Inštitút manažmentu a cestovného ruchu v Poprade
Pedagogická fakulta Katolíckej univerzity v Ružomberku
VYBRANÍ KAPITOLY
Z NÁRODOHOSPODÁRSKA
A HOSPODÁRSKEJ POLITIKY
Rok 2007
Autor: Doc. PaedDr. Jaroslav Mazurek, CSc
Úvod -pojem národné hospodárstvo
Pojem hospodársko-politický systém (hospodársky systém) a jeho definícia zdôrazňuje, že
obe stránky hospodárskej politiky, čiže jej hospodárska stránka, ako aj politická stránka
rovnako intenzívne pôsobia na chod hospodárskeho systému a majú rovnaký význam pre
všetkých nositeľov hospodárskej politiky. Preto je významný poznatok o pevnom spojení
a vzájomnej podmienenosti ekonomiky a politiky. Tento zväzok veľmi výstižne obsahuje
a vyjadruje pojem národné hospodárstvo. Existuje viac definícií tohto pojmu. Jedna z nich
definuje národné hospodárstvo ako „súhrn všetkých druhov spoločensko-ekonomických
činností ľudí v systéme spoločenskej deľby práce". Iné. definícia zdôrazňuje skôr územný
aspekt. Podľa nej „národné hospodárstvo predstavuje historicky vzniknutú sústavu
hospodárskych subjektov a sústavu ekonomických vzťahov medzi nimi, ktoré sú vzájomne
pospájané do relatívne stabilného, samostatného a kvalitatívneho celu na území určitého
štátu...".
V týchto definíciách pojem „národné hospodárstvo" vyjadruje, resp. zdôrazňuje, preferuje,
obsah a charakter ekonomických činností, teda hospodársku stránku spoločenských vzťahov,
ktorá núti subjekty plniť požiadavky na racionálne a efektívne rozhodovanie. Okrem
hospodárskej stránky pojem národné hospodárstvo má obsahovať i politickú stránku
spoločenskej reprodukcie. Politická stránka má vyjadriť a zabezpečiť určitý podiel
jednotlivých subjektov národného hospodárstva (nositeľov hospodárskej politiky) na
výhodách a výsledkoch dosiahnutých pri ekonomických činnostiach na určitom území.
V pojme národné hospodárstvo je to práve kategória „národné", ktorá naznačuje a vysvetľuje,
že hospodárstvo funguje na určitom národnom (štátnom) území a efekty hospodárenia si
prisvojuje určitý, identický súbor občanov vlastníkov, ktorý je štátnopolitický organizovaný
a zároveň identický s pojmom občan, ľud (národ). Alebo inými slovami možno povedať, že
hospodárske výsledky bude štát politicky správne usmerňovať a prerozdeľovať subjektmi
podnikov a rozpočtov tak, aby sa dosiahla úhrada nákladov výrobných faktorov a zabezpečil
bezporuchový, stabilný, dynamický rozvoj štátu. Lebo je to práve štát, ktorý musí zabezpečiť
(spolu s nositeľmi hospodárskej politiky) dynamický hospodársky rast. demokratickú verejnú
správu a demokratickú politickú moc.
Určitý argument na prijatie a pochopenie identity pojmu hospodársko-politický systém
a národné hospodárstvo nám poskytuje i táto definícia (Baránik. M. a kol.:
Národohospodárska politika. Bratislava. EU ES 1994. s. 91), ktorá znie: „...Národné
hospodárstvo je sústava ekonomických subjektov formovaná v materiálnych, nemateriálnych,
finančných, riadiacich a spotrebných sférach, ktoré slúžia výrobe, výmene, obehu,
rozdeľovaniu a spotrebe tovarov a služieb..."
Sme presvedčení, že do obsahu pojmu národné hospodárstvo nemožno zaradiť len jednu
stránku reality spoločenského reprodukčného procesu, stránku hospodárnosti a efektívnosti.
Musia tam byť obsiahnuté a zdôraznené i stránky politická, privlastňovacia, rozdeľovacia,
z ktorých vyplýva politické postavenie, moc a suverenita. Oslabovanie jednoty hospodárskopolitického celku alebo jednej z jednoty oboch stránok pojmu národného hospodárstva
znamená oslabovať silu pôsobenia týchto sústav a istou mierou znižovať výsledky národného
hospodárstva.
Pojem národné hospodárstvo je teda iba jednoduchším vyjadrením podstatných znakov
a vlastností hospodársko-politického systému. Jeden i druhý pojem zahŕňa a obsahuje rovnako
širokú škálu vzťahov, vlastností, subjektov a cieľov. Majú bohaté horizontálne a vertikálne
členenie podmienené zložitosťou spoločenského reprodukčného procesu a spoločenskou
deľbou práce. Národné hospodárstvo zásadne vyjadruje jednotu mikroekonomických
a makroekonomických procesov.
1
Realizácia hospodárskych a politických vzťahov je umožnená existenciou peňazí a cien.
Prostredníctvom oboch týchto kategórií sa uskutočňuje meranie vynaložených nákladov pri
využívaní výrobných faktorov a meranie dosiahnutého výsledku. Na toto meranie sú potrebné
ukazovatele bilančné, účtovné, rozpočtové a štatistické analýzy, atď. Tieto činnosti a na ne
potrebné dokumenty zabezpečuje a poskytuje ucelená sústava sociálno-ekonomických
informácií, budovaná v subsystéme verejnej správy. Informačný systém je vybudovaný na
organizácii národného hospodárstva a zároveň ho významne spätne ovplyvňuje. Organizačné
členenie, organizačná štruktúra subjektov v národnom hospodárstve, ktoré sú zdrojom
informácií a spravodajskými jednotkami informácií zabezpečujú právne normy a právne
formy organizácie národného hospodárstva.
Úloha štátu v spoločnosti a hospodárstve
Úloha štátu v spoločnosti
Štátne orgány, na čele ktorých stojí vláda ako najvyšší orgán štátnej exekutívy, sú
nositeľmi hospodárskej politiky štátu. Ako také formulujú ciele a úlohy, využívajú rôzne
nástroje na zabezpečenie ich realizácie a kontrolujú, ako sa ciele a úlohy hospodárskej
politiky plnia.
Úloha štátu v hospodárskej politike sa nedá pochopiť bez vysvetlení a úlohy štátu
v spoločnosti, ktorej súčasťou je aj úloha štátu v hospodárskej politike.
Založená je na poznaní, že historickými a nezastupiteľnými úlohami štátu v spoločnosti je:
- chrániť svojich občanov pred ohrozením ich života, zaručovať bezpečnosť osobnú
a majetkovú. Táto úloha je mimoriadne naliehavá v období transformácie spoločnosti,
keď zanikli niektoré mocenské štruktúry bývalého režimu a nie sú vybudované nové,
založené na princípoch dodržiavania zákonitosti. Niektoré, nepremyslené kroky
vládnej moci na začiatky procesu transformácie viedli k opatreniam, ktoré sa ukázali
ako mylné, ale ich dôsledky sa prejavili v raste fyzickej a hospodárskej kriminality, s
ktorou sa bude musieť štát a spoločnosť vysporiadať;
- keďže prirodzený vývoj spoločnosti na základe pôsobenia trhových síl vedie
k výraznej sociálnej diferencii spoločnosti, úlohou štátu je pri využívaní rôznych
nástrojov sociálnej politiky túto diferenciu zmierňovať, a navyše pri plnení tejto úlohy
sa využívajú prerozdeľovacie procesy a opatrenia v sociálnej oblasti;
- starostlivosť o stabilitu a rozvoj ekonomiky; štát k tomu využíva rôzne ekonomické
nástroje a zdroje štátneho rozpočtu, ako aj rôzne mimorozpočtové zdroje, napr. zdroje
FNM. zahraničné pôžičky, záruky za úvery a podobne.
V rámci prvej úlohy sa uplatňujú dva princípy.
Prvým je ochrana reálnej subjektivity občana - ide o ochranu slobody osobnosti, ľudskej
individuality, ochranu práv na slobodné rozhodovanie a také konanie, ktoré neohrozuje
ostatných členov spoločnosti. Právna norma ochrany občana je doplnená donucovacou mocou
štátu. Vytvorené sú inštitúcie, ktoré posudzujú mieru previnenia a vykonávajú sankčné
opatrenia voči takým subjektom, u ktorých došlo alebo môže dôjsť k zneužitiu moci. Stupeň
reálnej ochrany občana štátom do značnej miery závisí od stupňa vstupu verejnosti do
kontroly nad zákonodarnou, súdnou a výkonnou mocou štátu.
Druhým princípom ochrany občana štátom je prenesenie určitej starostlivosti o občana na
štát - ide tu o reálnu premenu štátu na vyšší orgán, orgán spoločnosti vôle ľudí. V pozadí
tohto princípu je viera na zmysluplnosť existencie a vykonávania kolektívnej vôle. V tomto
prípade štát nevymedzuje jedincovi určitú chránenú oblasť správania, ale konkrétne správanie
predpokladá, resp. určité správanie jednotlivca si štát vynucuje. Čiže v určitom zmysle neguje
subjektivitu človeka v záujme spoločenskom a štátnom.
2
Konkrétne postavenie štátu v spoločnosti pri plnení reálnych úloh v súčasnosti je vždy
určitou kombináciou oboch uvedených princípov, pritom nie je vôbec ľahostajné, ktorý
princíp sa uplatňuje ako základný, a ktorý ako doplnkový. Dôležitý je fakt, aby sa zachovávali
mechanizmy, ktoré upravia skutočný pomer medzi uplatnením preferencie jedného
z princípov na základe vyhodnotenia nákladov a prínosov každého z nich, na upevnenie
slobody jednotlivca a kontrolu spoločnosti v každom konkrétnom prípade.
V oblastiach, ktoré nie sú pokryté spontánnou podnikavosťou jednotlivých alebo
kolektívnych podnikateľov, štát sám preberá podnikateľské funkcie. A to buď v určitej
oblasti, alebo v celej šírke ekonomiky. Preto významnou funkciou kolektívnej vôle je
formulácia celospoločenských záujmov a ich presadzovanie. Základom pre politiku štátnych
záujmov je súhrn cieľov, ktoré štát musí formulovať a dosiahnuť. Je to najmä otázka
zamestnanosti a využitia pracovných zdrojov, spôsob ochrany životného prostredia, využitie
prírodných zdrojov, vedecko-technický rozvoj, cenová úroveň, stabilita meny, rovnováha
platobnej bilancie, prerozdeľovanie dôchodkov, ale predovšetkým starostlivosť o rast
blahobytu občanov a spoločnosti.
Dosiahnutie týchto cieľov je podmienené širšími vnútornými a vonkajšími podmienkami.
Hospodárska politika pre funkciu štátu v ekonomickej sfére formuluje navzájom prepojené
nasledujúce úlohy.
Formovanie trhového prostredia
V rámci tejto úlohy boli v zákonodarnom orgáne prijaté legislatívne normy, ktoré môžeme
rozdeliť do dvoch skupín:
1. do prvej patria také, ktoré priamo formujú trhové prostredie. K nim patria
legislatívne normy zamerané na formovanie súkromného vlastníctva ako základnej
podmienky fungovania trhového mechanizmu (zákony na podporu privatizácie).
Ďalej normy na udržiavanie konkurencie na trhu a funkcie protimonopolnej
regulácie. Okrem toho sem patria napr. zákony:
— o technických normách, aby sa naše technické normy priblížili normám EU,
proces zjednocovania technických noriem je základnou podmienkou preto,
aby sa naša produkcia stala konkurencieschopnou,
— o skúšobníctve,
— o stavebnom poriadku,
— o potravinách,
— katastrálny zákon,
— o pozemkových spoločenstvách,
— o exekútoroch a exekučnej činnosti, atď.
Osobitnú kategóriu v tejto oblasti tvoria normy upravujúce:
— podporu malého a stredného podnikania,
— živnostenský zákon,
— zákon o registračných pokladniach, ktorý znižuje riziko daňových únikov,
— o informačnom systéme,
— o investičných fondoch a investičných spoločnostiach a pod.
2. do druhej skupiny patria legislatívne normy upravujúce pôsobenie jednotlivých
nástrojov hospodárskej politiky, ako sú:
— zákon o cenách, ktorý zavádza poriadok do využívania ceny ako mimoriadne
dôležitého nástroja informácii o priebehu všetkých ekonomických procesov.
Zákon na jednej strane potvrdzuje liberalizáciu tvorby ceny na základe
ponuky a dopytu, a na druhej strane umožňuje prijať sankčné opatrenia proti
zneužívaniu liberalizácie cien v prípadoch monopolného alebo dominantného
postavenia na trhu, ako aj zneužitia mimoriadnych okolností, napr. prechodný
nedostatok ponuky a podobne.
3
Sankčné opatrenia sú zamerané na ochranu spotrebiteľa;
- zákon o cenných papieroch v záujme rozvoja kapitálového trhu,
- devízový zákon, ktorý umožnil zaviesť vonkajšiu konvertibilitu meny. aj keď zatiaľ
len na bežnom účte platobnej bilancie,
- zákon o DPH, ktorý znížením základnej sadzby podporuje rozvoj podnikateľských
aktivít a postupne prispeje k politike utlmovania inflácie a následne zníženiu cien,
- zákon o dani z nehnuteľností vytvára predpoklady na zlepšenie ekonomickej situácie
obcí a miest, má súčasne aj sociálnu dimenziu.
- zákon o bankách, ktorý zvýši stabilitu a prehľadnosť peňažného trhu.
Osobitnú časť v rámci tejto skupiny tvoria tzv. sociálne zákony zamerané na zlepšenie
sociálnej pozície dôchodcov, invalidných dôchodcov, rodiny s malými deťmi, pre občanov,
ktorí padli do sociálnej záchrannej siete.
Účinné prerozdelenie dôchodkov
Funkciou tejto úlohy je znižovať sociálne rozdiely, a tak prispievať k sociálnemu
konsenzu. Pritom sa využívajú tzv. sociálne zákony a sociálne opatrenia v zdravotníctve,
školstve, atď. Okrem toho pri plnení tejto funkcie sa využívajú dane, subvencie, podpory.
Ako príklady možno uviesť dane z príjmov, spotrebnú daň, diferenciáciu sadzieb DPH,
subvencie do cien poľnohospodárskych produktov (mlieka, mäsa, cukru, atď.), podporu
rozvoja malého a stredného podnikania a podobne.
Stabilizácia rozvoja národného hospodárstva
Využívaním trhu a trhového mechanizmu prekonávať ekonomické problémy viest
hospodárstvo do rovnovážneho stavu. To sa dá dosiahnuť len na základe zvýšenej dynamiky
ekonomického rastu.
Štát pri regulovaní ekonomiky určuje pravidlá:
- formovaním stratégie hospodárskej politiky,
- legislatívnou činnosťou,
- prijímaním opatrení ústredných orgánov štátnej správy,
- uzatváraním zmlúv so štátmi, s ktorými udržuje čulé hospodárske styky.
Ekonomické funkcie štátu spočívajú:
- vo formovaní trhového prostredia (pozri vyššie),
- v ochrane konkurencie,
- v získavaní zdrojov pre štátny rozpočet a ich prerozdeľovaním,
- vo vytváraní nových pracovných miest, najmä legalizáciou verejných prác,
financovaním veľkých rozvojových projektov, financovaním štrukturálnych
projektov,
- v zdaňovaní podnikateľských subjektov a zamestnaného obyvateľstva, tovarov
a služieb,
- v colnej politike,
- v podpore kapitálového trhu,
- v stabilite meny,
- v globálnom vytváraní podmienok na rozvoj podnikateľských aktivít.
K ďalším sféram pôsobenia štátu v ekonomike patria:
Podpora vedecko-technického rozvoja
Štát preberá funkciu financovania základného výskumu (financovaním SAV
a vedeckovýskumnej práce na VŠ), podporou rezortného výskumu v špecializovaných
odvetvových inštitúciách. Cieľom tejto podpory je tvorba nových technológii a výrobkov, ale
najmä podpora invencií na sofistikáciu všetkých výrobných a riadiacich činností.
Podpora malého a stredného podnikania (MSP)
Týmto sa štát usiluje o posilnenie vlastnej podnikateľskej vrstvy. MSP je zdrojom nových
pracovných miest, ale súčasne aj laboratóriom na overovanie výsledkov nových invencií.
4
protitrustové zákony a inštituujú orgány štátnej správy, ako je u nás Protimonopolný úrad SR.
Popri tom boli prijaté zákony na podporu rozvoja trhového mechanizmu.
Pôsobenie externalít je ďalšou príčinou, ktorá môže ovplyvniť negatívne výsledky
ekonomických subjektov. Začínajú pôsobiť vtedy, ak trh nie je legislatívne dokonale
zabezpečený proti tomu, aby firmy museli vynakladať náklady na ochranu životného
prostredia. Štátne orgány na ochranu životného prostredia vykonávajú kontrolu negatívnych
účinkov externalít, ako sú znečisťovanie vzduchu, vody, hazardné plytvanie vodou, divoké
skládky odpadov, škodlivé lieky a potraviny, rádioaktívne materiály.
Proti zásahom vlády majú podnikateľské subjekty často výhrady, ale obyvateľstvo súhlasí
s tým, aby vláda bránila vzniku negatívnych účinkov trhového mechanizmu na životné
prostredie.
Podpora verejných statkov
Niektoré činnosti v ekonomike sú také, že ich nemožno ponechať v našich podmienkach na
súkromné podnikanie. Ide o zabezpečenie obrany, poriadku, budovania diaľnic, podporu
základného výskumu, zdravia obyvateľstva, výrobu elektrickej energie, zásobovanie plynom,
vodou a pod (v súčasnosti je aj to sprivatizované). Využívanie týchto statkov je také
rozptýlené, že firmy nemajú záujem ani ekonomickú motiváciu ich poskytovať,
zabezpečovať.
Keďže je v tejto sfére malá súkromná iniciatíva, musí tieto statky zabezpečovať štát ako
verejné statky.
Využívanie daní
Úlohou vlády je financovať potreby, ktoré zabezpečujú štátne inštitúcie, napr. školstvo,
bezpečnosť, armáda. Ďalej rozdeľuje dôchodky, a preto si musí zabezpečiť príjmy. Tieto
príjmy pochádzajú z daní, dôchodkov, miezd, predaja tovaru a služieb a podobných aktivít.
Dane sa vyberajú na všetkých úrovniach. Sú miestne i republikové. Daňovým zákonom
podlieha každý. Všetci sme povinní prispievať na výdavky štátu. Ale tesný vzťah medzi
výdavkami a spotrebou v prípade výdavkov na spotrebu neexistuje.
Vláda určuje pravidlá, vymeriava dane a poplatky za činnosti a podporuje verejné služby,
buduje diaľnice, spoje, a tým uľahčuje podnikateľom prepravu tovarov, služieb a informácií.
Súčasne dbá o to, aby firmy nepoškodzovali životné prostredie.
Dbá o rovnosť
Trhový mechanizmus pôsobí tak, že tovary a služby prúdia tam, kde sú peňažné zdroje, nie
vždy tam, kde je najväčšia potreba. Je to prejav dôchodkovej nerovnosti, ktorá sa môže stať
politicky a eticky neprijateľná. Keďže demokratická spoločnosť nepovažuje rozdelenie
peňažných dôchodkov na základe trhového mechanizmu z „laisser-faire" za správne, podniká
určité kroky na rozdeľovanie dôchodkov.
Zákonodarný orgán môže rozdiely v príjmoch znížiť prerozdelením., zavedením
progresívneho zdaňovania, čiže vyšším zdanením bohatších ako chudobných.
Občanom, ktorí nemajú žiadny dôchodok, nízke zdanenie nepomôže. Vlády zaviedli
v posledných desaťročiach systém transferových platieb alebo podpôr pre obyvateľov, ktorí
nemajú žiadne, alebo majú malé príjmy. Je to pre starých, nevládnych a invalidov ako
podpora v sociálnej tiesni. Tento systém má chrániť menej úspešných podnikateľov.
Úsilie o rovnomerný vývoj
Úlohou vlády je plniť funkciu v rámci makroekonomiky, zabezpečovať makroekonomický
rozvoj. Táto úloha vyplynula z toho, že v minulosti bola ekonomika často vystavená
periodickým výkyvom inflácie (rastu cien) a depresie (vysokej nezamestnanosti). Tieto
poruchy niekedy viedli k sociálnym nepokojom, revolúciám a dokonca aj k vojnám.
Vďaka moderným ekonomickým poznatkom dnes vieme, ako možno kontrolovať vlny
hospodárskeho cyklu. Prezieravým využívaním monetárnej a rozpočtovej politiky môže štát
ovplyvniť úroveň výstupov, zamestnanosti a inflácie. Monetárnou politikou ovplyvňuje:
6
- ponuku peňazí,
- úrokové sadzby,
- úverové podmienky.
Pomocou týchto nástrojov vláda môže ovplyvňovať:
- mieru ekonomického rastu,
- objem výstupov,
- úroveň zamestnanosti,
- úroveň cien.
Rozpočtovou politikou vyrovnáva štát rozdiely v príjmoch a tým zvyšuje dopyt.
Rozpočtová politika umožnila konsolidovať a rozvíjať aj našu ekonomiku v súčasnom období.
Monetárna a rozpočtová politika v 70. až 80. rokoch v expanzívnej podobe umožnila doposiaľ
nepoznanú mieru ekonomického rastu.
Svetová ekonomika prekonala v 70. rokoch výrazné výkyvy a to:
- šoky zo zvýšenia cien ropy,
- zrútenie medzinárodného menového systému,
- rastúce bremeno zbrojárskych programov vlád,
- zvýšené sociálne výdavky a pod.
Následne na to ekonomika začala ochabovať spoločnosť sa stala skeptickou voči
možnostiam monetárnej a rozpočtovej politiky dosiahnuť makroekonomickú stabilitu.
Dnes si politici uvedomujú, že moderná ekonomika stojí pred základnou
makroekonomickou dilemou.
Žiadna ekonomika nedosiahla dlhodobo súčasne:
- úspešné slobodné podnikanie (rast),
- nízku infláciu (cenovú stabilitu),
- plnú zamestnanosť:.
To všetko ukazuje, že trh a vláda sú odsúdené na spoluprácu v záujme zdravého
fungovania ekonomiky. Organizovať modernú ekonomiku bez ktorejkoľvek z nich je ako
tlieskať jednou rukou (Samuelson).
Úloha štátu v procese transformácie ekonomiky
Viaceré štáty strednej a východnej Európy, ktoré existovali v rámci tzv. socialistického
tábora, už od konca osemdesiatych rokov 20. storočia pociťovali nevyhnutnosť reformovať
svoje príkazové hospodárstva na nejakú inú formu kombinovaním plánu a trhu. Tieto pokusy
z rôznych dôvodov zlyhali. Po neúspechu týchto pokusov a vôbec po zániku celého tzv.
socialistického systému, všetky jeho bývalé krajiny prechádzali k čistému trhu, teda k trhovej
ekonomike. A to pokiaľ v čo možno najkratšom čase. Ukázalo sa, že transformácia
ekonomiky zo vzťahov plánu na vzťahy trhy, môže využiť rôzne spôsoby a cesty. Môže to
byť napr. typ trhu. Liberálny podľa vzoru USA, štátneho blahobytu podľa európskych
variantov, charakteristický pre Japonsko podľa novoindustrializovaných krajín juhovýchodnej
Ázie, prípade Latinskej Ameriky a pod. Princíp trhovej ekonomiky bude všade uplatnený, ale
budú sa líšiť typom hospodárskej politiky, ako aj ich kombináciami a ich charakteristickými
črtami.
Hlavné znaky trhovej ekonomiky
Napriek značným odlišnostiam v konkrétnej podobe hospodárskych politík a trhových
podmienok modelové zobrazenie trhu má najmenej dva spoločné znaky trhovej ekonomiky:
- prevláda súkromné vlastníctvo majetku,
o úspešné trhové ekonomiky fungujú na prevahe súkromného vlastníctva,
- trh je dominantný, rozhodujúcim koordinačným mechanizmom,
o trh funguje prostredníctvom dopytu, ponuky, rovnovážnej ceny
a konkurenčných podmienok.
7
Objekt a subjekty hospodárskej politiky
Národné hospodárstvo
Objektom hospodárskej politiky je národné hospodárstvo. Je to dynamický systém
s mnohými podsystémami a množstvom zložitých vzťahov. V ekonomickej literatúre existuje
viac vymedzení národného hospodárstva:
— Národné hospodárstvo je súhrn všetkých druhov spoločensko-ekonomickej činnosti ľudí
v systéme spoločenskej deľby práce.
— Národné hospodárstvo je sústava ekonomických subjektov formovaná v materiálnych,
nemateriálnych, finančných, riadiacich a spotrebných sférach, ktoré slúžia výrobe,
výmene, obehu, rozdeľovaniu a spotrebe tovarov a služieb.
— Národným hospodárstvom rozumieme historicky vzniknutú sústavu hospodárskych
subjektov a sústavu ekonomických vzťahov medzi nimi, ktoré sú navzájom pospájané
do relatívne stabilného, samostatného a kvalitatívneho celku na území určitého štátu.
Z hľadiska historického je národné hospodárstvo výsledkom vzťahov, ktoré spočívajú
v hybných silách spoločenskej deľby práce. Jadrom národného hospodárstva je ekonomická
činnosť ľudí, ktorú možno charakterizovať ako rozvetvený a zložito organizovaný proces
rôznych druhov aktivít, ktorého výsledkom sú hmotné a nehmotné statky a služby
uspokojujúce potreby.
Teda národné hospodárstvo je veľmi zložitá, pritom ucelená sústava ekonomických
subjektov a medzi nimi prebiehajúcich spoločensko-ekonomických procesov.
Spoločenská deľba práce svojim rozvojom vyvolávala vnútorné, vecné a priestorové
členenie národného hospodárstva pomocou viacerých stupňov až k základnej jednotke podniku (firme). Proces spoločenskej deľby práce prebiehal v dvoch základných smeroch:
1. v predmetovom usporiadaní,
2. v priestorovom usporiadaní.
Predmetové usporiadanie vedie k odvetvovému členeniu, kým priestorové rozloženie vedie
k územnej skladbe národného hospodárstva.
Odvetvové členenie nám dáva prehľad o usporiadaní a zoskupení ekonomických činností.
Odvetvie možno charakterizovať ako sústavu výrobných jednotiek, ktoré vyrábajú tú istú
alebo príbuznú výrobu z hľadiska použitia, technologických procesov a suroviny, alebo ak
vykonávajú stále tie isté funkcie v systéme spoločenskej deľby práce.
Priestorové členenie rozdeľuje národné hospodárstvo na ekonomicky osobitné časti,
pospájané hospodárskymi vzťahmi do jedného celku. Ako základná jednotka vystupuje obec.
Obec je samostatným územným a správnym celkom, združujúcim osoby, ktoré majú na jej
území trvalý pobyt. Vo veciach územnej samosprávy rozhoduje samostatne v úzkom spojení
s obyvateľmi obce. Jedným z najdôležitejších prejavov samosprávneho charakteru obcí je aj
ich oprávnenie vydávať všeobecne záväzné nariadenia vo veciach územnej samosprávy.
Výkon štátnej správy prenesený na obec zákonom riadi a kontroluje vláda.
Z charakteru obce ako základu územnej samosprávy vyplýva, že má postavenie právnickej
osoby, ktorá samostatne hospodári s vlastným majetkom a so svojimi finančnými
prostriedkami a svoje potreby financuje predovšetkým z vlastných príjmov, ako aj so štátnych
dotácií, ktorých sa však môže domáhať len v medziach zákona. Ústava ako základný zákon
štátu vytvára predpoklady aj pre zriaďovanie vyšších územných samosprávnych celkov,
pričom samosprávne orgány týchto celkov a ich pôsobnosť ustanoví zákon. Obce majú právo
združovať sa s inými obcami na zabezpečenie vecí spoločného záujmu.
Úlohou a problémom, ktorý je potrebné riešiť, je identifikácia pravidiel, ktorými sa riadi
konanie ľudí v ekonomickej oblasti.
Ako vyplýva z charakteristiky národného hospodárstva, ide tu o množstvo hospodárskych
subjektov a domácností, o sústavu najmä ekonomických vzťahov medzi nimi, ktoré sú
komplikované. Obzvlášť je tomu tak v nedostatkovej ekonomike.
8
ako sú potreby, zdroje, rezervy národného hospodárstva, jeho štruktúra: odvetvová, sektorová
a najmä objekt hospodárskej politiky, podniky, firmy, spoločnosti, v ich veľkostnej skladbe
a potrebe podpory ich rozvoja.
Potreby národného hospodárstva
Súbor potrieb v národnom hospodárstve - spoločnosti ako celku je veľmi široký
a rôznorodý. Východiskom sú potreby jednotlivca, ktorých uspokojovanie je nevyhnutným
základom procesnej a spoločenskej činnosti.
Potrebou rozumieme subjektívne pociťovaný nedostatok niečoho, čo je pre život daného
jednotlivca dôležité a nevyhnutné. Vzhľadom k tomu, že sústava potrieb predstavuje veľký
integrovaný celok, každý pokus o vymedzenie jeho podsystémov je poznačený určitou
jednostrannosťou.
Vhodnosť klasifikácie možno posúdiť len v súvislostiach s konkrétnym účelom, ktorému
majú slúžiť, no aj tak bude členenie potrieb vždy relatívne:
Keynes člení potreby na:
- absolútne potreby v tom zmysle, že ich pociťujeme, nech je situácia našich ľudí
akákoľvek,
- relatívne (druhotné) potreby, ktoré sú výsledkom úsilia jednotlivcov udržať krok so
svojimi spoluobčanmi, alebo ich aj predbehnúť a ktoré môžu byť nenasýtiteľné, lebo sú
tým väčšie, čím vyššia je všeobecná úroveň.
Americký psychológ Maslow vytvoril pyramídu z ľudských potrieb, ktorú stavia
nasledovne. V základe sú:
- telesné potreby,
- potreby osobnosti,
- potreby sebarealizácie.
K uspokojovaniu potrieb slúžia tovary a služby, ktoré môžeme rozdeliť do týchto skupín,
napr.:
- hmotné a nehmotné tovary a služby,
- spotrebné a investičné tovary.
Hmotné tovary sú rôzne výrobky, ktoré majú schopnosť samostatnej existencie v čase
medzi výrobou a spotrebou.
Nehmotné tovary - pri ktorých sa výroba a spotreba časovo prekrývajú.
Služby, to je celý rad činností zameraných na uspokojovanie priamych potrieb obyvateľov.
Spotrebné tovary, ich účinok sa prejavuje pri spotrebe domácností a obyvateľstva vôbec.
Investičné tovary sa spotrebúvajú v procese investičnej výstavby a prinášajú svojim
majiteľom príjem.
Potreby môžeme deliť na dve hlavné skupiny:
- výrobné potreby,
- konečné potreby.
Súhrnne tvoria potreby národného hospodárstva.
Konečné potreby sú potreby ľudí po spotrebných predmetoch a službách. Chápeme ich ako
objektívne podmienky života spoločnosti, ktoré zodpovedajú dosiahnutému stupňu rozvoja
spoločnosti, a to tak celku, ako aj jej jednotlivých časti.
Výrobné potreby sú potreby po výrobných činiteľoch, ktoré sú potrebné k výrobe
akýchkoľvek statkov nasadiť Patria k nim prírodné zdroje (pôda, suroviny), ľudská práca
a kapitál (stroje, výrobné haly, budovy).
Medzi výrobnými a konečnými potrebami je úzka súvislosť. Konečné potreby nemožno
uspokojiť v ziaducej miere bez príslušného rozvoja výroby. Na druhej strane rozvoj výroby je
východiskom konečných potrieb tým, že výroba produkuje stále nové a nové úžitkové
hodnoty, ktoré už svojou existenciou vyvolávajú vo vedomí ľudí nové priania - potreby.
9
Zdroje národného hospodárstva
Zdroje národného hospodárstva sa delia na tri hlavné skupiny:
— národné bohatstvo (národný majetok a prírodné zdroje - hmotné zdroje),
— pracovné zdroje (obyvateľstvo v produktívnom veku),
— finančné zdroje (domáce a zahraničné peniaze, cenná papiere).
Zdroje národného hospodárstva sú obmedzené, deficitné. Ich veľkosť, štruktúru a kvalitu
ovplyvňuje veľa činiteľov (veľkosť územia, prírodné podmienky, počet obyvateľov, atď.).
V literatúre sa uvádzajú aj ako tri výrobné faktory:
— prírodné zdroje,
— ľudská práca,
— kapitál.
Tieto tri faktory sú obmedzené, limitované, preto aj vzácne.
Dobre fungujúca ekonomika vytvára určité optimálne rezervy zdrojov. Rezervy
v ekonomickom zmysle sú zdroje, ktoré ekonomické subjekty dočasne nepoužívajú, rôznym
spôsobom vyčleňujú a ktoré sa využívajú na zamedzenie disproporcií.
Udržiavanie rezerv prináša so sebou množstvo ďalších problémov, napr. ich mobilita.
Mobilné sú rezervy výrobkov a finančné rezervy. U nás je menej mobilná pracovná sila
a vôbec nie je mobilná rezerva v kapacite, ktorá je lokalizovaná v priestore.
Štruktúra národného hospodárstva
Všeobecne pojem štruktúra vyjadruje stavbu a vnútornú formu usporiadania určitého
systému, súhrn prvkov, subjektov a vzťahov medzi nimi.
Štruktúru národného hospodárstva môžeme skúmať z viacerých hľadísk a na rôznych
úrovniach. Závisí to od cieľa, ktorý chceme dosiahnuť a od voľby kritérií. Pre potreby
štatistiky, analýzy, prognózovania, makroekonomickej regulácie a pod., môžeme ekonomické
subjekty rozličným spôsobom triediť a zoskupovať. Na základe toho môžeme určiť rôzne
štrukturálne prierezy. Základné sú dve úrovne - makro a mikro, v rámci ktorých hovoríme
o makroštruktúre a mikroštruktúre. Makrostruktura je tvorená vzťahmi medzi prvkami na
úrovni celého národného hospodárstva. Ide najmä o odvetvovú, regionálnu, sektorovú,
vlastnícku štruktúru a pod.
Štruktúra národného hospodárstva ako systému sa dá vyjadriť nasledovnou sústavou
základných subjektov a vzťahov.
Sústava ekonomických subjektov zahrňuje všeobecne (existujú rôznej klasifikácie):
— subjekty výrobné (nefinančné), zabezpečujú výrobu tovarov a poskytujú služby,
— subjekty finančné,
sprostredkovávajú
znovurozdelenie
hodnôt,
vykonávajú
podnikateľskú činnosť v peňažníctve, poisťovníctve, zabezpečujú financovanie
podnikateľských subjektov,
— subjekty spoločensko-neziskové, zabezpečujú vzdelanie, zdravotné, sociálne, kultúrne,
správne a politické funkcie v existencii spoločnosti,
— subjekty vládne, zabezpečujú koordináciu a proporcionalitu vývoja z hľadiska plnenia
cieľov systému,
— subjekty domácnosti, sú rozhodujúcim činiteľom formovania konečnej spotreby,
vzťahov ponuky a dopytu spotrebných predmetov a pod.
Sústava ekonomických vzťahov zahŕňa:
— hotové vzťahy - dane, odvody, mzdy, zisky, ceny, kúpa-predaj,
— dôchodkové vzťahy, ktoré súvisia so znovurozdeľovaním hodnôt - dôchodok, podpory,
štipendiá a pod.,
— regulačné vzťahy, ktoré zabezpečujú evidenciu, plánovanie, stimulovanie, kontrolu
a pod.,
— finančné vzťahy, tvorba úspor a ich použitie, akumulácia, úvery, rozpočty a pod.
10
Štatistická prax u nás uvádza ekonomické sektory nasledovne (napr. sledovanie úverov
a vkladov):
1. Nefinančné organizácie:
- verejné (štátne),
- súkromné (vrátane družstiev),
- pod zahraničnou kontrolou.
2. Organizácie peňažníctva:
- súkromné,
- pod zahraničnou kontrolou.
3. Organizácie poisťovníctva:
- súkromné,
- pod zahraničnou kontrolou.
4. Vládny sektor:
- celorepublikový (len mimorozpočtové prostredie),
- miestny (len mimorozpočtové prostredie).
5. Neziskové organizácie:
- súkromné,
- pod zahraničnou kontrolou.
6. Domácnosti (živnosti).
7. Obyvateľstvo (účty občanov).
8. Zahraničie (nerezidenti).
9. Nezaradené do sektorov.
10. Organizácie, ktoré doteraz nemajú IČO.
Vývin a zmeny štruktúry národného hospodárstva možno charakterizovať ako objektívne
existujúci pohyb a súčasne riešenie vznikajúcich a vyvíjajúcich sa protirečení medzi prvkami
a vzťahmi systému, čo sa odráža v novom kvantitatívnom a hlavne kvalitatívnom stave.
Odvetvová štruktúra národného hospodárstva
Každý zložitý systém, ktorý obsahuje množstvo podobných javov, musí byť racionálne
usporiadaný. Podmienkou racionálneho usporiadania je dokonalá klasifikácia. Predmetom
našej klasifikácie budú hospodárske javy, ktoré vystupujú v podobe odvetví. Zmyslom
klasifikácie je uľahčiť' analýzu a reguláciu národného hospodárova.
Klasifikácia je nástroj na zaraďovanie ekonomických subjektov do takých útvarov, ktoré
možno najvhodnejšie koordinovať. Pomocou klasifikácie je možné metodicky správne
a najúčelnejšie roztriediť ekonomické subjekty do skupín z hľadiska potrieb hospodárskej
praxe v danom období.
Klasifikácia nám poskytuje pohľad na národné hospodárstvo so vzťahmi medzi odvetviami
v ich ustavičnom pohybe. Vychádza z historicky vzniknutých druhov výrob v úzkej spojitosti
odvetví a s neukončeným procesom spoločenskej deľby práce medzi nimi. Neustály vývoj
vedie k vzniku nových odvetví, k zmenám existujúcich a zániku starých odvetví, a tým
vytvára zmeny a nové vzťahy medzi nimi. Teda klasifikácia nám odkrýva komplexný pohľad
na dynamický vývoj národného hospodárstva a spletitosť vzťahov v ňom.
Dôležitá požiadavka pre klasifikáciu je správne vymedzenie kritérií, podľa ktorých
pristupujeme pri zatried'ovaní výrobných jednotiek a ustanovizní do jednotlivých odvetví
a ďalej tiež usporiadanie odvetví podľa potrieb - určitých hľadísk do súborov alebo skupín.
Medzinárodná typová klasifikácia odvetví hospodárskej činnosti ISIC - International
Standard Industriel Clasification of All Economic Activities, sa používa ako podklad pre
publikovanie medzinárodne porovnateľných údajov.
Východiskom pre odvetvové členenie ISIC je poňatie výroby, ktorá nerozlišuje medzi
produktívnou a neproduktívnou prácou, ale opiera sa o teóriu tzv. výrobných činiteľov. Teda
ktorákoľvek činnosť je užitočná, ak prispieva k tvorbe národného produktu.
II
Až do roku 1992 sa v SR používalo členenie hospodárstva na odvetvia tzv. produktívnej
a neproduktívnej sféry. Priemysel sa ďalej členil na 19 odvetví a 81 podskupín.
Delenie odvetví na výrobnú a nevýrobnú sféru, ktorej obsah a štruktúra je nasledovná:
1. Odvetvia hmotne výroby:
- priemysel,
- stavebníctvo,
- poľnohospodárstvo,
- lesníctvo,
- nákladná doprava,
- spoje obsahujúce výrobu,
- MTZ,
- obchod a verejné stravovanie,
- nákup,
- ostatné výrobné činnosti.
2. Nevýrobné odvetvia:
- osobná doprava,
- spoje neobsahujúce výrobu,
- komunálne služby,
- veda a výskum,
- zdravotníctvo a sociálne zabezpečenie,
- bytové hospodárstvo,
- školstvo, kultúra, osveta, telovýchova,
- správa, súdnictvo, obrana,
- peňažníctvo a poisťovníctvo ,
- spoločenské organizácie,
- ostatné nezaradené nevýrobné činnosti.
Štatistická komisia OSN na svojom 25. zasadnutí v roku 1989 schválila novú verziu (tzv.
3. verziu) medzinárodnej typovej klasifikácie všetkých odvetví hospodárskej činnosti. Všetky
druhy hospodárskych činností sú rozčlenené pomocou štyroch klasifikačných stupňov:
kategória, oddiel, skupiny, trieda.
Jednotlivé kategórie majú tieto označenia:
a. poľnohospodárstvo, lov, lesníctvo
b. rybolov
c. ťažobný priemysel a spracovanie palív
d. spracovateľský priemysel
e. elektrina, plyn a zásobovanie vodou
f. stavebníctvo
g. veľkoobchod, maloobchod, opravy automobilov, motocyklov, predmetov pre
domácnosť a pre osobnú spotrebu
h. hotely a reštaurácie
i. doprava, skladové hospodárstvo a spoje
j. finančné sprostredkovanie
k. operácie s nehnuteľnosťami, nájom a komerčná činnosť
1. štátna správa a obrana, povinné sociálne zabezpečenie
m. vzdelávanie
n. zdravotnícke a sociálne služby
o. ostatné komunálne, sociálne a individuálne služby
p. súkromné domácnosti s nájomnou obsluhou
q. exteritoriálne organizácie a orgány
12
Kategórie a. až i. predstavujú výrobnú sféru v poňatí plánovacej a štatistickej praxe
bývalých socialistických krajín.
Odvetvová klasifikácia ekonomických činností, ako ju uvádza naša štatistická prax, a platí
od roku 1992:
1. poľnohospodárstvo, poľovníctvo a rybolov
2. lesníctvo a ťažba dreva
3. dobývanie nerastných surovín
4. spracovateľský priemysel
a. potravinársky priemysel
b. chemický a farmaceutický priemysel
c. hutníctvo a strojárenstvo
d. elektrotechnický a elektronický priemysel
e. textilný, odevný a kožiarsky priemysel
f. ostatný priemysel
5. výroba a rozvod elektriny, plynu a vody
6. výstavba a stavebníctvo
7. obchod, odbyt, pohostinstvo a ubytovanie
8. doprava, skladovanie, cestovný ruch a spoje
9. peňažníctvo
10. poisťovníctvo
11. ostatné činnosti
Sektorová štruktúra národného hospodárstva
V ekonomickej teórii sa stretávame aj s členením jednotlivých odvetví - ekonomických
činností do troch sektorov, v súčasnosti často už štyroch základných sektorov:
- primárny,
- sekundárny,
- terciárny,
- kvartárny.
Formovanie ekonomických názorov na sektorové členenie ekonomiky prešlo určitými
vývojovými etapami. Klasifikácia na sektory nemá zjednotené hľadiská. Často pre ich
vymedzenie sa používajú ako kritériá:
1. rozdielne presadzovanie technického pokroku,
2. technologická a ekonomická viazanosť na prírodné podmienky,
3. rozdielny vývoj zamestnanosti,
4. rast produktivity práce,
5. vzťah rôznych činností k uspokojovaniu konečných potrieb a pod.
Ekonomický vývoj sa spája so štruktúrnymi zmenami a prenášaním ťažiska pracovnej
činnosti z jedného sektora do druhého. Aj československá plánovacia prax i štatistika členila
a v súčasnosti aj slovenská člení ekonomické údaje na jednotlivé sektory tak, aby to čo
najviac vyhovovalo zámerom analýzy hospodárskeho vývoja.
Členenie ISIC a navrhovaná klasifikácia nerozlišujú explicitne tri sektory, avšak
ekonómovia, ktorí toto členenie používajú, zoskupujú jednotlivé odvetvia - úseky (druhy)
ekonomických činností do troch sektorov:
- primárny sektor - zahŕňa poľnohospodárstvo, lesníctvo, rybné hospodárstvo,
ťažobný priemysel,
- sekundárny sektor - zahŕňa spracovateľský priemysel a stavebníctvo,
- terciárny sektor - zahŕňa všetky ostatné činnosti.
Ďalšie možné usporiadanie subjektov národného hospodárstva je aj podľa vlastníckych
vzťahov. Ide o organizácie v sektore súkromnom vrátane družstevných a verejnom, čiže
štátne a komunálne organizácie.
13
Okrem odvetvovej, regionálnej, sektorovej štruktúry národného hospodárstva zoskupuje
a uvádza štatistická prax organizačné subjekty podľa právnych foriem a to:
Organizácie hospodárske:
— súkromní podnikatelia zapísaní v obchodnom registri,
— obchodné spoločnosti a to:
o verejné obchodné spoločnosti,
o komoditné spoločnosti,
o spoločnosti s ručením obmedzeným,
o akciové spoločnosti,
— zahraničné spoločnosti,
— družstevné organizácie v tom aj s poľnohospodárskym charakterom výroby,
— štátne podniky,
— ostatné formy podnikateľských činností.
Nepodnikateľské organizácie:
— rozpočtové organizácie,
— príspevkové organizácie,
— združenia, spolky, zväzy,
— ostatné formy činnosti.
Prechod na trhovú ekonomiku si vyžiadal rozmanité organizačné formy podnikateľských
subjektov štátnych, družstevných a komunálnych.
Podnikateľské subjekty a ich formy
Štruktúra našich podnikov a ich riadiacich orgánov vznikla a rozvíjala sa v podmienkach
direktívneho plánovitého systému riadenia a je poznamenaná:
— dlhodobou nemennosťou,
— direktívnosťou v stanovovaní organizačných foriem podnikov a ich útvarov,
— zjednodušenou unifikáciou organizačných foriem.
V nových podmienkach takýto prístup a nepružnosť v organizovaní štruktúry základných
subjektov hospodárskej aktivity nie je možný.
Optimálne fungovanie výrobnej, technickej, finančnej a obchodne činnosti v našich
podmienkach zároveň vytvára možnosti a vyžaduje optimálnu diverzifikáciu foriem
rozličných združení a prepojení s rôznym stupňom integrácie záujmov a prostriedkov
v oblasti podnikania v tuzemsku a na zahraničných trhoch. Aj v našich podmienkach bude
oveľa väčšia diverzifikácia a pestrosť organizačných foriem, pričom dôraz sa bude klásť na
demonopolizáciu.
Podnik, firma - základný článok podnikateľskej aktivity
Moderný podnik má aj v súčasnosti minimálne tri atribúty:
1. Podnik (firma) je dynamický organizmus so zložitými horizontálnymi i vertikálnymi
väzbami. Podnety z vonka a vstupy musia pôsobiť priamo a nie sprostredkovane či
deformovane.
2. Podniky na svete sú rozhodujúcim nositeľom adaptačných procesov a mechanizmov.
Podľa toho ako reagujú na nové javy, ako sú životaschopné, konkurencieschopné
a adaptabilné, taká je zdatná a adaptabilná ekonomika.
3. Podnik je citlivý dynamický sociálny organizmus. Na pracovisku strávi zamestnanec
veľmi veľa svojho času, a preto je veľmi dôležité ako prispieva k spokojnosti či
nespokojnosti zamestnancov, či plytvá ich duševnými a fyzickými silami, či
dochádza k sebarealizácii a využívaniu schopnosti a vedomostí každého z nich.
V našich podmienkach je žiaduce čo najskôr prejsť od defenzívy k ofenzíve, ďalej je
potrebné cieľavedome formulovať koncepciu podnikovej stratégie a politiky, a prejsť
k pružnosti diverzifikácii organizačných štruktúr a vlastníckych foriem podnikateľskej sféry.
14
Formy podnikateľských subjektov
Právnou formou podnikania sú aj družstevné organizácie, za ktoré sa považujú družstevné
podniky, zväzy družstiev a družstvá. Družstvo je spoločenstvom neuzavretého počtu osôb
založeným za účelom podnikania alebo zabezpečovania hospodárskych, sociálnych alebo
iných potrieb svojich členov. Musí mať najmenej päť členov. Orgány družstva sú:
- členská schôdza,
- predstavenstvo,
- kontrolná komisia,
- ďalšie orgány podľa stanov.
Poľnohospodárske družstvá sú právne upravené v Zákone č. 162/1990 Zb.
o poľnohospodárskom družstevníctve. Výrobné, bytové a spotrebné družstvá v zákone č.
176/1990 Zb. o bytovom, spotrebnom, výrobnom družstevníctve.
21. decembra 1991 bol schválený zákon, ktorý upravuje transformáciu existujúceho
družstevníctva (poľnohospodárskeho, výrobného, spotrebného, bytového).
Zásadné systémová zmeny, ktoré prebehli v ekonomike, sa premietali v Obchodnom
zákonníku.
Ďalej poznáme komunálne (municiálne) podniky, ako obdobu štátnych podnikov
v miestnom meradle. Tieto podniky sú napojené na rozpočty obcí, môžu však existovať popri
nich aj zárobkové obecné podniky.
Podniky spoločenských organizácií zárobkového a nezárobkového charakteru vrátane
nadácií a ďalších foriem samostatnej hospodárskej činnosti právnických a fyzických osôb.
Súkromné podniky (firmy) malovýrobného typu založené na vlastnej práci podnikateľa,
resp. úzkeho kruhu ďalších pracovníkov.
Súkromné podniky veľkovýrobného typu v individuálnom vlastníctve, alebo ako obchodné
spoločnosti s domácimi alebo zahraničnými majiteľmi a ich kombináciami.
Na základe zmluvy medzi právnickými osobami môže byť založená nová organizácia spoločný podnik. Hospodári s majetkom, ktorý nadobudol pri svojom vzniku a v priebehu
svojej činnosti. Účastníci ručia za záväzky podniku spoločne nerozdielne.
Zmiešané a prechodné formy medzi prevládajúcimi typmi organizácie hospodárskej
činnosti sa postupne vykryštalizovali na tie, ktoré budú najčinnejšie a najhospodárnejšie,
najmä pod vplyvom slobodnej konkurencie všetkých vlastníckych foriem na trhu.
Právny rámec podnikania je zakotvený v zákonoch o súkromnom podnikaní občanov.
a v Obchodnom zákonníku.
Podnikanie v spoločnostiach
Využívanie rôznych foriem podnikateľských spoločností je charakteristické najmä pre
občanov a podnikateľov. Poznanie charakteristických znakov jednotlivých spoločností, ale aj
negatívnych stránok je základným predpokladom toho, že sa podnikatelia rozhodnú pre
najvhodnejší typ spoločnosti.
Obchodná spoločnosť - je právnickou osobou, založenou za účelom podnikania.
Spoločnosťami sú verejná obchodná spoločnosť, komanditná spoločnosť, spoločnosť
s ručením obmedzeným a akciová spoločnosť.
Právna teória rozdeľuje obchodné spoločnosti na spoločnosti osobné a spoločnosti
kapitálové. Obchodný zákonník toto členenie vyslovene nerobí, no v jeho úprave sa však
výrazne premieta. Právna úprava podnikania v spoločnostiach je obsiahnutá v Obchodnom
zákonníku.
K dotvoreniu obrazu o objekte a subjektoch hospodárskej politike, po teoretickej
charakteristike národného hospodárstva, jeho potrieb, zdrojov, štruktúry, foriem
podnikateľských subjektov je potrebné stručne uviesť aj štruktúru a funkcie riadiaceho centra
a niektoré aktuálne informácie o SR a jej hospodárstve.
15
Štruktúra a funkcie riadiaceho centra
Štruktúra orgánov štátnej moci a štátnej správy je usporiadaná tak, aby slúžila občanom
a ich záujmom v zmysle princípu, že štát a jeho orgány môžu len to čo im dovoľuje zákon
a občan môže všetko čo mu zákon nezakazuje. Na rozdiel je to od základu nový vzťah občana
a štátu.
Základom štátnosti je Ústava a novým pilierom tohto nového základného zákona je
ústavnosť, zákonnosť, súdna ochrana občanov, účasť občanov na riadení vecí verejných
i regionálnych, ako aj územná samospráva a posilnenie postavenia a právomoci obce ako
základnej zložky všetkých ostatných spoločenských radiacich a rozhodovacích štruktúr.
Ústava vychádza z klasického delenia moci na moc zákonodarnú, výkonnú a súdnu.
Prijatím Ústavy Slovenskej republiky 1. septembra 1992 sa konštituovala Slovenská
republika ako zvrchovaný demokratický právny štát vo forme parlamentnej demokratickej
republiky, ktorý vychádzajúc z trhovej ekonomiky rešpektuje aspekty sociálne a ekologické.
Orgány Slovenskej republiky
Národná rada SR
Ako jediný ústavodarný a zákonodarný orgán má v sústave najvyšších organov SR
prioritné postavenie.
Okrem, celého radu štátnopolitických aktov do právomoci Národnej rady ďalej patrí
zriaďovať zákonom ministerstvá a ostatné orgány štátnej správy, rokovať o programovom
vyhlásení vlády, kontrolovať jej činnosť, schvaľovať štátny rozpočet a štátny záverečný účet,
rokovať o základných otázkach vnútornej medzinárodnej, hospodárskej, sociálnej a inej
politiky. Zákonodarnú iniciatívu majú výbory a poslanci národnej rady a vláda.
Pokiaľ prezident vráti ústavný zákon alebo zákon s pripomienkami, národná rada ich
opätovne prerokuje a v prípade schválenia musia byť vyhlásené.
Prezident
Postavenie prezidenta Slovenskej republiky ako hlavy štátu vychádza jednak z historického
vývoja prezidentského úradu v našich podmienkach a jednak zo skúseností ústavnej úpravy
postavenia a pôsobnosti hlavy štátu v moderných demokratických republikách.
Ústavný súd
Je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Jeho hlavnou úlohou je zabezpečiť
súlad právneho poriadku, t. j. právnych predpisov nižšej sily s právnymi predpismi vyššej sily,
ako je súlad právnych predpisov s medzinárodnými zmluvami, ak tieto boli vyhlásené
spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov.
Súdnictvo
Súdy sú nezávislé a nestranné orgány, ktoré garantujú základné občianske práva a slobody
ako aj zákonom chránené záujmy občanov, právnických osôb k štátu. Nezávislé súdnictvo je
takto koncipované ako tretia moc v štáte vedľa moci zákonodarnej a moci výkonnej.
Prokuratúra
Je organickým článkom právnych záruk zákonnosti v demokratickom právnom štáte. Na
ochranu zákonom chránených záujmov štátu, ako aj práv, a zákonom chránených záujmov
fyzických a právnických osôb sa podieľa pôsobením pri uplatňovaní právnej zodpovednosti
a zabezpečení nápravy nezákonnosti. Nenahrádza pritom orgány výkonnej ani súdnej moci.
Najvyšší kontrolný úrad SR
Je nezávislým orgánom vykonávajúcim kontrolu hospodárenia s rozpočtovými
prostriedkami, so štátnym majetkom, majetkovými právami a pohľadávkami. Ide o nový typ
kontrolného orgánu, ktorý nieje začlenený do štruktúry ústredných orgánov štátnej správy.
Vláda
Najvyšším výkonným orgánom štátnej moci Slovenskej republiky je vláda, ktorá sa skladá
z predsedu, podpredsedov a ministrov. Vláda ako aj každý člen zodpovedá za svoju činnosť
národnej rade.
16
Vzťahy medzi najvyššími orgánmi republiky sú založené na klasickej deľbe moci avšak
tak, aby sa zabránilo koncentrácii štátnej moci v jedných rukách a súčasťou tejto deľby moci
sú aj ustanovené vzájomné ústavné brzdiace mechanizmy.
Slovenská národná rada dňa 25. augusta 1991 schválila zákon č. 453/1992 Zb., ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných
orgánov štátnej správy SR (v znení zmien a doplnkov zákonov č. 197/1991 Zb., č. 491/1991
Zb. a v znení ďalších súvisiacich zákonov).
Uvedený zákon č. 453/1992 Zb. vymedzuje obsahovo novú pôsobnosť a kompetencie
ústredných orgánov štátnej správy.
V Slovenskej republike pôsobia tieto ústredné orgány štátnej správy, na čele ktorých je
člen vlády Slovenskej republiky:
a) Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky
b) Ministerstvo financií Slovenskej republiky
c) Ministerstvo práce a sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky
d) Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky
e) Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácii Slovenskej republiky
f) Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej republiky
g) Ministerstvo školstva a vedy Slovenskej republiky
h) Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky
i) Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky
j) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
k) Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky
1) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky
m) Ministerstvo obrany Slovenskej republiky
Ministerstvo riadi a za jeho činnosť zodpovedá minister. Ministra v čase jeho
neprítomnosti, alebo na základe jeho poverenia, zastupuje v plnom rozsahu práv a povinností,
vrátane práv a povinnosti člena vlády Slovenskej republiky, štátny tajomník. Úlohy spojené
s odborným, organizačným a technickým zabezpečením činnosti ministerstva plní úrad
ministerstva.
Ministerstvo hospodárstva
Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy SR
pre:
a) priemysel s výnimkou potravinárstva,
b) energetiku, vrátane hospodárenia s jadrovým palivom a uskladňovania
rádioaktívnych odpadov,
c) teplárenstvo a plynárenstvo,
d) ťažbu a úpravu tuhých palív, ťažbu ropy a zemného plynu a pre vyhľadávanie
a prieskum rádioaktívnych surovín a ich ťažbu,
e) hutníctvo,
f) stavebnú výrobu a výrobu stavebných látok,
g) obchod a cestovný ruch,
h) ochranu a využívanie nerastných surovín, vrátane hlavného dozoru nad ochranou
a využívaním ložísk nerastov,
i) hlavný dozor nad bezpečnosťou a ochranou zdravia pri práci a bezpečnosťou
prevádzky v banskej činnosti, v činnosti vykonávanej banským spôsobom a pri
používaní výbušnín,
j) štátnu službu pre drahé kovy.
Ministerstvu hospodárstva SR sú podriadené:
a) Slovenská energetická inšpekcia,
b) Slovenská obchodná inšpekcia,
17
c) Obvodné banské úrady.
Ministerstvo financií
Ministerstvo financií Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy SR pre
oblasť financií a cien.
Ministerstvo financií SR zabezpečuje:
a) tvorbu a uskutočňovanie finančnej a cenovej politiky, vrátane tvorby a realizácie
štátneho rozpočtu, správy štátnych finančných aktíva pasív SR, vo veciach
kapitálového trhu, politiky daní a poplatkov a finančno-ekonomických nástrojov
v oblasti podnikania,
b) metodickú činnosť vo veciach účtovníctva, rozpočtovníctva a kalkulácie,
c) výkon štátnej správy vo veciach devízového dohľadu, sporiteľníctva
a poisťovníctva, vo veciach správy národného majetku vo verejnoprospešnej
a nepodnikateľskej sfére a vo veciach investičných spoločností a fondov.
Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky je ústredným orgánom
štátnej správy SR pre pracovno-právne vzťahy, zamestnanosť, civilnú službu, mzdy a iné
odmeny za prácu, sociálne zabezpečenie, sociálne poistenie, sociálnoprávnu ochranu detí
a mládeže, starostlivosť o rodinu a ďalšie veci sociálnej politiky, štátny odborný dozor nad
bezpečnosťou a ochranou zdravia pri práci, bezpečnosťou technických zariadení a nad
dodržiavaním ustanovení pracovných podmienok.
Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny SR sú podriadené:
a) Slovenská správa sociálneho zabezpečenia,
b) Slovenský úrad bezpečnosti práce.
Ministerstvo životného prostredia
Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej
správy SR pre tvorbu a ochranu životného prostredia, vrátane:
a) ochrany prírody,
b) ochrany akosti a množstva vôd a ich racionálneho využívania,
c) ochrany ovzdušia,
d) územného plánovania a stavebného poriadku,
e) odpadového hospodárstva,
f) zabezpečovania jednotného informačného systému o životnom prostredí a plošného
monitoringu,
g) geologického výskumu a prieskumu.
Ministerstvu životného prostredia SR sú podriadené:
a) Slovenská inšpekcia životného prostredia, prostredníctvom ktorej ministerstvo
životného prostredia SR plní funkciu orgánu hlavného štátneho dozoru vo veciach
životného prostredia,
b) Slovenský hydrometeorologický ústav.
Ministerstvo dopravy , pôšt a telekomunikácii
Ministerstvo dopravy, spojov a verejných prác Slovenskej republiky je ústredným orgánom
štátnej správy SR pre:
a) cestnú a mestskú dopravu, mestské dráhy a dráhy osobitného určenia, diaľničné
hospodárstvo, cestné hospodárstvo a automobilové opravárenstvo,
b) vodnú dopravu, riadenie organizácií námornej dopravy,
c) riadenie organizácií civilného letectva.
Ministerstvo dopravy, spojov a verejných prác SR je ústredným orgánom štátnej správy SR
pre oblasť spojov v rozsahu patriacom do pôsobnosti SR.
18
Ministerstvo dopravy, spojov a verejných prác SR je ústredným orgánom štátnej správy SR
aj pre investičný rozvoj a oblasť verejných prác.
Ministerstvo pôdohospodárstva
Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy
SR pre poľnohospodárstvo, lesné hospodárstvo, vodné hospodárstvo s výnimkou pôsobnosti
ministerstva životného prostredia SR, rybárstvo, poľovníctvo a pre potravinárstvo.
Ministerstvu pôdohospodárstva SR sú podriadené:
a) Štátna veterinárna správa SR,
b) Slovenská poľnohospodárska a potravinárska inšpekcia.
Ministerstvo školstva a vedy
Ministerstvo školstva a vedy Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy
SR pre základné, stredné a vysoké školy, pre školské zariadenia, celoživotné vzdelávanie, pre
vedu a vedecko-technický rozvoj a pre štátnu starostlivosť o mládež a šport.
