SLOVENSKÉ NÁRODNÉ STREDISKO PRE ĽUDSKÉ PRÁVA
SPRÁVA
O DODRŢIAVANÍ ĽUDSKÝCH PRÁV VRÁTANE
ZÁSADY ROVNAKÉHO ZAOBCHÁDZANIA
V SLOVENSKEJ REPUBLIKE
ZA ROK 2010
BRATISLAVA 2011
Predhovor
Slovenské národné stredisko pre ľudské práva po uplynutí ďalšieho kalendárneho roka
verejnosti predkladá Správu o dodrţiavaní ľudských práv v Slovenskej republike za rok 2010.
Podľa odhadov OSN bude v roku 2011 aţ 7 miliárd obyvateľov planéty. Odhaduje sa,
ţe v roku 2024 dosiahne počet ľudí hranicu 8 miliárd a v roku 2045 aţ 9 miliárd. V období
pred 20. storočím ţiadny človek neţil tak dlho, aby sa v priebehu jeho ţivota počet
obyvateľov planéty zdvojnásobil. Dnes však uţ ţijú ľudia, počas ţivota ktorých sa ľudská
populácia strojnásobila. Kaţdoročne na planéte pribúda 80 miliónov ľudí. Ak v roku 2045
bude na 6 obývateľných kontinentoch ţiť 9 miliárd ľudí, bude celosvetová hustota obyvateľov
nepatrne presahovať polovicu hodnoty, ktorá je dnes vo Francúzsku. V roku 1975 mali viac
ako 10 miliónov obyvateľov iba tri veľkomestá na svete. Dnes je 21 takých veľkomiest. Podľa
výpočtov prestíţneho časopisu National Geographic, ak by dnes 7 miliárd obyvateľov planéty
urobilo spoločnú rodinnú fotografiu osôb stojacich tesne vedľa seba, nepotrebovalo by k tomu
viac ako 1200 km2 rozlohy kalifornského mesta Los Angeles.
Spájať s týmito údajmi kvalitu a kvantitu je samozrejmosťou. Rozsah a obsah
základných ľudských práv a slobôd pre takýto počet ľudských bytostí stanoviť a ešte aj
v praxi naplniť určite nie je jednoduché, i keď je to často existenčnou podmienkou. Svedčí
o tom súčasný stav prístupu svetovej populácie k pitnej vode, základným potravinám, liekom,
základnému vzdelaniu vrátane gramotnosti a podobne. Tento stav prirodzene zamestnáva
ochrancov ľudských práv v maximálnej miere.
V porovnaní so svetovou populáciou Slovensko po 10 rokoch čaká na výsledky sčítania
obyvateľov, aby sa dozvedelo, aký veľký populačný prírastok prevyšuje hranicu 5 miliónov
ľudí. Podľa kvantitatívnych údajov by sa preto mohlo zdať, ţe dodrţiavanie ľudských práv na
Slovensku musí byť bezproblémové. Naopak, v ľudskoprávnom prostredí na Slovensku je veľa
práce. Veľa práce uţ v minulosti vykonanej, ale aj tej práce, na ktorú Slovensko ešte len čaká.
Stredisko ako národná inštitúcia pre ľudské práva na pôde OSN (National Human
Rights Institution) a zároveň národný orgán pre rovnaké zaobchádzanie na pôde EÚ (National
Equality Body) nastavilo zrkadlo účinkovaniu štátnej moci v ľudskoprávnom prostredí.
Zrkadlo ukazuje, ako štát plnil medzinárodné a vnútroštátne záväzky na ochranu ľudských
práv a základných slobôd. Ukazuje, či štátna moc poctivo dodrţiava ľudské práva, či ich
obetavo chráni pred porušovaním iných, alebo ich dokonca sama porušuje. Obraz v zrkadle
hovorí jasnou rečou, ţe na Slovensku sú slabí, bezmocní a znevýhodnení na tom najhoršie.
2
Dokumentujú to aj výpovede matiek, ktorých prirodzeným poslaním je chrániť deti. Odraz
reality dopĺňajú pozoruhodné výpovede vicepremiéra, ktorý v druhej najvyššej ústavnej
funkcii exekutívnej moci zastupuje štát na poli ľudských práv. Zrkadlo okrem mnohých
ďalších
poznatkov
prináša
aj
poučenie
o potrebe
prispôsobiť
prípravné
konanie
a investigatívnu činnosť aktuálnemu vývoju v problematike porušovania ľudských práv.
Rok 2010 na Slovensku bol v ľudskoprávnom prostredí rokom múrov. V priemere
kaţdý tretí mesiac pribúda na Slovensku jeden protirómsky múr, o ktorom sa Stredisko
dozvie. Priemerný štvrťročný prírastok múrov oddeľujúcich skupiny obyvateľstva za
sledované obdobie nie je ojedinelou smutnou udalosťou, ale výrazným varovným trendom na
Slovensku. Bariéry, múry, oplotenia a prekáţky proti Rómom sa v roku 2010 stavali namiesto
odstraňovania bariér, schodov, prahov a búrania prekáţok zniţujúcich kvalitu ţivota osobám
so zdravotným postihnutím. Najskôr Slovensko s radosťou prijalo dobrú správu o ochrane
práv zdravotne postihnutých ľudí. Potom však Slovensko ukončilo rok 2010 s obrovským
morálnym, legislatívnym, organizačným a finančným dlhom voči osobám so zdravotným
postihnutím. Nesplatený dlh je bremenom štátnej moci s potenciálom narastať do čoraz
obludnejších rozmerov.
Preto je najvyšší čas, aby sa rok 2011 uţ stal bezbariérovým rokom.
JUDr. Juraj Horváth
výkonný riaditeľ
Slovenské národné stredisko pre ľudské práva
3
ÚVOD
Slovenské národné stredisko pre ľudské práva (Stredisko) bolo zriadené zákonom
Národnej rady Slovenskej republiky č. 308/1993 Z. z. o zriadení Slovenského národného
strediska pre ľudské práva (zákon o Stredisku) s účinnosťou od 1. januára 1994, na základe
medzinárodnej zmluvy, a to Dohody medzi vládou Slovenskej republiky a Organizáciou
Spojených národov o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva, publikovanej
oznámením Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 29/1995 Z. z.
Stredisko ako nezávislá právnická osoba plní nezastupiteľné úlohy v oblasti ľudských
práv
a
základných
slobôd
vrátane
práv
dieťaťa, dodrţiavania
zásady rovnakého
zaobchádzania a na základe zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých
oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „antidiskriminačný zákon“) v znení neskorších predpisov pôsobí ako jediná slovenská
inštitúcia pre rovnoprávnosť, t.j. pre posudzovanie dodrţiavania zásady rovnakého
zaobchádzania podľa antidiskriminačného zákona.
Stredisko tak má v organizácii slovenskej spoločnosti mimoriadne, osobitné
postavenie. Z medzinárodného hľadiska pôsobí Stredisko v rámci Organizácie Spojených
národov (ďalej len „OSN“) ako Národná inštitúcia pre ľudské práva a v rámci EÚ pôsobí ako
špecializovaný Národný orgán pre rovnaké zaobchádzanie (National Equality Body).
Na základe tohto svojho postavenia Stredisko monitoruje a hodnotí dodrţiavanie
ľudských práv a základných slobôd vrátane práv dieťaťa, ako aj dodrţiavanie zásady
rovnakého zaobchádzania v Slovenskej republike1.
1
-
-
V zmysle § 1 ods. 2 aţ 4 zákona č. 308/1993 Z. z. o zriadení Strediska v znení neskorších predpisov
Stredisko na tento účel najmä:
monitoruje a hodnotí dodrţiavanie ľudských práv (vrátane práv dieťaťa)
a dodrţiavanie zásady rovnakého zaobchádzania podľa antidiskriminačného zákona,
zhromaţďuje a poskytuje informácie o rasizme, xenofóbii a antisemitizme v Slovenskej republike,
uskutočňuje výskumy a prieskumy na poskytovanie údajov v oblasti ľudských práv (vrátane práv dieťaťa),
zhromaţďuje a šíri informácie v tejto oblasti,
pripravuje vzdelávacie aktivity zamerané na zvyšovanie povedomia o ľudských právach, o uplatňovaní
zásady rovnakého zaobchádzania, o zákaze diskriminácie,
zabezpečuje právnu pomoc obetiam diskriminácie a prejavov intolerancie (vrátane mediácie),
zastupuje účastníkov v konaní vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania,
vydáva odborné stanoviská vo veciach dodrţiavania zásady rovnakého zaobchádzania podľa
antidiskriminačného zákona,
vykonáva nezávislé zisťovania týkajúce sa diskriminácie,
vypracúva a uverejňuje správy a odporúčania o otázkach súvisiacich s diskrimináciou,
poskytuje kniţničné sluţby,
vypracúva správy o dodrţiavaní ľudských práv vrátane zásady rovnakého zaobchádzania v Slovenskej
republike, publikuje ich (v tlačenej podobe) a zverejňuje prostredníctvom internetu.
4
Medzi najvýznamnejšie výstupy Strediska kaţdoročne patrí Správa o dodrţiavaní
ľudských práv vrátane zásady rovnakého zaobchádzania v Slovenskej republike, ktorú
Stredisko vypracúva a uverejňuje podľa § 1 ods. 4 zákona o Stredisku, kaţdoročne do 30.
apríla.
Kompetencia na kaţdoročné vypracovávanie správ o dodrţiavaní ľudských práv
v Slovenskej republike vyplýva Stredisku ako National Human Rights Institution okrem
ustanovení zákona o Stredisku aj z bodu 3 písm. a – iii Paríţskych princípov.
Antidiskriminačné smernice Európskej únie2 zverili Stredisku ako National Equality
Body právomoc uverejňovať nezávislé správy týkajúce sa diskriminácie. Vzhľadom na túto
skutočnosť upravila novela zákona o Stredisku (zákon č. 85/2008 Z. z. účinný od 1.4.2008)
rozšírenie obsahu správy aj o posudzovanie zásady rovnakého zaobchádzania.
Na základe stanoviska Výboru OSN pre práva dieťaťa, ktorý vo svojich odporúčaniach
k Druhej periodickej správe SR o implementácii Dohovoru o právach dieťaťa poukazoval na
absenciu pravidelného monitorovania a hodnotenia uplatňovania práv dieťaťa, Stredisko od
roku 2008 vypracúva a predkladá verejnosti dve samostatné správy, a to Správu
o dodrţiavaní ľudských práv vrátane zásady rovnakého zaobchádzania v Slovenskej
republike a Správu o dodrţiavaní práv dieťaťa v Slovenskej republike.
Vzhľadom na to, ţe ani zákon o Stredisku, ani Paríţske princípy či Antidiskriminačné
smernice nedefinujú štruktúru, formu a rozsah hodnotiacej Správy o dodrţiavaní základných
ľudských práv a slobôd vrátane zásady rovnakého zaobchádzania, zvolilo Stredisko pri jej
príprave vo všeobecnej časti štruktúru na základe delenia ľudských práv podľa predmetu,
ktoré bolo kombinované aj s obsahovým ponímaním ľudských práv. Správa o dodrţiavaní
ľudských práv sa v prvej, všeobecnej časti – Základné ľudské práva a slobody – zameriava
tak ako v predchádzajúcich rokoch na:
1. Osobné práva a slobody
2. Občianske, politické práva a práva cudzincov
3. Hospodárske, sociálne a kultúrne práva
4. Práva národnostných a iných menšín
5. Práva spojené s uplatňovaním ľudských práv
6. Extrémizmus
2
Napríklad článok 12 ods. 2 písm. c) Smernice Rady 2004/113/ES a článok 20 ods. 2 písm. c) Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES.
5
V osobitnej časti – Dodrţiavanie zásady rovnakého zaobchádzania a zákazu
diskriminácie
–
štruktúra
zodpovedá
vybraným
dôvodom
a oblastiam
chráneným
antidiskriminačným zákonom.
Správa sa v obidvoch častiach orientuje na vybrané práva a slobody, ktoré v danom
časovom období boli preberané vo verejných diskusiách, zaznamenávajú nedostatky či
nedostatočnú ochranu, alebo sa ich ochrana javí ako problematická, boli predmetom
legislatívnych zmien, prípadne s ich presadzovaním boli spojené kampane organizované
neziskovými organizáciami.
Vzhľadom na rozsah sledovanej problematiky a priestorové limity sa v úvode kaţdej
kapitoly uvádzajú len stručné všeobecné informácie o garantovaní práv, ktorými sa
predmetná kapitola zaoberá, najvýznamnejšia medzinárodná úprava a vnútroštátna ústavná
úprava. V niektorých prípadoch sú uvádzané aj nálezy Ústavného súdu SR a rozsudky
Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k Slovenskej republike z roku 2010. Hoci ku
konaniam, o ktorých Ústavný súd SR a Európsky súd v roku 2010 rozhodovali, došlo
podstatne skôr neţ v roku 2010, uvádzajú sa tieto rozsudky ako významné precedensy,
upozorňujúce na konanie/nekonanie, činnosť/nečinnosť, ktoré je potrebné z hľadiska
ochrany ľudských práv eliminovať.
Hlavnou ambíciou Strediska pri tvorbe Správy v tomto roku bolo poskytnúť
objektívny, pravdivý a aktuálny obraz o dodrţiavaní ľudských práv v Slovenskej republike za
rok 2010, ale súčasne uviesť aj stanoviská a odporúčania na zabezpečenie efektívnej
realizácie základných práv a slobôd v SR, prípadne návrhy preventívnych opatrení.
Preto sa Stredisko obrátilo so ţiadosťou o súčinnosť na široký okruh mimovládnych
organizácií pôsobiacich v oblasti ľudských práv i akademickú obec. Súčasne Stredisko na
základe § 1 ods. 5 zákona o Stredisku poţiadalo o poskytnutie podkladov a údajov aj orgány
štátnej správy, orgány územnej samosprávy, orgány záujmovej samosprávy a verejnoprávne
inštitúcie.3
Na otázky Strediska podpredseda vlády SR pre ľudské práva a národnostné menšiny
odpovedal formou listu riaditeľky jeho kancelárie zo 6. 4. 2011, č. 7083/2011/SĽPM príliš
často poukazom na Programové vyhlásenie vlády SR. Dodrţiavanie ľudských práv, prijatie
opatrení vládou SR a angaţovanosť na podporu a ochranu ľudských práv v praxi
dokumentoval obsahom textu tohto programového vyhlásenia s politickými sľubmi.
Programové vyhlásenie vlády SR je politickým dokumentom, ktorý z časového ani
3
Zoznam spolupracujúcich orgánov a organizácií pozri v prílohe č. 1
6
obsahového hľadiska neposkytuje fakty potvrdzujúce alebo popierajúce dodrţiavanie
ľudských práv na Slovensku. Na hodnotenie odpočtu plnenia programového vyhlásenia sú
určené iné subjekty. Stredisko je apolitické a nezávislé. Preto odmieta uskutočňovať odpočet
plnenia vládneho programu a nenechá sa vtiahnuť do takejto úlohy. Rola Strediska spočíva
v skúmaní a posudzovaní dodrţiavania medzinárodných záväzkov a vnútroštátnych právnych
predpisov na Slovensku.
Aktuálne a objektívne údaje získalo Stredisko aj z monitorovacej, aktívnej
vyhľadávacej, výskumnej a inej odbornej činnosti v rámci plnenia svojich úloh, pri
preverovaní podnetov a informácií klientov, ktorí sa na Stredisko obrátili so ţiadosťami
o poradenstvo a pomoc, či z vlastných poznatkov a skúseností zamestnancov Strediska a jeho
regionálnych kancelárií.
Správu o dodrţiavaní ľudských práv vrátane zásady rovnakého zaobchádzania za rok
2010 prerokovala Správna rada Strediska v zmysle § 3a ods. 7 písm. h) na svojom zasadnutí
26. apríla 2010.
Veríme, ţe predkladaná správa bude prínosom nielen pre širokú verejnosť, ale aj pre
ďalší rozvoj systému ochrany ľudských práv v Slovenskej republike.4
4
V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania podľa § 2 ods. 1 zákona č. 365/2006 Z. z. o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (antidiskriminačný zákon) sa všetky názvy pozícií a profesií v tejto správe rovnocenne vykladajú
v ţenskom aj v muţskom rode.
7
VŠEOBECNÁ ČASŤ
ZÁKLADNÉ ĽUDSKÉ PRÁVA A SLOBODY
1. OSOBNÉ PRÁVA A SLOBODY
Osobné práva a slobody (tradičné osobnostné práva) predstavujú z historického
hľadiska práva prvej generácie a sú východiskom k iným právam, pretoţe spolu
s občianskymi a politickými právami tvoria základný pilier ľudských práv. Ako základné
ľudské práva sa kreovali uţ v období osvietenstva (v americkej Deklarácii nezávislosti – 1776
a vo francúzskej Deklarácii práv človeka a občana – 1789) a boli deklarované a zakotvené uţ
v prvých medzinárodných dokumentoch o ľudských právach (Všeobecná deklarácia ľudských
práv, Dohovor o ochrane základných ľudských práv a slobôd, Medzinárodný pakt
o občianskych a politických právach, Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych
a kultúrnych právach), ktoré predstavujú základné normatívy celej medzinárodnoprávnej
ochrany ľudských práv, od ktorej sa odvíja aj ochrana vnútroštátna.
Hoci Slovenská republika ako štandardný demokratický štát garantuje dodrţiavanie
medzinárodného štandardu základných ľudských práv a premieta ho do svojho právneho
poriadku a celého vnútroštátneho systému ochrany, neznamená to, ţe by sa pri uplatňovaní,
výkone a vytvárania podmienok ich realizácie nevyskytli ţiadne nedostatky, problémy či
porušenia, na ktoré Stredisko povaţuje za potrebné upozorniť.
1.1 Zákaz mučenia, neľudského či poniţujúceho zaobchádzania alebo trestania
Zákaz mučenia vychádza z nevyhnutnosti zachovania fyzickej a psychickej integrity
človeka, ktorá je predpokladom jeho humánneho zakotvenia v spoločnosti.5 Preto je zákaz
mučenia, neľudského či poniţujúceho zaobchádzania alebo trestania v medzinárodných
dohovoroch i na vnútroštátnej úrovni postavený absolútne. To znamená, ţe ho nemoţno
obmedziť ani porušiť za nijakých okolností a zo ţiadnych dôvodov. Na medzinárodnej úrovni
zákaz mučenia zakotvujú článok 7 Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach, Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo poniţujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestaniu a článok 3 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv
5
Svák, J.: Ochrana ľudských práv (z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práv). 2.
rozš. vyd. Ţilina : Poradca podnikateľa, 2006. 1116 s. ISBN 80-88931-51-7.
8
a slobôd a jeho dodrţiavanie je osobitne zabezpečené Európskym dohovorom na zabránenie
mučenia a neľudského či poniţujúceho zaobchádzania alebo trestania a obdobným
dohovorom Organizácie Spojených národov.
Na národnej úrovni je tento zákaz vyjadrený v článku 16 ods. 2 Ústavy SR.
Na Slovenské národné stredisko pre ľudské práva sa uţ tradične obracajú osoby, ktoré
sú vo väzbe, alebo vo výkone trestu odňatia slobody, a namietajú porušenia svojich práv.
Stredisko rieši tieto podnety poskytnutím právneho poradenstva, alebo v súčinnosti so
Zborom väzenskej a justičnej stráţe Slovenskej republiky a inými kompetentnými orgánmi.
Hoci Stredisko nemá výslovné zákonné kompetencie na prešetrovanie sťaţností vo
väzniciach, v októbri a novembri 2010 sa na základe dohody s Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky zúčastnila zástupkyňa Strediska na prešetrovaní sťaţnosti, v ktorej
odsúdený namietal poniţujúce zaobchádzanie pri osobných prehliadkach v ústavoch na výkon
trestu odňatia slobody v Dubnici nad Váhom a Banskej Bystrici – Kráľová. V tomto prípade
nebolo preukázané porušenie ľudských práv sťaţovateľa.
V roku 2010 sa najmä média, ale aj odborná a laická verejnosť zaoberali prípadmi
troch údajných teroristov, ktorí hľadali útočisko na Slovensku, odkiaľ ale mali byť vydaní do
krajiny, kde im nielen podľa ich slov, ale aj podľa informácií z nadnárodných ľudskoprávnych
organizácií hrozí reálne riziko mučenia. Vzhľadom na aktuálnosť a závaţnosť problematiky je
tejto téme venovaná osobitná podkapitola.
1.1.1 Správa Výboru proti mučeniu (CPT) a opatrenia prijaté na základe jeho
odporúčaní
Európsky
výbor
na
zabránenie
mučeniu
a
neľudskému
či
poniţujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestaniu (CPT)6 organizuje návštevy v miestach zadrţiavania s cieľom
posúdiť, ako sa zaobchádza s osobami zbavenými slobody. K týmto miestam patria väznice,
nápravnovýchovné zariadenia pre mladistvých, policajné stanice, útvary policajného zaistenia
pre cudzincov, psychiatrické nemocnice, domovy sociálnych sluţieb atď. Delegácie CPT
majú neobmedzený prístup na miesta zadrţiavania a právo voľne sa v nich pohybovať.
Rozhovory s osobami zbavenými slobody vedú bez prítomnosti tretej osoby a slobodne
komunikujú s kaţdým, kto im môţe poskytnúť informácie. Po kaţdej návšteve zašle CPT
dotknutému štátu podrobnú správu. Správa obsahuje zistenia CPT a jeho odporúčania,
pripomienky a ţiadosti o informácie. Výbor CPT poţaduje aj podrobné odpovede na otázky,
ktoré poloţil vo svojej správe. Tieto správy a odpovede sú súčasťou permanentného dialógu s
6
European Committee for the Prevention of Torture and Inhuman or Degrading Treatment or Punishment
9
jednotlivými štátmi. Zvýrazňujú sa tak dve dôleţité charakteristiky výboru: po prvé, jeho
celoeurópska pôsobnosť, a po druhé, skutočnosť, ţe výbor sa nezameriava len na „mučenie“,
ale na celé spektrum situácií, ktoré by mohli predstavovať „neľudské či poniţujúce
zaobchádzanie alebo trestanie“.
Návšteva zástupcov Európskeho výboru na zabránenie mučeniu a neľudskému či
poniţujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu bola v Slovenskej republike vykonaná v dňoch
24. marca - 2. apríla 2009 a na základe odporúčaní CPT boli vykonané zmeny v predpisoch,
ktoré by mali predchádzať vytýkanému zlému zaobchádzaniu vo väzniciach.7
Do rozkazu ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 2/2010 o stráţnej a
eskortnej činnosti a o justičnej stráţi v Zbore väzenskej a justičnej stráţe boli zapracované
pripomienky Európskeho výboru CPT. Osobné prehliadky väznených osôb sú vţdy
vykonávané v odôvodnených prípadoch a v súlade s § 53 zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore
väzenskej a justičnej stráţe v znení neskorších predpisov.
V roku 2010 sa na základe rozkazu generálneho riaditeľa zboru vykonali generálne
prehliadky v šiestich ústavoch. Na základe rozkazu riaditeľa ústavu a podľa § 34 rozkazu
ministra spravodlivosti vykonávajú ústavy najmenej raz za šesť mesiacov generálne
prehliadky.
Metodické usmerňovanie výkonu prehliadok a ich kontrolu zabezpečuje odbor
ochrany a obrany Generálneho riaditeľstva zboru. Kontrolnú činnosť vykonávajú v ústavoch
nadriadení podľa interného predpisu zboru – Rozkaz generálneho riaditeľa Zboru väzenskej a
justičnej stráţe č.15/2002 o kontrolnej činnosti v Zbore väzenskej a justičnej stráţe v znení
neskorších predpisov. V hodnotiacom období nebolo kontrolnou činnosťou zistené porušenie
vyššie uvedených ustanovení o vykonávaní osobných prehliadok.
V roku 2010 bol vydaný rozkaz ministra spravodlivosti, ktorý v § 38 upravuje
vykonávanie osobných prehliadok väznených osôb. Osobná prehliadka väznených osôb je
preventívno-bezpečnostným opatrením; podrobnosti osobnej prehliadky upravuje osobitný
predpis a to § 53 zákona č. 4/2001 Z. z. Účelom preventívno-bezpečnostného opatrenia je:
a) zabrániť, aby väznené osoby vyrábali a prechovávali predmety, ktorými by sa mohla
ohroziť bezpečnosť osôb alebo majetku alebo ktorými by sa mohol narušovať
ustanovený poriadok, alebo ktoré by mohli slúţiť na vykonanie úteku väznených osôb,
7
Napr. podľa správy vo väznici v Ilave dochádzalo k hromadným prehliadkam úplne nahých väzňov.
10
b) zabrániť, aby väznené osoby vyrábali, prechovávali a pouţívali alkoholické nápoje,
omamné látky, psychotropné látky a jedy,
c) zistiť stopy po fyzickom násilí na tele väznených osôb.
Podľa informácie Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráţe SR bolo
v pôsobnosti Zboru väzenskej a justičnej stráţe SR (ZVJS) v roku 2010 prešetrovaných
celkovo 580 sťaţností, z toho 485 od osôb vo výkone väzby alebo vo výkone trestu odňatia
slobody. Ani jedna sťaţnosť namietajúca porušovanie ľudských práv (podaných 6 sťaţností),
postup príslušníkov ZVJS (podaných 165 sťaţností) a fyzické násilie (podané 2 sťaţnosti),
nebola v rámci prešetrovania ZVJS vyhodnotená ako opodstatnená. Z celkového počtu
prešetrovaných 580 sťaţností bolo 14 vyhodnotených ako opodstatnených.
Sťaţnosti od obvinených a odsúdených sa týkali najmä postupu príslušníkov ZVJS
(165 sťaţností), podmienok a spôsobu výkonu väzby alebo výkonu trestu odňatia slobody (92
sťaţností), zdravotnej starostlivosti (127 sťaţností), stravovania (29 sťaţností), nakladania
s finančnými prostriedkami (28 sťaţností), hygieny (4 sťaţnosti), návštev (13 sťaţností),
korešpondencie (19 sťaţností), premiestnenia (12 sťaţností), nákupov (9 sťaţností), spoluţitia
(3 sťaţnosti), osobných vecí (9 sťaţností), porušovania ľudských práv (6 sťaţností), fyzického
násilia (2 sťaţnosti).
V súvislosti s prevenciou zlého zaobchádzania s osobami vo výkone väzby a osobami
vo výkone trestu odňatia slobody Stredisko odporúča vytvoriť účinnejšie mechanizmy na to,
aby nemohlo dochádzať k svojvôli, resp. k zneuţívaniu postavenia jednotlivcov zo strany
väzenského personálu. Taktieţ je potrebné, aby boli všetky predpisy, ktoré upravujú práva
a povinnosti odsúdených, a tieţ samotný reţim výkonu trestu odňatia slobody (ktoré nie sú
v reţime utajenia), kedykoľvek prístupné k nahliadnutiu odsúdeným (vrátane príslušných
rozkazov ministra spravodlivosti).
1.1.2
Vydávanie osôb do krajín, v ktorých im hrozí mučenie
V zákaze mučenia je okrem negatívneho záväzku štátu (záväzok zdrţať sa konania,
ktorého výsledkom je mučenie, neľudské alebo poniţujúce zaobchádzanie) obsiahnutý aj
pozitívny záväzok chrániť osobu pred mučením, ku ktorému by mohlo dôjsť na území iného
štátu. Explicitne je tento záväzok vyjadrený v článku 3 ods. 1 Dohovoru proti mučeniu
a inému krutému, neľudskému alebo poniţujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu, ktorý
hovorí: „Ţiadny štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto Dohovoru, nevypovie, nevráti alebo
nevydá osobu inému štátu, ak sú váţne dôvody domnievať sa, ţe by jej v ňom hrozilo
11
nebezpečenstvo mučenia.“ Zákaz mučenia je absolútny, výnimkou nie sú ani situácie, ak sa
rozhoduje o vydaní či vyhostení nebezpečnej osoby podozrivej zo spáchania činov terorizmu.
Prípadu Mustafu Labsiho bol v súvislosti so zákazom mučenia venovaný osobitný
priestor aj v správach za roky 2008 a 2009, kde sú chronologicky popísané jeho jednotlivé
etapy. Za obzvlášť dôleţité v prípade moţno povaţovať rozhodnutie Ústavného súdu, ktorý
26. júna 2008 rozhodol, ţe uznesením Najvyššieho súdu o prípustnosti vydania Mustafu
Labsiho na trestné stíhanie do Alţírska bolo základné právo nebyť mučený ani podrobený
krutému, neľudskému či poniţujúcemu zaobchádzaniu porušené. V medzičase sa Mustafa
Labsi obrátil aj na Európsky súd pre ľudské práva, ktorý predbeţným opatrením zakázal
vydať, resp. vyhostiť sťaţovateľa do Alţírska. O to prekvapivejšie zapôsobila v apríli 2010
správa, ţe Mustafa Labsi bol vyhostený do Alţírska. Najvyšší súd SR totiţ 30. marca 2010
potvrdil rozsudok krajského súdu o zamietnutí azylu, pričom zdôraznil hroziace
nebezpečenstvo organizovania trestnej činnosti z územia Slovenskej republiky. K tvrdenému
ohrozeniu porušenia čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
argumentoval diplomatickými zárukami, ktoré Slovensko dostalo od alţírskej strany. Písomné
rozhodnutie bolo Labsiho právnemu zástupcovi doručené 16. apríla 2010, 19. apríla bolo
nariadené jeho okamţité vydanie do Alţírska.8 Takýto postup prirodzene vyvolal kritiku
nielen zo strany mimovládnych organizácií, ale aj zo strany samotnej Rady Európy. Predseda
komisie Parlamentného zhromaţdenia Rady Európy pre ľudské práva Christos Purgurides
označil slovenský postup za prejav pohŕdania súdom. Rozhodnutie Slovenska odsúdil aj
generálny tajomník Rady Európy Thornbjörn Jagland. Purgurides podľa agentúry AFP
povedal, ţe slovenské ignorovanie výroku súdu znamená priamy útok na jeho autoritu a je
prejavom neprijateľného opovrhnutia voči Dohovoru o ľudských právach.9
Argumentácia ministerstva vnútra spočívala o. i. vo fakte, ţe Slovensko dostalo
diplomatické záruky, ţe Labsimu mučenie nehrozí. Podľa informácií ministerstva vnútra
poskytnutých Stredisku spočívajú tieto záruky „v uistení zo strany alžírskej vlády, že s pánom
M. L. bude zaobchádzané v súlade s dodržiavaním jeho ľudských práv“.10 Tieto záruky majú
byť tieţ podporené právnymi zárukami vyplývajúcimi z alţírskeho právneho poriadku, ktorý
podľa názoru ministerstva poskytuje dostatočné záruky dodrţiavania základných práv
8
9
10
Šipulová, K. – Mareková, M.: Slovensko vs. Štrasburg : Vyhostenie Mustafu Labsiho ako zásah do ľudských
práv v záujme národnej bezpečnosti? In.: Studie Centra pro lidská práva a demokratizaci, [online ], 2010,
červen, studie II, s. 1-8. Dostupné na: http://www.iips.cz/data/files//Centrum%20LP/papers/studie_II2010.pdf
Zdroj: http://tvnoviny.sk/spravy/domace/rada-europy-ostro-kritizuje-slovensko-za-vydanielabsiho_comment_p2_a30.html?&page=2&p_all_items=30
List Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 14. marca 2011, evidovaný pod č. 2011/00334-SVR.
12
sťaţovateľa (moţnosť obnovy konania, právo na obhajcu, ústavou a zákonmi zaručená
nedotknuteľnosť osoby a zákaz fyzického a duševného násilia. Medzinárodné mimovládne
organizácie spolu s odbornou verejnosťou sa viackrát vyslovili proti pouţívaniu
diplomatických záruk v situáciách, v ktorých osobe hrozí mučenie alebo kruté, neľudské
alebo poniţujúce zaobchádzanie.11 Otáznou totiţ zostáva efektívna kontrola dodrţiavania
podmienok diplomatických záruk.
Mučenie alebo iné zakázané zaobchádzanie často nemusí zanechať na obeti ţiadne
viditeľné fyzické následky, obeť takéhoto zaobchádzania môţe mať oprávnený strach
z pomsty, čo je ďalšou prekáţkou pri zistení skutočného stavu, príp. kontroly sú jednorazové
a aj v prípade porušenia záruk nemá vysielajúci štát k dispozícii sankčný mechanizmus voči
štátu porušujúcemu záruky. Podľa expertov medzinárodného práva by diplomatické záruky
mali zahŕňať viaceré garancie tak pre osobu ohrozenú, ako aj pre vysielajúci štát, aby mal
moţnosť kontrolovať dodrţiavanie záruk. Medzi takéto záruky patrí o. i. aj právo na stretnutie
s vydanou osobou (bez prítomnosti zástupcov väznice, bez predchádzajúceho upozornenia, na
mieste, kde je osoba zadrţiavaná), prístup k materiálom z vypočúvania, k informáciám
o súkromných a oficiálnych návštevách osoby.12 Slovenská strana si však dopredu nedohodla
podrobnosti kontroly dodrţiavania diplomatických záruk, čo viedlo k tomu, ţe aj rok po
vydaní Mustafu Labsiho je ministerstvo vnútra v štádiu upresňovania konkrétneho termínu
návštevy. Podľa správ z médií sa Mustafa Labsi nachádza v hlavnom väzení alţírskej
metropoly al-Harráš, pričom táto väznica má byť podľa niektorých mimovládnych organizácií
smutne známa mučením a zneuţívaním väzňov.13
Okrem prípadu Mustafu Labsiho sa slovenské (a európske) orgány zaoberali aj
prípadom A. N. Ibragimova a A. Š. Čentieva. Obaja Čečeni boli na území Slovenskej
republiky zadrţaní ešte v roku 2006, následne Rusko poţiadalo o ich vydanie v súvislosti s
obvinením zo zabitia dvoch zástupcov ministerstva vnútra v meste Groznyj a z iných
závaţných trestných činov, pričom poskytlo diplomatické záruky, ţe na obvinených nebude
11
12
13
Pozri napr. výzvu Amnesty International, Human Rights Watch a Medzinárodného výboru juristov: Reject
rather than regulate: Call on Council of Europe Member States not to establish minimum standards for the
use of diplomatic assurances in transfers to risk of torture and other ill-treatment. Dostupné na:
http://www.amnesty.org/en/library/info/IOR61/025/2005
Positions of the Jacob Blaustein Institute for the Advancement of Human Rights (JBI) and Columbia
University Law School’s Human Rights Clinic on Minimum Standards and Guidelines on the Use of
Diplomatic Assurances. [Citované 4.4.2011 ] . Dostupné na:
http://www.coe.int/t/e/human_rights/cddh/3._committees/06.%20terrorism%20%28dh-ster%29/working%20documents/2005/2005_017_en.asp
Labsi je v alţírskom väzení al-Harráš, údajne tam mučia väzňov. In: SME [online]. 1.7.2010. [Citované
4.4.2011 ] . Dostupné na: http://www.sme.sk/c/5447981/labsi-je-v-alzirskom-vazeni-al-harras-udajne-tammucia-vaznov.html#ixzz1IYOFAsM2
13
vykonaný trest smrti, ţe im bude garantovaný spravodlivý súdny proces a ţe nebudú
podrobení zaobchádzaniu v rozpore s článkom 3 Dohovoru. Zástupcovia slovenského
veľvyslanectva v Rusku budú informovaní o mieste, kde budú obvinení zadrţiavaní, rovnako
budú mať právo navštíviť oboch obvinených a hovoriť s nimi bez prítomnosti tretej osoby.
Obaja obvinení vyuţili všetky dostupné právne prostriedky, aby zabránili vydaniu do Ruskej
federácie vrátane sťaţnosti na Ústavnom súde (uzneseniami I. ÚS 20/09-30 a III. ÚS 437/0835 boli ich sťaţnosti zamietnuté ako zjavne neopodstatnené).
Následne sa obaja obvinení obrátili aj na Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
v septembri 2010 rozhodol o neprijateľnosti sťaţnosti. Osudom oboch Čečenov sa vzápätí
začali zaoberať mimovládne organizácie, za ich nevydanie sa prihovorili aj viacerí zahraniční
politici, okrem iného aj český exminister pre ľudské práva pán Kocáb, ktorý priamo oslovil aj
premiérku SR Ivetu Radičovú, a taktieţ sa stretol s viacerými členmi vlády.14 Čečeni sa na
Európsky súd pre ľudské práva obrátili s novou sťaţnosťou a ten 16. novembra 2010 vydal
predbeţné opatrenie, ktorým zakazuje vydať sťaţovateľov do Ruska. Toto opatrenie bolo 23.
novembra 2010 predĺţené aţ do rozhodnutia súdu o jeho zrušení. Pán Ibragimov a pán
Čentiev poţiadali na území Slovenskej republiky o azylové konanie, ktoré podľa informácií
z Ministerstva spravodlivosti SR ešte nie je ukončené. Proti pánovi Ibragimovi sa zároveň
vedie vnútroštátne trestné konanie na Okresnom súde Košice I. vo veci ublíţenia na zdraví, ku
ktorému došlo v máji 2010 v čakárni väzenskej ambulancie.
1.2 Osobná sloboda
Nevyhnutnosť zachovania a rešpektovania fyzickej a psychickej integrity je aj
základným atribútom práva na osobnú slobodu.
Na medzinárodnej úrovni je právo na osobnú slobodu garantované článkom 9
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a článkom 5 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
Na vnútroštátnej úrovni je garantovaná článkom 17 Ústavy SR.
Tieto ustanovenia takmer zhodne zaručujú osobnú slobodu; a vzhľadom na to, ţe
nejde o absolútne právo, vymedzujú aj dôvody a spôsoby jeho prípadného pozbavenia.
K obmedzeniu osobnej slobody nemôţe dôjsť inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví
príslušný právny predpis.
14
Zdroj: http://www.sme.sk/c/5649068/nasi-ceceni-sa-boja-mucenia.html
14
V roku 2010 venovalo Stredisko v oblasti osobnej slobody pozornosť najmä témam
zriaďovania, ale nezriadenia detenčného ústavu v Hronovciach, udeľovaniu mimoriadneho
voľna z ústavov na výkon väzby a podobne ako po minulé roky aj problematike násilia
páchaného na ţenách a deťoch.
1.2.1 Nezriadenie detenčného ústavu
Problému zriaďovania zatiaľ jediného detenčného ústavu na Slovensku venuje
Stredisko sústavnú pozornosť uţ tretí rok.15 Podobne ako v predchádzajúcich rokoch musí
Stredisko konštatovať, ţe Slovenská republika doposiaľ nedisponuje zariadením pre
umiestnenie páchateľov trestných činov s nevyliečiteľným duševným ochorením, pri ktorých
je dôvodná obava, ţe predstavujú nebezpečenstvo pre spoločnosť aj po výkone trestu. Je to
tak aj napriek viacnásobným deklaráciám vládnych činiteľov o potrebe jeho zriadenia
(zmluvu o zriadení detenčného ústavu podpísali ministri zdravotníctva a spravodlivosti ešte
v roku 2006), ktoré boli prezentované najmä v súvislosti s medializáciou tragických prípadov
sexuálneho násilia.
Vláda ešte na svojom zasadaní v roku 2008 rozhodla o zriadení detenčného ústavu pri
Psychiatrickej nemocnici v Hronovciach (okres Levice) s kapacitou 36 izieb. Pôvodná lehota
uvedenia do prevádzky do 31. decembra 2009 nebola splnená s odôvodnením finančného
nedostatku spôsobeného svetovou hospodárskou krízou a nový termín bol stanovený na 31.
decembra 2010.16 Pre zmeny v procese verejného obstarávania na dodávateľa stavby17 sa však
psychiatrickej nemocnici nepodarilo dodrţať ani tento termín. Predsedníčka vlády SR tak
koncom roka 2010 rozhodla o predĺţení termínu zriadenia detenčného ústavu do 30.
novembra 2012.18 Podľa vyjadrení Psychiatrickej nemocnice v Hronovciach je predpoklad, ţe
sa nová verejná súťaţ na stavebné práce ukončí v marci a samotné práce potrvajú pribliţne 18
mesiacov.19
Stredisko opätovne zdôrazňuje, ţe povaţuje celú situáciu za veľmi neúnosnú, a preto
dôrazne vyzýva kompetentné orgány na urýchlené riešenie tohto skutočne uţ chronického
problému.
15
16
17
18
19
Pozri Správa o dodrţiavaní ľudských práv vrátane zásady rovnakého zaobchádzania v Slovenskej republike
za rok 2008. Bratislava : Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, 2009. ISBN 978-80-89016-40-2 ;
Správa o dodrţiavaní ľudských práv vrátane zásady rovnakého zaobchádzania v Slovenskej republike za rok
2009. Bratislava : Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, 2010. ISBN 978-80-89016-47-1
Správa o dodrţiavaní ľudských práv vrátane zásady rovnakého zaobchádzania v Slovenskej republike za rok
2009. Bratislava : Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, 2010. ISBN 978-80-89016-47-1
Odpoveď Psychiatrickej nemocnice v Hronovciach zo dňa 4.3.2011.
Odpoveď Ministerstva zdravotníctva SR zo dňa 16.3.2011.
Odpoveď Psychiatrickej nemocnice v Hronovciach zo dňa 4.3.2011.
15
1.2.2 Zákaz vychádzok z ústavov na výkon väzby alebo udeľovanie mimoriadneho
voľna z ústavov na výkon väzby
Na základe medializácie prípadu znásilnenia maloletej a sexuálneho násilia, ktorého sa
dopustil väzeň z Ústavu na výkon väzby v Prešove, začala v spoločnosti rezonovať otázka
udeľovania mimoriadneho voľna z ústavov na výkon väzby. Tento prípad zároveň poukázal
na absenciu presne stanovených pravidiel pre vyuţívanie tohto inštitútu.
Vzhľadom na vydanie pokynu generálneho riaditeľa Zboru väzenskej a justičnej stráţe
o zastavení povoľovania mimoriadnych opustení ústavu, voľna a vychádzok mimo ústav
Stredisko adresovalo Zboru väzenskej a justičnej stráţe otázky súvisiace so špecifikáciou
pravidiel upravujúcich vyuţívanie inštitútov mimoriadneho voľna na opustenie ústavu na
výkon väzby, opustenie ústavu a vychádzky mimo ústav.
Podľa odpovede Zboru väzenskej a justičnej stráţe20 z dôvodu predchádzania vzniku
mimoriadnych udalostí v Zbore a v záujme prehlbovania zásad vnútornej diferenciácie vo
výkone trestu pri udeľovaní mimoriadneho voľna na opustenie ústavu, opustenia ústavu
a vychádzky mimo ústavu bol v októbri a decembri 2010 vydaný interný predpis – Pokyn
generálneho riaditeľa Zboru väzenskej a justičnej stráţe. Jeho účelom bolo upraviť jednotný
postup ústavov na výkon väzby, ústavov na výkon trestu odňatia slobody, ústavu na výkon
trestu odňatia slobody pre mladistvých a nemocnice pre obvinených a odsúdených (ďalej len
„ústav“) pri vyuţívaní spomínaných inštitútov.
Podľa interného predpisu pri udeľovaní mimoriadneho voľna na opustenie ústavu,
povoľovaní opustiť ústav a vychádzky mimo ústavu riaditelia ústavov venujú osobitnú
pozornosť:
a) zmierneniam obmedzení výkonu trestu u vybraných kategórií odsúdených tak, aby
sa tieto nevykonávali spôsobom, ktorý by ohrozil ochranu spoločnosti pred
páchateľmi trestnej činnosti alebo sa ich uplatnením nezníţil účinok preventívneho
pôsobenia výkonu trestu na iných členov spoločnosti,
b) splneniu zásad uvedených v bode 1 pri odsúdenom, ktorý
ba)
spáchal trestný čin uvedený v §43 ods. 1 (účinnosť od 1. 9. 2003) a §62
zákona č.140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a v §47
ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č.300/2005 Z. z.“) a trestný čin podľa § 186 a § 201 ods. 4
zákona č. 300/2005 Z. z,
20
Odpoveď Zboru väzenskej a justičnej stráţe zo 14.3.2011.
16
bb)
vykonáva trest odňatia slobody za jeden z nasledujúcich trestných činov:
vzbura väzňov; nedovolená výroba omamných a psychotropných látok,
jedov alebo prekurzorov, ich drţanie a obchodovanie s nimi; šírenie
toxikománie; sexuálne zneuţívanie; rozširovanie detského pornografického
diela, rozširovanie detskej pornografie; kupliarstvo; dezercia.
V uvedenom internom predpise sa s cieľom opakovaného udeľovania mimoriadneho
voľna na opustenie ústavu odporúča minimálna doba medzi zrealizovaním dvoch takto
udelených disciplinárnych odmien najmenej tri mesiace v minimálnom stupni stráţenia a šesť
mesiacov v strednom stupni stráţenia.
Pri udeľovaní disciplinárnej odmeny mimoriadneho voľna na opustenie ústavu po
vykonaní príkladného činu odsúdeným (napr. vykonanie hrdinského skutku, prejav statočnosti
pri záchrane ľudského ţivota alebo materiálnych hodnôt, mimoriadny prejav odvahy a úsilia)
alebo v prípade osobitného zreteľa sa nemusí prihliadať na odporúčanie stanovenej
minimálnej doby. Týmto pokynom nie sú dotknuté zmiernenia obmedzení výkonu trestu
v zmysle § 76 ods. 2 zákona o výkone trestu u odsúdených umiestnených v otvorených
oddeleniach.
Podľa Zboru väzenskej a justičnej stráţe sú postup a zásady pri udeľovaní
mimoriadneho voľna na opustenie ústavu, opustenia ústavu a vychádzky mimo ústavu
aktuálne definované v internom predpise „Zbierka inštrukcií, pokynov a usmernení
generálneho riaditeľa Zboru väzenskej a justičnej stráţe č. 14/2010 – Udeľovanie
mimoriadneho voľna na opustenie ústavu, opustenia ústavu a vychádzky mimo ústavu podľa
zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov – pokyn“ , ktorý je účinný od 5. 12. 2010.
V prípade, ţe riaditeľ ústavu udelí odsúdenému mimoriadne voľno na opustenie
ústavu, alebo mu povolí opustenie ústavu, Zbor väzenskej a justičnej stráţe si plní
oznamovaciu povinnosť voči príslušným zloţkám Policajného zboru SR. Zbor väzenskej
a justičnej stráţe o udelení mimoriadneho voľna na opustenie ústavu alebo povolení opustiť
ústav odsúdenému vţdy vopred písomne vyrozumie útvar Policajného zboru SR, v obvode
ktorého sa bude odsúdený zdrţiavať.
1.2.3 Násilie na ženách a deťoch, domáce násilie
V roku 2010 sa stalo obeťou násilných trestných činov celkovo 6 846 osôb, z ktorých
bolo 2 859 ţien, čo v relatívnych číslach predstavuje pribliţne 42 % zo všetkých obetí.
Napriek tomu, ţe je podiel ţien na celkovom počte obetí násilných trestných činov menej ako
17
polovičný, pre násilie páchané na ţenách je charakteristický vysoký podiel ţien ako obetí
nebezpečného vyhráţania, a predovšetkým týrania blízkej a zverenej osoby.
Hoci aj v roku 2010 (podobne ako v roku 2009) moţno zaznamenať pokles zistených
prípadov trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona21,
Stredisko sa domnieva, ţe tieto zistené prípady predstavujú len špičku ľadovca a ţe latentnosť
násilia na ţenách je stále veľmi vysoká (podľa názorov odborníkov dokonca stále rastie – pozri
ďalej) a napriek rôznym opatreniam, kampaniam a akčným plánom nedostatočne riešená.
S problematikou násilia páchaného na ţenách súvisí aj inštitút vykázania osoby zo
spoločného obydlia. Podľa ustanovenia § 27a zákona o Policajnom zbore je policajt
oprávnený vykázať z bytu alebo domu alebo iného priestoru spoločne obývaného s ohrozenou
osobou a aj z jeho bezprostredného okolia osobu, u ktorej moţno na základe zistených
skutočností očakávať útok na ţivot, zdravie, slobodu alebo zvlášť závaţný útok na ľudskú
dôstojnosť ohrozenej osoby, najmä vzhľadom na predchádzajúce takéto útoky. Súčasťou
vykázania zo spoločného obydlia je aj zákaz vstupu vykázanej osobe do spoločného obydlia
počas 48 hodín od vykázania, pričom policajt je oprávnený vykázať zo spoločného obydlia
takúto osobu aj počas jej neprítomnosti.
Zmyslom spomínaného inštitútu je ochrana ohrozenej osoby/osôb vykázaním násilníka
zo spoločného obydlia na 48 hodín policajtom, čím tento inštitút vytvára pre ohrozenú
osobu/osoby časový priestor na podanie návrhu na vydanie predbeţného opatrenia podľa § 76
ods. 1 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku. Doručením takéhoto návrhu na súd sa trvanie
vykázania zo spoločného obydlia predlţuje aţ do nadobudnutia vykonateľnosti rozhodnutia
súdu o tomto návrhu.
Podľa údajov prezídia Policajného zboru bolo v roku 2010 v rámci Slovenskej
republiky príslušníkmi Policajného zboru realizovaných celkom 228 prípadov vykázania
osoby zo spoločného obydlia podľa § 27a zákona o Policajnom zbore, z čoho bolo
vykázaných 223 muţov a 5 ţien.
Z celkového počtu prípadov vykázania zo spoločného obydlia podľa § 27a zákona o
Policajnom zbore za rok 2010 v rámci Slovenskej republiky bolo podaných na príslušný súd
spolu 33 návrhov ohrozenej osoby na vydanie predbeţného opatrenia podľa § 76 ods.1 písm.
g) Občianskeho súdneho poriadku, čo predstavuje 14,5 % z celkového počtu prípadov. Tento
21
Kým v roku 2009 bolo podľa štatistík Ministerstva vnútra zistených 369 prípadov trestného činu týrania
blízkej a zverenej osoby, v roku 2010 to bolo 279 prípadov. V 207 prípadoch týrania blízkej a zverenej osoby
šlo o ţeny, čo predstavovalo pribliţne 75 % podiel na všetkých obetiach tohto trestného činu. Podľa štatistík
Ministerstva vnútra SR je podiel ţien na všetkých obetiach tohto trestného činu dlhodobo vysoký (viac neţ tri
štvrtiny) a vo vyše 90 percentách prípadov sú páchateľmi muţi.
18
podiel je pomerne nízky a môţe poukazovať na príliš krátke časové obdobie, ktoré má
ohrozená osoba na podanie návrhu na vydanie predbeţného opatrenia.22 Súdy návrhom na
vydanie predbeţného opatrenia vyhoveli v 27 prípadoch, čo predstavuje 82 % z celkového
počtu podaných návrhov.
Zatiaľ čo údaje o registrovanej kriminalite násilných a mravnostných/sexuálnych
trestných činoch páchaných na ţenách vypovedajú, ako uţ bolo uvedené, o jej miernom
zniţovaní, výskumy reálnej prevalencie týchto trestných činov vykazujú naopak rastúci trend.
Z toho vyplýva, ţe rastie latencia násilia na ţenách (pomer registrovanej a reálnej násilnej
trestnej činnosti sa odhaduje na 15 násobok), čo indikuje na nedostatočne nastavený systém
ochrany, prevencie a sluţieb pre ţeny a ich deti zaţívajúcich násilie.23
Pokiaľ ide o násilie páchané na mládeţi a deťoch, zo štatistík Ministerstva vnútra SR
vyplýva, ţe počet registrovaných násilných trestných činov a mravnostných trestných činov
páchaných na tejto populácii síce za posledné roky klesá, no podiel mladistvých na celkovom
počte obetí je v rámci spomínaných dvoch kategórií stabilný. Z celkového počtu 7 532
zistených násilných trestných činov spáchaných v roku 2010 sa stali mladiství obeťou v 777
prípadoch, čo predstavuje, podobne ako v roku 2009, pribliţne 10 % podiel. Alarmujúci je
však stále rastúci podiel mladistvých, ktorí sa stali obeťami trestných činov spadajúcich do
kategórie mravnostnej kriminality. Od roku 2008 predstavuje podiel mladistvých na všetkých
obetiach týchto trestných činov takmer dve tretiny. V roku 2010 to bolo pribliţne 66 %.
V roku 2010 Stredisko vydalo osobitnú správu o dodrţiavaní práv dieťaťa,24 ktorá sa
komplexne venuje téme ochrany práv detí a násiliu páchanom na deťoch v Slovenskej
republike. Správa o dodrţiavaní práv dieťaťa mapuje najdôleţitejšie témy z hľadiska
dodrţiavania práv dieťaťa a v tomto smere predstavuje jedinečný zdroj informácií.
1.3 Porušenie práva na súkromie
Na medzinárodnej úrovni zakotvuje právo na súkromie článok 17 Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach, ktorý ustanovuje, ţe „nikto nesmie byť vystavený
svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, do rodiny, domova alebo korešpondencie
ani útokom na svoju česť a povesť“, ako aj článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
22
23
24
Za informácie ďakujeme Mgr. B. Holubovej z Inštitútu pre výskum práce a rodiny.
Za informácie ďakujeme Mgr. B. Holubovej z Inštitútu pre výskum práce a rodiny.
Pozri Guráň, P.- Rusňáková, E.: Správa o dodrţiavaní práv dieťaťa v Slovenskej republike za rok 2009.[online] .
Bratislava : Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, 2010. Dostupné na:
http://www.snslp.sk/#menu=1427
19
základných slobôd: „Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného
života, obydlia a korešpondencie.“
Na rozdiel od medzinárodnoprávnej úpravy, vnútroštátna úprava v Ústave SR
garantuje právo na súkromie vo viacerých článkoch, keď hovorí o nedotknuteľnosti osoby a
jej súkromia v čl. 16 ods. 1, alebo o ochrane pred neoprávneným zasahovaním do súkromného
a rodinného ţivota v čl. 19 ods. 2. Neoddeliteľnou súčasťou práva na súkromie je aj ochrana
pred neoprávneným zhromaţďovaním, zverejňovaním alebo iným zneuţívaním údajov
o osobe, a to v článku 19 ods. 3, nedotknuteľnosť jej obydlia (čl. 21 ods. 1 aţ 3) a ochrana
osobných údajov a listové tajomstvo v článku 22.
V súvislosti s namietaným porušením niektorého z uvedených článkov Ústavy SR
Ústavný súd SR rozhodoval v roku 2010 v celkovo 77 konaniach, pričom však o porušení
niektorého z uvedených práv rozhodol len v troch konaniach.
V roku 2010 Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti nevyslovil porušenie
základných práv sťaţovateľov zaručených v čl. 16 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „Ústava“) ani v jednej veci. Taktieţ nebolo vyslovené ani porušenie základného
práva podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy.
Porušenie základného práva čl. 19 ods. 3 Ústavy (právo na ochranu pred
neoprávneným zhromaţďovaním, zverejňovaním alebo iným zneuţívaním údajov o svojej
osobe) Ústavný súd vyslovil dvakrát:
III. ÚS 68/2010 – vec sa týkala namietaného porušenia základných práv sťaţovateľa v
súvislosti s trestným konaním – prehliadka priestorov advokátskej kancelárie sťaţovateľa,
zaistenie počítačového vybavenia advokátskej kancelárie a dokumentov tretích osôb
nesúvisiacich s vecou, v ktorej sa viedlo trestné stíhanie;
II. ÚS 53/2010 – vec sa týkala namietaného porušenia základných práv sťaţovateľa v
súvislosti s trestným konaním – prehliadka priestorov advokátskej kancelárie, zaistenie
počítačového vybavenia advokátskej kancelárie a dokumentov tretích osôb nesúvisiacich s
vecou, v ktorej sa viedlo trestné stíhanie.
Porušenie základného práva podľa čl. 21 ods. 1, 2 a ods. 3 Ústavy (nedotknuteľnosť
obydlia) a čl. 8 Dohovoru (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného ţivota) vyslovil
Ústavný súd vo veci sp. zn. III. ÚS 172/2010 (vec sa týkala namietaného porušenia
základných práv sťaţovateľov v súvislosti s trestným konaním – prehliadkou iných priestorov
a zaistením dokumentov, osobných vecí a korešpondencie sťaţovateľa a vecí sťaţovateľky,
uloţených v trezore sťaţovateľky nachádzajúcom sa v priestore, na ktorý sa príkaz na
prehliadku iných priestorov nevzťahoval).
20
Porušenie základného práva podľa čl. 22 ods. 1 Ústavy (právo na listové tajomstvo,
tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a na ochranu osobných údajov) bolo
vyslovené v dvoch prípadoch (v nálezoch Ústavného súdu v uţ uvedených veciach sp. zn. III.
ÚS 68/2010 a sp. zn. II. ÚS 53/2010).
Nálezom Ústavného súdu (sp. zn. III. ÚS 68/2010) sa rozhodlo vo veci, ktorá sa týkala
porušenia základných práv sťaţovateľa v súvislosti s trestným konaním - prehliadka
priestorov advokátskej kancelárie sťaţovateľa, zaistenie počítačového vybavenia advokátskej
kancelárie a dokumentov tretích osôb nesúvisiacich s vecou, v ktorej sa viedlo trestné
stíhanie. V konkrétnom prípade sa Ústavný súd SR vyslovil nasledovne: „…znalec bol
poverený vytvorením kompletnej kópie obsahu počítačového vybavenia sťažovateľa, čo
znamená, že do dispozície orgánov činných v trestnom konaní sa s najväčšou
pravdepodobnosťou dostali, a sú takto uchovávané, aj údaje spadajúce do sféry súkromia
sťažovateľa, ktoré však s vyšetrovanou vecou nijako nesúvisia. Samotné vyhotovenie
kompletnej kópie má síce oporu v zákonnej norme, minimalizácia zásahu do práva na
súkromie si však vyžaduje redukciu jeho dôsledkov, teda selekciu údajov, ktoré sú pre vedené
vyšetrovanie relevantné. Ďalšie neobmedzené uchovávanie kompletnej kópie bez následnej
selekcie absolútne postráda legitimitu a proporcionalitu zásahu do súkromnej sféry
sťažovateľa a treba ho kvalifikovať ako stav porušovanie práva na súkromie.“
Porušenie práva na súkromie vo vzťahu k Slovenskej republike konštatoval aj
Európsky súd vo svojom rozhodnutí z 30. novembra 2010 v prípade Hajduová vs. SR.
Prípad vznikol na základe sťaţnosti č. 2660/03 podanej proti Slovenskej republike 10.
januára 2003 slovenskou štátnou občiankou pani Martou Hajduovou. Sťaţovateľka namietala,
ţe vnútroštátne orgány porušili jej práva podľa článku 5 a 8 Dohovoru. K zásahu do jej práv
malo dôjsť v dôsledku toho, ţe krátko po tom, ako bol bývalý manţel pani Hajduovej
odsúdený v trestnom konaní pre svoje násilné správanie voči nej a bolo mu nariadené
ochranné liečenie, sa po prepustení z nemocnice opätovne vyhráţal pani Hajduovej a jej
právnej zástupkyni. V tomto ohľade pani Hajduová tvrdila, ţe okresný súd si nesplnil svoju
zákonnú povinnosť a nezariadil, aby bol jej manţel umiestnený v liečebnom ústave schopnom
poskytnúť mu potrebné liečenie ihneď po odsúdení 7. januára 2002. V tomto ohľade
poukazovala na to, ţe počas trestného konania bolo v konaní pred okresným súdom
preukázané, ţe trpí váţnou poruchou osobnosti a súdni znalci odporučili jeho umiestnenie v
psychiatrickom zariadení. Keďţe sa však v dôsledku opomenutia okresného súdu tak nestalo,
bývalý manţel sa opätovne vyhráţal sťaţovateľke a jej právnej zástupkyni, v dôsledku čoho
boli nútené podať nové trestné oznámenie. Na základe neho bolo začaté ďalšie trestné
21
stíhanie, v dôsledku čoho bol bývalý manţel pani Hajduovej opätovne políciou obvinený a
následne vzatý do väzby. Súd rozsudkom z 30. novembra 2010 vyhlásil sťaţnosť podľa
článku 8 Dohovoru za prijateľnú a zvyšok sťaţnosti za neprijateľný. Pokiaľ ide o prijateľnosť
sťaţnosti, Súd sa nestotoţnil s argumentáciou vlády, ţe sťaţovateľka nevyčerpala všetky
vnútroštátne prostriedky nápravy v podobe ţaloby na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka. V tomto ohľade Súd konštatoval, ţe vláda s odkazom na judikatúru v
prípadoch podobných ako je sťaţovateľkin uviedla, ţe táto je dostatočne určitá nielen v
teórii, ale taktieţ aj v praxi, a ţe táto ustálená judikatúra poskytovala aspoň minimálne
vyhliadky na úspech. Pri prijímaní tohto záveru Súd taktieţ vzal do úvahy osobnú situáciu
sťaţovateľky, najmä zraniteľnosť obetí domáceho násilia s potrebu aktívnej účasti štátu na ich
ochrane. So zreteľom na uvedené Súd konštatoval, ţe sťaţnosť nie je zjavne nepodloţená v
zmysle článku 35 ods. 3 Dohovoru, ani neprijateľná z iných dôvodov. Z toho dôvodu ju
vyhlásil za prijateľnú.
Pokiaľ ide o podstatu sťaţnosti Súd konštatoval, ţe vnútroštátne orgány neprijali
dostatočné opatrenia, hoci vedeli o násilnom správaní bývalého manţela voči sťaţovateľke. V
tomto ohľade poznamenal, ţe napriek tomu, ţe hrozby bývalého manţela nevyústili do aktov
fyzického násilia, jeho predchádzajúce správanie vo vzťahu k sťaţovateľke odôvodňovalo
obavu, ţe budú uskutočnené. Hoci Súd ocenil následný zásah polície v podobe začatia nového
trestného stíhania a vzatia bývalého manţela sťaţovateľky do väzby, poznamenal, ţe bol
vyvolaný nečinnosťou vnútroštátnych orgánov zabezpečiť jeho umiestnenie v psychiatrickom
zariadení. V tomto ohľade Súd poukázal na pozitívny záväzok štátu prijať preventívne
praktické opatrenia v prípade, ţe vnútroštátne orgány majú vedomosť o existencii reálneho
nebezpečenstva. Odsúdenie sťaţovateľkinho bývalého manţela, jeho predchádzajúca trestná
minulosť a potreba psychiatrickej liečby mali u vnútroštátnych orgánov evokovať
nebezpečenstvo budúceho násilia a hrozieb voči sťaţovateľke, a z toho dôvodu mali
vnútroštátne orgány konať s väčším stupňom ostraţitosti. Vzhľadom na to, ţe tak nekonali,
konkrétne nenariadili vykonanie ochranného liečenia manţelovi sťaţovateľky, po tom, ako
bol odsúdený okresným súdom, Súd konštatoval, ţe došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru.
Stredisko nezaznamenalo v oblasti práva na súkromie rastúci trend podávania
sťaţností na porušovanie niektorého z uvedených práv a nepovaţuje ochranu práva na
súkromie za problematickú oblasť ochrany ľudských práv. V záujme jej zdokonalenia
odporúča orgánom činným v trestnom konaní dôslednejší postup pri uplatňovaní
preventívnych, ale aj represívnych opatrení pri zaisťovaní páchateľov trestných činov, ale aj
dôkazov. Rovnako odporúča všeobecným súdom zefektívnenie a urýchlenie konaní pred nimi
22
spoluprácou s orgánmi činnými v trestnom konaní, inými štátnymi orgánmi, ale aj
mimovládnymi organizáciami, a so Strediskom.
1.3.1 Ochrana osobných údajov
V súlade s článkom 19 odsek 3 Ústavy Slovenskej republiky má kaţdý právo na
ochranu pred neoprávneným zhromaţďovaním, zverejňovaním alebo iným zneuţívaním
údajov o svojej osobe. Ochrana osobných údajov v uţšom zmysle slova je navyše zaručená v
článku 22 odseku 1 Ústavy Slovenskej republiky. 25
Štátnym orgánom, ktorý nezávisle vykonáva dozor nad ochranou osobných údajov a
podieľa sa na ochrane základných práv a slobôd fyzických osôb pri spracúvaní ich osobných
údajov, je Úrad na ochranu osobných údajov SR26 (ďalej len „Úrad“). Úrad pri výkone dozoru
nad ochranou osobných údajov vyuţíva aj oznámenia a podnety právnických osôb a
fyzických osôb týkajúce sa podozrenia z porušovania povinností alebo podmienok určených
zákonom.27
V roku 2010 Úrad zaevidoval 121 oznámení podaných dotknutými osobami, resp.
inými fyzickými osobami, ktoré tvrdili, ţe došlo k porušeniu ich práv a právom chránených
záujmov. Ďalších 35 oznámení podali na Úrad iné subjekty, ktoré mu oznamovali podozrenie
z porušenia zákona o ochrane osobných údajov. Celkovo bolo teda podaných 156 oznámení.
Z nich bolo vybavených 143, a z tohto počtu bolo ako neopodstatnených vyhodnotených 66
oznámení. Na odstránenie zistených nedostatkov a nápravu bolo v súlade s § 46 ods. 1 písm.
b) zákona č.428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 428/2002“) vydaných 144 opatrení na odstránenie zistených nedostatkov.
K vydaniu rozhodnutia o uloţení sankcie sa uskutočnilo 21 správnych konaní. V roku 2010
Úrad uloţil dvadsaťjeden pokút v úhrnnej výške 60 578 eur. Útvar inšpekcie ochrany
osobných údajov Úradu v roku 2010 inicioval tri oznámenia orgánom činným v trestnom
konaní.28
25
26
27
28
Čl. 22 ods. 1 Ústavy SR: „Listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana
osobných údajov sa zaručujú.“
§ 33 ods. 2 zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov.
§ 45 ods. 1 zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov.
§ 38 ods. 1 písm. j) zákona č. 428/2002: „Ak Úrad zistí, ţe je tu podozrenie zo spáchania trestného činu,
podáva návrh orgánom činným v trestnom konaní na začatie trestného stíhania.“
Oznámenia podané Úradom sa v roku 2010 týkali najmä monitorovania priestorov kamerami, podozrenia
z úniku osobných údajov z informačných systémov, neoprávneného zverejnenia osobných údajov zo strany
prevádzkovateľov, kopírovania dokladov v rozpore zo zákonom č.428/2002 Z. z., prepoistenia bez vedomia
poistenca, neoprávneného nakladania s dokumentáciou (vyhodením dokumentácie na skládky), vyţadovania
osobných údajov nad rámec účelu, atď.
23
Na konsolidáciu slovenského právneho poriadku v oblasti ochrany osobných údajov
a na základe pripomienok Európskej komisie29 predloţil Úrad 10. decembra 2010 na
medzirezortné pripomienkové konanie návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.
428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov. Ide o rozsiahlu
novelu uvedeného zákona, ktorá podľa všeobecnej časti Dôvodovej správy predstavuje
základné a nevyhnutné kroky v záujme zdokonalenia ochrany osobných údajov.
V súvislosti s dodrţiavaním ľudských práv v Slovenskej republike v roku 2010 so
zreteľom na svoju vecnú pôsobnosť Úrad upozorňuje na to, ţe „prevádzkovatelia30 nemajú
dostatočné znalosti zákona č. 428/2002 a pri získavaní osobných údajov neinformujú občanov
(klientov...) o ich právach, hoci je to ich povinnosť. Túto povinnosť (v oblasti obchodu) často
zakotvujú do Všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú vyhotovené v tlačenej podobe
s veľmi malým písmom, čo bráni klientom sa s nimi oboznámiť“. Okrem toho Úrad poukazuje
na to, ţe „občania (cestujúci) sú často citliví na kamery v dopravných prostriedkoch
a neuvedomujú si, že kamery sú nainštalované pre ich vlastnú bezpečnosť, avšak za
podmienky, že prevádzkovatelia musia cestujúcich na monitorovanie písomným oznámením
upozorniť“.31
1.4 Právo na vlastníctvo
Právo vlastniť majetok priznáva čl. 20 Ústavy SR kaţdému. Vlastnícke právo všetkých
vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. S vlastníckym právom je spojená triáda
oprávnení vlastníka, a to predmet vlastníctva uţívať, poţívať jeho plody a úţitky, nakladať
s ním a drţať ho.
Právo na vlastníctvo je chránené nielen vnútroštátnym právom, ale aj viacerými
medzinárodnými dohovormi. V európskom kontexte je to najmä Dohovor o ochrane ľudských
práv a slobôd a jeho Dodatkový protokol č. 1, ktorý má v súlade s článkom 154c Ústavy SR
prednosť pred vnútroštátnou úpravou.
Vlastnícke právo však nie je absolútnym právom. Ústava SR upravuje priamo niektoré
mantinely výkonu vlastníckeho práva. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské
29
30
31
Medzirezortné pripomienkové konanie bolo ukončené 3. januára 2011, pričom bolo predloţených 512
pripomienok (z toho 128 zásadných). 25. marca 2011 sa začalo rokovanie poradných orgánov vlády SR.
§ 4 ods. 2 zákona č. 428/2002 Z. z.: „Prevádzkovateľom je orgán štátnej správy, orgán územnej samosprávy,
iný orgán verejnej moci alebo iná právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá sama alebo spoločne s inými
určuje účel a prostriedky spracúvania osobných údajov. Ak účel, prípadne aj prostriedky spracúvania
osobných údajov ustanovuje osobitný zákon, prevádzkovateľom je ten, koho na plnenie účelu spracúvania
ustanoví zákon, alebo kto splní zákonom ustanovené podmienky. To platí aj vtedy, ak tak ustanovuje právny
akt Európskych spoločenstiev a Európskej únie.“
Odpoveď Úradu na ochranu osobných údajov SR z 8. apríla 2011.
24
zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a ţivotné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.
Vlastníctvo nemoţno zneuţiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami
chránenými zákonom. Za zákonom stanovených podmienok moţno dokonca vlastnícke právo
vylúčiť alebo obmedziť, ale len v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme na základe zákona
a za primeranú náhradu.
V súvislosti s vlastníckym právom rezonovali v roku 2010 na verejnosti najmä
problémy záhradkárov s majiteľmi pozemkov v záhradkárskych osadách ohľadne výšky
nájomného a predajných cien týchto pozemkov a spor mesta Košice s obcou Sokoľany
o pozemky pod U.S. Steel Košice.
1.4.1 Obmedzenie vlastníckeho práva k pôde v záhradkárskych osadách
Konflikt medzi majiteľmi pozemkov v záhradkárskych osadách a záhradkármi má
svoje korene ešte v časoch prideľovania záhradiek do uţívania. Záhradkárom boli prideľované
pozemky, o ktoré nemalo záujem druţstvo či iná organizácia, a to bez ohľadu na to, kto bol
pôvodným vlastníkom. Avšak po zmene spoločenského systému bolo potrebné nanovo
upraviť vzťah k pôde znárodnenej pred rokmi, a to sa dotklo aj záhradkárskych osád. Túto
problematiku
upravuje
zákon
č.64/1997
Z.
z.
o uţívaní
pozemkov
v zriadených
záhradkárskych osadách a vysporiadaní vlastníctva k nim v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o uţívaní pozemkov“). Riešenie tejto otázky sa dotýka tisícov záhradkárov
a vlastníkov tejto pôdy a predstavuje dlhodobý problém, pretoţe. ani trinásť rokov po prijatí
zákona nie je vysporiadaná polovica záhradkárskych osád.
Zákon o uţívaní pozemkov upravuje ich uţívanie v zriadených záhradkárskych
osadách na základe nájomného vzťahu ustanoveného zákonom a postup pri vysporiadaní
vlastníctva k nim, avšak len v prípade záhradkárskych osád zriadených do 24. júna 1991
a spĺňajúcich kritériá zákona. Tento zákon dáva záhradkárom moţnosť získať pozemok do
nájmu alebo do vlastníctva za zvýhodnených podmienok. Podľa § 4 ods. 1 zákona o uţívaní
pozemkov výška ročného nájomného za uţívanie pozemkov v záhradkárskych osadách bola
v roku 2010 10 % z ceny pozemkov zistenej podľa zákona č. 330/1991 Zb. v znení neskorších
predpisov. Toto ustanovenie sa netýka výšky nájomného, na ktorom sa vlastníci a nájomcovia
dohodli uţ skôr podľa osobitného zákona. Zákon dáva vlastníkom právo ţiadať o náhradný
pozemok alebo vyplatenie peňaţnej náhrady, ktorá sa počítala podľa bonity pôdy v čase, keď
bola pridelená záhradkárom. V § 11 sú upravené pravidlá pre zvýšenie alebo zníţenie
peňaţnej náhrady podľa lokality pozemku; ani takto určená náhrada však nekorešpondovala
25
s trhovými cenami. To je, podľa názoru majiteľov pozemkov v záhradkárskych osadách, ktorý
potvrdil aj Európsky súd pre ľudské práva, v rozpore s ich záujmami.
Urbárska obec Trenčianske Biskupice sa v boji za svoje práva v septembri 2001
obrátila na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorý ešte v roku 2007 rozhodol v jej
prospech. Urbárska obec namietala rozpor s článkom 1 Dodatkového protokolu č. 1.32 Prevod
pozemkov podľa zákona o uţívaní pozemkov povaţovali predstavitelia urbárskej obce za
pozbavenie majetku, ktoré nebolo uskutočnené nevyhnutne vo verejnom záujme. V danom
rozhodnutí Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, ţe Slovenská republika porušila
Dohovor o základných ľudských právach a slobodách z dôvodu, ţe náhrada za prevod
pozemkov v záhradkárskej osade nebola v primeranom vzťahu k trhovej cene majetku ku
dňu prevodu a tieţ z toho dôvodu, ţe v prípade nájmu pôdy v záhradkárskych osadách sa
nebrala do úvahy skutočná cena pôdy a súčasné trhové podmienky v danej lokalite.
Porušenie Dohovoru o základných ľudských právach a slobodách má svoj pôvod
v probléme vyplývajúcom zo znenia slovenskej legislatívy, ktorá sa týka mnoţstva
vlastníkov pozemkov. Preto Európsky súd povaţoval za ţiaduce všeobecné opatrenia na
národnej úrovni. Zo záverov Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, ţe štát by mal
odstrániť všetky prekáţky toho, aby sa nájom pôdy v záhradkárskych osadách realizoval za
podmienok, ktoré berú do úvahy skutočnú cenu pôdy a súčasné trhové podmienky
v dotknutej lokalite, a všetky prekáţky toho, aby sa za prevod vlastníckeho práva k takýmto
pozemkom poskytovala náhrada, ktorej výška bude v primeranom vzťahu k trhovej cene
majetku ku dňu prevodu. Slovenskej republike z tohto rozsudku vyplynula povinnosť
zmeniť zákon a zabezpečiť, ţe ustanovenia zákona o neprimerane nízkej náhrade nebudú
uplatňované.
V dôsledku výkonu rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva bol do Národnej rady
SR 3. novembra 2010 doručený Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.
64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkárskych osadách a vysporiadaní
vlastníctva k nim v znení neskorších predpisov. Účelom návrhu je uskutočniť na vnútroštátnej
úrovni všeobecné opatrenia, ktoré zabezpečia výkon vlastníckeho práva v súlade s čl. 1
Dodatkového protokolu č. 1. Navrhovaná zmena mení spôsob určovania výšky ročného
nájomného za uţívanie pozemkov a spôsob určovania výšky peňaţnej náhrady za pozemky
v zriadenej záhradkárskej osade. Namiesto regulovaných cien sa zavádzajú trhové ceny. Pri
32
Čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ľudských právach a slobodách: „Kaţdá fyzická alebo
právnická osoba má právo pokojne uţívať svoj majetok. Nikoho nemoţno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.“
26
určovaní ceny pozemku, respektíve nájomného sa má podľa vládneho návrhu zákona
vychádzať z bonity pôdy v čase, keď bola odňatá vlastníkom. Po prijatí novely by mal byť
presnejšie definovaný aj charakter náhradného pozemku za pozemok v zriadenej záhradkárskej
osade. Náhradné pozemky by mali svojím druhom, výmerou, bonitou, polohou a hospodárskym
stavom byť primerané pôvodným pozemkom a zároveň, ak to bude moţné, prednostne sa
poskytnú pozemky v tom istom okrese, v ktorom sa nachádza prevaţná časť pôvodných
pozemkov. V prípade, ak bývalí majitelia odpredali pozemky záhradkárom za regulované ceny,
návrh zákona im dáva moţnosť poţiadať obvodný pozemkový úrad o doplatok do súčasných
trhových cien od štátu. Návrh zákona nebol do konca roka 2010 prijatý.
V súvislosti s problémom pozemkov v záhradkárskych osadách treba pripomenúť, ţe
väčšina záhradkárov je v dôchodkovom veku a do zveľadenia zanedbaných pozemkov
investovali nemalé prostriedky. Novelou zákona, podľa ktorej majú platiť trhové ceny, sa cítia
byť dotknutí. V prípade trhových cien moţno predpokladať pokles záujmu o záhradky zo
strany záhradkárov. Reálny dopad prijatej novely zákona však bude moţné zhodnotiť aţ
v Správe za rok 2011, pretoţe novela zákona o uţívaní pozemkov bola prijatá aţ 8. februára
2011 s účinnosťou od 1. apríla 2011.
1.4.2 Nekonečný spor o pozemky pod U. S. Steel Košice
V roku 2010 na verejnosti opäť zarezonoval spor mesta Košice s obcou Sokoľany,
ktorý svojim nálezom č. II. ÚS 65/2010-49 zo dňa 27.10.2010 oţivil Ústavný súd Slovenskej
republiky. Trinásťročný spor bol týmto rozhodnutím vrátený na ďalšie konanie a rozhodnutie
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Predmetom sporu je začlenenie pozemkov pod U. S.
Steel Košice do katastrálneho územia Košíc, keďţe z týchto pozemkov je kaţdoročne platená
daň z nehnuteľností v nezanedbateľnej výške.
Sporné pozemky boli v roku 1981 odčlenené od obce Hutníky (Sokoľany patrili v tom
čase pod Hutníky) a bolo vytvorené katastrálne územie Ţeleziarne pričlenené ku Košiciam. Na
základe reštitučného zákona obec Sokoľany poţiadala v roku 1996 o vrátenie pozemkov do
správy obce. V danej veci rozhodla Správa katastra v Košiciach v roku 2007 v prospech
Sokolian; toto rozhodnutie bolo potvrdené Krajským súdom v Košiciach. Mesto Košice
argumentujúc tým, ţe obec Hutníky súhlasila so zmenou hraníc, vyuţilo všetky opravné
prostriedky.
V máji 2010 krajský súd v Košiciach opäť rozhodol v neprospech Košíc, keď odmietol
odvolanie mesta pre nedodrţanie zákonných lehôt. Právnej ochrany sa mesto domáhalo aţ na
Ústavnom súde, ktorý rozhodol o porušení práva mesta na súdnu ochranu a vrátil vec na
27
ďalšie konanie. V merite veci nebolo do konca roku 2010 rozhodnuté, spor sa môţe ťahať ešte
niekoľko rokov. V súčasnosti je hranica katastrálnych území určená podľa právoplatného
rozhodnutia Správy katastra Košice - okolie č. H-2-97/d-BJ zo dňa 20. 6. 2007.
Územie, na ktorom vyrástli Východoslovenské ţeleziarne, patrilo do roku 1981
štrnástim obciam (spolu 3 741 hektárov pozemkov), ktoré v rámci reštitúcií podali spoločný
návrh na vrátenie pozemkov a zmenu hraníc katastrálneho územia. Tento návrh bol
zamietnutý, a ďalej sa navrátenia pozemkov domáhala len obec Sokoľany. Vyjadrenie mesta
Košice k celému sporu Stredisko nedostalo.
Vzhľadom na skutočnosť, ţe celý prípad nie ešte právoplatne ukončený, Stredisko
povaţuje za predčasné ho hodnotiť; povaţuje ho však za príklad toho, aké ťaţké je
v niektorých prípadoch domôcť sa na Slovensku súdnej ochrany.
2.
OBČIANSKE, POLITICKÉ PRÁVA A PRÁVA CUDZINCOV
2.1 Volebné právo
Základným predpokladom slobody a demokracie v spoločnosti sú slobodné voľby, t.j.
zavedenie a uplatňovanie všeobecného, rovného a priameho volebného práva, ktoré sa
vykonáva tajným hlasovaním.
Na medzinárodnej úrovni upravuje tieto práva napr. článok 3 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článok 25 Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach a články 39 a 40 Charty základných práv
Európskej únie.
V podmienkach Slovenskej republiky je volebné právo, resp. právo zúčastňovať sa na
správe verejných vecí33 zakotvené v čl. 30 Ústavy SR. Čl. 30 ods. 1 Ústavy SR priznáva
volebné právo občanom Slovenskej republiky bez obmedzení. Cudzincom pod podmienkou,
ţe majú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, sa predmetným ustanovením tieţ
priznáva volebné právo, avšak iba do orgánov samosprávy obcí a do orgánov samosprávy
vyšších územných celkov.
Volebné právo zahŕňa najmä právo voliť a byť volený, ďalej právo účasti na
navrhovaní kandidátov prostredníctvom politických strán a hnutí, alebo pri navrhovaní
nezávislých kandidátov prostredníctvom skupín občanov. S tým súvisí aj právo účasti na
33
Obsahom práva zúčastňovať sa na správe vecí verejných je popri volebnom práve aj právo zúčastniť sa na
referende.
28
predvolebnom boji a právo na informácie o politických programoch predstavovaných
jednotlivými kandidátmi. Volebné právo napokon zahrnuje právo domáhať sa preskúmania
zákonnosti priebehu volieb.34
Aktívne volebné právo (právo voliť) predstavuje jednu z foriem účasti obyvateľstva na
správe vecí verejných, pasívne volebné právo (právo byť volený) je súčasťou práva na prístup
k verejným funkciám.
2.1.1 Nejednotnosť súčasnej legislatívnej úpravy volebného práva
Právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných slobodnou voľbou v súčasnosti
upravuje v Slovenskej republike 5 samostatných zákonov,35 ktoré upravujú niektoré
podmienky výkonu a prekáţky vo výkone volebného práva odlišne.
Medzi jednotlivými zákonmi existujú podstatné rozdiely týkajúce sa napríklad
prekáţok výkonu volebného práva, času konania volieb, volebného moratória alebo určenia
veku, kedy osoba nadobúda pasívne volebné právo.
Právo byť volený do Národnej rady SR a do Európskeho parlamentu je viazané na
dosiahnutie 21 rokov veku, avšak právo byť volený do obecného, resp. mestského
zastupiteľstva a do zastupiteľstva samosprávneho kraja predpokladá dosiahnutie 18 rokov
veku.
Pokiaľ ide o prekážky vo výkone aktívneho volebného práva, v prípade volieb do
Národnej rady SR a do Európskeho parlamentu je to zákonom ustanovené obmedzenie
osobnej slobody z dôvodov ochrany zdravia ľudí, výkon trestu odňatia slobody uloţený za
spáchanie obzvlášť závažného zločinu a pozbavenie spôsobilosti na právne úkony.36
Prekáţkou vo výkone aktívneho volebného práva v prípade volieb do orgánov samosprávnych
krajov a do orgánov samosprávy obcí je zákonom ustanovené obmedzenie osobnej slobody z
dôvodu ochrany zdravia ľudí, výkon trestu odňatia slobody, pozbavenie spôsobilosti na
právne úkony a výkon základnej vojenskej sluţby alebo náhradnej vojenskej sluţby, alebo
34
35
36
Nesvadba, A.- Zachová, A.: Teória štátu a práva. 2. dopl.. vyd. Bratislava : Akadémia PZ, 2008. 209 s. ISBN
978-80-8054-447-8
Zákon č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 46/1999 Z. z. o spôsobe voľby prezidenta Slovenskej republiky, o ľudovom hlasovaní o jeho
odvolaní a o doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 303/2001 Z. z. o voľbách do orgánov samosprávnych krajov a o doplnení Občianskeho súdneho
poriadku v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 331/2003 Z. z. o voľbách do Európskeho parlamentu v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.
§ 2 ods. 2 zákona č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších
predpisov, § 2 ods. 3 zákona č. Zákon č. 331/2003 Z. z. o voľbách do Európskeho parlamentu v znení
neskorších predpisov.
29
zdokonaľovacej sluţby, a to v prípade, ak to vyţaduje plnenie úloh podľa osobitných
predpisov. 37 Právo voliť prezidenta je zase viazané na fakt, ţe osoba sa v deň voľby zdrţiava
na území Slovenskej republiky.38
Rôzne je upravený aj čas konania volieb. Voľby do Národnej rady SR, do orgánov
samosprávnych krajov a do Európskeho parlamentu sa na celom území Slovenskej republiky
konajú v jeden deň v sobotu.39 Voľba prezidenta a voľby do orgánov samosprávy obcí sa
môţu konať jeden alebo aj dva dni.40 V prípade jednodenných volieb do NR SR, do orgánov
samosprávnych krajov, do Európskeho parlamentu a jednodennej voľby prezidenta sa voľby
konajú vo všeobecnosti od 7.00 do 22.00,41 avšak pri jednodenných voľbách do orgánov
samosprávy obcí sa tieto tieţ začínajú v zásade o 7.00, ale končia sa uţ o 20.00.42
Čo sa týka volebného moratória, toto sa neuplatňuje iba pri voľbách do Národnej rady
SR. Vo všetkých ostatných druhoch volieb sa uplatňuje 48 hodinové volebné moratórium.
Takáto roztrieštená právna úprava volebného práva vyvoláva obavy o jej súlad
s Ústavou
SR,
najmä
s poţiadavkou
všeobecnosti
a rovnosti
volieb,
prípadne
s medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Akútnu potrebu
zmeny volebnej legislatívy a jednotného volebného kódexu zdôrazňuje uţ tretí rok vo
svojich správach o dodrţiavaní ľudských práv aj Stredisko,43 pretoţe pretrvávajúci súčasný
stav prináša v praxi rôzne ťaţkosti a komplikácie, na ktoré poukazujú aj občania vo svojich
podnetoch a sťaţnostiach, adresovaných Ústrednej volebnej komisii a Ústavnému súdu SR.
2.1.2 Priebeh volieb v roku 2010 a sťažnosti podané na ÚVK a podania na ÚS SR
Základným pilierom demokratického zriadenia štátu je (ako uţ bolo uvedené) aj
participácia občanov na správe vecí verejných. Nástrojom realizácie tohto princípu sú práve
voľby. V roku 2010 sa na Slovensku konali parlamentné a komunálne voľby. V súvislosti s
37
38
39
40
41
42
43
§ 2 ods. 2 zákona č. 303/2001 Z. z. o voľbách do orgánov samosprávnych krajov a o doplnení Občianskeho
súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, § 2 ods. 2 zákona č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov
samosprávy obcí v znení neskorších predpisov.
§ 1 ods. 2 zákona č. 46/1999 Z. z. o spôsobe voľby prezidenta Slovenskej republiky, o ľudovom hlasovaní o
jeho odvolaní a o doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.
§ 25 ods. 1 zákona č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších
predpisov, § 23 ods. 3 zákona č. 303/2001 Z. z. o voľbách do orgánov samosprávnych krajov a o doplnení
Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, § 4 ods. 2 zákona č. 331/2003 Z. z. o voľbách
do Európskeho parlamentu v znení neskorších predpisov.
§ 2 ods. 2 zákona č. 46/1999 Z. z. o spôsobe voľby prezidenta Slovenskej republiky, o ľudovom hlasovaní o
jeho odvolaní a o doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, § 26 ods. 2 zákona č.
346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov.
Začiatok volieb môţe byť určený na skoršiu hodinu.
§ 26 ods. 1 zákona č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov.
Pozri správy o dodrţiavaní ľudských práv v Slovenskej republike za roky 2008 a 2009, ktoré kaţdoročne
zverejňuje Stredisko na svojej webovej stránke a v tlačenej podobe.
30
nimi sa vyskytli viaceré sťaţnosti, ktoré zaevidovala Ústredná volebná komisia (ÚVK) a
Ústavný súd SR (ÚS SR). Išlo najmä o kupovanie hlasov, nesprávne zloţenie volebnej
komisie, nefunkčnosť volebnej komisie, nesprávne sčítavanie hlasov, nesprávne označovanie
kandidátov na hlasovacom lístku, porušenie volebného moratória.
Podľa informácií poskytnutých z Ministerstva vnútra SR, sekcie verejnej správy,
odboru volieb a referenda, sa Ústredná volebná komisia vo voľbách do orgánov samosprávy
obcí v roku 2010 zaoberala s viac ako 100 podaniami so zameraním na postup zapisovateľov
volebných komisií, starostov obcí v súvislosti s prípravou volieb, s utváraním volebných
komisií, s delegovaním členov komisií, s nepovolením prítomnosti pozorovateľov v priebehu
hlasovania a pri sčítaní hlasov, s porušovaním volebnej kampane a volebného moratória.
V súvislosti s telefonickými upozorneniami alebo informáciami médií na podozrenie z
kupovania hlasov prijala Ústredná volebná komisia uznesenie, ktorého obsahom bola výzva
Policajnému zboru a Generálnej prokuratúre SR s odporúčaním prijať opatrenia na
zamedzenie takému konaniu. Ústredná volebná komisia, ktorá dohliada na priebeh
komunálnych volieb, vyzvala príslušné orgány verejnej moci na takú úpravu legislatívy, ktorá
by zamedzila zneuţívaniu práva v súvislosti s porušovaním volebného moratória. ÚVK
poukázala na skutočnosť, ţe platná právna úprava neobsahuje sankcie za porušenie volebného
moratória a v tejto súvislosti konštatovala, ţe tento právny stav vytvára priestor na zneuţitie
práva v neprospech tých, ktorí volebné moratórium dodrţiavajú. ÚVK nemá nástroj, aby tých,
ktorí moratórium porušia, potrestala. S prípadnou sankciou nepočíta ani legislatíva.
Na konanie vo veci podozrenia z porušenia práva na ústavný a zákonný priebeh volieb
je príslušný len Ústavný súd Slovenskej republiky. Počet volebných sťaţností má dlhodobo
stúpajúcu tendenciu.
V súvislosti s komunálnymi voľbami, konanými v roku 2010, bolo na Ústavný súd
podaných celkovo 138 sťaţností. ÚS SR rozhodoval v 131 prípadoch. Z nich 40 podaní bolo
vybavených odloţením, 60 sťaţností bolo zamietnutých, 3 sťaţnosti boli zastavené a 1
podanie bolo vybavené inak. Na ďalšie konanie bolo prijatých 27 sťaţností, z ktorých bolo
15 vecí zamietnutých. V 9 prípadoch boli voľby vyhlásené za neplatné a v 2 veciach bol
výsledok volieb zrušený. Medzi dôvody, ktoré sťaţovatelia namietali a pre ktoré ÚS
rozhodol o namietanej neústavnosti a nezákonnosti uskutočnených komunálnych volieb,
patrili najmä tieto: kupovanie hlasov voličov, porušenie volebného moratória, prihlasovanie
osôb na trvalý pobyt v obci v období krátko pred konaním volieb s cieľom účelom získania
moţnosti hlasovať vo voľbách a tým ovplyvniť výsledky volieb, porušenie zákona pri
hlasovaní do prenosnej volebnej schránky, nesprávne posudzovanie platnosti hlasovacích
31
lístkov, prítomnosť tretích osôb pri sčítavaní hlasov, nepresnosť pri sčítaní hlasov
volebnými okrskovými komisiami.
V súvislosti s parlamentnými voľbami, ktoré sa konali v júni roku 2010, nezaevidoval
Ústavný súd ţiadne podnety a sťaţnosti. V roku 2010 nedošlo k rozhodnutiu ÚS SR o
ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta, volieb do národnej rady a ani volieb do Európskeho
parlamentu.
Štatistický úrad SR v súvislosti s parlamentnými voľbami, konanými v roku 2010,
zaznamenal nadštandardný počet chybných zápisníc z okrskových komisií. 44
V roku 2010 sa na pôde Ústavného súdu SR konala odborná porada na tému
Zhodnotenie rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky, týkajúcej sa
sťaţností pre neústavnosť alebo nezákonnosť volieb do orgánov územnej samosprávy
v rokoch 1994, 1998, 2002, 2006. Impulzom boli voľby do orgánov územnej samosprávy
konajúce sa 27. novembra 2010. Jej cieľom bolo predísť chybám z predchádzajúcich
volebných rokov. Najmä z volieb, ktoré sa konali v roku 2006, a po ktorých Ústavný súd SR
dostal 137 volebných sťaţností na neústavnosť a nezákonnosť volieb. Touto poradou chceli
organizátori vyjsť s iniciatívou a vyvinúť tlak na prijatie jednotného volebného kódexu, ktorý
by riešil všetky typy volieb, k čomu sa na porade pridalo aj Stredisko.
2.2 Účasť ţien na správe vecí verejných
Rovnosť muţov a ţien je jedným zo základných práv a spoločných hodnôt EÚ.
Zároveň je podmienkou nevyhnutnou na to, aby EÚ dosiahla svoje ciele v oblasti rastu,
zamestnanosti a sociálnej súdrţnosti. Napriek dosiahnutému pokroku na európskej úrovni
a viac-menej deklarovaným snahám na národnej úrovni je potrebné konštatovať, ţe rodová
nerovnosť v podmienkach Slovenskej republiky stále pretrváva a dotýka sa širokého spektra
oblastí spoločenského ţivota. Nič na tom nemení ani skutočnosť (resp. výhovorka), ţe je len
málo krajín, ktoré sa môţu pochváliť rovnomerným zastúpením muţov a ţien v
rozhodovacích a riadiacich pozíciách v spoločnosti.
V podmienkach Slovenskej republiky je participácia ţien na správe vecí verejných
dlhodobo veľmi nízka, na čo Stredisko vo svojich správach pravidelne a opätovne upozorňuje.
Zastúpenie ţien v Národnej rade SR sa po voľbách v roku 2010 dokonca ešte zníţilo.
Na základe dlhodobých štatistických zisťovaní moţno konštatovať, ţe vo všetkých typoch
44
Zdroj: http://spravy.pravda.sk/statisticky-urad-dostal-nadstandardny-pocet-chybnych-zapisnic-psr-/skvolby.asp?c=A100613_193023_sk-volby_p29
32
volieb sú úspešnejší muţi; ţeny sa do verejného ţivota zapájajú v podstatne niţšej miere. Vo
voľbách do Národnej rady SR, ktoré sa uskutočnili v júni 2010 kandidovalo do 150
členného parlamentu celkom 2 366 osôb, z toho podiel kandidujúcich ţien bol 22,8 %. Pred
voľbami tvorili ţeny v parlamente 18 %. V súčasnosti je v parlamente 24 ţien z celkového
počtu 150 poslancov, čo predstavuje len 16 % zastúpenie. Tento údaj nás spolu so
Slovinskom stavia na 21. – 22. pozíciu v rebríčku krajín EÚ. Niţšie zastúpenie majú uţ len
Írsko, Cyprus, Rumunsko, Maďarsko a Malta.45
Mierne sa zlepšilo zastúpenie ţien vo vláde SR (2 ţeny z celkového počtu 15 členov
vlády, čo predstavuje 13,33 %), Ako pozitívum moţno uviesť, ţe prvýkrát v histórii
Slovenska zastáva post predsedu vlády ţena. Navyše, v EÚ zastáva túto pozíciu ţena len
v Nemecku a Fínsku.46 Pokiaľ ide o pozície štátnych tajomníkov ministerstiev, ţeny na
uvedených postoch majú po minuloročných júnových voľbách 20 % zastúpenie (3 ţeny
z celkového počtu 15 štátnych tajomníkov). Najviac vyváţená sa javí situácia na postoch
vedúcich sluţobných úradov jednotlivých ministerstiev – ţeny tvoria 30,77 % vedúcich
sluţobných úradov (4 ţeny z celkového počtu 13 vedúcich sluţobného úradu). Zastúpenie
slovenských ţien v Európskom parlamente (kde z celkového počtu 13 poslancov za
Slovensko je 5 ţien, čo predstavuje 38,46 %) zaraďuje Slovensko do prvej desiatky v rebríčku
rovnomerného zastúpenia pohlaví v tomto orgáne EÚ.
V roku 2010 bol v nadväznosti na Národnú stratégiu rodovej rovnosti na roky 2009 –
2013 prijatý Národný akčný plán rodovej rovnosti na roky 2010 – 2013. V tomto pláne sú
jednotlivé operačné ciele stratégie rozpísané do konkrétnych úloh spolu so stanovením
zodpovednosti za ich realizovanie. Vytýčené operačné ciele sa sústreďujú na viaceré výzvy, o.
i. aj na dosiahnutie vyváţeného postavenia a zastúpenia ţien a muţov v rozhodovacích a
mocenských pozíciách, identifikovanie rodovej stereotypnosti a jej oslabovanie, vytváranie
podporných mechanizmov pre plnohodnotnú účasť ţien a muţov v hospodárskom,
ekonomickom
a
sociálnom
rozvoji
či
vytvorenie
celospoločenských
kontrolných
mechanizmov uplatňovania rovnosti ţien a muţov. Pri odporúčaniach 1. operačného cieľa,
ktorým je práve vyváţené postavenie a zastúpenie ţien a muţov v rozhodovacích a
mocenských pozíciách, sa plán opiera aj o návrh Výboru OSN pre odstránenie diskriminácie
ţien, aby Slovenská republika pouţila dočasné vyrovnávacie opatrenia v súlade s čl. 4
Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie ţien (ďalej len „CEDAW“) a v súlade
s odporúčaniami Výboru. Výbor tieţ odporúčal, aby vláda zvýšila povedomie politických
45
46
Zdroj: http://ec.europa.eu/social/main.jsp?catId=774&langId=en&intPageId=659
Tamtieţ.
33
strán a širokej verejnosti o dôleţitosti ustanovení CEDAW a nabádal SR, aby prijal
udrţateľné opatrenia vrátane stanovenia konkrétnych cieľov a lehôt pre urýchlené zvýšenie
zastúpenia ţien vo volených a menovaných orgánoch vo všetkých oblastiach a na všetkých
úrovniach politického a verejného ţivota
Sú to práve politické strany, v ktorých sa rozhoduje o tom, kto bude kandidovať na
akú pozíciu (v regionálnych voľbách), resp. kto sa dostane na zvoliteľné miesto na
kandidátnej listine. Šesť politických strán zastúpených v parlamente vedú muţi, rovnaká
situácia je aj čo sa týka predsedníctva poslaneckých klubov. Strany síce deklarujú podporu
rovností príleţitosti pre obe pohlavia v politike, kandidátne listiny jednotlivých strán však
svedčia často o opaku. Čo sa týka zastúpenia ţien v jednotlivých poslaneckých kluboch,
najvyššie percentuálne zastúpenie majú ţeny v poslaneckom klube strany KDH (21,43 %),
nasleduje strana SaS (19,05 %), SDKÚ – DS (17,86 %) a strana SMER-SD (16,13 %).
Najmenšie zastúpenie ţien (len jedna ţena poslankyňa) je v strane Most – Híd (7,14 %)
a v strane SNS (11,12 %).
V porovnaní s predchádzajúcim volebným obdobím tak napríklad stúpol počet ţien
v poslaneckom klube SMER SD (z 50 poslancov bolo len 6 ţien, čo predstavovalo 12 %
zastúpenie) ako aj v klube KDH (z 14 poslancov boli v predchádzajúcom volebnom období len
2 ţeny, teda 14,29 %). Naopak v porovnaní so situáciou pred voľbami v roku 2010 sa
zastúpenie ţien zníţilo v klube SNS (v predchádzajúcom volebnom období boli z 20 poslancov
3 ţeny, teda 15 % zastúpenie a v súčasnosti pokles na 11,12 %) a v klube SDKÚ-DS (v
minulosti 6 ţien z 31 poslancov, čo predstavuje pokles z 19,35 % na 17,86 %).47
Nízke zastúpenie ţien v politike sa následne prejavuje na všetkých úrovniach riadenia
a rozhodovania, keďţe aj v regionálnych voľbách sú to predovšetkým politické strany, ktoré
rozhodujú o svojich kandidátov na funkcie predsedov samosprávnych krajov, primátorov
a starostov či o kandidátoch na funkcie poslancov regionálnych zastupiteľstiev. Z 8
samosprávnych krajov nezastáva ani v jednom funkciu predsedu samosprávneho kraja ţena,
pričom priemerné zastúpenie ţien vo funkcii poslancov samosprávneho kraja je 15 %.
Najvyššie zastúpenie majú ţeny v zastupiteľstve Bratislavského samosprávneho kraja (24 %)
a Trenčianskeho samosprávneho kraja (24 %), naopak,
najniţšie zastúpenie je
v zastupiteľstve Ţilinského, Prešovského a Trnavského kraja (zhodne po 10 %).
47
Údaje o počte ţien zvolených do parlamentu za jednotlivé strany vychádzajú z informácií Štatistického úradu
SR a neobsahujú neskoršie zmeny v poslaneckých kluboch, spôsobené vytvorením vlády a inými
okolnosťami.
34
Vo voľbách do orgánov samosprávy obcí v roku 2010 z celkového počtu 2913
zvolených starostov a primátorov miest bolo zvolených 648 ţien (22,25 %).48
Aj uvedené údaje poukazujú na nízku účasť ţien v rozhodovacích procesoch a na
naliehavú potrebu jej zvýšenia. Stredisko preto vyjadruje nádej, ţe úlohy a ciele definované v
Národnom akčnom pláne rodovej rovnosti na roky 2010 – 2013 budú jedným z postupných
krokov zlepšovania situácie.
Stredisko však súčasne zdôrazňuje, ţe prorodová iniciatíva a zvýšenie počtu ţien tak
v regionálnej, ako aj národnej politike by malo byť tieţ snahou jednotlivých politických strán.
Strany síce deklarujú takýto záujem, pri podrobnejšom pohľade však môţeme zistiť, ţe
akékoľvek ďalšie kroky, nevyhnutné pre dosiahnutie tohto cieľa, absentujú.
Neodmysliteľnou súčasťou celého procesu je aj prorodová transformácia výchovnovzdelávacieho procesu, médií a kultúry, a najmä odstránenie zauţívaných vzorcov správania
formujúcich rozhodovacie a mocenské pozície.
2.3 Petičné právo
Kaţdý má právo sám alebo spoločne s inými obracať sa vo veciach verejného alebo
iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so ţiadosťami,
návrhmi a sťaţnosťami. Petícia nesmie vyzývať k porušovaniu ústavy a zákonov, popieraniu
alebo obmedzovaniu osobných, politických alebo iných práv osôb pre ich národnosť,
pohlavie, rasu, pôvod, politické alebo iné zmýšľanie, náboţenské vyznanie a sociálne
postavenie, alebo k roznecovaniu nenávisti a neznášanlivosti z týchto dôvodov alebo k násiliu
alebo hrubej neslušnosti.
Na zostavenie petície, obstaranie podpisov pod ňu a doručenie petície orgánu verejnej
správy môţu osoby podávajúce petíciu vytvoriť petičný výbor. Ak nie je vytvorený petičný
výbor, musí sa v petícii určiť osoba, ktorá dovŕšila vek 18 rokov, na styk s orgánom verejnej
správy.
Príslušný orgán verejnej správy je povinný prešetriť a vybaviť petíciu tak, aby zistil
skutočný stav veci, jeho súlad alebo rozpor s právnymi predpismi a verejným alebo iným
spoločným záujmom. Výsledok vybavenia petície písomne oznámi do 30 dní od doručenia
petície alebo od odstránenia jej nedostatkov osobe, ktorá podala petíciu, alebo osobe určenej
na styk s orgánom verejnej správy. Ak nie je moţné vybaviť petíciu v tejto lehote, príslušný
48
Údaj získaný z výsledkov volieb zverejnených na http://volby.sme.sk/c/5659363/kompletne-vysledky-voliebstarostov-a-primatorov-obce-od-a-po-l.html#ixzz1JzARyDNi a http://volby.sme.sk/c/5659364/kompletnevysledky-volieb-starostov-a-primatorov-obce-od-m-po-z.html#ixzz1K60QvKE4 .[Citované 20.4.2010].
35
orgán verejnej správy písomne oznámi osobe, ktorá ju podala, ţe petícia bude vybavená v
ďalšej 30-dňovej lehote.
Podľa čl. 95 ods. 1 a čl. 102 ods.1 písm. n) Ústavy a podľa § 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č.564/1992 Zb. o spôsobe vykonania referenda v znení zákona
č.192/2007 Z. z. vyhlásil prezident Slovenskej republiky v roku 2010 referendum na základe
petície občanov, v ktorom oprávnení občania rozhodovali o šiestich otázkach.49
Referendum sa uskutočnilo 18. septembra 2010 a zúčastnilo sa ho 22,84 %
oprávnených voličov. K urnám prišlo 998 142 voličov zo 4 369 553 zapísaných v zoznamoch.
Referendum tak nesplnilo podmienku účasti na to, aby bolo platné – teda viac neţ 50 %
oprávnených voličov.
2.3.1 Petícia proti výstavbe bytoviek pre Rómov vo Svidníku
Dňa 4. 9. 2009 bola Mestskému úradu Svidník doručená Petícia proti výstavbe bytov
niţšieho štandardu v lokalite tréningového ihriska podpísaná 1 522 občanmi mesta a 392
podpismi občanov okolia mesta. Podaná petícia bola predmetom rokovania riadneho 24.
zasadnutia mestského zastupiteľstva (MsZ) dňa 29. 9. 2009 v rámci prerokovania nového
Územného plánu mesta Svidník. Prítomní poslanci MsZ boli o nej informovaní a oboznámení
s jej obsahom. Na tomto zasadnutí bol daný návrh na zrušenie uznesenia číslo 251
z mimoriadneho rokovania MsZ konaného dňa 13. 7. 2009, ktorým bolo schválené rozšírenie
lokality pre byty niţšieho štandardu o petíciou napadnutú lokalitu.
O výbere lokality pre výstavbu bytov niţšieho štandardu pre Rómov rozhodlo Mestské
zastupiteľstvo vo Svidníku v júli 2009. Pre tento účel bol vybratý pozemok vo vlastníctve
mesta, v areáli cvičného futbalového ihriska na Festivalovej ulici. Lokalita je v súlade
s platným územným plánom mesta. Bola na nej odsúhlasená výstavba 54 bytových jednotiek
v rámci troch bytových domov (bloky A, B,C), v kaţdom po 18 bytov. Podľa spracovanej
49
1. Súhlasíte s tým, aby Národná rada Slovenskej republiky zákonom zrušila povinnosť fyzických osôb
a právnických osôb platiť úhradu za sluţby verejnosti poskytované Slovenskou televíziou a Slovenským
rozhlasom?
2. Súhlasíte s tým, aby Národná rada Slovenskej republiky zákonom rozšírila moţnosť prerokovať konanie
poslanca Národnej rady Slovenskej republiky ako priestupok na všetky priestupky podľa zákona
o priestupkoch?
3. Súhlasíte s tým, aby Národná rada Slovenskej republiky ústavným zákonom zníţila počet poslancov
Národnej rady Slovenskej republiky na 100 s účinnosťou od nasledujúceho volebného obdobia?
4. Súhlasíte stým, aby Národná rada Slovenskej republiky zákonom ustanovila, ţe orgány verejnej moci
môţu obstarávať osobné motorové vozidlá s obstarávacou cenou maximálne 40 tisíc eur?
5. Súhlasíte s tým, aby Národná rada Slovenskej republiky ustanovila moţnosť voliť poslancov Národnej
rady Slovenskej republiky a poslancov Európskeho parlamentu prostredníctvom internetu?
6. Súhlasíte s tým, aby Národná rada Slovenskej republiky zákonom vyňala osoby poverené výkonom
verejnej moci z moţnosti uplatniť právo na odpoveď podľa tlačového zákona?
36
projektovej
dokumentácie
sa
jednalo
o výstavbu
bytov
kontajnerového
typu
so
zodpovedajúcim technickým vybavením. Výstavbu prvého bloku podporila vláda SR na
svojom výjazdovom zasadnutí v auguste 2009 dotáciou 500 000 Eur.
Výstavba prvého bytového bloku A sa začala v máji 2010. Byty boli ukončené
a skolaudované v novembri 2010 s celkovým nákladom 543.434,- Eur vrátane technickej
vybavenosti. Ich uţívanie bolo podmienené aj kolaudáciou verejného vodovodu a kanalizácie,
ktoré realizovala Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s. Košice ako svoju investíciu.
V súčasnosti sú kolaudačné rozhodnutia právoplatné a byty pripravené na uţívanie.
2.4 Právo na azyl
Slovenská republika poskytuje azyl cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie
politických práv a slobôd podľa článku 53 Ústavy SR. Právo na azyl znamená pre cudzinca
„právo domáhať sa jeho poskytnutia spôsobom, v konaní a na orgánoch upravených
zákonom, existenciu ktorého predpokladá aj článok 53 Ústavy“.50 Uvedené právo nie je
absolútne. Podľa Ústavy SR azyl moţno odoprieť tomu, kto konal v rozpore so základnými
ľudskými právami a slobodami.
Na úrovni Európskej únie garantuje právo na azyl článok 18 Charty základných práv
Európskej únie, podľa ktorého sa právo na azyl zaručuje dodrţiavaním pravidiel Ţenevského
dohovoru z 28. júla 1951 a Protokolu z 31. januára 1967 týkajúcich sa postavenia utečencov a
v súlade so Zmluvou o Európskej únii a so Zmluvou o fungovaní Európskej únie.
Podrobnú úpravu azylového konania, podmienky udelenia azylu, formy poskytovanej
medzinárodnej ochrany a iné práva a povinnosti účastníkov azylového konania upravuje
zákon o azyle. Od svojho prijatia bol zákon viackrát novelizovaný, ostatná novela vykonaná
zákonom č. 451/2008 Z. z. nadobudla účinnosť 1. decembra 2008. Hlavným cieľom uvedenej
novely bolo zabezpečenie transpozície čl. 15 Smernice Rady 2005/85/ES (Právo na právnu
pomoc a zastúpenie), ktorý ukladá členským štátom Európskej únie zabezpečiť poskytnutie
právnej pomoci pri odvolaní voči zamietavému rozhodnutiu v azylovom konaní.
Konanie o udelenie azylu sa začína vyhlásením cudzinca na príslušnom útvare PZ,
ktorým je policajný útvar v mieste hraničného priechodu, policajný útvar zriadený v
azylovom zariadení, policajný útvar v tranzitnom priestore medzinárodného letiska, policajný
útvar v zariadení útvaru policajného zaistenia pre cudzincov, policajný útvar podľa miesta, v
50
Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 7/02-25 z 27. marca 2002.
37
ktorom je cudzinec v ústavnej zdravotnej starostlivosti, policajný útvar podľa miesta ústavu
na výkon väzby alebo ústavu na výkon trestu odňatia slobody, atď. podľa ustanovenia § 3
zákona o azyle. Vyhlásenia cudzincov o vstupe do azylového konania sa doručujú
migračnému úradu, konkrétne jeho procedurálnemu odboru, ktorý je následne zodpovedný za
realizáciu prvostupňových správnych konaní o azyle.
Pri rozhodovaní o ţiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt policajný útvar
skúma predovšetkým splnenie predpokladov a podmienok na udelenie povolenia, dodrţanie
náleţitostí ţiadosti a ich príloh a tieţ prihliada na ďalšie skutočnosti, a to na verejný záujem,
osobitne na bezpečnostné hľadisko, hospodárske potreby Slovenskej republiky, najmä na
prínos podnikateľskej činnosti cudzinca pre národné hospodárstvo, na verejné zdravie, na
záujmy maloletého dieťaťa cudzinca, osobné a rodinné pomery cudzinca, jeho finančnú
situáciu a dĺţku doterajšieho pobytu, pri prechodnom pobyte aj dĺţku predpokladaného
pobytu a pri trvalom pobyte navyše ešte prihliada na mieru integrácie cudzinca do
spoločnosti.
Proti rozhodnutiu policajného útvaru - príslušnej sluţby cudzineckej polície, resp.
oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru o zamietnutí ţiadosti o udelenie povolenia na
prechodný alebo trvalý pobyt má cudzinec právo podať odvolanie, pokiaľ sa odvolania
písomne alebo ústne do zápisnice nevzdal.
Odvolanie sa podáva na policajnom útvare – oddelení cudzineckej polície PZ, ktorý
napadnuté rozhodnutie vydal. Odvolanie treba podať v lehote 15 dní odo dňa oznámenia
rozhodnutia. Včas podané odvolanie má odkladný účinok. Pokiaľ účastník konania v
dôsledku nesprávneho poučenia alebo pre to, ţe nebol poučený vôbec, podal opravný
prostriedok po lehote, predpokladá sa, ţe ho podal včas, ak tak urobil najneskôr do 3
mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutia.
Policajný útvar, ktorý napadnuté rozhodnutie o zamietnutí ţiadosti o udelenie
povolenia na pobyt vydal, môţe o odvolaní sám rozhodnúť, ak odvolaniu v plnom rozsahu
vyhovie. Ak nerozhodne o odvolaní, predloţí ho spolu s výsledkami doplneného konania a so
spisovým materiálom odvolaciemu orgánu najneskôr do 30 dní odo dňa, keď mu odvolanie
došlo, a upovedomí o tom účastníka konania. Podľa aktivistov za ľudské práva cudzinecká
polícia na Slovensku nedodrţiava zákonom stanovené lehoty v odvolacom konaní. V praxi to
znamená, ţe skôr, ako sa cudzinec stihne proti rozhodnutiu o vyhostení odvolať, je uţ z našej
krajiny dávno vyhostený.
38
Odvolacím orgánom je správny orgán najbliţšieho vyššieho stupňa nadriadený
správnemu orgánu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, a to Riaditeľstvo cudzineckej polície,
prípadne Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície.
V rámci konania o azyle je migračný úrad povinný posudzovať podmienky na
poskytnutie
doplnkovej
ochrany
automaticky.
Rozhodnutie
migračného
úradu
je
preskúmateľné súdom. V roku 2010 bolo podaných 541 ţiadostí o udelenie azylu. V 15
prípadoch bol azyl udelený, v 57 prípadoch bola poskytnutá doplnková ochrana. Na margo
uvedeného je ţiaduce poznamenať, ţe pretrvávajú stále vysoké počty zastavených konaní,
napr. v roku 2010 to bolo aţ v 361 prípadoch. Súvisí to najmä s odchodom ţiadateľov o azyl z
územia Slovenskej republiky, a to ešte predtým, neţ sa v konaní o azyle rozhodlo vo veci
samej. Uvedené dokumentuje to, ţe zo strany cudzincov, v drvivej väčšine nelegálnych
migrantov, najmä účelovo a z ekonomických dôvodov ţiadajúcich o azyl zo štátov ako India,
Pakistan, Bangladéš, Čína, Vietnam a iné, je Slovenská republika stále povaţovaná za
tranzitnú, a nie cieľovú krajinu. Z pohľadu migračného úradu to však nie sú len slabšie
ekonomické moţnosti ich zabezpečenia v SR v porovnaní s niektorými členskými štátmi EÚ
(najmä Nemecko, Rakúsko, Holandsko, Belgicko, Veľká Británia či Francúzsko, kam
smerujú najväčšie migračné trasy), ale tieţ nedostatok moţností realizovať sa vo svojej
vlastnej komunite podľa národnosti, etnika, krajiny pôvodu, a pod.
V roku 2010 migračný úrad v rámci prvostupňového správneho konania udelil azyl 15
ţiadateľom a 57 ţiadateľom bola poskytnutá doplnková ochrana. Z toho, v prípade azylu,
migračný úrad na podanie opravného prostriedku na súd reagoval dvakrát udelením azylu po
opakovanom azylovom konaní.
Platné pobyty ku koncu referenčného roka 2008, 2009 a 2010
Druh pobytu
k 31.12.2008
k 31.12.2009
k 31.12.2010
Prechodný pobyt
11 832
13 217
13 783
Trvalý pobyt
40 594
44 782
48 437
280
323
318
52 706
58 322
62 538
Tolerovaný pobyt
Spolu
Zdroj: Úrad hraničnej a cudzineckej polície, 2011.
39
Povolené pobyty v
Druh pobytu
roku 2008, 2009 a 2010
01.01.2008 - 31.12.2008
01.01.2009 - 31.12.2009
01.01.2010 - 31.12.2010
Prechodný pobyt
6 615
4 646
3 753
Trvalý pobyt
9 689
6 871
5476
249
273
267
16 553
790
9 496
Tolerovaný pobyt
Spolu
Zdroj: Úrad hraničnej a cudzineckej polície, 2011.
2.4.1 Prijatie zajatcov z Guantanáma
Prijatie troch cudzincov z americkej väznice v Guantanáme schválila vláda 19.1. 2010.
Verejnosti neboli poskytnuté ţiadne bliţšie informácie o nich. Americkí vyšetrovatelia proti
nim nemali dôkazy na to, aby mohli začať trestné stíhanie. Ide však o jednotlivcov, ktorí sa z
dôvodu vlastnej bezpečnosti nemôţu vrátiť do krajiny svojho pôvodu. SR mala moţnosť
vybrať si zo skupiny väzňov. Vybratí väzni mali moţnosť odmietnuť prevoz na Slovensko.
Osobitný poverenec amerického prezidenta pre uzavretie Guantanáma Daniel Fried
pre denník SME povedal, ţe sa po príchode na Slovensko nebudú môcť voľne pohybovať v
schengenskom priestore „Zajatci nedostanú schengenské vízum, ale len národné vízum do
krajiny, kde sú umiestnení.“
Trojica sa bude musieť naučiť po slovensky, dostane ubytovanie a Slovensko sa im
postará o prácu. Neskôr boli k dispozícií informácie, ţe ide o bývalých väzňov: Rafiq Bin
Bashir Bin Jalud al Hami (Rafík bin Bašír bin Dţalúd al-Hamí), 41-ročný občan Tuniska,
ktorého zadrţali v januári 2002 v Iráne; Poolad T Tsiradzho (Púlad T Ciradţo), 35-ročný
občan Azerbajdţanu, zadrţali ho v Afganistane v novembri 2001; Adel Fattouh al-Gazzar,
občan Egypta, ktorého zadrţali v Pakistane v decembri 2001.
Pre údajne zlé podmienky pri zadrţiavaní a nevyjasnený právny status začala trojica
drţať hladovku. „Za päť mesiacov na Slovensku sa nedozvedeli, aký je ich právny status, ani čo
sa s nimi bude diať do budúcna,“ povedal novinárom riaditeľ AI na Slovensku Branislav Tichý.
Počas hladovky muţov navštívil vedúci slovenského Úradu vysokého komisára OSN
pre utečencov (UNHCR) Peter Kresák. Podľa jeho vyjadrenia SR neporušila pri ich
integračnom procese ţiadne zákony ani práva. Aj keď obsah dohody nie je známy, podľa
Kresáka pravdepodobne pôjde o garancie do budúcna. O konkrétnych krokoch však podľa
slov riaditeľa Migračného úradu Ministerstva vnútra SR Bernarda Priecela bude rozhodovať
minister vnútra.
40
Podľa zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o
zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov týmto osobám udelil príslušný útvar Úradu hraničnej a
cudzineckej polície MV SR povolenie na trvalý pobyt v Slovenskej republike. Aktuálne sú
títo cudzinci ubytovaní vo Zvolene, Jesenského ulica č. 13. Inými informáciami migračný
úrad nedisponuje.
2.4.2 Prijatie nelegálnych imigrantov z Afriky zadržaných na Malte
Slovensko počas rokov 2009 a 2010 prejavilo záujem zapojiť sa do pilotného projektu
Európskej únie, v rámci ktorého majú členské štáty vnútorným presídľovaním solidárne
pomôcť krajinám najviac vystaveným náporu nelegálnych prisťahovalcov. „Tu je dôleţitá
európska solidarita, a chceme takto vyslať signál aj ostatným európskym krajinám, ktoré sú
zatiaľ zdrţanlivejšie,“ zdôvodnil slovenskú iniciatívu minister zahraničných vecí Miroslav
Lajčák na stretnutí s maltskými partnermi v hlavnom meste tohto ostrovného štátu Vallette.
Slovensko sa podľa dostupných informácií rozhodlo prijať 10 osôb, ktoré na Malte poţiadali
o azyl.
Podľa informácií poskytnutých Migračným úradom Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky je „príprava relokácie ţiadateľov o azyl či cudzincov, ktorým sa poskytla
doplnková ochrana, z Malty, a to v rámci vzájomnej pomoci a rozdeľovania bremena
migrácie medzi členskými štátmi, v štádiu prípravy na úrovni EÚ“.
3.
HOSPODÁRSKE, SOCIÁLNE A KULTÚRNE PRÁVA
3.1 Právo na primerané pracovné podmienky a primeranú odmenu za vykonanú
prácu
Právo na primerané pracovné podmienky a primeranú odmenu za vykonanú prácu
garantuje na vnútroštátnej úrovni Ústava SR a „vykonávacie zákony“, ktoré zakladajú právny
nárok na domáhanie sa samotného základného práva.
Článok 36 Ústavy SR deklaruje právo na spravodlivé a uspokojivé pracovné
podmienky, najmä právo na primeranú odmenu za vykonanú prácu. Tento článok obsahuje aj
ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii, ochranu bezpečnosti
a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺţku pracovného času, primeraný odpočinok po práci,
najkratšiu prípustnú dĺţku platenej dovolenky a právo na kolektívne vyjednávanie.
41
Právo na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky je viazané na existenciu
pracovnoprávneho vzťahu a prislúcha všetkým jeho účastníkom v pozícii zamestnanca (bez
ohľadu na jeho štátnu príslušnosť).
Medzinárodný rámec predmetnej právnej úpravy predstavujú najmä ustanovenia
článku 7 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, články 28 II. časti Revidovanej Európskej sociálnej charty a článok 31 Charty základných práv EÚ a
ďalšie medzinárodné zmluvy v rámci systému ILO a WHO.
Ako konštatoval Národný inšpektorát práce, problematika rovnakého zaobchádzania v
pracovnoprávnej oblasti nie je v rámci uvedených predpisov, predovšetkým Zákonníka práce
a antidiskriminačného zákona, a na základe zisťovaných skutočností v organizáciách v tejto
oblasti v súčasnom období prvoradým cieľom zamestnávateľov.
Stredisko v tejto súvislosti odporúča zintenzívniť spoluprácu Národného inšpektorátu
práce a jeho jednotlivých pobočiek so Strediskom pri šetrení podnetov namietajúcich porušenie
pracovnoprávnych predpisov a zásady rovnakého zaobchádzania. Koordinácia spoločných
postupov by systém riešenia uvedenej problematiky mohla zefektívniť a optimalizovať.
V roku 2010 predstavoval jeden z najvypuklejších sporov o primerané pracovné
podmienky a primeranú odmenu prípad zamestnankýň a zamestnancov firiem Kali Agro
a SLO.VI z Hencoviec na východnom Slovensku. Vyše 390 zamestnankýň a zamestnancov
spomínaných firiem, ktoré sa zaoberajú najmä šitím a balením pančúch, malo na manaţment
oboch spoločností viacero poţiadaviek. Išlo predovšetkým o zvýšenie platov zamestnankýň
a zamestnancov, ktorých výška sa pohybovala na úrovni minimálnej mzdy, ďalej o zníţenie
denných pracovných noriem a o zlepšenie pracovných podmienok. Zamestnankyne
a zamestnanci ţiadali zvýšenie svojej mzdy, ktorá v priemere dosahovala 320 EUR (podľa
Štatistického úradu SR minimálna mzda v roku 2010 bola 307 EUR, priemerná mzda
v priemyselnej výrobe bola v mesiaci august 745 EUR), o 50 EUR.51 Problémom boli podľa
zamestnancov a zamestnankýň taktieţ ťaţko splniteľné denné normy a teplota za strojmi,
ktorá dosahovala aţ 40 stupňov Celzia, pričom výrobné haly neboli dostatočne vetrané.
Keďţe sa odborovým organizáciám zastupujúcim zamestnancov a zamestnankyne v oboch
firmách nepodarilo s majiteľmi a manaţmentom firiem dohodnúť na podmienkach novej
kolektívnej zmluvy, 98 % zamestnancov vstúpilo do časovo neobmedzeného štrajku. Na
strane štrajkujúcich vstúpil do procesu vyjednávania aj Odborový zväz KOVO52 a v úlohe
51
52
Zdroj: http://portal.statistics.sk/showdoc.do?docid=21062
Odborový zväz KOVO taktieţ podal dva podnety na inšpektorát práce. Podnety boli podané v súvislosti
s prijímaním nových pracovníkov počas štrajku a v súvislosti s objektivizáciou pracovných noriem.
42
mediátora rokovaní vystupovala štátna tajomníčka Ministerstva práce, sociálnych vecí
a rodiny. Štrajk, ktorý trval 7 dní, bol na východnom Slovensku prvým svojho druhu od roku
1989, a postupne upútal značnú mediálnu pozornosť. Štrajkujúci sa so zamestnávateľmi
napokon dohodli na zvýšení mzdy pre všetky zamestnankyne a zamestnancov o 50 EUR,
pričom automatické zvýšenie predstavovalo 20 EUR, 15 EUR bolo viazaných na výkon a 15
EUR na dochádzku. Platnosť kolektívnej zmluvy bola dohodnutá na dobu 12 mesiacov.
Po uplynutí tejto doby sa uskutočnia nové rokovania o kolektívnej zmluve, ktoré budú
zohľadňovať aj vývoj miezd a výšku inflácie a Stredisko bude celú situáciu aj naďalej
monitorovať.
3.1.1 Sťažnosti na nedodržiavanie ľudských práv zamestnancov zahraničnými
zamestnávateľmi
Zamestnanci Strediska a jeho regionálnych kancelárií aj v roku 2010 evidovali
podnety klientov, ktorí sa sťaţovali na praktiky zahraničných zamestnávateľov, ktorí pôsobia
na Slovensku. Niektoré prípady sťaţností zamestnancov boli aj medializované.
Výrazný záujem médií spôsobila napríklad situácia v kórejskej spoločnosti Yura Eltec
Corporation Slovakia v súvislosti so vznikom odborov v jej výrobnom závode v Rimavskej
Sobote. Juhokórejská Yura je najväčším zamestnávateľom v okrese Rimavská Sobota.
Vzťahy vedenia firmy so zamestnancami sa po zaloţení odborov v roku 2010 výrazne
skomplikovali. V Yure sa pokúsili pracovníci zaloţiť odbory uţ po druhý raz. Vo výrobnom
závode v Hnúšti sa podľa Odborového zväzu KOVO podobná iniciatíva skončila
nepredĺţením pracovných zmlúv odborárom zamestnaným na dobu určitú. Firma mala dávať
pracovníkom podpisovať vyhlásenie, v ktorom odbory odmietli. V podniku sa podľa odborov
opakovane porušil Zákonník práce a zamestnanci boli pod psychickým nátlakom. Odborársky
štrajk bol reakciou na zverejnené informácie o diskriminácii zamestnancov vo fabrike, kde
vedenie firmy údajne nerešpektuje pracovnoprávne vzťahy. Chceli tak dať najavo
nespokojnosť s vedením spoločnosti, ktoré podľa nich nechce akceptovať odborovú
organizáciu. Na údajné porušovanie zákonov vo firme chcú poukázať aj súdnou cestou.53
V sťaţnostiach, s ktorými sa klienti obrátili v roku 2010 na Stredisko a jeho
regionálne kancelárie, prevládali sťaţnosti najmä v súvislosti s nútením robiť nadčasy, so
slovným poniţovaním v práci, s neadekvátne nízkymi výplatami atď. Podľa zistení Strediska
zahraniční zamestnávatelia okrem niekoľkých výnimiek neumoţňujú zamestnancom riešiť
spory medzi zamestnávateľom a zamestnancami mimosúdne formou mediácie. Takúto
53
Zdroj: http://firmy.etrend.sk/firmy-nefinancny-sektor/odborari-v-yure-vyhlasili-okupacny-strajk.html
43
moţnosť nemajú zamestnanci ani písomne zachytenú v interných predpisoch, ani v ďalších
vnútropodnikových dokumentoch. Spory tak väčšinou končia na súdoch.
Národný inšpektorát práce konštatoval, ţe oproti roku 2009 vzrástol počet podnetov na
zamestnávateľov so zahraničným vlastníctvom. Za rok 2009 sústava inšpekcie práce
zaznamenala 1 423 podnetov. V roku 2010 zaznamenala 1 464 podnetov v 485 organizáciách
so zahraničným vlastníctvom podľa právnej formy. V prípade zistenia nedostatkov pri výkone
inšpekcie práce je nariadené ich okamţité odstránenie a pri závaţných porušeniach uloţená aj
sankcia v zmysle § 19 zákona č.125/2006 o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č.
82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých
zákonov. V súčasnosti, keď sa situácia v zamestnanosti zhoršuje, moţno očakávať ďalší
pokles pracovných miest. Podľa Národného inšpektorátu práce budú zamestnanci opäť menej
upozorňovať na porušovanie právnych predpisov počas trvania ich pracovnoprávneho vzťahu,
a tým menej na nerovnaké zaobchádzanie. Ich prvoradou snahou bude udrţanie si pracovného
miesta. Národný inšpektorát práce v návrhu k novele zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii
práce navrhuje, aby povinnosť štátu vykonávať dozor nad dodrţiavaním zásady rovnakého
zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch bola explicitná a
nespochybniteľná, ďalej vytvorenie a vedenie centrálneho, verejne prístupného zoznamu
fyzických a právnických osôb, ktoré porušili zásadu rovnakého zaobchádzania.
Stredisko tak ako v roku 2009 konštatuje, ţe zo strany niektorých zahraničných
zamestnávateľov naďalej pretrváva sklon k nedodrţiavaniu právneho systému na Slovensku,
nezáujem o vypracovanie etických kódexov a o vytvorenie etických komisií na pracoviskách.
Aj medializované prípady v roku 2010 poukázali na to, ţe napriek legislatívnej úprave
pracovnoprávnych predpisov sa ich niektorí zahraniční zamestnávatelia snaţia neustále
obchádzať, aj napriek vedomiu sankčných postihov, ktoré pri ich porušeniach nasledujú.
Preto Stredisko opätovne zdôrazňuje, ţe na tieto nedostatky je potrebné neustále poukazovať,
a to nielen na odbornej pôde, ale aj prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov a
verejných občianskych diskusií.
Stredisko v tejto súvislosti odporúča prijať na vnútroštátnej úrovni také legislatívne
opatrenia, na základe ktorých by kaţdý zahraničný zamestnávateľ, ktorý príde na Slovensko
podnikať, povinne absolvoval sériu školení, zameraných na príslušnú vnútroštátnu legislatívu
– a Zákonník práce a antidiskriminačný zákon. Zároveň odporúča prijať aj opatrenie, na
základe ktorého by zamestnávatelia boli povinní vypracovať na svojich pracoviskách,
prevádzkach a vo výrobných závodoch etické kódexy, a v prípade väčších prevádzok (nad 20
zamestnancov) povinne zriadiť etické komisie.
44
3.1.2 Mobbing a bossing, šikanózne správanie na pracoviskách
Šikanovanie, psychický teror sa stáva
na pracoviskách závaţným problémom
s narastajúcou tendenciou. Vyskytuje sa v rôznych formách a podobách a na obete môţe mať,
a v mnohých prípadoch aj má, negatívne následky vo forme zdravotných problémov,
somatických aj psychických. U obetí môţe dôjsť k narušeniu sebaistoty, sebaúcty, k pocitu
krivdy a nespravodlivosti, ktoré v sebe môţu nosiť dlhé roky, alebo aj počas celého ţivota.
Zamestnanci sa väčšinou nesťaţujú na mobbing a bossing hneď, neţiadajú
zamestnávateľa či zriaďovateľa o nápravu. Boja sa, ţe prídu o miesto, preto sa radšej so
situáciou zmieria a nechajú problém dospieť aţ do fázy, keď je neriešiteľný, a radšej sami
opustia pracovisko. Naďalej pretrváva negatívna tendencia, ţe obete šikanovania zo
zamestnania odchádzajú a tí, čo šikanujú, na pracovisku ostávajú. Nezriedka svoje šikanózne
praktiky uplatňujú ďalej na nových kolegoch a kolegyniach, ktorí/é na pracovisko nastúpia.
Veľmi závaţným javom, na ktorý je v tejto súvislosti potrebné upozorniť, je aj častý
výskyt situácií, keď sa šikanovatelia snaţia svoje obete, ktoré uţ pracovisko opustili, naďalej
poškodzovať aj na ich novom pracovisku, napríklad formou telefonátov a e-mailov novému
nadriadenému obete, formou ohovárania, „informovania“ vedenia danej firmy o tom, „čo je to
za človeka, ktorého prijali do zamestnania“ a pod. V prípade týchto šikanovateľov sa uţ
nezriedka jedná o tzv. psychopatov, resp. sociopatov aj s moţnými klinickými diagnózami,
avšak s dobrou aţ nadpriemernou inteligenčnou úrovňou, deficitom morálnych a etických
zábran, nezriedka s vybudovanými kontaktmi na ľudí v rôznych pracovných a spoločenských
pozíciách, politické nevynímajúc. Obete sú nútené riešiť takéto situácie podaním trestného
oznámenia na polícii alebo podaním ţaloby na súd.
V roku 2010 zaznamenalo Stredisko 120 podnetov týkajúcich sa šikanovania, z toho
v regionálnych kanceláriách riešili 75 prípadov. Väčšinou išlo o bossing – šikanovanie zo
strany nadriadeného. Stredisko zaznamenalo aj 7 prípadov šikanovania ţiakov /študentov
v školách. V rokoch 2009 a 2010 Stredisko zaznamenalo veľký nárast oznámení týkajúcich sa
porušenia § 13 ods. 3 Zákonníka práce v znení neskorších predpisov a porušovania zásady
rovnakého zaobchádzania v súvislosti s prijímaním do štátnej sluţby a s výkonom štátnej
sluţby. Pritom išlo spravidla o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania oproti iným
zamestnancom (napríklad prepúšťaní boli práve zamestnanci, ktorí poukazovali na nedostatky
v činnosti zamestnávateľa, na porušenie predpisov a pod.). V zákone o štátnej sluţbe sú etické
kódexy zahrnuté v princípoch štátnej sluţby a v povinnostiach štátneho zamestnanca. Aj keď
45
v niektorých prípadoch bolo znevýhodňovanie a šikanovanie zo strany zamestnávateľa
markantné, ani tieto prípady sa nepodarilo inšpekčným a kontrolným orgánom preukázať.
Odbor kontroly, vládneho auditu a štátneho dozoru Ministerstva práce, sociálnych vecí a
rodiny SR zaevidoval v uplynulom roku 4 takéto sťaţnosti. V jednom z prípadov odbor
konštatoval porušenie zákona, ostatné 3 sťaţnosti boli postúpené na Národný inšpektorát práce.
V roku 2010 Národný inšpektorát práce zaevidoval spolu 109 podnetov na
diskrimináciu v rámci celej sústavy inšpekcie práce, z toho opodstatnených bolo 17. Do
týchto počtov spadajú aj podnety na mobbing a bossing.
Podľa vyjadrenia Slovenskej komory psychológov zamestnanci nie sú dostatočne
chránení pred mobbingom a bossingom a táto problematika nie je dostatočne právne
vymedzená. Zamestnanci a zamestnávatelia nie sú dostatočne oboznamovaní s problematikou
šikanovania na pracoviskách. Účinnejšie predchádzať vzniku šikanózneho správania by podľa
Komory bolo moţné zaradením preventívnych prednášok do vzdelávania o škodlivosti
mobbingu a bossingu na medziľudské vzťahy a celkový pracovný výkon, v rámci bezpečnosti
práce cez pracovné zdravotné sluţby. Takéto školenia by však museli byť zákonom
ustanovené, napríklad v rámci bezpečnosti práce cez zdravotné pracovné sluţby, kde jednou
z ich povinností je aj ochrana duševného zdravia pracovníkov. Slovenská komora
psychológov by bola nápomocná pri vytypovaní odborníkov pre danú oblasť.
Oficiálne štatistiky týkajúce sa šikanovania v Slovenskej republike sa zatiaľ nevedú a
výskumov v uvedenej oblasti je na Slovensku málo. Je zaráţajúce, ţe napriek tomu, ţe
mobbing a bossing je vzhľadom na svoje negatívne dôsledky závaţným problémom, posun v
metodike jeho riešenia nebol badateľný ani v priebehu minulého roka. Aj keď teória vzniku,
priebehu a dopadu šikanovania na obete, ako aj na chod pracoviska sú pomerne dostatočne
teoreticky prepracované a verejne dostupné aj na internete, zamestnanci sú pri strete so
šikanovateľom často zaskočení a nepripravení, a to nielen psychologicky, ale ani právne.
Preto Stredisko zdôrazňuje potrebu venovať tejto problematike zvýšenú pozornosť, za
súčinnosti psychológov a právnikov, formou vzdelávacích seminárov a školení, osvetou v
masovokomunikačných prostriedkoch aj prostredníctvom verejných diskusií. Stredisko
zároveň odporúča aby existencia etických kódexov a etických komisií na pracoviskách patrila
medzi povinnú výbavu kaţdého pracoviska.
46
3.2 Právo na bývanie
Právo na bývanie v sebe zahŕňa ďalšie vzájomne súvisiace ľudské práva ako napr.
právo na adekvátne bývanie, na bezpečné a zdravé prostredie, právo dieťaťa na prostredie
vhodné na fyzický a duševný vývoj, na prístup k sluţbám, na ochranu pred núteným
vysťahovaním, zničením alebo zbúraním príbytku, právo na prístup k bývaniu bez
diskriminácie na základe etnickej príslušnosti. Podľa medzinárodnej úpravy ľudských práv je
moţné adekvátnosť bývania posudzovať napr. z hľadiska istoty právnej formy bývania (často
absentuje práve v segregovaných podmienkach), dostupnosti sluţieb, materiálov, zariadení
a infraštruktúry, obývateľnosti bývania (obydlia by sa nemali stavať v nebezpečných
oblastiach, kde môţe dôjsť k ohrozeniu zdravia a hygieny), prístupnosti, polohy (ochrana pred
ohrozeniami zdravia a štrukturálnymi rizikami) a pod. V tejto súvislosti je mimoriadne
dôleţité akceptovanie princípu ľudskej dôstojnosti a nediskriminácie.
Významnou úlohou miest a obcí je aj zabezpečenie regulácie sociálneho bývania. Bez
uvedeného sa vytvára priestor pre diskrimináciu, korupciu či klientelizmus, na úkor
marginalizovaných skupín. Mestá a obce sú povinné rešpektovať právo na rovnaké
zaobchádzanie aj v kontexte rozdeľovania financií určených na bývanie.54
Preto Stredisko v oblasti bývania odporúča:
Uskutočňovať politiky a projekty zamerané na predchádzanie segregácii rómskych
komunít v oblasti bývania.
Zapájať rómske komunity do partnerstva v projektoch výstavby sociálnych bytov , aj
pri obnove a údrţbe vhodných bytov s dôrazom na osobnú zodpovednosť za svoje
činy.
Zamedziť vysťahovávaniu zástupcov marginalizovaných skupín len pre intoleranciu
a predsudky voči nim.
Pri spracúvaní strategických plánov konzultovať s organizáciami občianskej
spoločnosti pôsobiacimi v oblasti boja proti rasovej diskriminácii, s cieľom
smerujúcim ku zmene postojov.
54
Obhajoba práv Rómov na bývanie na Slovensku: tréningový manuál o vzťahu medzinárodného práva a práva
na adekvátne bývanie. Bratislava: Nadácia Milana Šimečku, 2004. 115 s. ISBN 80-89008-17-8
47
3.2.1 Neriešenie situácie obyvateľov bytoviek v Bánovciach nad Bebravou
V Správe o dodrţiavaní ľudských práv za rok 2009 sme poukázali na postup radnice
mesta Bánovce nad Bebravou v súvislosti s rekonštrukciou troch bytoviek na ulici K
nemocnici, v ktorej býva prevaţná časť sociálne neprispôsobivého obyvateľstva. Súčasťou
podmienok verejnej súťaţe boli kontroverzné ustanovenia, podľa ktorých by investor
rekonštrukcie ku dňu začatia stavebných prác zabezpečil pre obyvateľov bytovky náhradné
bývanie, ale s trvalým pobytom mimo územia mesta Bánovce nad Bebravou, a pri opätovnom
obsadzovaní bytov rešpektoval vyjadrenie Mesta Bánovce nad Bebravou k nájomníkom.
Podľa informácií z médií boli z podmienok verejnej súťaţe kontroverzné ustanovenia
odstránené, avšak Koncepcia riešenia problémov rómskej komunity v najbližších rokoch
schválená mestským zastupiteľstvom uznesením MsZ č. 22/2010 zo dňa 23. 2. 2010
podmienky verejnej súťaţe vrátane kontroverzných ustanovení na rekonštrukciu týchto
bytoviek stále obsahuje. Tým istým uznesením zároveň mestské zastupiteľstvo zrušilo
uznesenie MsZ č. 13/2008, bod E/1 zo dňa 28.10.2009, ktorým bol primátor mesta poverený
riešiť problematiku výstavby bytov pre marginalizované skupiny obyvateľstva vrátane výberu
vhodnej lokality mimo ulice K nemocnici, a podať ţiadosť pre získanie financií z
prostriedkov Európskej únie alebo zo štátnych fondov, čo spôsobilo, ţe v súčasnej dobe
neprebieha ţiadna verejná súťaţ týkajúca sa rekonštrukcie daných bytoviek a situácia ich
obyvateľov sa ani nijakým spôsobom nerieši.
Stredisko preto dôrazne apeluje na zastupiteľstvo mesta Bánovce nad Bebravou aby
pristúpilo ku konkrétnym riešeniam situácie obyvateľov uvedených bytoviek, ktoré by bolo
v súlade s dodrţiavaním ľudských práv, a zároveň ich zapracovalo do koncepcie, z ktorej
názvu nie je tieţ jasné, na aké dlhé obdobie je plánovaná.
3.2.2 Presídľovanie Rómov v Plaveckom Štvrtku
Rómska osada v Plaveckom Štvrtku vznikla pred niekoľkými desaťročiami. Výstavba
domov a chatrčí je neregulovaná, bez stavebných povolení na neusporiadaných stavebných
pozemkoch. V obci ţije 2 320 obyvateľov, z toho 534 obyvateľov rómskej osady prihlásených
na trvalý pobyt, a nachádza sa tam asi 100 domov. Legalizácia stavieb nie je moţná z dôvodu
neusporiadaných vzťahov k pozemkom a tieţ preto, ţe stavby stoja v bezpečnostných zónach
plynových zariadení.
Podľa starostu obce ide predovšetkým o porušenie zákona č.50/1976 Zb. v znení
neskorších predpisov (Stavebný zákon); sporné nehnuteľnosti boli v minulosti nelegálne
postavené v tzv. kritickej nebezpečnej zóne plynovodu, hoci ide iba o niekoľko nehnuteľností.
48
Stredisko situáciu v Plaveckom Štvrtku podrobne monitorovalo. Zároveň poţiadalo
starostu obce o poskytnutie informácií k riešeniu vzniknutej situácie. Starosta ubezpečil
Stredisko, ţe vzniknutú situáciu bude riešiť plne v súlade s platnými právnymi predpismi, či
uţ v správnom konaní, prípadne v súdnom alebo trestnom konaní pri dodrţiavaní
medzinárodných právnych noriem a plnom rešpektovaní práva na ochranu ţivota, zdravia
občanov, ako aj právnych predpisov súvisiacich s ochranou prírody. Zabezpečovanie bývania
osobám, ktoré majú na poskytnutie náhrad právo, bude podľa slov starostu plne v súlade
s platnými právnymi predpismi.
Stredisko však upozorňuje, ţe v Pláne hospodárskeho a sociálneho rozvoja obce
Plavecký Štvrtok na roky 2009-2015, v kapitole Občianska infraštruktúra nie je ani zmienka o
výstavbe bytov v súvislosti s presídľovaním obyvateľov rómskej osady z nebezpečnej zóny
všeobecného ohrozenia. V tomto pláne je zámer presídliť obyvateľov rómskej osady uţ
v roku 2009 s predpokladaným objemom finančných prostriedkov 2 mil. Eur. Zo zámeru ale
nie je zrejmé, na čo sa finančné prostriedky majú pouţiť. Je však dokázateľné, ţe
presídľovanie má byť vykonané mimo obce Plavecký Štvrtok, nakoľko „v rámci obce nie je
voľna lokalita“.55
Stredisko však pripomína a povaţuje za zaráţajúce, ţe v tomto pláne obec zamýšľa
postaviť nájomné byty a domy pre začínajúce rodiny, čo vzbudzuje oprávnené obavy miestnych
rómskych obyvateľov o nekomplexné a diskriminačné riešenie zo strany obce.
Obec na jednej strane tvrdí, ţe nemá voľnú lokalitu na presídlenie obyvateľov rómskej
osady, t.j. na výstavbu bytov pre presídľovaných Rómov, a na strane druhej hodlá postaviť
byty, dokonca domy pre začínajúce rodiny (pravdepodobne nerómske) z prostriedkov ŠFRB.
Preto sa Stredisko domnieva, ţe by mohlo dochádzať k porušeniu zásady rovnakého
zaobchádzania podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona č.365/2004 Z. z. zo strany obce, ktorá neprihliadla
na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou, a taktieţ pri prijímaní
opatrení na ochranu pred diskrimináciou.
Stredisko sa preto prikláňa k návrhu Úradu splnomocnenca vlády SR pre rómske
komunity k riešeniu problémov v rómskej osade Plavecký Štvrtok:
-
obec Plavecký Štvrtok sa musí usilovať získať – odkúpiť stavebné pozemky
a pripraviť projektovú dokumentáciu pre výstavbu obecných nájomných bytov
55
Plán hospodárskeho a sociálneho rozvoja obce Plavecký Štvrtok na roky 2009-2015. In: Portál obce Plavecký
Štvrtok. [online ]. 19.6.2009. Kapitola Občianska infraštruktúra, s.29. Dostupné na: http://www.obec
plaveckystvrtok.sk/a/app/index.php/dokumenty/cat_view/72-plan-hospodarskeho-a-socialneho-rozvoja
49
niţšieho štandardu určených pre bývanie občanov v hmotnej núdzi (Program
Ministerstva výstavby a RR SR),
-
následne zlikvidovať súčasnú rómsku osadu,
-
urýchlene sa musí riešiť 18 domov, ktorých stav je kritický a nachádzajú sa
v ochrannom pásme plynovodov,
-
obec musí začať s uplatňovaním projektu terénnej sociálnej práce,
-
realizovať výstavbu komunitného centra,
ktoré je i v pláne hospodárskeho
a sociálneho rozvoja obce,
-
uplatniť program komunitných pracovníkov zdravotnej výchovy,
-
uplatniť program asistenta učiteľa v ZŠ,
-
spolupracovať s OR PZ Malacky pri realizácii programu policajných špecialistov pre
-
prácu s rómskou komunitou,
-
podľa moţností uplatniť inštitút osobitného príjemcu dávky v hmotnej núdzi.
3.3 Právo na vzdelanie
Na medzinárodnej úrovni je právo na vzdelanie ako jedno z najvýznamnejších práv
druhej generácie ľudských práv upravené v článku 13 a 14 Medzinárodného paktu
o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, v článku 28 Dohovoru o právach dieťaťa,
v článku 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ako aj v článku 14 Charty základných ľudských práv Európskej únie.
Na vnútroštátnej úrovni je právo na vzdelanie upravené v článku 42 Ústavy. Jeho
účelom je poskytnúť vzdelanie, pričom nezáleţí na štátnej príslušnosti fyzickej osoby, ktorá je
nositeľom tohto práva, ale právo na bezplatné vzdelávanie v základných a stredných školách
majú ústavou garantované len občania SR
Podľa článku 42 ods. 1 Ústavy SR má právo na vzdelávanie „kaţdý“, z čoho vyplýva,
ţe právo na vzdelávanie predstavuje predovšetkým právo na prístup k vzdelávaniu, ktorý štát
musí zabezpečiť pre kaţdého a za rovnakých podmienok
3.3.1 Nesúlad niektorých ustanovení zákona o vysokých školách s Ústavou SR
Dňa 5. novembra 2007 bol Ústavnému súdu SR doručený návrhu skupiny 35
poslancov Národnej rady SR na začatie konania o súlade § 55 ods. 7 tretia a štvrtá veta a § 89
ods. 5 vysokoškolského zákona s Ústavou SR. Ústavný súd SR rozhodol 26. mája 2010 (nález
50
PL. ÚS 3/08-68)56, ţe namietané ustanovenia zákona o vysokých školách nie sú v súlade
s Ústavou SR. Ústavný súd vo svojom náleze konštatoval:
1. Nesúlad § 55 ods. 7 zákona o vysokých školách s Ústavou SR
2. Nesúlad § 89 ods. 5 zákona o vysokých školách s Ústavou SR
Ad 1
Nesúlad § 55 ods. 7 zákona o vysokých školách s Ústavou SR
Ústavný súd posudzoval, či úprava obsiahnutá v § 55 ods. 7 zákona o vysokých
školách zasahuje do autonómie súkromnej vysokej školy (a či súčasne obmedzuje aj zdroj jej
financovania - príspevky od študentov) nad ústavou prijateľný rámec, a to konkrétne do jej
základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR57, či limitovanie počtu študentov
nejde nad rámec povolených obmedzení ustanovených v čl. 35 ods. 2 Ústavy SR 58, resp. v čl.
13 ods. 4 Ústavy SR59 a či vzhľadom na obmedzenie príjmov súkromnej vysokej školy z
dôvodu limitovania počtu študentov v externej forme štúdia zákonodarca nezvolil úpravu,
ktorá je v rozpore aj s čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR.60
Ústavný súd SR konštatoval, ţe rovnaký spôsob prijímania na štúdium na štátnych aj
súkromných vysokých školách práve vzhľadom na rozdielny systém ich financovania
znevýhodňuje súkromnú vysokú školu oproti štátnym vysokým školám. Podľa názoru
Ústavného súdu SR limitácia počtu uchádzačov na štúdium v externej forme výrazne zasahuje
do existencie súkromnej vysokej školy, pretoţe obmedzuje zdroj ich financovania (príspevky
od študentov), čo má vplyv na chod súkromných vysokých škôl, pričom takéto obmedzenie
„nie je postavené na ţiadnom objektívnom kritériu“. Ústavný súd SR preto rozhodol, ţe § 55
ods. 7 zákona o vysokých školách nad ústavne akceptovateľný rámec zasahuje do základného
práva na slobodu podnikania, čo je v nesúlade s čl. 35 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4
Ústavy SR.
56
57
58
59
60
V Zbierke zákonov bol vyhlásený pod číslom 333/2010 Z. z., dňa 14. augusta 2010.
Čl. 35 ods. 1 Ústavy SR: „Kaţdý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo
podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.“
Čl. 35 ods. 2 Ústavy SR: „Zákon môţe ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo
činností.“
Čl. 13 ods. 4 Ústavy SR: „Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel.
Takéto obmedzenia sa môţu pouţiť len na ustanovený cieľ.“
Čl. 20 ods. 1 Ústavy SR: „Zákon môţe ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo
činností.“
Čl. 20 ods. 4 Ústavy SR: „Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je moţné iba v
nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.“
51
Ad 2
Nesúlad § 89 ods. 5 zákona o vysokých školách s Ústavou SR
Podľa názoru Ústavného súdu SR zákonodarca nevyuţil ústavne deklarované a moţné
rozlišovacie kritérium (vzdelanie za úhradu) vzťahujúce sa na prístup k právu na vzdelanie
(čl. 42 ods. 1 Ústavy SR) na vytvorenie jednej odôvodnene druhovo určenej skupiny –
študentov verejnej vysokej školy v externej forme štúdia (čl. 12 ods. 1 Ústavy SR), ale bez
primeraných dôvodov túto druhovo jednoznačne určenú skupinu fakticky rozdelil a jednu
skupinu znerovnoprávnil vytvorením priestoru pre „bezplatný študijný program v externej
forme“, čím netransparentným spôsobom „zdeformoval“ osobitný princíp rovnosti.
Vytvorenie dvoch kategórií (skupín) študentov v rámci študijných programov v
externej forme je podľa Ústavného súdu SR neopodstatnené, nie je dostatočne odôvodnené
vecnými argumentmi, nevychádza zo zákonnej úpravy práva na vzdelanie, ale realizuje sa na
podzákonnej úrovni, keď študijné programy v externej forme určuje vláda nariadením,
ministerstvo určí limity súm finančných prostriedkov pre jednotlivé verejné vysoké školy, a
aţ verejná vysoká škola v rámci určeného limitu, a síce v jeho plnej výške určí, ktoré študijné
programy bude zabezpečovať bezplatne (bezplatný študijný program v externej forme).
Vzhľadom na nález Ústavného súdu SR, ktorým rozhodol, ţe namietané
ustanovenia zákona o vysokých školách nie sú v súlade s Ústavou SR, tieto ustanovenia
stratili dňom uverejnenia nálezu v Zbierke zákonov, t.j. dňom 14. augusta 2010 účinnosť.
Podľa Ústavy SR sú orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, povinné do šiestich
mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu SR uviesť ich do súladu s ústavou.
V prípade, ţe tieto orgány tak neurobia, takéto predpisy stratia platnosť po šiestich
mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia. 61
Uţ na jeseň 2010 sa prekvapivo začal formovať postoj, smerujúci k takej
legislatívnej úprave, podľa ktorej by sa spoplatnenie malo týkať všetkých budúcich
externých študentov.62
61
62
Čl. 125 ods. 3 Ústavy SR.
Poslanecký návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov reagujúci na nález PL. ÚS 3/08-68, bol do
Národnej rady SR doručený 11. novembra 2010 (ČPT 181). Uvedený návrh bol dňa 24. marca 2011
schválený v treťom čítaní. Bolo navrhnuté prečíslovanie odsekov § 89, keďţe § 89 ods. 5 stratil k 14.
februáru 2011 platnosť. Ďalej v súvislosti s externou formou štúdia sa v rámci druhého čítania výslovne
upravila povinnosť hradiť školné pre študentov v externej forme štúdia a tieţ sa spresnil postup pri určovaní
maximálneho ročného školného pre dennú aj externú formu štúdia. Vládny návrh zákona, ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, ktorý bol do Národnej rady SR doručený 14. januára 2011 (ČPT 218), sa niesol
v obdobnom duchu ako schválený poslanecký návrh.
52
3.3.2 Nedostatok učebníc na základných školách
Od školského roku 2008/09 sa na Slovensku začala realizovať reforma školstva na
základe zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov. Nanovo sa definovala sústava škôl na Slovensku, systém
vzdelávania bol prispôsobený medzinárodných štandardom ISCED a zaviedol sa
dvojúrovňový model vzdelávania, ktorý prináša školám väčšie moţnosti profilovať sa na
základe potrieb regiónu a svojich moţností. Školská reforma prebiehala v niekoľkých
etapách. Od 1. septembra 2010 školy vzdelávajú podľa vlastných školských vzdelávacích
programov, pre ktoré bola MŠ SR pripravená metodika tvorby.
V súvislosti s reformou školstva vzniklo niekoľko problémov, ktoré kulminovali v
školskom roku 2010/2011. Jedným z problémov, ktoré priniesla reforma školstva, bol
nedostatok učebníc na základných a stredných školách; tento problém sa týkal tretích
a siedmych ročníkov základných škôl s výnimkou Slovenského jazyka pre siedmy ročník a
Chémie pre siedmy ročník, ďalej chýbali učebnice Literárna výchova pre šiesty ročník a
Dejepis pre šiesty ročník. Učebnice chýbali aj na stredných školách a gymnáziách, konkrétne
Biológia pre druhý ročník gymnázia a tretí ročník stredných škôl. Pedagógovia boli nútení
pouţívať staré učebnice, prípadne materiály kopírovať, čo bolo spojené s vyšším finančným
zaťaţením škôl.
Stredisko znepokojujú snahy bagatelizovať celý problém s odvolávaním sa na to, ţe
právo na bezplatné vzdelanie na základných a stredných školách nebolo porušené, pretoţe
bezplatný vzdelávací proces na týchto školách prebiehal aj napriek chýbajúcim učebniciam.
Stredisko upozorňuje, ţe je nanajvýš pravdepodobné, ţe pretrvávajúcim nedostatkom učebníc
aj napriek enormnej snahe pedagógov utrpela kvalita vzdelávacieho procesu, pretoţe
nedostatok učebníc spôsobil zvýšené finančné nároky pre školy, ktoré by tieto financie mohli
vyuţiť aj zmysluplnejšie, a podstatne sťaţil podmienky prípravy pedagógov na vyučovací
proces.
Štát neprijal systémové opatrenia na včasné zabezpečenie potrebných školských
učebníc s aktuálnym textom v poţadovanom mnoţstve. Štát nezabezpečil na území Slovenska
materiálny prameň poznania napriek tomu, ţe o to ţiadali ţiaci, ich rodičia, ako aj samotní
pedagógovia. Neurobil tak dokonca ani napriek tomu, ţe to je samozrejmosťou.
Plnenie medzinárodných zmluvných záväzkov Slovenskej republiky na ochranu práva
na vzdelanie je nedostatočné.
53
Stredisko preto odporúča zlepšiť koordináciu tvorby, výberu učebníc a zabezpečiť ich
včasnú distribúciu na všetky školy. Toto povaţuje Stredisko za bazálnu funkciu štátu, kde sú
zlyhania štátu neprípustné. V opačnom prípade je ohrozená samotná podstata vzdelávania.
3.4 Právo na sociálne sluţby
V súlade s Európskou sociálnou chartou a v záujme zabezpečiť dostupnosť sociálnych
sluţieb je všeobecne deklarované právo fyzickej osoby na poskytnutie sociálnej sluţby. Právo
na poskytnutie sociálnej sluţby implicitne vyplýva aj z dôleţitých medzinárodných
dohovorov ako je Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a je
explicitne definované vo viacerých dokumentoch a nariadeniach EÚ. V ich rámci bola napr.
v roku 2010 prijatá Európska charta práv a zodpovednosti starších ľudí, ktorí potrebujú
dlhodobú starostlivosť a pomoc.
Na vnútroštátnej úrovni sú tieto medzinárodné záväzky premietnuté do viacerých častí
sociálnej legislatívy, najmä však do zákona č. 488/2008 Z. z. o sociálnych sluţbách a o zmene
a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o ţivnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov63
(ďalej len „zákon o sociálnych sluţbách), ktorý novým spôsobom upravuje podmienky
poskytovania sociálnych sluţieb.
Išlo o komplexnú a náročnú právnu úpravu, ktorá v porovnaní s bývalým zákonom
o sociálnej pomoci zaviedla do systému sociálnych sluţieb celý rad nových prvkov a pravidiel
pri ich poskytovaní. Tieto zmeny sa týkajú priamo fyzických osôb, ktoré sú odkázané na
sociálne sluţby, ale rovnako aj verejných a neverejných poskytovateľov týchto sluţieb.
Zákon o sociálnych sluţbách upravuje právne vzťahy a podmienky poskytovania
a financovania sociálnych sluţieb, ktorých cieľom je podporovať sociálne začlenenie občanov
a uspokojovať sociálne potreby ľudí v nepriaznivej sociálnej situácii. Sociálne sluţby sa
zameriavajú najmä na prevenciu vzniku nepriaznivej sociálnej situácie, riešenie takejto situácie
alebo zmiernenie nepriaznivej sociálnej situácie fyzickej osoby, rodiny alebo komunity.
Sociálne sluţby majú podporovať rozvoj schopností fyzickej osoby viesť samostatný ţivot,
podporiť jej začlenenie do spoločnosti, ako aj riešiť krízové sociálne situácie.
Zaviedli sa mnohé zásadné zmeny v poskytovaní sociálnych sluţieb. Zaručuje sa
právo fyzickej osoby na poskytnutie sociálnej sluţby alebo zabezpečenie jej poskytnutia
a právo výberu poskytovateľa za splnenia podmienok ustanovených týmto zákonom, ako aj
ďalšie práva pri poskytovaní sociálnych sluţieb, napr. právo na poskytovanie sociálnej
63
Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych sluţbách nadobudol účinnosť 1. 1. 2009.
54
sluţby, ktorá umoţňuje realizovať základné ľudské práva a slobody, zachováva ľudskú
dôstojnosť a zabraňuje sociálnemu vylúčeniu a právo na zabezpečenie dostupnosti informácií
o sociálnej sluţbe.
Viaceré z týchto práv, najmä právo výberu poskytovateľa, však neboli v tomto zákone
dostatočne garantované a definované, čo viedlo k následnej nespokojnosti laickej a odbornej
verejnosti s niektorými ustanoveniami tohto zákona.
Nová právna úprava zaviedla celý rad nových druhov sociálnych sluţieb, ktoré sa do
jej prijatia neposkytovali vôbec, alebo síce boli poskytované, ale nemali oporu v právnom
predpise. Ide o tieto sociálne sluţby: odľahčovacia sluţba (respite care), sprostredkovanie
tlmočníckej sluţby a osobnej asistencie, pomoc pri výkone opatrovníckych práv a povinností,
sprievodcovská
a predčítacia
sluţba,
tlmočnícka
sluţba,
poţičiavanie
pomôcok,
monitorovanie a signalizácia potreby pomoci, krízová pomoc poskytovaná prostredníctvom
telekomunikačných technológií, nové typy zariadení (nocľaháreň, domov na pol ceste,
nízkoprahové centrá, zariadenie núdzového bývania, zariadenie dočasnej starostlivosti o deti,
špecializované zariadenie, integračné centrum).
V záujme poskytovať sociálne sluţby v poţadovanej kvalite sa v zákone ustanovili po
prvýkrát na Slovensku tzv. štandardy kvality sociálnej sluţby a spôsob ich hodnotenia, ktoré
určili tak kvalitatívne, ako aj kvantitatívne kritériá, resp. procedurálne, personálne
a prevádzkové podmienky, ktoré je povinný dodrţiavať kaţdý poskytovateľ sociálnej sluţby.
Problematický sa však ukázal nový spôsob financovania neverejných poskytovateľov,
keď sa garantovalo financovanie z verejných zdrojov len pre tých neverejných
poskytovateľov, u ktorých si obec alebo VÚC sluţbu objednala. Na tieto účely sa zaviedli dva
druhy finančných príspevkov, a to finančný príspevok pri odkázanosti na pomoc inej fyzickej
osoby a finančný príspevok na prevádzku.
To potvrdil aj nález Ústavného súdu SR (332/2010 Z. z.), ktorý rozhodol o nesúlade
časti ustanovenia § 8 ods. 2 písm. d) a ods. 3 písm. d) zákona o sociálnych sluţbách s Ústavou
Slovenskej republiky.
Preto bol 10.12. 2010 Národnou radou SR schválený zákon č. 551/2010 Z. z., ktorým
sa mení a dopĺňa zákon o sociálnych sluţbách, ktorý nadobudol účinnosť 1. 3. 2011. Novelou
zákona o sociálnych sluţbách sa zabezpečuje uplatňovanie práva fyzickej osoby na výber
poskytovateľa sociálnej sluţby v plnom rozsahu, bez akýchkoľvek obmedzení a následkov
s tým spojených (napr. nemoţnosť financovať neverejného alebo verejného poskytovateľa, ak
si ho klient priamo vybral). Cieľom zmeny v tomto ustanovení je zabezpečiť vykonateľnosť
práva fyzickej osoby na výber poskytovateľa sociálnej sluţby. Zároveň sa zosúlaďuje
55
ustanovenie § 8 ods. 2 a 3 zákona o sociálnych sluţbách s Ústavou SR v nadväznosti na
citovaný nález Ústavného súdu SR. Upravujú sa aj niektoré ustanovia, ktoré v praxi
spôsobovali problémy, alebo ktoré napríklad uľahčujú vykonávanie lekárskej posudkovej
činnosti, upravujú uhrádzanie ekonomicky oprávnených nákladov medzi neverejnými
poskytovateľmi, niektoré podmienky poskytovania finančných príspevkov neverejným
poskytovateľom a tieţ sa upravujú niektoré prechodné ustanovenia, ktoré odsunuli termín
splnenia niektorých povinností obcí a vyšších územných celkov a povinnosti splnenia
vybraných kvalifikačných predpokladov pracovníkov v sociálnych sluţbách.
Implementácia zákona v praxi prináša obciam, mestám a vyšším územným celkom
viaceré problémy aj vo financovaní a to aj v nadväznosti na dopad hospodárskej a finančnej
krízy na rozpočty samosprávnych orgánov. Z uvedených dôvodov vláda SR prijala na ich
riešenie viacero opatrení.
Jedným z nich bolo podpísanie Memoranda o spolupráci medzi vládou SR
a Zdruţením miest a obcí Slovenska pri riešení dopadov finančnej a hospodárskej krízy na
slovenskú spoločnosť. Jedným zo záväzkov vlády bolo monitorovať implementáciu zákona
o sociálnych sluţbách a jeho dopad refundovať obciam, mestám a vyšším územným celkom.
V priebehu roka 2009 aţ 2011 bolo realizovaných celkom 6 monitoringov implementácie
zákona o sociálnych sluţbách. Náklady na nové úlohy vyplývajúce zo zákona o sociálnych
sluţbách boli obciam a vyšším územným celkom refundované v marci 2010 v celkovej sume
3 120 537 eur a v decembri 2010 v celkovej sume 3 869 517 eur. V súčasnosti rokuje
MPSVaR SR s MF SR o ďalšej refundácii za obdobie II. polroka 2010.
V záujme podporiť kontinuálne a bezproblémové poskytovanie sociálnych sluţieb
verejnými poskytovateľmi (obce, mestá), ktoré si zariadenia sociálnych sluţieb zriadili po 1.
7. 2002 (t.j. po decentralizácií sociálnych sluţieb na samosprávu), ako aj podporiť
financovanie neverejných poskytovateľov zo strany vyšších územných celkov, ktorí
opakovane prezentovali nespokojnosť a poukazovali na nerovnaké postavenie s verejnými
poskytovateľmi, vláda SR dňa 24. marca 2010 schválila návrh na poukázanie prostriedkov vo
výške 7 261 581 eur a vyšším územným celkom na financovanie sociálnych sluţieb
poskytovaných neverejnými poskytovateľmi v celkovej sume 6 400 023 eur. Vyššie uvedené
opatrenia nie je moţné povaţovať za systémové riešenia pre oblasť sociálnych sluţieb, hlavne
pre zabezpečenie ich dostupnosti a ich trvalú udrţateľnosť z hľadiska financovania.
Aj napriek prijatiu ad hoc opatrení zo strany vlády a základných princípov
zakotvených v novej legislatíve sociálnych sluţieb moţno v oblasti sociálnych sluţieb
identifikovať nasledovné kľúčové problémy:
56
Nedostatočné finančné krytie všetkých sociálnych služieb z rozpočtu obcí a VÚC, ktoré
nebolo zosúladené s legislatívnymi zmenami. V rámci fiškálnej decentralizácie neboli
zohľadnené reálne náklady obcí, miest a VÚC na všetky sociálne služby. Do výšky 5 %
podielových daní pre obce bola premietnutá suma 960 mil. Sk, ktorá bola prerozdelená na 1
560 obcí, t.j. len tým, ktoré fakticky poskytovali opatrovateľskú sluţbu. Do výšky 32 %
podielových daní pre VÚC boli premietnuté len reálne výdavky na existujúce zariadenia
sociálnych sluţieb, nie však iné sociálne sluţby. Problém sa týka najmä malých obcí, ktoré
nie sú schopné si plniť povinnosť poskytovať sociálnu sluţbu vyplývajúcu zo zákona.
S nedostatočným financovaním je spojená aj úroveň sociálnych sluţieb, ktorá často nemôţe
byť vykonávaná na poţadovanej kvalitatívnej úrovni.
Prevládajúci a postupne sa zvyšujúci dopyt nad ponukou (nedostupnosť sociálnej sluţby
pre klienta) vyplývajúci zo starnutia obyvateľstva a demografických trendov a z absencie
dostatočných zdrojov na poskytovanie sociálnych sluţieb. K 31. 12. 2009 bolo do
poradovníkov čakateľov na poskytovanie sociálnej sluţby v zariadeniach zriadených obcou
alebo vyšším územným celkom zapísaných 14 905 osôb (z toho 9 932 osôb do zariadenia
pre seniorov a 4 810 do domova sociálnych sluţieb), čo činí 42% percent z počtu klientov,
ktorým sa sociálna sluţba v zariadeniach uţ poskytuje. Niektoré druhy sociálnych sluţieb
klientom nie sú poskytované vôbec alebo len v zníţenom rozsahu.
3.5 Profesionálne rodičovstvo
Profesionálne rodičovstvo ako forma inštitucionálnej starostlivosti o deti veľmi úzko
súvisí so samotnými právami detí, ktorých ochrana je garantovaná viacerými medzinárodnými
dokumentmi. Jedným z najvýznamnejších medzinárodných dokumentov v oblasti ochrany
práv dieťaťa je Dohovor o právach dieťaťa (ďalej len „Dohovor“), prijatý OSN v roku 1989.
Preambula Dohovoru uvádza, „ţe rodina ako základná jednotka spoločnosti a
prirodzené prostredie pre rast a blaho všetkých svojich členov a najmä detí musí mať nárok na
potrebnú ochranu a takú pomoc, aby mohla bezo zvyšku plniť svoju úlohu v spoločnosti“ a „v
záujme plného a harmonického rozvoja osobnosti musí dieťa vyrastať v rodinnom prostredí, v
atmosfére šťastia, lásky a porozumenia“.
Čl. 3 ods. 1 Dohovoru zakotvuje, ţe „záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom
pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech uţ uskutočňovanej verejnými alebo
súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými
orgánmi“.
57
Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru „štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa zaväzujú
zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom
berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov
právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne
opatrenia.“
V zmysle čl. 20 ods. 1 Dohovoru „dieťa dočasne alebo trvalo zbavené svojho
rodinného prostredia alebo dieťa, ktoré vo vlastnom záujme nemôţe byť ponechané v tomto
prostredí, má právo na osobitnú ochranu a pomoc poskytovanú štátom“.
Jednou z takýchto foriem ochrany a pomoci v Slovenskej republike je aj inštitút
profesionálneho rodičovstva.
Ústavná starostlivosť, predbeţné opatrenia a výchovné opatrenie sa vykonávajú
v profesionálnej rodine najmä pre dieťa, ktoré :
bolo odňaté zo starostlivosti rodičov na prechodný čas potrebný na úpravu pomerov
dieťaťa alebo bolo prijaté do detského domova v naliehavých prípadoch (najmä ak sa
dieťa ocitlo bez akejkoľvek starostlivosti alebo ak je ţivot alebo zdravie dieťaťa
ohrozené),
vyţaduje na základe výsledkov odbornej diagnostiky liečebno-výchovnú starostlivosť,
alebo je občan s ťaţkým zdravotným postihnutím,
vyţaduje zvýšenú starostlivosť na základe výsledkov odbornej diagnostiky z dôvodu
porúch správania,
vyţaduje zvýšenú starostlivosť na základe výsledkov odbornej diagnostiky z dôvodu,
ţe je drogovo závislé, alebo inak závislé,
vyţaduje zvýšenú starostlivosť na základe výsledkov odbornej diagnostiky z dôvodu,
ţe bolo týrané, pohlavne zneuţívané, alebo bol na ňom spáchaný trestný čin
ohrozujúci jeho priaznivý psychicky vývin, fyzický vývin, alebo je dôvodné
podozrenie, ţe bol na ňom spáchaný takýto trestný čin.
Detský domov poskytuje na úhradu výdavkov na dieťa alebo mladého dospelého,
ktorý je nezaopatreným dieťaťom v profesionálnej rodine, sumu podľa veku dieťaťa, najviac
však vo výške trojnásobku sumy ţivotného minima pre nezaopatrené dieťa, základné
vybavenie a uhrádza zvýšené náklady spojené so zdravotným stavom, špeciálnymi potrebami,
športovou činnosťou. Podrobnosti upravuje vyhláška MPSVaR SR č. 643/2008 Z. z. , ktorou
58
sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 305/2005 Z .z. o sociálnoprávnej ochrane detí
a sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
V roku 2009 bolo v detských domovoch umiestnených celkovo 4 297 detí.
K 31.7.2010
bolo
v štátnych
a neštátnych
detských
domovoch
zamestnaných
516
profesionálnych rodičov, ktorí sa starali o 878 detí a 28 mladých dospelých. V
profesionálnych rodinách bolo v roku 2010 vychovávaných 20,2% detí z celkového počtu detí
umiestnených v náhradnej starostlivosti, čo je nárast o cca 3% oproti roku 2009.
Zvyšovanie počtu profesionálnych rodín je nevyhnutné najmä v súvislosti s aplikáciou
§ 100 ods. 9 zákona č. 305/2005 Z. z., podľa ktorého zriaďovatelia detských domovov
zabezpečia a vytvoria podmienky v detských domovoch tak, aby bolo kaţdé dieťa do jedného
roka veku zaradené do profesionálnej rodiny, s výnimkou dieťaťa, ktorého zdravotný stav si
vyţaduje osobitnú zvýšenú opateru a starostlivosť v špecializovanej samostatnej skupine. Od
1. januára 2009 toto platí pre kaţdé dieťa do troch rokov veku.
V súčasnosti sa realizuje legislatívny proces na zvýšenie vekovej hranice detí, ktoré
musia byť umiestnené v rodinnom prostredí. Táto veková hranica je stanovená na 6 rokov
veku dieťaťa.
Problémové okruhy inštitútu profesionálneho rodičovstva
Zamestnanie bez zamestnaneckých práv
Profesionálny rodič je síce zamestnanec podľa Zákonníka práce, ale nie sú mu
priznané, resp. nemôţe si uplatniť všetky práva zamestnanca podľa tohto zákona. Existujúca
pracovnoprávna legislatíva nepokrýva výkon zamestnania profesionálnych rodičov.
Predovšetkým chýba predpis upravujúci odmeňovanie profesionálnych rodičov.
Stanovenie výšky mzdy je plne v kompetencii riaditeľov detských domovov. Mzda by mala
byť priznávaná profesionálnym rodičom na základe rovnakých kritérií a mala by zohľadňovať
znevýhodnenie dieťaťa, počet a vek detí. Profesionálni rodičia majú v súčasnosti nízke mzdy,
problémy
s čerpaním
dovoleniek,
chýba
riešenie
starostlivosti
o deti
počas
ich
práceneschopnosti. Pracovná doba profesionálnych rodičov je nepretrţitá, neexistuje právna
úprava prípadných pracovných úrazov v domácnosti, preplácanie cestovného, nie je upravená
moţnosť dopĺňania vzdelávania profesionálnych rodičov, atď.
Pracovný čas profesionálneho rodiča trvá 24 hodín, prakticky nemá nárok na
odpočinok. Má nárok na dovolenku, ale v skutočnosti ju často nemôţe čerpať. Problémom je
tieţ prípadná práceneschopnosť profesionálneho rodiča. Je otázne, či sa tieto skutočnosti
59
v budúcnosti neodrazia aj na kvalite vykonávanej práce. Zavedenie pohotovostných
profesionálnych rodín bude pomocou, nakoľko nie vţdy je detský domov ochotný postarať sa
o dieťa. Rovnako profesionálny rodič nechce dieťaťu spôsobovať traumu a na prechodné
obdobie ho dať späť do detského domova. Jednotlivé detské domovy sa veľmi líšia
v poskytovaní sluţieb profesionálnym rodičom – niektoré domovy im poskytujú kompletný
servis, iné iba vybrané sluţby či aktivity.
Psychohygiena profesionálneho rodiča
Chýbajú supervízie a tieţ je veľmi dôleţité venovať sa otázkam psychohygieny
profesionálneho rodiča ako človeka pracujúceho v profesii poskytujúcej sluţby dieťaťu.
Kontrolné mechanizmy pre umiestňovanie detí
Riaditelia detských domovov sú kompetentní rozhodovať o umiestnení detí do
profesionálnych rodín, avšak nie vţdy sú ich kroky realizované v najlepšom záujme dieťaťa.
Je preto potrebné podmienky pre profesionálnych rodičov zjednotiť a zabezpečiť dôslednejšie
kontrolné mechanizmy. Pri umiestňovaní detí do profesionálnych rodín bude potrebné
prihliadať na uţ existujúci počet a vek detí, ktoré sa v rodine nachádzajú, či uţ sú to
biologické deti, alebo deti v inej forme náhradnej starostlivosti.
Celoživotné vzdelávanie
Príprava profesionálnych rodičov v rozsahu 60 a 40 hodín nie je postačujúca. Je
potrebné riešiť aj ich celoţivotné vzdelávanie. Toto vzdelávanie by malo byť
zamerané hlavne na poradenstvo a pomoc odborníkov pri riešení krízových situácií, v ktorých
sa môţu ocitnúť.
Neželaná citová väzba
„Zlyhanie profesionálneho rodiča“ v prípade, ţe sa tak citovo na dieťa naviaţe, ţe
nezvládne odchod dieťaťa do inej náhradnej rodiny (aj napriek uvedomeniu si dočasnosti tejto
formy starostlivosti), si vyţaduje asistenciu kompetentných zamestnancov úradov práce,
sociálnych vecí a rodiny a detských domovov. Mnoho profesionálnych rodičov rieši váţne
vzťahové problémy (na jednej strane pripútanie, na strane druhej bolesť z pretrhnutia tohto
vzťahu). Ţiaľ, tieto problémy riešia často aj samotné deti, preto by všetci zainteresovaní mali
byť čo najviac nápomocní pri riešení týchto náročných procesov. Profesionálni rodičia
potrebujú ocenenie, podporu a sprevádzanie, iba tak svoju prácu môţu vykonávať kvalitne
a zmysluplne.
60
Stredisko uvádzané fakty dopĺňa aj o jednu z výpovedí profesionálneho rodiča,
získanú v priebehu spracovania problematiky. Uvedené nedostatky sú citované vo
výpovedi profesionálnej matky, ktorá toto povolanie vykonáva uţ niekoľko rokov:
„Profesionálne rodičovstvo je veľmi špecifické zamestnanie. Ak ho rodič nevníma
hlavne ako poslanie s cieľom nezištne pomôcť konkrétnemu dieťaťu, ťaţko môţe
uspokojujúco fungovať. Dôvodom je nepretrţité 24 hodinové pracovné nasadenie, neustála
zodpovednosť za dieťa bez moţnosti oddychu. Od tohto sú iní zamestnanci ušetrení. To, čo je
však pre profesionálnych rodičov a ich biologické deti tak náročné, je veľkým darom pre
dieťa z detského domova, ktoré má moţnosť v rodine vyrastať. Skutočnú rodinu so všetkými
zloţitými interakciami nemôţe nahradiť ani najlepší detský domov, ani perfektne zriadená
rodinná bunka. Vţdy pôjde len o umelú imitáciu rodiny. Matka a otec, i keď náhradní, sú vo
veľkej miere schopní liečiť zranenia uţ raz odmietnutých, nechcených detí. Vytvorenie
citových väzieb, najmä v dlhodobých profesionálnych rodinách, priaznivo vplýva na celkový
vývin dieťaťa. I v škole sa dieťa cíti istejšie, ak za ním stojí "jeho rodina". K dieťaťu, ktoré
denne dochádza z detského domova, majú učiteľky a zamestnanci školy ľahostajnejší prístup
ako k nášmu dieťaťu, umiestnenému v rodine. Na našom dieťati sa hneď tak nevidí, ţe je
štátne. Podobne i v odborných ambulanciách u lekárov, či počas pobytu v nemocnici dieťa
viditeľne niekam patrí, a badáme ústretovejší prístup. Keďţe rodič je zvyknutý bojovať za
svoje biologické deti, je mu prirodzené správať sa tak i pri deťoch prijatých. A ako vnímajú
deti ľudia v okolí a v príbuzenstve? Skôr majú tendenciu vnímať rodinu ako celok. Deti sú
posudzované spoločne, čo býva náročné pre biologické deti. Najmä ak sa prijaté deti
vymykajú beţnému priemeru, či uţ správaním alebo zdravotným postihnutím. Vtedy je celá
rodina okolím značne skúmaná a preverovaná.
Pre nás ako rodinu najväčší problém predstavuje absencia moţnosti oddýchnuť si; nie
je doriešený 24 hodinový pracovný čas, dĺţka dovolenky (myslím, ţe nie je zatiaľ presne
stanovená zákonom - moţno sa mýlim...) A hlavne, kam zatiaľ umiestniť deti? Do detského
domova priamo k deťom prijatým z terénu, s narušeným správaním? Deti s ťaţším zdravotným
postihnutím nemoţno poslať ani do letného tábora. Niekedy rodine, kde je prijatých viac detí,
pomáhajú starí rodičia. Tam, kde chýbajú, by bolo veľmi vhodné pomôcť rodine nájsť ústretovú
rodinu či osobu, ktorá by bola schopná sa o deti občas postarať (napr. i v prípade choroby
rodiča, jeho pobytu v nemocnici a pod.). Pôvodne sme uvaţovali o recipročnej výpomoci
profesionálnych rodín navzájom medzi sebou, no zistili sme, ţe pri ťaţších zdravotných
postihnutiach je to pre rodiny príliš náročné, starať sa o väčšie mnoţstvo detí naraz.“
61
Vzhľadom na uvedené skutočnosti Stredisko povaţuje plnenie medzinárodných
zmluvných záväzkov na ochranu práv dieťaťa podľa ustanovení preambuly, článku 3 ods. 1
a 2 a článku 20 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa (1989), ktoré majú prednosť pred zákonmi
Slovenskej republiky, za nedostatočné.
Stredisko zastáva názor, ţe výkon profesionálneho rodičovstva by mal byť vzhľadom na
svoj špecifický charakter upravený osobitným zákonom.
V súvislosti s uvedeným, Stredisko zároveň naliehavo odporúča v čase do prijatia
osobitného zákona upravujúceho výkon profesionálneho rodičovstva vyuţiť v súčasnosti
prípravu a prerokúvanie novely Zákonníka práce vládou Slovenskej republiky, ako
aj Národnou radou Slovenskej republiky. Vzhľadom na pracovnoprávne postavenie
profesionálnych rodičov stredisko odporúča v Zákonníku práce neodkladne zakotviť základné
garancie výkonu povolania profesionálneho rodiča:
Pracovný čas - §§ 85, 87, 90, 98 97 ZP
osobitne upraviť začiatok a koniec pracovného času profesionálneho rodiča,
moţnosť čerpania pracovného voľna (s náhradou mzdy alebo bez náhrady mzdy)
osobitne upraviť podmienky výkonu nočnej práce
Nárok na dovolenku - § 106 ZP
stanoviť jednotnú dĺţku dovolenky a umoţniť jej efektívne čerpanie, prípadne upraviť
v spolupráci so zamestnávateľmi (detskými domovmi) podmienky čerpania
dovolenky
upraviť moţnosť čerpania mimoriadnej dovolenky na zotavenie
zohľadniť moţnosť uzavretia dohody o vykovaní práce s druhým členom rodiny
v osobitných
prípadoch
(čerpanie
dovolenky
profesionálnym
rodičom,
práceneschopnosť, návšteva lekára a ošetrenie profesionálneho rodiča)
Výška mzdy - §§ 121, 122 ZP
určiť výšku mzdy pre profesionálneho rodiča podľa rovnakých kritérií (súčasne by
mali byť zohľadnené osobitosti konkrétneho prípadu, napr. počet zverených detí,
zdravotné postihnutie zvereného dieťaťa a iné)
62
diferencovať výšku mzdy profesionálneho rodiča a pohotovostného profesionálneho
rodiča
upraviť podmienky nároku na preplácanie pracovnej pohotovosti
Pracovné podmienky - § 140 ZP
zabezpečiť informácie zo strany zamestnávateľa o dieťati
definovať pracovný úraz profesionálneho rodiča
zabezpečiť
starostlivosť
o zverené
dieťa
v prípade
dočasnej
pracovnej
neschopnosti profesionálneho rodiča
zabezpečiť stravovanie zamestnancov – profesionálnych rodičov
zabezpečiť zvyšovanie kvalifikácie profesionálnych rodičov
refundovať ,,pracovné“ cesty (stretnutie zvereného dieťaťa s biologickými
rodičmi, návšteva lekára, iné)
presne definovať podmienky a rozsah práce profesionálneho rodiča
Okrem uvedeného, na zlepšenie podmienok a zabezpečenie kvality činnosti profesionálnych
rodičov Stredisko ďalej považuje za potrebné:
1. Predstavovať profesionálne rodičovstvo ako špecifické zamestnanie.
2. Propagovať a podporovať profesionálne rodičovstvo ako špecifické zamestnanie
v kruhoch odbornej a laickej verejnosti.
3. Zabezpečiť zvyšovanie kvalifikácie profesionálnych rodičov.
4. Zlepšiť spoluprácu a komunikáciu zamestnávateľov a profesionálnych rodičov.
5. Zlepšiť finančné a personálne zabezpečenie detských domov.
6. Zabezpečiť vzdelávanie a motivovanie riaditeľov detských domovov s cieľom
umiestňovania čo najväčšieho počtu detí do profesionálnych rodín.
7. Venovať systematickú pozornosť vedeniu detských domovov; najmä formou
vysvetľovania koncepčných zámerov a cieľov, kontinuálneho vzdelávania v oblasti práv
dieťaťa, tieţ pracovnoprávnych vzťahov a ochrany práv profesionálnych rodičov
(pretoţe v profesionálnom rodičovstve majú riaditelia a riaditeľky detských domovov
63
kľúčovú úlohu, keď rozhodujú o tom, kto bude profesionálnym rodičom a ktoré dieťa
pôjde do ktorej rodiny).
8. Zaviesť inštitút „špecializovanej“ pestúnskej starostlivosti, ktorý by mal reţim
ústretovejší k potrebám detí vyţadujúcich zvýšenú starostlivosť.
9. Rozlíšiť krátkodobú a dlhodobú starostlivosť v profesionálnej rodine.
10. Zabezpečiť priebeţný servis profesionálneho rodiča (odborné poradenstvo a sluţby).
11. Spruţniť vzťahy medzi profesionálnym rodičovstvom a pestúnskou starostlivosťou
alebo osvojením – vodidlom by mal byť najlepší záujem dieťaťa.
4. PRÁVA NÁRODNOSTNÝCH A INÝCH MENŠÍN
Pri posudzovaní dodrţiavania ľudských práv za rok 2010 sa v tejto kapitole budeme
venovať hodnoteniu skutočností v oblasti práv príslušníkov menšín. Za mimoriadne citlivé
otázky, medializované v roku 2010, Stredisko povaţuje segregačné tendencie obcí pri
výstavbe oplotení a múrov oddeľujúcich marginalizované skupiny prevaţne rómskych
obyvateľov od majoritných obyvateľov.
Podľa článku 3 Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, ktorý
obsahuje striktný zákaz rasovej segregácie a apartheidu „Zmluvné štáty zvlášť odsudzujú
rasovú segregáciu a apartheid a zaväzujú sa na územiach spadajúcich do ich právomoci
predchádzať, zakázať a odstrániť všetky praktiky tohto druhu.“
Ústavný zákaz diskriminácie je vyjadrený v čl. 12 ods. 2 Ústavy SR.: ,,Základné práva
a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu,
farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.“
Antidiskriminačným zákonom boli v Slovenskej republike prevzaté do vnútroštátneho
právneho poriadku SR Smernica Rady EÚ 2000/43/ES o rovnakom zaobchádzaní bez ohľadu
na rasový alebo etnický pôvod a Smernica Rady EÚ 2000/78/ES, ktorou sa ustanovuje
všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, Smernica Rady
86/378/EHS z 24. júla 1986 o uplatňovaní zásady rovnakého zaobchádzania s muţmi a
ţenami v zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia, Smernica Rady 76/207/EHS
z 9. februára 1976 o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s muţmi a ţenami, pokiaľ
64
ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné
podmienky, Smernica Rady 2004/113/ES z 13. decembra 2004 o vykonávaní zásady
rovnakého zaobchádzania s muţmi a ţenami v prístupe k tovaru a sluţbám a k ich
poskytovaniu.
Podľa § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona dodrţiavanie zásady rovnakého
zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboţenského vyznania
alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia,
veku, sexuálnej orientácie, manţelského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka,
politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo
iného postavenia. Dodrţiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva aj v prijímaní
opatrení na ochranu pred diskrimináciou (§ 2 ods. 3 citovaného zákona).
Vzhľadom na to, ţe Stredisko sa domnieva, ţe práve prevencia pred diskrimináciou
nebola v konaní uvedených obcí uplatnená dostatočne, venuje sa tejto otázke podrobnejšie
v nasledujúcej podkapitole.
Osobitná pozornosť je, tak ako v predchádzajúcich rokoch, venovaná plneniu
programu Dekáda začleňovania rómskej populácie do roku 2015, ako aj ochrane a postaveniu
ľudí so zdravotným postihnutím.
4.1 Výstavba múrov v blízkosti obydlí príslušníkov rómskej národnosti
V roku 2010 sa opätovne objavovali mediálne správy, zachytávajúce výstavby,
(prípadne ich plánovanie) oplotení či múrov v blízkosti obydlí občanov rómskej národnosti.
Z uvedeného dôvodu sa Stredisko tomuto problému venovalo aj v roku 2010.
Dlhodobá koncepcia bývania pre marginalizované skupiny obyvateľstva v SR
zakazuje priestorovú segregáciu. Lokalizácia výstavby nesmie prehlbovať priestorovú a
sociálnu segregáciu, ale musí byť prostriedkom integrácie obyvateľov dotknutej rómskej
komunity. Ide tu predovšetkým o vzdialenosť od obce a o prístup k verejným sluţbám
vyuţívaným spoločne rómskou i nerómskou komunitou v obci. Za takúto výstavbu moţno
povaţovať aj drobnú stavbu (v zmysle stavebného zákona), predstavujúcu napr. fyzickú
bariéru - múr. Vládna koncepcia bývania marginalizovaných skupín obyvateľstva uvádza
pojem segregácia v zmysle priestorového oddelenia rómskeho a nerómskeho osídlenia
fyzickou vzdialenosťou alebo fyzickou bariérou.
Segregáciu chápanú vo vzťahu k bývaniu, nazývanú taktieţ segregácia rezidenčná
alebo sídelná, moţno všeobecne definovať ako nerovnomerné rozmiestnenie určitých skupín
65
populácie v obytných zónach miest a obcí. Inak povedané, ide o priestorové vyjadrenie
sociálnych nerovností, pretoţe miera segregácie odráţa mieru sociálnej nerovnosti
v spoločnosti.
Základným argumentom pre výstavbu múrov je, ţe múry majú chrániť majetok
nerómskych obyvateľov, ţijúcich v susedstve rómskej osady, zabezpečovať ochranu
verejného poriadku a pod. a nie oddeliť (segregovať) Rómov od nerómskeho, v tomto prípade
menšinového obyvateľstva. Múry, popri takto deklarovanej funkcii zamedziť nedovolenému
vnikaniu osôb na cudzie pozemky, sa však môţu stať aj trvalou fyzickou prekáţkou v
kaţdodennej verbálnej a neverbálnej komunikácii medzi ľuďmi.
Všeobecne, ak situácia v ţivote obce dospeje do stavu, ţe ochrana majetku a ţivota
občanov či ochrana verejného poriadku si vyţaduje výnimočné a rázne opatrenie, potom je
potrebné zvaţovať, aké opatrenia budú najefektívnejšie. Príslušné koncepčné materiály vlády
SR, orientované na skupiny obyvateľstva v SR so znevýhodneným postavením (Národný
akčný plán SR k Dekáde začleňovania rómskej populácie 2005 – 2015; Dlhodobá koncepcia
bývania pre marginalizované skupiny obyvateľstva) uvádzajú, ţe umiestňovanie stavieb
nesmie prehlbovať priestorovú a sociálnu segregáciu, ale musí byť prostriedkom integrácie
obyvateľov dotknutej rómskej komunity. Merateľnou hodnotou je vzdialenosť umiestňovania
stavieb od obcí, ale aj prístup obidvoch zloţiek obyvateľstva k verejne poskytovaným
sluţbám. V prípade preukázanej potreby má obec oprávnenie pouţiť i rázne, efektívne a
dočasné opatrenia v úzkej súčinnosti so zodpovednými štátnymi inštitúciami.
Nedobrovoľná segregácia je spájaná s rizikom vytvárania koncentrácie sociálne
slabých, na trhu práce nezaradených, rasových a etnických menšín. Je vyjadrením sociálnych
rozdielov a sociálnej nerovnosti spoločnosti. Vo väčšinovej spoločnosti môţe voči
segregovanej skupine obyvateľov narastať nevraţivosť a dôjsť aţ k ich stigmatizácii.
Ţiaľ, v súvislosti s inklúziou rómskej komunity do majoritnej spoločnosti nie je v
praxi viditeľné ţiadne systémové riešenie.
V roku 2010 v meste Michalovce pribudol v poradí druhý múr, ktorý nadväzuje na
stavbu postavenú samosprávou v roku 2009. Novovybudovaný múr znemoţňoval skracovanie
si cesty do mesta (cez trávnik medzi bytovými domami) obyvateľom osady Angi mlyn. Múr
mal byť, podľa medializovaných informácií, postavený na vlastné náklady spoločenstva
vlastníkov z Leningradskej ulice.64
64
Zdroj: http://tvnoviny.sk/spravy/regiony/dalsi-romsky-mur-vyrastol-v-michalovciach.html
66
Podľa vyjadrenia mesta múr bol postavený na náklady vlastníkov bytov. Vlastníkom
pozemku je mesto. Výstavbou múru sa údajne zamedzilo znečisťovaniu bezprostredne v okolí
bytového domu. Múr podľa vyjadrenia mesta nepredstavuje ţiadnu diskriminačnú prekáţku či
znevýhodnenie. Mesto zároveň dopĺňa, ţe realizuje terénnu sociálnu prácu a zároveň
informovalo o schválení Lokálnej stratégie komplexného prístupu k marginalizovaným
skupinám obyvateľstva.
V roku 2010 boli medializované aj informácie o plánovanej výstavbe oplotenia
v Trebišove. Mesto Trebišov sa k výstavbe vyjadrilo v zmysle, ţe o výstavbu oplotenia
poţiadali vlastníci a nájomníci predmetného bytového domu, na pozemku mesta. Výstavba
mala pozostávať z oplotenia sčasti pletivom a sčasti murivom za bytovým domom,
v priestoroch zelene a vybudovaných garáţi. Múr a pletivo malo byť financované na náklady
ţiadateľov. Podľa vyjadrenia mesta dôvodom výstavby bolo devastovanie a znečisťovanie
zelene. Priestory dovtedy vyuţívala neprispôsobivá mládeţ k činnosti v rozpore s verejným
poriadkom mesta. Mesto má taktieţ vypracovanú a schválenú Lokálnu stratégiu komplexného
prístupu mesta, ktorej cieľom je celkové riešenie rómskeho osídlenia formou kombinácie
a koncentrácie rôznych oblastí jednotlivých čiastkových projektov. Realizuje aj viacero
integračných programov.65
Aj obyvatelia Čičarovskej ulice vo Veľkých Kapušanoch chcú, podľa mediálnych
správ, riešiť spolunaţívanie s rómskou komunitou radikálne. Obyvatelia mali podpísať petíciu
so ţiadosťou adresovanou mestu o oddelenie ich pozemkov od rómskej osady múrom. Mesto
sa vo svojom vyjadrení (zo dňa 4.4.2011) absolútne dištancovalo od existencie či plánu
výstavby múru.66
Múr je faktickým symbolom rozdeľovania ľudí a má negatívny dopad na formovanie
postojov verejnosti. Stredisko zaujímal postoj obce Ostrovany na predmetnú vec s odstupom
času jeden rok, ako aj to, aké opatrenia boli na úrovni obce prijaté v priebehu roka 2010 na
stabilizovanie, prípadne zlepšenie situácie, aj s ohľadom na ambície obce, deklarované v liste
z 25.11.2009. Z odpovede obce Ostrovany, zo dňa 17.3.2011, vyplýva, ţe obecné
zastupiteľstvo trvá na svojom rozhodnutí, ţe výstavbou betónového oplotenia neporušilo
právne normy SR. Závery a odporúčania uvedené v odbornom stanovisku Strediska vzalo
obecné zastupiteľstvo na vedomie.
65
66
Zdroj: http://www.monitorujem.sk/z-domova/363608/trebisov-postavia-mur-ktorym-sa-oddelia-od-romov
Zdroj:http://www.gipsytv.eu/gipsy-television/spravy/slovensko/velke-kapusany-pochvali-sa-slovenskodalsim-murom.html?page_id=1039
67
Svoju pribliţne ročnú skúsenosť s výstavbou múru má aj mesto Prešov. Vo svojom
vyjadrení (zo dňa 17.3.2011) mesto pripomenulo, ţe zábrana plní len funkciu dopravnej
zábrany v slepej ulici. Nepredstavuje prekáţku pri prechode z ulice k Starej tehelni na ulicu
Veselá a Muránska. Prechod pre chodcov je sprístupnený cez bránu a je denne vyuţívaný
tými, ktorí si chcú skrátiť cestu z jednej časti mesta do inej časti. Súčasne poukázalo na
realizáciu terénnej sociálnej práce, výkon inštitútu osobitného príjemcu, budovanie
komunitného centra, kancelárie sociálneho poradenstva a pod.
Z vyjadrenia obce Ostrovany a mesta Prešov, ţiaľ, nie je moţné vyhodnotiť (ani po
roku ich existencie), či výstavba múru, zábrany splnili očakávania miest, obyvateľov, cieľ ich
výstavby, a tak odstránili či eliminovali deklarovaný problém. Z uvedeného teda nie je moţné
objektívne posúdiť účelnosť a cieľ výstavby.
Analýza skutkového stavu a syntéza získaných informácií zo strany Strediska vychádza
z početných predmetných otázok a odpovedí od jednotlivých miest a obci. Súčasná prax
poukazuje na skutočnosť, ţe výstavby sa často priamo alebo nepriamo dotýkajú rómskeho
obyvateľstva.
Preto Stredisko trvá na svojom stanovisku, ţe ide o fenomén s cieľom zabezpečiť
stavebnou bariérou oddelenie etnického osídlenia Rómov od obydlí Nerómov. Pri takomto
postupe fakticky dochádza aj k ich spoločenskému oddeleniu.
Celá situácia ani po roku neprispieva k zlepšovaniu vzťahov medzi nerómskym a
rómskym obyvateľstvom, a ani nedáva základ na integráciu Rómov do majoritnej spoločnosti.
Naopak, zniţuje sociálnu súdrţnosť medzi ľuďmi.
Stredisko vyjadruje hlboké znepokojenie nad rozhodnutím samospráv o výstavbe
verejného oplotenia v slovenských mestách a obciach. Úlohou múrov je oddeľovať
obyvateľov od údajne neprispôsobivých občanov. Kontroverznou je izolačná funkcia múrov,
ktorá má byť úspešným receptom na riešenie mnohopočetných sťaţnosti na vandalizmus,
priestupky a inú protispoločenskú činnosť.
Stredisko, poukazujúc na príklady takejto doterajšej negatívnej praxe v Ostrovanoch,
Michalovciach, Trebišove, Sečovciach, Lomničke a v Prešove, vyjadruje váţne obavy, ţe
samosprávne orgány dlhodobo a systematicky zakladajú na Slovensku v oblasti ľudských
práv neprijateľný spoločenský trend, pripomínajúci návrat do minulosti. Stredisko kriticky
hodnotí, ţe práve v oblasti ľudských práv samospráva namiesto účinného vyuţitia všetkých
novodobých legálnych prostriedkov volí zastarané spôsoby a siaha po lacných jednorazových
opatreniach na primitívnejšom stupni spoločenského vývoja. Stavanie múrov je vyjadrením
68
autoritatívneho fyzického rozdeľovania ľudí ţijúcich v jednom spoločenskom priestore a
faktickým potvrdením nerovnosti občanov v praktickom ţivote. Súčasne je prejavom
nedostatočného predchádzania diskriminácii. Múry nahrádzajú bezradnosť miest a obcí, ktoré
zlyhali a rezignovali na svoje poslanie, tam, kde mestá a obce neprijímajú systémové
opatrenia, absentuje aktívna komunikácia o riešení akútnych problémov spoluţitia a
nevyuţívajú sa zákonné preventívne prostriedky.
Takéto segregačné konanie prehlbujúce spoločenskú intoleranciu zniţuje sociálnu
súdrţnosť medzi ľuďmi a má negatívny dopad na formovanie postojov v spoločnosti.
Stredisko preto varuje pred spoločenskou škodlivosťou konkrétnych prijatých opatrení na
výstavbu izolujúcich múrov, ako aj pred trendom vývoja postojov samosprávy, a zároveň
vyjadruje ţelanie volajúce po prehodnotení opatrení a zvrátení rodiaceho sa negatívneho
spoločenského fenoménu.
V našej spoločnosti stále pretrváva potreba verejnej diskusie o existujúcich sociálnych
rozdieloch, o ich tolerovateľnej miere, o separácii a začínajúcej segregácii niektorých skupín
obyvateľov, o úrovni tolerancie k nim a o podmienkach akceptácie takýchto obyvateľov.
Na cieľavedomé a skutočné riešenie tohto závaţného problémy Stredisko odporúča:
Orgánom územnej samosprávy:
* Budovať dlhodobú stratégiu spoluţitia v obci na procese inklúzie Rómov, v súbehu so
vzájomnou aktívnou nekonfrontačnou komunikáciou o riešení akútnych problémov súţitia.
* Ak je problémom pretrvávajúca kriminalita a obecná polícia napr. pre nedostatok ľudských
kapacít nie je spôsobilá problém odstrániť, obec by ho mala systémovo riešiť v súčinnosti s
vecne kompetentnou inštitúciou, t.j. s miestne príslušnou zloţkou Policajného zboru SR.
* Verejné stavby v obci umiestňovať tak, aby nedochádzalo k priestorovému a sociálnemu
vylúčeniu obyvateľov rómskej komunity. Toto odporúčanie sa týka aj prípadnej dostavby
múru v Ostrovanoch, ak by uzavretie prechodu, ktorý je vyuţívaný rómskym
obyvateľstvom, zabránilo vstupu do obce zo strany rómskej osady.
* V spolupráci s úradom práce vo vzťahu k rómskemu obyvateľstvu širšie vyuţívať
osvedčené podporné nástroje, ako napr. inštitút osobitného príjemcu.
Splnomocnencovi vlády SR pre rómske komunity:
* Monitorovať pripravované územné plány obcí či spĺňajú kritériá reflektujúce reálny stav
národnostného/etnického zloţenia obyvateľov a či vychádzajú z potrieb všetkých
obyvateľov obce a môţu zabezpečiť vytváranie rovnocenných ţivotných podmienok.
69
* Prostredníctvom svojich regionálnych kancelárií monitorovať výstavbu budov, ktoré by
mali slúţiť pre všetkých obyvateľov v mestách a obciach (napr. sluţby, zdravotná
starostlivosť, vzdelávanie, dopravné spojenie) s cieľom včas identifikovať prípadný
segregačný charakter ich umiestňovania
Orgánom štátnej moci:
Zakotviť vo všetkých relevantných ustanoveniach stavebného práva Slovenskej
republiky explicitný zákaz priestorovej a sociálnej segregácie s ohľadom na vzdialenosť
a prístup k verejným sluţbám a rovnomernosť rozmiestnenia skupín populácie v obytných
častiach obce alebo mesta prostredníctvom výstavby. Cieľom odporúčania je povýšiť ochranu
pred akoukoľvek segregáciou z úrovne koncepčných materiálov na úroveň stavebného zákona
a súvisiacich predpisov, ktoré právne regulujú stavebníctvo, stanovujú schvaľovanie
a kontrolné mechanizmy spolu so zákonnými sankciami.
4.2 Hodnotenie plnenia programu Dekáda začleňovania rómskej populácie do
roku 2015
Slovenská republika prešla v rámci programu Dekáda začleňovania rómskej populácie
2005 – 2015 na začiatku roka 2010 do druhej polovice ročného rotujúceho predsedníctva
v tejto iniciatíve, ktorá sa mení vţdy v júli daného roku. Úmyslom slovenského predsedníctva
bolo nastoliť nové témy, ktoré z kontextu riešenia politiky vo vzťahu k ţivotu Rómov na
národnej úrovni zapoja do dialógu ostatné členské krajiny, a tým vytvoria podmienky pre
medzinárodný dialóg k nastolenej problematike. V rámci priorít vlády Slovenskej republiky,67
schválených pracovnou skupinou pre prípravu prevzatia, priebehu a záveru predsedníctva
Slovenskej republiky v Dekáde, sa realizovali medzinárodné konferencie, workshopy,
zasadnutia medzinárodného riadiaceho výboru so zastúpením reprezentantov členských vlád
Dekády, mimovládnych rómskych a nerómskych organizácií.
Prvou aktivitou, v druhom polroku predsedníctva, bola Olympiáda ľudských práv,
ktorá sa uskutočnila v dňoch 9. - 11. marca 2010 v spolupráci s Ministerstvom školstva
Slovenskej republiky v Liptovskom Jáne. XII. ročník Olympiády ľudských práv sa niesol v
67
1. Integrované vzdelávanie a viackultúrna výchova.
2. Identita Rómov.
3. Piaty rok Dekády – revízia národných akčných plánov.
70
znamení predsedníctva Slovenskej republiky v dekáde. Témou XII. ročníka bola
multikultúrna výchova.
Ostatné aktivity v rámci predsedníctva:
Aktualizácia národných akčných plánov
Slovensko ako predsednícka krajina si stanovilo ako jednu z priorít svojho
predsedníctva revíziu národných akčných plánov Dekády. Predstavitelia členských krajín
Dekády, mimovládneho sektora a občianskej spoločnosti 16. marca 2010 v Bratislave na
workshope Revízia slovenského národného akčného plánu Dekády informovali o úlohách,
cieľoch a ukazovateľoch, na základe ktorých sa budú hodnotiť národné akčné plány. Úrad
splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity pri revízii vyuţíva expertízu Rozvojového
programu OSN – UNDP. Aktualizácia národných akčných plánov v tomto období ešte nie je
ukončená. Úrad splnomocnenca má v zámere pripravený návrh národných akčných plánov
predloţiť na medzirezortné pripomienkové konanie a po ukončení procesu pripomienkovania
zo strany rezortov kompletný materiál predloţiť na rokovanie vlády SR.
Medzinárodný deň Rómov
Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity pri príleţitosti Medzinárodného
dňa Rómov zorganizoval 12. apríla 2010 v Bratislave slávnostné podujatie spojené
s kultúrnym programom – výstavou fotografií z pozostalosti Jozefa Kolarčíka – Fintického.
Fotografie z rokov 1930 aţ 1960 svojským spôsobom dokumentujú ţivot Rómov
v slovenskom regióne Šariš. Na slávnostnom podujatí vystúpili aj talentované rómske deti
a mládeţ z programu Divé maky. Slovenská televízia a Slovenský rozhlas podporili tému
Identita
Rómov
odvysielaním
dokumentárnych
a publicistických
relácií
v rámci
Medzinárodného dňa Rómov a prispeli k vysvetľovaniu rôznorodosti kultúr, hodnotovej
orientácie a k akceptovaniu odlišností minoritnej skupiny obyvateľov.
Konferencia o extrémizme
Extrémizmus je negatívny spoločenský jav, ktorý narúša hodnotu ľudských práv
a základných slobôd. Narastá závaţná trestná činnosť a radikálnejší postoj niektorých skupín
obyvateľstva k niektorým minoritným skupinám, najmä voči Rómom, osobám s tmavšou
farbou pleti a zaznamenáva sa snaha radikalistických skupín vstúpiť na politickú scénu. Na
základe týchto východísk Úrad vlády SR zorganizoval 23. a 24. marca 2010 medzinárodnú
71
konferenciu o extrémizme. Agenda rokovania konferencie bola rozdelená do troch
tematických panelov:
a) prezentácia doterajších realizovaných programov, opatrení a činností v oblasti boja
proti extrémizmu v Slovenskej republike a v zahraničí,
b) vymedzenie pojmu „extrémizmus“ v podmienkach Slovenskej republiky v súlade
s medzinárodnými normami a tendenciami s príkladmi dobrej praxe a riešeniami
zo zahraničia,
c) výklad extrémistických ustanovení v Trestnom zákonníku SR a existujúce
protiextrémistické legislatívne a inštitucionálne opatrenia v Českej republike.
Medzinárodný odborný seminár pod názvom Programy podpory sociálnej inklúzie
znevýhodnených skupín obyvateľov
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky a Úrad vlády SR
v rámci slovenského predsedníctva v Dekáde začleňovania rómskej populácie 2005 – 2015
usporiadali 17. mája 2010 medzinárodný odborný seminár pod názvom Programy podpory
sociálnej inklúzie znevýhodnených skupín obyvateľov. Cieľom seminára bola prezentácia
výsledkov, poznatkov a skúseností z implementácie programov: Podpora zamestnateľnosti
znevýhodnených skupín; Lokálne partnerstvá sociálnej inklúzie a Terénna sociálna práca
v marginalizovaných rómskych komunitách.
18. zasadnutie Medzinárodného riadiaceho výboru Dekády začleňovania rómskej populácie
2005 – 2015
18. zasadnutie Medzinárodného riadiaceho výboru Dekády začleňovania rómskej
populácie sa uskutočnilo v dňoch 24.- 25. júna 2010 v Bratislave. Účastníkmi zasadnutia boli
zástupcovia vlád členských štátov dekády a zástupcovia medzinárodných organizácií – Open
Society Institute, World Bank, Rozvojová pomoc OSN-UNDP, Roma Education Fund
a ďalších. Súčasťou programu medzinárodného riadiaceho výboru dekády bolo oficiálne
odovzdanie predsedníctva Slovenskej republiky v tomto medzinárodnom programe vláde
Českej republiky.
Pri hodnotení aktivít Slovenskej republiky v rámci predsedníctva v Dekáde Stredisko
konštatuje, ţe bolo síce realizovaných viacero vzdelávacích a osvetových aktivít
a prezentovaných niekoľko plánov do budúcnosti, ale skutočné, praktické plnenie cieľov
stanovených dekádou stále absentuje.
72
Preto Stredisko konštatuje, ţe napriek zvýšenému úsiliu krajín zapojených do dekády
sa problémy Rómov na Slovensku zatiaľ nedarí úspešne riešiť. Slovenská republika a ďalšie
stredo- a východoeurópske krajiny sú dlhodobo oprávnene kritizované ľudskoprávnymi
výbormi OSN za oblasť vzdelávania detí (špeciálne školy, nedokončené základné vzdelanie,
záškoláctvo), za rasovo motivované násilie a diskrimináciu Rómov v rôznych oblastiach
ţivota,
predovšetkým
v oblasti
zamestnávania,
čo
spôsobuje
alarmujúcu
mieru
nezamestnanosti a chudoby.
Základnou výzvou dekády, podľa konštatovania členov DecadeWatchTeam-u, preto aj
naďalej zostáva sociálno-ekonomická integrácia Rómov.
4.3 Práva osôb so zdravotným postihnutím
Zdravotné postihnutie nesmie byť dôvodom pre nerovnaké zaobchádzanie. Naopak,
ľuďom so zdravotným postihnutím je potrebné zabezpečiť „prístup“ k tým istým právam
a slobodám, ktorými disponujeme my všetci. Náš právny poriadok tzv. rovné postavenie
zdravotne postihnutých zakotvuje jednak prostredníctvom článku 12 Ústavy SR (hoci nie
výslovne), ďalej prostredníctvom zákazu diskriminácie ustanovenom antidiskriminačným
zákonom a od 25. júna 2010 aj ratifikáciou Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným
postihnutím a jeho Opčného protokolu.
Celý svet si dnes uţ uvedomuje, ţe zdravotne postihnutí majú rovnaké práva ako
plnoprávni občania a majú právo na dôstojnosť, rovnaké zaobchádzanie, nezávislý ţivot a
plné zapojenie do spoločnosti.68 Leitmotívmi snáh Európskej únie či OSN v oblasti
zdravotného postihnutia sú z obsahového hľadiska rovnosť príleţitostí a zabezpečenie ich
aktívnej účasti v spoločnosti, kým z hľadiska formálneho je to iniciatíva zahrnúť zdravotne
postihnuté osoby do rozhodovacieho procesu na základe princípu: „Nič o ľuďoch so
zdravotným postihnutím bez ich účasti.“69
Hlavným prvkom Európskej stratégie v oblasti zdravotného postihnutia (2004 – 2010)
je akčný plán pre zdravotne postihnutých. Európska komisia usiluje o dosiahnutie zlepšenia
vyhliadok zdravotne postihnutých v uplatňovaní sa na trhu práce (nájdenie a udrţanie si
zamestnania), v dostupnosti zamestnania, vzdelávania a nezávislého ţivota.70
68
69
70
Porovnaj napr. People with disabilities. In: The European Commision, Employment, Social Affairs and
Inclusion.[online ]. [ Citované 4. 4. 2011]. Dostupné na: http://ec.europa.eu/social/main.j sp?catId=429 &langId
Porovnaj napr. Monitoring the Convention on the Rights of Persons with Disabilities : Guidance for human rights
monitors. [online ]. New York and Geneva : UN, OHCHR 2010. [ Citované 4. 4. 2011]. Professional training series
No. 17. Dostupné na http://www.ohchr.org/Documents/Publications/ Disabilities_traini ng_17EN.pdf
People with disabilities, ref. 68.
73
V snahe o aktívne začlenenie a plnú účasť zdravotne postihnutých osôb na ţivote
spoločnosti, v súlade s medzinárodnými princípmi ochrany ľudských práv, prijala OSN
Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorého zmluvnou stranou sa jeho
ratifikáciou k 25. júnu 2010 stala aj Slovenská republika.
4.2.1 Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím a nepripravenosť
Slovenskej republiky na jeho uplatňovanie
Valné zhromaţdenie OSN prijalo Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím
a jeho Opčný protokol (ďalej len „Dohovor“) 1. decembra 2006. Dohovor bol otvorený na
podpis 30. marca 2007, ale na to, aby mohol vstúpiť do platnosti, bolo potrebné, aby ho
ratifikovalo najmenej 20 štátov. Dohovor nadobudol platnosť 3. mája 2008, t.j. 30 dní od jeho
ratifikácie dvadsiatym štátom.
Dohovor je významný v chápaní práv osôb so zdravotným postihnutím a nadväzuje na
mnoţstvo starších medzinárodných ľudskoprávnych dokumentov, ktoré chránia práva osôb so
zdravotným postihnutím prostredníctvom princípov rovnosti a nediskriminácie. OSN si
uvedomovala, ţe tak ako tomu bolo v prípade ţien, detí, či utečencov, aj v prospech zdravotne
postihnutých je potrebné vytvoriť špeciálnu konvenciu, obsahujúcu jeden súbor záväzných
noriem a špecifický orgán pre monitorovanie dodrţiavania ich ľudských práv. Dohovor je
významným úspechom pre 650 miliónov ľudí so zdravotným postihnutím na celom svete.
Súčasne s Dohovorom bol podpísaný jeho Opčný protokol. Ak protokol vstúpi do platnosti,
kaţdá osoba so zdravotným postihnutím ţijúca v krajine, ktorá ratifikovala protokol, môţe
predloţiť oznámenie o porušení svojich práv prostredníctvom sťaţností (tzv. individuálna
sťaţnosť)71 Výboru OSN.
Dohovor neobsahuje nové práva pre osoby so zdravotným postihnutím. Je zaloţený na
existujúcich ľudskoprávnych dohovoroch, ktoré však sústreďuje a vykladá vo vzťahu k
zdravotne postihnutým.
Dohovor predstavuje filozofické i právne zavŕšenie prechodu od medicínskeho modelu
k sociálnemu modelu zdravotného postihnutia na základe uplatňovania ľudských práv. V jeho
preambule je to vyjadrené takto: „Zdravotné postihnutie je výsledkom vzájomného pôsobenia
medzi osobami so zhoršeným zdravím a medzi bariérami v postojoch a v prostredí, ktoré im
bránia plne a účinne sa zúčastňovať na ţivote spoločnosti na rovnakom základe s ostatnými.“
71
Spracované podľa: Mišová, I.- Stavrovská, Z.- Záhorcová, V.: Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným
postihnutím (s komentárom vybraných článkov). Bratislava : ZPMP v SR, 2009. 56 s. ISBN 978-80-89344-02-4.
74
Dohovor potvrdzuje, ţe osoby so zdravotným postihnutím majú právo na uznanie svojej
osoby ako subjektu práva, a uznáva, ţe osoby so zdravotným postihnutím majú spôsobilosť na
právne úkony vo všetkých oblastiach ţivota na rovnakom základe s ostatnými. Presadzuje
prechod od zastupovania k podpore pri rozhodovaní v prípade potreby.72
Počet štátov, ktoré Dohovor a jeho Opčný protokol podpísali, sa stále zvyšuje. V
súčasnosti (apríl 2011) Dohovor podpísalo 147 krajín a ratifikovalo ho 99 krajín. Opčný
protokol k Dohovoru podpísalo 90 krajín a ratifikovalo ho 61 krajín.73
Obrázok 1 – Mapa podpísania a ratifikácií Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím a jeho
Opčného protokolu – stav k 4. 4. 2011 74
Stredisko kaţdoročne, od prijatia Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným
postihnutím, vo svojich správach zdôrazňovalo potrebu jeho ratifikácie a implementácie.
Vláda SR na svojom zasadnutí 5. septembra 2007 prijala uznesenie, v ktorom súhlasila s
podpisom Dohovoru a odporučila ho prezidentovi SR podpísať s výhradou ratifikácie.
Prezident SR podpísal Dohovor 26. septembra 2007, čím Slovenská republika vyjadrila vôľu
stať sa zmluvnou stranou Dohovoru a ratifikovať ho. Gestorstvom ratifikácie a implementácie
Dohovoru bolo poverené MPSVaR SR. Do procesu ratifikácie sa aktívne zapojilo i Stredisko
72
73
74
Významný krok na ceste k plnému uplatňovaniu práv osôb so zdravotným postihnutím In: Mosty inklúzie
[online] , 2011, č.1. [Citované 4.4.2011]. http://www.nrozp-mosty.sk/index.php?option=com_k2&view=item
&id=944:v%C3%BDznamn%C3%BD-krok-na-ceste-k-pln%C3%A9mu-uplat%C5%88ovaniupr%C3%A1v-os%C3%B4b-so-zdravotn%C3%BDm-postihnut%C3%ADm&Itemid=321
Porovnaj: Convention and Optional Protocol Signatures and Ratifications. In: United Nations Enable. [online] .
[Citované 4.4.2011] . Dostupné na: http://www.un.org/disabilities/countries.asp? navid=12&pid =166
Mapa prevzatá z: http://www.un.org/disabilities/documents/maps/enablemap.jpg
75
svojim stanoviskom reagujúcim na proces ratifikácie a pripomienkovaním prekladu textu
Dohovoru i opčného protokolu.
Dohovor patrí do kategórie medzinárodných zmlúv, ktoré v zmysle článku 7 ods. 4
Ústavy SR vyţadujú pred ratifikáciou súhlas NR SR. NR SR vyjadrila súhlas s ratifikáciou
Dohovoru a jeho opčného protokolu svojim uznesením zo dňa 9. marca 2010. Prezident
Slovenskej republiky Dohovor a jeho opčný protokol ratifikoval 28. apríla 2010. Ratifikačná
listina bola 26. mája 2010 uloţená u depozitára, generálneho tajomníka Organizácie
Spojených národov. Pre Slovenskú republiku Dohovor aj jeho Opčný protokol nadobudli
platnosť 25. júna 2010 v súlade s článkom 45 ods. 2 Dohovoru75 a článkom 13 ods. 2
Opčného protokolu.76 V Zbierke zákonov boli obidva dokumenty publikované ako
Oznámenie MZV SR č. 317/2010 Z. z. - Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím
a Oznámenie MZV SR č. 318/2010 Z. z. - Opčný protokol k Dohovoru o právach osôb so
zdravotným postihnutím.
Celý proces ratifikácie tohto významného dokumentu na Slovensku, a najmä obdobie
roku 2010, sprevádzala podpora viacerých mimovládnych organizácií zaoberajúcich sa
právami, ochranou a pomocou zdravotne postihnutých. Osobitne treba pozitívne vyzdvihnúť
rozhodnutie ratifikovať aj Opčný protokol k Dohovoru. Týmto rozhodnutím Slovensko uznalo
„právomoc Výboru OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím prijímať a posudzovať
oznámenia predloţené osobami, ktoré tvrdia, ţe sú obeťami porušovania ustanovení tohto
Dohovoru a uţ vyčerpali všetky dostupné vnútroštátne opravné prostriedky“.77
Slovenská republika pri ratifikácii Dohovoru uplatnila v súlade s jeho čl. 46 výhradu
týkajúcu sa ustanovenia čl. 27 ods. 1 písm. a)
78
, v ktorej si vyhradila právo uplatňovať
ustanovenia článku 27 ods. 1 písm. a) za predpokladu, ţe implementácia zákazu diskriminácie
na základe zdravotného postihnutia pri stanovovaní podmienok náboru, prijímania do práce a
75
76
77
78
„Pre kaţdý štát alebo kaţdú regionálnu integračnú organizáciu, ktoré ratifikovali dohovor, oficiálne ho
potvrdili, alebo k nemu pristúpili po uloţení dvadsiatej ratifikačnej listiny alebo listiny o pristúpení, dohovor
nadobúda platnosť tridsiaty deň po uloţení ich vlastnej ratifikačnej listiny alebo listiny o pristúpení.“
„Pre kaţdý štát alebo kaţdú regionálnu integračnú organizáciu, ktoré ratifikujú alebo oficiálne potvrdia
protokol, alebo k nemu pristúpia po uloţení desiatej ratifikačnej listiny alebo listiny o pristúpení, protokol
nadobúda platnosť tridsiaty deň po uloţení ich vlastnej ratifikačnej listiny alebo listiny o pristúpení.“
Historický krok na ceste k uplatňovaniu práv osôb so zdravotným postihnutím. In: NROZP v SR. [online ].
11.marca 2010. [Citované 4.4.2011].Dostupné na: http://www.nrozp.sk/index.php/uvodna-stranka-nrozp/135historicky-krok-na-ceste-k-plnemu-uplatovaniu-prav-osob-so-zdravotnym-postihnutim
Porovnaj aj : Ratifikácia Dohovoru OSN prinesie lepšiu ochranu práv zrakovo postihnutých. In:
Changenet.sk. [online ]. Únia nevidiacich a slobozrakých Slovenska, 17.3.2010. [Citované 4.4.2011].
Dostupné na: http://www.changenet.sk/?section=spr&x=481297
„Zmluvné strany zaručujú a podporujú uplatňovanie práva na prácu, a to aj osobám, ktoré sa stali zdravotne
postihnutými v priebehu zamestnania, prijímaním primeraných opatrení, a to aj legislatívnych, ktorými
okrem iného a) zakáţu diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia vo všetkých otázkach týkajúcich sa
ktorejkoľvek formy zamestnávania vrátane podmienok náboru, prijímania do práce a zamestnávania, trvania
zamestnania, kariérneho postupu, ako aj bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.“
76
trvania zamestnania sa nepouţije a nebude uplatňovať pri prijímaní do sluţobného pomeru
príslušníkov ozbrojených síl, ozbrojených bezpečnostných zborov, ozbrojených zborov,
Národného bezpečnostného úradu, Slovenskej informačnej sluţby a Hasičského a
záchranného zboru.79
Ešte pred samotnou ratifikáciou oboch dokumentov upozorňovala Národná rada
občanov so zdravotným postihnutím (NROZP), ţe na zabezpečenie účinnej, hladkej a skorej
implementácie Dohovoru bude nevyhnutné čo najskôr naplniť ustanovenia článku 33
Dohovoru (Vykonávanie Dohovoru na vnútroštátnej úrovni a monitorovanie).80 NROZP
vyzvala Vládu SR na čo najskoršiu implementáciu článku 33 Dohovoru a vytvorenie
nevyhnutných podmienok na zabezpečenie plnej účasti osôb so zdravotným postihnutím a ich
reprezentatívnych organizácií na monitorovaní implementácie Dohovoru, na samotnej jeho
implementácii a na zvyšovaní povedomia osôb so zdravotným postihnutím, verejnosti, štátnej
správy a samosprávy o ich právach zaručených Dohovorom.81
Článok 33 má 3 odseky vzťahujúce sa na jednotlivých partnerov implementácie a
monitoringu.
V prvom odseku sa uvádza, ţe zmluvné strany v súlade so svojou vlastnou sústavou
riadenia ustanovia v rámci štátnej správy jedno alebo viac kontaktných miest pre
problematiku vykonávania Dohovoru.
Ako uvádza NROZP vo svojom príspevku k ratifikácii Dohovoru z 3. januára 2011,82
poţiadavka maximalizácie potenciálu kontaktného miesta naznačuje aj to, ţe bude zriadené na
najvyššej moţnej štátnej úrovni. NROZP ďalej poukazuje na existenciu rôznych modelov
zriaďovania kontaktných miest od úradu premiéra aţ po ministerstvá a iné ústredné orgány.
„Dôleţité je pri tom aj uplatňovanie ľudskoprávneho charakteru Dohovoru, nielen vecnej
problematiky dôsledkov zdravotného postihnutia.“ Zdôrazňuje sa aj potreba vytvorenia
koordinačného mechanizmu, ktorý by zabezpečil účinnú koordináciu implementácie a
monitoringu medzi všetkými partnermi, pričom ním môţe byť tak samotný kontaktný bod alebo
poradný orgán na úrovni vlády, ako aj iný orgán, inštitúcia či zdruţenie poverené touto funkciou.
79
80
81
82
Porovnaj s § 4 ods. 1 písm. b) a § 8 ods. 5 Zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých
oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný
zákon)
„Podľa tohto článku štáty sú povinné ustanoviť kontaktné miesto v rámci vládnych štruktúr na koordinovanie
a monitorovanie implementácie Dohovoru. Štáty musia vytvoriť aj nezávislý mechanizmus na podporu,
ochranu a monitorovanie implementácie Dohovoru“ a „Občianska spoločnosť, najmä osoby so zdravotným
postihnutím a ich reprezentatívne organizácie, sú zahrnuté do procesu monitorovania a plne sa na ňom
zúčastňujú.“ Historický krok na ceste k uplatňovaniu práv osôb so zdravotným postihnutím, ref. 77.
Tamtieţ.
Významný krok na ceste k plnému uplatňovaniu práv osôb so zdravotným postihnutím, ref. 72.
77
V odseku 2 sa uvádza, ţe zmluvné strany v súlade so svojím právnych a správnym
systémom zachovávajú, posilňujú, zriaďujú alebo ustanovujú na vnútroštátnej úrovni systém
zahŕňajúci jeden alebo viac nezávislých systémov na presadzovanie, ochranu a monitorovanie
vykonávania Dohovoru. Pri ustanovovaní alebo zriaďovaní týchto mechanizmov zmluvné
strany prihliadajú na zásady týkajúce sa postavenia a činnosti vnútroštátnych inštitúcií na
ochranu a podporu ľudských práv.
NROZP pritom interpretuje presadzovanie ako zvyšovanie povedomia všetkých
súčastí spoločnosti o právach osôb so zdravotným postihnutím a spôsoboch ich uplatňovania.
Predmetom ochrany je najmä podpora pri uplatňovaní práv vrátane ich vymáhania. Model
nezávislého mechanizmu môţe byť riešený ako inštitúcia podobná Slovenskému národnému
stredisku pre ľudské práva, ombudsman alebo iné organizácie vrátane organizácií osôb so
zdravotným postihnutím zaoberajúce sa aj ochranou práv.83
V treťom odseku článku 33 sa uvádza, ţe subjekty občianskej spoločnosti „sa zapájajú
do procesu monitorovania a plne sa na ňom zúčastňujú“. Pri tomto procese sa plne uplatňuje
princíp „Nič o ľuďoch so zdravotným postihnutím bez ich účasti“, ktorý je vyjadrený v
odseku 3 článku 4 Dohovoru.
Aby reprezentatívne organizácie osôb so zdravotným postihnutím mohli plniť túto
partnerskú funkciu zodpovedne a kvalifikovane, potrebujú podporu zo strany štátu, ktorá im
umoţní budovať, udrţať a rozvíjať potrebné kapacity.84
Ustanovenie článku 35 Dohovoru obsahuje povinnosť zmluvných štátov predloţiť
prvú správu o plnení Dohovoru do dvoch rokov po jeho vstúpení do platnosti pre daný štát.
Pre Slovenskú republiku je to do 25. júna 2012. Vo vzťahu k vypracúvaniu správ pre výbor85
platí pravidlo, aby sa správy pripravovali v rámci otvoreného a transparentného procesu a aby
sa pri ich tvorbe venovala náleţitá pozornosť spolupráci s reprezentatívnymi organizáciami
osôb so zdravotným postihnutím (viď. článok 4 ods. 3 Dohovoru). „Vypracovanie správy
podľa usmernenia Výboru OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím je náročnou
úlohou, ktorá vyţaduje dlhodobú, systematickú a priebeţnú prípravu, do ktorej je potrebné
zapojiť široký okruh aktérov.“ Preto NROZP povaţuje za potrebné, aby vláda SR prijala čo
najskôr rozhodnutie o naplnení článku 33 Dohovoru a vytvorila potrebné štruktúry na jeho
implementáciu a monitoring.86
83
84
85
86
Tamtieţ.
Tamtieţ.
Pozn.: Výbor OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím
Tamtieţ.
78
Po ratifikácii oboch dokumentov a ich nadobudnutí platnosti 25. júna 2010 vláda SR
uţ do konca roka 2010 neprezentovala jasnejšie implementačné zámery v súvislosti
s Dohovorom. Bol to naopak mimovládny sektor, resp. stakeholderi v oblasti zdravotného
postihnutia, ktorí prostredníctvom svojich informačných kanálov nielen upozorňovali na
potrebu zrýchleného implementačného procesu, ale zároveň predkladali vlastné vízie. Okrem
spomínanej diskusie
NROZP87 moţno v tejto súvislosti uviesť blog MUDr. Márie
Orgonášovej, CSc., čestnej prezidentky Asociácie organizácií zdravotne postihnutých
občanov SR88 a pod.
Na pôde MPSVaR SR sa síce v dňoch 24. a 25. marca 2011 uskutočnilo rokovanie za
okrúhlym stolom, ktoré iniciovala NROZP89, ktorého témou bola práve implementácia
Dohovoru, ale ani na tomto stretnutí vláda neprezentovala implementačné zámery ani víziu
spôsobu realizácie štruktúr poţadovaných článkom 33. Diskusia sa sústredila na moţné
modely štruktúry na implementáciu a monitoring Dohovoru vrátane zahraničných skúseností,
a na zabezpečenie moţnosti efektívnej spolupráce organizácií osôb so zdravotným
postihnutím so štátnou správou a s nezávislým mechanizmom na presadzovanie, ochranu a
monitoring vykonávania Dohovoru.
Na otázku Strediska Aké programy, systémové opatrenia a parciálne opatrenia prijala
vláda SR v roku 2010 na zlepšenie ochrany práv osôb so zdravotnými postihnutím?
podpredseda vlády SR pre ľudské práva a národnostné menšiny neodpovedal informáciou
o odpočte plnenia záväzkov vzťahujúceho sa na sledované obdobie. V kontraste so
sledovaným obdobím v roku 2010, prostredníctvom listu riaditeľky jeho kancelárie zo 6. 4.
2011, č. 7083/2011/SĽPM preukazuje meritórnu angaţovanosť štátnej moci vyjadreniami, ţe
táto: „ .... deklaruje prijímanie opatrení na zvýšenie integrácie osôb so zdravotným
postihnutím do spoločnosti a vyvinutie úsilia na odstránenie bariér pri komunikácii týchto
osôb s okolím .... budú realizovať .... bude sa trvalo a dlhodobo zaoberať otázkami postavenia
a ochrany tejto znevýhodnenej skupiny obyvateľstva ... budú zaujímať stanoviská
k vnútroštátnemu plneniu medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky ... na svojich
zasadnutiach zaujme odborné stanovisko a odporúčanie“ .
87
88
89
Závery z diskusie pri okrúhlom stole : Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, jeho
implementácia a monitorovanie. In: NROZP v SR . [online]. 8. apríla 2011. [Citované 8.4.2011]. Dostupné
na: http://www.nrozp.sk/index.php/uvodna-stranka-nrozp/181-zavery-z-diskusie-pri-okruhlom-stole-dohovor
o-pravach-os ob-so-zdra votnym-postihnutim-jeho-implementacia-a-monitorovanie
Zdroj: http://mariaorgonasova.blogspot.com/2011/02/implementacia-dohovoru-osn-o-pravach.html
Minister na rokovaní o právach zdravotne postihnutých. In: Ministerstvo zdravotníctva SR.[online].28.marca
2011. [Citované 4.4.2011]. Dostupné na: http://www.health.gov.sk/?tlacove-spravy&sprava=minister-narokovani-o-pravach-ludi-so-zdravotnym-postihnutim
79
Ľahostajný, nerozhodný a nepraktický postoj štátnej moci spôsobuje, ţe Slovensko
v tejto ľudskoprávnej problematike výrazne zaostáva za rozvojom medzinárodného
spoločenstva, ale aj za akútnymi potrebami zdravotne postihnutých ľudí na Slovensku.
