III. ročník
pozitívne 1
myslenie
motivačný časopis
o myslení, konaní
a hodnotách
2012
Pozitívne
myslenie
nebolí!
Bob Proctor hovorí:
„Keby som mal ísť pešo do Číny, aby som túto knižku získal, šiel by som.“
Zamysleli ste sa niekedy na tým, na čo
myslíte?
Prečítajte si túto vetu ešte raz a dobre sa
nad ňou zamyslite.
Nie je to slovná hračka. Ľudia obvykle
vôbec nepremýšľajú o tom, na čo myslia
a málokto rozumie skutočnosti, že dobré
myšlienky dávajú dobré ovocie a zlé myšlienky prinesú zlé ovocie.
A naopak, čím viac myslíte na šťastie, tým
viac radosti v živote získate.
Väčšina z nás prijíma zákon „ako zaseješ,
tak budeš žať“ v rôznych životných situáciách, ale vôbec si neuvedomujeme, že
rovnaký zákon funguje úplne rovnako aj
pokiaľ ide o naše myslenie.
Ak prijmete filozofiu Jamesa Allena, pochopíte, že váš osud neurčuje vaše prostredie, váš partner/partnerka alebo šéf,
štát, ekonomika alebo šťastie, ale vaše
myšlienky. Pochopíte, že svoj osud ovláda
každý sám, pokiaľ ovláda svoje myšlienky.
Čím viac budete myslieť na smútok a krivdu, ktorá sa vám stala, tým viac bolesti
a neprávosti budete musieť podstúpiť.
Táto knižka pre vás bude veľkým prínosom, či už ste sa niekedy venovali „správnemu mysleniu“ alebo nie. Porozumiete,
ako sila myšlienky ovplyvňuje váš život
a uvedomíte si, prečo sa v živote nachádzate práve tam, kde ste.
A to už stojí za to sa nad tým zamyslieť
alebo nie?
Privítanie
Obsah
Pozitívne myslenie nebolí������������ 4
Rozhovor
s Martinom Babjakom����������������� 6
Kód najlepšieho�������������������������� 10
Život je zmena
a náhody neexistujú�������������������� 14
Poznanie a jeho dôležitosť
v krízových situáciách���������������� 15
Z Vašich listov ���������������������������� 16
Ako to vidím ja... ������������������������ 18
Úsmev������������������������������������������ 19
Človečina voňavá,
dobro a zlo���������������������������������� 20
Pozitívne Soirée�������������������������� 22
Milí priatelia, milí čitatelia,
rok 2012 mnohí ľudia na tomto svete považujú za prelomový. Niekto hovorí o konci
sveta, iní sú zase toho názoru, že sa zmenia
len vibrácie a všetko bude po starom a sú
aj takí, ktorí to všetko považujú len a len
za marketingový ťah a zbytočné plašenie.
Neviem ku ktorej skupine patríte vy? Ja
verím, že rok 2012 bude skutočne prelomový, ale v tom pozitívnom zmysle slova.
Verím, že mnohí z nás si uvedomia, čo pre
nich znamená život, čo si vo svojom živote „dovolili“ a aké to malo následky. Či už
v pozitívnom alebo negatívnom zmysle
slova. Naše minulé rozhodnutia nás priviedli k dnešnej skutočnosti. Ak chceme,
aby budúcnosť bola iná, musíme prijať také
rozhodnutia, ktoré nás povedú k novej budúcnosti. Ak sme sa nepoučili a budeme
pokračovať v doterajšom spôsobe života,
tak aj naša budúcnosť bude približne rovnaká. Ktosi múdry povedal, že robiť stále
rovnaké veci a očakávať iné výsledky je veľmi nerozumné.
Naše konanie podmieňuje spôsob myslenia. My sme naozaj produktom svojich
myšlienok. Preto ak chceme, aby bol tento
produkt iný, tak v prvom rade musí byť iné
naše myslenie. A pozitívne myslenie je len
začiatok.
V úvode tohto roku 2012 prišiel do našich kín film, ktorý sa volal, tuším, Modrý
tiger. Nechcem robiť reklamu tomuto filmu, ale pri jeho marketingu ma oslovila
veľmi zaujímavá myšlienka. Deti, ktoré sa
s modrým tigrom spriatelili, hovoria, že ho
môže uvidieť len ten, kto verí, že existuje.
Pozitívne myslenie nám môže pomôcť len
vtedy, ak uveríme, že nám môže pomôcť.
Ak uveríme, že prostredníctvom zmeny
svojich myšlienok môžeme zmeniť náš
svet. A to mám na mysli nielen svet nášho
vlastného života, ale taktiež svet okolo nás
a aj svet v tom najširšom zmysle slova.
Každá naša myšlienka má určitú frekvenciu. Túto frekvenciu vysielame. Vysielame ju
do vnútra nášho tela, aj do okolitého sveta.
Všimli ste si niekedy, že vás z neznámych
dôvodov oslovil nejaký nápis, slogan, melódia, útržky viet rozhovorov neznámych
ľudí, myšlienka v knihe, sekvencia vo filme? A potom vás to sprevádzalo celý
deň, prípadne ste na to mysleli aj vtedy,
keď podnet bol už dávno minulosťou? To
preto, lebo všetky tieto podnety vysielajú
určitú frekvenciu. A my sme naladení práve na túto frekvenciu, preto sme si to všimli. Ak by bola naša frekvencia iná, všetky
tieto podnety by okolo nás len prešli bez
nášho povšimnutia.
Preto ak sa vo vašich myšlienkach bude
nejaká takáto informácia nezvyčajne dlho
udržiavať, pokúste sa zistiť, čo vám má
povedať. Prečo ste si ju všimli, prečo vás
neustále sprevádza.
Odpoveď dostanete.
Verím, že aj v tomto ďalšom čísle časopisu Pozitívne myslenie dostanete odpovede na mnohé vaše otázky. Prípadne si len
niektoré myšlienky ozrejmíte, potvrdíte
a pripomeniete.
Prajem vám príjemné čítanie.
Váš
Jozef Čuha
Časopis „Pozitívne myslenie" vydáva občianske združenie International Center Of Positive Thinking (ICOPT) so sídlom Lazovná 38, 974 01 Banská Bystrica.
Kontakt (predplatné, inzercia): Fax: +421(48)4171510, E-mail: [email protected] Ilustračné fotografie: 123RF, Photos.com, Shutterstock,
archív. Fotografie na str. 7 (hore), 8 a 9 (hore): Vladimír Veverka. Grafická úprava: Peter Valach. Tlač: Obal Otava. Distribúcia prostredníctvom členov
ICOPT. Cena jedného čísla: 1,20 €.
Pozitívne myslenie 1|2012
3
Pozitívne myslenie
nebolí
Jozef Čuha
Súčasnosť ICOPT
S pozitívnym myslením pracujem dlhé roky.
Napriek tomu, že výsledky jasne hovoria
a dokazujú pravdivosť všetkých teórií, ľudia
im vo väčšine prípadov nedôverujú a ich
výroky jasne dokumentujú skeptický pohľad. Tu sú niektoré vyjadrenia:
„Pozitívne myslenie nie je pre každého.
Je to teória, ktorá neplatí a ak, tak nie
u mňa. Ukážte mi človeka, ktorý sa s týmto myslením zmenil, potom možno začnem
aj ja. Ja mám taký naturel, neviem sa zmeniť a vlastne ani nechcem, u mňa to aj
tak nefunguje. Sú to západné - rozumej
- americké výmysly.“
Poznáte to? Sú vám niektoré tvrdenia,
ktoré som napísal, blízke? Vo väčšine
prípadov, často sa stretávam práve s takými výrokmi, ktoré charakterizujú ich
nositeľov.
Názov pre tento článok mi vnukol jeden
novinár, ktorý pred niekoľkými rokmi robil
so mnou interview. Keď mi položil otázku:
uveril filozofii pozitívneho myslenia a začal
sa s pozitívnym myslením vážne zaoberať.
Bolo to niekedy v polovici deväťdesiatych
rokov minulého storočia. Bol som na jednom obchodnom rokovaní v Žiline a partner, s ktorým som sa mal stretnúť, mal
ešte niekoľko pracovných povinností, preto
som musel chvíľu čakať.
Oproti úradu, kde som mal mať stretnutie, bolo kníhkupectvo. Vošiel som dnu.
Bol február, vonku bolo niekoľko stupňov pod nulou a pretože nosím okuliare,
mal som ich ihneď zahmlené. Asi väčšina
z vás, kto nosíte tieto pomôcky na oči,
týždenne jednu knihu, nachádzal som v živote veci, ktoré tam boli aj predtým, ale ja
som ich nevidel.
Stretol som sa s ľuďmi, ktorí ma priviedli
k spoločnosti Dale Carnegie Trainings. Tam
som dostal kompletné vzdelanie. Určitý
čas som dokonca robil aj riaditeľa tejto
spoločnosti pre Slovensko.
Neskôr už pod vlastnou hlavičkou som
viedol tréningy a kurzy, v ktorých sa zúčastnilo viac ako desaťtisíc frekventantov. Trénoval som významné spoločnosti
na Slovensku i v Čechách a všade som
dával na popredné miesto pozitívne myslenie. Som toho názoru, že najprv musíme
mať „dobrých“ ľudí a až potom môžeme
mať dobrých manažérov, lídrov, obchodníkov, lektorov, politikov.
Založil som občianske združenie
Medzinárodné centrum pozitívneho myslenia, ktorého som predsedom už viac ako
päť rokov. Prednášam, vediem semináre,
Názov pre tento článok mi vnukol jeden novinár,
ktorý pred niekoľkými rokmi robil so mnou interview,
keď mi položil otázku:
„Myslíte si, že pozitívne myslenie bolí?“
„Myslíte si, že pozitívne myslenie bolí?“,
priznám sa, že som na chvíľu zaváhal, čo
sa často nestáva a nie je to mojím zvykom
a až potom som si začal uvedomovať, ako
sa ľudia pozerajú na myslenie a pozitívne
myslenie zvlášť. Ako vôbec môže vzniknúť taká kombinácia? Pozitívne myslenie
– kladná, inšpirujúca, motivujúca energia
a bolesť – negatívna, deštruktívna, ubíjajúca energia. Ale asi je to možné, inak by to
niekomu nebolo napadlo.
Spomínam si na čas, kedy som sa prvýkrát stretol s termínom pozitívne myslenie
a čo sa všetko muselo stať, aby som vôbec
4
viete o čom hovorím. Pretože som psychológ, väčšinou vyhľadávam literatúru
tohto druhu. Napriek nedostatočnému
videniu, rozoznal som veľkými písmenami
nadpis „PSYCHOLÓGIA“. Prvú knihu, ktorú som chytil, podotýkam, že som toho
veľa nevidel, bola kniha Normana Vincenta
Pealea Sila pozitívneho myslenia. Náhoda?
Zámer? Príťažlivosť? Osud?
Neviem, ale odvtedy sa môj život absolútne zmenil. Začal som sa viac stretávať
s ľuďmi, ktorí sú na podobnej vlnovej dĺžke, vrhol som sa na literatúru, ktorá mi
otvárala ďalšie a ďalšie dvere, čítal som
vystupujem v televízii, rozhlase. Napísal
som knihu „Posolstvo úspechu“, prvú knihu
o pozitívnom myslení od slovenského autora. Vydal som CD „Cesta pozitívneho myslenia“. Ako viete, naše združenie vydalo dve
čísla časopisu Pozitívne myslenie a toto je
tretie. To všetko vďaka filozofii pozitívneho myslenia, ktorú som prijal ako filozofiu
svojho života. Tá ma priviedla aj k zdravšiemu životnému štýlu, hlavne ku konzumácii
zdravých biopotravín a stopercentnej abstinencii od alkoholu a tabakizmu.
