborov sa
nazýva aj “pochod smrti“. Keď 27. januára 1945 vstúpili príslušníci 60. armády prvého ukrajinského frontu do tábora,
našli tu 7650 „tieňov“, teda chorých a vyčerpaných väzňov
vrátane detí. Veliteľov tábora Rudolfa Hössa a Arthura
Liebehenschela a 22 bývalých
dozorcov poľský súd odsúdil
na smrť a v roku 1947 ich
popravili. Vo Frankfurte nad
Mohanom bolo v rokoch
1963- 1966 odsúdených ďalších 22 Nemcov za zločiny
spáchané v Osvienčime.
Dodnes sa zachovalo
45 murovaných a 22 drevených barakov. Viditeľné sú aj
zvyšky plynových komôr
a kremačných jám pre pece.
Dobové je aj oplotenie, komíny a základy zničených barakov.
Dnes sú objekty koncentračného tábora pamätníkom pripomínajúcim celému svetu zvrátenosť nacistického režimu
a utrpenie miliónov nacistami prenasledovaných ľudí celej
Európy.
Wadowice
Účastníci výletu navštívili aj Wadowice – rodné mesto pápeža Jána Pavla II., kde náš duchovný otec Stanislav
Stronček odslúžil svätú omšu v chráme, v ktorom bol Ján
Pavol II. pokrstený, prijal prvé sväté prijímanie a ktorý počas
svojho života navštevoval. Ochutnali sme aj kremeše, ktoré
rád jedol aj svätý otec. Potom sme sa vrátili domov.
Ján Pavol II. - vlastným menom Karol Józef Wojtyla sa narodil 18. mája 1920 vo Wadowiciach v Poľsku. Pochádzal
z chudobnej rodiny, ktorej jediným príjmom bola mzda jeho
otca. V detstve bol veľmi talentovaný a rád športoval. Študoval na Štátnom chlapčenskom gymnáziu vo Wadowiciach.
S učením nemal žiadne problémy a podľa katechétov sa už
vtedy vyznačoval obrovskou vierou. Vystupoval
v divadelnom krúžku. Po maturite začal študovať polonistiku
na Filozofickej fakulte Jagelonskej univerzity v Krakove, no
vojna mu nedovolila pokračovať v štúdiách a po smrti otca
nastúpil do zamestnania v chemických závodoch Solvay.
V r. 1943 sa rozhodol študovať teológiu. Mal veľké nadanie
na jazyky, plynule hovoril deviatimi jazykmi a ovládal aj
latinčinu. Za kňaza bol vysvätený 1. novembra 1946, začal
učiť etiku na Jagelonskej iniverzite v Krakove a následne na
Katolíckej univerzite v Lubline. V 1958 ho pápež Pius XII.
vymenoval za titulárneho biskupa ombijského a pomocného
biskupa, apoštolského administrátora Krakovskej arcidiécezy. Za biskupa bol vysvätený 28. septembra 1958 v Krakove.
Pápež Pavol VI. ho 30. Decembra 1963 vymenoval za krakovského arcibiskupa a o niekoľko rokov neskôr, 29. mája
1967 za kardinála. Za pápeža ho zvolili 16. októbra 1978,
v poradí bol 264, najmladší od r. 1846.
Najkritickejším dňom v jeho živote bol 13. máj 1981,
keď naňho na Námestí sv. Petra vo Vatikáne spáchal atentát
Mehmet Ali Agca, dokumenty však preukázali, že v pozadí
stálo KGB. Ďalší pokus o atentát sa uskutočnil 12. 3. 1982 vo
Fatime v Portugalsku, atentátnika však zastavila stráž. Prežil
veľa chorôb, operácií, trpel na Parkinsonovu chorobu, artritídu a hoci bol po fyzickej stránke veľmi zničený, mentálne bol
stále veľmi čulý. Zomrel 2. apríla 2005 vo veku 84 rokov,
blahorečený bol 1.mája 2011. Bol propagátorom nového realistického prístupu, konzervatizmu a návratu k autorite. Zaslúžil sa o obnovu tradičného katolicizmu. Zahraničné cesty
sa stali neoddeliteľnou súčasťou jeho pontifikátu.