Ministerstvo kultúry
Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy SR pre
umenie, kultúrno-osvetvú činnosť, pamiatkovú starostlivosť, vydávanie periodickej tlače a
neperiodických publikácií, pre činnosť hromadných informačných prostriedkov s výnimkou
rozhlasového a televízneho vysielania, pre knižničnú a múzejnú činnosť, pre vykonávanie
autorského zákona, pre veci cirkevné a náboženských spoločnosti a pre výrobu a obchod
v oblasti kultúry.
Ministerstvo vnútra
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy SR pre:
a) ochranu ústavného zriadenia republiky, verejného poriadku a bezpečnosti,
bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, veci zbraní a streliva, evidenciu pobytu
obyvateľstva, evidenciu totožnosti obyvateľov, riešenie otázok utečencov
a presídlencov, ochranu utajovaných skutočností, požiarnu ochranu a komplexný
záchranný systém,
b) všeobecnú vnútornú správu, veci územného a správneho členenia, štátnych
symbolov SR, štátneho občianstva, matričné veci, veci zhromažďovania
a združovania a archívnictvo,
c) verejnoprospešné služby, hospodárenie s bytmi a nebytovými priestormi a pre
živnostenské podnikanie.
Ministerstvo zahraničných vecí
Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy
SR pre zapojenie SR do dvojstrannej a mnohostrannej medzinárodnej politickej,
hospodárskej, obchodnej, vedecko-technickej i kultúrnej spolupráce a pre rozvíjanie
regionálnej spolupráce, vrátane iniciovania a uplatňovania medzinárodných zmlúv
a dohovorov.
Ministerstvo spravodlivosti
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy SR
pre súdy, štátne notárstva a pre väzenstvo.
Ministerstvo spravodlivosti SR zabezpečuje stanoviská pre rozhodovaciu činnosť vlády SR
v oblasti legislatívy.
V Slovenskej republike pôsobia tieto ďalšie ústredné orgány štátnej správy:
a) Úrad vlády Slovenskej republiky,
b) Slovenský štatistický úrad,
c) Slovenský úrad geodézie, kartografie a katastra,
d) Slovenský protimonopolný úrad.
19
Na čele Úradu vlády SR je vedúci, ktorý je za výkon svojej funkcie zodpovedný vláde SR.
Na čele ostatných vyššie uvedených úradov je predseda, ktorý je za výkon svojej funkcie
zodpovedný vláde SR.
Plneniu funkcií a úloh v rozsahu vymedzenom zákonmi, všeobecne platnými záväznými
predpismi a uzneseniami je prispôsobená vnútorná organizácia ministerstiev. Pre
oboznámenie a lepšiu orientáciu sú priložené v súčasnosti platné organizačné schémy
ministerstva hospodárstva SR, Ministerstva práce, sociálnych veci a rodiny SR.
Zo schém sú zrejmé vzťahy a väzby jednotlivých úsekov a útvarov ministerstiev.
Organizácia národného hospodárstva a hospodársko-politický systém
Úlohou komplexnej a konzistentnej sústavy vzťahov, cieľov a subjektov hospodárskej politiky
je vytvoriť funkčný hospodársko-politický systém. Krátko povedané - hospodársky systém.
Hospodársko-politický systém je systémové usporiadanie hlavných zložiek hospodárskej politiky,
t. j. určitej časti jej subjektov, cieľov, nástrojov a metód, ktoré sú vytvárané trhovými vzťahmi,
vzťahmi verejnej správy a politickými vzťahmi na území jedného štátu.
Hospodársky systém je teda štruktúrovaný a dynamicky sa rozvíjajúci systém, ktorý má
viacej podsystémov (subsystémov). Každý podsystém zahŕňa a predstavuje osobitnú sústavu
vzťahov, subjektov a cieľov, medzi ktorými existujú vnútorné a vonkajšie väzby.
Hospodársko-politický systém ako vyšší celok vzájomne prepája tieto subsystémy
s osobitnými cieľmi a pretransformúva ich do novej ^vaYity s no\ou sústavou vzťahov, ú\oVi
a cieľov. Týmto procesom vzniká hospodársko-politický systém, ktorého hlavnými cieľmi je
zabezpečiť ekonomický rast, aktívnu obchodnú bilanciu a platobnú bilanciu, udržať nízku
mieru inflácie a nízku mieru nezamestnanosti. Realizácia uvedených cieľov je zabezpečovaná
širokou sústavou cieľov v subsystémoch hospodárskej politiky, čo je jediná schodná cesta na
dosiahnutie bezporuchového chodu a fungovania komplexného hospodárskeho systému. Tieto
vzťahy uvádza nasledujúca tabuľka.
Hospodársko-politický systém
A. Subsystém politickej moci
Parlament, prezident, vláda
cieľom je výkon
a udržanie moci
B. Subsystém verejnej správy
Ústredné orgány ŠS,
ostatné ÚOŠS, orgány MŠ S,
samospráva, verejné korporácie
cieľom je
verejnosprávne
rozhodnutie
C. Subsystém trhových vzťahov
Právne formy podnikania
cieľom je zisk
20
Cieľom je
ekonomický rast,
aktívne SZO, nízka
inflácia, nízka
Predpokladom a podmienkou existencie relatívne samostatných subsystémov, ako aj
existencia a usporiadanie komplexného, celostného hospodárskeho systému, sú dané využitím
usporiadanej sústavy vedeckých poznatkov jednotlivých vied, ktoré možno aplikovať na štát,
na jeho ekonomickú a politickú organizáciu.
Len týmto postupom možno formovať vedeckú podstatu hospodárskej politiky
a hospodárskeho systému. Základom formovania a možnosti samostatnej existencie
jednotlivých subsystémov a celostného hospodárskeho systému je stále prebiehajúca
spoločenská deľba práce a jej dôsledky na členenie reprodukčného procesu.
Poznáme viac názorov na existenciu spôsoby formovania, na štruktúru a fungovanie
uvedených systémov. Existujú tiež názory, ktoré sa zdržanlivo, alebo úplne odmietavo,
vyjadrujú ku snahám o definovanie hospodársko-politického systému a jeho štruktúrnych
podsystémov. V našom prístupe k hospodárskej politike sa však ukázalo ako potrebné
a nevyhnutné definovať celostný hospodársky systém a jeho subsystémy tak, ako je uvedené.
Zároveň nás tento krok oprávňuje opustiť rôzne prístupy k vysvetľovaniu a definovaniu
hospodárskej politiky a hospodárskeho systému, ktoré boli v minulom období prezentované
a pokusmi formulované do viac či menej presných definícii. Argumentom pre takýto názor je
skutočnosť že v našej definícii sme obsiahli novú kvalitu á kvantitu danú veľkou početnosťou
nositeľov hospodárskej politiky, rôznorodosťou cieľov existujúcich v rôznych formách, na
rôznych úrovniach a v rôznych fázach spoločenskej reprodukcie. V nich je obsiahnutá
nevyhnutnosť rešpektovania vnútorných osobitostí každého subsystému, čo nakoniec
vyúsťuje do jednotnej a vzájomne podmienenej sústavy cieľov celostného systému. Táto
najvyššia sústava cieľov je pretransformovaná podoba hlavných problémov a cieľov
z čiastkových subsystémov. To dáva predpoklady, že splnením základnej hlavnej zostavy
cieľov najvyššieho systému budú splnené i ciele jeho subsystémov.
Jednotlivé subsystémy hospodárskeho systému definujeme takto:
Trhový systém predstavuje sústavu vzťahov dopytu a ponuky na trhu tovarov, ktorými sa
určuje cena tovarov, ako základ pre racionálne a efektívne rozhodovanie trhových subjektov.
Vplyvom dopytu, ponuky a ceny sa určuje množstvo produkcie tovarov, ktoré bude
prichádzať na trh. Základom rozhodovania v trhovom systéme sú ciele subjektov orientované
na dosiahnutie úžitku, mzdy a zisku. Sústava týchto vzťahov je výsledkom motívov
a záujmov, ktoré sú prirodzené a sú vlastné hybným silám spoločenskej deľby práce.
Verejnosprávny systém predstavuje sústavu vzťahov, cieľov a inštitúcií, ktorých existencia
je podmienená úlohami správy verejných vecí, t. j. úlohami správy štátu, samosprávy
a nezávislých verejnoprávnych subjektov. Základom ich rozhodovania je sústava cieľov,
ktorých výsledkom je vydanie rozhodnutia (zákon, nariadenie, vyhláška, individuálny akt
a pod.), ktoré usmerňujú konanie a záujmy jednotlivcov a skupín ľudí. Výkon takéhoto
rozhodovania nemôže vždy zabezpečiť dosiahnutie ekonomickej efektívnosti a racionálnosti,
ale zabezpečuje pravidlá spolupráce a postavenie, suverenitu subjektov v právnom štáte.
Politický systém predstavuje usporiadanú sústavu politických vzťahov, štátnych
a neštátnych subjektov, organizácií a inštitúcií a ich cieľov, prostredníctvom ktorých sa
získava, udržuje a vykonáva politická moc. Základom rozhodovania v politickom systéme je
snaha získať a vykonávať politickú moc. Politická moc predstavuje organizovanú sústavu
vzťahov a postupov vládnutia v spoločnosti, prostredníctvom štátu a jeho orgánov. Politickú
moc možno hodnotiť a kvalitatívne vyjadriť stupňom uplatňovanej demokracie, resp.
diktatúry.
Vzájomne prepojené a konzistentné usporiadanie vzťahov v týchto subsystémoch ako
hlavných zložkách hospodárskej politiky dáva predpoklady pre správnu funkciu a fungovanie
celkového hospodárskeho systému, ktorý sa preukazuje jeho bezporuchovým chodom
V uvedených súvislostiach je naznačené, že hospodársko-politický systém bude celkom
blízky dokonca identický pojmu národné hospodárstvo.
21
Vymedzenie a funkcia hospodárskej politiky
Predmet a postavenie hospodárskej politiky
Základné a čiastkové ekonomické disciplíny, základná, ako aj aplikovaná ekonomická
veda, skúmajú zákonitosti, vnútorné vzťahy, stav a vývinové tendencie, vznik a riešenie
problémov v ekonomických činnostiach ľudí zameraných na uspokojenie materiálnych
záujmov. Prínosom a cieľom vedeckého skúmania je zvýšenie racionálnosti a efektívnosti
vynakladanej práce a vynaložených prostriedkov. Na vyjadrenie zákonitostí vzájomných
vzťahov a dosiahnutie ekonomickej racionálnosti formulovala ekonomická veda kategórie
a pojmy, ako sú peniaze, dane, náklady, ceny, zisk, mzda, renta, úver, vlastník, podnikateľ,
manažér a pod
Teoretickým základom uceleného (ale otvoreného) systému ekonomických vied sú teórie
mikroekonómie a makroekonómie. Tieto teórie poskytujú všeobecne platné poznatky
a formulujú kategórie, usporadúvajú vzťahy dvoch samostatných, rozdielnych oblastí a úrovní
ekonomiky.
Mikroekonómia skúma a vysvetľuje zákonitosti racionálneho správania individuálneho
ekonomického subjektu (firmy, domácnosti) pri jeho rozhodovaní o rozsahu a efektívnosti
vynaložených prostriedkov v ekonomickej činnosti:
Makroekonómia skúma a vysvetľuje pozitívne a negatívne dôsledky výkonu a správania
individuálnych ekonomických subjektov z hľadiska ich dopadu na väčší spoločenský celok
(región, štát). Skúma otázky rovnovážneho vývoja ekonomiky, celkového dopytu a ponuky
tovarov, služieb, peňazí a práce na trhu, alokáciu a stupeň využitia zdrojov výroby, zmeny
cenovej úrovne a ich vplyv na stabilitu ekonomiky, význam domáceho a zahraničného
obchodu. Venuje tiež pozornosť vzťahu výroby a spotreby, množstvu peňazí v obehu, stabilite
meny, vzťahu výroby a investícií, investíciám a úsporám, atď. Subjektmi makroekonómie sú
verejné korporácie a štát..
V oblasti makroekonómie a mikroekonómie ako základných častí ekonomickej vedy sa
rozvíjajú ďalšie čiastkové ekonomické disciplíny. Všetky majú svoju úlohu, miesto a význam
existencie i spôsob skúmania a vysvetľovania overené a potvrdené doterajším praktickým
nezastupiteľným prínosom pre existenciu ekonomických subjektov (domácnosti, firmy,
korporácie). Každá ekonomická disciplína má svoju pozitívnu a normatívnu stránku
skúmania, má presne definovaný teoretický predmet i spôsob praktického uplatnenia jej
výsledkov.
Osobitné miesto v sústave ekonomických vied (v postavení hraničnej vedy) zaujíma
vedecká disciplína hospodárska politika. Ako teória má mnoho spoločných znakov
s makroekonomickou a mikroekonomickou teóriou, z ktorých vychádza pri svojom skúmaní.
Zároveň je v úzkom spojení s ostatnými čiastkovými ekonomickými disciplínami. Predmetom
hospodárskej politiky sú vzťahy hospodárske, ako aj politické. Preto hospodárska politika
berie do úvahy komplexné inštitucionálne podmienky, v ktorých sa vykonáva hospodárskopolitická činnosť a rozhodovanie. Teória hospodárskej politiky preberá mnoho poznatkov
z oblasti politológie, politiky, práva, verejnej správy, dejín ekonomických teórií atď.
Postavenie hospodárskej politiky sa nachádza na hranici medzi ekonómiou a politikou.
Poznáva zákonitosti ekonómie i politiky, poskytuje praktické návody a je nezastupiteľným
prínosom rozvoja každej z nich osobitne i spoločne.
Pre ekonómiu má význam v tom, že skúma možnosti realizácie záujmov ekonomických
subjektov. K tomu využíva výsledky vedeckého skúmania iných vied. Odporúča a navrhuje
riešenie
ekonomických
problémov
v zložitom
ekonomicko-politickom
prostredí
prostredníctvom politických síl a politickej moci. Odstraňovanie problémov môže ísť potom
oveľa efektívnejšie a rýchlejšie v porovnaní so stavom pri absencii hospodárskej politiky.
22
í
;
i
i
i
:
Pre politiku má význam v tom, že hospodárska politika formuje hospodársky systém.
Vytvára z bohato štruktúrovanej ekonomickej reality, z mnohých malých či väčších
ekonomických systémov, ako sú makroekonomický, podnikový, investičný, finančný
burzový, sociálny, regionálny, konkurenčný, stimulačný, daňový, atd'., jediný komplexný
ucelený ekonomický systém. Politická moc nevyhnutne takýto systém potrebuje, aby mohla
(podľa volebných programov a záujmov politických strán skôr musí) ekonomiku ovládať,
jednoducho a komplexne využívať na dosiahnutie politických cieľov v ekonomike.
Aby hospodárska politika mohla splniť túto úlohu, dôsledne skúma zákonitosti vzťahov pri
formulovaní špecifických záujmov a cieľov tak zo strany ekonómie, ako aj zo strany politiky,
a skúma aj mechanizmus realizácie ich záujmov a cieľov. Zjednocuje rozdielne ciele
a záujmy, transformuje ich do podoby hospodársko-politických záujmov a cieľov. Potom
navrhuje nástroje, metódy, politické a ekonomické subjekty, aby tieto činitele spoločne
a postupne navrhli vláde vytvoriť funkčný, jednotný a efektívny hospodársky systém
zameraný na splnenie hospodársko-politických cieľov. Záujem predstavuje význam, hodnotu
predmetu, vzťahu, pre určitý subjekt (osobnosť). Ekonomický cieľ je určenie, determinácia
činnosti. Záujmy a ciele sa navzájom podmieňujú.
V naznačených súvislostiach využíva hospodárska politika aj poznatky, ktoré predkladajú
jednotlivé základné a čiastkové ekonomické vedy. Charakter využívania týchto poznatkov
znamená ich porovnávanie a vyhodnotenie podľa kritéria ako prispievajú splneniu funkcie
ekonomického
systému
(uspokojiť
ciele
a záujmy
ekonomických
subjektov)
v jednotlivostiach i vcelku a to pri zložitej domácej i setovej situácii v ekonomike a politike.
V takejto zjednotenej a pretransformovanej podobe mnohých ekonomických záujmov
a cieľov, progresívnych návrhov a užitočných výsledkov základných a čiastkových
ekonomických disciplín do hospodársko-politických cieľov budú skutočným prínosom pre
ekonomiku a prijateľné i pre subjekty politickej moci. Je to schodná cesta pre naplnenie
poslania každej vedy a splnenie individuálnych i spoločných politických záujmov dosiahnuť
kultúrny spôsob života ľudí. (Programové vyhlásenie vlády SR pre rok 1995 a ďalšie roky
tento záujem vyjadroval ako strategický cieľ položiť základy na dosiahnutie porovnateľnej
úrovne výkonnosti ekonomiky a životnej úrovne obyvateľstva, s vyspelými krajinami Európy
na prelome tisícročí, najneskôr do roku 2010.)
Postavenie vedeckej disciplíny hospodárskej politiky, ktoré jej určujeme a obsahovo
napĺňame na hranici ekonómie a politiky, je vhodné analogicky aplikovať aj vo vzťahu
k ostatným neekonomickým vedám. Na úseku prírodných vied a technických vied spojenie
medzi vlastnou „odbornou" problematikou a systémom využitia inovačných programov môže
úspešne zabezpečovať a zabezpečuje vedecko-technická politika. Na úseku napríklad
zdravotníckych vied je to zdravotnícka politika, na úseku kultúrnych vied kultúrna politika, na
úseku školstva školská politika, atd'.
Tieto súvislosti vyjadruje nasledujúca schéma o postavení hospodárskej politiky v sústave
vied.
23
Hospodárska politika ako vedecká disciplína je uznávaná a spojená s poznatkami
a problémami každej ekonomickej vedy práve v takej miere, v akej hospodárska politika
prispieva k zvyšovaniu ekonomickej racionálnosti, efektívnosti a možnosti uspokojenia
záujmov a cieľov ekonomických subjektov, ktorých vzťahy daná veda skúma. A naopak, pre
hospodársku politiku sú významné tie vedecké disciplíny, ktoré svojimi výsledkami
prispievajú k formovaniu funkčného, jednotného, uceleného ekonomického systému, aby
mohli byť optimálne dosiahnuté základné hospodársko-politické ciele všetkých
ekonomických subjektov, ktoré formulovala hospodárska politika. Nielen pre štát, nielen pre
vybraté domácnosti alebo vybraté firmy. Je to cesta a spôsob, ako dosiahnuť vyvážený
progresívny rozvoj hospodárskeho systému, ktorý je jedinou istotou na uspokojenie cieľov
a záujmov ľudí.
Teória a prax hospodárskej politiky
Genéza teórie hospodárskej politiky
Správne vymedzenie miesta a významu vedeckej disciplíny v sústave ostatných vied má
zásadný a mimoriadne pozitívny vplyv na jej teoretický vývoj a praktické využitie. Teória
hospodárskej politiky patrí medzi relatívne mladé vedy. Hoci otázky, ktoré nastoľuje
a problémy, ktoré rieši sprevádzajú ekonomické vedy od prvopočiatkov ich vlastnej
existencie. Na vznik takejto vedy sa v minulosti nesústredilo dosť presvedčivých argumentov.
Naopak, hľadali sa dôvody proti jej sformovaniu. Otázky hospodárskych systémov a foriem
boli predsa vždy významné a neboli ani okrajové, ani zahmlené či nejasné. Problém bol
v tom, že ich politický význam sa posudzoval ako vnášanie cudzích neprirodzených
elementov do fungujúceho trhu, resp. sa podsúvali na riešenie jednému subjektu, a to štátu,
ktorý ich riešil v svojom makroekonomickom záujme a svojím spôsobom. Zásadne ale iste
prevažne potláčaním účasti iných trhových subjektov na tvorbe ekonomického systému. Ináč
povedané, samotné klasické ekonomické teórie, keď obhajovali jedinečnosť slobodnej hry
„ekonomických síl na trhu", nepotrebovali hospodársku politiku, ktorá znamená v podstate
zvýhodňovať alebo obmedzovať trhové ekonomické subjekty v ich činnosti a podľa zástancov
klasickej teórie platilo a platí, že keď je vôbec niečo potrebné pre trhový systém, potom iba
odstraňovať obmedzenia a negatívne dôsledky pôsobenia trhových síl. Adam Smith ako
zakladateľ klasickej ekonómie manufaktúrneho obdobia napísal v jeho základnom diele
„Rozprava o pôvode a podstate bohatstva národov" (1776), že „...ak sa odstránia všetky
zvýhodňujúce alebo obmedzujúce systémy, nastolí sa sám od seba jednoduchý systém
prirodzenej slobody. Každý človek, ak neporušuje zákony spravodlivosti, má úplnú slobodu
sledovať svoj záujem ním zvolenou vlastnou cestou a priniesť svoju usilovnosť a svoj kapitál
do konkurencie s usilovnosťou a kapitálom iných ľudí...".
V tomto systéme prirodzeného poriadku sa pripisuje významná úloha len panovníkovi,
ktorý má povinnosť:
ochraňovať krajinu pred vonkajším nepriateľom,
udržovať „spravodlivosť" vnútri krajiny,
budovať a udržiavať také verejné zariadenia, o ktoré nemá záujem jednotlivec,
pretože sa nevyplácajú.
Je paradoxom pre klasickú ekonómiu, že uvedené funkcie panovníka (štátu) sa v ďalších
desaťročiach
s rozvojom
spoločenského
zriadenia
postupne
rozširovali,
upevňovali a sprísňovali. Pri ich plnení sa dostávali do konfliktu mocní a slabí, bohatí
a chudobní, výrobcovia a spotrebitelia, až nakoniec vznikol problém vzťahu štátu a trhu, ktorý
sa preniesol clo dnešných dní.
24
Za dlhé desaťročia sa v trhovej súťaži žiadne zvýhodnenia ani obmedzenia neodstránili.
Naopak, aby samotný trh mohol slobodne a konkurenčne fungovať, zvýhodnenia pre jedných
a obmedzenia pre druhých sa rozširujú a narastajú, a to v takej miere, akou narastajú
problémy reprodukcie ekonomiky a ako sa zvyšuje naliehavosť a účinnosť ich riešenia.
Prvopočiatky, resp. 1. etapu tvorenia vedy hospodárskej politiky môžeme preto nazvať ako
nihilizmus hospodárskej politiky.
Nová, 2. etapa tvorby vedeckej disciplíny hospodárskej politiky sa začína vystúpením J. M.
Keynesa. Vo svojom základnom prístupe k podstate, nástrojom a metódam hospodárskej
politiky v diele „Všeobecná teória zamestnanosti, úroku a peňazí" (1936) napísal, že volanie
za „...rozširovanie funkcií vlády v súvislosti s úlohami koordinácie sklonu k spotrebe
a podnetov k investovaniu, bude vari pripadať publicistovi 19. storočia alebo dnešnému
americkému finančníkovi ako strašný zásah do zásad individualizmu. Ja naopak obhajujem
toto rozšírenie funkcií jednak preto, že je jediným prakticky možným prostriedkom, ako
zabrániť úplnému zničeniu dnešných hospodárskych foriem, jednak preto, že je podmienkou
úspešného uplatňovania individuálnej iniciatívy...".
Pravdaže, keynesiánska politika je výsostne hospodárska politika štátu. Vychádza
z mocenských pozícií štátu, preto pripisuje jeho silám a podmienkam možnosť a schopnosť
ochrániť a stabilizovať hospodársky systém aj pri pasivite ostatných trhových subjektov
k tomuto úsiliu. Zároveň je keynesiánska politika makroekonomickou politikou. Rieši
makroekonomické problémy, najmä nezamestnanosť a rozdelenie bohatstva. Trhového
systému sa priamo nedotýka. Subjekty trhu však prijímali keynesiánsku štátnu politiku
s výhradami a pesimizmom. Pretože sa nezaoberala otázkami, ako zvýšiť efektívnosť
vynaložených individuálnych zdrojov, vytvoriť vyšší zisk a sústrediť viac bohatstva. Naopak,
zaoberala sa problémom, ako nahradiť zníženú mieru hraničnej efektívnosti kapitálu
spôsobenú príkazovým znížením úrokovej miery, zodpovedajúcim zväčšovaním kapitálu, aby
sa dosiahla plná zamestnanosť. Tejto politike rozumeli podnikatelia tak, že oni sami,
kapitalisti, za viac práce dostanú nižšiu plácu.
V tejto súvislosti J. M. Keynes napísal: „...Hlavnými nedostatkami ekonomickej
spoločnosti, v ktorej žijeme, sú neschopnosť dosiahnuť plnú zamestnanosť a náhodné
a nespravodlivé rozdelenie bohatstva a dôchodkov... k tomu smeruje základný záver z našej
teórie, ktorý sa dotýka budúcnosti nerovného rozdelenia bohatstva, totiž naša teória úrokovej
miery. Doposiaľ bola mierne vysoká úroková hladina ospravedlňovaná nutnosťou dosiahnuť
dostatočný podnet k sporeniu. Ukázali sme však, že výška efektívnych úspor je nevyhnutne
určovaná rozsahom investícií a že rozsah investícií je podporovaný nízkou úrokovou mierou.
Bude preto pre nás najvýhodnejšie znížiť úrokovú mieru vzhľadom na tabuľku hraničnej
efektívnosti kapitálu na takú výšku, pri ktorej sa dosiahne plná zamestnanosť... Je ale
potrebné priznať, že skúsenosť ukáže, ako ďaleko je vhodné vôľu verejnosti (vyjadrenú
politikou štátu) orientovať na posilnenie a doplnenie podnetu k investíciám...
Obavy z návratu k ekonomickej kríze z prelomu 20. a 30. rokov priviedli
v medzivojnovom období mnohé štáty k uplatneniu štátneho intervencionizmu podľa
Keynesových logicky zdôvodnených odporučení. Ale v praxi uplatnená prednostná podpora
rastu dopytovej stránky trhu, prostredníctvom štátnych výdavkov a verejných prác pri
pasívnej účasti subjektov trhu priviedla ekonomiky k inflácii a k destabilizácii cenovej
úrovne, nevyriešila sa nezamestnanosť ani zmiernenie rozdielov v bohatstve medzi prácou
a kapitálom.
Po skončení II. svetovej vojny sa otvára 3. etapa formovania teórie hospodárskej politiky.
Napriek určitým výhradám a nedostatkom keynesiánska politika sa uchytila v krajinách
Európy i v Amerike. Jej uplatnením v dvoch rozdielnych historických podmienkach sa
formujú dva významné teoretické a praktické smery hospodárskej politiky - anglo-americký
smer a európsky smer. Postupom času sa ukazuje i významný príspevok Japonska
25
k formovaniu hospodárskeho systému, ktorý je založený na jednotnom postupe
národohospodárskeho a podnikového manažmentu pri riešení tak podnikových, ako aj
národohospodárskych problémov.
Anglo-americký smer hospodárskej politiky
Anglo-americký smer tvorby a aplikácie hospodárskej politiky vychádza zo snahy rýchlo
odpovedať na výkyvy hospodárskeho vývoja, ktoré sa permanentne prejavujú na
národohospodárskej úrovni vplyvom významnej činnosti jednotlivých subjektov. Tento smer
chápe hospodársku politiku ako krátkodobú, tzv. konjunkturálnu politiku, ktorej hlavným
cieľom je udržať podmienky materiálnej reprodukcie v únosnej miere. Stabilitu ekonomiky
a spoločnosti štát zabezpečuje (protimonopolné zákony, banková politika štátu,
zamestnanecké zákony a pod.) vhodnými opatreniami, pre ktoré volí vhodné nástroje a lehoty
času tak, ako tieto úlohy vznikajú vyžadujú riešenie. Praktickým výrazom snáh o koordináciu
hospodársko-politických opatrení medzi subjektmi politiky a ekonómie je návrh uplatňovať
teóriu racionálnych očakávaní.
Európsky smer hospodárskej politiky
Európsky smer chápe hospodársku politiku ako činnosť konštitutívnu. Buduje širšie
systémové vzťahy a akceptuje určité systémové opatrenia, ktoré presadzuje v prijímaných
rozhodnutiach. Dbá na ich komplexnejšie vzájomné prepojenie v podmienkach účinku.
Kontinentálny smer rozvoja hospodárskej politiky rozvíjajú predovšetkým v Nemecku, ďalej
vo Švajčiarsku, Švédsku, Holandsku, Dánsku a pod. Krajiny východnej Európy, aj Slovenská
republika, majú záujem rozvíjať moderné, komplexné skúsenosti a prax vyspelých systémov
hospodárskej politiky.
Pri posudzovaní výhodnosti a prospešnosti toho ktorého smeru treba brať do úvahy
ekonomické prostredie, v ktorom sa daný smer formoval. Pre anglo-americký smer a jeho
akceptovanie bolo mimoriadne vhodné prostredie organizácie a pružnosti amerického
hospodárstva, akým je dostatok zdrojov a ich rýchla mobilizácia na rôznych úrovniach a pre
rôzne vecné prvky. Európsky smer sa vyvíjal v pomerne neistých a v istej miere viazaných
zdrojov (na miesto, pôvod i účet). Preukázala to ekonomická reforma v povojnovom
Západnom Nemecku. Počiatočný nedostatok rôznych zdrojov (pracovných, finančných,
materiálnych, investičných), ako aj nevyhnutnosť nahradiť vojnový systém kooperáciou na
mierovú výrobu, nemohol na jednej strane neúmerne koncentrovať zdroje a na druhej strane
(na iných miestach) vytvárať nedostatok tých istých zdrojov. To by znamenalo pribrzdenie
tempa rovnovážneho a stabilizovaného rozvoja. Preto hospodárska politika Nemecka
v záujme vzájomne vyrovnaného a všestrannejšieho komplexného rozvoja musela hľadať,
aplikovať konštrukčne usporiadaný komplexný systém. Tento nakoniec slávil významný
rozvojový úspech dosiahnutý najmä v šesťdesiatych rokoch existencie NSR. Tento úspech sa
dosiahol za úzkej spolupráce mnohých politických a ekonomických subjektov (štátu, bánk
a rôznych finančných podporných inštitúcií, subjektov firiem a domácností).
Skúsenosti z hospodárskej politiky uplatnenej v povojnovom Nemecku majú značný
význam a sú poučením:
1. Hospodárska politika nemôže riešiť jednotlivé problémy ekonomiky bez úzkej
spolupráce subjektov politiky, makroekonomicky a mikroekonomicky.
2. Hospodárska politika musí vyriešiť fungovanie hospodárskeho systému ako celku.
Funkcia tohto systému musí byť taká, aby nevytváral neželané tendencie. V prípade,
že takéto tendencie vzniknú, hospodárska politika musí zasiahnuť tak, aby výhody na
jednom mieste vyvážili (resp. nahradili) nevýhody na inom mieste.
W. Eucken - spoluautor nemeckého „hospodárskeho zázraku" v 50. rokoch formuluje
chápanie hospodárskej politiky takto: „Ústrednou úlohou hospodárskej politiky je vytvárať
takú konšteláciu podmienok, čiže taký hospodársky poriadok, ktorý nevyvolá touto politikou
26
nežiaduce tendencie...". Tieto poznatky a skúsenosti sa zhodnocujú v súčasnom období
existencie SRN.
Súčasná etapa rozvoja teórie hospodárskej politiky
Súčasnú 4. etapu vývoja vedy hospodárskej politiky možno položiť na začiatok 80. rokov.
Súvisí s vnútornými a vonkajšími podmienkami fungovania hospodárskych systémov, ktoré
sa prejavili vo svetových reláciách.
Vnútorné podmienky
Vo vyspelých a dobre fungujúcich hospodárskych systémoch (Nemecko, USA, Japonsko,
Kanada, Švajčiarsko, Švédsko, Nórsko, Luxembursko a pod.) sa prejavili dve významné
tendencie.
Prvá je, makroekonomické rozhodovania a činnosti sa vo veľkej miere presunuli so strany
štátu na stranu nezávislých, ako aj súkromných subjektov. Nezávislá inštitúcia, ako je národná
banka, má v spomenutých krajinách úplnú nezávislosť od štátu a dbá na významný
makroekonomický prvok - stabilitu meny. Iné nezávislé a neziskové organizácie preberajú
značné funkcie štátneho financovania a rozpočtovania. Napr. zdravotné poisťovne, ďalej
fondy zamestnanosti, fondy trhovej regulácie, rôzne súkromné nadácie makroekonomického
zamerania značne odľahčujú a zefektívňujú procesy štátneho rozpočtu. Makroekonomický
významnú úlohu majú súkromné komerčné banky, ktoré alokujú domáce i zahraničné
investície, podporujú verejnú spotrebu, sústreďujú úspory, zabezpečujú efektívnosť
vynakladania peňažných prostriedkov omnoho lepšie, ako to robí štát so svojimi
byrokratickými orgánmi. Takýchto bánk ako mikroekonomických subjektov je vo vnútornej
ekonomike značný počet. Počty sa zvyšujú mimobankovými subjektmi, ktoré zabezpečujú
makroekonomický a mikroekonomický kolobeh. Tieto subjekty potrebujú pre seba a na
vzájomnú koordináciu jednotlivé pravidlá, nástroje, postupy, právne podmienky, čiže
príslušné vecné obmedzenia a výhody. Takto sa vytvoril priestor pre hospodársku politiku,
aby pripravovala makroekonomické rozhodovania, organizovala k tomu povolané
mimovládne subjekty, potom konzultovala s vládou a po spoločnom dohovore s vládou,
vládnym postupom sa dosiahlo uzákonenie nástrojov hospodárskej politiky v parlamente.
Prijatý zákon vstupuje do formy hospodárskeho systému a záleží na slobodnom konaní
jednotlivých ekonomických subjektov, ako budú v jeho rámci trhovo súťažiť.
Mikroekonomické rozhodovania sa dostali do nových podmienok. Tzv. „prirodzený
poriadok" trhu je súťaž a vzájomná konkurencia. Kultúrny spôsob súťaže a konkurencie na
trhu si žiada pravidlá, zodpovednosť, stabilitu, schopnosť likvidity prostriedkov, ale aj
schopnosť niesť riziko, dlhodobosť zmlúv, stratégiu i operatívnosť. Všetky tieto prvky
spoločne spôsobujú určité ekonomické výhody aj obmedzenia. Zabezpečujú sa stabilnými
ekonomickými nástrojmi a zákonnými podmienkami. Aby takéto nástroje vznikli a stali sa
zákonnými, je potrebné skúmať mnohé argumenty, vyhodnocovať mnohé alternatívy
a dôvody ne ich prijatie a to rovnako ekonomické, ako aj politické. Preto mikroekonomické
subjekty vstupujú do hospodárskej politiky a svoju podnikovú politiku zabezpečujú štátnou
politikou. Hľadajú pomoc pre argumenty v makroekonomickej politike neštátnych
makrosubjektov. Treba poznamenať, že v týchto procesoch je nezastupiteľným faktom
koordinácia čiastkových politík. V žiadnom prípade nie koordinácia činnosti ekonomických
subjektov. Trhová činnosť subjektov je jednoznačne konkurenčná, súťažná a môže byť vecne
protichodná, čo závisí od ich záujmov a cieľov na trhu.
Vonkajšie podmienky
Vonkajšie podmienky zahrňujú vplyv svetovej a medzinárodnej politiky na hospodársku
politiku jednotlivých štátov. Koordinácia svetovej, medzinárodnej politiky a národnej
hospodárskej politiky sa realizuje prostredníctvom medzinárodných a svetových organizácií,
svetového obchodu, svetového trhu a svetových peňazí, ako aj ich kontinentálnymi
27
a regionálnymi formami. Naj univerzálnej šou medzinárodnou organizáciou je Organizácia
Spojených národov (založená roku 1945). Jej rezolúcie a uznesenia majú odporúčajúci
charakter. Jej ciele sú v rozvíjaní ekonomickej spolupráce a v pomoci pri riešení
ekonomických problémov (a ostatných problémov) jednotlivých štátov.
Medzi odborné organizácie OSN patria významné subjekty, ako sú Medzinárodná banka
pre obnovu a rozvoj, Medzinárodná finančná spoločnosť, Medzinárodný menový fond,
Medzinárodné rozvojové združenie, Medzinárodná agentúra pre investičné záruky, atď.
Z hľadiska koordinácie hospodárskych politík vplyvnú úlohu zohráva Medzinárodný menový
fond. Jeho členské štáty sa dohodli o podpore vzájomnej menovej súčinnosti prostredníctvom
vzájomných konzultácií a spolupráce v menových otázkach a v koordinácii, resp. kontrole
hospodárskej politiky istého členského štátu zo strany MMF. Členské štáty sú povinné MMF
poskytovať potrebné hospodárske a finančné informácie a spätne aktívne implementovať
s ním dohodnuté opatrenia do vnútornej hospodárskej politiky.
Pre Slovensko je mimoriadne významná organizácia štátov Európskej únie. Jej riadiace
orgány na prvom mieste zodpovedajú za koordináciu hospodárskych politík členských krajín.
Jej legislatívne opatrenia sú viacerého druhu - nariadenia, rozhodnutia, ako reakcia na
konkrétne príklady a odporúčania. Všetky tieto opatrenia orientujú členský štát, ako v danej
situácii postupovať.
Definícia hospodárskej politiky
V definícii vedeckej disciplíny treba vymedziť objekt skúmania prostredníctvom najmenej
troch prvkov, ktoré vyjadria jeho obsah, formu a cieľ. Iní autori požadujú priamo uviesť
v definícii nositeľov predmetu skúmania, nástroje a metódy vlastné objektu a napokon ciele
objektu skúmania. V súlade s týmito nárokmi, na základe historického vývoja
a analyzovaných vlastností, definícia hospodárskej politiky znie takto:
Hospodárska politika je sústava teoretických a praktických poznatkov o cieľoch,
nástrojoch, metódach a opatreniach ekonomických a politických subjektov, zameraných na
vybudovanie bezporuchového hospodárskeho systému.
V uvedenej definícii obsahom vymedzenia je sústava, teoretických a praktických
poznatkov o vlastnostiach, správaní a štruktúre objektu (nástroje, metódy). Forma, čiže
vonkajšia podoba, tovar objektu, je jednotný hospodársky systém (nositeľ objektu). Cieľom
(funkciou) objektu je zabezpečiť realizáciu cieľov a záujmov subjektov a bezporuchový chod
systému. Jeho zmyslom je umožniť ľuďom kultúrny spôsob života. Keď sme v definícii
použili pojem hospodársky systém, pri voľnejšom chápaní ho môžeme považovať za
ekvivalent, pojmu hospodársky poriadok, ekonomický systém, ekonomický poriadok,
hospodársky režim. Vzhľadom na pojem hospodárska politika považujeme za najvhodnejšie
použiť pojem hospodársky systém.
Niektorí autori za cieľ hospodárskej politiky považujú maximalizáciu spoločenského
blahobytu. Napriek tomu iní autori za takýto cieľ považujú konkrétny výpočet praktických
hospodársko-politických cieľov. Ťažkosti vznikajú, keď máme vysvetliť čo je spoločenský
blahobyt, aké je jeho meradlo. Výpočet cieľov a ich postupná obmena tiež nedostatočne
vystihujú podstatu hospodárskej politiky, ktorá sa presadzuje ako stála a trvalá kvalita a takto
ju treba v definícii aj vyjadriť.
Čiastkové hospodárske politiky
Každá čiastková hospodárska politika skúma, usporadúva a vysvetľuje poznatky
o zabezpečení určitej časti funkcií hospodárskeho systému. Usporiadanie týchto poznatkov
závisí od mnohých podmienok a problémov. Každý hospodársko-politický problém má svoje
teoretické a praktické vyjadrenie. Riešenie jednotlivých problémov na úrovni politiky,
mikroekonómie, ako aj makroekonómie vyžaduje skúmať osobitné úsekové kauzálne vzťahy
problému. Vytvárajú sa súvislosti rôznej zložitosti, úrovne a prieniku, ktoré majú vplyv na
vznik a formovanie čiastkových vedeckých disciplín hospodárskej politiky. Ich úlohou je
rozvíjať teóriu a prax hospodárskej politiky na danom čiastkovom úseku ekonomickej reality
a spätne prispievať k obohacovaniu spoločných poznatkov hospodárskej politiky. Ku svojej
sústave vedeckých poznatkov čiastkové hospodárske politiky priraďujú vedecké poznatky
čiastkových, úsekových ekonomických vied, ktoré využívajú ako funkčné argumenty pre
nositeľov hospodárskej politiky použité pri účasti na formovaní svojej záujmovej časti
jednotného hospodárskeho systému.
Existuje pomerne široká sústava čiastkových hospodárskych politík. K najznámejším
oblastiam čiastkových politík v ekonomickej sfére patria: peňažná, rozpočtová, dôchodková,
zahranično-obchodná, stabilizačná, štrukturálna, konjunkturálna, sociálna, regionálna,
firemná, mzdová, zamestnanecká, personálna, marketingová, devízová, colná, strategická,
investičná, burzová, banková a pod. Odpoveď na otázku, ktoré čiastkové hospodárske politiky
majú základný význam a významnejšie postavenie a ktoré majú odvodený význam (v danom
čase a podmienkach), závisí od priorít, na ktoré sú nastavené funkcie hospodárskeho systému.
Čiže z tohto aspektu význam čiastkovej politiky závisí od významu problému a prínosu jej
hospodársko-politického riešenia na zdokonalenie štruktúry hospodárskeho systému ako
celku.
Riešenie problémov, ktoré skúmajú a vysvetľujú čiastkové politiky, závisí od cieľov
celkovej hospodárskej politiky a jej strategického zámeru. Keď sú jasne vytýčené zámery
a ciele hospodárskej politiky, potom nastáva úloha hľadať čiastkové zodpovedajúce nástroje
na riešenie úloh. Existujú rôzne formy, charakter i štruktúra nástrojov. Základné členenie je
rôzne. Dominuje členenie na priame a nepriame, všeobecné a špecifické, základné a odvodené
a pod. V uvedených súvislostiach treba povedať, že jednotlivým čiastkovým politikám
prináležia špecifické nástroje, ktoré sú platné len pre danú čiastkovú oblasť, ako aj všeobecné
nástroje, ktoré možno používať v rôznych čiastkových politikách. K najčastejšie používaným
nástrojom v peňažnej politike patria nástroje povinných minimálnych rezerv, diskontná
sadzba a operácie na voľnom trhu. V rozpočtovej politike sú to nástroje zdanenia a vládnych
výdajov, tzv. automatické stabilizátory a diskrétne opatrenia. V dôchodkovej politike sú to
nástroje regulácie dôchodkov, sociálnej podpory, mzdovej regulácie, cenovej kontroly a pod.
V zahraničnoobchodnej politike sú to clá. Kvóty, neviditeľné prekážky, certifikácie tovarov,
dovozné prirážky. V menovej politike regulácie devízového trhu, bankových opatrení, atď.
Praktická stránka hospodárskej politiky
Hospodársko-politickú prax treba chápať ako organizačnú činnosť ľudí zameranú na
vytvorenie nevyhnutných podmienok na existenciu a rozvoj hospodárskeho systému v danom
štáte. Predovšetkým praktická stránka hospodárskej politiky je súhrn procesov na vytvorenie
funkčnej organizácie hospodárskej politiky. Takýto pojem a vysvetľovanie organizácie
zahrňuje dva významy:
1. Vyjadruje spôsoby usporiadania a postavenie jednotlivých hospodársko-politických
subjektov (nositeľov hospodárskej politiky), sústavu používaných organizačných
postupov, metód spolupráce, výberu opatrení, monitorovania, testovania
a experimentovania v danej oblasti. Tým sa dosahuje určitý súhrn vlastností (aktivita,
byrokracia), ako aj miera usporiadania, stupeň organizovanosti (opak miery entrópie neurčitosti).
2. Zahrňuje určenie fyzických objektov, čiže vybudovanie organizačného systému,
formálnej základne, kde každá organizácia má schválený organizačný poriadok,
vymedzenie pôsobnosti, prípadne registráciu.
Celkovú organizáciu hospodárskej politiky v štáte zabezpečuje ústredná organizácia
zodpovedná za situáciu v hospodárskej politike, ktorá môže byť ústrednou funkčnou
organizáciou vlády alebo nezávislým orgánom. (V niektorých štátoch sa objavuje deľba tohto
poslania medzi niekoľko organizácií - NSR, USA, Japonsko.)
29
Hospodárska politika ako celok sa rozčleňuje na jednotlivé čiastkové politiky. Každá
čiastková politika má svojho nositeľa, svoju organizáciu a sústavu vzťahov. Jednotlivé
subjekty čiastkových politík v štátnej správe predstavujú ministerstvá ako ústredné orgány
štátnej správy. Z oblasti mimovládnych subjektov sú to organizácie ostatnej časti verejnej
správy, ako sú verejné korporácie, orgány územnej a záujmovej samosprávy, politické
subjekty, zväzy podnikateľov, zväz spotrebiteľov, odbory, družstevné zväzy, významné
a silné výrobné, obchodné, exportné, importné a iné firmy inštitúcie a pod.
Praktickou stránkou hospodárskej politiky treba rozumieť praktický proces pri tvorbe
a formulovaní, realizácii a aj implementácii, cieľov, zámerov, prístupov a opatrení subjektov
hospodárskej politiky. Táto prax je nesmierne pestrá a zložitá. Vyjadruje a znamená vždy
vyšší alebo nižší stupeň spolupráce jednotlivých ekonomických a politických subjektov na
formovaní a plnení funkcií hospodárskeho systému. Je nevyhnutné pochopiť, že v rámci
hospodársko-politickej praxe nemôže prísť k priamemu zasahovaniu do činnosti
ekonomických subjektov. Hospodársko-politická prax nemôže určovať ciele, záujmy a čas
ekonomických činností. To je výsadná oblasť sústavy hospodársko-politických subjektov.
Hospodársko-politická prax vyzýva, zapája a koordinuje tieto subjekty v účasti na formovaní
podmienok fungovania hospodárskeho trhového systému. Zabezpečuje ich účasť na tvorbe
ekonomických nástrojov, ako sú daňové systémy, úverové systémy, spôsoby financovania,
finančnej kontroly, investovania, schvaľovanie zásad investičnej činnosti, dopravných
a prepravných podmienok, colných pravidiel, exportných a importných podmienok, atď.
Tento postup je procesom tvorby podmienok, určitého okruhu, v ktorých budú trhové
subjekty vykonávať ekonomickú činnosť, realizovať svoje záujmy a ciele. V žiadnom prípade
nemôže isť o príkazy subjektom, aby vykonali určitú hospodársko-politickú činnosť alebo
opatrenie mimo tých pravidiel, ktoré určuje zákon alebo zo zákona vyplývajúce nariadenie,
resp. smernica.
Konkrétny stav a praktické funkcie výkonu hospodárskej politiky sú ohraničené
a zabezpečené právnymi podmienkami, zákonmi a právnym vedomím v spoločnosti,
v ktorých pracujú jednotliví nositelia hospodárskej politiky. Rozhodujúcu úlohu zohráva
vláda štátu. Je to predovšetkým preto, že vláda je nositeľom zákonodarnej iniciatívy vôbec
a pre ekonomiku zvlášť. Základné hospodársko-politické opatrenia budú preto vychádzať
z rozpracovania dokumentu „Programového vyhlásenie vlády", ktorý je vládnym
strategickým programom zámerom pre všetky oblasti života spoločnosti. Úroveň riešenia
problémov, ktoré skúma a vysvetľuje hospodárska politika ako aj úspešnosť ich realizácie, je
potom podmienená funkčnou organizáciou správy štátu, aj reálnosťou cieľov a strategického
zámeru hospodárskej politiky, navyše aj strategickým zámerom štátnej politiky ako celku.
Programové vyhlásenie vlády schvaľuje parlament štátu pri nástupe vlády do jej funkčného
obdobia. Praktickú organizáciu plnenia Programu a ďalších postupov zabezpečuje vláda
prostredníctvom svojich výkonných orgánov verejnej správy. Orgány a organizácie verejnej
správy štátu organizujú ďalšiu účasť jednotlivých subjektov a nositeľov hospodárskej politiky
na tvorbe hospodárskeho systému a pri zabezpečovaní plnenia jeho funkcií. Konkrétne takáto
prax v súčasnosti znamená pripravovať zákony o pravidlách podnikania, napr. prijatie, resp.
novelizáciu obchodného zákonníka, odvodene od toho novelu živnostenského zákona, ďalej
novelu zákonníka práce, občianskeho zákonníka, zákona o sústave daní, sociálnom
zabezpečení, zamestnanosti, štátnom rozpočte, podpore podnikania, medzinárodnom obchode,
exporte a importe, colných podmienkach, doprave a cestnom hospodárstve, stavebnom
poriadku, správnom konaní, atď.
Nositelia hospodárskej politiky
Na formovaní zásad, nástrojov, právneho zabezpečenia a realizácie hospodárskej politiky
sa zúčastňujú všetky ekonomické apolitické subjekty, t. j. štátne, neštátne a nadštátne
organizácie, ziskové i neziskové organizácie aj domácnosti (pozri schému). Tieto subjekty na
30
základe svojej kompetencie, poznatkov alebo politickej moci a vôle sú schopné formulovať
svoje záujmy a od nich odvodzovať ciele. Zároveň sú schopné na dosiahnutie cieľov vytvárať
hybné inštitucionálne sily a prostriedky, podmienky a nástroje, pomocou ktorých sa vhodne
usporiada hospodársky systém a jeho fungovanie.
Hlavným nositeľom aktivity a ručiteľom realizácie hospodárskej politiky je štát. Štát
a jeho mocenské postavenie sú štruktúrovaným celkom, ktorý je zložený z mnohých inštitúcií
na rôznej úrovni. Kľúčovými subjektmi štátu sú parlament a vláda. Zloženie týchto orgánov je
podmienené silou jednotlivých politických strán a ich zoskupení. Okrem vlastných
ekonomických subjektov sa snažia funkciu hospodárskej politiky prakticky ovplyvňovať
ďalšie záujmové skupiny. Patria sem výrobné a obchodné firmy, zväzy, výskumné inštitúcie,
expertné a poradenské organizácie, atď. Medzi nimi sa objavujú i vedľajšie rôzne skupiny
a ich skupinové zastúpenie (lobby), ako aj jednotliví úradníci štátneho aparátu a všetci sa
usilujú presadzovať, svoj vlastný alebo sprostredkovaný záujem, z ktorého budú mať
mocenský aj materiálny prospech a výhody.
Jednotlivé štáty vytvárajú svojou vonkajšou činnosťou základňu pre bilaterálne
a multilaterálne dohody a zmluvy. Na základe týchto dohôd vznikajú vládne alebo nevládne
organizácie, ktoré zasahujú do formovania hospodárskych politík jednotlivých štátov. Navyše
pri hlbšej a rozsiahlejšej činnosti týchto organizácií možno hovoriť o koordinačnej politike
medzinárodných organizácií a o ich vplyve na domácu situáciu v ekonomickom obsahu týchto
31
vzťahov sú podmienky vzniku integračných ekonomických tendencií. Pri účasti štátu
v regionálnych a medzištátnych integračných zoskupeniach sa vytvárajú nadnárodné orgány.
Tieto vznikajú aj na základe spoločného postupu transnacionálnych korporácií. Je zrejmé, že
trhový pluralistický systém vnútornej a vonkajšej ekonomickej spolupráce vedie nielen ku
vzájomnému obchodovaniu, ale aj ku vzájomne prospešnému formulovaniu spoločných
postupov, pravdaže často i k protichodným záujmom a cieľom. V takom prípade je bežné
a nevyhnutné, aby zúčastnené subjekty nachádzali kompromisné riešenia. Hospodárska
politika musí byt politikou demokratickou a vedená podľa rovnakých zákonných pravidiel pre
každý subjekt.
Pozitívna a normatívna stránka hospodárskej politiky
Pozitívna stránka
Pozitívna stránka hospodárskej politiky orientuje teóriu hospodárskej politiky pri skúmaní
svojho predmetu - formy a funkcie hospodárskeho systému, na hľadanie odpovede na otázky
typu aký je reálny stav hospodárskeho systému, resp. aká je možnosť splnenia hospodárskopolitických cieľov a záujmov ekonomických subjektov.
Aby sa vytvorili predpoklady a možnosti odpovedať na uvedené otázky, položené v rôznej
forme a vo vedeckých vzťahoch v rôznych súvislostiach, je potrebné čo najvernejšie
analyzovať dostupné fakty získané z poznávania ekonomických činností rôznych subjektov.
Treba poznávať vývojové tendencie ekonomiky, registrovať a riešiť prejavené problémy,
odstraňovať negatívne tendencie. Pozorované skutočnosti a získané výsledky je potrebné
porovnávať s vytýčenými cieľmi. V tomto smere treba využívať úzku spoluprácu všetkých
subjektov hospodárskej politiky. Významná a nezastupiteľná je spolupráca medzi nositeľmi
čiastkových hospodárskych politík a nevyhnutnosť tvorivého využívania dostupných
vedeckých výsledkov.
Na základe hodnotenia reálneho stavu možno pristúpiť k prijatiu opatrení na nápravu
funkcií systému. Teória a prax hospodárskej politiky sa realizujú v určitom sociálnoekonomickom prostredí, ktoré má vysoký stupeň zložitosti a neurčitosti vzťahov. Zásahy do
jednotlivých funkcií v hospodárskom systéme možno vykonávať vcelku, po častiach,
komplexne, ale vždy postupne. Presviedčajú nás o tom zásadne neúspešné a spontánne, tzv.
šokové terapie, ktoré boli na Slovensku uplatňované na samom začiatku transformačného
procesu v roku 1990 a neskoršie. Pri analýze nedostatkov treba nielen určiť problém, ale
hľadať aj jeho príčiny. Zdroje zapríčinenia problémov môžu byť v danej čiastkovej oblasti
alebo ich môže vyvolať celková koncepcia hospodársko-politických opatrení.
Niekedy sa náprava odkladá z dôvodov nedostatku finančných prostriedkov, ktoré je
potrebné sústrediť, inokedy treba rešpektovať volebné termíny pre vládu a poslancov, ktoré
v hospodársko-politickom prostredí majú značný vplyv. Pri presadzovaní nových opatrení
treba rátať aj s istými ústupkami od pôvodne stanovených cieľov, rozvinúť kompromisy, aby
hospodársko-politický subjekt dosiahol čiastkový, ale dôležitý výsledok spojený s procesom
prípravy opatrení vzhľadom na presadzované ciele.
Nemožno sa vyhnúť tlaku organizovaných skupín, zapojeniu ekonomických a politických
vzťahov v rámci svetových tendencií. Na jednej strane pôsobia podporne, ale môžu pôsobiť aj
obmedzujúco na autonómnosť hospodárskej politiky. Pripomeňme si napr. požiadavky EU na
opatrenia vyplývajúce z asociačnej dohody pre vstup štátov do EU, alebo 5 konvergenčných
kritérií, ktoré museli splniť samotné jednotlivé členské štáty EU pri vstupe do Európskej
menovej únie (rozpočtový schodok 3% HDP, štátny dlh 60% HDP, inflácia 1,5%, úrokové
miery 2%, stabilizovaný výmenný kurz, atď.).
V pozitívnej stránke skúmania hospodársko-politických vzťahov sa teda objavuje istá
sústava inštitucionálnych podmienok, ktoré treba osobitne aj komplexne analyzovať
a vyhodnotiť. Táto sústava inštitucionálnych podmienok je tvorená týmito prvkami:
1. existujúci hospodársky systém,
32
2. organizované politické strany a politické sily,
3. organizácia verejnej správy štátu a byrokracia úradov,
4. organizácia veľkých sociálnych skupín, existencia neorganizovaných skupín
a významných skupín,
5. existencia svetových a medzinárodných organizácií.
Hospodársky systém
Pre optimálnu voľbu cieľov jednotlivých subjektov a efektívne použitie prostriedkov
v demokratickom štáte vytvára najlepšie podmienky trhový systém. Trhový systém, čiže trh,
je ekonomická sústava s decentralizovaným rozhodovaním veľkého počtu trhových subjektov
(firiem, domácností a štátu), ktorá koordinuje ekonomické činnosti prostredníctvom dopytu,
ponuky a trhovej ceny. Voľný pohyb cien poskytuje informácie o vzácnosti faktorov,
usmerňuje racionálne rozhodovanie s možnosťou efektívneho výberu faktorov, čo vedie k ich
optimálnemu využitiu a k maximalizácii požadovaných efektov. Zásadnou úlohou
hospodárskej politiky je preto vytvoriť funkčný hospodársky systém založený na trhových
vlastnostiach a formách. Ústava SR určuje sociálno-trhový systém.
Udržiavať funkčný trh vyžaduje udržiavať konkurenčné prostredie, ochraňovať
a aktualizovať podmienky hospodárskej súťaže medzi účastníkmi trhu, chrániť konkurenciu
pred jej obmedzovaním a podporovať vznik nových a ďalších podnikateľov ako
potenciálnych konkurentov na trhu. Teda hospodárska politika musí hospodársky systém
vytvárať v logike celkového slobodného a demokratického štátneho zriadenia. V takomto
usporiadanom právnom, sociálnom, ekonomickom a kultúrnom prostredí sa budú potom
demokraticky uspokojovať i ekonomické záujmy ľudí a bude sa realizovať kultúrny spôsob
ich života.
Moderná hospodárska politika buduje hospodársky systém na rešpektovaní vedeckých
poznatkov všetkých vied, mimoriadne na využívaní poznatkov modernej politiky,
mikroekonómie a makroekonómie. Sprostredkovanie týchto poznatkov zabezpečujú najmä
čiastkové, aplikované hospodárske politiky. Zaujímajú sa o existujúce a vznikajúce negatívne
tendencie a problémy, ktoré brzdia pozitívne funkcie jednotlivých častí aj celkového systému.
Hospodárska politika je postavená do svetla analýzy s akými otázkami. Napr. ako hľadá
odpoveď na riešenie problémov fungovania hospodárskeho systému a na ich prekonanie, akú
úroveň odpovede k tomu poskytuje. Preto je nevyhnutné posudzovať významnosť
jednotlivých problémov, ktoré pôsobia na voľbu cieľov hospodárskej politiky. Predpoklady
riešenia problémov sú predpokladmi splnenia cieľov jednotlivých hospodársko-politických
subjektov.
Riešenie a aktualizovanie problémov hospodárskeho systému je preto výberové (v daných
súvislostiach časti systému komplexné) a postupné. Zásahy do časti majú vplyv na celý
systém.
Medzi najvýznamnejšie problémy, ktoré sa tvoria v makroekonomických súvislostiach
trhového systému, zaraďujeme:
- využitie výrobného potenciálu krajiny - pracovné sily, prírodné zdroje,
- vznik veľkých rozdielov pri rozdeľovaní bohatstva medzi skupiny a jednotlivcov,
problém bohatstva a chudoby,
- vznik externalít a ich negatívny dopad na životné prostredie,
- nedostatok prostriedkov na organizovanie a budovanie infraštruktúry,
- udržanie vysokého stupňa zahraničnoobchodnej činnosti a stability meny,
- cyklicky nevyvážený ekonomický rast,
- udržanie a rozvoj konkurencie na trhu,
- dynamiku štrukturálnych zmien a technologických inovácií,
- udržanie stabilnej cenovej úrovne, nízkej inflácie a vysokej produktivity práce.
33
Medzi najvýznamnejšie problémy, ktoré vznikajú v mikroekonomickom trhovom prostredí
a sú významné pre hospodársko-politické úlohy, zaraďujeme:
— nestabilitu právnych podmienok podnikania,
— nestabilitu cenovej úrovne,
— tendencie a snahy subjektov o monopolné postavenie,
— udržanie blízkych relácií v raste nominálnych a reálnych miezd,
— zabezpečiť rast miezd v relácii k rastu produktivity práce,
— udržanie inovačnej a investičnej aktivity firiem.
Pri formulovaní týchto problémov v makroekonomike a mikroekonomike treba zároveň
konštatovať, že vznikajú z nedostatočného komplexného fungovania trhového systému, resp.
možno hovoriť o určitom zlyhaní časti alebo celého trhu v danom čase a v daných
podmienkach. Trhové sily neuspokojujú všetky potreby, ktoré sú z hľadiska ekonomických,
politických, resp. mimoekonomických (zdravotných, kultúrnych, sociálnych, ekologických,
atď.) dôvodov považované za oprávnené, resp. nevyhnutné a treba ich uspokojiť.
Práve v situácii, kedy trhový systém (alebo iný typ hospodárskeho systému) zlyháva, tzv.
mikroekonomické a makroekonomické subjekty (firmy, domácnosti, korporácie) v daných
vzťahoch, podmienkach, súvislostiach, pri daných nástrojoch a metódach nemôžu vylepšiť
svoje autonómne postavenie a pôsobenie, narastá význam a vytvára sa široký priestor pre
poslanie a úlohu hospodárskej politiky.
Politické strany
Hospodárska politika sa vytvára bez politiky a vo vákuu, ani nemodeluje počítačom. Každá
krajina musí zapájať všetky hospodársko-politické sily do demokratického rozhodovania
o hospodárskom systéme. Každý ekonomický a politický subjekt si zratúva pritom svoje
práva a povinnosti. Zosúladiť a zjednotiť tieto často protikladné záujmy a ciele znamená nájsť
a používať určitý politický systém alebo mechanizmus kolektívneho rozhodovania. Túto
úlohu plní systém verejnej voľby.
Mechanizmus politickej demokracie má mnoho spoločného s trhovým mechanizmom.
Voliči prejavujú svoje preferencie hlasovaním, čo je istým spôsobom dôvera, ktorá sa
prejavuje ako podpora určitých politických strán a ich programu. To je podobné trhovému
mechanizmu, kde spotrebitelia prejavujú svoje preferencie peňažným vkladom, nákupom
určitých tovarov a služieb a tým podporujú určitých producentov a firmy. Podobne, ako firmy
zvyšujú svoj obrat a maximalizujú zisky, politické strany a hnutia sa usilujú o maximalizáciu
získaných hlasov. Na „politickom trhu" súťaží niekoľko strán, ktoré predkladajú svoje
hospodársko-politické programy, medzi nimi najmä požiadavky na zmenu hospodárskeho
poriadku, hospodárskeho systému. A predovšetkým sľubujú nové zmeny. Takto chcú
dosiahnuť čo najväčšiu podporu voličov.
