Rómske LisTY
2014
1
Ilustračná fotografia: kam
Milí čitatelia, je mi obrovským potešením a cťou, že som dostal možnosť napísať vôbec prvý úvodník, prvého čísla
Rómskych listov. Zároveň cítim veľké
zadosťučinenie, keď vidím ako postupne
pribúda viac a viac rómskych periodík. Je
to znak toho, že Rómovia na Slovensku
sa aj po tejto stránke prebúdzajú k životu, že majú chuť zdieľať informácie, ukazovať svoje úspechy, pracovať na riešení
svojich problémov, dozvedať sa viac o sebe
navzájom a v neposlednom rade dávať do
pozornosti celej spoločnosti témy, ktoré
sú pre nás ako komunitu dôležité. Teším
sa, že tieto noviny prinesú takúto hodnotu
všetkým Rómom a nielen im.
Hovorí sa, že žijeme vo veku informácií. Niekedy možno nevieme, čo si pod
tým predstaviť. Pre mňa osobne život
v informačnom veku znamená v prvom
rade schopnosť z nepreberného množstva
informácií a zdrojov vybrať tie, ktoré sú
spoľahlivé, pre mňa prínosné – na základe
ktorých môžem robiť správne rozhodnutia. Bez informácií nám unikajú príležitosti a bez príležitostí nám unikajú šance žiť
život podľa našich predstáv. To sa týka rovnako Rómov ako kohokoľvek iného. Mnohí
Rómovia žijú dlhodobo v podmienkach,
z ktorých sa často nevedia sami vymaniť.
Márne čakajú na príležitosti, ktoré by im
dali šancu na lepší život pre seba a svoje
deti. Teším sa, že tieto noviny sú ďalším
nástrojom na to, aby sa informácie a príležitosti dostávali k tým, ktorí ich najviac
potrebujú, v ich rodnom jazyku.
Vo svojej práci sa denno-denne stretávam s výnimočnými Rómami, ktorí
dosiahli veľké úspechy doma aj v zahraničí a ich vlastná krajina, ani vlastná komunita o nich nevie. Denne sa stretávam
s príkladmi krásneho, bezproblémového
spolunažívania Rómov a majority, príklady hodné zdieľania a šírenia, o ktorých
verejnosť nemá ani potuchy. Denne sa
stretávam s pozitívnymi príkladmi, projektmi a aktivitami z praxe, o ktorých sa
ale nikde nepíše.
Pokračovanie str. 2
2
Rómske listy 1/2014
Dokončenie zo str. 1
Miesto toho sa z celoslovenských médií
dozvieme o každom novom segregačnom
múre, o každej krádeži či bitke, o zhoršujúcich sa vzťahoch či počte nezamestnaných.
Všetky tie informácie a príbehy, ktoré
len ďalej umocňujú existujúce predsudky a stereotypy. Zlé správy, ktoré bránia
tomu, aby sa majorita s menšinou lepšie
pochopili a spoznali. Preto sa teším, že tieto noviny prinesú väčšiu rovnováhu a pomôžu zviditeľniť všetku tú výnimočnosť,
talent a pracovitosť, ktoré sa medzi nami
Rómami skrývajú.
Z celého srdca želám redakcii novín,
aby sa im podarilo v čo najväčšej možnej
miere naplniť svoje poslanie. Aby výsledkom ich práce bola nielen lepšia informovanosť, ale aj posilnenie spoločnej identity
nás Rómov ako komunity.
Mgr. Peter Pollák, PhD.
poslanec Národnej rady Slovenskej
republiky, splnomocnenec vlády SR
pre rómske komunity
Angluno Lav
Lačhe amala, chuden andro vasta jekhte
ľila, save kerel prekal tumende o Romano medijalno centros Kašatar. Domuken
mange, kaj tumenge te phenav vareso pal
oda, so andre kala ľila arakhena, so genena. Imar 15 berša prekal tumende doanas
o irišagi pro amaro webos www.mecem.sk.
Buter berša prekal tumende keras o reportaži khatar o romane thana ke Slovačiko,
no the khatar e Europa. Šaj len dikhen ke
slovačiko televizija pro dujto programos.
Vajkeci berša keras o relaciji pal o Romengero dživipen ko slovačiko rozhlasis.
Akana doavľa e vrama, kana zachudľam
te kerel prekal tumende neve ľila. Kamav
tumenge te phenel, kaj amare irišagi ena
pal o manuša, the prekal o manuša, prekal
amari romaňi nacija. Kaj te bararas opre
amaro džaňiben, kaj te das dumo the medijalno than amare manušen khatar o romane thana, kaj te sikavas oda lačhipen so
maškar amare Roma hin. Kala ľila hine pal
tumende, prekal tumende. Paťav, kaj len
lošaha genena na ča andre slovačiko čhib
no the andre romaňi. Paťas kaj so buter
romaňi čhib ela andro ľila, akor the o ľila
ena buter čačutne romane.
Andro Romane ľila arakhena o informaciji pal oda, so hin andro thana nevo, so
hin nevo kana džal pal e politika, so čalavel
amaro dživipen. Šaj genena pal o džuvľa,
no nane oda irišagos ča preko džuvľa. Arakhena o prithoviben pal e kultura, čhib,
phurikaňiben, literatura. Andro prithoviben Romano than šaj genena the avke
šaj feder sprindžarena o thana, forova,
gava, kaj dživen o Roma. Doanas tumenge
o informaciji preko sikľibnaskere bazutne,
maškarutne, the uče, no the o prithoviben
Kirmoro, savo hin preko cikne čhavore
andro školki. Dodžanena pes the oda, so
dikhľam, vaj šunďam. Mangav tumenge
šukar geňiben. Ačhen Devleha amala!
Jarmila Vaňová
Rómovia majú ďalšie pútnické miesto – Ľutinu
V Ľutine pri Sabinove sa počas leta v júni
konala prvýkrát v histórií púť rómskych
rodín, ktorú organizovala Komisia pre
Rómov Prešovského arcibiskupstva
a Gréckokatolícke formačné centrum
pre Rómov. Na púti sa stretlo približne
300 Rómov z obcí ako Čičava, Hlinné,
Jarovnice, ale aj z Prešova, Košíc či do­
konca z Čiech, z Ostravy.
Tento rok je aj v gréckokatolíckej eparchii zasvätený rodine. Organizátori sa
teda rozhodli na miesto tradičného festivalu gospelovej hudby Festromu usporiadať práve Púť rómskych rodín. Program
mali Rómovia bohatý. Čakal ich úvodný
evanjelizačný koncert, adorácie, modlitba ruženca, krížová cesta, rôzne hudobné
vstupy zo svedectvami. Práve svedectvá
boli zaujímavé a dojímavé pre značnú časť
Rómov, ktorá do Ľutiny prišla. Niektorí
z nich sa podelili o svedectvá, ako Boh
a viera zmenila ich život.
Púť rómskych rodín sa konala aj za
účasti Mons. Jána Babjaka, SJ, prešovského arcibiskupa, ktorý viedol záverečnú liturgiu a Rómom sa na záver poďakoval a udelil im požehnanie dokonca aj
v rómskom jazyku. V závere liturgie prečítal gréckokatolícky kňaz Martin Mekel
list, ktorým o Púti rómskych rodín budú
informovať Svätého Otca Františka.
Ľutina je najznámejším a najvýznamnejším pútnickým miestom gréckokatolíkov na Slovensku. V správe o ľutinskom
zjavení sa spomína, že 19. augusta na sviatok Premenenia Pána, podľa juliánskeho
kalendára, sa miestnej obyvateľke Zuzane
Feketovej zjavil sv. Mikuláš. Nastalo dô-
kladné vyšetrovanie biskupským úradom
a krajským lekárskym kolégiom. Vyšetrovaním sa zistilo, že obsah zjavení sa v ničom neprotirečí vieroučným a mravným
zásadám katolíckej Cirkvi, preto boli jeho
výsledky vyšetrovania poslané do Ríma na
príslušnú kongregáciu. Táto ich schválila
a 24. mája 1855 Svätý Otec Pius IX. vydal dekrét, v ktorom sú zapísané všetky
odpustky, ktoré možno v Ľutine získať.
V rokoch 1878 – 1930 boli tu postavené viaceré kaplnky – Uspenia Presvätej
Bohorodičky, sv. Anny, sv. Kríža a sv.
Mikuláša. Zázračné uzdravenia z prvých
rokov po zjavení sú zaznamenané v zápisnici uloženej vo vatikánskych archívoch.
V roku 1988 bol Chrám Zosnutia Presvätej
Bohorodičky povýšený pápežom Jánom
Pavlom II. na Baziliku Minor.
(kla)
Rómske listy • Adresa redakcie: Rómske mediálne centrum, P. O. BOX F-8, 040 01 Košice • e-mail: [email protected]
• telefón: 0948632138 • web: www.mecem.sk • Šéfredaktorka: Mgr. Jarmila Vaňová • Redakcia: PhDr. Kristína Magdolenová,
Mgr. Klaudia Oláhová, Monika Sinuová • Grafika: Anna Martiňuková, Oliver Šimčík • Sadzba: Pro libris • Tlač: Beki Design •
Registrácia: Ministerstvo kultúry SR pod číslom EV 5035/14 • ISSN: 1339-7702 • Realizované s finančnou podporou Úradu vlády
Slovenskej republiky – program Kultúra národnostných menšín 2014.
NAŠE ŽENY
Rómske listy 1/2014
3
AMARE DŽUVĽI
Ilustračná fotografia: kam
Rómske ženy sú budúcnosťou rómskeho národa
Rómske ženy. Majú svoje osudy, v mnohom veľmi podobné. Uzavreté v klietke
osady, rodiny, podriaďujúce sa prísnym
pravidlám tradície, ktoré hovorí, čo je
a čo nie je prijateľné. Kto však vidí rómske ženy len v tradičnej polohe matky,
opatrovateľky, trpiteľky, veľmi sa mýli.
Prečo? Stačí sa len pozrieť do učební
stredných ale aj vysokých škôl. Študujú
staré i mladé. Doháňajú, čo zameškali,
čo im život vzal, čo im doba nedovolila.
Alebo jednoducho to, o čom nevedeli.
Mnohé rodia v šestnástich, ale len čo deti
nastúpia do základnej školy, sadajú do lavíc aj ich matky a nie raz aj staré mamy.
Aj preto, aby mali aspoň akú-takú šancu
získať prácu v regiónoch, kde žijú. Bu-
dujú si siete, pôsobia aktívne v rôznych
občianskych združeniach, aby popri tom
všetkom niesli stále zodpovednosť nie raz
za celú rodinu, aby vychovávali deti, zarábali peniaze, prali, upratovali…
Hovorí sa, že Róm musí vydržať dvakrát toľko ako gádžo, aby sa mu vyrovnal.
Ak je to tak, tak potom musí rómska ženy
vydržať štyrikrát toľko. A to je často nad
ľudské sily. Aj preto si zaslúžia úctu a obdiv tie ženy, ktoré sa nevzdávajú, a dokážu sa pohybovať na hranici tradičného
a moderného života. Sú vzorom pre mladé dievčatá, dcéry, vnučky, aby pochopili,
čo sa v živote má a čo nemá.
Je zaujímavé prísť do osady, kde
gadžovská noha zablúdi len občas,
a stretnúť tam ženu s jasne vyhranenými
názormi, ženu, ktorá by v majoritnom
prostredí určite mala zaujímavé postavenie. Ale tieto ženy netúžia po postavení,
túžia po tom, aby ich deti mali čo jesť,
aby mali strechu nad hlavou, aby ich muži
nebili, aby… a premýšľanie o budúcnosti
je akoby premýšľaním o mimozemských
civilizáciách.
Aj preto sme sa rozhodli priniesť v našich novinách prílohu o ženách a pre ženy.
Aby sme sa navzájom spoznávali, boli si
oporou. Aby sme sa vzdelávali, lebo sila
Rómov je v ich ženách. Jedno talianske
príslovie hovorí, že je vzdelaný národ ten,
kde je vzdelaná matka. Ak to platí, tak
potom majú ešte Rómovia šancu. (kam)
4
ná jdete na w ebe
Ak hľadáte kontakty na rómske ženy prípadne vás zaujímajú novinky zo života
rómskych žien, nájdete ich na sociálnej
sieti www.facebook.com/Hlas.romskych.
zien.
Stránka vznikla pred dvomi rokmi a jej
cieľom je sústreďovať informácie, ktoré
rómskym ženám uľahčia život na spoločnom dostupnom mieste. Nájdete tam
nielen monitoring tlače s článkami, ktoré
môžu byť pre vás dôležité, ale aj informácie
o aktivitách rómskych žien. A samozrejme, budeme radi, ak budete informovať
aj o tom, čo robíte vy. Kontakt: jarmila.
[email protected] Tešíme sa na vás!
amare džuvľi
Rómske listy 1/2014
Rómovia sa finančne vzdelávali
Poltár – Pre Rómov v meste Poltár
vytvorili Únia rómskych materských
centier a kancelária Terénneho sociálneho pracovníka (TSP) projekt s názvom
„Spoznávajme svoje peniaze“. Rómsku
tlačovú agentúru o tom informovala štatutárna zástupkyňa materského centra
Beáta Berkyová.
Ako ďalej Berkyová uviedla, „väčšina
obyvateľov Poltári je dlhodobo nezamestnaná a ich príjmom je dávka v hmotnej
núdzi a príspevok za výkon aktivačnej
činnosti. V snahe prežiť, požičiavajú si
peniaze od nebankových subjektov. Tieto
pôžičky sú veľmi predražené, ľudia ich nestíhajú splácať a dostávajú sa tak do exekúcií. Je to aj preto, že finančná gramotnosť
komunity je slabá.“
Do finančného vzdelávania sa zapojilo
25 domácností a učili sa viesť rodinný rozpočet, ustrážiť finančné prostriedky „Očakávame, že tieto poznatky budú následne
praktizovať aj vo svojom okolí a budú sami
vedieť odhadnúť, čo je pre nich z hľadiska
finančných prostriedkov výhodné alebo
nevýhodné,“ vysvetlila Berkyová.
Projekt prebiehal od marca do júla
2014.
(sin)
Pr íbeh
„Cigánke nedovolím hrabať sa mi vo vlasoch…“
Žien, ktoré majú v živote cieľ alebo sa
spôsobom svojho života odlišujú nie je
v rómskej komunite mnoho. Nájdeme ich
takmer v každej väčšej komunite. Lebo
ony neutekajú, práve naopak – zostanú
a snažia sa pomáhať svojim. Takou je aj
Romana Balogová. Svoju energiu prenáša
denne na deti v základnej škole v rodnej
obci, kde pracuje ako asistent učiteľa. Má
22 rokov, pochádza z malej obce Vtáčkovce blízko Košíc. Má ukončenú Strednú
odbornú školu v Košiciach v odbore kaderníčka-holička. Momentálne študuje na
Súkromnej pedagogicko-sociálnej akadémii v Košiciach v odbore učiteľstvo v MŠ
a vychovávateľstvo.
„Po skončení školy som sa ako Rómka nedokázala uplatniť. Preto som si povedala, že niekde musím robiť aj keby to
nebola práca kaderníčky. Cez úrad práce
som si vybavila absolventskú prax u nás
v základnej škole ako asistent učiteľa. Po
skončení praxe mi pani riaditeľka ponúkla
možnosť zostať pracovať natrvalo. Samozrejme s podmienkou, že si doplním vzdelanie,“ hovorí.
Štúdium na strednej škole považuje za
dôležité vo svojom živote. „Stredná škola mi toho dala veľa. Zmenila môj názor
na život. Keby som neštudovala, s veľkou
pravdepodobnosťou by som bola vydatá
žena s deckom a varechou v rukách. Nie
je to zlé, ale prečo tak skoro! Môžem povedať, že som jediné pracujúce slobodné
dievča vo Vtáčkovciach. Neraz ma ženy
oslovili, aby som sa už konečne vydala…
v rómskych osadách je to tak…“
Prečo Rómovia neštudujú? Aj nad tým
sa zamýšľa. „Ľudia z môjho okolia by potrebovali istotu v tom, že keď budú študovať, tak budú môcť aj pracovať. Prázdne
slová a sľuby nestačia, treba konať. Nerómovia sa nevedia vžiť do ich situácie, keď
vzdelaný a šikovný Róm sa nevie zamestnať pre svoju farbu pleti. Najviac žiadajú
pochopenie a reálne možnosti na lepší
život pre svoje deti.“
Ľudia by potrebovali
istotu, že keď budú
študovať, tak budú
môcť aj pracovať.
