Tretie celoštátne stretnutie
veterinárnych lekárov
seniorov nad 70 rokov
Motto:
Július Lenko
„Seniori sú vážení nie iba pod¾a toho èo už vykonali,
ale aj pod¾a toho, èo chcú ešte vykona.“
Dospelos
Demokritos (460-370 p.n.l.)
hlásate¾ radosti zo života
Raz každý príde po svoj slnovrat.
I proti svojej vôli dozrel si èasom.
Do kruhu múdrych vážne sadol si
s rozhodujúcim, nie s poradným hlasom.
A nebudeš môc z neho uniknú
za samopašným škriatkom kratochvíle;
kormidlo musíš drža ako muž
na dlhej plavbe do poslednej chvíle.
A pritom i sám múdry musíš by.
Však èo je múdros? Vedia o tom stromy,
èo z roka na rok rodia ovocie?
A vedia o tom kvety mnohých vôní?
Vie o tom tráva a vie o tom zem,
keï v teplé jarné rána bez ponosy
sa dáva ora, dobrá, oddaná?
Vie o tom voda, ktorá lode nosí?
Èo je to múdros? Kedy poznᚠju
ako chu raže v každodennom chlebe?
Prírodu skúmaj! Z kvetu býva plod.
Múdros je vernos dobrým citom v tebe.
Èo v sebe krásne máš, to rozmnožuj,
pýr vytrhaj a kypri pôdu klasom sedávaš v kruhu seniorov
s rozhodujúcim, nie s poradným hlasom.
Spracoval organizaèný výbor stretnutia:
MVDr. Jozef Pokorný a kol.
MVDr. Jozef Pokorný, riadite¾ IVVL - predseda
Doc. MVDr. Jozef Balun, CSc.
MVDr. Jozef Blecha
MVDr. Štefan Filo, CSc.
MVDr. Ladislav Husár
MVDr. Ján Choma, CSc.
Vydal: Inštitút vzdelávania veterinárnych lekárov Košice
v rámci svojej edície „Historia medicicinae veterinariae“
Grafická úprava: Roman Kováè
Náklad: 250 ks
Tlaè: Roven Rožòava, s.r.o.
Tretie celoštátne stretnutie
veterinárnych lekárov
seniorov nad 70 rokov
Košice, 11. - 12. októbra 2012
INŠTITÚT VZDELÁVANIA VETERINÁRNYCH LEKÁROV
ISBN:
KOŠICE, 2012
Predslov
Mesiac október je v Slovenskej republike už
tradiène vyhlásený za „mesiac úcty k seniorom“. Inštitút vzdelávania veterinárnych lekárov v Košiciach,
resp. èlenovia Komisie histórie veterinárnej medicíny
pri IVVL považovali tento mesiac za najvhodnejší na
plnenie želania úèastníkov I. stretnutia v roku 2002,
„aby toto prvé stretnutie neostalo aj posledným, aby
sa každých pä rokov opakovalo, prípadne sa v budúcnosti stalo stavovskou, spoloèenskou a kultúrnou
tradíciou“. Stalo sa. Pôvodná podnetná a iniciatívna
myšlienka kolegu - seniora MVDr. Štefana Filu, CSc. z Dolného Kubína, ako
v r. 2007, tak aj toho roku zamávala krídlami, obletela domovy slovenských
veterinárnych lekárov - seniorov nad 70 rokov, aby ich pozvala na už tradièné,
tretie celoštátne stretnutie na IVVL v Košiciach.
Ohlas seniorov na medializované aj osobne adresované pozvánky bol spontánny. Napriek našej improvizovanej, neúplnej databáze, nedisponujúcej informáciami o rodných dátach a súèasných adresách kolegov nad 70 rokov, ako aj
možnosti, že sme niekoho osobne nepozvali, zaèo sa úprimne ospravedlòujeme, poèet uchádzaèov bol kapacitne optimálny. Prirodzene, že z poètu vyše
150 prihlásených, z rozlièných príèin všetci neprišli. Na tohoroènom treom
stretnutí sa zúèastnilo 123 seniorov nad 70 rokov. Obzvl᚝ nás potešila doteraz rekordná úèas 38 seniorov nad 80 rokov, z nich dvaja z Èeskej republiky.
Jednotlivé èasti dvojdòového programu sme sa opä snažili rozvrhnú do
nieko¾kých tematických okruhov. Uprednostòovali sme vami najžiadanejší motív, ktorý spoèíva v èare stretávky vekom starnúcich, no mys¾ou stále mladistvých, fyzicky ažšie a opatrnejšie kráèajúcich, ale životnými skúsenosami,
pozitívnym myslením a zavše aj humorom vybavených, po šírej krajine roztrúsených kolegov, priate¾ov, spolužiakov èi spolupracovníkov. Po dlhšom èase
ste mali možnos sa opä vidie, zvíta sa, poteši, pochváli èi vyponosova
sa, zaspomína, zabavi, nebodaj aj si zanôti. Ve¾mi nás teší, že sme vám dokázali vyhovie a že ste s našimi skromnými možnosami, ktoré sme mohli poskytnú, boli spokojní.
Odborný, vzdelávací, profesijný, stavovský motív stretnutia sme zamerali
na minulos i súèasnos dejín slovenského veterinárstva a na podstatný podiel
kolegov - seniorov na tvorbe a literárnom spracovaní profesijnej historiografie. Podrobný referát, ktorý ste pozorne vypoèuli, súdiac pod¾a vášho spontánneho potlesku, splnil informatívny, zároveò aj kritický a vyzývajúci zámer autora. Do programu tohto tematického žánru sme zaradili aj pútavú, zaujímavú
4
a dokumentaènú prezentáciu zahraniènej expertízy slovenských veterinárskych
lekárov v minulom storoèí v Mongolsku. Úctivý a vïaèný vzah k svojej najvyššej vzdelávacej inštitúcii „Alma mater“, na ktorej pôde väèšina z nᚠprežila svoju nenahradite¾nú vysokoškolskú mlados a z ktorej lona pochádza naša
profesijná medicínska, stavovská i vlastenecká vyspelos, hrdos i uvedomelos, ste vyjavili pri spoloènej návšteve Univerzity veterinárskeho lekárstva
a farmácie v Košiciach.
Vïaka vám seniori zo všetkých krajov Slovenskej republiky i z Èeskej republiky, že ste prišli, že ste pobudli a dobre sa cítili v kruhu svojich stavovských priate¾ov. Ïakujeme za zvýraznenie pocitov vášho i nášho vnútorného
uspokojenia a uvedomenia si toho, že vieme o sebe, že sa prezentujeme, že svojím aktívnym postojom aj èinmi patríme všetci, bez vekovej hranice, do jednej
stavovskej rodiny, snažiacej sa o pokrok a zve¾adenie veterinárskeho stavu
Slovenskej republiky.
Želajme si navzájom, aby tradícia stretnutí seniorov, napriek nepriaznivému krízovému vývoju v Európe i v ostatnom svete nezanikla, ale dúfajme, o pä
rokov opä ožila.
MVDr. Jozef Pokorný,
riadite¾ IVVL
Inštitút vzelávania veterinárnych lekárov v Košiciach
5
Úèastníci tretieho celoštátneho stretnutia veterinárnych lekárov seniorov nad 70 rokov v Košiciach
9
8
Program stretnutia
10.10.2012
- príchod úèastníkov zo vzdialenejších miest a ich ubytovanie
11.10.2012, štvrtok (Prvý deò stretnutia)
8.00 - 8.50 - raòajky
9.00 - 12.00 - prezentácia úèastníkov vo vestibule IVVL a prehliadka Múzea
histórie veterinárskej medicíny, výstavy posterov, publikácií
IVVL, zápis do Kroniky múzea, permanentné obèerstvenie
v jedálni
11.45 - 12.30 - obed
13.00 - 18.00 - slávnostné otvorenie podujatia v kongresovej sieni IVVL,
privítanie úèastníkov a hostí riadite¾om IVVL MVDr. Jozefom
Pokorným, uctenie pamiatky zosnulých kolegov - seniorov za
ostatných pä rokov
- pozdravné vystúpenie zástupcov organizátorov s príhovormi
- spoloèné fotografovanie
- odborný program zameraný na slovenskú veterinársku historiografiu - MVDr. Ladislav Husár
- rozprava, vystúpenie seniorov
- odovzdávanie Pamätných listov všetkým prítomným
18.00 - spoloèenský veèer
12.10.2012, piatok (Druhý deò stretnutia)
8.00 - 8.30 - raòajky
8.30 - 10.00 - prednáška MVDr. Štefana Mártona na tému Expertíza slovenských veterinárnych lekárov v Mongolsku
10.00 - 12.15 - návšteva UVLF v Košiciach, prehliadka nových objektov
univerzity, diskusia s prorektorom Doc. MVDr. Oskarom
Nagyom, PhD.
12.15 - spoloèný obed pre všetkých úèastníkov, záver stretnutia
Prezentácia
seniorov
MVDr. Pokorný
víta manželov
E. a O. Dobšinských
z Prahy, ÈR
Otvorenie stretnutia - predsednícky stôl
10
Prvé zvítania sa
s rovesníkmi
11
Pozdravné príhovory
MVDr. Ladislav Stodola
Prezident Komory veterinárnych lekárov SR
Prezident KVL SR pozdravil úèastníkov III. stretnutia veterinárnych lekárov - seniorov v mene všetkých èlenov KVL SR, v mene prezídia komory aj
v mene svojom. Poznamenal, že si musíme uctieva
našich všetkých seniorov, bez oh¾adu èi sú to seniori
z UVLF, ŠVS alebo KVL, a musíme si pripomína
históriu, èo sa urobilo v rôznych oblastiach veterinárnej èinnosti, aby to poslúžilo naším nástupcom a aby
nás to ako stav posunulo ïalej.
„Pred rokom 1989 sme boli celý veterinárny stav
ako celok v štátnej službe. Boli to èasy, kedy sme boli snáï jednotnejší a èasy,
kedy sme sa viac stretávali a komunikovali. Dnes je doba iná, ale záujem o napredovanie profesie máme všetci naïalej rovnaký.
Za to èo sa urobilo pre veterinárnu prax v minulosti vïaèíme všetkým seniorom. Ozdravili sa chovy od takých nebezpeèných nákaz ako je TBC,
brucelóza, leukóza, slintaèka a krívaèka ap. Veterinárni lekári išli s kožou na
trh bez zaváhania a s plným nasadením. Celkove to malo pre chovate¾skú
verejnos ale aj veterinárnu sféru po roku 1989 obrovský význam, lebo sa nemuselo bori s tým, èo už bolo vyriešené a mohli sme sa venova aktuálnemu
zdravotnému stavu v chovoch. Dnes tu máme iné ochorenia hospodárskych
zvierat, o ktorých sme sa predtým len uèili v škole. V èase štúdia nám to ani
nenapadlo, ale dnes sú tu ochorenia ako: BSE, Blue tongue, horúèka západného Nílu ap. Vektorov týchto ochorení k nám prinieslo globálne otep¾ovanie,
ale aj vo¾ný pohyb tovarov a služieb ale aj cestovného ruchu. V predchádzajúcom období pracovalo asi 95 % veterinárnych lekárov v praxi hospodárskych zvierat a len okolo 5 % veterinárnych lekárov v praxi malých a spoloèenských zvierat a aj to vo väèších mestách, kde boli ošetrovne a veterinárne
nemocnice Takže väèšina veterinárnej práce bola zameraná a orientovaná na
potravinové zvieratá. Dnes sa situácia otoèila, ale s tým sa nedá niè robi, je to
realita a vývoj. Veterinárni lekári z chovov hospodárskych zvierat boli postupne vytlaèení do inej špecializácie a sféry aj z toho dôvodu, že stavy hospodárskych zvierat sa neustále znižovali a v súèasnosti sa tento proces ešte nezastavil. Súèasné požiadavky na veterinárnu prax sú orientované hlavne na spoloèenské zvieratá. V súèasnosti v praxi hospodárskych zvierat pracuje už len
necelých 30 % veterinárnych lekárov.
12
KVL SR vznikla v roku 1992 kedy došlo k odštátneniu èasti veterinárnej
služby v teréne. Dnes máme za sebou dvadsaroèie založenia KVL SR. Pri tejto príležitosti bola vydaná knižná publikácia, história KVL SR. Autorom èasti
pojednávajúcej o histórii privátneho sektoru od vzniku veterinárnych spolkov
až po KVL je MVDr. Husár. V mene Komory i osobne za seba mu ïakujem
za vykonanú záslužnú prácu v oblasti histórie veterinárnej medicíny na Slovensku.
V súèasnosti sú požiadavky na veterinárnych lekárov zo strany chovate¾ov
vysoké a preto sa aj èinnos komory zameriava na celoživotné vzdelávanie.
Z h¾adiska poètu veterinárnych lekárov v privátnom sektore existuje urèitá
hranica, ktorú trh ešte bude potrebova. Vážnym problémom je ale fakt, že
väèšinou starší kolegovia, orientovaní na prax hospodárskych zvierat, ktorí sa
roky špecializovali na HD alebo ošípané a chodili po stážach a školeniach doma aj v zahranièí, keï im zrušili chov, prišli o prácu zo dòa na deò. S tým neurobí niè ani komora ani spoloènos a je nám to ¾úto, lebo sa jedná o existenciu aj ich rodín. Èo sa týka seniorov v KVL sme vytvorili jednu sekciu pre veterinárnych lekárov, ktorí odovzdali licenciu a odišli do dôchodku. Zámerom
je snaha udržiava bývalých èlenov v kontakte s komorou a informova ich
o èinnosti komory aj po ich odchode na zaslúžený dôchodok. Informujeme ich
prostredníctvom èasopisu, ponúkame im bezplatnú úèas na organizovaných
akciách komory a raz roène usporiadame akcie, ktoré sú urèené iba seniorom.
Hlavné zameranie èinnosti Komory veterinárnych lekárov je dnes orientované na zabezpeèenie podmienok na podnikanie v oblasti veterinárnej èinnosti. Všetku èinnos sa snažíme sústreïova na vzdelávanie, aby veterinárni
lekári moli poskytova profesionálne služby chovate¾om. V globále veterinárny lekár musí by vyzbrojený novými vedomosami, lebo ako sa to dnes moderne zdôrazòuje, spotrebite¾ si žiada služby na úrovni. Keï príde k veterinárnemu lekárovi, už je dopredu vyzbrojený vedomosami z internetu, od susedov, priate¾ov, známych. Veterinárny lekár si nemôže dovoli odbavi majite¾a povrchnou informáciou, ani ho uvádza do omylu, alebo neistoty. A je
jedno èi sa jedná o hospodárske, alebo spoloèenské zvieratá. Ve¾mi rýchlo by
sa mu to vrátilo. Dnešní mladí veterinárni lekári majú obrovské možnosti študova najnovšie lieèebné a operaèné postupy, majú príležitosti vycestova do
zahranièia a tak uplatòova najnovšie poznatky v terapii zvierat chovate¾om
na Slovensku.
Druhá vec je tá, že chovatelia zaèínajú ma vysoké nároky na odbornú
úroveò, ale aj materiálno - technické vybavenie veterinárnych lekárov, èo je
na prospech kvality poskytovania služieb. Dnes špecializovaná veterinárna
ambulancia nemôže existova bez prístrojového vybavenia a diagnostiky ako
sonografie, rentgenu, hematológie, biochémie atï. A práve za Vašej doby
musel veterinárny lekár by ve¾mi dobrý ak chcel uspie, aby bez prístro13
jového vybavenia vedel správne urèi diagnózu, správne lieèi a dosta chov
alebo jednotlivé zviera do takého stavu, aby bol chovate¾ spokojný. Za to Vám
patrí obdiv a úcta“.
Záverom úèastníkom stretnutia poprial hlavne ve¾a zdravia, aby sa za 5
rokov opä stretli v rovnakom zložení a plnom zdraví. Poïakoval za pozvanie
a zaželal príjemné spomínanie.
Doc. MVDr. Oskar Nagy, PhD.,
prorektor Univerzity veterinnárskeho lekárstva v Košiciach
Pozdravil úèastníkov stretnutia aj v mene rektora
UVLF prof. MVDr. Emila Pilipèinca, PhD., ktorý si
vysoko váži a ctí prácu kolegýò a kolegov staršej generácie. Ve¾mi sa chcel zúèastni, ale je mimo Košíc.