Ak si myslíte, že negatívne myslenie úplne zmizlo z môjho života, tak to nie je
Pozitívne myslenie 1|2012
pravda. Aj ja som mával a mávam negatívne myšlienky. V minulosti sa im hovorilo
„čierne“. Lenže teraz už viem porovnať.
Viem ako sa správať, viem, že toto nie som
ja a takto viac nechcem myslieť.
Pozitívne myslenie naozaj nebolí. To, čo
môže bolieť a asi aj bolí, tak to je poznanie, ktoré pozitívne myslenie odhaľuje v plnej nahote. Je to pozretie sa pravde do očí.
Toto môže byť nepríjemné, toto môže bolieť. Poznanie, ktoré ukazuje to, čo všetko
sa mi stalo a to len vďaka tomu ako som
myslel, ako som sa na základe myslenia
správal a aký to malo dôsledok. Viem, že
pre mnohých to bude ťažké konštatovanie.
Pozrite sa na ľudí okolo seba. Koho vidíte? Sú tam ľudia, ktorí sú zdraví, ale aj
chorí. Šťastní, ale aj nešťastní. Bohatí, ale
aj chudobní. S dobrými vzťahmi, aj trpiaci.
Obézni, aj vychudnutí. Majú dobrú prácu,
ale aj tí, ktorí ju nenávidia.
To, akú kvalitu jednotlivých stavov títo ľudia majú, je výsledkom spôsobu ich myslenia. Je to tak, či tomu veríte alebo nie. Ak
tomu veríte, môžete s tým niečo spraviť,
ak nie, tak je mi ľúto. Treba si svoje myšlienky usporiadať. Maxim Gorkij povedal:
„Povedz mi čo čítaš a ja ti poviem kto si.“
Ak by som chcel parafrázovať tento výrok,
tak by znel takto: „Povedz mi na čo myslíš
a ja ti poviem aký si“.
Na našom knižnom trhu je nespočetne
veľa kníh, ktoré z každej strany rozoberajú
život ľudí a snažia sa ho nejakým spôsobom napraviť. Väčšina kníh nesie akési magické formulky znamenajúce, že vo svete
je tajomstvo, ktoré keď odhalíte, tak zrazu
sa všetko bude diať inak, lepšie. Tieto tajomstvá by mali byť ukryté pred všetkými,
prístupné len vyvoleným ľuďom. Tajomstvá,
ktoré sa pomaly vynárajú z hlbín dávnej
histórie. Tajomstvá, ktoré boli náhodne objavené vo zvitkoch papyrusov, alebo ktoré
sa prenášaním prostredníctvom hovorovej
reči dostali k ich novým nositeľom.
Mnohí autori dokonca tvrdia, že tieto tajomstvá poznalo len niekoľko zasvätených,
ktorí na základe toho zbohatli, dostali sa
k moci, našli si nových atraktívnych partnerov, všetkými závidenú prácu, stali sa slávnymi, nadobudli či zlepšili si svoje zdravie.
Môžem s plným vedomím povedať, že
neexistuje žiadne tajomstvo, ktoré by ste
nepoznali. Neexistujú žiadne čarovné, či
magické formulky. Neexistuje nič, k čomu
by ste nemali aj vy prístup a to hneď teraz. Povedzte mi na čo myslíte a ja vám
to tajomstvo okamžite odhalím. Alebo to
môžete spraviť aj vy sami.
Každý jeden z vás prežíva toto tajomstvo
niekoľko tisíckrát denne. Toľkokrát totiž
Pozitívne myslenie 1|2012
váš mozog vyprodukuje akúsi myšlienku.
Časť autorov hovorí, že tých myšlienok je
okolo dvadsaťsedem tisíc, iní sú toho názoru, že ich je viac ako päťdesiattisíc. Či
už majú pravdu tí alebo oní, jedno je isté.
Vašou hlavou prebehnú desaťtisíce myšlienok a tieto myšlienky utvárajú váš život.
Ľudia chcú poznať pravidlá, cesty a spôsoby ako si život uľahčiť, ako zbohatnúť,
ako byť zdravý a šťastný. Očakávajú jednoduché princípy, možno až také, aby nemuseli nič robiť. Lenže keď nebudete nič
robiť, tak aj výsledok bude nič. Predsa len
treba niečo urobiť. Treba rozmýšľať o tom,
o čom rozmýšľate.
Existujú úplne jednoduché pravidlá.
Existuje spôsob ako využívať pozitívne
myslenie v praxi. Tento spôsob sa nazýva
filozofia pozitívneho myslenia. Nie je to
len teória, je to spôsob existencie. Priama
životná cesta.
Ak prijmete filozofiu pozitívneho myslenia, zmení sa svet okolo vás. Ak máte
strach, že prijatím tejto filozofie budete
musieť zmeniť to, čomu ste doteraz verili,
že sa odtrhnete od svojej viery, že nebodaj je to akési nové náboženstvo, tak ste
na veľkom omyle.
Prijatie filozofie pozitívneho myslenia
znamená len jej zakomponovanie do starého myslenia, uvažovania a tým splynutie
do čohosi iného, nového, doteraz nepoznaného so všetkými teóriami, väzbami,
ktoré si chcete zachovať aj so všetkými
myšlienkovými vzorcami, ktorých sa nechcete zbaviť. Záleží od vás.
Prijatie filozofie pozitívneho myslenia je
dobrá správa pre všetkých, ktorí si prajú
skvalitniť si svoj život.
Ak počúvate ľudí okolo seba alebo s nimi
komunikujete, tak si môžete všimnúť, že
všetky rozhovory sa väčšinou, v rôznych
obdobách, krútia okolo týchto štyroch tém:
1.
2.
3.
4.
Zdravie
Vzťahy
Peniaze
Práca – kariéra
Každý z nás má niektoré číslo, ktorému
verí, ktoré považuje za šťastné, ktoré pravidelne uvádza v lote alebo len tak. Býva
to hlavne dátum narodenia, či dátum
narodenia ich detí, poprípade všeobecne
uznávané šťastné čísla ako sedem alebo
dvanásť. Bývajú aj možno nešťastné čísla.
Také najznámejšie je trinástka.
Čo sa týka pozitívneho myslenia, ja považujem za šťastné číslo filozofie pozitívneho
myslenia číslo štyri. Štvorka je úžasné číslo. Dôkazov pre toto tvrdenie je niekoľko.
Jeden z nich vám poviem. Ak chcete už
naozaj počuť tajomstvo, tak tu je: „Sme
produktom svojich myšlienok“. Keď budete
dobre počítať, aj táto veta má len štyri slová. Pre štvorku platia mnohé iné príklady.
Napríklad v psychológii sa hovorí o štyroch
typoch osobnosti: sangvinik, cholerik, melancholik, flegmatik. Máme štyri životné
energie: voda, vzduch, zem, oheň. Zvieratá
majú štyri nohy, človek štyri končatiny, stolička má tiež štyri nohy, miestnosť štyri
rohy, auto štyri kolesá. Rok má štyri ročné
obdobia, Zem štyri svetové strany. Existujú
štyri fázy dňa, mesiac má štyri týždne.
A mohol by som pokračovať ďalej.
Pre túto chvíľu však zostaňme v pozícii
filozofie pozitívneho myslenia a jej vplyvu
na osud každého z vás. Zopakujem vetu,
ktorá vás s najväčšou pravdepodobnosťou
dostala tam, kde teraz ste:
„STE PRODUKTOM VAŠICH MYŠLIENOK“.
5
Rozhovor
s Martinom Babjakom
Otázky kládol Jozef Čuha
Posolstvo
M.B.: Takže chcem povedať, že ja som
v podstate pozitívne myslenie zdedil, že ja
naozaj väčšinou mávam dobrú náladu, akože nemyslím to tak prehnane, že by som sa
silil. Ja nemávam dobrú náladu na americký spôsob preto, že je to treba.
J. Č.: Áno?
M. B.: Áno, ale aj ja sa dostanem niekedy
J. Č.: Aj lekári hovoria, aby sa takto chorí
ľudia snažili pozitívne myslieť.
M. B.: Že to aj lekári hovoria je pravda.
Ale ja som preto dal až takýto morbídny
príklad, že ľudia si častokrát zjednodušujú
pozitívne myslenie, že to sa dá si povedať. Myslím si, že to sa nedá len tak akože si poviem a bude. Nebude, lebo teraz
„Ja nemávam dobrú náladu
na americký spôsob
preto, že je to treba.“
Sedel som v jednej kaviarni v Bratislave
a predo mnou šálka pariacej sa čiernej kávy a trojdecová fľaška minerálky.
Čakám na majstra operného spevu, pána
Martina Babjaka. Som trochu nervózny, ale viem, že celý rozhovor dopadne
veľmi dobre. Ak je pán Babjak aj takým
spoločníkom ako spevákom, tak to inak
ani dopadnúť nemôže. A ani nedopadlo. Úžasné stretnutie s vynikajúcim
človekom.
J. Č.: Dobrý deň, pán Babjak, som rád, že
ste prijali ponuku na náš rozhovor do časopisu Pozitívne myslenie.
M. B.: Ďakujem za pozvanie, ani som nevedel, že takýto časopis existuje, rád si ho
pozriem. Tesne predtým ako som odchádzal na toto stretnutie, hovoril som dcére,
kde idem a ona hneď chcela vedieť niečo
o tomto združení. Musím jej zavolať, bude
sa istotne tešiť. Ona je veľmi zaujatá takýmito činnosťami.
J. Č.: Takže môžeme začať?
M.B.: Áno, no ja budem len tak hovoriť
normálne, nebudem sa štylizovať, ja to ani
neviem.
J. Č.: Som z časopisu Pozitívne myslenie.
Ako vy vnímate pozitívne myslenie v súvislosti s vašim životom?
6
do takej úplne negatívnej nálady a polohy, kedy už strácam akoby zmysel života
alebo nádej, že toto už nebude dobré.
Hlavne, keď je nejaká choroba alebo
dačo. Ale aj tam sa mi stáva, že potom
sa snažím chytať si alebo navádzať si nejaký pocit pozitívneho myslenia. Ale stále
mám taký dojem, že to nerobím preto, že
to chcem.
J. Č.: Je to vo vás?
M. B.: Je to vo mne. A vy keď budete o tom písať, viete, lebo ja som preto
spomenul americké príklady, lebo ľudia si
myslia, že keď čítajú americké knižky a že
také knižky, to keď si povieš, tak to dokážeš a všetci si myslia, že to tak je, ale to
nie je tak. To človek musí chcieť, ale nikde, v žiadnej knižke nie je napísané, že sa
vám to podarí. To je presne tak, ako keď je
niekto ťažko chorý, povedzme onkologicky
chorý. Tak ľudia povedia, no, tak on bojuje
s rakovinou, lebo má pevnú vôľu. Lenže
koľkých som takých poznal, že aj mali pevnú vôľu, aj boli pozitívne naladení a nepodarilo sa im to prekonať. A boli takí, čo sa
im to podarilo, tú ťažkú zákernú chorobu
porazili. Ale tí ľudia vôbec to nehodnotili,
že hurá. Oni to tak brali, že chvalabohu
a ani nevedia ako. Určite im však pozitívne
myslenie v tom pomohlo.
je dobre a za polhodinu vám dakto zavolá
a tak vám dokazí celé pozitívne myslenie,
že sa z toho za tri dni neviete spamätať.
