ČASOPIS
ÚSTAVU ETNOLÓGIE
SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED
Vydáva Ústav etnológie SAV
Ročník 62 / 2014
1
62 • 2014
O BS AH
EDITORIÁL
POTANČOK, Vladimír: Editoriál
•5
ŠTÚDIE
MAUR, Norbert: Pragmatické a esencialistické
identity v usudzovaní o sociálnych skupinách
medzi vedcami
•7
PEŠŤANSKÁ, Zuzana: Židovstvo v asimilovanej
nukleárnej rodine tretej poholokaustovej generácie
• 30
JANTO, Juraj: Verejný priestor v procese kultúrnej akcelerácie
• 45
MATERIÁLY
BUMOVÁ, Ivica: Tajná správa o Slovensku. Dokument z prostredia českých štátnobezpečnostných zložiek (1947)
• 59
BALUCHOVÁ, Božena: Ako slovenskej verejnosti
mediálne podávať informácie z rozvojových
krajín
• 71
BLAHOVÁ, Natália: Nadácia Pontis, vznik a vývoj
nadácie v kontexte formovania mimovládneho neziskového sektora na Slovensku • 88
DISKUSIA
ČECHOVSKÁ, Lucie: Etnická identita Romů
v akademických konfrontacích. Pole etnicity
jako nejasný prostor pro vstup do debaty o etnické identitě Romů
• 106
ESEJ
BEŇOVÁ, Kamila: Bourdieuov náčrt jednej auto-analýzy: recenzia, ktorá sa nepodarila • 119
SPRÁVY
Za Ing. arch. Igorom Thurzom (15. 8. 1933 – 17.
2. 2014) (Zuzana BEŇUŠKOVÁ)
• 129
PhDr. Jan Souček (1946 – 2014) (Rastislava
STOLIČNÁ)
• 130
Blahoželanie k šesťdesiatke Mgr. Dušana Raticu,
CSc. (Daniel LUTHER)
• 131
Juraj Zajonc slávi päťdesiatku! (Katarína POPELKOVÁ)
• 133
PhDr. Juraj Zajonc, CSc., výberová personálna bibliografia 1987 – 2013 (Juraj ZAJONC) • 135
RECENZIE
Séria kníh o bulharskej obci Vojvodovo: Neco Petkov Necov: Dějiny Vojvodova; Marek Jakoubek: Vojvodovo: Etnografie krajanské obce
v Bulharsku; Marek Jakoubek: Vojvodovo:
Kus česko-bulharské historie. Tentokrát převážně očima jeho obyvatel; Lenka J. Budilová:
Dědická praxe, sňatkové strategie a pojmenování u bulharských Čechů v letech 1900 –
1950; Marek Jakoubek: Vojvodovo: Historie,
obyvatelstvo, migrace; Marek Jakoubek: Vojvodovo: Edno nepoznato češko selo v Bălgarija (Ján BOTÍK)
• 140
Sak a Kolesárová: Sociologie stáří a seniorů; Bútorová a kol.: Štvrtý rozmer tretieho veku. Desať kapitol o aktívnom starnutí (Veronika
MACKOVÁ)
• 142
Martina Pavlicová: Cestami lidového tance. Zdenka Jelínková a česká etnochoreologie (Stanislav DÚŽEK)
• 145
Tomáš Berka, Ján M. Bahna: Vily nad Bratislavou
(Ľubica VOĽANSKÁ)
• 147
Miloš Jesenský a kol.: Gorali. Veľká kniha o Goraloch Oravy, Liptova a Kysúc (Vojtech BAGÍN)
• 149
Ivan Murin: Neverbálna komunikácia v ritualizovanom správaní (Denisa BENČAŤOVÁ)
• 151
3
Pavel Popelka, Walerian Bugel, Jana A. Nováková: Podoby víry (výstava a publikácia)
(Martina BOCÁNOVÁ)
• 152
Pavol Mešťan: Jeruzalem (Igor THURZO) • 154
CONTENTS
EDITORIAL
POTANČOK, Vladimír: Editorial
•5
ARTICLES
MAUR, Norbert: Pragmatic and Essentialist
Identities in the Reasoning about Social
Groups among Scientists
•7
PEŠŤANSKÁ, Zuzana: Jewishness in an Assimilated Nuclear Family of the Third Post-Holocaust Generation
• 30
JANTO, Juraj: Public Space in the Process of
Cultural Acceleration
• 45
RESEARCH REPORTS
BUMOVÁ, Ivica: The Secret Report on Slovakia.
A Document of the Czech State Intelligence
(1947)
• 59
BALUCHOVÁ, Božena: How to Present Information on Developing Countries to the Slovak
Public through Media
• 71
BLAHOVÁ, Natália: The Establishment and the
Development of the Pontis Foundation in the
Context of the Formation of the Non-Governmental Non-Profit Sector in Slovakia • 88
DISCUSSION
ČECHOVSKÁ, Lucie: Ethnic Identity of the Roma
in Academic Confrontations. The Ethnicity
Field as an Unclear Space for Entering the Discourse on the Ethnic Identity of Roma • 106
ESSAY
BEŇOVÁ, Kamila: Bourdieu’s Sketch for an SelfAnalysis: a Failed Review
• 119
NEWS
Remembering Ing. arch. Igor Thurzo (15 August 1933 – 17 February 2014) (Zuzana BEŇUŠKOVÁ)
• 129
PhDr. Jan Souček (1946 – 2014) (Rastislava
STOLIČNÁ)
• 130
4
Congratulations on the 60th birthday of Mgr.
Dušan Ratica, CSc. (Daniel LUTHE
• 131
Juraj Zajonc celebrating his 50th birthday! (Katarína POPELKOVÁ)
133
PhDr. Juraj Zajonc, CSc., A selection of his personal bibliography 1987 – 2013 (Juraj ZAJONC)
• 135
BOOK REVIEWS/REVIEW ESSAYS
Series of Books on the Bulgarian Municipality
of Vojvodovo: Neco Petkov Necov: Dějiny
Vojvodova; Marek Jakoubek: Vojvodovo: Etnografie krajanské obce v Bulharsku; Marek
Jakoubek: Vojvodovo: Kus česko-bulharské
historie. Tentokrát převážně očima jeho
obyvatel; Lenka J. Budilová: Dědická praxe,
sňatkové strategie a pojmenování u bulharských Čechů v letech 1900 – 1950; Marek Jakoubek: Vojvodovo: Historie, obyvatelstvo,
migrace; Marek Jakoubek: Vojvodovo: Edno
nepoznato češko selo v Bălgarija (Ján BOTÍK)
• 140
Sak a Kolesárová: Sociologie stáří a seniorů; Bútorová a kol.: Štvrtý rozmer tretieho veku.
Desať kapitol o aktívnom starnutí (Veronika
MACKOVÁ)
• 142
Martina Pavlicová: Cestami lidového tance.
Zdenka Jelínková a česká etnochoreologie
(Stanislav DÚŽEK)
• 145
Tomáš Berka, Ján M. Bahna: Vily nad Bratislavou (Ľubica VOĽANSKÁ)
• 147
Miloš Jesenský a kol.: Gorali. Veľká kniha o Goraloch Oravy, Liptova a Kysúc (Vojtech BAGÍN)
• 149
Ivan Murin: Neverbálna komunikácia v ritualizovanom správaní (Denisa BENČAŤOVÁ) • 151
Pavel Popelka, Walerian Bugel, Jana A. Nováková: Podoby víry (výstava a publikácia) (Martina BOCÁNOVÁ)
• 152
Pavol Mešťan: Jeruzalem (Igor THURZO) • 154
1
62 • 2014
E D I TORIÁL
Časopis Slovenský národopis zažil za posledné roky mnoho rôznych zmien. Jednou
z nich bolo aj zaradenie piateho, tzv. anglického čísla v roku 2009, keď okrem štyroch
čísiel v slovenčine (prípadne češtine) začali vychádzať na konci roka i monotematické čísla
v angličtine. V roku 2009 boli hlavnou témou piateho čísla hranice a migranti, v roku 2010
materiálna kultúra, v roku 2011 intimita a intímne vzťahy, v roku 2012 konštrukcia a percepcia „Orientu“ a vlani bolo anglicky písané číslo venované ochrane nehmotného kultúrneho dedičstva pod záštitou UNESCO. Anglické vydania si postupne získali svoj okruh čitateľov a ako naznačil Z. Uherek vo svojej štúdii o obsahovom a tematickom zameraní
nášho časopisu, aj nových pisateľov: „anglická čísla přitahují poněkud jiný typ autorů než
čísla slovenská a objevují se zde i nová témata“ (Uherek, 2012: 389).1 Ďalším pozitívnym
javom bolo, že do prípravy „anglických“ čísiel sa podarilo zapojiť viacero členov Redakčnej
rady. V tomto trende chceme pokračovať aj v roku 2014 a prejsť na model 2+2, čo znamená,
že vyjdú síce „len“ 4 čísla Slovenského národopisu, ale pritom každé druhé bude uverejnené
v angličtine. Od tejto zmeny si sľubujeme ešte väčšie rozšírenie okruhu prispievateľov
a pevne veríme, že aj čitateľov. V roku 2014 nás čaká napríklad „anglické“ číslo venované
súčasnej folkloristike a ďalšie orientované na vizuálnu antropológiu.
Nuž a čo si môžete prečítať v prvom tohtoročnom „slovenskom“ čísle? Už sa stáva v Slovenskom národopise pomaly tradíciou, že prvé číslo kalendárneho roka obsahuje pestrú
zmes príspevkov, ktoré sa „nezmestili“ do predchádzajúceho ročníka, alebo naopak predbehli ten nadchádzajúci, prípadne stoja mimo tém, ku ktorým smerovali výzvy na publikovanie. To však vôbec neznamená, že by to boli menej zaujímavé alebo menej hodnotné
práce. V prvom čísle 62. ročníka sa na stránkach nášho časopisu objavuje niekoľko prác
mladých autorov, zaoberajúcich sa rozličnými vedeckými problémami. Zhodou okolností
sa tu vedľa seba ocitlo niekoľko príspevkov riešiacich otázky identity (Norbert Maur,
Zuzana Pešťanská, Lucie Čechovská), ale aj problematiku mimovládneho sektora a jeho
vplyvu na rozvoj spoločnosti (Natália Blahová, Božena Baluchová), či lokalizačné (alebo
glokalizačné) procesy v urbánnom prostredí niektorých slovenských sídiel (Juraj Janto).
V štúdii s názvom Pragmatické a esencialistické identity v usudzovaní o sociálnych skupinách medzi vedcami sa dozviete niečo, čo ste možno tušili, no doteraz vám na to chýbal
konkrétny dôkaz – že ani vedci, bez ohľadu na to, či skúmajú prírodu alebo spoločnosť,
nie sú imúnni voči používaniu etnických stereotypov či iných esencialistických „skratiek
1 Uherek, Z. (2012). Slovenský národopis a etnicita: obsahové a tematické zaměření časopisu. In: Slovenský
národopis, 60(4), 395-403.
5
v myslení“. Exaktne sa to na základe svojho výskumu pokúsil dokázať Norbert Maur, ktorého respondenti v určitých chvíľach ako keby zabudli na svoje vzdelanie a začali sa
spontánne vyjadrovať s používaním predstáv nadobudnutých ešte predtým, v rodine alebo v skupine rovesníkov.
O problémoch hľadania identity manželského páru pochádzajúceho z rôznych etnických
i náboženských prostredí hovorí prípadová štúdia Zuzany Pešťanskej s názvom Židovstvo
v asimilovanej nukleárnej rodine tretej poholokaustovej generácie. Rozsiahla štúdia Verejný
priestor v procese kultúrnej akcelerácie, ktorú napísal Juraj Janto, dáva do globálneho kontextu javy, rozšírené v posledných rokoch u obyvateľov mestských sídiel, ilustrujúc ich na
príklade Bratislavy-Petržalky a Stupavy. Štúdia J. Janta je pokračovaním bloku príspevkov,
ktoré pripravila Katedra etnológie a muzeológie FiF UK pod názvom Kultúrne procesy
v postsocialistickej spoločnosti: medzi globalizáciou a lokalizáciou a vyšli v Slovenskom
národopise č. 4 v minulom roku.
Medzi zaujímavé výskumné materiály možno bez pochybností zaradiť príspevok Ivice
Bumovej s názvom Tajná správa o Slovensku. Dokument z prostredia českých tajných štátnobezpečnostných zložiek (1947), ktorý poodhaľuje okolnosti vzniku tajného dokumentu vypracovaného Ministerstvom vnútra Československej republiky na základe hlásení
českých agentov infiltrovaných v slovenskom prostredí v čase procesu s bývalým prezidentom Jozefom Tisom. Príspevok zároveň vyhodnocuje obsah tohto tajného materiálu
a jeho možný dopad na politický vývoj v neskorších rokoch.
Ďalšie dva materiály súvisia s činnosťou mimovládneho sektora či už doma alebo v zahraničí. Natália Blahová v príspevku Nadácia Pontis, vznik a vývoj nadácie v kontexte formovania mimovládneho neziskového sektora na Slovensku na základe prístupu k niektorým
interným materiálom dôkladne zmapovala históriu a vývoj tejto nadácie a jej premeny
v čase i priestore. Božena Baluchová sa podujala na základe osobnej skúsenosti z terénnej
práce v krajinách východnej Afriky ilustrovať problém Ako slovenskej verejnosti mediálne
podávať informácie z rozvojových krajín a nedostať sa pritom do sporu nielen s novinárskou, ale aj všeobecne platnou ľudskou etikou. Príspevok Lucie Čechovskej Etnická identita
Romů v akademických konfrontacích... nás pre zmenu prenesie medzi mladých Rómov
a rómskych aktivistov žijúcich v mestskom prostredí a ich problémy s určením vlastnej
identity, porovnávajúc ich s rôznymi názormi odborníkov z akademickej obce.
Tým sa však obsah čísla zďaleka nekončí. Kamile Beňovej prerástla jej pôvodne
zamýšľaná recenzia knihy do iskrivej eseje s názvom Bourdieuov náčrt jednej auto-analýzy: recenzia, ktorá sa nepodarila. V nej sa autorka venuje nielen samotnému Bourdieuovi, ale aj svojmu vzťahu k nemu a jeho dielu a nachádza niektoré paralely s javmi opísanými v jeho práci a situáciou v súčasnom vysokoškolskom prostredí na Slovensku. Do
správ sa dostali nielen gratulácie jubilantom (tentoraz Dušanovi Raticovi a Jurajovi Zajoncovi), ale, bohužiaľ, aj dva nekrológy. Jeden je venovaný Janovi Součkovi, bývalému
riaditeľovi Národního ústavu lidové kultury v Strážnici, a ten druhý je o našom pravidelnom prispievateľovi v posledných rokoch, pánovi Igorovi Thurzovi, ktorý hoci bol povolaním architekt, mal veľmi blízko k etnológii vďaka svojmu neutíchajúcemu záujmu o dokumentáciu a ochranu ľudovej architektúry.
Pevne verím, že aj toto číslo Slovenského národopisu, ukončené celou sériou knižných recenzií novších i starších titulov z pera viacerých autorov a autoriek, si nájde svojich čitateľov a nebude pre nich iba zrkadlom doby, ale aj možnou inšpiráciou v (nielen)
vedeckej práci.
VLADIMÍR POTANČOK,
Ústav etnológie SAV v Bratislave
6
EDITORIÁL
1
62 • 2014
ŠTÚD IE
PRAGMATICKÉ A ESENCIALISTICKÉ IDENTITY
V USUDZOVANÍ O SOCIÁLNYCH SKUPINÁCH
MEDZI VEDCAMI 1
NORBERT MAUR
Mgr. Norbert Maur, PhD., Nadácia Pontis, Zelinárska 2, 821 08 Bratislava, e-mail: [email protected]
The paper demonstrates social factors and interactions, which have an effect on reasoning about ethnic and racial groups among social and natural scientists. On one
hand, the results demonstrate the social conditions and interpersonal communication
interactions, which have an effect on the persistency of essentialist judgment. It turned out that the cognitive system is maintained throughout, no matter what the education and social background the people come from. On the other hand, the results
show that it is not always and in every situation that people behave according to the
essentialist model. Therefore, in the thesis I point out also other various social factors
and interpersonal discourse interactions, which have an effect upon the overlapping
of essentialist judgment. The paper demonstrates psychological essentialism is permanent and is not possible to overlay it completely, only partially, through education
derived from pragmatic images, through liberal family background and under the influence of peer groups and institutions in which they are held, and expressed pragmatic socio-value attitudes.
Key words: essentialism, mental representations, ethnicity, race, social sociology
Kľúčové slová: esencializmus, mentálne reprezentácie, etnicita, rasa, ľudová sociológia ÚVOD
Viaceré výskumy reprezentácií sociálnych skupín ukázali (Hirschfeld, 1998; Verkuyten, 2006; Kanovský, 2007, 2009a), že existuje psychologický mechanizmus, ktorý spolu so sociálnymi interakciami produkuje esencialistické predstavy o niektorých sociálnych skupinách, a tento mechanizmus sa nedá úplne odstrániť alebo prekryť. Cieľom
tejto štúdie je ukázať, v akých sociálnych kontextoch, s akým rodinným a sociálnym
zázemím a pri ktorých komunikačných interakciách sa esencialistický systém aktivizuje alebo neaktivizuje u sociálnych a prírodných vedcov. Prezentovať tu budem nie1 Štúdia je prepracovanou verziou dvoch kapitol dizertačnej práce Esencialistické reprezentácie sociálnych skupín u prírodných a sociálnych vedcov z roku 2013.
7
ktoré inštitucionálne, sociálne podmienky, ale aj medziľudské komunikačné interakcie, ktoré vstupujú ako spúšťač esencialistického kategorizovania a usudzovania
o etnických skupinách, alebo ako faktor na neaktivovanie esencializmu. Ukážem vplyv
typu vzdelania ako sociálneho faktoru na usudzovanie o sociálnych skupinách, ďalej
vplyv socializácie v rodine a mimo rodiny, ktoré mali vplyv na produkovanie alebo
neprodukovanie esencialistických reprezentácií o sociálnych skupinách. Analyzoval
som aj komunikačné interakcie, do ktorých respondenti vstupovali – konkrétne vzťah
k osobe/osobám o ktorej/ktorých respondent hovoril, alebo charakter situácie, pri
ktorej sa rozpráva o etnických/rasových skupinách a okolnosti samotného výskumu
– miesto, čas výskumu, vzťah medzi respondentom a výskumníkom.
TEORETICKÁ ČASŤ
V štúdii vychádzam z predpokladu, ktorý potvrdili viacerí vedci (Hirschfeld, 1998,
1994; Gelman, 2003, 2004), že klasifikovanie sociálnych skupín organizujú dva navzájom prepojené psychologické mechanizmy – ľudová sociológia a esencializmus. Každý
človek aj bez systematického inštitucionálneho vzdelávania intuitívne dokáže implicitne či explicitne zaradiť seba i druhých do určitých sociálnych skupín. Ukázalo sa, že aj
malé deti organizujú svoje poznanie o sociálnych skupinách v rámcoch ľudovej teórie.
Dôkazom je napríklad, že majú abstraktnú predstavu rodiny – do zoznamu členov rodiny dokážu zaradiť aj tých, ktorí s nimi nebývajú alebo sa s nimi stretávajú zriedkavejšie
(Hirschfeld, 1989). Ľudská myseľ, zasadená do určitého sociálneho prostredia, sa podľa zistení vedcov v každom takomto sociálnom prostredí cielene zameriava na informácie o sociálnych skupinách, vyhľadáva ich a klasifikuje podľa pravidelných vzorov
a štrukturácií, ktoré majú sociálne i kognitívne príčiny.
Keďže objektom výskumu boli samotní vedci – ľudia s vysokoškolským vzdelaním,
je potrebné zmieniť sa aj o expertíze samotných vedcov. V štúdii skúmam, v akých prípadoch sa u expertov v istej oblasti aktivuje expertný model, a v akých prípadoch tzv.
ľudový. Ericsson a Kintsch (1995) ukázali, že vedomosti expertov sú kódované okolo
kľúčových konceptov a postupov riešenia, ktoré umožňujú spoľahlivé vyhľadanie a použitie kedykoľvek je daná vedomosť (expertíza) relevantná. Naopak, ľudia s menšími
zručnosťami, menšou expertízou používajú každodenné pojmy a koncepty.
Ľudová sociológia však nie je mechanizmus na spracovávanie informácií o jednotlivých sociálnych skupinách. Ľudová sociológia je iba nástroj ako organizovať poznanie.
To, aké sociálne skupiny bude organizovať, určí až konkrétne vonkajšie prostredie – teda historické, politické, ekologické, sociálne a iné podmienky.
V nadväznosti na naivnú sociológiu pôsobí na organizovanie predstáv o sociálnych skupinách ďalší psychologický mechanizmus, ktorým je esencializmus. Ide o pohľad, pri ktorom majú kategórie samostatnú realitu alebo prirodzenosť, ktorú človek nemôže priamo
pozorovať, ale ktorá dáva človeku jeho identitu. Inými slovami, esencializmus je predstava,
podľa ktorej príslušníci vybraných sociálnych skupín majú v sebe skrytú vnútornú vlastnosť,
ktorá je zodpovedná za ich vonkajšie správanie, určuje ich identitu a ľudia týchto členov
sociálnych skupín kategorizujú do prirodzených druhov (Gelman, 2003).
Tu prezentovaný esencializmus nie je metafyzický2 ani metodologický,3 ale repre2 Metafyzický vo význame, že esencia sa nachádza vo svete.
3 Aj napriek tomu, že na Slovensku od 80. rokov 20. stor. postupne ustupoval v metodológii etnológie
8
ŠTÚDIE
zentačný (psychologický). To znamená, že sami ľudia si reprezentujú esenciu ako niečo reálne existujúce, no pritom ťažko pozorovateľné a skryté, čo človeku určuje identitu a čo je zodpovedné za jeho vonkajšie správanie. Ľudia ani nemusia explicitne popísať, v niektorých prípadoch ani nevedia čo je presne tá skrytá vlastnosť. Implicitne si
ju však reprezentujú ako reálne existujúcu. Ľudia sami veria, že určité kategórie sú prirodzenými druhmi, že sú skutočné a zakorenené v prírode. Ľudia sami veria, že je tam
nejaká nepozorovateľná vlastnosť a táto vlastnosť určuje pozorovateľné vonkajšie znaky, správanie a nakoniec pri esencializme ľudia sami veria, že každodenné slová reflektujú túto štruktúru reálneho sveta – inými slovami veria, že kategórie ako Slovák,
Maďar, žena, muž sa priamo projektujú do prirodzených druhov vo svete (Gelman,
2003: 7).
Esencializmus, a teda reprezentácie konkrétnych sociálnych skupín (napr. etnické
alebo rasové) majú silný indukčný a inferenčný potenciál. Indukcia je jednou z najdôležitejších funkcií kategórií. Kategórie sú chápané ako nástroj na organizovanie a triedenie poznania, ale okrem tejto základnej funkcie slúžia tiež na riadenie našich očakávaní a podporujú induktívne inferencie o nových vlastnostiach a správaní členov danej
kategórie (Coley et al., 1999). Ľudia dokážu aj z veľmi málo pozorovaných vlastností
alebo iba na základe pomenovania kategórie odvodiť množstvo ďalších iných vlastností, alebo zovšeobecniť správanie danej kategórie na základe zovšeobecnenia jednotlivých prípadov. Niektoré prirodzené kategórie produkujú v mysli ľudí inferencie aj poza
bežnú každodennú skúsenosť (Hirschfeld, 1998: 121-122). Výsledkom týchto indukcií
a inferencií pri reprezentovaní si sociálnych skupín sú stereotypy, ktoré považujem za
kategórie sociálnych skupín. Pri skúmaní usudzovania o etnických a rasových skupinách neprechádzam v nijakom prípade do čistého, psychologického kognitivizmu. V sociálnom svete je množstvo nejednoznačných situácií, na základe ktorých je svet interpretovaný (Brubaker,
Loveman, Stamatov, 2004: 44), preto aj usudzovanie o etnických a rasových skupinách
môže byť rôzne – nemusí byť za každých okolností esencialistické. Inými slovami, ak
sa zmení napríklad kontext príbehu, v ktorom sa rozpráva o etnických identitách, ľudia
nemusia usudzovať v niektorých situáciách o týchto identitách esencialisticky – môžu
o nich usudzovať pragmaticky. Usudzovať pragmaticky možno v rôznych rovinách: 1)
pri identifikácii druhých ľudí umožnenie druhému človeku samému si určiť, k akej
identite sa daný človek prikloní, 2) nemožnosť určenia konkrétnej identity, ale zároveň
priklonenie sa k nejakej neurčitej jednej identite, 3) viacvrstvová identita, pričom každá z nich je jedinečná a jej určenie závisí od okolností a kontextu (pohlavie, rasa, etnicita). To, že v jednej situácii môže človek usudzovať o členoch etnickej skupiny esencialisticky, zatiaľ čo v inej situácii alebo inom kontexte rozprávania pragmaticky, neznamená, že ľudia usudzujú nekonzistentne alebo že by to implikovalo vyvrátenie konzistentného esencialistického usudzovania. Ako ukázal Kanovský (2009b) na príklade
z Vernára a Storožnice, ľudia nemusia vždy a za každých okolností usudzovať esenciapod vplyvom Frederica Bartha (1969) primordialistický (esencialistický) prístup, môžeme nájsť aj
dnes ešte v prácach niektorých vedcov tendencie chápať národ ako vopred danú, substanciálnu skupinu, aj keď sa explicitne prikláňajú k sociálnemu konštruktivizmu. Príkladom prístupu vnímania národa ako pevne danej entity je napr. Smith (2008), ktorý definuje národ ako „pomenované, samo seba
definujúce ľudské spoločenstvo, ktorého členovia rozvíjajú zdieľané mýty, spoločnú pamäť, symboly,
hodnoty a tradície, obývajú a identifikujú sa s historickou domovinou, vytvárajú, šíria typickú verejnú
kultúru a dodržiavajú zdieľané zvyky a spoločné zákony“ (Smith, 2008, citované vo Findor, 2009: 109).
Norbert Maur
9
listicky, ale môžu sa uchyľovať k rôznym typom usudzovania a konania. Avšak usudzovanie o etnickej identite je na svojej úrovni výlučné a konzistentné (Kanovský, 2009b:
28-30). Ukážem, za akých okolností a v akých kontextoch tí istí ľudia usudzujú pragmaticky a kedy esencialisticky klasifikujú.
V práci nepoužívam identitu ako analytický pojem, ani striktne ako kategóriu praxe
v Brubakerovom ponímaní (Brubaker, Cooper, 2000; Brubaker, 2002).4 Identitu chápem ako jednu z mnohých mentálnych reprezentácií, teda ako kategóriu mysle (Hirschfeld, 1998: 187), a zároveň aj ako druh a vodidlo sociálnych, komunikatívnych interakcií, teda aj ako kategóriu sociálneho správania.
METODIKA A METODOL ÓGIA
Terénny výskum prebiehal postupným zberom dát s prestávkami od apríla 2010 do
mája 2012. Výskumnú vzorku tvoria 18 respondenti, ktorí vyštudovali jeden zo sledovaných vysokoškolských odborov (archeológia, antropológia, humánna geografia,
environmentalistika, etnológia) a v súčasnosti pokračujú vo vedeckej, výskumnej
a/alebo pedagogickej práci v danom odbore. Výber práve týchto odborov bol z dôvodu
aj možného tematického odborného zamerania na etnické/rasové skupiny,5 teda aby
bolo možné v práci ďalej argumentovať a porovnať reprezentácie sociálnych skupín aj
u ľudí, ktorí môžu mať metodologickú znalosť o spoločenských procesoch, ktorí etnicitu/rasu berú ako objekt svojich výskumov, aj tých, ktorých metodologická znalosť
o sociálnych procesoch je čiastková alebo anekdotická, prípadne vychádza z esencialistických predstáv. Z každého odboru okrem etnológie a environmentalistiky sú štyria
respondenti.
Čo sa týka dosiahnutého stupňa vzdelania a akademického titulu, z osemnástich
respondentov je jeden profesor, štyria docenti, piati respondenti s akademickým titulom PhD., traja s akademickým titulom PhDr. a piati informátori s ukončeným magisterským štúdiom, z nich štyria v čase výskumu pokračovali na doktorandskom štúdiu.
Pokiaľ ide o vekové rozdelenie, piati respondenti sú narodení v päťdesiatych rokoch,
jeden respondent v šesťdesiatych rokoch, siedmi respondenti v sedemdesiatych rokoch
a piati respondenti v osemdesiatych rokoch. Jedenásť informátorov sú muži, sedem
ženy.
Čo sa týka pomerného zastúpenia rôznorodosti metodologického zamerania jednotlivých respondentov, vo vzorke je 11 respondentov, ktorí majú metodologické zameranie vychádzajúce z esencialistických predpokladov (využívajúci popisné metódy,
objektivistický prístup ku skúmaniu etnicity/rasy, biologický determinizmus), a 7 res4 Brubaker s Cooperom navrhujú, aby sa pojem identita a ostatné jeho prívlastky brali ako kategória praxe,
nie ako kategória analýzy. Namiesto statických pojmov navrhujú využiť termíny ako „identifikácia
a kategorizácia“ – slovesá, ktoré nereifikujú identitu, pretože kategorizácia je vlastná každému, ale
identitu nemusia mať takú ako to niekto (štát) očakáva. Identitu vnímajú ako kategóriu praxe a zdôrazňujú
dynamickú formu etnických skupín, ktoré existujú iba cez percepciu, interpretácie, reprezentácie, kategorizácie a identifikácie v nejednoznačných situáciách (Brubaker, Cooper, 2000; Brubaker, 2002).
5 Termín rasové a/alebo etnické skupiny používam v práci ako emický pojem. Uvedomujem si, že tieto
termíny nie sú epistemologické, ale ide o konštrukty, ktoré sa používajú v bežnom jazyku. Ide o termíny, ktorými ľudia konceptualizujú ľudský svet do zreteľných (odlišných) typov – do prirodzených
druhov, na základe rôznorodých znakov. Ak teda v práci používam termíny rasa, etnicita alebo ich
synonymá, mám tým na mysli kategórie, ktoré ľudia používajú na esenciálne kategorizovanie ľudí do
prirodzených druhov. Vymedzenie čo je a čo už nie je rasová alebo etnická skupina bolo pri výskume
ponechané na respondentov.
10
ŠTÚDIE
pondentov, ktorí majú metodologické a teoretické zameranie vychádzajúce z pragmatických a neesencialistických predpokladov (využívajúci konštruktivizmus, dekonštruktivizmus, znalosti z kognitívnych vied). Neesencialistickými identitami (predstavami) v štúdii nazývam tie, ktorými ľudia kategorizujú sociálne skupiny tak, že v identite nepostulujú kauzálnu účinnosť vnútorných
(skrytých) vlastností na vonkajšie správanie. Teda ide o také identity, kde ľudia na sociálnu kategorizáciu produkujú fluidné identity, meniace sa v čase a priestore – statusové
identity, vek atď. Pragmatické identity sú na prvý pohľad tiež neesencialistické, ľudia
vyhlasujú, že tieto identity sa môžu zmeniť alebo si človek môže sám vybrať identitu.
Avšak aj zmena identity alebo výber identity neznamená neesencialistické usudzovanie.
Znamená to len, že sa neusudzuje esencialisticky v silnom zmysle ako jediná a nemenná
esencia. Človek si ale aj tak nakoniec podľa pragmatických predstáv musí vybrať akúsi
etnickú identitu, ktorá je nakoniec tiež podľa predstáv nemenná. V štúdii budem preto
používať termíny neesencialistické identity (predstavy, usudzovanie) a pragmatické
identity (predstavy, usudzovanie) v rozličných významoch.
Popri inštitucionálnom faktore – type vzdelania, ako jeden z ďalších faktorov na
vysvetlenie usudzovania o sociálnych skupinách v komunite prírodných a sociálnych
vedcov považujem za dôležitú socializáciu a sociálno-komunikačné interakcie podmienené lokálnym prostredím. Pri socializácii tu myslím vplyv socializácie v rodine
a mimo rodiny a pod komunikačnými interakciami konkrétne situácie, ovplyvnené
konkrétnym lokálnym prostredím alebo kontextom. Socializáciu chápem ako akceptáciu hodnôt, štandardov, zvykov v skupine, ako aj
schopnosť prispôsobiť sa a fungovať v širšom kontexte sociálnych vzťahov. Tieto hodnoty alebo štandardy nie sú však prenášané mechanicky z generácie na generáciu, ale
konštruované každou ďalšou generáciou. Tento prenos konkrétnych foriem hodnôt,
zvykov sa deje samozrejme nielen v rodine, ale aj mimo nej. V socializácii dávajú rodičia deťom vstupy na to, ktoré sociálne skupiny sú dôležité a ako sa k nim správať. Mnohé z týchto inštrukcií sú prezentované navonok rutinne, prenášané ako tradičné javy
(Grusec, Davidov, 2007: 284-308). Tradičné kultúrne javy chápem ako udalosti, ktoré
sú príkladmi sociálnej interakcie, opakujúce sa a sú psychologicky významné (Boyer,
1990).
Na sledovanie socializácie v rodine a mimo rodiny ako vplyvu na usudzovanie o etnických a rasových skupinách slúžilo počas výskumu pozorovanie tradície v rodine,
ekonomického statusu rodiny a správania sa alebo konania respondenta v dospelosti.
Ďalej som sprostredkovane sledoval aj úsudky, ktoré vynášali rodičia respondentov
o etnických alebo rasových skupinách. Úsudky som získaval nepriamo od respondenta
v rámci biografického rozprávania o rodine, vo forme poznámok, komentárov alebo
konverzácií v rodine.
V rodine boli ďalej v rámci socializácie a prenosu tradícií sledované dáta vzťahujúce
sa k náboženstvu – správanie, konanie a úsudky v rodine. Na základe získaných dát
som respondentov rozdelil na skupinu s príklonom ku konzervatívnej výchove (12 respondentov) a skupinu s príklonom k liberálnej výchove (6 respondentov). Konzervatívnou alebo liberálnou výchovou nemyslím politickú výchovu – vplyv politických konceptov, ale výchovu v rodine – sociálny kontext.
Ďalší z lokálnych faktorov vplývajúci na charakter usudzovania o etnických a rasových skupinách bola okrem socializácie v rodine aj socializácia mimo rodiny v súčasnosti v rovesníckych skupinách a inštitúciách. Sledoval som dáta z rozprávania respondentov o ich voľnom čase – zo strany respondentov prehľad o súčasnom kultúrnom
Norbert Maur
11
a spoločenskom dianí (aktívna účasť na diskusiách o súčasných témach vo svete/na
Slovensku, návšteva divadla, koncertov atď.), alebo aktívna či pasívna angažovanosť
respondentov na aktivitách občianskych združení. Charakter postojov v rovesníckych
skupinách alebo inštitúciách určoval zaradenie respondentov do skupiny, kde inštitúcie a rovesnícke skupiny zastávajú a vyjadrujú esencialistické sociálno-hodnotové
postoje (8 respondentov), a kde inštitúcie a rovesnícke skupiny zastávajú a vyjadrujú
pragmatické sociálno-hodnotové postoje (10 respondentov).
Komunikačné interakcie ako jeden z ďalších faktorov vplývajúcich na usudzovanie
o sociálnych skupinách boli pri výskume analyzované ako súbor kontextuálnych situácií, v ktorých respondenti usudzovali o sociálnych skupinách. Sledoval som priestorové a časové hľadisko, vplyv výskumníka ako osoby na charakter materiálu, premenné
aké vstupovali do obsahu výpovede – osoby, ktoré boli zaraďované do sociálnych skupín a ich vzťah k nim.
Respondentov som získaval priamym oslovením e-mailovou komunikáciou alebo
telefonicky. Šesť respondentov som poznal osobne. Osem respondentov som získal na
základe odporučenia oslovených respondentov, avšak ich osloveniu predchádzalo sledovanie vyváženosti výskumnej vzorky. Zvyšní štyria respondenti boli oslovení výberom tak, aby výsledná výskumná vzorka bola opäť čo najvyváženejšia vzhľadom
k veku, pohlaviu alebo metodologickému zameraniu. Empirický materiál bol získavaný opakovanými hĺbkovými rozhovormi s respondentmi. Rozhovory s respondentmi sa odohrávali na rôznych miestach. Všetky tri
(príp. dva) rozhovory sa odohrávali buď na jednom mieste (pracovňa, pracovisko,
krčma, kaviareň) alebo sa miesta striedali (prvý rozhovor v pracovni, druhý, tretí v kaviarni, v krčme alebo u respondenta doma). Rozhovory boli so súhlasom informátorov
nahrávané na diktafón a okolnosti každého rozhovoru boli počas trvania výskumu
zaznamenávané v terénnom denníku.
Témy v rozhovore boli zamerané na biografické rozprávanie o rodine, emigráciu do
zahraničia, tému Rómovia na Slovensku, multikulturalizmus, štúdium alebo výskum
v zahraničí, biografické rozprávanie o revolúcii 1989, cestovanie, utečenci. Témy boli
diskutované v rámci voľného rozhovoru počas stretnutia a cieľom týchto rozhovorov
bolo nájsť implicitné esencialistické vzory v usudzovaní o sociálnych skupinách. Každý rozhovor bol následne analyzovaný v kontexte respondentovej výpovede – miesta
rozhovoru, času, osoby respondenta. Môže sa zdať, že výpovede respondentov zasadené do kontextu tém, o ktorých bol vedený rozhovor, predurčujú esencialistické usudzovanie o sociálnych skupinách a že samotný výskum je efektom pre esencialistické
usudzovanie o sociálnych skupinách. Na jednej strane súhlasím s tvrdením, že existujú
spúšťače, kontextuálne interakcie, ktoré aktivizujú esencialistické usudzovanie – či už
je to mediálny, rodinný diskurz alebo konkrétna komunikačná medziľudská interakcia.
Avšak na strane druhej sa ukazuje, že aj bez týchto kontextuálnych priamych vstupov
(viažucich sa na témy o sociálnych skupinách) sami respondenti dokážu esencialisticky usudzovať (Buzalka, 2009), dokonca to potvrdzujú aj niektoré dáta z môjho výskumu. Aj bez priamej inštrukcie alebo otázky usudzovali niektorí respondenti o etnických skupinách esencialisticky. Dialo sa to napríklad pri rozprávaní rodinnej histórie,
ktorá ako téma na rozprávanie neimplikuje nevyhnutnosť rozprávať v etnických termínoch.
Kvôli sledovaniu vplyvov jednotlivých inštitucionálnych a sociálnych faktorov bola
každá výpoveď o sociálnych skupinách rozdelená do štyroch skupín podľa toho, aké
vlastnosti respondenti pripisovali sociálnym skupinám:
12
ŠTÚDIE
1) skupinové vnútorné vlastnosti (napr. „Taliani, oni sú takí horkokrvní, majú v sebe
také niečo“), 2) skupinové vonkajšie vlastnosti (napr. „Nemci sú poriadkumilovní“),
3) individuálne vnútorné vlastnosti (napr. „Kamarát Brazílčan, on ten tanec má v sebe“) a
4) individuálne vonkajšie vlastnosti (napr. „Kamarát z Írska, on je taký veselý“).
Vlastnosti 1) skupinové vnútorné sú také, v ktorých respondenti určili kauzálny
vzťah medzi vonkajším prejavom sociálnej skupiny a vnútornou skrytou vlastnosťou
– esenciou. 2) skupinové vonkajšie vlastnosti sú tie, pri ktorých respondenti popisujú
jednotlivé vlastnosti sociálnych skupín, ale nedávajú vonkajší prejav do kauzálnej súvislosti s vnútornou skrytou vlastnosťou. Vlastnosti 3) individuálne vnútorné sú také, kde respondenti na konkrétnom príklade – jednotlivcovi postulujú kauzálny
vzťah medzi vnútornou esenciou a vonkajším prejavom. Napokon 4) individuálne
vonkajšie vlastnosti sú také, kde respondenti za príčinu vonkajšieho správania
jednotlivca neurčujú vnútornú skrytú vlastnosť, ale prejav individuálnej povahy. Rozdelením každej výpovede o sociálnych skupinách som chcel zistiť, či v samotných
prehovoroch sociálni a prírodní vedci usudzujú esencialisticky alebo pragmaticky,
a ktorý faktor je vysvetľujúci na aktivovanie alebo neaktivovanie esencialistických reprezentácií. Získané údaje o pripisovaných skupinových alebo individuálnych vlastnostiach boli
následne štatisticky spracované non-parametrickým testom Kolmogorov-Smirnov (Corder, Foreman, 2009). Test je vhodný (má väčšiu štatistickú silu) pre menšie vzorky (do
25 respondentov). Na základe testu bolo možné zistiť, či sociálne faktory korelujú s opisovanými vlastnosťami. Test zisťoval, či sledované sociálne faktory majú signifikantný
vplyv na reprezentácie sociálnych skupín, verbálne vyjadrované cez vonkajšie a vnútorné
vlastnosti sociálnych skupín. Pri sledovaní inštitucionálnych a sociálnych faktorov, vplývajúcich na produkovanie
alebo neprodukovanie esencialistických predstáv, som dával dôraz na tri konkrétne
vplyvy. V rámci predpokladov bola stanovená výskumná otázka a hypotéza:
Otázka 1) Aké inštitucionálne a sociálne faktory pôsobia na produkovanie esencialistických reprezentácií sociálnych skupín?
Hypotéza 1a) Na produkovanie esencialistických reprezentácií sociálnych skupín
vplýva esencialistické metodologické zameranie respondentov, socializácia v rodine
vychádzajúca z konzervatívnej výchovy respondentov a socializácia mimo rodiny,
vychádzajúca z vplyvu rovesníckych skupín a inštitúcií, zastávajúcich a vyjadrujúcich esencialistické sociálno-hodnotové postoje.
Hypotéza 1b) Na neprodukovanie esencialistických reprezentácií sociálnych skupín
vplýva pragmatické metodologické zameranie respondentov, socializácia v rodine
vychádzajúca z liberálnej výchovy respondentov a socializácia mimo rodiny, vychádzajúca z vplyvu rovesníckych skupín a inštitúcií, zastávajúce a vyjadrujúce pragmatické sociálno-hodnotové postoje.
Prvá otázka sleduje, v akom konkrétnom sociálnom prostredí sa esencializmus aktivoval. Druhá otázka sleduje, v ktorých konkrétnych kontextoch sa produkujú esencialistické alebo pragmatické reprezentácie:
Norbert Maur
13
Otázka 2) Aké komunikačné interakcie vplývajú na charakter usudzovania o sociálnych skupinách?
Hypotéza 2) Na charakter usudzovania o sociálnych skupinách vplýva prostredie,
čas, sociálny vzťah s osobou, o ktorej sa usudzuje alebo s ktorou sa o sociálnych skupinách rozpráva.
SOCIÁLNE FAK TORY VPLÝVA JÚCE NA ESENCIALISTICKÉ
ALEBO PRAGMATICKÉ USUDZOVANIE O SOCIÁLNYCH SKUPINÁCH
Esencialistické a pragmatické predpoklady vo vzdelaní
Ako jeden zo zásadných faktorov vplývajúci na usudzovanie o sociálnych skupinách
bolo identifikované vzdelanie. Sledoval som charakter teoretického a metodologického
zamerania. Niektoré teoretické a metodologické zamerania, vychádzajúce z esencialistických predstáv, využívajú vedci pri usudzovaní o sociálnych skupinách na vedomú argumentáciu, ktorá podporuje esencialistické usudzovanie. Ide najmä o metodologický
objektivizmus, ktorý chápe etnickú skupinu ako pevne danú samostatnú kultúrnu jednotku, alebo pluralistický multikulturalizmus, ktorý berie do úvahy ontologickú platnosť
kultúrnych diferencií, analógie z prírodných vied, ktoré sú využívané na podporu esencialistického klasifikovania, prípadne kartografické metódy, ktoré zoskupujú etnické
znaky a vytvárajú z nich homogénnu ucelenú skupinu. Pri vedomom usudzovaní o etnických skupinách produkovali viac esencialistické identity tí respondenti, ktorých metodologické a teoretické zameranie vychádzalo z reifikovaných nacionalistických termínov – identita, národ a pod. Na druhej strane vzdelanie vychádzajúce z pragmatických alebo neesencialistických predstáv sa podieľa na aktivovaní expertného modelu namiesto esencialistického
usudzovania o sociálnych skupinách. Ide napríklad o konštruktivizmus, pri ktorom je
určenie identity na vôli človeka (ale v konečnom dôsledku je aj táto identita nemenná
– esencialistická), alebo dekonštrukcia ako metóda, ktorá kriticky analyzuje tradičné
pojmy, prípadne metodologické zameranie na lokálne procesy, pri ktorých sa neoperuje s kategóriami etnicita, národnosť, národ ako s predmetom výskumu. Ľudia s takýmito znalosťami a metodologickým zameraním argumentujú proti esencializmu a ľudový
model nahrádza expertný. Esencializované usudzovanie o etnických skupinách sa akoby vypína pri prezentovaní naučených názorov získaných vzdelaním. Napriek tomu
v špecifických kontextoch aj títo ľudia usudzujú esencialisticky. Esencializovanie sa
nedá vymazať alebo úplne deaktivovať.
Počty jednotlivých okódovaných popisovaných vlastností sociálnych skupín poukazujú na esencialistické usudzovanie u respondentov, ktorých metodologické a teoretické vzdelanie je postavené najmä na esencialistických princípoch. Počty jednotlivých
okódovaných popisovaných vlastností sociálnych skupín sú uvedené v tabuľkách č. 1.1
a č. 1.2.
14
ŠTÚDIE
Tab. 1.1 Vzdelanie vychádzajúce z esencialistických predstáv
počet
počet
počet
skupinových skupinových
individuálnych
vnútorných
vonkajších
vnútorných
respondent
vlastností
vlastností
vlastností
5
14
13
2
6
6
3
2
7
18
3
1
8
5
2
0
1
8
4
1
3
2
4
2
10
15
6
2
9
7
1
0
12
7
2
0
11
11
8
2
13
8
3
2
spolu
101
49
14
počet
individuálnych
vonkajších
vlastností
6
3
1
0
2
1
7
1
0
1
3
25
Tab. 1.2 Vzdelanie vychádzajúce z pragmatických predstáv
počet
počet
počet
skupinových skupinových
individuálnych
vnútorných
vonkajších
vnútorných
respondent
vlastností
vlastností
vlastností
15
2
3
0
18
0
2
0
17
10
4
1
14
5
3
0
4
0
1
0
2
4
5
0
19
4
5
1
spolu
25
23
2
počet
individuálnych
vonkajších
vlastností
4
0
0
1
0
0
0
5
Dáta ukazujú, že viac popisovaných vlastností sociálnych skupín je v skupine respondentov, ktorých vzdelanie vychádza z esencialistických predstáv. Za argument
vplyvu typu vzdelania na aktivovanie esencialistického usudzovania hovorí aj porovnanie skupinových vnútorných vlastností a skupinových vonkajších vlastností. Nielen
v skupine respondentov, ktorých vzdelanie vychádza z esencialistických predstáv, je
viac vnútorných ako vonkajších vlastností sociálnych skupín, ale je ich aj viac v porovnaní so skupinou respondentov, ktorých vzdelanie vychádza z pragmatických predstáv.
Ak použijeme presné štatistické analýzy, non-parametrický test Kolmogorov-Smirnov ukazuje, že typ vzdelania (esencialistické vs. pragmatické) má signifikantný vplyv
na skupinové vnútorné a individuálne vnútorné vlastnosti: skupinové vnútorné vlastnosti ľudia s esencialistickým vzdelaním uvádzajú signifikantne viac (p < 0,016), rovnako ako individuálne vnútorné vlastnosti (p < 0,046). Pokiaľ ide o vonkajšie vlastnosti, medzi týmito skupinami nie je signifikantný rozdiel (p > 0,05). Ukazuje sa, že typ
vzdelania má veľmi signifikantný vplyv na skupinové vnútorné a individuálne vnútorNorbert Maur
15
né vlastnosti, ale nemá signifikantný vplyv na skupinové vonkajšie ani na individuálne
vonkajšie vlastnosti. Dokonca aj výpočty veľkosti efektu ukazujú, že tento jav je výrazný, pretože typ skupiny vysvetľuje v prípade skupinových vnútorných vlastností 68%
variancie a v prípade individuálnych vnútorných vlastností 55%. Dôraz na vnútorné
vlastnosti v korelácii so vzdelaním, vychádzajúce z esencialistických predstáv, potvrdzuje hypotézu o vplyve typu vzdelania na esencializovanie etnických a rasových
skupín. Tab. 1.3 Vzťah vlastností a typu vzdelania
Test Statisticsa
skupinové
skupinové
vnútorné
vonkajšie
Most Absolute
,675
,273
Extreme Positive
0,000
,013
Differences Negative
,675
-,273
Kolmogorov-Smirnov
1,397
,564
Z
Asymp. Sig. (2-tailed)
,040
,908
Exact Sig. (2-tailed)
,016
,527
Point Probability
,008
,106
a. Grouping Variable: typ_vzdelania
individuálne
vnútorné
,545
0,000
-,545
1,128
individuálne
vonkajšie
,532
0,000
-,532
1,101
,157
,046
,021
,177
,077
,030
Vzdelanie samotné však nie je jediným a dostatočným faktorom vplývajúcim na produkovanie esencialistických predstáv. Z porovnania tabuľky medzi dvoma skupinami
s rozličným typom vzdelania však zároveň ani nevyplýva, že vzdelanie vychádzajúce
z pragmatických predstáv pôsobí ako faktor na neprodukovanie nijakých esencialistických predstáv. Ukazuje sa (a počty skupinových vnútorných vlastností z tabuľky 1.2
tomu už napovedajú), že ani vzdelanie vychádzajúce z pragmatických predstáv v nijakom prípade nevedie k neprodukovaniu esencialistických reprezentácií.
SOCIALIZÁCIA V RODINE – KONZERVATÍVNE A LIBERÁLNE
RODINNÉ ZÁZEMIE
Ako ďalší faktor, vplývajúci na usudzovanie o sociálnych skupinách, bola sledovaná
socializácia v rodine. Na pretrvávanie esencialistických predstáv konkrétne vplýva konzervatívne rodinné zázemie (nacionálne orientovaní rodičia, nábožensky založení rodičia
a pod.), a naopak liberálne rodinné zázemie pôsobí ako faktor na nepoužívanie esencialistických reprezentácií. Opäť však samotné liberálne rodinné zázemie nepôsobí na odstránenie psychologického esencializmu a ľudia aj napriek liberálnemu prostrediu
v rodine v iných konkrétnych komunikačných kontextoch usudzujú esencialisticky.
Respondenti, vychovávaní v konzervatívnom prostredí s nacionálne orientovanými
rodičmi, nábožensky založenými rodičmi a pod., boli takmer po celý čas rozhovoru
náchylní produkovať esencialistické kategórie a aj esencializovať etnické a rasové skupiny. Ukázalo sa to aj pri sledovaní kvality opisovaných vlastností pri rozprávaní
o etnických/rasových skupinách alebo jednotlivcoch z týchto skupín. Rozdelenie okódovaných opisovaných vlastností je uvedené v tabuľkách č. 2.1 a č. 2.2, výsledok testu
Kolmogorov-Smirnov v tabuľke č. 2.3 .
16
ŠTÚDIE
Tab. 2.1 Konzervatívne rodinné zázemie
počet
počet
skupinových skupinových
vnútorných
vonkajších
respondent
vlastností
vlastností
5
14
13
6
6
3
7
18
3
1
8
4
3
2
4
19
4
5
17
10
4
14
5
3
10
15
6
12
7
2
11
11
8
13
8
3
spolu
108
58
počet
individuálnych
vnútorných
vlastností
2
2
1
1
2
1
1
0
2
0
2
2
16
počet
individuálnych
vonkajších
vlastností
6
3
1
2
1
0
0
1
7
0
1
3
25
Tab. 2.2 Liberálne rodinné zázemie
počet
počet
skupinových skupinových
vnútorných
vonkajších
respondent
vlastností
vlastností
15
2
3
8
5
2
4
0
1
2
4
5
9
7
1
18
0
2
spolu
18
12
počet
individuálnych
vnútorných
vlastností
0
0
0
0
0
0
0
počet
individuálnych
vonkajších
vlastností
4
0
0
0
1
0
5
Počet okódovaných skupinových vlastností je v skupine respondentov s konzervatívnym rodinným zázemím väčší, aj keď nie signifikantne. V tejto skupine je aj vyšší
počet skupinových vnútorných vlastností v porovnaní so skupinovými vonkajšími
vlastnosťami, ako aj v porovnaní s počtom skupinových vnútorných vlastností v skupine respondentov s liberálnym rodinným zázemím.
Tab. 2.3 Vzťah vlastností a typu zázemia
Test Statisticsa
skupinové
skupinové
vnútorné
vonkajšie
Most Absolute
,583
,583
Extreme Positive
0,000
0,000
Differences Negative
-,583
-,583
Kolmogorov-Smirnov
1,167
1,167
Z
Asymp. Sig. (2-tailed)
,131
,131
Exact Sig. (2-tailed)
,083
,074
Point Probability
,049
,060
a. Grouping Variable: typ_vzdelania
Norbert Maur
individuálne
vnútorné
,833
0,000
-,833
1,667
individuálne
vonkajšie
,417
0,000
-,417
,833
,008
,002
,002
,491
,2577
,117
17
Test Kolmogorov-Smirnov ukázal štatisticky významný vplyv typu rodinného zázemia iba na individuálne vnútorné vlastnosti: teda ľudia s konzervatívnym rodinným
zázemím ich uvádzali signifikantne viac (p < 0,002). Pri skupinových vnútorných
vlastnostiach, skupinových vonkajších vlastnostiach a individuálnych vlastnostiach
nebol vplyv rodinného zázemia na ich počet signifikantný (p >0,05). Inými slovami,
test Kolmogorov-Smirnov ukázal, že typ rodinného zázemia má signifikantný vplyv
na individuálne vnútorné vlastnosti, ale nemá signifikantný vplyv na skupinové vnútorné vlastnosti, skupinové vonkajšie vlastnosti, ani individuálne vlastnosti. Veľkosť
efektu v prípade individuálnych vnútorných vlastností je veľmi výrazná – 83%. Aj napriek tomu, že tento test ukázal signifikanciu iba v jednom vzťahu, je to znak esencializmu, pretože je tu dôraz na vnútorné individuálne vlastnosti, pri ktorých jednotlivcovi postulujú kauzálny vzťah medzi vnútornou esenciou a vonkajším prejavom. Potvrdil sa predpoklad, podľa ktorého konzervatívne rodinné zázemie vplýva na
esencialistické usudzovanie o sociálnych skupinách.
SOCIALIZÁCIA MIMO RODINY – INŠTITÚCIE A ROVESNÍCKE
SKUPINY ZASTÁVA JÚCE A VYJADRUJÚCE ESENCIALISTICKÉ
ALEBO PRAGMATICKÉ SOCIÁLNO-HODNOTOVÉ POSTOJE
Socializácia mimo rodiny – inštitúcie alebo rovesnícke skupiny zastávajúce a vyjadrujúce esencialistické alebo pragmatické sociálno-hodnotové postoje, bol jeden z ďalších sociálnych faktorov, ktorý určoval príklon k esencialistickému alebo pragmatickému usudzovaniu o sociálnych skupinách. Opäť na porovnanie, pre časť vedcov, ktorí
sa angažujú v inštitúciách, v ktorých sa reifikujú etnické termíny ako národ, etnicita,
je usudzovanie o sociálnych skupinách častejšie esencialistické ako pragmatické. Naopak, časť vedcov, ktorí sa angažujú alebo navštevujú inštitúcie programovo sa hlásiace
k princípom otvorenej spoločnosti a rovnosti príležitostí, vedome menej používa etnické termíny a vedome sa snaží do svojho usudzovania prenášať neesencialistické metodologické znalosti a vedomosti. Z analýzy empirického materiálu však opäť nevyplýva, že by tento faktor vplýval na úplné prekrytie psychologického mechanizmu.
Z výsledkov výskumu vyplýva, že u tejto skupiny respondentov sa čiastočne a za špecifických podmienok neaktivuje esencialistický mechanizmus, preto sa esencialistické
reprezentácie vyskytujú v menšej miere.
Respondenti, ktorých správanie a konanie vychádzalo z esencialistických predstáv
replikované v inštitúciách alebo rovesníckej skupine, sami spontánnejšie začali rozprávať v esencialistických termínoch a aj pri opisoch iných etnických skupín využívali viac
vnútorné skupinové vlastnosti. Ukazujú to aj výsledky počtu okódovaných vlastností
sociálnych skupín z tabuľky č. 3.1, v porovnaní s výsledkami u respondentov, ktorých
správanie a konanie vychádzalo viac z pragmatických predstáv, replikované v inštitúciách alebo rovesníckej skupine z tabuľky č. 3.2 .
18
ŠTÚDIE
Tab. 3.1 Socializácia mimo rodiny – inštitúcie a rovesnícke skupiny zastávajúce
a vyjadrujúce esencialistické sociálno-hodnotové postoje
počet
počet
počet
počet
skupinových skupinových
individuálnych
individuálnych
vnútorných
vonkajších
vnútorných
vonkajších
respondent
vlastností
vlastností
vlastností
vlastností
5
14
13
2
6
6
6
3
2
3
7
18
3
1
1
19
4
5
1
0
10
15
6
2
7
12
7
2
0
0
11
11
8
2
1
13
8
3
2
3
spolu
83
43
12
21
Tab. 3.2 Socializácia mimo rodiny – inštitúcie a rovesnícke skupiny zastávajúce
a vyjadrujúce pragmatické sociálno-hodnotové postoje
počet
počet
počet
počet
skupinových skupinových
individuálnych
individuálnych
vnútorných
vonkajších
vnútorných
vonkajších
respondent
vlastností
vlastností
vlastností
vlastností
15
2
3
0
4
8
5
2
0
0
18
0
2
0
0
3
2
4
2
1
14
5
3
0
1
4
0
1
0
0
2
4
5
0
0
9
7
1
0
1
1
8
4
1
2
17
10
4
1
0
Spolu
43
29
4
9
Aj pri tomto faktore a rozdelení respondentov podľa inštitucionálneho vplyvu a vplyvu
rovesníckej skupiny, v ktorej sa replikovali buď esencialistické alebo pragmatické predstavy sa ukazuje, že v skupine respondentov zastávajúcich a vyjadrujúcich esencialistické
sociálno-hodnotové postoje prevládajú skupinové vnútorné vlastnosti. Šesť z ôsmich
respondentov počas rozhovoru v tejto skupine opísalo etnické alebo rasové skupiny siedmimi, alebo viac ako siedmimi vnútornými vlastnosťami, naproti tomu v skupine respondentov zastávajúcich a vyjadrujúcich pragmatické sociálno-hodnotové postoje boli
takíto respondenti iba traja.
Štatistickú významnosť vzťahu vonkajších, vnútorných vlastností s vplyvom inštitúcií a rovesníckych skupín sumarizuje tabuľka č. 3.3.
Norbert Maur
19
Tab. 3.3 Vzťah vlastností a typu inštitúcií a rovesníckych skupín
Test Statisticsa
skupinové
skupinové
individuálne
vnútorné
vonkajšie
vnútorné
Most Absolute
,575
,400
,575
Extreme Positive
,575
,400
,575
Differences Negative
0,000
0,000
0,000
Kolmogorov-Smirnov
1,212
,843
1,212
Z
Asymp. Sig. (2-tailed)
,106
,476
,106
Exact Sig. (2-tailed)
,046
,231
,036
Point Probability
,010
,129
,021
a. Grouping Variable: typ_vzdelania
individuálne
vonkajšie
,400
,400
0,000
,843
,476
,230
,048
Výsledky testu Kolmogorov-Smirnov ukazujú, že angažovanosť v inštitúciách a rovesníckych skupinách má signifikantný vplyv (p < 0,05) v prípade skupinových vnútorných vlastností a individuálnych vnútorných vlastností. Teda inštitúcie a rovesnícke skupiny majú signifikantný vplyv na skupinové vnútorné a individuálne vnútorné vlastnosti,
ale nemajú signifikantný vplyv na skupinové vonkajšie ani na individuálne vonkajšie
vlastnosti. Inými slovami, ľudia, ktorí nie sú angažovaní v inštitúciách a rovesníckych
skupinách, zastávajúcich pragmatické hodnotové postoje, signifikantne častejšie používajú skupinové aj individuálne vnútorné vlastnosti. Aj v prípade typu inštitúcií a rovesníckych skupín je veľkosť efektu výrazná. Pri skupinových vnútorných vlastnostiach, aj
pri individuálnych vnútorných vlastnostiach je veľkosť efektu 58%. Potvrdzuje sa tak ďalší z predpokladov, že esencialistické usudzovanie je podmienené inštitucionálnym vplyvom a rovesníckymi skupinami, v ktorých sa replikujú esencialistické sociálno-hodnotové postoje. U respondentov s metodologickým zameraním vychádzajúcim z esencializmu,
s konzervatívnym rodinným zázemím a u respondentov s esencialistickými sociálnohodnotovými postojmi z inštitúcií a rovesníckych skupín sa ukázalo, že všetky tri faktory vplývajú výrazne na pretrvávanie esencialistického usudzovania o etnických a rasových skupinách. Vo všetkých týchto skupinách prevládali pri opisoch vlastností
etnických a rasových skupín vnútorné skupinové vlastnosti v porovnaní s vonkajšími
skupinovými vlastnosťami. Dokonca sa ukázalo, že pri všetkých troch skupinách respondentov veľmi výrazne prevládali opisy skupinové nad individuálnymi. Podobne aj
test Kolmogorov-Smirnov ukázal, že ľudia signifikantne častejšie používajú vnútorné
vlastnosti, čo je dôkazom esencializmu.
V skupine respondentov charakterizovaných vzdelaním vychádzajúcim z pragmatických predstáv, liberálnym rodinným zázemím a rovesníckymi skupinami, v ktorých
sa replikujú pragmatické sociálno-hodnotové postoje, je menej skupinových vnútorných vlastností ako pri ich opozičných skupinách. Tri spomínané faktory síce pôsobia
na neprodukovanie esencialistických reprezentácií o etnických a rasových skupinách,
ale iba čiastočne. Aj priame výpovede, zosumarizované ako štatistické dáta – počty opísaných vlastností – ukazujú, že v niektorých situáciách aj respondenti s pragmatickým/neesencialistickým vzdelaním alebo pochádzajúci z liberálneho rodinného zázemia, či dokonca zastávajúci a vyjadrujúci pragmatické sociálno-hodnotové postoje
replikované z inštitúcií alebo rovesníckych skupín, dokázali o etnických identitách
usudzovať esencialisticky.
20
ŠTÚDIE
MEDZIĽUDSKÉ KOMUNIKAČNÉ INTERAKCIE
Počas výskumu boli zistené alebo pozorované konkrétne kontextuálne komunikačné interakcie, ktoré vysvetľovali príklon k esencialistickému alebo pragmatickému usudzovaniu o sociálnych skupinách. Ide o opis konkrétnych komunikačných interakcií,
ktoré zohľadňujú aj špecifické lokálne, niekedy dokonca subjektívne variácie (Kanovský, 2009b: 10).
Jednou z okolností, pri ktorej respondenti aktivovali mechanizmus esencializovania
alebo v slabej verzii popisovali vonkajšie vlastnosti sociálnych skupín, bola pedagogická činnosť samotných respondentov či participácia na pedagogickom procese, prípadne deskripcia sociálnych skupín iným ľuďom. V týchto situáciách bola navodená
situácia, pri ktorej sa spúšťal mechanizmus esencializovania. Išlo o situácie, ktoré
popisovali názorne konkrétny príklad, alebo skratkovito, zjednodušujúco vysvetľovali
etnické kategorizácie.
Niektorí respondenti pri participácii na vzdelávacom procese usudzovali esencialisticky a využívali na popis sociálnych skupín výlučne vnútorné skupinové vlastnosti.
Napríklad pri učení sa jazykov, konkrétne pri konverzačných hodinách:
„Sú určité zvyklosti, ktoré sú každému národu vlastné. Akurát na angličtine sme sa
o tom bavili akí sú Slováci, akí sú Angličania, že jedno slovo, ktoré ich vystihuje. Ja
na Slovákov naozaj neviem povedať čo nás vystihuje. Ale Angličanov mi evokuje taký
chlad, neviem prečo. Poviem to na príklade Anglicka, tam kohokoľvek stretnete, možnože to nemyslí úprimne, tak sa usmeje a opýta sa ho tú klasickú otázku (how are
you, pozn.).“6
Niektorí pedagógovia využívajú esencialistické kategórie ako nástroj na ľahšie zapamätanie si prednášanej témy. Explicitne to pomenoval jeden z respondentov, keď popisoval spôsob výučby, kde využíva klasifikáciu skupín na základe vonkajších znakov.
Vystihuje charakter intuitívnych kategórií a ich používanie pri prednáškach:
„V podstate sa stále učí o tom, ale nerozdeľujeme podľa kvantitatívnych príznakov,
ale vždy zdôrazňujem (študentom, pozn.), to je len také delenie, aby to bolo, nie že
pedagogicky prínosné, ale je to ľahšie vysvetlené aby si to oni ľahšie zapamätali.“7
Ľudové kategórie slúžiace pri vysvetľovaní alebo popise situácie, v ktorej sa opisujú
sociálne skupiny, sú využívané preto, lebo myseľ prepája vonkajšie znaky etnických
a rasových skupín s esencialistickou reprezentáciou. Kognitívne je ľahšie esencialisticky usudzovať o sociálnych skupinách. Ľudská myseľ je vybavená na to, aby hľadala príznaky esencie a sociálna interakcia pripojí tieto znaky k reprezentácii esencie (Kanovský, 2007; 2004: 18). Pri deskripcii alebo klasifikácii sociálnych skupín dochádza
k skratkovitému, rýchlejšiemu usudzovaniu. Pri popise sociálnych skupín z vlastného
pozorovania sa prepája vonkajšia charakteristika, vonkajšie pozorovateľné správanie
s reprezentáciou etnickej/rasovej skupiny. Je to automatický proces, ktorý, ako to vy jadril sám respondent („aby si to ľahšie zapamätali“), je využívaný na ľahšie, jednoduchšie vysvetlenie a zapamätáva sa ľahšie a jednoduchšie. 6 Žena, číslo 13, rok narodenia 1985, prírodná veda.
7 Muž, číslo 3, rok narodenia 1975, prírodná veda.
Norbert Maur
21
Treba však zdôrazniť, že nejde o všeobecný jav pri každom respondentovi. Niektorí
respondenti, neesencialisticky metodologicky zameraní, sa pri svojich prednáškach
držia striktne konštruktivistických, dekonštruktivistických zásad a neuplatňujú pri
svojom výklade esencialistické usudzovanie vo vysvetľovaní. To je však prípad vedomej kontroly v rozmýšľaní pod vplyvom vzdelania.
Ďalšou skratkovitou situáciou, pri ktorej respondenti usudzujú esencialisticky alebo
aspoň využívajú etnické či rasové klasifikovanie, je rozprávanie vtipov, vtipných príhod, opis prekárania sa medzi osobami alebo pri bežných situáciách v komunikácii.
Opäť ide o skratkovité, zjednodušujúce usudzovanie, urýchľujúce komunikáciu.
Väčšina vtipov, žartov alebo anekdot, či vtipné zveličenie inej osoby bolo však v rozprávaní postavené iba na sociálnej kategorizácii. V tomto type rozprávania respondenti
nepostulovali kauzálnu súvislosť medzi socializáciou a vnútornou vlastnosťou človeka. Predpokladám však, že pokiaľ sa ukázalo, že respondenti usudzujú o etnických/
rasových skupinách esencialisticky, sociálna kategorizácia pri rozličných situáciách
ako je zjednodušujúce skratkovité pedagogické vysvetľovanie ukázané vyššie, alebo
žarty, vtipy, anekdoty, ktoré sú tiež skratkovité, tak potom tieto sociálne kategorizácie
vychádzajú z esencialistického usudzovania, len charakter výpovede nemá za cieľ
okrem sociálneho klasifikovania ísť ešte hlbšie a ukazovať kauzálny vzťah vzniku esencie. Pokojne môže byť dôkaz o esencializovaní v prípade vtipov vysvetlený aj tak, že
pokiaľ respondent v inej výpovedi, ktorá vysvetľuje vlastnosti etnických/rasových skupín, využíva na popis vnútorné skupinové vlastnosti a esencializuje (výpoveď typu
„tí Poliaci to majú v krvi“), vzápätí v nadväznosti na túto výpoveď povie anekdotu
o Poliakoch, kde využije iba vonkajšie skupinové vlastnosti a zovšeobecní ich správanie v zmysle sociálnej kategorizácie, táto druhá výpoveď vychádza z prvej a môže byť
považovaná za slabší dôkaz esencializovania aj v prípade výpovede s anekdotou. Takýto respondent napríklad v istej chvíli rozprával a porovnával prejavy Slovákov, Čechov
a Maďarov, kde ich vonkajší prejav dával do súvisu s ich vnútornou povahou, mentalitou, ktoré vznikli pod vplyvom vonkajších historických, politických podmienok. Z tohto prejavu bolo možné vystopovať u respondenta implicitné usudzovanie o vytváraní
esencialistickej identity.
Tieto sociálne kategorizácie využívané vo vtipoch, anekdotách sú však aj v skupine
respondentov zastávajúcich a vyjadrujúcich esencialistické sociálno-hodnotové postoje, vedome rozprávané ako vtip, nie s úmyslom negatívne alebo netolerantne kategorizovať na základe spomenutých charakteristík. Respondenti sú si vedomí, že ide
o predsudok alebo stereotyp a následne vedome reflektujú svoje vyjadrenia ako zovšeobecňujúce. V každom prípade ide o používanie sociálnej kategorizácie, vychádzajúcej z esencialistického usudzovania. Zosumarizovane, rasové a etnické klasifikácie sa používajú v skratkovitých situáciách, kde je zámer jasný, ľahko pochopiteľný. Kategória etnicity sa využíva v situáciách pri ironickom zveličení osoby, keď chce človek druhého ponížiť, urobiť si z niekoho žart alebo vo vtipe, prekáraní, prípadne je použitá pri skratkovitom rýchlom
popísaní etnickej skupiny v diskusii, kde je zámer ľahký, jasne pochopiteľný.
Počas interview s respondentmi bola cez biografické rozprávanie spomenutá aj téma rodinnej histórie. Získaný materiál ukázal, že respondenti pri rozprávaní o svojich
predkoch (aj bez inštrukcie) využívajú etnické termíny na označenie a popísanie konkrétneho člena rodiny a jeho zaradenie do rodinného, geografického kontextu, sociálnej kategorizácie:
22
ŠTÚDIE
„Viem, že po starej mame máme nemecké korene. Dokonca neviem, či starká nespomínala aj židovské, ďaleko, ďaleko. Z maminej strany sme sa smiali, že podľa výzoru
a priezviska aké mala, to vyzerá niekde z Talianska.“ 8
Takto uvedená výpoveď však opäť nie je ešte dôkazom o esencializácii sociálnych
skupín. Môže ísť iba o sociálnu kategorizáciu alebo dokonca iba o informáciu, ktorou
informátor pomenováva rodinného príslušníka. Dokonca v niektorých prípadoch rozprávanie o rodine vôbec nemusí obsahovať etnické kategorizovanie. Ide o prípady, keď
je rozprávanie o rodinnom príslušníkovi silne biografizované a v takom prípade sa
esencializovanie nepoužíva.
V prípadoch, keď respondenti rozprávali o rodinnej histórii, o starších generáciách
(prastarých rodičoch, starých rodičoch, prípadne ešte v menšom o rodičoch), teda väčšinou nie o súčasne žijúcich rodinných príslušníkoch, s ktorými ich väčšinou neviažu
osobné biografické spomienky, boli naklonení etnicky kategorizovať týchto rodinných
príslušníkov:
„Starý otec bol ... (vynechané priezvisko, pozn.), on bol murár, druhý starý otec bol
... (vynechané priezvisko, pozn.), tesár. Tí ... (vynechané druhé priezvisko, pozn.)
pochádzajú pôvodne zo Šopronu, tam to boli tiež Nemci v Burgenlande. A jedna stará
mama bola z Moravy a druhá z Kvetoslavova, ako Maďarka. Starí otcovia boli Nemci.
Viete to je také, že kto je Slovák, ten kto hovorí tým jazykom a má aj korene zaručene
slovenské...“ 9
Tieto a iné ďalšie výpovede ukázali, že čím o staršej rodinnej vetve sa rozprávalo,
tým viac respondenti etnicky kategorizovali svojich rodinných príslušníkov. Vo všeobecnosti čím ďalej sa ide do minulosti, tým viac sú ľudia schopní uplatňovať etnické
kategórie. Respondenti dokázali priradiť prastarých rodičov, ktorí pochádzali z etnicky
zmiešaného prostredia, ku konkrétnej etnickej identite, no na otázku kým sú ich rodičia odpovedali v zmysle, že je polovičný, alebo jednoducho že je to ich otec, matka
a takto nad tým nikdy nerozmýšľali. V prípade rodičov už išlo o silno biografizovaný
vzťah, ktorý pôsobil na neaktivovanie esencializmu. Počas rozhovoru respondenti využívali pri diskutovaných témach (napr. zmiešané
manželstvá alebo vzťahy medzi ľuďmi v etnicky zmiešanom prostredí) aj hypotetické
príklady, alebo osobné príklady zo svojho vlastného života. Pri osobných príkladoch
takmer nikdy nešlo o esencialistické usudzovanie. Respondenti v prípadoch, keď hovorili o žijúcej rodine alebo známych ľuďoch, sa prikláňali k pragmatickým identitám.
Respondenti v prípade, že rozprávali o rodine, nehovorili o tomto človeku v prvom rade
ako o príslušníkovi iného etnika, ale rozprávali príbehy, ktoré sa im s ním spájali.
Podobne pragmaticky usudzovali respondenti pri rozprávaní o svojich kamarátoch alebo o ľuďoch zo svojho okolia kde bývajú.
Rôzne príbehy o rodine alebo o respondentovom známom človeku ukázali, že čím
viac boli príbehy biografizované, tým viac respondenti usudzovali pragmaticky. Pri
rodine a priateľoch sa akoby vôbec nezapínal model abstraktného esencialistického
usudzovania. Respondenti nemali tendenciu usudzovať v prípade biografických údajov esencialisticky. Pri blízkej osobe, kde vystupujú do popredia individualizované bio8 Žena, číslo 11, rok narodenia 1985, prírodná veda.
9 Žena, číslo 7, rok narodenia 1960, sociálna veda.
Norbert Maur
23
grafie, sa dá v usudzovaní kognitívne aj komunikatívne veľmi ťažko udržať esencializovaná identita. Problém na udržanie esencialistického abstraktného usudzovania je
v tom, že človek je schopný uplatňovať esencialistické kategórie iba v prípade, ak je od
skupiny odosobnený, keď nemá s ňou spoločné spomienky, príbehy. Pragmaticky usudzovali o etnických alebo rasových skupinách respondenti aj vtedy,
ak do hypotetických alebo aj skutočných príkladov vstupovali viaceré premenné. Išlo
o príbehy, kde napríklad otec má inú etnickú identitu ako matka, majú dieťa, žijú
v odlišnej krajine ako tej, z ktorej pochádzajú a rozprávajú jedným z jazykov tej krajiny, kde momentálne bývajú. V takýchto prípadoch respondenti ťažšie určovali identitu
dieťaťa a uchyľovali sa k pragmatickým identitám. Nevedeli presne určiť identitu, rozmýšľali nad jej stanovením alebo sa prikláňali k určeniu identity podľa toho, ako sa rozhodne sám človek kým bude. Konkrétnym príkladom je zmes premenných v príbehu, kde vystupoval otec z Brazílie, matka Maďarka, žijúci v Bogote, rozprávajúci po španielsky, portugalsky, maďarsky:
„... mám napríklad kamaráta, ktorý je etnický Maďar od Senca, on je Maďar, sestru
má Maďarku, sestra sa na štúdiách v Budapešti zoznámila s Brazílčanom, zobrali sa,
žijú v Bogote, sú Kolumbijčania, v Bogote, majú kolumbijské pasy, hovoria po španielsky, hovoria portugalsky, hovoria po maďarsky, po slovensky nehovoria vôbec,
lebo aj keď dojdu na Slovensko, tak starí rodičia sú Maďari. A čo sú tie deti? Maďari?
