U NÁS...
Ladčiansky farský občasník
Jeseň 2013
číslo 5
Prečo nám Boh milovaných berie…
Vo chvíli veľkej žalosti
mám srdce plné bolesti.
Veď človek, ktorý po celý život pri mne stál,
odišiel navždy- Boh si ho povolal.
Len v tejto chvíli si uvedomíme,
čo všetko nám bolo doteraz milé.
Len v tejto chvíli pocítime krátkosť života,
až teraz zistíme, že život je milota.
Život bez neho bude iný!
Prečo on zomrel a ja zostal živý?
Túto otázku si neustále kladieme,
ale to má na starosti niekto iný, veď to vieme.
To on rozhoduje, či nás ponechá na svete,
alebo nás zavolá do nebies ku sebe.
Aj keď nik nenahradí človeka mŕtveho,
nebuďme smutní, bo raz budeme opäť blízko
neho.
A tak skúsme pozdvihnúť hlavu k oblohe,
prečo nám milovaných berie- až tam sa to
dozvieme.
(Radka Zbínová)
Úvod
Milí farníci,
určite ste zvyknutí, že
táto „rubrika“ patrí
nášmu
p.
farárovi
Babjakovi.
Nuž, áno, ale požiadal
ma, aby som sa tentoraz
„nasťahovala“ na túto
stránku
a uviedla
jesenné číslo nášho
farského časopisu, ktorý
oslavuje v týchto dňoch
1. výročie vzniku. 
Čas letí, je to skutočne
už rok, čo sme v rukách
držali prvý výtlačok
„U NÁS...“. Chcem sa
zo srdca poďakovať
všetkým
členom
redakčnej rady, p. farárovi, autorom príbehov, článkov a básní, ktorí sa neboja ísť s kožou na
trh. Delia sa s čitateľmi o svoje myšlienky, zážitky, emócie... Vďaka patrí tiež nášmu
sponzorovi, tlačiarni a všetkým, ktorí pracujú na tom, aby sme časopis mali v takej podobe,
ako je teraz. Mám radosť, že sa podarila dobrá vec...
Občas mám dojem, že každé ďalšie číslo „vzniká“ na chodníku, pri obchode, pred
kostolom, kde vás stretávam a dohadujeme sa, kto – čím prispeje do našich rubrík.  Teším
sa, že s Božou pomocou zvládame skompletizovať texty, fotky, kresby a všeličo iné.  Sem –
tam nám stúpne adrenalín, ale viem, že aj anjeli s nami spolupracujú a „pod tlakom“ sa predsa
tvorí najlepšie.  Ešte raz ďakujem všetkým za snahu, trpezlivosť, usilovnosť, dobré nápady,
toleranciu a humor... Dúfam, že to bude takéto „fajn“ aj naďalej...
A vám, milí čitatelia, vďaka za modlitby, ktoré nám venujete...
Srdečne pozdravuje
Vaša Janette
Anketa
1. Čo rozumieme pod pojmom kresťanské manželstvo?
Zoberiem si na pomoc kánonické právo, aby som citoval:
Kán.1055 - §1 Manželskú zmluvu, ktorou muž a žena
ustanovujú medzi sebou spoločenstvo celého života a ktorá
svojou prirodzenou povahou je
zameraná na dobro manželov, ako aj
na plodenie a výchovu detí, Kristus
Pán povýšil medzi pokrstenými
na hodnosť sviatosti.
§2 . Preto medzi pokrstenými nemôže
jestvovať platná manželská zmluva
bez toho, aby zároveň nebola
sviatosťou.
Kán.1056 - Podstatnými vlastnosťami
manželstva
je
jednota
a nerozlučiteľnosť, ktoré v kresťanskom manželstve z dôvodu sviatosti nadobúdajú osobitnú
pevnosť.
Kán.1057 - §1. Manželstvu dáva vznik súhlas stránok zákonne prejavený medzi právne
spôsobilými osobami, ktorý nemôže nahradiť nijaká ľudská moc.
§2. Manželský súhlas je úkon vôle, ktorým sa muž a žena neodvolateľnou zmluvou navzájom
odovzdávajú a prijímajú, aby ustanovili manželstvo.
Tak aspoň niekoľko hlavných zásad, ktoré nám pomôžu pochopiť, aký veľký význam má
sviatosť manželstva pre tých, ktorí sa pre ňu slobodne rozhodujú. Preto opakujem, medzi
pokrstenými vzniká sviatosť, keď ide o manželskú zmluvu.
Dnes sa veľa mladých ľudí akoby bálo tejto sviatosti, či zodpovednosti za ňu. Preto mi
prichádza poďakovať našim rodičom, ktorí nás vychovali, že mali odvahu a zodpovednosť
prijať na seba tento záväzok. Som rád, že som vyrástol v riadnom manželstve môjho otca
a matky.
2. Ako môže kňaz pomôcť svojou radou ohľadne prijatia sviatosti manželstva?
Nielenže má pomôcť radou, ale jeho povinnosťou je riadne pripraviť snúbencov na prijatie
sviatosti manželstva. Mnohí sa hnevajú, keď prídu na Farský úrad, že na prípravu sú potrebné
aj tri mesiace a majú zahlásiť sobáš aspoň tri mesiace vopred. Ale to nie je samovoľný
výmysel niekoho – všetci viete, aké veľké je percento rozvodovosti v našej spoločnosti,
a preto je potrebná dobrá príprava. Dnes aj naša diecéza organizuje kurzy snúbencov, kde sa
snažia odborníci čo najlepšie pripraviť
snúbencov. Podrobnosti nájdete na webovej
stránke www.domanzelstva.sk.
Preto prosím všetkých snúbencov, aby
aspoň tri mesiace pred plánovaným
sobášom navštívili kňaza a neprišli s tým,
že už máme objednanú sálu, hudbu a koláče
a vy nás zosobášte.
Lebo toto všetko je
menej podstatné ako dobrá príprava. Aj
počas prípravy vyjdú navonok vážne
manželské prekážky, pre ktoré si sviatosť
manželstva nemôžu vyslúžiť.
3. Kto je vhodný „poradca“ pri stretnutiach snúbencov, ktorí sú rozhodnutí uzavrieť
manželstvo?
Znova len môžem v odpovedi na túto otázku odporučiť snúbencom kurzy prípravy na prijatie
sviatosti manželstva, kde majú možnosť stretnúť sa so starším manželským párom, ktorí
poradia svojimi skúsenosťami, so psychológom, lekárom a s kňazom.
Samozrejme, najlepším poradcom je sám život a skúsenosť našich detí, ktoré by mali vyrastať
v usporiadanej rodine. Nie je lepší príklad, ako príklad vlastných rodičov. Je jasné, že
prichádzajú rôzne životné okolnosti a aj ťažké, ale tie treba riešiť jednotlivo. To ešte
neznamená, že naši mladí sa nemajú vôbec ženiť či vydávať. Ak žijú len tak spolu, tak si asi
ani sami neuvedomujú, ako škodia sebe a svojim deťom. Pri sviatosti manželstva do ich
vzťahu vstupuje aj niekto tretí, a tým je Boh. On je zárukou, že aj keď nie bezproblémové, ale
riadne uzavreté sviatostné manželstvo, bude trvalé. Určite za podmienky, že s Bohom denne
spolupracujú a rátajú. Ak veci budeme riešiť len ľudsky, stroskotáme.
Informujeme…
(správičky z farnosti)
Rodinný tábor v Terchovej (8.8.-11.8.2013)
V Terchovej za Lidlom doľava,
potom druhá odbočka doprava
vedľa dreveného domu a až
na koniec. Tu nájdete Pastoračné
centrum,
kde
zopár
nič
netušiacich, zato dosť odvážnych
rodičov, milý pán farár a niekoľko
úžasných detí strávilo krásny
a poučný predĺžený víkend.
Na sklonku štvrtka, po ubytovaní
sa a teplej večeri, nás organizačná
jednotka
v zložení
Majky
a Martina Faturovcov previedli
Terchovou a lúkami na kalváriu,
krásne miesto plné pokoja, s nádherným výhľadom. Pred spaním deti zvládli ešte jeden
bodovaný kvíz, z ktorého výsledok sa im započítal do hodnotenia jednotlivcov za celý pobyt
v Terchovej.
V piatok sme sa zobudili do
krásneho, slnkom zaliateho
dňa a život mal optimistickú
farbu.
Po
výdatných
raňajkách sme sa všetci
vybrali na turistický pochod
naplánovaný
pánom
Martinom Faturom. Vydali
sme sa z Chaty Vrátna cez
les na Chatu na Grúni (970 m
n.m.), kde sme si oddýchli
a pokračovali sme ďalej na
Poludňový
grúň.
Celou
cestou na nás pražilo slnko,
kopec prudký, až sme si
kopali kolenami do brady
a vrchol v nedohľadne. Kto raz vyšiel Poludňový grúň (1460 m n.m.) z Chaty na Grúni, mi
určite dosvedčí, že raz naozaj stačí. Kým ostatní čakali na vrchole, náš dvojčlenný Klub
Sotvadýchajúcich s vyplazenými jazykmi konečne dorazil, a to takmer presne na poludnie.
Po občerstvení sme sa pohli ďalej, nakoľko slnko sa skrylo a tmavé mraky v diaľke neveštili
nič dobré. Samozrejme deti ako na baterky - okamžite sme im videli len chrbty a o chvíľu
z nich boli len malé farebné
bodky na obzore. Našťastie
bol náš tím vybavený aj
zdatnými
a obetavými
jedincami, ktorí očividne
bez väčších problémov
deťom stačili a dozerali
na hladký priebeh turistiky.
Všetko prebiehalo príjemne,
prevýšenia neboli veľké, ale
počasie sa veľmi zmenilo.
