Číslo: 2/2011
(22. v poradí)
Časopis kresťanskej mládeže
1
Nepredajné
Drahí čitatelia,
máme tu opäť sviatky Božieho narodenia. Priznám sa, že nad podstatou
Vianoc som veľmi premýšľala ešte v lete,
keď sme sa na jednom internetovom fóre
rozprávali o tom, ako my katolíci miešame pohanské zvyklosti s naším náboženstvom. Bola to zaujímavá debata, nakoľko do nej okrem katolíkov vstupovali aj
kresťania z rôznych protestantských zborov. Doteraz som si nijako neuvedomovala, že naše slovenské tradície, odlišné
v každom kúte našej malej krajiny, môžu
tak zle pôsobiť na niektorých kresťanov.
Tých tradícií je skutočne veľa, ich vypísanie by zabralo niekoľko strán. Spomeniem len niektoré, ktoré poznáme aj
v našej obci: hádzanie orechov pri Štedrej
večeri, krájanie jabĺčka, pozorovanie horiaceho knôtu sviečky, peniaze pod obrusom, nevstávanie gazdinej od stola, aby
sliepky dobre vajcia znášali atď. Každá
rodina má zaužívané svoje zvyklosti. Sú
to naše tradície a preto som ich vždy
chcela zachovávať a naučiť to aj svoje
deti, je to naše slovenské špecifikum. Na
druhej strane som si uvedomila, ako sú
niektoré zvyky nezmyselné a vo svojej
podstate vlastne protirečivé voči našej
kresťanskej viere. Na Vianoce oslavujeme narodenie Božieho Syna. Boh na seba
berie podobu človeka, aby sa k nemu
priblížil najviac, ako je to len možné. Od
nás žiada len to, aby sme mu verili. Aby
sme uverili, že spásu nám prináša jedine
Ježiš. My kresťania sme mu uverili. Toto
je najdôležitejšie posolstvo Vianoc a to si
máme stále pripomínať. Ak gazdiná
vstane od stola, určite to sliepky v znáške
neovplyvní. Ale ak mama večeru
pripravuje, je pozorné, ak obsluhu
prevezme niekto iný, keď je to potrebné.
Ani skazený orech nikomu neprinesie
chorobu a nahnutý knôt na sviečke nezapríčiní dotknutému smrť. Tieto veci to
ani nemajú schopnosť „vyveštiť“. Ak by
sme im tú schopnosť prisudzovali, dopustili by sme sa hriechu. Nehovorím, že
máme odmietať všetky naše tradície, ktorými si Vianoce „dopĺňame“. Ale môžeme si vytvoriť aj vlastné, napríklad modlitbu doplniť spevom, ak Sväté písmo cez
rok často odpočíva na poličke, vyhradiť
mu špeciálne miesto pri Štedrej večeri
a prečítať si z neho, ak sme sa doteraz
modlili len „hotové“ modlitby, čo tak
predniesť vlastné poďakovanie či prosbu,
možností je veľa, každý si môže vybrať.
Najdôležitejšie je uvedomiť si, že všetko,
čo počas Štedrého dňa, resp. pri tej slávnostnej večeri robíme, má byť na oslavu
Boha. Boh je štedrý, celý rok nám požehnáva, preto aj náš stôl je štedrý. Daroval
nám svojho Syna, my si v láske navzájom tiež darúvame darčeky. Boh prichádza ako dieťa, pripomína nám, že ľudský
život je hodný ochrany už od počatia. Naozaj je tých symbolov počas Vianoc veľa.
Ja vám v mene všetkých tvorcov nášho
časopisu prajem, aby radosť z Božej lásky stelesnenej v malom Ježišovi prenikla
vaše životy a aby aj tohtoročné sviatky
priniesli do vašich rodín pokoj, lásku
a veľa šťastných úsmevov .
Majka
2
Slovo na úvod .................................... 2
Príhovor duchovného otca ................ 3
Čvirikali vrabce ................................. 4
Očistec ............................................... 6
Ľudia, ktorí si zaslúžia náš obdiv ...... 9
Konzum všemohúci ......................... 11
Na potulkách .................................... 14
Nie je cvičenie ako cvičenie... ......... 16
Zvyky a obyčaje adventu ................ 18
Osobnosť – Pavol Strauss .............. 20
Recenzia – Hillsong ........................ 22
Kolobeh života ................................. 24
nechcel mať raz cirkevný pohreb za prítomnosti kňaza, i tak „prejde“ priestormi tohto
spomenutého Domu smútku, ktorý má v sebe
takto univerzálny charakter. Som preto rád
a vďačný všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom podporili tento projekt: za ich úsilie, že
interiér Domu smútku máme obnovený a krásne upravený. Nech slúži ako česť k úcte
všetkým tým, s ktorými sa v ňom raz budeme
lúčiť.
Náš farský kostol, ako aj chrám na Máriačaláde, boli zasvätené Panne Márii. Nespomínam to len ako nejakú titulárnu záležitosť
týchto posvätných bohoslužobných priestorov. Ale spomínam to aj z toho dôvodu, že
mariánska úcta našej katolíckej viery v priebehu predchádzajúcich storočí formovala
týmto smerom i miestnych farníkov. Niet sa
preto čo diviť, že ohlásenie obnovy kaplnky
Sedembolestnej Panny Márie pri Máriačaláde,
sa stretlo s veľkým pochopením a nadšením.
A to nielen v našej farnosti a obci, ale tiež
v širšom okolí. Je pravda, že v prvotnom
úmysle pri predveľkonočnom spovedaní
v Beleku, sme plánovali len výmenu strechy
kaplnky. Postupnými prácami a veľkou angažovanosťou zanietených ľudí prišlo k jej celkovej obnove. Toto mariánske miesto – ktoré
je takým „satelitom“ nášho chrámu i pútnického miesta na pozbianskej Studničke, sa môže stať taktiež miestom pre relax, zamyslenie,
modlitbu, vychádzky či krátky oddych na našich cestách pešo, na bicykli či jednoducho
životom. V úmysle bolo dať na toto miesto
viac nových lavičiek na sedenie. Bol som
však názoru, že ich tam toľko stačí, a radšej
posilnime lavičkami k budúcemu letu pútnické miesto Studnička, kam veriaci radi počas
letných mesiacov chodia. Je preto primerané
poďakovať sa všetkým, ktorí svojou prácou či
milodarmi podporili túto obnovu kaplnky
v duchu všeobecnej zásady: Ad maiorem Dei
gloriam! (A.M.D.G.) – Nech to slúži na
väčšiu slávu Božiu, dodávajúc i česť a úctu
našej nebeskej Matky Márie. Spolu s tým pozerajúc sa na ubehnutý liturgický rok, vyjadrujem svoje poďakovanie aj všetkým, ktorí
Milovaní farníci,
starozákonná kniha Kazateľ hovorí, že všetko
má svoj čas a všetko úsilie pod nebom má
svoju chvíľu. Je čas začínať i čas končiť (porov. Kaz 3, 1-2). V takomto duchu sme pred
rokom začínali cirkevný rok a tohtoročným
adventom sme vstúpili už do nového liturgického roka. Predel týchto rokov v kalendárnom občianskom počítaní budeme ešte živšie
prežívať na Silvestra, keď budeme pravdepodobne s pohárom detského či dospeláckeho
šampanského vítať rok nový a v mene Božom
pod ochranou Bohorodičky vstúpime do roku
2012. Čo máme pred sebou nevieme – okrem
každoročných faktov, ktoré nám kalendár pripomína. Avšak vieme, čo máme za sebou.
Obzrime sa trošku po uplynulom liturgickom
roku. Okrem striedaní jednotlivých liturgických období, nám priniesol aj veľa pekných
chvíľ v kruhu našich milovaných blízkych
a mnoho hodnotných liturgických slávení.
Krása, pôvab i úžas Vianoc, Veľkej
noci, Turíc či prvého sv. prijímania, ktoré
sme v predchádzajúcom liturgickom roku
slávili, nás opätovne znova pozve, aby sme na
tieto dary nezabudli a naplnili svoje vnútro
ich štedrosťou a milotou aj v nasledujúcom
čase. Popri našich modlitbách a schádzaní sa
na slávení Eucharistie – a teraz to môžeme
povedať v plnom zmysle aj po právnej a katastrálnej stránke: v NAŠOM FARSKOM
KOSTOLE, sme priložili um i ruky k dielu,
aby sme obnovili niektoré súčasti našej farnosti. V dobrej spolupráci s obcou na čele
s pánom starostom a poslancami obecného
zastupiteľstva – za čo v mene farnosti im
vyjadrujem vrelé poďakovanie – sme obnovili
interiér Domu smútku a nádeje. Keď som
pred rokom prichádzal s touto myšlienkou,
tak som argumentoval aj nasledovným: mnohí
návštevníci neprídu do našej obce z príležitosti nejakých slávností a podujatí, ale priebežne mnohí prídu, aby sa zúčastnili pohrebu
niekoho, kto je blízky ich srdcu. A tak Dom
smútku sa stáva „vizitkou“ našej obce. A pokiaľ niekto nebude pochovaný na cintoríne reformovaného cirkevného spoločenstva, i keby
3
Vám v tomto milostiplnom adventnom období s láskou objal spoločne i jednotlivo a zo
srdca Vám zaželal požehnaný – Bohom daný
– krásny a hodnotný nový liturgický aj
kalendárny rok. Nech Vás opätovne duchovne
osloví i obohatí Advent i Vianoce, fašiangy
i Turíce, ako i pôst a Veľká noc. To Vám zo
srdca praje a v modlitbe vyprosuje Váš farár.
akýmkoľvek spôsobom – modlitbou, prácou,
milodarmi, zanietenosťou či angažovanosťou
– sa podieľajú na podpore nášho farského
kostola a celkovom živote farnosti.
Moji drahí, začínam nám pocit, že som
sa moc rozpísal a môžem dĺžkou svojho príspevku možno spôsobiť redakcii Ratolesti
komplikácie. A preto, aby som už svojou rečnosťou nepôsobil príliš farársky, budem už
radšej končiť. Avšak len týmito písanými
slovami. Radšej rozšírim tento svoj obzor
z uplynutého času na Vás všetkých, aby som
Mons. doc. ThDr. Dušan Argaláš PhD.,
farár
Čvirikali vrabce...
