Emí lia Jane cová – Barb or a Kr áľ ová
Tvorivé prekladateľské reflexie
umelecký preklad v teórii a praxi
Tribun EU
2011
REFLEXIE.indd 1
21. 4. 2011 8:17:19
Emília Janecová – Barbora Kráľová
TVORIVÉ PREKLADATEĽSKÉ REFLEXIE
umelecký preklad v teórii a praxi
Časť finančných prostriedkov na podujatie Tvorivé prekladateľské reflexie. Umelecký preklad v teórii a
praxi bola uhradená z projektov:
VEGA: Súčasná fantastická próza a jej špecifické výrazové prostriedky v kontexte prekladu a čitateľskej
recepcie na Slovensku. Číslo projektu: 1/0183/10
VEGA: Preklad, dejiny, kultúra. Status prekladu, transformácie jeho podôb a vedeckej reflexie v čase.
Číslo projektu: 2/0057/08
Zvláštnu vďaku by sme chceli vysloviť sponzorovi podujatia, spoločnosti Jolly Joker, a.s.
Recenzovali
doc. PhDr. Anton Pokrivčák, PhD.
PhDr. Mária Kiššová, PhD.
Jazyková korektúra Mgr. Ľudmila Adamová
Mgr. Barbora Kráľová
Editors © Emília Janecová, 2011; Barbora Kráľová, 2011
Graphic design © Mgr. Barbora Kráľová, 2011
Illustrations © Rogelio Naranjo, 2011
Photography © Mgr. Barbora Kráľová, 2011; Bc. Zuzana Jurčiová, 2011
Cover © Mgr. Barbora Kráľová, 2011
ISBN 978-80-7399-352-8
REFLEXIE.indd 2
21. 4. 2011 8:17:19
Na začiatku bol dobrý nápad, pevné priateľstvo a poriadna dávka entuziazmu...
Keď sa zrodila myšlienka usporiadať na Oddelení translatológie FF UKF v Nitre
podujatie zamerané na umelecký preklad a jeho podoby v praxi, nikoho by isto ani
nenapadlo, že sa v malej miestnosti určenej pre tridsať študentov vystrieda za deň
takmer tristo! Lákavé témy, zaujímaví hostia, ale i príjemná atmosféra – to všetko
bezpochyby prispelo k tomu, že Tvorivé prekladateľské reflexie zožali 18.októbra
2010 nemalý úspech.
Príprava podujatia však nebola ľahká – stálo za ňou veľa úsilia. Zoznam
vystupujúcich, ktorý sme spolu s Barborkou pripravili počas našich prvých stretnutí
obsahoval snáď až príliš zvučné mená, a hoci odhodlanie bolo veľké, nesmelosť
a rešpekt trošku nalomili našu sebadôveru. Reakcie, s ktorými sme sa však stretli po
vyslovení plachej prosby, boli ohromujúco bezprostredné, úprimné a prívetivé.
V programe Reflexií sa tak ocitli známe mená, ktoré mnohí študenti Univerzity
dovtedy poznali len z kníh. Osobný kontakt so známou publicistkou, prekladateľkou
a editorkou Janou Cvikovou, spisovateľom, dramatikom a scenáristom Danielom
Hevierom, prekladateľom a dramaturgom Jánom Štrasserom, či spisovateľom
a publicistom Michalom Hvoreckým však bol pre mnohých jedinečným
a inšpirujúcim zážitkom. Nemenej pútavou bola bezpochyby i diskusia o preklade
s literárnym teoretikom a kritikom Igorom Hochelom alebo tvorivá dielňa so
začínajúcou filmárkou a scenáristkou Terezkou Matkuliakovou. O realite slovenského
dabingu sme počuli veľa zaujímavého vďaka dabingovej prekladateľke a autorke
slovenských dialógov Lenke Hruškovej a riaditeľovi Divadla Andreja Bagra v Nitre
Jánovi Greššovi.
Silný potlesk, spokojné úsmevy či pozitívne ohlasy z radov študentov – to všetko
bolo príjemnou satisfakciou za mesiace prípravy. Samy by sme to však nezvládli,
a preto by som chcela vyjadriť poďakovanie aspoň tým, ktorí nám pomohli najviac.
Ďakujem profesorke Edite Gromovej a Oddeleniu translatológie za účasť a podporu.
Ďakujem Márii Kiššovej a Simone Hevešiovej za inšpiráciu, rady a pomoc.
Samozrejme, ďakujem vystupujúcim, ktorí priateľskou formou predstavili svoju
prácu a podelili sa o skúsenosti. Ďakujem študentkám a študentom, ktorí sa podieľali
na organizácii. Obzvlášť by som chcela poďakovať i Lenke Hruškovej, ktorá svojou
ochotou a zanietením podporila celé podujatie.
Zvláštnu vďaku by som chcela vysloviť hlavnému sponzorovi podujatia
spoločnosti Jolly Joker, a.s., vďake ktorej bolo možné pripraviť publikáciu, ktorú
práve držíte v rukách.
Publikácia Tvorivé prekladateľské reflexie – umelecký preklad v teórii a praxi
mapuje nielen priebeh samotného podujatia, ale upozorňuje i na nové stratégie,
trendy a talenty v slovenskej translatológií. Rozdelená je do troch častí. Prvá časť
3
REFLEXIE.indd 3
21. 4. 2011 8:17:20
ponúka príspevky začínajúcich i etablovaných teoretikov prekladu, v druhej časti
možno nájsť rozhovory s osobnosťami umenia a kultúry, ktoré na Reflexiách
vystúpili. Tretiu časť sme venovali tým, ktorým bolo určené i podujatie samotné –
študentom, ktorí sa vedia nadchnúť pre umenie, literatúru a preklad. V spolupráci s
Literárnym fondom preto uvádzame víťazné študentské preklady z Prekladateľskej
univerziády 2010.
Verím, že prvý spoločný počin autorsko-organizačnej spriatelenej dvojice
Janecová – Kráľová Vás zaujme a nájdete v ňom mnoho užitočných informácií.
Taktiež dúfam, že sa z neho budete tešiť rovnako, ako my.
Emília Janecová
4
REFLEXIE.indd 4
21. 4. 2011 8:17:20
Obsah
7 Paul Auster — Rozpoviem vám príbeh
(preklad Martin Djovčoš)
9 Štúdie a eseje
10 Preklad umeleckých textov optikou postkoloniálnej translatológie
Simona Hevešiová
28 Americká šalátová misa v slovenskej prekladovej kuchyni
O preklade americkej etnickej prózy
Emília Janecová
40 Vybrané problémy prekladu fejtónu Woodyho Allena The UFO Menace
Martin Kubuš
50 Syntaktické a štylistické špecifiká slovenských prekladov románu
Dvanásť stoličiek
Csilla Molnárová
61 Predpríjem ako dôležitý predpoklad prekladateľského procesu
Alojz Keníž
69 Súčasná slovenská literatúra v anglických prekladoch
Ľudmila Adamová
78 Zamyslenie nad súčasnou ruskou literatúrou a jej prekladmi
Barbora Kráľová
88 Televízny dabing - umenie alebo komercia?
Lenka Hrušková
5
REFLEXIE.indd 5
21. 4. 2011 8:17:20
1 1 5 R o z h ovo ry
11 6 D a n i e l H e v i e r
11 9 I g o r H o c h e l
1 2 4 M i c h a l H v o r e c k ý
1 2 7 J a n a C v i k o v á
1 3 4 J á n Š t r a s s e r
1 4 2 T e r e z k a M at k u l i a k o v á
145 Študentské preklady
146 Pätnásť ročníkov tvorivej súťaže – Prekladateľská univerziáda
Alojz Keníž
148 Elena Guričanová
Algernon Blackwood: Podozrivý dar
158 Jana Cinková
Ambrose Bierce: Smrť Halpina Fraysera
170 Jozef Klinga
Terry Collett: Láska v Benátkach
178 Lucia Kozáková
Maud McKnight Lindsayová: Hľadá sa dobré dieťa
184 Lenka Cinková
José Rodrigues Migueis: Prvá skúsenosť s nadprirodzeným svetom
193 Janka Balážková
Beverley Naidoo: Skúška odvahy
6
REFLEXIE.indd 6
21. 4. 2011 8:17:20
Rozpoviem vám príbeh
Neviem, prečo robím to, čo robím. Keby som to vedel, zrejme by som nemal potrebu
to robiť. Jediná vec, a za tou si stojím, je, že som túto potrebu cítil už od ranej
mladosti. Hovorím o písaní, presnejšie, o písaní ako o nástroji rozprávania príbehov,
vymyslených príbehov, ktoré sa nikdy neodohrali v tom, čo nazývame skutočný svet.
Uznávam, je to určite čudný spôsob ako tráviť život – sám doma, pero v ruke, hodina
čo hodina, deň čo deň, rok čo rok a zápasiť s ukladaním slov na kúsky papiera,
a to všetko len preto, aby ste vdýchli život niečomu, čo vlastne vôbec neexistuje –
jedine vo vašej hlave. Načo by to niekto vôbec robil? Jediná odpoveď, na ktorú sa mi
podarilo prísť, je, že jednoducho musím, nemám na výber.
Práve potreba tvoriť, vytvárať, vymýšľať je bezpochyby základnou hybnou silou
ľudstva. A načo to všetko? Aký je zmysel umenia, presnejšie literárneho umenia
a aký je jeho cieľ v takzvanom reálnom svete? Nič konkrétne mi nenapadá, teda
aspoň nič v praktickom slova zmysle. Kniha nikdy nenakŕmila hladné dieťa. Kniha
nikdy nezastavila guľku vraha pred vniknutím do tela obete. Kniha nikdy nezabránila
bombe padnúť na nevinných civilistov uprostred zúriacej vojny.
Niektorí s obľubou vyhlasujú, že citlivé vnímanie umenia z nás môže urobiť lepších
ľudí: spravodlivejších, morálnejších, citlivejších, chápavejších. Môže na tom byť kus
pravdy v zriedkavých, výnimočných prípadoch. Nezabudnime však na to, že Hitler
začínal ako umelec. Tyrani a diktátori čítajú romány. Vrahovia vo väzení čítajú
romány. A kto si dovolí tvrdiť, že nemajú rovnaký pôžitok z čítania ako ktokoľvek iný?
Inými slovami, umenie je zbytočné, prinajmenšom v porovnaní napríklad s prácou
klampiara, lekára či strojára. Ale je zbytočnosť zlá? Sú preto knihy a maľby
sláčikové kvartetá iba obyčajným mrhaním času? Mnohí si to myslia. Ja by som
však povedal, že je to práve spomínaná zbytočnosť, ktorá umeniu dáva hodnotu,
a že práve vytváranie umenia je to, čo nás odlišuje od iných tvorov obývajúcich túto
planétu, teda to, čo z nás robí ľudské bytosti. Robiť niečo len tak, pre pôžitok a krásu
z činnosti samotnej. Len si predstavte, koľkú námahu človek musí vynaložiť na to,
aby sa stal vynikajúcim klaviristom či tanečníkom, koľko hodín cvičenia a disciplíny
ho to stojí. Všetko to trápenie a úsilie, všetky tie obety, a to len preto, aby ste dosiahli
niečo, čo je načisto a tak nádherne... zbytočné.
Literatúra sa však pohybuje v trochu iných sférach ako ostatné druhy umenia.
Jej prostriedkom je jazyk a jazyk je niečo, čo zdieľame s ostatnými, čo máme
všetci spoločné. Od chvíle, keď sa naučíme rozprávať, začne v nás narastať hlad
7
REFLEXIE.indd 7
21. 4. 2011 8:17:20
po príbehoch. Tí z nás, ktorí si ešte pamätáme na detstvo, si dokážeme vybaviť,
s akou horlivosťou sme si vychutnávali chvíľu rozprávky na dobrú noc, keď si mama
alebo otec sadli k nám, aby nám v pološere čítali z rozprávkovej knižky.
Tí z nás, ktorí sme rodičmi, nemáme problém vyčariť nadšenú pozornosť v očiach
našich detí, keď im čítame. Kde sa berie táto dychtivá túžba počúvať? Rozprávky
sú často kruté a plné násilia, odťatých hláv, ľudožrútov, čudesných premien a zlých
kúziel. Človek by si pomyslel, že niečo takéto bude pre malé dieťa príliš strašidelné.
Práve takéto rozprávky však umožňujú dieťaťu čeliť vlastnému strachu v úplne
bezpečnom a chránenom prostredí domova. Také je kúzlo rozprávok – môžu nás
stiahnuť do hlbokých pekiel, no nakoniec sú neškodné.
Dospievame, no nemeníme sa. Sme rozumnejší, ale v hĺbke duše sa stále
podobáme na naše detské ja, ktoré prahne po ďalšom príbehu a ďalšom, a potom
ďalšom. Už roky vychádza v krajinách západného sveta článok za článkom, kde sa
narieka nad tým, že stále menej a menej ľudí číta knihy, že sme vstúpili do takzvanej
„post-gramotnej éry“. Možno je to pravda. Nič to však nemení na skutočnosti,
že v ľuďoch aj naďalej zostáva silná túžba po príbehoch. Koniec koncov, romány
nie sú ich jediným zdrojom. Filmy a televízia, dokonca aj komiksy chrlia obrovské
množstvá vymyslených príbehov a verejnosť ich stále zanietene hlce. Je to tým, že
ľudské bytosti rozprávky potrebujú. Potrebujú ich takmer tak zúfalo ako jedlo, a nech
sú prezentované akokoľvek, či na hárkoch papiera alebo na televíznej obrazovke,
život bez nich by si nebolo možné predstaviť.
V každom prípade, keď príde reč na stav románu, na jeho budúcnosť, som skôr
optimista. Keď ide o knihy, čísla nehrajú žiadnu rolu, lebo vždy je tu len jeden čitateľ,
vždy a zakaždým len jeden čitateľ. Práve preto má román takú silu, a práve preto,
podľa mňa, ako druh nikdy nevymrie. Každý román je rovnocenná komunikácia
medzi spisovateľom a čitateľom a je jediným miestom, kde sa môžu stretnúť dvaja
celkom cudzí ľudia v podmienkach úplnej intimity.
Strávil som život rozhovormi s ľuďmi, ktorých som nikdy nestretol, s ľuďmi, ktorých
nikdy nespoznám a dúfam, že to budem robiť, až kým poslednýkrát vydýchnem.
Je to jediná práca, akú som kedy chcel.
Paul Auster
(preklad Martin Djovčoš)
8
REFLEXIE.indd 8
21. 4. 2011 8:17:20
Štúdie
a
eseje
REFLEXIE.indd 9
21. 4. 2011 8:17:21
Simona Hevešiová
Preklad umeleckých textov
optikou postkoloniálnej translatológie
Simona Hevešiová
pracuje na Katedre anglistiky a amerikanistiky FF UKF v Nitre.
V centre jej odborného záujmu je súčasná britská literatúra, špecializuje
sa na postkoloniálnu literárnu tvorbu. V roku 2008 obhájila dizertačnú
prácu zaoberajúcu sa špecifikami prekladového procesu v kontexte
postkoloniálnej translatológie. Je spoluautorkou štyroch monografií,
napr. Cultural Encounters in Contemporary Literature (2008),
Multicultural Awareness – Reading Ethnic Writing (2008), Literature
and Culture (2010) a v spolupráci s Máriou Kiššovou vydala v roku
2010 knihu o súčasnej poviedkovej tvorbe v anglickom jazyku.
Abstrakt: Cieľom práce je priblížiť čitateľovi základné paradigmy postkoloniálnej
translatológie pri prístupe k umeleckému textu. Poukázaním na inherentné znaky
postkoloniálnych textov a na využívanie komplexných stratégií zo strany autorov,
ktoré musí prekladateľ rozpoznať a adekvátne transponovať do východiskového
textu, približuje špecifiká prekladového procesu tohto typu literatúry. Komparatívna
analýza románu afrického spisovateľa Ngữgĩ Wa Thiong’a Zrnko pšenice a jeho
slovenského prekladu v podaní Viery Pawlikovej prezentuje aplikovanie základných
požiadaviek postkoloniálnych štúdií prekladu na translačnú činnosť v praxi.
Postkoloniálna translatológia, fenomén na Slovensku nie príliš známy (i keď
situácia sa v posledných rokoch rozhodne zlepšuje), sa ako nový prístup k literárnym
textom etabloval vo svete približne v období deväťdesiatych rokov minulého
storočia. Napriek určitej zaostalosti v sledovaní tohto trendu v našom prostredí,
možno postkoloniálne teórie prekladu efektívne integrovať aj do slovenského
kontextu. Teoretické východiská slovenskej prekladateľskej školy, priorizujúce
komunikačný model prekladu zasadený do širších, kultúrnych a medziliterárnych,
súvislostí a zdôrazňujúce potrebu oboznámenia sa s týmito súvislosťami pred
realizovaním prekladu, totiž predstavujú solídny metodologický základ pre takýto
prístup k prekladu umeleckých textov. Prekladateľ odchovaný v duchu týchto tradícií
má rozhodne na čom stavať. Postkoloniálna literatúra sa v svojej podstate až tak
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 10
10
21. 4. 2011 8:17:21
Simona Hevešiová
neodlišuje od inej románovej produkcie, no je potrebné zdôrazniť, že mnohé texty
(predovšetkým z obdobia raného vývoja tohto typu literatúry) oplývajú špecifickými
znakmi, ktoré na prekladateľa kladú isté nároky. Tie vyplývajú predovšetkým
z ideologických alebo politických odkazov, zakódovaných, resp. pretavených do
románov prostredníctvom rôznych literárnych, či lingvistických stratégií.1
Je všeobecne známe, že na to, aby došlo k adekvátnemu prenosu originálu do
cieľového prostredia, prekladateľ sa musí oboznámiť jednak s literárnym, ako
i kultúrnym pozadím východiskového textu. V prípade postkoloniálnej literatúry
možno literárne súvislosti dokumentovať jej bezprostredným vzťahom s koloniálnou
tvorbou európskych veľmocí, na ktorú (aspoň v svojich raných štádiách vývinu)
priamo nadväzovala. Kultúra, na druhej strane, predstavuje mimoriadne širokú
množinu rozličných elementov, ktoré ovplyvňujú literárnu produkciu a nevyhnutne
sa do nej premietajú. Kontakt dvoch rozličných kultúrnych systémov je ústrednou
tematickou náplňou tohto typu románov, takže ku konfrontácii svojho a cudzieho
dochádza už v originálnom komunikáte. V kontexte prekladovej činnosti tak do hry
vstupuje už tretí kultúrny systém, t.j. systém cieľovej kultúry, čo prekladateľský
proces mierne komplikuje. V prípade veľkej vzdialenosti východiskových kultúr
a cieľovej kultúry dochádza v tomto zmysle k zvyšovaniu napätia medzi nimi
a prekladateľ musí k tejto úlohe pristupovať veľmi senzitívne.
Proces prekladu v tomto prípade navyše ozvláštňuje systematické využívanie
tzv. rezistentných stratégií zo strany autorov, prejavujúcich sa predovšetkým
v prekladateľsky náročných modifikáciách jazykovej normy bývalého impéria. Týmto
spôsobom spisovatelia reagujú na historické dôsledky kolonizácie ustanovujúcej
v kolónii kultúrny a jazykový systém impéria ako normu (za cenu potláčania
lokálnej kultúry/jazyka) a verbalizujú kultúrnu polarizáciu kolonizovanej populácie.
Pod vplyvom týchto tendencií oplývajú texty mnohými experimentálnymi črtami
– od neologizmov, vedomej transformácie syntaxe, lexikálnej zásoby, či ortografie
až po využívanie prekladateľských postupov autorom originálu – ktoré efektívne
dokumentujú dominantný vplyv danej kultúry na život tamojšieho obyvateľstva.
Prekladateľ musí byť schopný zmeny zaregistrovať a funkčne ich transponovať
do prekladového komunikátu, čo si v mnohých prípadoch z jeho strany vyžaduje
mimoriadnu dávku kreativity a dôslednosti.
Otázka, rezonujúca v pozadí úvah o preklade postkoloniálnych románov, takisto
súvisí s tlakom medzi didaktickou a estetickou funkciou diela. Z dôvodu informačného
nákladu textu, pomocou ktorého sa autori usilujú priblížiť svoju kultúru čitateľovi
z odlišného kultúrneho prostredia, občas dochádza k informačnému preťaženiu tak
čitateľa, ako aj diela (niekedy aj na úkor umeleckej kvality textu). Priveľké množstvo
11
REFLEXIE.indd 11
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:21
Simona Hevešiová
faktografických informácií môže navyše v beletristickom žánri pôsobiť cudzorodo.
V úsilí o vyrovnanie tohto napätia sa preto prekladateľ musí vyrovnať sa s otázkou,
ako v tomto prípade postupovať, aby bez zníženia umeleckej kvality diela zostal
zachovaný aj jeho informačný náboj. Smerodajným sa v tomto prípade javí prístup
spisovateľa k tejto problematike, ktorý môže prekladateľovi o jeho zámere mnohé
napovedať. Keďže text vzniká v dominantnom jazyku a je určený pre medzinárodné
publikum neoboznámené so špecifickými prejavmi exotickej kultúry, spisovateľ môže
v závislosti od svojho úmyslu zvoliť implicitný alebo explicitný postup umeleckej
reprezentácie. Kým v prvom prípade autor kladie dôraz na aktivitu čitateľa núteného
v záujme uchopenia podstaty diela zhromažďovať potrebné informácie, v druhom
prípade ide o čitateľsky komfortnejší postup.
Komparatívna analýza prekladu vybraného románu významného afrického
spisovateľa Ngữgĩ Wa Thiong’a poskytuje konkrétnu predstavu o tom, ako vyzerá
pohľad na prekladový proces cez optiku postkoloniálnej translatológie. Ngữgĩ
Wa Thiong’o (1938) patrí k najprominentnejším predstaviteľom literárneho
a intelektuálneho života v súčasnej Keni a zároveň je aj jedným z najaktívnejších
postkoloniálnych teoretikov. Jeho román A Grain of Wheat vyšiel v slovenskom
preklade v roku 1982 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ pod názvom Zrnko
pšenice2 a je jedným z mála diel, na ktorých možno v slovenskom kontexte prakticky
dokumentovať rozsiahlu agendu postkoloniálnych teórií prekladu. Vzhľadom
na to, že v období publikovania prekladu bola postkoloniálna translatológia len
v štádiu svojho kreovania, je nutné vnímať preklad Viery Pawlikovej z hľadiska
dobového kontextu a vtedajšej literárnej a prekladateľskej praxe. Komparácia
originálu a prekladu a následná analýza prekladateľkinej koncepcie však naznačujú
výrazný posun vo vnímaní postkoloniálneho textu ako estetickej jednotky a potrebu
progresívneho prístupu k jeho špecifikám zo strany prekladateľa.
Prekladová interpretácia románu Zrnko pšenice
Dej románu Zrnko pšenice je zámerne zasadený do obdobia šesťdesiatych rokov
dvadsiateho storočia, v čase, keď bola Keňa na prahu získania politickej nezávislosti.
Autor sleduje navzájom prepletené osudy niekoľkých obyvateľov dediny
Thabai vyrovnávajúcich sa so svojou minulosťou a jej dôsledkami, ktoré priamo
odzrkadľujú boj celej krajiny o národnú identitu. V centre pozornosti stoja oslavy
dňa nezávislosti (Uhuru), ktorých význam je čitateľovi prezentovaný z rozličných
perspektív. Ústrednou postavou románu je samotár Mugo, vracajúci sa do rodnej
dediny z britského internačného tábora ako hrdina. Obyvatelia dediny ho požiadajú
o prednesenie slávnostnej reči na počesť jeho priateľa Kihiku, ktorý bol zavraždený
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 12
12
21. 4. 2011 8:17:21
Simona Hevešiová
predstaviteľmi britskej administratívy. Mugova odvaha a bojovnosť je dedinčanmi
idealizovaná do takej miery, že sa postupne stáva žijúcou legendou. Nikto z jeho
blízkych ale netuší, že práve Mugo je tajomným zradcom, ktorý zradil Kihiku,
obľúbeného vodcu odboja, a nesie priamu zodpovednosť za jeho smrť. Rozpory
medzi internými a externými vrstvami príbehu sú primárnym médiom odhaľovania
komplexností fragmentácie postkoloniálneho subjektu a boja za formovanie národnej
identity.
V intenciách dvojdomej koncepcie kultúrnej identity Stuarta Halla, ktorý na jednej
strane vníma identitu ako kolektívnu veličinu, obsahujúcu disparátne, no navzájom
prepojené jednotliviny, zdieľané ľuďmi so spoločnou históriou a pôvodom, no
na strane druhej zdôrazňuje jej dynamickosť a neustálu transformáciu, možno v
texte dešifrovať dve základné naratívne línie. Tieto komplementárnym spôsobom
vyjadrujú boj postkoloniálnej komunity o vlastnú, osobnú identitu, ako i boj
o národnú identitu kenského národa a jej artikuláciu. V tomto zmysle je analýza
spletitých naratívnych stratégií nevyhnutnou podmienkou porozumenia tomuto
procesu. Nelineárna prezentácia príbehu, popretkávaná množstvom retrospektívnych
pohľadov a početnými dejovými líniami, popiera akýkoľvek náznak koherencie a
chronológie od prvej strany románu. Týmto spôsobom autor nepriamo podporuje
Hallov koncept identity ako nestálej entity podliehajúcej neustálemu vývinu.
Dezintegrácia primárnej dejovej línie do niekoľkých polyfonických mininaratívov
navyše exponuje postkoloniálny koncept fragmentácie.
Okrem Mugovho príbehu, ktorý reflektuje jeho vnútorný konflikt prameniaci zo
strachu z priznania zrady, figurujú v texte i epizódy zo života ďalších dedinčanov,
napr. Kihikovej sestry Mumbi a jej nefunkčného manželského zväzku s Gikonyom,
ktorý podobne ako Mugo strávil niekoľko rokov v internačnom tábore. Napriek
vzájomnej láske je tento pár v dôsledku nepriaznivých sociálnych a politických
pomerov rozdelený po tom, čo Karanja, kolaborujúci s Britmi, prinúti Mumbi stráviť
s ním noc. Gikonyo následne začne spochybňovať podstatu jeho zväzku s Mumbi,
ktorá „[z]radila puto, ich spoločné tajomstvo: alebo medzi nimi nikdy nijaké nebolo,
nič nemôže vyrásť medzi dvomi ľuďmi?“ (Ngữgĩ, 1982, s. 141). Obaja tak musia
nanovo budovať základy ich vzťahu a vzájomnej dôvery.
Ak sa vrátime k Hallovej predstave kultúrnej identity, môžeme tieto rozdiely
a diskontinuity formovania identity v rámci komunity vnímať v súlade s jeho
dvojakou koncepciou. Kultúrna identita sa v tomto zmysle stáva predmetom
neustálej transformácie a produkcie, na čo formálne nadväzuje aj naratívna stratégia
románu. Neustále, občas mätúce, posuny v naratívnej perspektíve nielen menia
čitateľov spôsob nazerania na prezentovaný príbeh, ale zároveň prepájajú viacero
13
REFLEXIE.indd 13
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:21
Simona Hevešiová
rozprávačských hlasov. Toto mierne neusporiadané rozprávanie tak v konečnom
dôsledku korešponduje s chaotickým stavom celej kenskej spoločnosti v danom
historickom období.
So zámerom uchopiť kolektívnu stránku identity odvíja Ngữgĩ personálne príbehy
Muga, Mumbi, Gikonya a Karanju na pozadí národného boja o svoju existenciu.
Kolektívne Ja je v texte manifestované vo forme lyrického, kolektívneho naratívneho
hlasu, ktorý prestupuje celým románom a ktorý podľa Johna McLeoda „prispieva k
vytváraniu národného vedomia3“ (2000, s. 94). Inými slovami, toto komunálne „my“
zjednocuje všetky individuálne hlasy v snahe o vytvorenie jednotného národného
zboru obsahujúceho všetky disparátne elementy. Myšlienka spolupatričnosti je
zrejme hlavným odkazom románu a je explicitne artikulovaná aj jednou z postáv.
„Nestavaj sa proti ľuďom. Človek, ktorý opovrhuje hlasom svojho ľudu, nikdy
neskončí dobre!“ (Ngữgĩ, 1982, s. 259).
Názov románu je alúziou na biblické podobenstvo o pšeničnom zrnku, ktoré
prináša plody až po tom, čo odumrie. Táto symbolika je v románe pretavená do
niekoľkých rovín. V prvom rade je týmto zrnkom legendárny Kihika, ktorého
názory sú čitateľovi sprostredkované prostredníctvom spomienok jeho blízkych a
obdivovateľov. V boji za slobodu svojej krajiny síce Kihika umiera násilnou smrťou,
no tento akt ešte intenzívnejšie zjednocuje kenský ľud v zápase proti koloniálnej
nadvláde. Na druhej strane však možno k biblickému zrnku prirovnať aj ďalšie
postavy románu, ktoré musia obetovať svoj život, rodinu, či vlastné morálne zásady;
v autorových očiach však aj takáto metaforická smrť v konečnom dôsledku prináša
svoje (i keď možno trpké) ovocie.
Z formálneho hľadiska je román štruktúrovaný ako korpus epizódnych segmentov
zo života vybraných postáv. Tieto sú zjednotené anonymným kolektívnym
rozprávačom, ktorého hlas prestupuje jednotlivými naratívnymi zložkami a na ich
pozadí reflektuje boj o národnú identitu. Dynamické pasáže románu sa tak alternujú s
lyrickými úvahami a opismi spoločenskej situácie z relatívne objektívneho nadhľadu,
ktorý jednotliví rozprávači kvôli prílišnej osobnej angažovanosti na popisovaných
udalostiach dosiahnuť nemôžu. S formálnym aspektom diela komplementárne
súvisí aj samotná románová podoba, ktorú autor volí napriek jej absencii, resp.
relatívne krátkej tradícii v miestnej literárnej histórii. V tejto súvislosti však možno
konštatovať, že striedanie naratívnych perspektív a epizódny charakter románu
zjednoteného prítomnosťou kolektívneho narátora navodzujú ilúziu hovorovosti a
rozprávačstva.
V súvislosti s adaptáciou formálnej stránky diela autor dôrazným spôsobom
implementuje do textu aj mnohé lokálne kultúrne špecifiká. Hneď v úvode románu
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 14
14
21. 4. 2011 8:17:21
Simona Hevešiová
uvádza európskeho čitateľa do historického kontextu explicitnou deskripciou
koloniálnej histórie Kene, čím delimituje väzbu hlavnej naratívnej línie s reálnymi
dejinnými procesmi. V istej kontinuálnosti následne dochádza k systematickému
včleneniu miestnych historických reálií do textu románu. Ide primárne o zmienky o
povstaleckom hnutí Mau Mau, ktorého ambivalentné zobrazenie vyjadruje i autorov
nejasný pohľad na tieto dejinné udalosti. Demaskovaním oportunizmu niektorých
bojovníkov hnutia, ktorí v strachu pred uväznením, mučením či smrťou zrádzajú
sľub vernosti (napr. Gikonyo a svojím spôsobom i Mugo) a slabú organizáciu odboja,
Ngữgĩ prezentuje svoj kritický pohľad nielen na prítomnosť britských kolonizátorov
v krajine, ale smeruje ho i do vlastných radov.
Román Zrnko pšenice stelesňuje konfúzne pocity kolonizovaného obyvateľstva
na prahu získania politickej nezávislosti a tieto pocity sú následne reflektované
nielen v samotnej naratívnej rovine, ale sa odzrkadľujú i v jazykovej fragmentácii
románu. Hybridnosť tak de facto možno povýšiť na kľúčovú charakteristiku románu,
ktorú musí prekladateľ previesť aj do cieľového textu. Z interpretácie románu
jasne vyplýva, že autorov postup pri zachytávaní špecifík koloniálnej éry, tak na
spoločenskej, ako i osobnej úrovni, je výsledkom prepracovanej koncepcie, ktorá
kladie na čitateľa vysoké nároky. Podľa autora však len takýmto spôsobom možno
realisticky zachytiť všetky implikácie koloniálneho diskurzu.
Interpretácia prekladu4
Z prekladovej interpretácie románu vyplýva, že na pozadí komplikovanej naratívnej
stratégie, ktorá podčiarkuje polyfonické znenie hlasov, Ngữgĩ Wa Thiong’o dôrazne
tematizuje skúsenosť postkoloniálneho subjektu a z nej prameniacu hybridnosť.
Túto hybridnosť autor následne transferuje do samotného textu využívaním tzv.
rezistentných stratégií (Tymoczko, 1999, s. 33), ktoré narúšajú (nielen) jazykovú
koherenciu románu. Z prekladateľského hľadiska ide o náročné operácie, pretože
od zvolenia prekladateľskej politiky závisí, či prekladový komunikát vyprodukuje
rovnaký efekt ako originál. V tomto kontexte je dôležité pripomenúť, že daný
román bol adresovaný primárne neafrickej čitateľskej obci (na rozdiel od neskorších
autorových románov, kedy tento zámer prehodnotil). Príjemca slovenského prekladu
sa tak nachádza v približne rovnakej pozícii ako recipient akéhokoľvek prekladu
tohto románu do iného európskeho jazyka. Máme na mysli čitateľovu vzdialenosť
od východiskovej kultúry a jazyka, ktorú možno v tomto prípade považovať za jeden
z principiálnych faktorov ovplyvňujúcich voľbu vhodnej prekladateľskej koncepcie.
Darina Pallová vo svojom článku Preklad ako interkultúrna komunikácia uvádza,
že „[z]a dobrý sa považuje u nás taký preklad, ktorý sprostredkúva čitateľom väčší
15
REFLEXIE.indd 15
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:21
Simona Hevešiová
pocit dôvernosti, porozumenia a menej pocit cudzieho. Preložený text je v očiach
domáceho čitateľa dobrý, keď nekladie odpor, t.j., keď je miera cudzieho malá“ (1999,
s. 28). Tieto myšlienky majú svoj základ v tradíciách slovenskej prekladateľskej školy,
ktorej koncepcia kultúry v preklade je založená na dialógu medzi východiskovou a
cieľovou kultúrou sprostredkovanom čitateľovi cez prekladateľa. Daná koncepcia
je akceptovateľná a využiteľná aj pri preklade postkoloniálnych literárnych diel, s
vyššie uvedeným tvrdením však v tomto kontexte možno polemizovať.
Dialóg a predovšetkým vzdialenosť východiskovej a cieľovej kultúry je na
rozdiel od prekladu bežnej beletrie o to významnejšia, že autor s ňou pracuje veľmi
dômyselným spôsobom a prisudzuje jej v texte mimoriadne dôležitú úlohu. Napätie,
ktoré takýmto spôsobom vytvára, je zhmotnením konfrontácie európskej a africkej
kultúry a následkov, ktoré táto konfrontácia v súvislosti s prítomnosťou koloniálnej
administratívy v Keni vyvolala. Čitateľ tak má možnosť priamo vstúpiť do vedomia
kolonizovaného subjektu, ktorý prostredníctvom cudzieho jazyka vyjadruje svoje
myšlienky, názory a v neposlednom rade aj vnútorné zmätky. Pri preklade dochádza
v konečnom dôsledku k prekladu autorovho vedomia, t.j. vedomia postkoloniálneho
hybridizovaného subjektu.
Pallovej tvrdenie, že „[d]otyk kultúr vlastného a cudzieho sa deje zväčša ako
otvorenie sa cudzej kultúre na základe poznania a kultúrnej potreby svojho a na
základe vnímania rozdielu medzi svojím a cudzím“ (ibid.), dokumentuje potrebu
konfrontácie týchto dvoch zložiek. Román Zrnko pšenice práve prostredníctvom
cudzieho zintenzívňuje čitateľovu schopnosť vnímať cudzie nie ako iné, ale ako
súčasť svojho. Plynulým prepájaním dvoch jazykových a kultúrnych kódov, ktoré
je súčasťou autorovho repertoáru rezistentných stratégií, núti príjemcu vnímať
zobrazenú realitu očami kolonizovaného subjektu a presúva ťažisko jeho pozornosti
smerom k cudziemu, t.j. africkému, kolonizovanému, marginalizovanému.5
Jednou z autorových hlavných rezistentných stratégií je používanie cudzojazyčných
prvkov, ktoré pomenúvajú reálie, najmä objekty dennej spotreby (napr. motyka,
mačeta, kotlík, pole, atď.) v domorodom jazyku kmeňa Kikujov. Tie sa sporadicky
objavujú v texte bez akýchkoľvek explicitných vysvetliviek, čím zdanlivo narúšajú
významovú priezračnosť románu. Tieto cudzojazyčné prvky však v texte figurujú
v limitovanom počte a ich význam možno relatívne ľahko dešifrovať na základe
kontextu alebo kolokácií i bez znalosti daného jazyka či kultúry. Je potrebné
zdôrazniť, že prekladateľ musí prihliadať na fakt, že „v postkoloniálnom texte plní
absencia prekladu špecifickú interpretačnú funkciu”6 (Ashcroft et al., 2005, s. 64).
Z prekladovej interpretácie románu jednoznačne vyplýva, že v originálnom
komunikáte sú cudzojazyčné prvky funkčne používané za účelom demonštrovania
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 16
16
21. 4. 2011 8:17:21
Simona Hevešiová
kultúrnych osobitostí kenskej reality. Zároveň sú i pripomienkou existencie
pôvodného jazyka kmeňa, ktorý bol v dôsledku kolonizácie marginalizovaný, ako i
hybridného charakteru postkoloniálneho subjektu. Autor navyše narúša predstavu o
komunikatívnosti diela (v intenciách prekladu buď východiskového, alebo cieľového
textu) tým, že recepčný proces zámerne komplikuje. Odmietnutím vysvetľovania
významov elementov z domorodej kultúry, ktoré do textu zámerne vkladá, zároveň
odmieta i tendenciu nadbiehať čitateľovi za účelom zvýšenia komunikatívnosti diela.
Takýmto spôsobom Ngữgĩ Wa Thiong’o implicitne upriamuje príjemcovu pozornosť
na dvojdomú realitu (slobodného) kenského národa, ktorá je zakorenená v dlhoročnej
koexistencii európskeho s africkým. Jazyk sa v tomto prípade stáva autorovým
nástrojom, pomocou ktorého akcentuje inakosť kultúry (africkej) prezentovanej nie
svojím, ale cudzím jazykom (európskym).
Tabuľka č. 1: Prehľad prekladateľských stratégií pri preklade cudzojazyčných reálií
v románe Zrnko pšenice.
Originál
He took a jembe
and a panga… (s. 2)
Preklad
Vzal
jembe
pangu...
(s. 12)
Poznámka k prekladu
a
Mugov nový pásik
poľa shamba...
To reach his new strip
(s. 12, podčiarknutím
of shamba… (s. 2)
zvýraznila autorka
práce)
There were no crops
on the land and what
with the dried-up
weeds,
gakaraku,
micege, mikengeria,
bangi… (s. 6)
Ešte tu nebolo nič
okrem
vysušenej
buriny, gakaraku,
micege, mikengaria
[sic], bangi... (s. 17)
17
REFLEXIE.indd 17
- cudzojazyčné prvky zvýraznené
kurzívou;
význam
pojmov
vysvetlený
poznámkou pod čiarou (jembe =
kotlík, panga = motyka) – nadbiehanie
čitateľovi
význam
pojmu
vysvetlený
poznámkou pod čiarou (shamba = pole)
– nadbiehanie čitateľovi
- cudzojazyčné prvky zvýraznené
kurzívou;
- duplicitná explikácia;
vnútrotextová vysvetlivka pôsobí
redundantne
- cudzojazyčné prvky zvýraznené
kurzívou;
- význam pojmov neobjasnený
- exotizačný postup
- vo výraze mikengeria je v preklade
pozmenená jedna hláska
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:22
Simona Hevešiová
Originál
Preklad
Poznámka k prekladu
...otravovala mužov
She would pester men z
manželovej
from her husband’s vekovej
skupiny
rika… (s. 7)
rika...
(s. 18)
- cudzojazyčný prvok zvýraznený
kurzívou;
význam
pojmu
vysvetlený
vnútrotextovou explikáciou
nadbiehanie čitateľovi
You always enter as if Vždy si vojdeš, ako - naturalizácia: nadbiehanie čitateľovi
this was your father’s keby to bola kutica - cudzojazyčný prvok eliminovaný
thingira. (s. 34)
tvojho otca. (s. 48)
He put this in
a sufuria… (s. 1)
Nasypal z nej do
kotlíka sufuria (s. 1112, podčiarknutím
zvýraznila autorka
práce)
Uhuru na Kazi,
Uhuru na Kazi. Chief,
náčelník, zdravím
I salute you. (s. 3)
ťa. (s. 14)
- význam pojmu vysvetlený poznámkou
pod čiarou (sufuria = kotlík na varenie)
– nadbiehanie čitateľovi
- cudzojazyčný prvok zvýraznený
kurzívou;
- duplicitná explikácia;
vnútrotextová vysvetlivka pôsobí
redundantne
-
význam spojenia vysvetlený
poznámkou pod čiarou doslovným
prekladom
-
preklad sprevádzaný
prekladateľkiným komentárom →
(sloboda a práca – populárny slogan v
nezávislej Keni)
Z analýzy vybraných prekladateľských stratégií Viery Pawlikovej (Tabuľka č. 1)
vyplýva, že prekladateľkin prístup k prekladu cudzojazyčných prvkov prítomných
v románe nie je jednotný a pravdepodobne nevychádza z ucelenej koncepcie (resp.
prekladateľka explikuje zrejme len tie kultúrne, cudzojazyčné elementy, s ktorých
významom je oboznámená). Prekladateľka kontinuálne obmieňa postup pri preklade
reálií v cudzom jazyku, pričom najčastejšie využíva transpozičné postupy doplnené
vnútornými vysvetlivkami alebo mimotextovými vysvetlivkami. Vo väčšine
prípadov sú cudzie slová v texte zvýraznené kurzívou, čím sa na rozdiel od originálu,
kde splývajú s ostatným textom, stávajú štylisticky príznakovými. Pri niektorých
výrazoch však Pawliková ich význam z neznámych príčin neobjasňuje a ponecháva
ich v texte bez vysvetlivky či poznámky. Vo všeobecnosti je však preklad zacielený
na potenciálneho čitateľa; za účelom dosiahnutia bezproblémovej recepcie a zvýšenia
komunikatívnosti textu, prekladateľka približuje čitateľovi význam cudzích reálií
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 18
18
21. 4. 2011 8:17:22
Simona Hevešiová
prostredníctvom vysvetliviek alebo poznámkového aparátu.
Pri akceptácii súčasných tendencií pri prekladaní postkoloniálnej literárnej
tvorby a pri rešpektovaní autorského zámeru by boli takéto prekladateľské riešenia
považované za neadekvátne. Bez toho, aby došlo k spochybňovaniu kvality prekladu
Viery Pawlikovej, možno konštatovať, že pri preklade daného románu neboli
rešpektované charakteristické znaky postkoloniálneho textu, ktoré sú jeho imanentnou
súčasťou. Za účelom zvyšovania komunikatívnosti prekladu a uľahčenia recepcie
došlo k (nevedomému?) potieraniu výrazových vlastností originálu a autorského
zámeru, ktorý spočíva vo vedomej kreolizácii kultúrnych / jazykových systémov za
účelom reprezentácie (post)koloniálnej reality v Keni. Prostredníctvom swahilských
výrazov autor v originálnom texte zámerne vytvára varianty štandardizovaného
jazyka a akcentuje hybridný kolorit samotného textu, ktorý súčasne korešponduje
s ambivalentným charakterom postkoloniálneho subjektu. Autor okrem toho
implicitne vyzýva čitateľa k aktívnej práci s textom, ako i k rešeršnému úsiliu, čím
dochádza k rozširovaniu jeho kultúrneho spektra a k započatiu intenzívnejšieho
medzikultúrneho kontaktu. Priamočiarym explikovaním významov cudzojazyčných
výrazov prítomných v origináli prekladateľka tento autorov zámer narúša a eliminuje
participáciu potenciálneho príjemcu na tejto interkultúrnej komunikácii.
Z kulturologického hľadiska plnia významnú úlohu pri preklade aj autorove
alúzie na kikujské kultúrne koncepty, predstavy či tradície, ktoré môžu pri veľkej
vzdialenosti kultúr (ako v tomto prípade) spôsobiť prekladateľovi nemalé problémy.
Kultúrne referencie, objavujúce sa v texte bez akýchkoľvek vysvetliviek, sú
nositeľmi špecifických čŕt východiskovej kultúry a ich transfer do cieľového
komunikátu býva často problematický. Problematickosť spočíva v tom, že referencie
sú vo východiskovom jazyku a kultúre zväčša naviazané na konkrétne konotácie a
implikácie, ktoré sa nemusia zhodovať s tými v cieľovej kultúre, resp. v nej nemusia
mať žiadny ekvivalent (Ordudary, 12.2. 2008). V takejto situácii môže prekladateľ
na priblíženie významu v závislosti od komplikovanosti použitej referencie využiť
buď poznámkový aparát, alebo vnútrotextové vysvetlivky.
Ako príklad možno uviesť aluzívny charakter piesne, ktorú Gikonyo spieva svojej
budúcej manželke Mumbi.
Gikuyu na Mumbi
Gikuyu na Mumbi
Gikuyu na Mumbi
Nikihui ngwatiro (Thiong’o, 1986, s. 79)
19
REFLEXIE.indd 19
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:22
Simona Hevešiová
Text piesne, ktorý sa v románe objavuje ešte v jednej pasáži, ostáva v originálnom
texte nepreložený. Autor jeho význam čitateľovi nepribližuje v zmysle principiálneho
odmietania stratégie glosovania i napriek vedomiu, že tak obmedzuje čitateľov príjem
a ukracuje ho o slovnú hračku, ktorá je zdrojom humornej situácie medzi mladým
párom, ako i o subtílne symbolické odtiene obohacujúce príjemcove uchopenie roly
postavy Mumbi v texte.
Slovná hračka spočíva v spojení nikihui ngwatiro; význam prvého výrazu
denotuje, že niečo je hotové alebo uvarené, zatiaľ čo výraz ngwatiro možno doslovne
preložiť ako rukoväť. Ak sú však tieto dva výrazy použité spolu, ich význam sa mení
– naznačuje, že „niekto má problémy“, pretože rúčka je horúca (Aschcroft a kol.,
2005, s. 57). Podľa informácií uverejnených v knihe The Empire Writes Back ide
o spojenie s politickým, ale i sexuálnym podtónom a naznačuje, že vzťahy medzi
ženami a mužmi sú komplikované (ibid.). Pieseň však u Mumbi vyvolá úsmevnú
reakciu, pretože prichádza ku Gikonyovi práve kvôli pokazenej rukoväti na jej pange
(motyke), ktorú potrebuje opraviť, pretože sa jej spálila.
„Och, tesár, tesár! Tak ty vieš, prečo som vlastne prišla?“
„Neviem,“ namietol v rozpakoch.
„Veď tu predsa spievaš mne aj Gikuyovi o tom, že je spálená na rúčke.“
(Thiong’o, 1982, s. 100)
Podobne ako autor originálu, ani prekladateľka význam piesne čitateľovi
nepribližuje, čím ho stavia do rovnakej pozície, v akej sa nachádza príjemca originálu.
Význam spojenia možno s istým úsilím pochopiť z následnej slovnej výmeny medzi
postavami. Ide však len o doslovné preloženie významu tohto spojenia; jeho sexuálne
implikácie ostávajú pred čitateľom utajené.
Text spomínanej piesne zároveň obsahuje aj významnú kultúrnu referenciu, ktorá
môže príjemcovi uľahčiť uchopenie symbolickej funkcie Mumbi v románe. Gikuyu
a Mumbi sú mytologické postavy predstavujúce prvých ľudí – zakladateľov – kmeňa
Kikujov a ich deväť dcér sa podľa tohto príbehu stáva matkami deviatich kikujských
klanov (Gakuo, 1992). V tejto súvislosti možno hrdinku Mumbi v kontexte boja o
nezávislosť Kene vnímať ako alegorickú postavu, ktorej cieľom je zjednotiť nový
kenský národ. Dieťa splodené s kolaborantom Karanjom sa tak stáva symbolickým
premostením koloniálnej a postkoloniálnej epochy. Mumbino dieťa je ale choré,
čo znamená, že nová Keňa zdedí choroby predošlého systému, s ktorými sa bude
musieť vysporiadať (McLeod, s. 99). Koniec románu, v ktorom sa črtá opätovné
zblíženie Mumbi a Gikonya (akceptujúceho Mumbino dieťa) naznačuje novú éru v
históriu Kene.
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 20
20
21. 4. 2011 8:17:22
Simona Hevešiová
Je evidentné, že bez poznania kikujskej kultúry a mytológie je pre európskeho
čitateľa prakticky nemožné dešifrovať túto kultúrnu referenciu ukrývajúcu sa v
mene jednej z hlavných postáv. Autor využitie priamej explikácie z už spomínaných
dôvodov odmieta a vytvára určitú recepčnú priepasť – táto de facto limituje príjemcove
celistvé pochopenie symboliky románu. V podobnej situácii sa nachádza aj čitateľ
slovenského prekladu; prekladateľka v tomto prípade rešpektuje autorovu intenciu
a nevyužíva poznámkový aparát na objasnenie danej referencie. Napriek skutočnosti,
že daná alúzia s veľkou pravdepodobnosťou ostane čitateľom nepovšimnutá, autor
túto prípadnú stratu riskuje; odmenený bude len aktívny čitateľ, prejavujúci skutočný
záujem o spoznanie danej kultúry.
Prekladateľka Viera Pawliková, síce v rozpore s autorovou poetikou a
zámerom, no v súlade s dobovými prekladateľskými tradíciami, mnohé kultúrne či
politické referencie približuje slovenskému čitateľovi prostredníctvom stručného
poznámkového aparátu, ktorým mu uľahčuje orientáciu v spletitých historických a
kultúrnych reáliách. Takýmto spôsobom sa slovenský čitateľ v kontraste s príjemcom
originálu dostáva do zvýhodnenej pozície, keďže disponuje informáciami, ktoré
autor v pôvodnom texte zamlčuje, resp. zámerne neposkytuje. Recipient slovenského
prekladu sa tak explicitne dozvedá, že Murungu je kikujský boh (s. 207), Harambee
je populárne heslo zosnulého kenského prezidenta Joma Kenyattu – Všetci spolu!
Spoločnými silami! (s. 78), alebo že lord Delamere bol jedným z prvých európskych
usadlíkov v Keni a bol zástancom zavádzania diskriminačných, rasistických zákonov
a propagátorom hesla ‘Keňa – krajina bieleho človeka‘ (s. 79), atď. Vysvetlivkám
podliehajú aj mnohé kultúrne špecifiky východiskovej kultúry; v tejto súvislosti je
ale dôležité podotknúť, že prekladateľka pracuje selektívne – nie všetky exotické
reálie vysvetľuje, a tak preklad z tohto pohľadu pôsobí pomerne nesúrodo.
K normám a hodnotám kultúrneho systému Kikujov sa autor presúva aj
prostredníctvom subtílnych lingvistických modifikácií. I keď miera ich využívania v
texte nie je, na rozdiel od intenzívnych experimentálnych pokusov Amosa Tutuolu,
Gabriela Okaru či Salmana Rushdieho veľmi frekventovaná, autor pomocou tejto
stratégie dosahuje transpozíciu určitých aspektov domorodého jazyka (a teda aj
kultúry) do anglickej jazykovej normy. Zároveň takýmto spôsobom vyjadruje
myšlienkové procesy a obraznosť Kikujov; tieto sú čitateľovi sprostredkované
doslovnými anglickými ekvivalentmi a môžu na prvý pohľad pôsobiť v texte rušivo.
Ako príklad možno uviesť nasledovné sexuálne referencie, ktoré čitateľovi
približujú spôsob chápania sexuality v kultúre Kikujov:
21
REFLEXIE.indd 21
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:22
Simona Hevešiová
I see, I understand. You know, I would not be surprised to hear that you have tasted
that woman. ... Come, man. You must have tasted her. How do her goods taste?
(Thiong´o, 1987, s. 156-60, zvýraznila autorka práce).
Ach tak, rozumiem. Vieš, vôbec by som sa nečudoval, keby som počul, že si to s ňou
už skúsil... Ale choď, človeče. Istotne si ju už. Aké to má? (James, 1982, s. 187,
zvýraznila autorka práce).
Spojenie taste a woman – v doslovnom preklade ochutnať ženu – možno v západnej
kultúre považovať minimálne za svojské, nezvyčajné. Slovenská prekladateľka
zvolila pri preklade tejto repliky neutrálnejší výraz skúsil a neskôr dokonca slovo
z prehovoru postavy úplne vypúšťa, pričom ale vo vyjadrení zachováva sexuálnu
narážku. Opäť je však potrebné skonštatovať, že autor takúto stratégiu volí s istým
zámerom, ktorý sa v prekladovom komunikáte stráca. Prostredníctvom tohto postupu
dochádza k implicitnému presúvaniu sa k štandardom domorodej kultúry Kikujov,
napriek skutočnosti, že jej koncepty sú čitateľovi sprostredkovávané v cudzom
jazyku.
Obdobne pri pomenovaní dediny a jej okolia, v ktorej sa dej románu odohráva,
autor používa netradičné spojenie Thabai Ridge.7 Aj v tomto prípade ide o vedome
realizovanú adaptáciu jazyka za účelom priblíženia určitých aspektov domorodej
kultúry – Kikujovia sa identifikovali podľa horského pásma, ktorého končiny obývali.
V slovenskom preklade prekladateľka obmieňa výrazy pahorok a pahorkatina, ktorými
verne transponuje realitu východiskovej kultúry. Toto spojenie zároveň figuruje ako
priamy odkaz na mýtický príbeh stvorenia Kikujov (Nyumba ya Mumbi), v ktorom
Mugai, mýtická božská bytosť, vyzve Gikuya (otca kikujského národa), aby rozdelil
krajinu pod posvätnou horou Kirinyaga medzi svojich potomkov, ktorých identita
sa následne odvíja od územia, ktoré osídlia. Tieto implikácie sa však tak v origináli,
ako i v preklade strácajú, keďže autor aj v tomto prípade kladie dôraz na príjemcovu
aktívnu rolu pri spoluvytváraní vzájomného dialógu.
Pri rozsiahlejšom a na rozdiel od novotvarov opticky zreteľnom využívaní
domorodého jazyka Kikujov autor implementuje do textu komplexnejšie jazykové
jednotky, predovšetkým swahilské príslovia (resp. politické heslá), ktoré opätovne
odkazujú na bohaté orálne tradície kmeňa. Napriek tomu, že domorodý jazyk je
do textu románu včlenený nie príliš invazívnym spôsobom (pozri Tabuľka č. 2),
funkčne centralizuje kultúrnu spletitosť a hybridizáciu kenského národa.
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 22
22
21. 4. 2011 8:17:22
Simona Hevešiová
Tabuľka č. 2: Prehľad využívania komplexnejších lingvistických špecifík v
origináli a spôsobov ich transponovania do cieľového textu.
Originál
Preklad
Poznámka k prekladu
‘Watch ye and pray,’
Kihika said, calling
on his audience to
remember the great
Swahili
proverb:
Kikulacho
Kimo
nguoni
mwako.
(s. 15)
„Bdite a modlite
sa,“ riekol Kihika a
pripomenul
svojim
poslucháčom slávne
swahilské príslovie:
Kikulacho
Kimo
nguoni mwako. (s. 27)
- swahilské príslovie je v origináli aj
v preklade vyznačené kurzívou
- prekladateľka na rozdiel od
originálu približuje význam príslovia
mimotextovou explikáciou uvedenou
pod čiarou (Čokoľvek urobíš, zanechá
na tebe stopu.)
- nadbiehanie čitateľovi
- zvyšovanie komunikatívnosti diela;
uľahčenie recepcie
- pri opätovnom použití príslovia v
texte už prekladateľka poznámku
neopakuje (s. 179)
‘Take Aspro, it will
clear your head.’ [...]
‘What does the van
sing? Aspro ni dawa
ya Kweli.‘ (s. 176)
„Vezmi si aspirín,
prečistí ti hlavu.“ […]
„Ako sa to vraví na
reklame? Aspirín je
správny liek.“ (s. 205)
- cudzojazyčné spojenie eliminované
(ide o reklamný slogan)
- naturalizácia
- nadbiehanie čitateľovi
- mierna modifikácia originálneho
kontextu
„Skončilo sa to ako v
‘It is the old saying
tom starom prísloví:
come true: Kamwene
Kamwene
Kabagio
Kabagio ira,’ Warui
ira,” povedal Warui.
said. (s. 172)
(s. 200)
-
cudzojazyčné
spojenie
zvýraznené kurzívou
- význam príslovia neobjasnený
- exotizačný postup
- prenesený význam spojenia: Kto
skôr príde, ten prv melie.
-
cudzojazyčné
spojenie
zvýraznené kurzívou
-
prekladateľka na rozdiel od
‘Usiogope Mzee,’ he „Usiogope
Mzee,”
originálu približuje význam spojenia
called jovially as if to zavolal
naňho
mimotextovou explikáciou uvedenou
reassure the man. (s. žoviálne,
aby
ho
pod čiarou (Neboj sa, starý).
187)
upokojil. (s. 217)
- nadbiehanie čitateľovi
- zvyšovanie komunikatívnosti diela;
uľahčenie recepcie
23
REFLEXIE.indd 23
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:22
Simona Hevešiová
Z uvedeného prehľadu opätovne vyplýva, že prekladateľka zacieľuje svoju
koncepciu na potenciálneho príjemcu textu a význam cudzojazyčných elementov
podľa možností čo najvernejšie reprodukuje v cieľovom jazyku, resp. objasňuje v
poznámkovom aparáte. Podobne ako pri jednoduchších, primárne jednoslovných
swahilských výrazoch (Tabuľka č. 1), aj v tomto prípade prekladateľka diferencuje
dané výroky kurzívou, čím akcentuje dipólové vnímanie východiskového textu.
Na rozdiel od originálu, v ktorom anglický a swahilský/kikujský jazyk opticky
splývajú a sú navzájom rovnocenné (keďže autor odmieta cudzojazyčné repliky
glosovať a takýmto spôsobom priorizovať anglický ekvivalent pred výrazom v
swahilčine), v prekladovom komunikáte dochádza k uprednostneniu zrozumiteľnosti
a bezproblémovej recepcie pred autorskou intenciou. Hybridizácia postkoloniálneho
subjektu je tak čiastočne eliminovaná, resp. prekladateľka uprednostňuje významovú
priezračnosť a zrozumiteľnosť diela.
Pri sumarizácii uvedených analýz a interpretácií možno konštatovať, že
prekladateľka Viera Pawliková sa pri preklade románu opierala predovšetkým
o dobový prekladateľský úzus, ktorý v rámci svojho zacielenia na potenciálneho
čitateľa preferoval komunikatívnosť prekladového textu a vyrovnávanie napätia
medzi východiskovou a cieľovou kultúrou. V tomto duchu je román Zrnko pšenice
prezentovaný ako dielo, obsahujúce mnoho exotických, cudzojazyčných elementov,
popisujúcich domorodú kultúru Kikujov, ktoré sú však v prevažnej väčšine prípadov
príjemcovi priblížené a vysvetlené poznámkovým aparátom, resp. nenápadnými
vnútrotextovými vysvetlivkami. Z tohto pohľadu figurujú exotické prvky v texte
predovšetkým ako komponenty jeho ozvláštnenia, exotizácie a komplementárne
dopĺňajúce výsledný efekt diela. Cieľový text pôsobí v tomto zmysle viac menej
kompaktne, i keď zvolené prekladateľské riešenia nie vždy zodpovedajú ucelenej
prekladateľskej koncepcii (t.j. prekladateľka nepristupuje ku všetkým exotickým
elementom rovnako, pri ich transponovaní do cieľového textu využíva rôzne
stratégie). V dôsledku veľkej vzdialenosti medzi východiskovou a cieľovou
kultúrou, ktorá je prezentovaná už v samotnom origináli, prekladateľka pri prenose
volí primárne stratégiu naturalizácie, ktorá je realizovaná buď vnútrotextovou alebo
mimotextovou explikáciou.
V kontexte požiadaviek postkoloniálnej translatológie na preklad takýchto
literárnych diel je nutné konštatovať, že slovenský preklad sa od originálneho
komunikátu v určitých signifikantných bodoch odlišuje. Ide najmä o výsledný
efekt románu, ktorý stavia recipienta slovenského prekladu do inej pozície ako
čitateľa originálu. Ak neberieme do úvahy príjemcove interpretačné úsilie, čitateľ
slovenského prekladu sa vďaka prekladateľkinmu zámeru uľahčiť mu recepčný
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 24
24
21. 4. 2011 8:17:22
Simona Hevešiová
proces, nachádza v pozícii pasívneho vnímateľa. Čitateľ originálu je na druhej strane
v snahe o uchopenie podstaty diela prinútený s textom aktívne pracovať, keďže ho
autor priamo konfrontuje s verbalizovanou podobou hybridného postkoloniálneho
Ja. Originál, reflektujúci vzájomnú a neoddeliteľnú prepojenosť európskeho a
afrického, swahilské výrazy a spojenia neakcentuje, ale ich zapracováva do textu
ako jeho inherentnú súčasť. Z tohto dôvodu nie sú ani zvýraznené kurzívou.
V duchu autorovej poetiky nie sú, na rozdiel od prekladu, lingvistické špecifiká
vložené do textu za účelom jeho ozvláštnenia lokálnym koloritom, ale proklamatívne
rámcujú plasticky vykreslenú historickú skúsenosť kenského národa. Sú
zosobnením kolonizovanej mysle, dôsledku konfrontácie svojho a cudzieho. Román
teda prostredníctvom osobitých lingvistických modifikácií anglického jazyka a
narúšaním jazykovej koherencie tematizuje hybridizáciu psychickú. Tieto elementy
je preto nevyhnutné vnímať ako konštitutívne znaky románu, ktorých primárnou
úlohou je zachytiť realitu kolonizovaného obyvateľstva v celej jej komplexnosti. V
neposlednom rade tieto prvky v texte figurujú ako indikátory bohatých kultúrnych
tradícií domorodého kmeňa, čím autor implicitne reaguje na stereotypné reprezentácie
koloniálneho diskurzu.
Absencia prekladu, resp. eliminácie techniky glosovania a explikovania plní v
postkoloniálnom literárnom diele dôležitú funkciu. Aj táto absencia totiž upriamuje
pozornosť na dôležité diskurzy vyplývajúce zo skúseností zobrazovanej populácie.
V čase vzniku prekladu, samozrejme, tieto poznatky a výsledky výskumov
postkoloniálnych teoretikov prekladu neboli známe a ani dostupné; postkoloniálne
literárne štúdie boli v prvotnej fáze svojho vzniku a na Slovensku boli prakticky
neznáme. Preto si uvedomujeme, že preklad nemožno kvalitatívne posudzovať
na základe súčasných kritérií. Môže však slúžiť na demonštrovanie agendy
postkoloniálnej translatológie a deklarovanie dôležitosti progresívneho prístupu k
tomuto typu textov, ktoré si, ako vyplýva z uvedených analýz, vyžadujú zo strany
prekladateľa osobitný prístup.
Poznámky
Pre
detailnú
analýzu
týchto
stratégií,
ako
i
popisu
špecifických
znakov
postkoloniálnej
literatúry
pozri
Simona Hevešiová: Lingvistické aspekty postkoloniálneho prekladu. In: Veda v praxi - prax
vo vede : zborník konferenčných príspevkov z vedeckej konferencie interných a externých
doktorandov a mladých vedeckých pracovníkov, konanej pri príležitosti “Týždňa vedy a
techniky na Slovensku” v dňoch 12.-18. novembra 2007. - Nitra: UKF, 2009. - ISBN 978-808094-486-5. - s. 23-27; Simona Hevešiová: K problematike postkoloniálnej translatológie.
In: Preklad a kultúra 2. - Nitra: UKF, 2007. - ISBN 978-80-8094-233-5. - s. 410-420; Simona
1
25
REFLEXIE.indd 25
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:23
Simona Hevešiová
Hevešiová: Preklad ako forma interkultúrneho dialógu v postkoloniálnej ére. In: Preklad a
tlmočenie 7. Banská Bystrica : FiF UMB, 2006, s. 59-64. ISBN 80-8083-342-7.
2
Román bol v slovenčine publikovaný pod autorovým „kresťanským“ menom Ngugi James.
3
Preklad autorka práce.
4
Predmetom interpretácie prekladu nie je hodnotenie výrazových posunov v preklade, ani
otázky ekvivalencie; koncentruje sa primárne na prekladateľské problémy vyplývajúce zo
špecifík postkoloniálneho textu, odlišujúce ho od bežného beletristického textu a ktoré si
vyžadujú diferencovaný prístup zo strany prekladateľa. Predmetom interpretácie prekladu je
aj hodnotenie riešení, prostredníctvom ktorých prekladateľka transponuje, resp. zachováva
vlastnosti originálu a jeho funkcie v prekladovom komunikáte a spôsoby, akými sa vyrovnala
s napätím rozličných kultúrnych systémov prichádzajúcich pri preklade do kontaktu.
5
Z pohľadu európskeho príjemcu je v dôsledku prílišnej vzdialenosti kultúr do úlohy
cudzieho automaticky pasované všetko africké prítomné v diele – čitateľ sa z tohto pohľadu
nachádza v opačnej situácii ako autor. Apropriáciou (pre autora) cudzieho jazykového kódu,
tj. angličtiny, ktorou autor dosahuje priblíženie sa k cudziemu, tj. (pre čitateľa) k africkému
(ako i inými rezistentnými stratégiami) tak transferuje príjemcu do pozície akceptácie
cudzieho, ktoré sa následne stáva svojím. Inými slovami, i keď autor pracuje s dominantným/
cudzím jazykom, jeho modifikáciou, naratívnou perspektívou atď. dosahuje, že čitateľ vníma
opisované udalosti akoby z perspektívy domorodého obyvateľa, čím dochádza k čiastočnému
zvnútorneniu toho, čo bolo pôvodne vnímané ako cudzie – bez ohľadu na to, že africké pre
neho v skutočnosti cudzím ostáva i naďalej.
6
Preklad autorka práce.
7
ridge = horský hrebeň
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 26
26
21. 4. 2011 8:17:23
Simona Hevešiová
Použitá literatúra
ASHCROFT, B. et al. 2005. The Empire Writes Back. London/New York: Routledge.
ISBN 0-415-28020-6
GAKUO, K., 1992. Gikuyu creation myth. In: African Art and Literature Series,
<http://users.erols.com/bcccsbs/africa gikuyu. htm> vytlačené 12.3. 2008
McLEOD, J., 2000. Beginning Postcolonialism. Manchester/New York: Manchester
University Press. ISBN 0-7190-5209-2
ORDUDARY, M., 2007. Translation procedures, strategies and methods. In:
Translation Journal, vol. 1, No. 3, 2007, <http://accurapid.com/journal/41culture.
htm>, vytlačené 12.2. 2008
PALLOVÁ, D. 1999. Preklad ako interkultúrna komunikácia. In: Preklad a
tlmočenie. Banská Bystrica: FiF UMB, s. 28-32. ISBN 80-8055-314-9
TYMOCZKO, M., 1999. Post-colonial writing and literary translation. In: Bassnett,
S. & H. Trivedi (ed.), 1999. Post-colonial Translation. Theory and Practice. New
York: Routledge, s. 19-40, ISBN 0-415-14745-X.
WA THIONG’O, N., 1986. A Grain of Wheat. Oxford: Heinemann. ISBN 0-43590987-8.
JAMES, N., 1982. Zrnko pšenice. Bratislava: Slovenský spisovateľ.
Simona Hevešiová
KAA FF UKF
Štefánikova 67
Nitra
949 74
[email protected]
27
REFLEXIE.indd 27
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:23
Emília Janecová
Americká šalátová misa v slovenskej
prekladovej kuchyni
O preklade americkej etnickej prózy
Emília Janecová
pôsobí ako doktorandka na Oddelení translatológie FF UKF v Nitre.
V centre jej akademického záujmu je súčasná anglofónna literatúra
a umelecký preklad. Momentálne sa sústredí najmä na etnickú
prózu a náležité stvárnenie jej špecifík v preklade. Na túto tému
publikovala viacero článkov v domácich i zahraničných zborníkoch,
ako napríklad Multikultúrne špecifiká v preklade americkej
etnickej prózy: Láska a Milosrdenstvo Toni Morrisonovej alebo
(C)harming Representation of Immigrants in Marina Lewycka´s
Short History of Tractors in Ukrainian či samostatnú kapitolu v
monografii Literature and Culture pod názvom The Immigrant
Experience and its Representation in Literature.
Abstrakt: Nasledujúci článok opisuje základné charakteristiky a interpretačné
východiská americkej etnickej prózy. Ďalej sa sústredí na kultúrno-komunikačné
špecifiká daného typu prózy a upozorňuje na osobitosti, ktoré majú signifikantný
význam v translačnom procese. Jednotlivé východiská aplikuje pri analýze románu
Khaleda Hosseiniho Majster šarkanov a následne na jeho prekladovom spracovaní.
Tvorba amerických etnických autorov preniká do nášho prostredia v omnoho
väčšej miere ako kedysi. Lákavé námety približujúce nášmu čitateľovi diaľky spoza
oceánu boli vždy atraktívnymi snáď pre všetky vekové kategórie, avšak dnes, keď sa
každý z nás bežne pohybuje v prostredí plnom rôznych farieb, chutí a vôní, vnímame
situáciu prezentovanú v týchto textoch odlišne. Svet sa stáva čoraz menším a hranice
medzi jednotlivými kultúrami tenšími.
Predstava, že len pred pár desaťročiami bolo takmer nemožné nájsť v regáloch
kníhkupectiev rozsiahlejšie diela amerických etnických autorov, sa dnes môže zdať
mnohým absurdná. A predsa, hoci regály slovenských kníhkupectiev o spomínané
práce ochudobnila spoločensko-politická situácia, vďaka ktorej sa u nás len
zriedkakedy nejaké americké dielo objavilo, tvorba etnických autorov bola dlho
nedocenená i v samotných Spojených štátoch, kde sa ňou spočiatku serióznejšie
zaoberalo len niekoľko kultúrnych antropológov. Ešte v 60. rokoch minulého
storočia sa za americkú prózu považovali len diela „bielych spisovateľov“, teda
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 28
28
21. 4. 2011 8:17:23
Emília Janecová
spisovateľov anglosaského pôvodu. Občianske hnutie menšín vrcholiace začiatkom
70. rokov však obrátilo pozornosť literárnych vedcov a kritikov práve na tvorbu
etnických autorov.
Nová paradigma nášho milénia, v ktorej rôzne etnické skupiny kladú dôraz na
zachovanie svojej identity a jej špecifík, otvorila priestor inovatívnemu spôsobu
zobrazovania narúšajúcemu základné princípy a pravidlá „pôvodnej“ tvorby.
Zákonite, čo je „iné“, to súčasného čitateľa zaujíma, a preto dnes, keď vstupujeme do
druhej dekády tretieho tisícročia, ovládli diela autorov často nazývaných „literárnymi
(e)migrantmi“ knižný trh nielen v Spojených štátoch amerických, ale i v Európe.
Dokonca i slovenskí čitatelia majú prostredníctvom prekladov možnosť zoznámiť sa
aspoň s niektorými z nich, a to nielen s dôverne známymi autormi–velikánmi, ako
napríklad Toni Morrisonová či Philip Roth, ale i s prácou mladších, inovatívnejších
spisovateľov, akým je bezpochyby i afgánsko-americký autor Khaled Hosseini.
V kotle sa už viac nevarí...