(Smiech) Dá sa na tom však pracovať. Ak
to máte vrodené a ešte aj na pozitívnom
myslení pracujete, tak potom hej.
J. Č.: Dobre, ale vy ste povedali, že je
to vo vás akoby zdedené, že to máte
po rodičoch.
M. B.: Hej, taká genetická správa alebo
genetická informácia.
J. Č.: Aha. Teraz by som sa vás opýtal, že sú ľudia, ktorí napríklad tú genetickú informáciu alebo to zdedenie
majú negatívne. Od prírody sú takí
samonahnevací.
M. B.: Áno, samonahnevávací, ale to je
inak, originál tam nebudeme písať, ale nahráte to? Áno? Jéminenko!
A teraz ten správny výraz?
J. Č.: Tak ich budeme volať negatívni ľudia. Súhlasíte?
M. B.: Súhlasím.
J. Č.: A čo majú spraviť, aby sa im zlepšila
nálada, podľa vás?
M. B.: Jáj, to aký by som dal návod? Tak
viete čo? Ja takých ľudí poznám. Veľa mám
takých priateľov, známych, veľa som mal
takých kolegov, v divadle trebárs, keď som
bol zamestnaný.
Pozitívne myslenie 1|2012
Ja by som to povedal, že nie je šanca ich
nejakým spôsobom nasilu doviesť k pozitívnemu mysleniu tak, ako nie je koľkokrát
šanca človeka, ktorý to pozitívne myslenie
má, aby ho niekto úplne zadusil a že už
bude len negatívne myslieť.
J. Č.: Dá sa s tým niečo robiť s takými
ľuďmi? Keby sme im napríklad povedali,
no dobre, tak teraz musíš ráno vstať a pozrieť sa do zrkadla a povedať si, že prežijeme dnes dobrý deň a trošku na sebe
popracovať?
M. B.: Akože navodiť si náladu.?
J. Č.: Áno, navodiť náladu. Dá sa s tým
niečo robiť?
M. B.: Viete čo? Takto, dá sa, ale takíto
ľudia, oni dajú len na takých úplne najbližších alebo na rodinu, alebo na kolegov
v práci, to skôr.
J. Č.: A môžu si zlepšiť náladu kvôli sebe?
M. B.: Je to ťažko. Kvôli sebe asi nie, lebo
to sú takí ľudia, ktorí majú taký pocit stálej
krivdy, to preto sú takí. Viete, to sa tak aj
niekedy hovorí, že je nejaký taký ako nie
namyslený, ale moc taký, že sa nevie pokoriť. No hej, tak povedia, že chýba mu pokora, alebo že by sa mal viacej uskromniť,
alebo byť proste taký aj ohľaduplnejší voči
druhým, alebo myslieť aj na druhých. To je
ťažko. Podľa mňa to títo negatívni ľudia,
to sú také, to sa povie, ťažké povahy.
J. Č.: A pomôcť mu nechcete? Pomôcť takému človeku? Lebo taký človek, podľa
môjho názoru, ten životom prebieha takým trpkým spôsobom.
M. B.: No, veď presne, presne to je, tí
ľudia sú zatrpknutí. Dá sa im pomôcť tak,
že človek s nimi spolunažíva a veľakrát sa
musíte prispôsobiť vy. Ale zistil som mnohokrát, že títo ľudia, keď aj takí sú a keď
vy sa im prispôsobíte, ale nemyslím že vo
všetkom, že on robí dačo zlé a poviete mu,
keď sa mu dačo nepáči a poviete mu a on
Pozitívne myslenie 1|2012
sa na chvíľu urazí, ale potom je pokojný.
Ale keď takí ľudia, keď vidia, že sa snažíte
ho pochopiť, a že mu niekedy, akože sa
povie, že mu dovolíte, aby sa sám nahneval, tak on to pred vami až do takej miery
sa potom ovláda. Lebo povie, nóóóó, ty
si dobrý človek, teba mám rád, ako keby
rovno povedal, že pred tebou sa nenahnevám, a teba nepošlem voľakde.
(Smiech)
J. Č.: Dobre. Teraz by som trošku otočil
tému a opýtam sa niečo z vašej minulosti. Viem, že vy ste vyštudovali dopravnú
priemyslovku.
M. B.: Hm. Vo Zvolene.
J. Č.: Ako to súvisí s tým, čo robíte teraz?
Mali ste už ako mladý človek nejaký cieľ
životný? Alebo spievate zato, že ste zdedili obrovský talent a potom ste ho rozvíjali? Alebo prečo ste išli vlastne na tú
dopravnú priemyslovku, keď toto bolo vo
vás?
M. B.: No, viete prečo? Lebo ja som bol
skôr taký človek, aj keď sa tak vraciam
do svojej mladosti, že ja som v podstate
celý svoj život, ako keď som bol mladý človek, tak som nemal úplne presnú predstavu, čo by som chcel robiť v živote naozaj.
Ako chlapca ma všeličo lákalo. Napríklad robili na škole nábor akože za pilotov, za letcov alebo športové lietanie a tak, aj o to
som mal záujem. Keď sme už boli na priemyslovke, to nás strašne ako chlapcov
všetkých bavilo. V tom čase všetci chlapci
chceli byť automechanikmi, každý chcel byť
automechanik, keď išiel zo základnej školy,
všetci chceli ísť za automechanikov.
J. Č.: To bolo treba len nejaký kus drôtu
alebo šraubovák a každý to vedel opraviť,
také boli vtedy autá.
M. B.: V tej dobe to bolo také. Autá
a všetko okolo techniky. Počítače až potom
prišli. Takže až neskôr sa začali zaujímať
o počítačovú techniku.
A ja som chodil aj do hudobnej školy.
Rodičia boli obidvaja v divadle zamestnaní.
Divadlo som mal na programe každý deň,
stále sa bavili len o divadle, doma som to
počúval sústavne. V hudobnej škole som
hral na klavír a na kontrabas. Nikdy som
nespieval, ani som nechcel, nejako som sa
tomu bránil. Nemal som v sebe až také
ciele, že chcem byť spevák.
Potom ešte na škole aj ľudovku založili.
A tam som sa naučil aj na veľa iných hudobných nástrojoch hrať, len tak pre svoje
potešenie, tak to bolo to, že je vo mne
určitá tá láska k hudbe alebo k hudobným
nástrojom, alebo to chcenie ovládať ich
a tak ďalej, to áno.
Na priemyslovke, keď som mal 15 rokov,
teda ja som mal už 16, lebo mne zle roky
vychádzali, tak to bolo také paradoxné, že
tak mi hlavou chodilo, že ja budem robiť
niečo iné ako moji rodičia. A otec mi v tom
nebránil, ani mama.
Moji spolužiaci a kamaráti z ulice išli
na strednú školu, tak napríklad na dopravnú priemyslovku alebo na strojársku
a niektorí na gymnázium. Aj to som skúšal
s gymnáziom, ale tam ma nezobrali. Tak
som sa prihlásil na dopravnú priemyslovku do Zvolena. To mi ešte otec vtedy aj
protekciu musel vybaviť, lebo to vtedy nebolo také jednoduché. Takže ešte aj o to
sa otec posnažil a on to bral tak, že som
si vybral. Nikto ma nenútil ani otec ani
mama, že musím robiť alebo že musím byť
spevákom.
A potom, keď som bol už na priemyslovke,
tak som hral ochotnícke divadlo a to ma asi
trošku tak inšpirovalo. Ale ja som ochotnícke divadlo hral iba preto, v Banskej
Bystrici bol súbor Andreja Sládkoviča, že
7
ma to bavilo, že tam bol dobrý kolektív. Ja
som to skôr bral ako také rozptýlenie, také
niečo zaujímavé, že ako to je hrať divadlo
a učiť sa tie texty a vystupovať. A pritom
to bolo ochotnícke, tak som to tak bral,
však to nemusím robiť, akože nechystám
sa na kariéru herca. Čiže, keď mi tam režisér povedal, že som ako drevo a že talent nemám a zo mňa nikdy herec nebude,
tak mne to vôbec nevadilo, lebo ja som
povedal, však ja ani nechcem byť. No ale
v ochotníckom divadle to je tak, že tam
hrá všetko, čo má ruky, nohy, aby to divadlo išlo. Tam sa nejaké talentové skúšky
nerobia, neviem, ako to funguje dnes, ale
viem, že vtedy to tak bolo, že boli radi,
že ľudia majú záujem o takúto amatérsku
činnosť a tradícia na Slovensku bola veľká,
tak sa to tie osvetové strediská po celom
Slovensku snažili držať.
My sme chodili aj na súťaže. A bolo to
pekné obdobie a to ma asi tak podvedome
doviedlo k tomu, že keď som zmaturoval
na priemyslovke, tak som si dal prihlášku
na konzervatórium. Nie, vlastne najprv
na vysokú školu múzických umení, tam ma
samozrejme nezobrali, lebo som sa pripravoval len 4 mesiace a tam už museli
8
byť pripravení tí študenti, no tak tam som
nemal šancu. Potom ma poslali na konzervatórium. Tam ma zobrali, lebo som mal
hudobnú školu, takže tam sa vyžadoval naozaj len hudobný talent. To rýchlo zistia,
či máte talent hudobný a či nie. Keď som
chcel ísť na spev, tak niečo som im zaspieval, či mám nejaký hlas, materiál v krku, to
ich zaujímalo. Tak to som mal, to som podedil, tak ma aj zobrali. A vlastne takýmto
spôsobom som sa stal operným spevákom.
Ja som po tom netúžil odmalička. Ale ja
nevravím, že to je dobre.
Teraz to cítim ako mínus, lebo speváci aj
vo svete, ale aj kolegov mnohých, ktorých
mám, ktorí sa spevu venovali od mladosti,
sú dispozične inak na tom, ako povedzme
ja a v mnohom. A taktiež aj prípadne iní,
ktorí začnú neskôr. Ono to chýba, lenže to
už je potom jedno, viete, vek už sa vrátiť
nedá. To som zistil. Neskôr veľa vecí som
musel v tejto profesii vydrieť, lebo som ich
nemal, nenadobudol som ich v mladosti.
J. Č.: Ale mali ste talent.
M. B.: Áno, ale talent je jedna vec a druhá
vec je potom pracovať s ním. Tak potom
už sa nedalo nič robiť, tak som musel aj
drieť. (Smiech)
J. Č.: A napriek tomu ste dosiahli omnoho väčšie úspechy ako tí, ktorí spievali
od mladosti.
M. B.: No, to je tak, že ten úspech je podmienený aj tým, že musí mať človek šťastie
a ja som mal v tom šťastie, že som šiel
na Pavarottiho súťaž, že som sa na to dal,
lebo však to bol dosť veľký tlak. Tá súťaž
bola svetová a to máte všelijaké aj pre aj
proti, niekto vás odhovára, že na to nemáš, niekto vám povie, že to musíš skúsiť
a nesmieš sa vzdávať a tak ďalej.