Kým sme dorazili na vrch
Hromové(1636,2 m n.m.),
prišlo ochladenie, všade
dookola bola v miernom
odstupe búrka, blýskalo sa a hrmelo. Prešli sme najvyšší vrch tejto hrebeňovky Chleb (1645,6
m n.m.) a unavení sme dorazili do Snilovského sedla (1524 m n.m.), kde sa otvorili dvere
reštaurácie a privítal nás hrejivý úsmev pána farára, ktorý si konečne vydýchol, keď sa mu
vrátili posledné ovečky jeho stáda. Cesta dolu lanovkou bola zaslúženým bonusom. Názory
na manažéra turistickej trasy boli dosť jednosmerné, ale za jeho obetavosť a trpezlivosť,
s akou znášal naše ponosy na terén a klimatické zmeny, sme mu veľmi vďační. A tiež
za fyzickú a morálnu podporu jeho a všetkých ostatných účastníkov. Modlitby boli vypočuté
a všetci sme to bez
akejkoľvek ujmy, zato
plní dojmov, prežili.
Unavení a zničení sme
dorazili
do pastoračného
centra, kde nás čakala
teplá večera, po ktorej
sme sa poďakovali
Bohu za jeho Milosť
počas malej omše
v kaplnke
pastoračného centra.
Keďže deti boli stále
plné energie, v čase
silného dažďa a už
niekoľko
hodín
zúriacej búrky, ktorá spôsobovala opakované výpadky elektrickej energie, animátori (Majka
Faturová a Ivko Ďurovec) zorganizovali hľadanie pokladu. Deti vybavené len baterkami
chodili po ubytovni a plnili úlohy. Síce všetci zistili, že je treba hľadať vonku pri ohnisku,
poklad bol v skutočnosti ukrytý v mraziaku a ušlo sa všetkým, nielen nálezcom.
Sobota sa niesla v pokojnejšom duchu. Najskôr niečo pre šikovné ruky a potom olympiáda.
Deti plnili rôzne fyzické disciplíny, pri ktorých sa poriadne zabavili a pribudli im ďalšie body
do celkového hodnotenia. Popoludní sme sa boli okúpať v krytom bazéne miestneho wellness
penziónu a večer sa konala opekačka.
V nedeľu ráno sme sa zúčastnili omše v blízkom kostole sv. Cyrila a Metoda. Pred obedom sa
vyhodnotila detská súťaž, ale spolu s tromi najúspešnejšími dievčatami boli ocenení všetci.
Krásne slnečné počasie nás ešte vyhnalo do Jánošíkových dolných dier. Po tejto prechádzke
sme sa rozlúčili.
Ďakujeme za krásny projekt, ktorý nám všetkým dal nové priateľstvá, nové zážitky a ukázal,
že vždy sa dá dokázať viac. Tak o rok zas! (Len nie na „poludňový“!)
(Katka Filiačová)
Púť do Krakova v dňoch od 23.08. do 24.08.2013
V týchto dňoch
sme
sa
zúčastnili
z farnosti Ladce púte do
Lagiewnik a Krakova.
Našim
hlavným
zámerom
bolo
zoznámiť sa s miestom,
kde má pôvod úcta
k Božiemu
milosrdenstvu.
A tak
sme sa vybrali do
Lagiewnik,
mestskej
časti Krakova, kde je
postavená
svätyňa
a oltár
k Božiemu
milosrdenstvu
a pochovaná
sestra
Faustína Kowaľská, ktorá mala zjavenia Ježiša a ten ju prosil šíriť úctu k Božiemu
milosrdenstvu. Venovala sa nám sestra Clareta, rehoľná sestra zo Slovenska, ktorá žije už
roky v tamojšom kláštore. Ubytovaní sme boli v krásnom prostredí, hneď pri bazilike Božieho
milosrdenstva v pútnickom dome sestry Faustíny. Sestra Clareta nám po milom privítaní
vysvetlila v hodinke stretnutia históriu zjavení sestry Faustíny a celého pútnického miesta.
Mali sme večer čas poprechádzať sa v záhrade kláštora a navštíviť veľkú baziliku Božieho
milosrdenstva, ktorá je postavená na pozemku kláštora, pomodliť sa v kaplnke, kde je
neustále 24 hodín k poklone vystavená Najsvätejšia sviatosť oltárna. Kto chcel, mohol sa
o 21.00 zúčastniť na modlitbe sv. ruženca, ktorý sa modlia každý deň sestry v kláštornej
kaplnke za rodiny a ich problémy.
Na druhý deň sme sa po dobrých raňajkách zúčastnili sv. omše pri hrobe sv. sestry
Faustíny a potom sme odišli pozrieť si so sprievodcom krásy historického mesta Krakova.
Pozreli sme si Wawel a zoznámili sa s jeho bohatou históriou, historickú časť mesta aj
so svetoznámym Rýnkom pri kostole Panny Márie na hlavnom námestí Krakova, budovu
Jagelonskej univerzity, ktorá patrí
k najstarším univerzitám v Európe, či
Kanonickú ulicu, kde býval pp. Ján
Pavol II ako
krakovský biskup
a neskôr
krakovský
arcibiskup
a kardinál, tiež arcibiskupský úrad
a okno, z ktorého sa rád rozprával
s ľuďmi a hlavne študentmi z Krakova.
Dnes je v tomto okne veľký obraz
pápeža.
Boli to nádherné dva dni plné
duchovného a turistického programu.
Ďakujeme všetkým, ktorí prispeli
k peknej atmosfére spoločenstva, ktoré sa zišlo na tejto púti a tak pomohli k presvedčeniu
rehoľných sestier Kongregácie Matky Božieho Milosrdenstva, že si o týždeň na to môžeme
odniesť z tohto kláštora relikvie svätej sestry Faustíny I. stupňa do našej farnosti Ladce.
Každý štvrtok je možné si ich uctiť v našom kostole v Ladcoch po sv. omši pri modlitbe
ruženca Božieho Milosrdenstva.
(pán farár z Ladiec)
Bodka za prázdninami (31.8.2013)
Bodky, hm, máme ich radi
na šatách, šáloch, šálkach.
 Občas ich zabúdame dať
na koniec vety, niekedy ich
dávame viac, akoby sme
chceli pokračovať... Kto by
nechcel, aby pokračovali
prázdniny? Ale všetko má
svoj začiatok i koniec. Čas
rýchlo letí. Prešiel už rok,
čo sme prvýkrát išli na
Klárku, rozlúčiť sa s letom.
Nebolo tomu inak ani
v posledný
augustový
víkend,
presnejšie
31.
augusta. Stretli sme sa pred
farou vyzbrojení ruksakmi,
v ktorých si dospeláci aj deti
niesli
niečo
dobré
na zahryznutie.  Slniečko
nepripekalo príliš silno, nuž
sme vykročili smer → Horné
Ladce.
Decká
veselo
džavotali,
rozprávali
si
cestou
zážitky,
ktoré
nazbierali počas 2 letných
mesiacov voľna. Na lúke
pod Klárkou nás čakal
rozložený ohník, ten ochotne
nachystali tatovia Michal
a Martin, ktorí tam dorazili už skôr.  Deti
sa zahrali rôzne hry s Majkou a p. farárom.
Potom sme si všetci opiekli prinesené
klobásky, slaninku, špekáčiky. O zábavu
sme mali postarané, náš kamarát Juraj
súkal z rukáva jeden vtip za druhým,
chvíľami nás bolelo brucho od smiechu. 
Dokonca nahrádzal slušnými výrazmi
slová, ktoré zrovna neboli vhodné pre
detské uši.  Keď došlo drevo, Juro
zavelil: „Decká, poďme pre konáre!“
A drievka bolo habadej!
Nakoniec sme sa zhodli, že pôjdeme
domov inou cestou, a tak sme všetci
videli bývalé ladčianske kúpalisko,
chvíľu sme si posedeli pri kríži
sv. Barborky...
Deti
sa
zahrali
na Tarzana, keď sa navystrájali
s lanami priviazanými na strome.
Zážitkov mali z tohto dňa neúrekom.
Domov sme prišli spokojní, bodku
za prázdninami sme urobili peknú,
výraznú.
Hádam sa o rok na Klárke opäť
uvidíme! 
Úspešný školský rok Vám prajem,
decká!
(Janette)
Začiatok školského roka z pohľadu učiteľa
Čas zvonenia
Belasé zvončeky. Obdivujem ich krásu na lúke zaliatej slnkom. Pozorujem motýľa, ktorý si
sadá na list a kvapky rosy sa ligocú ako rozsypaný poklad v tráve. Neďaleko počuť zvončeky
pasúceho sa stáda. Ovce veselo cinkajú a vidno, že čerstvá paša im chutí...Jednoducho krásny
obraz s farbami a vôňou leta. Zrazu sa cengot ovečiek zdá príliš hlasný, zvuk sa stáva
neznesiteľný.... Ach, krutý zvuk budíka prehlušil a odohnal aj posledné zvyšky letného sna.
Ťažko, ale vstávam do reality jesenného chladného rána.
Známy ranný kolotoč-budenie ratolestí, pritom sa
niekoľkokrát
postaviť
na odpor
tvrdeniu
:
„Mamíí, mne sa nechce!“
Potom boj o kúpeľňu,
chystanie
raňajok
a ešte...nezabudnúť
desiatu...A
deti,
šup
do auta. Velím odchod
a cestou
pripomínam
podstatné úlohy dňa. Ešte
bozk a moje deti sú
vo veselom dave s ďalšími školopovinnými rovesníkmi.
Spolu s ostatnými rodičmi ich zverujem do rúk tých, ktorým dôverujem. Pokračujem k svojim
povinnostiam a o chvíľu počujem zvuk ďalšieho zvončeka -toho školského. Školský zvonček
nás už celkom prebral z letnej letargie. Ale napriek tomu mám jeho zvuk rada. Ohlasuje
začiatok niečoho nového. Nové očakávania, stretnutia, priateľstvá, ale aj povinnosti. Je každý
deň novou výzvou na prežitie radosti a spoločných zážitkov spolu s deťmi. S tými, ktoré sú
mi zverené, aby som ich naučila nielen čítať, písať, kresliť, ale aj pripravovala na život.
Každé ráno sa teším na zvedavé detské oči a na to, že spolu so mnou môžu objavovať svet.
Lebo aj mojou úlohou je snažiť sa urobiť deň pre nich zaujímavý a krajší.
