Farnosť sv. Gorazda
Nitra-Klokočina
INFORMAČNÝ LIST
September 2011
ročník XVI / číslo 2
Prinášame Vám
3 Už po piatykrát!
Reportáž z rodinného pobytu v Ždiari
9 Harry Potter očami kresťana
Riziko alebo len prílišné nafúknutie problému?
Predstavenie knihy, ktorá Vám možno odpovie
15 Ako (ne)prežiť svätú omšu
Svätá omša je základným pilierom kresťanského
života...no čo ak to tak niekedy necítime?
Do vašej knižnice
Pápež na muške
Autor: Valli Aldo Maria
Vydavateľstvo: Don Bosco
Prečo je muž v bielom na čiernom zozname?
Takmer neprejde deň bez toho, aby Cirkev a pápež neboli
vystavení zúrivej kritike a nemilosrdným útokom médií.
Globálny systém komunikácie totiž nemá rád Ratzingera,
jeho prísnosť a dôslednosť, jeho jednoznačnosť a
neoblomnosť. Aké sú dôvody tohto nepriateľského postoja?
Kde sú jeho korene? Aké záujmy sú v hre? Kto chce zasadiť
ranu pápežovi?
Taliansky novinár a autor tejto knihy Aldo Maria Valli
predkladá bez zakrývania slabostí a hriechov Cirkvi fakty, o
ktorých mnohé médiá mlčia.
Ukážku knihy si môžete prečítať na http://issuu.com/don_bosco/docs/papez_na_muske
Veselý kútik
:-)
Imriško postáva pred zrkadlom a hladká si
plešinu.
- Si chlapík - vraví sám sebe, - sedemdesiatka
na krku a nijaký šedivý vlas!
Na
hraniciach
vchádza
do
kupé
medzinárodného rýchlika, v ktorom sa vracajú
pútnici, colník a pýta sa:
- Čo máte v tej flaške?
- Vodu z Lurdov.
- Otvorte ju, prosím!
Colník ovonia a vraví:
- Veď je to najlepší francúzsky koňak!
- Čo? Žeby znovu zázrak?
- Mamička, až vyrastiem, dostanem takého
muža ako je otecko?
- Samozrejme, dcérka.
- A keď sa nevydám, bude zo mňa taká stará
dievka, ako je teta Amálka?
- Áno, bude.
- No to som teda v peknej kaši.
- Pani Nováková, onedlho uplynie rok od smrti
vášho manžela.
Mali by ste dať na omšu za jeho dušu.
- Pán dekan, ak je v nebi, tak nič nepotrebuje,
keď je v pekle, tak mu to aj tak nepomôže, a ak
je v očistci, tak ako ho poznám, vydrží.
Servác hovorí rozcíteným hlasom Monike:
- Ľúbim ťa, staň sa mojou ženou!
- Nie! - odpovedala Monika. A tak boli obaja
šťastní až do konca života.
- Mama, je pravda, že človek sa po smrti obráti
na prach?
- Áno, Anička.
- Tak u mňa pod posteľou niekto zomrel.
Kaplán povzbudzuje farníka počas návštevy vo
väzení, kde sedí za krádeže áut:
- Keď sa dostaneš na slobodu, pomôžem ti.
- Nemyslite si, pán kaplán, že to je také
jednoduché. K tomu je potrebná štipka odvahy
a určitá skúsenosť.
-Mama, prečo si na svadobnej fotografii v
bielych šatách?
- Lebo biela farba je znakom radosti, Anička.
- A prečo má na nej ocko oblečený čierny
oblek?
Prebrané zo stránky rytier.sk
Slovo na úvod
Kresťanstvo je vášeň pre Boha
Štefan Murárik
Ako mnoho iných veriacich a našich farníkov, aj ja som tento rok putoval za Máriou do
Medjugoria. Kto už niekedy zažil duchovnú atmosféru tohto miesta, vie, čím dýcha...
Ak by sme odhliadli od vizionárov, posolstiev
aj zjavení, ktoré predovšetkým priťahujú
pozornosť, stále ostáva niečo, čo ho robí
unikátnym. Nie sú to však nejaké špeciálne
modlitby, ktoré by vytvárali sugestívnu
atmosféru - na spoločnom programe sa
okrem svätej omše modlieva ruženec, litánie
a prebieha adorácia. Ako v našej farnosti. Nie
je to ani majestát miesta. Krajina je krásna
no jednoduchá, rovnako ako kostol sv. Jakuba
a kostol našej farnosti. Dokonca nejde ani
o samotnú Máriu – tá je tou istou v Lurdoch,
Fatime, Litmanovej i na Klokočine, vytrvalo nás
privádza k Ježišovi. Ide predovšetkým o to, že
každý skutok viery a úkon nábožnosti naberá na
tomto požehnanom mieste svoj plný význam.
Svätá omša je menej spoločenskou udalosťou a
viac účasťou na večnej Kristovej obeti. Modlitba
ruženca je menej vytrvalým odriekaním a viac
splynutím s Kristom. Adorácia je menej mĺkvou
tmou a viac vylievaním túžby a lásky. Svätá
spoveď je menej povinnosťou a viac aktom
túžby po Bohu a Jeho svätosti. Tak ako u nás
na Klokočine. Aj my máme plamienky tejto
horlivosti. Je ich menej, ale sú tu. Prinášame
vám nový Infolist, ktorý vás chce povzbudiť
práve v tejto vášni pre Boha. Nájdete v ňom
rôzne reportáže z letných akcií, rozhovory
s ľuďmi, ktorí majú čo povedať, odborný
článok o psychosomatických ochoreniach a
ich príčinách, tipy na duchovné čítanie, vtipy,
tradičný kvíz, svedectvo o Eucharistií, a mnoho
iného. Infolist chce znovu raz dať na známosť,
že sme farnosťou, ktorá žije s Ježišom.
2
Zo života farnosti
Letný rodinný pobyt v Ždiari
...už po piatykrát
Viera Čanigová
Dobroslava Baranová
Dostať päťku v škole veru nie je žiadne terno. Byť však súčasťou už piateho rodinného
pobytu, ktoré naše CPR ponúka od roku 2007, však bola – podľa spätnej väzby od
účastníkov – príjemná výhra...
Tentokrát sa nám podarilo nájsť
skutočne veľmi vhodné miesto – hotel Magura
v Monkovej doline, ktorý nám po každej
stránke poskytol pekné a bezpečné miesto
na trávenie rodinnej dovolenky. Celkovo
tento ročník vnímame ako nr.1. Bolo nás
rekordne 43 rodín, spolu 185 účastníkov,
z toho detí do 18 rokov bolo 91. Takže pre
personál hotela riadna previerka schopností
a trpezlivosti. Všetci „domáci“ však boli veľmi
milí a ústretoví, čo prispelo k našej pohode a
spokojným bruškám. S deťmi a mladými nám
pomáhali 2 dobrovoľníčky – Erika a Sisa, ktoré
to zvládali bravúrne a boli nám vždy „poruke“,
za čo im srdečne ďakujeme. Tiež ďakujeme aj
bohuznámemu dobrodincovi, ktorý ich pobyt
sponzoroval. Počasie spočiatku vyzeralo
hrozivo, pred naším príchodom v Belianskych
Tatrách 3 týždne lialo, ale nakoniec sa sv. Klára
nad nami zľutovala a u Ocka prihovorila – a
tak sme mali nádherný čas...Preto ho mnohí
využívali na celodenné výlety do neďalekého
i ďalekejšieho okolia, zdolávanie tatranských
štítov, pieninských riek, poľských trhovísk.
Vždy sa snažíme program pobytu obohatiť
i o nové veci, a tak sme tento rok pozvali
rodinku Jokelových z Bratislavy, ktorý svoje
3 deti vychovávajú netradičným spôsobom
– podľa vzoru Márie Montessori. Pán Jokel je
riaditeľom spojenej Montessori školy a škôlky
v Bratislave, ktorá funguje už 16 rokov. Urobili
nám prednášku aj s možnosťou vyskúšania si
špeciálnych pomôcok, ktoré používajú doma,
v škôlke i v škole. Kto chce, viac sa dozvie na
Miništrntský tábor MinFa 2011
Pavol Král
„Postav dom na Skale: na Kristovi v jeho Cirkvi.“ V tomto duchu prežili miništranti i
bohoslovci nádherný týždeň plný nezabudnuteľných zážitkov na letnom miništrantskom
tábore MINFA 2011...