Tak som to skúsil, pripravil som sa na súťaž a stále som išiel po tom, že by som
tam chcel uspieť. Mal som v sebe obrovskú
túžbu. To sa mi podarilo, ale chce to aj kus
šťastia. To znamená, že už aj keď ste dobre pripravení, tak musí byť aj zdravie, musíte mať kondíciu. Veď to sme boli najprv
na prvé predkolo. Bolo v Budapešti, tak to
nebolo také hrozné, lebo sme z Bratislavy
išli, za dve hodiny sme tam boli.
Potom som postúpil ďalej. Tak to už bolo
v Taliansku v Modene. Tam už bolo treba
cestovať vlakom, ubytovať sa, 2-3 dni tam
byť. Tam neboli speváci z celého sveta,
ale len z Európy. Lebo zámorskí, tí mali
také predkolo zase inde. Už aj psychický
Pozitívne myslenie 1|2012
tlak bol väčší. Bol tam už aj Pavarotti.
Prvýkrát som ho naživo videl. Tak to je,
všetko na vás pôsobí. A to môže aj znížiť
váš výkon.
Alebo človek sa snaží a preháňa. Na súťaži, keď preháňate a neviete, proste niečo nedodržíte, to ucho Pavarottiho, lebo
on bol hlavný porotca, to on počuje a nie
je to potom to, čo sa vyžaduje, tak tiež
nepostúpite. Darmo predvediete talent,
máte hurónsky hlas alebo prejav taký živelný, to nie je to, my chceme iné.
A na súťaži vás ohodnotia a dosť. Tam vám
nepovedia, že vypočujeme si vás zase o tri
dni, lebo teraz ste nervózny. Tak aj tomuto
pripisujem, že treba mať aj takéto šťastie,
že byť v kondícii dobrej.
No a potom, keď som išiel do Ameriky, tak
to už ani nehovorím. To bolo len o šťastí. Lebo pripravený som bol, odhodlaný
a všetko, ale prvýkrát v živote som bol tak
ďaleko. Ja som nikdy neletel 9 alebo 10
hodín lietadlom. To bolo pre mňa nové,
to bol prvý stres, aj keď som mal z toho
radosť. Ďalší stres bol, že som zrazu videl
Ameriku.
J. Č.: Koľko ste mali rokov?
M. B.: To som mal tridsaťdva. V 1992 to
bolo. Takže to bol ďalší stres, potom týždeň sme sa aklimatizovali, museli sme tam
existovať medzi tými ľuďmi, jazyk a tak.
A ďalší stres už bola samotná súťaž, že
tam už boli z celého sveta, to už bolo vidieť, obrovská rivalita, proste každý chcel
zvíťaziť. No a v tomto prostredí, keď už
ste, tak musíte mať obrovské šťastie, aby
ste boli zdravotne v norme, lebo to môžete z nervov skolabovať, všeličo sa môže
stať.
J. Č.: Myslíte psychicky hlavne.
M. B.: No psychicky, áno. Lebo keď vás
psychika zloží, tak potom aj inak zdravotne
môže ochorieť človek, alebo chrípku chytí alebo čo. Na jednej strane musíte byť
v napätí, na druhej sa uvoľňovať, na jednej
strane sa nesmiete báť, ale na druhej strane musíte mať rešpekt. No, to bolo desné.
J. Č.: A kto vás pripravoval na toto, aby
ste to takto zvládli?
M. B.: Viete čo? Spevácky ma na to pripravoval veľmi dobrý učiteľ. On už nežije.
Keby žil, tak by mal dnes 100 rokov. Franio
Lachtia 50 rokov žil na Slovensku a skoro
45 rokov spieval v Slovenskom národnom
divadle ako barytón. V rokoch päťdesiatych bol na vrchole svojej slávy a potom,
keď mal 60 rokov, išiel do penzie ako spevák. Tak chodieval z Bratislavy do Banskej
Bystrice vyučovať. Chodil do divadla robiť
hlasového pedagóga spevákom, čo tam
spievali, tam som sa s ním zoznámil.
Pozitívne myslenie 1|2012
Vtedy som prišiel do Bratislavy, on mal
vtedy 79 rokov, ešte ma zobral do učenia,
no a on ma pripravil na tú súťaž. Vlastne
vďaka nemu som aj uspel, lebo potom som
ďalej sa uňho učil, 15-16 rokov som uňho
bol jeho žiakom.
J. Č.: A on vás aj po tej psychickej stránke
viedol?
M. B.: Aj po psychickej. On zo svojej praxe speváckej veľa vecí mi rozprával aj tak
spontánne a ja som si z toho potom urobil také svoje vlastné uzávery a potom som
sa tak podľa toho správal, ale hlavne podľa
toho, čo ma učil technicky ako spievať, ako
dodržať to frázovanie, a tak. No, takže bola
to jeho veľká zásluha. Ja som mu to raz aj
povedal, že som sa stal víťazom takejto náročnej súťaže, tak som mu volal. Povedal
som mu: „Pán profesor, to je vaša zásluha.”
A on mi tak krásne povedal, lebo on bol
veľmi filozoficky založený človek a povedal:
„Nie moja zásluha, to bola naša zásluha.”
J. Č.: Pekne to povedal.
M. B.: Takže krásne to povedal. A vtedy
som si uvedomil, že je to vzájomné. Takže
to bolo to šťastie. Potom som dostával
viacej príležitostí, začali ma, ako sa hovorí, preklepávať, začal som spievať ťažšie
a náročnejšie roly v Slovenskom národnom
divadle, na základe ktorých som sa potom
mohol nejakým spôsobom vyšvihnúť a snažiť sa byť akože dobrým spevákom.
J. Č.: Ale nedostali ste potom nejakú ponuku zo zahraničia, taký víťaz svetového
rangu?
M. B.: Hej, svetového rangu, ale my sme
boli ešte veľmi mladí a tam to bolo o tom,
že aj keď niekto dostal nejakú ponuku, tak
to bolo väčšinou, nie že už robiť svetovú kariéru, ale že si ho chceli v nejakom
divadle preklepnúť, že čo z neho bude
z toho človeka alebo speváka. A tak nevravím, mnohí, ktorí na tej súťaži boli, spravili
svetovú kariéru, možno ju robia dodnes,
ale ja už som o nich nepočul. A ja som
dostal na základe toho hneď na druhý rok
ponuku do Filadelfie ísť spievať dve predstavenia Bohéma.
J. Č.: Boli to vaše úžasné, krásne roky.
M.B.: Áno, boli a aj sú. Vždy je dôvod tešiť
sa na niečo. Vždy je dôvod mať radosť zo
života. Niekedy potrebujete šťastie, také
ako som mal ja, ale vždy treba na sebe
pracovať.
J.Č.: Pán Babjak, maestro, ďakujem vám
za rozhovor.
9
Kód najlepšieho
Ing. Emil Burák, PhD.
kvalitu a dobiehať svetovú i európsku špičku vo vzdelávaní. Minule som čítal o tom,
ako sa akademici vzrušovali nad tým, že SR
nemá medzi tisíckou najlepších univerzít
sveta ani jednu svoju vysokú školu.
V čom to je najmä? Nie v tom, že by sme
len mali málo výborných profesorov a vynikajúcich žiakov. Ale predovšetkým v tom,
že máme málo presvedčených a motivovaných víťazov. Takých, ktorí sú zapálení a vyzbrojení maximálnym entuziazmom na to,
aby sa stali najlepšími.
A to neplatí len medzi deťmi (žiakmi podnikateľov) a v sektore výchovy a školstva,
ale často aj v rodinách a medzi niektorými
dospelými biznismenmi aj podnikateľmi.
Tenisový kráľ - jasný ťah
na víťazstvo odmalička
Dnes na trhu a v spoločnosti ruka v ruke
stále viac rezonujú u úspešných – zameranie (odhodlanie, vôľa) a motivácia (stimulácia, sebariadenie).
Ako zdokonaliť tento kód v akciovej
spoločnosti JA, aby sme uspeli vo svojom živote, na trhu, v biznise, vo svojom
podnikaní?
Historická úloha HOMO SAPIENS
– človeka mysliaceho v niečom pretrvala z minulosti, ale v niečom získala
na zmene. V každom biznise – či v role
zamestnanca alebo podnikateľa alebo aj
práve nezamestnaného… A tento proces určite nie je konečnou a evolúcia
i revolúcia v interaktivite relácií medzi
brutálne drsnými hrami trhu na scéne
zvanej poézia (ponuka) i próza (dopyt)
bude pokračovať.
Zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo
v súčasnosti v hektickej a turbulentnej
dobe potrebujete k úspechu v podnikaní
predovšetkým? Viac merať a stimulovať.
Slovensko pristupuje k častejšiemu testovaniu žiakov a meraniu výkonov študentov,
aby mohlo ľahšie odkrývať rezervy, zvyšovať
10
Ak to poviem športovou terminológiou, tak súčasný tenisový génius Roger
Federer by nikdy nebol tým, čím je dnes,
keby mal malé ciele (nedostatočné zameranie) a málo stimulácie (nedostatok
povzbudenia).
Keď sa jeho spoluhráčov medzi dorastencami pýtali, aké sú ich očakávania a ciele v živote vo vrcholovom tenise, tak 9
z desiatich odpovedalo, dostať sa do prvej
stovky medzi mužmi v tenisovom rebríčku
sveta.
Len jediný Federer sám vtedy odpovedal
jasne a odvážne, že jeho cieľom je dostať
sa do prvej desiatky (TOP TEN) a v nej sa
stať následne kráľom.
Od roku 2004 je Slovensko súčasťou
špičkovej kultúry zvanej Európska únia.
Ak chceme docieliť reálnu znalostnú spoločnosť, tak nestačí len byť v Európe, ale
je nutné usilovať sa patriť v EU medzi
najlepších.
Nevšedný výsledok všedným
spôsobom – húževnatosť
Konflikt hodnôt, kultúr, rôznosť svetov
a neustále zrýchľovanie prílevu nových informácií dokáže zamotať a priviesť k bez-
radnosti dnes nielen nedospelých žiakov
a študentov, ale aj dospelých.
Náročnosť doby ponúka stále viac ťažkých otázok, na ktoré nie je ľahké a jednoduché zodpovedať bravúrne múdro
a nadčasovo prakticky. Pragmatizmus sa
odvíja najmä od vyriešenia konfliktu nie
tak medzi teóriou a praxou ako medzi etikou a efektívnosťou.
Podnikateľovi nestačí „len“ IDEA, talent
a zdroje, ale potrebuje najmä železnú vôľu
a húževnatosť. Lebo nie náčrt projektu, ale
až jeho realizácia prináša zisky!
Okolie (odborné i laické) ocení predovšetkým výsledný produkt a presvedčivý
rezultát. Mal by naučiť ako dobre žiť, zdokonaľovať svoj i náš život k vyššej kvalite.
Ako proste dosiahnuť životné víťazstvá
– hodnotovo najmúdrejšie. A to neznamená len vedieť prekonať a poraziť sám
seba a zvíťaziť nad vlastnou pohodlnosťou.
Ale predovšetkým si osvojiť proces aktuálny večne: DOSIAHNUŤ NEOBYČAJNÝ
VÝSLEDOK OBYČAJNÝM SPÔSOBOM.
Konflikt akciovej spoločnosti
JA a MY
Ak niekto iné hlása, ale úplne iné koná
(činí), tak na neho povieme slogan, že
vodu káže, ale víno pije.