Deň radosti a Krajina zázrakov
Dňa 18. júna 2011 sme krásny letný deň
prežili v Michale n./ Žitavou, kde boli pre všetkých erkárov z nášho dekanátu pripravené rôzne
stanovištia, zábavné hry a samozrejme nemohli
chýbať ani obľúbené eRko tance. Zišli sme sa
tam v počte 153 ľudí a stále je nás viac a viac.
12. novembra sme si podobne veselý deň užili
v Kmeťove, kde sa konala Krajina zázrakov.
Tábor OC Dobrá Voda
Dňa 16. – 22. júla 2011 sa v malebnej dedinke medzi
kopcami s názvom Dobrá Voda konal eRko tábor. Tento rok
bol pod názvom REBWOOD, kde sme spoznávali rôzne postavy z HOLLYWOODU, napr. sme stretli slávnu „Sestru
v akcii“ a dozvedeli sme sa, čo
znamenajú slovíčka strih, klapka,
akcia, réžia atď.
Na záver tábora
nám
adrenalín
zdvihla nočná hra,
počas ktorej nás prekvapil aj známy pirát Jack
Sparrow a jeho kúzelná priateľka .
Rozprávkový les
V nedeľu 31. júla 2011 sa uskutočnilo v našej obci netradičné podujatie pod názvom
Rozprávkový les. Všetci, malí aj veľkí návštevníci, mohli v lese stretnúť skutočné rozprávkové
postavičky: princezné, ježibabky, mnícha z kláštora Mariánska Čeľaď, bielu pani, popolušku,
4
šaša alebo požitavského vodníka. Podujatie navštívilo
vyše 500 návštevníkov,
z nich bolo asi 120 detí.
Trasa Rozprávkového lesa
merala približne jeden kilometer. Na stanovištiach boli
rozprávkové bytosti, u ktorých deti plnili rôzne úlohy.
Posledným zastavením bol vodník. Ten už tradične patrí medzi
najobľúbenejšie postavičky podobných podujatí.
Miništrantská olympiáda
V dňoch 2. a 3. augusta naši miništranti v spolupráci
s mládežou, farníkmi a pod otcovským vedením pána farára
zorganizovali miništrantskú olympiádu. Zúčastnilo sa na nej
osem mužstiev z farností Veľké Lovce, Radava, Dolný Ohaj
- Húl, Maňa, Dedinka, Šurany, Lipová a Komjatice. Začiatok bol tradične svätou omšou, na ktorej boli všetci súťažiaci povzbudený hrať v duchu Fair
play. Súťažilo sa v štyroch disciplínach: vo futbale, volejbale, stolnom tenise a šachu, aby si
miništranti preverili svoje miništrantské vedomosti, ako záver bolo riešenie miništrantského
kvízu, ktorý rozhodol o konečnom umiestnení. Veľkým prekvapením sa stal tím Radavy, ktorý
sa vo futbale umiestnil na vynikajúcom druhom mieste. Na prvých troch miestach v celkovom
hodnotení sa na prvých troch pozíciách umiestnili tieto mužstvá: 1. Veľká Maňa, 2. Šurany, 3.
Lipová. Záverom chceme ešte poďakovať všetkým, ktorí nám nejakým spôsobom pomáhali
v organizácii, v príprave i počas priebehu akcie. Úprimné Pán Boh zaplať.
Lóťanské folklórne slávnosti
Vo dvore Domu ľudového bývania sa
3.9.2011 uskutočnili prvé Lóťanské folkórne
slávnosti. Vystúpilo tu 6 folklórnych súborov:
detské folklórne súbory FIALKA /Veľké Lovce/
a súbor z OČOVEJ a folkórne súbory dospelých: LÓŤANSKÁ DOLINA, folklórny súbor
z VEĽKÝCH LOVIEC, ZOBOR /Nitra/,
DOLINA /Maňa/. Diváci zažili príjemnú atmosféru a rezké krásne spevy a tance im vytvorili
radostnú náladu. Veríme, že sa dočkáme i ďalších ročníkov a toto pekné podujatie sa stane
tradičnou slávnosťou v obci.
Požehnanie kaplnky Sedembolestnej Panny
Márie
Požehnania obnovenej kaplnky Sedembolestnej Panny Márie pri Mariačaláde 15.9.2011
sa zúčastnili farníci nielen z Veľkých Loviec,
ale i z okolitých dedín. Slávnostnú pobožnosť
viedol náš pán farár a pán farár z Radavy.
Farníci z Veľkých Loviec, prišli v procesiovom
sprievode ku kaplnke. Na záver sa pán farár poďakoval všetkým, ktorí sa pričinili o rekonštruk- 5
ciu kaplnky a úpravu okolia, zvlášť pánu Františkovi Chudiványimu, ktorý bol jej hlavným
koordinátorom.
Divadelné predstavenie Kubo
V nedeľu 13.11.2011 prišiel k nám divadelný ochotnícky súbor zo Semerova, aby sa
nám predstavil v hre Kubo. Myslím, že táto hra
je všetkým dobre známa a človek si ju pozrie už
iba preto, že sa na nej dobre zasmeje. V dnešnej
dobe však má aj iné posolstvo. Prináša okrem
zábavy aj zvyky a ľudové piesne z čias, na ktoré
niekedy zabúdame. Ja sa napríklad vždy rada
prenesiem do minulosti a aj prostredníctvom
divadla spoznávam tento život.
Z divadla som mala dobrý pocit. Všetci
herci sú vlastne neherci, ktorí berú hranie ako
svoj koníček. Možno niektoré výkony neboli
profesionálne, ale myslím, že to ani nikto z prítomných nečakal. Každý sa prišiel kultúrne
vyžiť a pobaviť, ja teda určite áno.
Dvojstránku pripravili
Tomáš, Fero, Majka a Miša
???
Očistec
Ako dieťa som si želala, aby si po mňa smrť prišla hneď po svätej spovedi. Nie hneď, až
keď budem stará, ale po svätej spovedi. Myslela som si, že tým si zaručím „priamy let“ do
neba. V malej hlávke som si to predstavovala tak, že zlí ľudia idú do pekla, dobrí do neba a tí,
čo sú niekedy zlí a niekedy dobrí, že tí idú do očistca. Po svätej spovedi je človek chvíľu dobrý,
preto tá predstava priamej linky do neba. Študovaním katolíckej náuky som však zistila, že až
také úplne jednoduché to asi nebude.
Katolícke učenie sa spolu s veľkou časťou protestantských náuk zhoduje v tom, že skutočne existujú dva protiklady - nebo, kde je Boh oslavovaný anjelmi, svätými a čistými dušami
zomrelých a peklo, stav večného zatratenia, kde zatratené duše trpia pre svoje viny, sebectvo
a nenávisť. V čom sa často kresťanské náboženstvá rozchádzajú, to je chápanie očistca. Keby
sme slovo „očistec“ hľadali vo Svätom písme, nenašli by sme ho. Tak, ako by sme nenašli aj
iné výrazy, ktorými si pomáhame pochopiť určité Božie tajomstvá (napr. Najsvätejšia Trojica).
Avšak pri pozornom a hĺbavom čítaní táto pravda vyjde najavo.
Už v Starom zákone (2 Mach 12, 38-46) je zachytené, ako sa živí modlia za mŕtvych.
Túto otázku - modliť sa či nie, riešili kedysi dávno v začiatkoch kresťanstva aj kresťanskí teológovia. Pretože ak ide duša po smrti do pekla, je zatratená navždy, odtiaľ niet návratu, modlitba
za ňu je teda zbytočná. Ak je duša hneď oslávená v nebi, tiež je zbytočné sa za ňu modliť, už
dosiahla, po čom túžila. Keďže Sväté písmo v podobe, v akej ho poznáme dnes, vznikalo mnoho rokov, katolícka náuka vychádza aj z posvätnej tradície. Tradíciou je to, čo sa od čias prvých
kresťanov zachovávalo, ale sa nezapísalo. Takto vieme, že v modlitbovej aj liturgickej praxi
mali prosby za mŕtvych svoje miesto. Postupne sa formovalo aj učenie o očistci a definitívne
bolo potvrdené na konciloch v 15. - 16. storočí.
Čo teda očistec je?
Je to „konečné očisťovanie vyvolených, ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených“
(KKC 1031). Teda kým trestom zatratených je vedomie, že nikdy nebudú hodní prežívať Božiu
lásku a blaženosť a v tomto vedomí ich nenávisť a utrpenie naberá hrozné rozmery, stav duše,
ktorá je vyvolená prebývať v nebi, je úplne iný. Na jednej strane pociťuje muky z toho, že ešte
nie je hodná byť v Božej prítomnosti, na druhej strane ju teší nádej, že raz to očisťovanie sa
zavŕši v oslávení.
Očistec nie je výmysel. My, katolíci, veríme, že Ježišova smrť na kríži bola za naše
hriechy. Jemu jedinému prináleží titul Vykupiteľ a Spasiteľ. Spasení sme vďaka Božej milosti,
nie vďaka svojim zásluhám. Ale po spasení musíme túžiť, Boh nám ho nevtláča „nasilu“. Tú
túžbu máme prejavovať ako slovami, tak aj skutkami. Milovať Boha i blížneho, vyhýbať sa
hriechu. Vieme, že ak o odpustenie našich hriechov úprimne prosíme a robíme nápravu, budú
nám odpustené (okrem hriechov proti Duchu Svätému, porov. Mt 12, 31 - 32). Avšak každý
hriech, ktorý vykonáme, si so sebou nesie aj nejaký následok. Hriech je odpustený, ale
následok, resp. časný trest, zostáva. Pri svätej spovedi sú nám odpustené hriechy aj večné
tresty. Katechizmus (KKC 1473) o tom hovorí: „Odpustenie hriechu a obnovenie spoločenstva
s Bohom má za následok odpustenie večných trestov za hriech. Ale časné tresty za hriech
zostávajú. Kresťan sa ich má snažiť prijímať ako milosť tým, že trpezlivo znáša utrpenia
a skúšky každého druhu, a keď nadíde chvíľa, tým, že bude pokojne čeliť smrti; má sa aj
6
usilovať, aby sa skutkami milosrdenstva a lásky, ako aj modlitbou a rozličnými kajúcnymi
skutkami úplne zbavil ‚starého človeka‘ a obliekol si ‚nového človeka‘.“
Boh je milosrdný, ale zároveň aj spravodlivý. Pán Ježiš nám to ukázal v podobenstve
o kráľovi a sluhovi. Kráľ svojmu sluhovi odpustil dlžobu. Sluha však svojmu spolusluhovi neodpustil. Keď sa to dopočul kráľ, vydal ho mučiteľom, kým aj on nesplatí celú dlžobu. Pán Ježiš na záver dodáva: „Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi“ (porov. Mt 18, 21 -35). Čiže Boh nám odpúšťa, ak o to prosíme, nie sme pre svoje
hriechy zatratení, ale ak nemilujeme tak ako On, nie sme (ešte) hodní zdieľať s ním nebo hneď.
