Padinské zvony
ČÍSLO 59
ROČNÍK 15
OKTÓBER 2010
ČASOPIS SLOVENSKÉHO EVANJELICKÉHO A. V. ZBORU V PADINE
C
irkevný zbor je ako organizmus. Žije, hýbe sa, pracuje... Tak, ako ľudské telo má obdobia zvýšenej
aktivity a odpočinku, elánu a únavy, zdravia a nemoci
- tak aj zbor. Každý. Aj v tom našom padinskom, po
rokoch stavieb, opráv, úprav a náprav, nastalo akoby
utíšenie. Práca sa zúžila na to najnutnejšie - obrábanie
cirkevných polí a údržbu zborových budov a pozemkov.
No človek nie je len telo. Rovnako ani cirkevný zbor
nežije len navonok, organizačne. Pokiaľ telo má právo
na odpočinok, duch človeka a duchovný život veriaceho
túto výsadu nemá.
Na spevnenie tela má človek k dispozícii množstvo prostriedkov. Od telesného odpočinku, cez správnu životosprávu a telesné cvičenia až po lekársku starostlivosť.
Takmer všetko z toho využívame, aby sme telesne zoLutherov pomník vo Wormsi
stali čo najdlhšie zdraví a čulí.
(1868)
Ako si ale udržíme sviežosť a čulosť ducha?
Z roka na rok sa chválime tým, čo sme vykonali a čo hodláme vykonať na hmotnom poli.
Môžeme sa rovnako chváliť aj tým, čo sme vykonali na duchovnom poli?
Možno aj tu vidíme dôvody k vďake a radosti - daj Bože, aby sme ich videli - ale nesmieme sa uspokojiť. Pretože duchovný rast je pre kresťana, aj pre celý zbor, povinný (vďaka
Božej milosti vždy aj možný). Zastať v duchovnom raste je podobné, ako pokúsiť sa zastať
vo vzduchu nad priepasťou. Zrútime sa.
O takýchto pádoch pri samospokojnom zastavení v duchovnom raste by sme mohli naširoko písať. Voči nim nie sú odolní ani farári, ani dozorcovia, ani starí a ani mladí. Vlastne,
to je ten nepretržitý boj, o ktorom dobre písal apoštol Pavel: „Niežeby som už dosiahol, alebo bol už dokonalý, ale snažím sa, či ozaj uchvátim, pretože ma Ježiš Kristus uchvátil. Bratia,
ja si nemyslím, že som už uchvátil. Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a snažím
sa o to, čo je predo mnou; cieľ mám vždy pred očami a bežím za odmenou nebeského povolania
Božieho v Kristovi Ježišovi.“ (Filipským 3,12-14) Reformácia, ktorej pamiatku dnes svätíme, bola vzácnym smerovníkom na ceste duchovného rastu viditeľnej cirkvi Kristovej. Preto sme vďační za dielo reformácie. Aj druhá
pamiatka, ktorú dnes zasväcujeme, pamiatka posvätenia nášho chrámu Božieho, nám
pripomína ten istý cieľ. Preto budeme aj v nastávajúcom období prosiť Pána Boha o ďalší
duchovný rast a hmotný dostatok. Celú dobu si ale budeme vedomí, že „naša otčina je v
nebesiach; odtiaľ očakávame aj Spasiteľa, Pána Ježiša Krista.“ (Filipským 3,20)
„Chráň nás vo svetle tom, a v svojej slobode, / upevni vo viere, / Ježiši, v každom
čase, / nech sa nezaplieta / svojvoľne nikto viac do jarma bludov zase.“
(ES 275,5)
2
Padinské zvony
V roku 2010 sa v Evanjelickej a. v. cirkvi na Slovensku konali oslavy 400. výročia významnej udalosti - Žilinskej synody v roku 1610. Bola to prvá zákonodarná synoda Evanjelickej
cirkvi na Slovensku. Prijala zákony, ktorými položila pevné základy na vytvorenie samostatnej právnej cirkevnej organizácie evanjelikov na území dnešného Slovenska.
V tomto ročníku Padinských zvonov vás informujeme o historických faktoch a udalostiach spätých so Žilinskou synodou (preberáme tu niektoré články postupne publikované v týždenníku
Evanjelický posol spod Tatier).
Zvolanie a priebeh
Žilinskej synody
Ondrej Peťkovský
V článkoch tohto seriálu sme už
mali možnosť dozvedieť sa o pomeroch v
Uhorsku na začiatku 17. storočia, o panujúcich vzťahoch a spôsoboch v spoločnosti,
ktoré sú v mnohom neporovnateľné s
dnešnými. V ďalších riadkoch sa pokúsime
opísať zvolanie a priebeh Žilinskej synody.
Vo viedenskej mierovej zmluve z r. 1606,
ktorá bola bratislavským uhorským snemom
v jeseni r. 1608 povýšená na zákon, hneď v
1. článku je uvedená požiadavka, aby „každý
svoje náboženstvo a vyznanie dobrovoľne a
slobodne mohol prijať“. S cieľom zamedziť
akúkoľvek nenávisť a možné trenice medzi stavmi a poriadkami snem zákonom
ustanovuje, že každé náboženstvo má mať
„svojho vyznania predstavených alebo superintendentov“. O prevedenie zákonov do
života sa mal postarať palatín. Všeobecnej
úcte sa tešiaci Štefan Ilešházi (Illésházy),
evanjelik, z rozhodnutia snemu zaujal síce
v r. 1608 tento dôležitý post (v rokoch 1562
– 1608 Uhorsko nemalo palatína, kráľovho
námestníka), ale zotrval v ňom len niekoľko
mesiacov. Zomrel skôr, než by stačil urobiť
akékoľvek dôležitejšie rozhodnutia. Na
uprázdnené miesto bol na jarnom zasadnutí
snemu v r. 1609 zvolený gróf Juraj Turzo
(Thurzo).
Svoju autoritu a pracovné aktivity
Juraj Turzo zameral na zmierňovanie napätia v krajine. Uhorsko po Bočkajovom
povstaní potrebovalo trvalejší mier. Spôsob
ako ho dosiahnuť, Turzo videl predovšetkým v uskutočňovaní záverov krajinského
snemu. Preto k prvým úlohám v tomto
smere zaradil usporiadanie cirkevných pomerov. Evanjelická cirkev, v ktorej aktívne
žil, potrebovala doriešiť dve veci: primeranú
organizačnú štruktúru a jednotu vo vierovyznaní. Dnes sa môžeme len pýtať: Boli
tieto geniálne myšlienky jeho vlastné alebo
za nimi v skrytosti stojí jeho dvorný kazateľ
Eliáš Láni, bytčiansky farár? Pred rokom
prešiel z Mošoviec (kde bol v rokoch 1602
–1608 i turčianskym seniorom) do Bytče
a už v januári 1609 ho zvolili za seniora
žilinského kontubernia.
Keď sa na jar 1609 novozvolený
palatín Juraj Turzo vrátil domov z bratislavského snemu, zvolal synodu do Žiliny
na 13. júla 1609. Na pozvanie asi mnohí
nezareagovali. V literatúre sa spravidla
neuvádzajú priame dôvody neúspechu tejto
synody, ale sú viaceré náznaky. Bol príčinou
jej nezdaru malý počet prítomných, alebo
sa rozišla pre vzniknuté hádky a spory v
Padinské zvony
jednotlivých otázkach? Je známe, že na tejto
synode nemohol byť prítomný ani sám Juraj
Turzo, lebo ako palatín musel v tom čase v
úradných záležitostiach náhle odcestovať
do Bratislavy. O mesiac na to bola porada
v Sučanoch (7. 8. 1609). Tam sa napokon
dohodli zvolať synodu znovu do Žiliny na
koniec marca budúceho roka.
Povolávajúci list Juraja Turzu,
datovaný 13. marca, bol adresovaný šľachte
13 stolíc a slobodným kráľovským mestám.
Pozvanie šlo (podľa historika Jána Kvačalu)
i na 11 cirkevných kontubernií – dnes by
sme povedali senioráty – v Prešporskej,
Nitrianskej (3) a Tekovskej; Liptovskej,
Oravskej a Trenčianskej (2), Turčianskej a
Zvolenskej stolici. Novohrad a Hont patrili
tiež k desiatim stoliciam pod právomocou
palatína, ale pri pozvaní nie sú uvedené,
hoci pri územnom rozdelení pôsobnosti
superintendentov už áno. Gemerčanom dal
Juraj Turzo právo osobitne sa organizovať.
Aj v stoliciach Spiš a Šariš boli po r. 1614
zriadené dve samostatné superintendencie.
Priebeh synody
Už deň pred synodou, 27. marca
1610, palatín Juraj Turzo vošiel slávnostne
do Žiliny. Prišiel zo svojho sídla v Bytči na
voze s manželkou Alžbetou Czoborovou
a celým sprievodom, ktorý mal spolu 15
vozov. V nich sa iste nachádzal aj Eliáš
Láni, bytčiansky dvorný kazateľ a senior.
Prichádzajúcemu palatínovi vyšli naproti
najprv desiati magnáti. Potom ho v mene
duchovných peknou rečou privítal Ján
Fabricius, hlohovský farár. Nasledoval asi
hodinový odpočinok a nato palatín zhromaždil magnátov, zemanov a farárov.
Stretnutie začali spoločným spevom v kresťanských cirkvách obvyklej
hymny „Veni, Sancte Spiritus“ („Príď,
Duchu Svätý“) a nato sa ujal slova sám
Juraj Turzo. Podrobnejšie o tom hovoria
3
zachované správy, najmä Daniel Krman
v diele „Hungaria Evangelica“, s. 370, a
na základe tejto práce aj „Stručný nástin
dejín starobylej církve ev. a. v. žilinskej“,
zostavený a vydaný Jozefom Ľudovítom
Holubym v r. 1910 k 300-ročnej pamiatke
Žilinskej synody. Podľa Holubyho opisu
všetko nasvedčuje tomu, že Juraj Turzo
bol mimoriadne zbehlý organizátor, ale aj
rečník. Už v úvodnej reči pripomenul najprv
to, čo sa uzavrelo na nedávnej sučianskej
porade – konvente. Potom uviedol závažné
príčiny, pre ktoré bola zvolaná verejná synoda do Žiliny. Vyzval prítomných, aby všetci
v bázni Božej premýšľali, čo by poslúžilo k
dobrému zriadeniu cirkvi, a aj sám sľúbil v
tejto záležitosti podľa možnosti pomáhať.
Keďže ešte neboli prítomní všetci pozvaní,
rokovanie sa odložilo na ďalší deň, hoci to
palatínovi nevyhovovalo, lebo mal pred sebou súrnu cestu do severných častí krajiny.
Viacerí prítomní poďakovali palatínovi za
„starostlivosť, dobrý poriadok a múdrosť“,
akou spravuje záležitosti celej cirkvi. Nato
sa rozišli na miesta svojho ubytovania.
Rekonštrukcia priebehu rokovania
V prvý deň synody, 28. marca 1610,
včas ráno sa všetci zhromaždili v kostole.
Začínalo sa spomenutou hymnou „Veni,
Sancte Spiritus“. Nasledovala modlitba k
Bohu Eliáša Lániho, v ktorej vyzýval prítomných, aby „jedným srdcom a jednými
ústami len to žiadali, uzavierali a dokonávali, čo sa jeho božskému menu ľúbi a cirkvi
k vzdelaniu a ozdobe slúži“.