Ako asistentka učiteľa má z práce
rôzne skúsenosti. „Sú aj dobré aj zlé. Na
jednej strane sú rodičia, ktorí sami vidia,
že najviac môžu deťom pomôcť tým, že
ich v štúdiu budú podporovať a pomáhajú im v učení. No na druhej strane sú aj
takí, ktorí nepodporujú svoje deti a rovno im povedia – nemusíš sa učiť, aj tak
z teba nič nebude lebo si založíš rodinu
a školu necháš.“
Rodina je pre ňu veľmi dôležitá. „Moja
rodina je pre mňa to najcennejšie, čo
mám. No priznám sa, že zo začiatku sa
im celkom nepáčilo to, že som chcela ďalej pokračovať v štúdiu. Mysleli si, že ma
to prestane baviť a zbytočne investujem
peniaze do školy. No teraz sú na mňa hrdí,
podporujú ma a snažia sa mi pomôcť ako
najlepšie vedia.
S diskrimináciou má zo svojho života
bohaté skúsenosti. „S diskrimináciou sa
stretávam bežne v obchode, v autobuse
atď. Stačí keď sa pozriem na výraz tváre
ľudí, ktorí keď majú blízko seba Róma,
tak ako keby mali nastavený alarm: „Buď
teraz v pozore! Je tu Róm.“ Keď som študovala kaderníctvo, mali sme odbornú
prax v školskom kaderníctve, kde sme
vykonávali kadernícke služby. Moja majsterka ma považovala za najšikovnejšiu
žiačku a preto, keď prišli jej zákazníčky,
vždy požiadala mňa, aby som jej pomáhala. No raz ma tak zarazila negatívna
reakcia jednej pani, že som nevedela ako
odísť z prevádzky. Ona mi pred všetkými
povedala, že cigánke nedovolí hrabať sa
jej vo vlasoch. Bolo to nepríjemné…,“ ale
vie tiež, že „tak ako aj Nerómovia sa boja
Rómov, tak je to aj opačne.
Aj my Rómovia máme obavy z Nerómov. Ako môže niekto posúdiť človeka,
keď ho ani nepozná? Možno keby neodčleňovali Rómov do jednej časti dediny
tzv. „osady“ a žili spoločne v zmiešanej
dedine, tak by sa ich názor zmenil. Určite
také sú, len sa málo propagujú v médiách.
Aj rómske rodiny vedia žiť slušne.“ (sin)
SME RÓMOVIA
Rómske listy 1/2014
5
AMEN O ROMA
AMEN SAM O ROMA…
Prekal dojekh nacija hin mangavno te
džanel jak lakero than. Tel kada pes
garuvel savoro: o phurikaňiben, e čhib,
akanutňi vrama, kultura… ňisavi nacija
nane frimeder vaj buter mangavňi preko
kulturakero phurikaňiben pre luma. Ča
jekh hin bareder, aver lačhe jileskero, vareko pre oda jak kamel te buchľarel peskeri kultura chasnaľinel avri e zor, vareko
o bašaviben.
O bilačhipen le Romengero andre
kada hin, kaj pal peskero phurikaňiben
džanen ča čepo. Buter informaciji save
pal amende džan hine sar paramisi, the
ajse informaciji, save naľidžen ko čačipen. Najbari bibacht la nacijakeri hin
akor, kana našavel peskeri čhib. Na ča
bijal oda, hoj kana sar pes prethoven
o lava le amaterenca, so nadžanen mište e čhib, akor naščol e voďi le lavengeri,
the naščol lengeri zor. Kana nabajinaha
pal peskeri romaňi čhib, akor odčhivas
pestar o baro šeleberšengero barvaľipen,
so amenge mukle amare phure manuša.
The adaďive das duma pal oda, pal
soste imar duma nakampel te del. Hin
oda o phučiben ko sam, sar pes vičinas.
The kaj o nav Atzigonai džanas khatar
e literatura ko 12. Šel berša, the hin oda
imar historično, nane kada nav ajso so
geľa avri khatar amende, khatar e čhib la
komunitake. O nav Cigan/cigansko pes
avke zazoraľiľa andre savore čhiba, kaj
pes načudaľinas, kana e majorita nakamel kada nav te omukel, the zorales kada
ľumidel anglal. Dikhen pre oda, ko kada
nav chasnaľinel? O rasisti, ajse so nakamen le Romen, o manuša save le Romen naľidžen ňisoske…he, o nav Cigan
hin ajso, so amenge nasikavel paťiv, so
Ilustračná fotografia: kam
amenge sikavel, kaj sam teleder sar aver.
Bilošalo hin, kana kada nav chasnaľinen the o Roma. Nekbuter ola, save
kamen te el anglune vaš e komunita.
O lava: me som barikano Ciganos/barikaňi Ciganka… bo miri daj mange oda
avke phenelas… nane ňis aver čak oda,
hoj naprindžaren peskeri nacija, peskeri kultura. Kana odi daj dživelas čirla, našči avres oj phenelas, kana o nav
Cigan vakerelas dojekh manuš, našči oj
vaš oda, kaj imar nadžanelas e romaňi
čhib…
O Rom, savo del duma romanes, the
leskeri dajakeri čhib hin romaňi, peske
phenel kaj hino Rom. Me som Rom. Oda
hin fundamentos. The e paťiv ko manuša, no najbuter ke peste korkoreste. Kada
but chibaľinel la komunitake. Odaris savoro zachudel…(ova)
6
K ľ ú č e k d e j i n á m R ó m ov
Keďže sú dejiny Rómov dodnes nedostatočne preskúmané, pokúsime sa vám postupne priniesť informácie, ktoré, veríme,
budú pre vás užitočné:
◆ za najstaršiu správu o Rómoch na území
Slovenska je možné považovať údaj z roku
1328, podľa ktorého Michal, prezývaný
Cigán, ktorý bol sluhom u Filipa, syna
Petra z Krásnej nad Hornádom, lúpežne
prepadol mlynára zemanov zo šarišských
Bertotoviec. Ako uvádzajú kroniky, Filip
nútil Michala kradnúť pre svoje potreby,
◆ jedným z najvýznamnejších Rómov bojujúcich na území Košíc počas stavovských
povstaní v 17. storočí bol Baláž Lipaj,
ktorý v roku 1604 ako veliteľ jazdeckého
oddielu Štefana Bočkaja bez boja obsadil
mesto Košice. Smutné je, že v roku 1605
ho zavraždili vlastní ľudia,
◆ v apríli 1423 cisár Žigmund Luxemburský na Spišskom hrade vystavil skupine
kočujúcich Rómoch na čele s Ladislavom
listinu (glejt), podľa ktorej boli pod jeho
ochranou. Táto listina im počas ich putovania zabezpečovala ochranu domácich
obyvateľov,
◆ podľa súpisu Cigánov z roku 1893 žilo
vtedy na území dnešného Slovenska
takmer 40 000 Cigánov, z toho na východe Slovenska Viac ako 16 000 a v Košiciach 474. V roku 1924 žilo v Košiciach
771 rómskych obyvateľov z nich 131 bolo
evidovaných hudobníkov,
◆ jedným z najvýznamnejších muzikantov Rómov v Košiciach bol Pišta Bundzík.
Jeho busta sa nachádza v Múzeu Vojtecha
Lofflera v Košiciach.
(r)
AMEN O ROMA
Rómske listy 1/2014
Kučerák medzi najlepšími na svete
Prešov – V prvej desiatke najlepších
silových trojbojárov v kategórii Masters 2
do 75 kg sa po júnových majstrovstvách
Európy ocitol aj Stanislav Kučerák. Podarilo sa mu to vďaka zisku zlatej medaily na
tohtoročnej súťaži o titul Majstra Európy,
ktorá sa konala v polovici júna v Prešove.
Tento trojbojár (50) vlani získal titul
Majstra sveta. „Bolo to nesmierne ťažké,
mal som silných súperov, ale húževnatosť
a hlavne drina stála za to,“ povedal Kučerák. Ako ďalej dodal, je smutné, že robí
dobré meno nielen Slovensku, ale predovšetkým Rómom, avšak nikoho to nezaujíma a nemá ho kto finančne podporiť.
„Na to, aby ste vyhrali, potrebujete nielen
pevnú vôľu a húževnatosť, ale aj finančnú
podporu. Všetko si hradím sám iba s podporou mojej rodiny,“ zdôraznil Kučerák.
Prvý titul Majster kraja získal už ako
16-ročný v Stropkove vo váhovej kategórii do 60 kg. Rodák z obce Gemerská
Poloma je nezamestnaný a spolu s manželkou podľa jeho informácií poberá dávku v hmotnej núdzi vo výške 108 eur, čo
nestačí pokryť ani základné životné potreby rodiny.
Najbližšie sa tento rómsky pretekár
chystá na súťaž o Karpatský pohár v silovom trojboji, mŕtvom ťahu a tlaku na lavičke EQ+RAW – GPC. Súťaž sa uskutoční
v októbri tohto roka v Bardejove. (sin)
Rómski autori sa združujú v klube
Banská Bystrica – Viac ako dve desiatky rómskych autorov sa od roku 2009
združujú v rómskom literárnom klube
ROLIK. S myšlienkou založiť tento klub
prišla Krajská asociácia rómskych iniciatív
(KARI) so sídlom v Banskej Bystrici.
Zakladateľom klubu je zároveň jeden z jej
aktívne tvoriacich členov Maroš Balog.
Klub sa už môže dnes pochváliť, že rozširuje svoje rady aj o mladých autorov vo
veku 16 – 21 rokov. Cieľom klubu je prezentovať literárnu tvorbu Rómov a o Rómoch, zachovávať, rozvíjať a dostávať do
života rómsky jazyk. Okrem vydávania
zbierok, ktorých doposiaľ vyšlo niekoľko,
sa v rámci projektových aktivít realizujú
tzv. Literárne večery.
Klub nadviazal v predchádzajúcom
období spoluprácu s rómskym múzeom
so sídlom v Brne, so združením Inštitút
pre rozvoj spoločnosti, v ktorom vystupuje
ako partner projektu Svet rómskej literatúry. V tomto roku vstúpilo do spolupráce
v rámci implementovaného medzinárodného projektu Višegratskej 4. Pre užšiu
spoluprácu oslovilo aj ďalšie aktívne OZ
Romano kher – Rómsky dom v ČR.
Tvorba autorov klubu ma ambície
prekrývať sa s esteticky a umelecky náročnou literatúrou. Jej funkcia je prevažne „národná“ poznávacia, zábavná a vý­
chovná. (bal)
Kontakt: www.rolik.eu
Koniec rómskych primášov?
Na Slovensku už niet schopného rómskeho primáša. Aj taký by mohlo byť dojem
účastníka Súťaže predníkov o cenu Rinalda Oláha, ktorú každoročne organizuje obec Zvolenská Slatina v spolupráci
s miestnym odborom Matice Slovenskej
a tiež s Katedrou etnológie a folkloristiky FF Univerzity Konštantína Filozofa
v Nitre. Tento rok sa totiž ani jeden rómsky
primáš do súťaže neprihlásil.
V začiatkoch súťaže to však bolo inak.
Anna Berkyová, jedna zo zakladateliek súťaže, hovorí, že cieľom je, aby sa
na Rinalda Oláha nezabudlo a súťaže sa Rómovia zúčastňovali v hojnom
počte. Neskôr ich počet klesal až nakoniec
neprišiel nikto.
Rinaldo Oláh bol primáš, ktorého uznávala celá spoločnosť. Volali ho „Paganíny
zo Slatiny“. A zatiaľ čo majorita bojuje
o cenu, ktorá nesie meno rómskeho primáša, Rómovia si idú svojou cestou. Môžeme povedať, že súťaže a ceny neboli pre
Rómov nikdy dôležité. Ale nezáujem sa dá
vysvetliť aj tak, že keby v súťaži neobstáli, bola by to hanba pre všetkých Rómov.
Čo je teda skutočnou príčinou nezáujmu
byť ako Rinaldo Oláh?
Možno je to chudoba, ktorá ľudí úplne
demotivuje, možno je to nepriateľská atmosféra v spoločnosti… Dôvodov môže byť
nakoniec aj viac. Ale je to určite na škodu
celej rómskej kultúry. Je len ťažké si predstaviť, že by k takým menám rómskych
primášov (uznávaných nielen komunitou
ale celou spoločnosťou) ako bol František
Horváth, Pišta Bundzík, Rinaldo Oláh,
Ján Berky-Mrenica nemal už pribudnúť
žiadny ďalší.
(kam)
miesta pre rómov
Rómske listy 1/2014
7
ROMANE THANA
ROMANE THANA
Kade arakhena irišagi pal o thana, kaj
dživen amare Roma. Šaj pes dodžanena,
kaj sar džal le romengero dživipen, vaj pes
vareso čerinel ko feder, vaj ko goreder.
Dodžanena pes o interesantne buťa,
sikavaha tumenge le interesantne manušen. Anaha vakeribena le šerutnenca ko
gava the forova. Irinaha o vakeribena le
manušenca so dživen čačutno dživipen
romano, pal oda so on kamen te dživel,
the save hine bachtale vaj bibachtale. Ke
Slovačiko hin bute romane thana, bijo da
paťas, kaj kada geňiben ela interesantno
prekal tumende amala. Adaďive imar
džanas, kaj savoro hin andro vasta le šerutnenge the le poslancenge pro gava vaj
forova. Pal lende džal, sar keci kamen te
kerel preko Roma.
On keren implementacija andro dživipen. Savi buchľi vaj bari hiňi, oda tiž
džal avri lendar. Hin ajse thana, save
nakamen te domukel le Romen ňikhaj.
Foto: Peter Kudráč
O Roma našči phenen vaš peste lav, naden lenca duma, naden len informaciji.
Ľikeren len pestar dureder. Kerena preko
Roma ča akor, kana len hin olestar love,
chasna, kana lengere fameľiji vaj amala,
šaj chuden pro Roma vaj buťi, vaj love
khatar o projekti. Kamas te phenel, kaj
hin mangavno te dikhel pro Roma sar
pro manuš, so les hin manušeskere hakaja ajse, sar the avren manušen andre
Slovačiko. Jarmila Vaňová
8
romane thana
Rómske listy 1/2014
Terénna sociálna práca
pomáha naštartovať ľudí
Rómska osada Podskalka exituje viac
ako storočie, podľa záznamov vznikla
ešte v roku 1890. V poslednom období tu
výstavbou nových bytových domov došlo k výraznému nárastu počtu obyvateľov osady. Tým vznikol akútny problém
riešenia zlepšenia životných podmienok
obyvateľov osady. Bolo potrebné riešiť
aj viaceré problémy spojené s chudobou.
Koncentrácia Rómov v jednej lokalite
zmiešala obyvateľov, ktorí mali relatívne
slušný ekonomický a sociálny status s obyvateľmi s nižším statusom. Výsledkom bol
pokles životnej úrovne a nárast rôznych
patologických javov.
Aj preto sa mesto Humenné zapojilo do
projektu terénnej sociálnej práce. Pôsobia
tu 2 terénni sociálni pracovníci a 4 asistenti terénneho sociálneho pracovníka, ktorá
prispieva jednak k udržateľnosti výsledkov projektu, ale aj k zlepšeniu životných
podmienok cieľovej skupiny – samotných
obyvateľov rómskej osady.
„Tak ako v každej spoločnosti sú ľudia,
ktorí sa vedia rýchlo prispôsobiť a vedia si
riešiť svoje problémy sami, tak isto aj v lokalite Podskalka v Humennom sú Rómovia, ktorí nemajú problém. Potrebujú len
impulz nato, aby sa mohli pohnúť dopredu
a vedeli vyriešiť svoj problém. No sú tiež
jedinci, tých je žiaľ viac, ktorí potrebujú
posúvať stále. Nevedia sa sami naštartovať,“ hovorí terény sociálny pracovník
z Podskalky, Vladimír Šintala.
Sú jedinci, ktorí
sa nevedia sami
naštartovať.
Terénni sociálni pracovníci majú svoje
pracovné miesto priamo v osade. Jednoduchá unimobunka so široko otvorenými
dverami, podoprené stoličkou. Kým sme
sa pred unimobunkou zhovárali s Vladi-
mírom Šintalom, stolička poslúžila niekoľkým okoloidúcim na krátky oddych.