Oľga Sabolová
Z FARSKÉHO ŽIVOTA
(dokončenie zo strany 5.)
O 18. hodine bola sv. o mša, ktorú celebroval v icedekan Patrik
Vo jtek zo Sídliska Ťahanovce. Celý program odpustovej slávnosti sa niesol v znamení prebiehajúceho Roka sv. Cyrila
a Metoda, preto obsahom, či už adorácie alebo sv. omší, bolo
posolstvo našich vierozvestov a prežívanie našej viery. Pobožnosť krížovej cesty sa konala vonku pri jednotlivých zastaveniach so sviecami v rukách ako symbolom živej, horiacej viery
v Boha aj napriek všetkému, čo človek v živote prežíva. Na mládežníckej sv. omši bolo prekvapenie, videoprojekcia. Hlavný
celebrant vdp. Marcel Jurč z UPC Košice na tejto videoprojekcii
predstavil rôzne podoby tváre s mottom Všetci sme stvorení na
obraz a podobu Boha, aj keď sme rozdielni, inej farby pleti, očí,
vlasov, tváre, nosa a podobne. Všetci sme Bohom milovaní
a vyvolení. Po sv. omši rozdávali naši mladí koláče muffiny,
ktoré si sami napiekli na fare. Každý si ich pochvaľoval.
Na druhý deň ráno pokračoval program modlitbou Korunky k Božiemu milosrdenstvu. Každý druhý desiatok ruženca
bol spievaný. Po modlitbe sme sa všetci stíšili a pripravovali na
slávenie farskej sv. omše. Potom nasledovala modlitba slávnostného sv. ruženca. Veľkým obohatením a vrcholom odpustu bolo
vystúpenie Speváckeho zboru Krista Kráľa zo Sekčova, ktorý si
pripravil spolu so svojou vedúcou a dirigentkou pásmo sakrálnych piesní a so svojím krásnym spevom obohatil aj slávenie
9
slávnostnej sv. omše, ktorú celebroval rektor Kňazského seminára v Košiciach vdp. František Katriňák. Na púť priputovali cez
les, čo je dlhoročná tradícia, veriaci pútnici z Kavečan, ktorí tu
mali aj svojho duchovného otca. Počas celej odpustovej slávnosti
bolo možné pristúpiť k sviatosti zmierenia, čo využilo veľké
množstvo ľudí. Aj vďaka peknému počasiu sa púte tohto roku
zúčastnilo mnoho ľudí z blízkeho i vzdialeného okolia. Už teraz
sa tešíme na ďalší odpust o rok.
V pekný jesenný deň v sobotu 29. septembra sa zišli
v malom počte, ale predsa vytrvalci a turisti na jesennú turistiku
do Vysokých Tatier s duchovným otcom. Odchádzali sme ráno
o 6. hodine z farského dvora a smer bol vrch Solisko cez tri hodiny cesty po skalách. Parkovali sme v Štrbskom Plese a odtiaľ
sme sa vybrali na spomínaný vrch. Bola to namáhavá a náročná
túra, ale pohľad z vrchu bol o to krajší, hoci sa ešte držala hmla
a bolo premenlivé počasie. Mali sme možnosť vidieť Malé, Kozie a Capie jazerá. Cestou späť z túry sme sa zastavili na večeru
na salaši vo Veľkom Slavkove a potom sme sa pobrali domov
obohatení o pekné dojmy a bohaté zážit ky.
Dúfame, že vás, milí čitatelia a občania zaujali t ieto
články a tešíme sa na stretnutie v ďalšom čísle našich a vašich
obecných novín Kosceľanka, kde vám prinesieme ďalšie zaujímavé príspevky.