Hoci v našom prostredí sa predstava o americkej spoločnosti ešte stále spája
s populárnou koncepciou „melting pot“, je dôležité uvedomiť si, že ponímanie
americkej identity prešlo zložitejším vývojom. Ako upozorňuje Samuel Huntington,
spoločná americká identita bola často predefinovaná nielen podľa viery či
spoločných nosných hodnôt, ale i podľa rasy či etnickej príslušnosti (Huntington
2001). Asimilačné tendencie, ktoré prezentuje myšlienka kotla, v ktorom sa všetky
kultúry premiešajú a vznikne unikátny, no jednoliaty celok, dnes už s realitou
nekorešponduje. Narastajúce úsilie etnických skupín zachovať si práve svoju
„odlišnosť“ mení predchádzajúci model na farebnú šalátovú misu, v ktorej jednotlivé
prvky spoločne vytvoria nádherný pestrý výsledok. Zachovajú si však pritom svoju
jedinečnosť a vlastné charakteristiky.
Ani americká literatúra už dávno nemôže byť prezentovaná ako jednoliaty celok,
pretože snahu zachovať monolitický koncept „americkosti“ naštrbili novátorské
dekanonizačné, decentralizačné a demarginalizačné tendencie (Maver 1996). Tie už
v diele nerozlišujú centrum či perifériu, ani nehľadajú rozdielnosti medzi svojím a
cudzím, práve naopak. Súčasné diela amerických etnických autorov prezentujú akýsi
prienik alebo výsledok interakcie kultúr, prostredia, v ktorom žijú, kde pôvodné
prvky ťažko rozoznať a kategorizovať. Snažiť sa preto kategoricky charakterizovať
americkú etnickú spisbu pomocou zovšeobecňujúcich a často nepresných
termínov je chyba vedúca k strate jedinečných hodnotových charakteristík.
Dnes máme možnosť stretnúť sa s dielami úspešných africko-amerických,
arabsko-amerických, ázijsko-amerických, taliansko-amerických, židovsko29
REFLEXIE.indd 29
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:23
Emília Janecová
amerických, mexicko-amerických, kubánsko-amerických, indiánskych amerických
či portorických autorov. Mohlo by sa zdať, že používať len súhrnné začlenenie
„etnickí autori“ či iné zaužívané pomenovania by bolo úspornejšie, avšak každá
zo skupín je jedinečná a do literatúry prináša špecifické prvky. To, čo je pre nás
len otázkou spôsobu pomenovania, je pre niekoho naozaj otázkou identity. Ako
zdôrazňuje kubánsko-americký prozaik Roberto G. Fernández: „Som kubánskoamerický spisovateľ. Ak niekto povie, že som hispánec, popiera môj kubánsky pôvod.
Možno pred osemdesiatimi či sto rokmi mohlo byť slovo hispánec vcelku zaužívaným
pojmom odrážajúcim akési kolektívne povedomie. Verte mi ale, že tento pojem
absolútne stiera všetko, čím v skutočnosti som. Všetko, čo mi rodičia vštepovali, celú
moju kultúru. Všetko, čo som sa naučil, keď som na Kube chodil do školy - históriu i
literatúru“ (Binder a Breinig, 1995, s. 17).
Ingrediencie
Ako už bolo zdôraznené vyššie, snaha vtesnať americkú etnickú prózu do
oklieštených poučiek a definícii často vedie k interpretačným stratám pri recepcii
diela, ale aj pri jeho prepracovaní v podobe prekladu. Treba si uvedomiť, že ako
každý iný novodobý literárny žáner, aj etnická próza sa neustále vyvíja a mení.
Pokúsime sa preto len načrtnúť jej základné jazykové, tematické a komunikačné
východiská, ku ktorým možno dospieť analýzou viacerých diel patriacich do daného
žánru.
Etnická literatúra je tvorená autormi – emigrantmi, dnes už najmä potomkami
emigrantov, obyvateľmi bývalých kolónií, politickými či ekonomickými utečencami,
pre ktorých sa hosťovská krajina stala ich novým domovom. Špecifické kultúrnospoločenské pozadie osobnostného vývinu týchto autorov sa odráža v jazyku, akým
píšu, tematike, ktorú volia, a uhlom pohľadu, ktorým vnímajú dnešnú skutočnosť.
Vo svojich dielach sa často vracajú do krajín, z ktorých pochádzajú oni alebo ich
predkovia, iní zas zaznamenávajú osud emigrantov na rozmedzí dvoch kultúrnych
svetov.
Hoci je spôsob spracovania tematických okruhov pestrý, stále možno nájsť
niektoré výrazné spoločné prvky, ba dokonca stereotypy. Autori spravidla
zobrazujú protagonistov v zložitom postavení ako outsiderov pohybujúcich sa
v rôznorodej spoločnosti, ľudí v komplikovaných životných situáciách tiahnucich
sa celými generáciami, ale i ako rebelujúcich mladých ľudí spochybňujúcich klišé
o „domácich“ a „prisťahovalcoch“. Ako upozorňuje Lucia Horňáková, minoritných
autorov spája snaha o umelecké zobrazenie nevypovedanej, či historickými
okolnosťami zamlčovanej osobnej a kolektívnej skúsenosti. Zároveň ich diela v sebe
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 30
30
21. 4. 2011 8:17:23
Emília Janecová
reflektujú dekonštrukciu binárnej opozície centrum – periféria, ktorá je i v súčasnosti
vytváraná vedúcou umeleckou produkciou dominantnej kultúry. Dekonštrukcia sa
najočividnejšie prejavuje v tom, že etnická tvorba pozýva z periférie do centra rôzne
minoritné skupiny (nemusí ísť výlučne o celé etnické skupiny, ale o marginalizované
skupiny v rámci komunít, napríklad homosexuálov), aby podali svedectvo
o každodenných zápasoch na okraji spoločenského záujmu. Tým poskytuje etnickým
autorom priestor na demonštráciu kultúry, z ktorej pochádzajú, s jej typickými
historickými, ideologickými či lingvistickými fenoménmi (Horňáková 2007).
Východiskový text preto nereflektuje len kultúrne črty, symboly, hodnoty či modely
jedného kultúrneho systému, ale minimálne dvoch, nakoľko autori týchto diel majú
buď etnický pôvod, ktorý sa v centrálnej kultúre pociťuje ako niečo cudzie, periférne,
alebo žijú na pomedzí dvoch kultúrnych celkov, ktoré sú v neustálom napätí.
Ak sa zaoberáme charakteristikami etnickej prózy, musíme mať stále na pamäti
hlavné aspekty, ktoré takáto próza reflektuje, ako napríklad materinský jazyk, vlastná
i národná pamäť, história, príslušnosť k etniku a rekonštrukcia vlastnej identity.
Vzhľadom na postavenie medzi dvoma či viacerými kultúrnymi celkami etnický
diskurz v sebe nevyhnutne odráža interkultúrnu konfrontáciu. Jedným zo spôsobov
zobrazenia takejto konfrontácie je práve jej jazykové stvárnenie. Jazyk ako nástroj
vyjadrenia skutočnosti, ale i ako reprezentant istého kultúrneho systému nesie
neopísateľnú výpovednú hodnotu. V americkej etnickej próze premyslene použitý
jazykový materiál odráža prítomnosť nie jednej, ale dvoch i viacerých kultúr. Ako
potvrdzuje Simona Hevešiová vo svojej štúdii Language: a Medium of Resistance,
jazyk tu slúži nielen ako nástroj pre kultúrnu výmenu, ale i ako zrkadlo odrážajúce
vzťah a spolupatričnosť s istou kultúrou (Hevešiová 2008).
Kultúrne špecifiká a rozdiely kultúrnych systémov predstavujú jednu
z najmarkantnejších charakteristík tohto typu literatúry, vytvárajúce zaujímavé a pre
čitateľa lákavé napätie. Ako však zachovať toto napätie v prekladateľskom procese
a ako dospieť k naplneniu interkultúrneho dialógu pri preklade do slovenčiny – to je
naozaj neľahká úloha.
Recept pre slovenského kuchára
Ak vnímame umelecké dielo a jeho preklad ako určitú formu kultúrnej
komunikácie, prekladateľ sa stáva jej sprostredkovateľom a najmä od neho záleží,
ako svojou prácou prispeje k naplneniu interkultúrneho dialógu, a taktiež ako
zobrazovanú multikultúrnu skúsenosť predstaví čitateľovi. Dokonca i po správnej
recepcii a interpretácii špecifík originálu prináša prekladateľský proces viacero
ťažkostí, keďže prekladateľ musí pretransformovať nielen lingvistické variácie,
31
REFLEXIE.indd 31
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:23
Emília Janecová
ale i stret a napätie medzi rôznymi kultúrno-spoločenskými kontextami.
Tu opäť zdôrazňujeme, že sa nejedná len o rozdiely medzi jazykovo-kultúrnym
kontextom východiskového a cieľového textu. Do modelu komunikácie sa včleňuje
i ďalší kontext, reflektujúci napätie dvoch a viacerých kultúrnych kontextov už v rámci
samotného originálu. Pri tomto komplikovanom aspekte vzniká v prekladoch diel
etnických autorov množstvo výrazových posunov. Ako upozorňuje Edita Gromová,
je dôležité priznať, že “preklad je faktom konkrétnej kultúry” (Gromová, 2004, s.
62-63), preto aby prekladateľ zobrazil napätie medzi originálom a prekladom, musí
citlivo narábať i s rôznorodými normami a konvenciami zobrazenými v origináli.
Špecifická situácia v preklade americkej etnickej prózy je evidentne
neodškriepiteľná. Ak sa totiž zamyslíme nad etnickou prózou ako takou, musíme
vziať do úvahy skutočnosť, že ide o tvorbu odrážajúcu špecifické historické,
ideologické a lingvistické kontexty niekoľkých kultúr, a preto všetky jazykové,
materiálne i kultúrne špecifiká v danom type prózy nesú signifikantný kultúrnokomunikačný význam.
Snáď kľúčovou reláciou, ktorú treba prehodnotiť, je práve klasická opozícia
“my” – “oni” a “svoje” – “cudzie”. V súvislosti s postkoloniálnou tematikou sa
touto otázkou v našom kontexte zaoberá Simona Hevešiová, ktorá upozorňuje,
že v súčasnej dobe dynamického kultúrneho vývoja už tradičné schémy vnímania
kontaktu prijímajúcej a vysielajúcej kultúry, z ktorých vychádza aj slovenská
translatologická škola pri preklade novodobej literatúry, nereflektujú situáciu
dostatočne. “Svoje” a “cudzie” v tomto prípade nie sú konfrontované len vo vzťahu
originál – preklad, ale napätie medzi rozličnými kultúrnymi celkami sa objavuje
už v origináli. „Východiskový text je nositeľom kultúrnych čŕt minimálne dvoch
kultúrnych systémov a autori zámerne vytvárajú texty hybridizujúce nielen
jazykovú, ale i kultúrnu dimenziu komunikátu, ktoré sú vyjadrením ich hybridných
identít” (Hevešiová, 2009, s. 24). Vo vzťahu originál – preklad potom Hevešiová
vníma východiskový text ako prienik dvoch kultúr, ktoré sú následne v prekladovom
procese konfrontované s kultúrnym systémom prijímajúceho prostredia. Prekladový
text v tomto ponímaní predstavuje množinu zastrešujúcu prienik troch a viacerých
rozličných kultúrnych systémov (Hevešiová 2007).
V intenciách stanovených východísk americkej etnickej tvorby a jej prekladu
preto nie je úlohou prekladateľa – v snahe orientovať sa na príjemcu prekladu –
neutralizovať napätie vyplývajúce z kultúrnych odlišností. Naopak, jeho úlohou je
dokázať identifikovať jednotlivé rozdiely a náležite ich pretransformovať.
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 32
32
21. 4. 2011 8:17:23
Emília Janecová
Ako to vyzerá v praxi
Khaled Hosseini: Majster šarkanov
O obľube diel amerických etnických autorov v našom prostredí dnes už naozaj
niet pochybností. Hoci u nás, na rozdiel od anglofónneho prostredia, nie sú tými
najpredávanejšími (takémuto oceneniu sa u nás tešia zväčša knihy romantického,
detektívneho, či motivačného charakteru), rozšírený čitateľský záujem, zvýšená
prekladová produkcia, ako i výraznejší záujem literárnych kritikov a kritikov prekladu
naznačujú, že tieto diela majú u nás svoje oddané publikum. Po románoch Toni
Morrisonovej, s ktorými sme sa mohli oboznámiť vďaka prekladom Jany Samcovej
a Jany Kantorovej-Bálikovej, či sérií kratších novších románov Philipa Rotha, ktoré
do slovenčiny preložili Ján Vilikovský či Otakar Kořínek, získal pozornosť nielen
čitateľskej verejnosti kontroverzný román z pera afgánsko-amerického spisovateľa
Khaleda Hosseiniho. Z anglického originálu The Kite Runner (2003) ho do slovenčiny
preložila Danica Hollá a pod názvom Majster šarkanov bol vydaný v roku 2008.
Román zaujal čitateľov po celom svete, a keďže neodškriepiteľne presahuje nielen
kultúrne, ale i rasové a náboženské rozdiely, získal viacero literárnych ocenení.
Odohráva sa v prostredí, ktoré väčšina čitateľov pozná (a hodnotí) cez prizmu
médií a politických organizácii – v Afganistane. Majster šarkanov však ponúka
perspektívu, ktorá na čitateľa pôsobí odlišne a nevytvára stereotypné obrazy o „zlých
Afgancoch či talibancoch“ a „dobrých Američanoch“, ani naopak. Predstavuje nám
obe strany, a to prostredníctvom príbehu Amira, ktorý vedie pomerne šťastný život
v exile v USA, avšak po celý čas cíti potrebu vrátiť sa do rodného Afganistanu.
V restrospektíve opisuje svoje detstvo v krajine a spomína na svojho verného sluhu
a priateľa Hasana. Napriek etnickým nepokojom a spoločensko-politickej situácii
v Kábule zdevastovanom sovietskou inváziou a neskôr ohrozenom vzrastajúcou
mocou Talibanu spolu chlapci prežili krásne detstvo. Obaja vyrástli v jednom dome
ako bratia, avšak Hasan, príslušník nenávidenej hazarskej menšiny, nikdy nemohol
byť rovným paštúnskemu Amirovi, čo sa pomaly prejavovalo v každej rovine ich
priateľstva. Prvá časť príbehu vrcholí počas známych tradičných pretekov šarkanov,
kedy sa medzi chlapcami stalo niečo, čo navždy poznamenalo ich vzťah a čo Amira,
ktorý spolu s otcom emigroval do Spojených štátov, núti vrátiť sa späť a napraviť,
čo sa stalo. Ak prvá časť románu opisuje udalosti, ktoré Amira nasmerujú do USA,
druhá časť zobrazuje práve jeho cestu späť. Amir, ktorý sa po ťažkých začiatkoch
v Amerike ožení a stane sa úspešným spisovateľom, nakoniec predsa len odchádza
späť do Afganistanu, aby videl starého priateľa a odčinil všetko, s čím ho zanechal.
Hazarskému priateľovi popravenému Talibanom však už pomôcť nemôže, preto sa
33
REFLEXIE.indd 33
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:24
Emília Janecová
rozhodne zachrániť jeho syna. Tretia časť románu napokon predstavuje neľahkú
cestu Amira a chlapca späť do USA.
Motív odchodov, návratov a ciest nespomíname náhodne. Vzhľadom na vyššie
spomenuté tézy o prelínaní viacerých kultúrnych systémov, motív cesty príkladne
slúži na ich prepojenie. Tak i v tomto románe nájdeme prepojenie nielen afganského
a amerického prostredia, ale i interakciu a prelínanie viacerých etnicko-kultúrnych
spoločenstiev už v afganskom prostredí. Ak sa totiž zamyslíme nad čiastkovými
pasážami venovanými obdobiu sovietskej okupácie či koncovými pasážami
zobrazujúcimi život v krajine pod vládou Talibanu, môžeme povedať, že v texte
románu sa prelínajú nie dva, nie tri, ale niekoľko spoločensko-kultúrnych celkov. Ako
sa viackrát vyjadril i sám autor románu, Majster šarkanov dáva čitateľom kultúrne,
náboženské, politické, historické a literárne námety na diskusiu a pre mnohých je
prvým oknom do tejto špecifickej kultúry. Ponechať však toto okno priehľadným vo
výslednom preklade, je bezpochyby obrovskou výzvou.
Ak sa zamyslíme nad spletitou sieťou kultúrnych interakcií zobrazených
v tomto románe a nad jazykovo-kultúrnou osobitosťou nášho, prijímajúceho
prostredia, prekladateľka stála pred neľahkou úlohou. Konfrontáciu s „cudzím“ už v
originálnom texte reprezentuje konfrontácia postáv s odlišným kultúrnym pozadím,
avšak tieto postavy v dnešnom chápaní etnickej prózy už nie sú reprezentantom
jednej či druhej kultúry (majoritnej, minoritnej, dominantnej atď.), ale zobrazujú
zložitý, niekoľko vrstvový charakter kultúrnej identity. Zárukou dobrého prekladu
preto môže byť len správna identifikácia a interpretácia multikultúrnych špecifík
tohto textu. Najvýraznejším prostriedkom reflektujúcim interakciu a konfrontáciu
odlišných kultúrnych systémov v ňom, je motivická výstavba na významovej rovine
a jazyková podoba textu na rovine výrazovej.
Keď sa sústredíme na tematickú a motivickú bázu, zistíme, že sa v románe
Majster šarkanov opakujú špecifické motívy ako čas a jeho vnímanie, osobná
pamäť, otázky vlastnej a národnej identity, marginalizácia, ale i otázky rodovej
a náboženskej rovnoprávnosti. V súčasnej americkej etnickej próze jednotlivé
aspekty už nevystupujú explicitne, no sú zakódované v spletitých motivických
líniách a odkazoch. Rovnako v tomto diele možno vidieť, že jeho protagonista
výrazne neinklinuje k jednému či druhému kultúrnemu prostrediu. Nie je paštúnom
podceňujúcim hazarskú menšinu, avšak verí, že jeho priateľ je predurčený byť jeho
sluhom, a že sa tak stalo z Božej vôle. Nedodržuje afganské tradície a spolu s otcom
sa vysmieva z učenia mullov, avšak sám sa túži zúčastniť na tej najtradičnejšej
udalosti krajiny – na pretekoch šarkanov. Nepochádza z rodiny, ktorá by vyznávala
afganské zvyky, avšak keď odíde do slobodného prostredia USA, už nikdy nepocíti
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 34
34
21. 4. 2011 8:17:24
Emília Janecová
splynutie s krajinou. Paradoxne, keď odchádza zo Spojených štátov do Kábulu, cíti,
že opúšťa svoj domov a vracia sa do krajiny zahmlených spomienok. Amir preto
nie je ani paštúnom, ani Afgancom, ani Američanom. Je spisovateľom afganského
pôvodu žijúcim v Spojených štátoch amerických, čo odráža zmiešanú identitu, ktorá
je výsledkom konfrontácie niekoľkých kultúr. Táto identita v príbehu určuje jeho
konanie, uvažovanie a vyjadrovanie.
Motivické východiská príbehu tvaruje a dokresľuje jazykové stvárnenie textu,
ktoré je, ako bolo spomenuté, jedným z najsilnejších prostriedkov daného typu
literatúry. Ako možno pozorovať v analyzovanom románe a jeho preklade, v snahe
podať text v čo najzrozumiteľnejšej podobe, novým trendom je práve zmierňovanie
formálnych špecifík reprezentujúcich medzikultúrne napätie. S cieľom zachovať
multikultúrny dialóg, Hosseini často siaha po zmiešanom jazykovom vyjadrení,
ktoré pripomína akúsi formu prekladu už v pôvodnom texte. Tak je tomu najmä
v častiach, kedy sám autor vysvetľuje isté špecifiká či reálie, ako napríklad: „We sat
at a picnic table on the banks of the lake, just Baba and me, eating boiled eggs with
kofta sandwiches – meatballs and pickles wrapped in naan“ (Hosseini, 2003, s. 12)
alebo: „those who would drank would answer for their sin on the day of Qiyamat, the
Judgement Day“ (Hosseini, 2003, s. 14). Hoci by sa mohlo zdať, že s prekladom reálií
sčasti adaptovaných už v origináli by prekladateľka nemala mať žiadne ťažkosti,
v preklade často dochádza k istému ochudobneniu či posunom, ako napríklad:
„Sedeli sme na brehu jazera za piknikovým stolíkom, len my dvaja s Babom, jedli
na tvrdo uvarené vajíčka, mäsové guľky a nakladanú zeleninu v chlebovej placke“
(Hosseini, 2008, s. 17). Na iných miestach však napätie zachováva, napríklad: „tí,
čo toto prikázanie nedodržia, budú za svoje hriechy potrestaní v deň Posledného
súdu – Qiyamatu“ (Hosseini, 2008, s. 19).
Oveľa náročnejšími sú z prekladateľského hľadiska miesta, kedy autor reálie ďalej
nešpecifikuje. Takéto spisovateľské riešenie je nesmierne náročným pre každého
prekladateľa, ktorý musí zvážiť, aká prekladateľská stratégia je tou najvhodnejšou.
Horňáková sa v takomto prípade zamýšľa nad procesom kreolizácie, keďže práve
tá “nepotláča individualitu a originalitu ani jednej z kultúr, ale formuje medzi nimi
vzájomnú harmóniu, čím vytvára priestor pre medzikultúrny dialóg, ktorý slúži
rovnako ako mediátor recipročného priblíženia a pochopenia tradícii, zvykov, mravov
stretávajúcich sa kultúr” (Horňáková, 2007, s. 423). V súvislosti s analyzovaným
prekladom si však dovoľujeme upozorniť, že takéto riešenie nie vždy vystihuje
autorský zámer a často spôsobuje, že výsledný preklad vyznie až príliš explikatívne.
Presne tak je tomu i v slovenskom preklade Majstra šarkanov, kde prekladateľka
v snahe napomôcť domácemu čitateľovi opisuje a vysvetľuje jednotlivé reálie, čím
35
REFLEXIE.indd 35
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:24
Emília Janecová
text ochudobňuje práve o jeho exotické vyznenie. Takýchto miest je, bohužiaľ,
v texte až priveľa. Pre názornosť uvedieme aspoň niekoľko príkladov: „He lectured
us about the virtues of zakad and duty of hadj“ (Hosseini, 2003, s.14), ktorý má v
preklade podobu: „Učil nás o mravnej čistote zakad – povinne náboženskej dani, a
povinnostiach každého moslima vykonať hadž – púť do Mekky“ (Hosseini, 2008,
s. 19). Nazdávame sa, že v situáciách, akou je táto, ani príjemca originálu nie je
oboznámený s presným významom reálií a práve ich použitie v originálnej podobe
mu približuje špecifickosť krajiny a zároveň slúži ako nástroj rozprávačovej kultúrnej
sebareprezentácie. Autor s týmto nástrojom pracuje veľmi opatrne a využíva ho len
vtedy, ak verí, že príjemca dokáže obsah reálie intuitívne vytušiť. Naopak, slovenský
preklad s touto schopnosťou domáceho čitateľa neráta a spomenuté špecifiká mu
často ponúka s náležitým, niekedy až encyklopedicky vyznievajúcim vysvetlením.
Ostáva potom otázkou, či sa prekladateľke skutočne podarilo premostiť priepasti
medzi kultúrnymi systémami prítomnými v tejto spletitej komunikácii, alebo ich
takéto riešenia skôr neutralizujú.
Slovenský preklad Majster šarkanov však v tomto štádiu analýzy nepovažujeme
za celkom neadekvátny. Prekladateľka sa s mnohými problematickými situáciami
vyrovnala naozaj náležite, avšak pravdou ostáva, že rozdiel v expresívnom vyznení
originálu a prekladu je naozaj výrazný. Hoci nie je cieľom tohto článku poskytnúť
detailnú porovnávaciu analýzu východiskového a cieľového textu, v snahe predstaviť
špecifiká originálu a riešenia v preklade uvedieme niekoľko príkladov na troch
základných príznakoch prostredia, definovaných podľa Vilikovského (1984, s. 130),
komplexne reflektujúcich výstavbu pôvodného textu.
Ak sa zameriame na preklad jazykovej špecifiky zistíme, že na mnohých miestach
prekladateľka zachováva napätie medzi jednotlivými kultúrnymi systémami
prítomnými v texte originálu, ako i napätie v relácii originál – preklad. Špecifické
jazykové prvky ponecháva v tvare pôvodnom, alebo ich len čiastočne prispôsobí
slovenskej fonetickej podobe, čím nedochádza k nežiaducej neutralizácii či
výrazovému zoslabeniu. Osobitosti graficky zobrazuje podľa autorovho postupu
v origináli, čo pozitívne ovplyvňuje požadovanú recepciu diela a prirodzenú
dynamiku textu. Ako príklady uvádzame pasáže s osobitými osloveniami, napríklad:
„Everyone agreed that my father, my Baba, had built the most beautiful house in the
district“ (Hosseini, 2003, s. 4), v preklade ako: „Všetci sa zhodli na tom, že môj otec,
môj Baba, postavil najkrajší dom v štvrti. “ (Hosseini, 2008, s. 9) alebo: „Maybe
he´d call me Amir jan like Rahim Khan did.“ (Hosseini, 2003, s. 49) v preklade ako:
„A možno by ma aj volal Amir džan, tak ako Rahim Chán“ (Hosseini, 2008, s. 55).
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 36
36
21. 4. 2011 8:17:24
Emília Janecová
Pri preklade jazykovej špecifiky prekladateľka zachováva túto koncepciu v celom
texte, čo hodnotíme pozitívne.
Ako sme už spomenuli, prílišná explikácia pri preklade materiálnej špecifiky,
najmä v prípade reálií z prostredia Kábulu, Spojených štátov alebo iných kultúrnych
prostredí pôsobí rušivo a encyklopedicky. Ako príklad uvádzame pasáž: „if the
story had been about anyone else, it would have been dismissed as laaf, that Afghan
tendency to exaggerate“ (Hosseini, 2003, s. 11), preloženú ako: „keby išlo o niekoho
iného, odbavil by som to len mávnutím ruky ako laaf, čo je v Afganistane označenie
národného zvyku zveličovať“ (Hosseini, 2008, s. 16), v ktorej síce autor originálu
reáliu vysvetľuje jednoduchým nenásilným spôsobom, avšak riešenie prekladateľky
v slovenskom texte pôsobí tvrdo a prísne výkladovo. Obzvlášť redundantne pôsobia
časti textu, kedy prekladateľka zbytočne, a občas i neadekvátne, upresňuje také
reálie, ktoré sú nášmu čitateľovi s veľkou pravdepodobnosťou známe. Ide najmä
o reálie z európskeho alebo amerického prostredia, ako napríklad: „a Les Misérables
poster was nailed to the wall...“ (Hosseini, 2003, s. 286), v preklade ako: „na stene
bol plagát predstavenia muzikálu Les Misérables...“ (Hosseini, 2008, s. 296), alebo
o reálie cudzieho pôvodu, ktoré sú v treťom tisícročí sčasti udomácnené u nás, ako
napríklad „kebab“ v slovenskom preklade spomenutý v časti: „Potom sme dokonca
šli do reštaurácie oproti kinu a dali sme si čerstvý kebab – jahňacinu na ražni, s
čerstvou chlebovou plackou priamo z pece.“ (Hosseini, 2008, s. 81), zatiaľ čo v
origináli nájdeme trochu odlišnú informáciu: „We´d finally gone to Dadkhoda´s
Kabob House afterward, across from Cinema Park, had lamb kabob with freshly
baked naan from tandoor“ (Hosseini, 2003, s. 74). V slovenskom preklade teda
čitateľ dostáva informáciu o tom, čo je kebab, avšak úplne stráca informáciu o ďalších
reáliách, ktoré mohli byť do textu pretransformované úplne nenáročným spôsobom,
napríklad v podobe „chlieb naan“ alebo „chlebová placka naan“ z „tandoor pece“,
čo sú ekvivalenty v posledných rokoch udomácnené v oblasti gastronómie. Ako
sme naznačili skôr, riešenia prekladu materiálnej špecifiky v slovenskom preklade,
zvolené pravdepodobne v snahe uľahčiť čitateľovi príjem diela, zotierajú osobitosti
originálu a oslabujú jeho expresivitu.
K špecifickej situácii dochádza pri preklade kultúrno-kontextovej špecifiky, pod
ktorou rozumieme i kultúrno-spoločenskú podmienenosť zvolených riešení. Za
všetky uvádzame snáď najsilnejší príklad, kde v jednom z vrcholových momentov
príbehu autorka vynecháva motív, ktorý pravdepodobne pokladá za príliš silný či
dokonca neprijateľný pre prostredie cieľového textu: „What mission is that? Stoning
adulterers? Raping children? Massacring Hazaras? “ (Hosseini, 2003, s. 248), ktorý v
slovenskom preklade nájdeme v znení: „Aké poslanie? Kameňovať cudzoložníkov?
37
REFLEXIE.indd 37
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:24
Emília Janecová
Masakrovať hazarov?“ (Hosseini, 2008, s. 257), pričom silný motív „raping children“
je úplne vypustený. Stotožňujeme sa síce so silou tohto výrazu, avšak nemôžeme
súhlasiť s prekladateľským riešením. Stálo by však za úvahu, či bolo toto riešenie
zvolené prekladateľkou samotnou, alebo ho ovplyvnili edično-vydavateľské vzťahy.
Nedostatky v preklade, na ktoré upozorňujeme, nesvedčia o neadekvátnosti
slovenského textu, ale zdôrazňujú špecifickosť jazykovo-kultúrnej komunikácie
pri preklade etnickej prózy. Román Majster šarkanov je v zahraničí jednou
z najpredávanejších kníh a vo všeobecnosti sa považuje za jeden z najsilnejších
a najinšpirujúcejších príbehov posledných rokov. Sme veľmi radi, že sa v prekladovej
podobe dostal do rúk i slovenskému čitateľovi a dúfame, že na neho zapôsobí
rovnako ako na čitateľov zo zahraničia.
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 38
38
21. 4. 2011 8:17:24
Emília Janecová
Použitá literatúra
BINDER, W. – BREINIG, H. 1995. American Contradictions. Hanover and London:
University Press of New England. ISBN 0-8195-6288-2
EDGERTON, S. 1996. Translating the Curriculum: Multiculturalism into Cultural
Studies. New York: Routledge. ISBN 0-415-91400-0
GROMOVÁ, E. 2004. Preklad a kultúra. Nové interdisciplinárne trendy v
translatologickom výskume. In: Gromová, E., 2004. Preklad a kultúra. Nitra: FF
UKF: 59-66. ISBN 80-8050-703-1
HEVEŠIOVÁ, S. 2007. K problematike postkoloniálnej translatológie. In Gromová,
E., 2007. Preklad a kultúra 2. Nitra: FF UKF: 410-420. ISBN 978-80-8094-233-5
HEVEŠIOVÁ, S. 2008. Language: a Medium of resistance. In: Multicultural
Awareness. Reading Ethnic Writing. Nitra: FF UKF. ISBN 978-80-8094-439-1
HEVEŠIOVÁ, S. 2009. Lingvistické aspekty postkoloniálneho prekladu. In: Veda v
praxi - prax vo vede. Nitra: UKF: 23-27. ISBN 978-80-8094-486-5
HORŇÁKOVÁ, L. 2007. Echo interkultúrneho dialógu v preklade románu Out of
Furnance. In Gromová, E., 2007. Preklad a kultúra 2. Nitra: FF UKF: 421-431.
ISBN 978-80-8094-233-5
HOSSEINI, K. 2004. Kite Runner. New York: Bloomsbury. ISBN 978-0-7475-66533
HOSSEINI, K. 2008. Majster Šarkanov. Bratislava: Ikar. ISBN 80-551-1536-2
HUNTINGTON, S. 2001. Střet civilizací. Boj kultur a proměna světového řádu.
Praha: Rybka Publishes. ISBN 80-86182-49-5
MAVER, I. 1996. Ethnic literature and culture in the U.S.A., Canada, and Australia.
Frankfurt am Main: Peter Lang. ISBN 3-631-49747-4
VILIKOVSKÝ, J. 1984. Preklad ako tvorba. Bratislava: Slovenský spisovateľ.
Emília Janecová
OTR FF UKF
Štefánikova 67
Nitra
949 74
[email protected]
39
REFLEXIE.indd 39
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:24
Martin Kubuš
Vybrané problémy prekladu fejtónu
Woodyho Allena
The UFO Menace
Martin Kubuš
začínajúci prekladateľ, pôsobiaci na Fakulte humanitných
vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Momentálne
pracuje na prekladoch Sakiho a W. Allena.
Abstrakt: Autor príspevku Vybrané problémy prekladu fejtónu Woodyho Allena
The UFO Menace sa zameriava na tri pasáže, v ktorých sa Woody Allen vysmieva
z údajných účastníkov blízkych stretnutí s mimozemskými civilizáciami. Spomínanú
esej analyzuje najmä z jazykovej stránky, ktorá v tomto prípade spôsobuje pri
prekladaní najväčšie problémy. V druhej časti navrhuje prekladateľské riešenia.
Odvoláva sa aj na slovenskú prekladateľskú školu a poukazuje na potrebu aplikácie
jej zásad.
Úvod
Woody Allen je v stredoeurópskom kontexte všeobecne známy, a to predovšetkým
ako filmár – režisér, scenárista a, samozrejme, ako herec. V kruhu svojich oddaných
fanúšikov však neraz zažiaril aj ako spisovateľ – autor niekoľkých divadelných
hier i kníh fejtónov a poviedok – či dokonca ako člen jazzovej kapely. Už
v šesťdesiatych rokoch minulého storočia pôsobil Woody Allen v jazzovom zoskupení
The Preservation Hall Jazz Band a dodnes pravidelne koncertuje s vlastným
jazzovým telesom s názvom Woody Allen and his New Orleans Jazz Band. Jeho
inklinácia k tomuto žánru je očividná aj z jeho filmového diela, v ktorom jazzové
tóny sprevádzajú divákov v mnohých Allenovych klasikách, napríklad Manhattan,
Hannah a jej sestry, Zelig a mnoho ďalších.
Náš príspevok sa nezaoberá Allenovym filmárstvom ani muzicírovaním, ale
zameriava sa, ako už naznačuje samotný názov, na jeho spisovateľské aktivity,
konkrétne na fejtón, ktorý má s jeho filmami spoločnú jednu výsostne dôležitú
črtu – humor. Našim cieľom je nazrieť do útrob niektorých veľmi špecifických a pre
prekladateľa náročných pasáží fejtónu s názvom The UFO Menace.
Najskôr je však potrebné, aby sme sa so spomínaným dielom v stručnosti
oboznámili. Fejtón sa prvýkrát objavil v časopise The New Yorker (a to v roku 1977),
neskôr vyšiel v zbierke Side Effects, a napokon v súhrnom diele The Complete Prose.
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 40
40
21. 4. 2011 8:17:24
Martin Kubuš
Autor sa v ňom svojím jedinečným a zväčša satirizujúcim, no stále dobroprajným
spôsobom zamýšľa nad problematikou lietajúcich tanierov a podotýka, že nastal
čas, aby sme tento nadprirodzený jav konečne prestali ignorovať a vyjadrili
spolupatričnosť s ľuďmi, ktorí, ako sami tvrdia, sa už s mimozemšťanmi stretli:
„Správy sú opäť samé ufo a je najvyšší čas, aby sme sa tomuto fenoménu prizreli
so všetkou vážnosťou. (Presnejšie povedané, je osem desať, a tak nielenže trochu
meškáme, ale už som aj vyhladol.)“1
Samozrejme, lietajúce taniere ako jav nanajvýš záhadný patria iba k okrajovým
témam, fejtón vznikol pred tromi desaťročiami, a aj napriek tomu je na Allenovej
vtipnej narážke kus pravdy. Ako sa dozvedáme z médií, niekoľko šokujúcich správ
ohľadom údajných blízkych stretnutí totiž preniklo na verejnosť priamo z radov
Britskej armády, a to iba nedávno, v roku 2008.
Allenovi údajní svedkovia lietajúcich tanierov
a analýza prekladateľských problémov
Táto časť sa zaoberá blízkymi stretnutiami, ktoré ich svedkovia ohlásili jednak
v minulom storočí a jednak v dávnejšej minulosti. Woody Allen sa odvoláva na
mnohé zdroje, pričom cituje fiktívne postavy ako aj historické osobnosti z oblasti
filozofie (Parmenides) i literatúry (Goethe). Svoje úvahy o mimozemských objektoch
začína tým, že ako jav v dejinách ľudstva vôbec nemusia predstavovať nič nové.
Allen sa zamýšľa nad záznamami, ktoré nachádzame vo viac-menej historických
dokumentoch. Tie by mohli podľa neho figurovať ako jednoznačné dôkazy o tom,
že človek sa s lietajúcimi taniermi oboznámil už pred stáročiami. Autor manipuluje
s faktami a svojim čitateľom predkladá falošné (no veľmi vtipné) teórie a závery:
„Dnes nám odborníci povedia, že pozorovania neidentifikovaných lietajúcich
objektov siahajú až do biblických čias. V knihe Levitikus je istá pasáž, kde sa píše:
,A veľká strieborná guľa zjavila sa nad asýrskymi armádami, a v celej Babylónii
nastal plač a škrípanie zubami, až kým Proroci neprikázali zástupom vzchopiť sa
a uspôsobiť.‘“ 2
Uvedený úryvok je dokonalý príklad manipulácie, o ktorej sme si práve povedali.
Rozhľadený čitateľ, ktorý vôbec nemusí patriť k znalcom Biblie, si v originálnej
verzii pod čiarou hneď všimne frázu wailing and gnashing of teeth, ktoré je
príznačné pre štýl Biblie, ako aj spojenie Assyrian Armies. Obe frázy sú dôveryhodné
a v spomínanom údajnom texte z Biblie pôsobia prirodzene. Na druhej strane sú tu
však prítomné aj výrazy to shape up a to get a grip on themselves, ktoré biblický štýl
41
REFLEXIE.indd 41
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:24
Martin Kubuš
narúšajú. Sú svojím spôsobom príznakové a ich funkcia je jednoznačná – čitateľa
pobaviť akousi biblickou paródiou.
Aj keď cieľom nášho príspevku nie je venovať sa náboženstvu, ani Allenovym
vzťahom k nemu, jednoznačne musíme podotknúť, že pri čítaní, ba ani pri zbežnom
nahliadnutí do Knihy Levitikus citovanú pasáž nenájdeme. Kniha Levitikus primárne
pozostáva zo striktných nariadení a zákonov, podľa ktorých museli Izraeliti prinášať
obety Bohu v starozákonných časoch.
Pokračujme teda druhým „historickým dôkazom“. Nasledujúci úryvok je veľmi
vtipný a, ako čoskoro zistíme, aj veľmi zavádzajúci (anglistov by mohol zaujať
originál pod čiarou):
„A do tretice, boli tieto ‚oranžové objekty‘ podobné tomu, čo sa opisuje v čerstvo
objavenom anglosaskom cirkevnom rukopise z dvanásteho storočia: ‚On započal
sa usmiechati; právom neráčili obuv korkom podkutú si zmočiti, pozatým dávnopradávno guľa ohňová ponad prepluti. Ďakujem vám, dámy a páni’?“3
Aj napriek očividnej jazykovej náročnosti úryvku (pozri originál v poznámke pod
čiarou), ktorá nás chce presvedčiť o jeho pravosti, čitateľ s hlbšími vedomosťami
angličtiny a jej starších foriem prichytí spisovateľa Allena priamo pri čine. Jeho
literárny zločin spočíva v zahmlievaní vývoja anglického jazyka, zatiaľ čo doslova
vykráda existujúcu báseň. Ukradnuté verše potom kombinuje s vlastnými slovami,
čím dostávame text v údajnej staršej forme angličtiny z dvanásteho storočia, ktorou
opisuje červené lietajúce objekty. A keby nebolo satirizujúceho účinku, ktorý na nás
čitateľov pôsobí, a ktorý vyplýva aj z poslednej vety úryvku, Woodymu Allenovi
by sa jeho literárny prehrešok neprepiekol. Uvedená pasáž totiž vôbec nepochádza
z nedávno objaveného anglosaského rukopisu z dvanásteho storočia.
Menší literárny výskum nás privedie k záveru, že citované a takmer nezrozumiteľné
verše pochádzajú zo starej balady s názvom Sir Patrick Spens. V antológii anglickej
literatúry sa dočítame, že:
„Biskup Thomas Percy (1729-1811) bol medzi prvými, ktorí sa z literárneho hľadiska
zaujímali o balady, k čomu ho podnietil náhodný objav rukopisu zo sedemnásteho
storočia, na ktorom sa nachádzalo ich veľké množstvo v obrovskej chaotickej spleti
veršov v strednej angličtine.“4
Antológia nám poskytuje množstvo zaujímavých a pre náš výskum aj dôležitých
faktov:
„Hoci balady môžu vzniknúť v ktorejkoľvek kultúre a v ktorejkoľvek z jej fáz,
najviac príznačné sú pre primitívne spoločnosti, akou bola napríklad spoločnosť
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 42
42
21. 4. 2011 8:17:24
Martin Kubuš
amerického pohraničia v osemnástom a devätnástom storočí alebo v anglickoškótskej pohraničnej oblasti neskoršieho stredoveku.“5
Pôvod balady nie je známy, no vedci sa zhodujú, že v britskej literatúre existuje
vo viacerých verziách:
„Keď hovoríme o balade Sir Patrick Spens, v skutočnosti hovoríme o celom množstve
básní, ktoré rozprávajú ten istý príbeh viac či menej odlišnými slovami. Aj keby na
prahu tejto rozmanitosti stála len jedna pôvodná verzia balady od jediného autora,
nenávratne sa nám stráca v obrovskej časovej priepasti.“6
V tejto chvíli si môžeme porovnať úryvok z Allenovho fejtónu s verziou, ktorú
nájdeme v antológii anglickej literatúry:
„O our Scots nobles were richt laith,
To weet their cork-heeled shoon,
But lang owre a’ the play were played
Their hats they swam aboon.“ (Allen, 344)
Ako sme už uviedli, Allen verše z balady upravil a pridal whilst a red balle..., aby
doplnil informáciu o červenej guli, ktorá sa vznáša oblohou – teda naše potenciálne
UFO. Evidentné jazykové rozdiely vo veršoch nám dostatočne vysvetľuje už
niekoľkokrát citovaná antológia.
„Pre našu antológiu sa vybrali práve tie verzie, ktoré z hľadiska poetickosti redaktor
považoval za najefektívnejšie. Hláskovanie sa zmodernizovalo, zatiaľ čo väčšina
severoanglických dialektizmov z originálov sa zachovala.“7
Na záver týchto úvah podotýkame, že nevieme, v ktorom roku balada vznikla, no
vždy sa môžeme obrátiť na antológiu, ktorá nám udáva približný časový údaj. Ten je
však, ako aj čitateľ môže očakávať, v rozpore s tvrdením Woodyho Allena, že verše
pochádzajú z dvanásteho storočia:
„Pravdepodobne omnoho staršia balada Sir Patrick Spens by sa mohla opierať
o historickú udalosť z konca trinásteho storočia.“8
Až doteraz sme skúmali záznamy, ktoré sa podľa Woodyho Allena nachádzajú
v existujúcich dokumentoch. Potom sme pre potreby nášho výskumu analyzovali
zdroje, ktorými sa Allen inšpiroval pri písaní svojho úsmevného fejtónu.
V neposlednom rade si pripomenieme ešte jedno blízke stretnutie s lietajúcimi
taniermi, o ktorom sa dozvedáme od dvoch továrenských robotníkov z Louisiany
(a pre potreby nášho príspevku uvádzame úryvok v pôvodnom znení):
43
REFLEXIE.indd 43
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:25
Martin Kubuš
“Roy and I was catfishing in the bog. I enjoy the bog, as does Roy. We was not
drinking, although we had brought with us a gallon of methyl chloride, which we
both favor with either a twist of lemon or a small onion“ (Allen, 330).
Charakter uvedeného úryvku korešponduje s celým fejtónom – Woody Allen
odhaľuje svoj priateľský, no inak dosť pohŕdavý postoj voči všetkým svedkom
záhadných a nevysvetlených javov. V úvode fejtónu jasne naznačuje svoje stanovisko
aj nasledujúcou poznámkou:
„Až doteraz sa všetko na tému lietajúcich tanierov zväčša spájalo s pochábľami
a čudákmi.“9
Uvedený citát robotníka z Louisiany považujeme za nanajvýš relevantný, pretože
Allenovi priaznivci o ňom dobre vedia, že je človek, ktorý väčšinu života strávil
v New Yorku – vo veľkomeste, ktoré nikdy nespí. Sám patrí medzi umelcov
z metropoly svetového formátu, ktorý si veľmi často strieľa z obyvateľov menších
amerických miest a mestečiek. Jeho louisianskí hrdinovia sú teda iba ďalšie ľudské
stereotypy, ktoré považuje za vhodné objekty svojej satiry. Pozorný divák si určite
všimol, že satirické narážky na iné kultúrno-spoločenské prostredie, než je New
York, nájdeme aj v jeho filmoch, v ktorých si Allen často uťahuje, napríklad z Los
Angeles.
Pokiaľ ide o obsah úryvku, robotníci tvrdia, že alkohol v čase úkazu nepožívali.
Allen však naznačuje, že robotníci mohli byť pod vplyvom omamných látok
– konkrétne pod vplyvom chlórmetánu. Táto látka je tiež známa pod názvom
metylchlorid, látka, ktorá sa používala v chladiarenských zariadeniach, a ide o
“bezfarebný plyn s príjemnou éterickou vôňou“.10
Aj keď je v spomínanom opise mnoho z hľadiska významu zaujímavých tvrdení,
prejdime teraz k formálnej stránke úryvku. Tento krok si v širších súvislostiach
vysvetlíme v druhej časti príspevku.
Jedného z robotníkov sme už citovali a skôr než zakončíme prvú časť referátu,
uvedieme ešte jeden Allenov citát:
„At first Roy mistook it for a whooping crane and took a shot at it, but I said, 'Roy,
that ain't no crane, 'cause it's got no beak’“(Allen, 331).
Aj tento úryvok zámerne uvádzame v origináli, aby mal čitateľ–anglista možnosť
všimnúť si niektoré morfologické špecifiká.
V prvom zo spomínaných úryvkov zbadáme nesprávne použitie slovesa to be –
a to was namiesto množného čísla were, čo nám odzrkadľuje užívateľove vzdelanie
a v istej miere aj spoločenské postavenie. Konkrétne tvary tvoria neoddeliteľnú
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 44
44
21. 4. 2011 8:17:25
Martin Kubuš
súčasť jeho sociálneho dialektu. To isté sa vzťahuje aj na frázu as does Roy namiesto
správnejšej so does Roy. Ďalším príkladom dialektu je aj vyjadrenie that ain't no
crane, ktoré je príznakové použitím dvojitého záporu, pričom prvý z nich ain’t je
nespisovný sám o sebe. V gramatickej príručke Longman English Grammar nájdeme
nasledujúce tvrdenie:
„Nespisovnú formu ain’t namiesto am not, is not a are not… často počujeme vo
všetkých osobách a vzdelaní užívatelia jazyka sa jej vyhýbajú (azda s výnimkou
vtipov).“11
Tvrdenie z príručky uvádzame najmä preto, lebo presne poukazuje na nami
opisované javy a podporuje naše tvrdenie, že Woody Allen naráža na nízku
vzdelanostnú úroveň spomínaných robotníkov, čo, ako sme už neraz spomínali,
robí len a len preto, aby svoju čitateľskú obec v prvom rade pobavil. Tvrdíme,
že funkciou textu je čitateľa rozosmiať. Allen je teda absolútne verný svojmu
poslaniu spisovateľa, ktorý začínal ako varietný komik v menších estrádnych sálach
v šesťdesiatych rokoch minulého storočia.
Riešenie prekladateľský problémov
V prvej časti príspevku sme vybrali niekoľko problematických úryvkov,
analyzovali sme ich a v druhej časti navrhneme vhodné kroky, ktorých sa musíme
držať, ak ich chceme preložiť – preniesť ich z východiskového do cieľového jazyka
pri zachovaní ich funkcie.
O funkcii textu sme si už povedali – autorský zámer bol čitateľa pobaviť vtipnými
príbehmi a úsmevnými odkazmi na historické (niekedy len kvázi–historické)
dokumenty ako aj svedectvá jednotlivých postáv. Woody Allen nám zároveň
naznačuje svoj vlastný názor na celkový problém lietajúcich tanierov, ako je zrejmé
z predposledného citovaného úryvku. Ak chceme dospieť k ekvivalentnému
prekladu, význam a funkcia textu musí zostať zachovaná.
Začnime teda s prekladom úryvku, ktorý podľa Woodyho Allena pochádza z Biblie.
Pokiaľ autor originálu cituje existujúce dielo, ktoré už vyšlo vo východiskovom
jazyku, čím sa odvoláva na istý prototext, prekladateľ úryvok neprekladá – namiesto
toho siahne po existujúcom preklade a z neho aj čerpá. Ako sme už spomínali,
uvedený úryvok v skutočnosti nepochádza z Knihy Levitikus, a preto v tomto prípade
nie je nutné pátrať po preloženej verzii Biblie známej v našej kultúre. V podobných
prípadoch musí prekladateľ preukázať svoju tvorivosť. Veľký dôraz by mal pritom
klásť na štýl a kolokácie, spomínané v prvej časti príspevku, musí brať na vedomie,
pretože sú to práve ony, ktoré v najväčšej miere reprezentujú jazyk Biblie.
45
REFLEXIE.indd 45
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:25
Martin Kubuš
Aj napriek tomu, že Woody Allen si vytvoril vlastnú „biblickú pasáž“, pri výbere
fráz bol obozretný. Obozretnosť je aj v našom prípade cnosť, ktorá musí byť vlastná
prekladateľovi Allenovho textu. Biblia, ako vieme, bola preložená do obrovského
množstva jazykov, a práve preto nám nič nebráni, aby sme do tejto knihy kníh
nahliadli a inšpirovali sa. Biblické výrazy wailing and gnashing of teeth sa prekladajú
ako plač a škrípanie zubami. Spomínaný úryvok teda nebol príliš problematický.
Pokračujme teraz prekladom druhého problému. V porovnaní s prvým je omnoho
zložitejší. Balada, z ktorej sme citovali, je napísaná v severoanglickom dialekte.
Spomeňme teda základné fakty, týkajúce sa nášho úryvku. Jazyk úryvku je archaický,
pretože sčasti pochádza zo starej balady a sčasti z Allenovho pera. Autor sa pritom
usiloval zachovať všetky archaické črty (význam archaizmov a dialektických slov
nám, čitateľom anglického originálu, nie je známy, pretože naším materinským
jazykom nie je angličtina. Tento problém vyriešili autori antológie tým, že zastarané
slová vysvetlili výrazmi modernej angličtiny v poznámkovom aparáte vedľa textu).
Ak si úryvok z údajného rukopisu rozdelíme do troch veršov, všimneme si asonanciu
na konci druhého a tretieho verša – v slovách schone a aboone. Aj túto črtu by sme
mali v preklade zachovať.
Uvedené vlastnosti originálneho textu musíme mať stále na zreteli, no zároveň
musíme zabezpečiť zrozumiteľnosť preloženého textu, aby sme nenarušili proces
komunikácie autora (resp. prekladateľa) s čitateľom. Aj preklad musí vyznieť
archaicky, no to iba v istej miere, pretože musí byť komunikatívny. Peter Newmark
definuje pojem komunikatívny preklad a uvádza, že:
„Komunikatívny preklad sa snaží vystihnúť presný kontextovo-relevantný význam
originálu tak, aby čitateľ bez problémov dokázal prijať jeho obsah i jazykovú formu
a porozumieť im.” 12
Požadovanú funkciú textu, vyplývajúcu z Allenovho primárneho cieľa zabaviť
čitateľskú obec, nesmieme zmariť jeho formálnou zložitosťou, a to aj za cenu, že
archaické prekladové ekvivalenty budú v porovnaní s archaizmami originálu omnoho
„mladšie“ ako napríklad tie, ktoré sme si už uviedli v akomsi pracovnom preklade
anglosaského rukopisu.
V súlade so zásadami a pravidlami slovenskej prekladateľskej školy – tvorivej
metódy, ktorú detailne rozpracoval Ján Ferenčík vo svojej knihe Kontexty prekladu
– nemožno regionálny dialekt originálu prekladať existujúcim dialektom cieľovej
kultúry, aby nedošlo k neprimeranému naturalizačnému efektu. O prekladateľovi
píše, že: „Nespisovné prvky originálu ho často stavajú do neriešiteľnej situácie, lebo
je známe, že regionálny dialekt je prevoditeľný len improvizovanou substitúciou ad
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 46
46
21. 4. 2011 8:17:25
Martin Kubuš
hoc a sociálne dialekty slovenčine takmer úplne chýbajú“ (Ferenčík, 1982, 1965).
Inými slovami, nebolo by prirodzené, aby anglický literárny hrdina v diele
používal napríklad západoslovenský dialekt. Prekladateľ by mal v danom prípade
konkrétnej postave vytvoriť dialekt takpovediac „šitý na mieru“, ktorý by vhodne
vyjadroval odklon od normy spisovného cieľového jazyka.
Problém nespisovného používania negatívnych tvarov slovesa to be v poslednom
menovanom úryvku môžeme vyriešiť na mikroštylistickej rovine. Prekladateľ musí
zvoliť adekvátne morfologické prostriedky, ktoré odzrkadlia nižšiu jazykovú úroveň
užívateľa, a tým i jeho spoločenské postavenie. Na rozdiel od predchádzajúceho
príkladu nám teraz slovenská prekladateľská škola umožňuje použiť jazykové
prostriedky, ktoré sa viažu na prípadný existujúci sociálny dialekt cieľovej kultúry.
Konkrétne vetu Roy, that ain’t no crane môžeme teda pokojne preložiť ako
Roy, čak to neni žeriav. Preložená veta je dostatočne subštandardná – najmä vďaka
častici však, ktorú v preklade deformujeme do tvaru čak, prípadne šak. Uvedené
subštandardy nemožno jednoznačne priradiť k nijakému konkrétnemu slovenskému
regiónu a môžeme konštatovať, že použité tvary sú všeobecne rozšírené. To isté
sa vzťahuje aj na sloveso neni (namiesto spisovnej formy nie je), ktoré v našom
preklade predstavuje takmer dokonalý ekvivalent slovesa ain’t z originálu.
Na záver si ešte môžeme uviezť jeden príklad a opäť zacitovať z originálu: “Roy and
I was catfishing in the bog. I enjoy the bog, as does Roy...” Odklon od gramatických
pravidiel sme už spomínali, no teraz môžeme dodať, že podobné situácie môžeme v
syntetických jazykoch, medzi ktoré patrí aj slovenčina, riešiť zmenou prirodzeného
slovosledu, ako aj dosadením nesprávnych pádových koncoviek – napr. v močiare
namiesto v močiari, alebo chytali sumcov namiesto chytali sumce a podobne:
„Ja s Royom sme v močiare chytali sumcov. Mne sa páči v močiare, Royovi takisto.
Sme nepili, ale zali sme si so sebou zo štyri litre chlórmetánu, čo máme obaja rady
buď s citrónom, alebo malou cibuľou.“
Na záver konštatujeme, že nami analyzované úryvky z fejtónu Woodyho Allena
sú problematické z viacerých dôvodov. Prekladateľ musí pri preklade, konkrétne
v jeho reprodukčnej fáze, dodržiavať dobre známe zásady a pravidlá slovenskej
prekladateľskej školy, aby dosiahol výsledky, ktoré požaduje naša prekladateľská
a redakčná prax či kultúra vôbec. Prekladané úryvky sme citovali a poukázali
sme na ich špecifiká. Allenove údajné historické dokumenty nás nútia zájsť i za
text a overiť si ním uvádzané zdroje. Fenomén intertextuality si vyžaduje dôslednú
analýzu východiskového textu (vrátane textov, z ktorých autor originálu vychádzal a
ktoré parodoval) so zreteľom na jeho funkciu ako i formálno-sémantickú výstavbu.
47
REFLEXIE.indd 47
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:25
Martin Kubuš
Navyše, ako vidíme, pri preklade sociolektu musí prekladateľ neraz zájsť do extrémov
a siahnuť do nie vždy hlbokej studnice priestorovo neutrálnych subštandardných, no
zároveň funkčných jazykových jednotiek.
Poznámky
“UFOs are back in the news, and it is high time we took a serious look at this phenomenon.
(Actually, the time is ten past eight, so not only are we a few minutes late but I’m hungry.)“
Woody Allen, Complete Prose (London: Picador, 1997), 325.
2
‘Scholars now tell us that the sighting of unidentified flying objects dates as far back as
Biblical times. For instance, there is a passage in the Book of Leviticus that reads, "And a
great and silver ball appeared over the Assyrian Armies, and in all of Babylonia there was
wailing and gnashing of teeth, till the Prophets bade the multitudes get a grip on themselves
and shape up.“‘ Tamtiež.
3
“And, again, were those ‚orange objects‘ similar to what is described in a recently
discovered twelfth-century Saxon-church manuscript: ‚A lauch lauched he; wer richt laith
to weet a cork-heild schonne; whilst a red balle lang owre swam aboone. I thank you, ladies
and gentlemen‘?“ Tamtiež.
4
“Bishop Thomas Percy (1729-1811) was among the first to take a literary interest in ballads,
stimulated by his chance discovery of a 17th-century manuscript in which a number of them
had been copied down among a great welter of Middle English verse.“ M. H. Abrams and
others, The Norton Anthology of English Literature. Revised edition. Vol. I (New York: W. W.
Norton and Company, 1968), 335.
5
Although any stage of a given culture may produce ballads, they are most characteristic of
primitive societies such as that of the American frontier in the 18th and 19th centuries or that
of the English-Scottish border region in the later Middle Ages.” Tamtiež.
6
„When one speaks of Sir Patrick Spens one is actually speaking of a number of poems
that tell the same story in slightly or widely different words. If a single original form by a
single author lies behind this diversity, it is too far back in the mist of time to be recovered.“
Tamtiež, 336.
7
„The versions chosen for this anthology are those which the editor considers the most
effective as poetry. Spelling has been modernized; the majority of the northernisms in the
originals have been retained.“ Tamtiež, 337.
8
„The presumably much older ballad Sir Patrick Spens may be based on a historical incident
of the end of the 13th century.” Tamtiež, 337.
9
„Up until now, the entire subject of flying saucers has been mostly associated with kooks or
oddballs.” Tamtiež, 325.
10
„...colourless gas with a pleasant ethereal odour.” Sharp, D. W. A, The Penguin Dictionary
of Chemistry. Second Edition. (London: Penguin Books, 1990), 93.
11
“The non-standard form ain’t, in place of am not, is not and are not… is frequently heard in
all persons and is avoided by educated speakers (except perhaps in joking).“ L. G. Alexander,
Longman English Grammar, (Harlow: Longman Group UK Limited, 1988), 189.
12
„Communicative translation attempts to render the exact contextual meaning of the original
in such a way that both content and language are readily acceptable and comprehensible to
the readership.“ Peter Newmark, A textbook of Translation (Hemel Hempsted: Prentice Hall,
1988), 47.
1
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 48
48
21. 4. 2011 8:17:25
Martin Kubuš
Použitá literatúra
Abrams, M. H. and others. The Norton Anthology of English Literature. Revised
edition. Vol. I. New York: W. W. Norton and Company, 1968.
Alexander, L. G. Longman English Grammar. Harlow: Longman Group UK Limited,
1988. ISBN 0-582-55892-1.
Burgess, A. English literature. Harlow: Addison Wesley Longman Limited, 1974.
ISBN-10: 0582552249.
Ferenčík, J. 1982. Kontexty prekladu. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1982.
Macmillan English Dictionary for Advanced Learners. Oxford: Macmillan, 2002.
ISBN 0-333-96675-9.
McCarthy, M. – O´Dell, F. English Collocations in Use. How words work together
for fluent and natural English. Cambridge: CUP, 2005. ISBN 0-521-60378-1.
Newmark, P. A Textbook of Translation. Hemel Hempsted: Prentice Hall, 1988.
ISBN 0-13-912593-0.
Sharp, D. W. A. The Penguin Dictionary of Chemistry. Second Edition. London:
Penguin Books, 1990. ISBN 0-14-051232-2.
Štekauer, P. Essentials of English Linguistics. Prešov: Slovacontact Plus s. r. o.,
1993. ISBN 80-901417-1-4.
The Holy Bible. Colorado Springs: International Bible Society, 1984.
IBS900070000/45000.
Zdroje
Allen, W. Complete Prose. London: Picador, 1997. ISBN 0-330-32821-2.
Martin Kubuš
Fakulta humanitných vied UMB
Ružová 11
Banská Bystrica
974 01
[email protected]
49
REFLEXIE.indd 49
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:25
Csilla Molnárová
Syntaktické a štylistické špecifiká
slovenských prekladov románu
Dvanásť stoličiek
Csilla Molnárová
je interná doktorandka Oddelenia translatológie v Nitre. V rámci
svojej pedagogickej činnosti sa venuje výučbe konzekutívneho
tlmočenia študentov magisterského stupňa štúdia. Predmetom
jej dizertačnej práce Iľf-Petrov ako interkultúrny jav je
skúmanie medzikultúrneho dialógu a jeho foriem medzi
ruským originálom a dvoma slovenskými prekladmi románu
Dvanásť stoličiek. Práca je praktického charakteru zameraná
na sledovanie transformácií v lexikálno-sémantickej, ale aj
v syntaktickej rovine. Aktívne sa venuje prekladu z a do
nemčiny a ruštiny.
Abstrakt: Im vorliegenden Beitrag präsentieren wir syntaktische und stilistische
Spezifika zweier slowakischer Übersetzungen des satirischen Romans Zwölf Stühle
von Ilja Ilf und Jewgenij Petrow. Wir setzen uns mit den problematischen Stellen
(z.B. Satzgliederung, Partizipialkonstruktionen, Wortfolge usw.) auseinander,
die insbesondere bei den genetischverwandten Sprachen in den Vordergrund
treten. Die strittigen Passagen des Originaltextes und der zwei slowakischen
Übersetzungen werden verglichen, analysiert und es werden Möglichkeiten einer
weiteren Übersetzung angedeutet, die den heutigen sprachlichen, stilistischen und
orthographischen Bedingungen entsprechen.
Prudký rozvoj sveta spojený s nástupom globalizácie, jedného z charakteristických
fenoménov tretieho tisícročia, podnecuje ľudí k vzájomnému poznaniu
a nadväzovaniu interkultúrnych vzťahov. S týmto trendom je v poslednom období
úzko spojený aj umelecký preklad, pretože nadobúda novú spoločenskú funkciu
v podobe jedného z hlavných sprostredkovateľov poznatkov a informácií o iných
národoch a ich kultúrach. Interkultúrny dialóg medzi vysielajúcou a prijímacou
kultúrou sa realizuje nielen na pozadí nových prekladov, ale aj za pomoci reedícií
už existujúcich slovenských prekladov. Nie je to inak ani v prípade románu Iľju
Iľfa a Jevgenija Petrova Dvanásť stoličiek, ktorý má v slovenčine dva prekladové
varianty1 a od roku 2001 vyšiel v piatich reedíciách.2 Úpravy, ku ktorým v nich
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 50
50
21. 4. 2011 8:17:25
Csilla Molnárová
došlo, sú minimálne, takpovediac kozmetické (interpunkcia, zmena v písaní veľkých
a malých písmen).
V preklade sú okrem zmien na lexikálno-sémantickej rovine často nutné aj zmeny,
resp. posuny na syntaktickej rovine. Tie vyplývajú z rozdielnosti syntaktických
systémov východiskového a cieľového jazyka. Obzvlášť pri geneticky príbuzných
jazykoch ako ruština a slovenčina musí prekladateľ nadobudnúť určitý odstup od
textu originálu, aby sa vyhol doslovnému kopírovaniu cudzojazyčnej predlohy,
nesprávnemu slovosledu, nefunkčnému prekladu polovetných participiálnych
konštrukcii a pod. Do nášho príspevku sme práve preto zaradili prekladateľské
riešenia H. Ruppeldtovej a J. Ferenčíka, ktoré napriek faktu, že sú určené čitateľovi
prijímajúceho prostredia, po formálnej i sémantickej stránke nesú stopy vysielajúcej
kultúry. Sporné prekladateľské riešenia v syntaktickej rovine sme sa pre kontextové
súvislosti rozhodli demonštrovať na dlhších pasážach. Pripomíname, že slovenské
preklady analyzovaných sporných miest v predkladanej práci uvádzame v súlade
s gramatickými a pravopisnými normami platnými v čase vzniku obidvoch prekladov
(1948, 1962). K analyzovaným príkladom pripájame krátky komentár a vlastné
prekladateľské riešenia:
Originál (s. 251): „Ах, зачем вы играете на моих нервах! Несите его
сюда скорее, несите! Вы видите, что новый стул, на котором я сижу,
увеличил ценность вашего приобретения во много раз.“
Preklad H. Ruppeldtovej (s. 147): „Ach! Prečo len hráte na mojich nervoch!
Doneste ju sem, skorej, doneste! Vidíte, že nová stolička, na ktorej sedím,
zväčšila hodnotu vášho prínosu mnohonásobne.“
Preklad J. Ferenčíka (s. 196): „Ach, prečo si zahrávate s mojimi nervami!
Rýchlo ju doneste sem, rýchlo! Vidíte, že nová stolička, na ktorej sedím,
mnohonásobne zvýšila cenu vášho nákupu.“
V rámci tejto pasáže nás zaujali nasledovné prekladateľské riešenia: slovné
spojenie zahrávať sa s niekoho nervami, ktoré použil vo svojom preklade
J. Ferenčík. Jeho riešenie považujeme za atypické z toho dôvodu, že v slovenčine
sú viac zaužívanejšie slovné spojenia zahrávať sa s ohňom, s citmi, so zdravím,
málokedy však s niekoho nervami. Možno sa však J. Ferenčík zámerne odklonil
od originálu, aby jeho preklad nevyznel mechanicky, hoci podobné uvažovanie v
tomto prípade nie je namieste, o čom svedčí okrem iného preklad H. Ruppeldtovej.
Našu pozornosť vzbudil v obidvoch textoch preklad poslednej časti vybranej pasáže.
Preklad H. Ruppeldtovej je doslovnou kópiou originálu, čo potvrdzuje nesprávny
slovenský slovosled, ako aj nie práve najlepšia voľba slovenského ekvivalentu
51
REFLEXIE.indd 51
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:26
Csilla Molnárová
pre ruský výraz приобретениe. V druhom preklade sa nestotožňujeme s výrazom
nákup, lebo po prvé, šľachtický predseda nemal v úmysle danú stoličku kúpiť a po
druhé, zvolený slovenský ekvivalent ani v najširšom svojom význame nevystihuje
výpoveď výrazu originálu, preto navrhujeme nasledovné riešenie celej pasáže: Ach,
prečo ma len dráždite! Prineste ju sem rýchlo, nože prineste! Vidíte predsa, že nová
stolička, na ktorej sedím, mnohonásobne zvýšila hodnotu vášho úlovku.
Aj nasledujúci príklad svedčí o tom, že prílišné pridržanie sa ruskej predlohy môže
zanechať negatívne stopy na texte v cieľovom jazyku:
Originál (s. 234): „Его фигура осветилась разноцветными ромбами
и квадратами окна. Он стал похож на Арлекина, подслушивающего
разговор Коломбины с Паяцем. Он уже повернул в новый пролет
лестницы, как вдруг дверной замок нижней квартиры выпалил и
из квартиры вышла барышня с балетным чемоданчиком. Не успела
барышня сделать шагу, как Эрнест Павлович очутился уже на своей
площадке. Он почти оглох от страшных ударов сердца.“
Preklad H. Ruppeldtovej (s. 135): „Jeho postavu ožiarily rôznofаrebné
obločné kosoštvorce a štvorce. Ponášal sa na Harlekína, vypočúvajúceho
rozhovor Colombíny s Bajazzom. Už zahol na nové poschodie schodišťa. Keď
zrazu zámok na byte nižšieho bytu buchol a z bytu vyšla slečna s kufríkom,
ako nosievajú baletky. Slečna nestihla urobiť krok a Ernest Pavlovič už bol zas
na svojej plošinke. Temer ohluchol od strašných úderov srdca.“
Preklad J. Ferenčíka (s. 185): „Jeho postavu osvetlili farbisté kosoštvorce
oblokov. Ponášal sa na harlekýna, načúvajúceho rozhovor Kolombíny s
Bajazzom. Už vkročil na nový úsek schodišťa, keď zámka na spodnom byte
zarachotila a z bytu vyšla slečna s baletným kufríčkom. Kým slečna urobila
prvý krok, Ernest Pavlovič bol už na svojej plošinke. Takmer ohluchol od
strašného buchotu srdca.“
Hoci sa H. Ruppeldtová v celom texte usiluje o zachovanie pôvodného
syntaktického členenia, v tejto pasáži súvetie s vedľajšou vetou príslovkovou času
rozčlenila pomocou spojky keď do dvoch vetných celkov. Vzápätí pre nesprávnu
štylizáciu dochádza k trojnásobnému opakovaniu slova byt v priebehu relatívne
krátkeho textového celku, nehovoriac už o neadekvátnom výbere slovenského
ekvivalentu k lexéme нижний (nižší!?). Musíme konštatovať, že preklad tejto časti
textu H. Ruppeldtovej pôsobí dojmom neskúseného, práve začínajúceho prekladateľa,
ktorý namiesto presných konštrukcií využíva vo viacerých prípadoch obšírny opis
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 52
52
21. 4. 2011 8:17:26
Csilla Molnárová
(napr. slečna s kufríkom, ako nosievajú baletky). Z pohľadu súčasných výskumov
v oblasti translatológie zameraných na interkultúrnu komunikáciu a s ním spojené
recepčné kritéria v prijímajúcej kultúre narážame na sporné miesta aj v preklade
J. Ferenčíka. Isté nedostatky evidujeme pri preklade ruských slovných spojení новый
пролет лестницы, удар сердца, naopak veľmi pozitívne hodnotíme prekladateľské
riešenia zámka na spodnom byte zarachotila, slečna s baletným kufríčkom. V tejto
súvislosti si dovoľujeme uviesť aj náš prekladový variant tejto pasáže: Na jeho
siluete sa odrazili pestré motívy okenného skla. Pripomínal Harlekýna, ktorý sa
započúval do rozhovoru Kolombíny s bajazzom. Akurát zabočil na ďalšie poschodie,
keď zrazu cvakla zámka spodného bytu / bytu o poschodie nižšie, z ktorého vyšla
slečna s baletným kufríkom. Tá nestihla urobiť ani krok a Ernest Pavlovič už bol
späť. Tlkot jeho srdca bol taký dunivý, až takmer od neho ohluchol.
Pri ďalšej pasáži sme sa pristavili z dôvodu štylistickej nerovnosti umeleckého
účinku medzi prekladom H. Ruppeldtovej a J. Ferenčíka:
Originál (s. 330): „По своему географическому положению и по количеству
народонаселения город Баку значительно превышает город Ростов.
Однако уступает городу Харькову по своему движению. Инородцев здесь
множество. А особенно много здесь армяшек и персиян. Здесь, матушка
моя, до Тюрции недалеко. Был я и на базаре, и видел я много тюрецких
вещей и шалей. Захотел я тебе в подарок купить мусульманское
покрывало, только денег не было. И подумал я, что когда мы разбогатеем
(а до этого днями нужно считать), тогда и мусульманское покрывало
купить можно будет.“
Preklad H. Ruppeldtovej (s. 205): „Podľa svojej zemepisnej polohy a podľa
počtu obyvateľov mesto Baku je oveľa väčšie ako mesto Rostov. Jednako nie
je v ňom taký ruch ako v Charkove. Obzvlášť veľa je tu Arméncov a Peržanov.
Odtiaľto je, drahá moja, neďaleko do Turecka. Bol som aj na bazáre. Videl
som veľa tureckých vecí a šálov. Chcel som Ti kúpiť do daru mohamedánske
prikrývadlo, no nemal som peňazí. Pomyslel som si, že zbohatneme (a do
toho môžeme počítať už len niekoľko dní), budeme si môcť kúpiť i také
mohamedánske prikrývadlo.“
Preklad J. Ferenčíka (s. 252): „Svojou zemepisnou polohou i počtom obyvateľov
mesto Baku značne prevyšuje mesto Rostov. Ale svojím ruchom ustupuje
mestu Charkovu. Nerusov je tu množstvo. Najmä Arméniskov a Peržanov.
Milá moja, Turecko je odtiaľto už len na skok. Bol som aj na bazáre a videl
som mnoho tureckých vecí a šálov. Chcel som Ti do daru kúpiť moslimskú
53
REFLEXIE.indd 53
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:26
Csilla Molnárová
prikrývku, ale nemal som peňazí. A pomyslel som si, že keď zbohatneme (a od
tej chvíle nás delia len dni), potom si aj moslimskú prikrývku budeme môcť
kúpiť.“
Pre prekladovú tvorbu J. Ferenčíka síce nie je príznačné podliehanie vplyvu
originálu, tentoraz je však opak pravdou. Prvá veta je akoby doslovnou kópiou
ruskej predlohy. Nazdávame sa, že transfer a opakovanie slova mesto je nepotrebné
(platí to aj pre text prekladu H. Ruppeldtovej), hoci sme si vedomí skutočnosti, že Iľf
s Petrovom vo svojom románe zámerne použili danú štylizáciu. To isté platí aj v
prípade druhej vety, v ktorej vyskloňovaný tvar názvu mesta pôsobí dosť neprirodzene.
Nestotožňujeme sa ani so slovenskými ekvivalentmi nerusov a Arméniskov,
ktoré by prinajmenšom v reedíciách mali byť nahradené spisovnými variantmi.
Prekladateľský šum v texte H. Ruppeldtovej sme zaznamenali v slovoslede, ktorý
sa zjavne prejavil v transfere nasledovnej časti textu originálu: „а до этого днями
нужно считать.“ Vzhľadom na spomenuté nedostatky obidvoch slovenských
prekladov si aj v tomto prípade dovoľujeme uviesť našu prekladovú verziu danej
pasáže: Svojou geografickou polohou a počtom obyvateľov Baku značne prevyšuje
Rostov. Pouličným ruchom sa však Charkovu nevyrovná. Je tu veľa cudzincov.
Obzvlášť Arménov a Peržanov. Drahá moja, do Turecka je odtiaľto iba na skok. Bol
som aj na bazári. Videl som tam veľa orientálnych vecí aj šálov. Chcel som ti kúpiť
moslimskú pokrývku, ale nemal som peniaze. Predstavil som si, že keď zbohatneme (a
je to len otázka niekoľkých dní), potom si budeme môcť kúpiť aj moslimskú pokrývku.
Pri hľadaní vhodného slovenského ekvivalentu pre výraz тюрецких вещей
и шалей sme sa odklonili od ruskej predlohy a nahradili ju v preklade výrazom
orientálnych vecí aj šálov. Prídavné meno orientálny sa používa ako neutrálny
zastrešujúci pojem pre krajiny, národy, ich kultúru a umenie v oblasti Blízkeho,
Stredného a Ďalekého východu.
Zachovanie pôvodného syntaktického členenia, resp. nesprávne rozčlenenie vety
originálu môže v preklade viesť k nezrozumiteľným výpovediam:
Originál (s. 362): „Для Ипполита Матвеевича был куплен билет в
бесплацкарном жестком вагоне, в котором бывший предводитель
и прибыл на уставленную олеандрами в зеленых кадках станцию
«Минеральные Воды» Северо-Кавказских железных дорог и, стараясь
не попадаться на глаза выгружавшимся колумбовцам, стал искать
Остапа.“
Preklad H. Ruppeldtovej (s. 225): „Ipolitovi Matvejevičovi sa kúpil lístok
v obyčajnom vagóne, bez rezervovateľných miest, v ktorom bývalý náčelník
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 54
54
21. 4. 2011 8:17:26
Csilla Molnárová
dorazil na stanicu, ozdobenú oleandrami v železných súdkoch. Bola to stanica
Minerálne Vody na severokavkazskej trati. Ipolit Matvejevič sa usiloval, aby
ho nevideli z vlaku vystupujúci herci z Kolumbovho divadla. Začal hľadať
Ostapa.“
Preklad J. Ferenčík (s. 274): „Hyppolitovi Matvejevičovi kúpili lístok do
tvrdého vozňa bez miesteniek. V tomto vozni bývalý šľachtický predseda
docestoval na stanicu Severokaukazskej dráhy Minerálne vody, vyzdobenú
oleandrami v zelených kvetináčoch, a vyhýbajúc sa stretnutiu s kolumbovcami,
ktorí sa vykladali z vlaku, začal hľadať Ostapa.“
Pomerne zložité formulovanie východiskového textu sa v obidvoch prekladoch
odrazilo na negatívnych syntaktických transformáciách. H. Ruppeldtová zložené
súvetie originálu rozčlenila na štyri menšie vety, čím umožnila čitateľovi ľahšie
pochopenie slovenského textu. J. Ferenčík sa vo veľkej miere pridržiaval ruskej
predlohy. Jeho text robia viac-menej nefunkčným dlhé vsuvky, ktoré sťažujú
čitateľskú recepciu. Náš variant prekladu by v tomto prípade znel: Pre Hyppolita
Matvejeviča kúpili lístok do nemiestenkového vozňa, v ktorom bývalý šľachtický
predseda docestoval na severokaukazskú stanicu Minerálne vody, vyzdobenú
oleandrami v zelených sudoch. Na stanici sa snažil vyhnúť členom Kolumbovho
divadla, ktorí práve vystupovali z vlaku a začal hľadať Ostapa.
Polovetná prechodníková konštrukcia sa v ruskom jazyku používa na vyjadrenie
deja, ktorý prebieha zároveň s hlavným dejom. V súčasnej slovenčine majú tieto
konštrukcie vo všetkých funkčných jazykových štýloch iba nepatrné zastúpenie.
Ako uvádza E. Dekanová v preklade z ruštiny do slovenčiny sa ako vhodnejšia
náhrada: „používajú podraďovacie vety príslovkové (podmienkové, príčinné,
účelové, účinkové atď.), priraďovacie zlučovacie súvetie, ale aj predložkové väzby
so slovesným podstatným menom“ (Dekanová, 2009, s. 36):
Originál (s. 68): „В полночь дворник Тихон, хватаясь руками за все
попутные палисадники и надолго приникая к столбам, тащился в свой
подвал. На его несчастье было новолуние.“
Preklad H. Ruppeldtovej (s. 33): „O polnoci domovník Tichon, ohmatávajúc
všetky ploty, čo mu boly v ceste, a nadlho pritískajúc sa k stĺpom, vliekol sa do
svojej jaskyne. Na jeho nešťastie bol nový mesiac.“
Preklad J. Ferenčíka (s. 41): „O polnoci sa domovník Tichon vliekol do svojho
suterénu, chytajúc sa cestou všetkých záhradných plotov, na ktoré narazil, a
dlho objímal stĺpy.“
55
REFLEXIE.indd 55
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:26
Csilla Molnárová
V čase vzniku oboch prekladov (1948 H. R., 1962 J. F.) bolo v slovenčine používanie
prechodníkov v umeleckej literatúre pomerne produktívne. Problematickým
momentom sa v tomto prípade javí nejednotná koncepcia pri preklade spomínaných
polovetných prechodníkových konštrukciách v texte J. Ferenčíka. Tým, že ruské
výrazy хватаясь a приникая raz nahradil prechodníkom, v druhom prípade určitým
slovesným tvarom narušil plynulú čitateľskú recepciu. Nejednotný tvar slovies v
cieľovom jazyku pôsobí rušivo. Ako možné riešenie ponúkame nasledovný variant:
O pol noci sa domovník Tichon vliekol do svojej suterénnej izby. Cestou sa chytal
všetkých plotov a stĺpov. Na jeho nešťastie bol spln.
Menšie štylistické úpravy v syntaktickej rovine by si vyžadovala aj nasledujúca
pasáž:
Originál (s. 215): „Два стула увезла на извозчике, как сказал другой
юный следопыт, «шикарная чмара». Мальчишка, как видно, большими
способностями не отличался. Переулок, в который привезли стулья
– Варсонофьевский, – он знал, помнил даже, что номер квартиры
семнадцать, но номер дома никак не мог вспомнить.“
Preklad H. Ruppeldtovej (s. 118): „Dve stoličky odviezla na drožke, ako
povedal druhý stopovateľ, „elegantná frajla“. Chlapček, ako vídať, nevynikal
veľkými schopnosťami. Vedel síce, že ulička, do ktorej zaviezli stoličky, sa volá
Varsonofevská. Vedel, ba pamätal si, že číslo bytu je 17, no celkom si nemohol
spomenúť na číslo domu.“
Preklad J. Ferenčíka (s. 168): „Dve stoličky odviezli na fiakri – ako sa vyjadril
druhý mladý stopár - ‚príma babka‛. Chlapča zrejme nevynikalo veľkými
schopnosťami. Uličku, do ktorej odviezli stoličky – Varsonofievskú – vedel,
ba pamätal si aj, že číslo bytu je sedemnásť, ale na číslo domu si naskrze
nevedel spomenúť.“
Isté výhrady máme k syntaktickému členeniu v oboch prekladoch, ale aj k výberu
niektorých ekvivalentov ako napr. ako vídať, celkom si nemohol spomenúť (1948),
resp. uličku vedel (1962). Naopak, tak v preklade H. Ruppeldtovej, ako aj J. Ferenčíka
veľmi pozitívne hodnotíme kreatívnu transformáciu ruského výrazu «шикарная
чмара» do slovenčiny. Vďaka štylisticky adekvátnym slovenským ekvivalentom
elegantná frajla (1948) a príma babka (1962) sa obidvom prekladateľom podarilo v
ich prácach zachovať rovnaký stupeň expresivity, aký v sebe nesie výraz originálu.
V podobnom duchu sme postupovali aj v našom preklade, ktorý sme sa snažili
prispôsobiť očakávaniam súčasného čitateľa: Dve stoličky si na fiakri odniesla
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 56
56
21. 4. 2011 8:17:26
Csilla Molnárová
„fešanda“, oznámil ďalší mladý pátrač. Podľa všetkého chlapča nebolo veľmi
bystré. Bočnú uličku s názvom Varsonofjevskaja síce poznal, dokonca si zapamätal
aj byt číslo sedemnásť, na číslo domu si však nevedel spomenúť.
Nefunkčné, nezrozumiteľné syntaktické, ale aj lexikálne transformácie menia v
prijímajúcej kultúre dynamiku viet, v dôsledku čoho má čitateľ pocit, že opis istej
situácie už nie je podaný akoby „jedným dychom“. Konštatujeme to aj v súvislosti s
prekladateľským riešením nasledujúcej pasáže v texte H. Ruppeldtovej:
Originál (s. 403): „В дождливый день конца октября Ипполит Матвеевич
без пиджака, в лунном жилете, осыпанном мелкой серебрянной звездой,
хлопотал в комнате Иванопуло. Ипполит Матвеевич работал на
подоконнике, потому что стола в комнате до сих пор не было. Великий
комбинатор получил большой заказ по художественной части на
изготовление адресных табличек для жилтовариществ. Исполнение
табличек по трафарету Остап возложил на Воробьянинова, а сам целый
почти месяц, со времени приезда в Москву, кружил в районе Октябрьского
вокзала, с непостижимой страстью выискивая следы последнего стула,
безусловно таящего в себе брильянты мадам Петуховой.“
Preklad H. Ruppeldtovej (s. 256): „V daždivý deň koncom októbra Ipolit
Matvejevič bez kabáta, len vo vystrihnutej veste pracoval v izbe Ivanopula.
Ipolit Matvejevič pracoval na podokennici, lebo stola nebolo v izbe do týchto
čias. Veľký kombinátor dostal veľkú objednávku z oboru umenia – urobiť
adresné tabuľky pre nájomnícke družstvo. Výrobu tabličiek podľa patrony
Ostap uložil Vorobjaninovu a sám temer celý mesiac od príchodu do Moskvy
krúžil v okolí Októbrovej stanice; s nevystihnuteľnou náruživosťou pátral
za stopami poslednej stoličky, ktorá určite skrývala v sebe brilianty pani
Petuchovej.“
Preklad J. Ferenčík (s. 308): „Istého daždivého dňa koncom októbra
Hyppolit Matvejevič bez kabáta, v mesiačikovožltej veste posiatej drobnými
striebornými hviezdičkami, usilovne pracoval v Ivanopulovej izbe. Pracoval
na obločnej doske, lebo v izbe ešte vždy nebol stôl. Veľký kombinátor dostal
veľkú výtvarnú objednávku na zhotovenie adresných tabuliek pre bytové
družstvá. Výrobu tabuliek podľa šablóny zveril Ostap Vorobjaninovovi a on
takmer celý mesiac po príchode do Moskvy krúžil v obvode Októbrovej stanice
a s nevýslovnou náruživosťou hľadal stopy poslednej stoličky, ktorá v sebe
naisto skrývala brilianty madam Petuchovej.“
57
REFLEXIE.indd 57
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:27
Csilla Molnárová
V neskoršom preklade sa J. Ferenčíkovi podarilo eliminovať väčšinu
prekladateľských šumov vrátane kostrbatej a nevšednej štylizácie charakteristickej
pre celý text prekladu H. Ruppeldtovej. Zo súčasného pohľadu však ešte stále ostalo
niekoľko sporných miest v preklade J. Ferenčíka. Frázu „veľký kombinátor dostal
veľkú výtvarnú objednávku“ by sme ponechali aj napriek skutočnosti, že sa slovo
veľký opakuje dvakrát, ale v druhom prípade by sme ho dali do úvodzoviek, čím
by sme zvýraznili ironickosť výpovede. Nie celkom sa stotožňujeme so slovenským
prekladom ruského výrazu район. Ekvivalent obvod je vlastný našej kultúre. Rusko
sa geograficky nečlení na obvody, má svoje rajóny, mestské časti, oblasti, kraje atď.
V tejto súvislosti by sme teda uprednostnili riešenie neutrálneho charakteru opisom
v blízkosti, v blízkom okolí a pod. Náš preklad spornej časti vybranej pasáže v tomto
prípade znie: Veľký kombinátor dostal „veľkú objednávku“ na zhotovenie tabuliek s
adresami pre bytové družstvo. Výrobu podľa šablóny ponechal na Vorobianova. Po
príchode do Moskvy Ostap takmer celý mesiac behal po uliciach okolo Októbrovej
stanice a úpenlivo sa snažil nájsť stopy po poslednej stoličke, v ktorej určite museli
byť ukryté brilianty madam Petuchovej.
Záver
V uvedenom príspevku sa náš záujem sústredí na syntaktické a štylistické špecifiká
v slovenských prekladoch. Do našej práce sme zaradili iba tie pasáže, v preklade
ktorých sa odrazilo nesprávne poradie slov, problémy s rozčlenením zložených viet,
resp. súvetí na niekoľko jednoduchších vetných konštrukcií, nesprávny preklad
polovetných participiálnych konštrukcií. Analýzu syntaktickej roviny románu
Dvanásť stoličiek odôvodňujeme faktom, že preklad J. Ferenčíka z roku 1962
poslúžil ako predloha pre všetky doterajšie reedície románu. Hoci redaktor Martin
Plch v edičných poznámkach spomína úpravy, ktoré sa uskutočnili na základe
rukopisných poznámok prekladateľa a píše aj o doplnených vysvetlivkách (pozri Iľf,
Petrov, 2007, s. 316), text prekladu vypovedá o inej skutočnosti. V konfrontačnej
analýze sme sa v obmedzenej miere snažili poukázať na tie miesta, ktoré by si z
nášho (odborného), ale aj z čitateľského (laického) pohľadu vyžadovali isté zmeny,
prinášame vlastné prekladateľské riešenia, zároveň však rešpektujeme majstrovstvo
prekladateľa.
Prekladateľské riešenia zvolené H. Ruppeldtovou na syntaktickej aj lexikálnosémantickej rovine hodnotíme vo väčšine prípadov ako neprofesionálne, intuitívne,
s veľkým sklonom k exotizácii. Často zaznamenávame nelogické vyjadrenia,
negatívne obsahové posuny, ktoré značne narúšajú recepciu textu. Prítomnosť
estetickej funkcie umeleckého textu je často potlačená do úzadia na úkor doslovnosti.
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 58
58
21. 4. 2011 8:17:27
Csilla Molnárová
Na záver konštatujeme, že vytvorenie plnohodnotného interkultúrneho dialógu
medzi vysielajúcou a prijímajúcou kultúrou je nezávisle od zvolenej problematiky
výskumu vždy možné, prekladateľ však pritom zakaždým musí mať na zreteli
skúsenostný komplex príjemcu, teda čitateľa domácej kultúry, pretože poslaním
adekvátneho prekladu je oboznamovať a obohacovať príjemcu o nové poznatky zo
života a kultúry iných národov.
Poznámky
Prvý preklad: H. Ruppeldtová. Bratislava : SPKK, 1948. 267 s. Druhý preklad: J. Ferenčík.
Bratislava : SPN, 1962. 384 s.
2
V uvedenom príspevku vychádzame z reedície z roku 2007: IĽF, I.- PETROV, J.: Dvanásť
stoličiek. Preklad: J. Ferenčík, 5. zväzok. Bratislava : Európa, 2007. 317 s.
1
59
REFLEXIE.indd 59
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:27
Csilla Molnárová
Použitá literatúra
DEKANOVÁ, E.: Kapitoly z teórie a didaktiky prekladu odborných textov.
Nitra : UKF FF, 2009. 152s. ISBN 978-80-8094-598-5
IĽF, I. – PETROV, J.: Dvanásť stoličiek. Preklad: H. Ruppeldtová.
Bratislava : SPKK, 1948. 267 s.
IĽF, I. – PETROV, J.: Dvanásť stoličiek. Preklad: J. Ferenčík. Bratislava : SPN,
1962. 384 s.
IĽF, I.- PETROV, J.: Dvanásť stoličiek. Preklad: J. Ferenčík, 5. zväzok.
Bratislava : Európa, 2007. 317 s. ISBN 80-89111-19-X
ИЛЬФ, И. – ПЕТРОВ, Е.: Двенадцать стульев. Москва : Текст, 2004.
414 с. ISBN 5-7516-0455-5
Slovníky
BUZÁSSYOVÁ, K. – JAROŠOVÁ, A. a kol.: Slovník súčasného slovenského jazyka
A-G. Bratislava : VEDA, 2006. 1132 s. ISBN 80-224-0932-4
KUČEROVÁ, E. a kol.: Rusko-slovenský slovník. 1. vyd. Bratislava : SPN, 1989. s.
747
КУЗНЕЦОВ, С. А.: Большой толковый словарь русского языка (БТСРЯ). СПб.
: «Норинт», 2008. 1536 с. ISBN 978-5-7711-0015-9
Elektronický slovník SLEX99
Csilla Molnárová
Oddelenie translatológie FF UKF
Štefánikova 67
Nitra
949 74
[email protected]
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 60
60
21. 4. 2011 8:17:27
Alojz Keníž
Predpríjem ako dôležitý predpoklad
prekladateľského procesu
Alojz Keníž
pôsobí na Katedre anglistiky a amerikanistiky Filozofickej
fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Venuje sa teórii,
interpretácii a kritike prekladu. Je autorom viacerých monografií,
za všetky spomenieme najnovšiu publikáciu Preklad ako hra
na invariant a ekvivalenciu. Je tiež organizátorom Letnej školy
prekladu.
Abstrakt: V príspevku sa autor venuje problematike dôležitosti predpríjmu v procese
prekladu umeleckého textu. Analýze podrobuje román M. C. Smitha Tokijská
stanica, ktorý vyšiel v roku 2006 vo vydavateľstve Kalligram a ktorý tiež postúpil
do súťaže o Cenu Jána Hollého. Príspevok vychádza zo spracovania problematiky
v diplomovej práci Martina Bučeka Interpretácia originálu a kritika prekladu
románu Martina C. Smitha Tokijská stanica.
Fázovanie prekladateľského procesu na niekoľko etáp má význam predovšetkým z
hľadiska didaktického, keďže pri výučbe sa dá postupovať práve podľa jednotlivých
fáz a sústreďovať sa na tú, ktorá adeptom prekladu robí najväčšie problémy. Prvá fáza
príjmu má predovšetkým analytický charakter, ide o odhalenie, zistenie jazykových
a výrazových kvalít originálneho textu, uvedomenie si ich miesta a významu na celej
ploche textu, ich funkciu. To isté sa deje aj v rámci tematickej roviny s jej všetkými
parciálnymi štruktúrami. Je potrebné uvedomiť si prostredie a čas, v ktorom sa dej a
jednotlivé udalosti odohrávajú, uvedomiť si vzťahy medzi postavami, ich charaktery
a v zásade sa do nich prevteliť. Pokúsiť sa reagovať a konať tak ako oni, čo sa musí
odraziť, samozrejme, na jazykovej rovine. Cez toto prevtelenie, ktoré je súčasťou
interpretačnej zložky prekladateľského procesu, sa prekladateľ istým spôsobom
pokúša preniesť do myslenia pôvodného autora, koncipujúceho subjektu a pochopiť
jeho autorský zámer, čiže jeho autorskú koncepciu. Na základe nej si potom buduje
vlastnú koncepciu, vlastnú osnovu, ktorá by sa mala do značnej miery stotožňovať
s autorskou koncepciou. Prirodzene, že ide do značnej miery o nedosiahnuteľnú
požiadavku, ale teoreticky s ňou treba pracovať.
61
REFLEXIE.indd 61
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:27
Alojz Keníž
Ak prekladateľ vyrieši otázku príjmu, nasleduje druhá časť recepcie,
fáza pochopenia či vystihnutia a interpretácie originálu. Ide o to, čo v rámci
prekladateľskej komunikácie A. Popovič a F. Miko nazývajú textový aspekt, ktorého
jednou zložkou je téma, obsahujúca všetky komponenty makroštruktúry textu,
čiže motívy, prejavujúce sa v parciálnych štruktúrach ako postava, prostredie, dej,
udalosť, zápletka, situácia, konflikt, rozprávač a pod. Tieto motívy sú, prirodzene,
poznačené kultúrou prostredia, z ktorej sa čerpajú. Druhá jazyková zložka predstavuje
mikroštruktúru textu, je vlastne realizáciou témy a takisto je poznačená príslušným
jazykovým systémom, ktorým sa daná kultúra navonok prejavuje. Slovami F. Miku
(Metodologická typológia odborných textov a preklad. Slavica Slovaca, 16, č. 2,
s. 117): „Vlastným predmetom prekladateľskej aktivity a prekladateľských
rozhodnutí je štýl textu, ktorý chápeme ako koncepciu uplatnenú v semióze, čiže ako
formu existencie obsahu. Čím tvorivejší je text, čím zložitejšia je jeho koncepcia,
tým pregnantnejšie vystupuje do popredia moment jeho štýlovej význačnosti, za
ktorou stojí koncipujúci subjekt a jeho autorský zámer.“
Ako pomôcky na dôkladné porozumenie dielu na všetkých jeho rovinách
A. Popovič v definícii procesu prekladu uvádza interpretačné opory a ich prvú skupinu
tvorí takzvaný predpríjem, ktorý môžeme chápať ako predbežnú prípravu ešte
predtým, než sa pustíme do prekladania. Do predpríjmu sa zaraďujú predovšetkým
informácie o autorovi a diele, poznanie ostatných textov toho istého autora,
sformulovaná poetika autora a, samozrejme, aj dokonalé zvládnutie a porozumenie
témy, ktorou sa autor v diele zaoberá.
Na ilustráciu svojich teoretických úvah uvedieme niekoľko príkladov z prekladu
románu M. C. Smitha Tokijská stanica. Preklad vyšiel v roku 2006 vo vydavateľstve
Kalligram a dostal sa aj do súťaže o Cenu Jána Hollého. Ako býva mojím zvykom
preklad som zadal na spracovanie v diplomovej práci. Ujal sa jej môj bývalý študent
Martin Buček z Banskej Bystrice a spracoval ju pod názvom Interpretácia originálu
a kritika prekladu románu Martina C. Smitha Tokijská stanica. V tejto súvislosti by
som chcel dodať, že tento druh komparatívnej práce sa stretáva u študentov s čoraz
väčším záujmom a má nielen analytický či interpretačný aspekt, ale predovšetkým
tvorivý. Ten sa prejavuje práve v dokonalej recepcii interpretovaných a porovnávaných
diel so všetkým, čo k tomu patrí, teda so zapojením predstavivosti, preniknutím
k podstate jeho štruktúry tak významovej, ako aj estetickej či štylistickej. Následne
si študent vytvára vlastnú prekladateľskú koncepciu, v ktorej zohráva významnú
úlohu najmä pamäť textu a, ako sme už spomínali, užší aj širší kontext jednotlivých
motívov, charakterizácia postáv, prostredia, deja, udalosti, zápletky, situácie,
konfliktu, rozprávača a pod. Po tejto tvorivej recepčnej fáze, ktorú by sme mohli
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 62
62
21. 4. 2011 8:17:27
Alojz Keníž
z hľadiska teórie tvorivosti zaradiť do prípravnej fázy, nasleduje, porovnávacia
fáza, v ktorej sa zvolené jednotky preloženého textu z rôznych štruktúrnych úrovní
porovnávajú s originálom a hodnotia na pozadí zisteného invariantu. Posudzuje sa
ekvivalentnosť jednotlivých riešení a, samozrejme, aj ich adekvátnosť z hľadiska
celku. V našom prípade však pred touto fázou bol potrebný ešte spomínaný
predpríjem. Ide o to, že príbeh románu je zasadený do konkrétnej historickej
udalosti, konkrétne, do pripravovaného japonského útoku na Pearl Harbor, čiže
bolo povinnosťou prekladateľa zoznámiť sa s touto udalosťou, keďže sa v románe
spomínali konkrétne reálie tak z vojenskej techniky, ako aj politické a hospodárske
súvislosti. Je zaujímavé, že prekladateľ si tento predpríjem celkom iste neurobil na
rozdiel od Martina Bučeka, ktorý ho dokonale zvládol. Pre svoje potreby som si
od kolegu Bučeka vypožičal niekoľko príkladov, na ktorých sa pokúsim ukázať, čo
mám na mysli, keď zdôrazňujem nevyhnutnosť predbežnej prípravy na preklad, teda
jednu z interpretačných opôr – predpríjem.
1941, Tokyo
With the attack on Pearl Harbor only days away, Japan is on the brink of
war with the United States...
Po útoku na Pearl Harbor sa Japonci ocitajú zoči-voči vojne so Spojenými
štátmi americkými...
Tento príklad uvádzam ako prvý preto, lebo na ňom by som chcel ilustrovať základnú
podmienku tvorivého prístupu k prekladu, t. j, schopnosť alebo prinajmenšom ochotu
uchovať si v pamäti všetky potrebné súradnice originálneho textu. Pamäť textu
ako súčasť pamäte prekladateľa predstavuje jeden z najdôležitejších komponentov
prekladateľského procesu, na základe neho si vlastne prekladateľ vytvára koncepciu,
prekladateľskú osnovu, podľa ktorej bude pri tvorbe svojho textu postupovať.
Pamäť textu sa stáva dôležitou práve po ukončení recepčnej fázy (najprv si aspoň
prečítam, čo idem prekladať, až potom sa púšťam do práce), ale rovnako je dôležitá,
prirodzene, vo fáze prípravy preloženého textu, prípravy koncepcie a tiež priamo
v priebehu jej realizácie, v priebehu tvorby prekladového textu. Prekladateľ
by si mal pamätať v každom bode textu, čo už doň uviedol. Spomínam to preto,
lebo si stačí túto anglickú vetu prečítať, už len z nej je jasné, bez ohľadu na širší
kontext románu, že preklad s ňou nekorešponduje. Z originálu jasne vyplýva, že
k útoku dôjde len o niekoľko dní (days away) a potom sa Japonci dostanú na pokraj
vojnového konfliktu s Američanmi a nie zoči-voči vojne. Ťažko predstaviteľná
formulácia, ale aj tak nekorešponduje s originálom. Ide však o význam len jednej
konkrétnej výpovede, no horšie je, že prekladateľ preložil celý príbeh a nedospel
63
REFLEXIE.indd 63
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:27
Alojz Keníž
k tomu, že sa odohral pred útokom na americkú vojenskú základňu Pearl Harbor na
Havaji. Čím vlastne uviedol čitateľov do zásadného omylu. Už na seminároch učím
študentov, aby si pred prekladom v prvom rade, v rámci koncepcie, ujasnili všetky
časovo-priestorové súvislosti, ako jednu z podmienok orientácie v opisovaných
udalostiach a situáciách. Na dvadsiatej ôsmej Letnej škole prekladu M. Andričík vo
svojom príspevku (Subštandardizácia – kolektívne dielo? In: Letná škola prekladu 5,
AnaPress, Bratislava) uviedol päť osobnostných, individuálnych príčin nekvalitného
prekladu: 1. Nedostatočná filologická príprava a z nej vyplývajúci priveľký rešpekt
prekladateľa pred textom originálu, 2. nedostatočný kultúrny rozhľad prekladateľa,
3. nedostatočná predstavivosť, 4. nedostatočná schopnosť vyjadriť pochopený
obsah v cieľovom jazyku, 5. nedbanlivosť, nepozornosť, náhlivosť. Môžeme si teda
vybrať, ktorú by sme mohli prekladateľovi prisúdiť, no súdiac podľa tohto príkladu
a ďalších podobných si zrejme dopredu neprečítal celý text. Druhá vec je tá, že mohol
zareagovať aspoň redaktor, keďže z logiky veci sa dalo pri pozornejšom čítaní na
tento omyl či nedostatok poľahky prísť. Vidí sa nám teraz potrebné zopakovať slová
F. Mika, že text sa nerodí skusmo, spájaním viet a utváraním obsahu z ich sémantiky
bez perspektívy istého cieľa. Obsah textu je totiž daný vo veľmi globálnej podobe už
pred vznikom textu ako jeho referenčné vymedzenie a tvorivý program. Každý, kto
niečo píše, by ho mal mať. Tak pri recepcii, ako aj pri tvorbe sa text sprístupňuje po
vetách, v ich postupnosti, a práve preto tu zohráva dominantnú úlohu pamäť textu
a tým aj pamäť prekladateľa. Na základe nej si vytvorí to, čo A. Popovič nazýva
štylistický a semioticko-komunikačný model prekladaného diela. V konkrétnej
realizácii potom nepostupuje vlastne skladaním textu, ale jeho rozkladaním na
jednotlivé časti, vety, keďže na princípe koncepcie ho formuje do istého dopredu
pripraveného špecifického tvaru. Uvedieme ešte niekoľko podobných príkladov
svedčiacich o ignorovaní pamäti textu:
Na s. 108 uvádza prekladateľka geografický názov Mandžuska v japonskej
verzii Mančukua, no už na s.196 Ázijský express cestuje po Manchukuo, necháva
vlastne anglickú podobu. Zaujímavou japonskou reáliou je Senninbari po anglicky
Thousand-stitch belt, čiže čosi ako opasok, kus látky, ktorá sa nosila okolo pása,
niekedy okolo hlavy a pod. Princíp bol ten, že musela obsahovať tisíc stehov vyšitých
od rozličných ľudí a potom ochraňoval bojovníka pred smrťou. Tento kultúrny
artefakt je na začiatku románu jasne definovaný a odvtedy autor používa jeho jediné
označenie thousand-stitch belt. Prekladateľ však zrejme preto, že si nepamätal ako
ho prekladal, použil niekoľko označení. Na s. 83 opasky s tisícmi stehmi, s. 127 s
čarovnými opaskami pre šťastie, s. 128 opasok z tisíc stehov, s.343 znovu opasky s
tisícimi stehmi.
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 64
64
21. 4. 2011 8:17:27
Alojz Keníž
Na záver uvedieme posledný príklad z tejto kategórie, hoci by ich bolo možné
citovať oveľa viac.
Harry drove for half an hour under a dazzling sun from Tokyo to
Yokohama Bay...
Harry sa viezol z Tokia do zálivu, pol hodiny sa pražil pod horúcim slnkom...
Harry sa viezol pol hodinu z Tokia do Jokohamského zálivu a celý čas ho
oslepovalo slnko – slnko mu svietilo do očí – celý čas (musel) škúliť do slnka
a podobne.
Z hľadiska čisto filologického dazzling po slovensky znamená oslňujúci a nie
pražiaci. Prirodzene, keď sa prekladateľ z nepochopiteľných dôvodov rozhodol pre
praženie na slnku, musel aj slnko trochu zosilniť, preto pridal pod horúcim slnkom,
čo očividne v origináli nie je. Bez akéhokoľvek kontextu je táto veta preložiteľná
asi takto: celý čas mu do očí svietilo slnko. Z kontextu však vyplýva, že sa situácia
odohráva piateho decembra, čiže sotva o tomto čase je slnko také horúce, aby sa pod
ním niekto pražil a navyše o niekoľko riadkov ďalej sa dozvedáme, samozrejme,
pri pozornejšom čítaní, že postavám z úst vychádza para. Čiže slnko celkom
jednoznačne nemohlo pražiť ani byť horúce. Zlyhávanie prekladateľovej pamäti
v kontexte pamäti textu má za následok výrazovú nejednotnosť, rozkolísanosť, a tým
aj výrazovú nejasnosť a nejednoznačnosť, ktorá často vedie, ako môžeme vidieť,
k nepochopeniu zo strany čitateľa. Kedysi bolo úlohou redaktora okrem iného aj
zjednocovať takéto texty, často sa to robilo mechanicky, čo niekedy neviedlo
k správnemu výsledku, keďže prekladateľ si už nezriedka nepamätal, ako sa vlastne
chcel vyjadriť.
Ďalej uvedieme niekoľko príkladov na preklad tematických prvkov, pri ktorých
došlo k nesprávnej interpretácii historických faktov, keďže očividne chýbal
spomínaný predpríjem.
Japan had been on the winning side of the Great War. Fortunes were
being made.
Vo vojne stálo Japonsko na víťaziacej strane a neuveriteľne rýchlo bohatlo.
Japonsko v prvej svetovej vojne bojovalo na strane víťazov a po nej si
hospodársky prišlo na svoje.
Preklad tejto jednoduchej sekvencie posúva jej perspektívu úplne niekam inam,
ako mal pôvodný autor v úmysle. Z kontextu vieme, že sa nachádzame v roku 1922,
čo znamená štyri roky po vojne, ale nie hocijakej, konkrétnej, lebo v angličtine
sa prvá svetová vojna označuje ako Great War, čo tiež z prekladu uniklo. Podľa
65
REFLEXIE.indd 65
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:28
Alojz Keníž
prekladateľovho pohľadu vojna ešte stále trvá a Japonsko neuveriteľne rýchlo
bohatne. Hoci je to celkom inak. Z hľadiska verbálnej tvorivosti by sa dalo vytvoriť
niekoľko primeraných prekladov.
Teraz uvedieme príklad čisto z japonskej kultúry.
It was wonderful, he thought, to hear the sound of hooves on stone, the
muffled breathing of the horses like the Battle of Sekigahara, when Ieyasu,
the founder of Tokugawa rule, crushed his enemies.
Buchot konských kopýt na kameni sa Harrymu zdal úžasný, tlmené dychčanie
koní pripomínalo bitku pri Segikahare, kde Iejasu, zakladateľ zákona
Tokugawa, rozdrvil svojich nepriateľov.
Je nádherné, (skvelé, úžasné) počúvať dupot kopýt po kameni, tlmené
dychčanie koní ako v bitke pri Sekigahare, kde Iejasu, zakladateľ šogunskej
dynastie (šogunátu) Tokugawa, rozdrvil nepriateľov, blyslo hlavou Harrymu.
Základný problém v tejto výpovedi predstavuje slovné spojenie Tokugawa rule
preložené ako zákon Tokugawa, pričom ide očividne o japonskú šogunskú dynastiu.
Anglické slovo rule má okrem významu pravidlo a zákon, aj význam vláda, vládnutie,
panovanie, režim. Drobnosti typu buchot konských kopýt, či dupot konských kopýt
necháme na posúdenie čitateľa.
Japan also asks its American friends: „Why is a Monroe Doctrine reason
enough for you to declare an entire hemisphere your own private concern?
What gives you the right to rush Marines into Mexico or Cuba or Panama
Canal?“
Japonsko sa opýtalo aj svojich amerických priateľov, prečo je Monroeova
doktrína pre nich dostatočným dôvodom na vyhlásenie, že sú znepokojení
dianím na tejto pologuli. A kde vy beriete právo nahnať svojich námorníkov
do Mexika, na Kubu či do Panamského prieplavu?
Japonsko sa teda pýta svojich amerických priateľov (obracia sa na svojich
amerických priateľov s otázkou: „Prečo by vás mala akási Monroeova
doktrína oprávňovať na to (prečo je podľa vás Monroeova doktrína
oprávneným dôvodom na to), aby ste vyhlasovali celú západnú pologuľu za
sféru svojho vplyvu? Čo vás oprávňuje vyslať námornú pechotu do Mexika,
Kuby či Panamského prieplavu?“
V prvom rade ide znovu o to, čo sme spomínali na začiatku, že chýba istá
predpríprava na prekladanie, istý predpríjem, preparačná fáza. Keby si prekladateľ
bol na internete alebo v encyklopédii pozrel, čo je Monroeova doktrína, nemohol
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 66
66
21. 4. 2011 8:17:28
Alojz Keníž
by vytvoriť taký preklad. Veľmi stručne uvedieme, že Monroeova doktrína riadila
a stále riadi zahraničnú politiku USA voči latinskoamerickým krajinám. Vyhlásil
ju v roku 1823 prezident USA James Monroe a podľa nej sa západná pologuľa
(t. j. americký kontinent) pokladá za sféru vplyvu jedine USA. USA musia zabrániť
kolonizácii alebo ovplyvňovaniu západnej hemisféry európskou alebo inou krajinou.
Jedine USA majú právo rozhodovať o osude latinskoamerických štátov a za to sa
americká vláda zdrží miešania sa do záležitostí európskych štátov. Z povedaného
vyplýva, že preklad ...sú znepokojení dianím na tejto pologuli... je vyslovene
zavádzajúci a nemá vlastne nijaký význam. Ďalej si treba všimnúť, že originál je
v prítomnom čase, aktualizuje skutočnosť, zatiaľ čo preklad je odložený do minulého
času ako neaktuálny. Treba si však aj všimnúť, akým spôsobom hovoriaci označuje
Monroeovu doktrínu, zosmiešňuje ju neurčitým členom, čím naznačuje, že z jeho
pohľadu ide len o akúsi pochybnú doktrínu. Tiež marines znamená Marine Corps,
čiže po slovensky nejde o námorníkov, ale o námornú pechotu, teda námorných
pešiakov, ktorí po pristátí vybiehajú z lode do útoku.
Ďalším príkladom prekladateľovho historického, ale aj geografického bezvedomia
je nasledujúci príklad.
Jarry saw ships offloading the wealth of empire... sweet tropical fruits
from semitropical Formosa and, from Manchuria – now the Japanese
creation of Manchukuo – iron ore and lumber.
Harry videl lode, z ktorých vykladali bohatstvo ríše: železnú rudu, drevo,...
sladké tropické ovocie z Formosy a Mandžuska – terajšej japonskej verzie
Mančukua.
Harry videl, ako z lodí vykladajú bohatstvo ríše... zo subtropického Taiwanu
tropické ovocie, z Mandžukua, bábkového štátu, ktorý Japonci zriadili na
území Mandžuska, železnú rudu a stavebné drevo.
Začneme tým, že v prípade Formosy a Mančukua ide o nesprávne označenie týchto
území. Správne by mali znieť Formóza a Mandžukua. Je to však v zásade technický
nedostatok, ktorý mohol odstrániť napríklad aj redaktor. Horšie sú ďalšie nedostatky.
V preklade sa uvádza Mandžusko ako bábkový štát Mandžukua. Samozrejme,
v origináli aj historicky je to naopak. Mandžukua je bábkový štát ovládaný
Japoncami od roku 1932, keď obsadili historickú oblasť Mandžuska. Ďalšou mylnou
informáciou je, že železná ruda a drevo nepochádza z Mandžukua, ale že odtiaľ
pochádza sladké tropické ovocie, hoci územie leží severne od Japonska, a preto
sotva môže odtiaľ pochádzať tropické ovocie. Okrem toho pre dnešného Slováka
bude celkom iste prijateľnejšie použiť súčasné pomenovanie Formózy, a to Taiwan.
67
REFLEXIE.indd 67
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:28
Alojz Keníž
Dalo by sa uviesť ešte množstvo príkladov na nesprávnu interpretáciu kultúrnej
špecifickosti, nelogických konštrukcií, chybného prekladu na lexikálnej rovine,
ďalších negatívnych významových posunov, vynechávanie, štylisticky nedotiahnutá
charakterizácia postáv a ďalšie drobné technické nedostatky. Všeobecne však
možno povedať, ako uviedol Martin Buček vo svojej práci, že ide o veľmi časté
negatívne javy slovenských prekladov. Prekladateľ nepracuje na úrovni celého textu,
netransformuje syntax originálu do správnej slovenskej podoby, ale len postupuje
podľa nej a robí najnutnejšie gramatické úpravy. Výsledkom je akýsi enumeratívny,
nekohézny a monotónny štýl, narúšajúci autorovu snahu o štylisticky príťažlivé
spracovanie zvolenej témy.
Na záver uvedieme snahu M. Bučeka dopátrať sa na internete aspoň istej recepcie
preloženého diela na Slovensku. Zistil však, že jediná recenzia je vlastne z pôvodnej
knihy zle preložený reklamný text na jej zadnej obálke. Z toho odvodil dve možnosti.
Po prvé čitatelia neodhalili nijaké nedostatky v preklade knihy, čo v istom zmysle
poukazuje aj na celkovú jazykovú kultúru slovenských čitateľov. Po druhé čitatelia
nie sú si vedomí svojho práva na kvalitné spracovanie prekladovej literatúry. Preto
navrhuje istý druh virtuálneho fóra na webovej stránke, napríklad Literárneho fondu,
na ktorej by sa preberala kvalita prekladov a pomáhala znovu oživiť povedomie
čitateľov o svojom práve dostávať do rúk kvalitne spracované preklady. Zaujímavý
názor, nech sa páči, môžete sa k nemu vyjadriť.
Alojz Keníž
Filozofická fakulta UK
Katedra anglistiky a amerikanistiky
Gondova 2
Bratislava
818 01
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 68
68
21. 4. 2011 8:17:28
Ľudmila Adamová
Súčasná slovenská literatúra
v anglických prekladoch
Ľudmila Adamová
je internou doktorandkou na Oddelení translatológie, FF UKF
v Nitre. V rámci svojej vedeckej činnosti sa venuje skúmaniu
štylistických aspektov prekladu, pričom svoju pozornosť
sústreďuje na preklady súčasných slovenských diel do
angličtiny. Predmetom jej dizertačnej práce je preklad trilógie
Petra Pišťanka Rivers of Babylon. Okrem toho sa venuje
prekladaniu z a do angličtiny.
Abstrakt: The author of the article is focused on the current situation and perspectives
of translation of contemporary Slovak literature into English. Because of the fact
that our translation theory concentrates mainly on Slovak translations of literature
from foreign languages, this topic is usually marginated. The author deals not only
with the older translations, but also with the latest translations published this year.
The situation in other literatures is partially mentioned and compared. The results
of research are not only interesting but they are also a challenge for all of us to pay
attention to this topic and support activities contributing to the presentation of our
literature abroad.
Podnetom k napísaniu tohto príspevku bola publikácia s názvom Slovo a svet,
ktorá sa venuje problematike perspektív prekladania slovenskej literatúry do
západoeurópskych jazykov. A tak sme si začali klásť otázky: Aký je stav a perspektíva
prekladania slovenskej literatúry do angličtiny? Koľko diel už bolo preložených? Je
to veľa? Málo? Prekladá sa vôbec? Treba priznať, že väčšinou sa pozornosť venuje
prekladom z iných jazykov do slovenčiny. Bezprostredne to súvisí so skutočnosťou,
že prevažnú časť našej prekladovej produkcie tvorí práve tento typ textov (Gromová,
2004, s. 62).
No prekladá sa aj smerom opačným, t.j. zo slovenčiny, pričom paleta cieľových
jazykov je nesmierne bohatá. Okrem jazykovo i geograficky blízkej češtiny sú
to aj ďalšie slovanské jazyky ako poľština, ruština, bulharčina, macedónčina,
69
REFLEXIE.indd 69
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:28
Ľudmila Adamová
bieloruština, ukrajinčina, slovinčina, srbčina. Objavujú sa aj preklady do
rumunčiny či estónčiny. Nechýbajú ani početné preklady do nemčiny či maďarčiny.
Kvantitatívne málo výrazne sú zastúpené preklady do španielčiny, taliančiny,
portugalčiny i francúzštiny. Francúzske preklady slovenských diel sú pomerne málo
známe a počtom dosť obmedzené na rozdiel od iných stredoeurópskych literatúr.
Do veľkej miery to súvisí s absenciu tzv. pilierových autorov, ktorí by boli pevne
zakotvení na francúzskom knižnom trhu, ako je tomu v prípade českej literatúry,
ktorú reprezentujú predovšetkým takí spisovatelia ako Kundera, Škvorecký, Hrabal,
Klíma či Havel (Boisserie, 2004). O nič lepšia situácia nie je ani v Španielsku,
kde sa preklady diel našich autorov objavovali len veľmi zriedkavo a zväčša iba
v podobe izolovaných exemplárov. Možno to považovať za paradoxné vzhľadom
na skutočnosť, že v niektorých krajinách Latinskej Ameriky, predovšetkým na
Kube, vychádzali preklady slovenských autorov častejšie. Ide, napríklad, o tvorbu
Miroslava Válka, Rudolfa Jašíka a Kláry Jarunkovej (Hermida, 2004). Potešiteľné
však je, že miestami sa objavujú preklady našich spisovateľov aj do nórčiny, fínčiny,
švédčiny, čínštiny, hebrejčiny, turečtiny či arabčiny).
Pri úvahách nad anglickými prekladmi súčasnej slovenskej literatúry si však najprv
položme otázku, čo si predstavujeme pod označením súčasná literatúra. Súčasný je
totiž dosť relatívny pojem. Potvrdzuje to i slovníková definícia tohto výrazu, v ktorej
sa uvádza, že ide o označenie niečoho terajšieho, dnešného, resp. jestvujúceho v
dnešnom čase, no na druhej strane aj o označenie jestvujúceho v tom istom čase s
niekým, či s niečím, teda niečoho paralelného. Ako najvhodnejšie riešenie sa preto
javí vyčlenenie úseku literárnych dejín pomocou rokov. Niektorí literárni teoretici pod
pojmom súčasná literatúra označujú literatúru od roku 1945, iní ju môžu chápať ako
súbor diel publikovaných po roku 1989 a podobne. Vzhľadom na to sme sa rozhodli
bližšie špecifikovať okruh nášho záujmu ako literatúru po roku 1989. Zameriame
sa teda na preklad tých diel, ktoré boli publikované v tomto období. No okrajovo sa
dotkneme aj prekladu diel staršej generácie autorov, ktoré vyšli až po revolúcii. Rok
1989 je považovaný za prelomový nielen v dejinách nášho národa, ale aj v literatúre,
a to hneď z niekoľkých dôvodov. Jedným z najzávažnejších je obnovenie plurality, čo
viedlo k návratu mnohých prozaikov, ktorí boli vyhostení, resp. prísne kontrolovaní
bývalým režimom, do oficiálneho obehu (Marčok, 2006, s. 249). Vydávajú sa diela,
ktoré radikálne menia obraz nielen o týchto autoroch, ale aj o próze ako takej.
Do tejto skupiny patria diela Pavla Vilikovského, ktoré vyšli ešte v roku 1989: Večne
je zelený...; Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch či Eskalácia citu. Okrem toho sem
možno zaradiť romány, ktoré vychádzali v roku 1991: Rivers of Babylon od Petra
Pišťanka, Dom opustenosti Jána Silana, Vlastný horoskop Ivana Kadlečíka, ale aj
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 70
70
21. 4. 2011 8:17:28
Ľudmila Adamová
diela Pavla Hrúza Chliev a hry (1990); Pereat (1991) a mnohých iných (Marčok,
2006, s. 249). Ďalším dôvodom bolo stŕhanie masky dobroprajnosti z bývalého
režimu. Príkladom toho sú od roku 1981 časopisecky publikované satirické poviedky
Petra Pišťanka a Dušana Taragela, ktorí prostredníctvom sarkazmu obracali naruby
socialistické životné stereotypy a ilúzie (Marčok, 2006, s. 251). Nezanedbateľnou
skutočnosťou bolo aj odstraňovanie ideologických nánosov, ktoré deformovali
pohľad na tvorbu autorov (Čúzy a kol., 2006, s.144). Okrem toho sa však zmenil aj
vzťah medzi spisovateľmi a ich čitateľmi. Upúšťa sa od vnímania autora ako akéhosi
vyššie postaveného jedinca s patentom na morálku i etiku, pričom sa už ani jeho
výpoveď nevníma ako čosi objektívne či absolutizujúce, práve naopak, vzťah autor –
čitateľ sa stáva vzťahom rovnocenných partnerov. To je dôvodom, prečo spisovatelia
uprednostňujú kratšie prozaické útvary namiesto spoločenských románov a preferujú:
„... presnosť fragmentu pred nepresnosťou globálneho pohľadu“ (Čúzy a kol., 2006,
s.146-147). Výsledkom toho je tzv. otvorenosť textu, ktorá poskytuje čitateľom
priestor pre aktívne spolupodieľanie sa na vyznení textu, t.j. tvorivou činnosťou už
viac nie je len písanie textu, ale aj jeho čítanie (Čúzy a kol., 2006, s.147).
Ak sa vrátime do minulosti, ešte pred rok 1989 a uvažujeme nad prekladmi do
angličtiny, treba priznať, že ich nie je veľa, pričom výber autorov možno označiť ako
vcelku tradičný, ba priam konzervatívny. Patria sem, napr. Martin Kukučín, Božena
Slančíková Timrava či Jozef Cíger-Hronský (Sabatos, 2004), ktorého dielo Jozef
Mak vyšlo v angličtine v roku 1985. Zo starších prekladov po roku 1945 možno
spomenúť Jean Rosemary Edwardsovú, ktorá preložila román Janka Jesenského
Demokrati, ktorý v roku 1961 vyšiel v Prahe pod názvom The Demokrats.
V roku 1963 vychádza aj preklad Jašíkovho románu Mŕtvi nespievajú (Dead Soldiers
don’t Sing), ktorý vytvoril Karel Kornell a o rok neskôr aj ďalšie jeho významné
dielo Námestie svätej Alžbety (St. Elizabeth’s Square), ktoré preložila Margot Schierl
(Knězek, 1970, s. 85). Mňačkov román Smrť sa volá Engelchen v roku 1961 do
angličtiny preložil George Theiner pod názvom Death is Called Engelchen (Knězek,
1970, s. 155) a o šesť rokov neskôr vyšiel v angličtine aj ďalší, Ako chutí moc, (The
Taste of Power). Z literatúry pre deti a mládež možno uviesť preklad diela Ruda
Morica O divokej kačičke (The Tale of a Wild Duck) z roku 1966 (Knězek, 1970, s.
162) či preklad knižky Kúzelník a zvieratká (The Magic Animals) od Milana Ferka,
ktorý vyšiel v roku 1965. Z tohto literárneho okruhu nemožno opomenúť Kláru
Jarunkovú, ktorej diela boli preložené do 36 jazykov vrátane angličtiny, pričom v
roku 1968 a 1971 vychádza preklad knihy Brat mlčanlivého vlka (The Silent Wolf`s
Brother) a svetlo sveta uzrel aj anglický preklad diela Jediná (Don`t Cry for Me).
Ďalšia slovenská autorka kníh pre deti a mládež, Jaroslava Blažková, patrila medzi
71
REFLEXIE.indd 71
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:28
Ľudmila Adamová
autorov, ktorých novely vyšli v anglickom preklade výberu českých a slovenských
noviel s názvom Seven Short Stories (1965). Išlo o novelu The Kid Brother, no
možno tu nájsť aj dielo Dušana Kužela Vráti sa niekto iný (Someone Else Will
Come). Blažkovej poviedky vyšli aj v ďalších po anglicky písaných antológiách:
New Writing in Czechoslovakia (1968), Canadian Fiction Magazine (1980) a po
revolúcii v roku 1991 aj v The Boundaries of Twilight.
Pokiaľ ide o preklad súčasnej prozaickej tvorby, chápanej v zmysle literatúry
publikovanej po roku 1989, ide o neveľký počet publikácií. Nájdu sa však výnimky.
Jednou z nich sú nepochybne preklady Petra Petra, ktorý postupne, v priebehu
rokov 2007 – 2008, preložil tri časti románovej trilógie Rivers of Babylon od Petra
Pišťanka: Rivers of Babylon (2007), The Wooden Village (Rivers of Babylon 2) (2008)
a The End of Freddy (Rivers of Babylon 3) (2008). Aj napriek skutočnosti, že diela
vyšli v Londýne v menšom univerzitnom vydavateľstve, ohlasy zo strany kritiky
boli viac ako pozitívne. Dôkazom toho je aj škótsky spisovateľ Wiliam Boyd, ktorý
v periodiku The Guardian o prvej časti trilógie napísal: „Peter Pisťanek’s novel
Rivers of Babylon (Garnett Press) is an astonishing find. Brilliantly translated from
Slovak by Peter Petro, this story of a small-town loser turned enterprising bravura
gangster in post-communist Slovakia is fuelled with formidable energy and ice-cool
satire. It displays a fierce black humour that is both ruthless and exhilarating” (Boyd,
2007). Hoci podľa prevažnej väčšiny slovenských literárnych kritikov druhé a tretie
pokračovanie, v dôsledku opakovania literárnych postupov uplatnených v prvotine a
nefunkčného uplatňovania nových prvkov, nedosiahlo hodnotu svojho predchodcu,
kritické ohlasy zo zahraničia boli priaznivejšie: „Whether you think Pišt’anek has
finally gone off the rails will depend on your willingness to suspend your disbelief.
What carries The End of Freddy is Pišt’anek’s indefatigable energy and his
Rabelaisian bravura“ (Evans, 2009). Osobitý a neraz drsný štýl rozprávania, svojský
humor a množstvo bizarných postáv románovej trilógie si obľúbili čitatelia už vo
viacerých krajinách v prekladoch do svojich jazykov. Okrem češtiny, angličtiny a
francúzštiny bol debutový román Petra Pišťanka najnovšie preložený aj do turečtiny.
Okrem spomenutých diel Peter Petro preložil do angličtiny aj zatiaľ najúspešnejší
slovenský internetový bestseller, ktorý si získal na internete približne stotisíc
čitateľov a hneď v prvom roku svojho knižného vydania mal päť dotlačí. Ide o dielo
Maxima E. Matkina Polnočný denník, ktorého anglický preklad vyšiel pod názvom
Midnight Diary. V súvislosti s prekladmi súčasnej slovenskej literatúry nesmieme
zabudnúť ani na antológie. V roku 2002 vyšla reprezentatívna zbierka prózy s názvom
In search of homo sapiens: twenty-five contemporary Slovak short stories, ktorú
vydal Spolok slovenských spisovateľov v spolupráci s americkým vydavateľstvom
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 72
72
21. 4. 2011 8:17:28
Ľudmila Adamová
Bolchazy-Carducci Publishers. Obsahuje prózy 23 autorov: J. Balca, M. Bátorovej,
M. Čeretkovej-Gállovej, E. Farkašovej, A. Ferka, A. Halvoníka, P. Holku, I. Hudeca,
A. Hykischa, A. Chudobu, P. Jaroša, Ľ. Juríka, J. Lenča, D. Mikolaja, R. Müllera, G.
Rothmayerovej, P. Ševčoviča, V. Šikulu, V. Švenkovej, L. Ťažkého, J. Tužinského,
M. Zelinku a H. Zelinovej (Baláž, 2002). Okrem toho v roku 2007 vyšla Literárna
antológia krajín V4, ktorá bola výsledkom dohody medzi ministrami kultúr krajín
V4. Sú v nej uverejnené diela, resp. úryvky z diel, troch autorov reprezentujúcich
mladšiu generáciu z Čiech, Poľska, Maďarska a Slovenska. Z našich autorov boli
publikované diela od Karla D. Horvátha poviedka Hra (The Game), skrátená verzia
poviedky od Mária Kopcsaya Zložitý farebný príbeh (An Intricate Story) a poviedka
Uršuly Kovalyk s názvom Mesačnica (Moonmaiden). Všetky texty boli preložené
do ďalších troch jazykov krajín V4, ako aj do angličtiny.
V rámci anglických prekladov diel staršej generácie autorov patrí osobitné
miesto Martinovi M. Šimečkovi, ktorý síce knižne publikoval aj pred revolúciou,
no iba v samizdate. Zbierka troch noviel Džin vznikla ešte pred rokom 1989, ale
oficiálne bola vydaná až v roku 1990 (Čúzy a kol., 2006, s.149). Jej preklad do
angličtiny s názvom The Year of the Frog vytvoril prekladateľ Peter Petro, pričom
toto dielo získalo v roku 1992 prestížnu cenu Pegasus Prize for Literature.
Spomenuté ocenenie svedčí aspoň o malom úspechu slovenskej tvorby, aký
mali mnohé diela českej literatúry (Sabatos, 2004). Do angličtiny bol preložený
aj súbor troch prozaických útvarov Pavla Vilikovského, ktorý vyšiel pod
názvom Ever Green Is, čo je zároveň aj názov jeho grotesknej novely Večne je
zelený..., ktorá je takisto súčasťou tejto zbierky. Okrem nej tu možno nájsť aj
Everything I Know about Central Europeanism (With a Little Friendly Help from
Olomouc and Camus) a postmodernú novelu Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch
pod názvom A Horse on the Stairs. A Blind Man in Vráble. Zbierka, ktorú preložil
Charles Sabatos a vyšla v roku 2002, sa stretla s pomerne priaznivým prijatím: „He
writes gently absurd stories that are often very funny, and occasionally quite sad.
Ever Green Is..., a collection of three stories – one very short, the other two long –
forms a sustained, unrelenting work of satire against the difficulties of living under
strong government oppression. While Vilikovský may play his absurdist hand a little
too often, the collection remains a coherent and interesting work from an author
whose literature is severely under-represented on the world stage“ (http://www99.
epinions.com/review/).
Zmenené podmienky zasiahli po roku 1989 aj slovenskú poéziu. Aj napriek tomu,
že mnohí básnici pokračovali v intenciách svojej tvorby z predrevolučného obdobia,
novou kvalitou, ktorá sa objavuje, je obnovenie kresťanskej spirituálnej línie
73
REFLEXIE.indd 73
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:28
Ľudmila Adamová
(Marčok, 2006, s. 137 - 139). Spomedzi básnikov, ktorí sa začali otvorene hlásiť
ku kresťanskému svetonázoru najvýznamnejšie miesto patrí Milanovi Rúfusovi.
Ten postupne presúva ťažisko svojho záujmu z dospelých na detských čitateľov.
Po revolúcii publikoval viacero zbierok, napr. Modlitbičky (1992), Neskorý autoportrét
(1993), Čítanie z údelu (1996), Vážka (1998) a Jednoduchá až po korienky vlasov
(2000). Výbery z jeho poézie vyšli vo viac ako dvanástich európskych jazykoch
(Marčok, 2006, s. 140). V angličtine však vyšli jeho básne len nedávno – v roku
2006 dvojjazyčná, anglicko-slovenská, kniha And That´s the Truth (A to je pravda) a
o dva roky neskôr aj ďalšia To Bear the Burden and Sing (2008).
Obdobie po roku 1989 sa v oblasti slovenskej poézie prejavuje aj v podobe
postmoderného pluralizmu estetických orientácií – a to jednak na úrovni autorských
programov a diel, výsledkom čoho je veľká diferenciácia autorských poetík, jednak
na vnútrotextovej úrovni vo forme kombinovania rôznych poetík, ktoré sa z hľadiska
klasickej poetiky považujú za nezlučiteľné a ich miešanie sa považuje za eklektické
a esteticky neprijateľné. Tento trend sa uplatňuje predovšetkým v tvorbe tzv.
barbarskej generácie, ktorej reprezentantmi sú: Róbert Bielik, Ján Litvák, Andrijan
Turan a Kamil Zbruž (Marčok, 2006, s. 141 - 142). Ich inšpirátormi boli J. Urban,
T. Lehenová aj I. Kolenič, ktorého básne vyšli v roku 1993 v angličtine v antológii
slovenskej poézie s názvom Not Waiting for Miracles, ktorú vydalo vydavateľstvo
Modrý Peter zamerané na vydávanie pôvodnej slovenskej poézie. Jeho zakladateľ,
Peter Milčák, sa počas svojho pôsobenia v Kanade pričinil o vydanie anglických
prekladov výberov z tvorby viacerých slovenských básnikov vrátane J. Buzássyho,
I. Laučíka, J. Skácela a I. Osojnika. Okrem tejto antológie boli preklady slovenských
spisovateľov publikované aj v ďalších: Smejúci sa anjel/The Laughing Angel (2000),
In search of beauty: an anthology of contemporary Slovak poetry in English (2004),
ale aj v najnovšej dvojjazyčnej antológii s názvom Six Slovak Poets, ktorá vyšla
vo Veľkej Británii v tomto roku a obsahuje výber z tvorby Jána Buzássyho, Mily
Haugovej, Ivana Štrpku, Petra Repku, Kamila Peteraja a Daniela Heviera. Ide o
staršiu generáciu autorov, ktorí začali tvoriť už v 60. rokoch a boli priamymi svedkami
politických, sociálnych a kultúrnych zmien vrátane pádu komunizmu v roku 1989,
ako aj vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993. Zo starších prekladov
poézie nemožno nespomenúť rok 1946, kedy v Londýne vyšiel výber s názvom
A Century of Czech and Slovak Poetry obsahujúci verše niekoľkých slovenských
autorov vrátane Hviezdoslava, Vajanského, Botta, Kollára, Sládkoviča, Jesenského,
Kraska, Galla a Rázusa. V prípade Pavla Országha – Hviezdoslava možno osobitne
vyzdvihnúť anglický preklad Krvavých sonetov pod názvom Bloody Sonnets (1950)
(Knězek, 1970, s. 72). V súvislosti s anglickými prekladmi poézie staršej generácie
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 74
74
21. 4. 2011 8:17:29
Ľudmila Adamová
spisovateľov nemožno zabudnúť na výbery z poézie Miroslava Válka The Ground
Beneath Our Feet (1996), Jána Smreka Ardent Words for Days of Cold (2000), Dany
Podrackej Fourty Four, poems, Jána Buzássyho Melancholy Hunter (2001), ale aj
Laca Novomeského Slovak Spring (2004).
V našom príspevku sme sa usilovali zmapovať situáciu v oblasti prekladu
slovenských diel do angličtiny. Predmetom nášho záujmu boli predovšetkým diela
vychádzajúce po roku 1989, no okrajovo sme sa dotkli aj prekladov starších autorov.
Výsledky nášho výskumu dokazujú, že do angličtiny sa prekladalo i prekladá, no
len vo veľmi obmedzenom množstve. Okrem problémov súvisiacich s dopytom,
ktoré nepochybne vo veľkej miere ovplyvňujú vydavateľov, existujú aj nesporné
problémy s ponukou. Ponuka je obmedzená. Existuje len málo prekladov obzvlášť
diel a autorov debutujúcich po roku 1989. „Recepcia slovenskej literatúry v
zahraničí pravdepodobne bude vždy menšinová, ale literatúra sa vo všeobecnosti
pomaly stáva menšinovou záleži¬tosťou. Medzi pravidelnými čitateľmi prózy
a poézie si kvalitní autori, aj keď pochádzajú z malej krajiny, vždy nájdu svojich
priaznivcov. Len potrebujú šancu, aby sa ich diela vydávali a nachádzali primeraný
kritický ohlas, slo¬vom - aby sa verejnosť dozvedela o ich existencii“ (Hermida,
2004). Okrem toho je potrebné a určite aj užitočné zosystematizovať, zaznamenať
a zosumarizovať vydávanie slovenských diel v angličtine. No predovšetkým
musíme zmeniť naše zmýšľanie a vyvrátiť predsudok, podľa ktorého slovenská
literatúra nemá čo ponúknuť svetu. Náš národ a jeho kultúra sú súčasťou európskeho
kultúrneho dedičstva, pričom by sme nemali zabúdať na skutočnosť, že: „Zorný uhol
predstaviteľov malého národa, či už ide o individuálne alebo dejinné skúsenosti, je
často vnímavejší a intelektuálne mnohostrannejší ako uhol pohľadu veľkého národa“
(Hermida, 2004).
Použitá literatúra
-báb- Slovenskí autori v prekladoch. In: Knižná Revue č. 6/2010, s. 9. Dostupné na:
http://www.kniznarevue.sk/).
BALÁŽ, A.: Reprezentatívna antológia slovenskej prózy: 07. 08. 2002 [cit. 2010 –
28-11]. Dostupné na internete: http://www.litcentrum.sk/25613
75
REFLEXIE.indd 75
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:29
Ľudmila Adamová
BOYD, W.: Christmas books past, present and future: Part one. Top writers
select their favourite seasonal reads. In: The Guardian: 24. 11. 2007 [cit. 2010 –
28-11]. Dostupné na internete: http://www.guardian.co.uk/books/2007/nov/24/
bestbooksoftheyear.bestbooks4/print
BOISSERIE, E.: Stav a perspektívy prekladania slovenských literárnych diel.
In: Slovo a svet. (perspektívy prekladania slovenskej literatúry). Bratislava: Literárne
informačné centrum 2004, 139 s. ISBN 80-88878-93-4. [cit. 2010 – 28-11]. Dostupné
na internete: http:// www.litcentrum.sk/36169
ČÚZY, L. – DAROVEC, P. – HOCHEL, I. – KÁKOŠOVÁ, Z. 2006. Panoráma
slovenskej literatúry III. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 168 s.
ISBN 80-10-00846-X
GROMOVÁ, E. 2004. Preklad a kultúra. Nové interdisciplinárne trendy v
translatologickom výskume. In: Preklad a kultúra. Nitra : Univerzita Konštantína
Filozofa v Nitre, Filozofická fakulta, 2004, s. 59 – 67. ISBN 80-8050-703-1
HERMIDA, A.: Osudy slovenskej (a českej) literatúry v španielskom prostredí. In:
Slovo a svet. (perspektívy prekladania slovenskej literatúry). Bratislava: Literárne
informačné centrum 2004, 139 s. ISBN 80-88878-93-4. [cit. 2010 – 28-11]. Dostupné
na internete: http://www.litcentrum.sk/36164
KNĚZEK, L. 1970. Slovenská literatúra v prekladoch 1945 – 1966. Martin: Matica
slovenská, 388 s.
KOLEKTÍV AUTOROV 2004. Slovo a svet (perspektívy prekladania slovenskej
literatúry). Bratislava: Literárne informačné centrum, 139 s. ISBN 80-88878-93-4.
[cit. 2010 – 28-11]. Dostupné na internete: http://www.litcentrum.sk/slovoasvet
MARČOK, V. a kol. 2006. Dejiny slovenskej literatúry III: cesty slovenskej literatúry
druhou polovicou XX. Storočia. Bratislava: Literárne informačné centrum, 496 s.
ISBN 80-89222-08-0.
SABATOS, Ch.: O anglickom preklade románu P. Vilikovského Večne je zelený... In:
Slovo a svet. (perspektívy prekladania slovenskej literatúry). Bratislava: Literárne
informačné centrum 2004, 139 s. ISBN 80-88878-93-4. [cit. 2010 – 28-11]. Dostupné
na internete: http://www.litcentrum.sk/36169
http://databases.unesco.org/xtrans/xtra-form.shtml
http://search.Barnesandnoble.com/The-Year-of-the-Frog/Martin-MSimecka/e/
9780684813677#TABS
http://slovnik.juls.savba.sk/?w=súčasný&c=b2e9
http://www.arcpublications.co.uk/catalogue/book.php?description_id=400
http://www.litcentrum.sk/
http://www.litcentrum.sk/en/39809
http://www.litcentrum.sk/36169
http://www.litcentrum.sk/41345
http://www.litcentrum.sk/en/39832
http://www.osobnosti.sk/
http://www.poet.sk/hidveghyova/?p=671
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 76
76
21. 4. 2011 8:17:29
Ľudmila Adamová
http://www99.epinions.com/review/Ever_Green_Is_by_Pavel_Vilikovsky_and_
by_Charles_Sabatos/content_457903869572).
Mgr. Ľudmila Adamová
Oddelenie translatológie FF UKF
Štefánikova 67
Nitra
949 74
[email protected]
77
REFLEXIE.indd 77
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:29
Barbora Kráľová
Zamyslenie nad súčasnou ruskou literatúrou
a jej prekladmi
Barbora Kráľová
je interná doktorandka na Oddelení translatológie, FF UKF
v Nitre. V centre jej záujmu je ruská a anglofónna literatúra.
V dizertačnej práci sa venuje problematike interkultúrneho
aspektu v preklade umeleckých textov, ktorú skúma na
viacnásobných dramatizáciach Psieho srdca Michaila
Bulgakova. Autorka sa venuje tiež prekladu umeleckých
a motivačných textov z ruského i anglického jazyka.
Abstract: The author of the article is focused on the current situation and perspectives
of the translation activities concerning contemporary Russian literature into various
european languages. She briefly defines the notion of „contemporary Russian
literature“ and by analyzing various sources mostly of virtual origin she illustrates
not only the state of current translational activities but also the situation on the
current book market in Russia. She also stresses the names of the most popular
contemporary authors and points out the difference in the attitude in translation
activities of the western countries in comparison to those of the former eastern bloc.
Príspevok Zamyslenie nad súčasnou ruskou literatúrou a jej prekladmi
pravdepodobne nevyvolá v čitateľovi nepostihnuteľný vedecký závrat. Vedeckému
textu vlastná exaktnosť je v ňom len prostou náhradkou a predstieraná objektivita
len pláštikom najúprimnejšej subjektivity. Dôvod je nanajvýš pragmatický – súčasná
ruská literatúra je pojem, zatiaľ nie celkom ujasnený, preto v tomto štádiu autorka
nemohla na skutočnú vedu bez rumenca ani pomyslieť. Text ostáva v bezpečnej
rovine publicistiky.1
A tak teda...
Termínom súčasná ruská literatúra sa označujú texty, ktoré vznikali už
v 60. rokoch minulého storočia, ako aj texty 80. rokov či texty maximálne aktuálne
(teda texty posledného desaťročia). V našom príspevku budeme pod pojmom
súčasná ruská literatúra chápať literatúru, ktorá vznikala po roku 1991, no najmä
v priebehu nultých rokov nového milénia. Napriek tomu, že ide len o desaťročie,
je tento pojem z kvantitatívneho hľadiska maximálne rozsiahly a z kvalitatívneho
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 78
78
21. 4. 2011 8:17:29
Barbora Kráľová
hľadiska relatívne ťažko uchopiteľný. Celá problematika má veľmi špecifický vývoj,
ktorého počiatok by sa mohol datovať rokom 1991 (hoci už v 80. rokoch prebiehali
v ruskej spoločnosti a teda aj v literatúre obrovské zmeny). Až rozpad Sovietskeho
zväzu však otvoril skutočne neobmedzený spisovateľský priestor. Boli publikované
texty, ktoré dovtedy oficiálne nemohli uzrieť svetlo sveta. Začali písať perzekvovaní
autori, tentoraz bez politického obmedzenia, začali písať i tí, ktorí písať vedia, ale
chýba im širší rozhľad, i tí, ktorí písať nevedia, ale chýba im sebareflexia. Knižný
trh sa stal skutočným trhom, v ktorom platia rafinované a prísne pravidlá financií –
„má dať – dal“ a ktorý z objektívnych príčin nemôže veci posudzovať z hľadiska
„má mať – spáľ“. Ruský človek sa odrazu ocitol v dlho očakávanej slobode, ktorá na
neho doľahla s nečakanou finančnou a ľudskou dimenziou a mnohí možno aj stratili
záujem čítať ťaživé príbehy, ktoré by im nástojčivo pripomínali limity vlastnej
existencie. Namiesto toho im postačil nenáročný text, ktorý len skrátil dlhú chvíľu
v dopravnom prostriedku a nenastoľoval nezodpovedateľné otázky ľudského bytia.
Tvrdenie, že „literárny proces konca 90. rokov a začiatku tretieho tisícročia vytvára
ešte nie celkom jasne definovateľný obraz“ (Kovačičová, O. a i. 2007), môžeme
doplniť ešte o konštatáciu, že je to aj obraz neuveriteľne spletitý a nesúrodý a možno
aj trochu pričerstvý na to, aby sa dal objektívne posúdiť.
Bezbrehé písanie a vydávanie poslednej dekády (či posledných dvoch dekád)
spôsobilo, že vydavateľstvá v Rusku takmer každý mesiac oznamujú nové mená.
Obrovská konkurencia na trhu si od autora vyžaduje hľadanie vlastného čitateľa
a to všetko v období, keď z každej strany počujeme alarmujúce správy, že
vyrastá generácia ľudí, ktorá nemá čas (ani potrebu) čítať. Vyznať sa v labyrinte
vytvorenom z literatúry a metaliteratúry nemá problém len študent či literárny
nadšenec. Sčasti bezradná je aj samotná ruská literárna kritika.2 A. J. Boľšakovová,
profesorka Inštitútu svetovej literatúry, ktorá sa venuje literárnej kritike, hovorí:
„Moji kolegovia ju [literárnu kritiku súčasnej literatúry]3 takmer úplne prehliadajú,
pretože na skúmanie súčasnej literatúry Ruský humanitný vedecký fond granty
neudeľuje. (...) Škola kritiky, ktorú sme tu mali kedysi, nech sme ju akokoľvek hanili
a nech sme jej už dávali všelijaké ideologické nálepky, je preč. Súčasní kritici nemajú
filozofiu, nemajú metodologickú bázu, ktorú treba vytvárať postupne, čo chce čas
a energiu.“4 Podľa jej slov sú častejšie konferencie a semináre o klasických autoroch
ruskej literatúry, lebo pri klasike je chodník už pohodlne vyšliapaný a je sa čoho
chytiť. V literárnej kritike súčasnej literatúry je zmätok, tak pre absenciu spomínanej
metodologickej bázy, ako aj chuti nejakú tvoriť. Ešte v 90. rokoch vítali kritici
knižné novinky so záujmom – písali recenzie, štúdie o autorovi či diele, komentáre,
rozhovory s autormi, rozhovory o autoroch. Lenže vtedy, ako hovorí Boľšakovová,
79
REFLEXIE.indd 79
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:29
Barbora Kráľová
ešte neboli takí zviazaní metodológiou. Dnes vie, že ak chce spraviť literárnu kritiku
poriadne, musí si vypracovať skutočné analytické prístupy, aby nedošlo k nesprávnej
interpretácii diela, aby jeho skutočné kvality neostali zastreté. Pri skutočnej literárnej
kritike je nutné preniesť konzumné čítanie na inú úroveň, na úroveň analýzy, ktorú
treba potom zase preniesť na papier. Kritik vie, že je to syzifovská práca, ktorá
môže skončiť nepochopením a znudením čitateľa.5 Skepsu voči tvorbe detailných
literárnych kritík súčasných autorov vyvoláva aj vratkosť statusu súčasný spisovateľ.
Vzniká pravdepodobnosť, že kým sa kritik poctivo pripraví, meno nového autora
medzitým splynie s množstvom iných nových mien a tým stratí atraktívnosť a s ňou
i dôvod na vydanie poctivej literárnej kritiky.
Podobná situácia panuje aj v prekladateľských aktivitách ruskej literatúry
v zahraničí. Aj tu sa vydavateľstvá radšej držia vyšliapaných chodníčkov.
V poličkách kníhkupectiev sa vynímajú mená ako Tolstoj, Dostojevskij, Čechov,
Solženicyn, Pasternak, Bulgakov, ale súčasní ruskí spisovatelia sa na Západ prebíjajú
len s ťažkosťami. Úcta pred ruskou klasickou literatúrou nestačí na to, aby niekoho
zaujali. „Rusko vyšlo z módy“, hovorí literárny kritik Lev Danilkin. Nie je v trende,
skôr na periférii svetového literárneho procesu. Dejiny veľkých úspechov ruských
spisovateľov na Západe sa končia Doktorom Živagom Borisa Pasternaka, odvtedy
nevyšiel žiadny skutočný hit.6 Dôvodom môže byť aj absencia fondov na podporu
prekladu ruskej literatúry. N. A. Jankovová, expertka na knižný trh a predsedníčka
združenia Kunst im Dialog, konštatuje, že v mnohých krajinách sú preklady
národnej literatúry do cudzích jazykov podporované samotnou krajinou. Existujú
štátne programy a súkromné fondy, ktoré poskytujú financie na preklady. Nesmierne
prívetivá je situácia napr. v Amerike, kde je množstvo súkromných fondov úspešne
distribuujúcich americkú literatúru po celom svete. V Rusku momentálne žiadna
organizovaná podpora prekladateľského procesu neexistuje, hoci sú fondy, ktoré
udeľujú granty na vydávanie kníh v zahraničí. Ide predovšetkým o fond Russkij
mir, Fond Jeľcina. V žiadnom prípade však nevyčleňujú také množstvo financií,
ktoré by pokrylo všetky knihy hodné prekladu a publikácie v zahraničí.7 Dôležitú
úlohu zohrávajú tiež literárne ceny (Russkij buker, Novyj Belkin, Debjut, Boľšaja
kniga, Jasnaja Poľana a i.), pretože knihy laureátov a finalistov dokážu výborne
podporiť reklamu a zvýšiť predaj. Problémom je však informovanosť západných
vydavateľstiev o literárnych cenách v Rusku, o informovanosti o víťazoch týchto
cien ani nehovoriac. N. A. Jankovová vidí riešenie v systematickom spracúvaní
informácií o víťazoch i spisovateľoch, ktorí sa dostali do užšieho výberu
a v odosielaní týchto informácií buď do samotných vydavateľstiev, alebo do spolkov
prekladateľov či ruských centier.
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 80
80
21. 4. 2011 8:17:29
Barbora Kráľová
Situáciu na poli prekladu súčasnej ruskej literárnej tvorby sa pokúsil vyjasniť
literárny časopis Znamia, ktorý v minulom roku (2009) oslovil literárnych kritikov,
slavistov a prekladateľov z rôznych krajín a v rámci rubriky Rossija bez granic
publikoval niektoré z odpovedí. Situáciu na talianskom knižnom trhu sumarizovala
Gabriella Imposti, profesorka ruskej literatúry na Bolonskej univerzite: „[c]estu k
úspešnej kariére v Taliansku súčasným ruským autorom niekedy otvárajú pomerne
mladé a malé vydavateľské firmy, ako napr. vydavateľstvo Minimum Fax, ktoré
v roku 2000 prinieslo na taliansky knižný trh Pelevinov Život hmyzu. V tom istom
období vydalo vydavateľstvo Mondadori aj preklad jeho románu Generácia P. (...).
Neskôr, hneď po jeho obrovskom úspechu na americkom trhu, keď ho časopis Time
vyhlásil za 'psychadelického Nabokova kybernetického storočia', Mondadori získalo
copyright na jeho diela, zaradil ho do zoznamu stálych autorov a v poslednom období
pravidelne vydáva všetky jeho novinky.“8 Podľa jej slov je situácia diametrálne odlišná
vo veľkých vydavateľstvách, v ktorých sa mená nielen ruských, ale vo všeobecnosti
slovanských spisovateľov objavujú čoraz zriedkavejšie. Konkrétne ruskí autori
zažívali radostné prekladové časy v 80. a začiatkom 90. rokov, odvtedy sa pomery
zmenili a nevydávajú ich dokonca ani tie vydavateľstvá, ktoré sa kedysi na slovanskú
a ruskú literatúru zameriavali. Podľa G. Imposti môže byť jedným z dôvodov takejto
situácie zvyk ruských autorov písať hrubé knihy čo Talianom, už z princípu málo
čítajúcim, nevyhovuje. Podľa štatistických údajov Taliani uprednostňujú knihy do
150 strán, ktoré sa v Rusku považujú za novely. Istým ukazovateľom môže byť
tiež informácia, že pre talianske vydavateľstvá je smerodajný komerčný úspech kníh
v USA a nie názory ruského čitateľstva. Pokiaľ teda ruský autor prerazí v Amerike,
je možné, že ho vydajú aj v Taliansku. Vo všeobecnosti má najväčšiu zásluhu vo
vydávaní ruskej literatúry vydavateľstvo Voland9, ktoré programovo publikuje len
tituly, ktoré sa páčia majiteľovi vydavateľstva a jeho redaktorom, pričom nehľadí na
možnosť neúspechu či finančnej straty. Nehľadá autora, ktorý už má svoj spotrebný
trh, ale hľadá trh, pre autora, v ktorého verí. S takouto politikou je Voland na talianskej
vydavateľskej scéne unikát. Politika elitnej orientácie s vedomím komerčného rizika
priniesla talianskemu trhu mená ako Venedikt Jerofejev, Mamlejev (hoci tých ťažko
možno pokladať za súčasných autorov v zmysle definovanom v úvode článku)
Otrošenko, Šiškin či Senčin.
Charakter problematiky prekladu ruskej literatúry do slovanských jazykov
(alebo vo všeobecnosti do jazykov bývalého východného bloku) je však trochu
iný ako v prípade prekladov do jazykov západnej Európy. O situácii v Českej
republike ovplyvnenej historickými udalosťami a neľahkým a ambivalentným
vzťahom Čechov k ruskej kultúre a literatúre vôbec, napísala pre Znamia
81
REFLEXIE.indd 81
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:29
Barbora Kráľová
Natalia Volkova: „Od obrovských nádejí, ktoré vkladali do Ruska predstavitelia Českého
národného obrodenia, cez deklarácie o blízkosti kultúr, po veľkej pomoci, ktorú ruským
emigrantom poskytol prezident T. G. Masaryk počas prvej Česko-slovenskej republiky,
po radosti z víťazstva v 2. svetovej vojne a oslobodení Česka, nás dejiny priviedli
k surovému diktátu sovietskeho okruhu ideí vo všetkých oblastiach, vrátane kultúry,
až nakoniec, v roku 1968, vstúpili na útulné české uličky ruské tanky. Povinná
výučba ruského jazyka v škole mala niekedy úplne opačný efekt, mnohí žiaci
ruský jazyk znenávideli. (...) Oficiálna výučba ruskej literatúry, množstvo a obsah
prekladov z ruštiny boli samozrejme zväčša diktované zhora. Je skôr zarážajúce, že
v takejto historickej situácii neprestala fungovať skupina prekladateľov a rusistov..“.10
Veľmi podobná je situácia (ako aj jej historická podmienenosť) i u nás či v iných
krajinách bývalého východného bloku. Stav na Slovensku priliehavo vyjadruje
A. Červeňák, profesor Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, vo svojej štúdii
Slovensko-ruské literárne tradície: „Posledné desaťročie 20. storočia slovenskoruských literárnych relácií sa neriadi vnútornými zákonitosťami textovej recepcie,
ale zákonitosťami mimotextovými. Metafyzická negácia minulosti sa vzťahuje aj
na ruskú literatúru, ktorá musí platiť úvery a vysokú mieru úrokovosti, ktorú jej
nanútila kultúrna politika doby. Je to nezdravý jav, ktorý pripomína päťdesiate
roky, ibaže tentoraz so zacielením proti ruskej literatúre. Zatiaľ čo susedné štáty
splácajú dlhy voči podceňovaným a tabuizovaným ruským autorom (...), zatiaľ čo
prekladajú aj súčasných ruských autorov (...), slovenská recepcia ruskej literatúry
je edične, trhovo a esejisticky iba sporadická“ (Červeňák, 2009, s. 18). Situáciu
v Poľsku opísal na Medzinárodnej vedecko-praktickej konferencii s názvom Výsledky
literárneho roku – výsledky desaťročia: jazyk – literatúra – spoločnosť Aleksander
Wawrzyńczak, docent Inštitútu východoslovanskej filológie Jagellonskej univerzity
v Krakove: „Bohužiaľ, poľskí čitatelia doteraz nemali možnosť detailnejšie spoznať
tvorbu významných súčasných ruských spisovateľov. Prirodzene, mnohé texty sú
dostupné na internete, ale tie sú často buď poškodené, alebo neucelené, preto je otázka
publikácie prekontrolovaných ruských textov v poľských prekladoch maximálne
aktuálna. Už dávno nič nevyšlo napr. od V. Makanina (naposledy koncom 80.
rokov), Ľ. Petruševskej či D. Rubiny. Neznáme ostávajú aj mená mladých talentov
ako sú Michail Jelizarov, Iľja Bojašov, Andrej Gelasimov. To isté sa týka autorov ako
Vladimír Ličutin, Jurij Poľakov, Viera Galaktionova či Boris Jevsejev. To všetko sú
mená pevne späté s osobitými tradíciami ruskej prózy, pričom v iných európskych
krajinách (...) sa vydávajú. Vydavateľstvá u nás sú zamerané na komerčné tituly,
čím ochudobňujú predstavy čitateľov o súčasnej ruskej literatúre či o Rusku vo
všeobecnosti. Vydávaná postmoderná literatúra vytvára skôr fantastický, virtuálny
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 82
82
21. 4. 2011 8:17:29
Barbora Kráľová
svet a neodráža skutočný stav vecí, naopak literatúra, ktorá vytvára obraz súčasného
Ruska, približujúci sa historickej skutočnosti je akosi mimo poľa vydavateľského
záujmu.“11
V snahe zistiť ako je to vlastne s prekladmi krásnej literatúry z ruského jazyka
do iných jazykov dnes, využili sme možnosti Indexu Translationum12 a zaujalo
nás hneď niekoľko zistení.13 Hoci nás prednostne zaujíma problematika krásnej
literatúry, nemôžeme opomenúť údaje, ktoré Index poskytol. Najväčšie množstvo
prekladov z ruského jazyka zaznamenávame vo Francúzsku. Podľa tohto zdroja
bolo v priebehu rokov 2000 až 2010 preložených 997 titulov zo všetkých oblastí
umenia, vedy i techniky, ako aj krásnej literatúry (klasickej i súčasnej). Veľký počet
nie je prekvapivý, a to nielen preto, že Francúzsko je krajina s vyspelým knižným
trhom, ale aj preto, že vo Francúzsku už roky žije mnohopočetná ruská diaspóra.
Z podobných dôvodov je vysoký počet prekladov z ruštiny do nemeckého jazyka, ktorý
činí 793 údajov. Mnohé z nich nepredstavujú beletriu, ale skôr politické, historické
a memoárové texty. Nemecký knižný trh je pre ruských autorov údajne najdostupnejší.
Ruskí spisovatelia začínajú zväčša tam, pretože nemecké knižné veľtrhy a výstavy
sú najväčšie a najprestížnejšie. Tam sa vytvárajú kontakty a uzatvárajú zmluvy.14
Okrem klasických autorov nájdeme aj reprezentatívne množstvo súčasných ruských
spisovateľov. Mnohí z nich sú predstaviteľmi v Rusku neúmerne populárnej
detektívnej a fantastickej tvorby, nemálo je však aj spisovateľov serióznejších žánrov
(Marinina, Dašková, Rubina, Kostinskij, Mariengof, Petruševská, Ulická, Jerofejev,
Poľakov, Pelevin, Terechov, Karanov, Babak, Rybakovová, Akunin, Ratušinskaja,
Sejsenbajev, Čudinová, Vojnovič, Kožina, Platova, Pokrovskij, Vituchnovskaja, Sef,
Rozin, Karpov, Vasilenko, Jurijev, Platova, Jelizarov, Doncova, Vladimov, Markiš,
Slapovski, Malyševa, Ustinova, Denežkina, Kuštevskaja, Ustinova, Chorvatová,
Gogolev, Iľin, Stepanova, Snegov, Lukjanenko, Petuchov a i.). Zameranie
trhu na iné oblasti, najmä na politiku či históriu (Rogovin, Šerbakova, Sobčak,
Rybkin, Ivanova, Krošin, Vatlin, Grossman a i.) dopĺňajú slová N. A. Jankovej:
„[N]emeckému trhu je vlastný stereotyp myslenia, na základe ktorého nemeckí
čitatelia očakávajú, že v ruskej literatúre bude politika, kritika režimu“. Historické
knihy sú zamerané najmä na 2. svetovú vojnu (Alexandrov, Suvorov, Bezymenskij,
Aleksievič, Selemenev a i.) a nechýba ani židovská tematika (Zinčenko, Nemcov,
Solženicyn – na mysli máme jeho román Dvesti let vmeste (Dvesto rokov spolu),
Steinberg). Čo sa týka Spojených štátov amerických, tam bolo za posledné desaťročie
podľa zdroja preložených 561 titulov, ktoré predstavujú maximálne vyvážený obraz
prekladov krásnej aj faktografickej či odbornej literatúry, ba dalo by sa povedať,
že krásnu literatúru prevažuje literatúra vedeckého charakteru, zväčša z oblasti
83
REFLEXIE.indd 83
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:30
Barbora Kráľová
fyziky, matematiky, biológie, chémie, ale časté sú aj knihy historické, memoárové
či publicistické. V Spojenom kráľovstve nie je možné určiť posledný stav prekladov
ruskej literatúry, pretože v roku 1990 prestali byť údaje zverejňované.14 Preklady do
češtiny predstavujú 329 titulov, do poľštiny 700 titulov, do maďarčiny 192 titulov, do
španielčiny 386 a do taliančiny 181 titulov. Na Slovensku je toto číslo najmenšie. Za
roky 2000-2010 tu bolo (podľa Indexu) vydaných 129 kníh-prekladov rozmanitých
žánrov z ruského jazyka.
Údaje, ktoré poskytuje Index nemôžeme považovať za absolútne presné. Index
vytvára len predstavu o tom, z akého jazyka a čo bolo v tej-ktorej krajine preložené.
Na Slovensku mnohé texty tvoria reedície prozaických klasických diel (Tolstoj,
Dostojevskij, Andrejev, Iľf-Petrov, Gogoľ, Turgenev, Merežkovskij a i.), ale prítomné
sú tiež preklady súčasných autorov a preklady autorov, ktorých sa z hľadiska
literárneho procesu žiadalo doplniť (Sorokin, Pelevin, Poľakov, Ulická, Denežkina,
Gluchovskij, Babeľ, Charms, Piľňak, Šalamov, Erenburg a i.). Okrem beletrie je
veľký priestor venovaný ezoterickej literatúre16 a príležitostne sú vydávané texty
filozofického, publicistického či historického charakteru, ako aj detské publikácie.
Štatistickú vsuvku neuvádzame náhodou. Našim úmyslom nie je kritizovať rozdiel
v počte preložených titulov medzi Slovenskom a západnou Európou či Slovenskom
a ostatnými krajinami bývalého východného bloku, ale skôr poukázať na rozdiel
v žánroch prekladaných titulov. Do iných (rozumej nie slovenského jazyka) sa
v značne veľkej miere prekladajú aj knihy odborného charakteru. Porovnaním
záznamov o prekladoch, ktoré vyšli na Slovensku so záznamami, ktoré vyšli napr.
v USA, Nemecku či Francúzsku zisťujeme, že v oblasti krásnej literatúry Slovensko
na tom vôbec nie je až tak zle. Je pravda, že komerčne úspešní autori detektívok či
fantastických príbehov ako Marinina, Akunin, Frei, Kurkov, Akimov, Daškovová,
Rubina či Lukjanenko sa na Slovensko nedostali, chýbajú tiež autori, ktorí by si
zaslúžili pozornosť slovenských vydavateľstiev a definitívny určite nie je ani stav
prekladov starších autorov. V realite dnešného slovenského knižného trhu, ako aj
v realite čitateľskej požiadavky je však namieste konštatovať, že vďaka niekoľkým
vydavateľstvám (Slovart, Marenčin PT, Kalligram, Ikar, Európa) sa na Slovensko
dostala pomerne reprezentatívna vzorka súčasnej ruskej literatúry, ktorá možno
neulahodí každému, ale nemôžeme povedať, že by bola neúmerne poddimenzovaná
(ako povedzme bulharská literatúra, z ktorej sa za posledných desať rokov podľa
Indexu preložilo sedem titulov). Na druhej strane, ani opačný smer (slovenčina
– ruština) nie je priveľmi vyťažený. Podľa Indexu sa zo slovenčiny do ruštiny
preložilo celkom sedem kníh, z toho šesť tvoria romány náboženskej spisovateľky
K. Royovej. Z iného zdroja17 vieme, že v roku 2004 bola časopisecky vydaná dráma
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 84
84
21. 4. 2011 8:17:30
Barbora Kráľová
Evy Mality-Fraňovej Krcheň nesmrteľný. Nezdravým sa javí skôr takmer nulové
množstvo prekladov odborných či faktografických kníh. Preklady z anglického
jazyka podľa Indexu predstavujú za posledné desaťročie 3290 titulov, z nemeckého
970 titulov a z francúzskeho 434 titulov. O návrat predchádzajúceho obdobia
prirodzene nikto nemá záujem, ale ak si berieme takmer v každom smere príklad zo
Západu, prečo prehliadame fakt, že v západnej kultúre sa vedecké a faktografické
tituly z ruského jazyka stále tešia veľkej úcte. Ako hovorí A. Červeňák: „o neblahých
dôsledkoch jednostrannej orientácie národnej kultúry sme sa mohli a mali presvedčiť
práve na minulom období“ (Červeňák, 2009, s. 18). V tomto smere je možno na
mieste spomenúť aj štúdiu R. Abramitzkeho a I. Sin zo Stanfordskej univerzity, ktorí
preskúmali otázku škodlivosti komunizmu na obeh ideí. Problém skúmali práve
cez prizmu prekladov, publikovaných medzi rokmi 1932 až 2000, ich výskum teda
nezahŕňa obdobie, ktoré nás najväčšmi zaujíma. Výsledky ich práce potvrdzujú, že
pád komunizmu spôsobil päťnásobný nárast prekladov titulov zo západnej Európy
a trojnásobne sa znížil počet prekladov medzi komunistickými krajinami, pričom
nárast prekladov zo západnej Európy je markantný najmä v krajinách Vyšehradskej
štvorky. Texty z jazykov bývalých komunistických krajín (nezameriavajú sa len na
ruštinu) preložené do jazykov západnej Európy sú reprezentované najmä textami
beletristickými či náboženskými a filozofickými, pričom situácia v prekladaní
odbornej literatúry ostala v priebehu celého minulého storočia takmer nezmenená
(Abramitzky, Sin, s. 23).
Čo sa týka beletrie, autorky článku Minimaľnoje čtivo konštatujú, že jediným
stabilným smerovaním ruskej literatúry sa stáva preklad žánrovej literatúry, ktorá
je pozbavená akýchkoľvek ruských atribútov – teda detektívky, fantastika a fantasy.
Ich slová potvrdzujú aj názory ruských autorov úspešných v západnej Európe a
v Amerike, Maxa Freia (pseudonym Svetlany Martynčikovovej a Igora Sťopina)
a Alexeja Pechova. Tí tvrdia, že úspech autora nespočíva v jeho národnosti, ale v jeho
schopnosti podať zaujímavý príbeh. Národnosť je niekedy len zbytočná nálepka.
Možno práve masová a nie veľká ruská literatúra predstavuje pomyselné dvere, cez
ktoré sa súčasní ruskí autori dostanú na západný trh.18
Zamyslenie ukončíme aktuálnou (relatívne) informáciou z oblasti ruskej
literatúry. Na svete je ďalšie nové meno, Mariam Petrosianová. Autorka je arménska
spisovateľka a animátorka, ktorá v ruštine napísala svoju prvú knihu Dom, v kotorom...
(Dom, v ktorom...). Získala za ňu mnohé ocenenia v minulom (2009) i tomto roku
(2010) a vyvolala obrovské čitateľské nadšenie, a to najmä pre netradičné naratívne
spracovanie, ktoré odráža jej výtvarné nadanie. Štýlovo jej dielo prirovnávajú
ku knihám bratov Arkadija a Borisa Strugackovcov či k Alici v krajine zázrakov
85
REFLEXIE.indd 85
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:30
Barbora Kráľová
Carrolla Lewisa. Ktovie, či ju však niekedy preložia, dajme tomu do taliančiny, má
totižto takmer 1000 strán.
Poznámky
Medzi prípravou a vydaním zborníka vyšla zaujímavá publikácia doktorandiek Katedry
ruského jazyka a literatúry Univerzity Komenského Podoby a premeny reflexie ruskej
literatúry na Slovensku v rokoch 1996 - 2009, ktorá spracúva práve problematiku recepcie
ruskej literatúry v období, ktorý je nosný aj pre náš príspevok. Pre každého, koho problematika
zaujíma a hľadá objektívne a systematické informácie uvádzame bibliografické údaje:
MATTOVÁ, L., LORKOVÁ, Z., HABUROVÁ, A. 2011. Podoby a premeny reflexie ruskej
literatúry na Slovensku v rokoch 1996 – 2009. Bratislava : Vydavateľstvo UK, 101 s. ISBN
978-80-8127-006-2. Grant UK/183/2010.
2
Dôkazom môže byť aj fakt, že samotný príspevok sa skladá takmer výlučne z internetových
zdrojov.
3
Zvýraznila autorka. Všetky cudzojazyčné citácie boli preložené autorkou článku.
4
http://www.rikmosgu.ru/publications/3559/4287/
5
Napriek tomu A. J. Boľšakovová pracuje na autoroch ako Boris Jevsejev či Jurij Poľakov.
6
http://www.bigbook.ru/articles/detail.php?ID=7362
7
http://www.bigbook.ru/articles/detail.php?ID=9916
8
http://magazines.russ.ru/znamia/2009/7/ga20.html
9
www.voland.it
10
http://www.rulit.org/read/828/
11
http://www.rikmosgu.ru/news/4289.html
12
Index Translationum je medzinárodný zoznam prekladov vytvorený v roku 1932, ktorý je
pravidelne aktualizovaný. Do indexu prispieva takmer sto krajín UNESCO.
13
Je treba podotknúť, že v indexe sa záznamy o prekladoch na Slovensku končia rokom
2006, preto ich v príspevku dopĺňame o záznamy, ktoré poskytuje SNK.
14
http://www.bigbook.ru/articles/detail.php?ID=7362
15
Rosalind Marsh, profesorka Bathskej univerzity, poukazuje na uprednostňovanie titulov od
súčasných ženských spisovateliek.
16
Mnohé z kníh však nesú české názvy, ale vydané sú na Slovensku, čo celú vec mierne
zahmlieva.
17
http://www.litcentrum.sk/32007 .. Nina Šuľginová.
18
http://www.bigbook.ru/articles/detail.php?ID=7362
1
Použitá literatúra
ABRAMITZKY, R., SIN, I.: Book translations as information flows: How detrimental
was Communism to the flow of ideas? [Preliminary and incomplete]. [cit. 2010 –
6.12.]. Dostupné na internete:
http://portal.unesco.org/culture/en/files/39287/12457433033Book_translations_as_
information_flows.pdf/Book%2Btranslations%2Bas%2Binformation%2Bflows.pdf
BOĽŠAKOVOVÁ, A. J.: Literaturnyj process segodňa: pro et contra (staťja pervaja).
In: Russkij intelektuaľnyj klub. [cit. 2010 – 6.12.]. Dostupné na internete: http://
www.rikmosgu.ru/publications/3559/4275/
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 86
86
21. 4. 2011 8:17:30
Barbora Kráľová
ČERŇAK, A. M.: Meždunarodnaja konferencija „Russkaja literatura v 21. veke.
Pervoje desjatiletije: diagnozy i prognozy.“. In: Znamia, 2010, č. 8. [cit. 2010 –
6.12.]. Dostupné na internete: http://magazines.russ.ru/znamia/2010/8/ch24.html
ČERNIKOVÁ, J., BOĽŠAKOVOVÁ, A. J.: Pogramma „Russkij universitet“ Tema
peredači: Jesť li v Rossii literaturovedenije? In: Russkij intelektuaľnyj klub. [cit. 2010
– 6.12.]. Dostupné na internete: http://www.rikmosgu.ru/publications/3559/4287/
ČERVEŇÁK, A. 2009. Reminiscencie esteticko-antropologické. Nitra : FF UKF,
SSS, Klub Fjodora Michajloviča Dostojevského. 168 s. ISBN 978-80-80-61-355-6
IMPOSTI, G., ZEJFERT, E., MORILAS, J., NIKOLOV, E.: Prikľučenija russkoj
literatury v Italii. In: Znamia, 2009, č. 7. [cit. 2010 – 6.12.]. Dostupné na internete:
http://magazines.russ.ru/znamia/2009/7/ga20.html
IVANOVOVÁ, N., JANKOVOVÁ, N., MICHAJLOVA, A.: Sovremennaja
otečestvennaja literatura iďot na zapad. In: NG-ExLibris. [cit. 2010 – 6.12.] Dostupné
na internete: http://www.bigbook.ru/articles/detail.php?ID=9916
JUZEFOVIČ, G., MUCHAMETČINA, J.: Minimaľnoje čtivo. In: Russkij newsweek,
13.07. 2009. [cit. 2010 – 6.12.]. Dostupné na internete: http://www.bigbook.ru/
articles/detail.php?ID=7362
KOVAČIČOVÁ, O. a kol. 2007. Slovník ruskej literatúry. 11. – 20. storočia.
Bratislava : VEDA SA, 581 s. ISBN: 978-80-224-0967-4
KUSÁ, M. 1997. Literárny život, literárne dianie, literárny proces. Bratislava :
Veda, 192s. ISBN 80-224-0463-2
Russkaja literatura v 2000-x: itogi i perspektivy. In: Russkij intelektuaľnyj klub. [cit.
2010 – 6.12.]. Dostupné na internete: http://www.rikmosgu.ru/news/4289.html
VOLKOVA, N. Založnica istorii. Russkaja literatura v Čechii. In: Znamia, 2009, č. 12.
[cit. 2010 – 6.12.]. Dostupné na internete: http://magazines.russ.ru/znamia/2009/12/
vo14.html
http://www.unesco.org/xtrans/
http://www.litcentrum.sk/32007
Barbora Kráľová
Oddelenie translatológie FF UKF
Štefánikova 67
Nitra
949 74
[email protected]
87
REFLEXIE.indd 87
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:30
Lenka Hrušková
Televízny dabing umenie alebo komercia?
Lenka Hrušková
pracuje ako asistentka v DAB v Nitre. Študuje kulturológiu na
UKF v Nitre. V rámci svojej dabingovej praxe prekladá a tvorí
dialógy do seriálov, telenoviel (kvalitnými dialógmi sa snaží
pozdvihnúť úroveň telenovely) a do celovečerných filmov:
romantické (za dialógy k filmu Jana Eyrová dostala od STV
mimoriadnu pochvalu), rodinné (Mama má rande s upírom),
komédie (Čo horšie sa môže stať), detské (Škaredé káčatko
a ja), detektívne (Inštinkt,), drámy (Osudová výmena), klubové
(Dievča na predaj), horory (Súmrak: Sága vyvolených).
Abstrakt: Príspevok sa zaoberá problematikou televízneho dabingu v kontexte
k umeleckej tvorbe. Venuje sa charakteristike umenia a komercie, detailne rozoberá
súčasnú dabingovú prax a podrobne nazerá do jednotlivých procesov výroby
slovenského znenia zahraničných audiovizuálnych diel. Všíma si všetky súvisiace
činnosti a profesie: od televíznej dramaturgie, cez nákup AVD, preklad dabingových
listín, tvorbu slovenských dialógov, prácu dabingového režiséra a hercov, až po
organizáciu zaznamenávania a obsluhu technického zariadenia. Po podrobnej
analýze dochádza k zhrnutiu zistených skutočností a komparácii základných faktov
z dabingu s umeleckými a komerčnými aspektmi. V závere hodnotí súčasný stav
a smerovanie dabingu a ponúka východiská a možnosti zlepšenia.
ÚVOD
Dnešný človek sa okrem iných činností, charakteristických pre postmodernú dobu,
venuje aj každodennej konzumácii televíznej zábavy. Úmyselne je použité spojenie
konzumácia televíznej zábavy, pretože opakovaná skúsenosť nás presviedča o tom,
že televízia, ako dominantné médium, sa v procese napĺňania potrieb más v snahe
uspokojiť každý vkus mení na masovú kultúru, kultúru obrazov a zvukov, pričom čas
odpočinku pretvára na zábavu, ktorá v prevažnej miere slúži spotrebe. To oslabuje
ľudskú predstavivosť, zjednodušuje obrazy a mýty, ktoré vyjadrujú najzákladnejšie
modely našej kultúry. Televízia sa tak stáva prostriedkom odovzdávania oslabených
až pokrivených hodnôt.
Televízny priemysel na celom svete je prednostne zameraný na zisk. Väčšina
programov, produkovaných televíznymi sieťami, funguje ako návnada na pritiahnutie
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 88
88
21. 4. 2011 8:17:30
Lenka Hrušková
diváka a na prijatie odvysielanej reklamnej informácie. Pri pohľade zvnútra je tak
princípom existencie televízneho priemyslu konzumizmus a komercia, pri pohľade
zvonka túto úlohu preberá zábava (Zasępa 2002).
Na tomto mieste budú úvahy o televíznom umení či televíznej komercii zúžené
na televízny dabing, teda na proces, v rámci ktorého sú dialógy pôvodného znenia
nahovorené – predabované inými hercami, pričom ostatné zvukové zložky diela
zostávajú nedotknuté.
Tab. č. 1 uvádza ilustračný prehľad programov vysielaných na troch hlavných
slovenských televíznych staniciach po ôsmej hodine večer (pondelok 29. marca
2010):
Tab. č. 1
Programy:
STV 1
MARKÍZA
TV JOJ
slovenské
2
2
3
české
0
1
0
zahraničné
5
5
3
Vidíme, že objem zastúpenia zahraničných titulov je dostatočne veľký na to, aby
sme sa zamysleli nad významom slovenského dabingu v dnešnej televíznej kultúre.
Skôr, ako si rozoberieme základnú otázku, či je televízny dabing umenie alebo
komercia a pokúsime sa o seriózny diskurz na túto tému, pozrime sa trochu bližšie
na to, ako možno chápať umenie a čo je komercia.
Umenie je bežne chápané ako tvorivá činnosť s výraznou emocionálnou zložkou
alebo ako výsledok tejto činnosti (umelecký prejav, dielo). Je reflexiou a zároveň
tvorbou sociálnych hodnôt, noriem, vzorov správania a súčasťou životných slohov
a životných štýlov. Viaže sa k vysoko náročnej, špecializovanej schopnosti,
zručnosti akéhokoľvek druhu a k jej výsledkom (k remeslu, organizácii zábavy,
prevádzkovaniu vedy, k rétorike, diplomacii v komunikácii s ľuďmi a pod.)
(Maříková, Petrusek, Vodáková 1996). Špecifické znaky umenia majú svoj základ
predovšetkým v estetickej povahe umenia. Umenie vyjadruje vonkajšiu skutočnosť,
transformuje ju objektívne pomocou mimézis či ilúzie, špecifických prostriedkov
blízkych zobrazovanej realite (Prokop 1994). Mimézis patrí k estetickým kategóriám,
prostredníctvom ktorých sa v minulosti estetika pokúšala objasniť podstatu umenia.
V antickej estetike je to všeobecne známe napodobňovanie. Teóriu mimézis
rozvinul a systematicky vyložil Platón. Termín napodobňovanie používal vo vzťahu
k rôznym veciam a v rôznom význame. Napríklad epos, drámu a hudbu zaradil
k napodobňujúcim umeniam (2001, s. 55).
89
REFLEXIE.indd 89
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:30
Lenka Hrušková
V umení sa nezrkadlí len vonkajšia skutočnosť, ale tiež a predovšetkým
vzťah človeka k nej a projekcia vnútorného sveta človeka, jeho želaní, snov,
fantázií, potrieb, názorov, myšlienok, postojov, hodnôt, atď. (Prokop 1994).
Základnou vrstvou každého umeleckého výtvoru je jeho materiál a s ním súvisiace
bezprostredné technológie. Ďalšou vrstvou, akousi nadstavbou nad materiálom, sú
rozsiahle systémy vyjadrovacích prostriedkov. Do štruktúry umeleckého diela patria
aj systémy zobrazujúcich a expresívnych prostriedkov, či prostriedkov a postupov
štylistických. Najvyššou vrstvou je systém (žánrových) foriem (prozaických,
epických, lyrických, komických, tragických atď.), kompozičných a štylistických
postupov, až s prechodom k tzv. tematickej vrstve umeleckého diela (Prokop 1994).
Slovník cudzích slov vysvetľuje pojmy komercionalizácia, komercializmus
a komerčnosť ako jednostranné podporovanie obchodu, opatrenie smerujúce uľahčiť
odbyt tovaru, smer jednostranne podporujúci obchod (Ivanová-Šalingová, Maníková
1990). Podstatou komercie je teda jednoznačne úspech v odbyte konkrétnej komodity,
orientovaný na čo najväčší zisk, často na úkor kvality.
Komerčná televízia sa stáva predmetom záujmu najrôznejších inštitúcií, firiem
a spoločností (Zasępa 2002), pretože jej prostredníctvom (v reklamnom priestore)
sa výrazne uľahčuje a znásobuje odbyt ich vlastných tovarov a služieb. Na druhej
strane televízia samotná sa vo svojej tvorbe orientuje na komerčné tituly, ktoré jej
zabezpečujú vyššiu sledovanosť, a tým aj zisky. Práve tento druhý aspekt sa dostáva
do ohniska našej pozornosti.
Existujú konkrétne štrukturálne prvky komerčnej televízie, ako napríklad
autocenzúra, neustále obavy o množstvo divákov, psychologizácia sociálnych
problémov, ktoré obmedzujú jej potenciálny vklad do morálneho formovania
(Zasępa 2002).
Majme teraz na pamäti vyššie uvedené fakty o umení a o komercii a pokúsme sa
o nich premýšľať v nasledujúcom kontexte, kedy sa detailne pozrieme do dabingu1
a potom, v závere, obohatení o nové poznatky a skúsenosti si budeme môcť
zodpovedať kľúčovú otázku položenú v úvode: „Televízny dabing – umenie alebo
komercia?“
CESTA ZAHRANIČNÉHO AUDIOVIZUÁLNEHO DIELA NA OBRAZOVKU
K TELEVÍZNEMU DIVÁKOVI
Predmetom nášho skúmania, ako je spomenuté vyššie, je výroba slovenskej
dabingovej verzie cudzojazyčného audiovizuálneho diela (ďalej len AVD). Na
začiatku jeho cesty na televíznu obrazovku je zahraničná distribučná spoločnosť
vlastniaca práva. Potom je to konkrétna televízia2 (verejnoprávna, komerčná), resp. jej
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 90
90
21. 4. 2011 8:17:30
Lenka Hrušková
vedenie, a dramaturgia. Iniciátorom vyhotovenia zvukového záznamu je vysielateľ,
ktorý sa na základe ustanovenia § 5 ods. 20 zákona č. 618/2003 Z.z. Autorského
zákona považuje za výrobcu zvukového záznamu – slovenského znenia AVD.
Dabingové štúdio je v tomto reťazci najdôležitejším subjektom zabezpečujúcim
výrobu dabingovej verzie AVD. Vstupuje do neho na základe rámcovej zmluvy
o výrobe dabingovej verzie AVD ako zmluvný partner konkrétneho vysielateľa.
S využitím vlastných technických zariadení vyrobí dabingové štúdio pre vysielateľa
slovenské znenie AVD, ku ktorému vysielateľ má alebo nadobudol právo dielo
použiť, predovšetkým pokiaľ ide o vysielanie a iný verejný prenos, vyhotovovanie
rozmnoženín, úpravu diela dabingom a/alebo titulkami.3
Dramaturgia – srdce každého vysielateľa
Dramaturgia, dramaturgický plán, dramaturgické zámery určujú charakter
a smerovanie každého vysielateľa. V dramaturgii sa sústreďujú všetky relevantné
informácie a požiadavky a odtiaľ sa v pretransformovanej podobe uplatňujú vo
vysielaní a vytvárajú jeho konečnú podobu vnímanú televíznym divákom.
Dramaturgia4 – v závislosti od organizačnej štruktúry vysielateľa to môže byť
dramaturg, redaktor dabingu, aj riaditeľ programu, resp. riaditeľ programovej divízie
–
a) určuje základnú štruktúru vysielania (ranné, dopoludňajšie, popoludňajšie,
večerné, nočné) – redaktor programu a programový riaditeľ,
b) zodpovedá za výber a štruktúru programov podľa aktuálnosti alebo inej
potreby, rediguje program – redaktor programu a programový riaditeľ,
c) upravuje alebo modifikuje texty, scenáre, odkrýva významové spojenia
a súvislosti, vpisuje interpretáciu do celkového projektu, zasahuje ako kritický
pozorovateľ a je tak prvým kritikom pripravovaného programu – dramaturg/
redaktor dabingu (Pavis 2004),
d) rokuje so zahraničnými produkčnými spoločnosťami o zakúpení
konkrétneho AVD a vysielacích práv (v prípade niektorých vysielateľov má
rokovanie na starosti produkcia). Takto poverený zamestnanec zabezpečí
požadované AVD a spolu s ním aj ďalšie tituly, ktoré sú súčasťou balíka AVD,
pretože konkrétne AVD sa dá málokedy zabezpečiť samostatne. Nákupy sa
uskutočňujú na veľtrhoch. Tieto činnosti vykonáva spravidla redaktor akvizícií
alebo akvizície (ak nie je samostatný, tak sa dohodne redaktor dabingu
s programovým riaditeľom),
91
REFLEXIE.indd 91
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:30
Lenka Hrušková
e) zadelí AVD do dabingového štúdia za účelom výroby slovenského znenia
k AVD, pričom sa prihliada na kapacitné možnosti štúdia a na výrobu
slovenského znenia sa poskytne primeraná lehota – produkčný dabingu.5
Práva a povinnosti vysielateľa a dabingového štúdia
Vysielateľ odovzdá AVD do dabingového štúdia na nosiči v zodpovedajúcej
technickej kvalite spolu s dialógovou listinou – scenárom AVD v originálnom jazyku.
Vysielateľ a dabingové štúdio sa dohodnú na celkovej odmene, pričom dohodnutá
odmena zahŕňa:
a) odmenu za výkon všetkých činností, ktoré vyplývajú z výroby dabingovej
verzie AVD,
b) náhradu všetkých nákladov, ktoré dabingové štúdio vynaloží pri plnení
svojho záväzku zabezpečiť výrobu diela po stránke technickej, organizačnej,
programovej a autorskej.
Všetky nároky autorov, výkonných umelcov a tretích osôb vybavuje dabingové
štúdio v súlade s platným Autorským zákonom tak, aby vysielateľ mohol slovenské
znenie AVD používať bez akýchkoľvek ďalších nárokov týchto osôb voči nej.6
Výroba slovenského znenia AVD je podmienená schválením prekladu a tvorby
dialógov – scenára vysielateľom. Táto právomoc spadá do kompetencie dramaturga,
resp. redaktora. Dabingové štúdio je následne povinné zabezpečiť korekciu prekladu/
tvorby dialógov v súlade s oprávnenými pripomienkami dramaturga/redaktora. Tak
ako sa štúdio musí vyvarovať hrubých odchýlok od schváleného prekladu/dialógov,
rovnako sa musí vyhnúť aj skrytej reklame alebo inej nežiaducej propagácii
akýchkoľvek tretích osôb.
Vysielateľ uvádza v záverečných titulkoch slovenskej verzie AVD mená
a priezviská všetkých autorov a výkonných umelcov, ako aj ďalších osôb,
zúčastnených na výrobe slovenského znenia AVD.7
Originálny zvukový záznam na nosiči Betacam zostáva v dabingovom štúdiu. Na
ďalšie dve stopy, kde boli medzinárodné pásy (m and Es – music and effects) sa nahrá
mix slovenského znenia. Dabingové štúdio je povinné vrátiť vysielateľovi originálny
scenár e-mailom. Takisto odovzdáva aj slovenský scenár, ktorý sa archivuje.
Oprávnenie použiť dielo vo vysielaní vyplýva z licenčnej zmluvy. Každý typ
vysielania (terestriálne, internetové, satelitné) musí mať osobitnú licenciu, na každé
z týchto použití je potrebný súhlas autorov.
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 92
92
21. 4. 2011 8:17:31
Lenka Hrušková
DABINGOVÉ ŠTÚDIO POD DROBNOHĽADOM
Dabing a dabingové štúdiá na Slovensku
Od 1. januára 2008 platí na Slovensku nový audiovizuálny zákon. Najvýraznejšia
zmena v porovnaní s predchádzajúcim obdobím sa týka češtiny vo vysielaní našich
televízií. Všetky zahraničné filmy a seriály, ktoré majú slovenskú televíznu premiéru,
musia byť dabované do slovenčiny. Tituly, ktoré sa už v minulých rokoch odvysielali
v češtine, netreba predabovať. Ak vysielateľ nechce nové veci dabovať, môže vysielať
filmy či seriály v pôvodnom znení s titulkami. Povinnosť dabovať takmer všetko
znamená pre vysielateľa predovšetkým zvýšenie nákladov na dabing. Preto realizácia
dabingu predstavuje veľmi lukratívnu oblasť a vzbudzuje prirodzený záujem najmä
externého prostredia. Verejnoprávna STV vstúpila na trh s vlastnými dabingovými
štúdiami, v Bratislave a v regiónoch vznikli nové štúdiá a svoje pozície upevnili aj
všetky ostatné dabingové štúdiá vyrábajúce pre komerčných vysielateľov. Medzi
najznámejšie dabingové štúdiá v súčasnosti patrí: ARTEFAKT, ATIZ, ENTER, DAB
ING, ROKO, ALL IN MEDIA, DIMAS, MAGIC, MAJA a ďalšie.
Obr. č. 2: Dabing v Európe
červená plocha: krajiny, používajúce
dabing výhradne pre všetky AVD
červeno-modrá pruhovaná plocha: krajiny,
ktoré používajú okrem vlastného dabingu
aj dabing z krajín, ktorých jazyk je pre ne
zrozumiteľný (Belgicko, Slovensko)
tmavožltá plocha: krajiny, využívajúce
dabing len príležitostne, v iných prípadoch
AVD s titulkami.
modrá plocha: krajiny, ktoré používajú
dabing výlučne v programoch pre deti, v
iných prípadoch AVD s titulkami
svetložltá plocha: krajiny, používajúce tzv.
voiceover, dabovanie AVD len niekoľkými
hercami pri zachovaní pôvodného znenia.
Pracovný tím dabingového štúdia
Dabingové štúdio zabezpečuje výrobu slovenského znenia AVD po stránke
technickej, organizačnej, programovej a autorskej a vykonáva alebo zabezpečuje
vykonanie všetkých činností a úkonov, potrebných k výrobe slovenského znenia AVD.
Ide predovšetkým o nasledovné činnosti, spadajúce do kompetencií konkrétnych
pracovníkov a spolupracovníkov dabingového štúdia:
a) preklad scenára a tvorba dialógov – dialógovej listiny, dodaného
vysielateľom do slovenského jazyka. Preklad, používaný pri príprave dabingu,
93
REFLEXIE.indd 93
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:31
Lenka Hrušková
musí byť prvotriednym, presným prekladom (vrátane všetkých technických,
idiomatických a hovorových výrazov) a prekladateľ, rovnako ako tvorca
dialógov, musí používať slovenský jazyk ako svoj materinský jazyk,
b) výber vhodných slovenských hercov/speakrov pre zvukovú nahrávku,
uskutočnený režisérom slovenského znenia,
c) organizácia zaznamenávania, za ktorú zodpovedá produkcia,
d) obsluha technického nahrávacieho zariadenia, vykonávaná zvukovým
majstrom,
e) načítanie a záznam úvodnej a záverečnej titulkovej listiny podľa
požiadaviek a inštrukcií vysielateľa, za ktoré je zodpovedný režisér
v spolupráci so speakrom,
f) všetky nevyhnutné administratívne činnosti, ktoré zabezpečuje asistent
réžie a produkcia.8
Jednotlivé fázy vo výrobe dabingovej verzie AVD
1. Preklad scenára – dialógových listín,
2. Tvorba dialógov,
3. Schválenie textu vysielateľom,
4. Slučkovanie,
5. Nahrávka slovenského znenia,
6. Odovzdanie hotového AVD vysielateľovi.
Preklad scenára – dialógových listín
Prekladateľ dostane okrem dialógových listín v originálnom jazyku aj obrazovozvukový záznam s pôvodným znením. Dialógy prekladá v kontexte s obrazom,
aby sa vyvaroval zbytočných chýb a nezmyselných konštrukcií, ktoré môžu nastať
v prípade, že z konkrétnych anglických dialógov v textovej forme nie je jasné
napríklad to, či konkrétna osoba v rozhovore s viacerými osobami hovorí k
mužovi alebo k žene (môže dôjsť k chybe v určení mužského alebo ženského
rodu). V dialógových listinách nebývajú vždy uvedené nápisy na budovách alebo v
miestnostiach, reklamné panely, rôzne informačné tabule, novinové titulky – ktoré
sú pre dej relevantné; prípadne filmové titulky oznamujúce miesto a čas, kde sa
dej odohráva, či časovú súvislosť v prípade nelineárnej dejovej línie.9 Preto musí
prekladateľ pracovať aj s obrazom a všímať si všetky detaily.
Do preloženého textu vkladá prekladateľ v prípade potreby poznámky, ktorými
obháji alebo vysvetlí použité slovo alebo slovné spojenie.10 To platí predovšetkým
v prípade odbornej terminológie, pričom sa u prekladateľa predpokladá, že je
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 94
94
21. 4. 2011 8:17:31
Lenka Hrušková
v kontakte so špecifickou/odbornou terminológiou, že si naštudoval danú
problematiku, prípadne konzultoval s odborníkom v danej oblasti. Niekedy sú
súvislosti v dialógoch úmyselne vyjadrené len okrajovo, v náznakoch, ale prekladateľ
má vďaka podrobnej dialógovej listine viac informácií.
Mená postáv, miest, inštitúcií a akékoľvek iné vyslovené názvy sa do prekladu
píšu foneticky, aby sa všetci herci vo výslovnosti zhodovali. Napríklad: Kris, Džon,
pani Rídová, Njú Jork, nemocnica Sént Mery, Skotlend Járd, Ef-Bí-Áj, Sí-Aj-Ej.
Prekladateľ musí byť kreatívny a musí cítiť a vnímať dej a atmosféru filmu. Keď
pristupuje k prekladu v tomto duchu a nie mechanicky, pomôže mu to v rozhodovaní
pri viacerých možnostiach prekladu a dokáže presnejšie zacieliť a umiestniť do
dialógu taký preklad, ktorý korešponduje s postavou a dokonale ju vystihuje (vek,
pohlavie, vzdelanie, profesia, atmosféra, nálada...), zhoduje sa s priestorom, časom
a dejom filmu. Výsledkom je potom vynikajúci preklad, slúžiaci ako dobré východisko
pre tvorcu dialógov. Pre ilustráciu uvádzam niekoľko slov a fráz spolu s viacerými
možnosťami prekladu, ktoré sa dajú použiť, pričom treba vybrať tú najvhodnejšiu;
a takisto príklad dosť často sa vyskytujúcich slangových vyjadrení, frazeologizmov
a idiómov, ktorých doslovný preklad nedáva zmysel a v kontexte sa ich význam
stráca, alebo je mätúci. Pri preklade treba postupovať v duchu danej situácie, v ktorej
sú použité a nahradiť ich iným frazeologizmom alebo idiómom, ktorý vystihuje
význam pôvodného. Špecifický problém je aj pri anglických zvratoch tvorených
zhlukom slov, spojených pomlčkami, čo slovenčina nepozná. V tomto prípade treba
preložené slová usporiadať do logických súvislostí.
Shut up! ... Zmĺkni! Ticho! Čuš! Zavri ústa! Sklapni!
Wau! ... Fíha! Teda! Páni! Ale!
cool ... správny, skvelý, v pohode, senzačný, špica, paráda, drzý, úžasný, husté
your worshipfulness – vaše starostovstvo (preklad: Lenka Michelčíková) – zo seriálu
Škaredé káčatko a ja
You goddamn son-of-a-bitch! ... Ty prekliaty sukin syn! – z filmu Spodný prúd
Mená postáv sa neprekladajú, s výnimkou AVD pre deti a mládež, predovšetkým
animovaných filmov a seriálov, kde meno postavičky vystihuje alebo dokresľuje jej
charakter alebo priamo odkazuje na konkrétny druh zvieratka. Pre animovaný seriál
Škaredé káčatko a ja boli mená preložené nasledovne: Ratso (potkan): Krysko, Ugly
(labutie mláďa): Škratko, Peep Olga (sliepka): pani Píp, Pox (kura): Pipo, Wing
(kura): Ďob, Soup (kura): Cip, Lou (káčatko): Lulu, Clucky (sliepka): Kvoka, Egg
(kura vo vajíčku): Vajko, Red (kohút): Kiko (preklad: Lenka Michelčíková a Lenka
Hrušková).11
95
REFLEXIE.indd 95
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:31
Lenka Hrušková
Preklad dialógových listín má mnoho spoločného s prekladom literatúry, avšak
zahŕňa v sebe isté špecifické roviny, ktoré nemožno opomínať.
Tvorba dialógov
Text, určený pre slovenský dabing, nestačí len preložiť. Preložená dialógová
listina prechádza ďalšou transformáciou a dostáva výslednú podobu v rukách
tvorcu/autora dialógov. Rôzne svetové jazyky nemajú totiž rovnakú dĺžku slov,
majú rôzne syntaktické konštrukcie, odlišný spôsob vyjadrenia myšlienky. Každý
jazyk má okrem toho odlišný rytmus a dynamiku reči. To sú všetko dôvody na to,
aby preložený text prešiel úpravou – t. j. musí sa zosúladiť so situáciou na obraze,
musí sa upraviť dĺžka jednotlivých replík tak, aby presne sadli „do úst“ hercovi
v originálnej verzii AVD. Výsledný efekt musí byť taký, že divák pred televíznou
obrazovkou nevníma skutočnosť, že sleduje cudzojazyčný titul a dabingová verzia
AVD nepôsobí rušivo.
V dabingovej praxi sa pre tvorcu dialógov často používa označenie „úpravca“
dialógov. Tvorca dialógov však nie je úpravcom, pretože slovenské dialógy nie
sú úpravou. Z úcty k profesii tvorcu dialógov si treba uvedomiť, že úpravca je
neodborný a neumelecký pracovník, ktorý podľa vopred daného vzoru prispôsobí
niečo, čo nepasuje. Výsledkom jeho činnosti je dielo, ktoré je upravené občianskym
zákonníkom alebo zákonníkom práce a nevzťahuje sa naň ochrana autorského
zákona. Po jeho odovzdaní k nemu úpravca nemá žiadne právo (napr. vytvorenie
posudku). Na rozdiel od toho tvorca/autor dialógov je umelec a výsledkom jeho
tvorivej duševnej činnosti sú slovenské dialógy chránené ako dielo autorským
zákonom. Autor dialógov neupravuje to, čo sa nezhoduje s originálom, ale skutočne
tvorí predtým neexistujúce dielo, využíva svoju tvorivú duševnú činnosť.
Praktické spracovanie slovenských dialógov
V tejto kapitole je zdôraznený termín „praktické“, použitý v jej nadpise. Ide
predovšetkým o praktickosť, prehľadnosť a ľahké narábanie s textom v zmysle
efektívnej využiteľnosti v celom procese výroby a nahrávania slovenského znenia
AVD.
a) používa sa Word dokument pre ľahké, dostupné a rýchle vytvorenie textu
a jeho úprav, jeho výmeny e-mailom a možnosti vytlačenia kancelárskou
tlačiarňou,
b) používa sa jednotná úprava/štruktúra dokumentu. Vľavo sa uvádzajú mená
postáv, vpravo repliky/dialógy postáv s time-kódmi a poznámkami,
c) time-kód určuje presný čas nástupu jednotlivých postáv v zvukovej stope
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 96
96
21. 4. 2011 8:17:31
Lenka Hrušková
a okrem iného je neoceniteľnou pomocou pre orientáciu v dabovaní masových
scén (time-kód: hodina, minúta, sekunda a „frame“ – jedna dvadsať pätina
sekundy. „Framy“ sú číslované od 0 do 24, je ich teda 25),
d) kurzívou v zátvorke sa určujú a popisujú všetky typy pazvukov: napríklad
pazvuky hrôzy, ston, kašeľ, odkašľanie, odfukovanie, pazvuky námahy;
nádychy (hlavne v prípade hlbokých nádychov s následnou pauzou);
nezrozumiteľné mrmlanie,
e) ak replika odznie mimo obraz, predznačí sa značkou: (m.o.). Moment,
kedy ide do obrazu, sa označuje značkou: (v.o.). Replika, ktorú postava povie
chrbtom na kameru, sa predznačí: (ch.), v prípade, že počuť len hlas postavy,
ktorý verbalizuje myšlienky, alebo výpovede mŕtveho, uvedie sa: (vnútorný
monológ).
f) označovanie pauzy sa líši podľa jej dĺžky: krátka: – dlhšia: .. dlhá: ... na
konci veľmi dlhej pauzy sa umiestni time-kód,
g) do upraveného textu sa kurzívou v zátvorke vkladajú slová, ktoré sa môžu,
ale nemusia použiť. Každý herec má inú dynamiku a rýchlosť verbálneho
prejavu a preto, ak je pre niektorého herca replika krátka, použije slovo
alebo slovné spojenie zo zátvorky, napr. z filmu Inštinkt: Táto informácia
je (absolútne) dobrovoľná. (...) Muži odchádzajú, len ak majú kam (ísť).
(Či nie?)
h) na začiatku každej sekvencie sa zadefinuje prostredie, interiér/exteriér, deň/
noc, napr. z filmu Inštinkt: EXT. mestská priemyselná časť/pustá ulička – deň
i) k niektorým replikám sa môže uviesť alternatíva. Alternatíva sa uvádza
v zátvorke kurzívou a je plnohodnotnou náhradou pôvodnej – v zmysle dĺžky
a významu v kontexte k deju. O tom, ktorá z replík bude použitá, rozhoduje
redaktor/dramaturg, herec alebo režisér.12 Napr. z filmu Chcem žiť: Vo februári
nemajú sezónu. (alt.: Bol február. To nie je ich sezóna.), z filmu Súmrak: Sága
vyvolených: Už si to viac nedovoľuj. (alt.: To od teba nebolo pekné.)
Podmienky, ktoré musia spĺňať slovenské dialógy
a) replika musí mať zodpovedajúcu dĺžku. Je takmer pravidlom, že v preklade
treba v procese tvorby dialógov skracovať bohato rozvinuté anglické,
nemecké, či francúzske vety (alebo naopak), čo okrem kreativity vyžaduje aj
logické myslenie.
b) dynamika a slovná zásoba musí byť široká a bohatá. Je to nesmierne dôležité
pre kreovanie výstižných dialógov, ktoré sú plynulé, jasné a zrozumiteľné,
pričom sa treba vyvarovať zbytočne zložitým vetným konštrukciám a ťažko
97
REFLEXIE.indd 97
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:31
Lenka Hrušková
vysloviteľným spoluhláskovým zhlukom (napr. budem musieť, nemôžeš
študovať, ľahol si s lístkom),
c) nespisovné slová sú neprípustné – používať sa môže len slovná zásoba,
ktorá spĺňa kodifikačné normy (okrem štylisticky odôvodnených prípadov
v umeleckých textoch, čo výslovne umožňuje zákon o štátnom jazyku),
d) viacvýznamové slová sa používajú len vtedy, ak sa ich význam dá
jednoznačne ozrejmiť z kontextu (napr. koruna, očko, kohútik, ručička),
e) hovorové/slangové slová sa používajú len vtedy, ak je to potrebné pre
dokreslenie, rozvinutie charakteru postavy a vo filme, ktorého celková
atmosféra hovorové slová znesie (napr. panelák, maturita, telka),
f) básnické/knižné slová sa takmer nepoužívajú. Ak, tak len veľmi zriedkavo,
vo veľmi špecifickej situácii (napr. luna, junák, odrobinky, chmáry, húsa),
g) tvorca dialógov musí mať dostatočnú znalosť odbornej terminológie,
ktorá sa týka konkrétneho titulu, deja, situácie (filmy z lekárskeho prostredia,
vedeckého, vojenského), napr. terminológia, ktorú používa primár hematológie,
je odlišná od terminológie atómového fyzika či súdneho detektíva,13
h) tvorca dialógov môže kurzívou v zátvorke vysvetliť význam použitého
odborného výrazu, alebo priblížiť význam konkrétnej repliky či situácie, ktorý
nemusí byť hneď jasný, pričom dejová línia nevyžaduje alebo neumožňuje
jeho dodatočné vysvetlenie, napr. z filmu V náručí vraha: (pozn. tvorcu:
v nasledujúcej scéne policajti Benovi chvíľu vykajú a potom zasa tykajú. Je to
urobené úmyselne. Vypovedá to o nadradenosti a silovej prevahe policajtov
v danej situácii.)
i) veľmi pozorne treba zvažovať používanie slov z kategórie:
a. nárečových: firhang (záclona), trotoár (asfaltový chodník po
stranách ulice),
b. žargónu: kišasonka (slečinka), vakácie (prázdniny, dovolenka),
c. argotu: čierny psychiater (obušok), spievať (priznať sa),
d. archaizmov: móres, prírodospyt,
e. historizmov: mašinár, bokolov (špeciálny súdok),
f. neologizmov: blue-ray, 3D kino, off shore, simulakrum,
g. eufemizmov: odísť na večné veky, voňať fialky zospodu,
h. vulgarizmov: grcať, sopeľ
Všetky vyššie spomenuté podmienky musia byť dodržané, pričom fantázii
tvorcu dialógov sa nekladú žiadne medze. Samozrejme za predpokladu, že zachová
základnú myšlienku a zosúladí ju s obrazom. To znamená, že je viazaný optickou
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 98
98
21. 4. 2011 8:17:31
Lenka Hrušková
podobou dialógu, pod ktorou chápeme nielen zodpovedajúci počet slabík, ale aj
vnútorný rytmus reči, gestiku a posturiku postavy, jej charakter, vzdelanie, sociálny
status. Pri voľbe vhodnej slovnej zásoby (očakáva sa perfektná znalosť rodnej reči,
cit pre jazyk, jeho rytmus a literárne schopnosti) je nesmierne dôležitá znalosť reálií
danej krajiny, miestnej kultúry, zvykov a spoločenskej situácie, v ktorej sa dej AVD
odohráva. Tvorca dialógov sa musí zžiť s dejom a s jednotlivými postavami; byť do
veľkej miery psychológom, pokiaľ ide o vzájomné vzťahy medzi postavami, aby
bol schopný interpretovať ich duševné pochody; vnímať jednotlivé inotaje, podtóny,
zámer autora, ideové súvislosti a typické zvláštnosti originálu AVD, ktoré dotvárajú
jeho charakter.
V dialógových listinách sa často vyskytuje text, ktorý je treba z dôvodu
zrozumiteľnosti a zachovania jadra myšlienky značne prepracovať, napr. z filmu
Súmrak: Sága vyvolených: REID to TYLER: Say my name! (hovorová zádrapka so
sexuálnym podtónom), slov.: Zavolaj mi do klubu! TYLER: Grow up dude. slov.:
Daj si pohov, kamoš.
Z filmu Osudová výmena: ANNIE to BRIAN: Are you mentioning names? You
know, you´ve the brains of a flea. slov.: Tebe hrabe, Brajen! Prečo jej to hovoríš?
Zo seriálu Sestrička Jackie: ZÁCHRANÁR: Notification, v-fib/arrest. Down 30
minutes, nada, zip. slov.: Ventrikulárna fibrilácia, zástava tridsať minúť, podaná
plazma.
Z filmu Vražedné tango: JOHN J: Fuck you. slov.: Kto ste?
Špecifickosť dialógov v špecifickej atmosfére
Dôležitosť prispôsobenia jazyka a jazykových prostriedkov dobe, v ktorej sa dej
AVD odohráva, je možné ilustrovať ďalším príkladom z vlastnej praxe:
Robila som preklad aj dialógy filmu Jana Eyrová. Film bol natočený podľa literárnej
predlohy známeho realistického románu Charlotte Brontëovej. V rámci zodpovedného
prístupu k tvorbe dialógov som sa snažila čo najviac ponoriť do atmosféry doby,
v ktorej sa dej odohráva. Tridsiate roky 19. storočia boli obdobím plným zvratov,
rozporov a politicko-hospodárskych zmien, spôsobených predovšetkým dovtedy
nebývalým rozvojom priemyselnej výroby. „Anglicko Jany Eyrovej“ bolo vyspelou
európskou veľmocou, obdobím predviktoriánskej éry s dotváraním vlastnej
koloniálnej moci a zároveň obdobím nástupu moderného veku. To je značné
množstvo protikladov a protirečení, ktoré sú navyše zasadené do starosvetského
prostredia sídla Thornfield a na pozadí ktorých sa odvíjajú životné osudy hlavnej
hrdinky a dojímavý príbeh jej lásky k zaujímavému mužovi. Spisovateľka napísala
román na vtedajšie pomery veľmi pokrokovým spôsobom a po umeleckej stránke
99
REFLEXIE.indd 99
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:31
Lenka Hrušková
nevyužila len zásady romantizmu, ale aplikovala aj nové, realistické prvky a
motívy. Toto všetko, spolu s nádhernou atmosférou filmu, podporenou výbornou
réžiou, skvelými hereckými výkonmi a kvalitným strihom, ma doslova pohltilo a s
plným nasadením vtiahlo do pracovného procesu, ktorý bol pre mňa veľkou výzvou,
náročným počinom a zároveň neopakovateľným, fascinujúcim dobrodružstvom.
Snažila som sa, aby slovenské dialógy tohto filmu boli plnohodnotným partnerom
originálnemu filmovému dielu. Používala som terminológiu, napr.: dobroditeľka,
uvrhnúť do neviazanosti, metresa, luhať, naisto, veľkopanské spôsoby...
z filmu Jana Eyrová:
EXT. Thornfield, záhrada – deň
ROCHESTER
JANA
ROCHESTER
JANA
ROCHESTER
JANA
ROCHESTER
JANA
ROCHESTER
JANA
ROCHESTER
JANA
ROCHESTER
JANA
ROCHESTER
JANA
ROCHESTER
01:27:52 Tu! Tu si mi dala svoje srdce. Tak povedz, že to bola
(iba) lož.
01:27:57 Nikdy som vám neklamala. To vy ste mi tajili svoju
ženu.
01:28:00 Nehanob moju česť tvrdením, že som luhár. Môj
hlboký cit ti je ničím? (vzrušene dýcha) No tak, Jana. .. Povedz,
že ma neľúbiš a (potom) choď.
01:28:12 To nepoviem, pane, lebo vás milujem. (ch.) Chcela
som sa za vás vydať len preto, že vás milujem.
01:28:20 Ja ťa milujem tak, ako som ešte nikoho nemiloval.
01:28:22 (do neho) To nehovorte!
Ale veď je to pravda!
Nesmieme to už viac vysloviť, lebo to nie je správne.
01:28:28 Správne nie je to, aby si teraz odišla, keď je pravda, že
sa obaja milujeme.
01:28:33 Obaja (len) trpíme, pán Ročester.
Zrazu som „pán Ročester“!
(do neho) (z m.o.) Chcela som milovať niekoho, kto by dokázal
čestne a zodpovedne milovať mňa.
01:28:41 (do nej) Veď ja ťa tak milujem, Jana!
(do neho) (z m.o.) Verila som, že ste to vy. Mýlila som sa. Uverila
som klamu. Ste niekto celkom iný.
01:28:48 Nie, som stále ten istý. To isté srdce, ten istý cit.
01:28:52 Ste ženatý muž!
Ale som to (stále) ja!
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 100
100
21. 4. 2011 8:17:32
Lenka Hrušková
JANA
ROCHESTER
JANA
ROCHESTER
JANA
ROCHESTER
JANA
ROCHESTER
JANA
ROCHESTER
JANA
ROCHESTER
JANA
ROCHESTER
JANA
ROCHESTER
JANA
01:28:58 Keď sme (vtedy) spolu tancovali, šťastní a bezstarostní,
vaša žena bola zamknutá v hornej izbe. (m.o.) Ako ste mohli...
01:29:07 Čo čakáš, Jana? Že sa k nej pripútam na zvyšok života?
Už vám viac nemôžem veriť.
Týmto ma odsudzuješ. Aby som žil ako zúfalý bedár (ch.)
a zomrel prekliaty.
01:29:24 Neželám vám taký osud. Trhá mi to srdce, keď (viem,
že) trpíte. Z hĺbky svojej duše vás chcem upokojiť.
01:29:35 Keby som len vedela, ako sa (mám) vyrovnať s touto
situáciou, urobím to hneď (teraz). Nemôžem pošliapať vlastnú
česť len preto, že ma moje srdce pokúša. Vy ste ženatý, (ch.)
patríte inej.
01:29:50 (pazvuky) Patrím tebe!
(vzlyky)
A ty patríš mne! Sme jedna duša, Jana!
01:29:55 Pomoc, prosím, toto nie! Potrebujem byť silná.
(do nej) Keby si len vedela, ako veľmi ťa milujem. (vzrušene
dýcha)
01:30:03 (vzlyky)
Bozkaj ma. Potrebujem ťa. .. Chceš ma. Cítim to. Povedz, že ma
chceš. (tak) Povedz to!
Nemôžem! Nesmiem s vami ležať. Nie som vaša žena.
01:30:16 Všetkým v cudzine povieme, že si moja žena. Kto zistí
rozdiel?
01:30:21 Ja! Ja to budem vedieť. Celý čas budem žiť s vedomím,
ktoré ma bude požierať. Bude zo mňa zatrpknutá metresa, ktorú
si niekto vydržiava. Už nebudem Jana Érová.
01:30:35 To nehovor. Vždy si ťa budem vážiť, (Jana).
01:30:39 Môj odchod je tá najťažšia vec, akú som kedy urobila.
Ale radšej zomriem, ako by som mala našu lásku takto pošpiniť.
Opúšťam vás, Edvard. Pre naše dobro.
101
REFLEXIE.indd 101
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:32
Lenka Hrušková
ROCHESTER
01:30:54 Pre moje nie. No ak ti to pomôže, tak potom musíš ísť.
.. Choď. ... Odíď.
01:31:11 Len si choď, Jana. A zahoď všetko to krásne!
01:31:19 (m.o.) Ale vravím ti: nikto ťa nebude milovať tak, ako
ťa milujem ja!
01:31:27 (m.o.) Moja hlboká láska a môj prudký žiaľ nech sú ti
mementom!
Názvy AVD v slovenskom jazyku
Titul AVD musí byť stručný a výstižný. V ideálnom prípade je doslovným prekladom
z originálu. Televízny divák, ovládajúci cudzí jazyk, je však často konfrontovaný so
situáciou, keď si uvedomí, že slovenský názov AVD nie je doslovným prekladom
originálneho názvu a niekedy sa mu ani len zďaleka nepodobá. Má to svoje
opodstatnené dôvody. Väčšinou je to preto, lebo preklad pôsobí nelogicky, kostrbato,
hlúpo alebo smiešne, čo je jedným z rizík doslovného prekladu z cudzieho jazyka
a špecifikom prekladu izolovaných jednoslovných či dvoj- až trojslovných formulácií.
Ak ide o AVD, ktoré bolo distribuované v kinách, zachová sa titul, ktorý zostal
v povedomí divákov z kina. Podobne je to v prípade, ak bolo AVD vysielané na
českých televíznych okruhoch.
V prípade, že je doslovný preklad titulu AVD použiteľný, treba brať do úvahy jeho
prípadnú podobnosť s názvom iného titulu. Aby sa predišlo k ich zámene, pristúpi
sa k premenovaniu AVD. Prihliada sa aj na cieľovú skupinu divákov, predovšetkým
na deti, pre ktoré je zvlášť dôležité, aby bol názov jasný, stručný a zrozumiteľný
danej vekovej kategórii. Doslovné preklady názvov rozprávok sú niekedy zbytočne
komplikované a zavádzajúce.14
Napr. z animovaného seriálu Ugly Duckling and Me – Škaredé káčatko a ja: Diet
Another Day, slov.: Oddych neuznávam, Married with Pip, slov.: Rodinná idylka,
Ugly´s Web, slov.: Lož má krátke nohy, What Would Ratso Do?, slov.: Rodičia sú
naše vzory, The Ducks of Hazard, slov.: Rodinná olympiáda
Hovorová reč, nespisovné výrazy a vulgarizmy v slovenskom dabingu
Tak, ako sa vyvíja spoločnosť a jej kultúra, vyvíja sa aj jazyk, reaguje a prispôsobuje
sa jej potrebám. Každý jazyk má zásobu tisícok slov, ktoré sú súčasťou symbolického
systému, vytvárajúceho siete významov, umožňujúce pochopiť a využiť vlastné
sociokultúrne prostredie. Spôsob, akým človek hovorí a aký terminologický aparát
používa, je prvotným znakom jeho sociálnej identity (Murphy 1998). Skutočnosť,
že žiadny jazyk nie je statický a že v reálnom živote má mnoho podôb (hovorová
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 102
102
21. 4. 2011 8:17:32
Lenka Hrušková
reč, nespisovné výrazy a vulgarizmy, charakteristické pre jednotlivé subkultúry),
sa musí zákonite odzrkadliť aj v dabingovej praxi. Slovenská verzia AVD, ktorá
by nezohľadňovala vyjadrovacie špecifiká človeka, prostredia a doby, ktoré sú
zobrazené v origináli, by pôsobila umelo, neprirodzene a popierala by autentickosť
diela. Preto, ak si to vyžaduje kontext a dejová línia, používajú sa pri dabovaní aj
dialektické prvky a vulgarizmy. Samozrejme s prihliadnutím na typ AVD, vekovú
prístupnosť, cieľovú skupinu a vysielací čas.
V anglických dialógových listinách, predovšetkým k AVD z amerického
prostredia, sa vulgarizmy a dialekt vyskytujú oveľa častejšie a nepôsobia tak rušivo
ako v slovenčine.
Pretože jazyk má viac dimenzií, ako je norma, z televízneho prijímača sa ozývajú
výrazy a slovné spojenia, ako napr. depka, fľandra, cundra, na betón, úchyl, blbosť,
atmoška, do riti, sklapni, sráč, posraný život, pripicnuté, hrabe ti?, si úplne vytretý,
o čom to točíš?, nemal si ju prášiť, ksicht, fejs, ty kokso.
Prekladatelia a tvorcovia dialógov sa vo svojej praxi stretávajú s AVD, ktoré
v rôznom rozsahu využívajú vulgarizmy, hovorovú reč a dialekt. Vždy treba veľmi
starostlivo zvažovať slovenskú verziu každého jedného z nich.
Zvuková a hudobná zložka AVD
Samozrejmou súčasťou každého zahraničného AVD je tzv. medzinárodný
zvukový pás, na ktorom sú zaznamenané všetky zvukové stopy diela, teda hudba
a zvukové efekty, ako napr. cválanie; rinčanie zbraní; výstrely; zvonenie telefónu;
zvuky rušnej ulice; zvuk dažďa, mora; hrmenie; ruch v obchode, v reštaurácii; zvuky,
charakteristické pre prevádzku počítača, tlačiarne, automobilu, pokladne, výťahu...
Na medzinárodnom zvukovom páse chýbajú dialógy.15
Ak hudobná zložka AVD (v našom prípade nás zaujímajú piesne) plní iba doplnkovú
funkciu v zmysle umelecko-hudobného dotvorenia AVD, nie je potrebné predložiť
televíznemu divákovi slovenskú verziu textov. Potreba porozumenia textu piesne
nastupuje v prípade, ak text súvisí priamo s dejom, niečo vysvetľuje alebo podáva
doplnkovú informáciu. Aby televízny divák nebol ukrátený o tento rozmer AVD,
v dabingovej praxi sa pristúpi k jednej z dvoch možností:
1. pretextovanie a prespievanie
text piesne, ktorú spieva priamo v deji konkrétna postava, sa preloží
a upraví tak, aby herec, dabujúci postavu v slovenskom znení, dokázal text
zaspievať plynule a za predpokladu, že dokonale sadne do melódie a zásadne
sa neodkláňa od pôvodnej myšlienky v origináli. Táto možnosť sa využíva
103
REFLEXIE.indd 103
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:32
Lenka Hrušková
hlavne v prípade, ak je pieseň použitá ako vtipná vložka (komédie, veselohry,
detské a animované filmy), alebo ak ide o muzikálové či hudobné AVD.
2. otitulkovanie piesne
použitie titulkov, ktoré priblížia význam piesne, je relevantné v prípade,
ak sa takáto nosná pieseň vyskytne v AVD ojedinele, alebo vtedy, ak je pre
umelecký dojem a celkové vyznenie AVD lepšie ponechať originálny zvuk.
Titulky k piesni nie sú nikdy doslovným prekladom jej textu v origináli.16
Schválenie textu vysielateľom
Redaktor, resp. dramaturg skontroluje slovenské dialógy z hľadiska koncepcie,
gramatickej a pravopisnej správnosti, skontroluje jasnosť a zrozumiteľnosť viet,
kompozíciu a logickosť textu. V prípade potreby zasahuje do textu aj štylisticky.
Potvrdí navrhnutú slovenskú verziu názvu AVD, prípadne určí inú a schválený text
vráti do dabingového štúdia na nadabovanie slovenskej verzie AVD.
Slučkovanie
V minulosti, v období klasických kotúčových filmov, sa v dabingovom štúdiu film
fyzicky rozstrihal na niekoľkominútové časti, tzv. slučky, zlepením ktorých vznikla
nekonečná slučka. Slučka sa dabingovým hercom premietala stále dookola až
dovtedy, kým sa im repliky nepodarilo úspešne synchrónne nahovoriť. S neskorším
príchodom videokaziet a súčasnej digitálnej techniky sa takéto pôvodné slučky
z dabingových štúdií prirodzene vytratili, slučkovanie však, samozrejme v inej
forme, zostalo.
V súčasnosti sa pod pojmom slučkovanie rozumie rozdelenie textu, ktorý sa
bude dabovať, na 30-sekundové oddiely, tzv. slučky. To znamená, že napríklad
90-minútový film má 180 slučiek. Jednotlivé slučky sa podľa poradia očíslujú, čo
potom slúži na niekoľko praktických účelov.
Asistent réžie si urobí grafický prehľad slučiek a jednotlivých postáv a tzv.
krížkovaním zistí, koľko a aké postavy sa v jednotlivých slučkách vyskytujú
a podľa toho pozýva dabingových hercov na nahrávanie v snahe postaviť ich pred
mikrofón viac naraz, aby sa výroba jednej slučky opakovala čo najmenej krát
(z časových a ekonomických dôvodov; aj z dôvodu technologických možností).
Režisér, herci a zvukový majster sa v texte počas nahrávania slovenskej verzie
orientujú a posúvajú podľa konkrétnych slučiek. Tridsaťsekundová slučka
predstavuje čas, počas ktorého sa herec dokáže plne koncentrovať na vnímanie troch
vecí súčasne: obrazovej zložky AVD, originálu v slúchadlách a slovenskej verzie
textu. Niektorí herci si slučku, alebo jej podstatnú časť, dokážu zapamätať, iní dokážu
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 104
104
21. 4. 2011 8:17:32
Lenka Hrušková
synchrónne hovoriť a očami zároveň čítať nasledujúcu slučku. Počas jedného dňa je
herec schopný nadabovať aj sto a viac slučiek.
Výška honoráru dabingového herca sa odvíja od počtu slučiek, v ktorých sa
vyskytuje jeho postava. Podľa počtu slučiek sa posudzuje „veľká“ či „malá“ postava
v AVD a zároveň sa dá naplánovať a rozvrhnúť čas, potrebný na nadabovanie
jednotlivých postáv a pozvať konkrétnych hercov do štúdia na konkrétny čas.
Nahrávka slovenského znenia
Dabingový režisér
Dabingový režisér, po oboznámení sa s obrazovo-zvukovým záznamom AVD a so
slovenskou dialógovou listinou, rozhodne o hereckom obsadení slovenského znenia.
Pri výbere dabingového herca pre daný typ postavy fyzický vzhľad nezohráva
žiadnu úlohu. Dôležité sú schopnosti (viď kapitola Dabingový herec), talent a tzv.
„posadenie“ hlasu. Jednotlivé dabingové hlasy musia byť charakteristické, zvláštne
a pestré. Dobrý dabing s vhodným hereckým obsadením musí mať určitú výpovednú
hodnotu aj bez obrazu.
Dabingový režisér je zodpovedný nielen za obsadenie dabingových hercov, ale
predovšetkým za celkové umelecké vyznenie slovenskej verzie AVD. Od neho
závisí, aké prostredie v AVD vytvorí, či nahrá atmosféru, akým spôsobom, kde
prikáže dať hercom akcent, ako zahrať inotaj. Súvisí to so skutočnosťou, že herci
celé originálne dielo nevideli, nahrávajú podľa plánu, raz koniec, potom začiatok
a je len na režisérovi, aby hrali „správne“.
Režisér musí dokonale ovládať všetky aspekty AVD – obsah, myšlienku,
psychologický rozmer vývoja jednotlivých postáv a ich sociálnych vzťahov, musí
vnímať a cítiť atmosféru, jednotlivé situácie, rovnako nutný je hlboký ponor do
deja a jeho prežívanie režisérom. Až potom môže dabingový režisér vhodne viesť
a usmerňovať dabingových hercov počas nahrávania.
Dabingový herec
Tak ako každý jazyk má svoj rytmus, aj každý herec má do istej miery inú
dynamiku reči. Herec pred dabingovým mikrofónom musí vedieť chytiť rytmus reči
postavy na obrazovke, musí jej vedieť trafiť do úst, dodržať pritom správnu intonáciu,
prízvuk, text herecky zvládnuť a navyše, ako je spomenuté v kapitole Slučkovanie,
musí vedieť súčasne vnímať obraz, počúvať originál hlasu v slúchadlách a čítať
slovenský text pred sebou. Herecká technika dabingu je preto mimoriadne náročná
nielen z hľadiska hereckého výkonu, ale aj z hľadiska koncentrácie a skĺbenia
niekoľkých činností zároveň. Slovenské dabingové špičky za svoje zaradenie do
105
REFLEXIE.indd 105
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:32
Lenka Hrušková
tejto kategórie vďačia nielen svojmu talentu, ale aj dlhodobej a precíznej práci
a trpezlivej „drine“ pred dabingovým mikrofónom, ktorý nemilosrdne odhalí každú
nepresnosť, artikulačnú nedokonalosť či rečovú chybu.
Slovenský televízny divák má pri niektorých zahraničných hercoch v slovenskej
dabingovej verzii zafixovaný konkrétny hlas. Je to preto, lebo dabingoví režiséri
obsadzujú na dabing istého protagonistu vždy toho istého domáceho herca.
V minulosti bol napríklad nezabudnuteľný hlas a prejav Františka Filipovského
v dabingu automaticky spájaný s francúzskym hercom, rovnako nezabudnuteľným
Louisom de Funèsom. Podobne výraznými dabingovými hlasmi boli aj Miroslav
Moravec, Eduard Cupák, či Věra Galatíková. V slovenskom dabingu istotne každý
televízny divák priradí k postavám Dempseyho a Makepeaceovej z rovnomenného
seriálu automaticky hlas Borisa Farkaša a Kamily Magálovej. K postave inšpektora
Derricka patrí v slovenskom dabingu hlas Stana Dančiaka, k včielke Maji rozkošný
hlas Evy Večerovej a k jej vernému kamarátovi Vilkovi hlas Mariána Zednikoviča.
Brucovi Willisovi prepožičiava svoj hlas slovenský herec Ivan Krúpa, ďalšími
významnými dabingovými hercami sú: Pavel Višňovský, Dušan Jamrich, Peter
Rúfus, Daniela Kuffelová, Dušan Szabo, Emanuel Hasson, Andrea Karnasová,
Bibiana Ondrejková, Ivan Šándor a ďalší.
Niektoré distribučné spoločnosti, predovšetkým pri produkcii AVD z USA, si
vyhradzujú právo na schválenie hlasov v inojazyčnej mutácii AVD.17 Preto sa do
slovenských dabingových štúdií pozývajú herci na castingy na jednotlivé hlasy
a ich ukážky sa posielajú do USA na schválenie. Až potom sa pristúpi k definitívnemu
obsadeniu a dabovaniu.
Zvukový majster
Profesia zvukového majstra vyžaduje v súčasnosti vysokú zručnosť a dokonalé
ovládanie zložitých technických nahrávacích zariadení. Okrem toho je nevyhnutná aj
kreativita, koncentrácia pozornosti, praktické myslenie, prispôsobivosť a schopnosť
pracovať nielen samostatne, ale aj operatívne zabezpečovať všetky detaily podľa
pokynov dabingového režiséra. K schopnostiam zvukového majstra patrí aj
vytrvalosť, lebo často mixuje do hlbokej noci, hneď po nahrávke, keď sú herci
a režisér dávno preč.
Hlavnou úlohou zvukového majstra je nahranie celého dabingu a jeho zmixovanie
s medzinárodným pásom. Slovenské dialógy aj s ruchmi sa nahrajú na tretiu a štvrtú
stopu na Betacame. Obrazová stopa zostáva nedotknutá. Toto sa však zmení, keď
sa začne materiál distribuovať cez internet. Potom sa bude posielať len zmixovaná
zvuková stopa, ktorá sa podľa time-codu elektronicky priradí k originálnemu obrazu.
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 106
106
21. 4. 2011 8:17:32
Lenka Hrušková
Šikovný zvukový majster môže aj korigovať drobné nedostatky vzniknuté pri
dabovaní. Môže elektronicky predĺžiť alebo skrátiť repliku, posunúť, vymazať
nádych, prípadne zmeniť písmeno v slove a nahradiť ho písmenom z iného slova.
Stalo sa napríklad, že bolo nahraté „drtič“ a keďže pracovný tím nechcel volať herca
kvôli takej nepodstatnej oprave, tak šikovný zvukový majster namiesto „t“ v slove
nakopíroval „v“ z iného slova a vzniklo správne „drvič“.
V minulosti boli technické možnosti zvukových majstrov v porovnaní s dneškom
značne oklieštené. Ak boli napríklad v jednej slučke štyria či piati herci, museli
všetci naraz stáť pred jedným mikrofónom, aby sa mohla uskutočniť nahrávka ich
hlasov. V súčasnosti je celý postup digitálny, čo hercovi umožňuje nadabovať svoju
postavu zvlášť, bez toho, že by sa osobne stretol s kolegom, s ktorého postavou má
tá jeho v AVD spoločné scény. Zvukový majster potom nahrávky jednotlivých replík
zmixuje do dialógov.
V procese dabingovej výroby sa tak zvukový majster stáva nenahraditeľným
článkom reťazca pri spracovávaní záznamu zvukovej stopy slovenského znenia
AVD, pri technických úpravách a strihu. Každý dabingový režisér je vďačný za
kvalitného zvukového majstra, ktorý je zárukou úspechu, rýchlej a efektívnej práce.
Niektorí režiséri dokonca tvrdia, že práca zvukového majstra je jednou tretinou
z celkového vyznenia dabingu.
UMELECKÉ A KOMERČNÉ ROZMERY TELEVÍZNEHO DABINGU
Slovenská verzia cudzojazyčného AVD je za aktívnej účasti všetkých umeleckých
i technických a administratívnych zložiek dabingového prostredia úspešne
dokončená, jeho nahrávka odovzdaná vysielateľovi a divák sa na ňu môže tešiť na
obrazovke svojho televízneho prijímača. Bežný televízny divák však ani len zďaleka
netuší, akou zložitou a náročnou cestou prešiel titul, kým sa dostal až do intímneho
pohodlia a prítmia jeho obývačky a čo všetko sa za výrobou slovenského znenia
AVD skrýva. Jeho to však nemusí vôbec zaujímať. Pre neho je dôležitý konečný
výstup. To, čo na obrazovke vidí a v našom prípade hlavne to, čo počuje.
Náročný divák si starostlivo vyberá tituly, do ktorých investuje svoj vzácny čas
a od ktorých dopredu opodstatnene očakáva hodnotný umelecký zážitok. Jeho postoj
k televíznym produktom je kritický, vnímavý a nastavený na dialóg. Príbehy počúva
a hľadí na ne ako na umenie: rozprávanie mu odhaľuje svoj význam len vtedy, keď
od neho dostáva odpoveď. Mravné formovanie vo svete ovládanom masmédiami
sa totiž začína etickou a estetickou analýzou AVD a končí sa sústredením na ľudí,
ktorí sa s nimi zoznámili s cieľom vymieňať si zážitky a dojmy v rámci vlastného
sociokultúrneho prostredia (Zasępa 2002).
107
REFLEXIE.indd 107
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:32
Lenka Hrušková
Menej náročný, resp. nenáročný divák, konzument televíznej zábavy, pasívne
„konzumuje“ všetko rad za radom. Nekriticky vstrebáva prúd informácií a podnetov
valiacich sa na neho z televízneho prijímača, aby sa potom otupený a ešte viac
znudený presunul zo svojho televízneho kresla do postele, lebo ráno treba vstávať
do práce. To je totiž jediná myšlienka, ktorou sa v tej chvíli zaoberá. Je viac než
zrejmé, že takýchto televíznych divákov je, žiaľ, väčšina. Otázku, prečo je to tak, čo
to spôsobilo, čo to ovplyvňuje a stále viac a viac upevňuje, je veľmi ťažké a zložité
zodpovedať. Okrajovo sme sa tejto témy dotkli v úvode, keď sme konštatovali,
že televízia sa stala, okrem iného, aj prostriedkom odovzdávania oslabených až
pokrivených hodnôt, pretože je dominantným spoločenským komunikačným
prostriedkom, ktorý spolu s ostatnými veľmi silne vplýva na súčasnú kultúru.
Posolstvo, ktoré odovzdáva, reálne ponúka konkrétny model života a správania.
V úvode sme si tiež povedali, že televízny priemysel na celom svete je prednostne
zameraný na zisk, z čoho vyplýva (podľa definície komerčnosti, ktorú sme citovali
zo slovníka cudzích slov), že televízna tvorba je nepopierateľne poznačená
komerčnými aspektmi. Pri sledovaní zahraničného AVD je vysielanie prerušované
reklamnými brejkmi, ktoré sú čoraz dlhšie a dlhšie, mnohé reklamy sú stále viac
a viac trápnejšie a stupídnejšie, čo vnímavého diváka minimálne otrávi a znechutí.
V každom prípade však pretrhne na istý čas kontinuitu príjemného umeleckého
zážitku, ktorý má zo sledovania AVD, ku ktorému si k obrazovke zasadol. Môžeme
teda skonštatovať, že umelecky hodnotné AVD je prznené komerčnými reklamami
a upútavkami na ľahké a povrchné tituly a početné zahraničné formáty, ktoré stavajú
na „nabubralej“ a gýčovitej okázalosti.
Podľa D. Prokopa (1994, s. 20, 22) je umenie tvorivou činnosťou s výraznou
emocionálnou zložkou. Dabingová výroba je nepopierateľne tvorivou činnosťou
(dokázali sme si to postupne v celej kapitole DABINGOVÉ ŠTÚDIO POD
DROBNOHĽADOM) s veľmi výraznou emocionálnou zložkou. AVD „hovorí“
jazykom, ktorý sa odlišuje od písaného jazyka bežných spoločenských
komunikačných prostriedkov, pretože má špecifický, symbolický kód komunikácie.
Je dynamický, doslovný, fyzický, dramatický a opisný. Je výsledkom mixovania a
montáže farebných obrazov, rečí, zvukov a hudby, ktoré sú riadené a kontrolované
elektronikou. Preto má predovšetkým emocionálny a citový význam (Zasępa 2002).
Okrem toho je každé filmové AVD obrazom sociálnych hodnôt, noriem a vzorov
správania, ktoré ponúka prostredníctvom spracovania príbehov a osudov filmových
hrdinov. Takisto ponúka obraz životných štýlov rôznych sociokultúrnych skupín
a subkultúr, čím vyjadruje vonkajšiu skutočnosť. Okrem toho, jeho zaobstaranie
a výroba slovenského znenia je úzko viazaná na vysoko náročnú špecializovanú
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 108
108
21. 4. 2011 8:17:33
Lenka Hrušková
zručnosť a schopnosť celého tímu ľudí (viď kapitoly: Dramaturgia – srdce každého
vysielateľa a Pracovný tím dabingového štúdia). Všetky vyššie uvedené argumenty
vychádzajú zo základnej charakteristiky umenia, uvedenej v úvode, čo potvrdzuje
skutočnosť, že dabing je v tomto smere umením, teda umeleckou činnosťou
a umeleckým produktom zároveň.
Každému vysielateľovi z pochopiteľných dôvodov veľmi záleží na tom, aby mal
čo najvyššie ratingy, teda čo najvyšší percentuálny podiel všetkých domácností,
ktoré sledovali konkrétny program v konkrétnom časovom intervale. Keďže úspech
v odbyte konkrétnej komodity (v našom prípade zahraničného AVD), orientovaný
na čo najväčší zisk, je podstatou komercie, odrazí sa to na nízkej kvalite niektorých
AVD, zadávaných na výrobu slovenského znenia do dabingových štúdií. Súvisí to
s faktom, že televízia je masovým médiom, teda médiom, uspokojujúcim potreby
masy, ktorej vkus je veľmi povrchný a požiadavky sú veľmi nízke. Pracovníci,
poverení vysielateľom, sa na veľtrhoch, kde dojednávajú práva na konkrétne AVD,
orientujú prevažne na také tituly, ktoré sú „vychytené“; sú „novinkami“ a preto je
záujem uviesť ich premiérovo ako prví; ktoré sú „ľahko stráviteľné“; zábavné... Inak
povedané: v zahraničí sú to trháky, teda komerčne úspešné tituly. Ak aj má vysielateľ
záujem zakúpiť pre svojich divákov hodnotný titul, dostane k nemu „pribalených“
niekoľko menej hodnotných, resp. inak nepredajných AVD (viď kapitola Dramaturgia
– srdce každého vysielateľa, odsek c), ktoré, keďže vysielateľ do nich už investoval,
posunie do dabingu a následne umiestni do vysielacieho priestoru. Aj toto je, žiaľ,
spôsob, akým sa k televíznemu divákovi dostávajú AVD, v prípade ktorých sa
o umení nedá hovoriť ani len okrajovo.18
Prvým, v pravom zmysle slova kreatívnym pracovníkom, ktorý vstupuje do
dabingového procesu, je prekladateľ (viď kapitola Preklad scenára – dialógových
listín). Dozvedeli sme sa, a na konkrétnych príkladoch sme si to aj dokázali, že
ak prekladateľ pristupuje k svojej práci zodpovedne, plne si uvedomujúc hodnotu
svojho osobného vkladu do celého procesu, výsledkom je preklad, ktorý je možné
smelo a plným právom označiť za umelecký. Na druhej strane: ak prekladateľ
pristupuje k textu laxným spôsobom, bez dostatku invencie (či už je to spôsobené
jeho charakterom – v takom prípade nemá v tomto priestore čo hľadať; alebo
vonkajšími príčinami, ktoré ho dotlačia k takémuto postoju), výsledkom je nekvalitný
preklad, ktorého viditeľné nedostatky musí následne korigovať tvorca, či dramaturg/
redaktor, prípadne režisér (čo ich zbytočne oberá o čas a energiu). Niektoré na prvý
pohľad neviditeľné nedostatky zlého prekladu sa v konečnom dôsledku odrazia na
nižšej kvalite dabingovej nahrávky. Prekladateľ môže byť k takémuto nekvalitnému
výkonu „motivovaný“ aj snahou o vysoký zárobok, ktorý je priamo úmerný počtu
109
REFLEXIE.indd 109
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:33
Lenka Hrušková
odovzdaných prekladov a nepriamo úmerný času, venovanému jednotlivým
prekladom. S vyšším ziskom klesá kvalita – a sme opäť pri komercii.
V rozsiahlej kapitole Tvorba dialógov sme sa podrobne zoznámili s úlohou
a prácou tvorcu dialógov. Nikto určite nebude pochybovať o tom, že úroveň a kvalita
výstupov jeho práce stojí a padá predovšetkým a hlavne na kreativite, logickom
myslení, širokej slovnej zásobe, odborných znalostiach a literárnych schopnostiach.
Treba k tomu ešte dodávať, že sú to všetko aspekty výsostne súvisiace s umeleckou
tvorbou? Berúc do úvahy tieto skutočnosti možno zodpovedne prehlásiť, že
vytvorenie dobrých slovenských dialógov je skutočným umením. V tomto prípade je
však nesmierne dôležité spojenie „dobré dialógy“. Mnohí dramaturgovia, ale hlavne
dabingoví režiséri a herci, by mohli veľa rozprávať o tom, aké neskutočné trápenie
pre nich predstavujú počas nahrávania „zlé dialógy“, teda také, ktoré nesadnú
hercovi do úst pretože sú príliš krátke alebo príliš dlhé; také, ktoré sú nelogické;
nezapadajú do kontextu; alebo obsahujú repliky, ktoré tak „búchajú“ o uši, že sú
nepoužiteľné. Všetky takéto prešľapy v nekvalitných slovenských dialógoch sa
musia za pochodu prerábať, prestavovať, niekoľkokrát opakovať... Je tragédiou, že
takáto realita sa v dabingovej praxi vyskytuje pomerne často. Kde sú jej korene, to
na tomto mieste nemožno zodpovedne prehlásiť. Dabingová prax však potvrdzuje,
že kvalitná tvorba dialógov sa dá uskutočniť aj v časovom, či inom strese, ak sa
k nej pristupuje dostatočne zodpovedne a s profesionálnym postojom, s potrebou
eliminovať nezdravý vplyv jej komerčného rozmeru. Zlými slovenským dialógmi
sa dá v celkovom umeleckom vyznení AVD veľmi veľa pokaziť, o tom niet pochýb.
Treba si však uvedomiť aj skutočnosť, že dobrou, premyslenou a starostlivou
tvorbou dialógov sa dá na vyššiu umeleckú úroveň pozdvihnúť aj AVD, ktoré je
vo svojej originálnej mutácii, aj „vďaka“ infantilným dialógom, titulom z kategórie
televíznych brakov.
Upravenú dialógovú listinu dostáva do rúk dramaturg, respektíve redaktor
príslušného vysielateľa. V kapitole Dramaturgia – srdce každého vysielateľa
sme ho pripodobnili k srdcu vysielateľa. Ak toto srdce dokáže v správnej miere
eliminovať a ustáť komerčné tlaky, ktoré sú na neho vyvíjané, a keď bije
správne, zdravo, potom dokáže pozitívnym spôsobom ovplyvniť umeleckú tvár
svojej televízie. Rozhodne má na to kompetencie a právomoci: od momentu
kreovania jednotlivých prvkov v rámci vysielacej štruktúry až do chvíle,
keď rediguje text (viď kapitola Schválenie textu vysielateľom), ktorý z jeho
pracovného stola prejde do priestoru dabingového štúdia, kde je transfigurovaný
do audio-formy vďaka dabingovému režisérovi, hercom a zvukovému majstrovi.
Povolanie režiséra – filmového, televízneho, divadelného, rozhlasového,
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 110
110
21. 4. 2011 8:17:33
Lenka Hrušková
dabingového – patrí do kategórie umeleckých profesií. Táto profesia sa študuje na
umeleckej škole a režisér sa počas svojej režisérskej praxe pohybuje v umeleckom
prostredí, pracuje s umeleckými artefaktmi, transformuje ich na vyšší umelecký
stupeň. Z toho logicky vyplýva, že výsledkom jeho činnosti je umelecké dielo.
Dabingový režisér by mal s citom a s prehľadom vyberať a obsadzovať dabingových
hercov do jednotlivých postáv a ich správnym vedením a usmerňovaním by mal
umocniť umelecký rozmer AVD – v rámci daných možností a kritérií – tak, aby
sa na záver mohol s pokojným svedomím podpísať pod svoju prácu (viď kapitola
Dabingový režisér). Aj toto „režisérske ohnivko“ v dabingovej reťazi je takisto občas
vystavované tlakom, ktoré ho nútia prehliadať drobné nedostatky v dialógoch či
v nahrávkach replík, ktoré si pozorný televízny divák všimne a uvedomí si ich.
Hlasy a prejav dabingových hercov je presne to, čo televízny divák vníma
najintenzívnejšie a na základe čoho má tendenciu posudzovať úroveň dabingu. Je
to zároveň jediný, markantne identifikovateľný výsledok celej dabingovej výroby.
Profesia dabingového herca je zároveň prvkom, ktorý kontinuálne a plynule
zabezpečuje prepojenie dabingu s ďalšími formami umenia a sprostredkúva ich
vzájomné prelínanie a ovplyvňovanie sa.
Možno povedať, že – až na veľmi vzácne výnimky – všetci dabingoví herci
prichádzajú do dabingového štúdia z umeleckého prostredia stredných a vysokých
umeleckých škôl, z divadiel, z rozhlasového, televízneho a filmového prostredia.
K dabingovému mikrofónu si tak prinášajú vedomosti, schopnosti a zručnosti,
nadobudnuté v rámci svojej umeleckej hereckej profesie a súčasne si z dabingu do
svojho pôvodného prostredia odnášajú nové skúsenosti, ktorými obohacujú svoju
ďalšiu umeleckú prácu. Dabingový mikrofón, rovnako ako mikrofón rozhlasový,
je neúprosným a nemilosrdným partnerom počas umeleckej dabingovej tvorby,
pretože okamžite odhalí najmenšiu nepresnosť a nedokonalosť hlasového prejavu
dabingového herca (viď kapitola Dabingový herec). Ak chce dabingový herec
v dabingovej praxi uspieť, musí túto skutočnosť brať plne a zodpovedne na vedomie.
Výsledkom je kvalitnejší a dokonalejší hlasový prejav, čo sa najvýraznejšie zúročí
v javiskovej reči. Takto nepriamo získava umelecký stánok, ktorým je divadlo,
umelecky prepracovanejšiu javiskovú reč.
Posledná, nie však menej dôležitá dabingová profesia, pri ktorej sa v tejto kapitole
pristavíme, je zvukový majster. Ani v tomto prípade nepochybujeme o tom, že
ak je skutočným „majstrom“ vo svojej profesii a zodpovedne si plní všetky svoje
pracovné povinnosti, o ktorých sme hovorili v kapitole Zvukový majster, jeho práca
je skutočným umením. Stačí ho len chvíľu sledovať pri práci na to, aby sme úprimne
žasli nad tým, čo všetko s nahrávacím a mixážnym pultom dokáže.
111
REFLEXIE.indd 111
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:33
Lenka Hrušková
ZÁVER
V úvode sme si dali za úlohu oboznámiť sa s televíznou dabingovou tvorbou,
zamyslieť sa a v závere si zodpovedať otázku, či je televízny dabing umením, alebo
komerciou.
V tejto chvíli môžeme povedať, že – vzhľadom k obsahu predchádzajúcej kapitoly
– nie je možné na túto otázku jednoznačne odpovedať. Z kapitoly UMELECKÉ
A KOMERČNÉ ROZMERY TELEVÍZNEHO DABINGU je zrejmé, že televízny
dabing obsahuje výrazný a nepopierateľný umelecký rozmer, no zároveň sa aj
potáca na platforme nízkej až veľmi nízkej umeleckej kvality, súvisiacej s výrazným
komerčným aspektom, ktorý sa ako ťažký dym nepozorovane natlačil aj do tohto
priestoru.
Posun dabingovej tvorby k nízkej kvalite a komercionalizácii možno zastaviť
alebo aspoň zmierniť. Existuje veľké množstvo faktorov, ktoré sa môžu na tomto
procese priaznivo podieľať.
Vysielatelia by sa mali snažiť postupne zaraďovať do vysielacej štruktúry
umelecky hodnotné a kvalitné AVD vo väčšom objeme ako doteraz. Nemali by až tak
bezostyšne podliezať nízku latku povrchného vkusu, ktorý diktujú masy televíznych
divákov a zaručený komerčný úspech.
Rozvoj odbornej práce prekladateľov a tvorcov dialógov, súvisiaci s rozvojom
dabingu, sa bude uberať dobrým smerom len vtedy, ak sa pre tieto náročné profesie
budú starostlivo vyberať skutoční odborníci a tí, ktorí opakovane predložia zlý
produkt, už ďalšiu šancu nedostanú a budú musieť uvoľniť priestor čakateľom, ktorí
v týchto profesiách obstoja lepšie.
S rastúcim objemom dabingu sa podstatne skracuje čas na výrobu. Časový stres
veľmi výrazne a neblaho vplýva na kvalitu výsledného produktu a zápasia s ním všetky
články dabingového reťazca: od prekladateľov a tvorcov dialógov, cez dramaturgov
a redaktorov, až po dabingových režisérov, hercov a zvukových majstrov. Keby
dabingové štúdiá nemuseli tlačiť svojich pracovníkov a spolupracovníkov časovo
aj finančne, umelecká kvalita slovenského televízneho dabingu by výrazne stúpla.
Čo dodať úplne na záver?
Na túto tému by sa dalo ešte dlho diskutovať. Určite sa dá rozoberať aj z iných
zaujímavých aspektov, pričom by sme mohli dospieť k ďalším pozoruhodným a
podnetným výsledkom. Jedno je však isté. Keď si dnes večer zapneme televízny
prijímač a pozrieme si zahraničný film alebo program, ktorý je nadabovaný do
slovenčiny, budeme ho vnímať inak ako doteraz. Možno nás to ako televíznych
divákov aj trocha zmení a tá zmena bude pozitívna v tom, že sa staneme náročnejšími,
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 112
112
21. 4. 2011 8:17:33
Lenka Hrušková
prieberčivejšími a takto nebadane začneme pôsobiť ako kvapky vody, z ktorých je
najskôr neškodný, slabý pramienok, ktorý bude postupom času naberať na objeme
a sile a nakoniec strhne do svojho prúdu aj ostatných, a keď potečie tým správnym
smerom, vyústi do mora pozitívnych zmien.
Odborná spolupráca: Mgr. Bc. Daniel Uherek, PhD., dramaturg dabingu, Televízia
Markíza.
Poznámky
Celý proces výroby slovenského znenia, od redakcie dabingu cez dabingové štúdio až po
výsledný produkt dabingu – nadabované dielo.
2
Od tejto chvíle bude termín „televízia“ v kontexte k dabingu nahradený termínom
„vysielateľ“ – podľa zákona o vysielaní a retransmisii.
3
Pokiaľ ide o právnu podstatu dabingu: vysielateľ je objednávateľ, dielo (slovenská
zvuková verzia) je spoluautorské, štúdio je sprostredkovateľ-výrobca, autormi sú tvorcovia
jednotlivých zložiek spoluautorského diela (prekladateľ, autor dialógov, režisér, herci).
4
Realita je taká, že v televíziách väčšinou nerobí všetky činnosti dramaturg (čiže jedna
osoba, jeden dramaturg). Osôb, ktoré túto činnosť vykonávajú, môže byť viac.
5
Redaktorská práca spočíva v koordinácii, kontrole, dohľade a dramaturgická práca spočíva
v samostatnej autorskej tvorbe: tvorba názvov, zasahovanie do textov, ich tvorba, výber
hercov, režiséra, autorov literárnej prípravy dabingu (preklad, dialógy). Preto sa redaktor
dabingu premenoval na dramaturga dabingu. Podobne dramaturg pri vlastnej tvorbe (TV
seriály, TV zábava) píše scenáre, vyberá hercov, účinkujúcich, režiséra atď. Najdôležitejší
rozdiel je v prítomnosti umeleckej tvorby v práci dramaturga, na rozdiel od práce redaktora.
6
Vysielateľ nadobúda majetkové práva súvisiace s autorským právom k zložkám dabingu
(slovenskej verzie) a môže ich preto používať. Majetkové autorské práva k obrazu, hudbe,
ruchom atď. majú pôvodní autori, alebo distribútor. Osobnostné autorské práva k dabingu
patria autorom. K originálu, tiež k originálnym autorom, k originálnemu dielu (obraz,
hudba...) sa viaže licencia, čiže právo dielo používať, ktorú si vysielateľ zakúpi od majiteľa
majetkových práv.
7
Uvádzanie mena autora dabingu nie je povinné, ale je predmetom rozhodnutia autora
a dohody s vysielateľom, keďže autorský zákon umožňuje, aby autor označil dielo menom,
neoznačil alebo označil pseudonymom. Ak autor na túto tému nič neoznámi a vysielateľ jeho
meno neuvedie, predpokladá sa, že autor s takýmto postupom súhlasí.
8
a) b) e) len so súhlasom vysielateľa (redakcie dabingu alebo inej poverenej osoby)
9
V niektorých dialógových listinách (napr. v scenároch od Buena Vista, Disney) sú dokonca
vysvetlivky hovorových slov, idiomatických spojení, je tam každé písmeno, ktoré sa objaví
na obraze a mnohokrát sa tým tvorcovia slovenského znenia pri výrobe nezaoberajú.
10
Vysvetľujúce poznámky v dialógoch môžu pôsobiť rušivo pre hercov, pre režiséra, pre
dramaturga, môžu sťažovať a spomaľovať ich orientáciu v texte. Preto niektorí odporúčajú
používať čo najmenej poznámok.
11
Distribútor (Disney, Fox, Warner Bros) si vyhradzuje právo schvaľovať preložené mená
postáv, alebo to zakázať (Winx Club). Ide najmä o „značkové“ kreslené seriály pre deti.
12
Niektorí dramaturgovia zastávajú názor, že alternatívy by sa nemali používať. Vnímajú to
ako uľahčenie pre tvorcu dialógov, ktorý by mal text vytvoriť presne a mal by sa ako autor
rozhodnúť, akým spôsobom dielo postaví.
1
113
REFLEXIE.indd 113
ŠTÚDIE A ESEJE
21. 4. 2011 8:17:33
Lenka Hrušková
Znalosť terminológie áno, ale musí byť zrozumiteľná pre diváka. Divák sa nemá z televízie
učiť cudzie slová, lebo pri sledovaní programu na to nemá čas.
14
Slovenský názov podlieha programovému schváleniu vysielateľa (kolektív na programovej
porade v spolupráci s marketingom a reklamou vysielateľa)
15
Niekedy sú na medzinárodnom páse aj dialógy. Vtedy je potrebné čítať titulky. Ak na
medzinárodnom páse nie sú žiadne iné zvuky (hudba, ruchy), dialógy možno nahrať
a medzinárodný pás nepoužiť (napr. vo filme Fatwa: Dni teroru boli na medzinárodnom páse
prejavy amerických prezidentov)
16
Pesničky sa väčšinou nechávajú v origináli bez slovenskej verzie – z finančných dôvodov.
Detské diela sa titulkovať nesmú. Napr. pesničky v niektorých seriáloch a filmoch ScoobyDoo distribútor zakázal prespievať aj otitulkovať, keďže ide o známe americké skupiny,
v iných častiach Scooby-Doo boli pesničky prespievané.
17
Najmä pri animovaných AVD spoločnosti Disney, Fox, WB
18
S plnou vážnosťou a zodpovednosťou možno prehlásiť, že naše dabingové štúdiá vyrábajú
kvalitný dabing aj na zlé originály. Poznaním ich možností je však potrebné pripustiť, že
niekedy zase nedokážu vytvoriť dabing kvalitou zodpovedajúci kvalitnému originálu. Taká
je dabingová realita.
13
Použitá literatúra
IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, M. – MANÍKOVÁ, Z. 1990. Slovník cudzích slov. 3. revidované
vyd. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo. 943 s. ISBN 80-08-00006-6
MAŘÍKOVÁ, H. – PETRUSEK, M. – VODÁKOVÁ, A. 1996. Velký sociologický slovník.
II. zväzok P-Z. 1. vyd. Praha: Karolinum, vydavateľstvo Univerzity Karlovej. 1627 s. ISBN
80-7184-310-5
MURPHY, R. F. 1998. Úvod do kulturní a sociální antropologie. Prel. Hana Červinková.
Praha: SLON. 266 s. ISBN 80-85850-53-2
PAVIS, P. 2004. Divadelný slovník. Prel. Soňa Šimková, Elena Flašková. Bratislava:
Divadelný ústav. 542 s. ISBN 80-88897-24-5
PLATÓN. 2001. Ústava. 3. opravené vyd. Praha: Oikoymenh 160 s. ISBN 80-72980246
PROKOP, D. 1994. Obecná uměnoveda. Praha: Gryf. ISBN 80-85829-04-05
ZASĘPA, T. 2002. Médiá v čase globalizácie. 1. vyd. Prel. Marián Kováčik. Bratislava:
LÚČ. 425 s. ISBN 80-7114-387-1
Lenka Hrušková
Podvinohrady 1344
Veľké Zálužie
951 35
[email protected]
ŠTÚDIE A ESEJE
REFLEXIE.indd 114
114
21. 4. 2011 8:17:33
Rozhovory
REFLEXIE.indd 115
21. 4. 2011 8:17:34
Daniel Hevier
DANIEL
HEVIER
Daniel Hevier – slovenský básnik,
prozaik, dramatik, scenárista, textár,
autor literatúry pre deti a mládež a
prekladateľ.
(Rozhovor pripravila Barbora Kráľová)
V úvode vášho vystúpenia na
Tvorivých prekladateľských reflexiách
ste sa vyjadrili, že sa necítite byť
prekladateľom. Ako ste sa teda
dostali k prekladu poézie Charlesa
Bukowského? Čím vás autor zaujal
a ako sa vám jeho básne prekladali?
Som prekladateľ – sviatočník.
Prekladám najmä sám pre seba, aby
som si preveril vlastné schopnosti
v inom jazyku a kóde pretlmočiť cudzie
myšlienky. Bukowského som „objavil“
pre slovenskú literatúru, slovenský
preklad bol ešte pred českým, a to je
čo povedať. Bukowski bol nielen pre
mňa, ale pre celú generačnú vlnu odo
mňa mladších básnikov inšpiratívny
svojou verbálnou energiou, rafinovanou
obraznosťou, brutalitou skríženou
s citlivosťou, civilizmom, ktorý bol
iného druhu ako tzv. poézia všedného
dňa u nás, úzkym tématickým registrom
RO Z HOVORY
REFLEXIE.indd 116
a zároveň širokým obrazným aparátom
a dikciou, ktorá bola blízka beatnikom,
a predsa sa od nich pomerne výrazne
dištancovala.
Momentálne pracujete na ďalšom
preklade z angličtiny. Ide o titul
In Watermelon Sugar od Richarda
Brautigana. Ako sa vám pracuje
s prozaickým textom?
Je to pre mňa viac než iba preklad
kultového diela, keďže zároveň vytváram
ilustrácie a knižný dizajn s mapkami,
portrétmi autora a pod. A tretia etapa
bude teoreticko-kritická reflexia R.B. Je
to radostná drina, pretože Brautigan je
na prvý pohľad prostý, ale je to veľmi
záludná a rafinovaná jednoduchosť.
Na Reflexie ste si so sebou priniesli
aj charizmatickú „takmer-relikviu“ Retrográdny slovník Jozefa Mistríka.
Bolo vidieť, že vám rukami prešiel
116
21. 4. 2011 8:17:35
Daniel Hevier
mnohokrát. Ako vám slúžil a aké
ďalšie pomôcky pri prekladoch
používate?
Každý slovník, ktorý je dostupný,
množstvo slovníkov cudzojazyčných, ale
aj literatúru všetkých dobrých autorov.
Retrográdny slovník Jozefa Mistríka,
vo svojej dobe nedocenený, je ešte stále
naším najkomplexnejším a najbohatším
slovníkom. Využívam ho doslova každý
deň.
V našej krajine prevláda názor,
že nie je nič ľahšie ako prekladať
z češtiny. Rovnako rozšírený je
i názor, že preklady zo slovanských
jazykov
sú
jednoduchšie
ako
preklady z iných jazykov. Vy máte za
sebou množstvo prekladov z češtiny.
Za všetky spomeniem preklady diela
Vladislava Vančuru Rozmarné léto,
ktoré je známe najmä pre svoje
jazykové zvláštnosti. Čo vám robilo
pri preklade najväčšie problémy?
Paradoxne
blízkosť
jazykov.
Vančurov rytmus, lebo je to rytmizovaná
próza. Jeho archaickosť, ktorá sa
pri preklade do slovenčiny stretala
s rôznymi úskaliami.
Anaopak? Priniesli ste rozprávkovú
knižku Mechúrik Koščúrik preloženú
do češtiny, ale aj knihu Igora
Bukovského Teraz to zíde (do češtiny
preloženú ako Hubnutí bez blbnutí).
V čom vidíte komplikácie tohto smeru
prekladu?
Mechúrika som si do češtiny
prebásnil sám a pri Bukovskom som
iba autorom názvu. Baví ma písať
v cudzích jazykoch, či je to čeština alebo
angličtina, práve preto, že ma to viac
pripútava k materinskému jazyku.
Preložené boli aj mnohé vaše
knihy. Sledujete ich ďalší život
v inej krajine? Pátrate po tom, či sa
predávajú, či sa čítajú, či prenikajú
do čitateľského povedomia?
Nie. Nikdy som nemal ambície
preniknúť na cudzie trhy, stať sa
svetovým autorom, nikdy som pre to
ani prstom nepohol. So svojou účasťou
v európskej či mimoeurópskej literatúre
nerátam a v tomto smere som skeptický.
Na vašej internetovej stránke sa
nachádza aj vecné konštatovanie, že
niektoré vaše diela boli preložené do
cudzích jazykov, ale väčšina z nich
nebude. To isté by sa dalo povedať aj
o iných domácich autoroch. Myslíte,
že sa táto situácia niekedy zmení
a tvorba kvalitných slovenských
autorov bude sprístupnená aj
inému ako len česko-slovenskému
čitateľstvu?
Keby bola aspoň tomu českému, ale
ani tam sa nedostaneme. Pochybujem,
že sa táto situácia v dohľadnom čase
zmení.
Počas vášho vystúpenia ste
predniesli preklad piesne Edith Piaf
Non je ne regrette rien. Čo je podľa
117
REFLEXIE.indd 117
RO Z HOVORY
21. 4. 2011 8:17:36
Daniel Hevier
vás pre túto pieseň príznačné a ako
ste pri jej preklade postupovali?
Preklad piesňového textu, ak sa má
navyše spievať, je celkom špecifický
príklad prekladania. To vás v škole
nenaučia. Musíte byť zároveň básnik
i hudobník, textár i spevák, aby sa to akotak podarilo. Pri preklade tohto textu
som chcel zachovať najmä akustickú
stopu, ktorú predstavovala hláska
„r“, vo francúzštine veľmi výrazná
a v tomto texte aj funkčná. Preto som
sa usiloval všetko ďalšie, významovosť,
spevnosť, podriadiť tomuto zámeru.
Dá sa povedať, že som bol v službách
chrčivého a hrčivého „r“.
i pohodlnosťou. Moje prekladateľské
plány nie sú kvantitatívne bohaté, ale
zato ambiciózne. Chcel by som preložiť
ešte prózu Hermanna Melvilla Pisár
Bartleby a epos Johna Miltona Stratený
raj. ■
Na konci ste dali študentom
“domácu
úlohu”.
Dobrovoľníci
mali preložiť pieseň Christiana
Morgensterna Das Grosse Lalula.
Morgensternova nonsensová tvorba
je pre študentov určite tvrdý oriešok,
prečo ste sa rozhodili práve pre ňu?
Prišli vám už od študentov nejaké
preklady?
Zatiaľ nič neprišlo. Túto báseň
dávam dlhodobo prekladať svojim
študentom aj kolegom, možno z toho
raz bude pekná antológia. Jedna báseň
a množstvo prekladov.
Christian Morgenstern:
Das grosse Lalula
Kroklokwafzi? Semememi!
Seiokrontro - prafriplo:
Bifzi, bafzi; hulalemi:
quasti basti bo...
Lalu lalu lalu lalu la!
Hontraruru miromente
zasku zes rü ru?
Entepente, leiolente
klekwapufzi lu?
Lalu lalu lalu lalu la!
Simarar kos malipempu
silzuzankunkrei (;)!
Marjomar dos: Quempu Lempu
Siri Suri Sei !
Lalu lalu lalu lalu la!
Preklad pošlite na:
[email protected]
Odkiaľ beriete energiu a motiváciu
na vlastnú tvorbu a aké sú vaše ďalšie
prekladateľské plány?
Moje energia
a úmerne sa
RO Z HOVORY
REFLEXIE.indd 118
má svoje limity
zmenšuje vekom
118
21. 4. 2011 8:17:36
Igor Hochel
IGOR HOCHEL
Igor Hochel – literárny teoretik,
kritik, básnik, prekladateľ.
(Rozhovor pripravila Emília Janecová)
Zdá sa, že život ste zasvätili
literatúre. Venujete sa literárnej
teórii, kritike, umeleckému prekladu
či vlastnej tvorbe. Ktorá z týchto
oblastí je vám najbližšia a prečo?
napísal, hovorí o konkrétnej knihe, resp.
knihách. Moja východisková pozícia
je vždy pozíciou vášnivého čitateľa,
ktorému to nedá a neodolá potrebe
o percipovanom diele sa vyjadriť.
Nedávam prednosť ani jednej
z uvedených oblastí. To znamená, že
všetky sú pre mňa rovnako pútavé
a dôležité. Závisí len od istých
konkrétnych okolností (napr. väčšia či
menšia zaneprázdnenosť povinnosťami
vysokoškolského pedagóga, objednávka
niektorého z periodík a pod.), ktorej
z nich sa v tom-ktorom období venujem
intenzívnejšie. V posledných rokoch
som naozaj veľmi zaneprázdnený,
a tak prekladám iba kratšie texty (básne
a poviedky). Verím však, že ešte príde
„môj čas“ a znova sa dostanem aj
k prekladaniu takého rozsiahleho žánru,
akým je román. Ešte musím poznamenať,
že sa necítim byť literárnym teoretikom.
Každý text, ktorý som o literatúre
Čomu ste sa odovzdali skôr? Bola
to literárna veda alebo ste najprv
začali písať básne?
Na začiatku môjho písania bola
poézia. V čase okolo pätnásteho roku
môjho života som začal snívať o tom,
že raz budem básnikom a budem
vydávať básnické zbierky. Vtedy som sa
pustil do intenzívneho čítania modernej
svetovej a slovenskej poézie. Prečítal
som toho naozaj veľmi veľa – napr. od
I. Kraska, cez francúzskych prekliatych
básnikov, až po A. Ginsberga, či nášho
J. Stacha. Svetových autorov som čítal
v slovenských aj českých prekladoch.
Asi po dvoch rokoch takejto intenzívnej
lektúry, som asi – myslím si – naozaj
pochopil základné princípy básnickej
119
REFLEXIE.indd 119
RO Z HOVORY
21. 4. 2011 8:17:38
Igor Hochel
tvorby. Všetky verše, ktoré som dovtedy
napísal, som odložil do jedného obalu;
uvedomil som si, že sú nepoužiteľné,
a začal som akoby odznova. Tieto moje
nové juvenílie už mali svoj zmysel.
Literárnej vede, presnejšie kritike,
som sa začal venovať neskôr, a to
v treťom ročníku vysokoškolského štúdia.
Ale vôbec prvé veci, ktoré som uverejnil,
patrili do kategórie novinárskych
žánrov. Prispieval som do niektorých
denníkov
drobnými
poznámkami,
fejtónmi či krátkymi reportážami.
Niektorých študentov v programe
Reflexií prekvapila práve informácia
o vlastnej tvorbe a prekladateľských
aktivitách. Vo všeobecnosti možno
povedať, že ďalšie aktivity niektorých
pedagógov (hoci i priamo súvisiace
s predmetmi, ktoré vyučujú),
študentom nie sú známe. A to je vcelku
na škodu. Nie je vám to niekedy
trošku ľúto?
Samozrejme, že je mi to trochu ľúto.
Nejde však o moju osobu, ale všeobecne
o nízky záujem poslucháčov o osobnosti,
ktoré ich vyučujú. Keď som študoval
na Filozofickej fakulte UK, učil ma aj
Milan Rúfus. Prirodzene, to bol už vtedy
– v polovici 70. rokov minulého storočia
– literát všeobecne známy, takže poznať
jeho básnické dielo aspoň v základných
črtách bolo úplnou samozrejmosťou.
Učili ma ďalej napr. P. Bunčák,
J. Števček, M. Pišút a ja som si veľmi
rýchlo vytvoril predstavu o tom, aké
RO Z HOVORY
REFLEXIE.indd 120
postavenie majú v literatúre. Usiloval
som sa čítať ich knihy, aj tie teoretické
– hoci nie všetkému v nich som rozumel
a nebolo to čítanie ľahké a práve
najzábavnejšie. Keď niektorému z nich
vyšla kniha, tak sme si ju kupovali.
Dejiny bulharskej literatúry ma učil muž
menom Ján Koška. To bolo meno celkom
neznáme. Zašiel som do bratislavskej
Univerzitnej knižnice, pozrel som sa
v katalógu na písmeno K, a tak som
zistil, že okrem viacerých prekladov
z bulharčiny vydal aj (vtedy) tri vlastné
básnické zbierky.
Možno je chyba už kdesi na strednej
škole. Skúste sa opýtať stredoškoláka,
či vie, kto je autorom ktorejkoľvek
učebnice, z ktorej sa učí. Možno by sa
na strednej škole mohlo vyučovanie
každého predmetu začínať tým, že by
profesor žiakom priblížil osobnosť
autora učebnice. Mohol by sa im
pokúsiť vysvetliť, že to vôbec nie je
také jednoduché napísať takúto knihu.
Možno by aspoň trocha stúpla úcta
k učebniciam, predmetom i osobnostiam.
Žijeme v dobe, ktorá sa zvykne
označovať aj prívlastkom informačná.
A naozaj sa na nás informácie
neustále rútia zo všetkých strán. Avšak,
paradoxne, našim študentom často
chýbajú tie najzákladnejšie a potrebné
informácie.
Na katedre slovenskej literatúry
sa venujete niekoľkým literárnym
disciplínam. Z vlastnej skúsenosti
120
21. 4. 2011 8:17:38
Igor Hochel
viem, že „učiť“ literatúru nie je veľmi
ľahké. Napriek tomu verím, že dobrý
vysokoškolský pedagóg vie inšpirovať
a ovplyvniť v mnohých smeroch. Tak
spomínajú viacerí študenti práve na
vaše hodiny. Čo na to hovoríte?
To, čo o mne hovoríte, znie veľmi
lichotivo. Kiež by to tak bolo, že
študenti na mňa spomínajú v dobrom.
Som presvedčený, že vysokoškolský
učiteľ nesmie byť nudný. Takže som
sa vždy usiloval byť podľa možnosti
pútavý. Malo by to smerovať k tomu,
aby sa pútavým stal samotný predmet.
Prirodzene, pri niektorých predmetoch
je to jednoduchšie, pri iných zložitejšie.
Domnievam sa, že mne pomáhala
skúsenosť s vlastnou tvorbou, ako aj
skutočnosť, že sa poznám s mnohými
slovenskými autormi.
Kto najviac ovplyvnil vás a vašu
tvorbu?
Pri tejto otázke som trocha
v rozpakoch. Neviem totiž uviesť
meno nijakého konkrétneho autora či
dielo, ktoré by ma priamo ovplyvnilo.
Asi na mňa mali vplyv všetky dobré
knihy, ktoré som prečítal. Rozhodne
ma však ovplyvnilo rodinné prostredie,
z ktorého som vzišiel, lebo sa
v ňom veľa čítalo, ďalej vynikajúca
stredoškolská profesorka literatúry
(s ktorou sa, mimochodom, dodnes
kamarátim), všetci rovnako vynikajúci
vysokoškolskí učitelia, ktorých som už
spomenul. Osobne s vďakou spomínam
na nenápadného, málo známeho, ale
dobrého a, žiaľ, už nebohého básnika
Jozefa Gerbóca, ktorý bol v 70. rokoch
redaktorom vo vydavateľstve Smena
a pomohol mi vydať prvú básnickú
zbierku v čase, keď to vôbec nebolo
jednoduché. Nebyť jeho, možno dnes ani
básnikom nie som.
Po známych zbierkach Strom
pred domom (1979), Svetlá na hladine
(1986), Uprostred je mlčanie (1993),
Kôra nežne praská (1997), Pátrači
v krajine nezvestných (1995) alebo
Utkané z vlasov (2005) vyšla v roku
2009 najnovšia zbierka K mojim
ústam nahá (žena). Mnohé z básní boli
preložené do nemčiny, bulharčiny,
češtiny, francúzštiny a fínčiny. O čom
sú a čo vás pri písaní inšpiruje?
Tak ako je to v prípade väčšiny
básnikov, aj moje básne predstavujú
pomerne bohatý tematický záber.
V posledných rokoch však vo svojej
poézii „riešim“ problematiku násilia
v ľudskej spoločnosti, problematiku
osamelosti človeka a problematiku
tajomstva „inobytia“. Je to asi povedané
trocha zjednodušene. Otázka inšpirácie
je pre mňa veľkou záhadou. Niekedy
naozaj neviem, ako sa v človeku zrodia
tie zvláštne nápady, z ktorých vzíde
báseň. Stáva sa mi napríklad, že celý
večer čítam dajaký dobrý román. Potom
si konečne ľahnem, zhasnem svetlo
a chystám sa spať – a odrazu mi v hlave
veľmi rýchlo „naskakuje“ verš po verši,
121
REFLEXIE.indd 121
RO Z HOVORY
21. 4. 2011 8:17:38
Igor Hochel
až je hotová celá báseň. Musím vstať
a zapísať si to. Potom nad tým na druhý
deň uvažujem, ale nenájdem nijakú
priamu súvislosť medzi tým románom
a básňou. Inokedy začujem – trebárs
na ulici – útržok z rozhovoru. A pretože
mi chýba kontext, vyznieva tajomne
a vznikne metafora, takže stačí dopísať
ostatné verše – vtedy vlastne človeku
ponúkne báseň život sám. Niekedy
ma trápi nejaký problém a z dlhého
premýšľania o ňom vznikne báseň, hoci
samotný problém zostáva nevyriešený.
Rozhodne nepatrím k básnikom, ktorí
si vopred stanovia tému (napr. jeseň),
a potom si sadnú za písací stôl k hárku
čistého papiera (či rovno za počítač)
a tému systematicky spracúvajú. Takto
písať poéziu naozaj neviem.
Okrem všetkého ste i prekladateľ.
Najmä v 70. a 80. rokoch ste preložili
z bulharského do slovenského jazyka
viacero literárnych textov. Za všetky
spomeniem aspoň divadelnú hru
Neďalka Jordanova Dôkaz lásky či
zozbierané rozprávky bulharských
autorov Skupáňova košeľa, ktoré
zdobili police viacerých detských
izieb. Prekladáte z bulharčiny ešte aj
dnes?
Ako som už uviedol vyššie,
v posledných rokoch mi na prekladanie
zostáva pomerne málo času. Preklad
rozsiahlejších diel si vyžaduje veľmi
sústredenú prácu. Navyše nepatrím
k tým ľuďom, ktorí sú schopní sedieť
RO Z HOVORY
REFLEXIE.indd 122
za písacím stolom od rána do večera,
či po návrate z práce do neskorej noci,
teda textom sa doslova obetovať. Mám
aj iné koníčky. Predsa však aj prekladám.
Napríklad v roku 2010 som preložil
okolo dvadsať básní bulharských
autorov pre festival Capalest v Banskej
Štiavnici. V súčasnosti prekladám básne
jedného macedónskeho autora, ktoré
vyjdú knižne. Mám na to objednávku
z vydavateľstva.
V čom je preklad z bulharčiny
zvláštny a v čom spočívajú možné
úskalia?
Ako každý jazyk aj bulharčina
má svoje osobitosti – lexikálne,
morfologické, štylistické, pravopisné
a ďalšie. Je to slovanský jazyk, takže
najmä začínajúci prekladateľ si musí
dávať pozor, aby nepodľahol tlaku
originálu, pokiaľ ide o významy
niektorých slov. Napríklad slovo
„otslabvam“ neznamená slabnúť,
ale chudnúť. A v jednej knižke
o liečivých bylinách preloženej
amatérsky z bulharčiny sa objavilo pri
viacerých bylinách označenie „bylinka
na slabnutie“. No ktože by si už varil
čaj, aby zoslabol?! Bulharčina je –
na rozdiel od slovenčiny – analytický
jazyk, čo okrem iného znamená, že
menné slovné druhy nemajú pádové
koncovky, a pádové vzťahy sa vyjadrujú
prostredníctvom predložiek. V dlhších
a zložitejších súvetiach nie je
jednoduché presne určiť tieto vzťahy.
122
21. 4. 2011 8:17:38
Igor Hochel
Prekladateľ si musí dať pozor, aby
„nevyrobil“ lapsus. Čo sa týka poézie,
stáva sa, že prekladateľovej pozornosti
unikne rým, jednoducho si neuvedomí,
že príslušné konce veršov sa rýmujú.
Je to dané tým, že rýmový efekt sa
dosahuje redukovanou výslovnosťou
koncov slov, čo znamená, že keď máme
pred sebou len vytlačený text a neprečíta
nám ho „originálny“ Bulhar, rým na
prvý pohľad nevidíme, resp. „necítime“
ho.
V marci minulého roku (pozn.2010)
uzrela svetlo sveta bilingválna
antológia súčasnej slovenskej poézie
Six Slovak Poets. Veľmi zaujímavý
projekt. Na základe vášho výberu
sa v nej ocitli básne Jána Buzássyho,
Mily Haugovej, Ivana Štrpku, Petra
Repku, Kamila Peteraja a Daniela
Heviera. Ako celý projekt vznikol?
Myslíte, že ich bude v budúcnosti
viac?
Celý projekt vznikol v spolupráci
Literárneho informačného centra a
vydavateľstva Arc Publications, ktoré
vydáva sériu antológií Six (...) poets.
Mňa oslovilo Literárne informačné
centrum, či by som nechcel byť jej
zostavovateľom a slovenským editorom.
Ponúknutú úlohu som prijal. Jedinou
podmienkou bolo, že vybraní šiesti
básnici musia byť žijúci, lebo taký je
princíp edície. Do antológie som zaradil
básne mojich obľúbených tvorcov,
pričom som sa usiloval, aby v nej bolo
viacgeneračné zastúpenie. Potešilo
ma aj to, že vydavateľstvo mi dalo
pomerne veľký priestor na predslov,
takže som anglických čitateľov mohol
zoznámiť s vývinom slovenskej poézie
od konca druhej svetovej vojny
po súčasnosť. Samozrejme, musím
spomenúť aj Johna Minahana, Íra,
ktorý už niekoľko rokov žije v Bratislave
a vynikajúco prekladá.
Či bude antológií slovenských
básnikov vo svete viac? Slovenská
poézia má vynikajúcu úroveň. Môžeme
predpokladať, že z času na čas
sa
niektoré
zo
zahraničných
vydavateľstiev rozhodne prezentovať
v príslušnom jazyku našich autorov.
Ale určite toho nebude veľa. Poézia
je menšinový žáner a slovenská
literatúra má vo svetovom kontexte tiež
menšinové postavenie.
Čomu sa venujete teraz?
Popri
prekladaní
veršov
z macedónčiny, ktoré som už spomenul,
sa venujem písaniu recenzií o aktuálne
vychádzajúcich dielach slovenskej
literatúry (v tejto chvíli mám z redakcií
objednávky na dve). Príležitostne,
vždy keď mám nápad, píšem básne.
A rozpísanú mám aj jednu poviedku,
ktorá je situovaná ešte do obdobia
totality a s problematikou sledovania
a prenasledovania ľudí Štátnou
bezpečnosťou sa vyrovnáva cez prizmu
humoru. ■
123
REFLEXIE.indd 123
RO Z HOVORY
21. 4. 2011 8:17:38
Michal Hvorecký
MICHAL
HVORECKÝ
Michal Hvorecký – spisovateľ a
publicista.
(Rozhovor pripravila Emília Janecová)
Michal, román Dunaj v Amerike
sa dostal do výberu najlepších kníh
roka 2010. Taktiež si zaň získal Cenu
Nadácie Tatra Banky za umenie, a to
v kategórii Mladý tvorca. Prekvapilo
ťa to?
Áno. Je totiž známe, že nie som
v priazni slovenskej kritiky, takže ma to
milo prekvapilo.
Píšeš už viac ako 12 rokov. Ako
spomínaš na svoje spisovateľské
začiatky?
Dvanásť rokov knižne publikujem,
píšem oveľa dlhšie. Začal som
v pätnástich - veľmi živelne. A dodnes
ma to baví, dokonca stále viac. Vždy som
chcel písať a som veľmi rád, že to môžem
robiť, žijem už päť rokov v slobodnom
povolaní. Splnil sa mi sen. Neviem,
ako dlho mi to vydrží, ale momentálne
to tak je. Písanie sa u mňa zrodilo
RO Z HOVORY
REFLEXIE.indd 124
z osamelosti a z vášne rozprávať, čítať
a písať príbehy. Veľmi ma vtedy
ovplyvnilo priateľstvo s Egonom
Bondym, ktorý sa snažil nájsť vydavateľa
pre rukopis knihy Silný pocit čistoty.
Vráťme sa k Dunaju v Amerike,
ktorý je neodškriepiteľne iný ako
tvoje predošlé knihy. Z čoho táto
zmena vyplýva?
Hlavne z mojej vlastnej túžby
neopakovať sa a skúšať stále niečo nové.
V tom mienim aj pokračovať. Nechcem
písať niečo, čo sa odo mňa očakáva,
alebo čo by si želal môj vydavateľ. Láka
ma riskovať.
Hlavný predstaviteľ románu je
Martin Roy, tak trochu zatrpknutý
mladý
prekladateľ,
ktorý
sa
z finančných dôvodov radšej rozhodne
pracovať na výletnom parníku. Prečo
práve takýto portrét?
124
21. 4. 2011 8:17:40
Michal Hvorecký
Pretože sa mi vidí typický pre moju
generáciu. Venovať sa kreatívnej práci,
a takou literárne prekladateľstvo
nesporne je, si v našej krajine vyžaduje
veľké odriekanie. Je to ťažká a mizerne
zaplatená drina. Veľa mojich kolegov
na lodiach boli literárni prekladatelia,
sociológovia s doktorátmi, ľudia, ktorí
tam robili z núdze o prácu. Jedno
dievča bolo spoluautorkou rumunskonemeckého slovníka, veľkého prvého
dielu, no pochybujem, že ešte bude
spolupracovať aj na druhom. Väčšina
priateľov z lodí sa od tej práce
už nevedela odpútať. Aj ja som
si hovoril, že buď zošaliem, alebo o tom
napíšem knihu.
Martin často hodnotí kultúrnospoločenskú situáciu v krajine.
Skepticky a ironicky. Korčuľujúce
herečky,
tancujúce
speváčky
a
prachom
zapadnuté
mená
spisovateľov. Prezentuje Martin tvoje
vnímanie?
Do istej miery určite. Ale je to
literárna postava, nie som to ja.
Mne situácia v našej kultúre pripadá
čoraz surreálnejšia, ale napriek tomu
pokračujem v práci. Martin je určite
väčší skeptik a pesimista. Ja zatnem
zuby a bojujem, on si skôr zúfa a uteká.
Čo myslíš, má ešte význam skúšať
to u nás s umením? Či dokonca
s literatúrou a umeleckým prekladom?
Jednoznačne áno. Treba to skúšať
oveľa intenzívnejšie a vážnejšie, ako
je u nás zvykom – Slovensko vlastnú
kultúru veľmi podceňuje, väčšinou
z nevedomosti. Je to tá najlepšia práca,
akú poznám. Nie je pre každého, ale ak
je umenie pre človeka vášňou, nájde
v ňom to, čo nikde inde.
Budúci rok vyjde Dunaj v Amerike
v nemčine a poľštine. Tvoje ďalšie
diela boli preložené i do češtiny
a taliančiny. Aký je to pocit?
Mám,
samozrejme,
radosť,
a oceňujem prácu prekladateliek ako
Alessandra Mura v Taliansku, známa
prekladmi Kunderu a Vilikovského
alebo prekladateľov ako Mirko Kraetsch
z Berlína, ktorý prekladá Emila Hakla
či Miloša Urbana. V nemčine teraz
nastane zmena, Dunaj preloží Michael
Stavarič, ktorý je úspešný spisovateľ
a popri tom prekladá Petru Hůlovú
alebo Patrika Ouředníka. Som naozaj
rád, že ma v nemčine vydáva Tropen/
Klett-Cotta,
jedno
z
najlepších
vydavateľstiev na tamojšom trhu. Je to
aj veľká zodpovednosť.
V praxi sa nie často stáva, že by
pri preklade do slovenského jazyka
spolupracoval prekladateľ s autorom
originálu. Ako je to s tebou, si
v kontakte s prekladateľmi? Ak áno,
ako spolupráca prebieha?
Spolupráca na preklade vždy
prebieha v rôznych fázach, dostávam
emaily s otázkami, rôzne verzie viet
125
REFLEXIE.indd 125
RO Z HOVORY
21. 4. 2011 8:17:40
Michal Hvorecký
na porovnanie, vysvetľuje nuansy
významov, pri preklade do cudzieho
jazyka treba často mierne pozmeniť
kontext niektorých prirovnaní, ktoré
často schvaľujem a podobne. Občas sa
vidíme aj osobne a vtedy sa vedú vášnivé
diskusie aj polemiky. Nie nadarmo sa
hovorí, že prekladateľ(ka) pozná dielo
najlepšie, hádam lepšie ako autor. Zvlášť
intenzívna je spolupráca v prípade
nemčiny. Strávim tam vždy niekoľko
týždňov, najdlhšie pri záverečnom
editovaní rukopisu, keď už prekladateľ
nie je prítomný, ale rozhoduje nemecký
editor (lektor).
Ako to, že žiadne z tvojich diel ešte
nebolo preložené do angličtiny?
Viackrát sa vyskytli pokusy niečo
preložiť, ale hlavným problémom
je vydavateľ. Anglický, ale hlavne
americký trh sa pred prekladmi uzavrel,
už takmer hermeticky, čo je tragédia
a ľudia z brandže nevedia, čo s tým.
Je to určite znak aj istého kultúrneho
šovinizmu súčasnej Severnej Ameriky.
Len okolo troch percent kníh v USA sú
preklady, pre porovnanie na nemeckom
trhu je to päťdesiat percent… Ani
oveľa známejší a skúsenejší európski
autori ako ja dnes už v angličtine bežne
nevychádzajú, a ak, tak len sporadicky
v malých univerzitných vydavateľstvách
bez väčšej distribúcie.
na preklad
spisovateľa
Ambient?
románu
Jacka
amerického
Womacka
Považujem
to
za
mladícku
nerozvážnosť. Dnes už by som tú prácu
odviedol celkom inak. Ale bola to dobrá
skúsenosť so žánrovou fantastikou.
Na ambicióznejšiu literatúru som
si vtedy ako prekladateľ netrúfol. Teraz
by som bol oveľa opatrnejší.
Umelecký preklad je na Slovensku
určite nedocenený. Bohužiaľ, čoraz
častejšie sa možno stretnúť s názorom,
že je to len prirodzený vývoj a dnes,
v dobe, keď takmer každý hovorí
plynule minimálne po anglicky, ho už
vlastne ani nie je treba. Súhlasíš?
To je nezmysel a môže to tvrdiť len
niekto, kto nepozná situáciu. Intenzívne
sa rozvíjajú aj oveľa menšie jazyky ako
slovenčina, napríklad waleština. Ale
faktom je, že väčšie jazyky, napríklad
nemčina alebo angličtina, sa stávajú
útočiskom mnohých literátov-migrantov.
Preklad je vzácny, preto je aj drahý,
a veľa autorov radšej skúša písať rovno
v jazyku, v ktorom vidia pre seba väčší
potenciál. Preklad je jediný spoločný
jazyk, ktorý máme. Rozvíjajme ho
a kochajme sa ním. ■
Skúsenosť máš i s opačným
smerom prekladateľského procesu
- ako prekladateľ. Ako spomínaš
RO Z HOVORY
REFLEXIE.indd 126
126
21. 4. 2011 8:17:40
Jana Cviková
JANA
C V I K O VÁ
Jana
Cviková
publicistka,
prekladateľka, editorka a autorka
viacerých publikácií, spoluzakladateľka
feministickej publikačnej a vzdelávacej
organizácie ASPEKT.
(Rozhovor pripravila Emília Janecová)
Možno vás to prekvapí a možno
nie, ale študenti FF UKF boli
na vaše vystúpenie na Tvorivých
prekladateľských reflexiách veľmi
zvedaví. Okrem otázok týkajúcich
sa edičnej praxe na Slovensku ich
veľmi zaujímalo vaše stanovisko
k feminizmu, feministickej literatúre
či špecifikám prekladu feministickej
literatúry u nás. Mnohých úprimne,
mnohých predpojato. Nakoniec však
odišli pozitívne prekvapení a spokojní,
že im to (podľa ich vlastných slov)
„konečne niekto všetko vysvetlil“.
Zaujímalo by ma, ako ste sa cítili pred
takýmto svojským publikom?
Hoci som si už vyskúšala rôzne
druhy publika, u vás som ocenila, že tam
študentky a študenti evidentne neboli za
čiarku, ale preto, že ich rozprávanie
o literatúre a preklade naozaj zaujímalo.
Je to celkom iné, keď môžem hovoriť
k „počúvajúcim“ očiam. Budem rada,
ak ich naše stretnutie podnieti k tomu,
aby si o feminizme, jeho teórii a praxi,
ako aj o rodových štúdiách niečo
prečítali aj sami. Je to veľmi rozmanitá
oblasť, ktorú nemožno vtesnať do pol
hodiny „vysvetľovania“.
Pred akým publikom vystupujete
najčastejšie a ako vás vníma?
Je to skutočne veľmi rôzne: od
vystúpení na konferenciách, kde ľudí
obvykle spájajú spoločné témy a záujmy,
cez semináre, kde zväčša prichádzajú
ľudia, ktorí sa chcú niečo nové dozvedieť
alebo diskutovať, po vystúpenia
v médiách, kde mnohých zaujíma skôr
vlastný názor než názor toho, kto práve
hovorí. Ťažko môžem hovoriť o tom,
ako ma niekto vníma, no ak by som
mala vychádzať z vyslovených reakcií,
tak to je spravidla veľmi vyhranené
vnímanie – blízko k pólom áno-nie,
127
REFLEXIE.indd 127
RO Z HOVORY
21. 4. 2011 8:17:41
Jana Cviková
čo ma pravdupovediac veľmi neteší,
pretože na feminizme ma zaujíma práve
to, že zmysluplne kritizuje a kriticky
interpretuje
takéto
zjednodušené
bipolárne vnímanie sveta.
V tomto smere je príznačný
napríklad spôsob recenzovania knižnej
produkcie ASPEKTU, kde bez ohľadu
na to, o akú knihu ide, často dochádza
práve k takémuto zjednodušovaniu –
a to rovnako pri „kladných“, ako aj
„negatívnych“ hodnoteniach. Autorky
a autori recenzií pričasto oveľa
viac komunikujú so svojou vlastnou
predpojatosťou,
resp.
hotovými
očakávaniami alebo s očakávaniami,
ktoré má podľa ich názoru okolitý svet,
než so samotnou knihou. A to je podľa
mňa škoda.
Pripomenuli ste mi jeden veľmi
silný zážitok z publika – v Bábkovom
divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici,
s ktorým dlhodobo spolupracujeme, som
prednášala o diele Hany Gregorovej
pred predstavením, ktoré jej venovala
režisérka a autorka Iveta Škripková
so svojím súborom. Na tom nebolo
nič nezvyčajné, ale v publiku sedeli
jej príbuzní – vnučka a vnuk. Zväčša
sú zvyknutí vystupovať ako vnučka
a vnuk Jozefa Gregora Tajovského, takže
to zrejme bola sčasti aj pre nich nová
situácia. Už dávno sa mi nestalo, že by
som pri prednáške mala takú trému,
napokon, spolu s Janou Juráňovou sme
vydali čítanku z jej diela Hana Gregorová
– Slovenka pri knihe, Gregorovej dielo
RO Z HOVORY
REFLEXIE.indd 128
mi teda je naozaj blízke. Ale trému som
mala a bolo to aj počuť. Nakoniec to ale
bol veľmi pekný zážitok, keď mi vnučka
Hany Gregorovej v diskusii povedala,
že nečítala babičkinu najvýznamnejšiu
kulturologickú skicu Slovenka pri krbe a
knihe, ale že som v nej vzbudila záujem
a teraz si ju určite prečíta.
V roku 1993 ste spolu s Janou
Juráňovou
založili
publikačnú
a vzdelávaciu organizáciu Aspekt.
Je ťažké predstaviť si Slovensko po
’89 ako živnú pôdu pre feministickú
organizáciu. Aké boli začiatky
Aspektu?
Ak sa nemám opakovať, tak sa mi
o tom dosť ťažko hovorí, dovolím si
preto odkázať na publikáciu Feminizmy
pre začiatočníčky. Aspekty zrodu
rodového diskurzu na Slovensku, ktorú
sme vydali dvadsať rokov po novembri
’89 a ktorá sa usiluje pomenovať nielen
začiatky ASPEKTU (je celá dostupná
na našej webovej stránke), ale aj
ďalších prvolezeckých iniciatív v oblasti
feminizmu a rodovej rovnosti. Pre mňa
bolo dôležité v nej povedať, že tie ženy,
ktoré stáli pri „zrode rodového diskurzu“
v prvej polovici 90. rokov 20. storočia,
samy boli začiatočníčkami v tejto
oblasti. Učili sme sa naozaj za pochodu
– v ASPEKTE vydávaním tematických
čísel feministického kultúrneho časopisu
Aspekt, ktorý bol pôvodne predovšetkým
autonómnym publikačným priestorom.
Jedno z prvých čísel sme venovali téme
128
21. 4. 2011 8:17:42
Jana Cviková
Feminizmy. Takže nebola (a dodnes
nie je) dôležitá „organizácia“, ale
spolupráca skupiny žien, ktoré sa chceli
v oblasti feministického a rodového
myslenia vzdelávať.
A tieto „začiatočníčky“ sú vlastne
dodnes začiatočníčkami v tom zmysle,
že veľmi často musia začínať stále od
začiatku – takmer v každej verejnej
a nezriedka aj v odbornej diskusii.
A dnes? Zmenilo sa niečo?
Hoci na začiatku 90. rokov nebola
vhodná živná pôda pre feministické
iniciatívy, bolo to obdobie, keď sme my
samy mali pocit úžasného otvárania
sa spoločnosti ako celku. Boli to
naozaj také „otvorené okná“. Pravda,
veľmi skoro sme pochopili, že diskusia
o feminizme bude poznačená táraním
o tom, ako feministky nechcú, aby im
muži otvárali dvere – no, tak nám ich
radšej pribuchovali pred nosom alebo
rovno doňho. Mimochodom, práve
minulý týždeň na prednáške v Bratislave
označil profesor Bělohradský veľmi
výstižne tento výsmech „amerických
výstredností“ za nepochopenie toho,
že aj to, čo mnohí v strednej Európe
považovali za „prehnané“, zohralo na
svojom mieste, vo svojom spoločenskom
kontexte, významnú kompenzačnú úlohu
vo vzťahu k existujúcim problémom.
Nie je ľahké vydržať odmietanie,
ale našli sa aj ľudia, ktorých feminizmy
zaujali. Ak zvážim, s akými reakciami
sme sa stretávali – a stretávame, tak
je fascinujúce, k akému rozšíreniu
niektorých pojmov a sčasti aj ich obsahu
došlo. Také rozšírenie nesie so sebou aj
sploštenie...
Dlho sme boli v rámci ASPEKTU
nútené venovať sa všetkému, čo súviselo
s rodovou problematikou, a to nemôže
fungovať. Potom sa konečne začala istá
deľba práce a špecializácia organizácií,
no teraz sa zdá, že sa zasa vracajú časy,
keď treba robiť všetko – a to nie je dobré
ani pre ľudí, ani pre kvalitu ich práce.
Meno
Aspektu
sa
spája
s občianskym združením za dodržanie
ľudských práv žien a detí Možnosť
voľby či s iniciatívou Piata žena.
Združenie je súčasťou regionálneho
programu Nadácie Heinricha Bölla
pre ženy v strednej Európe, Ženskej
loby Slovenska, siete informačných
a dokumentačných centier a archívov
Rewindnet alebo
rozvojového
partnerstva GEPESA v rámci
projektu Iniciatívy Spoločenstva
EQUAL. Uvažovali ste už nad ďalším
smerovaním a projektmi v rámci
združenia? Čo bude ďalej?
Teraz nemáme skutočné dlhodobé
projektové, resp. finančné, zázemie,
ktoré by umožňovalo normálny
chod organizácie. Napriek tomu
ale udržiavame knižnicu rodovej
a
feministickej
literatúry,
webové
stránky
www.aspekt.sk
a
ruzovyamodrysvet.sk,
čiastočnú
publikačnú a vzdelávaciu činnosť.
129
REFLEXIE.indd 129
RO Z HOVORY
21. 4. 2011 8:17:42
Jana Cviková
Politika
čiastkových
projektov
nepraje našej skutočnej publikačnej
a vzdelávacej práci, ktorá musí mať
kontinuitu a priestor. So vstupom do
Európskej únie síce došlo k istému
rozšíreniu rodovej rovnosti, ale toto
rozšírenie prinieslo aj byrokratizáciu
rodovej problematiky. Takto sme si to
nepredstavovali. Aj preto dúfam, že
nájdeme spôsob, ako veci nielen šíriť,
ale najmä prehlbovať, to podľa mňa na
Slovensku najviac chýba.
V roku 2010 sme o. i. vydali dve
knihy Jany Juráňovej Dobroš sa nemusí
zastreliť a Lásky nebeské, ako aj dve
publikácie venované rodovej perspektíve
v ekonómii Rodové dimenzie krízy.
Aspekty vybraných prípadov a Rodová
perspektíva v ekonómii. Aspekty
mocenských vzťahov. Na rok 2011
pripravujeme
vydanie
niekoľkých
zaujímavých prekladov: napríklad
už štvrtú knihu nemecky píšucej autorky
slovenského pôvodu Ireny Brežnej
v slovenčine (eseje, prózy a umelecké
reportáže vyjdú pod názvom Janíkova
rodná dedina) a román švajčiarskej
spisovateľky Ericy Pedretti Valéria
alebo Neškolené oko a rady by sme
zostavili aj ďalšiu čítanku, tentoraz
z diela Terézie Vansovej. Nové texty
a odkazy na knihy stále znova aktualizujú
obsah www.aspekt.sk.
Od roku 1996 sa pod hlavičkou
Aspektu zostavuje knižná edícia,
v ktorej vychádza pôvodná próza,
RO Z HOVORY
REFLEXIE.indd 130
odborná literatúra či literatúra pre
deti a mládež. V edícií však vychádza
i literatúra prekladová. Z diel, ktoré
už dnes možno nájsť v slovenských
kníhkupectvách,
spomeniem
napríklad romány Aglaje Veteranyi či
Ireny Brežnej, román Elfriede Jelinek
Milenky, Tri guiney od Virginie Woolf,
či román Marty Tikannen Príbeh
lásky storočia. Podľa čoho si vyberáte
diela na preklad a s akým ohlasom sa
u nás stretávajú?
Výber je predovšetkým otázkou
osobných preferencií a tipov od
kolegov a kolegýň. No a pri konečnom
rozhodovaní záleží aj na možnostiach
financovania. Román Milenky priniesla
jeho prekladateľka Jana Bžochová
Wild, a keďže je to priam kultová kniha
feministického
sebauvedomovania
v 70. rokoch, rady sme ju vydali. Keď
sa Jelinek stala nositeľkou Nobelovej
ceny, bola to jediná kniha, ktorá vyšla v
slovenskom preklade. Tri Guiney Virginie
Woolf zasa oslovili Janu Juráňovú. Je
to z hľadiska kritického feministického
myslenia najvýznamnejšia esej tejto
autorky, nikto iný nedal pred druhou
svetovou vojnou do takej úzkej súvislosti
patriarchát a fašizmus, a pritom
recepciu tohto diela oživili až feministky
druhej vlny, predovšetkým v súvislosti
so vzdelávaním žien.
Stále sa síce snažíme o tvorbu
predbežných edičných plánov, v zásade
si však veľmi veľké koncepcie dovoliť
130
21. 4. 2011 8:17:42
Jana Cviková
nemôžeme – sú to skôr také hrozienka, čo
si z tých veľkých koncepcií povyberáme.
Dôležité je, že nás zaujíma forma aj
obsah vydávaného diela. Povedzme
aj to, nakoľko je „podvratné“ voči
zaužívaným vzorcom myslenia a písania.
Vy sama sa venujete i prekladu
umeleckej literatúry. Knižne vám
vyšli viaceré preklady z nemčiny,
napríklad preklad románu Ireny
Brežnej Na slepačích krídlach,
preklady románov Aglaje Veteranyi
Prečo nie som anjel, Prečo sa dieťa varí
v kaši či Polica posledných vydýchnutí,
román Libuše Moníkovej Ujma a
mnohé ďalšie. Ktoré z týchto diel Vás
osobne oslovilo najviac a prečo?
Každé z nich ma oslovilo niečím
iným, a predsa majú niečo spoločné:
Ani pre jednu z týchto autoriek nie
je nemčina materinským jazykom, no
používajú ju ako literárny jazyk. Všetky
tri s veľkým úspechom. A každá z nich
inak. Preklad je nezriedka aj hľadaním
stôp slovenčiny, češtiny či maďarčiny
v nemeckom texte. Aglaja Veteranyi mi
priniesla úžasný emocionálny zážitok.
Fascinuje ma jej schopnosť pracovať
s úspornou skratkou zachádzajúcou až
na/za hranicu mlčania, a pritom predsa
len jazykovo stvárňovať tabu straty
všetkého druhu, choroby, zomierania
a smrti. Považujem ju za jednu
z
najvýznamnejších
autoriek
20. storočia.
Ujma bola prvým veľkým úspechom
Libuše Moníkovej v nemeckej literatúre,
a to aj vďaka feministickej recepcii.
Moníková tu dala priestor príbehu
znásilnenia, ktorý je predovšetkým
príbehom o zneužívaní patriarchálnej
a totalitnej moci (v Prahe konca
60. rokov). Za svojho života Libuše
Moníková podporila ASPEKT aj svojou
umeleckou autoritou a veľmi sa tešila
na to, že Ujma vyjde najprv v slovenčine
(v češtine vyšla až o niekoľko rokov
neskôr). Jej vydania sa však už, žiaľ,
nedožila.
Špecifickú podobu má najmä
spolupráca
s
Irenou
Brežnou,
s ktorou na výslednej podobe každého
slovenského prekladu z nemčiny úzko
spolupracujeme, a často nejde len
o
jazykový,
ale
doslova
o „medzikultúrny“ preklad. To nám,
samozrejme, v takej rozsiahlej miere
umožňuje autorkina spoluúčasť na
texte v slovenčine. Román Na slepačích
krídlach
je autobiografický text
o autorkinom detstve v slovenskom
malomeste 50. rokov – hoci ten historický
čas nie je tak presne ukotvený, ale
podlieha skratkám dovoleným vo fikcii.
Slovenský preklad vznikal z rukopisu
nemeckého textu, na ktorom autorka
v tom čase ešte vždy nejakým spôsobom
pracovala, bol to teda veľmi dynamický
proces. Medzičasom román vyšiel
v nemčine, češtine a v slovenčine už
v druhom vydaní, pripravujú sa preklady
do ďalších jazykov. Pre spôsob, ako
spolu s Irenou Brežnou narábame s jej
131
REFLEXIE.indd 131
RO Z HOVORY
21. 4. 2011 8:17:42
Jana Cviková
textami pri ich prekladaní do slovenčiny,
je príznačné, že tento román vyšiel
v nemčine a češtine pod názvom Najlepší
zo všetkých svetov. Tento názov je podľa
mňa odosobnenejší, väčšmi odkazuje na
„vonkajšie“ ideologické rámcovanie
sveta detstva a je v istom zmysle viac
metonymický, vytvára väčší odstup od
zobrazovaného sveta – podobne je to
aj s autorkiným vzťahom k nemčine ako
tvorivému nástroju, ktorého sila spočíva
v produktívnom odstupe, a to aj v prípade
autobiograficky ladeného diela. Na
rozdiel od nemeckého sa však slovenský
názov – názov v autorkinej materčine
- odvíja od úvodného metaforického
obrazu, v ktorom hlavná hrdinka pokúša
slobodu a sliepky: „Hoci sa zdráhajú
opustiť zadný dvor, pevne ich zovriem do
náručia a jednu po druhej povynášam
na prvé poschodie nášho domu. Potom
ich vyhadzujem ponad hlavy publika.
Sliepky
prestrašene
kotkodákajú
a letia. Babka mi túto drezúru zakazuje.
Odkedy naše sliepky lietajú, zabudli
znášať vajcia, vraví. Babka chce radšej
vajcia než slobodný let. Lenže sliepky
majú krídla a pod nimi sa skrýva
túžba po lietaní.“ Názov románu Na
slepačích krídlach upriamuje pozornosť
na skutočnosť, že ide o intímne dejiny
hlavnej hrdinky a jej rodiny v kontexte
dobovej podoby socializmu.
Ako editorka ste sa v rámci
Aspektu spolupodieľali na príprave
mnohých publikácii venovaných
RO Z HOVORY
REFLEXIE.indd 132
aspektom rodového diskurzu na
Slovensku. Vaša editorská činnosť
je však známa i v súvislosti s inými
dielami. Nedávno ste sa dostali do
povedomia slovenských čitateľov
pre vašu spoluprácu s Michalom
Hvoreckým pri redigovaní jeho
románu Dunaj v Amerike. Ako táto
spolupráca prebiehala?
Kedysi som si všimla prózu Michala
Hvoreckého pri recenzovaní zborníka
víťazných prác súťaže Poviedka, z
ktorých vytŕčalo jeho skratkovité
„anarchistické“ gesto - jeho spôsob
písania ma teda zaujal už dávno.
Spolupráca na rozsiahlom románe bola,
pravdaže, čímsi celkom iným. Ocenila
som, že nepredvádzal žiadnu autorskú
samoľúbosť, ale skutočne chcel na texte
pracovať, spolupracovať, rozprávať sa
o texte a jeho smerovaní, a napokon bol
aj ochotný robiť priam „nemilosrdné“
zásahy v prospech textového celku.
Verím, že je to román, ktorý si nájde
svojich čitateľov a čitateľky, mňa
odniesol do jedného z mnohých svetov,
ktoré by som inak nenavštívila.
Editorská činnosť sa pri pôvodných
i prekladových textoch dnes bohužiaľ
dostáva do úzadia. Ako vidíte jej
ďalšie možnosti a perspektívy?
Hm, nevidím. Jednoducho pre
primalý trh na literatúru v slovenskom
jazyku. Ak bude literatúra nútená sa
udržať na takomto malom priestore
“trhovo”, nemôže mať kvalitné zázemie.
132
21. 4. 2011 8:17:42
Jana Cviková
Redakcia má byť miestom komunikácie
o jazyku všeobecne aj o jazykových
riešeniach
konkrétneho
diela.
Editovanie alebo redigovanie nemôže
byť automatickým spočítaním strán, je
to práca, kde je proces rovnako dôležitý
ako výsledok. A na výsledku spravidla
vidno, ako prebiehal proces. Ak takéto
miesto neexistuje, pracuje každý
na vlastnú päsť, čo síce môže robiť
najlepšie, ako vie, ale skutočnú redakčnú
komunikáciu, ktorá prispieva svojím
dielom k aktuálnej jazykovej kultúre,
to nenahradí. Jazyk je kolektívnou
záležitosťou, a preto nemôže byť ani
práca na textoch čisto individuálnou
vecou. To platí aj pre komunikáciu
s autorom či autorkou. Neexistencia
redakcií znemožňuje aj prácu s mladými
alebo jednoducho s novými ľuďmi
v oblasti tvorby a spracovania textov.
V tejto chvíli teda východisko nevidím,
v ASPEKTE to plátame svojou vlastnou
– z veľkej časti dobrovoľníckou –
prácou, ale to tiež nie je riešenie. Ako
vravím, je to plátanie. Napriek tomu
pracujeme ďalej. Aj na tvorbe rodovo
citlivého jazyka v slovenčine. ■
133
REFLEXIE.indd 133
RO Z HOVORY
21. 4. 2011 8:17:42
Ján Štrasser
JÁN
ŠTRASSER
Ján Štrasser – prekladateľ, básnik,
esejista, textár, prozaik a dramaturg.
(Rozhovor pripravila Barbora Kráľová)
Aké boli
začiatky?
vaše
prekladateľské
Ako začínajúci básnik som sa
v
polovici
šesťdesiatych
rokov
minulého storočia stal aj začínajúcim
prekladateľom poézie – v tom čase
prakticky každý básnik popri vlastnej
tvorbe aj prekladal. Ak ma pamäť
neklame, celkom prvú som preložil
spolu s básnikom Kamilom Peterajom
báseň ruského futuristu Velemira
Chlebnikova Zverinec, vyšla v Mladej
tvorbe v novembri 1965. Potom
nasledovala dlhšia báseň Borisa
Pasternaka, v origináli sa volala Belyje
stichy čiže Blankversy. O rok či dva
som s germanistom Petrom Zajacom
v Mladej tvorbe publikoval menší výber
z poézie nemeckého expresionizmu – tým
sa začala naša dlhá a dodnes trvajúca
partnerská spolupráca na prekladaní
nemeckej poézie a dramatickej tvorby.
Vlastne až od konca päťdesiatych
RO Z HOVORY
REFLEXIE.indd 134
a šesťdesiatych rokov minulého storočia
sa dá hovoriť o modernom slovenskom
básnickom preklade – ten sa začína až
generáciou, kam patria Vojtech Mihálik,
Miroslav Válek, Viliam Turčány
a pokračuje generáciou Trnavskej
skupiny, kde sa ako prekladateľ presadil
najmä Ľubo Feldek. Starší básnici –
najmä nadrealisti – prekladali hojne,
ale nie veľmi dobre, neprikladali
veľkú dôležitosť dokonalej filologickej
interpretácii básne a mali problémy
s technikou verša.
Spomínané
preklady
boli
časopisecké, čo vám vyšlo knižne?
Z prekladov poézie dlho-dlho nič.
Normalizácia zlikvidovala aj Mladú
tvorbu, kde som bol redaktorom
a ja som mal v sedemdesiatych
rokoch isté publikačné problémy.
Spolu s Osamelými bežcami som bol
v priestoroch slovenskej literatúry
a teda aj básnického prekladu nevítaný.
134
21. 4. 2011 8:17:45
Ján Štrasser
Prichýlilo ma vydavateľstvo Mladé
letá a mohol som prekladať aspoň
detskú prózu, tam som tak nevytŕčal.
Takže mojou prvou prekladateľskou
bibliografickou jednotkou bol román
Anatolija Markušu o životných
udalostiach skúšobného pilota –
Pasažier je smrť. V prvej polovici
sedemdesiatych rokov sme sa s Petrom
Zajacom intenzívne venovali lyrike
nemeckého básnika Bertolta Brechta.
Viacero jeho básní sme preložili pre
divadelnú inscenáciu Brechtovej poézie
na Poetickej scéne, ale knižne sme
výber z Brechta s názvom V znamení
korytnačky mohli vydať v Tatrane až
v roku 1983. Takisto náš knižný výber
z poézie iného skvelého nemeckého
básnika Güntera Eicha s názvom
Neskôr, vyšiel naozaj „neskôr“ – do
vydavateľstva Slovenský spisovateľ sme
ho odovzdali tuším v roku 1977, no vyšiel
až v roku 1984. S Petrom som preložil
svoje najdôležitejšie veci – spomeniem
aspoň dve: jedno z ťažiskových diel
modernej európskej literatúry Posledné
dni ľudstva od Karla Krausa a rozsiahlu
antológiu nemeckého expresionizmu
Krik a ticho storočia.
Ako prebieha spolupráca s Petrom
Zajacom a ako ju ovplyvňuje fakt, že
ste priatelia?
S Petrom Zajacom sa poznáme od
čias štúdia na FFUK, on bol o ročník
vyššie. Spojil nás záujem o literatúru,
odvtedy sa priatelíme a spolupracujeme.
Pokiaľ ide o prekladanie vo dvojici,
myslím, že sme trochu poopravili
pretrvávajúci slovenský princíp, ktorý
vždy spočíval v tom, že tzv. „jazykový
spolupracovník“,
čiže
ten
člen
prekladateľskej dvojice, ktorý ovládal
jazyk originálu, pripravil pre svojho
kolegu básnika doslovný preklad veršov,
tzv. podstročník, básnik ho „prebásnil“
a bolo to vybavené. Peter a ja sme takto
nikdy nepracovali. On ako germanista
mi pripraví doslovný preklad, dodá mi
k nemu všetky dôležité literárnohistorické
informácie a dôkladnú sémantickú
interpretáciu. Nemusím zdôrazňovať,
že v najvyššej kvalite. Ja urobím básnický
preklad, ktorý Peter podrobí dôkladnej
analýze a z nej pre mňa vyplynie, či treba
na preklade ďalej pracovať a ak áno,
tak ako. Ak treba, pracujem ďalej a celý
proces sa opakuje. A to všetko sa deje
v intenzívnej diskusii. Samozrejme,
takáto práca trvá dlho, pretože
je dôsledná. A niekedy trvá dlho aj preto,
lebo Peter Zajac je človek, ktorý vždy bol
a doteraz je „zamontovaný“ do desiatok
najrôznejších literárnych, vedeckých
a dnes aj politických projektov a všade
odvádza skvelú prácu. Je logické, že
sa mu potom „pobijú“ termíny. Jeden
čas ma to dosť stresovalo – najmä
keď sme prekladali Karla Krausa.
Posledné dni ľudstva majú 700 strán
a Peter mi dával doslovný preklad
po častiach a s veľkými pauzami...
celé to trvalo nejakých sedem - osem
rokov. A bola aj chvíľa, keď som to už
135
REFLEXIE.indd 135
RO Z HOVORY
21. 4. 2011 8:17:45
Ján Štrasser
jednoducho nevydržal a napísal som mu
„list na rozlúčku“, v ktorom som naše
prekladanie vo dvojici zrušil. Myslím,
že to naňho dosť zapôsobilo, minimálne
to dodnes spomína. Po tom liste nejakú
časť textu dodal, potom zasa nedodal
a ja som pochopil, že, ako vraví príslovie,
starého psa novým kúskom nenaučíš.
Dôležité je iné: či tá robota stojí
za to, alebo nie, a ja si myslím, že stojí,
dokonca veľmi, tak teda prekladáme
spolu ďalej, už 45 rokov. Ale teraz
sa už nedám nachytať na medové
motúzy typu „zajtra ti dám polovicu,
a o dva mesiace druhú“, lebo zajtra
môže byť o týždeň a o dva mesiace môže
byť aj o dva roky. Takže pokiaľ to len
trochu ide, vyžadujem od neho, aby mi
dal celý text, až potom nastupujem ja.
Za svoje preklady ste získali
niekoľko ocenení. Naposledy to
bola Prémia Jána Hollého za román
Ľudmily Ulickej Daniel Stein,
tlmočník. V jednej z recenzií sa píše,
že knihu je lepšie čítať po kúskoch
a vyhradiť si čas na premýšľanie.
Text je plný úvah a núti čitateľa
k sebareflexii. Povedzte nám niečo
viac o práci na preklade tejto knihy.
Najprv hádam poviem, že ocenenia
za preklady potešia, no počet ľudí,
ktorí si kúpia náročnejšiu súčasnú
preloženú knižku – nemyslím teraz na
knihy trebárs Dana Browna či Paula
Coelha – len zriedka presiahne tisícku.
S istou nadsádzkou by som povedal,
RO Z HOVORY
REFLEXIE.indd 136
že vydavatelia, ktorí dnes vydávajú
náročnejšou
prekladovú
beletriu,
sú zároveň aj jej mecenášmi. Mrzí
ma to, ale asi s tým nič neurobíme.
No a súčasná ruská literatúra to
má dnes medzi čitateľmi ešte ťažšie.
Je to pochopiteľné – dvadsať rokov
je málo na to, aby sa zabudlo na to, ako
nám sovietski súdruhovia zakazovali
prekladať z ruskej (ale aj zo sovietskej)
literatúry a teda čítať to, čo sme chceli
my, a naopak – doslova nám nariaďovali
prekladať tony socrealistickej hlušiny.
Takže kyvadlo sa prudko vychýlilo na
opačnú stranu a do stredu sa vracia len
veľmi pomaly.
Posledných asi desať rokov mám
to šťastie prekladať veľmi dobré ruské
knihy – niektoré mi ponúkli vydavatelia,
niektoré zasa ja im. Slovart, Kalligram,
PT Marenčin, najnovšie Artfórum sú
vydavateľstvá, ktoré ešte nerezignovali
na vydávanie kvalitnej preloženej
beletrie vrátane ruskej. Z tých asi
pätnástich kníh, ktoré som v posledných
rokoch preložil, kniha Ľudmily Ulickej
Daniel Stein, tlmočník vyvolala –
relatívne – najväčšiu pozornosť.
Asi preto, že je to veľmi silný príbeh
a autorka si zvolila veľmi atraktívny
žáner na jeho stvárnenie – nazval
by som ho filmárskym termínom: hraný
dokument. Predobrazom Daniela Steina
je historická postava Oskara Rufaisena
– židovského chlapca z Poľska, ktorý
sa počas holokaustu zachránil doslova
zázrakom, konvertoval na katolícku
136
21. 4. 2011 8:17:45
Ján Štrasser
vieru a stal sa katolíckym duchovným
v Izraeli. Viac o tom neprezradím, tá
knižka naozaj stojí za prečítanie. Pokiaľ
ide o štýl, preklad nebol až taký náročný,
problémy boli skôr vecné. Musel som
si overovať stovky miestnych názvov
v Izraeli, riešiť ich transkripciu, taktiež
transkripciu mien, hľadať adekvátne
prostriedky na vyjadrenie celých pasáží
týkajúcich sa judaistiky ako filozofie,
takisto pasáží katolíckej liturgie atď.
Samozrejme, často som sa obracal
na konzultantov, teda na ľudí, ktorí sú
v tom-ktorom odbore profesionáli. To je
normálne, dokonca nevyhnutné. Aj som
sa im v knihe pekne poďakoval.
A iné texty? Z rôznych zdrojov
viem, že vám je blízky Vladimír
Sorokin. Jeho knihy pre svojrázny
exhibicionizmus nie každý dokáže
dočítať dokonca, hoci spisovateľ je to
zručný a fantázia mu nechýba. Čím
vás okúzlil?
Sorokin je skvelý autor. Nepovedal by
som, že je exhibicionista, skôr provokatér,
no on všetko, čo by sa mohlo zdať
exhibovaním, podkladá veľmi silným
pocitom z každodennej ruskej reality.
Na tých Rusov, ktorým je literatúra čosi
vysoké, vznešené, to musí pôsobiť ako
červené súkno na býka. Je to človek,
ktorý vyšiel z disentu, z neoficiálnej
literatúry, a preto je úplne prirodzené, že
nemusel prechádzať transformáciou zo
socialistického realistu na modernistu.
Píše veľmi originálne a vždy si vymyslí
nejakú nekonvenčnú konštrukciu. Jeho
knihy sú často kruté, tá krutosť však
nie je sadistická, samoúčelná, ale
je to krutosť prostredia či doby,
v ktorej sa dej odohráva. Sorokin ani
v tých najvypätejších scénach, napríklad
v scénach sexuálnych deviácií, nikdy
nie je samoúčelný. Veľmi mám rád
jeho knihu Očereď (v preklade Rad,
vyšla v češtine pod názvom Fronta),
ktorú napísal už v sedemdesiatych
rokoch minulého storočia. Celá kniha
je jeden dlhokánsky dialóg. Anonymní
ľudia stoja v rade (klasický fenomén
sovietskeho Ruska), chcú sa dostať
k nejakému tovaru, ale nevedia, čo
sa predáva, kde je začiatok radu, kde
je koniec, či sa im vôbec niečo ujde...
v „očeredi“ vznikajú vzťahy, dokonca
aj nejaké lásky... absurdná situácia,
no zároveň strašne životná a známa.
A to je Sorokin. Fascinuje ma jeho
suverenita, s akou prepája realitu
a absurditu, realitu a mysterióznosť...
a vždy si od toho drží nenápadný,
no suverénny odstup. Jeho spôsob tvorby
estetickej reality viem len ťažko opísať,
ale opakujem – Sorokin ma fascinuje.
Za preklad Puškinovho románu
vo veršoch Eugen Onegin ste získali
Cenu Jána Hollého. Z doslovu v knihe
vieme, že Onegin má pre vás zvláštny
význam, že ste sa snažili zaodieť ho
do súčasného jazyka. Ako sa vám
prekladal najväčší ruský básnik?
137
REFLEXIE.indd 137
Z Eugena Onegina som si len tak
RO Z HOVORY
21. 4. 2011 8:17:45
Ján Štrasser
pre seba preložil zopár strof ešte
v sedemdesiatych rokoch. Vtedy
Onegin vyšiel v novom slovenskom
preklade Ivana Kupca. Kupca som si
veľmi vážil ako básnika, ale Onegina,
žiaľ, nepreložil dobre. Ten preklad bol
starý už v okamihu, keď vyšiel, neživý,
toporný. V roku 1974 som ho použil
do svojej divadelnej adaptácie Eugena
Onegina, ktorú som pôvodne robil podľa
veľmi zaujímavého českého prekladu
Olgy Maškovej – no v slovenčine sa
švihácky peterburský Onegin zmenil na
slovenského malomešťana. Keď som sa
v roku 2000 sťahoval do nového bytu,
našiel som v zásuvke tých pár strof, boli
už dobre zožltnuté. Začal som si ich čítať
a čosi ma zviedlo pokračovať v pokuse
o svojho slovenského Onegina. Predtým
som sa desať rokov prekladaniu z ruštiny
nevenoval, naposledy som preložil
a vydal na začiatku deväťdesiatych
rokov výber z poézie Josifa Brodského
Jesenný krik jastraba. Takže – zahĺbil
som sa do Onegina, začal som prekladať
a zrazu som len mal pol knižky, vtedy
som si povedal, že hádam stojí za to aj
to vydať. Mal som neuveriteľné šťastie,
že som v tomto čase natrafil na Petra
Chalupu, v tom najlepšom zmysle
slova fanatika vo vydávaní krásnych
a hodnotných kníh – to on ma nahovoril,
aby som Onegina vydal dvojjazyčne.
Najprv som bol k jeho návrhu skeptický,
poviem otvorene, trochu som sa obával
bezprostrednej čitateľskej i odbornej
konfrontácie s originálom, ale dnes som
RO Z HOVORY
REFLEXIE.indd 138
mu za ten nápad vďačný. Na otázku,
ako sa mi prekladal Eugen Onegin,
sa mi veľmi ťažko odpovedá – mne
sa prekladal skvele, ale či to vidieť aj
na výsledku, to už musia posúdiť iní.
V každom prípade som sa ho usiloval
preložiť do súčasnej slovenčiny,
presnejšie, do súčasnej básnickej
slovenčiny, ktorá je absolútne moderná.
Chcel som, aby Puškin prehovoril na
Slovensku tak, ako prehovoril začiatkom
19. storočia v Rusku, to znamená, znovu
to zopakujem, moderne. Eugen Onegin
vznikal v prvej tretine devätnásteho
storočia, keď sa v Rusku presadzoval
literárny romantizmus, ale Puškin bol
už vtedy ďalej! Onegin je už vlastne
postromantické dielo, prejavuje sa
v ňom Puškinov ironický odstup do
vtedajšej ruskej spoločenskej reality.
O takéhoto ironického Onegina som sa
pokúsil. O Puškina s nadhľadom.
Aký text bol pre vás najťažší na
preklad a prečo? V médiách zaznela
informácia, že to bola Moskva-kvakva Vasilija Aksionova, je to tak?
Asi áno. Aksionov má veľmi zložitý
štýl, on tak trochu (tak trochu veľmi!)
ukazuje čitateľovi: pozri sa, ako skvele
viem písať. Navyše Moskva-kva-kva
je román, v ktorom sa fantasy mieša
s historickou realitou v tom pre
dnešných ruských autorov takom
príznačnom mixe. U Aksionova je dosť
ťažké dostať sa pod kôru fabuly, odhaliť
všetky tie sujetové jemnôstky a fintičky.
138
21. 4. 2011 8:17:45
Ján Štrasser
Ale bavilo ma to, aj keď som si neraz
od srdca zanadával. Dnes, na sklonku
svoje prekladateľskej dráhy, viem, že
myslieť si, že rozumiem autorovi na sto
percent, je ilúzia. Dokonca si myslím,
že často si nerozumie ani sám autor.
Čo neznamená, že to, čo napísal, nie
je výborné. Prekladateľ má v takomto
prípade na výber: buď sa zľakne a nechá
to tak, alebo to preloží, pomôžem si
slovami Pavla Vilikovského, tak trochu
črevami, intuitívne. Pravda, skúsený
prekladateľ to s tou intuíciou zasa až
tak nepreháňa. Celá táto odpoveď na
vašu otázku svedčí len o jednom: neviem
celkom presne povedať, ako prekladám.
Už sa veľa popísalo o tom, či sú
české preklady lepšie alebo horšie..
Názory sa v poslednom čase začínajú
čoraz väčšmi polarizovať. Ja osobne
mám pocit, že tak ako sú dobré české
preklady, tak sú aj preklady horšie,
až úplne zlé. Čo ma však nedávno
zaujalo v médiách bola informácia, že
niektorí slovenskí autori vychádzajú
v českých prekladoch, hoci u nás
českí autori vychádzajú priamo.
Na jednej strane takéto zistenie
poteší, v zmysle - konečne je slovenská
literatúra prekladaná. Radosť je však
krátka, pretože je to preklad „len“
do češtiny. Myslíte, že sa naši kvalitní
autori niekedy začnú prekladať aj
do rozšírenejších jazykov?
Slovenské knižky sa vždy prekladali
do češtiny, ale naopak to príliš
nefungovalo. Moja literárna generácia
do značnej miery vyrastala na českej
literatúre a českých prekladoch.
Jednoducho preto, že česká literatúra
bola zaujímavá a v češtine vychádzalo
oveľa viac kvalitných zahraničných
kníh. Nikdy som nemal pocit, že ak my
čítame české knihy a v češtine, že aj
oni musia čítať toľko isto slovenských
kníh, hoci by som bol rád, keby to tak
prirodzene fungovalo. Ale nefungovalo
to napriek veľkým projektom československej
kultúrnej
vzájomnosti.
To všetko je vecou kultúrnej potreby. Ak
ja potrebujem čítať českú knižku, tak si ju
prečítam, pretože ma nejako obohatí, ak
to Čech nepotrebuje, je to čisto jeho vec
a ich strata. Netreba to celé dramatizovať.
Či je český preklad lepší alebo horší
ako slovenský? Záleží od jednotlivých
titulov a ich prekladateľov. Čítal som
aj dobré české preklady, aj zlé české
preklady. Všeobecne by sa o českom
básnickom preklade dalo povedať,
že je akýsi mäkší ako slovenský, myslím
tým, že je taký uhladenejší, elegantný,
no často významovo dosť rozkolísaný.
A pokiaľ ide o preklady slovenských
kníh do takzvaných svetových jazykov
(čudný výraz – slovenčina nie je svetový
jazyk? Každý jazyk na svete je svetový,
nie?) – niečo sa prekladá. V angličtine
vyšiel Pavel Vilikovský, Peter Pišťanek,
Daniela Kapitáňová... Druhá vec je,
ako sa tie knihy uchytili na anglickom
139
REFLEXIE.indd 139
RO Z HOVORY
21. 4. 2011 8:17:45
Ján Štrasser
trhu. To všetko je vec marketingu
a záujmu sveta. Anglicky alebo nemecky
hovoriaci svet je saturovaný svojimi
knižkami tak, že na to, aby si zobral
niečo z inej literatúry, to musí byť buď
skutočne zaujímavé, alebo veľmi dobre
marketingovo zvládnuté.
Mnohí študenti sa počas štúdia
stretli aj s názorom pedagógov, že od
umeleckého prekladu je najlepšie dať
ruky preč. Dôvodom je takmer nulová
šanca niekedy dostať príležitosť niečo
preložiť, ako aj malý finančný výnos.
Čo si o takomto názore myslíte?
Prečo vás preklad stále baví? Sám
ste v ktoromsi rozhovore povedali,
že sa dá z neho sotva vyžiť. Čo by
ste poradili mladému, nádejnému
prekladateľovi? Ako sa má dostať
k práci, ktorá ho síce neuživí, ale
aspoň ho bude napĺňať pocitom
zmysluplnej práce?
Pedagógovia, ktorí učia o umeleckom
preklade a odrádzajú svojich študentov
od umeleckého prekladu, sú zvláštni
pedagógovia. Slovenská kultúra bude
ešte dlho odkázaná na prekladanie.
Z prekladania umeleckej literatúry sa
žije dosť ťažko, ak to má byť jediný
zdroj obživy, asi treba popri tom
robiť aj niečo iné. A ako sa dostať k
prekladaniu? To je to najľahšie, treba
si nájsť zaujímavý text a začať. Preložiť
báseň, poviedku, kúsok románu.
A potom príde to najťažšie – presvedčiť
niektorého z desiatok vydavateľov,
RO Z HOVORY
REFLEXIE.indd 140
aby text prijal, vydal ho a hádam aj
zaplatil preklad. Môžem hovoriť len
za seba: som nesmierne vďačný tým
trom - štyrom vydavateľstvám, s ktorými
spolupracujem a ktoré zatiaľ láskavo
prijímajú moje návrhy a vydávajú
moje preklady z ruštiny. Nič na tom
nezarobia. Preklady ruských kníh
na Slovensku sú pre vydavateľov čistá
strata. Na rozdiel od Holanďanov
či Fínov, ktorí majú záujem, aby na
Slovensku nejaké ich knižky vychádzali,
preto ich dotujú z rôznych nadácií, Rusi
nič podobné nerobia. To je škoda. Ale
ja ako končiaci prekladateľ už
začínajúcim prekladateľom veľa toho
neporadím. Prekladám aj preto, že
je to tvorivá práca, pri ktorej mi do toho
„nekecá“ priveľa ľudí. Takže to robím
rád.
Na čom pracujete teraz a na čo
sa chystáte? Pred pár rokmi vyšiel
v angličtine výber ruských básnikov.
Nechystáte aj vy preklady nejakých
básní?
Práve som dokončil preklad knihy
Viktora
Jerofejeva
Encyklopédia
ruskej duše. V Rusku tá knižka vyvolala
celkom slušný škandál a autor bol
obvinený, že hanobí svoju vlasť
a národ. Samozrejme, že je to blbosť.
No kritická je tá kniha veľmi. Začínam
prekladať román Eduarda Volodarského
Denník samovraha. A prečítal som si
najnovšieho Vladimíra Sorokina, jeho
novelu Meteľ (Metelica), dúfam, že sa
140
21. 4. 2011 8:17:45
Ján Štrasser
mi ju podarí preložiť pre vydavateľstvo
Kalligram niekedy v polovici budúceho
roku. Pokiaľ ide o poéziu, preložil
som niekoľko básní do pripravovanej
antológie ruskej básnickej moderny,
ktorú pripravil Valerij Kupka pre
vydavateľstvo Slovart. No priznám sa,
že som nenašiel žiadneho súčasného
ruského básnika, ktorý by ma oslovil,
ale to je asi moja chyba. Osobne si
myslím, že teraz nie je v Rusku čas
naozaj veľkej poézie, ako boli v minulom
storočí dvadsiate roky alebo šesťdesiate.
Myslím, že posledný naozaj veľký ruský
básnik je Josif Brodskij. A toho som mal
to šťastie už preložiť. ■
141
REFLEXIE.indd 141
RO Z HOVORY
21. 4. 2011 8:17:45
Terezka Matkuliaková
TEREZKA
M A T K U L I A K O VÁ
(Rozhovor pripravila Emília Janecová)
Terezka, na Reflexiách sme čo-to
počuli o začiatkoch spisovateľských
či prekladateľských. Ako to bolo
s tvojimi filmárskymi prvotinami?
Prirovnávam to k stavu zamilovania.
Hladina adrenalínu vysoká, tep
nepravidelný, hlava v oblakoch. Oči
slepé a na tvári prihlúply úsmev. Také
sú aj moje filmové prvotiny. Nevyzreté
a plné citu. Mám rada film.
Dalo by sa povedať, že Slovensko
je mladej filmovej tvorbe otvorené
a ponúka jej dobrú živnú pôdu?
Dalo by sa chváliť, nadávať,
kritizovať, karhať, ponúkať riešenia.
Dalo by sa toho veľa povedať. A dal by
sa o tom natočiť film. Kto chce, točí. Kto
chce, dačo iné ...
Zúčastnila
si
sa
viacerých
zahraničných workshopov. Ako je to
v iných krajinách? Sú podmienky pre
začínajúcich filmárov iné ako u nás?
RO Z HOVORY
REFLEXIE.indd 142
Pokiaľ ide o krátky film, všade je
to rovnaké. V podstate riešime všetci
tie isté veci stále dokola. Dýchanie,
jedlo, hygienu, vzťahy, prácu, drámu,
smiech... A to ako ich dokážeme
spracovať v krajine, v ktorej žijeme, to
už je na každom z nás. Podmienky sú
rôzne. Každý kontinent, kraj, societa,
človek má to svoje. A z toho svojho treba
mať radosť.
Zopakujem, kto chce točiť, točí.
Domáci diváci si kvalitu krátkych
slovenských filmov pochvaľujú.
Niet pochýb, že naše spracovania
sa bez problémov vyrovnajú tým
zahraničným. Čo všetko výrobný
proces obnáša?
Začne to nápadom, ideou, čímsi, čo
vás natoľko gniavi, že to musí ísť von.
Nedá vám to spať, zakorení sa to vo
vás. Premýšľate, analyzujete, a potom
začnete písať. Vynárajú sa situácie,
nabaľuje sa príbeh. A potom príde
142
21. 4. 2011 8:17:46
Terezka Matkuliaková
realita. Chce to manažérsky talent
a podobných bláznov, čo milujú film
a majú výdrž. Potom rozmýšľate, trápite
sa, skúšate obsadiť napríklad rolu
postavy, kvôli ktorej to celé vzniklo.
Zvažujete spôsob nakrúcania, exteriér,
interiér, a niekedy to aj tak stále nie je
ono. Stretávate sa s kamarátmi, smejete
sa a nakoniec si poviete: “Tak a máme
to, ide sa točiť!”
Nastupuje vlna nadšenia, všetci sú
v pohotovosti, všetci ťahajú za jeden
povraz, smejú sa na pľaci a vy sa trápite,
premýšľate, zatiaľ čo zvyšok tímu sa
vcelku príjemne zabáva.
Po dvoch, troch alebo štyroch
týždňoch ste na konci so silami. Film ale
stále nie je vonku. Skúšate, kombinujete,
vyberáte hudbu, celé dni trávite v strižni.
Niekedy si poviete: Dosť! Kašlem na to!
A vtedy vám to dôjde. Zavoláte
kamarátov,
dotočíte,
postriháte,
doladíte a posadíte sa. Okolo vás sedí
niekoľko párov očí a vy rozmýšľate,
čo nato všetky tie oči povedia. Potom
to príde: Zaznejú prvé tóny, na plátne
sa objaví prvý záber a vám sa konečne
uľaví.
A čo s filmom ďalej? Napokon
určite chcete, aby ho videlo čo najviac
ľudí. Nielen u nás, ale aj von. A vtedy
potrebujeme my vás – prekladateľov.
Aká dôležitá je pre mladých
filmárov spolupráca s prekladateľmi
a ako vyzerá v praxi?
Dnes treba myslieť medzinárodne.
S prekladateľmi filmári spolupracujú na
troch základných úrovniach. Po prvé,
preklad scenárov do angličtiny. Dnes
je totiž už úplne bežná spolupráca so
zahraničnými koproducentmi. Tam je
potrebný kvalitný preklad scenára.
Po druhé, titulky. Tu je dôležitý odhad
nuáns hovorovej reči. Po tretie, preklad
propagačných materiálov určených
pre zahraničnú distribúciu filmu. Tie
pomôžu film spropagovať a možno
i predať.
Aká je tvoja vlastná skúsenosť?
Raz som počula vetu, „titulky ti
zachránia film“. Kvalitným prekladom
sa dá mnohokrát vylepšiť ťažkopádnosť
pôvodne zvoleného textu. Aj keď lepšie
by bolo, keby prekladatelia nič nemuseli
vylepšovať a mali len radosť z prekladu.
V čom vidíš výzvu pre mladých
prekladateľov, ktorí sa rozhodli
zamerať sa na film?
V simultánnom preklade. Ten
nastupuje vo fáze distribúcie filmu na
medzinárodné festivaly. Väčšinou ho
zabezpečujú vybrané prekladateľské
firmy, ktoré spolupracujú s konkrétnymi
festivalmi. Simultánne sa na slovenských
festivaloch prekladajú zahraničné filmy,
ktoré sa prostredníctvom priameho
prekladu dostávajú hneď na mieste
k divákovi. Toto je skutočne obdivuhodná
práca a vidím v nej perspektívu
pre mladých, umelecky založených
prekladateľov.
143
REFLEXIE.indd 143
RO Z HOVORY
21. 4. 2011 8:17:47
Terezka Matkuliaková
Dôležitosť spolupráce je teda
jasná. Niekoľkokrát sme sa už
rozprávali o možnosti nadviazania
takejto spolupráce už v začiatkoch,
teda medzi začínajúcimi filmármi
a
začínajúcimi
prekladateľmi,
ktorých zastrešujú dve univerzity
v mestách vzdialených od seba len
zopár kilometrov.
Vďaka
spolupráci
študentov
filmovej fakulty VŠMU a Oddelenia
translatológie sa môže vytvoriť zázemie,
vďaka ktorému sa slovenský film bude
môcť prezentovať na medzinárodnej
úrovni. Spolupráca by mohla hladko
prebiehať
vďaka
voliteľnému
interaktívnemu predmetu, na ktorom by
študenti FTF VŠMU prostredníctvom
internetu komunikovali so študentmi
translatológie FF UKF o svojich
scenáristických a filmových prácach.
Tie by na UKF prešli prekladateľským
procesom a putovali by na medzinárodné
festivaly. Medzinárodná úspešnosť
jednotlivých projektov by potom
bola skutočnou satisfakciou pre obe
univerzity.■
RO Z HOVORY
REFLEXIE.indd 144
144
21. 4. 2011 8:17:47
Študentské
preklady
REFLEXIE.indd 145
21. 4. 2011 8:17:47
Pätnásť ročníkov tvorivej súťaže –
prekladateľská univerziáda
V roku 2010 sa konal už 15. ročník Prekladateľskej univerziády, čiže tvorivej súťaže
pre študentov (aj postgraduálnych) slovenských vysokých škôl, ktorí prekladateľstvo
študujú alebo majú osobný vzťah k dvojjazyčnej komunikácii a chcú sa popasovať
s ľubovoľne zvoleným originálnym umeleckým, odborným alebo vedeckým textom
a zároveň si medzi sebou vyskúšať sily v tejto čoraz žiadanejšej literárnej činnosti.
Z podnetu J. Rakšányiovej sa Slovenská spoločnosť prekladateľov odbornej
literatúry a Slovenská spoločnosť prekladateľov umeleckej literatúry rozhodli
osloviť Literárny Fond, aby súťaž zastrešil. Finančne i organizačne univerziádu
zabezpečujú sekcie Literárneho fondu – Sekcia pre umelecký preklad a Sekcia pre
vedecký a odborný preklad.
Prvý ročník Prekladateľskej univerziády sa uskutočnil v roku 1996 a súťažilo
sa v troch kategóriách: umeleckej, odbornej a teoreticko-kritickej, táto štruktúra sa
zachovala dodnes. Pred oficiálnym prvým ročníkom súťaže prebehol ešte v roku
1995 tzv. nultý ročník.
Všetky ceny Prekladateľskej univerziády nesú meno Antona Popoviča – Cena
Antona Popoviča za umelecký preklad, Cena Antona Popoviča za odborný preklad
a Cena Antona Popoviča za teóriu a kritiku prekladu. Súčasne sa vo všetkých troch
kategóriách za Literárny fond a takisto vo všetkých troch kategóriách za Slovenskú
spoločnosť prekladateľov umeleckej literatúry a Slovenskú spoločnosť prekladateľov
odbornej literatúry udeľujú finančné ocenenia: 1. miesto 100 eur, 2. miesto 70 eur,
3. miesto 35 eur, z čoho vyplýva, že každoročne môžu byť finančne ocenení deviati
účastníci.
Súťaž prebieha v dvoch kolách a každá kategória má trojčlennú porotu, ktorá
hodnotí prihlásené práce. Uzávierka súťaže je 15. marca v príslušnom roku.
Do tohto termínu zašle súťažiaci na adresu Literárneho fondu: 1) fotokópiu
originálneho textu v cudzom jazyku podľa vlastného výberu, ktorý nebol u nás
preložený (platí pre vedecký a odborný preklad a pre teóriu a kritiku prekladu), alebo
fotokópiu originálneho textu v cudzom jazyku podľa vlastného výberu, ktorý nebol
u nás preložený – ucelená poviedka alebo poézia – (platí pre umelecký preklad),
2) preklad do slovenčiny v rozsahu 5 – 7 normostrán vedeckého alebo odborného
textu, alebo v rozsahu 8 – 15 normostrán umeleckého textu, pri poézii 100 – 150
veršov, v normálnej úprave (1 normostrana – 1800 znakov, medzera medzi riadkami –
2, číslovanie strán), 3) vyplnené tlačivo „Prihláška do Prekladateľskej univerziády“.
Všetko v troch exemplároch.
146
REFLEXIE.indd 146
21. 4. 2011 8:17:47
Prvé kolo je neverejné, v ktorom trojčlenné poroty, vymenúvané každoročne
z radov pedagógov, redaktorov a významných praktikov a teoretikov prekladu,
vyberú v každej kategórii 12 prác do druhého verejného kola, kde prebieha rozprava
o jednotlivých prekladoch a ich autorská obhajoba. Ďalšie podrobnosti technického
charakteru si možno prečítať v Štatúte Prekladateľskej univerziády, ktorý je prístupný
v Literárnom fonde a na jeho internetovej stránke www.litfond.sk a pravidelne
sa rozposiela na príslušné vysoké školy v dostatočnom časovom predstihu pred
termínom odovzdania prác.
Organizátori by si veľmi priali, keby najmä pedagógovia na školách, kde
sa preklad a tlmočenie vyučuje, vzali do úvahy, že Prekladateľská univerziáda
je nadstavbovým stupňom pri získavaní prekladateľského vzdelania, ktorý má
v rámci Literárneho fondu veľkú tradíciu a je istým spôsobom vstupom študenta do
praktického kontaktu s redaktormi a prekladateľmi a predstavuje možnosť účasti
na ďalšej forme zlepšovania prekladateľskej kvality, na Letnej škole prekladu, kde
už ide vyslovene o výmenu skúseností z prekladateľskej praxe. Možno zodpovedne
povedať, že mnohí účastníci Prekladateľskej univerziády, najmä tí najúspešnejší,
mali prechod z akademickej pôdy do prostredia tvrdej praxe zjednodušený a lepšie
sa v nej uchytili. Dnes, keď zo strany štátnych orgánov, najmä MK SR, nie je
záujem o kvalitnú stránku fenoménu preklad nijako badateľný, je suplujúca činnosť
Literárneho fondu a prekladateľských spoločností jediná, a preto by sa nemala
ignorovať.
Alojz Keníž
147
REFLEXIE.indd 147
21. 4. 2011 8:17:47
1. Cena výboru sekcie umeleckej literatúry
(Literárny fond)
Volám sa Elena Guričanová a v roku 2010 som ukončila
štúdium histórie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.
Od trinástich rokov rada čítam beletriu po anglicky, ale k umeleckému
prekladu ma inšpirovala až práca s cudzojazyčnými historickými
prameňmi na vysokej škole. Počas štúdia som absolvovala niekoľko
kurzov anglického jazyka a jeden semester teórie umeleckého
prekladu. Dvakrát som sa zúčastnila Prekladateľskej univerziády
(2. cena Výboru sekcie pre umelecký preklad LF v roku 2009;
1. cena v roku 2010) a začala som spolupracovať s vydavateľstvami
Ikar a Perfekt. Doteraz mi knižne vyšlo sedem prekladov: Poďte
s nami do prírody (Perfekt, 2008), Veľká kniha hlavolamov (Perfekt,
2008), Nová kniha hlavolamov (Perfekt, 2009), Skvelá kniha
hlavolamov (Perfekt, 2010), Dejiny plné omylov (Perfekt, 2009),
Denník odvážneho bojka (Ikar, 2010), KOM.ROBOT (Ikar, 2010).
Algernon Blackwood (1869 - 1951) patrí k najproduktívnejším
autorom strašidelných príbehov v histórii žánru. Narodil sa
v Londýne a po ukončení štúdia na Wellington College sa
presťahoval do Ameriky, kde vystriedal množstvo povolaní.
Pracoval ako farmár v Kanade, riaditeľ hotela, novinový reportér
v New Yorku, barman, model, tajomník, podnikateľ a učiteľ hudby.
Začiatkom dvadsiateho storočia sa presťahoval späť do Anglicka
a odvtedy sa naplno venoval písaniu. Napísal štrnásť románov
a vyše desať poviedkových zbierok. Poviedka Podozrivý dar je do
istej miery inšpirovaná jeho životnými skúsenosťami.
148
REFLEXIE.indd 148
21. 4. 2011 8:17:47
Elena Guričanová
Algernon Blackwood
podozrivý dar
Preklad:
Elena Guričanová
Blake mal už niekoľko mesiacov poriadne hlboko do vrecka, podchvíľou sa ocitol
aj úplne na mizine, a zo svojho nepriaznivého položenia s obľubou vinil okolnosti,
ktoré vôbec nemohol ovplyvniť. Práve sedel vo svojej izbe na treťom poschodí
zastrčeného penziónu v New Yorku a snažil sa písať, usilovnejšie sa však zaoberal
úvahami, kedy sa šťastena opäť nakloní na jeho stranu.
Izbu nazýval svojou iba preto, že nájomné platil sám. Delil sa o ňu s dvoma
kamarátmi, drobným Francúzom a obrovským Dánom, ktorí by síce s radosťou
prispeli na životné náklady, ale zatiaľ sa im nepodarilo získať potrebné prostriedky.
K dispozícii mali iba dve postele a matrac, na ktorom sa vždy po týždni striedali.
Podstatnú časť ich nepravidelnej „stravy“, ktorú pripravovali na zvláštnom zariadení
pripevnenom na plynový horák, tvorila ovsená kaša, zemiaky a občas aj vajcia. Čas
od času, keď večera načisto stroskotala, zhltli pár zrniek surovej ryže, zapili ich
teplou vodou z kúpeľne a čo najrýchlejšie zaľahli, aby pospali skôr, než ich opustí
pocit falošnej sýtosti. Dobre totiž vedeli, že hlad a spánok spolu nevychádzajú
najlepšie. Vykurovanie horúcim vzduchom už našťastie patrilo k štandardu
vo všetkých newyorských domoch, takže im stačilo otvoriť mriežku v stene, aby
získali dostatočné, hoci nie celkom zdravé množstvo tepla.
Všetci už na vlastnej koži pocítili krutú osamelosť vo veľkom meste, počas
niekoľkých mesiacov spolužitia v stiesnenej miestnosti však museli vzdorovať
strastiam úplne opačného charakteru, ktoré každú z trojice odlišných pováh
umárali iným spôsobom. V ten večer, keď Blake sedel a písal pri jedinom okne
bez prasklín, postretlo Dána a Francúza, jeho druhov v núdzi, neuveriteľné šťastie.
Oboch pozval na večeru do reštaurácie priateľ, ktorý jednému ponúkol dokonca aj
šancu na získanie práce s pravidelným zárobkom. Určite sa vrátia neskoro v noci
a Blake nepochyboval, že prinesú aj nejaké zásoby. Francúz totiž nikdy nepohrdol
pohárikom absintu, a to znamenalo, že môže využiť bohaté bufety s jedlom grátis,
ktoré poskytoval každý bar v New Yorku. Zákazníci, ktorí si kúpili nápoj, si z nich
mohli nabrať ľubovoľné množstvo a zjesť na mieste alebo nenápadne odniesť
a skonzumovať neskôr. Pre tisícky nešťastníkov to predstavovalo jedinú možnosť
obživy a skúsenosť človeka postupne naučila, odkiaľ si za cenu jediného pohárika
môže odniesť takmer dostatočnú porciu pečených zemiakov, párkov, kúskov chleba
či dokonca vajec. Francúz a Dán si vedeli poradiť a Blake sa tešil, že ho čaká
149
REFLEXIE.indd 149
PREKLADY
21. 4. 2011 8:17:47
Elena Guričanová
viac-menej sýta večera, než vytiahne zo skrine matrac a uloží sa na noc.
Dovtedy mal izbu len pre seba a mohol si vychutnať tichý a osamelý večer.
Živil sa zháňaním správ do večerníka známeho náklonnosťou k škandálom
a výmyslom. Väčšinu pracovného času trávil na policajných súdoch a po nociach,
keď ho príliš netrápila únava alebo hlad, vypisoval do rôznych časopisov články
a príbehy, ktoré sa len málokedy dostali na svetlo sveta v podobe vytlačených
a zaplatených viet. Pohrúžil sa do nesmierne zložitého psychologického rozboru,
a práve sa dopracoval k vete, alebo celému odseku, ktorý ho úplne poplietol a zmiatol.
Odvážil sa ďaleko za svoj duševný obzor a jeho nedostatočne prekrvený
mozog už nevládal vymyslieť cestu späť. Príbeh by nestratil na pútavosti, ani keby
sa držal faktov a pocitov, vôbec sa nemusel púšťať do komplikovanej analýzy
motívov a charakteru, ktorá presahovala jeho možnosti. Písal totiž do veľkej
miery autobiografické dobrodružstvá mladého Angličana, ktorý ako mnohí nádejní
vysťahovalci skrachoval na farme v Kanade, potom pracoval ako barman, korektor
v časopise metodistickej cirkvi, model pre umelcov či komparzista v divadle, učil
úradníkov francúzštinu a nemčinu za dvadsaťpäť centov na hodinu, a napokon sa
rozhodol skúsiť šťastie ako zlatokop.
Blake sa poškriabal po hlave, namočil pero do kalamára, pozrel von oknom bez
roliet a zhlboka si vzdychol. Myšlienky mu stále blúdili k jedlu, hovädziemu steaku
a dusenej zelenine. Vôňa vareného pokrmu, ktorá k nemu cez rozbité okná stúpala
z nižšieho poschodia, mu spôsobovala neprestajné muky. Pokúsil sa vzchopiť
a znovu sústrediť na text.
„... niektorí ľudia sú obdarení,“ napísal, „predstavivosťou natoľko živou, až sa
takmer stáva rozšírením vedomia...“ Ďalej sa už nedostal. Ani presne nevedel, čo
tými slovami vlastne chcel povedať, a v márnej snahe dokončiť vetu jeho zmätená
myseľ skĺzla do letargickej nečinnosti. Rozhodovanie mu padlo zaťažko, lebo cítil, že
veta sa na dané miesto v príbehu priam žiada, no nevedel, či ju má nechať tak, trošku
pozmeniť, alebo radšej úplne vyškrtnúť. Možno práve ona zmárni jeho šance a nejaký
prefíkaný redaktor článok odmietne. Do prepisovania sa mu však vôbec nechcelo
a zmáhala ho únava a ospalosť. Koniec koncov, záleží na jednej vete? Inteligentný
človek do nej napasuje význam podľa svojho uváženia, menej inteligentný bude
predstierať, že tam nejaký našiel, a iné typy čitateľov Blake nepoznal. Oprel si hlavu
do dlaní a hlboko sa zamyslel.
V mysli sa čoskoro zatúlal od myšlienok k snom. Pustil sa do špekulácií, kedy
si jeho kamaráti konečne nájdu zamestnanie a oslobodia ho od povinnosti živiť ich
a každú druhú nedeľu im požičiavať najlepší oblek, ktorú vnímal ako ťažké bremeno.
Dumal, kedy sa naňho konečne usmeje šťastie. V New Yorku sa mohol obrátiť na
PREKLADY
REFLEXIE.indd 150
150
21. 4. 2011 8:17:47
Elena Guričanová
jednu alebo dve vplyvné osobnosti a popýtať sa, či by mu nemohli zabezpečiť
prácu vo fraku, prípadne v uniforme. Myšlienky sa mu rozbehli ďaleko dopredu,
a zároveň aj nevysvetliteľným spätným chodom hlboko do minulosti. V predstavách
sa mu zjavil rodný dom v „starom svete“, uvidel trávnik a cédre ožiarené slnkom,
nazrel cez známe okná do dokonale pozametaných miestností. Všetko na úkor
rozpísaného príbehu. Pochopil, že týmto majstrovským dielom viac nepohne, pokiaľ
svoje myšlienky nepripúta späť k zemi. Na psychológii mu už vôbec nezáležalo, od
cédra pozláteného slnečnými lúčmi sa nikdy nedokázal vrátiť. Neposlušná veta ho
prestala trápiť, pokojne mohla odbehnúť do rukopisu niekomu inému alebo sa rovno
prepadnúť pod zem.
Tiché zaklopanie ho s trhnutím vrátilo do reality. Vzápätí sa ozvalo znova,
hlasnejšie. Kto by sa, preboha, mohol k nemu dobýjať v tejto nočnej hodine?
Spomenul si, že o poschodie vyššie býva ďalší Angličan, neokrôchaná a pochybná
kreatúra, ktorá sa k nemu občas votrela a obťažovala ho nekonečnými hlúpymi
táraninami. Napriek tomu sa Blake snažil zaobchádzať so svojím krajanom slušne,
lebo ďaleko od domova naňho ťažko doliehala osamelosť. Ibaže dnes na Perryho
kvákanie, ako to nazýval, skutočne nemal náladu, a v pozvaní „Ďalej!“, ktorým
odpovedal na druhé zaklopanie, nezaznela ani štipka srdečnosti.
Dvere sa však vzápätí otvorili a ktosi vstúpil. Blake sa neotočil okamžite
a návštevník prešiel do stredu izby, ale úplne bez slova. Vtedy si Blake uvedomil, že
to nebude otravný Perry a obrátil sa k nemu.
V strede koberca stál neznámy človek, mohol mať okolo štyridsiatky, v kabáte
pozapínanom až po krk, s plsteným klobúkom oroseným kvapôčkami dažďa v ruke.
Otočil sa bokom, takže mu nebolo jasne vidieť do tváre. V druhej ruke držal malú
čiernu tašku. Blake si ho dobre poobzeral a usúdil, že by to mohol byť tajomník,
účtovník alebo nejaký splnomocnenec. Pôsobil ošumelým, ale kultivovaným
dojmom. Toto zistil na prvý pohľad, v momente, keď sa na vlastné oči presvedčil,
že ho skutočne neprišiel navštíviť Perry. Druhý pohľad priniesol menej príjemný
výsledok a okamžite ho upozornil, že niečo nie je v poriadku.
Blake, inak mladý a neskúsený, sa počas praxe na policajných súdoch našťastie,
alebo bohužiaľ, stihol o bežných praktikách v podsvetí naučiť viac než väčšina
päťdesiatnikov. Na prišelcovi mu čosi pripomenulo odpudivý svet kriminálnych
živlov. Nejaká podozrivá črta ho odlišovala od bežných ľudí, Blake ju však ani za
svet nevedel presne identifikovať. Ten muž bol akýmsi – a určite nie príjemným –
spôsobom výnimočný.
Na odhalenie všetkého, čo vyžadovalo taký zdĺhavý opis, Blakovi stačil prvý
a druhý pohľad. Cudzinec ho okamžite oslovil tichým a úctivým tónom.
151
REFLEXIE.indd 151
PREKLADY
21. 4. 2011 8:17:47
Elena Guričanová
„Vy ste pán Blake?“ spýtal sa.
„Áno.“
„Pán Arthur Blake?“
„To som ja.“
„Pán Arthur Herbert Blake?“ uisťoval sa cudzinec, s dôrazom na prostredné
meno.
„Tak znie moje celé meno,“ odvetil Blake. Vzápätí si spomenul na slušné
vychovanie a dodal: „Ale najprv si, prosím, sadnite.“
Muž, stále otočený bokom k nemu, urobil niekoľko podivných krabích krokov
a usadil sa na samom kraji pohovky. Klobúk si položil k nohám, ale čiernu tašku
nepustil z ruky.
„Posiela ma váš dobrodinec,“ pokračoval úlisným hlasom a nepozeral mu do
očí. Blake si v mysli náhlivo prebehol všetkých známych v New Yorku, ktorí by
takého človeka prípadne mohli poslať, a čakal, že mu posol prezradí meno. Muž
však očividne dohovoril a takisto vyčkával.
„Môj dobrodinec?“ zopakoval Blake zmätene.
„Presne tak,“ potvrdil prišelec s pohľadom stále upretým do zeme.
„Ide o pána, alebo...“ Blake zacítil, že sa červená, „... alebo o dámu?“
„To vám nesmiem prezradiť,“ prišla stručná odpoveď.
„Nesmiete mi prezradiť!“ vykríkol Blake a uvažoval, čo bude nasledovať
a kto by mohol byť záhadným dobrodincom, ktorý za ním poslal takého tajomného
a diskrétneho kuriéra.