3
Zišlo sa na ňom takmer 400
chlapcov, ktorých spája služba pri pánovom
oltári z celého Slovenska. Počas 3 turnusov
sa vystriedali na „staro-nových“ miestach
v malebných dedinkách : Čičmany, Dolná
Súča, Pruské – Beluša a Horná Súča /tu som
bol aj ja/. Cez spoločný duchovný program
a zábavu sme sa spolu snažili priblížiť sa
aspoň o kúsok k Tomu, okolo Ktorého sa
všetko točí – ku Kristovi. Po úspešnom
príchode do tábora sme sa rozdelili do
skupín a začali prežívať bohatý program.
Modlitby, Taizé - adorácia, večerná krížová
cesta dedinou, výlet do Trenčína, spojený s
prehliadkou zámku, rôzne zaujímavé hry a
aktivity. Samozrejme počas celého týždňa
nechýbalo ani športovanie, a tradične
futbalový zápas, na ktorom sme sa spoločne
Zo života farnosti
www.montessoria.sk . Deti navštívilo bábkové
divadielko Gašparko z Prešova, rodičia sa
mohli zúčastniť valného zhromaždenia nášho
CPR. Nechýbal karneval, rodinná hra, detský
kútik, relax pre ženy i mužov a iné aktivity. Už
tradične nám naši farskí duchovní každodenne
vo sv. omši sprostredkúvajú stretnutie s
Pánom, bez ktorého požehnania si pobyt ani
nevieme predstaviť. Tento rok vyslovujeme
veľké poďakovanie kaplánovi Martinovi
Michalíčkovi - pobehovanie detí na svätých
omšiach mu neprekáža, ale teší sa z nich a
zapája ich do miništrovania, či spievania a nás
odľahčuje od rodičovských výčitiek svedomia.
Ďakujeme Ti, Pane Bože, za našich kňazov,
ktorí sa venujú pastorácii rodín celým svojím
srdcom a pritom si pobyt s nami vedia
aj vychutnať. Ďakujeme aj za nádherné
spoločenstvo rodín počas prvých piatich
rokov a tešíme sa, čo nám pripravíš v ďalšej
„päťročnici“...
stretli všetci chlapci /všetky 4 fary/ na
jednom mieste, aby sme spoločne zápolili
nielen vo futbale, ale aj vo vedomostnom
kvíze.
V tento deň medzi nás zavítal aj
otec arcibiskup Robert Bezák, ktorý priniesol
aj svoje požehnanie a slávili sme spoločne s
ním aj najsvätejšiu obetu. Každý deň sme
sa spoločne spolu s bohoslovcami stretávali
na ranných a večerných modlitbách a
večernom koncile. Som rád, že som sa
znovu mohol zúčastniť na tomto krásnom
tábore, na ktorom bol okrem nádherného
kamarátskeho spoločenstva aj
kopec
dobrej nálady. Mal som možnosť pocítiť, čo
znamená zjednotiť sa, patriť do úžasného
kolektívu ľudí, ktorí chcú svoj život postaviť
na Skale - skale, ktorou je Cirkev. Keďže som
bol znovu na tomto krásnom tábore z našej
farnosti iba sám, chcel by som povzbudiť a
pozvať miništrantov z našej farnosti prežiť
o rok krásny prázdninový týždeň spolu s
ostanými miništrantmi na MINFU 2012.
Stojí to za to.
Všetkým, čo sa podieľali na
organizácii MINFY patrí vyslovujem
poďakovanie. Pán nech požehnáva aj
naďalej tento projekt. Dovidenia o rok na
MINFE 2012. Ale nielen tam. Ja a už teraz
teším na tradičné „Minfácke DOD“, ktoré sú
možnosťou, ako znovu dať dokopy minfácku
prázdninovú rodinu, stretnúť kamarátov
z tábora. Tiež je to príležitosť, ako počas 2
dní nahliadnuť za múry seminára a vyskúšať
si autentický život bohoslovca.
4
Zo života farnosti
Farská púť
Helena Ohlasová
Reportáž z našej cesty po pútnických miestach Slovenska s účasťou na celonárodných
pútiach na Starých Horách a v Levoči
5
Farská púť sa uskutočnila v dňoch 2.75.7.2011. Kto z nás farníkov by sa na ňu netešil?
Veď sme šli putovať za Matkou Božou a rôznymi
krásami nášho Slovenska. V sobotu ráno sa zišla
klokočinská farská rodina pred kostolom sv.
Gorazda a naše putovanie sa začalo po požehnaní
p. dekana Haferu, v sprievode p. kaplána Gála
a päťdesiatich účastníkov. Nálada prítomných
cestou bola výborná, znela modlitba posvätného
ruženca, radostný spev, rozhovory a vzájomné
spoznávanie sa. Našou prvou zastávkou bolo
pútnické miesto Staré hory. Aj my, klokočinskí
veriaci, sme prišli vzdať úctu a poklonu Matke
Božej. Osobná i spoločná modlitba patrila
Panne Márii Starohorskej, ktorej milostivá
socha stojí uprostred kostola. Mnohí z nás sme
cítili jej prítomnosť, vďaku a povzbudenie. Boli
sme účastní sv. omše, ktorá bola vyvrcholením
duchovného programu a ktorú celebroval
banskobystrický biskup Mons. Rudolf Baláž. Ani
daždivé počasie nás neodradilo od vnútornej
radosti a úsmevu. Zo Starých Hôr sme vyrazili na
Donovaly, kde nasledovala obedná prestávka a
káva, ktorú nám pripravil veľmi ochotný p. šofér
(ďakujeme). Bohatý program,
zvuky harmoniky a spev nás
doviedli do Levoče. Ubytovali
sme sa na internáte pútnického
charakteru a už na nás čakala
teplá večera od tunajších pani
kuchárok.
V Levoči nás zaujal hlavne
kostol sv. Jakuba, ktorý je
úžasným chrámom, do ktorého
z rôznych kútov Slovenska
prichádzali mladší i postarší
pútnici s určitou vďakou v
srdci. Hlavný oltár kostola je z
dielne Majstra Pavla z Levoče.
Z iného chrámu sa ozýval spev,
hudba huslí a flauty, kde chválili,
meditovali a modlili sa mladí
z Bratislavy. V nedeľu sme odišli na najstaršie
pútnické miesto - na Mariánsku horu, kde sa konala
najväčšia slovenská púť. Korene mariánskeho
kultu z Levoče siahajú do 13 storočia. Z tých čias
pochádzajú prvé zmienky o tomto pútnickom
mieste a zhromažďovaní sa mariánskych ctiteľov.
V roku 1311 prichádzajú do Levoče františkániminoriti, ktorí zaviedli sviatok Navštívenia Panny
Márie. Odvtedy k Márii, našej Matke každoročne
prichádza slovenský ľud so svojimi radosťami,
bolesťami. V náš deň prišlo podľa oficiálnych
odhadov na púť okolo pól milióna pútnikov,
aby vzdali úctu a v pokore si priznali, ako veľmi
potrebujeme pomoc a ochranu našej milej Matky.
Slávnostnú sv. omšu celebroval košický arcibiskup
metropolita Bernard Bober. Po skončení sv. omše
odchádzali ľudia v tichosti a naplnení radosťou,
že Slovensko nezabúda na svoju orodovnicu a
matku Máriu, plnú lásky k ľuďom. Počasie bolo
síce chladné, ale ani to nás neodradilo od návštevy
najväčšieho hradu v strednej Európe- Spišského
hradu, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou a
je zapísaný aj v zozname svetového kultúrneho
dedičstva Unesco.
Zo života farnosti
Večer nás čakalo príjemné prekvapenie.
Boli sme ubytovaní v peknom zariadení Slnečného
majera Stebnickej Hute. Pán kaplán Ľubor sa so
svojím spevom, humorom a hrou na harmonike
postaral o veľmi príjemnú atmosféru. V pondelok
sme sa kochali pohľadom na drevené kostolíky,
ktoré sa nachádzajú v okolí Bardejova. Ako sme sa
informovali, drevené kostolíky vznikli v rozmedzí
15.-19. storočia a sú skutočnou dominantou
Slovenska pre svoju originálnosť a izolovanosť
od sveta, posiate v okolí samou zeleňou.
Zaujímavosťou je, že boli postavené pri cintorínoch
a väčšina z nich je východného ritu - grékokatolícke
a pravoslávne. Interiér dotvárajú nástenné maľby
čerpajúce námety z Nového Zákona. Jedinou
výnimkou je kostolík v Hervartove, ktorý je
rímskokatolícky a využíva prvky gotiky.
Samotné mesto Bardejov má bohatú
históriu. Bardejovské hradby tvorili jedny z
najdokonalejších gotických mestských opevnení.
Obdivovali sme deväť rôznych bášt, lemujúcich
múry opevnenia a dve vstupné brány s barbakánom.
Radnica v Bardejove je prvou renesančnou stavbou
Slovenska.