Po modlitbe mal slovo palatín Juraj
4
Turzo. Hovoril o potrebe zriadenia cirkvi na
základe „ustanovenia snemu prešporského“,
aby každé náboženstvo, a tak i evanjelické,
malo „svojich predstavených čili superintendentov“. Menom všetkých mu poďakoval
Ján Fabrícius a vyzdvihol jeho zásluhy pri
ochrane evanjelickej cirkvi. Ďalej Juraj
Turzo predniesol svoje názory o najlepšej
cirkevnej správe, o úrade superintendentov,
o ďalších zákonoch a prísahe. Na záver
požiadal prítomných o ich mienku.
V diskusii vystúpili viacerí, no
zvlášť upútali pozornosť slová E. Lániho,
J. Fabrícia a Jána Ponického, čachtického
farára. Prítomní sa ustálili na voľbe troch
superintendentov. Ďalej pristúpili hneď v
ten deň i predpoludním druhého dňa synody, 29. marca 1610, k zostavovaniu zákonov,
ktoré pravdepodobne ako návrh už vopred
vypracoval Eliáš Láni.
Popoludní 29. marca bola vytvorená
štvorčlenná komisia: z duchovného stavu v
nej boli Eliáš Láni a prievidzský farár Alexander Socovinus; zo svetského urodzený
Hieroslav ( Jaroslav) Zmeškal z Domanoviec a Juraj Lehotský, vyslanec Trenčianskej
stolice. Komisia písomne sformovala zákony
(v 16 zákonných článkoch) a formulu superintendskej prísahy. Potom sa pristúpilo k
vrcholu synodálneho rokovania – k voľbám.
Tretí deň synody, 30. marca 1610, sa
začal ako obvykle modlitbou a nasledovalo
navrhovanie kandidátov na superintendentov. Ako je známe, pre Trenčiansku,
Liptovskú a Oravskú stolicu za najzaslúžilejších a pre túto hodnosť súcich uznali
Eliáša Lániho z Bytče, Jána Lazitiusa z
dolnotrenčianskeho seniorátu a Mikuláša
Baticiusa z Veličnej z Oravy. Pre stolice
Turiec, Zvolen, Hont a Novohrad kandidovali Samuela Melíka z Brezna, Mateja
Lochmana z Mošoviec a ešte jedného z
Novohradu. Za stolice Prešporskú, Nitriansku a Tekovskú boli kandidátmi Izák
Abrahamides, farár bojnický (neprítomný
Padinské zvony
na synode), Ján Fabrícius z Hlohovca a Ján
Ponický z Čachtíc. Navrhnutí kandidáti
museli opustiť rokovací priestor, aby sa
prítomní mohli slobodne vyjadriť o každom
z nich. Potom farári v osobitnej izbe dostali
čisté papiere, na ktoré napísali meno kandidáta, a odovzdali ich do rúk palatína. To isté
urobili aj všetci prítomní šľachtici, magnáti
a zemania. Po skončení hlasovania spočítali
hlasy a následne palatín Juraj Turzo zavolal
kandidátov do zhromaždenia, aby vykonal
vyhlásenie výsledku volieb.
Juraj Turzo sa k zvoleným prihovoril po latinsky: „Ty, ctihodný pane Eliáši, si
vyvolený; a ty, ctihodný pane Samueli, druhý
si touto hodnosťou poctený; a tretí ctihodný
pán Izák Abrahamides, prepošt bojnický, k
tomuto úradu sa povoláva. Hlasom Božím a
ľudským sa vám trom táto hodnosť zveruje
a na vaše plecia bremeno starostí sa navaľuje. Boh, Otec milosrdenstva a svetiel, od
ktorého všetko dobré a dokonalé pochádza,
... do tohto úradu vás povolal a za strážcov
svojho stáda postavil; pomáhaj vám mocou
Ducha Svätého...“
Eliáš Láni sa „pokornou a peknou
rečou zdráhal tento tak ťažký úrad prijať, už
aj z toho ohľadu, aby sa nezdalo, akoby práve
on, nie tak pre svoju súcosť, než viac kvôli
palatínovi k tej hodnosti bol povýšený“.
Podobne sa vyhováral i Samuel Melík. Ale
palatín obom odpovedal a dôvody, pre ktoré
by nemohli zastávať úrad superintendenta,vyvrátil. Napokon obaja zvolení, na synode
prítomní, voľbu prijali. Na pravé poludnie
za hlaholu všetkých zvonov uberali sa zhromaždení cez mesto do kostola. Vpredu sa
viezol palatín Juraj Turzo, za ním na druhom voze grófka, jeho manželka, s paniami.
Ostatní šli pešo a s nimi veľké „množstvo
ľudu, takže pre všetkých v kostole ani miesta
nebolo“.
Samotná inštalácia (uvedenie do
úradu) novozvolených superintendentov
sa konala nasledovne: Najprv sa spievalo
Padinské zvony
„Veni, Sancte Spiritus“ a hneď na to druhá
pieseň. Potom vystúpil Ján Fabrícius, hlohovský farár, ktorého synoda splnomocnila
ako fungensa, pričom zároveň predpísala
aj spôsob inštalácie. Vo svojom príhovore
sa Ján Fabrícius zmienil o východe svetla
evanjelického, ktoré aj uhorskú krajinu
osvietilo, keď so súhlasom všetkých obyvateľov kráľovstva bolo evanjelické náboženstvo
prijaté verejným zákonom, a tak môžu byť
volení aj superintendenti. Nasledovala modlitba a potom kňazi skladaním rúk na hlavy
Eliáša Lániho a Samuela Melíka, stojacich
pred oltárom, ich uviedli do úradu (Izák
Abrahamides bol inštalovaný dodatočne).
Uvedenie sa konalo podľa Wittenberskej
agendy. Celkom na záver bola spievaná
oslavná pieseň „Te Deum laudamus“ („Teba
Boha chválime“). Ukončením služieb
Božích približne o druhej popoludní sa
skončila úradná časť synody, no následne 25
pisárov ešte sedelo „až do jedenástej nočnej
hodiny“. Jeden im diktoval text synodálnych
zákonov a ostatní písali. Tieto odpisy boli
rozposlané do desiatich stolíc preddunajskej
časti Uhorska.
Nakoniec sa palatín so všetkými
rozlúčil a vydal sa na cestu do severných
častí kráľovstva. So sebou vzal jeden odpis
zákonov (canonov), aby ho dal vytlačiť v
Bardejove a rozšíriť po celej krajine.
Evanjelická cirkev odvtedy mala
svoje zákony, podľa ktorých sa samostatne
riadila a spravovala. Na jej čele stáli traja
zvolení superintendenti (biskupi). Pre našu
cirkev, ktorú ešte len čakali tvrdé skúšky
prenasledovania, to malo nesmierne veľký
význam.
5
Požehnaná návšteva
V nedeľu 25. apríla 2010 členky Oltárneho krúžku žien z Padiny boli na
návšteve v Laliti z príležitosti 50. výročia založenia tamojšieho OKŽ. Zúčastnili
sa nešporných služieb Božích, na ktorých
kázala pani farárka Jasmína Kotasová.
Domáci spevokol zaspieval dve piesne.
Dôstojný pán biskup Samuel Vrbovský vo
svojom príhovore ohodnotil prácu OKŽ
a obrazom o biblických sestrách Márii
a Marte povzbudil do ďalšej práce.
Delegátky z dvanástich zborov, medzi ktorými boli i naše z Padiny, hovorili
o svojej práci na vinici Pánovej a prišli k
uzáveru, že práce je stále mnoho a pracovníkov málo. Domácemu OKŽ boli tiež
odovzdané darčeky.
Služieb Božích sa zúčastnila aj pani
farárka Mária Popićová, ktorá zaspievala spolu s manželom pieseň, a tiež Anna
Valentová zo Selenče, ktorá vydvihla dôležitosť práce na Pánovej roli, niekedy síce
ľuďmi nedocenenej, ale v nádeji, že ju Pán
Boh uzná ako hodnú.
Po skončení služieb Božích sa v sieni
farského úradu konalo neformálne posedenie spojené s občerstvením. Na záver
sa domáca pani farárka Viera Báthoriová
všetkým poďakovala za účasť na ich slávnosti a všetkým popriala úspech v ďalšej
práci.
Bol to požehnaný deň, za ktorý Pánu
Bohu z hĺbky srdca ďakujeme.
Anna Vĺčeková
6
Padinské zvony
ISKRIČKY z dejín Padiny (59)
PADINA POČAS PRVEJ SVETOVEJ VOJNY
DrSc. Ján Babiak
V druhej dekáde 20. storočia maďarizačné tendencie kulminovali. Boli to časy,
kedy sa po slovensky myslieť nemohlo, hovoriť takmer nesmelo, národnemu organizovaniu
sa bránilo a boj za práva Slovače sa trestal; no žiť sa muselo. Aj to málo slovenského, čo
bolo v niektorých iných slovenských osadách1, v Padine byť nemohlo. Maďarónska trojica
– Ludvik, vtedy už Lajoš Doleschall - senior, Eugen Jedlička - obecný notár a Ludvik
Szabó - direktor školy, stáli na čele priamej maďarizácie osady.
No táto „maďarská“ eufória netrvala dlho, pretože prišla prvá svetová vojna.
Hneď na jej začiatku boli na výstrahu iným internovaní poprední občania osady. Boli
akousi zábezpekou pokoja v osade - ak sa tu nedajbože niečo stane, budú ručiť svojim
životom. Pre každého z občanov Padiny to bol dôvod na dodatočnú obozretnosť. Veď
„Isten áld mega Magyart“2 sa vtedy nanajvýš podčiarkovalo a nedajbože aby sa niečo
proti takým želaniam pošarapatilo. Hlavy padali ľahko a guľky triafali presne. Ak sa
nenašiel previnilec, tak potrestali internovaných občanov. Veď také boli vojnové zákony.
Vojna ako vojna – nevyberá si. Jej zákony sú platné pre všetkých. Chceš-nechceš,
musíš narukovať, lebo je to prejav vlastenectva, lojálnosti voči štátu - bez ohľadu na to,
nakoľko s ním súhlasíš. Aj náš človek nevoľky do vojny išiel, no tejto občianskej povinnosti
sa nemohol vyhnúť. Bolo to obetovanie sa pre nejaké ideály zhora, jeho boj pre záujmy
tých, s ktorými sa najčastejšie nezhodoval. Veru ani nesníval, že bude účastníkom dovtedy
najkrvavejších bojov s prvým použitím tankov a letectva, ponoriek, ale aj bojových plynov
- vo vojne, čo prekročila záujmy znepriatelených štátov a zdvihla k zbrani celý svet – v
prvej svetovej vojne. Počas vojny, v radoch rakúsko – uhorských vojakov sa zúčastnilo vyše
1.200 Padinčanov3.
Tie štyri roky, čo trvala vojna, prešli v Padine, tak ako aj inde, v neustálom strachu
o svojich blížnych, čo tam ďaleko svojou hruďou bránili štát, v napätom sledovaní čo sa na
frontoch deje, kto vyhral tú alebo onú zrážku, nie však aj vojnu, lebo tá trvala, trvala. Boli
to dni neustálej obavy, aj smútku - keď správy boli trúchlivé, aj zúfalstva - keď sa o osude
vojakov nedalo nič vedieť, ale aj dni neustáleho vyzvedania, lebo často správy z frontu boli
predpojaté, zarotované až vylepšené v prospech štátnych záujmov. A aby situácia nebola
príliž jednoduchá, o nedobrú atmosféru v osade sa postarala aj nová výlučne vlastenecky
orientovaná lokálna správa, ktorá vojnu so Srbskom využívala na protisrbské, ale aj protislovenské a často protipanslavistické kortešovanie. Pomáhal jej celý rad podkazovačov,
vyzvedačov a maďarských pätolizačov, ktorí každé podozrivé slovo, názor alebo tvrdenie
udávali a postarali sa tak, aby v obecnom dome, aj tom Padinskom, sa vždy niečo dialo,
vyšetrovalo, preverovalo. A žandári, už aj preto, že bola vojna, s nasadenými bodákmi na
puškách konali si svoju službu až príliš horlivo. Zakročovali tak prísne, že ešte aj dnes
zostal výrok: „keď periaši robili poriadok“.