Deti, ale aj my si musíme zvykať na ranné vstávanie a prepnúť sa na iný režim. Niektoré deti
sa už školy nemohli dočkať, už im chýbali spolužiaci a možno aj učitelia . Ale sú aj takí, čo
ešte stále snívajú svoj letný sen a keby mohli, tak prázdniny by predĺžili na neurčito. Nič sa
nedá robiť, čas zvonenia je zase tu a je len na nás ako ho prežijeme. Na začiatku školského
roka sme pri sv. omši prosili Ducha Svätého o pomoc, tak sa nechajme ním viesť. Prajem nám
všetkým, aby sme počas nasledujúcich mesiacov čerpali z tohto zdroja duchovnej sily.
(Majka Faturová)
Výstavba nového detského ihriska pri materskej škole
Určite ste si všimli, že i na ihrisku pri Materskej škole sa dejú voľajaké zmeny. Keď si
odmyslíte ruch okolo stavby nového plota, objavíte novú trojhrazdu, hneď pri vchode
do škôlky. Ak zájdete ďalej, okúzlia vás prírodné pružinové hojdačky a kladovka. A tam sa
zmeny zďaleka nekončia. Pár šikovných rodičov si povedalo, že nebudú len kritizovať (veď,
povedzme si úprimne, to vieme všetci), že olupujúca sa farba z preliezačiek sa zapichuje
deťom do rúk, ale pokúsia sa našim najmenším zlepšiť podmienky na hranie. Pravdou je, že
pôvodný stav zastaralého viac ako štyridsaťročného detského ihriska bol naozaj
nevyhovujúci, dokonca až tak, že niektoré časti museli byť z bezpečnostných dôvodov
uzamknuté. A tak realizátorky, Ivana Mrvová a Monika Števanková, pod záštitou Materského
centra Mimčo, začali koncom minulého roka s prípravou projektu: Revitalizácia detského
ihriska pri Materskej škole v Ladcoch. Osobne oslovovali 40-tich podnikateľov v našej obci
a je potešiteľné zistenie, že väčšine z nich nie sú ľahostajné problémy, s ktorými sa v obci
bojuje, čiže ani zlý stav detského ihriska.
V priebehu septembra a októbra prebiehala výstavba a
umiestnené nové prvky, konkrétne tri strunové hojdačky, dve
kládovky, jedna trojhrazda, lezecká zostava so šmýkačkami
a lanami na šplhanie. Hlavným prvkom je vežičková zostava
s mostíkom a lezeckou stenou a preliezačka paravan.
Súčasťou nového vybavenia
lavičiek a „Sedenie pre dvanástich
ohradenie
a podsedáčiky
okolo
vyrobené
sponzorsky
ladeckými
pri pružinových hojdačkách bude
pieskovisko približne vo veľkosti 4 x 4
hojdačky pri starom plote, ktoré boli
bude aj šesť nových
mesiačikov“
a nové
pieskovísk
(všetko
firmami). V zadnej časti
vytvorené
nové
metre a pôvodné závesné
uzamknuté
z bezpečnostných dôvodov, budú
zrekonštruované, aby spĺňali
bezpečnostné
požiadavky
a umiestnené tak, aby každá
trieda mala svoje. Prvá pôjde
ku bazénu, druhá k pružinovým
hojdačkám a tretia k priestoru
pre najmenšie detičky pri zadnej
bráne. Štvrtá zostane na svojom
pôvodnom mieste pri farebnej
vežičkovej šmýkačke.
Všetky
prvky
sú
umiestňované tak, aby boli rozložené rovnomerne s ohľadom na bežné užívanie priestoru
jednotlivými triedami a prispôsobené vekovej kategórií detí v triedach. Vďaka odstráneniu
murovaného plota, rozdeľujúceho prednú časť dvora, vznikol veľký otvorený priestor.
Celý projekt revitalizácie detského ihriska po materiálnej stránke zabezpečuje
Považská cementáreň Ladce, a. s., čo nám umožňuje nakúpiť viac hracích prvkov pre deti.
Nemalé financie sme ušetrili aj na montáž, vďaka pracovníkom obce, ktorí spolu
s dodávateľmi kopali jamy a betónovali jednotlivé prvky a tiež vďaka pánovi Rafajovi, ktorý
nám zabezpečuje kopacie práce a zbúral stredový plot.
Dodávateľom detského ihriska je firma ELBAS, s. r. o. z Považskej Bystrice, ktorú
sme vybrali na základe najvýhodnejšej cenovej ponuky.
Projekt Revitalizácia detského ihriska pri Materskej škole v Ladcoch sa uskutočnil
vďaka podpore z nasledovných zdrojov:
1. finančný dar z Fondu Citibank Europe pl. založeného v Komunitnej nadácii
Bratislava,
2. finančný dar zo Slovenských elektrární, a. s. Bratislava,
3. finančný dar z Nadácie Allianz,
4. materiálové zabezpečenie osadenia hracích prvkov a výkopové práce
zo spoločnosti Považská cementáreň Ladce, a. s.,
5. personálne zabezpečenie na montáž hracích prvkov z Obecného úradu Ladce,
6. strhnutie stredového plota a výkopové práce zabezpečil p. Kútny,
7. finančné dary od Tempo personálna agentúra, Blachotrapez, s. r. o., p. Antona
Bialoňa, p. Antona Barcíka, p. Petra Chovanca, p. Viliama Šeptáka, p. Petra
Poslucha, p. Petra Jesenského, p. Radovana Hofstädtera, p. Dušana Kandráča,
rodín Mrvova, Števankova, Majerova, Adamcova, Kuniakova a ostatných, ktorí
nechcú byť menovaní,
8. nefinančné dary od p. Michala Drobného, p. Róberta Jendrola, p. Blažička,
a ostatných, ktorí nechcú byť menovaní,
9. 2% z daní od fyzických a právnických osôb – od rodičov detí navštevujúcich
Materskú školu Ladce a MC MIMČO, od obyvateľov i neobyvateľov obce Ladce.
Samozrejme, vďaka pri realizácii patrí aj pánovi starostovi, zamestnancom obce, pani
riaditeľke materskej školy a všetkým zainteresovaným za pomoc, Tomášovi
Mrvovi, Róbertovi Števankovi a deťom za trpezlivosť, rady a podporu.
(Ing. Ivana Mrvová)
Oprava strechy
Ešte pred dvoma mesiacmi to vyzeralo tak, že Občianske združenie Materské centrum
MIMČO v Ladcoch bude musieť pozastaviť svoju činnosť. Po každej daždivej noci sme
zametali kopy opadanej omietky prevlhnutého stropu. Strecha bola v katastrofálnom stave.
Plesnivé fľaky okolo opadanej omietky, problémy s elektrikou na osvetlenie vo zvlhnutých
častiach plafónu a odkryté kovové časti železobetónovej konštrukcie. Začali sme sa obávať
o bezpečnosť našich malých návštevníkov.
Havarijný stav bolo treba bezpodmienečne riešiť. Keďže vlastníkom a správcom priestorov
materskej školy je obec, požiadali sme pána starostu o pomoc. Bohužiaľ i obec má svoje
priority a obmedzené financie. A tak s vedomím, že obec môže vyčleniť na údržbu budov MŠ
200€, dali sme vypracovať posudok, čo všetko treba dať urobiť a čo to reálne bude stáť.
Vzdali sme sa možnosti strechu zrenovovať ( cca 12000€) a uspokojili sme s verziou zaplátať
nevyhnutné. Aj táto verzia však ďaleko presahovala možnosti obecnej investície. Preto nám
pán starosta navrhol, aby sa Materské centrum MIMČO spolupodieľalo na oprave a boli sme
požiadaní o finančnú spoluúčasť vo výške 50 % celkových nákladov na opravu strechy.
V mene MC Mimčo sme požiadali teda o pomoc Považskú cementáreň Ladce, a. s. Ich
finančná výpomoc na zakúpenie kompletného materiálu a odborná pomoc pána Cisára pri
zháňaní potrebného materiálu sú zdrojom dnes zrenovovanej strechy.
Oprava sa uskutočnila v auguste. Celková suma za materiál použitý na opravu strechy
vrátane náterov bočných plechov bola 927,43 € a zvyšných 72,57 € bude použitých na opravu
stropu nad schodiskom, v pracovnej miestnosti, kúpeľni, WC a šatni, ktorú v zimných
mesiacoch urobia zamestnanci obce.
Ďakujem ešte raz v mene všetkých detí a rodičov z Materského centra MIMČO
Považskej cementárni Ladce, a. s. za poskytnutie finančných prostriedkov na opravu strechy,
pánovi Cisárovi za ochotu pri zabezpečovaní materiálu, pánovi starostovi za poskytnutie
pracovnej sily na úkor iných prác a pánom z obecného úradu za vykonanie všetkých opráv
napriek horúcemu počasiu. Vďaka Vám sa môžu deti aj v tomto školskom roku hrať
v Materskom centre MIMČO a využívať niektoré z mnohých krúžkov a voľnočasových
aktivít.
(Ing. Ivana Mrvová)
Slávnostná omša pri príležitosti posvätenia kríža
Dátum 21.9. bol pre nás veriacich trocha nevšedný a pre mňa osobne skutočne
nezabudnuteľný.
Bola upršaná sobota, ale
my sme ju išli osláviť sv. omšou.
Možno sa pýtate, akou sv.
omšou, veď nebol žiadny
sviatok. Bola výnimočná tým, že
sa konala na najvyššom mieste
v našej obci, a to v lome
na vrchu Butkov, z príležitosti
vysvätenia sv. kríža, ktorý sa
vypína práve z tohto miesta.
Mnohí z nás sme rodáci,
a predsa sme toto miesto nikdy
nenavštívili, keďže patrí našej
cementárni a prístup je tu veľmi
náročný a tiež nebezpečný. My sme mali možnosť sa vyviesť autobusmi.