Slováci? Brazílčania? Kolumbijčania? To už je taký guláš.“ 10
V takomto príbehu respondent nevedel jednoznačne určiť identitu dieťaťa. Pýtal sa
sám seba, kým bude toto dieťa, hľadal možnú odpoveď, nevedel hneď odpovedať akú
identitu má presne daný človek.
V iných prípadoch respondenti pri príkladoch s viacerými premennými usudzovali
priamejšie, že človek si môže sám vybrať svoju identitu:
„Napríklad iné kombinácie existujú, poznám jednu ženu robila v Anglicku u rodičov,
ktorý bol jeden z Pakistanu, druhý z Indie, ale žili už v druhej generácii v Británii. No
čo sú oni, a čo sú ich deti? Ja to fakt si netrúfnem povedať, čo sú oni. Sú občania britského impéria, tým občianskym statusom, alebo zaradením, ale čo sa oni cítia... Veď
viete, že v rámci sčítania sa prihlasovali aj k Inuitom. Veď máme právo.“ 11
Vysvetlenie pre pragmatické usudzovanie pri použití viacerých premenných spočíva
v kognitívnom spracovaní samotných premenných. V prípade viacerých premenných
sa nedá presne určiť identita. Kognitívny mechanizmus v tomto prípade zvažuje viaceré okolnosti, ktoré nevie spracovať, a preto sa respondenti uchyľujú k pragmatickým
identitám. Avšak pri bližšej analýze pragmatických identít určených na základe viacerých premenných nemožno povedať, že ide o neesencialistické určenie identity. Zvažovanie,
akú identitu môže mať dieťa pri nejednoznačných premenných alebo určenie identity
sebaidentifikáciou ešte neznamená, že respondenti usudzovali o týchto príkladoch
neesencialisticky. V prvom prípade nastala na jednej strane zmätočná odpoveď, kde
10 Muž, číslo 1, rok narodenia 1970, prírodná veda.
11 Žena, číslo 15, rok narodenia 1955, sociálna veda.
24
ŠTÚDIE
človek z toľkých premenných nevedel jednoznačne určiť jednu identitu, ale na druhej
strane nastala u respondenta snaha o určenie identity. Respondenti postulujú, že tam
niečo jestvuje, len o tom nevedia. Väčšinou argumentujú, že „musia nad tým porozmýšľať“. Postulujú, že nejaká esencialistická identita tam je, ale nevedia ju presne z tejto zmesi premenných určiť. Toto je esencialistické usudzovanie s tým, že esencia (identita) nie je špecifikovaná. Pri druhom prípade respondentka usúdila, že človek si môže
z tejto zmesi identít sám vybrať svoju identitu. V konečnom dôsledku išlo tiež o esencialistické usudzovanie, len s tým rozdielom, že v prvom prípade esencia nebola špecifikovaná a v druhom si ju sám človek určil. Aj v týchto prípadoch ide o esencialistické
usudzovanie. Ak by to nebolo esencialistické, nemal by mať človek dôvod vyberať si
jednu z identít, jeho identita by bola fluidná alebo by si vyberal medzi jednotlivými
identitami náhodne, každý deň inú. Ak by som to mal zhrnúť, pokiaľ sa vyskytuje v príbehoch veľa rozličných premenných, ktoré nie sú nakoniec ani kultúrne blízke (napr. rodičia druhej generácie z Pakistanu a Indie), ľudia ťažšie pomenujú identitu jednoznačne esencialisticky. Esencialistické klasifikácie majú tendenciu byť jednoznačné. Preto čím viac premenných
vstupuje do usudzovania o sociálnych skupinách, tým menej ľudia usudzujú esencialisticky a prikláňajú sa k pragmatickým identitám.
Jedným zo sledovaných faktorov bol čas, konkrétne poradie stretnutia, na ktorom
respondenti rozprávali a usudzovali o sociálnych skupinách. Počas výskumu sa vyskytli rozdielne výpovede pri jednotlivých stretnutiach s niektorými respondentmi,
preto bolo nevyhnutné ďalej počas výskumu tento faktor sledovať.
Pri prvom stretnutí niektorí respondenti rozprávali v kontexte a terminológii svojho
odboru. O sociálnych skupinách usudzovali vedome proti esencializmu alebo explicitne zdôrazňovali svoje tolerantné názory na iné etnické skupiny, prípadne explicitne
argumentovali, že kategórie etnicity pre nich nemajú význam a ľudí na základe týchto
kategórií nekategorizujú.
Pri iných respondentoch boli odpovede na prvom stretnutí pragmatické, no na druhom stretnutí nastal posun v odpovedi a odpoveď na tú istú otázku bola v súlade
s esencialistickými predpokladmi.
Iným pozorovaným javom pri porovnávaní prvého a druhého stretnutia bola na prvý
pohľad nekonzistentnosť vo výpovediach – v rámci jednej výpovede sa nachádzali aj
implicitné predpoklady esencialistického myslenia, aj pragmatické identity. Niektorí
respondenti napríklad na prvom stretnutí vo svojich odpovediach na prvé otázky prechádzali rôznymi úrovňami usudzovania o sociálnych skupinách. Od argumentácie
z pohľadu vedca, ktorá sa prejavuje na úrovni sebaidentifikácie, možnosti voľby, cez
liberálne názory na identity až po tolerantné postoje k iným etnickým skupinám. Jeden
z respondentov12 napríklad odpovedá v týchto intenciách na otázku o zmiešanom manželstve a identite dieťaťa: „(po otázke ticho, pozn.) Ťažko povedať, ak by som zobral tie
tvrdé údaje, tak väčšina týchto detí sa mali za Slovákov. Čo viem, tak dlhé roky je problém otvoriť ročník maďarskej školy, maďarskí rodičia dávajú deti do slovenských škôl“
– toto je odpoveď, v ktorej sa nachádzajú vedomosti získané z výskumu samotného respondenta. Ďalej pokračuje: „Ak by to bolo v inej dedine, čisto maďarskej, že by do
maďarskej školy chodili, tak si myslím, že by viac tá maďarská zložka identity prevážila“ – tu pomenoval socializáciu určitým jazykom v určitom prostredí ako zásadný faktor pri získaní identity, ale vzápätí pokračuje v intenciách sebaidentifikácie: „Tým, že
12 Muž, číslo 2, rok narodenia 1980, sociálna veda.
Norbert Maur
25
dedina je blízka slovenskému prostrediu, v podstate susedné obce ako Sládkovičovo,
Senec, blízko Bratislava, tak ak nie slovenská, tak minimálne s dvoma identitami.“
Svoju výpoveď zakončuje slovami o určovaní identity pre „vedecké“ účely na základe
jazyka: „Ono by to možno asi viac chcelo podľa materinského jazyka skúmať nejakú
identitu. Materinský jazyk sa mi zdá taký exaktnejší pri tomto určovaní.“
Vysvetlením pre rozdielne výpovede počas rôznych stretnutí alebo nekonzistentnosť výpovede môže byť v nedôvere medzi respondentom a výskumníkom, alebo vo
formálnom charaktere prvého stretnutia s neznámou osobou. Prvé stretnutie ako faktor, pri ktorom nebola dostatočná dôvera medzi respondentom a výskumníkom, vplývalo na usudzovanie o sociálnych skupinách najmä pri respondentoch zastávajúcich
a vyjadrujúcich pragmatické sociálno-hodnotové postoje, replikované z inštitúcií, alebo rovesníckej skupiny a respondentoch, ktorých som pred rozhovorom nepoznal.
V situácii, keď sa ľudia nepoznajú, keď sa stretnú po prvý raz, rozhovor má formálny
charakter a interviewovaný človek, ktorý sa chce s nimi rozprávať napríklad aj o kontroverzných témach, argumentuje v intenciách svojho expertného modelu. Nadväzujúc na predchádzajúci determinant – poradie rozhovorov (teda časové hľadisko), treba spomenúť aj miesto rozhovoru (priestorové hľadisko). Počas výskumu
boli individuálne rozhovory vedené s respondentmi na rozličných miestach. Od pracoviska respondenta, cez kaviarne, krčmy, až po domáce prostredie respondenta. Stretnutia boli realizované s každým respondentom buď na rovnakom mieste, alebo sa
miesta striedali, prípadne menili.
Keďže väčšiu časť respondentov (trinástich) som pred samotným výskumom osobne nepoznal, väčšia časť z prvých (v deviatich prípadoch) a v niektorých prípadoch aj
nasledujúcich rozhovorov s neznámymi respondentmi bola realizovaná vo formálnom
prostredí pracovne na pracovisku.
Predpokladal som, že takéto prostredie, kde respondenti pracujú na svojich vedeckých projektoch, pripravujú sa na výučbu svojich kurzov, konzultujú študentské práce,
diskutujú so svojimi kolegami aj o výsledkoch svojich výskumoch, píšu svoje odborné
štúdie, navodzuje atmosféru, kde by človek mal rozprávať vedeckým jazykom a neuchyľovať sa k intuitívnemu usudzovaniu.
V prípade, že išlo o prvé stretnutie a rozhovor bol vedený vo formálnom prostredí,
respondenti uprednostňovali usudzovanie o sociálnych skupinách v terminologických
a teoretických rámcoch svojho odboru, aktivoval sa expertný model pri usudzovaní
o sociálnych skupinách a explicitne vyjadrovali svoje tolerantné názory na iné etnické
skupiny alebo cez príklady zo svojho blízkeho okolia (rodiny, priateľov) argumentovali
proti etnickému kategorizovaniu. Tieto príklady z rodiny alebo blízkych kamarátov
boli natoľko biografizované, že im nedovoľovali „zapínať“ esencialistický mechanizmus. Z toho dôvodu si aj v týchto situáciách vyberali tieto biografizované príbehy ako
exemplárne príklady proti esencialistickému usudzovaniu.
To, že respondenti takto usudzovali v dôsledku buď formálneho prostredia alebo
prvého stretnutia, sa dalo pozorovať vtedy, keď druhé alebo tretie stretnutie prebiehalo
už v inom prostredí. Stalo sa totiž, z mojej alebo z respondentovej strany padol návrh
na iné miesto stretnutia a realizovania rozhovoru. V takom prípade sa rozhovor realizoval v kaviarni, krčme alebo v domácom prostredí respondenta.
Atmosféra takéhoto neformálneho prostredia, kde človek diskutuje témy nielen
vedeckého charakteru, kde stretáva známych, kamarátov, s ktorými žartuje, rozpráva
vtipy, príhody, svoje osobné názory, prípadne doma, kde v domácom oblečení pri jedle
s pocitom bezpečia otvorene rozpráva svoje názory, v takomto prostredí je človek
26
ŠTÚDIE
menej náchylný usudzovať v teoretických rámcoch ako vo formálnom prostredí pracoviska a uchyľuje sa aj k esencialistickému usudzovaniu.
V niektorých prípadoch ani zmena formálneho prostredia pracovne na neformálne
prostredie krčmy alebo kaviarne nepôsobila jednoznačne ako faktor na zmenu usudzovania o sociálnych skupinách k esencializmu. Niektorí respondenti aj v neformálnom
prostredí krčmy dávali pozor na spôsob vyjadrovania, volili slová, ktoré použijú a rozprávali o sociálnych skupinách častejšie v teoretických rámcoch svojho vedného odboru. Vstupoval tu do hry jeden z ďalších faktorov na neaktivovanie esencialistických
reprezentácií – vzťah medzi osobami, s ktorými prebieha diskusia o sociálnych skupinách.
Pri výskume išlo pozorovateľne o postavenie respondenta vo vzťahu k výskumníkovi.
Respondent, ktorý má určité sociálne postavenie, získal dokonca vedúce postavenie na
svojom pracovisku, je naklonený usudzovať o sociálnych skupinách pragmaticky, s častejším využitím teoretických poznatkov vo svojej argumentácii. Jeden z respondentov
to aj explicitne vo svojich výpovediach uvádza a odvoláva sa na svoj vedecký odbor:
„Troška iné je to s Rómami. Nemyslím iné v rámci segregácie, ale tam predsa len sú
lepšie rozpoznateľní, aj keď ja ako (kvôli anonymizácii vynechaný základ vedeckého odboru) ...ológ, by som tak nemal hovoriť. Ale sú určite ľahšie rozpoznateľní,
majú také črty, čo spoznáš.“13
Tento respondent dokonca v spojitosti s diskutovanými témami nechcel zaujať stanovisko k jednej špecifickej téme pri rozprávaní o utečencoch. Dôvodom bol fakt, že
jeho pracovisko malo získať externú zákazku na poskytovanie služieb v špecifickej
oblasti. Vzhľadom k sledovaným témam a vzhľadom k potrebe zaujať k nim osobné stanovisko respondent kontroloval svoje vyjadrenia.
Aj rozprávanie žartov alebo skratkovité usudzovanie o etnických skupinách závisí
od osoby, ktorej je informácia takýmto spôsobom komunikovaná. Vtipné zovšeobecnenie alebo zveličenie etnických skupín je zdieľané s osobami, u ktorých sú si istí, že si
to „môžu dovoliť“. Keďže sa tu komunikujú politicky nekorektné vyjadrenia vo forme
žartu, vtipu, zveličenia, zovšeobecnenia, vždy je potrebné vyberať si človeka, ktorému
môže byť takáto informácia komunikovaná.
Respondenti, zastávajúci a vyjadrujúci pragmatické sociálno-hodnotové postoje
replikované z inštitúcií alebo rovesníckej skupiny, dokážu v sociálnej komunikácii určiť,
s kým a v akej situácii môžu a s kým nemôžu v komunikácii využívať skratkovité esencialistické princípy usudzovania. Ukázalo sa, že to, akým spôsobom človek usudzuje
o sociálnych skupinách, závisí od vzťahu k osobe, s ktorou prebieha komunikácia. ZÁVER
Výsledky výskumu ukázali, že esencialistické reprezentácie sa dajú iba čiastočne (vedome) prekryť, ale napriek tomu stále zostávajú v mysli. Či sa aktivizujú, nerozhoduje
ani tak samotné vzdelanie, ale konkrétne socioekonomické faktory. Samotné vzdelanie
neodstráni esencializmus. Neodstráni ho dokonca ani u tých, ktorí to postulujú. Ako
sme ukázali, konkrétne vedomosti dokážu vedci využívať v istých situáciách ako expertný
13 Muž, číslo 3, rok narodenia 1975, prírodná veda.
Norbert Maur
27
model na vysvetlenie sociálnych vzťahov. Výsledky rozplývajú jednu z ilúzií, že vzdelanie
je rovnorodé, nivelizuje poznanie a usudzovanie o sociálnych skupinách a pôsobí ako
faktor na odstránenie esencialistických predstáv. Naopak, aj napriek vzdelaniu pôsobí
iný faktor, ktorý aktivizuje alebo potláča esencializmus. Aj genetik alebo etnológ, ktorý
zastáva názory o rasách a etnikách, vie o alternatívach vo vede, ale domnieva sa tak nie
na základe vedy, ale presvedčenia. Potvrdenie konzistentnosti predstáv o etnických identitách v tejto práci ukazuje, že esencializmus nie je iba jeden z ďalších konceptov, ktorý
vymysleli vedci, ale že ide o konzistentné usudzovanie, ktoré sa vyskytuje naprieč druhom
vzdelania a naprieč sociálnym prostredím. LITERATÚRA
Barth, F. (1969). Introduction. In: F. Barth
(Ed.), Ethnic Groups and Boundaries. Bergen, Universitetsforlaget: London, Alen &
Unwin, s. 9-38.
Boyer, P. (1990). Tradition as Truth and Communication: A Cognitive Description of Traditional Discourse. Cambridge: Cambridge
University Press. Brubaker, R. (2002). Ethnicity without groups.
In: Archives of European Sociology, 43(2),
163-189.
Brubaker, R., Cooper, F. (2000). Beyond
„identity“. In: Theory and Society, 29, 1-47.
Brubaker, R., Loveman, M., Stamatov, P.
(2004). Ethnicity as Cognition. In: Theory
and Society, 33, 31-64.
Buzalka, J. (2009). Národ, náboženstvo a modernita v juhovýchodnom Poľsku: antropologická štúdia nacionalizmu v stredovýchodnej Európe. In: P. Drál, A. Findor
(Eds.), Ako skúmať národ. Deväť štúdií
o etnicite a nacionalizme. Brno: Tribun EU,
s. 131-157.
Coley, J. D., Medin, D. L., Proffitt, J. B., Lynch,
E., Atran, S. (1999). Inductive reasoning in
folkbiological thought. In: D. L. Medin & S.
Atran (Eds.), Folkbiology. Cambridge, MA:
MIT Press, s. 205-232.
Corder, G. W., Foreman, D. I. (2009). Nonparametric Statistics for Non Statisticians:
A Step-by-Step Approach. Wiley. Ericsson, K. A., Kintsch, W. (1995). Long-term
working memory. In: Psychological Review
102, 211-245.
Findor, A. (2009). Ako fungujú „národné dejiny“: reprezentovanie „kultúrnej nadradenosti“ a vytváranie etnických hraníc v slo-
28
ŠTÚDIE
venských učebniciach dejepisu (1918 –
1938). In: P. Drál, A. Findor (Eds.), Ako
skúmať národ. Deväť štúdií o etnicite a nacionalizme. Brno: Tribun EU.
Gelman, S. A. (2003). The Essential Child : Origins of Essentialism in Everyday Thought.
New York: Oxford University Press.
Gelman, S. A. (2004). Psychological essentialism in children. In: Trends in Cognitive
Sciences, 8(9). Electronic document, http://
www.sciencedirect.com (2005 – 3 – 20).
Grusec, J. E., Davidov, M. (2007). Socialization in the Family: The Roles of Parents. In:
J. E. Grusec & P. D. Hastings (Eds.), Handbook of Socialization. Theory and Research.
New York, London: The Guilford Press,
s. 284-308. Hirschfeld, L. (1989). Rethinking the acquisition of kinship terms. In: International Journal of Behavioral Development, 12, 541-568.
Hirschfeld, L., A. (1998). Race in the Making:
Cognition, Culture, and the Child’s Construction of Human Kinds. London: MIT
Press.
Kanovský, M. (2004). Etnická identita, kognitívny prístup a terénny výskum: Ako na to?
Etnologické rozpravy, 11(2), 11-24.
Kanovský, M. (2007). Essentialism and Folksociology: Ethnicity Again. Journal of Cognition and Culture 7(3, 4), 241-281.
Kanovský, M. (2009a). Esencializmus a etnicita: sociálno-kognitívne vysvetlenie reprezentovania sociálnych skupín. Sociologický
časopis, 45(2), 345-368.
Kanovský, M. (2009b). Reprezentácie „etnicity“ na západnej Ukrajine a na východnom
Slovensku. In: P. Drál, A. Findor (Eds.),
Ako skúmať národ. Deväť štúdií o etnicite
a nacionalizme. Brno: Tribun EU, s. 9-34.
Verkuyten, M. (2006). The Social psychology of
Ethnic Identity. New York: Psychology Press.
O AUTOROVI
NORBERT MAUR (*1982) – programový manažér v Nadácii Pontis, externý pracovník Ústavu sociálnej antropológie na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave. Počas magisterského štúdia na Katedre etnológie
a kultúrnej antropológie na FF UK v Bratislave sa venoval problematike migrácií
a výskumu etnických identít. V rámci týchto tém publikoval štúdie How People Conceptualize Refugees in Gabčíkovo (2008) in: M. Svoboda, L. Lenk (Eds.), Anthropology of/in the Post-Socialist World, Plzeň: LEDA, 123-133, alebo „Majú inú mentalitu“
Esencialistické reprezentácie o gabčíkovských žiadateľoch o azyl (2009), in: Český lid,
96(3), 247-262. Počas doktorandského štúdia na Ústave sociálnej antropológie na
FSEV UK v Bratislave sa venoval výskumu reprezentácií etnických a rasových skupín
s využitím teórií a metód kognitívnej antropológie. V rámci pedagogickej činnosti sa
špecializuje na kognitívnu antropológiu. V Nadácii Pontis sústreďuje pozornosť na
aplikovanú antropológiu, v rámci ktorej pripravuje darcovské stratégie nadačných
fondov a koordinuje grantové programy.
Norbert Maur
29
1
62 • 2014
ŠTÚDIE
ŽIDOVSTVO V ASIMILOVANEJ NUKLEÁRNEJ RODINE
TRETEJ POHOLOKAUSTOVEJ GENERÁCIE 1
ZUZANA PEŠŤANSKÁ
Mgr. Zuzana Pešťanská, Katedra etnológie a muzeológie, Filozofická fakulta Univerzity
Komenského, Gondova 2, 814 99 Bratislava, e-mail: [email protected]
Through a chosen example, this paper presents an interpretation of talks about Jewishness in a present-day nuclear family of the third post-Holocaust generation. My aim
was to describe one of many variants of the presentation of Jewishness in a secularised
mixed family in Slovakia in an urban environment. The wife in the studied couple is Jewish, and the husband is non-Jewish. Through this concrete family, I sought to interpret:
a) in what form has a family of members of the Jewish community survived in the current conditions in Slovakia; b) what is the impact on this form of the restoration of positive Jewish identity in the 1990s; c) how a family life-cycle influences the extent and
the ways of consumption of Jewishness in the public and private spheres.
Key words: restoration of “positive Jewish identity”, third post-Holocaust generation,
identity-forming process, nuclear family, mixed couples, Jewish community
Kľúčové slová: obnova „pozitívnej židovskej identity“, tretia poholokaustová generácia,
identitotvorný proces, nukleárna rodina, zmiešané manželstvo, židovská komunita
ÚVOD
Rodina dlho predstavovala prirodzené jadro židovskej komunity,2 v rámci ktorej existoval jednotiaci diskurz o rodine. Toto už ale dnes neplatí. V súčasnosti nie je možné na
Slovensku hovoriť o jednotiacom modeli kultúry židovskej rodiny, berúc do úvahy dejinný
vývoj židovskej komunity na Slovensku, ktorý je uvádzaný do pohybu dvoma spoločenskými mechanizmami, a to tradíciou a asimiláciou. Tradičná jednota židovstva3 bola týmto
vývojom prerušená a nahradená rôznorodosťou a multiplicitou.
1 Predkladaná odborná štúdia vychádza z antropologického výskumného projektu, ktorý som realizovala
v rámci písania diplomovej práce s názvom Súčasná rodina tretej poholokaustovej generácie (školiteľka:
Mgr. Ivica Bumová, PhD.). 2 Odlišujem pojmy židovská komunita a židovská náboženská obec, inak aj kehila. Židovskú komunitu
chápem ako širšiu inštitucionálnu sieť, ktorá v sebe zahŕňa členov obce, členov únie mládeže, iných židovských organizácií a ostatných Židov, ktorí nie sú členmi ani obce ani únie mládeže, ale verejne
(v prostredí komunity aj/alebo prostredí majority) sa hlásia k tejto sociálnej kategórii.
3 Pre jasnosť môjho ďalšieho výkladu pokladám za dôležité na úvod uviesť ako som narábala s pojmom
30
ŠTÚDIE
Proces zmien a adaptácie sa začal pozvoľna už od usadenia sa komunity na území
dnešného Slovenska. Následne osvietenské reformy Jozefa II. (zahájené vydaním Tolerančného patentu v roku 1781) začali proces postupnej asimilácie s kultúrou a hodnotami
majority, keď sa rodiny postupne začali odlišovať rozdielnou mierou rešpektovania predpisov Tóry. Pokračoval obdobím holokaustu, po ktorom „prakticky zanikla celá ortodoxná
zložka obyvateľstva a aj kompaktné židovské osídlenie v mestách a na vidieku“ (Salner,
2005: 21). V priereze dejín nastupuje etapa socializmu, ktorá urýchlila a prehĺbila proces
asimilácie a diskontinuitu medzigeneračného prenosu židovstva. V tejto časti dejín nastal
po roku 1968 opäť výraznejší pokles židovského obyvateľstva cez emigráciu hlavne mladšej generácie do zahraničia.
Dejinný vývoj komunity na Slovensku vyvolal niekoľko asimilačných tendencií
v živote komunity – náboženskú vlažnosť a odklon od religiozity, dominanciu zmiešaných
manželstiev (manželstvo uzavreté partnermi, kde iba jeden z nich disponuje židovským
pôvodom), preferenciu života v urbánnom prostredí. Čo sa odrazilo v podobe, štruktúre
a kultúre súčasnej rodiny židovskej komunity.
Východiskovým tvrdením, ktoré tvorí teoreticko-metodologickú kostru predkladanej
štúdie je, že rodina bola a je sociálnym priestorom transgeneračného prenosu židovstva
(Salner, 2007) a iných foriem kapitálov (Bourdieu, 1998; Možný, 2011; De Singly, 1999).
Zmieneným vývojom však vznikol priestor pre tvorbu a medzigeneračný prenos rôznych
podôb židovstva v rodinách tretej poholokaustovej generácie4 ako bude aj popísané
v nasledujúcich častiach príspevku.
Tretia generácia sa po roku 1989 ocitla v období obnovovania pozitívnej židovskej
identity.5 Dochádza k (opätovnému) verejnému nastoľovaniu židovskej tradície, ale je
aj výrazom pretrvávajúcej asimilácie. U tejto generácie sa objavujú dve hlavné tendencie.
Prvou je zverejnenie svojho židovstva, o ktorom vedeli od detstva. Druhou je nadobudnutie poznatku o židovských koreňoch v dospelosti či staršom veku. Spomenuté postoje
boli vyvolané silným vplyvom negatívneho stigmatizujúceho vnímania židovstva ako
identitnej vrstvy prvej a druhej generácie (rodina sa buď uzavrela do rodinného života
a navrátila sa k ortodoxii, alebo sa priklonila k urýchlenej asimilácii), pod vplyvom ktorej
verejné uznanie židovského pôvodu bolo považované za nebezpečné.
O svojom židovstve sa niektorí členovia tretej poholokaustovej generácie dozvedeli
v adolescentnom veku a bola to pre nich nová životná situácia, s ktorou sa museli vyrovnať. To či sa rozhodli identifikovať sa s touto sociálnou kategóriou a akým spôsobom,
bolo výrazom osobných zámerov a slobodnej voľby (Gyárfášová, 2008; Salner, 2000;
Pešťanská, 2012). Ich židovstvo nie je výsledkom „tradovaných náboženských hodnôt
židovstvo. V prvom rade som ho vnímala ako sociálnu kategóriu, ktorou možno analyzovať spoločnosť
a identitotvorný proces (na to, aby sa niekto stal Židom či Židovkou sa musí najskôr identifikovať s touto
sociálnou kategóriou). V druhom rade v žitej realite ako symbolický kapitál (zastrešujúci všetky ostatné
formy kapitálov), ktorý môže byť jednak súčasťou habitu jednotlivca a kultúry rodiny. Jednotlivé kapitály
predstavujú symbolické, sociálne a kultúrne formy zmieňovanej sociálnej kategórie.
4 Z historicko-sociálnej perspektívy sa na Slovensku v poholokaustovom období rozlišuje prvá židovská
generácia – tzv. generácia preživších (tí, ktorí prežili holokaust), druhá generácia (generácia detí „preživších“), tretia generácia (narodení v 70. rokoch a v prvej polovici 80. rokoch) a štvrtá generácia (ešte
sa len vytvára) (Salner, 2000).
5 Pojem „obnova pozitívnej židovskej identity“ je historický údaj, ktorým sa označuje obdobie od roku
1989 a poukazuje na zmenu vo vnútri židovskej komunity vo vnímaní židovstva ako identitnej vrstvy.
V zmieňovanom období dochádza k procesu demokratizácie a liberalizácie verejného života.V prostredí židovskej komunity nastáva proces verejného obnovovania kultúrneho a sociálneho kapitálu po období holokaustu a socializmu a posilňuje sa pozitívne vnímanie židovstva (Gyárfášová, 2008; Leichtová, 2006; Salner, 2000).
Zuzana Pešťanská
31
v rámci rodiny, ale väčšinou predstavuje výsledok disimilačného procesu, socializovania
s mladým židovským prostredím na Slovensku a v zahraničí a následne postupného nadviazania kontaktu s formálnym židovským životom“ (Gyárfášová, 2008: 29). Daný proces
obnovy kultúrneho a sociálneho kapitálu sa odráža nielen v zmenenom individuálnom
postoji voči židovstvu, ale aj v rodinnom živote dnešnej tretej generácie. Kultúra rodiny
tejto generácie sa vyznačuje rôznym pomerom židovských a majoritných prvkov kultúry
(Salner, 2000).
Mojím zámerom je v danom príspevku popísať zmienené asimilačné prvky (sekularizácia, preferencia nežidovského partnera) a aj proces neskoršej identifikácie sa so židovstvom na príklade jednej nukleárnej rodiny žijúcej v urbánnom prostredí. Tým sa
pokúsim (okrem výskumných otázok) zodpovedať aj na otázky – Čo znamená vnímať
seba ako Židovku/Žida a aký proces k tomu vedie?
Konkrétnym cieľom je prostredníctvom interpretácie prípadu vybranej rodiny tretej
poholokaustovej generácie v prvom rade charakterizovať jednu z mnohých podôb sekularizovanej súčasnej nukleárnej zmiešanej rodiny židovskej komunity na Slovensku
v urbánnom prostredí. V druhom rade zachytiť ako obnova pozitívnej židovskej identity
ovplyvňuje život na individuálnej a aj rodinnej úrovni.
Štruktúra predkladaného príspevku je rozdelená do dvoch významových celkov.
V prvej prehľadovej časti sa venujem definícii teoretických východísk rodiny a identitotvorného procesu, ktoré som aplikovala vo výskume a tvorili interpretačnú schému analýzy. V druhej časti najskôr predstavím realizovaný výskum, metódy výskumu a spôsoby
analýzy dát. Následne interpretujem prípad skúmanej rodiny a predostriem výsledky
analýzy.
TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ – RODINA, IDENTITA, ŽIDOVST VO
Ako vyplýva z môjho doterajšieho výkladu, zaoberám sa troma zložitými javmi sociálnej reality, a to rodinou, židovstvom a identitotvorným procesom. Zmienené javy
uvádzam ako zložité z toho dôvodu, že nemožno vypovedať jednotnú vedeckú definíciu
uvedených pojmov a rovnako neexistuje ich homogénna podoba ani v žitej realite.
Rodinu chápem ako psychosociálnu skutočnosť (je umiestnená v priestore a čase),
ktorá je vytvorená spojením dvoch odlišných jedincov (dvoch odlišných habitov) prostredníctvom inštitúcie manželstva. Je spoločenstvom osobností, ktoré prichádzajú do
vzájomného interakčného vzťahu. Tým sa stáva dynamickým systémom, ktorý je vytváraný a formovaný svojimi členmi a externými vplyvmi okolitého sociálneho priestoru
(Handel, Hess, 1994; Bourdieu, 1998).
Základným epistemologickým predpokladom výskumu bolo vnímanie rodiny ako jedinečného symbolického priestoru, kde prebieha vzájomná interakcia jej členov, ktorá
je realizovaná prostredníctvom komunikácie a sociálneho konania. Výsledkom týchto
sociálnych činností je proces, ktorý sa označuje ako konzumácia, v tomto prípade kultúry
rodiny a židovstva.
Vo svojej žitej realite je rodina napĺňaná rôznym obsahom. Vznikajú tak rozmanité
podoby kultúry rodiny, ktoré predstavujú rozličné usporiadania a spôsoby odovzdávania
„výsad ekonomických, kultúrnych a symbolických“ (Bourdieu, 1998).
Dôležitým bodom existencie každej sociálnej skutočnosti, a teda aj rodiny, sú podmienky a okolnosti ich legitimizácie. Navonok sa legitimita rodiny preukazuje ako symbolická bariéra, ktorá ju oddeľuje od iných rodín a sociálnych skutočností. Sociálny
32
ŠTÚDIE
činiteľ v sociálnom a symbolickom priestore legitimizuje svoje postavenie a orientácie,
koná, vytvára si svoj vlastný priestor v symbolickom boji na základe štyroch základných
kapitálov, ktoré vlastní: kultúrneho, ekonomického, politického a sociálneho, pričom
ich zjednocujúcim faktorom je habitus (Bourdieu, 1998).
V prípade rodiny tretej poholokaustovej generácie, ktorá sa zúčastnila na danom výskumnom projekte, bolo židovstvo súčasťou špecifickej kultúry rodiny. Vytvoril sa tak
jeden z mnohých diferencujúcich rysov v každodennej sociálnej realite, ktorý odlišoval
členov danej rodiny od iných v sociálnom priestore.6
Rodina ako každá sociálna skutočnosť je umiestnená v čase, čím sa stáva kauzálnym
dôsledkom svojich predchádzajúcich (minulých) štruktúr a foriem. V prípade realizovaného výskumu som preto vychádzala z definícií rodiny v európskom sociálnom kontexte (De Singly, 1999; Možný 2011; Goody 1983), pričom som prihliadala na jej špecifický vývoj na Slovensku, konkrétnejšie na výskum židovskej rodiny (Salner, 2007;
Gyárfášová, 2008).
Z doterajšieho výkladu možno rodinu charakterizovať ako základnú sociálnu inštitúciu
a normatívnu jednotku vytvárajúcu primárny sociálny a symbolický priestor pre subjektívne osvojovanie si personálnej a sociálnej pozície vo svete – t.j. kreovanie osobnosti
procesom identifikácie so sociálnymi kategóriami. Na základe takto vytvorenej pozície
si jedinec stanovuje stratégie konania v sociálnom prostredí. V rodine sa dieťa učí orientovať v príslušnom kultúrnom a sociálnom prostredí, symboloch a spoločenských štandardoch (Bourdieu, 1998; De Singly, 1999), uvedomovať si svoje miesto v sociálnom
svete v opozícii voči „tým druhým“ – odlišovať sa od druhých na základe habitu, formovania si životných orientácií a spôsobov objektivizácie sveta (Bourdieu, 1998).
Okrem automatického prisúdenia identitných kategórií v rodine postupným vývojom
našej sociálnej existencie sme schopní si sami prisudzovať rôzne sociálne kategórie
a identifikovať sa s nimi. Človek je multiidentickou bytosťou a tieto svoje identitné vrstvy
demonštruje v interakcii s okolitým prostredím.
Prisúdenie identitnej kategórie potom definujem ako dynamický intrapsychický proces
so sociálnymi a kultúrnymi súvislosťami – inak aj identitotvorný proces či proces zvnútorňovania (Brubaker, Cooper, 2000; Mars, 1999), v ktorom sa človek identifikuje s rozličnými sociálnymi kategóriami (stanú sa zdrojom konania a poznania).
V prípade charakterizovania židovstva vzhľadom na jeho v súčasnosti ambivalentný
charakter a multiplicitu som vychádzala z jednotlivých aspektov, ako ich popísal Leonard
Mars, a to: a) etnický a náboženský7 (ideotvorný prejav židovstva), b) kultúrny a sociálny
(prejavy ideotvorného aspektu, záujem o literatúru, tradície, jazyk – hebrejčina, jidiš
a väzby s ostatnými Židmi a Židovkami, židovskými inštitúciami a organizáciami) (Mars,
1999). Počas svojho života si jednotlivci osvojujú, identifikujú sa a (prípadne) aj konajú
podľa špecifických dobových aspektov židovstva. Tento proces nie je nikdy ukončený
do definitívnej a pretrvávajúcej podoby, ale sa mení a vyvíja v závislosti od vonkajších
sociálno-historických a individuálnych intrapsychických premenných.
Pri analýze procesu zmienej identifikácie s popísanými aspektmi židovstva som aplikovala koncepciu identít Rogersa Brubakera a Fredericka Coopera. Autori charakteri6 Na tomto mieste by som rada zdôraznila, aby nevznikali nedorozumenia pri výklade tu interpretovaného
prípadu, že židovstvo v prípade rodiny participujúcej na výskume nebolo jediným diferenciačným rysom,
ale je len jedným z niekoľkých, ktorými rodina disponovala. Ja som pre potreby naplnenia výskumného
cieľa interpretovala kultúru rodiny prostredníctvom jedného aspektu ich rodinného života – aspektu židovstva.
7 Náboženský ideotvorný základ je pojmovo označovaný ako judaizmus.
Zuzana Pešťanská
33
zovali tri základné koncepcie, ktoré sa „skrývajú“ za pojmom identita: a) kategorizácia
a identifikácia, b) sebaporozumenie a sociálna lokalizácia, c) pocit prináležitosti, spojitosti a skupinovosti.
Týmto prístupom sa nadobúdanie identitných vrstiev stáva sociálnym, intrapsychickým a emočným dynamickým životným procesom, ktorý si vyžaduje vytváranie sociálnych väzieb (príbuzenských, priateľských) s inými osobami, ktoré sa vnímajú ako „nositelia židovskej identity“ a emocionálne prepojenie s danou skupinou, vnímanie seba
ako nositeľa či nositeľku židovstva a vytváranie konania podľa identifikačnej sociálnej
kategórie. Čím sa proces zvnútorňovania istej identitnej vrstvy stáva procesom nadobúdania sociálneho konania a poznania osvojovanej sociálnej kategórie, resp. aspektov
tejto kategórie.
Rodina aj osvojovaná identitotvorná kategória sú symbolickým a praktickým konaním
jednotlivcov zreálňované, ale kvôli inému účelu, s iným sociálnym a intrapsychickým
priebehom a výsledkom. Kategórie – rodina, identitotvorný proces a židovstvo (symbolický kapitál) som pre naplnenie výskumného cieľa nemohla interpretovať oddelene.
Nemožno ignorovať jednu alebo druhú kategóriu pri interpretácii života súčasnej tretej
poholokaustovej generácie.
Každá zo spomenutých kategórií tvorí časť vzorca, ktorého výsledkom je život jedinca.
Proces identifikácie s akoukoľvek sociálnou (identitotvornou) kategóriou je situovaný
v sociálnom prostredí rodiny, komunity, priateľov, pracovného prostredia a pod. Zmienené prostredia vytvárajú sily a prostriedky pôsobiace na proces identifikácie. Tým by
som chcela vyjadriť, prečo prepájam koncepciu habitu a kapitálov Pierra Bourdieho
s koncepciami identít R. Brubakera, F. Coopera a L. Marsa, hoci P. Bourdieu vo svojej
koncepcii nepopisuje identitotvorný proces, ale teoreticky sa zaoberal skutočnosťami
sociálnej reality, ktoré ho kreujú a v ktorých sa kreuje. Jednotlivé kapitály tak predstavujú
jednak zdroj informácií, inými slovami jeden z aspektov identitotvorných prvkov, na
druhej strane umožňujú zreálňovať tieto prvky v každodennej realite.
Vychádzajúc zo špecifikovaných teoretických východísk a v úvode načrtnutého vývoja
židovskej komunity na Slovensku som pre naplnenie výskumného cieľa stanovila nasledujúce výskumné otázky:
1) akým spôsobom sa obnova pozitívnej židovskej identity v 90. rokoch odzrkadľuje
v kultúre nukleárnej rodiny zmiešaného manželstva tretej poholokaustovej generácie,
2) aké formy židovstva rodina konzumuje (kultúrny a sociálny kapitál) a v akom priestore dochádza ku zmienenej konzumácii (rodinný a verejný),
3) aké sú spôsoby transgeneračnej reprodukcie židovstva na štvrtú poholokaustovú
generáciu (v akom pomere sa na nej podieľajú rodina a židovská komunita).
VYMEDZENIE SUBJEK TU VÝSKUMU A VÝSKUMNÉ METÓDY
Výber rodiny prebiehal podľa nasledujúcich kritérií, ktoré predstavujú tendenčné
prvky vývoja súčasnej židovskej komunity: a) urbánne prostredie, b) sekularita, c) neskoršia židovská inkulturácia, d) zmiešané manželstvo. Rodina, ktorá bola predmetom
záujmu danej štúdie, pochádza zo západného Slovenska a pozostáva zo štyroch členov:
manželka židovského pôvodu (ďalej v texte nazývaná ako Klára, 34 rokov), manžel nežidovského pôvodu (ďalej v texte označený ako Lukáš, 33 rokov) a dve dcéry (v štúdii
pomenované ako Jarka, 6 rokov a Monika, 8 rokov).
34
ŠTÚDIE
Výskum prebiehal v mesiacoch jún 2011 až september 2011 opakovanými stretnutiami
s rodinnými príslušníkmi so zámerom vykonať hĺbkové etnografické interview.
Etnografické interview mi umožnilo zachytiť subjektívne interpretácie kultúrneho
a sociálneho kapitálu židovstva a v prípade manželov aj ich individuálny vzťah k židovstvu, judaizmu a k rodine. Cieľom bolo získať informácie o živote členov rodiny, na základe týchto informácií interpretovať ich životné príbehy, identitné sebainterpretácie
a podoby židovstva v habite Kláry a kultúre jej rodiny.
Rozhovory boli realizované so všetkými príslušníkmi rodiny na individuálnej úrovni,
nerealizovala som skupinové rodinné interview. Počas výskumu som tak získala tri druhy
interview: a) s manželkou, b) s manželom, c) s deťmi (v tomto prípade rozhovory prebiehali na neformálnej úrovni za prítomnosti ich matky).
Z časového hľadiska, životného cyklu manžela a manželky, som sa tematicky zameriavala na:
a) obdobie pred založením vlastnej rodiny (obdobie východiskovej rodiny), kde som
zisťovala ich rodinné pozadie (rodinné a príbuzenské vzťahy, rodinné zvyky a tradície – či sa vyskytovali aj židovské), okolnosti zistenia svojho židovského pôvodu
u manželky;
b) obdobie po založení vlastnej rodiny (súčasná rodina), obdobie som ďalej členila
na nasledujúce rodinné cykly: b1) obdobie pred narodením detí a b2) obdobie po
narodení detí.
V životnej fáze východisková rodina pri analýze rozhovorov s manželkou som sa zameriavala hlavne na spôsoby konzumácie židovstva. Pričom dôležitou okolnosťou bolo
získanie poznatku o židovskom pôvode respondentky. Táto okolnosť tvorí kontext pre
interpretáciu konzumácie zmieneného kapitálu:
1) Zaujímala ma forma tohto kapitálu – (a) sociálny, (b) kultúrny a (c) symbolický.
2) V akom sociálnom priestore dochádza ku konzumácii jednotlivých foriem kapitálov:
a) súkromnom alebo b) verejnom, ktorý som ďalej rozčlenila na b1) sekulárny
a b2) religiózny;
3) akými kanálmi dochádza k tejto konzumácii (ŽNO, iné židovské organizácie, príbuzenské a iné vzťahy a kontakty).
4) O aký typ konzumácie sa jedná:
a) pasívnu konzumáciu – t.j. zúčastňovanie sa na aktivitách a podujatiach
organizovaných židovskými organizáciami či inými kanálmi;
b) aktívnu konzumáciu – t.j. priama tvorba a generovanie židovského kapitálu,
teda organizovanie (spoluorganizovanie) rozličných stretnutí a podujatí,
slávenie sviatkov a dodržiavanie rôznych zvykov a tradícií vo vlastnej
domácnosti.
V prípade manžela som sa zameriavala v životnej fáze východiskovej rodiny na:
1) náboženské elementy v jeho výchove a rodinnej socializácii, ktoré by mohli mať dopad
na charakter základných vzťahov v súčasnej rodine – (1) manželského vzťahu a (2) rodičovského (hlavne vyjednávacia línia rodičov – výchova zo strany otca a matky);
2) akými spôsobmi prichádzal do kontaktu so židovstvom pred spoznaním svojej súčasnej partnerky (teda či u neho prebiehala konzumácia židovstva pred vstupom
do vzťahu so židovskou partnerkou); ak áno, o akú formu a typ išlo, akými kanálmi
a v akom priestore dochádzalo k tejto konzumácii (viď. analýza rozhovoru s manželkou).
V období súčasnej rodiny bolo pre naplnenie cieľa dôležité zmapovanie rodinnej konzumácie židovstva (forma, priestor, kanál, typ) na troch úrovniach existencie rodiny
Zuzana Pešťanská
35
a presahy týchto úrovní: a) úrovni manželky (individuálny habitus Kláry), b) úrovni
manžela (individuálny habitus Lukáša, c) úrovni dcér. Ak sa konzumácia nevyskytovala
(charakterizované podľa úrovní), aké boli dôvody a príčiny tohto stavu.
INTERPRETÁCIA PRÍPADU ZMIEŠANÉHO MANŽELST VA
V MEST SKOM PROSTREDÍ
Príbeh Kláry. Od mlčania k židovstvu
Klára je židovského pôvodu (halachický židovský pôvod8), bola vychovávaná len svojou matkou ako jej jediné dieťa. O svojom pôvode nevedela do šestnástich rokov. Matka
jej o ich rodine nepovedala nič, ani o starých rodičoch. Dôvodom bol pocit strachu z odhalenia ich pôvodu pred verejnosťou.
Klára uvádzala, že niečo tušila na základe ich občasných spoločných stretnutí s inými
Židmi a Židovkami. Z obdobia detstva si spomínala aj na starú pani, susedku, ktorá podľa
jej slov bola Židovkou a doma udržiavala židovskú tradíciu cez praktizovanie židovských
sviatkov a tradícií (hlavne slávenie šabatu). Túto susedku Klára často navštevovala. Čo
je zaujímavé, napriek strachu jej matky a odmietnutia svojho pôvodu nebránila dcére
v návštevách tejto staršej panej. „Napríklad v našom dome. Bola susedka, ktorá robila
židovské sviatky a mala aj vytetované to číslo z Osvienčima. A trebárs, mi niekedy tak povedala, že je židovský sviatok, nebavilo ma k nej chodiť na židovské sviatky, lebo rozprávali
maďarsky. Takže to nebolo pre mňa také zaujímavé a modlila sa ešte v ďalšej reči, po hebrejskej reči. A nebavilo ma k nej chodiť a tak ona zasa chcela, aby som tam bola. Ona bola
taká otvorenejšia než moja mama. Mama nebola nadšená, že ma na tie sviatky volá, ale
nebránila sa tomu. Akože zobrala to tak, že s tou tetou sa kamarátim a nerobila ani za
ani proti. Bola taká neutrálna.“ Tento príbeh z detstva je aj dôkazom toho, že židovstvo
bolo uchovávané nielen v pamäti, ale aj v praktickej rovine ľudského konania v časoch,
ktoré nepriali religióznym prejavom a rôznym iným známkam odlišnosti. Hoci obdobie
socializmu prehlbovalo diskontinuitu židovských hodnôt a tradícií, napriek tomu v súkromí niektoré osoby zo židovskej komunity, ktoré sa nevzdali svojich tradícií, pokračovali
v ich praktizovaní, i keď v strachu a úsilí utajiť svoj pôvod pred úradmi a okolím (Salner,
2000).
O svojom pôvode sa Klára dozvedela cez jedno video, ktoré sa zaoberalo holokaustom
a životnými príbehmi Židoviek a Židov, ktorí prežili vojnu. Matka jej toto video pustila,
ale viac o tom nehovorila, až časom začala rozprávať viac. Neželala si však, aby sa stala
Židovkou. Informácia o židovskom pôvode predstavovala v Klárinom živote aktivizačný
prvok v začatí procesu zvnútorňovania židovstva a rovnako aj input pre generovanie kultúrnych a sociálnych foriem židovstva.
Započatie procesu sebaidentifikácie. Sebaporozumenie, sociálna
lokalizácia a pocit skupinovosti
V období, keď sa Klára dozvedala o svojom pôvode a okolnostiach prežitia jej rodiny
počas holokaustu, prebiehala zmena politického zriadenia. Obdobie socializmu bolo
nahradené obdobím demokratizácie a liberalizácie spoločnosti. Začala sa obroda verej8 Podľa halachy (nariadenia, akým spôsobom viesť život v zhode s predpismy Tóry) je Židom alebo Židovkou tá osoba, ktorá má matku Židovku alebo podstúpila formálny proces konverzie na judaizmus
(Damohorská, Nosek, 2010).
36
ŠTÚDIE
ného židovského života a postupne dochádzalo k nastoleniu novej podoby židovstva na
Slovensku.
O židovstvo sa začala zaujímať viac cez kamarátku z detstva, ktorá sa tiež dozvedela
o svojom pôvode neskôr. Obe sa nakontaktovali na miestnu židovskú komunitu. V rámci
komunity Klára prichádzala do kontaktu so židovskou kanadskou rodinou, ktorá po roku
1989 začala pôsobiť na Slovensku. Jej aktivity sa významným spôsobom podpísali pod
Klárin záujem o židovstvo.
Táto rodina spolupracovala s miestnou židovskou náboženskou obcou a prostredníctvom rôznych seminárov, prednášok, spoločných stretnutí sa snažili prilákať mladých
ľudí židovského pôvodu k tradičnému židovskému spôsobu života. Z rôzneho spektra
aktivít, ktoré vykonávala táto rodina, si spomínala hlavne na spoločné slávenie šabatu.
Dôležitejším aspektom v identifikačnom procese bolo pre Kláru rozhodnutie zúčastniť
sa na študijnom pobyte v Jeruzalemskej ješive. Túto možnosť poskytla spomínaná kanadská rodina prostredníctvom študijného grantu. Klára získala dané štipendium a zúčastnila sa na tomto pobyte, ktorý jej v mnohom pomohol uvedomiť si svoju židovskú
identitu. Išlo o dôležitú udalosť v jej sebauvedomovacom procese a označení seba samej
ako Židovky a porozumeniu sociálnej kategórie – židovstva. „No a tak som si to tak nejak
uvedomila a už v devätnástich mi bolo veľa vecí jasné, aj od tých Kanaďanov, oni zohnali
to štipendium. Oni sa potom odsťahovali, ale už to bolo dosť také pohnuté, celý ten židovský
život. Už bola organizácia, sa to volalo Únia židovskej mládeže, vtedy ešte Československá
únia. Čiže už to bolo relatívne také celé organizované. Čiže už to bolo také, že som o tom
aj veľa vedela. Od tých šestnástich do tých devätnástich som urobila asi veľký pokrok
v tom ako som si to židovstvo uvedomila.“
Po návrate z Izraela sa naďalej podieľala na komunitnom živote a komunita mladých
sa stala dôležitou súčasťou jej života. Nasledujúca výpoveď poukazuje na etapu procesu
zvnútorňovania, keď v Klárinom prípade dochádza k porozumeniu sociálnej kategórie
židovstva. „No a od tých šestnástich do tých devätnástich, od toho utajovania to mama
nemohla všetko utajiť, nedalo sa. Pojem Žid som poznala, ale bolo to veľmi. Akože keby
mi niekto bol povedal pygmej, tak by som toľko isto vedela povedať. V podstate najviac
vedomostí som mala o koncentráku. Ale to, že je to náboženstvo, že to je rasa, čo to v sebe
obnáša, čo to znamená. A diskutovať o tom som nebola zvyknutá. Filozofovať alebo
zaujímať sa o to, na to som nebola zvyknutá. To až potom som sa tak nejak naučila. Dovtedy to bol teda len tak nejaký prázdny pojem. Pod ktorým sa nejako nič neskrývalo.
A potom sa to nejak dostalo do iného kontextu.“
Pre Kláru je komunita viac ako zdroj poznatkov o židovstve. Pokračovanie v procese
tvorby identitnej vrstvy predpokladá aj vytváranie pocitu skupinovosti a prináležitosti
(Brubaker, Cooper, 2000), čo sa v jej živote prejavovalo v podobe spoločného trávenia
voľného času, opekania, kempovania a vykonávania rôznych športových aktivít s rovesníckou generáciou v referenčnej komunite. Postupne začala nadobúdať sama kontakty
a vzťahy s ostatnými Židmi a Židovkami (židovský sociálny kapitál), ktoré sú pre ňu dôležité do súčasnosti. S týmito ľuďmi, kamarátmi z komunity, udržiavala blízke vzťahy.
Spájal ich pôvod, komunita a spoločná minulosť, spomienky, čím vznikol pocit súdržnosti
na základe spoločného pôvodu.
Prostredníctvom zmieneného identitotvorného procesu nastalo u Kláry prijatie etnického
aspektu židovstva (Mars, 1999), ktorý ona koncipovala nasledovne: „Pre mňa je to pôvod.
Ja to beriem ako národ. Židia sú národ, národnosť a náboženstvo. Tak kultúrne zázemie a
povedomie, tak to všetko... ale je tam protiklad, a ten zasa je, že všetci ľudia sú si bratia, žijeme v modernej spoločnosti, musíme si pomáhať, tvoríme nejakú pospolitosť a to tak nejak
Zuzana Pešťanská
37
spojiť. Aj judaizmus sa musí modernizovať. Ten klasický judaizmus, ten úplne ortodoxný,
ten by som povedala, že ma neoslovuje. Oslovuje ma rozumná integrácia.“
Nadobudnutie tejto novej sociálnej kategórie prenášala v rôznych podobách do svojho
životného štýlu a dispozície. V prípade Kláry sa objavil zaujímavý spôsob konzumácie
židovstva, a to práca pre židovskú náboženskú obec a podpora židovských umelkýň
a umelcov.
Príbeh Lukáša
Lukáš sa narodil do katolíckej rodiny iného sociálno-politického prostredia (mimo
komunistický blok). Skutočnosť, že navštevoval katolícku školu, ovplyvnila azda najvýraznejšie jeho nazeranie na náboženstvo. Počas navštevovania tejto školy si vytvoril
veľmi negatívny postoj k podobným inštitúciám vyučujúcim náboženstvo týmto spôsobom (táto jeho skúsenosť mala dopad na jeho súčasnú rodinu ako bude zmienené ďalej
v texte). „Ja som školu nemal rád. Vždy pred začiatkom vyučovania sme sa modlili a ja
spoločne s ostatnými kamarátmi sme rebelovali a nemodlili sa, ale potom sme dostali.
Tá škola vôbec nebola dobrá v tomto. Myslím, v tom prístupe k vyučovaniu náboženstva.“
Tiež to ovplyvňuje aj jeho vnímanie židovstva, a prečo a aká podoba judaizmu ho zaujíma.
„To náboženstvo bolo pre mňa dosť také povrchné. A ja som začal ísť tak sám, som začal
čítať a začal tak filozoficky nazerať. Som hľadal ako ja môžem nájsť svoj spôsob. Asi skôr
taký duchovný život. Ten katolícky život mi dal dosť taký impulz k rozmýšľaniu, tam sú
také otázky, čo to znamená život, čo je silný život.“
Veľmi dôležité pre jeho vnímanie židovstva boli dve cesty do Izraela a štúdium architektúry, kde študoval techniky kreslenia u židovského učiteľa. „Ja som tam išiel a som
aj mal veľký záujem o tú krajinu, o tú kultúru. Pre mňa to bolo zaujímavé. Na začiatku
to bola náhoda. Kamaráti tam boli a rozprávali o tom, ja som potom začal čítať knihy, že
čo je tam. Asi ja som k tomu prišiel aj neskôr, má to takú súvislosť s mojím detstvom. Ja
som chodil na katolícku školu a tam sme sa o tom učili.“
Od prvého stretnutia k manželstvu
Klára sa spoznala s Lukášom na oslave ich spoločného známeho. Obaja si boli od počiatku sympatickí. Lukášovi imponovala na Kláre jej odvaha, energia. Skutočnosť, že
bola Židovka, zohrávala tiež dôležitú úlohu. „A hneď mi padla do oka. Upútala ma tá
chuť na život, to bolo také atraktívne. Tiež to bolo asi spojené s tým židovstvom, toto židovstvo ma sprevádza celý život.“
„Po našom prvom stretnutí som prišla domov a oznámila matke, že toho muža si vezmem. A aj sa stalo. A svoje rozhodnutie by som nezmenila. Akože nerozhodovala by som
sa ani druhýkrát podľa toho či je niekto Žid alebo nežid. To by som neurobila. Ja som ho
mala rada, ja som si jeho chcela zobrať.“ (Klára)
Obaja partneri sa zhodli na civilnom sobáši. „Tak my sme hovorili, my sme z iných náboženstiev a to je lepšie. A toto je taká neutrálna oblasť.“ (Lukáš)
Čo sa týka postoja rodičov Kláry a Lukáša a ich rozhodnutia uzavrieť manželstvo, tak
im v tom nebránili a toto rozhodnutie brali výhradne ako ich. „Moja matka bola veľmi
tolerantná, oni nemali s tým problém.“ (Lukáš) „Mojej mame to bolo v podstate jedno,
povedala, že je to moje rozhodnutie, ktoré rešpektuje.“ (Klára)
Židovstvo v rodine
Židovstvo je dôležité pre Kláru a prenášala ho do rodinného priestoru. Lukáš to toleroval a manželku v mnohom podporoval a on sám pre ňu predstavoval zdroj vedomostí
38
ŠTÚDIE
o židovstve. „Že ako keby bolo to židovstvo výlučne moje. Aj keď on chodí na akcie, on o
tom fakt, že veľa vie. Aj keď je nejaká diskusia, on sa hlási a pýta určite viac než ja. Alebo
číta také knihy. Ale má taký židovský slovník, že on veľa vecí vie.“ (Klára)
V období pred narodením detí sa obaja partneri podieľali na aktivitách obce častejšie
ako po ich príchode do rodiny. Zúčastňovali sa na rôznych seminároch a prednáškach,
ktoré boli pre Lukáša zaujímavé. Ako rodina (úroveň manžel a manželka) sa na aktivitách
obce podieľali pasívnym spôsobom (prijímali symbolický kapitál produkovaný obcou).
Pre Kláru (individuálny habitus) však komunita a židovstvo predstavovali oveľa viac ako
vyjadrenie záujmu. Aktívne sa podieľala na mnohých aktivitách, organizovala niekoľko
výstav v sídle komunity.
Príchod detí do rodiny znamenal úplne inú situáciu a dochádzalo aj k mnohým zmenám,
ktoré vyplývajú aj zo súčasnej podoby rodiny, ktorá sa chápe ako vzťahová a orientovaná
na deti. „Je to samozrejme problematickejšie, lebo tam sú emócie. Je jasné, že keď je oprava
domu, je tam nejaká diera, tak veľa emócií tam nemáte. Pri výchove detí samozrejme cítim
tu emóciu a som tam taká pozornejšia, aj on je pozornejší.“ (Klára) Fakt narodenia dcér
ovplyvnil celkový životný cyklus rodiny a aj konzumáciu židovstva vo verejnom priestore
komunity. „Teraz, keď sú dcérky už staršie máme o niečo väčšiu voľnosť, ísť napríklad von
s kamarátmi.. Ale dlhé obdobie sme museli byť len doma pri deťoch a starať sa o ne. Predtým
sme chodili aj na viac tých seminárov a diskusií na obci.“ (Klára)
Dôležitou okolnosťou života rodiny, čo malo dopad na konzumáciu židovstva v rodine,
bola skutočnosť, že dievčatá vedeli o svojom pôvode a obe navštevovali ortodoxnú židovskú škôlku. „Takže obe vedia, že sú Židia, vedia o tom viac než ja v mojom veku. Je
im to také jasnejšie a vnímajú, že otec neni Žid.“ (Klára)
Akonáhle sa spojilo židovstvo a deti, ktoré vzbudzujú silné emócie, vznikol v rodine
nesúlad. Pre židovstvo v rodine sa najväčším problémom stala návšteva dcér už spomínanej židovskej škôlky. Na dôsledky tejto skutočnosti v rodinnom prostredí je potrebné
nahliadať cez nasledujúce determinanty – Lukášova skúsenosť s inštitucionalizovanou
náboženskou výchovou v detstve, rodová dynamika a pozícia otca, a tiež problém komunikácie medzi partnermi (ktorý obaja partneri určili ako vážnejší problém v ich vzťahu). Rozhodnutie dať deti do židovskej škôlky sa stalo pretrvávajúcim problémom v rodine, ktorý sa objavuje ako argumentačný prvok v prípade komunikácie odrážajúcej
nesúlad manželských názorov na výchovu dcér. „Ja som možno ten problém podcenila.
Lebo ja som to brala, že ja som matka, že ja rozhodujem. Nejak som zabudla to s ním diskutovať. A on mal iný názor. On mal názor, že ja som síce vyrastala len s tou mamou,
ktorá sa tým pádom s nikým nebavila o ničom a rozhodovala o mne. Ale, že on sa cíti,
tak, že on by mal byť súčasťou toho rozhodovania. A často mi to vyčíta, keď niečo riešim
v súvislosti s nimi, že aj tak sa rozhodnem sama ako vždy. Potom občas z toho vzniknú
aj hádky.“ (Klára)
„Obe išli do tej škôlky. Chcel som aby ich radšej nechala v normálnej. Ja som bol trošku
proti. Pre mňa bolo ťažké sa s tým vyrovnať, kvôli mojej skúsenosti. A preto, kvôli mojej
skúsenosti si myslím, že to nie je najlepší spôsob vzdelávania. Ten spôsob bol ten istý,
hoci tie informácie v mojom prípade boli iné, ale ten spôsob bol ten istý. Aj my sme sa
mali každý deň modliť. Myslím, že to nie je správny spôsob. Každé náboženstvo má nejaký
svoj problém. Napríklad, katolícke má problém tej viny, to je silné, pre nás to bol silný prvok. Ale myslím si, že psychologicky to nie je veľmi zdravé. Oni nevedia ako rozmýšľať
o tom, oni to berú automaticky.“ (Lukáš)
Dôležitým determinantom bola aj otázka manažovania spoločného rodinného času.
Aj táto skutočnosť rozhodovala o rodinnej konzumácii židovského kapitálu vo verejnom
Zuzana Pešťanská
39
židovskom priestore. „Viac-menej. Nie na všetky, teda nie je v našich silách chodiť na
všetky prednášky, na všetky fóra, na všetky diskusie. To sa nedá. Takže tak, výberovo.
Keď budem seniorka a budem mať viac času, to príde. A kde dám deti, aj keby som chcela
chodiť. Deti majú krúžky a tie krúžky sú pre mňa primeranejšie ako chodenie na akcie
s dospelými.“ (Klára) „Niekedy áno, niekedy nie. Ja nie som veľmi na to, radšej kvôli deťom.“ (Lukáš)
V prípade tejto rodiny sa vyskytla hybridizácia prvkov majoritnej a židovskej kultúry
v prípade slávenia Vianoc a Chanuky zároveň. Chanuku slávili v priestoroch komunity,
zúčastňujú sa na verejných podujatiach, ktoré organizuje obec v kontexte tohto židovského sviatku. Vianoce prebiehali v súkromnom priestore rodiny a realizácia tejto tradície
v ich rodine pozostávala z existencie vianočného stromčeka v domácnosti, spoločnej večere 24. decembra a odovzdávania darov po nej. Židovské stravovacie návyky sa v symbolickom priestore rodiny nevyskytovali, kóšer stravovanie sa vyskytovalo v prípadoch
podieľania sa na aktivitách komunity.
Pre úplnosť interpretovania židovstva v rodine je potrebné zmieniť aj vzťahy s rovesníckou skupinou v rámci komunity, ktoré si Klára vytvorila ešte pred založením manželstva počas identitotvorného procesu. S mnohými priateľmi a priateľkami z obdobia
dospievania sa stretávala aj ako s rodičmi, ktorí dali svoje deti tiež do židovskej škôlky,
či sa s deťmi zúčastňovali na aktivitách komunity. V rámci týchto vzťahov fungovala aj
recipročná výmena detského oblečenia či pomoci, alebo rád ohľadom starostlivosti
o deti.
Transgeneračný prenos židovstva
V prípade transgeneračného prenosu židovstva v rodine plnila úlohu sprostredkovateľa
symbolického kapitálu matka. Klára je židovského pôvodu, aj jej dcéry sú z halachického
hľadiska považované za osoby židovského pôvodu. O svojom pôvode vedia, židovstvo
nebolo už v rodine zatajované ako v prípade Klárinej východiskovej rodiny. Lukáš zastával
skôr neutrálny pohľad v prípade ďalšieho vývoja identifikačného procesu s náboženským
ideotvorným prejavom židovstva jeho dvoch dcér: „To je ich rozhodnutie, ale keď budú
staršie“. Ale deťom nebránil v židovskom (aj religióznom) vzdelávaní prostredníctvom
komunity, hoci s tým nebol stotožnený. Následne nastupovala komunita, ktorá odovzdávala deťom židovský kultúrny a sociálny kapitál. Starala sa o to, aby deti získali židovské
poznanie, čím legitimizovala ich narábanie so židovským kapitálom. Prostredníctvom
navštevovania ortodoxnej škôlky dochádzalo k individuálnym dopadom náboženskej
výchovy na správanie sa detí a ich identifikáciu so židovstvom. „Myslím, že Jarku to viac
chytilo. Monika, ona je taká, je jej to v podstate jedno. Vie, že je Židovka, ale viac to nerozvíja, berie to ako fakt. Jarka, tak sa aj zamýšľa ako je možné, že jej ocinko, najlepší
na svete, nie je Žid. Toto nevie pochopiť. A tiež mnoho iných vecí. Prečo neslávime šabat
a podobne.“ (Klára)
ZISTENÉ VÝSLEDKY VÝSKUMU
Odpoveďou na prvú výskumnú otázku – Akým spôsobom sa obnova pozitívnej židovskej identity v 90. rokoch odzrkadľuje v kultúre rodiny? – zodpoviem zároveň na jeden
z výskumných zámerov, a to – Čo znamená vnímať seba ako Židovku a aký proces k tomu
vedie. Dôvodom je skutočnosť, že Klárina identifikácia so židovstvom ovplyvnila aj jej
rodinu. Ak by nedošlo k tomuto procesu, tak by v rodinnom a verejnom priestore nedo40
ŠTÚDIE
chádzalo k aktivizácii rôznych foriem tohto kapitálu, pretože Klára (a jej rodina) by nemala záujem o konzumáciu židovského kapitálu v oboch typoch priestorov (rodinnom
a verejnom). Tým ďalej tvrdím, že jej zvnútornenia židovstva legitimizuje jej rodinu
(hlavne deti) na konzumáciu židovstva v priestore židovskej náboženskej obce.9
Ako vyplýva zo životného príbehu Kláry, proces identifikácie nie je jednoduchý a automatický. Jedná sa o zložitý a dynamický proces zvnútorňovanie židovstva ako sociálnej
kategórie prostredníctvom rôznych sociálnych a intrapsychických úkonov, tak ako ich
popísali R. Brubaker a F. Cooper. Pričom sa v tomto procese museli zaktivizovať všetky
typy úkonov, aby prebehla identifikácia a židovstvo sa stalo jednou z identitných vrstiev
Kláry. Hoci už od detstva sa pohybovala v židovskom prostredí (sociálna lokalizácia),
ale židovstvo neprijala za svoje – preto, že nevedela o svojom pôvode (identifikácia)
a rovnako nepoznala obsah pojmu „byť Židovkou“ (kategorizácia). K týmto úkonom dochádza od jej šestnástich rokov, keď sa dozvedela o svojich židovských koreňoch a aktívne
zvnútorňovala túto identitnú vrstvu vo svojom živote, tak ako je popísané v jej životnom
príbehu.
Prostredníctvom získavania informácií z mimorodinného prostredia (židovská náboženská obec, únia mládeže, ješiva), ktorých obsahom je židovský symbolický kapitál,
cez konanie a poznávanie, dochádzalo v jej prípade k sebaporozumeniu. Pojem „byť Židovkou“ naberal svoj obsah (aj tým, že sa učila dejiny židovstva a judaizmu, poznávala
tradície a zvyky a niektoré aj prakticky vykonávala, osvojovala si aj základy hebrejčiny
v ješive, a pod.).
Tento proces sebaporozumenia a identifikácie bol umocňovaný pocitom príslušnosti a skupinovosti, ktorý zažívala v komunite židovskej mládeže cez rozličné spoločne
vykonávané aktivity (neboli nevyhnutne židovského charakteru v zmysle zvykov a tradícií, ale vykonávali ich osoby židovského pôvodu – týmto spôsobom prebiehala u Kláry konzumácia symbolického kapitálu). Tým dochádzalo aj k posilňovaniu sociálnej
lokalizácie cez vytváranie sociálnych väzieb (sociálny kapitál) s inými Židmi a Židovkami.
Na konci tohto procesu, hlavne vplyvom komunity a zahraničných organizácií, sa
Klára identifikovala ako Židovka, ktorá sa stotožňuje s etnickým ideotvorným prejavom
(Mars, 1999) a vo svojom každodennom živote zreálňovala židovstvo kultúrnym a sociálnym kapitálom (väzby s ostatnými Židmi a Židovkami, židovskými inštitúciami,
záujmom o židovských spisovateľov, spisovateľky, umelcov a umelkyne, a pod.).
Manželstvo ako vznikajúca sociálna skutočnosť postuluje novú konštrukciu reality,
a to najmä prostredníctvom komunikácie a stereotypných úkonov v dlhšom časovom
horizonte (Berger, Kellner, 1994). Na základe tohto tvrdenia a postulovaných teoretických
východísk interpretujem dopad obnovy pozitívnej židovskej identity na rodinu cez konzumáciu židovstva (formy, spôsob, priestor) nasledovne. Obaja manželia mali pred vstupom do manželstva sociálne a kultúrne poznatky o židovstve, ale z iných motivácií
a s inými dôsledkami. Hlavný rozdiel spočíval v tom, že v prípade manžela sa židovstvo
nestalo jednou z jeho identitných vrstiev, u manželky prebehol proces zvnútornenia
danej sociálnej kategórie.
Židovstvo sa preto odzrkadľovalo hlavne v individuálnom habite Kláry a detí a cez
vzájomnú interakciu v rodine prostredníctvom komunikácie a vzájomnej manželskej
9 Podľa stanov je základnou podmienkou vstupu do niektorej z obcí disponovanie židovským pôvodom
v zmysle Halachy (matka je Židovka) alebo, ak aspoň jeden zo starých rodičov, resp. prarodičov, je (bol)
židovského pôvodu.
Zuzana Pešťanská
41
starostlivosti o deti aj v prostredí rodiny (manželka, manžel a deti). V rámci individuálneho habitu manželky sa vyskytovala aktívna produkcia židovského kapitálu v komunite
(verejný priestor), a to práca pre obec a prezentovanie židovských umelcov na verejnosti.
Deti konzumovali zmieňovaný kapitál frekventovanejšie cez navštevovanie židovskej
škôlky a následne podieľaním sa na rôznych mimoškolských aktivitách realizovaných
židovskou obcou a komunitou. Lukáš sa na aktivitách podľa jeho slov zúčastňoval len
kvôli deťom, prípadne cez spoločnú návštevu rôznych seminárov a podujatí, ktoré organizuje komunita. Tento spôsob konzumácie závisel hlavne od voľného času jednotlivcov
a rodiny ako celku. K ďalším spôsobom konzumácie radím spoločné stretnutia so známymi židovského pôvodu (sociálny židovský kapitál). Ide o priateľov a priateľky, ktorých
Klára poznala z obdobia identifikácie so židovstvom. Tieto vzťahy charakterizujem aj
ako recipročné najmä cez vzájomnú výpomoc pri starostlivosti o deti, výmena detského
oblečenia.
Z pohľadu sedimentovaných rodinných tradícií, ktoré sa spájajú so židovskými tradíciami, sa v prípade tejto rodiny vyskytovalo slávenie Chanuky v priestoroch obce (verejný
priestor sekulárny). V súkromnom priestore rodiny dochádzalo aj k sláveniu Vianoc (dôsledok faktu, že Lukáš vyrastal v kresťanskej tradícii). Vznikla tak hybridizácia prvkov
majoritnej a minoritnej kultúry. Rozsah a obsah kultúrnych a sociálnych foriem židovstva aké boli konzumované vo
verejnom priestore židovskej komunity a obce a aj v súkromnom priestore rodiny, bol
rezultátom možností, ktoré poskytoval manželkin (potencionálny) symbolický kapitál,
ktorý závisel od možností aké poskytovala židovská komunita a obec. V tomto kontexte
možno demonštrovať aj generatívnu schopnosť kapitálov (Bourdieu, 1984), keď východisková skutočnosť pôvodu (symbolický kapitál) produkuje ďalšie formy kapitálov –
vstup do komunity, podieľanie sa na aktivitách, budovanie medziľudských vzťahov,
získavanie vedomostí o židovstve a kultúrnych zručností. Na konzumáciu ďalej vplývali
postoje a preferencie, ktoré zastával voči židovstvu manžel, faktor voľného času a detí
(buď vhodnosť podujatí a udalostí organizovaných komunitou pre deti, alebo aktivity
pre deti a židovská škôlka, takto obaja rodičia vstupujú do intenzívnejších sociálnych
sietí židovstva). Pritom najdominantnejším priestorom konzumácie židovstva bol sekulárny verejný priestor prostredníctvom (kanálom) židovskej obce, únie mládeže, priateľských vzťahov. Takto vyprofilovaná konzumácia konkrétnych kapitálov židovstva sa
menila v závislosti od rodinného životného cyklu.
Odpoveď na tretiu výskumnú otázku - priebeh a spôsoby transgeneračnej reprodukcie
židovstva (v akom pomere sa na nej podieľajú rodina a židovská komunita) artikulujem
nasledovne. V prípade transgeneračného prenosu židovstva matka (Klára) sprostredkovala svojim dcéram automaticky sociálnu kategóriu židovstva. Pri tomto tvrdení vychádzam z faktu, že podľa halachických predpisov sa židovský pôvod odvodzuje od matky
a táto skutočnosť im nebola zatajovaná. Tým im poskytla úvodný židovský symbolický
a sociálny kapitál. Emocionálno-psychologickú podporu v procese zvnútorňovania zdedenej identitotvornej sociálnej kategórie im podali obaja rodičia. V rámci nadobúdania
ďalšej kompetencie narábania so židovstvom zohrávala veľmi významnú úlohu židovská
komunita a obec, ktorá tým za podpory rodiny reprodukovala židovstvo v sociálnom
priestore.
42
ŠTÚDIE
ZÁVER
Z daného prípadu vyplýva, že rodina, židovská obec a komunita naďalej predstavujú
dôležité aspekty pretrvávania židovstva na Slovensku – poskytujú priestor a prostriedky
pre proces identifikácie sa s danou kategóriou a tým podporujú pretrvanie židovstva
v sociálnej realite.
Židovstvo predstaviteľky tretej poholokaustovej generácie, ktorej životný príbeh
a kultúra jej rodiny boli interpretované v štúdii, bolo výsledkom činnosti verejného priestoru obce, komunity a zahraničných židovských inštitúcií v čase obnovovania pozitívnej
židovskej identity na Slovensku v 90. rokoch.
Proces identifikácie so židovstvom, ktorý u nej prebehol, svedčí o tom, že v kontexte
sekularizácie a asimilácie s kultúrou majority je židovstvo otázkou výberu a voľby preferencií. Táto voľba preferencií bola slobodná, avšak vplývalo na ňu viacero faktorov,
najmä intrapsychických: charakter a okolnosti priebehu nadobudnutia židovskej „identity“, vzťah s partnerom a jeho postoj k židovstvu, vzťah k referenčnej židovskej komunite
a prostriedky duchovnej a materiálnej židovskej kultúry aké poskytuje.
V prípade interpretácie židovstva v rodine nemožno tvrdiť, že bolo určujúcim integračným znakom analyzovanej rodiny, ale predstavovalo diferenciačný rys v širšej
sociálnej realite. Pre danú rodinu bolo židovstvo jedným z priamych prostriedkov odlíšenia sa v širšom sociálnom priestore iba v prípade jej troch členiek – matky a dvoch
dcér. V prípade otca rodiny možno hovoriť o židovstve ako sprostredkovanom nástroji
diferenciácie cez vzťah so židovskou partnerkou, tým, že je označený ako nežid.
Výsledná podoba vyjednávania židovstva v rodinnej kultúre nebola len výsledkom
verbalizovanej alebo neverbalizovanej dohody manželov a voľby preferencií životného
štýlu. Z komplexného pohľadu bola výsledkom historického vývoja židovskej komunity
na Slovensku, generačných a celospoločenských zmien, t.j. možností, ktoré rodine poskytovala židovská komunita. Logaritmus rodinnej kultúry charakterizovanej cez židovstvo dopĺňa faktor životného cyklu rodiny, pretože konkrétne podoby konzumovaného
židovstva v rodine sa menili v závislosti od tohto cyklu.