Najvýznamnejšou
pamiatkou je trojľoďová Bazilika
sv. Egídia z 15. storočia. Skrýva
neobyčajne cenný inventár –
jedenásť
neskorogotických
oltárov. Za najcennejší je
považovaný oltár Narodenia
Pána, či plastika Stolica milosti
na Oltáre sv. Barbory, zhotovená
pravdepodobne v dielni majstra
Pavla z Levoče. Z veže bol pekný
výhľad na celé námestie. V múzeu
ľudovej architektúry sa sústredilo
28 ľudových stavieb. Dominantu
tvorili dva drevené kostolíky,
ktoré boli prenesené z dedín Zboj
a Mikulášová.
Našu farskú púť sme
ukončili v Košiciach návštevou
Dómu sv. Alžbety, kde mal pre nás svätú omšu
náš pán kaplán Ľubor. Zvláštnu pozornosť
bolo potrebné venovať najmä hlavnému oltáru
sv. Alžbety, zavesenej plastike Immaculaty a
neskorogotickému krídlovému oltáru Navštívenia
Panny Márie. Okrem nich je v kostole čo obdivovať,
svoj čas určite venujte aj kamennému epitafu
rodiny Reinerovej, drevenej plastike Panny
Márie, fragmentom nástennej maľby Posledného
súdu, bočnému oltáru sv. Antona Paduánskeho,
nástennej
maľbe Vzkriesenia,
bronzovej
krstiteľnici, gotickej Kalvárii, lampášu kráľa Mateja,
bočnému oltáru Klaňania troch kráľov, neogotickej
kamennej kazateľnici. Veľkú hodnotu majú diela
zachované v klenodiu. Areál Dómu sv. Alžbety bol
spolu s kaplnkou sv. Michala a Urbanovou vežou
vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Čas v
Košiciach bol pre nás nezabudnuteľnou chvíľou.
Cestou domov sme mali prestávku
na veľmi zachovalom hrade Krásna Hôrka, na
ktorom sme stihli aj samotnú prehliadku. Potom
už nasledovala niekoľko hodinová cesta do Nitry
a našich domovov. Ďakujeme Bohu, ktorý nás
sprevádzal svojím požehnaním, ďakujeme za
modlitby našich drahých doma, vďaka za spev,
radosť a veselú náladu počas celej farskej púte
2011. Naozaj pekné je to naše Slovensko. Bohaté
na históriu, pamiatky a duchovné dary od Pána.
Máme za čo ďakovať a z čoho sa tešiť.
http://ipravda.sk/res/2009/07/06/thumbs/
levoca-put-kostol-clanok.jpg
Pomocné zdroje: http://www.kosice.sk/clanok.
asp?file=history_remembrances_dom_domsk.
htm
6
Aktuálne
5 odpovedí
?
!
otázok
Ivan Haspra
Svätý Otec Ján Pavol II. Jeho blahorečenie,
jeho život, dielo, vplyv na celú jednu
generáciu mladých. Stále pretriasané témy
v médiách. Veď všetko som to už počul,
počula, poviete si. Ale predsa je vždy niečo
nové na tému JP2.
A to je osobné svedectvo. Preto som oslovil
jedného „svedka“ priamo z našej farnosti.
Dariusz Žuk-Olszewski, otec piatich detí.
Na svätej omši ho ľahko spoznáte ako
rozdávateľa sv. prijímania.
1
7
Pohreb a blahorečenie.
Dve odlišné udalosti. Dariusz, pohreb si
pozeral v TV. Ako si na to spomínaš?
Pohreb Jána Pavla II. som síce
sledoval v televízii, ale za veľmi zvláštnych
okolností a na veľmi neobvyklom mieste. Bolo
to v jedinom katolíckom kostole v moslimskom
Kirgizstane, presnejšie v kostole sv. Michala v
Biškeku.
V Kirgizstane sme spolu so Školskými sestrami
sv. Františka v tom čase rozbiehali projekt
sociálno-vzdelávacieho centra pre tzv. „deti
ulice“. V kostolných laviciach sme sedeli
katolíci, pravoslávni i moslimovia a na plátne
sme sledovali udalosti na námestí sv. Petra.
Asi do smrti nezabudnem veľmi symbolický
obraz, ako na konci pohrebných obradov
poryv vetra zavrel otvorený Evanjeliár na
rakve s pozostatkami Svätého Otca. Akoby
Boh chcel povedať, že smrť Jána Pavla II. bola
bodkou za radostnou zvesťou jeho života,
ktorým vydal hodnoverné svedectvo o Večnej
Láske pre svet, ktorý sa zmieta v nenávisti. Až
tu, v ďalekej Ázii, som si azda plne uvedomil,
ako smrť Jána Pavla II. hlboko zasiahla milióny
obyčajných ľudí. Nebol to „mediálny šok“
ako po smrti známych celebrít, ale bol to
úprimný smútok a spontánne prejavy bolesti
z odchodu niekoho veľmi blízkeho. Smútok
prejavovali katolíci, ale aj pravoslávni či
moslimská väčšina. V krajine, kde žije celkovo
200-300 katolíkov, to bol veľmi silný zážitok. V
tom čase bol Kirgizstan na pokraji občianskej
vojny, bolo to niekoľko dní po tzv. tulipánovej
revolúcii. Z diaľky sa ešte sporadicky ozývala
streľba a prechádzka po donedávna pokojných
uličkách hlavného mesta bola adrenalínovou
aktivitou. No v deň pohrebu Jána Pavla II.
vládol v Biškeku neobyčajný pokoj. Istotne to
nebola náhoda.
2
Ale beatifikáciu si už sledoval osobne
priamo v Ríme. Aké sú tvoje zážitky?
Deň beatifikácie Jána Pavla II., v
nedeľu Božieho Milosrdenstva 1. mája 2011
som spolu so synom Jakubom strávil v Ríme.
Bol to pre mňa veľmi silný zážitok. Podobne
ako v deň pohrebu Jána Pavla II. v Biškeku, aj v
deň jeho beatifikácie v Ríme vládol nezvyčajný
pokoj. Napriek takmer 1,5 milióna pútnikov
v jeho uliciach. Beatifikačnú slávnosť sme
mali možnosť prežiť priamo na Námestí sv.
Petra, pomerne blízko oltára, pri ktorom
slúžil sv. omšu Benedikt XVI. Obdivoval som
vytrvalosť ľudí, ktorí dokázali byť na nohách
celú noc, mnohí predtým strávili dlhé hodiny
nepohodlného cestovania autobusom, len aby
mohli byť účastníkmi tejto historickej udalosti.
Bolo cítiť, že chcú prežiť tento výnimočný
deň ako oslavu Boha za dar života a diela
Karola Wojtyłu, ktorého si osobne pamätali a
ktorého posolstvo sa snažia uskutočňovať v
každodennom živote kresťana.
Vo chvíli, keď sa na priečelí svätopeterskej
baziliky spustila opona spred obrazu
blahoslaveného Jána Pavla II., asi žiadne
oko z toho nespočetného zástupu pútnikov
nezostalo suché. Veľmi pekným vyjadrením
pocitov, ktoré prežívali vo svojom vnútri azda
všetci ľudia, ktorí boli v tej dobe zhromaždení
na Námestí sv. Petra a v priľahlých rímskych
uliciach, bola séria balónov, ktoré sa vznášali
vo vzduchu a spolu vytvárali nápis DEO
GRATIA – Bohu vďaka.
Aktuálne
3
Kto je pre teba osobne Ján Pavol II. ?
Blahoslavený Ján Pavol II. je pre mňa
predovšetkým Petrom 20. storočia.
Kristovým svedkom v časoch, keď svet zmietaný
hodnotovým chaosom veľmi potreboval jasné
svedectvo o tom „kde je sever“. Bol „hlasom
volajúceho na púšti“, na púšti sveta beznádeje,
sveta, ktorý čoraz väčšmi potláča všetko ľudské a
zabúda na Božie zákony vložené do srdca každého
človeka. Nebál sa ísť proti prúdu a postaviť sa zočivoči nenávisti mocných tohto sveta. Nahlas im
pripomínal, že človek je človekom od počatia, že
každý ľudský život je nedotknuteľný a má rovnakú
cenu. Pripomínal im, že každý človek, aj ten
najbiednejší, má v Božích očiach rovnakú ľudskú
dôstojnosť. Pripomínal im, že spravodlivejší svet,
svet bez vojen a hladomorov je možný. Jeho
odvaha pripomínať svetu nepohodlnú pravdu o
človeku, odvaha zvestovať Evanjelium života,
odvaha byť silným hlasom tých najbezbrannejších,
prenasledovaných, zaznávaných, ale aj odvaha
v mene Cirkvi požiadať o odpustenie neprávostí,
ktorých sa katolíci v minulosti dopustili voči tej
či inej skupine a ktorými spôsobili pohoršenie
sveta, sú pre mňa veľmi silným svedectvom o jeho
svätosti. To, že ho mnohí „ultratradicionalistickí“
katolíci označujú za príliš „liberálneho“ pápeža
a zároveň mnohí „ultraliberálni“ katolíci za
príliš „konzervatívneho“ pápeža, je pre mňa
potvrdením, že tento veľký človek bol naozaj
verný poslaniu, ktoré mu zveril Boh. Ján Pavol II. je
pre mňa tiež pápežom môjho detstva a mladosti a
teraz už i nebeských orodovníkom.
pokračujeme
Ja už nemám čo stratiť...
Jarka Kráľová
Nedávno som počula jedného priateľa vysloviť vetu: „Ja už na tomto svete nemám čo
stratiť...“ Dlho som nad jeho slovami rozmýšľala, prečo to vlastne vyslovil...Je niečo, čo
človeka dokáže prinútiť vysloviť tieto slová ?...
Áno, aj mne sa stalo, že som sa mnohokrát
sklamala v mnohých ľuďoch, aj v najlepších
priateľoch, dokonca aj v kňazovi... nezastali sa
ma, aj keď pravda bola na mojej strane, radšej
sa nevyjadrovali, aby sa náhodou nedostali
do nepríjemností tak, ako ja...A to aj napriek
tomu, že som im veľa krát pomohla.....Zase sa
potvrdilo to známe...dobré za dobré nečakaj!
Namiesto ďakujem som od nich dostala
facku, a to rovno medzi oči. Zranilo ma to....
No napriek tomu som im odpustila. Súdiť ich
predsa bude niekto iný. A ten vie všetko, vidí
až na dno našej duše. Okrem toho som zažila
aj mnoho iných neúspechov, prípadne vážnych
chorôb. Ale nikdy som si nepovedala vetu:
„Ja už na tomto svete nemám čo stratiť...“
Pretože to naozaj povedať nemôžem. Ak
keby som na tomto svete stratila mnoho –
priateľov, zdravie, prácu, peniaze - predsa len
mám ešte niečo, čo mi ostáva. Svoju vieru.
A tú mi nevezme nikto a nič na tomto svete.
Áno je pravda, že človek má niekedy chvíle,
keď má pocit, že je na dne, na konci so silami...
Je to vtedy veľmi ťažké. Ale vtedy si treba
uvedomiť že predsa len nie sme sami...A že
sme nestratili všetko...Naša viera nám predsa
ostáva. A ak úprimne veríme, tak môžeme iba
získať. Získať Život večný...
8
Aktuálne
4
Stretol si sa s Jánom Pavlom osobne?
Mal som možnosť byť v blízkosti Jána
Pavla II. na niekoľkých veľkých
podujatiach. Prvý krát to bolo v bratislavských
Vajnoroch počas jeho prvej svätej omše na
Slovensku v apríli 1990. O rok neskôr to bolo
na Svetových dňoch mládeže v Čenstochovej.
Veľmi ma vtedy oslovila najmä jeho hlboká a
neskrývaná úcta a láska k Božej Matke. O pár
rokov neskôr, v roku 1995, som mal možnosť
opäť byť blízko Svätého Otca počas jeho návštevy
Slovenska. Vtedy som mal tú česť sa s ním aj
chvíľku osobne zhovárať po modlitbe sv. ruženca
na pôde Apoštolskej nunciatúry v Bratislave.
Zúčastnil som sa tiež stretnutia so Svätým
Otcom Jánom Pavlom II. v Trnave počas jeho
poslednej cesty na Slovensko v roku 2003.
Asi nikdy nezabudnem na svoje posledné stretnutie
s Jánom Pavlom II. – počas slávnostnej svätej omše
pri príležitosti sviatku Nepoškvrneného Počatia
Panny Márie v Bazilike sv. Petra v Ríme v roku
2004. Bolo to iba niekoľko mesiacov pred jeho
smrťou. Bol pripútaný na vozík, rozprával už len
veľmi málo, no z jeho tváre poznačenej utrpením
sa zračila veľka dôvera a láska k Ukrižovanému.
Zvláštnym spôsobom mi vtedy sprítomňoval
ukrižovaného Krista. Tak, ako Ukrižovaný Kristus
bol znehybnený, keď bol pribitý na dreve kríža,
aj jeho námestník na zemi bol znehybnený, keď
bol pripútaný na invalidný vozík. Trpiaci pápež,
Autor: Martin Žitňanský
Vydavateľstvo: Don Bosco
9
ktorý trpezlivo niesol svoj kríž, možno povedal
svetu viac, ako mnoho napísaných múdrych kníh.
5
Aká myšlienka bl. Jána Pavla II. ťa
najviac oslovila?
Oslovuje ma mnoho myšlienok
blahoslaveného Jána Pavla II. Ale ak dovolíš, možno
by som odcitoval jednu, ktorú som našiel iba
veľmi nedávno a ktorá sa mi zdá byť veľmi dobrou
odpoveďou na hlbokú krízu, v ktorej sa dnes zmieta
Európa a ktorá sa v posledných týždňoch prejavuje
v rozličných symptómoch – či už v nepokojoch
v Anglicku alebo pravdepodobne sa blížiacom
kolapse hospodárstva mnohých európskych
štátov či spoločnej európskej meny. Ján Pavol II.
sa 23. februára 2002 obrátil na účastníkov istého
vedeckého fóra vo Vatikáne týmito slovami: „Starý
kontinent potrebuje Ježiša Krista, aby nezahubil
svoju dušu a nestratil to, čo ho v minulosti urobilo
veľkým a čo z neho ešte dnes robí predmet
obdivu iných národov. Veď vďaka pôsobeniu
kresťanského posolstva sa v svedomiach zakorenili
veľké všeľudské hodnoty, ako sú dôstojnosť a
nedotknuteľnosť ľudskej osoby, sloboda svedomia,
dôstojnosť práce a pracujúceho človeka, právo na
dôstojný a bezpečný život a teda právo využívať
zdroje zeme, ktoré sú z Božej vôle určené na úžitok
pre všetkých ľudí.“
Dáriusz, veľmi ďakujem za tvoje svedectvo.
Do vašej knižnice
Harry Potter
očami kresťana
Harry Potter – sprvu neznáme meno, neskôr „pojem“. Roky bol všade –
nielen v kníhkupectvách, kinách alebo hračkárstvach, ale i na školských
potrebách všetkého druhu, potravinách, spotrebnom tovare a odevoch.
Boli obdobia, keď sa takmer nedalo vyhnúť každodennému stretnutiu
s týmto menom. Málokto sa však vyhnúť naozaj chcel. Veď išlo o
sympatického chlapca čarodejníka, pútavý príbeh, rozprávku ako každá
iná… len ešte úspešnejšiu a lepšie marketingovo podporovanú.
Neskôr sa však objavili určité pochybnosti o samom príbehu. Prečo vznikli?
Existujú nejaké riziká spojené s touto čarodejníckou sériou? Alebo je to len
prílišné nafúknutie problému?
Ukážka z knihy sa dá listovať na http://issuu.com/don_bosco/docs/harry_
potter_ocami_krestana
Svedectvo
Postrehy pozemských otcov
O dare a Darcovi...
Štefan Murárik
Tým, že nám Pán Boh požehnal
naše prvé dieťa ma zároveň pozval na cestu
poznávania. Všetci sme totiž v hĺbke srdca
deti, jednoduché a prešibané a Boh je naším
Otcom, dobrým a vždy plne prítomným. Čím
viac sa deťom prizerám, tým viac sa pravdy o
našich životoch nachádzam.
Loziť, preskakovať, skúmať, klopať,
otáčať, prefarbiť, vypľuť, nadvihnúť... to všetko
a omnoho viac musí dieťa vybaviť každý Boží
deň. Všetko je dôležité, nič nemožno odložiť.
Daj, sem, teraz! Ockovia asistujú, nechajú sa
nadchýňať, híkajú a trúbia, umierajú a kriesia,
všetko s veľkou túžbou byť dobrým „parťákom“
a zároveň zodpovedným strážcom. Nie
vždy to ide a nie vždy to je ľahké, no keby sa
do úvahy brala túžba, boli by z nás najlepší
otcovia pod Slnkom. Po troch dynamických
hodinách, v čase, keď si dieťa uvedomí, že ho
hra začína baviť a ocko pohľadom na hodinky
ďakuje Bohu, že sa blíži večierka sa k hráčom
blíži mamina, odbremeňuje manžela od
najsladšieho kríža a hra sa končí. Neskôr, pri
ukladaní do postieľky, sa ocko s veľkou láskou
votrie do prítomnosti ospalého nemluvňaťa
a žiada o spravodlivú mzdu. Nič extra – dlhé
objatie a pusu. Ako čistý výnos tvrdej práce.