Pán prorektor poukázal na potrebu stretávania sa
pracovníkov vo veterinárnej sfére a to nielen v èase
pracovne aktívneho života, ale aj neskôr. „V súèasnosti môžeme konštatovat, že sú už vytvorené základy tradície nieko¾kých akcií a príležitostí na takéto
stretávanie sa - stretnutia zlatých absolventov pri 50tom výroèí od ukonèenia štúdia, rôzne pamätné akcie, kedy oceòujeme výnimoèných kolegov na poli vedy, pedagogiky, praxe. Takou príležitosou je aj
toto v poradí už III. stretnutie s vysokou úèasou prítomných seniorov. Za èinnos, aktivitu a èas venovaný príprave tejto akcie treba všetkým organizátorom poïakova.
Pri poh¾ade do auditória konštatujem prítomnos prevažne mužskej populácie. Po èase s postupujúcou generaènou obmenou na takomto stretnutí sa
postupne pohlavie úèastníkov radikálne zmení v prospech kolegýò. Bude tomu tak v dôsledku prefeminizácie našich študentov. Podobný trend je aj v iných
štátoch Európy a zámoria.
Veterinárna profesia existuje už štvr tisícroèia. Pred 251 rokmi vznikla
prvá vysoká škola veterinárna v Lyone vo Francúzku. Oslavovali sme výroèie
tohoto vdelávania. Naša Univerzita ako vzdelávacia inštitúcia existuje 63
rokov. Dnes sme úplne otvorení zahranièiu. Snažíme sa etablova nielen v európskom, ale v celosvetovom priestore. Našou povinnosou je túto profesiu
zve¾aïova. Usilujeme sa vychováva veterinárnych lekárov na Slovensku na
úrovni súèasnej doby. Neustále vytvárame podmienky na skvalitòovanie
vyuèovacieho procesu, pretože kvalita je tým, èo umožní absolventom uplatni sa vo svete. Dôkazom toho sú práve mnohí z vas aj tu prítomní. Boli ste
úspešní, áno, aj v zahranièí.
14
Vzdelávanie na UVLF prešlo celým radom zmien. Vidie to už z názvu
univerzity, pretože okrem vzdelávania veterinárnych lekárov sa výuèba rozšírila o ïalšie študijné odbory a zmenili sa aj študijné plány. Štruktúra vyuèovacieho procesu známeho nám z minulosti je dnes už podstatne iná. Medzi najdôležitejšie odlišnosti patrí zmena v druhovom prístupe.
Bolo obdobie, keï sa šírili úvahy o rozsahu potrebnosti veterinárnej sféry.
Prichádzajú však nové výzvy ako napr. výskyt nákaz u nás pred tým zriedkavých, resp. neznámych, èi nové problémy v kvalite potravín. V takýchto situáciách je žiadúci a využite¾ný široký diapazón našej odbornosti. Je povinnosou každého z nás, bez oh¾adu na vek, ochraòova záujmy nášho stavu
a šíri vo vedomí ¾udí potrebu našej profesie. Treba neustále pripomína dosiahnuté výsledky pri tuberkulóze, brucelóze a ïalšich nákazách, èo je spolu
s ïalšími úspechmi vašou zásluhou. Trvale musíme zdôrazòova, že nechránime len zdravie psíèkov, maèièiek a hospodárskych zvierat, ale v koneènom
dôsledku zdravie ¾udí. Boli sme tu, sme a aj budeme tu ako „ochrancovia
zdravia planéty“. Tak to bolo prezentované v rámci svetového roka veterinárnej medicíny minulý rok.“
Na koniec poïakoval všetkým za zodpovednú a profesionálne vykonanú
prácu na poli veterinárnej starostlivosti a poprial do ïalšieho obdobia ve¾a,
ve¾a zdravia, elánu a ešte mnoho takýchto stretnutí.
Doc. MVDr. Branislav Peko, PhD.
Parazitologický ústav SAV v Košiciach
Milé kolegyne, kolegovia!
„Je mi cou, že Vás môžem pri tejto krásnej príležitosti pozdravi v mene pracovníkov Parazitologického ústavu Slovenskej akadémie vied. Niektorí
možno tento názov nepoznáte, no je to ten istý Helmintologický ústav, ktorý v roku 1953 založil nám
všetkým dobre známy akademik Ján Hovorka.
Prihovárajúc sa k Vám, skláòam sa pred Vašim
vekom, Vašimi poznatkami a pred všetkým tým, èo
ste odovzdali nám mladším ako uèitelia, ¾udia z praxe, zo štátnej správy. Mnohí ste urèite boli v kontakte s našim ústavom a my
sme hrdí, že sa môžeme chváli Vašou spoluprácou. Naše výsledky by sme nedosiahli bez efektívnej šúèinnosti s Vami - veterinárnymi lekármi, ktorí pracovali v teréne i v štátnej správe. Boli ste to vy, èo ste nás ako prví informovali
a upozoròovali na problémy v praxi. My by sme ažko mohli pokraèova
v práci bez vášho aktívneho prístupu. Rovnako tiež ŠVÚ - hovorovo diagnos15
tické ústavy - boli pre nás cennými partnermi. Bez ich pomoci, by sme sa len
ažko dostávali k pre nás vzácnemu biologickému materiálu, ktorý bol predpokladom našej ïalšej práce a následných záverov. Vysoko oceòujeme a vážime si aktivitu kolegov zo všetkých oblastí, ktorí prispeli svojím dielom aj
k našej vedeckej práci. Každá práca má svoje špecifiká a aj svoju krásu.
Ako v iných inštitúciách aj na našom pracovisku sme sa zamerali na dopady klimatických zmien na parazitofaunu Slovenska. Mnohé akoby zaniknuté parazitárne choroby sa opä stávajú „zaujímavé“. Našli sa už pre ne aj aktuálne pomenovania, ako „znovu sa objavujúce“, alebo „zanedbané choroby“.
So zmenou klímy sa zaèínajú k nám šíri aj nové, najmä invázne druhy, s ktorými sme sa doteraz nestretli. Vïaka podpore ŠVPS SR aj Vašej, resp. súèasných kolegov z praxe, môžeme pokraèova vo výskume aj naïalej. Preto mi
dovo¾te, aby som sa Vám všetkým seniorom, ktorí ste nám pri našej práci boli
nápomocní, za to poïakoval. Kolegom seniorom z nášho pracoviska, ktorých
tu vidím, ïakujem za budovanie Helmintologického - Parazitologického ústavu SAV a jeho postavenie na také základy, že sa dokáže vyrovna podobným
svetovým pracoviskám.
Všetkým Vám, mojim uèite¾om, kolegom a predchodcom ešte raz vzdávam
svoju úctu a želám všetko dobré, najmä zdravie, aby ste sa pri takýchto príležitostiach mohli dlho stretáva, spomína na pekné èasy, pochváli sa rodinou,
dobrým zdravím.“
vovskú zodpovednos pre ïalšie napredovanie nášho stavu. Ceníme si, že
i v tomto období mimo aktívneho profesijného života sa zaujímate o odborné
dianie veterinárnych organizácií a odbornými radami prispievate k rozvoju
veterinárnej profesie vo svetle najnovších vedeckých a praktických poznatkov
a spoloèenskej potreby.
Prof. MVDr. Jozef Bíreš, DrSc.
Ústredný riadite¾ Štátnej veterinárnej a potravinovej správy SR
Vážené kolegyne, kolegovia
využívam túto cestu, aby som svojím menom ako
aj menom všetkých zamestnancov organizácii Štátnej veterinárnej a potravinovej správy SR pozdravil
stretnutie veterinárnych lekárov seniorov. Moje služobné povinnosti mi nedovolili sa osobne s Vami
stretnú, nako¾ko ako èlen ministerskej delegácie sa
práve zúèastòujem bilaterálnych rokovaní v Ruskej
federácii, preto o to srdeènejšie Vám chcem poïakova za Vᚠprínos, ktorý ste poèas svojho odborného
pôsobenia v oblasitach vedeckého výskumu, edukácie a veterinárnej praxe na
národnej úrovni a v zahranièí vytvorili pre rozvoj veterinárnej medicíny a veterinárneho stavu. Vaše úsilie rozvíja v priebehu Vašich aktívnych rokov veterinárnu medicínu na základe najnovších vedeckých a odborných poznatkov
a povolanie veterinárneho lekára si vysoko vážime a považujeme ho za sta16
Kongresová sieò IVVL bola naplno obsadená
17
Pozdravy a výòatky z pozdravných listov
Viacerí seniori poslali pozdravné listy, prípadne sa telefonicky alebo písomne ospravedlnili
z neúèasti na III. celoštátnom stretnutí veterinárnych lekárov seniorov. Najèastejšie dôvody neúèasti boli zdravotné príèiny, resp. neodkladné rodinné záležitosti.
Pozorní
poslucháèi
Nad 85 roèní
superseniori
Aj keï pomocou
barlí a palíc,
prišli sme
medzi kolegov
a priate¾ov
18
MVDr. Július Molnár, CSc, dlhoroèný okresný veterinárny lekár v Trnave, ešte stále literárne
aktívny, vo svojom liste píše: „Vážený pán riadiMVDr. Jozef Blecha, èlen te¾, vysoko oceòujem Vašu iniciatívu usporiadaorganizaèného výboru
nia stretnutí veterinárnych lekárov - seniorov nad
70 rokov, ale žia¾ tretieho celoštátneho stretnutia sa nemôžem zúèastni pre
môj nie celkom dobrý zdravotný stav. Ešte chodím, vidím, poèujem a aj èosi
spisujem, ale síl mi rapídne ubúda. Nerád by som bol niekomu na obtiaž. Tretiemu stretnutiu veterinárnych lekárov nad 70 rokov v Košiciach prajem ve¾a
zdaru, pozdravujem všetkých úèastníkov a želám pevné zdravie.“
MVDr. Jozef Sokol z Bernolákova, prvý riadite¾ OVZ Bratislava píše:
„Vážený pán riadite¾ Dr. Jozef Pokorný. S radosou som prijal Vaše pozvanie
na celoštátne stretnutie veterinárnych lekárov - seniorov nad 70 rokov. Ve¾ká
vïaka Tebe pán riadite¾ a celému kolektívu organizátorov, že v dnešnej dobe
také milé, srdeèné stretnutie pre nás starých dokážete usporiada. Žia¾, ja Vám
musím oznámi, že zo zdravotných dôvodov medzi Vami nebudem. V júni ma
postihla mozgová príhoda. Toho èasu sa chvalabohu pomaly zotavujem a budem v duchu medzi Vami. Pozdravujem Vás a všetkých kolegov a ïakujem.“
MVDr. Emil Horváth zo Želiezoviec v liste okrem iného napísal: „Vážení
kolegovia. Ïakujem za oznámenie o 3. celoštátnom stretnutí veterinárnych lekárov seniorov. Takmer to beriem ako pozvánku, Ve¾mi rád by som sa zúèastnil i keï mám už 78 rokov, pomerne dobrý zdravotný stav, ale problém je cestova do Košíc zo Želiezoviec a preto sa aspoò takto ospravedlòujem z neúèasti. Pozdravujem žijúcich kolegov seniorov a prajem dobré zdravie.“
MVDr. Jozef Oswald z Prievidze píše: „Vážený pán riadite¾, ïakujem za
pozvanie na III. celoštátne stretnutie veterinárnych lekárov - seniorov nad 70
rokov, ale zo zdravotných dôvodov sa nemôžem zúèastni. Želám prípravnému výboru, ako aj kolektívu seniorov, aby stretnutie bolo úspešné a vydarené.“
19
MVDr. Zdenìk Macenauer zo Senice, kde pôsobil okrem iných postov 10
rokov vo funkcii okresného veterinárneho lekára, vo svojom obsiahlom liste
okrem iného píše:
„Vážený pán riadite¾. Dovo¾te, aby som Vás srdeène pozdravil zo Záhoria
a úprimne poïakoval za pozvanie na III. celoštátne stretnutie veterinárnych
lekárov - seniorov, ktorého cie¾om je vyjadri vïaku a uznanie za celoživotný
podiel na rozvoji slovenského veterinárstva. Domnievam sa, že s takýmto zámerom by mali k svojim bývalým pracovníkom, nielen veterinárnym lekárom,
pristupova naše materské veterinárne správy, kde sme poèas nášho aktívneho
veku pôsobili a kde sme zanechali, vo väèšine prípadov, výraznú stopu našej
celoživotnej práce. Nesmierne si vážim Vaše pozvanie, ale bohužia¾ sa Vám
musím ospravedlni, nezúèastním sa tejto iste vynikajúcej príležitosti stretnú
sa s mojimi kolegami a vypoèu si slová vïaky za celoživotnú prácu. Na prekážku mojej neúèasti je príliš ve¾ká vzdialenos a taktiež finanèné prostriedky, ktorých z našich dôchodkov ve¾a nezostáva. Za pozvanie ïakujem a želám
Vám osobne, ako aj Vašim spolupracovníkom ve¾a zdravia a pracovných úspechov.“
Ïalší kolegovia seniori, ktorí ospravedlnili svoju neúèas písomne alebo
telefonicky:
MVDr. Ján Pichnarèík z Liptovského Hrádku, MVDr. Peter Sedlický
z Dunajskej Stredy, MVDr. Pavel Lietava, CSc. zo Zvolena, Prof. MVDr.
Ján Pleva, DrSc. z Košíc, MVDr. Kamil Boleèek, èlen komisie Múzea histórie veterinárnej medicíny z Krá¾ovej pri Senci, Doc. MVDr. Ján Jantošoviè,
CSc. z Košíc. Z Bratislavy sa ospravedlnili a popriali stretnutiu úspech a kolegom dobré zdravie MVDr. Jozef Gmitter, CSc., MVDr. Ivan Závodský,
MVDr. Jozef Hojsík, MVDr. Vojtech Ïurkoviè a MVDr. Tibor Reisz.
20
Slovenská veterinárska historiografia, podiel veterinárnych
lekárov - seniorov na jej spracovaní a publikovaní.
Referát predniesol autor MVDr. Ladislav Husár
Vážení a milí seniori, kolegyne, kolegovia, priatelia, vážení hostia !
Schádzame sa v rozpätí 10 rokov už tretí raz na
pôde tradièného organizátora, IVVL v Košiciach, na
III. celoštátnom stretnutí veterinárnych lekárov - seniorov nad 70 rokov. S úprimnou radosou a potešením konštatujeme, že opä v dôstojnom a reprezentatívnom poète.
Táto skutoènos svedèí o tom, že navzdory nášmu
seniorskému veku, stretávame sa dobrovo¾ne, ochotne a radi. Svedèí aj o tom, že v príjemnom spoloèenskom prostredí si zavše
máme na èo spomína, podeli sa s priate¾mi, kolegami na hrdom pocite spolupatriènosti, na celoživotnom úsilí o úspešný vývoj všetkých odvetví a odborov slovenského veterinárstva. Napokon, svedèí aj o tom, že idea našich stretnutí nespoèíva iba na seniorskej nostalgii, ale aj na príležitosti, na tomto fóre
individuálne, na nikom a nièom nezávisle, vyjadri svoje postrehy a myšlienky
skúsených veterinárnych lekárov - seniorov, ba už aj „bakov“ našej profesie
k súèasnosti i budúcnosti slovenského veterinárskeho stavu. Som presvedèený,
že viacerí z nás majú èo poveda, èo pripomenú, èo pre prospech nášho stavu
aj pre prospech seniorov by sa žiadalo, resp. by bolo možné urobi. Vyjavme
svoje názory a hovorme o nich. Anglický filozof Smith na rozhraní 18-19 stor.
mal na to taký názor: „Najväèšia chyba je nepoveda a nevykona niè v presvedèení, že toho vieme poveda a môžeme urobi iba málo.“
Súèasou scenára našich stretnutí, ktorých ideovým otcom, inšpirátorom je
senior MVDr. Štefan Filo, CSc., býva nosný motív. Na I. stretnutí r. 2002 sme
hodnotili úèas veterinárnych lekárov - seniorov na progresívnom vývoji slovenského veterinárstva v rokoch1945 - 1990. Na II. stretnutí v r. 2007 sme vyzdvihli zásluhy seniorov na grandióznom procese tlmenia a likvidácie TBC
HD na Slovensku. Téma môjho príhovoru na tohtoroènom III. stretnutí je zameraná na problematiku slovenskej veterinárskej historiografie a na záslužný
podiel veterinárnych lekárov - seniorov na jej spracovávaní a publikovaní.