Ďalej z prípadu rodiny vyplynulo, že štvrtá generácia sa nachádza už v inej pozícii
ako ich rodičia. Deti z popisovaného prípadu disponovali väčším rozsahom kultúrnych
a sociálnych poznatkov o židovstve ako ich matka, ktoré sa učili aplikovať v sociálnej
realite, najmä vďaka činnosti židovskej komunity. Mali aj širšie možnosti konzumácie
židovstva. Táto generácia má iné východiská ako tretia, a teda aj konkrétne prejavy židovskej kultúry tejto generácie sú iné a budú sa aj vyvíjať iným smerom.
V prípade interpretácie židovského habitu tejto rodiny ide len o jednu z mnohých podôb kultúry rodiny židovskej komunity v súčasných podmienkach na Slovensku. Doposiaľ nebol realizovaný výskum, ktorý by komplexne mapoval podoby súčasnej rodiny
tretej poholokaustovej generácie na Slovensku, resp. rodiny židovskej komunity ako
celku v priereze rôznych generácií.
LITERATÚRA
Berger, P., Kellner, H. (1994). Marriage and the
construction of reality: An exercise in the
microsociology of knowledge. In: G. Handel,
G. Whitchurch (Eds.), The psychosocial in-
Zuzana Pešťanská
terior of the family. Somerset : Aldine Transaction, s. 220-229.
Bourdieu, P. (1984). Distinction: A social critique of the judgement of the taste. Cam-
43
bridge, Massachussets: Harvard University
Press.
Bourdieu, P. (1998). Teorie jednání. Praha: Nakladatelství Univerzity Karlovy.
Brubaker, R., Cooper, F. (2000). Beyond “identity”. In: Theory and Society, 29(1), 1–47.
Damohorská, P., Nosek, B. (2010). Židovské
tradice a zvyky. Praha: Nakladatelství Karolinum.
De Singly, F. (1999). Sociologie současné rodiny.
Praha: Portal.
Goody, J. (1983). The development of the family
and marriage in Europe. Cambridge: Cambridge University Press.
Gyárfášová, T. (2008). Faktory intergeneračného prenosu židovskej identity na Slovensku
(bakalárska práca). Brno: Masarykova univerzita, Fakulta sociálních studií, Katedra
sociologie.
Handel, G., Hess, R. D. (1994). The family as a
psychosocial organization. In: G. Handel, G.
Whitchurch (Eds.), The psychosocial interior
of the family. New York : Aldine De Gruyter,
s. 3-18.
Leichtová, B. (2006). Formovania židovskej iden-
tity u detí a mládeže po roku 1989. In: P. Salner (Ed.), Židovská komunita po roku 1945.
Bratislava: Ústav etnológie SAV, s. 137-156.
Mars, L. (1999). Discontinuity, Tradition, and
Innovation: Anthropological Reflections on
Jewish Identity in Contemporary Hungary.
In: Social Compass, 46(1), 21-33. Dostupné
na internete : http://web.ceu.hu/jewishstudies/pdf/01_mars.pdf
Možný, I. (2011). Rodina a společnost. Praha:
Sociologické nakladatelství.
Pešťanská, Z. (2012). Súčasná rodina tretej poholokaustovej generácie. Diplomová práca
(rukopis). Bratislava: Ústav sociálnej antropológie Fakulty sociálnych a ekonomických
vied Univerzity Komenského v Bratislave.
Salner, P. (2000). Židia na Slovensku: medzi tradíciou a asimiláciou. Bratislava: Zing Print.
Salner, P. (2005). Cesty k identite. Bratislava:
Zing Print.
Salner, P. (2007). Transformácia židovskej rodiny v druhej polovici 20. storočia. In: M.
Botíková, Ľ. Herzánová, M. Bobáková (Eds.),
Neroľnícka rodina na Slovensku. Bratislava:
Združenie Prebudená pieseň, s. 126-132.
O AUTORKE
ZUZANA PEŠŤANSKÁ (*1988) – ukončila magisterské štúdium v odbore sociálna antropológia na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave v roku 2012 . V súčasnosti pôsobí ako doktorandka na Katedre etnológie a muzeológie Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v odbore etnológia.
Vo svojej dizertačnej práci sa venuje téme „reprezentácia ženského tela: ženské telo
v reprodukčnom procese“.t
44
ŠTÚDIE
1
62 • 2014
ŠTÚDIE
VEREJNÝ PRIESTOR V PROCESE
KULTÚRNEJ AKCELERÁCIE
JURAJ JANTO
Juraj Janto, PhD., Katedra etnológie a muzeológie FiF UK v Bratislave, Gondova 2,
814 99, Bratislava, e-mail: [email protected]
This study is concerned with the issue of public space in contemporary social changes. The author believes that the key phenomenon in the process which is generally
designated as globalisation is the speeding-up of development, an acceleration of
changes in attitudes, models, values, and technologies. This cultural acceleration has
a fundamental influence also on the perception of space and time. Since the mid-20th
century at the latest, the category of space has come to the attention of sociocultural
anthropology. The fundamental question to be explored is the mutual influence of
space and social processes. Public space plays an important role also in the renewal
and development of settlements, whether through the utilisation of social relationships or through cultural values (social and cultural capital). Finally, the author presents the relationship of inhabitants to public spaces, taking the examples of Bratislava-Petržalka and Stupava. He shows how these spaces also contribute to the creation
and construction of the residents’ relationship to the settlement. The involvement of
residents in decision-making, in his view, is not just an expression of democracy at
the local level but also a means of building a relationship and feeling of responsibility
towards the locality, and a precondition for the sustainability of accomplished changes. Key words: cultural acceleration, public space, participation, social and cultural capital Kľúčové slová: kultúrna akcelerácia, verejný priestor, participácia, sociálny a kultúrny
kapitál
Cieľom môjho príspevku je upriamiť pozornosť na niektoré aspekty toho, ako ľudia
v súčasnosti (v poslednom desaťročí) vnímajú a využívajú verejný priestor; aký majú
k nemu vzťah a ktoré faktory to ovplyvňujú. Za podstatný rys prebiehajúcich procesov
považujem akceleráciu vývoja, ktorá je súčasťou nielen technologických zmien, ale aj
spoločenských vzťahov a štruktúr. Vstupuje dokonca do samotného ľudského vnímania a prežívania, hodnotového a ideového sveta človeka. Túto teoretickú perspektívu
rozvíjam v prvej časti štúdie. V ďalšej časti si potom všímam vzťah fyzického priestoru
k sociálnym vzťahom a jeho hodnotu v sídelnom rozvoji. Napokon, na konkrétnom prí45
klade vybraných verejných priestorov, sa zaoberám ich významom v živote obyvateľov
skúmaných lokalít.
AKCELERÁCIA VÝVOJA Na označenie súčasného sociálneho a ekonomického procesu posledných desaťročí
sa zaužíval termín globalizácia, ktorý má vyjadrovať všeobecné celosvetové šírenie
a výmenu rôznych aspektov kultúry (ideí, tovarov, služieb atď.). Podľa časti názorov to
vedie k homogenizácii (amerikanizácii, macdonaldizácii) kultúrnych javov, keď sa na
rôznych miestach objavujú rovnaké javy preberané z iných, najmä z ekonomicky dominantných spoločností (USA, ale aj Čína). Globalizácia prináša potom jednotnú kultúru založenú na konzume, prevahe USA, angličtiny a médií. Tá je potom vnímaná
pozitívne ako „progresívny kozmopolitizmus“ alebo negatívne ako „utláčateľský imperializmus“ (Mattová, 2007: 59). Druhá skupina autorov vníma globalizáciu skôr ako
heterogenizujúci činiteľ a zdôrazňuje (napr. U. Hannerz) zmiešavanie rôznych kultúrnych javov – hybridizáciu, kreolizáciu alebo (napr. S. Huntington) polarizáciu, teda
stret odlišných kultúrnych princípov (podľa Bitušíková, Luther, 2010: 20).
Ďalším termínom, ktorý sa používa na označenie súčasnosti, a to predovšetkým jej
myšlienkového sveta, je postmoderna.1 Charakteristický je pre ňu najmä relativizmus
(ako dôsledok pochybovania alebo rezignácie na autority, nemenné pravdy i samotné
poznanie), v ktorého lone sa potom rozvíjajú ďalšie javy ako pluralizmus, individualizácia (či napríklad aj módny smer sociálneho konštruktivizmu). Postmoderna a globalizácia sú veľmi úzko prepojené a navzájom sa ovplyvňujú, alebo môžeme povedať, že
kým postmoderna je ideovým pozadím, globalizácia (hybridizácia) je jej „zhmotnením“.2 Mojím zámerom však nie je zaoberať sa uvedenými skutočnosťami a vymedzovaním chápania termínov, ale upriamiť pozornosť na iný, kvantitatívny rozmer aktuálnych zmien. Vzájomné kontakty a výmena kultúrnych javov sú súčasťou celého ľudského vývoja.
To, čo je však pre globalizáciu osobité, je predovšetkým rozsah a rýchlosť, ktoré technicky umožnili najmä nové médiá a nadnárodná ekonomika (globálny kapitál). Tým
vzniká i kvalitatívne nové prostredie, nová kultúrna situácia.
Práve rýchlosť šírenia a zmien, akýsi praktický a „každodenný“ relativizmus času
a priestoru považujem za kľúčový jav súčasného procesu. Táto rýchlosť (a ďalšie
zrýchľovanie) je vyššia ako v období modernej spoločnosti a ešte výraznejšie prekračuje parametre vývoja v porovnaní s predošlou etapou predmodernej (tradičnej) spoločnosti. Rýchlosť prebiehajúcich zmien v ľudskej spoločnosti nie je v dejinách, zdá sa, konštantná. Od 19. storočia sa rapídne zvýšila. Civilizačné zmeny sú za posledné dve storočia intenzívnejšie ako za predchádzajúcich dvadsať. Dovolím si tu uviesť len ich najzjavnejšie príklady. Prvým je nárast svetovej populácie. Po tisícročiach vývoja ľudstva
dosiahla naša zem prvú miliardu obyvateľov okolo roku 1800. Uplynulo len približne
120 rokov, aby sa tento počet zdvojnásobil a za ďalších 40 rokov (okolo roku 1960) bol
tento počet 3 miliardy. Na prelome tisícročí nás bolo už dvakrát viac a v súčasnosti sve1 Tiež druhá, radikalizovaná, neskorá, ľahká, tekutá, ultra, hyper, super moderna.
2 Mnohí autori (Giddens, Beck, Harvy, Albrow a i.) zasa hovoria, že globalizácia je produktom moderny,
ktorá zmenila štruktúru spoločnosti do jej súčasnej podoby, či už ju označujú ako postmoderna alebo
iný stav moderny (podľa Mattová, 2007: 60).
46
ŠTÚDIE
tová populácia presahuje 7 miliárd. Tento nárast sa prejavil aj v množstve a veľkosti
mestských sídel. Kým v polovici 19. storočia existovali 4 mestá s viac ako miliónom
obyvateľov, v roku 1900 ich bolo už 19, v roku 1960 141 a v súčasnosti je takýchto mestských aglomerácií takmer 500. V urbánnom prostredí žije viac ako polovica dnešných
ľudí.3 Proces urbanizácie je úzko spojený s modernizáciou. Ďalším príkladom tejto dejinnej akcelerácie je samotná rýchlosť pohybu, ktorú človek mohol dosiahnuť pri cestovaní a preprave nákladov. Do 19. storočia bola najväčšia rýchlosť konského záprahu
okolo 30 km/h. Na jeho sklonku už človek mohol dosiahnuť vďaka parnej lokomotíve
maximálne okolo 150 km/h a o necelé polstoročie neskôr vďaka lietadlám už 640
km/h. V súčasnosti je bežná cestovná rýchlosť dopravných lietadiel okolo 900 km/h,
kým kozmická raketa dosahuje viac ako 40 000 km/h (2. kozmická rýchlosť). Zrýchľuje sa aj množstvo objavov, ktoré prinášajú podstatné zmeny v živote človeka (aj keď
o tom, čo je podstatné, by sme mohli pravdaže diskutovať).4 Obdobné príklady by sme
mohli nájsť v objavení nových zariadení a ich uvedení do všeobecného používania,
v rýchlosti šírenia informácií a pod. Americký sociológ Alvin Toffler toto zrýchľujúce
tempo ukazuje na presadzovaní sa zásadných civilizačných zmien. Agrárna revolúcia
(prvá vlna) sa pred približne desaťtisíc rokmi rozšírila po zemi len veľmi pomaly (asi
1 km za rok). Priemyselná revolúcia (druhá vlna) sa začala pred takmer 300 rokmi
a rovnaký čas potrebovala aj na svoje rozšírenie a premenu agrárnych spoločenstiev na
moderné industriálne spoločnosti. No a novým informačným technológiám (tretia vlna)
stačilo na zmeny niekoľko desaťročí (Toffler, Tofflerová, 2001).
Podľa štatistických údajov5 tejto akcelerácii podliehajú dokonca aj prírodné procesy
– upozorňujú najmä na katastrofické udalosti, ako je stupňujúci sa počet zemetrasení
a pod. Toto „prírodné zrýchľovanie“ môže súvisieť aj s ekologickou záťažou v dôsledku
činnosti človeka. Z dôvodu uvedených zmien sa aj osobný život jednotlivca stáva súčasťou tejto intenzifikácie udalostí a zážitkov.
Nemecký sociológ Hartmut Rosa (Rosa, 2010) uvádza, že na základe empirického
pozorovania môžeme objektívne analyzovať tri procesy akcelerácie. Prvou, najviac viditeľnou je zrýchľovanie dopravy, komunikácie a výroby, teda technologická akcelerácia. K nej môžeme priradiť aj s ňou súvisiace nové formy organizácie a riadenia. Má zásadný vplyv na transformáciu vnímania a organizáciu času a priestoru pre sociálny
život.
Druhým typom je sociálna akcelerácia, teda akcelerácia spoločnosti ako takej. Menia sa hodnoty, postoje, móda, zvyky, jazyk. Ako uvádza Appadurai (1996), sociálny
svet je tekutou blikajúcou obrazovkou, v ktorej sa reálne životy jednotlivcov konfrontujú s rozmanitými predstavami o iných možnostiach a môžu sa stať podnetom pre
zmeny.
No a tretí proces zrýchľovania sa v moderných spoločnostiach prejavuje pocitom nedostatku času. Takéto vnímanie času, ktorý „plynie stále rýchlejšie“, môže byť na prvý
pohľad paradoxné k technologickému pokroku, ktorý nám skrátil vzdialenosti a uľahčil
manuálnu prácu. Táto akcelerácia životného tempa sa prejavuje narastajúcim počtom
3 Urban population growth. Získané 24. 2. 2014 z http://www.who.int/gho/urban_health/situation_
trends/urban_population_growth_text/en/
4 Koleso a písmo bolo vynájdené približne pred 6 000 rokmi, strelný prach na sklonku 1. tisícročia, kníhtlač
v 15. storočí, parný stroj v 18. storočí. A potom sa tempo nových vynálezov opäť zrýchľuje – parná lokomotíva
(1804), fotografia (1835), telefón (1876), automobil (1879), televízia (koniec 20. rokov 20. stor.), počítač
(1946), internet (1970), mobilný telefón (1980), webové stránky (1990) (Timeline of historic inventions).
5 Natural Disasters Trends. Získané 24. 2. 2013 z http://www.emdat.be/natural-disasters-trends
Juraj Janto
47
činností alebo skúsenosti za nejaké časové obdobie. Je to dôsledok potreby či túžby
urobiť viac vecí za menší časový úsek. Meradlom životného tempa je na jednej strane
subjektívny pocit časového tlaku a potom merania toho, koľko ľudia venujú jednotlivým činnostiam, resp. koľko ich naraz vykonávajú. Tie vykazujú tendenciu zrýchľovania. Príčina tohto zvyšujúceho sa tempa tkvie pravdepodobne v skutočnosti, že technologické i spoločenské výdobytky priniesli ľuďom nové možnosti (uveďme len relatívne
dostupnú možnosť cestovať po celom svete). „Dobrý život“ je v sekularizovanej modernej spoločnosti život bohatý na zážitky a čo najväčšie vyžívanie dostupných možností,
ktoré nám svet ponúka. A keďže tých možností je neskutočne veľa, jediným spôsobom
ako ich všetky „postíhať“ a smerovať k méte „naplneného života“ je zvýšiť naše životné
tempo. Jednoducho „žiť dvakrát rýchlejšie“. Sily tejto rýchlosti nás však neoslobodzujú, ale stávajú sa našimi diktátormi. Jeho symbolom je bežecký trenažér,6 na ktorom síce bežíme, ale nikam sa nedostaneme (Rosa, 2010: 10).
Keďže pre etnológiu je kľúčovou kategória kultúry, ktorá zahŕňa všetko čo je spojené
s človekom, používam na označenie uvedeného zrýchlenia (technologického, sociálneho i psychologického) termín kultúrna akcelerácia. Pokladám ju za charakteristický
znak zmeny, ktorá nastala v prechode od tradičnej k modernej a k súčasnej globalizovanej spoločnosti posledných dvoch desaťročí.
Prečo dochádza k tomuto zrýchľovaniu kultúrneho vývoja je predmetom samostatných úvah. Podľa Rosu je to spoločensko-ekonomický model kapitalizmu, v ktorého
podstate je potreba súťaživosti, neustáleho rastu, „diktátu rýchlosti“, a tým i akcelerácie technologických a následne ďalších zmien. Tento princíp súťaže však presiahol už
len z čisto hospodárskej oblasti do celej ľudskej spoločnosti (Rosa, 2010: 9).
Zygmunt Bauman uvažuje o týchto zmenách ešte hlbšie. Ich príčinou bolo rozdelenie dovtedy v ľudskej skúsenosti i životnej praxi previazaných kategórií času a priestoru. V dôsledku nových vynálezov, ktoré umožnili zvýšiť dovtedy viac-menej konštantnú rýchlosť pohybu, sa čas stal nástrojom na dobývanie priestoru. Schopnosť
rýchlejšie dosiahnuť vzdialený priestor sa stala prostriedkom moci (na obsadenie území alebo trhov). Tak sa akcelerácia, v ktorej sa zrodila modernita, stala jedinečným nástrojom maximalizácie priestoru (Bauman, 2002: 176-182). V ľahkej, tekutej modernite
táto akcelerácia pokračovala ďalej – čas a priestor sa ešte viac zrelativizoval. Ľudské konanie sa z takejto perspektívy začína zhodnocovať najmä v závislosti od rýchlosti
s akou je možné dosiahnuť vytýčené ciele. Naša civilizácia je potom orientovaná na
rýchlosť, dynamickosť, flexibilitu (Farkašová, 2009).
Akcelerácia či globalizácia význam fyzického priestoru zmenšuje. Nijaká jeho časť
nie je privilegovaná a nemá zvláštnu hodnotu (Bauman, 2002: 190). Prekonávanie
vzdialeností sa totiž prostredníctvom moderných dopravných prostriedkov a komunikačných médií stáva hračkou. Na druhý koniec sveta sa vieme dopraviť za jeden deň.
Ale už za okamih sa tam vieme mentálne preniesť prostredníctvom správ alebo internetu. Zakúšať vzdialené krajiny môžeme aj prostredníctvom tovarov a služieb, ktoré
nám ľahko dokáže sprostredkovať internacionalizovaný kapitál. Svoj život, zdá sa, môžeme celkom ľahko prežiť „mimo“. Bez hlbších väzieb k prostrediu, v ktorom bývame,
pracujeme, trávime voľný čas. Túto zmenu ľudského vnímania času a priestoru si všim6 Pre modernitu bol podľa Rosu charakteristický motocykel ako symbol rýchlosti a dynamiky. Neskorá
modernita či postmoderna vystupňovala rýchlosť do takej miery, že tá prestáva mať zmysel, a preto je
jej symbolom bežecký trenažér (Rosa, 2010: 6-13).
48
ŠTÚDIE
li aj autori (napr. Giddens, Harvey), ktorí hovoria o časopriestorovej kompresii alebo
rozpojení (podľa Mattová, 2007: 67).
Súčasné spoločenské procesy majú teda priamy vzťah k fyzickému priestoru. Je pre
ne charakteristické jeho oslabovanie. Na druhej strane môžeme vidieť snahy, ktoré sa
snažia o posilnenie špecifického, osobitého aj vo fyzickom priestore. Je to reakcia na
globalizačné „vymiestňovanie“, úsilie o objavenie jedinečného i snaha pritiahnuť a zaujať
(turistov, konzumentov) v konkurencii podobných ponúk. Význam priestoru a vzťah obyvateľov k nemu môžeme teda potom považovať za indikátor miery týchto procesov.
PRIESTOR A SOCIÁLNE VZŤAHY
Spoločenské vedy si všímajú priestor nie ako prírodné prostredie či v jeho architektonicko-urbanistickom vyjadrení, ale v prvom rade pre sociálne procesy, ktoré sa
v ňom odohrávajú. Minimálne od polovice 20. storočia v sociokultúrnej antropológii
nie je priestor len pozadím pre kultúrne javy, ale sociálne procesy tu začínajú mať trojrozmerný charakter. Toto uvedomenie súvisí predovšetkým s prácami E. T. Halla, ktorý
poukázal na to, že priestor je kultúrny konštrukt a človek je kultúrne-priestorová bytosť. Paralelne s ním sa rozvíjal obnovený záujem o kultúru ako prostriedok adaptácie
na prostredie v dielach kultúrnych ekológov. P. Bourdieu sa zase zaoberal sociálnou
produkciou priestoru a priestorovými súvislosťami vzťahov. Tie môžeme nájsť napr. aj
v prácach E. Goffmana a M. Foucaulta (podľa Mácha, 2010: 225). V geografii, na rozdiel
od antropológie, prebiehalo skúmanie priestoru zase na úkor štúdia kultúrnych vzťahov. Až od 90. rokov sa aj v dielach humánnych geografov vníma priestor ako integrálna súčasť sociálnych procesov. Vo vývoji sociálnej ekológie vymedzuje J. Musil tri hlavné smery – sociokultúrny (priestor je pre človeka významný len vďaka jeho kultúrnej
definícii), neortodoxný (sociálna a priestorová zložka sa prelínajú a nemožno ich oddeliť) a analytický (skôr metóda analýzy spoločenských javov a ich vzťahov v priestore)
(Musil, 1991).
Vzťah priestoru v jeho architektonicko-urbanistickom vyjadrení spoločenských procesov riešili najmä psychológovia (a sociológovia). Ak sa zaoberáme vplyvom hmotného priestoru na tieto procesy, stretávame sa s rôznorodými i protichodnými názormi.
Napr. architektonický determinizmus vychádza z presvedčenia, že fyzické prostredie
je hlavný determinant charakteru spoločnosti a kultúry. Jeho modifikáciou môžeme
ovplyvňovať ľudské správanie. Tieto názory sa často opierali o výskumy etológov a aplikáciu záverov o správaní zvierat v určitom prostredí na človeka. Aj niektoré sociálne
výskumy prichádzali k záveru, že priestorové usporiadanie môže výrazne ovplyvňovať
konanie obyvateľov; napríklad ako môžeme modifikáciou prostredia meniť správanie.
Niektoré sociologické výskumy dokázali, že ľudia, ktorí bývali na konci slepých ulíc
alebo blízko výťahov v bytových domoch, mali vyššiu úroveň kontaktov so svojimi susedmi (Schmeidler, 2001: 88). Ďalšie názory na vplyv prostredia sú triezvejšie. Jeho
stvárnenie priamo neurčuje správanie človeka, ale môže ho uľahčovať alebo komplikovať. Prostredie pôsobí teda skôr ako reštriktívna a motivačná sila, podporuje a povzbudzuje alebo obmedzuje a tlmí určité správanie. Takisto ovplyvňuje psychiku, modifikuje konanie, vedie k jeho prispôsobeniu a spoluvytvára identitu subjektu (Schmeidler,
2001: 92-94). E. T. Hall hovorí o tzv. fixných znakoch priestoru, ktoré jednoznačne určujú sociálne procesy (napr. pôdorys, dopravné trasy a pod.). Polofixné znaky vyjadruJuraj Janto
49
jú potom vlastnosti priestoru, ktoré je možné adaptovať a prispôsobovať rôznym požiadavkám (Hall, 2005). Faktory, ktoré sú spojené s hmotným prostredím, nemajú až takú
váhu ako tie, ktoré vyplývajú zo sociálnych vzťahov.
Dánsky architekt Jan Gehl rozdeľuje aktivity na verejných priestranstvách do troch
druhov, pričom každý z nich kladie rozdielne požiadavky na hmotné prostredie. Nutné
aktivity sú cesta do školy a do práce, nakupovanie, čakanie na autobus a pod. Tieto väčšinou vyžadované činnosti súvisia najmä s chôdzou, prebiehajú po celý rok a sú viacmenej nezávislé od vonkajšieho prostredia. Voliteľné aktivity, ako prechádzky, sedenie, postávanie a pozorovanie, sa uskutočňujú len keď to účastníkom umožňuje
priestor a čas. Prebiehajú pri optimálnych vonkajších priestorových podmienkach.
A napokon spoločenské aktivity sú všetky aktivity, ktoré súvisia s prítomnosťou ostatných ľudí na verejných priestranstvách. Je to napr. hra detí, zdravenie a konverzácia,
najčastejšie pasívny kontakt – jednoduché pozorovanie a počúvanie ostatných ľudí. Sú
to výsledné aktivity, pretože sú úzko spojené s predchádzajúcimi dvoma typmi. Objavujú sa spontánne ako priamy dôsledok toho, že sa ľudia pohybujú na rovnakých miestach (Gehl, 2000: 11-15).
Obdobne, ako vyššie uvedené názory, sa rozvíjajú aj dva základné prístupy ku vzťahu medzi priestorom sídla a spoločenskými procesmi. Prvý zdôrazňuje význam priestoru a jeho vplyv na sociálne javy. Druhý s prostredím nepočíta, ale konštatuje, že sociálne javy majú svoju vlastnú dynamiku, ktoré utvárajú priestor. Architekt alebo
plánovač tu nie je schopný ovplyvňovať sociálne procesy, ale ich iba vyjadruje do fyzického priestoru. V tejto súvislosti český teoretik modernej architektúry Karel Honzík
pokladal sociálne vzťahy (socioplastika) popri fyzických a technických faktoroch (klimatoplastika, mechanoplastika, bioplastika) za jeden zo základných determinantov architektonickej a urbanistickej tvorby (Honzík, 1976: 47-52). Za prijateľnejšiu však považujem snahu prekonať krajnosť oboch názorov a formulovať teóriu, v ktorej je
priestor výsledkom ľudského konania, ale vďaka interpretácii svojho symbolického významu, ktorého je nositeľom, je schopný toto konanie aj spätne ovplyvňovať. Priestorová forma a sociálne procesy sú tak v neustálej vzájomnej interakcii. Vzhľadom na výskumom riešené otázky považujem za najprijateľnejšie tie z názorov, ktoré hovoria
o menšom vplyve priestoru na sociálne procesy. Štruktúra priestoru nie je základným
determinantom ľudského správania, nanajvýš ho podporuje alebo limituje. Pôsobenie
fyzického prostredia ovplyvňujú skôr sociálne charakteristiky a osobné kompetencie.
Inými slovami, priestor determinuje sociálne procesy len do takej miery, do akej je jeho
účinok sprostredkovaný inými zložkami, najmä spoločenským, osobným psychologickým nastavením (Janto, 2008: 278). Vo svojich výskumoch sa venujeme najmä vnímaniu priestoru samotnými obyvateľmi a sociálnym aspektom, ktoré jeho používanie
ovplyvňujú.
Z hľadiska budovania sociálnych kontaktov a vzťahu k sídlu je najvýznamnejšou kategóriou priestoru verejný priestor. Je všeobecne prístupný, otvorený všetkým občanom. Stojí zvyčajne na verejnom pozemku (vo vlastníctve samosprávy) a je nezastavaný. Patria sem námestia, ulice, parky a verejné záhrady, nábrežia a promenády, ihriská,
trhoviská, cintoríny, vstupné areály budov a pod. Verejný priestor je súčasne priestorom fyzickým i spoločenským. Vďaka svojej otvorenosti a všeobecnej prístupnosti má
najvýraznejší vplyv na budovanie sociálnych vzťahov. Vytvára príležitosť na stretnutia
obyvateľov, nadväzovanie kontaktov a budovanie vzájomných väzieb. 50
ŠTÚDIE
PRIESTOR A MIESTNY ROZVOJ
Ak uvažujeme nad budúcnosťou našich obcí a miest, máme predovšetkým na mysli
zlepšovanie podmienok pre plnohodnotný a kvalitný život ich obyvateľov. V rozvoji sídel sa za rozhodujúce považujú ekonomické faktory, hoci hospodárska produktivita
nemusí korelovať s pocitom životného šťastia (viď. tzv. happiness studies). V lokálnych
súvislostiach rezonuje najmä otázka zamestnanosti a trhu práce, mzdovej a cenovej
úrovne. Úzko s tým súvisí problém dopravnej infraštruktúry a kvalifikácie. Toto sú faktory, ktoré sa vnímajú ako tie, čo podmieňujú kvalitu života obyvateľov v lokalite súčasnej slovenskej spoločnosti. V takomto prípade však títo môžu do riešení zasiahnuť len
minimálne. Tie sa uskutočňujú na celoštátnej, v lepšom prípade na regionálnej úrovni,
alebo sú výsledkom už „daných“ skutočností (poloha, vzdialenosť od hospodárskych
centier atď.), ktoré je možné len veľmi ťažko ovplyvniť. Hospodársky rozvoj sídel je tak
z väčšej miery určovaný rozhodnutiami nadnárodných korporácií a vládnymi intervenciami. Menej si už v tomto procese uvedomujeme a chápeme význam spoločenských
a kultúrnych javov. Vzťah k verejnému priestoru, sídlu, lokálna identita hrá pritom kľúčovú úlohu v procesoch obnovy a rozvoja obcí a miest (Janto, 2013: 83-85).
Vedomie spolupatričnosti, dobré medziľudské vzťahy, spolupráca, pocit bezpečia
v meste sú všetko faktory, ktoré podstatne ovplyvňujú kvalitu života človeka. Sú dôsledkom vyššej úrovne sociálnych kontaktov (sociálneho kapitálu) založených na dôvere. V takýchto územiach „verejné priestranstvá sú tu čistejšie, ľudia priateľskejší a ulice
sú bezpečnejšie“ (Putnam, 2000: 307). Rozvinuté sociálne vzťahy, vzájomná dôvera posilňujú zodpovednosť za priestor, zvyšujú sociálnu kontrolu a tým aj bezpečnosť, podporujú spoluprácu a umožňujú spoločné aktivity zamerané na zlepšenie prostredia.
Konkrétny spôsob ako tento potenciál využiť a budovať, predstavuje prístup komunitného rozvoja. Tento cieľavedomý prístup sociálny kapitál posilňuje, rozvíja a využíva v riešení rozmanitých problémov sídel, ktoré definujú samotní obyvatelia.
Podobne ako sa sociálne vzťahy môžu stať zdrojom na obnovu či rozvoj sídla, môžu
nimi byť aj kultúrne javy a hodnoty – kultúrny kapitál lokality. Ten charakterizujem
ako miestne hmotné a nehmotné kultúrne javy, ktoré majú určitú hodnotu a môžeme
ich využiť v obnove či rozvoji. Nemusí ísť teda výlučne o celospoločensky oceňované,
uznávané (a v systéme ochrany inštitucionalizované) kultúrne dedičstvo. Ide o niečo,
čo má či môže mať pre obyvateľov lokality nejaký význam. Na mestskom panelovom
sídlisku to môže byť napr. prvý obytný dom, detské ihrisko, prvá základná škola, pomenovania ulíc, zaujímaví a niečím výnimoční ľudia a pod. (Janto, 2013: 93). Kultúrny
kapitál môže v rozvojových procesoch zohrávať úlohu predovšetkým pri vytváraní
vzťahu obyvateľov k svojej obci, teda pri rozvíjaní miestnej identity a pri zvyšovaní
atraktívnosti sídla, podpore cestovného ruchu.
Jedným zo spôsobov ako vytvárať vzťah ľudí ku kultúrnym (a prírodným) hodnotám
je prístup, ktorý sa označuje ako interpretácia dedičstva (heritage interpretation). V období globalizácie a „vymiestňovania“ je dôležité práve posilňovať identitu miesta. Interpretácia môže v tomto procese zohrávať významnú úlohu. Nejde o nejakú vedeckú
metódu exaktného určovania kultúrneho dedičstva, ale skôr o vytváranie vzťahu ľudí
ku kultúrnym javom s vyššie uvedenými cieľmi (Interpretace..., 2004). Metóda spočíva
v tom, že skupina miestnych „interpretov“ identifikuje miestne kultúrne zaujímavosti.
Kontaktuje sa pritom s pamätníkmi, inštitúciami; spoznáva a oceňuje lokálne dejiny,
tradície. V tomto procese sa buduje záujem a vzťah. S pomocou odborného konzultanta sa potom zvolia najvhodnejšie formy interpretácie získaných údajov, ktoré sú zameJuraj Janto
51
rané na miestnych obyvateľov i na návštevníkov, turistov. Interpretáciu dedičstva môžeme vďaka zapojeniu a participácii chápať ako jednu z metód komunitného rozvoja.7
Uvedené príklady miestneho rozvoja prostredníctvom budovania a využívania
sociálneho a kultúrneho kapitálu lokality priamo súvisia s problematikou verejného
priestoru. Vytváranie spoločenských vzťahov medzi obyvateľmi určitého sídla totiž prebieha najmä na verejných priestoroch. Ich otvorenosť a kvalita priamo podnecuje sociálnu
komunikáciu, budovanie kontaktov. Okrem toho sú najčastejším objektom pozornosti
ľudí v utváraní podoby mesta či obce. A vysoká miera sociálneho kapitálu spätne vplýva
na úroveň verejných priestorov, prostredníctvom ich záujmu a vzťahu. Kultúrnym kapitálom sú často objekty na verejných priestoroch alebo samotné tieto priestory. Podpora
vzťahu k sídlu, lokálna identita sa buduje aj prostredníctvom nich a opätovne vplýva na
ich úroveň. Identita je podstatná preto, že ide o aktívny uvedomelý vzťah človeka k priestoru,
k sebe samému i k ľuďom, ktorí v ňom žijú. Je viazaná na konkrétne činy a je výrazom
zodpovednosti (Vencálek, 1998: 81). Keďže sa vytvára na základe pamäti, je pre ňu dôležitá akceptovateľnosť priestoru a času pri vybavovaní si minulých dejov, zážitkov,
vnemov. Subjektívna spokojnosť s lokalitou je preto významnou súčasťou v jej utváraní. Vybavovanie najintenzívnejších obsahov pamäti prebieha najmä v obrazovej (ikonickej) podobe (potom sa formuje do slov). Hoci sa tieto obrazy týkajú sociálnych skutočností, nachádzame tu súvislosť aj s hmotným obrazom miesta, mentálnou mapou
lokality.
VEREJNÉ PRIESTORY V BRATISLAVE-PETRŽALKE A V STUPAVE
Naše poznatky o vnímaní a vzťahu obyvateľov k verejným priestorom vychádzajú
z výskumov v mestskej časti Petržalka a v meste Stupava.8 Tie sme realizovali v rokoch
2010 až 2013 (v Petržalke 2010 - 2011 a v Stupave 2012 – 2013) metódami pološtrukturovaného rozhovoru s približne 20 informátormi (v Petržalke 24, v Stupave 19) a zúčastneného pozorovania. Zamerali sme sa na vybrané (a nižšie uvádzané) verejné priestory.
Bratislava-Petržalka
V skúmaných lokalitách nášho najväčšieho sídliska sme zaznamenali silný vzťah informátorov k priestorom s výrazným zastúpením zelene či iných prírodných prvkov.
„Pozriem sa z okna, mam tam les. Mne veľmi vyhovuje toto, čo máme teraz...“ (žena,
1976).
Ide najmä o plochu pozdĺž Chorvátskeho ramena, ktorá sa stala akýmsi prirodzeným korzom, miestom prechádzok a trávenia voľného času na sídlisku. Voľné nezastavané miesto so zeleňou a tzv. náletovými drevinami vzniklo stavebným uzáverom
z dôvodu plánovanej výstavby metra (v súčasnosti električky). Mŕtve vodné rameno
Dunaja bolo upravené na vodohospodárske účely. Takto neúmyselne vznikol atraktívny verejný priestor so sociálnymi funkciami, ktorý si obyvatelia cenia práve pre jeho
prírodný charakter. Vzťah k nemu prejavujú aj vo svojich obavách o jeho ďalšie využitie, zmenu jeho charakteru na mestský bulvár, protestoch proti zastavaniu, vybudova7 Podrobnejšie som sa problematike využitia sociálneho a kultúrneho kapitálu v rozvojových procesoch
obcí a miest venoval v citovanej štúdii (viď. Janto, 2013) a v starších štúdiách o komunitnom rozvoji.
8 Výskum verejných priestorov v Petržalke realizoval autor a v Stupave ho uskutočnila jeho diplomantka
Anna Danišková (Danišková, 2013).
52
ŠTÚDIE
Chorvátske rameno. Foto: Juraj Janto.
niu cestnej komunikácie atď. Ďalší priestor – cielene vybudované Petržalské korzo
vzniklo na mieste výstavby nových obytných domov v 90. rokoch. Usilovalo sa opustiť
rozvoľnenú „sídliskovú architektúru“ a vrátiť sa ku konceptu zastavanej mestskej ulice
s obchodmi a prevádzkami služieb na prízemí domov. Široký chodník s pruhom pre
cyklistov sa vinie v petržalskej časti Dvory od železničnej stanice až po diaľničný obchvat, ponad ktorý prechádza k Mostu SNP. Hoci bol vybudovaný zaujímavý nový verejný priestor, svojou návštevnosťou sa ani zďaleka nevyrovná tomu pozdĺž Chorvátskeho ramena. Je to príklad rozdielu medzi architektmi naplánovaným a obyvateľmi
osvojeným priestorom, ktorý sa vždy nemusí prekrývať. Z ďalších vnútrosídliskových
miest s vysokým podielom zelene treba spomenúť lesopark pri dostihovej dráhe, ktorý
robí z priľahlej obytnej zóny (podľa jej obyvateľov) najkrajšiu časť Petržalky. Osobitnou kategóriou je prírodné kúpalisko Draždiak, využívané najmä v horúcich letných
mesiacoch.
Podľa našich zistení je vzťah k verejnému priestoru a záujem oň (najmä v prípadoch
jeho ohrozenia zástavbou) v jednotlivých častiach sídliska rôzny a závisí aj od miery
stotožnenia sa s lokalitou. Tá vyplýva všeobecne najmä z úrovne miestneho sociálneho
kapitálu (závislej najčastejšie od dĺžky bývania) a pocitu osobnej spokojnosti. Uvedené
faktory dokáže podporiť či nahradiť silný záujem miestnych lídrov. Takými môžu byť aj
matky s malými deťmi. Nie náhodou sa stali detské ihriská verejným priestorom s najintenzívnejšou participáciou a záujmom obyvateľov. V mestskej časti Petržalka vyústil
do samostatného programu ich obnovy. Tá v roku 2006 vyhlásila grantový program Obnovme si svoje ihrisko, v ktorom sa aktívni obyvatelia mali možnosť uchádzať o finančné prostriedky na revitalizáciu ihriska. Kritériom pre výber bola aj miera ich vlastného
zapojenia do rekonštrukcie. V celej Petržalke sa obdobným spôsobom realizovala reviJuraj Janto
53
Petržalské korzo. Foto: Juraj Janto.
talizácia na vyše 20 ihriskách. Svedčí to predovšetkým o silnej teritoriálnej skupine,
akou sú matky s malými deťmi. S cieľom prepojenia spolupráce jednotlivých lokálnych
skupín vzniklo v roku 2007 aj samostatné občianske združenie Petržalské ihriská, ktoré má aj vlastnú internetovú stránku.9
Ďalším príkladom starostlivosti o fyzické miesta sú predzáhradky pri bytových domoch. Vysadené sú tam okrasné kríky a kvetiny, ktoré majú skrášľovať poloverejný
priestor pri obytnom dome. Stará sa o ne jeden, príp. dvaja obyvatelia vchodu, zväčša
v dôchodkovom veku. Napriek tomu sú vyjadrením záujmu a vzťahu aj ďalších obyvateľov k svojmu sídlu – minimálne v pasívnej (neničení) či aktívnej ochrane, ocenení
práce príslušného obyvateľa a pod.
Nové médiá, a predovšetkým internet, sa pokladajú vo všeobecnosti za faktory kultúrnej akcelerácie, teda aj oslabovania vzťahu k fyzickému priestoru. No môžu zohrávať aj opačnú úlohu pri podpore prináležitosti k lokalite a vzťahov medzi jej obyvateľmi.10 Príkladom môže byť profil jednej petržalskej časti na Facebooku11 či webová
stránka12 obytného domu. Vzťah k fyzickému prostrediu sa vytvára aj na základe ďalších faktorov. Pri výskume
sme zistili rozdielny vzťah a mieru využívania okolia svojho bydliska u jednotlivých sociálnych skupín. Najintenzívnejší je u tých, ktorí v ňom trávia väčšinu času; svojou sociálnou situáciou alebo záujmami sú viac „pripútaní“ k priestoru, a teda ho aj viac po9 http://www.petrzalskeihriska.org/.
10 Viac som sa téme detských ihrísk a ďalších verejných priestorov v súvislosti so sociálnymi vzťahmi na
sídlisku venoval v predchádzajúcej štúdii (Janto, 2012).
11 Ovsište, Facebook https://www.facebook.com/ovsiste.
12 http://www.rovniankova14.sk/.
54
ŠTÚDIE
znajú a majú oň väčší záujem. Okrem spomínaných matiek s malými deťmi sú to majitelia psov (psíčkari), dôchodcovia a deti školského veku (ktorých exteriérové voľnočasové aktivity sú obmedzené na okolie domu). Tieto skupiny, podľa našich zistení, realizujú na verejných priestranstvách aj najviac (v zmysle Gehlovho členenia) voliteľných
a spoločenských aktivít, teda dobrovoľných a závislých od kvality prostredia. Ich častejší pobyt v okolí bydliska vplýva aj na vyššiu úroveň sociálnych kontaktov.
„A potom ďalšia časť spoznávania tých susedov je tým, že človek ma psíka a s tým psíkom musí niekde ísť venčiť a tí psíčkari majú tiež svoje okruhy záujmov a spoznávajú
sa...“ (muž, 1959).
Stupava
Ďalším naším príkladom súčasného stavu verejných priestorov sú tie v meste Stupava. Blízkosť lokality k hlavnému mestu i jeho poloha na úpätí Malých Karpát ju robia
atraktívnou, a preto je jednou zo suburbánnych zón Bratislavy. V meste je fyzicky najvýraznejším verejným priestorom Námestie Svätej Trojice
pred farským kostolom, ktoré prešlo revitalizáciou v rokoch 2006 až 2007. Jej problémom bolo, že obyvatelia s ňou neboli dostatočne vopred oboznámení, čo viedlo aj k petícii proti výrubu stromov. Ňou si síce vynútili diskusiu, ale zásadné zmeny nepresadili. Náš výskum zistil, že revitalizácia nepriniesla očakávané spoločenské oživenie
námestia. To je síce priestorom, ktorý slúži ako orientačný bod a miesto na stretávanie
(„meetingpoint“), voliteľné a spoločenské aktivity sú tu však minimálne (Danišková,
2013: 37).
„Ja som po tej revitalizácii prestal ten priestor vnímať, nejako ho naozaj nevnímam
a to je dôvod prečo sa tam už nezdržujem. Je to tam také holé, neosobné“ (muž, 1994).
„Ako chodím tade len keď musím, lebo do roboty keď idem tak musím ísť tade“ (žena, 1973).13
Tento priestor plní najmä ceremoniálne funkcie v súvislosti s obradmi v kostole.
Príčinou je nielen vývoj v Stupave, keď sa tieto aktivity preniesli do iných častí, ale aj
k požiadavkám ľudí necitlivé odstránenie stromov v úsilí obnoviť akúsi „mestskosť“
priestoru (viď príklad Hlavného námestia v Bratislave). Absencia zelene je jeden z výrazných faktorov, ktoré redukujú aktivity na len tie nutné. Zelené plochy sú často považované za kompozičné prvky a ich spoločenský význam sa nedoceňuje (Danišková,
2013: 36-41).
Ďalším príkladom verejného priestoru v Stupave je Zámocký park. Je oddychovo
rekreačnou zónou mesta. Posledná revitalizácia parku prebiehala v 80. rokoch. Organizuje sa jeho čistenie, park vo vlastníctve samosprávy však z dôvodu nedostatku financií zostáva zanedbaný. Obyvatelia využívajú park najmä na rekreačné (voliteľné) aktivity – prechádzky, hry s deťmi. Napriek tomu, jeho návštevnosť v posledných rokoch
upadá. Príčinou nie je ani tak chátrajúci inventár, absencia ďalších úprav, ako skôr pocit ohrozenia zo strany bezdomovcov či narkomanov, ktorí sa tu zdržiavajú (Danišková, 2013: 42-46).
Tretím stupavským príkladom je plocha v blízkosti Kultúrneho domu. Je to neupravený voľný priestor – tzv. Barónové centrum, ktorý je významný predovšetkým tým, že
príležitostne slúži na usporiadanie kultúrno-spoločenských podujatí, ako sú napr. Dni
zelá. Okrem mestských reprezentatívnych podujatí priestor zostáva prázdny, nenavštevovaný. Významnejší sociálny rozmer má už v blízkosti vybudované nové trhovisko.
13 Výpovede informátorov sú použité z diplomovej práce A. Daniškovej (2013: 37).
Juraj Janto
55
Trh tu prebieha každú sobotu doobeda a plní významnú spoločenskú funkciu (Danišková, 2013: 46-48).
„Tí ľudia tam nechodia len nakúpiť, tí ľudia sa tam chodia aj stretávať. Aj ja tam chodím skoro každú sobotu. Tí trhovníci za veľa nestoja, veď sú tam stále tí istí, ja viem, že
keď tam idem tak sa tam zase stretneme, porozprávame a tak“ (žena, 1973).14
Výskum ukázal, že najväčším problémom, ktorý vplýva na stagnáciu návštevnosti
verejných priestorov v Stupave, je ich bezpečnosť. Presnejšie, nedostatok opatrení, ktoré by eliminovali pocit strachu návštevníkov týchto miest. Informátori vyjadrovali obavu pohybovať sa na niektorých miestach z dôvodu pobytu bezdomovcov, príp. i drogovo
závislých. Najvýraznejší je tento problém v prípade Zámockého parku, ale obdobné
dôvody uvádzali aj v ďalších prípadoch (Danišková, 2013: 52-59).
Ďalšou príčinou je fyzický stav verejných priestorov. Predovšetkým to bol zásah do
podoby Námestia Sv. Trojice v jeho nedávnej rekonštrukcii. Tá nezohľadňovala, ani vopred nezisťovala názory obyvateľov a ich vzťah k zrealizovanému riešeniu. Výsledkom
je zrekonštruovaný priestor, ktorý však zíva prázdnotou. Participácia obyvateľov by bola síce zdĺhavejšia, ale zapojila by ich do rozhodovania o konkrétnej podobe „ich“ priestoru.
Ďalším fyzickým nedostatkom, ktorý informátori pociťovali, je chýbajúci mobiliár,
predovšetkým lavičky v parku i v priestore Barónového centra. Neupravený povrch
chodníkov, ktorý tvorí udupaná hlina, je zase problémom najmä po daždivých dňoch.
„Problém je v parku hlavne keď je zlé počasie, alebo keď skončí zima. Nie sú tam poriadne chodníky a tá voda sa tam drží aj dlho po tom. Raz som tam chcela ísť so psom,
ale to sa proste nedalo“ (žena, 1988).15
Uvedené fyzické nedostatky nie sú len akousi estetickou vadou, ale priamo ovplyvňujú sociálne funkcie verejných priestorov (Danišková, 2013: 59-62).
Príklady verejných priestorov a vzťahu ľudí k nim v Petržalke a Stupave ukazujú, že
aj v procese kultúrnej akcelerácie zostáva fyzický priestor viazaný na lokalitu dôležitou súčasťou života ľudí. Potvrdzujú to aj názory viacerých sociálnych vedcov (Bauman, Appadurai), ktorí hovoria o globalizácii skôr ako o vzájomnom dynamickom
(a dialektickom) pôsobení globálneho a lokálneho – glokalizácii (či o jej protirečivosti
a paradoxoch), než ako iba o „vymiestňovaní“ z fyzického priestoru.
Využívanie a vzťah k verejným priestorom ovplyvňuje príslušnosť k sociálnej skupine – najintenzívnejší je u matiek s malými deťmi, majiteľov psov, dôchodcov, detí. Tieto
skupiny sú svojou situáciou alebo záujmami silnejšie viazaní k fyzickému prostrediu
lokality, lepšie ho poznajú a spravidla majú k nemu aj intenzívnejší vzťah.
Výskum ďalej zistil, že návštevnosť verejných priestorov tiež vo veľkej miere závisí
od ich stavu a kvality – predovšetkým možnosti vykonávať voliteľné aktivity. V týchto
prípadoch je významné najmä zastúpenie zelene a prírodných prvkov (Chorvátske rameno v Petržalke, Zámocký park v Stupave) a pocit bezpečnosti (problém bezdomovcov v Stupave). Ukázalo sa tiež, že pokiaľ má verejný priestor plnohodnotne napĺňať
sociálne funkcie, nestačí ho vytvárať, modelovať „zhora“ bez zapojenia tých, ktorým
ma slúžiť – obyvateľov (príklady Námestia Svätej Trojice v Stupave a Petržalského korza). Naproti tomu si ľudia dokážu sami spontánne osvojiť určitý priestor, pokiaľ spĺňa
nimi očakávané kvality (napr. dostatok zelene v prípade Chorvátskeho ramena). Ďalším dôvodom vytvárania vzťahu môže byť silná motivácia využívať nejaké miesto
14 Danišková, 2013: 47.
15 Danišková, 2013: 61.
56
ŠTÚDIE
a pretvárať ho do kvalitnejšej podoby (napr. detské ihriská). A napokon aj celková spokojnosť so životom v lokalite, miestna identita, ktorá sa vytvára i na základe iných faktorov (napr. sociálnych vzťahov, dĺžky bývania), ovplyvňuje osvojovanie verejných
priestorov. Ich stav potom spätne ovplyvňuje spolupatričnosť obyvateľov so sídlom,
ktorá je dôležitá pre celkovú úroveň kvality života v ňom; pre zámery obnovy i rozvoja.
Z tohto dôvodu je potrebné verejným priestorom venovať náležitú pozornosť nielen
z urbanisticko-architektonického hľadiska, ale predovšetkým pre jeho sociálne funkcie. Jednou z ciest, ako to dosiahnuť je aj participácia. V rozhodnutiach samospráv totiž stále absentuje zahrnutie občanov do procesov miestneho rozhodovania a utvárania
verejných priestranstiev. Ak sa tieto obmedzia len na technokratické riešenia odborníkov (predovšetkým urbanistov a architektov), ktorí nereflektujú skutočný záujem a potreby ľudí, môžu sa minúť svojim účinkom, budú neefektívne a neudržateľné. Naopak,
vtiahnutie a zapojenie občanov, hoci sa to na začiatku zdá ako zdĺhavý a problematický
proces, prinesie v konečnom dôsledku omnoho viac pozitív. Minimálne podporí záujem
o lokalitu, ako aj spoluzodpovednosť a vzťah k nej.
ZÁVER
Za zásadný prvok súčasného procesu, ktorý sa všeobecne označuje ako globalizácia, považujem zrýchľovanie sociálneho a kultúrneho vývoja. Táto kultúrna akcelerácia sa prejavuje stále rýchlejšími zmenami v ľudskej spoločnosti na úrovni technologickej, sociálnej i psychologickej. Jej súčasťou sú nové elektronické médiá, ktoré tieto
zmeny spätne podporujú. Tento proces má priamy vplyv na vnímanie času a priestoru;
vedie k oslabovaniu vzťahu k fyzickému priestoru, k „vymiestňovaniu“. Kľúčovou je
otázka priestoru aj pre samotný etnologický výskum, ktorý bol (a stále prevažne je) založený na lokálnej ukotvenosti kultúrnych javov. Špeciálne sa kategória priestoru dostala do pozornosti sociokultúrnej antropológie už od polovice 20. storočia. Základnou
otázkou skúmania sa pre sociálne vedy stal vzájomný vplyv priestoru a spoločenských
procesov. Verejný priestor zohráva dôležitú úlohu aj v obnove a rozvoji sídel, či už prostredníctvom využitia spoločenských vzťahov alebo kultúrnych hodnôt (sociálneho
a kultúrneho kapitálu). Príklady výskumov verejných priestorov v Petržalke a v Stupave dokladajú, že tieto
zohrávajú v období kultúrnej akcelerácie u obyvateľov stále dôležitú úlohu. Globalizácia
(glokalizácia) je viacrozmerný proces a neznamená anulovanie významu fyzického priestoru. Vzťah k verejnému priestoru sa vytvára na základe príslušnosti k sociálnej skupine
a jeho kvalít, ktoré podporujú návštevnosť a trávenie voľného času. Prostredníctvom
priestorov sa tiež vytvára a buduje vzťah obyvateľov k sídlu. Zapojenie obyvateľov do
rozhodovania pritom chápem ako skutočnosť, ktorá by mala byť nielen prejavom demokracie na miestnej úrovni, ale tiež prostriedkom budovania vzťahu a zodpovednosti
k lokalite, predpokladom udržateľnosti realizovaných zmien.
Štúdia bola vypracovaná v rámci projektu VEGA 1/0244/11 Kultúrne procesy
v postsocialistickej spoločnosti: medzi globalizáciou a lokalizáciou.
Juraj Janto
57
LITERATÚRA
Appadurai, A. (1996). Modernity At Large: Cultural Dimensions of Globalization. Minneapolis: University of Minnesota Press.
Bauman, Z. (2002). Tekutá modernita. Praha:
Mladá fronta.
Bitušíková, A., Luther, D. (2010). Slovenské mesto v etape globalizácie: antropologická identifikácia problematiky. In: A. Bitušíková, D.
Luther (Eds.), Kultúrna a sociálna diverzita
na Slovensku. III. Globálne a lokálne v súčasnom meste. Banská Bystrica: ISKS FHV UMB.
Danišková, A. (2013). Vplyv verejného priestoru
na spoločenský život v urbánnom prostredí.
Diplomová práca, Katedra etnológie a kultúrnej antropológie FiF UK v Bratislave.
Farkašová, E. (2009). Čas na ticho. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov.
Gehl, J. (2000). Život mezi budovami, Užívání
veřejných prostranství. Brno: Nadace Partnerství.
Hall, E. T. (2005). Ukryty wymiar. Warszawa:
Muza SA. (pôvodné vydanie The Hidden Dimension, 1966).
Honzík, K. (1976). Tvorba životního slohu. Praha: Horizont.
Interpretace místního dědictví (2004). Brno: Nadace Partnerství.
Janto, J. (2008). Komunikácia a priestor (na príklade mestského sídliska). In: Slovenský národopis, 56(3), 277-283.
Janto, J. (2012). Sociálne siete a obnova mestských panelových sídlisk. In: Slovenský národopis, 60 (1), 18- 37.
Janto, J. (2013). Kultúrny a sociálny kapitál lokality ako prostriedok miestneho rozvoja. In:
Muzeológia a kultúrne dedičstvo, 1,83-99.
Mácha, P. (2010). Krajiny antropologie a antropologie krajiny. In: Český lid, 97(3), 225-246.
Mattová, I. (2007). Globalizácia – prístupy
a koncepcie vybraných autorov. In: Sociálne
a politické analýzy, 1(1), s. 46 -72.
Musil, J. (1991). Nové vymezení sociální ekologie. In: Sociologický časopis, 27(1), 69-89.
Putnam, R. D. (2000). Bowling alone. The collapse and revival of american community.
New York: Simon and Schuster Paperbacks.
Schmeidler, K. a kol. (2001). Sociologie v architektonické a urbanistické tvorbě. Brno: Zdeněk Novotný.
Toffler A., Tofflerová H. (2001). Nová civilizace.
Třetí vlna a její důsledky. Praha: Nakladatelství Dokořán.
Vencálek, J. (1998). Protisměry územní identity.
Český Těšín: Olza.
INTERNETOVÉ ZDROJE
Natural Disasters Trends. Získané 24. 2. 2013
z http://www.emdat.be/natural-disasterstrends
Rosa, H. (2010). Full Speed Burnout? From the
Pleasures of the Motorcycle to the Bleakness
of the Treadmill: The Dual Face of Social Acceleration. International Journal of Motorcycle
Studies, 6, 1-17. Získané 24. 2. 2013 z http://
ijms.nova.edu/Spring2010/IJMS_Artcl.Rosa.html
Timeline of historic inventions. Získané 24. 2.
2013 z http://en.wikipedia.org/wiki/Timeline_of_historic_inventions
Urban population growth. Získané 24. 2. 2013 z
http://www.who.int/gho/urban_health/situation_trends/urban_population_growth_tex
t/en/
O AUTOROVI
JURAJ JANTO (1976) – odborný asistent na Katedre etnológie a muzeológie FiF UK,
absolvent etnológie a histórie na FiF UK (1999). Zameriava sa na problematiku mestských obytných súborov a sociálneho rozvoja sídel. Pôsobil ako komunitný pracovník v Petržalke (2000 – 2007) a v oblasti rozvojovej spolupráce so zameraním na Južný Sudán (2008 – 2013). Je zostavovateľom zborníkov Integrácia Rómov na Slovensku
(2000); Košice, Nitra, Bratislava a ich príležitosti v kontexte komunitného rozvoja
(2005); Aby sa dobro šírilo. Materiál ku globálnemu rozvojovému vzdelávaniu (2010,
s B. Zpěvákovou) a autorom niekoľkých štúdií s problematikou práce cirkví medzi
Rómami, komunitného rozvoja a mestských sídlisk. V roku 2011 obhájil dizertačnú
prácu Sociálny kapitál mestského sídliska. Na príklade Bratislavy-Petržalky.
58
ŠTÚDIE
1
62 • 2014
M ATE R IÁLY
TAJNÁ SPRÁVA O SLOVENSKU. DOKUMENT
Z PROSTREDIA ČESKÝCH ŠTÁTNOBEZPEČNOSTNÝCH
ZLOŽIEK (1947)
IVICA BUMOVÁ
Mgr. Ivica Bumová, PhD., Katedra porovnávacej religionistiky – Sekcia judaistických
štúdií, FiF UK Bratislava, Gondova 2, 814 99 Bratislava, e-mail: [email protected]
com
The topic of the study is a secret document named “The Report on Slovakia”. The document was created in 1947 at the request of the Ministry of Interior in Prague and is based
on the collection of approximately 200 reports of members of the State security of the
Czech nation. They infiltrated secretly into Slovak society during the trial with the former
President Jozef Tiso. Their objectives were: analysis of the relationship between Slovaks
and certain institutions (eg, Democratic Party, Catholic Church, etc.) to a renewed Czechoslovak state; political and ideological differentiation in Slovak society; the relationship
of the population to the wartime Slovak Republic and Jozef Tiso etc.
Key words: Czech-Slovak relations, nationalism, religion, Slovak autonomy
Kľúčové slová: Česko-slovenské vzťahy, nacionalizmus, náboženstvo, slovenská samostatnosť
Česko-slovenské vzťahy počas trvania I. Československej republiky (I. ČSR 1918 –
1938), v podstate počas celej jej existencie od obnovenia v máji 1945 až do jej rozpadu
v roku 1993, boli okrem iného determinované autonomistickými aktivitami Slovákov.
Tie prebiehali v rôznom čase a na rozmanitých politických či spoločenských úrovniach. Zásadný zlom vo vzťahoch nastal po vyhlásení autonómie Slovenska 6. októbra
1938 (tzv. Druhá československá republika) a po vzniku samostatnej Slovenskej republiky (15. marec 1939 – 8. máj 1945). České politické kruhy vinili z rozpadu spoločného
štátu slovenských predvojnových politikov, predovšetkým pravicovú HSĽS.
Slovenské národné povstanie vrátilo Slovensko medzi víťazné krajiny, v dobovej tlači a vyjadreniach politikov I. SR bolo označené ako povstanie proti slovenskému národu a štátu (viac viď napr. Kamenec, 1991: 265 a n; Lipscher, 1992: 216 a n.). Československý politický exil v Londýne, ku ktorému sa postupne pridal aj komunistický exil
v Moskve,1 neprijal rozpad ČSR a po skončení druhej svetovej vojny bola Českosloven1 V Londýne sídlila československá exilová vláda v čele s Edvardom Benešom. V Moskve exilová KSČ pod
vedením Klementa Gottwalda.
59
ská republika obnovená. Jedným z prvých krokov novej československej vlády vedenej
Zdenkom Fierlingerom bolo prijatie Košického vládneho programu (5. apríl 1945).2
V jednom z jeho paragrafov bola deklarovaná svojbytnosť slovenského národa, pričom
vzájomný pomer medzi Čechmi a Slovákmi mal byť budovaný na princípe rovného
s rovným. Vrcholným predstaviteľom Slovákov mala byť SNR.
Dôležitými politickými a historickými faktormi vo vzťahoch Čechov a Slovákov boli
tzv. pražské dohody,3 ktoré postupne okliešťovali rovnocenné postavenie SNR zakotvené vo vládnom programe (jún 1945, apríl a jún 1946), proces proti bývalému prezidentovi I. SR Jozefovi Tisovi (1946 - 1947) a májové voľby v roku 1946.
Z dňa 29. mája 1947 pochádza zaujímavý tajný dokument s názvom „Správa o Slovensku“,4 adresovaný vtedajšiemu komunistickému ministrovi vnútra Václavovi Nosekovi.5 Editovaný bol plukovníkom generálneho štábu Františkom Jandom na základe
súboru hlásení jednotlivých príslušníkov českých bezpečnostných zložiek, podliehajúcich bezpečnostnej komisii ÚV KSČ. Na Slovensko ich vyslalo pražské ministerstvo
vnútra. Zotrvali tu počas súdneho procesu s bývalým prezidentom vojnovej Slovenskej
republiky Jozefom Tisom. Cieľom ministerstva bolo posilniť slovenské bezpečnostné
orgány z obavy pred aktivitou „podvratných živlov“ – tzv. „staro“ a „novoľudákov“ a nepriateľskou emigráciou.6 Spoločným menovateľom všetkých vyslaných príslušníkov
ŠtB bolo, že v čase I. ČSR pôsobili na Slovensku, poznali veľmi dobre miestne predvojnové pomery, mali tu silné sociálne väzby a rozprávali po slovensky. Dokázali sa teda
ľahko infiltrovať do dobovej spoločnosti a bez ťažkostí získavať štátnobezpečnostné
informácie rôzneho druhu. Na Slovensku sa ich v tomto čase pohybovalo okolo 200
a v inkriminovanom čase tu zotrvali šesť a viac týždňov.7
Správa v princípe reflektuje postoje obyvateľov Slovenska počas a po procese s bývalým slovenským prezidentom Jozefom Tisom, ktorý bol odsúdený Národným súdom
a popravený v Justičnom paláci v Bratislave v apríli 1947. Výrazne upozorňuje na emancipačnú zmenu v politickom, občianskom/názorovom aj kultúrnom živote Slovenska,
ktorú chápe ako reakciu na existenciu samostatného vojnového „slovenského štátu“.
2 Kontúry budúceho Košického vládneho programu sa začali črtať už počas prvých moskovských rokovaní
Edvarda Beneša s komunistickým exilom v decembri 1943. V priebehu druhých moskovských rokovaní
v marci 1945 český a slovenský nekomunistický odboj prijal ako podklad na rokovanie návrh jeho znenia,
vypracovaný moskovským vedením KSČ. České politické kruhy pri formovaní budúceho štátoprávneho
usporiadania Československa museli brať do úvahy nové slovenské politické/občianske zoskupenia vytvorené počas vojny, rešpektovať politické a medzinárodné hľadisko SNP a uznať SNR ako jediný reprezentatívny orgán Slovenska. 5. apríla 1945 bol vládny program prijatý novou československou vládou
Zdenka Fierlingera v Košiciach (viac viď napr. Barnovský, 1993: 9 a n.).
3 Pražské dohody – prvá pražská dohoda (1. jún 1945) dosť nejasne vymedzovala kompetencie medzi SNR
a československou vládou v Prahe – v konečnom dôsledku dochádzalo ku kompetenčným sporom medzi
Dočasným národným zhromaždením v Prahe a SNR v Bratislave. Zbor povereníkov prevzal zodpovednosť
za vykonávanie dekrétov prezidenta republiky. Neobsahovala myšlienku federatívneho usporiadania
a potvrdzovala asymetrický model riadenia štátu (viac viď Barnovský, 1993: 46 a n.). Druhá pražská dohoda (11. apríl 1946) vymedzila kompetencie celoštátnych a slovenských orgánov. Vláda v Prahe si vymedzila právo zasahovať do personálnej oblasti vo všetkých rezortoch na Slovensku (viac viď Barnovský,
1993: 85 a n.). V tretej pražskej dohode z 27. júna 1946 išlo o radikálny zásah do kompetencie slovenských
národných orgánov. SNR vykonávala legislatívnu činnosť nepodliehajúcu Národnému zhromaždeniu,
ale návrhy nariadení musela predkladať československej vláde v Prahe. Zbor povereníkov sa dostal pod
kontrolu vlády a jednotliví povereníci boli podriadení celoštátnym ministerstvám (viac viď Barnovský,
1993: 112 a n.).
4 Archiv bezpečnostních složek (ďalej ABS), Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5.
5 Václav Nosek (1892 – 1955) – český komunistický politik, v rokoch 1941 – 1950 patril medzi kľúčové
osobnosti KSČ (Bartoš, Kovářová, Trapl, 1995: 258).
6 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 6 pag.
7 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 6 pag.
60
M A T E R I Á LY
Dokument nám pomôže pochopiť dobový pohľad českých bezpečnostných zložiek na
postoj Slovákov k povojnovej ČSR. Interpretuje ich stanovisko k vtedajším udalostiam,
ktoré bolo ovplyvnené komunistickou optikou, opisujúc spoločenské a politické javy
v slovenskej spoločnosti často čierno-bielym videním, primárne určené komunistickému ministrovi vnútra. Na strane druhej zaujímavo zachytáva názorové rozpory v spoločnosti povojnového Slovenska a (ne)vyrovnávanie sa s pozostatkami režimu vojnovej
Slovenskej republiky.
VZŤAH K ČESKOSL OVENSKÉMU ŠTÁTU
A HOSPODÁRSKEJ OBNOVE SL OVENSKA
Povojnové česko-slovenské vzťahy boli podstatne determinované už spomenutým
historickým faktom existencie vojnovej Slovenskej republiky (1939 – 1945), ktorá bola
prevažnou časťou obyvateľov Slovenska vnímaná ako prvý samostatný národný štát
Slovákov.8 Na vznik, respektíve obnovenie povojnovej Československej republiky sa určitá časť slovenského obyvateľstva pozerala ako na opätovné obmedzenie slovenskej
samostatnosti. K existencii a potrebám povojnovej ČSR sa preto z pohľadu českých ŠtB
zložiek stavala slovenská verejnosť nevšímavo a v určitých momentoch až nepriateľsky.
„Mnozí lidé na Slovensku jsou subjektivně přesvědčeni, že byli stejně dobrými vlastenci, když se bouřili proti Maďarům, jako když později štvali proti Čechům – když se
přikláněli k Němcům a maďarským revisionistům, jako když spolutvořili „Slovenský
štát“ – nyní jsou náchylní pokládat se za vlastence, jestliže se brání všemu, co je potřebné v zájmu společného státu. Posudzují věci z hlediska úzkého, krátkozrakého
zájmu, aniž by měli na mysli pokojný vnitřní a vnější vývoj. V každém počínání z české
strany malicherně a někdy záměrně hledají potměšilost, nedůvěřují, cítí se ohrožováni
na národní svébytnosti a zvalujú důsledky války se všemi nepříznivými průvodnými
zjevy na nový řád. Nevyrovnání s nezbytností zániku t.zv. Slovenského státu, nejsou
schopny tyto lidé uvědomělého pocitu nadřazenosti společných zájmů.“9
Situácia vo vnútorných vzťahoch v českej a v slovenskej povojnovej spoločnosti bola
rozdielna. Súvisela s rôznymi spôsobmi prežitia druhej svetovej vojny, a teda aj s rôznymi formami vyrovnávania sa s jej udalosťami a traumami, inou kultúrnou/spoločenskou pamäťou. Zjednodušene povedané, česká spoločnosť sa v princípe nemusela
vyrovnávať s deportáciami Židov, arizáciami a reštitúciami ich majetku v takom rozsahu ako slovenská. Na jednej strane asimilácia Židov v Čechách (tzv. Žido-Česi, ŽidoNemci) pred druhou svetovou vojnou bola na vysokom stupni a Židia tu neboli vnímaní
ako „cudzí“ tak ako na Slovensku. Vzťahy medzi nimi nenaštrbili ani udalosti počas
šoa, pretože za deportácie a arizácie v Čechách niesli zodpovednosť v prvom rade
Nemci10 (viď napr. Jančík, Kubů, 2005). Na Slovensku bola situácia markantne odlišná.
Slováci zažili kariérne rasty a spoločenské/majetkové postupy (viď napr. Bystrický,
1997; Kamenec, 2000; Luther, 2013). Samozrejme, na úkor českých a po roku 1939 aj
židovských spoluobčanov. Iróniou je, že na arizáciách a likvidáciách židovského ma-
8 Do súčasnosti sa v mnohých prípadoch „zabúda“ na fakt, že I. SR bola satelitným štátom Nemeckej (tzv.
tretej) ríše.
9 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 8-9 pag.
10 Z arizácií boli právnické aj fyzické osoby českej národnosti vylúčené. Veľký vplyv na výber arizátorov
mala NSDAP (Jančík, Kubů 2005: 25).
Ivica Bumová
61
jetku profitovali široké vrstvy11 slovenského „árijského“ obyvateľstva.12 Novonadobudnutého spoločenského postavenia a majetku sa po ukončení druhej svetovej vojny
mnohí z nich nechceli vzdať. Zároveň, s postupom na spoločenskom a profesijnom rebríčku, vzrastal aj pocit sebaistoty slovenskej majority. V úvode správy sa na túto skutočnosť výrazne poukazuje. Nasadení agenti ŠtB z Čiech konštatujú nárast občianskeho, politického aj národného sebavedomia Slovákov oproti medzivojnovému
obdobiu. Aj keď môžeme súhlasiť s pripomienkami editora k neetickému spôsobu nadobudnutia sociálneho postavenia mnohých Slovákov, posun v emancipácii slovenskej
spoločnosti hodnotí negatívne: „Značná část slovenského národa, hlavně inteligence
a vyšší sociální třídy, se tehdy domohla dočasně či trvale hmotného nebo společenského prospěchu, aniž by zkoumala náhodné a konjukturální toho příčiny. Nabyla tak
určitého, velmi často neoprávněného sebevědomí.“13 Aj keď sa navonok v bežnom živote Slovenska neobjavovala verejná propagácia samostatnosti Slovenska, pozorovatelia
upozorňovali na prítomnosť „vzpomínek na svobodný stát, neboť jeho zřízení příliš
zalichotilo krátkozraké národní ješitnosti. Všude je možno vycítit lítost nad tím, že se
nepodařilo samostatný stát udržet“.14 Vzťah Slovákov k obnovenej Československej republike a jej politicko-hospodárskej obnove bol podľa správy determinovaný zmieneným hľadiskom. V dokumente je toto tvrdenie neustále prítomné.
Ďalším pozostatkom predchádzajúceho režimu bol výrazný antisemitizmus prítomný vo všetkých vrstvách slovenskej spoločnosti. „Jsou vytloukána okna židovských
podniků, ve veřejných místnostech bývají židé insultováni, veřejně se na ně nadává,
protižidovské letákové akce jsou častým zjevem a nezdá se, že by byla v blízké době naděje na nějakou změnu.“15 Príčiny vidí editor dokumentu v dvoch rovinách. V prvej
preberá dobové stereotypné nazeranie slovenskej majority pochádzajúce z vojnovej
protižidovskej propagandy I. SR. Židia nesú zodpovednosť za antisemitské prejavy voči
nim: „Slováci si stěžují, že je židé po dlouhá léta vysávali a poškozovali hospodářsky,
morálně a národnostně...“ Druhá rovina už bola naznačená vyššie: „dněšní antisemitismus je na Slovensku vyvoláván těmi, kteří t. zv. arisováním po roce 1939 získali mnoho židovských majetků, nastoupili po židech na důležité posice ve veřejném životě
a nyní se strachují, že budou nuceni všechny tyto výhody opustit.“16 Situácia však bola
oveľa zložitejšia, než sa konštatuje v správe. Na dobovom antisemitizme sa podieľali široké vrstvy slovenskej spoločnosti vrátane vládnych predstaviteľov za DS aj KSS (viac
viď Bumová, 2006 – 2006; Salner, 2000, 2008, 2009; a i.).
Postoj vládnych a výkonných orgánov na Slovensku k obnove republiky a dvojročnému plánu obnovy (1947 – 1948) sa v dokumente hodnotí ambivalentne. Konštatuje, že
hoci sa navonok Slovákmi prijíma, analýza upriamuje pozornosť na „určité kruhy“,
ktorých konanie vníma ako neúprimné a samotné vykonávanie plánu účelové. Pre rozvoj Slovenska a Slovákov má plán znamenať hospodársky vzrast a zveľadenie, preto ho
naoko slovenské vládne a výkonné inštitúcie akceptujú, avšak s bočnými úmyslami.
11 Robili sa aj formou pouličnej dražby, kde si mohli nakúpiť nábytkové zariadenie, šatstvo či výbavu do
domácnosti všetky vrstvy obyvateľstva.
12 Pôvodný židovský majiteľ dostal zo svojho majetku malý zlomok. Peniaze boli na špeciálne viazanom
účte, z ktorého si mohol vybrať týždenne štátom stanovenú čiastku. Po jeho deportácii do koncentračného
tábora pripadol účet štátu. Aj z týchto peňazí vojnová SR platila za každého deportovaného Žida Nemeckej
ríši 500 ríšskych mariek.
13 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 8-9 pag.
14 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 15-16 pag.
15 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 22 pag.
16 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 22 pag.
62
M A T E R I Á LY
V prípade už naznačeného možného odtrhnutia Slovenska od spoločného štátu budú
totiž tieto investície nenávratné. Zároveň správa upozorňuje na značnú nedisciplinovanosť v hospodárskom chode Slovenska, ktorá sa prejavuje tak v zásobovaní, nedostatku materiálu, surovín, pracovných síl či v pracovnej morálke a pod., ktorá sa dá vnímať
ako dôsledok aktivít zmienených „kruhov“.17 Editor sa na tomto mieste vyjadruje zatiaľ
veľmi vágne a ešte nepomenúva pôvodcov problémov na Slovensku. Avšak tu môžeme
takmer s istotou tvrdiť, že prvoplánovo išlo o predstaviteľov DS, s ktorými bola KSS
v neustálom spore ohľadom zásobovacích, hospodárskych a iných káuz prevaľujúcich
sa povojnovým Slovenskom (Bumová, 2006).18 Nakoniec, v ďalšej časti otvorene hovorí
o nepriaznivom vzťahu predstaviteľov a voličov DS k českému (a ruskému) národu, Košickému vládnemu programu, tým aj k znárodňovacím a poštátňujúcim aktivitám či
medzinárodno-politickej koncepcii štátu.19 Demokratická strana naopak zdôrazňovala
svoju blízkosť k „slovanskej“ orientácii zahraničnej politiky na ZSSR a ostatné slovanské štáty. Zároveň vytvárala zahranično-politickú koncepciu o „moste“ medzi Východom a Západom (viac viď Lipták, 1998: 271).