„Tu sú potrební asistenti a terénni sociálni pracovníci. Máme tu materskú školu
aj základnú školu, v ktorej je aj nultý ročník. Asistent, ktorý je na škole, vie rýchlo
vyriešiť daný problém týkajúci sa napríklad školskej dochádzky. Od tretieho ročníka chodia deti už do škôl, ktoré sú priamo v meste. Máme tu aj špeciálnu školu,
ktorá spadá pod VUC Prešov. Myslím si,
že práve vzdelávanie by mohlo naštartovať
našich spoluobčanov niekde dopredu.
Oni to sami aj vidia, keď odchádzajú za
prácou do Anglicka, kde ich tá škola vie
posunúť. Zažil som takú zvláštnu situáciu, keď dievčatá sedeli pri našej kancelárii
s učebnicou angličtiny. Spoločne sa učili
anglický jazyk, slovíčka. Navzájom sa skúšali. To bolo také zaujímavé, človek sa tešil
z toho, že to naozaj nie je len o tom, žeby
sa zneužíval systém, ale že je to o tom, že
chcem niečo urobiť sám pre seba a tým aj
pre spoločnosť,“ dodal Šintala. (van)
Cintorín, to je naša história
Keď sme už boli na Podskalke, nemohli
sme obísť miestny cintorín, kde je pochovaných už niekoľko generácií miestnych
Rómov. Rómovia sú na tento svoj cintorín
hrdí, no zároveň vedia, že sa o neho treba
viacej starať.
„Tento cintorín plní svoj účel už viac
ako 130 rokov. A aj keď sa hovorí o ňom, že
bol nelegálny, tak nie je to celkom pravda.
Problém bol len ten, že boli pod cintorínom nevysporiadané pozemky,“ hovorí
Michaela Slivková Kirňaková z tlačového
odboru mesta Humenné.
Rómovia teda pochovávali svojich nebohých na území, ktoré nepatrilo ani mestu ani im, ale tento problém sa vyriešil ešte
v roku 2012, kedy mesto prevzalo pozemky
pod cintorínom a taktiež prístupovú cestu
do svojej správy. „Uzatvorili sme nájomnú
zmluvu s bývalou urbárskou spoločnosťou
a tieto pozemky už sú vysporiadané, teda
mesto za nich platí nájom,“ objasňuje Slivková Kirňaková. Samozrejme Rómovia
môžu pochovať aj na mestskom cintoríne
svojich nebohých, avšak nechcú, oni majú
nato vyčlenený svoj rómsky cintorín.
„Náš cintorín je jedinečný už len tým,
ako dlho je tu. Je to veľká história, tradícia, možno v celej strednej Európe nie je
taký rómsky cintorín ako je náš. Hovorí
sa, že tu bol nájdený hrob z roku 1868, ale
spomína sa aj skorší dátum – roky 1840
až 1845.
Cintorín je určitým spôsobom duchovným majetkom našich Rómov z osady. Je
to aj naša pýcha. Tu ležia rodičia môjho
deda, sú tu veľké rodiny. Existuje nepísané
pravidlo, že sa pochováva rodina k rodine,
svoj k svojmu. Naši Rómovia tak dodržiavajú tradíciu, že každý ku svojmu. Len Rómovia tu ležia. Ale naši starí Rómovia tvrdia, že tu bol pochovaný aj jeden Neróm,
ešte za čias prvého slovenského štátu. Cintorín, to je naša história a história nemôže
vyzerať takto ako vyzerá dnes.
Pokiaľ by sa niekto opýtal, či tento
cintorín je segregácia, nesúhlasil by som
s tým. Nemôžeme to nazvať segregáciou,
to si urobili samotní naši Rómovia, ktorí
tu dávno pred nami žili. To je ich. Dodnes
sa tu pochovávajú naši ľudia odtiaľto.
V meste už z Rómov skoro nikto nebýva, všetci sú tu. Kto zomrie, či mladý, či
starý, oni chcú len tu byť pochovaní. Máme
tu takých dobrovoľníkov, ktorí, ak niekto
zomrie, radi pomôžu. Prídu, vykopú hrob,
donesú nebožtíka, všetko urobia. My na to
v podstate nikoho iného nepotrebujeme.
Sme takí súdržní, ak sa niečo stane, ak
niekto zomrie, prídu Rómovia, pomôžu
a dajú všetko na poriadok tak ako sa patrí,“
konštatoval Peter Kudráč, predseda OZ
Roma Podskalka.
(van)
Do vlastných rúk
Rómske listy 1/2014
9
LAS ANDRO VAST
Foto: Marek Čecho
Berieme to do vlastných rúk!
Život na okraji spoločnosti po dlhé stáročia nás Rómov ako komunitu naučil pozerať sa svet okolo seba ako na film, v ktorom
si nezahráme. Často sa len prizeráme, čo
sa deje a čakáme, že niekto vystúpi z toho
sveta a niečo urobí preto, aby sme aj my
mohli žiť lepšie. Ale to možno platilo do
roku 1989. Odvtedy to neplatí. Ak teda nečakáme nejakého terénneho pracovníka,
ktorý za nás vypíše všetky žiadosti, takže
nakoniec zabudneme aj písať, nejakého
iného asistenta, ktorý sa nám postará
o dieťa, takže zabudneme nakoniec, že
o deti sa treba starať, či niekoho, kto za
nás vymyslí projekt, prácu – a nezabudne
sa pochváliť, ako nás veľmi miluje.
Problém nás Rómov je v tom, že sa
nemáme dostatočne radi. Nielen sami medzi sebou, že sa nepodporujeme tak, ako
sa podporujú iné komunity, národnosti
či národy, ale aj preto, že nemáme radi
sami seba. Nemyslím tým, že by sme sa
nedokázali pozerať do zrkadla a chváliť
jeden druhého, ako sme krásni, ale nemáme sa radi tak naozaj – tak, aby sme sa
zaťali, urobili niečo pozitívne, čo si okolie
zapamätá.
Výroky typu: Nikto še o nás nestará…
už zľudoveli. Ale je to pravda. Nestara še
a ani nebudze. Starať sa musíme o seba
sami. Musíme premýšľať nad životom,
plánovať si budúcnosť, usmerňovať svoje
deti. Jednoducho brať život do vlastných
rúk. Nebyť iba bábkami v rukách iných,
šaškami, ktorých ukazujú, hračkami, ktoré milujú.
Ako Rómovia sme národ, ktorý nemá
ľahký osud. Ale plač nám nepomôže.
Dnes to už vedia mnohí. Nečakajú čo deň
dá, lebo život nie je kontajner. Myslia na
budúcnosť, chytajú sa šance plánovať si
život, dávať mu iný rozmer. Nikto nehovorí, že to je ľahké. Treba bojovať s predsudkami, rasizmom. Ale aj s vlastnou
pohodlnosťou, sebaľútosťou. Treba sa zbaviť strachu vystúpiť z komunity.
Las andro vast!
(ama)
10
LAS ANDRO VAST
Rómske listy 1/2014
Pre rómske deti budujú
Poníkovú Novú Ves
Podskalie – Občianske združenie
Dvojfarebný gombík z Podskalia v okrese Považská Bystrica je združenie, ktoré
založili náhradné rodiny s adoptovanými
rómskymi deťmi. Vzniklo len minulý mesiac, avšak majú jasno v tom, čo chcú robiť.
Ich najväčšou snahou v tomto období je
projekt Poníková Nová Ves. Rómsku tlačovú agentúru (RPA) o tom informovala
Zuzana Herceghová.
„Náhradné rodiny s rómskymi deťmi
majú svoju špecifickú potrebu stretávať
sa, či už za účelom výmeny skúseností
pri výchove detí, zdieľania úspechov, ale aj
problémov. Veľmi silno však ako náhradní
rodičia vnímame potrebu týchto adoptovaných rómskych detí stretávať sa navzájom, aby tak nestratili pravidelný kontakt
s vlastnou komunitou, aby dokázali navzájom vnímať samých seba ako Rómov
a tým si vyriešili do budúcnosti otázky
okolo vlastnej identity. Tieto aspekty im
určite neskôr pomôžu dobre sa začleniť
do spoločnosti. Nie je naším cieľom ako
náhradných rodičov, brať im ich identitu,
práve naopak,“ uviedla Herceghová, ktorá
sama vychováva rómske dieťa.
Ako ďalej dodala, podľa ich doterajších
skúseností, tieto deti, ktoré väčšinou pochádzajú zo zlého sociálneho prostredia,
potrebujú veľa pozornosti, lásky a pochopenia. Jednou z možností ako im pomôcť
prekonať problémy, či nedôveru je aj animoterapia, teda liečba pomocou zvierat.
Aj o tom je projekt Poníková Nová Ves.
„Máme k dispozícii biofarmu, na ktorej
žije 26 poníkov a 3 kone, ktoré sú spolu
s ostatnými domácimi zvieratami pripravené ponúknuť deťom a ich rodičom kvalitne strávený voľný čas. Naším cieľom je
S ú ťa ž t e s n am i
Pre súťaživých sme pripravili tajničku.
Ak ju úspešne vyplníte, môžete zabojovať
o atraktívne tričko – dar redakcie.
Stačí, ak nám pošlete vylúštenú tajničku na e-mailovú adresu: [email protected] alebo SMS na telefónne
číslo 0948451601.
Nezabudnite uviesť na seba kontakt –
najlepšie adresu. Výhercu vyžrebujeme
v redakcii 15. septembra a odmeníme ho
tričkom so zaujímavým logom.
1
2
3
4
5
L e g e n da k ta j n i č k e :
1. Cesta po rómsky
2. Rómske tradičné jedlo
3. Prvé slová rómskej hymny
4. Nachádza sa v strede rómskej vlajky
5. Ako sa volá rómsky magazín
6. Dom, obydlie po rómsky
7. Spodná farba na rómskej vlajke
8. Svadba po rómsky
9. Rómska svätá
10. Rómom nikdy pri ohni nechýbala
11. Písmeno, ktoré sa nenachádza v rómskej abecede
6
7
8
9
10
11
postupné vybudovanie detského ihriska,
jazdiarne, ako aj zázemia pre návštevníkov, kde sa budú konať kultúrne a vzdelávacie aktivity,“ povedala Herceghová.
Niektoré prípravné práce, ako nová
strecha, či výmena okien, už OZ Dvojfarebný gombík zrealizovalo z vlastných
zdrojov. Na dokončenie projektu im však
ešte chýba približne 1 900 eur. „O pomoc
chceme požiadať všetkých, ktorých tento projekt, ojedinelý na Slovensku osloví.
Chceme požiadať o pomoc nadácie a organizácie, či iné subjekty, ktoré sa takouto
pomocou zaoberajú. Žiadna investícia do
detí nie je zbytočná a nám chýba naozaj
málo k tomu, aby sme dokázali ponúknuť týmto deťom a ich rodičom niečo tak
úžasne krásne, ako je kontakt s prírodou
a so zvieratkami,“ skonštatovala Zuzana
Herceghová. (van)
chrobáčik
Rómske listy 1/2014
11
KIRMORO
Milé detičky,
Určite radi chodíte do materskej školy aj do školy, kde sa učíte
rôzne zaujímavé veci. A preto sme pre vás aj vaše pani učiteľky,
asistentky a asistentov pripravili rôzne zaujímavé veci. Príloha
pre vás sa bude volať Kirmoro, teda Chrobáčik… a chrobáčik je
zvedavý na všetko, čo je okolo neho. Tak ako vy, deti. Tak s nami
poďte teraz ten zázračný svet objavovať!
a
Ja som malá abeceda,
nemám babku, nemám deda.
Mám len kopec písmeniek
A na každú hlúposť liek!
ĎALŠIE PÍSMENKÁ ABECEDY HĽADAJTE NA STRANÁCH 17 A 18.
12
kirmoro
Rómske listy 1/2014
Šašo Tomáš ide do školy
Videli ste už šaša Tomáša? Na hlave má
takú obrovskú čiapku s brmbolcami a na
nohách velikánske topánky. Také veľké, že
by sa do nich vošli aj traja škôlkári. Šašo
Tomáš chodí občas po našej osade a ťuká
si na čelo. Kto je tam??? Kto je tam???
Ale nikto mu neodpovedá, lebo si všetci
myslia, že v jeho hlave nikto nebýva. Ale
my, škôlkári, vieme, že býva! V jeho hlave
je veľa všelijakých nápadov, ktoré treba
rýchlo urobiť, aby nám neušli.
Šaša Tomáša však dospelí nevidia. Šaša
Tomáša vidíme iba my, deti. A občas sa
s ním rozprávame. A občas nám on porozpráva, aký je ťažký život takého šaša. Aj
včera, šašo Tomáš plakal pred obchodom.
„Prečo plačeš,“ pýtala sa ho Deniska
z našej triedy.
„Vieš, Deniska, je mi ľúto, že si neviem
prečítať, čo je tu napísané…“ plačlivo prehovoril Tomáš.
A teraz sa rozplakala už aj Deniska. Ani
ona nevedela prečítať, čo bolo napísané na
plagáte na dverách obchodu.
Išla okolo Andrejka. „Prečo plačete?“
pýtala sa Denisky a šaša Tomáša.
„Lebo nevieme prečítať, čo je napísané
na tomto plagáte,“ vzlykala Deniska a šašo
Tomáš tak plakal, že už ani odpovedať
nevládal.
Ale ani Andrejka nevedela prečítať,
čo bolo na plagáte a tiež sa rozplakala.
O chvíľku plakala celá škôlka.
Išla okolo pani učiteľka a keď videla
všetkých nariekať, myslela si, že to preto,
lebo majú chuť na čokoládu. Prišla k deťom a hovorí: „Neplačte, že nemáte peniažky. Od čokolády sa aj tak kazia zuby.
Ja vám kúpil jabĺčka a pekne sa podelíme,“
povedala deťom.
Ale deti sa rozfňukali ešte viacej. Skoro
nikto nemal síl odpovedať. Len Lukáš prehovoril po chvíľke: „My neplačeme kvôli
čokoláde… bbúúúúúú…“
Tak to nešlo pani učiteľke do hlavy. Čo
sú toto za deti, keď neplačú kvôli čokoláde? Tak sa začala vyzvedať až nakoniec jej
Timejka cez slzy povedala:
„My plačeme preto, že nevieme prečítať, čo je na tomto plagáte!!! Buúúúúúú…“
Pani učiteľka skoro onemela. Pozrela sa
plagát a čítala: „Detičky, ktoré vedia čítať,
môžu si prísť zobrať knihu do knižnice ako
darček…“
Keď to počul šašo Tomáš, vyskočil. Skoro letel nad hlavami detí. Až sa zľakli ako je
vysoko. Zrazu všetci prestali plakať a počúvali šaša Tomáša, ktorý kričal: „Musím
sa naučiť čítať! Idem do školy…!!!“
„Pani učiteľka,“ ozvali sa deti. „A môžeme sa s vami učiť čítať, aby sme mohli
mať svoje vlastné knihy? Aby sme boli šikovné detičky?“
„Prečo by ste nemohli?“ povedala pani
učiteľka. Hneď od zajtra sa budeme spolu
učiť,“ povedala a odišla. A deti vedeli, že
s nimi bude v triede aj neviditeľný šašo
Tomáš, alebo aj on chce mať svoju knihu,
ktorú si prečíta kedykoľvek sa mu zachce.
Ráno sa šašo Tomáš prikradol do škôlky ešte predtým, ako sa deti zobudili. Potichúčky prechádzal šatňou, keď tu zra-
zu... Natiahol sa na zemi aký bol široký
a dlhý. Nahnevane sa obzrel. A čo nevidí?
Na zemi sedí akési malé čudo a obzerá sa
okolo seba.
„A ktože si ty?“ vykríkol šašo Tomáš.
„Ja som, prosím, malá abeceda…“ prehovorilo čudo.
„Čože?“ pokrútil hlavou šašo.
A čudo zrazu začalo tancovať a spievať:
„Ja som malá abeceda,
nemám babku, nemám deda.
Mám len kopec písmeniek
A na každú hlúposť liek!“
Teda! Šašo Tomáš sa potešil. To je to, čo
hľadám. Ty budeš moja kamarátka! A potom si už spievali spolu.
Autorkou textov k prílohe Kirmoro je Kristína Magdolenová.