Mám na mysli predovšetkým systematické a ucelené zdokumentovanie doteraz nespracovaných a nezverejnených historických období vzniku, existencie,
vývoja, smerov a cie¾ov èinnosti, úspechov i nezdarov, iniciatív i pochybení
slovenského veterinárstva. Mám na mysli vlastnú, slovenskú autentickú inter21
pretáciu dejinných udalostí, tak, ako sme ich tvorili, prežívali a zhodnocovali.
Prirodzene, že v kontexte doby, politického a ideologického režimu, profesiového èi stavovského prostredia, životnej úrovne, èi nanútenej poplatnosti
tomu- ktorému fenoménu. Takéto požiadavky a predpoklady na výsledný produkt - historiografický dokument najobjektívnejšie spåòajú priami úèastníci,
resp. pamätníci popisovaných udalostí, èinností, ich výsledkov a následkov.
Logicky vychádza, že je to úloha a poslanie pre veterinárnych lekárov - seniorov. Èes, chvála a uznanie patrí tým, seniorom, ktorí svojimi vlastnými
slovenskými historiografickými knižnými èi brožovanými dielami dokázali od
zaèiatku pädesiatych rokov uplynulého storoèia vytvára, dokumentova a interpretova históriu slovenského veterinárstva.
Prvý historický poh¾ad na veterinársku èinnos v Európe sa zrodil na území
Talianska pred 240 rokmi. Po¾nohospodársky odborník, bádate¾ a publicista
Antonio Zanon, rodák z Udine, napísal a tlaèou vydal v r. 1772 vo Venecii historický spis „Saggio di storia della medicina veterinaria“ (Úvaha o dejinách
veterinárskej medicíny). V tomto originálnom diele Zanon analyzoval
postavenie a èinnos zverolieèite¾ov v Taliansku. Poukázal na spolunáležitos
humánnej a veterinárskej medicíny, pritom dôrazne prizvukoval, argumentoval a požadoval nevyhnutnos ustanovenia a pôsobenia samostatného veterinárskeho vedného odboru, zavedenie špecifickej veterinárskej výuèby na samostatných zverolekárskych školách vyššieho stupòa, pod¾a francúzskeho
vzoru aj v Taliansku.
Vïaka Zanonovi sa
urýchlil vznik v poradí
druhej italskej zverolekárskej školy r. 1774
v Padove (prvá r. 1769
v Turíne), ako aj tretej,
v r. 1787 v Miláne.
Za základné dielo
európskej veterinárskej historiografie sa
považuje Schrader- Heringov „BiographischDocenti MVDr. Jozef Balun, CSc.
literarisches Lexicon
a MVDr. Ing. Norbert Beòuška, CSc.
der Tierärzte aller Zeiten und Länder“ (Biograficko-literárny slovník najvýznamnejších zverolekárov minulosti i súèasnosti s ich základnými životopisnými a publicistickými
údajmi. Slovník bol vydaný r. 1863 v Stuttgarte.
Nás však zaujímajú naše dejiny. Má slovenské veterinárstvo vôbec vlastné
dejiny? Z èasov neslobody slovenského národa pochádza a aj doteraz sem-tam
22
pretrváva názor, že nᚠstav, naša profesia, vedecká, odborná, správna, pedagogická a publicistická tvorba popredných zverolekárov, pôvodom Slovákov,
nevytvárajú vlastné slovenské dejiny. Je to mylný, zavádzajúci názor. Naše
veterinárstvo má svoje stredo i novodobé dejiny, ibaže, z nedostatoènej národnej uvedomelosti, nevedomosti a nepoznania dejín vlastnej profesie a stavu,
sme ich ¾ahkovážne a maloverne prenechávali v uplynulých storoèiach, ba
ešte aj v súèasnosti našim susedom. Dejinami
našich udalostí a osobností sme obohacovali
ich dejiny, èiže plátali
medzery v dejinách
veterinárstva mocensky i poètom silnejšieho suseda, s ktorým
sme stároèia žili pod
jednou strechou. Výsledkom je skutoènos,
že historické úspechy
osobností zveroleká- Zaujímavá je tá slovenská veterinárska historiografia
rov pôvodom Slovákov, bez akéhoko¾vek zaváhania, celkom samozrejme, spoliehajúc sa na našu
neuvedomelos, podriadenos a poplatnos, si prisvojili ako dedièstvo, ako
oprávnené nároky.
Profesor MVDr. Gyula Kóssa, pod¾a nemeckého vzoru, r. 1904 vydal pod
titulom „Bibliografia medicinae veterinariae Hungarica“ v Budapešti bibliografický slovník uhorských zverolekárov. Medzi takmer 800 zverolieèite¾mi,
magistrami veterinárstva, fyzikusmi a zverolekármi od r. 1472 do 1904 figuruje v abecednom poriadku aj vyše 40 zverolekárov - profesorov, vedcov, bádate¾ov, akademických i správnych hodnostárov, epizootológov i praktikov,
poväèšine aj autorov odborných statí èi knižných diel, pôvodom zo Slovenska.
Medzi nimi napr. Prof. Pavol Adámi z Beluše, Gabriel Doležal z Luèenca,
Prof. Martin Galamboš z Banskej Štiavnice (objavite¾ vakcíny proti moru HD,
oviec a kôz), Prof. František Hutyra zo Sp. Podhradia, Jakub Havaš z Prešova,
Ladislav Jakab z Turè. Sv. Martina, Peter Madáè z Gemerskej Polomy (už r.
1788 ako prvý popísal Slak ako nákazu a vypracoval ochranné opatrenia na jej
zdolanie v Uhorsku), Prof. Jozef Marek zo Stredy nad Váhom, Juraj Marikovský z Rožòavy, priekopník vakcinácie proti variole, autor spisu, Gustáv Marikovský, Jurajov syn, epizootológ, bádate¾ moru HD, Jozef Molnár z Nitry,
Prof. ¼udovít Sabó z Nededa, ktorý spolu s Jánom Teofilom Guóthom z Hýb,
sú autormi „Besnosti èi Psieho besu...“ z r. 1852, alebo Ján Žamboký z Trnavy,
23
zvaný tiež „ Sambucus“ (harfista), autor prvej zverolieèite¾skej knihy vydanej
r. 1574 v Uhorsku. Všetky veterinárske osobnosti zo 16. až 20. storoèia, pôvodom zo Slovenska, sú dodnes oficiálnou súèasou a národným klenotom dejín
veterinárstva maïarského národa. Naša stavovská chyba. Komplexný biograficko-publicistický
slovník osobností veterinárskej medicínyslovenského pôvodu
zo 16.-20. storoèia ešte
nikto z našich predchodcov ani súèasných
autorov nespracoval,
tobôž vydal. Takto sme
¾ahkovážne a nedbanlivo takmer ponúkli
uhorským aj novodobým maïarským autoVeterinárne lekárky - seniorky
rom biografií, náuènechýbali ani na 3. stretnutí
ných slovníkov, encyklopédií a v koneènom dôsledku aj dejepiscom medicíny uvies napr. Jána
Žambokého z Trnavy (1531- 1584), autora 196 stranového spisu o konskej medicíne, t.j. o významných ¾uïoch, zaoberajúcich sa lieèite¾stvom koní, s názvom „Publico Vegetii viri illustris Mulomedicina ex tribuari vetustissime varietate adiecta“, napísaného v úradnom latinskom jazyku a vydaného r. 1574
v Bazileji ako (citujem) „prvé zverolekárske dielo v dejinách vôbec, vydané
v zahranièí, ale pochádzajúce od maïarského autora. (koniec citátu). Pre slovenskú veterinársku historiografiu je priam nedôstojné a zahanbujúce, že sa
ani v domácich èi európskych knižniciach a archívoch od r. 1918 doteraz nezvidite¾nila a nezaregistrovala vlastnou „ Bibliografiou veterinárskej medicíny
Slovenska“. Osobnosti slovenského národa aj so svojou tvorbou z oblasti veterinárskej medicíny, z medzinárodného h¾adiska ostávajú naïalej majetkom
susedov.
Samostatnú históriu sme nemali ani v období rokov 1918-1938. V zmysle
tézy o jedinom a jednotnom národe èeskoslovenskom, sme naïalej rezignovali
na vlastnú dokumentáciu, interpretáciu a publicistiku veterinárskych dejinných
udalostí. Mlèky sme sa prizerali na ich integráciu do spoloèných èeskoslovenských dejín, s majoritným podielom a prioritou územne i poètom silnejšieho,
nadradeného partnera. Žia¾, takáto tendencia obèas pokraèuje aj v súèasnej veterinárskej historiografickej tvorbe a publicistike našich západných susedov.
Tieto trpké konštatovania nie sú dôsledkom iba spomenutej integrácie
a prisvojenia si našich dejín, ale aj a najmä toho fenoménu, že my Slováci
24
máme odvekov saby zakódovaný ¾ahostajnejší, vlažnejší postoj k dejinám
všeobecne. Ten sa vyvinul do akejsi èudnej vášnivej zá¾uby sebapodceòovania, so z¾ahèovaním, ak nie priam s ironizovaním všetkého, èo tvorí a vytvára
základy nášho národného, profesiového a stavovského jestvovania. Týka sa to
aj mnohých príslušníkov veterinárskeho stavu všetkých generácií, ako potencionálnych kronikárov, koncipistov zápisníc, záznamov prostredia, udalostí
a okolností aj s menami úèastníkov diania, s príslušnou tlaèovou, fotografickou,
obrazovou dokumentáciou, dôkaznými predmetmi, artefaktami, peèiatkami,
symbolmi, odznakmi, medailami a pod, ktorí nedoceòujú historickú a historiografickú hodnotu nemých autentických svedectiev doby a svojho pôsobenia
v nej. Bez dokumentovania bohatých, èasto dramatických a rôznorodo sa vyvíjajúcich udalostí a èinností, tvoriacich dejiny, nieto z èoho tvori, nemáme sa
z èoho pouèi, nemáme by na èo hrdí a nezaslúžime si by zaraïovaní medzi
kultúrne, profesiovo a stavovsky vyspelejších susedov.
Za socialistickej éry sme v mnohých prípadoch príliš laxne a povrchne pristupovali k archivácii dokladov. V devädesiatich rokoch uplynulého storoèia
sme ve¾a dôkazného materiálu, dnes vyh¾adávaného a z historiografického
h¾adiska vzácneho, ¾ahkovážne až trestuhodne vyskartovali a zošrotovali. Považovali sme ho ( na rozdiel od èeských kolegov) za zbytoèný, bezhodnotný.
Obrovská škoda, ktorá sa už nedá nahradi.
Žia¾, potreba zaznamenáva, zhromažïova a uchováva tieto atribúty sa
aj v súèasnosti, najmä u mladšej generácie nášho stavu, už èi štátneho èi privátneho charakteru, javí zbytoènou a nepotrebnou. Nie div, keï
takáto filozofia sa vštepuje aj do mozgov študujúcej vysokoškolskej mládeže. V našej
tlaèi sa nedávno objavil citát pána profesora
Romana Holeca, ktorý
v rámci prednášok budúcim pedagógomuèite¾om dejepisu medzi inými povedal: (ciAj my sme tvorcami veterinárskej historiografie
tujem) „Ak chceme
uvažova nad tým aké dejiny potrebujeme,treba si najprv položi otázku, èi
vôbec potrebujeme nejaké dejiny“ (koniec citátu). Pán profesor vzápätí vymyslel aj primitívny, urážajúci a históriu ako vedu degradujúci bonmot, ktorý
použil ako odpoveï na vyslovenú otázku, že (citujem) „ tak, ako sa dá jes aj
25
bez príboru, dá sa ži aj bez dejín“ (koniec citátu). Nuž, prinajmenšom nedôstojné úvahy a nekvalifikovaný postoj vysokoškolského profesora k dejinám.
Napriek spomenutým nedostatkom, týkajúcich sa vlastnej tvorby a publicistiky slovenskej veterinárskej historiografie, v druhej polovici uplynulého
a zaèiatkom terajšieho storoèia sme zaznamenali aj výrazné pokroky a úspechy. Prejavili sa vo vydávaní tematicky súborných, kontinuálne, obsahovo
i dokumentaène solídne spracovaných spisov, prevažne veterinárnymi lekármi- seniormi, amatérskymi historiografmi, tvoriacimi pod hlavièkou IVVL
v Košiciach.
Profesora MVDr.
Karola Frieda považujeme za zakladate¾a
a nestora novodobej
veterinárskej historiografie a múzejníctva.
Výsledky jeho mnohostrannej bohatej èinnosti v tejto oblasti sú
nesporné, jedineèné
a boli viac razy, pri
iných príležitostiach,
náležito vymenované
Páni profesori UVLF v úlohe poslucháèov
a ohodnotené. Na škodu našej historiografickej dokumentaristiky naèim však konštatova, že žia¾,
profesor Fried nenapísal, nevydal a nám nezanechal ani jedno súborné historiografické knižné dielo z dávnej èi bližšej minulosti slovenského veterinárstva, najmä už spomenutej bibliografie osobností. Stovky jeho dielèích historiografických statí, èlánkov, dokumentácií, ostali bez súpisu a registra roztrúsené
v rozlièných odborných, stavovských, študentských i spoloèenských èasopisoch a novinách, s ktorými sa strácajú, žia¾ aj zanikajú.
Na druhej strane, s úctou a chválou naèim konštatova prioritnú zásluhu
profesora Frieda, že bol iniciátorom, spoluautorom aj vedúcim redaktorom
prvej až štvrtej desaroènice Vysokej školy veterinárskej v Košiciach. V nich
sú kontinuálne spracované dejiny našej „alma mater“ od jej vzniku v r. 1949
až doteraz. Po predèasnej smrti profesora Frieda piatu desaroènicu spracoval
a redigoval senior Prof. MVDr. ¼udovít Slanina, DrSc. a šiestu Doc. MVDr.
Peter Korim, CSc.. Ïalšou, myslím, že ešte nedocenenou zásluhou Prof. Frieda, je, že v októbri 1991 organizaène, tematicky i perspektívne pripravil a usporiadal na IVVL v Košiciach I. trojdòové medzinárodné,,Sympózium histórie
veterinárskej medicíny, humánnej medicíny a farmácie“. Týmto pilotným historicko-odborným, spoloèenským a stavovským projektom, usporiadaným
26
pod hlavièkou Slovenskej spoloènosti veterinárnych lekárov v Košiciach, ktorým sa nie iba SSVL, ale celý nᚠstav vynikajúco prezentoval na domácej
i medzinárodnej úrovni, profesor Fried založil tradíciu usporiadania ïalších
sympózií histórie. Od r. 1991 ich každé 2 roky usporadúvajú striedavo univerzity, vysoké školy, resp. poverené fakulty v SR aj v ÈR, a to v mestách: Košice, Plzeò, Vysoké Tatry, Benešov, Bratislava, Hradec Králové, Košice, Olomouc, Martin, Brno, Bratislava. Doteraz ich bolo 10. Na všetkých sa s erudovanými tematickými referátmi z rozlièných historických období vývoja veterinárskej medicíny prezentovali kolegovia,
zaoberajúci sa touto
tematikou z UVLF, zo
ŠVPS, ale v najväèšom poète z Komisie
histórie veterinárskej
medicíny pri IVVL.
Abstrakty autorských
referátov sú publikované v zborníkoch,
ktoré z každého sympózia vydal usporiadate¾. (Podrobný preStarý náš, starý náš, šedivú hlavu máš...
h¾ad a dokumentáciu
nájdete v SVÈ, è. 3 tohoroèného vydania od autorov Blechu a Pokorného).
Zásluhou seniorov kolegov Boleèka, Halašu, Kalafu, Plevu a Stankovského
a vydavate¾a ŠVÚ Bratislava máme chvalabohu publikaène spracované
a v reprezentatívnom vydaní zverejnené i uchované „Dejiny vzniku a budovania pracovísk pre veterinársku laboratórnu a klinickú diagnostiku za obdobie
rokov 1939-1999.“ Dielo má aj solídnu grafickú úpravu s množstvom farebnej
fotografickej dokumentácie.