Košický vládny program stále vyvolával emócie u podstatnej časti slovenskej verejnosti. Na pretrase bolo predovšetkým postavenie Slovenska v rámci republiky, ktoré
postupne upravovali tri Pražské dohody. Ostatné body programu (bolo ich spolu šestnásť)20 vnímali Slováci viac-menej latentne a tento postoj, podľa správy, odzrkadľoval
vzťah verejnosti k potrestaniu kolaborantov a zradcov, znárodňovaniu majetku a pod.
Z toho istého dôvodu slovenská verejnosť veľmi pozorne sledovala kreovanie novej
ústavy,21 „poněvadž je Slovensko přímo nabito opravdovou vůlí samosprávně hospodařit a svobodně žít, dá se očekávat, že v oněch bodech, které mají vymeziti rozsah pravomoci ústřední pražské vlády na Slovensku, se tento zájem vystupňuje“.22 Správa ďalej konštatuje už známu vec, že pražská ústredná vláda nebola obľúbená vo všetkých
vrstvách slovenskej spoločnosti, politickú reprezentáciu nevynímajúc. Jednotlivé povereníctva a SNR mali v očiach slovenskej verejnosti viac autority, primárne však Demokratická strana na čele s Jánom Lettrichom.23 Na strane druhej konštatuje priaznivý
17 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 9-11 pag.
18 Nie je isté, či editor správy mal na mysli už aj niektorých členov KSS, ktorí boli začiatkom 50. rokov 20.
stor. obvinení z aktivít zameraných na rozpad republiky - zo separatizmu, buržoázneho nacionalizmu,
sionizmu. Tieto obvinenia „vlastných“ sa s najväčšou pravdepodobnosťou začali konštruovať až po
uchopení moci komunistickou stranou a príchodom sovietskych poradcov na územie štátu.
19 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 13 pag.
20 V kapitole 1 sa charakterizovala ľudovodemokratická vláda, v kpt. 2-4 sa riešil vzťah k ZSSR,
zahranično-politická línia a budovanie armády podľa sovietskeho vzoru. Kpt. 5 hovorila o vybudovaní
novej štátnej správy a NV. V kpt. 6 sa hovorilo o obnove Československa ako štátu dvoch rovnoprávnych
národov, Čechov a Slovákov, predstaviteľkou štátnej moci mala byť SNR opierajúca sa o národné výbory.
Kpt. 7 ukladala vláde vyriešiť otázku Podkarpatskej Rusi. Kpt. 8-11 sa zaoberali otázkou občianstva príslušníkov nemeckej a maďarskej národnosti, potrestaním kolaborantov a zradcov (pozri tzv. Benešove
dekréty, hlavne Dekrét prezidenta č. 33/1945 o úprave československého štátneho občianstva osôb národnosti nemeckej a maďarskej, Dekrét prezidenta č. 5/1945 Zb. z. a n. o neplatnosti niektorých majetkovo-právnych jednaní z doby neslobody a o národnej správe majetkových hodnôt Nemcov, Maďarov,
zradcov a kolaborantov, niektorých organizácií a ústavov a i. – pozn. IB), zaistením podnikov a konfiškáciou pôdy kolaborantov a zradcov. V ostatných kapitolách sa riešili sociálne, zdravotnícke, školské
a kultúrne politiky štátu.
21 Nová ústava bola prijatá až 9. mája 1948 už za nových spoločensko-politických podmienok a deklarovala
víťazstvo robotníckej triedy, položenie základov socialistickej spoločnosti a pod. Zároveň zakotvila asymetrický model vykonávania vládnej moci – v Čechách existovali česko-slovenské vládne orgány, na
Slovensku bola SNR zakotvená ako reprezentantka výkonnej vládnej moci, avšak s obmedzenou autonómiou.
22 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 14 pag.
23 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 24 pag.
Ivica Bumová
63
postoj k prezidentovi Edvardovi Benešovi, ktorý bol plne rešpektovaný ako hlava štátu
aj ako politik – až na niektoré „extrémne živly“, ktoré neuvádza.24
Ambície politických predstaviteľov Slovenska za získanie väčšej samostatnosti od pražskej vlády vyústili začiatkom 50. rokov 20. storočia do politických procesov, v ktorých boli
obžalovaní z buržoázneho nacionalizmu či sionizmu a obvinení z rozbíjania republiky.
Kultúrny a intelektuálny vzostup Slovenska
Editor správy poukazoval aj na ďalšiu skutočnosť – posun v autorskej tvorbe, kultúrnom živote a jeho konzumácii slovenskou spoločnosťou. Konštatuje značný kultúrny
a vzdelanostný vzostup v porovnaní s rokom 1938. Nárast autorskej tvorby v slovenskom jazyku a jeho pretláčanie do kultúrneho života bol podľa správy tak markantný,
že boli poslovenčované aj české divadelné texty a dochádzalo k „skrytému“ zamlčiavaniu pôvodných českých autorov divadelných hier a pod.25 Nesúhlas s používaním českého jazyka podľa neoverených informácií mal viesť „po kulturním boji“26 k nahradeniu Pravidiel slovenského pravopisu z roku 1931 vydaného Maticou slovenskou tzv.
„bratislavským – univerzitným, který javí tendence odlíšiti se co nejvíce od české řeči,
třeba i za cenu odchýlení od mluvené slovenštiny a dává přednost neslovanským zkomoleninám“.27 Na tomto mieste správa reaguje na dosť ostrú diskusiu v kruhoch slovenskej, ale aj českej inteligencie, ktorá vznikla po vydaní spomínaných pravidiel z roku 1931. Boli kritizované za silný príklon k bohemizmom. V intelektuálnej spoločnosti
Slovenska sa po ich vydaní vytvorili aktivity za očistenie slovenského jazyka od českých výrazov. Na pôde Matice slovenskej vznikol časopis Slovenská reč, ktorý mal zachovávať osobitosť spisovnej slovenčiny, a neskôr tu založili jazykovedný ústav. Tieto
aktivity za „očistenie“ slovenčiny vyústili v roku 1940 do vydania nových Pravidiel slovenského pravopisu, kde už boli bohemizmy a nespisovné výrazy vyznačené hviezdičkou alebo v úvodzovkách.
Na strane druhej správa konštatuje znížený vplyv cirkvi na kultúrny život, ale opätovne upozorňuje skôr na príklon ku kultúre (a politike) západných európskych štátov,
než k „slovanskému východu“.28
SOCIÁLNO – POLITICKÉ ROZVRST VENIE SPOL OČNOSTI Sociálno-politická otázka je v dokumente vykreslená štandardnou optikou marxistického vnímania hierarchizácie spoločnosti. Trieda robotníkov („prostý dělný slovenský lid“) má k ľudovo-demokratickému zriadeniu bez výhrad kladný pomer, „pokud
není ve vleku neoprávněné a nezodpovědné propagandy“.29 Vyššie situované stredné
vrstvy s ním súhlasia do tej miery, pokiaľ na ňom profitujú alebo majú pokrokové
zmýšľanie. Z týchto vrstiev zároveň pochádzajú tzv. „novoľudáci“, pre ktorých je typická „protičeská nevraživost, židovské pogromy, nenávistné projevy jednotlivců proti Sovětskému svazu a pokrokovým slovanským národům, demonstrace za Tisu, letáková
činnost a pod.“.30 Patrí medzi ne aj určitá časť študentstva, „demoralizovaná a s novými
24
25
26
27
28
29
30
ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 24 pag
ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 11 pag.
ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 12 pag.
ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s.12 pag.
ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 22-23 pag.
ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 13 pag.
ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 21 pag.
64
M A T E R I Á LY
pomermi nespokojná“ inteligencia a katolícke duchovenstvo.31 „Kapitalisti“ a tzv. bývalí exponenti (HSĽS, HG) sú považovaní za absolútnych odporcov režimu a riadeného
hospodárstva.32
Spoločnosť bola po májových voľbách v roku 1946 politicky rozdelená na dva tábory
– prívržencov Demokratickej strany (získala vo voľbách prevahu 62:3033 ) a Komunistickej strany Slovenska. Proti sebe tak stoja „dvě společenské, národnostní a mravní
koncepce“.34 Podľa editora správy predstavitelia a podporovatelia DS odmietajú pokrokové aktivity zachytené v Košickom vládnom programe. Ich pomer k slovanským národom, najmä k Rusom (ale aj Čechom) a tým aj k medzinárodno-politickej koncepcii,
nie je priaznivo naklonený najvyšším štátnym záujmom a snahám českého národa.35
Naproti tomu predstavitelia a členovia KSS prejavujú dobrú vôľu pre česko-slovenskú
spoluprácu v duchu Košického vládneho programu.36
Postoj DS a KSS k napĺňaniu Košického vládneho programu bol oveľa zložitejší.
Vznikol ako výsledok vzájomnej dohody a kompromisov medzi českými a slovenskými
komunistami a nekomunistami, tiež reagoval na dané politické a historické okolnosti
v čase svojho vzniku (viac viď Barnovský, 1993: 29 a n.). Ako už dávnejšie uviedol Michal Barnovský, pri jeho prijatí „obidva tábory hovorili jedinou rečou, volali po rekonštrukcii politického systému a spoločenského zriadenia“ (v republike – pozn. IB) avšak
s tým rozdielom, že kým komunisti sa usilovali o „prestavbu domu od samých základov“, demokratom išlo „o väčšiu či menšiu opravu“ (Barnovský, 1993: 33). Problémy
postupne narastali až pri samotnej realizácii vládneho programu v praxi (viď napr. Barnovský, 1993: 37 a n.). Tam, kde demokrati končili, komunisti iba začínali (viď aj Lipták, 1998: 269 a n.).
Dokument konštatuje zmenu v pomere síl po voľbách v prospech DS aj v národných
výboroch (ďalej NV). Slovenská verejnosť dala vo voľbách najavo svoj postoj, „ba dokonce nevraživý odpor“37 k politike KSS. Editor hodnotí túto situáciu z dvoch rovín. Prvou bolo postavenie katolíckej cirkvi v rámci slovenskej spoločnosti, ktorá pôsobila ako
mienkotvorný činiteľ medzi širokými vrstvami slovenského obyvateľstva a negatívne
ovplyvňovala ich postoje voči komunistom. Dokument poukazuje aj na „určité“ vrstvy
obyvateľstva (nezávisle od cirkvi), ktoré nesúhlasili s politikou presadzovanou komunistami (socializačné zásahy, znárodňovanie, poštátnenie škôl a pod.). Druhá rovina
vychádzala z vnútra KSS. Do jej rád sa podľa editora dostalo množstvo členov nie z presvedčenia, ale z vidiny vlastného prospechu, a preto si nezískali u ľudí dôveru. Postoje
väčšiny obyvateľov voči komunistom ovplyvnili aj negatívne skúsenosti so sovietskou
armádou počas prechodu frontu, keď boli konfrontovaní s rabovačkami (napr. „legálnym“ habaním úrody – pozn. IB), lúpežami a ďalšími trestnými výčinmi vojakov.38
Správa konštatuje aj stratu vplyvu členov komunistickej strany v miestnych NR, ktorí
mali šíriť pokrokové myšlienky pri budovaní štátu a česko-slovenského porozumenia.39
K výkonnej moci vo verejnej správe sa naopak dostávali príslušníci „staro“ či „novoľudáckeho“ myslenia. „V řadách demokratické strany a mnohdy na čelních místech je
31
32
33
34
35
36
37
38
39
ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 21 pag.
ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 13 pag.
Strana práce získala 3,1% hlasov a Strana slobody 3,7%.
ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 12 pag.
ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 13 pag.
ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 12-13 pag.
ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 16 pag.
ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 16 pag.
ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 17 pag.
Ivica Bumová
65
věčší poměrná část příslušníků a čelných exponentů HSĽS a HG, než v ostatních stranách.“40 Táto situácia v DS nastala ešte pred májovými voľbami 1946. V snahe získať katolíckeho voliča, podpísal Ján Lettrich s predstaviteľmi katolíckej politickej frakcie41
tzv. Aprílovú dohodu. Do strany a tým aj na miestnu úroveň do NV sa dostali ľudia, ktorí nemali s programom ani históriou strany nič spoločné, a veľakrát bola ich minulosť
spätá s predchádzajúcim režimom vojnovej Slovenskej republiky (viac viď Bumová,
2006). KSS sa tiež nezdráhala prijať do svojich radov bývalých „drobných ľudákov“,
„ktorí sa neprevinili, môžu byť dobrými vlastencami a majú miesto v našich úradoch,
ak súhlasia s naším programom“ (Barnovský, 1993: 67).42
Zapájanie niektorých bývalých členov HSĽS do politického a verejného života vyhodnotil editor správy ako negatívny postoj Slovákov k vyrovnávaniu sa s 9 článkom
Košického vládneho programu – t.j. potrestanie kolaborantov a zradcov. Poukazoval na
situáciu v Čechách, kde, ako uvádza, vládlo presvedčenie, aby boli všetci, ktorí sa previnili proti vlasti, súdení a potrestaní.43 Na Slovensku bola podľa jeho analýzy situácia
iná. Na vládnych predstaviteľov na čele s prezidentom Jozefom Tisom sa väčšina Slovákov nepozerala ako na zradcov.44 Veľká časť obyvateľstva bola členmi HSĽS, a aj nečlenovia sa podieľali na nedemokratických praktikách režimu, dostávali rôzne výhody,
postupovali na spoločenskom rebríčku, obohacovali sa. „Dnes se tito lidé, a mezi nimi
i příslušníci HG snaží dokazovat, že přece nemohli jednat jinak, jestliže chtěli uhájit
svou existenci, bagatelisují provinění, které vyplývá z funkcí v bývalé HSĽS a HG, vykládají, že byli svedeni a zavedeni okolnostmi, příznivými radikálnímu vývoji, říkají,
že tenkrát neměli možnost jiné orientace a při změněných poměrech hledají ochranu
v nových stranách, aby zachránili sebe a po případě i mnohé výhody, jež jim jako přisluhovačům tisovského režimu spadli do klína.“45 Zhovievavosť DS, ale aj KSS voči bývalým neskompromitovaným predstaviteľom Tisovho režimu, pôsobiacich na rôznych
úrovniach výkonnej moci, bola typickým obrazom povojnovej situácie na Slovensku.
Na jednej strane im išlo o už spomenutú voličskú podporu a oslabenie katolicizmu
v politickom živote (viac viď Barnovský, 1993: 67). Na strane druhej, ako sa uvádza
v správe, dôsledným uplatňovaním Košického vládneho programu by Slovensko vyradilo z verejného aj ekonomického života podstatnú časť strednej vrstvy46 (čo sa nakoniec postupne dialo po komunistickom prevrate vo februári 1948 – pozn. IB). Bezpečnostné zložky na Slovensku
Armáda pôsobiaca na Slovensku si rovnako niesla relikty z dôb vojnovej Slovenskej
republiky. Prejavovali sa v chladnom až odmietavom postoji časti slovenského obyvateľstva k českým vojakom slúžiacim na Slovensku. Editor spomína aj námietky proti
posielaniu Slovákov na vojenskú službu do českých krajín.47 Vzťahy slovenských dôstojníkov voči vojakom z Čiech boli podľa správ korektné.
40 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 17 pag.
41 Kanonikom Andrejom Cvinčekom, Milošom Bugárom a Jozefom Kempným.
42 Michal Barnovský uvádza reprezentatívny výskum prihlášok do DS - členstvo v HSĽS do roku 1938 priznalo 5,4% uchádzačov a 19% počas Slovenskej republiky. Údaje KSS neuvádza (Barnovský,1993: 67).
43 Toto presvedčenie súviselo s už spomenutými odlišnými historicko-politickými východiskami – Čechy
a Morava boli anektované Treťou ríšou 15. marca 1939 (16. 3. 1939 bol vyhlásený Protektorát Čechy
a Morava) a postoj obyvateľstva voči nemeckým okupantom vyjadroval rôzne formy odporu.
44 Ľubomír Lipták naopak uvádza, že „očistné akcie“ na Slovensku v porovnaní s ostatnými oslobodenými
východo aj západoeurópskymi štátmi boli najradikálnejšie (Lipták, 1998: 265). 45 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 19 pag.
46 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 20 pag.
47 ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 24 pag.
66
M A T E R I Á LY
Iné pomery vládli vo vzťahoch medzi slovenskými dôstojníkmi. Polarizácia, na ktorú poukazuje editor, vznikala medzi tzv. „starými“ dôstojníkmi, vykonávajúcich svoje
povolanie ešte v armáde I. SR a „novými“ dôstojníkmi, ktorí pôsobili v zahraničných armádach a v slovenskom národnom povstaní (spomína aj nevraživosť voči dôstojníkom
židovského pôvodu). Za problémový vo vzťahoch označuje ich rýchlejší kariérny rast,
za ktorý vďačili aj početným vyznamenaniam, ktoré dostávali za svoje aktivity v odboji.48
Ďalším problémovým bodom bol prísun českých dôstojníkov na Slovensko, ich renominácia a povyšovanie, pretože dôstojníci českej armády boli počas II. svetovej vojny
bez postupu. Určitá časť slovenských dôstojníkov videla v tomto kroku zamedzenie ich
kariérnych postupov. Správa sa dotýka aj nacionálneho zmýšľania určitých dôstojníckych kruhov v armáde, „která pokládá pravděpodobně vojsko na Slovensku za záležitost slovenskou a má dojem, že na Slovensku je dosti schopných lidí, než aby bylo třeba
povolávat velitele z českých zemí“.49
V štátnobezpečnostných zložkách bola situácia veľmi podobná ako v armáde. Dokument konštatuje plynulý prechod žandárstva z I. ČSR a I. SR do československých zložiek
národnej bezpečnosti v povojnovom období. Títo členovia boli, samozrejme, ovplyvnení
ideológiou a policajnými metódami predchádzajúcich režimov. Veľká časť hodnostne
postúpila počas vojnovej I. SR, mnohokrát aj bez potrebnej kvalifikácie.50 Čistky v intenciách Košického vládneho programu postihli podľa dokumentu iba malú skupinu tých,
ktorí boli príliš horliví a vykonávali až nadprácu v plnení rozkazov režimu I. SR.51 Naproti
tomu, od roku 1945 vznikajúca štátna bezpečnosť pod kuratelou bezpečnostnej komisie
ÚV KSČ, presadzovala komunistickú ideológiu riadenia a vlastné metódy (v konečnom
dôsledku v mnohom ovplyvnené predchádzajúcimi vyšetrovacími praktikami – pozn.
IB) (viac viď napr. Medvecký, 2011). Problémom Slovenska z pohľadu editora správy
boli mladé kádre VII. odboru Povereníctva vnútra (tzv. Spravodajsko-bezpečnostný odbor
– pozn. IB). Tvorili ich bývalí odbojoví pracovníci, politickí väzni či príslušníci zahraničných armád, takmer úplne oddaní komunistickej strane. Boli však málo kvalifikovaní,
nepoznali trestné právo a právne normy, bezpečnostné predpisy, metódy policajnej
práce, hranice kompetencií a pod.52 Absentovali u nich odborné a praktické skúsenosti
a často dochádzalo k zneužívaniu právomocí. Medzi obidvoma skupinami vznikal ideologický nesúlad, ktorý sa prejavoval nedostatočnou spoluprácou a znižoval spoľahlivosť
bezpečnostných orgánov na Slovensku.53
Postoj k cirkvi a vzťahy medzi kresťanskými náboženstvami vo verejnom/
politickom živote na Slovensku
Počas existencie I. ČSR a I. SR sa katolícke duchovenstvo aktívne zúčastňovalo na
politickom živote krajiny. Veriaci si dôveru voči cirkvi uchovali aj po druhej svetovej
vojne. „Slovenský katolický lid je připoután ke kostelu velmi opravdově. Kněz zůstává
nejváženější osobou vůbec a slovo, promlouvané v kostele, je pro lid velikým příkazem...“ „... Pronese li kněz na Slovensku slova politicky zahrocená, mají věčší účinnost, než slova kohokoliv jiného“.54 Podľa správ pozorovateľov, vplyv duchovenstva vy48
49
50
51
52
53
54
ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 25 pag.
ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 25 pag.
ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 27 pag.
ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 28 pag.
ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 27 pag.
ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 25 pag.
ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 29 pag.
Ivica Bumová
67
burcoval verejnú mienku počas procesu s bývalým prezidentom I. SR Jozefom Tisom.
Editor videl závažný problém v zaangažovanosti cirkvi v čisto politickom procese: „zasahován je nejvyšší zájem státní i dnes, neboť do snah o vyrovnání mezi dvěma bratskými národy, kteří chtějí a musí žít ve společném státě, jsou vráženy trny nedůvěry
zneužíváním posvátných věcí“.55 Kňazov považuje za neoceniteľných v prípade, keby
propagovali štátnu ľudovo-demokratickú ideológiu (tzv. štátnu myšlienku – pozn. IB)
a národné zbratanie Čechov a Slovákov. „Jako oposičníci jsou mocným nepřítelem veškeré konsolidace a vnitřního míru ve státě.“56
Po vojnových udalostiach boli vzťahy medzi stúpencami katolíckej a evanjelickej
konfesie na Slovensku vážne narušené. V období I. SR sa na rozhodujúce pozície vládnej aj výkonnej moci na všetkých úrovniach dostávali prednostne prívrženci katolíckeho vierovyznania. Evanjelické kruhy mali počas existencie spoločného štátu k idei československého národa oveľa bližšie a z hľadiska lojality k slovenskému štátu boli
považované za menej spoľahlivé. Vo verejnej sfére bola prítomná aj náboženská animozita medzi obidvoma kresťanskými náboženstvami. Po porážke režimu I. SR nahradili
mnohých jeho skompromitovaných podporovateľov vo vládnej aj výkonnej správe
evanjelické elity. Aprílová dohoda (1946) otvorila priestor pre politické ambície mnohých katolíckych funkcionárov a prívržencov bývalého štátu. Dokument rok po voľbách konštatuje nárast nespokojnosti u katolíckych členov DS s ich postavením v politickom živote ČSR: „... evangeličtí předáci mají obsazeno ve veřejném životě na
Slovensku neúměrně mnoho významných míst. Starý antagonismus obživl, přesto, že
jsou doposud zástupci obou táborů nejvyššími představiteli největší slovenské strany.“57 Editor zároveň upozorňuje ministra Noseka na predvídateľný rozkol v DS medzi
katolíckym a evanjelickým krídlom, vyvolaný nesúladom v závažných rozhodnutiach
o zásadných politických otázkach štátu.58
ZÁVER
Dokument je súhrnom hlásení príslušníkov českej ŠtB, poznačený komunistickou
ideológiou nazerania na spoločnosť. Pomerne jednostranne a účelovo popisuje povojnovú situáciu a vzťah slovenského obyvateľstva k obnovenej republike. Vznikal v období po prijatí tretej pražskej dohody, ktorá podstatne oklieštila právomoc slovenských
vládnych orgánov a v pomerne vyhrotenej situácii počas súdneho procesu s bývalým
slovenským prezidentom. Jeho rétorika je, v porovnaní s neskoršími dokumentmi, ešte
veľmi mierna až diplomatická.
Rozdielne názory na postavenie Slovenska v spoločnom štáte vytvárali zdroj napätia
medzi slovenskou a českou politickou reprezentáciou už počas rokovaní v priebehu druhej svetovej vojny (viac viď Barnovský, 1993: 11 a n.). Aj po obnovení republiky české
vládne kruhy považovali Slovensko za pomerne nestabilnú časť krajiny a obávali sa jeho
odtrhnutia od spoločného štátu. V dokumente sa na túto alternatívu neustále poukazuje.
Slovenské politické elity, predovšetkým nekomunistické, považovalo pražské vedenie za málo vierohodné. Asymetrický systém rozdelenia vládnych funkcií (postupne
okliešťovaný najmä druhou a treťou pražskou dohodou) vytváral a udržiaval napätie vo
55
56
57
58
ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 30 pag.
ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 30 pag.
ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 31-32 pag.
ABS, Studijní ústav, fond S/2, 215-44-5, s. 32 pag.
68
M A T E R I Á LY
vzájomných vzťahoch, ktoré sa v dokumente na viacerých miestach spomína. Po víťazstve KSČ v Čechách a DS na Slovensku vo voľbách v roku 1946 boli vzťahy obidvoch politických zoskupení ešte vypätejšie. Analýza sa upriamuje aj na hodnotenie činnosti
KSS, ktorá mala po voľbách strácať vplyv na obyvateľstvo a v NV. Vo verejnom živote si
naopak všíma prítomnosť bývalých funkcionárov vojnového štátu. Hláseniam príslušníkov ŠtB uniká ich výskyt v obidvoch politických zoskupeniach a jednostranne poukazujú iba na DS a jej zhovievavosť voči nim.
Postoje a nálady slovenského obyvateľstva voči obnovenej republike sú tiež vykreslené pomerne jednostranne. Vyzdvihovaná je reminiscencia na I. SR, prítomná „v určitých sociálnych vrstvách“, a vlažný vzťah k budovaniu tzv. ľudovo-demokratického
režimu. Vzájomné vzťahy medzi českým a slovenským národom výrazne ovplyvňuje
silná protičeská nálada a katolicizmus v slovenskej spoločnosti.
Bezpečnostné zložky považuje dokument za nespoľahlivé. Časť príslušníkov si niesla pozostatky z metód práce, politickú orientáciu z predchádzajúcich režimov. Len jednu z nich, ŠtB, mali v rukách komunisti. Jej členovia však boli z pohľadu českých príslušníkov ŠtB málo kvalifikovaní a neskúsení.
Dokument naznačuje záujem ŠtB (a KSČ) o určité vrstvy v spoločnosti, ktorým po
uchopení moci v roku 1948 venovala svoju pozornosť (diskreditácia DS; tzv. „bývalí
ľudia“ – meštianske vrstvy, bývalí ľudáci, cirkvi a pod.). So „slovenskou otázkou“ sa
ÚV KSČ začal vyrovnávať začiatkom päťdesiatych rokov perzekúciami na najvyšších
vládnych a výkonných funkciách. Politické procesy zmietli aj časť komunistických,
„proslovensky“ zmýšľajúcich elít či príslušníkov slovenskej ŠtB, a čistky sa postupne
preniesli aj medzi bežné vrstvy obyvateľstva.
LITERATÚRA
Bartoš, J., Kovářová, S., Trapl, M. (1995). Osobnosti českých dějin. Olomouc : ALDA.
Barnovský, M. (1993). Na ceste k monopolu moci. Mocenskopolitické zápasy na Slovensku
v rokoch 1945 – 1948. Bratislava: Archa.
Bumová, I. (2006). Predvolebný zápas na stránkach denníkov Čas a Pravda (1945 – 1946).
In: Pamäť národa 4/2006, 6-14.
Bumová, I. (2007). Protižidovské výtržnosti
v Bratislave v historickom kontexte. In: Pamäť národa, 3/2007, III., 14-29.
Bumová, I. (2008). Židovská komunita po roku
1945: snaha o občiansku a sociálnu rehabilitáciu. In: M. Vrzgulová, D. Richterová (Eds.),
Holokaust ako historický a morálny problém
v minulosti a v súčasnosti. Bratislava: Dokumentačné stredisko holokaustu, s. 44-66.
Bumová, I. (2009). Official anti-semitism in Slovakia after the Second world war (1945 –
1951). In: V. Tydlitánová, A. Hanzová (Eds.),
Anatomy of Hatred: Essays on Anti-Semitism.
Plzeň: Západočeská univerzita, s. 38-46.
Ivica Bumová
Bumová, I. (2010). Povojnové pomery židovskej
komunity na Slovensku a emigrácia Židov
do Palestíny/Izraela v rokoch 1945 – 1953.
In: M. Vrzgulová (Ed.), Reflexie holokaustu.
Bratislava: Dokumentačné stredisko holokaustu, s. 16-35.
Bumová, I. (2011). Totalitné režimy a židovská
identita. In: P. Salner (Ed.), Premeny židovskej identity po holokauste. Bratislava: Ústav
etnológie SAV, s. 10-35.
Bumová, I. (2012). Židia, spoločnosť, politika.
In: Slovenský národopis 60(2), 165-174.
Bystrický, V. (1997). Vysťahovanie českých štátnych zamestnancov zo Slovenska 1938 –
1939. In: Historický časopis 45(4), 596-661.
Jančík, D., Kubů, E. (2005). „Arizace“ a arizátoři. Praha: Karolínum.
Kamenec, I. (1991). Po stopách tragédie. Bratislava: Archa.
Kamenec, I. (2000). Hľadanie a blúdenie v dejinách: úvahy, štúdie, polemiky. Bratislava:
Kalligram.
69
Lipscher, L. (1992). Židia v slovenskom štáte
1939 – 1945. Banská Bystrica: Tlačiarne BB,
š.p.
Lipták, Ľ. (1998). Slovensko v 20. storočí. Bratislava: Kalligram.
Lipták, Ľ. (1999). Storočie dlhšie ako sto rokov.
Bratislava: Kalligram.
Luther, D. (2013). Česi v Bratislave 1919 – 1945:
Adaptácia a marginalizácia. In: Slovenský
národopis 61(4), 368-378.
Medvecký, M. (2011). Za červené Slovensko.
Štátna bezpečnosť a politické spravodajstvo
na Slovensku v rokoch 1945 – 1948. Bratislava:
ÚPN.
Salner,P. (2000). Medzi tradíciou a asimiláciou.
Bratislava: Ústav etnológie SAV, Židovská
obec Bratislava, Inštitút judaistiky UK.
Salner, P. (2008). Premeny židovskej Bratislavy.
Bratislava: Marenčin PT.
Salner, P. (2009). Židovská komunita na Slovensku v rokoch 1945 – 1953. In: B. Soukupová, P. Salner, M. Pojar (Eds.), Židovská
menšina v Československu po druhé světové
válce. Od osvobození k nové totalitě. Židovské muzeum v Praze: Praha, s. 119-131. INTERNETOVÉ ZDROJE
Pravidlá slovenského pravopisu 1931. http://
www.juls.savba.sk/ediela/psp1931/
Pravidlá slovenského pravopisu 1940. http://
www.juls.savba.sk/ediela/psp1940/
ARCHÍVY
Archiv bezpečnostních složek (ABS), Praha
O AUTORKE
IVICA BUMOVÁ (*1971) – vyštudovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského
v Bratislave, odbor história-etnológia. Doktorandské štúdium absolvovala v Ústave
etnológie Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Pracovala v Ústave pamäti národa
v Bratislave a od roku 2007 pôsobila v Inštitúte judaistiky na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave. Na Katedre porovnávacej religionistiky – Sekcii judaistických štúdií Filozofickej fakulty Univerzity Komenského
v Bratislave pracuje ako odborná asistentka od roku 2012. Prednáša o. i. sociálnu kultúru a dejiny židovského národa/judaizmu. Orientuje sa na výskum židovskej komunity na Slovensku v 20. stor.: napr. židovsko-kresťanských vzťahov, sionistického
hnutia, antisemitizmu a pod. Ťažiskovou témou jej odborného záujmu je problematika vzťahu štátu a bezpečnostných zložiek k židovskej komunite po roku 1945. Je
autorkou viacerých vedeckých štúdií.
70
M A T E R I Á LY
1
62 • 2014
M ATE R IÁLY
AKO SLOVENSKEJ VEREJNOSTI MEDIÁLNE PODÁVAŤ
INFORMÁCIE Z ROZVOJOVÝCH KRAJÍN
BOŽENA BALUCHOVÁ
RNDr. et PhDr. Božena Baluchová, PhD., Katedra rozvojových studií, Přírodovědecká
fakulta, Univerzita Palackého v Olomouci, 17. listopadu 12, 771 46 Olomouc, e-mail:
[email protected]
In 2000, the UN agreed on the Millennium Development Goals (MDGs) – development is defined by eight clearly described priorities. Development can be seen as positive but also negative – depending on how development issues are covered and presented to the public – through media and audio-visual production.
To describe the achieved progress to the Slovak public and to present an opinion on
the effectiveness of development aid (for example in East Africa) is not easy. The offer
of journalistic articles from news agencies or editors does not always respect an internal Code of Conduct (adopted by the editors of a particular publishing house) or Code
of the use of images and messages (adopted by the national Platform of non-governmental development organizations). Development field workers, humanitarian workers and volunteers, as well as their sending organizations are not certain about the
reason for producing and publishing the particular articles and images. They are not
sure whether to inform the general public, to offer a particular service to sell, to fundraise money, or just release the grant project’s report.
This paper presents the theoretical background and analysis of the current status of
the interconnection of media production and development issues. There is also suggested a set of rules – how to cover situations and information from developing countries in the media, which should be respected while reporting the experience from developing countries in the mass media.
Key words: development, developing country, development cooperation, media, code
of ethics, media stereotypes, discrimination, fundraising, Africa, Slovakia
Kľúčové slová: rozvoj, rozvojová krajina, rozvojová spolupráca, médiá, etický kódex,
mediálne stereotypy, diskriminácia, fundraising, Afrika, Slovenská republika
ÚVOD
V roku 2000 boli na pôde OSN odsúhlasené Miléniové rozvojové ciele (Millenium
Development Goals, MDGs), kde bol rozvoj definovaný pomocou ôsmich jasne opísaných priorít. Verejnosť si pod pojmom rozvoj môže predstaviť myšlienku, cieľ konkrét71
nej krajiny (ku ktorému všetky snahy smerujú), ale aj proces vo vnútri štátu (so záverečným vyhodnotením úspešnosti jednotlivých krokov prechodu). Rozvoj môže byť
vnímaný pozitívne, ale aj negatívne v závislosti od toho, ako je rozvojová problematika
spracovaná a prezentovaná verejnosti – prostredníctvom mediálnej tvorby.
Často diskutovaným problémom v rámci zobrazovania tejto témy je objektivita
a uhol pohľadu – inak sa na s rozvojom spojené záležitosti pozerá obyvateľstvo Európy
a inak ľudia z Afriky. Rozvoj (ako aj interpretácia jeho výsledkov a dosahov) je subjektívnou záležitosťou, pretože je spojený s ľuďmi a so zlepšovaním kvality ich života. Opísať laickej verejnosti na Slovensku dosiahnutý pokrok (hodnotený kvantitatívnymi metódami) a vydať stanovisko o efektívnosti rozvojovej pomoci (napríklad vo východnej
Afrike) nie je jednoduché. Samotná verejnosť by sa mala dožadovať objektívneho
a neskresleného, nemanipulujúceho mediálneho spracovania témy rozvoja v médiách
(bez neetických či citovo vydierajúcich novinárskych prejavov o živote ľudí v krajinách
globálneho Juhu), veď aj z ich peňazí sa daná humanitárna pomoc či rozvojová spolupráca realizuje v rámci Oficiálnej rozvojovej pomoci (Official Development Assistance,
ODA) danej krajiny.
Dostatočným pokrývaním rozvojovej problematiky v médiách sa zvyšuje povedomie
verejnosti o príčinách vynakladania prostriedkov zo štátneho rozpočtu na rozvojovú
pomoc a o práci mimovládnych organizácií zo SR v krajinách tretieho sveta. Ponuka
novinárskych výstupov od samotných združení či redakcií však nie vždy svojimi mediálnymi produktmi rešpektuje Etický kódex (prijatý samotnou redakciou), či Kódex
používania obrazov a podávania správ (prijatý konkrétnou národnou platformou mimovládnych rozvojových organizácií). Terénnym rozvojovým pracovníkom, dobrovoľníkom, zahraničnopolitickým reportérom i vysielajúcim organizáciám by mohol v objektívnom podávaní správ z rozvojových krajín pomôcť súbor pravidiel zobrazovania
situácií z rozvojových krajín v médiách, ktoré je potrebné rešpektovať pri informovaní
o zažitej skúsenosti či situácii z rozvojovej krajiny v masovo-komunikačných prostriedkoch.
1. CHÁPANIE ROZVOJA A ROZVOJOVEJ PROBLEMATIKY
Rozvoj má niekoľko navzájom previazaných podôb, najmä niekoľko (rôznorodo
vnímateľných) definícií. Na jednej strane je to proces, ktorý zaisťuje ekonomický rast
krajiny, prináša pokrok a modernizáciu, ale zároveň sa pre to približuje ideálu západného sveta. Každopádne by však mal zlepšovať možnosti dosiahnutia základných potrieb a úroveň vládnutia v krajine. Negatívne možno vnímať donucovanie rozvojových
krajín podriadeniu sa a závislosti, zväčšovanie rozdielov v spoločnosti, predlžovanie
chudoby, narúšania životného prostredia či podkopávania lokálnej kultúry, hodnôt
a suverenity štátu (Potter, Binns, Elliott, Smith, 2008: 5).
1.1 Ukazovatele rozvoja a rozvojová pomoc, resp. spolupráca
Teórie rozvoja sa menia v závislosti od zmien v jeho definíciách (jeho chápaní v danom čase na danom mieste). Po druhej svetovej vojne sa uplatňovalo nazeranie na rozvoj cez optiku modernizácie a ekonomického rastu. Kvantitatívne merania (hrubý domáci produkt – HDP) však nemôžu poskytnúť úplný obraz o kvalite ľudského života
(ide len o výrobu, generujúcu zisky). Rýchlejší ekonomický rozvoj možno dosiahnuť
napríklad v prostredí diktatúry, kde je prostredníctvom vydierania a prísnej kontroly
72
M A T E R I Á LY
možné dosiahnutie cieľov/výsledkov v kratšom čase, než v demokracii (Toye, 1993:
37). Kvalita ľudského života je však horšia (bohatstvo sa koncentruje pre úzky okruh
ľudí, zatiaľ čo obyčajným ľuďom sa darí horšie). Treba teda definíciu zaznamenania
kvality života určiť inak.
Často používaným ukazovateľom sa stal index ľudského rozvoja (Human Development Index – HDI), ktorý používa UNDP (United Nations Development Programme) vo
svojich správach o stave ľudského rozvoja (Human Development Report). Pre výpočet
indexu sú dôležité tieto ukazovatele: HDP na obyvateľa, gramotnosť dospelých, priemerná dĺžka školskej dochádzky a dĺžka dožitia. Magazín The Economist vytvoril pred
dvoma desiatkami rokov vlastnú metódu vypočítavania parity kúpnej sily (PKS) – volá
sa the Big Mac Index a porovnáva cenu sendviča z McDonaldu v 120 krajinách sveta
(kde je možné tento sendvič kúpiť). V USA stojí takýto sendvič 4,07 dolára, pričom vo
Švajčiarsku 8,06 $ a v Číne zasa 2,27 $ – čo poukazuje na nadhodnotenie alebo podhodnotenie meny, ako aj rozdielnosti v cenách na hospodárskom trhu.1
V našich krajinách sa akceptujú a rešpektujú zákony, ako: Zákon o oficiálnej rozvojovej pomoci (ODA). Princípy, ciele a formy oficiálnej rozvojovej pomoci, ako aj postavenie inštitúcií zodpovedných za jej realizáciu upravuje práve takýto zákon.2 V stredoeurópskom regióne sa pomoc rozvojovým krajinám sústreďuje na niekoľko oblastí:
zmierňovanie chudoby a hladu, podpora trvalo udržateľného hospodárskeho, sociálneho a ekologického rozvoja, zabezpečenie mieru a bezpečnosti vo svete (posilňovaním demokracie, právneho štátu, ľudských práv a dobrej správy vecí verejných), podpora univerzálneho prístupu k vzdelaniu, zvyšovanie úrovne základnej zdravotníckej
starostlivosti a podpora hospodárskej spolupráce s rozvojovými krajinami.
1.2 Úloha rozvojových organizácií v procese rozvoja
Medzi Miléniové rozvojové ciele OSN, ktoré by mali byť splnené do roku 2015, patrí:
eliminácia extrémnej chudoby a hladu, dosiahnutie základného vzdelania pre všetky
deti, presadenie rodovej rovnosti a posilnenie postavenia žien, zníženie detskej úmrtnosti, zlepšenie zdravia matiek, boj proti HIV/AIDS, malárii a ďalším chorobám, zabezpečenie udržateľnosti životného prostredia a vytvorenie globálneho partnerstva pre
rozvoj. Rozvojové organizácie, združené zväčša do národnej platformy mimovládnych
rozvojových organizácií, sa snažia svojimi projektmi participovať na naplnení týchto
cieľov, realizujú rozvojovú spoluprácu a humanitárnu pomoc doma i v zahraničí, rovnako fungujú aj na poli globálneho rozvojového vzdelávania (viac na: www.mvro.sk
a www.fors.cz).
2. ŽURNALISTICKÁ T VORBA A MEDIÁLNA PRODUKCIA
Pod pojmom žurnalistika si možno predstaviť novinársku profesiu, ale zároveň aj
službu verejnosti (informovať občanov a občianky, a tým pomôcť spoločnosti v koexistencii a kooperácii) formou mediálnej produkcie. Spoločnosť pôsobenie žurnalistiky limituje, resp. usmerňuje legislatívnymi normami. Novinárska obec je pod tlakom:
priamej i nepriamej politickej kontroly (prístup k informáciám a cenzúra), ekonomickej kontroly (vlastníctvo médií, tlak trhu a inzerentov), legislatívnej kontroly (mediál1 Economics focus: Beefed-up burgernomics, 2011.
2 MZV SR, 2011.
Božena Baluchová
73
ny zákon, etický kódex novinárskej obce atď.), kultúrneho prostredia (verejnosťou rešpektované normy a vzory, zaužívané konvencie, vyspelosť spoločnosti), štruktúry publika ako cieľovej skupiny, ale aj samotného sociálno-ekonomického prostredia (v ktorom tvorcovia a tvorkyne novinárskych prejavov vyrastali a pôsobili).
Podľa téz o potenciálnom vzťahu medzi masovou komunikáciou a sociálnou zmenou sa masovému médiu prisudzuje schopnosť urýchlenia procesu modernizácie prostredníctvom schopnosti vzdelávať alebo prenášať skúsenosti, rozširovať obzor a zvyšovať pripravenosť obyvateľstva na inovácie. Ďalej možno masové médiá považovať za
výsledok hospodárskeho vývoja, alebo za prostriedok prispievania ku vzdelávaniu
a modernizácii (médiá však môžu byť považované aj za škodlivý element, ponúkajúci
zlé vzory) (Kunczik, 1995: 37).
2.1 Hodnota a objektivita informácie
Vo viacerých modeloch komunikácie je viac než zrejmé, že existujú možnosti, ako
zámerne so šírenými informáciami manipulovať (v obraze aj texte), a to z viacerých dôvodov. Formálna pravda, alebo jednoduché klamstvo, obalené rúškom pravdy či milosrdná lož – je bežným prejavom väčšiny politickej propagandy. Podľa mediálneho
teoretika McQuaila: „Sloboda a rozmanitosť nemusia nevyhnutne viesť k viac informatívnej verejnej komunikácii. Nároky na informácie majú dvojaký pôvod – vyjadrujú
skutočnosť, že informovaná spoločnosť a kvalifikovaná pracovná sila sú žiadúce, a že
súvisia s množstvom občanov, ktorí sú v takej pozícii, kde sa môžu podieľať na výbere
vodcov a zúčastniť sa na demokratickom rozhodovacom procese“ (McQuail, 2009: 209).
S objektivitou je to ešte ťažšie. Tá súvisí nielen s hodnotami, ale aj s faktami. Hodnotu informácií nemožno posudzovať len ako hodnotu samú o sebe, ale podľa toho ako sa
dajú uplatniť a použiť. Hlavné požiadavky na kvalitu informácií sú tieto: médiá (hlavne
tlač, audiovizuálne vysielanie, internet) by mali poskytovať vyčerpávajúce zásoby relevantných správ a podkladových informácií o udalostiach v spoločnosti a okolitom
svete; informácie by mali byť objektívne v zmysle presnosti, poctivosti, úplnosti, pravdivosti vo vzťahu ku skutočnosti, spoľahlivosti a oddeľovaní faktov od názorov; informácie by mali byť vyvážené a nestranné – mali by sprostredkovať alternatívne názory
bez senzáciechtivosti a zaujatosti. Ak je možné tvrdenie, že každá informácia má svoj
zámer – pri posudzovaní pravdivosti informácie je rozhodujúcim faktorom.
Aby sa jav stal podnetom pre vznik správy, musí spĺňať niektoré kritériá. Teória žurnalistiky tieto kritériá nazýva „spravodajskou hodnotou“ (Jenča, 2004: 41). Podľa McQuaila možno v anglosaskej žurnalistike kritériá spravodajskej hodnoty zoradiť takto: rozmer
udalosti, blízkosť, jasnosť (zreteľnosť), ohraničená dĺžka trvania, závažnosť, súzvuk,
personifikácia, negatívnosť, významovosť, dramatickosť a akčnosť (McQuail, 2009: 302).
Nie je tajomstvom, že čím je informácia viac tragická, negatívna, šokujúca, tým má
vyššiu pravdepodobnosť stať sa správou a byť uverejnená v médiách. Zlá správa sa šíri
najrýchlejšie a spracúva jednoduchšie (možno spomenúť príklad katastrofického zemetrasenia na Haiti z roku 2010).
2.2 Práca s textami o rozvojovej problematike
Novinársky prejav je základnou stavebnou zložkou žurnalistického celku, zároveň
je výsledkom individuálnej novinárskej činnosti – keďže jeho autorom či autorkou je
novinár/novinárka, vychádzajúci zo žurnalistických faktov. Obsah prejavu determinuje formu a tvoria ho informácie o konkrétnych udalostiach. Musí obsahovať vecnú
stránku udalosti, javu (súhrn faktov), autorský zámer (najmä ak ide o analytický pub74
M A T E R I Á LY
licistický, nie spravodajský text – je dôležitý autorov postoj: komentár, odporúčania či
závery), a kontext (teda súvislosti v rámci udalosti – hľadanie príčin, dôsledkov, charakteristika vnútorných vzťahov, možné alternatívy riešenia problému).
2.2.1 Tvorba novinárskeho prejavu
Novinársky prejav (spolu so zvoleným titulkom = nadpisom; perexom = krátkym
zhrnutím obsahu pod nadpisom; medzititulkami = zvýraznenými mini-nadpismi
v článku; samotným jadrom textu a ilustračnými fotografiami) možno hodnotiť ako objektívny alebo subjektívny, ďalej ako pozitívne spracovaný (v prospech prezentovaného objektu či udalosti), negatívne spracovaný (diskriminujúco, znevažujúco, nepresne), alebo neutrálny.
Základným výrazovým prostriedkom v printových médiách (do veľkej miery aj v internetových médiách) je písané slovo. Tlač sa preto označuje ako slovesný komunikačný
prostriedok. Čitateľ sa môže k textu neustále vracať. V novinách sa nemusia číselné údaje
(indexy HDP, PKS, počty obyvateľov a ďalšie štatistiky) zaokrúhľovať a vynechávať menej
známe názvy (miest, obcí, združení atď.). V rámci špecifickosti štýlu médií je už v rozhlase základným výrazovým prostriedkom jazyk, resp. reč – uplatňujú sa tu zvukové
prvky, chýba vizuálna zložka. Poslucháčska obec sa k obsahu nemôže vracať. Televízia
zasa poskytuje vizuálnu zložku a až sekundárnou zložkou je jazyk (hovorené slovo je
až druhotne dôležité). V tlači je obraz statický, v televízii dynamický. Divák či diváčka
sa nemôže k obsahu vracať (ak teda nejde o on-line televíziu). Televízia má najviac možností na štylizáciu prejavu (ako aj interpretáciu a reinterpretáciu informácií). Čo sa týka
kompozície: v tlači sa používajú rámcové celky, rozličné typy a druhy písma, naznačujúce
žáner; v rozhlase sa využívajú intonačné prostriedky (pauzy a striedanie hlasov, zmena
intenzity hlasu); v televízii sa prejav člení pomocou strihovej skladby a veľkosti záberov.
2.2.2 Mediálna manipulácia a jej formy
Termín manipulácia pochádza z latinského jazyka a znamená mať niekoho vo svojich rukách, využívať ho pre vlastné záujmy (Nowak et al., 2009: 48) – má negatívnu
etickú konotáciu. Ide o cieľavedomú aktivitu zo strany subjektu so zámerom dosiahnutia želaného konania zo strany objektu manipulácie. Manipuláciu v médiách, resp. manipuláciu médiami nie je možné vždy rozpoznať. Niektorí príjemcovia a príjemkyne
mediálnych výpovedí sú odkázaní na dôverovanie médiám, nedokážu si overiť pravdivosť informácií z iných zdrojov. Môžu však aktívne vstupovať do komunikačného procesu tým, že si vyberú vhodné médium a obsah záujmu. Cieľom manipulácie, ktorá sleduje politické ciele, je systematické, cieľavedomé riadenie a formovanie vedomia,
myšlienok a pocitov ľudí (Reifová et al, 2004: 127). V rámci médií ide o skresľovanie, zadržiavanie, prípadne neadekvátne dopĺňanie informácií. Manipulované osoby si často
ani neuvedomujú, že sú manipulované.
Medzi techniky manipulácie médiami možno zaradiť: fragmentáciu – znehodnotenie
skutočnosti prostredníctvom výberu alebo opomenutia (ktoré znemožňuje úplné pochopenie skutočnosti); klišé – deformovanie obrazu o jave alebo udalosti vyzdvihovaním
jej negatív a potláčaním jej pozitív; sugescia – snaha vyzdvihnúť (pomocou hesiel) alebo
pripísať si nejakú vlastnosť (Zasępa et al, 2009: 49-62); určenie poriadku prezentácie –
výber a uprednostňovanie informácií vhodných na publikovanie podľa určitej filozofie,
či zámerov vedenia vydavateľstva a jeho vlastníkov; špirála mlčania – vychádzajúca zo
základného predpokladu, že ľudia sa prispôsobujú názoru, ktorý je v spoločnosti dominantný (ak majú iný názor, radšej mlčia a pre možný pocit izolovanosti neskôr svoj názor
Božena Baluchová
75
prehodnocujú a prispôsobujú prevažnej väčšine); efekt mediálnej inscenácie – účelové
vyberanie faktov a zdôrazňovanie istých udalostí ako najpodstatnejších (s použitím emocionálneho podfarbenia) (Ilowiecki, Zasępa, 2009: 171-174). Medzi ďalšie metódy manipulácie patria napríklad: nálepkovanie – priradenie charakteristík alebo voľba pomenovania zástancov kladných či záporných postojov alebo samotných udalostí, ktoré
jednoznačne usmerňuje publikum na vnímanie aktéra alebo udalosti ako pozitívnej či
negatívnej; prenos falošných hodnôt – zverejnenie oficiálnych vyhlásení v plnom znení
vrátane nepravdivých informácií a výmyslov z dôvodu úcty k autorite alebo povrchnému
plneniu povinnosti pravdivo informovať; preceňovanie významu udalostí (spojené s nastoľovaním tém) – neustále opakovanie a prinášanie podrobných informácií o málo významnej udalosti (Hradiská et al, 2009: 363); ponižovanie v médiách – v podobe dehonestujúcej kritiky, zosmiešňovania, urážania na základe príslušnosti k etnickej či
náboženskej skupine, zneužívanie zlej ekonomickej situácie ľudí na účasť v rôznych
podradných súťažiach alebo reláciách (Remišová, 2010: 247-249).
2.3 Práca s fotografiami a filmami z rozvojových krajín
Vo svetových fotografických súťažiach World Press Photo alebo Czech Press Photo
sa objavuje fenomém hľadania fotografií s dlhšou platnosťou a s väčšou hĺbkou výpovednej hodnoty – s príbehom, ktorý nie je okamžite jasný. To môže zvádzať fotožurnalistov a fotožurnalistky k inscenovanej alebo upravovanej (napr. počítačom v programe
PhotoShop), teda manipulovanej fotografii.
Manipulované fotografie (zároveň spôsoby, akými k manipulácii došlo), možno rozdeliť na: kompozitnú fotografiu, retušovanú fotografiu, zinscenovanú dokumentárnu
fotografiu, fotografiu v nesprávnom kontexte a fotografiu plne vytvorenú grafickým
programom v počítači (Feriancová, Mikuláš, 2010: 2).
Fotoeditorka Reuters Alexia Singh po štrnástich rokoch práce pre túto tlačovú agentúru dokáže spoľahlivo rozpoznať kvalitnú reportážnu fotografiu, podľa nej však „nemusia všetky zábery na prvý pohľad až tak zaujať, ale rozširujú naše chápanie situácie
či konfliktu“.3 Obrazová redaktorka novín the Guardian Kate Edwards upozorňuje na
to, že „čitateľská obec je dnes ďaleko komplexnejšia. Vždy bude miesto pre fotografie,
ktoré sú zrejmé a čitateľné na prvý pohľad, no zároveň však musia dostať priestor fotografie, v ktorých ľudia objavia príbeh postupne“.4 Obrazová redaktorka The New York
Times Daphné Angles hovorí o trende, hľadaní nového jazyka v rámci fotografie: „novinárska fotografia zobrazuje vždy realitu a fotoreportéri zaznamenávajú vždy skutočnosť – hoci ide o pohľad z iného uhla. Keď ide o pouličnú demonštráciu, netreba ju fotografovať priamo na ulici, ale napríklad zo strechy – vždy však pôjde o demonštráciu.
Treba ľuďom viac dôverovať v ich kultúre vnímania fotografie, a v tom, ako si vedia
zobrazené informácie v sebe interpretovať. Fotografia musí ukázať niečo skutočné,
zaujímavé a musí mať ľudský rozmer, s ktorým sa divácka obec prepojí“.5
Výberom, prípravou a umiestnením fotografie k novinárskemu prejavu sa dá formovať názor verejnosti na konkrétnu udalosť či zobrazovanú krajinu – je však tiež potenciálnym zdrojom manipulácie. Ak sa naviac v popiske k fotografii nesprávne použijú
štatistické údaje a zaokrúhlia číselné údaje (napríklad v prípade prírodných katastrof
v krajinách tretieho sveta sa zamieňajú, prípadne porovnávajú neporovnateľné hodnoty – percentá s percentuálnymi bodmi), pochopiteľne to pritiahne značnú pozornosť
3 Dobrá fotka vás núti kričať, 2012.
4 Vyjadřují novinářské fotosoutěže trend fotožurnalistiky?, 2010.
5 Tamže.
76
M A T E R I Á LY
čitateľskej obce. Obyčajný človek, ktorý nikdy nenavštívil krajiny globálneho Juhu, si
môže na problematiku vybranej rozvojovej krajiny utvoriť názor na základe jedinej
uverejnenej fotografie v novinách. Navyše to môže spôsobiť nesprávne pochopenie
a nepresnú reprodukciu informácie.
Fotografia môže byť v rozvojovej krajine veľmi často zhotovená pre potreby monitoringu konkrétneho rozvojového projektu alebo pre potreby budúcej fundraisingovej
kampane nejakého združenia. Pri vhodnom orezaní, rámcovaní fotografie, podporenej
účelovo sformulovanou popiskou však možno pozitívne či negatívne (teda manipulujúco) formovať názor laickej verejnosti. Je na každej organizácii, aké médium a akú
cestu prezentácie svojej práce si zvolí. Úlohou médií by však nemalo byť len zameriavanie sa na monitorovanie extrémneho počtu obetí hladomoru či AIDS, alebo spracovávanie vizuálne atraktívnej cesty bezprostrednej humanitárnej pomoci v prípade prírodných či spoločenských katastrof.
V rámci upozornenia na rozvojové témy, ako aj v rámci rozvojového vzdelávania na
školách sa v posledných rokoch začal ako prostriedok (zároveň ako nástroj) využívať
publicistický (viac novinársky) a dokumentárny (viac umelecký) film. Ako ktorýkoľvek iný mediálny obsah, aj dokument má svojho autora či autorku, produkciu a jeho
realizácia sleduje vždy nejaký zámer. Keď sa v rámci rozvojového vzdelávania pracuje
už s hotovým dokumentárnym filmom ako pomôckou pri vyučovacom procese (na
zvyšovanie povedomia o odlišných životných podmienkach, nedodržiavaní ľudských
práv či snahe splniť Miléniové rozvojové ciele v rozvojových krajinách atď.) – dôležité
je dôsledne zanalyzovať snímku a odokryť jej posolstvo, porozumieť obsahu, ale aj forme (spôsobe spracovania, zobrazenia témy). V rámci vnútornej analýzy filmov je dôležité vnímať: zdroj, cieľovú divácku skupinu, persuazívne techniky a uhol pohľadu tvorcu či tvorkyne. Prvotná obrazová či zvuková informácia v rámci zdieľaného obsahu je
dôležitá, rovnako ako skryté významy v rámci podtextu a kontextu (reinterpretácia faktov a individuálna interpretácia posolstiev).
3. PREZENTÁCIA ROZVOJOVÝCH TÉM V MÉDIÁCH
Čoraz viac mladých ľudí sa v dnešnej dobe vydáva do krajín globálneho Juhu prostredníctvom dobrovoľníckych či pracovných pobytov. Po návrate domov sa človek
môže so svojimi foto- a video- výstupmi, či písomnými zápiskami zapojiť do rozličných
informačných, osvetových, vzdelávacích, mediálnych, fundraisingových a ďalších kampaní. Na túto skutočnosť by mala vysielajúca i prijímajúca organizácia pamätať už počas prípravy a realizácie pobytu – aby bolo vopred jasné, aké informácie má daný človek v rozvojovej krajine zbierať, aké situácie zaznamenávať a ako ich potom bude po
návrate domov z pobytu verejne prezentovať.
Čitateľskú, poslucháčsku či divácku obec i samotné médiá určite viac zaujímajú
ľudské príbehy (so smutným či šťastným koncom), ako stručné tlačové, PR správy o vyhlásení finančnej zbierky či strohé reporty o realizácii nejakého projektu. Aby sa neskĺzlo k nepravdivému či nepresnému vyobrazeniu, k stereotypizácii až diskriminácii
ľudí, situácií či celých krajín, je potrebné s informáciou (písomnou, zvukovou či obrazovou) pracovať zodpovedne a rozvážne – bez vonkajších tlakov, časového stresu, prílišných príkazov či zákazov vlastnej organizácie alebo osloveného média. Niektorí ľudia v sebe majú zabudované isté morálne hranice, ktoré by v mediálnej prezentácii
neprekročili (sú vysporiadaní s etickými dilemami rozvojového sveta podvedome,
Božena Baluchová
77
Obr. 1 – Hospitalizované podvyživené dieťa trpiace kvasiokorom a jeho matka v nemocnici
v Kwale, leto 2013. Foto: Pavol Markovič.
intuitívne, vďaka výchove, viere či vzdelaniu), iní si v takýchto situáciách môžu pomôcť pravidlami tzv. etického kódexu mimovládnych rozvojových organizácií počas
prípravy svojich výstupov na uverejnenie v médiách.
3.1 Pravidlá zobrazovania situácií z rozvojových krajín v médiách
Mal by existovať súbor pravidiel (v niekoľkých pilotných podobách už aj existuje),
ktoré je potrebné rešpektovať pri informovaní o zažitej skúsenosti či situácii z rozvojovej krajiny v masovo-komunikačných prostriedkoch.
3.1.1 Vyberať textový i obrazový materiál, založený na úcte, dôstojnosti
a dodržiavaní ľudských práv
V prvom rade ide predovšetkým o rešpektovanie práva na súkromie a dodržanie dôstojnosti zobrazovaných osôb. Často možno vidieť fotografie, zobrazujúce utrpenie,
najmä podvyživené deti na pokraji smrti. Často sa nerešpektuje ich dôstojnosť, alebo
chýba súhlas so zverejnením takejto fotografie. Obrázky, zobrazujúce utrpenie (napríklad vyhladované polonahé somálske deti so zlepenými očami, vykúkajúcimi rebrami, tenkými končatinami a extrémne veľkými bruchami) – vyvolávajú negatívnu
reakciu, výčitky svedomia, súcit a slúžia skôr na to, aby ľudia rýchlo finančne prispeli
na nejakú finančnú zbierku. Malo by sa však systematicky budovať povedomie o príčinách a možných riešeniach problému (napríklad o rizikových faktoroch, príčinách veľkého výskytu podvýživy u detí v pobrežnom regióne Kene, ako aj konkrétnych typoch
78
M A T E R I Á LY
ochorenia a spôsoboch možnej intervencie konkrétnym rozvojovým projektom – antimalnutričným programom,6 obrázok 1), aby sa verejnosť vzdelávala, cítila spoluzodpovednosť za pretrvávajúci problém a snažila sa o riešenie situácie.
Treba sa vyhýbať aj fotografiám, kde je prezentovaný mesiášsky prístup a vyobrazený tzv. biely záchranca či záchrankyňa, ktorý „zachraňuje chudobné africké deti“. Vytvára sa tým predstava nadradeného vzťahu („my, bohatí záchrancovia“ na jednej strane a na druhej strane: „oni, chudobné obete, čakajúce na našu almužnu“) (Platforma
MVRO, 2012).
3.1.2 Zobrazenú situáciu ukázať v užšom aj širšom kontexte
Pri spracovaní mediálneho výstupu z rozvojovej krajiny si treba položiť otázku: Čo
potrebuje vedieť príjemca či príjemkyňa správy, aby pochopil jej výpovednú hodnotu?
Pre autorov či autorky fotografie (ale aj písaného textu), ktorí boli svedkami zobrazovaných faktov, sú prezentované situácie jasné a zrozumiteľné. Pre príjemcov a príjemkyne
kdesi v Európe, ktorí nemusia mať dostatok informácií o danej téme a rozvojovej krajine,
však môžu byť výpovede nejasné – dôjde ku zlému pochopeniu zobrazených situácií,
k prekrúteniu faktov a následnej zlej re-interpretácii správy ústnym podaním ďalším príjemcom či príjemkyniam obsahu.
Každá jedna nevinná fotografia (napríklad oddychujúcich Uganďanov pri svojich
„boda-boda“ motorkách) môže mať niekoľko viac či menej objektívnych popisiek. Pri
pochopení situácie a jej interpretácii možno ísť z pozitívneho vyznenia cez neutrálne
až k negatívnemu (z extrému do extrému). Verejnosť potrebuje vedieť viac – o zobrazovaných objektoch na fotografii (napríklad v prípade spomínanej situácie, resp. obrazu
motorkárov v Kampale, viac určite vypovie popiska: „Vodiči dopravného prostriedku
boda-boda, ktoré slúžia ako miestne taxíky, čakajú na svojich klientov“, Kampala,
Uganda, január 2007). Vhodnou voľbou fotografie a dôslednou popiskou s dostatkom
informácií, kontextu autor či autorka neposilňuje zaužívané stereotypy (napríklad, že
Afričania sú leniví) (Platforma MVRO, 2012).
3.1.3 Zamerať sa v písomnom prejave aj na prevenciu a hľadanie príčin
globálneho problému (nielen na riešenie ich dôsledkov)
Pri prírodných a spoločenských katastrofách, ako aj počas humanitárnej pomoci, je
dôležité zobraziť danú situáciu realisticky, celistvo, pravdivo. Treba povedať, že v takýchto prípadoch najrýchlejšie uverejňované fotografie nie vždy stopercentne korešpondujú s etickými pravidlami z Kódexu používania obrazového materiálu a podávania
správ (Platforma MVRO, 2010). V texte to však možno uviesť na pravú mieru. Napríklad
pri informovaní o hladomore vo východnej Afrike (Somálsko, Etiópia a sever Kene)
z roku 2011 sa nesprávne objavovali v médiách spojenia, ako: „Hlad v Afrike“ (pričom
si treba uvedomiť, že nie všetky africké krajiny trpia hladomorom).
Niektoré organizácie, zbierajúce financie na boj s hladomorom vo východnej Afrike
v rámci svojich kampaní opäť skĺzli k vyobrazeniu dieťaťa v nedôstojnej situácii – ležiace na lôžku, či polonahé, prijímajúce hrnček vody. Dokonca aj slovenský mienkotvorný denník (SME, 2011) sa dostal do roviny citového vydierania čitateľskej obce svojím novinárskym prejavom na témy Hladomory v Afrike.
6 Znižovanie detskej úmrtnosti ako priorita rozvojového projektu na pobreží Kene, 2013.
Božena Baluchová
79
Obr. 2 – Matky podvyživených detí z kmeňa Digo počas prednášky komunitnej zdravotníckej
pracovníčky o správnej výžive v nutričnom centre v Kwale, jar 2013. Foto: Pavol Markovič.
3.1.4 Vyhýbať sa obrazom a správam, ktoré podporujú stereotypy, vyvolávajú
senzácie a diskriminujú ľudí, situácie či miesta
Pri uverejňovaní obrazového materiálu z rozvojovej krajiny hrozí, že na základe jedinej fotografie alebo odpublikovaného konkrétneho ľudského príbehu si divácka či čitateľská obec urobí obraz celej spoločnosti či krajiny. Napríklad obrázok masajských
bojovníkov môže vytvoriť dojem, že všetci Keňania, či dokonca Afričania chodia v tradičnom kmeňovom odeve (v ovinutej červenej masajskej deke) s oštepmi v rukách. Masajovia pritom tvoria len malú časť pestrej kenskej spoločnosti (okolo 46 kmeňov)
a ani oni sami pritom nie sú homogénnym spoločenstvom. Netreba sa, samozrejme,
úplne vyhýbať prezentovaniu aj takýchto vizuálne atraktívnych obrázkov – vždy ich
však treba vyvážiť aj inými obrázkami postáv, ktoré reprezentujú pestrosť danej krajiny
a vhodne zvoliť popisku k fotografii (obrázok 2).
Pri zobrazovaní problémov rozvojových krajín sa profesionálny žurnalista či amatér
(blogger) nevyhne zobrazovaniu tragických udalostí (hladovania, nevyliečiteľnej choroby či úmrtia). Ak sa hovorí o hladomore alebo o vojne – je treba predostrieť objektívny
pohľad bez zbytočného preháňania a krutosti (s príčinami i následkami a možnosťami
ich odstránenia). Daný problém treba konkrétne opísať, aby nedošlo k zovšeobecneniu
situácie na celú Afriku alebo Áziu. Napríklad fotografia detských vojakov v Ugande bez
vysvetľujúceho opisu vytvára stereotyp, že celá Afrika je vo vojnovom stave a zneužíva
na masívne ozbrojené boje maloleté deti.
3.1.5 Umožniť zobrazeným ľuďom možnosť osobnej prezentácie a interpretácie
zobrazenej situácie
Ak treba realitu v rozvojových krajinách odprezentovať zaujímavo, neštandardne či
„na objednávku“ editora pútavo – je dobré reportáž postaviť na výpovediach (odcitova80
M A T E R I Á LY
Autobus cestou do Mkongani. Foto: Pavol Markovič.
Cestou na kompu Likoni. Foto: Pavol Markovič.
Božena Baluchová
81
Nový Bata obchod otvorený. Foto: Pavol Markovič.
Počas kampane Malezi Bora v Mkongani. Foto: Pavol Markovič.
82
M A T E R I Á LY
nej priamej reči) samotných aktérov a aktérok. Všeobecne sú zaujímavejšie príbehy,
vyrozprávané v prvej osobe priamymi aktérmi či svedkami, ktorých sa téma priamo dotýka. Európsky pohľad je často skreslený tým, že pochádzame z inej kultúry, máme
inak usporiadaný rebríček hodnôt a priorít, s témou sa stretávame len povrchne a nemusíme dostatočne pochopiť danú problematiku.
Poprípade ak novinár z ústredia redakcie spracováva zahranično-politický komentár
„od stola“ (nie z terénu), je dobré, ak si na pomoc či konzultáciu privolá človeka, ktorý
v tej ktorej krajine pôsobil ako rozvojový pracovník, dobrovoľník či diplomat a niektoré
stereotypy i predsudky v sebe dokázal osobnou skúsenosťou počas pobytu odbúrať. Ešte lepšie je, samozrejme, na diaľku vyspovedať lokálnu komunitu, napríklad komunitných zdravotníckych pracovníkov (a získať originálny, neskreslený pohľad na vec od
pôvodného obyvateľstva), ktorej sa konkrétny globálny problém najviac dotýka. Mobilné telefóny a niekedy aj internetové spojenie nie sú už ani na africkom kontinente takou vzácnosťou, ako pred 5 – 10 rokmi.
3.1.6 Konať v súlade s najvyššími štandardmi na ochranu detí – dodržiavaním
ustanovení z Dohovoru o právach dieťaťa
Deti sú najčastejšie portrétovanými objektmi na foto- a video-záznamoch. Preto na
spôsob ich zobrazovania treba dať obzvlášť veľký pozor. Nejde len o boj s negatívnymi
stereotypmi plačúceho, vychudnutého, zraneného či hladného dieťaťa, ale aj s ďalšou
manipuláciou reality a novým stereotypom (opačným extrémom) – portrétom usmiateho dieťaťa, veselo mávajúceho do kamery (Platforma MVRO, 2012).
Na základe ustanovení z Dohovoru o právach dieťaťa7 sa odporúča: dať deťom možnosť slobodného prejavu, možnosť vyjadriť sa k svojej situácii; a informovať aj o pozitívnych zmenách v postavení detí a mládeže na celom svete. Vďaka tomu sa deti stávajú
rovnako uvedomelými účastníkmi a účastníčkami procesu informovania o záležitostiach, ktoré sa ich vo svete dotýkajú.
Omnoho väčšou výzvou pre samotného fotografa aj novinára, ako aj pre čitateľskú
obec môže byť prezentácia témy (fenoménu dojčenia, spôsobu odievania a maľovania
tela, kultúrnych rituálov aj stereotypov) cez fotografiu dospelého človeka (obrázok 3)
a jeho príbehu či dokonca „success story“, nie bezbranného dieťaťa.
3.2 Výber slovného a obrazového materiálu do mediálneho výstupu
Predtým, ako chce pracovník mimovládnej organizácie, rozvojový dobrovoľník či reportér stlačiť tlačidlo „record“ a zaznamenať si svoju návštevu, konkrétnu situáciu
z jednoduchej lokálnej rodiny, miestneho sirotinca či školy, mal by sa prítomným ľuďom predstaviť a oznámiť im svoj zámer – prečo a kde chce nasnímaný foto- či videomateriál použiť, prečo chce zapísaný text s výpoveďami ľudí citovať a ilustrovať ich
zhotovenými obrázkami.
Organizácie zhotovujú textový a obrazovo-zvukový materiál (fotografie, audio-nahrávky, video-záznamy, filmy) z niekoľkých dôvodov: aby mohli informovať (vzdelávanie a zvyšovanie povedomia cez masovo-komunikačné prostriedky), aby mohli svoj
produkt či službu predať, resp. získať peniaze (marketing, PR, fundraising), presvedčiť
(advokácia, politika), vyúčtovať dotáciu či grantový projekt (report).8
Každý na verejnosti prezentovaný textový, no najmä obrazový materiál by mal byť
7 Dohovor o právach dieťaťa, 1990.
8 DEEEP, Dóchas, Code of Conduct: Guide to the Code of Conduct, 2006.
Božena Baluchová
83
Obr. 3 – Komunitná zdravotnícka pracovníčka Ruth z nutričného centra v Kwale ako konzultantka v oblasti podvýživy a starostlivosti o dieťa, jar 2013. Foto: Pavol Markovič.
sprevádzaný popiskou vo formáte: meno autora či autorky fotky, miesto, mesiac a rok
vzniku, plus by mal nasledovať opis situácie – čo alebo kto je na fotografii. Vždy si treba
uvedomiť – aká bude cieľová skupina, ktorá bude článok, fotografiu či film sledovať;
koľko toho o rozvojovej problematike a navštívenej krajine tretieho sveta vie. Hoci jedna fotografia toho vypovie viac ako tisíc slov, niektoré situácie treba uviesť na pravú
mieru – spomenúť okolnosti vzniku fotografie, ponúknuť publiku širší kontext – od lokálnej témy presunúť pozornosť na globálne problémy.
Keď sa hovorí napríklad o Afganistane, netreba opisovať len ženy zahalené v burkách a príslušníkov hnutia Taliban so zbraňou v ruke. Šlo by o prílišné zjednodušenie
informácií o krajine a stereotypnú manipuláciu verejnou mienkou. Ak ide o novinársky
prejav z Kene, treba doplniť kontext – aké je postavenie žien v danej spoločnosti a kultúre, akého vierovyznania je daná populácia, aké je sociálne zabezpečenie, možnosť
zabezpečenia obživy, zamestnanosť-nezamestnanosť, či platobné podmienky. Potom
čitateľská obec ľahšie pochopí, prečo je konkrétny projekt (napríklad poľnohospodársky, vzdelávací či sociálno-zdravotnícky projekt) rozvojovej spolupráce tak či onak nastavený a v danej komunite či lokalite potrebný. Aj v rámci jednej niekoľkomiliónovej
krajiny sú nesmierne rozdiely. Ak ide o reportáž napríklad z Kene – treba spomenúť
a zobraziť demografickú, sociálnu aj politickú situáciu (inak by totiž projekt fungoval
v centrálnej časti, inak na pobreží Kene, na hraniciach so Somálskom či v hlavnom
meste Nairobi) – inak sa totiž obyvateľstvo správa počas sviatkov, inak pred prezidentskými voľbami a inak po voľbách (obrázok 4).
Pri výbere fotografie či záberu v rámci publicistického alebo dokumentárneho filmu
treba posúdiť pozitívne a negatívne asociácie. Ak ide napríklad o dôsledky ničivého zemetrasenia na Haiti z roku 2010 – bude ťažké vybrať fotografiu, pri ktorej by sme nesúcitili
84
M A T E R I Á LY
Obr. 4 – Štrajk učiteľov po voľbách a nesplnených sľuboch prezidentského kandidáta
v keňskom meste Kwale – leto 2013. Foto: Pavol Markovič.
s obyvateľstvom, postihnutým touto katastrofou. Možno však vybrať fotografiu z projektu
obnovy krajiny, napríklad z dostavby škôlky (teda z oblasti rozvojovej spolupráce), nie
fotografiu z bezprostrednej humanitárnej pomoci – pár dní po zemetrasení (s tisíckami
mŕtvych). Zobrazované negatívne javy a súvislosti treba zbaviť zovšeobecňujúceho nánosu
– aspoň v písomnom (opisujúcom, vysvetľujúcom, komentujúcom) prejave, v jadre článku.
Kódex používania obrazov a podávania správ zostavili v roku 2006 mimovládne organizácie, ktoré pracujú v oblasti humanitárnej pomoci, rozvoja a rozvojového vzdelávania – združené v Európskej konfederácii mimovládnych rozvojových a humanitárnych
organizácií CONCORD. V nasledujúcich rokoch podobné kódexy na národnej úrovni prijali aj jednotlivé členské organizácie CONCORDu. Jedného z prvých ucelených sprievodcov k tejto téme (najmä o výbere a použití obrazového materiálu z rozvojových krajín
v našich podmienkach) spracovala írska platforma mimovládnych rozvojových organizácií Dóchas.9
ZÁVER
Je potrebné posilniť informovanosť a transparentnosť vo všetkých fázach rozvojovej
spolupráce, aby sa zvýšila dôvera v účinnosť rozvojovej spolupráce u slovenského obyvateľstva. Aj to by malo byť jedným z dlhodobých cieľov a dôvodov, prečo je potrebné
sa sústrediť na prepojenie rozvojovej problematiky a novinárskej tvorby (napríklad
v rámci rozvojového vzdelávania na školách).
9 DEEEP, Dóchas, Code of Conduct: Guide to the Code of Conduct, 2006.
Božena Baluchová
85
Je potrebné vďaka dovzdelávaniu terénnych rozvojových či humanitárnych pracovníkov, dobrovoľníkov, ale aj budúcich novinárov a novinárok, ako aj ďalších ľudí z príbuzných odborov (a dobrovoľných záujemcov – PR pracovníkov mimovládnych organizácií, bloggerov či cestopisných filmárov a filmárky), aby dokázali objektívne
spracovať rozvojové témy a vysvetľovať tak širší kontext/význam dlhodobých projektov zo strany našej krajiny (a európskeho spoločenstva ako najväčšieho donora) smerom do krajín tretieho sveta.
Bezpochyby je dôležité zvyšovať povedomie verejnosti o príčinách vynakladania
prostriedkov (či už zo štátneho rozpočtu, alebo zo súkromných finančných zbierok
jednotlivcov či organizácií) na rozvojovú pomoc a o potrebách realizácie rozvojovej
spolupráce v krajinách globálneho Juhu. Možno tak učiniť len objektívnym spracovaním tejto problematiky v médiách – bez potreby manipulovania laickej verejnosti (nesprávnym použitím fotografií, výberom stereotypných záberov do filmu či skresleným,
neúplným či jednostranným písaným pohľadom na pálčivú globálnu tému: interkontinentálna migrácia, prehlbovanie chudoby, rodová nerovnosť, klimatická nespravodlivosť, nelegálna detská práca, hladomor atď.).
Súbor ponúknutých pravidiel zobrazovania situácií z rozvojových krajín v médiách
azda napomôže orientácii v budúcom zobrazovaní informácií či skúseností z rozvojovej krajiny v masovo-komunikačných prostriedkoch.
LITERATÚRA
DEEEP (2006). Dóchas: Code of Conduct – Guide
to the Code of Conduct. Získané 1. 1. 2014
z http://www.ideas-forum.org.uk/system/
files/Guide_to_the_Code_Of_Conduct.pdf.
Feriancová, A., Mikuláš, P. (2010). Manipulácia
v historických kontextoch – príklad fotografie,
získané 30. 1. 2014 z http://pmikulas.weebly.com/uploads/4/3/0/3/4303126/komedia_2010_-_manipulacia_v_historickych_
kontextoch_-_prklad_fotografie.pdf.
Hradiská, E., Brečka, S., Vybíral, Z. (2009).
Psychológia médií. 1. vydanie. Bratislava: Eurokódex.
Ilowiecki, M., Zasępa, T. (2009). Moc a nemoc
médií. In: S. Magál, M. Mistrík, M. Sokolík,
Masmediálna komunikácia a realita II. Trnava: Univerzita Cyrila a Metoda, Fakulta masmediálnej komunikácie.
Jenča, I., (2004). Rozhlasové spravodajstvo, Bratislava: X-Art.
Kunczik, M. (1995). Základy masové komunikace. Praha: Karolinum.
McQuail, D. (2009). Úvod do teorie masové komunikace. 4. vydanie. Praha: Portál.
Nowak, A. (2009). Wolność. Manipulacja. Kierownictwo. In: T. Zasępa, P. Olekšák, I. Gazda,
Etika v žurnalistike. Ružomberok: Kato-
86
M A T E R I Á LY
lícka univerzita v Ružomberku, Filozofická
fakulta.
Platforma MVRO (kolektív autorov) (2012). Slovenský sprievodca rozvojovým dobrovoľníctvom, získané 1. 1. 2014 z http://www.mvro.
sk/sk/rozvojove-dobrovolnictvo/301-slovensky-sprievodca-rozvojovym-dobrovolnictvom.
Potter, R. B., Binns, T., Elliott, J. A., Smith, D.
(2008). Geographies of Development. An Introduction to Development Studies. London:
Routledge.
Reifová, Irena et al. (2004). Slovník mediální komunikace. Praha : Portál.
Remišová, A. (2010). Etika médií. Bratislava: Kaligram.
Toye, J. (1993). Dilemmas of Development.
Oxford: Basil Blackwell Ltd.
Zasępa, T., Olekšák, P., Gazda, I. (2009). Etika
v žurnalistike. Ružomberok: Katolícka univerzita v Ružomberku, Filozofická fakulta.
INTERNETOVÉ ZDROJE
Dobrá fotka vás núti kričať, 2012, získané 23. 12.
2013 z http://kultura.sme.sk/c/6311751/
dobra-fotka-vas-nutikricat.html#ixzz1
r6IipDZL.
Dohovor o právach dieťaťa, 1990, získané 1. 9.
2013 z http://www.amnesty.sk/wp-cont e n t / u p l o a d s / 2 01 2 / 01 / D o h o v o r- o pr%C3%A1vach-die%C5%A5a%C5%
A5a.pdf.
Economics focus, 2011: Beefed-up burgernomics, získané 30. 12. 2013 z http://www.economist.com/node/21524811.
MZV SR, 2011: Zákon o oficiálnej rozvojovej pomoci, získané 30. 12. 2013 z http://www.slovakaid.sk/?p=412.
Platforma MVRO, 2010: Kódex používania obrazového materiálu a podávania správ, získané
1. 1. 2014 z http://www.mvro.sk/sk/kodexy/kodex/uplne-znenie-kodexu.
SME, 2011: Hladomory vo svete, získané 1. 1.
2014 z http://www.sme.sk/c/5996693/hladomory-vo-svete.html.
Vyjadřují novinářské fotosoutěže trend fotožurnalistiky?, 2010, získané 1. 1. 2014 z http://czechpressphoto.cz/cz/novinky/vyjadruji-novinarske-fotosouteze-trend-fotozurnalistiky-17.
Znižovanie detskej úmrtnosti ako priorita rozvojového projektu na pobreží Kene, 2013, získané
30. 1. 2014 z http://prohuman.sk/rozvojovapomoc/znizovanie-detskej-umrtnosti-ako-priorita-rozvojoveho-projektu-na-pobrezi-kene.
www.fors.cz
www.mvro.sk
www.dochas.ie
http://www.concordeurope.org
O AUTORKE
BOŽENA BALUCHOVÁ – doktorandka na Katedre rozvojových štúdií na Univerzite Palackého v Olomouci (výskum je zameraný na potreby prepojenia mediálnej produkcie
a rozvojovej problematiky). V roku 2013 pracovala osem mesiacov ako terénna rozvojová
pracovníčka v Keni (na slovensko-kenskom rozvojovom projekte Trnavskej univerzity:
„Sociálna a zdravotnícka starostlivosť pre podvyživené deti do 5 rokov a ich matky
v regióne Kwale“). Bola zodpovedná za komunitný rozvoj, koordináciu výživových centier, prípravu prednášok pre komunitných zdravotníckych pracovníkov, zber a analýzu
dát o podvýžive, ako i médiálne pokrytie problematiky. Pracuje ako trénerka rozvojového
vzdelávania pre niekoľko mimovládnych organizácií (so zameraním na rovesnícku solidaritu a klimatickú spravodlivosť). V súčasnosti je na Slovensku zodpovedná za projekty
sociálnej inklúzie pre OZ P(l)uto a multimediálne projekty pre OZ DocUnion.
Božena Baluchová
87
1
62 • 2014
M ATE R IÁLY
NADÁCIA PONTIS, VZNIK A VÝVOJ NADÁCIE
V KONTEXTE FORMOVANIA MIMOVLÁDNEHO
NEZISKOVÉHO SEKTORA NA SLOVENSKU
NATÁLIA BLAHOVÁ
Mgr. Natália Blahová, Ústav etnológie, Slovenská akadémia vied, Klemensova 19,
813 64, Bratislava, e-mail: [email protected]
The aim of this paper is to provide an overview of the activities of the Pontis Foundation since its establishment (formerly Foundation for a Civil Society) until the present
in the context of the development of the non-profit sector in our country since 1989
with an emphasis on the key milestones influencing its development. In the background of the process of the organisation’s formation, the text describes the role of
American donors and their programmes for the development of the civil society and
non-governmental non-profit organisations that the Foundation implemented in our
local context. The Pontis Foundation as the successor to the US foundation played an
important role as a mediator and later independent actor acquiring the knowledge
and experience of US organisations. During this transition period, it was not only
a passive recipient of on-going changes, but also an active actor reflecting and influencing the social development.
Key words: non-governmental non-profit organisation, Pontis Foundation, The Foundation for a Civil Society
Kľúčové slová: mimovládna nezisková organizácia, Nadácia Pontis, Nadácia pre občiansku spoločnosť
ÚVOD
Mimovládny neziskový sektor na Slovensku nie je len výsledkom procesov spojených
s vytváraním spoločenských, politických a legislatívnych podmienok na rozvoj občianskej
spoločnosti po roku 1989. Mnohé organizácie, združenia či neformálne zoskupenia
v tomto období pôsobili ako dôležití aktéri viac či menej ovplyvňujúci tieto nastávajúce
spoločenské reformy. V posledných rokoch vzrástol záujem rôznych vedných disciplín
o fungovanie mimovládnych neziskových organizácií (MNO) a ich úlohu v rozvoji občianskej spoločnosti, a to nielen vo vlastnej krajine, ale aj za jej hranicami. Cieľom predkladaného textu nie je poskytnúť vyčerpávajúci prehľad formovania občianskeho sektora na našom území. Jeho snahou je poukázať na rôzne aspekty fungo88
vania, nastavovanie stratégií jednej organizácie a vytvárania vzťahov s rozličnými aktérmi prepojenými so vznikajúcim mimovládnym sektorom na Slovensku po roku 1989
v kontexte meniaceho sa politického a spoločenského prostredia. Zdieľanie vedomostí,
skúseností, adaptácia na lokálny kontext, podpora a realizácia aktivít či dôsledky rozhodovania a zavádzania inovácií, to všetko sú procesy, ktorých fungovanie závisí od
konkrétnych spoločenských, politických a ekonomických podmienok. Príspevok sa sústredí na základné kľúčové medzníky vývoja neziskového sektora po roku 1989. Zložitý
proces jeho formovania v rámci postsocialistickej transformácie skúmam na mikro
úrovni jednej nadácie, ktorá predstavuje vzorku rodiacej sa občianskej spoločnosti na
Slovensku v skúmanom období.
Nadácia Pontis vznikla ako slovenská pobočka americkej Foundation for Civil Society (FCS) na začiatku 90. rokov 20. storočia. Po jej osamostatnení a vzniku slovenskej
nadácie v roku 1997 prevzala názov Nadácia pre občiansku spoločnosť (NOS). Na rozlíšenie medzi slovenskou a americkou nadáciou používam pomenovania v slovenskom
a anglickom jazyku. K ďalšej zmene došlo v roku 2001, keď sa premenovala na Nadáciu
Pontis.
REFLEXIA METODIKY VÝSKUMU
Po niekoľkých mesiacoch môjho pôsobenia v Nadácii Pontis1 som sa začiatkom minulého roka zúčastnila na Pontis Academy,2 ktorá bola venovaná jej histórii. Zaujalo
ma, akým spôsobom bol prezentovaný vývoj od jej vzniku ako pobočky americkej nadácie, cez zhodnotenie súčasného stavu až po budúce smerovanie. Počas krátkej prednášky však nebolo možné získať komplexný obraz o tom, akými zmenami Nadácia
Pontis počas svojho vývoja prešla, akým výzvam čelila či ako zhodnocovala nadobudnuté skúsenosti. Považovala som za dôležité poznať prostredie, v ktorom sa pohybujem. Z tohto dôvodu som prejavila iniciatívu získať nové informácie z rozhovorov so
zamestnancami a z nadačného archívu. To, že sa môj záujem zmenil na výskumný
problém, ovplyvnilo moje členstvo v riešiteľskom tíme VEGA projektu Lokálne iniciatívy občianskej sféry v rozvoji sídiel. V rámci výskumu som chcela vedecky zhodnotiť
nadobudnuté informácie a zasadiť ich do kontextu širšieho historického, politického
a spoločenského vývoja na Slovensku.
Moje pôsobenie v Nadácii Pontis sa počas výskumu ukázalo na jednej stane ako pozitívum – osobné vzťahy nadviazané so zamestnancami, každodenný kontakt s nadačným prostredím a možnosť pozorovať dianie zvnútra mi umožnili lepšie pochopiť skúmaný problém. Na druhej strane sa však moja pozícia spája aj s istými obmedzeniami.
Predmetom výskumu je v súčasnosti pôsobiaca nadácia. Pri výskume sa teda objavila
dilema s využitím získaného materiálu. Z etického hľadiska som si ako jeden z členov
nadačného tímu uvedomovala možné dôsledky zverejnenia istých interných informácií. Z tohto dôvodu som sa v práci snažila sústrediť na tie vybrané aspekty, ktoré nija1 V Nadácii Pontis som začala pracovať ako stážistka v júni 2012. Od septembra 2012 až do súčasnosti sa
podieľam na administrácii grantových programov a dobrovoľníckych podujatí.
2 Ide o neformálne prednášky pre zamestnancov Nadácie Pontis, ktoré sa s väčšou či menšou pravidelnosťou
konajú raz do mesiaca. Jeden alebo viacerí zamestnanci predstavia v rámci prednášky projekt, ktorému sa
práve venujú, podelia sa o skúsenosti, ktoré nadobudli na rôznych konferenciách, workshopoch či seminároch, alebo informujú o zaujímavých novinkách v oblastiach, ktoré sa priamo týkajú fungovania neziskového sektora (novinky v oblasti komunikácie, informačných technológií, fundraisingu, marketingu...).
Natália Blahová
89
kým spôsobom nemôžu byť zneužité v neprospech skúmanej nadácie. Opierala som sa
teda najmä o rozhovory s respondentmi, ktoré určovali hranice zverejnených informácií. Uvedomujem si, že limity spojené s výskumom sa odzrkadľujú v analyzovanom
materiáli.
Hlavný výskum bol uskutočnený v mesiacoch máj až jún 2013, doplnený bol rozhovormi uskutočnenými v decembri minulého roka. Empirický materiál, s ktorým v rámci textu pracujem, bol získaný metódou zúčastneného pozorovania prostredníctvom
neformálnych rozhovorov s výkonnou riaditeľkou Nadácie Pontis a jej ďalšími zamestnancami. Dôležitý zdroj informácií predstavujú dostupné archívne materiály dokumentujúce jej fungovanie. Výročné správy, analýzy, plán transformácie či strategické
plánovanie obsahujú údaje o tom, akým spôsobom od vzniku Nadácie Pontis jej predstavitelia uvažovali o jej cieľoch a stratégiách na ich dosahovanie.
Ďalšie zdroje predstavujú prehľadové štúdie venujúce sa vývoju občianskej spoločnosti a mimovládnych neziskových organizácií na Slovensku, a tak isto popisujúce pôsobenie amerických donorských organizácií na Slovensku.3
MIMOVLÁDNE NEZISKOVÉ ORGANIZÁCIE
AKO NOVÁ OBLASŤ ŠTÚDIA – VŠEOBECNÁ ROVINA
Evidentný nárast a rozšírenie neziskových organizácií viedlo k postupnému zvyšujúcemu sa záujmu v rámci rôznych vedných disciplín o ich fungovanie, variabilitu
funkcií a aktivít či pochopenie ich úlohy v spoločnosti. Predovšetkým v poslednej dekáde 20. storočia začali predstavitelia sociálnych, ekonomických, politických vied, rozvojových štúdií a medzinárodných vzťahov sústreďovať svoju pozornosť na týchto
nových aktérov globálnych sietí, ovplyvňujúcich medzinárodnú politiku a rozvoj občianskej spoločnosti. Vďaka nárastu skupín identifikovaných ako mimovládne organizácie sa do popredia dostávali témy, ktoré sa dovtedy nachádzali na okraji záujmu vládnych inštitúcií, ako udržateľný rozvoj, ochrana ľudských práv či ochrana životného
prostredia, a to navyše všetko za aktívneho zapojenia občanov. Ich „zásah“ do globálnych sietí, napojenie sa na vládne inštitúcie, vytváranie vzťahov na medzinárodnej aj
regionálnej úrovni začalo významným spôsobom vplývať na lokálne a globálne procesy (Fischer, 1997: 440–441).
Záujem o neziskové organizácie a o občiansku spoločnosť sa ako súčasť politickej
antropológie sústreďuje na získavanie poznatkov, ktoré objasňujú ich úlohu v procese
rozvoja a prechodu krajín smerom k demokracii. Cieľom antropologického štúdia je
pochopiť, akým spôsobom prebieha proces adaptácie informácií, vedomostí a myšlienok na lokálny kontext a ako sa prejavuje v rozhodovacom procese. Do pozornosti sa
dostávajú postsocialistické štáty, ich schopnosť preberania a uplatňovania západných
modelov a konceptov občianskej spoločnosti a demokracie. Krajiny bývalého „východného bloku“ vystupujú v úlohe prijímateľa podpory od západných donorov snažiacich
sa o rozvoj lokálnej občianskej spoločnosti, ktorá bola definovaná ako kľúčová v procese demokratizácie a úspešnej tranzície. Neziskové organizácie sa v tomto procese nachádzajú v neľahkej pozícii mediátora, kde sa neustále pohybujú medzi lokálnou a globálnou úrovňou. Na jednej strane zo zahraničnej pomoci prosperujú, rastie ich vplyv
3 Pre bližšie informácie o vývoji mimovládneho neziskového sektora na Slovensku pozri Arbe (2012),
Brozmanová Gregorová (2009), Bútora, Bútorová, Strečanský (2012), Demeš (2012), Dudeková (1998),
Majchrák, Strečanský, Bútora (2004).
90
M A T E R I Á LY
a nezávislosť na lokálnej úrovni. Podpora zvonka však so sebou prináša aj istú mieru
kontroly a riadenia, ktoré sa môžu prejavovať v nastavených podmienkach udeľovania
finančných dotácií, ale aj na školiacich seminároch (výber spolupracovníkov, hlavné
témy, jazyk donora...) (Ishkanian, 2004).
Členovia lokálnych neziskových organizácií však nie sú len pasívnymi prijímateľmi
toho, čo im „Západ“ ponúka. Podľa Amy Pollard majú neziskové organizácie blízky
a dôverný vzťah s lokálnou komunitou, v ktorej pôsobia. Svoju profesionálnu reputáciu
si budujú na základe znalostí lokálneho kontextu, záujmov a potrieb komunity (Pollard,
2004: 1). Vystupujú v úlohe kultúrnych interpretátorov, ktorých záujmom by malo byť
čo najlepšie prispôsobenie globálneho diskurzu lokálnym podmienkam a potrebám. William F. Fischer upozorňuje, že v odbornej literatúre absentujú detailné štúdie popisujúce konkrétny kontext miesta či organizácie, analyzujúce vplyv praktík neziskovej organizácie na vzťahy medzi jednotlivcami, komunitami a štátom, a tak isto je
málo priestoru venovaného alternatívnym riešeniam neziskových organizácií v oblasti
rozvoja a demokratizácie (Fischer, 1997: 401).
Výskum zameraný na fungovanie neziskových organizácií, ich postavenie a úlohy
v spoločnosti, ako sa v ich oficiálnych zámeroch odrážajú politické, podnikateľské či
osobné záujmy zainteresovaných strán, resp. aké sú rozdiely medzi oficiálnym záujmom MNO a tým, čo sa v skutočnosti realizuje, môže viesť k pochopeniu toho, ako nezisková organizácia funguje, ako sa prispôsobuje meniacim sa podmienkam, v ktorých
sa nachádza, a ako ona sama vplýva na prostredie, v ktorom pôsobí.
Predkladaný príspevok nemá snahu odpovedať na všetky výzvy, ktoré výskum mimovládneho neziskového sektora ponúka. Prezentovaný empirický materiál poskytuje
vstup do danej problematiky z perspektívy zmien v nastavovaní stratégií a vytvárania
vzťahov jednej organizácie, ktoré reflektovali meniace sa podmienky prostredia, v ktorom pôsobila.
VYMEDZENIE ZÁKLADNÝCH POJMOV
Mimovládna nezisková organizácia je pojem, ktorý zahŕňa širokú škálu skupín a organizácií. V „bežnej reči“, ale aj v odbornej literatúre sa stretneme s pojmami ako „nezisková“, „mimovládna“ organizácia či spojením týchto dvoch prídavných mien v jednom
názve, často prelínané s pojmami ako občiansky, neziskový, tretí či mimovládny sektor.
Používanie pomenovania „tretí sektor“ implicitne predpokladá existenciu „prvého“
a „druhého“ sektoru, pri ktorých sa skôr stretávame s ich ďalšími názvami. V prípade
prvého sektora je to vládna, štátna či verejná sféra, za druhým sektorom sa skrýva podnikateľská sféra. Adjektívom „mimovládne“ sa tieto organizácie rozlišujú od štátnych;
adjektívom „neziskové“ zase od podnikateľského sektora, keďže ich cieľom nie je dosahovanie zisku a nenapĺňajú ekonomické záujmy (Ondrušek, 2012: 9). V štúdii ďalej
analyticky pracujem s obomi adjektívami v podobe termínu „mimovládna nezisková
organizácia“, resp. s jeho skrátenou formou MNO.
MNO môžeme považovať za organizácie, ktoré majú duálny charakter. Princíp duality spočíva v tom, že hoci si stanovujú ciele, ktorých nasledovaniu prispôsobujú svoje
rozhodnutia, vystupujú zároveň ako „adaptívne sociálne entity“ snažiace sa o prežitie
v meniacom sa prostredí (Scott, 2004: 2). Tomu zodpovedá nastavovanie ich stratégií,
ktorými legitimizujú svoje postavenie v organizačnom poli predstavujúcom systém navzájom poprepájaných organizácií (Landolt, Goldring, Bernhard, 2011: 1241).
Natália Blahová
91
Pojem „stratégia“ nevnímam len ako systematický prístup organizácie za účelom dosahovania peňažných ziskov (Sosin, 2012), ale komplexnejšie ako proces nastavovania
cieľov, spôsobov ich dosahovania a schopnosť reagovať a prispôsobovať sa aktuálnym
politickým, ekonomickým a sociálnym podmienkam.
Čo sa týka termínu „organizácia“, nevnímam ho ako statický či pasívny „predmet“,
ale skôr ako komplex aktívnych činiteľov, záujmov a postupov na ich dosahovanie, ktoré vzájomne spája vedenie, motivácia a sociálna solidarita. Tento komplex je produktom vzťahov medzi organizáciami a v rámci konkrétnej organizácie v danom čase a za
istých inštitucionálnych podmienok. Organizácie sú schopné tieto vzťahy reflektovať
a prispôsobovať sa im (Scott, 2004: 2). Predstavujú teda „aktérov“ reagujúcich na interakcie v organizačnom, inštitucionálnom a geografickom prostredí, v ktorom pôsobia. V podobnom, t.j. aktívnom a interaktívnom duchu vníma termín MNO aj slovenská
publikácia Keď ľahostajnosť nie je odpoveďou (Majchrák, Strečanský, Bútora, 2004),
ktorá približuje príbeh občianskeho združovania na Slovensku po páde komunizmu.
MNO sa tu definuje ako inštitucionálna odpoveď na nedostatky štátu a trhu, ktorá plní
sprostredkovateľskú úlohu medzi nimi, poskytuje služby a verejné statky, ktoré zvyčajne nezabezpečuje štát ani trh, podnecuje v ľuďoch iniciatívnosť, tvorivosť a individuálnu zodpovednosť, formuje a tlmočí ich predstavy, rozvíja ich kooperáciu a snaží sa prispievať k prevencii konfliktov, kontroluje fungovanie štátu a dodržiavanie pravidiel
v spoločnosti (Majchrák, Strečanský, Bútora, 2004: 12-13).
Pri hľadaní odpovede na definíciu termínu MNO pritom nesmieme zabúdať, že v sociálnej realite ide o celé spektrum odlišných aktérov. Jednotlivé MNO sa jedna od druhej líšia vo svojej funkcii, úrovni, na ktorej pôsobia, organizačnej štruktúre, nastavených
cieľoch a spôsoboch ich napĺňania, členstve a partnerstvách, ktoré majú vytvorené.
Nájdeme medzi nimi ako lokálne, tak aj organizácie s medzinárodným vplyvom, zamerané na jednu konkrétnu oblasť či riešiace viacero navzájom zdanlivo nesúvisiacich
problémov. Medzi ich členmi môžeme nájsť dobrovoľníkov, platených zamestnancov,
laických nadšencov aj profesionálnych odborníkov. Ich podoba závisí od toho, akú úlohu v spoločnosti napĺňajú.
Termín „občianska spoločnosť“ je ešte komplexnejší. Operuje v pomerne neurčitom
medzipriestore - medzi rodinou, trhom a štátom, no okrem formálnych organizovaných iniciatív ako sú spolky, združenia či nadácie zahŕňa aj neformálne občianske aktivity a formy združovania.
Phillipe C. Schmitter tvrdí, že občianska spoločnosť zastrešuje rôznych aktérov, ktorí sú relatívne nezávislí od štátu, podnikov a rodín, majú spoločné záujmy, ktoré sa snažia presadzovať, pričom však nenahrádzajú štátnych aktérov, ani podniky či rodiny,
nepreberajú za ne zodpovednosť a podriaďujú sa platným občianskym a právnym pravidlám (ako cituje Malová, 2008: 349). Ide teda o slobodné aktivity občanov, nezávislé
od štátnej moci a bez snahy dosahovať zisk, avšak vykonávané v medziach nastavených podmienok.
Samotná občianska spoločnosť však neodkazuje len na tretí sektor ako samostatne
fungujúcu izolovanú jednotku, ale predstavuje sieť navzájom spolupracujúcich a dopĺňajúcich sa partnerov z neziskového, podnikateľského a štátneho sektora (Ondrušek,
2012: 11). Príslušné orgány v rámci štátneho sektora majú právomoc stanovovať legislatívne podmienky uľahčujúce alebo naopak sťažujúce fungovanie a rozvoj občianskeho
sektora. Podnikateľský sektor tak isto môže svojím postojom k neziskovému sektoru výrazným spôsobom ovplyvniť jeho rozvoj. Prvý a druhý sektor vystupujú často v úlohe
donora, a to nielen v poskytovaní finančnej, ale aj personálnej či organizačnej podpory.
92
M A T E R I Á LY
Na oplátku neziskový sektor zapĺňa medzery štátu a trhu v oblasti poskytovania služieb,
obhajuje záujmy verejnosti a zabezpečuje kontrolu prvých dvoch sektorov. FORMOVANIE MIMOVLÁDNEHO NEZISKOVÉHO SEK TORA
NA SL OVENSKU PO ROKU 1989
Formovanie neziskového sektora na Slovensku možno rozdeliť do niekoľkých etáp,
v rámci ktorých sa striedajú obdobia kontinuity a diskontinuity, mobilizácie i obmedzovania v dôsledku meniacej sa politickej a spoločenskej situácie.
Druhá polovica 20. storočia sa spája s obdobím komunistického režimu, ktorý nebol
voči rozvoju občianskeho sektora ústretový. Alžbeta Brozmanová Gregorová (2009) píše
o období diskontinuity, ktorého začiatky siahajú do vzniku Slovenského štátu, narušujúcom plynulosť vývoja občianskej spoločnosti a neziskového sektora. Po druhej svetovej
vojne sa síce rýchlo začali aktivizovať, avšak onedlho bolo ich snaženie obmedzené vytvorením jednotných masových organizácií v rámci Národného frontu (Zväz slovenskej
mládeže, Sokol, Živena a iné), do ktorých museli všetky existujúce združenia vstúpiť.4
Krátke uvoľnenie nastalo počas liberalizácie režimu v roku 1968, ten však rýchlo vystriedalo obdobie normalizácie (Brozmanová Gregorová, 2009: 37, Dudeková, 1998: 21).
Obnova občianskeho sektora bola jednou z výziev slovenskej spoločnosti po roku
1989. Podľa historičky Gabriely Dudekovej (1998) priaznivé podmienky, ktoré v tomto
období nastali, naštartovali rýchly rozvoj tretieho sektora (Dudeková, 1998). Samotné
občianske hnutia a iniciatívy zintenzívňujúce svoju činnosť od 80. rokov pôsobili ako
kľúčoví organizátori nastávajúcej spoločenskej zmeny.
Už začiatkom roku 1990, keď Federálne zhromaždenie ČSSR schválilo Zákon o združovaní občanov č. 83/1990, Zákon o zhromažďovacom práve č. 84/1990 a Zákon o petičnom práve č. 85/1990, sa začal proces demokratizácie, uvoľňovania slobody a rozvoja
združení. Medzi nimi sa objavovali staršie spolky a organizácie, ktoré obnovovali svoju
činnosť po dlhej dobe potláčania vtedajším režimom, pridŕžajúce sa skôr pôvodných aktivít a spravidla viazané na štátny rozpočet. Na druhej strane, novovznikajúce organizácie
prinášali väčšinou nové témy, inovatívne riešenia problémov a často aj zahraničných donorov5 (Bútora, Bútorová, Strečanský, 2012: 18). V roku 1993 bolo na celom území Slovenska zaregistrovaných takmer 6 tisíc neziskových organizácií, v priebehu roka tento
počet narástol na takmer 10 tisíc (Dudeková, 1998: 24).
Významným počinom na mimovládnej neziskovej pôde bolo zriadenie Grémia tretieho
sektora6 v roku 1994, ktoré pôsobilo ako strešné zoskupenie so statusom partnera voči
vláde (Bútora, Bútorová, Strečanský, 2012: 24). Najvýznamnejšie obdobie tohto zosku4 Okrem toho už v máji 1945 bola obmedzená činnosť niektorých spolkov, aby sa na základe stanovenej kolektívnej viny Nemcov a Maďarov zabránilo ich vplyvu na spoločenský život (Brozmanová Gregorová 2009: 37).
5 Významným medzníkom v dejinách dobrovoľného združovania sa stala prvá celoslovenská konferencia
mimovládnych neziskových organizácií, ktorá sa konala v októbri 1991 v Stupave. Hlavným výstupom
bola dohoda o potrebe skvalitnenia vzájomnej informovanosti a zlepšenia daňových a legislatívnych
podmienok pre tretí sektor, ktorý v tomto období zaznamenával rýchly rast (Bútora, Bútorová, Strečanský,
2012: 24).
6 Grémium tretieho sektora (G3S) od svojho vzniku v roku 1994 obhajovalo mimovládne neziskové organizácie v legislatívnej oblasti a v oblasti daňových podmienok, zároveň informovalo verejnosť o ich aktivitách. Mimovládna organizácia SAIA pôsobila v úlohe servisného centra, vydávala časopis Non-Profit,
ktorého úlohu neskôr prevzal internetový portál ChangeNet a časopis Efekt vydávaný 1. Slovenským neziskovým servisným centrom. S postupným klesajúcim tlakom štátu na fungovanie MVO klesala aj úloha
G3S ako predstaviteľa tretieho sektora (Bútora, Bútorová, Strečanský, 2012: 24-25; Hirt, 2009: 41-44).
Natália Blahová
93
penia sa spája s vládou Vladimíra Mečiara v rokoch 1994 - 1998, ktorá výrazným spôsobom
zasahovala do slobôd rozbehnutého mimovládneho sektora. Jedným z obmedzení bol
Zákon č. 207/1996 o nadáciách. Vznik nadácií sa spája už s rokom 1990, keď novela hospodárskeho zákonníka vytvorila podmienky na ich vytváranie ako samostatne nezárobkových právnických osôb. O rok neskôr bola prijatá novela Občianskeho zákonníka,
ktorá o nadácii hovorí ako o účelovom združení majetku (Hirt, 2009: 39). Spomínaný
obmedzujúci Zákon č. 207/ 1996 však vytváral bariéry na ich zakladanie a neúmerne
zvyšoval právomoci štátu pri ich registrácii. Kampaň „Tretí sektor SOS“ v podobe petícií,
verejných stretnutí, diskusií a mediálnych podujatí, organizovaná Grémiom síce nezabránila presadeniu zákona, avšak predstavovala významný krok „sebauvedomenia tretieho sektora a stala sa jedným z najvýraznejších príkladov verejnej angažovanosti občianskych organizácií“ (Bútora, Bútorová, Strečanský, 2012: 19).
Ďalšia príležitosť na mobilizáciu predstaviteľov mimovládneho neziskového sektora
prišla v roku 1998. Z dôvodu blížiacich sa volieb sa viac ako päťdesiat MNO spojilo
a zrealizovalo kampaň pod názvom „OK ’98“ (Občianska kampaň ’98), ktorá mala tri
hlavné ciele: zlepšiť informovanosť voličov a kvalitu informácií o parlamentných a komunálnych voľbách, zvýšiť účasť občanov vo voľbách, zvýšiť vplyv občanov pri príprave volebného zákona a zabezpečiť občiansky dohľad nad volebným procesom (Výročná správa NOS, 1998: 13).
MNO sa touto kampaňou zaslúžili nielen o vysokú volebnú účasť (84,4% oprávnených voličov), ale dohliadali aj na korektný priebeh volieb. Stali sa teda „jedným z aktérov zápasu o demokratický charakter štátu“ (Bútora, Bútorová, Strečanský, 2012: 21).
Ako výskum ukázal, jednou z charakteristík obdobia po roku 1998 bolo hľadanie nových zdrojov a profilovanie tém zakomponovaných v stratégiách slovenských MNO.
S odchodom zahraničných donorov sa organizácie začínali orientovať na domáce zdroje. Po voľbách sa zo štátu stal potenciálny partner a podmienky na fungovanie neziskového sektora sa zlepšili. Boli vytvorené legislatívne a ekonomické nástroje podpory
neziskového sektora, ktoré výrazným spôsobom ovplyvnili jeho existenciu a ďalší vývoj. V roku 2002 mohli fyzické osoby prvýkrát poukázať jedno percento dane z príjmu
za rok 2001 konkrétnej právnickej osobe.7 Neskôr, na základe Zákona č. 247/ 20028
o dani z príjmov, sa na Slovensku upravil a doplnil systém asignácie zavedený Zákonom č. 366 z roku 1999. Doterajšia možnosť asignovať jedno percento fyzickými osobami sa zvýšila na dve percentá a poukázať ju mohli aj právnické osoby.9 Možnosť asignácie dvoch percent dane z príjmu právnických osôb predstavuje jedinečný spôsob
podpory MNO na Slovensku. V ostatných krajinách, kde sa tento mechanizmus asignácie uplatňuje, sú zahrnuté len fyzické osoby.10 Tento model sa však nezaobišiel bez
komplikácií. Návrhy Ministerstva financií Slovenskej republiky týkajúce sa novely zákona o dani z príjmov, ktoré boli vláde predložené v roku 2006, vyvolali verejnú disku7 Okruh prijímateľov bol obmedzený na občianske združenia, nadácie, neinvestičné fondy, neziskové organizácie poskytujúce všeobecne prospešné služby, účelové zariadenia cirkvi a náboženskej spoločnosti,
organizácie s medzinárodným prvkom a Slovenský Červený kríž. Pozri bližšie na http://www.cpf.sk/files/files/VV%20Financovanie%20mimovladnych%20organizacii%20z%20verejnych%20zdrojov%20SR%
20a%20EU.pdf.
8 Zákon č. 247/2002 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 366/1999 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov.
9 Za negatívny dôsledok možnosti asignácie 2% dane z príjmu sa považuje reakcia veľkých slovenských
podnikov, ktoré si začali zakladať vlastné nadácie. Asociácia firemných nadácií sa snaží poukázať na to,
že firmy tieto financie využívajú na podporu rozvoja komunity a nie na financovanie vlastných aktivít.
Pozri bližšie na http://www.asfin.sk/.
10 Pozri bližšie na http://www.cpf.sk/sk/asignacia-2/.
94
M A T E R I Á LY
siu. Legislatívne úpravy zahrňujúce okrem iného aj zrušenie daňovej asignácie by sa
značne dotkli fungovania MNO na Slovensku. Kampaň Ľudia ľuďom spojila aktérov neziskového sektora, ktorí prostredníctvom nej upozornili na aktivity realizované MNO
práve vďaka asignovaným daniam z príjmu (Hirt, 2009: 49). Do Knihy 2%11 prispelo
svojimi príbehmi takmer sto organizácií, čím chceli poukázať na dôležitosť prostriedkov získaných prostredníctvom mechanizmu daňovej asignácie. Svojou mobilizáciou
a aktivitou sa mimovládnym organizáciám podarilo zmariť plánované zmeny a mechanizmus ostal zachovaný, resp. jeho zrušenie sa oddialilo. V súčasnosti sa znova otvára
verejná diskusia týkajúca sa mechanizmu asignácie dvoch percent. Od roku 2010 dochádza k obmedzeniu12 a postupnému znižovaniu z dvoch na pol percenta. MNO sú teda postavené pred podobnú situáciu ako pred niekoľkými rokmi, keď museli dokazovať
efektívne a transparentné využívanie týchto prostriedkov.
Na jednej strane sa novovytvorený mechanizmus daňovej asignácie či neskorší prístup k európskym fondom podpísali na zlepšení financovania a podpore rozvoja MNO,
avšak na strane druhej tieto zdroje so sebou priniesli nárast byrokracie a administratívnej záťaže. Existencia menších organizácií a iniciatív bez dostatočnej profesionálnej
základne bola po odchode zahraničných partnerov a bez ich grantových programov
ohrozená. Podľa respondentov sa MNO preto začali viac orientovať na domáce prostredie. Inšpiráciu pri rozvoji nadačného prostredia tvoreného firemnými aj nezávislými
nadáciami poskytovali predošlé skúsenosti zo spolupráce so zahraničnými donormi.13
PODPORA SL OVENSKÝCH MNO ZO STRANY
ZAHRANIČNÝCH ORGANIZÁCIÍ
Americká agentúra pre medzinárodný rozvoj (USAID) ešte pred vznikom samostatného Slovenska zabezpečovala podporu v oblasti podnikania, demokratických štruktúr či médií. Zároveň sa zameriavala na zvyšovanie kvality života v oblasti zdravotníctva, bývania či ochrany životného prostredia (Demeš, 2012). Ako ukázal výskum,
hlavným cieľom podpory bolo posilnenie demokratického systému, občianskej spoločnosti a rozvoj mimovládneho sektora na Slovensku. Spočiatku ako mediátori v týchto
snahách vystupovali americké súkromné a dobrovoľnícke organizácie, neskôr ich úlohu prebrali domáce MNO.
Podľa slov respondentov mala táto podpora niekoľko podôb. V prvom rade to boli
granty, finančné prostriedky určené na programy rozvoja občianskej spoločnosti v sociálnej, environmentálnej, ekonomickej a demokratickej oblasti. Boli to financie strategicky zacielené na fungovanie MNO, ktoré mali tieto programy rozvoja občianskej spoločnosti napĺňať. Okrem toho tu pôsobil aj európsky program Phare, podporujúci
inštitucionálne zabezpečenie MNO (napr. počítače).
Na základe rozhovorov možno okrem finančnej a inej materiálnej podpory rozpoznať aj dobre rozpracovaný systém podpory odbornej, ktorý mal dve podoby. Vďaka
spolupracujúcim americkým nadáciám, akou bola aj Foundation for Civil Siciety (FCS),
sa k nám od roku 1990 ako dobrovoľníci dostávali odborníci z rôznych oblastí. Zabez11 Pozri bližšie na http://www.cpf.sk/files/files/LUDIA_LUDOM_Kniha_2perc.pdf.
12 Právnické osoby môžu asignovať dve percentá, len ak súčasne darovali vlastné finančné prostriedky vo
výške pol percenta zaplatenej dane, inak môžu asignovať len jeden a pol percenta. Pozri bližšie na
http://www.etrend.sk/trend-archiv/rok-2013/cislo-49/pribeh-dvoch-percent.html.
13 Bližšie informácie o súčasnom stave mimovládneho neziskového sektora na Slovensku viď Bútora, Bútorová, Strečanský, 2012: 51- 72.
Natália Blahová
95
pečovali tréningy pre začínajúcich aktívnych členov mimovládneho sektora v oblasti
aktivizácie občanov, komunikácie s vládou, médiami a poskytovali kurzy anglického
jazyka. Experti poskytovali pomoc MNO v oblasti ich riadenia, ale aj základné fundraisingové zručnosti, ako napr. písanie žiadosti o grant, jeho udeľovanie, realizácia projektu a reportovanie. Vďaka americkému dobrovoľníckemu programu Education for
Democracy (EFD) sa na Slovensko v rokoch 1990 – 1995 dostalo vyše tisíc dobrovoľníkov prevažne z USA, ale aj Kanady či Veľkej Británie. Dobrovoľníci Peace Corps umiestnení v MNO po celom Slovensku významne prispeli k ich rozvoju.
Ďalšou oblasťou podpory bolo vzdelávanie československých občanov v zahraničí.
Od roku 1991 sa ČSFR stalo súčasťou siete krajín, zaradených do jedného z najväčších
výmenných programov na svete vďaka zriadeniu Fulbrightovej komisie v Prahe aj Bratislave (Demeš, 2012: 25).
Ako ukazujú dáta z výskumu a potvrdzuje to aj P. Demeš (2012), pomoc zo zahraničia
sa postupne presúvala do domácich inštitúcií, ktoré ju aj manažovali. Z iniciatívy vysokoškolských študentov a Ministerstva školstva, mládeže a športu SR vznikla začiatkom
90. rokov SAIA, 1. slovenské servisné centrum tretieho sektora, ktoré podporovalo študijné pobyty na amerických vysokých školách, a tiež preberalo rolu poskytovateľa jednoduchých tréningov pre MNO v písaní grantových žiadostí. Už od roku 1989 Nadácia
Charty 77 organizovala semináre v oblasti ľudských práv, poskytovala zahraničné štipendiá a neskôr právnickú pomoc pre ľudí v núdzi. Významnú úlohu pri rozvoji manažérskych schopností a kapacít ľudí pri riadení projektov slovenských MNO zohrala organizácia PDCS (Partners for Democratic Change Slovakia) (Demeš, 2012: 14-24).
Ďalej P. Demeš uvádza, že americká pomoc zohľadňovala osobitosti v Českej a Slovenskej republike, ktorým prispôsobovala aj svoje aktivity. Ako prvé na výzvu rozvoja
demokracie a podpory občianskeho sektora zareagovali súkromné nadácie a jednotlivci, neskôr ich nasledovala aj vládna podpora spoločenských, politických a ekonomických zmien v postsocialistických krajinách. Kongres vydal zákon o podpore demokracií vo východnej Európe (Support for East European Democracy – SEED). Podporné
programy posilňovali úlohu jednotlivca a ideu dobrovoľníctva (Demeš, 2012: 26). Podľa slov respondentov však bolo od začiatku známe, že táto podpora je dočasná, preto sa
sústredila predovšetkým na rozvoj miestnych kapacít a vytváranie udržateľných organizácií schopných po čase prevziať plnú zodpovednosť za rozbehnutý proces rozvoja
občianskej spoločnosti.
NADÁCIA PONTIS A JEJ AMERICKÉ KORENE
Nadácia pre občiansku spoločnosť (Foundation for a Civil Society – FCS), pôvodne
Nadácia Charty 77, bola založená v New Yorku v roku 1990. O dva roky neskôr sa premenovala a dodnes nesie názov FCS. Jej zakladateľkou a prezidentkou je až do súčasnosti
Wendy Luers, manželka bývalého veľvyslanca USA v Prahe Williama Luersa (1983 – 1986).
Ako sa ukázalo v rozhovoroch a potvrdzuje to aj Pavol Demeš vo svojej knihe Kolektívny
portrét (2012), W. Luers poznala pomery v Československu a tak isto nadačnú a politickú
scénu v USA, vďaka čomu sa jej podarilo iniciovať množstvo projektov na podporu reformného úsilia na území Česka a Slovenska ešte pred rokom 1989.14
Programy fungujúce vďaka FCS prešli v roku 1997 pod jej dve pobočky. Nadace Via
14 William Luers pôsobil ako veľvyslanec USA v Prahe v rokoch 1983 – 1986.
96
M A T E R I Á LY
v Prahe a Nadácia pre občiansku spoločnosť (NOS) v Bratislave mali pokračovať v podporovaní rozvoja občianskej spoločnosti a riešiť organizačné problémy neziskového
sektora. Slovenský nástupca FCS si svoje poslanie definoval nasledovne: „Posilňovať
účasť občanov v procese demokratického rozhodovania podporovaním občianskej
zodpovednosti, uplatňovaním občianskych práv a podporu spolupráce medzi sektormi“ (Plán transformácie, NOS, 1997: 16).
Podľa Plánu transformácie z roku 1997 sa zameranie NOS vyprofilovalo do štyroch
hlavných pilierov: výchova k občianstvu, podpora rozvoja MNO, filantropie a komunitných nadácií. Toto zameranie vzniklo na základe celoročnej analýzy potrieb cieľových
skupín, služieb poskytovaných ostatnými organizáciami a porovnateľných výhod
NOS. Všetky štyri piliere boli navzájom prepojené, podmieňovali sa a podporovali
s cieľom dosiahnutia ich stability a nezávislosti od zahraničných zdrojov (Plán transformácie, NOS, 1997: 18).
Respondenti uviedli ako hlavnú úlohu v období od osamostatnenia NOS budovanie
občianskej spoločnosti a podporu angažovania sa občanov prostredníctvom programov v oblasti občianskeho vzdelávania. Tieto programy spočívali vo výchove občanov
k vzdelávaniu o ich právach aj povinnostiach. Mali ich motivovať na účasti v politickom
procese a rozhodovaní, zároveň v nich podporovať myšlienky tolerancie a rešpektu
rozdielnosti a podnecovať snahy v otvorení sa svetu. Pozornosť sa vo veľkej miere venovala mládeži.
Výskum ukázal, že pri tvorbe týchto programov sa NOS opierala o skúsenosti zo spolupráce s FCS,15 vychádzala zo svojho postavenia a neutrálnej pozície, čo jej umožňovalo vytvárať prostredie na stretnutia a diskusie rôznych názorových skupín. Samotné
aktivity zamerané na realizáciu týchto zámerov zahŕňali kampane na podporu motivácie a zvyšovania povedomia voličov či konferenciu „Výchova k občianstvu“ v roku
1997, ktorá bola orientovaná na vzdelávanie občanov o ich právach a občianskej zodpovednosti. Sprevádzali ju workshopy na „citlivé“ spoločenské témy, nadväzovali na
úspešný program FCS „Právo v období transformácie“, ktorý mal poskytovať možnosť
riešenia problémov na rôznych úrovniach. NOS sa model tohto programu snažila prispôsobiť na slovenské podmienky a prostredníctvom workshopov sa sústrediť skôr na
prevenciu konfliktov v regiónoch Slovenska. Boli zamerané na tri cieľové skupiny, a to
občanov, zodpovedných činiteľov a predstaviteľov profesionálnych skupín a združení,
ktorým sa snažili odovzdať poznatky a odborné zručnosti v oblasti vedenia dialógu.
Posledným projektom v tejto oblasti bolo vydanie brožúry „Občan do vrecka“ v roku
1999. Obsahovala informácie z rôznych oblastí základných ľudských práv, vypracované Centrom pre občianske vzdelávanie (Centre for Civic Education) v Kalifornii, ktorý
bol zakomponovaný do učebných osnov základných a stredných škôl. Cieľom bolo poskytnúť učiteľom progresívne metódy výchovy ku kritickému mysleniu a zvyšovať povedomie žiakov o problémoch vyskytujúcich sa v danej komunite.
Ďalším pilierom bol rozvoj mimovládnych organizácií, ktoré mali pre vzdelaných
občanov predstavovať nástroj pôsobenia v rámci ich komunity a poskytovať tak väčší
priestor pre ich angažovanosť a efektívnu reprezentáciu. Mali takisto pomáhať pri na15 Podľa respondentov išlo predovšetkým o znalosti v oblasti regrantingu. NOS sa naučila, akým spôsobom
prebieha grantový systém, od výberu projektov, cez udelenie grantu, realizáciu projektu až po jeho reportovanie. Ďalšou oblasťou bolo vedenie kampaní. Ľudia pôsobiaci v NOS si prostredníctvom zahraničných odborníkov osvojili spôsoby realizácie kampaní, a to im umožnilo vzdelávať formujúce sa mimovládne neziskové organizácie. Poskytovali im informácie o ich úlohe v rozvoji občianskej spoločnosti,
možnostiach získania prostriedkov na ich fungovanie a ďalšie vzdelávanie či komunikácií s médiami.
Natália Blahová
97
pĺňaní ich potrieb, ktoré nezabezpečil ani štát ani súkromný sektor, rozptyľovať proces
rozhodovania a mocenskú štruktúru.
Aj v tomto prípade sa NOS snažila na základe analýzy vtedajšej situácie v neziskovom sektore nastaviť svoje ciele kompatibilné s prostredím a podmienkami, v ktorých
sa pohybovala. Finančné zdroje na podporu organizačného vývoja tretieho sektora sa
ukázali ako nedostatočné a tak svoj regrantový program a tréningy MNO v získavaní finančných zdrojov smerovala práve týmto smerom. Znova čerpala zo skúseností a vedomostí nadobudnutých zo spolupráce s FCS. Podľa slov respondentov cieľom nebolo len
samotné poskytovanie finančnej pomoci, ale aj zabezpečenie udržateľnosti organizácií
prostredníctvom tréningov a školení.16
KONIEC AMERICKEJ PODPORY A HĽADANIE NOVÝCH MOŽNOSTÍ
Jeden z grantových programov USAID, Democracy Network, zabezpečil významný
rozbeh občianskeho života na Slovensku. Za obdobie v rokoch 1995 až 1999 sa podarilo
z mladých aktívnych ľudí vyprofilovať expertov schopných viesť a udržať organizáciu
obhajujúcu a presadzujúcu záujmy občanov. NOS tento program administrovala, pričom kládla dôraz na „public policy“ a „advokáciu“, teda podporu účasti občanov na
správe vecí verejných a obhajobu občianskych záujmov. Získala skúsenosti v oblasti
budovania demokratických inštitúcií, ekonomického, sociálneho rozvoja a ochrany životného prostredia. V prvej polovici roku 1997 uskutočnila prvý prieskum formujúceho sa tretieho sektora na Slovensku. Vďaka tomu sa jej podarilo získať obraz o prostredí, v ktorom MNO pracujú, o ich inštitucionálnom rozvoji, o formách ich vzájomnej
spolupráce či spolupráce so štátnym a podnikateľským sektorom. Na základe analýzy
získaných dát si NOS definovala, aké zmeny je potrebné urobiť na zabezpečenie lepšieho fungovania MNO na Slovensku, vydala odporúčania pre ich ďalší rozvoj, udržateľnosť a možnosti medzisektorovej spolupráce.17
Z výskumu vyplýva, že pre samotnú NOS, ako aj pre mnohé iné organizácie, bola
spočiatku americká pomoc nevyhnutným zdrojom nielen finančnej podpory, ale aj vedomostí a skúseností. V roku 1997, v čase, keď musela hľadať nové možnosti zabezpečujúce jej fungovanie, sa objavila myšlienka zriadenia samostatnej slovenskej nadácie
orientujúcej sa na lokálne zdroje s dlhodobým efektom. V tomto období pracovala NOS
16 Rozvoju MNO na Slovensku sa NOS venovala v rámci dvoch programov. Prvým bola Iniciatíva rozvoja
mimovládnych organizácií (NGO DI) prebiehajúca v rokoch 1997 – 1998. Cieľom programu bolo podporiť
a pomôcť vo vybudovaní vnútorných organizačných kapacít MNO a rozšíriť ich dosah na verejnosť. Tým
sa malo dosiahnuť vytvorenie stabilného tretieho sektora a rozšíriť spoločenské povedomie o ňom. Druhým programom bol Democracy Network (DemNet), ktorý prebiehal v rokoch 1995 – 1998. Skladal sa
z Grantového programu a z Programu školení. Cieľom bolo zabezpečiť životaschopnosť a udržateľnosť
MNO, zvýšiť ich schopnosť efektívne obhajovať záujmy občanov a presadzovanie vecí verejných (Výročná
správa NOS 1997).
17 Hodnotiaca analýza tretieho sektora na Slovensku, realizovaná The Foundation for a Civil Society cez
jej Iniciatívu rozvoja mimovládnych organizácií (NGO DI), bola sponzorovaná The Ford and Charles Stewart Mott Foundations. V priebehu štyroch mesiacov (január – apríl 1997) uskutočnilo 5 interných členov
a 22 dobrovoľníkov s rôznym kultúrnym a profesijným zázemím a skúsenosťami s rozvojom mimovládnych organizácií interview s predstaviteľmi 203 MVO, 25 podnikateľských subjektov a 15 úradov miestnej
samosprávy, aby získali obraz o úrovni rozvoja v oblastiach ako obhajoba záujmov, organizačný manažment či medzisektorová spolupráca. Na základe zistení vypracovali odporúčania, ktoré majú viesť
k rozvoju obhajovania záujmov, zlepšeniu organizačného manažmentu MVO, zabezpečovania ľudských
a finančných zdrojov, prípravy metód a hodnotenia programov, zlepšenie styku s verejnosťou a medzisektorovej spolupráce (Hodnotiaca analýza... s. 1).
98
M A T E R I Á LY
na vlastnom postavení, aby bola schopná pokračovať ako regrantová organizácia pre
slovenský tretí sektor, ponúkajúca kombináciu podpory podnikateľov, súkromných nadácií a americkej vlády. Medzisektorová spolupráca predstavuje podľa Dušana Ondrušeka kľúčovú úlohu
v inštitucionálnom rozvoji v rámci všetkých troch sektorov. Dva procesy, decentralizácia
a privatizácia, spôsobili rozdelenie moci a tým aj nevyhnutnosť spolupráce pri spoločnom
rozhodovaní a prevzatie zodpovednosti za tieto rozhodnutia (Ondrušek, 2012: 16).
Keďže sa NOS neopierala o podporu štátu, musela ju hľadať v podnikateľskom sektore s cieľom rozvíjať na Slovensku filantropické prostredie. Téma filantropie predstavovala tretí pilier jej vtedajšieho zamerania, ktorý bol postavený na schopnosti sprostredkovať spoluprácu medzi tromi sektormi, vládou, podnikateľmi a mimovládnymi
neziskovými organizáciami.
Spolupracujúce strany nemusia vždy vystupovať ako rovnocenní partneri, a to predovšetkým v zložitom vzťahu donora a recipienta. Podpora je poskytovaná na základe
dodržania istých podmienok, ktoré však nemusia byť celkom v súlade s miestnym kontextom a riešením problému. W. Fischer upozorňuje na to, že v nevyrovnanom vzťahu
môže vzniknúť závislosť na donorovi, čím sa MNO môžu vzďaľovať od svojej cieľovej
skupiny a väčší dôraz kladú na splnenie podmienok donora. Z MNO sa môže stať dodávateľ, z jej stúpencov zákazníci a z členov klienti (Fischer, 1997: 454).
Podmienky spolupráce je preto nevyhnutné nastaviť tak, aby bola zaručená rovnosť
partnerov na strane benefitov, ale aj v prevzatí zodpovednosti. D. Ondrušek rozlišuje
medzi vnímaním spolupráce ako vzťahu a ako procesu. Pri spolupráci ako vzťahu je potrebné zdieľanie spoločných hodnôt, vnímanie zodpovednosti za rovnaký problém,
pričom pre všetky strany je tento vzťah výhodný a smeruje k spoločnému dosiahnutiu
cieľov. Keď však hovoríme o spolupráci ako o procese, spoločné záujmy a ciele sa formujú v priebehu diskusie, v rámci ktorej každá strana navrhuje svoju alternatívu riešenia problému. Všetky zúčastnené spolupracujúce strany sa navzájom učia, vytvárajú si
vzťahy a budujú vzájomný rešpekt (Ondrušek, 2012: 17-20).
Podľa slov respondentov sa NOS v snahe vytvoriť fungujúce medzisektorové partnerstvá rozhodla priamo oslovovať firmy a prezentovať úspešné filantropické príklady zo
Slovenska, aj zo zahraničia. Cieľom bolo nielen získanie finančných zdrojov, ale aj podpora angažovanosti firiem v prostredí, v ktorom pôsobili, a zodpovednosti voči komunite.
Projekt „Podnikateľské raňajky“, uskutočnený v roku 1998, poskytoval priestor na diskusiu podnikateľov o perspektíve podpory MNO v komunitách, v ktorých pôsobia. Snahou týchto podujatí bolo rozvinúť zdroje, od ktorých bol neziskový sektor závislý. Na
sérii deviatich stretnutí uskutočnených v rôznych mestách Slovenska mali podnikatelia
príležitosť dozvedieť sa prečo a akým spôsobom podporovať neziskový sektor.
Okrem toho si dala za cieľ zorganizovať aj dobrovoľnícke podujatie, čo vyústilo do
prvého dobrovoľníckeho projektu „Venuj hodinu svojho času“ ešte na jeseň v roku
1997, kde firmy mohli prispieť nielen finančne, ale poskytovali aj svoj čas. Dobrovoľníci sa stretli v Štitároch, aby pomohli pri renovácii domova pre zneužívané deti.
V roku 1998 sa uskutočnil aj prvý ročník ocenenia Via Bona Slovakia,18 poskytujúci
príležitosť pre MNO poďakovať sa firmám za podporu, ktorá viedla k riešeniu konkrétnych
problémov v komunitách, a inšpirovať k podpore filantropických aktivít ďalšie firmy.
18 Ocenenie Via Bona Slovakia udeľuje Nadácia Pontis firmám už od roku 1998. Firmy nielen inšpirujú
svojimi aktivitami iné spoločnosti, ale získavajú aj spätnú väzbu od rešpektovaných hodnotiteľov. Oceňované sú firmy, ktoré sa snažia nad rámec zákona znižovať negatívne vplyvy svojho podnikania a zlep-
Natália Blahová
99
Poslednou oblasťou, ktorú nadácia považovala za kľúčovú, bol rozvoj komunitných
nadácií19 (KN). Cieľom bolo vytvorenie fungujúcej regionálnej KN ako modelu, ktorý
by mohol byť aplikovaný v ktoromkoľvek regióne Slovenska.
Z PRIJÍMATEĽA PODPORY SA STÁVA ZAHRANIČNÝ PARTNER
Ako z výskumu vyplýva, nastavovanie stratégií organizácie a vytváranie vzťahov závisí
od vonkajších aktuálnych politických, ekonomických a sociálnych podmienok, ktoré jej
vymedzujú možnosti a obmedzenia, prípadne ponúkajú nové výzvy. Pred ďalšiu takúto
situáciu bola NOS postavená v období pred parlamentnými voľbami v roku 1998. Prieskum verejnej mienky realizovaný koncom roka 1997 agentúrou FOCUS indikoval, že
až 40% oprávnených voličov vo veku od 18-24 rokov sa neplánuje zúčastniť na voľbách
alebo nevie, ktorej politickej strane by dalo svoj hlas. Ďalšie realizované kvalitatívne
a kvantitatívne výskumy boli zamerané na názory mladých ľudí na politickú situáciu
a dôvody ich neúčasti na politickom živote krajiny (Výročná správa NOS, 1998: 14).
NOS už na jeseň 1997 začala uvažovať nad tým, akým spôsobom motivovať mladých
ľudí k aktívnej volebnej účasti. Pri prípravách kampane sa inšpirovala nielen skúsenosťami
s realizovanými kampaňami na podporu volebnej účasti zo zahraničia, ale reflektovala
aj výsledky spomínaných prieskumov uskutočnených v predvolebnom období na Slovensku. Spolu s jedenástimi ďalšími MNO vytvorila koalíciu „Občianska kampaň ’98“
(OK ’98), ktorá koordinovala predvolebné aktivity mimovládnych organizácií na Slovensku s cieľom zvýšenia voličského povedomia a počtu obyvateľov aktívne participujúcich na voľbách. Celá kampaň pozostávala z viacerých aktivít zameraných predovšetkým na účasť prvovoličov. Jednu z aktivít, nestranícku kampaň Rock Volieb ’98, ktorá
prebiehala od marca do októbra 1998, koordinovala NOS. Inšpiráciu na tento projekt čerpala z podobnej kampane v USA. Uskutočnili sa stretnutia s americkou organizáciou
Rock the Vote, ktorej cieľom je zvyšovanie počtu registrovaných mladých voličov v USA.
Samotná realizácia kampane prebehla aj za pomoci amerických partnerov. Na rozdiel
od amerického modelu sa okrem mediálnej kampane kládol dôraz na realizáciu kampane
bližšie k voličom, priamo v uliciach miest. Zmobilizovanie voličov, zvýšenie informovanosti, zabezpečenie korektného priebehu volieb, to všetko bolo súčasťou motivačnej
kampane „Rock volieb ’98“ uskutočnenej pod heslami „Aj tvoj hlas sa počíta“, „Volím,
teda som“, či „Tento rock si môžeš vybrať“. Záujem potenciálnych prvovoličov sa úspešne
podarilo vzbudiť prostredníctvom koncertov, pochodov, divadelných predstavení, videospotov, vzdelávacích programov či diskusií.20
Volebná účasť predstavovala približne 80% z celkového počtu 380 tisíc prvovoličov,
a z nich štvrtina potvrdila, že ich účasť bola ovplyvnená predvolebnými aktivitami mimovládnych neziskových organizácií (Výročná správa NOS, 1998).
šovať pozitívne dopady. Nominované môžu byť spoločnosti za realizované aktivity v kategóriách ,,Zodpovedná firma“ (Zelená firma, Skvelý zamestnávateľ, Férový hráč na trhu), ,,Firemná filantropia“ (Podporovateľ dobrovoľníctva, Dobrý partner komunity) a ,,Hlavné ceny“ (Zodpovedná veľká firma, Zodpovedná malá/stredná firma). Pozri bližšie na http://www.nadaciapontis.sk/o-via-bone-1.
19 Cieľom KN je podpora menších iniciatív a nastavovanie programov strategicky namierených na riešenie
problémov v konkrétnej komunite. V súčasnosti pôsobí na Slovensku osem KN prispievajúcich k sociálnemu a regionálnemu rozvoju lokality, v ktorej pôsobia (Bútora, Bútorová, Strečanský, 2012: 22-23).
20 Počas kampane sa od marca do septembra 1998 uskutočnila séria 18 hudobných koncertov po celom
Slovensku. Dva dni pred parlamentnými voľbami sa mladí ľudia stretli na poslednom z koncertov na
Hlavnom námestí v Bratislave v septembri 1998.
100
M A T E R I Á LY
Podľa respondentov, v období od realizácie kampane Rock Volieb ’98 bol nosným pilierom NOS Inštitút pre občiansku diplomaciu (ďalej Inštitút). Inštitút pracoval v rámci
NOS na medzinárodných aj regionálnych programoch na podporu spolupráce MNO
a vlády. Hoci bola NOS nezávislá od oficiálnej diplomacie, zapájaním sa do programov
na podporu občianskych aktivistov v Srbsku alebo v Bielorusku sa stávala súčasťou zahraničných vzťahov Slovenska (Nič, 2007: 32).
Získané dáta z výskumu ukázali, že kampaň Rock Volieb ’98 sa stala inšpiráciou pre
ďalšie krajiny v ich snahách. NOS sa rozhodla svoje know-how posúvať ďalej, za hranice
krajiny. Prvým takým projektom bol „Rock Volieb Export“, ktorý bol už začiatkom roka
1999 realizovaný v Chorvátsku. Zároveň NOS realizovala program Partnership for Democracy zameraný na podporu občianskych aktivít a zvýšenie volebnej účasti v spolupráci
s organizáciami z bývalej Juhoslávie, Rumunska, Ukrajiny či Bieloruska. Skúsenosti nadobudnuté v tranzitnom období boli prostredníctvom projektov odovzdávané rozvíjajúcim sa mimovládnym organizáciám v zahraničí, najmä v Srbsku. Okrem podpory
srbských mládežníckych hnutí sa NOS zameriavala aj na rozvoj dobrovoľníctva.
PREHODNOCOVANIE CIEĽ OV A NASTAVOVANIE STRATÉGIÍ
V NOVOM TISÍCROČÍ
Rok 2001 znamenal pre Nadáciu nielen medzník týkajúci sa prehodnocovania jej
cieľov, ale od tohto obdobia vystupuje pod novým menom, Nadácia Pontis (ďalej Nadácia). Na prvej strane strategických plánov v roku 2002 si Nadácia ako poslanie definuje
posilňovanie demokracie prehlbovaním občianskeho povedomia a výmenou skúseností na Slovensku aj v zahraničí. Po niekoľkých rokoch intenzívnej práce zameranej na
rozvoj občianskej spoločnosti, podpory rozvoja mimovládneho neziskového sektora
a zavádzania myšlienok dobrovoľníctva a firemnej filantropie na Slovensku, Nadácia
reflektovala všetky svoje schopnosti, ale aj nedostatky a obmedzenia, ktoré následne
vplývali na formovanie jej stratégie (Strategic Planning, 2002).
Podľa slov respondentov sa v tomto období hlavné zameranie Nadácie presunulo
z projektov v zahraničí znova na domáce prostredie. Na význame naberala snaha o zabezpečenie finančnej stability a udržateľnosti MNO prostredníctvom grantových programov a budovanie produktívnejšej interakcie s podnikateľským sektorom. Podpora filantropie postavená na predošlých skúsenostiach Nadácie, so zameraním na podporu
spolupráce medzi podnikateľským sektorom a MNO, prilákanie nových donorov a rozvoj občianskej angažovanosti občanov, predstavovali kľúčové faktory ovplyvňujúce nastavovanie jej stratégie. Nadácia bola jednou z prvých, ktoré zriaďovali nadačné fondy
a mali vypracovaný pôžičkový systém pre MNO.21
V rokoch 2003 až 2004 znova nadviazala na projekt „Podnikateľské raňajky“ s názvom „Pracovné raňajky pre podnikateľov a manažérov“. V štyroch rôznych mestách
na Slovensku prostredníctvom stretnutí s predstaviteľmi podnikateľského sektora
21 Už spomínaná byrokratická a administratívna záťaž spojená s európskymi fondmi komplikovala život
predovšetkým menším MNO. Potvrdzujú to aj rozhovory s respondentmi. Prostredníctvom pôžičkového
systému sa Nadácia snažila zabezpečiť ich stabilitu, udržateľnosť a možnosť realizovať plánované projekty, keďže financie z európskych fondov boli udeľované po menších splátkach. Z nich museli byť postupne napĺňané ciele podporeného projektu a následne sa mala splátka reportovať. Ak však táto čiastka
nepostačovala na naplnenie jednotlivých cieľov, ohrozilo to celý projekt. Pôžičky mali zabezpečiť jeho
bezproblémovú realizáciu.
Natália Blahová
101
predstavila Nadácia možnosti legislatívnych noriem v oblasti filantropie a možnosti jej
efektívnej realizácie v prostredí, v ktorom firmy pôsobili. V rámci diskusií sa okrem
iného prezentoval aj nový mechanizmus asignácie dvoch percent zo zaplatenej dane
a možnosti angažovanosti firiem v oblasti finančnej podpory MNO a medzisektorovej
spolupráce (Výročná správa Nadácie Pontis, 2004: 25).
Výskum ukázal, že v tomto období sa od oblasti rozvoja občianskej spoločnosti, ktorá bola jedným z kľúčových pilierov Nadácie, pozornosť presúva predovšetkým na podporu firemnej filantropie a vedenie firiem na dodržiavanie princípov zodpovedného
podnikania na Slovensku. Firemnú filantropiu chápe ako nástroj prispievajúci rozvoju
spoločnosti a riešeniu problémov, ktorým čelí. Podpora neziskového sektora má viacero podôb. Finančné dotácie Nadácia poskytuje prostredníctvom firemných fondov či
individuálneho darcovstva. Ďalšiu možnosť podpory predstavuje darovanie času. Počas podujatia firemného dobrovoľníctva, Naše Mesto,22 firemní zamestnanci ale aj dobrovoľníci z radov verejnosti aktívne pomáhajú neziskovým organizáciám či už manuálne, alebo odovzdávaním svojich skúseností a vedomostí. Prvý ročník sa uskutočnil
v roku 2007 v Bratislave, postupne sa pridávali aj ďalšie mestá. Do siedmeho ročníka sa
ich aktívne zapojilo jedenásť. Podľa respondentov, cieľom podujatia nie je len personálne zabezpečenie aktivít, na ktoré samotné organizácie kapacitne nestačia, ale aj podpora vytvárania vzťahu dobrovoľníkov k lokalite, preberanie zodpovednosti firiem za
prostredie v ktorom pôsobia či podpora angažovanosti obyvateľov v tom, čo sa deje
v ich okolí. Navyše je to príležitosť na vytváranie kontaktov a budovanie spolupráce
medzi samosprávou, zapojenými firmami, MNO a obyvateľmi mesta.
V roku 2009 sa projekty podpory MNO rozšírili o možnosť individuálnej filantropie
prostredníctvom portálu DobraKrajina.sk.
Jedným z najnovších výsledkov spolupráce s podnikateľským sektorom je zriadenie
Fondu pre transparentné Slovensko. V roku 2011 vláda Slovenskej republiky schválila
Strategický plán boja proti korupcii. Napriek mnohým opatreniam23 prieskumy verejnej mienky ukazujú, že až 90% respondentov považuje korupciu na Slovensku za rozšírenú, 40% s ňou prichádza denne do styku.24 Aj prostredníctvom zriadenia fondu,
ktorý podporil štyri vybrané mimovládne organizácie, chce Nadácia prispieť ku kontrole korupcie, klientelizmu, plytvania verejnými zdrojmi či zneužívania moci.
Demokratizácia a rozvojová spolupráca v zahraničí sa realizuje v spolupráci s občianskymi iniciatívami a organizáciami v transformujúcich sa alebo rozvojových krajinách sveta. Projekty Nadácie sa sústredia do oblastí západného Balkánu, Bieloruska,
Moldavska, Kene a Tuniska. Okrem toho sa snaží aj o šírenie témy rozvojového vzdelávania na univerzitách, ktoré sa zaujímajú o tému rozvojovej spolupráce s dlhodobým
cieľom vychovávania zodpovedných občanov, vzdelanostne zdatných na prácu v rozvojovej problematike doma či v zahraničí.
22 Prvý veľký program firemného dobrovoľníctva sa realizoval v súvislosti s potrebou obnovy Tatier, ktoré
boli zničené víchricou v roku 2004. Finančná pomoc od firiem sa postupne rozšírila aj na zapojenie sa
firemných zamestnancov ako dobrovoľníkov. V rámci programu Dobrovoľníci pre Tatry chodili na predĺžené víkendy do Tatier odstraňovať následky kalamity.
23 Uverejňovanie štátnych zmlúv, reforma súdnictva, ktorou sa zvýši transparentnosť vydávania súdnych
rozhodnutí, výberové konania na výber sudcov a predsedov súdov, ako aj prísnejšie pravidlá správy
v oblasti súdnictva a jasné ustanovenia verejného obstarávania.
24 Údaje z oficiálneho dokumentu Európskej komisie - Príloha Slovensko ku Protikorupčnej správe EÚ.
V Bruseli 3. 2. 2014 COM (2014) 38 final ANNEX 25. Získané 4. februára 2014 z http://ec.europa.eu/dgs/
home-affairs/what-we-do/policies/organized-crime-and-human-trafficking/corruption/anti-corruption-report/docs/2014_acr_slovakia_chapter_sk.pdf.
102
M A T E R I Á LY
V súčasnosti patrí Nadácia Pontis medzi najväčšie nadácie na Slovensku. Podporuje
firemnú filantropiu, presadzuje zodpovedné podnikanie a venuje sa demokratizácii
a rozvojovej spolupráci. Spolupracuje so slovenskými aj zahraničnými neziskovými organizáciami, nadáciami, vzdelávacími inštitúciami, a z tejto spolupráce čerpá skúsenosti, inovatívne nápady a know-how v oblasti podpory občianskej spoločnosti, rozvoja neziskového sektora, demokratizácie a rozvojovej pomoci v zahraničí.
Ako už niekoľkokrát počas svojej existencie, aj v súčasnosti stojí Nadácia pred novými výzvami a musí reflektovať zmeny prostredia, v rámci ktorého sa pohybuje. Podľa
respondentov, efektívne nastavenie spolupráce s podnikateľským sektorom, ale aj so
štátom, sa v súčasnosti ukazuje ako kľúčová pri zabezpečení podpory a udržateľnosti
mimovládneho neziskového sektora. Využívanie lokálnych zdrojov, kapacít, dôkladná
znalosť lokálneho kontextu a dlhodobo budovaný vzťah na jednej strane s neziskovým
prostredím, na strane druhej s podnikateľmi a štátom, predstavujú kľúčovú úlohu pri
nastavovaní stratégií a vytvárania vzťahov s cieľom definovania problému a nastavenia
možností jeho riešenia.
ZÁVER
Proces fungovania mimovládnej neziskovej organizácie je zložitý, a preto nie je možné postihnúť na takom krátkom priestore všetky oblasti, ako partnerstvá, financovanie,
politiku, stratégie, zabezpečovanie zdrojov, finančných aj personálnych, či do hĺbky
analyzovať medzisektorovú spoluprácu. Cieľom bolo podať náhľad toho, akým spôsobom Nadácia nastavovala stratégie a využívala poskytnuté zdroje, aby bola zabezpečená udržateľnosť a efektivita MNO. Armine Ishkanian hovorí o nevyhnutnosti počúvať
hlasy tých, ktorí sú „rozvíjaní“, tých, ktorí sú „demokratizovaní“ (Ishkanian, 2004: 6).
Až následne je možné poskytnúť možné alternatívy riešenia konkrétnych problémov
a ich aplikáciou zabezpečiť udržateľnosť a kompatibilitu s regiónom, kde boli implementované.
Z môjho výskumu vyplýva, že sa Nadácia Pontis snažila skúsenosti a vedomosti získané zo spolupráce s americkými partnermi a donormi implementovať na slovenské prostredie s využitím lokálnych znalostí a kapacít. Vďaka tomu sa v priebehu niekoľkých
rokov podarilo vybudovať pomerne pevnú sieť mimovládnych neziskových organizácií,
schopných prevziať zodpovednosť za rozbehnuté programy rozvoja MNO a občianskej
spoločnosti a efektívne využívať získané skúsenosti aj financie. Znalosť vývoja a stavu
MNO na Slovensku umožňovala Nadácii zacielenie pozornosti na to, čo bolo nevyhnutné.
Vnímala slabiny rozvíjajúceho sa tretieho sektora, ktorého bola sama súčasťou. Pri tvorbe
lokálnych projektov využila vedomosti nadobudnuté z projektov realizovaných v USA
a zo spolupráce s podnikateľským prostredím, čím prispela k profesionalizácii tretieho
sektora a vzniku udržateľných MNO.
Vývoj na Slovensku po roku 1989 môžeme charakterizovať ako dynamicky sa meniaci v závislosti od zmien v politickej, spoločenskej a ekonomickej oblasti. Z výskumu vyplýva, že Nadácia Pontis v tomto transformačnom období pôsobila nielen ako pasívny
prijímateľ zmien, ale aj ako aktívny činiteľ ovplyvňujúci spoločenské dianie. Od svojho
vzniku reagovala a vplývala na meniace sa podmienky, ktoré súčasne formovali nastavovanie jej stratégií. Pri každej zmene bolo nevyhnutné rýchlo zaujať pozíciu a efektívne nastaviť stratégiu reflektujúcu vonkajšie podmienky. V priereze históriou Nadácie môžeme pozorovať, ako sa menili je hlavné ciele: počnúc rozvojom občianskej
Natália Blahová
103
spoločnosti a demokratizácie, cez podporu udržateľnosti, stability a profesionalizácie
mimovládneho neziskového sektora u nás aj v zahraničí, až po programy podporujúce
medzisektorovú spoluprácu a zodpovedné podnikanie. Popri budovaní dôvery voči
partnerom, či už z mimovládneho, podnikateľského alebo verejného sektora doma aj
v zahraničí, sa neustále kládol dôraz na inováciu a profesionalizáciu, ako základné
hybné sily a prvky udržateľnosti a kontinuity.
Sledovanie nastavovania a zmien v stratégiách Nadácie, ktorá svojou prácou významným spôsobom zasiahla do formovania mimovládneho neziskového sektora a budovania občianskej spoločnosti na Slovensku, môže prispieť k pochopeniu procesu
sprostredkovania a aplikácie programov zahraničných donorov na lokálny kontext
a prispieť k poznaniu rozvoja MNO na Slovensku. LITERATÚRA
Brozmanová Gregorová, A. a kol. (2009). Tretí
sektor a mimovládne organizácie. Univerzita
Mateja Bela v Banskej Bystrici, Pedagogická
fakulta.
Bútora, M., Bútorová, Z., Strečanský, B. (2012).
Aktívne občianstvo a mimovládny sektor na
Slovensku. Trendy a perspektívy. Bratislava:
Včelí dom. Získané 27. apríla 2013 z http:/
/www.vcelidom.sk/source/download/aktivne-obcianstvo-a-neziskovy-sektor-na-slovensku_trendy-a-perspektivy.pdf.
Demeš, P. (2012). Kolektívny portrét. Bratislava:
Connection & Dialogue Series.
Dudeková, G. (1998). Dobrovoľné združovanie
na Slovensku v minulosti. Bratislava, SPACE
- Centrum pre analýzu sociálnej politiky. Získané 16. januára 2014 z http://www.dejiny.
sk/eknihy/gd.htm.
Fischer, W. F. (1997). Doing Good? The Politics
and Antipolitics of NGO Practices. In: Annual
Review of Anthropology, 36, 439- 464. Získané 28. apríla 2013 z http://isites.harvard.
edu/fs/docs/icb.topic 228815.files/Week
_7/Fisher%20NGOs.pdf.
Hirt, B. (2009). Tretí sektor na Slovensku po roku 1989. In: A. Brozmanová Gregorová
a kol., Tretí sektor a mimovládne organizácie. Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Pedagogická fakulta.
Ishkanian, A. (2004). Anthropological Perspectives on Civil Society and NGO Development
in a Post-socialist Context. Paper presented
at NGO Study Group Seminar ’Ethnography
of NGOs: Understanding Organizational Processes‘, Oxford, April 2004. Získané 5. mája
104
M A T E R I Á LY
2013 z http://www.intrac.org/data/files/resources/291/Anthropological-Perspectiveson-Civil-Society-and-NGO-Development.
pdf.
Landolt, P., Goldring, L., Bernhard, J. K. (2011).
Agenda Setting and Immigrant Politics: The
Case of Latin Americans in Toronto. In: American Behavioral Scientist, 55(9), 1235-1266.
Majchrák, J., Strečanský, B., Bútora, M. (Eds).
(2004). Keď ľahostajnosť nie je odpoveďou.
Príbeh občianskeho združovania na Slovensku po páde komunizmu. Bratislava: IVO.
Malová, D. (2008). Občianska spoločnosť, sociálne hnutia, mobilizácia a protesty na Slovensku. In: Sociológia, 40(4), 347-363.
Nič, M. (2007). Svet zaseknutý v čase. Rozhovor
viedli M. Frišová a A. Puková. In: Občianska
spoločnosť 5, 31-42.
Ondrušek, D. a kol. (2012). Tri sektory v spoločnosti: konkurencia či spolupráca. In: 10
kapitol o rozvoji občianskej spoločnosti na
Slovensku. Arbe, S. (Ed.). Bratislava: PDCS,
9- 22. Získané 24. apríla 2013, z: http://
www.pdcs.sk/files/file/10_kapitol_SK_.pdf.
Pollard, A. (2004). Making the most Ethnography: bridging research and policy from inside
and outside NGOs. Paper presented at NGO
Study Group Seminar ’Ethnography of
NGOs: Understanding Organizational Processes‘, Oxford. Získané 5. mája 2013,
z http://www.intrac.org/data/files/resources/293/Making-the-most-of-ethnographybridging-research-and-policy-from-insideand-outside-NGOs.pdf.
Scott, W. R. (2004). Reflections on a Half- Cen-
tury of Organizational Sociology. In: Annual
Review of Sociology, 30, 1-21. Získané 14. apríla 2013, z http://www.annualreviews.
org/doi/full/10.1146/annurev.soc.30.01270
3.110644.
Sosin, M. R. (2012). Social Expectations, Constraints, and Their Effect on Nonprofit Strategies. In: Nonprofit and Voluntary Sector
Quarterly, 41(6), 1231-1250.
DOKUMENT Y Z ARCHÍVU
NADÁCIE PONTIS
Hodnotiaca analýza tretieho sektora na Slovensku realizovaná FCS (1997).
Nadácia pre občiansku spoločnosť slovenský
nástupca The Foundation for a Civil Society:
Plán transformácie (december 1997).
Strategic Planning (2002).
Výročná správa Nadácie pre občiansku spoločnosť (1997).
Výročná správa Nadácie pre občiansku spoločnosť (1998).
Výročná správa Nadácie Pontis (2004).
Výročná správa Nadácie Pontis (2012).
INTERNETOVÉ ZDROJE
Asignácia dane z príjmu. (n. d.). Získané 20.
januára, z http://www.cpf.sk/sk/asignacia-2/.
Blaščák, F. (2013, 11. 12.). Príbeh dvoch percent. Trend. Získaný z http://www.etrend.
sk/trend-archiv/rok-2013/cislo-49/pribehdvoch-percent.html
Kniha o využití 2%.(2006). [PDF dokument].
Získané z http://www.cpf.sk/files/files/LUDIA_LUDOM_Kniha_2perc.pdf.
Kto sme a čo robíme. (n. d.). Získané 15. mája
2013, z http://www.nadaciapontis.sk/ktosme-a-co-robime
Model asignácie 2% pre firmy ostáva v roku 2014
nezmenený.(n. d.). Získané 20. januára
2014, z http://www.asfin.sk/?p=762.
O Via bone. (n. d.). Získané 14. mája 2013,
z http://www.nadaciapontis.sk/o-via-bone1. Získané http://www.etrend.sk/trend-archiv/ rok-2013/cislo-49/pribeh-dvoch-percent. html
Príloha Slovensko ku protikorupčnej správe EÚ.
(2014, 3. 2.). [PDF dokument]. Získané
z http://ec.europa.eu/dgs/home-affairs/
what-we-do/policies/organized-crime-andhuman-trafficking/corruption/anti-corruption-report/docs/2014_acr_slovakia_chapter_sk.pdff
O AUTORKE
NATÁLIA BLAHOVÁ (*1986, Zvolen) – ukončila magisterské štúdium na Katedre etnológie a kultúrnej antropológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave v roku 2012. V súčasnosti je internou doktorandkou v Ústave etnológie SAV
v Bratislave. Vo svojej dizertačnej práci sa zameriava na to, akým spôsobom inštitúcie
vplývajú na formovanie etnickej identifikácie, a to na príklade Slovákov žijúcich v rumunskom Nadlaku. Okrem toho bola členkou riešiteľského tímu vedeckého projektu
VEGA „Lokálne iniciatívy občianskej sféry v rozvoji sídiel“ pod vedením zodpovednej
riešiteľky Mgr. Ľubice Falťanovej, CSc. V júni 2012 začala pracovať v Nadácii Pontis
ako stážistka, od septembra 2012 až do súčasnosti sa podieľa na administrácii grantových programov a dobrovoľníckych podujatí.
Natália Blahová
105
1
62 • 2014
DISKUSIA
ETNICKÁ IDENTITA ROMŮ V AKADEMICKÝCH
KONFRONTACÍCH
Pole etnicity jako nejasný prostor pro vstup do debaty
o etnické identitě Romů
LUCIE ČECHOVSKÁ
Mgr. Lucie Čechovská, Ústav religionistiky Filozofické fakulty Masarykovy univerzity,
Arna Nováka 1/1, 602 00, Brno, e-mail: [email protected]
According to some Czech academics Roma people do not have ethnic identity. Therefore the effort of state institutions to support their cultural activities and their national awareness is in context of solving more burning Roma issues of social exclusion
and poverty only wasting of energy and finance. This view on Roma opens up more
wide discussion about Roma ethnic identities among other Czech academics and
brought to the consideration other topics such as academic representations of Roma
and their influence on policy measures, relations between researchers identity and
the way they construct Roma ethnic identity and also the appropriate research methodology. Based on this academic discussion the paper explores the narrative methodology within the issue of constructing Roma city youth identities. The article is
primarily one of the outcomes of my own qualitative research however it tries to reflect also my long-term relations and work experiences among Roma in Czech Republic.
Key words: Roma ethnic identity, researcher identity, narrative construction of identity, qualitative research
Klíčová slova: romská etnická identita, identita výzkumníka, narativní konstrukce
identity, kvalitativní výzkum
1. VSTUP DO TÉMATU
Antropologové, sociologové, etnografové i religionisté věnující se tématům spojených s kulturou, životem, historií a tradicemi lidí označovaných v kontextu České
a Slovenské republiky za Romy (mezi většinovou laickou populací také za cigány, cikány) se často ve svých textech musí vyrovnávat s problematikou kategorizování této skupiny. V tomto kontextu píše sociální antropoložka Paloma Gay y Blasco, že je nemožné
a také nevhodné používat uniformitu v akademických textech pojednávajících o lidech, kteří sami sebe nazývají nebo jsou ostatními nazývání „Gypsy“, „Romové“, „Gitano“, „Manuša“ ad.1 Musíme si tedy být vědomi role akademických textů v procesu
1 V prostředí České a Slovenské republiky bychom mohli uvést označení Rom, cigán, cikán, Olach / Vlach,
106
reifikace kategorií a jejich možných využívání v útlaku lidí, které se touto kategorií snažíme popsat (Gay y Blasco, 2008: 297-298).
Problému možných vlivů a pozic intelektuálů ve vztahu k ideologické a politické reprezentaci Romů se věnuje také antropoložka Judith Okely. Jak autorka uvádí, role intelektuála může v tomto ohledu zahrnovat mnoho nejrůznějších pozic, které se také
v průběhu výzkumu či akademické dráhy intelektuála mohou proměňovat. Jev se ukáže komplikovanější, když si uvědomíme, že pro širší dominantní společnost a také pro
etnické skupiny či menšiny má práce vědců nezamýšlené důsledky. Vznik a vliv některých idejí, na rozdíl od jiných, ovlivňují specifické historické faktory, neboť intelektuálové, autoři idejí, nejsou izolováni od politických problémů tohoto světa. Jednotlivé
teorie mohou být navíc přijaty bez omezení, ale také ignorovány, zcela zkresleny anebo jen částečně pochopeny (Okely, 2003: 131-134).
Vztah mezi procesem sebeidentifikace jednotlivých Romů a odbornou prací výzkumníků, resp. výsledky jejich práce, je v mnoha případech nepřímý a vzniká prostřednictvím reakce jednotlivců na mediální reprezentace či pedagogickou činnost,
která s odbornými příspěvky pracuje, čerpá z nich, nicméně je v rámci snadnější aplikovatelnosti a použitelnosti upravuje dle svých potřeb.2 V tom, jak intelektuálové tvoří
své akademické texty a jak jsou následně dalšími institucemi a jednotlivci využívány
k reprezentaci Romů ve výukových textech, expozicích muzeí,3 mediálních obrazech
atd., se odráží touhy, obavy, předpojatosti, sdílené a individuální ontologie a existenciální dispozice. A stejně jako současná euro-americká společnost i Romové čerpají,
přispívají, přijímají a problematizují stejně amorfní neohraničený soubor zobrazování
sebe sama jako jejich sousedé – gádžové (Gay y Blasco, 2008: 298).
Následující text se věnuje vztahům mezi identitou výzkumníka a formováním etnické identity Romů ve výzkumných textech. Cílem je prozkoumání aktuální diskuze týkající se identit Romů v českých akademických textech. V současné době můžeme
v české společnosti sledovat ostřejší projevy extremistických nálad, které jsou namířeny proti Romům. Lidé jakkoliv veřejně aktivní v oblastech dotýkající se Romů musí citlivě zvažovat způsoby, jakými reprezentují Romy ve svých projevech. I proto je nyní
v českém kontextu velmi živá diskuze týkající se etnické identity Romů. Sama se
v těchto diskuzích pohybuji již šest let, během nichž jsem mohla sledovat nejrůznější
strategie utváření etnické identity Romů ve veřejných či akademických projevech. Často jsou tyto strategie spojeny s českými politickými problémy nebo šířeji s politickými
problémy Evropské unie. Jakožto studentka doktorského programu jsem aktivní v akademickém prostředí, nicméně jakožto koordinátorka projektů a lektorka jsem během
let navázala užší přátelské i pracovní vztahy s Romy. Proto cítím závazek nacházet takový způsob promlouvání o Romech, který bude podpořen vlastním empirickým výrumungro, světský cigán (kolotočář) a komediant (stánkař). Ačkoliv zejména u posledních dvou označení
jde o velmi komplikované kategorie, uvádím je zde proto, že jsem se ve svém výzkumu s těmito identifikacemi setkala.
2 Příkladem takového zjednodušení může být studijní materiál Metodika multikulturní výchovy pro učitele
základních škol v Moravskoslezském kraji, část I: Faktografie, Projekt Duhová škola – Multikulturní výchovou k otevřené a tolerantní společnosti č. CZ. 1.07/1.2.10/02.0038, projekt spolufinancován z Evropského sociálního fondu a státního rozpočtu České republiky, v němž se např. téma náboženství stalo nástrojem potvrzování iracionálního chování Romů v kontextu moderní doby. Srov. Čechovská, L. (2011),
Černo-bílá hra pro výchovu k multikulturní společnosti. In: Bulletin Muzea romské kultury 20, 197-200.
3 V tomto kontextu upozorňuje Gay y Blasco na obraz kočujících Romů v souvislosti s reprezentací Romů
v polských a rumunských muzeích. Tento obraz je postaven na kontrastu mezi kočujícími Romy a venkovským
obyvatelstvem, které je historicky a dědičně spojeno s půdou. Tento kontrast je pak podpořen reprezentací
národního obyvatelstva jako etnicky homogenního s tím, že jejich vazba na půdu je neměnná a trvalá.
Zatímco Romové jsou vnímáni jako cizinci věčně v pohybu, což je zbavuje nároku na práva a svobody.
Lucie Čechovská
107
zkumem a také znalostí možných důsledků nejrůznějších teoretických přístupů. Prozkoumání aktuální diskuze týkající se utváření etnické identity v akademických textech mi v mnohém osvětlilo nejasnosti, na které jsem ve svém výzkumu týkajícího se
formování etnických identit romské mládeže v městském prostředí narážela. Díky této
diskuzi a na základě ní vzniklým nejasnostem jsem také našla obhajobu pro volbu narativního přístupu v kvalitativním výzkumu.4 V tomto ohledu je cílem předkládaného
textu také zvážení narativního přístupu v tématu formování etnických identit.
2. VLASTNÍ TERÉNNÍ VÝZKUM
„...Teď ti já řeknu něco k celé této věci ohledně cigánů. Poslouchej. Ještě než jsem začal hrát
v kapele, tak jsem byl registrovaný na úřadu práce a chodil jsem si pro sociálku. Ta ženská,
která mě měla na starosti, měla jeden den asi blbou náladu nebo co. Zničeho nic začala před
všema, že Romové mají všude zelenou, že mají samé výhody jenom proto, že jsou Romové.
Cigáni, kteří tam byli, na ni nadávali sprostě. Já jsem tam vešel a říkám jí, co se vám dneska
stalo. A ona že, vy jste Rom? Já na ni, no jsem a co. A jak mi vyplácela peníze, tak řekla, no tak
se podívejte, jaké máte výhody. Řekl jsem jí, paní podívejte se do občanky, co tam mám napsané. Mám tam napsané, že jsem emigrant? Já jsem se narodil v Brně. Jsem občan České republiky stejně jako vy. Chci, aby se na mě vázaly stejné zákony jako na všechny ostatní. Přestaňte
mě srovnávat s tím, tím nebo tím. Přestaňte mě říkat, co jsem a nejsem. A proto ti říkám, že
mě už štve poslouchat o nějakém romském muzeu,5 o tom, že jsme z Indie, že Romové to
a Romové tamto. Maďarští, slovenští, olašští cigáni, každý má úplně jiné zvyky. Já jsem vyrostl v Brně, část rodiny mám na Slovensku v osadě v Rudňanech. Já bych tak ale nemohl žit,
tak jak žijou oni...“
(Přepis rozhovoru s Romanem, 20. listopadu 2012, Brno)
Výpověď Romana žijícího v Brně demonstruje v mnohém problémy, se kterými se
jednotliví Romové nejen v České republice každodenně setkávají, a které souvisí s vyjednáváním vlastních osobních a kolektivních identit. Jen v tomto krátkém přepisu lze
zachytit několik sebeidentifikací, ať už konkrétních pojmenování – Rom, cigán,6 občan
České republiky, občan Brna – tak těch, jejichž významy je nutné hledat v širších souvislostech a prostřednictvím vhodných konceptů. V tomto kontextu hovořím o problému
sebeidentifikace prostřednictvím kategorie Já či vztahu kategorií Já-Oni, My-Oni.
Výpověď Romana v úvodu má v rámci tohoto textu ještě další význam. Ten je dán širším kontextem samotného rozhovoru, ve kterém byla tato část výpovědi zaznamenána,
a který se týkal debaty ohledně reprezentace Romů v médiích, obrazu Romů, který
vzniká v rámci práce Muzea romské kultury, tedy v rámci výzkumné, publikační činnosti a prostřednictvím toho také v rámci stálé expozice muzea a práce pedagogů. Od4 Text vychází s podporou děkanského grantu Filozofické fakulty Masarykovy univerzity MUNI/21/
CECH/2013.
5 Roman hovoří o Muzeu romské kultury, kterému mnoho Romů i neromů říká „romské muzeum“
a spojují ho jak v pozitivním, tak v negativním slova smyslu s představou instituce, která patří jenom Romům a oni z ní mohou čerpat různé výhody – např. materiální nebo finanční. Pro mnohé Romy na muzeum napojené představuje také symbolický zdroj, ze kterého čerpají při konstrukci vlastní identity
a to buď tím, že se vůči němu vymezují nebo se o něj opírají. 6 V textu používám označení: „Rom“ s velkým písmenem jakožto pojmenování příslušníků etnické menšiny; „cikán/cigán“ s malým písmenem jakožto exonymum, označení, které bylo skupině přiděleno
z vnějšku; „neromové“ s malým písmenem jakožto označení pro ty, kteří nejsou Romové, tzn., všichni
ne Romové, nejedná se tedy o označení příslušníka žádného konkrétního etnika. Pokud se v textu objeví
např. označení rom s malým písmenem nebo Cikán s velkým písmenem, jde o formu, jíž použili autoři
textů, které cituji – viz např. Viktor Elšík, analytické kategorie rom vs. Gádžo.
108
DISKUSIA
mítání faktu, že Romové pocházejí z Indie, nepřijímání instituce muzea, která v názvu
nese spojení „romská kultura“, je v případě Romana jen jiným způsobem vyjádření pocitu ztráty možnosti osobně odpovědět na tíživou otázku „kdo jsem?“. Kvalitativní
určení této otázky jakožto tíživé nevyplynulo z mého vlastního pocitu při mnohých
rozhovorech s jednotlivci. Vyplynulo z reakcí mnohých Romů na moji základní zdvořilostní otázku „sar sal?“ – „jak se máš?“. Odpovědi v podobě emocionálního převyprávění nejrůznějších situací, ve kterých opakovaně řešili střetávání toho, „kdo jsem“ s tím,
co si o mě myslí jiní, byly velmi časté. Tlak, který je od zdvořilostní otázky dovedl
k těmto reakcím, mi dovoluje označit problematiku sebeidentifikace Romů za otázku
pro mnohé Romy tíživou.7
Tento předpoklad spolu s formováním mého zájmu o sebeidentifikaci Romů se začal
v mém výzkumu ukazovat již v rámci prvního rozhovoru s dospívající romskou dívkou
Danou z Brna. V rámci analýzy získaných dat se ukazovalo, že způsob, jakým Dana
přistupuje k zacházení s kategoriemi „já“ a „my“ není navázán na identifikaci sebe sama či kolektivu vrstevníků jakožto Romů. Kategorie „já“ je v jejím vyprávění spojena
s negativními emocemi, zatímco kategorie „my“ se objevuje tam, kde jsou situace propojeny s pozitivními emocemi. V tomto ohledu lze sledovat, jak Dana pozitivně hodnotí aspekt sdílení ukrytý v kategorii „my“. Přičemž pozitivní emoce spojené se sdílením
situací se v Danině vyprávění objevují také v rámci kolektivů, v nichž jsou jak Romové,
tak neromové.
Použila-li Dana ke své identifikaci kategorii cigánka, stalo se tak v reakci na moji otázku, v níž jsem použila kategorii Romka. Nicméně u použití kategorie cigánka docházelo
k tomu, že Dana ztišovala hlas nebo se v jejím vyprávění před vyslovením této kategorie
objevila pomlka. Také někdy pootočila hlavu směrem k ostatním lidem, kteří seděli
v kavárně, kde zmíněný rozhovor probíhal. Kategorii Romka použila Dana pouze v těsné
návaznosti na otázku, v níž jsem jednou tuto kategorii použila já. Tato sebeidentifikace
se tedy pro Danu zdá být spíše cizí. Otázce, v níž jsem se Dany doptávala na význam
toho, co pro ni v konkrétní situaci znamenalo být Romkou, předcházela interpretace situace, v níž se respondentka snažila vysvětlit důvod nesdílení s kolektivem na SŠ:8a
„já: a proč si myslíš, že to tak bylo?
Dana: Tak na celý škole byli, jak to mám říct, samí _ _
gádže2 bílí (S), jo bez urážky, jakože tak a já jsem tam byla asi jediná (cigánka1) (P), jo a ještě
jeden (kluk tam byl cigán1) (P) a on se tam vyučil a potom tam udělal maturitu _ _ _
já: hmm _ _
takže v tu chvíli, prostě, máš pocit, že šlo o to, že ty jsi Romka a oni ne.
(Přepis rozhovoru s Danou, 5. ledna 2013, Brno)
Dana tedy použila kategorii cigánka, což jí samotnou není přijímáno bez problémů
vzhledem ke ztišení, zhrubnutí hlasu a následnému pousmání. Když došlo v mé následné otázce k záměně kategorie cigánka za kategorii Romka, Dana pokračovala v reakci na toto označení takto:
Dana: Já jsem se necítila, že jsem Romka, já jsem to brala normálně_8b
7 Během svých pracovních zkušeností a zejména v posledním roce činnosti jsem byla součástí rozhovorů
s Romy na nejrůznějších sociálních, ekonomických i společenských statusech – nezaměstnaní, pobírající
sociální podporu, se základním vzděláním, studenty SŠ, VŠ, pracujícími Romy, podnikateli, umělci ad.
8a Transkripční abeceda: já – tazatelka, Dana – respondentka, _ _ – střední pauza, kolem 4-5 s., Tučný textčíslo
číslo
– změna intonace – zvýšení hlasustupnice 1-3, P
– změna intonace – hrubší hlasstupnice 1-3, Tučný text
– potichu, (S) – smích, _ _ _ – pauza dlouhá, kolem 5 a více s., hmm – citoslovce souhlasu.
8b Transkripční abeceda: Podtržený text – řečeno rychle, bez přemýšlení; _ – pauza krátká, kolem 2-3 s
Lucie Čechovská
109
Dana tedy s kategorií Romka zachází spíše jako s kategorií připsanou jejím okolím.
Na základě této ukázky lze vést úvahu nad tím, že v situacích nesdílení, které jsou provázané negativními emocemi, Dana používá pro sebeidentifikaci kategorii cigánka,
kterou ovšem v kontextu rozhovoru a v přítomnosti dalších lidí v kavárně vnímá problematicky. Na základě okolností, v nichž tuto kategorii použila, se dá říci, že ji použila
s vědomím jisté stigmatizace. Na druhé straně mnou použitou kategorii Romka, kterou
Dana přijímá pouze dočasně a v těsné návaznosti na použití této kategorie v otázce,
vnímá spíše jako připsanou. Jsou-li situace sdílené, s pozitivními emocemi, Dana nemá
potřebu k sebeidentifikaci používat tyto kategorie. V těchto momentech používá Dana
třetí osobu množného čísla „my“. Nedochází k označení sebe sama jako cigánky. Ve vyprávění používá spojení „my holky; kamarádky; jsme na dvě skupiny; máme se více rádi ta jedna polovina“ apod., přičemž vymezení „my“ není definováno „cigánstvím“ nebo „romstvím“, ale pouze samotným pozitivně hodnoceným aspektem sdílení.
V kontextu vlastních postřehů z terénního výzkumu jsem se sama začala ptát na
otázku, do jaké míry odborná činnost, terénní výzkumy a jejich výsledky reflektují
tlak, který mnoho Romů pociťuje v otázce sebeidentifikace, a který je pro výsledky
mnoha výzkumných problémů důležitý. Společně s tím jsem v důsledku zacházení
s etnickou kategorií Romka, cigánka v rozhovoru s Danou začala uvažovat nad tím, jak
apriorní zasazení výzkumu do rámce etnické identity ovlivňuje výsledné poznatky
a jak je etnická identita Romů v rámci prací akademiků konstruována.
Vrátím-li se s ohledem na slova Judith Okely a na vlastní postřehy z terénu zpět k literatuře, která formovala jak mé poznatky o Romech, tak má vliv na formování akademického a zprostředkovaně také mediálního či politického diskurzu o Romech, lze se
ptát, jaké diskurzy tyto texty odrážejí? Co umožňují vidět a co naopak znemožňují vnímat a pochopit? Ukotvení mnoha akademických textů do roviny problémů souvisejících s etnickou identitou otevírá úvahy o tom, zda se umístěním Roma do kategorie etnické minority9 nedopouštíme symbolického vytláčení z jiných semantických polí
identifikace. Příkladem může být výpověď Romana v úvodní pasáži této kapitoly, v níž
sám reflektuje vytlačení pro něho v tu chvíli mnohem důležitějších sebeidentifikací jakožto občana České republiky či obyvatele Brna. Otázkou je, co toto symbolické vytláčení jiných identifikací v důsledku etnické identity znamená pro ty, kdo se tohoto symbolického vytláčení dopouští nebo se na něm podílí.10
3. AKADEMICKÉ PRÁCE A FORMOVÁNÍ ETNICKÉ IDENTIT Y ROMŮ
V českém prostředí se výrazněji do tématu konstruování identit Romů zapsala diskuze vedená mezi některými plzeňskými antropology, zejména Markem Jakoubkem na
jedné straně a politologem Pavlem Baršou na straně druhé. Jejich názorové střety lze
sledovat ve studiích, které jsou součástí sborníku Romové a Cikáni – známí i neznámí
(Jakoubek, Budilová, 2008), a také v článku Pavla Barši Konec Romů v Česku uveřejněného
9 Etnická identita je v tomto ohledu pojímána jako kategorie pro analýzu. Srov. Szaló, Hamar, 2006: 246.
10 V této souvislosti lze zmínit řešení situace kolem pokusu vystavět památník romským obětem holocaustu
v místě bývalého sběrného tábora v Letech u Písku. Veřejná paměť je v rámci evropských společností
důležitým znakem a symbolem sounáležitosti. Odmítnutí výstavby památníku romského holocaustu
může být proto snadno chápáno jako zabránění Romům v tom, aby přináleželi k národu. Tento pohled
pak podporují nejrůznější reprezentace Romů, v nichž jsou neustále zobrazováni mimo oblast daného
národa. A jsou spíše než jako jeho subjekt vnímáni jako předmět jeho kontroly a ovládání. Srov. Gay
y Blasco, 2008: 300.
110
DISKUSIA
v Lidových novinách (Barša, 2005). Do této diskuze se zapojili také další autoři z řad romistů, např. Viktor Elšík, jehož článek vyšel v tištěné podobě v Literárních novinách (Elšík, 2005). V této diskuzi se otevírají důležité metodologické problémy spojené s výzkumem identit Romů, na které jsem postupně narazila také ve svém výzkumu a díky kterým
jsem byla nucena přehodnocovat vlastní postupy i postoje.
Diskuze mezi těmito akademiky byla podle Viktora Elšíka vyvolána tezí plzeňských
antropologů o tom, že v souboru kolektivních identit nositelů kultury tradičních, případně sociálně vyloučených romských enkláv, v nichž v České republice a na Slovensku žije značná část populace označované většinovým obyvatelstvem jako Cikáni nebo
Romové, chybí identita etnická. Viktor Elšík však spatřuje problém ve způsobu, jakým
autoři Marek Jakoubek a Tomáš Hirt používají kulturně reprodukované sociální konstrukty etnicity a národa. Podle Elšíka autoři nedoceňují analytickou hodnotu tohoto
konceptu a opomíjí vnitřní aspekty etnické konstrukce. Nezajímá je, jak etnicitu konstruují a reprodukují její řadoví nositelé v běžné interakci se členy ostatních skupin i se
členy skupiny vlastní. Pozornost věnují výlučně etnickým konstrukcím vloženým
z vnějšku a tento důraz na vnější momenty pak také nutně vede k nedůslednosti v rozlišování mezi etnicitou a nacionalismem.11 Jakoubek s Hirtem podle Elšíka přehlížejí
jasné projevy romské kategoriální etnicity. Jde o podobu etnicity, jež se projevuje v odlišných strategiích při vnitroskupinové a meziskupinové komunikaci a v užívání standardizovaných kontrastivních kategorií. Takovou kontrastivní kategorií je například
rom vs. gadžo, ale patří sem také etnické stereotypy a podobně. Podle Elšíka autoři přehlížejí také kontextuální charakter etnicity, a tím i situačně podmíněné projevy etnické
organizace u Romů. Popírají takové organizační propojování Romů, například při hledání práce v zahraničí nebo v kontextech solidarity v nouzových situacích, ke kterému
dochází právě na základě jimi sdílené etnické kategorie, a to bez nutné přítomnosti individuálních vazeb. Takové propojování se sice uskutečňuje jen ve specifických, nikoli
každodenních situacích, to však neznamená, že ho lze oprávněně ignorovat (Elšík,
2005). Příkladem takového propojování může být také formulování alternativního
romství, vytvářeného na základě křesťanských hodnot u některých vznikajících baptistických romských skupin (Vávrová Mašková, 2011: 124).
Elšík vytýká autorům statický pohled na koncept etnicity. Jak sám píše, v jejich pracích nenajdeme ani slovo o tom, že etnicita je reprodukována v sociálních interakcích,
že je vyjednavatelná a do určité míry manipulovatelná. Etnicita nevychází z objektivně
přítomných kulturních rozdílů, ale ze sociálně relevantních kulturních rozdílů, a výběr a aktivace těchto sociálně relevantních rozdílů je částečně závislá na kontextu sociální interakce. Jakýkoliv pokus o intenzionální definici jakékoli etnické skupiny je
možný jen za cenu odhlédnutí od situační dynamiky mezietnické komunikace. Je jistě
užitečné vyjasnit si, která kritéria mohou být relevantní při konstrukci etnicity té které
skupiny a která nikoli, nic to ale nemění na faktu, že apriorní kombinatorika kritérií nenahradí závěry vyplývající z kvalitativního výzkumu meziskupinové sociální interakce. Takový výzkum však Jakoubek s Hirtem neprovádějí. Relevanci romské etnicity
podle Elšíka popírají bez uskutečnění jakékoli empirické studie o etnicitě (Elšík, 2005).
Ke kritice statického pojímání konceptů v práci Jakoubka a Hirta se přidává také politolog Pavel Barša. Podle něj by se autoři měli přiklonit k dynamickému konceptu kultury,
11 Jakoubek s Hirtem uvádějí, že v souvislosti s chybějící etnickou identitou Romů jejich kultura neumožňuje
existenci národnostně definovaného společenství a projekt romského národa je navíc v rozporu se současnou denacionalizací společenskovědního diskurzu. Zároveň komunitaristický důraz tohoto projektu
je podle Jakoubka a Hirta nebezpečným východiskem pro politiku občanského státu. Srov. Jakoubek,
Poduška, 2003; Jakoubek, Hirt, 2004.
Lucie Čechovská
111
s nímž pracuje hermeneutické a interakcionistické křídlo sociální antropologie. V tomto
proudu reprezentovaném např. Fredericem Barthem se etnická identita konstruuje spíše
než z nějakého do sebe uzavřeného kulturního kódu z procesů odlišování od jiných
identit – z interaktivního nastolování a udržování kulturních dělítek mezi „my“ a „oni“.
Podle tohoto křídla antropologie je každá skupinová kultura definována svými interaktivně nastolovanými hranicemi, a nikoliv do sebe uzavřeným systémem. Zatímco Jakoubkem a Hirtem systémově pojatá kultura nemá jinou možnost, než se buďto reprodukovat ve své stejnosti, nebo zaniknout, interaktivně pojatá kultura podléhá neustálé
mutaci. Některé její rysy se rozkládají, jiné se uchovávají v odlišné podobě. Některé
prvky cizích kultur jsou osvojeny, jiné naopak zavrženy jako cizí. Hranice kultury
a identity se podle okolností zužují či rozšiřují. Jakoubek podle Barši mate své čtenáře,
navozuje-li dojem, že jedinou „vědeckou“ alternativou „mýtického“ pojetí Romů je analýza jejich kulturní identity systémovým způsobem. Opačné křídlo sociální antropologie
podle Barši nabízí daleko užitečnější metody popisu možnostmi, před nimiž stojí obyvatelé slovenských romských osad i jejich potomci v chudých čtvrtích českých měst.
Tyto alternativy se nepředstavují pouze v absolutistické podobě „buď“ a „nebo“, ale také
jako možnosti uzpůsobování, křížení a proměny (Barša, 2005).
K metodologickým výtkám, které ze strany Elšíka a Barši proudí ke křídlu plzeňských antropologů, je nutné dodat, jaký je obecnější kontext všech těchto debat. Diskuze o etnicitě mezi těmito autory má do určité míry souvislost i s tím, jak přistupují
tito autoři k politickému řešení vztahu Romů k většinové společnosti. Jejich argumentace odráží širší myšlenkové pozadí a politické postoje, které mají reálné dopady na řešení některých společenských problémů definovaných v rámci dichotomie Romové vs.
majoritní společnost.
Pavel Barša odkazuje svou kritickou statí ke dvěma sborníkům editovaných v jednom případě Markem Jakoubkem a Ondřejem Poduškou, v druhém Markem Jakoubkem a Tomášem Hirtem. Podle Barši v nich převládá teze, že většinová společnost a její
politické instituce by měly přestat podporovat utváření umělé etnické kultury českých
Romů a místo toho začít potírat kulturu chudoby, která kvete v zónách sociálního vyloučení. Jde tedy o to, že řešení problémů spojených se soužitím Romů s většinovou
společností není spojeno s jejich etnickou identitou, ale jde o problém sociální. Stát má
tedy namísto podpory kulturní emancipace Romů přejít do programů překonávání kultury chudoby – multikulturalismus má být nahrazen sociální prací. Podle Barši jde ale
o nahrazení jedné jednostrannosti druhou. Jak Barša uvádí, sklon redukovat otázku
soužití většiny s menšinou na český rasismus a vidět jediný všelék v podpoře kulturní
a politické emancipace „romského etnika“ či dokonce „romského národa“ je nesporně
škodlivý. Na druhé straně úplné popření kulturního a symbolického aspektu vyloučení, k němuž tíhnou někteří autoři plzeňské skupiny, jen nahrazuje jednu jednostrannost jinou. Je prostě faktem, že stigmatizace a každodenní zneuznání určité skupiny
českých občanů jakožto Romů výrazně snižuje jejich životní příležitosti i jejich sebeúctu, bez níž není možné pokoušet se úspěšně o zapojení do společnosti. Z druhé strany
je české národní vědomí navzdory občanskému duchu naší ústavy stále převážně vědomím etnickým, a tedy předem vylučující ty, kteří jsou (lhostejno zda právem či ne)
identifikováni jako „jiné etnikum“. Pokouší-li se někteří z tohoto „jiného etnika“ potvrdit své stigmatizované romství, je to jedna z legitimních strategií sebeobrany. A otázka po kulturní pravosti takové identity je morálně a politicky irelevantní. Těmito námitkami Pavel Barša dospívá ve svém textu k obhajobě politiky multikulturalismu. Úspěch
této politiky je podle Barši podmíněn tím, že bude tato politika používat interakcionistického a dynamického konceptu kulturní identity a bude chápána jako koncepce
112
DISKUSIA
integrační, nikoliv segregační. Pozitivní přijetí původně stigmatizované identity má
podpořit individuální sebehodnocení jejích nositelů a umožnit tím jejich aktivní zapojení do sociálního života. Motivace takového multikulturalismu tedy není komunitaristická, jak tvrdí Hirt, ale individualistická: jeho nejvyšším dobrem není rozvoj a uznání
zvláštní skupinové kultury, ale nediskriminace, rovná práva a reálné rovné příležitosti
jejích nositelů. Uznání jejich skupinové odlišnosti je pouze prostředkem k tomuto cíli
(Barša, 2005).
Jak lze vidět, širší kontext diskuzí o etnicitě Romů je spojen také s odmítáním či obhajobou určité podoby politiky multikulturalismu. Odmítání etnické identity spojené
s nárokem některých Romů na budování romské národní emancipace je ze strany
plzeňských autorů zjednodušeně řečeno pojímáno jako odmítnutí politiky, v níž stát
neřeší skutečný problém Romů s chudobou a sociálním vyloučením, ale namísto toho
podporuje jen výraznější skupinu Romů – jakousi elitu, která se prohlásila za romskou
reprezentaci. Barša v tomto ohledu odmítá striktní jednostrannost pohledu plzeňských
autorů s ohledem na právo jedince potvrzovat svou stigmatizovanou identitu s cílem
zvýšit tak svoje individuální sebehodnocení, které je předpokladem aktivního zapojení
do sociálního života.
V souvislosti s těmito debatami jsem se sama ocitla uprostřed diskuze dvou romských
aktivistek pořádajících v současné době akce proti tzv. protiromským pochodům.12 Současně jsem také byla přítomna debat a názorových střetů na tyto akce mezi různými jedinci a skupinami. Komplikovanost těchto názorů s ohledem na to, jak sami sebe daní
jedinci identifikují, mi nedovoluje říci, že se tyto názorové střety odehrály mezi Romy
a neromy nebo mezi Romy vzdělanými a nevzdělanými, nebo mezi romskou elitou a jinými skupinami. Každý jedinec zapojený do těchto debat vyjasňoval svůj názor na tyto
akce v souvislosti s tím, kdo je, jakou činnost vytváří a také v kontrastu s tím, co si myslí,
že reprezentuje pro okolní společnost tím, že jej tato společnost pravděpodobně vnímá
jako Roma nebo proromského aktivistu. Když se mě později ptali přátelé na to, proč když
se organizují takové romské protiakce, není nikdo, kdo by politicky reprezentoval Romy,
vyjádřil požadavky a zároveň delegoval požadavky na Romy ze strany samosprávy, musela jsem jim říct, že na to, abychom rozkryli tento problém, bychom potřebovali prostor,
do něhož bych pozvala zúčastněné a prostě bych je nechala hovořit. Jakékoliv pokusy
o shrnutí stran na skupinu bojující o národní emancipaci či skupinu odmítající národní
romskou identitu prostě nebyla z mé strany možná.
I v případě dvou romských aktivistek, které spolu diskutovaly o spolupořádané akci
na podporu romské hrdosti,13 se nakonec ukázalo, že jedna z nich je motivována k této
aktivitě proto, že ačkoliv jeden z jejích rodičů byl Rom, nevyrostla mezi Romy a nyní se
snaží tuto identitu budovat svou aktivní veřejnou prací pro Romy. Stejně jako u sebe nachází základ pro svou aktivitu v potlačené romské identitě, staví tuto identitu jako základ
a východisko pro všechny ostatní Romy. Druhá z těchto aktivistek se za Romku považuje,
vyrostla mezi Romy na Slovensku a jako sociální pracovnice pracovala mezi Romy více jak
deset let. Ve své práci však zásadně reflektuje české zákony a práva, která pro každého
12 Jedná se o pochody či demonstrace probíhající v oblastech, kde v převážné většině žijí Romové. Tyto
akce pořádají nacionalisté a v hojné míře se začaly konat od roku 2011, kdy bylo české hospodářství zasaženo krizí. V roce 2013 se nejsledovanější akcí staly střety na sídlišti Máj v Českých Budějovicích. Poté
následovaly pochody ve Vítkově, Ostravě, Duchcově, Jičíně, Plzni, Brně, Děšíně, Varnsdorfu. Skupina
romských i neromských aktivistů začala reagovat na tyto pochody tzv. protiakcemi. Vždy, když byl
ohlášen pochod nacionalistů, uspořádali v rychlosti akci pro místní převážně romské obyvatele s cílem
uklidnit je, upozornit na situaci atd.
13 Roma pride je tzv. pochod romské hrdosti. Akce je celoevropsky koordinována sítí European Grassroot
Antirasist Movement.
Lucie Čechovská
113
jedince žijícího v této společnosti plynou. Její účast na akcích proti tzv. protiromským
pochodům je proto motivována tím, že jde o vytváření prostoru, v němž může lidem
předat informace o právech a také povinnostech vůči společnosti, jejíž jsou součástí.
V tomto kontextu se tyto dvě ženy, ačkoliv spolupracují na stejných akcích a z pohledu
„třetí strany – jinými Romy, neromy, médii atd.“ reprezentují stejnou skupinu, často pohádaly o způsobu, jakým tyto akce dělat. A v některých případech musela jedna či druhá
potlačovat vlastní způsob identifikace s touto akcí ve prospěch té druhé.14
Lada: Ona už mě někdy tak sere2(S)
Já: Tak proč to děláš?
Lada: Já vím, proč to dělám _ Je to něco, na čem pracuju už dlouho a co si myslím, že lidi potřebují _ _ Oni potřebují mít informace_ A i když mě štve, tak ona má svoje kvality, které těm
akcím přináší, chápeš _ _ Takže když začne to svoje a já vidím, že už to s ní nevyjednám, tak
se stáhnu a řeším si to po svém
(Přepis rozhovoru s Ladou, 20. října 2013, Brno)
Těmito postřehy se vracím k požadavku, který formuluje Viktor Elšík a který souvisí
s kvalitativním výzkumem meziskupinové sociální interakce. Na základě kvalitativních
dat, které jsem získala během několikaleté terénní práce, jsem dospěla k předpokladům
svého výzkumu, v nichž se nelze opírat ani o odmítání etnické identity Romů, ani o její
přijetí jako základu konstruování osobních identit. Diskurz etnických identit mě vždy
v debatách vedl buď na jednu nebo druhou stranu. A téměř vždy byly tyto debaty buď
otevřeně nebo skrytě motivovány snahou najít řešení palčivých společenských problémů,
které se navíc vždy definovaly v dichotomii „majoritní společnost“ vs. „nějaká menšina
– etnická, sociálně vyloučená ad.“. Na mé úvahy, jak se vyrovnat s těmito kategoriemi
a s pastí, kterou pro mě vytvářejí, měl vliv v neposlední řadě také text Eleonóry Hamar
a Csaby Szaló o formování etnických identit (Szaló, Hamar, 2006).
Jak uvádějí ve své práci, pole etnické identity je rozděleno do segregovaného prostoru
„my“ (majoritní společnost) a „oni“ (minorita). Tyto prostory nejsou pouze segregované,
ale také hierarchicky uspořádané. Tato hierarchie je legitimizována tím, že reinterpretujeme
identitu dominantních v pseudo-demokratickém konceptu „majoritní společnosti“ (Szaló,
Hamar, 2006: 249). Do tohoto konceptu, který je v podstatě pseudonymem pro českou národní identitu, mohou být na druhou stranu zase vtlačováni jedinci, kteří by sami sebe
takto neidentifikovali. Příkladem mohou být politické debaty v médiích, v nichž je tento
koncept majoritní společnosti používán jako měřítko toho, co se má a nemá vyžadovat po
minoritních skupinách. Kdo ale ve skutečnosti představuje tato měřítka majoritní společnosti? Za jakou většinu promlouvá ten, kdo používá koncept „majoritní společnosti“? Často
může být tímto konceptem obhajován názor či potřeby skupiny, která je menší než většina
v dané společnosti. V konkrétním daném kontextu vyjednávání se totiž majoritní a minoritní
skupiny mohou proměňovat s ohledem na situaci, která teprve poskytuje měřítka pro kvantitativní určení majoritní vs. minoritní skupiny.
Slovy Szala a Hamar, smysl pro etnicitu pravděpodobně bude ve středoevropských
společnostech i nadále přítomen, avšak stále existuje možnost, že etnokulturní identita
druhých bude v určitých situacích rozpoznávána, ale ignorována. To je možné díky
skutečnosti, že mohou existovat sociální interakce, v nichž se vytváří pouto solidarity
mezi aktéry různých etnokulturních identit například na základě sdílené víry v mož14 Transkripční abeceda: já – tazatelka, Lada – respondentka, _ _ – střední pauza, kolem 4-5 s., Tučný textčíslo
– změna intonace – hrubší hlasstupnice 1-3, Tučný textčíslo – změna intonace – zvýšení hlasustupnice 1-3, P –
potichu, (S) – smích, _ _ _ – pauza dlouhá, kolem 5 a více s., hmm – citoslovce souhlasu.
114
DISKUSIA
nost vybudovat bohumilý a ctnostný pozemský svět či v přítomnost dobrých a zlých
duchů v každodennosti, na základě sdílené nenávisti vůči subjektům nerespektujícím
dané slovo nebo vůči cizím okupantům, na základě sdíleného přesvědčení o hodnotě
individuální svobody či rodinného života, sdíleného nadšení pro určité sporty či sportovní kluby atd. Jinými slovy, ve společnosti jsou přítomné i jiné smysly pro diference
a distinkce, které utvářejí jiné než etnokulturní formy sociálních identit. Existují instituce a diskurzy, v nichž jsou etnokulturní distinkce přepsány sociálními identitami založenými na občanství, národě, náboženství, genderu, rodině, příbuzenství, regionu,
povolání, vzdělání, politické ideologii a počestnosti. Otázkou ovšem zůstává, zda dominantní instituce a diskurzy budou dávat přednost smyslu pro etnicitu před jinými sociálními identitami (Szaló, Hamar, 2006: 260-261).
4. NARATIVNÍ KONSTRUKCE IDENTIT Y ROMSKÉ MLÁDEŽE
S ohledem na předpoklady výzkumu, které se formovaly v průběhu mého fungování
s Romy a mezi Romy, jsem se snažila diskurzu etnické identity v počátcích vyhnout.
Dalším motivem, který mě přiměl uvažovat nad otázkou smyslu pro etnicitu a jejím vyrovnáváním se v metodologii výzkumu, se stala potřeba Romů být slyšet demonstrovaná výpovědí Romana. Postupně se mi jako puzzle poskládala obhajoba narativního přístupu, který jsem si nejdříve zvolila dosti intuitivně, aniž bych promýšlela hlubší
souvislosti. Najednou se ale v kontextu získaných dat představených výše a také diskurzu etnické identity, který je demonstrován diskuzí mezi akademiky, začal v mém
případě ukazovat smysl narativního přístupu celkem jasně. Snaha být co nejvíce
symetrická k potřebě Romů být slyšet, porozumět lidem, s nimiž jsem denodenně v interakci, stále více se rozpadající kategorie a koncepty, s nimiž jsem do této doby uchopovala tématiku Romů, a to zcela v souladu s etnickým kategorizováním a identifikováním jejich života a v neposlední řadě nekonzistentnost, která se začala projevovat jako
zásadní faktor v životě vlastního výzkumu15 – to vše přispělo k volbě narativního přístupu ve zkoumání identit romské mládeže.
Také zmíněná nekonzistentnost a problém, jak ji zahrnout do výzkumu, se taktéž
díky citlivosti k datům, kterou narativní přístup umožňuje, vyřešil. Ve stále měnícím se
sociálním uspořádání skupin mládeže lze s touto nekonzistentností pracovat v rámci
vyprávění jedinců. Narativní výzkum je schopen rozvinout hlubší porozumění perspektivy respondenta. Skrze vyprávění svých zkušeností v příběhu jedinec reflektuje
své zkušenosti tak, že vybírá ty aspekty, které považuje za důležité a dává jim řád koherentního celku. Tím, že je oceňováno individuální narativum v rámci svého kontextu
a není rozdělováno a seskupováno s ostatními za účelem získat obecná stanoviska,
jsou uchovávána určitá specifika a individuální jednání a záměry. To nabízí přístup,
který uznává komplexicitu života bez snahy ho redukovat (Warham, 2012: 78).
S ohledem na problém diskurzu etnicity i na potřebu Romů být slyšet můžeme říci,
že narativní metodologie nám umožňuje konstruovat reality alternativní od dominantních narativ, v nichž je většinou jen velmi malý prostor pro jednání. Jak píše Kate Warham, domnívám se, že narativní přístup mi umožňuje naslouchat a mladým lidem a dě15 Problém nekonzistentnosti ve výzkumu se týká především jedné poznámky v zápiscích z terénu – mám
pocit, že se mi všechno mění před očima. Neustálá proměna v terénu, změny ve skupinách mládeže,
o které se opíral můj výzkum, mě přiměly zohlednit tento faktor nekonzistentnosti jako jeden ze stěžejních prvků výzkumu. K potvrzení tohoto aspektu přispěl také výzkum Jany Vávrové Maškové, která popisuje podobné nezdary s hledáním konzistentní skupiny respondentů. Srov. Vávrová Mašková, 2011: 124.
Lucie Čechovská
115
tem umožňuje přinášet relevantní témata a problémy do naší diskuze spíše než přizpůsobovat jejich hlasy mému zájmu. Narativa nabízejí možnost slyšet a sdílet bohaté alternativní příběhy nejen mladých lidí, což je důležité zejména v případech, kde u těchto lidí ve společnosti převládají narativa negativní (Warham, 2012: 85).
Výše zmíněný aspekt lze sledovat na vyprávění Alice, která svůj životní příběh strukturovala kolem momentu, jež sama pojmenovává:
„začala jsem věřit v Boha, začala jsem se modlit“16
Tento moment ve vyprávění týkající se jejího vstupu do sboru věřících, když jí bylo
dvanáct let, ovlivňuje a prostupuje další vyprávění životního příběhu a je současně
optikou, skrze kterou Alice hodnotí život před tím, než „uvěřila“ a se kterou se také dívá do budoucnosti. Ve vyprávění lze také sledovat, do jaké míry je řád života Alice před
momentem „uvěřila jsem“ v souladu či nesouladu s řádem života po tomto veřejném
deklarování. Vyprávění životního příběhu jí umožnilo strukturovat tento příběh do koherentního celku podle vlastní logiky a konstruovat identitu způsobem, v němž sama
může reflektovat dynamické proměny a vztahy optikou, která je jí vlastní. V kontextu
příběhu Alice se touto optikou konstrukce vlastní identity stal moment jejího „uvěření“
v Boha. Primárně tedy formuje vlastní identitu v tomto vztahu já – Bůh a skrze tuto
optiku se vyjadřuje k dalším aspektům identity.
„to bylo úplně jedno jestli seš bílá, černá nebo žlutá, to se mi na tom nejvíc líbilo, že tam byla
cítit ta láska“17
I přes získávání individuálních narativ nám však narativní přístup umožňuje získávat také povědomí o sociálně sdíleném světě jedince. Souřadnice našich životů jsou vyznačovány jazykem a je to jazyk, který vždy stvrzuje naši realitu, tj. každodenní realitu
sociálních interakcí, institucionální řád, minulost, identitu atd. Vytváří ji jako určitý
řád tím, že jí vtiskuje smysl, který je vždy sociálně sdílený. Souřadnice našich životů
jsou tedy vždy souřadnicemi života jiných. Použitím jazyka ve formě biografických vyprávění, v nichž vzniká osobní historie, dochází k integraci průběhu života jedince,
pevné časové struktury, zasazení jedince do širšího historického kontextu, časové posloupnosti, která tvoří mezi událostmi relace naplňující je významem, do smysluplného celku (Hamar, 2008: 20-21). Narativní přístup tedy umožňuje chápat životní zkušenosti jedince individuálně, současně ale také odráží obecnější významový řád, do
kterého jsou individuální zkušenosti a jednání ukotveny.
V souvislosti s potřebou kvalitativního výzkumu meziskupinových sociálních interakcí, kterou formuluje ve svém textu Viktor Elšík a s ohledem na past, kterou pro mě
vytváří diskurz etnické identity, se v rámci tématu vztahu badatele a podoby, jakou
konstruuje etnické identity Romů ve svých akademických textech, pro mě stala důležitá také forma, jakou je výsledný text zpracováván. Do jisté míry se určité aspekty této
formy objevují také v tomto textu v podobě odkazů na mou osobu a mé zkušenosti v terénu. Jde o zasazení biografických vyprávění jedinců do vlastního vyprávění výzkum16 Kontext celé výpovědi, přepis rozhovoru s Alicí, 22. listopadu 2012, Brno: „Prostě cigání jsou k Bohu
ehm prostě ehm jak kdyby, víš co, spjatí jsou s ním. Ale nevijou už to dál. Oni ti řeknou, já věřím v Boha,
ale nezajímají se o to víc. Jen někteří. A já jsem tam začala chodit, začala jsem věřit v Boha, začala jsem
se modlit a strašně dobře to bylo. Strašně dobře jsem se cítila.“
17 Kontext celé výpovědi, přepis rozhovoru s Alicí, 22. listopadu 2012, Brno: „A mně se na tom sboru nejvíc
líbilo, že já jsem tam přišla poprvé a všichni se na mě smáli, že já jsem myslela, že tam byli skoro všichni
jakože normální gádžové a všichni se na mě smáli, to bylo úplně jedno, jestli jsi bílá, černá nebo žlutá,
to se mi na tom nejvíc líbilo, že tam byla cítit ta láska.“
116
DISKUSIA
ného příběhu. Stejně jako narativní přístup umožňuje zachovávat komplexicitu individuálního jednání u respondentů a zároveň umožňuje získávat povědomí o jeho sociálně sdíleném světě, umožňuje tento přístup to stejné v případě badatele. Zabudováním
vlastní identity do textu prostřednictvím výzkumného a v podstatě osobního příběhu
dávám najevo, odkud všechny moje interpretace pocházejí – jaké jsou příčiny a motivy
mých rozhodnutí a jednání a také to, že se jedná pouze o jeden konkrétní narativ, příběh o Romech v akademickém prostředí, pro které a v rámci nějž primárně tento text
vzniká. Předkládaný příběh však nevzniká tzv. na zelené louce, je výsledkem dostupných narativních rámců vážících se k danému tématu, které posloužily jako základ
k vytváření vlastního narativa ukotveného v konkrétním čase a prostoru. Osobní příběhy jsou totiž čerpány z omezeného repertoáru dostupných narativních zdrojů, které
jsou především sociální a interpersonální. Jsou čerpány, spojeny a formovány sítěmi
vztahů. V rámci nich můžeme hovořit o tzv. veřejných narativech, které jsou spojeny
s kulturními a institucionálními formacemi většími než je jedinec. Chceme-li pak jako
sociální vědci rozkrývat sítě vztahů formující naši sociálněvědní praxi, je nutné rozkrývat tzv. „master narratives“ – metanarativa, v nichž jsou naše sociologické teorie a koncepty zakódované (Smith, Sparkes, 2008: 18).
Příběh tak v zásadě nejvíce umožní vypovídat o osobě výzkumníka, prostřednictvím
kterého je s ohledem na dosud existující narativa a jejich limity konstruována podoba
určitého vztahu. A pouze v tomto rámci lze pak nakládat s prezentovanými výsledky,
tedy s předkládanými konstrukcemi identit romské mládeže v městském prostředí. Jako vypravěč výzkumník rozvíjí vlastní „hlas“ tím, jak konstruuje hlasy a reality jiných.
Vypráví „výsledky“ způsobem, který je umožněn a zároveň omezen sociálními zdroji
a podmínkami zabudovanými v jeho oboru, kultuře a historii. Navíc si tak lépe uvědomuje, že píše svou práci pro určité čtenáře. Role výzkumníka jako vypravěče tak otevírá škálu komplexních problémů spojených s reprezentací a autoritou (Chase, 2005:
656-660). Susan Chase v tomto kontextu hovoří o několika typech „hlasu“ výzkumníka
jako vypravěče. Výzkumník může přijat roli vypravěče jako autority. V jiném případě
může jeho „hlas“ představovat podporu „hlasu“ respondenta nebo odrážet komplexní
interakcí mezi výzkumníkem a respondentem. V posledním případě výzkumník jako
vypravěč odhaluje osobní pozice, sociální umístění, osobní zkušenosti skrze optiku
vyprávění respondenta.
Tuto narativní strategii lze popsat také jako autoetnografii. Výzkumník se v této strategii stává zranitelným, zapojuje do diskuze také emoce, myšlenky, vztahy a jeho nestálá interpretační rozhodnutí. Zahrnuje také trapné a někdy dokonce zahanbující události. Je tak vystaven kritice a také námitkám, že „pere špinavé prádlo“, které nikdo
nechce vidět. Nicméně vychází z přesvědčení, že výzkumník musí porozumět sobě samému, pokud má porozumět tomu, jak interpretovat vyprávění respondentů a že čtenáři musí rozumět příběhu výzkumníka – jeho vztahům s respondenty – pokud mají
porozumět příběhům respondentů. Tento narativní přístup tak má za cíl podkopávat
mýtus neviditelného vševědoucího autora (Chase, 2005: 660-667). Pro mě osobně je to
také cesta, jak dostát předpokladům, které se formovaly v rámci vlastní terénní práce,
vztahů mezi mou osobou a lidmi, kteří se v rámci výzkumu stali mými respondenty,
a které také vyplynuly z dlouhodobých diskuzí a úvah nad akademickými texty, které
původně formovaly mé vědění o Romech.
Lucie Čechovská
117
LITERATURA
Barša, P. (2005). Konec Romů v Česku: Kacířské
eseje plzeňských antropologů. Varianty [online] 2005 [cit. 2013-10-14]. Dostupné z:
www.varianty.cz/download/pdf/texts_8.pdf
Čechovská, L. (2011). Černo-bílá hra pro výchovu k multikulturní společnosti. Bulletin Muzea romské kultury 20, 197-200.
Elšík, V. (2005). Romové, etnicita a radikální
konstruktivisté. Demografie [online] 2005
[cit. 2013-10-14]. Dostupné z: http://www.
demografie.info/?cz_detail_clanku&artclID=115
Gay y Blasco, P. (2008). Picturing ‘Gypsies’: Interdisciplinary Approaches to Roma Representation. Third Text 22-3, 297-303.
Hamar, E. (2008). Vyprávěná židovství: O narativní konstrukci druhogeneračních židovských identit. Praha: SLON.
Chase, S. E. (2005). Narrative Inquiry: Multiple
Lenses, Approaches, Voices. SAGE Handbook of Qualitative Research, 3rd edition, 651679.
Jakoubek, M., Poduška, O. (2003). Romské osady v kulturologické perspektivě. Brno: Doplněk.
Jakoubek, M., Hirt, T. (2004). Romové: kulturologické etudy. Plzeň: Nakladatelství Aleš
Čeněk.
Jakoubek, M., Budilová, L. (Ed.). (2008). Ro-
mové a Cikáni – neznámí i známí. Interdisciplinární pohled. Voznice: Leda.
Metodika multikulturní výchovy pro učitele základních škol v Moravskoslezském kraji,
část I: Faktografie, Projekt Duhová škola –
Multikulturní výchovou k otevřené a tolerantní společnosti č. CZ. 1.07/1.2.10/02.0038.
Okely, J. (2003). Některé politické důsledky teorií
o romské etnicitě. Sociální studia 10, 131-148.
Smith, B., Sparkes, A. (2008). Contrasting perspectives on narrating selves and identities:
an invitation to dialogue. Qualitative Research 8-1, 5-35.
Szaló, C., Hamar, E. (2006). The Formation of
Ethnic Minority Identities and Their Social
Inclusion. In: T. Sirovátka, The Challenge
of Social Inclusion: Minorities and Marginalised Groups in the Czech Republic. Brno:
Barrister and Principal.
Vávrová Mašková, J. (2011). Religiozita Romů
v městském prostředí: Případová studie
brněnské baptistické skupiny Odel Hin
Drom. Brno: dizertační práce. Zdroj: http://
is.muni.cz/th/7364/ff_d/?lang=en , citováno 14. října 2013.
Warham, K. (2012). Engaging with young people through narrative co-construction: Beyond categorisation. Education and Child Psychology 29-2, 77-86.
O AUTORKE
LUCIE ČECHOVSKÁ (*1983) – vystudovala magisterský obor religionistika a nyní je
studentkou doktorského programu na Ústavu religionistiky Filozofické fakulty Masarykovy univerzity v Brně. Ve své disertační práci se věnuje narativní konstrukci
identit romské mládeže, která je aktivizována náboženskými skupinami. Ve svém výzkumu čerpá z více než pětileté pracovní i osobní zkušenosti s romskou mládeží
v městském prostředí. Věnuje se sociálně pedagogické činnosti, volnočasovým aktivitám pro rodiny s dětmi a tématům sociální inkluze a exkluze v české společnosti.
118
DISKUSIA
1
62 • 2014
E SE J
BOURDIEUOV NÁČRT JEDNEJ AUTO-ANALÝZY:
RECENZIA, KTORÁ SA NEPODARILA
KAMILA BEŇOVÁ
PhDr. Kamila Beňová, Inštitút sociálnych a kultúrnych štúdií, FF UMB Banská
Bystrica, Cesta na amfiteáter 1, 974 01 Banská Bystrica, e-mail: kamila.benova@
umb.sk
The paper is primarily based on Pierre Bourdieu’s publication Esquisse pour une auto-analyse (2004), here in Czech translation Sociologické hledání sebe sama (2012).
The book is divided into separate unnamed units where various subjects (of the author’s
lifetime) and levels (of analysis) intersect each other. In the present paper, the author
tries to identify and unravel some of the lines and arrange them to several logical units
(Bourdieu about intellectuals, his Algerian experience, youth era, childhood, and
overall message), together with the use of other relevant resources. Further the author
tries to interpret the text in the way which could be particularly beneficial in current
Slovak ethnological discourse. The paper can be situated at the crossroads between
(academic and literary) genres, similarly as the original text, which can be read as artistic text as well as scientific analysis.
Key words: Bourdieu, reflexive auto-analysis, academic career, personal life, emotionality, engagement
Kľúčové slová: Bourdieu, reflexívna auto-analýza, akademická kariéra, osobný život,
emocionalita, angažovanosť
ÚVOD
České nakladateľstvo Doplněk vydalo v roku 2012 v Brne malú knižku veľkého francúzskeho sociológa Pierra Bourdieua s názvom Sociologické hledání sebe sama,1 o ktorej pojednáva nasledujúci text. Publikáciu z francúzskeho originálu2 preložila Jana Klokočková, pričom v doslovnom preklade by sa dal pôvodný názov chápať ako „náčrt
jednej auto-analýzy“. Predslov napísal český sociológ Jan Keller, podľa ktorého Bourdieu ani po smrti neprestáva provokovať a jeho sociologické štúdie označuje za jedny
z najobťažnejšie uchopiteľných. Bourdieuovo dielo je postupne prekladané (najmä do
1 Bourdieu, Pierre (2012). Sociologické hledání sebe sama, Brno: Doplněk.
2 Bourdieu, Pierre (2004). Esquisse pour une auto-analyse, Liber-Raison d’agir.
119
českého jazyka),3 no iné zásadné diela staršej proveniencie, ako napríklad La Distinction (1979) či Homo Academicus (1984) zostávajú nepreložené. Napriek tomu môže byť
preklad práve tejto publikácie s netypickým charakterom považovaný za výnimočný
a v rôznych kontextoch sa pokúsim ukázať prečo.
Publikácia je členená do samostatných nepomenovaných celkov, v ktorých sa rôzne
témy (autorovho života) a roviny (analýzy) vzájomne prelínajú. V predkladanom texte
sa snažím rozpoznať a rozpliesť niektoré z línií a usporiadať ich do logických celkov,
spolu s využitím ďalších zdrojov, aby som sa následne pokúsila o interpretáciu, ktorá
by mohla byť prínosná najmä v slovenskom etnologickom diskurze. Bourdieu tu na pozadí pre neho podstatných životných udalostí popisuje tvorenie svojho intelektuálneho
projektu a kontexty svojho akademického poznania, objasňuje dôvody politickej angažovanosti a necháva čitateľa preniknúť aj do emocionálnej sféry svojej osobnosti. Autor
charakter svojej publikácie zhrňuje do vety: „Sociologická analýza vylučujúca psychológiu, až na pár prejavov humoru“. Do svojho textu nás uvádza slovami: „Toto nie je životopis“. A (literárne) dobrodružstvo sa môže začať.
INTELEK TUÁLI „NA PAŠKÁLI“
Sebareflexívnu analýzu svojej akademickej dráhy začína Bourdieu nie detstvom,
ako by sa dalo očakávať, ale svojím študentským obdobím na jednej z najprestížnejších
francúzskych vysokých škôl École normale supérieure (ENS), ktorá v 50. rokoch 20.
storočia fungovala v Paríži ako prípravka, kde sa rodila francúzska intelektuálna elita.
Voľba filozofie, kráľovskej disciplíny, bola v tom období, ako píše Bourdieu, prejavom
stavovskej istoty, práve tu „vyvolení“ mali dosiahnuť skutočné a pravé výšiny intelektuálneho života (Bourdieu, 2012: 17). Priznáva, že istý čas bol sám stotožnený so svetonázorom tejto víťaziacej vzdelávacej inštitúcie, ktorá zaisťovala svojej „elite“, týmto
dvadsaťročným zázračným deťom, géniom, bezpodmienečné uznanie (ibid., 33). O jeho antipatii a vzdore voči praktikám a fungovaniu tohto sociálneho sveta sa čítaním dozvedáme priebežne. Týchto intelektuálov, medzi ktorých sám patril, avšak rozhodol sa
z ich hry vystúpiť, s citeľným sarkazmom nazýva indivíduami presvedčenými o svojej
absolútnej nenahraditeľnosti (ibid., 19) či „vyššími bytosťami“ (ibid.). Ako píše, „existuje mnoho intelektuálů, kteří zpochybňují svět, ale jen málo intelektuálů, kteří zpochybňují svět intelektuálů“ (ibid., 32).
Jeho intelektuálny prerod, prechod od filozofie k sociálnym vedám (etnológii a sociológii) bol ťažký, postupný a ako sám píše, nie ľahko opísateľný. Za najpodstatnejšiu
vlastnosť filozofického sveta pokladá jeho scholastickú uzavretosť, pričom v tejto uzavretosti sa zrodila okolo roku 1950 väčšina francúzskych filozofov (Bourdieu, 2012:
20). Píše, „intelektuální svět, jenž si o sobě myslí, jak je hluboce nekonvenční, mi
vždycky připadal plný hlubokého konformismu, a ten na mně působil jako odpudivá
síla“ (ibid., 99). Tento svet sa pre neho stal vytrhnutým zo sveta reálneho (ibid.) a status quo intelektuálnej scény v ňom vzbudzovalo pocity sklamania spojené s revoltou
(ibid., 71): „Často jsem sám sebe pro zasmání definoval jako lídra osvobození sociálních věd od imperialismu filosofie“ (ibid., 72). Uvádza nás do situácie hierarchií vedných disciplín svojej doby a miesta, keď na jednej strane politická angažovanosť bola
3 Teorie jednání (1998), Praha: Karolinum; Nadvláda mužů (2000), Praha: Karolinum; O televizi (2002),
Brno: Doplněk; Pravidla umění: Vznik a struktura literárního pole (2011), Brno: Host.
120
ESEJ
záležitosťou prestíže,4 no tými, ktorí sa venovali priamo výskumu sociálnej reality, sa
tak trochu opovrhovalo (Bourdieu, 2012: 43). Sociológia bola v tej dobe uzavretou disciplínou, zatiaľ čo napríklad etnológia si zásluhou C. L.-Straussa užívala dominantné
postavenie na výslní a priťahovala mnohých nových, vrátane jeho.
Približuje aj zmenu situácie po májových udalostiach roku 1968 vo francúzskom akademickom prostredí, ktoré sem priniesli otázky moci a politiky, dovtedy jasne vylúčené
z filozofického kánonu (Bourdieu, 2012: 18). Tieto sa sem dostali so študentskými protestmi, ktoré sa v mnohom ideologicky opierali o tradície späté viac so sociálno-vedným
poznaním. Popisuje paradoxnú situáciu univerzitnej inštitúcie v kríze, v ktorej filozofi
boli odrazu odsúvaní do okrajových pozícií a začali byť naladení veľmi kriticky (ibid.,
75), no Bourdieu toto nové hnutie komentuje s trochu ironickým podtónom: „Přes zdání
radikalismu zůstává toto hnutí hluboce dvojznačné politicky i filosoficky, protože jeho
revolta proti univerzitní instituci je zároveň konzervující reakcí proti nebezpečí vzestupu
sociálních věd... Zcela určitě si chtěli udržet a potvrdit svou nadvládu nad sociálnímí vědami“ (ibid). V tejto súvislosti nezabúda ani na svojho súčasníka i učiteľa Michela Foucaulta, ktorého síce radí medzi tých najviac oslobodených od ducha kastovníctva, no
pre ktorého zostala hranica medzi filozofiou a sociálnymi vedami neprekročiteľná (ibid.,
25). Podľa Bourdieua, Foucault napriek svojej veľkej snahe o odstup od univerzitnej inštitúcie zostal naďalej prítomný vo filozofickom poli a pozorný k očakávaniam parížskeho
intelektuálneho sveta (ibid., 79), čo malo za následok, že sa Bourdieu od Foucaulta postupne vzďaľoval v mnohých smeroch.5 Pre nás môže byť na týchto informáciách zaujímavé najmä to, že nás takto uvádza do pozadia akademického diania, t.j. tvorby akademického poznania, ktoré aj dnes výrazným spôsobom formuje a ovplyvňuje (nielen
slovenský) sociálno-vedný akademický diskurz (pozri napr. Dopita, 2013).
Pre mňa ako etnologičku a predstaviteľku jednej z „menej hodnotných“ disciplín, intenzívne vnímajúcu hierarchiu vied aj v dnešnom (a našom) socio-kultúrnom kontexte, znamená vysvetlenie Bourdieuovho prechodu od filozofie k sociálnym vedám (ktoré čitateľ/ka pochopí postupne), zaplnenie jedného z dôležitých bielych miest nielen
jeho prístupu k vede ako takej, pozície vo vede, ale najmä jeho videnia (sociálneho)
sveta. Akt dobrovoľného vzdania sa privilegovaného, pohodlného a bezpečného náručia filozofie a prijatie rizika prehry na oboch poliach, že bude pripadať príliš teoretický
empirikom a príliš empirický teoretikom (Bourdieu, 2012: 69), znamenal pre neho slobodnú voľbu hierarchického zostupu, o čom sa často nedočítame. Práve akési rebelantstvo a nonkonformnosť v jeho myslení pokladám za inšpiratívne, vzbudzuje vo mne
sympatie a ľudskú náklonnosť k tomuto vzdialenému mužovi. Možno dokonca viac
než nesporný teoretický prínos k vedeckému poznaniu.
4 V tomto kontexte vyjadruje aj svoje stanovisko k politickej angažovanosti filozofov-intelektuálov vo
forme maoizmu či stalinizmu, ktorú označuje za patetický pokus o návrat späť do sociálnej reality,
pričom „nezodpovědný utopismus a nereálný radikalismus takových návratů dosvědčují, že jsou jen
dalším paradoxním způsobem, jak popřít skutečnost sociálního světa“ (Bourdieu, 2012: 20). Naopak,
sám mal pocit, že šiel takmer vždy proti prúdu, a hoci bol označovaný (alebo udávaný, ako sa sám pýta)
za „kadečo“, píše: „nikdy jsem se nestal komunistou, ani když jimi většina intelektuálů byla. A nestal
jsem se ani antikomunistou, když se jimi stali tito intelektuálové poté, co komunisty být přestali“ (ibid.,
99).
5 Svoj vzťah k Foucaultovi má potrebu vyjasniť, napriek počiatočnému váhaniu, najmä kvôli mladším čitateľom a čitateľkám zo zahraničia (do tejto skupiny patríme teda aj my), ktorých/ktoré by mohli pomýliť
zdanlivé podobnosti medzi nimi dvoma (Bourdieu, 2012: 77). Podľa Bourdieuho mali spoločné takmer
všetky dôležité vlastnosti, až na dve, ktoré podľa neho významne utvárali Foucaultov intelektuálny projekt, a to, že pochádzal z buržoáznej rodiny, a že bol homosexuál; pričom dodáva ešte tretiu „vlastnosť“
ako výsledok dvoch predošlých: „byl filosof a také si tak říkal“ (ibid., 78).
Kamila Beňová
121
ALŽÍRSKA SKÚSENOSŤ
Bourdieu nevenuje detailnú pozornosť svojmu pôsobeniu v Alžírsku, no jeho slová dávajú tušiť, že práve Alžírsko bolo v mnohom smerodajné pri vývoji jeho intelektuálneho
projektu, keď píše: „Byla to tragická zkušenost, která se nedala uzavřít do obvyklých alternativ mravnosti a politiky“ (Bourdieu, 2012: 43). Po ukončení štúdia nastúpil do vojenskej
služby a nechal sa odveliť do Alžírska, ktoré bolo na prelome 50. a 60. rokov 20. storočia
zmietané bojmi za nezávislosť spod nadvlády Francúzska. O alžírsku spoločnosť sa začal
zaujímať v posledných mesiacoch svojej služby, práve tu začala jeho etnologická a sociologická výskumná práca. V tom čase bol presvedčený, že táto, podľa neho užitočná práca,
ktorou chcel nielen vysvetliť Francúzom o čo vlastne ide, ale ako bezmocný svedok krutej
vojny chcel uľahčiť svojmu svedomiu (ibid., 45), je len dočasná zastávka, po ktorej sa opäť
vráti k filozofii. Avšak po ukončení vojenskej služby, práve kvôli možnosti vo svojich výskumoch pokračovať, prijal miesto asistenta na filozofickej fakulte v Alžíri.
Počas dlhých rokov, ktoré v tejto krajine strávil, i neskôr, keď sa sem vracal, bol
neustále v teréne a realizoval viac-menej systematické pozorovanie (ibid., 50), fotografoval, zapisoval útržky rozhovorov, viedol rozhovory s informátormi, dotazníkové prieskumy, študoval archívy. Práve pri reflexii spomienok na alžírsky výskum sa dozvedáme o jeho zanietenom vzťahu k výskumu, ktorý má v situácii vojnového stavu svoje
početné špecifiká, o fascinácii kultúrou a spoločnosťou tejto krajiny, o emóciách, ktoré
pri výskume prežíval. No ako sám píše, „tohle totální zapojení a zapomenutí na nebezpečí nemělo nic společného s jakoukoli formou hrdinství... vyrůstalo z extrémního
smutku a úzkosti, v nichž jsem žil...“ (ibid., 51). Hovorí o pocite viny, nespravodlivosti,
utrpení, i o princípe tzv. kritickej bdelosti, ktorý si vybudoval v naliehavých situáciách
a v podmienkach extrémneho rizika, keď je nevyhnutné okamžite interpretovať a hodnotiť situáciu (ibid., 54); o konkrétnych ľuďoch a situáciách, v ktorých rozhodne nefiguroval ako pasívny a nezainteresovaný pozorovateľ.
Keď sa z Alžírska vrátil so skúsenosťou etnológa, bol to pre neho rozhodujúci konflikt
so školou: „Byl jsem strháván k silně kritickému vidění v úhlu sociologie a sociologů, původní vnímání filosofa bylo posilováno viděním etnologa...“ (ibid., 43), a v jeho angažovanom prístupe už bola prítomná akási obetná vôľa opustiť mámivé výšiny filozofie (ibid.,
46). Preto práve alžírska skúsenosť predstavuje kľúčový okamih na pochopenie premeny
jeho videnia sveta, ako i prerod od filozofie k sociológii (ibid., 60).
MLADÝ BOURDIEU
Bourdieu na niekoľkých miestach spomína mladých čitateľov, ktorým predovšetkým venuje svoju knihu. Z perspektívy mladej čitateľky (a výskumníčky zaoberajúcej
sa výskumom akademického prostredia a PhD. fázy v rámci vlastného doktorandského
štúdia) mi preto nedá nezastaviť sa pri kontexte a podmienkach jeho akademického
intelektuálneho dozrievania.
Popis svojich zásadných študentských rokov na École normale supérieure (ENS) začína, „v době, kdy celé intelektuální pole ovládala postava Jeana-Paula Sartra...“ (Bourdieu, 2012, 17).6 V knihe priznáva, že aj on sám, ako všetci, ktorí mali nejaký vzťah
6 Jean-Paul Sartre (1905 – 1980), francúzsky filozof, spisovateľ, dramatik, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov existencializmu, o. i. životný partner francúzskej feministickej filozofky a spisovateľky Simone
122
ESEJ
k filozofii, boli Sartrovou osobnosťou fascinovaní (ibid., 20). No odmietavo sa stavia
najmä k jeho konceptu tzv. totálneho intelektuála, s ktorým sa nemohol vnútorne stotožniť, pretože jeho ideu a predstavu intelektuála pokladal za vnútenú. Práve kvôli nemu sa rozhodol odísť zo školského sveta a postaviť sa proti všetkému, čo pre neho Sartrovo dielo znamenalo (ibid., 32). Napriek tomu, že sa s ním v intelektuálnej sfére
rozišiel, z jeho slov je zrejmý rešpekt, obdiv, no zároveň aj pochopenie. Ako ďalej píše,
osobnosti, ktoré ho ovplyvnili, by nenazýval vzormi, ale skôr „význačnými bodmi“
(ibid., 34). Takýmto bodom bol pre neho Georges Canguilhem,7 ktorý bol, v porovnaní
so Sartrom, pre neho osobnosťou dokonale protikladnou (ibid., 34). Ako píše, práve on
mu pomohol vytvoriť realistickú možnosť žiť svoj intelektuálny život inak (ibid.) a najmä, „nikdy si nehrál na filosofa“ (ibid., 35); predstavoval v tej dobe akýsi „totemový
symbol“ pre všetkých, ktorí chceli skoncovať s prevládajúcim modelom (ibid., 22), čo
znamená byť filozofom. Canguilhem Bourdieuovi po agregácii8 ponúkol cestu vo svojich šľapajach, miesto na vidieckom lýceu, ktoré však Bourdieu odmietol, no bol to on,
na koho sa obrátil, keď začal premýšľať o svojej doktorskej práci a ktorú si u neho i zapísal. Práve s doktorskou prácou sa (pre mňa) objavuje niekoľko zaujímavých kontextov. Jedným z nich je vnímanie a popis vzťahu vedúceho a doktoranda: „Zařídil mi univerzitní dráhu, která byla jakoby odvozena od té jeho. ... často si pro mně vyhradil celá
odpoledne. Půjčoval mi knihy ze své knihovny, vybíral vzácné exempláře... zřídkakdy
jsem od něj odcházel dřív než s příchodem noci“ (ibid., 36). Zo spomienok o alžírskej
vojenskej službe potom vyplýva, že svoju filozofickú prácu o štruktúre vnímania času
písaval po večeroch, keď už realizoval svoje etnologické výskumy v teréne.
No dokonca ani jeho „doktorandský príbeh“ nie je bez problémových momentov
a jeho akademická trajektória nie je priamočiara, dokonca myšlienku na filozofický doktorát opustil: „V určitém okamžiku jsem se potřeboval zbavit starosti s doktorskou
prací, která mě velmi tížila“ (ibid., 40). Aby ho neskôr náhoda, z ktorých sa skladá jeho
kariéra ako píše (ibid., 39), priviedla k doktorskej práci na tému sociológie Alžírska,
ktorú pôvodne nepísal ako prácu doktorskú a bola spojená práve s jeho alžírskym pobytom, no už etnologickým a sociologickým výskumom. Vedúcim jeho doktorskej práce sa stal Raymond Aron,9 ktorý mu ponúkol u seba miesto asistenta na École des hautes études en sciences sociales (EHESS), a tak sa Bourdieu, už vymanený z ireálnosti
a iluzórnosti, teda z veľkej časti toho, čo je spojené s filozofiou (ibid., 46), opäť vracia
na elitnú francúzsku akademickú pôdu. O ich vzťahu píše: „Jen málo lidí mě uznalo tak
rychle a v takové úplnosti jako on. ... Vzpomínám si na dlouhé večery v jeho bytě... kde
se mnou velmi přátelsky a jako rovný s rovným diskutoval o mých rozpracovaných věcech...“ (ibid., 40).
V neposlednom rade, a obzvlášť v našom etnologickom kontexte, to bol Claude Lévi-Strauss, ktorý sa objavuje na jeho profesionálnej ceste mnohokrát. Obdivne popisuje
jeho boj o uznanie etnológie ako vedy na plný úväzok (ibid., 41) a uvádza nás do vtedajšej situácie etnológie, ktorá si dielom Léviho-Straussa zabezpečila výnimočnú presde Beauvoir (1908 – 1986), ktorej román (u nás prekladaný, no nepreložený, ako Sila okolnosti z roku
1963) Bourdieu odporúča prečítať.
7 Georges Canguilhem (1904 – 1995), francúzsky filozof, lekár, historik vedy.
8 Skúška na ENS potrebná kvôli učeniu na lýceách či iných fakultách, o ktorej Bourdieu píše, že práve agregácia z filozofie zaisťovala akési inštitucionálne zasvätenie (Bourdieu, 2012: 33), akt prijatia do kmeňa
filozofov (ibid., 16). Hoci Bourdieu po svojej agregácii mohol ešte jeden rok zostať v škole, rozhodol sa
ísť učiť: „... chtěl jsem už být užitečný“ (ibid., 45).
9 Raymond Aron (1905 – 1983), francúzsky filozof, sociológ a politológ, absolvent ENS a spolužiak Sartra
i Canguilhema, so všetkými Bourdieuho spájala práve táto škola.
Kamila Beňová
123
tíž, dokonca aj u filozofov, v čom Bourdieu vníma určité zjednodušenie svojho prechodu k sociálnym vedám (ibid., 46). Zásluhou Léviho-Straussa etnológia získala na vznešenosti, keď premenoval etnológiu na antropológiu a spojil tak prestíž nemeckého
a modernosť anglosaského významu slova (ibid., 46). Aj Lévi-Strauss stál za tým, keď
ho Aron vzal za svojho asistenta, čo bolo ešte v dobe, „kdy jsem byl ještě hodně mladý
a téměř nic jsem nepublikoval“ (ibid., 49). Lévi-Strauss mu vždy písaval milé a veľmi
pochvalné slová o každej z jeho kníh, napriek tomu, že sa s jeho videním sociálneho
sveta nikdy nestotožnil (ibid.). A naopak, Bourdieu k nemu pociťoval vždy nesmierny
obdiv a dokonca sa zaraďoval do ním vytvorenej tradície (ibid.), ale rovnako u neho objavil rozpory, s ktorými sa ako vedec nemohol stotožniť.10 No aj iní mu vždy poskytovali
veľmi priateľskú a dôveryhodnú oporu (ibid., 39), čítavali jeho texty predtým ako ich
publikoval, či rozprávali sa s ním o jeho výskumoch (ibid., 37). Napriek tomu na jednom mieste píše, že jeho vnímanie sociologického poľa bolo veľmi ovplyvnené skutočnosťou, že sa jeho sociálna a školská dráha, ktorá ho k nemu priviedla, postupne dostávala do „silného osamění“ (ibid., 43).
Mojou snahou je tu poukázať na to, na základe Bourdieuovej reflexie jeho procesu
„stávania sa akademikom“, že rozhodne nebol na svojej „ceste“ sám v rovnakom zmysle osamotenia, aké pociťujú napríklad doktorandi a doktorandky sociálnych a humanitných vied v podmienkach súčasného slovenského vysokého školstva. Podľa zistení
kvalitatívneho výskumu11 majú faktory ako nedostatok času, komunikácie či spätnej
väzby vo všeobecnosti, i zo strany školiteľov a školiteliek, zásadný vplyv nielen na formovanie každodennosti doktorandského života, ale aj úrovne a kvality doktorandského vzdelávania (Beňová, 2013). Na jednej strane potreba mladých výskumníkov a výskumníčok byť vedení, hoci s ponechaním určitej miery slobody, na strane druhej
túžba po viac kolegiálnych a kolektívnych než hierarchických a individualistických
vzťahoch bola vyjadrovaná pomerne často (ibid.). Podobný kontext nachádza vo svojej
analýze aj Szapuová vo forme výrazného akcentovania významu učiteľov a tútorov ako
rolových modelov zo strany doktorandov a doktorandiek (Szapuová, 2009: 183), pričom tvrdí, že „... sú to práve dobrí učitelia, ktorí zohrávajú rozhodujúcu úlohu v živote
mladých ľudí pri rozhodovaní sa o tom, či sa vydajú na akademickú dráhu“ (ibid.).
V Bourdieuovom prípade sa tak nepochybne stalo.
10 Bourdieu v knihe vyjadruje aj svoj vzťah k štrukturalizmu: „... pokud mě někdo řadil mezi „strukturalisty“,
musel být buď špatně informován, nebo veden zlým úmyslem“ (Bourdieu, 2012: 76). Ako píše Dopita,
hoci Bourdieu zo štrukturalizmu vychádza, jeho poňatie sa odlišuje vo význame, ktorý je vo Francúzsku
pod týmto pojmom bežne očakávaný (Dopita, 2006: 309). Podľa neho Bourdieu svoju prácu charakterizoval sám ako konštruktivistický štrukturalizmus alebo štrukturalistický konštruktivizmus, no pojmy
štrukturalizmus a štrukturalista chápe tak, že „nejen v symbolických systémech, jazycích, mýtech atd.,
ale i v samotném sociálním světě existují objektivní struktury, které jsou nezávislé na vědomí a vůli jednotlivých činitelů, schopných orientovat nebo potlačovat své praktiky a reprezentace“, kým konštruktivizmus chápe tak, že „na jedné straně existuje určitá sociální geneze schémat vnímání, myšlení
a konání, která dohromady tvoří to, čemu říkáme habitus, a na straně druhé jakási geneze sociálních
struktur, a to zejména těch, které označuji jako pole a skupiny k nimž patří i takzvané společenské třídy“
(ibid., 316).
11 Výskum je okrem iného založený na analýze rozhovorov realizovaných s doktorandmi a doktorandkami
dvoch slovenských verejných univerzít (v roku 2012), ktorá preukázala štyri najproblematickejšie oblasti
doktorandského štúdia, z doktorandskej perspektívy. Okrem nejasného statusu, nejasných pravidiel
štúdia a nejasných povinností, sa ako jedna z oblastí preukázala aj rovina nejasného vzťahu medzi školiteľom a doktorandom (Beňová, 2013).
124
ESEJ
MALÝ PIERRE
Beletristická kvalita textu sa prejavuje najmä v napätí, v ktorom nás Bourdieu necháva až do poslednej kapitoly knihy, pretože až tu sa dostáva k tomu možno najpodstatnejšiemu, a to k svojmu detstvu, rodinnému zázemiu, prostrediu, z ktorého pochádzal. Inými slovami, k svojmu sociálnemu pôvodu. Syn poštového úradníka a matky
pochádzajúcej zo sedliackej rodiny, vyrastajúci na vidieku, v kraji Beárn na juhu Francúzska. Jeho spomienky na rané detstvo môžu pôsobiť dokonca dojemne, keď spomína
na zdemolovaný bicykel, ktorý požičal kamarátke bez toho, aby sa na ňom zviezol sám,
alebo ako museli chodievať na vodu k verejnej studni. Opisuje sociálny status svojho
otca, ktorý dobrovoľne vzal na seba údel chudobného úradníka, no napriek tomu bola
ich rodina vždy trochu oddelená od dedinčanov a robotníkov, podobne ako Pierre od
svojich spolužiakov, najmä jeho vynikaním v škole. Jeho otec bol tým, ktorého popisuje
ako anarchisticky a odbojne založeného, kto ho učil rešpektovať týchto „malých“ ľudí
a ich boje, medzi ktorých počítal aj sám seba, napriek tomu, že mal sám s týmto svetom
konflikt. Bol totiž pokladaný za chudobného príbuzného, pretože Pierrova matka pochádzala zo zámožnejšej sedliackej rodiny a vydávala sa za neho proti vôli svojich rodičov.
Ako píše, práve jeho detská skúsenosť „vykořeněného syna vykořeněného otce měla
velký podíl na utváření mých dispozic ohledně sociálního světa“ (Bourdieu, 2012: 81).
Obdobiu štúdií na lýceu venuje autor pomerne veľa priestoru, spomína ako býval
zosmiešňovaný za to, odkiaľ pochádza, za spôsob reči, ako si ho spolužiaci doberali
kvôli jeho spôsobom, kam ho radil aj život na internáte, ktorý pripodobňuje k iným „totalitným inštitúciám“ ako väzenie či psychiatrická liečebňa (ibid., 88). Tiež internátna
skúsenosť významným spôsobom formovala jeho dispozície a priviedla ho k realistickému a bojovnému videniu sociálnych vzťahov (ibid., 86). Tento priamy kontakt s mocou a autoritou inštitúcie, ako aj pozorovania priepastných rozdielov medzi chráneným buržoáznym životom, okúzľujúcim svetom v triede a krutým svetom internátov,
ho neskôr priviedol až k presvedčeniu, že nechce mať deti, pretože nechcel byť zodpovedný za to, že „bych je uvrhl do tak ubohých podmínek, jaké jsem sám zažil“ (ibid.,
88).12 Naznačuje, že jeho správanie sa nestretávalo vždy s očakávaniami okolia a v určitej rovine sám seba popisuje ako problémového chlapca. Napríklad pred vylúčením
z lýcea ho krátko pred maturitou zachránilo akési citové sprisahanectvo s riaditeľom,
ktorý rozhodujúcim spôsobom ovplyvnil jeho dráhu (ibid., 86). Tu zrejme neprekvapí
fakt, že bol sám absolventom ENS, ktorým sa Pierre taktiež onedlho stal.13
Ako sám píše, jeho odklon od filozofie a príklon k sociálnym vedám pochopil až spätne,
a to, že do sociológie a antropológie vstúpil s hlbokým odmietnutím princípu povýšenosti
a sociálneho odstupu, v ktorých sa nemohol cítiť dobre, k čomu človeka predisponuje
nepochybne jeho vzťah k svetu spojený s určitým sociálnym pôvodom (ibid., 47). Dokonca pripúšťa, že je možno aj prednosťou pochádzať z takzvaného skromného prostredia,
12 Z iných zdrojov sa dozvedáme, že Bourdieu si v roku 1962 vzal Marie-Claire Brizard a mal s ňou troch
synov Jérômea, Emmanuela a Laurenta. Avšak v knihe nie je ani len jedna zmienka o jeho rodine, manželke či iných súčastiach jeho dospelého rodinného života, až na jednu narážku o jeho drahých osobách,
pred ktorými chcel vyzerať dobre (Bourdieu, 2012: 70), ktorú pravdepodobne môžeme priradiť jeho rodine, avšak bez bližšieho kontextu. Je samozrejmé, že Bourdieu tak činí cielene a vedome, no na druhej
strane je dôvod sa domnievať, že v tom prípade jeho sebareflexívna analýza (obzvlášť ak je zameraná
na akademickú dráhu) zostáva bez zohľadnenia takej dôležitej súčasti (i vedeckého a profesionálneho)
života, akou je osobný a citový život, neúplnou.
13 I keď v tejto súvislosti nie je celkom jasné, ako sa študent regionálneho lýcea dostáva na ENS, jednu
z najprestížnejších francúzskych škôl v Paríži.
Kamila Beňová
125
pretože v nijakej učebnici metodológie sa neučí „absence jakéhokoli opovržení empirickými maličkostmi, pozornost věnovaná poníženým či ponižovaným objektům, odmítání
hlučných roztržek a spektakulárního lesku...“ (ibid., 97).
VEDEC BOURDIEU
Svoj vzťah k sociológii a svoju pozíciu sociológa v spoločnosti reflektuje veľmi jasne:
„... můj úkol sociologa, který mi nepřipadal ani jako dar, ani jako povinnost a už vůbec
ne jako ,poslání‘ (to je příliš přehnané), byl bezpochyby jistým privilegiem a očekávalo
se, že bude splacen nějakým úkolem“ (Bourdieu, 2012: 71). Tu niekde možno hľadať
súvislosť so snahou o dosiahnutie totálnej epistemickej reflexivity vo svojom vedeckom prístupe, ktorú používal ako nástroj vedeckého myslenia, a ako nástroj analýzy ju
použil i v tejto autoanalýze: „Chci vydat svou zkušenost k co nejupřímněji vyjádřené
kritické konfrontaci, jako by se jednalo o jakýkoli jiný objekt“ (ibid., 13). Dokonca ako
imperatív reflexivity označuje túto „obsedantnú požiadavku“ aj Loic Wacquant (2002),
keď ju zaraďuje medzi kľúčové oblasti Bourdieuovej sociológie.14
Prežitá a tu reflexívne spracovaná skúsenosť neprivilegovaného dieťaťa, ktoré sa dostalo do sveta opačného, poznačilo celé jeho myslenie, život a napokon i vedecký prístup určitou duálnosťou a ambivalenciou. Už od internátnych čias sa cítil lapený medzi
dvoma svetmi a ich nezmieriteľnými hodnotami (ibid., 93), keď si prostredníctvom
druhých začal uvedomovať zvláštnosti svojho habitu15 (ibid., 85), ktoré neskôr, ako sa
zdá, pretavil do svojej teórie jednania, nazývanej aj teória praxe. Svoj habitus nazýva
rozštiepeným (ibid., 94) či rozpolteným (ibid., 96), charakterizuje ho ako plný napätia
a rozporov, považuje ho za výsledok práve duálnej skúsenosti vyplývajúcej zo zásadného rozdielu veľkého školského úsilia a nízkeho sociálneho pôvodu (ibid., 94). Podľa
jeho vlastných slov práve jeho rozdvojené, a tým i protichodné videnie ovplyvňuje jeho
intelektuálny projekt (ibid., 98), spolu s jeho ambivalentným pocitom voči intelektuálnemu svetu (ibid., 100).
Nakoniec, jeho zdvojená pozícia sa objavuje aj v kontexte tejto analýzy, kde konštruuje sám seba ako objekt i subjekt súčasne (ibid., 69). Spájanie protikladov, prekonávanie dualizmu je azda najtypickejším rysom jeho teoretickej orientácie, ako to tvrdí
14 Loic Wacquant je sociológ pôsobiaci na Kalifornskej univerzite v Berkeley, pôvodom z južného Francúzska, Bourdieuov študent a blízky spolupracovník. Podľa neho sa Bourdieuova reflexivita vzťahuje k potrebe neustále vracať nástroje sociálnej vedy k sociológovi v snahe lepšie kontrolovať skreslenia, ktoré
do konštrukcie objektov vnášajú tri faktory. Prvým je identita výskumníka (jeho gender, trieda, národnosť,
etnická príslušnosť, vzdelanie,...), druhým faktorom je jeho umiestnenie v intelektuálnom poli (no to
je odlišné od pozície v sociálnom priestore ako celku), ktorý vyžaduje kritický rozbor pojmov, metód,
a taktiež zahŕňa ostražitosť voči cenzúre, ktorou sa prejavuje oddanosť odboru a inštitúcii. Tretím, a zároveň najzáludnejším faktorom je podľa Wacquanta akademický postoj, ktorý pri výskume zaujme nevyhnutne každý sociológ. Tento vychádza väčšinou z predpokladu pozície sociológa ako „nezúčastneného
diváka“ stojaceho mimo svet, ktorý „systematicky deformuje naše pojetí vědění, krásy a mravnosti. Tyto
deformace se navzájem posilují a s velkou pravděpodobností zůstanou nepovšimnuty, protože ti, kdo
tyto koncepce vědění, krásy a mravnosti produkují a užívají, sdílejí stejnou akademickou pózu“ (Wacquant, 2002, odst. 35-36).
15 Habitus je generatívny a jednotiaci princíp, ktorý z charakteristických vzťahových rysov, vlastných určitému postaveniu, vytvára jednotný životný štýl, t.j. celok, v ktorom sa zjednocuje voľba osôb, statkov
i praktických činností (Bourdieu, 1998: 16). Podľa Wacquanta habitus označuje systém trvalých a transponovateľných dispozícií, prostredníctvom ktorých vnímame, posudzujeme a konáme vo svete, pričom
tieto neuvedomované schémy sú osvojované trvalým pôsobením konkrétnych sociálnych podmienok
(Wacquant, 2002, odst. 20). Zároveň je habitus centrálnym konceptom jeho teórie, v súčinnosti s kapitálom a poľom, o ktoré svoju auto-analýzu opiera.
126
ESEJ
i Wacquant (2002), keď píše: „Snaží se překonat či rozřešit protiklady, které vymezily
témata trvale přítomná v sociálně vědních diskuzích: mezi subjektivistickými a objektivistickými mody teoretizování, mezi materialistickou a symbolickou dimenzí sociálního života, a také mezi interpretací a explanací, synchronií a diachronií, mikro a makro úrovněmi analýzy“ (Wacquant, 2002, odst. 9).
ČL OVEK BOURDIEU
Tento príspevok bol pôvodne zamýšľaný ako bežná recenzia, avšak zámer sa evidentne nepodaril. Nepodaril sa preto, že ide o publikáciu, ktorá nenecháva čitateľa
chladným a nezainteresovaným, ale naopak motivuje k väčšej, osobnej aj emocionálnej zaangažovanosti. Niet sa čomu čudovať, ako konštatuje Maslowski, tým, že Bourdieu je kritikom scholastického uvažovania a že je jeho sociológia založená na odhaľovaní ilúzií, je považovaný za angažovaného sociológa (Maslowski, 2013: 52). Dokáže
primäť čitateľa k premýšľaniu v nových kontextoch, prehodnocovaniu svojich postojov
vo vedeckej i osobnej rovine, a taktiež vo veľmi praktickej rovine prinúti siahnuť po ďalších zdrojoch na doplnenie a rozšírenie svojej vždy neúplnej znalosti. A tak je výsledkom čítania namiesto recenzie aj ťažšie zaraditeľný text na pomedzí žánrov, ako aj samotná Bourdieuova útla publikácia, ktorú je možné čítať v rovnakej miere ako beletriu
či odbornú (auto)analýzu. Slovami autora: „Jediné, co je v každém případě jisté, že
jsem-li nezařaditelný jako empirický činitel, nepřestal jsem usilovat být co možná nejvíc nezařaditelný i jako vědec...“ (Bourdieu, 2012: 103).
Nejeden autor či autorka číta Pierra Bourdieua predovšetkým ako emancipačný projekt pre spoločnosť (Maslowski, 2013: 51). Taktiež moje čítanie bolo naozaj dobrodružným (áno, i vedeckým) zážitkom, ktorým som sa preniesla do takých odlišných sociálnych svetov, ktoré môžem v kontexte svojho habitu, polí a kapitálov len ťažko skutočne
pochopiť. Zároveň moje čítanie a následné písanie zostáva stále subjektivistickou interpretáciou, ovplyvnené mojím myslením, mojou výskumnou orientáciou, genderom či
mojím sociálnym pôvodom. Som si istá, že ďalší čitatelia v publikácii nájdu ďalšie línie,
ktoré budú považovať za smerodajné a prínosné. Publikáciu môžem odporučiť najmä
tým mladým etnológom a etnologičkám, ktorí a ktoré nejakým spôsobom s jeho teóriou pracujú, a ubezpečiť ich, že po prečítaní bude možno mnoho vecí inak.
Akosi sa po zatvorení tejto knihy nemôžem ubrániť pocitom, či nakoniec jeho vedecká práca nebola len sofistikovanou stratégiou (vedome spĺňajúcou prísne kritériá
vedeckosti) ako nastaviť zrkadlo predovšetkým akademickému svetu (no aj iným mocenským svetom) a pokusom o jeho narušenie zvnútra jeho vlastnými zbraňami; či antidualizmus (Wacquant, 2002) ukotvený v jeho univerzálnej teórii nie je len ľudskou
snahou o prekonanie rozporu v sebe samom, jeho vedecký boj, výsledkom túžby obyčajného človeka po dôstojnosti. Či jeho príbeh nie je len príbehom hľadania vlastného
miesta vo svete, sprevádzaný obavami z nepochopenia, pocitmi viny, pochybnosťami,
ktoré zažíva každý a každá z nás, alebo vnútornou potrebou byť uznaný (Wacquant,
2002) a prínosný, a tým potvrdiť zmysel svojej existencie. Či Bourdieu, tento svetoznámy teoretik praxe, rebel a bojovník, nechcel byť najmä človekom z mäsa a kostí, ktorého by bolo vidno aj za jeho náročnými textami, a ktorý sa usiloval nielen o dosiahnutie
spravodlivosti v spoločnosti, ale aj o hľadanie seba samého v nej, a na tento zámer si
vybral práve sociológiu. V týchto pocitoch ma utvrdzujú aj jeho záverečné slová: „... nic
by mi neudělalo větší radost než pomyšlení, že jsem svým dílem přispěl, aby někteří
Kamila Beňová
127
z mých čtenářů a čtenářek poznali v mých zkušenostech zkušenosti své, své potíže,
otázky, utrpení... a kdyby si z tohoto realistického ztotožnění... vybrali svůj způsob,
jak žít a dělat lépe to, co žijí a dělají“ (Bourdieu, 2012: 105). Stalo sa, pán Bourdieu,
merci.
LITERATÚRA
Bourdieu, P. (2012). Sociologické hledání sebe
sama. Brno: Doplněk.
Bourdieu, P. (1998). Teorie jednání. Praha: Karolinum.
Beňová, K. (2013). Doktorandské štúdium na
dvoch univerzitách. Kritická analýza. Rigorózna práca. Nitra: UKF.
Dopita, M. (2006). Epistemologie Pierra Bourdieua. In: Filozofia, 61 (4), 309-322.
Dopita, M. (2013). Recepce díla Pierra Bourdieua v české/slovenské sociologii. In: M.
Tížik (Ed.), Pierre Bourdieu ako inšpirácia
pre sociologický výskum. Bratislava: Sociologický ústav SAV, s. 277-295.
Maslowski, N. (2013). Pragmatická kritika kritické sociologie: Struktura, paměť, sociologie
a angažovanost. In: M. Tížik (Ed.), Pierre Bourdieu ako inšpirácia pre sociologický výskum.
Bratislava: Sociologický ústav SAV, s. 40-53.
Szapuová, M. (2009). Poznávajúci subjekt, epistemické komunity a rod. In: M. Szapuová
(Ed.), Situovaná veda. Podoby a kontexty
tvorby poznania. Bratislava: CRŠ, 2009, s.
121-239.
Wacquant, L. (2002). Pierre Bourdieu. In: Biograf 27, 46 odst. [cit. 10. 6. 2013] Dostupné
na http://www.biograf.org/clanky/members/clanek.php?clanek=v2707
O AUTORKE
KAMILA BEŇOVÁ (*1984) – vedecko-výskumná pracovníčka Inštitútu sociálnych
a kultúrnych štúdií Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Zároveň je externou doktorandkou Katedry etnológie a folkloristiky Filozofickej fakulty
Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, ktorej je aj absolventkou. Vo vedeckej činnosti sa dlhodobejšie orientuje na akademické prostredie a genderové vzťahy, pričom
jej dizertačná práca je zameraná na výskum doktorandského štúdia vo verejnom vysokom školstve na Slovensku a doktorátu ako špecifickej fázy v akademickej kariére.
Teoreticky vychádza z feministickej a kritickej perspektívy, z ktorých vyplýva aj jej
záujem o vzťahy medzi vedou a spoločnosťou.
128
ESEJ
1
62 • 2014
ROZH ĽAD Y • SPR ÁVY • G LO SY
ZA Ing. arch. IGOROM THURZOM (15. 8. 1933 – 17. 2. 2014)
Nebýva zvykom písať na stránkach tohto
časopisu nekrológy odborníkom z inej ako
etnologickej brandže. Ing. arch. Igor Thurzo
bol však častým prispievateľom do etnologických publikácií, občasným návštevníkom
v redakcii Slovenského národopisu, kde sa
vždy zaujímal čo nové sa deje, s čím by mohol
prispieť a samozrejme, priniesol svoje čerstvé
texty, najčastejšie recenzie kníh alebo výstav.
Ťažko uveriť, že ide skutočne o čas minulý,
pretože tento spôsob života si zachoval takmer do osemdesiatky, hoci v posledných rokoch mu zdravie veľmi neprialo.
Bol architektom–urbanistom, časť svojho
profesionálneho života prežil v bratislavskom
URBION-e ako projektant plánov rozvoja
a rastu veľkých územných celkov Slovenska.
Druhá, nemenej dôležitá línia jeho záujmov
bola ochrana a obnova architektonických pamiatok, ľudovú architektúru nevynímajúc.
Nevynechal azda nijakú príležitosť, keď sa
mohol zatúlať aj do odľahlejších kútov Slovenska, fotografovať a dokumentovať stavby
reprezentujúce tradície ľudového staviteľstva
– zaznamenával druhy stavieb, stavebné
techniky, konštrukcie, funkčné vlastnosti,
pôdorysy. Jeho bohaté fotoarchívy, aj poznatky o jednotlivých regiónoch Slovenska často
využíval v spolupráci s redakciou časopisu
Krásy Slovenska, kde bol tiež pravidelným
prispievateľom. O tom, že v tejto oblasti patril
k tým najfundovanejším, svedčí jeho publikácia Ľudová architektúra na Slovensku
(2004).
Nezostával však len pri dokumentovaní.
Aktívne a zanietene sa po celý život zapájal
do ochrany pamiatok a kvality kultúrneho
prostredia. Spomeňme len participáciu na
publikácii Bratislava/nahlas, zaslúžil sa o záchranu historického jadra starého Martina
a budovanie Martina ako centra národnej kultúry, podieľal sa napríklad na rekonštrukcii
rodného domu Janka Kráľa v Zlatých Moravciach, urbanistickej štúdii osady Vlkolínec,
podával fundované návrhy na vyhlásenie vybraných objektov za národnú kultúrnu pamiatku, venoval sa záchrane detvianskych
krížov. K Detve a jej okoliu sa vždy hrdo hlásil, pretože odtiaľ pochádzal jeho starý otec
Július Juraj Thurzo – prvý slovenský námorný kapitán.
Aktívne spolupracoval nielen s etnológmi
(napríklad participoval na kolektívnom výskume v Tekovských Lužanoch), ale najmä
s ochranármi, geografmi, aj s občianskymi
aktivistami za záchranu kultúrneho dedičstva. Bol členom Národopisnej spoločnosti
Slovenska pri SAV, Slovenskej geografickej
spoločnosti pri SAV, Komisie pre ochranu historických diel a ich zázemia pri SZOPK, ale
napr. aj členom petičného výboru Petície za
záchranu bratislavského PKO. Spolok architektov Slovenska ho v roku 2011 ocenil Cenou
Martina Kusého za kriticko-teoretickú reflexiu architektúry vychádzajúcu z angažovaného postoja k ochrane kultúrneho dedičstva.
Ing. arch. Igor Thurzo zanechal veľkú fotodokumentačnú zbierku už čiastočne aj neexistujúcich objektov ľudovej architektúry,
129
Ing. Arch. Igor Thurzo. Foto: Zuzana Beňušková.
cez ktorú sa nám ešte určite bude prihovárať.
Nebol typom vodcu, ktorý by potreboval presadiť sám seba, ale vždy mu išlo o vec. Svojou
zanietenosťou a priateľskou povahou si vedel
získať a vedel prepájať ľudí rôznych profesií,
ktorí spoločnými silami zachránili časť kultúrneho dedičstva aj v časoch kultúre nie veľmi prajných.
Za všetkých, ktorí si ho vážili a pre ktorých
zostáva symbolom kultúrneho človeka – Igor,
ďakujeme. Česť Tvojej pamiatke.
ZUZANA BEŇUŠKOVÁ,
Ústav etnológie SAV v Bratislave
PhDr. JAN SOUČEK (1946 – 2014)
Dňa 21. februára 2014 sme sa v Brne naposledy rozlúčili s kolegom PhDr. Janom
Součkom. Mnohí sme vedeli, že je chorý, ale
jeho predčasná smrť nás aj tak zaskočila. Mal
ešte ďalšie plány, ktoré už sám nenaplní.
J. Souček vyštudoval etnografiu na FF
UJEP v Brne. Po absolvovaní štúdia v roku
1969 nastúpil ako odborný pracovník do Krajského strediska ľudového umenia v Strážnici,
kde bol v rokoch 1983 - 1986 aj riaditeľom. Zaoberal sa vývojom ľudovej kultúry v morav-
130
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
skom regióne juhovýchodnej Moravy a svoju
pozornosť venoval predovšetkým vývinovým
tendenciám staviteľstva a bývania. V súvislosti s výstavbou múzea ľudových stavieb
v prírode v Strážnici sa zaoberal aj dokumentáciou ľudových stavieb a otázkami budovania a vybavovania múzeí tohto typu. Zo sociálnej kultúry ho zaujala problematika
vzťahu náboženstva a ľudového zvykoslovia.
Spolu s V. Frolcom, J. Langerom a J. Vařekom založili nový časopis Ethnologia Euro-
pea Centralis, ktorý mapuje etnografiu strednej Európy. Svojím zameraním je v našom odbore jedinečný, pretože umožňuje komparáciu dosiahnutých bádateľských výsledkov
kolegov z viacerých kultúrne blízkych štátov.
Vydávanie tohto časopisu dlhé roky J. Souček
financoval z vlastných zdrojov, hoci od roku
1990 už v etnografii nepôsobil, bol súkromným podnikateľom. Robil to skutočne nezištne a ako potvrdila jeho dcéra, vyčlenil financie aj na ďalšie roky vydávania časopisu.
Význam tohto jeho filantropického činu by
nemal byť nikdy zabudnutý, pretože vydávať
časopis aj v časoch hospodárskej krízy chcelo
skutočne guráž.
Dovoľte mi, aby som sa takto za slovenských etnografov Honzovi úprimne za jeho
kolegiálnosť poďakovala. Nikdy ti to nezabudneme! Budeš nám chýbať.
RASTISLAVA STOLIČNÁ,
Ústav etnológie SAV v Bratislave
PhDr. Jan Souček. Foto: Z rodinného archívu.
BLAHOŽELANIE K ŠESŤDESIATKE
Mgr. DUŠANA RATICU, CSc.
Keď v roku 1978 prišiel do vtedajšieho Národopisného ústavu SAV na vedeckú ašpirantúru (doktorandské štúdium) rozhľadený absolvent národopisu z Filozofickej fakulty UK,
potešil som sa, že sa posilňuje náš mužský
element v tradične feminizovanom odbore.
Prekvapila ma odvaha vtedajšej riaditeľky pani Boženy Filovej prichýliť v ústave ďalšieho
mladého človeka, ktorého „kádrový profil“
bol pre vtedajší režim nevhodný. Kto by vtedy
povedal, že sa z Dušana stane prvý riaditeľ
ústavu po páde komunizmu? Prekvapila ma
tiež téma jeho dizertačnej práce, ktorou sa
dovtedy nik nezaoberal a úspešne ju obhájil:
Etnografické aspekty socializácie jednotlivca
v dedinskom spoločenstve. Veď na škole sa
profiloval teoreticko-metodologicky a folkloristicky. Ale tak to vtedy bolo, aj človek s vyhranenými názormi musel uprednostniť
„potrebnú“ tému pred svojimi záujmami.
A zaujala ma záľuba v hudbe, ktorej sa v súkromí venoval, čo zužitkoval na konferenč-
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
ných večierkoch. Ak bol k dispozícii klavír.
Tieto danosti sa prelínali v jeho ďalšom pôsobení.
Vedecká orientácia Dušana Raticu sa odvíjala od tematiky rodiny k vybraným problémom spoločenských vzťahov. Zaoberal sa
etnografickým štúdiom rodiny, vzťahom rodinnej výchovy a morálky, socializáciou jednotlivca, skúmal vzťah socializácie a tradície,
pričom sa zameriaval na (vtedy) súčasné vidiecke spoločenstvo. Jeho sociologicko-antropologická orientácia sa prejavila v rozpracovaní témy status a rola na príkladoch
dieťaťa a starých ľudí, ale aj v následnom zameraní na problematiku hodnôt a hodnotových orientácií. Odrazom nového prístupu
ku skúmaniu spoločenských javov a procesov
sú zborníky Kontinuita a konflikt hodnôt
každodennej kultúry (1991) a najmä Zmeny
v hodnotových systémoch v kontexte každodennej kultúry (1992), ktoré ako vedúci výskumného tímu inšpiroval a editorsky spra-
131
Mgr. Dušan Ratica, CSc. Zdroj: Archív Ústavu
etnológie SAV v Bratislave
coval. K novátorským témam patria práce
o násilnom združstevňovaní vidieka, psychologických aspektoch adaptácie v prostredí
mestského sídliska, obraze spoločnosti v slovenskej etnológii (spolu so Z. Beňuškovou)
alebo o etnologických východiskách štúdia
emigrácií.
Prelomový rok 1989 ovplyvnil profesionálnu dráhu jubilanta. Po prvom spoločenskom
diskurze, keď SAV zápasila o prežitie ako
inštitúcia, prišlo aj na jednotlivé ústavy. Bolo potrebné zmeniť teoreticko-koncepčnú
orientáciu disciplíny, nastoliť nové, komunistickou ideológiou nezaťažené vedenie a aktívne sa zapojiť do transformácie SAV a spoločenských vied. Za riaditeľa ústavu bol
zvolený Dušan Ratica (1992 – 2000) a treba
mu dnes s odstupom času verejne poďakovať
za zvládnutie tejto neľahkej úlohy. Stal sa
predsedom Snemu SAV, zabezpečil kontinuitu výskumných projektov ústavu, obhájil
opodstatnenosť disciplíny, ktorej nové smerovanie vyjadrilo aj premenovanie Národopisného ústavu na Ústav etnológie (1994).
132
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
S „riaditeľovaním“ však súvisela aj nepríjemná nutnosť redukcie pracoviska. Bolo to
obdobie vyrovnávania sa s komunistickou
minulosťou, ale aj s dovtedy neznámymi „novými pomermi“. Vďaka nadhľadu a rozvahe
Dušana Raticu sa podarilo zachovať ústav
i dobré kolegiálne vzťahy. Keď som spomenul kontinuitu vedeckých
projektov, mal som na mysli hlavne prípravu
Encyklopédie ľudovej kultúry Slovenska
(1995), ktorá bola vo finalizačnej fáze. Dušan
mal redakčne na starosti skupinu hesiel z teórie a metodológie vedy, do ktorej autorsky či
spoluautorsky prispel viacerými heslami.
Pred odovzdaním encyklopédie do tlače bol
jej posledným korektorom. V posledných rokoch patrí medzi aktuálne
priority digitalizácia archívnych dokumentov
ústavu (fotografických a kresbových), spracovanie elektronického katalógu a sprístupnenie tohto rozsiahleho fondu (okolo 120 tisíc
jednotiek) verejnosti prostredníctvom internetu. Ako blízky spolupracovník viem, že
ide o koncepčne, technicky, metodologicky,
kvantitatívne a časovo náročnú úlohu, ktorá
si vyžaduje vedomosti, značnú trpezlivosť
a pevné nervy. Keďže sme v závere druhého,
tentoraz medzinárodného projektu tohto zamerania, verím v úspešné ukončenie a azda
aj poďakovanie. Veď náš ústav je v tomto smere priekopníkom.
A nesmiem zabudnúť ešte na jednu oblasť
záujmu, ktorá tiež súvisí s dokumentáciou
a digitálnou technikou. Je to nielen ochota,
ktorou pomáha viacerým kolegyniam a kolegom so spracovaním ich ilustračných príloh, ale aj spoluautorstvo cyklu videodokumentov o osobnostiach našej vedy. Dobrý
nápad a cenný príspevok k dejinám etnológie
na Slovensku v 20. storočí.
Vážený kolega a priateľ, želám Ti zdravie,
veľa tvorivých nápadov a elánu pri ich realizovaní. A mladistvého ducha, ktorý Ťa doposiaľ verne sprevádzal. DANIEL LUTHER,
Ústav etnológie SAV v Bratislave
JURAJ ZAJONC SLÁVI PÄŤDESIATKU!
Druhého marca 2014 sa PhDr. Juraj Zajonc, CSc., vedecký pracovník Ústavu etnológie SAV, dožíva úžasného jubilea. Z pohľadu
spolužiačky z univerzitných štúdií, kolegyne
a kamarátky, ktorá mu k narodeninám praje
to najlepšie, je toto jubileum skutočne úžasné. Nie preto, že dosiahnuť v zdraví „päť krížikov“ je pre etnológa čosi neobvyklé. Dôvodom môjho žasnutia je, že hoci sa poznáme
tridsať rokov a pôsobíme na jednom pracovisku, plynutie času registrujem iba na sebe.
Juraj, hoci kalendár hlási, že je už päťdesiatnik, neprestáva byť pracovitý, zvedavý a voči
zmenám otvorený rovnako ako v časoch našich štúdií. Hoci jeho odborná biografia, šírka
záujmov a dosiahnutých pracovných výsledkov by inému mohli spôsobiť istú únavu, je
zjavné, že tomuto päťdesiatnikovi čas neubližuje, ale prospieva. Želám si, v mene svojom
i v mene všetkých jeho kolegov a spolupracovníkov, aby tak bolo stále a darilo sa mu
i naďalej! Juraj Zajonc sa narodil v roku 1964 v Nitre. V roku 1987 absolvoval štúdium odboru
národopis na Katedre etnografie a folkloristiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave obhájením diplomovej
práce Tradičné ľudové liečenie v obciach severovýchodného Gemera. Jeho výskumnícke
predpoklady a etnografické terénne zručnosti precizované štúdiom a kultivované
i školiteľkou jeho diplomovej témy – doc.
PhDr. Emíliou Horváthovou, CSc. – boli už
počas štúdia odmenené cenami za vedecko-výskumnú činnosť. Tie mu v rokoch 1984
a 1986 udelila Slovenská národopisná spoločnosť pri SAV.
Okrem témy tradičného liečenia sa Juraj
Zajonc počas štúdia cieľavedome orientoval
na problematiku tradičných textilných techník, spracovania a využitia textilu, jeho praktických funkcií a výtvarných aspektov. V jej
rámci nadviazal na svoje preduniverzitné vedomosti i praktické zručnosti nadobudnuté
vďaka od detstva prehlbovanému nadšenému
záujmu o ručné textilné techniky a výtvarné
umenie. Technologické, výrobné, výtvarné,
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
dekoratívne i funkčné aspekty textilu, počínajúc od prípravy vlákna cez výrobu textílií
až po ich široké uplatnenie v kultúre, sa stali
najvýraznejšie profilovanou oblasťou záujmu
jubilanta a ostávajú ňou dodnes.
Na Katedre etnografie a folkloristiky FF
UK získal Juraj Zajonc v roku 1989 titul PhDr.
počas študijného pobytu v Národopisnom
ústave SAV v Bratislave. Jeho pridelenou študijnou témou sa na obdobie 1988 – 1991 stali
tradičné formy chovu hospodárskych zvierat.
Táto téma však nadlho nezostala prioritnou.
V pokračovaní úspešne začatej akademickej kariéry Juraja Zajonca sa totiž v priebehu
90. rokov 20. storočia začali odrážať zmeny,
ktorými v tomto období prechádzala nielen
spoločnosť Slovenska, ale i disciplína, v ktorej
pôsobil. Národopisná orientácia bádania začala v odbore postupne slabnúť, čo išlo ruka
v ruke s trendom prenikania nových poznávacích a teoretických impulzov do sféry sociálnych a humanitných vied v postsocialistických krajinách vôbec. V slovenskej
etnológii sa metodologický odklon od popisnosti k porovnávaniu a interpretácii, rast
záujmu o dovtedy tabuizované témy a o aplikáciu nových teoretických rámcov prejavili
vnútorne istou antropologizáciou paradigmy,
navonok premenovaním disciplíny na etnológiu a akademického ústavu na Ústav etnológie SAV (1994). Na súdobých zmenách odboru sa však podieľali aj iné procesy, ktorých
sa Juraj Zajonc stal aktívnym činiteľom. Proces záujmu o tradičnú kultúru Slovenska,
odohrávajúci sa viac než storočie predovšetkým na pôde národopisu, sa dostal do fázy
syntetizácie poznatkov a úsilie tímu akademického ústavu sa na pôde viacerých veľkých projektov sústredilo na ich sprístupnenie verejnosti v podobe kolektívnych
publikácií.
Skoro po nástupe na interné doktorandské štúdium (1991 – 1994) na tému využívania informačných technológií na báze výpočtovej techniky v národopise bol Juraj Zajonc
začlenený do kolektívu pripravujúceho dvojdielne dielo Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska (vyšla v roku 1995) ako tajomník re-
133
PhDr. Juraj Zajonc, CSc. Zdroj: Archív Ústavu
etnológie SAV v Bratislave
dakcie. Okrem toho bol spoluzostavovateľom
obrazovej časti i registra Encyklopédie a autorom viac než stovky jej hesiel – predovšetkým z problematiky tradičných zamestnaní.
Obdobie, keď bol tento rozsiahly projekt finalizovaný, sprevádzali okrem vnútornej
transformácie disciplíny aj externé vplyvy súvisiace s technologickým rozvojom. V práci
vedcov sa vtedy nielenže začali dovtedajšie
písacie stroje nahrádzať osobnými počítačmi,
ale ako úplná novinka v etnológii sa v plnom
rozsahu a úspešne využili pri príprave rukopisu Encyklopédie, či už išlo o redakčné spracovávanie textov hesiel alebo tvorbu registrov, systému odkazov a ďalších. Súčasne sa
v Ústave etnológie SAV realizovali prvé pokusy uplatniť výpočtovú techniku na spracovanie výskumných dát, tvorbu databáz a prácu s nimi. A to jednak v dokumentačnej práci
pri budovaní vedeckých archívov ústavu, jednak v oblasti spracovania samotných vedeckých poznatkov.
Táto problematika, ktorú tak špecificky
priniesli do kariéry Juraja Zajonca čas a vnútorný vývoj disciplíny, sa stala ťažiskom jeho
vedeckého záujmu v období rokov 1994 –
1997. V doktorandskom štúdiu vtedy pokra-
134
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
čoval popri povinnostiach odborného pracovníka ústavu. V marci 1997, zúročiac všetky získané skúsenosti a využijúc vlastný etnografický empirický materiál, Juraj Zajonc
obhájil dizertáciu Niektoré možnosti aplikácie výpočtovej techniky vo vedeckovýskumnom procese etnológie na Slovensku (s príkladmi z textilnej kultúry). Práca, vzhľadom
na svoje zameranie a široký praktický prínos
pre slovenskú etnológiu, tvorí v disciplíne dodnes významný medzník. Jednak bola prelomovou v jej pohľade na využívanie novej
techniky vo vedecko-výskumnom procese,
jednak pripravila cestu tvorbe elektronických
katalógov, digitalizácii fotografických, kresbových, textových, filmových a zvukových
vedeckých archívnych fondov pracoviska ako
dát dovtedy uchovávaných na klasických
analógových médiách, a napokon i sprístupňovaniu digitálnych archívnych dokumentov
na internete.
Tematická orientácia projektov, v rámci
ktorých sa v ďalšom období rozvíjala vedecká
činnosť Juraja Zajonca, poukazuje na niekoľko ťažiskových oblastí. Významný podiel
v nej tvorí jeho pokračujúca práca pre vedecké archívy ústavu, najmä koncepčná príprava
podmienok budovania elektronických katalógov k archívnym fondom. S týmto zámerom
Juraj Zajonc v spolupráci s PhDr. Lucií Uhlíkovou, PhD. z brnianskeho pracoviska Etnologického ústavu AV ČR a PhDr. Ingrid Kostovskou z Informačno-dokumentačného
útvaru ÚEt SAV vytvoril a v niekoľkých overovacích projektoch precizoval tzv. univerzálny etnologický formulár vhodný na popis
všetkých typov archívnych dokumentov v etnológii. Ako základ popisu dokumentu z hľadiska obsahu stanovil jeho tzv. multiaspektovú analýzu umožňujúcu katalogizovať
dokument z viacerých tematických hľadísk
súčasne. Formulár postavil ako základný prvok elektronického katalógu nezaťaženého
klasickým národopisným hierarchickým prístupom k triedeniu študovaných javov. Jeho
znalosti a skúsenosti v tejto oblasti dnes využívajú Vedecké archívy ÚEt SAV v dokumentačnej práci, ale napr. aj pri zostavovaní bibliografií.
Záujem Juraja Zajonca o štúdium tradičnej
kultúry sa odrazil v jeho rozpracovaní tém
predstáv o svete, tradičného liečenia, ľudo-
vého nábytku, dekoratívneho prejavu či slovesných folklórnych žánrov – predovšetkým
zariekaní. Do okruhu jeho bádateľskej pozornosti spadajú aj otázky rozvoja etnológie ako
vedeckej disciplíny a dejiny vedeckého myslenia v nej v 20. storočí. Svoju pozornosť
orientoval aj na etnologický výskum mesta,
štúdium spoločenskej funkcie historických
mýtov, výskum prejavov postsocialistickej
transformácie a jej dopadov na regionálny
rozvoj Slovenska. K jeho najnovším témam
možno zaradiť záujem o problematiku obyčají a rituálov pretavený do etnologického
štúdia súčasných podôb sviatkovania.
Napriek množstvu spomínaných, ale i ďalších, tu nespomenutých bádateľských záujmov predstavuje jednoznačne najvýraznejšiu
z odborných tém Juraja Zajonca oblasť tradičnej textilnej kultúry. Jej venoval ako výskumník-etnograf doteraz najviac svojho
času i publikačného úsilia. Dôsledne uplatňovaný pohľad na textil cez jeho technologickú stránku a kultúrno-historický prístup
k štúdiu tejto problematiky a interpretácii poznatkov vytvorili predpoklady na pozoruhodne širokú spoluprácu, ktorú Juraj Zajonc, ako
špičkový expert v problematike textilu a textilných techník, nepretržite rozvíja. A to nielen v rámci etnológie v celoeurópskom meradle, ale i mimo nej. Aktívne spolupracuje
s mnohými domácimi a zahraničnými múzeami, s Ústredím ľudovej umeleckej výroby,
s rozličnými záujmovými združeniami venujúcimi sa tradičným textilným technikám, ale
tiež s historikmi, archeológmi, reštaurátormi
či výtvarníkmi. Téma textilnej kultúry však
nie je len dominantnou oblasťou, v rámci ktorej Juraj Zajonc koncepčne už tri desaťročia
rozvíja vedecké poznanie a sprostredkúva ho
odbornej i laickej verejnosti – naposledy v podobe vynikajúcej monografickej publikácie
Premeny vlákna (2012), ocenenej Prémiou
Literárneho fondu za vedeckú a odbornú literatúru za rok 2012 v kategórii spoločenských vied. Svoje teoretické i praktické poznatky v tejto oblasti sprístupňuje od roku
1995 aj ako externý vysokoškolský pedagóg.
Meno etnológa Juraja Zajonca sa na Katedre
textilu bratislavskej Vysokej školy výtvarných
umení neoddeliteľne už viac než pätnásť rokov spája s prednáškami Dejiny textilných
techník či Dejiny textilu a cvičeniami Ručné
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
textilné techniky a Historické textilné techniky.
Šírka odborného profilu Juraja Zajonca
a plocha, ktorú tento profil zaberá v slovenskej etnológii, sú pozoruhodné. Je možné
o ňom hovoriť rovnako zodpovedne ako
o vedcovi, výskumníkovi, pedagógovi i popularizátorovi poznatkov. Z hľadiska jeho nasadenia vo všetkých týchto oblastiach je to
v jednej osobe cieľavedomý individualista,
vyhľadávaný kolektívny hráč i vynikajúci organizátor s veľkou zodpovednosťou, dôslednosťou a prirodzenou autoritou.
Do ďalších rokov mu úprimne prajem pevné zdravie a veľa pracovných úspechov!
KATARÍNA POPELKOVÁ,
Ústav etnológie SAV v Bratislave
PhDr. JURA J ZA JONC, CSc.
VÝBEROVÁ PERSONÁLNA
BIBLIOGRAFIA 1987 – 2013
Vedecké monografie:
Premeny vlákna.
Trnava : Edition Ryba, 2012. 235 s.: 220 obr.,
angl. res.
Kapitoly v monografiách:
Prečo je Nitra staroslávne mesto. In: Mýty naše
slovenské. E. Krekovič, E. Mannová, E. Krekovičová (Eds.). Bratislava : Academic Elektronic Press, 2005, s. 134-149: 5 obr.
Návrhy paličkovaných čipiek Vojtecha Angyala.
In: Blümlová, D. – Tolarová, Z. a kol., Čas secese. Kapitoly z kulturních dějin přelomu 19.
a 20. století. Ediční řada Historia culturae
XIII, Studia 8. České Budějovice : Jihočeská
univerzita v Českých Budějovicích ve spolupráci s Novou tiskárnou Pelhřimov, 2007,
s. 118-154: 17 obr.
Miestna kultúra a spoločenský život obcí pod
Malými Karpatmi v postsocialistickej transformácii. In: Mestá a dediny pod Malými Karpatmi. Etnologické štúdie. O. Danglová, J. Zajonc (Eds.). Bratislava : Ústav etnológie SAV,
2007, s. 181-218: 9 obr.
K dejinám košikárstva. In: Juriga, P. a kol., Košikárstvo – premeny vŕbového prútia. Bratislava
: Ústredie ľudovej umeleckej výroby ako spo-
135
ločné vydanie s Grafickým štúdiom Ing. Petra
Jurigu, 2007, s. 12-29: 65 obr.
Návraty paličkovanej čipky. In: Tradícia dnes?
Bratislava : Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2007, s. 75-93: 11 obr., angl. res.
Slowakei und Slowaken in der „österreichisch-ungarischen Monarchie in Wort und Bild“.
Eine (volkskundliche) Produktions- und Rezeptionsgeschichte. In: Zu Produktion und
Rezeption der „österreichisch-ungarischen Monarchie in Wort und Bild“. J. Fikfak, R. Johler
(Hg.). Wien : Institut für Europäische Ethnologie, 2008, s. 172-191: 2 obr. [spoluautorky
Gabriela Kiliánová, Katarína Popelková, Monika Vrzgulová].
Spoločenský život mesta Nitra po rozpade Rakúsko-Uhorskej monarchie (1918 - 1945) a jeho obraz v pamäti mesta. In: Paměť města.
Obraz města, veřejné komemorace a historické
zlomy v 19.-21. století. M. Ferencová, J. Nosková (Eds.). Brno – Bratislava : Etnologický
ústav AVČR, v.v.i. pracoviště Brno – Statutární
město Brno, Archiv města Brna – Ústav etnológie SAV, 2009, 273-310: 9 obr.
Vedecké práce v časopisoch:
Domácka výroba tkanín na juhozápadnom
Zemplíne (1900 - 1990). In: Slovenský národopis, roč. 41, 1993, č. 4, s. 397-422: 33 obr.,
5 tab., angl. res.
Niektoré európske paralely súčasného čipkárstva
na Slovensku. In: Slovenský národopis, roč.
43, 1995, č. 4, s. 461-470: 10 obr., angl. res.
Niektoré paralely roľníckych čipiek v Honte. (Príspevok ku kultúrnohistorickému obrazu.) In:
Slovenský národopis, roč. 45, 1997, č. 4, s. 359381: 21 obr., angl. res.
Slovensko a Slováci v diele Rakúsko-uhorská monarchia slovom a obrazom (K formálnej a obsahovej analýze textov a vyobrazení z pohľadu slovenskej etnológie na konci 20. storočia;
percepcia diela súdobou slovenskou spoločnosťou a národopisom). In: Slovenský národopis, roč. 49, 2001, č. 1, s. 5-31: 14 obr., nem.
res. [spoluautorky Gabriela Kiliánová, Katarína Popelková, Monika Vrzgulová].
Tradičné spôsoby prípravy osnovy na Slovensku.
In: Etnološka istraživanja. Ethnological Researches. I. Šestan (Ed.). Vol. 8, 2002, s. 11-36;
5 obr.; chorv. preklad, s. 37-57.
Mesto a spoločensko-historické procesy: východiská analýzy. Niekoľko príkladov z mesta
Nitra. In: Slovenský národopis, roč. 51, 2003,
č. 2, s. 178-192: 5 obr., angl. res.
Tradičné predstavy a názory spojené s pradením
136
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
a tkaním. In: Slovenský národopis, roč. 52,
2004, č. 4, s. 349-403: 14 obr., angl. res.
Textilná kultúra: od národopisu k etnografii a etnológii materiálnej kultúry. In: Etnologické
rozpravy, roč. 11, 2004, č. 2, s. 25-39: 2 schémy.
Tradičné predstavy a názory spojené s pradením
a tkaním. In: Slovenský národopis, roč. 52,
2004, č. 4, s. 349-403: 14 obr., angl. res.
Slovenský ornament v tlačených vzorníkoch.
(K vzniku a významu zbierok vzorov od konca 19. do polovice 20. storočia.) In: Národopisná revue, roč. 15, 2005, č. 1, s. 3-14: 8 obr.
Tradičná kultúra v internetovej prezentácii obcí
malokarpatského regiónu. In: Etnologické rozpravy, roč. 12, 2005, č. 2, s. 166-182: 2 obr.
Pri stole pracujúcich alebo tekvica ako ananás.
In: Etnologické rozpravy, roč. 13, 2006, č. 2,
s. 188-205.
Elektronický katalóg Wollmanovského archívu:
aktuálny stav spracovania. In: Národopisná
revue, roč. 17, 2007, č. 1, s. 39-49: 6 obr., angl.
res. [spoluautorka Katarína Popelková].
Po prvej tisícke... Skúsenosti z tvorby Elektronického katalógu obrazových dokumentov
Ústavu etnológie SAV. In: Slovenský národopis, roč. 56, 2008, č. 4, s. 445-466: 6 obr., angl.
res. [spoluautorka Katarína Popelková].
Výskum v okrese Modrý Kameň v roku 1950 ako
príklad prenikania marxizmu do slovenského
národopisu. In: Slovenský národopis, roč. 58,
2010, č. 4, s. 425-442: 8 obr.
Výskum v okrese Modrý Kameň v roku 1950 ako
príklad prenikania marxizmu do slovenského
národopisu. In: Slovenský národopis, roč. 58,
2010, č. 4, Errata, s. 425-442i: 8 obr.
Dve čínske textílie z pozostalosti Milana Rastislava Štefánika zo zbierky Slovenského národného múzea-Historického múzea v Bratislave. In: Zborník Slovenského národného
múzea, roč. 101, 2010, História 47, s. 5-26: 17
obr., angl. res.
Vplyv modernizačných snáh Jozefa II. na domácku výrobu plátna. In: Ethnologia Europea Centralis, 10, 2011, s. 17-28: 3 obr., nem. res.
Tradičná textilná kultúra vo výučbe textilných
výtvarníkov na Vysokej škole výtvarných
umení v Bratislave. In: Zborník Slovenského
národného múzea v Martine, roč. 105, 2011,
Etnografia 52, s. 176-191: 8 obr.
Návod na pestovanie ľanu a konopy z roku 1789.
In: Ethnologia Europea Centralis, 11, 2013, s.
19-30: 3 obr., nem. res.
Vedecké práce v zborníkoch:
Chov väčších hospodárskych zvierat a jeho vplyv
na krajinu (na príklade obce Michalková,
okres Zvolen). In: Záverečný seminár grantovej úlohy č. 193 „Interakcia človeka a životného
prostredia z etnografického aspektu“. Bratislava : Národopisný ústav SAV, 1991, s. 13-20.
Niekoľko poznámok k fungovaniu tkanín v procese identifikácie slovenského obyvateľstva
juhozápadného Zemplína. (Pokus o analýzu.)
In: Južný Zemplín. Štúdie o etnokultúrnom
vývoji národnostne zmiešanej oblasti. Bratislava : Národopisný ústav SAV, 1994, s. 116-123.
Od konkrétneho autora k „anonymnému ľudu“,
od lokálnych odlišností k teritoriálnej podobnosti (k vývoju preberaných tkanín na Slovensku v 20. storočí). In: Tradičná ľudová kultúra a výchova v Európe. Nitra : Katedra
regionalistiky FHV VšPg – VŠP, 1995, s. 67-75:
nem. res.
Ornament v tradičnej kultúre – pokus o komplexné vymedzenie In: Ornament a štýl. [Zborník
z konferencie.] E. Krekovič (Ed.). Bratislava :
SNS – SAS, 1996, s. 13-26: 1 tab., nem. res.
Činovať – k vývoju obsahu a pôvodu pojmu. In:
Varia VI. Zborník zo VI. kolokvia mladých jazykovedcov. Bratislava : SJS, 1997, s. 186-197:
6 obr.
Východiská relatívnej chronologizácie magických a náboženských textov. In: Magie a náboženství. [Zborník z konferencie.] L. Tarcalová (Ed.). Studie Slováckého muzea, sv. 2.
Uherské Hradiště : Slovácké muzeum, 1997,
s. 139-143.
Kruh, rozeta a svastika na ľudovom nábytku
a ich interpretácia. In: Dekoratívny prejav –
tradícia a súčasnosť. O. Danglová, J. Zajonc
(Eds.). Etnologické štúdie 6. Bratislava : Veda,
1998, s. 134-150: 18 kresieb, angl. res.
Pomenovanie ako východisko skúmania ornamentálnych motívov (na príklade výšiviek
a paličkovaných čipiek). In: Varia VII. Zborník
z VII. kolokvia mladých jazykovedcov. Bratislava : SJS, 1998, s. 268-279: 8 obr.
Strigy, bosorky, bohyne a iné ženy, ktoré „vedia“.
In: Žena z pohľadu etnológie. H. Hlôšková, M.
Leščák (Eds.). Bratislava : Prebudená pieseň
– Katedra etnológie FF UK, 1998, s. 37-47:
3 obr., angl. res.
Bemerkungen zur heutigen Spitzenklöpplelei in
der Gemeinde Chorvátsky Grob. In: Hrvatske
čipke u Europi. Zbornik radova sa znanstveno-stručnoga skupa. T. Petrović (Ed.). Lepoglava : Turistička zajednica grada Lepoglave,
2000, s. 23-30: 6 obr., res.
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
Häusliche Gewebeproduktion in der Slowakei.
In: Szőttes textíliák mindennapi életünkben.
G. Vila (Ed.). Heves : PR-editor Nyomda, 2000,
s. 67-72, 152: maď. res.; 4 obr. (č. 27-30 v prílohe).
Paličkovaná čipka na sakrálnych textíliách troch
rímskokatolíckych kostolov v Bratislave
(Úvodné výsledky výskumu). In: Čipka na oltaru. U čast jubileja 2000. Zbornik radova za
znanstveno-stručnoga skupa. T. Petrović
(Ed.). Lepoglava : Turistička zajednica grada
Lepoglave – Grad Lepoglava, 2001, s. 33-50:
4 obr., res.
Nové podnety vo vývoji paličkovanej čipky na
území Slovenska na prelome 19. a 20. storočia. In: Središnji čipkarski tečaj u Beču: povijest, djelovanje i recepcija u zemljama AustroUgarske Monarhije; Zentralspitzenkurs in
Wien: History, Work and Reception in the
Countries of the Austro-hungarian Monarchy.
Zbornik radova sa znanstveno-stručnoga skupa. T. Petrović (Ed.). Lepoglava : Turistička
zajednica grada Lepoglave – Grad Lepoglava,
2002, s. 61-89: 5 obr., nem., chorv. res.
Čipka na čepci (technologické a slohové paralely). In: Čipka u kulturi tekstila i odijevanja;
Lace in the Culture of Textile and Clothing.
Zbornik radova sa znanstveno-stručnoga skupa. T. Petrović (Ed.). Lepoglava : Turistička
zajednica grada Lepoglave – Grad Lepoglava,
2003, s. 75-108: 7 obr., nem., chorv. res.
Univerzálna karta – dvě podoby jedné databáze.
In: Neničte archivy! Současné metody dokumentace lidové kultury a digitalizace získaného materiálu či údajů o něm. Sborník příspěvků. Strážnice : Ústav lidové kultury, 2003,
s. 39-50: 2 obr., 6 tab. [spoluautorka Lucie
Uhlíková].
Slovenská čipka – ku genéze konštruktu kultúrneho prvku. In: Narodne i/ili nacionalne čipke; Folk and/or national Laces. Zbornik
radova sa znanstveno-stručnoga skupa. T. Petrović (Ed.). Lepoglava : Turistička zajednica
grada Lepoglave – Grad Lepoglava 2004, s. 99131: 6 obr., nem., chorv. res.
Multiaspektová analýza ikonografických prameňov: fotografia. In: Fotografie jako ikonografický pramen. Sborník příspěvků 20. strážnického symposia konaného ve dnech 15.–16. září
2004. Strážnice : Národní ústav lidové kultury,
2004, s. 16-24: 10 obr. [spoluautorka Katarína
Popelková].
Tradičné predstavy a názory spojené s nástrojmi
na pradenie. In: Kult a mágia v materiálnej kultúre. Zborník z etno-archeologického seminá-
137
ra. E. Krekovič (Ed.), T. Podolinská (Co-ed.).
Bratislava : Ústav etnológie SAV – SAS – Spoločnosť Antona Točíka, 2004, s. 83-93: 2 obr.
Town and socio-historical processes: initial points of analysis. Some examples from the town
of Nitra. In: Fieldwork and Communities.
Z. Uherek, J. Grill (Eds.). Prague Occasional
Papers in Ethnology No. 7. Praha : Etnologický
ústav AV ČR, 2005, s. 110-125.
Význam Anny Drobovej v slovenskom čipkárstve
20. storočia (súčasné poznatky). In: Učiteljice,
dizajnerice, čipkarice; Teachers, Designers,
Lacemakers. Zbornik radova sa znanstvenostručnoga skupa. T. Petrović Leš (Ed.). Lepoglava : Turistička zajednica grada Lepoglave
– Grad Lepoglava 2005, s. 53-66: 5 obr., nem.,
chorv. res.
Dva príklady rekonštrukcie na základe archeologického nálezu: výšivka a paličkovaná čipka. In: Experimentálna archeológia a popularizácia archeologického bádania v múzejnej
a školskej praxi. Zborník referátov z konferencie. M. Kotorová-Jenčová (Ed.). Hanušovce nad Topľou : Vlastivedné múzeum v Hanušovciach nad Topľou, 2005, s. 123-148: 19 obr.,
angl. res. [spoluautorky Tereza Belanová, Sylvia Birkušová].
Devín: experimentálna rekonštrukcia snovadla
a krosien v doby laténskej. In: Experimentálna
archeológia a popularizácia archeologického
bádania v múzejnej a školskej praxi. Zborník
referátov z konferencie. M. Kotorová-Jenčová
(Ed.). Hanušovce nad Topľou : Vlastivedné
múzeum v Hanušovciach nad Topľou, 2005,
s. 105-122: 11 obr., angl. res. [spoluautorky
Tereza Belanová, Katarína Harmadyová].
Čipkárske stretnutie v Bratislave (k vzniku a významu jednej formy prezentácie paličkovanej
čipky na Slovensku). In: Festivali čipke i kulturni turizam. Lace Festivals and Cultural Tourism. Zbornik radova sa znanstveno-stručnoga skupa. T. Petrović Leš (Ed.). Lepoglava :
Turistička zajednica grada Lepoglave – Grad
Lepoglava, 2006, s. 137-151: 6 obr., nem.,
chorv. res.
O pletení nielen z prútia (Techniky pletenia
v hmotnej kultúre). In: Prírodné pletivá v tradičnej a súčasnej slovenskej kultúre. Zborník
zo sympózia remeselníkov. Bratislava : Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2006, s. 23-39:
27 obr.
Súčasné sviatky v baníckom meste: symbolické
aktivity v etnologickej perspektíve. In: Vivat
akadémia Banská Štiavnica. Zborník z konferencie konanej pri príležitosti 250. výročia
138
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
založenia Baníckej akadémie v Banskej Štiavnici. Z. Denková, M. Kamenický (Eds.). Blok
IV. Banícke symboly – História a ikonografia.
Banská Štiavnica : Slovenské banské múzeum, 2013, s. 53–65: 6 obr. [spoluautorka
Katarína Popelková].
Encyklopédie:
Slovakia and Slovaks. A Concise Encyclopedia.
Bratislava : EÚ SAV – Goldpress Publishers,
1994. 727 s. [autor a spoluautor hesiel].
Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 1, 2. Bratislava : Veda – Ústav etnológie SAV, 1995.
484+448 s. [autor 114 a spoluautor 74 hesiel].
Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska [CDROM verzia]. Bratislava : Veda – Ústav etnológie SAV – Gratex International s. r. o., 1995
[autor 114 a spoluautor 74 hesiel].
Tradičná kultúra slovenského ľudu na konci 18.
a začiatku 19. stor. In: Kováč, D. a kol.: Kronika Slovenska 1. Od najstarších čias do konca
19. storočia. Bratislava : Fortuna Print & Adox,
1998, s. 374-375 [spoluautor Mojmír Benža].
Tradičná kultúra slovenského ľudu v druhej pol.
19. stor. In: Kováč, D. a kol.: Kronika Slovenska 1. Od najstarších čias do konca 19. storočia. Bratislava : Fortuna Print & Adox, 1998,
s. 538-539 [spoluautor Mojmír Benža].
Tradičná kultúra slovenského ľudu v prvej pol.
20. stor. In: Kováč, D. a kol.: Kronika Slovenska 2. Slovensko v 20 . storočí. Bratislava : Fortuna Print & Adox, 1999, s. 54-55 [spoluautor
Mojmír Benža].
Tradičná kultúra slovenského ľudu v 2. polovici
20. stor. In: Kováč, D. a kol.: Kronika Slovenska 2. Slovensko v 20. storočí. Bratislava : Fortuna Print & Adox, 1999, s. 444-445 [spoluautor Mojmír Benža].
Variants of the Woman’s Cap in Slovak Ethnic
Dress. In: Berg Encylopedia of World Dress an
Fashion. Volume 9. East Europe, Russia, and
Causasus. D. Bartlett (Ed.). Oxford : Berg
Publishers, 2010, s. 245-246: 1 obr.
Tradičná ľudová kultúra slovom a obrazom. Elektronická encyklopédia. Bratislava : Koordinačné centrum tradičnej ľudovej kultúry, SĽUK
– Ústav etnológie SAV, 2011. [sprístupnené
roku 2012.] [online.] [cit. 25. 6. 2012]. Dostupné na internete: <http://www.ludovakultura.sk/index.php?id=11>. [autor 163 hesiel]
Publikované abstrakty:
Некоторые проблемы развития традиционной
народной медицины в Словакии после 1945
г. In: Традиционная этническая кулътура
и народные знания. Материалы международной конференции. Ethnic traditional culture and folk knowledge. Proceedings of the
International Conference. Moscow, 21-24
March 1994. Moskva : The institute of Ethnology and Anthropology Russian Academy of
Sciences, 1996, s. 46-47.
Folklore and Politics in Historical Perspective.
In: 9th SIEF Congress : Transcending „European
Heritages“: Liberating the Ethnological Imagination. Ulster : University of Ulster, 2008,
s. 16 [spoluautorka Oľga Danglová, spoluautor Dušan Ratica].
Collective Fieldwork in Ethnography: with the
Example of the Research of Village Communities in the Modrý Kameň District in 1950.
In: Krekovičová, E., International Conference
of the Institute of Ethnology SAS, June 1 – 3,
2010 : programme and Abstracts. Bratislava :
Ústav etnológie SAV, 2010, s. 36.
Atlasy:
Konope a ľan; Zmäkčovanie ľanu; Zmäkčovanie
konopí; Lámanie ľanu a konopí; Vytieranie konopí a ľanu; Česanie a triedenie vlákna; Prvá
akosť vlákna; Druhá akosť vlákna; Odpad
z vlákna; Praslica; Pradenie na vreteno; Druganie; Drugané vlákna; Osoby, ktoré drugali;
Kolovraty; Pradenie na kolovrate; Motanie
priadze; Tkanie na krosnách. In: Atlas ľudovej
kultúry Slovákov v Rumunsku. Atlasul culturii
populare a Slovacilor din Romania. Nadlac :
Vydavateľstvo Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku, 1998, mapy 164-181.
Editovanie / redigovanie:
Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 1, 2. Bratislava : Veda – Ústav etnológie SAV, 1995.
484+448 s. [spoluzostavovateľ obrazovej časti, spoluzostavovateľ registra].
Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska [CDROM verzia]. Bratislava : Veda – Ústav etnológie SAV – Gratex International s. r. o., 1995
[spoluzostavovateľ obrazovej časti, spoluzostavovateľ registra].
Stoličná, R. a kol.: Slovakia – European Contexts
of the Folk Culture. Bratislava : Veda 1997. 365
s. [redaktor obrazovej časti].
Dekoratívny prejav – tradícia a súčasnosť. Etnologické štúdie 6. Bratislava : Veda 1998. 181 s.
[spolueditorka O. Danglová].
Burlasová, S.: Katalóg slovenských naratívnych
piesní. Typenindex slowakische Erzähllieder.
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
Zväzok 1-3. Etnologické štúdie 2-4. Bratislava
: Veda, 1998 [zostavovateľ Registra motívov,
osôb, predmetov a zemepisných názvov;
s. 664-682].
Zabudnuté priadky. K tradičnému spoločenskému životu mládeže na Slovensku. Pramene
k tradičnej duchovnej kultúre Slovenska, 5.
zv. Zost. a odb. komentáre napísal D. Luther.
Bratislava : Prebudená pieseň – združenie,
1999. 163 s.: obr. [výber a zostavenie obrazovej časti].
Stoličná, R. a kol.: Slovensko – Európske kontexty
ľudovej kultúry. Bratislava : Veda, 2000. 381
s. [redaktor obrazovej časti; spoluzostavovateľ Predmetového a Územného registra,
s. 359-380].
Tibenský, Ján - Urbancová, Viera: Slovensko očami
Európy 900 – 1850. Bratislava : Academic Elektronic Press 2003. 330 s. ISBN 80-89104-23-1.
Suplement časopisov Slovenský národopis, 54,
2006, č. 2. 9 s. a Etnologické rozpravy, 13, 2006,
č. 2. 8 s. [spoluzostavovateľka Hana Hlôšková].
Etnologické rozpravy, roč. 11–13, 2004–2006,
č. 1–2 [výkonný redaktor].
Editorial. In: Etnologické rozpravy, roč. 13, 2006,
č. 2, s. 10; angl. preklad s. 11.
Mestá a dediny pod Malými Karpatmi. Etnologické štúdie. Etnologické štúdie Bratislava :
Ústav etnológie SAV 2007. 232 s. [spolueditorka O. Danglová].
Tradičná ľudová kultúra slovom a obrazom. Elektronická encyklopédia. Bratislava : Koordinačné centrum tradičnej ľudovej kultúry, SĽUK
– Ústav etnológie SAV, 2011. [sprístupnené
v roku 2012.] [online.] [cit. 25. 6. 2012]. Dostupné na internete: <http://www.ludovakultura.sk/index.php?id=11> [redaktor tematickej oblasti Domácka výroba a remeslá].
Odborné publikácie:
Sieťovanie a výšivka na sieti. Škola tradičnej výroby a remesiel [zv. 6]. Bratislava : ÚĽUV,
2000. 27 s: 16 obr., 45 kresieb.
Snovanie a tkanie plátna. Škola tradičnej výroby
a remesiel [zv. 14]. Bratislava : ÚĽUV, 2005.
47 s. : 97 obr.
Tkanie ripsu a kepru. Škola tradičnej výroby
a remesiel [zv. 19]. Bratislava : ÚĽUV, 2009.
35 s.: 31 obr. + 40 kresieb.
Tkanice. Edícia Pramene [zv. 3]. Bratislava :
ÚĽUV, 2013. 55 s.: 48 obr., angl. res.
Bibliografiu zostavil J. ZAJONC
139
1
62 • 2014
RECENZIE
SÉRIA PUBLIKÁCIÍ O BULHARSKEJ
OBCI VOJVODOVO
NECO PETKOV NECOV:
Dějiny Vojvodova
Marek Jakoubek, Zdeněk R. Nešpor,
Tomáš Hirt (Eds.). Vydalo občanské
sdružení Vojvodovo, 2006, 144 s.
MAREK JAKOUBEK:
Vojvodovo: Etnografie krajanské
obce v Bulharsku
Centrum pro studium demokracie
a kultury, 2010, 347 s.
MAREK JAKOUBEK:
Vojvodovo: Kus česko-bulharské
historie. Tentokrát převážně očima
jeho obyvatel
Centrum pro studium demokracie
a kultury, 2011, 258 s.
LENKA J. BUDILOVÁ:
Dědická praxe, sňatkové strategie
a pojmenovávání u bulharských
Čechů v letech 1900 – 1950
Centrum pro studium demokracie
a kultury, 2011, 242 s.
MAREK JAKOUBEK:
Vojvodovo: Historie, obyvatelstvo,
migrace
Centrum pro studium demokracie
a kultury, 2012, 199 s.
MAREK JAKOUBEK:
Vojvodovo: Edno nepoznato češko
selo v Bălgarija
Paradigma 2013, 211 s.
Zrejme sa tak skoro nezopakuje, že by
v priebehu necelého desaťročia vyšlo o jednej, takmer úplne neznámej lokalite šesť
140
RECENZIE • ANOTÁCIE
knižných publikácií a približne tri desiatky
vedeckých štúdií a odborných článkov. Prihodilo sa to malej bulharskej osade Vojvodovo, ktorú založili českí a slovenskí kolonisti
a prežili tu iba okrúhle polstoročie (1900 –
1950). Krátko po druhej svetovej vojne (1950)
títo Vojvodovčania takmer do nohy reemigrovali do Československa. Natíska sa preto otázka, čo spôsobilo, že práve táto balkánska
dedinka, ako aj početne zanedbateľná, z hľadiska českého a slovenského vysťahovalectva
marginálna, k tomu viac ako šesťdesiat rokov
už nejestvujúca diaspóra, stala sa predmetom
priam excelentného výskumu s prekvapujúcimi bádateľskými výsledkami.
Ako to už neraz býva, aj na počiatku tohto
výnimočného výskumného a publikačného
vzopätia stála náhodná udalosť. Presnejšie,
zoznámenie sa skupinky čerstvo promovaných antropológov z Karlovej univerzity
s bulharským etnológom a bohemistom Vladimirom Penčevom. Práve on upriamil ich
pozornosť aj na niekdajšiu českú osadu Vojvodovo. Jej návšteva zanechala u týchto mladých bádateľov taký silný dojem, že pre jedného z nich, pre Mareka Jakoubka, dnes už
docenta na Západočeskej univerzite v Plzni,
sa Vojvodovo stalo objektom viacročného intenzívneho výskumu. A zároveň aj platformou dlhodobej spolupráce s docentom Vladimirom Penčevom.
Prvým, a zdá sa že aj najvýznamnejším
plodom spolupráce M. Jakoubka a V. Penčeva
bol preklad a vydanie rukopisnej kroniky Dějiny Vojvodova, ktorej autorom je Neco Petkov
Necov, bulharský vojvodovský spoluobčan
Čechov a Slovákov. Keďže táto kronika z roku
1952 vznikla až po odchode českých a slovenských krajanov z Vojvodova (1950), a do
jej knižného vydania (2006) bola jediným
spisom o histórii a živote Vojvodovčanov, bol
to záslužný edičný počin. Nielen predstavil,
ale akoby znovu oživil obraz niekdajšieho
viacetnického, konfesionálne a kultúrne rozvrstveného spoločenstva Vojvodovčanov. Pre
reemigrantov z Vojvodova, ktorí sa po presídlení do Československa usadili v Novom Přerove, ako aj vo viacerých ďalších lokalitách
južnej Moravy, stala sa táto kronika vzácnym
svedectvom ich vysťahovaleckých osudov.
Zároveň aj prekvapujúcim ocenením, ktoré
sa dostalo ich kultúrnej vyspelosti od bulharského autora vojvodovskej kroniky.
Mohlo by sa zdať, že vydaním publikácie
N. P. Necova: Dějiny Vojvodova, do ktorej V.
Penčev a M. Jakoubek so Z. R. Nešporom a T.
Hirtom napísali obsažné úvodné state a doplnili ju aj viacerými textovými a obrazovými
prílohami, akoby zaplnili dovtedajšie biele
miesta v historickej pamäti Vojvodovčanov.
Ukázalo sa však, že vydanie tejto publikácie
zaúčinkovalo, najmä na M. Jakoubka, ako impulz na pokračovanie práve rozbehnutých výskumov. A tým aj k zodpovedaniu zrejme
mnohých otázok, ktoré sa o histórii a vysťahovaleckom živote Vojvodovčanov začali vynárať v jeho Vojvodovom rozrušenej mysli. To
spôsobilo, že v tvorivej dielni Katedry antropologických a historických vied na Západočeskej univerzite v Plzni sa rozbehla realizácia
dlhodobého a široko koncipovaného výskumného programu. Jeho bádateľským epicentrom sa stala práve objavená balkánska dedinka Vojvodovo, ako aj oživený, avšak značne
torzovitý obraz zaniknutej komunity českých
a slovenských Vojvodovčanov. Do realizácie
tohto výskumného programu sa s veľkou vervou pustil nielen M. Jakoubek, ale aj ním sformovaný a vedený výskumný kolektív, ktorý
zakrátko dal o sebe vedieť neprehliadnuteľnými bádateľskými výsledkami.
V tejto rubrike nie je priestor na podrobnejšie referencie, najmä ak informujeme
o súbore šiestich publikácií. Preto sa zmienim
iba o niektorých koncepčných a metodických
prínosoch. K silnejším stránkam posudzovaných publikácií patrí, že Marek Jakoubek si
už v počiatkoch svojej vedecko-výskumnej
činnosti uvedomoval, že poznávací proces,
či už na jeho empirickom alebo teoretickom
úseku, je permanentným procesom prehod-
RECENZIE • ANOTÁCIE
nocovania starších a neudržateľných paradigiem. A teda aj procesom hľadania novších
a progresívnejších konceptov, ktoré uspokojivejšie vysvetľujú novo nastoľované problémy. Preto súbežne s rozbiehajúcimi sa výskumami rozpracovával aj teoretické prístupy
k nim. Upriamil sa na kritické zhodnotenie
dovtedajších konceptov výskumu vysťahovalectva a zahraničných Čechov z pozícií metodologického nacionalizmu či národopisného etnocentrizmu a esencializmu. Takže už
prvé výskumy Vojvodova a Vojvodovčanov
realizoval v intenciách sociálneho konštruktivizmu. Poučený najnovšími poznatkami
migračných štúdií vo svojich výskumoch vychádzal z takých kľúčových, a z poznávacieho hľadiska nezastupiteľných konceptov,
akými sú procesuálnosť, skupinovosť, interkultúrnosť a identifikácia. To znamená, že
vo všetkých publikáciách o Vojvodove boli
dominantnou jednotkou analytického a interpretačného rozpracovávania príslušníci
tradičnej komunity Vojvodovčanov. Hlavný
dôraz pri týchto analýzach kládol na kontinuitné a diskontinuitné trendy vo vývine daného spoločenstva. To mu umožňovalo zohľadniť vzťah pretrvávania a zmeny, tradície
a inovácie, prijímania a odmietania, odolávania a splývania v podmienkach etnicky, jazykovo, konfesionálne a kultúrne diverzifikovaného vojvodovského prostredia.
Vďaka takto konceptualizovanému postupu sa M. Jakoubek dopracoval k mnohým
cenným, aj viacerým objavným poznatkom.
Spomedzi nich si zmienku zaslúži zistenie,
že pozíciu najdôležitejšieho organizačného
princípu pospolitého života Vojvodovčanov
zaujala ich náboženská príslušnosť. Koncept
skupinovosti umožnil M. Jakoubkovi objasniť aj také stránky kolonizačných procesov
v panónsko-podunajskom priestore po vytlačení Turkov, že tieto procesy neboli jednorazovým aktom, ale veľmi často výsledkom
viacstupňového či etapovitého migračného
pohybu. Najčastejšími príčinami takejto
etapovitosti, ako to ukázal aj príklad Vojvodovčanov, boli vnútroskupinové alebo
medziskupinové konflikty, vyvolané náboženskými alebo kultúrno-civilizačnými faktormi. Zaujímavá je aj charakteristika procesov, ktorých výsledkom bola kryštalizácia
a sformovanie špecifických či jedinečných
141
etnodiasporických jazykových a kultúrnych
reálií, akými sa stala hovorová vojvodovština,
vojvodovský variant tradičného ženského
odevu a iné.
Zo širokého spektra rôznych perspektív
a prístupov, interpretačných vzorcov a konceptov, výraznou efektívnosťou sa vyznačujú
publikácie M. Jakoubka, ktoré vyšli v rokoch
2011 a 2012. Ich spoločným koncepčným
a obsahovým rámcom sú životopisné, kronikárske, rozpomienkové a iné písomné doklady či zdroje informácií rôznych pamätníkov,
ktoré vypovedajú o najrozličnejších stránkach histórie, spôsobu života a identifikácie
Vojvodovčanov. Kým v tej skôr vydanej publikácii (2011) sú obsiahnuté obrazy Vojvodova a Vojvodovčanov videné očami českých
a slovenských príslušníkov tejto komunity,
do nasledujúcej publikácie (2012) boli zaradené svedectvá, ktoré ako celok možno charakterizovať ako iný pohľad či pohľad tých
druhých, ktorí nepatrili alebo nežili v komunite vojvodovských Čechov a Slovákov.
Z bádateľskej iniciatívy M. Jakoubka a jeho univerzitných kolegov vzišli aj ďalšie výskumné projekty a publikačné výstupy, ktoré
tiež prispeli k rozrastaniu a prehlbovaniu fenoménu Vojvodovo. Z nich som do pozornosti zaradil publikáciu Lenky J. Budilovej, zameranú na problematiku príbuzenstva,
sobášnych a dedičských praktík u vojvodovských a belinských Čechov, pretože významnou mierou dokompletizováva súhrnný obraz o komunite Vojvodovčanov. Oceniť treba,
že Marek Jakoubek vo výskumnom a publikačnom programe Vojvodovo nezabudol ani
na spätnú väzbu. Zohľadnená je v publikácii
vydanej v bulharčine a pre bulharských čitateľov (2013), aby im predstavila výber najpodstatnejších výsledkov, ku ktorým sa o Vojvodove dopracoval Marek Jakoubek svojím
nevšedným bádateľským zaujatím.
JÁN BOTÍK,
Dunajská Lužná
ZORA BÚTOROVÁ (Ed.) a kol.:
Štvrtý rozmer tretieho veku.
Desať kapitol o aktívnom starnutí
Inštitút pre verejné otázky, Bratislava,
2013, 368 s.
PETR SAK,
KAROLÍNA KOLESÁROVÁ:
Sociologie stáří a seniorů
Grada Publishing a.s., Bratislava, 2012,
225 s.
Od roku 2012, který Evropská unie vyhlásila Evropským rokem aktivního stárnutí a mezigenerační solidarity, se na pultech knihkupectví objevuje čím dál více odborných
publikací zaměřených na stáří a seniora. Nejčastěji jsou ze společensko-humanitních oborů, konkrétně ze sociologie. Rozhodla jsem se
porovnat dvě stále ještě nové knihy, které jsou
svým charakterem a způsobem zpracování podobné. Jedna je od sociologů z České republiky a druhá od sociologů ze Slovenska. Česká
je od Petra Saka a jeho dcery Karolíny Kolesárové s názvem Sociologie stáří a seniorů (GRADA, září 2012) a druhá od Zory Bútorové a kol.
(spoluautoři: J. Filadelfiová, B. Bodnárová,
P. Guráň, S. Šumšalová) s názvem Štvrtý rozmer tretieho veku. Desať kapitol o aktívnom
starnutí (IVO, prosinec 2013).
Obě knihy jsou už samy o sobě přínosem
pro odborné poznání a zpracování tématu
stáří, seniorů, stárnutí a postoje společnosti
k nejstarší populaci. Obě totiž zpracovávají
tuto problematiku na základě kvantitativních
výzkumů a z nich potom vyvozují návody řešení do budoucnosti.
Česká publikace Saka a Kolesárové byla již
dvakrát recenzována. Poprvé ji zrecenzoval
Radomír Havlík v Sociologickém časopisu
1/2013, s. 170-174 a podruhé Lucie Vidovićová
v Sociologickém časopisu 4/2013, s. 653-656,
která se „ (…) jako vedoucí studentských prací
z oboru sociologie stárnutí odhodlala nabídnout trochu jiný pohled na tuto publikaci (…)
studenti a studentky totiž někdy podléhají
poněkud zavádějícímu dojmu, že vše, co vyšlo
vytištěné na papíře, je kvalitní a směrodat-
1 Vidovićová, L. (2013). Metrosexuálové, kyborgové, stařenky a jiné oběti „Sociologie stáří a seniorů“
P. Saka a K. Kolesárové aneb o pět let a sedm miliónů korun později, In: Sociologický časopis 4, 653.
142
RECENZIE • ANOTÁCIE
né“.1 Slovenská publikace od Bútorové a kol.
zatím ještě nebyla recenzována, neboť byla
teprve 5. prosince 2013 prezentována v Inštitúte pre verejné otázky v Bratislavě.
Slovenští sociologové se ve zmiňované
publikaci zabývají rozborem každodenních
stereotypních úkonů, které jsou nedílnou
součástí života starých lidí. Tím je třeba jejich pracovní náplň – v soukromé sféře
(úklid domácnosti, příprava stravy apod.),
anebo v aktivním pracovním procesu. Další
důležité téma publikace je odchod do důchodu a s ním spojené změny. Autoři se zabývají také představou mladší generace
o životě v důchodu, na co se případně těší
a netěší, anebo jak se změnila informovanost lidí o konceptu aktivního stárnutí po roce 2012, kdy veřejnost byla z různých stran
informována o stárnutí populace a s tím
nutnost implementace různých změn, abychom tuto situaci zvládli.
Česká kniha pojednává více o srovnání historického postavení seniora dnes a dříve. Jaké jsou výhody a nevýhody dnešní doby, na
základě longitudinálních výzkumů sledující
tři generace (syn/dcera, otec/matka, dědeček/babička) a s nimi spojené změny, třeba
v cestování, vlastnictví majetku apod. Autoři
hovoří o současných seniorech jako o poslední generaci gramotné kultury, která je vystavována stále většímu tlaku kyberkultury. Tak
jako slovenská publikace se zabývá stavem
každodenních stereotypních aktivit, porovnává data s odstupem deseti let, ze kterých
je patrné, úpadek, posílení či novinky v činnostech seniorů.
Obě publikace, jak jsem již zmínila, se věnují stáří a seniorům z pohledu sociologie.
I když kniha od Bútorové a kol. je postavena
především na demografické a ekonomické
statistice, jak sama hlavní autorka již v předmluvě předesílá, kniha od Saka a Kolesárové
zase přistupuje k seniorům z pohledu politických elit a užívá humanistického přístupu.
V obou publikacích čtenář nalezne empiricky
podložená tvrzení, kterými se autoři usilují
o návody na vylepšení současné české a slovenské situace v důsledku demografického
stárnutí populace. Bútorová v úvodu zmiňuje, že v roce 2013
byly na Slovensku vydány tři strategické dokumenty (Stratégia aktívneho starnutia, Ak-
RECENZIE • ANOTÁCIE
čný plán napĺňania stratégie aktívneho starnutia, Národný program aktívneho starnutia
na roky 2014 – 2020; Bútorová a kol., 2013:
13) na podporu aktivního stárnutí, avšak jak
sama autorka uvádí „ (…) ani schválenie dokumentu ešte nie je garanciou implementácie
jeho princípov do života“ (Bútorová a kol.,
2013: 14). Obě recenzované publikace se shodují v názoru na nedostačující přístup a zájem z řad politiků o aktivní stárnutí a staré
lidi všeobecně. Stále chybí lidský přístup, kterému by lidé věřili a na základě něho by restrukturalizovali svůj životní postoj. Možná
autoři zvolili název Štvrtý rozmer… právě proto, aby pokračovali v číselné řadě oficiálních
strategických dokumentů, které mají pomoci
vylepšit situaci s aktivním stárnutím na Slovensku.
Informace o empirických výzkumech
u obou publikací jsou nedostatečné. Ani
v jednom případě čtenář nezíská informace
o samotných kvantitativních výzkumech,
které předcházely napsání obou knih. Čtenář
tedy nemá dostatek informací v jakém kontextu, jakými způsoby, v jaké rodové rozmanitosti a socio-demografických podmínkách
probíhaly terénní výzkumy. Pro etnologii
jsou tyto informace klíčové, neboť kontext
celého výzkumu a tedy i získaných informací
hovoří o jeho jedinečnosti a často i neopakovatelnosti. V tomto ohledu se tedy sociologie
a etnologie od sebe odlišují. Pro etnologa je
důležité seznámit čtenáře s veškerými náležitostmi výzkumu, a to např. v jaké lokalitě/lokalitách výzkum probíhal, jakým způsobem byli informátoři vybíráni, jaké bylo
rodové zastoupení, sociálno-ekonomická situace informátorů atd. Pro hloubkové kvalitativní výzkumy jsou tyto údaje nezbytné.
V případě posuzovaných publikací jsou uvedeny roky, případně měsíce, ve kterých probíhaly výzkumy, a Sak a Kolesárová u většiny
grafů uvádí v pravém dolním rohu celkový
počet respondentů. Více se však nedozvíme.
I když se jedná o sociologické práce, nikoliv
etnologické, je dle mého názoru čtenář nedostatečně informován.
Získaná data v knize od Bútorové a kol.
autoři komparují s výsledky na evropském
měřítku, nejčastěji se jedná o výzkumy Eurobarometru či Organizace pro hospodářskou
spolupráci a rozvoj (OECD). Tento typ srov-
143
nání má svoji validní a výpovědní hodnotu,
jen až do 7. kapitoly publikace se jedná spíše
o statistické vyčíslení sociologických otázek
než o sociologický analytický text. Přínosem
je zjištění, jak si stojí Slovensko (často jsou
zmiňované informace a konkrétní čísla také
k České republice) k ostatním členům Evropské unie. Sak a Kolesárová komparují svá data
pouze s jejich vlastními výzkumy z předešlých let, a to nejčastěji u informací o mládeži, kterou se autoři dříve dlouhá léta odborně zabývali. V jejich knize je často
zmiňována současná politická situace, se kterou, jak je patrné, jsou autoři velmi nespokojeni. Kapitoly jsou v obou případech svým zaměřením velmi podobné. Jedná se o každodenní život seniorů, jejich ekonomickou situaci, sociální status, názory mladší generace
na seniory, demografický vývoj v historii
a dnes a životní styl. Sak a Kolesárová se více
věnují porovnání seniorů s mládeží oproti
Bútorové a kol. Obě publikace nabízí kvantitativní šetření, kdy se mladších generací ptali
na to, co si myslí o seniorech a jejich životě.
Na tytéž otázky se pak zeptali seniorů, aby
je zodpověděli podle jejich současného stavu.2
Výsledky tohoto typu jsou dle mého názoru
přínosné a mohou v lecčems ukázat cestu nápravy. V publikaci Bútorová a kol. je dobré,
že je u každé kapitoly zmíněno, kdo ji z kolektivu autorů psal. Česká publikace toto čtenáři nenabízí, bylo by to však zajímavé, tím
by byla lépe ukázána spolupráce obou autorů.
Bútorová a kol. se více věnuje srovnání
a rozdíly mezi pracujícími v předdůchodovém věku, nepracujícími v předdůchodovém
věku, pracujícími důchodci a nepracujícími
důchodci. Tento fenomén Sak a Kolesárová
explicitně neřeší, více se zaměřují na komparaci napříč generacemi – syn/dcera, otec/
matka, dědeček/babička – anebo na srovnání
s mladšími věkovými kohortami. Obě publikace však sdílí stejný názor na nutnost aktivity v pokročilejším věku. Bútorová a kol. se
více zabývají postavením seniorů na trhu práce, než Sak a Kolesárová. Ani oni tuto téma-
tiku neopomíjejí, ale není tak výrazná jako
v slovenském podání. Kolektiv slovenských
sociologů se na trh práce versus senior dívá
z perspektivy samotných důchodců, „předdůchodců“ (to jsou osoby, které jsou těsně
před hranicí odchodu do důchodu) a také
z perspektivy zaměstnavatelů. Pohled lidí,
kterých se stáří bezprostředně týká a těch,
kteří jsou v pozici zaměstnavatele, se odlišuje. První je podstatně kritičtější ohledně zaměstnání starého člověka, oproti druhému
pohledu. Bútorová a kol. si tento rozpor vysvětlují různými způsoby, ale jedním z nich
je volba zaměstnavatelů ukázat se v lepším
světle. Míra kritičnosti důchodců a „předdůchodců“ se liší na základě toho, zda jsou oni
sami zaměstnaní anebo nezaměstnaní. Bez
toho, aniž chci teď hodnotit závěry Bútorové
a kol. o názorech na zaměstnání seniora, je
ve společnosti časté, že pokud se vyskytují
k jednomu jevu dva protichůdné názory, jeden je pozitivní a druhý negativní, tak lidé
častěji nedůvěřují tomu pozitivnějšímu. Jakoby se ho více báli.
Česká i slovenská publikace se zabývá aktivním stárnutím a jeho současnou podobou
ve společnosti. Česká kniha má rozmanitá
podtémata, avšak stále se vše nese ve stejné
linii, a tou je postoj společnosti k seniorům.
Příliš se nezabývá postojem seniorů ke společnosti. Jak právě starý člověk přispívá
k upevnění anebo vyvrácení zaužívaných stereotypů?! Neřeší, že je zapotřebí nejen aby
společnost změnila postoj ke starému člověku a ke stáří, ale je ve stejné míře třeba, aby
senioři změnili svůj způsob života. Tuto otázku slovenská publikace řeší.
V této recenzi jsem se snažila nastínit,
o čem jsou publikace Sociologie stáří a seniorů (Petr Sak, Karolína Kolesárová) a Štvrtý
rozmer tretieho veku. Desať kapitol o aktívnom starnutí (Zora Bútorová a kol.). Je samozřejmé, že každá publikace je v něčem
zcela výjimečná a tím se od té druhé odlišuje.
Obě se však zabývají stále aktuálnější společenskou otázkou, a tou je aktivní stárnutí.
Obě knihy explicitně uvádí, že je pro každého
2 U tohoto typu výzkumů bylo zajímavé zjištění, že každý člověk téměř bez ohledu na věk soudí okolí
téměř výhradně jen ze svého úhlu pohledu – co právě jemu chybí a v čem je on spokojen. Protože např.
v publikaci Sak a Kolesárová na s. 30 kohorta 15-20 let si podle grafu č. 4 myslí, že seniorský věk s sebou
nese nedostatek citu a lásky. Skupina 51 a více let s tímto však nemá zas až takový problém. Ještě větší
názorová propast je u nedostatku či absence sexu v seniorském věku. 144
RECENZIE • ANOTÁCIE
člověka důležité pracovat. Udržovat tvořivou
činnost a mít určité neodkladné povinnosti.
Aktivitou a prací člověk zůstává pro společnost důležitým nosným článkem, se kterým
se počítá. To je tedy lék na nežádoucí vlivy
narůstající paralelně s vyšším věkem, jako je
pocit osamělosti, opuštěnosti, inaktivita,
imobilita a úpadkové poruchy psychiky.
Těmto nepříznivým stavům je zapotřebí
předcházet podstatně dříve, než při nástupu
do důchodu. K tomu, aby si člověk užil a využil život v důchodu, který v sobě nese v určitém ohledu veliké výhody, je tedy zapotřebí
dodržovat aktivní způsob života, o kterém
obě recenzované publikace hovoří jako o důležité životní strategii. VERONIKA MACKOVÁ,
Katedra etnologie a muzeologie,
FiF UK v Bratislave
MARTINA PAVLICOVÁ:
Cestami lidového tance. Zdenka
Jelínková a česká etnochoreologie
Masarykova univerzita, Filozofická
fakulta, Ústav evropské etnologie, Etnologické studie 13, Brno, 2012, 202 s.
Hoci pojmy ako tanečný folklór, folklorizmus, tanečná folkloristika či etnochoreológia
a pod., a to, čo sa za nimi skrýva, sú v súčasnosti najmä vďaka scénickým folklórnym
predstaveniam a folklórnym festivalom dosť
používané, literatúra viažuca sa k nim je
zriedkavejšia, ale zainteresovanými očakávaná. V Brne z pera M. Pavlicovej vyšla
v roku 2012 publikácia, ktorá takúto problematiku predkladá v širších i užších súvislostiach. Autorka venuje ústrednú pozornosť
osobnosti a dielu Zdenky Jelínkovej ako jedinečnej, neobyčajne zanietenej a pracovitej
zberateľke a znalkyni ľudového tanca, ale tiež
pedagogičke, propagátorke, šíriteľke a inscenátorke ľudových tancov Moravy. Avšak
na pozadí týchto jej činností sa dotýka mnohých aktuálnych otázok, ktoré si v súvislosti
s hlbším poznávaním ľudových tancov kladú
záujemcovia o túto problematiku.
Počiatočné state publikácie nás orientačne
RECENZIE • ANOTÁCIE
uvádzajú do sveta tanca od antických čias cez
viacvrstvovosť tanečnej kultúry v Európe, až
po vydelenie ľudových tancov v 18. storočí.
V českých zemiach počiatky bližšieho záujmu o ľudový tanec súvisia s jeho prezentáciou mimo jeho prirodzeného prostredia
(napr. pri rôznych slávnostiach) a v súvislosti
s národným uvedomovaním českej spoločnosti, záujmom o jej ľudovú kultúru, pričom
ako významný medzník vystupuje Národopisná výstava českoslovanská v Prahe v roku
1895. Už predtým, ale viac potom sa zvlášť
zbieraním ľudových tancov zaoberali napr.
J. Vycpálek, Č. Holas, O. Zich, J. Černík,
s osobitým dokumentárnym prístupom F. Pospíšil, avšak až začiatkom 50. rokov 20.
storočia sa v Československu začína systematický etnochoreologický výskum, kooperujúci už širšie s dnešnou medzinárodnou etnomuzikologickou a etnochoreologickou
inštitúciou ICTM (International Council for
Traditional Music). Na Morave v tom čase
a v nasledujúcich desaťročiach vynikla už ako
predstaviteľka profesionálneho bádania v oblasti tradičného tanca Z. Jelínková.
Narodila sa v roku 1920 v úradníckej rodine v obci Velká nad Veličkou. Ako štrnásťročná odišla s rodičmi do Brna, ktoré sa stalo
jej ústrednou rezidenciou, ale do rodného
kraja – Horňácka s jeho osobitou ľudovou
kultúrou sa neustále a rada vracala. Po dobu
svojej oficiálnej tridsaťročnej tanečno-výskumnej práce v Ústave pro etnografii a folkloristiku v Brne (1950 – 1980), ale už i predtým a potom, až do konca života putovala
prednostne po všetkých zákutiach milovanej
Moravy za ľudovým tancom, jeho uchovávateľmi a pamätníkmi.
Jej ponajviac literárne publikované poznatky z terénu doplnené informáciami
z rôznych archívnych prameňov od niekdajších i súčasných zberateľov, ako i znalcov hudobného a tanečného folklóru, tvoria jadro
tejto publikácie. M. Pavlicová tanečné materiálie a názory Z. Jelínkovej uvádza so svojím
okomentovaním, poznámkami iných odborníkov a informátorov, a to v statiach podľa
jednotlivých moravských regiónov. V nich
má tanečná kultúra najviac spoločných čŕt:
napr. relatívne homogénny tanečný reper toár, štýl, znaky hudobného sprievodu, životnosť a pretrvávanie tanečných tradícií atď.
145
Na západe Moravy sú takýmito veľkými
regiónmi Horácko, Podhorácko a Brnensko
– spojovací most k ďalšiemu rozložitému regiónu Haná v centrálnej časti Moravy a na severe Sliezsko. Na severovýchode moravsko-slovenského pomedzia Valašsko a Lašsko sú
výrazne poznačené historickou, tzv. valašskou kolonizáciou. Južne od nich Luhačovické Zálesí je menšou prechodnou oblasťou
k značne štruktúrovanému, hudobno-tanečno diferencovanému regiónu Slovácko. Jeho
najväčšiu časť Dolňácko predstavujú subregióny Uherskobrodsko, Uherskohradišťsko,
Strážnicko, Kyjovsko a Hanácke Dolňácko.
Neveľké, avšak hudobne a tanečne osobité
regióny sú reziduálne pôsobiace Kopanice,
Horňácko, ktoré hralo podstatnú rolu v živote
Z. Jelínkovej, a v najjužnejšom cípe Moravy
Podluží.
Tu všade sa Z. Jelínková na svojich výskumoch stretla s tanečnými folklórnymi
javmi, ktoré aj v prirodzenom prostredí regiónov zväčša nerovnomerne zanikali už
v priebehu prvej polovice 20. storočia. Kde
to bolo možné, tam sa Z. Jelínková učila
pohybovo tance priamo od schopných vidieckych tanečníkov a zaznamenávala ich
v Československu všeobecne používaným
slovným opisom podľa telocvičnej Tyršovej,
pre tanec etnochoreológom C. Zálešákom
uspôsobenej metódy. Reálne súdobé okolnosti pri tanečnom výskume, ako napr. obmedzené pohybové a pamäťové dispozície
stále sa zmenšujúceho počtu vekovo starších tanečníkov, neúplne zachované tance,
úbytok tradičných tanečných príležitostí,
stále častejšie podania tancov „z druhej ruky“, individuálne stvárnenia tancov, „prídavky“ a štýly tanečníkov, predvádzania
tancov pri evokovaných príležitostiach atď.,
to všetko sú nebezpečenstvá, ktoré môžu
viesť k skresleniam pri zisťovaní „pravdivých“ podôb tancov, a na to poukazujú aj
výpovede informátorov a znalcov. Napriek
riziku subjektívneho videnia pravdivého
obrazu zanikajúceho tanca sa Z. Jelínková
neraz usilovala za pomoci vlastných poznatkov a štúdia rôznych prameňov „vyhmátnout pravou podstatu tohoto tance“; teda:
kde to považovala za náležité, usilovala sa
o vernú rekonštrukciu tancov. To môže byť
dosť odvážne zvlášť pri tzv. improvizačných,
146
RECENZIE • ANOTÁCIE
najmä krútivých (po česky: točivých) párových tancoch, pri ktorých osobný prínos tanečníkov môže byť značný.
Okrem úsilia a prínosu Z. Jelínkovej pre
hlboké poznanie a uchovanie tanečného bohatstva moravských regiónov nemožno nepripomenúť aspoň niektoré z ďalších dimenzií jej činnosti. Napr. jej teoretický, ale aj
praktický prínos pre revitalizujúce sa a živé
folklórne hnutie, pre folklórne kolektívy
a festivaly, kurzy, inštruktáže a rady pre vedúcich súborov, skupín a nacvičovateľov ľudových tancov.
Osobitne treba vyzdvihnúť a upozorniť na
jej podstatný teoretický aj praktický podiel
na moravskej časti videoencyklopédie Lidové
tance z Čech, Moravy a Slezska (1994 – 1997)
z Národního ústavu lidové kultury v Strážnici
s audiovizuálnym záznamom vybraných ľudových tancov z Moravy a Sliezska. Tie Z. Jelínková počas svojej bádateľskej kariéry zapísala alebo zrekonštruovala, ale v čase
realizácie projektu sa už predvádzali v podaní
interpretov z folklórnych súborov. Z Moravy
a Sliezska má edícia 11 videokaziet doplnených skriptami s popismi tancov, etnochoreologickými a metodickými komentármi.
V súvislosti s prácou Z. Jelínkovej na klasifikácii niektorých príznačných ľudových
tancov juhovýchodnej Moravy sa vynorila nevyhnutnosť komparatívneho štúdia a hĺbkových terénnych a archívnych sond na Slovensku. Potvrdzujú to monografické štúdie
o krútivých (po česky točivých) tancoch alebo o chorovodoch, kolesách a chorovodných
hrách, ktoré patria k jej najvýznamnejším
syntetizujúcim prácam. Sondáže koncom
50. a 60. rokov realizovala spolu v 275 slovenských obciach. Zaznamenala 474 tanečných
jednotiek, ktoré preukázali jasné súvislosti
medzi tancami na juhovýchodnej Morave,
najmä na Slovácku a Valašsku, a tancami
z celého územia Slovenska.
Nielen táto časť bádania Zdenky Jelínkovej, ale celé jej dielo ukazuje, aké významné
a podnetné sú jej výskumy a poznatky nielen
pre českú, ale i slovenskú vedu o ľudovom
tanci, samozrejme aj pre príbuzné disciplíny
a folklórne hnutie. Navyše, nemožno neoceniť jej prínos k popularizácii a uvedomeniu
si kultúrnych a umeleckých hodnôt ľudového
tanca, k jeho zachovaniu a pestovaniu, revi-
talizácii v súčasnom živote a na festivaloch.
Tohto všetkého sa dotýka monografia Martiny Pavlicovej, končiaca vyčerpávajúcou bibliografiou Z. Jelínkovej, ponúkajúcou detailnejšie poznanie fenoménu ľudový tanec
na Morave, ktorá je nám etnicky a kultúrne
neobyčajne blízka.
STANISLAV DÚŽEK,
Bratislava
TOMÁŠ BERKA, JÁN M. BAHNA:
Vily nad Bratislavou
Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT,
2012, 584 s.
Dlho očakávaná reprezentatívna publikácia autorskej dvojice v sebe spája dva odlišné,
no navzájom sa doplňujúce pohľady architekta Jána M. Bahnu a umelca, povedzme aj
biografa lokalít či domov/víl, Tomáša Berku
(autora knihy Blumentálske blues). Vynikajúci nápad, ktorý drží krok aj so súčasnými
etnologickými či sociálno-antropologickými
výskumami materiálnych predmetov. Tento
prístup predstavuje jednu z možností, ako
prostredníctvom predmetov poukázať na rozličné javy týkajúce sa spoločnosti a kultúry.
Kvalita obrazovej prílohy čitateľa presviedča o náročnosti úlohy a je na prvý pohľad zrejmé, že sa autori na úlohu vydať túto knihu
dlho pripravovali a najmä, že ako obyvatelia
štvrte lokalitu a výhľady či pohľady na stavby,
ktoré štvrť poskytuje, naozaj vynikajúco poznajú v rôznych ročných obdobiach a rôznych denných hodinách. Sympaticky vyznie
aj úprimné rozhorčovanie sa nad dianím vo
štvrti, keď sa hrozba straty charakteru bývania v prírode zdá byť v súvislosti so zmenšovaním sa počtu voľných parciel na výstavbu
stále reálnejšou.
Osobný vklad autorov však v sebe skrýva
i nasledujúce riziko, prístup miestami hraničiaci s tým, čo by sme v nemčine nazvali „Heimatkunde“, teda snaha vlastivedne zachytiť
všetko (pamätníky, záhrady, kalváriu, cirkevnú školu...), čo sa zdá byť významné či zaujímavé, často však bez zjavnej súvislosti s architektúrou víl a príbehmi s nimi spojenými.
Tento prístup „domáceho historika“ sa pre-
RECENZIE • ANOTÁCIE
javuje i vo zvolenom jazyku, ktorého charakter sa mení od skoro odborného po beletristický. Tak sa razom zdanlivo silná stránka
diela môže stať aj jej slabinou.
Poďme však po poriadku. Rozsiahle dielo,
čo sa týka témy a dimenzie zatiaľ jediné svojho druhu, je rozdelené do niekoľkých častí.
V prvej sa dozvedáme o ohraničení vilovej
časti Bratislavy, ktorej sa bude dielo venovať,
prebiehajúcom od Štefánikovej ulice cez Palisády a Hradný vrch cez Slavín až po Horský
park a Kalváriu. Čitateľom autori ponúkajú
krátke pohľady do obdobia, keď na mieste
dnešných víl ešte bývali lesy, poľovné revíry,
lúky, nezabúdajúc na vinohrady, v neskorších dobách zábavné podniky a výletné reštaurácie. Postupne sa však menili na obytné
štvrte, v ktorých si bohatší obyvatelia Bratislavy stavali v polovici 19. storočia letné sídla.
Neskôr na prelome 19. a 20. storočia sa výstavba zahusťovala najmä v okolí Palisád, kde
nájdeme príklady romantizujúcej a eklektickej architektúry. Ďalej autori prechádzajú cez
stavebný rozmach vilovej architektúry počas
obdobia Československej republiky, cez útlm
v období po roku 1948 až k súčasnej architektúre, ktorú pripomienkujú veľmi sofistikovaným spôsobom.
Časť nazvaná Prechádzkové trasy čerpá
inšpiráciu z Českého televízneho seriálu Šumná města (s. 10), ktorého cieľom je priblížiť
pamiatky a zaujímavosti vybraných miest
v Českej republike populárnou formou. Zdá
sa, že táto časť spĺňa svoj účel, keďže pri prechádzaní štvrťou môžete naraziť na „domácich turistov“, ako s knihou sledujú niektorú
z deviatich trás (Albrechtova, Cisárska, Rozprávková, Trasa štyroch levov, Nový svet, Tivoli, Bellevue, Funus – Lurdy a Púčkové
domy).
V časti nazvanej Katalóg vybraných objektov sú vily rozdelené do troch častí podľa
obdobia, kedy vznikali: druhá polovica 19.
storočia až po rok 1918 – romantizmus – pseudoslohy – eklektika; obdobie medzi vojnami
– národné slohy – moderna – funkcionalizmus a na obdobie po druhej svetovej vojne –
povojnové a súčasnosť. Rovnako sú rozdelené
aj informácie o staviteľoch a projektantoch,
ktoré nasledujú bezprostredne po príslušnej
časti.
Na niektorých miestach autori experimen-
147
tujú so žánrom i grafikou (napríklad rozhovor Berku s Bahnom na s. 76-78), čo môže
pôsobiť nesúrodo, no na druhej strane zase
oživujúco (napríklad skladačka významných
architektov bratislavského hradného kopca
na s. 70-71).
Skĺbiť oboje – katalóg víl a ich príbehy
s návrhmi prechádzkových trás – nie je vôbec
jednoduché, na jednej strane hrozí vytvorenie hybridu, ani ryby ani raka, alebo naopak,
môže vzniknúť dielo ako kytica, ktorú venovala krstná mama knihy Slávka Doricová Toscherová (o ktorej diplomovú prácu z roku
1999 sa kniha v niektorých pasážach opiera)
pri krste knihy obom autorom – kytica farebných lúčnych kvetov, ktorej v spodnej časti
trčali mrkvy a ktoré im venovala so slovami,
že kniha je pekná aj užitočná zároveň.
Preto sme sa rozhodli, že pri recenzii sa
spoja sily osôb s rozdielnym pracovným zázemím – ako konzultantka mi pomáhala architektka Katarína Schlöglová. Zaujímajú ju
najmä technické a umelecké parametre diel,
no ako obyvateľka domu nad Bratislavským
hradom pociťuje blízkosť aj k ľuďom v užšom
či širšom susedstve, kde vyrástli a žijú aj jej
predkovia. Mňa zase zaujímajú najmä príbehy spojené s ľuďmi, obyvateľmi, staviteľmi/zadávateľmi stavieb, ktorých autori definujú nasledovne: „Jej investorom bol
rozhľadený továrnik, obchodník alebo politik, moderný zorientovaný človek podporujúci modernú architektúru a moderné
umenie, žijúci novým životným štýlom
v symbióze s najnovšími technológiami a výdobytkami techniky“ (s. 15).
Vydanie diela treba považovať za krok
správnym smerom. Skrýva sa za ním nadšenie autorov a ich spolupracovníkov pre rovnakú vec, množstvo práce rôznej povahy,
ako aj nesmierna podpora zo strany vydavateľa Alberta Marenčina. Čo knihe však chýba, je množstvo malých krôčikov, ktoré by
z nej urobili zdroj hodnoverných informácií, ak aj nie priamo referenčný zdroj, keďže
mnohé parametre publikácia spĺňa (vyhľadávacie registre, zoznamy architektov so stručnými informáciami o nich...). Autori síce
uvádzajú, že sa nesnažia (s. 72) „suplovať
odbornú ani študijnú literatúru“, a z tohto
pohľadu by mohla byť publikácia naozaj považovaná za dodržanie ich sľubov. Na dru-
148
RECENZIE • ANOTÁCIE
hej strane o to viac čitateľa, ktorého zláka aj
jej prepracovaná grafická úprava, zamrzí,
že jej obrovský potenciál zostal nevyužitý.
Tieto slová nemajú vyznieť ako prázdna kritika, skôr ako odpoveď na výzvu, ktorú autori vyslovili počas krstu knihy. Ak som
správne pochopila, súc si vedomí jej drobných chybičiek, plánujú pri reedícii či prípadnom ďalšom inom spracovaní materiálu
svoj text prehodnotiť.
Spomínané krôčiky by mohli spočívať
v tom, že získavanie informácií by sa nieslo
v duchu klasických etnologických výskumov
s poctivým zaznamenávaním údajov, kde by
sa možno minimalizovali nepresnosti v informáciách o jednotlivých obyvateľoch víl
(ktorí sa niekedy môžu cítiť dotknutí). Totiž
v prípade, že ako zdroj slúžili osobné kontakty, sa autori podujali využiť postup, ktorí
etnológovia zvyknú nazývať „princíp snehovej gule“ so všetkými úskaliami, ktoré takáto
metóda prináša. Navyše, treba uznať, že získavanie informácií o „biografii víl“, ktoré
majú autori už za sebou, rovnako ako ich doplňovanie a spresňovanie pri budúcej práci,
je pre jednu či dve osoby práca priam sizyfovská.
V súvislosti so získavaním informácií sa
do popredia dostáva otázka kritérií výberu
víl, čo iste opäť nebolo jednoduché – zdá sa,
že raz prevážila ich architektonická hodnota,
inokedy platila za významný moment osobnosť, ktorá bývala v danej nehnuteľnosti, či
v súvislosti s vyššie spomenutým, koho autori poznali, či kto bol ochotný rozprávať.
Niekedy sme mali dokonca pocit, že sme sa
ocitli v diele celkom iného žánru, keď, pravdepodobne s cieľom pritiahnuť čitateľovu pozornosť, autori uviedli hrôzostrašné príbehy
o samovraždách a násilnostiach, hádam niekedy aj na úkor iných informácií. Samozrejme, autori narážali aj na klasické neduhy/
problémy pri akejkoľvek historickej práci: „nedostatočná archívna dokumentácia, výskum
a chýbajúce historické povedomie“ (s. 10).
Ďalšie vydanie knihy by si možno zaslúžilo pozornejšie čítanie, aby sa autori okrem
jazykových (napríklad na s. 15, 23, 117) a štylistických chybičiek (plynulosť textu, chýbajúce premostenie niektorých odstavcov),
používaniu klišé výrazov ako „temný stredovek“ (s. 11), vyhli aj problematickému mie-
šaniu starých názvov lokalít s novými (Mierové námestie, s. 39), prípadne používaniu
starého aj nového názvu lokality súčasne, čo
môže niektorých čitateľov mladších ročníkov
či čitateľov nepoznajúcich reálie zmiasť. Vôbec sme sa pri čítaní museli niekoľkokrát zamyslieť nad tým, komu, akej časti „širšej verejnosti“ (s. 72) je kniha určená, často akoby
sa autori obracali na svoje susedstvo a generačne spriaznené duše, akoby predpokladali,
že niektoré lokality, mená, historické udalosti
a súvislosti medzi osobami sú čitateľom všeobecne známe.
Otázkou ostáva voľba formátu (prechádzky a katalóg v jednej publikácii?), keďže sa
informácie o jednotlivých vilách nachádzajú
potom v knihe zdvojene, len druhýkrát v rozšírenej verzii. Možno by sa takým spôsobom
podarilo ušetriť priestor na doplňujúce,
spresňujúce či opravené informácie, ktoré by
inak museli rozšíriť počet strán diela až na
hraničnú mieru.
Publikovanie knihy Vily nad Bratislavou
v sebe skrýva obrovský kus záslužnej práce
plne v súlade s tradíciou vydavateľstva, ktoré
ju vydalo. Podľa reakcií, aké vyvolala publikácia v médiách i počas krstu samotnej knihy, ktorému sa bez problémov podarilo naplniť sieň v Pálffyho paláci na Zámockej ulici,
je zrejmé, že autori pri druhom revidovanom
vydaní nebudú mať núdzu o doplňujúce či
spresňujúce informácie, ktoré im poskytnú
obyvatelia víl nad Bratislavou s pocitom
hrdosti, že ich obydlie či životný príbeh s ním
spojený má šancu stať sa súčasťou atraktívnej
publikácie. Ostáva už len držať palce, aby túto príležitosť autori využili čo najlepšie.
ĽUBICA VOĽANSKÁ,
Ústav etnológie SAV v Bratislave
MILOŠ JESENSKÝ A KOL.:
Gorali. Veľká kniha o Goraloch
Oravy, Liptova a Kysúc
Matica slovenská, Martin, 2013, 211 s.
Koncom roka 2013 sa na slovenskom
knižnom trhu objavila publikácia vedecko-populárneho charakteru, ktorá zapĺňa ci-
RECENZIE • ANOTÁCIE
teľnú medzeru v slovenskej etnologickej literatúre. Je to prvá slovenská publikácia,
ktorá mapuje goralskú etnografickú skupinu (žije po oboch stranách slovensko-poľskej štátnej hranice) na Slovensku. V poľskej
vede sa naopak venuje problematike goralov veľmi významná pozornosť a každoročne vychádza niekoľko publikácií tematicky
zameraných na históriu, dialekty a kultúru
goralov. Recenzovaná publikácia sa tematicky venuje najmä materiálnej a duchovnej
kultúre goralov na Orave, Liptove a Kysuciach. Publikácia sa vzhľadom na cieľového
čitateľa, teda najmä laickú verejnosť vyznačuje deskriptívnou formou sprostredkovania informácií a v úvodoch ku každej kapitole sa stretávame s romantizujúcimi opismi
života goralov a ich kultúry.
Úvodom knihy sú rozpracované „atraktívne otázky“ goralskej kultúry. Je to historický
pôvod mušlí, ktoré nosia gorali na svojich klobúkoch, a vyzdvihnutie „goralskej“ tvrdej
a bojovnej povahy, s ktorou sa museli predierať neľahkými životnými podmienkami v minulosti. Plynulo na tento úvod nadväzuje kapitola oravského historika Petra Hubu, ktorý
erudovaným spôsobom predstavuje históriu
jednotlivých oravských obcí, v ktorých žijú
gorali. Autor vyzdvihuje najmä problematiku
valašského práva, na ktorom bola založená
väčšina goralských dedín a pohraničné vzťahy z historickej perspektívy.
Roľnícko-pastierskej kultúre oravských
goralov sa venuje kapitola „Ovečka nachová,
zaobuje i ošatí“. Kapitola vyzdvihuje špecifiká goralskej materiálnej kultúry spojené najmä s pastierstvom, ktoré bolo základným
zdrojom obživy a práce obyvateľov týchto oblastí v minulosti. Na kapitole oceňujem najmä informácie o obchodných stykoch goralov so susedným Poľskom a informácie
o pašeráckej činnosti, ktorá tvorila neoddeliteľnú súčasť goralskej kultúry do nedávnej
minulosti. Ako prínos kapitoly vnímam používanie odbornej lokálnej terminológie pri
približovaní skúmanej problematiky a opise
lokálnych špecifických zamestnaní obyvateľstva.
V kapitole o ľudovom odeve „Šaty robia človeka“ pojednáva etnologička Oravského
múzea P. O. Hviezdoslava Elena Beňušová
o špecifikách goralského kroja, pričom vyni-
149
kajúcim spôsobom zdôrazňuje viaceré prvky
odevu, ktoré je možné považovať vzhľadom
na okolité negoralské obce za špecifické. Oceňujem najmä vyzdvihnutie výnimočnosti ľudového odevu Suchej Hory a Hladovky, ktorý
autorka označuje za typicky goralský kroj
a zdôrazňuje jeho príbuznosť s ľudovým odevom podhalianskych goralov z Poľska. Kapitola približuje aj vzácny fotografický materiál,
ktorý je pre laického čitateľa najlepším priblížením podoby ľudového odevu, keďže často
neovláda lokálnu terminológiu, s ktorou sa
v texte o ľudových odevoch pracuje.
Kapitola „Magický rok Goralov“ je vynikajúco napísanou etnografiou o kalendárnych
zvykoch oravských goralov s vyzdvihnutím
viacerých regionálnych špecifík, ktoré sa nevyskytovali v okolitých negoralských obciach. K zaujímavým patrí zmienka o tom, že
počas Štedrej večere gorali mávali pod stolom
živé zvieratá (s. 104). V piatej kapitole „Oravskí gorali včera a dnes“ sa čitateľovi približuje
najmä folklórny život a súčasné udržiavanie
tradícií prostredníctvom aktivít lokálnych
folklórnych skupín, ktoré sa nachádzajú takmer v každej obci. Táto kapitola zároveň
zakončuje časť o oravských goraloch a pozornosť sa upriamuje na goralov z Kysúc. Výrazné miesto v časti „Gorali na Kysuciach“
a následnej kapitole „Kysuckí gorali alebo horali?“ zaberá časť o historických medzníkoch
kysuckých goralov, okrem iného aj problematika štátnych hraníc a podobne ako v prípade oravských goralov pozornosť sa venuje
aj fenoménu pašeráctva, ktoré bolo v minulosti často otázkou hospodárskeho udržania
rodiny. V kapitolách sa sprostredkúvajú informácie aj o menej známych dejoch kysuckej histórie – vysťahovalectve kysuckých goralov do Bukoviny (s. 162) či otázka identity
miestnych obyvateľov. Na tomto mieste sa
tvrdí, že gorali nie sú Poliaci, Slováci či Moraváci (s. 171), čo je tvrdenie z môjho pohľadu sporné. Podobné tvrdenie nie je opodstatnené, keďže takmer každý súčasný obyvateľ
goralských oblastí deklaruje svoju národnú
príslušnosť, čo potvrdzujú aj moje výskumy
goralskej identity na slovensko-poľskom pohraničí. Prínosom monografie sú aj ukážky
textov v kysuckom goralskom dialekte v kapitole „Gwara znamená reč“.
Napokon publikácia pojednáva o goraloch
150
RECENZIE • ANOTÁCIE
žijúcich v Liptove, najmä v obciach Liptovská Teplička, Liptovská Osada a Liptovská
Lúžna, a existencii, resp. neexistencii goralského mýtu v kultúre. Kapitola je výrazným
prínosom k zaujímavej problematike, o ktorej
sa v slovenskej etnologickej vede takmer
nehovorí, avšak nájdeme v nej neobjektívnu
kritiku goralov z poľského Podhalia, najmä
tvrdenie o „chamtivosti“ goralov z Podhalia
je podľa môjho názoru nevhodné a výrazne
stereotypné.
Publikácia je teda veľkým prínosom na poznanie kultúry goralov na slovenskom území
nielen kvalitnými textami, ale aj vhodne vybranými fotografiami nielen z minulosti, ale
i súčasnosti. Fotografie tak približujú nielen
život goralov v minulosti, ale aj v prítomnosti.
Najmä publikovanie fotografií zo súčasného
života goralov považujem za prínosné, pretože sú dôkazom, že goralská kultúra a tradície s ňou spojené nepatria iba minulosti,
ale najmä budúcnosti. Zároveň je škoda, že
v publikácii chýba významná časť – a síce
akákoľvek zmienka o goraloch zo Spiša, ich
kultúre či dejinách. Časť o spišských goraloch
by bola prínosná k poznaniu goralskej kultúry Slovenska ako celku. Zároveň je podľa môjho názoru slabo zdôraznená symbióza goralskej kultúry s goralskou kultúrou z Poľska,
keďže gorali z oboch strán hranice boli v minulosti v neustálom styku. Tieto kontakty sa
v posledných rokoch ešte zintenzívňujú. Jedným z dôkazov o týchto v minulosti aj dnes
väčšinou dobrých vzťahoch medzi goralmi
z oboch strán hranice sú zmiešané manželstvá, ktoré sú aktuálne aj v súčasnosti.
Recenzovaná publikácia má aj ambíciu
osloviť zahraničného čitateľa. Viaceré texty
a komentáre k fotografiám sú uverejnené
v slovensko-anglickej jazykovej verzii, čo jej
dodáva na atraktivite. Záverom chcem vyjadriť želanie, aby sme sa s podobnými prínosnými a kvalitnými publikáciami o goraloch
stretávali v slovenskej etnologickej vede stále
častejšie.
VOJTECH BAGÍN,
Katedra etnológie a muzeológie,
FiFUK v Bratislave
MURIN, IVAN:
Neverbálna komunikácia
v ritualizovanom správaní
Fakulta prírodných vied, Univerzita Mateja Bela, Banská Bystrica, 2009, 144 s.
Téma neverbálnej komunikácie, jej zadefinovanie, výskyt v oblasti folklórnych žánrov a obradového správania je v slovenskej
etnológii zatiaľ nie veľmi prebádanou oblasťou. Je však témou veľmi zaujímavou a náročnou, preto oceňujeme už len samotný
fakt, že autor na ňu touto publikáciou poukázal a dúfame, že zároveň podnieti aj ďalšie
bádanie v tejto oblasti a rozvinie záujem o tému ako takú.
Publikácia, ktorá vyšla ako textový výstup
grantového projektu VEGA 1/4476/07 Komunikačné modely človeka, metódou vizuálnej
antropológie, disponuje vysoko kvalitnou obsahovou stránkou v danej problematike. Autor presne a jasne charakterizuje ciele práce,
ktoré daná téma prináša, zaujímavé sú v súvislosti s princípmi vzťahov komunikácie
a folklóru zadefinovanými Jakobsenom a Bogatyriovom, sledovanými v komunikačných
systémoch neverbálneho prejavu a sociálneho prijatia. Zároveň si kladie za cieľ objasniť
autonómnosť komunikačného systému, interpretovať v neverbálnej zložke jeho funkcie,
a samozrejme vytvoriť jeho analýzu. Rozčlenená je do deviatich kapitol, ktoré vnímame
ako tri tematicky ucelené celky nadväzujúce
na seba, ale prvé dva by uspeli aj ako samostatné štúdie.
Prvým celkom je kapitola obsahujúca objasnenie problematiky ako aj terminologických otázok. V týchto teoretických častiach
autor podáva vyčerpávajúci prehľad v jednotlivých bodoch svojho záujmu, kde okrem
jasne definovaného vlastného nazerania na
potrebu identifikovať daný jav, tézu, alebo
v otázke terminológie vzhľadom k téme podáva zároveň o danom jave, téze, terminologickej otázke celkový jej obsahový prehľad
a tým poukazuje na možnosti odchýlok v ich
ponímaní, čo skvalitňuje obsah publikácie.
Autor vysvetľuje termíny spojené s pohybom
ako mimika, posturika, proxemika, kinezika,
olfaktorika, ako aj termíny spojené priamo
s aktérmi nonverbálnej komunikácie – cere-
RECENZIE • ANOTÁCIE
moniár, interakcia, rola. K vymedzeným termínom dokladá zároveň znázornenia v podobe tabuliek a znakov. K oblasti neverbálnej
komunikácie nie je možné komplexne pristupovať bez koncepcií obsiahnutých v iných
vedách (napr. etológia, sociológia, lingvistika, semiotika), v ktorých sa autor veľmi dobre orientuje a podáva nám ucelený prehľad
inšpiratívnych prístupov, počnúc Darwinom,
Ekmanom, Goffmanom, Birdwhistleom a i.,
azda by sme len pripomenuli aj výskumy
Victora W. Turnera v oblasti prisudzovania
významu v scénických tvaroch, ktoré autor
nespomenul (s. 13-34).
Druhá časť publikácie je zameraná na metodiku práce. Autor opäť komplexne rozpracováva otázky spojené s rozpoznaním neverbálnej komunikácie, metódami získavania
materiálu a prácou so záznamovou technikou, s transkripčnými metódami (Laban –
Knust, E. T. Hall, znova doplnené o grafické
znázornenia a tabuľky), ako aj s metódami
vyhodnocovania. Oboznamuje s počítačovým systémom ATLAS.ti, ktorý pomáha analyzovať neverbálnu komunikáciu vytvorením
hermeneutickej analýzy (s. 35-60).
Poslednou časťou je analýza konkrétneho
materiálu, a to neverbálnej zložky pri naivných naráciách a ritualizované správanie sa
komunikantov pri svadobnom a pohrebnom
rituáli. Zaujímavé je autorove vymedzenie
komunikantov vo folklórnej komunikácii
z hľadiska porozumenia neverbálneho textu
na nositeľov s participačným porozumením,
vzájomným interakčným porozumením a metaporozumením, kde dôležitú a aj analyzovanú rolu zohrávajú nositelia so vzájomným
interakčným porozumením v konkrétnych príkladoch, svadobní ceremoniári, rozprávači
a plačky. V analytickej časti zhŕňa autor svoje
poznatky s priamymi odkazmi na fotografický
materiál, podľa ktorého je autorove tvrdenie
ľahko overiteľné. V analýze sa v najmenšej
miere venuje neverbálnej komunikácii rozprávača v naivnej narácii, kde zhŕňa tvárové emócie a gestikuláciu rozprávača v súvislosti s danou naráciou a zžitím sa s príbehom, alebo
s navodením atmosféry rozprávaného príbehu
pre poslucháčov. V analýze správania v svadobnom rituáli autor upozorňuje na ochrannú
stratégiu aktérov v súvislosti s rituálom prechodu, kde sa expedient – nevesta reprezen-
151
tuje spočiatku juvenilným sfarbením (biele
šaty) a ikonickou posturikou. Po postlimenárnej fáze rituálu sa odev, ako aj správanie jednotlivých aktérov svadby, najmä čo sa týka nevesty značne uvoľňuje. Všetky deklarované
zistenia autor uvádza na viacerých príkladoch
s rozsiahlym fotografickým materiálom.
V analýze neverbálnej komunikácie v pohrebnom rituáli autor podáva najkomplexnejší obraz skúmaného javu. Analýza je konkrétna,
precízna, doplnená o fotografický materiál
a o grafické zvýraznenia niektorých mimických a tvárových expresií. Rozpracováva prejavy smútku v častiach rituálu prechodu, ktoré
plnohodnotne vysvetľuje na analýze obradových plačiek. Tým predkladá neverbálny obraz funkčnosti obradových ceremoniárov
v jednotlivých častiach rituálu v škále od navodzovania smútku až po jeho prípadné tlmenie (s. 61-126).
K záveru publikácie autor ešte pripomína
i odpovedá na stanovené ciele a kompletizuje
nadobudnuté poznatky. Sám poznamenáva,
že téma je zaujímavá a nie je možné dopredu
vedieť hĺbku, v akej sa dá skúmať. Aj to poukazuje na to, že téma ukrýva ešte viaceré
možnosti jej skúmania a je hodná ďalších výskumov.
DENISA BENČAŤOVÁ,
Zvolen
PAVEL POPELKA, WALERIAN
BUGEL, JANA A. NOVÁKOVÁ:
Podoby víry
Uherský Brod: Muzeum J. A. Komenského, 2013, 134 s.
Dňa 21. júna 2013 sa konala v Uherskom
Brode vernisáž výstavy s názvom Podoby
víry. Záštitu nad ňou prevzala ministerka
kultúry Českej republiky Mgr. Alena Hanáková a olomoucký arcibiskup Mons. J. Graubner. Autor výstavy PhDr. Pavel Popelka,
CSc., riaditeľ Múzea Jána Amosa Komenského v Uherskom Brode, kde pôsobí aj ako
etnograf orientujúci sa v súčasnosti prioritne na dokumentáciu rôznych etnografických fenoménov, prizval k spolupráci i k zážitku z vernisáže odborníkov z viacerých
152
RECENZIE • ANOTÁCIE
oblastí. Udalosť nebola len otvorením výnimočnej výstavy, ale aj stretnutím sa s inšpiratívnymi osobnosťami z oblasti etnológie,
slavistiky, histórie, balkanológie... Viacrozmernosť výstavy bola podporená speváckym zborom Vocalis, ktorý spieval piesne
v staroslovienčine a dotváral vizuálny koncept prezentácie. Pavel Popelka predstavil
kompozíciu fotografií, ktoré zhromaždil počas svojich ciest po stopách Cyrila a Metoda
– mestami, ktorými skutočne viedli ich kroky aj miestami, kde cítiť dotyk ich diela
i napriek tomu, že sa v nich zrejme osobne
nikdy neobjavili. Fotografie zachytávajú čistým, citlivým, niekedy až snovým pohľadom veľké chrámy, katedrály, kláštory zastavené v čase a pomedzi to pulzujúci život
jednoduchého človeka. Súbor päťdesiatich
veľkých fotografií sprevádzaných pútavým
slovom autora, ktorý priblížil ich pozadie,
okolnosti vplyvu predstavuje svojím spôsobom, zameraním a stvárnením zaujímavé
svedectvo o formách dopadu byzantskej misie. Návštevníkom boli prezentované pohľady na mocné mestá stredoveku i dedinky
východného Slovenska.
Dych výstavy určite predĺži aj publikácia,
ktorá bola vydaná ako sprievodný prvok
k tejto výstave. Nájdeme v nej výber fotografií
PhDr. Pavla Popelku, CSc., odbornými textovými vstupmi prispeli Mgr. ThLic. Walerian
Bugel, dr. a Mgr. ThLic. Jana A. Nováková,
PhD. Publikácia je rozdelená do troch častí,
kde úvodnú tvorí konceptuálne a pojmové
vymedzenie problematiky, prechádza zakotvením do historických a náboženských reálií
a vyústenie nachádza v komentároch k vybraným skupinám fotografií podľa zvoleného
tematického kľúča.
Autori textov hľadajú spolu s fotografom
odrazy kresťanskej viery na dlhej ceste cez
Moravu, Slovensko až po rôzne zákutia Balkánu. Týmto spôsobom – slovom i obrazom
– mapujú misiu, ktorá svojím historickým
i kultúrnym významom, intenzitou dosahu
predstavuje významný prvok a môžeme
bez zveličenia povedať, že ovplyvňuje aj európsku spoločnosť súčasnosti. V prvých statiach autori vysvetľujú a ukotvujú historické
a teologické prejavy viery práve v náväznosti na činnosť a misiu Cyrila a Metoda, ich
stúpencov a spolupracovníkov. Okrem veľ-
kých historických udalostí a dopadu rozhodnutí sa významných osobností v súvislosti s byzantskou misiou ukazujú aj vplyv
na život obyčajného človeka v jeho premenách, na spoločnosť v rámci prežívania sviatočných i profánnych dní kalendárneho roka. V týchto úvodných pasážach nájdeme
odborné vymedzenie pojmov, ktorých presné chápanie je dôležité v kontexte štúdií;
najmä termíny dobro, liturgia, t(T)radícia,
inkulturácia, ľudová zbožnosť ako ozvena
oficiálnej liturgie, ktorá obsahuje i protirečivé faktory, relikty pohanskej viery, prvky
mágie a povier, ktoré sú tak hlboko spojené
s náboženským prežívaním ľudových vrstiev. V tomto kontexte sa vynára otázka
mnohorozmernosti, rôznorodosti a pestrosti prejavov viery, ktorá sa na jednej strane
opiera o pevnú štruktúru oficiálnych doktrín, na strane druhej pretkáva život obyčajných ľudí, reaguje na ich potreby, v tomto
zmysle je dynamická a nezriedka vnímaná
tak subjektívne. Slovami autorov náboženské správanie sa človeka závisí nielen od jeho konfesijnej a liturgickej príslušnosti, ale
i od etnika, doby, regiónu, miestnej príslušnosti, čo má niekedy tendenciu prejaviť sa
nečakaným spôsobom.
Autori sa v štúdiách dotýkajú aj obáv pred
zavádzaním národných jazykov do liturgie
a vnímajú daný prvok ako závažný problém
tejto formy inkulturácie. Poukazujú však nielen na túto skutočnosť, ale aj na nezohľadňovanie odlišností nonverbálnej komunikácie,
gest, symboliky liturgických odevov, telesných postojov a podobne, ktoré vyplývalo
z hlbokého presvedčenia väčšej dôstojnosti
rímskeho rítu. Cez historický kontext christianizácie západných a južných Slovanov prechádza text k artikulovaniu problematiky misijnej plurality na Veľkej Morave. Autori
poukazujú na existenciu zásadných verifikovateľných písomných správ o živote Slovanov
práve z tohto obdobia, keď sa stali predmetom záujmu kresťanských vládcov západnej
Európy práve v súvislosti so šírením kresťanstva. To sa z rôznych centier šírilo rôznym
spôsobom, s odlišnou dôraznosťou a formami presadzovania sa, s rôznou mierou dosahu. Autori totiž poukazujú nielen na cesty šírenia viery, ale i na spôsoby, ktoré s ňou
kráčali ruka v ruke. Misionárov bez jazykovej
RECENZIE • ANOTÁCIE
a vlastne akejkoľvek prípravy, neznalých
miestnych pomerov nahradila byzantská
misia, pre ktorú existovala dopredu vypracovaná koncepcia, ktorej úlohou bolo čo najdôkladnejšie priblížiť nové náboženstvo christianizovaným etnikám.
Christianizácia prebiehala medzi vysokopostavenými, bohatými ľuďmi, ktorí zanechali po sebe monumenty, uchovávajúce atmosféru dávnych čias ešte i dnes. Zasiahla
však aj životy obyčajných ľudí a prenikla ich
svojským spôsobom. Popri reliktoch starej
viery sa otvoril svet, ktorý je svetom prijatia
christianizačných aktivít. Toto spolužitie je
matkou pestrého ľudového roka, obradov
a zvykov, ktoré ešte i dnes môžeme nájsť
v živej forme. Dynamika stretov a prienikov
liturgického roka a roka ľudového predstavuje výskumnú tému, ktorá ešte stále nestratila nič zo svojej aktuálnosti. Práve ľudovej
religiozite patrí záver knihy. Kaplnkám, krížom a cintorínom na Morave, sprievodom na
Božie telo, sláveniu Smrtnej nedele, pašiovým hrám, Betlehemu, Vianociam i mikulášskym obchôdzkam, sviatkom Veľkej noci
a svadobným obradom byzantskej tradície.
Kniha začína na úvodných stranách fotografiami veľkolepej gréckej Agie Sofie či
monastýru svätej Matky Božej Eleusy z 11.
storočia v makedonskej Veljuši, a končí fotografiami sakrálnych stavieb tohto typu
v Srbsku a na Slovensku. Strmý chodníček
do chrámu sv. Michala Archanjela v Ruskom
Potoku a ikonostas rovnomenného chrámu
v Uličnom Krivom uzatvárajú symbolickú púť
slova a obrazu po stopách byzantskej misie
spred 1150 rokov.
Publikácia i výstava predstavuje podoby
viery, ktoré sa formovali dlhé roky. Slovami
Pavla Popelku môžeme povedať, že človek
možno nie je vždy na najvýznamnejších
miestach, v rozhodujúcom okamihu, v okamihu slávnosti a nemusí mať vždy najlepšie
svetlo, ale vždy má možnosť pocítiť auru tohto miesta, byť ňou očarený.
MARTINA BOCÁNOVÁ,
Katedra etnológie a mimoeurópskych
štúdií, UCM Trnava
153
PAVOL MEŠŤAN:
Jeruzalem – duchovná metropola
sveta, návrat na javisko dejín
SNM – Múzeum židovskej kultúry,
Bratislava, 2012, 72 s.
Máme pred sebou príbeh mesta. Srbský
architekt Bogdan Bogdanović, autor esejí
o mestách a urbanizme, napísal: „Po celej zemi vyrastajú megalopoly a mega-megalopoly
(...). Dobiehajú sa a predbiehajú monštrá
prepychu a biedy...“ „Všetci (...) vieme (...),
že dnešné mesto je v kríze, a tento stav môže
byť aj predzvesťou zániku.“ Údajne najväčším mestom sveta je teraz dvadsaťmiliónové
Ciudad de México. Ale v prípade tejto publikácie ide o niečo iné, o mesto neobyčajné.
V českej televízii, v seriáli „Tajomstvá Biblie“ nedávno kriticky predstavili izraelského
hrdinu-kráľa Dávida, ktorý zjednotil dve krajiny, vytvoril z nich jednu krajinu a pevnosť
Jeruzalem, ktorá ležala v strede, urobil jej
hlavným mestom. Jeruzalem je témou tohto
príbehu.
Autor knihy o Jeruzaleme, Pavol Mešťan,
uvádza: „Toto nie je len stručný príbeh jedného z najstarších a ešte stále živo pulzujúcich miest ľudstva (...), ale dotýka sa aj vývoja
tej časti ľudskej kultúry, ktorej rozhodujúcim
prvkom v doterajších dejinách boli náboženstvá monoteistické.“ Príbeh Jeruzalema autor
dáva do súvislosti so vznikom etického monoteizmu pred 3300 rokmi. Pokus egyptského kráľa Achnatona o reformu polyteizmu
zlyhal. Je tu však Mojžiš, vodca a zákonodarca nového národa. „Monoteizmus, viera
v jedného (...) neviditeľného Boha (...) bola
veľkým revolučným skokom v porovnaní
s primitívnym magickým fetišizmom a modloslužbou...“, uzatvára autor a dodáva: „Človek oveľa ľahšie zmení všeličo okolo seba,
než seba samého.“ Uvádzať do praxe etické
zásady je oveľa ťažšie ako pestovať pohanské
obrady a obete. Nový izraelský národ žil
v protiklade s okolitými pohanskými národmi
a ustavične zápasil s izoláciou od nich, zároveň hroziacou asimiláciou s nimi. Jeruzalem
sa stal náboženským strediskom, keď v ňom
postavili ústredný celonárodný chrám. Myšlienka výstavby tohto chrámu sa vynára už
za kráľa Dávida, ale uskutočnil ju až jeho syn
154
RECENZIE • ANOTÁCIE
Šalamún. Stavbu chrámu uskutočnil s pomocou fénických architektov na priestranstve
nad mestom. Ďalej autor spomína odstredivé
sily a snahy zlomiť náboženskú centralitu jeruzalemského chrámu. Prorok Jeremiáš varoval pred blížiacou sa hrozbou. Babylonský
vladár Nabukadnezar zničil Jeruzalem spolu
so Šalamúnovým chrámom. Po páde babylonského panstva a babylonského zajatia sa
začína obdobie druhého chrámu. Autor
pripomína, že išlo aj o „vytvorenie nového
duchovného, náboženského a národného postoja ľudu“. Prorok Ezdráš sa usiloval o náboženskú a národnú obrodu. Autor dáva
vznik písomnej podoby Učenia (Tóry) časovo
do súvisu so vznikom alfabetického písma
a dodáva: „Ťažiskom celého tohto procesu
bola demokratizácia náboženstva v Judei (...)
náboženstvo je tu základnou súčasťou kultúry spoločnosti (...). Tak lepšie porozumieme revolučnému obratu, akým bol etický monoteizmus (...) pre vývoj ľudskej spoločnosti
a jej kultúry...“ Zároveň autor pripomína význam práva používať pri bohoslužbách rodnú reč. V súvislosti s neskoršími dejinami
Jeruzalema autor zaznačil Zachariášovu
predpoveď, že sa „pripoja k Hospodinovi
mnohé národy...“.
Helenizácia znamenala zavádzanie pohanstva v Judei, ktorá „znova padla do pasce
pohanskej asimilácie a vlastného kultúrneho,
duchovného a národného zániku“. Autor sleduje dejiny na príbehu makabejského povstania i Herodesa, ktorý bol krutým vládcom,
ale aj významným staviteľom. Venuje pozornosť charakteristike náboženských smerov
saducejov, esejov a farizejov, ako aj mesianistickým očakávaniam a histórii rímskej
okupácie krajiny. Po povstaní Bar Kochbu dal
cisár Hadrián zrovnať Jeruzalem so zemou
a na jeho mieste vystavať nové rímske mesto
Aelia Capitolina. V ďalšej kapitole sa autor
sústreďuje na Ježišovo vystúpenie a vývin
kresťanstva v prvých storočiach, spomína
Šimona-Petra, Šaula-Pavla a potom rozhodnutie cisára Konštantína o uznaní nového náboženstva. Nechce zasahovať do teológie.
V podkapitole „Ideová podstata Ježišovho
učenia“ sa dotýka skôr jeho praktických dôsledkov: „V Ježišovom učení a činnosti vidno
predovšetkým nekompromisné zdôraznenie
línie, ktorej začiatok je už u veľkých starozá-
konných prorokov...“ a zdôrazňuje „Ježišov
zásadný etocentrizmus“, ku ktorému patrí
napr. aj „revolučný výklad toho, čo poškvrňuje človeka“.
Autor ďalej venuje pozornosť dejinám Byzancie, islámu a križiackym výpravám.
V úvode kapitoly „Jeruzalem moslimský“ autor poznamenáva, že „v zásade je geohistorická genéza islamu veľmi podobná vzniku
a vývoju židovského náboženstva“. Informuje o hlavných zásadách Koránu. Jeruzalem
padol do moslimských rúk roku 638. Vyhlásili ho za svoje sväté mesto a pomenovali AlKuds. Nová, moderná éra Jeruzalema prišla
s anglickým vojskom roku 1917.
Záverečnú kapitolu autor nazval „Jeruzalem duchovno-kultúrna metropola sveta“.
Vychádza z histórie: „Budúcnosť sa začína
včera a predvčerom.“ Uvažuje o dávnych dejinách ľudstva, konštatuje, že veľké staroveké
civilizácie nemajú viac ako päťtisíc rokov, ale
na kmeni ľudstva sa aj objavujú pestré vetvičky, svedčiace o tom, že ľudské dejiny „sú
aj niečím iným než jednoducho kontinuom
mocenských udalostí“. Autor uzatvára, že
„pohanskí bohovia a bôžikovia sú výtvorom
človeka, ale etický Boh stvárňoval človeka“.
Pripomína, že židovské náboženstvo je prvým monoteistickým etickým vierovyznaním; kresťanské náboženstvo pochádza priamo zo židovského a má s ním spoločný
RECENZIE • ANOTÁCIE
základ v Biblii. Kresťanstvo a islám sa postupne rozšírili po celom svete. Preto sa autor prihovára za zbližovanie troch monoteistických
náboženstiev uprostred „globálneho ľudstva“. V závere autor uvádza: „Duchovné
a etické vákuum, ktoré (...) vzniklo a zmohutnelo v 20. storočí s výdatnou podporou
jeho apokalyptických otrasov a ničení (...),
je zreteľné až v deštruktívnych prejavoch moderného ľudstva. To volá po obnove toho, čo
bolo hodnotné, ba i večné v náboženstvách.“
Autorova vízia znie: „Jeruzalem, ktorý bol
v rozličných obdobiach dejiskom a strediskom (...) troch vierovyznaní, by sa mal stať
ich integračným centrom.“
Ako vidno, autor chápe Jeruzalem hlbšie
ako iba geografický pojem. K citátu od Bogdana Bogdanovića uvedenému vpredu možno pridať konštatovanie, že Jeruzalem nepatrí medzi bežné metropoly dnešného sveta.
Jeho biblická symbolika presahuje rozmery
priestoru a času – hovorí aj o novom Jeruzaleme (Zjav. 21,2). Ak možno v súvislosti s niečím použiť výraz „genius loci“, tak najviac to
platí o tomto meste. Autor knihy ho s dobrým
postrehom objavuje a uvažuje o jeho historickom odkaze a inšpirácii pre dnešný svet.
IGOR THURZO,
Bratislava
155
1
62 • 2014
VÝZVA NA PUBLIKOVANIE
SLOVENSKÝ NÁRODOPIS
vyzýva na zaslanie príspevkov do pripravovaného čísla
ročník 63, číslo 1/2015
číslo nie je zamerané na konkrétnu tému.
Redakcia časopisu privíta vedecké a materiálové štúdie z odboru etnológia,
sociálna / kultúrna antropológia a z príbuzných vedných disciplín, ktoré
sa sústreďujú predovšetkým na aktuálne výsledky riešenia vedeckých projektov.
Termín zaslania abstraktov: 31. október 2014
Termín zaslania príspevkov: 15. december 2014
Okrem štúdií časopis Slovenský národopis celoročne prijíma príspevky
do rubrík Materiály, Esej, Diskusia, Recenzie – Anotácie a Rozhľady –
Správy – Glosy.
POKYNY PRISPIEVATEĽOM
Autori môžu svoje príspevky zasielať na adresu:
SLOVENSKÝ NÁRODOPIS – redakcia,
Klemensova 19, 813 64 Bratislava
e-mail: [email protected]
Termíny redakčných uzávierok najbližších čísel Slovenského národopisu:
SN1/2015
SN2/2015
SN3/2015
SN4/2015
.................................
.................................
.................................
.................................
15.
15.
15.
15.
12. 2014
03. 2015
06. 2015
06. 2015
Všetky podrobnosti o požadovanej úprave príspevkov a pravidlách citovania literatúry nájdete v Pokynoch pre autorov a v Pravidlách citovania
a tvorby zoznamu použitej literatúry, uverejnených na internetovej stránke
http://www.uet.sav.sk/slovenskynarodopis.htm.
156
Download

ČASOPIS ÚSTAVU ETNOLÓGIE SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED