OBSAH
_____________________________________________________________
KORENE A TRADÍCIE
Za slovenskú autonómiou uţ v r. 1914
Anton Hrnko: Nevyťahujte neboţtíka z hrobu
Michal Eliáš: Pamätník Dušana Makovického
Slovanské Nemecko
5
9
13
14
PRIESTOR SLOVA
A..M.Húska: Novšie pohľady evolučnej antrolológie na genézu ...
Jaroslav Husár: Necháme sa otupovať?
Pavol Janík: Mediálne pasce a prasce
20
25
28
KULTÚRA V TOKU ČASU
Jozef Vladár: Na margo monografiu V. Timuru: Dávnoveká Európa
Július Handţárik: Slováci/Sloveni, kde sú vaše korene?
Drahoslav Machala: Národná kultúra ako bezpečná sieť
Cena Únie českých spisovateľov J. Tuţinskému
32
35
42
48
ROZHOVOR
51
s autorom Dávnovekej Európy, V. Timurom
ZAUJALO NÁS
Putin presvedčil výsledkami
Rusko bez pijavíc
Projev, na který se nezapomína
Čo na to svetoobčania na Slovensku
O priebehu a výsledkoch 40.ročníka štafetového behu vďaky
Zastavme devastáciu Bratislavy gýčmi!
59
60
62
64
65
67
JUBILEÁ: Michal Eliáš: Jubileá v 1. štvrťroku 2012
69
SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ , ročník XI, číslo 4.
Vychádza štyri razy do roka
Vydáva Slovenská rada Zdruţenia slovanskej vzájomnosti.
Výtvarný návrh obálky: Ladon©
Predseda redakčnej rady: doc.Dr. Jozef Mravík, CSc., šéfredaktor: Július Handţárik
Adresa redakcie: Dobšinského 16, 811 05 Bratislava, č. tel. 52491861, e-mail: [email protected], www.ozzsv.sk
ISSN 1335-9010, evidenčné číslo: MK SR EV1234/08. Vyšlo v decembri 2011
KORENE A TRADÍCIE
Za slovenskú autonómiu uţ v r. 1914
(zo spomienok drotára Jozefa Dţavíka v Rusku)
Jozef Dţavík na vtedajšie politické kroky spomína: Pri
vykonávaní, osudom mi zverenej úlohy, popri všetkej začiatočnej
objektívnosti Čechov, začal som badať a chápať ich výbojnosť a ich
úmysly získať nadpráva.
Podľa môjho nadobudnutého presvedčenia prvé nastolenie
otázky o autonómii Slovenska v rámci projektovaného Česko –
Slovenského štátu, stalo sa v dobe 1. svetovej vojny v posledných
decembrových dňoch roku 1914, hlavne asi z nasledovného dôvodu:
Na Vianočné sviatky v roku 1914 usporiadala Česko – Slovenská
kolónia v Petrohrade stromčekovskú slávnosť v prospech Českej
dobrovoľníckej družiny. Pri tejto zábavnej slávnosti nacvičili
a nahrali sme (ja osobne) so slovenskými drotárskymi chlapcami
vianočnú pastiersku hru „Bača“. Slovensko – valašské obleky pre
pastierov ušil nám jeden tamojší krajčír, Čech. Valašky a ostatné veci
som ozaj veľmi vkusne spravil a zaobstaral osobne sám.
Návšteva bola veľmi hojná. Vynaloţil som všetko úsilie, aby sme
sa menovite ruskej inteligencii zapáčili. Toto, dovtedy prvé
vystúpenie slovenských vianočných hercov v hlavnom sídelnom
meste Ruska, sa vydarilo nad očakávanie.
Po skončení hry, ako vedúci hry Bača, nepostačil som prijímať
blahoţelania. Medzi inými jeden pán inţinier Čech, stískajúc mi
5
ruku, hovorí: „Tak, tatínku, hezky vám to dopadlo. My vás po válce
počeštíme a bude to ozaj dobré...“.
Toto predčasné prerieknutie sa pána inţiniera síce prítomní Česi
hneď aj zahriakli. Na túto výpoveď pána inţiniera som ale hneď
zareagoval hovoriac: „Keď nás Maďari, reku za tisíc rokov
nepomaďarčili, tak sa ani vám počeštenie nás Slovákov asi nepodarí!
A veď načože by sme to my Slováci mali potom robiť revolúciu. My
ideme síce s vami spoločne, ale za jednakým cieľom – samostatnosť
a nie kvôli počešteniu Slovákov...!“.
Nad tým prekvapujúcim výrazom som sa pozastavil a usalašila sa
vo mne myšlienka väčšej opatrnosti a či obozretnosti.
Po tejto udalosti, hneď na druhý deň, dal som na výborovej
schôdzke vedúcim činiteľom Čechom otázku a výzvu, aby sa
slávnostne osvedčili, ako si vlastne predstavujú budúce naţívanie
Čechov a Slovákov a pomery v tom projektovanom Česko –
Slovenskom štáte.
Výslovne a dôrazne som povedal, ţe keďţe zveme do zbrane
a robíme veľkú odbojovú akciu akosi bez opýtania sa národa (čo
nebolo moţné !), ţe si prajem, aby Slováci vedeli, aké výhody popri
povinnostiach v tom novom štáte budeme mať a ţe by som si
rozhodne neprial, aby ma história Slovákov dakedy snáď
nepreklínala, ţe som v historický okamih robil pre neho prácu „z
blata do kaluţe“!
Hlavne táto okolnosť ma, pomimo druhých, uţ vtedy priviedla
na myšlienku urobiť hneď akési opatrenie v prospech záujmov
slovenského národa. Tu musím poznamenať, ţe nakoľko sa nad touto
mojou interpeláciou niektorí menej významní Česi pozastavili alebo
aj pohoršili, natoľko zas významnejší Česi to pochopili a išli
k ustáleniu zásady v ústrety. Bol to menovite Jiří Klecanda,
tajomník I. Správy Zväzu česko – slovenských spolkov a tieţ
6
predseda tohto zväzu Bohumil Čermák. Za ustálenie zásady, a či
záväzku voči Slovákom vrcholnou organizáciou tieţ sa veľmi pričinil
vtedajší redaktor Bohdan Pavlů, ktorý podľa mojej skromnej
mienky bol na 45% Čechom a 55% Slovákom! Na základe tejto
mojej intervencie, svojho času sa vypracovalo vyhlásenie Správy
zväzu Česko – Slovenských spolkov č. 165 zo dňa 20.05.1915, kde sa
hovorí o budúcej samospráve a či autonómii Slovenska. Táto dohoda
sa volá tieţ Petrohradskou dohodou a aj Moskovskou dohodou,
pretoţe bola potom dodatočne na zjazde delegátov v Moskve aj
schválená a v časopisoch uverejnená. Mojim zákrokom bola
vynesená k tomu účelu rezolúcia zvláštnej schôdzky petrohradských
Slovákov a jeho okolia, kde bolo tieţ vyslovené pripojenie Slovenska
k budúcemu Česko – Slovenskému štátu, ako autonómnej čiastky.
Originály týchto dvoch najprvších revolučných váţnych aktov
som dal svojho času, po drancovaní redakcie SLOVÁK uverejniť
v NÁRODNÝCH NOVINÁCH a výňatok z toho urobil aj minister
Karol Sidor v knihe SLOVÁCI V ZAHRANIČNOM ODBOJI.
Túto významnú rezolúciu Petrohradských Slovákov a jeho
okolia ohľadne budúcej autonómie Slovenska, ako aj spomenuté
vyhlásenie I. Správy zväzu Česko – Slovenských spolkov, ktorým sa
autonómia tieţ sľubovala, som dal svojho času tieţ pánu Dr. Emilovi
Stodolovi uverejniť do knihy „PRELOM“. Okrem toho dal som tieţ
svojho času pánu majorovi ruských légií Orsághovi, predsedovi
Združenia slovenských legionárov , ako zainteresovanej osobe urobiť
z tých dvoch originálov viacej odpisov.
Originály týchto dvoch najprvších našich váţnych revolučných
aktov z doby 1. svetovej vojny som v dobe osláv Pittsburgskej
dohody v roku 1938 poslal cestou vtedajšieho pána ministra Karola
Sidora k patričnému uschovaniu k pozostalostiam nebohého pána
preláta Msgr. Andreja Hlinku.
7
Zaznamenávajúc, akoby z patričnej povinnosti, túto svoju správu
o vzniku myšlienky a príčiny prvého nastolenia otázky autonómie
a či samosprávy Slovenska v dobe 1. svetovej vojny, musím
v záujme pravdy a významu spomenutých dvoch váţnych
a najprvších revolučných na spomenutú otázku vzťahujúcich sa aktov
rozhodne pripomenúť, ţe čo bolo moţné spraviť na sklonku roku
1918, t.j. ku koncu záveru a vykryštalizovania sa 1. svetovej vojny,
ţe to nebolo moţné urobiť hneď na začiatku 1. svetovej vojny v roku
1914, resp. začiatkom roka 1915.
A ţe najprvšie obozretné autonómne opatrenie v rámci
projektovaného Česko – Slovenského štátu bolo urobené bývalým
„drotárom“ Jozefom Dţavíkom z Veľkého Rovného.
Napokon sa tu slávnostne osvedčujem, ţe nechcem nikomu
a ţiadnej organizácii v zásluhách a obetiach o existenciu nášho
národa a štátu ubrať ani len milimeter, natoľko však musím
zdôrazniť, ţe najväčší a najzákladnejší počet t.j. 71 000 príslušníkov
dobrovoľníckej legionárskej armády bol zorganizovaný v Rusku a ţe
ich sibírska anabáza udivila celý vzdelaný svet.
Končiac týmto svoju rozpomienku na prvé nastolenie otázky
samosprávy a či autonómie Slovenska v začiatkoch 1.svetovej vojny
a ţe nakoľko som zasvätený takmer do všetkých prvopočiatočných
aktov medzi Čechmi a Slovákmi na celej zemeguli a nadľudskej
obetavej oslobodeneckej akcii v Rusku, akoţe najprvšieho
a najväčšieho odbojového úseku, natoľko musím so ţiaľom
konštatovať, ţe niektorí pisatelia slovenskej histórie, od začiatkov 1.
svetovej vojny nevenujú predchodcom Pittsburgskej dohody
patričnej pozornosti a tým aj úcty.
Ţe prvú iniciatívu otázky samosprávy Slovenska v dobe 1.
svetovej vojny v rámci Česko - Slovenského štátu nastolil
a forsíroval bývalý „rovniansky drotár“, na tom význam veci
8
nemá čo trpieť, lebo na podstate veci ani ţiadna ľudská zloba nič
nezmení! V dôsledku nevšímavosti bude táto akcia pozbavená
najkrajšej ľudskej vlastnosti, t.j. patričnej – vďačnosti! Lebo je
nesporné, ţe tieto dva spomenuté dokumenty boli najprvšími
a najvýznamnejšími piliermi štruktúry budovania našej terajšej
samostatnosti Čechov a Slovákov.
Veľké Rovné 18.01.1939
Z materiálu F. Brezáka upravil S. Bajaník
Nevyťahujte neboţtíka z hrobu
Anton Hrnko
Pravidelne pri príleţitosti vzniku prvej Česko-Slovenskej
republiky (ako na potvoru stále nám tu tvrdia, že 28. októbra 1918
vznikla Československá republika, čo je vyslovená lož. Roku 1918
vzniklo Česko-Slovensko a pod týmto menom ho aj medzinárodné
spoločenstvo – mocnosti Dohody – ako spoločný štát národa Čiech,
Moravy a Sliezska a národa Slovenska uznali; Československou
republikou sa stala až prijatím Ústavy vo februári 1920, ale pražská
vláda nikdy nepovažovala za potrebné (?) požiadať medzinárodné
spoločenstvo o uznanie tejto skutočnosti a presadila to na
medzinárodnej úrovni via facti až r. 1924) sa určité médiá predháňajú
v morfondírovaní, ţe v Českej republike je 28. október štátnym
sviatkom a u nás nie je. Ako keby Slováci páchali nejaký zločin na
svojej minulosti, keď vyhlásenie Česko-Slovenska 28. októbra 1918
nemajú medzi svojimi štátnymi sviatkami. Akosi pri tom neberú na
vedomie, ţe ţiaden slovenský orgán nesplnomocnil Český národný
výbor na konanie v ich mene a pre Slovensko začala republika
existovať, aţ keď sa k nej Martinskou deklaráciou 30. októbra 1918
prihlásili.
9
Pokúsme sa teda zauvaţovať, prečo Česi majú 28. október
ako štátny sviatok a prečo by štátnym sviatkom na Slovensku naďalej
nemal byť. Česi nikdy vnútorne nechápali 28. október 1918 ako
vznik nejakej novej štátnosti, ale ako obnovu historickej českej
štátnosti, rozviazanej cca pred 300 rokmi Habsburgovcami,
rozšírenej o Slovensko. Je na to tisíce svedectiev a najvýrečnejšie o
tom hovorí skutočnosť, ţe vţdy Česko-Slovensko delili na
„historické země“ a Slovensko, teda niečo, čo je substanciou
„československej“ štátnosti, a niečo, čo je k tejto substancii
pripojené. Vznik Česko-Slovenska a jeho existencia v
medzivojnovom období boli vrcholom mocenského postavenia
českého národa v modernej dobe, lebo pod kontrolu Prahy sa dostali
nielen „historické krajiny“, ale aj Slovensko a Podkarpatská Rus. Od
dávnych čias českých kráľov to bolo druhé najúspešnejšie obdobie
českého národa v jeho tisícročnej histórii. Všetky ďalšie štátoprávne
zmeny od r. 1918 (Mníchov 1938, Ţilinská dohoda 1938, Protektorát
1939, i oslobodenie r. 1945 a ústavný zákon o federalizácii 1968) len
obmedzovali a okresávali mocenskú sféru Prahy. Aj utvorenie
samostatnej Českej republiky r. 1993 pre Čechov neznamenalo vznik
novej kvality, len stratu priamej kontroly Slovenska. Nebolo to teda
niečo, čo by malo byť z ich strany predmetom nejakého zvláštneho
jasania. Preto je absolútne prirodzené, ţe za svoj štátny sviatok
pripomínajúci vznik ich novodobého štátu si Česi vybrali 28.
október, ktorý v českej histórii posledných sto rokov bol absolútnym
vrcholom!
Pozrime sa však na 28. október 1818 zo slovenského
pohľadu. Hneď na začiatku poviem, ţe by bolo absolútnou hlúposťou
popierať význam prvej republiky pre moderné dejiny Slovenska.
Skutočne znamenala veľa a jej, síce obmedzený, ale predsa
demokratický systém umoţnil Slovákom dohnať straty v národnom
konštituovaní zapríčinené násilnou maďarizáciou. Ale bola prvá ČSR
10
skutočne tým, za čo prelievali krv slovenskí dobrovoľníci v légiách,
na čo vyzbierali slovenskí krajania v USA obrovskú sumu peňazí a
za čo zomrel M. R. Štefánik? O 28. októbri na Slovensku nikto ani
nechyroval, nieto ţeby na to dal nejaké zvolenie. K spoločnému štátu
s Čechmi sa prihlásili legitímni zástupcovia Slovákov aţ 30. októbra
1918 (nevšimol som si, žeby tomuto dátumu niekto venoval v médiách
na Slovensku alebo v Česku
špeciálnu pozornosť, pritom v
slovenských dejinách je určite významnejší ako 28. október). Ale to
by nebolo to podstatné, keby prvá ČSR splnila to, čo Slováci od nej
očakávali, keď v boji za jej vytvorenie obetovali nielen svoje
peniaze, ale aj ţivoty. Namiesto bratského zväzku dvoch národov sa
z nej objektívne stal veľkočeský štát, kde Slováci opäť – síce v
nepomerne lepších podmienkach – museli bojovať za uznanie svojich
národných práv. Rozbitie republiky r. 1938 – 1939 bolo síce
primárne zapríčinené vonkajším tlakom, ale opustenie tohto štátu zo
strany
Slovákov
po
skúsenostiach
z
dvadsaťročného
predchádzajúceho vývinu bolo plne legitímne. Slovenské národné
ambície nenaplnila ako prvá republika, tak na sovietskych bodákoch
obnovená povojnová republika. Tá veľmi rýchlo zlikvidovala aj
pokus politických reprezentantov SNP o naplnenie tých ideálov v
obnovenom štáte, ktoré stáli pri jeho vzniku roku 1918. Skutočné
naplnenie
ideálov
Štúra,
Hurbana,
Hodţu,
Daxnera,
Francisciho…….. sa udialo aţ v obnovenej slovenskej štátnosti 1.
januára 1993. Preto akékoľvek úvahy o zaradenie vzniku prvej ČSR
ako ďalšieho štátneho sviatku Slovenskej republiky povaţujem za
scestné, dokonca v rozpore s existenciou súčasnej Slovenskej
republiky, ktorá vznikla popretím česko-slovenského štátu (na
rozdiel o Českej republiky, ktorá je tou istou obnovenou českou
štátnosťou, avšak zmenšenou o Podkarpatskú Rus a Slovensko).
Celé toto okiadzanie zaniknutého štátu by mi asi ani
nevadilo, keby nebolo spojené s javmi, ktoré ma vyslovene iritujú.
11
Napr. v rámci zavedenia duálneho televízneho vysielania sa
vysielacích licencií u nás zmocnili zahraniční majitelia. V globálnom
svete to asi ani ináč nemohlo byť a v princípe by som proti tomu ani
nenamietal, keby si tieto televízne spoločnosti robili svoju robotu
korektne voči hostiteľskému štátu (v našom prípade Slovenskej
republike, nezávislej uţ takmer 19 rokov). Oni nám však namiesto
korektnosti neustále vykopávajú neboţtíka, ktorý by uţ dávno mal
pokojne odpočívať na večnosti. Veď ako ináč ako vykopávanie
neboţtíka moţno chápať tie rôzne súťaţe, kde sa pouţíva Česko
Slovensko bez spojky a sloveso je v jednotnom čísle? Aby bolo
jasné, vôbec nie som proti tomu, aby naše talenty súťaţili v jednom
programe s českými. Dokonca by mi nevadilo, keby boli obdobné
súťaţe s Maďarmi. Ale vadí mi eliminácia dvoch subjektov v tejto
súťaţi rovnako, ako keby mi tu niekto ponúkal slovensko-maďarskú
súťaţ pod názvom Uhorsko má superstar.
Keďţe podľa mojich vedomostí v týchto televíznych
spoločnostiach nie je zastúpený slovenský alebo český kapitál, tak
musím konštatovať, ţe v medzinárodných finančných kruhoch asi
existujú zoskupenia, ktorým stále nezávislá Slovenská republika trčí
v krku ako kosť vianočného kapra. Ináč si neviem vysvetliť, prečo je
v týchto súťaţiach zamlčaná skutočnosť, ţe ide o súťaţ
medzinárodnú (v dvoch štátoch a medzi dvoma národmi). V tejto
situácii sú mi potom aj podozrivé všetky konania, ktoré smerujú k
zavedeniu 28. októbra ako štátneho sviatku Slovenskej republiky,
keď to uţ toľkokrát bolo odmietnuté. Najmä, keď s tými návrhmi
prichádzajú stále tí, ktorí si často nevedia spomenúť, ako sa to ten
náš štát volá oficiálne i v skrátenej podobe. Hádam by uţ bolo
zadobre, keby sme neboţtíka nechali pokojne odpočívať, zapálili mu
sviecu, keď treba. Ale jeho sústavné vyťahovanie z hrobu môţe
nakoniec narušiť slovensko-české vzťahy, ktoré v súčasnosti moţno
hodnotiť ako excelentné.