Postavenie systému politickej demokracie spočíva v tom, aby demokratickým procesom
pomohla splniť úlohu hospodárskej politiky, a to, zdokonaliť fungovanie hospodárskeho
systému. Pri všetkých prednostiach systému politickej demokracie ani tento systém sa
nezbavil určitých nedostatkov pri plnení svojej úlohy.
Prvý nedostatok vyplýva z toho, že ani demokratická voľba založená na princípe väčšiny
nemôže zabezpečiť istotu na dosiahnutie potrebného spoločenského záujmu. Nezaisťuje
dosiahnutie konzistentnej spoločenskej preferencie.
Druhý nedostatok je v tom, že vytvorenie koalície niekoľkých politických strán,
nevyhnutnej na získanie väčšiny v parlamente, môže viesť k presadeniu partikulárnych
návrhov a záujmov na základe „ výmeny hlasov" (hlasový swop). Čiastkové záujmy
v skutočnosti odrážajú potreby len malej skupiny voličov. Výsledkom je, že koaličná väčšina
presadí návrhy, ktoré vôbec neznamenajú zdokonalenie hospodárskeho systému, ale iba
splnenie záujmov a cieľov určitej skupiny politických subjektov, ktoré väčšina voličov vôbec
nepotrebovala.
34
Verejná správa
Hospodársko-politické rozhodnutia prijaté parlamentom a vládou uvádzajú do života
orgány štátu, tzv. výkonný aparát, ktorého úlohou je vykonať rozhodnutia volených orgánov.
Príznačné pre tento aparát je hierarchická štruktúra riadenia ovládaná príkazmi zhora. Tento
aparát sa postupne stáva byrokratickým, nepodlieha (ak áno, tak len sprostredkovane)
trhovým sankciám. Nemusí rešpektovať individuálne potreby tých, ktorým sú určené jeho
služby. Navyše disponuje zdrojmi, ktoré nie sú v jeho vlastníctve. Má prístup k informáciám,
ktoré nemá vtákom rozsahu ani vláda a jej ministri. Pri nedostatočnej kontrole môže dôjsť
k relatívnemu osamostatneniu tejto úradníckej zložky a presadzovaniu jej vlastných záujmov
za podpory určitých záujmových skupín a lobby.
Preto je významným činiteľom úspešnosti hospodárskej politiky rozšírenie a zvýšenie
úrovne práce právnych a spoločenských inštitúcií a osobitne inštitúcií hospodárskej politiky.
Tieto inštitúcie treba dobudovať. Zabezpečujú fungovanie pravidiel hry v ekonomike a tak
formujú štruktúru politiky produkcie a spotreby v každodennom živote. Dôležité je, aby tieto
inštitúcie málo zaťažovali štát, aby boli presným odrazom potrieb na dobré fungovanie
hospodárskej politiky a pôsobili pod motivačným vplyvom trhu. Takéto inštitúcie vo svete
pôsobia. Sú to nezávislé alebo súkromné a neziskové organizácie. Ich vlastníci (akcionári) sa
nezameriavajú na maximálny zisk. Majiteľmi podielov akcií môže byť aj štát, štátne
a neštátne inštitúcie. Pôsobením na trhu si takáto inštitúcia vytvára prostriedky na rast
vlastného kapitálu. Štát môže zabezpečovať (ručiť) za ich platobné povinnosti
prostredníctvom štátnej záruky nad rozsah jej vlastného kapitálu. Takúto úlohu môžu plniť
rôzne verejnoprávne korporácie. Platobné povinnosti inštitúcie sú miernejšie, sú
oslobodzované od platenia daní, obvykle majitelia akcií sa zriekajú vyplácania dividend.
Použitie zisku slúži na posilnenie rezerv a tvorbu kapitálu. Štát nesmie zasahovať do
interného rozhodovania týchto inštitúcií.
Korporácia sama rozhoduje autonómne a pracuje nezávisle od štátu, hoci plní úlohy štátu.
Zásadne zabezpečuje doplňovanie funkcií, ktoré nespĺňa centrálna banka ani obchodné banky.
Čiže dopĺňa formu úverových, ale aj iných hospodárskych produktov. Približnou formou v SR
je to napr. inštitúcia Národnej agentúry pre podporu malého a stredného podnikania. Táto
dnes viac závisí od direktív štátu a vzdialená je ešte trhovému prostrediu. Niekedy vzniká
názor o parazitickom charakter finančného sektora a podobných agentúrnych inštitúcií. Pre
ekonomický systém a rast nie je však rozhodujúci len rozsah prostriedkov, ale aj ich
efektívnosť. Skutočnú efektívnosť týchto prostriedkov zabezpečujú všetky druhy trhových
sprostredkovateľov produktov. Poradenská a finančná infraštruktúra plní v ekonomike.
obrazne povedané podobnú úlohu ako žalúdok v biologickom organizme. Tento „nič nerobí,
len trávi potravu pripravenú inými časťami tela". V skutočnosti žalúdok pripravuje
a rozmiestňuje výživné látky pre celé telo. Organizmus s chorým žalúdkom chradne,
ekonomika s nerozvinutým finančným a agentúrnym systémom neobstojí v súťaži
s medzinárodnou konkurenciou.
Korporácie a verejná správa ako organizácia hospodárskej politiky musia rešpektovať
dynamické zmeny na trhu i v štáte a pripravovať návrh riešení pre najslabšie miesta
ekonomiky, kde sú najväčšie problémy. Tieto problémy môžu odhaľovať, skúmať
a navrhovať riešenia na ich odstránenie len profesionálne inštitúcie hospodárskeho systému.
Záujmové skupiny
Dôležité a významné procesy hospodárskej politiky prebiehajú aj mimo zákonodarného
zboru, predovšetkým v organizáciách štátu. Priamo vo vláde pri jej rokovaniach
s organizovanými, veľkými záujmovými skupinami. Patria k nim najmä zamestnávateľské
zväzy a odbory, Združenie miest a obcí SR, ale aj ďalšie záujmové skupiny, ktoré sú rôznou
mierou organizované a zastúpené vo verejnom živote. Napríklad spotrebitelia, dôchodcovia,
35
ženské zväzy a najrôznejšie lobby, ktoré majú mimoriadne silný vplyv a podporujú
presadzovanie čiastkových skupinových a regionálnych záujmov.
Čim silnejšie sa darí určitej skupine presadiť svoje čiastkové záujmy na úkor celku, tým
viac sa výsledok hospodárskej politiky vzďaľuje od vytýčených komplexných cieľov.
Rokovania v tripartite svedčia o význame pôsobenia záujmových skupín pri tvorbe a realizácii
hospodárskej politiky. Tým aj o zásahoch odborov a zamestnávateľov do fungovania
hospodárskeho systému.
Rokovania sociálnych partnerov a záujmových skupín so zástupcami vlády sa orientujú na
rôzne otázky. Medzi nimi prevyšujú otázky vývoja cenovej hladiny, mzdovej a dôchodkovej
úrovne, miery inflácie, produktivity práce situácia v nezamestnanosti a na trhu práce,
konkurencie schopnosti na zahraničných trhoch, podpora exportu, otázky importu a podobne.
Vyargumentované rokovanie o zložitých hospodársko-politických problémoch medzi
vládcu a záujmovými skupinami umožňuje pozitívne ďalej formovať tak politickú
demokraciu, ako aj hospodársky systém, keď sa výsledky rokovania odrazia v jeho
pozitívnych zmenách. Prípadné ťažkosti a problémy môžu však pretrvávať vo vzťahu ku
skupinám menej početným alebo horšie organizovaným.
Svetové a medzinárodné organizácie
Hospodársko-politické opatrenia pri formovaní hospodárskeho systému musia rešpektovať
povinnosti a záväzky, ktoré vznikajú zapojením krajiny do siete medzinárodnej deľby práce.
Je to zapojenie prostredníctvom medzinárodného obchodu, medzinárodných organizácií,
svetovej ekonomiky a do organizácií svetovej politiky. Tieto vzťahy väčšinou pôsobia na
zužovanie autonómie hospodársko-politických opatrení štátu.
Krajiny zapojené do medzinárodnej výmeny tovarov, služieb a kapitálu, vo svojej
vnútornej politike všeobecne a v hospodárskej politike zvlášť nemôžu ignorovať existenciu
odborných medzinárodných organizácií existujúcich v rámci OSN, ako sú Svetová
organizácia obchodu (WTO), Svetová banka, Medzinárodný menový fond a ďalšie
špecializované organizácie OSN, ako sú Organizácia pre priemyselný rozvoj (UNIDO),
Organizácia pre výchovu, vedu a kultúru (UNESCO), Organizácia OSN pre výživu
a poľnohospodárstvo (FAO), ale aj iných medzinárodných organizácií, akými sú Európska
únia, Organizácia pre európsku hospodársku spoluprácu (OEEC), Organizácia pre
hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) a jej autonómne alebo poloautonómne orgány Medzi národná agentúra pre energiu, Agentúra pre jadrovú energiu, Ústredie OECD pre
rozvoj, Ústredie pre výskum a inovácie v oblasti výchovy, Európska komisia ministrov
dopravy, atď.
Členské krajiny zapojené do medzinárodných organizácií okrem určitých obmedzení
získavajú aj celý rad výhod. Získavajú finančnú pomoc a dary s možnosťou čerpať výhodné
devízové úvery, investičnú pomoc, atď. Z členstva vyplývajúce určité záväzky a povinnosti sú
rôzne. Členstvo vo Svetovej organizácii obchodu (WTO) zaväzuje napr. nepoužívať vyššie
clá voči iným zúčastneným krajinám a iné krajiny nediskriminovať v zahraničnom obchode.
Podľa asociačnej dohody medzi Slovenskou republikou a Európskou úniou sa pristúpilo
k zjednoteniu právnych dokumentov, ktoré mali zakotviť základné administratívne politické
normy na európskej úrovni. Významné záväzky Slovenskej republiky existovali už vo
všetkých 9 hlavách tejto Európskej dohody o pridružení medzi SR na jednej strane
a Európskou úniou a jej členskými štátmi na strane druhej.
1. hlava Politický dialóg,
2. Všeobecné zásady,
3. Voľný prístup tovaru,
4. Pohyb pracovníkov, podnikanie, poskytovanie služieb,
5. Platby, kapitál, súťaž a ostatné ekonomické ustanovenia; Zbližovanie práva,
6. Hospodárska spolupráca,
36
7. Kultúrna spolupráca,
8. Finančná spolupráca,
9. Inštitucionálne, všeobecné a záverečné ustanovenia.
Prvky inštitucionálneho usporiadania štátu sú svojím spôsobom základom na pozitívne
skúmanie vzťahov hospodárskej politiky, čiže vytvárajú určitý druh objektu pozorovania
a vysvetľovania kauzálnych javov a súvislostí, ktoré zasahujú do procesov formovania
hospodárskeho systému. Teória hospodárskej politiky sa musí zaoberať analýzou a rozborom
základných podmienok, z ktorých tieto hospodársko-politické vyrastajú, musí skúmať možné
kombinácie ich vzájomných vzťahov, kvalitatívny stupeň, mieru a šírku pôsobenia. To súhrne
vedie k tomu, aby bola splnená hlavná úloha hospodárskej politiky, odpovedať na otázky, aký
je stav ekonomiky a ako funguje hospodársky systém. Až potom môžeme normatívne určovať
jeho štruktúru a vlastnosti v záujme dosiahnutia vytýčených konkrétnych hospodárskopolitických cieľov.
Normatívna stránka hospodárskej politiky
Normatívna stránka hospodárskej politiky má za úlohu odpovedať na otázku, aký by mal
byť hospodársky systém. Odpovedať na danú otázku súvisí so situáciou, aká je úroveň
slobody, demokracie, blahobytu a konkurencieschopnosti v danom štáte. Ale platí vzťah aj
naopak. Sloboda, demokracia a konkurencieschopnosť závisia od toho, ako úspešne
a efektívne funguje hospodársky systém.
W. Eucken pripomína „...vo vytvorení systémovotvorných foriem spočíva možnosť
ľudstva dosiahnuť slobodu a blahobyt.
Najmä z uvedených dôvodov normatívna stránka hospodárskej politiky nemôže akceptovať
pragmatickú politiku. V záujme udržania plynulej reprodukcie a stále vyššej úrovne tvorby
bohatstva sa vyžaduje, aby najprv hospodárska politika formulovala svoju hospodárskopolitickú koncepciu a na jej základe vytvárala hospodársky systém. Pragmatická politika je
politika, ktorá reaguje na jednotlivé udalosti vo vleku silnejších javových prúdov a tendencií,
pod tlakom vývoja udalostí, je plná protikladov a neschopná argumentovane ovplyvňovať
chod udalostí.
Hospodársko-politickou koncepciou rozumieme určitú usporiadanú a zdôvodnenú sústavu
názorov, myšlienkovú konštrukciu odsúhlasenú zúčastnenými hlavnými hospodárskopolitickými subjektmi, aktérmi, ktorá obsahuje ekonomické, právne a filozofické prvky
a postupy na sformovanie a fungovanie hospodárskeho systému. Ako bude hospodárskopolitická koncepcia realizovaná, závisí okrem teoretických poznatkov aj od praktickej stránky
hospodárskej politiky, čiže od postupu a vzájomnej koordinácie nositeľov hospodárskej
politiky. Konkrétnu prvú formu hospodársko-politickej koncepcie predstavuje vládny
program pre úsek hospodárstva (Programové vyhlásenie vlády). V koncepcii sa preukazuje,
ktoré hospodársko-politické ciele sú rozhodujúce a budú mať prioritu, pomocou akých
nástrojov ich bude možné dosiahnuť, akými zásadami a zámermi sa bude riadiť hospodárskopolitické rozhodovanie, ktorí nositelia budú mať aké kompetencie a ako budú rešpektovaní
títo jednotliví aktéri. Voľba cieľov, zámerov, nástrojov a metód postupu je ovplyvnená
teoretickou erudovanosťou nositeľov hospodárskej politiky a ich praktickou zručnosťou,
širším teoretickým zázemím i vývojom svetových udalostí. V doterajšom vývoji sa sformovali
štyri základné hospodársko-politické koncepcie:
1. liberálna,
2. intervenčná,
3. príkazová (direktívna),
4. súčasná (neoliberálna).
37
Liberálna koncepcia hospodárskej politiky
V tejto koncepcii sa predpokladá, že trh vyrieši hlavné otázky, čo, ako a pre koho vyrábať.
Podľa zástancov tejto koncepcie zásahy štátu a jeho hospodársky systém treba dôsledne
zjednotiť s trhovým mechanizmom. Hospodárska politika v liberálnej koncepcii trhu nemá
žiadny priestor. Platia podmienky, že trh sa zjednocuje, vytvára jednotu s hlavnými aktérmi
trhu. Usporiadanie smeruje k tzv. „Prirodzenému poriadku". Nevylučuje sa však
angažovanosť vlády a účinnosť zákonodarného zboru štátu, pokiaľ ich opatrenia riešia
problémy, ktoré atribúty a decentralizovanú samoregulujucu sústavu trhu. Ak sa vládne
a parlamentné zásahy ukazujú ako nevyhnutné, majú byť vykonané tak, aby minimálne
ohrozovali rozhodovací priestor ekonomických subjektov. Dbá sa na to, aby vplyv pôsobnosti
vládnych a štátnych orgánov na trhu bol čo najužší a orientoval sa na riešenie ekonomických
problémov, ktoré, vznikli ako negatívne dôsledky fungovania trhového mechanizmu a svojím
významom už ohrozujú samotné funkcie trhu. Je to problém nezamestnanosti, protesty
sociálnych hnutí, udržiavanie bezpečnosti štátu, podnikateľov a občanov, problém nadvýroby.
Ďalej je to nedostatok investičných zdrojov, nízky stupeň dopytu, inflácia, nedostatok
infraštruktúry, nedostatočné zdravotné' a sociálne zabezpečenie, úspora školského systému
a pod.
Hlavné argumenty uvádzané na podporu liberálnej koncepcie sú:
- Trh ako sústava individuálnych rozhodovaní jednotlivých účastníkov trhu zaručuje
najlepšie uspokojovanie spotrebných preferencií a umožňuje dosiahnuť optimálnu
alokáciu zdrojov vďaka konkurenčnému prostrediu na strane ponuky aj dopytu pri
trhovej cene. Každý hospodársky subjekt, sleduje vlastné záujmy a zároveň prispieva
k uspokojovaniu potrieb iných, čím sa napĺňajú spoločenské ciele (blahobyt).
— Nezávislé rozhodovanie ekonomických subjektov smeruje k optimálnej alokácii
zdrojov, čo zaručuje súlad individuálnych a spoločenských záujmov.
— Trhovo orientovaný systém vedie spoločnosť k iniciatívnemu konaniu, povzbudzuje
podnikavosť. Pružnosť, individuálny výkon, dynamiku a tak predstavuje progresívny
hospodársky systém, ktorý zaisťuje slobodu v spoločnosti.
Oproti uvedeným podporným argumentom prejavili sa aj záporné stránky trhu.
Ako ukázali svetové dejiny liberálny trh destabilizuje spoločnosť. Na jednej strane
koncentruje nesmierne bohatstvo do rúk niekoľkých jednotlivcov, na druhej strane sa rastúca
väčšina obyvateľstva nachádza v chudobe a biede. To má dôsledok vo vzniku nadvýroby,
nedostatočnom dopyte, nízkych investíciách, atď. Samotný štát sa dostáva do finančných
ťažkostí, lebo nemá kto platiť dane. Potom nevládze pokryť úlohy vnútornej a vonkajšej
bezpečnosti, ochrany vlastníckych práv, ani poskytnúť pomoc na zachovanie funkcií trhu. Štát
sa dostáva na cestu inflácie, nerovnovážneho vývoja, destabilizuje sa mena, zastavuje sa
ekonomický rast, rastie nezamestnanosť. Samotná liberálno-hospodárska koncepcia postavená
na mikroekonomických základoch trhového mechanizmu nesplnila svoju úlohu.
Intervenčná koncepcia hospodárskej politiky
Táto koncepcia je v zásade predstavovaná keynesiánskou politikou. Jej argumentácia sa
sústreďuje na to, aby preukázala, prečo vláda musí zasahovať a do ktorých oblastí ekonomiky
treba zasahovať. Podľa týchto názorov trhový systém vyžaduje omnoho viac zásahov, ako sú
liberáli ochotní pripustiť. Intervenčná politika ešte vôbec nepochybuje trhový systém.
Teoretické argumenty pre nevyhnutnosť vládnych intervencií zdôvodňuje keynesiánska
intervenčná politika potrebu riešiť makroekonomické problémy, ktoré vznikli v dôsledku
fungovania trhu. Vnútorné problémy si musí riešiť sám trh. Podľa týchto názorov zásahy štátu
do hospodárskeho systému treba uplatniť najmä v týchto oblastiach:
- zmierniť nespravodlivé rozdeľovanie dôchodkov a konflikty, ktoré ohrozujú politickú
stabilitu; na to sú sociálne zabezpečenie, využitie pracovných síl a záruky životných
istôt obyvateľstva,
38
- obmedziť tvorbu negatívnych externalít výroby a využiť ich pre prínosy štátu,
- rozvinúť verejnoprospešné aktivity najmä v infraštruktúrnych odvetviach,
- vytvárať konkurenciu ako nevyhnutnú podmienku fungovania trhu, ktorú sám trh nie
je schopný udržiavať,
- nerovnovážne stavy ekonomiky stabilizovať účinnými nástrojmi a štátnymi
výdavkami (riešiť nedostatok dopytu, nezamestnanosť, dopravnú sieť, školstvo,
zdravotnú starostlivosť.
V praktickej polohe hospodárska politika intervenčnej koncepcie opakovanými zásahmi
stráca určité znaky hospodársko-politickej koordinácie a podpory hospodársko-politickej
aktivity trhu. Premieňa sa viac na hospodárske riadenie, na priamu intervenčnú koordináciu
ekonomických subjektov. Prideľuje jednotlivým nositeľom trhových síl a trhovej aktivity
nové úlohy podľa rozhodnutia vlády a trhové sily robí závislými od výsledkov ich plnenia.
(Taký bol stav nemeckého hospodárstva pred II. svetovou vojnou a počas nej.)
Prioritu medzi hospodárskymi cieľmi má dosiahnutie plnej, resp. vysokej zamestnanosti.
Zároveň so znížením nezamestnanosti sa dostavuje pokrok v politike ekonomického rastu.
Prostredníctvom štátnych výdavkov sa reguluje celkový dopyt, často za cenu rozpočtového
deficitu a inflácie. Podiel štátu na tvorbe hrubého domáceho produktu rastie. Peňažná politika
je podriadená potrebám rozpočtovej politiky.
Časový horizont keynesiánskej hospodárskej politiky je krátkodobý. Prudko reaguje na
cyklické výkyvy a snaží sa ich minimalizovať. Ale dopytovo orientovaná politika oživuje
inflačné tendencie. Tie sa ešte viac znásobujú, keď rôzne formy dôchodkovej politiky slúžia
na tlmenie rastu cenovej hladiny. Prioritné ciele vysokej zamestnanosti a snahy oslabovať
cyklické výkyvy vyvolávajú ďalšie vnútorné poruchy. To sa prenáša i do vonkajšej
rovnováhy. Nakoniec intervenčná politika stroskotáva na nedostatočnej vecnej úrovni
rozšírenej reprodukcie so vznikom stagnácie. Je to situácia, kedy sa dosahuje len nízky
ekonomický rast, prípadne pokles produkcie, vzostup inflácie a rast nezamestnanosti.
Príkazová (direktívna) koncepcia hospodárskej politiky
Táto bola aplikovaná v sústave socialistického hospodárenia. V skutočnosti sa takáto
hospodárska politika transformovala na hospodárske riadenie. Určité pozostatky hospodárskej
politiky pri direktívnom riadení sa udržali v systéme straníckej politiky. Touto politikou
v rukách vládnucej komunistickej strany sa koordinovala vedúca úloha strany s potrebami
medzinárodnej organizácie socialistických štátov. Podriadilo sa im využitie vlastných
vnútorných zdrojov jednotlivých štátov. Vlády zaniknutých socialistických štátov
neuplatňovali hospodársku politiku a absolútne zrušili trh. Hospodársky systém bol suplovaný
systémom plánovitého riadenia národného hospodárstva. Plánovité riadenie predstavoval
direktívny rozpis ukazovateľov päťročného plánu, schváleného zákonodarným zborom, do
ukazovateľov jednoročného, tzv. vykonávacieho plánu. Tento zahrnoval úlohy podnikov na
tvorbu produkcie za pevné ceny. Od zložitých ukazovateľov výroby sa odvodzovali
ukazovatele hmotnej zainteresovanosti (mzdy, odmeny, investície) a pod.
Súčasná situácia - neoliberálna koncepcia hospodárskej politiky
Súčasná
situácia
v hospodársko-politických
koncepciách
nadobúda
charakter
neoliberálnych koncepcií. Formuje sa približne od 80. rokov v trhových ekonomikách
vyspelých krajín sveta. Ich požiadavkou a úlohou sa stalo vybudovať hospodársky systém bez
výrazných zásahov štátnej regulácie a intervencií. K tomu treba vykonať tzv. deregulaciu
ekonomiky, privatizovať rozrastený štátny sektor, odstraňovať vysoký deficit štátneho
rozpočtu, udržať ekonomický rast, rast produktivity práce a dovoliť znesiteľnú úroveň
nezamestnanosti.
Hospodársky systém by mal fungovať v prostredí únosnej inflácie a pri udržaní vonkajšej
rovnováhy, ktorá zabezpečuje dostatok tvorby devízových rezerv.
39
K hlavným pravidlám a kritériám tohto systému patrí:
1. dosiahnuť stabilitu meny a nízku mieru inflácie,
2. dosiahnuť konštantné temno rastu peňažnej masy v obehu v závislosti od tempa rastu
produkcie a produktivity práce (toto kritérium zabezpečuje centrálna banka bez ohľadu
na stav konjunktúry),
3. dosiahnuť vyrovnaný štátny rozpočet medzi jeho príjmami a výdavkami, pričom
možný deficit by nemal presiahnuť 3% vytvoreného hrubého domáceho produktu,
4. zadlženosť štátu nesmie presiahnuť určitý podiel (60%) na ročnej tvorbe HDP,
5. držať nízke úrokové miery.
Hospodársky systém zbavený inflačných tlakov by mal poskytovať ekonomickým
subjektom neskreslené signály a podnecovať ich aktivitu a iniciatívu na trhu. Rovnovážne sily
podporujúce trh sa premiestňujú z rozpočtovej politiky na politiku peňažnú a menovú.
Stabilita peňazí sa musí dosiahnuť najmä zo zdrojov aktívnej platobnej bilancie a nie
prispôsobovaním úrokovej miery. Tým sa podnecujú investičné aktivity podporené tvorbou
úspor domácností a firiem pri rastúcej celkovej spotrebe a dôchodku na obyvateľa.
Súčasná koncepcia hospodárskej politiky prijímaná a organizovaná štátom stojí veľmi
blízko k pozíciám liberálneho formovania hospodárskeho systému. Dostala názov
neoliberálna koncepcia.
Od liberálnej sa líši odklonom od absolutizovania funkcií mikroekonomických subjektov,
pritom plne uznáva záujmy a ciele trhových síl. Nelikviduje ich ako liberalisti na trhu
likvidovali štát. Udržiava si potrebnú orientáciu na odstraňovanie nedostatkov, chýb
a problémov makroekonomiky. Táto koncepcia sa snaží vytvoriť taký hospodársky systém,
ktorý bude vnútorne stabilizovaný, bude pružne a konzistentne reagovať na zmeny
ekonomického vývoja a povedie k postupnej stabilite a rovnovážnemu rastu. Dôležité je, že sa
nezdôrazňuje význam a pôsobenie „neviditeľnej ruky" Adama Smitha, ale vytvára sa systém
vzájomnej spolupráce všetkých subjektov štátu a sveta. Ide o hľadanie nových spôsobov
prepojenia spolupráce medzi politickými makroekonomickými a mikroekonomickými
subjektmi, hľadanie nových nástrojov a inštitúcií, ktoré pomôžu novými funkciami
stabilizovať výkony hospodárskeho systému.
Nástroje hospodárskej politiky
Splnenie cieľov hospodárskej politiky je vždy podmienené tým, akými nástrojmi
disponuje. Nástroj
predstavujú prostriedky, ktorými sa štát usiluje realizovať ciele
hospodárskej politik v ekonomike.
Dosiahnuť určité ciele v hospodárskej politike je možné len použitím primeraných
nástrojov. Účinnosť nástrojov sa hodnotí vo vzťahu, ako sa ich použitím podarilo realizovať
stanovené ciele.
Nástroje sú prakticky vždy univerzálne. To znamená, že ich možno použiť k realizácii
viacerých cieľov. Realizácia cieľov je preto závislá od toho, aké nástroje a ako sa použili.
Ciele a nástroje sú vo vzájomnom vzťahu, aj keď nie sú vzájomne závislé.
Použitie nástrojov pri realizácii určitých cieľov má ako žiaduce, tak aj nežiaduce efekty. Je
to závislé od toho, či dosiahnutie určitého cieľa je osobitným záujmom alebo použitie
zvoleného nástroja sa chápe liberálne a nepriaznivé dôsledky, ktoré sú vedľajším produktom,
sa eliminujú následnými opatreniami.
Vzhľadom na to, že ciele hospodárskej politiky sa vzájomne podmieňujú, jednostranné
hodnotenie účinnosti použitého nástroja z hľadiska splnenia stanoveného cieľa je skôr
výnimkou ako pravidlom. Sledovanie len jedného cieľa sa v hospodárskej politike využíva
ojedinelé.
40
V prípade, že sa, v hospodárskej politike použitím určitého nástroja dosiahne pozitívny
výsledok, ale súčasne sa vyskytnú aj negatívne účinky na iné ciele, možno podľa celkového
hodnotenia cieľ - nástroj v rámci komplexnejšieho prístupu rozhodnúť, ktorý účinok je pre
hospodársku politiku prijateľnejší a ako využiť, resp. eliminovať negatívne dôsledky
vedľajšieho účinku.
Realizácia cieľov vyžaduje kombináciu nástrojov. Aké nástroje sa použijú, konečné
rozhodnutie ovplyvni široké spektrum ako objektívnych, tak aj subjektívnych faktorov. To
závisí od podmienok, ale najmä:
- hierarchie usporiadania cieľov,
- úrovne spoločenského konsenzu,
- organizácie a foriem usporiadania ekonomiky,
- východiskového stavu a úrovne želateľných výsledkov.
Vzájomný vzťah cieľ - nástroj je značne zložitý, preto sa musí komplexne posudzovať.
Užšie zamerané ciele majú inštrumentálny charakter. Širšie zamerané ciele majú globálny
charakter. Preto ich možno chápať v nadradenom vzťahu k ostatným užšie koncipovaným.
Voľbu nástrojov treba uvážlivo vyberať. Jednotlivé nástroje môžu v užívať rovnaké
prostriedky (napr. peniaze využíva monetárna i rozpočtová politika), ale s rozdielnou
Valenciou.
Úzky vzťah medzi cieľmi a nástrojmi sa vytvára tým, že výsledky hospodárskej politiky sa
hodnotia až po realizácii viacerých následných krokoch. Často až so značným časovým
odstupom. Pre hodnotenie účinnosti hospodárskej politiky z toho vyplýva potreba precízneho
prístupu, keďže v hospodárskej politike sa nedá experimentovať. Tým je zdôvodniteľná
potreba predísť nevhodnej voľbe nástrojov. Dá sa to vôbec realizovať? Ako alternatívy
prichádzajú do úvahy:
- využitie skúsenosti svetovej ekonomiky z riešenia podobného vzťahu,
- precízne teoretické rozpracovanie dopadov použitie nástrojov,
- vhodný výber realizátorov, ktorí dokážu racionálne a citlivo uvedený nástroj použiť.
Okrem obavy z negatívnych výsledkov existuje ešte aj ďalšia neistota, ktorá pramení z
toho, či sa pre použitie uvedeného nástroja zvolil vhodný časový okamih. Tomuto riziku sa dá
predísť tak, že sa zvolí plnenie cieľov po etapách. Po uplynutí každej etapy sa prehodnotí
účinnosť a následne aj použitie nástrojov a ich parametre. Etapovité plnenie základných
cieľov a ich nástroje reprezentujú viacstupňovú skladbu, ktorej vzájomné vzťahy sa musia
sústavne analyzovať, aby sa dala vytvoriť optimálna kombinácia „cieľ - nástroj".
Voľba nástrojov je vždy závislá od toho, aké ciele ekonomika v danej etape realizuje.
Nepoznáme nástroje, ktoré majú univerzálnu použiteľnosť v rovnakej skladbe a intenzite.
Aktívne využitie nástrojov hospodárskej politiky predpokladá, že vláda disponuje súborom
informácií o ich vlastnostiach, schopnostiach a účinnosti. Z tohto pohľadu možno nástroje
členiť podľa:
- účinnosti,
- praktickej použiteľnosti,
- spoľahlivosti,
- vedľajších efektov,
- časového posunu,
- informačnej a nákladovej náročnosti.
Účinnosť sa dá posúdiť dvoma spôsobmi:
- na základe získaných skúseností z použitia,
- zrovnaním predpokladaného hypotetického vývoja bez použitia nástrojov so
skutočným vývojom pri použití nástrojov.
Praktická použiteľnosť sa odvodzuje od toho, či nástroj už bol niekde a niekedy prakticky
použitý. Aké výsledky sa jeho použitím dosiahli?
41
Pri hodnotení tohto kritéria sa musia vziať do úvahy konkrétne podmienky z hladiska
priestoru, času, úrovne ekonomiky, medzinárodnej integrácie, aplikácie technických
podmienok a pod. A až na základe toho sa zhodnotí úroveň použiteľnosti.
Spoľahlivosť treba chápať ako schopnosť nástrojov umožniť dosiahnuť predpokladaný cieľ
aj za podmienok, že na ekonomiku pôsobia rušivo vnútorné a vonkajšie vplyvy.
Vedľajšie efekty sú sprievodným javom prakticky pri používaní ľubovoľného nástroja. Pri
ich hodnotení ide o to, aký rozmer vedľajších účinkov je vo vzťahu k predpokladaným
hlavným účinkom a ako možno eliminovať ich prípadné negatívne dôsledky.
Časový posun použitia nástrojov je v ekonomike bežný. Rozhodujúce pri tom je, či časový
posun je v rámci predpokladaného horizontu, alebo pôsobí aj po tomto horizonte. Použitie
nástrojov je závislé aj od toho, ako sa časový horizont a jeho vplyv limitovať.
Informačná a nákladová náročnosť je spojená s rozsahom informácií, ktoré použitie
nástroja predpokladá a rozsahom vynaložených prostriedkov. V oboch nárokoch sú medzi
používanými nástrojmi veľké rozdiely. Často sa stáva, že tieto podmienky limitujú použitie
nástrojov. Výpočtová technika znižuje riziko nepoužiteľnosti z rozsahu informácií,
nákladovosť sa musí porovnať s efektom, ktorý sa dosiahne.
Nástroje hospodárskej politiky možno členiť z viacerých hľadísk. Použijeme dve. Podľa
prvého sa členia na:
— bežné (kvantitatívne),
— systémové (kvalitatívne).
Medzi bežné nástroje zaraďujeme také, ktorých pôsobenie nespôsobuje zmenu
ekonomického systému, ani zmenu v chovaní ekonomických subjektov. Ako bežné sa
charakterizujú preto, lebo využívajú len kvantitatívnu zmenu vlastných parametrov, ktoré
rozhodujúcou mierou ovplyvňujú aktivitu ekonomických subjektov. K tejto skupine nástrojov
zaraďujeme také, ako sú úrokové sadzby, devízový kurz, výška taríf a pod. Účinnosť tejto
skupiny nástrojov možno bežne odhadnúť a efekt kvantifikovať. Kvantitatívna podoba sa im
pripisuje preto, že v danom ekonomickom systéme umožňujú len zmeny v kvantitatívnych
vzťahoch. Tie sú pre ekonomické subjekty pôsobiace v stabilnom ekonomickom systéme
mimoriadne dôležité, lebo umožňujú pôsobenie v štandardnej podobe.
Systémové nástroje majú kvalitatívnu povahu. Spôsobujú zmenu chovania ekonomických
subjektov. Ide o také nástroje, ako je liberalizácia cien, konvertibilita meny, regulácia miezd,
privatizácia a pod.
Využívanie týchto nástrojov spôsobuje zmeny v systéme, v dôsledku toho výsledný efekt
ich využívania sa dá len ťažko presne predvídať.
Neistota, ktorá vyplýva zo zmeny vo využívaní systémových nástrojov vedie k tomu, že
v nárokoch na hospodársku politiku sa presadzuje požiadavka stálosti v systémových
nástrojoch. Obava o stálosť systémových opatrení je aj jednou z prekážok väčšieho prílevu
zahraničného kapitálu do ekonomiky SR.
Zmeny vo využívaní systémových nástrojov vyvolávajú nervozitu a labilitu v chovaní
ekonomických subjektov ktoré za takých podmienok limitujú svoju aktivitu, keďže nedokážu
predpokladať dopad svojich rozhodnutí. Z týchto dôvodov vyplývajú požiadavky na
hospodársku politiku, aby stabilizovala pôsobnosť systémových nástrojov a zabezpečila
konformitu s existujúcim ekonomickým systémom.
Využitie druhého kritéria umožňuje členiť nástroje hospodárskej politiky na:
- priame,
- nepriame.
Priame nástroje umožňujú hospodárskej politike viesť ekonomické subjekty tak, aby
rozhodnutia centrálneho orgánu upravovali svoje správanie. Nerešpektovanie týchto
rozhodnutí je spojené s uplatnením adekvátnych sankcií. Tie vyplývajú z legislatívnych
noriem, o ktoré sa príslušné nástroje opierajú.
42
Medzi priame nástroje možno zahrnúť nasledujúce:
- ochrana hospodárskej súťaže protimonopolnou politikou,
- protikartelové zákonodarstvo,
- zákaz diskriminácie,
- stanovenie cieľa kvót vo vývoze a dovoze,
- limitovanie rozsahu investičného úveru,
- kontrolné opatrenia,
- opatrenia na ochranu životného a prírodného prostredia a pod.
Nepriame nástroje tvoria celú sústavu ekonomických nástrojov, ktoré využíva centrum pre
realizáciu zámerov hospodárskej politiky. Tvoria ich ekonomické kategórie, ktoré sú súčasťou
základných ekonomických vzťahov. Pôsobia vo vnútri ekonomických procesov preto
ovplyvňujú priamo podstatu týchto procesov. Z toho pramení aj ich široké využitie a vysoká
účinnosť. Tieto nástroje využíva riadiace centrum na priame ovplyvňovanie vývoja
ekonomiky vcelku alebo jednotlivých procesov. Patria k nim také nástroje, ako sú dane,
úroky, úvery, investície, ceny, mzdy apod. V ekonomike sú ucelené komplexy, ktoré
využívajú jednotlivé nástroje z vyššie uvedeného súboru. V hospodárskej praxi sa na ich
označenie ustálili nasledujúce pomenovania:
- monetárna politika,
- fiškálna a rozpočtová politika,
- príjmová a dôchodková politika,
- zahranično-obchodná politika,
- menová politika.
Monetárna politika
Monetárna politika predstavuje nástroj hospodárskej politiky, ktorým hospodárske centrum
riadením peňažného a úverového zabezpečenia ekonomiky sa usiluje o splnenie základných
cieľov hospodárskej politiky a to: ekonomický rast. vývoj zamestnanosti a stabilitu cien a
pod.
Hospodárska politika monetárnymi opatreniami pôsobí na ekonomiku nepriamo.
Ovplyvňovaním rozhodnutí obchodných bánk a hospodárskych subjektov ovplyvňuje
agregátny dopyt a produkčný potenciál ekonomiky. Hospodárske centrum mechanizmami
monetárnej politiky prenáša impulzy do finančnej, produkčnej a spotrebnej sféry s úmyslom
ovplyvniť vývoj základných makroekonomických veličín.
Využívanie monetárnej politiky predstavuje v podmienkach ekonomiky SR nový prvok.
Začala sa aplikovať realizáciou scenára ekonomickej reformy.
Tým vystúpili do popredia požiadavky plného využívania tovarovo-peňažných vzťahov
a nástrojov, ktoré sú im vlastné. Nástroje monetárnej, politiky aplikujú všetky priemyselne
vyspelé ekonomiky. Bez týchto nástrojov nemožno vytvoriť reálne fungujúce trhové vzťahy.
K takým nástrojom patria: úvery, úroky, kurzy a pod.
Cieľom ekonomickej reformy je vytvoriť systém trhových vzťahov, ktorý umožní voľný
pohyb tovarov, peňazí, pracovných síl a kapitálu (vo všetkých podobách) a súčasne odstrániť
všetky negatíva administratívneho systému, spojené so štátnym regulovaním pohybu peňazí.
Využívanie všetkých ekonomických nástrojov je možné len vtedy, ak fungujú v ekonomike
všetky segmenty trhu, vrátane finančného trhu.
Ekonomická teória ale aj hospodárska prax dávno pochopili, že podnikateľské funkcie
hospodárskych subjektov sa môžu plne rozvinúť len pri aktívnom využívaní funkcií peňazí
a ich kolobehu. Toto poznanie je známe už z prelomu tohto storočia.
Dominantné postavenie peňazí medzi ekonomickými nástrojmi sa chápe ako monetarizácia
ekonomiky. Využívanie peňazí predpokladá mechanizmus, ktorý plne zodpovedá
požiadavkám trhového hospodárstva. To znamená využívanie oceňovania všetkých
43
predmetov, ktoré na trhu vystupujú ako objekt kúpy a predaja, čiže tovarov, služieb, peňazí,
kapitálu, pôdy a práce.
Oceňovanie všetkých prostriedkov kúpy a predaja je v celom systéme ekonomických
vzťahov rozhodujúcou podmienkou, aby reálne fungovali trhové vzťahy.
Špecifickú funkciu v trhových vzťahoch má finančný trh. Podľa F. Mishkina finančné trhy
sú tie trhy, na ktorých sa kapitál premiestňuje od tých, ktoré majú prebytok kapitálu k tým,
ktoré ho majú nedostatok. Finančné trhy, ako trhy obligácií a akcií majú význam pri
usmerňovaní toku kapitálu od tých, ktorí nedokážu kapitál produktívne využiť k tým, ktorí pre
jeho využitie majú pripravený podnikateľský zámer a tým zabezpečujú vyššiu ekonomickú
efektívnosť príslušného kapitálu. Fungovanie finančných trhov má priamy vplyv na to, ako je
ekonomika bohatá a na chovanie podnikateľských subjektov.
Všeobecne sa finančný trh definuje ako ucelený systém inštitúcií, ekonomických nástrojov
a vzťahov, ktoré usmerňujú pohyb, rozdeľovanie a znovurozdeľovanie finančných
prostriedkov hlavne peňazí a cenných papierov medzi jednotlivé hospodárske subjekty na
základe ponuky a dopytu.
Ako ukazujú skúsenosti vyspelých trhových ekonomík, peniaze sa využívajú ako aktívny
nástroj:
- efektívnosti ekonomiky,
— udržiavania alebo obnovy rovnováhy v hospodárstve,
— zabezpečovania súladu medzi hodnotovými a hmotnými vzťahmi v ekonomike,
- zabezpečovania súladu v hospodárskych vzťahoch v rámci národnej ekonomiky a
medzi ekonomikami v svetovom hospodárstve, cez vyrovnanosť platobných bilancií.
Peniaze ako hlavný nástroj monetárnej politiky možno aktívne využívať vtedy, ak existuje
rozvinutý systém bánk a finančný trh. .
Finančný trh plní funkcie, ktoré sa orientujú na reálnu tvorbu cien prostriedkov, ktoré sú
predmetom kúpy a predaja na finančnom trhu. Ceny týchto prostriedkov vystupujú v
hospodárstve ako zdroj informácií a využiteľnosti peňazí, devíz a cenných papierov. Okrem
toho zabezpečuje konkrétny obchod s cennými papiermi a tým je aj kontrolórom činnosti
hospodárskych subjektov v rozsahu ich disponibilných zdrojov.
Bankový systém pôsobí na hospodárstvo peňažnou a menovou politikou, úvermi, úrokmi,
kurzami akcií a pod. Okrem toho prijíma vklady, zabezpečuje platobný styk, rozvoj obchodu s
cennými papiermi, poskytuje i služby vo vkladovom a podnikateľskom poradenstve a pod.
Bankový systém má v každom štáte inú podobu. Vcelku sa skladá z dvoch stupňov. Prvý
predstavuje emisná banka. Druhý tvoria všetky ostatné peňažné ústavy, ktoré sa spoločne
označujú ako obchodné banky.
Emisnú banku v SR reprezentuje Národná banka Slovenska, ktorá plní nasledujúce
funkcie:
- určuje menovú politiku,
— vydáva (emituje) peniaze,
- realizuje finančné operácie vlády,
— riadi peňažný obeh, platobný styk a zúčtovanie bánk,
- poskytuje úvery ostatným bankám,
— vykonáva dohľad nad bankovou činnosťou a stará sa o účelný rozvoj bankového
systému SR.
Postavenie emisných bánk v jednotlivých štátoch je rôzne. V zásade sú to na vláde
nezávislé inštitúcie. K najznámejším emisným bankám vo svetovej ekonomike patrí
Federálny rezervný systém (FRS) USA. Skladá sa z 12 regionálnych federálnych rezervných
bánk, ktoré sú rozmiestnené v najväčších mestách ako New York, Chicago, Dallas a pod.
Každá z týchto bánk riadi bankové operácie a kontroluje banky vo svojej oblasti. Moc FRS je
44
centralizovaná vo Federálnom rezervnom úrade, ktorý tvoria prezidenti 12 regionálnych
federálnych rezervných bánk a pracuje pod vedením predsedu FRS.
Jadro FRS tvorí Zbor guvernérov, ktorý sa skladá zo 7 členov, menovaných prezidentom
USA a potvrdených senátom na obdobie 14 rokov. Členmi zboru sú spravidla bankári alebo
ekonómovia.
Rozhodujúcou inštitúciou FRS, ktorá prijíma rozhodnutia, je Federálny výbor pre operácie
na voľnom trhu. Tento výbor sa skladá zo 7 guvernérov a 5 prezidentov regionálnych
federálnych rezervných bánk. Na čele FRS stojí predseda Zboru guvernérov, ktorý vystupuje
ako dozorca, FRS a má rozhodujúce právomoci pri určovaní foriem a podstaty monetárnej
politiky.
FRS je fakticky nezávislá vládna agentúra. Je to verejná inštitúcia. Zodpovedá priamo
Kongresu USA. Starostlivo počúva rady prezidenta. V prípade konfliktu medzi ziskom a
verejným záujmom koná neochvejne vo verejnom záujme. Hlavnou úlohou FRS je kontrola
ponuky peňazí a úverových podmienok. Vykonáva monetárnu politiku podľa vlastných
predstáv. Ešte nezávislejšou emisnou bankou ako FRS USA je Nemecká spolková banka
(Deutsche Bundesbank).
Vo Veľkej Británii emisná banka (Bank of England) koordinuje svoju činnosť s politikou
vlády. V konečnom dôsledku sa musí podriadiť vôli vlády, pričom má právo verejne
protestovať.
Národná banka Slovenska je ne závislou inštitúciou, avšak svoju činnosť koordinuje s
vládou SR.
Rozdiely v postavení emisných bánk v jednotlivých štátoch sú výrazné, spoločné je to, že
slúžia verejnému záujmu.
Obchodné banky realizujú nasledovné operácie:
- prijímajú vklady od verejnosti,
- poskytujú úvery.
Okrem týchto základných činností ďalej vykonávajú:
- platobný styk a zúčtovanie,
- vydávajú platobné prostriedky (platobné karty, cestovné šeky),
- poskytujú záruky,
- otvárajú akreditívy,
- obstarávajú inkasa,
- obchodujú na vlastný účet alebo na účet klienta s:
o devízami,
o termínovými obchodmi a opciami, vrátane burzových úrokových obchodov,
o s prevoditeľnými cennými papiermi.
Poisťovne a sporiteľne môžu tiež vykonávať niektorú z uvedených funkcií.
Celú bankovú sústavu vytvárajú podnikateľské subjekty. Kritériom ich hospodárskej
činnosti je zisk.
Úlohou emisnej banky je ovplyvňovať činnosť obchodných bánk, čím zabezpečuje:
- relatívnu stabilitu bankovej sústavy,
- ovplyvňovaním úverovej politiky vývoj ponuky peňazí.
Nástroje monetárne politiky
Monetárna politika využíva dva druhy nástrojov:
- priame,
- nepriame.
K priamym nástrojom patria stanovenie investičných limitov a regulácia spotrebiteľského
úveru.
Stanovenie investičných limitov - tento nástroj sa využíva vtedy, ak vláda v súlade
s celkovou koncepciou hospodárskej politiky považuje za potrebné utlmiť alebo zabrzdiť
45
rozvoj niektorého odvetvia. V takom prípade stanoví horný limit investičného úveru pre firmy
pôsobiace v danom odvetví. Limit je stanovený tak, aby získaný objem úveru neumožnil
rozširovať výrobný potenciál odvetvia. K prekročeniu limitu musí firma požiadať príslušný
štátny orgán o súhlas. Ak firma získa súhlas záleží len na banke, či a za akých podmienok
úver poskytne.
Regulácia spotrebiteľského úveru - využíva sa v prípade nerovnováhy na trhu
spotrebného tovaru, a tiež v záujme zrýchlenia obratu peňazí. Vládny orgán stanoví
maximálnu dobu splatnosti úverov. Banky uvedenú podmienku musia rešpektovať, tzv.
nesmú poskytovať spotrebiteľské úvery na dlhšie obdobie. V prípade, že firma získa výnimku,
záleží len na banke, či úver a za akých podmienok poskytne.
Správa o úveroch nad stanovený limit - túto správu vyžadujú vládne orgány od bánk, ak
im boli stanovené úverové stropy.
Medzi nepriame nástroje zahrňujeme povinné minimálne rezervy, reguláciu diskontnej
sadzby, operácie na voľnom trhu.
Povinné minimálne rezervy - v záujme stability bankovej sústavy zákonodarný orgán štátu
stanovuje povinnosť emisnej banke držať povinnú minimálnu rezervu, ktorej výška sa
stanovuje absolútnym číslom alebo percentuálnym podielom z celkového objemu depozit
banky. Emisná banka stanovuje výšku povinnej minimálnej rezervy podobne pre obchodné
banky.
Minimálna povinná rezerva slúži hlavne k stabilite peňazí.
Obchodné banky povinné rezervy vložia ako bezúročný vklad do emisnej banky, ktorá ich
vykazuje na strane pasív.
Emisná banka má právo upravovať mieru rezerv len do určitej hranice. K prekročeniu tejto
hranice si musí vyžiadať súhlas zákonodarného orgánu.
V zásade emisná banka môže meniť povinné rezervy vtedy, keď chce veľmi rýchlo zmeniť
finančné podmienky v ekonomike. Napr. ak chce sťažiť prístup k peniazom, môže zvýšiť
podiel povinných rezerv. Opačne, ak chce zvýhodniť úverové podmienky, znižuje podiel
povinných rezerv.
Rýchle zmeny v stave rezerv sa vykonávajú len veľmi zriedkavo. Predstavujú príliš veľkú
a náhlu zmenu v objeme peňazí na trhu. To vedie k zmene rozsahu úverov, úrokových
sadzieb, zmene objemu investícií a následne ovplyvní vývoj hrubého domáceho produktu.
V konečnom dôsledku sa to prejaví vo vzájomnom vzťahu dopytu a ponuky peňazí.
Reguláciu diskontnej sadzby - ide o reguláciu úrokovej miery, za ktorú emisná banka
poskytuje obchodným bankám úvery. Diskontná sadzba sa využíva na ovplyvňovanie dopytu
a ponuky peňazí. Jej miera nie je stála, ale pohyblivá v závislosti od toho, aký je dopyt a
ponuka peňazí.
Pôžičkami z emisnej banky si obchodné banky zvyšujú celkové bankové zdroje. Emisná
banka môže podnietiť alebo sťažiť výpožičky bánk, ale nemôže určiť presnú úroveň
vypožičaných zdrojov. Ak klesne dopyt po peniazoch, zníži diskontnú sadzbu, v opačnom
prípade zvýši diskontnú sadzbu.
Ak je diskontná sadzba nízka, obchodné banky sa usilujú pri dopyte po peniazoch získať
čo najväčší úver od emisnej banky. Investujú úverové zdroje do krátkodobých aktív za vysokú
úrokovú mieru. Ak sa prejaví snaha niektorej z obchodných bánk vypožičiavať' veľké sumy,
emisná banka môže v tých prípadoch stanoviť úverový limit.
Pohyby v diskontnej sadzbe sú vždy signálom k zmene v hospodárskej politike, alebo ku
koordinácii monetárnej politiky s inými krajinami.
V podmienkach bývalej ČSFR došlo v roku 1991 po troch devalváciách a liberalizácii cien
k zvýšeniu dopytu po peniazoch, preto diskontná sadzba rýchlo rástla. V druhom polroku
postupne klesala. Ku koncu roku 1991 sa ustálila.
46
Operácie na voľnom trhu - emisná banka môže poskytnúť úvery do výšky depozit znížené
o povinnú rezervu. Ak banka prejaví záujem zvýšiť ponuku peňazí, nakúpi štátne obligácie,
čím rozšíri vlastné depozity a tým i úverové možnosti pre obchodné banky. V prípade predaja
štátnych obligácií sa znížia bankové depozity a tým sa obmedzia úverové možnosti. Obligácie
emisná banka nakupuje priamo od ministerstva financií, t. j. z prvej ruky. Častejšie sa stáva,
že ich nakupuje na kapitálovom trhu, t. j. druhej ruky.
Emisná banka je podnikateľský subjekt, preto sa zúčastňuje peňažného trhu. Nakupuje
alebo predáva cenné papiere, valuty, časti pokladu, ako aj ďalšie zložky depozitov
obchodným bankám, firmám alebo aj domácnostiam.
Operácie na voľnom trhu sú najčastejšie využívaným nástrojom monetámej politiky.
Emisná banka má vlastné makroekonomické zámery, najmä v oblasti inflácie, kurzu meny,
reálneho HDP, nezamestnanosti a obchodnej bilancie. Za tým účelom vypracováva vlastné
projekcie premenných (makroekonomických veličín), ktoré nepodliehajú jej kontrole. Pre
menové potreby projektuje ceny základných dovážaných surovín, vývoj svetovej ekonomiky
a pod. Predvída chovanie ekonomiky pomocou využívania nástrojov monetámej politiky. Ak
sa ekonomika vyvíja uspokojivo, nemení diskontnú sadzbu a ponechá vývoj ponuky peňazí na
doterajšej úrovni. V prípade informácií, že existujúce prostredie podnecuje infláciu, môže sa
rozhodnúť pre sprísnenie monetámej politiky. Ak by ekonomike hrozila recesia, môže do
ekonomiky „natlačiť" zdroje, ktoré zvýšia ponuku peňazí, čím sa znížia úrokové sadzby.
Emisná banka má právo emitovať peniaze na žiadosť vlády. Okrem uvedených nástrojov
monetámej politiky využíva aj ďalší nástroj, ktorý spočíva v „morálnom" pôsobení na
obchodné banky. Vyzýva ich k racionálnemu chovaniu obmedzovaním čerpania úverov, aby
sa zvyšovaním objemu peňazí v obehu nepodnecovali tlaky na rast inflácie.
Uvedené nástroje využíva emisná banka komplexne alebo selektívne. Závisí to od toho,
akú úlohu rieši hospodárska politika a aký majú stupeň naliehavosti. Inak je vo fáze oživenia
ako recesie. Presný scenár si banka vytvára v súčinnosti s vládou podľa konkrétnych
podmienok:
- ekonomickej situácie,
- úrovne platobnej bilancie,
- úrovne sociálneho konsenzu.
Podmienky pre využívanie monetámej politiky vytvára trhový mechanizmus. Spočívajú
najmä v tom. že existuje:
- rozvinutý obeh peňazí,
- peňažný trh,
- úverový systém,
- kapitálový trh.
Schéma bilancie emisnej banky
Aktíva
Zlatý poklad
Hotovosť
Valuty
Cenné papiere
Pôžičky
Rôzne iné aktíva
Spolu
180.60.300.250.160.50.1000.-
Pasíva a vlastný vapitál
Kapitálové účty
40.Bankovky
550.Vklady:
Bankové rezervy
100.Prostriedky ŠR
160.Zahraničné prostriedky
60.Rôzne pasíva
90.Spolu
1000.-
47
Princípy monetárnej politiky
Kľúčovým problémom monetárnej politiky je kontrola množstva peňazí, regulácia
úrokovej miery a podmienok poskytovania úverov.
Pochopenie uvedených problémov vyžaduje potrebu poznať funkcie peňazí a obsah
jednotlivých agregátov peňazí.
Peniaze slúžia ako:
— platobný prostriedok (platidlo) t. j. vec, ktorá slúži na nákup; niektorých tovarov
a služieb,
— jednotka miery, t. j. ako univerzálna miera na vyjadrenie hodnoty; tovarov a služieb,
— uschovateľ hodnoty, t. j. bezrizikové aktívum, ktoré slúži na držbu bohatstva
v určitom časovom intervale.
Peňažné agregáty rozlišujeme:
Mi = - mince a papierové peniaze (v obehu),
- šekové depozity v obchodných bankách,
- ďalšie šekové depozity.
M2 = Mi + - úspory v bankách a iných peňažných inštitúciách,
- terminované depozity,
- ostatné súčasti M 2 .
M2 = Mi + ďalšie terminované vklady dlhodobejšej povahy.
Dopyt po peniazoch vychádza z potreby realizovať obchodné transakcie. Čiže domácnosti,
firmy a vláda potrebujú peniaze, aby mohli kupovať tovary, služby, ako aj ďalšie prostriedky,
ktoré sú alebo môžu byť predmetom kúpy a predaja.
Princíp monetárnej politiky spočíva v tom že ponuku peňazí a ich cenu, úrokovú mieru za
rozhodujúce faktor krátkodobých výkyvov vo vývoji hrubého národného produktu a
najdôležitejší faktor úrovne cien z dlhodobého hľadiska. Ostatné prístupy mimo monetárneho
vychádzajú z toho, že vývoj agregátneho dopytu ovplyvňujú ako monetárna politika, tak aj
rozpočtová politika, investičné výdavky, čistý vývoz a pod. Monetárna politika sa spolieha na
pôsobenie trhových síl. Podľa jej princípov vlády by sa mali vyhnúť zasahovaniu do
slobodných trhov a nikdy by nemali upresňovať vývoj ekonomiky využitím monetárnych
a rozpočtoch nástrojov.
Predpokladom účinnej monetárnej politiky je voľba vhodných kritérií a indikátorov, ak nie
je možno ovplyvňovať ciele hospodárskej politiky priamo. Kritériami monetárnej politiky sú
základné ciele hospodárskej politiky. Indikátory poskytujú informácie pre monetárnu politiku.
Kritériom je potom množstvo peňazí, indikátorom dosiahnutia tohto cieľa je zásoba peňazí
emisnej banky a konečným národohospodárskym cieľom je stabilita vnútornej cenovej
úrovne.
Pomocou nástrojov monetárnej politiky emisná banka ovplyvňuje ponukové chovanie
obchodných bánk a peňažné dopytové chovanie hospodárskych subjektov. Prostredníctvom
množstva peňazí a úrokovej miery sa ovplyvňuje ekonomická aktivita a ceny.
Výsledky, ktoré možno dosiahnuť monetárnou politikou, závisia od toho, či rovnováha
medzi ponukou a dopytom peňazí je pod, či nad úrovňou potencionálneho HNP.
Skúsenosti niektorých vyspelých ekonomík ukazujú, že za určitých podmienok realizáciou
takejto politiky sa podarilo na prechodnú dobu dosiahnuť v ekonomike výrazné úspechy. Ako
príklady možno uviesť hospodársku politiku Reaganovej vlády v USA alebo vlády M.
Thatcherovej vo Veľkej Británii po roku 1979.
Teoretickým východiskom pre chápanie princípov monetárnej politiky je poznanie
vzťahov vyplývajúcich z kvantitatívnej rovnice. Jej podstata spočíva v tom, že v ekonomike
prebiehajú paralelne dva kolobehy, a to kolobeh peňazí a kolobeh vecí (tovarov a služieb).
Rovnicu možno napísať v tvare:
48
MxR0 = HNPrxP alebo MxR0= HNPnxPi
Pričom
M
- množstvo peňazí
Ro
- rýchlosť obehu peňazí
HNPr - hrubý národný produkt reálny (vo vecnej štruktúre)
HNPn - hrubý národný produkt nominálny
P
- priemerná cenová úroveň
Pi
- cenový index.
Správne chápanie vzťahov, ktoré vyjadruje rovnica je také, že množstvo peňazí
v ekonomike musí rásť úmerne rastu HNP a nepriamo úmerne rýchlosti obehu peňazí, čiže:
HNP. x p
M=
R0
Rýchlosť obehu peňazí sa dá najjednoduchšie vyjadriť ako objem ročného nominálneho
HNP vydelený zásobou peňazí:
HNP.
Ro
M
r
Bežne si rýchlosť obehu peňazí môžeme predstaviť ako počet obehov, ktoré vykonávajú
peniaze v priebehu roka tým, že prechádzajú z rúk jedného vlastníka do rúk druhého
vlastníka.
Ak rýchlosť obehu peňazí je konštantná alebo s predvídateľným vývojom, môže emisná
banka regulovať množstvo peňazí vývojom makroekonomických veličín na pravej strane
rovnice, t. j. celkovým množstvom tovarov, služieb a ich cien.
Obeh peňazí podmieňuje nepriamo množstvo peňazí. Ak množstvo peňazí pri konštantnej
úrovni reálneho produktu prekročí určitú úroveň, hodnotí sa to ako inflácia.
Vzájomné vzťahy medzi objemom peňazí a produkcie sú evidentné buď v dlhodobom
horizonte, alebo pri výrazných zmenách v obehu peňazí (výmena peňazí v roku 1993). Menšie
výkyvy sa v kratších časových úsekoch prejavia v cenách.
Rýchlosť obehu peňazí ovplyvňuje správanie sa ekonomických subjektov napr. aj tým, že
trvalé drží časť peňazí ako hotovosť a obyvateľstvo tezaurovaním peňazí. Pokiaľ objem
hotovosti a tezaurovaných peňazí rastie, rýchlosť obehu peňazí klesá. V dôsledku toho sa
zmierňuje vplyv peňazí na vývoj cenovej hladiny. Ak sa tezaurované peniaze vracajú do
obehu zvyšuje sa dopyt, následne rastú ceny.
Na rýchlosť obehu peňazí vplývajú:
- -zmeny v reálnych dôchodkoch,
- straty, ktoré vznikajú tezaurovaním peňazí,
- využívanie moderných metód platobného styku.
Rýchlosť obehu je veličina relatívne stála. Kolkovanie peňazí vo februári 1993 ukázalo, že
rýchlosť obehu peňazí v SR má hodnotu cca 8. Tento údaj sa podarilo zistiť na základe
zásoby peňazí pri obmene peňazí. Tento údaj nie je presný, lebo obyvateľovo sa
v predchádzajúcom období zbavovalo hotových (hlavne tezaurovaných) peňazí.