V takej situácii, keď zhromažďovanie ľudí bolo nedovolené, resp. prísne kontrolované a vo večerných hodinách až znemožňované, nebolo podmienok, ba ani vôle na
Padinské zvony
7
žiadne aktivity. A všetko ešte sťažovali časté rekvirácie, „zmetania palášov“, odoberania
od úst už aj tak hladných ľudí.
Aj všetky tri padinské zvony boli sňaté z veže a rekvirované pre potreby vojenských síl. Padinská veža onemela. Len horko–ťažko si potom cirkev zadovážila 230 kg
oceľový zvon, aby aspoň pre tie najnutnejšie potreby poslúžil. Aj bohoslužby sa scvrkli na
minimum a len koncom októbra roku 1917 sa cirkevníci zmohli na obsiahlejšiu manifestáciu oslavy 400-ročnice Lutherovej reformácie. No aj tú zasvätili v tichosti, „s riadnymi
službami Božími s prisluhovaním vel. Večere Panovej“4 V takých ťažkých podmienkach
práce v cirkevnom živote zaťažujúcou okolnosťou bola aj častá zmena nápomocného cirkevného kádra, čo tu vedľa Lajoša Doleschalla bol angažovaný. V čase vojny službu konali: A. Hatvanský (1913-1915), Július Dzúrik (1915-1916), František Komlovský (19161917) a Pavel Ponický (1917-1918).
Škola tiež fungovala len spolovice. Ešte pred vojnou vystavaná bola nová škola
s piatimi učebňami, učiteľským bytom a nevyhnutným priestorom vonku (dvor a školská
záhrada). Na vyučovanie sa používala aj stará škola. Na začiatku vojny, v školskom roku
1914/15 bolo tu 10 tried (po dve v každom ročníku), v ktorých bolo zapísaných 629
žiakov. Frekvencia učiteľov, hlavne kvôli vojenským povinnostiam, bola veľká. Tak v čase
vojny deti učili: Lajos a Ernest Szabó, Mariška Rajnerová, Marta Menesdorferová, Lajos
a Gizela Reicheloví, Ján Bencúr, Emil Vilovský, Ilona Poláčeková, Jolanda Fodorová, Gizela Mihlová, Julius Zavar, Vilma Štátová a Michal Obrcian. Pred koncom vojny na škole
bol úradujúcim riaditeľom Reže Klener. S pokračujúcou vojnou však dochádzka žiakov
čoraz viac slabla. Škôlka fungovala len v rokoch 1915 a 1916, keď tu pracovala Ida Veg.
V osade, tak ako aj na ostatných miestach ďaleko v zázemí, v čase, keď na takmer
všetkých frontoch šťastena neslúžila v prospech Centrálnych síl, do ktorých patrilo aj
Rakúsko–Uhorsko, bolo jasne cítiť následky chaosu v bojových šíkoch. Padlí na fronte
odievali svojich najbližších do čierneho a na ich miesta nastupovali už aj 17 roční mladíci, ale aj najstaršia rezerva. Život bol čoraz biednejší, mnohí vyšli na mizinu a žobranie
chudoby, vdov a sirôt už nebolo zriedkavé. Časté rekvirácie u tých, čo ešte niečo mali,
nesľubovali nič dobrého.
Keď to začalo ísť s centrálnymi mocnosťami dolu brehom a spojenecké vojská
začali víťaziť, Rakúsko–Uhorsku už nepomohlo ani to, že na front boli vyslaní všetci
bojaschopní. Mnohí z nich nechali svoje kosti na frontoch všetkých štyroch strán sveta
čierno-žltej monarchie, ale aj tam, kde smrť kosila najčastejšie – na Ceri, v Galícii,
Bukovine, na Piave a Solúnskom fronte. Položili svoje životy pre štát, čo sa tak macošský
správal voči nim. A ani netušili, že bojujú za štát, ktorý na konci vojny víťazi zotrú z mapy
sveta, lebo taký konglomerát národov a národností v nových podmienkach sotva mohol
obstáť.
V nasledujúcom čísle: U KONCA VOJNY AJ „MALÁ“ REVOLÚCIA.
Napríklad v Kovačici a Aradáči, o báčskych osadách ani nehovoriac.
V skrátenej verzii. Bože žehnaj veľké Maďarsko.
3
Viac ako ¼ z celkového počtu obyvateľov Padiny.
4
G. Klobušický: PADINA. In: A. Vereš: Slovenská evanjelická kresťanská cirkev a. v. v Kráľovstve
juhoslovanskom. Kníhtlačiareň uč. spol., Petrovec 1930, s. 145.
1
2
Z albumov starých fotografií
V apríli 1984 sa začalo s búraním starej, vyše
storočnej fary...
... aby sme dňa 22. apríla 1984
posvätili základný kameň pre novú
faru.
... hneď nato sa začali kopať základy pre
novú faru...
8
Padinské zvony
... aby sme za pomoci celého zboru
dňa 15. novembra 1984 pokryli
strechu fary. Ďalšie práce sa vykonávali behom roku 1985 a nová fara
bola posvätená 1. júna 1986.
... členovia cirkevnej správy a
presbyterstva (hore, na okne,
vľavo stojí dozorca Pavel
Povolný)...
Výstavbu mali na starosti (zľava): majster
Stojan Pajićev, architekt Ing. Ivan Dimitrov,
majster Stefan Rangelov zo Surdulice, farár
Ján Cicka...
Padinské zvony
9
Z albumov starých fotografií
10
Padinské zvony
Dvojsté výročie Učenej spoločnosti
Banského okolia
Ján Jančovic
Veľkú zásluhu na šírení vzdelanosti, rozvoji
vedy, literatúry a umenia v obrodeneckom
období Slovákov mali vznikajúce učené spoločnosti. V tomto roku si pripomíname dvojstoročnicu jednej z nich - Učenej spoločnosti
Banského okolia, na činnosti ktorej sa podieľali aj Slováci pôsobiaci a žijúci na Dolnej
zemi.
Duch myšlienok osvietenosti sa medzi
vzdelancami na terajšom Slovensku prejavoval už na začiatku 18. storočia. Myšlienkou založenia slovenskej učenej spoločnosti sa zaoberal už Matej Bel a v neskoršom období svojimi knižnými projektmi
Juraj Ribay a vedeckými návrhmi Ľudovít
Rizner. Prvé takéto spoločnosti vznikli na
konci 18. storočia. Evanjelická v roku 1787
s názvom „Erudita societas slavica“ a v roku
1792 katolícka s názvom „Slovenské učené
tovarišstvo“ a jej zakladajúcimi osobnosťami boli A. Bernolák a Juraj Fándly, ale
obe pôsobili len veľmi krátko. Dlhšie trvanie mali na začiatku 19. storočia vzniknuté
regionálne učené spoločnosti – roku 1808
„Učená spoločnosť malohontská“ a v roku
1810 „Učená spoločnosť Banského okolia“. V roku 2010 si takto pripomíname
dvojstoročnicu založenia tej druhej. Udialo
sa to 16. mája 1810 na fare evanjelického
farára v Kostolných Moravciach Bohuslava Tablica (teraz Hontianske Moravce).
Za predsedu zvolili profesora a správcu
evanjelického gymnázia, autora nového
školského poriadku Adama Lovicha a za
tajomníka Bohuslava Tablica. Záštitu nad
založenou spoločnosťou mala Katedra rečí
a literatúry slovenskej na evanjelickom lýceu v Banskej Bystrici, kde profesorom a
správcom bol práve zvolený predseda spoločnosti. Adam Lovich bol od roku 1810
aj zvolenským seniorom a od roku 1813 aj
superintendentom Banského okolia (evanjelického dištriktu, ktorý územne siahal až
na Dolnú zem). Novozaložená učená spoločnosť začínala s istinou štyritisíc zlatých
v šajnách (papierový peniaz, výmenný list).
Základným cieľom spoločnosti bol jej budúci národno-buditeľský charakter. Menovite pestovanie česko-slovenskej reči a literatúry, podporovanie slovenského ústavu
na vysokých evanjelických školách v Bratislave, založenie novej slovenskej katedry
na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici
a k vytvoreniu finančného fondu na vydávanie cirkevno-náboženského obsahu slovenských kníh. V rámci týchto hlavných
cieľov mal sa zabezpečovať aj vlastivedný
výskum – zbieranie slovenských ľudových
piesní, povestí, zvykov, spisovanie umeleckých pamiatok, historicko-geografické
spracovanie slovenských miest, hradov,
stolíc, popularizácia a propagácia nových
metód v poľnohospodárstve, remeslách a
priemysle. Výsledky týchto výskumov sa
mali uverejňovať v ročenkách s názvom
Padinské zvony
„Díla Učené společnosti baňského okolí“. Toto záujmové združenie vzniklo na
podnet Bohuslava Tablica, ktorý už v roku
1809 rozposlal mnohým národovcom a inštitúciám vytlačené programové „Povoláni
Slováku a Spolku učeného tovarišstva baňského okolí“. Na založení spoločnosti sa v
roku 1810 zúčastnili štyria farári a profesor
Ján Rojko, ale podľa zápisníc, ktoré dostal
od riaditeľa banskoštiavnického lýcea Jána
Bohuslav Tablic (1769-1832)
Brezníka, rodáka z Ikladu (1815) autor
monografie Veľko-hontianského seniorátu (Pešť, 1868) Ján Juraj Šmidt, členovia
spoločnosti pochádzali nielen z cirkevného územia banského dištriktu, ale i z iných
stolíc Uhorska obývaných Slovákmi a tiež
aj z Čiech a Moravy. Okrem farárov a učiteľov členmi Učenej spoločnosti banského
okolia boli aj osobnosti z radov mešťanov,
župných úradníkov, lekárov... Významné
zastúpenie ako členovia spoločnosti mali
aj slovenskí farári a učitelia, ktorí pôsobili
a žili v Slovákmi osídlených obciach terajšieho Maďarska a Srbska. Z Novohradskej
11
stolice jej členom bol napríklad Ján Bilský,
farár v Agárde, Ondrej Vengerický, farár v
Bodoni (Kétbodony), Imrich Kalmár, farár v Banke (Bánk), Pavel Lovčáni, farár
v Horných Peťanoch (Alsópetény), Ondrej
Longauer, farár v Sudiacich (Szügy). Ďalej z Pešti a Dolnej zemi, farári: Gabriel
Machula z Rákoškerestúra, Pavol Jozeffy z
Cinkoty, Michal Bosý z Asódu, R. Zvaríni
z Irše (Albertirsa), Juraj Furdík (Füredy) z
Péterky, Ján Molnár, farár a senior z Pešti,
Ján Hrdlička z Maglódu, Štefan Leška z
Malého Kereša (Kiskőrős), Ján Hajnal z
Kečkemétu, Juraj Keblovský z Nadlaku,
Michal Milec z Békešskej Čaby, Juraj Sexty zo Slovenského Komlóša, Juraj Kucian
z Poľného Berinčoka, Martin Hamaliar
ml. z Padiny (Srbsko), Juraj Rubay z Torže (teraz Savino Selo v Srbsku). Učitelia:
Peter Záborský z Čiktarče (teraz Veľká
Tarča), Ján Malovecký z Pešti a Pavel Michalko z Pilíša (Pilis). Každý člen platil
ročne 50 zlatých v šajnách. Z týchto peňazí
šlo na ročný plat slovenského profesora v
Banskej Štiavnici 50 zlatých. Prvým plateným profesorom bol Ján Rojko. Zo zachovaných zápisníc ďalej vyplynulo, že ďalšie
peniaze sa vydali na vytlačenie „Malého
katechizmu Dr. Martina Luthera“, „Rozemanum zemanství žádostivým od Jána
Feješ“, „Prosba v nově narozeného dítěte“,
„Slabikář pro evanjelické školy“. Ústav
mal aj svoju knižnicu, ktorú podľa Jána Juraja Šmidta štiavnické evanjelické lýceum
využívalo aj v roku 1866. Učená spoločnosť
Banského okolia po smrti jej zakladateľa
Bohuslava Tablica roku 1832 zanikla.