12
Pamätník Dušana Makovického
Michal Eliáš
V Archíve literatúry a umenia Slovenskej národnej kniţnice
v Martine sa nachádza Pamätník Dušana Makovického. Slovenský
lekár, tolstojovec, Dušan Makovický, bol nadšeným obdivovateľom a
hlásateľom
utopistického učenia Lva Nikolajeviča Tolstého.
Neuspokojil
sa s čítaním jeho diel, korešpondoval s ním,
navštevoval ho v Rusku, prekladal jeho práce, uverejňoval ich v
časopisoch i v samostatných kniţných vydaniach. V roku 1904
pozvali Dušana Makovického do Jasnej Poľany za domáceho lekára
k Tolstému. Za tohto trvalého pobytu zapisoval všetko, čo súviselo
so ţivotom, názormi a konaním veľkého spisovateľa. Tak vznikli
obsiahle JASNOPOLIANSKE ZÁPISKY, ktoré vyšli tlačou v
štyroch zväzkoch. V časti jeho písomnej pozostalosti zachoval sa
album - pamätník, ktorý si D. Makovický viedol v Jasnej Poľane.
Obsahuje 23 záznamov z rokov 1905-1911. Zapisovateľmi sú
členovia rozvetvenej rodiny Tolstého
i niektorí príleţitostní
návštevníci spisovateľa. Prevaţná časť záznamov je v ruštine, jeden
je v nemčine - zapísala ho Tolstého vnučka a obsahuje citát zo
Schillera, jeden v češtine od Karela Veleminského, ktorý v júni 1910
navštívil Jasnú Poľanu. Okrem vlastných textov zapisovateľov
obsahujúcich slová uznania, vďaky a lásky k Dušanovi
Makovickému, niektorí pouţili aj citáty z myšlienok L. N. Tolstého.
Príjemným osvieţením pamätníka je päť kresieb ruských umelcov,
ktorí navštívili Tolstého. Jedným z nich bol ruský maliar portrétista
Ilja Jefimovič REPIN, autor veľkolepých portrétov Ivana Hrozného,
cárovny Sofie, Pisemského, Stasova, Musorgského, Tolstého a
Burlakov na
Volge. Tento umelec nakreslil do pamätníka
kolorovaný obraz Makovického. Ďalším bol maliar portrétista
Michail Vasiljevič NESTEROV, ktorý zobrazil mnohé osobnosti
vedy a umenia - tieţ nakreslil Makovického. V januári 1910
13
navštívili Tolstého manţelia Pavol a Elin Trubeckovci a pri tejto
príleţitosti
umelec-impresionista zobrazil do pamätníka D.
Makovického.
Pamätník - album ako zvláštny literárny útvar bol známy uţ od
15. storočia. Pouţívali ho stredovekí rytieri, ktorí maľovali doň erby
svojich pánov a neskoršie študenti, ktorí navštevovali významné
osobnosti a od nich získavali zápisy s podpismi. Pamätník D.
Makovického vznikol odlišne, nechodil za podpisovateľmi jeho
majiteľ, ale títo prišli do domu Tolstého a tam urobili záznam i obraz
do albumu jeho osobného
lekára. Prítomný pamätník je
dokumentom, ukazuje akú váţnosť poţíval Makovický v rodine
Tolstých i aké tam mal postavenie. Bol nielen lekárom, ale aj
tajomníkom, kronikárom
a dôverníkom veľkého filozofaspisovateľa. Faksimile pamätníka vydala Matica slovenská v roku
1984 v dvesto exemplároch.
Slovanské Nemecko
Ako dokazujú moderné dejiny, zhruba do konca 6. storočia n.l., a
na východe aţ do 13. storočia n.l., obývali sever, severozápad a
východ dnešného Nemecka veľké skupiny západoslovanských
kmeňov: Luticov, Bodrcov, Pomoranov, Ránov, Kašubov, Luţických
Srbov a i. Tieto slovanské kmene podľa tvrdenia ortodoxných
historikov „vystriedali“ od druhej polovice 6. storočia n.l. germánske
kmene Langobardov, Lugiov, Chizobradov, Varinov a ďalších.
Navyše, viacero bádateľov konštatovalo „prekvapujúcu zhodu
kmeňových názvov polabských, pomoranských a ďalších západných
Slovanov so staršími etnickými pomenovaniami z 1.storočia n.l.,
uvádzanými v rímskych prameňoch“. Dokopy je takých zhodných
antických a ranostredovekých slovanských kmeňových názvov
v danej (dnes nemeckej) oblasti známych asi pätnásť. To znamená,
14
ţe Slovania ţili na území Nemecka uţ pred naším letopočtom, alebo
minimálne od prelomu letopočtu.
Obývali rozsiahle územia od ústia rieky Labe (Elbe) a jej prítoku
Sály (Saale) aţ k rieke Odra (Oder) na východe, a na juhu od
Krušných hôr (na dnešnej hranici s Českou republikou) aţ po
Baltické more na severe. Len územie polabských Slovanov tvorilo
prinajmenšom tretinu terajšieho nemeckého štátu. Zdruţovali sa
v troch kmeňových zväzoch: Luţickí Srbi, Lutici (Veleti) a Bodrci
(Obodriti). S nimi boli spriaznené aj pomoranské slovanské kmene,
ţijúce na juţnom pobreţí Baltického mora zhruba od ústia rieky
Odry k ústiu rieky Visly na juhu, aţ po rieku Noteč na východe na
hraniciach s poľskými kmeňmi.
O tom, ţe slovanské národy ţili na území Nemecka uţ pred
dávnymi časmi, svedčí mnoţstvo miestnych názvov (toponým), ktoré
tu po sebe zanechali. Napríklad:
-
Berlin, Schwerin, Witzin, Alt Teterin, Karpin, atď. (koncovka ín
je typicky slovanská, podobne ako koncovky –ice, -icy, -ov a
pod.),
-
Lausitz
(Luţice),
(Dobrosicy),
-
Doberschau (Dobruša), Teterow, Golzow, Mirow, Burow,
Shyndau, Torgau, atď.
Chemnitz,
Dobranitz,
Doberschutz
Najznámejšie toponymá slovanského pôvodu v dnešnom Nemecku
sú:
Mesto Saská Kamenica, (nem. Chemnitz, luţ. Kamjenica), nazvané
podľa riečky Kamjenica – slovo pochádza z jazyka Luţických Srbov
a znamená „kamenistý potok alebo rieka“.
15
Mesto Lausitz, (luţ. Luţice) - Luţica je historická oblasť v Nemecku,
kde doteraz ţije slovanský národ Luţičanov – Luţických Srbov a
v ich jazyku znamená „baţinatá zem“ (aj v slovenčine „luh“ znamená
baţinatý alebo zaplavovaný níţinný les).
Mesto Lübeck, (luţ. Ljubica) – zaloţené neďaleko pevnosti Vagrov
Ljubice.
Mesto Rostock, (luţ. Roztoky) – označuje miesto, kde sa voda
rozlieva do všetkých smerov.
Mesto Ratzeburg, (luţ. Ratibor), pôvodne slovanská osada – názov
pochádza od mena obodritského knieţaťa Ratibora a spomína sa aj v
dokumentoch nemeckého kráľa Fridricha IV. z roku 1062.
Podobne je to so staršími názvami súčasných nemeckých miest, ktoré
nepotrebujú bliţšie vysvetlenie:
Lübeck (Ljubek), Bremen (Brémy), Weiden (Vejden), Lübben
(Ljubeň), Torgau (Trgov), Klütz (Ključ), Ribnitz (Ribnica), Karow
(Károv), Teterow (Teterov), Malchin (Maľchin), Rossow (Rosov),
Buckow (Beckov), Kamenz (Kamenec), atď., atď.
Slovanské toponymá sú dodnes beţné na týchto územiach
Nemecka: v Dolnom Sasku – oblasť východne od Hamburgu,
nazývaná „Wendland“ (Wenden-Vendi je staronemecký názov pre
západných Slovanov), na východnej polovici Šlezvicka-Holštejnska,
na celom území Meklenburska, Predného Pomoranska, Braniborska,
Saska, Saska-Anhaltska, Thüringenu, Bavorska a v okolí Berlína
(podobne ešte aj v 19. storočí český vedec A.V.Šember našiel aj na
mape Rakúska vyše 1000 slovanských názvov riek, hôr, lesov,
mestečiek a miest a publikoval ich v knihe „Západní Slované
v pravěku“ (1860) – len ako kuriozitu uvádzame z nej, ţe mesto
Zwettl je pôvodne osada Svetlá a sama Viedeň (Wien) je bývalý
slovanský Vindeboţ). Severonemecký kronikár Adam Brémsky vo
16
svojom diele „Činy kňazov hamburskej cirkvi“ (okolo r.1066)
uvádza aj niektoré mená západoslovanských kmeňov: „Slovanských
národov je veľa. Z nich najväčší sú západní Vagrovia, ţijúci na
hranici s Transalbingou. Ich mesto, leţiace pri mori, je Oldenburg
(Stargrad). Za nimi nasledujú Obodriti, ktorých teraz nazývajú
Reregovia a ich mesto je Magnopolis (Velehrad). Na východ od
Hamburgu ţijú Polabinci (Polabania), ktorých mesto nazývajú
Ratzeburg (Ratibor). Za nimi sú Lignoni (Gliňania) a Varabovci,
nasledujú Chyţani a Čerezpeňani ţijúci severne od rieky Peny, a na
juhu Dolenci a Ratarovia. Tieto štyri národy sú z dôvodu svojej
chrabrosti nazývané Wilzovia alebo Lutici. Okrem uvedených
existujú aj ďalšie slovansské kmene, ktoré ţijú medzi riekami Labe a
Odra.“
Po druhej svetovej vojne boli v Nemecku vykopávkami
odhalené desiatky veľkých slovanských sídiel a opevnených hradísk
a treba s uznaním konštatovať, ţe viaceré z nich boli
zakonzervované, zrekonštruované a sprístupnené verejnosti ako
archeologické múzeá pod šírym nebom. Napríklad slovanské
hradisko s priľahlou dedinou na mieste obodritského osídlenia
v Gross-Radene (Slawenburg-Raddusch) v Meklenbursku – Prednom
Pomoransku, alebo pevnosť slovanského kmeňa Sprévanov
Kopenick (Kopjenik), na sútoku rieky Sprévy (Spree) a jej prítoku
Dahme. Sprístupnená bola aj hlavná pevnosť slovanského kmeňa
Stodoranov-Havolanov (nem. Heweller) Branibor pri ústí rieky
Havoly (Havel) a v Prednom Pomoransku aj bývalé slovanské mesto
Torgelow, v ktorom je dnes národopisné múzeum pod šírym nebom,
venované západoslovanskému kmeňu Ukranov (nem. Ukrer,
Ukraner). Najväčším západoslovanským mestom však bolo mesto
kmeňa Vagrov – Stargrad, jeho názov bol neskôr preloţený do
nemčiny ako Oldenburg. Vagrovia boli najseverozápadnejším
kmeňom bodrcko – obodritského kmeňového zväzu a ich územie
17
zahrňovalo celú východnú oblasť terajšej spolkovej krajiny
Šlezvicko-Holštajnsko. Nemecké archeologické vykopávky odhalili,
ţe hradiská západných Slovanov tvorili mocné kruhové opevnenia
z dreva a zeminy s výškou vyše 10 metrov a osady, rozloţené okolo
nich, pozostávali z jedno- a dvojpodlaţných(!) domov. Hlavným
zamestnaním obyvateľov bolo oddávna poľnohospodárstvo a chov
zvierat i rybolov a drobné remeslá: tkáčstvo, hrnčiarstvo,
pivovarníctvo a spracovanie ţeleza a kostí.
Slovania na týchto územiach ţili aţ do kriţiackych vojen a
začatia nemeckého Drang nach Osten mierumilovne, dobre a bohato.
Najdôveryhodnejšie svedectvá o tom vydali práve neslovanskí
misionári a kronikári, ktorí uvedené lúpeţné a vraţedné výpravy
proti Slovanom sprevádzali. Napríklad kresťanský misionár Helmold
(Gelmond) vo svojej „Slovanskej kronike“ z 12. stor. píše: „Prusi
(pôvodne slovanský kmeň – pozn.red.) doteraz nepoznali svetlo
viery, ale sú to ľudia disponujúci mnohými jedinečnými
vlastnosťami. Sú veľmi ľudomilní k trpiacim v núdzi a vţdy sa
ponáhľajú na pomoc tým, čo sú vystavení nebezpečenstvu. … O
zlato a striebro sa takmer nezaujímajú. Majú hojnosť rozličných
koţušín, kvôli ktorým našu zem zaplavil smrteľný jed pýchy.“
Podobne konštatoval kresťanský biskup Otto von Bamberg, ktorý
dva razy v rokoch 1124 a 1127 navštívil zem pomoranských
Slovanov s cieľom ich christianizácie: „Po celej zemi je … mnoţstvo
všelijakej zveriny. Ďalej maslo z kráv a ovčie mlieko i tlsté ovce a
jahňatá. Je tam hojnosť medu a pšenice, maku a všetkej zeleniny – a
keby tam boli vinice, olivovníky a figovníky, človek by si myslel, ţe
je to zasľúbená zem – tak veľa je tam ovocných stromov. …
Poctivosť a priateľstvo je medzi nimi také, ţe nepoznajú vôbec
krádeţ ani podvod, svoje truhlice a skrinky drţia nezamknuté.
V skutočnosti sme tam ani nevideli zámky a kľúče. Sami boli veľmi
prekvapení, keď videli naše vaky a skrinky zamknuté. Svoje šaty,
18
peniaze a všetky drahocennosti ukladajú do svojich nádob a sudov,
zakryté len vekom a neboja sa ţiadneho klamstva, lebo ho nezaţili
…“
Ţiaľ v tom čase uţ mier a bohatstvo západných,
severozápadných i severných Slovanov začínali byť minulosťou. Na
začiatku 10.stor. sa začal nemecký Drang nach Osten, počas ktorého
boli Slovania vyhnaní zo svojich zemí, čiastočne obrátení na
kresťanstvo a asimilovaní, ale väčšina z nich bola jednoducho
povraţdená. V roku 1147 sa začala ďalšia kríţová výprava proti
západným Slovanom (hoci tí uţ boli v tom čase kresťanmi!), vedená
spojenými vojskami germánskych Gótov, Jutov, Sasov, Dánov a
ďalších germánskych kmeňov a za účasti mnohých biskupov a
vysokých kresťanských hodnostárov, tá však na hrdinskom odpore
Slovanov s hanbou stroskotala. Tým sa ale nemecké prenikanie na
východ nezastavilo – na to bola očakávaná koriť aţ priveľmi bohatá a
lákavá! A tak bolo uţ v roku 1150 s pomocou intríg a podvodov
dobyté braniborské knieţatstvo Vagria, porobené boli kmene
Luticov, Chyţanov i Čerezpeňanov a počas ďalšej germánskej
invázie v roku 1160 padol aj Obodritský štát knieţaťa Niklota.
Mierumilovné poľnohospodárske slovanské obyvateľstvo západnej a
severozápadnej Európy nebolo schopné dlhodobo odolávať
lúpeţivému náporu zdruţených germánskych nájazdníkov a tak sa
v pomerne krátkom historickom období na obrovských slovanských
územiach sformoval nemecký etnický a štátny priestor, z ktorého boli
ešte aj v 20. storočí podniknuté ďalšie dva veľké nájazdy Drang nach
Osten do ďalších slovanských území. Pravda, to je uţ celkom iná
kapitola dejín slovanských národov.
(krátené)
NII, august 2011
19
PRIESTOR SLOVA
Novšie pohľady evolučnej antropológie na genézu
Slovákov a Slovanov v Eurázii
Augustín. M. Húska
Edmund Burke definoval ľudskú spoločnosť ako „večnú zmluvu
mŕtvych, ţivých a doposiaľ nenarodených“. Za svoju existenciu
vďačíme predkom, ktorí nás zaväzujú aby sme kontinuálnu
existenciu umoţnili aj naším potomkom. Moderné vedy uţ nepracujú
izolovane ale evolučne. Ernest Haekel definoval cyklický reťazec
evolučného vývoja tak, ţe kaţdá ontogenéza (t.j. kaţdá individuálna
existencia jednotlivca a jeho národného spoločenstva) je večná
rekapitulácia fylogenézy (teda opakovaného nadväzovania na reťazec
našich predchodcov). Na tomto sa zakladá moderná evolučná
antropológia (veda o človeku), ktorá nám pomáha odkryť našu
minulosť, naše nepochybné korene, našu súčasnú existenciu
i moţnosti existencie našich potomkov. Súčasné generácie
jednotlivých národov prebrali od svojich predkov populačnú štafetu
a majú povinnosť odovzdať ju svojim potomkom. Nemáme právo
odsabotovať tento medziintegračný štafetový beh a stať sa dezertérmi
v reprodukčnej štafete. Naše poznávanie minulosti, prítomnosti
a budúcnosti zdokonaľujú ľudské spoločenstvá úmerne svojmu
vývoju od inštinktívnych ţivočíchov k sebareflexívnym tvorom.
Ľudská skúsenosť musela najprv absolvovať svoje inštinktívne
a neskôr aj reflexívne štádium. Dnešný trend prehlbuje poznanie
prírodovedných, spoločenskovedných a duchovnovedných disciplín
a usiluje o ich skoordinovanie a harmonizovanie.
20
Všetky vedy o človeku sa prepájajú do spomínanej evolučnej
antropológie a hľadajú komplexné odpovede na otázky o pôvode
a vývoji všetkých ľudských spoločenstiev. Takto sa evolučná
antropológia rozvíja v rámci vývoja poznávania kozmogenézy (vied
o vesmíre), v nej sa vyvíja poznávanie biogenézy (biologických vied)
a v nej sa vyvíja poznávanie antropogenézy (vied o evolúcii
ľudských tvorov a o evolúcii ich vedomia). V rámci skúmania
antropogenézy sa vyvíjajú aj mnoţiny vied o etnogenéze, o vývoji
jazykov, o vývoji hmotných i duchovných kultúr a histórie. Hlbším
poznávaním súvislostí medzi kozmosférou, biosférou, antroposférou
a noosférou (sférou myslenia) poznávame, ţe diverzita (rozmanitosť)
týchto sfér je podmienkou vitality všetkých sfér. Táto recyklačná
súvislosť humanizuje všetky vedy, lebo ich vedie ku koexistenčnej
solidarite a humanizácii.
Slovenskú genézu skúmame interdisciplinárne a v tomto štádiu
dominujú v nej výsledky genetickej analýzy a informačnokybernetických prístupov vrátane moderných etnotvorných
(národopisných) i duchovnorflexívnych prístupov. O Slovákoch a ich
pôvode teraz vieme viac a určitejšie. Zaţívame naozaj renesanciu
slovenského sebapoznania avšak nesmieme zabúdať, ţe zahraničné
uzurpačné doktríny pôsobia ako dezinformačné systémy, ktoré chcú
túto renesanciu zahatať a skresliť. Predtým sa myslelo, ţe na scéne
eurázijského priestoru sa objavili Slováci (Sloveni) v ranom
stredoveku v súvislosti akéhosi dodatočného zasídľovania
karpatského oblúka a pridunajských mokraďových nív (v rozpätí 3.
aţ 5. storočia nášho letopočtu). Príchod metód vedeckej DNA
analýzy však dovolil spresniť evidentnosť tak, ţe sa porovnali vzorky
súčasných populácií s fosíliami - zvyškami minulých obyvateľov.