Dieťa zvýskne, otecko sa rozžiari a vzápätí
zhasne, keď pochopí, že dieťa sa teší dudlíku a
nie jeho darcovi. Tak mu tú pusu aspoň vnúti a
čistý výnos vyzerá v ďalekej budúcnosti.
No tieto chvíle sú plné Božej
múdrosti. Stačí otvoriť oči srdca a uvedomiť
si, že to sme predsa my. Večne uponáhľané,
samostatné, dôležité a zadumané deti Boha,
ktorý je prítomný v každom okamihu nášho
bežného dňa. Chce byť s nami. Je mu s nami
dobre. Zaujíma sa o to, čo prežívame. Robí mu
radosť počúvať o tom, ako vidíme veci my. A
zároveň stojí pri nás, aby nás strážil, zdržal či
popohnal, stíšil či primäl hovoriť, obrátil náš
zrak späť či dovolil hľadieť dopredu. On je
„Jahwe“ – a teda Ja som. Nie je „Ja som bol“
ani „Ja budem“. On je – je s nami. Stačí odlepiť
svoj zrak od zeme a spoznať Darcu všetkých
darov. Jeho veľkou túžbou je, aby sme sa po
tom, čo všetko cez deň stihneme, vedeli aspoň
na chvíľu stíšiť, zahľadieť do Jeho očí a nájsť
v nich to, čo tak vytrvale hľadáme v hračkách
dnešného sveta.
Tlačiť svoj kríž
Dozvedela som sa o ňom, že je podnikateľom,
majiteľom reklamnej firmy zamestnávajúcej 4 osoby
na východe Slovenska. Do Medžugoria sa dostal
po druhý krát. Moja zvedavosť mi nedala, aby som
sa neopýtala, prečo ide sám, mal predsa čo robiť s
obsluhou vlastného vozíka. Odpoveď znela, že sa
snaží byť čo najviac sebestačný a nikoho nechce
zaťažovať. Zo Slovenska prišiel sám na svojom aute,
ktoré bolo špeciálne prispôsobené jeho zdravotnému
stavu. Kroky v čase plynuli a my sme dorazili do cieľa.
Rozlúčili sme sa pri farskom kostole sv. Jakuba, kde
som si všimla jeho radostnú tvár a bola som nesmierne
vďačná za otvorenosť a úprimnosť rozhovoru.Najviac
ma ale povzbudilo spojenie a nesenie jeho vlastného
kríža s Ježišovým krížom.
Vďaka Ti Pane, že ma učíš v ľuďoch tvojej pozornosti
a citlivosti.
Helenka Ohlasová
Z penziónu Ivona, kde sme bývali počas
festivalu mladých v Medžugoriu, som sa idúc
na hlavný program ponárala do vlastných
myšlienok. Pár metrov predo mnou sa
posúval vozičkár, ktorý si rukami pomáhal
posúvať kolesá invalidného vozíka...
Moje malé ja ho chcelo predbehnúť, ale veľké ja sa
ohlásilo a našťastie prevalcovalo moju nevšímavosť.
Spýtala som sa ho, či mu nebude prekážať, keď mu
pomôžem a vlastne vysvitlo, že máme obaja spoločnú
cestu. V rozhovore, ktorý sme viedli, bol zhovorčivý.
10
Rozhovor
„Ak vytrváme, bude to stáť za to...”
Na slovíčko s Mariannou Nemlahovou
„Bolo to dávno. Chodila som na
základnú školu. Z videnia som ju
poznala. Vždy bola na prechádzke so
psíkom. Keď som sa raz vracala domov,
pohladkala som ho. Ona sa na mňa
usmiala a dali sme sa do reči. Odvtedy
až do dnes – aj po dvanástich rokoch, čo
sa poznáme si stále máme čo povedať.“
Takto spomína Zuzka Šimková na svoje
prvé stretnutie s Monikou Sabovou
(ktorá nám poskytla rozhovor v minulom
čísle Infolistu). Pre Moniku sa Zuzka
za ten čas stala dôležitým človekom.
Nazvala ju človekom s veľkým srdcom
a odhodlaním pomáhať. Poďte si spolu
s nami prečítať niečo viac o jej živote...
Predstavte sa v krátkosti našim čitateľom.
Volám sa Zuzana Šimková a mám 23 rokov.
Narodila som sa a bývam v Nitre. Som
študentkou štvrtého ročníka vysokej školy už mám pred sebou len posledný rok štúdia,
tak mi držte palce.
Ste z katolíckej rodiny?
Áno, pochádzam z katolíckej rodiny. Rodičia
mne a mojim dvom bratom vštepovali základy
viery už od detstva. Dá sa teda povedať, že s
Pánom sa snažím žiť celý svoj život.
11
To máte šťastie. Poznám veľa ľudí, ktorých k
viere v Boha priviedla často krát až vyhrotená
životná situácia.
Raz som počula takú myšlienku. Vraj všetko,
čo nás v živote postretne, nás privádza k
Pánu Bohu. Veď Pán Ježiš sa nevyjadril v
tom zmysle, že nás v živote nepostretnú
žiadne starosti. Povedal, že ak si nesieme svoj
kríž, On nesie vždy to ťažšie rameno a nám
ponechá to ľahšie. On chce, aby sme do Jeho
rúk vložili svoje starosti aj radosti.
Jeden páter raz povedal, že naša viera sa
testuje v búrkach. V búrkach života. Určite nie
je ľahké byť celý život verný Pánu Bohu. Ale
vraj ak vytrváme, bude to stáť za to.
Čo si tak poviete, keď riešite zložitý problém?
Poviem si: Všetko zlé je na niečo dobré.
Niekedy nechápem, prečo sa mi to a to stalo
a zdá sa mi, že mám toho veľa a ostatní si tak
bezstarostne žijú. Verím však tomu, že Pán
na nás dopustí len taký kríž, ktorý dokážeme
uniesť. To ma vždy uteší. A tiež na internete
som raz čítala jednu peknú, odľahčujúcu
myšlienku: Ak Ti život ponúka samé citróny,
urob si z nich limonádu.
Prekvapil alebo zarazil Vás v živote niekto
niečím?
Pamätám si na jeden veľmi silný zážitok.
Moniky Sabovej som sa raz spýtala, čo je jej
snom. Čakala som rôznu odpoveď. No prišla
tá najúžasnejšia, aká len mohla z jej úst
vyjsť. Vraj by sa rada pomodlila na kolenách.
Vtedy som pochopila, že je mnoho vecí,
ktoré sa nám môžu zdať úplne primitívne a
samozrejmé, no pre iných to môže byť ich
životný sen. Je to paradox. Preto si myslím,
že by sa mal každý človek zamyslieť nad tým,
ako má postavený rebríček životných hodnôt.
Aký je ten Váš rebríček hodnôt a kto Vám ho
pomohol zostaviť?
Možno to bude znieť ako fráza, ale základom
je pre mňa viera a s ňou spojená dôvera. Z
nich vyplýva nádej, pretože kto stráca vieru a
dôveru, stráca aj nádej. Kto stratil nádej, len
veľmi ťažko sa dokáže otvoriť pre druhých
a byť im darom. A zase nádej je spojená s
láskou. Kto má v sebe nádej môže okolo seba
šíriť a rozdávať úprimnú lásku.
Rozhovor
viackrát. Už cestou do Žakoviec sme o ňom
počuli. Ľudia ho poznajú a majú veľmi radi.
Dokonca aj tí, ktorí do kostola nechodia si ho
veľmi vážia pre to, čo robí.
Povedal nám takú zaujímavosť, že chlapci a
dievčatá (resp. muži a ženy) nebývajú spolu v
jednom inštitúte. Musel ich rozdeliť, lebo inak
by vraj musel každú nedeľu krstiť.
Dievčatá bývajú o pár kilometrov ďalej, v
dedinke Ľubica.
Najväčší vplyv na to, čo si mám ceniť mali
v prvom rade moji rodičia a potom blízki
priatelia.
Ale taktiež pobyt v Žakovciach v Inštitúte
Krista Veľkňaza, kde som pracovala ako
dobrovoľníčka. V tomto inštitúte sa starajú
o chorých, opustených, ľudí bez domova, o
alkoholikov, bývalých väzňov...
Ako ste sa dozvedeli o Žakovciach?