12
Padinské zvony
Promócia knihy Padina 1806-2006
11. septembra 2010 bola promócia druhej časti zborníka prác o Padine – Padina 1806-2006. Kniha je bohato ilustrovaná, má 650 strán, z čoho 64 strán tvorí obrazová príloha. Predstavuje pokračovanie prvého zväzku z roku 1996
– Padina 1806-1996. Knihu vydalo Miestne spoločenstvo a
Miestny odbor Matice slovenskej v Padine. Vydanie podporili:
Pokrajinský sekretariát pre vzdelávanie a kultúru Nový Sad,
Pokrajinský sekretariát pre lokálnu samosprávu a medziobecnú
spoluprácu, Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Ústav pre
kultúru vojvodinských Slovákov, Národnostná rada slovenskej
národnostnej menšiny a A. D. Pančevská banka Pančevo. Za
vydavateľa: Ján Kolárik a Ján Tifenbach ml., predsedovia
Rady miestneho spoločenstva v Padine a Dušan Kereš, predse1806 – 2006
da MOMS Padina. Pripravil redakčný výbor v zložení: Predseda výboru: prof. Ondrej Kotváš. Členovia: Zuzana Papová,
Ján Kolárik, Ján Cicka ev. farár, Martin Ďuriš, Dušan Kereš,
Ondrej Širka. Fotodokumentácia: Mária Slivková a Anna Bokorová, fotografi: Michal Kevický, TOOK Pavel Sampor a zo súkromných zbierok občanov. Príprava: Ján Slivka, fotograf a
Zuzana Papová. Lektorovali: Dr. Michal Týr, Mr. Zuzana Čížiková, prof. Jaroslava Staňová, prof. Ondrej Kotváš. Konečná úprava textov: Ing. Vojtech Hollan a Elena Šebestová. Korigovala Zuzana Papová. Počítačová príprava textov a fotografií: ecc Martin Ďuriš. Počítačová
sadzba Mgr. Ján Cicka, farár. Tlač: Grafos Internacional Pančevo. Náklad: 1000 výtlačkov.
V úvode Prof. Ondrej Kotváš napísal:
„Ako čas beží... Akoby to bolo nedávno, keď sme Vám, milí čitatelia, pri príležitosti zaznamenávania 190. výročia založenia Padiny naznačili, že k dvestoročnici pripravíme ďalšiu publikáciu o Padine. Áno, ale čas rýchlo beží... Rýchlo beží a neodpúšťa tým,
ktorí nedržia krok s ním! Tak sa stalo, že sa Vám nová kniha o Padine dostáva do rúk s
oneskorením. No pre písané slovo nikdy nie je neskoro!
Pred nami je teda kniha Padina - zborník prác II. Na jej stránkach je zaznamenaný predovšetkým každodenný život Padinčanov. Snažili sme sa nazrieť do tých životných
oblastí, ktoré neboli zachytené príspevkami v prvej knihe, ale tentoraz uvádzame aj miniatúrky zo života. Sú to obrazy, ktoré charakterizujú život Padinčanov - ich žitie a bytie.
Aj tentoraz sú príspevky zamerané na hospodársky, kultúrny a duchovný život osady. Je
tu aj pohľad do minulosti, pohľad na tradíciu padinských Slovákov, pohľad na snahy o
zachovanie vlastnej kultúry, vlastnej identity. Bohatá je aj obrázková časť.
Máme nádej, že sa aj táto kniha stretne s priazňou čitateľov. Je výsledkom práce
a angažovanosti mnohých odborníkov a entuziastov. Samozrejme, najväčšiu vďaku treba vyjadriť autorom textov, bez ktorých by ani kniha nejestvovala, ako aj tým, ktorí ju
prichystali pre vydanie. Slová vďaky patria aj tým, ktorí ako sponzori finančne podporili
vydanie knihy. Ani bez nich by kniha neuzrela svetlo dňa.
Knihu podpisuje Miestny odbor Matice slovenskej v Padine a Miestne spoločenstvo v Padine.
Veríme, že v dobrých rukách kniha bude mať dobré poslanie.“
PADINA
Padinské zvony
13
Nevšedný sviatok divadla v Padine
„Život je ako divadelná hra: nezáleží na tom, ako dlho predstavenie trvalo, ale na
tom, ako dobre bolo zahrané.“ S týmto príslovím rímskeho filozofa Senecu sa začala promócia nekaždodennej a pre vojvodinských Slovákov jedinečnej knihy fotomonografie
Padinské slovenské ochotnícke divadlo vo fotografiách 1919 – 2009.
3. október 2010 bol v Padine ozaj veľkým sviatkom pre milovníkov divadla. Vo
veľkej sieni Domu kultúry Michala Babinku, kde sa obvykle počas posledných 28 rokov
hrávalo divadlo, zoskupilo sa vyše 300 milovníkov Tálie, aby vzdali hold divadlu, tomu
vznešenému umeniu. Stretli sa tu bývalí, terajší a chcem veriť aj budúci režiséri, herci jedným slovom, všetci zanietenci divadla.
Svojou účasťou túto promóciu si uctili predsedníčka Matice slovenskej v Srbsku
Katarína Melegová - Melichová a podpredsedníčka NRSNM Zuzana Lenhartová.
Kniha bola vydaná k jubileu padinského divadla. V roku 2009 ubehlo totiž 90
rokov od prvého divadelného predstavenia v Padine. Touto publikáciou sa terajší herci
chcú odvďačiť všetkým bývalým divadelným nadšencom za to, čo urobili pre padinské
divadlo a budúcim pokoleniam zanechať stopy súčasných úspešných režisérskych a hereckých výkonov.
Na promócii knihy boli premietané z video projektoru úryvky zo všetkých doterajších nahraných divadelných predstavení (bolo ich spolu 15) a medzi úryvkami sa prítomným prihovorili hostia Katarína Melegová - Melichová, Dr. Ján Babiak, ako i autori
textov, ktoré sú v knihe napísané, Ondrej Kotváš a Zlatko Šimák. O knihe sa odborne
zmienila Mgr. Zuzana Čížiková. Text o dejinách školského divadla prečítala učiteľka
Mária Valentová. Krátkymi úryvkami z divadiel sa obecenstvu predstavili padinskí herci:
Ján Kolárik, Zuzana Dubovská, Anna Širková a Snežana Dišpiterová. Priliehavú báseň
zarecitoval žiak a veríme aj budúci herec Mario Šimák. Moderátormi programu boli tiež
padinskí herci Milka Petrovičová a Janko Hološ. Po programe bolo v Galérii Domu kultúry pripravené pre všetkých prítomných pohostenie, kde všetkým prítomným podelili
aj knihy.
Kniha vyšla za finančnej podpory Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (Bratislava, Slovenská republika), Výboru pre úradné používanie jazyka a písma a Výboru pre
spoluprácu s orgánmi lokálnej samosprávy Národnostnej rady slovenskej národnostnej
menšiny v Srbsku.
Za vydavateľa tejto zaujímavej a nadovšetko kvalitnej knihy sa podpísal Miestny
odbor Matice slovenskej v Padine. Redakciu knihy tvorili: Mgr. Zuzana Čížiková, Janko
Hološ, Ondrej Kotváš, Zuzana Papová, Ján Slivka Šlivo, Zlatko Šimák a Martin Širka.
Zodpovedný redaktor je Zlatko Šimák a grafickú úpravu mal na starosti Ján Slivka Šlivo,
ďakujúc ktorému sú všetky fotografie v knihy výnimočne kvalitné (spolu 190 fotografií).
Tlač mal na starosti GPC - Grafičko poslovni centar Beograd, ktorému patrí vďaka za
kvalitu knihy.
Záverom tohto textu chcem ešte raz zdôrazniť, že nezáleží na tom, ako dlho trvá
hra s názvom život, ale či ju hráme naplno t.j. či žijeme pre druhých, lebo aj staré rímske
príslovie hovorí: „Jediné, čo máš, je to, čo dáš“.
Daj Boh veľa zdaru padinským hercom, aby ešte toho mnoho, mnoho dávali...
Zlatko Šimák
14
Padinské zvony
Praktické informácie ku krstu svätému (VI)
Poriadok Krstu svätého detí
Krátka modlitba.
Krstný príhovor.
Krstné otázky:
Pán Ježiš hovorí: „Ja som vínny kmeň a vy ste ratolesti. Kto zostáva vo mne a ja v ňom,
ten prináša veľa ovocia, pretože bezo mňa nič nemôžete činiť.“ ( J 15,5)
Prv než by sme toto dieťa krstom zaštepili do vínneho kmeňa nášho Pána Ježiša Krista,
odpovedajte mi, milí krstní rodičia a rodičia, na tieto otázky. Pýtam sa vás:
a) Žiadate si, aby toto dieťa bolo pokrstené v meno trojjediného Boha: Otca, Syna i Ducha Svätého; žiadate si?
Odpoveď: Žiadame.
b) Odmietate v mene tohto dieťaťa neveru, hriech a všetky diabolské skutky; odmietate?
Odpoveď: Odmietame.
c) Keď ste odmietli neveru, hriech a diabolské skutky, vyznajte spolu so mnou a s ostatnými prítomnými Vieru všeobecnú kresťanskú (prítomní stoja):
Verím v Boha Otca všemohúceho, / Stvoriteľa neba i zeme. /
Verím v Ježiša Krista, / Syna Jeho jediného, / Pána nášho, / ktorý sa počal z Ducha Svätého, / narodil sa z Márie panny, / trpel pod Pontským Pilátom, / ukrižovaný umrel a
pochovaný bol; /zostúpil do pekiel, / v tretí deň vstal z mŕtvych, / vstúpil na nebesá, / sedí
na pravici Boha Otca všemohúceho; / odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych. /
Verím v Ducha Svätého, / svätú cirkev všeobecnú, / spoločenstvo svätých, / hriechov
odpustenie, / tela z mŕtvych vzkriesenie / a život večný. Amen.
d) Sľubujete, že budete vy, rodičia i krstní rodičia, vychovávať dieťa v tejto kresťanskej
viere; sľubujete?
Odpoveď: Sľubujeme.