Do spracovania dejín najrozšírenejšieho sektora slovenského veterinárstva,
verejnej veterinárskej èinnosti, starostlivosti, služby, odborových, spoloèenských a stavovských organizácií, vrátane riadiacich a vedúcich pracovníkov,
metamorfóz postavenia, významu, èinnosti, systému práce, hospodársko-ekonomických a materiálnych podmienok, investiènej výstavby pracovísk a pracovných podmienok, atï., sa zo slovenských autorov nikto nepodujímal. Prvými priekopníkmi spracovania slovenského historiografického dokumentu „Poèiatky veterinárstva na Slovensku“ sú autori Doc. MVDr. Ján Pleva, CSc.,
MVDr. Pavol Opluštil a MVDr. Adam Bundža. Dielo struène mapuje vývoj
veterinárstva od polovice 18. storoèia do r. 1945. Žia¾, táto knižôèka, ktorú
v r. 1969 vydalo MPaVŽ SSR, nebola zaevidovaná do registra ISBN a tak sa
27
zachovala iba ojedinelo, v knižniciach organizácií, riadených ŠVS. V závere
tejto publikácie nám autori adresovali výzvu: (citujem) „Týmto struèným preh¾adom histórie veterinárskej služby na Slovensku sme nevyèerpali všetky
s òou súvisiace otázky. Preto sa obraciame na slovenskú veterinársku verejnos s prosbou o doplnenie a zverejnenie menej známych alebo neznámych
udalostí, bibliografií významných slovenských veterinárnych lekárov, ktorí sa
zaslúžili o rozvoj veterinárskej vedy a služby, aby sa tak vyplnila znaèná medzera v slovenskej veterinárskej historiografii“ (koniec citátu).
Na tento apel okrem Prof. MVDr. Haladeja, v tom èase ústredného riadite¾a
ŠVS MPVŽSSR, ktorý s kolektívom autorov spracoval a vydal knižnú dokumentaènú publikáciu „25 rokov socialistického veterinárstva“ (1950-1975),
nezareagoval nikto ïalší. Zo sféry štátnej veterinárskej služby nik z potencionálnych autorov nepocítil individuálnu silu, vô¾u, odhodlanie, ba ani potrebu pusti sa do ne¾ahkej, tematicky ucelenej, kontinuálne koncipovanej historiografickej tvorby. Podmienky, prostredie, financie boli. Chýbal iniciátor, organizátor, koncipista historiografického projektu, ktorý by tvorbu podnecoval,
usmeròoval a finanène zabezpeèoval.
Stalo sa tak 27. apríla 2000, keï z iniciatívy riadite¾a IVVL v Košiciach
MVDr. Pokorného bola zriadená odborná Komisia múzea a histórie veterinárskej medicíny - poradného orgánu riadite¾a IVVL, s vlastným štatútom a plánom èinnosti, zdôrazòujúcim historiografickú tvorbu a jej vydávanie v rámci
edície IVVL „Historia medicinae veterinariae“. Do Komisie sa prihlásili a boli
menovaní: Doc. MVDr. Jozef Balun, CSc., MVDr. Ján Feješ, MVDr. Štefan Filo, CSc., MVDr. Ladislav Husár, Doc. MVDr. Ján Jantošoviè, CSc., Prof. MVDr.
Ján Pleva, Dr.Sc., Akademik O. J. Vrtiak a MVDr. Ján Wagenhoffer. O nieèo
neskoršie pribudli MVDr. Jozef Blecha, MVDr. Kamil Boleèek, Doc. MVDr.
Celestín Grieger, CSc., MVDr. Ján Choma, CSc., a MVDr. Ladislav Sciranka.
Všetci, ktorí zotrvali v Komisii dodnes, svojou historiografickou tvorbou, poradenstvom i propagaèno-prezentaènou prácou nahradzovali tých seniorov,
ktorých neúprosná smr alebo iné okolnosti vyrvali z kolektívu Komisie.
Musím zdôrazni jednu závažnú a pre kontinuálnu tvorbu a publicistiku
slovenskej veterinárskej historiografie podstatnú okolnos. Tou je nezanedbate¾ný a zároveò varovný fyzický vek seniorov- èlenov Komisie. Takmer všetci máme nad 70, ba piati superseniori nad 80 aj nad 85 rokov. Tvorivé sily nám
nezadržate¾ne ubúdajú. Napriek tomu, i keï so sebazaprením a nemálo obeami sme odhodlaní ešte èo-to vykona. Napísanie a vydanie diela historiografického žánru vyžaduje obrovskú námahu, ktorú málokto ocení. Tobôž, takúto
literatúru v súèasnosti iba úzky okruh kolegov èíta so záujmom a na podnietenie historického povedomia príslušníkov nášho stavu má mizivý vplyv. Cez to
všetko, autori- seniori predsa písali, tvorili, ich diela boli vydané. Hnacím motorom pre tvorbu bol a stále je pocit, presvedèenie, vzah, vysoký stupeò
28
národného vlasteneckého a stavovského uvedomenia, oddanosti a profesiovej
cti slovenského veterinárneho lekára - seniora, že ved¾a odbornej medicínskej
aj historická a historiografická literatúra je potrebná, výchovnovzdelávacia
a pouèná. Ak nebudeme kráèa s dobou, ak nebudeme výsledky svojej práce
prezentova, publikova, medializova, najmä na internete, bude slovenský
veterinársky stav, figurova na najnižších prieèkach kultúrnej a historiografickej úrovne v porovnaní s ostatnými medicínskymi stavmi doma i za hranicami našej vlasti. Bolo by neodpustite¾ným hriechom, keby všetko to, èo slovenskí veterinári svojím umom, prácou a odbornosou vytvorili, alebo sa iba pokúsili vytvori a nie je toho málo, nebolo popísané, vysvetlené, zdokumentované, odtabuizované a v ucelenej forme a úprave publikované. Tobôž, keï sme
sami úèastníkmi, svedkami, pamätníkmi popisovanej historickej etapy. Žia¾,
nemáme nazvyš èas na zívanie. Citujem francúzskeho románopisca Stendhala:
„Život je príliš krátky a èas, ktorý stratíme zívaním, sa nám nikdy nevráti“.
Autori, tvoriaci pod hlavièkou vydavate¾stva UVLF, IVVL èi KVL SR po
èastiach pracovali na viacerých tematických okruhoch. Sú to: 1. biografia
osobností veterinárskej medicíny pôvodom zo Slovenska (autori Feješ, Jantošoviè, Molnár, Fried, Pokorný, Kozák, Filo), 2. história verejného veterinárstva a jeho odborov na Slovensku (autori Husár, Pleva, Pokorný, Jantošoviè,
Kozák, Molnár, Slosiarik, Vrabec), 3. Historiografia vývoja postgraduálneho
vzdelávania veterinárnych lekárov na Slovensku (autori Husár, Pokorný),
4. Historiografia KVL SR, stavovských a spoloèenských organizácií na Slovensku (autori Husár, Stodola, a kol.) 5. Všeobecná história veterinárskej starostlivosti a èinnosti veterinárnych lekárov na Slovensku v uplynulom storoèí
(autori Feješ, Husár, Molnár). Je potešite¾né, že iba za ostatných 12 rokov
IVVL v Košiciach vo svojej edícii vydal takmer 20 registrovaných knižných
a brožovaných publikácií. Ich obálky sú zväèša vystavené na informaèných
paneloch na chodbách IVVL, odporúèam úèastníkom stretnutia sa s nimi
oboznámi.
Záslužným a významným editorom je UVLF v Košiciach. Okrem systematického zostavovania a vydávania vlastných dejín vo forme desaroèníc, naèim
zvl᚝ vyzdvihnú vydanie ojedinelého, precízne historiograficky spracovaného diela svetového formátu „História hygieny a technológie potravín“ od zaslúžilých autorov, superseniora Prof. MVDr. Jána Plevu Dr. Sc. a Prof. MVDr.
Rudolfa Cabadaja, PhD.
Tretím, hoci zatia¾ iba jednorazovým vydavate¾om historiografie veterinárskych stavovských organizácií je KVL SR. Dielom autorov Husár a kol. „Od
zverolekárskych spolkov po KVL SR“ sa Komora prezentovala aj prezentuje
na domácej pôde, ako aj v spoloènosti stavovských komôr susedných štátov.
Ku cti vydavate¾a slúži aj elitná grafika a väzba knihy.
Predseda a èlenovia Komisie histórie veterinárskej medicíny pri IVVL,
29
popri autorskej publicistickej tvorbe, sa cie¾avedomo a reprezentatívne zúèastòujú na historických seminároch, organizovaných Klubom histórie humánnej
i veterinárskej medicíny a farmácie pri Východoslovenskom múzeu v Košiciach a Vlastivednom múzeu v Trebišove. Venujú sa aj zve¾aïovaniu Múzea
histórie veterinárskej medicíny pri IVVL, vedeniu kroniky múzea i dokumentácií jeho návštevnosti, najmä významnými domácimi i zahraniènými osobnosami. S mimoriadnym elánom a obetavosou sa venujeme prípravám týchto stretnutí seniorov. Odmenou pre nás je, keï sa stretnutie vydarí, keï sa na
òom dobre cítite, keï ne¾utujete, že ste prišli a pobudli dva dni v priate¾skom
seniorskom stavovskom prostredí.
Vážení prítomní, kolegyne, kolegovia- seniori!
Nemálo historického materiálu bolo doteraz spracovaného a vydaného.
Knižné produkty našich autorov sa stávajú trvalými hodnotami Národnej knižnice SR, poboèiek ŠA, knižníc a archívov UVLF, KVL SR a organizácií riadených ŠVPS SR aj iných, objavujú sa na portáloch internetu doma, ba už aj
v zahranièí. Ve¾a tém sa však z objektívnych, najmä finanèných dôvodov nestihlo a nedovolilo vyda. Takmer rok je dokonèený a do tlaèe pripravený knižný titul „Miesto a význam Slovenskej spoloènosti veterinárnych lekárov v dejinách spolkov“. Jeho vydanie je problematické, nie je zatia¾ finanène pokryté.
Nᚠgeneraèný historiografický program sme splnili. Teraz je rad na našich
následníkoch - potenciálnych autoroch, na ktorých, okrem už spomenutej
komplexnej biografie osobností, èakajú ïalšie témy ako napr. „ Zdokona¾ovanie systému a výkonu komplexnej veterinárskej starostlivosti o zdravie ¾udí
i zvierat v podmienkach po¾nohospodárskej ve¾kovýroby v SSR v období
rokov 1960 - 1990“,“História expertíz slovenských veterinárnych odborníkov
vedy, pedagogiky i praxe vo svete,“ Slovenskí veterinárni lekári, reprezentanti a funkcionári vo svetových veterinárskych inštitúciách a spoloènostiach“,
„História slovenskej veterinárskej asanácie“, „História slovenského stredného
veterinárskeho školstva“, a ïalšie témy.
Svoj príhovor konèím zopakovaním výzvy autorskej trojice Plevu, Opluštila a Bundžu z r. 1969: spracovávajte, píšte a dokumentujte všetko, èo v budúcnosti vydá svedectvo mladým generáciám veterinárnych lekárov Slovenskej
republiky, Európy i sveta o tom, že slovenské veterinárstvo existovalo, pracovalo, slúžilo, bolo výkonné vo všetkých odboroch a odvetviach na vysokej
odbornej, organizaènej i spoloèenskej úrovni. Veríme, že vydavatelia sa stavovsky i profesionálne zodpovedne a ústretovo postarajú o to, aby diela, keï
budú napísané a posúdené, aby boli vydávané, aby história veterinárskej starostlivosti a celého veterinárskeho stavu SR bola známa, ctená a vážená na
celom svete. Daj Bože, aby sa to splnilo!
30
Rozprava úèastníkov
Prof. MVDr. Oto Dobšinský, DrSc.
V úvode reagoval na mimoriadne významný
príspevok od kolegu Husára. Zo srdca mu poïakoval
za jeho spracovanie. Ani sa nám nesnívalo, kde
v ktorom storoèí príslušníci nášho národa boli zapísaní ako autori na vinici páne veterinárnej. Je to
skutoène záslužný príspevok. Dal seniorom na zváženie doporuèi, aby takáto prednáška odznela pre
poslucháèov 4. alebo 5. roèníka na Univerzite veterinárneho lekárstva a farmácie. S dobrým pocitom spokojnosti kvitoval výzvu MVDr. Husára na spracovávanie, Ocenil jeho usilovnovnos a jeho èas, ktorý venoval spracovaniu tohto významného diela nielen pre veterinárnu obec, ale pre históriu nášho slovenského národa.
Uviedol, že my sme národ ve¾mi mladý. Zameral pozornos prítomných na
niektoré dokumenty o našom národe. „V septembri 1848 bol prvýkrát vzaný
na vedomie vo Viedni prvý slovenský politický orgán Slovenská národná rada. V tomto období došlo prvýkrát k vytvoreniu nášho národného znaku dvojkríža a trojvršia, ktorý si nechal na svoj úradný prsteò vyry prvý predseda Milan Miroslav Hurban a spolu so Štúrom a Hodžom to boli prví reprezentanti
v SNR.Dokument o SNR vznikol pred 164 rokmi. A od tohto obdobia slovenský národ, ktorý samozrejme už od vierozvestcov bol vzatý na vedomie a existoval, ale v Uhorsku až pred 164 rokmi bol vzatý na vedomie a zaèal existova úradne.
Toto obdobie nám dalo ako mladému národu opodstatnenie hlási sa o slobodu, o slobodu nášho národa, o jednotu, bratstvo a slobodu. Tak ako to povedal kolega Husár, že nás nemenovali a tak sme vlastne neexistovali. Slovenèina neexistovala, len maïarèina bola úradným jazykom. Aj my sme mali velikánov, ale títo ako sa povie boli vždy držaní pod hrdlom. Od udalosti vzniku
SNR, ktorá nás aj formálne oprávòovala existova prišlo k ïalšiemu historickému zlomu. Pred nieko¾kými týždòami uplynulo jeho ve¾ké výroèie, výroèie
založenia I. slovenského evanjelického gymnázia v Revúcej. My sme Slováci
a myslím, že sme hrdí na to. Nie sme nacionalisti. Takéto prístupy sú nám cudzie. Hoci v súèasnej dobe mnohí politici na Slovensku, ale i v Èechách sa stávajú nacionalistami. A nacionalizmus je prvé nebezpeèie ako spadnú do strašne hlbokej krízy.
V Revúcej na I. gymnáziu sa zaèalo uèi prvýkrát v slovenèine, kde prešlo
asi 556 študentov v prvej fáze gymnázia a zmaturovali v slovenèine. Tam
vlastne vyrástli, my ich nazývame, národovci. Oni vlastne držali nᚠznak
31
dvojkríža a znak trojvršia. Za nimi vykraèovali ostatní a tvorili našu slovenskú
mladú kultúru.
Slovenský národ a školstvo samozrejme nemôže zabudnú na II. Slovenské
evanjelické gymnázium v Martine, ani na III. Gymnázium katolícke v Kláštore
pod Znievom. Boli to vlastne kolísky, ktoré od roku 1862 zaèali dáva
možnos príslušníkom slovenského národa uèi sa v slovenèine, maturova
v slovenèine, ale i rozvíja krásnu ¾ubozvuènú slovenèinu.“
Potom Prof. Dobšinský poznamenal, že nie je historik. „Mnohí kolegovia
to vedia, som epizootológ. Tejto oblasti som zasvätil a venoval sa celý život.
Tejto oblasti sa dotknem v nasledujúcej èasti môjho vystúpenia.