Pre hospodársku politiku je dôležité, ako monetárna politika umožňuje ovplyvňovanie
dosahovania hlavných cieľov hospodárskej politiky. Ide najmä o to, ako dokáže vplývať na
ekonomický rast, vývoj zamestnanosti a stabilitu cien.
Monetárna politika využíva k tomu ovplyvňovanie množstva peňazí a úrokové miery.
Množstvo peňazí
Podľa princípov monetárnej politiky, ak je rýchlosť peňazí konštantná, potom objem HNP
určuje len množstvo peňazí v ekonomike. Podľa týchto princípov by prísun peňazí do
ekonomiky mal mať stále tempo, bez ohľadu na to, či sa ekonomika nachádza vo fáze
konjunktúry alebo recesie. Ako možno ovplyvniť objem peňazí v ekonomike? Monetárna
politika využíva k tomu svoje nástroje:
49
-
pohybom povinnej rezervy priamo ovplyvňuje množstvo peňazí,
diskontnou sadzbou, ak sa zvýši, odrádza to investorov, preto klesá záujem
o peniaze. Ak sa zníži, stúpa záujem o peniaze, investori realizujú aj menej efektívne
programy,
- predaj a kúpa cenných papierov tiež priamo ovplyvňuje množstvo peňazí v obehu.
Monetárna politika je zameraná na ovplyvňovanie dopytu. Vychádza z toho, že agregatny
dopyt je ovplyvnený predovšetkým zmenami v ponuke peňazí. Je to v skutočnosti tak?
Faktom je, že peniaze majú podstatný vplyv na agregatny dopyt, výstup a ceny. Ale okrem
faktorov vyplývajúcich z peňazí ovplyvňuje ekonomiku celý rad ďalších faktorov a to najmä:
- štátne výdavky,
- nové technológie a od toho odvodená produktivita práce a kvalita produkcie,
- rozsah investícií,
- vývoj vo svetovej ekonomike,
- konkurenčná schopnosť produkcie na svetovom trhu.
Úroková miera
Úroková miera spolu s množstvom peňazí vy tváre dvojicu nástrojov monetárnej politiky,
ktoré využíva emisná banka spolu e obchodnými bankami. Základom úrokovej sadzby je
diskontná sadzba. Je to hlavne v prípadoch, ak obchodné banky sú vo väčšej miere odkázané
na doplňovanie svojich úverových zdrojov z emisnej banky.
Úroková miera s ponukou peňazí sa vzájomne ovplyvňujú a podmieňujú. Rastom úrokovej
miery klesá záujem o peniaze a opačne. Podobne vývoj peňažnej masy ovplyvňuje úrokovú
mieru.
Rozlišujeme nominálnu úrokovú mieru a reálnu úrokovú mieru. Reálna úroková miera
vyjadruje skutočnú cenu peňazí. Nominálna zohľadňuje aj vplyv inflácie. Čiže:
nominálna úroková miera = reálna úroková miera + inflácia
Úroková miera citlivo reaguje na vývoj cien. V skutočnosti tomu tak nie je. Napr. v roku
1993 bola úroková miera cca na úrovni 15%. Aplikácia dane z pridanej hodnoty viedla
k zvýšeniu úrovne cien a tiež vykonaná devalvácia mala podobný účinok. Banková sústava
viac inklinuje k ustálenej úrovni úrokovej miery.
V stabilizovaných trhových ekonomikách úroková miera presnejšie odráža vývoj cien. Ak
tomu tak nie je, potom pri stabilných nominálnych úrokových mierach a nestabilite miery
inflácie je veľmi nestabilná úroková miera. V transformujúcich sa ekonomikách dochádzalo
k značným cenovým šokom, k výrazným zmenám vnútorných cenových relácií. Z toho potom
vyplýva, že pre konkrétnu firmu nieje rozhodujúce to, či konkrétna nominálna úroková miera
je vysoká v reálnom vyjadrení a to preto, lebo rozhoduje v značnej miere nie to, ako sa bude
v nasledujúcom období vyvíjať celková cenová hladina, ale cena jej produkcie.
V stabilizovaných trhových ekonomikách možno považovať v zásade vývoj celkovej cenovej
hladiny za približne presné vodítko pre vývoj cien individuálnych firiem. V transformujúcich
sa ekonomikách táto závislosť je podstatne slabšia.
Banková sústava pohybom úrokovej miery môže zrýchľovať alebo spomaľovať
ekonomický rast. Ale v záujme toho, aby nedochádzalo k poruchám na trhoch, sa tento nástroj
využíva citlivo. Krátkodobé úrokové sadzby sa môžu meniť v dôsledku zmien v dopyte po
peniazoch, vyvolaných recesiou alebo v dôsledku dočasných zmien v preferenciách
rozličných aktív.
Z praktického hľadiska je dôležité zodpovedať na otázku, či sú pre ekonomiku výhodnejšie
vysoké alebo nízke úrokové miery? Na túto otázku možno vecne odpovedať len pri
zjednodušení podmienok, ktoré spočívajú v tom, že ostatné podmienky zostávajú stále. Potom
platí:
- vysoké úrokové miery sú výhodné pre bankovú sústavu, ktorá si tým vytvára
rozsiahle zdroje,
50
-
výhodné je to pre štátny rozpočet, lebo banková sústava zabezpečuje trvalý prísun
peňazí odvodom dane z príjmu do štátneho rozpočtu,
- vysoké úrokové miery lákajú cudzí kapitál, zahraničným investorom vysoké úrokové
sadzby zabezpečujú vysoké zisky,
- vysoké úrokové miery výrazne diverzifikujú podnikateľské zámery, keďže
umožňujú realizovať len vysoko efektívne podnikateľské zámery.
Nízke úrokové miery vťahujú väčší rozsah realizovateľných projektov do ekonomiky. Tak
vcelku podporou podnikania zabezpečujú väčší príjem do štátneho rozpočtu. Podmieňujú
nižšie transferove platby zo ŠR. Čiže sú pre ekonomiku efektívnejšie. Iná situácia je v prípade
reštriktívnej politiky, keď emisná banka sa bráni buď prehriatiu ekonomiky vo fáze
konjunktúry, alebo bráni rastu inflácie. Vysoké úrokové miery v ekonomike SR plnia druhú
funkciu. Sú súčasne príčinou insolventnosti podnikovej sféry. Prechod od reštriktívnej
k neutrálnej menovej politike si vynúti aj zníženie úrokovej miery.
Z hľadiska prísunu peňazí do ekonomiky sa rozlišujú dva typy monetárnej politiky:
- expanzívna,
- reštriktívna.
Expanzívna monetárna politika
Expanzívna monetárna politika je založená na zvýšení ponuky peňazí. Následne na
zvýšenie ponuky peňazí sa zníži ich cena. Dochádza k poklesu úrokovej miery, čím sa
dostáva väčšie množstvo peňazí do ekonomiky.
Pri zvýšení ponuky peňazí klesá úroková miera. Ak sa zníži dopyt po peniazoch, tzv. že
peniaze sú drahé, v záujme udržania ekonomického rastu dochádza k poklesu úrokovej miery.
Rovno váha sa dosiahne pri rýchlejšom poklese úrokovej miery ako množstva peňazí
V prípade, že dopyt po peniazoch stále klesá, a emisná banka má záujem na ekonomickom
raste, aby prísun peňazí do ekonomiky sa nezmenil, musí emisná banka znížiť diskontnú
sadzbu a banková sústava úrokovú mieru.
Udržať stabilné tempo prísunu peňazí do ekonomiky možno len teoreticky. Racionálny
ekonomický vývoj vyžaduje prispôsobovať prísun peňazí podľa konkrétnych podmienok, ale
vždy so zreteľom na základné ciele hospodárskej politiky. To znamená, že emisná banka
prispôsobuje svoju monetárnu politiku veľkým alebo malým zmenám v rýchlosti rastu,
štrukturálnym zmenám, situácii na svetovom trhu a pod.
Monetárna politika sa opiera o určité zovšeobecnené pravidlá, odvodené zo skúsenosti
ekonomiky USA. Treba chápať zásadný rozdiel medzi ekonomikou USA a ekonomikou
malých krajín, ktoré sú existenčne spojené s vývojom na svetovom trhu. Monetárna politika
malých krajín sa musí pružnejšie prispôsobovať skutočnostiam, ktoré v malých krajinách
vystupujú do popredia. Tie nútia emisnú banku efektívnejšie reagovať na zmeny na trhu, resp.
reagovať v predstihu, aby sa zmiernili negatívne dopady na ekonomiku.
Pre malé krajiny je charakteristické, že v ich hospodárskej politike hrá významnejšiu úlohu
menová politika a s ňou spojené výsledky zahraničného obchodu a platobnej bilancie. Je to
preto, že sa nedá presne predvídať účinok zmien v monetárnej politike na menové kurzy, tiež
kvantitatívny vzťah medzi objemom peňazí a menovým kurzom, ako aj vplyv zmeny
menových kurzov na čistý vývoz.
Súhrnne vplyv expanzívnej monetárnej politiky na ekonomiku možno vyjadriť
postupnosťou:
51
i
J
D
S
- úroková miera,
- investície
- dopyt peňazí
- ponuka peňazí
Reštriktívna monetárna politika
Reštriktívna monetárna politika vychádza z princípu obmedzovania prísunu peňazí do
ekonomiky. Ako reakcia na obmedzenie peňazí v ekonomike dochádza k rastu úrokovej
miery. Priamo zvýšením diskontnej sadzby emisná banka vyvoláva v ekonomike stav
zdraženia peňazí, čím odrádza investorov od realizácie menej efektívnych programov.
Reštriktívna politika vyúsťuje do poklesu ekonomického rastu. Využíva sa hlavne
v období, keď emisná banka znížením prísunu peňazí do ekonomiky chce eliminovať rast
inflácie, alebo bráni prehriatiu ekonomiky.
Ak sa zníži prísun peňazí do ekonomiky, dochádza k rastu úrokovej miery a poklesu
produkcie. Pokles ekonomického rastu je v zásade väčší ako rast úrokovej miery.
V situácii, ak je potrebné v ekonomike zabrániť rastu množstva peňazí, emisná banka
radikálne zvýši diskontnú sadzbu.
Dôsledky aplikácie reštriktívnej monetárnej politiky Sú zrejmé z nasledujúcej postupnosti:
Ln
- nezamestnanosť
Aplikácia reštriktívnej monetárnej politiky v rámci scenára ekonomickej reformy mala
v ekonomike SR nasledujúci priebeh:
Veličiny M, i, T, Ln a S mali extrémny vývoj.
Dôsledky aplikácie monetárnej politiky sa hodnotia z krátkodobého i dlhodobého
horizontu.
Z krátkodobého horizontu za podmienok rezerv vo využití výrobného potenciálu zvýšená
ponuka peňazí umožní aktivizovať voľné rozvojové zdroje (voľné kapacity, pracovné sily,
lacné úvery). To umožní rozšíriť ponuku, čím dochádza k:
- vyššiemu využitiu kapacít,
- rastu zamestnanosti,
— stabilite alebo miernemu zvýšeniu cien,
— efektívnemu využitiu projektov s nižšou úrovňou efektívnosti.
Z dlhodobého horizontu zvyšuje sa tempo ekonomického rastu. V ekonomike možno
rozlíšiť dva prípady:
52
- v ekonomike existuje dostatok voľných zdrojov. V takom prípade dochádza
k nasávaniu všetkých faktorov. Ekonomika sa zotavuje pri miernom raste cien v
dôsledku:
o nákladov na oživenie využívania voľných kapacít,
o zvýšenia cien práce, ale pri poklese nákladov na vypožičaný kapitál.
Úroková miera v expanzívnej monetárnej politike klesá. Ekonomika sa
oživuje rýchlejším tempom ako je rast cien dovtedy, pokiaľ dosiahne
úroveň potencionálneho produktu. Pri prekročení potencionálneho produktu
a liberálnej hospodárskej politike dochádza k rastu produktu pri nižšom
tempe rastu HNP ako je rast cien.
Ak sú výrobné kapacity plne využité a ekonomika pracuje pri plnej zamestnanosti
(práceschopné obyvateľstvo - prirodzená miera nezamestnanosti), tzn.. rovnováha medzi
dopytom a ponukou je na úrovni potencionálneho produktu. K dalšiemu ekonomickému rastu
dochádza predo všetkým v dôsledku rastu cien.
Z dlhodobého horizontu dochádza k rastu cien výrobných faktorov. Tento vývoj prebieha
dotiaľ, pokiaľ zvýšenie cien výrobných faktorov dosiahne úroveň počiatočného zvýšenia
ponuky peňazí. Čiže ako sa ponuka peňazí zvýšila o 10%, zvýšia sa úmerne tomu aj ceny
výrobných faktorov a následne aj ceny produkcie. Tiež olO %.
Keďže rast cien vyvolá zvýšený dopyt peňazí, začne rásť aj úroková miera, čo sa prejaví
v poklese záujmu o investičnú výstavbu, ktorá sa vráti do východiskového stavu pri
dosiahnutí potencionálneho produktu. Tým sa nová rovnováha vráti tiež na úroveň
potencionálneho produktu
Z hľadiska dlhodobého horizontu účinky expanzívnej monetárnej politiky sa prejavia:
- v nezmenenej úrovni reálneho produktu a zamestnanosti,
- vo zvýšení úrovne cien úmerne rastu peňažnej masy, ktorá sa expanzívnou politikou
dostala do obehu.
To všetko platí za predpokladu čistej monetárnej politiky, keď sa s inými ako monetárnymi
nástrojmi pri ovplyvňovaní ekonomiky nepočíta.
Dôsledky reštriktívnej monetárnej politiky sa hodnotia tiež z:
- krátkodobého horizontu sa prejavujú v:
o poklese úrovne reálneho produktu, zamestnanosti a využívania výrobných
kapacít,
o zmene cenovej úrovne. V reštriktívnej monetárnej politike klesá cena
výrobných faktorov: kapacít a práce, ale stúpa cena peňažného kapitálu.
Potom podľa váhy úverov na celkových zdrojoch závisí, či dôjde k poklesu
alebo rastu cien. V podmienkach ekonomiky SR reštriktívna politika viedla
k dôsledku valorizácie cien k zvýšeniu cien a poklesu dopytu a následne
k prehĺbeniu poklesu ekonomického rastu a rastu nezamestnanosti.
- dlhodobého horizontu reštriktívna monetárna politika:
o nemení úroveň reálneho produktu a zamestnanosti,
o zníži sa rovnovážna úroveň cien úmerne tomu, ako sa zníži množstvo
peňazí v obehu.
Celkové ciele monetárnej politiky
Hospodárska politika využíva princípy a nástroje monetárnej politiky k dosiahnutiu
stanovených cieľov. Tieto ciele sa nedajú dosiahnuť hneď naštartovaním využívania
monetárnej politiky. Proces, ktorým emisná banka ovplyvňuje agregovaný dopyt a následne
ponuku, ceny a nezamestnanosť, môže mať aj päť krokov:
- ak emisná banka považuje za potrebné znížiť ponuku, infláciu a zamestnanosť, zvýši
rezervy obchodných bánk,
53
-
každá jednotka bankových rezerv vyvolá viacnásobnú kontrakciu bankových peňazí
šekové depozity, (čím klesne ponuka peňazí),
— zníženie objemu peňazí zvýšenie úrokovej miery a tým sa peniaze stanú menej
dostupné,
— pri vyššej úrokovej miere a tým ťažšie získateľnom úvere súkromné investície
poklesnú,
- drahšie peniaze spôsobia zníženie agregátneho dopytu ponuky, inflácie a zvýšenie
nezamestnanosti.
Fungovanie monetárnej politiky možno schematicky znázorniť nasledovne:
Rozpočtová (fiškálna) politika
Rozpočtovú (fiškálnu) politiku chápeme ako proces stanovenia daní, cla a ostatných
poplatkov a plánovania verejných výdavkov, ktorý má:
- pomáhať pri tlmení cyklických výkyvov,
- prispievať k udržiavaniu rastu ekonomiky pri vysokej zamestnanosti, v ktorej
neexistuje vysoká kolísavé inflácia.
V ekonomike plní rozpočtová politika niekoľko funkcií. Jej využíva ním vláda
zabezpečuje:
- verejné služby (vzdelanie, zdravie, obrana, správa a pod.),
- redistribúciu dôchodkov v záujme väčšej spravodlivosti,
- kompenzáciu nedostatkov zo zlyhania trhového mechanizmu.
Rozpočtové vzťahy využíva štát k regulácii ekonomiky prostredníctvom vládnych
výdavkov, daní a subvenčných programov.
V nedávnej minulosti sa rozpočtová politika považovala za akýsi kameň mudrcov,
pomocou ktorého sa vlády usilujú ovplyvňovať fázy hospodárskeho cyklu. Zjednodušene sa
predpokladalo, že ak vzrastie nezamestnanosť, treba jednoducho zvýšiť výdavky zo štátneho
rozpočtu alebo znížiť dane. Ak hrozí inflácia, treba konať opačne.
Hospodársky cyklus je niektorou fázou v ekonomike stále prítomný a využívanie
rozpočtovej politiky na ich ovplyvňovanie nie je také jednoduché. Zdalo by sa, že
východiskom je ovplyvňovať ekonomiku cieľavedomou rozpočtovou politikou trvalé. Pre
takú politiku potom je charakteristické, že jej tvorcovia sledujú vývojové trendy, prognózujú
budúci vývoj a menia politiku, keď ekonomika sa dostáva do ťažkostí alebo nefunguje tak,
ako to zodpovedá ich predstave.
Hlavným nástrojom rozpočtovej politiky štátu je štátny rozpočet, ktorý je súčasťou
finančného hospodárenia.
Finančné hospodárenie všetkých orgánov sa nazýva verejnými financiami. Tvoria ich:
- štátny rozpočet,
- rozpočty miest a obcí,
- špeciálne fondy (napr. fond rozvoja SR, fond kultúry a pod.), ktoré vytvára štát
k presne určeným účelom. Môžu sa tvoriť v rámci rozpočtu alebo mimo neho,
54
- financie štátnych a súkromných firiem.
Štátny rozpočet je centralizovaný fond finančných prostriedkov, ktoré vytvárajú, rozdeľujú
a využívajú orgány štátu. Štátny rozpočet sa všeobecne považujú za významný nástroj
regulácie agregátneho dopytu. Vládou je využívaný k realizácii určitých ekonomických
a iných cieľov. Takto sa stáva nástrojom regulácie ekonomického i sociálneho vývoja. Je
súčasne nástrojom prerozdeľovacích procesov.
Štátny rozpočet má podobu bilancie s príjmovou a výdajovou časťou.
Príjmy štátneho rozpočtu
Príjmy štátneho rozpočtu tvoria priame a nepriame dane, clá a poplatky.
Daň je povinná platba, ktorú právnické a fyzické osoby odvádzajú do rozpočtov v určenej
výške a lehote.
Priame dane tvoria tie, ktoré platia jednotlivé subjekty v závislosti na výške dôchodkov
alebo majetku. K týmto daniam patria:
- daň z príjmov fyzických osôb,
- daň z príjmov právnických osôb,
- daň z nehnuteľnosti,
- daň z dedičstva a darovania,
- daň z prevodu nehnuteľnosti.
Nepriame dane sú zahrnuté do cien tovarov a služieb. Do štátneho rozpočtu ich odvádzajú
predávajúci (výrobné alebo obchodné organizácie). Z nepriamych daní najväčší význam má
spotrebná daň, ktorá sa vzťahuje na výrobky i uhľovodíkových palív a mastív, liehu
a destilátov, piva, vína, tabaku a tabakových výrobkov. Druhou je daň z pridanej hodnoty,
vrátane dane pri dovoze.
Daň z pridanej hodnoty je daň. Uplatňuje sa od 1.1. 1993. V podstate nahradila daň
z obratu, ktorá nezodpovedala nárokom trhovej ekonomiky. Daň z pridanej hodnoty
odvádzajú všetky subjekty, v činnosti ktorých dochádza k tvorbe novej hodnoty, tzv. pridanej
hodnoty a z ceny dovážanej produkcie. Vyberá sa v dvoch sadzbách:
- základné potraviny, farmaceutické výrobky, knihy, noviny a niektoré ďalšie
taxatívne určené výrobky, ďalej sú to služby reštauračné; opravy a údržba,
ubytovacie služby, služby cestovného ruchu, obchodné a sprostredkovacie služby
a pod.,
- na ostatné výrobky a služby sa vzťahuje sadzba 19%.
Súčasne platná daňová sústava má túto štruktúru:
1. Daň z pridanej hodnoty, vrátane dane pri dovoze.
2. Spotrebná daň a to:
- daň z uhľovodíkových palív a mastív,
- daň z liehu a destilátov,
- daň z piva,
- daň z vína,
- daň z tabaku a tabakových výrobkov.
3. Dane z príjmov:
- daň z príjmov fyzických osôb,
- daň z príjmov právnických osôb.
4. Daň z nehnuteľnosti.
5. Cestná daň.
6. Daň z dedičstva a darovania.
7. Daň z prevodu nehnuteľnosti.
8. Dane na ochranu životného prostredia.
Poplatky sa členia na:
- súdne,
55
- správne,
- miestne poplatky.
Dane podľa toho ako zaťažujú platcov daní, rozlišujeme na:
- progresívne,
- proporcionálne,
- regresívne.
Progresívne sú stanovené sadzbou, ktorá rastie rýchlejšie ako príjem.
Proporcionálne rastú úmerne príjmom.
Regresívne sú stanovené tak, že rastú pomalšie ako objem príjmu.
Daňovým systémom sa prerozdeľujú prostriedky z právnických a fyzických osôb
v prospech rozpočtovej sústavy pre kolektívnu spotrebu alebo investície realizované
z rozpočtov.
V celku dane predstavujú významný nástroj v rukách štátu, ktorým zabezpečuje zdroje pre
rozpočtové výdavky, ale súčasne sa realizuje proces prerozdeľovania, aby nedochádzalo na
jednej strane k enormnému hromadeniu bohatstva a na strane druhej k hromadeniu biedy.
Mierou zdanenia príjmov ekonomických subjektov sa realizuje ich motivácia k práci
a podnikaniu. Výrazné zvyšovanie daní nemotivuje organizácie a jednotlivcov k zvyšovaniu
výkonov. Reálna mzda fyzických osôb má povahu alternatívnej ceny voľného času.
Fyzické osoby preto dávajú prednosť voľnému času pred ponukou práce na trhu. Právnické
osoby sú motivované k substitúcii práce členov domácnosti za podobné, nakupované služby,
ďalej k nákupom, ktoré nie sú naliehavé, ale aby si znížili daňový základ. Vysoké dane
súčasne posilňujú tendenciu k daňovým únikom a podvodom.
Na rast daňového zaťaženia citlivo reagujú aj úspory a investície. Dôchodok domácnosti sa
môže spotrebovať alebo usporiť. Objem budúcich dôchodkov a úspor, ktoré sú obetované
v záujme dodatočnej budúcej spotreby, majú povahu alternatívnej ceny súčasnej spotreby.
Čím sú daňové sadzby vyššie, tým je táto obeť nižšia. Preto z viacerých okolností
obyvateľstvo uprednostňuje spotrebu pred tvorbou úspor.
Štát využíva daňovú sústavu selektívne k ovplyvňovaniu aktivity ekonomických subjektov.
Najvýraznejšie sa to prejavuje v pôsobení na začínajúce subjekty, ktorým vláda môže na
určitú dobu dokonca udeliť daňové prázdniny. Vláda môže udeliť výnimku aj pre spoločné
podniky (so zahraničnou majetkovou účasťou) v záujme vlákania zahraničného kapitálu,
vytváraním vhodných ekonomických podmienok.
V prípade inflácie sa mení chovanie ekonomických subjektov. Progresívna daň pôsobí
protistimulačne. Progresívne zdanenie pri reaktívne stabilných mzdách a cenách ostatných
výrobných faktorov a miernej inflácii vedie k tomu, že dôchodky sa nominálne zvyšujú bez
toho, aby rástli reálne. Reakciou na túto prax sú sociálne nepokoje, ktoré si vynucujú zmeny v
hospodárskej politike. V USA vláda prezidenta Reagana takúto reakciu racionálne využila na
podporu svojej politiky zameranej na znižovanie dani, ktorou podnietila rýchly ekonomický
rast s enormnou tvorbou pracovných miest. Touto politikou sa podarilo vytvoriť cca 20 mil.
pracovných miest, predovšetkým v rámci malého a stredného podnikania.
Výdavky štátneho rozpočtu sa delia na:
- vládne výdavky na nákup tovarov a služieb,
- transfery - sú to výdavky SR, za ktoré štátne inštitúcie nezískavajú od príjemcov za
poskytnuté výdavky tovary alebo služby. K takým výdavkom patria:
o sociálne dávky,
o podpory v nezamestnanosti,
o starobné a invalidné dôchodky a pod.
Najväčší podiel na výdavkoch ŠR majú výdavky na:
- sociálne zabezpečenie, školstvo a zdravotníctvo,
- obranu a bezpečnosť,
56
- štátne investície a do hospodárstva ako dotácia k riešeniu mimoriadnych problémov,
- štátnu správu (riadiaci štátny aparát, súdnictvo a iné.)
Transfery podnikateľskému sektoru reprezentujú neinvestičné dotácie najmä pre:
- agrokomplex,
- verejnú hromadnú dopravu,
- baníctvo, energetiku a hutníctvo,
- lesné a vodné hospodárstvo.
Investičné dotácie do podnikateľskej sféry, hlavne na dokončenie stavieb, podnikov
vodární a kanalizácií, čistiarní odpadových vôd.
Zmeny rozpočtovej politiky ovplyvňujú celkovú spotrebu. Keď vláda mení rozsah štátnych
objednávok od súkromného sektoru, ovplyvňuje to výrobu a zamestnanosť. Zmeny daňových
sadzieb môžu mať potrebné účinky. Keď klesnú, spotreba rastie a opačne. Priame dotácie
určitým odvetviam motivujú ich k expanzii. Ak vláda chce realizovať expanzívnu rozpočtovú
politik, musí k tomu vytvoriť v rozpočte zdroje. Vládne programy musí niekto zaplatiť.
Existujú dve možnosti:
- vydať novú emisiu peňazí,
- predať súkromnému sektoru štátne obligácie.
Prvá alternatíva môže vyvolať silnú infláciu.
Druhá alternatíva nehrozí infláciou, ale môže spôsobiť súkromným firmám problémy, ak
nedokážu na trhu cenných papierov predať obligácie. Stane sa to vtedy keď súkromné
podniky sú donútené zvýšiť úroky z obligácií s cieľom presvedčiť domácnosti k zvýšeniu
úspornosti. Ak sa to nepodarí, dochádza k odloženiu realizácie investičných zámerov.
Dlh štátneho rozpočtu
Ak sú zdroje ŠR nižšie ako výdavky vzniká schodok SR. Schodok môže byť:
- cyklický,
- štrukturálny.
Príčinou vzniku cyklického schodku je rast výdavkov spojených s nezamestnanosťou
a poklesom daňových príjmov. Čiže je spojený s fázami hospodárskeho cyklu. Vo fáze
oživenia a konjunktúry vzniká obyčajne prebytok a vo fáze recesie a depresie dochádza k
vzniku schodku. Je to preto, lebo v týchto fázach sa zvyšujú nároky na výdavky v súvislosti
s rastom sociálnych a hospodárskych problémov, ktoré sú v týchto fázach enormné, pričom
príjmy v dôsledku poklesu ekonomickej aktivity sa znižujú. Strana výdavkov SR je výrazne
stabilnejšia ako strana príjmov.
Cyklický deficit vzniká hlavne preto, že výdavky a dane sa automaticky prispôsobujú stavu
ekonomiky. Napr. vo fáze recesie každý percentuálny bod rastu miery nezamestnanosti
zvyšuje štátne výdavky a znižuje daňové príjmy.
Štrukturálny deficit je determinovaný zámernou politikou v oblasti ekonomiky a obrany.
V oblasti ekonomiky dochádza k zvýšeným výdavkom, napr. na štrukturálne zmeny spojené
s výstavbou energetických, spojových a dopravných diel, ktoré sú mimoriadne náročné na
rozsiahle investičné zdroje. Ďalej dochádza k realizácii technologických zmien modernizáciou
výrobných a riadiacich zariadení.
Štrukturálny deficit patrí medzi významné indikátory. Umožňuje oddeliť zmeny
v hospodárskej politike od účinkov hospodárskeho cyklu, čo dáva predpoklad pre lepšie
poznanie kam pôsobením rozpočtovej politiky smeruje ekonomika. Vláda má možnosť kryť
schodok ŠR viacerými spôsobmi a to buď zo zdrojov vlastnej ekonomiky, alebo na úkor
zahraničných zdrojov. Z vlastných zdrojov pochádzajú do úvahy nasledujúce:
- pôžička od emisnej banky,
- pôžička od obchodných bánk,
- predaj obligácií alebo iných cenných papierov.
Zo zahraničných zdrojov prichádzajú do úvahy pôžičky od:
57
— bankovej sústavy,
— nadnárodných inštitúcií,
— vlád, ktoré disponujú prebytkami SR.
Veľmi častý spôsob krytia schodku štátneho rozpočtu je, keď vláda požiada emisnú banku
o emisiu peňazí. Keďže tieto peniaze nie sú kryté vytvorenými tovarmi a službami, vzniká
v dôsledku prílevu nových peňazí v ekonomike tendencia k inflácii. Keďže emisiu peňazí
nesprevádza pokles úrokovej miery, preto ako dôsledok rastu dopytu jednoznačne sa prejaví
v raste cenovej hladiny, čiže v inflácii.
V záujme toho, aby vlády nemali možnosť tento spôsob krytia schodku štátneho rozpočtu
realizovať, uplatňuje sa prax nezávislého postavenia emisnej banky, v dôsledku toho môže
sledovať predovšetkým nezávislú hospodársku politiku.
Ak štátny rozpočet je opakovane deficitný, vzniká štátny dlh. V prípade, že k štátnemu
dlhu sa pridruží aj deficit obecných rozpočtov, ide o verejný dlh.
Rozpočtová politika je proticyklická, ak jej úlohou je aj vyrovnávať výkyvy vo vývoji
ekonomiky, preto sa odporúča pre rozpočtovú politiku vo fáze konjunktúry realizovať
prebytkový štátny rozpočet a tým vytvárať zdroje pre budúce použitie. Vo fáze recesie
a depresie je štátny rozpočet schodkový. Okrem toho, že má nižšie príjmy a zvýšené výdavky,
využívajú sa jeho zdroje formou štátnych výdavkov na podporu dopytu, ktorý v týchto fázach
hospodárskeho cyklu klesá, aby sa zvýšil dopyt v záujme oživenia ekonomiky.
Proticyklická koncepcia hospodárskej politiky naráža na niektoré skutočnosti, napr.:
— časový nesúlad medzi prijatím príslušného opatrenia a jeho požadovanými účinkami,
— prevažná časť štátnych výdavkov je stabilná (výdavky na školstvo, zdravotníctvo,
sociálne zabezpečenie) tým, že je dlhodobo dopredu podmienená (vývoj populácie,
zdravotný stav a veková štruktúra obyvateľstva).
Ak opatrenia vládnych orgánov nie sú v dostatočnom predstihu prijaté, môže sa stať, že
schodok štátneho rozpočtu prehĺbi recesiu a prebytok stimuluje konjunktúru.
Skúsenosti s proticyklickou rozpočtovou politikou sú pozitívne. Preto sa preorientováva
rozpočtová politika na podporu ekonomického rastu. Využívajú sa pritom zabudované
stabilizátory (pozri ďalej), ktoré pôsobia proti prehlbovaniu hospodárskeho cyklu.
Zabudované stabilizátory sú schopné kompenzovať buď pokles agregátneho dopytu alebo
obmedziť dopyt. Túto funkciu plní buď progresívne zdaňovanie, príspevky
v nezamestnanosti, ako aj ďalšie stabilizátory.
Monetaristický prístup k využívaniu štátneho rozpočtu sa líši od jeho klasického chápania.
Monetaristi zdôrazňujú nemožnosť rozpočtovou politikou pružne reagovať na vývoj
nezamestnanosti a pri raste inflácie. Preto monetaristi zdôrazňujú potrebu vychádzať
z predpokladu, že je potrebné pripustiť prirodzený vývoj nezamestnanosti a presadzovať
politiku vyrovnaného štátneho rozpočtu. Súčasne zastávajú názor, že objem peňažných
prostriedkov, ktorými disponuje štátny rozpočet, je potrebné znížiť. Vyplýva to z toho, že
monetaristi nie sú ochotní akceptovať potrebu vplyvu štátneho rozpočtu na sociálnu politiku
vlády.
Nástroje rozpočtovej politiky
Účinnosť rozpočtovej politiky, ktorá sa už niekoľko desaťročí výrazne presadzuje, môže
zvádzať k domnienke, že ekonomiku môže úspešne ovplyvňovať len cieľavedomá rozpočtová
politika, ktorá aktívne využíva ako dane, tak aj výdavky. Pre cieľavedomú rozpočtovú
politiku je charakteristické, že jej tvorcovia skúmajú a poznávajú doterajšie vývojové trendy,
prognózujú budúci vývoj, menia politiku, keď ekonomika sa nevyvíja podľa zámerov
hospodárskej politiky.
Moderná rozpočtová politika má vnútorne automatické vlastnosti, ktorými udržuje stabilitu
ekonomiky. Disponuje nasledujúcimi nástrojmi:
— automatické (zabudované) stabilizátory,
58
- zámerné (cielené) opatrenia.
Uvedené nástroje sa využívajú hlavne k minimalizácii výkyvov v hospodárskom cykle.
Ako automatické zabudované stabilizátor sa využívajú:
- zmeny daňových príjmov. Daňový systém SR sa opiera o progresívnu daň z príjmu
fyzických a právnických osôb. Stabilizačný účinok progresívnych daní spočíva
v tom, že ak začne dôchodok stúpať, začnú sa zvyšovať aj rozpočtové príjmy. Ak
produkt klesá, automaticky sa znižujú daňové príjmy. To pomáha udržiavať celkovú
úroveň osobných dôchodkov a výdavkov. Výstup nemôže klesnúť v takom rozsahu,
v akom by klesol bez pôsobenia automatických stabilizátorov. Napr. keď
v ekonomike je inflácia, rast daňových príjmov znižuje osobné dôchodky, brzdí
spotrebné výdavky, obmedzuje agregátny dopyt a tým spomaľuje tlak dopytu na
infláciu, čiže brzdí cenový a mzdový rast. Táto skutočnosť svedčí o tom, že súčasný
daňový systém nadobudol vysoký stupeň automatickej pružnosti na základe toho, že
daňové príjmy majú tendenciu rásť, keď sa v ekonomike presadzuje inflácia
a klesať, ak je ekonomika vo fáze recesie.
- poistenie v nezamestnanosti, ako aj ďalšie súčasti transferov. Napr. poistenie
v zamestnanosti zabezpečuje príjem nezamestnaným hneď po strate zamestnania
a preruší sa po znovu nastúpení do práce, alebo z iného taxatívne určeného dôvodu.
Poistenie zamestnancov odoberá peniaze z ekonomiky a pri nezamestnanosti ich
vracia. Plní takto proticyklickú a stabilizačnú funkciu.
- subvencie k cenám. Využívajú sa v poľnohospodárstve a osobnej doprave, ale aj
inde. Pomáhajú udržiavať uvedené činnosti v relatívne prijateľných ekonomických
podmienkach.
- štátny výkup poľnohospodárskych produktov,
- dotácie bytovému hospodárstvu.
Zabudované stabilizátory pomáhajú udržiavať ekonomickú stabilitu v hospodárstve.
V plnom rozsahu to však nedokážu. Každá zmena vo výdavkoch má destabilizujúci účinok
na hospodárstvo, ktorý sa pôsobením multiplikačného efektu výdavkov ešte zvyšuje.
V celku zabudované stabilizátory fungujú tak, že čiastočne zmenšujú každý výkyv
v ekonomike, ale nedokážu odstrániť vzniknutú poruchu v ekonomike.
Medzi zámerne (cielené) opatrenia patria:
- zmeny v daňových sadzbách možno využiť ako k stimulácii, tak aj k pribrzdeniu
ekonomickej aktivity. Často sa tieto zmeny považujú za ideálny nástroj hospodárskej
politiky. Zníženie daní zvyšuje disponibilný príjem, podnecuje spotrebné výdavky
a úspory. Tým sa stimuluje rast ekonomiky. Praktické zmeny daňových sadzieb sú
komplikovanejšie. Schvaľovací proces v zákonodarnom orgáne je relatívne dlhý. To
je závažná prekážka. Ďalší problém je v tom, že ak sa dane v boji s recesiou
a depresiou znížia, zvýšiť ich potom v demokratickom štáte možno len s veľkými
ťažkosťami, keď obdobie recesie ekonomika prekonala,
- zmeny v objeme rozpočtových položiek,
- zmeny v štruktúre výdavkov štátneho rozpočtu. Oba uvedené zámerné opatrenia sa
dajú realizovať pri schvaľovaní SR,
- verejné práce sa často využívajú ako nástroj konsolidácie ekonomiky vytváraním
nových pracovných príležitosti a tým podporou dopytu. Výhradne sa dá využiť, ak
proces recesie alebo depresie je zdĺhavý a realizované verejné práce prinesú úmerné
hodnoty vynaloženým prostriedkom. Ako už klasický príklad efektívneho využitia
verejných prác sa uvádza projekt výstavby hydroelektrárni na rieke Tenesse v USA
v v období veľkej hospodárskej krízy. Realizácia projektu verejných prác je náročná
po predmetnej a časovej stránke. Predmetne, aby išlo o realizáciu takého projektu,
ktorý prispeje k prekonaniu recesie (depresie), tým že vyvolá ďalšie ekonomické
59
aktivity. Časové, aby sa ukončil ešte vo fáze recesie alebo depresie. Predmetne
a časové nesprávne realizované projekty sú skôr záťažou pre ekonomiku,
— projekty verejnej zamestnanosti, resp. zamestnanosť vo verejných službách. Majú
výhodu v tom, že sú mimoriadne účinné. Ich realizáciu možno začať a ukončiť
veľmi rýchlo. Nevýhodou je, že prechod z pracovného miesta získaného na základe
projektu verejnej zamestnanosti k trvalému zamestnaniu je zložitý. Pracovné miesta
vytvorené týmito projektmi nezlepšujú príležitosti pre udržanie stáleho pracovného
miesta.
Zabudované stabilizátory a zámerné opatrenia sa vzájomne podmieňujú, napr. schválením
daňovej sústavy zákonodarný orgán súčasne schváli progresívne zdanenie príjmov fyzických
i právnických osôb. Nadobudnutím platnosti tohto zákona začne príslušne pôsobiť ako
zabudovaný stabilizátor. Zo zákona vyplýva, že percento odvodu z príjmu rastie rýchlejšie
ako príjem samotný, čiže daňová sadzba je progresívna. Napr. pri príjme 50 tis. je daň 5%
a pri prijme 100 tis. je zdanenie 12%.
Vo fáze konjunktúry sa príjmy zvyšujú. S rastom príjmov sa zvyšuje úroveň zdanenia
a tým sa zužuje objem disponibilných zdrojov domácnosti a firiem a zvyšujú sa príjmy
rozpočtov.
Vo fáze recesie príjmy klesajú. Dôchodky sú v nižších pásmach a tým sa znižuje ich
zdanenie. Znižuje sa dopyt, ale súčasne klesajú aj zdroje príjmov rozpočtov. Podobne pôsobí
aj poistenie v zamestnanosti. Má hlavne stabilizačnú funkciu.
Vo fáze konjunktúry rastie počet zamestnaných, tým sa zvyšuje aj celkový dopyt.
V ekonomike sa môže vytvoriť situácia, že je potrebné rozložiť rast zamestnanosti na dlhšie
obdobie. Zamestnanci tým, že platia poistné, zmenšujú svoje disponibilné príjmy a súčasne
znižujú dopyt.
Vo fáze recesie rastie nezamestnanosť, znižuje sa objem dopytu. Keďže nezamestnaní
poberajú podporu, zdroje takto získané sa použijú na zvýšenie dopytu.
Rozpočtová politika výrazne pôsobí na agregátny dopyt a agregátnu ponuku.
Ovplyvňovaním týchto agregátov sa rozpočtová politike využíva k pôsobeniu na základné
ciele hospodárskej politiky, ako je to zrejmé aj z nasledujúcej schémy.
NÁSTROJE
PROSTRIEDKY
CIELE
Rozpočtová politika tým, že je podmienená legislatívnymi opatreniami, pôsobí často
oneskorene. Z toho dôvodu vznikli názory, že pri riešení tých istých problémov je monetárna
politika rýchlejšia a efektívnejšia. Podľa týchto názorov rozpočtová politika by sa mala
využívať na realizáciu rovnováhy medzi investíciami a úsporami a tiež na boj s veľkou
infláciou a nezamestnanosťou, s čím si monetárna politika samotná nedokáže poradiť.
Typy rozpočtovej politiky
Účinnosť rozpočtovej politiky podobne ako monetárnej môže byť dvojaká. Rozlišujeme
dva typy:
- expanzívny,
— reštriktívny.
60
Expanzívna rozpočtová politika je spojená so zvýšením štátnych výdavkov na nákup
tovarov a služieb, ale hlavne so štátnymi investíciami do verejných prác a projektov verejnej
zamestnanosti. To znamená, že môže výrazne ovplyvniť ako agregatny dopyt (výdavky), tak
aj agregátnu ponuku (investície).
Uvedený vplyv možno ilustrovať na využívaní daňového mechanizmu. Zníženie daní
znamená zvýšenie príjmu fyzických i právnických osôb. Tým sa zvýšia výdavky na spotrebu
a investície. Ale zníženie daní pri nezmenenej aktivite ekonomiky znamená aj zníženie
štátnych výdavkov a to sa následne prejaví ako v spotrebe, tak aj v objeme investícií. Keďže
štátne výdavky sú relatívne stála veličina, zmena ich štruktúry je vždy spojená s úvahou, čo je
prioritou rozpočtovej politiky:
- podpora vplyvu štátu,
- podpora súkromného podnikania.
Riešenie tejto dilemy je spojené so značnými ťažkosťami v hľadaní východiska.
Jednoznačná odpoveď neexistuje. Závisí od konkrétnych podmienok, podľa toho čo sleduje
hospodárska politika.
Zvýšenie daní je spojené s vyššími príjmami SR, ktoré sa môžu použiť ako štátne výdavky
na spotrebu a investície, ale vplyv na ekonomiku je rovnaký. Východisko je v hľadaní takej
daňovej politiky, ktorá súčasne vedie k rastu HNP.
Reštriktívna rozpočtová politika je spojená s krátením výdavkov z rozpočtu. Jej aplikácia
v bývalej ČSFR viedla k zrušeniu dotácií do cien priemyselného tovaru a potravinárskeho
tovaru, obmedzeniu štátnych výdavkov na obranu, bezpečnosť, štátnu správu, ako aj
ostatných výdavkov. S tým spojený zmenšený prílev peňazí na spotrebu a investície sa
prejavil okamžite v obmedzení dopytu a následne v znížení ponuky.
Reštriktívna rozpočtová politika spolu s monetárnou politikou zohrali pozitívnu úlohu pri
tlmení inflácie vyvolanej liberalizáciou cien. Pri celkovom hodnotení prevážili negatívne
stránky aplikácie reštriktívnej politiky tým, že sa výrazne podpísali pod prepad ekonomiky
a následný rast nezamestnanosti a rast nevyužívaných kapacít. Výsledný efekt je prudký
pokles ponuky domácej produkcie tovarov a služieb.
Realizácia expanzívnej alebo reštriktívnej rozpočtovej politiky sa vždy spája aj so zásahmi
do daňovej politiky. Často ide o hlbší zásah, ktorý sa nazýva daňová reforma.
Expanzívna a reštriktívna rozpočtová politika má podobné účinky na ekonomický rast ako
expanzívna a reštriktívna monetárna politika.
Osobitne sa hodnotí účinok daňovej reformy. Ako sporná sa považuje taká daňová
reforma, ktorá vedie k rastu HNP pri súčasnom raste cien. Čiže taká, ktorá podnietila alebo
podporila proinflačné tendencie v ekonomike.
Za úspešnú daňovú reformu sa považuje taká, pri ktorej sa neprejavia tendencie
k vyvolaniu alebo posilneniu inflácie. Čiže daňová reforma sa nepričiní o rast cien.
Ako neúspešná sa považuje taká, ktorá vedie len k rastu cien a nemá pozitívny vplyv na
rast HNP.
Účinky rozpočtovej politiky
Ako v prípade monetárnej, tak aj v rozpočtovej politike sa účinky hodnotia ako z hľadiska
krátkodobého, tak aj dlhodobého horizontu.
Z krátkodobého horizontu sa expanzívna rozpočtová politika prejavuje:
- rastom produkcie a zvýšením zamestnanosti za podmienok, ak v ekonomike sú
nevyužité kapacity a existuje nezamestnanosť,
- v raste hladiny cien v dôsledku zvýšenia cien výrobných faktorov, hlavne ceny práce
a zvýšených nákladov na znovu uvedenie výrobných kapacít do prevádzky.
Dlhodobé účinky rozpočtovej politiky sa prejavujú v počiatočnom raste, pokiaľ sú voľné
kapacity a existuje nezamestnanosť. Expanzívna rozpočtová politika tieto zdroje mobilizuje
a využíva v prospech ekonomického rastu.
61
Zvýšený dopyt po tovaroch a službách zvyšuje súčasne dopyt po výrobných faktoroch a
investíciách. Ekonomika na to reaguje zvýšením dopytu po peniazoch, čo vedie k rastu
úrokovej miery. Zvýšenie ceny peňazí sa odrazí v obmedzení dopytu po investíciách. Tým
dochádza k efektu vytlačenia, t. j. expanzívna rozpočtová politika vedie k zníženiu objemu
investícií.
V prípade, že zvýšenie rozpočtových výdavkov je úmerné poklesu investičných výdavkov,
objem reálneho produktu sa nezmení za predpokladu, ak vplyv ostatných zložiek agregátneho
dopytu sa tiež nezmení. Pôsobením takýchto zmien dôjde k efektu úplného vytlačenia
investičných výdavkov. Výsledkom dlhodobého pôsobenia rozpočtovej politiky je to, že:
— úroveň reálneho produktu sa nemení, nemení sa ani úroveň zamestnanosti za
podmienok, že rozpočtová politika umožní, aby došlo k úplnému efektu vytlačenia
investícií,
— dôjde k zvýšeniu cien,
— úrokové miery a objem investícií sa vrátia na dlhodobú rovnovážnu úroveň a objem
investícií sa zníži v dôsledku zvýšenia rozpočtových výdavkov, hradených
z rozpočtu získaných zvýšením daní. Tým sa znížia príjmy organizácií, ktoré by inak
boli potencionálnymi realizátormi investícii.
Účinky reštriktívnej rozpočtovej politiky sú z dlhodobého horizontu nasledujúce:
— klesá reálny produkt, rastie nezamestnanosť, zvyšuje podiel nevyužívaných kapacít,
— cenová hladina klesá, ak je reálny produkt pod úrovňou potencionálneho produktu.
V podmienkach SR reštriktívna rozpočtová politika sa prejavila v poklese objemu
produkcie, raste nezamestnanosti, raste úrokovej miery a raste inflácie. Jednou z významných
príčin bolo to, že súčasne došlo k liberalizácii cien.
V dlhodobom horizonte dochádza k:
— zvýšeniu podielu investícií súkromného sektoru,
— poklesu cenovej hladiny,
— zníženiu nominálnej i reálnej úrokovej miery,
— úroveň HNP sa nezmení za podmienky, že súkromné investície úplne vyvážia
zníženie štátnych výdavkov na nákup tovarov a služieb.
Rozpočtová politika vo fázach hospodárskeho cyklu
Pri hľadaní východísk z veľkej hospodárskej krízy sa ukázalo, že ako významný nástroj
hospodárskej politiky sa dá využiť práve rozpočtová politika, ktorá má k dispozícii výdaje
štátneho rozpočtu a dane. Oba tieto nástroje, ak sa využijú, či už samostatne alebo vo
vzájomnej kombinácii, môžu výrazne stimulačne alebo protistimulačne pôsobiť na
ekonomické procesy.
Vo fáze recesie a depresie zvýšenie štátnych výdavkov na nákup tovarov a služieb
podporuje dopyt a tým stimuluje aj ponuku. Zvýšené štátne investície stimulujú ponuku
Rovnako zmeny v daňových sadzbách majú stimulačný vp\yv. ZvysoName \\áÄT^c\\
výdavkov a znižovanie daní má negatívny vplyv na ŠR, vedie k jeho deficitu. Má tiež inflačné
účinky v dobe konjunktúry. Je to preto, lebo sa zvyšuje existujúci rozpor medzi ponukou
a dopytom zvyšovaním prevahy dopytu.
Vo fáze konjunktúry je potrebné rozhodnúť, ako využiť rozpočtovú politiku, či na
znižovanie inflácie a tým tiež spomalenie ekonomického rastu, alebo na podporu
ekonomického rastu spojeného so zvyšovaním inflácie. Expanzívna rozpočtová politika môže
spôsobiť zvrat vo vývoji HNP, vyviesť hospodárstvo z recesie bez spôsobenia inflačných
následkov. Táto predstava vychádza z toho, že časť zdrojov sa nevyužíva a dopyt zvýšený
rozpočtovou politikou nie je v rozpore s kapacitnými možnosťami výroby. Využívanie
doposiaľ voľných zdrojov úmerne dopytu nevedie k rastu cien.
62
Ak sa vo fáze recesie aplikuje reštriktívna politika (je to náš prípad), vedie k prehĺbeniu
recesie a jej prerastaniu do depresie a môže spôsobiť až hospodársku krízu.
Aj keď rozpočtová politika je významným, nástrojom v rukách vlády, neumožňuje vždy
úspešne pôsobiť vláde na ekonomiku. Z dlhodobého hľadiska rozpočtová politika pôsobila
úspešne hlavne po 2. svetovej vojne, menej úspešne v 60. rokoch a neúspešne začiatkom 70.
rokov. Vládne výdavky zvyšovaním ponuky peňazí často vedú k vzniku deficitu SR.
Ak je schodok SR spojený s aplikáciou expanzívnej rozpočtovej politiky a financovaný
inak ako emisiou peňazí, napr. predajom štátnych obligácií, vedie zvýšenie rozpočtových
výdavkov k zníženiu výdavkov ostatnými ekonomickými subjektmi. Vládne výdavky
v počiatočnej fáze umožnia zvýšiť HNP, ale tento rast je spojený s rastom dopytu po
peniazoch na realizáciu ekonomických transakcií, čo vedie k rastu úrokovej miery. Predaj
štátnych obligácií tiež aktívne vplýva na rast úrokovej miery. V prípade, že štátne obligácie
kupujú domácnosti, ktoré následne strácajú záujem o firemné obligácie, čím sa znižuje
likvidita firiem. Vytvorí sa tak ťažko riešiteľná situácia, ktorú možno riešiť len zvýšením
ponuky peňazí. Z toho sa často vyvodzuje záver, že rozpočtová politika bez priamej účasti aj
monetárnej politiky má relatívne obmedzenú účinnosť.
Podobné názory prevládajú aj pri hodnotení protiinflačnej účinnosti rozpočtovej politiky.
Ak sa zvýšia napr. dane v záujme toho, aby sa dosiahol prebytok SR, znížia sa príjmy
a výdavky firiem a domácnosti. Ak vláda takto získané zdroje zdrží v SR, chýba taký istý
objem peňazí v ekonomike. Avšak taká politika pôsobí protiinflačne. Vo fáze konjunktúry
musí byť protiinflačná rozpočtová politika reštriktívna.
Prebytok SR sa môže vytvárať aj v záujme splácania štátneho dlhu.
Emisná banka nakupuje štátne obligácie vo väčšom rozsahu ako je ich ponuka. V dôsledku
prevahy dopytu ceny obligácií rastú, úroková miera klesá a investície firiem sa zvyšujú. Aj
v takom prípade môže dôjsť k tomu, že rozpočtová politika má reštriktívny charakter, lebo
pozitívny efekt splácania štátneho dlhu nevyváži pokles HNP, ktorý spôsobil pokles štátnych
výdavkov a zvýšenie daní. Objem investícií firiem vzrastie do úrovne, ktorá zodpovedá
objemu znížených vládnych výdavkov, keďže celková ponuka peňazí sa nezmenila. Účinky
rozpočtovej politiky sú podmienené aj štruktúrou užitia štátnych výdavkov. Môžu sa využiť
na adaptačné opatrenia v záujme ozdravenia firiem, kde štát má záujem, aby sa také firmy
nedostali do hospodárskych ťažkostí alebo dokonca nemuseli vyhlásiť bankrot. Alebo sa
použijú na predĺženie agónie neprosperujúcich firiem. Z toho je vidieť, že vplyv štátnych
výdavkov na vývoj HNP môže byť rôzny. Rozdielne sú tiež multiplikačné efekty podľa účelu
použitia a rozsahu vynaložených prostriedkov, či sa použijú na výstavbu diaľnic alebo nákup
nových technológií, tiež dotovanie cien poľnohospodárskych výrobkov, či na sociálnu
podporu.
Ďalej účinky rozpočtovej politiky sa líšia aj podľa toho, či sa vzťahuje na riešenie
makroekonomických alebo mikroekonomických problémov. Jej účinnosť nie je vždy
jednoznačná. Ak sa využíva ako protiinflačná, reštriktívna, vedie k poklesu HNP a rastu
nezamestnanosti, ale ak neznížila mieru inflácie, ide o stagnáciu. Podobne i snahy oživiť
ekonomiku využitím expanzívnej rozpočtovej politiky nie vždy sa prejavili v raste HNP a tiež
ani v stabilite cien pri vťahovaní nevyužitých zdrojov do aktívnej ekonomickej činnosti.
Využívanie rozpočtovej politiky je vždy závislé na tom, v akých podmienkach pracuje,
vláda. Tu ide hlavne o jej pružnosť a účelovosť. Významnú úlohu hrá spolupráca vlády
s parlamentom a technológia práce parlamentu. Tzv. ako rýchlo dokáže parlament svojimi
legislatívnymi opatreniami reagovať na potreby hospodárskej politiky, za ktorú zodpovedá
vláda.
Významný je aj vplyv rozpočtovej politiky na menovú politiku. Pôsobí na výmenný kurz
a tiež platobnú bilanciu. Expanzívna rozpočtová politika vplýva na úroveň sporenia. Ak vedie
k zvýšeniu ponuky, znižuje sa sklon domácnosti k sporeniu. Rozsah zníženia je závislý na
63
stupni mobility k medzinárodnému finančnému kapitálu. Ak je domáci kapitálový trh celkom
integrovaný do svetových trhov, zvýšenie schodku ŠR sa plne môže uhradiť z prílevu
zahraničného kapitálu. V prípade, že zahraničný kapitál nemá vplyv na domáci kapitálový trh,
zvýši sa úroková miera a rast schodku SR sa môže uhradiť len na úkor súkromných investícií.
Schodok ŠR financovaný predajom obligácií je na úkor efektu úhrady schodku z prílevu
zahraničného kapitálu, alebo na úkor súkromných investícií.
Expanzívna rozpočtová politika zvyšuje domácu úrokovú mieru. Z krátkodobého hľadiska
takýto fakt umožňuje zhodnotiť domácu menu. Priamym dôsledkom expanzívnej politiky je
zmena štruktúry ekonomiky na výrobu tovarov, ktoré objednáva vláda v rámci štátnych
objednávok a znižuje objem investičných tovarov a tiež objem dovozu.
Prepojenosť monetárnej a rozpočtovej politiky
Monetárna a rozpočtová politika sa vždy využívajú vo vzájomnej kombinácii. Takto
ovplyvňujú nielen objem ale aj štruktúru HNP. Ak sa zvýšia výdavky na spoločenskú
spotrebu (školstvo, zdravotníctvo) a dane sa nezmenia, ale sprísni sa monetárna politika,
v dôsledku toho vzrastie dopyt po peniazoch. Zvýšia sa úroky, obmedzia investície a čistý
vývoz. Tým sa uvoľní priestor pre ďalšie vládne objednávky.
Ak vláda považuje za najvážnejší problém hospodárskej politiky rast investícií, to
predpokladá zväčšiť zásobu kapitálu a vyvolať rast HNP. Avšak rast HNP by mohol zvýšiť
ponuku neúmerne rastu dopytu. Zvýšenie objemu investícií by nemalo viesť k rastu HNP, ale
k rastu efektívnosti ekonomiky. Východisko je v tom, že zvýšený rozsah investícií sa realizuje
na úkor súkromnej spotreby.
Ako to možno realizovať? Akou kombináciou monetárnej a rozpočtovej politiky? Riešenie
je v tom, aby sa realizovala expanzívna monetárna politika, ktorá zníži úrokovú mieru a zvýši
investície. Nemali by sa zvyšovať vládne výdavky na školstvo a zdravotníctvo, lebo by
muselo dôjsť k zvýšeniu daní a zníženiu transferových platieb. Znížia sa disponibilné
dôchodky domácnosti a tým aj spotreba. Čiže stimulujú sa investície zvýšením verejných
úspor (dane - výdavky).
Kombinácia reštriktívnej monetárnej a expanzívnej rozpočtovej politiky alebo kombinácia
expanzívnej monetárnej politiky a reštriktívnej rozpočtovej politiky vyúsťujú do rozdielnej
skladby HNP. Prax niektorých krajín, hlavne USA, ukázala, že ak sa vláde odporúčali prijaté
opatrenia, na zvýšenie investícií a zníženie spotreby v reálnej hospodárskej politike,
v skutočnosti sa dosiahli presne opačné výsledky. Kombinácia rozpočtovo-monetárnej
politiky mala za následok rast rozpočtového deficitu a rast úrokovej miery. Táto kombinácia
vedie k zvyšovaniu spotreby a výdavkov na spoločenskú spotrebu na úkor investícií domácich
firiem a čistého vývozu pri súčasnom znižovaní miery úspor a investícií.
Tieto rozporné výsledky sú dôsledkom toho, že rozpočtová a monetárna politika musia byť
koordinované, opierať sa o stabilitu prijatých a overených zásad, nemôžu sa meniť
v závislosti od personálnej zmeny vládneho kabinetu, guvernéra a viceguvernéra emisnej
banky, manažmentu ministerstva financií a emisnej banky.
Pri nestálej hospodárskej politike dochádza často k zmenám, ktoré negatívne vplývajú na
ekonomiku. Pôsobenie ekonomických nástrojov dlhodobo prežíva. Pričom zákonodarné
orgány sú náchylné vzhľadom na programy politických strán znižovať dane a zvyšovať
rozpočtové výdavky bez ohľadu na zdroje ŠR. V zákonodarných orgánoch sa veľmi ťažko
presadzuje zvýšenie daní a obmedzovanie sociálneho programu. Konečný efekt takýchto
opatrení je, že sa zvyšuje štrukturálny schodok rozpočtu, pre ktorý je príznačné, že sa ľahko
zvyšuje, ale veľmi ťažko likviduje.
Nedokonalá koordinácia monetárnej a rozpočtovej politiky má za následok rast úrokovej
miery a rast deficitu, ako to ukázala prax USA v polovici 80-tych rokov.
Aké to môže mať následky? Rast úrokovej miery bráni realizácii určitej časti investičných
zámerov, kde rentabilita nezabezpečí efektívnosť pri vysokej úrokovej miere.
64
Peňažný trh, úroková miera a investície nepriamo reagujú na rast štátnych výdavkov.
Z toho vyplýva, že opatrenia rozpočtovej politiky vedú k zníženiu objemu investícií, čiže
dochádza k ich obmedzovaniu. Preto platí nasledujúca postupnosť: rast úrokovej miery ako
reakcia na väčší štrukturálny schodok vedie k tomu, že schodok vytláča investície.
V širších reláciách vytláčanie investícií je skutočnosť spôsobená poklesom efektívnosti
rozpočtovej politiky ako dôsledok pôsobenia peňažného trhu. Ak sa k tomu pridruží zvýšenie
štrukturálneho schodku SR spôsobené znížením daní a zvýšením štátnych výdavkov, vedie to
k zvýšeniu úrokovej miery a tým obmedzovaniu investičnej činnosti. Preto ak v prvej fáze
došlo pôsobením monetárnej a rozpočtovej politiky' k rastu HNP, pokles investícií následne
spôsobí tiež pokles HNP.
V prípade, že schodok ŠR je v dôsledku recesie alebo depresie, k vytláčaniu investícií
nedochádza. Vo fáze recesie a depresie je pokles dopytu peňazí, preto sa znižuje úroková
miera. Záujem o investovanie klesá, preto vyšší deficit, ktorá má cyklický charakter,
nevytláča investície.
Ak hospodárska politika má záujem na stimulovaní investícií, to vyžaduje koordináciu
medzi rozpočtovou a monetárnou politikou. Ak sa monetárna politika prispôsobuje
expanzívnej rozpočtovej, dochádza k znižovaniu ponuky peňazí emisnou bankou, aby
nedochádzalo k poklesu úrokovej miery, keď HNP rastie.
Investície sa zvyšujú rastom HNP. Rast HNP vytvára väčšie zdroje, ktoré následne vedú
k zvyšovaniu investícií. Ekonomika sa tým dostáva do rovnováhy, aj keď môžu ešte existovať
nevyužité zdroje. Investičné prostriedky sa tvoria ako zo zdrojov monetárnej tak a rozpočtovej
politiky. Monetárna politika sa prispôsobuje rozpočtovej. Obe politiky zvyšujú zdroje na
investovanie. Ich vzájomná spolupráca vedie k stimulovaniu investičnej činnosti.