Rómske listy 1/2014
POČUL SOM, VIDEL SOM
13
DIKHĽOM, ŠUNĎOM
Foto: archív redakcie mecem
15 rokov na rómsko-nerómskom pomedzí...
Keby mi niekto pred 15 rokmi povedal,
že projekt Rómskej tlačovej agentúry sa
ukáže natoľko životaschopný, asi by som
sa pousmiala. 15 rokov! Kus života… Začínali sme veľmi skromne. Ako novinárke
vtedy v denníku SME mi chýbali informácie o Rómoch, informácie, ktoré by boli
objektívne, bez predsudkov. Chýbali ľudia,
s ktorými by bolo možné komunikovať,
pýtať sa na ich názory. A tak vznikol nápad
založiť agentúru, ktorá by tieto informácie
zhromažďovala a poskytovala ich novinárom. Do toho prišiel ďalší: a čo keby tie informácie zhromažďovali rovno Rómovia?
To, čo zdalo byť jednoduché a normálne, sa ukázalo na Slovensku ako nenormálne. Keď už bol nápad na svete, vyrojili
sa odborníci, ktorí sa vyznali vo všetkom.
Veď to poznáte… A tak bolo treba začínať
od začiatku. Hneď niekoľkokrát. Časy, keď
sme chodili po osadách a pýtali sa Rómov:
nechceš byť novinár? a tí len krútili hlavami a ťukali si prstom na čelo, sú už dávno
preč. Dnes je už tých, čo si myslia, že sú
novinári, ako maku.
Čo mňa robí šťastnou, je to, že napriek
všetkým problémom, a bolo a je ich nemálo, vznikol tím, ktorý si svoju prácu
vie urobiť a vie si ju urobiť profesionálne.
Profesionálne, to je tak, že nie po večeroch
v kuchyni, ale že novinárčina je ich profesia, ktorá ich živí. A teší ma aj to, že je to
tím prevažne ženský, ktorý nemá v Európe
obdobu.
Za 15 rokov existencie sme vyzbierali
nemálo ocenení. Sme viditeľní a hodnotení
viac v zahraničí ako doma. Boli sme prví
v Európe, ktorí robili kampaň zameranú
na finančnú gramotnosť v rómskom jazyku (2008), prví v Európe, ktorí robili kampaň zameranú na prevenciu obchodovania
s ľuďmi v rómskych komunitách (2009),
boli sme prví, ktorí vydávali rómske noviny ako prílohu neromského média a to ešte
v roku 2003! Boli sme prví, ktorí školili
rómske ženy pre prácu v samospráve a to
ešte v roku 2002! Projekty zamerané na
facilitáciu vzťahov so samosprávou sme
robili v roku 2004! Tak si akosi kráčame
tým rómsko-nerómskym pomedzím ako
pionieri, robíme veci, nad ktorými všetci
krútia hlavami, ale o 10 – 15 rokov po nás
prichádzajú s našimi nápadmi…
O nás, o rokoch, ktoré sú za nami
i o tom, čo je pred nami, je táto príloha.
Lebo šunďom, dikhľom…
Kristína Magdolenová
14
DIKHĽOM, ŠUNĎOM
Rómske listy 1/2014
Novinár je tu pre ľudí
Do redakcie som prišla v roku 2003 po
tom, čo som v roku 2002 absolvovala
v tejto organizácii školenie zamerané na
rómske ženy a ich participáciu vo verejnom živote. O tri roky neskôr som už bola
šéfredaktorkou Rómskej tlačovej agentúry. Za ten čas som sa zoznamovala s tým,
ako je verejnosťou vnímaná tzv. rómska
otázka, spoznávala som ľudí, ktorí sa jej
venovali či nejako inak rozhodovali, absolvovala som nespočetné množstvo školení
v rôznych oblastiach. Nepíšem si ich ani
do životopisu, pretože by sa to tam nepomestilo…
V roku 2006 som sa postavila pred
televíznu kameru s tým, že sme začali
vyrábať rómsky národnostný magazín.
To som začala spoznávať oveľa dôkladnejšie už druhú stranu. Rómske osady,
Rómov z celého Slovenska, ich zaujímavé
osudy, problémy, ale aj úspechy, teda ich
príbehy… Rozmer pôsobenia rómskeho
vysielania v národnej televízii sa ukázal
byť obrovský a najmä pozitívny.
Pre Rómov, čo je úplná priorita, ale aj
pre majoritu, čo je dobrá pridaná hodnota.
Vysielanie v slovenskom rozhlase v roku
2009 už bol len nejakým prirodzeným krokom do rozhlasového priestoru, ktorý sa
nám ponúkol. Dnes prichádzame do menšinového mediálneho priestoru s novými
rómskymi novinami. Počas celé tie roky
som sa neustále vzdelávala, učila, vnímala
dianie v spoločnosti v súvislosti s Rómami.
Spoznala som veľmi veľa pozitívnych dobrých ľudí. Videla som hroznú biedu a chudobu, či nešťastia ľudí. Bola som prítomná
pri mnohých ich úspechoch. Videla som
úsmev aj plač, nádej aj totálnu beznádej.
Múdrosť aj naivitu.
Dnes by som chcela poďakovať všetkým
ľuďom, ktorí mi počas môjho fungovania
v rómskom médiu vstúpili do života, pretože oni ma ľudsky formovali, oni v značnej
miere určovali môj profesionálny ale najmä
ľudský rast. Oni mi dali možnosť pochopiť
o čom je a má byť menšinové rómske médium. Vždy totiž má vychádzať z potrieb
ľudí, spoločnosti, nie z potrieb novinára.
Preto dnes s pokorou ďakujem mojim kolegom, Rómom v teréne, priateľom, za čas,
ktorý sme mohli spolu prežiť, za úspechy,
ktorých sa nám dostalo, za poznanie, že
rómske médiá majú svoje miesto v spoločnosti, že sú dôležité a potrebné pre našu
komunitu. Ďakujem za dôveru, ktorú mi
preukazujete. Prajem Rómskemu mediálnemu centru veľa ďalších rokov dobrej
práce, kvalitných redaktorov, zlepšenie
pracovných podmienok pre nich, úspechov a najmä veľa pozitívnych informácií
z prostredia našich rómskych komunít.
Mgr. Jarmila Vaňová
šéfredaktorka
a programová riaditeľka MECEM
Základom úspechu je dobrý tím
MECEM sa momentálne skladá z ľudí, pre
ktorých novinárčina nie je iba práca, ale
som presvedčená, že je to pre nich poslanie. Aspoň my, ktorí sme tam vydržali, to
tak vnímame… Vydržali aj napriek tomu,
že nie vždy to bolo ružové, ľahké. Prečo?
Nuž kvôli tomu, že práca, ktorú robíme,
má význam pre našich ľudí. Je viac než
isté, že každá z nás je schopná si nájsť si
prácu, ale vyššie menovaný dôvod nás jednoducho nepustí.
Uf, ani som si neuvedomila ako dávno
registrujem MECEM. Už má 15! Bola som
jednou z absolventiek kurzu v roku 2002.
Priznávam, že som nie veľmi verila tomu,
že to pôjde. Že zo žien, prakticky od sporáka, sa môžu stať naslovozlaté odborníčky. Nedalo mi to, a občas som nakukla na
webovú stránku. Bola som prekvapená, že
im to ide celkom dobre.
Keď začali s výrobou magazínu, stala
som jeho pravidelnou diváčkou a občas
som im aj dala tipy na reportáže. V roku
2007 som sa stala členkou tímu.
Písala som a plnila stránku Rómskej
tlačovej agentúry (RPA) a bola akousi pravou rukou pri zariaďovaní točenia v teréne
a hľadaní typov pre točenie. Ambície byť
aj za kamerou som nemala a nemám ich
ani teraz, ale prišiel čas, kedy ma postupne
a doslova nasilu pred ňu aj tlačili. Hlavne
Kristína a Jarmila.
Taký krst kamerou som mala pri zavedení eura... Práce bolo veľa. Tak veľa, že
nám Kristína musela pri 2 až 3 dňových
točeniach v teréne kupovať Redbull, aby
sme vládali…
Bolo to krásne obdobie. A boli sme
skvelý tím. Potom postupne prišli aj samostatné reportáže, ktoré som nemohla odmietnuť. Vtedy ma Kristína cepovala a cepovala. „Monika, nie ste uvoľnená, nebojte
sa, pôjde to… Pri točení mi vždy stála za
chrbtom a terorizovala ma. Niekedy som
sa vzbúrila a chytili sme sa. „Ja nechcem
točiť! Budem iba písať!“ A Kristína: „Máte
na to! Len je to akýsi blok. Verte, že ak vás
cepujem, tak je to pre vaše dobro. Viem,
že to zvládnete!“ Neverila som jej, až som
si občas hovorila, že odídem. Časom, ani
som si to neuvedomila, som sa už nebála
a Kristína ma nechávala ísť točiť samu, iba
s kameramanom. Ostávala v aute.
Musím povedať, že to jej poučovanie,
poradenstvo trvá doteraz a my si od nej
dáme vždy poradiť. Bolo však úžasné, že
keď sa kdekoľvek v osadách ukážeme nás
milo privítajú a povedia: náš So vakeres?
Hej, poznáme. Hlavne Jarmilu a Klaudiu.
Toto hreje, keď vás aj v tej najodľahlejšej
osade poznajú a berú ako svojich.
S magazínom som sa dostala aj do
zahraničia. Príhod je veľa. Mne sa vďaka
MECEM-u otvoril obzor, stretla som mnoho osobností, zažila veľa. Ale to hlavné, čo
som sa naučila, je náš rómsky jazyk.
MECEM si za 15 rokov prešiel a prechádza všeličím. Zápasenie s financiami,
s neprajníkmi berie mnoho energie. Ale je
v nás zodpovednosť a uvedomujeme si, že
ak necháme padnúť niečo, čo sa buduje už
15 rokov, neostane nám Rómom nič! Nič,
čo má silu ukazovať aj to dobré, čo v nás
Rómoch je. A potrebujeme ešte väčšiu silu,
nie my v MECEM-e, ale MY, RÓMOVIA.
My dievčatá z MECEM, jedna druhú povzbudzujeme a stojíme pri sebe. V tom je
asi tá sila, že sme tu už 15 rokov.
Monika Sinuová
redaktorka MECEM
Rómske listy 1/2014
POČUL SOM, VIDEL SOM
15
V MECEM-e som si splnila sen
Počas môjho života som mala možnosť
pracovať vo viacerých pracovných pozí­
ciách ako boli napr. administratívny pracovník, hlavný koordinátor aktivačných
prác, asistent učiteľa, sociálny pracovník,
ale aj ako redaktorka v Rómskom me­
diálnom centre. Vždy to bola predovšetkým práca s ľuďmi.
Práca v mediálnom centre ma nadchýnala. Musím však podotknúť, že to bola
náročná práca. Počas môjho pôsobenia
v redakcii som mala možnosť spoznať veľa
zaujímavých ľudí, ktorí v živote niečo dokázali, ale aj tých, ktorí očakávali pomoc.
A hoci som mala už rodinu – bola som
vydatá a mala som dve deti, rozhodla som
sa študovať na vysokej škole. Moje rozhodnutie nespočívalo v cieli získať titul,
ale možnosti pomoci ľuďom na profesionálnej úrovni.
Je neobvyklé v rómskych rodinách,
aby žena študovala. Počúvala som názory
svojich susedov, ktorí nevedeli pochopiť,
k čomu pre mňa bude to vzdelanie. Túto
skúsenosť som mala možnosť konzultovať s kolegyňami v Rómskom mediálnom
centre, keďže sme všetky t. č. študovali na
vysokej škole. Bolo to veľmi pekné a milé,
keď sme sa mohli jedna druhej zdôveriť
a pomôcť si v práci aj v učení.
Dievčatá, ktoré zabezpečujú vysielanie
rómskeho magazínu pracujú s radosťou
a nadšením a musím povedať, že som na
nich naozaj hrdá a pyšná. Keďže každoročne majú problém s financovaním svojej
existencie, priala by som im k ich 15. vý­
ročiu, aby štát každoročne vyčlenil pre
nich finančné prostriedky na ich plynulé
fungovanie a dievčatám veľa pracovného
elánu, veľa síl pri zvládaní tejto náročnej
práce i ešte niekoľko desiatok rokov vysielania tohto magazínu.
Mgr. Gabriela Gáborová
bývalá redaktorka
Ľudský, objektívny, stále fresh
Rómske mediálne centrum vnímam asi od
svojich stredoškolských rokov. Pracovať
som v ňom začala po tom ako som skončila
strednú školu. Malo to byť len na nejaký
čas, kým si nájdem miesto v zdravotníctve
ako skončená zdravotná sestra. Ale dnes je
to už desať rokov, čo tu pracujem.
Za tie roky som poznávala, čo to znamená byť novinárom, učila som sa orientovať vo „svete Rómov“. I napriek tomu,
že sama som Rómka, zisťovala som, aký
krásny a plnohodnotný je náš rómsky
jazyk. Trávime veľa času v teréne a to je
základ našej práce – byť medzi vami, pri-
nášať reálne informácie o tom ako žijete,
prinášať informácie, ktoré sa nikde neobjavia, v žiadnom inom médiu, ukázať to
pozitívne, čo život v komunite prináša.
Nebolo to vždy len ružové, aj my sa potykáme s problémami, ale za tie roky to už
nie je len práca, je to poslanie, niečo na
čom nám záleží. Sme tím, ktorí tu funguje už 15 rokov, sme ľudia, ktorí si dokážu
navzájom pomôcť, podporiť sa, podržať
jeden druhého.
Moderujem pre vás rómsky národnostný magazín So vakeres. Spolu s kolegami
strávime hodiny v strižni, aby sme vám
priniesli reportáže, aby sme ukázali, ako
žijú naši Rómovia, čo všetko dokážu, čo
ich trápi, ale aj to, čo im robí radosť. Pripravujeme pre vás relácie v Slovenskom
rozhlase. A teraz pre vás pripravujeme
noviny Rómske listy. Ideme do toho naplno a budeme to robiť najlepšie ako vieme.
15 rokov je dosť. Ešte nie sme dospelí, ale
už chceme, aby nás brali vážne. Želám si
a želám MECEM-u, aby bol taký, aký je.
Ľudský, objektívny, stále fresh.
Mgr. Klaudia Oláhová
redaktorka a moderátorka MECEM
Z agentúry je dnes skvelo rozbehnutý rýchlik
Vznik Rómskej tlačovej agentúry (RPA)
som od jej samého vzniku považovala za
prelomový v rámci vytvárania objektívneho mediálneho obrazu o Rómoch. A som
presvedčená, že RPA sa tejto úlohy zhostilo bravúrne.
Na prácu v RPA spomínam vždy s dobrým pocitom. Ako tím sme boli skvelo zohraní. Užili sme si dramatické, napínavé aj
úsmevné situácie. Napríklad to, ako sme
písali o prípade napadnutých Rómov na
Mlynárskej ulici v Košiciach. O rómskych
rodinách a deťoch, ktorých noví majitelia
vysťahovali ako neplatičov a oni prespávali
po kanáloch. Boli to témy veľmi smutné,
ale nebáli sme sa o nich písať. Nevyhýbali
sem sa kontroverzným, závažným a nie-
kedy aj nebezpečným témam a prípadom.
Veci sme pomenovali vždy pravým menom. Mali sme dosť odvahy postaviť sa
takýmto témam čelom a vždy sme našli
cestu ako o nich verejnosť čo najobjektívnejšie informovať. Dnes sa niekedy aj
zarazím, koľko som mala v sebe odvahy…
Žurnalistika a práca v médiách veľmi
obohatila môj život. Ako novinár vidíte
realitu, ktorá sa často do médií ani nedostane. Je upravená, cenzurovaná a prekrúcaná. Poznali sme sa s novinármi, redaktormi rôznych nerómskych médií a na
„pľaci“ sme sa o sledovaných udalostiach
bavili. Občas sme sa aj tak „diplomaticky“
pohádali. Ich názory a presvedčenia sa nie
vždy dali akceptovať. Vždy ma to nahne-
valo, aký obraz nakoniec o danej situácií
spoločnosti prestreli.
Pamätám, ako sme začali s vydávaním
Rómskych listov ešte v roku 2003. Vždy,
keď som pre ne písala napríklad o rómskych ženách kandidujúcich do verejnej
politiky, písala som s nadšením a veľmi
ma to bavilo. Verím, že redakcií sa bude
aj naďalej dariť tak výborne, ako doteraz.