Človek má slobodnú vôľu konať a rozhodovať sa za svojho života. Či chce kráčať po Božích cestách alebo nie. V okamihu prechodu do smrti nastáva spoznanie nášho vlastného „ja“,
končí naša viera a prichádza poznanie. Duša už nerobí rozhodnutie, či chce Boha milovať,
alebo ho odmietať, o jej postoji je rozhodnuté. Preto sa duša po smrti už nemôže modliť za
seba, ale môže sa modliť za živých, orodovať za nich (ako aj v podobenstve o boháčovi
a Lazárovi, boháč orodoval za svojich žijúcich bratov, porov. Lk 16,19-31) a živí sa môžu, resp.
by sa z lásky k nim mali modliť za duše zosnulých... Táto vzájomná láska, prejavená
modlitbou, či skutkami pokánia a obetami, pomáha nielen dušiam v očistci, ale zároveň pomáha
i nám samým.
To moje detské chápanie očistca teda nebolo celkom správne. Človek si nemôže myslieť,
že to nevadí, ak bude chvíľu „zlý“, že príde do očistca a potom hurá do neba. Ak chce človek
prísť do neba, musí byť pre to rozhodnutý, to znamená musí sa usilovať žiť v milosti posväcujúcej a vyhýbať sa akémukoľvek ťažkému hriechu. Ťažký hriech nás od Boha vzďaľuje a keď
ho človek ani pred smrťou neoľutuje, dôsledky sú pre dušu hrozné, je to večná hrôza. Častá
modlitba za dobrú smrť, zomrieť zmierený s Bohom aj s ľuďmi, by mala byť pre nás samozrejmá. Lebo očistiť sa a „obliecť do bieleho rúcha“ sa môže len duša spasená, zatratená nie.
Nevieme, čo presne sa deje v očistci. Viac ako konkrétne miesto sa tým myslí stav duše.
V prvom liste Korinťanom sa píše: „...dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa
zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten
dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň“
(1 Kor 3, 13 - 15).
Tu sa nehovorí o pekelnom ohni, lebo tam sa duša už nezachráni. Tu sa hovorí o ohni
Božej lásky a spravodlivosti, v ktorej sa duša zachráni, ale „dielo zhorí“. Keďže do neba vojde
len duša čistá, istý počet spasených duší musí toto očisťovanie podstúpiť. Lebo spozná pravdu
o sebe a to bude bolestivé. Každý z nás, kto zažil, ako mu niekto „šplechol“ nepríjemnú pravdu
o ňom samom rovno do očí, doslova nám vymenoval naše chyby a hriechy, vie, ako sa vtedy
trápne cítil. A možno aj ponížene, nahnevane, v mysli v okamžitej obrannej pozícii, čo „zlé“
vytiahnuť na toho druhého. Po smrti túto pravdu o sebe samých zistíme v svetle Božej pravdy,
lásky a spravodlivosti. Asi budeme horieť hanbou. A budeme chcieť zo seba tú špinu zotrieť.
Lebo každý hriech, ktorý počas svojho života vykonáme, má svoj následok, nie je len
pokrivením nášho vzťahu s Bohom, ale v prevažnej väčšine aj s blížnym. Istá mystička hovorí,
že najviac človek trpí pre hriechy proti blížnemu, ako je ohováranie, osočovanie, hnev a pod.
Tie hriechy sú nám v spovedi odpustené, ale duša cíti ich zlobu.
Môžu nám byť odpustené časné tresty za hriechy?
Tak ako vo svätej spovedi nám prostredníctvom kňaza Boh odpúšťa hriechy, môžeme za
určitých podmienok získať milosť čiastočného alebo úplného odpustenia časných trestov, tzn.
čím viac milostí a odpustenia chceme získať už tu na zemi, tým menej bude naša duša trpieť po
7
smrti. Najväčšia príležitosť sa naskytá vo veľké sviatky, kedy pre zásluhy Ježiša Krista Cirkev
vyhlasuje čas, kedy si človek môže vyprosiť odpustenie - musí byť v milosti posväcujúcej, bez
akejkoľvek náchylnosti na hriech, musí mať úmysel získania odpustkov, vykonať kajúci dobrý
skutok, pristúpiť k sv. prijímaniu a modliť sa, pripojiť modlitbu na úmysel za Svätého otca.
Katechizmus katolíckej Cirkvi v odseku číslo 1471 o odpustkoch učí: „Odpustky sú odpustenie
časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Dostane ho
náležite pripravený veriaci v Krista za istých a stanovených podmienok pomocou Cirkvi, ktorá
ako služobníčka vykúpenia [svojou] mocou rozdáva a aplikuje poklad zadosťučinení Krista
a svätých. Odpustky sú čiastočné alebo úplné podľa toho, či oslobodzujú od časného trestu za
hriechy čiastočne alebo úplne. Každý veriaci môže odpustky… získať buď pre seba, alebo
aplikovať za zosnulých.“
Kedysi boli odpustky veľkou časťou veriacich nepochopené, kupčenie s nimi sa stalo
dokonca príčinou rozdelenia kresťanov, ale správne pochopenie ich významu nám môže byť na
veľký úžitok. U mnohých veriacich panuje o nich stále skreslená predstava. Dôležité je
uvedomiť si, že odpustením hriechu sa automaticky neodpúšťa aj každý trest... Máme však
možnosť toto odpustenie získať a to nielen pre seba, ale aj pre duše zomrelých, ktorí očistenie
potrebujú. Pri získaní odpustkov nám však môžu byť odpustené len viny spáchané do toho
času, ak po ich získaní znova vykonáme niečo zlé, musíme pokánie robiť zasa.
Majka
Ty si Ježiš?
Skupina mladých manažérov bežala chodbami letiska. Bol piatok večer a všetci sa chceli
vrátiť domov na víkend. Meškali. Ich let už bol hodnú chvíľu ohlásený. Utekali letiskovou halou
s kufríkmi, lístkami a pasmi v rukách. Zrazu sa dvaja nechtiac potkli o stánok s ovocím a vrazili
do košíka s jablkami. Košík sa vysypal a jablká sa rozkotúľali po zemi. Mladíci bežali ďalej.
Ani sa nezastavili a neobzreli, aby stihli nastúpiť do lietadla. Všetci okrem jedného.
Posledný z nich zo súcitu k majiteľke stánku zastal. Zakričal svojim priateľom, aby šli
bez neho, a zavolal manželke, že pocestuje nasledujúcim lietadlom.
Vrátil sa k terminálu a videl, že všetky jablká sú ešte stále na zemi. Bol prekvapený, keď
zistil, že majiteľkou stánku je slepé dievča. Dievča plakalo, veľké slzy mu stekali po lícach.
Ohmatávalo podlahu, márne sa snažilo pozbierať jablká. Prechádzalo tadiaľ množstvo ľudí, no
nikto sa nezastavil...
Muž si pokľakol k dievčaťu, pozbieral jablká do košíka a pomohol dať pult na miesto.
Všimol si, že veľa jabĺk sa pri páde potĺklo, a tak vybral peňaženku a opýtal sa dievčaťa: „Si
v poriadku?“ Ona s úsmevom prikývla. Muž jej vložil do ruky 100 eur so slovami: „Vezmi si
ich, prosím. To je za tú škodu, ktorú sme ti spôsobili. Dúfam, že sme ti úplne nepokazili deň.“
Mladík odchádzal, ale dievča za ním zakričalo: „Pane...“ Zastal, otočil sa a zahľadel sa do
jej slepých očí. Vtom sa dievča spýtalo:
„Ty si Ježiš?“
Zostal nehybne stáť, niekoľkokrát sa váhavo otočil, až potom pokračoval smerom
k lietadlu. V duši mu rezonovala otázka: „Ty si Ježiš?“
... Mýlia si ťa občas ľudia s Ježišom?...
(Bruno Ferrero: Koľko stojí zázrak?)
8
Z našej obce
Sú ľudia, ktorí si proste zaslúžia náš obdiv
Ak sa prejdete obcou, najmä Veľkým radom, väčšine z nás, ale aj návštevníkom,
padne pohľad na „hrad“ blízko konečnej zastávky autobusov. Oveľa cennejší je však
malý sedliacky domček hneď v susedstve. Skromný sedliacky dom č. 450 predstavujúci
živú históriu, je niečo, na čo môže byť jeho
majiteľ Jozef Galbavý oprávnene hrdý
a rovnako aj celá obec Veľké Lovce.
Ak sa návštevník alebo cudzinec spýta na
nejakú kultúrnu pamiatku vo Veľkých Lovciach, väčšina z nás si ihneď spomenie na chátrajúci kláštor na Máriačaláde. Ten prežil slávne časy, má bohatú históriu, ale pravdepodobne
zostane len nostalgickou spomienkou generácií,
ktoré ho ešte zažili v akom-takom stave. V jeho
tieni však pred našimi očami vyrástol do krásy
ďalší historicky cenný monument, a to Ľudový dom, ktorý už čo nevidieť dve desaťročia
opravuje Jozef Galbavý.
Ako sa rekonštruovalo
Neobývaný rodičovský dom začal v roku 1995 opravovať ako rodinnú pamiatku.
Dom postavený v roku 1794 prešiel po 200 rokoch generálnou opravou. Už hneď na
začiatku opráv dostal tento projekt do vienka slovo „úspech“. Pri stavbe vodovodu
narazil vlastník na kostrové pozostatky – podľa archeológov išlo o hrob ženy v skrčenej
polohe zo staršej doby bronzovej (súdiac podľa bronzovej záušnice pod lebkou)! Staršia
bronzová doba znamená v priestore Strednej Európy obdobie cca. 2300-1500 rokov pred
Kristom. Týmto nálezom sa Veľké Lovce zároveň prvýkrát dostali do archeologickej
mapy Slovenska a ide zároveň o doteraz najvýznamnejší archeologický nález na území
našej obce.