V ekonomike môže dochádzať aj k prekvapeniam. Chovanie podnikateľov a domácností
môže byť nevyspytateľné. Nie vždy, ak dôjde k zníženiu daňových sadzieb a zvýšeniu
úrokových sadzieb, dochádza k zvýšeniu úspor. Často vzniká opak. Úspory sa znížia, napriek
zvýšeniu disponibilného príjmu po znížení daňových sadzieb a vyšším reálnym výnosom
z úspor po zdanení.
Na investície v takom prípade vplýva čistý vývoz (ak sa rovná čistým zahraničným
investíciám). Dochádza k tomu tak, že na základe vyššej úrokovej miery sa zhodnocuje
domáca mena, čo vedie k vyšším dovozom a nižším vývozom. Takýto stav vedie k tomu, že
ekonomika zvyšuje zadlženost' v cudzine. Krajina sa stáva chudobná na peniaze, s menšími
aktívami v zahraničí, ale s väčšími zahraničnými investíciami doma.
Zahraničné investície sa budú splácať v budúcnosti. Môžu spôsobiť pokles spotreby, ale
tiež rast inflácie ich znehodnotí.
Skutočnosť je taká, že úroková miera a iné finančné nástroje sa môžu substituovať
pôsobením štátnych výdavkov.
Investície možno vytláčať z ekonomiky pomocou rôznych nástrojov, ako sú:
- zmeny v správaní sa úspor,
- domáce investície,
- zahraničný obchod a zahraničné investície.
Ale každá ďalšia fáza hospodárskeho cyklu môže priniesť nový spôsob vytláčania
investícií, ale aj ich stimulovanie.
Príjmová a dôchodková politika
Príjmová a dôchodková politika sú zamerané na:
- ovplyvňovanie celkového dopytu. Realizuje sa prostredníctvom regulovania hladiny
cien, miezd, platov, zisku, daní, odvodov, poplatkov, dôchodkov a pod.,
- stabilizáciu cenovej hladiny, obmedzovaním tendencií nominálnych miezd a cien
k ekonomickému rastu. Ide o ovplyvňovanie nominálnych miezd a platov, cien,
65
zisku a pod. vládou tak, aby udržanie vysokej zamestnanosti neviedlo
prostredníctvom nákladovej inflácie k urýchľovaniu inflačných procesov,
— znižovanie rozdielov v sociálnom postavení jednotlivcov. Trhová ekonomika
trenduje k hromadeniu kapitálu na jednej strane a chudoby na strune druhej. Štát sa
usiluje práve reguláciou príjmov a dôchodkov tieto rozdiely znižovať.
Príjmová a dôchodková politika využíva niekoľko nástrojov:
— dohodu sociálnych partnerov o ročnom prírastku miezd a platov,
— priamou vládnou reguláciou miezd a cien,
— daňovými sadzbami, hlavne progresívnym zdanením príjmov fyzických
a právnických osôb,
— priznaním alebo nepriznaním daňových úľav.
Reguláciou príjmov a dôchodkov sa ovplyvňujú príjmy štátneho rozpočtu, rozpočtov miest
a obcí, podnikateľských firiem, rozpočtových a príspevkových organizácií, príjmov
domácnosti.
Ekonomika disponuje týmito zdrojmi príjmov a dôchodkov: zisky, dane, mzdové
prostriedky, dividendy, nájomné, úroky, poplatky, pokuty, penále. Z toho hlavné príjmy
podnikateľských subjektov sú: zisk, úrok, nájom, prijaté penále.
Domácnosti majú príjem: z miezd, úrokov, nájomného.
Rozpočty majú príjmy: z daní, cla, poplatkov.
Hlavným problémom príjmovej a dôchodkovej politiky je, ako sa majú rozdeliť celkové
príjmy. Prax vyspelých trhových ekonomík ukazuje na možnosť usporiadať tieto vzťahy na
základe konsenzu.
V prvotnom rozdeľovaní, t. j. v hodnototvornom procese získavajú svoje príjmy právnické
a fyzické osoby vo väzte na vlastnícke vzťahy a na postavenie v pracovnom procese. Existujú
pravidlá pre stanovenie ceny, zisku, renty, úroku a nájomného v súlade s fungovaním
trhového mechanizmu. Od toho je závislý prvotný príjem právnických osôb. Pre fyzické
osoby v pracovnom procese sa príjem odvodzuje od mzdových taríf, podmienok hmotnej
zainteresovanosti, ako aj iných zmluvných podmienok pre výkon určitej práce alebo činnosti.
Spoločným zdrojom všetkých príjmov sú ceny tovarov a služieb. V tomto zmysle tovarom
rozumieme aj základné výrobné faktory (pôda, práca, kapitál).
Ovplyvňovanie príjmovej politiky má svoj pôvod v riešení vzájomného vzťahu cien
a miezd. Vyplýva to zo skutočnosti, že mzdy vystupujú ako najdôležitejšia zložka dopytu.
Ceny ovplyvňujú nielen celkový rozsah zdrojov, ale v danej väzbe hlavne rozsah ponuky.
Preto riešením vzájomného vzťahu cena - mzda sa súčasne rieši základný problém trhovej
ekonomiky, vzťah ponuka - dopyt.
Pohyb vzájomného vzťahu ponuky a dopytu vychádza z vývoja cenovej hladiny. Ak
cenová hladina je stabilizovaná, vývoj miezd ovplyvňujú hodinové tarifné sadzby. Ich vývoj
je podmienený rastom produktivity práce pri stálom vzájomnom vzťahu príjmov
a dôchodkov. Čiže mzdy a dôchodky môžu rásť rovnakým tempom. A ak aj zásoba kapitálu
rastie rovnakým tempom ako objem produktu, možno potom aj výnos z kapitálu udržiavať na
konštantnej úrovni.
Za predpokladu, že mzdy rastú rýchlejšie ako produktivita práce, potom aby nedošlo
k narušeniu rovnováhy medzi ponukou a dopytom, musí dôjsť k poklesu dôchodkov alebo
v záujme zachovania proporcionality sa zvýši cenová úroveň. Z toho vyplýva, že úroveň rastu
produktivity práce môže slúžiť ako prípustná miera neinflačného zvyšovania miezd. V záujme
nenarušenia rovnováhy medzi ponukou a dopytom rast cien by mal sledovať rast nákladov,
poprípade len pracovných nákladov za podmienky, že ceny ostatných faktorov sú stále.
Vzájomný pomer medzi príjmami a dôchodkami sa neustále mení. Ak je rast príjmov
rýchlejší ako je rast nominálneho produktu, dochádza k poklesu dôchodkov. Pokles
dôchodkov zmení pomer zásoby kapitálu k produktu. Kapitál za nezmenených podmienok
66
rastie rýchlejšie ako produkt. Zvýšené príjmy stimulujú úspory, ktoré sa menia ne kapitál.
Vývoj vzťahu kapitálu a produktu možno využiť k hodnoteniu vývoja miezd a cien. Charakter
tejto zmeny medzi jednotlivými segmentmi trhu reaguje na relatívnu silu celkového dopytu
a ponuky.
V záujme nenarušenia proporcií v ekonomike je potrebné, aby vývoj miezd v jednotlivých
odvetviach sa realizoval v takej miere, ktorá nenaruší celkový prínos z rastu produktivity
práce. Z toho potom vyplýva, že vývoj cien musí byť proporcionálny vývoju nielen
pracovných, ale aj materiálnych nákladov. To vyžaduje pokles cien v tých odvetviach, kde
rast produktivity práce je vyšší ako priemer v celej ekonomike a adekvátny rast cien
v odvetviach s nízkym prírastkom produktivity. Takáto politika umožní stabilizovať cenovú
hladinu a proporcionálny rast miezd v závislosti na vývoji produktivity práce všetkých
pracovníkov.
Napriek existencii uvedených podmienok existujú určité modifikácie:
— rýchlejšie môžu rásť mzdy oproti priemeru v tých odvetviach, kde je trvalý
nedostatok pracovníkov a pomalšie tam, kde nie sú podmienky pre tvorbu nových
pracovných príležitostí,
— rýchlejší rast cien je možný oproti všeobecne uznanému rastu len tej produkcie, kde
je dlhodobo neuspokojený dopyt a v prípadoch, kde miera zisku neumožňuje
rozmnožiť kapitál v rozsahu, aby sa zabezpečila expanzia ekonomického rastu.
Z národohospodárskeho hľadiska pre rast mzdových prostriedkov a zisku je rozhodujúca
produktivita práce, ale nemá praktický význam pre stanovenie individuálnej mzdy, ktorá je
modifikovaná podmienkami na trhu prace a dohodami v rámci tripartity.
Úsilie zabrániť vysokej príjmovej diferenciácii viedlo k hľadaniu východiska k stanoveniu
tzv. rozumného štandardu cien. Preto sa v niektorých štátoch vyvíjalo úsilie s využívaním
stabilnej miery zisku po určitú dobu. Také riešenie sa ukázalo ako neschodné. Jednotlivé
výrobky sa navzájom líšia rôznou nákladovou štruktúrou, pracovnou a kapitálovou
náročnosťou. Ak sa zisk viaže na rozsah vecného kapitálu, sú zvýhodnené odvetvia
kapitálovo náročné a podcenené odvetvia pracovne náročné. V prípade, že sa zisk odvíja od
pracovnej náročnosti, je potom situácia opačná. Pri kapitálovej náročnosti prepočet
komplikujú nadobúdacie náklady vecného kapitálu, ktorý skresľuje vývoj inflácie.
Zisk ako zdroj príjmu právnických osôb je v súčasnosti zložitým problémom. Stanovuje sa
ako rozdiel medzi výkonmi a nákladmi. Nejde o reálny zisk. Produkcia ešte nie je realizovaná,
platby nenabehli na bežný účet organizácie, ale tá po vykázaní zisku musí odviesť daň
z príjmu právnických osôb. Časť organizácií vykazuje prevahu pohľadávok nad záväzkami,
ale keďže odberatelia neuhradzujú pohľadávky organizácie, nedisponujú reálnym ziskom.
V ekonomike vzniká paradox. Ziskové organizácie vykazujú platobnú neschopnosť.
Objem dôchodkov sa realizuje v procese prerozdeľovania (od úrovne prerozdeľovania
prvotných dôchodkov závisia aj mzdy a platby pracovníkov rozpočtových organizácií,
mzdovo viazané na rozpočtovú sústavu). Proces prerozdeľovania sa realizuje daňovou
a odvodovou politikou.
Na základe uvedených skutočností podnikateľské subjekty a odbory v súlade s dohodou
tripartity uvažujú ako donútiť vládu, aby pri realizácii dôchodkovej politiky rešpektovala
preferencie malých a stredných podnikateľov a domácnosti. Tento cieľ sa dá dosiahnuť len za
podmienky, že vo vzťahu k podnikateľskej sfére sa zosilní rozpočtová reštrikcia a vo vzťahu
k domácnostiam dôchodcov a viacdetných rodín nezamestnaných sa budú valorizovať
dôchodky úmerne rastu životných nákladov. Dodržanie uvedených podmienok je vzájomne
protirečivé, splniteľné len za podmienky podstatného zvýšenia odvodovej disciplíny.
To vyžaduje presnejšie definovať objekt zdanenia a jeho vymeriavací daňový základ, aby
sa zamedzilo daňovým únikom. Tým sa vymedzia možné daňové príjmy a pri vyrovnanom
67
ŠR i maximálna výška štátnych výdavkov (v hospodárskej praxi sa využíva zásada, že čím je
vyššia hraničná daňová sadzba, tým je väčší sklon k daňovým únikom).
Legislatívne normy pre zdaňovanie formuluje zákonodarný orgán, ktorý sa usiluje súčasne
rešpektovať aj záujmy obyvateľstva. Ale ak sa uplatnia dane, ktoré enormne zaťažia
podnikateľské subjekty alebo domácnosti, prejaví sa to v negatívnom vzťahu k politickým
subjektom, ktoré tieto legislatívne normy presadili.
V ekonomike sa môže vyskytnúť prípad, že daňové zaťaženie príjmov a voľný čas sa
navzájom vylučujú. V takom prípade vláda pristupuje k daňovej regresii. S rozširovaním
pracovnej doby rastie hraničný úžitok voľného času, čiže rastú hraničné náklady príjmov.
Z toho dôvodu pri konštantnej (ale vysokej) alebo progresívnej daňovej sadzbe nie je záujem
zvyšovať rozsah pracovnej doby. Ak sa zníži daňové zaťaženie, vykompenzujú to rastúce
náklady príjmov. Štát potom z väčšej ponuky práce dosahuje väčší daňový príjem.
Vo svetovej ekonomike vzájomný vzťah daňové zaťaženie - voľný čas, má dva prejavy:
— v štátoch s vysokým životným štandardom daňové sadzby sa neprejavujú negatívne
vo vzťahu k ponuke práce,
— v štátoch s nižšou životnou úrovňou vysoké daňové zaťaženie vedie k praxi, kde
ponuka práce sa viac orientuje na tieňovú (druhú) ekonomiku.
Vysoké daňové zaťaženie vyvoláva nevôľu daňových poplatníkov. Ide, o to, ktorých
vrstiev obyvateľstva sa daňové zaťaženie najviac dotýka. Sociálne orientovaná trhová
ekonomika využíva rozpočtové zdroje na ochranu sociálne slabších vrstiev, a to buď
vytváraním žiaduceho počtu pracovných miest, alebo priamo finančnou podporou skupín
obyvateľstva s nižšími pracovnými príjmami. Voči takej politike vzniká značná averzia, preto
sa častejšie realizuje selektívna účelová podpora, napr. ako príspevok na nájomné a pod.
V niektorých ekonomikách existuje úsilie pre dosiahnutie konsenzu, aby sa dosiahlo
účelové spojenie daňových príjmov so štátnymi výdavkami. To znamená uplatniť prax, aby
pre určitú kategóriu výdavkov sa zabezpečil komplementárny daňový príjem. Za podmienky,
že by sa taká prax uplatnila a každý príjem sa vyvíjal, autonómne mohlo by dochádzať
k tomu, že by sa určité príjmy použili na nevyhnutné výdavky len preto, že ich nemožno
použiť na iné účely. Ale taká prax sa u nás už uplatňovala.
Racionálne sa väzba príjmy - výdavky dá využiť v takých prípadoch, ak určitým príjmom
zodpovedá účelová ponuka tovarov a služieb. Preto taká prax sa dá uplatniť len vtedy, ak
empiricky možno jednoznačne zabezpečiť komplementárnosť príjmov a výdavkov.
Rozdeľovanie príjmov a spoločenský konsenzus
Existuje viac spôsobov ako ovplyvňovať rozdeľovanie príjmov. Vykonáva sa to preto, lebo
príjmy jednotlivcov nie sú veličina istá. Ak vylúčime náhody, ako sú nehody alebo výhry,
neistota pramení z rôznych príčin, ako sú hospodárska kríza, inflácia, štrukturálne zmeny,
inovácie, pohromy, zmeny počasia a pod. Neistote sa len čiastočne dá zabrániť poistením.
Spoločnosť sa výkyvom bráni. Jednou z najbezpečnejších foriem je spoločenský konsenzus,
ktorý môže vychádzať z rôznych motívov:
— úsilie zvýšiť blahobyt najchudobnejších vychádza zo zásady, aby lepšie situované
vrstvy obyvateľstva podporovali chudobných. Tu sa vychádza nielen z absolútnej
výšky príjmu, ale tiež z relatívneho postavenia medzi príjmovými skupinami.
Vychádza sa z princípu maxi-minima. Pri aplikácii tohto princípu ide o to, že sa
identifikujú skupiny obyvateľstva s najnižšími príjmami a hľadá sa minimálny
príjem, ktorý je v tejto skupine najvyšší, tzv. maximum. Úsilie je túto skupinu
podporiť a tak zvýšiť blahobyt najchudobnejším.
— úsilie o sociálnu stabilitu vychádza z predpokladu, že ak sa odmeňovanie chápe ako
nespravodlivé, vedie k vzniku kriminality alebo sociálnym nepokojom. Štát sa musí
pritom usilovať, aby v spoločenských procesoch nedošlo k takým diferenciám
68
v rozdeľovaní, ktoré v budúcnosti by viedli k vyšším príjmovým rozdielom. Ich
následok sa prejaví v porušovaní sociálneho konsenzu a raste kriminality.
Spoločenský konsenzus v prerozdeľovaní príjmov sa zabezpečuje progresívnym zdanením.
V procese progresívneho zdanenia sa realizuje úsilie o prerozdelenie v prospech
chudobnejších vrstiev rôznymi formami sociálnej politiky.
Nástroje sociálnej ochrany
K nástrojom sociálnej ochrany patria:
- minimálna mzda, ktorá zahrnuje zložky mzdy najnižších kvalifikačných stupňov
zamestnancov. Jej úroveň je záväzná pre všetky podnikateľské a hospodárske
subjekty. Je stanovená formou mesačnej mzdy na zákonom stanovenú pracovnú
dobu . V niektorých krajinách k minimálnej mzde patrí zvláštna ochranná doba proti
prepusteniu z práce, viac voľného času a dlhšia dovolenka.
Minimálna mzda dohodnutá na tripartitnom rokovaní slúži k tomu, aby najslabšie platení
zamestnanci získali lepšiu príjmovú pozíciu. Otázkou je, či je to v skutočnosti možné. Jedno
je isté, že v bývalých socialistických štátoch i zavedenie minimálnej mzdy znamenalo
skutočne zlepšenie príjmovej pozície najslabšie platených zamestnancov. Minimálna mzde sa
stotožňuje s 1. tarifnou triedou. Pri nepružnom dopyte po práci minimálna mzda zvyšuje
priemernú úroveň miezd.
Úroveň minimálnej mzdy je v konkurenčnom vzťahu s podporou v nezamestnanosti a so
sociálnymi dávkami v prípade prepadu do sociálnej záchrannej siete. Minimálna mzda musí
pôsobiť stimulačne, aj keď prezentuje najnižšiu úroveň hmotnej zainteresovanosti.
- cenová regulácia tovaru a služieb sleduje ceny urči tých druhov tovarov (základných
životných potrieb), aby sa získala predstava o tom, aký objem tovarov a služieb je
potrebný k zabezpečeniu minimálneho životného štandardu aj pre osoby poberajúce
podporu v nezamestnanosti a s minimálnou mzdou. K danej skupine tovarov patria
hlavne ceny základných potravín, nájomné, cestovné a pod.
V hospodárskej praxi vznikajú námietky proti využívaniu cenovej kontroly ako nástroja
prerozdeľovania príjmov.
Prednosti cenovej regulácie spočívajú v:
- bezprostrednom pôsobení,
- plošnom uplatnení,
- možnosti direktívneho využitia, cenový regulačný systém nefunguje.
Nevýhody spočívajú v tom, že:
- pri plnom uplatnení cenové zvýhodnenie využívajú aj ostatné vrstvy obyvateľstva,
- narušuje sa funkčnosť cenového systému,
- cenová deformácia, ktorá vzniká kontrolou, znižuje efektívnosť ekonomickým
subjektom,
- klesá objem investícií do odvetví, ktorých produkcia podlieha cenovej regulácii,
- investície do odvetví, ktorých produkcia nemá regulované ceny sa stávajú
atraktívnejšie.
V odvetviach, kde sa vyrábajú tovary, na ktoré sa nevzťahuje kontrola cien, dochádza
k substitúcii ponuky. Lacnejší tovar nahradzuje drahší, čo umožňuje zvýšiť efektívnosť, celé
je to v neprospech skupín obyvateľstva s nižšími príjmami.
V odvetviach kontrolovaných cien sa zvyšuje dopyt, pretože ceny nie sú rovnovážne.
Tento zvýšený dopyt sa musí nejakým necenovým nástrojom racionalizovať. To môže viesť
k diskriminácii a zvýšeniu nákladov na kontrolu. Častým východiskom je aj vznik čierneho
trhu.
Cenová kontrola ako forma regulácie dôchodkov nemá ten istý účinok, ktorý sa jej
pripisoval. Je to spôsobené tým, že z cenovej regulácie nezískavajú len príslušníci nižších
príjmových skupín, pretože týmto skupinám nemožno zabezpečiť istotu v ponuke týchto
69
tovarov. Zo skúsenosti vieme, že na nízkych cenách profitovali predovšetkým zahraniční
turisti a predajci na trhoviskách.
— ponuka tovarov a služieb od štátu sa realizuje ponukou bezplatných služieb alebo
zlacneného tovaru. K službám patrí:
o vzdelanie, ktoré sa vo všetkých civilizovaných krajinách v základnom
rozsahu zabezpečuje bezplatne. V SR je to základné, stredné aj
vysokoškolské vzdelanie, ako aj príprava na robotnícke povolanie, okrem
taxatívne určených odvetví,
— negatívna daň z príjmov sa využíva v niektorých štátoch, ak jednotlivec sa nachádza
pod stanoveným príjmovým prahom. Nazýva sa tiež ako základ príjmu
najchudobnejších obyvateľov.
— Negatívna daň z príjmu sa chápe ako:
o minimálny príjem (pri nulovom ostatnom príjme),
o príjem pri nulovej dani,
o hraničná daňová sadzba.
Príjmová a dôchodková politika je jedným z významným nástrojov keynesianskej politiky.
Postupne sa ako hospodárska politika vyspelých štátov začala viac orientovať na využívanie
prvkov monetárnej a rozpočtovej politiky, strácala dôchodková politika na význame.
Hlavným dôvodom zmeny orientácie bol jej negatívny vplyv na efektívne fungovanie trhu,
najmä na trhu práce. Pôsobením na úroveň miezd a platov, ale aj cien, ovplyvňuje celkový
dopyt. Má spravidla brzdiaci účinok, prispieva k udržaniu celkovej rovnováhy v ekonomike.
Druhým dôvodom je to, že v súčasnosti neexistuje výraznejšie nebezpečenstvo inflácie vo
vyspelých trhových ekonomikách.
V SR je situácia iná. V obyvateľstve je hlboko zakódovaný cit pre sociálne rovnostárstvo.
Nefunguje ešte v plnej miere trhový mechanizmus, ale ani také ostatné atribúty trhovej
ekonomiky, ktoré fungujú v demokratických štátoch, ako je morálka, etika, cit pre
spravodlivosť a pod. Keďže dochádza veľmi rýchlo k vytváraniu značných príjmových
rozdielov, ešte zotrvačné fungujú prerozdeľovacie mechanizmy. Hospodárska politika
nevyvíja úsilie o obmedzenie ich pôsobenia.
Nástroje regulácie príjmov a dôchodkov možno zhrnúť podľa subjektov do troch skupín,
ako nástroje regulácie príjmov:
— podnikateľských subjektov,
— rozpočtových a príspevkových organizácii,
— domácnosti.
Regulácia príjmov podnikateľských subjektov
Podnikateľským subjektom sa príjmy regulujú nasledujúcimi nástrojmi:
— odvodom z príjmu. Táto povinnosť platí pre všetky subjekty okrem tých, pre ktoré
platí výnimka. K nim patria:
o verejné obchodné spoločnosti,
o Národná banka Slovenska,
o daňovníci ktorí majú na území SR svoje sídlo majú daňovú povinnosť, ktorá sa
vzťahuje tak na príjmy zo zdroja na území SR.
o daň z pozemkov,
o cestná daň,
o príspevkom na vytváranie nových pracovných miest.
Regulácia príjmov rozpočtových organizácii sa realizuje rozpočtovou politikou vlády,
ktorá priamo v rozpočte stanoví objem investičných i neinvestičných prostriedkov pre plnenie
úloh v príslušnej činnosti (školstve, zdravotníctve, kultúre, vede, výskume, štátnej správe).
70
Príjmy z vedľajšej činnosti rozpočtová organizácia odvádza do štátneho rozpočtu.
Ministerstvo financií umožnilo, aby rozpočtové organizácie časť zisku z vlastnej
podnikateľskej činnosti si ponechali na úhradu nákladov.
Príjmy príspevkových organizácií sú zo zdrojov podnikateľskej činnosti doplnené
príspevkom zakladateľa, zväčšené o úľavy z odvodových povinností.
Regulácia príjmov a dôchodkov domácnosti
Úroveň príjmov a dôchodkov domácnosti je regulovaná nasledujúcimi nástrojmi:
- stanovením taríf pre pracovné triedy,
- daňou z príjmov fyzických a právnických osôb,
- stanovením minimálnej mzdy,
- stanovením životného minima,
- podporou v nezamestnanosti,
- stanovením starobných a invalidných dôchodkov,
- sociálnymi dávkami a výpomocou,
- príspevkami na nájomné,
- podpora rodín s deťmi,
- poskytovanie ústavnej sociálnej starostlivosti,
- podporou podnikateľskej činnosti.
Niektoré z uvedených zdrojov sú v konkurenčnom vzťahu, napr. minimálna mzda
a podpora v nezamestnanosti umožňujú záujemcom o prácu voľbu alternatívy. Preto značná
časť nezamestnaných dlho zostáva v zozname nezamestnaných. Okrem toho negatívnu úlohu
hrá aj nízka úroveň miezd.
Zdaňovanie príjmov domácnosti ovplyvňuje ponuku práce destimuláciou. Obrátene,
zníženie daní stimuluje k práci a zvýšeniu výkonu.
Keďže podmienky pre oceňovanie práce sa dohodujú mimo trhu práce, reaguje na to
nezamestnanosť a výstup z výroby, pretože vynucujú rast reálnych miezd. Tlak na mzdy vo
fáze recesie a depresie vedie k zvyšovaniu podielu nezamestnanosti. Mzda sa vytláča nad
rovnovážnu úroveň, východisko sa hľadá v liberalizácii odmeňovania a zvýšení podielu
súkromného sektora.
- cenovou politikou, ktorú v súčasnosti charakterizuje liberalizácia cien. Cenová
politika k regulácii reálnych príjmov a dôchodkov využíva cenovú reguláciu
stanovením cien vybraného sortimentu tovaru a služieb, časovým usmerňovaním
a cenovým moratóriom.
Štátny orgán stanoví úradné ceny tým, že ich určí ako maximálne i (ktoré nie je možné
prekročiť), pevné (ktoré nie je prípustné meniť) a minimálne (ktoré nie je prípustné znížiť
napr. pri výkupe poľnohospodárskych produktov).
Vecné usmerňovanie spočíva v stanovení podmienok cenovými orgánmi pre dohodnutie
výšky ceny. Časové usmerňovanie cien spočíva v stanovení podmienok pre ich zjednotenie vo
forme stanovenia minimálneho časového predstihu pre odsúhlasenie uvažovaného zvýšenia
ceny, minimálnej lehoty, po uplynutí ktorej možno uvažované zvýšenie uskutočniť v dôsledku
časovo obmedzeného zákazu opätovného zvýšenia ceny. Cenové moratórium je časovo
obmedzený zákaz zvyšovania cien daného tovaru nad doteraz platnú úroveň cien na trhu.
Reguláciou príjmovej a dôchodkovej politiky vláda ovplyvňuje nielen dopyt a jeho
štruktúru, ale aj vplyv dopytu na cenovú úroveň. V procese transformácie ekonomiky, hlavne
po cenovej liberalizácii ( 1 . 1 . 1991) regulácia príjmov a dôchodkov sa využila ako účinný
nástroj boja proti inflácii, čím sa podarilo udržať úroveň inflácie na želateľnej úrovni.
Zahranično-obchodná politika
Zahranično-obchodná politika reguluje množstvo a pohyb tovarov a služieb, ktoré
prechádzajú cez hranice do a zo zahraničia.
71
Každá ekonomika je určitou mierou otvorená. V dôsledku toho podlieha vplyvu
vonkajšieho ekonomického prostredia. Prejavuje sa to v úrovni ekonomickej aktivity, cien,
zamestnanosti, štruktúre využívania zdrojov, konkurenčnej schopnosti produkcie a celkovej
úrovni efektívnosti ekonomiky. Skúsenosti posledných desaťročí ukazujú, že úmerne ako
rastie otvorenosť ekonomík, zvyšuje sa ich vyspelosť. Preto hospodárska politika štátu musí
zohľadňovať pôsobenie vplyvu vonkajších vzťahov na vnútorné ekonomické podmienky.
Každá ekonomika disponuje osobitnou skladbou disponibilných faktorov, ktoré umožňujú
aktivity v rozdielnej skladbe, kvalite a výrobe pri iných nákladoch. Pre každú ekonomiku je
vhodné vyrábať tovary a poskytovať služby, ktoré je schopná produkovať pri nízkych
nákladoch a dovážať to, čo nie je schopná vyrobiť alebo vyrobiť len pri vyšších nákladoch
ako môže nakúpiť.
Taký prístup umožňuje využiť komparatívne výhody v prospech racionálnej deľby práce.
Ekonomiku SR má neracionalne usporiadané vnútorné aj vonkajšie vzťahy. Riešenie
vnútorných vzťahov prebieha v procese transformácie a vonkajších vzťahov formovaním
novej zahranično-obchodnej politiky na princípe racionálneho využitia geopolitických
záujmov.
V minulosti sa naša ekonomika vyvíjala značne autarktne. Západné ekonomiky sú
otvorené. Podiel zahraničného obchodu na ich obrate bol často niekoľkonásobne vyšší, ako v
našej ekonomike. To im umožnilo rýchly a efektívny rozvoj.
Pri výraznejšom otvorení ekonomiky môžu vznikať niektoré problémy, napr.:
- vývozná aktivita je ovplyvňovaná konkurenčnou schopnosťou. Od toho závisí
ekonomický rast, úroveň zamestnanosti, ako aj cenová úroveň. Vysoký stupeň
otvorenosti, ak ekonomika nevyužíva ochranné opatrenia, môže v niektorých
úsekoch činnosti vyvolať vážne problémy. Napr. v západnej Európe sú to dovozy
poľnohospodárskej produkcie. V našich podmienkach liberalizácia dovozu
textilných výrobkov a elektroniky ohrozili existenciu našich výrobcov v uvedených
odvetviach. Preto každá hospodárska politika v podmienkach otvorenej ekonomiky
musí presne formulovať ciele a využívať zodpovedajúce nástroje.
- popri tovaroch a službách medzi ekonomikami sa silno presúva aj kapitál dvoma
formami, a to:
o investície,
o medzinárodné pôžičky.
Investície predstavujú ďalší zdroj do vlastnej ekonomiky, ale súčasne aj odlev efektu
v podobe podielu na zisku alebo dividendách.
Medzinárodné pôžičky sú závislé na úrokových mierach. Ich splácanie ako aj splácanie
dlhu predstavuje nároky na platobnú schopnosť ekonomiky. Každá ekonomika musí
disponovať vlastnou stratégiou pre medzinárodný kapitálový pohyb. Ak takou stratégiou
nedisponuje, dochádza k vysokej zadlženosti, čo následne spôsobuje ťažkosti pri splácaní
dlhov (Poľsko, Maďarsko, Mexiko, Brazília, Rusko a pod.). V súčasnosti sú pôžičky od
medzinárodných finančných bankových inštitúcií (MMF, SB) výhodnejšie pre nižšie úrokové
miery, ako od domácich peňažných ústavov;
- všetky krajiny sa usilujú, aby výmenné vzťahy tovarov, služieb a kapitálu vcelku
boli v rovnováhe. Čiže suma platieb domácich hospodárskych subjektov do
zahraničia musí sa rovnať sume platieb, ktoré ekonomika získava od zahraničných
subjektov. Rozdiely vo vzájomných vzťahoch sa prejavujú buď ako prebytok alebo
schodok platobnej bilancie.
Funkcie zahraničného obchodu - zahraničný, obchod v hospodárskej politike plní
nasledujúce funkcie:
- dynamizuje ekonomiku. Umožňuje úspory práce a ostatných prírodných
a výrobných zdrojov, ktorými ekonomika nedisponuje v požadovanom množstve,
72
dovozom tovarov. Nahradzuje tým na domácom trhu výrobky, ktoré by ekonomika
vyrobila za nevýhodnejších podmienok.
- spolupráca umožňuje za výhodnejších podmienok získať technicky dokonalejšie
výrobky. Okrem toho získava poznatky zo svetového trhu, čo vytvára predpoklady
pre ovplyvňovanie národnej produktivity práce. Konkurencia vytvorená svetovým
trhom núti domácich výrobcov k:
o špecializácii na základe komparatívnych výhod využitím prednosti
technologických, výrobkových a úžitkových vlastností,
o zvyšovaniu kvality využívaním poznatkov o kvalite práce a riadení systému
kvality produkcie, ktorý má uznanie svetového trhu,
o zvyšovaním technickej úrovne národnej produktivity aplikáciou najnovších
poznatkov svetovej vedy. Najmä využívaním poznatkov vlastnej vedecko­
výskumnej základne, kúpou licencií, leasingom a pod.
Podporou rastu produktivity práce umožňuje zahraničný obchod rozšíriť hranice celkového
ekonomického rastu na základe toho, že:
- zahraničný obchod je nenahraditeľným zdrojom informácií ako vo výrobe, tak aj
v spotrebe a spotrebných zvyklostiach. Túto skutočnosť rukolapne potvrdzujú naše
skúsenosti, keď na základe monopolu zahraničného obchodu boli výrobcovia
odtrhnutí od informácií o svetovom trhu, požiadavkách odberateľov a formách
realizácie obchodných vzťahov. Dnes tieto skúsenosti veľmi chýbajú, pretože tieto
informácie podporujú vznik invencií a rozširujú priestor pre ich uplatnenie. Ak
využitie invencií nenájde priestor na domácom trhu, zahraničný obchod je jediným
miestom pre ich uplatnenie.
- svetový trh je najobjektívnejším kritériom pre overenie užitočnosti produkcie.
Sústavnou konfrontáciou s náročnými podmienkami svetového trhu môže
ekonomika kontrolovať svoju úroveň, a tým sa svetový trh stáva ekonomickou silou,
podľa ktorej možno hodnotiť úspešnosť vývoja ekonomiky.
- jednou z najnáročnejších požiadaviek svetového trhu je pružnosť. Väčšina
národných ekonomík má obmedzené vlastné prírodné zdroje. Na druhej strane
aplikácia poznatkov vedy a technického pokroku si vynucujú neustále zmeny
v ekonomike. Tejto požiadavke možno vyhovieť len intenzívnym zapojením
ekonomiky do svetového trhu a takto prijímať aj poznatky, ktoré on sprostredkuje.
Z toho sa odvíja aj prax hodnotenia úrovne ekonomiky podľa jej zapojenia do
medzinárodnej výmeny. Podiel zahraničného obratu na celkovom obrate ekonomiky
je preto považovaný za jeden z naj súhrnnej ších ukazovateľov vyspelosti ekonomiky.
Typy zahranično-obchodnej politiky
V súčasnosti hospodárske politiky štátov využívajú jeden z nasledujúcich typov
zahranično-obchodných politík:
- protekcionistickú,
- liberálnu.
Uvedené typy predstavujú síce krajné prístupy k realizácii zahranično-obchodnej politiky.
Do roku 1990 sa v SR využívali prvky protekcionistického typu. To vyplývalo zo štátneho
monopolu zahraničného obchodu. Štátna administratíva a jej praktiky umožnili realizovať
celkom subjektivistickú a politickým hľadiskám podriadenú obchodnú politiku, bez ohľadu na
ekonomickú výhodnosť či nevýhodnosť. Na báze tejto politiky sa široko využívali osobné
záujmy administratívneho aparátu. Z toho pramenila aj hlboko zakorenená korupcia.
Rozsiahle negatívne črty zahranično-obchodnej politiky viedli k tomu, že zahraničný obchod
neprinášal pozitíva úmerne jeho rastu, ale dochádzalo vo viacerých smeroch k rozpredávaniu
národného bohatstva. Konečným dôsledkom takej politiky bolo poškodzovanie záujmov
73
spoločnosti, ochudobňovanim obyvatel stva. V polovici 80-tych rokov na úhradu straty zo
zahraničného obchodu sa používalo až 80% prírastku národného dôchodku.
Protekcionistická politika je charakteristická širokým využívaním rôznych nástrojov
k ochrane vlastnej ekonomiky a jej záujmov. Na zdôvodnenie tejto politiky sa využívajú ako
ekonomické, tak aj mimoekonomické argumenty. K jej presadeniu slúžia také nástroje, ako
sú subvencie, kvóty, ako aj rôzne iné obmedzenia až po zákazy vlády, ktoré často prerastajú
do tzv. „obchodných vojen". Ako príklad možno uviesť časté spory medzi USA a ES pri
vývoze z ES hutníckych výrobkov alebo vývoze z USA poľnohospodárskych výrobkov, keď
USA protestovali, že štáty ES vyvážajú výrobky na trh USA zo ceny, ku ktorým boli
poskytnuté subvencie.
K ekonomickým opatreniam patrí ešte využívanie štátnych príspevkov, záruky vlády,
daňové úľavy pre vlastnú produkciu, hlavne pri využívaní DPH a spotrebnej dane.
Z mimoekonomických opatrení je to napr. priame zákazy a príkazy nedovážať alebo
vyvážať určitý sortiment opatrenia na ochranu zdravia a životného prostredia. Tu patrí aj
agitácia za kúpu výrobkov domácej produkcie, ktorá sa veľmi často využíva vo viacerých
krajinách s rozdielnou intenzitou. Hlavne v prípadoch, keď konkurencia zahraničnej výroby
ohrozuje existenciu vlastnej výroby a spôsobuje neúnosný nárast nezamestnanosti. Vcelku je
to na ochranu produkcie s nižšou konkurenčnou schopnosťou. Túto formu ochrany využívajú
menej rozvinuté ekonomiky ES, ale aj Japonsko. Táto forma ochrany sa začína využívať aj
u nás, ale j v ČR v záujme ochrany hlavne výrobkov potravinárskeho a spotrebného
priemyslu.
Protekcionistická politika v menej vyspelých ekonomikách vedie k autarkcii. Ochrana
autarkciou vedie k vzniku monopolov v záujme vyradiť zahraničnú konkurenciu.
V SR v súčasnosti sa prelínajú dve tendencie. Jedna smerujúca k prehĺbeniu liberalizácie
a druhá k prijatiu opatrení ekonomických aj mimoekonomických k ochrane vlastných
výrobcov.
Liberálna zahranično-obchodná politika sa začala v Slovenskej ekonomike uplatňovať
realizáciou scenára ekonomickej reformy. Ako prvý krok k jej aplikácii bolo zrušenie
monopolu zahraničného obchodu. Takže ekonomické subjekty môžu priamo vstupovať do
zahranično-obchodných vzťahov. K realizácii svojich zámerov nemusia vstupovať so
zahraničnými partnermi s výsadnými spoločnosťami zahraničného obchodu, ktoré boli
nástrojom realizácie monopolu štátu v zahraničnom obchode.
Za najvýznamnejšie výhody liberálnej zahranično-obchodnej politiky možno považovať:
- zvýšenie konkurencie na domácom trhu,
- postupné obmedzovanie monopolných zvyklostí domácich výrobcov,
- rozšírenie sortimentu pri uspokojovaní potrieb,
- zvyšovanie efektívnosti z využívania komparatívnych výhod v technike, výrobe,
prírodných zdrojoch, kvalite pracovných síl a obchode,
- širšie uplatnenie ekonomiky na svetovom trhu umožnilo realizáciu vonkajšej
konvertibilný vlastnej meny,
zrýchlenie ekonomického rastu, tým aj zvýšenie zamestnanosti, cenovú stabilitu a zvýšenie
životného štandardu.
Aplikácia liberálnej politiky sa prejavila zvýšením dovozu, ktorý sa realizoval pri nižších
cenách ako je cena domáckej produkcie. Znížením ceny sa zvýši dopyt. Nízka cena vytlačí
časť domácich výrobcov, neschodných konkurovať zahraničným cenám. Na trhu sa udrží len
časť domácich výrobcov. V tomto prípade liberalizácia znamená:
- zvýšenie konkurencie,
- zvýšenie dopytu,
- zvýšenie spotreby,
- zníženie ceny,
74
- zníženie objemu domáckej výroby,
- vyradenie výrobcov neschopných konkurencie.
Liberálna zahranično-obchodná politika umožňuje voľný pohyb tovarov, služieb,
pracovných síl a kapitálu. Aj keď pohyb pracovných síl a kapitálu je čiastočne na základe
ekonomických pravidiel, ale aj legislatívnych noriem pod kontrolou vlády v súlade s cieľmi
hospodárskej politiky.
Aplikácia liberálnej zahranično-obchodnej politiky viedla vo väčšine štátov
k ekonomickému rozvoju. Praktická aplikácia vyžaduje opatrný a pragmatický prístup.
Razantný vstup tak ako sa udial v bývalej ČSFR, priniesol so sebou viacero negatívnych
dopadov. Hlavne úpadkom odvetví, ktoré dovozom (bazárového a brakového) tovaru stratili
domáci trh. Požiadavka za opatrný vstup pramení z toho, že v zahraničnom obchode môže
ekonomika veľa jednorazovo stratiť, bez možnosti náhrady tejto straty. Preto je mylná
predstava, že to, čo sa osvedčilo v jednej ekonomike, sa musí bez problémov a naraz osvedčiť
všade. Zmena v realizácii hospodárskej politiky si vyžaduje taký postup, aby prijaté opatrenia,
ktoré sa neosvedčujú, čiže neprinášajú reálne očakávaniam sa musia upraviť. Teoreticky je
možný aj iný prístup. Spresniť cieľ liberálnej politiky, ktorý reálnejšie odrazí zámer, ktorý sa
má dosiahnuť liberálnou politikou.
Nástroje zahranično-obchodnej politiky
Zahranično-obchodná politika využíva hlavne tieto nástroje:
- kvóty pre vyvážaný alebo dovážaný tovar,
- clo,
- subvencie,
- mimocolné bariéry,
- vývozné dotácie.
Kvóty určujú maximálny objem dovážaného alebo vyvážaného tovaru určitej komodity,
ktorý stanoví vláda pre jednotlivé krajiny. Tieto objemy sú neprekročiteľné. Kvóty sa určujú
tak, že vláda stanoví pre daný rok, aký objem určitej komodity možno doviezť z určitej
krajiny, alebo aký objem určitej komodity možno vyviezť. Stanovia sa buď:
- v absolútnom objeme v technických jednotkách (kusoch, tonách),
- podielom v % na celkovej spotrebe,
- podielom v % na výrobnej kapacite.
Clo predstavuje určitú formu dane, ktorá je zdrojom príjmu štátneho rozpočtu. Inkasuje sa
za vyvážený alebo dovážaný tovar. Využitím cla možno výrazne ovplyvniť výrobu a spotrebu
príslušného tovaru. Clo zvyšuje cenu a tým ej náklady na dovoz pre domácich výrobcov.
Zvýšením ceny dovážaného tovaru sa presúva časť domáceho dopytu z dovážaného tovaru na
tovar vyrábaný domácimi výrobcami. To umožňuje zvýšiť objem výroby, a tým aj
zamestnanosti a lepšie využitie výrobných kapacít.
Teoreticky vyššie dovozné clo môže prispieť k zlepšeniu obchodnej a platobnej bilancie
a k zvýšeniu výroby. V skutočnosti to také priamočiare nie je. Zvýšenie cla je často dôvodom
pre prijatie odvetných opatrení iných krajín, čím sa zhoršia podmienky pre vlastný vývoz. To
má dopad na zníženie výroby. Ak zavedenie cla vyvolá odvetné opatrenie, môžu sa úplne
stratiť výhody získané zvýšením dovozného cla. Rozlišujú sa dva druhy cla:
prohibičné - j e také vysoké, že úplne znemožní každý dovoz,
- neprohibičné - j e nižšie, poškodzuje obchod, ale ho neobmedzuje
Aký dopad na ekonomiku má prijatie prohibičného cla:
- -vylúči sa zahraničná konkurencia,
- zvýši sa objem domácej výroby,
- zvýši sa zamestnanosť,
- zníži sa objem spotreby,
- prudko vzrastú ceny,
75
-
vylúčením zahraničnej konkurencie sa uvolní trh aj pre výrobcov, ktorí pracujú na
úrovni hraničných nákladoch,
- zníži sa úroveň produktivity práce,
- výsledok je zníženie efektívnosti ekonomiky.
Úlohou cla je zvýšiť cenu, znížiť objem dovozu a podporiť rast domácej výroby.
Subvencie poskytuje vláda k úhrade nákladov alebo za stratu zisku, ak je štátnym záujmom
realizovať vývoz určitej komodity a dosahované ceny sú nižšie ako náklady, resp. nižšie ako
domáce ceny. Túto formu podpory vývozu využívajú aj vyspelé krajiny (Japonsko), ak majú
záujem vývozom výrazne podporiť dynamiku vlastnej krajiny. Musí ísť o perspektívnu
výrobu.
Subvencie k dovozu sa poskytujú vtedy, ak využitie dovážaných surovín alebo polotovarov
neznevýhodní časť domácich výrobcov. Napr. rozdielne náklady na palivo by vyvolali
potrebu diferencovaných cien elektrickej energie.
Mimocolné bariéry predstavujú rôzne druhy prekážok s cieľom chrániť určité odvetvia
výroby alebo spotrebiteľov (napr. zvláštne zdravotné nezávadné technológie, požiadavky na
presnú dokumentáciu, nároky na ochranu životného prostredia, zákaz používať freóny a pod).
Vývozné dotácie poskytuje vláda domácim výrobcom v záujme podpory vývozu z fondu
stimulácie zahraničného obchodu.
Kvóty a clá plnia v podstate rovnakú funkciu. Napriek tomu existujú určité rozdiely. Clo
predstavuje pre štátny rozpočet určitý príjem, to umožňuje znížiť niektoré iné dane. Tým sa
eliminuje časť škody spôsobenej spotrebiteľom dovozným clom. Kvóty umožňujú presunúť
zisk zo vznikajúceho cenového rozdielu pre dovozcov, ktorí využívajú koncesiu na dovoz
alebo vývoz.
Pri hodnotení kvóta - clo sa považuje clo za objektívnejší nástroj. Ak sa uplatní kvotácia,
v niektorých štátoch sa potom kvóty prideľujú na základe dražby. Tým sa dosiahne to, že nie
vývozca alebo dovozca, ale štátny rozpočet získa efekt z povolenia vývozu alebo dovozu.
Taká prax umožní znížiť rozsah korupcie, ktorá by podnietila priame prideľovanie vývozných
a dovozných kvót.
Všeobecne sa dá predpokladať, že štát exportuje hlavne výrobky, ktoré dokáže vyrobiť pri
nízkych nákladoch. Tým sa vytvára nižšia národná cena. Dováža tie výrobky, ktoré domáca
ekonomika vyrába pri vysokých cenách alebo nedokáže vôbec vyrobiť.
Realizácia politiky protekcionizmu
Liberalizácia zahraničného obchodu má aj tienisté stránky. Vytláča z trhu domácich
výrobcov, ktorí nie sú schopní odolávať konkurencii.
V záujme ochrany domácich výrobcov a zo sociálnych dôvodov sa vyvíja tlak na vládu,
aby realizovala protekcionistickú politiku na ochranu záujmov domácich výrobcov pomocou
ciel a dovozných kvót.
Zdôvodňovanie protekcionistickej j politiky využíva argumenty:
- ekonomické,
- neekonomické.
K ekonomickým argumentom patria:
- odvetné clá - využívajú sa ako forma sebaobrany krajiny, proti inej krajine, ktorá
zaviedla dovozné clo. Zdá sa to ako rozumný argument, avšak nemá ekonomické
základy. Poškodzuje vitalitu tých ekonomických subjektov, ktoré sú konkurenčne
schopní, v prospech menej úspešných firiem. V niektorých prípadoch vláda
rozhoduje pod tlakom porušenia sociálneho konsenzu a pristúpi na zvýšenie alebo
zavedenie cla. Odvetné clá majú podobu reťazovej reakcie. Využívajú sa aj ako
odveta na odradenie krajín od toho, aby zvyšovali clo ako prvé.
- obmedzenie dovozu - vzniká v dôsledku sťažnosti určitých odvetví, ktoré sú
nepriaznivo ovplyvnené zahraničnou konkurenciou. V záujme ochrany celých
76
odvetví sa najčastejšie vo svetovej hospodárskej politike prijímajú nasledujúce
opatrenia:
o dočasné obmedzenie dovozu využitím cla na prechodné obdobie alebo
zavedenie dovoznej kvóty. Odvetvie je poškodené, dovozom vtedy, keď
objem odbytu, zisk a zamestnanosť domáceho odvetvia poklesli a dovoz
produkcie, ktorú vyrába dané odvetvie, súčasne rastie,
o protidumpingové clo sa zavádza vtedy, ak dovoz sa realizuje pri nižších
cenách ako sú priemerné ceny domácich výrobcov,
o odveta za nečestné obchodné praktiky sa využíva vtedy, keď iné krajiny
diskriminujú, alebo neprípustné obmedzujú dovoz. Táto forma sa využíva
hlavne proti krajinám, ktorých politika je zameraná na jednostranné
získavanie výhod z medzinárodného obchodu. K takým patrí najmä
Japonsko a ázijskí draci.
Ochrana ekonomiky sa na prvý pohľad zdá relatívne rozumná. Často prináša aj prechodné
efekty. V skutočnosti je založená na nevyužívaní komparatívnych výhod. Ak sa dlhodobejšie
uplatňuje, vedie príslušnú ekonomiku k izolácii.
Medzinárodná spolupráca núti ekonomiky k špecializácii. V rámci nej sa vzdávajú určitých
výrob a služieb a presúvajú zdroje do iných odvetví, v ktorých získajú komparatívnu výhodu.
Realizácia politiky komparatívnych výhod vychádza z prístupu, že odvetvie, ktoré je
poškodené dovozom a nemá podmienky na dosiahnutie konkurenčnej schopnosti, je zákonite
vystavené tlaku hospodárskej politiky, ktorá svojimi nástrojmi podporuje progresívnejšie
odvetvia.
Hospodárska prax nepozná príklady, aby niektoré odvetvie dobrovoľne zaniklo, alebo že
by niektorý región iniciatívne realizoval zmenu odvetvovej štruktúry.
- clo v záujme zvýšenia zamestnanosti - vo fáze recesie a depresie ekonomiky silnie
úsilie zavádzaním cla udržať alebo zvyšovať počty pracovných miest. Clo zvyšuje
cenu dovozu a tým presúva dopyt na domácu produkciu. Výrobcovia rozširujú počty
pracovných miest, a tým rastie zamestnanosť.
Skúsenosti svetovej ekonomiky ukazujú, že aj keď ochranárstvo zvyšuje zamestnanosť,
nemusí vytvárať efektívny výrobný program v záujme rastu zamestnanosti, stability cien
a efektívnosti ekonomiky. Začiatkom 80-tych rokov 20. storočia USA využitím nástrojov
monetárnej a rozpočtovej politiky vytvorili cca 15 mil. pracovných miest, pričom udržali
obchodnú liberalizáciu, nízke clá, ale za cenu vysokého štátneho deficitu. Vcelku clo nie je
dokonalým nástrojom na udržanie a vytváranie nových pracovných miest. Efektívnejším
nástrojom zvyšovania efektívnej zamestnanosti je racionálna monetárna a rozpočtová politika.
Medzi neekonomické argumenty možno zaradiť zdôvodnenie, že ekonomický blahobyt nie
je základným cieľom hospodárskej politiky. Hlavne nie vtedy, ak hospodárska spolupráca je
podmienená ústupkami v politickej oblasti. Takáto prax v minulosti dokonca podmieňovala
skutočnú existenciu suverenity krajiny. Napr. jednostranná závislosť na energetických
zdrojoch a pod.
Druhým prípadom neekonomickej argumentácie je potreba ochrany domácich vedeckých
zdrojov. Každý štát potrebuje pre vlastný rozvoj určitý domáci invenčný potenciál. A ten si
musí aj chrániť. Avšak nie za každú cenu. Taká ochrana, ktorá znižuje adaptabilitu
ekonomiky pri prispôsobovaní sa progresívnym svetovým tendenciám, je škodlivá. K ochrane
národných záujmov pred konkurenciou sa dá výhodnejšie využiť subvencia pred clom. Je to
preto, lebo subvencia je priamou platbou pre právnickú alebo fyzickú osobu za požadovanú
službu. Subvencie sú prehľadnejšie, nezvyšujú všetky ceny, ale iba ceny subvencovaného
tovaru alebo sa využívajú pre odmeňovanie vymedzených kategórií pracovníkov. V rámci
rozpočtovej politiky sa účinnosť subvencií pravidelne vyhodnocuje.
77
Ekonomický protekcionizmus umožňuje zabezpečiť realizáciu neekonomických cieľov, ale
táto realizácia je spravidla nákladná a neefektívna.
Efekt vývozu a dovozu
Vývoz z hľadiska celkového dopytu vystupuje ako významný stimulátor rozvoja
ekonomiky. Preto ekonomická teória vysoko hodnotí multiplikačný efekt vývozu. Vývozný
multiplikátor má podobný tvar ako multiplikátor investícií alebo štátnych výdavkov. Udáva
o koľko sa zvýši objem výroby, ak sa export zvýši o jednotku.
Podobne aj dovoz má vlastný multiplikačný efekt. Udáva aký je prírastok dovozu, ak sa
zvýši reálny produkt o jednotku.
Clá a kvóty pôsobia na sklon k dovozu. Neplatí to jedine za predpokladu, ak HNP poklesne
rýchlejšie ako dovoz. V takom prípade to znamená, že v ekonomike pôsobia aj ďalšie
negatívne faktory popri znížení dovozu.
Ak má hospodárska politika voliť správne nástroje a optimálne ich využiť, má poznať ako
pôsobí nižší sklon k dovozu na celkový dopyt. Je to preto, lebo do celkových výdavkov sa
započítavajú aj výdavky na dovoz. Tieto výdavky plynú do zahraničia a nie sú súčasťou
domácich výdavkov, preto neovplyvňujú celkový domáci dopyt. Ich ekonomický účinok je
podobný ako daní. Hraničný sklon k dovozu znižuje hraničný sklon k spotrebe. V dôsledku
toho hodnota multiplikátora dovozu je nižšia. Na zvýšenie celkového dopytu pozitívne pôsobí
zvyšovanie objemu investícií. V dôsledku zvýšeného dopytu po investičných tovaroch
a následne zvýšením príjmov podporuje sa aj rast spotreby domácností. Keď sa hraničný
sklon k dovozu nezvýši, je dopyt trvalé menší. Dopad takto prebiehajúcich procesov
v ekonomike je pomenovaný ako úniky z dovozu.
V prípade, že v ekonomike prevyšuje vývoz nad dovozom, potom na hodnotu
multiplikátora vývozu pôsobia úniky z dovozu. Ak je vzťah medzi vývozom a dovozom
v prospech vývozu, potom vplyv únikov z dovozu bude väčší ako vplyv multiplikátora
vývozu, čiže úniky dovozu eliminujú predpokladané efekty vývozu.
Poznatky o pôsobení zahraničného obchodu na ekonomiku umožňujú rozšíriť výdavkový
multiplikátor o Ďalší rozmer. Čiže popri pôsobení domácnosti, firiem a štátu rozšíri sa jeho
účinnosť aj o vplyv zahraničného obchodu. Na základe toho možno multiplikátor celkových
výdavkov napísať ako:
m
=
sd - sklon k dovozu
1 - ss{\ -d) + sd
Na základe zahrnutie aj vplyvu zahraničného obchodu multiplikátor celkových výdavkov
vyjadruje, o koľko sa zvýši objem produkcie ak sa výdavky na spotrebu, investície a čistý
príjem z exportu zvýšia o jednotku.
Aktívne saldo zahraničného obchodu zvyšuje celkový domáci dopyt, preto úlohou
hospodárskej politiky je využiť nástroje na stimuláciu vývozu. Dôsledky stimulácie vývozu sa
prejavia nasledovne:
— v prípade, že ekonomika má k dispozícii voľné zdroje a celková ponuka rastie, je to
dôkazom rastu reálneho HDP. Súčasne možno predpokladať aj rast zamestnanosti
a tiež vyššie využitie kapacít. Ďalej sa to prejaví v stabilite alebo len miernom
vzraste cien,
— v opačnom prípade, ak ekonomika nedisponuje voľnými zdrojmi, rast vývozu pôsobí
na rast cien výrobných faktorov, ktorý sa následne premieta do zvýšenia cien
produkcie. Tým rast nákladov pôsobí na vznik inflácie tlačenej nákladmi. Hodnota
reálneho produktu sa nemení. Zvyšuje sa len nominálny produkt ako dôsledok rastu
cien produkcie.
Ako reaguje na uvedený vývoj hospodárska politika?
V prvom prípade buď:
c
78
- nezasahuje do chodu ekonomiky novými opatreniami,
- ak existujú ďalšie nevyužité zdroje, využíva stimulačné nástroje podpory exportu.
V druhom prípade využíva protiinflačné nástroje monetárnej a rozpočtovej politiky.
Hlavne úrokovú mieru na utlmenie expanzie a zníženie štátnych výdavkov v záujme
pribrzdenia dopytu.
Vzájomné ovplyvňovanie ekonomík
Zahraničným obchodom sprostredkované vzájomné vzťahy ekonomík môžu mať rôznu
podobu. Ich zjednodušenú podobu ekonomická literatúra ilustruje ako tzv. „teorém ťahúňa".
Jeho podstata sa dá vysvetliť na zjednodušenom príklade vzájomných vzťahov dvoch
ekonomík.
Predpokladajme širokú spoluprácu dvoch ekonomík X a Z, ktoré sa vzájomne ovplyvňujú
a majú vyrovnanú platobnú bilanciu ZO. Čiže dovoz sa rovná vývozu. Sklon k dovozu
v oboch zostáva nezmenený.
V ekonomike X sa vytvorí priaznivá situácia, ktorá umožni rast reálneho produktu. Ak
súčasne sklon k dovozu zostane stály, čiže sa nezmení, zvýši dovoz ekonomika X
z ekonomiky Z. Doteraz vyrovnaná platobná bilancia sa postupne zmení v prospech
ekonomiky Z. Čiže ekonomike X viac dováža z ekonomiky Z, ako vyváža do ekonomiky Z.
Multiplikátor vývozu v ekonomike Z vyvolá rest produktu, zvýšenie zamestnanosti
a vyššie využitie kapacít. Oživenie ekonomiky X sa prenieslo v dôsledku zvýšeného dovozu
na ekonomiku Z. Vývoj v ekonomike X podnietil rozvoj v oboch ekonomikách. Pričom
v tomto vzájomnom vzťahu aktívnu úlohu zohral vývoj v ekonomike X. Tá plnila úlohu
„ťahúňa".
Keďže vývoj v ekonomike Z v dôsledku zvýšených vzájomných ekonomických vzťahov
(meraný rastom obratu) sa aktívne prejaví v raste HNP a keďže sa nezmenil sklon k dovozu,
vyvolá to následne potrebu zvýšiť vývoz z ekonomiky X do ekonomiky Z. Tým sa zmení aj
charakter platobnej bilancie. Postupne sa začne vyrovnávať, až dôjde k stavu, keď ekonomika
X bude mať aktívnu platobnú bilanciu a ekonomika Z pasívnu bilanciu. Ekonomickým
ťahúňom už nieje ekonomika X, ale ekonomika Z. Úlohy sa vymenili.
Na základe toho možno konštatovať, že vo vzájomných vyrovnaných vzťahoch ekonomík,
úlohu ťahúňa plní vždy tá ekonomika, ktorá vytvorí priaznivejšie podmienky pre ekonomický
rast, ak má k dispozícii viac disponibilných zdrojov.
Ak ekonomiky nedisponujú voľnými zdrojmi a majú vyrovnanú platobnú bilanciu, pohyb
vo vzájomných vzťahoch môže nastať ako dôsledok zmeny hospodárskej politiky. V záujme
podpory ekonomického rastu ekonomika X začne uplatňovať expanzívnu monetárnu
a rozpočtovú politiku. Následne sa zvýši vývoz zo štátu Z do štátu X za podmienky stability
sklonu k dovozu.
Uvedené zmeny sa prejavia ako dôsledok zvýšeného vplyvu multiplikátora vývozu na
celkový dopyt v ekonomike Z. Keďže ani ekonomika Z nedisponuje voľnými zdrojmi, začne
zvýšený dopyt po zdrojoch rastu pôsobiť na úroveň ich cien a tým začnú rásť. Pohyb cien
zdrojov rastu ekonomiky Z sa prenesie aj do cien produkcie. Následne dôjde k takému
ekonomickému javu, keď inflácia vyvolaná pohybom cien faktorov rastu v ekonomike Z sa
prenesie aj do ekonomiky X, čiže inflačný vývoj v ekonomike Z spôsobí rast inflácie aj
v ekonomike X.
Aká je reakcia hospodárskej politiky? Využitie protiinflačných monetárnych
a rozpočtových nástrojov by z krátkodobého hľadiska viedlo k utlmeniu inflácie, ale spôsobí
aj pokles ekonomickej aktivity.
Účelnejším sa v tomto prípade javí využitie nástrojov zameraných na rozšírenie zdrojov
ekonomického rastu, hlavne podporou technického rozvoja a zvýšenými vkladmi investícií do
ekonomiky, rozšírením štátnych investícií, podporou investičnej aktivity súkromného sektora.
79
Menová politika
Menová politika ako nástroj hospodárskej politiky je zameraná na využívanie meny a jej
atribútov na ovplyvňovanie ekonomického vývoja. Subjektom menovej politiky je emisná
banka, ktorá spolupracuje pri riešení menových otázok s ministerstvom financií.
Cieľom menovej politiky je.:
— stabilizácia meny,
— dosiahnutie aktívnej platobnej bilancie,
— udržať infláciu pomocou menových nástrojov na minimálnej úrovni.
Za základné problémy menovej politiky pre tento učebný text považujeme vysvetlenie:
— určovanie menových kurzov,
— platobnej bilancie,
— stručnej charakteristiky medzinárodného finančného systému.
Menové kurzy
Menový kurz je cenou meny zahraničnej krajiny vyjadrenej v domácej mene. Čiže udáva,
napr. za koľko Sk možno kúpiť 1 USD.
Pre pochopenie podstaty menových kurzov je potrebné poznať:
— prečo je menový kurz na danej úrovni,
— podľa akých ekonomických zákonitostí sa určuje,
— aké sily ovplyvňujú pohyb menového kurzu.
Pochopiť technológiu stanovenia menového kurzu vyžaduje poznať fungovanie
devízového trhu. Devízový trh je taký trh, na ktorom objektom obchodnej výmeny sú meny
rôznych krajín. Práve tu sa určuje menový kurz.
Devízový trh sa realizuje:
— na maloobchodnej úrovni, kde s menami obchodujú špecializované banky a firmy,
— špecializované finančné burzy v hlavných centrách bankových systémov, ako je
New York, Londýn, Zurich, Tokio, Frankfurt nad Mohanom a ď.
Kurz meny v minulosti sa určoval na základe zlatého štandardu. Tento spôsob už zanikol.
Emisné banky prestali vymieňať peniace, za zlato. V súčasnosti sa kurzy určujú na základe
dopytu a ponuky.
Dopyt po devízach domácnosti a firmy prejavia, ak chcú nakúpiť zahraničný tovar, služby
alebo rôzne aktíva. Ponuka vzniká vtedy, ak zahraničné firmy dovážajú tovary, služby
a aktíva. Čiže zahraniční partneri ponúkajú svoju menu vtedy, ak chcú zaplatiť nákupy
zahraničných tovarov, služieb a finančné aktíva.
Ponuka a dopyt meny na seba vzájomne pôsobia na devízovom trhu. Trhové sily posúvajú
menový kurz smerom hore alebo dole, aby vyrovnali prílev a odlev danej meny. Cena sa
ustáli na rovnovážnom menovom kurze, pri ktorom dobrovoľne kupovaná mena sa presne
rovná dobrovoľne predávanej tej istej mene.
Rovnováha ponuky a dopytu devíz určuje kurz meny.
Menový kurz je recipročný vzťah. Vyjadruje sa pomerom, napr. Sk k 1 USD. Napr.:
kurz Sk =
Sk
= 30
a kurz USD = ^— = 0,03
USD
Dopyt a ponuka po devízach sa vzťahuje na každú menu. Vo svetovej ekonomike je celá
škála menových kurzov.
Vzájomné vzťahy medzi menami sú v neustálom pohybe. Tlač každý deň prináša
aktualizované správy o menových kurzoch.
Pokles ceny vyjadrenej v jednej alebo vo všetkých ostatných menách sa nazýva
znehodnotenie meny. Opačný proces, čiže rast ceny meny vyjadrenej v inej mene je
zhodnotenie meny.
80
Často dochádza k zamieňaniu pojmov znehodnotenia meny s devalváciou meny.
0 znehodnotenie meny ide vtedy, ak menový kurz jednej krajiny vo vzťahu k mene inej
krajiny poklesne na základe trhových procesov. Ak kurz meny stúpne, ide o zhodnotenie
meny.
K devalvácii dochádza vtedy, ak emisná banka zníži oficiálny menový kurz vo vzťahu
k iným menám alebo zlatu. Ak sa zvýši oficiálny menový kurz, dochádza k revalvácii
Pre reálny ekonomický život je aj devalvácia formou znehodnotenia meny.
Určenie menových kurzov
Hospodárska prax pozná nasledujúce druhy určovania menových kurzov:
— pevný (fixný), ktorý určí emisná banka alebo vláda, poprípade vzájomne a v dlhšom
časovom období sa nemení. Vo vzťahu k fungovaniu ekonomiky sa pevný menový
kurz prejavuje tak, že zmeny vo vonkajšom prostredí (zmeny cien, pokles alebo
vzrast dopytu), sa v tomto prípade premietajú priamo do ekonomiky
prostredníctvom aktívnej alebo pasívnej obchodnej bilancie. To má za následok
pokles alebo vzrast dopytu po národnej mene a krátkodobé výkyvy cien od pevného
menového kurzu. Štát udržuje menový kurz bez zmien a dlhodobo nepripúšťa
odchýlky. K odchýlkam nedochádza vtedy, ak platobná bilancia dáva záruku, že
nevzniknú odchýlky od pevného menového kurzu. V záujme udržania vyrovnanej
platobnej bilancie a tým aj udržania pevného menového kurzu, musí sa udržať vývoj
HDP na takej úrovni, ktorá nedovolí, aby došlo k narušeniu rovnováhy v platobnej
bilancii. Deficit platobnej bilancie, podobne aj prebytok z dlhodobého hľadiska
neumožňuje udržať pevný menový kurz.
V prípade, že vznikne deficit v platobnej bilancii, môže vláda realizovať nasledujúce
opatrenia:
— v obchodnej politike využije nástroje na obmedzenie dovozu (kvóty, clo) a na
podporu vývozu (zdroje stimulačného fondu vývozu),
- ovplyvniť tok zahraničného kapitálu. V prípade pasívnej obchodnej bilancie musí
vytvoriť lepšie podmienky pre vstup zahraničného kapitálu, aby deficit platobnej
bilancie sa kompenzoval aktívnym saldom na kapitálovom účte,
- intervencie na medzinárodných devízových trhoch, kde emisná banka zrealizuje
obchodné operácie s cennými papiermi alebo nákupom vlastnej meny, či predajom
cudzej meny a tým likviduje krátkodobú odchýlku medzi ponukou a dopytom po
vlastnej mene. V takom prípade musí emisná banka disponovať s rezervou cudzích
mien alebo zlatom.
Uvedené opatrenia, najmä intervencie na medzinárodných devízových trhoch môžu pri
udržaní pevného menového kurzu poskytnúť pozitívne výsledky len za podmienok
fungovania vnútornej stabilizačnej politiky. To predpokladá využitie nástrojov monetárnej
a rozpočtovej politiky zameraných hlavne na manipuláciu s úrokovými mierami a na
vytvorenie podmienok pre prílev zahraničného kapitálu.
Možnosti intervencií na devízových trhoch môžu byť obmedzené v prípade nízkej zásoby
cudzej meny. V takom prípade zostávajú k dispozícii len nástroje zahranično-obchodnej
politiky alebo ešte tiež opatrenia zamerané na reguláciu agregátneho dopytu v záujme
zabrániť vzniku deficitu platobnej bilancie. Z toho vyplýva, že potreba udržať rovnováhu
v platobnej bilancii núti ekonomiku zabezpečovať rast HDP pod úrovňou potenciálnych
možností s negatívnym dopadom na zamestnanosť. Takto si ekonomika riešením jedného
problému vyvoláva potrebu riešiť aj ďalší problém.
Svetová ekonomika má s riešením problémov udržania pevných menových kurzov pri
využívaní zahranično-obchodných nástrojov aj zlé skúsenosti, ktoré v niektorých prípadoch
viedli k tzv. obchodnej vojne. Preto sa hľadá východisko z využívania pevných menových
kurzov vo využívaní pružných menových kurzov.
SI
— pružný menový kurz -výmenný kurz pri pružnom menovom kurze je závislý na
úrovni ponuky a dopytu po príslušnej mene. To znamená, že v tomto systéme sú
relatívne ceny podmienené nákupmi a predajmi medzi fyzickými a právnickými
osobami a vládami. Pružný menový kurz vykazuje široký rozptyl.
Pružný menový kurz má dve formy:
— voľne plávajúci, kde kurz ovplyvňuje vývoj ponuky a dopytu, bez zásahu emisnej
banky,
— regulované plávajúci menový kurz, kde sa pohybuje v rámci záväzného rozpätia
stanoveného emisnou bankou, ktoré ovplyvňuje intervenciami na devízových trhoch.
Pri voľne plávajúcom menovom kurze sa menové kurzy posúvajú v závislosti od trhových
síl, pri novej vyššej cene do úrovne až devízový trh sa dostane do rovnováhy. Cena meny
rastie dovtedy, pokiaľ požadované množstvo sa nerovná zvýšenej ponuke.
Proces prebieha v dvoch krokoch:
— v prvom, keď sa zvýši cena danej meny, tzv. že dovoz tovarov a služieb z príslušnej
ekonomiky je drahší, čo vedie k poklesu dopytu z príslušnej ekonomiky,
— v druhom kroku iné meny sú lacnejšie, preto kupujúci majú možnosť v príslušných
ekonomikách nakúpiť viac tovarov a služieb, čím sa ich vývoz zväčší.
Pri systéme regulované plávajúcom menovom kurze emisná banka sa operáciami na
devízovom trhu bráni výkyvom, usiluje sa udržať paritu (ohlásený cieľový menový kurz voči
iným krajinám).
Osobitným prípadom regulovaného systému menových kurzov sú závesné menové kurzy.
Tento systém umožňuje vytvoriť také podmienky, že menové kurzy sú fixné, ale
prispôsobiteľné, čiže v krátkom horizonte fixné, ale v dlhodobom sa prispôsobujú.
Ak na devízových trhoch zavládne neporiadok, alebo sa menové kurzy príliš vzdialia od
predpokladanej úrovne, a to je v poslednom období dosť častý jav, jednotlivé ekonomiky sa
snažia intervenovať v prospech svojej meny.
Rozdiel medzi riadeným plávajúcim kurzom a pevným kurzom je zreteľný. Riadený
umožňuje zmierniť rozpor medzi cieľmi vnútornej stabilizačnej politiky a cieľmi zahranično­
obchodnej politiky, ktorej úlohou je udržať vyrovnanú platobnú bilanciu. Rozdiely (prebytok,
deficit) sa vyrovnávajú zmenami menového kurzu. Možnosť realizácie týchto zmien vytvára
nárazník medzi domácou ekonomikou a vonkajším prostredím. Za týchto podmienok
hospodárska politika môže venovať väčšiu pozornosť úlohám domácej ekonomiky a jej
stabilite. Tým sa rozširuje manévrovací priestor pre stabilizačnú menovú a rozpočtovú
politiku.
Využívanie plávajúceho kurzu, aj keď je regulovaný, predstavuje vždy určité riziko, hlavne
pre malé ekonomiky. V ich neprospech často špekulujú veľké ekonomiky. Nebezpečenstvu sú
vystavené hlavne vtedy, keď výkyvy v kurze sú príliš veľké a časté. Vtedy sú prekážkou
realizácie zahranično-obchodných operácií, lebo inšpirujú špekuláciu na devízových trhoch,
k čomu sa tiež využívajú presuny kapitálu. Úspešne tomu možno čeliť len vysokými
devízovými rezervami potrebnými k intervenčným zásahom.
Pružný menový kurz vytvára v určitom zmysle priestor pre autonómnu hospodársku
politiku, hlavne monetárnu a rozpočtovú. To sa dá realizovať vtedy, ak vyrovnanosť platobnej
bilancie sa zabezpečuje využívaním zmien v menových kurzoch. Táto skutočnosť umožňuje
vymaniť domácu hospodársku politiku z tlaku pevného menového kurzu.
Avšak ani táto skutočnosť neoslabuje ekonomiku od vplyvu vonkajšieho prostredia.
Umožňuje však väčší manévrovací priestor, čiže rozpory medzi domácou a zahraničnou
obchodnou politikou sa nedujú úplne eliminovať, ale priestor pre ich riešenie je v systéme
regulovaných plávajúcich menových kurzov väčší.
82
Vzájomné vzťahy ekonomík
Sú určité odchýlky vo vzájomných vzťahoch medzi ekonomikami, ak sa využíva pevný
alebo plávajúci menový kurz.
Pri pevných menových kurzoch:
- jednotka meny jednej ekonomiky sa mení za jednotku ceny inej ekonomiky v stálom
pomere,
- ekonomika nedá možnosť ovplyvniť úroveň svetových cien.
- môže dovážať a vyvážať za svetové ceny všetku produkciu, ktorá umožňuje získať
komparatívne výhody.
Pre systém plávajúcich menových kurzov platia iné vzťahy. Ilustrovať to možno na
vzájomnom vzťahu dvoch ekonomík. Vo východiskovom období predpokladajme znovu
vyrovnanú platobnú bilanciu. Následkom rozdielneho vývoja sa zrýchli ekonomický rast
ekonomiky A. Pri nezmenenom sklone k dovozu sa presúva väčšie množstvo meny
ekonomiky A do ekonomiky B. Tým sa znižuje dopyt po peniazoch ekonomiky A. Následne
dôjde k poklesu kurzu jej meny vo vzťahu k mene ekonomiky B.
V dôsledku zmeny menového kurzu je drahší export z ekonomiky B do ekonomiky
A a opačne je lacnejší vývoz z ekonomiky A do ekonomiky B.
Zmeny v menových kurzoch ovplyvnia ako dovoznú, tak aj vývoznú politiku oboch
ekonomík. Tým, že sa zvýšil menový kurz ekonomiky B, následne sa zníži jej vývoz do
ekonomiky A. Hodnotové môže zostať na rovnakej úrovni, ale reálne ide o menšie vecné
objemy. Súčasne sa zvýšil vývoz z ekonomiky A do ekonomiky B. Zvýšenie menového kurzu
ekonomiky B umožní vyrovnať platobnú bilanciu oboch ekonomík. Vzájomné vzťahy sa
priamo regulujú a tak sa dostávajú do rovnováhy.
Platobné bilancie oboch ekonomík pri plávajúcich menových kurzoch sa vzájomne
vyrovnávajú bez toho, aby sa musela preniesť zmena cenovej hladiny alebo reálneho
dôchodku z ekonomiky A do ekonomiky B. prednosťou plávajúceho menového kurzu je to, že
sa neprenášajú alebo aspoň znižujú dôsledky porúch v jednej ekonomike do druhej
ekonomiky.
Pri toku tovarov a služieb mení plávajúci menový kurz aj tok kapitálu. Preto pre orientáciu
hospodárskej politiky je veľmi dôležitý odhad vývoja menových kurzov. Nesprávne
predpokladaný vývoj sa prejaví v chybnej orientácii všetkých ekonomických subjektov. Ďalej
v odhade o ekonomickom raste, vývoji zamestnanosti a cenovej hladiny. Takto potom
potencionálna výhoda pružných menových kurzov zmení sa vo svoj opak, ktorý spôsobí
ekonomike stratu, ak nemá možnosť pružne sa prispôsobiť novým podmienkam.
Pohyb kapitálu medzi ekonomikami sa ovplyvňuje úrokovou mierou s pružným menovým
kurzom. V prípade, ak vychádzame z predpokladu, že už spomínané ekonomiky majú vo
východiskovom období vyrovnanú bilanciu, emisná banka v ekonomike A začne uplatňovať
reštriktívnu monetárnu politiku, tým dôjde k rastu úrokovej miery v zrovnaní s úrokovou
mierou ekonomiky B. vyššie úrokové miery v ekonomike A povzbudia záujem o investovanie
u zahraničných investorov. Táto skutočnosť vedie k zvýšeniu záujmu o menu ekonomiky A.
následne dôjde k zvýšeniu kurzu jej meny. Prísunom kapitálu do ekonomiky A je
pravdepodobné, že sa tento kapitál pretransformuje na investície a tým zvýši celkový dopyt
ekonomiky.
Toto je jeden z dopadov reštriktívnej politiky. Na druhej strane sa môže prejaviť v tom, že
zvýšený kurz meny ekonomiky A zníži jej objem vývozu vo vecnom vyjadrení a zvýši sa
dovoz. Výsledný efekt týchto zmien bude pokles agregátneho dopytu.
Vzájomné vzťahy medzi ekonomikami môžu vychádzať buď len z tovarových alebo len
kapitálových väzieb. Často vo vzájomnej kombinácii. Úroveň vzájomných väzieb je vždy
závislá na sile ekonomiky - jej štruktúre. Buď jeden z tokov prevláda, poprípade sa
vyrovnajú. Vláda a emisná banka tieto vzťahy prísne sleduje, pretože jednostranné výkyvy
83
vedú k zadlženosti a tým následne k zmene kurzu meny a postaveniu ekonomiky
v medzinárodných vzťahoch.
Platobná bilancia
Platobná bilancia predstavuje makroekonomický nástroj, ktorý súhrnne vyjadruje všetky
medzinárodné transakcie realizované ekonomikou v určitom časovom období. Skladá sa
z dvoch častí, a to:
— bežného účtu platobnej bilancie,
— kapitálového účtu.
Platobná bilancia zachytáva všetky medzinárodné transakcie, ktoré domácnosti, firmy
a štát realizovali. V podstate existujú štyri možnosti:
— kúpa a predaj tovarov,
— kúpa a predaj služieb,
— finančné aktíva zo zahraničia,
— zaslanie alebo príjem darov do a zo zahraničia.
Každá transakcia, ktorá vedie k platbe do ekonomiky zo zahraničia sa označuje ako kredit
a má znamienko (+). Debet je zase každá transakcia, ktorá vedie k platbe z domácej
ekonomiky do zahraničia a označuje sa znamienkom (-).
Uvedené vzťahy možno ilustrovať nasledovne:
— domáca firma nakúpi cudzie aktíva, keďže ide o platbu do zahraničia, v bilancii je to
ako debet (-),
— zahraničná firma kúpila časť domácej firmy, pri predaji boli pretransformované
peniaze zo zahraničia do slovenskej ekonomiky a táto transakcia sa v platobnej
bilancii objaví ako kredit (+).
Platobná bilancia sa zostavuje v konvertibilných a nekonvertibilných menách a osobitne
tiež kapitálový účet.
Bežný účet platobnej bilancie zachytáva vzťahy zahraničného obchodu, platby za vývoz
a dovoz. Bilancia je aktívna, ak platby zo zahraničia za vyvezený tovar a služby sú vyššie ako
platby do zahraničia za dovezený tovar a služby. Pasívnou je bilancia, ak dovoz prevyšuje
vývoz. Súčasťou bežného účtu sú aj jednostranné prevody peňazí do a zo zahraničia, napr.:
mzdy pracovníkov, ktorí pracujú v zahraničí a obrátene, rôzne formy dôchodkov a sociálnych
dávok za prácu v zahraničí.
Kapitálový účet predstavuje druhú základnú zložku platobnej bilancie. Vyjadruje pohyb
kapitálu medzi ekonomikami. Ide hlavne o priame investície, ako je nákup aktív, výstavba
nových kapacít vo vlastnom území alebo nákup cenných papierov, ako sú obligácie (štátne aj
súkromné), akcie a pod. vlastnými ekonomickými subjektmi. Okrem toho zachytáva ako
pôžičky, tak aj úvery, čiže odráža úroveň zadlženosti alebo poskytnutie pôžičiek či úverov.
Kapitálový účet je aktívny, ak prísun kapitálu do ekonomiky prevyšuje jeho výdaj za
sledované obdobie. Ak sú vzťahy obrátené, potom ide o deficit kapitálového účtu.
Jedným z cieľov hospodárskej politiky je vyrovnaná platobná bilancia, čo je základnou
podmienkou pre racionálne fungovanie trhovej ekonomiky. Preto každá ekonomika sa usiluje
o udržanie tejto rovnováhy.
Rast HNP sa spája preto s požiadavkou ďalej zvyšovať tieto dovozy. Ak ekonomika nemá
dostatok konkurencieschopnej produkcie, potom riešenie je v znížení ekonomického rastu
alebo štrukturálna zmena. Malá vývozná výkonnosť ekonomiky a rast sklonu k dovozu núti
ekonomiku k riešeniu vážnych rozporov. Ekonomika si za takých podmienok nemôže dovoliť
realizovať expanzívnu hospodársku politiku zameranú na ekonomický rast.
Monetárna rozpočtová politika, menové kurzy a platobná bilancia
Monetárna politika ovplyvňuje ekonomiku prostredníctvom pôsobenia na úrokovú mieru
a menový kurz. Zvýšenie ponuky peňazí sa prejaví v znížení úrokovej miery a môže aj
84
v znehodnotení domácej meny. Zníženie úrokovej miery pozitívne ovplyvní zvýšenie
spotreby a následne výrobu tovarov citlivých na úrokovú mieru, ako napr. výrobu
investičných statkov, bytovú výstavbu a pod. Znehodnotenie meny podporí vývoz a tým
výrobu, ktorá konkuruje dovozu.
Účinnosť monetárnej politiky závisí od toho, v akom rozsahu sa využívala v minulosti.
Rozsiahly prísun peňazí do ekonomiky spôsobí rast cien. Ale ak vyššie ceny spotrebitelia
očakávajú, stúpa úroková miera aj keby podľa pravidiel trhovej ekonomiky mala poklesnúť
a tým sa znižuje sklon k investovaniu. V ďalšom kroku znehodnotenie domácej meny pôsobí
na rast cien vnútorného trhu a znižuje sa objem produkcie, ktorú by inak bolo možné vyviesť.
Monetárna politika má kladný vplyv na ekonomiku, pokiaľ domácnosti neočakávajú
infláciu, alebo pokiaľ inflácia nízka a spoločnosť verí, že inflácie nemusí obávať.
Ekonomiky, ktoré vykazujú nízky sklon k úsporám sú také, kde stále alebo často dochádza
k schodku štátneho rozpočtu. V konečnom dôsledku to núti emisnú banku realizovať nekrytú
emisiu peňazí. Ako narastá inflácia, takým tempom sa aj znehodnocuje mena.
Zmeny v rozpočtovej politike ovplyvňujú celkovú spotrebu. Ak sa vládne výdavky použijú
na nákup tovarov a služieb, vplýva to ako na výrobu, tak aj zamestnanosť. Aj zmeny
daňových sadzieb majú podobný účinok. Ak klesnú, spotreba vzrastie a naopak. Dotácie do
vybraných odvetví podnecujú ich rast. Expanzívna rozpočtová politika vyžaduje zdroje
v rozpočte. Sú dve možnosti ako naviac zvýšiť rozpočtové zdroje:
- vydať ďalšiu emisiu peňazí,
- získať predajom štátnych obligácií.
Prvý spôsob vedie k inflácií, druhý inflačné tlaky nevyvolá, ale zníži úroveň dopytu na trhu
cenných papierov. Dochádza k tomu len vtedy, ak predaj obligácií sa zrealizuje pri vyšších
úrokových mierach, čo je prijateľné pre záujemcov: banky, firmy a domácnosti. Často je efekt
z kúpy obligácií veľmi výnosný, preto firmy a domácnosti uprednostňujú kúpu obligácií pred
realizáciou investičných zámerov.
Rozpočtová politika má značný vplyv ako na menový kurz, tak aj na platobnú bilanciu.
Expanzívna rozpočtová politika vedie k obmedzeniu spotreby v celoštátnom merítku, ale aj
k zníženiu úrovne bilancie bežného účtu. Rozsah zníženia závisí na stupni mobility
zahraničného finančného kapitálu. Ak je domáci kapitálový trh integrovaný do svetových
trhov, deficit štátneho rozpočtu sa plne prefinancuje prílevom zahraničného kapitálu.
V prípade, že kapitálový trh je uzavretý, dochádza k zvýšeniu úrokovej miery a rast deficitu
v plnom rozsahu sa hradí na úkor súkromných investičných výdajov zvýšením zdanenia
súkromných príjmov. Efekt rozpočtovej politiky, ak je financovaná predajom obligácií, sa
nachádza niekde v strede medzi uvedenými extrémami.
Vplyv rozpočtovej politiky na menové kurzy sa dá charakterizovať tak, že expanzívna
rozpočtová politika pôsobí na zvyšovanie úrokovej miery. To môže v krajnom prípade viesť
k znehodnoteniu domácej meny. Priamym dôsledkom expanzívnej rozpočtovej politiky je
orientácia ekonomiky na výrobu tovarov, ktoré sa nakupujú z výdavkov štátneho rozpočtu.
Znižuje sa objem produkcie určenej na vývoz a investičných statkov. Túto skutočnosť plne
potvrdila prax USA. Vláda USA zvýšila vládnu spotrebu (nákup vojenskej techniky) a znížila
dane. Reálna úroková miera sa zvýšila. Nasledoval dramatický pokles amerického exportu
a tiež pokles investičných výdavkov.
Medzinárodný finančný systém
Svetová hospodárska politika po 2. svetovej vojne už nemohla opakovať chyby, ktoré sa
urobili po 1. svetovej vojne. Viedli k hyperinflácii, revolúciám a veľkej hospodárskej kríze.
Medzinárodný politický systém sa usiloval predísť negatívnym dôsledkom vojny. Aby sa
svetová ekonomika mohla rýchlo zotaviť, vznikli štyri hlavné ekonomické inštitúcie:
- GATT,
- bretton-woodský systém menových kurzov,
- medzinárodný menový fond,
- Svetová banka.
Tieto inštitúcie zohrali a hrajú aj dnes (okrem bretton-woodského systému) významnú
úlohu v konsolidácii svetovej ekonomiky.
Na základe iniciatívy USA, Veľkej Británie a ich spojencov už v roku 1944 sa podarilo
načrtnúť nový medzinárodný ekonomický poriadok.
Došlo k dohode o potrebe vytvoriť Medzinárodný menový fond, Svetovú banku a brettonwoodský systém menových kurzov. Takto sa prvýkrát štáty dohodli o spôsobe regulovania
medzinárodného finančného systému.
Medzinárodný menový fond
Medzinárodný menový fond, je inštitúcia, ktorá spravuje medzinárodný menový systém
a funguje ako ústredná banka ústredných bánk. Medzinárodný menový fond pôsobí tak, že
členské krajiny (členom MMF je i SR) prispievajú do jeho finančných fondov a on
prostriedky z vlastných fondov rozpožičiava a tým pomáha ekonomikám, ktoré majú
problémy s platobnou bilanciou.
MMF poskytuje pôžičky na základe hlbokej analýzy podmienok ekonomiky, ktorá prejaví
záujem o pôžičku. Experti MMF prehodnotia dokonale informácie o doterajšom vývoji,
súčasnom stave a predpokladoch rozvoja ekonomiky a až na základe toho, ak žiadajúca
krajina je ochotná pristúpiť na podmienky dohody, pôžičku poskytne.
Poskytnutie pôžičky MMF je signálom o ekonomike, že je dôveryhodná, preto pôžička
MMF otvára bránu rýchlejší prílev zahraničného kapitálu.
Svetová banka
Svetová banka {SB) získava základný kapitál od veriteľských krajín, ktoré prispievajú
úmerne svojmu významu vo svetovej ekonomike. SB poskytuje pôžičky krajinám, ktoré
predložia efektívne a racionálne projekty, ak nemôžu získať súkromné pôžičky pri výhodných
úrokových mierach.
Tieto pôžičky, ktoré sú predovšetkým dlhodobé, usmerňujú prúd tovarov a služieb
z vyspelých a bohatých do menej vyspelých a rozvojových krajín.
Poskytovaním pôžičiek sa vyspelé krajiny buď uskromňujú o niektoré výdavky, alebo je to
na úkor úspor. Keď sa pôžičky splácajú, dochádza k zvýšenému dovozu užitočného tovaru
a služieb, čo prispieva k rastu blahobytu krajiny, ktorá prispela do zdrojov Svetovej banky.
Ekonomika krajiny, ktorej Svetová banka poskytla pôžičku, sa zotaví, výroba vzrastie tak,
že môže zaplatiť úrok z pôžičiek a neskoršie splácať aj istinu. Prúd zahraničného kapitálu na
podporu efektívnych projektov vedie k rastu efektívnosti ekonomiky.
MMF poskytuje pôžičku na upevnenie menového systému, Svetová banka na realizáciu
efektívnych rozvojových alebo štrukturálnych projektov.
Bretton-woodský systém
Bretton-woodský systém vychádzal z princípu, že namiesto doterajšieho princípu, keď
každá mena mala stanovenú paritu len k zlatu, tento systém predpokladal duálny princíp,
ktorý spočíval v tom, že parita meny bola stanovená ako k zlatu, tak aj k USD. Parita dolára
bola viazaná na zlato, ostatné meny boli definované v zlate aj v dolároch.
Podľa princípov tohto systému sa podarilo udržať pevné menové kurzy od roku 1945 do
roku 1971. Ak sa niektorá mena vzdialila od svojej hodnoty, dochádzalo k jej úprave.
Princípy tohto systému sledovali dva ciele:
- stabilitu zlatého štandardu, čiže prax, v ktorej menové kurzy sa dali z mesiaca na
mesiac predvídať, čo povzbudzovala kapitálové a obchodné toky,
- adaptabilitu pružných menových kurzov, pri ktorých trvalé rozdiely relatívnych cien
medzi krajinami možno zohľadniť zmenami menových kurzov a nie nepríjemnou
defláciou a nezamestnanosťou, čo si obyčajne vynucoval zlatý štandard.
86
Tento systém viedol k tomu, že väčšina platieb v ZO sa realizovala v USD. Aj parity
menových kurzov sa udržiavali v USD, tiež aj súkromné a štátne rezervy.
Využívanie tohto systému prispelo k rastu svetovej ekonomiky. Začiatkom 70-tych rokov
sa začalo prejavovať vo svetovej ekonomike vážne napätie. Objem likvidných dolárových
aktív vzrástol natoľko, že vlády mali problémy s udržiavaním oficiálnych parít. Svet začal
strácať dôveru vo „všemocný" dolár.
Obrovské fondy mobilného finančného kapitálu spôsobili, že niektoré krajiny neboli
schopné udržať fixne menové kurzy.
V roku 1971 prezident USA (Nixon) formálne zrušil väzbu medzi dolárom a zlatom.
Ukončil tým existenciu bretton-woodského systému. USA prestali meniť doláre za zlato. Po
tomto kroku USA, svetová ekonomika prešla na spôsob regulovaných pružných menových
kurzov.
Meranie výkonnosti národného hospodárstva
Cieľavedomosť a úspešnosť každého ekonomického subjektu a každej ekonomickej
činnosti je potrebné merať. Meranie má za cieľ prijímanie opatrení na zlepšenie výsledkov
a formovanie nových nástrojov pre zlepšenie a zvýšenie ich účinnosti.
Ak meriame kvantitatívne i kvalitatívne výsledky určitého subjektu makroekonomického
charakteru, treba pristupovať k ich analýze zvlášť cieľavedome a perspektívne.
Predpokladáme, že cieľom každej trhovej ekonomiky je všeobecná prosperita v sociálnoekonomickej oblasti. O to naliehavejšie je sledovanie efektívnosti, resp. výkonnosti celého
národného hospodárstva, všetkých jeho súčastí, lebo v nich je predpoklad prosperity
i v sociálno-ekonomickej oblasti.
Pri hodnotení a posudzovaní národohospodárskych výsledkov sa najčastejšie v trhových
ekonomikách používajú ukazovatele:
- hrubý národný produkt (Gross National Product) - HNP (GNP),
- hrubý domáci produkt (Gross Domestic Product) - HDP (GDP) a ich modifikácie.
Uvedené ukazovatele môžeme určovať (vypočítavať)
viacerými
metódami.
Najpoužívanejšie sú: výrobná, dôchodková a spotrebná metóda. Hrubý národný produkt
vypočítaný dôchodkovou metódou je vypočítaný základným systémom národných účtov,
ktoré sa používajú pre potreby oceňovania výkonnosti ekonomík jednotlivých krajín.
Najvyššiu vypovedaciu schopnosť väčšina teoretických i praktických ekonómov spája
s ukazovateľom hrubý národný produkt (v trhových cenách) s prepočtom na jedného
obyvateľa. Alebo s ukazovateľom čistý národný produkt (vo výrobných cenách), čiže národný
dôchodok, prepočítaný na jedného obyvateľa. Značný význam má hrubý domáci produkt
najmä pre analýzy štrukturálneho vývoja a rozsahu výroby.
Systém národných účtov smeruje k výpočtu ukazovateľa hrubý a čistý národný produkt,
ale bilančné a evidenčné zápisy na národných účtoch vychádzajú z údajov o stavoch a tokoch,
ktoré zahrňujú i ukazovateľa národný dôchodok. Základným pilierom vyčíslenia
ukazovateľov produkcie je pritom ukazovateľ hodnota pridaná spracovaním (value added by
manufacturing).
Rozdiel medzi hrubým domácim a hrubým národným produktom je podstatný a významný.
Hrubý domáci produkt zahrňuje hodnotu všetkých finálnych tovarov a služieb, ktoré boli
vyprodukované v rámci geografických hraníc danej krajiny. Hrubý národný produkt vo
vzťahu k hrubému domácemu produktu, v hodnotovom vyjadrení, líši sa o saldo dôchodkov
zo zahraničia. Saldo dôchodkov je suita, ktorú daná krajina získala (plusové, resp. mínusové
saldo) z vyplatených dôchodkov do cudziny (vlastníctvo cudzích štátnych príslušníkov
a z prijatých dôchodkov z cudziny z vlastníctva domácich štátnych príslušníkov v cudzine).
Keď uvedené saldo dôchodkov zo zahraničia pripočítame alebo odpočítame k hrubému
87
domácemu produktu, dostaneme hrubý národný produkt. Ukazovateľ národného dôchodku je
ekvivalent ukazovateľa čistý národný produkt vo výrobných cenách. Čistý národný produkt
vo výrobných cenách dostaneme prepočtom z ukazovateľa čistý národný produkt v trhových
cenách tak, že z neho odpočítame objem nepriamych daní a pripočítame objem subsídií, ktoré
štát poskytol podnikateľom v priebehu hospodárskeho roka. Položka subsídií je totiž hradená
štátom z inkasa nepriamych daní, avšak uhradzuje rozdiely medzi celkovými výrobnými
nákladmi (sú vyššie) a výrobnými cenami tovarov a služieb (sú nižšie), preto musia byť
subsídie spätne započítané do hodnoty výrobných cien. V sume nepriamych daní boli
pôvodne odpočítané z hodnototvorného procesu. Ukazovateľ národného dôchodku sa viac
využíva v štatistike západnej Európy, kým ukazovateľ hrubého a čistého národného produktu
v trhových cenách dostáva prednosť v štatistických analýzach USA.
Ako je vidieť, základom agregátnych ukazovateľov je určenie hodnoty pridanej
spracovaním.
Hodnota pridaná spracovaním predstavuje tú časť hodnoty z celkového výsledku (ceny
produkcie) hospodárskej činnosti, ktorú pridal ekonomický subjekt (transaktor) k nakúpeným
materiálom, surovinám, službám a polotovarom, dodaných inými subjektmi hospodárenia
(dodávateľmi). Hodnota pridaná spracovaním sa prakticky vypočítava ako saldo z celkovej
hodnoty výroby ocenenej v trhových cenách po odpočte sumy jednotlivých položiek
medziproduktu. Medziprodukt je práve tento ukazovateľ hodnoty nakúpených polotovarov,
služieb, surovín a materiálov od iných dodávateľov. Význam tejto operácie spočíva v tom, že
sa vylúčia všetky duplicity, ktoré pri vzniku výrobku sa postupne a prostredníctvom
materiálneho vyjadrenia aj viackrát započítavajú do finálnej ceny. (Takto vypočítaný produkt
by mal fiktívnu hodnotu i cenu, lebo by bol tým väčší, čím viackrát by sa výroba materiálov,
polotovarov a služieb započítavala tzv. kooperáciou výroby na ceste po ďalších podnikoch až
po dosiahnutie finality.) Preto musíme medziprodukt z našich prepočtov pri vyčísľovaní
hrubého domáceho produktu vylúčiť a do hrubého domáceho produktu započítavať jedine
finálny produkt. Potom hodnota pridaná spracovaním sa rovná hodnote hrubého domáceho
produktu a hrubý domáci produkt sa rovná finálnej produkcii, vytvorenej na území daného
štátu. Po vyčíslení ukazovateľa saldo čistého dôchodku zo zahraničia a po jeho prepočtoch
s hrubým domácim produktom dostaneme ukazovateľ hrubý národný produkt. Hodnota
pridaná spracovaním je zložená z dvoch foriem hodnoty. Z hodnoty, ktorá je prenesená
odpismi majetku a kapitálových prostriedkov do nového výrobku (hodnota amortizácie),
a z hodnoty, ktorá predstavuje novovytvorenú hodnotu ako výsledok nového tvorivého
pôsobenia práce a kapitálu. Práve na základe tejto skutočnosti rozlišujeme hrubý a čistý
domáci produkt. Podobne rozlišujeme aj hrubý a čistý národný produkt.
Oceňovanie ukazovateľov produkcie
Na veľkosť ukazovateľov agregátnej produkcie do značnej miery vplýva spôsob
oceňovania vstupných faktorov, ktoré potom určujú výšku celkovej ceny produktu. Rozdielna
suma toho istého agregátneho produktu sa bude vytvárať v závislosti od toho, aký princíp
ocenenia použijeme. Súhrnný ukazovateľ produkcie môže byť vyjadrený napríklad:
- vo výrobných cenách (ktoré zahrňujú náklady na výrobné činitele, tzv. at factor
cost),
- v trhových cenách (tzv. at market prices).
Ako náklady výrobných činiteľov sa považujú mzdy, kapitálové náklady, renta a priame
dane. Tieto náklady sú zároveň aj dôchodkami subjektov zúčastnených na výrobe tovarov
(faktory práca, kapitál, pôda, peniaze).
Náklady výrobných, činiteľov spolu vytvárajú výrobné ceny. Výrobné a trhové ceny
možno vzájomne prepočítavať.
Trhové ceny sú výsledkom realizačných podmienok na trhu. Od výrobných cien sa trhové
ceny líšia určitými prepočtami a odpočtami. Trhové ceny od výrobných cien sú vyššie
88
o zaťaženie nepriamych daní a nižšie o subsídie, subvencie a dotácie, ktoré boli poskytnuté
pre podnikateľov (výrobcov) z prostriedkov štátu.
Rozlíšenie priamych a nepriamych daní je záležitosťou systému daňovej politiky
splatnosťou od 1. 1. 1993. Nepriame dane sú platené podnikateľmi i spotrebiteľmi tovarov
a služieb (výrobcami i spotrebiteľmi) a priamo zvyšujú trhové ceny. Takými sú napríklad
spotrebná daň a daň z pridanej hodnoty. Priame dane sú tiež platené podnikateľmi aj
fyzickými osobami. Patria k nim daň z príjmu fyzických osôb, daň z príjmu právnických
osôb, daň cestná, daň z nehnuteľnosti, daň z prevodu nehnuteľností, daň dedičská a darovacia
a daň k ochrane životného prostredia. Tieto dane sa priamo pripočítavajú k rozsahu nákladov
výrobných faktorov a podmieňujú úroveň výrobnej ceny. Hlavné vzájomné vzťahy
národohospodárskych agregátov možno charakterizovať podľa uvedenej schémy nasledovne:
a) hrubé domáce tržby vyjadrujú hodnotu domácej produkcie ako celkovú sumu
medziproduktu a hodnoty pridanej spracovaním,
b) hrubý domáci produkt je vypočítaný ako hodnota pridaná spracovaním na území
daného štátu. Keď od hrubých domácich tržieb odpočítame medziprodukt, dostaneme
hodnotu pridanú spracovaním, teda hrubý domáci produkt v trhových cenách,
c) keď od hrubého domáceho produktu vyjadreného v trhových cenách odpočítame sumu
amortizácie (odpisy), dostaneme čistý domáci produkt, vyjadrený v trhových cenách,
d) po pripočítaní salda dôchodkov zo zahraničia ku domácemu produktu, dostávame
národný produkt. V závislosti od toho, Či bol domáci produkt vyjadrený ako hrubý,
alebo čistý, v trhových cenách alebo v cenách výrobných činiteľov, dostávame
adekvátny ukazovateľ národného produktu,
e) v prípade, že saldo dôchodkov zo zahraničia porovnáme k čistému domácemu
produktu v trhových cenách, dostávame ukazovateľ čistého národného produktu
v trhových cenách. Ak od tohto čistého národného produktu odpočítame nepriame
dane a pripočítame subsídie, dostaneme čistý národný produkt v cenách výrobných
činiteľov,
f) čistý národný produkt v cenách výrobných činiteľov je rovnocenný hodnote
národného dôchodku,
g) základ pre takýto výpočet národného dôchodku môžeme dosiahnuť aj z ukazovateľa
hrubý domáci produkt, keď hrubý domáci produkt v trhových cenách upravíme
o veľkosť subsídií, daní, amortizácie a saldo dôchodkov za zahraničia. Postup je taký,
že odpočítame od hrubých domácich tržieb podnikov sumu nepriamych daní platených
štátu a pripočítame sumu subvencií, ktoré štát vypláca výrobcom tovarov. Ich zdrojom
je inkaso nepriamych daní od spotrebiteľov. Potom dostávame určenie hrubého
domáceho produktu vo výrobných cenách, tzn. v cenách výrobných činiteľov. Od toho
odpočítame ďalej amortizáciu a saldo dôchodkov zo zahraničia. Potom dostaneme
ukazovateľ národný dôchodok.
89
Trhové ceny
Výrobné ceny
Trhové ceny + nd - s
Výrobné ceny + nd - i
pd
nd
nľv
= nfv + pd + nd
= nfv + pd + s
=výrobné ceny
= trhové ceny
= priame dane, platené za použitie výrobných faktorov
= nepriame dane, platené za poskytovanie služieb a predaj tovaru
= náklady faktorov výroby (hlavná časť výrobnej ceny)
= subsídie
Nominálny a reálny produkt
Vplyv bežných trhových cien na výpočet domáceho a národného produktu vyvoláva
potrebu formovania nominálneho a reálneho produktu.
Vplyv bežných trhových cien sa prejavuje v kolísaní cenovej hladiny. Pri určovaní veľkosti
produktu pre daný rok problémy ešte nevznikajú. Problém začína vtedy, keď máme
porovnávať medziročný vývoj produkcie a pritom v priebehu času sa ceny zmenili, vzrástli
alebo klesli. Porovnávanie výkonnosti ekonomiky medzi jednotlivými rokmi bude tým
nepresnejšie, čím väčšia bola zmena cenovej hladiny, pričom je jedno, či to bolo vyvolané
zmenou miery inflácie, alebo deflácie.
V prípade, že hrubý národný produkt sa vyjadrí v bežných trhových cenách, označí sa ako
nominálny hrubý národný produkt.
Naproti tomu reálny hrubý národný produkt je agregátny ukazovateľ hrubého národného
produktu, vyjadrený v stálych cenách. To sú ceny, ktoré platili na trhu a takto boli použité pri
vyčíslení tohto produktu vo východiskovom (zvolenom roku).
Rozlíšenie na nominálny a reálny národný produkt má svoj praktický význam. Často
stojíme pred otázkou, o akú sumu hodnoty tovarov a služieb vyrobila naša ekonomika
v bežnom roku viac, či menej, ako v minulom roku. Vyčísliť reálny stav znamená vyčísliť
čiastku nominálneho produktu, ktorá vznikla vplyvom znehodnotenia peňazí (inflácie),
pripadne vplyvom zhodnotenia peňazí, tzv. defláciou.
90
Pre vylúčenie vplyvu inflácie a deflácie na agregátne ukazovatele produktu sa používajú
rôzne metódy, medzi ktoré hlavne patria:
— typy cenových indexov,
- implicitný cenový deflátor.
Z rámca cenových indexov sa používa najmä index vývoja cenovej hladiny, pomocou
ktorého sa určí miera inflácie. Mieru inflácie možno vypočítať s využitím indexu
spotrebiteľských cien podľa vzorca:
r PI - C PI
miera inflácie (ri) =
'- * 100
v %,
CPI,
kde CPI je index spotrebiteľských cien (consumer price index), t - východiskový rok,
t + 1 - bežný rok.
Index spotrebiteľských cien (CPI) vyjadruje cenový vývoj hodnoty koša spotrebiteľských
tovarov a služieb, do ktorého sa vyberajú tovary s najväčším podielom spotrebiteľských
výdajov domácností. Konštantné množstvo vybraných výrobkov a služieb (Qt) sa ocení
cenami príslušných porovnávaných rokov, teda východiskového a bežného roka (Pt, Pt+i).
Index CPI sa vypočíta ako pomer oboch veličín.
O *P
CPI=^i
£±!-,CPIv%.
Q,* P,
Implicitný cenový deflátor (implicit price deflátor - IPD) sa používa ne porovnanie
nominálneho a reálneho produktu nasledovne: Nominálny produkt je určený v bežnom roku
sumou cien ročnej finálnej produkcie (Qt+1) ocenenej cenami príslušného roka (Pt+1).
Reálny produkt je vypočítaný ako súčin finálnej produkcie bežného roka (Qt+1) a cien
východiskového roka (Pt). Implicitný cenový deflátor - IPD potom vypočítame rovnicou:
QH-I * Pl+i * 1 0 o J P D v %
O *P
Z uvedených prepočtov potom môžeme vypočítať pri použití implicitného deflátora reálny
hrubý produkt. Napríklad:
nominálny hrubý národný produkt
Reálny hrubý národný produkt =
deflátor IPD
IpD =
Ďalej pri použití cenového indexu vypočítame tempo rastu reálneho produktu z hodnoty
nominálneho produktu nasledovne:
reálny hrubý nár. produkt (t +1)
nomin. hrubý nár. produkt (Q1+])
nomin. hrubý nár. produkt (Q)
reálny hrubý nár. produkt (t)
cenový index (CPI)
Keď poznáme mieru inflácie (rO potom tempo rastu reálneho produktu môžeme vyjadriť
jednoduchou rovnicou:
tempo rastu reálneho HNP = tempo rastu nomin. HNP ~ miera inflácie
Napríklad, keď nominálny hrubý národný produkt vzrástol z jedného roka na druhý o 15%,
pričom inflácia dosiahla 12%, to znamená, že reálny produkt vzrástol len o 3% (15-12 = 3).
Problémy, ktoré si budú formulovať a využívať kategóriu nominálneho a reálneho produktu,
sú vyvolané kvalitatívnymi a kvantitatívnymi zmenami, ako je vplyv technického pokroku,
nová kvalita a spôsob uspokojovania potrieb, vplyv vonkajších faktorov, rast produktivity
práce atď.
91
Potenciálny a skutočný produkt
Potenciálny produkt je pojem, ktorým v makroekonomickej teórii označujeme hrubý
národný produkt vytvorený za podmienok plného využitia pracovných síl a ostatných
výrobných zdrojov, ktoré má ekonomika k dispozícii. Pritom treba počítať s jeho optimálnym
rozmerom, lebo nemožno uvažovať s absolútne najvyšším možným využitím zdrojov.
Skutočný produkt chápeme ako dosiahnutý hrubý národný produkt v bežných
podmienkach reprodukcie.
Dôvodom pre rozlišovanie oboch kategórií je fakt, že treba počítať s krátkodobo a reálne
udržateľným využitím zdrojov na rozdiel od ich potenciálneho využitia, pre ktoré nie je vždy
optimálna situácia.
Optimálny vývoj z hľadiska agregátnej výkonnosti ekonomiky predstavuje rovnosť vo
veľkosti skutočného a potencionálneho produktu v reálnom vyjadrení, tzn., pri použití stálych
cien. Hospodárska politika vlády v záujme stabilizovaného a efektívneho vývoja sa musí
orientovať na využívanie všetkých nástrojov, ktoré má k dispozícii. A to tak, aby sa
odstraňovali medzery medzi skutočným a potencionálnym produktom a predchádzalo sa
cenovej destabilizácii.
Základné zložky hrubého národného produktu
V makroekonomických analýzach, výpočtoch a modeloch sa stretávame s rôznym
členením obsahu základnej kategórie ukazovateľa hrubý národný produkt (HNP). Je to
podmienené jednak zvoleným účelom, ako aj spôsobom výpočtu samotného agregatneho
ukazovateľa produkcie. Hrubý národný produkt, ktorý sa vypočítava použitím produkčnej, t. j.
dôchodkovej a spotrebnej metódy, vyvoláva bohatú štruktúru svojich zložiek komponentov.
Medzi hlavné zložky štruktúry hrubého národného produktu patria:
1. Výdaje na spotrebu (S) (časť disponibilných dôchodkov).
2. Domáce investície (I), resp. úspory (s).
3. Štátne nákupy (V).
4. Čistý vývoz (X = E-D).
Keď použijeme symboly, ako sme ich uviedli pri jednotlivých zložkách v štruktúre HNP,
môžeme formalizovať rovnicu HNP z uvedených komponentov, a to:
HNP = S + 1 + V + X .
Obsah jednotlivých agregátov má nasledovnú charakteristiku:
Výdaje na spotrebu
Ich zdrojom je disponibilný dôchodok domácností. Zahrňujú nákupy tovarov a služieb
zamerané na osobnú spotrebu, a to pre dlhodobý i krátkodobý účel. Nezahrňujú sa do nich
také výdaje, ako sú výdaje na kúpu domov, ktoré sa započítavajú do hrubých investícií.
Výdaje na osobnú spotrebu majú podiel 65-70% na vytvorenom hrubom národnom produkte.
Úspory
Zahrňujú úsporné vklady (s) tvorené z čistých osobných dôchodkov (t. j. hrubé dôchodky
znížené o položky daní, poplatkov apod.). Úspory sú častou disponibilných dôchodkov
domácností, ktoré sú určené na investície (priamo nákupom investícií, alebo vkladmi
v sporiteľniach).
Domáce investície
Rozumieme nimi hrubé súkromné investície. Tzv. že zahrňujú len nevládne investície,
vynaložené pritom na nadobudnutie základných a bežných prostriedkov. Sú to teda fixné
investície do budov a zariadení, do bytovej výstavby a na prírastok zásob tovarov. Hrubé
investície sa rozumejú celkové investície, pretože tieto okrem rozvojových zahrňujú aj
obnovovacie investície. Hrubé investície sa podieľajú asi 20% na HNP. Čisté investície,
rozvojové, predstavujú prírastok kapitálových statkov a tvoria asi 10-15% hrubých investícii.
92
Štátne nákupy
Tento agregát zahrňuje výdaje na štátnu spotrebu a na štátne investície. Nie sú v ňom
započítané tzv. transferové platby, ktoré predstavujú rôzne typy sociálnych dávok, ako sú
príspevky v nezamestnanosti, dávky sociálneho poistenia, starobné dôchodky apod.
Transferové platby nemajú povahu nákupu tovarov a služieb, hoci sú zahrnuté vo výdavkoch
štátneho rozpočtu. Je to z toho dôvodu, lebo sú poskytované z nepriamych a priamych daní,
ktorých hodnototvorný vplyv bol už zarátaný v zhodnocovacom procese reprodukcie.
Čistý vývoz
Tvorí sa z položky, ktorá predstavuje saldo obchodnej bilancie krajiny. Vyjadruje sa ako
rozdiel medzi celkovým vývozom a celkovým dovozom v danom roku vyjadreným
v konvertibilnej mene (USD).
Osobný dôchodok
Osobné dôchodky sú hlavným zdrojom výdajov na spotrebu a úspory. Pod pojmom osobný
dôchodok (resp. dôchodok) si predstavujeme všetky dôchodky, Ktoré sa sústreďujú
v domácnosti. Jedna časť tvorby týchto dôchodkov je spojená s platbami firiem za výrobné
činitele a má formu mzdy a platov za prácu, prípadne formu renty z pôdy alebo formu úrokov
z kapitálu (vkladov). Druhá časť má povahu transferových platieb, ktoré vykonáva i štát
a jeho inštitúcie pre podporu občanov. Tieto platby sa do HNP nezapočítavajú, keďže nie sú
podmienené pohybom výrobných činiteľov. Osobný dôchod je súhrnný agregát pre celkové
výdaje na spotrebu e úspory. Vypočítame ho na základe určenia čistého národného produktu
(ČNP) dôchodkovou metódou výpočtu, a to tak, že od čistého národného produktu (ČNP) od­
počítame všetky zisky, ktoré patria podnikom a firmám, priame dane a dane spojené so
sociálnym poistením, ktoré sa odvádzajú štátu, ďalej odpočítame úrokové platby a platby
iným subjektom ekonomiky, okrem platieb iným domácnostiam. K takto docielenému
výsledku pripočítame všetky transferové platby domácností, ktoré sa získali v bežnom roku.
Disponibilný dôchod
Je to agregátna veličina, ktorá ukazuje, aké veľké dôchodky mali domácnosti k dispozícii
v danom roku. Disponibilný dôchod vyčíslime tak, že od osobného dôchodku odpočítame
všetky priame dane z osobných príjmov. Význam určenia disponibilného dôchodku spočíva
v tom, že predstavuje skutočný, akoby „čistý dôchod" v sektore domácnosti. Fakticky len
disponibilný dôchod je rozdeľovaný na výdaje pre spotrebu (S) a na čisté osobné úspory (s).
Disponibilný dôchod vymedzuje zdroje, ktoré v danom období sú k dispozícii
v domácnostiach a ktoré sú predpokladom k určeniu vývojových tendencií rastu životnej
úrovne.
Národný dôchodok
V teórii trhovej ekonómie platí, že národný dôchodok je ukazovateľ, ktorý predstavuje
skutočnú sumu všetkých dôchodkov a príjmov, ktoré získava sektor domácností. Výpočet
ukazovateľa národný dôchodok umožňuje dôchodková metóda. Podľa tejto metódy sektor
domácnosti ako ekonomický subjekt je fiktívnym, ale aktívnym vlastníkom všetkých
výrobných faktorov, z čoho vyplýva, že jeho príjmy vytvárajú tieto činitele:
- hrubé mzdy, t.j. mzdy pred odvodom dane z príjmu,
- renta z pôdy,
- hrubé zisky korporácií a spoločností, (tieto sa postupne rozdelia na dividendy
akcionárov, daň zo zisku a nerozdelený zisk),
- čisté úroky (vytvára ich saldo z úrokov, ktoré platia domácnosti za požičané peniaze
a úrokov, ktoré získavajú z vlastných vkladov),
- príjmy, zo samozamestnania (sú to formy platieb za činnosti, ktoré vykonávajú
samostatne podnikajúce osoby, ako napr. lekári, právnici. Sú to ďalej i zisky firiem
v individuálnom podnikaní).
93
Takto vpočítaný národný dôchodok dosiahnutý sumarizáciou všetkých príjmov domácností
za bežný rok, ako už bolo povedané, spravidla je rozdielny oproti hrubému i čistému
národnému produktu.
V prípade hrubého národného produktu rozdiely vznikli v troch prípadoch. V ukazovateli
amortizácie (opotrebenie), v položke nepriame dane a v položke subsídie. Preto pri výpočte
národného dôchodku z ukazovateľa národný produkt, treba upraviť hrubý národný produkt
o tie to tri položky. Tzv. odpočítať amortizáciu a nepriame dane a pripočítať subsídie. Dôvod
prvý je v tom, že hrubý národný produkt zahrňuje hrubé investície, ktorých súčasťou sú
obnovovacie investície, ktoré nahradzujú spotrebovaný kapitál a do hrubého národného
produktu sa dostali započítaním odpisov. Dôvod pre vylúčenie druhého ukazovateľa je v tom,
že určitú časť platieb za výrobné faktory odčerpá štát ešte skôr, ako sa dostanú
k domácnostiam a to formou nepriamych daní. Nepriame dane sú zahrnuté v trhových cenách
výrobkov a služieb, kde po realizácii sú časťou hrubého národného produktu. Dôvod tretí pre
zápočet subsídií je v tom, že subsídie na podporu podnikania boli už odpočítané z hrubého
národného produktu momentom odpočtu nepriamych daní. Subsídie majú zdroj v nepriamych
daniach.
Čistý ekonomický blahobyt
Proces zdokonaľovania ukazovateľov merania výkonnosti národného hospodárstva
priniesol nový ukazovateľ, tzv. čistý ekonomický blahobyt, (v anglickej skratke NEW, čo
znamená Nett Economic Welfare - čistý ekonomický blahobyt (ČEB)). Do tohto ukazovateľa
pre určenie výkonu ekonomiky sa skutočne započítavajú len tie položky tvorby hodnôt, ktoré
sú skutočným prínosom k spoločenskému blahobytu. A naopak, považuje sa za potrebné
odpočítať tie položky, ktoré pôsobia negatívne, tzn. spoločenský blahobyt znižujú.
Ukazovateľ - čistý ekonomický blahobyt - je agregátna veličina odvodená do hrubého
národného produktu. V porovnaní s HNP obsahuje niektoré položky, ktorým sa odpočítavajú
od HNP určité hodnoty. Takou položkou sú napríklad škody, ktoré národnému hospodárstvu
vznikajú v dôsledku ekonomických činností na životnom prostredí. Podľa toho sa majú
odpočítavať z HNP aj všetky náklady spojené s odstraňovaním negatívnych dopadov na
životné prostredie, a ďalej odpočítavať aj náklady vynaložené na uvedenie vecí do pôvodného
stavu. Usudzuje sa, že tieto výkony prakticky nevytvárajú prínos pre človeka, ale skôr znižujú
jeho úroveň spotreby a použitie hodnôt. Rovnako sa navrhuje odpočítavať z HNP hodnotu
výdajov na zdravotnú starostlivosť občanov, ktorá vzniká v dôsledku znečistenia životného
prostredia. Odpočítať by sa mali i dôsledky preľudnenia a životných stresov a potom zrejme
i časť vládnych údajov, najmä výdaje na zbrojenie. Kategória čistého ekonomického
blahobytu nieje zatiaľ všeobecne využívaná pre meranie výkonnosti hospodárstva.
Národné účty ako metóda výpočtu agregátnych ukazovateľov
Nepostrádateľným nástrojom hospodárskej politiky všetkých krajín s vyspelou trhovou
ekonomikou je vhodná metóda výpočtov agregátnych ukazovateľov a systémy zobrazovania
hospodárskeho kolobehu. Funkciu takéhoto nástroja plní systém národných účtov. Národné
účty v úzkej spojitosti so štandardnými súvahami mikroekonomických podnikových jednotiek
sú základným zdrojom informácií pre štát o ekonomickej situácii a stave konjunktúry,
prípadne utlmenia. Na národné účtovníctvo nadväzujú medzinárodné štandardné systémy,
pomocou ktorých sú vypracovávané (podľa dlhoročných skúseností expertov a inštitúcií)
medzinárodné prehľady, analýzy a predpovede hospodárskeho vývoja. V národnom rozsahu
sa národné účtovníctvo buduje na bilanciách mikroekonomických jednotiek. Národné
účtovníctvo je vlastne potom anticipovanie hospodárskeho vývoja a jeho zobrazenie ex post.
Skúsenosti vyspelých trhových ekonomík s aplikáciami systémov národných účtov sú
cennou inšpiráciou pre teóriu hospodárskej politiky, pre praktické regulovanie hospodárskych
94
procesov, pre koncipovanie sústavy účtovných informácií i pre tvorbu príslušných zákonných
opatrení a regulatívov.
Systém národného účtovníctva
Pod pojmom národné účtovníctvo rozumieme makroekonomickú zostavu účtov, v ktorých
sa zaznamenávajú toky, stav a pohyb hodnôt pri tvorbe, rozdeľovaní a použití hrubého
národného produktu. V anglickej terminológii ide o „Social Accounting", v nemeckej o „Die
Volkswirtschaftliche Gesamtrechnung". V jednom i druhom prípade môže ísť o modifikáciu
vzťahov, reprezentovanú v rôznych typoch tzv. konsolidovaných účtov, napr. National
Accounts, resp. National Buchfuhrung. V každom prípade ide o analytický prístup
k ekonomickej realite ex post. Význam a zmysel analýzy a komplexnej metódy je vytvorenie
účinného pomocného prostriedku pre hospodársku politiku. Z historického hľadiska určité
prvky národného účtovníctva nachádzame už u fyziokratov v Quesnayovej reprodukčnej
tabuľke. Moderný rozvoj systému sa začína v tridsiatych rokoch 20. storočia spolu s rozvojom
hospodárskej politiky (v tzv. socialistických krajinách s rozvojom plánovania sa uplatňovali
národohospodárske bilancie, nie národné účty. Bilancie na rozdiel od národných účtov nemajú
súvzťažné podvojné zápisy údajov.)
Hlavne v 40. rokoch pod vplyvom rozsiahlych diskusií o vzťahoch a výpočtoch
makroekonomických ukazovateľov, aj pod vplyvom Keynesovej teórie, ďalej prácami
v štatistike národného dôchodku, začína sa budovať pevný systém národných účtov. Je to
hlavne dielo C. Čiarka, uverejnené v roku 1937 a ďalšie práce v oblasti národnej ekonomiky,
ako sú štúdie J. E. Meadeho a R. Stoneho. Na tieto práce nadväzovali prvé oficiálne prepočty
pre Veľkú Britániu po prvý raz uverejnené v tzv. Bielej knihe za obdobie rokov 1938-1940.
Po druhej svetovej vojne hlavne z podnetu expertov štatistickej komisie OSN a zo záverov
medzinárodnej štatistickej konferencie vo Washingtone v septembri 1947, začína sa postupne
vytvárať medzinárodný štandard a harmonizácia systému národných účtov.
Novovznikajúce medzinárodné ekonomické organizácie podporujú vývoj
a ďalej
spresňujú hodnotenie a porovnávanie systémov v rôznych krajinách.
Systém OECD
Systém národných účtov krajín OECD bol spracovaný po prvýkrát pre rok 1950. Stal sa
istým spôsobom vhodným reprezentantom vývoja systému a podkladom pre koordináciu
s metodikou OSN a so špeciálnou bilanciou finančných tokov medzinárodného menového
fondu. Štatistické výsledky o hospodárskom vývoji podľa jednotlivých krajín OECD sú od
roku 1968 každoročne zverejňované v bulletine National Accounts of OECD Countries.
Uvedený systém národných účtov zahrňuje na najvyššom makroekonomickom stupni
výpočet národohospodárskych agregátov v takejto zostave agregátnych účtov:
Účet 1
Národný účet výroby
Zahrňuje účty výroby za všetky sektory hospodárstva.
Účet 2
Účet národného dôchodku
Zahrňuje výsledky vlastníckych účtov podnikateľského sektora.
Účet 3
Účet verejnej správy
Zahrňuje výsledky stavu vlastníckeho účtu sektoru štátnej správy.
Účet 4
Účet domácností a verejných inštitúcií
Zahrňuje vlastnícky účet spotrebiteľského sektora.
Účet 5
Účet kapitálu
Zahrňuje výsledný stav kapitálových transakcií všetkých sektorov hospodárstva
Účet 6
Účet zahraničný (externý)
Zahrňuje výsledok externých účtov zo všetkých sektorov.
Aby mohol byť uvedený systém národného účtovníctva vybudovaný a zabezpečený
potrebnými údajmi, musí byť do neho zapojená celá sieť základných spravodajských jednotiek,
v ktorých sa hospodársky život uskutočňuje. Túto funkciu základných jednotiek plnia tzv.
95
respondenti. Jedná sa o najnižšie hospodárske jednotky, ktoré zostavujú súvahy a vedú účty
z povinnosti podľa zákona o účtovníctve a to buď jednoduchou alebo podvojnou formou.
Jednotlivé krajiny všeobecné účtovné zásady a štruktúru súvahy pre jednotlivé typy podnikov
a spoločností zakotvujú vo zvláštnych zákonoch (obchodný zákonník), ktorými sa zabezpečuje
štandardizácia v obsahu i metodika účtovníctva.
Pokiaľ ide o obyvateľstvo ako spotrebiteľský subjekt, využíva sa rôznych štatistických metód,
predovšetkým štatistika rodinných účtov a no tom postavené spravodajstvo respondentov.
Metódy zápisov údajov do národných účtov
Hospodársky kolobeh treba chápať ako súhrn všetkých výmenných aktov v národnom
hospodárstve, kde sa vykonáva nepretržitý a zároveň protichodný tok peňazí a tovarov (statkov).
Suverénny hospodársky subjekt si zadovažuje potrebné statky od iného subjektu ekvivalentnou
transakciou. Táto transakcia predstavuje určitý „tok" (v angličtine „flow", v nemčine „Strom"), je
meraná v jednotkách množstva a v peňažných jednotkách za určité obdobie. Subjekt, ktorý vykonáva
transakcie, sa stáva transaktorom. Pre akýkoľvek uzatvorený kolobeh hodnôt platí tento axióm:
celková suma tokov, ktorú transaktor prijíma, sa rovná sume tokov, ktoré vydáva. Z hľadiska,
špecifického usporiadania transaktorov (základných hospodárskych jednotiek) pre účely národného
účtovníctva, vytvárajú sa z transaktorov rovnakého typu základné hospodárske sektory. Rozoznávajú
sa tri základné sektory:
1. Podnikateľský (business enterprises).
2. Spotrebiteľský (priváte households and priváte non profit institutions).
3. Štát (generál government).
Uvedené vymedzenie je značne hrubé a v rôznych systémoch národného účtovníctva rôzne
modifikované. Niektoré sektory v týchto systémoch nemajú ani podobu hospodárskych subjektov
(napríklad holding akciových spoločností, alebo sektor kapitálovej tvorby).
Podnikateľský subjekt
Aby sa hospodársky subjekt stal transaktorom pre potreby národného účtovníctva, musí spĺňať
podmienku, že má k dispozícii určitú zásobu statkov a peňazí. Výška tejto zásoby (stavu) sa meria
k určitému okamžiku, obvykle ku koncu hospodárskeho roka.
Keďže toky hodnôt meriame za určité obdobie, potom zásoba existujúca na začiatku obdobia je
predpokladom toku a zásoba na konci obdobia je výsledkom toku.
Budeme charakterizovať význam podnikateľa. Jeho cieľom je získanie peňažného dôchodku za
účelom úhrady nákladov pri podnikaní a dosiahnutie rozdielu medzi výnosmi a nákladmi v
podobe zisku. (Pravdaže pritom môže ísť aj o podniky neziskové, napr. rôzne nadácie, fondy
apod.) Jeho zásoby a toky hodnôt boli:
- pozemky určitej hodnoty, polohy a bonity,
- hmotné, statky, budovy, zariadenia výrobné stroje, výrobky atď.,
- peniaze v hotovosti,
- určitý stav pohľadávok voči iným hospodárskym subjektom (podnikateľom, podnikom,
štátu a pod.),
- určitý stav dlhov voči iným subjektom.
Prvé dve položky sú zásoby a tvoria reálny (hrubý) majetok, prvé štyri položky predstavujú
aktíva podnikateľa. Strana pasív je tvorená vlastným kapitálom (napr. čistým majetkom
podnikateľa, akciami, obligáciami a pod.) a cudzím kapitálom, tzn. určitým stavom dlhov (úvery,
pôžičky a pod.). V súvahe podniku je zápis nasledovný:
96
Hlavné toky hodnôt pri ,podnikaní sa vedú na účtoch príjmov a výdajov podnikateľského
sektora. Má obvykle túto podobu:
Príjmy
-
Príjmy a výda e podnikateľa
-
tržby (predaj iným hospodárskym
subjektom)
subvencie
iné príjmy
Výdaje
výdaje na výrobné faktory
investície
dane a príspevky
odpisy
úspory a zisky
Uvedené dva hlavné typy účtov (súvaha a účet príjmov a výdajov) s príslušnými
podúčtami a bilanciami zostavuje každý transaktor so zreteľom na jeho zaradenie
v hospodárskom sektore (sektor podnikateľský, spotrebitelia, t. j. domácnosti a štát). Súvaha
a účet príjmov a výdajov firiem tvoria základný rad účtov národného účtovníctva v danom
hospodárskom sektore.
Národné účty za hospodársky sektor
Na základný rad účtov nadväzuje tzv. konsolidovaný rad účtov. Konsolidovaný rad účtov
vzniká agregáciou údajov zo základných účtov transaktorov, tzn. že konsolidovaný rad účtov
je spracovaný rad základných účtov z hľadiska požadovaných horizontálnych a vertikálnych
väzieb pre presné určenie kvality a kvantity zásob a tokov hodnôt v danom hospodárskom
sektore. Konsolidovaný rad účtov má zostavu štyroch skupín účtov:
1. Účet výroby (production account).
2. Účet príjmov a výdajov, tzv. vlastnícky účet (eppropriation account).
3. Účet kapitálových transakcií (capital transaction account).
4. Externý účet (external account).
Keďže za každý hospodársky sektor (podnikateľský, domácnosti, štát) sa vypracováva
samostatný rad konsolidovaných účtov, dostávame spolu dvanásť účtov tohto radu. Poskytujú
nám dostatočný rozsah vhodne kombinovaných a agregovaných hospodárskych údajov.
Konsolidovaný rad je druhým stupňom systému národných účtov.
Národné účty za celé hospodárstvo
Z úrovne konsolidovaného radu národných účtov postupným agregovaním údajov
v kvalitatívnom a kvantitatívnom členení sa zostavuje tretí, agregovaný rad národných účtov.
Základné vzťahy medzi údajmi agregovaného radu národných účtov majú presné pravidlá
zostavenia, musia poskytovať potrebné údaje a vzťahy pre rozhodovacie orgány
v hospodárskej politike i pre analytické štúdie o hospodárskom vývoji.
Ďalšie systémy národných účtov
Systém NÚ OSN - približne v rovnakej dobe, ako bol vytváraný systém NÚ OECD,
vytvárali experti štatistického úradu OSN samostatný systém OSN, nazvaný System of
National Accounts (SNA). Základná metodická štúdia v znení „System of National Accounts
and Supporting Tables" (SNAST) bola publikovaná v roku 1953. Postupne bola prepracovaná
v rokoch 1960, 1964, 1968 a v roku 1992. jej význam je v doporučení vedenia národného
účtovníctva pre všetky krajiny sveta s prínosom pre komparáciu údajov v každoročne
vydávanej ročenke OSN „Yearbook of National Accounts Statistics". Doporučený systém
účtov SNA rozširuje systém OECD o viaceré aktivity (zásoby) a zvlášť poskytuje tabuľky
medziodvetvových vzťahov pre doplnenie analýzy vzťahov vo vnútri podnikateľského
sektora. Systém SNA má vlastnú osobitnú agregáciu, klasifikáciu a vlastný zoznam účtov
podľa samostatných úrovní.
97
Ostatné systémy NU
Systém ESA (European System of Integrated National Accounts) - patrí medzi
významnejšie systémy národných účtov. Jeho úlohou je štandardizovať systémy národných
účtov v Európskych krajinách, keďže sa pociťuje ich značná roztrieštenosť a nejednotnosť.
Hospodársky rast
Spoločenské a ekonomické procesy sú stredobodom záujmu a pozornosti ľudstva.
S určitým nadhľadom možno povedať, že už stáročia je pestovaný záujem o napredovanie
v otázkach rastu, cyklického vývoja a stabilizácie ekonomiky.
Hospodárske cykly
Ekonomické procesy v spoločnosti predstavujú neustály pohyb, označovaný ako vlnenie
buď smerom hore, alebo dole v závislosti od stupňa ekonomickej aktivity. Pre toto vlnenie je
charakteristická určitá pravidelnosť, ktorá sa prejavuje v striedaní poklesov a vzostupov
ekonomickej aktivity. Pravidelnému pohybu ekonomiky hovoríme cyklický pohyb a jeho
jednotlivej vlne hospodársky cyklus. Každá vlna - hospodársky cyklus, je odrazom určitého
stavu ekonomiky a má fázu rastu a poklesu. Vždy vo vrcholiacom období nastáva pokles až
po určitý najnižší bod (v každej vlne má rôznu úroveň), tu sa pokles zastavuje a ekonomika
prechádza do vzostupu k ďalšiemu vrcholu. Potom sa celý proces opakuje.
Hospodárske cykly majú síce zhodné črty, ale ich všeobecná podstata sa prejavuje
v rozdielnej špecifickej podobe, a to:
- v dĺžke trvania jednotlivých fáz cyklu,
- v hĺbke poklesu, či dosiahnutého vrcholu.
V hospodárskom cykle neexistuje navlas rovnaký priebeh určitej fázy, prípadne celého
cyklu v porovnaní s predchádzajúcimi, alebo prebiehajúcimi cyklami v iných krajinách, a to
ani v prípade, že obidve sa nachádzajú v rovnakej fáze.
Hospodársky cyklus má štyri fázy:
1. konjunktúra - predstavuje rast ekonomickej aktivity,
2. recesia -je obdobím klesajúcej ekonomickej aktivity.
Obidve sú hlavnými fázami hospodárskeho cyklu a ohraničujú ich ďalšie dve fázy,
v ktorých nastáva obrat, a to:
3. vrchol - od neho nastáva obrat smerom dole k recesii,
4. dno alebo sedlo - nastáva obrat smerom hore k expanzii.
Vymedzenie jednotlivých fáz hospodárskeho cyklu a ich názvy nadväzujú spravidla na
využívanie výrobných faktorov, ktorých vonkajším prejavom je hospodársky rast a rozvoj
príslušnej ekonomiky a tiež meniaca sa miera tohto rastu. Obdobie rastúceho i keď
podpriemerného využitia výrobných kapacít sa spájalo s názvom „oživenie ekonomiky"
a naopak. Pre označenie fázy recesie sa v západných teóriách používal aj starší pojem, a to
kríza, ktorým sa vyjadrovala výnimočne hlboká depresia, keď ekonomika prešla do záporných
hodnôt, akou bola napr. hospodárska kríza v rokoch 1929-1933. Pre označenie expanzie sa
používa tiež názov konjunktúra. Hospodársky rast alebo konjunktúra nie je pojmom
neznámym, používal sa už v rámci ekonomickej teórie. Začal sa používať aj na
charakterizovanie hospodárskej situácie jednotlivých krajín. Z tohto hľadiska sa pod pojmom
konjunktúra rozumie určitá spojitosť podmienok, faktorov a činiteľov trhu. Podľa šírky
záberu rozlišujeme:
- všeobecnú konjunktúru (charakterizuje celkovú hospodársku situáciu štátu, alebo
štátnych zoskupení),
- tovarovú konjunktúru (charakterizuje situáciu na trhu určitého tovaru).
Z ekonomického hľadiska je dôležitý predovšetkým vývoj konjunktúry v čase.
Hlavné fázy cyklu tvorí:
98
-
o
o
o
ekonomický rast,
vysoká zamestnanosť,
relatívna cenová stabilita.
fáza recesie sa vyznačuje opačným vývojom uvedených
najcitlivejšie na tieto zmeny reagujú ceny a zamestnanosť.
veličín,
pričom
Prejavy hospodárskeho cyklu
Nahromadené zásoby tovarov v začínajúcej fáze recesie sa všeobecne znižujú, následne
začína prudký pokles investícií podnikov, ktoré vyrábajú zariadenia, a to je už zjavný prejav
recesie. Investície patria k najmenej stabilným komponentom HNP.
S poklesom investícií začína klesať aj dopyt po pracovnej sile, najskôr dochádza
k skracovaniu pracovnej doby, neskôr k prepúšťaniu a k rastu nezamestnanosti.
U cenovo elastických výrobkov ceny klesajú, u ostatných výrobkov a u miezd, i keď
nemusí dôjsť k poklesu, ich rast sa zmierňuje.
Zisky klesajú a keď začne klesať aj dopyt po úvere, všeobecne klesá úroková miera.
Už pred reakciou investícií na spomalenie konjunktúry zareagovali i kurzy účastín,
u ktorých v dôsledku týchto zmien dochádza k zrúteniu.
Vo fáze expanzie sa uvedené procesy prejavia v obrátenej podobe.
V starších prácach, týkajúcich sa problematiky hospodárskeho cyklu, možno sa stretnúť
s podrobnejším členením, doplneným spravidla o ďalšie dve fázy:
- oživenie,
- depresiu.
Podľa toho, ktorým faktorom je pripisovaná prvoradá úloha v cyklickom vývoji
ekonomiky, delí sa teória hospodárskeho cyklu na exogénnu a endogénnu teóriu.
Exogénna teória odvodzuje vývoj hospodárskeho cyklu z vonkajších exogénnych faktorov
(podstatné zmeny vo vede, prírodných zdrojov, objavy nových krajín, migrácia obyvateľstva,
vojny atd.).
Endogénna teória hľadá mechanizmus zmien vo vnútri hospodárskeho systému. Každá
expanzia vyvolá svoju vlastnú recesiu, ktorá už obsahuje fázu oživenia a potom konjunktúru.
Väčšina ekonómov hľadá príčiny v kombinácii týchto teórií, resp. vonkajších a vnútorných
faktorov.
Bez ohľadu na rozdielnosť v chápaní určujúceho faktora, ktorý vyvoláva hospodársky
cyklus, u všetkých autorov zaoberajúcich sa touto problematikou, nachádzame jeden dôležitý
činiteľ, do ktorého sa z dlhodobejšieho hľadiska premieta vplyv exogénnych a endogénnych
faktorov, a to investície.
Zmeny v dopyte po investíciách v závislosti od zmien v statkoch konečnej spotreby sa
označujú ako akceleračný princíp.
Funkcia akcelerátora
Akceleračný princíp vyjadruje reálne technicko-ekonomické vzťahy medzi výrobou
spotrebných statkov a výrobou kapitálových statkov. Rast dôchodkov pôsobí akceleračné na
mieru rastu investícií, hlavne investícií do fixného kapitálu (nových zariadení).
Preto dopyt po investíciách je vždy vyšší, ako prírastok spotrebiteľského dopytu, ktorým
bol vyvolaný. Akcelerátor má takto spätnú väzbu od dôchodkov k investíciám. Výroba
investičných statkov musí rásť rýchlejšie, ako výroba spotrebných statkov, ale aj klesá
rýchlejšie, ak stagnuje, prípadne klesá výroba spotrebných statkov.
V keynesovskom multiplikačnom modeli sa zabudovaný akcelerátor prejaví nasledovne:
pokles výroby výrobných prostriedkov vedie k zníženiu príjmov, následne k zníženiu
výdavkov na spotrebné predmety, čo sa odrazí v spätnom multiplikačnom efekte na výrobe.
Takto sa vytvára kumulatívna fáza recesie, kumulatívnym účinkom sa prejaví (len opačným
smerom) vplyv investícií vo fáze expanzie.
99
Kúpyschopný dopyt
Je tou stranou trhového systému, ktorá dáva zmysel triáde základných ekonomických
problémov. Ak neexistuje kúpyschopný dopyt, ponuka nemá pre koho vyrábať.
Na stimuláciu kúpyschopného dopytu rozpočtovou a monetárnou politikou sú postavené
zásady tzv. keynesovskej hospodárskej politiky vo vyspelých trhových ekonomikách
v poslednej štvrtine minulého storočia.
Agregátny dopyt predstavuje objem prostriedkov, ktoré chcú jednotlivý spotrebitelia
(firmy, vlády) vynaložiť pri daných príjmoch a cenách. Okrem cien závisí agregátny dopyt aj
od očakávania v budúcnosti, politických zmien, daní, ponuky peňazí.
Z krátkodobého hľadiska zmeny, ku ktorým dochádza v kúpyschopnom dopyte, sa
prenášajú do výroby, do investícií a spomenutom kumulatívnom účinku sa prejavia v recesii,
jej zastavením a v expanzii, končiacej vrcholom. Podľa tohto hľadiska je dĺžka jedného cyklu
ohraničená životnosťou investícií.
Z dlhodobého hľadiska je potrebné vychádzať zo strany ponuky, ktorá udáva smer a tempo
ďalšieho rozvoja, napr. z pohľadu dlhodobého cieľového riešenia vytvára strana ponuky, za
účasti štátu, celkovú štruktúru výroby, alokácie zdrojov rastu.
Agregátna ponuka
Agregátnu ponuku môžeme charakterizovať ako objem produkcie, ktorú podnikatelia
vyrobia a predávajú pri daných cenách, výrobných kapacitách a nákladoch. Je určená
objemom výrobných imputov, hlavne práce a kapitálu a tiež účinnosťou, s akou sú
kombinované.
Z hľadiska hospodárskeho cyklu sa strana agregátnej ponuky prejaví dvojakým spôsobom:
- v dosiahnutom reálnom outpute, ktorý vo vzájomnej väzbe medzi ponukou
a kúpyschopným dopytom bude predstavovať stranu ponuky,
— v určitej úrovni zamestnanosti (nezamestnanosti), ktorá cez celkový objem príjmov
bude v podstatnej miere ovplyvňovať kúpyschopný dopyt. Tento výsledok bližšie
vysvetľuje Okunov zákon.
Skutočne dosiahnutý, reálny HNP je meradlom výkonnosti ekonomiky i meradlom
základných fáz ekonomického cyklu. Od reálneho HNP je však potrebné odlíšiť potenciálny
HNP. Ak sa skutočný HNP nachádza tesne pod úrovňou potencionálneho, agregátna ponuka
sa zvyšuje pri relatívne stabilnej cenovej úrovni. Po dosiahnutí potencionálneho HNP
nadobudne agregátna ponuka podobu prudko stúpajúcej vertikály (rýchlo sa zvyšuje cenová
hladina bez zodpovedajúceho zvýšenia ponúkaného množstva tovarov, svedčí teda o inflácii).
Úloha štátu pri riešení cyklického vývoja
Úsilie hospodárskej politiky o zabezpečenie blahobytu spoločnosti je v hospodárskom
cykle narušované rôznymi nepriaznivými vnútornými i vonkajšími vplyvmi. Napríklad sú to
pohromy, neúroda, vyčerpanie zdrojov, narušenie spolupráce, zostrenie medzinárodných
vzťahov, nízka účinnosť technického pokroku, ako aj ďalšie spôsobujú, že v ekonomike
dochádza k nepriaznivým javom, ktoré vyvolávajú ekonomické a sociálne problémy. Preto
ekonomika musí stále niektorý z nich riešiť. Problémy ekonomiky sa najčastejšie formujú ako
nezamestnanosť a inflácia.
Nezamestnanosť
Ak ekonomika nie je schopná vytvárať potrebný počet pracovných príležitostí, predstavuje
to pre spoločnosť stratu jedného z najdôležitejších ekonomických zdrojov. Túto stratu možno
vypočítať na základe informácie o:
— nevyrobenej produkcii a službách, ktoré mohli byť vyrobené nezamestnanými
a hodnota tejto straty sa určí ako priemerná produktivita vynásobená počtom
nezamestnaných,
- náklady na príspevok pre nezamestnaných,
100
- náklady na sociálnu záchrannú sieť,
- náklady na rekvalifikáciu pre tých, ktorí hľadajú prácu.
Rast nezamestnanosti je charakteristický pre fázu ekonomického cyklu recesia a depresia
(cyklická nezamestnanosť). Vyskytuje sa vo fáze konjunktúry (štrukturálna nezamestnanosť).
Nezamestnanosť je spojená s poklesom životnej úrovne. Ani vysoký stupeň sociálneho
zabezpečenia v nezamestnanosti nemôže kompenzovať stratu zamestnania. Nezamestnanosť
je prejav chorobnosti ekonomiky. Úroveň nezamestnanosti sa vyjadruje mierou
nezamestnanosti (K).
K = počet nezamestnaných vydelíme ekonomicky aktívnym obyvateľstvom.
Ak existuje dokonalá konkurencia, na trhu práce sa vytvára rovnovážna cena práce - mzda,
podobne ako každá iná cena ľubovoľného tovaru. Dopyt po práci je podmienený hraničným
fyzickým produktom práce. Ponuka práce je závislá na hraničných nákladoch domácnosti na
udržanie schopnosti pracovať. Z toho vyplýva, že domácnosť je v rovnováhe vtedy, ak náklad
práce je rovný efektu, ktorý prinesie v naložená práca. Týmto efektom je reálna mzda ako
cena práce.
Trh práce sa značne líši od ostatných segmentov trhu. Nikdy nie je čistým trhom.
Spôsobuje to:
- činnosť odborov, ktoré v tripartitných rokovaniach dohodujú podmienky, za ktorých
sa uzatvárajú dohody o práci,
- nepružné mzdové tarify, ktoré sa dohodujú v určitých časových intervaloch,
- heterogénna štruktúra práce, ktorá sťažuje substitúciu práce inou prácou (obrábač
kovov nenahradí biológa, architekt lekára),
- skúseného kvalitného pracovníka podnikateľ nenahradí novým pracovníkom
ochotným pracovať za nižšiu mzdu.
Rozdiel medzi ponukou práce a dopytom po práci predstavuje nezamestnanosť.
Nezamestnaným je ten, kto aktívne hľadá prácu (nie ten, kto nepracuje).
V teórii sa rozlišuje niekoľko typov nezamestnanosti.
Prirodzená miera nezamestnanosti je taká, ak počet nezamestnaných je menší alebo rovný
počtu voľných pracovných príležitostí. Táto nezamestnanosť sa nazýva tiež dobrovoľná
nezamestnanosť. Je spojená s normálnym fungovaním ekonomiky. Každý, kto chce pracovať,
môže nájsť prácu, ak je ochotný pracovať za podmienok a mzdu, ktorú ponúka
zamestnávateľ.
V spoločnosti existuje vždy určitá skupina práceschopných občanov, ktorá z nejakého
iného dôvodu nepracuje. Ide o nasledujúce dôvody:
- prechádzanie z jedného zamestnania do druhého,
- absolvovanie škôl,
- starostlivosť rodiča o dieťa,
- sťahovanie (migrácia),
- snaha zlepšiť postavenie v práci,
- snaha zvýšiť kvalifikáciu a pod.
Frikčná nezamestnanosť - charakteristickou črtou tejto nezamestnanosti je krátkodobosť.
Vyskytuje sa v každom trhovom hospodárstve. Úsilie o jej odstránenie alebo zníženie vedie
k sociálne negatívnym dôsledkom zníženia efektívnosti v hospodárstve. Sociálne negatíva sú
väčšie ako efekt práce.
Cyklická nezamestnanosť, ktorá vzniká vo fáze recesie a depresie hospodárskeho cyklu. Je
to vtedy, ak skutočne hrubý národný produkt klesá pod potenciálny produkt. Je spojená so
stratami ekonomiky tým, že sa nevyužívajú kapacity. Táto nezamestnanosť sa znižuje, ak
ekonomika prejde do fázy oživenia. Cyklická nezamestnanosť je ovplyvnená hĺbkou
hospodárskeho cyklu a dĺžkou pretrvávania jednotlivých fáz. Zvýšenie dopytu vedie súčasne
k zvýšeniu zamestnanosti. Preto vláda podporuje v záujme zníženia cyklickej nezamestnanosti
101
aktivitu ekonomických subjektov, zvyšuje výdavky štátu a realizuje investičné akcie do
verejnoprospešnej infraštruktúry, aby podnietila ekonomický rozvoj.
Štrukturálna nezamestnanosť je dôsledkom procesu substitúcie živej práce technikou
a realizovaných štrukturálnych zmien. Spája sa hlavne s aplikáciou technického pokroku. Má
dlhodobý charakter, ak technický pokrok je spojený so zánikom určitých povolaní.
Štrukturálna nezamestnanosť vyvoláva potrebu rekvalifikácie pracovníkov. Pritom vzniká
niekoľko problémov:
- určité kategórie pracovníkov nie sú ochotné sa rekvalifikovať, hlavne vtedy, ak
rekvalifikácia znamená zníženie kvalifikačného stupňa alebo získanie novej
kvalifikácie znamená zaradenie do nižšej tarifnej triedy,
- starších pracovníkov je ekonomicky nevýhodne rekvalifikovať.
Pokiaľ ekonomika sa vyvíja podľa pravidiel trhu a jej vývoj je rovnovážny, výsledkom
tohto vývoja je prirodzené tempo ekonomického rastu, prirodzená miera zamestnanosti
a nezamestnanosti. V takých podmienkach neexistuje nedobrovoľná nezamestnanosť.
Miera nezamestnanosti je determinovaná vlastnosťami trhu práce:
- existenciou nepružných miezd,
- nedostatkom informácií o existujúcich pracovných miestach,
- nízkou mobilitou pracovníkov (hlavne v dôsledku nedostatku bytov).
Skutočnú mieru nezamestnanosti môže vláda expanzívnou alebo reštriktívnou politikou
ovplyvniť avšak za cenu, že sa zvýši hladina cien. Ak sa vláda usiluje o zníženie
nezamestnanosti, musí podporiť tvorbu nových pracovných príležitostí buď zvýšením
vládnych výdavkov na investície, alebo úverovou politikou, ktorá má inflačný dopad.
Prirodzená výška nezamestnanosti stúpa, ak je:
- bohatá sociálna sieť,
- nevhodná kvalifikačná a profesná štruktúra zamestnanosti,
- vysoké dane (pre ekonomické subjekty, ale aj pre fyzické osoby) v kombinácii so
sociálnymi dávkami.
Ekonomika v trhovom hospodárstve má sklon aj bez zmeny hospodárskej politiky sa vrátiť
k potencionálnej úrovni výroby a plnej zamestnanosti. Pod pojmom plná zamestnanosť tu
rozumieme práceschopné obyvateľstvo - frikčná nezamestnanosť.
Môže sa proces zníženia nezamestnanosti urýchliť hospodárskou politikou?
V kríze možno:
- povzbudiť ponuku peňazí,
- zvýšiť štátne výdavky.
Ak by išlo o malé zmeny je nebezpečenstvo, že vláda podporí hospodárstvo potom, keď už
nastali zmeny na základe vplyvu síl trhovej ekonomiky. Ak obyvateľstvo pochopí, že vláda sa
stará o nezamestnanosť, jeho pohodlnejšia časť zníži svoju aktivitu. Ekonomika je schopná
podporiť vlastnou aktivitou dopyt aj bez zvýšenia štátnych výdavkov.
Inflácia
V súčasnej svetovej ekonomike existujú faktory, ktoré veľmi intenzívne pôsobia
a spôsobujú infláciu. Preto inflácia je jedným zo závažných problémov, ktoré komplikujú
výkonnosť ekonomiky na makroekonomickej úrovni. K jej zdrojom patrí:
- nepružnosť cien a miezd,
- rast cien základných materiálových vstupov v dôsledku nereálnej doterajšej cenovej
politiky,
- odbúranie dotácií k zápornej obratovej dani priemyselného tovaru,
- zníženie dotácií do poľnohospodárstva,
- tlmený vplyv rastu cien vstupov do poľnohospodárstva,
- zvýšenie obchodného rozpätia v maloobchode.
102
Inflácia sa prejavuje ako rast celkovej cenovej hladiny, preto vedie k poklesu kúpnej sily
peňažnej jednotky. Vyjadruje sa pomocou cenových indexov. Najznámejší z nich je index
spotrebiteľských cien, ktorý vyjadruje zmenu výdavkov na nákup presne vymedzeného
okruhu tovarov a služieb zahrňovaných do tzv. „spotrebiteľského koša", vo vzťahu určenému
východiskovému obdobiu.
Inflácia, vedie k:
— znehodnoteniu úspor,
— narušuje schopnosť peňazí plniť funkciu miery hodnôt a pokladu,
— zhoršuje kvalitu informácií, ktoré poskytuje cenový systém,
— neumožňuje objektívne vyjadriť efektívnosť kapitálu, hlavne hraničnú efektívnosť
investícií.
Druhy inflácie
Inflácia vo svojej podstate narušuje rovnováhu v ekonomike. Ak sa táto nerovnováha spája
s rastom cien, označuje sa tento jav ako otvorená inflácia. Cenové orgány majú možnosť
prostredníctvom nástrojov cenovej regulácie rast cien tlmiť, poprípade celkom zastaviť.
Prijatými administratívnymi opatreniami sa skutočné príčiny inflácie neodstránia.
Ak sú zásahy vládnych orgánov na potlačenie inflácie zjavnejšie, hovorí sa tomu inflácia
brzdená. K zásahom vlády sa dajú využiť:
— vynútený rast úspor, znížením ponuky,
— podpora lacnejších foriem predaja,
— mzdovou reguláciou,
— reštriktívnou rozpočtovou politikou (hlavne obmedzením štátnych výdavkov).
Infláciu možno brzdiť, ak má objektívne príčiny len prechodne. Po určitom čase
administratívnym spôsobom tlmené ceny a príjmy sa nedajú udržať a je potrebné prijať
opatrenia (zrušiť obmedzenia) a obnoviť rovnováhu medzi ponukou a dopytom. Tým sa
brzdená inflácia zmení na otvorenú infláciu.
Z hľadiska miery rastu rozlišujú sa tieto druhy inflácie:
— mierna,
— vlečúca (postupná),
— hyperinflácia.
Mierna inflácia je taká, pri ktorej rast cien nie je vyšší ako je rast výroby. Čiže výroba
rastie hlavne v dôsledku rastu cien. Táto forma inflácie je v podstate akceptovaná, nenarušuje
zdravý vývoj trhovej ekonomiky.
Vlečúca (postupná) inflácia je charakteristická zostávaním tempa rastu výroby pred
tempom rastu cien. Dochádza k rastu ekonomických nákladov a určitej dezorganizácii
ekonomického života, čo vyvoláva potrebu zásahov vlády na zníženie negatívnych dopadov.
Hyperinflácia spôsobuje výraznú deformáciu ekonomiky. Narušuje všetky ekonomické
vzťahy. Jej rast sa pohybuje na úrovni viac ako 1000%, vývoj cien nemá väzbu na rast
výroby. Ceny sú nestabilné, stále rastú, reálne mzdy sa znižujú. Peniaze prestávajú plniť
funkciu miery hodnôt.
Každý druh inflácie, v ktorom ceny rastú rýchlejšie ako objem produkcie spôsobuje, že
skutočný produkt rastie rýchlejšie ako potenciálny. Vytvára sa tak inflačná medzera.
Rozdiel medzi potencionálnym a skutočným HDP reprezentuje inflačnú medzeru.
Z hľadiska príčin vzniku inflácie rozlišujeme:
— infláciu ťahanú dopytom,
— infláciu tlačenú nákladmi.
Inflácia ťahaná dopytom
Rozdiel medzi skutočným a potencionálnym produktom, keď skutočný je väčší, vzniká
vtedy, ak ekonomické subjekty chcú spotrebovať viac ako stačí výroba dodať, čiže expanzia
103
agregátneho dopytu vyvoláva zvyšovanie všeobecnej úrovne cien. Technicky to je možné,
lebo ekonomika nachádza riešenie v podobe inflačných procesov, ktoré spôsobujú zmenu
kúpnej sily všetkých ekonomických subjektov prostredníctvom cenovej hladiny.
Dopytom ťahaná inflácia je spôsob, ako obnoviť rovnováhu medzi celkovým dopytom
a celkovou ponukou.
Zvýšený dopyt pri konštantnej ponuke vedie k zvýšenej cenovej úrovni, čo má za následok
rast reálneho produktu pri konštantnej vecnej náplni HDP.
Príčiny dopytovej inflácie môžu byť:
- rýchlejší rast miezd ako produktivity práce,
- zvýšené výdavky štátu,
- zníženie daní,
- zníženie úrokových sadzieb a podnecovanie investičnej výstavby, čím sa zvýši
zamestnanosť a reálny dopyt.
Inflácia tlačená nákladmi
Príčinou vzniku inflácie tlačenej nákladmi je rast cien vstupov. Vzniká vtedy, keď
neexistuje nadmerný dopyt a sú plne využité kapacity. V ekonomike SR došlo k tomuto druhu
inflácie hlavne v dôsledku restu cien materiálových vstupov. Avšak vo vyspelých
ekonomikách je tlačená rastom nominálnych miezd. Ako „vinník" sú tu odbory, ktoré nútia
zamestnávateľov zvyšovať mzdy. Objavuje sa najčastejšie vtedy, ak mzdy rastú rýchlejšie ako
produktivita práce.
Inflácia tlačená nákladmi bola aj v období ropných šokov v rokoch 1973 a 1979. Príčinou
je aj oligopolná a monopolná štruktúra cien na väčšine trhov.
Rozlišovanie inflácie ťahanej dopytom a tlačenej nákladmi má predovšetkým
gnozeologické korene pre pochopenie príčin vzniku. V skutočnosti v prejavoch je medzi nimi
veľmi malý rozdiel. Za určitých okolnosti sa menia tak, že medzi nimi zaniká rozdiel,
prechádzajú do špirály vzostupného pohybu miezd a cien alebo cien a miezd.
Inflácia svojimi dôsledkami zasahuje celú ekonomiku i spoločnosť. Prináša so sebou
nasledujúce dôsledky:
- prerozdeľovací efekt:
o negatívne postihuje tie kategórie obyvateľstva, ktoré majú stále dôchodky
(starobné a invalidné dôchodky), ich reálny príjem sa rastom cien znižuje,
o klesajú reálne mzdy, aj keď dochádza k indexácii miezd, mzdy rastú pomalšie
ako ceny,
o znehodnocujú sa vklady, poškodzovaní sú veritelia a získavajú dlžníci,
o zvýhodnení sú majitelia hmotných statkov,
- sociálny dopad inflácie, pričom dôsledky inflácie pociťujú výrazne hlavne sociálne
slabšie skupiny obyvateľstva,
- narušuje rovnováhu ekonomiky:
o tým, že inflácia zvyšuje nominálny dopyt, zvyšuje sa aj reálny dopyt,
o mení vzťah k dovozu, rast inflácie zvyšuje dovoz,
o mení sa štruktúra spotreby, zvyšuje sa podiel základných životných potrieb pri
celkovom poklese spotreby,
o menia sa cenové kurzy, znižuje sa stabilita v dôsledku štátnych výkyvov
v cenových kurzoch.
V celku inflácia znižuje záujem o ekonomickú aktivitu. Úlohou hospodárskej politiky je
udržať mieru inflácie na nižšej úrovni, ako je rast HDP.
Ako môže vláda reagovať na infláciu?
- Môže prispôsobiť svoju politiku inflačným procesom a povzbudzovať výdaj ďalších
peňazí do obehu. Výsledkom toho je, že sa zamedzí hospodárskemu úpadku, ale
inflácia sa prehlbuje ďalej.
104
-
Môže zaviesť prísnu menovú alebo rozpočtovú politiku a prispieť tým
k hospodárskemu úpadku. Zníži sa inflácia, ale zvýši sa nezamestnanosť. Táto
závislosť sa nepresadzuje obecne.
Následné kroky vlády môžu byť takéto:
- Vláda ustúpi tlaku a povzbudí štátnymi výdavkami dopyt, aby sa zastavil rast
nezamestnanosti. Tým sa obnoví inflácia.
- Vláda zostane neúprosná, ale odbory budú vyvíjať nátlak, aby ustúpila. Ak vláda
neustúpi, mzdy sa nezvýšia, nezamestnanosť sa bude ďalej zvyšovať.
Ak vláda zostane neúprosná, neustúpi tlaku odborov, mzdy sa začnú znižovať, ekonomika
sa začne aktivizovať. Čím viac sa znížia mzdy, tým rýchlejšie bude ustupovať
nezamestnanosť. Táto alternatíva sa môže uplatniť v tých ekonomikách, kde úroveň miezd
umožňuje zamestnaným obyvateľom vytvárať značné úspory. Podiel nákladov bežných
životných potrieb nepredstavuje viac ako 20% zo mzdových príjmov.
Úloha štátu pri riešení inflácie
Jednou zo základných úloh štátu je zastaviť alebo zmeniť proces inflácie. Maximálna
ponuka a maximálny dopyt sa musia dostať do rovnováhy. Podstata operácie je vlastne
jednoduchá. Nech je daná určitá maximálna ponuka. Proti nej stojí určitý maximálny dopyt.
Teraz uvoľníme ceny. V takomto prípade sa na určitej cenovej hladine rovnováha medzi
maximálnym dopytom a maximálnou ponukou obnoví. Veličiny spomínané v uvedenej
súvislosti majú predpokladaný priebeh:
- Očakávanú veľkosť maximálnej ponuky nie je možné vopred presne odhadnúť.
V naznačenom zmysle môžeme vychádzať v našom postupe z toho, že v priebehu
jedného až dvoch rokov od okamihu zahájenia operácie zostáva ponuka na
makroúrovni nemenná.
- Maximálny dopyt môže v porovnaní so stavom na začiatku operácie zostať
nemenný. Nebude však možné vyhnúť sa jeho určitému zvýšeniu na krátku
prechodnú dobu. Jednou zo základných častí operácie je potreba držať dopyt a jeho
faktory v istej stabilite.
Treba si uvedomiť, že inflácia je dynamický proces, špirála zvyšovania cien, zvyšovania
miezd a rastu ďalších náladových faktorov. Keď sa táto špirála preruší, preruší sa aj
reprodukcia nadmerného dopytu, potom sa môže inflácia zastaviť. To je cieľ, ktorý je treba
dosiahnuť.
Obnova rozpočtovej rovnováhy
Medzi ekonómami prebieha mnoho diskusií o účelnosti vyrovnaného štátneho rozpočtu
a o možnosti obnovenia rovnováhy v prípade jeho schodku.
V priebehu stabilizačných operácií je potrebné pomocou radikálnych nástrojov obnoviť
v plnej miere rovnováhu štátneho rozpočtu. Príjmy by mali stačiť k pokrytiu výdavkov.
V projekte operácie musia byť projektované také príjmy, ktoré jednoznačne, s plnou istotou
postačia na pokrytie výdavkov, resp. môžu byť o niečo vyššie ako potreba (nemali by byť
nižšie). K tomu je potrebné radikálne prepracovať daňový systém.
Niektoré zásady, ktoré je potrebné pri súčasnej revízii daňového systému v období
prípravy stabilizačnej operácie rešpektovať - dane sa musia odčerpávať z oblastí, kde ich
možno nájsť, prednosť by mali dostať z hľadiska najjednoduchšie typy daní.
Ak uvažujeme o príjmoch do štátneho rozpočtu, musíme byť pripravení na to, že veľká
časť občanov sa bude pokúšať o únik plnenia daňových povinností. Zatají akýkoľvek svoj
príjem, ktorý je možné v legálnych medziach nepriznať. Dokonca sa odhodlá aj k prípadnej
nelegálnosti, ak pôjde o malé riziko. K takýmto situáciám dochádza v každej krajine, aj keď
v rozdielnej miere. Je potrebné uplatňovať taký druh daní, ktoré sú najviac osobné.
105
Daňový systém musí byť maximálne neutrálny. Okrem oprávnených výnimiek nemá štát
prostredníctvom daňového systému odmeňovať ani trestať.
Netreba však pripustiť, aby boli vo forme daňových úľav včlenené do príjmovej stránky
rozpočtu. Druhá požiadavka konkrétne znamená, že daňové kľúče majú byť prísne jednotné,
ak už použijeme akýkoľvek typ dane (spotrebnú daň, daň z príjmu atď.)
Skutočný trh nebude existovať dovtedy, pokiaľ nebudú existovať skutočné ceny. Každá
zľava na daniach, ktorá niečomu bráni, zabudováva sa do cenového systému. Diferencované
dane spôsobujú v konečnom dôsledku deformáciu cenového systému. Kto má záujem na
vzniku skutočnej trhovej ekonomiky, musí sa postaviť za jednotné, čo možno najviac
neutrálne dane. Rozdeľovanie dôchodkov je predovšetkým otázkou etickou. Toto
rozdeľovanie má čo najenergickejšie stimulovať rast súhrnného dôchodku celej spoločnosti,
pretože tak sa vytvárajú predpoklady pre rast najnižších dôchodkov.
Daňový systém nemá vytvárať antistimuly, ktoré by obmedzovali rast výkonov a investícií.
Akákoľvek progresivita zdanených príjmov, ktoré boli získané prácou, je škodlivá.
V priebehu operácie sa obnoví rovnováha rozpočtu. Ide o jeden zo zásadných momentov
zastavenia inflácie. Po skončení operácie sa musí pokračovať a dokonca zvyšovať úsilie
o znižovanie výdavkov.
Kontrola maximálneho dopytu
Reálnym nebezpečenstvom je rýchly rozvoj, až únik dopytu sektoru štátnych podnikov.
Treba zabrániť tomu, aby maximálny dopyt príliš neunikol a aby sa nerozvinula hyperinflácia.
Vážnym problémom stabilizačnej operácie je mzdová otázka. Je nutné zabezpečiť, aby
úhrn miezd vyplatených v sektore štátnych podnikov neprevýšil objem stanovený
stabilizačným programom. Ak je však daná všeobecná úroveň miezd, ktorá musí byť na istú
dobu fixovaná, musíme pre tento účel využiť rôzne nástroje. Nesmieme zaujať jednoznačné
stanovisko k otázke výberu nástrojov.
Sú názory, podľa ktorých má byť poskytovaný úver viazaný na prísne dodržiavanie
mzdových noriem. Vieme, že administratívne obmedzovanie rastu miezd je z hľadiska
efektívnosti spojené s množstvom nevýhod. Zmena bola možná tým spôsobom, že namiesto
štátneho vlastníctva nastúpilo vlastníctvo súkromné.
Vo vyspelej trhovej ekonomike nie je nereálne predpokladať, že reštriktívna monetárna
politika môže prinútiť podnikovú sféru k tomu, aby zmrazila mzdy, alebo ich dokonca
znižovala.
Tvorba racionálnych cien
V rámci súkromného sektoru by sa mali ceny všetkých transakcií tvoriť voľne, bez
štátnych zásahov. To ešte nie je zárukou, že tento cenový systém bude racionálny i z hľadiska
celého národného hospodárstva.
Oveľa dôležitejšou úlohou je úprava cien štátneho sektoru. Pri úvahách je potrebné začať
objasnením otázky, kam chceme v dobe ukončenia stabilizačnej operácie vzhľadom na ceny
štátneho sektoru dospieť. Cieľom je, aby sa v tejto sfére vytvorili ceny očisťujúce trh. Okrem
niekoľkých výnimiek je v štátnom sektore nevyhnutná úplná liberalizácia cien.
Zavedenie jednotného kurzu, devíz a konvertibility
V priebehu operácie musia byť realizované nasledujúce opatrenia:
- uplatnenie jednotného devízového kurzu,
- zavedenie konvertibility meny,
- liberalizácia každej dovoznej vývoznej činnosti a to nielen pre súkromný sektor, ale
aj pre štátne podniky.
106
-
Prvé opatrenie nesmie byť presadzované vynucovaním, zákazom súkromných
devízových transakcií a deklarovaním nelegálnosti súkromných devízových kurzov.
Každý jednotlivec má mať právo slobodne kupovať a predávať devízy.
Sociálna politika
Úroveň sociálnosti je následkom ako aj predpokladom hospodárskeho rozvoja. Príprava,
realizácia a kontrola sociálnej politiky vyžaduje poznať základné charakteristiky sociálneho
rozmeru spoločnosti a čiastkové oblasti sociálnej politiky.
Sú nimi politika zamestnanosti, politika pracovných príjmov, rodinná politika a politika
sociálneho zabezpečenia. Vzájomná hospodárska podmienenosť krajín navonok vyžaduje tiež
poznať aktuálne trendy sociálnosti a sociálnej politiky vyspelých krajín.
Sociálnosť, sociálna odkázanosť a sociálna politika
Sociálnosť chápeme ako príslušnosť k spoločnosti - societe. Je obsiahnutá vo všetkých
javoch spoločnosti. Účelné je rozlíšiť štyri základné podoby sociálnosti:
1. sociálnosť ako vlastnosť,
2. sociálnosť ako transformácia a činnosť,
3. sociálnosť ako inštitúcia,
4. sociálnosť ako poznatok a údaj.
Sociálnosť ako vlastnosť je určitou stránkou, ktorou sa prejavuje jednotlivec, skupina,
rozsiahlejšia časť alebo celok spoločnosti. Obsahuje v sebe vždy moment vzťahu
k spoločenskému a ostatnému okoliu. Takými sociálnymi prejavmi sú napríklad
spravodlivosť, nezávislosť, tiež kultúrnosť, racionálnosť, pokrokovosť, ale aj užitočnosť,
cennosť, súťaživosť. Efektívnosť. Ich rozsah je neohraničiteľný a závisí na historických
podmienkach.
Sociálnosť ako transformácia znamená ustavičný vývoj, premenu doterajších
spoločenských vlastností na nové. Premenu nezávislú na vôli jednotlivcov, či skupín,
vyplývajúcu zo zákonitostí celkového spoločenského pohybu. Je to napr. vývoj deľby práce,
kultúrnosti, vzdelanosti, organizovanosti spoločnosti. Poznanie spoločenských javov úzko
súvisí so sociálnosťou ako činnosťou, ktorú nemožno stotožňovať s transformatívnou
stránkou spoločnosti. Spoločenská činnosť je konkrétnou aktivitou jednotlivcov, skupín,
upriamenou na uspokojovanie svojich potrieb.
Sociálnosť ako inštitúcia predstavuje jestvovanie spoločnosti prostredníctvom určitých
organizačných foriem. Je ním štát, orgány štátu, hospodárske organizácie, záujmové spolky,
rodina a ďalšie.
Sociálnosť ako poznatok predstavuje výsledok poznania vybraných druhov prejavov
spoločnosti vo vedomí jednotlivého subjektu. A obsah takéhoto poznatku vyjadrený sústavou
dorozumievacích znakov na médiu mimo vedomia predstavuje údajovú stránku sociálnosti.
Môže ním byť obsah individuálneho poznatku jednotlivca, spoločenská zvyklosť alebo
spoločenská norma, či sústava noriem a podobne.
V súvislosti s hospodárskym rozmerom spoločnosti je účelné rozlíšiť tri rozsahy
sociálnosti - v smere od širšieho k užšiemu:
a) sociálnosť v jej úplnosti - celá spoločnosť, v neohraničiteľnej mnohorakosti jej
1 prejavov, foriem a obsahu,
b) sociálnosť z hľadiska úrovne zabezpečenosti (hmotnej ale aj duchovnej) jednotlivých
členov a skupín spoločnosti, ktorá sa prejavuje prostredníctvom diferencovanej
,r sociálnej štruktúry spoločnosti,
c) sociálnosť ako odkázanosť členov, skupín spoločnosti na ostatných členov, skupiny,
ktorá má svoj zdroj v neschopnosti alebo núdznosti.
107
Sociálna odkázanosť a od nej odvodená sociálna rozvrstvenosť patria medzi základné
sprostredkovatele hodnotenia vyspelosti krajín. Pre vyspelé krajiny je charakteristické
nasledovné rozvrstvenie obyvateľstva z hľadiska sociálnej odkazanosti:
15 % horná sociálna vrstva - bohatí
65 % stredná sociálna vrstva - nebohatí, nechudobní
20 % dolná sociálna vrstva - chudobní a biedni
Pritom pod chudobnými a biednymi sa rozumejú ľudia, ktorí nevlastnia likvidný majetok
a ich príjem je pod hranicou životného minima. V súčasnosti v Ázii žije 50% obyvateľstva
pod hranicou biedy, v Afrike takmer 50% a aj v Európe sa nachádzajú krajiny, v ktorých
podiel obyvateľstva nachádzajúceho sa pod hranicou životné minima predstavuje niekoľko
desiatok percent.
Naznačená trojvrstvovosť obsahuje v sebe rôznu mieru sociálnej odkazanosti, čím
umožňuje vymedziť tri základné miery sociálnej odkazanosti a ich typické zdroje napĺňania
sociálnych potrieb: sú to:
1. Nulová až minimálna sociálne odkázanosť, ktorá je typicky individuálna. Je to
odkázanosť v zásade na seba samého, na zdroje napĺňania sociálnych potrieb získané
iba vlastným pričinením (ekonomická aktivita, rentierstvo).
2. Čiastočná neprevažujúca sociálna odkázanosť, ktorá je typicky skupinová. Prejavuje
sa vytváraním účelových zoskupení a ich prostredníctvom fondov, ktoré slúžia na
uspokojovanie sociálnych potrieb účastníkov týchto zoskupení (odbory, poisťovne,
firmy, štát).
3. Prevažujúca až úplná sociálna odkázanosť, ktorá je typicky verejnej povahy. Ide
o odkázanosť neschopných alebo núdznych na inštitúcie (verejnoprospešné,
charitatívne a štátne) a ich fondy bez toho, aby sa podieľali na ich vytváraní.
Okrem malého počtu občanov krajiny sociálne odkázaných, všetci ostatní sú v rôznej
miere jednorázovo, sporadicky, prechodne alebo trvalé sociálne odkázaní. To je základom
toho, že problém sociálnej odkazanosti je predmetom záujmu štátu ako jeho jednej podstatnej
úlohy, a to v podobe štátnej sociálnej politiky.
Prostredníctvom sociálnej politiky štát organizuje, realizuje a kontroluje napĺňanie
sociálnych práv občanov. Ich obsahom je predovšetkým právo na určitý blahobyt, istoty
podieľať sa na sociálnom dedičstve a žiť podľa štandardu spoločnosti.
Uskutočnenie sociálnych práv občanov, bohatosť, triezvosť alebo chudobnosť obsahu
sociálnej politiky štátu je závislá na mnohých činiteľoch. Prvoradým z nich je však
hospodárska vyspelosť krajiny, ktorá limituje všetky ostatné.
Sociálna politika tak bezprostredne súvisí s hospodárskou politikou štátu, a to obojsmerne.
Je oprávnené ich charakterizovať ako jednotu sociálnej a hospodárskej politiky, resp. až
108
v podobe chápania hospodárskeho rozvoja ako súčasti celkového sociálneho rozvoja.
Produkty hospodárskeho rozvoja sa stávajú súčasťou sociálneho rozvoja (knihy, zdravotníckej
prostriedky, bytová vybavenosť...) a výsledky sociálneho rozvoja (kultúra, vzdelanie,
zdravie...) sú predpokladom hospodárskeho napredovania.
Vzájomná podpornosť, ale aj protirečivosť sociálneho a hospodárskeho momentu vyúsťuje
v rôznych koncepciách vzťahu hospodárskej a sociálnej politiky štátu, ktoré majú východisko
v celospoločenskej dohode (vo voľbách preferované programy politických strán, referendum)
o hospodárskej primeranosti sociálneho programu štátu a podieľaní sa ostatných subjektov na
sociálnom rozvoji.
Základné charakteristiky v súčasnosti uplatňovaných sociálnych politík majú svoj pôvod
v historických typoch škôl hospodárskych politík. Je to predovšetkým liberálnokonzervatívny typ vychádzajúci z minimalizácie angažovanosti štátu v hospodárstve
a keynesiánsky typ požadujúci pravidelnú angažovanosť štátu v hospodárstve, ktorá vždy
obsahuje v sebe principiálne významné sociálne momenty, následky.
Základné činitele sociálnej politiky
Uskutočňovanie sociálnej politiky predpokladá prítomnosť prostriedkov a postupov, ktoré
sú schopné sprostredkovať podľa vopred stanovených pravidiel vzťah medzi sociálnymi
potrebami a možnosťami ich naplnenia. Základné súvislosti sociálnej politiky e jej príčinného
a následného okolia možno nasledovnou schémou, ktorej obsah možno chápať aj ako
základné logické súvislosti zložiek sociálneho systému:
Prostriedky a postupy sociálnej politiky v ich hierarchickosti možno rozlíšiť na nasledovné
druhy:
109
Právne prostriedky (na rôznej úrovni záväznosti) a postupy vymedzujú dlhodobo základný
obsah a pravidlá organizovania a realizácie sociálnej politiky. Majú povahu zákonov
zákonodarného orgánu, uznesení, nariadení a vyhlášok ústredných riadiacich orgánov
a ďalších predpisov (výnosov, ustanovení). Právne nástroje sociálnej politiky nadväzujú na
ústavu krajiny, nadštátne a medzinárodné dohovory, zmluvy, ako aj na nadväzujúce právne
normy krajiny.
Organizačné prostriedky (ich formy) a postupy sociálnej politiky sú v zásade už
implikované v právnych prostriedkoch. Prostredníctvom takýchto inštitúcií sa zabezpečuje
výkon organizovania a kontroly konkrétnych oblastí a opatrení sociálnej politiky. Sú to
ustanovizne na úrovni ministerstiev, ústredných orgánov, ale aj verejnoprospešné organizácie,
ústavy a môžu to byť tiež podnikateľské organizácie.
Fondové prostriedky sociálnej politiky sú určené na napĺňanie sociálnych potrieb.
Disponujú nimi ustanovizne vytvorené na ich obhospodarovanie na základe stanovených
pravidiel. Vo fondovej podobe sa tak sústreďujú a konkretizujú následky právnych
a organizačných nástrojov a postupov sociálnej politiky.
Medzi základné činitele sociálnej politiky a sociálneho systému môžeme zaradiť: sociálne
potreby, sociálne odkázaní, zdroje sociálnych fondov, inštitúcie hospodárenia s fondmi
sociálneho určenia, sociálne fondy. Ich jednotlivé druhy môžu byť nasledovné:
a) Sociálne potreby:
b) Zdroje sociálnych fondov
- stravovanie
- dobrovoľné dary, služby
- ošatenie
- zmluvné platby (poistné),
- bývanie
tovary a služby
- zdravie
- povinné platby (dane)
- vzdelanie
- práca
- kultúra
- všeľudské hodnoty
c) Inštitúcie tvoriace sociálne fondy:
d) Sociálne odkázaní:
- ministerstvá a ústredné rady
- deti
- verejnoprospešné organizácie
- matky
- odbory
- mládež, študujúci
- poisťovne
- rodina
- firmy (podnikateľské)
- invalidi
- nadácie
- nezamestnaní
- charity
- starí
- chorí
- členovia rizikových skupín
d) Fondy sociálneho určenia:
- finančné
- materiálne
- dátové (v oblasti sociálneho poradenstva)
- pracovné (na výkon odborných sociálnych služieb)
Z centralizovaných finančných fondov má najvýznamnejšie postavenie časť prostriedkov
štátneho rozpočtu určená na sociálne účely. V hospodársky vyspelých krajinách podiel
výdavkov zo štátneho rozpočtu určených na sociálne účely je na jeho celku až polovičný.
Podiel výdavkov sociálnej ochrany na vytvorenom národnom dôchodku sa za uplynulých
25 rokov prakticky zdvojnásobil vo všetkých vyspelých hospodárstvách a pohybuje sa
v rozmedzí od 12% do 33%.
Narastanie rozsahu sociálnych potrieb a s ním zaťaženia hospodárstva krajiny vyvoláva
potrebu označovanú ako trojstranné partnerstvo. Znamená to, že popri štáte sa na sociálnej
110
ochrane občanov podieľajú významne aj zamestnávatelia a samotní potenciálni príjemcovia
sociálnej ochrany.
Základné oblasti sociálnej politiky
Medzi základné oblasti sociálnej politiky štátu patria: politika zamestnanosti, politika
pracovných príjmov, rodinná politika a politika sociálneho zabezpečenia.
Politika zamestnanosti
V štátnej politike zamestnanosti sa prekrýva sociálna a hospodárska stránka. To
podmieňuje cieľ politiky zamestnanosti v podobe upriamenia na sociálno-hospodársku
prosperitu. V trhovom hospodárstve cieľ politiky zamestnanosti súvisí s dosiahnutím
rovnováhy medzi ponukou a dopytom na trhu práce, produktívnym využitím zdrojov
pracovného potenciálu krajiny, pri zabezpečení slobodného výberu zamestnania. Politika
zamestnanosti tak vychádza predovšetkým z princípov rozvoja trhu práce, práva občana na
pracovné uplatnenie, na rekvalifikáciu a práva na hmotné zabezpečenie pred nástupom do
zamestnania a v prípade straty zamestnania.
Rozlišuje sa pasívna a aktívna politika zamestnanosti a tiež malá a veľká politika
zamestnanosti. Pasívna sa zameriava na problematiku nezamestnanosti. Aktívna na vytváranie
nových pracovných miest. Malá zahrňuje pôsobnosť, dosah ministerstva práce na
zamestnanosť. Veľká ovplyvňovanie zamestnanosti všetkými štátnymi hospodárskymi
orgánmi, podnikateľskými subjektmi a účelovými inštitúciami v hospodárstve.
Na organizáciu, kontrolu a vykonávanie štátnej politiky zamestnanosti v podmienkach
Slovenskej republiky sa vytvárajú právne, organizačné, fondové a ďalšie nástroje
hospodárskej a sociálnej povahy. Organizačnú úlohu plnia štátne orgány práce ( Ministerstvo
práce, sociálnych vecí a rodiny SR, a úrady práce), ktoré tiež na zabezpečenie koordinácie
zriaďujú poradné orgány. Tieto sú zložené zo zástupcov odborových zväzov, zväzov
zamestnávateľov, záujmových združení družstiev a združení zdravotne postihnutých občanov.
Medzi charakteristické nástroje realizácie štátnej politiky zamestnanosti SR patria:
a) analýzy, prognózy a koncepcie zamestnanosti,
b) programy podpory účelného podnikania, rozvoja služieb, uplatnenia
uvoľňovaných zamestnancov,
c) podpora vytvárania spoločensky účelných pracovných miest a verejno­
prospešných prác,
d) bezplatné sprostredkovanie zamestnania,
e) rekvalifikácia občanov,
f) poradenstvo pri voľbe povolania a pracovného uplatnenia,
g) hmotné zabezpečenie občanov uchádzajúcich sa o zamestnanie
a počas
rekvalifikácie,
h) hmotná podpora občanov so zmenenou pracovnou schopnosťou,
i) podpora pri zamestnávaní absolventov škôl a mladistvých,
j) podpora malého a stredného podnikania,
k) podpora na udržanie zamestnanosti pri zmenách výrobných programov,
1) usmerňovanie zamestnanosti cudzincov na území SR a občanov SR v zahraničí,
m) vedenie evidencie uchádzačov o zamestnanie a voľných pracovných miest.
Naznačený obsah a nástroje štátnej politiky zamestnanosti sú tiež výsledkom spolupráce
trojice sociálnych partnerov - vlády, odborov, zamestnávateľov, označovaných ako tripartitné
rokovanie, tripartita. Produktom tripartity je uzatvorenie generálnej dohody, ktorej jednou
z častí je politika zamestnanosti. V nej sa predovšetkým vláda zaväzuje v súlade so
zameraním štátnej hospodárskej politiky a ďalších sociálno-hospodárskych opatrení
realizovať aktívnu politiku zamestnanosti a použiť na ňu dohodnutý rozsah prostriedkov zo
štátneho rozpočtu.
111
Politika pracovných príjmov
Na politiku zamestnanosti bezprostredne nadväzuje politika pracovných príjmov (mzdová
politika). V podmienkach trhového hospodárstva politika pracovných príjmov sa zameriava
no dosiahnutie súladu medzi dosiahnutou úrovňou:
- ekonomického rozvoja,
- sociálneho potenciálu spoločnosti,
- individuálneho rozvoja zamestnanca.
Popri základných právnych nástrojoch (zákon o mzde ...) hlavným inštitucionálnym
prostriedkom národohospodárskeho určovania vývoja miezd je tripartitné kolektívne
vyjednávanie. Základnými charakteristikami určujúcimi mzdový vývoj prostredníctvom
generálnej dohody sú:
- dosiahnutá úroveň produktivity práce,
- cenový vývoj,
- vývoj životných nákladov,
- stanovenie výšky životného minima,
- dohoda o minimálnych mzdových tarifách,
- dohoda o minimálnej mzde.
Odvodenie kolektívneho vyjednávania od produktivity je rozhodujúcim prvkom mzdovej
politiky. V ňom sa zakladá predpoklad neinflačného mzdového vývoja. Zároveň je potrebné
zabezpečiť vzhľadom na vývoj životných nákladov sociálnu priechodnosť mzdovej politiky.
V súčasných podmienkach vývoja hospodárstva v SR je to o to významnejšie, pretože
pracovné príjmy sú rozhodujúcou zložkou dôchodkov domácnosti a tým majú významnú
sociálnu funkciu.