Dnešný svet je plný protirečení a životných paradoxov. Napríklad nutnou
podmienkou bohatnutia menšiny je stále
rastúce ochudobňovanie väčšiny. Alebo čím
je akýkoľvek systém objektívnejší (spravodlivejší), tým menej je efektívny.
Trhová ekonomika si vynucuje stále viac
správať sa individuálne a konkurenčne.
Najmä je potreba viac osobnej zodpovednosti, náročnosti voči sebe samému, efektívne sebariadenie a pragmatický postoj k veci.
Komu toto vysvetlenie nepostačuje, skúsme osviežiť jeho dôvtip nasledovným vtipomJ: Príde za rabínom Jakob a pýta sa ho:
Rabi, bol som na tom zle a tak som išiel
poprosiť o pomoc svojho bohatého priateľa, ale vyhodil ma s tým, že sa o seba má
starať každý sám.
Pozitívne myslenie 1|2012
A potom som išiel ku druhému, ktorý
je rovnako chudobný ako ja a ten mi pomáhal zo všetkých síl. Čím to je?! Rabi
ho vezme k oknu a hovorí mu: Pozri sa
poriadne. Okno je sklo a vidíš cez neho
vonku a pozri sa na zrkadlo, ktoré je tiež
sklo. Ale stačí trochu striebra a vidíš len
sám seba.
Obchodný génius zaknihoval
metaforu o zrnku
Og Mandino, legenda medzi obchodníkmi sveta, v jednom zo svojich diel zaknihoval nasledujúcu silnú myšlienku:
„Dnes stonásobne rozmnožím svoju
cenu. Podobám sa pšeničnému zrnku,
ktoré očakáva trojaká možná budúcnosť.
Pšenicu možno zložiť vo vreci do chlieva,
kde ju zožerie sviňa. Možno ju pomlieť
na múku a premeniť na chlieb. A možno
ju zasiať do zeme a dovoliť jej, aby rástla,
pokiaľ sa jej zlatá hlava nerozdelí a nevydá tisíc zŕn z jedného. Podobám sa pše-
Kód najlepšieho
Kapacita ľudského potenciálu umožňuje
oveľa viac, ako by sme boli ochotní normálne uveriť a pripustiť. Veď všetky smrteľné
nebezpečenstvá dokázali zmobilizovať ľudí
vždy k takým výkonom, akých normálne
neboli schopní. Riziko aktivuje potenciál.
A v podnikaní zvlášť. Ale súčasne platí,
že čím väčší risk, tým väčší zisk alebo aj
strata… Kód najlepšieho na svete spočíva
v tom, že odmalička vie, čo chce a koncentruje na to všetky svoje sily a schopnosti.
Zdokonaľuje tak maximálne svoje zameranie, súčasne komponuje v hlave (racio)
i srdci (emócie) jasnú komplexnú magnetizáciu a následne manipuláciu všetkých
svojich psychických i fyzických síl, aby sa
mu jeho cieľ podaril.
Niekedy nie je tak dôležité kód najlepšieho získať, ako je práve dôležité usilovať sa
zo všetkých síl ho hľadať. Je to podobný
príbeh ako fenomén šťastia. Šťastím nie
je cieľ, ale práve a len cesta k cieľu. Kto si
Motto:
Nedokážeme rozkázať vetru ako má fúkať,
môžeme ale jeho smeru prispôsobiť plachty.
ničnému zrnu s jedným rozdielom. Zrno
si nemôže vybrať, či ho zožerie sviňa, či
ho pomelú na múku alebo ho zasejú, aby
sa rozmnožilo. Ja si vybrať môžem. Mám
možnosť voľby a svoj život nepodhodím
sviniam ani nedovolím, aby ho zomleli kamene neúspechu a zúfalstva, aby ho vôľa
iných polámala a zahodila. Dnes stonásobne rozmnožím svoju cenu.“
to uvedomí aj v biznise, tomu sa núkajú
minimálne dve šance:
1/ podnikanie sa mu stane dobrým služobníkom, a nie naopak – on sa nestane
otrokom podnikania!
2/ maximálne zvýši svoje šance na dlhodobé zaradenie sa medzi víťazov vlastného
života i tohto sveta
Zaujímavé…
Profesor začal svoju prednášku
a chytil do ruky pohár s trochou
vody. Zodvihol ho tak, aby ho všetci
študenti videli a spýtal sa ich:
„Čo myslíte, koľko váži tento pohár
s vodou?“
„50 gramov!“ … „100 gramov!“…
„125 gramov!“ odpovedali študenti.
„Ani ja to skutočne neviem, kým ho
neodvážim“, povedal profesor, „ale
moja otázka je: Čo sa stane, keď ho
budem držať takto zodvihnutý pár
minút?“
„Nič“ - odpovedali študenti.
„V poriadku… a čo by sa stalo, keby
som ho držal takto zodvihnutý hodinu?“ - spýtal sa profesor.
„Rameno by vás začalo bolieť“ - povedal jeden zo študentov.
„Máte pravdu, a teraz čo by sa stalo,
keby som ho držal takto celý deň?“
„Vaše rameno by zmeravelo, mohli by
ste mať nejaké svalové kŕče a paralýzu a museli by ste ísť určite do nemocnice“ - zašpekuloval iný študent
a všetci študenti sa zasmiali.
„Veľmi dobre. Ale počas celého tohto
- zmenila by sa hmotnosť pohára?“ spýtal sa profesor.
„Nie“, odpovedali.
„Potom čo spôsobilo bolesť ramena
a svalové kŕče?“
Študenti boli v rozpakoch…
„Čo by som teraz mal urobiť, aby
som sa zbavil bolesti?“ spýtal sa zas
profesor.
„Položiť pohár!“ povedal jeden zo
študentov.
„Presne!“ zareagoval profesor.
„Problémy v živote sú niečo podobné
ako toto. Držte ich pár minút v hlave a zdajú sa OK. Myslite na ne dlhý
čas a začínajú bolieť. Držte ich ešte
dlhšie a začnú vás paralyzovať. Nebudete schopní urobiť nič. Je dôležité myslieť na výzvy alebo problémy
vo vašom živote. Ale ešte dôležitejšie je „položiť ich“ na konci každého
dňa skôr než pôjdete spať.
Toto je spôsob, ako sa nebudete stresovať, budete sa budiť každý deň
čerstvý a silný, budete zvládať svoje
veci. Akékoľvek výzvy, ktoré vám prídu do cesty.
Preto, keď dnes opustíte svoje pracovisko,
pamätajte:
POLOŽTE
POHÁR!“
Pozitívne myslenie 1|2012
11
ČUHA
AND
PARTNERS
CONSULTING
Koučing
Firemné poradenstvo
Individuálne poradenstvo
Rozvoj osobnosti
TRÉNINGY
Komunikácia a Obchod
Krízový manažment
Projektový manažment
Tréniny manažmentu
KNIHA A CD
Kniha - Posolstvo úspechu
CD - Cesta pozitívneho
myslenia
Účinné a praktické
Viac informácií:
Tel: + 421 905 804 144, @: [email protected], web: www.cuha.sk
Život je zmena
a náhody neexistujú
Tatiana Schlampová
Život je zmena – dnes už to viem.
A dnes už zmeny vnímam ako nové príležitosti. Pred dvadsiatimi rokmi to však
bolo celkom inak. Mala som zaujímavé
zamestnanie, všetko pekne naplánované
v rámci možností vtedajšieho režimu, dve
malé deti, byt, dom so záhradou, do ktorého sme sa chceli presťahovať, jednoducho všetko, aby som mohla žiť pokojný
život. Ale prišiel november 1989 a všetky moje plány boli zo dňa na deň preč.
Prišla som o prácu – v tom období životné
prostredie nikoho veľmi nezaujímalo a ja
som pracovala ako záhradný architekt pre
priemyselné závody. Tie mali vlastné existenčné problémy a nestarali sa o to, ako
bude vyzerať ich prostredie. Nejaký čas
som čakala na zázrak, ale ten sa nekonal,
tak mi nezostávalo iné, len sa rozhodnúť,
ako ďalej. Zamestnať sa vo svojej profesii
bolo nemožné, tak som sa rozhodla „podnikať“. S manželom sme opravovali starý
dom s veľkou záhradou – plány na záhony kvetín, ovocné stromy a krásny trávnik
som zatvorila do zásuvky a záhradu sme
premenili na predajňu okrasných a ovocných rastlín. V začiatkoch nám pomohol
kamarát, ktorý nám dodal rastliny a nečakal, že za tovar zaplatíme obratom – nikto
nás nepoznal, nikto nechodil nakupovať
a moje sny o záhradnom centre sa pomaly
rozplývali. Postupne sa však situácia začala
meniť, ale keďže nie som ekonóm, výdavky
stále prevyšovali príjmy. Už nás poznalo
dosť ľudí a začali sme realizovať aj výsadby záhrad. Práca ma bavila, ale neustály
nedostatok peňazí ma deprimoval – bola
som nervózna, v noci som sa budila spotená, keď sa mi vybavilo, čo všetko je treba
zaplatiť. Na všetko bolo treba peniaze a ja
som si stále nevedela zvyknúť na nový systém – na nepravidelné príjmy, na pravidelné aj nepravidelné výdavky, na všetko, čo
som musela urobiť, aby som sa mohla venovať vlastnej práci. Väčšinou si moje stresy odnášali deti a manžel, až som sa dostala k informácii, že sa robia kurzy ovládania
vedomia. Pozbierali sme posledné peniaze
a zaplatila som si dvojdňový kurz. A vtedy
14
som pochopila to, čo som dávno tušila, ale
nejako mi to unikalo – človek musí myslieť
pozitívne a všetko sa môže zmeniť…
Hneď v pondelok po absolvovaní kurzu
nastala zmena – deti ráno nerobili cirkus
(uvedomila som si, že ich správanie je len
odrazom môjho), ja som bola plná novej
energie, našla som si čas na meditácie –
jednoducho všetko bolo akési ľahšie, krajšie a veselšie. Čoskoro prišli aj zaujímavé
zákazky, dokonca ponuka prednášať na vysokej škole. Peňazí bolo stále málo, ale už
som to zvládala – veď čo sa mi môže stať?
Na problémy som sa začala pozerať ako
na výzvy – zvládnem aj toto? No a keďže
záhradnícka profesia je sezónna záležitosť, hľadala som možnosť, ako zarábať aj
v zime. A ako je známe, kto hľadá, ten nájde. Keďže už verím, že je niečo medzi nebom a zemou, neverím na náhody – všetko
je tak, ako má byť. A tak som sa stretla
s človekom, ktorý mi ukázal novú príležitosť a ja sa už desať rokov venujem tomu,
že pomáham ľuďom orientovať sa vo svete financií. Je to práca na hony vzdialená
od mojej pôvodnej profesie, o ktorej som
snívala už od dvanástich rokov, ale asi nejaké gény po predkoch spôsobili, že sa mi
celkom darí, práca ma baví a pomaly splácam dlhy, vytvorené v minulých rokoch.