Sv. omša sa začala o 11:00 hod. Krátku správu o kríži nám predniesol pán Ing. Barcík, ktorý
sprostredkoval
jeho
realizáciu
na želanie dlhodobého priateľa pátra
Eliasa Vella. Zaujímavosťou, ale
hlavne vzácnosťou pre nás všetkých
je, že v strede kríža je ukrytý
kúsok dreva zo skutočného kríža,
na ktorom bol ukrižovaný náš Pán
Ježiš Kristus. Aj keď omša prebehla
za usmokleného počasia, predsa nás
na chvíľu potešilo aj slniečko a dalo
nám
spoznať
krásu,
ktorá
sa rozliehala pod nami. Slávenie sv.
omše oživil aj náš súbor Labambino
i Ladecká dychovka, ktorá na záver
zahrala krásnu známu „Aká si mi krásna, ty rodná zem moja“.
Verím, že pri tomto krásnom kríži
sme neboli poslednýkrát, ale že si
vždy nájdeme chodníček (ktorý by
sme mimochodom privítali, pretože
by bola škoda, ak by ľudia, hlavne
veriaci, nemohli prísť ku krížu, aby
k nohám nášho Spasiteľa položili
všetky svoje trápenia, prosby a naše
osobné kríže).
Vždy som si myslela, že hrozivé
serpentíny a mohutné skaly majú
len v Chorvátsku, ale proti tým
našim, po ktorých sme sa
pomaličky autobusmi plazili dolu, sú tie chorvátske nulové.
Ani nevieme, aké prírodné krásy skrývajú naše rodné miesta.
Vďaka Bohu, že sme ich mohli aj pri tejto príležitosti spoznať
a dúfam, že toto miesto sa nestane len akousi atrakciou, veď konečne „červenú hviezdu“ - ako
niekto povedal - ktorá sa vypínala na komíne Ladeckej cementárne, vystriedal kríž. Ten sa
bude vypínať nad celou našou dedinou a stále nám pripomínať našu slabosť a hriešnosť, kvôli
ktorej na ňom bol pribitý ten, čo nás vykúpil od večného zatratenia.
(Zuzana Zbínová, st.)
Zo Života...
(Dnes o vďačnosti)
Keď mi prednedávnom zomrela mama, napadlo mi, že prirýchlo strácame ľudí, ktorí sú nám
drahí. Rozmýšľala som, ako pramálo si uvedomujeme, že naši blízki nám priniesli do života
toľko krásnych vecí, za ktoré by sme mali byť vďační... Dennodenne máme za čo ďakovať. 
Dokážeme zbadať to množstvo malých darov, ktorých sa nám dostávalo počas všedných
i nevšedných dní? Dar milého, hrejivého úsmevu, prívetivého pohľadu, krásneho stretnutia, či
slova,
ktoré
utkvelo
v pamäti
a rezonuje
dodnes
v srdci?
Spomenieme si na všetky tie návraty domov, kde nás čakalo teplo, láska a bezpečie? Napadne
nám, že vďačnosť je vlastnosť, ktorá otvára naše vnútro, utužuje vzťahy, buduje svornosť
medzi ľuďmi? Vtedy, keď cítime vďaku, sme spojení s druhými... Platí to aj o našom vzťahu
k Bohu, pretože vďačnosť je najhlbší druh modlitby...pretvára náš život... Kto sa naučí
ďakovať, prejde úskaliami smútku nad stratou blízkych ľahšie, vďaka mu pomáha rozjasniť
temnotu, trpkosť a vidieť život novými očami.
Vďačnosť nás chráni pred malomyseľnosťou, prináša nádej, privádza nás bližšie k Bohu...
Svätý Filipo Neri sa každý večer modlil toto:
„ĎAKUJEM TI, PANE, ŽE DNES VŠETKO IŠLO NIE TAK, AKO SOM CHCEL JA,
ALE AKO SI CHCEL TY...“
Prekrásnu jeseň želá
Janette
Prázdne lavice
Prázdniny sa skončili a deti si opäť posadali do školských lavíc. Počas prázdnin nezývali
prázdnotou len školské lavice, ale aj lavice v kostole. Keď sme sa pozreli po laviciach
v kostole, sedeli tam zväčša iba staré mamy. A tak som sa nad tým zamýšľala, kde sú vnúčatá.
Okrem dovolenky s rodičmi určite väčšinu času trávia doma pri počítačoch, smartphonoch a
televízii.
Deti sa v kostole vrtia, otáčajú, sú na všetko zvedavé a vyrušujú. Nám sa zdá, že sú
nepozorné, že ich nezaujíma, čo sa robí v kostole, pri oltári. Ale opak je pravdou. Deti dokážu
veľa veci vnímať naraz. Dokážu počúvať, čo sa číta, sledovať kňaza, čo robí pri oltári a aj
sledovať susedov okolo seba. Zvedavosť a netrpezlivosť je im vlastná a je to ich prejav
záujmu, ktorý v kostole nie je okamžite uspokojený. Po ceste domov sa na všetko, čomu
nerozumeli, pýtajú.
Ich neposlušnosť je síce rušivá, ale bez toho, aby sa zúčastňovali na omši, nedokážu do seba
nasať atmosféru omše, modlitby a postupne pozornosti v kostole. Určite ich neposlušnosť
neruší len nás, ale aj kňaza. Myslím, že by sa nám mal prihovoriť aj duchovný otec a povedať,
ako on vníma rušivé správanie deti v kostole. Ja si myslím, že deti, aj s ich nie vždy tichým
správaním, do kostola patria. Veď aj Ježiš povedal apoštolom, keď od neho posielali deti
preč: „Nechajte maličkých prísť ku mne.“
Milé staré mamy, skúste aj vy vziať svoje vnúčatá za ruku a priviesť ich aj počas prázdnin
do kostola k „Ježiškovi“. Nedá sa to zrazu a s prísnosťou, ale pomaly a s veľkou
trpezlivosťou.
Milé staré mamy, prajem vám veľa zdravia a trpezlivosti, aby sme sa počas ďalších prázdnin
stretli v kostole aj s našimi vnúčatami.
(Oľga Várošová)
Od štyridsaŤ do sto…
(Pre ženy, o ženách)
„Zostarnúť nie je umenie – umenie je vyrovnať sa s tým...“
(J.W.Goethe)
Keď som prišla na nové pracovisko, našla som pod sklom pracovného stola tento citát. I keď
som si slovo starnúť ešte nepripúšťala, predsa som si ho nechala, aby som bola pripravená,
keď to príde...
Nuž kedy vlastne začína táto nová etapa
nášho života. Kedy to vlastne začneme
starnúť?
Je to ten moment, keď nám prvýkrát uvoľnia
miesto na sedenie v autobuse, alebo keď už
neumyjeme okná v celom dome po príchode
z práce , ale už len polovicu?
Keď nás v noci prestane budiť detský plač,
a my zase nespíme, lebo striehneme, kedy
zaštrkotajú kľúče v zámku, po príchode našej
poslednej ratolesti z diskotéky, či rande?
Alebo, že by to začalo vtedy, keď sa otvoria dvere a ten drobný človiečik, čo sa rozbehne
k nám, už zďaleka kričí tie sladké slovká babka, stará mama...
Určite si , každá z nás dobre pamätá ten okamih
precitnutia, že už je to tu a čo s tým...
Ako sa vyrovnať s ubúdajúcimi fyzickými
silami, s tým, že dom pomaly stíchol? Cítime sa
zrazu osamelí. To, že odrazu máme viacej času,
nás až tak neteší, ako sme si to predstavovali,
keď sme boli mladší. Čo by sme vtedy za to
dali, keby sme si mohli v pokoji vypiť kávičku a
pozrieť nerušene televízne noviny? A teraz by
sme boli rady, keby nás niekto vyrušil z našich
myšlienok.
Stále častejšie počúvame z každej strany
tú okrídlenú vetu, že tomu a tomu nerozumieme, lebo sme už staré. V práci máme čo robiť,
aby sme držali krok s novými technológiami. Začíname viacej času tráviť v čakárni pred
ambulanciou odborného lekára, či už so sebou alebo s našimi starými rodičmi.
A to ešte nie je koniec, je to tu, konečne vytúžený dôchodok. Zo začiatku je to príjemný pocit.
Vyspím sa, budem mať viacej času pre seba, ale často nás zaskočia vážne zdravotné
problémy, pocit, že ma už nikto nepotrebuje a keď nám začne rapídne ubúdať naša životná
sila, prepadajú nás čierne myšlienky, že začíname byť svojmu okoliu na obtiaž.
Nuž a pri tomto všetkom si začíname uvedomovať pravdu myšlienky, že zostarnúť nie je
umenie – umenie je vyrovnať sa s tým.
Kde nájsť ten správny scenár pre túto etapu nášho života, aby naše dni neboli plné
pochmúrnych myšlienok, ale boli presvetlené lúčmi Božej lásky i v tomto čase?
Je veľa drobných prác a služieb, ktoré môžeme pre svojich najbližších urobiť. Či postrážiť
ratolesť, aby mladí mali nerušnú chvíľu pre seba, či dohliadnuť na ranné vstávanie našich
vnúčat, alebo ísť pre nich do škôlky a školy. Odviesť ich na krúžok a doviesť bezpečne
domov.
Či prehodiť slovko - dve so susedkou oproti, ktorá je väčšinu dňa sama, či jej urobiť drobný
nákup, alebo priniesť recept od lekára. Jednoducho, darovať svoj čas, keď je to potrebné.
Častejšie môžeme ísť na svätú omšu, aby sme načerpali nových síl pre každý deň, aby sme
boli „prímluvcami“ pred Bohom za potreby pre naše rodiny, pre našu farnosť i celú obec. Je
to veľký dar a požehnanie, keď sa má kto modliť pred tvarou nášho Pána Ježiša Krista za nás,
ktorí sme v práci,
a v tomto čase sa musíme viacej venovať deťom, domácnosti alebo iným povinnostiam.