Medzinárodné spoločenstvo, reprezentujúce 7 miliárd obyvateľov planéty, vyjadrilo výslovné
ţelanie, aby OSN ako najväčšia organizácia na svete podľa osobitnej medzinárodnej právne
záväznej normy chránila práva 650 miliónov zdravotne postihnutých ľudských bytostí. OSN
povaţuje za dobré, morálne, spravodlivé a zodpovedajúce vyspelosti ľudskej civilizácie
venovať osobitnú pozornosť viac ako desatine zdravotne znevýhodnených obyvateľov planéty.
Slovenská republika sa dobrovoľne zaviazala a v minulom roku 2010 uţ povinne mala
slovenskej časti 650 miliónovej komunity poskytovať plnohodnotnú ochranu práv. Štátna moc
preukázateľne zlyhala. Stav neplnenia medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky na
ochranu práv osôb so zdravotným postihnutím ukazuje, ţe štát rezignoval na rolu
nezastupiteľného subjektu s bazálnou funkciou v tejto problematike.
Stredisko ako národná inštitúcia pre ľudské práva na pôde OSN (National Human
Rights Institution) víta ratifikáciu Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím
a jeho Opčného protokolu Slovenskou republikou. Stredisko víta prijatie záväzku, podľa
ktorého uţ aj na Slovensku je povinnosťou úplne a bezo zvyšku chrániť práva osôb so
zdravotným postihnutím. V porovnaní so štátnou mocou, ale súčasne dôrazne upozorňuje, ţe
ich ratifikáciou proces realizácie práv osôb so zdravotným postihnutím nekončí, ale začína.
Preto zdôrazňuje, ţe implementačné procesy v SR treba realizovať v čo najkratšom čase,
systematicky
a
v koordinácii
a spolupráci
s relevantnými
organizáciami
zdravotne
postihnutých. Stredisko sa bude aj naďalej intenzívne zaujímať o proces implementácie
Dohovoru a v tejto súvislosti bude z vlastnej iniciatívy navrhovať riešenia.
Stredisko ako National Human Rights Institution na pôde OSN prejavuje úprimnú
snahu byť súčasťou systému nezávislých mechanizmov na presadzovanie, ochranu
a monitorovanie vykonávania Dohovoru OSN podľa ustanovenia jeho článku 33, ods. 2.
Stredisko bude, samozrejme, pre svojich kolegov v OSN vyhotovovať pravidelné správy
o dodrţiavaní práv osôb so zdravotným postihnutím v Slovenskej republike. Stredisko tieto
správy bude vyhotovovať nezávisle na štátnej moci a následne prerokúvať na pôde OSN.
Stredisko povaţuje za česť a vec profesionálnej prestíţe vykonávať takýto mandát v prospech
osôb so zdravotným postihnutím, a preto v súčasnosti prispôsobuje svoj vnútorný potenciál
tomuto poslaniu.
Stredisko
zároveň
odporúča,
aby
Slovenská
republika
čo
najrýchlejšie,
prostredníctvom legislatívnych aj nelegislatívnych opatrení pripravila v súlade s cieľom
80
a zásadami Dohovoru také zázemie pre všetky osoby so zdravotným postihnutím, ktoré im
systematicky, efektívne a dlhodobo umoţní presadzovať, chrániť a zabezpečovať plné a
rovnaké vyuţívanie všetkých ľudských práv a základných slobôd a bude podporovať úctu k
ich prirodzenej dôstojnosti.
Stredisko pripomína, ţe pri tvorbe týchto opatrení je veľmi dôleţité a nevyhnutné
zohľadňovanie princípov rovnosti a nediskriminácie, teda, aby sa v prijímaných opatreniach
bral dôsledný zreteľ na zákaz diskriminácie, aby sa eliminoval výskyt a realizovala sa
prevencia viacnásobnej diskriminácie osôb so zdravotným postihnutím v kombinácii s inými
diskriminačnými dôvodmi (pohlavie, vek, národnosť a pod.). Legislatívne i nelegislatívne
mechanizmy, ktoré zamedzujú diskriminácii osôb so zdravotným postihnutím, treba osobitne
citlivo nastaviť tam, kde tieto opatrenia budú v prospech zdravotne postihnutých ţien, detí
a seniorov.
Pri opatreniach zameraných na zvyšovanie povedomia o postavení osôb so zdravotným
postihnutím (kampaniach, vzdelávacích programoch, spolupráci s masmédiami a pod.)
Stredisko odporúča dôsledne a systematicky čeliť a vyhýbať sa konotáciám ovplyvneným
stereotypmi a predsudkami voči osobám so zdravotným postihnutím, a naopak, akcentuje
potrebu informovať verejnosť o zručnostiach, prednostiach a schopnostiach týchto osôb, ako
aj o ich prínose pre trh práce. Zvyšovanie povedomia samotných zdravotne postihnutých však
zároveň v sebe zahŕňa aj potrebu širokého sprístupnenia nových kompenzačných
komunikačných technológií ako napr. skryté titulkovanie či audio description.
Za mimoriadne dôleţité povaţuje Stredisko vytváranie opatrení zameraných na
debarierizáciu
verejných
(chodníkov
a ciest,
budov,
škôl,
školských,
kultúrnych,
zdravotníckych či športových zariadení a pod.) a komerčných objektov (obchody, bytové
domy a pod.), verejnej dopravy a v neposlednom rade pracovísk.90 Na úrovni verejných
priestranstiev
a objektov
bude
uţitočné
zaviesť
konkrétne
minimálne
štandardy
bezbariérovosti, avšak zároveň s vymedzením konkrétneho časového horizontu, do ktorého
budú musieť byť realizované.
Zmena filozofie by mala nastať aj na úrovni sociálnej legislatívy. Osoby so
zdravotným postihnutím dnes vo vzťahu k sociálnemu systému štátu vystupujú takmer
výlučne ako prijímatelia pomoci. Po novom by sa k týmto osobám malo pristupovať ako
90
V tejto súvislosti je potrebné zaoberať sa nielen bezbariérovým prístupom do objektov, ale debarierizáciu
poňať systematicky, aby umoţnila osobám so zdravotným postihnutím maximálnu moţnú funkčnú
prístupnosť (zrozumiteľné označenia, bezbariérové toalety, šírka priestorov, zárubní dverí, výťahy a pod.).
81
k nezávislým individualitám a malo by sa im umoţniť plnohodnotne sa začleniť do
spoločnosti a garantovať im nezávislý spôsob ţivota.91
Stredisko upozorňuje, ţe zdravotné postihnutie nesmie byť obmedzujúcim faktorom
rovnako pri prístupe k vzdelávaniu či zdravotným sluţbám. Na úrovni školstva je nevyhnutné
vyvinúť maximálne úsilie o reálnu integráciu osôb so zdravotným postihnutím tak, aby mohli
v čo najväčšej miere rozvíjať svoj potenciál, talent, schopnosti a zručnosti. Pri poskytovaní
zdravotnej starostlivosti treba vo zvýšenej miere dbať na bezbariérový prístup, dostupnosť,
odstránenie kvalitatívnych rozdielov v zdravotnej starostlivosti pre osoby so zdravotným
postihnutím a ostatné osoby, zamedziť a zakázať akúkoľvek diskrimináciu v oblasti
zdravotnej starostlivosti vrátane zdravotného a ţivotného poistenia z dôvodu zdravotného
postihnutia.
V oblasti práce a zamestnávania Stredisko akcentuje potrebu vytvárania opatrení na
zlepšenie situácie osôb so zdravotným postihnutím na trhu práce. Systematická osveta,
programy motivujúce zamestnávateľov na implementáciu manaţmentu rozmanitosti,
legislatívne opatrenia zvyšujúce šance na uplatnenie sa na trhu práce by mali zdravotne
postihnutým dať moţnosť ţiviť sa slobodne zvolenou prácou alebo prácou prijatou na trhu
práce. Samozrejmosťou by mali byť opatrenia, ktoré zakáţu a sankcionujú akýkoľvek
diskriminačný incident na pracovisku z dôvodu zdravotného postihnutia. Na tomto mieste však
treba dodať, ţe okrem zákonne deklarovaného zákazu diskriminácie je treba prijať aj také
opatrenia, ktorými sa nastaví účinný a rýchly systém kontroly a vymoţiteľnosti týchto práv.
Odporúčania formulované v tejto správe sú formulované len vo všeobecnej rovine, bez
podrobnej právnej analýzy platnej legislatívy. Stredisko však bude v dohľadnej dobe
prezentovať verejnosti aj konkrétne odporúčania a dovoľuje si aj touto cestou ponúknuť
pomocnú ruku v implementačnom procese.
Aká ťaţká a zloţitá je situácia detí so zdravotným postihnutím a ich rodičov
a ako náročná bude implementácia Dohovoru o právach zdravotne postihnutých osôb
v podmienkach Slovenskej republiky ilustruje laická ţivotná skúsenosť jednej klientky
Strediska, ktorá je matkou dieťaťa so zdravotným postihnutím:
„Keď sa rodičom narodí handicapované dieťa, dostávajú sa v ţivote do ťaţkej situácie
nielen po psychickej stránke, ale sú postavení aj pred komplex problémov; behanie po
91
Porovnaj s konkrétnymi návrhmi de lege ferenda MUDr. Márie Orgonášovej,
http://mariaorgonasova.blogspot.com/2011/02/implementacia-dohovoru-osn-o-pravach.html
82
CSc.
na
lekároch a úradoch, ktoré v mnohých prípadoch rodičom inak obdarovaných detí nepomáhajú,
ale skôr sťaţujú ţivot.
Najväčším problémom v našom štáte je fakt, ţe sme ešte neprišli na to, ţe by nás
lacnejšie vyšla prevencia, neţ liečba pacientov, na čo v zahraničí prišli uţ dávno, a na tom
majú mnohé krajiny postavené vysoko kvalitné zdravotníctvo.
Na Slovensku sa síce po objavení závaţných problémov odporučí rehabilitovať, čo je
aj preplácané zdravotnou poisťovňou, no realita je omnoho zloţitejšia. Rodič nemá moţnosť
voľby, kde rehabilitovať, a hlavne kvalitne, nie sú mu ponúknuté adekvátne moţnosti
vzhľadom na konkrétny postih pacienta. Skoro vo všetkých prípadoch na Slovensku sa pre deti
s mentálnym, ale aj s iným postihnutím odporúča cvičiť Vojtova metóda. V niektorých
prípadoch aj metóda Bobath. Keď si rodič nájde zariadenie, kde môţe aplikovať tieto cviky,
preplácané zdravotnou poisťovňou príde na to, ţe sa dá cvičiť pod dozorom špecializovaného
fyzioterapeuta len 1x za týţdeň. Pritom rehabilitačný lekár odporúča cvičiť cviky podľa
Vojtovej metódy 3 – 4x za deň, pretoţe ak by tieto deti necvičili, hrozia u nich ďalšie zdravotné
problémy, ako zápaly pľúc, pokrivenie končatín v kĺboch a iné. Tu si je treba poloţiť otázku, či
vychádza lacnejšie viackrát do týţdňa preplatiť deťom kvalitnú rehabilitáciu, alebo je lacnejšie
liečiť zápaly pľúc, hradiť operácie, pobyty a stravu v nemocniciach.
Vojtova metóda nie je v dnešnom pokrokovom svete nič výnimočné, ba dokonca je v
niektorých krajinách sveta aj zakázaná, a hlavne sa nedá odporučiť všetkým deťom, pretoţe
ide o metódu, ktorá sa snaţí oţiviť spiace svaly a pripomenúť mozgu ich existenciu, takţe je
vhodná pre deti s poruchou mozgu. Ale čo s deťmi, ktoré sú po mentálnej stránke zdravé? V
tomto smere vôbec nie sme pokrokoví. Neexistujú u nás ţiadne poradne s terapiami, majmä s
nejakými alternatívnymi. Napríklad vo svete preplácajú poisťovne aj biofeedback terapiu ako
základnú liečbu pri epilepsii, a aj pri iných. Skúste sa u nás opýtať lekára na biofeedback! Naši
lekári vôbec po tejto stránke nie sú sčítaní a chýba im vôbec záujem niečo si naštudovať.
Hyperbarická komora, ktorá u nás je ako novinka, a lekári Vám ju odporučia, pričom ju uţ
zdravotná poisťovňa nechce preplácať, je vo svete uţ dávno pouţívaná hlavne pre deti s detskou
mozgovou obrnou. V tomto smere výrazne zaostávame. Vo svete riešia otázku kmeňových
buniek, či ich implantácia vie pomôcť, alebo nie; naši lekári k tomu nevedia nič povedať. Tu
musia za dieťa vţdy bojovať rodičia, študovať neskutočne veľa materiálov a byť krok pred
lekárom. Chodia ku nám aj lekári zo susedných krajín robiť osvetu naším lekárom, napríklad v
Maďarsku veľmi uznávaná neurologička Dr. Málly, ktorá zriadila v dvoch maďarských mestách
rehabilitačné centrá s vyuţitím transmagnetickej stimulácie, ktorej princíp spočíva v tom, ţe
83
aktivuje poškodené centrá mozgu a dosahuje výborné výsledky. My tento prístroj na
Slovensku máme tieţ, ale robíme s ním len diagnostiku. Prečo s ním neliečime?
Nevieme vyuţiť ani to, čo na Slovensku máme, ako napríklad špeciálnu metódu
Scenar, ktorú máme v Bratislave, a je vyuţívaná aj pacientmi zo zahraničia pre veľký úspech
a pokrok detí po zdravotnej stránke. Bohuţiaľ, toto centrum je súkromné a pre rodičov
mentálne alebo inak postihnutých detí finančne veľmi náročné, ako aj rehabilitačné centrum
ADELI v Piešťanoch, kde chodia pacienti z celého sveta, dokonca aj z krajín ako Kuvajt,
Saudská Arábia, Taliansko, a to preto, lebo sa tu ich deti dokáţu naučiť chodiť a pohybovať
sa samostatne. My to máme doma a nemôţeme to vyuţívať, pretoţe toto centrum nie je
hradené ani len čiastočne zo strany zdravotnej poisťovne, a tak naše deti nemajú šancu,
pretoţe taký pobyt vychádza pribliţne 3000€ na 14 dní bez stravy a ubytovania.
Iste máme u nás aj poisťovňou preplácané kúpeľné pobyty, ale čakacia doba je
niekedy aj štvrť roka a kvalitou a kvantitou sluţieb sa nedajú porovnávať s podobnými
zariadeniami v iných krajinách EÚ. Konkrétne by sme mohli porovnať u nás poisťovňou
preplácané kúpele Kováčová a v susednej Českej republike, taktieţ pre ich pacientov
poisťovňou preplácané kúpele Jánske Lázne. Zariadenie v Kováčovej poskytuje svojim
pacientom cvičenie s fyzioterapeutom len 2x do týţdňa a 2x do týţdňa kúpeľ vo vírivej vani,
pričom kúpele v Jánskych Lázňach poskytujú cvičenie celý týţdeň s fyzioterapeutom, čiţe
celkom 5x, a taktieţ aj kúpeľ vo vírivej vani 5x + vstup do bazéna počas víkendu. Pre
pacientov je dôleţitá aj elektroliečba, ktorá je poskytovaná českým pacientom kaţdý deň, a
naším opäť len 2x do týţdňa. Preto českí lekári dosahujú lepšie výsledky, majú omnoho
intenzívnejší program v ich rehabilitačných strediskách. Sú ústretoví a chápaví, o čom svedčí
aj spoločné LTV počas pobytu, kde sa v jednej miestnosti stretnú všetci pacienti, ktorí sú v
daný čas na pobyte, a fyzioterapeuti cvičenia prispôsobujú najväčšiemu handicapu. Takto sa
vytvára dojem rovnocennosti, čo znamená, ţe ak je v skupine nechodiaci, tak všetci cvičia na
zemi, nikto nezaostáva, ani sa nemusí v kúte smutne pozerať, ako cvičia ostatní. U nás takéto
spoločné cvičenie neexistuje, alebo sa nedá ani porovnať.
Celkovo u nás chýba akási inštitúcia alebo niečo ako koordinátor zdravotného stavu
pacienta, ktorý by vedel poskytnúť a vysvetliť rodičom aj po odbornej stránke, aké moţnosti a
kde majú pre svoje dieťa vzhľadom na jeho zdravotný stav, a to nielen na Slovenku, ale aj
v zahraničí. U nás sú nútení rodičia behať od jedného lekára k druhému, pričom kaţdý pozrie
dieťa z tej jeho stránky, a nikto nepozerá na dieťa komplexne. A tak sa stáva, ţe mu kaţdý
predpíše iný liek, a niekedy sa tie lieky kombinovať nesmú, a iné prípady. Moţno by stačila aj
snaha daných lekárov o spoluprácu. Keby vedeli medzi sebou spolupracovať, nebolo by nutné
84
brať dieťaťu krv v dvoch ambulanciách, ale len v jednej, a tak preháňať rodičov z ambulancie
do ambulancie.
Hlavným problémom sú tieţ zubné ambulancie pre mentálne postihnuté deti.
Napríklad v Bratislave je len jedna pre ťaţko zvládnuteľné deti, a aj to s hrozne nepríjemnou
sestričkou. Ostáva nevyriešená otázka zubnej hygieny pre tieto deti.
Na Slovensku vznikli aj špecializované ambulancie na špeciálne reţimy očkovania,
tieţ ich je len pár - v Bratislave len jedna - , ktoré očkujú deti povinnými očkovacími
vakcínami aţ na odporučenie neurológa. Aj to sa rodič stále musí pýtať, či by sa uţ dalo
zaočkovať, a často sa stretáva s neistou odpoveďou zo strany lekárov, a často je aj rôzna.
Kým jeden lekár zastáva teóriu, ţe treba s očkovaním čakať, iný vám povie, ţe uţ je vhodné
očkovať, ďalší vôbec odmieta dieťa zaočkovať. Nikto si nevezme zodpovednosť za očkovanie
takýchto detí, a tak to hodia na plecia rodičov, ţe je na nich, či si dieťa zaočkujú, alebo nie.
Ale ako sa má rodič bez medicínskeho vzdelania rozhodnúť, či očkovanie bude prínosom,
alebo nie?
S najväčším problémom sa však stretávajú rodičia postihnutých detí na úradoch, kde
by im mali pomôcť a uľahčiť ţivot. Vzhľadom na to, ţe tieto deti potrebujú 24 hodinovú
starostlivosť svojich rodičov, moţnosť uvoľniť sa z domu a ísť vybavovať papiere je
záleţitosť niekedy komplikovaná, pretoţe niekedy nemá kto ostať doma s chorým dieťaťom.
Keď sa jeden z rodičov konečne dostane na Úrad práce sociálnych vecí a rodiny s úmyslom
informovať sa o moţnostiach, ako si uľahčiť danú situáciu, často sa stretne s neochotou a
arogantnosťou zo strany úradníkov, ktorí sú platení za to, aby človeku podali informácie
týkajúce sa preukazu ZŤP, parkovacieho preukazu či kompenzačných príspevkov. Bohuţiaľ,
väčšinou sú títo pracovníci nekvalifikovaní, pretoţe vo väčšine prípadov sami nepoznajú
zákon, a tak sa stáva, ţe aj keď rodičia postihnutého dieťaťa môţu vyuţiť moţnosť
parkovacieho a aj preukazu ZŤP, pracovníci povedia presný opak. A tak rodičom neostáva nič
iné, len buď sa s tým zmieriť, alebo si sami naštudujú zákon a bojujú aj za obyčajný preukaz,
ktorý moţno pre úradníkov nemá ţiadnu cenu, no rodičom inak obdarovaných detí uľahčuje
ţivot napríklad v tom, ţe môţu parkovať blízko nemocnice na vyhradených miestach. Pretoţe
tieto deti potrebujú zvýšenú lekársku starostlivosť a prenášať ich na väčšie vzdialenosti,
napríklad z parkoviska cez cestu plnú áut, je niekedy výkon vrcholového športovca (
Kramáre). Smutné však napríklad je, ţe existujú miesta, kde parkovacie miesta pre telesne
postihnutých vôbec nie sú, a ešte smutnejšie je, ţe medzi takéto miesta patrí ÚPSVaR v
Bratislave, ktoré parkovacie preukazy vydáva. Taktieţ je paradoxom fakt, ţe na niektorých
vstupných dverách ÚPSVaR sú symboly „ Zákaz vstupu s kočíkom“. Na úrade, kde sa riešia
85
rodinné príspevky, kompenzačné príspevky a iné detí sa týkajúce záleţitosti. Potom ako sa
rodičia majú dostaviť na spomínaný úrad, keď sú predvolaní aj s dieťaťom pred posudkovú
komisiu, keď nesmú s postihnutým dieťaťom v kočíku vojsť ani do budovy?
Problémom sú aj kompenzačné príspevky. V zákone nie je preukaz ZŤP ani parkovací
preukaz ohraničený vekom, a tak ho môţu vyuţiť mamičky uţ aj ročného dieťaťa s ťaţkým
postihnutím, ale ak je priznaný parkovací preukaz, nesúvisí s ním aj moţnosť príspevku na
pohonné hmoty, ktorý je zákonom limitovaný od 3 rokov? U nás sa berie kaţdé dieťa do 3
rokov ako zdravé dieťa. Pritom s postihnutým dieťaťom navštevujete rôzne odborné
ambulancie, kde so zdravým vôbec nemusíte ísť, a to často aj niekoľkokrát do mesiaca, čím
vznikajú zvýšené náklady na prepravu. A keď poţiadate na ÚPSVaR o príspevok na benzín
pre dieťa, ktoré ešte nemá 3 roky, tak vás odbijú s tým, ţe máte ísť verejnou hromadnou
dopravou, čo svedčí o tom, ţe úradníčky sa nevedia ani len vcítiť do koţe rodičov. Len si
skúste ísť s takým 2 ročným dieťaťom, ktoré má ťaţké poškodenie mozgu, epilepsiu a nie je
očkované z dôvodu, ţe to neodporúča lekár, autobusom. Dieťa neudrţí váhu svojej hlavy,
samotné váţi okolo 10-12 kg, moţno viac, tak ako ho udrţať na rukách v autobuse plnom
ľudí, ktorý je plný bacilov, nehovoriac o hroziacej nákaze ţltačkou, ktorá by znamenala pre
neočkované dieťa aj pol roka stráveného v nemocnici. Pritom treba stráţiť kočík, tašku so
zdravotnými potrebami, tašku s osobnými vecami, a nedajboţe, ak dieťa dostane počas jazdy
záchvat. Vtedy treba ihneď zasiahnuť, zastaviť autobus a poskytnúť dieťaťu pomoc na mieste,
pričom na vás z poza pleca hľadí celý dav ľudí, čo tieţ nie je nič príjemné. Opakom je ísť
autobusom so zdravým dieťaťom, ktoré v tom veku uţ chodí, stačí si ho dať na kolená a
povedať: „ideme“.
Podobné sa týka aj iných príspevkov, ako napríklad príspevok na detskú autosedačku a
kočík. Špeciálne autosedačky, ktoré poskytujú slabej chrbtici dieťaťa oporu, stabilitu hlavy,
ktorá v obyčajnej autosedačke dieťaťu lieta zo strany na stranu, sú na Slovensku neskutočne
predraţené. Stoja niekoľkonásobne, viac ako autosedačka pre zdravé dieťa. To isté sa týka aj
kočíkov. Je to veľký biznis pre firmy, ktoré takéto kočíky a autosedačky vyrábajú; v zahraničí
sú tieto veci lacnejšie. Mnohí rodičia však ani nevedia o tom, ţe môţu vyuţiť moţnosť a
poţiadať príslušné úrady o príspevok na takýto kočík. Bohuţiaľ, naše úrady spolupracujú len s
niektorými spoločnosťami, ktoré sa venujú výrobe špeciálnych pomôcok, a veľakrát si
mamičky poţiadajú o príspevok na kočík, ktorý ani nemajú šancu si vyskúšať tak,
ako
mamičky zdravých detí. Je moţno len jedna spoločnosť na Slovensku, ktorá vám ochotne príde
aţ domov ukázať kočík aj s potrebnými pomôckami, ako opierku hlavy na jej fixovanie, keď si
86
ju dieťa nevie drţať samo, alebo malý panel na rozdelenie nôh, taktieţ rôzne pásy a iné. Dieťa
si kočík môţe vyskúšať, a vy potom viete, o čo presne ţiadate úrady na kompenzáciu.
Stretávame sa s nízkou informovanosťou rodičov ohľadom zdravotných pomôcok pre
ich deti. Na webových stránkach zdravotných poisťovní by mohli zverejňovať prehľadnejšie
kedy a akú pomôcku moţno vyuţiť. Napríklad ortopedické topánky, ţinenka na cvičenie
doma, rehabilitačný valec, špeciálna stolička na kŕmenie, vozík... Ďalší problém nastáva, keď
potrebujete pomôcku ihneď, ako napríklad vozík, ktorý, kým vybavíte, prejdú aj tri mesiace.
Kým pomôcku poisťovňa schváli, potom kým ju vyrobia a kým to príde k vám. A v prípade
krádeţe, poškodenia si môţete o ďalší vozík poţiadať aţ o 5 rokov! Moţno vám to príde ako
čísla, ale skúste si predstaviť, ţe ostanete po dopravnej nehode na vozíku a ste odkázaný len
naň. Keď ho budete mať konečne doma, a vy sa naučíte byť na vozíku aspoň sčasti
samostatný, tak vám ho odcudzia, a vy ostanete trčať doma, závislý od niekoho, kto vás bude
prenášať z miesta na miesto; a ak nemáte od 250,- € po 2200,- € na nový, tak musíte čakať 5
rokov, kým vám ho preplatia.
V dnešnej dobe sa vo svete hovorí o integrácií handicapovaných ľudí do spoločnosti,
bohuţiaľ u nás táto téma ostáva stále len pri rečiach, v praxi integrácia neexistuje. V našom
vzdelávacom systéme je integrácia telesne postihnutých, aj keď sú mentálne zdraví, veľmi
zloţitá, ba priam aţ nemoţná. Od rodičov to vyţaduje veľké klbko nervov a sily nevzdať to.
Ak chcete, aby vaše dieťa navštevovalo školu, musíte absolvovať nespočetne veľa
psychologických testov, rôznych posudkov; a ak to celé aj absolvujete, tak musíte mať šťastie
a nájsť takú školu, kde sú ochotní vám také dieťa zobrať, pretoţe pre školu to znamená ďalšie
výdavky navyše, aby sa dieťa dostalo bez bariér do tried, kde bude prebiehať vyučovanie, a to
napríklad výstavba plošiny, výťahu, toalety pre postihnutých, a často školy také financie
nemajú. Nehovoriac o odbornej asistentke, ktorá musí byť prítomná, aby pomohla dieťaťu po
zdravotnej a inej stránke, tú však musí schváliť ministerstvo školstva. Mnoho rodičov sa
hnevá na fakt, ţe nemôţu byť podľa zákona asistentkou svojmu dieťaťu, veď kto to dieťa
pozná viac ako rodič, ktorý je s dieťaťom 24 hodín, cvičí s ním, podáva lieky, kŕmi,
prebaľuje....
Rodičia postihnutých detí to majú zatiaľ v tejto spoločnosti neuveriteľne
komplikované. Kým pre zdravých ľudí je kúpa obyčajného bicykla jednoduchá, pre rodičov
telesne postihnutého dieťaťa u nás nemoţná, pretoţe na Slovensku nemáme spoločnosť, ktorá
by vyrábala bicykle pre postihnuté deti. Vyrábajú sa len pre dospelých a sú hradené úradmi
len sčasti. V Čechách takáto spoločnosť existuje a celý bicykel im prepláca ich ÚPSVaR.“
87
5. PRÁVA SPOJENÉ S UPLATŇOVANÍM ĽUDSKÝCH PRÁV
Pre reálne uplatňovanie ochrany ľudských práv je nevyhnutnosťou predovšetkým
právo na súdnu ochranu, garantujúce kaţdému moţnosť domáhať sa ochrany svojich práv
pred súdom alebo iným orgánom.
Na medzinárodnej úrovni upravuje toto právo článok 14 Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach, článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj článok 47 Charty základných práv Európskej únie.
Na vnútroštátnej úrovni je právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované článkami
46 aţ 50 Ústavy SR.
O ochrane ľudských práv v SR rozhodujú spravidla súdy. Právomoc Ústavného súdu
SR konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy92 je podmienená princípom subsidiarity.
Teda Ústavný súd SR o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, ţe je vylúčená
právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ţe účinky výkonu tejto právomoci nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou, alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve.93 Pod pojmom „iná právna ochrana“ sa podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu
rozumie ochrana poskytovaná napríklad prokuratúrou, správnymi orgánmi alebo advokátmi.
Na európskej úrovni, pokiaľ ide o ochranu ľudských práv a základných slobôd
,rozhoduje Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „Európsky súd“), ale len o sťaţnostiach
osôb namietajúcich porušenie práv alebo slobôd vyplývajúcich z Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.94
5.1 Prieťahy v súdnom konaní
Na medzinárodnej úrovni je právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
ustanovené v článku 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Na vnútroštátnej úrovni je právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR.
92
93
94
Čl.127 ods. 1 Ústavy SR: „Ústavný súd rozhoduje o sťaţnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak
namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.“
I. ÚS 44/03.
Podľa čl. 34 Dohovoru súd môţe prijímať sťaţnosti od ktoréhokoľvek jednotlivca, mimovládnej organizácie
alebo od skupiny osôb, ktoré sa povaţujú za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných Dohovorom
alebo jeho protokolmi jednou z Vysokých zmluvných strán.
88
Ústavný súd SR po prvý raz vyslovil porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov 25.10.199595
Ústavný súd SR vymedzil účel práva na konanie bez zbytočných prieťahov takto:
„Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným
prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným
rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto na splnenie ústavného práva čl. 48 ods. 2
nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba
domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv.“96
Podľa informácií poskytnutých ÚS SR právo na konanie v primeranej lehote
(bezprieťahové konanie) je najčastejšie sa vyskytujúcim právom, ktorého porušenie namietajú
účastníci súdneho konania na ÚS SR, a je aj najčastejšie zisteným porušením základného
práva alebo slobody v SR.
Sťaţnosti na neprimeranú dĺţku súdneho konania, resp. zbytočné prieťahy v súdnom
konaní stále predstavujú významnú časť z celkového počtu podaní doručených Ústavnému súdu.
Zo štatistických údajov o rozhodovacej činnosti Ústavného súdu za rok 2010 vyplýva,
ţe celkovo rozhodol o 1 896 sťaţnostiach fyzických a právnických osôb v konaní podľa čl.
127 Ústavy, pričom z tohto počtu išlo o 587 rozhodnutí vo veciach namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo práva na prerokovanie
veci v primeranej dobe (čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru). Z tohto počtu ide o 233
rozhodnutí nálezom a 354 procesných rozhodnutí. V roku 2010 nadobudlo právoplatnosť 219
nálezov Ústavného súdu, v ktorých vyslovil porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov alebo práva na prerokovanie veci v primeranej dobe (čl. 48 ods. 2
Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru), pričom v I. polroku 2010 nadobudlo právoplatnosť celkom 98
nálezov Ústavného súdu, ktorými v konaniach o sťaţnostiach podľa čl. 127 Ústavy vyslovil
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy, prípadne podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd alebo porušenie práva na
prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Z celkového počtu 98 právoplatných nálezov v I. polroku 2010 sa týkalo pribliţne:
95
96
37 % nálezov súdov v obvode Krajského súdu v Bratislave,
II. ÚS 26/95. Zbierka nálezov a uznesení ÚS SR 1995, s. 52-67.
II. ÚS 26/95. Nález z 25. októbra 1995. Zbierka nálezov a uznesení ÚS SR 1995, s. 61.
89
-
21 % nálezov súdov v obvode Krajského súdu v Košiciach,
-
20 % nálezov súdov v obvode Krajského súdu v Ţiline,
-
14 % nálezov súdov v obvode Krajského súdu v Trnave,
-
7 nálezov súdov v obvode Krajského súdu v Prešove,
-
5 nálezov súdov v obvode Krajského súdu v Banskej Bystrici,
-
2 nálezy súdov v obvode Krajského súdu v Nitre a
-
1 nález súdu v obvode Krajského súdu v Trenčíne.
Ústavný súd priznal sťaţovateľom primerané finančné zadosťučinenie v 95 prípadoch
vo výške 346 650 €.
V čase poskytnutia informácií Ústavným súdom (22.2.2011) bolo podľa oznámenia
všeobecných súdov primerané finančné zadosťučinenie vyplatené vo väčšine prípadov;
všeobecné súdy však nepodali správu o stave vyplatenia zadosťučinenia v 3 prípadoch. Ide
konkrétne o:
-
Okresný súd Bratislava II (2 x),
-
Okresný súd Rimavská Sobota (1 x).
Z celkového počtu 98 nálezov Ústavného súdu právoplatných v I. polroku 2010, ktoré
sa týkali konaní pred všeobecnými súdmi, bolo podľa oznámenia všeobecných súdov 21
konaní právoplatne skončených. Ústavný súd bude naďalej sledovať stav konania v 77
veciach.
Z dôvodu efektívnejšieho realizovania výkonu rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej
republiky došlo z iniciatívy jeho predsedníčky k vypracovaniu trojročného Projektu ÚS SR
Efektívnosť výkonu rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní o sťažnostiach
fyzických osôb a právnických osôb (konkrétna kontrola ústavnosti) v kauzálnej súvislosti s
princípom prezumpcie zavineného konania štátu (všeobecných súdov a orgánov činných v
trestnom konaní), ktorý sa realizuje od roku 2010.
Cieľom projektu je:
-
efektívnejšie realizovať výkon rozhodnutí Ústavného súdu,
-
zabrániť opätovnému vzniku zbytočných prieťahov v občianskom súdnom konaní a
trestnom konaní,
-
koordinovaným postupom so zainteresovanými subjektmi zabezpečiť precíznejšiu
riadiacu a kontrolnú činnosť na všeobecných súdoch v konkrétnych prípadoch,
-
po splnení podmienok iniciovať disciplinárnu zodpovednosť sudcov (prokurátorov,
vyšetrovateľov) a
90
-
napomáhať predchádzanie uplatňovania právnej zodpovednosti proti Slovenskej
republike z dôvodu porušenia ľudských práv a základných slobôd sťaţovateľov.
Súčasťou uvedeného projektu je aj Koncepcia postupu Ústavného súdu Slovenskej
republiky v spolupráci s Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Ministerstvom
vnútra SR, Najvyšším súdom SR a Generálnou prokuratúrou SR, s účasťou Slovenskej
advokátskej komory a Verejného ochrancu práv v oblasti predchádzania a zniţovania výskytu
zbytočných prieťahov v občianskom súdnom konaní a v trestnom konaní (efektívnosť výkonu
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky).
Koncepcia bola prerokovaná na spoločnej odbornej porade zainteresovaných
subjektov 26. apríla 2010. Jej podstatou je vytvorenie mechanizmu dohľadu a kontroly
výkonu rozhodnutia Ústavného súdu, ktorým bolo vyslovené porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo práva na prerokovanie veci v primeranej
dobe (čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd), s príkazom urýchlene konať, a to na základe spolupráce zainteresovaných subjektov.
Kontrolné prostriedky sa zameriavajú najmä na zistenie:
a) či sa rešpektuje príkaz Ústavného súdu,
b) či sa postupuje v ďalšom konaní všeobecného súdu bez zbytočných prieťahov,
c) či bolo vyplatené primerané finančné zadosťučinenie.
Ústavný súd vedie register sledovaných rozhodnutí, eliminácia moţných ďalších
prieťahov sa zabezpečuje spoločným postupom s ďalšími zodpovednými subjektmi
(Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ostatnými všeobecnými súdmi - prostredníctvom
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky - , políciou, prokuratúrou, advokátskou
komorou a Verejným ochrancom práv).
5.2 Rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva v roku 2010 voči Slovenskej
republike a rezolúcia Výboru ministrov Rady Európy
Z informácií získaných z Kancelárie zástupcu Slovenskej republiky pred Európskym
súdom pre ľudské práva (ďalej len „Európsky súd“) vyplýva, ţe Európsky súd rozhodol
v roku 2010 z celkového počtu 121 rozhodnutí v neprospech Slovenskej republiky v 40
prípadoch, t. j. ţe konštatoval porušenie aspoň jedného práva garantovaného Dohovorom.
V 31 prípadoch pritom súd konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru (právo na spravodlivé súdne
konanie), pričom 29 prípadov sa dotýkalo porušenia práva na prerokovanie veci v primeranej
91
lehote. Aj tieto informácie potvrdzujú, ţe prieťahy v konaní predstavujú na Slovensku stále
závaţný problém pri domáhaní sa práva.
V rozhodovacej činnosti Európskeho súdu existuje inštitút tzv. rozhodnutia na základe
jednostrannej deklarácie zmluvnej strany Dohovoru. Ide o prípady, v ktorých je dotknutá
vláda pripravená uzatvoriť zmier za podmienok navrhnutých daným súdom, avšak sťaţovateľ
s uzatvorením zmieru nesúhlasí. Zástupkyňa SR pred Európskym súdom pre ľudské práva
vyuţíva tento spôsob uţ od roku 2007, a v roku 2010 Európsky súd takto vo vzťahu
k Slovenskej republike rozhodol v 12 prípadoch, v ktorých SR uznala porušenie práva na
prerokovanie veci v primeranej lehote.
Problematike prieťahov súdnych konaní sa venuje aj Predbeţná rezolúcia Výboru
ministrov Rady Európy CM/ResDH(2010)225 k 78 rozsudkom Európskeho súdu týkajúcich
sa neprimeranej dĺţky občianskoprávnych konaní. V rezolúcii sú pozitívne vyzdvihnuté
vykonané individuálne opatrenia, prijaté slovenskými orgánmi s cieľom zabezpečenia
nápravy pre sťaţovateľov za zistené porušenia, najmä včasné uhradenie súm priznaných
Európskym súdom z titulu spravodlivého zadosťučinenia a urýchlenie konaní, ktoré stále
prebiehali, aj po konštatovaní Európskeho súdu, ţe došlo k porušeniu práva. Medzi
všeobecnými opatreniami je napr. odporúčanie na zvýšenie počtu sudcov, vytvorenie nových
súdov, zlepšenie systému spracovania informácií a zlepšenie manaţmentu súdov.
Výbor ministrov Rady Európy (VM RE) tieţ poznamenal, ţe po tom, ako sa priemerná
dĺţka konaní v rokoch 2002 a 2004 zvyšovala, sa teraz začína pravidelne zniţovať (zo 17,56
mesiaca v roku 2004 na 13 mesiacov v roku 2009). V súvislosti s účinným prostriedkom
nápravy VM RE za takýto označil aj individuálnu sťaţnosť podľa čl. 127 Ústavy.
Zároveň ale poukázal na viaceré problémy pri aplikácií tohto prostriedku:
a) problémy týkajúce sa odmietnutia ústavnej sťaţnosti, keď prípad uţ viac neprebiehal
pred súdom zodpovedným za namietaný prieťah – na základe rozhodnutí Ústavného
súdu z roku 2003 a 2005 predloţených príslušnými orgánmi, VM RE so
zadosťučineným poukázal na novú prax Ústavného súdu pri posudzovaní sťaţností na
dĺţku konania spočívajúcu v posúdení dĺţky konania prebiehajúceho na viacerých
stupňoch,
b) problémy týkajúce sa súm odškodnenia priznaných Ústavným súdom – VM RE
konštatuje, ţe v niektorých prípadoch boli odškodnenia priznané Ústavných súdom
nedostatočné, a predstavovali od 5 do 22 % zo súm, ktoré by priznal samotný
Európsky súd,
92
c) problémy týkajúce sa neúčinnosti príkazu Ústavného súdu konať vo veci – VM RE
kritizoval neúčinnosť príkazu Ústavného súdu konať vo veci, zároveň však ocenil
nový systém kontroly rozhodnutí Ústavného súdu zavedený v roku 2010,
d) problémy týkajúce sa kritérií aplikovaných Ústavným súdom pri posudzovaní
primeranej dĺţky súdnych konaní.
Na záver rezolúcie VM RE vyzval slovenské orgány, aby:
-
urýchlili, tak ako je to len moţné, konania prebiehajúce pred slovenskými súdmi, čo
najskôr ich ukončili, a informovali VM RE o stave vybavenia,
-
pokračovali v úsilí s cieľom vyriešiť všeobecný problém dĺţky občianskoprávnych
konaní a ustáliť sľubný trend, poukazujúci na skracovanie priemernej dĺţky konania,
-
pokračovali v poskytovaní informácií VM RE o vývoji vo veci,
-
poskytli VM RE dodatočné informácie, umoţňujúce uistiť sa, ţe vnútroštátny
prostriedok vo vzťahu k dĺţke konania funguje v súlade s kritériami stanovenými
Európskym súdom.
Stredisko povaţuje neodôvodnené prieťahy v súdnom konaní za dlhotrvajúci aţ
chronický problém ochrany základných ľudských práv v Slovenskej republike a pravidelne vo
svojich správach kritizuje tento stav. Právo na spravodlivý súdny proces v primeranej lehote
je základným právom, bez dodrţiavania ktorého sa nemoţno efektívne domáhať ochrany
všetkých svojich práv pred súdom alebo iným orgánom. Stredisko je preto nútené po troch
rokoch upozorňovania konštatovať, ţe súčasnú situáciu skutočne povaţuje za váţne
porušovanie vnútroštátnych a medzinárodných záväzkov realizovať ochranu ľudských práv.
6. EXTRÉMIZMUS
Stredisko monitoruje prejavy extrémizmu v Slovenskej republike prostredníctvom
monitoringu médií od roku 2008. V roku 2010 sme zaznamenali cca 572 správ týkajúcich sa
tejto problematiky. V tomto roku z nami skúmaných oblastí najväčšiu pozornosť venovali
médiá práve rasovo motivovaným útokom, podpore hnutí smerujúcich k potláčaniu
základných práv a slobôd vrátane hanobenia národa, rasy a presvedčenia a stretnutiam
neonacistických hnutí.
93
6.1 Prejavy rasovo motivovaného násilia
Podľa štatistiky Prezídia Policajného zboru bolo v roku 2010 v Slovenskej republike
evidovaných celkom 79 trestných činov s rasovým motívom podľa § 140 ods. f) Trestného
zákona. Objasnených bolo 48 trestných činov, čo je 60,76 % z celkového počtu tejto trestnej
činnosti. Zistených bolo celkom 53 páchateľov, z toho 1 osoba bola maloletá a 10 osôb bolo
mladistvých. Ďalej bolo v tomto roku zaevidovaných 77 trestných činov extrémizmu podľa §
140a Trestného zákona, s výnimkou trestných činov spáchaných z osobitného motívu.
Objasnených bolo 47 trestných činov, čo predstavuje 61,04 % z celkového počtu tejto
kriminality. Zistených bolo 51 páchateľov, z čoho 1 osoba bola maloletá a 10 osôb mladistvých.
Z hľadiska skladby tejto trestnej činnosti bolo evidovaných 71 prípadov trestných
činov podpory a propagácie skupín smerujúcich k potláčaniu základných práv a slobôd podľa
paragrafov § 421, § 422 ods. 1, § 422b, § 422c, § 423 ods. 1 písm. a), § 423 ods. 1 písm. b)
Trestného zákona, 2 prípady trestných činov podnecovania k národnostnej, rasovej alebo
etnickej nenávisti podľa § 424 ods. 1 Trestného zákona a 1 prípad trestného činu podnecovania,
hanobenia a vyhráţania sa osobám pre ich farbu pleti, príslušnosť k niektorej rase, národu, farbe
pleti, etnickej skupine alebo pôvodu rodu podľa § 424a ods. 1 Trestného zákona.
V roku 2010 bol zaznamenaný nárast o 24 trestných činov s rasovým motívom, čo
celkovo predstavuje nárast o 15,04 % v porovnaní s rokom 2009. V roku 2010 nebol
zaznamenaný prípad rasovo motivovanej vraţdy.
Podľa štatistiky Generálnej prokuratúry SR bolo pre rasovo motivované trestné činy
s prvkom extrémizmu v roku 2010 trestne stíhaných 150 osôb, čo predstavuje 0, 28 % podiel
na celkovom počte trestne stíhaných osôb. V porovnaní s predchádzajúcimi dvomi rokmi
došlo len k miernemu poklesu počtu trestne stíhaných páchateľov pre tento druh kriminality.
V roku 2008 bolo pre rasovo motivované trestné činy a prejavy extrémizmu obvinených 142
osôb a v roku 2009 to bolo 155 osôb. V roku 2010 bolo pre rasovo motivované trestné činy
a extrémizmus odsúdených celkom 55 osôb (z toho 7 osôb ţenského pohlavia a 8 osôb
mladistvých), kým v roku 2009 bolo právoplatne odsúdených 57 páchateľov rasovo
motivovaných trestných činov a v roku 2008 bolo odsúdených 58 osôb.
Stredisko sa pri spracovávaní časti extrémizmu obrátilo so ţiadosťou o získanie čo
najobjektívnejších údajov do Správy o dodrţiavaní ľudských práv za rok 2010 aj na príslušnú
mimovládnu organizáciu, avšak odpovede na zaslané otázky nedostalo.
Prostredníctvom monitoringu médií zaznamenalo Stredisko niekoľko rasovo
motivovaných útokov, ku ktorým došlo v roku 2010. Najviac medializovaným bol sled
94
niekoľkých útokov z radov pravicových extrémistov na účastníkov prvého dúhového pochodu
Pride na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Odporcovia pochodu hodili medzi
zúčastnených podporovateľov práv sexuálnych menšín slzný plyn a rakúsku europoslankyňu
Ulrike Lunacek sa počas jej príhovoru pokúsil jeden z odporcov zasiahnuť kameňom. Hoci
pri útokoch nebol nikto zranený, nakoniec sa z dôvodu bezpečnosti dúhový pochod na
odporučenie polície nekonal. Neskôr, okolo 17.00 hodiny niekoľko účastníkov pochodu
pokračovalo cez most SNP smerom do petrţalského Propeleru, kde prišlo k stretu radikálnych
extrémistov s políciou, pričom bolo zatknutých 29 agresorov.
Prehľad ostatných rasovo motivovaných prejavov, ktoré zaznamenal monitoring médií
Strediska, je k dispozícii v Správe z monitoringu médií so špeciálnym zameraním na prejavy
rasizmu, xenofóbie a antisemitizmu za rok 2010, dostupnej na webovej stránke Strediska.
6.2 Prejavy hanobenia národa, rasy a presvedčenia
Monitoring médií Strediska zaznamenal v roku 2010 v porovnaní s predchádzajúcimi
rokmi enormný nárast mediálnych správ týkajúcich sa prejavov hanobenia národa, rasy
a presvedčenia, ako aj podpory hnutí smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd.
Kým v roku 2008 sme zaznamenali 49 správ a v roku 2009 67 správ, v roku 2010 to bolo aţ
154 správ.
Tento nárast Stredisko pokladá za hlboko znepokojujúci predovšetkým z toho dôvodu,
ţe mediálne správy prinášali informácie najmä o rasovo hanlivých výrokoch, či uţ
predstaviteľov politických strán, či inak verejne známych osobností.
Najväčšiu pozornosť venovali médiá predvolebnej bilbordovej kampani Slovenskej
národnej strany pred parlamentnými voľbami, ktorú ľudskoprávne organizácie označili za
spôsob nebezpečného podnecovania k rasovej neznášanlivosti. Stredisko vo svojom vyhlásení
označilo volebnú kampaň za zneuţívanie slobody prejavu. Na prokuratúru bolo v súvislosti
s motívom bilbordu Slovenskej národnej strany, ktorý zobrazoval Róma s nápisom: „Aby
sme nekŕmili tých, čo nechcú pracovať“, podaných viacero trestných oznámení, avšak
vyšetrovateľ trestné stíhanie zastavil s odôvodnením: „Z pohľadu Slovenskej národnej strany
išlo o upriamenie pozornosti verejnosti na občanov, ktorí hrubo zneuţívajú sociálny systém,
nemajú záujem o prácu, a vyvolať širokú diskusiu na tému tvoriacu súčasť jej volebného
programu, pričom osoba na bilborde je ilustračná, bez akéhokoľvek odkazu na menšinu z
95
pohľadu etnického či národného.“97 Bilbordová spoločnosť, ktorá plagáty vylepila, ich
následne na vlastné náklady prelepila s tým, ţe odmieta participovať na šírení rasovej
neznášanlivosti.
Polícia nevyhodnotila ako prejav hanobenia národa, rasy a presvedčenia ani výrok
Mariána Kotlebu pri príleţitosti 71. výročia Slovenského štátu, keď na Martinskom cintoríne
oslovil zhromaţdených pozdravom: „Slováci a Slovenky, priatelia z Európy a naši milí
židovskí spoluobčania Na stráž“ , pričom však za výrok „Na stráţ“ Kotlebu v predošlom roku
polícia obvinila. Obvinenie Okresná prokuratúra Bratislava 1 následne zastavila podľa § 215
ods. 1 písm. 2 Trestného poriadku, ţe skutok nie je trestným činom, a nie je dôvod na
postúpenie veci, s odvolaním sa na znalecký posudok.
Stredisko je v tejto veci znepokojené konaním polície, pretoţe podľa názoru Strediska
predmetný výrok napĺňa skutkovú podstatu § 422 ods. 1) Trestného zákona č. 300/2005 Z. z.
Podpora propagácie skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd. Preto odporúča
polícii prijať účinnejšie systémové opatrenia pri odhaľovaní a dokazovaní trestných činov.
Podľa štatistiky generálnej prokuratúry, z rasovo motivovaných trestných činov
a trestných činov s prvkami extrémizmu, ku ktorým došlo v roku 2010, najvýraznejší podiel
tvorili práve trestné činy podpory a propagácie skupín smerujúcich k potláčaniu základných práv
a slobôd podľa § 422 Trestného zákona (51 trestne stíhaných osôb) a trestné činy hanobenia
národa, rasy a presvedčenia podľa § 423 Trestného zákona (11 trestne stíhaných osôb).
Zaznamenanie trojnásobne vyššieho počtu mediálnych správ týkajúcich sa prejavov
hanobenia národa, rasy s presvedčenia, ale aj podpory hnutí smerujúcich k potlačeniu
základných práv a slobôd v roku 2010 v porovnaní s rokom 2008 Stredisko povaţuje za váţny
signál. Spoločenská nebezpečnosť a rastúci počet prípadov sú dôvodom na účinný postup
represívnych zloţiek, ale aj na prijatie účinnejších preventívnych opatrení.
Pozitívne moţno hodnotiť, ţe nedávno prišlo k podpisu nového znenia Memoranda
o porozumení vo veci spoločného projektu SOBIBOR. Medzinárodný projekt obnovy miesta
pamäte v bývalom nacistickom vyhladzovacom tábore Sobibor je spoločnou iniciatívou
Slovenska, Poľska, Holandska a Izraela. Zmyslom projektu je vytvoriť dôstojné miesto
pamäte, múzeum a vzdelávacie centrum v priestoroch bývalého tábora. Podpis nového znenia
memoranda bol iniciovaný z dôvodu zásadného urýchlenia aktivít projektu.
97
Kováčová, M.: Polícia bráni bilbord SNS, rasizmus nevidí. In: SME. [online] . 27.7.2010. [Citované
31.3.2011] . Dostupné na: http://www.sme.sk/c/5480595/policia-brani-bilbord-sns-rasizmus-nevidi.html
96
V roku 2010 boli podporené tieţ viaceré aktivity pripomínajúce holokaust, v rámci
dotačného systému podpredsedu vlády SR – Podpora kultúry národnostným menšín.
Prínosom sú aj besedy, semináre a projekty zamerané na oblasť antisemitizmu a holokaustu.
Stredisko, ktoré okrem iného podľa zákona č. 308/1993 Z. z. o zriadení Strediska
v znení neskorších predpisov pripravuje a uskutočňuje vzdelávacie aktivity zamerané na
zvyšovanie povedomia o ľudských právach a o zákaze diskriminácie, v tejto veci poţiadalo
o vyjadrenie vicepremiéra. Cieľom bolo získať aj osobitné informácie o postoji štátnej moci
k výchove a vzdelávaniu v predchádzaní trestnej činnosti.
Na otázku Strediska ako hodnotí úroveň poznania tragédie holokaustu zo strany
občanov SR v roku 2010 podpredseda vlády SR pre ľudské práva a národnostné menšiny
odpovedal formou listu riaditeľky jeho kancelárie zo 6. 4. 2011, č. 7083/2011/SĽPM, ţe:
„nedisponuje
relevantnými
výskumnými
alebo
analytickými
dátami
potrebnými
k vyhodnoteniu úrovne poznania tragédie holokaustu“ .
Na otázku o vzdelávaní a výchove občanov SR s cieľom zabezpečiť zvyšovanie
poznania tragických udalostí zločinného holokaustu, zvyšovať citlivosť k problematike
a odstraňovať ľahostajnosť a predchádzať bagatelizovaniu vo vzťahu k holokaustu, zopakoval
to isté.
V tom istom liste zopakoval, ţe: „nemá relevantné výskumné alebo analytické dáta
potrebné k vyhodnoteniu celkovej úrovne a účinnosti vzdelávania o holokauste“. Hneď
v nasledujúcej vete však uviedol svoje presvedčenie, ţe: „vzdelávanie o holokauste a miera
informovanosti verejnosti je na dobrej úrovni“. Ďalej odpovedal: „Zlepšenie vidíme
predovšetkým v lepšom zapojení vzdelávania o holokauste ako historickej udalosti a morálnej
otázke v rámci vysokoškolského vzdelávania.“ V ďalšej odpovedi na otázku o Osvienčimskej
lţi opäť zopakoval, ţe: „nedisponuje relevantnými výskumnými alebo analytickými dátami
potrebnými k vyhodnoteniu postojov občanov SR k Osvienčimskej lţi“. Podľa názoru
podpredsedu vlády „sú však vzdelávanie a miera informovanosti o holokauste značne závislé
od miery angaţovanosti jednotlivých škôl a ich učiteľov, pričom pozitívnu úlohu v mnohých
prípadoch zohrávajú aj niektoré mimovládne organizácie“.
Výpoveď podpredsedu vlády SR je absurdná. Vyplýva z nej, ţe nemá poznatky o stave
poznania
a účinnosti
výchovy
a vzdelávania
v problematike,
pretoţe
nedisponuje
objektívnymi údajmi dosiahnuteľnými iba výskumom a analýzou. Šokujúce je, ţe
podpredseda vlády nezabezpečil, aby bola taká analýza vyhotovená pre jeho potreby. Navyše,
97
starostlivosť štátu o úroveň poznania a účinnosť výchovy a vzdelávania v oblasti ľudských
práv by mala byť trvalá, systematická a časovo nezávislá na neexistencii výskumu a analýzy.
Uţitočný vplyv výskumu a analýzy by sa nemal prejaviť v existencii alebo neexistencii
výchovy a vzdelávania. Jeho dôleţitá úloha spočíva v inom. Zaráţajúci je aj fakt, ţe
podpredseda vlády svoju výpoveď opiera o subjektívne presvedčenie, podľa ktorého sa
Slovensko teší dobrej úrovni vzdelávania o holokauste a miere informovanosti verejnosti.
Praktické
výsledky
toto
presvedčenie
nepotvrdzujú.
Za
absolútne
nedostatočné
a neprijateľné treba povaţovať sústredenie pozornosti výlučne na úroveň vysokoškolského
vzdelávania, pričom bude vynechaná z výchovy a vzdelávania omnoho početnejšia skupina
obyvateľov so stredoškolským vzdelaním. Takýto súbor adresátov výchovy a vzdelávania sa
zameriava na uţší zoznam tých, ktorí po selektívnom výbere postúpili na vysoké školy
spomedzi ostatných. Vylučuje pritom tých, ktorí tvoria väčšinu obyvateľstva Slovenska.
Súčasťou kontinuálnej výchovy a vzdelávania by mali byť aj primerané vekové skupiny ţiakov
základných škôl. Vzdelávanie a miera informovanosti o holokauste by mali byť závislé od
angaţovanosti štátu, a nie iba od jednotlivých škôl či ich učiteľov, alebo dobrovoľnej práce
mimovládnych organizácii.
Od štátnej moci je potrebné a správne poţadovať prijatie opatrení na predchádzanie
činnosti namierenej proti rase, národu a presvedčeniu. Výchova a vzdelávanie nesporne patrí
k takejto prevencii. Ale postoje podpredsedu vlády SR prezentované v liste adresovanom
Stredisku nie sú cestou vedúcou k účinnej prevencii.
6.3 Zneuţívanie zhromaţďovacieho a zdruţovacieho práva
V roku 2010, tak ako uţ aj v predošlom roku, rezonovali v súvislosti so zneuţívaním
zhormaţďovacieho a zdruţovacieho práva najmä zhromaţdenia organizované Ľudovou
stranou – Naše Slovensko spoločne so Slovenskou pospolitosťou v obciach, v ktorých uţ
v minulosti prišlo k istej forme napätia medzi majoritným obyvateľstvom a obyvateľmi
rómskych komunít, spôsobeného predovšetkým sociálno-ekonomickými faktormi. Cieľom
týchto zhromaţdení bola predovšetkým politická propagácia a snaha o získanie podpory
verejnosti do júnových parlamentných volieb.
Stredisko prostredníctvom svojho monitoringu médií zaznamenalo zhromaţdenia
v Leviciach, Jelšave, Kameňanoch, Krompachoch, Rudňanoch, Lučenci a Šarišských
Michaľanoch. Okrem týchto zhromaţdení Stredisko zaznamenalo zraz sympatizantov
pravicovo extrémistických hnutí pri príleţitosti 71. výročia vzniku Slovenského štátu
98
v Bratislave, dvoch národných púti k soche Svätopluka pred Bratislavským hradom
a stretnutie pri príleţitosti novembrového výročia neţnej revolúcie, ktoré ĽS – NS vyuţila na
kritiku ponovembrového vývoja. Zhromaţdenie avizované ako „priestor pre vyjadrenie
názorov občanov na korupciu v slovenskej politike“ zorganizovala Ľudová strana – Naše
Slovensko 10. 4. 2010 v Martine. Na organizátora akcie Mariána Mišúna, v tom čase
predsedu Miestneho odboru Matice slovenskej v Púchove, podalo vedenie Matice Slovenskej
trestné oznámenie na generálnu prokuratúru za zneuţitie mena organizácie na politickú
propagáciu Ľudovej strany – Naše Slovensko a od zhromaţdenia sa dištancovalo.
Generálna prokuratúra v roku 2010 neevidovala ţiadny prípad v súvislosti s porušením
práva na zhromaţďovanie a zdruţovanie občanov. V súhrne polícia monitorovala 40
verejných zhromaţdení, kde vykonávali bezpečnostné opatrenia s cieľom ochrany verejného
poriadku, ţivota, zdravia a majetku občanov.
V súvislosti s moţným zneuţívaním zhromaţdovacieho a zdruţovacieho práva
Stredisko odporúča najmä predstaviteľom miestnych samospráv a obcí s vysokým podielom
rómskeho obyvateľstva, aby pristúpili k efektívnym spôsobom predchádzania napätia medzi
majoritnou a minoritnou časťou obyvateľstva.
6.4 Extrémizmus na športových podujatiach
Z dôvodu eliminácie nešportového správania fanúšikov a diváckeho násilia bol v roku
2008 prijatý zákon č. 479/2008 Z. z. o organizovaní verejných telovýchovných podujatí,
športových podujatí a turistických podujatí s účinnosťou od 1. decembra 2008, s výnimkou čl.
I § 10 s účinnosťou od 1. novembra 2009. Zo zákona vyplynul rad povinností pre
organizátorov športových podujatí na zabezpečenie bezpečnosti na štadiónoch. Jedným z nich
je podľa § 5 ustanovenie osoby usporiadateľa. Usporiadateľom podľa tohto ustanovenia môţe
byť len fyzická osoba staršia ako 18 rokov, ktorá absolvovala osobitnú prípravu. Osobitná
príprava usporiadateľov sa vykonáva podľa osobitného predpisu. Prezídium Policajného
zboru v liste zaslanom Stredisku v súvislosti s vypracovaním Správy o dodrţiavaní ľudských
práv za rok 2010 uvádza, ţe nemá vedomosť o existencii čo i len jednej akreditovanej
právnickej osoby, ktorá by zabezpečovala osobitnú prípravu usporiadateľov športových
podujatí tak, ako to predpokladá ustanovenie § 5 zákona č. 479/ 2008 Z. z. o organizovaní
verejných telovýchovných podujatí, športových podujatí a turistických podujatí. Organizátor
podujatia vo väčšine futbalových zápasov zabezpečuje v nedostatočnom rozsahu
usporiadateľskú sluţbu (§ 4 ods. 3 zákona č. 479/ 2008 Z. z.) a podceňuje bezpečnostné riziká
spojené s konaním športového podujatia, pričom sa spolieha na realizáciu bezpečnostných
99
opatrení zo strany Policajného zboru. Organizátori podujatí vo väčšine futbalových zápasov
prostredníctvom usporiadateľov nedostatočne dbajú na dodrţiavanie zákazu pouţívania
pyrotechniky a ďalších zakázaných predmetov v priestoroch štadióna (§7 ods. 2 zákona č.
479/ 2008 Z. z.).
V prevaţnej miere majitelia futbalových štadiónov a ostatných športových objektov
nereflektujú na poţadovanú infraštruktúru štadiónov z pohľadu bezpečnosti osôb v priestoroch
objektu, ani na základe smerníc nadnárodných záujmových zdruţení (UEFA, IHF a pod.), počas
rekonštrukcií objektov nezabezpečujú stavebné úpravy podľa platných smerníc s cieľom
eliminovania bezpečnostných rizík spojených s organizovaním športových podujatí.
Kamerový systém na štadiónoch vytvára obrazové záznamy, ktoré sú takmer
nevyuţiteľné v rámci dokazovania protiprávneho konania. Často vytvárajú tzv. hluché miesta napr. štadión Pasienky v Bratislave, tribúna „B“. Kamerový systém na štadiónoch pomohol
eliminovať prejavy diváckeho násilia iba čiastočne. Jeho hlavný význam spočíva hlavne v
moţnej identifikácii osôb, ktoré sa dopúšťajú protiprávneho konania počas športových podujatí.
Prostredníctvom monitoringu médií Stredisko v roku 2010 zaznamenalo 10
športových podujatí (výhradne futbalového charakteru), na ktorých došlo k istej forme
diváckeho násilia, alebo predstavovali toto riziko. Ich chronologický prehľad je súčasťou
Správy z monitoringu médií so špeciálnym zameraním na prejavy rasizmu, xenofóbie
a antisemitizmu za rok 2010. Bliţšie sme sa zamerali na monitorovanie diváckeho násilia
v súvislosti s futbalovým zápasom Slovan Bratislava – Spartak Trnava 12. 9. 2010. Pred
zápasom, ktorý bol vopred označený ako rizikový, fanúšikovia Spartaka Trnava po príchode
do Bratislavy, cestou zo ţelezničnej stanice na štadión vykrikovali protiţidovské heslá.
Stredisko poţiadalo o stanovisko k postupu polície, ktorá fanúšikov hlásajúcich tieto heslá
nezadrţala, Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave. Podľa jeho vyjadrenia boli
vzhľadom na aktuálnu situáciu prijaté a vykonané adekvátne bezpečnostné opatrenia. Výkriky
fanúšikov údajne nenaplnili skutkovú podstatu trestných činov uvedených v osobitnej časti
Trestného zákona. Uvedeným konaním mohlo dôjsť podľa polície k spáchaniu priestupku
proti občianskemu spolunaţívaniu podľa ustanovenia §49 ods. 1 písm. a, písm. d zákona č.
372/1990 Zb. o priestupkoch v plnom znení. Predmetná udalosť bola bezodkladne
konzultovaná s mieste príslušnou prokuratúrou, ktorá sa stotoţnila s právnym názorom
polície. Konanie fanúšikov bolo zdokumentované záznamovou technikou s cieľom ďalšieho
vyuţitia. Vzhľadom na konkrétnu vzniknutú situáciu z taktického hľadiska nebolo vhodné
voči fanúšikom vykonať sluţobný zákrok, uvádza sa v odpovedi Krajského riaditeľstva PZ.
Vo veci objasňovania zmieneného návrhového priestupku nebolo na polícii podané
100
oznámenie konkrétnou osobou. V súčinnosti s Krajským riaditeľstvom Policajného zboru
v Trnave sa zo zabezpečených záberov podarilo ustáliť dve osoby. Vec je naďalej v štádiu
objasňovania, a v prípade preukázania priestupku podozrivým osobám vec bude odovzdaná
príslušnému obvodnému úradu. Postup Policajného zboru v predmetnej veci nebol
kontrolnými zloţkami Ministerstva vnútra Slovenskej republiky preverovaný.
Slovenský zväz ľadového hokeja (SZĽH) v súvislosti s prijatím zákona č. 479/2008 Z.
z. nechal vypracovať bezpečnostný projekt, zriadil funkciu bezpečnostného manaţéra
a databázu kamerového systému s prepojením na jednotlivé kluby extraligy a 1.ligy, ktorá
umoţňuje preposielanie vizuálu neţiaducich osôb, ktoré nemajú byť vpustené na športové
podujatia. Bezpečnostná databáza kamerového systému je pripravená od 15. 12. 2010
k obojstrannej elektronickej komunikácii smerom k PZ SR, prokuratúre a súdom SR a od nich
späť na SZĽH. Z hľadiska finančnej náročnosti na zriadenie komplexného bezpečnostného
vizualizačného systému SZĽH rozdelil projekt do dvoch etáp, s prihliadnutím na finančné
moţnosti vlastníkov zimných štadiónov, ktorými sú okrem niekoľkých klubov najmä mestá.
V I. etape bolo stanovené zabezpečiť jednoduchý kamerový systém so záznamom účastníkov
športových podujatí pri vstupe na štadión. V II. etape je stanovené dobudovať komplexný
bezpečnostný vizualizačný systém. Bezpečnostný manaţment, v rámci vykonávania
pravidelných kontrol plnenia opatrní, vydal 13.10.2010 organizačné nariadenie k odstráneniu
zistených nedostatkov a 30.11.2010 ďalšie organizačné nariadenie, ktorým stanovil úlohy
a termíny k urýchlenému zriadeniu aspoň jednoduchšieho kamerového systému na všetkých
štadiónoch Extraligy a 1. hokejovej ligy. V rámci SZĽH nedošlo pri domácich ani
reprezentačných súťaţiach k váţnejším prípadom diváckeho násilia.
Slovenský futbalový zväz, ako aj futbalové kluby ŠK Slovan Bratislava, Spartak
Trnava, DAC Dunajská Streda a MŠK Ţilina na nami zaslané otázky v súvislosti s prípravou
správy o dodrţiavaní ľudských práv neodpovedali.
V súvislosti s bezpečnosťou a eliminovaním násilia Stredisko odporúča funkcionárom
futbalových klubov prijať také bezpečnostné opatrenia v rámci štadiónov, ktoré by do
najväčšej moţnej miery minimalizovali riziko otvoreného fyzického, prípadne verbálneho
násilného správania zo strany fanúšikov.
6.5 Zneuţívanie slobody prejavu a prejavy extrémizmu; šírenie extrémizmu na
internete
Vzhľadom na rozšírené pouţívanie sociálnych sietí osobami podnecujúcimi
k nenávisti a šíreniu rasistických a xenofóbne motivovaných prejavov polícia spolupracuje pri
101
zisťovaní šíriteľov týchto názorov s občianskym zdruţením e-Slovensko cez projekt
„zodpovedne.sk“, pokiaľ ide o webovú stránku dislokovanú na území SR alebo v rámci
členských krajín Európskej únie. Projekt umoţňuje anonymné zasielanie upozornení na
umiestnenie nevhodného obsahu zaslaním webovej adresy cestou Stop-line. V prípade, ţe
tieto informácie vykazujú znaky porušenia zákona, sú zasielané polícii na následné
preverenie. Polícia v súčasnej dobe nadväzuje spoluprácu s generálnym administrátorom
poskytovateľa sociálnej siete Facebook, s cieľom dokumentovania trestnej činnosti, ktorá je
prostredníctvom zneuţívania tejto siete páchaná.
Na Okresnú prokuratúru v Trnave bolo pre podozrenie z trestného činu hanobenia
národa, rasy a presvedčenia podľa § 423 ods. 1 písm. b) Trestného zákona podané trestné
oznámenie na webové stránky www.prop.sk a www.protiprudu.sk. Oznámená vec bola podľa
§ 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku na pokyn Okresnej prokuratúry v Trnave
zamietnutá. Proti zamietnutiu bola zo strany sťaţovateľky podaná sťaţnosť. Stredisko bude
prípad naďalej monitorovať aj v roku 2011.
Redakcia denníka SME koncom októbra 2010 zmenila spôsob administrácie diskusií
práve z dôvodu šírenia nenávistných, rasistických a xenofóbnych príspevkov. Pre prísnejšie
posudzovanie vhodnosti diskusných príspevkov zamestnali väčší počet administrátorov, ktorí
okamţite reagujú, ak príspevok porušuje práva diskutujúceho. Do októbra 2010 bolo denne
z dôvodu nevhodnosti vymazaných pribliţne 200 – 300 príspevkov. Po zavedení nového
systému administrovania diskusií sa počet príspevkov zvýšil na 500 – 600 denne, a postupne
aţ na úroveň 600 – 800 denne. I napriek tomu, ţe redakcia nevedie presné štatistiky počtu
príspevkov zablokovaných z dôvodu hanobenia rasy, národa, sexuálnej orientácie alebo
náboţenstva, podľa odhadu bola polovica aţ dve tretiny diskusných príspevkov
zablokovaných práve z týchto dôvodov.
Redakcia denníka Pravda pristúpila v septembri 2010 k novému systému registrácie
diskutujúcich. Okrem mailovej adresy, ktorú bolo moţné po vymazaní z dôvodu nevhodnosti
príspevku vytvoriť nanovo, sa vyţaduje od diskutujúcich aj autorizácia prostredníctvom SMS
správy. Podľa vyjadrenia redakcie, výrazne tak klesol počet prispievateľov príspevkov
hanobiacich rasu, národnosť, sexuálnu orientáciu či náboţenské presvedčenie.
Stredisko oceňuje kroky vyššie uvedených subjektov na zabránenie šíreniu rasovo
motivovanej trestnej činnosti prostredníctvom internetu, ale povaţuje ich len za pozitívnu
kvapku v mori šírenia nenávisti a rasistických a xenofóbne motivovaných prejavov.
Webové stránky, napr. „Diskriminácia „bielych“ na Slovensku“, „Útok na Cigána
nemusí byť rasovo motivovaný útok“, „Nenávidíme Cigánov“, „Ich revírom je
102
Slovensko...Ich pach je vraţedný...Cigáni...“, „Som za to, aby nepracujúci Cigáni poţiadali o
maďarské štátne občianstvo“, „Najvyšší čas, aby prišiel deň, keď budú robiť Cigáni na nás, a
nie my na nich“, „Aby sme nekŕmili tých, čo nechcú pracovať“ a ďalšie obdobné, napriek
svojmu deklarovaniu, ţe „táto skupina nie je rasisticky motivovaná, len chceme aby aj Cigáni
mali rovnaké práva ako my, ale aj povinnosti“, dávajú názorový signál a otvorene propagujú
myšlienky smerujúce k potlačeniu základných práv a slobôd. Šíritelia uvedených prejavov
podľahli klamlivému pocitu bezpečia, neuvedomujúc si skutočnosť, ţe sociálna sieť Facebook
je verejným priestorom. Podľa definície propagácie v zmysle Trestného zákona (§421
komentár, ďalej len „TZ“), takéto správanie spočíva v konaní páchateľa, ktorý sám alebo za
účasti ďalších osôb šíri a presadzuje myšlienky na „násilné“ potláčanie základných práv a
slobôd.
Propagácia
môţe
byť
realizovaná
formou
slova,
vyobrazením,
tlačou,
prostredníctvom tlačových médií, internetom. Vychádzajúc zo skutočnosti, ţe Facebook je
verejným priestorom, mohlo by sa jednať o trestný čin spáchaný verejne (§122 komentár TZ),
ktorý podľa TZ je spáchaný obsahom tlačoviny alebo rozširovaním spisu, filmom, rozhlasom,
televíziou, pouţitím počítačovej siete alebo iným obdobne účinným spôsobom. Ustanovením
§421 TZ sú chránené základné práva a slobody osôb upravené v druhej hlave Ústavy SR,
Pakte občianskych a politických právach (vyhláška č. 120/1976 Zb.), Všeobecnej deklarácii
ľudských práv a Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Pojmu „rasová diskriminácia“ a propagande uvedeného javu sa venuje aj
Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie. V čl. 1 je
definovaný ako „akékoľvek rozlišovanie, vylučovanie, obmedzovanie alebo zvýhodňovanie
zaloţené na rase, farbe pleti, rodovom alebo na národnostnom alebo etnickom pôvode,
ktorého cieľom alebo následkom je znemoţnenie alebo obmedzenie uznania, pouţívania
alebo uskutočňovania ľudských práv a základných slobôd na základe rovnosti v politickej,
hospodárskej, sociálnej, kultúrnej alebo v ktorejkoľvek inej oblasti verejného ţivota“.
Stredisko preto v tejto súvislosti zdôrazňuje, ţe pre efektívne riešenie uvedeného
problému je síce dôleţité identifikovať problémy brániace polícií adekvátne zasiahnuť (napr.
z dôvodu vplyvu zahraničného servera), ale zároveň, a to je rozhodujúce, je potrebné si
uvedomiť nebezpečenstvo sily skupinového šírenia tzv. hate speech, zvlášť uvedomujúc si
limity zo strany polície a šíriteľov správ. Z uvedeného dôvodu Stredisko akcentuje nevyhnutné
prijatie dostatočne ráznych, účinných opatrení a dodrţiavanie medzinárodných záväzkov.
103
OSOBITNÁ ČASŤ
ZÁSADA ROVNAKÉHO ZAOBCHÁDZANIA A ZÁKAZ
DISKRIMINÁCIE
1.
Porušovanie zásady rovnakého zaobchádzania
Naša spoločnosť bola aj v roku 2010 poznačená ekonomickou krízou, ktorá sa
dotýkala tak jednotlivcov, ako aj celých regiónov. Porušovanie zásady rovnakého
zaobchádzania bolo prítomné, obdobne ako v roku 2009, najmä v pracovnoprávnych
vzťahoch, ale aj pri poskytovaní sociálnych sluţieb, v zdravotnej starostlivosti.
Z výsledkov monitoringu médií v roku 2010 vyplýva, ţe bolo
zverejnených 253
správ, informujúcich o diskriminácii v našej spoločnosti. V porovnaní s rokom 2009 je to
nárast o vyše 100 správ.
Stredisko v rámci svojej monitorovacej činnosti, ale aj pri riešení jednotlivých
podnetov zo strany obetí diskriminácie dospelo k záveru, ţe pokračuje proces zmeny foriem
uplatňovanej diskriminácie. Z priamej diskriminácie, kde sa viditeľne zaobchádza s jedným
zamestnancom/kyňou menej priaznivo ako s ostatnými v porovnateľnej situácii, niektorí
zamestnávatelia prechádzali na nepriamu diskrimináciu, t.j. na prijímanie navonok
neutrálnych rozhodnutí, alebo zavádzali prax, ktorá znevýhodnila určité osoby, napr.
z dôvodu ich veku alebo pohlavia bez toho, aby takéto postupy boli primerané a potrebné na
dosiahnutie oprávneného cieľa. Nepriama diskriminácia sa prejavovala najmä pri prijímaní do
zamestnania, uţ pri prijímacích pohovoroch, keď budúci zamestnávateľ vyţadoval od
uchádzačov informácie, na ktoré nemá právo. Diskrimináciu vykazovali aj mnohé pracovné
inzeráty. V pracovnoprávnych vzťahoch bolo čoraz častejšie preukazované obťaţovanie,
antidiskriminačným zákonom definované ako správanie, v dôsledku ktorého dochádza alebo
môţe dôjsť k vytváraniu zastrašujúceho, nepriateľského, zahanbujúceho, poniţujúceho,
potupujúceho, zneucťujúceho alebo uráţajúceho prostredia a ktorého úmyslom alebo
následkom je alebo môţe byť zásah do slobody alebo ľudskej dôstojnosti.
Dominantným problémom na pracovnom trhu bolo šikanovanie v práci, mobbing a
bossing. Zamestnávatelia svoje diskriminačné správanie, ktoré často vyústilo k výpovedi
zamestnancovi/kyni, zdôvodňovali vynútenými organizačnými zmenami
a hospodársku krízu.
104
pre ekonomickú
Z devätnástich „chránených“ dôvodov, ktoré uvádza antidiskriminačný zákon, boli
opakovane najčastejšími diskriminačnými dôvodmi na trhu práce vek, pohlavie/rod,
príslušnosť k národnosti/etnickej skupine a zdravotné postihnutie. Zaznamenaný bol však aj
viditeľný nárast skrytej diskriminácie z dôvodu tehotenstva a materstva, ako častý dôvod na
rozviazanie pracovného pomeru. Tento stav podmienil aktivity mimovládnych organizácií, ku
ktorým sa pridalo aj Stredisko, a títo hromadnou pripomienkou k novele Zákonníka práce
vyzvali vládu SR, aby naplnila svoje záväzky v oblasti ľudských práv a zabezpečila dôslednú
právnu ochranu tehotných ţien a matiek, akútne ohrozovaných prepustením zo zamestnania
v skúšobnej dobe. Hromadná pripomienka apelovala aj na zakotvenie zásady rovnakého
zaobchádzania v iných ustanoveniach ZP, pri uplatňovaní nárokov súvisiacich s prekáţkami
v práci.
Pretrvávajúcim problémom v roku 2010 bola diskriminácia ţien v oblasti odmeňovania,
úzko súvisiaca s prevahou muţov na vedúcich a riadiacich pozíciách, ale aj viacnásobná
diskriminácia ţien z hľadiska veku, rodu a rodinného stavu.
K skupine obyvateľov, ktorí boli v danom období na trhu práce výrazne postihovaní,
patria aj osoby prepustené z výkonu trestu odňatia slobody. Nepriama diskriminácia týchto osôb
sa prejavovala napríklad poţiadavkami na predloţenie výpisu z registra trestov, hoci mali
vykonávať len nekvalifikovanú manuálnu prácu.
Z podnetov adresovaných Stredisku vyplynulo, ţe zamestnávatelia neprejavovali veľký
záujem o zamestnávanie osôb so zdravotným postihnutím. Práve zdravotný stav bol často
prekáţkou na prijatie zamestnanca/kyne na pracovnú pozíciu, hoci spĺňali, ba niekde aj
prekračovali kladené poţiadavky. Významnú rolu v tomto prípade zohrávali predsudky a
podceňovanie schopností takýchto osôb, ako aj neochota prispôsobiť im pracovné
podmienky, hoci náklady na prispôsobenie pracovného prostredia nepredstavovali pre
zamestnávateľa veľkú finančnú stratu. Nevýhodné postavenie na trhu práce v roku 2010 v SR
mali aj niektorí cudzinci.
V roku 2010 bolo problémom aj spoluţitie s príslušníkmi marginalizovaných skupín, ktorí
sú charakterizovaní dlhodobou nezamestnanosťou, sociálnou neprispôsobivosťou, bez primeranej
ţivotnej úrovne vrátane bývania, najmä s rómskymi komunitami. Obce a mestá neraz siahali ku
krajnému riešeniu, spočívajúcemu v oddeľovaní obydlí Rómov od obydlí majority. Konkrétne
prípady sú popísané vo všeobecnej časti tejto správy. Správaniu so segregačnými prvkami
vţdy predchádzalo zhoršenie občianskeho spolunaţívania spôsobené najmä dlhodobým
neriešením problémov tejto sociálne a ekonomicky najslabšej spoločenskej skupiny.
105
V danom období prebiehala kampaň mobilizujúca osoby s neheterosexuálnou
orientáciou v úsilí presadzovať svoje ľudské práva v boji za svoje práva, opakovane za prijatie
zákona o ţivotnom partnerstve osôb rovnakého pohlavia. Pred voľbami do Národnej rady SR
v roku 2010 Iniciatíva Inakosť urobila prieskum medzi politikami a zisťovala postoj
k registrovanému partnerstvu otázkami, ktoré sa týkali práv a slobôd homosexuálov a lesbičiek.
Svoj kladný postoj prejavilo 5 z 18 kandidujúcich strán. V máji 2010 gejovia a lesbičky
naplánovali v hlavnom meste SR Bratislave pochod pod názvom „Dúhový Pride“ ako oslavu
inakosti, kde spolu s 500 sympatizantmi pochodu do centra mesta prišlo aj asi 80 odporcov z
radov pravicových extrémistov, pričom polícia zadrţala 29 extrémistov. Organizátori
podujatia uviedli, ţe zo strany polície im nebola zabezpečená dostatočná ochrana.
1.1 Diskriminácia v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch
Právo na rovnaké zaobchádzanie a právo nebyť diskriminovaný je osobám ţijúcim
v našej spoločnosti garantované právnym poriadkom Slovenskej republiky. Nikto by nemal
byť diskriminovaný pre svoju príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, pre náboţenské
vyznanie alebo vieru, rasu, pohlavie, zdravotné postihnutie, vek, sexuálnu orientáciu,
manţelský stav a rodinný stav, farbu pleti, jazyk, politické alebo iné zmýšľanie, národný
alebo sociálny pôvod, majetok, rod alebo iné postavenie.
Antidiskriminačný zákon, platný v SR od roku 2004, s ostatnou novelizáciou z r. 2008
ukladá kaţdému povinnosť dodrţiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti
pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej
starostlivosti, poskytovania tovarov a sluţieb a vo vzdelávaní. Zároveň má kaţdý právo na
rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou a rovnako má moţnosť domáhať sa
svojich práv na súde, ak sa domnieva, ţe je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom
chránených záujmoch alebo slobodách nedodrţaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môţe
sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodrţal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho
konania, ak je to moţné, napravil protiprávny stav, alebo poskytol primerané zadosťučinenie.
Napriek
tejto
právnej
ochrane
k znevýhodňovaniu
v oblastiach
a z dôvodov
chránených antidiskriminačným zákonom denne dochádza, z čoho sa dá usudzovať, ţe len
samotné prijatie antidiskriminačnej legislatívy nemôţe mať za následok odstránenie
diskriminácie.
Účinnému uplatňovaniu práva na rovnaké zaobchádzanie bráni nielen pasívny prístup
obetí k nezákonnému správaniu, tým, ţe nedostatočne vyuţívajú prostriedky právnej
106
ochrany, ale najmä nedostatočná aplikácia prevencie z úrovne orgánov štátnej správy,
územnej samosprávy, u ktorých často absentuje systémový prístup k danému problému,
propagácia multikultúrneho prostredia a tolerancie a dôsledné vyţadovanie plnenia úloh
prijatých v tejto oblasti.
Dodrţiavanie zásady rovnakého zaobchádzania chýba aj u zamestnávateľov,
poskytovateľov sociálnych a zdravotníckych sluţieb a u osôb poskytujúcich tovary a sluţby.
Ovplyvňujúcim faktorom, pre ktorý je diskriminácia prítomná v našej spoločnosti, sú taktieţ
ekonomické a sociálne bariéry, dĺţka súdnych konaní a rozhodnutia súdov v neprospech obetí
pre nedostatok dôkazov a skutočností. Ako ďalší nedostatok moţno uviesť chýbajúce sankcie za
diskriminovanie, ktorých dostatočná výška by mohla mať pre „páchateľov“ odstrašujúci účinok.
Vo vedomí občanov a obyvateľov SR pretrvávajú stereotypné predsudky a názory na
členov a členky marginalizovaných skupín, často sú verejnosťou zľahčované situácie, pri
ktorých dochádza k obťaţovaniu a sexuálnemu obťaţovaniu, je tolerované vydeľovanie osôb
pre ich vek, zdravotné postihnutie, rasu alebo národnosť. Preto Stredisko v oblasti
zamestnávania odporúča prijímať účinné opatrenia, ktorých cieľom je pomôcť členov
marginalizovaných skupín začleniť na trh práce nielen v štátnych a samosprávnych podnikoch
a organizáciách, ale aj v súkromnom sektore, a dosah týchto opatrení pravidelne monitorovať
a hodnotiť .
Ďalší obsah tejto časti správy je venovaný oblastiam a dôvodom diskriminácie, ktorá
bola v hodnotenom období prítomná v slovenskej spoločnosti.
1.1.1 Diskriminácia z dôvodu pohlavia
Zákazu diskriminácie z dôvodu pohlavia sa v európskych právnych predpisoch venuje
veľa priestoru; ide najmä o ustanovenia zmlúv a smerníc týkajúce sa prístupu k zamestnaniu,
rovnakého
odmeňovania,
ochrany
materstva,
rodičovskej
dovolenky,
sociálneho
zabezpečenia, zamestnaneckých systémov sociálneho zabezpečenia, dôkazného bremena v
prípadoch diskriminácie a prevádzkovania ţivnosti. Samotná EÚ sa dlhodobo venuje zákazu
diskriminácie z dôvodu pohlavia. Ako príklady nerovnosti uvádza napr. nasledovné situácie:
-
Miera zamestnanosti ţien sa zvyšuje, no stále je niţšia ako u muţov, hoci ţeny tvoria
väčšinu študentov a absolventov univerzít.
-
Ţeny aj naďalej zarábajú po prepočte na kaţdú odpracovanú hodinu v priemere o 17.8%
menej ako muţi. Táto hodnota sa nemení.
-
Rozdelenie zodpovednosti v rodinách medzi ţenami a muţmi je aj naďalej veľmi nerovné.
-
Ţeny čelia vyššiemu riziku chudoby ako muţi.
107
Aj keď zákaz diskriminácie z dôvodu pohlavia moţno povaţovať za jeden
z najstarších, a diskriminácia z dôvodu pohlavia sa môţe dotýkať kaţdého z nás, na
Slovensku nie je situácia v oblasti rovnosti pohlaví veľmi pozitívna. Z informácií
Štatistického úradu SR, zverejnených v roku 2010 vyplýva, ţe na Slovensku dosahujú vyššie
uplatnenie na trhu práce muţi, a to aj pokiaľ ide o mzdové ohodnotenie. Ţeny sa na celkovej
zamestnanosti SR v roku 2009 podieľali 43,9 %. Miera zamestnanosti u obyvateľstva vo veku
15 aţ 64 rokov dosiahla v roku 2009 u ţien 52,8 % a u muţov 67,6 %. Viac ako 90 % ţien a
necelých 80 % muţov pracovalo v rámci hlavného zamestnania ako zamestnanci. Iba 9,6 %
ţien (oproti 20,2 % muţov) sa venovalo v rámci hlavného zamestnania podnikaniu. Ţeny
zarábajú menej neţ muţi, a to bez ohľadu na dosiahnuté vzdelanie. V priemere bola mzda
ţien o 25,3 % pod úrovňou priemernej mzdy muţov. Najvyššie mzdové rozdiely medzi
pohlaviami boli vo vekovej kategórií 35 - 39 ročných (34,5 %) a u osôb s ukončeným
bakalárskym vzdelaním (34,7 %). Vo všetkých odvetviach sú priemerné mzdy ţien niţšie neţ
u muţov.98
Nízke a niţšie platy v aktívnom veku znamenajú následne problémy pre ţeny aj
v staršom veku, ţeny sú v starobe odkázané na niţší dôchodok, čím čelia intenzívnejšej
hrozbe chudoby neţ muţi.
Napriek uvedeným oficiálnym štatistikám je počet podaní týkajúcich sa diskriminácie
z dôvodu pohlavia doručený Stredisku veľmi nízky, pričom po preverení sa tento počet ešte
zniţuje. O situáciách diskriminácie z dôvodu pohlavia sa často dozvedáme sprostredkovane,
alebo v prípade, ak sa klient na Stredisko obráti s iným problémom. Medzi takéto prípady
patrí napr. klientka, ktorá sa na Stredisko obrátila so ţiadosťou o pomoc kvôli zlej sociálnej
situácii. Počas rozhovoru vyšlo najavo, ţe v minulosti bola prepustená zo zamestnania práve
z dôvodu svojho pohlavia. Ako osamelá matka 3 detí sa niekoľko rokov neúspešne pokúšala
nájsť si zamestnanie, ale neúspešne. Následné finančné problémy, spôsobené viacerými
nevýhodnými pôţičkami, a hroziaca exekúcia boli uţ len vyvrcholením opakovanej
diskriminácie pri hľadaní a udrţaní si práce.
Medzi
dôvody,
prečo
obete
takejto
diskriminácie
svoju
situáciu
neriešia
prostredníctvom kompetentných orgánov, ktorými sú úrady práce, inšpektoráty práce či
Stredisko, je predovšetkým strach pred stratou zamestnania, obavy z viktimizácie pri hľadaní
si ďalšieho zamestnania, nedôvera, ţe by sa situácia mohla zlepšiť a v neposlednom rade
98
Viac informácií moţno nájsť na http://portal.statistics.sk/showdoc.do?docid=29762.
108
rezignácia a akceptácia situácie kvôli pretrvávajúcim stereotypom v spoločnosti („ţena by sa
mala venovať deťom“, „muţ je ţiviteľ rodiny“, „nikto nezamestná ţenu s malými deťmi“).
1.1.1.1 Skončenia pracovného pomeru z dôvodu tehotenstva
Antidiskriminačné právo vychádza z poznania, ţe ľudské potenciály sú rovnaké
u muţov aj u ţien (ľudská rovnosť), ale zároveň medzi ţenami a muţmi existujú rozdiely
(biologická odlišnosť), ktoré môţu vyţadovať zvláštne zaobchádzanie, a tieţ rozdielne
ţivotné roly (sociálna odlišnosť) by mali byť zohľadnené. Spoločnosť si postupne uvedomuje,
ţe ,,norma“ (spoločenská alebo právna) môţe znevýhodňovať ţeny, ak je paradoxne
postavená na absolútnej rovnosti oboch pohlaví. Preto je vhodné upraviť a doplniť všeobecnú
normu napríklad ochrannými opatreniami naviazanými na obdobie osobitnej zraniteľnosti
ţien, a to obdobie tehotenstva, šestonedelia a obdobie dojčenia. Ide o tzv. ,,ochranné
zákonodarstvo“
garantujúce
osobitné
práva,
ktoré
majú
napríklad
tehotné
ţeny
v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch.
Jedným z dôvodov, z ktorých je diskriminácia v právnych vzťahoch upravených
antidiskriminačným zákonom zakázaná, je aj pohlavie (§ 2 ods. 1 ADZ). Za diskrimináciu
z dôvodu pohlavia sa povaţuje aj diskriminácia z dôvodu tehotenstva alebo materstva, ako aj
diskriminácia z dôvodu pohlavnej alebo rodovej identifikácie. Súdny dvor Európskej únie
(ďalej len ,,Súdny dvor“) vychádza z konceptu priamej diskriminácie, pričom pri jej
preukazovaní z dôvodu tehotenstva alebo materstva sa nevyţaduje komparátor (právna vec
Dekker C - 177/88, právna vec Dita Danosa C - 232/09). Keďţe diskriminácia z dôvodu
tehotenstva je priamou diskrimináciou, nie je moţné takéto rozdielne zaobchádzanie
objektívne odôvodniť (finančnými alebo organizačnými dôvodmi), ako by tomu bolo pri
nepriamej diskriminácie.
Túto
judikatúru
Súdneho
dvora
následne
zohľadnili
smernice
2002/73/ES
o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s muţmi a ţenami, pokiaľ ide o prístup
k zamestnaniu,
odbornej
príprave
a postupu
v zamestnaní
a o pracovné
podmienky
a 2006/54/ES o vykonávaní zásady rovnosti príleţitostí a rovnakého zaobchádzania s muţmi a
ţenami vo veciach zamestnanosti a povolania (prepracované znenie).
Právo Európskej únie (ďalej len ,,právo EÚ“) i slovenský právny poriadok umoţňujú
rozdielne zaobchádzanie, ktorého účelom je ochrana ţien z dôvodu tehotenstva alebo
materstva. Tieto výnimky (prípustná forma rozdielneho zaobchádzania) určujú, ţe rozdielne
109
zaobchádzanie s tehotnými ţenami napríklad v porovnaní s netehotnými ţenami, musí byť
v prospech tehotných ţien.
V roku 2010 Súdny dvor rozhodoval viaceré prípady, ktoré súviseli s ochranou
tehotných ţien. V právnej veci Dita Danosa C-232/09 z 11. 11. 2010 sa Súdny dvor zaoberal
otázkou zákazu prepustenia tehotnej pracovníčky počas obdobia od začiatku tehotenstva
do konca materskej dovolenky. Konkrétne išlo o odvolanie pani Danosovej
z funkcie
konateľky spoločnosti. Súdny dvor sa musel zhostiť otázky, či moţno pracovníčku
zamestnanú v akciovej spoločnosti na základe mandátnej zmluvy povaţovať za pracovníčku
v zmysle práva Únie bez ohľadu na to, či ju ako pracovníčku kvalifikuje lotyšské vnútroštátne
právo. Súdny dvor pri skúmaní, či v prejednávanom prípade došlo k porušeniu zákazu
diskriminácie z dôvodu tehotenstva, sa odvolal na svoju predchádzajúcu judikatúru, v ktorej
zdôrazňuje, ţe ochrana pred prepustením sa musí ţene priznať nielen v priebehu materskej
dovolenky, ale tieţ počas celého obdobia tehotenstva. Podľa Súdneho dvora sa prepustenie
počas týchto období môţe týkať iba ţien, a predstavuje teda priamu diskrimináciu z dôvodu
pohlavia (právna vec C-179/88 Handels- og Kontorfunktionærernes Forbund z 8. 11. 1990,
právna vec C-394/96 Brown z 30. 6. 1998, právna vec C-460/06 Paquay z 11. 10. 2007).
Súdny dvor dospel k záveru, ţe práve vzhľadom na riziko prípadného prepustenia, ktoré
môţe mať negatívny dosah na fyzický a duševný stav tehotných pracovníčok, pracovníčok
krátko po pôrode alebo dojčiacich pracovníčok vrátane mimoriadne závaţného rizika, ţe
tehotná pracovníčka bude motivovaná umelo prerušiť svoje tehotenstvo, normotvorca Únie
v článku 10 Smernice 92/85/EHS zaviedol osobitnú ochranu pre ţenu tak, ţe stanovil zákaz
prepustenia počas obdobia od začiatku tehotenstva do konca materskej dovolenky.
Bez ohľadu na to, ktorá smernica sa uplatňuje, dotknutej osobe treba zabezpečiť
ochranu vyplývajúcu pre tehotné ţeny z práva Únie v prípade, ţe bol právny vzťah, ktorý
takúto ţenu spájal s inou osobou, prerušený z dôvodu jej tehotenstva. Tento záver má oporu
aj v zásade rovnosti medzi muţmi a ţenami zakotvenej v článku 23 Charty základných práv
Európskej únie, ktorý stanovuje, ţe uvedená rovnosť musí byť zabezpečená vo všetkých
oblastiach vrátane zamestnania, práce a odmeňovania.
Inštitúcie v Slovenskej republike, zamerané okrem iného na ochranu práv
zamestnancov a zamestnankýň, nezaznamenali v roku 2010 ţiadne podnety namietajúce
porušenie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu pohlavia alebo tehotenstva (Centrum
110
právnej pomoci, Republiková únia zamestnávateľov, Asociácia zamestnávateľských zväzov,
Konfederácia odborových zväzov).99
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej len
,,MPSVaR SR“) v tejto súvislosti uviedlo, ţe podľa údajov z odboru kontroly, vládneho
auditu a štátneho dozoru MPSVaR SR sa ţiadny z troch nahlásených prípadov namietaného
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania netýkal diskriminácie z dôvodu tehotenstva.
Informačný systém ISOP Národného inšpektorátu práce neeviduje konkrétne údaje, čoho sa
podnety týkajú. Čo sa týka porušenia § 64 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce, za rok 2010
neeviduje sústava inšpekcie práce toto porušenie.100
Inšpektoráty práce realizujú tematické previerky u zamestnávateľov zamerané aj na
aplikáciu
antidiskriminačnej
legislatívy
na
úseku
pracovnoprávnych
vzťahov
a
štátnozamestnaneckých vzťahov. Správa o kontrole dodrţiavania antidiskriminačnej
legislatívy za rok 2010 je prístupná internetovej stránke Národného inšpektorátu práce
(www.nip.sk). Informačný systém Národného inšpektorátu práce neeviduje, čoho sa podnety
týkajú.101
Napriek uvedenému nielen Stredisko, ale aj zástupcovia mimovládneho sektora
naďalej zastávajú názor, ţe súčasná legislatíva nechráni tehotné ţeny pred diskrimináciou
v dostatočnej miere. Napríklad, podľa platných predpisov môţe zamestnávateľ prepustiť
tehotnú zamestnankyňu v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu.
Na odstránenie namietaných nedostatkov Stredisko odporúča, aby do pripravovanej
novely Zákonníka práce boli zapracované úpravy smerujúce k zvýšeniu právnej ochrany
tehotných ţien, ţien na materskej dovolenke a ţien na rodičovskej dovolenke, konkrétne:
-
úprava, podľa ktorej bude zamestnávateľ oprávnený prepustiť tehotnú zamestnankyňu
v skúšobnej dobe iba za podmienky uvedenia konkrétneho dôvodu, ktorý nesmie mať nič
spoločné s diskrimináciou z dôvodu pohlavia,
-
úprava, podľa ktorej sa za dôleţitú prekáţku v práci bude povaţovať prevoz tehotnej ţeny
(nielen manţelky ako doteraz) do zdravotníckeho zariadenia, pričom okruh oprávnených
subjektov bude rozšírený na tvz. blízku osobu.
99
100
101
Centrum právnej pomoci, list č. 643/2011 z 11.3.2011; Republiková únia zamestnávateľov, list č.
150/RÚZ/2011 zo 7.3.2011; Asociácia zamestnávateľských zväzov, e-mailová správa z 1.3.2011;
Konfederácia odborových zväzov, list č. 130/49/2011/On z 15.3.2011.
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, list č. 5504/2011-II/1 z 11.3.2011 - Podklady
k vypracovaniu Správy o dodrţiavaní ľudských práv v Slovenskej republike za rok 2010, príloha č. 1.
Národný inšpektorát práce, list č. S/2011/00690/NiP/2011/02375 z 15.3.2011.
111
Stredisko ďalej poukazuje na to, ţe jedným z hlavných krokov, ako predísť
diskriminácii z dôvodu pohlavia, je popri znalosti a rešpektovaní zvláštnych práv
zamestnankýň (hlavne tehotných ţien a matiek malých detí) čo najväčšia reflexia vlastných
rozhodovacích procesov a zabezpečenie ich transparentnosti. Tým je moţné identifikovať
a odstrániť stereotypy alebo predsudky o pohlaví.
1.1.1.2 Postavenie transsexuálov
Diskriminácia transsexuálnych osôb je problémom, o ktorom sa príliš nehovorí, a to aj
napriek faktu, ţe transsexuálne osoby sa stretávajú s diskrimináciou a porušovaním zásady
rovnakého zaobchádzania dennodenne v mnohých základných oblastiach ţivota, ako je práca,
zdravotná starostlivosť, sociálna oblasť, vzdelanie a mnohé iné. Téme diskriminácie týchto
osôb sa stredisko venovalo aj v rámci spolupráce v sieti Equinet – Európskej siete orgánov pre
rovnaké zaobchádzanie. Výsledkom tejto spolupráce je publikácia venovaná zviditeľneniu
problémov transsexuálov a moţnostiam národných orgánov pre rovnaké zaobchádzanie ako
zlepšiť situáciu týchto osôb.102
Antidiskriminačný zákon v § 2 určuje, ţe dodrţiavanie zásady rovnakého
zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboţenského vyznania
alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia,
veku, sexuálnej orientácie, manţelského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka,
politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo
iného postavenia. Vo vzťahu k diskriminácii z dôvodu pohlavia obsahuje zákon v § 2 ods. 11
písm. a) navyše spresnenie, podľa ktorého za diskrimináciu z dôvodu pohlavia sa povaţuje aj
diskriminácia z dôvodu tehotenstva alebo materstva, ako aj diskriminácia z dôvodu pohlavnej
alebo rodovej identifikácie. Takéto chápanie diskriminácie z dôvodu pohlavia je v súlade
s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie č. C-13/94, vo veci P. proti S. and Cornwall
County Council. V uvedenom rozsudku súd uznal, ţe výpoveď daná transsexuálnej osobe z
dôvodu zmeny pohlavia je v rozpore so Smernicou 76/207/EHS, ktorá sa dotýka rovnakého
zaobchádzania s muţmi a ţenami, a s princípom rovnosti, ktorý je jedným zo základných
princípov práva ES. Súd sa doslova vyjadril, ţe „pôsobnosť zásady rovnakého zaobchádzania
s mužmi a ženami sa nemôže obmedzovať len na zákaz diskriminácie z dôvodu tej skutočnosti,
že osoba je mužského alebo ženského pohlavia. Vzhľadom na jej účel a charakter práv, ktoré
má obhajovať, sa táto zásada uplatňuje aj na diskrimináciu z dôvodu zmeny pohlavia osoby.“
102
Publikácia je k dispozícií na http://www.equineteurope.org/trans_opinion_english.pdf
112
V snahe pomôcť a vyjsť v ústrety potrebám transsexuálov bol začiatkom roka 2010
preloţený návrh novely zákona o mene a priezvisku. Spomínaný návrh mal riešiť problém
osôb, ktorým aj napriek zmene pohlavia nie je moţné vydať nový diplom, potvrdzujúci
ukončenie vysokoškolského štúdia. Osoby po zmene pohlavia majú právo na zmenu mena a je
im vydaný nový rodný list, občiansky preukaz či vodičský preukaz, ak má však takáto osoba
vyštudovanú vysokú školu, diplom má na svoje pôvodné meno a pôvodné pohlavie, čo
spôsobuje problémy pri hľadaní zamestnania či pri ďalšom vzdelávaní. Návrh zákona
umoţňoval vydanie nového znenia verejnej listiny, s uvedením mena a priezviska, aké osoba
nadobudla po zmene pohlavia.103
O návrhu sa hlasovalo na 49. schôdzi, ktorá sa konala 9. marca 2010, zo 128 prítomných
poslancov sa za návrh vyslovilo len 32, proti hlasovalo 20 poslancov a 69 sa ich zdrţalo
hlasovania. V súčasnej dobe nie sú k dispozícií informácie, ţe by sa situácia mala legislatívne
riešiť, na mieste ale zostáva otázka prípadného porušenia práv transsexuálnych osôb.
Za nedostatočnú moţno označiť aj právnu úpravu poskytovania liečebných zákrokov
u intersexuálov a transsexuálov, keďţe jedinou úpravou je tridsaťročné oznámenie
Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej socialistickej republiky č. 3 – 4 z roku 1981
Liečebné zákroky u intersexuálov, transsexuálov, sexuálnych deviantov a postup pri vydávaní
posudku pre zápis v matrike u transsexuálnych osôb. S ohľadom na medicínsky, ako aj
legislatívny vývoj uvedená úprava nespĺňa poţiadavky moderného právneho predpisu.
Z analýzy, ktorú si nechala vypracovať Slovenská sexuologická spoločnosť tieţ vyplýva, ţe
v praxi dochádza k nejednotnému a vo viacerých prípadoch k individualizovanému
a netransparentnému prístupu pri uplatňovaní oznámenia, čo zainteresované osoby vedie
k zmene pohlavia buď vyuţívaním sluţieb súkromného sektoru, lekárskych zákrokov
v zahraničí, prípadne k nadmerným psychickým či emocionálnym útrapám pri snahe
o vyuţitie existujúceho mechanizmu liečebných zákrokov. V súlade s nariadením vlády č.
777/2004 sú zdravotné výkony v súvislosti s diagnózou F 64.0 transsexualizmus hradené
zdravotnou poisťovňou v rozsahu 100 %, ak však dôjde k preplateniu takýchto výkonov, tak
ide len o základnú operáciu – operáciu pohlavných orgánov v zmysle odňatia zárodočného
tkaniva, korekčné operácie pŕs či vymodelovanie nového genitálu si uţ pacienti musia
hradiť sami.
Preto Stredisko v tejto oblasti odporúča:
103
Kompletný text návrhu zákona moţno nájsť na
http://www.nrsr.sk/Default.aspx?sid=zakony/cpt&ZakZborID=13&CisObdobia=4&ID=1498.
113
-
prijatím príslušnej legislatívy umoţniť, aby osobám, ktoré podstúpili zmenu pohlavia, bol
vydaný nový diplom/doklad o skončení štúdia, znejúci na novú identitu osoby (resp.
vydanie iných verejných listín),
-
v spolupráci s odborníkmi venujúcimi sa problematike osôb s poruchou sexuálnej identity
(napr. Slovenská sexuologická spoločnosť) prijať novú a modernú právnu úpravu
poskytovania liečebných zákrokov u týchto osôb, ktorá bude v súlade s medicínskym
vývojom a osobitými potrebami týchto osôb.
1.1.2 Zosúladenie Zákonníka práce a osobitných zákonov upravujúcich služobné
pomery s európskou antidiskriminačnou smernicou
Európska komisia doručila 3. júna 2010 Stálemu zastúpeniu Slovenskej republiky pri
EÚ v Bruseli odôvodnené stanovisko určené Slovenskej republike podľa článku 258 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie z dôvodu netransponovania článku 1 Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2002/73/ES z 23. septembra 2002, ktorou sa mení sa dopĺňa Smernica Rady
76/207/EHS o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s muţmi a ţenami, pokiaľ ide
o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky
(Ú.v. ES L 269, 5.10.2002, s.15) - od 15. augusta 2009 Smernica Európskeho parlamentu
a Rady 2006/54/ES o vykonávaní zásady rovnosti príleţitostí a rovnakého zaobchádzania
s muţmi a ţenami vo veciach zamestnanosti a povolania - do vnútroštátneho práva.
Na základe uvedenej poţiadavky Európskej komisie bola v roku 2010 pripravená
novela zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, zákona č.
73/1998 Z. z. o štátnej sluţbe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej sluţby,
Zboru väzenskej a justičnej stráţe Slovenskej republiky a Ţelezničnej polície v znení
neskorších predpisov, zákona č. 200/1998 Z. z. o štátnej sluţbe colníkov a o zmene a doplnení
niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, zákona č. 315/2001 Z. z.
o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov, zákona č. 346/2005 Z. z.
o štátnej sluţbe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákona č. 400/2009 Z. z.
o štátnej sluţbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred
diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky a v znení neskorších predpisov.
Uvedené novely sú obsiahnuté v zákone č. 48/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia
114
a dopĺňajú niektoré zákony. Tento zákon nadobudol účinnosť 1. apríla 2011, s výnimkou jeho
ustanovení, ktoré upravujú problematiku iného druhu.
Zákonom č. 48/2011 Z. z. bol na základe poţiadavky Európskej komisie v článku
1 Zákonníka práce doplnený odkaz na antidiskriminačný zákon, čím sa spresnil vzťah medzi
Zákonníkom práce a antidiskriminačným zákonom. Na základe poţiadavky Európskej komisie
bola tieţ v článku 1 ZP upravená výnimka z aplikácie zásady rovnakého zaobchádzania
(prípustné rozdielne zaobchádzanie), a to tak, ţe rozdielne zaobchádzanie je moţné len
v prípade, ak je odôvodnené povahou činností vykonávaných v zamestnaní alebo okolnosťami,
za ktorých sa tieto činnosti vykonávajú, ak tento dôvod tvorí skutočnú a rozhodujúcu
poţiadavku na zamestnanie pod podmienkou, ţe cieľ je legitímny a poţiadavka primeraná.
V snahe vyhovieť poţiadavkám Európskej komisie vo veci transponovania vyššie
uvedených smerníc týkajúcich sa vykonávania zásady rovnosti príleţitostí a rovnakého
zaobchádzania s muţmi a ţenami vo veciach zamestnanosti a povolania, bol zákonom č.
48/2011 Z. z. novelizovaný okrem článku 1, aj článok 6 a §157, §161 a § 166 ZP.
Uvedenou novelou sa v Zákonníku práce aj vo všetkých vyššie uvedených osobitných
predpisoch zvyšuje ochrana pracovných, resp. sluţobných podmienok matiek v čase návratu z
materskej dovolenky a zabezpečuje sa právo na prospech zamestnankyne aj zamestnanca, na
ktorý by mali právo, ak by na materskú dovolenku alebo rodičovskú dovolenku nenastúpili.
Podľa novelizovaného ustanovenia § 157 Zákonníka práce ak sa zamestnankyňa vráti do
práce po skončení materskej dovolenky, alebo ak sa zamestnanec vráti do práce po skončení
rodičovskej dovolenky, zamestnávateľ je povinný zaradiť ich na pôvodnú prácu a pracovisko.
Ak zaradenie na pôvodnú prácu a pracovisko nie je moţné, zamestnávateľ je povinný zaradiť
ich na inú prácu zodpovedajúcu pracovnej zmluve. Zamestnávateľ je povinný zaradiť
zamestnankyňu a zamestnanca za podmienok, ktoré pre nich nebudú menej priaznivé ako
podmienky, ktoré mali v čase, keď nastúpili na materskú alebo rodičovskú dovolenku, a
zamestnankyňa a zamestnanec majú právo na prospech z kaţdého zlepšenia pracovných
podmienok, na ktoré by mali právo, ak by nenastúpili na materskú alebo rodičovskú dovolenku.
Ak sa zamestnankyňa alebo zamestnanec vráti do práce po skončení rodičovskej
dovolenky, zamestnávateľ je povinný zaradiť ich na pôvodnú prácu a pracovisko. Ak
zaradenie na pôvodnú prácu a pracovisko nie je moţné, zamestnávateľ je povinný zaradiť ich
na inú prácu, zodpovedajúcu pracovnej zmluve. Zamestnankyňa a zamestnanec majú právo po
skončení rodičovskej dovolenky na zachovanie všetkých práv, ktoré mali alebo ktoré im
vznikali v čase nástupu na túto rodičovskú dovolenku v pôvodnom rozsahu; tieto práva sa
115
uplatnia vrátane zmien, ktoré vyplývajú z právnych predpisov, kolektívnej zmluvy alebo z
obvyklých postupov u zamestnávateľa.
Podľa Súdneho dvora Európskej únie je oprávnené, ak vnútroštátne právne predpisy
chránia biologický stav ţeny v čase tehotenstva a po pôrode, a chránia osobitný vzťah medzi
ţenou a jej dieťaťom počas obdobia, ktoré nasleduje po narodení dieťaťa. Novelou Zákonníka
práce bolo v § 161 ods. 1 ustanovené, ţe tehotné ţeny, matky do konca deviateho mesiaca po
pôrode a dojčiace ţeny nesmú byť zamestnávané prácami, ktoré sú pre ne fyzicky
neprimerané alebo škodia ich organizmu.
V § 166 Zákonníka práce sa v odseku 2 spresnilo vymedzenie, kedy končí nárok na
rodičovskú dovolenku, a súčasne sa doplnil odsek 3, v ktorom je definovaná povinnosť
rodičov – muţa a ţeny, ktorí nastupujú na materskú a rodičovskú dovolenku, písomne
oznámiť svojmu zamestnávateľovi predpokladaný deň jej nástupu, jej skončenia, ako aj
prípady zmeny týkajúcej sa nástupu, prerušenia a skončenia materskej a rodičovskej
dovolenky.
1.2
Nerovnaké zaobchádzanie v oblasti sociálneho zabezpečenia
1.2.1 Diskriminácia z dôvodu majetku
Zákaz diskriminácie z dôvodu majetku výslovne upravuje čl. 21 ods. 1 Charty
základných práv Európskej únie, čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako i Ustanovenie
§ 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o
ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnené niektorých zákonov (ďalej len
„antidiskriminačný zákon“).
V súvislosti s domáhaním sa právnej ochrany pred diskrimináciou z dôvodu majetku je
zaujímavý Rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 42C 33/2010 z 8.7.2010, v ktorom sa
príslušný súd zaoberal otázkou, či ustanovenia § 2 a § 5 všeobecne záväzného nariadenia
mesta Košice č. 65/2003 o úhradách za poskytovanie sociálnych sluţieb (ďalej len ,,VZN č.
65/2003“), podľa ktorých sociálne služby v zmysle nariadenia možno poskytovať občanom
v takomto poradí: 1. občanom s trvalým pobytom na území mesta Košíc, 2. občanom, ktorí
nemajú trvalý pobyt na území mesta Košíc, ale majú v meste Košice priamych príbuzných,
súrodencov, 3. občanom s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, pričom pri
umiestnení občana v zariadení sociálnych služieb s celoročným pobytom – v Domove
dôchodcov – je podmienkou uhradiť jednorazový príspevok podľa majetku a) pri vlastníctve
1-izbového bytu 15.000,- SKK, b) pri vlastníctve 2-izbového bytu 25.000 SKK, c) pri
116
vlastníctve 3-izbového bytu 35.000 SKK, d) pri vlastníctve rodinného domu 55.000 SKK jednorazový príspevok pri umiestnení občana v Domove dôchodcov podľa ods. 1 sa násobí
koeficientom a) 1,2 u okruhu osôb uvedených v § 2 ods. 1 bod. 2, b) 2,0 u okruhu osôb
uvedených v § 2 ods. 1 bod 3, je v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania.
Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolal na všeobecnú zásadu rovnosti
a zákazu diskriminácie tak vo verejnom, ako i v súkromnom sektore vrátane verejnoprávnych
orgánov, pokiaľ ide aj o ich prístup k sociálnej pomoci a sociálnym sluţbám a výhodám. Súd
mal za to, ţe ani poţiadavka prevencie korupcie pri veľkom počte ţiadateľov nemôţe
odôvodniť rozdielne zaobchádzanie, lebo takáto úprava nie je nevyhnutná a na zabránenie
korupcie nemôţe byť pouţité opatrenie, ktoré v konečnom dôsledku znerovnoprávňuje
samotných ţiadateľov.
Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že napadnuté ustanovenia zakladajú
nepriamu diskrimináciu z dôvodu majetku, a priznal navrhovateľom primerané finančné
zadosťučinenie v rovnakej výške, aká bola upravená v napadnutom diskriminačnom
ustanovení VZN č. 65/2003.
Zriaďovatelia domovov sociálnych sluţieb (ďalej len ,,samosprávne kraje“)
nezaznamenali v roku 2010 podnety namietajúce porušenie zásady rovnakého zaobchádzania v
oblasti prístupu k sluţbám dlhodobej starostlivosti v domovoch sociálnych sluţieb. V súvislosti
s hodnotením úrovne poskytovaných sluţieb dlhodobej starostlivosti samosprávne kraje
poukázali na viaceré pretrvávajúce problémy, niektoré z nich predloţili návrhy riešenia
z krátkodobého, ako i z dlhodobého hľadiska. Za prioritný problém v oblasti zabezpečenia
a poskytovania sociálnych sluţieb povaţujú samosprávne kraje naďalej nedostatok finančných
prostriedkov. Rozpočty samosprávnych krajov na úseku sociálneho zabezpečenia nepostačujú
na zodpovedné zabezpečenie prevádzky zariadení sociálnych sluţieb. Ide najmä o problém
potreby navýšenia finančných prostriedkov na zabezpečenia prevádzkových podmienok,
splnenie podmienky maximálneho počtu prijímateľov sociálnej sluţby na jedného
zamestnanca, povinnosť samosprávneho kraja podľa zákona o sociálnych sluţbách zabezpečiť
v rozsahu svojej pôsobnosti sociálnu sluţbu fyzickej osobe u poskytovateľa sociálnej sluţby
zapísaného do registra, ktorého si táto fyzická osoby vybrala. Zo skúseností viacerých
samosprávnych krajov vyplýva, ţe do zariadení sociálnych sluţieb sú prijímaní fyzické osoby,
ktoré sú odkázané na poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Sú to predovšetkým klienti –
pacienti odkázaní na poskytovanie paliatívnej, resp. hospicovej starostlivosti, v mnohých
prípadoch v terminálnom štádiu ţivota, klienti v kóme a pod. Títo prijímatelia sociálnych
sluţieb potrebujú zdravotnú starostlivosť, ktorú im zariadenia sociálnych sluţieb spravidla
117
nedokáţu zabezpečiť, pretoţe nemajú vytvorené zákonom stanovené podmienky (materiálne,
personálne a finančné) na poskytovanie zdravotnej starostlivosti. S uvedenou skutočnosťou
úzko súvisí namietaný nesúlad zákona o sociálnych sluţbách so zákonom č. 578/2004 Z. z.
o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských
organizáciách v zdravotníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti“). Podľa zákona o sociálnych sluţbách moţno síce vo
vybraných druhoch zariadení sociálnych sluţieb poskytovať zdravotnú starostlivosť, ale len
v rozsahu ošetrovateľskej starostlivosti podľa citovaného zákona o poskytovateľoch zdravotnej
starostlivosti. V uvedenom zákone však nie je vymedzené zariadenie sociálnych sluţieb ako
poskytovateľ zdravotnej starostlivosti. Samosprávne kraje rovnako poukázali na to, ţe
celkovým nedostatkom finančných prostriedkov obcí na poskytovanie sociálnych sluţieb
(opatrovateľskej sluţby alebo sociálnej sluţby v pobytových zariadeniach) vzniká na
Slovensku fenomén poskytovania jedinej sociálnej služby, a to pobytovej sociálnej sluţby
v domove sociálnych sluţieb.
Stredisko konštatuje, ţe napriek určitým snahám a opatreniam kompetentných
orgánov, problémy, ktoré sa vyskytovali v Slovenskej republike pri zabezpečení prístupu
a poskytovania sociálnych sluţieb dlhodobej starostlivosti v roku 2009, pretrvávali aj
v priebehu roku 2010.
Ide v prvom rade o nedostatok finančných prostriedkov. Podľa názoru väčšiny
dotknutých subjektov objem poskytnutých financií na úseku sociálneho zabezpečenia
nepostačuje na zodpovedné zabezpečenie prevádzky zariadení sociálnych sluţieb a na
zvyšovanie kvality poskytovaných sluţieb. Ani v roku 2010 sa nepodarilo naplniť ambíciu
nového zákona o sociálnych sluţbách lepšie previazať poskytovanie zdravotnej a sociálnej
starostlivosti. Naďalej zostáva nedoriešená otázka poskytovania zdravotnej – ošetrovateľskej
sluţby v zariadeniach sociálnych sluţieb a moţnosti jej financovania. Ministerstvo
zdravotníctva Slovenskej republiky doteraz nevydalo vykonávací predpis na poskytovanie
zdravotnej starostlivosti v zariadeniach sociálnych sluţieb. Dotknuté subjekty poukazujú na
pretrvávajúcu komplikovanosť a nejasnosť úpravy podmienok posudzovania odkázanosti
fyzickej osoby na umiestnenie do domova sociálnych sluţieb. Vyzývajú kompetentné orgány
na stanovenie presných a jasných podmienok, kedy sa fyzická osoba povaţuje za odkázanú na
poskytovanie sociálnych sluţieb v domove sociálnych sluţieb. Nedoriešená ostáva otázka
poskytovania zdravotnej starostlivosti v útulkoch, otázka zabezpečenia bývania osobám
z domova na pol ceste, z útulkov a zariadení núdzového bývania zo strany orgánov samosprávy,
118
absencia terénnej sociálnej práce a vznik nového fenoménu v podobe poskytovania jedinej
sociálnej sluţby – pobytovej sociálnej sluţby v domove sociálnych sluţieb.
Preto Stredisko odporúča:
-
vypracovanie podrobnej analýzy v zariadeniach sociálnych sluţieb v súvislosti s rozsahom
a kvalitou poskytovaných zdravotníckych úkonov,
-
prijatie legislatívnych opatrení na zosúladenie zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych
sluţbách a o zmene a doplnení zákona o ţivnostenskom podnikaní v znení neskorších
predpisov so zákonom č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti,
zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve v znení
neskorších predpisov,
-
stanovenie presných kritérií (podmienok) na základe ktorých sa bude fyzická osoba
povaţovať za odkázanú na poskytovanie sociálnych sluţieb v domove sociálnych sluţieb,
-
vytvorenie koncepcie smerujúcej k zmene systému financovania sociálnych sluţieb.
1.2.2 Diskriminácia
postihnutia
v prístupe k sociálnym
službám
z dôvodu
zdravotného
Na Stredisko sa v apríli 2010 obrátilo Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR
–
sekcia sociálnej a rodinnej politiky so ţiadosťou o prešetrenie dodrţania zásady rovnakého
zaobchádzania v oblasti sociálneho zabezpečenia podľa ADZ vo veci postupu Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny v Prešove (ďalej len „ÚPSVaR PO“) a mesta Veľký Šariš.
ÚPSVaR PO v súlade s Koncepciou vykonávania ústavnej starostlivosti v Prešovskom
kraji na roky 2009 – 2010 s výhľadom na roky 2010 – 2012 prijal systémové rozhodnutie
ohľadom zmeny priestorových podmienok poskytovania starostlivosti deťom umiestneným
v Detskom domove Prešov. S týmto cieľom ÚPSVaR PO v roku 2009 realizoval prieskum
trhu a vo februári 2010 odkúpil pozemky na území mesta Veľký Šariš. Vo svojich
vyjadreniach z decembra 2010 mesto Veľký Šariš potvrdilo súlad výstavby rodinných domov
na zakúpených pozemkoch pre Detský domov Prešov s Územným plánom mesta Veľký Šariš
a vyjadrilo predbeţný súhlas s uvedenou výstavbou. V marci 2010 ÚPSVaR PO poţiadal
mesto Veľký Šariš o vydanie stavebného povolenia. Vo februári a marci 2010 boli mestu
Veľký Šariš predloţené dve petície občanov (zo dňa 9.2.2010 a 24.3.2010), ktorých cieľom
bolo zabrániť výstavbe rodinných domov a presunu detí so zdravotným postihnutím z Prešova
do Veľkého Šariša.
119
Dňa 19. 3. 2010 Mestské zastupiteľstvo uznesením č. 304/2010-2/M vyjadrilo nesúhlas
s tým, „aby sa zariadenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately ako zariadenie
sociálnoprávnej ochrany detí vyššieho typu lokalizovali na území mesta Veľký Šariš“. Primátor
mesta Veľký Šariš predmetné uznesenie nepodpísal. Dňa 4. 5. 2010 Mestské zastupiteľstvo
opätovne prerokovalo uznesenie č. 304/2010-2/III-M a opätovne vyjadrilo nesúhlas „s tým, aby
sa zariadenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately ako zariadenie sociálnoprávnej
ochrany detí vyššieho typu lokalizovali na území mesta Veľký Šariš“.104
Stredisko vo svojom odbornom stanovisku dospelo k záveru, ţe uznesenie č.
304/2010-2/III-M, ktorým Mestské zastupiteľstvo opakovane vyjadrilo nesúhlas s tým, „aby
sa zariadenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately ako zariadenie sociálnoprávnej
ochrany detí vyššieho typu lokalizovali na území mesta Veľký Šariš“ (ďalej len „uznesenie
proti zariadeniu SPODaSK“), predstavuje s prihliadnutím na svoj cieľ formu priamej
diskriminácie z dôvodu zdravotného postihnutia v oblasti sociálneho zabezpečenia, teda je
v rozpore s ustanoveniami ADZ a zároveň aj s článkom 12 ods. 2 Ústavy SR.
Podľa § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o
sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 305/2005“) „opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately sa
vykonávajú pre dieťa ... Opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately na seba
nadväzujú a vzájomne sa podmieňujú. Pri voľbe a uplatňovaní opatrení majú prednosť
opatrenia na zabezpečenie výchovy a všestranného vývinu dieťaťa v jeho prirodzenom
rodinnom prostredí alebo v náhradnom rodinnom prostredí“. Podľa § 4 ods. 1 písm. d) zákona
č. 305/2005 „opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately sa vykonávajú, ak
tento zákon neustanovuje inak, v prostredí utvorenom a usporiadanom na výkon opatrení podľa
tohto zákona“. Prostredie utvorené a usporiadané na výkon opatrení je v zmysle § 4 ods. 5
zákona č. 305/2005 „zariadenie sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately“. Podľa § 5
ods. 1 zákona č. 305/2005 „práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú rovnako kaţdému v
súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou osobitným predpisom (ADZ). V
súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa zakazuje diskriminácia z dôvodov pohlavia,
náboţenského vyznania alebo viery, manţelského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka,
politického zmýšľania alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného pôvodu alebo
sociálneho pôvodu, zdravotného postihnutia, veku, majetku, rodu alebo iného postavenia“.
104
Vzhľadom na fakt, ţe predmetné uznesenie bolo potvrdené trojpätinovou väčšinou všetkých poslancov (za
uznesenie hlasovalo desať z jedenástich poslancov), v zmysle § 13 ods. 8 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom
zriadení v znení neskorších predpisov starosta nemôţe pozastaviť výkon takto potvrdeného uznesenia.
120
Uznesenie proti zariadeniu SPODaSK je podľa odborného stanoviska Strediska tieţ
v rozpore s vyššie uvedenými ustanoveniami zákona č. 305/2005, nakoľko vzhľadom na
konkrétne okolnosti predmetného prípadu ide o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania
a diskrimináciu z dôvodu zdravotného postihnutia, keďţe cieľom týchto úkonov je zabrániť
výstavbe a následnej prevádzke zariadenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.
Uznesenie proti zariadeniu SPODaSK je zároveň v rozpore aj so základnými ľudskými
právami a slobodami, konkrétne slobodou pobytu, ktorá sa v zmysle čl. 23 ods. 1 Ústavy SR
zaručuje kaţdému, a predmetné uznesenie má zabrániť lokalizácii zariadenia sociálnoprávnej
ochrany detí a sociálnej kurately, resp. „zariadenia sociálnoprávnej ochrany detí vyššieho
typu“ na území mesta Veľký Šariš.
Stredisko z vyššie uvedených dôvodov vyzvalo Mestské zastupiteľstvo zmeniť, resp.
zrušiť uznesenie proti zariadeniu SPODaSK, pričom ho upozornilo, ţe v prípade, ţe tak
neurobí, nastúpi prokurátorský dozor. Mestské zastupiteľstvo na výzvu Strediska nereagovalo.
V júli 2010 bol mestu Veľký Šariš doručený protest prokurátora, ktorý navrhol
uznesenie proti zariadeniu SPODaSK zrušiť, keďţe prokurátor dospel k rovnakému záveru
ako Stredisko, t. j. ţe predmetné uznesenie je v rozpore s Ústavou SR, s ustanoveniami
zákona č. 305/2005, ustanoveniami ADZ, ako aj s článkami Dohovoru o právach dieťaťa.
V auguste 2010 Mestské zastupiteľstvo vyhovelo protestu prokurátora a zrušilo
uznesenie proti zariadeniu SPODaSK.105
1.3 Nerovnaké zaobchádzanie v oblasti vzdelávania
1.3.1 Diskriminácia v prístupe k vzdelávaniu v centrách voľného času z dôvodu
veku
V máji 2010 sa Asociácia centier voľného času Slovenskej republiky obrátila na
Stredisko so ţiadosťou o posúdenie návrhu nariadenia vlády Slovenskej republiky, ktorým sa
mení a dopĺňa nariadenie vlády SR č. 668/2004 Z. z. o rozdeľovaní výnosu dane z príjmov
územnej samospráve v znení neskorších predpisov, ktoré bolo predloţené Ministerstvom
financií SR.106 Podľa predkladacej správy „predloţený návrh rieši problém výrazného nárastu
objemu finančných prostriedkov v prospech záujmovej činnosti, na ťarchu materských škôl,
105
106
Avšak pokiaľ ide o samotné stavebné konanie a vydanie stavebného povolenia na stavbu rodinných domov
pre Detský domov Prešov, tak mesto Veľký Šariš v októbri 2010 rozhodlo o zamietnutí ţiadosti o stavebné
povolenie a stavebné konanie zastavilo. ÚPSVaR PO podal voči uvedenému rozhodnutiu odvolanie,
o ktorom v odvolacom konaní rozhoduje Krajský stavebný úrad Prešov.
Ministerstvo financií SR tak podľa predkladacej správy k predmetnému návrhu nariadenia urobilo na základe
podnetu Zdruţenia miest a obcí Slovenska a návrhu Ministerstva školstva SR.
121
základných umeleckých škôl, jazykových škôl, školských jedální a ďalších originálnych
kompetencií obcí a miest v oblasti školstva“. Vláda SR sa predmetným návrhom zaoberala na
svojom rokovaní č. 209/2010 dňa 19.5.2010, pričom uznesením č. 339/2010 návrh nariadenia
vlády Slovenskej republiky, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie vlády SR č. 668/2004 Z. z. o
rozdeľovaní výnosu dane z príjmov územnej samospráve v znení neskorších predpisov (ďalej
len „novela nariadenia“) dňa 19.5.2010 schválila. Uvedená novela nariadenia bola uverejnená
v Zbierke zákonov ako nariadenie vlády č. 276/2010 Z. z. s platnosťou od 18. júna 2010,
pričom účinnosť mala nadobudnúť 1. januára 2011.
Podľa poznámky č. 6 k tabuľke č. 1 prílohy č. 3 novely nariadenia „do počtu detí na
záujmové vzdelávanie v centrách voľného času a strediskách záujmovej činnosti sa
započítava počet obyvateľov obce vo veku päť aţ štrnásť rokov s trvalým pobytom na jej
území k 1. januáru predchádzajúceho kalendárneho roka“.
Podľa nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 668/2004 Z. z. o rozdeľovaní výnosu
dane z príjmov územnej samospráve v znení nariadenia vlády SR č. 412/2008 Z. z., t. j. podľa
právnej úpravy, ktorá mala byť účinná do 31.decembra 2010, predmetná poznámka107 určuje,
ţe „ţiak školského výchovno-vzdelávacieho zariadenia je ţiak školského klubu detí, centra
voľného času alebo školského strediska záujmovej činnosti podľa § 114 aţ 116 zákona č.
245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov“.108
Vzhľadom na úsilie postupovať čo najobjektívnejšie Stredisko poţiadalo Ministerstvo
školstva SR (ďalej len „MŠ SR“) o vyjadrenie sa k tomu, z akých dôvodov bol zo strany
ministerstva urobený návrh novely nariadenia.109
Stredisko sa predovšetkým zaujímalo, z akých skutočností MŠ SR vychádzalo pri
formulovaní poznámky č. 6 k tabuľke č. 1 prílohy č. 3 novely nariadenia, ktorá určuje, ţe „do
počtu detí na záujmové vzdelávanie v centrách voľného času a strediskách záujmovej činnosti
sa započítava počet obyvateľov obce vo veku päť aţ štrnásť rokov s trvalým pobytom na jej
území k 1. januáru predchádzajúceho kalendárneho roka“.
Toto ustanovenie, resp. poznámka novely nariadenia je podľa názoru Strediska
diskriminačné a porušuje zásadu rovnakého zaobchádzania. Stredisko identifikovalo
naplnenie troch prvkov diskriminácie: dôvodom v zmysle § 2 ods. 1 ADZ je vek, formou
107
108
109
Bola to poznámka č. 2 k tabuľke č. 1 prílohy č. 3 nariadenia vlády SR č. 668/2004 Z. z. v znení 412/2008 Z. z.
Toto znenie neporušuje zásadu rovnakého zaobchádzania, nakoľko neobsahuje ţiadne vekové alebo iné
limity, ale zahŕňa všetky osoby navštevujúce centrum voľného času, resp. odkazuje na zákon č. 245/2008 Z.
z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
V predkladacej správe k novele nariadenia sa uvádza, ţe Ministerstvo financií SR novelu nariadenia
predloţilo na rokovanie vlády SR aj na základe návrhu MŠ SR.
122
v zmysle § 2a ADZ je nepriama diskriminácia a oblasťou v zmysle § 3 ods. 1 ADZ je
vzdelávanie.
Podľa § 103 ods. 11 školského zákona110 „inštitucionálny rozvoj nadania detí alebo
ţiakov podporujú aj základná umelecká škola, jazyková škola, školské stredisko záujmovej
činnosti a centrum voľného času“. Podľa § 113 písm. c) školského zákona sa medzi školské
výchovno-vzdelávacie zariadenia zaraďuje aj centrum voľného času.
Z ustanovenia § 14 ods. 1 zákona o podpore práce s mládeţou111 vyplýva, ţe centrá
voľného času sú financované popri iných zdrojoch aj z rozpočtov obcí, ktorých súčasťou je aj
časť výnosu dane z príjmov (podielová daň). Vzhľadom na skutočnosť, ţe financovanie práce
s mládeţou sa musí uskutočňovať v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania112 a na
skutočnosť, ţe za mládeţníka, resp. osobou, ktorej centrum voľného času zabezpečuje
výchovno-vzdelávaciu, záujmovú a rekreačnú činnosť, sa povaţuje osoba do veku 30
rokov,113 predmetné ustanovenie obsiahnuté v novele nariadenia porušuje zásadu rovnakého
zaobchádzania a je diskriminačné aj z hľadiska zákona o podpore práce s mládeţou
a školského zákona, resp. je v rozpore s týmito zákonmi.
Navyše článok 1 Dohovoru o právach dieťaťa ako dieťa označuje kaţdú osobu
mladšiu ako 18 rokov, pokiaľ nedosiahla plnoletosť podľa príslušného právneho poriadku
skôr. Avšak takto definovaný pojem dieťaťa nie je reflektovaný v namietanom ustanovení
nariadenia vlády, ktoré v zásade za dieťa povaţuje iba osobu vo veku päť aţ štrnásť rokov.
Ani ţiadny z cieľov,114 ktorý sa podľa dôvodovej správy k novele nariadenia mal
dosiahnuť, neodôvodňuje porušovanie zásady rovnakého zaobchádzania ani diskrimináciu.
V stanovisku MŠ SR, ktoré Stredisko obdrţalo, sa uvádza, ţe „vek 15 rokov je dôleţitou
hranicou pre rozdeľovanie výnosu dane obciam a vyšším územným celkom uţ od 1. januára
2005. Hranica 15 rokov bola zohľadnená aj v roku 2006 pri rozdeľovaní výnosu dane obciam
110
111
112
113
114
Zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 282/2008 Z. z. o podpore práce s mládeţou a o zmene a doplnení zákona č. 131/2002 Z. z. o
vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
§ 3 zákona o podpore práce s mládeţou.
§ 2 písm. a) zákona o podpore práce s mládeţou, aj podľa § 116 ods. 1 školského zákona.
- zamedziť neúmernému zvyšovaniu objemu finančných prostriedkov na záujmové vzdelávanie v centrách
voľného času a v školských strediskách záujmovej činnosti na úkor objemov finančných prostriedkov pre
materské školy, základné umelecké školy, jazykové školy a ostatné školské zariadenia
- zamedziť zvýšeniu objemu vlastných príjmov obce z podielovej dane
- zabrániť zneuţívaniu systému viacnásobným prihlasovaním sa ţiakov (detí) do centier voľného času
a stredísk záujmovej činnosti
- zabrániť negatívnemu dopadu na financovanie originálneho školstva, vekovo ohraničeným povinnou
školskou dochádzkou, v súlade s princípmi fiškálnej decentralizácie, keďţe podľa § 116 ods. 1 školského
zákona sa členstvo v centre voľného času umoţňuje aj osobám do 30 rokov veku, t.j. zabrániť negatívnemu
dopadu na záujmovú činnosť občianskych zdruţení nesúvisiacich s cieľmi decentralizácie
123
a vyšším územným celkom na mzdy a prevádzku základných umeleckých škôl, jazykových
škôl, materských škôl a školských zariadení s účinnosťou od 1. januára 2007. Pri návrhu kritérií
rozdeľovania výnosu dane na záujmové vzdelávanie vychádzalo Ministerstvo školstva, vedy,
výskumu a športu SR z tejto vekovej hranice a aj zo skutočnosti, ţe práve obyvatelia vo veku
5 aţ 14 rokov tvoria najpočetnejšiu skupinu, ktorá navštevuje tieto školské zariadenia“.
Ďalej sa v stanovisku MŠ SR uvádza, ţe „za hlavné dôvody zmien v spôsobe
rozdeľovania výnosu dane na záujmové vzdelávanie moţno povaţovať snahu obcí a miest
zamedziť neúmernému zvyšovaniu objemu finančných prostriedkov na záujmové vzdelávanie
v centrách voľného času a v školských strediskách záujmovej činnosti na úkor objemov
finančných prostriedkov pre materské školy, základné umelecké školy, jazykové školy
a ostatné školské zariadenia a spravodlivé rozdelenie finančných prostriedkov na záujmové
vzdelávanie medzi všetky obce a mestá“.
Kaţdá obec si bude z takto pridelených finančných prostriedkov uhrádzať náklady na
záujmové vzdelávanie v centrách voľného času a v školských strediskách záujmovej činnosti
za obyvateľov obce s trvalým pobytom na jej území „... v súlade so zákonom č. 245/2008 Z z.
o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (teda aj na deti a dospelé osoby do 30 rokov veku)“.
Stredisko dôrazne pripomína, ţe ţiadny z dôvodov uvedených v stanovisku MŠ SR115
neodôvodňuje porušovanie zásady rovnakého zaobchádzania ani diskrimináciu. Navyše sa
v stanovisku MŠ SR potvrdzuje povinnosť obce uhrádzať náklady na záujmové vzdelávanie
v súlade so školským zákonom, t. j. pre osoby do 30 rokov veku, napriek tomu majú byť
podľa novely nariadenia poskytnuté finančné prostriedky na toto vzdelávanie iba pre
obyvateľov vo veku 5 aţ 14 rokov. Nemoţno tieţ opomenúť skutočnosť, ţe vek 15 rokov,
ktorý bol v stanovisku MŠ SR označený ako dôleţitá hranica pre rozdeľovanie výnosu dane
obciam a vyšším územným celkom, je v uvedenej súvislosti bezpredmetný, keďţe podľa
novely nariadenia sa majú finančné prostriedky poskytovať podľa počtu obyvateľov obce vo
veku 5 aţ 14 rokov116.
115
116
Dôvody: obyvatelia vo veku 5 aţ 14 rokov tvoria najpočetnejšiu skupinu, ktorá navštevuje tieto školské
zariadenia; snaha zamedziť neúmernému zvyšovaniu objemu finančných prostriedkov na záujmové
vzdelávanie; spravodlivé rozdelenie finančných prostriedkov na záujmové vzdelávanie medzi všetky obce
a mestá.
Stanovenie hornej hranice pre poskytovanie finančných prostriedkov na záujmové vzdelávanie či uţ na 15
alebo 14 rokov veku by bolo, vzhľadom na uvedené východiská, rovnako v rozpore so zásadou rovnakého
zaobchádzania.
124
Okrem toho sa MŠ SR vo svojom stanovisku nevyjadrilo k spôsobu určenia dolnej
hranice, t. j. 5 rokov veku pre poskytovanie finančných prostriedkov na záujmové
vzdelávanie.
Stredisko konštatovalo, ţe uvedené závery zakladajú dôvodné podozrenie, ţe
predmetná právna úprava, obsiahnutá v novele nariadenia, nie je v súlade s čl. 12 ods. 2
Ústavy SR, ustanoveniami ADZ, ako ani s ustanoveniami príslušných medzinárodných
dokumentov, ktorými je Slovenská republika viazaná. Uvedené závery preukázali tieţ
podozrenia Strediska, ţe predmetná novela nariadenia nie je v súlade so školským zákonom
ani so zákonom o podpore práce s mládeţou.
Dňa 15. decembra 2010 vláda SR schválila návrh117 nariadenia vlády SR, ktorým sa
mení nariadenie vlády SR č. 668/2004 Z. z. o rozdeľovní výnosu dane z príjmov územnej
samospráve v znení neskorších predpisov, pričom účinnosť toto nariadenie nadobudlo 1.
januára 2011118. Podľa novelizovaného znenia uvedeného nariadenia: „Do počtu detí v centre
voľného času sa započítavajú deti, ktoré fyzicky navštevujú centrum voľného času na území
obce a ktoré majú trvalý pobyt v okrese a v susediacich okresoch s okresom, v ktorom sídli
príslušné centrum voľného času. To isté dieťa centra voľného času v zriaďovateľskej
pôsobnosti obce sa započítava najviac jedenkrát.“119 Z uvedeného vyplýva, ţe novelizované
znenie výslovne neustanovuje ţiadne vekové limity, avšak uvedená novela pouţíva pojem
„dieťa centra voľného času“, čo môţe byť určitým signálom vekového ohraničenia.120
1.3.2 Podozrenia z rasovej diskriminácie rómskych detí v uplatňovaní práva na
vzdelanie
Údajná segregácia rómskych detí na Základnej škole v Krivanoch, okres Sabinov
Segregácia je v Medzinárodnom dohovore o odstraňovaní všetkých foriem rasovej
diskriminácie definovaná ako forma oddelenia, vylúčenia, odlúčenia od určitej skupiny
obyvateľstva na etnickom, rasovom, sociálnom, rodovom, náboţenskom alebo inom princípe.
Môţe nadobúdať formy rezidenčnej segregácie, vytváranie segregovaných inštitúcií či častí
inštitúcií – napr. škôl a tried, oddelených lôţkových častí alebo zariadení.
Na prítomnosť moţnej segregácie rómskych detí a ţiakov vo vzdelávaní poukazujú
opakované výskumné štúdie, realizované ako mimovládnymi organizáciami, tak aj expertmi
117
118
119
120
Vláda SR tento návrh schválila uznesením č. 897.
V Zbierke zákonov bolo uverejnené pod číslom 531/2010 Z. z.
Poznámka č. 2 k tabuľke č. 1 prílohy č. 3 nariadenia vlády SR č. 668/2004 Z. z. v znení nariadenia vlády SR
č. 531/2010 Z. z.
Poznámka č. 2 k tabuľke č. 1 prílohy č. 3 nariadenia vlády SR č. 668/2004 Z. z. v znení nariadenia vlády SR
č. 412/2008 Z. z., t. j. právna úprava účinná do 31.12.2010, pouţívala pojem ţiak centra voľného času.
125
zo štátnych inštitúcií.121 Explicitný zákaz všetkých foriem diskriminácie a obzvlášť segregácie
je obsiahnutý v § 3 školského zákona122
Definíciu segregácie a rozpracovanie pojmu vo vzťahu k oblasti vzdelávania však
školský zákon ani nadväzné právne predpisy neobsahujú, rovnako ani neurčujú indikátory
a kritériá jej merania a stratégie na prevenciu a elimináciu segregácie.123
Na základnej škole v Krivanoch bola na základe podnetu Amnesty International
poukazujúceho na diskrimináciu a segregáciu vykonaná komplexná inšpekcia. Zo záverov
inšpekcie vyplýva, ţe školu navštevuje 196 ţiakov, 45 ţiakov so špeciálnovýchovnými
problémami, z toho je 41 ţiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia. Do špeciálnych tried
boli ţiaci zaradení na základe vyšetrenia v Centre špeciálnopedagogického poradenstva.
Výchova a vzdelávanie sa realizuje v troch triedach podľa osnov pre špeciálne základné školy
pre ţiakov s mentálnym postihnutím so vzdelávacím variantom A.
Štátna školská inšpekcia ďalej zistila, ţe ţiaci zo sociálne znevýhodneného prostredia
nemali zabezpečené pri stravovaní rovnaké podmienky v porovnaní s ostatnými ţiakmi.
Stravovali sa vo vyčlenenom priestore pred školskou jedálňou, čo nebolo v súlade s § 3 písm.
d) zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov.
Na základe podnetu zo Štátnej školskej inšpekcie, ktorý hovoril o moţnej
diskriminácii ţiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia na ZŠ v Krivanoch Stredisko
vykonalo monitoring na ZŠ Krivany.
Problém vznikol zavedením zákona č. 544/2010 Z. z. o dotáciách v pôsobnosti
MPSVaR SR do praxe. Za podmienok uvedených v § 4 ods. 1-11 citovaného zákona moţno
poskytnúť dotáciu na podporu výchovy k stravovacím návykom dieťaťa ohrozeného
sociálnym vylúčením. Počet stravujúcich sa ţiakov prekročil kapacitu jedálne, stravníkov má
škola 183 a miest na sedenie 70. Túto situáciu škola následne vyriešila rozšírením priestorov
121
122
123
Napr. Správa o výsledkoch prieskumu o postavení ţiaka zo sociálne znevýhodneného prostredia
v špeciálnych základných školách. Bratislava : Metodicko-pedagogické centrum, 2009. ISBN 978-80-8045534-7; Rovnaký prístup Rómov ku kvalitnému vzdelávaniu: Prehľadová správa. Budapest : Open Society
Institute, 2007. Správy EUMAP; Stále segregovaní, stále v nerovnom postavení : Porušovanie práva na
vzdelanie rómskych detí. [online] . [London] : Amnesty International, 2007. [Citované 9.5.2011]. Dostupné
na:
http://www.amnesty.org/en/library/asset/EUR72/001/2007/en/336755cf-d374-11dd-a329-2f46302a8cc
6/eur72 0012007sk.pdf; Stigmy: Segregovaná výučba Rómov v školách strednej a východnej Európy.
[online] . Budapešť : Európske centrum pre práva Rómov, 2005. [Citované 9.5.2011]. Dostupné na:
http://www.errc.org/cms/upload/media/01/CB/m000001CB.pdf; Salner, A., ed.: Rómske deti v slovenskom
školstve. Bratislava : SGI, 2004. ISBN 80-89041-81-7
Zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Závery zo seminára uskutočneného pod patronátom Výboru NR SR pre ľudské práva, národnosti
a postavenie ţien, Inštitútu rómskej verejnej politiky, Nadácie M. Šimečku, Národného demokratického
inštitútu, 27.4.2009.
126
jedálne, ktoré bolo moţné len vyuţitím bývalého vstupu (chodby) do jedálne, ktorá však
nevytvára separovaný priestor, ale je kontinuálne prepojená s pôvodnou jedálňou.
Sedenie pri stoloch nie je nikým určované, ţiaci si spravidla vyberajú miesto podľa
svojich kontaktov, úplne spontánne. V čase obeda je pre deti, ktoré nemajú dostatočne
vybudované stravovacie návyky vyčlenená pracovníčka, ktorá im pomáha odstrániť
nedostatky a získať potrebné zručnosti.
Vedenie
školy
za
problematickú
označuje
spoluprácu
s rodičmi
detí
zo
znevýhodneného prostredia, ktorí nejavia dostatočný záujem o výchovu a vzdelanie svojich
detí, pričom škola prostredníctvom zákona o dotáciách zabezpečuje ţiakom učebné pomôcky,
hygienické potreby, cvičné úbory. Rovnako zabezpečujú aj ich pranie a čistenie, nakoľko sa
opakovane stávalo, ţe po odnesení domov sa im uţ nevrátili.
Škola zabezpečuje výchovu a vzdelávanie od predškolského veku. Všetci ţiaci sú
začlenení do voľnočasových aktivít podľa ich záujmov. Venujú sa športu, tancu, výtvarným
činnostiam, vareniu, učia sa zvládať práce v domácnosti. Ţiaci sa zúčastňujú celookresnej
prehliadky rómskych tancov, organizujú športovú olympiádu, branné cvičenia, atď.
Za prioritnú však škola povaţuje prácu s rodinou, kde by mal byť poloţený základ pre
zdravý psychický, fyzický aj vedomostný rast dieťaťa. A práve tu absentuje terénna práca,
komunitní pracovníci, ktorých úlohou by bolo prepojenie školského a domáceho prostredia
v prospech detí. Obec začala pracovať na projekte zameranom na zvyšovanie vzdelanostnej
úrovne marginalizovaných skupín, avšak zo strany štátu bola jeho realizácia pozastavená.
Vedenie školy sa na základe šetrenia zo strany Strediska vyjadruje jednoznačne
negatívne o moţnej segregácií a vyvíja úsilie na eliminovanie segregačných metód na pôde
ich školy. Nesúhlasí s názormi, ktoré sú často prezentované v médiách typu „Segregácia
chudobných detí sa na Slovensku stáva zvykom a majoritná spoločnosť povaţuje vylúčenie
detí z konkrétnych sociálnych prostredí za normálne.“
Vedenie školy je otvorené diskusii a apeluje na potrebu širšej spolupráce všetkých
zainteresovaných zloţiek – školstvo, obec, rodičia, úrady práce, sociálnych vecí a rodiny –
ktorá je podľa nich nedostatočná, a mnohé parciálne aktivity školy nemôţu vyriešiť tento
komplexný problém.
Údajná segregácia rómskych detí v prešovských školách
Amnesty International a Poradňa pre občianske a ľudské práva vyzvali mestskú
radnicu, aby odstránila segregáciu rómskych detí v prešovských školách. Podľa ich zistení sú
školské obvody v meste Prešov nevyváţené a časť, ktorá je obývaná Rómami je nasilu
127
priradená k ZŠ Matice slovenskej. Evidujú aj sťaţnosti, ţe riaditelia niektorých základných
škôl v meste odmietli zapísať rómske deti na ich školu. Takáto prax vedie k segregácii, ktorú
zakazuje ako vnútorná legislatíva, tak aj medzinárodné dohovory na ochranu ľudských práv.
Stredisko oslovilo Štátnu školskú inšpekciu a Mesto Prešov so ţiadosťou o stanovisko.
Školské inšpekčné centrum v Prešove neeviduje ţiadne podanie, v ktorom by bolo
namietané voči riaditeľom škôl, ktorí odmietli zapísať dieťa do základnej školy podľa výberu
zákonných zástupcov. Podľa vyjadrení riaditeľov škôl, pri rozhodovaní o zápise do prvého
ročníka základnej školy rozhodujúcim kritériom je vzdialenosť školy od miesta bydliska.
Štátna školská inšpekcia vykonala v Základnej škole Matice slovenskej v Prešove komplexnú
inšpekciu, predmetom ktorej bolo zistiť stav a úroveň pedagogického riadenia, procesu
a podmienok výchovy a vzdelávania v škole. Na škole neboli zaznamenané ţiadne prejavy
segregácie ţiakov.
Organizáciou vyučovania škola zabezpečuje rovnosť vzdelávacích a výchovných
príleţitostí pre všetkých ţiakov. Napriek tomu, ţe učitelia vyvíjajú snahu na zapájanie rodičov
do ţivota školy, podľa ich vyjadrenia je spolupráca rodičov so školou nedostatočná, rodičia
nejavia potrebný záujem o výchovno-vzdelávacie výsledky ţiakov. Nie sú ojedinelé ani
prípady, keď si rodičia neplnia povinnosti týkajúce sa prihlásenia dieťaťa na povinnú školskú
dochádzku, nespolupracujú pri riešení záškoláctva. Časté sú prípady odchodu rodičov do
zahraničia, pričom neohlásia spôsob plnenia povinnej školskej dochádzky.
Mesto Prešov odmieta skutočnosť, ţe by určením školských obvodov dochádzalo
k segregácii. Vo svojom stanovisku mesto uviedlo, ţe všeobecne záväzné nariadenie o určovaní
školských obvodov neprihliadalo na príslušnosť k etnickej alebo národnostnej skupine ani na
sociálny pôvod. Naopak ulicu K Starej tehelni rozdelili do dvoch školských obvodov. Zápis do
školy sa však riadi dobrovoľným rozhodnutím rodiča. Ţiak môţe navštevovať ktorúkoľvek
základnú školu aj mimo určeného obvodu, v ktorom má trvalé bydlisko, so súhlasom riaditeľa
školy, do ktorej sa hlási. Mesto Prešov v tejto súvislosti neeviduje ţiadny prípad sťaţnosti na
prípadné odmietnutie zápisu ţiaka podľa ţiadosti zákonného zástupcu. Naopak, kapacity
základných škôl v meste Prešov vykazujú voľné miesta pre cca 1 500 ţiakov, čo vytvára
priestor na výber školy aj mimo určeného školského obvodu.
Pre ilustráciu uvádzame vzdialenosti jednotlivých ZŠ a ulice K Starej tehelni: ZŠ
Mukačevská – 1 450 m; ZŠ Matice slovenskej – 1 540 m; ZŠ Prostejovská – 1 540 m; ZŠ
Kúpeľná – 1 560 m.
V súčasnosti sa pripravuje vzhľadom na voľné kapacity základných škôl aj nové
všeobecne záväzné nariadenie, ktoré bude v súlade s geografickým rozmiestnením ulíc.
128
Napriek týmto zisteniam Stredisko pripomína a upozorňuje na fakt, ţe segregácia ako
neţiaduci jav nemôţe byť akceptovaná v akejkoľvek podobe a zo ţiadnych dôvodov.
V prípade detí to platí obzvlášť, nakoľko sú chránené Dohovorom o právach dieťaťa, ktorým
je SR viazaná. Preto Stredisko odporúča:
Definovať segregáciu v slovenskom právnom poriadku.
Zapracovať do antidiskriminačného zákona striktné obmedzenie takých opatrení, ktoré
umoţňujú dočasnú alebo permanentnú segregáciu znevýhodnených skupín.
Monitorovať
a sankcionovať
jednoznačné
segregačné
postupy
zriaďovateľov
a riaditeľov materských a základných škôl.
Zniţovať počet rómskych detí navštevujúcich špeciálne základné
školy a začleňovať ich do beţných škôl.
Stimulovať zriaďovateľov špeciálnych škôl, aby prijímali opatrenia na desegregáciu
týchto škôl.
Integrovať deti / ţiakov so zdravotným postihnutím do beţných škôl.
Zintenzívniť výchovu k ľudským právam smerujúcu k potláčaniu diskriminácie a k
presadzovaniu zásady rovnakého zaobchádzania.
Na úrovni pedagogického zboru ( riaditelia a učitelia)
účinnejšie bojovať proti
predsudkom a diskriminácii v školskom prostredí a spolupracovať s rodičmi z
väčšinového obyvateľstva pri výchove smerujúcej k potláčaniu prejavov nevraţivosti
a intolerancie k inakosti a pri výchove k rozmanitosti.
1.4
Nerovnaké zaobchádzanie v oblasti zdravotnej starostlivosti
1.4.1
Diskriminácia zdravotne postihnutých osôb v prístupe k zdravotníckym
službám
Podľa článku 23 Dohovoru o právach dieťaťa má duševne alebo telesne postihnuté
dieťa právo na to, aby ţilo v podmienkach zabezpečujúcich dôstojnosť, podporujúcich
sebadôveru a umoţňujúcich jeho aktívnu účasť v spoločnosti, a má právo na zvláštnu
starostlivosť. Podľa článku 24 tohto Dohovoru má dieťa právo na dosiahnutie najvyššej
moţnej úrovne zdravotného stavu a na vyuţívanie liečebných a rehabilitačných zariadení.
Zmluvné strany dohovoru sa musia usilovať, aby ţiadne dieťa nebolo zbavené svojho práva
na prístup k takýmto zdravotníckym sluţbám.
V článku 9 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím sa zmluvné strany
zaviazali, ţe v budovách (a na ďalších miestach) odstránia bariéry, ktorým čelia ľudia so
129
zdravotným postihnutím. V článku 25 písm. b) tohto Dohovoru sa zmluvné strany zaviazali,
ţe prijmú všetky príslušné opatrenia, ktorými zabezpečia osobám so zdravotným postihnutím
prístup k zdravotnej starostlivosti vrátane liečebnej rehabilitácie, a ţe im budú poskytovať
zdravotnú starostlivosť, ktorú osoby so zdravotným postihnutím vrátane detí a starších osôb
špecificky potrebujú v dôsledku svojho zdravotného postihnutia.
Stredisko dostalo v roku 2010 podnety rodičov zdravotne ťaţko postihnutých –
imobilných detí v dorastovom veku, ktoré nasvedčovali
podozreniu z porušovania práv
dieťaťa (najmä článku 23 ods. 1 a 2 a čl. 24 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa) pri prístupe
k zdravotnej starostlivosti a k sluţbám súvisiacim s poskytovaním tejto starostlivosti. Tieto
podnety poukazovali aj na to, ţe technické vybavenie lôţkových častí niektorých nemocníc
pre deti a dorast nezohľadňuje potreby imobilných detí v dorastovom veku. Napríklad jeden
z týchto podnetov dokumentoval, ako je imobilné dieťa v dorastovom veku (pri jeho výške
cca 160 cm) umývané v malej vaničke (vhodnej pre novorodencov, resp. maximálne pre deti
predškolského veku) a na hospitalizáciu mu bolo ponúknuté lôţko pre malé deti (ţelezná
mreţová postieľka).
Na nedostatky v materiálno-technickom vybavení lôţkových častí nemocníc sa
anonymne sťaţovali aj viacerí imobilní pacienti, ktorí napríklad na očných, psychiatrických,
koţných
a iných
lôţkových
oddeleniach
nemocníc
nemali
bezbariérový
prístup
k hygienickým zariadeniam.
Veľa sťaţností Stredisko zaznamenalo aj od príbuzných dlhodobo leţiacich pacientov
v ústavných zdravotníckych zariadeniach, ktorí sa márne domáhali špeciálnych pomôcok proti
dekubitom, polohovacích postelí a špeciálnych zdvíhacích zariadení pre výkon ich hygieny.
Prešetrovaním uvedených podnetov bolo zistené, ţe pre roky 2009, 2010 a 2011
neplatí ţiadny predpis, ktorý by zdravotníckym zariadeniam ukladal povinnosti v oblasti ich
minimálneho materiálno-technického vybavenia.
Výnos Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 09812/2008-OL z 10.
septembra 2008 o minimálnych poţiadavkách na personálne zabezpečenie a materiálnotechnické vybavenie jednotlivých druhov zdravotníckych zariadení, ktorý nadobudol účinnosť
1. novembra 2008, zrušil vyhlášku MZ SR č. 428/2006 Z. z. o minimálnych poţiadavkách na
personálne
zabezpečenie
a materiálno-technické
vybavenie
jednotlivých
druhov
zdravotníckych zariadení. Podľa § 4 tohto výnosu, sú ústavné zariadenia povinné splniť
minimálne poţiadavky na materiálno-technické vybavenie do 31. decembra 2011.
Ministerstvo zdravotníctva SR k tejto situácii zaujalo nasledujúce stanovisko: „V
zmysle citovaného výnosu sú zdravotnícke zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti
130
povinné splniť materiálno- technické vybavenie k 1. januáru 2012. Bolo však nevyhnuté
prechodným ustanovením určiť dobu na dobudovanie a rekonštrukciu splnenia náročných
kritérií ustanovených citovaným výnosom tak, aby nebolo ohrozené samotné poskytovanie
zdravotnej starostlivosti občanom Slovenskej republiky.“
Ku konkrétnym nedostatkom, týkajúcim sa Detskej fakultnej nemocnice v Košiciach,
voči ktorej smerovala jedna zo sťaţností, Ministerstvo zdravotníctva SR uviedlo: „II. klinika
detí a dorastu Detskej fakultnej nemocnice v Košiciach bola v roku 2010 presťahovaná z
menej vyhovujúcich a menších priestorov do súčasných výhodnejších a väčších oproti
pôvodným. Napriek tomu je však nutné konštatovať, že ani tieto priestory nezodpovedajú
požiadavkám na zabezpečenie osobnej hygieny imobilným veľkým deťom. Presťahovanie je
riešené ako dočasný stav vzhľadom na skutočnosť, že v tomto roku bude zahájená
rekonštrukcia samostatného objektu určeného pre celú Detskú fakultnú nemocnicu v
Košiciach, ktorej súčasťou bude aj II. klinika detí a dorastu.“
Uvedené vyjadrenia nič nemenia na skutočnosti, ţe v súčasnosti dochádza v týchto
prípadoch k porušovaniu práv zdravotne postihnutých osôb (najmä detí) a k ich diskriminácii
pri prístupe k zdravotnej starostlivosti a k sluţbám súvisiacim s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti. Stredisko sa v prípade detí domnieva, ţe tu dochádza aj k porušovaniu
Dohovoru o právach dieťaťa, nakoľko nedostatok finančných prostriedkov nemôţe
ospravedlniť neplnenie jeho ustanovení.
Vzhľadom na to a z hľadiska ochrany práv pacientov Stredisko zdôrazňuje, ţe je
skutočne nevyhnutné, aby sa termín nadobudnutia úplnej účinnosti výnosu Ministerstva
zdravotníctva Slovenskej republiky č. 09812/2008-OL z 10. septembra 2008 o minimálnych
poţiadavkách na personálne zabezpečenie a materiálno-technické vybavenie jednotlivých
druhov zdravotníckych zariadení dodatočne neposúval za 31. december 2011, a aby boli
minimálne poţiadavky na materiálno-technické vybavenie zdravotníckych zariadení
ustanovené v tomto výnose prehodnotené a doplnené aj z hľadiska potrieb imobilných a inak
zdravotne postihnutých osôb.
1.5 Nerovnaké zaobchádzanie v oblasti prístupu k tovarom a sluţbám
Dodrţiavanie zásady rovnakého zaobchádzania v poskytovaní tovarov a sluţieb
vrátane bývania ustanovuje európska Smernica Rady 2000/43/ES s ohľadom na rasový alebo
etnický pôvod.
131
Antidiskriminačný zákon zakazuje diskrimináciu aj v tejto oblasti nielen z dôvodu rasy
a príslušnosti k etnickej skupine, ale aj z ďalších dôvodov, ku ktorým patrí pohlavie,
náboţenské vyznanie alebo viera, príslušnosť k národnosti, zdravotné postihnutie, vek, sexuálna
orientácia, manţelský stav a rodinný stav, farba pleti, jazyk, politické alebo iné zmýšľanie,
národný alebo sociálny pôvod, majetok, rod alebo iné postavenie.
Zásada rovnakého zaobchádzania sa v zmysle § 5 ADZ uplatňuje len v spojení s
právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi, upravujúcich konkrétnu oblasť právnych
vzťahov. Zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa obsahuje v súvislosti so zákazom
diskriminácie v § 4 odkaz na antidiskriminačný zákon, v zmysle ktorého je predávajúci
povinný vo vzťahu k spotrebiteľovi dodrţiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v
poskytovaní výrobkov a sluţieb ustanovenú osobitným predpisom.
Dodrţiavanie zásady rovnakého zaobchádzania v prístupe k tovarom a sluţbám patrí
medzi druhú najčastejšiu namietanú oblasť v súvislosti s diskrimináciou. Stredisko prijalo
v tejto súvislosti niekoľko podnetov od občanov, ktorí namietali porušenie zásady rovnakého
zaobchádzania v prístupe k tovarom a sluţbám. Najčastejšie to bolo z dôvodu príslušnosti
k rase a etnickej skupine, ale aj z dôvodu zdravotného postihnutia. V roku 2010 Stredisko
uskutočnilo 3 nezávislé zisťovania metódou tzv. situačného testingu v meste Poprad a v obci
Spišské Vlachy, ale ani v jednom z týchto prípadov sa diskriminačné konanie v prístupe
k tovarom a sluţbám nepotvrdilo.
Slovenská obchodná inšpekcia evidovala v roku 2010 36 podnetov týkajúcich sa
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania pri predaji výrobkov a poskytovaní sluţieb,
pričom z celkového počtu bolo opodstatnených 5 podnetov. Ani jeden z nich sa netýkal
diskriminácie v prístupe k tovarom a sluţbám z dôvody rasy, alebo etnicity. Podľa vyjadrenia
Slovenskej obchodnej inšpekcie zistili nerovnaké zaobchádzanie so spotrebiteľom v 45
prevádzkach, pričom najčastejšie sa nerovnaké zaobchádzanie prejavovalo v účtovaní
dvojakých cien pri predaji toho istého tovaru alebo pri poskytnutí sluţby rovnakej kvality, vo
viazaní predaja výrobkov alebo poskytnutia sluţieb na predaj iných výrobkov, účtovaní
rozdielnych cien zahraničným turistom, nepredloţení správy správcu bytov v zákonnej lehote
a v obmedzení spotrebiteľa pri vrátení tovaru do 7 dní v rámci internetového predaja.
Slovenská obchodná inšpekcia uloţila v konkrétnych prípadoch nerovnakého zaobchádzania
14 finančných sankcií.124
124
List zaslaný SNSĽP Ústredím Slovenskej obchodnej inšpekcii zo dňa 28.2.2011.
132
Občianske zdruţenie Poradňa pre občianske a ľudské práva sa v roku 2010 zaoberala
114 podnetmi namietajúcimi porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, z toho bolo 92
podnetov namietajúcich diskrimináciu podľa antidiskriminačného zákona, pričom najčastejšie
to bolo z dôvodu príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine. O tom, ţe diskriminácia
v prístupe k tovarom a sluţbám je častým javom, svedčí aj fakt, ţe z celkového počtu
podnetov, s ktorými sa poradňa zaoberala v roku 2010, aţ 33 sa týkalo oblasti poskytovania
tovarov a sluţieb vrátane bývania. poradňa poskytla právne zastupovanie v 6 prípadoch,
z toho 2 prípady sa týkali namietaného porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v prístupe
k tovarom a sluţbám. V ţiadnom z uvedených prípadov nie je súdne konania právoplatne
ukončené. Na odhalenie moţnej diskriminácie vyuţila poradňa metódu testingu, pričom
uskutočnilo spolu 18 testingov, ktoré boli zamerané na diskrimináciu z dôvodu príslušnosti
k národnosti alebo etnickej skupine nielen v oblasti poskytovanie tovarov a sluţieb, ale aj
zamestnanosti. Vo veci namietania porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v prístupe
k tovarom a sluţbám v obci Spišské Vlachy bola podaná ţaloba na okresnom súde. Súdne
konanie ani v tomto prípade nie je právoplatne ukončené.
V prípade diskriminácie v prístupe k tovarom a sluţbám poradňa iniciovala jedno
konanie na Ústavnom súde SR v prípade, v ktorom bolo všeobecnými súdmi konštatované
porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, avšak nebolo priznané ţiadne finančné
odškodnenie. V jednom prípade namietanej diskriminácie v prístupe k tovarom a sluţbám
bolo podané dovolanie na Najvyšší súd SR.125
Zdruţenie na ochranu práv spotrebiteľov – Ombudspot, ktoré rieši spotrebiteľské spory
prioritne mimosúdnou cestou, má tieţ skúsenosti s namietanou diskrimináciu v oblasti
prístupu k tovarom a sluţbám a bývaniu. Ombudspot v tejto súvislosti oslovil svojich
spolupracovníkov (34 mediátorov) s otázkou, či riešili prípady namietanej diskriminácie
v prístupe k tovarom a sluţbám a bývaniu. Podľa ich vyjadrenia to bolo v dvoch prípadoch. 126
1.5.1Distriminácia v prístupe k poisťovacím službám z dôvodu veku
Stredisko sa v októbri 2010 v rámci svojej vlastnej monitorovacej činnosti oboznámilo
s článkom na webovom portáli Pravda ČSOB nepoistí motoristov do 24 rokov a následne sa
oboznámilo aj so skutočnosťou, ţe na webovej stránke ČSOB je v rámci vekovej kategórie
ako najniţšia označená kategória od 24 do 29 rokov.127 Na základe takto získaných poznatkov
125
126
127
List zaslaný SNSĽP Poradňou pre občianske a ľudské práva zo dňa 4.3.2011.
List Ombudspotu zaslaný SNSĽP , zo dňa 15.3.2011.
Zdroj: http://peniaze.pravda.sk/csob-nepoisti-motoristov-do-24-rokov-d7p-/skppoistenie.asp?c=A101020_100040_sk-ppoistenie_p59 a https://poistenie.csob.sk/pzp/Strana2a.aspx
133
Stredisko dospelo k záveru, ţe je potrebné posúdiť, či neposkytovaním povinného zmluvného
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (PZPZŠ)
osobám mladším ako 24 rokov nedochádza k porušovaniu zásady rovnakého zaobchádzania.
S cieľom postupovať čo najobjektívnejšie sa Stredisko obrátilo na Československú
obchodnú banku, a. s. so ţiadosťou o informáciu, či poskytuje povinné zmluvné poistenie aj
osobám mladším ako 24 rokov, ktoré spĺňajú podmienky uvedené v zákone č. 381/2001 Z. z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o PZP“). V prípade neposkytovania povinného zmluvného poistenia týmto osobám sa
stredisko zaujímalo o uvedenie dôvodov takéhoto konania. Stredisko dňa 2. 11. 2010 dostalo
od ČSOB Poisťovňa, a. s. Vyjadrenie k poskytovaniu povinného zmluvného poistenia ČSOB
Poisťovňou, a.s. (ďalej len „vyjadrenie“).
Otázky súvisiace s poskytovaním PZPZŠ, resp. otázky súvisiace s poskytovaním
poisťovacích sluţieb ako takých sa dotýkajú viacerých orgánov a inštitúcií. Preto sa Stredisko
so ţiadosťou o zaujatie stanoviska obrátilo na Národnú banku Slovenska,128 na Slovenskú
kanceláriu poisťovateľov,129 na Slovenskú asociáciu poisťovní130 a na Ústredný inšpektorát
Slovenskej obchodnej inšpekcie.131
Stredisko vo svojom odbornom stanovisku dospelo k záveru, ţe postup, ktorý pri
poskytovaní povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel zvolila ČSOB Poisťovňa, a. s., t. j. neposkytovanie PZPZŠ osobám
mladším ako 24 rokov je v rozpore s ustanoveniami ADZ a vykazuje znaky nepriamej
diskriminácie z dôvodu veku v oblasti poskytovania tovarov a sluţieb podľa § 2 ods. 1 ADZ
v spojení s § 2a ods. 3 ADZ a § 3 ods. 1 ADZ, resp. § 5 ods. 2 písm. a). Zákaz diskriminácie
z dôvodu veku je ustanovený na medzinárodnej, európskej i národnej úrovni a za všeobecnú
zásadu práva Európskeho spoločenstva ho povaţuje aj Súdny dvor EÚ.
128
129
130
131
V zmysle zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska v znení neskorších predpisov vykonáva
dohľad nad finančným trhom aj podľa zákona č. 8/2008 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov.
Orgán činný v oblasti povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel.
Záujmové zdruţenie poisťovní a zaisťovní, ktoré majú oprávnenie vykonávať poisťovaciu a zaisťovaciu
činnosť na území Slovenskej republiky.
Orgán štátnej správy, ktorý vykonáva dozor a kontrolu nad ochranou spotrebiteľa v zmysle zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch v znení neskorších predpisov.
134
Ustanovenie § 8 ods. 6 ADZ,132 na ktoré sa vo svojom vyjadrení odvolávala ČSOB
Poisťovňa, a. s., podľa názoru Strediska neumoţňuje paušálne vylúčiť celú skupinu
potenciálnych poistníkov z dôvodu veku. Rozdielne zaobchádzanie v zmysle § 8 ods. 6 ADZ,
podľa názoru strediska, nezahŕňa moţnosť odmietnuť poskytnutie poisťovacích sluţieb
vymedzenej skupine osôb iba z dôvodu veku, pretoţe by to nebolo primerané. Pričom
primeranosť podmienok poisťovacích sluţieb miere rizika, overiteľnej štatistickými alebo
obdobnými údajmi, je nevyhnutným predpokladom, aby vôbec k rozdielnemu zaobchádzaniu
z dôvodu veku v zmysle § 8 ods. 6 ADZ mohlo legálne dôjsť, t. j. nešlo by o diskrimináciu
v zmysle ADZ. Ustanovenie § 8 ods. 6 ADZ však pripúšťa napríklad rozdielne sadzby
poistného pre rôzne vekové skupiny, na ktoré vo svojom vyjadrení poukázala ČSOB Poisťovňa,
a. s., avšak, samozrejme, aj v tomto prípade musí byť dodrţaná primeranosť podmienok
poisťovacích sluţieb miere rizika, overiteľnej štatistickými alebo obdobnými údajmi.
Poisťovňa ČSOB, a. s. sa vo svojom vyjadrení odvolávala na princíp zmluvnej
slobody (zmluvnej autonómie, zmluvnej voľnosti); na tento princíp vo svojej odpovedi
poukázala aj Národná banka Slovenska. Princíp zmluvnej slobody vyplýva z rovnakého
postavenia účastníkov v občianskoprávnych vzťahoch upraveného v § 2 ods. 2 OZ a znamená
predovšetkým to, ţe kaţdý má rovnakú moţnosť vstúpiť do občianskoprávneho vzťahu, vziať
na seba záväzky a povinnosti. Podľa názoru Strediska však nemoţno tento princíp aplikovať
na neposkytnutie povinného zmluvného poistenia skupine osôb vymedzenej vekom. Rovnako
je v tejto súvislosti relevantné znenie Smernice Rady 2004/113/ES z 13. decembra 2004 o
vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s muţmi a ţenami v prístupe k tovaru a sluţbám
a k ich poskytovaniu, ktorá zavádza nediskrimináciu v prístupe k tovarom a sluţbám, „ku
ktorým má verejnosť prístup“. Toto znenie bolo prevzaté aj do § 5 ods. 2 písm. a) ADZ,
v ktorom sa tieţ ustanovuje zákaz diskriminácie v prístupe k tovarom a sluţbám vrátane
bývania poskytovaným „verejnosti“. Rozhodujúce teda je, ţe akýkoľvek subjekt, ktorý začne
poskytovať tovary a sluţby verejnosti, je povinný postupovať nediskriminačne a počítať
s prípadným rizikom, ktoré sa s takouto činnosťou spája, t. j. aj s prípadnými zvýšenými
nákladmi. Pritom podľa § 2 ods. 1 zákona č. 8/2008 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
poisťovníctve“) „poisťovňa je právnická osoba, ktorá je akciovou spoločnosťou so sídlom na
území Slovenskej republiky, ktorá vykonáva poisťovaciu činnosť na základe povolenia na
132
§ 8 ods. 6 ADZ: „Diskriminácia nie je rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku alebo zdravotného postihnutia pri
poskytovaní poisťovacích sluţieb, ak takéto rozdielne zaobchádzanie vyplýva z rozdielnej miery rizika overiteľnej
štatistickými alebo obdobnými údajmi a podmienky poisťovacích sluţieb sú primerané tomuto riziku.“
135
vykonávanie poisťovacej činnosti“. Poisťovacia činnosť podľa § 2 ods. 12 zákona
o poisťovníctve zahŕňa aj „prijímanie poistných rizík poisťovňou“, pričom podľa § 2 ods. 16
zákona o poisťovníctve „poistné riziko je nebezpečenstvo, ktoré môţe viesť k vzniku poistnej
udalosti“. Z uvedeného vyplýva, ţe samotným obsahom činnosti kaţdej poisťovne je riziko, t.
j. poisťovňa uzatvorením kaţdej poistnej zmluvy berie na seba riziko vzniku poistnej udalosti.
Navyše, v prípade povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel má osoba, ktorá spĺňa podmienky podľa § 3 ods. 1 zákona
o PZP,133 t. j. potenciálny poistník, povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu. Zákon o PZP
nestanovuje v tejto súvislosti ţiadne vekové hranice, pričom nesplnenie tejto zákonnej
povinnosti je sankcionované. V zmysle § 19 ods. 1 zákona o PZP „obvodný úrad tomu, kto
podľa § 3 ods. 1 neuzavrie poistnú zmluvu, uloţí pokutu od 500 Sk do 100 000 Sk“.
Ďalším argumentom, ktorým ČSOB Poisťovňa vo svojom vyjadrení zdôvodnila svoj
postup, je znenie § 6 ods. 3 zákona o PZP.134 Na toto ustanovenie sa vo svojej odpovedi
odvoláva aj Slovenská kancelária poisťovateľov. Uvedené ustanovenie však rieši individuálne
prípady, keď poisťovňa odmietne uzavrieť poistnú zmluvu s konkrétnym poistníkom,
napríklad pre jeho individuálnu históriu škodovosti a pod. Aj Národná banka Slovenska vo
svojej odpovedi uvádza, ţe poisťovňa je „oprávnená rozhodnúť sa, či s konkrétnym
subjektom poistnú zmluvu v oblasti PZP uzavrie, alebo nie, resp. za akých podmienok poistnú
zmluvu uzavrie“. V takomto individuálnom prípade teda moţno uplatniť vyššie spomínaný
princíp zmluvnej slobody, ktorý ale vo všeobecnosti neprichádza, ako uţ bolo vyššie uvedené,
do úvahy. Podľa názoru Strediska ustanovením § 6 ods. 3 zákona o PZP nemoţno odôvodniť
prax, keď poisťovňa odmietne uzavrieť poistnú zmluvu s neurčitým počtom poistníkov
z dôvodu veku.
Stredisko má zo to, ţe argumenty uvedené ČSOB Poisťovňou vo svojom vyjadrení nie
sú dostatočné na to, aby uvedené rozdielne zaobchádzanie, resp. vylúčenie osôb od 18 do 23
rokov z poskytovania poisťovacích sluţieb bolo objektívne a rozumne zdôvodnené.
Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie vo svojej odpovedi tieţ vyslovil
stanovisko, ţe v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o ochrane spotrebiteľa je
poisťovňa povinná poskytnúť PZPZŠ aj skupine osôb do 24 rokov, napriek zvýšenému riziku
133
134
§ 3 ods. 1 zákona o PZP: „Povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu má pri tuzemskom motorovom vozidle ten, kto
je ako drţiteľ motorového vozidla zapísaný v dokladoch vozidla alebo ten, kto je v dokladoch vozidla
zapísaný ako osoba, na ktorú sa drţba motorového vozidla previedla, v ostatných prípadoch ten, kto je
vlastníkom motorového vozidla alebo jeho prevádzkovateľom. Ak na motorové vozidlo je uzatvorená
nájomná zmluva s právom kúpy prenajatej veci, povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu má nájomca.“
§ 6 ods. 3 zákona o PZP: „Poisťovateľ je na návrh poistníka povinný uzavrieť poistnú zmluvu, ak nie je v
rozpore s týmto zákonom. Ak poisťovateľ odmietne uzavrieť s poistníkom poistnú zmluvu, určí Národná
banka Slovenska na ţiadosť poistníka poisťovateľa, ktorý je povinný s ním poistnú zmluvu uzavrieť.“
136
škodovosti, pričom štatisticky zistenú vyššiu škodovosť môţe poisťovňa premietnuť do výšky
sadzieb poistného.
Stredisko vo svojom odbornom stanovisku odporučilo, aby Poisťovňa ČSOB, a. s.
prehodnotila zvolený postup a zosúladila ho so zásadou rovnakého zaobchádzania
a nediskriminácie. Odborné stanovisko Stredisko zaslalo viac ako 200 dotknutým subjektom.
Stredisko odporučilo Národnej banke Slovenska, aby vzhľadom na jej postavenie vyuţila
zákonom zverenú kompetenciu vykonať dohľad nad finančným trhom a prijala opatrenia na
zabezpečenie dodrţiavania zásady rovnakého zaobchádzania. Stredisko tieţ poţiadalo
Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie o vykonanie kontroly v tejto veci z
hľadiska dodrţiavania zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.
V marci 2011 Národná banka Slovenska listom odpovedala Stredisku, ţe sa stotoţňuje
s právnymi závermi Strediska v tejto veci. Zároveň potvrdila, ţe v nadväznosti na zistené
skutočnosti bude ďalej v kauze postupovať v rámci svojej pôsobnosti ako orgánu dohľadu nad
finančným trhom, vyplývajúcej zo zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a osobitných
právnych predpisov.
2.
Prijímanie dočasných vyrovnávacích opatrení a ich posudzovanie
Legálnym nástrojom verejnej politiky zameraným na členov sociálne a ekonomicky
znevýhodnených skupín alebo skupín osôb znevýhodnených z dôvodu veku alebo
zdravotného postihnutia sú dočasné vyrovnávacie opatrenia. Tieto môţu byť prijímané bez
ohľadu na to, či boli osoby alebo skupiny osôb vystavené znevýhodneniu v minulosti, alebo
aby sa zabránilo jeho pokračovaniu.
Ohrozenými sú najmä osoby/ skupiny osôb bez vzdelania, zamestnania, ktoré stratili
svoje bydlisko, ľudia s fyzickým alebo mentálnym postihnutím, starí ľudia, sociálne
neprispôsobivé osoby, ale aj mnohodetné rodiny, osamelí rodičia s deťmi, všetci tí, ktorí sú
odkázaní na pomoc a podporu zo strany spoločnosti.
Opatrenia majú slúţiť ako podpora záujmu znevýhodnených skupín o zamestnanie,
vzdelávanie, zdravotnú starostlivosť a sluţby, pričom ich aplikácia v uvedených oblastiach je
limitovaná existenciou preukázateľnej nerovnosti.
Moţnosť prijímať dočasné vyrovnávacie opatrenia (DVO) majú od r. 2008 (po novele
antidiskriminačného zákona) výlučne orgány štátnej správy. Tie, ktoré ich prijali, majú
137
povinnosť ďalšie pôsobenie opatrení monitorovať, či je ich existencia ešte potrebná. Správy
o prijatí DVO majú tieto orgány zo zákona predkladať Slovenskému národnému stredisku pre
ľudské práva.
Slovenské národné stredisko pre ľudské práva aj v roku 2011 oslovilo MPSVaR SR,
Ministerstvo kultúry SR, Ministerstvo zdravotníctva SR ,Ministerstvo školstva, vedy,
výskumu a športu SR, Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja
SR ,
Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR a Úrad splnomocnenca vlády SR pre
rómske komunity s otázkami, či jednotlivé rezorty majú spracované postupy na prijímanie
uvedených opatrení vrátane metód ich vyhodnocovania, či v roku 2010 prijali konkrétne
dočasné vyrovnávacie opatrenie, v akých oblastiach, a k odstráneniu akého znevýhodnenia
majú slúţiť. Ďalej Stredisko v tejto súvislosti zaujímali informácie, či prijímanie týchto
opatrení konzultujú s organizáciami zastupujúcimi konkrétne znevýhodnené skupiny, či
v roku 2010 vypísali výzvy na podávanie projektov s črtami DVO, a ako hodnotia existenciu
tohto nástroja verejnej politiky.
Stredisku boli adresované odpovede z MPSVaR SR, z Ministerstva kultúry SR,
Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, Ministerstva dopravy, výstavby
a regionálneho rozvoja SR, Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR a z Úradu
splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity.
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR ako dočasné vyrovnávacie opatrenia
realizované v roku 2010 v oblasti pracovnoprávnych vzťahov uviedlo aktívne opatrenia na
trhu práce (AOTP), definované zákonom o sluţbách zamestnanosti. Tieto sa zamerali na
podporu a pomoc pri začleňovaní znevýhodnených uchádzačov o zamestnanie na trh práce
a dôrazom na dlhodobo evidovaných uchádzačov o zamestnanie. Podpora spočívala
v uľahčovaní ich vstupu . na pracovný trh, a najmä na ich zotrvanie na ňom najmenej 6
mesiacov, a to na pilotnej , lokálnej a regionálnej úrovni. Od 1. 12. 2009 do 31. 12. 2010 sa
pri poskytovaní príspevku na samostatnú zárobkovú činnosť (§ 49 zákona o sluţbách
zamestnanosti)
nevyţadovalo
splnenie
podmienky,
ţe
znevýhodnený
uchádzač
–
nezamestnaný absolvent školy v dennej forme štúdia pred menej ako 2 rokmi, mladší ako 25
rokov, musí byť najmenej 3 mesiace vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie.
S účinnosťou od 1. marca 2010 na prechodné obdobie do 31. 12. 2011 novela zákona
o sluţbách zamestnanosti (zákon č. 52/2010 Z. z.) zaviedla príspevok na podporu regionálnej
a miestnej zamestnanosti, s cieľom podporiť vytváranie nových pracovných miest na dobu
určitú, najmenej na 9 mesiacov.
138
V súvislosti s riešením následkov mimoriadnej povodňovej situácie bol zavedený
ďalší podporný príspevok súvisiaci s ochranou pred povodňami a na riešenie následkov
mimoriadnej situácie (zákon č. 373/2010 Z .z.).
S účinnosťou od 1.12. 2010 do konca roka 2011 došlo k predĺţeniu moţnosti čerpania
príspevku na podporu udrţania zamestnanosti a takto obmedziť prepúšťanie zamestnancov
u zamestnávateľa, ktorý rieši dôsledky dopadu globálnej ekonomickej krízy.
V oblasti sociálnej a rodinnej politiky ministerstvo v priebehu roka 2010 v obciach,
mestách a vyšších územných celkoch monitorovalo dopad nových úloh, ktoré miestnej
a územnej samospráve, s účinnosťou od 1.1.2009, vyplynuli zo zákona o sociálnych sluţbách.
Záväzok monitorovať implementáciu tohto zákona a jeho dopad refundovať obciam, mestám
a vyšším územným celkom vyplynul z Memoranda o spolupráci medzi vládou SR
a Zdruţením miest a obcí Slovenska pri riešení dopadov finančnej a hospodárskej krízy na
slovenskú spoločnosť. V roku 2010 boli realizované celkom 2 monitoringy implementácie
zákona o sociálnych sluţbách, za I. a II. polrok, pričom výsledky monitoringu ešte neboli
zverejnené . Náklady na nové úlohy, vyplývajúce zo zákona o sociálnych sluţbách za obdobie
I. polroka 2010, boli obciam a vyšším územným celkom refundované v decembri 2010 na
základe uznesenia vlády SR č. 861/2010 v celkovej sume 3 869 517,-€.
V súvislosti s dočasnými vyrovnávacími opatreniami ministerstvo uviedlo, ţe Fond
sociálneho rozvoja (FSR) ako sprostredkovateľský orgán pod riadiacim orgánom pre
Operačný program Zamestnanosť a sociálna inklúzia bol zaloţený na poskytovanie pomoci
ľuďom pri odstraňovaní chudoby a zniţovaní rizika sociálneho vylúčenia. Podporuje vznik
projektov, ktoré vytvárajú cestu na zaradenie sa do spoločnosti tých, ktorých chudoba
vytlačila aţ na jej okraj: nezamestnaných, zdravotne postihnutých, Rómov, azylantov,
bezdomovcov, ţien po materskej dovolenke, ţiakov predčasne opúšťajúcim školy, ţien v
domácnosti či väzňov, ktorí práve skončili výkon trestu. Priamu finančnú podporu poskytuje
FSR projektom, ktoré zvyšujú moţnosti slabých a vylúčených skupín zamestnať sa
prostredníctvom dopytovo orientovaných projektov. Presné znenie a zameranie výziev na
predloţenie ţiadostí o nenávratný finančný príspevok je dostupné na stránke www.esf.gov.sk
a www.fsr.gov.sk .
V súčasnom období riadiaci orgán pre Operačný program Zamestnanosť a sociálna
inklúzia pripravuje výzvu na predloţenie návrhov. Jej cieľom a zameraním je prepojenie
sluţieb zamestnanosti s poskytovaním sociálnych sluţieb pre dlhodobo nezamestnaných.
Predmetom predkladaných návrhov nie je vytvárať pracovné miesta, alebo poskytovať
rekvalifikačné kurzy, ale dôraz má byť kladený na poskytovanie komplexného balíka
139
sociálnych sluţieb a sluţieb zamestnanosti pre dlhodobo nezamestnaných ľudí, s cieľom
dosiahnuť ich moţné umiestnenie na trh práce a na prepájanie uţ existujúcich sluţieb a
organizácii. Dôleţitý aspekt navrhovaného modelu je zapojenie partnerov z viacerých sektorov
a popísanie ich jasnej úlohy v procese začleňovania dlhodobo nezamestnaného človeka.
Vzhľadom na uţ podporené dopytovo orientované projekty a národné projekty
prostredníctvom ESF a z dôvodu vyčerpania značnej časti alokácie programu je v ďalšom
období plánovaná implementácia prevaţne národných projektov. Výzvy na dopytovo
orientované projekty zamerané na lokálne stratégie komplexného prístupu budú realizované
v spolupráci s Úradom splnomocnenca vlády pre rómske komunity.
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR vo svojom vyjadrení uviedlo, ţe aj v
Národnom akčnom pláne na prevenciu a elimináciu násilia páchaného na ţenách na roky 2009
– 2012 (NAP) je kladený dôraz na riešenie situácie ţien s kumuláciou znevýhodnení. Situácia
ţien s viacnásobným znevýhodnením je konkrétne riešená v úlohe č. 12 NAP-u, ktorá znie:
„Poskytovať podporné sluţby so zreteľom na skupiny ţien s kumuláciou znevýhodnení (ţeny
z kultúrnych, sociálnych a etnických minorít) a vo všetkých opatreniach prihliadať na ich
špecifické potreby.“ Uvedené teda tieţ moţno povaţovať za istú formu dočasných
vyrovnávacích opatrení smerujúcich k vyrovnaniu a kompenzácii znevýhodnení. Odpočet
plnenia úloh NAP-u uskutoční ministerstvo v priebehu roka 2011.
Ministerstvo kultúry SR uviedlo, ţe prijímanie dočasných vyrovnávacích opatrení
dlhodobo realizuje prostredníctvom samostatného organizačného útvaru ministerstva,
v ktorého pôsobnosti je starostlivosť o kultúru znevýhodnených skupín obyvateľstva. Jeho
úlohou je uľahčiť znevýhodneným skupinám prístup ku kultúre a podporovať a vytvárať
vhodné právne, inštitucionálne a finančné prostredie na ochranu a rozvoj kultúry týchto
skupín, prispievať k zmierneniu sociálnych rozdielov, izolácie a ich marginalizácie. Svoju
úlohu v danej oblasti vidí aj v posilňovaní spolupráce s inými orgánmi štátnej správy
a samosprávy, s cieľom získať potrebné informácie, vymieňať si skúsenosti a spoločne
koordinovať podporu dotknutých skupín. Kultúrne potreby marginalizovaných skupín
ministerstvo napĺňa prostredníctvom programu Kultúra znevýhodnených skupín obyvateľstva.
Starostlivosť
o rozširovanie
ich
kultúrnych
práv
zabezpečujú
najmä
organizácie
v zriaďovateľskej pôsobnosti ministerstva, a to Slovenská kniţnica pre nevidiacich v Levoči
s podporou kultúry nevidiacich občanov, ale aj Slovenské národné múzeum , Slovenská
národná galéria, Múzeum SNP v Banskej Bystrici, Univerzitná kniţnica v Bratislave,
Národné osvetové centrum , Slovenská národná kniţnica v Martine a ďalšie. Podpora
dočasných vyrovnávacích opatrení je v roku 2011 explicitne zahrnutá do informácie k Výzve
140
pre ţiadateľov o poskytnutie dotácie z rozpočtovej kapitoly ministerstva v programe Kultúra
znevýhodnených skupín. V tomto programe bolo v roku 2010 prerozdelených cca 311 350 eur
na 89 podujatí pre zraniteľné skupiny , na festivaly, tvorivé dielne, konferencie, vydávanie
časopisov a kníh a podobne. Významným podujatím, podporeným z ministerstva
sumou
6000 eur , bola medzinárodná konferencia o kultúrnom dedičstve nevidiacich s názvom
Sprístupňovanie kultúrneho dedičstva ľuďom so zdravotným postihnutím a ich prínos ku
kultúrnemu ţivotu spoločnosti, ktorá sa konala 16.-17. apríla 2010 v Bratislave a organizačne
ju zabezpečovala Únia nevidiacich a slabozrakých.
Jej cieľom bolo posilniť empatiu
a ústretovosť majority k problémom nevidiacich a slabozrakých občanov. Prostredníctvom
uvádzaného dotačného programu bolo v roku 2010 realizovaných viacero úloh, súvisiacich
s Národným akčným plánom na prevenciu a elimináciu násilia páchaného na ţenách,
Národným akčným plánom pre deti a Národným plánom ochrany starších ľudí . Ďalšie úlohy,
súvisiace s kultúrnymi právami zraniteľných skupín, ministerstvo plnilo v rámci Koncepcie
štátnej politiky vo vzťahu k deťom a mládeţi do roku 2011, Národného programu duševného
zdravia na obdobie rokov 2005 -2015 a Strednodobej koncepcie rozvoja rómskej národnostnej
menšiny na roky 2008 – 2013.
Pri
aktivitách
spojených
s uplatňovaním
dočasných
vyrovnávacích
opatrení
ministerstvo intenzívne spolupracuje s mimovládnymi organizáciami, (v odpovedi ich
ministerstvo uvádza 17), ktoré sú zamerané na podporu kultúry znevýhodnených skupín
obyvateľstva.
Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR
je riadiacim orgánom pre
Regionálny operačný program, Operačný program Bratislavský kraj a participuje na
implementácii cezhraničnej spolupráce. Operačné programy sú zamerané na podporu
regionálneho rozvoja prostredníctvom dobudovania verejnej infraštruktúry, regenerácie sídiel,
podpory cezhraničných partnerstiev a na zlepšenie kvality ţivota. V súlade s nastavenými
pravidlami sú v realizovaných projektoch uplatňované aj štyri prierezové horizontálne priority
- marginalizované rómske komunity, rovnosť príleţitostí, trvalo udrţateľný rozvoj
a informačná spoločnosť. Projekty tak prispievajú k podpore rovnosti príleţitostí a rovnakého
zaobchádzania pre znevýhodnené skupiny vrátane marginalizovaných komunít. Vytvárajú
podmienky pre zvýšenie kvality a úrovne poskytovaných sluţieb v oblasti školstva, sociálnej
a kultúrnej infraštruktúry a regenerácie sídiel.
Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR sa v odpovedi vyjadrilo, ţe v roku
2010 neriešilo svoje úlohy prijatím dočasných vyrovnávacích opatrení . S cieľom podpory
integrovanej výchovy a vzdelávania detí a ţiakov so zdravotným znevýhodnením , ako aj pre
141
skvalitnenie podmienok výchovy a vzdelávania detí a ţiakov, pre ktorých nie je moţná alebo
prospešná integrácia, ministerstvo plánuje v roku 2011 zverejniť výzvy na predkladanie
rozvojových projektov
pod názvom Vzdelávanie pre všetkých a Stop bariéram. Na
zabezpečenie výučby rómskeho materinského jazyka v základných a stredných školách od
r.2004 prebehla príprava pedagógov vyučujúcich v rómskom jazyku.
Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR neprijalo v roku 2010
konkrétne DVO v podobe všeobecne záväzných právnych predpisov alebo iných dokumentov.
Bývanie hodnotí ministerstvo ako jednu zo základných ľudských potrieb , ktorú
si
v podmienkach trhovej ekonomiky nie sú schopné zabezpečiť sami všetci naši občania
a občianky. Poskytovanie dotácií na rozvoj bývania ako štátny príspevok na bývanie a štátna
prémia k stavebnému sporeniu predstavujú jednu z foriem podpory štátu. V nadväznosti na
Programové vyhlásenie vlády SR na roky 2010 -2014, v ktorom je deklarované vytvorenie
legislatívnych podmienok na zapojenie zdravotne znevýhodnených občanov do cestovného
ruchu , ministerstvo pripravuje novelizáciu vyhlášky č.532/2002 Z. z., aby takéto osoby mohli
plnohodnotne vyuţívať zariadenia cestovného ruchu bez bariér.
Splnomocnenec vlády SR pre rómske komunity na otázky, či sa jeho úrad zaoberal
v roku 2010 posudzovaním realizácie dočasných vyrovnávacích opatrení v politike trhu práce
a v zamestnanosti Rómov, prípadne či spolupracoval pri koncepcii vytvárania pracovných
príleţitostí pre nekvalifikovaných zamestnancov, uviedol, ţe priamo s ich posudzovaním sa
nezaoberal. V apríli 2010 však úrad spracoval interný materiál Dokumenty a odporúčania
Úradu splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity na riešenie problémov tejto
národnostnej menšiny v samospráve, s akcentom na sociálnu oblasť a zamestnanosť. V ňom
naznačil smer riešenia niektorých problémov. V rámci revízie akčných plánov Dekády
začlenenia rómskej populácie 2005 – 2015 (18. zasadnutie Medzinárodného riadiaceho
výboru Dekády začleňovania rómskej populácie sa uskutočnilo v dňoch 24.-25. júna 2010
v Bratislave) bol pomerne veľký priestor venovaný oblasti zamestnanosti a prezentované boli
aj skúsenosti z riešenia sociálnej inklúzie v Slovenskej republike. Samostatnou témou bola
terénna sociálna práca v marginalizovaných rómskych komunitách vo vybraných mestách a
obciach na Slovensku.
Na príprave prevzatia, priebehu a záveru predsedníctva Slovenskej republiky v
programe Dekáda začleňovania rómskej populácie 2005 – 2015 ( júl 2009 – jún 2010) a pri
revízii Národného akčného plánu Dekády spolupracoval úrad s Ministerstvom práce,
sociálnych vecí a rodiny SR, Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu SR,
Ministerstvom kultúry SR, Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR, Ministerstvom
142
zahraničných vecí SR, Ministerstvom zdravotníctva SR, so Zdruţením miest a obcí Slovenska,
s Univerzitou Konštantína filozofa v Nitre a s Ústavom dokumentácie rómskej kultúry.
Aby
uplatňovanie
dočasných
a ekonomicky znevýhodnené
vyrovnávacích
bolo správne
opatrení
pre
osoby
sociálne
nasmerované a reálne kvantifikované, je
nevyhnutné mať k dispozícii potrebné dáta, a to v oblasti bývania, zdravia, vzdelávania,
uplatnenia na trhu práce všetkých dotknutých na Slovensku, nielen Rómov.
Na základe uvedeného Stredisko opakovane konštatuje, ţe viaceré uvedené aktivity
nemoţno povaţovať za dočasné vyrovnávacie opatrenia v zmysle antidiskriminačného
zákona. Preto sa domnieva, ţe ešte stále absentuje vedomosť štátnych orgánov o tom, čo je
vlastne účelom dočasných vyrovnávacích opatrení a za akých podmienok by sa
pre
znevýhodnené skupiny mali a mohli prijímať. Príčinu moţno vidieť aj v nejednoznačnom
názore odbornej verejnosti a dotknutých orgánov
na aplikáciu inštitútu dočasných
vyrovnávajúcich opatrení v praxi. O to prekvapujúcejšia je skutočnosť, ţe ani v roku 2010
neprebiehala širšia diskusia zainteresovaných štátnych inštitúcií, na tému DVO. Preto
Stredisko odporúča tieto témy zaradiť do programu seminárov a školení štátnych orgánov
o antidiskriminačnej legislatíve.
Stredisko opätovne poukazuje na to, ţe moţnosť prijímať dočasné vyrovnávacie
opatrenia, ktorá je v súčasnosti daná len pre orgány štátnej správy, by sa mala čo najskôr
rozšíriť aj na ďalšie subjekty, minimálne na obce a vyššie územné celky, aby aj tieto mohli
aktívne prispievať k zabezpečovaniu rovnosti príleţitostí pre marginalizované skupiny.
3.
Vybrané prípady diskriminácie riešené Strediskom v roku 2010
 Stanovenie príspevku za materskú školu a pravidlá prijímania žiakov do materskej
školy
Stredisko sa zaoberalo podnetom smerujúcim k posúdeniu, či opatrenia prijaté
obecným zastupiteľstvom, ktorými bol stanovený príspevok za materskú školu a
pravidlá prijímania ţiakov do materskej školy v obci, nie sú diskriminačné, resp. v rozpore
s legislatívou.
Prvý problém sa týkal všeobecne záväzného nariadenia o príspevku za materskú školu,
v ktorom boli stanovené dve sumy – jedna pre deti s trvalým pobytom v obci a druhá pre deti
bývajúce inde, t. j. s trvalým pobytom mimo obce. Stredisko nemalo predmetné všeobecne
záväzné
nariadenie
k dispozícii,
preto
sa
vyjadrilo
iba
k samotnému
princípu
uprednostňovania detí s trvalým pobytom v obci pred deťmi s trvalým pobytom mimo obce.
143
Pri posudzovaní tohto princípu treba prihliadať na ustanovenia zákona o obecnom zriadení,
ktoré upravujú práva a povinnosti obyvateľov obce, resp. ďalších osôb, pričom tieto práva a
povinnosti sú viazané na trvalý pobyt v obci, prípadne na vlastníctvo nehnuteľného majetku v
obci, platenie miestnej dane alebo miestneho poplatku v obci, prechodný pobyt v obci, čestné
občianstvo obce. Iba obyvateľ obce, resp. osoba podľa § 3 ods. 5 zákona o obecnom zriadení
má právo pouţívať obecné zariadenie, ktorým materská škôlka jednoznačne je, a zároveň iba
obyvateľ obce, resp. osoba podľa § 3 ods. 5 zákona o obecnom zriadení má povinnosť
podieľať sa na nákladoch obce (napr. nariadenie vlády SR č. 668/2004 Z. z. o rozdeľovaní
výnosu dane z príjmov územnej samospráve v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sa
výnos dane rozdeľuje obciam podľa počtu ich obyvateľov s trvalým pobytom na území obce),
či platení miestnych daní alebo miestneho poplatku. Iné osoby, t. j. osoby, ktoré nie sú
obyvateľmi obce ani osobami podľa § 3 ods. 5 zákona o obecnom zriadení, takéto právo ani
povinnosť nemajú. Obec, ktorá je zriaďovateľom materskej školy, nie je povinná preberať na
seba povinnosti a finančné náklady inej obce, ktorá materskú školu nezriadila, resp. v ktorej
má dieťa trvalý pobyt.
Druhý problém sa týkal usmernenia pre riaditeľku škôlky ohľadom kritérií prijímania
detí, a to konkrétne prednostného umiestňovania detí s trvalým pobytom v obci a s oboma
rodičmi s takýmto pobytom pred deťmi s trvalým pobytom v obci, ale len s jedným rodičom
s trvalým pobytom v obci a druhým inde. V tejto súvislosti podávateľ poukazoval na to, ţe pri
prijímaní dieťaťa do materskej školy ide v prvom rade o dieťa, nie o celú rodinu. V prípade,
ţe dieťa má trvalý pobyt v obci, tak je obyvateľom obce a je subjektom práv a povinností
v zmysle ustanovení zákona o obecnom zriadení bez ohľadu na postavenie jeho zákonných
zástupcov (rodičov), t. j. má práva a povinnosti obyvateľa obce. Z uvedeného dôvodu
rozdeľovanie detí s trvalým pobytom v obci do rôznych skupín podľa trvalého pobytu ich
rodičov je neprípustné a vykazuje znaky nepriamej diskriminácie v prístupe ku vzdelaniu
z dôvodu iného postavenia, a to trvalého pobytu rodiča dieťaťa.
Osoby pozbavené spôsobilosti na právne úkony
Na Stredisko sa v priebehu roka 2010 obracali osoby pozbavené spôsobilosti na
právne úkony. Najčastejšie sa domáhali pomoci pri úsilí o dosiahnutie opätovného
prehodnotenia súdom, či dôvody ich pozbavenia spôsobilosti na právne úkony skutočne
existovali, resp. či naďalej trvajú. Niektoré osoby pozbavené spôsobilosti na právne úkony
144
poukazovali na to, ţe hlavnou motiváciou ich príbuzných pozbaviť ich takejto spôsobilosti
boli majetkové záujmy. V niektorých prípadoch uvádzali, ţe sa na ich práva neprihliadalo
v dedičskom konaní, ţe ich opatrovník vyuţíva ich majetok vo svoj vlastný prospech, ţe
existuje kolízia záujmov medzi osobou pozbavenou spôsobilosti na právne úkony a jej
opatrovníkom,
ţe
opatrovník
im
neodosiela
ich
korešpondenciu
a neodovzdáva
korešpondenciu, ktorá je adresovaná do ich rúk. Mnohé z osôb, ktoré sa na Stredisko obrátili,
pociťujú pozbavenie spôsobilosti na právne úkony ako pozbavenie všetkých svojich ľudských
práv. Stredisko im vo všetkých prípadoch poskytlo právne poradenstvo.
Prípady riešené Strediskom preukazujú, ţe súdy by mali dôslednejšie skúmať, či v
ţiadostiach o pozbavenie spôsobilosti na právne úkony nedominujú majetkové záujmy
príbuzných, či záujmy navrhovaného opatrovníka nie sú v kolízii so záujmami osoby
pozbavenej spôsobilosti na právne úkony, a najmä, či existujú dôvody na pozbavenie
spôsobilosti na právne úkony v celom rozsahu, t.j. či nepostačuje obmedzenie spôsobilosti na
právne úkony. Je veľmi ţiaduce, aby boli zavedené kontrolné mechanizmy nad činnosťou
opatrovníkov a aby súdy mali povinnosť po určitom období prehodnocovať, či dôvody
pozbavenia spôsobilosti na právne úkony ešte trvajú. Ţiadosti klientov Strediska, ktorí boli
pozbavení spôsobilosti na právne úkony, nasvedčujú naliehavej potrebe, aby Slovenská
republika čo najskôr implementovala do svojej legislatívy článok 12 Dohovoru o právach osôb
so zdravotným postihnutím, ktorý ratifikovala v máji 2010 a ktorý obsahuje aj uvedenú
problematiku.
Osoby držané v uzatvorených zariadeniach
Stredisko riešilo v roku 2010 aj prípady, keď sa osoby sťaţovali, ţe boli drţané
v psychiatrických liečebniach proti ich vôli a bez rozhodnutia súdu. Tieto osoby, aţ na jeden
prípad, upustili od preverovania, či súhlas súdu na ich drţanie v psychiatrickej liečebni
v skutočnosti bol alebo nebol vydaný. Stredisko od roku 2010 poskytuje právnu pomoc jednej
osobe, ktorá tvrdí, ţe bola v minulosti proti svojej vôli a bez rozhodnutia súdu drţaná
v psychiatrickej liečebni. Tu ju mal (pod vplyvom silne náboţensky orientovaných príbuzných)
liečiť z jej sexuálnej orientácie verejne známy psychiater. Keďţe sa táto osoba začala domáhať
svojich práv aţ s odstupom siedmich rokov (t.j. aţ po vymanení sa z tlaku príbuzných), je
dokazovanie v tejto veci problematické. Príslušné zdravotnícke zariadenia tejto osobe zatiaľ
odmietajú sprístupniť rozhodnutie súdu aj zdravotnícku dokumentáciu, a to, paradoxne,
s poukazom na jej psychiatrickú liečbu, ktorú však naposledy absolvovala v roku 2003.
145
Orgánom, ktorý dozerá na to, aby v miestach, kde sa vykonáva väzba, trest odňatia
slobody, disciplinárne tresty vojakov, ochranné liečenie, ochranná výchova, ústavné liečenie
alebo ústavná výchova na základe rozhodnutia súdu, ako aj v celách policajného zaistenia,
boli drţané osoby len na základe rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu
o pozbavení alebo obmedzení osobnej slobody, a aby sa v týchto miestach dodrţiavali zákony
a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy, je prokurátor.
V roku 2010 vykonali prokurátori v uvedených zariadeniach celkom 1255 previerok
zachovania zákonnosti. Pri týchto previerkach nezistili také porušenia zákona, ktoré by viedli
k prepusteniu osôb z uvedených zariadení.
Namietanie diskriminácie z dôvodu národnostného a etnického pôvodu
Stredisko riešilo problém Mgr. Viery S., ktorá namietala diskrimináciu svojej osoby
pri prístupe k zamestnaniu. Menovaná má ukončené úplné vysokoškolské vzdelanie
v aprobácii dejepis – pedagogika a uchádzala sa na základnej škole o pozíciu učiteľky
dejepisu. Ţiadosť škola evidovala v r. 2009 . Z dôvodu, ţe v školskom roku 2009/2010 škola
sťaţovateľku do zamestnania neprijala, ale uzavrela pracovný pomer s osobou, ktorá potrebné
vysokoškolské vzdelanie ukončené nemala, domnievala sa, ţe v súvislosti s jej neprijatím išlo
o diskriminačný prístup pre jej národnostný - rómsky pôvod.
Rovnaký problém zamestnať sa mala aj jej sestra Mgr. Andrea S, s vysokoškolským
vzdelaním,
absolventka
Pedagogickej
fakulty.
Konkrétne
sa
uchádzala
o pozíciu
vychovávateľky na špeciálnej základnej škole. Z predchádzajúcich rokov mala pracovné
skúsenosti ako asistentka učiteľa na základnej škole. Pracovať na špeciálnu základnú školu
prijatá nebola. Podľa vyjadrenia vedenia školy jedným z dôvodov neprijatia boli získané
referencie z jej predchádzajúceho zamestnania, ako aj údajné problémy s jej sestrou Mgr.
Vierou S., ktorá predtým na škole pracovala.
Stredisko vyuţilo všetky svoje kompetencie, aby pomohlo uľahčiť prístup sestier S.
k zamestnaniu. Cielene sa obrátilo na tie inštitúcie, ktoré zo zákona môţu vyvodzovať
zodpovednosť za porušovanie na prípad sa vzťahujúcich právnych predpisov, a vyţiadalo si
od nich informácie, s akým výsledkom oznámené skutočnosti preverili a aké opatrenia prijali,
a to na Štátnu školskú inšpekciu, Krajský školský úrad, Inšpektorát práce, Ministerstvo
školstva SR a na zriaďovateľov dotknutých škôl. Sťaţovateľkám Stredisko ponúklo moţnosť
riešenia sporu mimosúdne – mediáciou.
146
Stredisko po preskúmaní skutočností a dôkazov označených Mgr. Vierou S.
preukázateľne nezistilo diskrimináciu z dôvodu jej rómskej národnosti a etnicity (ako z
dôvodov chránených antidiskriminačným zákonom).
Nakoľko sestry S. namietali aj údajné šírenie nepravdivých informácií a ohováranie
ich osôb zo strany niektorých štatutárnych orgánov oslovených škôl, Stredisko ich upozornilo
na moţnosť domáhať sa ochrany osobnosti, k čomu im poskytlo komplexné právne
poradenstvo.
V snahe pomôcť sťaţovateľkám Stredisko zaslalo 14 písomných dokumentov
(rôznych ţiadostí, upozornení, odborných stanovísk) a uskutočnilo najmenej 10 osobných
stretnutí s dotknutými inštitúciami a osobami, pričom kontakty so sťaţovateľkami
neprerušilo.
Hlavnými dôvodmi bol nedostatok dôkazov a skutočností preukazujúcich ich
diskrimináciu. Jedna zo sťaţovateliek nedisponovala preukázateľným dokladom o podaní
ţiadosti o prijatie do zamestnania na školu, a škola tvrdí, ţe v konkrétnom období jej ţiadosť
nezaevidovala. Škola ako dôkaz, ţe nediskriminuje rómskych pedagógov, predloţila doklady
o zamestnávaní rómskych asistentov učiteľa, čo v konkrétnom prípade nepostačuje.
Stredisko dospelo k záveru, ţe Mgr. Viera S. by neuniesla dôkazné bremeno v súdnom
spore namietajúcom diskrimináciu. To je základný predpoklad, aby sa bremeno dôkazu mohlo
preniesť na ţalovaného, ktorý musí dokázať, ţe nediskriminoval. S prihliadnutím na súčasné
sociálne pomery Mgr. Viery S. Stredisko ju nechcelo vystaviť neúspechu v súdnom konaní a
vysokým súdnym trovám, ktoré by musela v prípade neúspechu uhradiť. Podľa aktuálnych
informácií zastupovanie Mgr. Viery S. na súde prevzala Poradňa pre občianske a ľudské
práva. Prvostupňový súd v marci 2011 rozhodol, ţe k diskriminácii navrhovateľky nedošlo,
čím sa potvrdil aj právny názor Strediska.
Stredisko sa pri riešení moţnosti zamestnania sestier S. v komunikácii s Ministerstvom
školstva SR zameralo aj na zauţívanú prax uprednostňovania nekvalifikovaných pedagógov
pred kvalifikovanými, a to pre nedostatok finančných prostriedkov na strane škôl.
Riešenie tejto problematiky bolo predmetom diskusie vedenia Strediska s poslancami
Výboru NR SR pre vzdelávanie, vedu, mládeţ a šport , ktorí navštívili Stredisko v rámci ich
poslaneckého prieskumu na Stredisku v septembri 2010. Zástupcovia Strediska na tomto
stretnutí tlmočili svoje skúsenosti z monitoringu, z komunikácie s osobami namietajúcimi
porušovanie ľudských práv a s obeťami diskriminácie. Stredisko dospelo k zhodnému názoru
s poslancami Výboru NR SR, ktorý je vyjadrený v zápise z poslaneckého prieskumu, ktorý sa
147
uskutočnil na základe uznesenia z 3.8.2010 číslo 6 v dňoch 28. a 29. 9. 2010, ako príloha
k uzneseniu číslo 33 z 19.11. 2010:
„4. Problematická je úplná voľnosť v rozhodovaní riaditeľov škôl pri prijímaní
pedagógov. Prijímanie pedagógov do zamestnania nie je špecificky procesne žiadnym
spôsobom upravené. Vzťahuje sa na neho (okrem Zákonníka práce) len úprava v zákone
o výkone práce vo verejnom záujme. Paragraf 6 zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo
verejnom záujme hovorí, že „zamestnávateľ je povinný informovať o voľných miestach ... na
mieste ...., ktoré je zamestnancom prístupné, a umožniť zamestnancom a iným fyzickým
osobám uchádzať sa o tieto voľné miesta. Zamestnávateľ rozhodne o obsadení voľného
pracovného miesta na základe posúdenia vhodnosti jednotlivých uchádzačov z hľadiska ich
znalostí a schopností.
Toto ustanovenie však v dnešnej situácii nie je operacionalizované a rozpracované.
Dokonca ani NIP ho nevyužil/neskúmal v svojom šetrení. Predstavitelia zamestnávateľov
(riaditelia) neuvádzali túto legislatívu ako niečo, čo využívajú. Zároveň treba uviesť, že uvedené
pravidlá sú natoľko všeobecné, že umožňujú zamestnávateľom obchádzať ich účel. Vzniká preto
otázka, do akej miery tieto pravidlá presadzovať, prípadne ďalej legislatívne upraviť.
Uvedená otázka nie je triviálna, pretože obmedzovanie voľnosti v rozhodovaní
riaditeľov škôl má aj svoje náklady. Navrhujeme preto viesť verejnú diskusiu o tom, ako
vyvážiť tieto dve priority.
5. Otázniky vzbudzuje aj fakt, že podľa našich zistení súčasný systém nerozlišuje mieru
nekvalifikovanosti pedagógov. Podľa súčasného právneho stavu platí, že ak riaditeľ školy
nedokáže obsadiť pedagogické miesto nevyžadujúce 2. stupeň VŠ vzdelania kvalifikovaným
pedagógom
(napríklad
asistent
učiteľa),
nemusí
už
rozlišovať
medzi
vzdelaním
nekvalifikovaných pedagógov. Inými slovami, ak obsadzuje miesto asistenta učiteľa napríklad
na špeciálnej základnej škole nekvalifikovaným pedagógom. Môže uprednostniť uchádzača
vyučeného či s maturitou pred uchádzačom s vysokoškolským vzdelaním 2. stupňa s vhodnou
aprobáciou, ktorému „len“ chýba kvalifikácia na špeciálnu pedagogiku. Bolo by vhodné túto
situáciu zmeniť tak, aby pravidlá preferovali pedagógov s vhodnejším profilom, aj keď sú
formálne nekvalifikovaní.
6. Naopak, systém podporuje prijímanie menej kvalifikovaných pedagógov na určité
pracovné miesta. Súčasný systém podporuje na školách, ktoré čelia finančnému obmedzeniu,
na určité pozície zamestnávať menej kvalifikovaných uchádzačov. Jedným z príkladov je
práve pozícia asistenta učiteľa, o ktorú išlo vo viacerých prípadoch týkajúcich sa sestier S.
Toto miesto možno obsadiť uchádzačmi s úplným stredoškolským vzdelaním, ale aj
148
uchádzačmi s 1. či 2. stupňom VŠ vzdelania. Uchádzači s VŠ vzdelaním však majú nárok na
vyššiu platovú triedu. Tento prístup je v rozpore so všeobecným princípom zamestnávania,
kde sa plat odvíja od vykonanej práce, nie od vzdelania (napríklad, ak by profesor pôsobil na
mieste odborného asistenta či docenta, nemá nárok na plat profesora....) a dáva školám
nesprávne motivácie. Bolo by potrebné ho zmeniť tak, aby takéto motivácie neobsahoval.“
Skutočnosť, ţe riaditelia základných a stredných škôl uprednostňujú prijímanie menej
kvalifikovaných pedagógov pred kvalifikovanými, je prítomná bez ohľadu na vek, rasu,
národnosť, rod, a to z dôvodu šetrenia , resp. obmedzenej kvóty finančných prostriedkov na
mzdy pedagógov. Je potrebné urobiť systémové zmeny z úrovne Ministerstva školstva SR,
aby bol prioritne kladený dôraz na kvalitu vyučovacieho procesu, prostredníctvom pedagógov
spĺňajúcich kvalifikačné kritériá. Na toto Stredisko písomne upozornilo Ministerstvo školstva
SR. Štátna moc a j v tomto prípade zlyháva a ignoruje potrebu systémovo vyriešiť váţne
problémy.
Závery z poslaneckého prieskumu boli sformulované do uznesenia Výboru (č.33
z 19.11.2010), a to „ predloţiť návrh na zriadenie dočasnej komisie, ktorej úlohou bude
konzultovanie otázok dostatočnosti súčasnej právnej úpravy ochrany pred diskrimináciou pri
obsadzovaní voľných miest pedagogických odborných zamestnancov v školstve podľa § 1
ods. 2 zákona č. 317/2009 Z. z., v prípade potreby pripraviť návrh legislatívneho riešenia
stavu a zaslať závery z poslaneckého prieskumu ministerke spravodlivosti SR a poţiadať ju
o zváţenie primeraných zmien relevantnej právnej úpravy vo veci uhradenia nákladov
súdnych konaní v sporoch zameraných na presadzovanie nediskriminácie, v ktorých právne
zastupovanie prevzalo Slovenské národné stredisko pre ľudské práva“.
V decembri 2010 nový riaditeľ Strediska navštívil miesto bydliska Mgr. Viery S., aby
sa v osobnom rozhovore, bez účasti tretích osôb, informoval o všetkých podrobnostiach
celého prípadu. Informácie získané v bezprostrednom rozhovore doplnili faktografiu
evidovanú v rozsiahlom spise vedenom v tejto kauze. Informácie o podrobnostiach prípadu
potvrdili a ešte viac prehĺbili pochybnosti Strediska o rovnakom zaobchádzaní s Mgr. Vierou
S. Poznatky o detailoch pracovných postupov v školstve, praktickom uplatňovaní kompetencií
vo výchovno-vzdelávacom procese ukázali niektoré spôsoby a metódy diskriminácie
pouţívané vo výchovno-vzdelávacom procese. Poznatky odhaľujú evidentný pokrok vo
vývoji od primitívneho prejavu rasovej diskriminácie k formám sofistikovaného skrývania
diskriminačného postupu. Podstata rasovej diskriminácie však zostala nezmenená. Napriek
tomu, ţe nové podrobnosti o prípade doplnené aj o poznatky z praxe v iných prípadoch uţ
149
nepriniesli dôkazy preukazujúce pred súdom rasovú diskrimináciu, zakladajú však
odôvodnené podozrenie zo skrytej rasovej diskriminácie.
Mimoriadne závaţným spoločenským fenoménom, na ktorý poukázal prípad Mgr.
Viery S., je rovnako aj sekundárny efekt kauzy. V školskej praxi to znamená, ţe prednosť
majú menej kvalifikovaní pedagógovia, ktorí sú na trhu práce lacnejšou pracovnou silou.
V porovnaní s nimi sú kvalifikovaní pedagógovia znevýhodňovaní v prístupe k zamestnaniu
a výkonu kvalifikovaného povolania. Kvalifikácia pedagóga sa stala nevýhodným bremenom,
zaťaţujúcim rozpočet školy. Naopak, výhodným bonusom uchádzačov o prácu pedagóga je
nedostatok ich kvalifikácie, berúc ohľad na úsporu v rozpočte školy. Súčasťou školskej praxe
preto je aj skutočnosť, ţe osoby s dlhoročnou praxou v oblasti manuálnej práce ako sú
upratovačka alebo baník, sú v prístupe k pedagogickému povolaniu školami, paradoxne,
uprednostňovaní pred vysokoškolsky vzdelanými pedagógmi, ktorými sú absolventky
Pedagogickej fakulty
Konflikt hodnôt školskej praxe v uprednostňovaní lacnejších, menej kvalifikovaných
pedagógov pred tými kvalifikovanými však systémovo ignoruje primárnych adresátov
výchovno-vzdelávacieho systému. Za neprijateľné treba povaţovať, ţe hodnotový deficit vo
výbere kvalifikovaných pedagógov nerešpektuje a z centra pozornosti vytláča práve ţiakov
základných škôl a dodrţiavanie ich práva na vzdelanie. Odmietnuť treba aj kaţdé
bagatelizovanie nedostatku kvalifikácie pedagógov z úsporných dôvodov, údajne pritom
ospravedlňované poukazom na dostatočnosť ich pôsobenia, keďţe ide o triedy s takmer 100%
koncentráciou rómskych ţiakov. Mimoriadne kriticky sa ţiada posudzovať fakt, ţe štát
úmyselne svojimi systémovými opatreniami personálne zabezpečuje iba menej kvalifikovanú
výchovu a vzdelávanie ţiakov. Za osobitné negatívum treba povaţovať skutočnosť, ţe štát
neprijal opatrenia na odstránenie závaţných nedostatkov ani po odporúčaní Strediska, ani na
základe citovaného uznesenia výboru NR SR.
Plnenie medzinárodných zmluvných záväzkov, ako aj vnútroštátnych záväzkov
Slovenskej republiky na ochranu práva na vzdelanie je nedostatočné.
Právna kauza Mgr. Viery S. je vo viacerých ohľadoch modelovým prípadom
v slovenskej spoločnosti, ku ktorému sa bude Stredisko vracať, aby z neho čerpalo poučenie
vo svojej praxi. Prípad by sa však mal stať najmä negatívnym príkladom úspešne skrývanej
rasovej diskriminácie, aby tak odrádzal potenciálnych diskriminujúcich, povzbudzoval obete
diskriminácie k úspešným obranným reakciám, poučil ochrancov ľudských práv v ich úsilí
a osobitne nedovolil štátu byť ľahostajným k rasovej diskriminácii. Toto je posolstvo a výzva
150
prameniaca zo skutočného modelového prípadu Mgr. Viery S., ktorého nesmierny význam je
vhodný na uzatvorenie tejto Správy o dodrţiavaní ľudských práv vrátane zásady rovnakého
zaobchádzania v Slovenskej republike za rok 2010.
151
ZÁVER
Oprávnenie vypracovať a zverejňovať kaţdoročne Správu o dodrţiavaní ľudských
práv vrátane zásady rovnakého zaobchádzania vyplýva Stredisku ako jedinej National Human
Rights Institution a Equality Body v Slovenskej republike z citovaných medzinárodných
dokumentov135 a súčasne je pre Stredisko aj zákonnou povinnosťou.
Hodnotenie dodrţiavania ľudských práv v Slovenskej republike je kaţdoročne
predmetom viacerých správ, uverejňovaných slovenskými aj medzinárodnými inštitúciami
a mimovládnymi organizáciami, pre ktoré je charakteristický rôzny prístup k danej
problematike, ako aj rôzne priority pri posudzovaní ochrany ľudských práv i rôzna úroveň
spracovania.
Ambíciou Strediska v tomto roku bolo v predkladanej Správe nielen poskytnúť laickej
a odbornej verejnosti a osobám a organizáciám angaţujúcim sa v téme ľudských práv
a slobôd prehľadné a objektívne informácie o stave ich dodrţiavania v Slovenskej republike
v hodnotenom období. Cieľom bolo aj poukázať na pretrvávajúce nedostatky, či na nové
problematické okruhy v ich uplatňovaní a súčasne formulovať stanoviská a odporúčania
v záujme ich eliminácie či predchádzania.
K naplneniu tohto cieľa prispela spolupráca s ústrednými orgánmi štátnej správy,
orgánmi územnej samosprávy, verejnoprávnymi inštitúciami a s radom mimovládnych
organizácií pôsobiacich v danej oblasti. Aj ich písomné stanoviská a
podklady tvorili
obsahový základ jednotlivých kapitol a podkapitol Správy. Preto Stredisko vyslovuje svoje
poďakovanie všetkým spolupracujúcim orgánom, organizáciám a inštitúciám za ich ústretový
prístup a za konkrétne, obsaţné a predovšetkým objektívne a vyuţiteľné podklady. Aj keď
z hľadiska rozsahu Správy nebolo moţné vyuţiť a zapracovať do nej všetky podklady
a stanoviská, sú pre Stredisko významným zdrojom informácií a nenahraditeľných poznatkov.
Zoznam spolupracujúcich orgánov, organizácií a inštitúcií je uvedený v prílohe č. 1
Slovenská republika ani v roku 2010 neopustila svoj status demokratickej krajiny,
dodrţiavajúcej medzinárodné zmluvy a záväzky vyplývajúce z členstva v medzinárodných
organizáciách, ako aj väčšinu z vnútroštátnych predpisov. Napriek tomu k neprípustnému
obmedzovaniu, či dokonca k porušovaniu základných ľudských práv vrátane dodrţiavania
zásady rovnakého zaobchádzania, podľa zistení uvedených v správe, dochádzalo.
Na Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) bolo v roku 2010 podaných 568 sťaţností
135
Pozri Úvod
152
voči Slovenskej republike. Vláde SR ich súd oznámil 129, čo podľa zástupkyne SR pred
ESĽP predstavuje oproti predchádzajúcemu obdobiu výrazný nárast. Najväčší počet
predstavovali sťaţnosti na dĺţku súdnych konaní, v 40-tich prípadoch rozhodol súd v
neprospech Slovenskej republiky. V 31 prípadoch išlo o porušenie práva na spravodlivé
súdne konanie, a z toho 29 prípadov bolo porušením práva na prerokovanie veci v primeranej
lehote. V ďalších 18 prípadoch sa vyskytli sťaţnosti na porušenie práva na osobnú slobodu a
bezpečnosť a v 15 prípadoch bolo namietané porušenie práva na pokojné uţívanie majetku.
Podľa vyjadrenia zástupkyne SR pred ESĽP Výbor ministrov Rady Európy ocenil, ţe
Ústavný súd preukázal rozhodnutia, z ktorých je evidentné, ţe došlo k zosúladeniu jeho praxe
s praxou Európskeho súdu pre ľudské práva napríklad v tom, ţe Ústavný súd uţ priznáva
výrazne vyššie odškodnenie za zistené prieťahy v konaní, alebo v tom, ţe uţ posudzuje
celkovú dĺţku konania prebiehajúceho na viacerých stupňoch.136
Pretrvávajúce, ba niektoré aţ chronické problémy (neodôvodnené prieťahy v súdnom
konaní, nezriadenie detenčného ústavu, roztrieštenosť volebnej legislatívy) pri uplatňovaní
základných práv a slobôd, nízka vymoţiteľnosť práva, nedôvera voči súdnictvu, nekomplexné
a nesystémové riešenie problémov marginalizovaných skupín obyvateľstva a ich permanentné
vylučovanie z verejného ţivota, úroveň a stupeň všeobecnej dostupnosti zdravotnej
starostlivosti, nedostatočná tolerancia spoločnosti k rozmanitosti, najmä z hľadiska národností
a etnicity,
sú dôvodom, prečo treba dotknuté oblasti naďalej monitorovať, vykonávať
nezávislé zisťovania, spracúvať potrebné odporúčania,
pravidelne vyhodnocovať prijaté
opatrenia a sústavne zlepšovať vnútroštátny právny mechanizmus, aby osoby namietajúce
porušovanie ľudských práv a základných slobôd mali k dispozícii dostatočne účinné
a efektívne opravné prostriedky nápravy.
136
Mrázová, L.: Popoludnie na Slovensku : Relácia Rozhlasovej stanice Slovensko vysielaná 19.4.2011, 14.05;
por. 4/4.
153
Prílohy
Príloha č. 1
Zoznam spolupracujúcich orgánov a organizácií
Asociácia zamestnávateľských zväzov a zdruţení SR
AU Optronics Trenčín
Centrum právnej pomoci
Colné riaditeľstvo SR
Denník Pravda
Generálna prokuratúra SR
Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráţe
Getrag Ford Transmissions Slovakia, s.r.o.
Kancelária KOZ SR
Kancelária verejného ochrancu práv
Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave
Magistrát mesta Košice
Mestský úrad Bánovce nad Bebravou
Mestský úrad Michalovce
Mestský úrad Svidník
Mestský úrad Trebišov
Mestský úrad Veľký Šariš
Miestny úrad mestskej časti Bratislava – Staré Mesto
Migračný úrad MV SR
Mimosúdne spotrebiteľské centrum OMBUDSPOT Zdruţenie na ochranu práv spotrebiteľov
Ministerstvo financií Slovenskej republiky
Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky
Ministerstvo obrany Slovenskej republiky
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky
Ministerstvo spravodlivosti SR, Kancelária zástupcu SR pred ESĽP
Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR
Ministerstvo vnútra SR
Ministerstvo vnútra SR, Sekcia verejnej správy
Ministerstvo zdravotníctva SR
154
Národný inšpektorát práce
Obecný úrad Plavecký Štvrtok
Obecný úrad Sokoľany
Okresná prokuratúra Prešov
Petit Press
Poradňa pre občianske a ľudské práva
Prezídium policajného zboru
Psychiatrická nemocnica Hronovce
Republiková únia zamestnávateľov
Slovenská komora psychológov
Slovenský zväz ľadového hokeja
Štatistický úrad SR
Štátna školská inšpekcia, Školské inšpekčné centrum
Trenčiansky samosprávny kraj
Úrad Banskobystrického samosprávneho kraja
Úrad Bratislavského samosprávneho kraja
Úrad hraničnej a cudzineckej polície MV SR
Úrad Košického samosprávneho kraja
Úrad na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky
Úrad Nitrianskeho samosprávneho kraja
Úrad Prešovského samosprávneho kraja
Úrad Trnavského samosprávneho kraja
Úrad vlády Slovenskej republiky
Úrad splnomocnenca vlády pre rómske komunity
Úrad vlády Slovenskej republiky, sekcia ľudských práv a rovnakého zaobchádzania
Úrad Ţilinského samosprávneho kraja
Ústavný súd SR
Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie
Výbor NR SR pre soc. veci
Výbor pre vzdelávanie, vedu, mládeţ a šport
Yazaki Wiring Technologies Slovakia
YURA ELTEC Corporation Slovakia, s.r.o. Hnúšťa, Rimavská Sobota
Zdruţenie slovenských spotrebiteľov
155
Príloha č. 2
Zoznam skratiek
ADZ, antidiskriminačný zákon – Zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní
v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
predpisov
CEDAW – Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie ţien
CPT – Európsky výbor na zabráneniu zlého zaobchádzania
DVO – Dočasné vyrovnávacie opatrenia
EP – Európsky parlament
ES – Európske spoločenstvo
ESD – Európsky súdny dvor
ESĽP, Európsky súd – Európsky súd pre ľudské práva
EÚ – Európska únia
Charta – Charta základných ľudských práv EÚ
ILO – Medzinárodná organizácia práce
ISCED – International Standard Classification of Education UNESCO
KOZ – Konfederácia odborových zväzov Slovenskej republiky
Migračný úrad – Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
MPSVaR SR – Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky
MsZ – Mestské zastupiteľstvo
MŠ SR – Ministerstvo školstva Slovenskej republiky
MV SR – Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
MZ SR – Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky
MZ – Mestské zastupiteľstvo
156
NAP – Národný akčný plán na prevenciu a elimináciu násilia páchaného na ţenách na roky
2009 – 2012
NHRI – Národná inštitúcia pre ľudské práva
NIP – Národný inšpektorát práce
NR SR – Národná rada Slovenskej republiky
NROZP – Národná rada občanov so zdravotným postihnutím
NS SR – Najvyšší súd Slovenskej republiky
OSN – Organizácia Spojených národov
OZ – Občiansky zákonník
PZ – Policajný zbor
PZPZŠ – Povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovým vozidlom
Správa – Správa o dodrţiavaní ľudských práv vrátane zásady rovnakého zaobchádzania
v Slovenskej republike v roku 2010
SR – Slovenská republika
Stredisko – Slovenské národné stredisko pre ľudské práva
Súdny dvor EÚ – Súdny dvor Európskej únie
TZ – Trestný zákon
UNDP – United Nations Development Programme
ÚPSVaR – Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny
Úrad splnomocnenca – Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity
Ústava – Ústava Slovenskej republiky
ÚS SR – Ústavný súd Slovenskej republiky
ÚVK – Ústredná volebná komisia
VOP – Verejný ochranca práv
VÚC – Vyšší územný celok
157
VM RE – Výbor ministrov Rady Európy
VZN – Všeobecne záväzné nariadenie
WHO – Svetová zdravotnícka organizácia
ZP – Zákonník práce
ZŤP – Zdravotne ťaţko postihnutý
158
Download

Návrh štruktúry správy za rok 2010