Generálna dohoda v časti politiky pracovných príjmov v súčasných podmienkach SR
obsahuje ustanovenia o záväzkoch vlády a odborov:
a) uskutočňovať politiku zamedzujúcu poklesu reálnych miezd (prostredníctvom
protiinflačnej hospodárskej politiky),
b) pri posudzovaní vývoja nominálnych a reálnych miezd vychádzať z vopred
stanovených kritérií (zo vzťahu nominálnych miezd k realizovanej produkcii
a zisku z tejto realizovanej produkcie, ako aj zo vzťahu reálnych miezd
a životných nákladov),
c) štvrťročne hodnotiť vývoj nominálnych a reálnych miezd a pri poklese reálnych
miezd rokovať o prijatí opatrení v hospodárskej politike,
d) neprípustnosť, resp. rozsah prípustnosti mzdovej regulácie v akej sfére a rozsahu,
e) aktualizovať úroveň minimálnej mzdy na zabezpečenie predstihu oproti životnému
minimu so súčasnou úpravou minimálnych mzdových (platových) taríf,
f) podľa možností v rozpočtovej sfére reagovať na mzdový vývoj tak, aby mzdový
vývoj v rozpočtovej sfére nezväčšoval zaostávanie za podnikateľskou sférou.
Generálna dohoda je nástrojom garantujúcim sociálne istoty, späté so zamestnaneckou
aktivitou. Tým sa však nevyčerpáva ovplyvňovanie vývoja pracovných príjmov.
V zásade opačnú funkciu má daňová oblasť, ktorou sa odčerpáva časť potenciálnych
príjmov majúcich pôvod v pracovnej aktivite. Tak sa rôzne oblasti hospodárskej politiky
protirečivo podieľajú na formovaní životnej úrovne občanov.
Rodinná politika
Rodina je základnou spoločenskou jednotkou - základnou spoločenskou inštitúciou.
Prostredníctvom nej sa uskutočňujú niektoré podstatné spoločenské činnosti a vzťahy, ktoré
nemôžu prebrať iné spoločenské inštitúcie. Je to predovšetkým reprodukčné poslanie rodiny.
Nie je však iba biologická reprodukcia. Hospodárska reprodukcia úzko súvisí s jestvovaním
rodiny v podobe domácnosti. Rodina plní tiež poslanie základného sociálneho prostredia pre
jej členov.
112
Vzhľadom na spoločenské poslanie rodiny cieľom štátnej rodinnej politiky je vytvárať
podmienky - sociálne, hospodárske a morálne tak, aby rodiny mohli plniť ich celkovú
reprodukčnú funkciu. Rodinná politika štátu je úplná a efektívna vtedy, ak obsahuje ochranu
a podmienky rozvoja všetkých základných prvotných funkcií rodiny.
Medzi základné formy realizácie rodinnej politiky možno zaradiť:
— prostriedky sociálnoprávnej ochrany rodiny (žien, matiek, nezaopatrených detí...),
- sociálne dávky peňažné a vecné pre sociálne odkázané rodiny, resp. na riešenie
zložitých situácií rodín,
— sociálne služby (poradenské, výchovné, starostlivosti).
Aktuálna rodinná politika SR vychádza z potreby vytvárania podmienok na to, aby rodina:
- bola schopná plniť svoju sociálnu a kultúrnu funkciu,
— zvládla svoje problémy vlastnými prostriedkami zarobenými v podmienkach
prijateľných pre rodinu,
- sa stala rozhodujúcim adresným príjemcom sociálnej podpory v prípadoch zlyhania
vlastných zdrojov rodiny.
Osobitná pozornosť v rodinnej politike je venovaná jej dvom objektom - žene, matke
a nezaopatrenému dieťaťu. U žien ide o ich ochranu nie iba sociálnu, ale aj zdravotnú, a to aj
z pohľadu pracovných ambícií žien.
Rodinná politika v podmienkach SR je bezprostredne previazaná s prebiehajúcou
hospodárskou a sociálnou reformou. ..
Politika sociálneho zabezpečenia:
Politika sociálneho zabezpečenia nadväzuje na politiku zamestnanosti a politiku
pracovných príjmov tým, že dopĺňa príjmy zo zárobkovej činnosti na úroveň, ktorá umožňuje
zabezpečiť občanom ich základné životné potreby. Príjmy, či služby povahy sociálneho
zabezpečenia sú niekedy jediným zdrojom krytia životných potrieb sociálne odkázaných.
V podmienkach SR sústava sociálneho zabezpečenia bola tvorená jej tromi časťami dôchodkovým zabezpečením, nemocenským poistením a sociálnou starostlivosťou. Od 1.
januára 1993 oblasť sociálneho zabezpečenia sa transformovala do troch systémov:
a) sociálneho poistenia,
b) štátnej sociálnej podpory,
c) štátnej sociálnej pomoci.
Sociálne poistenie zahŕňa v sebe dôchodkové poistenie a nemocenské poistenie. Štátna
sociálna podpora a pomoc pokrýva oblasť sociálnej starostlivosti a časť doterajších
nemocenských dávok.
Prostredníctvom dávok sociálneho poistenia sa v určitom vecnom rozsahu zúčastneným
osobám nahradzuje v rozhodujúcej miere strata príjmu, v dôsledku dlhodobej alebo
krátkodobej práceneschopnosti, staroby, straty živiteľa a pod. Sú to dôchodky starobné,
invalidné, vdovské, sirotské a ďalšie dôchodky, ako aj nemocenské - náhrada ušlej mzdy za
obdobie práceneschopnosti.
Zo systému štátnej sociálnej podpory je poskytovaný relatívne nový druh štátnych dávok,
ktoré sa poskytujú pri vzniku a trvaní takých životných situácií, ktoré štát cestou zákona uzná
za nutné kompenzovať. Sú to predovšetkým prídavky na deti, výchovné k dôchodkom,
zvýšenie dôchodkov pre bezvládnosť a ďalšie.
Systémom sociálnej pomoci sa majú občanom pomáhať prekonávať, nie znášať, situácie
hmotnej a sociálnej núdze podľa diferencovanosti sociálnych potrieb občanov. Jeho obsahom
je pomoc rodinám, starým občanom, niektorým skupinám zdravotne postihnutých
a spoločensky neprispôsobeným osobám.
Sociálna podpora a pomoc má základné formy:
113
a) dávky
— peňažné jednorazové a opakujúce sa,
- vecné - potreby pre domácnosť, šatstvo...
b) služby
- výchovné a poradenské,
— sociálno-právna ochrana,
— opatrovateľská služba,
- ústavná starostlivosť,
— stravovanie,
- ďalšie - mimoriadne výhody, bezúročné pôžičky, kultúrna a rekreačná
starostlivosť.
Dávky a služby z hľadiska ich poskytovania sa členia na:
- nárokové - ich poskytnutie sa viaže na splnenie predpismi požadovaných
podmienok,
- nenárokové - dobrovoľné, ktorých poskytnutie vyžaduje spĺňať podmienku sociálnej
odkázanosti.
Podpora a pomoc rodine a deťom vo svojej bohatej rôznorodosti obsahuje v sebe
predovšetkým:
- poradenskú a výchovnú starostlivosť,
- pomoc deťom v naliehavých prípadoch,
- ochrana detí pred škodlivými vplyvmi,
- zabezpečenie náhradnej rodinnej starostlivosti, prípadne ústavná výchova,
- sprostredkovanie pestúnskej starostlivosti alebo osvojenie dieťaťa,
- starostlivosť o ťažko vychovávateľné deti,
- peňažné a vecné dávky deťom sociálne odkázaných rodičov (rodiny s väčším
počtom detí, osamelým rodičom, tehotným matkám),
- účelové a peňažné i vecné dávky (úhrada za užívanie bytu osirelého dieťaťa).
Trendy sociálnosti a sociálnej politiky v hospodársky vyspelých krajinách
Historický začiatok javu štátnej sociálnej politiky možno datovať na koniec devätnásteho
a začiatok dvadsiateho storočia, keď mnohé krajiny (Nemecko. Francúzsko, Británia,
Švédsko) zakladali vládou spravované u financované programy sociálnej starostlivosti.
Dovtedy boli chudobní odkázaní na pomoc cirkví, charitatívnych inštitúcií, svojich
príbuzných a priateľov.
Základné črty dnešných sociálnych systémov sa sformovali až v tridsiatich rokoch 20.
storočia, ako nutná reakcia na veľkú hospodársku krízu. Aj keď až do roku 1930 v USA
federálna vláda neposkytovala nijakú priamu pomoc tým svojim občanom, ktorí boli
chudobní a na pomoc odkázaní, práve v USA v roku 1935 vzniká pojem „sociálna ochrana"
alebo „sociálna istota", ktorý sa postupne rozšíril do všetkých západných krajín.
Pod sociálnou ochranou (istotou) sa rozumie systém opatrení, ktoré chránia každého
občana pred ekonomickou a sociálnou degradáciou v dôsledku nezamestnanosti, straty alebo
výrazného obmedzenia príjmov, nemoci, narodenia dieťaťa, pracovného úrazu alebo choroby
z povolania, invalidity, staroby, straty živiteľa atď. Patria medzi ne obyčajne aj lekárske
služby a podpora rodín s deťmi.
Medzi programami, ktoré boli schválené v USA v rokoch krízy bol najznámejší program
sociálneho zabezpečenia z roku 1935. Zabezpečovalo sa ním ľuďom na dôchodku vyplácanie
pravidelných mesačných príjmov, zabezpečenie v nezamestnanosti, v pracovnej neschopnosti,
tiež verejná pomoc chudobným a opusteným deťom. Toto sú dnes hlavné sociálne programy
vlády USA.
Od čias veľkej hospodárskej krízy prestala platiť téza, že priama vládna pomoc nie je
najlepší spôsob ako pomáhať ľudom. Zároveň však u časti obyvateľstva vyspelých krajín sa
114
začína vytvárať názor, že napriek opodstatnenosti verejnoprospešných programov sú tieto
priveľmi nákladné. Otázka rozsahu a štruktúry vládnych finančných prostriedkov na sociálne
programy sa postupne stala jedným z ústredných momentov súperenia politických strán. To
platí do súčasnosti.
Povojnové obdobie vývoja sociálnej politiky hospodársky vyspelých štátov, aj keď
v začiatkoch s diferencovanými podmienkami vzhľadom na následky vojnových udalostí,
vedie k výraznému posilneniu sociálnej angažovanosti sa štátu. Krajiny s vyspelým
hospodárstvom dnes prakticky jestvujú v podobe sociálneho štátu, ktorý sa opiera o zmiešané
hospodárstvo, v ktorom trh a súkromný sektor spolupôsobia so znovurozdeľovacou politikou
štátu, ale v rôznych formách a rozsahu. Rozsah a forma znovurozdeľovania na sociálne ciele
vymedzujú rámec úloh sociálneho štátu, od silno angažovaných modelov švédskeho typu až
po reziduálny typ reprezentovaný USA. Uplatňujú sa v nich rôzne kombinácie
centralizovaných a decentralizovaných foriem, štátnych a súkromných sociálnych aktivít,
ktoré sú vzájomne prepojené. Zdôrazňuje sa predovšetkým efektívnosť aktivít.
Súčasné sociálne systémy vyspelých krajín v rozsahu svojich možností sa konštituovali
v šesťdesiatych rokoch v období hospodárskeho rozmachu a plnej zamestnanosti. Nasledujúce
spomalenie hospodárskeho rozvoja a prechod do celosvetovej pretrvávajúcej recesie viedlo
vlády týchto krajín k racionalizačným opatreniam v sociálnej oblasti. Dôvodom je
predovšetkým to, že neustále rastie počet ľudí dlhodobo poberajúcich podporu. Spôsobuje to
rastúca nezamestnanosť, zvyšuje sa čiastočná a trvalá práceneschopnosť, pribúdanie
dôchodcov, ktorí sa dožívajú vyššieho veku, rozvodovosť a pod.
Ako príklad takéhoto vývoja možno uviesť Holandsko. Zákon o všeobecnej podpore bol
prijatý v roku 1965 v čase plnej zamestnanosti. V roku 1965 poberalo podporu v Holandsku
210 000 osôb a z toho 1 000 osôb práceschopných. V roku 1989 žilo zo všeobecnej podpory
580 000 osôb, z toho 370 000 práceschopných. Podobne v USA v polovici osemdesiatych
rokov takmer polovica peňazí vynaložených federálnou vládou išla na sociálne platby. Pritom
v šesťdesiatych rokoch to bolo iba 25%.
Zvyšujúca sa náročnosť sociálnych systémov vyspelých krajín vedie k požiadavke
sociálneho partnerstva štátu, zamestnávateľov a zamestnancov. Príkladom toho je Nemecko
s jeho sociálne trhovým hospodárstvom, v ktorom základné nástroje na zabezpečenie zdrojov
sociálneho systému sú daňová politika, rôzne možnosti poistenia a podnikové sociálne
výdavky.
V osemdesiatych rokoch minulého storočia v USA sa uplatnil politický názor, že jednou
z príčin nezamestnanosti, stupňujúcich cien a vládneho deficitu sú priveľké vládne výdavky
na programy sociálneho zabezpečenia. Následné zníženie počtu a rozsahu programov
sociálnej starostlivosti a tomu zodpovedajúce zníženie daní sa prejavilo v poklese inflácie
a zvýšením zamestnanosti. Mnohí občania sa stotožnili s predstavou, že verejná sociálna
starostlivosť v príliš širšom rozsahu spôsobuje hospodárske ťažkosti celej spoločnosti.
Napriek tomu sa však počet ľudí žijúcich v chudobe ďalej zvyšoval.
V roku 1990 vláda Holandska vyhlásila program sociálnej obnovy spoločnosti. Jeho
súčasťou bola aj požiadavka usporiť výdavky na zabezpečenie životnej úrovne všetkého
obyvateľstva. Zníženie nákladnosti systému sociálneho zabezpečenia sa predpokladá jeho
decentralizáciou a v rozdelení zodpovedností medzi vládou, nižšími správnymi orgánmi štátu,
spoločenskými inštitúciami, ktoré sú v priamom kontakte s obyvateľstvom a vo zvýšení
zodpovednosti občana. Pomôcť má individuálny prístup k osobám a zabezpečenie podmienok
na maximálne využitie schopností na nezávislé postavenie v živote. Tiež prémiovanie
súkromných podnikov, ktoré sa zaviažu na sociálne pozitívne opatrenia, ako aj prísne
sankcionovanie osôb odmietajúcich ponúknutú pomoc.
V polovici osemdesiatych rokov sa realizovala reforma systému sociálneho zabezpečenia
vo Veľkej Británii vychádzajúca z potreby zníženia jeho nákladnosti a zvýšenia účinnosti.
115
Základnou cestou reformy bolo odbúravame rozsiahlej administratívy, požiadavka systémovej
integrácie celej oblasti sociálneho zabezpečenia prostredníctvom informačných technológií
a princíp celoštátneho prístupu k poistencovi - k poberateľovi sociálnej starostlivosti
pristupovať ako k zákazníkovi s maximom služieb a obsluhou len s jedným úradníkom.
Súčasťou zmien prístupu k sociálnej politike a jej programov vo vyspelých krajinách je aj
uplatňovanie sociálneho marketingu. Jeho podstatou je preventívnosť, prístup k plánovanej
sociálnej zmene. Najčastejšie sa uplatňuje s takými žiaducimi sociálnymi zmenami, ako je
plánovanie rodiny, výživa ľudstva, zdravotnícka starostlivosť, výchove k zdraviu a pod.
Zintenzívňuje sa segregácia základných sociálnych skupín s narastaním periférnej skupiny,
ktorá vzhľadom na nízke pracovné predpoklady bude predstavovať len okrajovú pracovnú silu
s nebezpečenstvom dlhodobej nezamestnanosti a úplnej chudoby. Obyvateľstvo Európy starne
a tento kontinent je ťažiskom svetovej migrácie. Z uvedeného vyplýva potreba prepracovať
sociálne systémy jednotlivých štátov. Ich sociálna politika musí byť preventívna, schopná
vývoja, efektívna a prostriedky treba presmerovať do investícií s vysokou spoločenskou
návratnosťou.
Prijatie konkrétnych sociálnych programov, voľba modelu miery sociálnosti štátu a jeho
partnerov závisia na mnohých faktoroch. Nemožno preberať riešenia iných krajín. Treba
zohľadniť celkovú hospodársku situáciu krajiny, demografickú štruktúru, tradície, kultúru a
ochotu obyvateľstva akceptovať zmeny. Smer sociálnej politiky závisí na spoločenskej
dohode o výhodách a nevýhodách konkrétnych sociálnych programov. Programov, ktoré
dávajú do popredia obmedzovanie vládnej pomoci a potrebu byť odkázaný sám na seba, viac
sa usilovať byť nezávislý, alebo programov, ktoré robia vládu plne zodpovednú za všeobecný
blahobyt.
Ekologická politika
Problémy životného prostredia, starostlivosť oň sa javia ako relatívne nové civilizačné
príznaky. V skutočnosti novým je iba ich vedecké poznávanie, osobitne ich sociálnych
a hospodárskych súvislostí, ako aj uplatnenie výsledkov takéhoto poznania na ovplyvňovanie
životného prostredia. Výrazom takýchto snáh je ekologická politika ako nástroj štátu, na
formovanie a presadzovanie určitej stratégie starostlivosti o životné prostredie v konkrétnych
hospodárskych, sociálnych a politických podmienkach spoločnosti.
Životné prostredie, starostlivosť o životné prostredie a ekologická politika
Jednou zo všeobecných vlastností objektívnej skutočnosti je jej štruktúrnosť. Rozumieme
pod ňou jestvovanie reality prostredníctvom jednotlivých objektov a ich zoskupení
v hierarchických sústavách. Pre jeden objekt, sústavu sú ostatné objekty, sústavy jeho
prostredím, ktoré ho ovplyvňuje a ktoré je ním ovplyvňované. Objekty reality sa navzájom
ustavične transformujú, nadobúdajú nové vlastnosti ako súčasti transformačných systémov.
Prostredím nášho jestvovania je všetko to, čo nás obklopuje a priamo, či sprostredkovane
utvára podmienky nášho života. Vymedzenie životného prostredia je rôzne podľa druhu
subjektu, u ktorého životné prostredie ide a vždy obsahuje zvláštne a všeobecné vlastnosti.
Prechodom od individuálneho subjektu ku skupinovému, spoločenskému a až všeľudskému
subjektu vystupujú do popredia spoločné charakteristiky životného prostredia. Fyzické
a sociálne hľadiská patria medzi základné spôsoby rozlíšenia životného prostredia. Možno tak
rozlíšiť rozsahy životného prostredia:
a) fyzikálne prostredie
b) sociálne prostredie
jednotlivca tvorené:
jednotlivca, spoločenských celkov tvorené
- odevom
- rodinou
- obydlím
- obcou
- osídlením
- regiónom
116
- krajinou
- štátom
- kontinentom
- zoskupením štátov
- planétou
- všeľudským spoločenstvom
- slnečnou sústavou
- širším prostredím ako slnečná sústava
Pri rozlišovaní čiastkových druhov životného prostredia je potrebné často zohľadniť mieru
ich prírodnosti. Časťou životného prostredia je pôvodná príroda. Jej stále sa rozširujúcim
doplnkom je ľudskou spoločnosťou zmenená príroda ako následok uspokojovania potrieb ľudí
a prítomnosti ľudskej civilizácie vôbec. Rozlišujeme tak životné prostredie pôvodnej - prvej
prírody a časti životného prostredia vytvorené produktmi ľudskej civilizácie - druhej prírody.
Tiež označované ako prírodné a umelé životné prostredie. Vo vzťahu k umelej časti životného
prostredia je účelné poznamenať, že táto podlieha prírodným zákonitostiam rovnako, ako aj
pôvodná príroda.
Uspôsobovanie pôvodnej prírody potrebám ľudí má povahu cieľavedomej činnosti. Jej
výsledkami sú však nie len želané produkty určené na uspokojovanie potrieb. Sprievodne
s nimi sa trvalé a objektívne vytvárajú aj produkty vopred nezamýšľané, či nepotrebné. Je to
následkom toho, že ľudia využívajú len niektoré časti a nie všetky vlastnosti produktov, ktoré
majú svoj pôvodný zdroj v prírode. Poznatok o objektívnej prítomnosti produktov ľudskej
činnosti, ktoré sa nevytvorili na uspokojovanie ľudských potrieb, je z hľadiska životného
prostredia principiálny.
Nežiaduce produkty ľudskej aktivity môžeme rozlíšiť podľa vplyvu na ľudskú spoločnosť
a jej životné prostredie na tri druhy:
- produkty nežiaduce, ale nie škodlivé (neutrálne),
- produkty potenciálne škodlivé pre ľudí, ich výtvory používané na uspokojovanie
potrieb, škodlivé pre prírodu,
- produkty škodiace ľudom, ich výtvorom, ktoré používajú a škodiace prírode.
Z uvedeného o povahe životného prostredia možno vyvodiť nasledovné poznatky:
- otázka životného prostredia je tak stará ako existencia ľudskej spoločnosti,
- životné prostredie je súčasťou neustáleho vývoja prírody, civilizačného vývoja
a obsahuje v sebe momenty, ktoré sú z objektívnych a subjektívnych dôvodov
v rozpore so záujmami ľudí,
- utváranie životného prostredia je jedným z podstatných prejavov i ľudskej aktivity
a postupne sa vyčleňuje ako jej špecifická súčasť.
Starostlivosť o životné prostredie ako špecifická ľudská aktivita je vyvolávaná
predovšetkým:
- pôsobením zákonov prírody,
- ohraničenou životnosťou ľudských výtvorov, ich používania,
- vytváraním a hromadením nežiaducich produktov ľudskej civilizácie a ich
potenciálnou, či bezprostrednou škodlivosťou,
- trvalým vývojom ľudských potrieb v smere zvyšovania ich rozsahu a náročnosti,
- rôznosťou až protichodnosťou záujmov a ich presadzovania popri sebe jestvujúcich,
či generačne po sebe nasledujúcich ľudských spoločenstiev,
- celosvetovým populačným vývojom.
Základným obsahom starostlivosti o životné prostredie je jeho tvorba a ochrana. Podieľajú
sa na nej občania, organizácie, obce, regióny, štát, ako aj nadštátne zoskupenia. Osobitné
postavenie v starostlivosti o životné prostredie má štát, ktorý je prostredníctvom ústavy
garantom práva občanov na priaznivé životné prostredie.
V úplnom význame starostlivosť o životné prostredie obsahuje aj praktické a teoretické
poznávanie jeho stavu, vývoja a možností jeho ovplyvňovania. Životnému prostrediu venujú
pozornosť viaceré prírodné, technické a spoločenské náuky. Špeciálnou náukou zameranou na
117
životné prostredie je ekológia. Vo všeobecnosti je vedou o vzťahoch medzi živými
organizmami a prostredím. Jej súčasťou je ekológia človeka zameraná na vzťahy človeka
a jeho prostredia. Pritom pod prostredím je správne rozumieť tak prírodné ako aj spoločenské
prostredie.
Medzi základné momenty ekologického pohľadu na realitu patria otázky rovnováhy medzi
prostredím a organizmami a s tým spätým prispôsobovaním organizmov, ich vzťahy
symbiózy až boje o prežitie. V ekológii človeka sú to otázky vzťahu medzi prírodnými
zdrojmi a ich využitím, osobitne priestoru, ako aj otázky sociálneho prostredia.
Prostredníctvom disponibilných zdrojov a zabezpečovaním určitej miery ich použitia sa
ekologické otázky spájajú s hospodárskymi otázkami, hospodárskou politikou štátu. Súčasťou
štátnej politiky je a s hospodárskou politikou sa prekrýva ekologická politika štátu.
Pod ekologickou politikou rozumieme organizovanie, kontrolu a realizáciu určitej
koncepcie tvorby a ochrany životného prostredia štátnymi orgánmi v jestvujúcich prírodných,
historicko-kultúrnych, politicko-sociálnych a hospodárskych podmienkach krajiny, ako aj
v podmienkach prijatých medzinárodných dohovorov.
Javovo sa ekologická politika dostáva často do rozporu s hospodárskymi možnosťami
krajiny. V konečnom dôsledku platí však poznatok o tom, že čo je ekologické, je zároveň
hospodárne. Ekologická politika podobne úzko súvisí so sociálnym rozmerom spoločnosti.
Prepojenie ekologického, hospodárskeho a sociálneho hľadiska sa prejavuje v snahách
o sociálno-ekologický model trhového hospodárstva.
Základné oblasti a nástroje ekologickej politiky
Štátna ekologická politika v súčasných podmienkach SR predstavuje komplex úloh, ich
nástrojov a opatrení v súčasnosti označovaných ako zelená koncepcia. Základ jej štruktúry
predstavujú:
a) východiská a priority štátnej ekologickej politiky vrátane vývoja zmien životného
prostredia z hľadiska ich dopadu na obyvateľstvo a podmienky života vôbec,
b) koncepcia ochrany prírody ako základnej podmienky ochrany a tvor- by životného
prostredia,
c) štátna ekologická politika v jednotlivých oblastiach spoločenského života
(hospodárstvo, starostlivosť o zdravie, bezpečnosť občanov, obrana krajiny, veda,
vzdelávanie, kultúra, verejný život),
d) nástroje štátnej ekologickej politiky,
e) nástroje sledovania a vyhodnocovania stavu životného prostredia, realizácie štátnej
ekologickej politiky a jej aktualizácia.
Vymedzenie východísk a priorít štátnej ekologickej politiky vyžaduje poznanie druhov
zmien životného prostredia vyvolaných vývojom osídlenia a demografického vývoja,
hospodárskych zásahov do krajiny a jej premeny. Štruktúrnej orientácie hospodárstva,
využívaním obnoviteľných a neobnoviteľných prírodných zdrojov, ako aj znečisťovaním
a poškodzovaním životného prostredia. Patria k nim tiež negatívne faktory ako sú škodlivé
látky (v pôde, vode, ovzduší), chemické a fyzikálne rizikové faktory, odpady, zmeny
ozónovej vrstvy a živelné pohromy a havárie. Takéto poznanie vyúsťuje do poznania dopadov
zmien životného prostredia na organizmy a ekosystémy, zdravotný stav obyvateľstva,
sociálno-patologické javy a na hospodárstvo krajiny.
Ochrana prírody ako základná zložka zachovania života obsahuje ochranu: ovzdušia,
podzemných a povrchových vôd, pôdy a pôdneho fondu, hornín, voľne rastúceho rastlinstva
a voľne žijúceho živočíšstve. Z hľadiska priestorového ochrana krajiny je upriamená na
prepojenie ochrany zložiek prírody a využívania prírodných zdrojov, kultúrneho a prírodného
dedičstva krajiny, územnú ekologickú stabilitu a chránené ekosystémy a prírodné pamiatky.
Na ochranu prírody nadväzuje štátna ekologická politika v hospodárstve, ktorej obsahom
v súčasných podmienkach SR je vymedzenie princípov sociálne a ekologicky orientovaného
118
hospodárstva a čiastkové ekologické politiky v geologickom výskume a prieskume, ťažobnom
priemysle, poľnohospodárstve, veterinárstve a potravinárstve, vodohospodárstve, energetike,
teplárenstve a plynárenstve, hutníctve a priemysle, v stavebníctve a výrobe stavebných hmôt,
doprave, spojoch a verejných prácach, obchode a cestovnom ruchu, poľovníctve a rybárstve
a vo verejnoprospešných službách. Jej súčasťou sú otázky štruktúry a efektívnosti ekologicky
orientovaného hospodárstva, uplatňovanie ekologicky priaznivej technológie a techniky,
problémy odstraňovania negatívnych následkov na životné prostredie z minulosti, tiež
posudzovanie a hodnotenie činností vzhľadom na životné prostredie vrátane dôsledkov
presahujúcich štátne hranice.
V oblasti zabezpečovania zdravia, bezpečnosti obyvateľstva a obrane štátu je obsahom
ekologickej politiky oblasť zdravotníctva, sociálnej politiky a bezpečnosti pri práci, otázky
trestnoprávnej zodpovednosti a prieskumov na úseku ochrany životného prostredia, ako aj
ekologická politika armády. V štátnej ekologickej politike školstva, vedy a kultúry ide
o rozvoj ekologického vzdelávania a výchovy, vplyvu vedy na starostlivosť o životné
prostredie, rozvoj ekologickej osvety, vplyvu umenia, kultúry a informačných prostriedkov na
ekologizáciu spoločenského vedomia.
Oblasť štátnej ekologickej politiky zameranej na verejnosť obsahuje účasť obcí, združení
občanov a mimovládnych organizácií v starostlivosti o životné prostredie vrátane otázok
verejnej informovanosti o stave životného prostredia a jeho súvislostí.
Súčasťou štátnej ekologickej politiky je aj vymedzenie nástrojov a spôsobov jej realizácie.
Ich základom sú nástroje a aktivity:
- právne,
- hospodárske,
- zahraničná ekologická politika,
- územný rozvoj,
- organizácia a riadenie starostlivosti o životné prostredie,
- akčné plány a projekty zabezpečenia tejto starostlivosti.
Základným právnym nástrojom je ústava, na ktorú nadväzujú ekologicky orientované
zákony. Oblasť hospodárskych nástrojov štátnej ekologickej politiky v súčasných
podmienkach SR sa zameriava:
- rozvoj fyziotaktického (s prírodou zosúladeného) hospodárstva,
- poznanie a hodnotenie súvislostí hospodárskej reformy a životného prostredia
(cenové otázky, privatizácia),
- poznanie a podpora ekologických investícií - ich účelnosti a účinnosti v súkromnom
a štátnom sektore,
- uplatnenie ekologicky orientovaných daní, poplatkov odvodov, úverov, dotácií, ciel,
- postavenie poisťovníctva a účtovníctva v štátnej ekologickej politike,
- otázky výdavkov štátneho rozpočtu na životné prostredie, účasti jednotlivých fondov
a hľadiska ich výdavkového podielu na životné prostredie, ako aj otázky Štátneho
fondu životného prostredia,
- otázky hospodárskej a finančnej pomoci zo zahraničia pri tvorbe a ochrane
životného prostredia republiky.
Zahraničná štátna politika obsahuje spoluprácu s OSN, KBSE, ES, NATO, OECD
a ďalších integračných zoskupeniach, ekologickú spoluprácu s okolitými štátmi,
medzinárodnými organizáciami životného prostredia, spoluprácu v rámci medzinárodných
ekologických dohovorov, programov, projektov a celkovom procese zabezpečenia
environmentálnej bezpečnosti, zachovania podmienok a foriem života.
Územný aspekt ekologickej politiky je zameraný na optimalizáciu priestorovej organizácie,
využitia a ochrany krajiny, otázky územného plánovania a stavebného poriadku, určovanie
119
zaťaženosti územia, rozvoja sídiel, urbanizmu, architektúry, estetizáciu, ekologickú
rajonizáciu a regionálnu štátnu ekologickú politiku.
Organizácia a riadenie starostlivosti o životné prostredie zakladá na pôsobnosti systému
štátnej správy pre životné prostredie, na vrchole ktorej je Ministerstvo pre životné prostredie
SR. Podliehajú mu územné orgány pre životné prostredie. Ministerstvo ako hlavný gestor pre
životné prostredie sa podieľa na štátnej kontrole vo svojej pôsobnosti, koordinuje tiež sústavu
rozpočtových a príspevkových organizácií zameraných na starostlivosť o životné prostredie.
Celkovú koordináciu postupov pri zabezpečovaní starostlivosti o životné prostredie zas Radou
vlády SR pre životné prostredie zabezpečuje v spolupráci s radou vlády SR pre životné
prostredie.
Podstatnou súčasťou štátnej ekologickej politiky je sledovanie a vyhodnocovanie stavu
životného prostredia. Predstavuje ju predovšetkým systém hodnotenia stavu a vývoja
životného prostredia a jeho ukazovatele, ďalej komplexný monitorovací a informačný systém
životného prostredia a štátna štatistika o životnom prostredí.
Posledným druhom prostriedkov a postupov štátnej ekologickej politiky sú akčné plány,
programy a projekty starostlivosti o životné prostredie. Konkretizujú sa nimi vecné priority
ekologickej politiky, ich časové, fondové a nákladové súvislosti.
Hospodárske nástroje starostlivosti o životné prostredie
V realizácii ekologickej politiky je podstatnou tiež jej hospodárska stránka. Spočíva v tom,
že dosiahnutie jej cieľov má vyžadovať minimálne spoločenské náklady, ako aj v tom, že
uplatňuje hospodárske nástroje.
Prostredníctvom hospodárskych nástrojov sa vytvára hospodársky tlak na to, aby
podnikateľská sféra, obec a jednotliví občania rešpektovali ekologické normy. Rozlišujeme
ich na nástroje:
— stimulačného pôsobenia, podporujúce činnosti smerujúce k zvyšovaniu kvality
životného prostredia,
— reštriktívne, ktoré limitujú alebo postihujú činnosti smerujúce k ohrozovaniu
životného prostredia.
Hospodárske nástroje však samotné nemôžu zabezpečiť ochranu životného prostredia.
Musia popri nich pôsobiť normatívne nástroje, vrátane zákazov ekologicky škodlivých
činností. Vzájomné pôsobenie normatívnych a hospodárskych nástrojov, voľba ich optimálnej
kombinácie závisí na osobitostiach základných vecných oblasti starostlivosti o životné pros­
tredie.
Sústava hospodárskych nástrojov starostlivosti o životné prostredie sa opiera o nasledovné
zásady:
— platnosť nástrojov na celom území štátu s možnosťou ich sprísnenia podľa
miestnych potrieb,
— zodpovednosť poškodzovateľa za znečistené prostredia, ktorý hradí takto vzniknuté
straty a vyvolané náklady, a jeho zásadná účasť na financovaní starostlivosti
o životné prostredie,
— zabezpečenie zmeny podnikateľského hodnotenia výnosnosti hospodárskych
činností a vyvolanie zmeny alokácie hospodárskych zdrojov a postupnej
1
TestTQktora&iicie
nwspC)íásrs\N'íi
pim\rafetóvN<OTí,i
vA^vMivĽkia ra^aíÄvraych
externalít do nákladov pôvodcu znečistenia, t. j. zohľadňovanie škôd na životnom
prostredí spôsobených ich pôvodcom iným subjektom, rôznymi nástrojmi poplatkami, daňami na vrub poškodzovateľa,
— zabezpečiť presadenie tendencie, aby väčšina akcií na ochranu životného prostredia
bola zabezpečená hospodárskymi subjektmi, samosprávami miest a obcí
a jednotlivými občanmi; štát sa má ekonomiky angažovať len v prípadoch verejného
záujmu prostredníctvom svojich účelových inštitúcií,
120
— nezastupiteľnosť ekologickej funkcie štátu má spočívať v jeho úlohe garanta za
žiaducu kvalitu prostredia prostredníctvom tvorby legislatívne proekologického
prostredia, ekologických koncepcií, zabezpečením inšpekčnej a kontrolnej činnosti,
priama účasť štátu v starostlivosti o životné prostredie má byť iba v prípadoch, ak
ide o verejný majetok, alebo tam, kde nie je známy pôvodca znečistenia,
- jestvujúci veľký vnútorný ekologický dlh (v podmienkach SR) vyžaduje priamu
pomoc štátu v jeho postupnom odstránení; podporné financovanie akcií na ochranu
životného prostredia má mať zdroj vo výnosoch z poplatkov a pokút za jeho
poškodzovanie, v príspevkoch zo štátneho rozpočtu, zahraničnej pomoci a daroch,
- hospodárske nástroje ekologickej politiky treba programovo uspôsobovať
zodpovedajúco poznaniu stavu životného prostredia.
Proekologicky pôsobiace hospodárske nástroje možno rozdeliť podľa ich pôvodného
určenia na:
— štandardné nástroje hospodárskej politiky, ktoré dodatočne obsiahli aj proekologicky
účinok; patria medzi ne celá sústava daní, clá, úvery, úroky, dotácie a ceny,
— špecificky ekologicky orientované hospodárske nástroje, ktoré dopĺňajú štandardné
nástroje tak v zmysle stimulačnom, reštriktívnom a nástrojovom; patria medzi ne
ekologické platby za znečisťovanie životného prostredia a využívanie vybraných
prírodných zdrojov.
Sústava daní je ekologicky použiteľná podľa ich druhov nasledovne:
- pri dani z pridanej hodnoty odpočtom vopred účtovanej dane ak sa splnili
normatívne stanovené podmienky, oslobodením od dane, daňovým zvýhodnením
v prípadoch výrobkov a služieb ekologicky progresívnych, vrátane importovaných
výrobkov a služieb; takéto stimulačné pôsobenie cenovo približuje ekologicky
vyhovujúce výrobky širokému okruhu spotrebiteľov,
- zavedenie spotrebnej dane je účinné pri ovplyvňovaní správania ekonomických
subjektov, v prípadoch keď výrobky znehodnocujú životné prostredie pri ich
používaní a likvidácii; zvýšenie cien ekologicky nešetrných výrobkov ovplyvňuje
dopyt po nich a zvýhodňuje výrobcov ekologicky progresívnych výrobkov,
— dane z príjmu umožňujú stimulovať ekologicky žiaduce správanie pôsobením
odpočítateľných a pripočítateľných položiek pri stanovení daňového základu
(náklady na nákup ekologicky vyhovujúcej techniky, technológie, dary ekologickým
fondom a nadáciám), diferencovaním odpisových sadzieb základných prostriedkov
podľa ekologických kritérií,
-
daň z nehnuteľností je nástrojom aj na ochranu pôdy, zdrojov podzemných vôd,
stability krajiny a prispôsobovania budov a stavieb ekologickým parametrom,
— dedičská a darovacia daň je použiteľná v ekologickej oblasti obdobne ako dane
z príjmov prostredníctvom odpočítateľných položiek v prospech životného
prostredia.
Clá umožňujú zvýhodňovať dovoz ekologicky priaznivých výrobkov a uplatniť dovozné
prirážky v prípade tovarov a služieb zaťažujúcich životné prostredie.
Ceny, ich voľná tvorba na základe ponuky a dopytu vytvárajú priaznivé podmienky na
presadzovanie ekologických priorít. Zahrňovanie ekologických nákladov do cien výrobkov
v konečnom dôsledku je nástrojom ekologicky žiaducej reštrukturalizácie výrobnej
a konečnej spotreby. Cenová regulácia sa zas môže týkať výrobkov a činností ekologicky
významných (cena energie, vody, proekologických technológií).
Ekologické poplatky sú súčasťou finančnej politiky štátu a špecifickým nástrojom
ekologickej politiky. Uplatňujú sa pri znečisťovaní, inom poškodzovaní životného prostredia
a využívaní vybraných prírodných zdrojov. Ich poslaním je stimulácia podnikateľskej sféry
121
pri realizácii opatrení na ochranu životného prostredia, osobitne ekologicky progresívnych
výrobných technológií. Sú to predovšetkým poplatky za:
- znečistenie ovzdušia a vody,
- ukladanie, resp. zneškodňovanie odpadu,
- ostatné registrovateľné emisie.
V prípade, že miera prípustného znečistenia prekročí stanovenú hranicu, uplatňujú sa
sankčné platby (pokuty). Výkony z poplatkov a sankcií sú určené na podporné financovanie
opatrení na ochranu životného prostredia. Podpornosť v tom význame, že za znečistenie
zodpovedá jeho pôvodca a štát mu môže povinnosť financovania ekologických opatrení
z vlastných zdrojov dočasne uľahčiť. Vymedzenie jednotlivých druhov poplatkov sa rieši
zodpovedajúcimi právnymi normami, ktoré sa vzťahujú na kodifikáciu vecných podmienok
jednotlivých oblastí životného prostredia (zákony o ochrane ovzdušia, o odpadoch, o vodnom
hospodárstve...).
Nástrojmi na limitovanie a čerpanie prírodných zdrojov sú tiež platby rešpektujúce
vzácnosť, množstvo, kvalitu, lokalizáciu zdrojov a komplexné náklady na ich prieskum,
využívanie alebo čerpanie a reprodukciu. Tieto majú povahu ceny.
K ekonomickým nástrojom pozitívnej ekologickej stimulácie patria tiež granty, subvencie
udeľované na základe konkurzov, zvýhodnené pôžičky a úvery, úhrada úrokových nákladov
z fondu životného prostredia a iných ekologicky podporných opatrení, záruky za úvery na
akcie zamerané na odstránenie starých zdrojov znečistení, ktorých návratnosť je riziková,
daňové úľavy počas prípravy a realizácie ekologických technológii, dovozné a vývozné
povolenia a pod.
Aktuálne problémy starostlivosti o životné prostredie SR
Ústava Slovenskej republiky zakotvuje právo svojich občanov na priaznivé životné
prostredie, ako aj povinnosť na jeho ochranu. Skutočný stav nášho životného prostredia
charakterizuje celková ekologická zadlženosť, pod ktorou sa rozumie potreba finančných
prostriedkov na realizáciu investícií, ktorými sa dosiahne súlad stavu životného prostredia
s platnými normami životného prostredia.
Až 55% obyvateľov SR žije v narušenom prostredí a priemerná dĺžka života mužov a žien
je o 6 až 7,5 roka kratšia ako vo vyspelých štátoch. Máme 60% poškodených lesov, spád síry
prevyšuje 6,5-krát normu ES, 35% riek má najvyšší stupeň znečistenia, asi 4 500 známych
skládok odpadu nespĺňa potrebné bezpečnostné kritériá.
Medzi značne poškodené a osobitne sledované územia patria: Bratislava, Sereď - Šaľa,
horná Nitra, Žiar nad Hronom, Ružomberok, Košice, Jelšava - Lubeník, stredný Spiš,
Strážske - Vranov - Humenné, Hačava - Hnúšťa - Tisovec.
Hlavnými pôvodcami ekologických problémov sú také oblasti hospodárstva, ako:
energetika, chemický priemysel a poľnohospodárstvo. Hospodárska činnosť vôbec sa
prejavuje ako ekologicky negatívna prostredníctvom:
- nadmerného a nešetrného čerpania prírodných zdrojov,
- nevhodnou štruktúrou, ako aj predimenzovanosťou priemyslu,
- využívaním zastaranej, ekologicky nevhodnej techniky a technológií,
- vysokou spotrebou surovín a energie,
- z uvedeného vyplývajúcou nízkou efektívnosťou výroby.
Zo skutkového stavu životného prostredia SR vyplýva dlhodobosť dosiahnutia základného
cieľa štátnej ekologickej politiky, 'ktorým je zastavenie zhoršovania a poškodzovania
životného prostredia a prechod na jeho postupné zlepšovanie. Dlhodobosť cieľa je spätá
s podmienkami, predovšetkým:
- neovplyvniteľnosťou niektorých už pôsobiacich faktorov a procesov zhoršovania
životného prostredia,
122
-
zotrvačnosťou štruktúry a spôsobov dosahovania produktov a služieb na
uspokojovanie ľudských potrieb,
- obmedzenými prostriedkami na životné prostredie ovplyvnenými krízovou situáciou
hospodárstva,
- úrovňou ekologickosti spoločenského vedomia.
Po roku 1989 sa vytvárajú záhadné predpoklady na uplatňovanie účinnej štátnej
ekologickej politiky. Sú to predovšetkým predpoklady legislatívne, inštitucionálne a čiastočne
fondové. Z legislatívnych sú to zákony o životnom prostredí, o ochrane ovzdušia,
o hospodárení a odpadmi, o ochrane prírody a krajiny, o posudzovaní vplyvov činností na
životné prostredie a ďalšie nariadenia, vyhlášky a zásady ekologického zamerania
zodpovedajúce ekologickým normám vyspelých štátov.
Prostredníctvom orgánov životného prostredia sa riešia postupne také aktuálne otázky
štátnej ekologickej politiky, ako sú:
- celkový systém a čiastkové systémy monitorovania - ovzdušia, vody, pôdy,
biotopov, lesov, geologických faktorov, odpadov, osídlenia, cudzorodých látok
v potravinách a krmovinách, záťaže obyvateľstva faktormi prostredia,
- zásady a koncepcia územného rozvoja zodpovedajúceho novému správnemu
usporiadaniu územia,
- hodnotenie vplyvu činností na životné prostredie,
- oddelenie ochranných funkcií štátu v oblasti starostlivosti o životné prostredie do
funkcií, ktoré súvisia s využívaním prírodných zdrojov,
- vytváranie podmienok na tvorbu ekologických fondov u jednotlivých hospodárskych
subjektov, ako podmienky na uplatnenie ich zodpovednosti za ekologické škody,
- získavanie finančných prostriedkov v zahraničí na ekologické projekty,
- spolupráca na medzinárodných ekologických programoch, pri splnení ekologických
konvencií a bilaterálna spolupráca so susediacimi štátmi.
Príkladmi pozitívneho procesu v ekologickej oblasti sú konkrétne akcie ako: rekonštrukcia
elektrárenských blokov a montáž odsírovacích zariadení Elektrárne Nováky, rekonštrukcia
technológie hlinikárne v Žiari nad Hronom, odstavenie celej prevádzky Niklovej hute
v Seredi, príprava výstavby spaľovni odpadu v Martine a Štúrove, ako aj legislatívne
opatrenie, podľa ktorého sa do ceny uhlia započítavajú aj náklady na rekultiváciu územia
znehodnoteného ťažbou uhlia.
Celosvetové problémy a zahraničné skúsenosti v starostlivosti a životné prostredie
Na súčasnom stupni civilizačného vývoja nie je možné účinne realizovať ekologickú
politiku jednotlivých štátov bez vzájomnej spolupráce. Životné prostredie a starostlivosť oň
nie je oddeliteľné hranicami štátov. Sú v mnohom spoločné a sú súčasťou globálnych
problémov ľudstva. Sú to predovšetkým:
- populačná explózia,
- výživa ľudstva (potravinový problém),
- klimaticky problém,
- nedostatok energie,
- migrácia.
Uvedené globálne problémy natoľko navzájom súvisia, že sa nemôžu posudzovať a riešiť
izolovane. Pritom problém klímy obsahuje štyri nasledovné hlavné nebezpečia pre svetové
životné prostredie:
- kyslé dažde,
- miznutie ozónovej vrstvy,
- odlesňovanie,
- skleníkový efekt.
123
Na
zložitosť
vytvárania
ekologicko-hospodárskej
zosúladenosti
poukážeme
prostredníctvom zamerania na klimatický problém:
Východisko: Vedci už viac ako storočie sú toho názoru (na základe historických záznamov
teploty a modelovania podnebia), že vplyvom emisií plynov do ovzdušia, predovšetkým
plynov zo spaľovania fosílnych palív, dochádza k izolácii planéty a tak vzrastá teplota
zemského povrchu. To sa postupne odráža na takých prírodných javoch ako sú vodné zrážky,
vodná hladina, vodné toky, extrémne suchá a mrazy. Sociálne a hospodárske vplyvy zmien
klímy sú málo známe. Odhaduje sa ich malý vplyv na hospodárstvo priemyslových vyspelých
krajín. Citlivejšie reakcia sa týka neriadených ekosystémov a na nich závislom
poľnohospodárstve, lesníctve a využívaní pobrežných území, aj v súvislosti s rýchlejším
vzostupom morskej hladiny.
Možnosti riešenia: Všetky klimatické prognózy a ich následky obsahujú v sebe vysokú
mieru neistoty. Môžu byť aj celkom nesprávne. Takáto neistota ovplyvňuje aj výber riešení
odstránenia hrozby celosvetového otepľovania. Ako hlavné možnosti sa javia - odvrátenie
skleníkového otepľovania (prevencia), uplatnenie klimatického inžinierstva (následné
korekčné opatrenia), alebo prispôsobenie života a hospodárstiev klimatickým zmenám
(adaptácia).
Možnosť preventívneho spôsobu riešenia, ktorú podporuje aj verejnosť, súvisí s otázkou do akej miery náklady na zabránenie klimatických neistôt spomalia hospodársky rast. Sú to
hlavne náklady na obmedzenie emisií freónov, zastavenie odlesňovania trópov a opätovné
zalesňovanie a opatrenia na zníženie emisií CO2, predovšetkým obmedzením spaľovania
uhlia.
Štúdie ukazujú, že 10-20% zníženie emisií CO2 je možno v dlhodobom horizonte
dosiahnuť s miernymi nákladmi. Ďalšie zníženie sa však javí ako mimoriadne nákladné. Už
i preto, že mnohé dnes používané fosílne palivá nemožno vôbec nahradiť.
Pre hospodársky vyspelé krajiny sa javí prijateľné vo vzťahu medzi hospodárskym rastom
a znižovaním emisií uplatnenie medzinárodnej uhlíkovej dane a jej pomalé postupné
uplatňovanie. Rýchle a nekoordinované uplatnenie nástrojov na znižovanie emisií sa javí
nákladnejšie a výrazne spomaľuje hospodársky rast.
Možnosti klimatického inžinierstva (ochladzovanie zeme, biologické pohlcovanie uhlíka)
sa javí perspektívne, vyvoláva však ďalšie právne, etické a ekologické problémy. Môže byť
však efektívnejšie ako zatváranie elektrární.
Variant riešenia cestou prispôsobenia sa teplejšiemu podnebiu je realizovaný postupne tak,
ako sa bude vyvíjať oteplenie, a to decentralizovane automatickou reakciou ľudí, inštitúcií
a trhu. Adaptácia je v každom variante nutnou stratégiou pri vysporiadaní sa s klimatickými
zmenami.
Racionálna reakcia na hrozbu celosvetového otepľovania má obsahovať nasledovné
opatrenia:
- účinná ekologická politika vyžaduje medzinárodnú spoluprácu,
- neistoty, lepšie porozumenie zmien životného prostredia vyžadujú lepšie informácie
(monitorovanie, analýza minulosti) ako aj lepšie pochopenie hospodárskych
a sociálnych dôsledkov zmien životného prostredia, výskum môže významne
napomôcť budúcemu rozhodovaniu,
— potreba aby vlády podporovali výskum a vývoj nových technológií schopných
podieľať sa na spomaľovaní zhoršovania životného prostredia, v tom sú účinné
medzinárodné projekty zamerané hlavne na energetiku a výskum klimatického
inžinierstva,
— vyžaduje sa prísna ekologická politika zameraná na množstvo konkrétnych opatrení
a ich medzinárodnú zmluvnú koordináciu,
124
-
v konečnom dôsledku je nutné stanoviť a uplatňovať ekologické dane a poplatky,
osobitne uhlíkovej dane; dane sa javia účinnejšie ako predpisy, pretože
prostredníctvom trhu vedú k minimalizácii zhoršovania životného prostredia
a stimulujú vývoj nových technológii.
Uvedené faktory možno doplniť poznatkami z Japonska, kde sa za rozhodujúce faktory
účinnej ekologickej politiky považujú:
- rozvinuté ekologické vedomie obyvateľstva ako spotrebiteľov ovplyvňujúcich
výrobcov,
- rozhodujúca účasť výskumu a vývoja hospodárskych subjektov na tvorbe
proekologických technológií, spotrebných tovarov a služieb,
- podpora proekologického konania štátom.
Vo všetkých európskych krajinách sa z výkonných nástrojov ekologickej politiky
uplatňuje, skúša a pripravuje rad daní, poplatkov a refundovateľných záloh zameraných na
ochranu životného prostredia.
Vo Švédsku je stanovená daň z pridanej hodnoty na spotrebu energie, na kilogram emisií
síry, vysoká uhlíková daň, poplatky za oxidy dusíka. Zdanenie benzínu patrí medzi najvyššie
v Európe a mestám sa umožňuje zdanenie áut vchádzajúcich do centier. Napriek tomu je
Švédsko rozhodnuté nerozširovať elektrickú energiu z hydroelektrární a do roku 2010
postupne vylúčiť jadrovú energiu.
V Nórsku v rámci zvýšenia daní za benzín sa od roku 1990 zväčšil rozdiel v prospech
bezolovnatého, bola zavedená refundovateľná záloha na použitý olej a akumulátory, zaviedla
sa daň na emisiu freónov a v Oslo je poplatok pre autá vchádzajúce do centra. Nórsko ako
exportér energie je zdržanlivý v jej zdaňovaní.
Dánsko má súbor zelených poplatkov vrátane dane za freóny, refundovateľných záloh za
nápojové obaly a pokuty za pesticídy v malých obaloch. Od roku 1990 je daň za odpad
zahrňujúci aj stavebný a podporuje sa jeho recyklizácia. Aktuálne sú dane za suroviny
a zálohy na batérie obsahujúce ortuť a kadmium.
Vo Fínsku sa v roku 1990 zaviedla ako prvá v Európe uhlíková daň, a to 6,1 USD za tonu
emisií. Zrušila sa 17% daň z obratu pri nákupe priemyselných investícií ekologického
charakteru, zvýšili sa poplatky za opotrebovaný olej, za nápoje v nenávratných obaloch a za
niektoré tankery privážajúce ropu do fínska. Zdanené sú fosfátové hnojivá, ktoré sú však
zohľadňované pri stanovovaní cien poľnohospodárskych výrobkov tak, aby výnosy farmárov
neklesli.
V Nemecku v roku 1993 sa automobilová daň mení z kritéria zohľadňujúceho veľkosť
motora na množstvo emisií CO2 a podľa hlučnosti.
V Holandsku v rámci zelených daní sa zrušili odpočty tým čo prichádzajú do práce autom,
zvýšili sa dane za energiu a zaviedli sa poplatky za hnojivá a pesticídy. Dane z emisií CO2
slúžia na ich zníženie, ale hlavne na financovanie úspor energie, verejnej dopravy a čistenia.
V Taliansku, kde sa porovnateľne s inými krajinami venovala malá pozornosť životnému
prostrediu, bola zavedená daň na plastické tašky a v schválenom súbore nových daní sú: daň
na SO2, za plastické produkty, herbicídy, pre farmy na chov ošípaných, ktoré nemajú
zariadenia na úpravu odpadu a daň na nerozkladajúci sa priemyselný odpad. Od hlučných
lietadiel sa vyberajú poplatky.
Pomalší postup v uplatňovaní ekologických ekonomických nástrojov sa prejavuje
v Británii, írsku, Francúzsku a Belgicku. V írskom Dabline je zákaz predaja hnedého uhlia
v jeho centre.
Francúzsko zmenilo poplatky za vodu tak, aby viedla farmárov k zníženiu použitia
dusičnanov.
V Belgicku sa pripravuje zdanenie odpadových vôd a pevného odpadu.
125
Uvedené príklady rôznosti ekonomických nástrojov ekologickej politiky štátu poukazujú
na ich široké možnosti závisiace na prírodných, ekonomických a politických odlišnostiach
krajín.
V riešení ekologických úloh je však rozhodujúca zmena princípov súžitia ľudskej
spoločnosti s prírodou smerom k partnerstvu založenému na poznaní a rešpektovaní zákonov
prírody. Dnešný rast výroby často neslúži primárne upokojovaniu potrieb ľudí, ale vzrast
potrieb je vyvolávaný snahami aj o zachovanie priemyselnej výroby. Treba potláčať evolučnú
energiu priemyslu jeho prebudovaním na ekologický. To sa však dotýka hospodárskeho rastu,
potreby jeho obmedzovania aj napriek tomu, že jestvuje presvedčenie, že vzrastajúce
materiálne a sociálne statky sú v spravovaní demokracii nepostrádateľné.
126
Použitá literatúra
Andreasen, A. - Kotler,P.: Stratégie Marketing for Nonprofit Oranizations. New Jersey,
Prentice Halí, 2003
Baránik, M. a kol.: Národohospodárska politika. Bratislava, Edičné stredisko EU, 1995
Droppa, M. - Mikuš,P.- Lysá, Ľ.: Manažment zmien. Studia Scientifica Facultatis
Pedagogicae. Ružomberok, Katolícka univerzita, 2005
Filip, J. a kol.: Vybrané kapitoly zo svetovej ekonomiky. Bratislava, Ekonóm, 2003
Charles, R.: Prúvodce globálni ekonomikou. Praha, Portál,2004
Klikova, Ch. - Kotlan, L: Hospodárska politika.. Praha, Socrates, 2006
Lipková,L.: Medzinárodné hospodárske vzťahy. Bratislava , Sprint, 2003
Marcinčin, A.: Hospodárska politika na Slovensku 2000 - 2001. Bratislava , Ekonómia, 2002
Mazurek, J.: Hospodárske dejiny - vybrané kapitoly. Poprad, Inštitút manažmentu
a cestovného ruchu PF KU v Ružomberku, 2006
Medveď, J. -NemecJ. - Orviská, M.- Zimková ,E.: Verejné financie. Bratislava, Sprint, 2005
Némcová,I.- Zák, M.: Hospodárska politika. Praha, Grada Publishing, 1997
Okáli,I.. Hospodárska politika Európskej Únie a Slovenska v EU. Bratislava, SAV,2004
Šlosár,R.- Šlosárová,A.: Výkladový slovník ekonomických pojmov. Bratislava, SPN, 1996
Uramová, M. a kol.: Hospodárska politika. Banská Bystrica, EF UMB, 2003
Urban, J.: Teórie národního hospodáŕství. Praha, Apis, 2006
Vincur, P. a kol.: Teória a prax hospodárskej politiky. Bratislava, Sprint, 2005
127
Obsah
Úvod-pojem národné hospodárstvo
Úloha štátu v spoločnosti a hospodárstve
Úloha štátu v spoločnosti
Úloha štátu v procese transformácie ekonomiky
Hlavné znaky trhovej ekonomiky
Objekt a subjekty hospodárskej politiky
Národné hospodárstvo
Potreby národného hospodárstva
Zdroje národného hospodárstva
Štruktúra národného hospodárstva
Odvetvová štruktúra národného hospodárstva
Sektorová štruktúra národného hospodárstva
Podnikateľské subjekty a ich formy
Formy podnikateľských subjektov
Podnikanie v spoločnostiach
Štruktúra a funkcie riadiaceho centra
Orgány Slovenskej republiky
Organizácia národného hospodárstva a hospodársko-politický systém
Vymedzenie a funkcia hospodárskej politiky
Predmet a postavenie hospodárskej politiky
Teória a prax hospodárskej politiky
Anglo-americký smer hospodárskej politiky
Európsky smer hospodárskej politiky
Súčasná etapa rozvoja teórie hospodárskej politiky
Vnútorné podmienky
Vonkajšie podmienky
Definícia hospodárskej politiky
Čiastkové hospodárske politiky
Praktická stránka hospodárskej politiky
Nositelia hospodárskej politiky
Pozitívna a normatívna stránka hospodárskej politiky
Hospodársky systém
Politické strany
Verejná správa
Záujmové skupiny
Svetové a medzinárodné organizácie
Normatívna stránka hospodárskej politiky
Liberálna koncepcia hospodárskej politiky
Intervenčná koncepcia hospodárskej politiky
Príkazová (direktívna) koncepcia hospodárskej politiky
Súčasná situácia - neoliberálna koncepcia hospodárskej politiky
Nástroje hospodárskej politiky
Monetárna politika
Nástroje monetárnej politiky
Princípy monetárnej politky
128
1
2
2
7
7
8
8
9
10
10
11
13
14
15
15
16
16
20
22
22
24
26
26
27
27
27
28
28
29
30
32
33
34
35
35
36
37
38
38
39
39
40
43
45
48
Expanzívna monetarna politika
Reštriktívna monetarna politika
Celkové ciele monetárnej politiky
Rozpočtová (fiškálna) politika
Dlh štátneho rozpočtu
Nástroje rozpočtovej politiky
Typy rozpočtovej politiky
Účinky rozpočtovej politiky
Rozpočtová politika vo fázach hospodárskeho cyklu
Prepojenosť monetárnej a rozpočtovej politiky
Príjmová a dôchodková politika
Rozdeľovanie príjmov a spoločenský konsenzus
Nástroje sociálnej ochrany
Regulácia príjmov podnikateľských subjektov
Regulácia príjmov a dôchodkov domácnosti
Zahranično-obchodná politika
Typy zahranično-obchodnej politiky
Nástroje zahranično-obchodnej politiky
Realizácia politiky protekcionizmu
Efekt vývozu a dovozu
Vzájomné ovplyvňovanie ekonomík
Menová politika
Menové kurzy
Určenie menových kurzov
Vzájomné vzťahy ekonomík
Platobná bilancia
Monetarna rozpočtová politika, menové kurzy a platobná bilancia
Medzinárodný finančný systém
Medzinárodný menový fond
Svetová banka
Bretton-woodský systém
Meranie výkonnosti národného hospodárstva
Oceňovanie ukazovateľov produkcie
Nominálny a reálny produkt
Potenciálny a skutočný produkt
Základné zložky hrubého národného produktu
Čistý ekonomický blahobyt
Národné účty ako metóda výpočtu agregatnych ukazovateľov
Systém národného účtovníctva
Metódy zápisov údajov do národných účtov
Podnikateľský subjekt
Hospodársky rast
Hospodárske cykly
Prejavy hospodárskeho cyklu
Kúpyschopný dopyt
Agregátna ponuka
Úloha štátu pri riešení cyklického vývoja
Nezamestnanosť
Inflácia
Druhy inflácie
129
51
52
53
54
57
58
60
61
62
64
65
68
69
70
71
71
73
75
76
78
79
80
80
81
83
84
84
85
86
86
86
87
88
90
92
92
94
94
95
96
96
98
98
99
100
100
100
100
102
103
Inflácia ťahaná dopytom
Inflácia tlačená nákladmi
Úloha štátu pri riešení inflácie
Obnova rozpočtovej rovnováhy
Kontrola maximálneho dopytu
Tvorba racionálnych cien
Zavedenie jednotného kurzu, devíz a konvertibility
Sociálna politika
Sociálnosť, sociálna odkázanosť a sociálna politika
Základné činitele sociálnej politiky
Základné oblasti sociálnej politiky
Ekologická politika
Životné prostredie, starostlivosť o životné prostredie a ekologická politika
Základné oblasti a nástroje ekologickej politiky
Hospodárske nástroje starostlivosti o životné prostredie
Aktuálne problémy starostlivosti o životné prostredie SR
Celosvetové problémy a zahraničné skúsenosti v starostlivosti a životné prostredie
Použitá literatúra
Obsah
130
103
104
105
105
106
106
106
107
107
109
111
116
116
118
120
122
123
127
128
Download

zaklady narodnohospodarstvo scan.pdf