Rómske média sú veľmi dôležité.
A hoci sa môj život vyvíjal inak, ani po
skončení spolupráce s RPA a presťahovaní
sa do Čiech som žurnalistiku neopustila.
Všetkým kolegom držím palce.
Mária Hušová
bývalá redaktorka MECEM
16
DIKHĽOM, ŠUNĎOM
Rómske listy 1/2014
Ženy sú pre Rómske mediálne centrum
témou číslo jedna už viac ako desaťročie
Rómske mediálne centrum (MECEM)
podporuje aktivity smerujúce ku poznaniu spôsobov zachovania multikultúrnej
spoločnosti, rozvoju a rešpektovaniu kultúrnej identity etnických, náboženských
a sociálnych spoločenstiev na Slovensku.
Mecem sa pri tom zameriava práve na
rómsku komunitu. Veľký priestor tu majú
predovšetkým ženy. Tie boli a zostávajú
prioritou v projekte tlačovej agentúry od
samého začiatku.
„Začínali sme s projektom Zvýšenie
participácie rómskych žien vo verejnom
a politickom živote v košickom kraji, čo bolo
vzdelávanie kandidátok na poslankyne
obecných zastupiteľstiev pre komunálne
voľby 2002,“ uviedla Kristína Magdolenová, výkonná riaditeľka MECEM.
Cieľom projektu bolo podporiť rozvoj
občianskej spoločnosti na Slovensku aktívnym zapojením rómskej komunity do
komunálnych volieb 2002 a to priamou
účasťou rómskych žien. Vybrané kandi-
dátky kandidovali vo volebných obvodoch
so silným zastúpením Nerómov. Práve
v tomto projekte boli zaškolené viaceré
neskoršie redaktorky Rómskej tlačovej
agentúry, medzi nimi aj Jarmila Vaňová,
súčasná programová riaditeľka.
V roku 2003 sa redakcia podieľala na
tvorbe dokumentárneho filmu Sila ženy.
Film predstavuje tri rómske ženy, ktoré
vyšli z rôzneho prostredia a bojujú za svoje
spoločenské uznanie. Zatiaľ čo dve z nich
stretnú na svojej ceste Nerómov, ktorí
im pomôžu sa uplatniť a smerujú k úspechu v živote, ďalšia bojuje s nepriazňou
prostredia a chudobou v hladovej doline
takmer bez možnosti riešenia. Napriek
tomu sa nevzdáva. Film bol opakovane
uvádzaný vo vysielaní STV.
V rokoch 2004 – 2005 sme realizovali
cyklus gender besied pod názvom Sam
adaj. V rámci programu sme sa usilovali
o zblíženie žien z rómskeho a majoritného
prostredia. Cyklus predstavil nielen zaují-
mavé rómske ženy, ale aj odlišnosti v rámci
vnímania rómskej ženy ako takej v rámci
samotnej rómskej komunity.
Vysielanie STV poskytlo ďalší priestor
na posilňovanie vplyvu rómskych žien
v komunite a to nielen cez portréty rómskych žien, ale ja vytváraním priestoru pri
informovaní o problémoch komunity, o jej
každodennom živote. Ženy dostávajú primeraný priestor vo všetkých reportážach
a stávajú sa hlasom komunity. Od roku
2006 sme predstavili formou samostatných portrétov desiatky žien vo vysielaní
televízie.
V roku 2009 sme zrealizovali cyklus
rozhovorov s rómskymi ženami, ktoré
boli publikované aj v anglickom jazyku.
Rozhovor s Kvetou Berkyovou „Chcem,
aby v kostole sedela vedľa mňa biela žena“
získal pre Rómske mediálne centrum
Novinársku cenu za najlepší printový rozhovor v slovenských médiách za rok 2009.
(r)
Som priateľ vašej rodiny…
Ahojte. Volám sa Dežo a som priateľ vašej
rodini. Ta znace, to je ten novi projekt, čo
vimišľeli tote panove v Bruseli. Znace, to
ten pupok šveta. Ten projekt še vola Róm,
priateľ vašej rodiny. A je to o tim, že treba do
každej rodzini jednoho Róma. Ja som rád,
že idzem práve ku vám.
Znace, vam prezradzim, že ja som sebe vas
vilosoval. Šicke sceľi takoho gadža, co ma
i zachod i kupeľku, ta bitka bula veľka. Aľe
ja nakonec vicahnul zo starostovej čapki
vašo meno. Aj som še modľil, aj Panboh dal.
To tak budze, že aj toto naša svata Sara,
čuli sce už o ňej?, to tak scela, že bi ja gu
vam prišol.
Vidzim, že dajak še bars necešice. Ale še
nebojce. Ja ňesom ten z televizora, co davaju
v totich spravoch. Co tam vikrikuju: dajte
nam pracu! Veru ňe. Ja som slušni, až netipicki Rom. Nič mi nemušice davac robic,
ja še nepohňivam. Ale žebi reč nestala, ta
vam daco povim o tim, jak mi, Romovia, žijeme. Teda že čo robime kec nerobime. A mi
nerobime skoro vobec, bo pre nas je robota
zabava. Hovorime tomu bašavel. I gadžove
dakedy hutoria, že bašavel, idu bašavelovac,
aľe to voňi ani potuchi nemaju, co bašavel
naozaj je.
Gejza, to je moj ocec, on kec nerobí, ta
je dakdze na fuške. Lebo znace, vi gadžove
ste takí čudní. Čarnich nechcece, ale čarnu
robotu, to hej. Asi to bude tak, ze čarna čarnu dajak vilučuje, to jak u kartoch, že še to
prebije či co. A vi furt od nas scece, ľem žebi
sme na čarno robili.
Moja bibi Ilonka, tota z hornoho konca,
hvarela, že gádžo má bilu farbu, ale dušu
ma čarnu. A Róm že to má opačne. Ta ja
neznam, ešči som dušu nevidzel, len takú
od bicigľa a tota bula čarna a bicigeľ bul
gádžovski, ta asi bula joho, bo gadžo bul
opiti u karčme.
Náš starosta bili, ale furt hutori, že nas
Romov má rád. Bodaj bi nemal. Už ma vo
valale aj Dom smutku, aj totu posilňovňu, aj
kulturak. Šicko pre Romoch, ale kec mi tam
sceme isc, treba nam povoľeňe až z Bruselu.
Hutorel starosta, že tam muša evidovac, jak
to viuživame toto granti. Ta furt mušime čekac, či nam dovoľa tam isc či ňe. Ale gadžove
možu kedi scu, bo ich netřeba evidovac až
do Bruselu.
Ja sebe mišľim, že kec teras telo peňeži
pridu na nas z Bruselu, ta že už by sce nas aj
mohli vistac. Bo še pri nas i vi dobre budzece
mac. I včera prišol taki panko do osadi, že
urobime projektiček… šak mu višvetľil Pišta,
že mi už mame projekt do Brusela.
Naš projekt še vola, že Gadžo do každej
romskej rodzini. Bo mojo dzeci, napríklad,
išče gadža nevidzeľi. Školu mame v osadze,
asistent zdravia pridze až za nami, karčma
v osadze, skľep v osadze. Znace, gadžo to
rarita. Aľe mi s vámi budzeme šumne zaobchadzac. Jak s hoscami.
Ta še nehňivajce, dobre še višpice a jutre
som tu zaš, bo projekt išče neskočil.
Vaš Dežo z konca šveta
Kirmoro
Rómske listy 1/2014
b
Ja som bábka maličká,
Občas smutná trošíčka.
Nemám sestru, nemám bratov,
Mám však kopec kamarátov.
17
d
Ja som déčko ako drak.
Nič nenechám iba tak.
A keď drgľuje mnou zima,
všetky ohne pozapínam.
c
g
Cé je cukrík na dlani,
Je tam dobre schovaný.
Tak som si ho dobre skryl
Až sa celý roztopil.
e
f
E je ako Evka z triedy,
ani chvíľku neposedí.
Evka – to je všetečnica,
úsmev jej nemizne z líca.
h
Huby rastú v našom lese,
Hubár plný košík nesie.
Huby – to sú z lesa dar,
Muchotrávke pokoj daj.
Grajoro je koník malý,
Nie je nikdy ufúľaný.
Koníka ja doma mám,
Vždy sa oňho postarám.
Keď ideme do mesta,
Andro foros povie sa.
V meste je vždy veľký hluk,
ja nepoviem ani muk.
i
j
Jabĺčko je sladučké
Zahryznem si – prečo nie?
Vitamínov veľa má
o zdravie sa postará.
Idem, idem do lesa,
Všetky huby traste sa.
A s hubami maliny,
Dám si ich do zmrzliny.
k
Kirmoro je kamarát,
môžeme sa spolu hrať.
Sedem bodiek na pleci,
Keď sa pohneš, odletí.
l
Lokša – to je dobrota,
mamka nám ju ráno dá.
S čajíkom ju pekne zjem
a zas kúsok vyrastiem.
18
chrobáčik
m
Rómske listy 1/2014
o
n
Malý zajko lesom beží,
na ničom mu nezáleží.
Daje! Daje! Kričí iba,
mamička mu veľmi chýba.
r
p
Dobrý nápad v hlave mám,
Dlho ho tam nenechám.
Poviem vám ho skoro ráno,
Nie som predsa barikano.
Čo to počuť zo dvora?
Čo je to za potvora?
Až som ho nezbadal skoro,
taký malý rikonoro!
Na ruke mám prstov päť,
Ukážem ti všetky hneď.
Jekh, duj, trin, štar, a čo viac?
Už viem do päť narátať.
t
u
Moja mamka tašku má,
Chlebík nám v nej nosieva.
Užar, užar, hovorí mi,
Nezjedz všetko, nechaj iným.
Má to veľké uši dve,
Kýve nimi ako chce.
Na záhrade trúfalo
chrumká šalát trušalo.
Ozvala sa z lesa ozvena,
Čo to? Čo to znamená?
Kričí stále dokola,
že to ona nebola!
s
Suno je krásna bublina,
čo sa večer začína.
Keď si ľahnem do postieľky,
sníva sa mi, že som veľký.
v
Tak poď s nami, rýchlo bež,
Schováme sa andro veš.
Večer ale rýchlo späť,
Mamka nám dá niečo zjesť.
S l ov n í k p r e pa n i u č i t e ľ k y
z
Na konci je abeceda,
písmenká však nie sú veda.
Skočím znova na začiatok,
Poviem – urobil to škriatok!
andro foros – do mesta
grajoro – koníček
kirmoro – chrobáčik
daje! – mamka! (zvolanie)
barikano – pyšný, namyslený
jekh – jeden
duj – dva
trin – tri
štar – štyri
pandž – päť
rikonoro – psíček
suno – sen
trušalo – zajac
užar! – čakaj, počkaj
Rómske listy 1/2014
do vlastných rúk
19
P r e d s tav uj e m e : Pavo l Ž i g a
Nebudem len obyčajný Cigán…
Pavol Žiga má 16 rokov a učí sa v odbore
predavač. Viac ako to ho však baví šport,
v ktorom už získal nejeden úspech. Je majstrom Slovenska v kickboxe, majstrom Európy i držiteľom Svetového pohára vo svojej kategórii. Chce si v však v prvom rade
dokončiť maturitu a potom chce byť policajtom. A prečo chce byť policajtom? „Je to
je také originál chlapčenské,“ vysvetľuje.
Vzdelanie považuje za základ svojho života. „Nebudem pre iných obyčajný cigán,
ktorý nie je vzdelaný…“ hovorí.
Pavol vyrastá tak troch v odlišných
podmienkach ako mnohé rómske deti. Je
jedináčik, žije s mamou. „Chcel som mať
brata, ale to nejako nevyšlo. Vyrastal som
so sesternicou, ktorú vnímam ako sestru.
Ale vždy som bol obklopený ľuďmi – starými rodičmi, strýkami, tetami. Boli to ľudia,
ktorí ma mali a majú radi…“
Kickboxu sa začal venovať, keď mal
14 rokov. Športové úspechy, ktoré dosiahol, však neprichádzajú samé. Jeho deň
je vždy nabitý. Od rána do tretej v škole,
potom tréning. Vracia sa domov okolo deviatej večer. Ale nič neľutuje. „Šport je pre
mňa cesta do života,“ zdôrazňuje. Aj preto
všetko, čo musí pre úspech urobiť, nepovažuje za drinu. Je vďačný za podporu v rodine i trénerom. „V prvom rade ďakujem
Foto: Marek Čecho
mojim strýkom. Oni ma k tomu viedli. Od
malička trénovali so mnou. A potom vďaka
patrí aj mojim trénerom, ktorí sa starajú
o to, aby som mal dobré výsledky…“
Pavol nezažíva v každodennom živote
v škole väčšie problémy s diskrimináciou.
„Moji priatelia nemajú problém s tým, že
som Róm. Práve naopak. Nikto sa na mňa
nepozeral krivo, všetci sa chceli so mnou
kamarátiť,“ hovorí. Inak je to už ale mimo
školy. „Vonku sa už stretávam s nadávka-
mi a tak... Narážky, vyhrážky… vonku to je
všelijako. Myslím si, že Rómovia môžu byť
úspešní, keď chcú, lebo každý má talent.
Len ho treba prebudiť v sebe. A ja chcem
byť úspešný naďalej. A ešte viac úspešný
ako som teraz…“ opakuje.
A čo pre neho znamená byť Rómom?
„Pre mňa znamená Róm hrdosť. Neviem
si seba predstaviť v koži bieleho. Ako by
som sa správal, ako by som rozmýšľal?
Neviem. Je niečo v nás iné…“
(r)
P r e d s tav uj e m e : H e n r i e ta V i r ág ová
Od problémov netreba utekať
Henrieta Virágová ukončila v júni t. r.
štúdium na Strednej zdravotníckej škole
v Nitre. Po skončení základnej školy chcela
študovať na konzervatóriu herectvo, ale
nedostala sa tam. Keďže okrem toho chcela byť aj patologičkou, začala študovať na
Strednej zdravotníckej škole v Nitre. Hovorí, že bez podpory rodičov by nedosiahla
v živote to, čo dosiahla. „Od malička nám
hovorili, že vzdelanie je najdôležitejšie.
Ak chceme niečo v živote dosiahnuť, tak
musíme sa vzdelávať,“ spomína Henrieta.
Hoci je skončenou zdravotnou sestrou,
láska k divadlu ju nikdy neopustila. Venuje sa mu od desiatich rokov a to napriek
tomu, že je trémistka. Prejavuje sa to tak,
že v zákulisí pobehuje, je nervózna. Ale
keď vstúpi na javisko, tréma zmizne. Ale
stávajú sa aj to, že pamäť štrajkuje. „Niekedy proste zabudneš text. Mne sa raz stalo,
že som začala od konca. Bolo to v Kremnici na súťaži, a ja som už bola tak vcítená
a sústredená na text, že keď povedali moje
meno, začala som poslednými veršami,
ktoré som si pred vystúpením opakovala.
A čo teraz? Uvedomila som si to, kamenná
tvár a vo mne úplne: stoj, čo to robíš, čo
to robíš? Odíď, odíď, uteč… Chcela som
utiecť, ale potom som sa zastavila, otočila sa, nadýchla sa a pokračovala ďalej…“
spomína Henrieta na ťažké chvíle.
Henrieta je pravidelnou účastníčkou
celoslovenskej súťaže Hviezdoslavov Kubín. Tento rok sa stále jeho celoslovenskou
víťazkou v prednese prózy, v prednese poézie skončila druhá v krajskom kole.
To, že je Rómka, vo svojom živote nejako zvlášť nerieši. Po rómsky síce nerozpráva, ale k svojmu pôvodu sa hlási. „Od malička mi otec hovorieval, že vždy musíme
robiť viacej ako ostatní. Mám šťastie, že
som medzi ľuďmi, ktorí nemajú problém
alebo aj keď sa niečo zomelie, tak vždy si
ma zastanú. Keď som bola malá, tak to bol
vždy otec. Vždy ma chránil pred všetkým,
vždy keď sa niečo stalo, vždy bol pri mne
oco…“ hovorí.