Vlastnými silami, financiami a s pomocou priateľov sa pustil do nákladnej
renovácie. Na začiatok dom, ktorý bol už na spadnutie, podkopal a odizoloval od
vlhkosti, opravil krovy a strechu, aby sa potom
mohol pustiť do rekonštrukcie vnútra
a zovňajšku domu. Po asi desiatich rokoch
náročných opráv mohol hrdý majiteľ na
„mešternicu“ v prednej izbe ku nápisu
POSTAVEV S BOŽÚ POMOCU
JANO GALBAVÝ ROKU 1794
pripísať slová
OBNOVIL PRAPRAVNUK
JOZEF GALBAVÝ R.2004.
9
Dom je v prednej časti rekonštruovaný do podoby prislúchajúcej druhej polovici
19. storočia, kým druhá časť je venovaná medzivojnovému obdobiu. Už na prvý pohľad
zaujmú drevená vstupná brána, drevený štít na priečelí domu, nika so soškou
Sedembolestnej Panny Márie alebo mohutné vchody – tzv. pilére. Ďalšie kultúrne
bohatstvo sa ukrýva vo vnútri, o ktorom sa nebudem rozpisovať a radšej vás pozvem na
prehliadku, ktorú vám pán Galbavý s radosťou zabezpečí.
Dáva vedieť o Veľkých Lovciach
Prvýkrát sa Ľudový dom stal mediálne „slávnym“ na jar 2006, keď sa tu konala
veľmi úspešná fašiangová slávnosť, čo dostalo toto „živé múzeum“ na titulku
Nitrianskych novín. Ďalšie články v týchto novinách pribudli aj toho roku v septembri po
veľmi úspešných Lóťanských folklórnych slávnostiach. Odborným uznaním jeho práce je
aj článok v odbornom časopise Informácie zaoberajúcom sa architektúrou a dizajnom,
kde Ľudový dom slúžil ako inšpirácia pre prácu architektov. (Pre nás všetkých môže ako
inšpirácia slúžiť napr. farebné prevedenie domu. Tradičné slovenské farby – bielu
a modrú nevedomky nahrádzame krikľavými farbami v štýle Latinskej Ameriky.)
Častými návštevníkmi sú i turisti z neďalekej
Podhájskej, konajú sa tu
exkurzie školákov,
prichádzajú sem partie poľovníkov a ďalší milovníci
architektúry alebo histórie. Nesmiernym povzbudením
majiteľa do ďalšej práce sú slová uznania a ďakovné
listy od viacerých osobností, ktorým už predstavil
svoje dielo pri osobných návštevách. Nie je totiž
jednoduché v dnešnej materiálne založenej dobe
nezištne obetovať energiu a voľný čas na nejakú
verejnoprospešnú činnosť. Len ľudia, čo taktiež
dlhodobo obetovali svoj čas dobrovoľným aktivitám, dokážu skutočne do hĺbky oceniť
význam takejto práce.
Ďalšie ambície
Napriek tomu, že rekonštrukcia domu je viac-menej hotová, pán Galbavý sa odmieta
zastaviť. Ako tvrdí, plánuje ešte dobudovať hospodársku časť, teda chlievy a plevinec
(plevinec bolo miesto, kde sa skladovali plevy z obilia, ktorými sa prikrmoval dobytok).
A čo je najdôležitejšie, chce, aby Ľudový dom bol živým miestom pre kultúru a nezostal
len skanzenom – nemým monumentom jeho práce. Preto inicioval založenie občianskeho
združenia Ľudový dom (december 2010), ktoré sa snaží zabezpečiť kultúrne využitie
týchto úžasných priestorov. K prvým úspechom občianskeho združenia patrí tematická
veľkonočná výstava a premiérový ročník Lóťanských folklórnych slávností, pričom obe
zaznamenali hojnú účasť stoviek návštevníkov. Členov združenia, ale najmä pána
Galbavého samotného hreje pri srdci, keď vidia odchádzať spokojných návštevníkov.
Ľudia, ako pán Galbavý si zaslúžia náš obdiv, úctu, ale aj povzbudenie a pomocnú ruku.
Michal
10
Zamyslenie
Konzum všemohúci
Americký ekonóm a teológ slovenského pôvodu Michael Novak vo svojej
knihe Duch demokratického kapitalizmu
napísal nasledovnú myšlienku: „Ak prestanú byť občania krajín demokratického kapitalizmu verní základným morálnym princípom systému, nastane pravdepodobne
morálny úpadok celého systému.“ Ako
som si čítal tieto riadky napísané pred 28
rokmi, nedalo mi nezamyslieť sa nad
aktuálnym stavom našej spoločnosti
a položiť si otázku o tom, akým morálnym
hodnotám je naša spoločnosť verná.
Akými hodnotami sa vyznačuje súčasná
spoločnosť, ktorá je postavená na
hodnotách židovsko – kresťanských,
nachádzajúcich svoj základ v Desatore?
Ak sa pozrieme okolo seba, vidíme,
že súčasnú dobu a celú súčasnú spoločnosť
vystihuje jedno slovo a to K R Í Z A.
Nemám teraz na mysli len odvetvie
bankovníctva a zadlžené štáty ako sú
Grécko, Španielsko, Taliansko, Írsko či
Portugalsko. Ekonomická kríza je len
špičkou ľadovca. Jej korene sú oveľa
hlbšie. Mohli by sme ju hodnotiť ako krízu
morálky a straty pôvodných hodnôt našej
židovsko-kresťanskej západnej kultúry
(myslí sa tým európska a severoamerická
kultúra). V istom zmysle je krízou kapitalizmu ako systému, ktorý všetky svoje zisky získava z produkcie a predaja výrobkov, a najmä z prehnaného konzumu, čiže
umelo vytváranej spotreby. Táto sa vyznačuje tým, že človek si nekupuje len to, čo
skutočne potrebuje pre život, lež reklama,
životný štýl, móda a spoločnosť vytvárajú
sekundárne potreby. Tieto sú povyšované
na úroveň základných životných potrieb.
Tlačí sa na človeka, aby kupoval tovary či
služby, ktoré v skutočnosti nepotrebuje.
Vytvárame si určitý štandard a komfort,
ktorého sa už ťažko zriecť, a aby sme si
tento komfort dokázali udržať, sme ochotní sa zadlžiť aj nad rámec schopností
splácať svoje pôžičky. Ak príde k situácii,
kedy už nie je možné splácať záväzky,
sme nútení si vybrať: buď sa uskromníme
a stratíme svoje postavenie a komfort alebo si musíme opäť požičať. Týmto zadlženosť človeka narastá a znižuje sa šanca, že
sa vôbec niekedy svojich dlhov zbaví. Je
to konanie proti zdravej logike, ale je aj
pochopiteľné, i keď verím, že naši starí
rodičia nad takýmto konaním nechápavo
krútia hlavou. Ich heslom bolo totiž poži11
núť až na úplne morálne dno, ak nebude
nejakým spôsobom motivovaný k šľachetnému správaniu sa nielen v spoločnosti,
ale i v podnikaní. Kapitalizmus (aspoň jeho súčasná podoba) umožnil obrovskú slobodu v možnostiach rozvoja človeka pre
mnohé šľachetné ciele, ale zároveň toleruje i patologické javy uprostred systému.
Medzi takéto javy patrí propagácia sexuality ako prostriedku pre zisk, vytváranie
umelých potrieb, prehnaný tlak na spotrebu a jej umelé zvyšovanie a čo je najviac
viditeľné, že za všetko, za každú službu
i za službu lásky, sa platí. Jednoducho, použijem vetu z jednej reklamy: „Nedovoľte
ani Slnku vyjsť bez toho, aby ste na tom
zarobili.“ Ak je teda toto mottom našej
spoločnosti, nie je divné, že slovo kríza sa
spája so všetkými oblasťami ľudského života. Prežívame krízu rodiny, manželstiev,
krízu majú muži v strednom veku, je kríza
v pôrodnosti atď. Jedno na druhé nadväzuje. Ak mladý muž, ktorý skončí školu,
rozmýšľa, čo so životom, hneď mu spoločnosť cez reklamu, seriály, internet ponúkne možnosti, z ktorých si vyvodí, že
najskôr si musí užiť, mať krásnu priateľku,
mať dobré auto, dobre zarábať, ísť dvakrát
do roka na dovolenku, mať značkové oblečenie, topánky - všetko podľa aktuálneho
trendu, vlaňajšie už nie je moderné, venovať sa nejakému zvučnému koníčku, mať
dobrý imidž, jednoducho byť populárny
a dobre prijímaný okolím, minimálne
aspoň na facebooku či twitteri. Ak ste si
všimli, medzi týmito plánmi či hodnotami
sa nenachádza rodina, manželstvo, deti,
nieto ešte povzbudenie robiť niečo, čo
prispeje k jeho duchovnému rastu alebo
rozvoju spoločnosti. Človek sa takto stáva
konzumentom všetkého, doslova „otrokom“ vecí a snov, ktorými sa obklopuje.
Je niekedy otázne, či naozaj potrebujeme pre svoj život najnovší model tele-
čať si len toľko, čo nutne potrebujem a aj
to len v takej výške, v akej to viem splácať. V súčasnosti sa však jednotlivec, rodina, či dokonca celý štát dostáva podvedome pod určitý tlak udržať si svoju úroveň,
svoje meno a postavenie, aby nevyzeral
zle v spoločnosti, v ktorej sa pohybuje.
Udržanie úrovne či pohodlia sa stáva
myšlienkou, ktorá sa v rôznych podobách
a cez rôzne zdroje dostáva do ľudského
myslenia, kde sa stáva akoby kľúčom pre
všetko konanie a rozhodovanie, ktoré
jednotlivec, rodina alebo štát podniká.
Heslá reklám, ktoré hlásajú slobodu,
v skutočnosti ponúkajú otroctvo. Program
tejto slobody možno formulovať nasledovne: „Uži si život, buď slobodný a ak na to
nemáš, tak si požičaj a ak nebudeš vedieť
splácať, tak si znovu požičaj!“ Človek,
ktorý dnes žije podľa tohto hesla, si viaže
na seba neúnosné bremeno a ešte dobrovoľne! Je iba konzumentom, teda otrokom
trhu. Ak sa na to pozrieme širšie, celá
hodnota súčasnej spoločnosti spočíva na
schopnosti spotreby. Len to, čo sa dá predať a kúpiť má cenu, človek, ktorý je
schopný kupovať a konzumovať všetko,
čo ponúka trh, je osožný a potrebný pre
spoločnosť. Jedinec, ktorý toho už nie je
schopný, ktorý už neprodukuje, ako dôchodcovia, invalidi, dlhodobo chorí, títo
všetci sa stávajú príťažou systému. Hodnoty ako rodina, úcta k životu, úcta k druhým, nezištnosť, skromnosť, obeta, úcta
k prírode, majú dnes len natoľko význam,
nakoľko sa z nich dá čosi finančne získať.
Ale to je viditeľný efekt systému, ktorý sa
dnes nazýva slobodné trhové hospodárstvo
alebo kapitalizmus, ktorý bol pôvodne
s „dobrým“ úmyslom založený na idei, že
človek bude aj v obchode dodržiavať
určité hranice. Zabudlo sa však, že človek
je od prírody hriešny a má sklony nie povzniesť sa k morálnym výškam, lež pad12
začína sa nový. Skúsme uveriť tomu, že ak
za všetkým nebudeme vidieť len peniaze,
ale i Božie kráľovstvo, tak Boh – náš nebeský Otec sa postará, že nikdy nám
nebude chýbať nič potrebné pre slušný
život a vždy bude i nejaké to euro navyše.
Blížia sa Vianoce, o čom už dlho
rozprávajú reklamy. Aj pri kúpe vianočných darčekov máme pamätať na zmysel
týchto sviatkov, aby človek neprepadol
ošiaľu reklám, nákupom, jedlu a s tým
súvisiacich pôžičiek. Sú to Vianoce, kedy
si pripomíname narodenie Božieho Syna
Ježiša, ktorý prišiel, aby vykúpil človeka
a nie aby sa človek kvôli jeho narodeniu
dobrovoľne zotročil. Tento Ježiš nám
neustále hovorí „Nebuďte ustarostení
o svoj život!“(Mt 6, 25) a na inom mieste
hovorí: „Veď čo osoží človekovi, keby aj
celý svet získal, a svojej duši by uškodil?“
(Mt 16, 26)
Fero
vízora, každý rok nový mobilný telefón,
paušál s nekonečnými hovormi, imidžový
fotoaparát, imidžový notebook, lebo ten,
čo sme si kúpili pred dvoma rokmi, už
nevyzerá pekne (a pritom používame maximálne textový editor a surfujeme po
internete, či si pozrieme nejaký film).
Takto by sme mohli skúmať ďalej, určite
nájdeme veľa zbytočností, na získanie ktorých míňame značnú časť životnej energie
a čas, ktorý môžeme venovať svojim blížnym, deťom, starým rodičom, priateľom
alebo ho využiť na zveľadenie vlastnej
osobnosti, napr. prečítaním hodnotnej
knihy, modlitbou atď. Zabúdame, že Boh
stvoril človeka slobodným, nedaroval mu
slobodu preto, aby ju človek vymenil za
veci, ktoré naozaj k životu nepotrebuje.
Ježiš v Matúšovom evanjeliu vyslovuje
nasledovné slová: „Nebuďte ustarostení
o svoj život, čo budete jesť, ani o svoje
telo, čím sa zaodejete. Či život nie je viac
ako jedlo a telo viac ako odev?“ A ako
riešenie dodáva: „Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: Čo budeme jesť? alebo:
Čo budeme piť? alebo: Čo si oblečieme?!
Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania.
Váš nebeský Otec predsa vie, že toto
všetko potrebujete. Hľadajte teda Božie
kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto
všetko dostanete navyše. Preto nebuďte
ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa
postará sám o seba. Každý deň má dosť
svojho trápenia“ (Mt 6, 25; 31-34). Tento
Ježišov výrok nemáme chápať tak, že nemáme robiť nič, lež všetko, čo robíme, aby
sme robili s vedomím cieľa. Tento cieľ je
nebeské kráľovstvo. Práve v tomto jesennom období sa chtiac či nechtiac musíme
konfrontovať s konečnosťou nášho života.
Život človeka by bol obzvlášť úbohý, ak
by smrťou skončilo všetko. My kresťania
však veríme, že smrťou život nekončí, ale
13
Na potulkách
Miništrantsko – spevácky výlet
Chvíľa, na ktorú sme sa tak dlho tešili, konečne prišla. So začiatkom prázdnin nadišiel aj čas nášho miništrantsko – speváckeho výletu. V sobotu 2. júla sme sa okolo
siedmej ráno začali zhromažďovať pred kostolom. Našu povinnú výbavu tvorila batožina, dobrá nálada a kinedryl (pre udržanie tej dobrej nálady ), ktorý, žiaľ, niektorí zabudli užiť. Naša cesta sa oficiálne začínala na vlakovej stanici v Podhájskej. Po spoločnej
modlitbe sme nastúpili do nášho vlaku. Najväčší zážitok z cesty mali naši najmenší
miništranti. Vietor vo vlasoch, v rukávoch, v očiach a všade, kde sa dalo, im spôsoboval
nesmiernu radosť. Neskôr aj bolesť, ale to im veľmi neprekážalo popri kývaní z okna.
Na chatu do Terchovej sme dorazili veľmi vyčerpaní po dlhej ceste s dvomi
plánovanými prestupmi, z ktorých sa nakoniec vykľuli tri, kvôli oprave železničnej trate
medzi Hronskou Dúbravou a Kremnicou. A tak sme si túto krátku trasu užili v tesnom
zovretí preplnenej starej Karosy a úzke cesty plné zákrut zakrútili nielen rukami vodiča,
ale preskúšali aj odolnosť našich žalúdkov. Po príchode na chatu sme po vybalení batožiny začali čerpať sily na túru, ktorá nás mala čakať v nasledujúci deň. Keďže v Terchovej boli v tom čase cyrilometodské slávnosti, ešte v ten deň sme boli na večernej svätej
omši, po ktorej sa konala modlitba chvál. Táto modlitba bola nádherným zážitkom, z ktorého sme čerpali sily a pomohla nám v nádeji prežiť nepohodu daždivej nedele, ktorá nás
čakala. Nedeľu sme kvôli
dažďu prežili na chate a využili sme ju na rôzne spoločenské hry. Pozreli sme si
zaujímavý film s názvom
Vzoprieť sa obrom, ktorý
nám pomohol v pondelok
ráno vydať sa na prvú túru
navzdory nepríjemnému počasiu. Bola to túra na Jánošíkove diery. Na konci nás
zastihol dážď a zima. Neostávalo nám nič iné, iba sa čo najrýchlejšie dostať na chatu. Keď sa počasie umúdrilo, šli
sme v stredu do prírody zasa. Odvážnejšia skupina zdolala Veľký Rozsutec. Menej
odvážni sa vydali na chatu kratšou trasou z obce Štefanová cez skalnaté, ale veľmi
malebné Tiesňavy. Túry boli pre nás v podstate oddych. Popri prechode cez skaly sme
obdivovali krásu Božieho diela.
Na sviatok sv. Cyrila a Metoda sme si urobili výlet do Žiliny. V Žiline pre nás naši
zodpovední vedúci vyhlásili fotosúťaž. Po skupinkách sme sa snažili urobiť čo najlepšie
a najzaujímavejšie fotky. Pri hľadaní tých „naj“ fotografických záberov (alebo pri plnení
zadaných fotografických úloh, ako napr. odfotiť sa s výnimočnou osobou, s Kórejcom, so
Šanim, so zvieratkom či pózovať s bicyklom uprostred fontány na námestí) sme sa
14
poriadne vybláznili. Po dlhom dni sme išli zaň poďakovať na sv. omšu do františkánskeho kostola. Po návrate na chatu všetkých zmohla únava. Čas na chate sme si krátili
rôznymi detskými hrami, ako indiánska palička, obľúbení boli sloníci a najmä sme sa
šúľali od smiechu pri hre „HUTUTU“. Pozerali sme filmy, hrali karty, bang alebo sme si
len tak spievali. Najmladší z nás sa počas teplých dní šli schladiť do bazéna. Niektorí/é
aj nedobrovoľne . A ako vyzeral náš jedálny lístok? Myslím, že nehladoval nik. Zistili
sme, že po príchode z túry nič
nepadne tak dobre ako sáčková
polievka. Nedeľný obed sme mali
slávnostný (ako sa na nedeľu
patrí): mäsko s ryžou. Kotlíkový
guláš zmizol, len sa tak zaprášilo
a s lečom sme sa tiež dlho nepasovali. Najmenší si pochutili na
sladkom pudingu, skoro ako od
mamičky, a hitom výletu sa stal
chlieb s lekvárom či paštétom.
Ďakujeme všetkým, čo nás podporili zeleninou. Vďaka nim sme
mali zásobu vitamínov po celý
týždeň. A vďaka i za každý
príspevok po sv. omši pre miništrantov či spevákov.
Posledný večer patril návšteve Jánošíkovej sochy a nočnej hre. Po nočnej hre sme
zostali trochu vystrašení, ale aj tak to bol nezabudnuteľný zážitok. Zistili sme, že najviac
príšer je v našej mysli a tiež, že i ten najodvážnejší vedúci sa občas zľakne . V sobotu
ráno sme veľkú batožinu s námahou vpratali do auta, aby bola bezpečne dopravená
domov. Postupne sme sa schádzali na žilinskú vlakovú stanicu. Po krásne prežitom
prvom prázdninovom týždni nastal čas vrátiť sa domov. Cesta domov bola dlhá, ale aj
tak sme sa z návratu tešili. Už nám začínali chýbať naši zlatí rodičia a súrodenci.
Vrátili sme sa znudení po dlhom sedení vo vlaku, ale, ako inak, stále v dobrej
nálade. Ako povedal sv. Dominik Savio: „Pre nás svätosť spočíva v tom, že sme stále
veselí.“
Jeden z našich vedúcich mal takú
myšlienku na záver: „Myslím, že Boh nás
cez tento výlet v rôznych situáciách mnohému naučil. Zistili sme, že i tie naše
najdokonalejšie plány môžu stroskotať
a nakoniec dopadne všetko oveľa lepšie,
ako si kto predstavoval. I tá najťažšia túra
sa dá spolu zdolať bez ťažkostí a že spoločnými silami sme zvládli všetky
nástrahy.“
Andrejka
15
Zo života
Nie je cvičenie ako cvičenie...
- „Nechceš ísť na duchovné cvičenia?“
- „Nie, ďakujem, neprosím. Tam ma nikto nedostane.“ Takto som odpovedala
zakaždým, keď ma niekto pozval na duchovné cvičenia (DC) alebo som si prečítala
oznam, v ktorom na ne pozývali. „Ja nepotrebujem žiadne duchovné cvičenia.“
V podstate som ani nevedela, čo vlastne tie duchovné cvičenia sú, ale podľa názvu
som hneď usúdila, že to tam musí byť hrozné a ja sa nepotrebujem cvičiť vo viere.
Veď predsa chodím do kostola, tak načo taká zbytočnosť. Tak toto bola moja mylná
predstava o duchovných cvičeniach, až pokým som sa neprihlásila na vysokú školu,
odbor náboženská výchova a nezistila pri zápise, že duchovné cvičenia máme
povinné a dostaneme za ne kredity. Nuž kredity sú kredity a ja som musela v prvom
ročníku na „výške“ prvýkrát v živote absolvovať duchovné cvičenia. Keďže boli
povinné, museli sme sa ich zúčastniť všetci študenti náboženskej výchovy. Tešila
som sa, že tam aspoň budem s kamošmi a čas mi rýchlejšie ubehne. Trvať mali
týždeň a to v Ivanke pri Dunaji. Po príchode nás prednášajúci páter oboznámil
s programom, vysvetlil, ako to bude prebiehať a už večer sme mali mať svätú omšu.
Čakala som, že sa spoločne vyberieme do dediny do kostola, ale páter nám kázal
pripraviť na sv. omšu jednu miestnosť v budove, v ktorej sme boli ubytovaní. Bola
som prekvapená. Ešte som nikdy nezažila svätú omšu inde ako v kostole. A teraz
mala byť v jednej spoločenskej miestnosti a to len s nami „nábožkármi“
(trinástimi). Bolo medzi nami pár dievčat, ktoré vo svojej farnosti navštevujeme
spevácky zbor, a tak sme si pripravili i pár pesničiek. Omša bola perfektná. Takto
nejako som si predstavovala schádzanie prvých kresťanov na lámaní chleba. Len
my a Pán Ježiš. Bolo to veľmi osobné a intímne. Na druhý deň sme už mali i prednášky, ktoré ma zaujali a začínalo sa mi tam veľmi páčiť. Silentium, čiže dodržiavanie ticha, sa mi už nezdalo také prísne a nepotrebné nariadenie, ale sama som
začínala pociťovať, že ho chcem dodržiavať a už vôbec som ho nepovažovala za
nepotrebné. Môj pocit z DC bol úžasný a vtedy som si uvedomila, aká som bola
hlúpa, že som na ne nešla skôr a bola som vďačná tomu, kto vymyslel, že sú pre nás
DC povinné. V ďalšom roku som sa už na ne tešila. Vtedy som prvýkrát absolvovala i generálnu spoveď, po ktorej som sa cítila, ako keby som lietala nad zemou.
Bol to neuveriteľne krásny pocit a odporúčam každému si aspoň raz v živote urobiť
generálnu spoveď, prejsť si celý doterajší život a zahodiť za hlavu všetko, čo nás
dovtedy ešte mátalo. Ako učiteľka náboženskej výchovy mám povinnosť absolvovať raz za rok duchovné cvičenia. Je to jedna z podmienok kánonickej misie. No túto povinnosť neberiem ako povinnosť. Teším sa na ne každý rok. Tak ako si potrebuje oddýchnuť a načerpať silu naše telo (kto môže, chodí k moru, do hôr, do
kúpeľov), tak si potrebuje oddýchnuť a načerpať nové sily i naša duša. Ja si pri nich
16
viac oddýchnem ako kdekoľvek inde na dovolenke. Človek si potrebuje odpočinúť
i od rušného a uponáhľaného sveta, v ktorom už ani nepočujeme Boží hlas, pretože
ho stále niečím prekrikujeme. Vyhovárame sa, že Boh nám neodpovedá, ale my mu
ani nedáme priestor, aby sme si ho vypočuli. Na duchovných cvičeniach je človek
odpútaný od sveta. Učí sa stišovať a počúvať Boží hlas. Dnes nám veľa rehoľných
spoločenstiev ponúka duchovné cvičenia s rôznym zameraním. Každý si môže vybrať podľa toho, čo ho trápi, na čo hľadá odpoveď a pod. Ja chodievam na DC
organizované pre učiteľov náboženskej výchovy, kde nás prednášajúci povzbudzujú
v tomto našom povolaní. Nikde inde tak nepookrejem na tele a hlavne na duši, ako
tam. Týmto článkom vás chcem povzbudiť, aby ste aspoň raz skúsili ísť na duchovné cvičenia. Neodmietali ich ako ja, že nepotrebujete žiadne cvičenia. Potrebujete.
Tak ako som ich potrebovala a stále potrebujem i ja. Stretávam sa na nich i s učiteľmi, ktorí majú svoje rodiny, niektorí aj malé deti, no tiež si ich nevedia vynachváliť. Rodina to nejako tých pár dní bez nich vydrží a teší sa, že sa im domov
vráti ocino, mamina, manžel, manželka zrelaxovaný/á, oddýchnutý/á a plný/á Božej
prítomnosti a lásky. Rodina to hneď pocíti. Preto ak nájdete niekde pozvánku alebo
vás niekto pozve na duchovné cvičenia, neodmietnite a choďte si na vlastnej koži
vyskúšať ich blahodarné účinky. A ak už niekto absolvoval duchovné cvičenia vo
svojom živote, budem veľmi rada, ak by sa o svoje zážitky z nich podelil i s nami.
Môže nám ich napísať, prípadne ma ohlásiť, povedať mi ich a ja ich spíšem.
Veľa Božej milosti vám vyprosuje a pozdravuje vás
Janka
Traja susedia diskutovali o správnej pozícii a postoji pri modlitbe. Jeden povedal: „Mal by si
kľačať na kolenách so sklonenou hlavou, v bázni
pred Všemohúcim.“
Druhý muž prehovoril a riekol: „Pamätajte na to,
že ste boli stvorení na Boží obraz. Pozícia, v ktorej sa máme modliť, je stáť s pohľadom upreným
do neba do Božej tváre a hovoriť s ním ako dieťa
so svojím otcom.“
Tretí muž prehovoril takto: „Ja teda o tých
pozíciách veľa neviem, ale tú najkvalitnejšiu
modlitbu som sa modlil hlavou dole v studni.“
--------------------------------Janko dostane k Vianociam bicykel a hneď sa
predvádza na ceste:
- Aha, starká, bez šliapania!
- Aha, starká, bez držania!
- Aha, štalká, bež žubov!
17
Pani učiteľka vraví v škole žiakom:
- Nezabudli ste na sľub, ktorý ste
mi dali, že v sobotu a v nedeľu
urobíte niekomu dobrú radosť?
Janko sa prihlási:
- Ja som nezabudol! V sobotu
som išiel k babke a mala radosť.
- A v nedeľu?
- V nedeľu som odišiel a mala
ešte väčšiu radosť.
-----------------------Synček sa pýta otca:
- Ocko, kedy si indiáni maľujú
tvár?
- No, keď sa chystajú do boja.
- Tak si daj pozor na mamu,
maľuje sa pred zrkadlom.
Zvyky a obyčaje
Zvyky a obyčaje adventu
Po ukončení všetkých jesenných prác na dedine prichádza obdobie zimného
pokoja a príprava na obdobie Vianoc – Advent. Slovíčko advent pochádza
z latinčiny a znamená príchod. Od 10. storočia toto obdobie trvá štyri nedele
a kresťania sa počas tohto obdobia chystajú na príchod Ježiša Krista.
Jedným zo zvykov v adventnom období boli tzv. roráty. Boli to sväté omše,
ktoré dostali meno podľa úvodného žalmu: „Rorate coeli desuper...“,čiže „Rosu
dajte nebesá zhora, otvor sa zem a daj nám Spasiteľa“ . Tieto omše sa začínali ešte
pred rozvidnením. Ľudia vstávali za tmy, vzali si lampáše a smerovali do kostola,
pričom sa častokrát museli brodiť snehom.
Advent sa nazýva aj malým pôstom.
Nemohlo sa tancovať, nekonali sa svadby
ani hlučnejšie stretnutia mládeže. Dokonca sa hovorilo, že aj psi štekali tichšie
a kohúti kikiríkali ospanlivo. V tomto
období nebolo už práce na poli, ale práca
sa preniesla do príbytkov a to v podobe
priadok a páračiek. Ale ani počas týchto
prác nezabúdali naši predkovia na rôzne
zvyky, ktoré boli častokrát spojené
s rôznymi svätými.
Ešte pred začatím adventu si pripomíname sviatok sv. Kataríny. S týmto
dňom súvisela aj povera, že v dome, ktorého prvým návštevníkom je žena, sa bude
po celý rok rozbíjať riad. Dávnu tradíciu majú aj tzv. katarínske zábavy. Bola to
posledná príležitosť pred malým pôstom si zahrať, zaspievať a zatancovať. Počas
týchto zábav platilo „ženské právo“, čiže ženy si mohli vyberať
tanečníkov, a iba o polnoci bola
mužom dovolená volenka.
30. novembra zasa oslavujeme meno Ondrej. Toto meno sa
v ľudovej tradícii spája s veštbami
o vydaji. Svätý Ondrej bol považovaný za patróna neviest a mnohé dievčatá sa k nemu obracali
s prosbami o pomoc. Dievčatá napríklad varili halušky s lístkami.
18
Prvú halušku, ktorá vyplávala na povrch, dievča vybralo a z lístka sa dozvedelo
meno nastávajúceho muža.
Na začiatku decembra slávime sviatok svätej Barbory. Okrem iného je
Barbora patrónkou baníkov. Stala sa ňou preto, lebo vraj podľa legendy, keď
utekala pred svojím otcom, ktorý ju držal zamknutú vo veži, otvorila sa jej skala
a poskytla jej útočisko. Preto baníci proti nešťastiu a smrti zapaľujú tzv. Barborine
svetlo. V tento deň ľudia odrezávali vetvičky z čerešní a dávali ich do vody.
Dievčatá dávali týmto vetvičkám mená chlapcov a čakali, ktorá z nich prvá
rozkvitne, za toho sa potom vydajú.
Sviatok sv. Mikuláša sa oddávna spája
s vierou v bohatstvo. Obchodníci uzatvárali
zložité obchody, ale modlievali sa k nemu aj
slobodné dievčatá, ktoré túžili po ženíchovi.
Podľa inej legendy oživil zavraždené deti,
preto sa aj hovorí, že nosí a pomáha rodičkám. Najznámejšia je však legenda, kedy
obdaruje tri dcéry, ktoré chce ich otec poslať
do nevestinca, aby splatil všetky dlhy. Mikuláš každú dcéru obdaruje a ich otec sa z dlhov
vykúpi. Práve tradícia s obdarovávaním sa
stala najznámejšou. V predvečer sviatku muž
s bielou bradou, čertom a anjelom navštevuje
deti a daruje im sladkosti. Mikuláš bol oblečený v biskupskom rúchu a mal berlu. Deti si
museli pred ním kľaknúť a pomodliť sa:
“Mikulášku, dobrý strýčku, modlím sa ti
modlitbičku, zlož tu svoju plnú nošku, daj nám z tvojich darov trošku, či koníčka
medového, či koláčka makového, veď ty, strýčku Mikuláš, mnoho dobrých vecí
máš.“
Posledným sviatkom pred Vianocami, s ktorým sa spája nejaký zvyk, je
sviatok sv. Lucie. Po dedinách chodili bielo odeté ženy – lucky. Tvár mali zakrytú
maskou, alebo pomúčenú. Chodili ticho a navštevovali domácnosti, kde husím
krídlom omietali steny a tak symbolicky vyháňali zlo z domu. U nás táto postava
nesie určité znaky tajomna. V západnej Európe sa na tento sviatok konajú
lampiónové sprievody a Lucia vystupuje ako nevesta oblečená v bielom s vencom
na hlave a horiacimi sviečkami.
Miša
Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!
A každé telo uvidí jeho spásu.
19
Osobnosť
Pavol Strauss: „Viem, komu som uveril.“
Možno ste o ňom už počuli, možno ani nie, no ja som sa s menom Pavol
Strauss stretol po prvýkrát asi pred rokom. Bolo to krátke zoznámenie, cez
univerzitné pastoračné centrum v Nitre, ktoré nesie meno tejto (teraz to už viem)
významnej osobnosti slovenských dejín. Asi vás bude zaujímať, čím je významný
tento človek. Tak vám ho krátko predstavím a priblížim.
Pavol Strauss sa narodil 30.8.1912 v Liptovskom Mikuláši v židovskej rodine.
Otec bol vzdelaný advokát, zaujímajúci sa o filozofiu. Matka bola vynikajúca
klaviristka a od mala viedla syna k hudbe. A Pavol si vďaka rodičom utvoril vzťah
k hudbe a filozofii. Straussovci boli tradičná židovská rodina, ktorá dodržiavala
všetky židovské náboženské tradície, ich duchovný život bol tiež skôr tradičný,
chýbala mu hĺbka osobného vzťahu. Pavol však už v mladosti túžil po čomsi
väčšom, ako je len dodržiavanie náboženských zvykov. Túžil po čomsi, v čom jeho
srdce nájde naplnenie a zmysel života. Asi v dvanástich rokoch si do denníka
poznačil: „Mám strach pred smrťou, mám strach zo zániku. Keď toto napíšem,
hádam nezaniknem nadobro.“ Túžobne hľadal zmysel života, pričom horlivo
študoval a snažil sa nájsť odpoveď o zmysle v dielach veľkých filozofov doby, od
Kanta, cez Nietszeho, Dostojevského až po Marxa a Lenina. Stojí za zmienku, že
všetky tieto diela študoval v nemčine, francúzštine či angličtine, v jazykoch, ktoré
výborne ovládal.
Počas detstva mala na neho veľký vplyv jeho pestúnka, úprimne veriaca
katolíčka, s ktorou denne chodieval na sv. omše. Po ukončení gymnázia v Mikuláši
odišiel v r. 1931 študovať do Viedne medicínu. Po dvoch semestroch prestúpil do
Prahy, kde sa popri štúdiu venoval najmä hre na klavír. Bol vynikajúcim
klaviristom. Počas pražských štúdii koketoval s komunizmom, ale keď sa dozvedel
o tom, aké zverstvá sa dejú v Rusku, tak sa utiahol a začal sa venovať indickej
mystike, aby zaplnil prázdnotu srdca. Strauss však neustále udržoval kontakt so židovskou vierou. V roku 1937 promoval a nastúpil na vojenčinu. Slúžil vo vojenskej
nemocnici v Ružomberku, kde sa spoznal s rodinou Munkovcov (v septembri tohto
roku bol začatý proces blahorečenia tejto rodiny), konvertitami zo židovstva na
kresťanstvo. Vďaka ich viere a šľachetnosti spoznal, že Ježiš Kristus je prisľúbený
Mesiáš. Uvedomiac si príslušnosť k vyvolenému národu spoznal, že Ježiš – Mesiáš
je naplnením jeho života a 28. augusta 1942 v rímskokatolíckom kostole v Liptovskom Mikuláši prijal krst, ktorý vnímal ako Božiu milosť. Počas vojny pomáhal
ako lekár v SNP, kde bol zajatý, ale jeden nemecký dôstojník ho akoby zázrakom
prepustil. Odišiel z Ružomberka v sprievode Márie Loydovej, ktorá mu pomáhala
ukryť sa v Trnave. Obaja sa zaľúbili a v kláštore sestričiek mariánok v Trnave (kde
sa ukrýval a venoval prekladaniu z francúzštiny) 4. apríla 1945 zosobášili. Tu bol
20
ešte raz zajatý, ale prepustili ho. Potom tajne pracoval v Bratislave na detskej
klinike. Po vojne veľa uvažoval, prečo si ho Boh nechal na svete a nenechal ho
zahynúť ako mnoho iných počas vojny.
V roku 1946 dostal ponuku pracovať v nemocnici milosrdných bratov v Skalici, odkiaľ odišiel v tom istom roku na študijný pobyt do Zürichu, kde strávil tri
mesiace. Tu dostal ponuku zostať, ale rozhodol sa, že chce pracovať na Slovensku.
Svoje lekárske povolanie bral ako službu a u pacientov bol preto veľmi obľúbený.
V Skalici bol do roku 1956, keď ho pre jeho kresťanský postoj degradovali
z funkcie primára a poslali do Nitry. V Nitre bol odsúdený na doživotnú činnosť
ambulantného chirurga. Zo začiatku ho kolegovia prijímali ako zločinca a často
musel robiť nočné služby v ambulancii. Tu pôsobil až do dôchodku 1. januára roku
1981. Na dôchodku sa venoval písaniu. Zomiera 3. júna 1994 v nitrianskej
nemocnici. So svojou manželkou zanechali dvoch synov a obaja sú lekári.
Počas života boli u Straussovcov dvere neustále otvorené, a často sa u nich
stretali rôzne osobnosti kultúrneho i spoločenského života. (Za socializmu bol preto
ich byt neustále odpočúvaný a sledovaný tajnou službou.) Pavol bol dobrým
priateľom s mnohými osobnosťami, ako boli napríklad teológ Ladislav Hanus,
filozof Ján Letz či básnik Milan Rúfus. Sám sa tiež venoval okrem iného aj písaniu
básní. Napísal diela Kolíska dôvery, Človek pre nikoho, Listy sebe a ďalšie. Jeho
tvorba obsahuje veľké pravdy o ľudskom živote, vo forme esejí, úvah, ale i básní.
Pokiaľ mu to zdravie dovolilo, neustále čítal a písal. Za socializmu mu nebolo
dovolené vydávať svoje diela, zanechal množstvo svojich zápiskov, ktoré dnes
vychádzajú ako zbierky jeho myšlienok. Aj čitatelia Katolíckych novín mali
možnosť sa modliť cez tohtoročné pôstne obdobie krížovú cestu, ktorú napísal
Pavol Strauss, našli ju vloženú do jedného z čísel. Pavol Strauss bol vynikajúcim
človekom, o čom sa každý môže presvedčiť pri čítaní jeho diel. Pre zoznámenie sa
s touto osobnosťou môžete navštíviť stránku: http://www.pavolstrauss.sk Tu sa
o tomto vzácnom človeku dozviete oveľa viac a budete mať možnosť prečítať si aj
niečo z jeho tvorby. Pavol Straus je nám veľkým príkladom neúnavného hľadača
pravdy, nebál sa skúmania a vytrvalého štúdia, aby zaplnil svoj hlad po pravde.
Nakoniec túto pravdu našiel v Ježišovi Kristovi.
Fero
Nenaplnený čas
„Na troch pilieroch bol postavený most cez môj život: na hudbe, na slove
a myšlienke a na medicíne. Boli to fixné body, okolo ktorých pretekal život
a raz v ňom boli hlbšie ponorené, inokedy sa prúd spomalil a jeho koryto bolo
plytšie, ba neraz hrozilo, že vyschne. Hranica krásy a dôstojnosti života začína
životom myšlienky.
Pavol Strauss
21
Recenzia
Hillsong tour: God is able
(prekl. Boh je schopný/Bohu je možné)
Hillsong united ma vždy fascinoval, páčili sa mi ich
piesne a pri pozeraní záznamov z koncertov na youtube
som si vždy hovorila, že raz na nich pôjdem, ale bolo to
pre mňa asi tak nereálne ako stretnúť na ulici Brada Pitta
s rodinou. Prečo? Pretože Hillsong som, odkedy ich poznám, pokladala za tých, ktorí okrem toho, že spievajú
a hrajú, prinášajú na gospelovú scénu niečo tak autentické
vo vzťahu s Bohom, že to jednoducho premieňa srdcia ľudí. A ich piesne sa stali také známe, že sa dokonca prekladajú do iných jazykov. Aj v našich kostoloch či na modlitbách chvál môžeme začuť piesne, o ktorých ani netušíme,
že sú dielom práve austrálskeho Hillsongu (Môj Ježiš, Hosanna, Nekonečný Vládca). Navyše mi bolo veľmi sympatické, že ľudia, ktorí fungujú vo svete, majú svoju prácu
a svoje rodiny, vychádzajú zo svojho pohodlia a robia
niečo, čo by sme nepredpokladali. Ľudia, ktorí sú na prvý pohľad štýloví, dobre oblečení,
perfektne upravení, sú človeku blízki už len v tom, že žijú vo svete. A pridám ešte to, že
sú skvelí hudobníci a že sú ochotní vykročiť smerom k ľuďom a evanjelizovať skrze hudbu a slovo, ukázať na Ježiša bez nejakých „omáčok“. Ukázať na Ježiša ako na toho, ktorý
nás spasil, ktorý nám dal nový život, ktorý je naším Pánom a ktorého môžeme nechať
vstúpiť do nášho života, do konkrétnych vecí, ktoré žijeme, do konkrétnych situácií,
v ktorých má mať svoje miesto. Predtým som bola na mnohých koncertoch, festivaloch
Lumen, chválach a evanjelizáciách, ale zatúžila som vidieť to “vo veľkom”, kde sú nie
stovky, ale tisícky ľudí oslovených. A veľmi vďačná organizátorom, že sa do niečoho takéhoto pustili, som si zarezervovala lístok, pretože predtým bol Hillsong v “našej blízkosti” naposledy v roku 2006 v Budapešti. Organizátori (Godzone a Združenie Kresťanských Spoločenstiev Mládeže) sľubovali čas plný uctievania, mohutnej oslavy a chvály
nášho Boha. A presne toto som aj očakávala, s týmto som tam išla a na toto som sa tešila.
Tak sme sa pekne v deň koncertu dostavili do Ružomberka k športovej hale
Koniareň, vybavili sme náležité formality, obstarali sme si vstupenky vo forme náramku
a našli si miesto. Hala bola vypredaná do posledného miesta. Masy ľudí boli všade. Na
stoličkách, na balkóne, no a dolu v “kotli” to úplne vrelo, preto sme zakotvili tam.
Akademická štvrťhodinka sa ešte o štvrťhodinku posunula a s polhodinovým meškaním
nakoniec na pódium vyšli hudobníci. Piesne boli samozrejme v angličtine, ale celý
koncert bol doplnený projekciou na veľkoplošných obrazovkách, spolu s textami piesní,
čiže bolo pomerne jednoduché zapojiť sa. Človek, ktorý vie po anglicky, určite ocenil
nádherné texty a naozaj kvalitnú hudbu, ale prišli sme tam naozaj kvôli tomu? A čo tí,
ktorí nevedia po anglicky? Môžu si z tohto niečo odniesť? Zdá sa, že áno, po bloku
22
piesní sa vždy líder chopil mikrofónu a niečo povedal. Niečo, čo mnohí ľudia počuli po
prvýkrát. Ohlásil radostnú zvesť, že Ježiš je živý, je tu a je tu práve pre teba. Na záver sa
chvíľu modlili za všetkých ľudí, aby sa rozhodli dať svoj život do rúk Bohu. Pre
mnohých to určite bolo niečo, od čoho sa mohli v svojom doterajšom živote odraziť
a skúšať ho žiť inak. Tomuto hovorím evanjelizácia! Evanjelizácia, ku ktorej nás vyzýval
už pápež Pavol VI. v encyklike EVANGELII NUNTIANDI (č. 26), kde sa píše, že hlásať
evanjelium znamená predovšetkým: vydávať prostým a priamym spôsobom svedectvo
o Bohu, ktorého nám zjavil Ježiš Kristus v Duchu Svätom. Proste hlásať evanjelium tak,
aby ho ľudia pochopili, zatúžili po ňom a prijali ho za svoje. Takto nejako som si to vždy
predstavovala. Tiež povzbudili ľudí, aby nežili vieru sami, ale aby si našli nejaké
spoločenstvo, kde by mohli byť povzbudení inými bratmi a sestrami. Toto povzbudenie –
nezostať sám – sa mi zdalo veľmi prospešné hlavne v dnešnej dobe sekularizmu, keď sa
veci ohľadom viery a náboženstva akosi stávajú príliš osobnými a v spoločnosti zdanlivo
nemajú čo robiť. A práve tu sa stáva viera vecou verejnou. Slová “kde sú dvaja, alebo
traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi” (Mt 18, 20), alebo “aké je
dobré a milé, keď bratia žijú pospolu” (Ž 133, 1) sa vypĺňajú do poslednej bodky.
A čo dal tento večer mne osobne? Z vlastného pohľadu to vnímam skôr ako koncert,
tie chvály a uctievanie som nejak moc nepostrehla a osobne som očakávala viac
modlitbovú než koncertnú atmosféru. To znamená, že piesne boli síce doplnené slovom,
ale nie modlitbou – tá bola až na konci a na môj vkus trochu krátka. V mojej
charakteristike som si akciu zaradila k výborným koncertom, na ktorých niečo naozaj
zmysluplné zaznelo. Nebola som sklamaná, ale nebola som ani nejako extrémne ohúrená,
nevidela a nepočula som nič také, čo by pre mňa bolo nové a dychvyrážajúce, ale predsa
som rada, že som bola. Jediné, čo ma mrzelo, že pri evanjelizáciách tohto typu sme
odkázaní na protestantské spoločenstvá, resp. učíme sa ich od protestantov. Videla som
naživo “ako sa to robí”. Poučilo ma to v tom, že sme často zaspatí, ustráchaní, hanbíme
sa otvoriť ústa a pritom máme ľuďom hovoriť správu, ktorá je pravdivá, aktuálna a ktorá
mení ich životy. Správu, že Boh ťa miluje, je tu pre teba a jediné čo máš urobiť, je prijať
ho do svojho života, prijať Ježiša za svojho Pána a Spasiteľa, pretože ak svojimi ústami
vyznávaš “Ježiš je Pán!” a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš
spasený (Rim 10, 9). Preto som veľmi
rada, že bol takto vo veľkom ľuďom
ohlásený Kristus a verím, že podobných akcií bude na Slovensku stále
viac, pretože svet hľadá Boha po cestách, ktoré by sme nepredvídali, a bolestne cíti jeho nedostatok. Tento svet
volá po hlásateľoch evanjelia, ktorí by
hovorili o Bohu, ktorého sami osobne
spoznali ako dôverne blízkeho
(Evangelii nuntiandi č. 76).
Stázika
23
Kolobeh života z farskej matriky
27.4.2011 – 27.11.2011
Sviatosť manželstva: Daniel Tinák - Monika Sadloňová
7.5.2011
Ivan Sklenár - Eva Števlíková
14.5.2011
Jaroslav Bubenčík - Tatiana Eva Kurucová
14.5.2011
Ľubomír Moric - Júlia Pintešová rod. Bartková
11.6.2011
Miloš Jozef Husár - Anna Chytrá
11.6.2011
Viktor Hegedüš - Emília Slivoňová
18.6.2011
Štefan Priesol - Emília Jarošová
25.6.2011
Michal Habrman - Jana Otrubová
27.8.2011
Roman Jozef Kuruc - Katarína Kopčanová
3.9.2011
Patrik Bačo - Andrea Šemeláková
24.9.2011
Opustili nás: Boli pokrstení: Marta Zimulová , r. Udvardiová
* 9.1.1944
+24.4.2011
Mária Čapláková , r. Hačková
* 19.3.1924
+18.5.2011
Mária Mellenová , r. Chovancová * 15.4.1924
+20.5.2011
Jozef Šimurda
* 11.6.1947
+ 3.6.201
Jozef Hajdu
* 10.3.1928
+5.7.201
Júlia Remišová , r. Ostrožlíková * 22.6.1923
+12.7.2011
Ján Molnár
* 15.7.1934
+ 18.9.2011
Štefan Ďurina
* 11.8.1971
+18.10.2011
Mária Kukučková r.Fialková
* 5.3.1923
+ 29.10.2011
Jozef Pintér
* 26.5.1947
+ 8.11.2011
František Molnár
* 27.4.1944
+14.11.2011
Slawomir Leonard Dabrowski nar. 12.2. 2011
krst. 22.5.2011
Nikolas Banda
nar. 2.12.2010
krst. 19.6.2011
Sofia Mandíková
nar. 19.6.2011
krst. 3.7.2011
Sofia Chovancová
nar. 26.5.2011
krst. 9.7.2011
Tifani Bandová
nar. 23.4.2011
krst. 6.8.2011
Kevin Banda
nar. 8.8.2010
krst. 6.8.2011
Zara Kurucová
nar. 30.5.2011
krst. 28.8.2011
Matej Udvardi
nar. 19.9.2011
krst. 2.10.2011
Tomáš Tinák
nar. 10.9.2011
krst. 8.10.2011
Miloš Položáni
nar. 15.12.2010
krst. 29.10.2011
Lívia Beňušová
nar. 29.9.2011
krst. 30.10.2011
Adrián Banda
nar. 3.11.2009
krst. 27.11.2011
Čo to je? - je názov CD pre deti, ktoré obsahuje 12 piesní. Každá pieseň kreatívnym spôsobom predstaví
jednu biblickú postavu ako hrdinu v rôznych situáciách. Obsahuje aj jednu pieseň v angličtine.
Info: www.kjk.sk, príp. Stázika Mojáková
Časopis Ratolesť - spolupracovali:
Zodpovedná osoba: Ing. Michal Habrman ([email protected])
Grafická úprava: Ing. Marek Krasňan ([email protected])
Autori článkov: Mgr. Mária Krasňanová ([email protected]), Mgr. Michaela
Slivoňová ([email protected]), Mgr. Jana Hačková ([email protected]),
Mgr. František Rampáček ([email protected]), Tomáš Ďurina, Andrea Jakušová,
Mgr. Anastázia Mojáková
Vydané dňa: 27. 11. 2011 Počet výtlačkov: 230 ks
Registračné číslo: EV 3829/09
Vydáva: OZ Villanka
Adresa redakcie: Michal Habrman, 941 42 Veľké Lovce 708
Foto na obálke: Ľ. Rampáčková
Fotografie a obrázky v časopise: T. Ďurina, A. Mojáková, M. Habrman, Z. Neumannová, internet
Časopis Ratolesť vychádza vďaka finančným príspevkom čitateľov. Ďakujeme Vám!
24
Download

Časopis kresťanskej mládeže Nepredajné