Genetik V. Ferák pri zisťovaní genetických koreňov slovenskej
populácie zistil, ţe 84% slovenskej dnešnej populácie má genetický
substrát zhodný s pozostatkami populácií frekventovaných na tomto
21
území uţ od doby mladšieho paleolitu ( aţ 40 tisíc rokov dozadu), ţe
necelých 10% dnešnej populácie má spoločné genetické zloţenie
s neolitickou migračnou vlnou (pribliţne pred 10 aţ 8 tisíc rokmi)
a len zvyšných 5% dnešných populácií má zhodu s prišelcami
imigračných vĺn z ranného a stredného stredoveku (v 6. aţ 10. storočí
n.l.). Avšak rýchly rozvoj genetických vied dovolil identifikovať
nielen časopriestorovú genetickú mapu, ale aj etnogenetickú mapu.
Roztriedením haplotypov a haploskupín bolo moţno zistiť všetky
aglomeráty haploskupín a ukázalo sa, ţe pre Európu má
najvýznamnejší vplyv haploskupina R1a (zahrnujúca baltoslovanské, mykénsko-grécke-makedonské etnotvorné komponenty)
a haploskupina R1b (zahrňujúca italo-kelto-germánsko-chetitskoarménske etnotvorné komponenty. Vedľa nich majú celoeurópsku
významnosť ešte haploskupina I1 (protonordická), haploskupina I2b
(protokelto-germánska)
a haploskupina
I2a
(protosardinskobaskisko-dinársko-dunajská).
Ak odhliadneme od archaickoprotoetnických zoskupení, ktoré zrejme predchádzali spomínané
haploskupiny, tak najstaršou haploskupinou v európskom priestore je
R1a a po nej R1b. Rozloţenie je od Islandu, cez Škandináviu aţ po
Stredomorie s čiastočným presahom do Afriky, na Blízky východ
a aţ po juţnú Áziu. Pochopiteľne priestorové rozloţenie všetkých
haploskupín je diferencované, ale podiel R1a a R1b je celkovo
v európskom priestore najvýznamnejší. V opakovaných čiastkových
intervaloch bola spoločná súčinnosť spoločenstiev haploskupín R1a
a R1b. Haploskupina N1c1 (uhro-fino-balto-sibírska) vykazuje na
Slovensku participáciu 0,5% a v Maďarsku 1%. Iné, napríklad
maďarské výskumy mitochondriálnej (ţenskej) stopy vykazujú 5%
prítomnosť staromaďarských génov
v dnešných populáciách
Maďarska. „Intervencia prírody“ viedla k tomu, ţe určité
proteotnické skupiny (z ktorých sa neskôr tvorili haploskupiny) sa
ocitali v rôznom čase v posledných 5 tisícoch rokoch na rôznych
miestach s prelínaním vplyvu. Napríklad v rozpätí dozvukov doby
22
ľadovej zaniklo baltické sladkovodné jazero a zmenilo sa na Baltické
more, čiernomorské sladkovodné jazero po prierve bosporskej úţiny
bolo zaliate slanými vodami Stredomoria a premenilo sa na Čierne
more. Škandinávske odľadnené územie sa výrazne zdvihlo a naopak
veľa prímorských pobreţných území v celej Európe i v africkom
Stredomorí zaliali vody rastúcich oceánov. Katastrofické intervencie
prírodných ţivlov (klímy, zemských a vulkanických pohybov)
podstatne zasiahli Európu. Je paradoxným faktom, ţe horský
zvrásnený terén a pririečne močaristé nivy tvorili konsolidačný tzv.
refugiálny (únikovo-záchranný priestor. Tým sa dá vysvetliť vysoká
stálosť fylogenetického substrátu našich súčasných slovenských
populácií. Vysoký podiel haploskupiny R1a teda dokladá, ţe tvorí
stabilizačný sediment evolučných vlastností v celej Európe
a pochopiteľne na Slovensku tieţ.
Na rozhraní posledného zaľadnenia a otepľovania došlo – ako to
bolo uvedené vyššie – k rozkolísaniu existenčných podmienok ľudí,
ktoré pôsobili jednak ako dramatické šoky a jednak ako mobilizujúce
podnety k tomu aby ľudia rozvinuli svoje inteligenčné predispozície
a tak zachránili svoju existenciu na vyššej inteligenčnej úrovni.
Protoslovanský
element
mal
v tomto
grandióznom
sebazáchrannom vývoji veľmi vysokú priestorovú rozprestretosť od
Islandu aţ po Afriku a zrejme v jeho praslovanskej podobe dosiahol
aj ranú gramotnosť (schopnosť archaických záznamov). Vysokú
starobylosť haploskupiny R1a ukázala genetická analýza a práve
preto treba oveľa váţnejšie brať výsledky dešifrovania raných
písomných zvyškov v Európe, ktoré urobil Antonín Horák. Antonín
Horák dešifroval viaceré Kréto-mykénske hlinené tabuľky
v lineárnom písme A a v lineárnom písme B (slabičné zápisy)
a neskôr v európskom hláskovom písme (v tzv. etruskej abecede). Pri
dešifrovacej rekonštrukcii dokázal prečítať protoslovanské elementy
a súvislé texty. Texty ukázali, ţe sú tvorené s vysokou jazykovou
23
a gramatickou kompetenciou a teda dokumentujú rýchlu kulturačnú
a civilizačnú evolúciu protoslovanských spoločenstiev. V Európe je
to doklad, ţe protoetnické spoločenstvá uţ vlastne vynašli schopnosť
záznamu skúsenosti a teda začali si vytvárať tzv. dislokovanú pamäť.
Uvedené texty a Horákove rozkrytia dávajú vývoj etnogenézy
v Európe do nových súvislostí a významností. Horákove dešifrovania
prastarých textov zároveň vysvetľujú vývoj etnického diferencovania
a v ňom tzv. protoetnické názvy kmeňov Vánov, (Wano), Venetov,
Venedov, Windov, Svezov, Suezov, Slovenov a pod. Stará
slovenčina v jej macedónskej podobe bola síce štvrtým liturgickým
jazykom (po latinčine, gréčtine a aramejštine), ale zrejme mala
predchodkyňu v prvých protoslovanských hláskových a slabičných
písmach. Starobylá Nitra bola sídlom prvého historický i priestorovo
identifikovateľného slovenského protoštátneho útvaru (knieţatstva).
V nitrianskom prostredí je hrejivé si pripomenúť, ţe slovenský
substrát má hlbokú kontinuitu jednak etnogenetického vývoja, ale aj
neskoršieho kresťanského vývoja Slovenska. Dá sa povedať, ţe Nitra
bola stolicou nielen prvého historického slovenského knieţatstva (uţ
s dynastickou postupnosťou Pribinu a Koceľa), ale Nitra bola aj
stolicou údelného knieţatstva Arpádovcov. Vlastne Slovensko (ako
horné
Uhorsko)
bolo
ohniskovým
ťaţiskom
rozvoja
severokarpatského oblúka a prídunajských nív. Napokon, ak
nezdôrazníme etnotvornú špecifiku, tak slovenské súčasné populácie
masívne korenia (84%) v genetickom substráte mladšieho paleoliotu.
To je obrovská hĺbka identity a autenticity. Na ugro-fino-baltosibírskej haploskupine N1c1 Slovensko participuje polovicou
percenta (0,5%) a Maďarsko participuje jedným percentom (1.0%).
To znamená, ţe dnešní „Maďari“ v MR i v susedných štátoch sú
etnickými (genetickými) Maďarmi iba z 1,0% , čo uţ dávnejšie
potvrdili genetické výskumy v Maďarsku, ktoré realizoval americký
profesor Cavalli-Sforza. Mali by sme si teda uvedomovať čo a ako
nás spája. Mali by sme hľadať nie rivalizovanie, kto je nadradený, ale
24
uznať, ţe si vzájomne ceníme naše dedičstvo a ţe rešpektujeme
kontinuum našej identity.
Etnogenéza populácii Slovenska vykazuje vysokú kontinuitu
a teda sme povinní niesť túto identitu aj do budúcnosti a tak zachovať
vernosť predkom a odovzdať ich dedičstvo našim potomkom.
Nemáme dôvod zatajovať našu identitu a uţ vôbec nie sa jej vzdať.
V Európe, ktorá je zmietaná nielen ekonomickou krízou, ale aj
hrozbou imigračných vĺn, musia sa veľké, stredné a malé etniká
solidarizovať pri ochrane pred multikultúrnou vlnou. Všetci
Európania potrebujeme vzájomne akceptujúcu koexistenciu. Buďme
samými sebou nie len v prítomnosti, ale v celom reťazci od našich
predkov a cez nás, k našim potomkom. Aj my, aj naši susedia, sme
väčšinovo autentickí a geneticky veľmi blízki. Akceptujme to.
NII, október 2011
Necháme sa otupovať?
Jaroslav Husár
Viacero slovenských ekonómov si zaumienilo, ţe sa nikdy
nedá otupiť a nikdy sa nebudú báť výčitiek, ţe sú teoretikmi. Bez
matematickej teórie J. Petzvala by sme nevedeli vybrúsiť portrétový
objektív. Bez teórie Keynesa by sme nevedeli ako funguje
ekonomický systém, bez teórie W. Leontieva by sme nevedeli
objasniť komparatívnu výhodu v zahraničnom obchode. A práve táto
teória chýba súčasným rozhodnutiam nielen v našom ale aj
európskom parlamente. To je aj dôvod, ţe pán Sulík a jeho strana
nevie ponúknuť riešenie. Ich poznatky sú na povrchu problému,
neprenikli hlboko do ekonomických poznatkov, nevedia kde je
ústredný nerv dnešnej ekonomickej krízy. Iba špekulujú a sú
odtrhnutí ako od teórie tak aj od ţivota. Uţ dávno píšem o tom, ţe
25
šéfovia finančných inštitúcií na Wall Streete sa majú veľmi dobre,
ale u nás je minimálna mzda niečo cez 300 euro, a v Afrike umierajú
na choroby z hladu a nedostatku.
Problém s vedomosťami však majú aj novinári. V našich
denníkoch, a iných médiách, je často veľa nepresností a nejasností.
Aj presnosť aj jasnosť sú mimoriadne dôleţité v spojitosti s terajšou
krízou. Akokoľvek urgentné budú naše problémy, pokiaľ
nepochopíme ich korene, naše úsilie vyriešiť ich bude v nedohľadne.
Súčasné politické, a ţiaľ aj ekonomické špičky v SR, nič nehovoria o
zákonoch, ktoré platia v oblasti dopytu a ponuky peňazí. Nedávno
som si v denníku prečítal, ţe nemecký exminister financií vyhlásil, ţe
svet ešte nikdy nemal toľko peňazí ako teraz. Celková suma má
presahovať 70 násobok HDP všetkých krajín našej planéty. Autor to
asi nepochopil. Mnoţstvo peňazí v ekonomike sa veľmi ťaţko meria.
Preto ekonómovia navrhli niekoľko mier. Označujú ich M0, M1, M2,
M3 a M4. Čitateľa nebudem zaťaţovať definíciami. Spravidla sa pod
M0 rozumie mnoţstvo obeţiva (papierové peniaze a mince, ktoré sú
v rukách domácností a podnikov). Niektoré krajiny túto mieru
označujú aj M1. Do ďalších mier sa započítavajú termínované vklady
a inak špecifikované vklady. To treba presne vedieť. Iba pre
ilustráciu uvádzam, ţe v USA v roku 2008 miera M1 dosiahla
hodnotu 1 386 a M2 bolo 7 687 amerických biliónov USD. HDP
USA v tomto roku dosiahol hodnotu 14 151 amerických biliónov
USD. Vidíme, ţe ani M2 nepresiahlo hodnotu HDP!
M. Friedman je vlastne tvorcom zákona, ktorý dáva do
vzťahu mnoţstvo peňazí a tzv. monetárnu bázu (nový pojem). Vďaka
jeho teórii ekonómovia dokázali vysvetliť krízu v roku 1929, teda jej
príčinu. On ukázal, ţe mnoţstvo peňazí sa rovná súčinu peňaţného
multiplikátora a monetárnej bázy. Je to obdoba Ohmovho zákona, ţe
napätie je súčinom intenzity prúdu a odporu. Vo Friedmanovom
vzťahu je mimoriadne dôleţitý peňaţný multiplikátor, ktorý je
26
zlomkom, a teda skutočne náročnou ekonomickou veličinou z
hľadiska jej správania. V tomto zlomku sú dôleţité dva podiely:
podiel rezerv a vkladov a podiel obeţiva a vkladov. Tie musia
centrálne a obchodné banky ustráţiť. V roku 1929 ich neustráţili,
ako to ukázal M. Friedman. Od augusta 1929 do marca 1933 prvý
vzrástol z 0,14 na 0,21 a druhý dokonca z 0,17 na 0,41. Friedman
identifikoval, ţe to bol práve podiel obeţiva na vkladoch, ktorý
spôsobil krízu. To bol podľa neho ústredný nerv ľudskej
ekonomickej činnosti v tom období. Tu zlyhal ekonomický stroj. Ale
vysvetliť toto nebolo jednoduché. To bolo výsledkom jeho úmornej a
dlhoročnej práce. Nebudem to rozoberať. To by mali vedieť aj
ekonómovia SaS. Oni to nevedia. V beţnom ţivote povieme, ţe ten
nemal detskú izbu. Ekonómovia SaS nemali detskú izbu ekonómie.
Keby dokázali kráčať s ekonómiou, vedeli by, čo treba presadiť vo
fungovaní ekonomického systému a čo vyţadovať od EÚ, od ECB, či
od MMF. A to by pomohlo rozhýbať ekonomický stroj. Urobila to
teória Keynesa po roku 1929. Škoda, ţe dnes sa utápame v čírej
bezmyšlienkovitosti. Nielen politikov v SR, ale aj v EÚ. Oni iba
hovoria o hrôze utrpenia ľudí (dosť zafarbene), ale nedokáţu sa
chopiť čohosi ako svetielka v dnešnej ekonomickej tme. Úplne
ignorujú ekonomickú vedu. Aj keď treba povedať, ţe aj dnes
ekonómovia musia predovšetkým pochopiť silné ekonomické sily
pôsobiace na finančných trhoch krajín a aj sveta, a potom ich opísať.
Tým získajú kľúč k riešeniu dnešnej situácie. Teda nie akési
vypočítavanie toho, aký násobok svetového HDP je súčasná celková
suma peňazí, alebo, ţe nepodporíme euroval (ekonomický
vulgarizmus). Zmysluplná budúca evolúcia ekonomiky EÚ musí byť
dielom ekonómov - vedcov. A nie ekonómov - politikov,
kváziekonómov. Treba vysvetliť dnešnú záhadnú ekonomickú silu,
ktorá vzhľadom na poznatky nie je úplne záhadnou. Treba drţať v
rukách jasne definovanú ponuku peňazí a nenechať ich tvorbu na
mimobankový systém. Nič nám nezostáva, len vyhnať zlo aspoň z
27
riadenia ekonomiky a nepripustiť ho tam, alebo aspoň čo najmenej a
ochrániť pred ním základné ţivotné dobro, ktoré má zabezpečiť
fungujúci ekonomický systém. Aj v ňom platia zákony a musíme ich
spoznať a poznať; aj politici SaS. Potrebujeme vedu – prísnu,
nekonvenčnú, náročnú, reflektujúcu, vyčerpávajúcu mnohé
implikácie súčasného ekonomického ţivota.
Mediálne pasce a prasce
Pavol Janík
V českom a slovenskom jazykovom prostredí pôsobí niekoľko
médií a najmä internetových portálov, ktorých tematické priority
a obsahové zamerania v podmienkach členstva oboch krajín v NATO
a EÚ a ich spojeneckých vzťahov s USA a Izraelom moţno pokladať
za extrémistické. Z tohto hľadiska sa dozaista tešia zvýšenej
pozornosti a detailnému záujmu domácich i spriatelených
spravodajských sluţieb, alebo sú nimi priamo financované
a prevádzkované, veď boj proti extrémizmu je organickou súčasťou
činnosti výzvedných ustanovizní demokratických krajín (čo je
eufemistická náhrada, niekadajšieho boja proti vnútornému
nepriateľovi, teda disidentom z obdobia totalitných reţimov
v strednej a východnej Európe pred novembrom 1989).
Týmto spôsobom sa v pluralitnej demokratickej spoločnosti
vytvára prehľadná autorská (v prípade internetu a predplatiteľov
časopisov aj čitateľská) báza osôb pre potreby príslušných
kompetentných štátnych orgánov. Naznačený trik moţno zahrnúť
pod širšie chápanie odborného pojmu „verbovanie pod cudzou (alebo
falošnou) vlajkou“, ktorý označuje postup, keď je verbovaná osoba
presvedčená, ţe spolupracuje so spravodajskou sluţbou určitej
krajiny, ale v skutočnosti je podvedená a spolupracuje so
spravodajskou sluţbou inej krajiny.
28
Na základe tejto metódy počas Druhej svetovej vojny Nemecko
riadilo prakticky celý český odboj a viedlo úspešné hry vo vzťahu
k Veľkej Británii prostredníctvom riadenia ich špionáţnych sietí
a odbojových skupín v západnej Európe, najmä vo Francúzsku. Po
roku 1945 zasa analogicky Sovieti zdarne riadili obrátené americké
siete, kým Američania po vojne efektívne prevzali spravodajské siete
vo východnej Európe a v ZSSR od nacistického generálna Reinharda
Gehlena. Oficiálne moskovské a praţské inštitúcie prezieravo zaloţili
a viedli Chartu 77, Občianske fórum, Verejnosť proti násiliu. Dnes sa
oficiálni predstavitelia USA chvália, ţe obdobne kontrolujú hnutia
ako Taliban v Afganistane.
Vráťme sa však do aktuálnych mediálnych hier, ktoré sa uplatňujú
vo všetkých jazykových okruhoch, ale sústreďme sa predovšetkým
na terén, v ktorom čeština a slovenčina predstavujú spoločnú
komunikačnú entitu, čiţe na Česko, Slovensko a ich krajanské
exilové komunity v zahraniční, hoci je evidentné a charakteristické
vzájomné prepojenie (zreťazenie) podobného typu informačných
zdrojov a kanálov v najširšom medzinárodnom meradle.
Neprehliadnuteľnou okolnosťou je fakt, ţe hoci vydávanie
časopisov či prevádzkovanie internetových portálov vyţaduje nemalé
finančné prostriedky na redakčné spracovanie
a technické
zabezpečenie, ako aj na realizačné a publikačné výstupy
(sprístupňovanie verejnosti), médiá, o ktorých je reč, spravidla
neplatia honoráre. Takţe autori svojimi intelektuálnymi a tvorivými
príspevkami vlastne sponzorujú inštitúcie, ktoré monitorujú ich
zmýšľanie, kontakty a aktivity, na základe čoho proti nim efektívne
pôsobia vo všetkých rovinách ich spoločenského a profesionálneho
uplatnenia, ako aj ich rodinného a osobného ţivota.
Navyše je nemorálne, ak konkrétne osoby bez zaváhania zarábajú
napríklad na inzercii a spoplatnenej distribúcii periodík, ktoré
uverejňujú príspevky získané od autorov zadarmo.
29
V prípade internetových portálov, ktorých priemerná sledovanosť
dosahuje denne aţ niekoľko desiatok tisíc čitateľov, je
z personálneho hľadiska podstatné, ţe spomínané nástroje na
ovplyvňovanie verejnej mienky majú dve zreteľne odlišné skupiny
autorov.
Jednou z nich sú významné a všeobecne známe osobnosti z oblasti
umenia a osobitne literatúry, ktorých duchovný kreatívny potenciál
sa rutinne vyuţíva a zneuţíva napríklad obligátnym citovaním
z renomovaných periodík – z časopisu Spolku slovenských
spisovateľov Literárny týţdenník, z kultúrnej revue Matice
slovenskej Slovenské pohľady a podobne (pravdaţe s uvádzaním
plných a skutočných mien autorov).
Zmyslom a účelom uverejňovania materiálov z popredných
periodík je nielen zvyšovanie intelektuálnej úrovne a imidţu
dubióznych internetových portálov, ale aj cieľavedomá
kompromitácia rešpektovaných časopisov a ich kľúčových autorov
v pokútnom kontexte podozrivých webových stránok s neznámym
a nečitateľným personálnym i ekonomickým pozadím.
Druhou skupinou sú práve záhadní, anonymní koordinátori,
administrátori, ktorí dôsledne pouţívajú pseudonymy, pričom ich
publikované príspevky okrem explicitnej politickej orientácie
charakterizuje mimoriadne nízka mentálna, odborná, štylistická
i gramatická úroveň – často sa bezradne pohybujúca za hranicou
elementárnej
korektnosti
z hľadiska
najzákladnejších
a najjednoduchších noriem spisovného slovenského jazyka.
Internet ako údajne slobodný komunikačný priestor je aj
viacsečnou zbraňou v arzenáli tajných sluţieb, ktorá umoţňuje ľahko
zisťovať totoţnosť záujmových osôb. Špeciálne roboty registrujú
adresy účastníkov internetovej komunikácie (vrátane čitateľov
jednotlivých webových stránok) a infiltrujú ich osobné počítače
30
zvláštnym typom softwaru, ktorý umoţňuje prehliadanie,
manipuláciu, sťahovanie a archivovanie súborov. Získaný materiál
slúţi na hlbšiu psychologickú a sociologickú analýzu jednotlivých
vytypovaných ľudí.
Preto sa neraz v protiklade s moralizujúcim zameraním
niektorých portálov na nich paradoxne objavujú aj linky na stránky
s pornografickým obsahom. Zaznamenáva sa, kto sa na aký obrazový
alebo textový materiál pozeral a ako dlho, z čoho a odvodzujú jeho
osobné záujmy a preferencie (vrátane sexuálnej orientácie). Na
základe prehliadania uverejnených príspevkov a účasti na
internetových diskusiách sa vytvára osobnostný profil (zahrňujúci
ţivotný štýl, profesionálne či mocenské ambície, majetkové
a finančné pomery, intelektuálnu kapacitu, vzťah ku konkrétnym
ideológiám, náboţenstvám, štátom a politickým smerom).
Moderné komunikačné prostriedky, k akým patrí internet, teda
v mnohom nahrádzajú tradičnú úlohu agenta provokatéra, ktorého
obnovu do slovenskej legislatívy pred časom vehementne presadil
mimoriadne ctiţiadostivý mladý politik. Pritom treba poznamenať, ţe
po neblahých skúsenostiach z prvej polovice 50. rokov 20. storočia
vnútorné normy Štátnej bezpečnosti od druhej polovice uvedeného
desaťročia zakazovali pouţívanie provokačných metód, lebo sú
postavené na nesprávnom predpoklade, ţe príslušník či agent
štátneho orgánu je apriórne morálnejší ako ostatní občania, vrátane
volených funkcionárov.
31
KULTÚRA V TOKU ČASU
Na margo monografie Viktora Timuru:
DÁVNOVEKÁ EURÓPA
Jozef Vladár
Rád by som uviedol niekoľko slov k tomu, čo uţ odznelo pri
prezentácii publikácie. Pretoţe sa zaoberám problematikou
dávnoveku Slovenska a zvlášť umeleckými prejavmi pravekého
ľudstva, zameriam sa iba na túto časť obsahu monografie Dr. Viktora
Timuru. Monografia Dávnoveká Európa, je výslednicou
mnohoročného úsilia bádateľa, ktorý sa programovo venuje štúdiu
filozofie dejín a kultúry ľudskej spoločnosti od najdávnejších čias.
Ide o dielo interdisciplinárneho charakteru a organicky nadväzuje na
jeho predchádzajúce práce; a v tomto prípade zúročil svoje
skúsenosti najmä z tvorby jeho monografie: Ľudstvo a dejiny.
Monografia Dávnoveká Európa je impozantná nielen svojim
rozsahom, ale predovšetkým obsahom publikácie. Podrobne sa totiţ
zaoberá problematikou predchodcov človeka, genézou druhu Homo
a vôbec zloţitou problematikou vzniku vedomia.
Ťaţiskovú pozornosť venuje problematike osídlenia
európskeho kontinentu, pravdaţe, v kontexte svetového vývoja;
s akcentom na genézu a formovanie človeka a jeho kultúry od
najdávnejších etáp osídlenia európskeho kontinentu v paleolite.
Náleţitú pozornosť venuje i začiatkom mytologických predstáv
v podmienkach neproduktívneho hospodárstva a vôbec otázkam
vzniku poľnohospodárstva, najväčšej revolučnej zmeny v dejinách
pravekého ľudstva. Ide nepochybne o problémy kardinálneho
32
charakteru, ktoré nie sú jednoznačne interpretované v európskej
a svetovej spisbe. V tejto súvislosti by som chcel ešte konštatovať, ţe
ide nielen o interdisciplinárne prístupy, ale aj rozdielne pohľady
bádateľov z oblasti humanitných, technických, ale najmä prírodných
vied.
Prístup V. Timuru k týmto otázkam sa vyznačuje
netradičným výkladom, ktorý má svoje pozitíva, ale aj určité úskalia.
Skrátka, nepokúša sa petrifikovať ustálené teórie, pokúša sa však na
základe nových výskumov o nové pohľady na kruciálne problémy
antropogenézy, premeny vedomia človeka v najstaršom období
ľudských dejín – v paleolite: Fenomén vzniku človeka a jeho kultúry
je v popredí bádania nielen v Európe, ale aj vo svetovej spisbe, ale je
to aj komplex problémov interdisciplinárnej povahy, a preto aj
rozdielne interpretovaný bádateľmi z jednotlivých vedných oblastí.
Nemenej zloţitým problémom sú aj otázky vzniku
a smerovania európskej civilizácie. Veď napríklad od vzniku agrárnej
civilizácie na území Slovenska (6. tisícročie pred n. l.) je dokázateľná
kontinuita vývoja severokarpatskej oblasti ako integrálnej súčasti
stredoeurópskeho priestoru aţ do sklonku praveku. Vtedy uţ
z anonymity vekov vystupujú najstaršie „národy“ staroveku (Tráci,
Skýti, Kiméri, Etruskovia, Kelti, Dáci a i.). Pravdaţe, najstaršia
antická civilizácia vzniká v Hellade a vo Východnom Stredomorí
(krétsko-mykénska kultúra).
Povaţujem za správne, ţe autor venuje takú veľkú pozornosť
najmä otázkam antiky, vzniku jazykov a najmä problémom
mytológie. Teda problémom období pred vznikom gréckej filozofie.
V poslednej časti práce sa zaoberá problematikou genézy a ďalšieho
vývoja Slovanov so zvláštnym zreteľom na otázky jazyka
a slovanskej mytológie. Chcel by som konštatovať, ţe práve táto
oblasť je aţ dosiaľ charakterizovaná rozdielnymi pohľadmi na
genézu Slovanov - bádateľmi najmä z oblasti archeológie
33
a jazykovedy. Napokon, ak ide o slovenské bádanie, niektorí
bádatelia hľadajú genézu Slovákov uţ v období Samovej ríše, iní
zasa v období Pribinovho nitrianskeho knieţatstva. Odvtedy totiţ je
dokázateľná kontinuita aţ do najnovších čias, teda od včasného
stredoveku aţ do súčasnosti.
Napokon by som chcel zdôrazniť, ţe pohľady V. Timuru na
tento komplex problémov vychádzajú z kritického prístupu
k prameňom rôznorodej povahy z oblasti najrôznejších vedných
disciplín. Oceňujem jeho úsilie objasniť filozoficko-teoretické
problémy z aspektu smerovania ľudských dejín a najmä netradičné
prístupy k otázkam filozofie dejín. Nepochybujem o tom, ţe práca
vyvolá diskusie aj preto, ţe koriguje aj mnohé kodifikované
predstavy o vzniku civilizácie ľudskej spoločnosti a jednotlivých
vývojových etapách od praveku aţ do včasného stredoveku.
Nepochybujem o tom, ţe publikácia V. Timuru vyvolá
mnohé diskusie, pretoţe napríklad archeológovia v poslednom
období majú pochybnosti nielen v otázkach chronológie,
i s datovaním jednotlivých významných kultúr európskeho praveku,
ale aj s riešením vzniku kultúr, civilizačných komplexov, ale najmä
s preceňovaním úlohy jednotlivých európskych regiónov v procese
vzniku európskej kultúry. V týchto súvislostiach si treba uvedomiť,
ţe územie Slovenska bolo nepochybne uţ od praveku významnou
kriţovatkou európskych kultúr a diaľkových obchodných ciest.
Výsledky
systematických
výskumov
slovenských
archeológov umoţnili nielen rozpoznanie nových, dovtedy
neznámych kultúr a kultúrnych skupín (luţianska a laţnianska
kultúra, kultúra Brodzany – Nitra, ludanická kultúra, bolerázska
skupina, bošácka kultúra, kultúra východoslovenských mohýl,
nitrianska kultúra, koštianska kultúra, čakanská kultúra, kyjatická
kultúra a i.), neraz teda pomenovaných podľa eponymných
slovenských nálezísk, ale – a to je zvlášť dôleţité – aj ich
34
akceptovanie európskou vedou. Veď máme aj slovenskú Tróju –
Šurany – Nitriansky Hrádok a slovenské Mykény – Spišský Štvrtok.
Áno, slovenská Trója i slovenské Mykény (okolo 1500 rokov pred n.
l.) sa radia k najstarším pravekým mestám v stredoeurópskom
prostredí. Mali nielen dômyselné urbanistické riešenia a v prípade
Spišského Štvrtku aj dosiaľ – bez analógií – aj dômyselný mohutný
fortifikačný systém s kamennými hradbami. Takéto unikátne
opevnenie areálu „m e s t a“ nemá ani dosiaľ adekvátnu paralelu.
Aj o týchto problémoch hovorí spomenutá monografia V.
Timuru.
(Prof. PhDr. Jozef Vladár, DrSc. je významný archeológ a recenzent
vyššie uvedenej knihy)
Slováci/Sloveni, kde sú vaše korene?
K prameňom najstaršej histórie Slovenska, pribliţne od roku
3000 pred Kristom
Július Handţárik
S takýmto provokujúcim titulkom vyšla vo vydavateľstve
Eko-konzult v roku 2010 kniha zahraničného Slováka C. A.
Hromníka. Kniha má 193 strán a je súborom esejí a článkov, ktoré
autor uverejnil v poslednom desaťročí k tejto téme v zahraničných
odborných časopisoch. Hoci články boli napísané populárnym
štýlom, autor sa aj tu dôsledne pridrţiaval vedeckej exaktnej
argumentácie, takţe pomerne neveľká kniha má v zozname pouţitej
literatúry uvedených 279 odborných titulov a v samom texte
neuveriteľných 603 adresných odvolávok na pouţité pramene.
35
Dr. Cyril A. Hromník (69) sa narodil v Hrabušiciach na
Spiši a študoval dejiny na Katedre orientalistiky a portugalčinu a
iberskú históriu na Filologickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe.
Po okupácii v roku 1968 emigroval do USA, kde pokračoval v štúdiu
histórie Afriky, Juţnej Ázie a Latinskej Ameriky na Syracuse
University. Pracuje ako bádateľ v oblasti ranej histórie Afriky a
Indického subkontinentu a po celé desaťročia sa zaoberá pôvodom
Quenov a bantuskými jazykmi hovoriacich čiernych Afričanov. Ţije
v Juhoafrickej republike a svoj výskum vykonával v Prahe,
Portugalsku, USA, Indii, Etiópii, Británii, Francúzsku, na Srí Lanke,
Borneu a na Celebese v Indonézii. Päťročný grant Dr. Harryho
Openheimera mu umoţnil dlhodobý pobyt v Indii, kde študoval
tamilčinu a vykonával výskum v archeológii, jazykoch a
náboţenstvách Indie. Tento transoceánsky výskum mu však umoţnil
nahliadnuť aj do sféry prastarých indo-európskych vzťahov, pričom
zistil, ţe indo-európske jazykové korene majú dedukovateľné
historické pozadie a svoju skutočnú historickú chronológiu. Tento
poznatok ho nasmeroval aj na hlbšie štúdium jazyka a najstarších
dejín Slovenov – Slovákov, a to zo syntetického pohľadu historikajazykovedca, čo ho priviedlo k viacerým prekvapujúcim aţ
šokujúcim záverom. Doposiaľ vydal štyri monografie a veľa
vedeckých i populárnych článkov, ale jeho najdôleţitejší objemný
manuskript Sloveni a Slovensko: Velebníci Vlasatého Boha na
horizonte histórie (cca 3200 pr.Kr. – 907 po Kr.) čaká ešte na
vydanie.
Kniha C. A. Hromníka bude pre slovenského čitateľa,
odchovaného na pangermánskej historiografii 19. storočia a jej
nenemeckých odnoţiach, v mnohom šokujúca, tak ako je šokujúca
naša neznalosť staršej histórie a etnogenézy nášho vlastného národa i
celého Slovanstva. Táto neznalosť vyplýva hlavne z akceptácie ničím
neoverenej pangermánskej hypotézy o prisťahovaní Slovanov do
36
strednej a západnej Európy aţ v 5. – 6. storočí n.l. v súvislosti
s vykonštruovanou hypotézou o „sťahovaní národov“. V období
konštituovania moderných európskych národných štátov v 19. storočí
sa za hlavný argument pre nárokovanie toho-ktorého územia pre
daný národný štát povaţovala autochtónnosť čiţe prapôvodnosť
osídlenia príslušného etnika či národa na danom území.
V zjednotenom Nemecku, ktoré sa stalo najmocnejším štátom
Európy, vznikla pritom nemecká imperiálna historická škola, ktorá si
dala za cieľ zdôvodniť na princípe autochtónnosti nielen nárok
nemeckého národa na územie vtedajšieho nemeckého štátu (hoci uţ
vtedy bolo archeologicky dokázané, ţe väčšinu vtedajšieho Nemecka
pôvodne obývali Slovania), ale aj jeho budúce nároky na ďalšie
územia v duchu Drang nach Osten (lebo uţ vtedy bolo historicky
dokázané, ţe kedysi sa aj na týchto územiach vyskytovali „Germáni“
– čiţe v skutočnosti vandrujúce germánske vojensko-lúpeţné
druţiny). A tak nemecká historická škola postavila svoju „vedu“ na
štyroch tézach či dogmách:
1. Európa patrí tomu, kto do nej prišiel ako prvý;
2. Prví prišli do Európy Germáni, a tak majú historický nárok na
celý kontinent;
3. Archeologicky i historicky dokázané osídlenie strednej a
západnej Európy Slovanmi (na území takmer 3 milióny
štvorcových kilometrov!) bolo len akýmsi dočasným pobytom
oneskorených prišelcov, ktorí tam prišli aţ v 5. či 6. storočí n.l.;
4. Keďţe však aj Slovania museli byť niekde autochtónni, nemecká
historická „veda“ im za ich pravlasť vytýčila neúrodnú oblasť
ľavostranného prítoku Dnestra, dodnes známu ako Pripjaťské
močiare, o ktorú ani najexpanzívnejší nemeckí politici nemali
záujem. A hotovo!
37
Tieto „historické“ tézy boli potom prevzaté aj do nemeckej
archeológie a stratigraficky i typologicky boli v nej „zabetónované“
podľa princípu:
a/ archeologické artefakty, nájdené v pôdnych vrstvách mladších ako
6.stor. n.l., môţu ale nemusia byť slovanské. Všetky ostatné artefakty
zo starších stratigrafických pôdnych vrstiev m u s i a byť
neslovanské (hlavne germánske alebo aspoň keltské!), lebo veď je
známe, ţe Slovania sem prišli aţ v 5. či 6. storočí n.l.!
b/ typologicky môţu ale nemusia byť medzi slovanské zaradené
archeologické artefakty aţ od tzv. praţského typu (zhruba zo 6.stor.
n.l.) a všetky ostatné artefakty m u s i a byť typologicky zaradené
medzi neslovanské, lebo veď … atď., atď. – viď vyššie!
Týmto primitívnym trikom a ţonglovaním sa v nemeckej a po nej aj
v ostatnej európskej historiografii príčina stala svojím vlastným
následkom a následok svojou vlastnou príčinou – a circulus vitiosus
je uzavretý! Múdry český divadelník definoval takéto ţonglérstvo
okrídlenou vetou: „A tak jsem se stal svým vlastním pradědečkem“.
Takúto „historiografiu“ sa učia aţ dodnes všetky deti
európskych škôl, vrátane škôl slovanských národov, a takúto
„historiografiu“ vyštudovali a aţ doteraz študujú aj všetci európski
profesionálni historici, takţe celkom pochopiteľne nemajú odvahu
vymaniť sa z tohto začarovaného kruhu skúmaním skutočných
historických reálii, či aspoň uplatnením zákonitostí zdravého rozumu.
V európskej historiografii totiţ ešte aj dnes veľmi citeľne chýba
spolupráca a korelácia s prírodnými a pomocnými historickými
vedami a osobitne s moderným lingvistickým a genetickým
výskumom .
A tak nečudo, ţe ľudí, vybavených teoretickými znalosťami i
praktickými poznatkami z týchto pomocných historických vied
38
značne irituje takáto skostnatelosť európskych a hlavne slovanských
historikov. Taký je aj prípad autora knihy Slováci – Sloveni, kde sú
vaše korene. Len ako ochutnávku tu odcitujem niektoré jeho
vyjadrenia:
Nad voľbou Pripjate ako kolísky Slovanov krúti hlavou
historik Európy Norman Davies (1), keď píše: Z nejakého
nevysvetliteľného dôvodu západní učenci veľmi radi odstavujú protoSlovenov
(proto-Slavs)
do
najnepravdepodobnejších
a
najnepohodlnejších zo všetkých možných oblastí uprostred
Pripjaťských močiarov.“ A k tomu dodáva, že v skutočnosti, nech už
boli jej hranice akékoľvek, Slovenská domovina (Slavonic homeland)
ležala na oboch stranách hlavnej prehistorickej cesty, na Dunaji“
Kto ich tam teda strkal? Strčila ich tam nemecká imperiálna škola
historikov, ktorí snívali o možnom Drang nach Osten a česká
šovinistická škola (viď. F.Palaclý, L.Niederle, V.Chaloupecký, etc.),
ktorá týmto spôsobom chcela odstrániť Slovenov (predkov Slovákov)
z … pravlasti (nie kolísky) Slovenov na Dunaji. … Slovenská
Panónia, ktorú Herodotos videl už dávno pred 5. storočím ako zem
slovenskú (2) im robila potiaže, preto ju čo najskôr nechali zaľudniť
Aziatmi.
Hromníka ako historika rozčuľuje aj svojvoľné narábanie
s historickými prameňmi u súčasných slovenských historikov, len
aby ich poznatky vtesnali do téz nemeckej imperiálnej školy a
rozhorčene píše:
Prečo potom prekrúcanie autentických prameňov, ktoré
medzi inými hovoria o kmeňoch alebo národoch slovenských
Slovenov (Slovákov), ruských Antov a podobne, akoby hovorili o
jednej mase tzv. nediferencovaných „Slovanov“? My predsa vieme,
že „od pradávna“ Sloveni sídlili na Podunajsku … ako to povedal
Kijevsky Nestor (Kyjevský Nestor, autor Povesti vremennych let
z počiatku 12. storočia – pozn. J.H.), a im príbuzné kmene a národy
39
žili roztrúsené prinajmenšom od Uralu po dolné Labe a horný Dunaj.
… Je pozoruhodné, že v tomto slováckom dejepisectve „Slovania“,
ktorí vraj pred 6. storočím n.l. ani neexistovali, zabrali bez
akýchkoľvek dobyvačných tradícií pol Európy bez jedinej vojny, čo
vnucuje otázku, proti komu boli vlastne opevnené limes romanus?
Prečo Rimania, po tisícročnej skúsenosti dobývania cudzích území,
jednoducho nezabrali celú strednú Európu až po Baltik a východnú
až po Murmansk alebo Pečoru?
Dosť však citátov z Hromníka. Jeho knihu si treba prečítať –
a naozaj stojí za prečítanie a hlavne za popremýšľanie nad otázkami i
poznatkami, ktoré v nej nastoľuje. Skôr ako ju však otvoríme, mali
by sme akceptovať aspoň niektoré najnovšie poznatky archeológie a
genealógie, napríklad, ţe
-
Európa bola celoplošne osídlená človekom homo sapiens sapiens
uţ v paleolite pred 50 000 rokmi;
-
Od neolitu pred 10 000 rokmi bola osídlená uţ usadlým
poľnohospodárskym obyvateľstvom;
-
Po roku 10 000 pred n.l. západná Európa z hľadiska civilizácie
nebola centrom, ale okrajovým územím Európy (3);
-
Len na Slovensku bolo uţ před tridsiatimi rokmi archeologicky
odkrytých niekoľko desiatok paleolitickýh a moţno aţ stovka
neolitických a eneolitických sídlisk (4) a vzhľadom na náhodnosť
archeologických odhalení sa dá predpokladať, ţe ich bolo na
našom dnešnom území mnohonásobne viac.
To vylučuje existenciu voľného a neobsadeného priestoru
v strednej Európe uţ v dávnych storočiach pred naším
letopočtom a teda vylučuje reálnosť tézy o „sťahovaní národov“
v 4. – 6. storočí n.l. Naopak, roľnícki Slovania sú autochtónnym
40
obyvateľstvom Európy a kontinuálnym nositeľom svojich
tradícií, jazyka a kultúry (5).
Tieto skutočnosti potvrdzujú aj najnovšie poznatky
celoeurópskeho výskumu genetiky obyvateľstva, podnietené a
financované Spojenými štátmi americkými. Podľa doterajších
poznatkov tohto výskumu z predkov obyvateľstva dnešného
Slovenska
85% ţilo na území Slovenska uţ od 50 000 do 20 000 rokov pred n.l.,
10% prišlo s poľnohospodárskou revolúciou v neolite pred 10 000
rokmi a
len 5% bolo „privandrovalcov“ za celé obdobie posledných 10 000
rokov (6).
Takţe uţ vlastne stojíme len pred otázkou, či budeme
naprávať nepodloţené tvrdenia nemeckej imperiálnej historickej
školy, alebo sa pustíme do prerábania exaktných historických faktov.
A túto otázku nám kladie aj predmetná kniha Dr. Cyrila A.
Hromníka.
Pouţitá literatúra:
1. Davies, N. 1997, Europe: A History, London: Pimlico
2. Herodotus with an English Translation by A.D.Godley
3. Clark, G. 1973 : Prehistorie světa, Orbis, Praha
4. Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I.- III., Veda, Bratislava
1978
5. Máčala, P. 1995, : Etnogenéza Slovanov v archeológii, Slovo,
Košice
6. Doc. Dr. Vladimír Ferák, prednáška v SNM, 17.2.2011.
41
Národná kultúra ako bezpečná sieť
Drahoslav Machala
Súčasnosť, ktorú ţijeme, je doba dokonale vylomená z kĺbov.
Vzdelaný intelektuál vie, ţe doba stavia pred ľudí úlohy aj nové
výzvy. Ţijeme však čoraz viac vo virtuálnom svete zaplavenom
mediálnym smogom, ktorý na nás padá zo všetkých kútov a smerov.
Médiá dokonca vnucujú súčasníkom spôsoby ako a o čom sa majú
zhovárať, ale dokonca aj spôsoby ako sa ľudia majú správať aj
konať, obvykle v protiklade s ľudskou prirodzenosťou. Čo je „in“
a čo je „ne-in“. Je čitateľný zámer vyrábať stresujúci svet
permanentnej úzkosti a ohrozenia, v ktorom sa človek neteší na ranné
vstávanie, a zároveň je to ideálny priestor na manipuláciu s ľuďmi.
V tejto informačne presýtenej dobe, je veľkým umením správať sa s
nadhľadom, vedieť sa zastaviť a zamyslieť sa nad Goetheho
výrokom: „Postoj chvíľa, si krásna!“ Všetci: zamestnávatelia,
priatelia, susedia aj spolky, ktoré chcú byť za kaţdú cenu „trendy“
vás ţenú k vnímaniu sveta v zrýchlenom pohybe. Zmena je ţivot,
vraví slogan. Ale ako potom pestovať tradície a hodnoty , čo je práca
na desaťročie, čo si vyţaduje systematický prístup a zmysel pre
sebahodnotenie. Postavenie aj kredit Matice slovenskej ju predurčujú
na to, aby sa práve jej podstatným programom stala starostlivosť
o národnú kultúru, keďţe vidíme, ako nám všetky aktivity nielen
duchovnej, ale i telesnej kultúry doslova hynú pred očami.
Slovenskú národnú kultúru, tvoria tri vrstvy: 1. reč, materinský
jazyk ako náš spoločný svet významov; 2. krajina, vlasť, teda domov
ako náš spoločný priestor, v ktorom ţijeme; 3. a história ako naše
spoločne prežité osudy. Poďme sa nad týmito tromi vrstvami
spoločne zamyslieť. Jazyk, reč, slovenčina je dar, ktorého význam
máme od malička predkladať deťom ako základnú hodnotu, oporu aj
istotu. Viesť deti k úcte k jazyku je základná občianska cnosť. Kaţdé
by malo naspamäť vedieť niekoľko veršov z Hviezdoslavovej básne
42
Mňa kedys´ zvádzal svet, mi hovoriac, ó jak je lichá ...,keď ho
lanárili, aby písal básne v maďarčine. Ale on precitol a pochopil,
preto napísal „Ó, mojej matky reč je krásota, / je milota, je rozkoš,
láska svätá!/ Je vidím, cítim, celok života!/ Môj pokrm, moja čaša
zlatá.“ Pestovanie úcty k jazyku je fundamentom budovania silného
puta k vlasti. Slovenčina, nie je len dorozumievací prostriedok, nie je
to len súhrn znakov, ktoré zapisujeme alebo vyslovujeme
v zoradených slovách, ktoré musia mať zmysel, aby sme si
porozumeli... Slovenčina, materinská naša reč, je pre nás, pre
Slovenky a Slovákov najmä spoločný svet významov. Slovenčinou
sme pupočnou šnúrou spojení so Slovenskom. Ak vyslovíte meno
kráľ Svätopluk, nie je to iba pojem, ale kaţdý vzdelaný Slovák si
vybaví mocného a schopného vládcu, ktorý bol najskôr knieţaťom
v Nitrianskom vojvodstve, a potom mocným kráľom na
Bratislavskom hrade aj vo Velehrade vo Veľkomoravskej ríši. Nie je
to len predstava, ale najmä význam, obsah, ktorý predstavuje: teda
konanie, skutky, hrdinské činy, ale aj omyly, ktorých sa človek na
ceste ţivotom dopustí. Bol to kráľ Slovenov, starých Slovákov. Slová
sú stopy poslove – ako to napísal Milan Rúfus. Prostredníctvom
tajomných kódov rozumieme významom slovenských slov najmä ako
Slováci, lebo prirodzene chápeme posolstvá, ktoré významy týchto
slov nesú slová na vlastných pleciach z čias našich dávnych predkov
a pritom sa dokáţu aj prihovárať nám aj dnešku. Slová majú svoju
históriu a svoju vnútornú silu. Slová sú kódy poznania, ale aj
vzťahov a zväzkov s minulosťou, ktorá v nich prišla k nám.
A zároveň naším odkazom slovenským potomkom do budúcnosti.
V diele Stručná história Slovákov Juraj Fándly napísal: „Zapamätaj
si, že celé ľudské pokolenie má prirodzený pud, že svoj kmeň vždy
podporuje a chráni.“ Najskôr poznanie o duchu a význame
slovenčiny pre Slovákov roku 1843 v Prahe vykríkol Gemerčan
Samo Tomášik: „Hej Slováci, ešte naša slovenská reč ţije./Dokiaľ
naše verné srdce, za náš národ bije./ Ţije, ţije, duch slovenský, ţiť
43
bude naveky.//Hrom a peklo, márne vaše, proti nám sú vzteky.“//
V čase poroby rezko zazneli slová Viliama Paulínyho-Tótha:
Slovenčina moja, krásne ty zvuky máš,/ Tatransko vzbudzuješ,/ţivot
mu dáš.//A kto ju miluje, nech ţije, nech ţije.//kto sa jej odrieka, sám
seba zabije.“//
Profesor Jozef Štolc, Spišiak z Hranovnice
o slovenčine napísal:
„Ako je krv udržiavateľom telesného života, tak jazyk je krvou
ducha. Jazykový systém je nervovou sústavou duchovného života.
Ním tečie kolobeh myšlienkového bohatstva a oživuje každý
jednotlivý orgán národného spoločenstva od počiatku až do konca.“
Druhý zázrak, ktorý tvorí stĺp (vrstvu) národnej kultúry je krajina,
naša vlasť, náš domov, teda spoločný priestor, v ktorom žijeme. Môj
kamarát, básnik Kamil Peteraj vyslovil nádherný bonmot, ktorý je
osobitne priliehavý, presný: „Vlasť je sieť, do ktorej sme chytení, a
predsa sa v nej cítime slobodní.“ Skúste sa zamyslieť nad týmto
zvláštnym a predsa očarujúcim paradoxom: sme len zdanlivo
obmedzení sieťou, ktorá ale zároveň (paradoxne) symbolizuje istotu
domova, lebo v tom istom okamihu chceme byť slobodní, teda sa
cítiť, ale aj môcť konať slobodne. Človek je zvláštny tvor, ktorý
súčasne potrebuje pocit istoty a pritom prahne po slobode konania.
Rovnako neţne o vlasti, ako o Boţej sieti, píše v básni Modlitba za
Slovensko Milan Rúfus: Viem jedno hniezdo./Rád ho mám./ V ňom
ako v Božej sieti. Je mnoho otcov, mnoho mám ...“. Je dôleţité
naučiť sa vzťahu k vlasti, pestovať tento vzťah a rozumieť tomu, ţe
vlasť je spoločný priestor, v ktorom ţijeme. Usadili sme sa pod
skalnými hradbami Karpát, ktoré nad Slovenskom vytvárajú nebeský
ochranný dáţdnik. Pán Boh nás Slovákov vţdy mal tajne rád, keď
sme si vybrali také boţské miesto... Určite sme preţili aj preto, lebo
sme si vybrali v Európe strategické miesto, krajinu úzkych dolín
a nádherných kotlín, popretkávanú ţivotodarnými riekami a potokmi.
Takto nás hradby Tatry chránili a vody Moravy, Dunaja a Tisy
44
napájali, teda sprevádzali ako verní druhovia storočiami. Rovnako
ako sa máme s úctou správať k slovenčine, túţime zachovať budúcim
generáciám aj chrám prírody našej slovenskej vlasti. Preto musíme
pestovať kultúru krajinotvorby, nie iba prízemnú kultúru
dobyvateľov, vykorisťovania krajiny. Rozumieť harmónii prírody,
rešpektovať ju aj sa do nej inšpirovať. Zo ţivota brať a ţivotu vracať.
Napokon treťou vrstvou národnej kultúry je história ako spoločné
osudy predkov. Bude dôleţité, akým spôsobom budeme tieto
spoločné osudy prezentovať, o aký presvedčivý výklad sa pokúsime.
Pôjde aj o to, koľko poznania ľudskej pamäti budeme vedieť
príťaţlivo sprostredkovať mladším generáciám. Preto máme pestovať
pamäť národa. Ako vraví Alexander Matuška: „Nič sa nastálo
neudrží vo vedomí, v láske a úcte ľudí, taký je zákon života. Ale je aj
iný zákon a ten znie, že národu neslobodno žiť zo dňa na deň...
Potrebujeme pamäti ako spojiva a mosta, ako podnetu a záväzku, ako
hĺbkovej perspektívy a chrbtovej kosti. Ako zázemia a podpalubia,
bez ktorého sa ani loď s najskvelejšou palubou nedostane nikam ...
Potrebujeme sa dostať z heslovitého chápania svojej minulosti,
z obyčaje, že sa svojou minulosťou oháňame, že ju však nepoznáme.“
Okrem historickej epopeje Samovho kráľovstva, cez Nitrianske
vojvodstvo a knieţaťa Pribinu a Koceľa, cez Veľkomoravskú ríšu
kráľa Svätopluka, musí do slovenských sŕdc presiaknuť aj poznanie
uhorských dejín. My, Slováci nemáme právo, aby sme z vlastného
historického vedomia kvôli predpojatosti vynechávali poznanie
uhorských dejín. Uhorské dejiny, sú naše slovenské dejiny, poznaním
sa musíme stať ich vlastníkmi a majiteľmi.
Napísal som knihu Šľachtické rody v presvedčení, ţe aj osudy
slovenských šľachtických rodov sa musia stať súčasťou nášho
historického povedomia a vedomia. Teším sa, ţe prof. Ján Lukačka,
prof. Róbert Letz, prof. Martin Homza, prof. Leon Sokolovský, doc.
Ivan Chalupecký a celá mladšia generácia slovenských historikov
45
pochopila, ţe slovenská šľachta sa musí stať súčasťou poznania
mladých Slovákov. Spomínaní renomovaní historici napísali vedecké
štúdie o šľachte v Nitrianskej ţupe, v Malohonte, v Gemeri aj na
Spiši. A Dalimír Hajko s manţelkou Ľubou Hajkovou vo vlastnom
vydavateľstve H+H vydal päť dielov Lexikónu erbov šľachty na
Slovensku.
Malá úvaha na záver: je našou povinnosťou poznať osudy
slovenských šľachtických rodov. Najmä veľkomoravských veľmoţov
z rodu Hunt-Poznanovcov, ktorí od 10. do 12.-13.storočia ovládali
stredoveké hrady a spravovali takmer dve tretiny majetkov na území
dnešného Slovenska. Poznanovci najmä v Nitre a okolí, Hontovci
(Huntovci)v Šahách a okolí, ale aj v okolí Krupiny a kláštora
v Bzovíku, v Malohonte a v Gemeri aj na východnom Slovensku.
Boli to práve veľmoţi Hunt a Poznan, ktorí v Bíni v 10. storočí
opásali Vajka, budúceho vládcu Uhorska, svätého Štefana, mečom, a
tak sa podľa starého nemeckého zvyku stal kráľom. Do povedomia
Uhorska a Slovenska sa zapísal aj slávny palatín Štefan Ilešházi
z Eliášoviec (teda Eliašovský, zomrel pred 400 rokmi, 1609). Jeho
hrob som objavil v Kostole Nanebovstúpenia Panny Márie
v Pezinku. Prečo nevedia, slovenskí primátori (napr. Pezinka), ale aj
ţupani (napr. Bratislavskej či Trenčianskej ţupy) prísť poloţiť na
hrob tohto vynikajúceho protitureckého vojvodcu a skvelého
spravovateľa vecí verejných v Uhorsku, palatína, veniec so
slovenskou štátnou trikolórou. Palatín Juraj III. Turzo, na dvor
ktorého v Bytči chodievali rokovať diplomati aţ z Benátok, má svoju
podobu vytesanú do mramoru – svoj epitaf na Oravskom Podzámku.
(Nedávno STV vysielala seriál Turzovci od Mariána Tkáča!). Ján
Turzo a jeho syn Ján majú epitafy v levočskom Kostole sv. Jakuba.
Bojovník proti Napoleonovi, generál Ondrej Máriáši, na ktorého
Zdvorilostnú ódu zloţil Pavol Jozef Šafárik počas štúdia v Levoči,
leţí v evanjelickom
kostole v Batizovciach pod Tatrami.
46
V katolíckom kostole v Hybiach je pochovaný veľký stredoveký
rytier a básnik Valentín Balaša, autor zbierky Slovenské verše.
Prečo to všetko píšem? Aby sme mali oči aj mysle otvorené, lebo
Slovensko je zázračná skrinka, ktorá sa otvára iba tým, ktorý hľadajú
dobrodruţstvo poznávania národnej kultúry. V tomto ohľade má
veľké pole pôsobnosti najmä Matica slovenská. Vlastenec a matičiar
je v doživotnej škole. Budovanie hlbokého, zvnútorného vlastenectva
moţno len cez poznávanie národnej kultúry. Cez pestovanie stálej
úcty k jazyku ako svetu spoločných významov, cez úctu k harmónii
vo vlasti, ktorá je našim spoločným priestorom a cez poznanie
slovenskej histórie, ktorá vydáva svedectvo o našich spoločných
osudoch s predkami. Všímajte si, ako sa premyslene, kaţdé štyri
roky pri účasti daktorej z maďarských strán vo vláde, opakujú útoky
proti postaveniu slovenčiny ako štátneho jazyka. Ako sa
systematicky
okliešťuje
základné
postavenie
slovenčiny
v parlamente, aj jej funkcia integrujúceho prvku štátnosti. A robia to
slobodne zvolení zástupcovia ľudu v slovenskom parlamentne!
Všímajte si, ako si ničíme vlasť, vyrubujeme lesy, ako zbohatlícki
developeri ničia obludnými stavbami Bratislavu aj Košice i Banskú
Bystricu a vytláčajú z miest ľudí. Spomeňme si akým sústredeným
útokom vystavila vymenovaná komisia „odporníkov“ Jazdeckú
sochu kráľa Svätopluka a jej umiestnenie na nádvorí Bratislavského
hradu, kde dokázateľne bol v 9. storočí panovníkom. Je to náhoda?
Nie. Je to premyslené, systematické rozkladanie identity Slovákov
a integrity slovenskej národnej kultúry. Preto kaţdý, kto siaha na
slovenský jazyk, na harmóniu krajiny a jej územnú celistvosť, aj kto
nekvalifikovane zasahuje do slovenských dejín, priamo útočí na
podstatu národnej kultúry, teda na podstatu suverénnej a nezávislej
Slovenskej republiky. Národná kultúra je tmel, ktorý drţí stavbu
národnej katedrály, nášho štátu pohromade. Preto kaţdý kto jak
47
Slovák cíti, nech bráni a pestuje suverenitu slovenskej národnej
kultúry.
NII, august 2011
Cena Únie českých spisovateľov
Jánovi Tuţinskému
Únia českých spisovateľov udelila výročnú cenu predsedovi Spolku
slovenských spisovateľov Jánovi Tuţinskému. Predseda UČS Karel
Sýs v tejto súvislosti predniesol nasledujúci prejav:
U příleţitosti letošních šedesátin předsedy Spolku slovenských
spisovatelů Jána Tuţinského jsem napsal, ţe Tuţinský je slovenský
Hamlet. Přišel včas, aby napravil dobu vymknutou z kloubů.
Kdekdo ví, anebo aspoň tuší, ţe je cosi shnilého ve státě slovenském
i českém. Můţe však spisovatel zachránit, co zničili jiní? Patří mezi
jeho úkoly spravovat klouby?
Mocní tohoto světa básníkům vyhradili věţe ze slonoviny. Měli tak
být izolováni od profánního světa, ţiveni nektarem a vůní květin a
neškodně zpívat mocným do ouška, podobni šumařům, kteří vrzají na
plesech.
Do věţí neměl doléhat hluk z ulice, ale stal se pravý opak. Nejen
vzduchoplavci vědí, ţe v nebeské říši balonů uslyšíš kaţdé slovo.
Nadto je z věţe vidět daleko do budoucnosti.
Společnost je nakaţena morem. Není kdy čichat ke květinám, vţdyť i
lásku přepadli všekazi. Básník a spisovatel hodný toho jména stojí na
straně uraţených a poníţených. Kdo jiný by je bránil, kdo by za ně
48
orodoval, kdo by tišil ţal, který je čeká? Zatímco doufají, ţe si
z talonu vytáhnou aspoň sedmu, nezbyl na ně ani Černý Petr!
Chudoba uţ není blahoslavenstvím. Zatímco malé ryby končí
v keseru moci, kladivouni a narvalové ţerou po libosti.
Zacházejí s námi jako s opicemi: „Uţij si svůj banán!“
V nejlepším případě chcípneme jako dobře krmená prasata.
Dozvídáme se jen převařené zprávy. Dopřejeme si svou kaţdodenní
porci reklamy s přáním příjemného sledování dnešního pořadu a
s hubou plnou televizních čipsů zíráme na hákový kříţ; vţdyť Hitler
nám jen chtěl sebrat spotřebitelský ráj.
Poslušní si zaslouţí pamlsek – stírací los. Setřete pozlátko a vyhrajete
soupravu na bezbolestnou sterilizaci mozku.
Jiţ před rokem 1914 jeden německý generál prohlásil: „Chrámy naší
civilizace je nutno vybudovat na hromadách mrtvol, moři slz a
bezpočtu mrtvých, prostě jinak nelze!“
Civilizace Anno Domini 2011, která se - ač nezvána - tvrdošíjně dere
do čela zeměkoule, vztyčila své mrakodrapy na kostrách. Sotva zvětří
plyn, ropu, pitnou vodu, odhodí masku Kačera Donalda a vycení
zuby těţních věţí, vnutí internacionální pomoc, zavede aţ k srdci
ropovod. Ve jménu Nafty, Benzínu a sv. Petroleje amen.
Hamlet to vidí. Zpitomělí diváci se vysmívají jeho křehkosti. Ač jim
samým proudí v ţilách syrovátka, mají ho za šílence, který slabikuje
bezmocná slova. Nedávají pozor, co říká, ačkoli jim právě vystavuje
úmrtní list. Metafora je mocnější neţ Rothschildovo portfolio a spása
není k mání na úvěr.
Ucho jehly nedbá řevu mocných, slovo básníka však bude učiněno
tělem. Tehdy nad Tatrou zablýskne, lučiny se najeţí, ze zlaté jalovice
nevyteče ani kapka mléka a chamtivci se zadusí vlastním strdím.
49
Vyrazit do boje, sám voják v poli, osamělec volající na poušti,
vyţaduje krajní odvahu. Prostřední se však boje nezúčastní.
Nikoli král a zaplacení dvořané, nýbrţ Hamlet se stal kaţdodenním
svědomím své země.
Jak napsal v jedné eseji:
„Stát, který nás ostraţitě sleduje na kaţdém kroku důmyslnými
kamerovými systémy, stát, který nás odposlouchává, měří naše oční
pozadí, určuje nám příděly tekutin na letištích, zkoumá naši
genetickou podstatu, stát, který na jedné straně omezuje naši
kreativitu škrtáním nutných příspěvků na kulturu, takový stát je sotva
moţné nazvat demokratickým, a prostor slova, který je cenzurovaný
penězi, nemá ani náhodou ţádnou souvislost se skutečnou svobodou.
Kdybychom to připustili, musíme současně připustit i to, ţe nejde o
svobodu ducha, nýbrţ o svobodu peněz. A literatuře v ní jde o krk!“
Díky spisovatelům jako Ján Tuţinský existuje naděje, ţe literatura o
krk nepřijde.
50
ROZHOVOR
Hovoríme s autorom Dávnovekej Európy
VIKTOROM TIMUROM
Nový pohľad na dejiny a pôvod Slovanov
PhDr. Viktor Timura, CSc., (1938) sa narodil v Gregorovciach,
severne od Prešova, v centre Šariša. Uţ v roku 1953 ho ako 15ročného navliekli do uniformy vo Vojenskej škole Jána Ţiţku
v Bratislave. Dnes je plukovníkom vo výsluţbe. Jeho záujmu o
štúdium filozofie, estetiky a kulturológie zodpovedalo zaradenie
v armáde, v ktorej kariéru skončil ako riaditeľ oddelenia kultúry
Ministerstva obrany SR. Od roku 1996 bol zástupcom riaditeľa
a krátko riaditeľom Národného literárneho centra. Vtedy uţ mal za
sebou kniţné publikácie: Generácia Všeslávie (1987), Slovienske
kontinuá (1990), Ľudstvo a dejiny (1998), Peter Jaroš (1999).
V súčasnosti mu vyšlo rozsiahle dielo Dávnoveká Európa.
JAROSLAV REZNÍK: Čo bolo na začiatku vášho záujmu o dejiny
ľudstva a v tomto kontexte i slovenského národa?
VIKTOR TIMURA: Na začiatku záujmu o dejiny ľudstva stál človek,
filozofia človeka. Dejiny sú príbehom človeka. Jeho triumfov
a pádov pri poľudšťovaní vlastného sveta. Dejinotvorným subjektom
je spoločnosť, ale jediným ontotvorným subjektom spoločnosti
i dejín je človek. Základné vývojové etapy formovania človeka sú
základnými etapami utvárania rôznych foriem spoločenstiev a ich
aktivít, ktoré formovali dejiny. Kto uvaţuje o dejinách bez tohto
51
základu, zablúdi, ako niektorí európski historici. Európania, ţiaľ, ţijú
vo falošnom historickom povedomí.
J. REZNÍK: Vaša aktuálna kniha predstavuje celkom nový pohľad na
dejiny. Prečo?
V. TIMURA: Lebo bolo treba odmietnuť teórie, ktoré vychádzali
z mocensko-politických
záujmov
špekulujúcich
o príchode
Indoeurópanov – Árijcov. Je to výmysel historikov a teoretikov 19.
storočia, slúţiaci na zdôvodnenie teórie o čistej germánskej rase a jej
nadradenosti, ktorej relikty pretrvávajú. Nijakí Indoeurópania nikdy
neexistovali. Reč poznatkov a súvislostí je v tomto smere
nekompromisná a jednoznačná. Ak je niekto hluchý, alebo reči
faktov nerozumie a manipuluje s nimi, je to nielen jeho problém, ale
problém nás všetkých.
J. REZNÍK: Môţete načrtnúť časové i priestorové rozpätie a základnú
koncepčnú štruktúru svojej publikácie?
V. TIMURA: Je to v podstate vývoj ľudského rodu od obdobia spred
dvoch miliónov rokov, od objavenia sa rodu Homo. Potom vlastný
vývoj typu Homo erectus, ktorého pôvod nie je v Afrike, ale na
Kaukaze, v Číne a Indonézii pred asi 1,8 miliónmi rokov. V Afrike sa
Homo erectus objavuje v dobe len 1,5 milióna rokov. Tam sa objavili
typy Homo habilis a Homo ergaster, ktoré sa strácajú niekedy po 1,5
- 1,3 miliónoch rokov. Homo erectus nie je pokračovaním afrických
typov. Z Homo habilis a Homo ergaster sa však pravdepodobne
vyvíjal dnešný africký typ Homo sapiens sapiens. Antropológovia
poukazujú aj na rozdiely medzi kaukazským a ázijskými typmi
Homo erectus. Časové rozpätie diela je teda od dvoch miliónov
rokov do 1. tisícročia nášho letopočtu. Priestorové rozpätie v prvej
52
knihe pod názvom ČLOVEK je planéta Zem, v ďalších knihách je
priestor zúţený na Európu a v potrebných súvislostiach na najbliţšie
okolie (Malá Ázia s Mezopotámiou a Stredná Ázia). Dávnoveká
Európa obsahuje 5 kníh, ktoré by mohli byť aj samostatnými, ale
neumoţňovali by syntézu na širokom, interdisciplinárnom
poznatkovom základe a previazanie poznatkov s hľadaním súvislostí
medzi nimi. Druhá kniha má názov EURÓPANIA (osídľovanie
Európy severokaukazským europidným typom); tretia kniha
analyzuje obdobie prvých civilizácií v Európe a v Mezopotámii (5. 3. tisíc rokov pred n. l.); vo štvrtej pod názvom MYTOLÓGIE sa
nachádza analýza súvislostí najznámejších mytológií v Európe, Malej
Ázii a Indii; piata s názvom SLOVANIA sa venuje analýze pôvodu
a začiatku Slovanov.
J. REZNÍK: V diele spochybňujete teóriu o pôvode človeka a jeho
rozšírenia sa z afrického kontinentu, a do iného svetla staviate aj
teóriu o jednotnom indoeurópskom pôvode väčšiny európskych
jazykov, vrátane slovanských. Čo vás k tomu viedlo?
V. TIMURA: Kaukazský typ človeka sa vývojom rozčlenil na tri
čeľade. Európania majú pôvod v severokaukazskej europidnej čeľadi,
či sa to niekomu páči alebo nie. Príchod dnešného človeka z Afriky
nemá oporu v poznatkovom materiáli. Niektorým teóriám chýba aj
elementárna logika. Zásadou, z ktorej vychádzajú podaktoré
koncepcie dejín, sú zväčša ideovo-mocenské hľadiská a kultúrna
nadradenosť, opierajúca sa o doktrínu hegemónie.
A pokiaľ ide o jazyky? Človek sa pribliţne v dnešnej podobe objavil
asi pred 130 tisícmi rokov, ale jeho vývoj pokračoval. Sformovaním
rečových orgánov človek získal podľa antropológov okolo 45 tisícmi
rokmi pred n. l. rečovú kompetenciu – schopnosť tvoriť slová (V.
Soukup). Na tvorbu slov je však potrebná aj určitá forma vedomia,
53
ktorá slovám dá význam, obsah. A to je podmienené tvorbou
vedomia prostredníctvom komponentov druhej signálnej sústavy (B.
F. Poršnev). Prvý prejav primitívneho vedomia archeológia zistila
spred 78 tisíc rokov (mrieţka na kuse okra z jaskyne Blombos
v juţnej Afrike a pribliţne v rovnakom čase kult medveďa
v kaukazských jaskyniach Kudaro I a III a v cucchvatskom
jaskynnom komplexe). Ale jazykovú kompetenciu (vrodenú
univerzálnu gramatiku, ako ju nazval N. Chomský – schopnosť tvoriť
zo slov zmysluplné myšlienkové celky, vety a schopnosť fabulovať,
tvoriť príbehy) človek získal aţ dotvorením druhej signálnej sústavy
na konci poslednej doby ľadovej len asi pred 15 - 10 tisíc rokmi (B.
F. Poršnev). Tým sa začala v Európe diferenciácia dovtedy jednotnej
severokaukazskej europidnej čeľade na tri kultúrne komplexy –
jazykové rodiny (1. západne od Rýna; 2. severne na Jutskom
polostrove a v Škandinávii; 3. v strednej a východnej Európe),
z ktorých v neolite (6. tisícročie) sa sformovali protovetvy a neskôr
(v 3. tisícročí) tri základné vetvy: keltská, germánska a slovanská.
Antické civilizácie sa začali formovať aţ v 2. tisícročí pred n. l. uţ na
národnom princípe, aj keď národný rozmer expanziou, ale najmä
významom ďaleko prekročili.
J. REZNÍK: Názov Slovan je vraj umelý, vytvorený slavistami aţ
začiatkom 19. storočia. Ako nás teda nazývali starí kronikári a
historici a prečo to vyústilo práve do dnes uţ ustáleného pojmu?
V. TIMURA: Nejde o umelo vytvorený názov slavistami a uţ vôbec
nie aţ v 19. storočí. Pojem Slovania sa začal utvárať z kmeňového
názvu Slovänov medzi 7. - 9. storočím n. l. Dovtedy slovanské
kmene vystupovali pod kmeňovými názvami, z ktorých sa nám
zachovali len niektoré (Vani, Veneti, Bastarni, Peucini, Sidóni,
Lugiovia, neskôr Sloväni, Anti, Spori atď.). Prvý na to upozornil P. J.
Šafárik v Slovanských staroţitnostiach (1837, 1862-3) uvedením
54
Ptolemaiovho termínu Sloväni i Stavani (orig. Σoυοβηνοι, Σταυανοι),
popri ďalších názvoch (Venoni, Venoťania, Venelovia, Vindelikovia,
Venetulani atď.). U Ptolemaia v oboch prípadoch ide o pomenovanie
Slovänov na našom území v 1. polovici 2. storočia n. l. V latinskej
verzii potom z tvaru Stavani vznikol tvar Sclavani, Sclavini
i skrátený tvar Sclavi (čítaj Slavani, Slavini, Slavi) i Slavis.
Latinizujúci tvar vzťahujúci sa na všetkých Slovanov sa prvý raz
objavuje vo Fredegarovej kronike (asi 646 n. l.) v knihe IV, kapitola
48, 68 i v ďalších. Vývoj názvu pokračoval v období
Veľkomoravskej ríše, kde sa zároveň začal diferencovať uţ aj názov
Sloväni na obyvateľov sídliacich na Slovensku, na rozdiel od názvu
Moravskí Sloväni alebo len Moravania na Morave. Ale to uţ je iný
problém. P. J. Šafárik povaţoval názov Stavani (Σταυανοι) za
skomolený názov Slovania, ale nie je to tak. Ptolemaios nepoznal
presný názov Slovänov, preto má viac tvarov, tak ako sa k nemu
dostali od infomátorov, či z prameňov. Všetky sa vzťahujú na
Slovänov sídliacich od prameňov Visly juţnejšie na území dnešného
Slovenska.
J. REZNÍK: V popularizačnom časopise o strednom Liptove som
čítal: „Archeologické výskumy potvrdili, ţe toto územie bolo
osídľované od kamennej doby. Hoci stopy tu zanechali nositelia
viacerých kultúr - badenskej, luţickej, ale i Kelti, trvalé osídlenie sa
spája aţ s príchodom slovanských kmeňov v 9. storočí“. Podľa
prevaţujúcich názorov sa naše dejiny začínajú v období sťahovania
národov a príchodu starých slovanských kmeňov do strednej Európy
odkiaľsi z pripjatských močiarov. A to sa malo udiať najskôr
v piatom storočí nášho letopočtu. Aký je váš pohľad?
V. TIMURA: Podobné názory treba uloţiť do múzea historiografie.
Sú to relikty predpojatých teórií. Ale nie je to problém iba našej
historiografie. Veríme radšej vymysleným teóriám vychádzajúcim
55
z hegemoniálnych doktrín zapáchajúcich protislovanským prídychom
ako antickým prameňom a archeologickým poznatkom i poznatkom
iných vied (vývoj vedomia, nadobudnutie jazykovej kompetencie
a formovanie jazykov atď.) a ich kritickej analýze. Nie je tu priestor
na podrobnejší náčrt genézy osídlenia Európy a nášho územia, ani
toho, kde máme hľadať pôvod a začiatky Slovanov a SlovänovSlovákov. Môţem však uviesť zásadný poznatok z antických
prameňov: Ptolemaios v rozsiahlom diele Geographia, ktoré dokončil
podľa bádateľov pred rokom 148 n. l., v 2. knihe, 10. kapitole v § 21
na našom území uvádza ešte Sidónov, podobne ako pred ním
Strabón, Plinius i Tacitus. Ale v 6. knihe, 14. kapitole v § 9 uvádza
uţ Slovänov a v 9. knihe, 5. kapitole v § 21 aj Srbov (v origináli má
tvar Σoυοβηνοι – čítaj Suoveni, čo je len skomolený názov Sloväni,
popri názve Σταυανοι – Stauani, ale aj Σάρδαχου – Sarbaky a Σέρδοι
– Serbi).
Od 7. storočia pred n. l. na našom území sídlili Sidóni. Púchovská
kultúra sa sformovala zo zvyškov bronzových kultúr (otomanskej,
maďarovskej, pilinsko-kyjatickej, gávskej a ďalších), ktorých ľud
zväčša odišiel v troch vlnách veľkého sťahovania národov doby
bronzovej (v histórii známych ako „pohyb morských národov“) a
z ľudu luţickej kultúry, ktorá sa na slovenskom území objavila 1450
rokov pred n. l. Archeológia nemá poznatky o presune skupín
obyvateľstva zo severnej na juţnú stranu Karpát v 3. - 6. storočí n. l.,
ako sa predpokladalo. Len pohyb Avarov do Potisia strhol so sebou
zo západnej Ukrajiny veľký slovanský kmeň Dulébov, z ktorých časť
potom odišla do juţných Čiech a časť pravdepodobne aj
k Slovincom. Jordanes okolo roku 551 n. l. uţ vymedzuje oblasti, kde
ţijú Venedi, Sloväni a Anti. Sloväni ţili podľa neho juţne od
prameňov Visly, východne po Dnester, severne od nich Venedi a
juhovýchodne a východne Anti.
56
J. REZNÍK: Cyril Hromník situuje existenciu Slovanov do piateho
tisícročia pred n. l. na základe etymologického výskumu. Nachádza
príbuzné slová medzi staroslovienskym i súčasným slovenským
jazykom a jazykom tamilsky hovoriacich Drávidov, čo je jeden
z kmeňov, dnes národov ţijúci v juhozápadnej Indii. Čo Ty na to?
V. TIMURA: Jazykové výskumy sú veľmi dôleţité pre európske
dejiny. Ale uţ španielsky bádateľ R. Graves v súvislosti s mytológiou
v publikácii Řecké mýty (Praha 2004) upozornil na to, ţe treba začať
štúdiom archeológie, lebo všetky detailné výklady jednotlivých
období a povestí budú napadnuteľné, dokiaľ nebudú archeológovia
schopní vypracovať presnejší prehľad o pohybe jednotlivých
kmeňov... (c. d., s. 16-17) Tým skôr to platí pre historiografiu
a jazyk. V tom je problém skúmaní C. Hromníka. Vychádza z toho,
ţe mnohé slová a názvy k nám priniesli kupci a obchodníci z Indie.
Lenţe archeológia (ani historiografia) o kupcoch a obchodníkoch, či
Indoeurópanoch, ktorí prišli z Indie k nám a do Európy, nemá
poznatky. Ale jednoznačne a nepopierateľne sa vie – hovoria o tom
najstaršie indické písomné pamiatky Védy, ţe do Indie v niekoľkých
vlnách od 2500 rokov pred n. l. prichádzali Árijci a priniesli so sebou
jazyk, ktorý je len menej rozvinutejšou, staršou formou slovanských
jazykov, aj keď vo Védach, ktoré vznikali asi tisíc rokov po príchode
prvých Árijcov do Indie, je tento jazyk uţ čiastočne ovplyvnený
drávidskými jazykmi. Árijci prichádzajúci do Indie od 2500 rokov
pred n. l. však nemajú nič spoločné s tzv. Retziovou teóriou o čistej,
germánskej rase – Árijcov, zaloţenej na mylných predpokladoch
o príchode Árijcov (Indoeurópanov) z Indie do Európy.
J. REZNÍK: Záverečná kapitola vášho diela akoby predznamenávala
začiatok ďalšej knihy. Mýlim sa...?
57
V. TIMURA: Aktuálna práca mala za cieľ vrátiť pôvod a začiatky
Slovanov tam, kam patria, a ukázať na ich vklad do európskych
dejín. Podobne treba vrátiť pôvod a začiatky Slovänov-Slovákov
tam, kam patria aj s prínosom do európskeho kultúrneho dedičstva.
A nie je toho málo. Historici najmä 19. i 20. storočia Slovanom, ale
aj Slovänom-Slovákom a ostatným slovanským národom ukradli
dejiny dávnejšej minulosti. Z hľadiska politickej a ideovej
nadradenosti v Európe nemohli pripustiť, ţe Slovania, ktorých názov
sa objavuje aţ vo Fredegarovej kronike v 7. storočí nášho letopočtu
majú bohatšiu históriu ako germánsko-románske národy. To je však
iba jedna stránka veci, druhou je, kto, a za akých podmienok by bol
ochotný takúto publikáciu vydať.
58
ZAUJALO NÁS
Putin presvedčil výsledkami
Blížia sa prezidentské voľby v Rusku. Ruský volič zvyknutý na
minulú silu svojho štátu veril dosiaľ Putinovi a na jeho odporúčanie
Medvedevovi. Začalo sa špekulovať o tom, komu dá ruský volič
prednosť dnes. Veľký počet Rusov dospel k presvedčeniu, že Amerika
svojou politikou a predstieraním priateľstva Rusko podviedla. Putin
spôsobil, že sa Rusi už USA neboja.
Dvadsať rokov po rozpade ZSSR premiér Vladimír Putin oţivuje
sen o čiastočnom obnovení ríše. Súčasnú vnútropolitickú situáciu
v RF moţno charakterizovať ako stabilizovanú. V minulých
parlamentných voľbách získala Putinova strana Jednotné Rusko 314
zo 450 mandátov a on si od príchodu na najvyšší post v roku 2000
udrţiava iniciatívu takmer vo všetkých oblastiach pri zachovaní
dlhodobo vysokej popularity, a to aj keď sa prezidentom stal Dmitrij
Mededev. Cieľom obidvoch politikov je stabilizovanie politického
systému, vrátane posilnenia úlohy prezidenta.
To sa nepáči M. Gorbačovovi. Ten si stále váţi ikonu sovietskych
komunistov Lenina, ale v terajšej ruskej spoločnosti vidí skôr prvky
systému, ktorý zaloţil Josif Stalin. Strana Jednotné Rusko, ktorej
cieľom je podporovať Putina, je „najhoršou kópiou komunistickej
strany“ – povedal Gorbačov. V Rusku ním však ľudia pohŕdajú.
Pokladajú ho za zradcu, ktorý dopustil, aby sa rozpadlo ruské
impérium, a spôsobil vznik obdobia veľkej neistoty.
Prezident Medvedev sa usiloval meniť víziu modernizácie ruskej
ekonomiky a zdalo sa, ţe sa odkláňa od línie premiéra Putina.
Súčasnú dominanciu štátnych podnikov a všemocnú ruku štátneho
aparátu pokladal za nebezpečnú. „Nechcem budovať štátny
59
kapitalizmus. Zabezpečiť konkurencieschopnosť Ruska môţe jedine
nárast súkromných investícií, čo vyţaduje utvorenie lepšieho
podnikateľského prostredia“, povedal. To sú tie zásadné otázky
ruskej politickej scény – komu dať slobodu a do akej miery, aby
Rusko neskončilo opäť v kolapse ako za Jeľcina. Je tu aj príklad
z Ukrajiny, kde politické hašterenie a vízia rýchlo sa stať
prosperujúcim štátom, teraz vyústili do obţaloby desiatich štátnych
predstaviteľov a premiérky za kroky cielené proti štátu. Putin sa drţí
príslovia „ponáhľaj sa pomaly“. To mu vynieslo uznanie a dôveru
jeho straníckych kolegov, vrátane prezidenta Medvedeva. Teraz si
s Putinom vymenia posty. A Rusko by malo ďalej napredovať.
(krátené)
Peter Jánošík, SNN 39-40/2011
Rusko bez pijavíc
Pribliţne pred desiatimi rokmi Vladimír Putin, hlavná postava
pronárodných reforiem, vykopol pijavice ruského národa, agentov
kriminálnych kruhov v oblasti finančníctva. Ich vedúceho
predstaviteľa Michaila Chodorovského dodnes drţí za mreţami ako
trofej. Občas sa ozvú západní „demokrati“ , aké nehumánne je väzniť
ho, ale protesty zvyčajne netrvajú dlho. Nuţ, Chodorovskij v kaţdom
smere skončil, keď sa snaţil podviesť Rothschilda a predať akcie
Jukosu Rockefellerovi.
Ako je však na tom Rusko po desiatich rokoch, odkedy jeho
ekonomiku prestali kontrolovať západní zločinci? V kaţdom prípade
by situácia v Rusku s účasťou Západu nebola o nič lepšia – kam
Západ a NATO vkročia, tam tráva nerastie. A Rusku sa bez Západu
darí aţ nadpriemerne dobre.
60
Pričinením amerických neokonzervatívcov a ich biblickej vojny
Goga a Magoga stúpla cena ropy, čo Rusku umoţnilo vyplatiť dlhy
Západu a zbaviť sa tak všetkých záväzkov voči nim. Dnes má krajina
finančne rezervy vo výške 24 – násobku sumy, ktorú si mieni
poţičať. Na rozdiel od krachujúcej Európskej únie je to Rusko, ktoré
diktuje podmienky poskytovania úverov. V čase keď západné
demokracie škrtajú sociálne programy, pretoţe ich prioritou je
vedenie vojen v úlohe agresora, Rusko rozširuje sociálne programy,
podporuje zvyšovanie pôrodnosti a investuje do vzdelania. To je
v úplnom protiklade so západnou civilizáciou, kde si rodina zvyčajne
môţe dovoliť iba jedno dieťa. Navyše, Rusko dokorán otvorilo
brány čínskym investorom, prenajalo státisíce hektárov
poľnohospodárskej pôdy na Sibíri Číne a sprístupnilo jej aj svoje
nerastné bohatstvo.
Západní „bankstri“ si uvedomujú krach ich projektu New World
Order. Nový svetový poriadok síce vzniká, ale, zdá sa, bez nich. Ich
systém sa im rozpadá zvnútra. Starnúca populácia, vyčerpané
nerastné zdroje, zdegenerovaná a nevzdelaná mládeţ. V Spojených
štátoch má aţ 75 percent záujemcov o vstup do armády kriminálnu
minulosť, sú drogovo závislí, nemajú dokončené základné vzdelanie
alebo sú telesne nespôsobilí. To, čo vyrastá na Západe, uţ nie je
vhodné ani pre armádu, nedajboţe pre vedu. Napríklad stovka
doktorantov z fyziky v USA pochádza zo zahraničia. Popularita
Vladimíra Putina v Rusku je porovnateľná s obľúbenosťou Huga
Cháveza vo Venezuele. Západní politici na čele s nevolenými
správcami Európskej únie, ktorým občania väčšinou nevedia prísť na
meno, sa s nimi nemôţu porovnávať. A tak sa Západ rozhodol hrať
vabank – vojensky a politicky ohrozuje akýchkoľvek spojencov
Ruska a Číny. Líbyu pre ropné investície Číny a Sýriu pre ruskú
základňu. USA uvalili obchodné embargo na Venezuleu, pretoţe
predala Iránu hydrokrakové zariadenie na spracovanie ropy. Podľa
61
Američanov je to totiţ podpora terorizmu. Nuţ, zdá sa, ţe sa čoraz
rýchlejšie pribliţuje definitívny koniec západnej kolonizačnej éry.
Extra plus, september 2011
Projev, na který se nezapomína!
Slova Václava Havla v roce 1989
< Komunisté vás budou strašit nezaměstnaností, není to pravda,
ničeho se nebojte. Dvacet let tvrdila oficální propaganda, ţe jsem
nepřítelem socialismu, ţe chci v naší zemi obnovit kapitalismus, ţe
jsem ve sluţbách imerializmu, od něhoţ přijímám tučné výsluţky, ţe
chci být majitelem různych podniků ... Byly to všecho lţi, jak se záhy
přesvědčíte, protoţe tu brzy začnou vychádzet knihy, z nichţ bude
zřejmé, kdo jsem a co si myslím. Slibuji vám, ţe funkci prezidenta
vezmu na jedno funkční období, ale pak bych se chtěl věnovat práci
dramatika. Také vám slibuji na svou čest, pokud se za mého
volebního období nezlepší ţivotní úroveň v ČSFR, sám odstoupím
z funkce.
V budoucnu se podle mého mínění musí prezidentský úřad
vymezit. Prezident nemůţe mít tak velké pravomoci, jaké má dnes.
Pro mě není rozhodující, s jakým slovem jsou sociální jistoty
spojovány, ale to, jaké jsou. Já si představuji, ţe by měly být daleko
větší, neţ jaké poskytovalo to, co mnozí nazývají socialismem.
Moţná se ptáte, o jaké republice sním. Odpovím vám: O republice
lidské, která slouţí člověku, a proto mám naději, ţe i člověk poslouţí
jí.
Za svůj třetí úkol povaţuji podporu všeho, co povede k lepšímu
postavení dětí, starých lidí, ţen, nemocných, těţce pracujúcich,
příslušníků národných menšin a vůbec občanů kteří jsou na tom
z jakýchkoliv důvodů hůře neţ ostatní. Ţádné lepší potraviny či
62
nemocnice nesmí být výsadou mocných, ale musí být nabídnuty těm,
kteří je nejvíce potřebují.
Připravujeme koncept důkladné ekonomické reformy, která
nepřinese sociálni stresy, nezaměstnanost, inflaci a jiné problémy, jak
se někteří z vás obávají. Svádět všechno na předchozí vládce
nemůţeme nejen proto, ţe by to neodpovídalo pravdě, ale i proto, ţe
by to mohlo oslabit naši povinnost samostatně, svobodně, rozumně
a rychle jednat ... Všichni chceme republiku, která bude starostlivě
pečovat o to, aby zmizely všechny poniţujíci přehrady mezi různými
společenskými vrstvami, republiku, v niţ se nebudeme dělit na
otroky a pány. Touţím po takové republice více neţ kdo jiný. Náš
stát by uţ nikdy neměl být přívaţkem či chudým příbuzným
kohokoliv jiného. Musíme síce od jiných mnoho brát a mnohému se
učit, ale musíme to po dlouhé době dělat zase jako jejich rovnoprávní
partneři, kteří mají také co nabídnout. Jsou lidí, kteří kalí vodu
a panikaří, ţe se bude zdraţovat. Dávajte si na ně pozor! Ptáte se
s údivem, jestli bude inflace, jestli bude zdraţovaní? Mnohokrát
a jasně tato vláda řekla ve svém programovém prohlášení, včetně
dalších dokumentů a ministři na tiskových konferencích, ţe jejich
úsilím je, aby přechod od neekonomiky k ekonomice byl pokojný,
bez sociálních aspektů, bez návaznosti nezaměstnanosti, bez
jakýchkoliv sociálních krizí nebo podobně. Jestli se sem tam pohne
cena cigaret nebo něčeho, to v téhle chvíli nevím, zatím je snaha, aby
se nehýbalo nic, alespoň v nejbliţších měsících. Ţádné gigantické
zdraţování nebo dokonce nezaměstnanost, jak to panikáři
systematicky šíří, nic takového nepřipravujeme.
Jiţ nikdy do ţádného paktu nepůjdeme. Podle mého mínění nesmí
náš stát šetřit na investicích do školství a kultury ... Také náš
mnohokrát deklarovaný úmysl provést reformu tak, aby nevedla k
velkým otřesům, velké inflaci, nebo dokonce ke ztrátě základních
63
sociálních jistot, musí naši ekonomové přijmout prostě jako úkol,
který jim byl zadán. Zde neplatí ţádné NEJDE TO.>
Pripomenul Petr Cibulka
(Prejav Václava Havla uverejňujeme, aby sa predsa len zaspomínalo
– pozn. red.)
Čo na to svetoobčania na Slovensku?
Minister školstva štátu Izrael Gideon Saar, člen vládnej pravicovej
strany Likud vydal inštrukcie, ţe uţ aj deti materských škôl musia
poznať slová štátnej hymny. Termín splnenia tejto direktívnej úlohy
je budúci sviatok Jom ha-acma´ut, Deň nezávislosti Izraela, ktorý
pripadá podľa ţidovského kalendára na 5.Ijara 5709, podľa
gregoriánskeho na 14. mája 2012. Ministerstvo zároveň stanovuje, ţe
od septembra tohto roku musia izraelskí škôlkari na začiatku kaţdého
týţdňa spievať (nie iba počúvať) štátnu hymnu a raz týţdenne sa má
do vyučovania zaradiť hodina zoznamovania sa s vlajkou a štátnymi
symbolmi Izraela. Medzi deťmi má toto opatrenie podľa oficiálnych
zdrojov viesť k „hrdosti na ţidovský štát a utvrdzovať v ţiakoch
sionistické hodnoty uţ od útleho veku“. Hrdosť na budovanie
ţidovských osád na okupovanom palestínskom území najnovšia
školská doktrína strany Likud zatiaľ neprikazuje.
Veľmi by ma zaujímalo, čo na to občiansky aktivista Juraj
Smatana, poradca Ivety Radičovej a učiteľ gymnázia v Povaţskej
Bystrici, ktorý vehementne bojoval proti tomu, aby sa na našich
školách hrala slovenská hymna. Čo na to poslanci nášho parlamentu
Šebej, Zajac a Dostál? A čo na to ďalší, podobní „slovenskí“
exhibicionisti a vyznávači svetoobčianstva? Budú bojovať aj proti
sionizmu vzorovej pravicovej strany Likud rovnako, ako bojovali
proti vlasteneckému zákonu z dielne SNS, ktorý navrhoval hranie
64
(nie spievanie) slovenskej štátnej hymny na začiatku týţdňa na
základných a stredných školách?
Erika Lehotszká
Extra plus, august 2011
O priebehu a výsledkoch
40. ročníka Štafetového behu vďaky Devín – B. Bystrica
Keď sa ma pred niekoľkými rokmi na medzinárodnej
konferencii „Slovanská Praha“ venovanej otázkam rozvoja
všeslovanského hnutia vo vystúpení na tému „Nové, moderné
a dynamické Slovanstvo“ niektorí jeho účastníci v diskusii so
záujmom pýtali, kde na takto postavenú tému vystúpenia beriem
inšpiráciu, mohol som siahnuť nielen do oblasti najnovších
teoretických poznatkov a diskusií o Slovanstve, ale aj do „večne
zeleného“ priestoru praktického ţivota a práce s mládeţou.
Významnou pomocou a doslova viacrozmerným inšpirátorom mi
totiţ bola takmer štyri desaťročia trvajúca osobná skúsenosť
v podobe
významných
kultúrno-spoločenských,
športových,
turistických a historicko-poznávacích podujatí, ktoré sa nám spolu
s okruhom blízkych spolupracovníkov z viacerých vysokých
a stredných škôl na Slovensku podarilo zaloţiť a aj udrţať pri ţivote
po novembri 1989 (poznávacia expedícia mladých „Po stopách SNP
a vypálených partizánskych obciach na východnom Slovensku“,
medzinárodné stretnutie mládeţe „Karpaty v srdci“, „Umývanie
strechy európskeho domu“, „Letné školy mladých Slovanov“,
„Slovanská akadémia“, turistické pochody, kultúrne súťaţe atď.).
65
K významným podujatiam tohto typu patrí aj Štafetový beh
vďaky, mieru a svornosti z prvej oslobodenej obce Kalinov,
neďaleko slovensko-poľských hraníc v okrese Medzilaborce, cez
viaceré
heroické
ale
i tragédiou
poznamenané
miesta
protifašistického odboja (Dukla, Svidník, Stropkov, Tokajík,
Giraltovce, Prešov, Krompachy, Levoča,
Sp. N. Ves, Poprad,
Vernár, Telgárt, Heľpa, Polomka, Brezno, Č. Balog, Podbrezová,
Nemecká, Kremnička, Zvolen, B. Bystrica atď.). Tohtoročný
Štafetový beh vďaky sa uskutočnil v dňoch 26-29. 8. 2011 po trase
zo starobylého slovanského Devína do srdca Slovenského národného
povstania – B. Bystrice. Chceli sme si ním pripomenúť aj niektoré
etapy slovenských národných dejín, kultúru ako aj odkaz tých
historických medzníkov a osobností histórie, na ktorých by sa
zabúdať rozhodne nemalo.
Do výpravy ŠBV bolo pozvaných 12 beţcov z viacerých
miest a obcí Prešovského a Košického kraja. Podujatie sa uskutočnilo
pod patronátom európskej poslankyne Mgr. Moniky Smolkovej. Beh
organizačne pripravil a výpravu viedol trojčlenný tím v zloţení PhDr.
Milan Sidor, CSc., vedúci výpravy, riaditeľ Slovanskej akadémie
v Prešove, Dr. Valent Jarţembovský – exprimátor St. Ľubovne a člen
Slovenskej rady ZSV a Mgr. P. Kasarda, člen ZSV a podpredseda
Obl. výboru.SZPB v Prešove.
. Výprava sa stala predmetom výraznej pozornosti samotných
účastníkov protifašistického odboja. Práve medzi nimi máme totiţ
tradične najviac úprimných stúpencov a priateľov.
Súčasťou 40. ročníka boli aj oslavy 67. výročia oslobodenia
Kalinova (18. septembra 2011) a najmä organizácia nového
regionálneho Behu mladých Slovanov. Jeho 4. ročník sme spolu so
športovou omladinou prešovských gymnázií a strednej školy na ulici
Podjavorinskej v Prešove začali na Obecnom úrade v obci Haniska
krátkym aktívom k 180. výročiu Východoslovenského roľníckeho
66
povstania a pokračovali takmer
20 km štafetovým behom do
fašistami vypálenej partizánskej obce Zlatá Baňa. Sme toho názoru,
ţe úspešný priebeh 4. ročníka Behu mladých Slovanov nadviaţe na
tradície Štafetového behu vďaky a v budúcich rokoch zohrá na
východe republiky rovnako významnú úlohu - nezabúdať na históriu
našich slovanských predkov a na hrdinov protifašistického odboja.
(krátené)
Milan Sidor
Zastavme devastáciu Bratislavy gýčmi !
Architektonicko-urbanistická bezkoncepčnosť podriadená tlaku tzv.
developerov, ktorí majú k Bratislave vzťah iba ako k „práčke
peňazí“, absencia umeleckej náročnosti aţ výtvarný pavkus pri
znehodnocovaní verejných priestranstiev mesta doslova gýčmi, ktoré
sa postupne stávajú symbolmi nášho hlavného mesta, sú hanebnou
vizitkou nezodpovednosti nekompetentných riadiacich orgánov,
ktorej výsledkom je rapídne sa zhoršujúca estetická aj obytná úroveň
mesta, aká býva obvyklá v metropolách kultúrnych národov.
Odmietame súčasný stav !
Zároveň dôrazne ţiadame, aby bola ustanovená „Rada osobností“
ako profesijný orgán zloţený z overených neskompromitovaných
odborníkov a morálnych autorít, ktorý bude nielen posudzovať, ale aj
navrhovať a odporúčať na verejnú prezentáciu a štátnu reprezentáciu
na území hlavného mesta SR Bratislavy iba originálne diela tej
najvyššej kvality ako dôstojné svedectvo o našej dobe a našom
prínose do vlastnej aj svetovej kultúry.
67
Dovtedy ţiadame zastaviť akékoľvek amatérske,
stranícke a komerčne motivované zásahy do vzhľadu a výzdoby
nášho hlavného mesta!
Iniciatíva osobností a občianskych združení „Za krajšiu metropolu
Slovenska“
Viliam Hornáček
predseda
68
JUBILEÁ
JUBILEÁ v 1. štvrťroku 2012
Bolo by veľmi prospešné zostaviť zoznam tých ľudí, o ktorých svet
ešte nepočul a od ktorých sa pritom môžeme najviac naučiť.
John Ruskin
Január
- 6. januára 1807 sa narodil v Spišskej Belej fyzik, matematik,
vynálezca, JOZEF MAXIMILÁN PETZVAL, zakladateľ
modernej optiky. Zomrel v rodisku 19. septembra 1891. Bol
asistentom na Peštianskej univerzite a štyridsať rokov prednášal
matematiku na univerzite vo Viedni. Mnohostranný vedec – úspešne
riešil algebraické a diferenciálne rovnice, venoval sa akustike,
matematickej teórii hudobných nástrojov, balistike, analytickej
mechanike, vypracoval projekty plavebného kanála okolo Pešti.
Pozornosť venoval optike – výpočtom fotografických objektívov.
Jeho vynález umoţnil 16-násobne vyššiu priepustnosť svetla.
Navrhol nové konštrukcie osvetľovacích a premietacích prístrojov,
zrkadlovú Petzvalovu lampu. Získal mnoţstvo pôct a vyznamenaní. –
205. výročie narodenia
- 12. januára 1907 sa narodil sovietsky vedec SERGEJ
PAVLOVIČ
KOROLEV, odborník v raketovej a kozmickej
technike. Zomrel 14. januára 1966. Bol hlavným konštruktérom
prvých umelých druţíc Zeme a kozmických lodí. - 105. výročie
narodenia
69
- 16. januára 1847 sa narodil v Hlbokom advokát a mnohostranný
literát SVETOZÁR HURBAN VAJANSKÝ. Zomrel 17. augusta
1916 v Martine. Od roku 1878 aţ do smrti sa venoval literatúre. Ţil
v Martine, kde pôsobil ako redaktor a šéfredaktor Národných novín,
Slovenských pohľadov, tajomník Ţiveny a činovník ďalších
kultúrnych inštitúcií. Dlhé roky bol najvýraznejšou martinskou
osobnosťou – ţurnalistom, plodným básnikom, autorom mnohých
románov a nekompromisným literárnym kritikom. Jeho zbierka Tatry
a more sa stala akýmsi manifestom nastupujúceho realizmu. Tvorbou
i politikou sa stal najvýraznejšou slovenskou osobnosťou umeleckej
i politickej reprezentácie na rozhraní 19. a 20. storočia. – 165.
výročie narodenia
- 17. januára 1812 sa narodil v Slovenskej Ľupči novinár, redaktor
a vydavateľ DANIEL
GABRIEL
LICHARD, zaslúţilý
ľudovýchodný pracovník. Zomrel 17. novembra 1882 v Skalici. Bol
evanjelický farár, ale od roku 1847 sa profesionálne venoval
ţurnalistike – prvý slovenský profesionálny novinár. Napísal okolo
20-tisíc článkov a takmer 90 zväzkov kníh, kalendárov a broţúr. Od
roku 1847 vydával prvý slovenský ilustrovaný kalendár Domová
pokladnica. Vydával prvý slovenský časopis pre hospodárstvo
Noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci ţivot, redigoval časopis
Obzor i vládne Slovenské noviny. Vytvoril mnoţstvo novej
slovenskej terminológie – 200. výročie narodenia, 130. výročie smrti
- 21. januára 1832 zomrel v Kostolných Moravciach spisovateľ
a literárny historik BOHUSLAV TABLIC, evanjelický cirkevný
hodnostár. Narodil sa 6. septembra1832 v Kostolných Moravciach
(dnešné Hontianske Moravce). Literárne tvoril od čias štúdia. Písal
gratulačné básne, elégie a ódy v klasicizujúcom i rokokovom štýle
v strofických formách antickej poézie. Je našim prvým literárnym
historikom. Do štyroch zväzkov Poézií vloţil historický prehľad
o literatúre 16.-18. storočia. Písal balady s morálnym vyústením.
70
Prekladal z angličtiny, francúzštiny a ruštiny. Organizoval Učenú
spoločnosť banského okolia – bol jej tajomníkom – 180. výročie
smrti
- 29. januára 1912 sa narodil v Bystrej slovenský prozaik
FRANTIŠEK ŠVANTNER. Zomrel 13. októbra 1950 v Prahe. Je
najvýznamnejší autor slovenského literárneho naturizmu. Jeho práce
– zbierka noviel Malka, románové novela Nevesta hôľ i román Ţivot
bez konca – sú inšpirované horehronskou prírodou, baladickou
a mytologickou stránkou slovenskej ľudovej slovesnosti. Prírodné
prostredie je u neho zdrojom harmónie i hrôzy, zobrazuje konanie
ľudí v hraničných ţivotných situáciách. Mnohé jeho poviedky sú
spracované v televíznych inscenáciách. – 100. výročie narodenia
V roku 1927 vznikla v Bratislave vo vydavateľstve Slovenský
spisovateľ edícia SPOLOČNOSŤ PRIATEĽOV KLASICKÝCH
KNÍH (SPKK), v roku 1986 ju premenovali na Spoločnosť priateľov
krásnych kníh. Bola to najstaršia edícia beletrie na Slovensku – 85.
výročie vzniku
Február
- 3. februára 1812 sa narodil v Záborí v Turci spisovateľ, dramatik,
historik, publicista a redaktor JONÁŠ ZÁBORSKÝ. Zomrel 23.
januára 1876 v Ţupčanoch. Pôvodne evanjelický farár, roku 1842
prestúpil do rímskokatolíckej cirkvi. Významný slovenský spisovateľ
– písal básne, prózu, celé cykly divadelných hier i rozsiahle
historické práce. Básnická zbierka Ţehry vyvolala polemiku
o princípoch klasicizmu a romantizmu. V prózach bol kritik
porevolučnej slovenskej spoločnosti. V historických drámach
spracoval
problematiku
slovensko-uhorskú,
srbsko-uhorskú
71
a lţidimitrijovské nepokoje v Rusku. Účastník a mecén národných
pohybov – Memorandum, Matica slovenská, podporovateľ mládeţe,
ale aj „národný hriešnik“ – nezhody pre štúrovčinu a orientáciu na
Viedeň. – 200. výročie narodenia
- 5. februára 1862 sa narodil v Petrovci vo Vojvodine slovenský
pedagóg, komeniológ a historik JÁN KVAČALA. Zomrel 9. júna
1934 vo Viedni, pochovaný je v Bratislave. Vyštudoval evanjelickú
teológiu v Lipsku, vysvätili ho za kňaza. Bol profesor i dekan na
univerzite v Tartu, knihovník vo Voroneţi i v SNM v Martine
a profesor na Teologickej vysokej škole v Bratislave. Vynikol ako
znalec ţivota a diela J. A. Komenského – bol hlavným redaktorom
všetkých jeho vydaných spisov. Ako polemik a kritik zasahoval aj do
vývinu súčasnej slovenskej literatúry. Ocenený viacerými vedeckými
inštitúciami – 150. výročie narodenia
- 19. februára 1812 sa narodil poľský básnik ZIGMUND
KRASIŇSKI. Zomrel 23. februára 1859. Je autorom básnickej
skladby Neboţská komédia, ktorá patrí medzi prvé diela v svetovej
literatúre s námetom sociálnej revolúcie – 200. výročie narodenia
- 23. februára 1927 sa narodil v Bratislave slovenský skladateľ
IVAN HRUŠOVSKÝ. Zomrel 15. októbra 2001 v Bratislave. Bol
hudobný pedagóg – profesor Vysokej školy múzických umení
v Bratislave a Fakulty humanitných vied Univerzity Mateja Bela
v Banskej Bystrici. Zloţil mnoţstvo skladieb – Klavírne trio,
sláčikové kvartetá, Madrigalová sonáta, Rekviem na záver tisícročia,
tri symfónie. Je autorom kníh Úvod do štúdia teórie harmónie,
Slovenská hudba v profiloch a rozboroch, Princípy riadenia
aleatoriky. – 85. výročie narodenia, 10. výročie smrti
- 24. februára 1912 sa narodil český grafik, ilustrátor a reţisér
kreslených filmov JIŘÍ TRNKA. Zomrel 30. decembra 1969. Patrí
medzi zakladateľov českého animovaného filmu. V jeho diele sa
72
spájajú tradičné prvky s modernými. Trnkove kreslené filmy
podnietili vznik českej školy kresleného filmu. Neskôr sa venoval
bábkovým filmom. Je zakladateľom štúdia Bratři v triku. Ilustroval
detské knihy, maľoval, robil polychromované plastiky, farebné
fotografie, scénické návrhy a kostýmy – 100. výročie narodenia
- 26. februára 1942 sa narodil vo Vrbovom slovenský futbalista
JOZEF ADAMEC, mnohonásobný československý reprezentant.
Pôsobil v prvoligových futbalových kluboch Spartak Trnava, Dukla
Praha, Slovan Bratislava. Vynikajúci útočník – pätnásťnásobný kráľ
československých prvoligových strelcov. Svoje dlhoročné futbalové
skúsenosti uplatňuje ako tréner národného muţstva Slovenskej
republiky. S Igorom Mrázom je spoluautorom knihy Ako sa strieľajú
góly. – 70. výročie narodenia
- 27. februára 1812 sa narodil v Hornej Lehote štúrovský básnik
SAMO CHALUPKA, evanjelický farár. Zomrel v rodisku 19. mája
1883. Evanjelickú teológiu vyštudoval v Bratislave a vo Viedni.
Veršovať začal počas štúdií na bratislavskom lýceu v bibličtine
v antikizujúcom duchu pod vplyvom poézie Jána Kollára. Neskôr sa
stal priekopníkom v uvádzaní strednej slovenčiny do slovenskej
poézie. Vysoko hodnotil ľudovú tvorbu a vo svojich básňach
vyuţíval jej ideové i formálne znaky. Vyvrcholením jeho historickej
epiky je báseň Mor ho!, v ktorej na zvýraznenie myšlienky národnej
a sociálnej slobody pouţil námet, zaloţený na osvietenskej ideológii
prirodzeného práva. Báseň mala významnú úlohu v slovenských
dejinách boja za slobodu – bola mottom Slobodného vysielača v SNP
– 200. výročie narodenia
- 27. februára 1902 sa narodil v Ruţomberku maliar, grafik
a ilustrátor ĽUDOVÍT FULLA, čelný predstaviteľ moderného
slovenského maliarstva. Zomrel 21. apríla 1980 v Bratislave,
pochovaný je v Ruţomberku. Ako výtvarný pedagóg, zaslúţil sa
o výchovu mladých umelcov. Inšpiroval sa detskou kresbou,
73
kubizmom a expresionizmom. Vytvoril si vlastnú poetiku výtvarného
obrazu,
vychádzajúcu
zo
znalosti
ľudového
umenia,
východoslovenského ikonopisu a svetovej moderny. V Slovenskom
národnom divadle robil priekopnícke scénické výpravy. Uznanie si
získal za ilustrácie ľudových rozprávok a diel slovenských
spisovateľov. Vysoké ocenenia získaval na svetových výstavách.
Štátu daroval rozsiahlu zbierku svojich prác, z ktorých vznikla
Galéria Ľ. Fullu v Ruţomberku. – 110. výročie narodenia
V roku 1927 začal vychádzať v Martine SBORNÍK MATICE
SLOVENSKEJ, časopis jej vedeckých odborov, zameraný na
publikovanie
výsledkov
historického,
literárnohistorického,
jazykovedného a etnografického výskumu. Redigovali ho Jozef
Škultéty, Jaroslav Vlček a Václav Váţny – 85. výročie
Marec
- 8. marca 1817 sa narodil v Liptovskom Mikuláši maliar, sochár,
geológ, vynálezca, priekopník dagerotypie JOZEF BOŢETECH
KLEMENS – Slovenský Leonardo da Vinci. Zomrel 17. januára
1883 vo Viedni. Mal mnohostranné záujmy a povolania. Najskôr
pomáhal otcovi maľovať koče, potom bol knihárskym pomocníkom.
Počas štúdií v Prahe učil na dievčenskej škole a r. 1842 si v Prahe
otvoril prvý dagerotypický ateliér v Čechách. Po návrate z Prahy
v Tatríne portrétoval slovenských národovcov, v 35 obciach
namaľoval kostolné obrazy. V Ţiline vypracoval projekt pivovaru,
mestskej studne a rekonštrukcie kostola, za čo mu udelili čestné
občianstvo. Urobil geologické mapy, preskúmal viaceré jaskyne,
botanizoval, popísal objavené runy v kremnickom pohorí. Mal silné
národné cítenie – člen Matice slovenskej, autor obalu jej stanov,
memorandovej náramnice a prsteňa. Medzi jeho neznáme objavy
74
patria návrh tlačiarenského stroja a motor ţiaroruch poháňaný teplým
vzduchom alebo parou.- 195. výročie narodenia
- 10. marca 1982 zomrel v Bratislave spisovateľ a prekladateľ
MILO
URBAN, pseud.J. Rovňan, Milko U., jeden
z najvýznamnejších medzivojnových prozaikov. Narodil sa 24.
augusta 1904 v Rabčiciach. Bol úradník Spolku sv. Vojtecha,
redaktor časopisu Slovenský národ, denníka Slovák a Gardista. V
roku 1945 emigroval s rodinou do Rakúska, v r. 1947 ho eskortovali
do ČSR a súdili, súd ho pokarhal. Plodný prozaik – podľa jeho
novely Za vyšným mlynom vznikla Suchoňova Krútňava. Románová
trilógia Ţivý bič uvádzala slovenský naturizmus. Romány Zhasnuté
svetlá, Kto seje vietor, Ţelezom po ţeleze reagovali na spoločenské
dianie na Slovensku. Napísal aj knihy pamätí (Zelená krv, Kade-tade
po Halinde, Na brehu krvavej rieky, Sloboda nie je špás). – 30.
výročie smrti
- 16. marca 1982 zomrel v Pouhgkeepsie, New York, slovenský
lekár a básnik ANDREJ ŢARNOV, vlastným menom MUDr.
František Šubík. Narodil sa 19. novembra 1903 v Kuklove. Bol
univerzitný profesor v Patologickom ústave Slov.univerzity
v Bratislave. Roku 1943 ako člen medzinárodnej komisie Červeného
kríţa podieľal sa na vyšetrovaní tragédie v Katyńskom lese. Roku
1945 emigroval, deportovali ho a uväznili v Bratislave, v r. 1952
emigroval druhýkrát a pôsobil ako lekár. Básnik katolíckej
orientácie. Zbierky Stráţ na Morave, Brázda cez úhory, Hlas krvi,
Štít, Mŕtvy odráţajú spoločenský ţivot na Slovensku. V emigrácii
vydal len jednu básnickú zbierku Preosievač piesku. Prvý predseda
Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí. Prekladal
z poľštiny, angličtiny, nemčiny, španielčiny a antickú klasiku - 30.
výročie smrti
- 18. marca 1962 zomrel v Bratislave básnik a prozaik ĽUDO
ONDREJOV, vlastným menom Ľudovít Mistrík. Narodil sa 19.
75
októbra 1901 v obci Slanje v Chorvátsku. Pôvodným povolaním
notár, päť rokov pôsobil v Matici slovenskej a od 1938 ţil
v Bratislave. V poézii bol neosymbolista – zbierky Mámenie,
Pijanské piesne a i. Jeho próza patrí do literárneho naturizmu.
Najznámejšie sú jeho romány Zbojnícka mladosť, Jerguš Lapin, Na
zemi sú tvoje hviezdy, v ktorých nachádzame autobiografické prvky
– vyšli v trilógii Slnko vystúpilo nad hory. Obľúbené boli jeho
cestopisy Africký zápisník, Horami Sumatry, Príhody v divočine.
Prekladal z češtiny, maďarčiny a srbčiny. – 50. výročie smrti
- 19.marca 1817 sa narodil v Beckove spisovateľ, redaktor
a evanjelický farár JOZEF MILOSLAV HURBAN, organizátor
národného hnutia. Zomrel 21. februára 1888 v Hlbokom. Bol
výraznou osobnosťou slovenských dejín – účastníkom
a organizátorom všetkých kultúrnych i politických akcií na
Slovensku. Podieľal sa na prijatí štúrovčiny ako spisovného jazyka
a vydal prvú knihu v nej. Organizoval regionálny i celoslovenský
program – ţiadosti. V revolúcii 1848-1849 bol hlavný organizátor,
predseda SNR. V memorandových časoch uţ vo februári 1861
vypracoval prvé poţiadavky Slovákov. Aktívne vystupoval na
Memorandovom zhromaţdení v Martine – člen Národného výboru,
deputácie i vzniknutej Matice slovenskej. Bol redaktorom viacerých
časopisov i literárny historik. – 195 . výročie narodenia
- 25. marca 1902 zomrel v Kremnici slovenský historik a archivár
PAVOL KRIŢKO, zakladateľská osobnosť slovenskej archivistiky.
Narodil sa 30. mája 1841 v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista, 30
rokov bol archivárom i účtovníkom Kremnice. Písal prózu i básne
inšpirované folklórnymi motívmi.. Jeden z prvých pozitivistických
historikov – práce zakladal na archívnych dokumentoch. Snaţil sa
organizovať vlastivedný výskum na Slovensku. V Muzeálnej
slovenskej spoločnosti bol referentom pre dejepis, archeológiu
a antropológiu. Ťaţiskom jeho prác boli dejiny Kremnice, ale
76
spracoval aj dejiny baníctva, mincovníctva, mestskú správu, právo,
školské i cirkevné dejiny. Mnohé jeho práce majú národnoobranný
charakter. Do časopisov napísal 157 článkov a štúdií. – 110. výročie
smrti
- 27. marca 1592 sa narodil v Cieszyne v Poľsku náboţenský
spisovateľ, učiteľ a evanjelický farár JURAJ TRANOVSKÝ.
Zomrel 29. mája 1637 v Liptovskom Mikuláši. Pôsobil v Čechách
a od roku 1626 na Slovensku v Budatíne, na Oravskom zámku
a v Liptovskom
Mikuláši.
Bol
významným
barokovým
spisovateľom, tvorcom latinskej i českej svetskej a najmä
náboţenskej literatúry. Vo svojej tvorbe v latinčine nadviazal na
stredovekú a humanistickú poéziu. České prozaické modlitby vyšli
v diele Phiala odoramentorum, je to sto individuálnych a zborových
modlitieb, kolied a ţalmov. Jeho najvýznamnejším činom bolo
zostavenie a vydanie prvého evanjelického kancionála Cithara
sanctorum (1636), ktorý bol vydaný vyše 150-krát. Slúţil ako
učebnica veršovania a hudby. – 420. výročie narodenia, 375.
výročie smrti
Michal Eliáš
77
Download

Čítať ho môžete kliknutím na túto linku.