A ja ako 81 roèný, keï som poèúval kolegu Husára som si položil otázku,
èo my môžeme ešte urobi? Môžeme radi, èi nás ale niekto bude akceptova,
na to nebudem dáva odpoveï. Každý by sme mali da na papier svoje pamäti
pozitívne i negatívne ako doklad našej existencie, nášho prínosu a snáï i pre
pouèenie našich nasledovníkov vo veterinárnej medicíne Môžeme takto prispie k tomu, že sa naše pamäti nestratia. Budú síce len zovšeobecneným
zlomkom skartovanej reality, ktorú bohužia¾ nástup do obrody po zamatovej
revolúcii znièil. Obrovské množstvá štatistických údajov o chorobnosti, pohybe nemocí, nutných porážkách, vyšetreniach, všetko to existovalo a všetko sa
zošrotovalo. To obrovské množstvo práce, èo sa vytvorilo rukami krajských
ftyzeológov a okresných epizootológov, tá história o tisíckach vyšetrení, všetko sa stratilo. Stratil sa objem nami poctive vykonanej práce, práce, ktorá dodnes nebola docenená. Poznáte moje názory. Neviem èi sa dnes úèí epizootológia, ktorú sme sa uèili my - etiologické agens, jeho prežívanie vo vonkajšom
prostredí, jeho prežívanie v svojom hostite¾ovi, cesty jeho šírenia, metódy jeho diagnostiky, metódy prevencie a metódy likvidácie alebo eliminácie. Ja si
myslím, že keï na brnianskej škole epizootológia je fakultatívnym predmetom, tak si ako starý verinár kladiem otázku, ako sa chcú títo mladí orientova
i keï sú neviem aké imunologické metódy, genetické metódy, ale ako sa bude
orientova veterinár v praxi, ktorý nemá èip, nemá èuch, ktorý nevie, èo má
vyèucha, èím si má pomôc, aby to vyèuchal, aby dokázal zisti ako je to široké, kam to až zašlo. Niektoré tieto veci ma tak trošku mrzia. Položím vám
jednu otázku: Dajte mi príklad jediného vyspelého štátu, kde sa totálne podarila eliminácia brucelózy a tuberkulózy. A sú to bohatšie zeme. Tisíckrát bohatšie ako bývalá Èeskoslovenská republika, ktorá dosiahla svetovú špièku
stád bez pohlavných nákaz, bez TBC, bez brucelózy, bez leukózy a s ve¾kým
nasadením do boja proti mastiídam. No nielen naša republika, ale i celosvetové organizácie. Dám vám jeden príklad. V roku 1995 OIE, vy viete, že každý
rok sme museli dáva výkaz nákaz a ve¾mi nebezpeèných nákaz. V r. 1995 vypustili z tohoto zoznamu výskyt a povinné hlásenie paratuberkulózy - Mycobacterium Avium, subspecies Paratuberculosis. Choroba, ktorá devastuje za32
žívací val, ktorá spôsobuje obrovské straty na hovädzom dobytku i na ovciach,
pretože sa má za to, že sú dva typy hovädzí a ovèí, zarodok, o ktorom VÚVL
v Brne ešte publikovala skupina našich kolegov, že zárodok sa vyskytuje na
ovocí, na jahodách, na redkvièkách a nielen na nich, ale i v nich. A táto choroba sa šíri. Prvé prípady boli publikované v roku 1980, my starší to vieme.
Nekoneèné hnaèky, strata na hmotnosti, strata na mlieènej produkcii. Toto bola jedna kapitola. Ale druhá kapitola je, že táto choroba je prenosná na èloveka ako Inflamatory Bowl Diseases vyvoláva zrovna tak onemocnenie i u ¾udí.
Sice je to inflamácia zažívacieho traktu, ale kazeózneho charakteru. A naša
omladina, ktorá drží dnes vlajku verinárnej medicíny, dnes prakticky prevencia, neprevencia - je to všetko preè. My sme denne vykonávali stovky a stovky
tuberkulinácií, odberov krvi a stovky mlieènych testov, aby sme vedeli, kde
nákaza je. Dnes musíme sa necha jedine prekvapi ko¾ko ohnísk paratuberkulózy máme.
Keï èlovek èíta, že Austrália, Nový Zeland, ktoré sú závislé na živoèíšnej
výrobe, pretože to je druhý pilier ich národného hospodárstva, že tieto zeme
majú svoje štátne programy, ktoré vytyèujú zóny zamorenia. Organizujú diagnostiku najmodernejšími imunologickými metódami, dokonca idú až na genetické veci.
Pri získavaní informácií h¾adám, èo by sa hodilo pre nás. Dnes štát nezaplatí prevenciu ani elimináciu, radšej sa vymlátia chovy ošípaných ako v Holandsku švr populácie, pretože sa to zaplatí z nejakého príspevku Európskej
únie. Ale aké škody a straty tomu producentovi skutoène vznikali to chovate¾ovi nikto neuhradí. Keï som v programe Austrálie a Nového Zelandu èítal
o zložke poisovníctva, tak si myslím, že naše mladšie generácie by mali myslie na to, èo vytvori, vymyslie, aby existovala nejaká zvláštna kasa, fond na
likvidáciu ve¾mi nákazlivých nemocí v príslušnej rozpoètovej kapitole po¾nohopodárstva, nieèo èo by dávalo možnos sa vysporiada s týmito onemocneniami. V zmienených programoch je zdôrazòovaná - komunikácia, príprava
kádrov a samozrejme to s èím sme myslím si aj my uspeli. V tejto súvislosti
treba zdôrazni nezastupi¾nú úlohu a prínos ÚDVL terajšieho IVVL, lebo si
myslím, že my sme zvíazili vïaka tomu, že mobilizácia do likvidácie
všetkých závažných onemocnení išla cez vzdelávanie veterárnych lekárov
z praxe, diagnostiky, cez štandartné diagnostické metódy, cez štandartný prístup, likvidáciu i uhradzovanie rozdielu hodnoty mäsa a chovnej hodnoty. Toto nemáme. Musíme h¾ada nové cesty. Ale vzdelávanie na vysokých školách
má ve¾ké nedostatky. Èo to budú za veterinári, to už mòa možno nebude trápi. Budú to chudáci. Veterinár, ktorý sa nedokáže zorientova v epizootológii,
pretože epizootológia to nie je iba infekèná choroba, to je i neinfekèný komplex. Vo všetkom možnom treba pátra, orientova sa, stanovi príèinu.
Nespomenul som desiatky možno stovky našich veterinárnych lekárov pô33
sobiacich v rozvojových zemiach. Ani jediný sa nevrátil bez úspechu, poèínajúc Alžírskom, Ghanou, Kubou atï., všade po Africkom kontinente. A nielen
tam, ale aj v Ázii, kde i ja osobne som mal možnos èas tam strávi v prostredí
moslimského sveta. To je tiež nové prostredie. Toto sú tie drahokamy, ktoré
vyrástli ako plody, ako zásluhy a pocta pre našich uèite¾ov, pre ich poctivý
prístup. Keï dnes poèujem, že v roèníku je na nejakej pražskej vysokej škole
800 ¾udí a že už profesor, docent alebo asistent vôbec ústne nekomunikuje
s poslucháèom, komunikujú len písomným testom, hovorím si, že je to zlé.
A ak sú takto interpretovné nové reformy nášho školstva, tak potom povstaòme, tak ako Jednota mládeže na Levoèskom lýceu. Veï my máme by na
èo hrdí a nemali by sme dopúša nesprávne zasahy do nášho školstva, ani do
vysokého školstva.
Ïakujem ešte raz IVVL, KVL i našej Alma mater. Mala vynikajúcich uèite¾ov, lebo naša generácia bola generáciou úspešnou. Bola to generácia, ktorá
prispela k uvedomeniu si svojbytnosti a rozvoju nášho národa.
Na koniec chcem poveda, že i napriek nášmu veku s manželkou ideme
s radosou do Košíc na stretnutie s vami. Aspoò sa navzájom pozdravi,
popria si zdravia, ktoré nám ako tak z 90 % ešte slúži, potrias rukou, pohovori si o témach, ktoré boli alebo aj sú súèasou nášho života. To skutoène
èloveka napåòa a uspokojuje.“
MVDr. Jozef Laktiš, CSc. vyjadril potešenie
z tak poèetnej úèasti na tejto celoslovenskej akcii seniorov a poïakoval organizátorom ako aj všetkým
pracovníkom IVVL a najmä riadite¾ovi MVDr. Jozefovi Pokornému za zorganizovanie celého dvojdòoveho stretnutia.
„Na prvom stretnutí okrem iného došlo k výmene
názorov o správnosti používania adjektíva veterinárny - veterinársky.
V slovenskom slovníku je síce uvedené adjektívum veterinárny i veterinársky, ale názov veterinár je cudzieho pôvodu, pri
ktorom sa v koncovke správne používa „veterinárny“.
Pri všetkých názvoch konèiacich na „ár „ a „ál“ sa používa v adjektíve koncovka „árny“ a „álny“, (veterinárny, erárny, agrárny, kardinálny, sociálny, centrálny, federálny atï.) Adjektívum konèiace sa na „ársky“ sa používa pri slovenských názvoch ako murársky, tesársky, lekársky atï. Názov veterinársky
lekár znie trocha remeselne, ako murársky, tesársky majster, s ktorým sa èasto stretávame v náreèiach a v textoch UVLF v Košiciach.
Veterinársky lekár, veterinárska medicína, parazitársky ústav atï. vyvoláva
pocit idiosynkrazie (odpor k nieèomu).
34
Univerzita veterinárskeho lekárstva v Košiciach ude¾uje v diplomoch svojim absolventom titul doktora veterinárnej medicíny - MVDr.
Mám dojem, že niektorí autori UVL v Košiciach sú ešte pod vplyvom proletárskeho internacionalizmu, keï stále používajú ten remeselný nepodarok
„veterinársky“.
Žia¾ v poslednom èase je v slovenèine obrovský príliv anglických slov,
slangov, bohemizmov a vulgárnych výrazov nielen v masmédiách, ale aj na
kultúrnych scénach i v parlamente. Totálna dekadencia.
V závere chcem pripomenu, že už i na mojom „vekometri“ naskakuje devadesiatka a v tejto súvislosti Vám mladším prajem ve¾a zdravia a spokojnosti.“
Prof. MVDr. Štefan Švrèek, PhD.
„Chcel by som prezentova niektoré vlastné názory. Existujú samostatne dve vedné disciplíny, infektológia a epizootológia. Pred tým to bolo nesprávne
zaraïované a ja som proti tomu protestoval a aj mojím prièinením sme to rozde¾ovali. Epizootológiu
treba považova za nieèo iné predovšetkým v tom
základnom teoretickom aspekte a infektológia zase
nieèo iné. Chcel by som poukáza na vec, ktorá ma
uráža ako zverolekára náležite hrdého na svoju profesiu. Nazýva nᚠstav „veterinár“ je nevhodné a keby sme to nerobili my
vzdelaní ¾udia. Veterinár, keï si to preložíme to je „zvieratár“, v lepšom prípade „živoèichár“. Termín veterinárny lekár sa mi najviac páèi. A teraz uvažova èi „veterinársky“ alebo „veterinárny“, mne sa viacej pozdáva veterinársky.
Znie to slovenskejšie a veterinárny mi skôr navádza bohemizmus. A teda substantívum veterinár v žiadnom prípade nie. To by sme mali cíti ako urážku.
Ïalej by som chcel zauja stanovisko k našim národným dejinám. Nie som
historik, ani sa tým nejak nezaoberám, ale ctím si históriu nielen nášho národa, ale aj ostetných národov. Preto som pokladal pred nieko¾kými rokmi za
vhodné posla do SVÈ taký pomerne obsiahly èlánok, kde som sa zameral predovšetkým na tie discipliny, ktoré sú mi blízke, na infektologické vedné disciplíny, teda to, èo svetový pokrok znamenal pre tieto vedné disciplíny. Bolo to
pod mottom „Ignorare historie est culpa“. Myslím si, že každý vzdelaný èlovek by mal oceòova minulos. Vo všeobecnosti by sme si mali váži históriu
a tobôž históriu vlasného národa, vlastnej profesie. Ale jednoznaène hovori to
bolo slovenské, to nebolo slovenské, to bolo maïarské, nepokladám za náležité a to z toho dôvodu, že mali by sme sa cíti dedièmi uhorského krá¾ovstva. Všetko, èo bolo dosiahnuté na Uhorsku chápa ako, že to bolo dosianhuté
na Uhorsku a nacionalistom za Dunajom sa èudova, že tak robia a pripisujú
35
si to len sebe - to nebolo maïarské, to bolo uhorské. A tí naši slovenskí veterinárni lekári, ktorí dosiahli svetové primáty to boli uhorskí vedci slovenského
pôvodu hlásiaci sa k slovenskému národu.“
MVDr. ¼ubica Kanušèáková
„Mám iba jednu otázku resp. poznámku, èi upozornenie. Èlovek si má váži svoju prácu, má si váži
sam seba, lebo ak si neváži sám seba, nevážia si ho
ani iní. A tobôž treba si váži prácu iných. Tu by som
chcela upozorni na jednu vec. Celý život som pracovala na ŠVÚ vo Zvolene, kde bol riadite¾om
MVDr. Štefan Hajdu. Opä idem do epizootologického bloku. Je mi smutno. Možno, že dostanem odpoveï, možno ide skutoène o nedopatrenie. Už po
mojom odchode, ale tesne po mojom odchode z pôsobenia vo funkcii riadite¾ky vyšla publikácia „Významné osobnosti verinárnej medicíny na Slovensku“, kde mne absentuje osobnos MVDr. Štefana Hajdua, CSc., ktorý
myslím si lvím podielom sa zúèastnil na eradikácii brucelózy. Tu sme hovorili
o týchto nákazách a myslím si, že je to dos ve¾ký nedostatok. Ja si vážim
všetkých ¾udí, ktorí sú tam uvedení. Mne aj z osobných prestížnych dôvodov
toto meno tam absentuje. Bol to vedec, dovolím si poveda so svojou modifikáciou urèitého serologického vyšetrenia Coombsovho testu, v tom èase svetového mena. Tak na to rada upozoròujem, lebo mi to bolo ¾udsky ve¾mi ¾úto.
Ïakujem.“
MVDr. Štefan Filo, CSc.
„Vážené kolegyne, kolegovia, chcel by som sa
tiež pripoji ku kolegyni a tiež spomenú významné
meno, o ktorom sme hovorili s pánom Prof. Friedom
na jednej ceste z Bratislavy do Košíc.
Sedeli sme vo vlaku, pozerali, rozprávali a ja hovorím, no za chví¾ku budeme asi v strede cesty. A on
hovorí, veru hej a potom príde jedna dedina, poznáš
ju? No, trošku. No vidíš, tam je pomenovaná Adámiho ulica. A keï som sa pýtal v dedine niektorých
obèanov, tak máloktorí mi vedeli poveda, kto je to ten Adámi.
Viete èo, pán profesor, ale ja som kus odtia¾, ja to poznám. No, že mi to
potvrdíš? Veru hej. Tak sme sa dohodli, že keï poznám tú dedinu zavolám na
MNV a stretli by sme sa tam.
Aj sa tak stalo. Na stretnutí boli zástupcovia z ONV, samozrejme naši veterinárni lekári z okresnej správy aj z okolia. Zaèali sme sa ich pýta, že keï
36
pomenovali tú ulicu, èo ich k tomu viedlo? No, však bol to nᚠobèan, mal
urèité zásluhy, je vysoko cenený, no tak sme mu urèili jednu ulicu „Adámiho
ulica“. Títo funkcionári nám s¾úbili, že urobia ani nie múzeum, ale kvázi
spomienkovú izbu na tohoto pána profesora. Pozháòali sa rôzne materiály, pomohla samozrejme aj škola - univerzita a tak sa dali dohromady 2 až 3 miestnosti a spravilo sa kvázi Adámiho múzeum. Otvorenia sa zúèastnili aj naši
kolegovia a malo by to fungova až doteraz. Lenže, èo sa stalo. Po urèitej dobe
politika samozrejme spravila svoje, prišiel nový predseda, alebo starosta a dozvedel som sa, že to vraj museli zatvori, ale neviem èo museli ešte spravi.
Doteraz to robia a viackrát aj cez Komisiu veterinárnej histórie sme to urgovali, ale nebolo to niè platné a doteraz je to tak. Síce ulica Adámiho funguje,
ale je to zavesené kdesi na konci a nemá to niè spoloèné so serióznosou.