Pri krstiteľnici:
Modlitba Pánova: Otče náš, ktorý si v nebesiach! Posväť sa meno Tvoje! Príď kráľovstvo
Tvoje! Buď vôľa Tvoja ako v nebi tak i na zemi! Chlieb náš každodenný daj nám dnes! A
odpusť nám viny naše, ako aj my odpúšťame vinníkom svojim! I neuvoď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého! Lebo Tvoje je kráľovstvo i moc i sláva naveky.
Sláva Bohu: Otcu i Synu i Duchu Svätému, ako bola na počiatku, i teraz i vždycky i na
veky vekov. Amen.
Padinské zvony
15
Slová ustanovenia Krstu svätého:
Pán náš Ježiš Kristus povedal svojim učeníkom: „Daná mi je všetka moc na nebi i na
zemi. Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca, i Syna, i
Ducha Svätého † a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. Kto uverí a
bude pokrstený, bude spasený, ale kto neuverí, bude odsúdený.“
Pokrstenie:
Z rozkazu Pána Ježiša Krista krstím Ťa, N, v meno trojjediného Boha: Otca, † Syna † a
Ducha Svätého †.
Požehnanie (položením ruky na hlavu dieťaťa):
Boh Otec, ktorý ťa stvoril, Boh Syn, ktorý ťa vykúpil, Boh Duch Svätý, ktorý ťa posvätil,
zdržuj a posilňuj Ťa milosťou, aby si v pravej a živej kresťanskej viere dosiahlo večný život
a spasenie! † Amen.
Modlitby po krste (rodičov - krstných rodičov; cirkevného zboru)
Sláva Bohu: Otcu i Synu i Duchu Svätému, ako bola na počiatku, i teraz i vždycky i na
veky vekov. Amen.
Záverečné požehnanie.
(Prebraté z www.ecavba.sk)
Modlitba
Drahý náš nebeský Otče! Ďakujeme Ti za zvestované slovo, ktorým nám znovu
pripomínaš lásku, ktorá nám je všetkým tak potrebná. Daj, prosíme, aby svetlo Tvojej
lásky preniklo hlboko do našich sŕdc. Tvojou láskou si nás mnohokrát uzdravil a preto Ti
ďakujeme ako najlepšiemu lekárovi.
V Tebe spočíva všetka múdrosť sveta i celého vesmíru. My Ťa dnes prosíme o záchranu prírody, ktorú si v svojej múdrosti pre nás stvoril. Prekrásne hory, slnečné nížiny,
šíre moria a oceány, rieky a potoky sú svedectvom Tvojej múdrosti a stvoriteľského diela.
Vyznávame spolu so žalmistom: „Nebesá rozprávajú o sláve Božej a dielo Jeho rúk zvestuje obloha.“
Otvor nám oči, Bože náš, pre veľkosť Tvojho diela a daj, aby sme sa s vďačnosťou
podriadili Tvojmu vedeniu. Voď naše kroky svojou cestou, aby sme boli schopní mať radi
ľudí a prírodu. Daj nám múdrosť, aby sme nepoužívali prostriedky, ktoré ničia prírodu
a živé stvorenstvo. Aby sme neznečisťovali čistú vodu, čistý vzduch a neničili ryby, vtáctvo a iné tvory.
Spolu s nábožným básnikom vyznávame aj my: „Vďaka Ti, Bože, nebeský Otče,
/ za krásu sveta, za každý plod, / za plné klasy, za poľné kvieťa, / za dary zeme, lesov
a vôd.“ Amen.
(Anna Šimáková, učiteľka vo výslužbe)
16
Padinské zvony
VEĽKÍ Slováci evanjelici
Ľudovít Štúr
(28.10.1815 Uhrovec - 12.01.1856 Modra)
Vedúca osobnosť slovenskej svojbytnosti
„Človek bez svedomia je koža biedna, daromná, národ bez vedomosti
historickej o sebe a predkoch svojich je hromádka koží otrockých.“
Najvýznamnejší predstaviteľ slovenského národného života v polovici 19.
storočia, poslanec uhorského snemu, autor súčasného slovenského spisovného jazyka,
politik, jazykovedec, učiteľ, spisovateľ a novinár.
Ľudovít Štúr, syn učiteľa a organistu Samuela Štúra sa narodil 28. októbra 1815
v Uhrovci. Vo svojom rodisku získal základné vzdelanie a od roku 1828 pokračoval v
štúdiách na nižšom evanjelickom gymnáziu v Rábe (dnešný Györ).
Usilovnosť a bystrosť nadaného žiaka si všimol najmä profesor Petz, ktorý bol
známy svojim obdivom k antickému umeniu a vzdelanosti. Petz orientoval svojich žiakov
aj na diela slovanských autorov a prebudil tak u mladého Štúra záujem o svet Slovanstva.
Po absolvovaní dvoch ročníkov v Rábe sa Ľ. Štúr zapísal na evanjelické lýceum do
Bratislavy.
Štúdium na bratislavskom lýceu pozostávalo z dvojročného humanitného
štúdia a z ďalších dvoch ročníkov, absolvovanie ktorých bolo podmienkou pre získanie
ďalšieho vyššieho - univerzitného vzdelania. Na lýceu existovala od roku 1803 Katedra
reči a literatúry česko-slovenskej, ktorú viedol profesor Juraj Palkovič. Evanjelické
lýceum v Bratislave bolo jedinou vyššou strednou ev. školou v Uhorsku s takouto
katedrou. Prednášky sa viedli v biblickej češtine, keďže táto bola už tri storočia jazykom
slovenských evanjelických vzdelancov. Najmä pre pokročilý vek profesora Palkoviča,
ktorý mu nedovoľoval prednášať v stanovenom rozsahu učivo, založili študenti v roku
1829 Spoločnosť česko-slovenskú. (Zakladanie spolkov a spoločností bolo na lýceách
bežné: spolky si zakladali maďarskí aj nemeckí študenti). Medzi hlavné úlohy Spoločnosti
patrilo aktívne sa vzdelávať v rodnej reči, cvičiť sa v gramatike, písať literárne práce a
študovať dejiny slovanských národov.
Po príchode do Bratislavy sa Ľudovít stal jedným z jej členov. Zo zápisníc
Spoločnosti vyplýva, že bol aktívnym a svedomitým študentom. Jeho húževnatosť
priniesla svoje plody v celkovom štúdiu na lýceu. Z predmetov si zvlášť obľúbil dejepis,
čítal antických autorov, zaujímal sa o estetiku a dejiny umenia. Spomedzi slovanských
spisovateľov si vážil diela J. Hollého, J. Kollára, P. J. Šafárika, F. Palackého a iných.
Na jeseň 1835 sa Štúr stal podpredsedom Spoločnosti (bývalo zvykom, že
post predsedu zastával niektorý z profesorov). V rámci rozvíjania hlbšieho národného
povedomia organizovali členovia Spoločnosti rôzne slávnosti, návštevy a podujatia.
Jednou z významných aktivít niektorých členov Spoločnosti bola národná slávnosť na
Devíne 24. apríla 1836. Akcia bola, vzhľadom na spoločenskú situáciu, pripravovaná v
tajnosti. Na Devíne spomenul Štúr vo svojom príhovore históriu Veľkej Moravy a po
odznení básní a piesní si účastníci výletu zvolili k svojmu menu druhé, slovanské meno,
Padinské zvony
17
ktoré mali verejne používať. Tak prijal Hurban ku krstnému menu Jozef slovanské meno
Miloslav, August Škultéty - Horislav a pod. Štúr si pridal meno Velislav (týmto menom
sa však podpisoval už aj predtým v Spoločnosti česko-slovenskej).
V školskom roku 1836-37 sa na základe ustanovenia dištriktuálneho konventu
stal Ľudovít Štúr nehonorovaným námestníkom prof. Palkoviča na lýceu. Predurčoval ho
k tomu najmä kredit bývalého vynikajúceho žiaka lýcea a erudovanosť v latinskom jazyku
(bola vyučovacou rečou na lýceu). Okrem latinčiny počas svojho života výborne ovládal
maďarský, nemecký, francúzsky, grécky jazyk a slovanské jazyky - predovšetkým poľský,
srbo-chorvátsky, ruský a učil sa aj hebrejčinu a angličtinu. Štúr na lýceu prednášal českú
a poľskú gramatiku a dejepis. Súkromne viedol rozsiahlu korešpondenciu s významnými
osobnosťami slovanského sveta.
V školskom roku 1836-37 sa vystupňovala nespokojnosť lyceálnych študentov
so školským senátom a učiteľmi. Dôsledkom nepokojov bol zákaz všetkých študentských
spoločností a spolkov v Uhorsku. Štúr ako zástupca profesora Palkoviča sa preto snažil
preniesť časť náplne bývalej Spoločnosti do svojich prednášok v rámci vyučovania.
V roku 1838 sa 24-ročný Ľudovít zapísal na univerzitu do Halle, ktorú
(podobne ako univerzitu v Jene a Berlíne) navštevovali evanjelickí vzdelanci a získavali
tu vzdelanie najmä z teológie, filozofie, histórie a lingvistiky. Štúr sa počas dvojročného
štúdia obšírnejšie oboznámil s Heglovou a s Herderovou filozofiou, ktorých koncepcia
dejín ho sprevádzala v celom jeho filozoficko-historickom svetonázore. Dejiny chápal
v ich zákonitostiach, ako sled dejov, nasledujúcich duchovný princíp. Po absolvovaní
univerzitného štúdia sa v roku 1840 cestou do Uhorska stretol v Prahe a v Hradci
Králové s mnohými českými národovcami. V Čechách navštívil aj P. J. Šafárika, ktorý ho
upozornil na zostrenú politickú situáciu, ktorá v krajine panovala.
Návrat do Uhorska znamenal pre Štúra začiatok nového boja o udržanie
národných práv. Radikálne zákroky uhorských úradníkov a policajtov boli namierené
proti snahám zvyšovať vzdelanostnú a kultúrnu úroveň nemaďarských národov. Situáciu
sťažovalo aj zvolenie grófa Karola Zaya za generálneho inšpektora evanjelickej cirkvi a.
v., ktorý podporoval myšlienku jediného a jednotného národa v Uhorsku - maďarského
národa. Zay Štúra osobne poznal a spočiatku prejavoval voči nemu sympatie, pretože si
vážil jeho vzdelanosť a nadanie. Neúspešne písomne i ústne vyzýval Štúra k spolupráci
pre maďarské záujmy, pretože v nich videl perspektívu pre budúcnosť krajiny.
Po príchode z Nemecka sa Štúr v prvom rade usiloval opäť získať miesto
námestníka profesora Palkoviča na Katedre reči a literatúry česko-slovenskej.
Nenárokoval si nijaký plat, iba úroky z nazbieraných peňazí na katedru, o ktoré sa mal
ešte na polovicu deliť s prof. Palkovičom. Jeho žiadosť však narážala na prekážky, pretože
Zay so svojimi prívržencami kalkulovali so zámerom, že po Palkovičovej smrti katedru
definitívne zrušia. Vec sa dostala na zasadanie konventov a po dlhých prieťahoch začal
Štúr ako suplent prof. Palkoviča prednášať.
Nepoľavujúci tlak na Slovákov zo strany maďarských predstaviteľov prinútil
Štúra a slovenských národovcov žiadať ochranu u panovníka. V roku 1842 bola vyslaná
do Viedne štvorčlenná deputácia so Slovenským prestolným prosbopisom. V Prosbopise
prosili Slováci panovníka o ochranu pred perzekúciou, o možnosť uverejňovať obranné
spisy slovenského národa, potvrdiť Katedru reči a literatúry česko-slovenskej na ev.
lýceu v Bratislave a zriadiť podobné ustanovizne aj na iných lýceách v Uhorsku. Vo
Viedni sa však o osude Slovenského prestolného prosbopisu nerozhodlo, pretože dvor
poslal slovenskú žiadosť do Budína na vyjadrenie k uhorskému palatínovi, ktorý všetky
požiadavky Prosbopisu zamietol.
Pripravil M. Širka
(pokračovanie v nasledujúcom čísle)
18
Padinské zvony
Zaujímavosti z padinskej matriky
Adam Petráš, bývalý matrikár
Vďaka dlhoročnému matrikárovi Adamovi Petrášovi, získali sme vzácne údaje a zaujímavosti
o našich Padinčanoch z minulých čias. Týkajú sa narodení a krstov, sobášov a pohrebov. V tomto
a nasledujúcom čísle sa budeme venovať zaujímavostiam súvisiacimi s pohrebmi.
Osirelá rodina Greksovcov...
V rodine Jozefa Greksu a Judity, r. Špringeľovej za desať dní (od 9. do 19. júna 1849)
zomrela matka a tri deti. Matka Judita zomrela 9. júna vo veku štyridsať rokov, v ten istý
deň zomrel aj jej trinásťročný syn Ján. O tri dni neskôr (12. júna), nešťastný otec Jozef si
na cestu do večnosti musel vyprevadiť aj sedemročného synčeka Štefana a o týždeň nato
(19. júna) ešte jedna rana – zomrela jedenásťmesačná dcérka Anka.
... Bobošovcov...
Deň 21. február 1852 bol dňom veľkej straty v rodine Tomáša Boboša – zomrela jeho
54-ročná manželka Anna Bobošová a jedno z detí blíženiec - ich synček Juraj, ktorý mal
iba sedem dní. O dva dni neskoršie zomrelo aj druhé z blíženiec – dcérka Juliana, ktorá
sa dožila iba deväť dní.
... a Povolnovcov
Za pätnásť dní zomreli otec a dve deti z rodiny Jána Povolného a Evy, r. Holúbekovej.
Dňa 8. októbra 1918 zomrel 45-ročný otec rodiny Ján (narodený dňa 8. decembra 1872
z otca Jána Povolného a matky Kataríny, r. Hediovej, zosobášený s Evou Holúbekovou
dňa 24. septembra 1892). O dva dni neskoršie zomrela dcéra Katarína – tri dni po svojich šestnástich narodeninách (narodená 7. októbra 1902) a 23. októbra 1918 zomrel aj
takmer dvanásťročný syn Pavel (narodený 28. januára 1907).
Smutné dni pre rodičov, ktorí mali dcéry
V roku 1810 za šesť mesiacov (od 24. februára do 26. augusta) nezomrela ani jedna mužská osoba. Za tú dobu ale zomreli štyri dospelé ženy a dvanásť dievčat.
Leto, keď zomierali iba muži
V období od 7. júla do 30. augusta 1933 zomrelo pätnásť mužských osôb – ani jedna
žena. Z toho bolo sedem dospelých osôb a osem detí.
Hrozivé vyčíňanie cholery
Rok 1836 bol hrozný rok pre Kovačičanov. Následkom cholery v tomto roku v Kovačici
zomrelo za jeden mesiac a šesť dní (od 27. júna do 3. augusta) 223 osôb (za celý rok v Kovačici zomrelo 286 ľudí). Najviac zomrelých bolo dňa 7 júla 1836 – sedemnásť a potom
12. júla, keď následkom tejto zákernej choroby svet časnosti opustili až dvadsaťdve osoby.
V Padine za to isté obdobie (od 27. júna do 3. augusta 1836) zomrelo až neuveriteľne
málo ľudí – iba traja Padinčania opustili tento svet.
15. septembra sme nanovo ofarbili
ohradu okolo fary a farského dvoru.
Práce viedol majster M. Zemen,
presbyter.
Dňa 11. júla sa náš spevokol zúčastnil
stretnutia banátskych spevokolov v Jánošíku. Vystúpili tiež 3. októbra na vnútromisijných službách Božích, pri posvätení obnoveného chrámu Božieho a pri príležitosti
osláv dvestoročnice založenia Jánošíka.
Dňa 2. júna sa v Padine konalo regionálne stretnutie
farárov banátskeho seniorátu. Mali sme česť privítať
dôstojného pána biskupa Samuela Vrbovského. Hovorilo sa o aktualitách v našej cirkvi, hlavne týkajúcich sa zborov v Banáte.
Padinské zvony
19
20
Padinské zvony
AKO VZNIKLA MATICA SLOVENSKÁ
Motto: „Ktokoľvek s národom slovenským poctivo zmýšľa, tomu na udržaní, upevnení a
rozkvete Matice slovenskej záležať musí!“ Dr. Štefan Moyses
Štvrtý august 1863 stal sa pamätným dňom slovenského národa - vznikla prvá
legálna celonárodná kultúrna inštitúcia - Matica slovenská na Slovensku. Patrila do radu
slovanských kultúrnych spolkov v Rakúsko-Uhorskom štáte v 19. storočí, ktorá podľa
príkladu Matice Srbskej prijala pomenovanie Matica.
Prvým predsedom Matice sa stal Dr. Štefan Moyses a prvým podpredsedom sa
stal Karol Kuzmány, ktorý vtedy povedal : „A Ty svieťže svetlica, blízkym a vzdialeným,
svieť Slovanom, národu vedou a umením“. Jeden z účastníkov zakladania M. Rajčiak
povedal: „Chlieb a soľ tejto zeme, to pole na ktoré siať pravdu, na ktorom žať pravdu.“
AKO VZNIKLA MATICA SLOVENSKÁ V JUHOSLÁVII
Pôsobenie Matice slovenskej v Juhoslávii môžeme podeliť na tri obdobia. Prvé
obdobie vymedzujeme od založenia v roku 1932, keď na Valnom zhromaždení 5. augusta
v Báčskom Petrovci za prvého predsedu vymenovali Dr. Janka Bulíka, advokáta z Nového
Sadu, ináč kovačického rodáka. Odvtedy začína s prácou Matica slovenská v Juhoslávii
až do roku 1949, keď bola nahradená inými inštitúciami. Vtedy jej totiž bola zakázaná
činnosť a toto obdobie, trvajúce 41 rokov môžeme pomenovať druhým, latentným obdobím. Tretie obdobie sa začína 5. augusta 1990, kedy bolo v Báčskom Petrovci obnovovacie
Zhromaždenie Matice slovenskej v Juhoslávii. Na tomto zhromaždení boli zvolené aj
orgány Matice. Predsedom sa stal Michal Spevák. Zdôvodnenie Platformy pôsobenia
Matice slovenskej v Juhoslávii - Štatútu Matice slovenskej v Juhoslávii podali Samuel
Jovankovič, Pavel Ďurčiansky a Martin Šimák. Na tomto Zhromaždení vyvolený bol aj
Výkonný výbor, ktorý počítal 35 členov, ako i Dozorný výbor, ktorý mal 5 členov.
MIESTNY ODBOR MATICE SLOVENSKEJ V PADINE
DNES DVADSAŤROČNÝ
Miestny Odbor Matice slovenskej v Padine bol v Juhoslávii založený ako prvý.
Medzi prvé úlohy obnovenej Matice slovenskej v Juhoslávii patrilo zakladanie Miestnych
odborov. Vymenovaný bol Iniciatívny výbor, na ktorého čele stál dipl. právnik Martin
Šimák. Po dôkladných prípravách zvolený bol termín pre zakladajúce zhromaždenie,
slávnostný čin prebiehal dňa 28. októbra roku 1990. Bol to deň výročia posviacky evanjelického kostola v Padine. Hostia a Padinčania sa hrnuli do chrámu, kde boli slávnostné
bohoslužby, na ktorých kázal domáci evanjelický farár Ján Cicka za pomoci farárov z
Kovačice Pavla Sklenára a Vladimíra Obšusta. Kazateľom bol i dôstojný pán biskup na
dôchodku a v hodnosti čestného predsedu Matice Dr. Juraj Struhárik. Pán biskup sa prihovoril Padinčanom slovom o ich sviatkoch, ako duchovných - výročí posviacky kostola,
tak aj národných, čiže zakladaní Miestnej organizácie Matice slovenskej. Slávnostné bohoslužby ľud sprevádzal nábožným spevom, ktorý zveľadil aj miestny spevokol. Pri tejto
príležitosti stručne hovoril o dejinách padinského chrámu Martin Šimák. Po bohoslužbách sa išlo do ďalšieho stánku, chrámu kultúry - do Domu kultúry Michala Babinku, v
ktorom bolo zakladajúce Zhromaždenie Miestneho výboru Matice slovenskej. Tuná sa
Padinské zvony
21
konal aj zápis do Matice. Po vyplnení prihlasovacích lístkov, prvých 133 členov otvorilo
prvé, totiž zakladajúce Zhromaždenie obnovenej Matice slovenskej v Juhoslávii v Padine.
Na tomto Zhromaždení boli schválené Pravidlá, zvolený bol Výkonný a Dozorný výbor. Na týchto dvojitých slávnostiach Padinčania privítali medzi sebou aj vzácnych
hostí: veľvyslanca slovenskej Republiky Františka Lipku, predsedu Matice Michala Speváka, podpredsedov Jána Haníka, Pavla Ďurčianskeho, Miroslava Demáka a tajomníka
Vladimíra Lačoka. Prihovoril sa i akademik Prof.Dr. Ján Kmeť.
Po stručnej správe o prípravách na založenie MOMS v Padine a po odôvodnení
a schválení Pravidiel, ktoré podal dipl. právnik Martin Šimák, pristúpilo sa k voľbe nového vedenia. Na kandidačnej listine, ktorú predniesla Anna Králiková bolo 26 kandidátov,
z ktorých bolo treba zvoliť 15 členov Výkonného výboru a 5 členov Dozorného výboru.
Vyvolení boli prví členovia Výkonného výboru: Martin Šimák za predsedu, Ján Cicka za
podpredsedu, za tajomníka Ján Gedeľovský, za pokladníka Ján Kaštiak a členmi sa stali
Ján Kuchárik, Ondrej Kotváš, Ján Povolný, Zlatko Šimák, Ján Bačúr, Martin Širka, Zuzana Papová, Anna Petrášová, Ján Kolárik, Juraj Šimák a Ján Povolný. Členmi Dozorného
výboru sa stali Ján Križan, Dušan Kereš, Michal Petráš a Pavel Čapo.
Padinskí ochotníci a insitní maliari svojím pokladom ducha sa tiež pričinili o
to, aby toto podujatie malo čím slávnostnejší ráz. Maliari otvorili dvere svojej galérie
dokorán a ochotníci priložili záverečný bod príležitostným pásmom - slovami a hudbou.
Podujatie bolo korunované padinskou pohostinnosťou - slávnostným obedom, o ktorý sa
pričinili mnohí padinskí súkromníci a organizácie.
Tak od toho času Matica začala žiť a pôsobiť založením prvého Miestneho odboru Matice Slovenskej v Padine. Prvým krokom výkonného výboru bolo vypracovať
dobrý a konkrétny program činnosti vlastnej práce, lebo to bol i slávnostný čin i povzbudzujúci, a v nastávajúcom období sa bolo treba prejaviť a potvrdiť činorodou prácou.
Ako rýchlo letí čas! Odvtedy už ubehlo dvadsať rokov. Moja päťročná činnosť
bola úspešná, čo sa odzrkadlilo v tom, že som bol vyvolený za podpredsedu Matice slovenskej v Juhoslávii, za člena Rady Slovákov žijúcich v roztrúsenom svete. Mal som česť z
tejto funkcie byť povolaný na Kongres Slovákov žijúcich vo svete do Budapešti, Bratislavy
a Martina. Bolo to pre mňa veľmi prospešné, lebo som sa zoznámil so Slovákmi, ktorí žijú
vo všetkých končinách tohto sveta, takrečeno na celej zemeguli. Po piatich rokoch som
podal demisiu z dôvodu narušeného zdravia a nie úplnej spokojnosti s aktivitou niektorých členov Výkonného výboru.
Odvtedy ubehlo 20 rokov. O činnosti Miestneho odboru a vôbec Matice sa môžu
zmieniť tí, ktorí prišli po mne, a ktorí sú dnes vo vedení. Bol by som rád, ako človek, ktorý
stál v plnom nasadení pri zakladaní, aby tá správa bola bohatá a práca úspešná. Z toho
titulu odkazujem terajšiemu a budúcemu vedeniu, aby si vážne a svedomite zobrali na
svedomie úlohy, ktoré boli prijaté a prednesené dokumentmi Matice slovenskej pri zakladaní a neskoršie. Tiež prajem, aby aj v nasledujúcich 20 rokoch vyvinuli bohatú činnosť
na poli kultúry, umenia a vzdelávania. To je závet pre budúce pokolenia nášho ľudu.
Dipl. právnik Martin Šimák, prvý predseda MOMS v Padine
Výpis z matrík za obdobie 16. máj - 21. október 2010
Pokrstených bolo 22 osôb, zosobášené bolo 9 manželských párov, pochované bolo 25 osôb.
22
Padinské zvony
MEDZI DVOMA ČÍSLAMI
Ženy na dedine vo Vojvodine aj v Padine
– V pondelok, 30. augusta
pokrajinský tajomník pre prácu, zamestnávanie a rovnoprávnosť pohlaví Miroslav
Vasin otvoril v padinskom dome kultúry Michala Babinku výstavu fotografií Ženy
na dedine vo Vojvodine. Prítomných pozdravil aj predseda obce Kovačica Miroslav
Krišan. Výstava v Padine je desiata, ktorú spolu zorganizoval Pokrajinský sekretariát pre
prácu, zamestnávanie a rovnoprávnosť pohlaví, Ústav pre rovnoprávnosť pohlaví, ako aj
nevládna organizácia „Vojvodinka - Regionálna ženská iniciatíva“. Spoluorganizátorom
výstavy v Padine je aj miestne združenie žien. Vystavené fotografie vznikli pred rokom a
to v deviatich osadách, medzi inými aj v Padine. Po otvorení výstavy bola zorganizovaná
aj tribúna, na ktorej predstavili program pre podnecovanie ženského podnikateľstva vo
Vojvodine.
Rodičia prváčikov priložili spoločne ruky k dielu za krajšiu triedu –
V polovici septembra bolo rušno v jednej
triede na padinskej základnej škole maršala
Tita. Učiteľka prvej triedy Mária Valentová na
rodičovskej porade vyzvala rodičov, aby nejakým
spôsobom pomohli svojim deťom vylepšiť
triedu, v ktorej sa učia. V školskej pokladnici
nebolo peňazí, trieda zostala nenamaľovaná,
stoličky neofarbené, chýbali aj skrine pre rôzne
potreby, CD prehrávač... Učiteľka bola príjemne
prekvapená, keď sa akcie maľovania stien triedy,
stolov a stoličiek, ale aj dverí zúčastnili maminky
a otcovia. Trieda zmenila o sto percent výzor, no najväčší osoh z toho budú mať deti.
Partnerská zmluva pre budúcnosť -
Predstavitelia Rady Miestneho
spoločenstva Padina navštívili prednedávnom
Spišský Hrhov, mestečko v okrese Levoča.
Návšteva bola pracovného rázu a Padinčania od
nej očakávajú mnoho. Minulý rok východniari
navštívili Padinu, potom nasledovalo stretnutie
na Spiši, aby konečne koncom septembra táto
družba kulminovala podpísaním Partnerskej
zmluvy. Zmluvné strany budú podľa tejto
zmluvy pracovať na príprave spoločných
projektov s podporou Európskej Únie, zvlášť
po prijatí našej krajiny do EÚ. Partnerská
zmluva je podpísaná na neurčitú dobu a podpísali ju starosta obe Spišský Hrhov Vladimír
Ledecký, PhDr. a predseda Rady MS Padina Ján Tifenbach.
mš
Padinské zvony
23
Pohrebné obyčaje, obrady a zvyklosti (23)
Martin Širka
Písali sme minule o hroboch a o náhrobných pomníkoch. Medzi evanjelikmi
na Dolnej zemi nebolo domácnosti, žeby nemala aspoň jeden exemplár Tranoscia. Bolo
prinajmenej prirodzené, že tento kancionál, spolu s Bibliou a ďalšími náboženskými
knihami, stal sa žriedlom inšpirácie pre obsahovú a formálnu stránku náhrobných textov.
Značná časť týchto textov, zvlášť na starších náhrobníkoch, sú citáty z Písma svätého.
Aj na našom cintoríne je tomu podobne. Texty, zvlášť na starších pomníkoch
sú citáty zo Žalmov, potom zo Zjavenia Jána, z Jóba, Matúša, z Listu apoštola Pavla
Rímskym, Filemonovi... ale nájdeme aj texty voľne písané, teda nie citáty, v ktorých živí
ďakujú za všetko dobre učinené a spozorovali sme aj úryvky z básní mnohých vynikajúcich
poetov.
Pravda, na väčšine zvlášť novších pomníkov je uvedené iba kto je majiteľom
hrobky, eventuálne je zapísané: Tu odpočíva v Kristu Pánu. Spozorovali sme aj text,
v ktorom sa píše: Nak ho Boh príme na milosť. Amen.
Staršie texty sú poväčšine písane v češtine, novšie však sprevádza množstvo
gramatických chýb, predovšetkým preto, že sú majstri kamenári Srbi, ale aj preto, že náš
ľud si často nesprávne uvádza predovšetkým priezviská.
Náhrobné pomníky aj na našom cintoríne sú rozmanité: na tých starších, šibaných
časom už nemožno na mnohých textovú časť rozpoznať, novšie však sú luxusnejšie,
krajšie, možno aj praktickejšie pre údržbu. Spolu však svedčia o našom živote a raste ľudu
tejto komunity.
Novší a starší typ pomníkov na padinskom cintoríne
24
Padinské zvony
VÝTVARNÍCKY TÁBOR INVALIDOV PRÁCE V PADINE
Keď štetec srdcom maľoval
V sobotu 31. júla Obecná organizácia invalidov práce v Kovačici usporiadala
na padinskej základnej škole jednodňový výtvarnícky tábor. Podľa slov organizátorov
očakávali účasť 15 do 20 výtvarníkov z Banátu a hostí z Báčky a Sriemu a okolo sto členov tejto organizácie na tomto jedinečnom stretnutí.
Medzitým, to čo sa stalo v Padine prevýšilo všetky ich očakávania. Maliarske
plátna, štetce a farby prebralo 33 maliarov z osem miest – nadšene rozprával jeden z iniciátorov tábora, predseda Obecnej organizácie invalidov práce v Kovačici Martin Ďuriš.
Hostí pred začiatkom maľovania pozdravil predseda Rady Miestneho spoločenstva
v Padine Ján Tifenbach a v mene padinských maliarov Pavel Povolný Juhás, všestranný
umelec, spisovateľ, maliar a ľudový rozprávač.
Vedľa padinských maliarov na tábore sa zúčastnili maliari zo Starej Pazovy, Jánošíka, Bečeju, Belehradu, Plandišta, Vršca a Pančeva. Okrem zo spomínaných prostredí
v Padine príjemný deň trávili aj členovia tejto organizácie z Belej Crkvi, Subotice a samozrejme z Kovačice a Padiny.
Najviacej bolo olejov na plátne, ale zaznamenali sme aj niektoré iné techniky.
Podľa slov organizátora 33 namaľovaných obrazov bude vlastniť Obecná organizácia invalidov práce v Kovačici, ale obrazy boli už koncom augusta sprístupnené milovníkom
umenia v Plandišti a v septembri v Subotici.
Účastníkov stretnutia v Padine svojou návštevou poctila aj predsedníčka pokrajinskej organizácie invalidov práce Stana Svilarov, ktorá nadšene rozprávala o samotnej
akcii, ale aj o činnosti obecnej organizácie v Kovačici, ktorú označila ako jednu z najlepších vo Vojvodine.
Účastníci táboru, ako aj tí čo sa pričinili aby tábor dobre dopadol, dostali Ďakovné listiny. Dlho po spoločnom obede sa účastníci tohto jedinečného stretnutia kamarátili
pri hudbe Vladimíra Hudeca.
A sľúbili pri tom, že sa na budúci rok vrátia do Padiny.
Aby ich štetec srdcom maľoval.
mš
Posledné desaťročie sa venuje veľká pozornosť peknému
kvetinovému vyzdobeniu
vnútra a okolia chrámu Božieho.Začiatkom júla sa kvetmi
vysadili záhradky vôkol vchodov do chrámu a vybetónovali
sa obruby.
Padinské zvony
25
PADINSKÉ KULTÚRNE HODY 2010
Babinkove stretnutia a výstava maliarov
Na sklonku augusta a v prvej polovici septembra si na svoje v Padine prišli milovníci písaného slova a výtvarného umenia. Padinské dni kultúry začali rozdávaním čarokrásneho slova a prekrásneho umeleckého zážitku pri tvorbe padinských maliarov. Nasledovala výstava fotografií a všetko kulminovalo promóciou Zborníka prác venovaného
dvojstému výročiu Padiny.
Už 35 rokov literárni snaživci Padiny za
pomoci významných slovenských spisovateľov z týchto priestorov, predovšetkým
priateľov a spolupracovníkov Michala
Babinku, organizujú tradičné literárne
posedenie venované tvorbe a osobnosti tohto velikána narodeného v Padine.
Táto literárna manifestácia znamená aj
začiatok už tradičných Padinských dní
Viera Benková evokuje spomienky na Michala kultúry. Tohtoročné 35. stretnutie poctili
hostia: Vladimír Valentík, podpredseda
Babinku
Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny, ktorý Padinské dni kultúry aj otvoril, poetka Viera Benková a spisovateľ
Viťazoslav Hronec. V poeticko – hudobnom performanse účinkovali padinskí literáti
a recitátori.
V galérii domu kultúry aj tohto roku otvorili tradičnú výstavu maliarov z Padiny.
Výstavu otvorila Dr. Jarmila Gerbócová z Bratislavy, ktorá sa zmienila o vystavených obrazoch a vyjadrila nádej, že originalita, ako pri výbere tém, tak aj pri pestrom kolorite,
bude pre týchto umelcov vedúcou myšlienkou aj v ich nastávajúcej práci. Okrem starších
osvedčených majstrov štetca svoje práce ponúkli aj niekoľkí mladší výtvarníci, spolu ich
bolo trinásť.