Mgr. Pavol Kopčo
OBECNÁ NÁSTENKA
No je to tak. Žiaľ, máme v našej krajine medzi sebou aj
ľudí, ktorým akékoľvek hodnoty a pamäť národa sú neznáme
pojmy a svojim konaním ich neváhajú poškodiť, či iným spôsobom nenahraditeľne zničiť. Takto skončil aj pamätník padlým na
Hrabčanoch. Či už skončil v zberných surovinách alebo niekde na
čiernom trhu, keďže šlo o dielo národného umelca Vojtecha Löfflera, nevedno. Pripomeňme len, prečo predmetný pamätník na danom
mieste vznikol.
Pamätník na Hrabčanoch „dostal nohy“
V októbri 1944 bol dovtedajší regent admirál Horthy zosadený a namiesto neho vymenovali ultrafašistický režim Ferencza
Szálasiho, označovaný aj ako režim Strany šípových krížov – nyilašov. Keď sa už Červená armáda blížila k mestu Košice, nyilaši začali denno-denne sa dopúšťať beštiálnych vrážd svojich odporcov,
Židov, zbehov. Popravy prebiehali postupne, no posledná, najmasovejšia bola vykonaná na poslednú chvíľu, deň pred evakuáciou mesta, čiže 17. januára 1945. Na porade nyilašov sa rozhodlo, že popravia asi 17 osôb, ktorých už dávnejšie zaistili a mučili. Išlo
o antifašistov a rôznych odporcov. Pred väznicou ich zviazaných
naložili na nákladné auto a odviezli na inkriminované miesto. Zaistené osoby postavili pri ťahanovskom tuneli na pravú stranu, nyilaši
sa postavili na ľavú. Zadržaní stáli v jednom rade a zaznela sreľba.
Obete potom ešte dostreľovali na zemi. Hromadnú vraždu sa podarilo prežiť len jednej žene. Tá sa skotúľala do Hornádu, nechala sa
unášať prúdom a nad Ťahanovcami vyliezla na breh a utekala do
dediny. O dva dni z Ťahanoviec odišla nevedno kam a nie je
známe ani jej meno.
Tak takúto udalosť mal pripomínať tamojší pamätník.
Bol odhalený v januári 1970. Jeho autorom bol národný umelec
Vojtech Löffler, ktorý ho zhotovil z olova a bronzu. Tabuľa niesla
takýto nápis: V JANUÁRI 1945 BOLI NA TOMTO MIESTE
ZA VRA Ž D EN Í P ROT IFA Š ISTI C KÍ B OJO VN Í C I
A ODPORCOVIA FAŠIZMU. ČESŤ ICH PAMIATKE! 1945 –
1970.
Dnes už tento pamätník pripomína len betónový podstavec.
Vojtech Löffler sa narodil v Košiciach 16. apríla 1906.
Svoje súkromné štúdium sochárstva začal v roku 1925 v Prahe, neskôr v Budapešti a v Paríži. Po prvý raz samostatne vystavoval v
roku 1937.
Bol známy cestovateľskými aktivitami, počas ktorých
pracoval v mnohých sochárskych ateliéroch, zbieral skúsenosti.
Navštívil Taliansko, Francúzsko, Anglicko, Grécko a Egypt. Vojna
do jeho života zasiahla mimoriadne kruto a v rokoch 1945 až 1947
bol na nútených prácach v tábore v Sovietskom zväze. Rok žil a
pracoval aj v USA a v Kanade, kde usporiadal početné výstavy.
M ajster Löffler je autorom náhrobku neznámeho vojaka na
Námestí osloboditeľov a vytvoril ho rok po návrate z ruského väznenia. Ako známy umelec podporoval začínajúcich perspektívnych
kolegov. Poskytoval im svoje rady, ateliér, často od nich kupoval
diela, aby ich finančne podporil.
M ajster Vojtech Löffler opustil tento svet v roku 1990.
Mgr. Anton Medvec
10
KRÁSY NÁŠHO OKOLIA
Tento krát sa vyberieme obzrieť si niekdajší hrad v Obišovciach, ktorý sa rekonštruuje v rámci projektu
Prešovská hradná cesta, ktorá má za úlohu spojiť šesť hradov s metropolou Šariša. Dvaja primátori a piati starostovia dňa 4.2.2012 o 19.00 hod. na úvodnom ceremoniáli Druhého hradného plesu v Prešove podpísali Memorandum o Prešovskej hradnej ceste. Partnerstvo Prešovskej hradnej cesty si kladie za cieľ pomáhať pri zveľaďovaní
hradov Šariš, Kapušany, Šebeš, Obišovce, Lipovce a Soľnohrad (známy aj ako Zbojnícky hrad) a zároveň zatraktívniť mesto Prešov pre návštevníkov vyhľadávajúcich hradnú turistiku. Do Prešovskej hradnej cesty sú zahrnuté
mestá Prešov a Veľký Šariš a obce Kapušany, Podhradík, Ruská Nová Ves, Obišovce a Lipovce. Veľkou šancou
pre hrady je spoločný program Ministerstva kultúry SR, Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR a Obnova
hradov s pomocou nezamestnaných, do ktorého sa v tomto roku prihlásili hrady Šariš, Kapušany a Šebeš nad obcou Podhradík.
Obišovce ležiace
južne od Prešova pri sútoku Hornádu a Svinky patria medzi dôležité archeologické náleziská na východnom Slovensku. Pochádza odtiaľ poklad
bronzových predmetov z
mladšej doby bronzovej,
bolo tu objavené opevnené halštatské sídlisko,
rímske mince cisárov
Theodósia, Justiniána a
Valeriána II. Do dejín sa
zapísali najmä nálezom z
rímskej quadrigy na kopci zvanom
Stráže. Tento nález sa nachádza v
Liverpoolskom múzeu v Anglicku. V katastri obce bolo objavené
aj sídlisko z veľkomoravského
obdobia. Obišovce patria medzi
obce, ktoré tvorili základ tunajšieho panstva Abovcov a prvýkrát sa
spomínajú v roku 1289. K ďalším
dejinám obce pramene chýbajú.
Vie sa, že v neskoršom období
feudalizmu patrili do Šarišskej
stolice. Podľa Súpisu pamiatok
morová epidémia v r. 1645 úplne
vyľudnila obec, ktorá sa osídľovala pomaly až do konca 18. storočia.
Stredoveký kamenný hrádok
v Obišovciach patrí do série tých,
po ktorých až do archeologického
výskumu (1961-1962) nebolo na
povrchu žiadnej stopy a ktoré sa
začali stavať po roku 1242 (začiatok
masívneho plienenia Tatármi) a
zanikli na rozhraní 15. a 16. storočia v čase zvýšeného hradoborectva.
Hrádok leží nad ľavým brehom Svinky na kužeľovitom výbežku Šarišskej vrchoviny. Kopec s
Obišovský hrad
veža vyrastajúca z hradného múru stála na východnej strane na najvyššom bode lokality. Podľa
hrúbky muriva a množstva
zosypaného materiálu je
možné usudzovať, že bola
aspoň trojpodlažná. Palác
mal nepravidelný pretiahnutý pôdorys. Bol vystavaný na južnej strane lokality.
Prístup k hrádku
Najkratšia a najjednoduchšia trasa k Obišov-
skému hradu vedie od železničnej
zastávky v obci Ličartovce. Hrad je
prudko klesajúcimi svahmi je prí- odtiaľ vzdialený cca. 1,4 km a cesta
stupný len z východnej strany. Celý trvá asi 15 min. K hradu síce nevedie
hradný areál sa skladá zo stredove- značkovaný chodník ani žiadna konkej prístupovej cesty, aj dnes dobre krétna cestička, vzhľadom na terén je
viditeľného vonkajšieho valu s vnú- však možné zvoliť priamy pochod
tornou priekopou, hradného múru cez hrebeň smerom do doliny Svinky.
so vstupnou bránou, strážnej veže, Hore na hrebeni už nikomu neunikne
paláca a vlastného nádvoria s cister- pozornosti zarastený kužeľovitý výnou.
bežok, jedine na ktorom sa môže hráHradný múr postavený v pr- dok nachádzať. Spiatočná cesta
vej etape vzniku hrádku predstavuje spod hrádku môže viesť popri chatešte aj dnes pevnú kamennú stavbu. kách do doliny Svinky a Obišoviec.