Hovorí sa tu o gramatike a používaní niektorých výrazov, tak ja by som
spomenul dva, Je štátna veterinárna a potravinová správa a Univerzita veterinárskeho lekárstva. Tak èo potom je správne. Druhé èo ma otravuje, keï sledujete televíziu, poèúvate rozhlas, èítate noviny uvádza sa tam veterinár - veterinár kozy pasie, veterinár robí zákrok u kravy èi iného zvieraa. Takto si to
pletú. Pomaly veterinár bude robi drevorubaèa i keï u nás je všeobecne
známy pojem veterinárny lekár, èi veterinársky lekár alebo zverolekár a to je
normálne. Takže by bolo dobre ešte sa s týmito vecami zaobera a potom im
da pokoj. My sme to mali prerokované viackrát v tejto organizácii a ako vidie, každý si robí tak, ako mu to pasuje.“
Dr.h.c. Prof. MVDr. Rudolf Cabadaj, PhD.
„Len pár slov. Diskutujeme ve¾mi ve¾a, èi veterinárny alebo veterinársky a každý máme právo sa vyjadri. V èase, keï vznikala univerzita mal som tú
èes predklada našej SNR celú túto záležitos a bola to dos bohatá diskusia. Aj tam zaznelo, èo je teda
správne veterinárny èi veterinarsky. Zavolali na Jazykový ústav ¼udovita Štúra a bolo v zázname napísané: Bude tak ako oni povedia. A oni povedali, že to
bude Univerzita veterinárskeho lekárstva. Preto toto
slovo dodnes tam je. Je to zo zákona a my môžeme ma iný názor, ale pokia¾
sa ten zákon nezmení, toto slovo tam bude.“
37
MVDr. Jozef Pokorný
Potvrdil slová Prof. MVDr. R. Cabadaja, PhD.,
týkajúce sa názvu univerzity. Ako poslanec SNR bol
predkladate¾om návrhu zákona o zmene názvu VŠV
na Univerzitu veterinárskeho lekárstva v Košiciach
a výraz veterinársky bol použitý na základe spomenutého odporúèania.
Pani MVDr. ¼ubici Kanušèákovej vysvetlil okolnosti vzniku uvedenej publikácie, ktorá je iba prvou
èasou diela „Osobnosti veterinárskej medicíny“.
Prof. MVDr. JUDr. Andrej Bugarský, PhD.
„Vážené dámy, vážení páni, nechcel som reagova, ale táto otázka zostala nezodpovedaná. Viem
o snahe MVDr. Brezu, ktrý tu žia¾ nie je medzi nami.
On sa v tomto smere snažil zaobstara relevantné
doklady o tom, èo je správne. Práve z Jazykového ústavu ¼udovita Štúra zaobstaral stanovisko, že ak ide
o osoby je na mieste používa pojem veterinársky,
preto teda výuèba budúcich veterinárskych lekárov,
ale ak ide o èinnoststi, ktoré súvisia s vecami, teda
nie s personami, je na mieste používa veterinárny. Preto Štátna veterinárna
a potravinová správa. Èi je to správne neviem. Ja som sa tu snažil len tlmoèi stanovisko MVDr. Brezu, ktorý tejto veci venoval dostatoènú pozornos. Ïakujem.“
MVDr. Jozef Laktiš, CSc.
„Chcel by som sa ešte raz zapoji k adjektívu veterinárny a veterinársky.
Pojem veterinárny je uvedený v slovenskom slovníku. Ale pod¾a mòa sa tam
pojem veterinársky dostal z náreèia. Èesi nemajú problém s týmto adjektívom.
Tam je to jednoducho veterinárny. V slovenskom jazyku je ve¾a problémov.
Teraz sa napríklad už ani nehovorí „v èasovom termíne“ ale „v horizonte èasu.“
MVDr. Juraj Salaj, PhD.
„Len celkom krátko by som povedal, že nᚠroèník zaèal pravidelné stretávky po 5-tich rokoch. Boli
sme prvými. Konèili sme v r. 1964. v roku 1968 sme
dostávali doktorské diplomy. Kedže nás už ve¾a chýbalo, nás málo konèilo, tak sme sa dohodli, že budeme robi stretávky každých 5 rokov. Keï sme dosiahli vek okolo 40 rokov a umierali sme, preto ja považujem 5 roèný interval stretávania sa za diskrimi38
naèný i keï pre mòa ešte asi nie. My ako roèník sa stretávame každý rok. Pán
riadite¾ to vie. My sa takto povzbudzujeme ïalej do života i s tými našími
bolesami, hriechami a nerasami atï. Preto ja by som dal na zváženie, aby
sme skrátili interval stretnutí na dva alebo tri roky.“
MVDr. Jozef Halász
„Ja by som chcel len dve vety. Je tomu 40 rokov (10. septembra 1973) ako
sa zaèala tu na východnom Slovensku ve¾ká epidémia slintaèky a potom to
pokraèovalo na západnom Slovensku. Bolo by vhodné spracova vtedajšie obdobie pokia¾ ešte žijú pamätnici a kým pamätníkom slúži to, preèo sa volajú
pamätníci.“
MVDr. Ivan Kontšek
Poukázal na osobnú zdravotnú stránku a riziká
v èinnosti veterinárneho lekára v terénnej praxi. Konèil v Brne v roku 1952 a dostal sa zhodou okolností
do Komárna. To boli roky, keï chovy boli zamorené
brucelózou. Hoci stále používal ochranné prostriedky, teda pôrodné rukavice, nakazil sa brucelózou.
Lieèili ho v Komárne. Bolo ve¾mi zaujímavé, Vtedy
ešte neboli dostatoène presné diagnostické metódy
a nediagnostikovali na Slovensku brucelózu ako
brucelózu a tak ho lieèili na reumatizmus. On mal vtedyl 24 rokov a nevládal
ís v nemocnici z postele na WC. Mal ve¾mi postihnuté srdce a iné orgány, no
a až potom neskoršie ho zachránil Prof. Haviar, lebo poslal jeho krvné vzorky
do Prahy a do Bratislavy. Z tých krvných vzoriek, bolo ich 5 a z nich 3 boli
silne pozitívne, dve boli negatívne. Z Prahy dve boli pozitívne. Až potom ho
zaèali lieèi liekami, vtedy už dostupnými a to erytromycínom. Tak sa dal po
nejakých 10-tich rokoch ako tak do poriadku. Ale fakt je ten, že viacerí veterinárni lekári, vrátane jeho, prekonali brucelózu s ve¾mi ažkými následkami.
V publikácii o osobnostiach veterinárnej medicíny významný imunológ
MVDr. Hajdu skutoène nie je uvedený, lebo tento materiál v èase vydania zahròoval len nežijúce osobnosti. V uvažovanom pokraèovaní jeho prínos bude
zapracovaný.
39
Výstavka knižných publikácií IVVL
Prehliadka
expozícií
Múzea histórie
veterinárskej
medicíny IVVL
Pred spoloèným fotografovaním na terase IVVL
40
41
42
O pohode senioriek
na stretnutí svedèia
ich úsmevy
„nalej,
štrngni, vypi“
Dobré víno
na veèernej recepcii
podnecovalo
aj k nôteniu
Na recepcii
si každý našiel
svojho debatného
partnera
Èlen organizaèného
výboru stretnutia
MVDr. Ján Choma,
CSc. odovzdáva
výhercovi tomboly
knihu z edicíe IVVL
Dámy boli
v tombole
úspešnejšie
ako páni seniori
43
Zoznam úèastníkov
III. celoštátneho stretnutia veterinárnych lekárov
- seniorov nad 70 rokov pod¾a krajov SR
Kraj Bratislava
Aj v kaviarni
IVVL sa seniori
dobre cítili
1.
2.
3.
4.
5.
6.
7.
8.
MVDr. Ivan Babík, Bratislava
MVDr. Jozef Blecha, Bratislava
MVDr. Pavel Dobrocký, Bratislava
MVDr. MikulᚠHritz, Bratislava
MVDr. Ivan Kontšek, Bratislava
Doc. MVDr. Jozef Kubinec, CSc., Bratislava
MVDr. Orban Oto, CSc., Bratislava
MVDr. Stanislav Polakoviè, Bratislava
Kraj Trnava
9. MVDr. Jozef Baèo, Kvetoslavov, okr. Dunajská Streda
10. MVDr. Štefan Èechoviè, Cífer, okr. Trnava
11. MVDr. Jozef Gulík, Hlohovec
Kraj Nitra
Na samoobslužných
stoloch boli lakoty
na výber
Recepcia sa konala
v zrkadlovej sieni
IVVL
44
12.
13.
14.
15.
16.
17.
18.
19.
20.
21.
22.
23.
24.
25.
26.
MVDr. Július Bajèan, Nové Zámky
MVDr. Jozef Bartko, Vráble, okr. Nitra
MVDr. Ernest Danáš, Nitra
MVDr. Ivan Godál, Nitra
MVDr. Jozef Halász, Nové Zámky
MVDr. Ernest Hlavatý, Ša¾a,
MVDr. Milan Jeøábek, Bajè, okres Komárno
MVDr. Bohdan Kamiòskij, Nitra
MVDr. Tibor Krašèeniè, Jed¾ové Kostolany, okr. Zlaté Moravce
MVDr. Štefan Márton, Šahy, okr. Levice
MVDr. Edmund Potocký, Nové Zámky
MVDr. Juraj Salaj, CSc., Nitra
MVDr. Michal Spišák, Nitra
MVDr. Naïa Szabová, Nitra
MVDr. Ladislav Šabo, Nitra
Kraj Trenèín
27. MVDr. Teodor Dráb, Pruské, okres Ilava
28. MVDr. Juraj Gordan, Bojnice, okr. Prievidza
45
29. MVDr. Jaroslav Haapka, Horné Vestenice, okr. Prievidza
30. MVDr. Milan Krokvièka, Myjava
31. MVDr. Rudolf Mayer, Brezová pod Bradlom, okr. Myjava
Kraj Žilina
32.
33.
34.
35.
36.
37.
38.
39.
40.
41.
42.
43.
44.
MVDr. Jozef Bielik, Žilina
MVDr. Dušan Brezány, Žilina
MVDr. Peter Èulen, Dolný Kubín
MVDr. Štefan Filo, CSc., Dolný Kubín
MVDr. Vladimír Hanzlík, Necpaly, okr. Martin
MVDr. Blanka Krèiková, Martin
MVDr. Jozef Laktiš, CSc., Martin
MVDr. Vladimír Mistrík, Liptovský Hrádok, okr. Lipt. Mikuláš
MVDr. Jaroslav Prokop, Dolný Kubín
MVDr. Ján Pudil, Námestovo
MVDr. Ján Uhrín, Dolný Kubín
MVDr. Tatiana Zaymusová, Èadca
MVDr. Július Zaymus, Èadca
Kraj Banská Bystrica
45.
46.
47.
48.
49.
50.
51.
52.
MVDr. Dušan Antalík, Kalinovo, okres Poltár
Doc. MVDr. Ing. Norbert Beòuška, CSc., Banská Bystrica
MVDr. Ján Botto, Rimavská Sobota
MVDr. ¼ubica Kaòušèáková, Zvolen
MVDr. Daniel Kolény, Krupina
MVDr. Dagmar Koutná, Luèenec
MVDr. Milan Oravský, Luèenec
MVDr. Ján Pinka, Brezno
Kraj Prešov
53.
54.
55.
56.
57.
58.
59.
60.
61.
62.
46
MVDr. Juraj Balašèák, CSc., Petrovany, okr. Prešov
MVDr. Vladimír Bernasovský, Prešov
MVDr. Štefan Fekete, Prešov
MVDr. Michal Flešár, Prešov
MVDr. František Gamèík, Giraltovce, okr. Bardejov
MVDr. Dušan Gombár, Kežmarok
MVDr. Ján Greizinger, Stará ¼ubovòa
MVDr. Vojtech Kilár, Spišská Stará Ves, okres Poprad
MVDr. Ondrej Kostráb, Kendice, okr. Prešov
MVDr. Juraj Paòko, Bardejov
63.
64.
65.
66.
67.
MVDr. Michal Rosocha, Svidník
MVDr. Milan Sabol, Petrovany, okr. Prešov
MVDr. Ladislav Sciranka, Prešov
MVDr. Eva Tomèanová, Prešov
MVDr. Imrich Žec, Prešov
Kraj Košice
68. Doc. MVDr. Jozef Balun, CSc., Košice
69. MVDr. Zora Borošková, CSc., Košice
70. Prof. MVDr. et JUDr. Andrej Bugarský, PhD., Košice
71. Dr. h.c. Prof. MVDr. Rudolf Cabadaj, CSc., Košice
72. MVDr. Klára Donièová, Košice
73. MVDr. Viliam Doniè, Košice
74. Prof. MVDr. Pavol Dubinský, DrSc., Košice
75. Prof. MVDr. Ján Eleèko, CSc., Košice
76. MVDr. Andrej Fedák, Košice
77. MVDr. Július Feješ, CSc., Košice
78. MVDr. Gejza Frindt, Košice
79. MVDr. Ján Gajdoš, CSc., Budimír, okr. Košice
80. Doc. MVDr. Richard Hojer, PhD., Košice
81. MVDr. Ladislav Husár, Rožòava
82. MVDr. Štefan Hric, Spišské Podhradie, okr. Levoèa
83. MVDr. Ján Choma, CSc., Košice
84. Prof. MVDr. Štefan Izák, CSc., Košice
85. Prof. MVDr. Juraj Kaèmárik, PhD., Košice
86. MVDr. Milan Kekeòak, Košice
87. MVDr. Ladislav Kerpán, Rožòava
88. Prof. MVDr. Jozef Koèiš, CSc., Košice
89. MVDr. Jolana Koèišová, CSc., Košice
90. Prof. MVDr. Vladimír Konrád, CSc., Košice
91. MVDr. Juraj Kostrej, Michalovce
92. MVDr. Milan Krokavec, Spišská Nová Ves
93. Prof. MVDr. Imrich Maraèek, DrSc., Košice
94. Prof. MVDr. Pavol Mesároš, PhD., Košice
95. Doc. MVDr. Eva Michnová, CSc., Košice
96. Prof. MVDr. Ivan Mikula, DrSc., Košice
97. MVDr. Juraj Mojsej, Lastomír, okr. Michalovce
98. MVDr. Helena Muzynèeková, Košice
99. MVDr. Jozef Pokorný, Košice
100. Prof. MVDr. Ivan Rosival, CSc., Košice
101. MVDr. ¼udovít Roško, Košice
47
102.
103.
104.
105.
106.
107.
108.
109.
110.
111.
112.
113.
MVDr. Milan Ryboš, DrSc., Košice
Doc. MVDr. František Schwarc, CSc., Košice
MVDr. Michal Smaržík, Trebišov
MVDr. BarnabᚠSzakall, Rožòava
Prof. MVDr. Štefan Švrèek, PhD., Košice
MVDr. Karol Till, Košice
Doc. MVDr. Milan Trávnièek, CSc., Košice
MVDr. Július Va¾oèík, Košice
MVDr. Miroslav Vološin, Stretavka, okr. Michalovce
MVDR. Imrich Zeleòák, Košice
MVDr. Július Ziman, Štítnik, okr. Rožòava
MVDr. Juraj Žilla, Košice
Úèastníci zo zahranièia
114. Doc. MVDr. Eva Dobšinská, DrSc., Praha, ÈR
115. Prof. MVDr. Oto Dobšinský, DrSc., Praha, ÈR
Hostia
116. Doc. MVDr. Oskar Nagy, CSc., prorektor UVLF Košice
117. Doc. MVDr. Branislav Peko, DrSc.,
riadite¾ Parazitologického ústavu SAV Košice
118. MVDr. Ladislav Stodola, prezident KVL SR Nitra
Sprevádzajúci
119.
120.
121.
122.
123.