„Podľa pokynov, ktoré som dostal, vám nesmiem prezradiť meno,“ trval na
svojom muž. „Priniesol som vám od danej osoby balíček, ktorý vám mám odovzdať,
prevziať potvrdenku a odísť. Nesmiem vám poskytnúť iné informácie o totožnosti
odosielateľa.“
Blake ho prebodával pátravým pohľadom, cudzinec však nezdvihol oči nad
úroveň porcelánovej kľučky na druhej zásuvke bielizníka. Potvrdenka... to mohlo
znamenať peniaze! Žeby sa niektorý z jeho vplyvných priateľov dopočul o jeho
nešťastí? Pri pomyslení na niektoré možnosti sa mu rozbúchalo srdce. Napokon si
uvedomil, že v rozhovore musí pokračovať on, lebo podivný cudzinec sa zjavne
odhodlal mlčať, kým mu neodpovie.
„Prosím vás, čo pre mňa teda máte?“ spýtal sa priamo.
Muž namiesto odpovede otvoril tašku. Vytiahol balíček veľký ako hrubá kniha,
nedbalo zabalený v hnedom papieri a previazaný motúzom. Zdalo sa, že rozväzovaniu
uzla venoval zbytočne veľa času. Keď motúz konečne odmotal a rozbalil papier,
odhalil niekoľko menších balíčkov, ktoré sa skrývali vo vnútri. Blake si pomyslel, že
PREKLADY
REFLEXIE.indd 152
152
21. 4. 2011 8:17:48
Elena Guričanová
ich vyberá veľmi opatrne, takmer akoby boli živé. Cudzinec si ich poukladal do radu
na kolená. Dolárové bankovky. Blake sa s trepotajúcim srdcom nenápadne naklonil
dopredu a pokúsil sa vypátrať ich hodnotu. Jasne rozoznal jednotku nasledovanú
dvoma nulami.
„Mám tu presne desaťtisíc dolárov,“ potichu povedal muž.
Blake nedokázal potlačiť výkrik prekvapenia.
„A všetky sú pre vás.“
Blake zalapal po dychu. „Desaťtisíc dolárov!“ pretisol cez hrču, ktorá mu rástla
v hrdle. „Desaťtisíc. Ste si istý? Teda – ste si istý, že sú naozaj pre mňa?“ zajachtal.
Zmocnilo sa ho pochabé vytrženie, ktoré silnelo každým okamihom, kým cudzinec
neochvejne mlčal. Naozaj sa mu to nesníva? Nezbalí podivný návštevník peniaze
späť do tašky, nepovie, že došlo k omylu a peniaze v skutočnosti patria niekomu
inému? Nechcelo sa mu veriť vlastným očiam ani ušiam, hoci istým spôsobom to bolo
možné. Už o podobných príhodách čítal, dokonca sa s nimi stretol aj v súdnej sieni.
Občas sa našiel roztržitý a štedrý filantrop, ktorý sa rozhodol vykonať dobrý skutok
a netúžil po štipke vďaky či uznania. Zdalo sa mu, že ho postretlo až neuveriteľné
šťastie. Jeho problémy začali praskať ako bubliny na slnku. Predstavoval si, ako
svojim spolubývajúcim oznámi úžasnú správu, keď sa vrátia, pomyslel si na pani
domácu a nedoplatky na nájomnom, na pravidelnú stravu a čistú posteľnú bielizeň,
na knihy a hudbu, na šancu pustiť sa do slušného podnikania – skrátka na všetko,
čo človeku príde na myseľ, keď nával prekvapenia a radosti otvorí brány fantázie
dokorán.
Prišelec medzitým začal potichu počítať balíčky, od jedna do desať, a potom
bankovky v každom balíčku, opäť od jedna do desať. Skutočne mu na kolenách
ležalo desať malých kôpok po desať bankoviek v hodnote sto dolárov. Dohromady
desaťtisíc dolárov. Blake ešte nikdy v živote nevidel toľko peňazí pokope
a počas dlhých mesiacov núdze a nepohodlia nemal tú česť zovrieť v dlani ani
dvadsaťdolárovú bankovku, nieto ešte stodolárovku. Pod cudzincovými prstami
príjemne šušťali, v ušiach mu to znelo ako veselý smiech. Bankovky boli jednoznačne
nové a neošúchané.
Popri nadšení z takého nečakaného vývoja udalostí sa však začala hlásiť aj
opatrnosť, ktorej Blaka naučili skúsenosti z ročného búrlivého života v New Yorku.
Inštinkt mu navrával, že táto príhoda príliš vybočuje z bežného kolobehu vecí a nemôže
byť celkom s kostolným poriadkom. Na policajných súdoch spoznal neuveriteľnú
vynaliezavosť zločinných mozgov a úskoky a triky, ktorými lákali neopatrných do
svojich osídel, aby ich mohli vyciciavať nehanebným vydieraním. Podsvetie New
Yorku sa doslova hemžilo vydieračmi, podvodníkmi a inými ničomníkmi, nerušene
153
REFLEXIE.indd 153
PREKLADY
21. 4. 2011 8:17:48
Elena Guričanová
prosperujúcimi pod slepým okom polície. Uvažoval, či sa ktosi nesnaží polapiť ho
do siete pochybných intríg, ale nechcelo sa mu veriť, že by si prípadný vydierač
vybral za obeť jeho, chudobného spravodajcu novín. Myšlienka na sprisahanie mu
pripadala absurdná, ale keďže išlo o natoľko výnimočnú príhodu a jeho radostné
opojenie už stihli nahlodať neodbytné pochybnosti, Blake sa rozhodol postupovať
nanajvýš opatrne.
Muž ho medzitým pozorne sledoval, hoci zdanlivo vôbec nezdvihol oči od
koberca.
„Ak mi dáte potvrdenku, okamžite vám tie peniaze odovzdám,“ prisľúbil
a v jeho hlase zaznela štipka netrpezlivosti, akoby chcel celú záležitosť čo
najrýchlejšie uzavrieť.
„Hovoríte, že mi za žiadnych okolností nemôžete prezradiť meno odosielateľky,
ani dôvod, prečo mi týmto zvláštnym spôsobom posiela takú obrovskú sumu peňazí?“
„Peniaze vám poslali, lebo ich potrebujete,“ odvetil cudzinec. „Je to dar, neviažu
sa naň žiadne podmienky. Musíte mi akurát dať potvrdenku ako dôkaz, že sa balíček
dostal do vašich rúk. Peniaze od vás nikto nikdy nebude žiadať späť.“
Z odpovede Blake zistil dve veci: po prvé, muž ignoroval jeho návnadu a ani
omylom neprezradil pohlavie záhadného dobrodinca či dobrodinky, a po druhé,
chcel transakciu čo najrýchlejšie dokončiť. Ponúkal mu dôvody, príťažlivé dôvody,
prečo by mal prijať peniaze a napísať potvrdenku.
Blakovi zrazu prebleskla hlavou spásonosná myšlienka: keby si peniaze vzal
a vystavil potvrdenku pred svedkom, podivná aféra by v žiadnom prípade nemohla
dopadnúť príliš tragicky. Získal by ochranu, ak by skutočne išlo o zločinné úklady
vydierača. A keby sa z chlapíka naozaj vykľul šialenec či kriminálnik, ktorý sa chcel
zbaviť časti nečestného zisku v snahe odvrátiť podozrenie, alebo keby sa predsa
potvrdilo niektoré z jeho nepravdepodobných vysvetlení, tiež by mu vlastne nič
nehrozilo. Peniaze by si mohol nechať, kým si ich právoplatný majiteľ nevyzdvihne,
alebo nepožiada o ich vrátenie prostredníctvom inzerátu v novinách. V mysli rýchlo
prebehol všetky možnosti, hoci v momentálnom rozrušení, pochopiteľne, ani jednu
nestihol poriadne zvážiť. Otočil sa späť k tajomnému návštevníkovi a potichu
povedal:
„Peniaze si vezmem, hoci musím povedať, že mi tento obchod pripadá veľmi
nezvyčajne, a dám vám potvrdenku, akú budem považovať za primeranú s ohľadom
na okolnosti.“
„Nič iné od vás nežiadam,“ znela odpoveď.
„Myslím tým potvrdenku vystavenú pred vhodným svedkom...“
„To dokonale postačí,“ prerušil ho muž s pohľadom stále upretým na koberec.
PREKLADY
REFLEXIE.indd 154
154
21. 4. 2011 8:17:48
Elena Guričanová
„Musí však obsahovať dnešný dátum a vašu adresu, ako sa patrí.“
Proti tejto požiadavke už nemohol nič namietať a hneď sa rozbehol zháňať
svedka. Ako najvhodnejší kandidát mu prišiel na um pán Barclay z bytu priamo
nad ním, továrnik na odpočinku a podľa klebiet domácej panej starý lakomec, ktorý
v izbe skrýval hŕby peňazí. V každom prípade to bol vážený džentlmen a úlohy
svedka pri takejto transakcii by sa zhostil priam znamenite. Blake sa ospravedlnil
a vstal, že ho privedie. Cestou k dverám prešiel naprieč izbou popred pohovku, na
ktorej návštevník sedel, a po prvý raz uvidel druhú polovicu jeho tváre, dovtedy tak
starostlivo odvrátenú.
Od ucha až ku krku sa mu tiahla široká krvavá šmuha, ktorá sa vo svetle plynovej
lampy vlhko leskla.
Blake nemal poňatie, ako dokázal potlačiť výkrik, ktorý sa mu dral z hrdla,
ale akosi sa mu to podarilo. Vzápätí už stál pri dverách s roztrasenými kolenami
a mysľou rozjatrenou náhlym a príšerným šokom.
Neskôr sa len matne rozpamätával, že sa chcel v prvom rade dostať z izby, akoby
si nič nevšimol, aby nevzbudil cudzincovo podozrenie. Muž stále hľadel na koberec
a Blake dúfal, že nepostrehol zdesenie, ktoré sa mu muselo jasne zračiť v tvári, ale
aspoň ho neprezradil výkrikom.
O ďalšiu sekundu by sa už ocitol na chodbe, v tom momente však zbadal pár
zlomyseľných očí, ktoré ho s ľstivým úsmevom uprene pozorovali. Uvidel tvár
cudzinca, ktorý v zrkadle pokojne sledoval každý jeho pohyb.
Okamžite ho opustila všetka súdnosť a dokázal sa sústrediť iba na túžbu čo
najrýchlejšie privolať pomoc. So srdcom až v hrdle sa vrhol hore schodmi. Barclay
mu musí prísť na pomoc. Situácia bola vážna – možno smrteľne vážna. Pochopil,
že je absolútne nemysliteľné, aby prevzal peniaze, vystavil potvrdenku alebo sa do
prípadu akýmkoľvek spôsobom zaplietol. Už vôbec nepochyboval, že sa stal zločin.
Troma skokmi sa dostal na vyššie poschodie a zabúchal na dvere starého boháča,
akoby mu horelo za pätami. Odpoveď dlho neprichádzala. Mal pocit, že jeho päste
nevydávajú žiadny zvuk, akoby búšil do steny z vaty. Mysľou mu prebleskla bizarná
idea, že sa ocitol uprostred desivej nočnej mory.
Barclay sa podľa všetkého buď ešte nevrátil domov, alebo už tuho spal. Lenže
Blake nedokázal vydržať ani minútu čakania v neznesiteľnom napätí. Stlačil kľučku
a vtrhol do miestnosti. Najprv uvidel iba tmu, ktorá potvrdila domnienku, že obyvateľ
sa ešte nevrátil. V momente, keď svetlo z chodby trochu rozptýlilo husté šero, však
s obrovskou úľavou rozoznal, že starec leží na posteli a spí.
Blake otvoril dvere dokorán, aby dovnútra preniklo čo najviac svetla, a rýchlo
prešiel k posteli. Postavu už videl zreteľnejšie a postrehol, že je oblečená a leží
155
REFLEXIE.indd 155
PREKLADY
21. 4. 2011 8:17:48
Elena Guričanová
na prikrývke. Okrem toho mu neuniklo, že spí vo veľmi čudnej, takmer neprirodzenej
polohe.
Keď sa prizrel bližšie, srdce mu zovrela nedefinovateľná predtucha. Zakopol
o stoličku a nahmatal zápalky. Neustále vykrikoval na Barclayho, aby sa zobudil
a zišiel s ním dolu. S mučivým podozrením v mysli sa pretackal naprieč izbou
a zapálil plynovú lampu. Nepozdávalo sa mu, že jeho krik nevyvolal žiadnu reakciu,
sused sa nepohol a nevydal ani hláska. Príčinu pochopil v momente, keď sa otočil
a v jasnej žiare plynovej lampy uvidel, že starec leží na posteli poskrúcaný v strašidelnej
hromádke, s hrdlom podrezaným od ucha k uchu. A na koberci, porozhadzované
v malých kôpkach, ležali nové dolárové bankovky, rovnako šušťavé a čistučké ako
tie, ktoré zanechal o poschodie nižšie.
Na okamih ustrnul celkom bez pohybu, šok ho obral o všetky sily. Vzápätí sa mu
vrátila odvaha a ozlomkrky sa rozbehol dolu, schody bral po piatich. Potom trielil po
chodbe na nižšom poschodí k svojim dverám, odhodlaný za každú cenu dolapiť toho
muža a zadržať ho, kým príde pomoc.
Na konci chodby zistil, že dvere sú zatvorené. Schmatol kľučku a v náhlivosti
ňou nešikovne lomcoval. Cítil, že je klzká a šmýka sa mu pod prstami, a dvere sa
odmietajú otvoriť. Trvalo dobrých tridsať sekúnd, než konečne povolili a Blake sa
strmhlav vrhol dnu.
Hneď na prvý pohľad zistil, že izba je prázdna a cudzinec zmizol!
Na koberci sa povaľovalo niekoľko bankoviek a vedľa nich, už skoro pod
pohovkou, na ktorej muž sedel, zbadal pár hrubých kožených rukavíc a mäsiarsky
nôž.
Blake meravo stál v strede izby, omráčený a zmätený príšernými odhaleniami
posledných niekoľkých minút, a nevládal sa pohnúť, ba ani jasne myslieť. Asi si
nevedomky prešiel rukou po čele v inštinktívnom geste prekvapenia, lebo na koži
zacítil lepkavé vlhko. Ruku mal zmáčanú krvou! Keď sa zhrozene vrhol k zrkadlu,
uvidel širokú červenú šmuhu, ktorú mal rozmazanú po tvári a čele. Vtom si spomenul
na klzkú kľučku na dverách a pochopil, že zločinec ju starostlivo zakrvavil.
V momente pochopil celý diabolský plán a morbídna fascinácia hrôzostrašnou
pravdou ho natoľko premohla a ochromila, až takmer stratil vedomie. Ostal úplne
bezbranný, a keby v tom momente niekto vošiel do izby a zavolal naňho menom,
istotne by mu povolili nervy a bezmocne by sa zrútil na zem.
„Čo keby teraz prišla polícia!“ desivá myšlienka mu zadunela v hlave ako hrom,
a vzápätí, keď ešte ani spolovice nestihol zvážiť jej skutočný význam a možné
dôsledky, ozvalo sa hlasné búchanie na vchodové dvere. Zvonec cengal s odpornou
nástojčivosťou, Blake začul rozrušené mužské hlasy, a zanedlho na schodoch
PREKLADY
REFLEXIE.indd 156
156
21. 4. 2011 8:17:48
Elena Guričanová
vedúcich k jeho izbe zaznel dupot ťažkých krokov.
Polícia už bola na mieste!
Blake sa dokázal iba pochabo smiať vlastnému nešťastiu a čakať, kým si poňho
prídu. Nevládal sa pohnúť ani prehovoriť. Stál zoči-voči dôkazom svojho príšerného
zločinu, ruky a tvár mu poškvrňovala krv obete. Tak ho našli policajti, keď vyrazili
dvere a hlučne sa nahrnuli do miestnosti.
„Už sme tu!“ zvolal známy hlas. „Tretie poschodie, úplne vzadu! Vrahovi ešte
kvapká krv z rúk!“ Patril mužovi s taškou, ktorý ukazoval cestu dvojici policajtov.
Blake urobil neistý krok dopredu, v ukrutnom vypätí protichodných pocitov ani
nevedel, čo robí. Než stihol urobiť ešte jeden, pocítil ťažké ruky zákona, ktoré mu
dopadli naraz na obe plecia, keď ho lapili dvaja policajti. V tom okamihu mu zadunel
do ucha hromový hlas:
„Človeče, zobuď sa! Vstávaj! Máme večeru a dobré správy k nej!“
Vyľakane sa strhol na stoličke a uvidel Dána so statočne zrumenenou tvárou,
ako stojí pri ňom, s rukami stále položenými na jeho pleciach, a o kúsok ďalej,
ponad peľasť postele, sa radostne škeril Francúz s fľašou piva v jednej a papierovým
balíčkom v druhej ruke.
Pretrel si oči, pozrel z jedného na druhého, a potom ospalo vstal, aby na plynový
horák pripevnil ich špeciálny drôtený aparát a dal variť vajcia, ktorým akútne hrozilo,
že ich Francúz v nestráženej chvíli pustí na zem.
157
REFLEXIE.indd 157
PREKLADY
21. 4. 2011 8:17:48
2. Cena výboru sekcie umeleckej literatúry
(Literárny fond)
Volám sa Jana Cinková a narodila som sa 16.8.1990
v Partizánskom. Som študentkou 3. ročníka Univerzity
Konštantína Filozofa v Nitre v odbore Prekladateľstvo a
tlmočníctvo, v kombinácii anglický jazyk a ruský jazyk.
Od samého začiatku štúdia ma preklad veľmi bavil,
a preto som sa rozhodla prihlásiť na Prekladateľskú
univerziádu do sekcie umeleckého prekladu. Vybrala
som si poviedku Smrť Halpina Fraysera, ktorej autorom
je Ambrose Bierce. Text ma veľmi zaujal, pretože
je napínavý a strašidelný a zároveň obsahuje nadprirodzené
prvky. Strašidelné príbehy patria medzi moje obľúbené,
ale mám rada aj iné žánre. Navyše, text obsahuje báseň,
preklad ktorej som vnímala ako skúšku mojich schopností.
Poviedka ma ešte viac zaujala, keď som sa dozvedela
čo-to o autorovi, Ambrosovi Bierceovi.
Narodil sa v štáte Ohio koncom 19. storočia. Bojoval
v občianskej vojne a neskôr
pracoval ako redaktor,
novinár, kritik a spisovateľ. Priatelil sa s mnohými ďalšími
uznávanými autormi tej doby, napríklad s Markom
Twainom. V osobnom živote ho stretlo veľa smútku,
zomreli mu obaja synovia a manželka od neho odišla.
V práci však pokračoval až do roku 1913, kedy odišiel do
Mexika sledovať občiansku vojnu. Tam ho stretol podobný
koniec ako hrdinu jeho poviedky, Halpina Fraysera.
Akoby vstúpil do jedného zo svojich vlastných príbehov,
jednoducho zmizol z povrchu zemského a odvtedy
ho viac nikto nevidel. S prekladom som nemala veľké
ťažkosti, hoci v texte prevažovali komplikované súvetia.
Problémy mi robil preklad reálií súvisiacich s prírodou, ale
najväčšou výzvou bola spomínaná báseň. Pri jej preklade
som sa snažila zachovať vhodný rytmus a rým. Keďže ide
o hororovú poviedku, snažila som sa zachytiť strašidelné scény
čo najvernejšie, aby boli rovnako napínavé aj pre slovenského
čitateľa. Preklad ma veľmi bavil a určite sa mu budem venovať
aj naďalej.
158
REFLEXIE.indd 158
21. 4. 2011 8:17:48
Jana Cinková
Ambrose Bierce
Smrť Halpina Fraysera
Preklad:
Jana Cinková
Smrť je väčšia zmena, ako sa ukazuje. Duch oddelený od tela sa príležitostne
vracia a tvory z mäsa a kostí ho niekedy vidia (vyzerá ako telo, do ktorého bol kedysi
zaodetý), no tiež sa už stalo, že opravdivé telo kráčalo svetom bez duše. Tí, ktorí sa
s podobným javom stretli a prežili ho, môžu dosvedčiť, že nemŕtvy v sebe neskrýva
prirodzenú náklonnosť ani pamäť, iba nenávisť. A rovnako je známe, že aj niektoré
duše, za života dobrotivé, sa po smrti zmenia na čisto zlé.
Stalo sa to jednej tmavej letnej noci v lese. Muž sa zobudil z bezsenného spánku,
zdvihol hlavu zo zeme, chvíľu hľadel do tmy a povedal: „Katarína Larueová.“
Netušil, prečo niečo také vyslovil a viac už nevydal ani hláska.
Muž sa volal Halpin Frayser. Kedysi žil v meste Svätá Helena, nevieme však,
kde je teraz, lebo je mŕtvy. Ten, kto spáva v lesoch a pod sebou má iba suché lístie
na vlhkej zemi a prikrývajú ho len konáre, z ktorých lístie spadlo a obloha, z ktorej
spadla zem, ten nemôže dúfať, že bude žiť dlho, a Frayser už bol na svete 32 rokov.
Na Zemi sú ľudia, milióny úžasných ľudí, ktorí by to označili za pokročilý vek.
Pre detské dušičky, ktoré na životnú púť hľadia z miesta vyplávania, sa loďka vždy
približuje k poslednému prístavu, keď už prešla značnú časť svojej cesty. Nevieme
však naisto, či smrť Halpina Fraysera zapríčinilo to, ako nedbanlivo sa vystavoval
vrtochom počasia.
Celý deň sa túlal po lese západne od údolia Napa. Hľadal holuby a inú zver, ktorá
sa práve lovila. Keď sa schyľovalo k večeru, obloha sa zatiahla mrakmi, v lese sa
objavila hmla a on stratil smer. V podobnej situácii stačí zísť dolu kopcom, tam sa
vždy nájde nejaký bezpečný úkryt. Halpina však veľmi zmiatlo, že nemohol nájsť
cestu, a tak ho noc zastihla ešte v lese. V tme sa nevedel vymotať z húštiny, bol
celkom popletený a nakoniec ho premohla únava. Rozhodol sa teda uložiť neďaleko
koreňa stromu, kde upadol do bezsenného spánku. Po niekoľkých hodinách k nemu
priamo uprostred noci prišlo stvorenie, ktoré predbehlo nezmerné množstvo svojich
spoločníkov, letiacich na západ spolu s úsvitom nového dňa. Tajomný Boží posol mu
do ucha zašepkal slovko prebudenia a on si sadol a z neznámeho dôvodu vyslovil
neznáme meno.
159
REFLEXIE.indd 159
PREKLADY
21. 4. 2011 8:17:48
Jana Cinková
Halpin Frayser nebol vedec ani filozof. Netúžil skúmať skutočnosť, že vytrhnutý
z hlbokého spánku v lese vyriekol meno, ktoré v ňom nevyvolávalo ani jednu
spomienku. Pomyslel si, aké je to zvláštne, nevdojak sa zachvel, akoby od nočného
chladu a opäť si ľahol. Tentoraz už do jeho spánku vstúpili aj sny.
Zdalo sa mu, že kráča po prašnej ceste, ktorá v hustej tme letnej noci má bielu
farbu. Nemal ani tušenia, odkiaľ a kam sa cesta vinie, a prečo vlastne po nej ide,
hoci všetko sa mu videlo úplne prirodzené, ako to už býva v krajine snov, kde
nás prekvapenia neznepokojujú a náš zdravý úsudok odpočíva. Onedlho sa cesta
rozdvojila a bez váhania vykročil po zarastenom chodníčku. Vyzeral opustene,
zrejme viedol niekam, kam neradno chodiť, no Halpina tam čosi ťahalo, vedel, že sa
musí vydať práve tadiaľto.
Šiel ďalej a zrazu pocítil, že ho niečo prenasleduje, čosi, čo vo svojej mysli
nedokázal plne obsiahnuť. Spomedzi stromov počul útržky šepotu v akomsi
zvláštnom jazyku, ktorému rozumel aj nerozumel. Zdalo sa mu, akoby ten šepot
znamenal príšerný tajný plán, ako zaútočiť na jeho telo a myseľ.
Už bolo dávno po zotmení, ale nekonečný les sa mdlo ligotal svetlom, v ktorom
nič nevrhalo tieň. Červenkasto sa pred ním zaleskla plytká kaluž v malej priehlbine,
podobnej stope od kolesa. Zastal a ponoril do nej ruku. Prsty mu sfarbila krv!
Vzápätí si všimol, že krv je všade navôkol. Listy stromov zoradených pri ceste boli
postriekané krvou, piesok medzi stopami kolies vyzeral, akoby naň padali kvapky
krvavého dažďa. Krv poškvrnila kmene stromov a kvapkala z lístia.
Zachvátil ho des, ale jeho vnútorné očakávanie sa naplnilo. Zdalo sa mu, že to
všetko súvisí s odčinením akéhosi zločinu, ktorý si nepamätal, hoci bol presvedčený
o svojej vine. Les sa stal ešte tiesnivejším a záhadnejším. Márne sa snažil nájsť
v pamäti svoj hriech, obrazy a udalosti mu búrlivo zaplnili myseľ, navzájom sa
vytláčali, miešali, čím vznikal chaos a zmätok, ale to, čo hľadal, mu stále unikalo.
Hrôza v ňom narastala, cítil sa ako človek, ktorý vraždil v tme, nevediac koho ani
prečo. Tajomné nebezpečné svetlo, odporné rastliny, zádumčivé zlovestné stromy,
ktoré sa otvorene sprisahali proti jeho pokoju, všade navôkol zreteľný mátožný šepot
a vzdychy nepozemských tvorov, nič z toho už viac nemohol vydržať. S nadľudským
úsilím sa pokúsil zlomiť zlovoľné kúzlo, ktoré ho zväzovalo k tichu a nečinnosti
a skríkol z plných pľúc! Jeho hlas sa ale zmenil na nekonečné množstvo rôznych
neznámych zvukov, zajakával sa a bľabotal, niesol sa do vzdialených častí lesa, kde
nakoniec stíchol a všetko bolo ako predtým. Bol to však začiatok jeho odporu. Ozval
sa: „Nevzdám sa, kým ma nevypočujú. V tomto lese, po tejto prekliatej ceste môžu
kráčať aj dobré bytosti, nielen zlé. Zanechám im o sebe správu, budem naliehavo
prosiť. Vylíčim im zlo, ktoré som spáchal, ako aj svoj trest, ja, bezradný človek,
PREKLADY
REFLEXIE.indd 160
160
21. 4. 2011 8:17:48
Jana Cinková
kajúcnik, neškodný básnik!“ Halpin bol asi rovnaký básnik, ako bol kajúcny – iba
vo svojom sne.
Vytiahol odkiaľsi malý vreckový zápisník, v ktorom si nechával miesto na
pamäti. Uvedomil si ale, že nemá ceruzku, nuž odlomil vetvičku z kríka, namočil ju
do kaluže krvi a začal náhlivo písať. Sotva sa však stihol dotknúť papiera, prerušil
ho divý výbuch smiechu, prichádzajúci nevedno odkiaľ. Približoval sa, bol čím
ďalej tým hlasnejší, znel mu v ušiach, neveselý smiech tvora bez srdca a bez duše,
smiech osamelého šialenca v noci pri jazere, smiech, ktorý vyvrcholil nepozemským
výkrikom niekde príliš blízko a potom postupne zanikol, sťaby sa jeho prekliaty
pôvodca vrátil do sveta, odkiaľ pochádzal. Ale Halpin tušil, že to sa nestalo, že je
niekde nablízku a ani sa nepohol z miesta.
Jeho tela aj mysle sa zmocnil zvláštny pocit. Nedokázal rozoznať, ktoré zmysly
si ešte ovláda, ak mu vôbec nejaké ostali, cítil, akoby si ho podmanilo cudzie
vedomie, uvedomoval si tajomnú prítomnosť niečoho mocného, nadpozemskej
zlovôle, silnejšej ako neviditeľné tvory, čo sa hemžili všade naokolo. Bol si istý,
že to ona sa tak desivo smiala. A teraz sa približovala. Nevedel a neodvážil sa
hádať, odkiaľ prichádza. Táto najnovšia hrôza vytlačila všetky predošlé. Dokázal
okrem nej myslieť iba na jedinú vec – chcel dokončiť prosbu o pomoc, aby ho ktosi
zachránil, ak mu nebude dopriate odísť z tohto sveta. Písal so zápalom, vetvička
kmitala bez prestávky, no uprostred vety mu ruka vypovedala službu, ramená ovisli
pri tele a zápisník mu vypadol spomedzi nehybných prstov. Nedokázal sa pohnúť
ani vykríknuť, keď zahliadol ostro rezanú tvár a prázdne, neživé oči osoby odetej
v rubáši. Ocitol sa zoči-voči mŕtvej matke!
II
V mladosti žil Halpin Frayser v Nashville, v štáte Tennessee. Jeho rodičia boli
zámožní, postavenie si udržali dokonca aj v spoločnosti zničenej občianskou vojnou.
Spoločenské podmienky a vzdelanie detí zodpovedalo obdobiu a miestu, kde žili.
Spomedzi týchto milých a dobre vychovaných osôbok bol Halpin najmladší a keďže
telesne trochu zaostával, rozmaznávali ho. Trpel dvojakou nevýhodou – matka sa
mu horlivo venovala a otec ho zanedbával. Pán Frayser bol totiž politik ako každý
južanský boháč. Štát si nárokoval väčšinu jeho času a pozornosti, preto museli
rodinné záväzky ustúpiť, nepočul ich v burácaní a kriku politických vodcov, vrátane
seba samého.
Keď bol Halpin ešte chlapec, často čítaval a chodil večne zasnený. Rodina
chcela, aby sa venoval právu, srdce ho však omnoho väčšmi tiahlo k literatúre.
161
REFLEXIE.indd 161
PREKLADY
21. 4. 2011 8:17:49
Jana Cinková
V tých časoch moderní ľudia verili, že isté vlastnosti sa v rodinách dedia, preto aj
Halpina považovali za zosobnenie básnika z koloniálnych čias, Myrona Bayna, jeho
prastarého otca z matkinej strany. Vraj takto opäť zahliadol svit mesiaca, ktorý ho
svojho času inšpiroval k toľkým slávnym dielam. Skúsený pozorovateľ by si všimol,
že takmer každý Frayser bol hrdým vlastníkom prepychovej kópie diela Myrona
Bayna (ktoré vydali na náklady rodiny a nehostinný trh naň už dávno zabudol).
Preto bolo zvláštne, že jeho prevtelenému ja sa toľko úcty rozhodne nedostávalo.
Príbuzní Halpina považovali za akúsi čiernu ovcu, každú chvíľu mohol zabľačať
a zneuctiť rodinu. Frayserovci z Tennessee totiž uznávali praktickosť – niežeby sa
uchyľovali k lakomstvu a nepoctivosti, no opovrhovali všetkým, čo sa nehodilo pre
muža, povolaného stať sa politikom.
Aby sme však k mladému Halpinovi boli spravodliví, treba povedať, že hoci
verne predstavoval väčšinu vlastností príznačných pre slávneho predka, jeho samého
sa božské umenie tvorenia básní dotklo iba okrajovo. Nielenže ho nikdy nekopla
múza, on by v skutočnosti nedokázal napísať dobrý verš, ani keby mu išlo o život.
Ale vždy tu bola možnosť, že sa tento skrytý talent raz prebudí a rozoznie v ňom
tóny poézie.
Medzitým náš mladík vyrastal slobodne, tak trochu bokom od všetkých.
Veľmi dobre si rozumel s matkou, lebo táto dáma tiež potajme s obdivom a
oddane nasledovala veľkolepého starého otca. Svoju slabosť pred všetkými okrem
spriaznených duší skrývala s obrovským taktom, ktorý u ženského pohlavia náležite
obdivujeme (hoci podaktorí trvajú na tom, že nejde o takt, skôr o prefíkanosť).
Matka so synom teda cítili spoločnú „vinu“, a to ich ešte viac zbližovalo. Ak ho aj
v detstve jeho prekrásna mamička, Katka, ako ju volal, rozmaznávala, on sa veľmi
rád dával rozmaznávať. Ich vzťah sa prehlboval, keď rástol a menil sa na mladého
muža (hoci južania by s ťažkosťami nazvali mužom niekoho, koho nezaujímajú
výsledky volieb). V týchto dvoch romantických nežných dušiach sa vynoril na
povrch inak potláčaný jav, prevaha intimity, ktorá posilňuje, zjemňuje a skrášľuje
dokonca aj vzťah dvoch pokrvných príbuzných. Boli takmer nerozluční a keď ich
videli cudzí ľudia, často ich považovali za milencov.
Jedného dňa Halpin Frayser vošiel do matkinho budoára, pobozkal ju na čelo,
chvíľu sa hral s kučierkou jej tmavých vlasov, ktorá unikla z vláseniek a s mierne
sileným pokojom sa spýtal:
„Katka, veľmi by ti vadilo, keby ma na pár týždňov odvolali do Kalifornie?“
Nemusel čakať na Katkinu odpoveď, výraz jej tváre hovoril za všetko. Očividne
by to veľmi vadilo, čo len potvrdili slzy, ktoré jej vystúpili do očí.
„Ach, synček,“ odvetila, hľadiac mu nekonečne nežne do tváre, „mala som tušiť,
PREKLADY
REFLEXIE.indd 162
162
21. 4. 2011 8:17:49
Jana Cinková
že sa to stane. Polovicu noci som preplakala, keď ma vo sne navštívil starý otec
Bayne a ako taký pekný, mladý stál pri svojom portréte, ukázal na tvoj, čo visí hneď
vedľa. A keď som sa naň pozrela, zdalo sa mi, že akosi nemôžem rozoznať tvoju
tvár, mal si na nej závoj ako mŕtvy. Tvoj otec sa mi smial, ale my dvaja vieme, že
sa to nestalo pre nič za nič. A na tvojom krku som videla odtlačky rúk. Prepáč, no
takéto veci sme jeden pred druhým nikdy netajili. Ty si to však hádam vysvetlíš
inak. Možno to neznamená, že odídeš do Kalifornie. Alebo by si ma chcel vziať so
sebou?“
Toto dômyselné vysvetlenie sa logickej mysli jej syna nezdalo veľmi
pravdepodobné. Sen podľa neho skôr znamenal niečo jednoduchšie a naliehavejšie,
i keď menej tragické ako odchod k západnému pobrežiu. Halpinovi sa zdalo, že mu
Myron Bayne predpovedá smrť uškrtením v jeho rodnom kraji.
„V Kalifornii určite sú liečivé pramene?“ pokračovala pani Frayserová skôr, než
mal čas vysvetliť jej, čo si o sne myslí. „Sú tam predsa miesta, kde si ľudia liečia
reumu a migrénu... Pozri na moje prsty, mám ich úplne stuhnuté a som si takmer istá,
že ma počas spánku strašne boleli.“
Vystrela ruky, aby si ich prezrel. Nech už si tento mladý muž pomyslel čokoľvek,
radšej to skryl úsmevom. Prsty pani Frayserovej neboli ani zďaleka také boľavé
a tuhé ako množstvo iných, ktoré nikto nevyšetroval a ktorých spravodliví majitelia
sa možno túžili liečiť v cudzích krajinách.
Nakoniec sa teda obaja títo čudáci podriadili volaniu povinnosti. On odišiel do
Kalifornie, kam ho volala služba pre klienta, ona ostala doma a v duchu si priala, aby
ju manžel dokázal aspoň trochu rozptýliť.
Jednej temnej noci sa Halpin Frayser prechádzal na pobreží v San Franciscu
a na jeho vlastné prekvapenie sa z neho stal námorník. V skutočnosti ho „uniesla“
všetkými masťami mazaná, nebojácna posádka istej lode a spoločne vyplávali do
ďalekej krajiny. Rany osudu sa však týmto pre Halpina neskončili. Loď stroskotala
na ostrove v Tichom oceáne a chlapov, čo prežili, našiel malý obchodný škuner až
o 6 rokov. Na jeho palube sa títo šťastlivci vrátili do San Francisca.
Frayser síce za tie roky schudobnel, no jeho hrdosť tým nijako neutrpela. Pomoc
od cudzích nezniesol. A práve keď žil s jedným zo svojich kamarátov z posádky
neďaleko od mesta Svätá Helena, jedného dňa odišiel loviť a snívať.
III
Pri pohľade na zjavenie Halpinovi tuhla krv v žilách. Vyzeralo ako jeho matka,
a zároveň s ňou nemalo nič spoločné. Keď naň hľadel, necítil túžbu ani lásku, nevrátili
163
REFLEXIE.indd 163
PREKLADY
21. 4. 2011 8:17:49
Jana Cinková
sa mu príjemné spomienky zo starých zlatých čias, nevzbudilo v ňom žiaden cit,
lebo všetky jeho emócie uhasila mocná vlna strachu. Pokúsil sa otočiť a utiecť, ale
olovené nohy neposlúchli, nedokázal ich odlepiť od zeme. Ruky mu bezmocne viseli
pri tele a ovládal jedine svoje oči. Neodvážil sa spustiť zrak z jej zreničiek. Vedel,
že to nie je duša bez tela, ale naopak, vrchol hrôz toho strašného lesa, telo bez duše!
V prázdnych očiach sa nezračila láska, ľútosť, či hoci len inteligencia, nebolo tu nič,
u čoho by sa mohol dovolávať milosti. „Žiadosť sa zamieta,“ pomyslel si z ničoho
nič v právnickom žargóne, čo situáciu iba zhoršilo, ako keď zapálená cigara zažiari
v hrôzostrašnej hrobke.
Mŕtvola iba stála tak dlho, až svet ošedivel od staroby a hriechu a celý zakliaty
les zmizol z jeho vedomia. Svoju úlohu splnil, keď desy vyvrcholili v tejto najnovšej
príšere. Odrazu prízrak zdvihol ruky a zúrivo sa na Halpina vrhol! Tento nečakaný
pohyb oslobodil jeho telo, avšak vôľa ostala spútaná. Myseľ mal zakliatu, ale mocné
telo a svižné končatiny prekypovali vlastnou slepou energiou, postavili sa teda na
odpor. Na sekundu mal pocit, že v ňom prebieha boj medzi rozumom a vôľou, boj,
ktorý sám sleduje iba z pozície diváka. Podobné predstavy nie sú v snoch nezvyčajné.
Vtom získal vládu nad svojím ja, takmer akoby vletel dnu do vlastného tela a napäto
bez rozmyslu odskočil, s rovnako pevnou a pohotovou vôľou, akou disponoval jeho
ohavný protivník.
Ktorý smrteľník však môže súperiť s výplodom svojho podvedomia? Príčina
takého súboja je zároveň aj jeho výsledkom, v našej predstavivosti sme vždy my tí
porazení. Napriek všetkému Halpinovmu úsiliu, napriek premrhanej sile a energii
pocítil, ako mu hrdlo zovreli ľadové ruky. Zozadu ho čosi strhlo na zem. Na chvíľku
zahliadol krutú tvár mŕtvoly len kúsok od svojej a potom všetko zastrela tma.
V diaľke počul tlkot podobný bubnom, šepot množstva hlasov a prudký výkrik, po
ktorom všetko stíchlo. Halpin Frayser viac vo svojom sne nebol medzi živými.
IV
Po teplej, jasnej noci prišlo hmlisté ráno. Počas predošlého poobedia sa na
západnom úbočí hory Svätej Heleny objavil závan hmly, vzduch, ktorý jemne
zhustol a stal sa z neho jemnučký oblak. Bol takmer úplne priesvitný, natoľko
pripomínal chvíľkovú zhmotnenú ilúziu, že pri pohľade naň by ste rýchlo štuchli
svojho spoločníka a povedali: „Pozeraj! O chvíľu zmizne!“
Ale nezmizol, práve naopak, bol čoraz väčší a hustejší. Zatiaľ čo sa jedným
koncom stále dotýkal hory, tým druhým sa rozpínal do všetkých strán, pohlcoval
drobné chuchvalce pary, čo mu prišli naproti z úbočia, akoby sa chceli k nemu
PREKLADY
REFLEXIE.indd 164
164
21. 4. 2011 8:17:49
Jana Cinková
pridať. A tak rástol a rástol, až kým neskryl celý vrch pred očami údolia, nad ktorým
sa takisto roztiahol temný baldachýn. V Calistoge, mestečku na úpätí hory, v noci
na oblohe nežiarili hviezdy a ráno nezasvietilo slnko. Do údolia sa vlievala hmla
a mierila na východ, šírila sa od jednej farmy k druhej, až kým nezahalila aj mesto
Svätá Helena, vzdialené štrnásť kilometrov. Na cestách sa už neprášilo, z konárov
stromov kvapkala voda, vtáčiky sa skryli v hniezdach a potichu čakali, bledý,
vyčerpaný úsvit sa neodel do svojho ohnivého šatu.
S prvým lúčom ranného slnka vyšli z mesta dvaja muži. Zamierili na sever
po ceste do Calistogy. Na pleciach niesli zbrane, no nebolo možné pomýliť si ich
s obyčajnými poľovníkmi. Holker a Jaralson, zástupca šerifa z Napy a detektív zo
San Francisca, neprenasledovali lesnú zver. Hľadali človeka.
„Ako je to ďaleko?“ spýtal sa Holker, keď kráčali po vlhkom bielom prachu cesty.
„K Bielemu kostolu už asi len kilometer,“ odpovedal mu jeho druh.
„Mimochodom,“ dodal, „v skutočnosti nie je biely a nie je to ani kostol, ale opustená
stará škola. Nechali ju úplne schátrať. Kedysi tam bývali omše, v tých časoch bola
naozaj biela. A je tam aj strašidelný cintorín, každý básnik by sa ním s radosťou
nechal inšpirovať. Domyslel si si, prečo som po teba poslal a prečo si mal prísť
ozbrojený?“
„Vieš, nezdalo sa mi potrebné sa na to pýtať. Viem, že ak mi máš čo vysvetľovať,
urobíš to, keď príde vhodný čas. Ale ak mám hádať, chceš, aby som zatkol niektorú
z tých kostier na cintoríne.“
Jaralson si jeho žarty nevšímal a pokračoval: „Spomínaš si na Branscoma?“
„Toho, čo podrezal svoju ženu? Na to tak ľahko nezabudnem, nad tým prípadom
som strávil týždeň, a to som ani nebol v službe. Je naňho vypísaná odmena 500
dolárov, ale nenašli sme po ňom ani stopy. Nemyslíš snáď...“
„Áno, myslím. Mali ste ho celý čas pod nosom. V noci chodieva na ten starý
cintorín.“
„To je ale podliak! Tam predsa pochovali jeho ženu.“
„Vieš, mohlo vám napadnúť, že sa tam raz vráti.“
„To je posledné, čo by nám napadlo.“
„Ale veď ste už vyčerpali všetky možnosti. Poučil som sa z vašej chyby a nastražil
som mu pascu.“
„A dostal si ho?“
„Iba ak vo sne. Skôr on dostal mňa. Ten gauner je hotový Samson, normálne ma
zdvihol a v ďalšej chvíli som už letel. Môžem len ďakovať Bohu, že ma neprišiel
doraziť. Vtedy som si pomyslel, že mi bude úplne stačiť polovica odmeny, teda ak
máš záujem o tú druhú.“
165
REFLEXIE.indd 165
PREKLADY
21. 4. 2011 8:17:49
Jana Cinková
Holker sa schuti zasmial a poznamenal, že veritelia doňho už poriadne dotierajú.
„Chcel som ti len ukázať okolie a dohodnúť nejaký plán,“ povedal detektív.
„Myslel som si, že bude lepšie, keď prídeme ozbrojení, aj keď sme tu za bieleho
dňa.“
„Určite je to blázon,“ podotkol šerif. „Ponúkajú odmenu za jeho dolapenie
a odsúdenie, ale ak je šialený, neodsúdia ho.“
Táto možnosť zlyhania spravodlivosti sa ho tak hlboko dotkla, že uprostred kroku
nedobrovoľne zastal. Spamätal sa, no v ceste pokračoval menej horlivo.
„Veru, myslím, že je vyšinutý,“ súhlasil Jaralson. „Musím sa však priznať, že
ak nerátam tulákov, takého zarasteného, strapatého a špinavého zločinca som ešte
nevidel. Ale už som sa raz na to dal a nenechám ho utiecť. Každopádne, ak nebudú
peniaze, budeme aspoň slávni. Nikomu sa ani len nesníva, že sa schováva na tejto
strane Mesačných hôr.“
„V poriadku,“ odvetil Holker, „obzrime si teda to miesto,“ a slovami, ktoré kedysi
zdobili nejeden náhrobný kameň, dodal: „kde sa raz všetci stretneme“, ak starého
dobrého Branscoma niekedy unaví to tvoje dotieravé obťažovanie. Inak, dopočul
som sa, že Branscom nie je jeho pravé meno.“
„Nie? A ako sa volá?“
„Nespomínam si. Už som sa oňho prestal zaujímať, tak mi to vypadlo, ale tuším
niečo ako Pardee. Tá chuderka, ktorej podrezal hrdlo, bola vdova, keď ju spoznal.
Prišla do Kalifornie hľadať nejakých príbuzných. Niektorí ľudia to občas robia. Ale
to predsa vieš.“
„Jasné, viem.“
„Počkaj, ale ak nepoznáš jeho pravé meno, aká šťastná náhoda ťa priviedla
k správnemu hrobu? Muž, ktorý mi to meno prezradil, tvrdil, že je vytesané na
náhrobku.“
„Hrob som nenašiel,“ neochotne priznal Jaralson, nespokojný, že nepozná taký
dôležitý fakt. „Obzeral som si to tam celé. Dnes ten hrob musíme nájsť. Nuž, tu je
Biely kostol.“
Cestu po oboch stranách dlho lemovali polia, ale teraz sa naľavo objavil les plný
smrekov, dubov a vždyzelených kalifornských arbutusov. Vrcholce stromov sa však
v hmle strácali. Hoci bol lesný podrast na mnohých miestach hustý a spletitý, dalo
sa ním prejsť. Holker najskôr žiadnu budovu nevidel, no onedlho ju zbadal, sivú
a vzdialenú v opare. Keď sa priblížil, rozoznal jej vlhké tmavé steny, skrývajúce
neveľké vnútorné priestranstvo. Ako tradičné školské budovy, pripomínala škatuľu,
základy mala kamenné, strechu pokrytú machom a okná bez skla, to už dávno zmizlo
spolu s rámami. Bola zničená, ale nie úplná rozvalina, v zahraničných sprievodcoch
PREKLADY
REFLEXIE.indd 166
166
21. 4. 2011 8:17:49
Jana Cinková
by ju označili za kalifornskú „spomienku na minulosť“. Jaralson jej venoval jediný
pohľad a zamieril k porastu za ňou.
„Ukážem ti, kde sme na seba natrafili,“ povedal. „Toto je ten cintorín.“
Tu a tam sa pod kríkmi zjavovali ohrady s hrobmi, buď po jednom alebo
v skupinkách. Prezrádzali ich jedine náhrobné kamene, časom už vyblednuté,
nakláňajúce sa na všetky strany. Niektoré ležali na zemi pri plotoch, iné zase na
násypoch štrku, či skryté pod vrstvou lístia. Častokrát už miesto odpočinku nejakého
úbohého zosnulého vôbec nebolo označené. Opustil „smútiacu rodinu a priateľov“
a oni zase opustili jeho. Ostala mu už len zem, čo ho prikrývala, a tá vydrží viac než
duše ľudí. Chodníčky dávno zmizli, z hrobov vyrastali rôzne stromy a vetvami rúcali
oplotenie. Nad celým miestom sa vznášal duch opustenosti a chátrania, priam sem
patril, ako do dediny zabudnutých mŕtvych.
Keď Jaralson so zástupcom šerifa v pätách podišiel bližšie pomedzi mladé kmene
stromov, zrazu zastal, zdvihol zbraň, zamrmlal tiché varovanie a znehybnel, očami
sledujúc čosi pred sebou. Jeho spoločník ho napodobnil a pripravil sa na všetko tak
dobre, ako sa len dalo, hoci mu zavadzal krík a nič nevidel. O pár sekúnd sa detektív
pohol vpred a Holker vykročil za ním.
Pod konármi obrovského smreka ležal mŕtvy muž. Ako tak nad ním potichu stáli,
všimli si tvár, polohu a šaty, všetko, čo zaujme našu pozornosť, keď sa snažíme
uspokojiť zvedavosť a nájsť odpovede na otázky, ktoré sa nám vyroja v hlave.
Telo ležalo na chrbte s rozkročenými nohami. Jedna pevne zovretá ruka smerovala
nahor, druhá bola zas prudko zohnutá a takmer sa dotýkala hrdla. Táto poloha jasne
naznačovala zúfalý, neúspešný boj proti... čomu?
Neďaleko ležala zbraň a vrece s úlovkom, v sieti presvitali pierka rôznych
zastrelených vtákov. Navôkol všetko svedčilo o zúrivom zápase, výhonky jedovatého
krovia boli zlámané a ktosi ich obtrhal, opadané hnijúce lístie niekto zhrnul na kôpky
pri oboch nohách mŕtvoly. V hline boli zreteľné odtlačky kolien.
Pohľad na tvár a hrdlo zavraždeného vysvetľoval, o čo tak divo bojoval. Zatiaľ
čo jeho hruď a ruky boli biele, hlava purpurová, až čierna. Ramená mal položené na
malej hŕbe hliny, hlavu vykrútenú v neprirodzenom uhle a roztvorené oči vyvrátené
nahor. Z úst pokrytých penou trčal napuchnutý čierny jazyk. Hrdlo mal príšerne
pomliaždené, s jasne viditeľnými modrinami a škrabancami od dvoch mocných rúk,
ktoré sa ponorili do poddajného mäsa a ostali tam dávno po tom, čo obeť naposledy
vydýchla. Šaty aj telo mal vlhké, aj vo vlasoch a fúzoch sa perlili kvapky rosy.
Celý tento obraz naši dvaja muži pozorovali bez slova. Potom Holker povedal:
„Chudák, mal ťažkú smrť.“
Jaralson ostražito skúmal les, pričom oboma rukami pevne držal zbraň.
167
REFLEXIE.indd 167
PREKLADY
21. 4. 2011 8:17:49
Jana Cinková
„Toto je dielo šialenca,“ skonštatoval so zrakom upretým na stromy. „Bezpochyby
to bol Branscom... teda Pardee.“
Holkera zaujal malý červený kožený zápisník, čo ležal napoly skrytý pod záplavou
listov. Zdvihol ho a začal v ňom listovať. Vnútri objavil niekoľko prázdnych strán,
prvú z nich podpísanú menom Halpin Frayser. Čímsi červeným sem ktosi náhlivo
a takmer nečitateľne načmáral nasledujúce verše, ktoré Holker prečítal nahlas, kým
jeho druh prezeral sivé zákutia toho stiesneného miesta a v každej kvapke vody
počul hrozbu:
Osamote stojím v šerom lese
V nepozemskom svite des sa nesie
Úzkosť budia chmúrne kmene stromov
Strašná kliatba našla tu svoj domov
V tieni clivej vŕby tis sa tiesni
Ovzdušie je plné smútku, tiesní
Sťa v pohrebné vence sa tu pletie
Žihľava a purpurové kvietie
Ani hláska v čiernej húšti nieto
Ani vetvy nedotkne sa vietor
Iba Ticho žije v lese snov,
Počujem ho dýchať spod listov
Stromy vystrú skrvavené paže
Mdlé svetlo ma k meravosti viaže
Duchovia si šepcú svoje taje
Chlad smrti priam teplo z tela saje
Skríkol som, no hrôza vo mne vládne
Moja duša pod nátlakom chradne
Zlo, čo vzišlo z nekonečnej noci
Moju vôľu má vo svojej moci
Nakoniec som zazrel—
Báseň skončila, viac nebolo čo čítať. V polovici verša sa rukopis končil.
„Znie to ako Bayne,“ ozval sa Jaralson, ktorý bol tak trochu učenec. Upustil od
PREKLADY
REFLEXIE.indd 168
168
21. 4. 2011 8:17:49
Jana Cinková
svojej ostražitosti a hľadel na mŕtve telo.
„Bayne? To je kto?“ neveriacky sa spýtal Holker.
„Myron Bayne, básnik, ktorý bol kedysi dávno veľmi známy. Odvtedy už prešlo
hádam aj sto rokov. Písal také bezútešné básne, istý čas som zbieral jeho diela. Túto
si nepamätám, asi ju omylom vynechali.“
„Je tu zima,“ podotkol Holker, „radšej poďme preč, musíme sem doviesť
obhliadača mŕtvol z Napy.“
Jaralson neodpovedal, no posunkom mu naznačil, že súhlasí. Keď vykročil
popri miernej vyvýšenine, na ktorej ležali plecia mŕtvoly, zakopol o čosi tvrdé pod
hnijúcim lístím. Ešte raz do toho kopol, aby sa mohol lepšie pozrieť, čo objavil. Bol
to spadnutý náhrobok s ťažko čitateľným menom „Katarína Larueová“.
„Larue!“ náhle skríkol zástupca šerifa. „To je Branscomovo pravé meno, Larue, a
nie Pardee! Pane na nebesiach, teraz si spomínam! A tá jeho žena sa predtým volala
Frayserová!“
„Niečo tu nie je v poriadku, je to akési záhadné,“ zamrmlal detektív Jaralson.
„Takéto veci neznášam.“
Vtom sa z hmly ozval smiech. Prichádzal akoby z diaľky, pomalý, zákerný
smiech tvora bez duše. Pripomínal hyenu, ktorá sa v noci zakráda po púšti, pomaly
sa stupňoval, mohutnel, bol čoraz zreteľnejší a strašnejší, až kým sa nepriblížil
k miestu, kde stáli, smiech taký diabolský, že aj týchto dvoch odvážlivcov naplnil
nevýslovnou hrôzou! Na svoje zbrane ani nepomysleli, pretože proti tejto hrozbe by
nič nezmohli. Smiech zanikol presne tak, ako sa zjavil, v ušiach im zaznel výkrik
a potom sa vzďaľoval, až kým sa jeho posledné neradostné tóny nakoniec neponorili
do úplného ticha.
169
REFLEXIE.indd 169
PREKLADY
21. 4. 2011 8:17:49
3. Cena výboru sekcie umeleckej literatúry
(Literárny fond)
Volám sa Jozef Klinga, pochádzam z mesta
Šaštín Stráže a momentálne tretím rokom študujem
prekladateľstvo a tlmočníctvo na Univerzite
Konštantína Filozofa v Nitre, kombinácia anglický
a nemecký jazyk. Cudzie jazyky a prekladanie patria
k mojim záľubám, popri kreslení a čase strávenom
s mojím psom. Poviedku Láska v Benátkach som si
zvolil pre príbeh stratenej a znovu nájdenej lásky
s prekvapivým záverom. Obzvlášť sa mi páčilo, ako
autor strieda minulosť s prítomnosťou a necháva ich
splynúť v jednom celku.
Terry Collet (13. 12. 1948) pochádza z mesta
Horsham vo Veľkej Británii. S písaním začal
v roku 1971 a od roku 1972 svoju tvorbu publikuje.
Píše básne, poviedky a kratšie romány. Medzi jeho
obľúbených autorov patria Virginia Woolfová, James
Joyce, Charles Dickens, Jane Austenová. Je ženatý,
má osem detí a osem vnúčat. Jeho tvorba vyšla
v mnohých časopisoch a antológiách a publikuje
aj na internete. Jeho nesplneným snom je vydať
vlastnú zbierku poviedok a básní. S jemu typickou
láskavosťou tvrdí, že je mužom hľadajúcim pravdu
a priateľstvo a verí v lepší svet.
170
REFLEXIE.indd 170
21. 4. 2011 8:17:49
Jozef Klinga
Terry Collett
Láska v Benátkach
Preklad:
Jozef Klinga
Každý turista v Benátkach vám bez pochýb povie, že chce prejsť mesto krížomkrážom, nevynechať jedinú pamiatku, atrakciu či podujatie. Pochybujem, že by som
bola jednou z nadšencov. Na to sa pridobre poznám. Je mi súdené pozorovať živých
a dumať, odkiaľ čerpajú energiu.
Výhľad z môjho okna je úžasný, jedlo nemá najmenšiu chybičku. Ležím na posteli
pri okne, kúpem sa v slnečných lúčoch a premýšľam, čím začať. Počula som, že
v devätnástom storočí tu žil Čajkovskij. Určite vedel, kam chcel počas svojho pobytu
zájsť. V slnečnom teple sa cítim unavená, vyčerpaná a lenivá vôbec vstať. Musím sa
však k tomu prinútiť. Kvôli Antonovi, ak už pre nič iné. Sonia, povedal, keby sa mi
niečo stalo, musíš zájsť do Benátok. Zaspomínať si na naše prvé stretnutie a na to,
ako sme sa zaľúbili. Jeho náhly skon ma však na nič z tohto nepripravil. Vo vnútri
som už napoly mŕtva a želám si už len nečakanú smrť, ktorá by zavŕšila dielo. Sonia,
zavelil by, vzchop sa, vyjdi von a ži. Doslova ho počujem. Je to ale len spomienka,
nie on. Už viac nie.
***
Vošla som do kostola Santi Giovanni e Paolo. Sesternica Connie sa niekam
vytratila a ja som zostala sama. Bála sa, že by ju moja prítomnosť pripravila o šancu
stretnúť počas chodenia po pamiatkach nejakého mladého Rómea. Bude teda vraj
lepšie rozdeliť sa a ísť si každá vlastnou cestou. V kostole som sa ocitla náhodou.
Bezmyšlienkovite som si prezerala pomníky a práve, keď som prešla k ďalšiemu,
niekto sa za mnou ozval: „Toto je pomník dóžu Giovanniho Monceniga.“ Otočila
som sa a zbadala vysokého, štíhleho majiteľa hlasu. V jeho taliančine som rozoznala
anglický prízvuk. Konečne mi boli tie haldy učiva zo strednej na niečo dobré.
„Ste sprievodca?“ spýtala som sa. Usmial sa a pokrútil hlavou.
„Nie, mladá dáma. Skôr by som vám rád robil spoločnosť a podelil sa o informácie,
aby ste mali prehľad o Benátkach. Samozrejme, nebude vás to stáť ani líru,“ uklonil
sa, nespúšťajúc zo mňa oči. Chvíľu sa na mňa pozeral a jeho výraz sa zmenil. Akoby
ho čosi zarmútilo. Rukou si prečesal tmavé, vlnité vlasy a s povzdychom dodal:
171
REFLEXIE.indd 171
PREKLADY
21. 4. 2011 8:17:49
Jozef Klinga
„Prepáčte, zabudol som sa predstaviť. Volám sa Anton West.“ Znelo to nečakane
strojene.
„Sonia Kirchnerová,“ predstavila som sa nesmelo. Mal vari tie najhlbšie
čokoládové oči, aké som kedy videla. Až som mala pocit, že mi vidia priamo do
duše.
„Ste príbuzná toho maliara?“ spýtal sa Anton.
„Nie som, ale tiež maľujem,“ oboznámila som ho. Zahľadel sa ponad mňa do
vnútra kostola, očividne pátral po niečom, čo by sa za mnou malo nachádzať.
Znovu na mňa upriamil pohľad. „Ste Angličanka?“
Odvetila som, že matka je Angličanka, otec Nemec a ja som sa narodila
v Anglicku. Prikývol na znak pochopenia. Potom ma z ničoho nič vzal za ruku
a viedol kamsi k náhrobnej pyramíde venovanej maliarovi Melchiorovi Pizovi, ktorú
vraj musím vidieť.
***
Kráčam po námestí Piaza San Marco a predstavujem si Antona po mojom boku.
Keď sa však otočím k nemu, je preč. Mesto je teraz vyblednuté sťa stará fotografia,
dávna farba a jas sa vytratili. Kam mám ísť, pýtam sa šeptom, skľúčene. Zastavím
sa pri vežových hodinách. Náhle cítim, že by som mala zájsť do kostola Santi
Giovanni e Paolo. Tam sme sa s Antonom po prvý raz stretli. Som tým pocitom
úplne posadnutá. Spomínam si na čísi výrok o tom, že spomienky sú nereálne odrazy
vecí. I tak, Benátky a Anton sú mojimi spomienkami a predsa sú v tomto okamihu
skutočné. Nedokážem sa pred nimi skryť. Nechcem sa skryť.
***
Anton ma vzal na plavbu gondolou po Veľkom kanále. Ustavične
sme trkotali, celkom ako malé deti. Jeho čokoládové oči ma skúmali
a črty tváre sa mu menili vždy so zmenou témy.
„Máte so sebou štetce a farby?“ spýtal sa ma.
„Nie,“ odvetila som, „chcela by som si najprv všetko poobzerať
a neskôr maľovať spamäti.“
„Je to múdre?“ spýtal sa vážne. „Neskreslí nepresná pamäť obraz?“
„Z čoho usudzujete, že mám nepresnú pamäť?“ spýtala som sa.
„Tú máme predsa všetci. Je prirodzenou súčasťou ľudského druhu,“ argumentoval.
„Keby som chcela zachytiť presný obraz, vzala by som si fotoaparát
PREKLADY
REFLEXIE.indd 172
172
21. 4. 2011 8:17:50
Jozef Klinga
a nie farby,“ odsekla som. Anton pokrčil plecami a pozrel niekam
mimo. Po chvíli som dodala: „Maľujem veci tak, ako ich vidím
v mojich očiach. Nechcem vytvárať dokonalé kópie.“ K tejto téme sa už viac
nevyjadroval, znovu prešiel na inú a jeho tvár sa opäť rozžiarila, keď hovoril
o architektonickej stránke okolitých stavieb.
A práve vtedy som pocítila, že som zamilovaná. Nikdy predtým som zamilovaná
nebola. Ten pocit bol pre mňa niečím novým, a predsa som vedela, že ide o lásku.
Len čo som si ju uvedomila, zhlboka som sa rozdýchala. Až tak, že sa na mňa pozrel
tmavými očami, nepochybne cítil, čo ja. Tým som si bola istá. Je to nákazlivé ako
choroba. Choroba, z ktorej sa nechcete nikdy vyliečiť.
***
Stojím pri hrobke dóžu Michella Stena a chcem sa dotknúť hlavy chladnej sochy,
na polceste však stiahnem ruku. Ktosi vedľa mňa vraví: „V spánku vyzerá celkom
živo.“ Otočím sa k zdroju hlasu a predo mnou vidím mladú ženu, očarenú kamennou
hrobkou. Zdá sa mi na míle vzdialená. „Viem, že je to len socha, ale mám veľkú
predstavivosť. Aspoň môj otec to vraví. Nevidím pred sebou studený kus kameňa,
ale niečo omnoho skutočnejšie.“ Odmlčí sa a pozrie na mňa. Má pôvabné tmavé
oči, modré či čierne, zväčšené sklami okuliarov. „Volám sa Rowena Marksová,“
predstavuje sa mi.
„Sonia Kirchnerová,“ podávam jej ruku. Stisne ju a pocítim teplo prúdiace z jej
dlane.
Pýtam sa jej, či je tu s rodičmi, pričom pozorne skúmam jej črty, akoby som sa
chystala jedného dňa namaľovať jej portrét.
„Kruciš, nie. Som tu so sestrou a jej manželom,“ zasmeje sa. „Chudáčikovia, stále
ma majú za zadkom.“ Usmeje sa a po tom, ako váhavo uvoľní stisk, rukou jemne
pohladí hlavu dóžu Stena. „A vy ste tu s manželom?“ spýta sa nevinne. Zdôverím sa
jej s Antonovou náhlou smrťou a prečo som prišla do Benátok. Veselosť na jej tvári
náhle vystrieda vážnosť a smútok, aký nosím ja. „Veľmi ma to mrzí, moja drahá,“
povie úprimne. „Boli ste svoji len desať rokov... ste statočná,“ dodá a jemne mi
stisne plece.
Dóžu Stena necháme tak a kráčame ďalej. Zároveň pokračujeme v rozhovore
a na moju úľavu sa presúvame od Antona k jej sestre a švagrovi, ktorí jej vraj lezú na
nervy. Načúvam jej rozprávaniu, pozorne ju sledujem a uvedomujem si, že nechcem
prestať. Je stelesneným ópiom, drogou tlmiacou môj smútok zo straty manžela
a bolesť, ktorá ma zožiera dňom i nocou.
173
REFLEXIE.indd 173
PREKLADY
21. 4. 2011 8:17:50
Jozef Klinga
***
Anton ma vzal na prehliadku mestského cintorína na ostrove San Michelle,
ktorému miestni vravia „Ostrov mŕtvych“. A ostrov vyzeral skutočne strašidelne,
akoby mŕtvi boli jeho pánmi. „Človek vlastne strávi celý život snahou vyhnúť sa
akejkoľvek myšlienke na neodvratný koniec, ktorý ho jedného dňa čaká. Ostrov
je toho živým dôkazom. Smrť je nevyhnutná súčasť života,“ vravel s pohľadom
upreným na hrob Sonie Kalienskej.
„Freud povedal, že smrť je nevyhnutným vyústením každého života,“
povedala som, hľadiac na hrob a spiacu sochu. Anton nesúhlasne pokrútil hlavou.
„Freud bol posadnutý smrťou a sexom,“ vyhlásil Anton. Pomaly sme sa túlali
cintorínom a v upokojujúcom tichu sme si prezerali hroby. Vzal moju dlaň do svojej
a stisol mi ju. Potom si ma z ničoho nič otočil k sebe a pobozkal ma na pery. Bolo to
zvláštne. Chcela som ho a zároveň som sa bála. Potom sa odtiahol a hľadel mi do očí.
V tej chvíli som si bola istá jeho láskou tak, ako on smutnou neodvratnosťou smrti.
***
„Nachádzame sa pri Vivaldiho Sieni, neďaleko vášho hotela,“ vraví Rowena, keď
kráčame po Moste vzdychov. Chvíľu váha a potom povie: „Možno by sme sa niekedy
mohli stretnúť. Ale len ak budete chcieť. Nerada by som sa vám nejako vnucovala.“
„Rada,“ odpovedám. „Nebude to vašej sestre prekážať?“
„Kruciš, nie. Rada sa ma zbaví,“ smeje sa Rowena.
„Nemyslím si,“ namietam. „Radšej jej povedzte, kde idete a s kým.“
„Teraz hovoríte celkom ako moja mama,“ prizná sa Rowena. Navrhuje stretnúť
sa s jej sestrou a švagrom, aby si ma mohli obzrieť. Poberieme sa teda do hotela a tu
ma predstaví manželskému páru. Na tvárach im hrá potešenie z toho, že môžu mať
Rowenu na chvíľu z krku. Vraciame sa do môjho hotela a po dlhej dobe sa prvý raz
cítim šťastne. Moja mladá priateľka by po tom všetkom predsa len dokázala utlmiť
moje trápenie.
***
Práve sme sa vrátili z prehliadky kostola Santa Maria Del Giglio, kde mi Anton
ukazoval pozostatky svätcov, keď sa ma nečakane spýtal: „Smiem ťa pozvať na
večeru?“
PREKLADY
REFLEXIE.indd 174
174
21. 4. 2011 8:17:50
Jozef Klinga
„Ak nebude sesternica Connie proti,“ odvetila som. Vedela som, že Connie
nebude ani v najmenšom namietať. V skutočnosti by ma k tej večeri sama dotlačila,
ak by som váhala. Porozprávala som jej o Antonovi. Tešila sa, lebo vďaka tomu
môže ísť von s tým jej Rómeom, nech už to bol ktokoľvek.
„Robí ti gardedámu?“ usmieval sa Anton. Nie, povedala som, do Benátok
sme prišli spolu, aby sme neboli samy a mali voľnosť, ktorú by sme pri cestovaní
s rodičmi len ťažko hľadali. Prikývol a podrobne ma skúmal. Po chvíli mu tvár
zatienil smútok. Ako keby ma mal vidieť naposledy alebo ako by sa dopočul
o niekoho náhlom úmrtí. Potom pomaly povedal: „Občas, keď som s tebou, zabúdam,
kto vlastne som. Zabudnem na všetko, s výnimkou pohľadu tvojich očí, úsmevu pier,
žiary na veselej tvári. Cítim sa byť lapený v nezvyčajnom sne, z ktorého sa už viac
nechcem prebudiť.“
Mlčala som, lebo celý deň som chcela povedať to isté, no chýbali mi k tomu
správne slová. Jeho slová. Uprene sme si hľadeli do očí a bolo nám jasné, že slová sú
nám nanič, rovnako ako boháčovi hrsť drobných. Ruka v ruke sme vošli do môjho
hotela, dvaja dobyvatelia neprebádaných svetov.
***
Nechcela som sa vracať na ostrovný cintorín San Michelle, no Rowena tam tak
strašne chcela ísť, že som sa dala prehovoriť. Priblížime sa k hrobu Sonie Kalienskej,
pri ktorom som bola s Antonom. Stojíme pred ním a mlčky si ho prezeráme. Po
niekoľkých minútach Rowenin hlas preruší ticho. „Vyzerá tak mierumilovne. Mám
pocit, že stačí dotyk a znova sa prebudí. Viem, znie to šialene, no tak to cítim.“
„Si veľmi citlivá,“ vravím, hľadiac na sochu. „A máš tiež veľkú predstavivosť.“
Rowena sa otočí a pozrie sa na mňa.
„Rodičia mi vravia to isté. Sestra ma má za blázna. No nemôžem si pomôcť, veci
takto skrátka vnímam. Možno by som sa mala venovať umeniu alebo filozofii,“ tvrdí
náladovo.
„Ja sa venujem umeniu,“ vravím náhle.
Rowena je nadšená. „Áno? Skutočne ste umelkyňa?“
Som, vravím jej, skutočná umelkyňa. „Maľujem.“ Jej oči sa rozžiaria. Prikročí
bližšie a položí mi ruku na plece.
„Kruciš, to je skvelé! Namaľovali by ste ma?“ spýta sa celkom ako dieťa.
„Nezvyknem maľovať portréty. Som skôr krajinkárka,“ vysvetľujem. Prikývne
so zábleskom sklamania v očiach. Odvráti sa a zíza na sochu, akoby ju prosila
o štipku odvahy na ďalší pokus.
175
REFLEXIE.indd 175
PREKLADY
21. 4. 2011 8:17:50
Jozef Klinga
„Sedela by som bez najmenšieho pohnutia. Viem dobre pózovať,
naozaj.“ Znie to, ako keď sa veriaci úporne modlí k Bohu. Na pleci
cítim jej jemný stisk. Vidím pohľad v jej očiach a je mi jasné, že ju
namaľujem.
***
Po večeri v reštaurácii Antonovho hotela sme sa prechádzali úzkymi
uličkami Benátok a po nábreží Veľkého kanála. Spoločnosť nám robil
len žiariaci alabastrový mesiac na hviezdnej oblohe. Keď sme sa vrátili
do Antonovej izby, milovali sme sa. Nikdy predtým som nezažila niečo
také. Akoby celý svet zanikol a znovu sa zrodil v nás dvoch, z našich
objatí, bozkov a lásky, ktorá sa nikdy neskončí. Ktorá, ako sme cítili,
pretrvá.
„Svety sa rodia a zomierajú,“ šepkal Anton. „Z našej lásky vznikol
nový svet a my dúfame, že sa nikdy neskončí. Že tu bude aj dávno po
tom, ako večnosť pohltí prach našich tiel.“
Ležala som v jeho náručí a zašepkala: „Dúfam v to, Anton. Dúfam.“
Potom ma jeho pery umlčali bozkom. Viac nik neprehovoril.
***
Rowena ticho sedí pri okne mojej hotelovej izby a pózuje. Nikdy
som nemaľovala tak dobre ako teraz. Občas preletím pohľadom cez
miestnosť až k nej a vzápätí sa vrátim k plátnu, na ktoré nanášam ďalšie
ťahy štetca. Akoby za tým boli čary, ktoré kútikom oka zachytím vždy
len zlomok sekundy predtým, než sa štetcom dotknem povrchu látky.
Kúsok po kúsku mi pod rukami ožíva jej obraz, oči, úsmev. Je úplne
ticho, len pózuje. Mlčky, nehybne ako socha.
Čas plynie. Nachádzame sa mimo vonkajšieho sveta. Neexistuje
nikto, sme len my dve. Končím a odkladám štetec. Ustupujem od plátna
a nespúšťam z neho zrak. Potom pomaly zdvihnem pohľad a vidím
Rowenu, ako hýbe hlavou. Očami na mňa nervózne žmurká. Kývnem
jej na znak, že sa môže pozrieť. Stojí vedľa mňa s pohľadom upreným
na plátno. Ticho. V neprerušovanom mlčaní obe pozeráme na portrét.
PREKLADY
REFLEXIE.indd 176
176
21. 4. 2011 8:17:50
Jozef Klinga
Jej ruka sa dotkne mojej a ťahá ju k sebe.
„Zachytili ste ma dokonale,“ vraví a neskrýva nadšenie. „Oči, tvár,
azda aj duša.“
Jej slová ma nečakane dojímajú. Vzápätí mi z úst vychádzajú
vlastné a nemám silu zastaviť ich. „V tvojich očiach vidím celkom iný
svet. Svet, v ktorom sa túžim zabývať, do ktorého sa chcem pohodlne
zababušiť ako do teplej prikrývky. Je to svet plný nezvyčajných svetiel
a všetky žiaria ako iskierky plameňa. Môžem sa jedine domnievať, že
ten plameň je tvoja láska. Láska, vskutku a ešte aká! Láska, pre ktorú
by som ochotne obetovala život, keby bolo treba. Ten svet, tá žiara, tá
láska!“
Rowena sa na mňa uprene díva, necháva plátno plátnom. Úzkostlivo
mi stíska ruku. „Ja?“ pýta sa jemne. „Ty ma ľúbiš?“
Prikývnem, venujúc jej pohľad z očí do očí.
„Myslela som, že len ja som to tak cítila. Trápili ma bezsenné noci
plné obáv, že ťa ďalší deň už neuvidím, navždy opustíš Benátky a mňa
tiež. Mala som strach zobudiť sa do nového dňa bez teba, lebo by som
sa cítila prázdna a stratená.“ Na chvíľu sa odmlčí. „Ľúbim ťa, odkedy
som ťa prvýkrát uvidela. Hľadela si vtedy na sochu dóžu Stena. V srdci
som ucítila bolestivé pichnutie, keď si sa otočila a pozrela na mňa.“
Znovu stíchne a v očiach sa jej ligocú slzy. Berie moju tvár do dlaní
a pobozká ma. Takto ma ešte žiadna žena nepobozkala. Želám si, aby sa
to neskončilo, aby táto chvíľa trvala večne.
Odtiahneme sa od seba a pozeráme sa jedna na druhú. Rodí sa nový
svet a do neho sa navracia láska. Tá večná, nehynúca láska.
177
REFLEXIE.indd 177
PREKLADY
21. 4. 2011 8:17:50
1. Cena výboru sekcie umeleckej literatúry
(Slovenská spoločnosť prekladateľov umeleckej literatúry)
Volám sa Lucia Kozáková a som študentkou prekladateľstva
a tlmočníctva Filozofickej fakulty Univerzity Komenského
v Bratislave. Preklad ma veľmi baví a zaujíma, preto som sa zapojila
do Prekladateľskej univerziády, v ktorej som dva razy získala prvé
miesto za umelecký preklad a jeden krát druhé miesto za kritiku
prekladu knihy. Súťaž mi okrem nových skúseností a poznatkov
v oblasti prekladu priniesla i možnosť pracovať pre vydavateľstvo Ikar.
Momentálne prekladám svoju druhú knihu. Okrem toho sa venujem aj
prekladu audiovizuálnych textov pre Slovenskú televíziu.
Tento rok som sa na Prekladateľskú univerziádu prihlásila s prekladom
rozprávky The Search for the Good Child od americkej autorky Maud
McKnight Lindsay.
M. Lindsay (1874 – 1941) bola učiteľkou, spisovateľkou,
filantropkou a zakladateľkou prvej bezplatnej škôlky v Alabame.
Jedinečnú atmosféru škôlky dotváralo rozprávanie zaujímavých
príbehov, ktoré neskôr vyšli aj v knižnej podobe. Autorka na začiatku
každej poviedky pripája motto zdôrazňujúce hlavnú myšlienku
a poučenie, ktoré z príbehu vyplýva. M. Lindsay sa nikdy nevydala.
Celý život zasvätila výchove detí v predškolskom veku.
Práve poučný charakter autorkiných príbehov bol hlavných dôvodom,
prečo som sa rozhodla prekladať spomínanú rozprávku. Hoci originál
vyzerá na prvý pohľad pomerne jednoducho, preklad rozprávok patrí
podľa môjho názoru medzi najťažšie. Prekladateľ sa musí oslobodiť
od svojho „dospelého“ pohľadu a pozerať sa na príbeh očami detského
čitateľa, respektíve poslucháča.
Kým som začala rozprávku prekladať, vrátila som sa do detských
čias a čítala som pôvodné slovenské rozprávky. S ohľadom na adresáta
som menila mená postáv, dokonca i poradie viet a odsekov. Snažila som
sa tvoriť krátke a zrozumiteľné vety, niektoré som dokonca zrýmovala.
Neutrálne slová som nahrádzala „rozprávkovými“ („tátoš“ namiesto
„kôň“, „pominúť“ namiesto „zomrieť“ atď.). Vkladala som do textu
formulácie typické pre slovenské rozprávky (kde bolo, tam bolo;
vystrojili veľkolepú hostinu; kde sa vzal, tu sa vzal; atď).
Najťažšou úlohou mojej prekladateľskej práce bolo priblížiť
historickú rozprávku od americkej autorky súčasnému slovenskému
detskému čitateľovi. I s odstupom času môžem potvrdiť, že zdanlivo
jednoduchý text môže prekladateľovi spôsobiť nemalé problémy.
178
REFLEXIE.indd 178
21. 4. 2011 8:17:50
Lucia Kozáková
Maud McKnight Lindsayová
Hľadá sa dobré dieťa
Preklad:
Lucia Kozáková
Ponaučenie pre matky:
Učte svoje dieťa,
že ak bude dobré a čestné,
každý ho bude mať rád viac,
ale matka vždy najviac.
Kedysi dávno, pradávno, žili raz v jednom kráľovstve piati rytieri. Títo rytieri
boli neobyčajne múdri a dobrí. Poznali ich ľudia v celom kraji a podľa ich cností
mená im dali.
Prvý rytier mal také krásne meno, ako bola jeho tvár. Volali ho Cyril Čistý.
V hlave sa mu rodili iba šľachetné myšlienky. Z úst mu vychádzali šľachetné slová
a konal len tie najšľachetnejšie skutky. Celý Cyrilov život bol taký krásny ako lúka
plná kvetov a čistý ako ten najčistejší horský prameň.
Druhým rytierom bol Ladislav Láskavý. Ladislav mal nesmierne dobré a láskavé
srdce. Obľúbili si ho i zvieratká v lese a vôbec sa ho nebáli, lebo tento udatný rytier
nikdy ani len muške neublížil.
Tretieho rytiera volali Oliver Odvážny. Tento statočný mládenec zabil velikánskeho
leva, ktorý v lese strašil ženy a deti. Poradil si i s nebezpečným drakom a vyslobodil
krásnu princeznú z horiaceho zámku. Nebál sa veru ničoho na tejto zemi.
Štvrtého rytiera prezývali Richard Radostný. Richard bol vždy veselý a šíril
radosť i smiech všade navôkol. Jeho milý úsmev rozžiaril aj ten najpochmúrnejší
deň. Nik nedokázal byť smutný alebo nahnevaný, keď bol rytier nablízku.
Piateho rytiera prezývali Stanislav Spravodlivý. Bol spomedzi nich najmúdrejší,
preto bol ich vodcom.
Kráľ týmto rytierom dôveroval. Jedného dňa si ich k sebe zavolal a takto im
vraví: „Moji verní rytieri, starý som a neviem, koľko dní mi ešte ostáva. Bojím sa,
kto sa postará o môj ľud, keď sa pominiem. Keby bolo v mojom kráľovstve veľa
takých rytierov ako ste vy, nemusel by som sa viac strachovať. Choďte teda a nájdite
v mojom kráľovstve malého chlapca. Ak pôjde z vlastnej vôle, priveďte ho ku mne.
Potom bude žiť tu na kráľovskom dvore a tešiť ma v starobe. Vy ho naučíte všetko,
čo mu treba ako rytierovi vedieť. Vyberte však iba dobré dieťa, pretože to má väčšiu
cenu než celé kráľovstvo.“
179
REFLEXIE.indd 179
PREKLADY
21. 4. 2011 8:17:50
Lucia Kozáková
Kráľove slová rytierov nesmierne potešili. Len čo vyšli prvé lúče slnka, vydali
sa na cestu. Vystrojili sa, ako sa na rytierov patrí. Na helmách sa im vlnili chocholy
a v rukách pyšne držali nablýskané štíty.
Sotva sa pustili do sveta, chýry o ich posolstve sa rozšírili po celom kráľovstve.
Všetci rodičia si priali, aby rytieri práve k nim domov zavítali.
Naši poslovia veru nevedeli, čo si počať. Všade tvrdili, že majú deti, akým niet
na svete páru. Jedni hovorili, že ich synovia sú krásni, iní, že sú múdri. Lenže rytieri
hľadali len a len dobré dieťa, a tak cválali ďalej.
Na druhý deň stretli skupinu mužov oblečených v parádnych šatách. Rytieri
zastali, aby si vypočuli, čo majú na srdci. Pocestní sa im pekne uklonili a potom
pred nich predstúpil akýsi malý, tučný mužíček menom Félix. Ten im piskľavým
hláskom riekol: „Jeho Jasnosť barón Boribaldský si vás dovoľuje pozvať na svoj
zámok. Jeho syn Florián je to najúžasnejšie dieťa na svete. Niet ničoho na tejto
zemi, čo by nevedel. Keby ste počuli, ako múdro rozpráva. Keby ste len videli, ako
vznešene kráča. Takého chlapca veru hocikde nenájdete.“
Rytieri nemeškali, a hneď sa vybrali navštíviť tohto neobyčajného chlapca. Florián
ich už z diaľky bežal privítať. Bol to veselý chlapček s dlhými, plavými kučerami
a ružovými líčkami. Keď zbadal tátoše, nadšene zatlieskal rúčkami. Pán barón a pani
barónka mali tiež radosť z ich návštevy a na ich počesť vystrojili veľkolepú hostinu.
Na druhý deň ráno zobudil rytierov ten najstrašnejší vreskot, aký kedy počuli.
„Hau-hau-aúúúú!“ Najprv znel ako zavýjanie psa, potom ako rev rozzúreného leva.
Zdalo sa, že prichádza z dolnej komnaty.
Rytieri vytasili meče a ponáhľali sa zistiť, čo sa to dolu robí. Uprostred komnaty
našli stáť malého Floriána. Líca mal naduté ako mechy, oči vypúlené ako ropucha
a priamo z jeho otvorených úst vychádzal ten odporný zvuk: „Hau-hau-aúúúú!“
Rodičia ho úpenlivo prosili, aby prestal. Kuchárka pribehla s koláčom a pestúnka
s hračkou, ale nič nepomáhalo. Florián len otvoril ústa a vrieskal ešte hlasnejšie.
A prečo? – Pršalo a on sa chcel hrať vonku!
Sklamaní rytieri sa začali hotoviť na cestu. Pán barón, pani barónka i malý, tučný
Félix, ich márne prosili, nech ostanú. Nepomohlo, ani keď sa Florián pri odchode
znova rozplakal. Zlé dieťa jednoducho nebolo súce do kráľovského paláca.
Rytieri nevedeli, čo si počať. Ich úloha nebola taká jednoduchá, ako sa nádejali.
Chodili od domu k domu a pýtali sa: „Býva tu dobrý chlapec?“ No odvšadiaľ
odchádzali sklamaní a skormútení.
Cválali krížom-krážom po celom kráľovstve, až raz zastali pod jedným starým
dubom. Tu Stanislav prehovoril k svojim rytierom: „Čas nás súri, bratia moji.
Zakrátko sa musíme pobrať naspäť na zámok. Náš kráľ nás už očakáva. Skúsme
PREKLADY
REFLEXIE.indd 180
180
21. 4. 2011 8:17:50
Lucia Kozáková
teda ísť každý inou cestou. Zajtra sa stretneme pod týmto stromom a povieme si, čo
sme videli.“
Potom sa rozlúčili a každý sa vydal iným chodníkom. Iba Stanislav Spravodlivý
zostal sedieť pod dubom. Ako ich vodca musel o všeličom porozmýšľať.
Keď sa zvečerilo a slnko zafarbilo oblohu na červeno, zbadal malého chlapca,
ktorý si rezkým krokom vykračoval k nemu a na chrbte niesol otiepku dreva.
„Pánboh daj šťastia, chlapče,“ pozdravil ho rytier.
„Pánboh daj i vám, vznešený rytier,“ odvetil chlapec. So záujmom pozeral na
rytiera, ktorý hrdo sedel na tátošovi. Koník ho počúval na slovo. I teraz zostal na
jeho rozkaz pokojne stáť.
„Ako sa voláš?“ riekol Stanislav.
„Volajú ma malý Dominik,“ odpovedalo dieťa.
„Malý Dominik, nemohol by si ma, prosím, zaviesť na nejaké miesto, kde by som
si v noci mohol trochu odpočinúť?“ spýtal sa rytier.
„Pravdaže,” povedal Dominik ochotne a celá tvár sa mu rozžiarila od radosti,
„rád vám pomôžem, ale najprv musím babke odniesť toto drevo. Sľúbil som jej, že
prídem, kým zapadne slnko.“
Malému Dominikovi bolo ľúto, že musí ísť za babkou, lebo chcel šľachetnému
rytierovi pomôcť. Stanislav mu však dal čestné slovo, že trpezlivo počká, kým sa
vráti. Chlapček utekal cez les sťa srnka. Rytier sa ani nenazdal a už ho viedol do
svojho domu.
Keď sa blížili k skromnej chalúpke, bežal Dominikovi oproti malý psík a mačička
čakala pri dverách na jeho milé pohladenie. Z kuchyne sa ozval hlas, ktorý oboch
rozosmial: „Ktože sa to vracia domov k mamičke? Si to ty, slniečko moje?“
Keď mamka začula cudzí hlas, hneď sa náhlila privítať vzácneho hosťa. Pri večeri
ho usadila za vrch stola a jedlo mu prvému kládla na tanier.
Mamka bývala v chalúpke so synčekom sama. Sotva sa Dominik narodil, otecko
odišiel do vojny a položil život za kráľa. Chovala kravy, kone, prasiatka, sliepky,
kuriatka i psíka a mačičku, no jeden poklad v jej dome bol vzácnejší než celé
kráľovstvo – mala dobré dieťa.
Stanislav na to prišiel, len čo ho zočil. Dominik pribehol hneď, keď ho zavolali.
Po večeri nezabudol s jedlom ani na psíka a mačičku a bez odvrávania šiel do
postieľky, hoci rytier mu rozprával všelijaké napínavé príbehy o nebezpečných
bitkách či príšerách. Skrátka o všetkom, o čom malí chlapci radi počúvajú.
Rytier bol nesmierne šťastný. Nemohol sa dočkať, kedy sa stretne s ostanými
a všetko im vyrozpráva.
181
REFLEXIE.indd 181
PREKLADY
21. 4. 2011 8:17:50
Lucia Kozáková
„Našiel som dieťa, ktoré hľadáme. Musím vám ho zaraz ukázať!“ zvolal nadšene,
len čo prišiel.
„Aj ja som ho našiel,“ riekol Radoslav Radostný.
„Aj ja,“ vykríkol Ladislav Láskavý.
„Aj ja,“ pridal sa Oliver Odvážny.
„Aj ja,“ ozval sa Cyril Čistý. Všetci na seba prekvapene pozerali.
„Nepoznám meno toho chlapca,“ pokračoval rytier Radoslav, „ale cválal som
si veselo lesom a zrazu začujem, ako si niekto vyspevuje tú najveselšiu pesničku.
Kukám sa pomedzi stromy a zočím malého chlapca, ako sa zohýna pod ťažkým
nákladom. Bežím mu pomôcť, no keď prídem na miesto, chlapca tu už niet. Tak rád
by som ho znova počul spievať.“
„Cválam si po ceste,“ pridal sa Oliver Odvážny, „a v diaľke zočím skupinu
mužov. Ej, boli to veru chlapi ako hora! Práve sa chystali týrať bezbranného čierneho
psíka. No kde sa vzal, tu sa vzal, akýsi chlapec pri nich stál. Vzrastom malý, ale
veru odvážny ako rytier. Vzal psíka do náručia a prikryl ho svojím kabátom. Všetci
zutekali, keď ma videli prichádzať, ale chlapček zostal a vyzradil mi svoje meno –
Dominik.“
„Čože?“ vykríkol Ladislav Láskavý. „Veď to je chlapec, ktorý svojej babke nosí
drevo a chodí po vodu. Prichýlila ma na noc vo svojej chalúpke a vyrozprávala mi
všetko o vnúčikovej láskavej pomoci.“
„Ja som v lese pri prameni stretol malého chlapca, ktorý prišiel s vedrom po
vodu,“ pokračoval Cyril Čistý. „Tu prišiel nejaký drzý nevychovanec a vodu zamútil.
No chlapček nezačal nariekať, či kliať, ale trpezlivo vyčkal, kým bol prameň opäť
čistý. Chcel by som ho veru nájsť a navštíviť.“
Rytier Stanislav si všetkých vypočul. Potom vstal a zvolal: „Nuž poďte, zavediem
vás k tomu dieťaťu.“ Nemieril inam než do chalúpky, kde si malý Dominik spokojne
a šťastne nažíval so svojou mamičkou.
Bolo práve poludnie. Štíty rytierov sa na slnku oslepujúco blyšťali a jemný vetrík
im mával chocholmi na helmách. Keď dorazili na miesto, Stanislav hlasno zatrúbil
na striebornej trúbke.
Sliepky začali hlasno kotkodákať, psík brechať, kôň zaerdžal a prasiatka
zakrochkali. Chceli dať všetkým na známosť, že tento deň je výnimočný. Malý
Dominik s mamičkou sa pribehli pozrieť, čo sa robí.
Keď rytieri uvideli Dominika, pozerali jeden na druhého a všetci naraz skríkli:
„On je to dieťa!“
Stanislav riekol: „Pánboh daj šťastia! Prichádzame v mene Jeho Veličenstva
kráľa, nášho múdreho vladára. Poslal nás nájsť dobré dieťa, lebo to je cennejšie než
PREKLADY
REFLEXIE.indd 182
182
21. 4. 2011 8:17:51
Lucia Kozáková
celé kráľovstvo. Vyvolili sme si vášho syna Dominika. Ak mu dovolíte s nami odísť,
bude žiť v kráľovskom paláci. Kráľ mu ponúka svoju lásku i náklonnosť a my ho
naučíme, čo bude treba, aby bol z neho udatný rytier.“
Malého Dominika i mamku kráľova prosba veľmi prekvapila. Nemohli uveriť
vlastným ušiam. Ako to, že kráľ poslal rytierov práve za Dominikom? Zdalo sa im to
také neuveriteľné a krásne, že rytieri museli svoj odkaz ešte raz zopakovať, aby mu
uverili. Potom sa Dominik rozbehol k mamke a silno ju objal. Vedel, že sa s ňou musí
rozlúčiť. I mamka si uvedomila, že by nemohla žiť bez svojho synčeka.
Kohút vyskočil na plot a hlasno zakikiríkal: „Kikirikí!“ Nech všetci vedia, že
patrí Dominikovi. I malé kuriatko, ktoré stratilo mamičku, začivkalo: „Pípí! Pípí!“
Keď to mamička začula, podišla k rytierom so slovami: „Pánboh daj i vám,
vzácni rytieri. Kráľova láska je veru veľmi vzácna. Ja však ľúbim svoje dieťa viac
než celý svet. Môj synček je mi milší než tisíc kráľovstiev, preto ho nemôžem pustiť
na kráľovský dvor.“
Malý Dominik sa potešil, keď počul mamkinu odpoveď. Usmial sa na rytierov
a zamával im na cestu. Tí vysadli na tátošov a pobrali sa na zámok. Leteli cvalom
deň i noc. Práve vychodilo slnko, keď sa blížili ku kráľovskému palácu. Odrazu
spomalili, pretože mali v srdci žiaľ, že kráľovi nenesú dobré správy. Kráľ sa však
nesmierne zaradoval, keď mu všetko rozpovedali a nakoniec riekol: „Z takého
chlapca, ktorý má takú mamičku, vyrastie rytier aj doma v chalúpke.“
Kráľ sa veru nemýlil. Keď mu už údy celkom zoslabli, prišiel Dominik na zámok
a dal sa pasovať za rytiera.
Mládenec dostal i krásne nové meno. Nenazvali ho inak než Dominik Dobrý
a bol čistý, láskavý, odvážny, radostný i spravodlivý. Všetci na svete ho mali veľmi
radi, no mamkinu lásku mu nik nenahradí.
183
REFLEXIE.indd 183
PREKLADY
21. 4. 2011 8:17:51
2. Cena výboru sekcie umeleckej literatúry
(Slovenská spoločnosť prekladateľov umeleckej literatúry)
Volám sa Lenka Cinková a študujem na Filozofickej
fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V roku
2010 som ukončila magisterské štúdium v odbore
prekladateľstvo – tlmočníctvo a v súčasnosti som
v 1. ročníku doktorandského štúdia na Sekcii portugalského
jazyka.
Na tohtoročnú Prekladateľskú univerziádu som si
vybrala text od portugalského autora Josého Rodriguesa
Miguéisa, ktorý sa narodil v roku 1901 v Lisabone.
Vyštudoval právo, ale svoj život zasvätil literatúre. Ako
vášnivý republikán sa dostal do konfliktu s vtedajším
fašistickým režimom a v roku 1935 emigroval do USA.
Hoci rodnú krajinu miloval a jej obyvatelia boli neustálou
inšpiráciou pre jeho príbehy, do Portugalska sa už nikdy
natrvalo nevrátil. Zomrel v roku 1980 v New Yorku.
Miguéisove diela oplývajú hravým humorom
a vtipným, láskavým ironizovaním charakteristických
portugalských zlozvykov. Výnimkou nie je ani sympatická
poviedka Prvá skúsenosť s nadprirodzeným svetom.
Pri jej preklade bolo potrebné vyrovnať sa so zložitými
konštrukciami typickými pre portugalský jazyk a tiež nájsť
dostatočné množstvo synoným pre označovanie rôznych
nadprirodzených, transcendentálnych či éterických vecí.
Celkovo sa však dá povedať, že prekladanie tejto milej
poviedky bolo rovnako zábavné ako jej čítanie.
184
REFLEXIE.indd 184
21. 4. 2011 8:17:51
Lenka Cinková
José Rodrigues Migueis
Prvá skúsenosť s nadprirodzeným svetom
Preklad:
Lenka Cinková
Keď sme sa navečerali v príjemnej reštaurácii zvanej Nové umenie, z ktorej
neskôr spravili nevľúdnu, tuctovú cukráreň, môj indický priateľ Salústio, vášnivý
lovec šeliem, pozrel na hodinky a povedal:
„Je pol deviatej. Čo keby sme sa skočili pozrieť do Špiritistického spolku? Chcem
vyskúšať, aké to tam je.“
„Človeče,“ odvetil som, „duchárstvo a záhady, to nie je nič pre mňa. Už ma
postretlo množstvo nečakaných vecí, no ešte nikdy som nenarazil na nijakého ducha.
Asi so mnou nechcú nič mať. Nuž, ale poďme...“
Pri večeri sa nedotkol mäsa, ryby ani vína. Nadšene sme debatovali o takzvaných
nadprirodzených záležitostiach, ktoré v ňom vyvolávali bázeň, no vo mne nedôveru
a pochybnosti. Vždy som si myslel, že „nadprirodzené“ je čokoľvek, čo veda
ešte nedokázala uspokojivo vysvetliť, od inštinktov (ktoré úplne zmiatli istého
dôverčivého Fabreho), cez špiritizmus (ktorého obeťou sa stal istý William Crooks),
až po reinkarnáciu. Salústio bol však presvedčený, že ak jedného dňa zahynie
v pazúroch tigra, duša sa mu zo smrteľného tela okamžite uvoľní a on nepocíti
bolesť, a to len vďaka dlhým hodinám duchovných cvičení. Riskoval naozaj dosť –
sám skolil asi dvanásť tigrov a vyše dvadsať leopardov, a všetky svoje úlovky mal
dôkladne fotograficky zdokumentované. Nikdy som nechápal, prečo tento špiritista
a vegetarián, ktorý sa venoval joge a meditáciám, v sebe živil taký hnev voči
mačkovitým šelmám, celkom netypický pre ľudí jeho rasy. Možno v ňom driemala
po predkoch zdedená nenávisť k prirodzeným nepriateľom bezbranných Indov,
alebo tak trochu masochisticky, ako nejaký fakír či toreador, nachádzal záľubu vo
výzvach a nebezpečenstve.
V Estrele sme nasadli na električku. Členovia spolku sa schádzali v Lape, v jednej
z tých ponurých budov, ktoré dali pred osemdesiatimi rokmi postaviť predstavitelia
lisabonskej buržoázie, aby mohli pokojne a nenápadne využiť úvery s nízkym
úrokom a byty potom prenajímať za nekresťanské ceny, a ktoré v modernej dobe
neúprosne nahrádzali betónové rezonančné skrine. Keď sme vyšli na druhé poschodie,
zaviedli nás do haly plnej dám, ktoré sa príjemne a štebotavo zhovárali medzi sebou
i s niekoľkými prítomnými pánmi. Boli tam koberce, pohovky a kreslá z umelej kože,
veľký písací stôl s krištáľovou platňou a impozantné, pekne navoskované police
185
REFLEXIE.indd 185
PREKLADY
21. 4. 2011 8:17:51
Lenka Cinková
z tmavého dreva, zaplnené knihami v prepychových väzbách. Na dvoch z týchto
políc boli oproti sebe položené sochy. Jedna predstavovala kvočiaceho Budhu
a druhá Krista Kráľa. Kde sa tí dvaja vzali v tomto elegantnom hniezde okultizmu?
Predseda spolku, objemný blondín, červený ako nemecký pivovarník
(v skutočnosti bol majiteľom tlačiarne v Amadore) mi poukazoval byt, vysvetlil
mi, že ich spoločenstvo je otvorené všetkým vyznaniam, vrátane mitraizmu, ktoré
akýmkoľvek spôsobom súvisia so „záhadami duchovna“, a s roztvoreným náručím
hrdo dodal:
„Sme eklektici!“
Nízky chlapík s vypuklým žltkavým čelom a zježenými fúzikmi, ktorý vyzeral
ako učiteľ na súkromnej strednej škole a všetci ho volali major Magnet, bol zrejme
v tej bezstarostnej a záhaľčivej skupinke hlavným zabávačom. Obďaleč jedna pani
falošne brnkala na klavíri. Major Magnet, stojaci v dostatočnej vzdialenosti za jej
chrbtom, začal rytmicky kývať rukou a napodobňovať metronóm. Dáma sa nahlas
rozosmiala, očarená jeho okultným špásovaním, a zvolala:
„To ste celý vy, pán major! No tak, nechajte ma hrať.“
Otočila sa a vtedy som ju spoznal. Bola to istá postaršia brunátna novinárka,
autorka lichotivých a veľmi obsiahlych životopisov.
Celé to pripomínalo nevinné rodinné stretnutie. Bude sa podávať aj čaj a suché
pečivo? Posadali sme si do komfortných kresiel a na čalúnené stoličky, major
oznámil, že je čas sústrediť sa, svetlá zhasli, sem-tam zaznelo ešte nejaké šepkanie
a chichot, a potom sme stíchli. Podľa pokynov sme sa pohodlne usadili, dokonale
uvoľnení, s natiahnutými nohami – ľavá mala byť naspodku, pravá na nej –
a s rukami položenými na stehnách. Tak mohli naše duše jednoduchšie odletieť na
družné posedenie s karmou, teda, aspoň myslím.
„Sústreďme sa!“ prikázal panovačný hlas.
Ja som sa sústredil na to, čo sa dialo v tme. Počul som povzdychy a cítil som
vôňu vosku, púdru a pergamenu. Ani jedna zo žien nevynikala krásou, všetky boli
v zrelom veku. Podchvíľou sa ozval šuchot. Major nás požiadal, aby sme sa sústredili
na chorých, priateľov a neprítomných a na ich blaho. Jednotlivé sústredenia trvali asi
minútu a pol. Jedna z dám povedala:
„A teraz by som vás chcela poprosiť, aby ste sa sústredili na môjho synovca,
ktorý je námorník a zajtra sa má vylodiť v Afrike. Je to jeho prvá plavba. Volá sa
Amadeu.“
Naše duše splynuli s éterom, chveli sa a prosili za Amadeovo dobro a za to, aby
nedajbože nedostal morskú chorobu.
PREKLADY
REFLEXIE.indd 186
186
21. 4. 2011 8:17:51
Lenka Cinková
Potom predseda vyhlásil, že spozoroval určité žiarenie, ktoré si medzi sebou
vysielali sochy Budhu a Krista Kráľa. Vyzeralo vraj ako modré iskričky alebo
hady vlniace sa vo vzduchu. Niektoré dámy následne potvrdili tento úchvatný jav
udivenými a nadšenými výkrikmi. Istotne to bolo nádherné, ale ja som nič nevidel,
čo som aj bez obalu priznal. Major (pochybujem, že ním bol), v ktorom taký
dotieravý racionalistický nováčik ako ja oprávnene vyvolával podvedomý odpor,
sucho odsekol:
„Ešte nie ste dostatočne zrelý!“
Musel by som veriť, aby som uvidel, povedal som si v duchu, parafrázujúc slová
svätého Tomáša, ibaže z opačného uhla pohľadu. No zachoval som ticho a skľúčene
som uvažoval: Z akého dôvodu by dve božstvá, hoci sú len z pomaľovaného dreva,
na seba v tejto tmavej miestnosti vzájomne vysielali žiarenie, keď majú na svoje
zábavky k dispozícii celý vesmír?
Zažali sa svetlá, hostia si vzrušene vymieňali dojmy, major pozrel na svoje
vreckové hodinky a so zastretým pohľadom riekol:
„Náš priateľ by sa už mal každú chvíľu objaviť.“
Ako na zavolanie – niekto zazvonil, ozvali sa prekvapené výkriky a slúžka
v uniforme voviedla do miestnosti... Neuveríte koho! Albana, môjho starého kamaráta
z gymnázia, ktorého som už štyri roky nevidel. Ani ma veľmi neprekvapilo, že som
ho tam stretol, ale taká náhoda! Vrúcne sme sa objali a vymenili si obvyklé klamstvá
ako: „No teda, vôbec si sa nezmenil!“
Albano, ktorý sa rád vychvaľoval a mal stále dobrú náladu, bol však vždy
aj nesmierne citlivý a už v škole bol známy svojím výstredným správaním. Raz
neskoro v noci hral na klavíri pri svetle dvoch pohrebných svietnikov v izbe zdobenej
čiernymi drapériami a zamknutej na sedem západov, inokedy na strašidelných
nočných prechádzkach po vtedy ešte jestvujúcich lisabonských predmestiach
výkrikmi vyvolával trpiace duše. Po nociach som sa s ním prechádzal opustenými
ulicami, krikom sme sa pokúšali prebudiť zosnulých, čo vyplašilo počestných ľudí
a podráždilo policajtov, ktorí sa tam objavili aj so svojimi hrdzavými šabličkami.
Nikdy sa mi nepodarilo zistiť, či mal Albano naozaj „dar“, alebo sa iba tak tváril.
Možno to bolo jedno i druhé. Ale nikto si nedokáže ani len prestaviť, aké veci nás
tešili v tých časoch všeobecnej skleslosti a úpadku! Môj priateľ, rodený klavirista,
sa venoval okultným praktikám, lebo bol znechutený svojou matkou, zbožnou
konzervatívnou vdovou, ktorá, ako sa mi jedného dňa dôverne posťažovala, do syna
vkladala všetky svoje nádeje.
Keď major rozosmial dámy transcendentálnymi žartíkmi, obrátil sa k nám,
vyslovil niekoľko banálnych viet, pričom mi vôbec nevenoval pozornosť, a kalnými
187
REFLEXIE.indd 187
PREKLADY
21. 4. 2011 8:17:51
Lenka Cinková
očami sa uprene zadíval na Albana. Ten ihneď upadol do akejsi usmievavej, blaženej
kómy – zavrel oči a úplne znehybnel. Voči „Magnetovi“ som okamžite pocítil priam
nadprirodzenú nenávisť.
Vtedy sa začal cirkus – major dával môjmu priateľovi „duševné pokyny“ alebo
mu prikladal prst na čelo a tak ho nútil, aby sa meravo, mechanicky ako robot vliekol
po miestnosti či štvornožky plazil po koberci. Potom ho jediným pohľadom primäl,
aby sa schúlený ako pes bežal schovať pod stolík s občerstvením. To vyvolalo
obrovskú, no podľa mňa naskrze nepatričnú a voči Albanovi nedôstojnú veselosť.
Salústio mlčal a s pokojným, zasneným výrazom v tvári hrýzol fajku. Len vtedy som
si uvedomil, že fajčenie bolo jeho jedinou neresťou.
Zrazu major pohľadom prikázal svojmu otrokovi, aby si sadol za klavír a začal
hrať. Albano, ktorý buď z ostýchavosti, alebo z afektovanosti nikdy nechcel hrávať
pred obecenstvom, sa sťažka posadil a meravé ruky položil na klávesy. Jeho krotiteľ
stál za ním, dával mu pokyny, ukazovákom sa mu dotýkal zátylku a robil rozličné
teatrálne gestá, ako keby bol v koncertnej sále.
Albano začal náhle klásť odpor. Krútil hlavou a pomedzi zuby zúrivo vrčal: „Nie!
Nie!“ Major, prekvapený nečakaným vzdorom, zamrmlal:
„Mám použiť magnetický bič?“
Čo to znamená? pomyslel som si znepokojene. Vraciame sa azda k takýmto
barbarským praktikám?
Major predstieral, že Albana šľahá neviditeľným bičom. A Albano, sediaci so
zavretými očami chrbtom k svojmu katovi, sa strhol a striasol ako kôň, ktorého udrú
do slabín. Nakoniec, stále namrzene šomrajúc, plesol zdrevenené ruky na klávesy
a začal hrať, akoby bol robot.
To majora neuspokojilo. Nevyžadoval len mechanickú poslušnosť, ale aj
spoluprácu, chcel počuť peknú hudbu, a preto celú procedúru s duševnými pokynmi
a bičom zopakoval. Klavirista zaklonil hlavu a zaúpel zúfalým, hrdelným hlasom:
„Chopina? Chopina? Nie, nie ...!“
Boj, tentoraz omnoho krutejší, sa začal odznova. V duchu som tlieskal Albanovej
odolnosti, hoci som sa obával jej následkov. Krotiteľ však nakoniec zvíťazil a môj
priateľ sa s dôstojným výrazom klavírneho virtuóza pustil vybrnkávať Nokturno.
To netrvalo dlho, zrazu sa totiž začal prudko triasť, stuhnuté ruky a ramená sa mu
vykrúcali, bez rozmyslu mlátil do klavíra, dokonca aj mimo klávesov. Keby som ho
rýchlo nepodoprel, spadol by v kŕčoch na koberec!
Major zmiernil tlak, Albano precitol, zmorený a upotený ako boxer po zápase,
a zmätene sa rozosmial.
PREKLADY
REFLEXIE.indd 188
188
21. 4. 2011 8:17:51
Lenka Cinková
Neskôr, počas prestávky, sa mi priznal, že duševným pokynom rozumel tak
dokonale, ako keby ich počul, a zatvorenými očami videl, čo mu krotiteľ robí za
chrbtom. Ale nechcel poslúchnuť, odolával, a preto s ním major musel bojovať.
„Čo cítiš, keď na teba použije ten magnetický bič?“
„Ako keby ma bičoval. Naozaj ma bičuje!“
„A prečo si opakoval ‛Chopina, Chopina’?“
„Lebo mi prikázal hrať Nokturno od Chopina a ja som nechcel. Tváril som sa, že
nerozumiem. Zahral som niečo?“
„Hral si, čoby nie. Ale tak falošne, že by som nehral horšie, ani keby som do toho
klavíra trieskal kladivom.“
Ako sa to celé dalo vysvetliť? Hádam len slabosťou a poddajnosťou môjho
priateľa. Ale prečo potom vzdoroval? Rozrušilo ma to a celkom som znervóznel.
Po chvíľke sa major rozhodol, že nám predvedie ukážku „duševného čítania“,
na ktoré sa Albano podľa neho dokonale hodil. Vzal tri papieriky, na každý napísal
jedno slovo a opačne otočené ich položil na stôl s občerstvením, ktorý stál uprostred
miestnosti. Vrhol letmý pohľad na Albana, sediaceho v kresle, a ten okamžite
upadol do akéhosi spánku a na tvári sa mu zračil rovnaký prihlúply úsmev ako
predtým. Major mu položil ukazovák pravej ruky na čelo, ľavým sa dotkol jedného
z papierikov a rozkázal:
„Čítajte!“
Albano takmer bez váhania zachrapčal:
„Mozart!“
Pri druhom sa zaťal a ani majorovo láskavé dohováranie ho neprinútilo čítať.
Prešli teda na tretí a môj priateľ ho bez váhania prečítal:
„Beethoven!“
Navôkol bolo počuť vzrušené, uznanlivé achkanie a ochkanie. No major ešte
nebol spokojný – vrátil sa k druhému papieriku, viackrát zopakoval rozkaz, bol stále
netrpezlivejší. Albano sa začal zúfalo brániť, podobne ako pri klavíri. Po intenzívnom
a neúspešnom naliehaní major vyhlásil:
„Ktosi mi tu hádže polená pod nohy! Akýsi neprajník ruší naše spojenie. Určite je
to nejaký môj protivník!“ Vrhol na mňa rýchly, výhražný pohľad.
Obiehajúc svoj poslušný spiaci nástroj, vykonal rozličné opatrenia, aby protivníka
odohnal, a opäť musel siahnuť po magnetickom biči. Pri každom šľahnutí do vzduchu
sa Albano triasol a zvíjal od bolesti, ale so zaťatými zubami naďalej odmietal čítať.
„Udatný bojovník!“ pomyslel som si a dúfal som, že môj „parťák“ z gymnázia
zvíťazí nad tým nesympatickým duchárom. Ten sa potil. Požiadal dámy o dovolenie
vyzliecť si mokré sako, v podpazuší už mnohokrát prepotené a vyblednuté, mrmlal
189
REFLEXIE.indd 189
PREKLADY
21. 4. 2011 8:17:51
Lenka Cinková
nezrozumiteľné zaklínadlá, zintenzívnil príkazy, odháňanie nepriateľa i bičovanie.
Bezvýsledne.
Vtedy môj kamarát začal rukami ukazovať doľava a hlavu otočil doprava, akoby
pred niekým alebo pred niečím uhýbal pohľadom. To vyvolalo rozruch medzi
dámami zoskupenými neďaleko políc.
„Aha, ukazuje na vás!“
„Nie na mňa, na vás!“
„Naozaj, na mňa!“
Stál som obďaleč a rozčúlene som sledoval, ako si prehadzujú horúci zemiak.
Salústio, ktorý ma tam zaviedol, ma pokojne pozoroval prižmúrenými očami a držal
zhasnutú fajku. Zdalo sa mi, že Albano neukazuje na nikoho konkrétneho. Škaredé,
mohutné ruky vystieral len tak do prázdna, smerom k policiam. Oči mal zavreté,
hlavu vykrúcal na opačnú stranu – evidentne sa bál. Ale koho? Čoho? Major sa potil
ako prasa. Rozzúrene zasyčal:
„Nehýbte rukami! Máte ich pripútané o kreslo!“
V tej chvíli akoby Albanovi čosi spútalo ruky a on ich napínal, aby sa vyslobodil.
Viete, čo mi pripomínal? Postavu z detektívky, ktorú gangstri uväznili a mučia
ju! Bol celý zošúverený, tvár mu sčervenela, neprestával triasť hlavou, z úst sa
mu penilo, mrmlal „Nie, nie!“ a krk skrúcal doprava, ako keby sa pokúšal vyhnúť
niečiemu pohľadu.
Keď už nemohol ukazovať rukami, začal komicky dvíhať nohy. Major gestikuloval
ako posadnutý, pot sa z neho lial cícerkom, všemožne sa usiloval podrobiť si môjho
priateľa a zahnať rušivé vplyvy. Napokon mu spútal aj nohy.
Nepomohlo to – teraz zase ukazoval stuhnutými prstami na rukách a špičkami
topánok. Bolo to zvláštne, ale napadlo mi, že nám chce niečo stoj čo stoj vysvetliť.
Zúrivo sa vykrúcal, celý červený a meravý. Nadrapoval mohutné svaly ako Samson,
chcel pretrhnúť neviditeľné povrazy, čo ho držali. V kútikoch úst mu zasychala žltá
pena. Dámy, unesené a vystrašené touto záhadou, opakovali:
„To na mňa...“
„Na vás...“
„Nie, ukazuje na tamtú paniu!“
Obával som sa, že by sa to mohlo zle skončiť. Také obrovské vypätie určite
nezvládne.
Spomenul som si na jeho matku, ktorú synove výstrednosti nesmierne sužovali,
a odvážil som sa zašepkať:
„Už by hádam aj stačilo. Čo ak si pretrhne žily?“
Major na mňa pozrel s neskrývaným odporom. Určite si myslel, že mám na
PREKLADY
REFLEXIE.indd 190
190
21. 4. 2011 8:17:51
Lenka Cinková
svedomí tie rušivé vplyvy. Ja, skeptický, nezrelý cudzinec!
Lepšie som sa prizrel, kam vlastne Albano mieri, pohľad mi skĺzol ponad hlavy
prítomných dám až na vrch jednej z políc a zbadal som niečo, čo ma tak nevýslovne
ohromilo, že som sa nezdržal a zvolal som:
„Ukazuje na sochu Krista Kráľa!“
Hypnotizér prerušil prúd zariekadiel, nakrátko znehybnel, ozelenel, hľadel na
sochu a potom na svojho otroka, ktorý náhle ochabol. Po chvíli dojemného ticha sa
ozval neustále silnejúci šepot. Využil som príležitosť a v záujme Albanovho zdravia
a dôstojnosti som dôrazne nástojil na ukončení seansy. Zronený major si osušil čelo
a obrátil papieriky. Albano správne prečítal prvé aj tretie slovo. A to druhé...
O pol hodinu sme s Albanom, ktorý sa po precitnutí z hypnózy ešte celkom
nespamätal z kŕčov a prihlúpleho úsmevu, kráčali domov. (Lovec šeliem sa
nenápadne vytratil.) Po tom, ako som doňho hodnú chvíľu domŕzal, mi vysvetlil,
že jasne videl a bez problémov prečítal prvé i tretie slovo, hoci si ich už nepamätal.
Druhé slovo síce videl, ale nedokázal ho vysloviť.
„Možno to bol nejaký skladateľ, ktorého neznášam. Stále mi dáva mená
skladateľov, keďže je to môj odbor!“
„Ale prečo si ho nemohol prečítať?“ dobiedzal som.
„Neviem. Myslím, že tam bol niekto, kto mi v tom bránil. Niekto... Chcel som to
ukázať, vysvetliť, ale major ma spútal. Som si istý, že tam ktosi bol a nedovolil mi
to povedať. Nebodaj ty?“ zasmial sa.
Bolo už po jednej, ulica bola tichá, pustá a vlhká a vzduch bol presýtený vôňou
kvitnúcich palisandrov. Zastal som a spýtal som sa:
„Albano, priateľ môj, ty si katolík, však?“
„Áno, som.“
„A vieš, že tvoja cirkev neuznáva okultné zábavky, ktorým sa venuješ, či nie?“
„Ako by som to, preboha, mohol nevedieť? Moja matka...“
„Albano, to slovo bolo Boh! A ty si ho nemohol vysloviť pred sochou Krista
Kráľa, symbolom tvojej viery! Na ňu si ukazoval! Práve preto, že tam bola, alebo
preto, že si si uvedomoval jej prítomnosť, nedokázal si nič povedať! “
V tme som videl, že zbledol, ako keby videl ducha, a od ľaku sa úplne scvrkol.
Podľa mňa išlo o celkom prostý jav, aký v zložitom ľudskom mozgu nie je ničím
výnimočným – Albano, hoci bol v tranze, cítil prítomnosť sochy a jeho náboženské
presvedčenie, ktoré mu matka vštepovala od raného detstva, mu znemožnilo vysloviť
sväté meno pri vykonávaní hriešnych okultných praktík. Preto sa toľko bránil.
Z dvoch nadprirodzených síl si vybral tú, ktorá sa v ňom zakorenila ako prvá.
191
REFLEXIE.indd 191
PREKLADY
21. 4. 2011 8:17:51
Lenka Cinková
Pokiaľ viem, nikdy viac sa na stretnutí spolku neukázal. Ani ja som tam napriek
Salústiovmu naliehaniu už nevkročil. Po tej skúsenosti som ostal verný svojmu
racionálnemu jadru, ktoré nenašlo ochrancu ani v Božskom srdci, ani v karme. Tí
ľudia sa zahrávali s nadprirodzenými silami, ktoré nepoznali a nevedeli ovládať.
A čo ak nešlo len o šarlatánstvo? Rozhodol som sa, že radšej ostanem neskúseným
skeptikom.
O niekoľko mesiacov som sa stal svedkom istej udalosti, ktorá ma zmiatla
i pobavila: videl som, ako majora Magneta na ulici plnej ľudí bezostyšne napadol
jeho známy, major sa na nič nezmohol, prežrel tú potupu bez jediného slova!
Psychická energia mu asi v pästnom súboji nepomohla. Alebo sa azda, podobne ako
Salústio, nerád bil? No ak aj neuznával fyzické násilie, celkom isto zneužíval násilie
duchovné, čo bolo ešte omnoho horšie. Pomocou neho ovládal ľudí ako Albano,
ktorí síce môžu byť telesne zdatní, ale ich myseľ je krehká a nestála.
Salústio, ako som sa neskôr dočítal v novinách, našiel smrť v Niasse, v útrobách
leva. Nikdy som sa nedozvedel, či trpel, alebo sa mu duša, ako dúfal, oslobodila
z tela skôr, než ho šelma roztrhala vo svojich pazúroch.
PREKLADY
REFLEXIE.indd 192
192
21. 4. 2011 8:17:52
3. Cena výboru sekcie umeleckej literatúry
(Slovenská spoločnosť prekladateľov umeleckej literatúry)
Volám sa Janka Balážková, študujem na UKF v Nitre a
som tretiačka bakalárskeho stupňa odboru prekladateľstvo
a tlmočníctvo - anglický a nemecký jazyk. Minulý rok (2010)
som sa zapojila do Prekladateľskej univerziády a získala som
3. miesto v kategórii umeleckého prekladu.
Beverley Naidoo je súčasná spisovateľka literatúry
pre deti a mládež. Narodila sa v roku 1943 v Juhoafrickej
republike (JAR), kde zažila rasovú segregáciu detí
černochov a belochov. Ako študentka sa začala zapájať
do boja proti rasizmu a preto musela opustiť JAR. Zostala
vo Veľkej Británii a do rodnej krajiny sa mohla vrátiť až
po 26 rokoch – v čase, keď sa stal prezidentom zástanca
ľudských práv Nelson Madela.
Vo svojich dielach píše Beverley Naidoo o deťoch
a mladých vyrastajúcich v ťažkých podmienkach, o ich
chudobe a problémoch. Medzi jej knihy patrí napríklad
Journey to Jo'burg (Cesta do Johannesburgu), No Turning
Back (Bez návratu späť), The Other Side of Truth (Druhá
strana pravdy) alebo Out of Bounds (Vstup zakázaný),
z ktorej je aj poviedka The Dare (Skúška odvahy). Za svoje
diela získala Beverley Naidoo viaceré ocenenia, no u nás
je pomerne neznámou spisovateľkou a žiadna z jej kníh
doposiaľ nebola preložená do slovenčiny.
193
REFLEXIE.indd 193
21. 4. 2011 8:17:52
Janka Balážková
Beverley Naidoo
Skúška odvahy
Preklad:
Janka Balážková
Marika strčila Veronike pred oči zaváraninový pohár. „Pozri na tohto, Nikuš!“
povedala. „Chytila som ho minulý týždeň!“
Veronika sa zahľadela na hnedého pokrúteného tvora, ako sa vlní v zelenkastej
tekutine. Prišlo jej z toho zle.
„Páni, to si mala vidieť, bola som rýchla ako blesk! Tieto sú jedovaté! “
Veronika postrehla, že Marika očakáva reakciu. Nebola si istá, ktoré z očí na ňu
hľadeli nepríjemnejšie – či Marikine alebo toho mŕtveho tvorčeka v pohári.
„Kde si ho našla?“ Veroniku hlas nezradil, a tak začala Marika rozprávať napínavý
príbeh o tom, ako vystopovala hada v kroví za kurínom.
Bol cenným prírastkom do jej zbierky. Na poličke nad posteľou mala už veľa
takých pohárov, všetky naplnené tou istou zelenou tekutinou. V nej sa bezpečne
a pokojne vznášali pavúky a hmyz najrôznejších tvarov a veľkostí. Marika opatrne
položila hada vedľa ďalšieho vzácneho kúska – jednonohého chameleóna, ktorý už
dávno prestal meniť farby. Veronika si ho pamätala ešte ako živého. Kedysi býval
pre deti na farme domácim zvieratkom, ale len kým ich neunavilo chytať mu muchy.
Aj ona sa raz celú sobotu motala okolo chlievov, vkrádala sa dovnútra a chytala
modré bzučiaky do škatuliek od cigariet. Na druhý deň sa Marika s bratmi rozhodla
pustiť tvora na slobodu, nech si nájde večeru sám. Keď však išli úlovok zo starej
drevenej rozpadávajúcej sa králikárne vypustiť, chameleón už len ticho a nehybne
ležal. Traja chlapci mu dolu v záhrade chceli spraviť špeciálny hrobček, no Marike
sa ich nakoniec podarilo presvedčiť, aby jej ho dovolili zakonzervovať.
Farma Marikiných rodičov leží v údolí pod vrchmi Magaliesbergu. Van
Reenenovci tu pestujú ovocie, zeleninu, chovajú pár zvierat a zriadili aj malý
domček, ktorý väčšinou slúži návštevníkom z mesta. Keďže farma nebola ďaleko od
Johannesburgu, pán a pani Martinovci s ich jedináčikom, Veronikou, tam tiež radi
zavítali. Mohli tak aspoň na chvíľu uniknúť mestskému ruchu. Ich návštevy bývali
pravidelné, dva alebo trikrát do roka. Pán Martin totiž chodieval na farmu už ako
chlapec, keď tam bývala Marikina mama, vtedy ešte dievčatko. Pokiaľ si Veronika
pamätala, spájali sa jej spomienky s farmou. Ona a Marika sa roky hrávali s bábikami
v záhradke za domom. Steny ich domčekov tvorili veľké kamene, ktoré postavili
okolo menších – tie slúžili ako nábytok. Aj napriek maminým protestom si kedysi
PREKLADY
REFLEXIE.indd 194
194
21. 4. 2011 8:17:52
Janka Balážková
Veronika nosievala so sebou všetky bábiky. Páčilo sa jej, ako Marika závidela, keď
ona rozhodovala, s ktorými sa budú hrať. No od Marikiných desiatych narodenín sa
všetko zmenilo.
A Veroniku to riadne zaskočilo. Jedného dňa sedela s deťmi z farmy na múre
terasy a len tak s ostatnými hompáľala nohami a kopala do omietky. Marika jej práve
rozprávala o narodeninách, keď Veronika navrhla, aby išli do záhrady.
„Hej, dievčatká sa idú hrajkať s bábikami!“ začal sa posmievať Piet, Marikino
dvojča. Šesťročný Dirk zoskočil z múru, zvalil sa na zem a začal kopať nohami
a mraučať:
„Bé, bé! Mamička, mamička, ja šom ša pokakau!“
Veronika doňho zabodla pohľad. Nato vystrúhal takú grimasu, až mala čo robiť,
aby zadržala slzy. Jedine Marikin najstarší brat Anton sa nezapojil a bratom povedal,
nech nechajú dievčatá a ich trápne hry na pokoji. Marika sa rozzúrila:
„Nie som trápna!“ skríkla. Tresla dverami, vbehla dnu a nechala Veroniku na
múre samu.
Keď sa Veronika o pár mesiacov vrátila na farmu, Marika si začala robiť zbierku.
Okrem hnedookej Margarétky, ktorá vedela klipkať očami, nechala všetky bábiky
doma. No tentokrát zostala Margarétkina porcelánová hlavička s hnedými kučerami
schovaná pod perinou. Veronika sa s ňou po nociach rozprávala a na farme sa stala
jej dôverníčkou – aj keď len slabou kópiou tej, čo na ňu čakala v meste.
Doma v Johannesburgu ňou bola Rebeka, ich slúžka, ktorej sa Veronika
zdôverovala. Bola oveľa lepším poslucháčom než Margarétka, pretože bábika ani
najmenším zamrmlaním nedala najavo, že by Veroniku počúvala. Keďže mama často
pomáhala otcovi v kancelárii alebo mala veľa práce so stretnutiami Únie matiek,
trávili s Rebekou veľa času. Rebeka sa vždy rada rozprávala, odhliadnuc od toho, či
práve varila, prala, žehlila alebo utierala prach. No na farmu s nimi nikdy nechodila.
Namiesto toho navštevovala vlastné deti, ktoré bývali so starou mamou na mieste
vzdialenom približne päť hodín cesty autobusom.
Marike sa páčilo mať s Rebekou tajnosti, hlavne ak ju mohla navštíviť v malej,
tmavej izbe určenej pre služobníctvo na najvyššom poschodí domu. Začalo to vtedy,
keď chcela tak veľmi vidieť deku, čo Rebeka trpezlivo vyšívala niekoľko mesiacov,
kým na ňu dávala pozor, keď jej rodičia chodievali večer do spoločnosti. Veronika
si síce vôbec nemyslela, že treba, aby na ňu niekto dával pozor, ale Rebekinu
spoločnosť mala rada. Sedávali v kuchyni a zhovárali sa, až kým nebol čas ísť do
postele. Pozorovala, ako deka postupne rastie a keď bola hotová, Veronika neprestala
domŕzať a prosíkať, až kým ju Rebeka nezobrala do svojej izby, aby sa pozrela,
195
REFLEXIE.indd 195
PREKLADY
21. 4. 2011 8:17:52
Janka Balážková
ako deka vyzerá na posteli. Predtým jej však povedala: „Nezabudni, pred mamou
a ockom ani muk!“
Bolo to ich tajomstvo, a preto zostal ten obraz v jej mysli dokonale uložený.
Cez vysokú železnú posteľ prehodila Rebeka tú úžasnú deku. V rohu izby visel
záves, vedľa neho Rebekina skriňa a pri posteli stál oranžový stolík a na ňom fotka
Rebekiných štyroch detí. Veronika už stihla preskúmať čierne vysmiate tváričky, aby
zistila, či sa podobajú na mamu. Jediný, koho meno si vždy zapamätala, bol najstarší
z nich, Selo. Mal toľko rokov ako ona a kratšie meno ako ostatní.
„Toto je Selo, že?“ pýtala sa, ukazujúc na najvyššie z detí s veselým, aj keď
trošku drzým úškrnom.
„Ach, áno, to je Selo. Vždy sa do niečoho musí zapliesť!“ pousmiala sa Rebeka,
„ale je to dobrý chlapec.“
Bohužiaľ na farme Rebeka nebola. O desivých očiach hada teda musela
porozprávať len Margarétke. Keby tu bola Rebeka, určite by vydala aspoň nejaký
zvuk, aby ukázala, aké sa jej to zdá nechutné. A potom by sa spolu smiali na tom, aké
hlúpe je držať mŕtve zvieratá v pohároch.
Rada by jej však povedala ešte niečo oveľa dôležitejšie. Niečo, čo prezradila
Marika hneď potom, ako odložila hada späť na poličku. Veľavýznamne naznačila,
že jej bratia vymysleli skúšku, ktorou bude musieť Veronika prejsť, pokiaľ sa bude
chcieť s nimi hrávať. Marika ju už vraj zvládla, ale bolo to také strašné, že jej radšej
o tom ani nebude hovoriť. Rovnako tajomne rozprávala aj o Veronikinej skúške.
„Nesmiem nič prezradiť...Ale...Poznáš nášho suseda, Jána Ventera...?“ Pri tom sa
hrozivo zastavila a odmietla už hocičo prezradiť.
Hrôzostrašný, veľký a zúrivý, známy svojou ohnivočervenou bradou a fúzami
– taký bol pán Venter, ktorému sa vyhýbali nielen deti, ale aj dospelí, pokiaľ to len
trochu šlo. Veronika ho videla len jediný raz, keď sa zastavil u pána van Reenena
a naliehal naňho, aby opravil plot medzi ich farmami. Mal jeden z najväčších
pomarančových sadov v okolí a široko-ďaleko poznali jeho vyhrážky, že zastrelí
každého, kto vstúpi na jeho pozemok presne tak, ako strieľa paviánov. A ľudia ho
brali vážne. Vravelo sa totiž o ňom, že má často „hlboko na dno pohárika“ a hovorilo
sa aj o zmiznutí pani Venterovej pred pár rokmi. Niektorí tvrdili, že mala jednoducho
po krk jeho zúrivosti a presťahovala sa k známym do inej časti krajiny. Medzi deťmi
ale kolovali klebety o tom, že ju jej manžel zavraždil. Pochoval ju vraj pred domom,
pod kríkom vianočnej ruže, ktorej kvety boli teraz ešte červenšie a žiarivejšie.
Nasledujúci deň Veronika nevyskočila z postele zavčasu ako zvyčajne a nerozbehla
sa za Marikou. Namiesto toho sa ráno trochu šuchtala a počkala na rodičov, kým aj
oni nepôjdu na farmu na raňajky. Marikina rodina jedávala v kuchyni, ale Martinovci
PREKLADY
REFLEXIE.indd 196
196
21. 4. 2011 8:17:52
Janka Balážková
mali prestreté v jedálni pod párom obrovských antilopích parohov a fotografiami
Marikiných starých rodičov. Za slúžkou, ktorá priniesla taniere s ovsenou kašou,
vstúpila do jedálne pani van Reenenová.
„Nezaprší a nezaprší. Dnes budete mať určite krásny deň!“
S úsmevom na tvári sa pri nich zastavila, aby im vyrozprávala najčerstvejšie
novinky, napríklad o leopardovi, ktorého ktosi videl v horách za farmou.
Veronika sa dnes neponáhľala. Keď sa dostala k poslednej hrianke, žula ju len
veľmi pomaly. Práve sa snažila vymyslieť nejakú výhovorku, prečo by dnes mala
zostať s rodičmi, ktorí si práve nalievali druhú šálku kávy, keď jej mama povedala:
„Veronika, miláčik, už môžeš ísť. Choď sa von hrať. Ale musíš mi sľúbiť, že nepôjdeš
do hory, dobre?“
Prikývla, stisla pery a vstala. Keď prechádzala okolo otca, postrapatil jej vlasy.
„Pekný deň, Veronka!“
Volal ju tak, len keď mal dobrú náladu. Dúfala, že Marikini bratia to nikdy
nezačujú. Dosť zlé boli už aj žartíky o „Nikuške“.
S nádejou, že deti van Reenenovcov budú ešte raňajkovať v kuchyni, sa vybrala
opačnými dverami na terasu. Ale oni tam už tiež sedeli, pokyvkávali nohami a čakali.
Najstarší z nich, Anton, jej oznámil na rovinu:
„Máme nové pravidlo. Ak chcú do našej bandy vstúpiť dievčatá, musia najskôr
zvládnuť skúšku odvahy.“
Veronika zostala stáť ako prikovaná. Všetky deti okrem Antona sa uškŕňali. Ten
jej s kamennou tvárou začal vysvetľovať, že musí preliezť cez plot na pozemok Jána
Ventera a prejsť až k jeho domu.
„Tvojou úlohou je priniesť jeden kvet z jeho vianočnej ruže. Na našej strane
nemáme ani jeden, takže nemôžeš podvádzať!“
Ostatní ju mali sprevádzať až k plotu, kde na ňu potom počkajú.
Nedalo sa cúvnuť. Keby nepatrila do ich bandy, nemala by sa s kým hrávať.
Ako tak išli cez záhradu, zazrela miesto, kde sa v tieni pod stromami kedysi hrávali
s bábikami. Ležali tam stále tie isté kamene. Akoby to všetko pochádzalo z iného
sveta. Hoci sa jej nohy aj ruky pohybovali rovnako rýchlo ako ostatným, keď kráčali
v záplave horúceho slnka, vo vnútri sa cítila ako zamrznutá. Keď ticho prechádzali
popri kukuričnom poli neďaleko plota, Dirk zrazu spustil:
„Nikuška, slaboška, Nikuška, slaboška!“
Ostatní ho okríkli, nech sklapne.
„Skúška odvahy nie je hra, je to vážna vec, ty pako,“ zavrčala naňho Marika.
Anton s Pietom odtiahli kúsok pletiva z plota, aby sa cezeň mohla Veronika
prešmyknúť. Anton jej ukázal:
197
REFLEXIE.indd 197
PREKLADY
21. 4. 2011 8:17:52
Janka Balážková
„K domu sa ide tadiaľto. Keď prejdeš cez pomarančovníky, drž sa cesty.“
Veronika vrhla na skupinu ešte krátky pohľad. Tvárili sa vážne, až na Dirka,
ktorému sa nepodarilo skryť drobný úškrn. Bola už dosť ďaleko, keď za sebou
začula Marikin slabučký hlas:
„Hej, Nikuš, veľa šťastia!“
Zdalo sa jej, akoby sa potom deti rozosmiali.
Kam až dovidela, tiahli sa pred ňou rovné rady stromov s tmavozelenými listami
a žiarivo oranžovými pomarančmi, ktoré sa na slnku tichučko ligotali. Nedalo sa
medzi nimi dobre schovať. Ako tak jej vlastný tieň preskakoval od kúsočku tieňa
pod jedným stromom k druhému, začala tuho rozmýšľať, čo by povedala, keby ju
chytili. Možno by sa mohla tváriť, že sa stratila...alebo že má psa, ktorý sa jej stratil?
Alebo že prišla varovať pána Ventera pred leopardom v horách? Veronika si nevedela
predstaviť, že by jej ten veľký hrozný chlap s ohnivou bradou uveril čo i len slovo.
Takmer si želala, aby na skúške odvahy musela ísť radšej do toho lesa.
V ústach mala sucho, bola celá spotená a lepkavá a nohy ju len ťažko poslúchali.
Musela zastaviť, aby sa aspoň trochu vydýchala. A v tej chvíli ju premohol poriadny
strach. Čo tu vôbec robí, sama uprostred Venterových pomarančov? Táto skúška
odvahy je príliš nebezpečná. Mala by sa vrátiť k ostatným a povedať im, že je to
nespravodlivé. Oni by sa určite na nič také neodvážili! Vtom si spomenula, ako
Marika tvrdila, že jej skúška bola úplne strašná, že o nej radšej ani nechce hovoriť.
Zrejme ju iba strašila...ale ak sa teraz vráti, ich priateľstvu bude koniec. Čo by na
farme robila sama? O tom sa neoplatilo ani rozmýšľať. Stisla pery a uprela pohľad
na kríky pred sebou.
Zbadala, že sa konečne dostáva na poľnú cestu. Vykúkala spoza stromu
a uvažovala, ako po nej prejde. Obidve strany cesty lemovali vysoké sivé eukalypty,
ktoré viedli k skupine bielych domov. Posledný z nich vyzeral byť najväčší. Keďže
zatiaľ nevidela ružové kríky, vchod do domu musel byť z inej strany. Trochu v úzadí,
za eukalyptami na opačnej strane cesty, stálo zopár chatrčí – domy pre služobníctvo.
Takéto chatrče by si za normálnych okolností ani nevšimla. Stáli tam ako na každej
inej farme. Dnes ich okolie musela dôkladne preskúmať. Niekoľko dverí bolo síce
otvorených, ale príliš tmavých, takže dovnútra nevidela. Zdalo sa, že v blízkosti nie
je nikto, ani na ceste, ani v okolí chatrčí, no aj tak bude asi lepšie zostať čo najdlhšie
na tej strane cesty, kde práve stála. Na kúsku jej ako skrýša poslúžia husté avokádové
stromy, a potom sa už bude musieť spoľahnúť len na eukalypty a šťastnú náhodu.
Presne oproti poslednému domu napokon prešla cez cestu. Ťažko povedať, či
jej v tej chvíli hlasnejšie šuchotali topánky na piesku alebo bilo srdce. Stála pred
bráničkou, ktorá viedla na dvor. Trochu sa zohla a preplazila sa popod okno. Ešte
PREKLADY
REFLEXIE.indd 198
198
21. 4. 2011 8:17:52
Janka Balážková
pár krokov a bola na kraji zvýšenej terasy. Potom sa postavila na špičky, aby lepšie
videla. Stále nikto! Cez drevené zábradlie zazrela krík obsypaný žiarivo červenými
kvetmi. Vianočná ruža bola hneď za rohom! Vyštartovala ku kríku a odšklbla zo
stonky jeden kvet. Na prsty jej vystrekla mliečno biela lepkavá tekutina. Tým sa
však teraz nezaoberala. Práve sa chcela rozbehnúť preč, keď vtom treskli dvere
a začula hrôzostrašný výkrik. Prikrčila sa za kríkom a zostala stáť ako prikovaná.
„Jou bliksem! Ek sal jou moer!“
Nemohol to byť nik iný ako Ján Venter. Veronikina afrikánčina bola biedna, aj
keď sa ju učila v škole. No vedela, že pán Venter nadával a že „moer“ pravdepodobne
znamenalo niečo ako „vražda“. Koho sa chystal zabiť tentoraz? Čo ak práve stojí na
hrobe jeho ženy?
Hurhaj sa postupne zväčšoval. Počula niekoho bežať a iných zas vychádzať
z domu. Jedna staršia žena oblečená ako slúžka zbehla po schodoch z terasy a vôbec
si nevšimla Veroniku prikrčenú pri stene. Sama pre seba slabučko lamentovala. Pán
Venter preklínal zlodejov, čo u neho kradli. Každý vraj uvidí, čo s takými spraví.
Veronika sa triasla, no aj tak chcela vedieť, čo sa deje. Naklonila sa dopredu, aby
videla za roh. Niekoľkí sluhovia stáli neďaleko robustného muža. Jeho tvár bola
len o čosi bledšia než planúce červené vlasy a brada. Pred ním stál v otrhaných
kaki trenírkach černošský chlapec s dlhými chudými nohami a hľadel do zeme.
Muž zdrapil chlapca za ucho a šklbol mu hlavou. Druhou rukou mu strčil pred tvár
pomaranč.
„Kyk hierso! Pozri sa sem! Veď ja ťa naučím, na toto nikdy nezabudneš!“
„Prosím, pane, ten chlapec sa už dosť poučil. Už to nikdy nespraví. Ja mu
dohovorím, pane!“
To podišla k Venterovi stará slúžka, ktorá so zopnutými rukami úpenlivo prosila.
On však odmietavo hodil rukou.
„Musí si to poriadne zapamätať. Rečičky nestačia!“
Stará žena sa nedala odbiť. „Veď je to ešte len dieťa, pane. Aj môj pán bol predsa
kedysi dieťaťom!“
Pán Venter sa k nej hneď obrátil. „Lettie, zachádzaš priďaleko. Dávaj si pozor,
lebo aj teba naučím poriadku!“
Žena si zakryla tvár rukami a pokrútila hlavou.
Pán Venter rozkázal niečo dvom sluhom, ktorí hneď zmizli v bočných dverách.
Keď sa vrátili, jeden niesol drevenú stoličku a druhý trstenicu. Venter pustil chlapcovi
ucho. Ten sa najskôr len vystrašene začal obzerať. Veronika zachytila jeho pohľad
a dobre že nevykríkla. Vyzeral presne ako Selo, Rebekin syn z fotografie! Ale
199
REFLEXIE.indd 199
PREKLADY
21. 4. 2011 8:17:52
Janka Balážková
nemohol to byť on, alebo hej? Rebekina rodina žila predsa ďaleko. No Rebeka
vravela, že sa Selo vždy do niečoho zapletie...
Venter prikázal chlapcovi prehnúť sa cez stoličku. Jeden sluha mal stáť pred
ním a držať ho. Pán Venter zobral do ruky trstenicu. Po prvých dvoch úderoch sa
Veronika nemohla viac pozerať. Chlapcove výkriky jej prebodávali uši, triasla sa po
celom tele a dvíhal sa jej žalúdok.
Keď sa plač zmenil už len na tiché fňukanie, Veronika zdvihla zrak. Zdesila sa,
pretože pán Venter si pomaly povýšenecky vykračoval smerom k nej. Už nemala
kedy ani kam utekať. Pustila kvet a zostala stáť ako prikovaná. Mal zvláštny, sklený
pohľad, akoby si ani nič nevšímal. Podišiel k Veronike a žmurkol na ňu.
„Neni si ty jedno z tých van Reneenových deciek? Povedz tatkovi, že ten plot
spravil véééľmo dobre.“
Skôr ako si Veronika stihla čo i len rozmyslieť, čo povie, pán Venter jej zľahka
postrapatil vlasy a vyšiel po schodoch dovnútra. Myslel si, že to je Marika.
Veronika sa previnilo pozrela na spadnutú ružu. Všimla si chlapca so starou ženou,
ktorá ho nežne utišovala. Sluhovia si niečo medzi sebou šepkali. Zrazu náhle zdvihla
krvavočervený kvet. Biela tekutina na konci stonky už stuhla a prestala vytekať.
Zdrapla jeden z konárov nad sebou a nevšímajúc si lepkavú šťavu odlomila ešte štyri
ďalšie stonky, na každej z nich po jednom kvete. Rozbehla sa po ceste späť. Nechala
za sebou ženu s chlapcom, ktorí ubolene smerovali ku chatrčiam za eukalyptami.
Keď sa dostala k pomarančovníkom, všetko stíchlo. Prestala bežať. Zvyšok cesty
môže prejsť krokom a nabrať znova dych. Kvety môže ostatným ukázať už úplne
pokojne. A možno si po ceste odtrhne aj pár pomarančov.
PREKLADY
REFLEXIE.indd 200
200
21. 4. 2011 8:17:52
REFLEXIE.indd 201
21. 4. 2011 8:17:52
Emília Janecová – Barbora Kráľová
TVORIVÉ PREKLADATEĽSKÉ REFLEXIE
umelecký preklad v teórii a praxi
Zostavili Emília Janecová, Barbora Kráľová
Grafická úprava Barbora Kráľová
Autor kresieb na obálke knihy a v úvode jednotlivých kapitol Rogelio Naranjo
http:[email protected]/with/4625021496/
Fotografie: Mgr. Barbora Kráľová, Bc. Zuzana Jurčiová
Recenzovali doc. PhDr. Anton Pokrivčák, PhD., PhDr. Mária Kiššová, PhD.
Jazyková korektúra Mgr. Ľudmila Adamová, Mgr. Barbora Kráľová
Vydal a vytlačil Tribun EU, s. r. o.
Gorkého 41, 602 00 Brno
Počet strán 202
V Tribun EU vydanie prvé
Brno 2011
ISBN 978-80-7399-352-8
www.librix.eu
REFLEXIE.indd 202
21. 4. 2011 8:17:52
Download

Tvorivé prekladateľské reflexie - Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre