ĽUBOVNIANSKA KNIŽNICA
V STAREJ ĽUBOVNI
ZÁCHVEVY 2010
Zborník literárnych a výtvarných prác žiakov
16. ročník
Stará Ľubovňa
2010
ZÁCHVEVY 2010
Zborník literárnych a výtvarných prác žiakov – 16. ročník
Práce neboli jazykovo ani štylisticky upravované
Zodpovedná redaktorka: Ivana Šipošová
Zostavila: Elena Vranovská
Technická redaktorka: Elena Vranovská
Ilustrácia na obálke: Denisa Gburová
Reprodukcie: Vincent Kaleta
Vydala: Ľubovnianska knižnica v Starej Ľubovni
Miesto vydania: Stará Ľubovňa
Rok vydania: 2010
Počet strán: 32
Náklad: 250
Tlač: Vincent Kaleta – Proreks, Stará Ľubovňa
ISBN 978-80-85729-26-9
EAN 9788085729269
AHOJ ZÁCHVEVÁCI,
tento rok už 16-ty krát rozkvitne naša slnečnica, aby vydala svedectvo
o literárnej a výtvarnej tvorbe detí základných a materských škôl v našom regióne.
Záchvevy sú už tradičnou súťažou a mnohí žiaci aj pedagógovia čakajú na jej
vyhlásenie so vzrušením.
Tohto roku sa nám prihlásilo do súťaže 21 škôl s 279 účastníkmi. Odborné
poroty rozhodovali o osude 268 literárnych a 171 výtvarných prác. Podľa slov členov
poroty bolo ich tohtoročné účinkovanie nanajvýš zaujímavé. Všetky práce, ktoré nám
do súťaže žiaci zaslali, nezamestnávali ich myseľ len vo dne, ale mátali ich aj v noci.
Verím, že ich rozhodnutia a určenie poradia ocenených sú kompetentné.
Prajem všetkým tohoročným 132 nádejným literátom a 147 nádejným
výtvarníkom, aby im nevyschol prameň inšpirácie a aby, keď budú niektorí z nich
chodiť už ako spisovatelia na besedy do knižníc alebo keď budú vystavovať ako
výtvarní umelci svoje diela, nezabudli na Ľubovniansku knižnicu, ktorá je pomyslenou
bránou do sveta umenia.
Mgr. Ivana Šipošová
riaditeľka Ľubovnianskej knižnice
ZIMA
Zima je tu zase
v celej svojej kráse.
Ťahám sánky z garáže,
čo tá radosť dokáže.
Vločky snehu poletujú,
cestu na svah spomaľujú.
Brodíme sa v snehu,
utekáme k brehu.
Výskot, krik a radosť veľká
oddýchne si od nás telka.
Ivana Vresilovičová
AKO SI ZAJAC KUPOVAL ČIŽMY
Do lesa prišla zima. Prišla veľmi nečakane. Zakryla stromy a lúky. Keď vyšiel zajac
zo svojho domčeka, napadlo ho, že nedávno mu pani poštárka doniesla leták
z Tesca. Zobral sane a už aj bol v meste. Kúpil si najmenšie čižmy, ale aj tak mu boli
veľké. Ako si tak cupotal domov, čižmy stratil. Ani si neuvedomil, že mu už nie je
zima. Tak zistil, že zajace čižmy nepotrebujú.
Kristián Heržák
MÔJ KABÁT
Na vešiaku visí kabát,
ktože mi ho dá na chrbát?
Podám si ho sama,
už som veľká dáma.
Lucia Konevalová
BÁSNIČKA
O rodine básničku,
vymyslím za chvíľočku.
Mamka, tatík, babička,
sesternice, bratranci,
básnička je na konci.
Matúš Miženko
ZEMEGUĽA
Zemeguľa zaspala,
zrazilo ju
auto.
Gúľala sa zemeguľka,
dolu kopcom, veru.
Chytajte ju
ľudia
milí,
veď má všade dieru.
Mária Mišenková
AKO LIŠIAK OKLAMAL ZVIERATKÁ
Jedného krásneho dňa prišiel do lesnej dedinky Biely lišiak. Žili tam rôzne zvieratká
ako krtko, korytnačka, žabky, myšky, zajačiky, jazvec aj malé medvedíky. Lišiak
chodil po dedinke a zvieratkám predával zázračné okuliare. Zázračné preto, lebo
s nimi v noci uvidia tak dobre ako cez deň. Všetky zvieratká si ich kúpili. Netrpezlivo
čakali, kedy sa zotmie. Keď sa zotmelo, všetci si dali okuliare na nos. Ale nič
nevideli. Uvedomili si, že ich lišiak oklamal. Všetci ho začali hľadať, chceli naspäť
svoje peniaze. No po lišiakovi nebolo ani stopy.
Dominika Dubielová
MIŠKOVE DOBRODRUŽSTVÁ
Určite milé deti viete, že raz sa mamičke narodí bábätko. A tak sa jedného dňa
jednej mamičke narodilo bábätko. Bol to chlapček. Nazvali ho Miško.
1. časť: V nemocnici
Miškovi bolo v nemocnici dobre. Lenže stále mu vypadával cumlík, a tak mu jeho
ocko pripevnil na cumlík gumu.
2. časť: Poprad
Miško dostal zápal pľúc. Musel ísť do Popradu, kde ho dali do inkubátora. Stretol tam
svojho kamaráta Matúška. Vtedy ešte nevedel, že sa stane jeho budúcim
spolužiakom.
3. časť: Konečne doma
Miško bol už konečne doma. Tešil sa, že má novú mamičku a otecka.
4. časť: Miško ide do škôlky
Miško mal síce iba dva rôčky, ale jeho mamička si našla dobrú prácu, tak ho dala do
škôlky. Miško si na škôlku zvykol, plakal iba vtedy, keď išiel prvýkrát. Našiel si tam
veľa kamarátov.
5. časť: Návšteva u starej mamy
Mamička s oteckom išli na dovolenku do Talianska a malého Miška dali zatiaľ starej
mame. Miško sa čvachtal vo vodičke a povedal si: „Som doma alebo niekde inde?
Kde je moja mamka a môj ocko?“
No rýchlo som si zvykol a u starej mamy sa pekne hral.
6. časť: Miško má tri roky
Aké prekvapenie! Svadobná cesta. Miško bol s rodičmi v Egypte. Z Popradu šiel
rýchlikom do Bratislavy. Lietadlo letelo až o polnoci, ale Miškovi to nevadilo. Hral sa
v detskom kútiku a bol zdravý ako rybička. Keď Miško ráno vystúpil z lietadla, zbadal
samý piesok. Myslel si, že sa jeho malé pieskovisko premenilo na obrovské
pieskovisko. Pri Červenom mori bolo výborne.
7. časť: Miško má päť rokov
Narodil sa mu braček. Nazvali ho Timko. Zatiaľ bol maličký, ale keď dorástol, hrali sa
spolu a bola s ním zábava. Miško svojho bračeka veľmi ľúbi.
8. časť: Škola
... a už má šesť rokov. No konečne ide do školy, teší sa, že nemusí poobede spať.
Miško si na školu zvykol, ale aké prekvapenie, učila ho jeho mamička...
Miško prežil úžas – naučil sa v škole veľa vecí. Naučil sa počítať, písať, dozvedel sa
veľa vecí na prírodovede, dokonca sa naučil aj kotúľ!
9. časť: Miško je druhák
Na konci prvého ročníka sa Miško veľmi bál druhej triedy. Bál sa, že sa tam budú učiť
ťažké veci. Ale vôbec to nebola pravda. Okrem učenia zažil Miško ešte výlet do
divadla v Prešove. V druhej triede sa mu páčilo.
10. časť: Ako Miško prežil advent
Miško sa nevedel dočkať Vianoc. Stále si však myslel, že darčeky nosí Ježiško.
Mamička s oteckom mu povedali, že to oni dávajú darčeky.
Konečne boli Vianoce. Pod stromčekom mal samé dobré veci. Keď dostal nejaký
malý vankúšik, odhodil ho nabok. Až keď mu mamička povedala, že si má na neho
sadnúť, Miško sa rozosmial, lebo to bol prďavý vankúšik...
11. časť: Silvester
Miško sa veľmi zlostil ma Silvester. Minulý rok zaspal a nevidel ohňostroj. Myslel si,
že tohto roku zaspí tiež a bude musieť čakať ešte rok. Ale nestalo sa tak. Miško
vydržal do polnoci, akurát celý večer zíval a zíval. Ohňostroj bol nádherný.
12. časť: Zimná dovolenka
Miškovi otecko oznámil, že pôjdu do Jasnej. Lenže tam nebolo miesto, a tak
mamička našla hotel vo Vysokých Tatrách. Vybrali si hotel v Tatranskej Lomnici.
Miško sa mal v hoteli veľmi dobre. Spal v izbe so starou mamou. Číslo izby bolo 108.
Mamička s oteckom a bračekom mali inú izbu. Dvere boli na kartu. Chodili do
bazéna, prechádzali sa po meste, vozili sa električkou, boli na Lomnickom štíte
a lyžovali sa.
A to je už koniec, milé deti. Zatiaľ mám iba osem rokov, ale keď dorastiem,
možno sa stanem vašim obľúbeným spisovateľom.
Michal Vyparina
KARNEVALOVÉ KRÁĽOVSTVO
Karneval je kráľovstvo,
v ktorom žije masiek sto.
Okrem draka vlkolak,
čo nestihol nočný vlak.
Piráti tu omylom
píšu správy mobilom.
Kozmonaut si z internetu
kúpil lístok na raketu.
Škriatok dolu pod bránou
spieva s Hannou Montanou.
Čert princeznú unáša,
ona kričí na šaša.
V tom kráľovstve radosť býva,
pod maskou sa každý skrýva.
KNIŽNICA
Pri škole je krásny dom,
tisíc knižiek žije v ňom.
Jedna krajšia ako druhá,
farebné sú ako dúha.
Kniha, to je kamarát,
ktorého má každý rád.
Vždy mi dobre poradí
a nikdy ma nezradí.
Sárka Chamillová
Š-š-š-š
Š-š-š-š, jazyk hore,
vyšpúľ pery.
Fúkni ako do fujary
a š-š-š-š sa podarí.
Takej šumienke je hej,
jazyk hore nedvíha.
Trochu vodičky dáš jej
a ššš sa z nej rozlieha.
Maroš Petriľák
xxx
múdrosť mi sadla na nos
ako snehová vločka
včera
všimla som si to až dnes
škoda
roztopenú myšlienku
už nemožno zmraziť
Michaela Majerčáková
DEŇ AKO BEŽNE
Sníček...
budík...
čiasi ruka...
raňajky mi rýchlo núka
a ja vstávam spod periny
a utekám od maminy
s nádejou,
že i dnes v škole
naučím sa čosi nové.
Začíname vesmírom –
poznávame hviezdny dom.
Preletíme abecedou,
(čo pre nás už nie je vedou).
Pekne ako do skladačky
poskladáme slovné hračky.
V kraji čísel pobudneme,
malý vedec v každom drieme.
A keď toho máme dosť,
pokecať,
čo duša ráči,
s učiteľmi sa nám páči,
veď múdrych slov učiteľa
nikdy nie je pre nás veľa.
Potom však už rýchlo k mame
domov všetci utekáme.
Nech na školskom kolotoči
v hlavách sa nám nezatočí.
Klára Muchová
NA JESEŇ
Príroda si prefarbila vlasy.
Nebo často plače,
lebo mu stále niečo padá do oka.
Ježkovia sa mračia.
Z gaštanových stromov
im padá konkurencia.
Len polia sa tešia.
Dostali do daru novú perinu.
HARMÓNIA
Biješ mi do očí
zo všetkého,
na čo sa pozriem.
Si v škole v lavici,
dokonca aj v bodkách
na toaletnom papieri.
Spoločník do každého dňa.
Adam s Evou.
Janka Biganičová
MALÉ VEĽKÉ ŠŤASTIE
Detský smiech hojdá
otcove šťastie na rukách
rozprávajú jamky líc
radosť prší z detských tvárí
rozprávajú rozprávkovo-rozprávkové rozprávky
až čarovný mesiac im sadne na hlávky
ticho
čarovne
žiarivo
uspí sladko detský svet
na chvíľku utíchne smiech
a otec šťastie z náručia odloží
sebe pod vankúš
veď ho musí strážiť
ticho
čarovne
žiarivo
Silvia Šlosárová
LETO
sú malé farebné vtáčiky.
Najpresnejší budík.
Cink-čviri.
Čvirik – cink.
Každé ráno
neobyčajný orchester
spievajúci z neexistujúcich nôt
pozýva nás
do nového dňa.
ŠŤASTIE
je biele pierko,
ktoré nosia malí kučeraví anjelici
vo vrecku.
Hrajú skrývačky
na belasých obláčikoch.
Schovávajú sa do beloby.
Kto ich nájde,
pošteklia ho
pierkom.
Miroslava Ščigulinská
VODNÍK DUDO
Náš kamoš, vodník Dudo,
zaľúbil sa, veru tak.
Zaľúbil sa veru hlúpo,
v hlave má už iba mak.
Zaľúbil sa do paničky,
zaľúbil sa, veru tak.
Spieva pieseň do notičky,
skúšal lietať ako vták.
Po lúke jej kvety zbiera,
zaľúbil sa, veru tak.
Odmietla ho, tak mu treba
a je z neho hlupák.
Povedať si ale nedá,
zaľúbil sa, veru tak.
Prišla naňho veľká bieda,
na tú vec sa nemal dať.
V kúte duše potichučky,
zaľúbil sa, veru tak.
Vyznáva jej lásku mlčky,
nechce si dať povedať.
Natália Havrilová
xxx
Nekonečné kvap, kvap, kvap...
Potkýnam sa
o dážď
na premočenom chodníku,
ktorý už stihol utopiť
nejedno
moje
piatkové
popoludnie.
xxx
Chladná, čierna ulica.
Hľadám núdzový východ.
Svetlo v tme.
Potom prídeš ty
a škrtneš
poslednou
slnečnicou.
JAHODY
Leto prinášajúce vášeň.
Chuť
zápasiaca medzi
rozohneným býkom
a nežnosťou lenivého rána.
Len aby ich vždy bolo dosť.
Veronika Grešová
ÚSMEV?
Dúha naopak.
Sladký kúsok melóna,
z ktorého sa škeria
čierne zuby.
Stratená podkova.
Nájdené šťastie.
Mesiac ukazujúci cestu.
Krajec chleba od mamy.
Renáta Stričová
POKUŠENIE
Si vo farebnej dúhe,
lízankovej šťave...
Každý deň ma napájaš
cukrovými slovami.
Tvoja tvár
je
sladký perník.
Vidím ju v zrkadle.
Lívia Krafčíková
xxx
Vravel si
moja gaštanová princezná
a potom
si pozbieral
všetky naše sny
a urobil z nich
figúrky
Nie som kvetinou
ani vodou
nie som
tvojou hviezdou
ani princeznou
Čím vlastne chceš
aby som bola
Neveríš
na anjelov
a mne sa tak veľmi
páči
keď ma tak nazveš
Alžbeta Dronzeková
HARMÓNIA V PRAXI
S mojou sestrou Ninou si spolunažívame harmonicky. Náš osemročný vekový
rozdiel takmer nikto nespozná.
Pred začiatkom upratovania spoločnej izby sa oduševnene hádame, aby sme
sa dopátrali k dôležitej pravde, kto je v danú sobotu na rade. To isté pravidlo
uplatňujeme aj pri vyprázdňovaní vždy plného smetného koša. Rovnako oduševnene
sa aj bijeme. Dôkazom je aj niekoľko malých jazvičiek na našich rukách a tvárach.
Mamka hovorí, že sa mlátime „kvalifikovane“ a že osem rokov navyše vtedy nehrá
žiadnu úlohu. Táto výčitka patrí mojej sestre. Je predsa staršia a mala by mať viac
rozumu.
Inak mám sestru rád. V dobrých chvíľach sa dokážeme o všeličom rozprávať,
blázniť, smiať sa, čítať si knihu, stokrát pozerať tú istú „hlúpu“ rozprávku či film,
maľovať, vymýšľať všelijaké dobrodružstvá...
Keď sme dlho „ticho“, mama skonštatuje: „To neskončí dobre!“ a otec: „Ako ty
vieš všetko dopredu.“
Mama je asi veštica, lebo naša harmónia sa vždy skončí škriepkou, krikom,
bitkou.
V neriešiteľných prípadoch, keď dôjdu slová a priateľské dohováranie mamy,
nastúpi so svojimi výchovnými metódami otec. Priloží dve otcovské mne aj sestre
a problém je zažehnaný. Na niekoľko hodín potom zabudneme na hádky i na
priateľstvo.
Ale ako som už spomínal, sestru mám rád.
Najradšej vtedy, keď v nedeľu odchádza na internát a zabudne si doma
notebook. To mám celú izbu i počítač len pre seba a s láskou a netrpezlivosťou
očakávam jej pravidelný štvrtkový príchod.
ČAS
nestíham chodiť do školy
nestíham si písať úlohy
nestíham moje krúžky
nestíham vlastné narodeniny
predbieha ma čas
počkaj
ja ťa dobehnem
obrátim budík hore nohami
tak
a teraz buď múdry
Adam Kollár
xxx
Jesenným pohľadom krájam
nebeskú belobu.
Opadané listy plačú
nad strateným letom.
Vietor sa snaží strhnúť stromom
zvyšky zlatých šiat.
Len vrabce sa tešia
z odchádzajúcich lastovičiek.
xxx
Svojím modrým pohľadom
pohládzaš nebo.
Rozprávaš sa s vtákmi.
Na modro.
Ešte aj strom pod tvojimi rukami
zbeláskavie.
Si krásne modroveselý.
Aj keď je za oknami
jeseň.
GAŠTAN
Aký záhadný plod!
Nesie v sebe
hravosť detí
i dlhovekosť stromu.
MESAČNÁ NOC
Temnota
sa pomaly
zakráda
riekou.
Mesiac zavesený na strome
si máča nohy
v čiernej farbe.
Tma
klope
na moje dvere.
NETUŠIAC
Daroval si mi ho.
S lipovým čajom
a kúskom čučoriedkového koláča.
Sladký.
Čierny.
Úsmev.
Dodnes zostal vyhryzený
v rozčítanej knihe.
Barbora Plutová
ĽUBOTÍNSKY ERB (POVESŤ)
Bolo slnečné septembrové popoludnie v roku 1333. Bača Lacko s valachom
Martinom pásli ovce zemepána Horvátha na kopci zvanom Vlčie vŕšky nad obcou
Ľubotín.
Ovce sa rozpŕchli po poli medzi Ľubotínom a Plavčom. Plavečský hrad v tom
čase spravoval obávaný hradný kapitán Drugeth. Medzi ním a zemepánom
Horváthom boli neustále šarvátky kvôli majetku. Lacko s Martinom museli dávať
veľký pozor, aby sa ovce nedostali na majetok hradného pána, lebo tento by ich
oboch vytiahol na dereš a zemepán Horváth, by ich už nikdy nepustil k ovciam, ale
by museli ťažko drieť pri lámaní kameňa na jeho panské sídlo. Ovečky pásli radi.
Pomáhali im pritom psy, ktoré zaháňali nespočetné vlčie svorky žijúce v okolitých
húštinách. Boli to dobre vycvičené psy, na ich ostražitosť sa mohli pastieri spoľahnúť.
V ten deň sa už slnko skláňalo k obzoru. Ovce sa však zrazu rozbehli do
húštiny, ktorá už patrila hradnému pánovi. Martin, ktorý trochu kríval na ľavú nohu, sa
so psami chcel za nimi rozbehnúť. No urobil sotva desať krokov, keď za sebou začul
plač malého dieťaťa. Obzrel sa dozadu, no nikoho nevidel. Strhol sa aj bača a tiež
pozeral rovnakým smerom. O to väčšie bolo ich prekvapenie, keď pred nimi zrazu
stála žena zahalená v modrom plášti. V náručí držala dieťa. V druhej ruke mala
predmet, ktorý nevedeli ani pomenovať. Ich úžas bol o to väčší, že okolo nej bola
jasná žiara, ktorá im nedovolila odtrhnúť zrak. Obaja doslova onemeli, stáli ako
prikovaní do zeme.
Neznáma pani ich oslovila po mene: „Bača Lacko, aj ty Martin, postrážte
môjho synčeka, ja musím splniť svoje poslanie vo vašej dedine.“ Prvý sa spamätal
bača Lacko a nesmelo prehovoril, že oni sa o dieťa starať nevedia. Martin tiež
vyjachtal, že musia ísť po ovce. Pani úpenlivo naliehala. Jej prosbe sa nedalo
nevyhovieť. Odišla. Pastieri stáli ako obarení. Obaja si mysleli, že to bol len sen. Len
dieťa, ktoré bolo na zemi, ich presviedčalo, že je to skutočnosť. Ani sa nestihli
spamätať a čudovať, už neznáma pani stála opäť pred nimi. Ako sa približovala,
všetky ovce vyšli z húštiny, prišli až k nim a políhali na zem. Neznáma pani zobrala
do náručia svoje dieťa a jej obraz sa pastierom stratil. Ešte dlho potom obaja takto
stáli v nemom úžase a nevedeli, čo sa vlastne udialo. Obávali sa, že keď to niekomu
rozpovedia, vyslúžia si posmech, a tak sa rozhodli, že o tejto udalosti budú mlčať.
Večer, keď hnali ovce do dediny, dozvedeli sa, že mladú vdovu Annu, matku
piatich detí, privalil voz. Všetci si mysleli, že je už mŕtva. A bola by celkom iste
zahynula, keby sa nebol stal zázrak. Pomohla jej nejaká neznáma žena, ktorá
zázračne zdvihla voz a povedala: „Anna, buď zdravá.“ Ľudia sa nestihli spamätať
a záchrankyne už nikde nebolo. Celá dedina bola rozrušená, hovorilo sa o zázraku.
Nevedno však, kto bola tá žena a kam sa stratila.
Tak aj bača Lacko a valach Martin rozpovedali, čo sa im stalo a vtedy si všetci
uvedomili, že to bola Panna Mária so svojím Jednorodeným synom. Rozhodli sa, že
tento deň budú naveky svätiť. Na znak toho zasvätili kostol v Ľubotíne Panne Márii
a dali do obecného erbu jej podobu s Ježiškom v náručí, tak ako ju videli bača
a valach. Na mieste, kde voz privalil vdovu Annu, dal zemepán Horváth spolu
s kapitánom Drugethom postaviť kaplnku, ktorá túto udalosť pripomínala celé
stáročia.
Katarína Šofranková
HRA
Poďme sa hrať!
Napríklad na nepár.
Smeješ sa?
Vypadla si.
Nehnevaj sa.
Robme niečo iné.
Pozri,
priletel motýľ bez krídel.
Odtrhni kvet bez lupeňov
a pošli ho ďalej!
Že už dosť?
Dobre, milá fantázia.
Harmónia má predsa len
krajšie a veselšie oči.
xxx
Nafúkanec.
Pokreslená tvár.
Veselo mi
vyplazuješ jazyk.
Aj tak idem
s tebou von.
Si môj kamarát.
Zelený balónik
z narodeninovej oslavy.
Emma Tomková
„PRACOVISKO RTG“
V jedno popoludnie po vyučovaní ma ako každý polrok čakala návšteva môjho
„obľúbeného“ stomatológa. Cez okno šatne som zazrela ocka vyčkávajúceho pred
školou. „No super“, pomyslela som si a potichu nasadla do auta. V duchu som si
želala, aby minúty plynuli pomalšie. Moje želanie sa však nesplnilo. V čakárni nebolo
veľa ľudí, a tak sme do ordinácie vošli medzi prvými. Pani doktorka ma posadila na
veľkú zubársku stoličku. Pohľad mi však zablúdil inde. Bola tam. Jediný postrach detí
– zubárska vŕtačka. Striaslo ma. Po sérii príkazov a po piatich minútach prezerania
môjho chrupu zrkadielkom zubárka vyhlásila: „Dobre, veľmi dobre! Len tak ďalej!“
V tej chvíli mi padol kameň zo srdca. „Ale,“ pokračovala „tieto zuby sa mi
nepozdávajú. Mali byť už dávno trvalé! Hmmm... Pôjdeš na röntgen.“ Röntgen? Pri
tomto slove mi prebehli zimomriavky po chrbte. O pár minút som už sedela pred
dverami s rôznymi malými nápismi a s jedným velikánskym nápisom v strede:
PRACOVISKO RTG, PROSÍM NEKLOPAŤ!!!
Sestrička bola na obede a ja som si krátila čas čítaním nadpisov. Pozastavila som sa
pri jednom: Problémy pri prehĺtaní kontrastnej látky ohláste lekárovi. Aká kontrastná
látka? Bude mi z nej zle? Čo tam budem vlastne robiť? Ako som tak rozmýšľala,
vrátila sa z obedu sestrička. Zavolala dievčatko sediace predo mnou. Po chvíli sa
spoza dverí ozval plač. Moje obavy rástli. Vtom sa však otvorili dvere a sestrička ma
zavolala do sivej, mierne osvetlenej miestnosti s veľkým strojom uprostred. „Postav
sa sem. Náušnice si daj dole,“ kládla mi na srdce sestrička obsluhujúca stroj. Po
chvíli trápenia sa s náušnicami som sa postavila k stroju. „Zahryzni sa do tej platničky
a nehýb sa, aby snímka nebola rozmazaná!“ prikazovala mi. Stroj sa začal okolo mňa
pomaly otáčať. Po pár minútach bolo po vyšetrení. „Teraz si sadni na chodbu oproti
a počkaj na snímku.“ Sadla som si na lavičku vedľa neznámej pani s dievčatkom,
ktoré bolo predo mnou na vyšetrení. O minútku sa z dverí vynorila sestrička hovoriac:
“Plutová a Štefanová. Poďte si po snímky.“ Vstala som a spolu s dievčatkom sme si
prevzali hnedú obálku. Po náročnom dni som aj so snímkou prišla konečne domov.
Ocko mi prísne nakazoval: „Nedotýkaj sa snímky, budú na nej tvoje odtlačky!“ Po
obede som však neodolala. Vošla som do izby a pomaličky vytiahla čierno-zelenú
fotografiu. Ako som si ju obzerala, všimla som si niečo zvláštne. Zuby boli v troch
radoch! Asi som sa pohla – pomyslela som si a nechala to tak. O hodinu však pred
našim domom zastalo neznáme strieborné auto. Pani, čo z neho vyšla sa veľmi
ponášala na tú v nemocnici. Spýtala sa ma: „Ty si Barborka?“ „Áno“ odvetila som,
nechápajúc odkiaľ tá pani vie moje meno. „Zavoláš mi, prosím, ocka?“ „Ocko nie je
doma“, odpovedala som neznámej panej. „Donesieš mi aspoň tvoju snímku?
Pravdepodobne nám ju v nemocnici vymenili.“ Konečne som prišla na to, prečo sa mi
fotografia nepozdávala. Vbehla som do izby a schmatla fotografiu v hnedej obálke.
„Presne to je snímka našej Katky. Je tu aj meno.“ odpovedala pani a ukázala na
meno načarbané fixkou, ktoré som si predtým nevšimla. „Vďaka,“ povedala pani, „a
pozdrav ocka.“ Po ockovom príchode som mu celú príhodu dopodrobna
porozprávala. „No vidíš, ešteže sa našiel tvoj pravý úsmev“, dodal s úsmevom.
Barbora Plutová
STRAPATÉ PIERKO
Strapaté biele pierko
s úsmevom mora
s vôňou blankytu
ako odtrhnuté z krídel anjela
pláva v tichosti neba
Strapaté biele pierko
dvíha sa do neznáma
i ticho zas padá
ako kvapka dažďa
padá v tichosti z neba
nehľadá inú cestu
má teba!
Nikola Ráczová
VŠEVEDKA
Bola raz jedna guma. Tá bývala v peračníku. Volali ju Vševedka. Asi preto, že
bola vynaliezavá. Vždy niečo gumovala, kreslila po lavici a vyvádzala.
Raz, keď mala vygumovať mäkkotvrdé y, povedala si: „A prečo by som to
mala vygumovať! Ja som Vševedka! Nie dajaká upratovačka.“ Náhle sa tak urazila,
že začala vyskakovať hore dole a vypadla z rúk Anety. Tá si to nevšimla a nechala ju
tam ležať. Vševedka na ňu volala, ale Aneta to nepočula. Keď začalo zvoniť a všetky
deti boli natešené, že idú domov, rozutekali sa po triede a Jurko odkopol Vševedku
do kúta. Vševedka sa rozplakala, no v tom počula vŕzganie dverí. Do triedy vstúpila
teta upratovačka. Tá zobrala metlu a začala zametať. Zrazu si všimla Vševedku
a povedala jej: „Ahoj! Ja som Mária. Určite ťa tu niekto pohodil. Zoberiem ťa ku mne
domov.“ Keď boli u pani Márie, začali spolu lúštiť krížovky. A keď sa teta Mária
pomýlila, zobrala do ruky Vševedku a začala gumovať. No Vševedka namiesto toho,
aby gumovala, začala čarovne písať správne odpovede. Asi preto, že jej teta Mária
pomohla.
A tak Mária a Vševedka sú doteraz kamarátky a pomáhajú si, ako sa len dá.
Katarína Eliášová
ŽIHADLO
Bolo to v jeden pekný letný deň, keď som bola ešte malá, mlieko mi tieklo po
brade a z nosa viselo niečo, čo som utierala do rukáva.
V tento deň, ako každý iný, som jazdila na svojom zelenom žihadle. Zelené
žihadlo, to bol môj malý bicykel a s pomocnými kolieskami a pedálmi, ktoré sa pri
väčšej rýchlosti samy točili. Bola som jednoducho pirátom lackovských ciest. Pretože
mi odvaha nikdy nechýbala, rovnako ako rozum, rozhodla som sa bicyklovať spolu
s bratom. Cestou sa k nám pridali kamaráti, a tak nás bolo dosť veľa. Keďže som
bola najmladšia, bola som v peletóne posledná. Celou cestou mi to ani veľmi
neprekážalo, ale potom prišiel obrovský kopec. Oni, teda kamaráti, si mysleli, že sa
na svojom žihadle „nespustím“. Há, to sa mýlili!
Sadla som na bicykel a pomaly sa spúšťala. Bicykel však napredoval rýchlejšie
a rýchlejšie. V istých momentoch som kývala a kričala „Čauteeéééé...!“
s pribúdajúcou rýchlosťou sa však aj pedále rýchlejšie krútili a ja ako správna baba
som sa smiala a zdvihla som nohy. A potom...? No, aj ja som sa pýtala. Svojou
malou bradou som poorala tvrdú lackovskú cestu. Moje malé zelené žihadlo ma
zradilo. Bolestivo som sa vyvrátila.
Moja cesta potom viedla k lekárovi. Ten mi vyrobil na brade cool výšivku. No
trochu som si udrela i hlavu. Brada sa síce zahojila, ale následky pádu zostali
dodnes. Aké...!?
Marianna Štefániková
PERO
„Som pero, no nie obyčajné. Pretože som červené pero, najčastejšie
opravujem chyby.
Práve som v 5. A triede. Opravujem diktát najlepšej žiačky. Samozrejme,
nemá ani jednu chybu. Píšem jej jednotku. Och nie! To je Ferov zošit. Zase sa
poriadne zapotím. To bude minimálne 10 chýb. Cŕŕŕŕ. Ešteže zazvonilo, aspoň si
oddýchnem. No nie, učiteľka ma zabudla na stole. Musím sa skryť, lebo keď ma Fero
nájde bude zle... Au, to bolí! A už si ma hádže po triede ako loptu. Veď len počkaj,
zajtra ti to všetko spočítam!“
Na druhý deň učiteľka hľadá svoje červené pero. Jedna žiačka vykríkne: „Fero
si ho včera hádzal po triede!“ Učiteľka sa obráti k Ferovi a pýta sa ho: „Chceš mi
niečo povedať?“ „Pani učiteľka, prepáčte, ja to už viac neurobím,“ previnilo hovorí
Fero. „Tak ti treba. Teraz ti konečne zapíšem päťku do žiackej knižky. To máš za to
hádzanie!“ skríklo som na Fera. Fero ma síce nepočul, no tú päťku v žiackej knižke,
ktorú som mu zapísalo, videl jasne. Veď som vám vravelo, že som neobyčajné
červené pero.“
Peter Vresilovič
MODERNÉ LYŽIARKY
V jeden pekný, prázdninový deň ma mamka zobudila z krásneho sna. „Mami,
nechaj ma ešte spať!“ prosila som. „Ideme dnes lyžovať?“, opýtala sa mamka. Ihneď
som vyskočila z postele a s radosťou som budila brata Mateja. Po výdatných
raňajkách sme sa vybrali na spoločný výlet do prekrásnej zimnej dedinky.
V lyžiarskom stredisku bola výborná atmosféra. Hrala hudba, slniečko svietilo
a lyžiari brázdili výborne upravené svahy. Kúpili sme si lístky a poslušne sa postavili
do radu. Veľmi som sa bála, pretože na takom veľkom kopci som ešte nelyžovala.
Mamka ma povzbudzovala a pripomínala Matejovi, aby na mňa dával pozor. „Neboj
sa, mamka, naša Emminka to zvládne, veď má pri sebe super lyžiara!“ chválil sa
Matej. Vlek nás vytiahol poriadne vysoko. Zvládla som s roztrasenými nohami výstup
z vleku a zastala na vrchole kopca. Ach, tá hrôza! „Potrebovala by som skôr padák
ako lyže“, pomyslela som si. Matej ma povzbudzoval a ja som sa so slzami v očiach
pustila dole.
Lyžovala som presne v Matejovej stope a postupne som naberala nielen
odvahu, ale aj rýchlosť. Začalo sa mi to páčiť čoraz viac. Matej predo mnou
prekrásne brázdil kopec a mne sa to zdalo veľmi ľahké. Nevšimla som si, ako
naberám rýchlosť a hnala som za ním. Zrazu som sa našla na snehovom mostíku,
skočila z neho a rútila sa veľkou rýchlosťou celkom iným smerom, ako som chcela.
Matej bol v nedohľadne a ja som začala prudko pluhovať a brzdiť. Zrazu bác! Hodilo
ma k zemi, vypli sa mi lyže a zlomila lyžiarka. Normálne (či nenormálne) na polovicu!
Bodaj by nie, veď bola z čias mamkinej mladosti. S plačom aj so smiechom som sa
pešo pustila dole kopcom.
Mamka ma už očakávala a Matej zisťoval možnosť zapožičania lyžiarok.
V požičovni mi starostlivý ujo vybral prekrásne moderné lyžiarky a ja som mohla v ten
deň ďalej lyžovať. Bola som opatrnejšia a pozorne som počúvala a dodržiavala
Matejove rady. Veľmi pekne lyžuje a je pre mňa vzorom.
Emma Tomková
SI
slnko
čo ma hreje
vietor
čo sa mi hrá s vlasmi
dážď
čo so mnou plače
teplo
čo cítim
deň
ktorý žijem
chlad
keď odchádzaš
svetlo
na konci cesty
chlieb môj každodenný
LÁSKA
vlak chodiaci po svete
raz si v ňom
raz stojíš sama
na chladnej prázdnej stanici
a čakáš
a čakáš
je ti zima
keď na chvíľu vojdeš
do tepla čakárne
odíde ti s niekým iným
Janka Redajová
xxx
zbožňujem ťa
vždy
keď ma navštívi samota
chytím sa tvojho uška
tvoríme dvojicu
voňavé objatie hreje
je sladké ako med
priateľ do nečasu
čaj
z obľúbeného hrnčeka
xxx
ticho
sedíme v kúte
nežné pohľady
letmé dotyky
sme pár
zabudnutých
zamilovaných papúč
xxx
spoza okna pozerám
na dažďové kvapky
tancujúce listy
a nahé stromy
aha
tvoja stopa v mláke
ja si ťa nájdem
jeseň
Erika Virostková
HURÁ, BUDEM KRAJŠIA!
Po dlhoročnom študovaní a analyzovaní svojho tela som dospela
k jednoznačnému záveru. MUSÍM ZHODIŤ ASPOŇ 6000-7000 GRAMOV!
Mojím prvým krokom, ktorý mi v tomto rozhodnutí môže úspešne pomôcť je,
že obmedzím príjem sladkostí plných É-čok a vymením nezdravé jedlo za nízkotučné
produkty. Keďže behanie po obchodoch je jediný šport, ktorý uznávam, začala som
ho hneď realizovať. Úspešne som vyšla z domu, zišla po štyroch schodoch, prešla na
druhú stranu cesty a vošla do obchodu. Po tomto maratóne som mala pocit, akoby
moje predsavzatie schudnúť už vyšlo. Problém bol v tom, že išlo iba o pocit. ☺
Prešla som celý obchod. Keď som sa konečne ocitla pri kase, košík sa až
prehýbal. Bol plný nízkotučného jedla, hoci moja túžba po chutnom sladkom keksíku
bola megaobrovská a pohľady super slaných chrumiek si doslova žiadali, aby som si
ich aspoň všimla.
No ja som odolná, neohrozená a stopercentne rozhodnutá...
Po príchode domov som sa neubránila skoku na váhu. Ručička na nej sa začala
otáčať, nevedela si nájsť stabilnú polohu. Nakoniec zastala na astronomickej
hodnote. Nezdalo sa mi to, preto oco dostal pokyn upraviť ju.
Takto začal môj nízkotučný životný štýl. Každá sekunda bola mučením. Po
troch týždňoch chudnutia som si myslela, že konečne budem vyzerať ako
anorektička. No reakcie mojich, samozrejme, úprimných, maximálne úprimných
kamarátok ma vôbec neuspokojovali.
Keď sa zdá, že už nemôže byť horšie, určite bude. Váha, ktorú otec opravil,
ukazovala ešte astronomickejšiu hodnotu ako predtým. V snahe vyzerať lepšie som
skončila horšie. Potraviny s „nulovým“ percentom tuku mi pomohli nie zhodiť, ale
pribrať!
Po tomto neúspešnom skrášľovaní, mi neostáva nič iné, len absolvovať
liposukciu. No k tomuto zákroku mi bude treba ešte veľa, preveľa odvahy!
Renáta Hanzesová
TIEŇ
Znova
sa predo
mnou
skrývaš.
Nechávaš mi
odkazy
na dubovej
kôre
...
Prší
a ja odchádzam.
xxx
Treba
sa
rozlúčiť.
Nová
nádej
prišla ráno...
Hodila
nám
slnečnú
korunu
zo
slávy.
Pomôže?
Zostáva len
nádej,
že
zakvitnutý
nový
orgován
ponesieme
do
záhrad.
Mária Budzáková
PRÁVO NA ZÁZRAK
Keby som vedel ovplyvniť
tvoje rozhodnutia.
Bez toho
že by som ťa nútil
že by som sa odpojil
od prístrojov.
Bojujem za život
pri tebe,
bojujem o život
s tebou.
Máš ma uloženého
v krabičke od čaju
a vzduch ma lúhuje
častejšie ako ty.
Cítim sa pristarý
a opotrebovaný,
schopný zomrieť
za jediný dúšok.
Z neba sa mi prihovára
sama múdrosť nekonečna,
ktoré aj tak netuší
prečo som si odporný.
Mám právo na zázrak
a preto sa nekoná.
Z dôvodu nízkeho počtu účastníkov
- predstavenie zrušené.
Vladimír Belička
OCENENÍ AUTORI LITERÁRNYCH PRÁC
1. kategória – POÉZIA
Hlavná cena
Sárka Chamillová – ZŠ a MŠ Nová Ľubovňa, 3. ročník
Klára Muchová – ZŠ Za vodou 14, Stará Ľubovňa, 10 rokov
Čestné uznanie
Lucia Konevalová – ZŠ Komenského 6, Stará Ľubovňa, 7 rokov
Mária Mišenková – ZŠ Komenského 6, Stará Ľubovňa, 6 rokov
Matúš Miženko – ZŠ a MŠ Šarišské Jastrabie, 8 rokov
Maroš Petriľák – ZŠ Komenského 6, Stará Ľubovňa, 7 rokov
Ivana Vresilovičová – ZŠ a MŠ Nová Ľubovňa, 9 rokov
1. kategória – PRÓZA
Hlavná cena
Kristián Heržák – ZŠ Za vodou 14, Stará Ľubovňa, 8 rokov
Michal Vyparina – ZŠ a MŠ Plavnica, 8 rokov
Čestné uznanie
Dominika Dubielová – ZŠ Za vodou 14, Stará Ľubovňa. 8 rokov
2. kategória – POÉZIA
Hlavná cena
Janka Biganičová - ZUŠ J. Melkoviča, Stará Ľubovňa, 11 rokov
Veronika Grešová – ZUŠ J. Melkoviča, Stará Ľubovňa, 14 rokov
Adam Kollár – ZŠ na Levočskej ul. č. 6, Stará Ľubovňa, 11 rokov
Barbora Plutová – ZUŠ J. Melkoviča, Stará Ľubovňa, 12 rokov
Čestné uznanie
Alžbeta Dronzeková – ZŠ a MŠ Nová Ľubovňa, 13 rokov
Natália Havrilová – ZŠ a MŠ Šarišské Jastrabie, 11 rokov
Lívia Krafčíková – ZUŠ J. Melkoviča, Stará Ľubovňa, 13 rokov
Michaela Majerčáková – ZUŠ J. Melkoviča, Stará Ľubovňa, 13 rokov
Nikola Ráczová – ZŠ Za vodou 14, Stará Ľubovňa, 9. ročník
Renáta Stričová – ZUŠ J. Melkoviča, Stará Ľubovňa, 12 rokov
Miroslava Ščigulinská – ZUŠ J. Melkoviča, Stará Ľubovňa, 12 rokov
Silvia Šlosárová – ZŠ Za vodou 14, Stará Ľubovňa, 9. ročník
Emma Tomková – ZUŠ J. Melkoviča, Stará Ľubovňa, 12 rokov
2. kategória – PRÓZA
Hlavná cena
Adam Kollár – ZŠ na Levočskej ul. č.6, Stará Ľubovňa, 11 rokov
Peter Vresilovič – ZŠ a MŠ Nová Ľubovňa, 12 rokov
Čestné uznanie
Katarína Eliášová – ZŠ a MŠ Nová Ľubovňa, 12 rokov
Barbara Plutová – ZŠ na Levočskej ul. č. 6, Stará Ľubovňa, 12 rokov
Katarína Šofranková – ZŠ Ľubotín, 5. ročník
Mariana Štefániková – ZŠ a MŠ Hniezdne, 9. ročník
Emma Tomková - ZŠ na Levočskej ul. č. 6, Stará Ľubovňa, 12 rokov
3. kategória – POÉZIA
Hlavná cena
Janka Redajová – ZUŠ J. Melkoviča, Stará Ľubovňa, 16 rokov
Erika Virostková – ZUŠ J. Melkoviča, Stará Ľubovňa, 16 rokov
Čestné uznanie
Vladimír Belička – Obchodná akadémia, Sereď, 19 rokov
Mária Budzáková – Gymnázium T. Vansovej, Stará Ľubovňa, 17 rokov
3. kategória – PRÓZA
Hlavná cena
V tejto kategórii porota neudelila hlavnú cenu
Čestné uznanie
Renáta Hanzesová – SOŠ, Jarmočná 108, Stará Ľubovňa, 17 rokov
4. kategória – ŠKOLSKÝ, TRIEDNY A INDIVIDUÁLNY ČASOPIS
Cena Ľubovnianskej mediálnej spoločnosti
Gymploviny - časopis študentov Gymnázia Terézie Vansovej v Starej Ľubovni
Hlavná cena
Strapček – školský časopis ZŠ a MŠ v Novej Ľubovni
Čestné uznanie
Podsadská mlaď – školský časopis ZŠ v Podsadku, Stará Ľubovňa
Literárne práce hodnotila odborná porota:
Nina Kollárová
Mário Veverka
Oľga Jančišinová
Časopisy hodnotila odborná porota:
Dáša Jeleňová
Helena Musalová
Oľga Jančišinová
OCENENÍ AUTORI VÝTVARNÝCH PRÁC
1. kategória
Hlavná cena
Kevin Glevaňák – MŠ Tatranská 21, Stará Ľubovňa, 6 rokov
Čestné uznanie
Bianka Dicová – MŠ Vsetínska 36, Stará Ľubovňa, 5 rokov
Adriána Hudáková – ZŠ a MŠ Nová Ľubovňa, 6 rokov
Daniela Hudáková – ZŠ a MŠ Nová Ľubovňa, 6 rokov
Janka Malachovská – MŠ Tatranská 21, Stará Ľubovňa, 6 rokov
Dorota Repková – ZŠ a MŠ Nová Ľubovňa, 6 rokov
Tomáš Rura – ZŠ a MŠ Nová Ľubovňa, 6 rokov
2. kategória
Hlavná cena
Kiara Križalkovičová - ZUŠ Jána Melkoviča, Stará Ľubovňa, 7 rokov
Stanislava Orlovská - Súkromná ZUŠ, Štúrova 3, Stará Ľubovňa, 7 rokov
Erik Pavušín – ZUŠ Jána Melkoviča, Stará Ľubovňa, 9 rokov
Andrea Sarnecká - Súkromná ZUŠ, Štúrova 3, Stará Ľubovňa, 9 rokov
Alexandra Súkeníková – ZUŠ Jána Melkoviča, Stará Ľubovňa, 7 rokov
Katarína Štupáková - Súkromná ZUŠ, Štúrova 3, Stará Ľubovňa, 10 rokov
Čestné uznanie
Svetlana Boguská - ZUŠ Jána Melkoviča, Stará Ľubovňa, 9 rokov
Adam Bendžala - ZUŠ Jána Melkoviča, Stará Ľubovňa, 9 rokov
Miriama Gladišová – ZUŠ Jána Melkoviča, Stará Ľubovňa, 11 rokov
Filip Chobor - ZUŠ Jána Melkoviča, Stará Ľubovňa, 8 rokov
Samuel Kumek - ZUŠ Jána Melkoviča, Stará Ľubovňa, 8 rokov
Patrícia Oračková – ZŠ a MŠ Lomnička, 12 rokov
Alexandra Pivovarníková - Súkromná ZUŠ, Štúrova 3, Stará Ľubovňa, 8 rokov
Nikola Šašalová - ZUŠ Jána Melkoviča, Stará Ľubovňa, 7 rokov
Kristína Štucková - ZUŠ Jána Melkoviča, Stará Ľubovňa, 9 rokov
3. kategória
Hlavná cena
Mária Bialončíková - Súkromná ZUŠ, Štúrova 3, Stará Ľubovňa, 12 rokov
Peter Dubiel - ZUŠ Jána Melkoviča, Stará Ľubovňa, 12 rokov
Nikola Kuzmiaková - Súkromná ZUŠ, Štúrova 3, Stará Ľubovňa, 12 rokov
Cena riaditeľky Ľubovnianskej knižnice
Štefan Varga – Špeciálna ZŠ pre mentálne postihnutých, Vojenská 13, Košice, 16 rokov
Výtvarné práce hodnotila porota:
Alexandra Hriňová
Silvia Kravčáková
Lenka Strenková
Download

Záchvevy 2010 - Ľubovnianska knižnica v Starej Ľubovni