Ohraničoval nádvorie a ostatné
Bc. Veronika Kopčová
stavby patriace pevnosti. Hradná
POTULKA DO MINULOSTI
Pokračovanie histórie našej
obce v kultúre
Hudba
V hudbe najviac vynikali Poľaškovci. Najstarší z bratov Ladislav účinkoval vo vojenskej škole v období povstania
v Banskej Bystrici. Hral na flautu. O niečo
mladší brat František hrával vo vojenskej
dychovke v Bratislave. Jeho obľúbeným
nástrojom bol bariton a pozoun. Do Bratislavy odišiel z domu aj Jozef Koša. Kamarát hrával na lesný roh a hornu.
František Poľaško po skončení
vojenskej základnej služby v Bratislave sa
vrátil do Košíc, kde hrával vo vojenskej
hudbe. Bolo to v roku 1950. Jozef Koša
zostal v Bratislave, kde sa aj oženil
a účinkoval v rozhlasovom orchestri. Pre
Františka Poľašku sa stala hudba zamestnaním. Odišiel aj do zahraničia a ako hudobník pôsobil v Egyptskej Káhire dva
roky. Po návrate v Košiciach hrával ďalej
aj v divadle a každý rok príležitostne
v rámci kúpeľného leta v Bardejovských
Kúpeľoch.
Na scénu prišiel aj ďalší hudobník
z rodu Poľaškovcov, najmladší brat Jozef
nazývaný Ďoďoč, ktorý po absolvovaní
meštianskej školy v židovskej „bužni“,
kde ho spev a hudbu učil profesor Nemeš.
Do jednej triedy nás spolu chodilo
z Kostolian 5 žiakov. Hudobne nadaný bol
iba Poľaško. Stala sa príhoda, keď Jožka
Šašak – Šustrik – dostal zo spevu 5-ku
a zápis do žiackej knižky, že sa rodičia
slabo starajú o jeho úbohú výchovu. Pochopili to, že je chudý a začali ho lepšie
kŕmiť.
Jozef Poľaško pokračoval na pedagogickom gymnáziu, kde hrával na harmoniku.
V obci účinkovala aj kapela
v zložení František Poľaško – dirigent
a kapelník a hral na pozoun, ďalej František Hrabinský – saxafonista, Ján Klesa –
klarinet, Jožko Poľaško – harmonika
a Jozef Matej starší ako bubeník. Hrali
sme aj o ňom skladbu: Tluče, tluče bubeníček od večera k ránu, nedá ani ranu na
buben. Za zmienku stoja aj hudobníci
František Hrabinský a Klesa. Naučili sa poznávať
noty ani nie za rok
na Krajskom zväze spotrebných
d r u ž s t i e v
v
Ko š ic iach .
Predsedom bol Ján
Trebuľa
starší,
ktorý založil podnikovú kapelu. Na výučb u najal h udo bn íka – od bo rn íka
z košického divadla. Výučba bola pod
tvrdou drezúrou. Cvičili sme denne aj doma. Pán Hanouseke hrával s nami a bol
priateľom Fera Poľašku. Kapela hrávala
na príležitostných zábavách a najmä svadbách a v drevenom baraku v Družstevnej.
Neskôr sa hudobníkom stal i predseda
MNV Ladislav Sipský. Hral na gitare
a harmonike. Účinkoval v skupine Pavelčáka „Sokoly“ a „Portviš“, v sokoľskej
kapele pod vedením učiteľa Štefana Tutokyho.
Po vytvoren í spolo čnej obce
Dru žstevná pri Hornáde pri M iestnej
osvetovej besede vzniko l Dychový súbor Mladosť. Členovia mládežníckeho
súboru boli prevažne z obce Kostoľany
nad Hornádom, v ktorej bolo jeho sídlo.
Počet členov súboru sa rozrastal postupne na 40 (z toho Kostoľančanov 26).
Súbor účinkoval pod vedením riaditeľa
ZDŠ v Kostoľanoch Jozefa Kováča.
Umelecký m vedúcim bol František Poľaško. Učiteľmi hudby sa stali Martin
Bednár – náčelník stanice, a Jozef Poľaško a ko legovia pán Hurka a Hanzes.
Súbor Mladosť vystupoval na všetký c h ku lt ú rn o -s p o lo č e n s ký c h
a politických podujatiach v obci. Patril
11
medzi popredné a aj najväčšie telesa
v okrese, ktoré pravidelne reprezentoval.
Často aj mimo Košíc – v krajskom sídle
pravidelne účinkoval pri oslavách 1. mája
v sprievode. Najčastejšie sa účinkovalo pri
kladení vencov pri pamätníku na Dargove.
Členovia mládežníckeho súboru
Mladosť z časti Kostoľany boli (bez záruky úplnosti): Vladimír Kristan (krídlovka),
Matej, ročník 1959 (krídlovka), Vendelín
Capko (B klarinet), Jozef Knap (Es klarinet), Marek Hanušovský (trombón), Ján
Knap (lesný roh), Knap, ročník 1956
(baryton), Miroslav Hulina (baryton), Peter Stolár (malý bubon), Peter Redaj
(flauta), Ján Kopiliak (krídlovka), Ladislav
Boháč (trumpeta), Reday (krídlovka), Jozef Kováč (Es trúbka), Matej mladší (B
klarinet), Juraj Capko (es trubka), Ondrej
Hrabinský (lesný roh), Mikuláš Knap,
Milan Hrabinský (tenor), Štefan Trojčák
(veľký bubon), Ladislav Stolár (flauta),
František Kopiliak (činely), Miroslav Boháč (baryton), Jozef Gotthard (klarinet),
Ján Poľaško (klarinet), Anton Redaj
(trúbka), Miro Redaj (barytón), Paľo Oravec (baryton a trombón), Jozef Medvec
(krídlovka), Vlado Oravec (malý bubon),
Ladislav Kollár (tenor), Imrich Redaj
(krídlovka), Jozef Srňanský (tuba), Mamrák (flauta), Pavol Klesa (klarinet), František Kopčo (trúbka), Štefan Sabol.
Z Malej Viesky v dychovke účinkovali: Ondrej Štofka, František Štofka,
Jozef Štofka, Janko Štofka, Peter Bartoš,
Jozef Breza, Vojtech Antoňák, Juraj Čorba, Stanislav Trojčák, Eva Trojčáková,
Štefan Pavelčák a František Oros.
Súbor mal dobrú podporu obce aj
okresu čo do financovania, organizačného
a materiálneho zabezpečenia. Náročné boli
pravidelné nácviky, ktoré úspešne viedol
šéf dirigent František Poľaško a Martin
Bednár.
Tanec
K hudbe a spevu patrí aj tanec.
Z Kostoľančanov ho praktizovali aj vo
významných slovenských tanečných telesách, akými boli Slovenský ľudový umelecký kolektív (SĽUK), Poddukelský
u krajin s ký ľu dov ý s úbo r (PUĽS)
a Čárnica. Do SĽUK-u ako tanečník bol
prijatý Ján Reday, ktorý neskôr prestúpil
do PUĽS-u v Prešove. V Košickom speváckom a tanečnom súbore dva roky účinkovala Albína Klesová, rod. Šašaková.
Súbor Čárnica v tomto roku oslávi 50 rokov od svojho založenia.
(pokračovanie nabudúce)
Ján Klesa
12
PRE CHVÍĽU ODDYCHU
Stručné slovo k príprave
monografie obce
Kostoľany nad Hornádom
Už v predchádzajúcich číslach
Kosceľanky sme avizovali prípravu
monografie – knihy o našej obci, ktorá
bude zrkadlom jej stáročnej bohatej
histórie. Viackrát sme vás, vážení občania, vyzývali, ak máte doma staré
fotografie alebo iné dokumenty či poznatky, ktoré môžu napomôcť pri zostavení knihy, aby ste ich poskytli. Budú vám ihneď vrátené. Musíme však
skonštatovať, že len minimum ľudí na
tieto výzvy zareagovalo a čosi poskytlo. Omnoho lepšie skúsenosti máme
s tými Kostoľančanmi, ktorí nežijú
v obci a práve oni nám ochotne poskytli fotografie, autentické pramene
a ďalšie vzácne materiály, ktoré napomôžu vyskladať mozaiku dejín obce.
Po vydaní knihy už bude neskoro
a škoda by bola, aby niektoré momenty
neboli v knihe zvečnené.
Mnohí sa pýtajú na rozsah knihy, zjednodušene povedané – aká bude
hrubá. No v tejto chvíli je to len veľmi
ťažko povedať. Závisí to od rozsahu
textu, počte fotografií a obrazového
materiálu, formátu knihy i gramáže
papiera. Tenká však nebude. História
Kostolian je bohatá a zasluhuje si komplexné spracovanie. Chceme však upozorniť, že podrobne spracované (do
miery dokiaľ pramene pustia) budú
dejiny obce od jej počiatku po rok
1945, prípadne do zlúčenia obce
(1960). Obdobie spoločnej obce a éru odčleňovania pre
nedostatočný časový odstup popíšeme len do miery,
v akej sa dá zachovať čo najvyššia objektívnosť. Obdobie po roku 2003, teda posledné desaťročie existencie
staronovej obce, bude predmetom výskumu a kapitol len
v nevyhnutnej miere, bez hodnotenia, keďže ide
o obdobie súčasnej éry nás všetkých.
Dôležitú časť je potrebné venovať prírodným
pomerom, krásam prírody a ľudovým zvykom
a tradíciám. Popísať posledné stopy tradičného spôsobu
života.
Konečný obraz knihy bude závisieť samozrejme
nielen odo mňa, ale aj od vás, milí Kostoľančania, rodá-
ci, ako sa k veci postavíte, či poskytnete fotografie, rady, poznatky. Už teraz sa môžem vrúcne poďakovať
rodákom žijúcim mimo Kostolian, ktorí privítali túto
iniciatívu a poskytli materiály, ďalej potomkom súrodencov Mártončíkových (spisovateľky Márie Kočanovej, básnika Mécs Lászlá, Margity Martončíkovej atď.),
môžem sa poďakovať potomkom učiteľa Michala Smolka a lekárskej rodiny Hoffmannovcov, príbuzným vdp.
Ernesta Perháča a mnohým ďalším. Ďakujem Ing. Petrovi Zahumenskému za postupnú prípravu fotodokumentácie pre účel tejto knihy.
Ďakujem všetkým za terajšiu i budúcu spoluprácu.
Mgr. Anton Medvec – zostavovateľ knihy
Obecné noviny Kosceľanka ■ Vydáva: Obecný úrad Kostoľany nad Hornádom ■ Adresa redakcie: Košická 34, 044 31 Kostoľany
nad Hornádom, tel.: 055/ 698 1052, e-mail: [email protected], web: www.kostolany.sk ■ Šéfredaktor: Mgr. Anton Medvec ■
Redakčná rada: Bc. Veronika Kopčová, Mgr. Eva Štofková ■ Grafická úprava: Mgr. Anton Medvec ■ Počet výtlačkov: 350 ks ■ Vychádzajú 4 krát ročne ■ Nepredajné ■ Neprešlo jazykovou úpravou ■ Tlač: Grafotlač Bardejov ■ Číslo 3/2012 odsúhlasené a zadané do tlače dňa 16.10.2012 ■ Uzávierka najbližšieho čísla je 1. decembra 2012. ■ Za vecnú stránku článkov zodpovedajú ich autori.
Download

rok 2012 číslo 3 - Kostoľany nad Hornádom