O inštitúte som sa dozvedela na jednej
prednáške v Nitre na vysokoškolskom
internáte. A priviedla ma tam asi moja
potreba pomáhať. Práce je tam stále dosť,
ale je to cenná skúsenosť do života. Preto
ak pôjdete okolo Kežmarku, nezabudnite sa
zastaviť aj v Žakovciach. Sami zistíte, ako to
tam funguje, prípadne, ak budete mať trochu
času, môžete aj s niečím pomôcť. Oni sa len
potešia.
Inštitút Krista Veľkňaza má na starosti pán
farár Kuffa. Stretli ste sa s ním?
Áno, mala som tú možnosť byť s ním osobne
Spomínali ste, že radi pomáhate. Vryl sa Vám
do pamäte nejaký vtipný zážitok s tým spojený?
Tých zážitkov je niekoľko. Ja mám na ľudí,
ktorí potrebujú pomoc asi veľké šťastie.
Ale spomínam si zvlášť na jeden zážitok zo
zvieracej ríše. Vracali sme sa s kamarátmi v
nedeľu večer domov zo svätej omše. Ako sme
si tak vykračovali, zazreli sme na chodníku
kúsok pred nami veľmi dlhého hada. Nuž
s takouto návštevou na mestskom sídlisku
sme nepočítali. Kamaráti sa rozpŕchli, zostala
som tam iba ja a môj sused. Zavolala som do
Útulku zvierat a povedala, o čo ide. Na druhej
strane slúchadla sa ozvalo: „ale my chodíme
len pre psov a pre mačky.“ Tak som sa teda
spýtala, kto chodí pre hadov. Dali mi číslo na
istého herpetológa. Ten vedel prísť až o takú
štvrť hodinku, ale že hada mám zatiaľ strážiť.
To sa mu ľahko hovorilo, keďže bola tma a ja
som netušila, čo je to za hada. Tak som ho
strážila s drevenou paličkou, aby neušiel a
odrátavala sekundy do príchodu toho pána.
Keď prišiel, pozrel sa naň a povedal, že ide
o užovku. Užovky jedovaté nie sú. Pomocou
špeciálnych klieští ju opatrne odchytil, dal do
vreca a odniesol na Zobor. Tam ju vypustil.
Po pár mesiacoch som sa išla na Zobor prejsť
a zase sa opakovala takáto situácia. Pár
krokov odo mňa vyšla užovka. Ktovie, či to
nebola náhodou tá istá.
Ako reaguje okolie na takéto Vaše aktivity a
dobrovoľnícku činnosť?
Ľudia, ktorým pomôžem mi vždy ďakujú.
Pre mňa je to najmenej, čo pre nich môžem
spraviť. Jednoducho, keď vidím, že niekto
potrebuje pomoc lekára, chytím mobil a
vytočím záchranku. Kamaráti si zo mňa robia
12
Zo života farnosti
niekedy žarty, že už ma poznajú v nemocnici
na dispečingu 112, alebo keď volám do útulku
a predstavím sa: “Pri telefóne je Šimková“.
Chceli by ste ľuďom niečo odkázať?
Chcela by som všetkých čitateľov týmto
Infolistom povzbudiť, aby sa nebáli a nehanbili
privolať pomoc. Môže sa veľmi ľahko aj nám
samým stať, že ju budeme potrebovať a bude
to na nezaplatenie, keď si nás niekto všimne a
pomôže nám.
V kom máte najväčšiu životnú oporu?
Veľkú oporu mám vo svojej rodine a taktiež v
blízkych priateľoch. Na nich sa môžem vždy
a vo všetkom spoľahnúť. Vďaka nim sa mi
kráča týmto životom omnoho ľahšie. Denne
ďakujem Pánu Bohu za to, že mi ich poslal do
cesty.
O čo sú podľa Vás ateisti v porovnaní s veriacimi
ochudobnení?
Podľa mňa ateisti nepoznajú hodnotu
utrpenia. Ak ich utrpenie v živote postretne, je
to pre nich potom veľmi bolestné a skľučujúce,
často to ťažko znášajú.
Čomu sa venujete vo voľnom čase?
Mám veľmi rada prechádzky po prírode, rada
sa korčuľujem, alebo si idem s kamarátmi
niekam sadnúť. Zvyknem zájsť aj na Šindolku k
„punčovým“ sestričkám. Je tam pokoj a hlavne
sa tam dá načerpať veľa síl na každý nový deň.
S kým by ste si radi prečítali rozhovor v budúcom
čísle infolistu?
Rada by som sa dozvedela nové informácie
o rehoľnej sestre Henriete Hnidkovej, ktorá
pochádza z našej farnosti. Už dlho som o nej
nepočula.
Ďakujeme za rozhovor
Vypni telku, zapni seba
Jarka Kráľová
V dňoch 23.-29.5. 2011 sa deti z Párovských Hájov zapojili do celoslovenskej akcie
„Vypni telku, zapni seba“. Jedenásty ročník kampane, ktorú organizuje eRKO – Hnutie
kresťanských spoločenstiev detí, bol motivovaný heslom „Čas pre oTVORené srdcia“.
13
Deti namiesto pozerania telky zapli seba
a počas celého týždňa využívali svoj čas
tvorivejšie. Na každý deň v týždni mali
pripravené rôzne aktivity, v pondelok
doTVORili svoj čas a dali si predsavzatia na
celý týždeň, v utorok prišli na to, že je lepšie
neTVORiť sám, ale spolu s kamarátmi, v
stredu trochu preTVÁRali svet okolo seba, keď
pomáhali upratovať okolie ihriska, štvrtok sa
niesol v znamení športu, kde TVORili športom,
v piatok každé dieťa vyTVORilo svoje
umelecké dielo, v sobotu sa pre deti oTVORil
svet fantázie, keď sa deti namaľovaním
tváričky zmenili na rozprávkové bytosti alebo
zvieratká. V nedeľu sme oTVORili svoje srdcia
pre nášho Pána na svätej omši.
Týždeň veľmi rýchle ubehol a deti znovu
dokázali, že sa vedia spoločne zabaviť. Zároveň
sa opäť presvedčili, že čas sa dá využiť nielen
pri telke a počítači, ale aj pri spoločných hrách.
Svedectvo
Zázrak lásky
Zuzana
Patrím k tým kresťanom, ktorí v určitej etape svojho života odbočili od Pravej cesty
životom, od cesty, ktorou je sám Pán Ježiš. Vtedy som nechápala túžbu ľudí pristupovať
k svätému prijímaniu. Raz som si dokonca pomyslela, že to by musel byť naozaj veľký
zázrak, ak by som aj ja niekedy pocítila vo svojom srdci takúto túžbu.
Pán Ježiš sa možno hneď v tej chvíli
rozhodol, že ten zázrak uskutoční. Vo svojom
nekonečne veľkom milosrdenstve vzhliadol na
mňa a mocou svojej lásky si ma pritiahol k sebe
tak, že som naozaj zatúžila prijať Ho vo sviatosti
Eucharistie. Po 13-tich rokoch znova pristúpila
k sviatosti zmierenia. Pán Ježiš ma neodsúdil
ako nehodné dieťa, ale s láskou ma prijal a
daroval mi seba samého. Dal mi spoznať, že cez
Eucharistiu ku mne prúdi Jeho láska
v podobe vzácnych,
nádherných
darov
milostí. Pochopila som,
aké veľké bohatstvo
chýbalo
môjmu
životu. Je nádherné
nechať sa vťahovať do
tajomstiev Jeho lásky.
On nás miluje až do
krajnosti. Položil svoj
život za nás. My sme
zbohatli Jeho smrťou
a zmŕtvychvstaním.
Jeho
sviatostná
prítomnosť v podobe
chleba a vína je ovocie Jeho
lásky k nám.
Práve počas dní, kedy som uvažovala
nad nádhernými chvíľami prežitými s Pánom
Ježišom po prijatí Eucharistie a milosťami,
ktorými ma Pán obdaril, objavila som v
náboženskej literatúre slová, ktoré Pán Ježiš
povedal sv. sestre Faustíne: „Túžim sa zjednotiť
s ľudskými dušami, mojou radosťou je spájať sa
s dušami (...) Keď prichádzam v Eucharistii do
ľudského srdca, mám ruky plné milostí a túžim
nimi naplniť ľudskú dušu, ale duše si ma nevšímajú,
nechávajú ma samého a zaoberajú sa niečím iným.