Henrieta je obklopená ľuďmi, ktorí ju
majú radi, celý život. A čo chce od tých ostatných? „Nič viac nechcem, len aby ma
ľudia prijali takú, aká som.“
(r)
20
las andro vast
Rómske listy 1/2014
Vzdelanie ti dá úctu v spoločnosti
Bc. Mirka Čonková je, študentkou chémie na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ
v Košiciach.
Prečo práve chémia?
To je taká častá otázka, lebo je nezvyčajné študovať prírodné vedy, hlavne
u Rómov. Ja som nemala nejaký zvláštny
dôvod, prečo študovať chémiu. Stále mi išli
prírodné vedy, tak som teda išla nakoniec
na chémiu a našla som sa v tom.
Podporuje ťa v štúdiu rodina?
Rodičia ma vždy nechávali rozhodovať
samú. Už od základnej školy ma viedli
k tomu, aby som mala čo najlepšie výsledky. Ja som bola súťaživé dieťa, vždy
som chcela byť najlepšia. Mamka so mnou
po večeroch sedávala, učila sa so mnou.
Snažila sa, aby jednoducho išlo všetko
tak, ako by malo ísť. Takže jej som vďačná
za to, kde som. Otec sa zase vždy snažil
čo najviac pracovať, aby sme mohli mať
všetko čo sme chceli. Moji rodičia sú
stredoškolsky vzdelaní ľudia. Môj ocko je
maliar, mamka brusička skla. Prakticky
som prvý človek, čo získal vysokoškolský
titul v našej rodine.
Aké boli potom reakcie tvojho okolia,
keď si bola prijatá na štúdium na výške?
Chvíľkami to bolo aj vtipné, keď sa ma
pýtali, že ty stále chodíš do školy? Ty sa
nechceš vydať? Momentálne som bakalárkou, pokračujem samozrejme ďalej.
Chcem si dokončiť aj druhý stupeň vysokoškolského vzdelania. To je pre mňa
priorita.
Máš skúsenosti s rasizmom?
Na základnej škole sme boli v triede
tak pol na pol. Polovica Rómov a polovica
Nerómov. Učitelia sa snažili nerobiť medzi
nami rozdiely, a ak sa aj robili, tak sa to
hneď vehementne riešilo. Na základnej
som to fakt nijako nepocítila. Uvedomovala som si, že sme iní, ako ostatní, ale nedali
nám to pocítiť v negatívnom zmysle. Skôr
to bolo v tom, ako si dávali pozor, aby nás
nejakým spôsobom nepodceňovali. Ale
hlavne to bolo tým, že som na základnej
škole vynikala. Bola som jediná jednotkárka v triede, takže ku mne si prakticky nikto
nemohol nič dovoliť.
A čo neskôr?
Foto: Marek Čecho
Keď som išla na gymnázium, v prvom
ročníku som sa stretla s rôznymi pohľadmi. Jeden chlapec si skoro zlomil nohu na
schodoch, keď sa obracal, že to kto je tu.
Ale zase mi nikto nič zlé nepovedal. Keďže
aj tam som mala veľmi dobré výsledky, tak
si ma ľudia skôr vážili. Bola som jediná na
škole, bolo tam veľa detí, strašne veľa detí,
ale jediná Rómka som tam bola ja. Tým
pádom ma skôr brali ako vzácnosť a brali
to skôr pozitívne.
Ale nie všade vedia, že si vynikajúca
žiačka…
To áno. Vojdeš do obchodu a predavačka tam má desiatich ľudí, ale sleduje len
teba. To už neberiem ako nič extra. Toto
sa jednoducho stáva. S tým som sa naučila žiť už ako dieťa. Takže na nás dávajú
vždy pozor, pozerajú nám stále na ruky,
čo robíme. Veľakrát som mala kvôli tomu
stres, že sa niekto na mňa osopí, že som
niečo zobrala a pritom som nič neurobila.
Bola v strese, čo mám robiť s rukami, lebo
som vedela, že sa mi na tie ruky pozerajú…
Nestávalo sa ti niekedy, že ti tvoji kamaráti z majority povedali, že ty nie si
ako ostatní Rómovia, ty patríš k nám?
To sa mi stávalo bežne, čo som ja ale
nemala rada. Raz mi napríklad jedna kamarátka povedala, ale ty nie si ako oni, ty
si naša. Nie som vaša, som vaša kamarátka, som vaša spolužiačka, ale som Rómka. Narodila som sa tak, som rada, že som
Rómka, lebo každý by sa mal stotožniť
sám so sebou.
(r)
BC. Mirka Čonková žije v poprade.
Miesta pre rómov
Rómske listy 1/2014
21
Podskalka očami radnice…
„V osade Podskalka žijú prevažne nezamestnaní občania, avšak poslednú dobu aj
formou aktivačných prác alebo zamestnaní v technických službách mesta Humenné
sa snažíme poskytnúť týmto ľuďom prácu.
Určite tomu napomohli aj terénni sociálni
pracovníci, ktorí sa nachádzajú na Podskalke takže v tomto smere si myslím, že
mesto Humenné stojí v tejto otázke veľmi
dobre,“ uviedla Michaela Slivková Kirňaková z tlačového odboru mesta Humenné.
„V súčasnosti sa realizuje výstavba
domu modlitby. Rozhodli sme sa pre výstavbu preto, že niečo také v osade chýbalo
a jednoducho aj tí pozostalí sa potrebujú niekde pomodliť za svojich nebohých,
takže preto Dom modlitby. Opravil sa
tam most cez riečku smerom k cintorínu
a samozrejme mesto má v pláne postupne
opraviť chodník a taktiež aj futbalové ihrisko, ktoré sa nachádza na Podskalke,“
dodáva Michaela Slivková Kirňaková.
V roku 2011 predalo mesto byty postavené z eurofondov po 10 rokoch nájomcom
za symbolickú cenu. Tým, že si Rómovia
odkúpili tieto byty a stali sa ich vlastníkmi,
zobrali bremeno údržby na seba a začali
riešiť všetky náležitosti týkajúce sa bytov.
Začali sa samostatne učiť fungovať bez
nejakej cudzej pomoci. V oblasti bývania
mesto bude realizovať aj projekt, v rámci
ktorého si tri rómske rodiny svojpomocne
postavia domy. (van)
Z o ž i vo ta Ap o š t o lsk e j c i r k v i
Boh ich zmenil, nie ja
Pastor Apoštolskej cirkvi Igor Maľar pôsobí na Podskalke dlho. Tvrdí, že poznanie
Boha Podskalku zmenilo. „Odkedy sme
tu začali robiť Božie dielo, začali sme tu
hovoriť Božie slovo, evanjelium, prišlo tu
prebudenie. Veľa ľudí toto zasiahlo, zmenilo. Klesla kriminalita. Dnes sú možno
štyria vo väzení z 2 500 Rómov,“ opisuje situáciu Maľár. Predtým to bolo podľa
jeho slov tak, že ľudia pili, fetovali, ľudia
sa nenávideli.
„Stalo sa to asi pred siedmimi rokmi, keď prišlo prebudenie. Dnes sa majú
navzájom radi, navštevujú sa, hovoria
o Bohu, sú povzbudení, zmenení, dokonca aj deti. Predtým nepoznali iné len alkohol a bitky,“ hovorí Maľár o premenách
komunity. Zdôrazňuje, že práca s Rómami je ťažká, aj preto, že je veľká chudoba
v komunite. „Ťažoba je veľká na Rómov.
Snažíme sa ísť Božou cestou, vyjsť im
v ústrety, pomáhať jeden druhému ako
sme len schopní. Ale nie je to ľahké, lebo
viete, Rómovia žijú z dávok, niekedy im
vystanú peniaze inokedy nie. Preto robíme
zbierky na jedlo pre tých, ktorí nemajú. Je
nás okolo stovky bratov a sestier a môžem
povedať, že zbor v tomto pomáha, aby nehladovali, ale aby mali to, čo má mať každý
človek,“ zdôrazňuje Maľár. Lebo evanjelizácia ide ruka v ruke s charitou.
„To, čo ma drží pri tom, aby som vytrval, je, že som spoznal Boha. Spoznal som
Slovo a bolo mi ťažko opustiť tých ľudí, čo
ho nasledujú. Dnes ďakujem Bohu za to, že
som vytrval, že ma posilňuje v tom, že sú
ľudia obrátení. Niekedy trávim viac času
s Rómami ako s mojou rodinou. Chodíme
a dávame svedectvá, pretože Boh povedal:
choďte a dávajte svedectvá o tom, čo sa
vám stalo. S Vierou prišla zmena. Týka sa
to veľa rodín. Ich svedectvo je napríklad
v tom, že medzi nimi bola napríklad dlhé
roky nenávisť, muž chodil domov opitý,
bil ženu, nebola medzi nimi tá láska, čo je
dnes. Dnes si muž so ženou spolu sedia,
pijú kávu a hovoria, že prečo skôr nespoznali Boha, prečo tá zmena neprišla skôr,“
vysvetľuje pastor.
Aj keď pastorácia funguje na Podskalke
už viac rokov, na svoje stretnutia nemajú žiadny priestor. V budúcnosti by preto chceli postaviť komunitné pastoračné
centrum. Majú už aj projektovú dokumentáciu. Jediné, čo im ešte chýba, sú peniaze. Na otázku, odkiaľ ich zoberú, pastor
Maľar odpovedá: Boh to vyrieši, Boh nájde
zdroje.
„Je dôležité, aby ľudia neodchádzali
a nevracali sa späť do sveta, v ktorom žili,
ale aby prichádzali k Bohu, pretože Boh
ich zmenil, nie ja som ich zmenil. A to je
tá milosť. Prišiel čas, kedy ľudia hľadajú
Boha. Dnes už vieme, že čo si vezmeme do
svojho života, to budeme žiť. Ak si vezmeme do života dobré veci, budeme žiť tieto
dobré veci. To znamená, že nemôžem byť
vždy chudobný, keď môj otec je hore v nebi
bohatý…“ dodáva Maľar.
(r)
22
Romane thana
Rómske listy 1/2014
Foto: Lukáš Oláh
P r e d s tav uj e m e č i n n o s ť O Z Ro m a P o d sk a lk a
Svet je otvorený aj pre deti
z Podskalky
Na Podskalke v Humennom založila skupina aktívnych Rómov občianske združenie, ktoré dostalo názov Roma Podskalka.
Jeho predsedom je Peter Kudráč. Združenie sa venuje mládeži a kultúre. Všetky
aktivity s deťmi sa robia bez peňazí, na
dobrovoľníckej báze.
„Rodičia začali podnikať, my deti im
v tom na Podskalke pomáhame. Videli sme
spolu aj s bratom, že naše rómske deti majú
talent a chcú niečo robiť. Dostal som takú
myšlienku, aby sme urobili niečo oficiálne,
nie len občas jednorázovo. Môj otec mal
podklady k združeniu, dal som to do poriadku, poplatil som všetko čo bolo treba,
aby sme boli oficiálne zaregistrovaní. Tak
sme založili naše občianske združenie,“
hovorí Peter Kudráč. Ako zdôrazňuje, najprv boli aktivity až potom oficiálne veci.
Deti, ako zdôrazňuje, prichádzali postupne, tak, ako ich to zaujímalo.
„Keď sme s nimi prvýkrát začali nacvičovať, tak sa detičky hanbili, dievčatá
sa hanbili. Ale keď sme začali nacvičovať
štyri dni v týždni a dostali sme potom po-
nuku ísť na súťaž, tak to zobrali vážne, že
ideme na súťaž, musíme sa snažiť. Teraz
sa situácia zmenila. Už nepotrebujú tlačiť
do skúšania, samé už idú do toho. Je treba
len ich tu udržať a venovať sa im, aby touto
cestou išli ďalej a bude dobre,“ zdôrazňuje.
Teraz už majú za sebou súťaž, mali aj nejaké vystúpenie, a dostávajú už aj pozvania
na rómske letné festivaly.
„Deti nám neustále pribúda. Máme
spevákov, muzikantov, tanečníkov. Hovoria mi: aj ja chcem ujo, aj mňa zoberiete?“ opisuje záujem detí o prácu v združení Peter. Hoci sa zdá, že je to len hra,
považuje takéto aktivity s deťmi za veľmi
dôležité. „Žijeme v modernej dobe, žijeme
v 21. storočí a vidíte, aký je svet. Všade
vidíte, že je veľa kriminality, drogy, krádeže. Poukazujú iba na Rómov, všade nás
len kritizujú. Aj našu tradíciu. A to nie je
dobré. My chceme ukázať bielym, že nie
je všetko len také ako oni hovoria, že je
aj pekné niečo, naša rómska kultúra. Nie
všetko je, ako tvrdia, len o negatívach, ale
sú tu aj pozitíva,“ rozohňuje sa Peter.
Aktivity robí združenie v priestoroch
postavených z vlastných zdrojov zakladateľov združenia. „Ja z toho nemám nič, ale
bavia ma tieto aktivity s deťmi. Podporuje
ma v tom celá moja rodina, doslova tým
žijeme. Vidím snahu tých detí. Oni chcú
a mňa pozdvihuje a teší, že môžem niečo
robiť pre tieto deti, aby šírili z generácie na
generáciu posolstvo, aby nezanikla naša
rómska kultúra. Na to nesmú naši Rómovia zabudnúť na celom svete. Nezanechajme našu rómsku kultúru, lebo to je naše,
to nám nikto nemôže zobrať.“
Dôležité je predovšetkým to, že deti
majú kde chodiť, že sa netúlajú po vonku.
„Rodičia mi hovoria: dobre, že idú k tebe…
dobre, že tam tancujú, pretože tak aspoň
vieme, že nerobia nič zlé. Máme plány,
ale je to ťažké. Na všetko treba peniaze,
ale snažíme sa ísť dopredu. Chcem ukázať týmto mladým ľuďom, že svet, to nie
je len osada, svet je otvorený. Chcem im
ukázať, že všetka krása sveta je otvorená aj
pre nich,“ uzavrel svoje rozprávanie Peter.
(van)
SME RÓMOVIA
Rómske listy 1/2014
23
P r e d s tav uj e m e : N i ko lA K a r o l ovÁ
Z detského domova na opernú scénu
Nikola Karolová študuje na konzervatóriu operný
spev. Za svoje výkony získala už veľa ocenení. Jej
život však nebol a nie je ľahký. Do svojich 11 rokov
vyrastala v rómskom prostredí v obci Huncovce.
Potom však musela odísť do detského domova, kde
žije doteraz. Nebolo to pre ňu ľahké, ale robí vo
svojom živote to, čo ju baví. Je to spev.
„Vždy sa človek lepšie cíti, keď je doma s rodinou. Ale keď sa rodičia nestarajú takže netreba
trápiť deti. Keď som žila u rodičov, čo si ja pamätám, mala som nejakých osem rokov, vždy som si
kládla otázku, že prečo nemám svoju posteľ, alebo
prečo nemáme sprchu… Vedela som, že by som
chcela inak žiť…,“ spomína Nikola na svoje detstvo.
A hoci vyrástla v detskom domove, na rodičov nenadáva. „Mám veľmi dobrú mamu. Aj otca, kým
si nevypije. Obidvaja sú talentovaní, veľmi dobre
spievajú. To isté aj súrodenci, dúfam, že pôjdu za
svojim snom…“ hovorí.
Detstvo v detskom domove považuje istým
spôsobom za pomoc, pretože takto môže robiť to,
čo ju baví – spievať. Vie, že v osade by to nemohla.
A hoci od začiatku nebola nadšená operou, postupom času sa to zmenilo. I keď si uvedomuje,
že Rómovia k opere vzťah nemajú. A prečo si teda
vybrala operu? „Na herectvo som ísť nechcela, lebo
herečka nie som, ale chcela som vyskúšať niečo
iné. Proste môžem aj viac štýlov zaspievať, nie len
rómske pesničky…“
Nikolina učitelka Františka Kováčová si svoju
žiačku chváli: „Nikolku som spoznala na talentových skúškach, prišla ako muzikálová speváčka,
s tým, že chce sa venovať aj klasickému spevu.
Foto: Marek Čecho
Takže sme začali úplne od základu, ale ako sama
tvrdí, klasická technika klasická jej pomáha aj
v muzikálovom speve. Je veľmi cieľavedomá, vie
čo chce. Chcela by byť liečebným pedagógom,
a vlastne tým spevom, ako muzikoterapiou pomáhať deťom v detskom domove. To je jej sen.“
Na to, že je Rómka, je hrdá. V škole diskrimináciu necítili, ale občas na verejnosti, tam, kde
ju ľudia nepoznajú, cíti tie zvláštne opovrhujúce
pohľady. Ale snaží si to nevšímať.