M. Širka
Účastnící sa prechádzajú ako oblaky (časť performansu)
26
Padinské zvony
Milodary na Padinské zvony:
- Ivan Gajić
- Pavel Očkaj, kurátor, s manželkou Zuzanou, r. Dišpiterovou a dietkami, pri spomienke
na 1. výročie úmrtia v Pánovi zosnulej matky a starkej Zuzany Dišpiterovej, r. Sjantovej
- Pavel Dišpiter, bývalý presbyter s dietkami, pri spomienke na 1. výročie úmrtia v Pánovi
zosnulej manželky, matky a starkej Zuzany Dišpiterovej, r. Sjantovej
- Vďační rodičia Ján Beška a Milina, r. Zlochová, žijúci v Kanade, pri konfirmácii svojich
dietok Malvíny a Emila
- Ondrej Ďuriš s manželkou Aničkou, r. Povolnou pri odchode syna Andreasa do vojenčiny v Rakúsku, prosiac o Božiu ochranu pre svojho syna
- Pavel Ďuriš s manželkou Máriou, r. Bačúrovou pri odchode vnuka Andreasa do vojenčiny v Rakúsku, prosiac o Božiu ochranu pre svojho vnuka
- Vďačné dietky Pavel Masárik s manželkou Katrínou, r. Kotvášovou; Zuzana Hlavčová s manželom Jánom, bývalým presbyterom a Ján Masárik, namiesto kvetov na čerstvý
hrob svojej matky Zuzany Masárikovej, r. Širkovej
- Rodina Štaubová pri spomienke na 14. výročie úmrtia manžela, otca a starého otca Fera
Štaubu, krstných rodičov Jána a Annu Štaubovcov, starkú Štaubovú, starkú Beškovú, ňaničku Bílekovú, ňaničku a švagra Babuchnovcov a ostatných svojich v Pánovi zosnulých
- Zuzana Hološová, Ul. J. Kollára 22
- Michal Mega, presbyter, s manželkou Zuzanou, r. Nemčekovou a dietkami
- Mária Tomášiková, r. Vĺčeková s dietkami a vnúčatami pri spomienke na 15. výročie
úmrtia v Pánovi zosnulého manžela, otca a starého otca Pavla Tomášika, rodičov Tomášikovcov a Vĺčkovcov, ako aj ostatných svojich v Pánovi zosnulých
- Starí rodiča Pavel Valenta s manželkou Máriou, r. Garafiátovou a dietkami, pri spomienke na 4. výročie tragickej smrti svojho vnuka a syna Emila Valentu, 13. výročie úmrtia nevesty, manželky a matky Anny Valentovej, r. Šimonovej a ostatných svojich v Pánovi
zosnulých
- Ján Cicka s manželkou Annou, r. Petrášovou pri 35. výročí uzavretia svojho manželstva
ďakujú Pánu Bohu za doterajšiu pomoc a prosia o ďalšiu ochranu a požehnanie
- Bohuznáma
- Mária Roháriková, r. Petrovičová pri 2. výročí úmrtia svojho v Pánovi zosnulého manžela Jána Rohárika
- Michal Soják, presbyter, s manželkou Evou, r. Rohárikovou ďakujú Pánu Bohu za šťastne vykonanú operáciu manžela a prosia o údržbu zdravia a Božie požehnanie
- Zuzana Čechová, r. Ľavrošová pri životnom jubileu – 80. rokov života – ďakuje Pánu
Bohu za doterajšiu ochranu a prosí o ďalšie Jeho požehnanie. Tiež si pripomína 6. výročie
úmrtia svojho v Pánovi zosnulého manžela Juraja Čecha, bývalého presbytera
- Ján Petrovič so synom pri spomienke na 35. výročie úmrtia svojej v Pánovi zosnulej
manželky a matky Márii Petrovičovej, r. Masárikovej
- Michal Ľauko s manželkou Zuzanou, r. Pavelovou
- Zuzana Durgalová, r. Boborová, pri spomienke na v Pánovi zosnulého manžela Martina a ostatných svojich v Pánovi zosnulých
- Martin Holúbek s manželkou Evou, r. Stanovou a dietkami pri spomienke na svojich
v Pánovi zosnulých rodičov Juraja Stanu a Julianu Stanovú, r. Dišpiterovú
- Ján Šimák s manželkou Katarínou, r. Šuľovou
Padinské zvony
27
- Ján Tomášik, bývalý presbyter s dietakmi a vnúčatami pri 7. výročí úmrtia svojej v Pánovi zosnulej manželky, matky a starkej Zuzany Tomášikovej, r. Beškovej
- Anna Cicková, r. Brachnová s dietkami a vnúčatami pri spomienke na 10. výročie úmrtia svojho v Pánovi zosnulého manžela, otca a starého otca Pavla Cicku
- Ján Durgala s manželkou Katarínou, r. Dubovskou
- Pri krste Sáry Rohárikovej vďační rodičia, starí rodičia a krstný otec
- Pri krste Andreja Bačúra vďační rodičia, starí rodičia Bačúrovci a Kuchárikovci a krstná
matka Anna Bačúrová
- Michal Širka pri nedožitých 84. narodeninách svojej matky Zuzany Širkovej, r. Vikovej
- Pri krste Janiho Hlavatého starí rodičia Martin Hlavatý a Eva, r. Petrášová
- Pri sobáši Stanislava Dudáša a Zuzany, r. Kutálekovej, svadobní rodičia Juraj Dudáš
a Anna, r. Šimákova a Ján Kutálek a Zuzana, r. Petrášová
- Michal Nosáľ s manželkou Annou, r Havranovou
- Martin Bačúr, bývalý presbyter s manželkou Máriou, r. Povolnou
- Katarína Bobošová, Ul. Olgy Petrov 24
- Zuzana Bešková, r. Hediová pri spomienke na 12. výročie úmrtia v Pánovi zosnulého
manžela Ondreja Bešku
- Anna Valentová pri spomienke na svojich v Pánovi zosnulých: manžela Adama Valentu
(11. výročie), nevestu Zuzanu Valentovú, r. Megovú (5. výročie), syna Martina Valentu (4.
výročie) a sestru Zuzanu Samporovú, r. Mindunovú (9 mesiacov)
- Michal Holúbek s manželkou Máriou, r. Melišovou
- Ján Husárik – insitný maliar – so svojou rodinou
- Michal Ľavroš s manželkou Evou, r. Šuľovou
- Ján Slivka s manželkou Zuzanou, r. Kotvášovou
- Zuzana Kukučková, Ul. Olgy Petrov 8
- Mária Bíleková, r. Kucháriková s dietkami a vnúčatami pri spomienke na 5. výročie
úmrtia v Pánovi zosnulého manžela, otca a starého otca Martina Bíleka, otca Michala
Kuchárika (15. výročie) a ostatných svojich v Pánovi zosnulých
- Anna Paulovicová, r. Domovská, ovdovelá po v Pánovi zosnulom Michalovi Paulovicovi
- Zarmútená manželka a matka so svojimi najmilšími pri spomienke na 17. výročie úmrtia svojho v Pánovi zosnulého manžela, šestnásť a pol roka od úmrtia dcéry, ako aj ostatných svojich v Pánovi zosnulých. Ďakuje Pánu Bohu za doterajšiu pomoc a prosí o Jeho
ďalšiu ochranu a požehnanie
- Martin Kováč s manželkou Vojnou, r. Pandža
- Ján Petrovič s manželkou Zuzanou, r. Kuľovou pri spomienke na svojich v Pánovi zosnulých rodičov Patrovičovcov a Kuľovcov
- Ján Juhás so svojou matkou Evou Juhásovou, r. Ondríkovou
- Pri krste Dejana Nosáľa vďační rodičia Daniel Nosáľ a Mariana, r. Imrová
- Eva Vĺčková, Ul. 7. júla 38
- Pavel Kováč s manželkou Annou, r. Babinkovou
Smútiacim a spomínajúcim na svojich zosnulých vyslovujeme slová súcitu a
vyprosujeme potešenie od Pána Boha, jubilujúcim a radujúcim sa gratulujeme a všetkým darcom srdečne ďakujeme. Redakcia.
28
Padinské zvony
„Bolesti a ťažkosti ma vedú k modlitbe
a modlitba ma zbavuje ťažkostí a bolestí.“
(Filip Melanchton)
Vydanie tohto čísla umožnili:
AGÁT, DOO PADINA
MICHAL BREZINA, majiteľ stavebného podniku ARS
PAVEL BREZNÍK, kostolník, s manželkou Miluškou, r. Vrškovou
PAVEL DIŠPITER s manželkou Vierkou, r. Koreňovou
EVKA HLAVATÁ, tajomníčka na biskupskom úrade
JÁN HOLÚBEK, majiteľ podniku EUROTURS
PAVEL HUČKA s manželkou Máriou, r. Kováčovou
JÁN HUSÁRIK, presbyter, majiteľ pekárne BENNY
MARÍNA JURICOVÁ, majiteľ ka podniku UVITA
pavel kotváŠ, presbyter, s manželkou Annou, r. Povolnou
MICHAL KOHÚT s manželkou Evou, r. Papovou
MIROSLAV KOVÁČ, majiteľ mäsiarne M-KOVÁČ-M
PAVEL ĽAVROŠ, majiteľ stavebného podniku P. K. ĽAVROŠ
VLADIMÍR MARKO, majiteľ stavebného podniku AS
MARTIN MASÁRIK, poddozorca, s manželkou Zuzanou, r. Petrovičovou
Dipl.ing. EVA PETRÁŠOVÁ, majiteľ ka predajne AGROPADINA
JÁN PETRÁŠ, majiteľ stavebného podniku POD KROV
ONDREJ PETROVIČ, majiteľ podniku GRAÐEVINAR
JÁN POVOLNÝ s manželkou Žofiou, r. Marešovou
JURAJ POVOLNÝ s manželkou Annou, r. Vereskou
ONDREJ SABO, majiteľ stavebného podniku SABO
JÁN ŠIMÁK s manželkou Zuzanou, r. Vĺčkovou
JÁN ŠIRKA, majiteľ podniku SLOVAN-KOMERC
MARTIN ŠIRKA, zapisovateľ, s manželkou Katarínou, r. Durgalovou
EVA ŠTAUBOVÁ
GUSTÁV ŠTAUB, majiteľ podniku PADINA-KOMERC-GUSTAV
RUŽENKA A PAVEl ŠtaubOVCI, majitelia salónu nábytku PK
PAVEL ŠULEK, majiteľ podniku ŠULEK
Dipl.ing. JÁN TRNOVSKÝ, majiteľ podniku FITOFARM
UNIBAU, podnik majiteľov Žolnajovcov a Petrášovcov
Za pomoc srdečne ďakujeme!
PADINSKÉ ZVONY, časopis Slovenského evanjelického a. v. cirkevného zboru v Padine. Ročník XV.
Vychádza periodicky. Padina, Námestie oslobodenia 20. E-mail: [email protected] http://www.ecavyu.com.
Redakcia: Mgr. Ján Cicka, farár; prof. Martin Širka, zapisovateľ. Spolupracovníci: DrSc. Ján Babiak; Ing.
Ján Jančovic; Martin Šimák, advokát; Prof. Zuzana Papová; fotoštúdio CENTER. Lektorovali: Mgr. Elena
Šebestová a Ing. Dalibor Šebest. Časopis je nepredajný, určený pre potreby cirkevného zboru v Padine.
Sadzba a tlač je vykonaná počítačom cirkevného zboru Padina.
Download

Padinské zvony