Ó, ako mi je smutno, že duše nespoznali lásku
(1385) Ach, ako ma bolí, keď sa duše tak málo
spájajú so mnou v Eucharistii. Čakám na duše a
ony sú ku mne také ľahostajné. Milujem ich tak
nežne, a ony mi nedôverujú. Chcem ich zasypať
milosťami, ony ich nechcú prijať. Zaobchádzajú so
mnou ako s niečím mŕtvym a pritom mám srdce
plné lásky a milosrdenstva. (1447).“
(Z vybraných modlitieb bl. Sestry Faustíny:
Ježišu, dôverujem v teba, VIA Trnava, 1995)
Úžasné
chvíle
milostí prežila s Pánom
Ježišom aj herečka
Gabriela Bossis. Jej sa
prihováral vnuknutím
slov, ktoré Gabriela vo
svojich myšlienkach
vnímala. Raz jej Pán
Ježiš vnukol tieto
slová: „Nie je to veľká
pocta a blaženosť že
sa môžeš zjednotiť
so svojím vteleným
Bohom v Eucharistii aj
telesne, ktorý práve tak
ako ty, žil na zemi? Ktorý
práve preto zostúpil z neba,
aby vyhľadal vďačné ľudské srdcia, ktoré túžia po
zjednotení s ním? Myslíš, že ich je veľa?! Ale aj keď
ich je málo, chcem, aby si bola medzi nimi. Keby si
vedela, ako ľahko je dosiahnuteľný tvoj Boh a ako
vďačne sa ti odovzdá!“ (Gabriela Bossis: On a Ja výňatky zo 4. knihy denníka, JAS)
Vďaka ti, Pane Ježišu, že v Eucharistii máme
tvoj najväčší prejav lásky. Ty si chlieb pre nový a
večný život. Príď, vtlač nám do srdca túžbu po
tebe a vďaku za každú chvíľu prežívania tvojej
prítomnosti v nás.
14
Aktuálne
Ako (ne)prežiť svätú omšu
Štefan Murárik
Aj vám už viackrát stalo, že ste svätú omšu „neprežili“? Nemyslím tým, že ste z kostola
odišli na márach ako skôr to, že ste z neho vyšli takí, akí ste doň prišli. Slová, gestá,
spev vás míňali a do vnútorného sveta preniklo menej ako málo. A možno sa vám práve
v ten deň všetko to kľačanie a bitie sa do pŕs zdalo trochu patetické...
Svätá omša je základným pilierom kresťanského
života, najintímnejším stretnutím s Trojjediným
Bohom, no čo ak to tak niekedy necítime? Čo
v prípade, že hľadíme a nevidíme, počúvame
a nerozumieme? Čo ak sa aj trochu nudíme?
Myslím, že v tomto prípade je dobré pripomenúť
si, že svätá omša nie je archaický divadelný
žáner Katolíckej Cirkvi a že jednotlivé dejstvá
nemusia byť zdĺhavými reprízami – stačí, ak
sa zapojíme. Poďme si spolu prejsť niekoľko
vybraných scén.
15
Vstup na scénu
Pred vstupom do kostola skontrolujem, či som si
neobliekol kostým ľahkej letnej komédie. Vstúpim
a prežehnám sa svätenou vodou. Ide o prvý
úkon viery, ktorým naznačujem, v akom stave
prichádzam pred Božiu tvár – hriešny a prosiaci o
Božie odpustenie (tí, ktorí ho nepotrebujú si prsty
máčať nemusia). Ocitám sa pred svätostánkom
a stretám sa s Ježišom. Čo má dnes oblečené
suseda, koľko ľudí sa na mňa díva, kde sa usadím
... nič z toho ma zaujímať nemusí. Je tu Môj
Ježiš, díva sa priamo na mňa a čaká čo spravím.
Zdravím ho a usmejem sa. Pošepnem niečo, o
čom smie vedieť iba On. Pokľaknem si. Nie preto,
že tak robia všetci. Vzdávam Mu úctu. Viem, že
mu nie som ľahostajný, pozorne sa díva, prijíma
moje gesto, víta ma a vyjadruje radosť z toho, že
som prišiel. Všetko toto by som prehliadol, ak by
som bol myšlienkami na včerajšej zábave či na
poobednom futbalovom zápase.
chcem ho počúvať. Opakom býva, ak si klopkám
topánkou, obzerám sa po ľuďoch, posudzujem ich
správanie, alebo neprítomne blúdim v priestorom
svojho vnútorného sveta a pátram po niečom,
čím by som zabavil svoju myseľ. Sedím preto,
aby som sa mohol sústrediť. Ja a Pán, nič viac. Ak
Boh hovorí, tak šepká a ak chcem počuť, musím
sa stíšiť všetko ostatné. A On naozaj hovorí.
Počúvam a odpovedám, som pravdivý a priamy.
Zaujatie pozície
Nájdem si miesto v lavici. Dokonca aj moje
sedenie má význam – väčší než ten, že je to
najpohodlnejšia pozícia pre splývanie s publikom.
Ak sedím uvoľnene a pokojne, znamená to, že
sa nikam neponáhľam, mám čas pre Pána a
Zmena rytmu
Všetci vstávajú. Vstávam s nimi. Ak stojím,
vyjadrujem úctu (každý žiak o tom vie svoje),
no zároveň to je symbolom toho, že som
ochotný vykonať, čo odo mňa Boh chce.
Som pripravený vykročiť. Budem o Ňom
Kvíz
premýšľať, budem o Ňom hlásať a budem
Ho nosiť v srdci (tajomné krížiky po osi tela).
„Sľubuješ?“, pýta sa Ježiš. Sľubujem.
budúcnosť, celé svoje srdce. Všetko vsadím,
aby som zakúsil, že si ešte lepší ako o Tebe
hovorí pán farár.
Na kolenách
Kľačím a uznávam, že si nekonečne väčší
ako ja. Vraciam sa v pokore domov a znovu
si priznávam, že nie som stredom vesmíru.
Vyhlasujem sa zaň, ak aj na kolenách myslím
na seba, svoju prácu, pohodlie a plány. Si
tu však Ty. Ten, ktorý jediný naplní moje
nespokojné srdce. Verím Ti, a preto Ti s
dôverou kladiem všetko k nohám. Problémy,
radosti, rany, túžby, strach, minulosť i
Odchod zo scény
Miništranti odchádzajú z javiska a prichádza
skúška správnosti, zvláštny moment pravdy. Za
miništrantmi odchádzajú ako prví herci (medzi
ktorých sa miestami ocitnú aj ľudia, ktorí sa z
objektívnych príčin ponáhľajú). Herci odohrali
svoju hru, presvedčili samých seba, že sa Boh
nemá právo na nich hnevať a susedia dôvod
ohovárať. Bol som predsa v kostole. V tichu
ostávajú s Ježišom iba tí, ktorí ho naozaj stretli.
PS: Veriaci, ktorí by chceli prejsť od formálnej k plnej účasti na svätej omši, môžu začať odhaľovať jej
tajomstvá v Katechizme Katolíckej Cirkvi, časť druhá – Slávenie kresťanského tajomstva (dostupné aj
na http://www.katechizmus.sk/?action=getk&kid=1509).
Vedomostná súťaž
...pre malých i veľkých
Nájdi správne odpovede:
1. Čo nepatrí medzi sviatosti?
3. Čoho znakom je víno?
a) pohreb
b) krst
c) pomazanie chorých
a) Kristovej krvi
b) mučeníkov
c) Ježišovho krstu
2. Ktorý deň v týždni je pôstny deň?
4. Čo nám má pripomenúť prežehnanie?
a) utorok
b) štvrtok
c) piatok
a) štyri svetové strany
b) ukrižovanie Ježiša
c) narodenie Ježiša
OdOdpovede na súťažné otázky napíšte na papier (nezabudnite na meno a adresu) a
do 31.10.2011 odovzdajte v predajni sv. Gorazd, ktorá je pri vstupe do kostola. V minulom čísle
sa nám už nezmestila naša súťaž. Nezabúdame však odmeniť riešiteľov posledného kvízu. Sú to:
Danielko Lopašovský, Alžbetka Ballová a Peťko Pinter. Hodnotné darčeky si môžu vyzdvihnúť v
kancelárii pastoračného centra.
BLAHOŽELÁME!
16
Zdravie
Čo obyčajní ľudia nevedia o ochoreniach
.....a mali by vedieť!
Milí čitatelia, v niekoľkých ďalších číslach Infolistu by sme vám chceli priblížiť spôsoby,
akými môžeme bojovať s chorobami ešte skôr, než nás začnú premáhať. Sám Pán Ježiš
liečil naše neduhy, lebo choroby sú iba následky hriechov a neboli súčasťou Božieho
plánu. Dnes sa veľa a často píše o tom, čo robiť, keď je „oheň“ na streche, no prax nás
učí, že prevencia je často omnoho viac. Články budú krátke, nadväzné, keďže platí, že
pomaly ďalej zájdeš (a viac zdravia nájdeš)...