Riaditeľ Konzervatória na Exnárovej ulici
v Košiciach Róbert Galovics na Nikole oceňuje
hlavne jej cieľavedomosť. „Chce pracovať na sebe
a má aj výdrž, čo zase nie je samozrejmé u všet-
kých študentov. Väčšinou sa vedia nadchnúť pre
vec, sú veľmi šťastní, ale keď sa im prestane dariť,
už nevydržia ďalej pracovať. U Nikolky si cením
to, že má obrovskú snahu niečo dosiahnuť
v živote a ja pevne verím, že sa jej to aj podarí…“
Nikolka povyhrávala veľké množstvo súťaží.
Okrem iného veľkú muzikálovú súťaž, ktorá od
minulého roka nesie meno po Jozefovi Bednárikovi, kde získala druhé miesto a na Novej scéne
vyhrala muzikálovú súťaž.
V novembri 2013 pri príležitosti Medzinárodného dňa študentov dostala za dosiahnuté výsledky
Cenu predsedu Košického samosprávneho kraja
Zdenka Trebuľu.
(kla/kam)
P r e d s tav uj e m e : M on i k a On o dyová
Osud sa s ňou pohral, ale umenia sa nevzdala
Talent v sebe objavila odmalička. Kreslila. Aj preto vyštudovala v Košiciach aranžérstvo a propagačné výtvarníctvo. Mala
veľa plánov, ale život si s ňou zahral. Po
svadbe sa jej predčasne narodilo bábätko,
ktoré prekonalo detskú mozgovú obrnu.
A tak musela zostať doma. Svet sa pred
ňou akoby zavrel.
Ale Monika sa ukázala ako veľká bojovníčka. Aj pri výchove svojich štyroch detí
si hľadala čas na pestovanie svojich záľub.
Teraz, keď sú deti veľké, pocítila túžbu sa
vrátiť nielen ku kresleniu, ale aj k poézii.
„Kreslila som vždy. Život mi prinášal
do cesty ľudí, ktorí chceli, aby som tvori-
la niečo pre nich. Napríklad som kreslila
z dreva vyrezávané hračky alebo rôzne
visiace ozdoby. Lebo moja duša je vlastne
taká umelecká. Od malička. Ja vnímam
svet očami človeka, ktorý miluje život
a miluje ľudí,“ hovorí o sebe Monika.
Okrem kreslenia píše aj básne. „Moje
básne sú vlastne môj život. Píšem básne
pre ľudí, ktorých som milovala, milujem,
ale sú aj o spoločnosti. Dotýkajú sa života,
ktorý žijeme…“ opisuje svoju tvorbu. Samozrejme sa nevyhýba ani téme spolunažívania Rómov s majoritou. „Moje rómstvo – to je vlastne moja duša. Moja duša
je otvorená všetkým ľuďom…“ zdôrazňuje.
Monika cíti podporu svojich blízkych,
hlavne rodiny ale aj širšieho okolia. Len
nedávno navrhovala pre obecné múzeum
výzdobu nábytku. Jej snom je vydať zbierku básní s vlastnými ilustráciami.
„Väčšinou kreslím portréty, predovšetkým ženské. Vkladám do nich dušu. Kreslím to moje ja, čo je vo mne. Prejavujem
sa takto. Keď je človek v ulite a nemôže
z nej vyjsť, je to pre neho zlé. V básniach
a kresbách ktoré tvorím vydávam zo seba
svoje ja a mám z toho radosť…“ dodáva
Monika.
(r)
Monika Onodyová žije a tvorí v Slanci.
24
amen o roma
Rómske listy 1/2014
Bangovci kráčajú po Mostoch snov
Foto: Archív rodiny Bangovcov
V Košiciach sa v auguste predstavili na
koncerte manželia Bangovci – Alexandra
a Maroš – s novým projektom, ktorý nesie
názov Mosty snov. V projekte spolupracujú Rómovia aj Nerómovia, handikepovaní
ľudia (v tomto prípade nevidiaci) v rámci
bývalého Československa. Projekt sa volá
Mosty snov.
Prečo Mosty snov?
Alexandra: Mosty preto, lebo niečo spájame, a snov preto, lebo sa nám plní to,
o čom sme snívali. Prostredníctvom hudby
a spevu chceme rozdávať radosť a dobrú
náladu. Optimizmus a pozitívnu energiu.
Chceme ukázať, že hoci máme hendikep,
s ktorým je ťažké žiť, žijeme naplno.
Prečo ste sa rozhodli pre československý
projekt?
Alexandra: Dlhé roky sme žili spolu a ja
som vnímala ako veľkú škodu, že sa štát
rozdelil. Preto sa teším, že sme sa mohli
aspoň takto, v projekte, znova spojiť. Teším sa z toho, že sa vraciame k spoločným
hodnotám. Pre nás nevidiacich malo Československo aj iný nádych – ako nevidiaci sme chodili prevažne do českých škôl.
Väčšina tých škôl bola v Čechách. Nikdy
sme kvôli tomu nemali problém. A vždy
sme si rozumeli.
Ktorí sú hlavní protagonisti podujatia?
Alexandra: Zo Slovenska je to Maroš
Bango, ktorý tu reprezentuje symbolicky
Rómov, ktorý nikdy neštudoval hudbu,
ktorý nepozná ani noty. Ale má v sebe talent a charizmu oslovovať ľudí a cez hudbu
rozdávať radosť. Radek Žaľuď je Neróm,
zastupuje v projekte českú stranu. Je to
náš dobrý kamarát z Českých Budějovíc.
Obaja s Marošom si sadli vynikajúci ľudská a umelecky aj hovorím, s takou nadsázkou, že nikdy v živote sme sa nevideli,
ale my, čo nevidíme, našmátrame, na to
máme šmátrací preukaz... jednoducho
chceme ukázať ľuďom, že nie je podstatné, či je niekto Róm alebo nie. Ide o to, aký
je človek, čo je v nás a čo môžeme tomu
svojmu okoliu dať.
Ste Nerómka, ale žijete s Rómom. Ako
vy vnímate rómsku kultúru?
Alexandra: Rómsku kultúru pestujeme
doma, hoci ja nie som Rómka. Ale Maroš
je Róm. U nás sa síce po rómsky nerozpráva, ale cez hudbu a tradície, ktoré rodina
môjho manžela udržiava, rómsku kultúru poznám. Obdivujem hlavne súdržnosť
komunity.
Maroš: Som z rodiny, kde sa vraví: čo
Cigán, to muzikant. A to je podľa mňa
pravda. Z otcovej strany sme mali v rodine
vychýreného huslistu, rovnako aj z mamkinej strany – dedko – bol saxofonista.
Strýko je dobrý harmonikár, huslista.
Bratrancov mám, ktorí hrávajú…
Mysleli ste si niekedy, že sa tým budete
živiť?
Maroš: Prial som si to. Od malička som
hovoril, že budem masér a muzikant. Na
to prvé som sa nedal. Priznám sa na rovinu, fyzicky sa mi robiť nechce. Ja budem
ľudí zabávať, spievať im, ale robiť? Čo je to
robota? Natiera sa to na chlieb?
Vidím, že máte zmysle pre humor, čo je
dobré… Ako ste sa vyrovnali so svojim
hendikepom? Dá sa to vôbec?
Maroš: Som do malička nevidiaci. Ja hovorím: na jedno oko slepý, na druhé hluchý…
Neviem, čo je vidieť, takže som nad tým
nikdy nerozmýšľal. Hral som sa vždy tak,
ako mi to šlo. A keď si niekto myslí, že som
nebol beťár, je na omyle. Bol som, kde bolo
zbojstvo, tam som sa vždy objavil…
Keby ste mali vymenovať naj­v ý­znam­
nejšie miesta, kde ste koncertovali, ktoré
vám utkveli v pamäti?
Maroš: Najväčší zážitok? Účinkovanie
v Moskve, kde som spieval v kostole pre
2 000 ľudí, kde som spieval bez mikrofónu, a bola tam úžasná akustika! Ale
vystupoval som aj na Kréte, v Kanade,
v Amerike, to sú všetko zážitky, ktoré vo
mne dozrievajú… Napríklad teraz v marci
sme boli v Kanade a v USA, mali sme tam
5 koncertov…
Alexandra: Maroš spieval aj na otvorení
Plesu v opere v roku 2011, v Bruseli napríklad pre brata belgického kráľa, ale aj
s Andreom Bocellim v Bratislave. Bolo
toho veľa, a nedá mi nespomenúť vystúpenie pre sv. Otca tohto roku v júni v Ríme.
Ak si uvedomíte, že začínal ako pouličný
spevák vo Viedni, lebo sme mali chorú
dcérku, ktorá je už dnes v nebi, a bolo
treba prežiť, a museli sme si pomôcť ako
sme vedeli. Pred piatimi rokmi sa začal
venovať hudbe profesionálnejšie a za tých
5 rokov sme prešli cestu, ktorou si plníme
svoje sny.
Jarmila Vaňová
Rómske listy 1/2014
NAŠE ŽENY
25
P r í b e h , a k ýc h s ú v o s a dác h s t ov k y
Čierna vrana – kto hodí
kameňom?
Na Margite vidno, že aj vo svojom veku
(63) dbá o zovňajšok. Vyzerá dobre, a to
aj, napriek tomu, že porodila 8 detí, ktoré
majú troch otcov. Všetky deti však vychovala
sama. Bolo to ťažké, nikdy však nepožiadala o pomoc Rómov v osade. Radšej išla ku
gádžom a tí jej pomohli.
Narodila sa začiatkom 50-tých rokov
a vtedy bolo u Rómov všetko inak. Mali
málo ale nezávideli si. Otec počas vojny
prišiel o nohu a mama, aby mohla uživiť 8 detí, chodila pracovať do dediny za
zemiaky a chlieb.
Detstvo
Keď mama ochorela, starší súrodenci
už mohli pracovať a zarábať, ona sa musela postarať o domácnosť. „Nemala som
ani 12 rokov, keď som dokázala uvariť. Pri
varení som sa musela postaviť na malú
stoličku, aby som dosiahla na dosku pri
miesení cesta. Na školu nebol čas. Pranie
na rajbačke nebola sranda a otec nechcel,
aby som išla študovať, aj keď som chcela,“
hovorí.
Prvý manžel
S prvým manželom sa dala dokopy
v 17 rokoch. Vybrala si ho sama, avšak
rodičia museli súhlasiť. V jednu noc s ním
odišla k nim prespať a ostala tam. Prišli
deti a on neustále pil, nestaral sa. Popri
alkoholikovi bolo ťažké uživiť deti, a tak sa
rozhodla pracovať. Chcel, aby nechala prácu. Urobila tak. Žiarlivosť však pokračovala. Keď už situácia a neustále nadávanie
do kuriev nemali konca kraja, nechala ho.
Ušla s tromi staršími deťmi do Čiech k rodine. On sa jej však začal vyhrážať zabitím,
rodiny sa znepriatelili. Vrátila sa, až keď
sa dozvedela, že mamka zomrela. „Nebil
ma. To nie. Týral ma psychicky. Prišiel do
Čiech za mnou a v ten istý deň ako došiel,
mi prišiel telegram o smrti matky. Zomrela, lebo sa neustále vyhrážal, že ma zabije.
Preto som ho nechala. Vrátila som sa do-
mov a on odišiel do väzenia. Odtiaľ mi posielali peniaze na deti, ale po návrate mi
nedával na ne nič, pretože vedel, že s ním
žiť už nemienim. Musela som ísť do práce
na JRD, ak som chcela deti uživiť.“
Druhý manžel
Po čase sa dala dokopy s ďalším
chlapom z osady. Mal byť akousi ochranou pred prvým, ktorý sa mal vrátiť z väzenia. Nemilovala ho. Neplánovala s ním žiť,
avšak zostala v druhom stave. Dúfala, že
bude lepší, lenže aj ten si rád vypil a o deti
sa nestaral. Čo bolo horšie, nerád chodil
do práce. Pribudli ďalšie dve deti, ale ani
tie jej nezabránili, aby nerozmýšľala nad
tým, že ho opustí. Opustila ho, pretože ju
začal biť.
Tretí manžel
„Ani vo sne by ma nenapadlo, keď na
družstvo prišiel pracovať nový robotník,
že bude mojím tretím mužom. Bol navyše
gádžo. Po čase som zistila, že je celkom
fajn. Páčil sa mi a dali sme sa dokopy.
Láska to však tiež nebola… Súrodenci
ma od toho odhovárali a v osade bol poplach,“ spomína Margita. Deti vraj nikdy
neprotestovali, akceptovali jej rozhodnutie. S ním to bolo spočiatku všetko ľahšie.
Dokázal sa o ňu a deti postarať. Mal ich
a má rád ako svoje vlastné. Jemu porodila
dvojičky. Spolu zveľadili dom, ale časom
zistila, že je len predsa iný. Hovorí, že je
veľmi dominantný. Párkrát ho aj vyhodila,
ale vždy sa vráti. Deti sa za neho prihovárajú, aby ho nevyhadzovala.
Alkohol, žiarlivosť boli príčinou, že hľadala možnosti zmeniť to. Príliš mala rada
svoje deti, aby im dovolila žiť život s alkoholikom. Z rečí ľudí v osade o jej morálke si
nerobila nič. Vedela, že po čase ich to prejde a život pôjde ďalej. Chlapi v osade pili
aj predtým ale nie tak ako teraz. Pije vraj
skoro každý a čuduje sa niektorým ženám,
že zostávajú s nimi žiť a neberú ohľad na
deti. Radšej sa s nimi trápia a trápia sa aj
deti. A to je zlé. Chýba im vraj odvaha. Nečuduje sa však, lebo pije vraj aj veľa žien…
Deti vychovala dobre. Všetky už majú
svoje rodiny a domy. Žijú dobre, nehladujú
a snažia sa žiť poriadnym životom. Prekonala už tretí infarkt. Ten prvý dostala,
keď jedna z dcér ušla rovno zo svadby so
svojím nápadníkom. Manžela jej vybrala
ona a s tým, ktorého chcela dcéra, ona nesúhlasila. Bol to pre ňu šok. „Toho som jej
nevybrala ja, ale je sním už niekoľko rokov
a je šťastná.“
„Stále rozmýšľam nad tým, že ak by mi
mama dovolila ostať s tým, ktorého som
ľúbila, určite by som takýto pohnutý život
nemala. Ktovie?“ uzavrie svoje rozprávanie Margita.
(sin)
26
AMARE DŽUVĽI
Rómske listy 1/2014
Grafika: Oliver Šimčík
O byč a j n ý p r í b e h c h l a p c a z o s a dy
Je ťažké byť Rómom, ale
ťažšie je byť Rómom-gayom
Fabián má 19 rokov, študuje za kaderníka.
Je to inteligentný chlapec. Oblieka sa moderne a o svoj zovňajšok sa stará. Miluje hudbu,
tanec. Má dlhé vlasy, piercing a vždy vonia
značkovo…
16 rokov. Vysvetlil som jej, že iný nebudem. Vidím, že je smutná, že sa hanbí za
mňa. Žijem v osade, kde je každý s každým
rodina a má to ťažké. Ale aj ja to mám ťažké, pretože viem, že je smutná.“
Mama
Prvá láska
Mal asi 10 rokov, keď zistil, že s ním nie
je ničo v poriadku. Už vtedy mu Rómovia
dávali všelijaké prezývky, ktoré nechápal.
Teplý, buzerant… modelka. Od malička ho
zaujímali veci, ktoré neboli určené chlapcom. Nosil mamine lodičky, šminkoval
sa, používal jej parfumy. Mama tomu neprikladala význam. Nadávky typu buzerant, teploš, radiátor boleli, ale nebránil
sa veľmi.
„Samozrejme, že som sa hanbil, cítil
som sa strašne, ale bolo to silnejšie ako ja.
Bolo zaujímavé, že nerómski spolužiaci to
tak tragicky nebrali. Horšie to bolo s našimi rómskymi. Mama mi dohovárala, že
sa zo mňa smejú ľudia v osade, a aby som
sa nesprával ako dievča, ale nepomáhalo to. Otec? Ten iba mlčal a mlčí dodnes.