A keď sme v chráme, možno nám napadne myšlienka, je tu vždy čisto, tie kvety sú opäť
krásne upravené a na obetnom stole sa skvie biely obrus. Už pri vchádzaní do chrámu nás
poteší, že nás víta ten známy hlas, ktorý sa predmodlieva ruženec a my sa môžeme pridať
k spoločnej modlitbe a neskôr k spoločným piesňam. A vtedy je tu na mieste aj zamyslenie,
či nenastal čas aj pre mňa začleniť sa do niektorej tejto služby v chráme. Možno po prečítaní
týchto riadkov si povzdychne nejedna z nás, no dobre ale čo potom, keď už nebudem vládať
chodiť do kostola, ani do obchodu, nieto ešte postrážiť nejaké vnúča, to mi ostane len
modlitba? Ako sa vyrovnať s tým, že budem druhým na obtiaž...
Je to pre mnohých z nás asi najčastejšia myšlienka, ktorá nás pri starnutí trápi. Ale pozrime sa
na to z inej strany. Dovoľme našim blízkym konať dobré skutky. Naučme sa prijímať všetku
tú ich starostlivosť trpezlivo a s úsmevom. Lebo nikdy neviete, kedy i ten najmenší dobrý
skutok a služba, ktorú ste od nás mladších prijali, nás posunie bližšie na ceste k Bohu...
Tak bez obáv sa vydajme po ceste starnutia a nech nás slová žalmistu sprevádzajú na tejto
ceste a pomáhajú nám nájsť pre každý deň ten správny smer! „Ukáž mi, Pane, svoje cesty,
pouč ma o svojich chodníkoch, veď ma vo svojej pravde a uč ma , veď ty si môj Boh , v teba
dúfam po celý deň..."
(M.Ježová.)
uvaŽujme… (naše úvahy)
♥ POVOLANÍ
K MANŽELSTVU i v 21. storočí
♥
Nachádzame sa v 21. storočí a čoraz viac sa stretávame v médiách, na rôznych webových
stránkach, či v spoločenskom živote s problematikou dnešných partnerských vzťahov, ktoré
sú dnes také preberané. Hovorí sa o tzv. postmanželskej spoločnosti a tiež dobe, kedy sú
manželstvo a vernosť prekonané. Mnohým ľuďom,
ktorí prežívajú lásku, a hlavne tým z mladších
ročníkov v hlave visí otázka, či vstúpiť
do manželstva, alebo ísť podľa trendu, ktorý sa
prikláňa k partnerstvu bez sobáša. Čo je toho
príčinou?
Možno práve to, že sa v spoločnosti čoraz viac
stretávame s ponukou bezbolestných noriem, ktorej
dôsledkom je odklon ľudí od povinnosti a následne
ich skreslené vnímanie obety a sebapremáhania
vo vzťahoch
ako
zbytočných
a
priam
nezmyselných archaizmov. Hlásaná absolútna sloboda bez mravných hraníc, či už celkovo
v spoločnosti, či vo vzťahoch, vedie k ľudskému egoizmu. Človek sa stáva pohodlný už aj
vo vzťahoch a vo chvíľach, kedy prichádzajú problémy, radšej utečie, akoby ich mal vyriešiť
a vynaložiť čo i najmenšie úsilie pre záchranu vzťahu. A práve manželstvo je o niečom inom.
Manželstvo je jedným z najvážnejších povolaní v živote ľudí. Pre moderných ľudí je jednou
z najťažších životných úloh. Mnohí hovoria, že splnia šťastnejšie svoju úlohu povolania, ako
svoju úlohu manželstva. Kedysi sa ľudia s radosťou z práce vracali do svojich príbytkov, kde
nachádzali teplo, pokoj a novú energiu. Dnes mnohí manželia radšej žijú v zamestnaní ako
vo svojom dome. Preto na šťastné manželstvo či na šťastný domov a rodinu je potrebné sa
starostlivo vychovávať a pripravovať, a to i roky.
Ako napísal J. Ch. Korec: „Milovať je pre človeka čosi najkrajšie a zároveň najstrašnejšie
na svete. Je pre to stvorený, a je na to neschopný. Lebo ak sa raz láska začne a má byť
ozajstná, mnoho nás stojí. Je to obeta.“ Je pravda, že na začiatku je ešte akési kypriace
obdobie, v ktorom je láska viac - menej ešte
egoizmom. Možno egoizmom dvoch. Ale tieto dva
egoizmy už spolu splývajú, kráčajú bok po boku, a
preto sa nezrazia. Pre obdivoch je radosť žiť život,
šťastím mať jeden druhého, radosť dávať, čo
dostáva, prijímať, čo dáva, ale to nie je nadlho.
Čoskoro prichádza skúsenosť, ktorá značí dávať sa,
čo znamená i strácať sa, myslieť na druhého,
zriekať sa vlastnej vôle, patriť druhému a nepatriť
celkom sebe samému. Totižto, mať rád znamená
oslobodzovať sa od egoizmu, ktorý často krát
nechce dávať, a od pýchy, ktorá odmieta prijímať.
Toto všetko je neľahké a bolí. No len tam, kde to
bolí, vzniká niečo vzácne. A manželský vzťah je to
najvzácnejšie, čo si dvaja môžu dať, je to doživotný
sľub - je to vedomé a bezpodmienečné odovzdanie
sa tomu druhému s dôverou a vedomím -„my to zvládneme“.
No je tu ešte jedna situácia, s ktorou si nevieme dať rady, hlavne my mladí - zlá predstava
o manželstve. A tak si mnohí kladú otázky typu, napr. „ Načo mi treba papier, keď chcem
s niekým žiť? Nepotrebujem k tomu ani štátneho úradníka, ani farára.“ Tieto vyhlásenia
stavajú na mylnom základe. Čo je teda manželstvo?
Manželstvo, resp. sobáš, ktorým vzniká manželstvo, nie je papier od štátu, manželstvo bolo
skôr ako papier. Manželstvo tu nie je ani kvôli Cirkvi - existovalo dávno predtým, než
vznikla. Manželstvo je celkom niečo iné - je to záväzok, obojstranne dobrovoľne a verejne
vyslovený záväzok vytvárať celoživotné spoločenstvo, pripravené prijať budúce deti.
No u nás kresťanov je manželstvo chápané omnoho vážnejšie, pretože manželstvo je sviatosť.
Sviatosť manželstva je tajomstvom viery. Ako opäť píše J. Ch. Korec : „Manželstvo je
osobitne vtiahnuté do Božieho plánu, pre ktorý nám Kristus otvoril oči, lež ho i zavŕšil.
Všetky medziľudské vzťahy lásky majú v nás rásť podľa praobrazu, ktorý je v Bohu- podľa
lásky Božej“. Teda dvaja ľudia, ktorí uzavreli sviatostné manželstvo, nežijú len zo seba, ale
žijú so sily Božej, ktorú dostali sviatosťou manželstva. Boh sám prebudil lásku v každom
manželovi, a tým, že ich povolal k trvalému
zväzku, len On ju môže aj udržať. Dáva im
silu. Sviatostné manželstvo má mať svoj
význam aj v tom, že sa dáva okoliu najavo, že
Boh pre mňa odteraz neznamená menej než
partner, ale stále má svoje dôležité, respektíve
naďalej prvé miesto v mojom živote, a preto
chcem, aby bol súčasťou aj nášho manželstva.
Boh vedel už od začiatku, že človeku nie je
dobré byť sám. A práve manželstvo je prechod
od samoty jedného človeka k láske dvoch ľudí.
Nech už je dnešná doba akákoľvek, riaďme sa
svojím srdcom a presvedčením. Nebuďme i my tými „modernými ľuďmi“, ktorí považujú
manželstvo ako niečo zastarané a nevhodné, pričom preferujú „voľnú lásku“ bez záväzkov,
kde manželstvo nahrádza partnerstvo a deti nahrádzajú „mačky a psy“. Takých zastihne len
samota a sklamanie. Buďme tými, ktorí dúfajú a veria; veria, že láska zvíťazí: v našich
srdciach, v našich rozhodnutiach, v našich životoch. Buďme budovatelia lepšieho sveta; sveta,
ktorý drží pri živote drahokam nazývaný manželská láska požehnaná Bohom...
(Radka Zbínová)
* ODIŠLO LETO, NASTALA JESEŇ *
Teplé letné slnečné lúče zrazu stratili svoju silu a zanechali v nás energiu, ktorá nás bude
dobíjať, keď pocítime chlad
a zimu.
Nastala jeseň – jeseň nášho
života. Je čas pozbierať plody,
plody našej námahy a snahy...
Čo ponúkneme z úrody nášmu
Hospodinovi? Ostalo kúsok
tepla
aj
v našom
srdci?
Dokážeme vydať zo seba
energiu, ktorú sme nadobudli
z nebeských lúčov a premeniť ju
v každodennom živote?
Jedným takým lúčom môže byť
aj samotný nepatrný úsmev
venovaný druhému. A hneď tu máme plod z našej malej úrody. Niekedy sa nám ale stáva, že
by sme chceli urobiť niečo dobré, niekomu pomôcť, proste sejeme, sejeme, ale výsledok
(prínos)
žiadny.
Bože, ukáž nám, čo máme robiť, ako to máme robiť, daj, aby úroda z našej snahy nebola
márna.
Páčil sa mi príbeh malého dievčatka, ktoré malo ísť na 1. sv. prijímanie. Bola jedináčik a ešte
predtým poprosila rodičov, aby jej nekupovali pekné šaty, ani žiadne darčeky, aby nerobili
žiadnu oslavu. Chcela iba peniaze. Peniaze, ktoré daruje chudobným deťom. A tak všetky
ostatné deti boli nádherne vyobliekané, len toto malé dievčatko išlo na svoje 1. sv. prijímanie
v školskej uniforme - z lásky k chudobným deťom. Veľmi sa to dotklo otca i matky. Matka sa
vzdala fajčenia a otec pitia. Toto je znak lásky, nežnosť
Božej lásky, ktorá sa dotkla malého dieťaťa a cez dieťa sa
dotkla rodičov. Jeden čin, jedno malé semienko a koľká
úroda - malé semienko lásky, ktoré vzklíčilo v srdiečku
malého človiečika, aby prinieslo úrodu medzi chudobné deti,
a v neposlednom rade veľkú úrodu vo svojej vlastnej rodine
v podobe pokoja, jednoty a vzájomného porozumenia, ktoré
časom vyhasínalo.
Verím, že aj v našich srdciach drieme to semienko a verím,
že ak budeme prosiť nášho Pána, Hospodina, nášho
nebeského Otca, že nám ho poleje silou živej vody (viery)
a ono vzklíči.
Božia láska je krásna, niekedy zvláštna,
niekedy nepochopiteľná. Prežila ju aj Nebeská Matka, ktorá
nám ju denno – denne vyprosuje a posiela k nám.
Nastala jeseň a všetko je také krásne, farebné... Teplo
slniečka vyhasína, nech sa zapáli v našich dušiach, aby sme
ním mohli zohriať toho druhého...
(Zuzana Zbínová, st.)
STRATY
Život je posiaty stratami... Od narodenia až po smrť
nás sprevádza celá séria strát. Sú časťou nášho žitia.
Keď sa zamyslíme nad životnými stratami, sme
užasnutí nad ich rozličnými obmenami, odtieňmi
a intenzitou, s akou ich vnímame. Veľmi dôležité je
straty rozoznávať, keď nastanú, vedieť ich
zhodnotiť, spracovať vo svojom vnútri. Cez niektoré
sa prenesieme ľahko, prispôsobíme sa im, iné
prijmeme, pretože musíme, posúvame sa ďalej...
Strácame všetko: milovaných rodičov, manželských
partnerov, deti...vzťahy, priateľstvá.
Pociťujeme stratu lásky, náklonnosti, citov,
porozumenia, uznania... svojej hodnoty.
Občas strácame pôdu pod nohami, keď nás prepadne
strach z obávaných tragédií, ktoré vedia udrieť bez varovania. Tiež zakúšame straty
každodenné... sklamú nás deti, zradia nás dôverní priatelia, nesplnia sa naše očakávania...
Strácame
dobré
meno,
sebaúctu,
odvahu,
dôstojnosť...mladosť,
zdravie,
energiu...život...dôveru.
Chcem poukázať na to, že nech zakúsime stratu čohokoľvek, je dobré, ak dokážeme straty
spracovávať, ak dokážeme byť silnejší a udržať sa citovo i duchovne živí; môže to byť
príležitosť pre nás na duchovný a osobný rast! Musíme žiť konkrétny deň, mať optimizmus
a vieru, že Boh nám vždy podá pomocnú ruku, nenechá nás padnúť a jeho otcovskú lásku
nikdy nestratíme...!
(Janette)
Postreh (všímajme si…)
Tragédia či skutočný život?
Volám sa Anna a prednedávnom som dovŕšila 80- ty rok svojho života. Ako tak sedím
vonku na lavičke a pozerám na okolitý svet, v pamäti sa mi vybavujú spomienky na mladosť,
moju terajšiu starobu, spomienky na celý môj doteraz prežitý život. Práve tieto úplne
obyčajné, ale dôležité veci ma nútia Vám porozprávať príbeh o mojom živote a najmä o mojej
starobe, ktorú mnohí ľudia berú veľmi tragicky, až by som povedala, že sa staroby doslova
boja...
Vonku svietilo príjemné slnko,
vtáci štebotali a ja- mladá osoba som
statočne
promovala
v tomto
tak
okúzľujúcom svete. Áno! Skončila som
vysokú školu a hor sa naplno za prácou,
v ktorej som už úspešne pracovala.
V práci, ktorá ma napĺňala radosťou,
láskou, bola mojím zmyslom života.
Práca, do ktorej som vkladala všetko moje
úsilie so snahou stať sa skutočným
Človekom, ktorý pomôže každej ľudskej
bytosti. V tejto práci som sa mohla naplno
realizovať, nadväzovať nové vzťahy
s ľuďmi s cieľom pomôcť druhému a ukázať mu optimistický pohľad na svet, ako som to
robila i robím ja. No ako čas utekal, spolu s prácou prichádzal aj čas si založiť rodinu a ja
som nebola výnimkou. Vo veku 24 rokov som si zobrala môjho muža, s ktorým som počala
krásne 3 deti. Takto som už mala 2 životy - prvý zasvätený ľuďom a viere v Boha; a druhý,
žijúci pre moju rodinu. Obidva životy mi niečo dávali, čo mi dodávalo ohromnú chuť žiť a ísť
neustále vpred. Ale opäť. Čas neúprosne letel a ja som sa dostávala postupne do obdobia,
pre mnohých strašného obdobia, obdobia staroby. No u mňa to tak nebolo! Síce som už bola
na dôchodku, neustále som žila pre druhých, poskytovala som pomocnú ruku každému,
smiala sa a plakala som s nimi. Ako sa hovorí: „Láska nepozná starobu a srdce nepozná
vrásky“, tak som veru i ja žila. Starnutie, dôchodok, starobu som brala úplne prirodzene,
pretože je súčasťou každého života človeka. Mala som a mám stále pre čo žiť. Veď predsa
najsilnejším liekom na starnutie je láska a ja som ju po celý život dostávala od ľudí, s ktorými
som bola v styku, tiež od mojej rodiny a v neposlednom rade od Boha. Mám deti, na ktoré
som veľmi hrdá, pretože ma neberú ako úbohú starenu, ktorá len napomína a je hluchá, ale
práve naopak, vždy pri mne stoja, vedia ma podržať. Som rada, že sú také, aké sú. Že i ony
svoje deti - moje vnúčatá a tie svoje deti, vychovávajú v tom, s čím sme s mužom začali. Žiť
v správnych duchovných hodnotách, vždy a všade v láske k blížnym. Naozaj, neustále som
dostávala a vďaka Bohu dostávam more porozumenia, lásky, útechy, či som mala krásnych 20
a či 80. Vždy som sa snažila žiť svoj život optimisticky, s vierou k Bohu, snažila som sa nájsť
si čas pre každú ľudskú dušu a to i v tomto období, v seniorskom veku. Toto obdobie je
pre mňa stále skutočným životom. Vždy som žila naplno a aj budem, ak Boh dá. Teraz v mojej sladkej starobe viem, že to, čo ma držalo a drží nad hladinou bola láska, viera,
optimizmus, ohromná chuť do života, brať ho taký, aký je.
Je niekedy zbytočné sa príliš trápiť nad vecami v živote, keď aj tak viem, že po búrke príde
dúha, za ktorou sa skrýva slnko.
Neustále som sa snažila žiť s nadhľadom, všetko brať pozitívne a to mi ostalo i doteraz.
Tak ako človek začne za mlada žiť, bude žiť i naďalej. Nemám vôbec v potrebe teraz
v mojom veku skláňať hlavu, hundrať na ľudí vôkol seba, ale práve naopak! Snažím sa byť
viac príkladom pre druhých ľudí, aby videli, že aj keď som už stará osoba, mám neustále chuť
žiť a hlavne, že je vždy pre čo žiť! Pravda, aby som na záver nezabudla. Vďaka Bohu mám
pevné zdravie a aj rozum mi ešte slúži. Len vďaka Nemu som prežila taký život, aký som
prežila. Ja som bola nástrojom v Božích rukách, ktorý mi dal do života svetlo. A práve toto
svetlo som ďalej odovzdávala a dúfam, že moja práca na tomto svete nebola zbytočná. Verím,
že každý z nás na tejto planéte bude rozsievať vôkol seba svetlo, ktoré dá silu žiť druhým
ľuďom; svetlo, ktoré bude ukazovať tú správnu cestu...
(Zuzana Zbínová)
ŽIVÁ VIERA PRESVIEDČA
Mesiac september je mesiacom nielen
začiatku novej driny v škole, ale aj
mesiacom venovaným našej Nebeskej
Matičke, drahej Panne Márii. Jej
narodenie bolo v Božom pláne
nevyhnutné a zmenilo chod celých
dejín. A začala skúška viery. Nielen
pre ňu samotnú, ale rad – radom
pre nás
všetkých,
počnúc
jej
súčasníkmi, končiac 21. storočím.
Mária. Obyčajné dievča. Áno, bola
Bohom vyvolená, ale skôr, ako mohol
svoj plán uskutočniť, nechal jej
slobodnú vôľu, aby sa rozhodla.
Možno nevedela prečo, ale ona
povedala svoje „FIAT“ a tak sa to celé začalo. Skúška viery bola započatá a neomylne
dovŕšená na kríži. Nikdy nebola a nebude porazená žiadnym klincom ani kopijou.
Veľmi ma dojal film o Márii. V skutočnosti som si predstavila, že som v úlohe jej mamy. Akú
hlbokú vieru má moja dcéra a aká som na ňu pyšná. Vydarila sa nám. Poslušné, bohabojné
dievča, ktorému sme našli šikovného mládenca menom Jozef. Každá mama túži po tom, aby
sa jej dcéra dobre vydala, aby bola šťastná a aby sa mali spolu celý život radi. Zrazu však
prišlo Božie zjavenie skrze anjela, potom pozvanie na návštevu k tete, a jedno veľké
rozhodnutie. Bola to skúška nielen pre Máriu, ale aj pre jej fešáka Jozefa. Predstavila som si,
keby mi dcéra prišla z niekoľkomesačnej návštevy, aká by som bola šťastná a tiež jej
snúbenec. Ale čo to? Mária, nepribrala si? Veď ty máš akési bruško! Pane, Bože, čo sa stalo,
čo si porobila? Veď ty, moje poslušné a dobré dievča, ako si mohla? A čo Jozef? Predstavme
si dnes chalana, ktorý sa má ženiť, teší sa
na svoju vyvolenú a zrazu ona „s bruchom“!
Čo som ti spravil, že si ma podviedla? Nie
som ti dosť dobrý? To sa nemalo stať!
Darmo rodičom i snúbencovi vysvetľovala,
že to ona nie, ale Duch Svätý, lebo jej to
bolo tak zjavené. No ktorá mama alebo
ktorý chalan by tomu uveril?
Veru, bola to skúška pre všetkých. Aj
Máriin otec musel veľmi trpieť, veď to bola
jeho dcéra, ktorú nadovšetko miloval. Naša
myseľ je slabá a nikdy by to nepochopila,
keby nezaúradoval ten známy posol z neba menom Gabriel. Žiaden chlap by nezniesol takúto
pravdu, ale Jozefovo rozbúrené srdce predsa upokojilo Gabrielovo vysvetlenie. Keby chcel,
tak ho neprijme, ale on ho s pokorou prijal, tak ako aj rodičia. A čo ľudia? Bože, také slušné
dievča a takto sa skazilo, veď sa malo vydávať. Stačí mi len predstava ľudí vo vlastnej dedine.
To by bolo rečí! Určite to tak bolo aj v Máriinej dedine, v Nazarete.
O tomto je tá naša viera a dôvera v nášho Stvoriteľa. On stvoril všetko, aj nás, a s každým
z nás má svoj plán, tak, ako ho mal aj s Máriou. Povedzme mu svoje „fiat“ a uvidíme, aké
veci nám urobí Pán.
Skúška viery pokračuje, Sedembolestná
Matička Božia. Tie rany, ktoré ti
zvestoval Simeon, a ktorými si ani Ty
v tej chvíli nerozumela a možno si ani
nechcela rozumieť, pretože si v náručí
držala svoje dieťatko a s láskou si naň
hľadela, zatiaľ čo nad ním zneli slová,
ktoré sa postupne stávali skutočnosťou.
A ty si vydržala. No zrazu si ho držala
znova v náručí, ale už nie v perinke, ale
polonahého, práve zveseného kríža, ktorý
bol povýšený (v mesiaci september tiež zasvätený sviatok). Všetka neprávosť, všetka zloba,
všetky moje hriechy, ktoré boli navždy pochované.
Ty, moja Mária, moje dieťa,
moja dcéra, Ty si hrdinkou
všetkých čias. Od tejto chvíle
nielen svojho syna, ale každého
z nás držíš v náručí a prosíš
za nás, lebo tvoje náručie je
naším domovom, je naším
útočiskom.
Naša úcta patrí Tebe, Mária,
požehnaná
medzi
mnou
a ostatnými tvojimi vernými
ctiteľmi. Som šťastná, že ťa
mám, že si mi dala poznať
tvojho syna, ale nehodná
a trocha sa hanbím, lebo on
zomrel aj za moje hriechy.
Prosím, odpusť mi to, odpusť
nám všetkým, lebo ťa verne
milujeme. Nech každé zrniečko
prehodené na svätom ruženci
svedčí o našej láske, ktorú Ti
zasväcujeme zvlášť v októbri,
mesiaci svätého ruženca.
Nech nás nikdy neomrzí
opakovať
to
prekrásne
„Zdravas“, ktoré začalo dejiny
celého nášho ľudstva. Nech tvoja
prítomnosť nás ochráni pred
hriechom a pokušením. Spolu
s tebou pokľakneme pod kríž
a nežne chytíme do náručia toho,
ktorý nás vykúpil od večného
zatratenia. K nohám mu každodenne zložme všetky svoje hriechy, aby ich spálil svojou
nekonečnou láskou.
Pane, daj nám vieru, akú mala tvoja, a teraz aj naša, Nebeská Matka, Panna Mária...
( Zuzana Zbínová, st.)
Čítajme spolu...
Nvotová Dorota:
Fulmaya
Bratislava, Evita Press 2011
„...nesmiem zapadnúť do sivého priestoru,
prispôsobiť svoje sny svojim možnostiam,
ustupovať ľuďom bez fantázie, jednoducho
len tak byť...nechcem na sklonku života
ľutovať, že som nešla za vôňou kvetov,
nevnímala tóny hudby keď znela a
uspokojila sa s tým, čo bolo ľahko
dosiahnuteľné...!“
Týmito slovami začína Dorota Nvotová písať
svoj príbeh. Mnohí ju môžu označiť
za čudáčku, zvláštnu vychudnutú bytosť, ale
faktom zostáva, že vo svojom veku prežila to,
čo niektorí ľudia nezažijú ani za 500 rokov.
Na Slovensku je ťažké ísť s kožou na trh, ale
ona tak urobila, a urobila dobre.
Napísala knihu, ktorá nie je pre tých, ktorí by
sa azda nazdali, že známa speváčka a herečka
v nej prezradí „pikošky“ zo sveta šoubiznisu,
že sa v nej dočítajú o škandáloch filmového a
umeleckého sveta. To ani náhodou. Práve naopak, toto útle žieňa, ktoré s vražednou
úprimnosťou, používajúc tvrdé výrazy veľmi emotívne opisuje svoj životný osud. V tejto
malej doružova sfarbenej brožúrke objavíte človeka, ženu, ktorá sa nehanbí hovoriť o svojich
vzostupoch a pádoch, úprimne popisuje svoje depresie, úzkosti a napätia, ktoré dodnes lieči
antidepresívami. Píše otvorene o svojich pocitoch z detstva a puberty, o osobných vzťahoch,
o vášni, ktorá ju núti žiť pol roka na Slovensku, kde je umelkyňou, a pol roka v Nepále, kde je
manažérkou Nepálskej cestovnej spoločnosti Fulmaya Travel, ktorú založila. Jej život funguje
tak, ako si ho zariadila. Funguje aj napriek čudesným okolnostiam, vďaka ktorým
napĺňa svoj život i životy iných.
Dorota má na konte zopár hudobných albumov, ktoré nahrala so svojou kapelou. Nakrútila
filmy, ktoré stoja za reč (Muzika, Perníková věž, Děvčátko, O život..), písala poviedky, veľa
času trávila komponovaním piesní.
Manželstvo sa jej nevydarilo, tak sa rozviedla..., a predsa ju túžba hnala niekam, kde sa chcela
učiť, spoznávať i milovať ľudí. Preto odišla do Nepálu, na Srí Lanku, do Indie.
Túto knižku písala všade – v chatrčiach, na púšti, i v nemocnici, kde sa ocitla, pretože vážne
ochorela a takmer prišla o život. Pochodila sama so šerpom najťažšie trasy v okolí Himalájí.
K srdcu jej prirástli decká, ktoré sú siroty, za ktoré by dýchala a stará sa o ne v ďalekej
cudzine. Pri čítaní tejto knihy, ktorá sa zdá byť cestopisom, si uvedomíme, kým Dorotka je...
ozajstným človekom, ktorý rozpráva, ako mu ústa narástli, človekom, ktorý na konvenciu...
V Nepále dostala nové meno – Fulmaya, čo znamená „Kvet lásky“...veľmi jej pristane...
a lásku rozdáva tam, kde je ju treba rozdať.
(Kniha je i filmovo spracovaná pod názvom „Fulmaya, dievčatko s tenkými nohami“)
(Janette)
Pohladenie duše
Smrť farnosti
(malý príbeh na zamyslenie od Bruna Ferrera)
Na mestských múroch a v miestnych novinách sa objavila zvláštna smútočná správa:
„S hlbokým žiaľom vám oznamujeme, že farnosť svätej Eufrózie umrela. Pohreb nebohej
bude v nedeľu o 11.hodine.“
V nedeľu, bol kostol svätej Eufrózie nabitý ako nikdy predtým. Nebolo miesta ani na
státie. Pred oltárom bol katafalk s tmavou truhlou. Kňaz povedal len pár slov: „Nemyslím,
že by naša farnosť mohla znova ožiť a vstať z mŕtvych, ale keď sme tu skoro všetci, chcel by
som urobiť posledný pokus. Chcel by som, aby ste sa všetci poslednýkrát pozreli na nebohú.
Choďte jeden za druhým, pozrite sa na mŕtvu a vychádzajte dverami sakristie. Potom sa
každý, kto bude chcieť, môže vrátiť hlavným vchodom na svätú omšu.“
Kňaz otvoril rakvu. Všetci boli zvedaví, kto v nej leží, kto to vlastne umrel.
Začali postupovať v rade smerom k truhle. Každý k nej pristúpil, pozrel sa do nej
a odišiel z kostola. Vychádzal v tichosti, trochu zahanbený.
Lebo všetci, čo chceli vidieť mŕtvolu farnosti svätej Eufrózie a nazreli do truhly, zazreli
v zrkadle na jej dne svoju vlastnú tvár.
„Ak je prach v priestoroch Tvojej farnosti, je prach aj v tvojej duši...“
poraĎme si navzájom…
(recepty a dobré rady gazdiniek)
Slivkový koláČ
→ klasický hrnčekový koláč a môžete ľubovoľne nakombinovať rôzne ovocie ←
Potrebujeme:
5 ks vajcia
100 ml cukor hnedý (trstinový)
cukor vanilkový
100 ml olej
100 ml mlieko vlažné
400 ml múka polohrubá
1 ks prášok do pečiva kypriaci
1 PL kakao
slivky
hrušky
Postup :
Celé vajcia vyšľaháme s cukrom a vlejeme
a špajdľou vytvoríme ľubovoľný vzor.
olej, mlieko, múku rozmiešanú
Poukladáme ovocie a dáme do vopred
s kypriacim práškom a premiešame.
vyhriatej rúry. Pečieme v plynovej rúre 25Cesto narovnako rozdelíme a do jednej
30 minút. Po upečení necháme koláč
časti primiešame 1PL kakaa a 1-2 PL
vychladnúť.
mlieka Potom striedavo vylejeme
na vymastený a múkou vysypaný plech
Zapekaná brokolica so zemiakmi a syrom
Potrebujeme:
600g uvarených zemiakov v šupke
1ks veľká brokolica
2ks vajcia
150g syr eidam
200mlsmotana na varenie
8 - 10 ks strúčikov cesnaku
podľa chuti soľ
podľa chuti korenie čierne mleté
2 KL solamylu
na vymastenie zapekacej misy bravčová
masť
Postup:
Uvarené zemiaky ošúpeme, brokolicu
rozoberieme na ružičky a povaríme
vo vode asi 3 - 4min.(nevaríme ju dlho,
aby bola chrumkavá), scedíme a schladíme
pod studenou vodou, aby zostala pekne
zelená. Zapekaciu misu natrieme
bravčovou masťou, ošúpané zemiaky
nakrájame na kolieska a poukladáme
do misy, na zemiaky dáme polovicu
na plátky nakrájaného cesnaku a brokolicu.
Vajíčka rozmixujeme so smotanou, soľou,
čiernym mletým korením, solamylom
Dobré rady gazdiniek
Citrónová šťava – stáva sa, že potrebujete
len niekoľko kvapiek tejto šťavy? V takom
prípade nerozkrojte celý citrón, ale urobte
doň, napríklad špáradlom na zuby, malú
dierku, z ktorej vytlačíte len toľko šťavy,
koľko potrebujete. Citrón zostane aj naďalej
svieži a nevyschne.
Cukrová poleva - bude pekne biela, keď
cukor nevymiešate s vodou, ale mliekom.
Hrušky a jablká pokrájané hrušky
a jablká rýchlo zhnednú. Nestane sa to, keď
ich namočíte do vody s citrónovou šťavou.
Rajčiny - priveľmi mäkké rajčiny namočte
na 15 minút do studenej vody, aby stvrdli
a lepšie sa krájali.
Cukor pri príprave sladkých jedál
spotrebujete menej cukru, keď do nich dáte
a druhou polovicou popučeného cesnaku.
Rozmixovanou zmesou zalejeme zemiaky
s brokolicou.
Syr nastrúhame najemno, posypeme ním
brokolicu a dáme zapiecť do vyhriatej rúry
na 25 - 30 min.
trocha soli. S troškou soli je každý pokrm
chutnejší.
Krása nie je hriech
(dobré rady nad zlato)
Tento úsmevný názov rubriky „Krása nie je hriech“ otvára sériu článkov, ktoré, dúfam, budú
prijaté pozitívne. Uvedomila som si, že vôbec nie je jednoduché písať o kráse. Vo všetkých
filmoch , časopisoch, reláciách sa to len tak hemží krásou, teda hlavne krásnymi ženami. Dokonca
máme i súťaže krásy. Krása je ospevovaná v mnohých románoch a v básniach. Ale je toto naozaj
tá skutočná krása ? Áno, je to určite krása. Ale tých krás je predsa viac. Od krásnych žien ,
cez pekných mužov, deti, prírodu je tu krása stvorenstva celkovo. Dokonca i vesmír je krásny
a hrá najrôznejšími farbami od výmyslu sveta. Takže samotná krása určite nemôže byť hriechom,
keďže je stvorená samotným Pánom Bohom.
Ale kde sa táto krása vzala ? Kto je tvorcom týchto krás ? Nedal nám vari aj túto krásu Boh ? Dal.
A tam niekde je aj podstata krásy, pretože Boh nás
stvoril na svoj obraz. Ak nám teda Boh dáva
všetky krásy, máme sa o tento krásny dar krásy
starať. Máme sa snažiť krásy tohto sveta zachovať.
Podobne si myslím, že je dobré, ak sa človek
primerane snaží starať i o vlastnú krásu. Je predsa
dobré, ak sa muž môže potešiť zo svojej peknej
manželky. Možno niekto môže namietať, že časom
sa aj táto krása mení. Čiastočne je to pravda. Ale
stále je tu krása a dobrota vnútra, duše človeka.
Moja svokra hovorieva: „ Čo z krásnej misy, keď
je prázdna“. A je to pravda. Krása je fajn, ak
na pozadí fyzickej krásy je cítiť aj krásu duše
a srdca. Ak na tvári chýba úsmev, ak chýba dobrota srdca, môžeme robiť čokoľvek, žiadny makeup nám nepomôže. Krása zostane pokrivená a ak zostáva len tá fyzická, zameraná sebecky len
„sama na seba“, je trápna.
Kniha prísloví hovorí: „Spanilosť je klam
a krása - daromnosť; chválu si zasluhuje žena,
čo sa bojí Pána.“ Ale Kniha Sirachovcova kapitola 36 hovorí: „Krása ženy privábi veselosť
na tvár jej muža a túžba (po nej) prevyšuje každú
inú túžbu mužovu.“ Tá istá kniha v kapitole 43
hovorí: „Okrasou výšin je obloha, krása neba
poskytuje veľkolepý pohľad.“
Toto všetko mi dáva záver, že Boh nám dáva
krásu nie preto, aby sme ňou pohŕdali, ale aby
sme sa o ňu patrične starali, podobne ako o svoje telo, pretože je jeho integrálnou súčasťou.
Nesmieme však zabúdať na krásu duše a srdca. Len vtedy, ak budeme dbať o „ krásu “ vnútra,
budeme vnímaní ako krásne bytosti.
Krása ženy nie je len v jej postave. Každá žena môže byť krásna. Krása ženy je v jej nežnosti,
čistote a láske a pravdou je, že pre mužov asi najviac v telesnej kráse.
Aby však bola žena pre mužov trvalo príťažlivá, je
nevyhnutné, aby sa to všetko v nej spájalo, aby
mala nielen krásne telo, ale aj svoju dušu. Tak nás
Boh stvoril, že takmer každý muž túži po krásnej
žene a skoro každá žena túži po mužovi a chce byť
pre neho krásna, aby sa mu páčila. Je to celkom
prirodzené a samozrejmé..
Pôvodne som mala písať o kráse fyzickej ako
takej. Ak som teda niekoho sklamala, tak prepáčte.
Snáď sa k tomu dostaneme v ďalšej časti . Skúsila
by som : Recepty na krásu našich mám. A neskôr
by sme skúsili i nejaké tie vedecké metódy.
Pozdravuje Ingrid
Zopár hodových...
Smiech je lacný LIEK…
Riaditeľ sa pýta svojho nového vodiča:
- Vaše meno?
- Milan, pán riaditeľ.
- Zamestnancov nevolám krstným menom. Priezvisko?
- Zlatko.
- Tak môžeme vyraziť, Milan!
Príde babka do banky a chce zaplatiť šek. Pokladník jej hovorí:
- Zabudli ste podpis.
- A ako sa mám podpísať?
- Tak ako na pohľadnici.
Babka zoberie pero a podpíše sa:
- S láskou Vaša babka Mária. 
Policajti vyšetrujú smrť babky, ktorá sa počas Vianoc zadusila rybacou kosťou. Pýtajú sa dedka:
- Dedko a to ste nevideli, že babka sa dusí?
- Čóó? Ja slabo počujem.
- Pýtam sa vás, že či ste nevideli, že babka sa dusí?
- Ja som len videl, že stále otvára ústa a gúľa očami ako kapor, a tak som si myslel, že len spieva
koledy…
Starý dedko sa sťažuje v domove dôchodcov:
- Nevadí mi, keď mi stará pije môj alkohol, fajčí moje cigarety, ale keď sa pri obede
na mňa usmeje mojimi zubami, je to na mňa priveľa. 
Dedko si po ošetrení u lekára pochvaľuje:
- Pán doktor, vy máte zázračné ruky. Pár pohybov a tá hrozná bolesť medzi lopatkami je fuč!
- No veru, -odvetí doktor-, mali ste prekrútené traky, dedko.
Babka s dedkom sú večer v posteli. Babka
zrazu povie:
- Hafni!
Dedko hafne.
- Hafni!
Dedko hafne. Potretí krát babka zoberie
protézu, dá si ju do úst a hovorí:
- Zhasni! 
Zahrajme SA…
HRA
Názov: Stavba veže z kociek
Cieľ: Precvičovať hmat
Postup: Potrebujeme 10 – 15 kociek z detskej stavebnice alebo
škatuľky od zápaliek. Prvému súťažiacemu zaviažeme oči a povieme
mu, aby z kociek alebo škatuliek postavil vežu. Ak mu rozostavená
veža spadne, musí začať znovu. Kto postaví vežu v najkratšom čase?
ÚLOHA
Úlohou je rôznymi farbami označiť názvy zeleniny a ovocia, ktoré v riadkoch nájdete.
g
h
r
u
š
k
a
n
a
n
á
s
s
o
l
o
p
ú
ch
r
e
n
b
a
j
o
g
u
r
t
e
k
v
i
c
a
c
a
b
a
k
l
a
ž
á
n
e
r
v
e
č
e
r
e
š
ň
a
f
ú
z
r
o
ž
o
k
u
k
u
r
i
c
a
v
k
e
č
u
p
a
p
r
i
k
a
SKRÝVAČKY – nájdi slová vo vete
Janka na nás zabudla.
Následníci trónu boli princovia.
Pekne bolo v parku.
Tú správu priniesli v každých novinách.
Večer more chladlo.
Sú tu haldy dreva.
Kúzla to boli krásne.
Krajan tára.
Ľuba nános preskočila.
(správne odpovede: sánana, nórtic, oben, akvils, hcero, ahut, otalz, rátnaj, nánab)
Osemsmerovka
D
Á
Ž
Ď
Č
I
R
E
B
Á
apríl
mláďatá
Á
K
V
E
T
A
I
A
V
T
bahniatka
mrak
Ž
J
A
R
D
S
H
S
T
A
blázon
narcis
D
S
T
O
A
N
L
I
I
Ď
dážď
osa
dáždnik
počasie
jar
radosť
N

S
Č
I
Í
H
C
P
Á
I
Ť
O
A
R
S
O
R
M
L
K
P
T
P
S
R
L
A
R
M
D
K
A
T
R
I
K
N
A
A
krokus
slnko
A
C
A
S
U
K
O
R
K
S
kvet
trik
B
L
Á
Z
O
N
S
E
L
O
les
vtip
Vyfarbi obrázok farbami podĽa Čísel
U NÁS... Ladčiansky farský občasník
Redakčná rada:
Duchovný recenzor: Marián Babjak, [email protected]
Zodpovedný redaktor: Janette Šedová Janušková, [email protected] 0902143629
Foto a grafika: PCLA, K. F., Martin Fatura
Členovia tímu: Mária Ježová, Zuzana a Radka Zbínové, Majka Faturová, Zuzka Koyšová, Aďula F., M. Letková
Download

Jeseň 2013 (číslo 5) - Farnosť Ladce