Pozitívne myslenie mi pomohlo ešte
v jednom období môjho života – v období
dospievania môjho syna. Keď už to vyzeralo, že všetko pôjde len dobre a k lepšiemu, začal náš synáčik vyrábať problémy
– chodil za školu, dal sa do partie s pochybnými kamarátmi, dnes viem, že tam
boli aj drogy – skrátka katastrofa. Vždy
som bola presvedčená, že rodinné zázemie, pochopenie, pekné slovo sú základom
výchovy a problémy majú len deti, ktorým
sa rodičia nevenujú. Vlastná skúsenosť
ma priviedla k poznaniu, že všetko môže
byť inak. Trvalo to dva roky – prebdené
noci, cez deň neustále obavy, čo sa zas
dozviem, čo kde vyviedol, čo nám z domu
zmizlo… Nepomáhala ani snaha brať veci
pozitívne – snáď len viera, že všetko prejde
a bude zas dobre. Boli to ťažké dva roky
a nikomu to neprajem prežiť, ale keď je to
už za nami a syn si našiel prácu, ktorá ho
baví, pochopila som, že som to asi potrebovala, aby som si už definitívne uvedomila, že život nie je len o materiálnych hodnotách a o tom, čo si kúpim, kam pôjdem
na dovolenku, čo si kto o mne myslí… Kto
ma pozná, berie ma takú aká som a nehodnotí ma podľa toho, čo mám alebo čo
robím. A keď spätne hodnotím svoj život,
zisťujem, že mám veľa dobrých známych
a niekoľko veľmi dobrých priateľov, s ktorými si máme čo povedať. A verím, že sa
mi podarí splniť si aj svoj sen – mať veľkú
záhradu, v ktorej sa budem môcť venovať
svojej pôvodnej profesii a prípadne budem
môcť pomáhať aj ľuďom, ktorí toľko šťastia
nemali a nemôžu si nájsť prácu. Je veľa
schopných ľudí, ktorým stačí len dať príležitosť a podať pomocnú ruku…
Pozitívne myslenie 1|2012
Poznanie a jeho dôležitosť
v krízových situáciách
Mgr. Vojtech Irša a Ján Kurilla, školitelia a tvorcovia metódy KVINTA, www.kvinta.sk
Mal som rád svojho starého otca. Až
do svojej tragickej smrti v roku 1996 vo
veku 78 rokov bol mimoriadne čulý a bystrý dôchodca, ktorý ešte v tomto vysokom veku zastával rôzne funkcie, jednou
z nich bola funkcia veliteľa hasičského
zboru Slovenského komorného divadla
v Martine. Vo svojom vysokom veku si
udržiaval čistú myseľ, doma neobsedel, bol
mimoriadne aktívny a pozitívne zmýšľajúci
zdravý človek a keby nedošlo k tej tragickej
udalosti, dožil by sa možno aj 100 rokov.
Pochádzal z dobre založenej účtovníckej
rodiny a už v mladosti bol veľmi vzdelaný.
Počas druhej svetovej vojny ako dôstojník
slovenskej armády padol do zajatia a bol
jeden z mála, ktorý prežil genocídu koncentračného tábora. Keď sa vrátil ako 45
kilogramový tieň, svojej manželke stále
opakoval: „Neboj sa, vieme čo máme robiť,
vždy sme vedeli čo máme robiť, preto nerozmýšľaj nad tým, čo bude. Všetko bude
dobré.“ V zdraví prežil päťdesiate roky,
vďaka svojmu poznaniu a pozitívnemu
mysleniu vedel komunikovať s vtedajšími
Pozitívne myslenie 1|2012
komunistickými funkcionármi a dožil sa aktívneho dôchodku.
Starý otec mal úžasnú vlastnosť, ktorá
mu pomohla prežiť dobu. Bol pragmatik
a poznanie uprednostňoval pred emóciami. Na druhej strane bol mimoriadne zábavný človek, stále si vyspevoval a preto
sme ho mali veľmi radi. Hoci nebol absolventom žiadneho „školenia o človeku“,
vedel, že pozitívna emócia uľahčuje život.
Vedel to, lebo mal poznanie.
Ako žijeme my dnes? Vieme, čo máme
robiť alebo pochybujeme o tom, či dobre
zmýšľame, či dobre hovoríme, alebo robíme tie najsprávnejšie rozhodnutia?
Každý z nás máme určitý stupeň poznania. Nadobúdame ho dennodenne od narodenia až do smrti. Poznanie je ľudská
schopnosť definovať sám seba a svoje
ľudské možnosti. Poznanie získavame
skúsenosťou, vzdelávaním, prácou, kultúrou, životom. Poznanie je pre človeka
základ. V minulosti získavame skúsenosti,
na základe ktorých konáme v prítomnosti
a ovplyvňujeme ním svoju budúcnosť.
Keďže sme ľudia, tak pre nás je prirodzené, že našu činnosť realizujeme prostredníctvom komunikácie, ktorá vychádza
z nášho poznania. Naša komunikácia je
však tiež ovplyvnená minulosťou, podľa skúsenosti z minulosti komunikujeme
v prítomnosti, čo opäť ovplyvňuje našu
budúcnosť.
Vďaka tomu, že človek má poznanie a vie
komunikovať, dokáže vytvárať vzťahy. Tak
isto ich vytvárame na základe našich skúseností a na základe našich schopností komunikovať. Hodnota vzťahu je však priamo
úmerná kvalite poznania a schopnosti komunikovať. Čím viac sa venujeme svojmu
poznaniu a v súvislosti kvalite našej komunikácie, tým viac dokážeme vytvárať vzťahy, ktoré sú také potrebné v dnešnej dobe.
Touto filozofiou môj starý otec žil. A čo
my dnešní ľudia? Akou žijeme filozofiou?
Máme vôbec nejakú filozofiu? Definujeme
sa pomocou nejakého základu vedomého
a disciplinovaného myšlienkového procesu, alebo nechávame svoje podvedomie
napospas súčasnej kultúrnej atmosfére,
ktorá nás zbavuje pozitívneho myslenia?
Ľudia, ktorí nedokážu prijať na základe
poznania určité hodnoty, nedokážu využiť
svoje emócie vo svoj prospech a sú riadení myšlienkami, o ktorých nevedia, že ich
prijali. Dnes nestačí len povedať - „Mysli
pozitívne!“. Dôležité je nájsť dôvod pozitívne myslieť na základe vlastného poznania. A to je úlohou každého dobrého lektora a školiteľa. Nájsť v poznaní pozitívne
myslenie.
15
Z Vašich listov
Fórum čitateľa
Krásný den moji milí.
Za poslední měsíc se stala řada ne-úplně
standardních věcí. Tyto události mě přiměli
napsat tento email.
Myslím, že řada z vás si za poslední
dobu všimla, že je něco jinak. Nechci mluvit o konci Mayského kalendáře, propadu
světové burzy, Občanských nepokojích
v různých městech. I když tyto skutečnosti
spolu velice úzce souvisí. Za poslední dobu
jsem se setkala s některými klienty, známými, přáteli, jejichž fyzický nebo psychický
stav se rapidně a jak mávnutím proutku,
zhoršil. Toto zhoršení mělo několik společných bodů. Bylo úplně jedno jestli se jedná
o muže, ženu, věkové rozpětí bylo 15-68
let, nejvíce převládaly osoby ve věku 28-44
let.
Nerozhodovala ani kvality vzdělání - základní, středoškolské, vysokoškolské nebo
umístění na pracovním nebo společenském
žebříčku. Paradoxně tu nebyl ani rozdíl
v kvalitě duševního nebo duchovního rozvoje. U všech situace měla podobný průběh.
Začínalo to vnitřním neklidem, pak následoval zmatek, strach, který měl většinou individuální podtext konkrétního jednotlivce
a následovala panika. Pak se objevil velký
odliv energie, nastoupila únava, apatie, rezignace, v některých případech se objevila
velká nechuť k životu a dokonce chuť tento
život okamžitě ukončit.
Z fyzických obtíží to bylo motání hlavy,
mdloby, obtíže podobné střevní chřipce
(zvracení, průjem, křeče), bolesti hlavy,
zubů a jiné bezdůvodné návaly ostré bolesti
po různých částech těla, ztráta koordinace
a pocit, že nejsem „nohama na zemi“.
U všech osob po rozluštění problému,
který se skrýval většinou hluboko v duši,
fyzické obtíže odezněly a následně se stabilizoval i psychický stav. Z informací, které se
ke mně při této práci dostali, je patrné, že
naše fyzické bytí v tuto chvíli velice citlivě
reaguje na změny ve vesmíru a energetické
„převibrování“ naší planety. Stejně tak, jak
se mění kvalita energie okolo nás, mění se
i v nás a na to nemůže naše tělo nereago-
16
vat. Začínají se uvolňovat hodně stará, silně
zakořeněná témata. Někdo by to nazval
karmickými záležitostmi. V tomto označení
jsem ale trochu opatrnější. Karma je v mém
pojetí moc omezující, to co se uvolňuje, je
poměrně hlubší. U některých klientů docházelo k silným energetickým změnám ve vibraci 7. Korunní čakry. U některých duchovněji založených lidí zase naopak k posílení
spodní 1.a 2. čakry.
Každopádně se klienti cítili jako „odpojeni“. Při prokreslení čaker automatickou kresbou, byly vidět 1. občas 2. čakra, ostatní
čakry jako kdyby nebyly. Po stabilizování
situace se čakrový systém vyrovnal. Hodně
klientů mělo strach ze ztráty kontroly nad
svým životem, ale i ztráty kontroly nad smrtí. Báli se toho co přijde o odmítaly přijmout změnu. Objevovaly se hodně existenční
strachy.
Věřte mi, vím, jak je těžké pustit kontrolu
nad svým životem, ale v tomto období se
přeskládají základy. Nevím co všechno to
bude znamenat, ale jedno vím jistě, zpátky
to vrátit už nepůjde. Tentokrát se změnám
nevyhne nikdo. Čím víc budeme vzdorovat
změnám, tím víc energie a životních sil nás
to bude stát. Nejjednodušší je risknout to.
Pustit se vesla a nechat život, ať nás zanese
tam kam má. Zkusila jsem to a přežila jsem.
Nebylo to jednoduché, bolelo to, neobešlo
se to bez ztrát, ale věřte, že na konci je to
lepší. Mnohem lepší. No teď mě tak napadá, kde je vlastně ten konec. :-o)
Pokud byste se do podobných situací
a pocitů dostaly, to co pomohlo jako první pomoc, bylo pokud možno zachovat
chladnou hlavu a nepropadat Panice. Právě
Panika způsobovala největší odliv energie.
Pokud máte možnost telefonicky nebo
osobně si o svých pocitech a problémech
promluvit s jinou osobou, ke které máte
důvěru, udělejte to. Takový rozhovor může
být prospěšný pro obě strany. Nebojte se
toho, co si o vás druhý pomyslí. Možná ten
druhý bude moc rád, protože na tom může
být podobně.
Pokud si nemáte s kým promluvit, zkuste
pocity vypsat na papír nebo vymluvit je ,
případně namalovat. Každopádně doporučuji proti těmto pocitům nebojovat. Nechte
je projít, naopak podpořte proces pozitivními afirmacemi např. Uvolňuji vše, co už mi
neslouží. Dávám svobodný průchod všemu
co přijde., případně jakékoli jiné pozitivní
vyhlášení, které pro vás bude přijatelné
Pozitívne myslenie 1|2012
a podpoří vás. Pokud se objeví motání hlavy, závratě doporučuji jednoduché cvičení.