Psychosomatické ochorenia – 2. časť
(Psychosomatické ochorenia spôsobené zablokovaním krčných stavcov)
V tomto článku vám chceme poskytnúť krátky pohľad na naše zdravie, fyzické i psychické,
z hľadiska fyzioterapie. Človek je totiž jednotou tela a duše a tieto sú navzájom úzko prepojené.
Platí napríklad, že naše neodpustenie sa prejaví na našom zdravotnom stave. Takže tí, čo nám
ublížia, naše neodpustenie zdravotne nepocítia, pocítime ho najmä my – prostredníctvom krčnej
chrbtice.
Všetko sa začína v detstve. Ak ti rodič poskytol oporu, keď si bol dieťa, kým ešte kosti
neboli dostatočne pevné, tvoj vývoj bol v pohode. Pokiaľ sa ti tejto podpory v podobe láskyplnej
ochrany nedostalo, snažil sa ju nahradiť pomocou svalov. Toto svalové napätie mohlo spôsobiť
okrem deformácie kostí aj stratu vnútorného pocitu dôvery. Často deti rastú na základe vlastného
systému presvedčení, že nie sú dosť dobré, nemôžu byť akceptované a pod. Držanie tela sa sťahuje
dovnútra, lebo si chcú chrániť svoje vnútorné pocity. Cítia sa nedôležité na tele, na podvedomej
úrovni majú strach z toho, že budú ohrozené a na vedomej úrovni sa hnevajú a „vrie to“ v nich. Ak si
však neuvedomujú, že tieto moje pocity sú len ich presvedčením, strácajú ochotu i sebaistotu. Ich
telá sú často strnulé a nemyslia na to, že majú aj inú možnosť.
Keď sme spomínali, že psychické problémy sa často odrážajú na našom fyzickom zdraví
prostredníctvom krčnej chrbtice, chceli by sme v krátkosti ilustrovať vzťahy, ktoré môžu platiť
medzi tým, čo sme si prežili a tým, ako sa cítime. Toto je jednoduchý náčrt našej krčnej chrbtice.
17
C1 prvý stavec (Atlas)
Spája sa okrem iného s krvným obehom a pokožkou hlavy, hypofýzou, lebečnými kosťami,
mozgom, vnútorným a stredným uchom. Nerovnováha v tejto oblasti môže spôsobovať bolesti
hlavy, chronickú únavu, závraty, migrény, nervozitu, nespavosť, prekážky v hrdle, chrípku, vysoký
tlak, stratu vedomia.
Možne psychické príčiny: Príčinou týchto chorôb môže byť podvedomá úroveň. Ak nás trápia tieto
neduhy, je dobré sa spýtať seba samého. Cítiš sa pomstychtivý? Nevieš vypovedať svoje pocity? Vieš
povedať „nie“ bez pocitu viny? Dusíš všetko v sebe? Vedome vnímaš tieto situácie ako neprijímanie
a často oponuješ voči stanoviskám iných, ktoré ti nevyhovujú. Fyzické telo ničíš ľahostajnosťou. Do
tohto stavu sa dostávaš nedokrvením vedomej úrovne mozgu, čím si síce pri vedomí, ale vedome
neuvažuješ. Vtedy vedomú úroveň mozgu nemá čo prekrvovať, lebo krv sa stiahne do žíl a ty
reaguješ ako tvoji predkovia.
Správny postoj: Otvorene prijímam, čo mi osud prináša, dôverujem si a som na seba nežný.
Zdravie
C2 druhý stavec (Axis)
zahŕňa oblasť očí, zrakové a ušné nervy, dutiny,
vypuklé kosti, jazyk a čelo. Jeho nevyváženosť
môže súvisieť s ochorením dutín, škuľavosťou,
hluchotou, očnými a ušnými problémami a
alergiami.
Možné psychické príčiny: Spýtajme sa seba
samého. Čo nechceš počuť alebo vidieť? Vieš
prijať situáciu? Dokážeš bez ťažkostí povedať
„áno“ alebo súhlasiť s niekým? Cítiš, že máš
zmarené ciele alebo si sklamaný Ak sa rozhodneš
hovoriť, tak len o tom, ako to zbabral niekto iný.
Nespravodlivosť, ktorú cítiš obrátiš „do seba“,
aby si sa ospravedlnil za to, že niečo nevyšlo.
Správny postoj: Som tvorivý, príťažlivý, plný
optimizmu a prijímam sa taký, aký som.
Potrebujem odpustiť minulosti. Smelo si
vychutnávam prítomný okamih, ktorý ovplyvní
moju budúcnosť.
Milí čitatelia, toto bol iba stručný náhľad do
toho, aké dôležité je žiť naplno a v úprimnosti
srdca. Nesnažme sa zmeniť svet, to sa nám aj tak
nepodarí, ale zmeňme svoj život a začnime žiť
plnohodnotne pre seba a pre ľudí okolo nás. Ráno
sa zobuďme a celým srdcom sa tešme z nového
dňa. Ďakujme Bohu za dych nášho života,
za všetko čo nám neustále dáva. Odpusťme
minulosti a smelo si vychutnávajme dnešok.
Hovorme jasne. Materiálne hodnoty nestavajme
pred ľudí, s ktorými žijeme. Rozprávajme sa,
zabávajme sa so svojou rodinou, venujme im čas,
tak ako ho Boh daroval nám. Odpustime a žime
svoj život radostne. Veď život tak rýchlo letí...
ako na krídlach vážky.
Zo života ..............
Sobota večer, pred púťou k Božej Matke na
Kalvárii, miesto: predajňa Billa na Klokočine
Jedna predavačka vraví druhej:
„Tak zajtra (v nedeľu) by sme tu ani nemuseli byť“
„Ako to myslíš?“
„No, v kostole bude iba jedna omša“...
........ na zamyslenie
Obrázok
1. atlas, 2. axis, 3. stavcová tepna,
4. kostná dreň, 5. miechové nervy.
Na krídlach vážky
Na krídlach vážky letím,
precitla som zrazu,
Kam to tá vážka letí?
Ach, čo stratila si rozum?
Na krídlach vážky a strmhlav dolu!
Nebol to Ježiš - čo povedal mi – „Skoč!“
Ach vážka moja, neleť už dolu.
Po svete lietaj a teš sa, teš!
Zanes ma k rodine, zanes ma domov,
nechcem už ten rútiaci sa kolotoč.
Veď život rýchlo letí,
na krídlach vážky sťa,
daj Pane čas a zdravie svojim deťom,
nech tešíme sa z každého Tvojho dňa.
Na krídlach vážky,
v ľahučkom vánku Tvojho dychu,
nauč nás ľúbiť ozajstne a vrúcne,
daruj nám Otcovskú pieseň tichú.
Osvieť nám rozum, bo chodili sme vo tmách,
Adama, Evy dedičstve,
otvor nám srdcia,
a ukáž poklad, čo vložil si nám do mysle.
18
Zo života farnosti
Misijná Púť detí 2011 - Rajecká Lesná
Jarka Kráľová
Dňa 14. mája 2011 sme spolu s ďalšími erkármi a koledníkmi Dobrej noviny putovali na
misijnú púť detí do Rajeckej Lesnej. Stretlo sa tu takmer 4000 detí z celého Slovenska.
Túto púť každoročne pripravuje eRKO –
Hnutie kresťanských spoločenstiev detí.
Témou tohtoročnej púte bola voda, na túto
tému bola zameraná aj spoločná katechéza.
Voda – minerálka vo fľaši bola aj obetným
darom, deti priniesli spolu vyše 4200 litrov
minerálky, ktorá bola určená pre charitu v
Žiline. Program púte bol veľmi zaujímavý
a pestrý, mali sme možnosť vypočuť si
svedectvá dobrovoľníkov eRka, ktorí
pracovali na misiách počas leta v Nairobi,
naučiť sa nové pesničky, prezreli sme si aj
Betlehem v Rajeckej Lesnej, spoločne sme
sa zúčastnili na svätej omši, ktorá bola
vyvrcholením programu a celebroval ju
žilinský biskup Tomáš Galis. Organizátorom
púte ďakujeme za spoločne strávený čas a
možnosť oživiť a upevniť vieru detí aj takýmto
spôsobom.
Už teraz sa tešíme na ďalšiu púť o rok.
19
vydáva: Farnosť sv. Gorazda, Nitra-Klokočina. | tel./fax. 037 77 31 946 | [email protected]
šéfredaktor: Štefan Murárik | redakcia: [email protected] | grafická úprava: Tomáš Belovič | tlač: EFFETA
Informačný list vychádza podľa potreby a slúži pre vnútornú potrebu farnosti.
Náklady na jeden výtlačok: 0,33 . Cena dobrovoľná.
Download

Infolist 09-2011.indd - Centrum pre rodinu NITRA