Doc. Ing. Jolana Beòušková, CSc., Banská Bystrica
Jozefa Orbanová, Bratislava
Klára Pinková, Brezno
Mgr. Marta Potocká, Nové Zámky
Ing. Marián Szabo, Nitra
Prítomní seniori nad 80 rokov
89 rokov
1. Prof. MVDr. Štefan Izák, CSc.
2. MVDr. Jozef Laktiš, CSc.
3. MVDr. Karol Till
88 rokov
4. MVDr. ¼udovít Roško
48
87 rokov
5. MVDr. Július Bajèan
6. Doc. MVDr. Jozef Balún, CSc.
7. Prof. MVDr. Ján Eleèko, CSc.
8. MVDr. Jaroslav Prokop
85 rokov
9. MVDr. Teodor Dráb
10. MVDr. Ladislav Husár
11. MVDr. Ján Pinka
12. Doc. MVDr. František Schwarc, CSc.
84 rokov
13. MVDr. Vladimír Hanzlík
14. Prof. MVDr. Jozef Koèiš, CSc.
83 rokov
15. MVDr. Vojtech Kilár
16. MVDr. Ivan Kontšek
82 rokov
17. MVDr. Ernest Današ
18. MVDr. František Gamèík
19. Doc. MVDr. Richard Hojer, CSc.
20. MVDr. Vladimír Mistrík
21. MVDr. Juraj Paòko
22. MVDr. Ladislav Sciranka
23. MVDr. Michal Smaržík
81 rokov
24. Prof. MVDr. Oto Dobšinský, DrSc.
25. MVDr. Daniel Kolény
26. Prof. MVDr. Vladimír Konrád, CSc.
27. MVDr. Milan Krokavec
28. MVDr. Milan Krokvièka
29. MVDr. Ladislav Šabo
80 rokov
30. MVDr. Juraj Balašèák, CSc.
31. MVDr. Štefan Èechoviè
32. MVDr. Pavel Dobrocký
33. Doc. MVDr. Eva Dobšinská, DrSc.
34. MVDr. Jozef Halász
35. MVDr. Milan Jeøábek
36. MVDr. Štefan Márton
37. MVDr. Július Zaymus
38. MVDr. Juraj Žec
Na prvom stretnutí sa zúèastnilo 9 seniorov nad 80 rokov
a na druhom 26 seniorov.
49
Druhý deò stretnutia
V roku 1962 vstúpila do RVHP Mongolská ¾udová republika (Mo¼R). Bola najzaostalejšou krajinou zoskupenia. Administratívne považovala sa síce
za agrárno-priemyselnú krajinu, v skutoènosti však
ešte stále prevládala po¾nohosodárska výroba, hlavne extenzívny pastevný chov zvierat. Priemerný roèný stav chovaných domácich zvierat sa pohyboval
okolo 25 miliónov zvierat, z toho 20 milónov jatoèných, s možnosou rozdielu 5-6 milónov. Približne
50% produkcie živoèísnej výroby bolo urèených na
MVDr. Štefan Márton
export, èo predstavovalo 2/3 vývozu z celkového objemu exportu a tým aj príjmov v národnom hospodárstve.
Vláda Mo¼R v snahe vybudova moderné ve¾kochovy prechodom z extenzívneho spôsobu chovu zvierat na intenzívny, požiadala èlenské štáty RVHP
o pomoc, v rámci ktorej sa organizovala medzinárodná veterinárna expedícia
so zameraním na zmapovanie výskytu tuberkulózy, brucelózy, sop¾avky a trichofycie. Expedícia mala zaháji èinnos na jar v r. 1964. Koncom roka 1963
slintaèková epizoocia sa rýchlo rozšírila smerom na západ do vnútrozemia
Mongolska od východných hraníc s Èínou. Škody spôsobené priamymi stratami hynutím zvierat a sekundárne finanèné straty spojené s karanténou stád, ale
hlavne blokovaním exportu jatoèných zvierat, boli takého rozsahu, že ohrozili
kolapsom národné hospodárstvo Mo¼R. Nová situácia si vynútila zmenu
plánovanej èinnosti expertíznych skupín a vláda Mo¼R urèila za hlavnú úlohu
likvidáciu slintaèky.
Vláda ÈSSR reagovala na výzvu tým, že urèila vedúcemu veterinárnej služby republiky urýchlene organizova expediènú výpravu veterinárnych odborníkov, vrátane aj kompletnej materiálnej výbavy za úèelom likvidácie slintaèky. Èlenov expedície menovalo MZLVH ÈSSR na základe Krajských veterinárnych zariadení bez predchádzajúcej konzultácie s menovanými. Na prípravu expedície bolo ve¾mi málo èasu a všetkých menovaných zaskoèilo prekvapilvé rozhodnutie ministerstva, o ktorom nás informovali 25. februára 1964.
4 menovaní experti zo Slovenska a 6 z historických zemí sa stretli na porade
v Prahe na zaèiatku marca. Vypracovali návrh na materiálne zabezpeèenie expedície poènúc od vybavenosti veterinárnymi nástrojmi a farmaceutickými
prípravkami po materiál pre možnosti ubytovania, stravovania a osobnej hygieny poèas dlhšieho pobytu v extrémnych podmienkach. Dòa 3.apríla na
druhej porade sa zišla definitívne urèená dvanást èlenná skupina. Vedúci expedície MVDr Václav Kouba, hlavný epizootológ ÈSSR, oboznámil èlenov
s úlohami. K plneniu pôvodného plánu výkonu depistáže nákaz pristúpime až
50
po utlmení slintaèkovej epizoocie. K základnej skupine, ktorá bude vykonáva
úlohy poèas 6 mesiacov, pripoja sa dvaja odborníci z Biovety Terezín, ktorí
poèas boja proti slitaèke budú vykonáva laboratórnu kontrolu týkajúcu sa
imunobiologického efektu vakcinácie a po zahájení depistáže dvaja pracovníci ŠVÚ Brno v pojazdnom laboratóriu budú vykonáva serologické vyšetrenia.
12 èlenná skupina prvého sledu odcestovala do Mongolska 12. apríla. Dvaja
odborníci z Terezína sa pripojili o dva dni neskoršie keï s dvomi lietadlami
ÈSL Aerolinii Il 18 doviezli do Mongolksa materiálne vybavenie exedície.
Pracovníci ŠVÚ Brno s pojazdným laboratóriom na V3S sa pripojili ku skupine až v máji.
Pred našim príchodom pricestovali do Mongolska skupiny expertov ZSSR,
NDR, B¼R, M¼R, bez náležiteho materiálneho vybavenia. Odmietli úèas na
aftizácii zvierat a mimo expertov zo ZSSR opustili Mongolsko. Sovietskí odborníci boli jednotlivo pridelení do veterinárnych punktov somonov (administratívne okresné centrá/, kde sa zúèastnili masovej aftizácie zvierat a vykonali
vakcináciu s vakcínou sovietskej výroby u malého poètu zvierat.Táto vakcína
sa neosvedèila a nezabezpeèila imunitu vakcinovaných zvierat.
Aftizácia bola v Mongolsku jedinou zaužívanou metódou boja proti slintaèke, ktorá v extenzívnych podmienkach chovu pri nedostatoènej evidencii
a kontrole zákrokov len komplikovala a robila nepreh¾adnou situáciu a predlžovala trvanie epizoocie.Odborníci z Terezína okamžite po príchode zahájili
testovanie terezínskej bivalentnej slintaèkovej vakciny AO a po zistení jej mimoriadne dobrej úèinnosti v mongolských podmienkach, Dr. Kouba predložil
vláde Mongolska vypracovanú koncepciu boja proti slintaèke, ktorá sa zakladala na prijatí troch zásadných podmienok, èo bolo aj podmienkou nášho zotrvania v Mongolsku:
1. Celá skupina bude vykonáva úkony ako nedelite¾ný team
2. Bude vydaný zákaz vykonávania ïalšej aftizácie v tých chovoch,v ktorých
sa nevyskytla slintaèka.
3. Vakcináciou všetkých vnímavých zvierat èsl. vakcínou v 100 km širokom
pásme od èínskych hraníc po sibírske, èím sa vytvorí dostatoène široké
ochranné pásmo, ktoré oddelí východnú zamorenú èas štátu od západnej
nezamorenej.
Prijetie koncepcie narážalo na neochotu konzervatívnej mocenskej skupiny
vo vláde a vyžiadalo nemalé úsilie a húževnatos zo strany Dr. Koubu presvedèi odporcov o správnosti takého sôsobu boja a získa súhlas k jeho realizácii.Koneène 20. apríla zahájila naša skupina akciu a tromi vlastnými terennými vozidlami Gaz a nákladným Zilom sa presunula do východogobijskeho
ajmaku (kraja) k èínskym hraniciam, kde zaèala plni svoj vakcinaèný program.Od 22. apríla do 20. augusta bolo v ochrannom pásme zaoèkovaných približne 800.000 zvierat. Posledný mesiac pobytu sovietskej skupiny v júli sa
51
zapojili jej èlenovia do akcie a v mesiacoch júl-august, aj 100 èlenov mongolskej veterinárnej služby. Z celkového poètu zaoèkovaných zvierat naša 10
èlenná skupina zaoèkovala 600.000 zvierat, kým druhých 110 pracovníkov zaoèkovalo 200.000. Terezínska vakcína sa osvedèila. U oèkovaných zvierat sa
vyvinula solídna imunita a nákaza sa nedostala cez ochranné pásmo, šírenie
nákazy bolo zastavené. Nákaza mohla by prehlásená za zaniklú. Ekonomika
Mongolska bola zachránená. Po ukonèení akcie SLAK v auguste sme sa presunuli do severného ajmaku Binder, kde sme zahájili diagnostické vyšetrnia
pod¾a pôvodneho zámeru.
V prospech dôkazu správnosti našej koncepcie a úspešneho zvládnutia
našej misie sme precestovali za zvieratmi v terenných vozidlách Gaz 10.000
km po obávanej púšti Gobi, po bezhraniènej mongolskej stepi, medzi skalnými labyrintami náhorných planín, v zradných moèiaroch tajgy a po nebezpeèných horských serpentínach. Zvládli sme nástrahy prírody poènúc extrémnymi výkyvmi teplôt, piesoènatých a snehových búrok, silných vetrov a pá¾avej
horúèavy až po nedostaok pitnej vody. Podávali sme neuverite¾né výkony za
extrémnych pracovných podmienok, prièom sme úzkostlivo dbali na presnos
a dôslednos vykonanej práce. Museli sme obháji dobré meno našej služby,
správnos a opodstatnenos našej koncepcie a kvality domácej vakcíny a to aj
napriek mnohým stresujúcim situáciam ako nedostatoèné informácie z domu,neèestné hádzanie polien pod nohy zo strany odporcov vakcinácie, alebo
nezmyselne šikanovanie zo strany bezpeènostných orgánov a hlúpych úradníkov zastupite¾stva
Naša expedièná výprava veterinárnych odborníkov v r. 1964 bola prvou
a poslednou èeskoslovenskou expedíciou toho druhu a možno, že ojedinelou
v histórii veterinárnej medicíny. Do toho èasu neboli známe údaje o spôsobe
zákroku podobného rozsahu a s takým efektom v súvislosti s tlmením a utlmením epizootie slintaèky v podmienkach
extenzívneho spôsobu chovu hosodárskych zvierat. Èeskoslovenská veterinárna
expertná skupina sa
zaslúžila o dobré meno nášho stavu veterinárnych odborníkov
a zaslúžene bola odmenená vysokými
MVDr. Márton svoje prednášky sprestril
štátnymi vyznamenaaj filmovou dokumentáciou
niami Mo¼R.
52
Seniori navštívili
svoju Alma mater
UVLF v Košiciach
Pózovali
pred Myslbekovou
sochou koòa
„Arda“
V posluchárni
univerzity
53
xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx
Prorektor UVLF
Doc. MVDr.
O. Nagy, PhD.
privítal aj sprevádzal seniorov
po areáli univerzity
Listovú obálku s príležitostnou peèiatkou a Pamätným listom
si každý úèastník stretnutia odniesol domov
54
55
56
57
Laudatio ed gratia
„Ïakujeme, že ste prišli, dovidenia o pä rokov“
58
Vážený pán riadite¾ Inštitútu vzdelávania veterinárnych lekárov, vážený pán prorektor Univerzity veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach, vážený pán prezident Komory veterinárnych lekárov SR, vážený prípravný výbor stretnutia,
dovo¾te mi prosím, aby som vám poïakoval menom
všetkých úèastníkov III.- ho celoštátneho stretnutia veterinárnych lekárov seniorov za organizáciu a riadenie tejto krásnej uš¾achtilej akcie.
Naše motto - „Dulce est desipere in loco“ dobre vyjadruje naše pocity, je nám príjemné vraca sa na tieto nami ob¾úbené vzácne miesta. Po dlhodobých skúsenostiach v našej práci na rôznych úsekoch našej èinnosti doma aj v zahranièí, sme mali možnos pozna ako dobre nás pripravila Alma mater na
výkon nášho povolania. Inštitút vzdelávania veterinárnych lekárov považujeme za
súèas a pokraèovate¾a našej špecializovanej prípravy. Po desaroèiach našej práce
na rôznych úsekoch našej èinnosti stále viac hodnotíme to, èo sme dostali v priebehu nášho odborného vzdelania.
Naši uèitelia - profesori študovali vo vojnových rokoch v zahranièí, vo Viedni,
v Paríži, v Hanoveri, v Budapešti, niektorí svoje štúdia dokonèili v Brne. Potom
v priebehu našich štúdií nás obohatili nielen odbornými poznatkami, ale pri kontaktoch drobnými poznámkami a osobným vzorom nás orientovali aj na kultúru, divadlo, balet, výtvarné umenie a vštepili nám základy morálky.
Pozvanie seniorov na toto stretnutie je uš¾achtilý èin. V našom veku slabnú fyzické sily, nᚠzdravotný stav je postihnutý. Zabudli sme na naše ažkosti a prišli sme
šastní a s otázkou, koho tu stretneme. Po príchode sme boli príjemne prekvapení,
stretli sme ve¾a priate¾ov, kolegov, ale aj pozorných organizátorov, vzácne aj niektorých našich profesorov. Poïakovanie patrí aj hosom - úèastníkom, ktorí vynaložili
ve¾ké úsilie a prišli. „Veni, vidi, vici“. Prišli, zvíazili nad sebou tým, že prekonali
ažkosti spojené s cestou, ale srdeène prijatí, si na mieste odpoèinuli a veselo sa zapojili do programu.
Po dennom programe veèerné posedenie bolo na úrovni „zlatej svadby“. Nezabudneme na výborne pripravené stretnutie, na ktoré budeme s vïakou dlho spomína.
Navštívili sme aj našu Alma mater, kde sme s potešením prezreli nové klinické
priestory, vypoèuli sme nové smerovanie výuèby veterinárnych lekárov nie pod¾a
vedných disciplín, ale pod¾a druhov zvierat. Potešilo nás vidie toto smerovanie a intenzívne budovanie nových priestorov. S ve¾kým záujmom sme si pozreli nám dobre
známu a ob¾úbenú sochu koòa Arda, ktorý je pre nás symbolom. Stáli sme pri òom
a cítili sme sa ako v rokoch, keï sme boli mladí.
Pozdravili sme našu školu a zaželali „Vivat, Crescat, Floreat Académia Nostra“.
Menom nás všetkých úèastníkov stretnutia vyjadrujeme naše poïakovanie za organizáciu, za starostlivé riadenie a za pohostinstvo. Na vᚠuš¾achtilý èin nezabudneme.
MVDr. Oto Orban CSc.
59
Z poézie našich seniorov
Jozef Gmitter- Dunajský
Kamina- štvornohý priate¾
Každý deò oddane a povinne
zakrádame sa k našej Kamine.
Patrí k našej i malamutskej rodine.
Postavou ve¾kou ako vlk.
Silnejšie telo, bohatá srs, hrubý krk.
Mocná, že aha by mohla k stavbe štrk.
Kamina, pes pre plochy a okrasu.
Vymýš¾a prekvapenia k úžasu.
Ozdobou by mohla by i Slovenského Krasu.
To zviera teší sa na prechádzky.
Ako kôò preskakuje prekážky.
V prestávkach vyžaduje podarky.
Suèka pred vydajom. No, nemá záväzok.
Zatia¾ sa nenašiel pre òu psí parobok.
K vydaju príde možno za nejaký rok.
Smerujú zatia¾ v prázdninách k Balogu.
Kúpa a èabra sa v dedinskom potoku.
Kamina morálku èistoty má vysokú.
Kamina - ozdoba i lekár èloveka.
Radosti ve¾a v nej. Keï treba zašteká.
Dobrý pes svojimi tesákmi ažkosti preseká.
(Básne z Nízkych Beskýd)
Bardejov 2002
60
Jozef Laktiš
¼úbostné vyznanie
Noc pokojná, noc opojná, hviezdy sa ligotajú,
nežné oèká i ústoèká tak tíško zašeptajú.
Snáï jeden raz príde ten èas súzvuku vrúcnych citov,
keï lásky jas ožiari nás lúèami vábnych vzletov.
Háj plný krás okúzli nás ¾úbeznou vôòou kvetov.
Môj poklad vzácnych hodnôt nesmieš sa lásky bá,
budem vždy v každej chvíli pri Tebe verne stá,
v náruèí príjemných chví¾ všíma si krásu vnád,
¾úbos je dôkaz lásky, že mám a ve¾mi rád.
Teraz holúbok sivý, budeš ma stále ma,
budem vždy v každej chvíli pri Tebe verne stá.
Ty si sa v túžbe našej zdôveril èastokrát,
¼úbos je dôkaz lásky, že mᚠma stále rád.
Martin, 1953
Hymnus
Vzácny to dar, èo nám Boh dal, v úzkostiach pri nás vždy stál.
Sie dravých riek, bystrín a riav, s nádherou tatranských brál.
Krásny to kraj, pozemský raj, úchvatnej prírody div.
Tam žije ¾ud bez okov, pút, v údoliach úrodných nív.
Tam sa spletá dávne letá útulnej vlasti motív.
Nech slnka lúèe hrejú národ nᚠkaždý deò,
žiarivý oblúk dúhy zacloní búrky tieò,
nech slobodou prekvitá krásna slovenská zem,
vzájomná úcta, svornos, upevnia rodný kmeò.
Martin, 2003
61
Poïakovanie
Organizèný výbor tretieho celoštátneho stretnutia veterinárnych lekárov seniorov nad 70 rokov, konaného v dòoch 11. - 12. októbra 2012 v IVVL v Košiciach úprimne ïakujú za finanèný príspevok Komore veterinárnych lekárov
SR a Spoloènosti pre umenie a vedy, Bratislava.
Sponzorské dary poskytli:
Regionálne veterinárne a potravinové správy v Dunajskej Strede, Martine,
Ve¾kom Krtíši, Svidníku, Komárne, Bratislave - meste, Rožòave, Bardejove,
Dolnom Kubíne a jednotlivci: MVDr. Anna Ondová, Doc. MVDr. Dušan Rajský, PhD.
Za všestrannú pomoc na prospech úspešného zvládnutia podujatia poïakovanie patrí kolektívu zamestnancov IVVL v Košiciach a za gastronomické
služby VET BAR-u MVDr. J. Hrubovèáka.
MVDr. Jozef Pokorný
riadite¾ IVVL
62
The third National Veterinary Surgeons meeting
in Kosice (seniors over 70 years)
The Institute of Post gradual Education of Veterinary Surgeons Kosice in
cooperation with the State Veterinary and Food Administration of the Slovak
Republic in Bratislava, the University of Veterinary Medicine in Kosice and
the Chamber of Veterinary Surgeons of the Slovak Republic in Bratislava have
already organised the third National Veterinary Surgeons meeting of seniors
over 70 years on 11th and 12th October 2012 (the first was organised in 2002,
the second took place in 2007). It had collegiate, friendly, professional, technical-educational and sociable-entertaining character. It took place in the
month, which is traditionally dedicated to express the reverence and thank to
the seniors for their life-long active and prosperous work.
Veterinary Historiography in the past and the senior veterinary doctors´
part in its processing and publishing at present was the new idea of the third
meeting. MVDr. Ladislav Husar lectured the review. He documented the Veterinary technical publications of the authors that are of Slovak origin from the
16th century to nowadays. The classification of authors and their professional veterinary bibliography into the historiography ownership or Hungarian
cultural richness was until the origin of the Czechoslovak republic in 1918 taken for granted. Until that time the Slovak nationality or Slovak nation were
in Austro-Hungary, or Hungarian Kingdom, not officially recognised. The
falsely declaration that the Slovak Veterinary and Slovaks in general do not
have their history comes from this, a few centuries lasting, era of thraldom.
But it is not true.
In the years 1918-1938 (the First Czechoslovak Republic), not even in
1939-1945 (the First Slovak Republic), there was not published any book of
historical or historiography character by the Slovak authors apart from many
technical articles in professional magazines. The Slovak Veterinary historiography publishing was fully developed by the end of 20th and the beginning of
21st century. Veterinary doctors - authors and editors of these institutions took
part in it: The Institute of Post gradual Education of Veterinary Surgeons
Kosice, the University of Veterinary Medicine and Pharmacy in Kosice, the
Chamber of Veterinary Surgeons of the Slovak Republic in Bratislava and the
State Veterinary and Food Administration of the Slovak Republic in Bratislava. From 1969 until today there were published 25 book titles. According to
the theme we divide this historiography literature on:
1. well known personalities of the Slovak Veterinary
2. The history of Public Veterinary and its branches in Slovakia
3. The historiography of the Veterinary educational system and the Post
63
gradual Education in Slovakia
4. The historiography of the Chamber of Veterinary Surgeons, cooperative
and social organisations in Slovakia
5. The history of the Veterinary care and the Slovak veterinary doctor's activities in conditions of socialistic large-rearing, collective infections of cattle
in Slovakia
More than 20 authors and heads of author collectives cooperated on that
publishing and nearly half of them were at senior age.
The sociable-entertaining motive of the meeting traditionally fulfilled the
evening in the Institute's Mirror Hall, by the respectable reception and free
programme. All the seniors felt good in pleasant atmosphere, listening to the
quiet spiritual music production, consuming gourmand meals and drinks. Discussions, memories, cross-information about senior activities lasted until the
late night.
The second day the participators could listen and watch the verbal and film
historiography documentation by senior MVDr. Štefan Marton. This documentation was about Slovak Veterinary doctors experiences from Mongolia expertise in 1960s. After that excursion into the past, the programme continued
by the visit of the University of the Veterinary Medicine and Pharmacy in
Kosice. We were kindly and collegially welcomed by the vice-rector doc.
MVDr. V. Nagy, PhD. and then the visitation of the new built University clinics,
laboratories and lecture-rooms followed. After lunch, we had at the Institute,
we have said good bye to each other for the next five years and our meeting
finished.
One hundred twenty-three senior veterinary doctors took part at this meeting - there were men and women, too. Thirty-eight of them were more then 80
years old. Two of them - prof. MVDr. Oto Dobšinský, DrSc. And doc. MVDr.
Eva Dobšinská had represented The Slovak Veterinary doctors from the Czech
Republic. All the participants of the meeting received „Memory lists“ and envelopes with special occasion Slovak Post stamps edited for the Third National Veterinary Surgeons meeting in Kosice (seniors over 70 years) from the director of the Institute and the chairman of administrative bureau MVDr. Jozef
Pokorný.
64
Das dritte gesamtstaatliche Treffen
der Tierärzte - Senioren über 70 Jahre alt in Košice
Das tierärztliche postgraduale Bildungsinstitut in Košice organisierte in
der Zusammenarbeit mit der Staatlichen Veterinär- und Lebensmittelverwaltung der Slowakischen Republik, der Kammer der Tierärzte der Slowakischen
Republik und der Universität der Veterinärmedizin und Pharmazeutik in
Košice am 11. und 12. Oktober 2012 schon das dritte gesamtstaatliche Treffen
der Tierärzte - Senioren über 70 Jahre alt (das erste war im Jahre 2002, das
zweite im Jahre 2007). Das Treffen hatte einen kollegialen, freundschaftlichen,
professionellen, fachlich-ausbildenden und gesellschaftlich-unterhaltenden
Charakter. Es fand im Monat, der schon traditionell auf die Äußerung der
Ehre und der Dankbarkeit den Senioren für ihre lebenslange aktive und nützliche Arbeit orientiert ist.
Das Leitmotiv des dritten Treffens war die slowakische veterinäre Historiographie in der Vergangenheit und der Anteil der Tierärzte - Senioren an ihrer
Verarbeitung und Publikation in der Gegenwart. Das Referat trug der Autor
MVDr. Ladislav Husár vor. Er dokumentierte die veterinäre fachliche Publizistik der Tierärzte - Autoren der slowakischen Herkunft seit dem 16. Jahrhundert bis zur Gegenwart. Die Einordnung der Autoren und deren fachliche
tierärztliche Bibliographie in das historiographische Eigentum oder kulturelle
Reichtum Ungarns war bis zur Entstehung der Tschechoslowakischen Republik im Jahre 1918 als selbstverständlich betrachtet. Bis zu der Zeit wurde
weder die slowakische Nationalität noch die slowakische Nation im Rahmen
des Österreich-Ungarns, bzw. des Ungarischen Königreiches offiziell anerkannt. Aus diesem, einige Jahrhunderte dauerndem Zeitraum der Unfreiheit
und Unterdrückung der Nationen und Nationalitäten, stammte die falsche Behauptung, dass die slowakische Veterinärmedizin und die Slowaken allgemein
keine eigene Geschichte haben. Das ist aber nicht wahr.
Weder in den Jahren 1918 - 1938 ( I. Tschechoslowakische Republik) noch
in den Jahren 1939 - 1945 (I. Slowakische Republik) wurde außer einer Menge
der Fachartikel und - Aufsätze in den beruflichen Zeitschriften, kein einziges
von den slowakischen Autoren - Tierärzten stammende Werk mit einem historischen bzw.. historiographischen Charakter herausgegeben. Die slowakische veterinäre historiographische Schaffung entwickelte sich voll erst am
Ende des 20. und anfangs des 21. Jahrhunderts. Es nahmen daran Veterinärärzte - Autoren und Herausgeber dieser Institutionen teil: Das tierärztliche
postgraduale Bildungsinstitut in Košice, Universität der Veterinärmedizin und
Pharmazeutik in Košice, Die Tierärztekammer der Slowakischen Republik,
Das staatliche tierärztliche Institut in Bratislava. Seit dem Jahre 1969 bisher
65
wurden 25 Buch- und Broschüre - Titel herausgegeben. Thematisch gliedert
sich diese historiographische Literatur in:
1. Bedeutende Persönlichkeiten der slowakischen Veterinärmedizin,
2. Geschichte der öffentlichen Veterinärmedizin und ihrer Fachgebiete in
der Slowakei,
3. Historiographie des Veterinärschulwesens und der postgradualen Ausbildung in der Slowakei,
4. Historiographie der Tierärztekammer, der Standes- und Gesellschaftsorganisationen und Gesellschaften in der Slowakei,
5. Geschichte der Veterinärfürsorge und Tätigkeit der Tierärzte in der Slowakei, in den Bedingungen der sozialistischen Großtierhaltung und der
Massenansteckung der Wirtschaftstiere in der Slowakei.
An dieser Schaffung nahmen mehr als 20 Autoren und Leiter der Autorenkollektive teil, von denen fast die Hälfte im Seniorenalter war.
Das gesellschaftlich-unterhaltende Motiv des Treffens erfüllte schon traditionell den Abend im Spiegelsaal des Institutes mit einem soliden Empfang mit
Beisammensein und freiem Programm. In dem angenehmen Milieu, bei stiller
Stimmungs-Musikproduktion, bei der Konsumierung der Gourmetspeisen und
-Getränke fühlten sich alle Senioren sehr gut. Gespräche, Erinnerungen,
gegenseitige Informationen über Seniorenaktivitäten, dauerten bis in die späte
Nacht.
Am zweiten Tag des Treffens hörten und sahen sich die Teilnehmer eine
Wort- und Filmhistoriographische Dokumentation vom Senioren MVDr. Štefan
Márton über die Erlebnisse der slowakischen Tierärzte während der Expertise
in den sechzigsten Jahren des vergangenen Jahrhunderts in der Mongolei an.
Nach diesem Exkurs in die Vergangenheit setzte das Programm mit dem Besuch der Universität der Veterinärmedizin und Pharmazeutik in Košice fort.
Nach einem herzlichen und kollegialen Empfang vom Prorektoren Doz. MVDR.
Vl. Nagy, PhD. folgte eine Besichtigung der neugebauten Kliniken, Labors und
Hörsaals der Universität. Nach dem gemeinsamen Mittagessen im Institut endete das dritte Treffen mit dem Gruß „Auf Wiedersehen in 5 Jahren“.
An diesjährigem Treffen nahmen zusammen 123 Tierärzte- Senioren (Männer und Frauen) teil, davon waren 38 älter als 80 Jahre. Zwei (Prof. MVDr.
Oto Dobšinský, DrSc., und Doz. MVDR. Eva Dobšinská, CSc.) repräsentierten
die slowakischen Tierärzte - Senioren in der Tschechischen Republik. Alle Teilnehmer des Treffens empfingen vom Institutsdirektoren, dem Vorsitzenden des
Organisationsausschusses MVDr. Jozef Pokorný „Gedenklisten“ und Umschläge mit den gelegentlichen Stempeln der slowakischen Post aus dem dritten gesamtstaatlichen Treffen der Tierärzte - Senioren über 70 Jahre alt.
66
Inštitút vzdelávania veterinárnych lekárov v Košiciach vydal vo svojej
edícii HISTORIA MEDICINAE VETERINARIAE v rokoch 2000-2012 tieto
publikácie:
1. Jantošoviè J., Fried K., Pokorný J., Kozák N., Filo Š.: Prof. MUDr. Pavol
Ádami (1736-1814), 35 str., 2000
2. Jantošoviè J., Fried K., Pokorný J: Prof. Dr. František Hutyra, 27 str., 2000
3. Jantošoviè J., Fried K., Pokorný J., Kozák M.: Prof. Dr. Jozef Marek, 330
str., 2000
4. Ján Feješ: História tlmenia žrebèej nákazy (duriny) na Slovensku po druhej
svetovej vojne, 36 str., 2000
5. Ladislav Husár: Organizaèný a štrukturálny vývoj slovenského veterinárstva v rokoch 1945-1960, 141 str., 2000
6. Ladislav Husár: Slovenské veterinárstvo v rokoch 1939-1945, 177 str., 2001
7. Ján Feješ: MVDr. Pavol Opluštil, magistrátny veterinárny radca, 44 str., 2002
8. Jozef Pokorný a kol.: Prvé celoštátne stretnutie veterinárnych lekárov - seniorov nad 70 rokov 20.-21. júna 2002 v Košiciach, 44 str., 2002
9. Július Molnár: História veterinárstva okresu Trnava, 325 str., 2002
10. Jantošoviè J., Fried K., Pokorný J., Kozák M.: Významné osobnosti veterinárskej medicíny, 108 str., 2004
11. Husár L., Pokorný J.: História postgraduálneho vzdelávania veterinárnych
lekárov na Slovensku, 177 str., 2005
12. Husár L., Pokorný J.: Konská nemocnica vo Ve¾kej Ide v rokoch 1915-1918,
28 str., 2006
13. Jantošoviè J., Jizák M., Slosiarik J., Pokorný J., Vrabec V.: História veterinárskeho školstva, str. 34, 2006
14. Molnár, J.: Ako som zverolekárèil, str. 161, 2006
15. Pokorný J. a kol.: Druhé celoštátne stretnutie veterinárnych lekárov - seniorov nad 70 rokov, str. 46, 2007
16. Husár L., Pokorný J.: 50. výroèie Inštitútu vzdelávania veterinárnych lekárov v Košiciach, str. 202, 2008
17. Molnár, J.: Alexander Kotlán, život a dielo, str. 47, 2008
18. Molnár, J.: Veda na dlhé trate..., život a dielo Františka Nižnánskeho,
1911-1967, str. 200, 2008
67
19. Ladislav Husár: Prvé samostatné veterinárske organizácie v Èeskoslovenskej republike Krajské a Okresné veterinárne zariadenia v roku 1960, 50.
výroèie, str. 76, 2010
20. Ján Feješ: Veselo aj vážne zo života zverolekára, str. 100, 2010
21. Pokorný J. a kol.: Tretie celoštátne stretnutie veterinárnych lekárov- seniorov nad 70 rokov, str., 2012
Slovenská veterinárska historiografia, podiel veterinárnych lekárov - seniorov, na jej spracovaní a publikovaní.
68
Download

Tretie celoštátne stretnutie veterinárnych lekárov seniorov