Sedněte si na židli, zavřete oči a představte si, že jste strom. Prociťujte jak Vám
z nohou rostou kořeny, tělo je silný kmen
a pozorujte co dělá koruna. Cvičení doporučuji i několikrát zopakovat. Nejlepší je
být listnatý strom, který kvete a má plody
a na podzim shazuje listí. Pak můžete strom
sledovat ve fázi jednotlivých ročních období (jaro, léto, podzim, zima). Tím v sobě
nenásilně podpoříte proces smrti a znovuzrození. Staré věci budou moci odejít, aby
nové mohly přijít.
Bolesti různých částí těla. Pro milovníky
růžových pilulek mám špatnou zprávu, nezabírají. Pro ty z vás, kteří znají symboliku
těla doporučuji procítit, kde tělo bolí a získat tak informace k vašemu konkrétnímu
tématu a to následně zpracovat. U laiků
pomohlo dýchání do místa bolesti a trpělivost. Až se bloky z těla uvolní, bolest
odezní. Tento druh bolesti se objevuje bez
předchozí zjevné příčiny, může to být ostrá,
pulzující bolest, může bez jakékoli návaznosti putovat tělem. Každopádně vždy bez
větších problémů po nějakém čase odezněla. U někoho do hodiny, někdy to trvalo
týden. U mně konkrétně 3 dny.
Dle závažnosti problémů doporučuji případně vyhledat lékařskou nebo jinou odbornou pomoc. Stejně tak je dobré eliminovat
jakékoli negativní zprávy z venku, zejména
televize, sdělovací prostředky, katastrofické
Pozitívne myslenie 1|2012
filmy a zprávy. Pokud možno vyhýbejte se
negativně a pesimisticky mluvícím a smýšlejícím lidem.
Buďte velmi obezřetní zejména při jízdě
autem, jezděte radši pomalu, kromě života vám nemá opravdu co utéct. Snažte
se obecně zpomalit. Najděte si každý den
chvilku, kdy můžete být sami v klidu a tichu.
Objevují se i velké výkyvy v oblasti pracovní i vztahové. Dějí se neočekávané a nepředvídatelné věci a zvraty, které pro nás
mohou být nepochopitelné. Pocit, že už se
na nic nemůžu spolehnout. Že to, co platilo
ještě před chvíli, už není. V této době jsme
hodně konfrontováni s „konečností věcí“,
s tím, že nic tu není na věky.
Každopádně doporučuji případná témata,
která při tomto procesu objevíte zpracovat.
Podle možností buď sami, ale lepší je, zpracovat to s někým, kdo je v té době v lepší
kondici než vy. Vždycky se někdo najde.
Použít můžete jakoukoli metodu, kterou
znáte nebo které věříte nebo s osobou,
u které máte pocit, že vám s tím může
pomoci. Pravdou je, že se jedná opravdu
o hodně hluboké a kolikrát šikovně schované modely, systémy přesvědčení, způsoby
fungování, omezení, která jdou napříč časoprostorem bez ohledu na to, který rok se
zrovna píše. Uvolňují se naše největší omezení, bychom v Novém věku mohli kvalitněji
fungovat.
Držím nám všem palce.
S láskou Romana
Žil raz jeden malý chlapec, ktorý mal
veľmi zlú povahu. Otec mu dal vrecko klincov a povedal mu, že vždy,
keď sa nahnevá, nech zatlčie jeden
klinec do plota vzadu za domom.
Prvý deň chlapec zatĺkol do plota
37 klincov. Za niekoľko týždňov sa
naučil kontrolovať svoj hnev a počet
zatlčených klincov sa postupne znižoval. Zistil, že je jednoduchšie ovládať zlosť ako zatĺkať klince do plota.
Nakoniec… prišiel ten deň, keď sa
chlapec ani raz nenahneval. Povedal
to otcovi a otec mu navrhol, aby
teraz chlapec vytiahol vždy jeden
klinec, keď sa za celý deň ani raz
nenahnevá. Dni sa míňali a chlapec
po čase mohol povedať otcovi, že
v plote nezostal ani jeden klinec.
Vtedy zobral otec chlapca za ruku
a zaviedol ho k plotu. Tam mu povedal: „Urobil si dobre, chlapče, ale
pozri sa na diery v plote. Ten plot
už nikdy nebude taký, aký bol. Keď
povieš niečo v hneve, tak to zanechá
práve takéto jazvy. Ako keď zabodneš do človeka nôž a vytiahneš ho.
Nezáleží na tom koľkokrát povieš
ľutujem, rana stále zostáva.“
17
Ako to vidím ja...
Fórum čitateľa
Dobrý deň pán Čuha!
Zaujala ma Vaša stránka a rozhodla som
sa, že Vám aj ja napíšem o našom prvom
stretnutí s pozitívnym myslením. Volám
sa Martina a žijem s manželom a piatimi deťmi pri Trenčíne. S myšlienkami
o pozitívnom myslení sme sa stretli vďaka Druhému zvitku z knihy Og Mandina
Najväčší obchodník na svete. Vtedy som
si uvedomila, čo všetko máme a za čo
všetko máme byť vďační. Neskôr nám
jeden známy odporučil knihu od Dale
Carnegieho Ako sa zbaviť starostí a začať žiť. Oslovil ma citát od Marca Aurélia,
ktorý spomínate aj Vy vo svojej knihe:
,,Náš život je taký, akým ho robia naše
myšlienky“. Napísala som si ho na farebný
papier a umiestnila na chladničku. S manželom sme sa rozhodli, že zoberieme
život do vlastných rúk. Stanovili sme si
jasné ciele, ktoré sme vo forme obrázkov pridali k spomínanému citátu. O rok
neskôr sme začali s výstavbou nášho rodinného domu. Nebolo to ľahké, keďže
v tom období sme mali už štyri malé deti
a neskôr pribudlo ešte jedno. Negatívne
reagovalo aj naše okolie. A práve pri prekonávaní prekážok nám pomáhali Dale
Carnegie, Og Mandino, Napoleon Hill
a dnes aj Vy prostredníctvom Vašej knihy
Posolstvo úspechu. Kúpila som si ju skôr
zo zvedavosti. Veľmi som neverila, že aj
slovenský autor môže napísať tak kvalitnú
a jednoduchú knihu o pozitívnom myslení. Som rada, že som Vás vďaka Vašej
knihe spoznala. Dnes môžem potvrdiť, že
pozitívne myslenie a „Tajomstvo“ funguje.
Prajem Vám krásny a úspešný deň.
S pozdravom Martina.
• • •
Ahoj Jozef.
Z času na čas nachádzam v Tvojich emajloch
zaujímavé paralely k mojim snahám v práci.
Jedna z nich: „Hovorte ľuďom pravdu
a nie to, čo chcú počuť.“
Usilujem sa už dlho, nie vždy úspešne,
viesť mojich kolegov k tomu, aby sme klientom predávali to, čo potrebujú. Nie to čo
si povedia, že chcú a potrebujú. V drvivej
väčšine prípadov je v tom značný rozdiel.
A je komické pozorovať rovnakých ľudí, kto-
rí prídu k lekárovi a chcú, aby ich kompletne a úplne vyliečil. Tu nikto nepríde s tým,
že potrebuje iba poznať svoj cholesterol.
Podobne je to s autom. Asi k tomu máme
iný emocionálny vzťah.
Niekedy ma to zabáva, inokedy rozčuľuje,
keď ma klient presviedča, že on potrebuje
iba poistenie liečebných nákladov a nič iné.
Pri tom ide s rodinou lyžovať.
Vedie to k vysokej nespokojnosti a veľkému množstvu sťažností typu - keby som to
bol vedel; prečo ste mi to nepovedali; zase
ste ma oklamali; …
Preto hovorím, že ľuďom treba dať a povedať to, čo pokladáme za správne, pravdivé a prospešné. A naopak, ak niekto trvá
na tom, aby som mu predal to, o čom som
presvedčený, že to nie je správne ani vhodné - radšej ho pošlem ku konkurencii.
Faloš a lakomosť nás však asi tak skoro
neopustia.
úprimne Miloš Kmety
• • •
Príjemný dobrý deň!
Srdečná vďaka za oživenie a spríjemnenie
dnešného dňa inovatívnym spôsobom
pomocou videa.
Pozorne som počúvala a nahliadala Vášmu
príhovoru.
Tiež som prečítala viacero kníh týkajúcich
sa pozitívneho myslenia a nielen to i života
a myslenia podľa nás „primitívnych kmeňov“. Vďaka tejto literatúre som našla pokoj v duši a myslím si, že aj zmysel môjho
života.
Je to určite pravda, že s pozitívnym myslením sa žije oveľa lepšie!
Vo svojom živote som sa skôr stretla
s nepochopením okolia na moje pozitívne
reakcie a myšlienok, o ktoré sa niekedy nemám s kým podeliť. No napriek tomu som
spokojná!
S pozdravom a prianím príjemného dňa
Čigášová Dana
P.S.: To čo robíte je prínosné a úžasné.
Prajem nech sa Vám darí naďalej pozitívne
naladiť ľudstvo.
18
Pozitívne myslenie 1|2012
Úsmev
Úvod do rubriky „Humor a smiech“
Ktosi múdry raz povedal, že život nie je náhoda, ale voľba. Je zábavný. Pre mňa určite
takým je. Všade okolo nás sa odohrávajú
„životné komédie“, len ich musíme objaviť.
Dávno sú známe mnohé filmové grotesky
Charlieho Chaplina, Stana Laurela a Olivera
Hardyho alebo Mr. Beena. Dokážeme sa
pri nich smiať celé roky, ba až generácie.
Všetky sa odohrávajú v bežnom živote.
Mnoho inteligentných ľudí vo svojom živote vedelo, že je treba občas si trochu
zažartovať, zašantiť, alebo povyvádzať
nejaké hlúposti, na ktorých sa ľudia dokážu potom schuti vyrehotať. Spomínam si
na moje detstvo, ktoré bolo mimochodom
veľmi krásne, keď sme sa ako malí školáci
Veselé srdce
je dobrý liek,
ale smútok
vysušuje kosti
zabávali takpovediac na hocičom, čo nám
priniesol život do cesty. Raz nám vošla
do triedy koza a keď sme ju vyhnali na dvor,
zistili sme, že je tam celá zoologická záhrada. Samozrejme bolo po vyučovaní. Mali
sme prax. Inokedy sme si zasa už ako malí
školáci vymýšľali svoj vlastný dorozumievací jazyk. Tvorili sme ho pridávaním rôznych
predpôn a prípon pred slabiky slov, alebo
za ne. Tak vznikali smiešne skomoleniny,
na ktorých sme sa dokázali smiať celé hodiny a na druhý deň to kľudne zopakovať.
Niekedy to bola aj naša tajná reč, lebo nie
každému sa podarilo plynule zvládnuť ústnu komunikáciu týmto spôsobom. Rozdeliť
v mysli slovo na slabiky a potom k nemu
ešte niečo súvisle pridávať tak, aby to ten
druhý pochopil, to bolo pre niektorých
doslova umenie. Napríklad veta: „Takto sa
ľahko rozpráva“, znela v rôznych verziách
nasledovne: „Tapaktopo sapa ľapahkopo
ropozprapávapa“. Jej náročnejšia verzia
bola: „Tádrktódr sádr ľádrhkódr ródrzprádrPozitívne myslenie 1|2012
vádr“. Najsmiešnejšie sa nám hovorilo,
keď sme pred slabiky pridali predponu ko.
„Kotakokto kosa koľakohko korokosprákova“. Veľa razy sa nám z toho koktania
zaplietol jazyk. Rehotu nebolo konca kraja.
Potom som tieto svoje detské skúsenosti odovzdávala našim dvom synom. Vždy,
keď som ich učila takto sa dorozumieť, tak
sme sa spolu schuti nasmiali, až nám stekali slzy po lícach. Pokojne si to skúste aj
vy, objavíte v sebe veľa tvorivosti a zažijete
pritom mnoho zábavy.
Sú ľudia, ktorí sú veľmi vzdelaní, tvrdo
v živote pracujú, spoločensky sú obľúbení,
čelia možno v živote veľkému stresu, ale
napriek tomu sa dokážu úžasne zabávať.
Isto aj sami na sebe. Veľmi dávno napísal
prorok Šalamún vo svojej „Knihe prísloví“
(17, 22): „Veselé srdce je dobrý liek, ale
smútok vysušuje kosti“.
Ak sa hovorí, že pozitívne emócie
a smiech nám veľmi pomáhajú, keď sme
chorí, tak čo potom dokážu s nami urobiť,
keď sme zdraví? Radosť v srdci a smiech
by mal byť súčasťou nášho každodenného
života. Lekárske objavy hovoria o užitočnosti smiechu pre náš organizmus, o endorfínoch, o posilňovaní imunitného systému vďaka smiechu, o ukľudňovaní nervovej
sústavy a podobných pozitívnych účinkoch
humoru. Len ich treba praktikovať a vnímať. Ktosi niekedy povedal: „Smej sa a svet
sa bude smiať s tebou“. Vyskúšajte si napríklad účinky úsmevu pri stretnutí hoci aj
s neznámou osobou na ulici. Uvidíte, že
keď im venujete úsmev a bude to úprimné,
nie na posmech, aj oni sa na vás pozrú
s úsmevom.
Ak objavíte náhodou v sebe akési komické vlohy, nenechajte ich len tak driemať
a zakrpatieť. Skúste ich používať, rozvíjať, a tak spríjemňovať chvíle vášmu okoliu. Neberte život príliš vážne, rozdávajte
humor a smiech iným, život sa vám za to
odvďačí.
Vaša Jana
19
Človečina voňavá,
dobro a zlo
Ing. Emil Burák, PhD.
Človečina vonia
Naproti tomu pesimista, negatívne orientovaný – ho opíše ako POLOPRÁZDNY
POHÁR. Vedci na najlepšej biznis škole
sveta (Harwardská univerzita v USA) vyskúmali, že zo štvorlístka faktorov (informácie, inteligencia, šikovnosť a postoje) práve postoje pre úspech človeka
v živote i práci znamenajú neuveriteľných, ale rozhodujúcich až 93 percentJ!
Pestujme a trénujme preto správne postoje, vyplatí sa to.
Vôňa človečiny a flexibilita zmeny
Pozitívne konanie je náročnejšie ako
„len“ pozitívne myslenie aj pri pohľade
na pohár vody naplnený do polovice.
Optimista, pozitívne mysliaci – ho vidí
a hodnotí ako POLOPLNÝ POHÁR.
20
Váha rozhodovania je niekedy mimoriadne ťažká pre bežného človeka, podnikateľa, politika i riaditeľa. Ak v rozprávke drak zvyčajne hlásal, že mu človečina
smrdí, tak v realite doby a napriek nevo-
ňajúcej brutalite dneška na trhu radšej
usilujme, aby napriek všetkému človečina
voňala.
Jedna vec je vyštudovať manažment v teórii, druhá je zvládať ho v praxi s obrovskými nárokmi na nutnosť improvizácie.
Hoci poradcov môžete mať aj tisíc, rozhodnutie zvyčajne musíte urobiť sami, či
už dopadne tak alebo onak, dobre alebo
zle. Ak zmyslom života je rozvíjať dobro,
tak dobrým východiskom pre človeka veriaceho v ľudí, je neprekročiť rubikon odkazu:
Živý organizmus (človek) – bol, je a bude
vždy viac ako neživý mechanizmus (stroj,
robot, automat, počítač).
A to aj napriek tomu, že Darwinova
teória prežitia jasne hovorí, že v prírode
neprežije najsilnejší ani najinteligentnejší
druh, ale ten druh, ktorý sa najlepšie prispôsobí zmene.
Pozitívne myslenie 1|2012
Zaujímavé…
Dilema – dobro a zlo
Motivačne viac
Kým akademici vedú v teórii večné spory,
či v rozhodovaní homo sapiens vo finále
viac dominuje racio (mozog, rozum) alebo
emócie (srdce, cit), manažéri praxe skôr
riešia dilemu kvalitatívne náročnejšiu. Ak
svoju profesionalitu opierajú o skutočné
know-how nielen v rámci softvéru (znalosti – skills), ale aj v rámci hardvéru (etika)
a ich cieľom je dlhodobá prosperita, tak
často náročne rozhodujú kvalitu.
Problém nie je ani tak v zložitosti riešení
a genéze od indukcii k dedukcii a od analýzy k syntéze. Skôr v prozaickejšej rovine.
Kategorickej zmene axiómy: V stále rozporuplnejšom, protichodnejšom a paradoxov plnšom svete skončila tzv. éra
čistých riešení, kde sa rozhodovalo len
medzi dobrom a zlom.
Veľa riešení dneška má úplne inú geometriu. Táto spočíva často v tzv. negatívnych kompromisoch, t.j. keď sa musíte dokázať rozhodnúť medzi menším a väčším
zlom. A kde je v danom prípade ten správny kľúč k trezoru? V hodnotách, ktorým
veríme a ktorých zmysluplný kód v nás rezonuje nadovšetko. A preto nezabudnime
aj na jednoduché, ale výstižné posolstvo
predkov: Honores mutant mores (Tituly
kazia mravy a honor bohatstva charakter)!
Ak Vás vyššie uvedené riadky zaujali
a chcete motivačne čítať viac, naše idey
nájdete najmä v knihách o life manažmente: Pohodou k prosperite I-III., Kríza – ako
výzva, šanca a príležitosť, Biznis pragmaticky, Kreativita…
Pozitívne myslenie 1|2012
Na stanici metra ve Washingtonu DC
se posadil muž a začal hrát na housle. Bylo studené lednové ráno.
Hrál asi 45 minut Bachovy skladby.
Během té doby, jelikož byla špička, prošlo stanicí odhadem tisíce
lidí, většina z nich cestou do práce. Po třech minutách prošel kolem muž středního věku a všiml si
hrajícího muzikanta. Zpomalil krok
a na pár minut se zastavil, pak spěchal za svými povinnostmi. O minutu později dostal hou­slista svůj první
dolar: nějaká žena mu hodila peníze
do krabice a bez zastavení pokračovala v chůzi. Po několika minutách se
někdo opřel o zeď a poslouchal, pak
se podíval na hodinky a odkráčel.
Evidentně spěchal do práce. Nejvíce
pozornosti mu věnoval 3letý chlapec.
Matka jej vlekla kolem, spěchala ale
dítě se zastavilo a dívalo na houslistu… Nakonec jej matka postrčila,
dítě pokračovalo v chůzi, ale celou
dobu se za houslistou ohlíželo. Toto
se opakovalo s několika jinými dětmi
a všichni rodiče, bez výjimky, je nutili
pokračovat v chůzi. Za celých 45 minut hry se na chvilku zastavilo pouze
6 lidí. Asi 20 mu dalo peníze, aniž by
zpomalilo svůj krok. Vybral 32 dolarů.
Když skončil a nastalo ticho, nikdo si
toho nevšiml. Nikdo nezatleskal, nikdo jej nepoznal. Nikdo nevěděl, že
tím houslistou byl Joshua Bell, jeden
z nejlepších hudebníků na světě. Hrál
jedny z nejtěžších skladeb, které byly
kdy složeny, na houslích za 3,5 milionů dolarů. Dva dny před tím, než
hrál v metru, vyprodal Joshua Bell divadlo v Bostonu, za průměrnou cenu
sedadla 100 dolarů. Toto je skutečná
historka. Inkognito hra Joshuy Bella
ve stanici metra byla zorganizována
deníkem Washington Post jako součást experimentu o vnímání, vkusu
a prioritách lidí. Zadání bylo: na běžném obyčejném místě v nevhodnou
dobu - dokážeme vnímat krásu?
Dokážeme se zastavit a ocenit ji?
Poznáme v neodpovídajících souvislostech talent? Jedním z možných
závěrů tohoto experimentu je, že
jestliže nemáme chvilku se zastavit
a naslouchat jednomu z nejlepších
hudebníků na světě, hrajícímu nejlepší kdy napsanou hudbu, kolik dalších věcí nám uniká?
21
Pozitívne Soirée
Jozef Čuha
Je tretí utorok v mesiaci a všetci členovia, priaznivci
a sympatizanti pozitívneho myslenia sa schádzajú v budove Štátnej vedeckej knižnice v Banskej Bystrici. Tesne
pred sedemnástou hodinou sú už takmer všetky miesta
obsadené. V miestnosti počuť len tiché rozprávanie sa,
tóny príjemnej hudby a posledné úpravy kameramana
Mariana Cútha.
Pozitívne soirée začína. Hudba trochu zosilnie a Jozef
Čuha začína s meditačným cvičením. Trvá to necelých
dvadsať minút. Poslucháči sú uvoľnení a pripravení vypočuť si prednášku. Ešte skôr ako vystúpi hlavný rečník,
pani Tina Prôčková prečíta niekoľko statí z predstavovanej knihy, ktorej text súvisí s témou prednášky.
Potom sa už započúvame do slov hlavného prednášateľa.
Asi takto prebieha každé jedno stretnutie. Toto je
Pozitívne soirée. Za obdobie takmer šiestich rokov
bolo odprednášaných viac ako šesťdesiat rôznych tém.
Rečníci, ktorí vystupujú, sú zväčša členovia Občianskeho
združenia Medzinárodné centrum pozitívneho myslenia (International center of positive thinking – ICOPT),
jeho sympatizanti, ale občas sa ukážu aj vzácni hostia.
Každé jedno stretnutie je natáčané na video a neskôr
umiestnené na našej stránke www.pozitivnemyslenie.sk.
Jej návštevnosť sa už priblížila k štvrť miliónu, čo nás
nesmierne teší.
Posilňuje nás to vo viere, že o činnosť, ktorú robíme,
je záujem. Nie každému sa podarí dostať sa do Banskej
Bystrice, nie každému sa z rôznych dôvodov podarí prísť
práve v tretí utorok v mesiaci do Štátnej vedeckej knižnice. No každý, kto má záujem, si môže prednášku vypočuť zo záznamu. Ohlasy, ktoré dostávame, sú veľmi
priaznivé.
Niektorí stáli návštevníci tohto podujatia sú už „odborníci“ a preto sa prednášajúci musia dôkladne pripraviť,
aby každá prednáška priniesla niečo nové.
Ak aj vy chcete zažiť príjemnú atmosféru Pozitívneho
soirée, radi vás privítame na každej jednej prednáške.
V prípade, že to máte do Banskej Bystrice ďaleko, každú
prednášku si môžete pozrieť zo záznamu.
Príjemnú zábavu vám praje kolektív OZ ICOPT.
22
Pozitívne myslenie 1|2012
Download

Časopis „Pozitívne myslenie - Medzinárodné centrum pozitívneho