Nebavíme sa spolu. Nikdy mi nič nepovie. Mama sa s tým zmierila, keď som mal
S prvou láskou, s tou skutočnou a so
všetkým čo k tomu patrí, sa zoznámil, keď
dovŕšil 16-tý rok. Zoznámili sa cez internet. Bola to vraj láska na prvý pohľad. Bol
biely, oveľa starší a veľmi pekný a nevadilo
mu, že je Róm. Po dvoch stretnutiach ho
dokonca vzal k nim domov. A tam zažil
šok. Rodičia vedeli o orientácii syna a všemožne ho podporovali. „Ani im nevadilo,
že som Róm. Mama iba chcela, aby nám to
vyšlo, a aby jej syn bol šťastný. Bolo to neuveriteľné, pretože to bola veľmi zámožná
rodina. Otec inžinier, mama profesorka.
Mali nádhernú vilku, podnikali a darilo sa
im,“ spomína Fabián.
Naučil ho všetko o sexe, veľa sa
o gayoch dozvedel práve od neho. Dal
mu silu, aby zvládol svoju inakosť. Všetky výčitky, že sklame rodičov, dal nabok.
Užíval si to a mame sa s tým priznal. Po
pol roku perfektného vzťahu sa však na
jednej párty stalo niečo, čo nemohol len
tak prepáčiť. Jeho láska ho podviedla.
Nebol to však muž, ale žena. „Bolelo to.
Utiekol som odtiaľ. Hneď na druhý deň
prišiel, vysvetľoval, že vraj bol opitý, a že
je bisexuál. Bol vytrvalý. Viac ako dva mesiace mi telefonoval a žiadal o odpustenie.
Ale ja som mu to nemohol odpustiť. Bol
som hlúpy…“
Je lepšie, keď to vedia
Po tom sklamaní už nehľadá lásku. Je
vraj ťažké nájsť trvalého partnera. Neverí,
že medzi Rómami takého nájde, lebo len
máloktorý Róm-gay sa prizná, že ním je.
Vie, že je to ťažké. Asi by radšej umreli, ako
by to priznali. Len silný človek to verejne
prizná. Občas o sex s ním prejavia aj ženatí
muži. Neprekvapuje ho to.
„Asi chcú zažiť niečo iné. Vždy sa mi
však chlap musí páčiť,“ hovorí Fabián tíško. V okolitých osadách už skoro všetci
vedia, že je gay a nevadí mu to, aj keď vidí
úškľabky na tvárach ľudí. Horšie to bolo
predtým, keď sa to snažil utajiť.
(sin)
Rómske listy 1/2014
27
Ústav etnológie SAV v Bratislave organizuje
celosvetovú výročnú konferenciu o Rómoch
Bratislava – Ústav etnológie Slovenskej akadémie vied pred troma rokmi prijal
ponuku zorganizovať konferenciu Gypsy
Lore Society Annual Meeting of Gypsy
Lore Society and Conference on Romani Studies. Je to najstaršia akademická
organizácia na svete. Združuje akademikov, ktorí majú záujem o Rómov z rôznych
disciplín.
Gypsy Lore Society bola založená koncom 19. storočia v USA a funguje nepretržite dodnes. V súčasnosti je to jediná celosvetová akademická organizácia, ktorá
združuje odborníkov so záujmom o rôzne
témy súvisiace s Rómami, kočovníkmi.
Každý rok organizujú vo vybranom meste v rámci celého sveta výročné stretnutie, plus konferenciu o rómskych štúdiách.
A tento rok má Bratislava tú veľkú česť,
že túto konferenciu môže zorganizovať.
Ako pre Rómske listy uviedol jeden
z organizátorov, Tomáš Hrustič z Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied,
program je uzavretý. Prihlásilo sa viac
ako 110 popredných akademikov z oblastí ako je lingvistika, história, sociológia,
politológia, etnológia, sociálna antropológia. Na konferencii vystúpia známi svetoví
odborníci, ktorí sa venujú Rómom z rôznych odborov svojich disciplín. „Čo ma
teší, vystúpi tam aj veľa Rómov, ktorí sú
akademici a odborníci vo svojich témach,“
zdôraznil Hrustič.
Hlavným cieľom konferencie je podľa
Hrustiča akademická výmena skúseností.
Ale samozrejme už ostatný trend týchto
vedeckých konferencií nie je len, aby to
bola veda pre vedu, ale zároveň aby boli
diskutované otázky, ktoré súvisia s aplikáciou poznatkov rôznych politík, ktoré
sú zamerané na Rómov. „Veľmi dobrým
príkladom môže byť Veľká Británia, kde
vláda a rôzne ministerstvá nevydajú zákon a nenastavia nejakú politiku bez toho,
aby to bolo odkomunikované s vedeckou
obcou, zároveň priamo zamestnávajú vedcov, ktorí sa snažia pomáhať nastavovať
zákony tak, aby skutočne fungovali. Ich
pomoc je odvodená od toho, že majú skutočné poznatky priamo z terénu a poznajú
zákonitosti, ako tieto veci môžu fungovať.
Na konferencii, ktorá sa uskutoční
v Bratislave od 11. – 13. septembra sa zídu
účastníci z celého sveta z Brazílie, z USA,
z Veľkej Británie, takmer zo všetkých
európskych krajín, dokonca prídu vedci
z Indie, z Iránu, z Alžírska.
(van)
Podľa Žigu sa diskriminovaní starostovia
budú domáhať odškodnenia
Bystrany – František Žiga je starostom
v obci Bystrany už tretie volebné obdobie.
Nemá stredoškolské vzdelanie. V tomto
čase je prijatý na externé štúdium na
strednú školu. V najbližších komunálnych
voľbách kandidovať na starostu obce však
kvôli novele volebného zákona kandidovať
už nemôže. Napriek tomu, že má len základné vzdelanie, obec pod jeho vedením
každý rok hospodári s prebytkom. Ako
sám Žiga hovorí, každá kontrola či už zo
správy finančnej kontroly, alebo najvyššieho kontrolného úradu, dopadla v obci
vždy dobre.
„Novelizácia zákona, ktorá určuje kvalifikačný predpoklad pre starostov obcí, je
podľa môjho názoru minimálne zvláštna.
Určuje totiž podmienky tak, ako by malo
ísť o prijatie do zamestnania a nie o volenú funkciu. Nemám totiž vedomosť, žeby
volené funkcie boli zahrnuté v Katalógu
pracovných činností. Ak už naši zákonodarcovia pristúpili k takejto novele, malo
by dôjsť aj k úprave ďalších zákonov, v ktorých sa hovorí o volených funkciách – zákon o voľbe do orgánov samosprávnych
krajov, do NR SR, do Európskeho parlamentu, o voľbe za prezidenta,“ zdôraznil
Žida pre Rómsku tlačovú agentúru.
Očakáva, že sa to aj stane, nakoľko
v najbližších voľbách zjednotení Rómovia budú kandidovať do týchto funkcií pod
hlavičkou jednej politickej strany a ich volebná sila nie je v rámci SR malá. Úprava
tohto zákona ich k zjednoteniu výrazne
podnietila.
„Ak Ústavný súd rozhodne, že novela
nie je protiústavná a kandidáti, ktorých
kandidátne listiny na post starostov obce
budú zamietnuté, sa určite budú domáhať odškodnenia od štátu za diskrimináciu
a nie len v rámci republiky,“ upozorňuje
Žiga. Podľa jeho slov je na tejto novele ešte
ďalších zaujímavostí.
„Jednou z nich je samotné ustanovenie školského zákona, podľa ktorého môže
byť starostom obce občan s ukončeným
vzdelaním na praktickej škole, teda absolvent špeciálnej základnej školy alebo
triedy s mentálnym postihnutím. Je takto
postihnutý absolvent praktickej školy na
vyššej vzdelanostnej úrovni než absolvent
deviateho ročníka bežnej ZŠ? Skúste sa
na to opýtať pedagógov! Ich neúprimné
úsmevy mi veľa naznačili, keď som sa ich
na to sám niekoľkých pýtal.
Ďalšou zvláštnosťou je obmedzenie
práva byť volený, bez obmedzenia práva
voliť. To už môžeme čakať, že nám odoberú aj toto právo, hoci v mnohých prí­
padoch by to možno bolo prínosné! Už
teraz zákon umožňuje voličovi, aby mu pri
voľbách v mnohých prípadoch asistovala
iná osoba.
Preto sa pýtam, či je takýto občan ako
volič spôsobilý?! Tiež sa pýtam, či 80-ročný volič je viac kompetentný ako 17-ročný?! Pri všetkej úcte k našim seniorom, si
to však nemyslím,“ zdôraznil Žiga.
„Zhrnuté a podčiarknuté – táto novela
je diskriminačná voči tým, ktorých mala
za cieľ postihnúť – voči Rómom. Ale ešte
sú tu poslanci obecných zastupiteľstiev,
ktorí majú v rukách väčšiu právomoc
než samotný starosta. Na tých ste, páni
poslanci, zabudli?“ kladie si otázku starosta obce Bystrany František Žiga.
(van)
28
H ovo r í m e S :
§
Rómske listy 1/2014
To m á š o m H r u s t i č o m z Ú s t a v u e t n o l ó g i e S AV a N á r o d n é h o d e m o k r a t i c k é h o i n š t i t ú t u
Hrustič: Limity vzdelania nezabezpečia,
aby obce riadili schopní ľudia
Od júna je v platnosti nový zákon,
ktorý neumožňuje kandidovať na posty
starostov a primátorov ľuďom, ktorí
nemajú stredoškolské vzdelanie…
Tento zákon je z môjho pohľadu nezmysel, pretože uberá právo občanom
kandidovať a uchádzať sa o post z volenej
pozície. V podstate ten zákon je vo svojom
princípe nedemokratický a zlý. Podľa najnovšieho výkladu by to malo byť učňovské vzdelanie alebo odborné učilište. Sú
ľudia, ktorí majú ukončenú len základnú
školu a poznám mnoho príkladov starostov, ktorí nemajú učňovské vzdelanie ani
stredoškolské, ale obec vedia riadiť dobre, pretože sa riadia poznatkami z terénu,
zdravým sedliackym rozumom a vedia si
tú obec zmenežovať. Na druhej strane
poznám veľa starostov, ktorí majú aj univerzitné vzdelanie, ale v tom praktickom
zmýšľaní majú problémy a v podstate riadiť
obce vôbec nevedia. Čiže z môjho pohľadu
limity vzdelanostné na starostov, primátorov nezabezpečia to, aby obce riadili
schopní ľudia.
Nemáš pocit, že verejná diskusia
o potrebe vzdelania pre verejných činiteľov na týchto postoch vznikla najmä
potom, čo sa zvýšil počet rómskych starostov, poslancov?
Ten pocit mám a je to veľmi zlé a nebezpečné. V spoločnosti sa vedie diskurz
o vzdelanostných limitoch, spomínajú
sa práve rómski starostovia. Nehovorí
sa ale už o nerómskych starostoch. Tieto vzdelanostné limity boli diskutované
hlavne v súvislosti s medializovanými
aférami, ako bol napríklad sľub starostu
v Richnave. Rozprúdili diskusiu, že rómski
starostovia nevedia čítať, sú negramotní,
nemajú vzdelanie. Čo je nezmysel a nie je
to pravda, pretože z tých tridsiatich rómskych starostov, ktorí na Slovensku sú,
len dvaja alebo traja nemajú stredoškolské
vzdelanie.
Takáto diskusia je ale veľmi nebezpečná a zase len podnecuje nevraživosť
a orientuje verejnú mienku proti Rómom
ako proti skupine, ktorá nejakým spôso-
bom ohrozuje chod obcí, kde sú rómski
starostovia zvolení. Poznám mnoho rómskych starostov, ktorí obec vedia spravovať
veľmi dobre, majú už výsledky, sú zvolení
do funkcie opätovne, dokonca ich volili aj
Nerómovia a sú s ich prácou spokojní. Na
druhej strane sú ľudia, ktorí majú strednú
školu, vysokú školu a napriek tomu nezvládajú riadenie obce. Títo sa môžu uchádzať
o funkciu, ďalej pokračujú vo funkciách
napriek tomu, že to nezvládajú. Z tohto
pohľadu je ten zákon zlý, pretože obmedzuje práve šikovných ľudí, ktorí majú ten
handicap, že nemajú síce strednú školu, ale
tú svoju obec vedia riadiť. Tento zákon je
z tohto pohľadu diskriminačný a v prvom
rade nedemokratický. Skupina opozičných
poslancov tento zákon napadla na Ústavnom súde, je však otázkou času, kedy rozhodne. Každopádne to už nemení nič na
tom, že v nadchádzajúcich komunálnych
voľbách tu bude skupina ľudí, ktorá sa
nebude môcť uchádzať o post starostov či
primátorov a z môjho pohľadu a z pohľadu
demokracie to je neprípustné.
Máš informáciu koľko je napríklad
rómskych poslancov na Slovensku?
NDI mapovalo neformálne výsledky volieb v roku 2010, spolupracovali s mnohými organizáciami v teréne a na základe naakumulovania týchto informácií sme mali
prehľad o tom, že bolo vyše 330 zvolených
rómskych poslancov na celom Slovensku.
Čo je však pozitívne, akurát nedávno bol
vydaný Atlas rómskych komunít. Zahrňoval aj otázky týkajúce sa rómskych poslancov na Slovensku. Podľa týchto výsledkov
bol prieskum robený veľmi podrobne,
systematicky, tak tých poslancov je tam
cez štyristo. Toto číslo nemám ale presne
overené. Takže ten trend, že Rómovia sa
snažia byť aktívni, chcú kandidovať do komunálnej politiky, je veľmi pozitívny. Aj
osobne poznám veľmi veľa Rómov, ktorí
sú obecnými poslancami. Pracujú, snažia
sa robiť zodpovedne. Tam majú veľmi dobré výsledky. Samozrejme sú ľudia, ktorí
nerozumejú až tak politike, ale to sa nedá
hovoriť len o Rómoch, proste to závisí od
človeka, ktorý tam je zvolený. Vieme ale,
že hlavne v segregovaných rómskych osadách ľudia, ktorí sú zvolení za poslancov,
vychádzajú úplne z iného prostredia, majú
inú štartovaciu čiaru, ako ich nerómski
kolegovia z obce. Potrebujú získať nejaký
čas, získať informácie, nejakým spôsobom
sa zoznámiť s prostredím, s fungovaním
obecného zastupiteľstva. Ale poznám
mnoho ľudí, aj z mojich skúseností z obcí
a z komunikácie s týmito ľuďmi viem, že
mnohí po nejakom roku sa zabehali a dokážu tú funkciu vykonávať. Dokážu diskutovať, dokážu hlasovať, samozrejme vždy
sa nájdu ľudia, ktorí to nerobia tak dobre
ako sa od nich očakáva. To sa ale nájdu aj
medzi majoritou.
Narastá teda podľa teba záujem Rómov o veci verejné, o regionálnu politiku?
Viem, že aj v nadchádzajúcich voľbách
v novembri je veľké množstvo Rómov,
ktorí sú už rozhodnutí kandidovať. Toto
číslo narastá a hlavne, čo som veľmi rád,
tak narastá hlavne počet mladých ľudí,
ktorí majú stredné školy, robia si vysoké
školy, ktorí vidia, že dianie v obci sa im
nepáči alebo sú nespokojní. Rozhodli sa,
že nebudú len sedieť doma a sťažovať sa,
ale v podstate majú veci vo svojich rukách.
Keď sa sami pokúsia kandidovať za poslancov a byť zvolení, tak chcú tie veci meniť
a robiť ich podľa svojho. To je dobrý signál.
Keď sme tak spolu rátali, na Slovensku máme 30 rómskych starostov. Tiež
sme došli k trom z nich, ktorí budú mať
problém pri najbližších voľbách…
Keď si zoberieme, je to desať percent,
teda malá menšina rómskych starostov,
ktorí nemajú potrebné vzdelanie. Neviem
koľko je to nerómskych starostov. Vzdelanie nie je kľúčové pre riadenie obce. Ak
starosta nemá potrebné vzdelanie, tak sa
dá zamestnať prednosta obecného úradu,
ktorý bude robiť tie úkony, ktoré sú dôležité. Dá sa nájsť vhodné riešenie. Zavádzať
v demokratickej spoločnosti akékoľvek
limity, ktoré súvisia so vzdelaním, je kontraproduktívne.
Jarmila Vaňová
Download

Milí čitatelia, je mi obrovským poteše