PROSTOMEODME
OBYČAJE, POVERY A HRY
SLOVENSKÉ.
Jo/
USPORIADAL Ä VYDAL
PAVO L
DOBSINSR
Y.
TURC. SV. MARTIN.
M í l ľ i . A i . ĎČASTINÁR. SPOLKU. -
i88o.
NÁKLADOM VYDAVATEĽOVÝM.
m i n U Í3 L.« v
r\ w v M i_L
PROSTONÁBODNIE
OBYČAJE, POYEEY A HRY
SLOVENSKÉ.
USPORIADAL A VYDAL
PAVOL
D O B Š I N S K Ý .
/
TÜRC. SV. MARTIN.
.
TLAČOU KNÍHTLAČ. ÚČASTINÁR. SPOLKU. - NÁKLADOM VYDAVATEĽOVÝM.
1880.
1 7 R 0 7 0 3 G 7 5
4JS//
ш
i
i
\г
SB
••
m
v
Časť I.
Prostonárodnie
obyčaje, zvyky a povery.
—
•
•
—
^
—
Pripomeň.
Pod názvom: „Obyčaje, povery a čary určitých dôb, ale rozličnýoh pred­
metov a úkonov'1 uverejnená je už v I. sviizku Sborníka Matice Slovenskej
r. 1870 mnou sostavená, túto predchádzajúca sbierka, poriadkom kalendárskym na celý rok. Zaostala sbierka prítomná, tých obyčajov a zvykov, povier
a čarov, ktoré patria a priviazané sú k určitým predmetom a úkonom, ale
prichodia v rozličných dobách života prostonárodnieho človeka ľudu sloven­
ského od narodzenia až i do skonania jeho. Píšem najviac z vlastnej zkúšenosti
a zvlášť u ľudu stolice Gemer, Malohont, kde zrodil som sa i prebývam; však
popri tom, dosť videl som a zkúsil tento ľud i vo Spiši, v Liptove, Orave, Turci,
Trenčíne, Nitre, Veľkom Honte, Novohrade a na Dolniakoch. Použil som tiež
sbierky druhých, a najmä sbierky mládeže slovenskej, štúdovavšej zo všetkých
strán 'Slovenska niekdy na lyceáeh v Požuni (v Bratislave), v Štiavnici, Levoči,
Kežmarku, Prašove a inde. Usilujem sa písať rečou a výrazmi ľudu samého,
tak že často, ba uakoíko len uhodnul som, použité slová a výrazy reči sú
zvyčajne rozhodné a charakterističné, chceme-li tak riecť, techuičué. Jestli som
v čom neúplný, tým všestrannejší som v líčení zvyku a mravu ľudu nášho;
by ďalší sberatelia, tým lepšie vyznali sa, nač pozornosť obrátiť, v čom do­
plňovať celok a prehľad týchto vecí, neodbytných k poznaniu ľudu vlastnieho
a k dvíhaniu jeho na ďalší stupeň zvykov a mravov prečisten'ejších, ušlechtilejších.
P. Dobšinský.
•
.
.
I.
Narodzenie. Krst. Krstenie.
Človek prišiel na svet; orlkial hej, oclkial nie, ale doniesla ho vraj vo­
dička; tam na jarku, na potoku, na Dunaji návode „ulápila ho baba." Hneď
jak ho ulapila, prežehnala ho na meno Adama lebo Evy. Ш je tu zemský,
kladie ho v plicnočku ovinutého na zem, a to veru dievča zrovna pod stôl,
aby toto učilo sa hneď pokore, chlapca vedľa stola. Odtialto zdvihnúc dieťa,
nesie ho do prvej kúpelky a jak teraz tak potom pri každom kladení do vody
hovorí: „Dobro ráno" lebo „dobrý večer vodička!" Vodička začľapoce, dieťa
zavreskoce a ona sama odvetí si: „Pamodaj, pamodaj!" Otec zde povinný
hodiť do prvej kúpelky strieborný peniaz a tým vymeniť si rodzeniatko od
baby. Okúpané a povité podá ho ona napred aj otcovi, aby uvítal a požehnal
si ho; žatým nesie ho takže k materi do postielky.
Posteľ v prednom kúte izby, zastretá býva plachtami bielymi, visiacimi
od stropu až po podlahu. Y tomto útulku zdržuje sa matka i s deckom, až
do svojho úvodu chrámového, čo pôrodnica, kútnica, pôložnica, postelkiňa,
šestinedielka; prečo znamená to u ľudu: ležať, do kúta, do polohu, do po­
stielky prísť, za plachtu dostať sa. Sem za plachtu majú kremä ženské prístup;
prihodili sa, že mužský po čas ležania pôložnice príde do domu: ženy zastanú
plachtu, by pozor muža decku i matke neuškodil, baba odníma mu klobúk,
ktorý si potom peňazmi vymení.
Len čo za plachtou všetko ustrojeno, hotové býva už v kuchyni hriato
t. j . prihrievané pálené s mädom, praženica z vajiec a bolestníky čiže pampušky vypečené na masti v rajnici, z cesta na tenko a okrúhlo rozvalkanélio,
ostružkou poprerezávaného. Jestli by doma tak nebolo, skoro dobehnú s tým
kmotričky abo iné priateľkine, ktoré na túto hodinu vopred striehly a cbjstaly sa. Postelkini nádobno aspoň okúsiť z toho. Odtial hádanka: „Čo ta­
kému telu treba, z ktorého duša vyšla? — Praženica a hriato."
Baba chodí volať vo kmotry. Zvať za kmotrov dávajú si mladí rodičia
iný mladý manželský pár, ktorý by si jich pozval alebo od ktorého snad už
oni pozvaní boli, by takto na vzájem odmeňovať si mohli starosti s týmto
P. Dobsineký: Obyčaje a zvyky Tudu sloven.
1
spojené. Zovú však za krstných rodičov aj dospelejších svobodných alebo aj
zo dvoch manželstiev; k ním niekedy privolajú celú hŕbu a to najme ženských,
mladších i starších kmotričiek. Mužskí niekde naskrze nechcú ísť ku krstu,
všade len ztažka nakloniť sa dali kňazom k tomu, že aspoň jedon krstný
otec prichodí.
Na druhý, tretí deň nesú dieťa do krstu pri tichosti. Má ho na rame­
nách hlavná krstná mať vo vankúši, tu bielym obrúskom, tam čo najkrajšou
a často hodvábnou šatkou zastreté z jej vlastnieho šatstva. Vo fare oddávajú,
akoby na výmenu dieťaťa, diel onoho hriateho a z bolestníkov. S pokrsteným
potom zastanú predo dvermi chrámu; dávajú zde maličkému do vankúša, do
plienok, do križmy, strieborné abo iné peniaze v dar. Niekde ešte i teraz
častujú sa pri tom bolesím'kmi, koláčmi a nápojom; čo dávnejšie práve dnu
v chráme činili a do nápoja toho tamtie križmové peniaze hádzali.
Príduc domov s pokrstencom povinná je krstná matka preriecť: Odniesli
sme vám pohana, doniesli sme vám kresťana. Kresťana tohoto položí na
s t ô l , a baba rečie: Kto ho najradšej má, nech ho zanesie materi. Zde aby
na pohotové bol otec, zdvihnul ho zo stola a zaniesol k matke za plachtu.
Najobľúbenejšie a najzvyčajnešie mužské krstné meno je rozhodne a je­
dine Ján, Jano, Janko, Janík, Janíček; za ním idú mená: A n d r e a s , Andráš,
Andrej, Ander, Andrik, Ondráš, Ondrej, Ondrik; D a n i e l , .Dano, Dančo,
Danko, Daník; Pavel, Paľo, Paľko, Palík; M a t e j , Matejko, Maťko, Macko,
Macík; Jozef, Jožo, Jožko; G e o r g i u s t, j . Juro, Jurko, Jurík, Durko,
Ďurík; J a k u b - Kubo, Kubík; M i c h a l , Mišo, Miško, Mišík, Mišíček;
G a š p a r , Gažo, Gažko; Štefan, Števo, Števko; Tomáš, Tomko; Adam,
Adamko; Em e r i c h t. j . Imro, Imrík; M a r t i n , Martinko, Marcík ; S a m u e l ,
Samo, Samko, Saun'k, Samíček; aj iné. •—• Ženské krstné mená najzvyčajnejšie sú dve: Anna, Auica. Anička, Andulka, Hanna, Hanička a Maria,
Marina, Mariena, Mara, Marka, Marienka, Marca, Mariška, Mardufa, Mardulienka, i jináč ešte vyslovované. Žatým slyšíš: E v a, Evka, Evička; Z u z a n n a ,
Zuzka, Zuzička, Zuzuľa, Zuzulka; D o r k a ; R o z i n a ; Žofia, Žofka, Žoša;
H e l e n a , Ilka, Elena, Ilona, IIa; K a t a r i e n a, Katka, Katuša; J u d i t a ,
Judka, Juduľka; J u l i a n a , Julka, Juliška, Uľa, Uľka, Uliška atď. V starých
matrikách prichodiace krstné mená, ako Fedor, Blažej, Blažko, Gregor, Lukáš,
Marko, Stacho, Klimo, Timko, Šimo, Prokop, Basul i Vasil i Vaš, Valent,
Alex, Baľtol i Bartal, Dyno, Demeter, Mikuš i Mikluš či Mikuláš, Beňo,
Fíl'o, (Fílemon), Vavro i Lauro a ktoré ešte, prešly, do mien rodinných, že
teraz mnoho rodín, málo pokrstencov na tieto mená u ludu. Z pôvodu slovan­
ského časté ostalo meno Ladyslava (Laco, László) a Ľudmily i Milky, ale
viac u mešťanov a vzdelanejších, než u prostého národa.
Medzi tými, ktorí, jak ľud hovorí, dieťa pri svatom krste odriekali a
medzi vlastníini rodičmi i pokrsteným utvorený je teraz sväzok priateľstva,
majúci u ľudu úctu rovnú s pokrevenstvom lebo príbuzenstvom. Muži sú
v tom sebe kmotrovia, komovia (kóma), ženské vospolok kmotry, kmotričky,
komové (komová); diéta odrostlé nepozovie si jich potom inak lež: krsný
(otec), krsná (matka); pán krsný, pani krsná; rovne zovú si ho oni: krsný
(syn), krsná (dcéra).
Hneď pri príchode od krstu, a zvlášte u prvorodzených, vydržiavajú
r a d o s t n í k t. j . hostia sa na radosť narodzeného. Bolestníkov a koláčkov
prináša k tomu krstná mať či kmotra za kôš. U chudobnejších odbavia s týmto
hneď aj krstiny.
Avšak vlastné k r s t i n y , k r s t e n i e i k r š t i e n e určené bývajú obyčajne
na najbližšiu nedeľu popoludnia. K hodom týmto chodí volať baba celý rad
krstných, rodinných a známych, — a to hlavne ženské, bo mužskí len v malom
počte alebo i naskrze nechodia na krstiny. V hodinu krstenia prichádzajúce,
opetne svolávané k r s t i n i a r k y , k r s t e n í č k y , k m e t i c e prinášajú sebou
sklenicu nápoja páleného alebo vína a bolestníky i koláče. Každá ide s tým
za plachtu a kladie donesené veci k postelkini, odkial to domáce ženičky
preč odberajú. Príchodzia ale pozdraví sa s postelkiňou, rodzeniatko oprskne
ústama, by mu pri tomto prvšom videní z očú neprišlo, bo prvý tento pozor
škodlivý, očarujúci. — Za stoly pousádzané kmotričky a kmetice častované
bývajú napred nápojom a koláčmi, potom prinášané bývajú jedlá na stôl,
týmto obvyklým poriadkom: hovädzia krúpkou lebo£rýžou podvarená polievka
i s mäsom, kapusta s mäsom, druhá a to kuracia polievka podvarená cestom
a to g á g o r í kmi t. j . na brde ukrúteuými, podobu rohu hojnosti majúcimi
kúskami cesta alebo teda r e z a n c i , rez ankam i t. j . na tenuško a dlho
rezaným cestom, žatým dajú múčne suché jedlo a pečením so sušienkami či
hlozou t. j . so sušeným a uvareným ovocím. Za vrch stola sedáva krstná
mať, ktorá prvú sklonku nápoja a prvý kus koláča lebo bolestníka a tak
i prvý tanierik z každého jedla posiela postelkini za plachtu, už či to tá tam
stroví lebo nie. Potom povinná je ponúkať všetkých stolujúcich až do desia­
teho rázu. Z prvej na stôl položenej mysy jedenia nádobno i tak stroviť
všetko do čistá, aby dieťa rapavé neostalo čiže osýpky (drobnice) naň neprišly.
Keď kmotričky a kmetice takto pri stole napily, najiedly a „rozsedely
sa," roztľkocú a rozklebetia sa vraj do dobrej vôle. Veselšie ale povychodia
zpoza stolov a spievajú i vykrúcajú sa ešte do lepšej vôle. Obvyklé tu spevy:
1.
Svoboda, poctivosť, tá všade panuje,
ktoré ju dievča má, nech si ju varuje;
i ja bycli si moju, už je po nečase,
už moja svoboda v belčove mi plače.
Jano, Jano, milý Jano!
Donesú ti chlapca ráno.
Ked donesú, budem mati,
vychová bo moja mati.
A keď pôjdem dolinami,
vychovám ho malinami;
a keď pôjdem šírym svetom,
vychovám bo bielym kvetom.
3.
Sadla si pod borovičku,
plakala, že má Evičku;
prosila od Boha dažďa,
žeby jej narástla väčšia.
4.
•
Jak tie panny tancujú,
do kola sa zvrcujú,
a ja nebožiatko
kolíšem dieťatko.
Kolíbaj bjO môj milý,
však je synak spanilý.
Kohbaj si sama,
však si mu ty mama.
Bola by ja blázon
kolíbati sama;
však si mu ty otec,
jako i ja mama.
-
5.
Jak že ja mám domov iti,
doma kazu vodu pití:
a môj kmotor víno dáva,
od toho ja budem zdravá.
Tieto na primer zo spievanok J. Kollára, diel L, str. 263—267. —
Pri krstení však dovolujú si ženy spievať i rozpustila a jestli kde, teda tuná
i nepekného obsahu pesničky. Kto prvý lebo prvá v svojom živote na krstinách, toho a tú k r s t i a t. j . vyvolí si niekoho za k r s t n é h o lebo k r s t n ú
zo žartu a všetci na výmenu skladajú peniaze, za ktoré" potom, pri speve
po ulici, idú do krčmy kúpiť nápoj.
V severovýchodnom Gemeri, okolo riečky Slanej či Šajavy krstiny majú
meno: cenkiäs, cenkäs.
Domov odchodí každá krstiniarka či kmetica s „výslužkou." čo i poš a j d e s o m zovú t. j . nesie si nazpät v košíku diel bolestníkov a koláčkov,
ktoré jej tatam domáci položili alebo i sama nedojiedla si a odložila pri stole.
V hornej Nitrianskej stolici známe sú podobné zvyky pod menom o p á čo k
a hovoria: na opáčky piecť koláčky. Po pôrode v druhý lebo tretí deň pri­
chodí tu povolaná krstná matka do domu kútnice a oblieka sama dieťa
v bielu košielku, do jejž rožku zaviazala mu na pamiatku strieborný peniaz.
Na hlave v bielu šatku, na drieku v lalokový kožuch a pod ním v zelený
kabátok, v žltú kasanicu sviatočne odená nesie decko bielou šatkou zastreté
do krstu; pred i po krste býva uhostená na radostník. Žatým po tri, štyry,
až do osmého vraj večera vydržiavajú vlastnie o p á č k y . V prvý večer schodia
sa k ním najbližšie a ďalej ďalšie kmotričky, rodinné, susedky a známe. Do­
nášajú sebou koláčky i nápoj a hostia sa za stolom, kde predsedá krstná
matka. V poslední večer opáčok prítomní sú už len mužskí, kmotrovia a
známi. I nepozvané deti nahrnú sa k takýmto opáčkam a dostávajú koláčky.
Po ukončených opáčkach navyberá kútnica koláčkov, posiela to na dar pánu
tatíkovi do fary skrze babu a pripovedá sa tým k svojmu úvodu, k nemuž
ide i s dieťaťom sviatočne odená a v bielom zastretí hlavy.
Prvoska, prvostka t. j . matka prvorodzeniatka „leží" za plachtou na j mien
14, niekde i 21 dní; pri druhom pôrode už kratší čas. Na to v sprievode
baby a niekde i s priatelkiniami, nesúc si sama dieťa na ramenách, sviatočne
ide do chrámu k úvodu, na vádzku, na vádky t. j . na modlitby a poďako­
vanie za šťastný pôrod. Doma nenájde viac kút plachtou zastretý, otvorené
jej vchádzanie i vychádzanie po práci.
Mladuchy, vydávajúce sa za muž i tak v 15., 16. roku, nerady majú,
jestli skoro do polohu prídu; bo i spievajú si:
Kvietok som ja kvietok, poeíra nemám dietok;
keď budem mať dietky, zprclmú zo mňa kvietky.
Pove r e č n ý c h z v y k o v málo pri čom tolko j ako práve pri rodzení
a opatrovaní dietok. Sosbicral som'tieto:
Samodruhá, chceli zvediet či syna a či dcéru mať bude, nach ide ta,
kde dotkávajú plátno a padneli tam ciepok na zem, uchytí si ho, zadrží
v ústach a vybehne von: jakého pohlavia stvora tu na prvô závidí, takého
pohlavia dieťa v živote nosí. — Žene ťaršanej voľač na zem hod: ak zdvihne
ho pravou rukou, bude mat chlapca, •— ak ľavou, nuž dievča. — Žena ťar­
chavá položí si spevník pod vankúš, prebudivšia sa v noci, zaznačí si ná­
hodnú stranu a ráno prečíta, čo práve pod oči jej príde: jaké myšlienky tam
obsažené nájde, taký bude osud jej rodzeniatka, na pr. ak otvorilo sa jej
o smrti, dieťa umre; ak o kríži, dieťa trpieť bude; ak radostná pieseň, život
jeho bude radostný. — Ak ťahotuá dačo ukradne: z jej dieťaťa bude zlodej. —
Vonné kvieťa tahotná pri sebe nenosí: aby potom decku z úst nesmrdelo. —
Voda po západu slnka pitá: v ťahotných ostane až do pôrodu. — Nad ránom
kde kuviká kuvik na dome: v tom dome nezadlho narodí sa človek. —
V čepčoku (t. j . s blanitým či kozovým ovinutím hlavy, pošlým z života
matky) narodené dieťa: šťastlivé bude; tento čcpčok nach si odložia i rodičia
na šťastie. — Narodzenča s dlhými vlasmi na hlave: skoro umre; s vlasmi
na rukách: bohaté bude; mäsko v očných kútikách: dlhý život preň znamená;
narodzený kučeráčik: bude boháč; ak v oku jeho predmety naopak objavujú
sa alebo kto narodil sa hneď so zubmi: veščík, veštec bude z neho a vidí
poklady pod zemou. — Čo chceš aby z narodzeného bolo, to daj mu do ruky
alebo tým dotkni sa ho, teda: ku chlapcom kladú knihy, perá: by múdri
boli; sekeru, bič: by dobrí hospodári; hoblík, člnok, kliešte a čo: by dobrí
remeselníci stali sa z nich; k dcéruškám dávajú kus vlny: by pokorné; pra­
deno: by pracovité; plášť mädu: by dobré boly a chlapci za nimi lipli. —
Narodzenča ukrúcajú do kožucha: chcúli by kučerkavé vlasy malo. — Peniaz,
pero a vajce položené do prvej kúpelky: značia majeť, umenie a pekný
hlások. — Pri narodzení polož celý chlieb pod riedčicu v tej izbe, kde dieťa
prišlo na svet: aby ono dobré bolo a hodne riastlo. — Siedmy syn týcliže
rodičov: býva šťastný pri sadení stromov a hojení nemocí. — Jestli z tých
peňazí, čo kmotrovia krsňaťu do pálenky hodia, baba abo kto ukradne:
z toho dieťaťa vyrastie veliký zbojník. •— V deň krstu dieťa večer nekúpu
doma: by uezomrolo. — Ku krstu s dievčencí za rána: by skoro vydávaly
sa. — V deň vádzky nach neide postelkiňa k ohňu: bo jej dieťa bude na­
veky do ohňa vavčať, vavčiť t. j . na svetlo a oheň kríkať, doň nadrapovat
a ťahať sa. — K vádzke nech vezme si vajce a nazpät idúc dá ho prvému
postretnutému : by deti nemrely, jestli ktorej mrú. — Od vádzky idúcu strctneli
prvý muž: chlapca; stretneli ju žena: dievča budúcnc porodí táto ovádzaná. -—
Postielku (die Nachgeburt) z;ikopáva baba pod zelený strom: by matky zdravé
a plodné boly. — Ktorá viac nechce ma£ deti: nech zapretú zámku (kladku)
hodí do jamy za priateľom lebo daktorým z rodiny, keď pohrobujú ho. —
Aby dieťa pri odlučovaní (odúčaní) čím skôr zabudlo ua prse: nech matka
od sliepky mládky prevé snesené vajce uvarí a podá mu ho zvonku dnu do
izby preš oblok, ale aby ju diéta pritom nevidelo. — Od dieťaťa raz od prsu
odstaveného, ale potom zasa k prsúm priloženého; príde z očú druhým ľuďom
t. j . pozor jeho jaksi vražcbný, chorobu pôsobiaci. — V čas oračky neodlučujú dieťa: lepšie v lete lebo v zime; kvetná nedeľa je ale zvláštny deň na
odlučovanie maličkých. — Prázdnu kolísku nekolíš. do nej cudzie dieťa népripusť: bo to odberá tvojmu dieťaťu sen. — Aby dieťa neschytávalo sa zo
sna: prevleč ho triráz cez jarmo, hneď jak voly z neho vypriahnu a kým je
ešte teplé; ale sem i tam idúc ani slova neprereč ani neozri sa a potom
s dieťaťom seď pokojne. — Ak ešte strháva sa: preš prúty a metly prelej
roztopené olovo do mysy vodou naplnenej nad hlavou dieťaťa. — Staršie
postav k stĺpu lebo brevnu, pri dverách lebo na uhle domu, a zavŕtaj dierku,
jak vysoké je: keď tú prerastie, prestane mu strhávanie sa zo sna (der
Feuertanz). — Jestli postelkiňa baluší (í'antasiren): u hlavy i nôh prelož jej
vidličky lebo nože na kríž. — Keď poprvé vidíš niektoré dieťa, popľuj, poprskni naň a pochvál ho: „Nožcno, jaké si mi veľké;" alebo povedz: „pri,
pri. aby ti z očú neprišlo:" to nepríde mu z očú ani príjesť (atrophia) naň
nepadne. — Keď matka ide po prvýraz preš potok s dieťaťom, hodí kúsok
chleba do vody: by jej dobre spávalo a riastlo. — Pôrodnica do Jana ani
neokoštuje prvé jarné a letné ovocie n. pr. jahody, čerešne: bo akby jej
dieťa žatým umrelo, nedostalo by jiesti na druhom svete, kde, keď Pán Boh
v raji rozdávať bude jahody, poviedal by takému dieťaťu: „Tebe mať zjedla!" —
Kým decku 20 týždňov nepominie, nedaj mu nazreť do zrkadla: by zrádnik
(zrádzu, zlú chorobu na srdce) nedostalo, keď mu zúbky pôjdu. — Nedovoľ
deťom ráno hore chrbátom vstávať: bo budú mrchavé po celý deň. — Keď
chlapcovi prvé gätky (nohavičky) šiješ, uši jich na jedno posedenie: ináč ti
on nebude mať šťastia pri ženbe, budú mu odpovedúvat. — Dieťa usmieva­
júce sa zo spania: vidí anjelov. — Ak matka umyté ruky o svoje šaty utiera
si: jej dieťa chrastavú hlavu mať bude. — Soli a chleba zakrúcajú do plie­
nok: by decku čary neškodily. — Vyžobraný chlieb dávajú decku zjesť: keď
tvrdo učí sa hovoriť. — Deťom nechty obhryzujú (neobstryhujú): by nestály
sa zlodejmi. — Prvý vypadnutý detinský zub za pec hádžu alebo matky ho
prehlcujú: by dieťa pekné nové zuby dostalo a neboleli ho. — Pri onom
hádzaní zuba za pec volajú: baba, baba, tu máš zuba deravého — daj mi
zaň zdravého. —• Do kolísky kladú kľúče, knihu a otcovu košeľu: by deti
spávaly, strygy jim neškodily abo jich neukradly a nepremenily (Vidz Premien
pri poverečných bytnostiach). — Nemocnému dieťaťu robia cmúliky z han­
dričiek, tieto namáčajú do mlieka a cukru a dajú deťom ssat, na noc ale
kladú cmúliky zvonku na okno: by strygy a nočnice to tam cicaly a dieťa
zdravšie bolo. - - Narodzeniatko na ľavý bok neukladaj: aby nebolo krcbo,
kršňavé, kršniak t. j . kto ľavú ruku miesto pravice, upotrcbúva. — Prvé ko­
šele a gätky na deti neodinerávajú, len tak od oka stryhajú a šijú, by deti
boly peknej postavy a riastly. — Deti, aby dobre riastly: nech popod stôl
nelezú, ale keď prší, vonku na dážď stávajú. — Koho sediaceho prekročili:
nebude viac riasť. — Do siedmeho roku deťom vlasy nestryhaj: bys jim roz­
umu neukrátil. — Kto pri krstení i napospol pri posedení nedopíja pohár,
toho núfa dopiť slovami: „Ci by ste si tu nahali sirotu;" dieťa, jemuž držia
krstenie, pri nedopíjaní nápoja osirotelo by. —• Dojka by z každého jedla
okusovala i dieťaťu okúsiť dávala: naučí sa ono skoro jiest a nebude v jedloch
prieberčivé. — Na prvé jarmočné aby synovi otec kúpil k l o b ú k , (i v skutku
zvyk je taký), dcére matka šatku: zdarné budú riasť a odchovávat sa.
—&г~ч
ЖХ.
ТЧ
Т . П .
1-
1
i
Detmstvo. Mladenstvo a pannenstvo.
Niet syna ľudu Slovenského, nad jehož kolískou (belčov) nebola by zavznela spievanka:
Búvaj že mi búvaj, len sa nenadávaj;
pôjdem ta do poľa, lapím ti sokola;
ulapim sokola na zlatu stuztieku, —
hajaj že mi hajaj, môj milý Janíčkii!
Nad dcéruškami spievajú:
Haja že mi haja, pôjdeme do hája,
naberieme kvieťa, obložíme dieťa.
Nad sirotou zueje žialivá:
Spi že mi, spi že mi, matka ti je v zemi,
otec pod stenami s mladými ženami.
Napospol spievajúBúvaj že mi búvaj, len sa nenadúvaj;
__
lepšie ti je spati, lež sa nadúvati.
Usni že mi usni aspoň jeden sníček,
íi'-'л
í
1
" 1
veru ti donesie matka medovníček.
Matky prvorodzených spievajú nad kolískou rozpomienky na svoj mi­
nulý svobodný stav a menovite výš pii krstinách pripomenutú: Svoboda, pocti­
vosť, tá všade panuje atď. — Obľúbené sú tiež, jak pri uspávaní, tak pri
bavení dietok ballády a romance, n. pr. pri chlapcoch tá v Zp. J. Kollára,
diel II., str. 37. ,.Janík Janík šíry zbojník" a v Sborníku Matice Slov., sv.
IL, sošit L, str. 87. „Orie dievča pod javorom," — rovne tu na str. 1] o Já­
nošíkovi: „Pod bájičkom pod zeleným," — ale aj iné v uvedených knihách
s týmito spolu umiestené. Dievčatom zase druhé primeranejšie spievajú n. pr.
„Naša pani kňahne po palote tiahne." Sborn. Matice Slov., sv. L, str. 41.
Tiež: „Išlo dievča na vodu, cez pánovu záhradu." „Ilonilo dievča kravy."
„Za horami za dolanii — kú." — Však toho i matky ľudu dosť znajú a majú
na výber, jak lahodným spevom uspávať telo a kojiť hneď útlu dušu dieťaťa.
8
I ' ...
Rovne len čo prebudí sa um a obrazotvornosť dietok, už jim' rozprávajú
poviestky n. pr. O koze do pol boka odratej. (Zp. diel II., str. 48. Hra na
kozu.) O kozíčkach a vlkovi. Bračok vtáčok. Zlatá páva. O mechúrikovi a
iné. (Slov. Povesti, vydali A. H. Škultety a P. Dobšinský, kn. I. str. 484,
486, 489, 554.)
I lud má síc kolísky obyčajné na podlahe postavené, ale obvyklejšie sú
uňho „hyntačky, hojdačky, vyháňačky, liynty." Iíynta býva nad matkinou po­
steľou z brvna povaliny na povrázkoch zavesená; záleží zo štyr latiek, sbitých
v podlhovatý štvorec, medzi nímiž plátno tak vtiahnuté a všité, by poskyto­
valo príhodnú k umiesteniu decka poddudnu. Do póla nosia sebou tú opravdovú k o l í s k u , to sú tri koly u vrchu tak spojené, že dajú rozložiť sa
v trojhrannú pyramídu, na jejž širšie ramená uviažu plachtu a v tejto diefa
hajajú, hojdajú a uspávajú; tretie rameno alebo tretí kôl koná službu upev­
nenia tejto polnej kolísky do zeme.
V siedmom roku začnú chodiť do' školy. A to chlapci už hrdo v gätkách
a v zime v chološničkách alebo just Y nohavičkách; [skoro dostanú aj z bie­
leho súkna kabaňky či kabaničky, vždy ces plece kapselku (kapsičku, tanisterku, torbečku), v nejž vedľa Šlabikára, kedysi s titulným obrazom kohúta,
a vedia druhých učebných kníh neschybne nikda ovalček chleba jako ovčí
pisk, kúštek slaninky, ovocie lebo pečené zemiaky na poživnost i na vzájomné
rozdielanie medzi spolužiakmi. Dievčatká nosia vigan t. j . šaty s driekom a
rukávmi, alebo na košielke prsliačik, sukničku lebo letničku, šatky na hlave
i na šiji (na hrdle); v košíkoch náručných opatrujú si knižtičky i tú milú poživu
či úživu. Obuv je rozličná, najviac v lete tá prirodzená, v zime čižmičky, aj
krpčeky. — Už títo školiari a školiarky, žiaci a žiačky, tvoria pre seba spo­
ločnosti a kolá, v nichžto v škole i mimo školy, v čase od vyučovania voľnom,
pestujú veku svojmu primerané zimné i jarné hry a spevy, rozprávajú si po­
viestky. Prostonárodnia teda poesia a tilosoíia jak u kolísky, tak hneď tu má
svoje ohnište a svojich pestiteľov. Vidz v Zpievankách J. Kollára, diel I I ,
str. 43—71," tiež v Sborníkoch Matice Slov. jak druhé, tak zvlášte detinské
hry a spevy.
V dvanástom roku vychodia deti školu. U evanjelikov vyučované a po
prvýraz pripustené bývajú k svätosti oltárnej, čo zodpovedá birmovaniu u ka­
tolíkov. Za čím vstupujú už do radov dedinskej chasy. Chás nik, kde to
ešte vo zvyku, dostáva teraz právo nosič opasok, aspoň širší a onakvejší
r e m e ň do nohavíc kupuje mu otec. C h a s n í č k a dostáva od materi v dar
na jarmočné lebo na slávnosti: krajšie stuhle do vrkoča, kvetavú sukňu či
letničku a takúže lebo i hodvábnu, no aspoň polohodvábnu zásteru čiže rúbok;
zdárneli odrastá skoro i kožuch alebo z čierneho postavu kynteš, ktorý si
varuje až do budúceho výdaja.
Z tejto chasy skoro dorastajú šuhaji, p a r o b c i , m l á d e n c i a diev­
čence, dievky. Chasník vstupujúci do radu mládencov, povinnen odmeniť
sa t. j . dať prepitné svojim rovesníkom a starším parobkom. Potom už s nimi
mládenci si, parobčí. Chasníčka prichádzajúca prvýraz na priadky medzi do­
spelejšie dievčence, vďačí sa ovocím sviežim i sušeným na preslinky, na
slinky. — Vo Zvolenskej (Očová, Detva) chasník či šuhaj asi v šestnástom
roku deckuje, stáva sa deckým (detským) t, j . odmení sa a prijatý býva
do tak zvanej detvy t. j . do spoločnosti mládencov, kde už smie mat fra­
jerku a v kole pasákov sveriť svoj statok na druhého a sám ísť z poľa do
dediny na zálcty. Dievčence už v trinástom lebo štrnástom roku pokladajú
za devojné, za panny, p a n i č k y . V dvatsiatom roku a po ňom rácu mlá­
denca za de van a, s t a r é h o p a r o b k a ; dievku vtom veku snadno už
prezvú s t a r o u d i e v k o u ; bo tieto predošlé vydávaly sa hneď v štrnástom,
tam tých ženili v osemnástom roku života. Dnes na to zákony tvrdšie.
Táto k ženbe a vydajú hotujúcu sa ^stva mládeže tvorí svoju od iných od­
dielmi spoločnosť k zábavám, hrám, spievankám, priadkom, tancom a záletom či
návštevám mládencov u pannien. Po tunajších dedinách u Ylhu či Blhu (odtial
Balog), ale iste temer všade po Slovensku, majú svoje vykázané miesta, kde
hneď dievčence samé, hneď mládenci osve, hneď zasa všetci spolu bavia sa.
To v Drienčanoch na tak zvanom „stádle," u potoka Vlhu, na piesočine, pod
vysokými vŕbami a keď tráva nerastie, na dedinskej lúke. Schodia sa zvlášt
na jar a pod jaseň v nedeľu večer k zábavám a volajú to v e č i e r k y ,
chod it na v e č i e r k y . Oblek je pestrejší a malobnejší. Len že zvlášt tu
„koľko krajov toľko obyčajov" a čo vršok prejdeš, to iný kroj nájdeš.
V dolnom Gemeri, kde sami o sebe vravia, že su hraničiari s Maďarmi,
nosia mládenci čierno plstenné, okrúhle k l o b ú č k y , s neveľmo širokou, často
i docela na hor ohnutou párticou, nad ňouž kolo náhlavku čierna stužka zapiackaná; v lete majú tejž podoby, ale so širšou, často i na dol ovislou pár­
ticou, klobúky slamenné; p i e r k a svieže lebo strojené vídať za nimi už zriedka
a najviac len v čas svadob; vlasy stredne dlhé, do kola ostryhané, nazad
začesané; na šiji a napred hrdla sviazané, dolu vislé š a t k y ; biele háby sú
jini: košeľa, do roboty z domáceho s užšími, do sviatku z tenkého kupo­
vaného plátua so širokými rukávmi, prikrývajúca driek cele až za pás; kde
košela priviazaná je gätmi, plátenými to nohavkami, siahajúcimi voľač niže
kolien; opasky viac nenosia, ale často i pri gätách remeň, raz zaprackaný,
as na tri palce široký; prepašujú si na to z á s t e r u z hrubého belasého tka­
niva od í'arbiara v čas robotný a na furmanky, ba táže zástera býva čistotná
a nová i v čas sviatočný napred pása; šaty sú: k a m i z o l z čierneho postavu,
na prsach gombami alebo šnôrami zapätý; n o h a v i c e tiež z takej matérie
(látky), úzko na nohy priliehajúce až po členky a za sáry čižiem, dosahu­
júcich hore až pod samé kolená; na pleciach k ab an i ca z bieleho súkna*)
a nad to v čas zimy i s u r o v i c a čiže š i r i c a z rovnej látky a často belastým lebo čiernym postavom lemovaná či obrubovaná alebo i kvetisto po­
vyšívaná; miesto čiernych nohavíc nosia iní aj c h o l o š n e z bieleho súkna;
miesto kabaníc tiež vídať na nich kožuchy, dnu vlnou, von kožou brunasto
barvenou a kvetisto (ružami a tulipánmi) povyšívanou. — V hornom Gemeri
neopustili ešte dávňajší kroj a nosia tedy košele ledva len prse prikrývajúce
a nad pásom voľné, bo na pás prichodí o p a s o k r e m e n n ý , na tri, štyry
spiežové, lesklé pracky t. j . až do 20 cm. široký; ba i košeľu pod krkom
*) Súknom menujú tkanivo a valivo od domácich súkenníkov z domácej ovčej vlny
shotovené; p o s t a v je tože, ale z jemnejšej vlny, barvený vždy a vo fabrikách lebo
od postavníkov shotovený.
zapína jim podobná p r a c k a , pri tom na hlavách š i r á k y , to sú so širokou
párticou a často s čiernou, nazad vlajúcou stužkou na náhlavku alebo re­
mencom spiežovými gombičkami vykladanom ovinuté klobúky; ďalej kaniizol
z postavu alebo z kožušiny, kabanica, surovica čiže širica, chološne a krpce
s remennými nad členky ovinutými návlakmi, zriedka čižmy, sú znakmi tohto
kroja a nosiva či obleku. Miesto širákov, zvlášf v zime, prikrýva hlavu ba­
r a n i c a , kučma, ušitá z grzna (t. j . vyrobená koža s ponahauou na nej vlnou)
čierneho barančiatka. — Dolní Gemerčau nosieva v ruke hôľ u vrchu kyjačistú (s hlávkou) alebo i fokoš; horní Gemerci majú radšej valašky a voliari
i ovčiari vatrále a posekance či osekauce. — Vlasy títo nosia dlhé, nestryhané, voľno poza uši začesané a na tylo i plecia rozpustené. P i e r k o za ši­
rákom ozdobuje a odznačuje tu parobkov.
Dievky predelia si vlasy na temäni a hladko začesávajú (prihládzajú)
pon.ul sluchy k tylu, kde sviazanč sú jim v p ú t e c a zapletené do jednoho
v r k o č a , z nehož visia čím pestrejšie a širšie stuhle, s t u ž k y či pán ti e,
medzi nímiž vynikajú barvy červená, modrá a biela. Pouad čelo až v pútec
tesno prilieha niekedy čierny g a l ô n i k t. j , stužka obyčajne sametová, báršonová. Hlavu zastierajú v lete tenkou plátenou, v zime vlnenou, vždy pestro
barvenou š a t k o u , ktorú posleduejšiu i k o b e r č e k o m zovú. Šatky tieto
umejú rozmanito uväzovať: v lete nazad na tylo, cieľom chránenia hlavy
i obličaja od slnka; v zime pod bradu, cieľom chránenia sa od zimy. Majet­
nejšie a vo sviatočný čas mávajú i tyto šatky hodvábne, čierne. Nad dlhú,
z domáceho dorobku k o š e l i c u obliekajú na plece a prse opi eck o t. j . plá­
tený kabátok na pleciach i rukávoch všelijak povyšívaný a vykrášlený, pri
pästi buď sviazaný buď i voľný. Na pás prídu k y ti e, sukne, kasanice, let­
ničky a jak ješte zovú jich; napred a na vrch toho jedna z á s t e r a či rub
i rubáš zvaný. V robotný deň je tento oblek z plátna barveného od farbiara
alebo z lacnejších tkanín, zadovážaných z fabrík. V nedeľu a sviatok nesmie
ehybieť sukňa či kytla biela, na podolku v y š í v a n á a týmto vyšívaním naj­
nižšie dolu siahajúca: aby vyšívanie videné bolo, bo dievky ľudu samy si to
vyšívajú, a trebárs ponad to obliekly by i hodvábny šat i rub bol hodvábny,
jak to často býva. Na prsiach nosia p r s l i a k z pláteného i postavnčho tka­
niva, bárvy pestrej alebo i čiernej; preš to na hrdle a ces prse za pás pre­
viazané väčšie šatky či r u č n í k y , zvlášte v chladných dobách. Za obuv slúža
vždy čižmy s voľnými, ale dost vysokými sárami, a to na sviatky čižmy
k o r d o v á n o v é t. j . z hladkého a tenkého remeňa. Pisk čižiem je okrúhlistý; ba celý výkroj čižiem u ženských zvláštny, na istú pôvodnosť slo­
venskú poukazujúci. Pred zimou chráni jich, a najmä staršie osoby, rand i a r k a či h a n d i a r k a t. j . odev od pása až nad členky siahajúci, doma
tkaný, tak že do hrubej konopnej priadze a osnovy zatkávajú handričky, zo
starých hábov na dlho napárané, nastryhanč a nasošívané. Svrchný oblek
v zime býva kožuch, nápodobný tomu jaký i mužskí nosia, ale iste kroja
pre ženštiny primeranejšieho a pestrejší, kvetistejší na von. Hovne nosia iné
k y n t e š , z vonku postavný, z dnuky kožušinou podšitý a pramovaný. Často
majú i len k a b á t y z postavu lebo z hustejšej vlnenej látky, vždy šnorované a vykrášlené, barvy najviac čiernej.
Jednoducbejšie nosia sa dievky v hornom Gemeri. Na podobný oblek
postačujú jim ešte tkanivá doma shotovené alebo z lacnejších pavlnenýeh
látok kúpené. Vynikajú tuná zvlášť r u b á š e či kytle velikými červenými lebo
modrými kvetmi na bielom poli. barvené a čižmy č e r v e n é lebo i ž 11 é. Tu
dievky postavujú sa v chráme pred oltár v p a r t á c h . Partu však smie mat
len tá. ktorá už záletníka lebo pýtača dostala.
Podotkneme hneď, že tento odev platí aj pre dospelejších obojeho po­
hlavia; že vydané nevesty nosia sa často pestrejšie a okazalejšie nržli dievky,
až kým majú dietky. Potom už u týchto jako i u otcov dietok nastupuje nosivo vždy jeduoduchcjšie a menej barevnejšie.
Okolo prameňov Hrona v- Gemerskej vídať ešte u mládencov i mužov
vlasy do vrkočov zapletené a po skráňach dolu visiace; oblek jedine z do­
máceho plátna a z bileho súkna i kožušiny. Jednoduchý oblek ženských takže
z tohto domáceho a farbiarskeho priemyslu pochodí. Oplccká sú tu najvcäčšou
ozdobou; proti zime nosia sukne a zástery z hrubého kobercového (pokrovec) súkna.
Vo Zvolene a hornom Novohrade, zvlášte okolo vrchov vysokej, divej
Poľany, najviac si zakladá šuhaj (detský) a muž v peknom širokom opasku;
honosí sa širákom kolo jehož ohlávku pôvodne červený, pozdejšie zamastený
remeň gombičkami povybíjaný máva; vlasy zapletá do vrkočov a tieto vrkoče
menuje k a č k a m i , k o č k a m i ; z kačky často i remence vpletené vysia po
sluchoch a napred k prsom; ostryhané vlasy platia tu za znak potrestu pre
krádež; košeľa na prsach leda po opasok dosahuje, jej rukávy sú volné, ši­
roké; na gate oblieka len v zime chološne; v lete visí mu voľne na šiju a
plece zavesená kabanica zo súkna brunasto lebo čieruo barveného, v daždi
a snahu prikrýva sa takouže širicou; v zime nosia i kožúšky a kamizole po­
pretie* ktoré u mladých čím krajšie povyšívané sú červeným remeňom; na
obuv sú krpce, bačkory, s širokými a dlhými, od priehlavku nohy až hore
po kolená pookrúcanými návlakmi čiže nadväzky.
Dievky tu ozdobujú si vrkoč najviac červenými stužkami, na stiahnutie
jeho u tyla i na voľné visenie z konca; stužkou prepašujú tiež driek na
odeve, ktorá jim potom od pása dolu na zad tela voľne vlaje. Oplecká nosia
patelátové t. j . z tenkého kupenského plátna, na plecach i na rukávoch až
príliš okrášlené šnôrami a inými ozdobami; k čomu prichodí prusliak (lajblík),
leda dosahujúci do pása, ale z látky červenej lebo pestrej alebo i z viac
látok barvistých a všelijak vykrášlený; zásterka čierna a biely kynteš, čižmy
kordovánové na sviatok, ač ináč tu i ženské vídať v krpčekách. Sukne jejich
bývajú zelené so žltým, najviac ale s červeným krajcom či obrubou. V zime
majú na to ešte biele kabáty a kožuchy, so zelenými na rakávoch výložkami.
Ženy nosia na hlavách uteráče či radšej dlhočizné obrúsky, do nichž hlavu
tak sťahujú, že to až obeh krve zastavuje. Staršifc nosia z belasého postavu
a kožušinou podšité kynteše či zrovna kožuchy s priamom a striebornými
gombičkami lebo prackami. I tu len devojná smie objaviť sa v parte po čas
nedelný a slávnostný.
III.
Zeňba a vydaj. Svadba.
•
1. Za l e t y .
Mládenec vyzrie si bystrým okom dievčinu, ktorá pozdáva sa nm a jejže
i on páčil by sa; ba pomáhajú mu prezreť príhodnú i rodičia a radia priatelia.
Tej on d v o r í : v spoločnosti vyznačuje si ju nad druhé, do hry a do tanca
pojíma prvú, na večierkach baví a prechodí sa najviac len s ňou, na priadkach
dvíha upadlé abo zo žartu i prekrýva vreteno, odprevádza ju z nich domov;
jej kupuje na jarmočné perníky či medovníky, prstenky, šatku, stužku a často
i cennejšie veci. Ona jemu na vzájem posiela o Vianociach strojené pierko za
klobúk, pozdejšie v lete, keď už kvety kvitnú každú nedeľu svieže pierka
a voňačky, v nichže nesmie chybieť klinec, odznak mládenstva, ruža čo znak
pannenstva, a rata i materina dúška čo nezábudka u pospolitosti. V sobotu
a v nedeľu večer smie si ju navštíviť v jej rodičovskom dome, pri čom má
prístup i do komôrky. Ján Kollár, Zpievanky, d. L, str. 443 a 444 bráni
tento zvyk navštevovania milej v komôrke, pred neošemetuými pomluvačmi.
Strávia oni čas i preš polnoc spolu šedine a spolu besedujúc v komôrke alebo
tedy ona zdnu a on stojac zvon u okienka komôrky. Ľa snad zasnúbeným
dovoľujú rodičia i spolu noeuvať v komore, v ktorej i teraz i vždy matka
spáva. Menujú to na noc ist k milej, nocuvať u milej. Jakokoľvek je s týmto
zvykom; ale ja pri našich mladých znamenáin to, že ešte aj v prvom a mladom
manželstve zachovávajú stud, čistotu a tú svoju, u nich tak veľa platnú poc­
tivosť; nie to, žeby vyzliekali sa zo studu a prehrešovali proti poctivosti
pred časom.
Však toto asi sú jejich z á l e t y , ktoré padajú u mládenca do 17 do 20,
u panny do 14 do 17. roku života. On tu záletník, frajer, milý, môjmily;
ona záletnica, frajerka, milá, mamilá. V Nitre a okolo Bielej Hory znamená
to chodiť na galandu; on gulán, ona jeho galánka.
Mladé ženštiny, keď vidia šuhaja ísť na zálety, spievajú mu:
Nieto na tom svete takého sokola,
jaký vyletúva z susedove dvora;
nieto na tom svete takej sokolice,
jaká susedove obýva svetlice.
Piesne milencov, záletnícke a vohladné prislúchajú aj k najinilostnejšíin
a najpoetičnejším piesňam ľudu nášho. Vidz Zpievanky, d. L, str. 38—202.
Sborn. Mat. Slov. Sv. II., str. 32—78.
2. Vohľady.
Ohľady.
V jaseni (október a november) a vo fašangy (január a február) je obvyklá
doba svadieb. Hadi ženia sa pred dvaďsatým, vydávajú sa už v pätnástom
roku. Do r. 1848. mali v tomto úplnú voľnosť; od tých čias konajú si k tomu
dovolenie pre ženíchov u vrchnosti. Keď raz r mienili rodičia syna oženiť
a záletnica jeho jim po vôli, vyšlú do jej domu svoje priatelkine, v Gemeri
na p r e z v e d y , v Liptove na p r i e p a č k y , v Nitre n a h o v á r a ť . Prezvednice
pripovedajú sa do domu dievčaťa: „Tam von zima; či_ nás prímete?" Jestliže
jimzdereknú: „Oj len príďte dnu, zohrejtesa; vďačne vás prímame"—hneď
klaňajú a vítajú sa srdečne, pousadzované bývajú za stôl a uhostené. Devojná
unikla preč a prišlé prezvedujú sa u matky, či ju dá za toho, do takej
a takej hospody. Chvály tu znejú zaslúžené i nezaslúžené z úst vohľadničiek.
Matka zná už, čo má hovorif; napred vyhovára dcéru, že je ešte mladá, za
muž nesúca, že nezvykla ešte ťažko robiť a pd. Často dá jim i prepustné, ale
vráti jich z pitvora lebo zo dvora dnu. Konečne privolí a všetko je dobre.
Vohľadníčky navráťa sa rozveselené a otvárajúc dvere u rodičov šuhaja, reknú:
„Prišli sme vám p r i p o v e d a ť . " Inde ale s týmto heslom pripovedania prichodia pozdejšie i priateľkine dievčiny. Zriedka stáva sa, by šly na prezvedy
do domu, kdeby vopred nebolo tichého o tom usrozumenia; ale predsa pri­
hodí sa i to, že prezvedačky navráťa sa s neprajnou odpoveďou, tu teda
reknú domácim šuhaja: „Prišli sme vám odpovedať." A rada stojí, kam
zase na prezvedy, by mladý nejak neostal bez ženy.
Tento je začiatok vohladov, v nichž pokračujú tak, že skoro žatým idú
aj „ohnisko obzerať." Toto už v početnejšej spoločnosti a s parobkom, ktorý
dáva dievčine nejaký dárčok a ona klobúk jeho podperí t. j . dá mu pierko'
za klobúk. Konečne idú s p r s t e ň o m či na s d á v a n k u . Za vnišlými do
domu dievčaťa, perie chasa uličná staré hrnce do zavrených dvier. Tu už
dvaja budúci starejší svadieb prítomní sú. Starejší mladého čiže pýta č vy­
pýta mladuchu dlhou biblickou od Adama Evy započatou rečou; starejší mladuchy čiže o d dáva č oddá mu ju takže — a premenia jim p r s t e n e . PiOdičia dievky na to všetko doreknú: „nach stane sa Božia vôľa!" V tento čas
oddávajú si dary: mladý dáva obyčajne pekné kordovánové čižmy (tižmy)
a šatku na hrdlo; mladá jemu novú tenkú košeľu k sobášu.
Piodičia často i proti vôli mladých takéto p y t a č k y a s d á v á n k y pri­
stroja. Hlavná vec u dietok poslušnosť i pri ženbe a výdaji, — a veď to
mladí navyknú na seba. I v skutku zriedkavé sú nepodarené ženby. Poťahom
na toto ľud nehovorieva, že ten a ten žení sa, tá a tá vydáva sa; ale ho­
voria len o jich rodičoch: tí a tí ženia syna, vydávajú dievku (dcéru).
Živý obraz p r i e p a č o k a vraj pravdivý príbeh podal J. Kalinčák zo
Sv. Jána v Liptove. Odpisujem ho rečou ľudu z (písaného) Prostonár. Zábavníka, usporiadovaného Vratislavom Rymavským v Bratislave 1842.
Mať. stará mať a suseda sišly sa spolu. „Ach susedka, ako teplo, ač tak
páli; ach, dobre by to bolo" — pri tom pokývne rukou k ústom a pokračuje:
„Viete vy čô, kmotrička? Ten váš Ondrej — zišla by sa mu nevesta; aj vám
nejaká pomoc by nezaškodila." Oslovená mat šuhaja potrela si rukou po čele:
„Hm hm, veru pravdu máte susedka; nuž ale čože, deže?" — „Hia, veď yy
nič neviete! Vidíte, tá Beťkovie Eva, čô na'fare slúži, to by —: na moj'
hriešnu dušu bola nevesta pre vás; takô dievča, ako čoby ho uliau." — Mať
rozmyslí sa; šetky tri poobliekajú sa pekne a už idú „ve jmeno Božie" do
tých Beťkov na tie priepačky.
„Pán Boh daj dobrý deň, susedka! Ako že sa máte?" — Pozdravujú
sa u Beťkovej. „Ach, nuž len tak ve jmeno Božie prežívame. Ale saduiteže
14
*
si, odkrojteže si kúštik clilebíčka," — rečie Beťková a beží do komory a do­
nesie za hodný krčiažok hriateho. Lebo jej to susedka tak popod ruku dala
vedief, čô to bude robiť sa; a Páu Boh vie, či sama Beťková nepnšopla su­
sedke: nože robte dačo, veď vy to dakedy, keď pôjdete pre oheň,*) i tak zašamotit môžete. Susedky napily sa do dobrej vôle. Potom mať začne: „Pani
kmotra, viete čô? Ten môj Ondrej, je to hodný šuhaj; aj vaša Evka, je to
švárna dievčica; aj mne by zišla sa už pomoc na moje starie dni: (a tu začne
akoby plakať, ale nie od vody). „Nuž by ste nám mohly tú vašu Evičku za
nevestu dať." — Beťková trhne sebou a robí sa tak ako čoby ju mau šliak
trafiť, — hľadí — a hovorí: „Ach na moj' hriešnu dušu nedám. Ach vidíte,
u vás to máte ťažkie roboty a ona je slabo, nebožiatko; ach ani počuť o tom,
kmotrička." — „Ale veru by ste to len mohly urobiť," prerečie susedka. —•
„Ach na moj' hrešnu dušu z toho nebude nišť!" Beťková povie a mať (šu­
haja) na to: „Nuž či dáte či nedáte? Povedzte odrazu." — Beťková: „Ach
veru nedám; ach jaj, čoby to tam!" — Mať: „Nuž keď je tak, šak môj Ondrej
môže oženiť sa aj desať raz." — Beťková: „Nuž, šak aj moja Eva môže mať
na každý prst desať, len by kcela." — Mať: „Aj môj Ondrej je nie horší,
veď za tým dievky len tak lipnú. A keď nedáte, majte sa zdravý!" — Su­
sedky odchodia a keď sú už pred jedno tretím domom, Beťková na ne za­
volá, ony vráťa sa, a mať hovorí: „Nuž kmotrička, rozmyslely ste sa už? —
Beťková: „Ach veru nie; ale mohly by sme ešte to hriato dopiť."-—Pily.— Mať
povie: „Teda z nás ništ nebude? — „Ach veru ništ!" — „No tedy mávajte
sa zdravý!" — „S Pánom Bohom!" — A keď susedky boly asi pred tretím
domim, zavolala jich Beťková zasa. „No, či ste rozmyslely sa už?" — „Ach
nuž ako Božia vola!" A pritom začne Beťková plakať a susedka teší hu, že
to tak musí byť a Beťková dokladá: „Ach, nuž keď mi je to len tak Iúto!" —
Potom ešte raz zohrialy si hriateho s mädom, usmažily chlebíčka a potrely
sadlom, — a iba večer odišly uradované susedky domov.
Ondrej nevedeu o ničom. Iba keď pozde večer prišieu z hory; mať za­
obchádza ho zo šetkých strán, až mu povie: „Ondrejko, budeme mať svadbu."—
„Nuž akú?" — „Vieš čô, syn môj; budeme ťa ženiť." — „Nuž a kohože si
budem brať?" — „Nuž vieš, syn môj, to Beťkovča. — „Hach, na môj' hriešnu
dušu, ja to nekcem; nuž ale takú pluhu?!" — „Ba na môj! hriešnu dušu,
musíš si hu ty ziať; veď som ja vari ta ako dáky blázon nechodila!" Ale
Ondrej ani počuť nekcqu, hnevau sa i kiičau: „Kcely by ste mi dáku húžvu
na hrdlo obesiť; ale ja, na môj' dušu, takú zaškriatanú, umučenú opicu
nekcem!" — „Hia, syn môj, veď to nie tú, čo vo mlyne, ale čo na fare slúži." —
„Hia, to je inšô! Ale veď ešte ani neshováral som sa s ňou ?!" —• „No no,
pôjdeš teraz do Betkov; tam bude aj ona; len obleč sa do novej kabanice,
aj nový klobúk si vezmi." — Ondrej umyu, učesau, poobliekau sa pekne
a išieu už sám na tie vohľady.
Celý uraduvaný letí až hen po pounoci Ondrej po dedine. I zaklepá
doma na oblok a zavolá: „Mamo, už je šetko dobre!" — I veru hneď potom
ohlašuvau a sobášiu ich kňaz.
.
_^_
*) Zvláste dočim nebolo zápaliek, chodili si do druhých domov žeiiaceho uhlia na roz­
loženia ohňa požičiavať, keď v skutku doma na ohništi iskry nebolo. Ale i bolo —
a požičiavanie ohňa slúžilo iba za záminke návštevy.
3. Ohlášky.
Po vohladoch a pýtačkách či prstenkoch čiže sdávankách sú mladoženísi
vo ver e, s v e r e n í, sr u k o v a n í , d o v e d n a s d a n í , s p r s t e n k o v a n í .
Otcovia alebo najbližší pokrevní z oboch strán idú na faru k pánu tatíkovi
za ohlášky. Ohlasovať dávajú sa verejne v chráme z kančia, čo p o c t i v í
mládenci abo teda vdovci a čo p o c t i v é panny abo teda vdovy; beda tomu,
ktoby bol prehrešil sa proti šiestemu, ten a tá ohlasovaní budú len čo ú c t i v í
alebo o p a t r n í .
Po čas ohlášok mládenci a panny chodia k pánu tatíkovi na faru: na
k a t e c h i s m u s t. j . k náboženskému vynaučovaniu a napomínaniu vzhľadom
k povinnostiam manželstva. Vďačia sa tu mládenci vínom, panny koláčmi,
ktoré v dome týždňom prv začínajú piecť, by k svadbe dostačovala zásoba.
Mladý pár povinný ísť do chrámu k ohláškam a to dla zvyku šuhaj so so­
bášnym pierkom za klobúkom, dievčina v párte alebo už v sobášnom venci;
toto zvlášte pri tretej ohláške.
Ak je mladucha chudobná, služobná a najme sirota, chodí teraz p ý t a ť
si na p o c t i v ú k r á s u . Ide po rodinných, známych a majetných v spoloč­
nosti svojej krstnej matky abo druhej bližnej ženštiny a táto pýta: „Moji
milí pánovia, neopúšťajte túto poctivú krásu, ktorá umienila si vstúpiť v stav
manželský." Vyzpytujň sa jej: koho si berie? či poctivého a robotného? I dá­
vajú jej do daru obylie, múku, plátno, peria, peniaze a čo. Zvyk to zaznačený
z Liptova; v Gemeri ho nemáme; nahradzuje ho i d e n i e na dom, o čom
nižej. Poctivá a pracovitá však nikda nemá čo obávať sa, by pre chudobu
ostala bez svadby a vena.
Eodičovia oboch stránok opatrili si už d r u ž b o v a zváčov. Títo, čo
mládenci za klobúkom, čo ženáči na prsach p o d p e r e n í a s holou lebo va­
laškou v ruke, chodia rodinu a priateľov zvať na s vaďbu; chodia v dobrý
ešte čas, by priatelia s darmi prihotoviť sa mohli. Odriekajú pri tomto vo­
laní na svadbu isté rytmy a znajú rečniť, že tomu a tomu hospodárovi Pán
Boh dal syna (dievku) a pomohol vychovať ho (ju) až posial, kde mu (jej)
svadbu stroji; a že túto vec sám ani začínať ani dokonať nechce a majúc
z požehnania Božieho dostatok, prosí priateľov, by prišli s nim veseliť sa,
zdraví to stroviť, a túto od Hospodina pošlú vec i začať i dokonať.
Dievčence na svadbu pozvané, chodia tiež „volať vo d r u ž i c e " t. j .
chodia po domoch priateľských, pripovedujúc sa: „prišly sme vás volať vo
družice." Domáca gazdinka rozumie tomu a podaruje jich hruškami, jablkami,
orechmi, lieskovcami a čím iným. To si ony odkladajú k budúcim vzyčajným
podarúnkom pri svadbe a k pohosteniu sebe i svadobníkov. Vďačne prijímajú
aj kvieťa, v zime z črepov za oblokmi držaných na svadobné pierka, vouačky.
4. Prvý deíi či začiatok svadby.
Po tretích ohláškach v pondelok pred večerom, v oboch domiech svadby,
pripraveno je už všetko: junca abo jalovicu zabili, hydiny nadrhli t. j . nare­
zali , súdky vína a páleného složené sú v komore abo v pivnici. Kuchárky
s vareškami strežú u ohništa nad hrnky — takými do kolena — a v peci
vopred vykúrenej na pekáčoch hrejú sa pečene. Pri pohodlnej chvili a aby
v izbe spratnejšie bolo, mávajú na dvore lebo za domom na spech pripravené
ohnište, záležajúce z lešenia dobre okýtaného či chytvaného t. j . hlinou zamazaného na lesici kolmi podbitej. — Hudci na prípecku alebo na lešení,
postavenom pre nich u dvier v kúte izby, začnú prehrávať. Zváči svodia teraz
svadbu t. j . volajú, ba i dovádzajú svadobníkov po jednom. Príchodzí pripovedajú sa želaním dobrého šťastia rodičom i novomanželom a oddávajú pri­
nesené dary: kohúta, hus, koláče, čepiec pre mladuchu a iné veci do komory
k rukám svadobnej matky. Svadobný otec uvádza si hosťov do izby, kde už
víta jich za vrch stola sediaci s t a r e j š i , usadzuje do radu a títo zasedajúc
želajú spolusediacim: „Šťastlivé posedenie!" Detí a starien nahrnulo sa už
na pec a prípecky, vždy otvorenými dvermi, na dostač i na zbyt.
V dome u ženícha družba a mládenci, v kole svojom majúc m l a d é h o ,
pokreskávajú si podkovkami, točia sa kolom, tľapkajú rukami: to „i h raj ú
p o k o n ý m l á d e n e c k ý t a n e c . " Ženáč nesmie zamiešať sa jim do neho,
ani tanečnice neberú k sebe. Hneď žatým tancujú všetci pospolu i s tanečniciami, komu jako lúbo. Starší poza stoly častujú sa nápojom a koláčmi,
čudujú sa jim, spomínajú svoje mladé časy a všeličo.
V dome u mladuchy predovšetkým stály si pod obloky družice a vy­
spevujú príhodné piesničky o záletoch a výdaji, zdĺhavými ale peknými, žialnoprenikavými nápevmi. „ O p l a k á v a j ú pan n en st v o" mladej, ktorá pod tým
časom sedí na stolci v komôrke a plače za tým svojim pannenstvom. Keď
pannenstvo oplakaly, vnídu tamtie k nej a ona lebo jej matka podarúva jich
stužkami (pentle) a šatkami, čo za pannenstva nosila; ponúka jich ovocím
a koláčmi. Skoro však započnú i tu tanec pred očiina pousadzovaných a k svadbe
shromaždených.
Konečne i tam i tu dávajú „obed" na stôl..Obedom to zovú teraz i vždy
pri svadbe, jakkoli pozde večer dávaliby jedlá na stôl. Dávajú jich vždy týmto
poriadkom: polievka hovädzia s podvarenou strovou, krupou lebo ryžou či
rýzkašou; kapusta s mäsom; druhá kuracia polievka s podvareným cestom;
suché múčne jedlo, rezanky na masti alebo v novejších časoch štrúdla; ko­
nečne, pečenky, vždy so sušenými slivkami, hruškami, jablkami, čo zo\Tú su­
šienky; štiepanky, hloza. Jedlá nosí na stôl družba a zvlášť prvé jedlo piipovedá •
Milí páni prísedíci,
všickni malí i velicí!
Domáci náš pán hospodár
posiela vám tu tcndo dar:
to jest napred kusy masa,
by veselá bola chasa;
pri tom v myse polievečky,
by tešili sa devečky;
ešte vám slubuje hlivy (zlivy, slivy),
nach nikomu nič nechybí,
dáme vám aj čerstvej vody,
aby ste boli bez škody;
k tomu takže trochu piva,
od nenoz sa hlava kýva.
To by ste vďačne prijali,
z chuti zdraví užívali.
17
Starejší hneď zaklope rukoväťou noža na stôl, vrava úplne utíchne,
starejší hlasne a ostatní šepky pomodlia sa. Po jedení rovne prikáže starejší
tichosť; upomína prítomných, by poriadne a počestné držali sa po čas celej
svadby, rozpovie zvlášť poriadok budúceho dna; zaďakuje hospodárovi za
predložené dary, pomodlí sa, a praje všetkým na zdravie. Po večery čo mladší
ešte potancujú si pri hudbe; však skoro rozchodia sa do svojich príbytkov,
by ráno v dobrý čas poschodiť sa mohli.
5. Druhý den svadby: sobáš a prívoz mladej.
V utorok ráno zase je všetko na nohách: domáci a kuchárky stroja
raňajšie užitie: pálené, slivovicu, víno, koláče i mäso; hudci (obyčajne to
cigáni) pretreli oči a zavrešťali, zadúdali; zváči liecu po dedine budiť a svádzať
na svadbu; prichádzajúcich víta starejší, sediaci za vrch stola a ponúka pále­
ným i koláčmi. Stroja však tu mladého, tam mladú k svätému -sobášu.
Mladý oblieka sa sviatočne, zvlášte do bielej darovanej košele; berie
kabanicu lebo širicu, lebo kožuch lebo mentiek šnurovaný a nadovšetko nový
podperený klobúk. V Nitranskej: kožuch lalokový, vyšnorované nohavice, pás
rozličnej barvy za remeň zapásaný a jako zásteru napred tela rozpustený,
čižmy kozlo\'é jako sklo blištiace sa. Opasok, kde ešte vo zvyku, chýbeť ne­
smie. Niekde dlhú palicu (hôľ), niekde valašku abo fokoš vezme do ruky a
nepopúšťa v tento deň ani za stolom, leda pod hodinou sobášenia sveruje
družbovi na krátičkú opateru. Prítomný starejší vynaúča ho, jak má držať sa
pri pýtaní nevesty i pri sobáši a pomodlí sa s ním raňajšiu modlitbu. Takto
pristrojenému prajú svadobníci šťastie a čo onakvejšieho obdivujú a chvála
medzi sebou.
Mladú stroji v komôrke jej staršia svadbica čiže rúšnica čiže široká,
spolu s družiciami, vyspevujúcimi o ozdobách panncnských, ktorými mladá
krášli sa teraz k sobášu. Vlasy začešú jej clo hladká, sviažu do pútca, zapletú
vrkoč a doňho čo najkrajšie stuhle; na hlavu vložia partu alebo veniec, buď
sviežy rozmajrínový a na lístkoch pozlátený, buď strojený v barvách zelených
a bielych; v obleku vyniká oplecko, s rukávami z priezračného tkaniva, kytla
na podolku vyšívaná, šat (rubáš) na drieku kvetavý alebo to z modrého to
z čierneho hodbábu, na ňomž prepásaný rub (zástera) podobnej látky a barvy;
čo svrchný odev v zime je kožuch lebo kynteš; na nohách čierne kordovánové
alebo červené karmažínové čižmy (tižiny). V Nitre zapletajú mladej dva vrkoče
nazad tyla, každý vo štvoro pletený, v ňom ruže a stužky; obliekajú rukávce
tenké, na pleciach zlatoklavom t. j . zlatistými šnúrkami a čipkami vyšívané,
zlatý obojok na šiju, na driek kasanicu vyšívanú červeným harasom, kožuch
lalokový; čižmy sú kozlové. Keď nevesta pristrojená, starejší príde pomodliť
sa s ňou; ostatní ju vítajú a pozdravujú.
Lež zde postavil sa už družba, poslaní z domu mladého, opýtať sa či
hotoví sú prijat venčiarov čiže pýtačov, ktorí majú vypýtať mladú k svätému
sobášu. Pripovedal sa rytmou (veršami) abo i len hladkou rečou a odchodí
s pekným pozdravením, by páni pýtači prišli. Pýtač tedy či starejší u ženícha
ústroji sprievod: napred kráča sám vážne s mladým a s družbom, ktorýže
P. Dobšinský: Obyčaje a zvyky Tudu ßloveu.
2
nesie hneď v dar pre pána tatíka pletenec (mrváíi okrúhly, ako since veliký)
a jazyk hovädzí abo pečenú v koši na konci valašky lebo fokoša zavesenom;
za týmito ide celý rad pýtačov a pýtačiek, hudci vyhrávajú a melie sa kopa
detí i dedinčanov. Príduc k domu mladej, najdú dvere zaprené; nadbe vprosit
sa jim dnu, že s dobrým kresťanským úmyslom prichodia. Vpustení súc', po­
zdravia sa a pýtač dlhou biblickou rečou (tak asi z príkladu mladého Tobiáša,
uchádzajúceho sa o dcéru Raguelovu) pýta mladuchu k sv. sobášu, ktorá za
ten čas v komore uzavretá plače. Oddavač čiže starejší mladuchin oddá mu
neprítomnú takže biblickými rečmi. Tu čo smelšie družice, z počtu nahrnuvších sa sem, predvodia jim najprv mladé dievčence, potom i staré baby, ho­
voriac: „Tu si ju máte, vašu nádobnú mladuchu; či priznáte sa jej?" Pýtači
nepriznávajú sa a žiadajú za každým tú opravdivú. Konečne nádobno mladuche
ostýchavej a so sklopenýma očima postaviť sa pred starejších a oddavač oddá
ju pýtačovi a s ním prišlej družine, by si ju mohli viesť k sobášu.
Za mladou doniesli sem z komory v e n e č n í k t. j . dary, ktoré sama
mladá a jej družice rozdávajú medzi prítomných, počnúc od starejších, až komu
len dojde sa zo zásoby. Totiž v e n č e k tuho uvitý položia na tanieri na stôl,
aby jako je tento v okrúhlosti, tak nebola láska roztržená medzi mladými až
do smrti; p e r e č k á rozdávajú, jako znak pannenskej čistoty, by ženích znal,
že pojíma si mladuchu poctivú; u t e r á k y i šatky, na znamenie, že budúcne
manžel v práci unavený bude mať čím utierať si pot tváre z jej pomoci a
práce, — uteráky tieto prepašujú mužským z pravého pleca popod ľavé ra­
meno; k o l á č e a to okrúhle pletence i perace a kúchne, tieto poslednie
i lekvárom slivkovým lebo brindzou lebo i tvarohom natrené a podkovy či
kvaky makové, by títo príchodzí z ďalekej krajiny nezhynuli hladom na ceste
a hneď poznali úžitky práce rukú mladuchiných. Domáci tedy i usadia prišlých
za stoly a uhostia jich na krátce. — Toto volajú vencom, v e n č e n í m ; a
tých, ktorí idú teraz pre mladú ovenčenú a ktorým i ona veniec a pierka
darúva, volajú v e n č i a r m i .
Vyšlú k farárovi poslov, či už môžu pristúpiť k sv. sobášu. Dostanúc
žiadanú prípoveď. dajú si zazvoniť a už hrnú sa ku kostolu. Napred idú oba
starejší s mladým a s družbom, otočení mužskými z oboch domov a spre­
vádzaní hudbou domu ženícha. Za týmito vedú družice so širokou mladuchu,
v sprievode ženských z oboch domov a pri hudbe jej domu. Diváci nakopia
sa kolo nich; hudba, spev ženštín a strelba mužských z bambitiek a starých
deravých kľúčov ožíva sa v šír i dial. Svadobníci kulače a brcoláky či krčiažky
s nápojom, svadobnice nesú sebou pod pazuchami koláče; núkajú po uliciach
a popod steny domov vyšlých na diváky a deťom hádžu koláče ,,na ruvačky
mačky" t, j . by chytaly si. Pozdeľač kostola zaostanú hudci a čo kriklavejší,
druhí svatovia prihrnú sa až pred kostolné dvere.
Starejší s družbom vnídu do fary, oddajú jazyk i mrván, vymenia kľúč
kostolný za niekoľko krajciarov, niekde meudíkom, niekde kantorovi, niekde
zrovna kostolnej pokladničke prináležajúcich. Všetci vstupujú do otvoreného
chrámu, kremä poniektoré svatky (svadobnice) a družice ostaly vonku alebo
utiahly sa za uhol chrámu — i s mladou. Čože tu deje sa? Sem prichodí
družba, aby vymenil si mladú od družíc. Jednačka stojí dlhá od sto zlatých
až na niekoľko tých strieborných lebo medených a jablčiek a orieškov; tamtie
má družba vo vrecku, tieto u niektorej svatky nacbystané. Vymenenú od družíc
vedie pred oltár; privedie a postaví k nej i ženícha. Za nimi došlé družice
stanú si v polkolo popred oltár.
Po sobáši prijmú mladuchu zase družice a svatky medzi seba, mladý
ide k sboru starejších a svatov (svadobníkov, svadbäníkov), a v jakom po­
riadku a s jakým hlukom prišli, tak aj odídu od sobáša, len že ide každá
svadba do svojho svadobného domu, t. j . ženíchovi svatovia i svatky so že­
níchom do jeho, nevestini ale do jej domu. Trocha pobavia sa i tu i tam —i
a rozídu sa po svojich domácich prácach až do predvečera.
Večerom znovu schodia sa, ba nedochodiacich svolávujú a svodia zase
zváä do oboch domov. Zváči títo nikdy neidú prázdni, ale s koláčmi a ná­
pojom; ponúkajú z toho po ceste postretnutých a kde do domu prídu, takých,
čo niesu pozvaní na svadbu, aby len každému došlo sa z toho, čo svadobný
otec či hospodár pripravil. V takýto čas počastovali by ti celý svet.
V dome mladého stroja sa pre mladú. Dajú zapriahať i do viac vozov;
prvý voz, pre mladú, býva štvorspražný; majetnejší ženíchovia a družbovia
krem toho osedlajú si kone. Dostanúc náveštie z domu mladej, že tam už.
hotoví sú prijať jich, posadajú na vozy, pred nimiž jazdí ženích a družba a
kolo nichž hrnú sa pozvaní i nepozvaní pechúri (pešiaci). Idú zase s hudbou,
spevom a strelbou. Najdú i teraz dvere zaprené, až by vpýtali sa dnu, čo
prichádzajúci z ďalekej krajiny a ač hlučne, však s dobrým úmyslom. Vpustení
dnu pripovedajú sa rečou svojho starejšieho a tu domáci starejší uvíta jich;
starejšieho, ženícha a družbu usadzuje najbližšie k sebe; ostatních došlých
pousadzujú za prikryté stoly domáci a zváči, dľa pohlavia i veku hosťov. Stoly
sú už prikryté a obťažené nápojom i koláčmi. Domáci starejší ponúka a po­
dáva na všetky strany príchodzím, by len hladom a smädom nezhynuli na
tejto ceste z ďalekej krajiny. Mladuchu dovedú z komory, zase tým spôsobom
jako dialo sa to, keď ju pýtali k sobášu; a usadia ju teraz medzi ženícha a
družbu.
Hudci postavili sa tiež pred stôl. Napred starejším, ženíchovi, mladuche
a družbovi, potom každému, jak do radu sedia, vyhrajú tú nótu, ktorú jim
teraz predspieva a.rozkáže si*). Za to hodí jim na predložený tanier peniaze
a zazdravkajúc súsediacim vypije pohár vína lebo sklenku páleného. Ženské
si tiež dajú vyhrávať, ač pripíjať nepripíjajú; a za ostýchavú mladuchu prespieva obyčajne družba primeranú pieseňku, za ktorú ona odmení sa hudcom.
Na konci stola sedávajú však čo veselší mladí muži. Títo začnú sa teraz
pretekávať pri týchto svojich n ó t a c h či p i e s e n k a c h . Jedon takú, druhý
ODakvú začne spievať hudcom; hudci hneď tú, hneď onú hrajú, jako kto prv
pousiloval sa hodiť na tanier peniaz pre nich. Konečne zvíťazí nápev i spev
toho, kto najviac „meče na tanier;" to často na žart a rozveselenie prítom­
ných, vždy „na žatvu" pre hudcov. Hudci pri svadbách, aspoň v okolí Drienčan,
*) Na Slovensku má každý „svoju nótu," t. j . nápev i osnovu pieseňky medzi inými
pre seba a svoj stav, vek lebo osudy najprimeranejšiu, uňho najobľúbenejšiu.. Ak
nemá, dajú mu takú druhí a spievajú čím častejšie. Lež niet na tom pochyby, že
každý sebe príhodnú vyberie a v spoločnostach spievava. Bývajú i zábavy, večierky,
kde každý „svoju nótu" začína a sbor prospieva ju za ním.
aj ďalej len z toho žnú, t. j . platení sú, čo jim svadobníci „do husiel namecú,"
t. j . tanečníci vskutku dnu do „starej Barbory," t. j . do bassy hádžu peniaze,
kedykoľvek začínajú tancovať a rozkazujú si hrať.
Visievajú v izbách ľudu zo stropu (z povale) ponad stôl zo železa kuté
štvorhranné svietniky (svetáre) — ač vytískajú jich z tohto prestolu už petro­
lejové lampy. V tulejkách týchto svietnikov a takže v krátkych sem i tam do
stien vrazených tulejkách (duté železné valčeky na vloženie sviece) horia sviece,
v tom dave svadby len mdlo a zhasínavo. Aby však mladému páru i teraz
i žatým svetla (života) neubývalo, horia pred nim v dvojramennom svietniku
sviece na stole. A veru podoba týchto svietnikov alebo aj sviec, doma liatych,
nutí mladuchu, za jejž najväčšiu cnosf pri svadbe i krem toho hanblivosť a
stydlivosť pokladaná býva, by zastierala oči. Lebo veru podoba táto nič menej
a nič viac nepredstavuje jako chlapčoka milka (amora), „tak jak ho Pán Boh
na svet dal." Za toto svetlo dávajú záslonu (zásteru), by tú podobu pred
druhými ukryli.
Po hudbe prídu pred m l a d u c h u družice a spievajú jej piesne na rozlučné s pannenstvom i s tovaryšstvom dosiaľnym dievčienskym i s domom
rodičovským; potom m l a d é m u tiež na. rozlúčku s mládenstvom. Keď mladucha rozžialila sa pri týchto zádumčivých piesničkách, začnú veselšie spievať
d r u ž b o v i , jakoby sem pre mladú bol došiel nemajúc ani sedla ani stremcny
na koni, len z koprivy koreny — a narážajú tiež na jeho skoré oženenie sa.
Mladá, mladý i družba odmieňajú sa jim koláčmi, ovocím, orechmi; ktoré
obyčajne pred sebou nachystané majú, a tanier aby nimi tak naplnený bol,
žeby nôž lebo vidlička do prostred postavená zastala a zásoba presypovala sa.
Po speve družíc dávajú obed či vlastne večeru na stôl, všetkým činom
a poriadkom jak sme to už pri začiatku svadby opísali. Vonku medzitým
i statok i pohoničov opatrili a títo už zapriahajú znovu; bo už aj rúcho ne­
vestino — periny a malovanú truhlu, v nejž háby (šatstvo) zavrené*) — na
vozy naložili. Domáci ale podarovali pohoničov pestrými šatkami, niekde
i stužkami, a pouvažovali jich koňom u hrivy na kantáre alebo volom na
rohy, kde totiž — nemajúc kone — zvlášte pre rúcho prišli na voloch.
Tam dnu po ukončenom obede a modlitbe starejšieho ešte hostia ne­
vstávajú zpoza stolov. Čože je teda? Najprv ďakuje mladý za mladú jej ro­
dičom, že mu ju vychovali a za vernú ženu dali, sľubuje pekne nažívať a
nakladať s ňou a porúča sa jim i celej novej rodine za syna a priateľa. Za
ním ďakuje a odberá sa mladá. Číta najviac sama alebo číta miesto nej družba
asi takto stereotypné veršíky:
Postojte maličko, zastavte sa ešte;
nech si voz postoji, bárs zima, na ceste;
slyšte naposledy moje ďakovanie;
pomíňa sa moje s vami prebývanie;
už dľa vôle Božej paberám sa z domu
a ruku podávam napokon každému.
*) Niekde pre rúcho či veno nevestino chodia pred začiatkom svadby. Široká čiže
rúšnica chodí preň v spolku žien a pri speve na okrášlených vozoch i statku odvezú
ho, i posteľ vopred vystelú v budúcej komore nevestinej, kam susedia prichodia
hľadiet ho — a obdivovať.
S Bohom, otče drahý, s Bohom, matko milá,
vždy od narodzenia o mňa starostlivá;
čo ste mi dobrého v živote činili,
odplatiž vám hojne Bôh, otec náš milý;
za vaše trestanie, vynaučovanie
ruky vám bozkávam na rozlučovanie.
Bratia moji drahí, sestry moje milé,
uctite rodičov vždy od tejto chvíle;
vynahradzujte jim v milej poslušnosti,
že aj o vás mnohé vystoja starosti;
znáte, že od Boha má každý dlhý vek,'
jestliby to činil na svete ktokoľvek.
Tetky moje drahé, ujčokovia moji,
za lásku ďakujem, žite vždy v pokoji.
I vám panny sestry, vám mládenci milí,
čo ste so mnou v žarte, v úprimnosti žili,
za to všetko vaše tovaryšstvo milé
nech Pan Boh popraje stastie vždy zdanie.
S Bohom, susedovia, všetko dobré žiadam,
keď od vás odchodím, inde bydlo hladám.
S Bohom, maj sa dobre i všetka rodina; —
prišla môjmu vienku poslednia hodina.
Odchodím už od vás, tu sa dobre majte
a na mňa vzdialenú nezapomínajte.
Čo bych chcela ďalej, nemôžem meškati;
voz pred domom stojí, musím naň sedati.
A tak už na ten čas Bohu vás nechávam,
majte ze sa dobre, dobru noc v am dávam!
Už iste rozplakali sa s mladou i družice i rodičia a títo ledva stačili
dcéru objat a pobozkať; bo hostia s hrmotom povstávali a poberajú sa, družba
zvolal: „hudci hrajte!" a vedie mladuchu von k vozu, na ktorý tí z novej
rodiny vysadia ju a so širokou posadajú si k nej. Na druhé vozy sadnú ktorí
môžu, a spolu s novými, „s mladou poslanými priateľmi" tvoria sprievod
mladuchin, na jehož čele zase jazdí mladý i s družbom. Neidú rovno do domu,
ale raz alebo i do tretieho rázu prebehnú dedinu na zdĺž, až konečne obráfa
oje na dvor ženíchov.
Keď mladuchu von z dediny na druhú, tretiu dedinu vezú, pripravení
sú už na to, že jich na konci domácej i každej dediny „zaretazia," t. j . mládež
tu pretiahne reťaz krížom preš cestu a nepustí sprievod, kým nevymenia si
„poctivú krásu" koláčmi, nápojom alebo peniazmi na nápoj.
Po čas vozenia mladej ženské temer nepretržene vyspevujú. Majú k tomu
príhodné, veselé prostonárodnie piesne, nie bez humoru, na pr. (pri dochádzaní
na dvor):
1. Otvárajte bránu pekne malovanú,
"Veziemc vám pannu Janíčkovi danú.
Otvárajte bránu pekne malovanú,
Nech šuhaj nezlomí pierce z tulipánu.
Otvárajte bránu pekne malovanú,
Nech sa dievča prejde vo venci poza iiu.
2. Veď sme sa nazdaly, že toto tu mesto;
čerta je to mesto, len stračacie hniezdo.
Ved sme sa nazdaly, že tu samí páni;
čerta sú to páni, len čierni cigáni.
3. Vymetaj, mamičko, vymetaj policu,
Veď ti my vezieme dobrú maškrtnícu.
Ostatne kdekoľvek v prítomnom spise piesne ľudu pripomínam a ne­
uvádzam, robím to za jedno preto, že jich je mnoho, za druhé preto, že
v Zpievankach od J. Kollára vydaných a v Sborníkoch Matice Slovenskej
nalezajú sa.
Dovezenú mladuchu skladá z voza sám mladý; ona zostupuje na pri­
chystaný k vozu a vrecom zastretý stolček, by vraj tak sypaly sa deti (ľahko
rodila) jako z vreca (z mecha). Ženích vedie si ju do domu, na jehož prahu
čakajú jich rodičia a na uvítanie podá jim matka mädu, by jim sladké bolo
spolužitie. Široká a družice vovedú mladuchu do komory, k jej tam složenému
rúchu. Ostatní hostia hrnú sa do izby, kde už domáci starejší prijíma jich
zpoza vrch stola a tých z domu mladej došlých pousadzujú i všetkým činom
tak častujú, jak opísali sme už toto posedenie a hodovanie pri tých, čo od­
tiaľto chodili pre mladú.
Hneď však jako títo príchodzí zasadli, predvedie mladuchu družba a od
neho prijíma ju p o h o n i č do prvého tanca. Právo tohto prvého tanca s do­
vezenou mladuchou jemu výlučne náleží, prečo aj za pohoničov k dovozu
mladuchy vyberaní bývajú čo prednejší údovia rodiny a muži lebo mládenci
švárni, tanečníci dobrí. Za tím potancujú si s ňou druhí tu domáci svadbiari,
až by usadili ju zase medzi mladého i družbu za stôl, kde ona vytrvá až do
konca výš podotkmitého častovania a hodovania, až by po ňom vyvolali ju
zase do tanca, kde už prvý tancuje s ňou mladý alebo i družba.
Podotknúť treba, že tance započínajú sami mužskí, a len keď takto pokrepčili si, pojímajú k sebe i tanečnice. Tancujú i pri svadbách tance roz­
ličné, najviac ale obyčajný „frišký tanec," ktorý rovná sa maďarskému čar­
dášu. Obvyklý je pri svadbách a zvlášť pri dovezení mladuchy r u č n í kovy
t a n e c , ktorý takto ide: Na prostred izby prestrú veľký r u č n í k lebo obrúsok,
na jehož kraje postavia dve horiace sviece; mladý pojme si mladú a obtancuje
ručník i sviece do kola, žatým kľaknú si na ručník medzi sviece, on z jednej,
ona z druhej strany — a pobozkajú sa; on hodí k svetáru peniaz pre hudcov.
Za nimi družba a tak druhí svadobníci volia k sebe dľa ľúbosti po tanečnici
a rovno tancujú i pobozkajú sa i tanečník peniaz hádže. Na záverku a keď
najme ženské opustily svadbu, mužskí „ihrajú od zeme."
Mladuchu však na túto noc idú „ukladať," trebárs by to i dosť pozde
vypadlo. Široká a družice posadia mladú v komore na stolec; družba peknou
rytmou požiada ju, by dala si zosňať partu i veniec. Partu zosňatú odkladá
mladucha „pre detné deti;" bo nebodaj už jej dedova sobášená bola v nej a
majú byť ešte snad sestry, snad až vnučky tej, ktorá teraz slziac rozlučuje
sa s ňou. Široká rozpletá jej vlasy a družice sprevádzajú dej žalostiacim
spevom. Veniec mladuchin a kvety z neho niekde delia medzi seba družba
i družice; čo patrí medzi najvzácnejšie dary za družbovanie i družičenie. Potom
privedie starejší ženícha do komory a pomodlí sa s nimi večerniu modlitbu.
S tým ukončujú sa obyčaje tohoto dňa.*)
6. Tretí deň svadby: zavitie, vádky, úa dom.
V stredu ráno staršia svadbica (svatka, rúšnica, široká) neide viac s družiciami, ale už s vydatými ženskými — s nevestami — do komory ku mladej.
Posadia ju zase na osudný stolec a podstrihnú jej vlasy, príhodné k tomu,
by dali začesať a sviazaf sa nazad nad tylo v kont či kontík, naňže založia
a pripevnia jej čepiec, od vlastnej lebo krstnej matky lebo od najbližšej pokrevnej k tomu podarovaný, iste čo hrdší, vždy ale hlavne v bielych barvách
shotovený. Oblečú ju do šiat, jaké popri sobášnych čo krajšie sebou priviezla.
Na to zavolajú družbu, ktorý takto z a v i t ú mladuchu vedie do izby pred
celú už shromaždenú svadbu a pripovedá i predstavuje ju asi takto:
„Milí páni svadobníci! Aj nepriateľ Boží a ľudského pokolenia, diabol,
i tejto poctivej osobe rozličné úklady činíval, aby ju o poctivosť pripraviť
mohol. Predsa ale od úkladov tohoto nepriateľa Bôh mocný ju oslobodil, tak,
že pri pannenskej čistote svoju zelenú korunu premenila v bielu túto ozdobu
na hlave. Ktorú keď pred vaše slovútne opatrnosti predvádzam, prosím, aby
ste ju ako poctivú, cnostnú, mladú nevestu a matronu prijať ráčili." —- „Hudci
hrajte!"
Hudci už hrajú a družba už zvŕta mladuchu; vyzvŕtajú sa s ňou aj
druhí svadobníci či svadbäníci či svadbiari čiže svätovia, kde jak toto slovo
vo zvyku je. Títo i tak nemajú dnes ráno iné povolanie, jako „užiť fruštik"
a potancovať si, potom rozísť sa po svojich.
Staršia svadbica ale i stými ženami, čo z a vil y, zavíjaly, čepčily,
z a č e p č i l y mladú nevestu, vedú túto, vyspevujúc a ujúkajúc na vádky, na
vádzku, na úvod do kostola. Družba ide s nimi, bo nesie zase na valaške
kôš s pečeňou a okrúhly mrváň či pletenec v dar pre pána tatíka; k čomu
mladá vďačí sa uterákom, tak jako aj čo prednejších svatov bola podarovala
ním. Vádky, nie všade prísne uvedené, záležia z prímluvy, upomínajúcej na
povinnosti manželky, a z modlitieb i požehnania kňazského; tiež ale vedú
prítomné ženy mladuchu kolom oltára na offeru. V kole svojom zavedú ju i
nazpät domov pri speve a pri rozdávaní koláčov medzi divákov, na ulici a
na stienkach popod obloky shrknutých.
Popoludní shromaždí sa svadba znovu v oboch domoch. Tí z domu
vlastních rodičov mladej nevesty dajú ohlásiť sa do domu, kam táto zavezená.
Dostanúc prípoveď berú sa zástupne a pri hudbe, na čele majúc starejšieho
a rodičov i starých rodičov nevestiných. V otvorenom dome u mladoženícha
postavil sa už na pitvore mladý pár manželský a družba pri boku mladej
drží v jednej ruke svetlo, v druhej tanier. Sem vstupujú prví rodičia, potom
bližší, tak ďalší pokrevní, príbuzní a krstní. Prví rodičia obímu a bozkajú sa
s dcérou i synom čiže zaťom, blahoželajú jim a položia donesený peňažný
*) Mladá, vraj, na znak svojej pokory a poddanosti, povinná je pri ukladaní vyzuť
mladému čižmy. Sú tu ale aj iné obrady či úkony starej ším konané vo zvyku, o nichž
náležalo by ešte prezvedief sa, jakkoli i humoristične by vypadali atajhásskomičné
boli.
dar na tanier, ktorý od päť lebo desať až do niekoľko sto zlatých ob­
sahovať môže. Za nimi starejší a každý prišlý takže oddá svoj väčší menší
peniaz. Toto je „idenie na dom"; toto sú „dary na dom." Všetko zaberie si
nevesta a hospodári si samostatne stým, čo jej takto „naskladali na dom."
Ženy slovenské bývajú rozšafnejšie od mužov a začasto vypomáha žena mu­
žovi z tohto „svojho"; začasto v núdzy dary na dom, rozmnožené úrokami
alebo opatrným kupčením, bývajú jej jediným útočišťom. Pre chudobné mladuchy a siroty v tomto výpomoc istá, ba veno hotové.
Po oddaných daroch bývajú príchodzí sväto via uhostení, a tanec i zábava
ukončí deň.
7. Štvrtý či pokoný deň svadby: idenie po vodu a hejnám;
stínanie kohúta; kaša a radostník.
Myslel bys, že už ustali v zdravkaní si a popíjaní, v jedení, pri tancoch,
zábavách i všelijakých týchto úkonoch. A ono tento pokoný deň najveselší,
naj žartovnej ši, najrozihranejší a na výjavy najrozmanitejší pri svadbách. Lud
tento ako dovedie dňom i nocou pracúvať a cestúvať, tak zvyknul, keď začne,
i veseliť sa do tej svojej dobrej vôle. Jednako pripadajú svadby to tej doby
roku, kde polnie práce, či ludia od nich odpočívajú a pracovný lud z tohto
ohľadu i žartovať i vysmievať zvyknul: „Len páni — a cigáni svadbujú sa
v lete."
Just dnes sídu sa čím včaššie na svadbu. Mladí muži preoblečú sa za
valachov, lovcov, medvedov, vlkov a čo ja viem za čo. Najžartovlivejší piestrojí sa za s l a m e n n é h o kňaza, prehodí preš plece na seba bielu ženskú
kytlu, opáše sa povrieslom, zarnaže tvár, pripraví si dlhú bradu z klkov.
Vezmú ťažalo s jarmom a na zadní koniec zabijú os k zemi naklonenú; na
túto os položia koleso vozne, tak, by jednou stranou bahrami dotýkalo sa
zeme, druhou trčalo do hora; na koleso z dola pripravia slamennú a fantastične odenú babu a proti nej z hora muža. Dvaja zapriahajú sa do jarma
alebo aj bez neho pochytia to ťažalo a pohnú sa von z domu a dvoru. Popri
nich a za nimi pohoniči plieskajú s bičmi a iní strieľajú z pištôl a z klúčov.
Za touto prípravou ide prvý družba s rozosvetleným lampášom, bárs je vo
dne; za ním kráča starý svat a v kole družíc i neviest vedú mladú nevestu,
polosviatočne odenú a v bielom čepci. Ona nesie v jednej i druhej ruke po
krčahu. Hudci a dedinskí diváci s deťmi ukončujú zástup. Takto vyndú až
za dedinu na jarok lebo na studničku, kde celá dedina čerpáva si pitnú vodu.
Ženské vyspevujú, a zvlášť túto, s narážkou na biely čepiec:
Keď som išla na vodičku briežkom,
pripadla mi moja hlávka sniežkom; —
a to sniežik taký trvajúci,
čo nezkape na horúcom slnci.
Mladucha načrie vody do krčahov a v tomže sprievode donesie do domu;
kde týmto jej prvá práca započala sa — a títo sprievodčí uviedli ju do toho:
„bude svadba za deň za dva — a práca na veky."
Už s týmto i d e n í m po vodu počali ob c h o d i ť hej nám, hoj nám,
hojná 1, h a j n a l — a kde jak ešte zovú ho. Vezú ďalej to ťažalo až tak tie
na kolese pripravené mátohy vyskakujú raz baba raz chlap do hora. Idú
napred do domu svadby z nehož mladú dostali; odtiaľ chodia po domoch
druhých svadieb, bo v dedine temer vždy odrazu viac svadieb, pri nichž vtedy
ozaj celá dedina býva na nohách; smiešajú a spoja sa pritom i s druhými
podobnými hojnalmi a navštevujú najme domy a rodičov jak družíc tak druhých
devojných a záletníc mládencov, medzi hojnalníkmi prítomných. Záletnica
družbova, ak ju len má, iste obídená nebýva. Všade potancujú si na dvore
lebo na izbe a kde dievča v dome majú, tam jich veru aj počastujú.
Už pri tomto hojnale alebo ináč šťastne vykutili a ulovili v dajednom
dvore k o h ú t a , ač gazdinky, znajúc zvyk, ukrývajú v takéto dni svoje kohúty.
Uloveného k o h ú t a idú s t í n a ť . Priviažu ho nohama na kôl do zeme vra­
zený ; sudca prečíta výrok celou spoločnosťou nad ním sťa nad zločincom
vynesený; slamenný kňaz urobí nad ním hókus, pokus; kat šabľou lebo iným
nástrojom zroní mu hlavu; ale to často hlava utrápená, bo niektorí samopaš­
níci zaväzujú pri tom oči katovi alebo i viacerí so zaviazanýma očima pokúšajú
sa o to. Kohúta dajú si potom usmažiť bud v dome svadby bud inde a nie­
kedy v tom istom dome, kde ulovili ho. Zde gazdinka len prezrie slinku obydy
nad poznatým kohútom a urobí jim po vôli a vďačne; iste má devojnú,
jejž záletník medzi veselými; no a na to už len zaslúži odsanovať i kohúta.
Starej ši povinný je vždy za stolom sedieť. Ale stalo sa už i po predošlé
dni, stáva sa najme na tento pokoný deň, že niekam odíde. Jeho opustené
miesto nestačilo vychladnúť, už postavia naň snopok zo strechy alebo na
spech ukrútený a za starejšieho priodený, so širákom na hlave. Pred mátožkou takéhoto slamenného starejšieho vystrájajú už teraz všelijaké žarty. Za­
strčia mu pípku do slamennej huby, ponúkajú dohánom, ponúkajú už teraz
oni nápojom, ukloňkujú sa mu, a čo ja viem jaké smiechy a vtipky robia.
Dojdeli skutočný starejší, nechcú tohto na miesto pripustiť, že však oni majú
starejšieho, a má tento niekedy dosť biedy s veselou chasou, podčím snopok
odhodí a zasadne, by mu zase všetko poslušné bolo a stalo sa nejaké utíšenie.
Deň však míňa sa a konečne nádobno posledníraz shromaždit sa celej
svadbe: schodia sa tedy, aj zváči svádzejú milých svatov a svatky, svadbiarov
i svadbiarky, svadobníkov i svadobnice. Čo kto príde, každého dnes uvítajú
nejak i všelijak žartovne. Najobyčajnejšie m u ž s k ý c h h o l i ť t. j . chlapa po­
sadia na stolec a holič nejakým drevkom robí, akoby mu holil tvár, — a tu
ti mu ju sadzou alebo čím zamaže a podajednoho i n'a celú maškaru premení;
ž e n s k é p o d k ú v a ť t. j . žena podvihne nôžku, prestrojený kováč udrie jej
kladivkom na pätu. Alebo i títo príchodzí sami pripovedujú sa žartovne na
pr. za koscov, žatviarov, žnice, robotnice, mlatcov, drotárov, obločiarov a t. ď.
A tu jednajú sa s prítomnými, zač by jich prijali do roboty, alebo naopak
prišli hľadajú takých a takých robotníkov a prítomní odpovedajú, že robiť
nezvykli, len veseliť sa, aby tedy i oni zaveselili sa s nimi. Nuž i veselia sa
do tej dobrej vôle a tu jim býva to opravdové v e s e l i e , jak ináč svadbu i
v e s e l í m zovú.
Domáci ale usadia konečne všetkých svojich pozvaných za stoly. „Obed",
ten pokoný dávajú taký, jaký bol i ten prvý. Pri tomto obede býva obyčajne
sbierka „na hospodára" t. j . pre hospodára skladajú peniaze na vynähradu
útrov jeho, len že to vynáhrada chatrná. Viac toho po čas svadby naskladali
a nadávali hudcom, ktorí obyčajne prichodia na svadby húst len za to, čo od
svadobníkov dostanú, tak že domáci hospodár krem chovy nemá s nimi žiad­
nych útrov. Rovne malé sbierky pred tým už učinené boly to niekde i na
kostol, to isté pre mendíčkov, ktorí boli prišli zaspievať pred stolujúcimi:
„Jak pekne jest v svatém stavu manželském žít, kdyžto pravou milostí srdce
horí" a t. ď.
Pri konci obedu dajú samy kuchárky na stôl k a š u žltú prosenú, na
husto uvarenú. Jedna z nich uviaže a ukrutí si jednu ruku, jakoby jej po­
ranená bola, do druhej vezme varešku. Hovorí, že pri varení tolikých jedál
popálila lebo že oparila sa; prosí teda, žeby jej niečo podarovali na vystráhenie popáleniny. Žartujú s ňou: „nedáme, nemáme"; „nedáme, kaša vám
prismudla, horká je, nepomädovaly ste ju" a t. ď. Lež hádžu jej na varešku
po krajciari po dva, ktoré ona tou obviazanou rukou zrezka bere a do vrecka
odkladá, zapomínajúc cele na popáleninu — no, iste nepopálenú ani neoparenú. Takto ale skutkom zaplatili i za pokonú kašu; porekadlom vravia,
keď dakto opil sa na svadbe lebo ináč zle obišiel, že ten „zaplatil za kašu."
Na pokon však r a d o s t n í k položili na stôl pred starejšieho. Sú to
koláče: kúchne, lekvárniky, mrváň, kvaky a jablká nakopené. Zvlášte jablká
b o s m a n k y (slavische Renette) dávajú v hornom Gemeri na radostník; vo
Velhonte k o n č i a r k y , jablká to veľké, podlhovaté, kuželovité. Starejší počíta
bedlivé hlavy svojich, aby ani jedna nezchybla z pozvaných na svadbu. Krája
a delí teraz tak, by každému z každého druhu koláčov i z jabĺk došlo sa.
Radostník donáša mladucha sebou kam vydáva sa alebo posielajú ho v tento
deň za ňou; jako to rovný radostník darom posielajú aj z domu ženícha
tatam k podeleniu, odkiaľ si mladuchu sem priviezli. Pri rozdelení radostníka
zaklope starejší na utíšenie a hovorí:
„I počúvajte že ma ešte málo, všetko moje svadobné shromaždenie!
Pekná a chvalitebná vec je, že vedľa môjho napomínania tak pekne držali
ste sa, jako dietky jednoho otca. Z toho teším sa a prajem, aby tú zameš­
kanú silu, prácu a trovy, ktoré ste vynaložili, sám Pán Boh ráčil vynahradiť.
A že každý do svojho príbytku navrátiť sa máme, nie bez znaku, v jakom
kraji a kde sme boli: 'teda vám z tejto ratolesti alebo z tohto radostníka
každému chcem udeliť, by ste mohli, jako tí dvanásti k spatreniu zeme Kananejskej vyslaní, navrátiť sa k svojím s darmi a jich obveseliť. Jestliby ne­
došlo sa z neho každému, tak jak by si žiadal, nech za to nebanuje. Za
vaše tohto hospodára obveselovanie a s ním meškanie sa uctive vám ďakujem.
Jestliže som vám nemohol všetkým, jak slušalo slúžiť, odpytujem každého.
A keď prímete z tejto ratolesti alebo z tohto radostníka, všetkých svobodne
do príbytkov jejích prepúšťam, a jako hlava tejto svadby aj vašich domácich
pozdravujem."
Na veselie prišli s radostníkom tajdú, — keď si potom ešte trocha potancujú a dakujúc za pozvanie od domácich poodberajú sa.
Jako u majetnejších predlžuje sa svadba do piateho i šiesteho dňa, ač
zriedka, tak častejšie stáva sa u druhých, že dobu svadby zkráťa si na dva
dni. Ale z obradov a zvykov opísaných nevypustia a neopustia nič. Trovy uľavujú
si jednodruhému tým, že nielen dary vopred prinášajú a hudbu si platia; ale
dávajú z krčmy nosiť aj nápoj na svoje účty. Účty tieto drží potom s nimi
starejší a donesie do poriadku všetko, by nič nezostalo nezaplatené a ne­
vyrovnané
8. Prvá nedeta po svadbe.
Vydaná nesmie z domu nikam, ani len do susedov, do prvej nedele po
svadbe; aby privykala na novej hospode. Jej prvé idenie je ale do chrámu.
Oblečie sa čím sviatočnejšie a vezme čím krajší čepiec. S ňou ide dajedna
nevesta z novej rodiny k tomu zvlášť povolaná a (u evanjelikov) vedie ju
celým chrámom okolo oltára, naňže položia offera a idú sadnúť si medzi
sebe rovné mladé nevesty.
Príduc z chrámu, ide už teraz k vlastním rodičom, v spoločnosti ženícha
a nových rodičov (tesť a testiná, svokor a svokruša, otec či apo a mamuška,
mamuša) i tej, ktorá uviedla ju do chrámu. Tu pripravený je obed pre nich
a pre niektorých rodinných i krstných zo stránky domácich. Vždy však málo
jich býva a len pri tichom stolovaní, popíjaní a zdravkaní si utvrdzujú medzi
sebou nové príbuzenstvo a priateľstvo. — Prišli s mladou svokor a svokra
na vzájom pozvú jej rodičov podobne na prvú návštevu a za hosťov k budúcej
nedeli lebo k blízkemu sviatku.
Poverečné zvyky
zachovávajú a povrávajú si*) vzhľadom k ženbám a výdajom tieto:
Odkiaľ v jaseň divé husy letia ponad dom, v fiomž devojnú majú: z tej
strany prídu o nedlho vohlačia do domu. — Vohlačom upeč kohúta: by zase
prišli. — Prvýraz na jar počujúc dievča kukučku, volá: Kukulienka, koľko mi
rokov dáš, kým pôjdem na sobáš? Koľkoraz na to kukučka zakuká, o toľko
rokov dievča vydá sa. — Neidú-li vohlačia, trhaj dobnímyseľ: aby šuhaj prišiel.
— Žeby dievčatá vydávaly sa: nech z Matky Božej (zo sochy Panny Marie,
lebo zo zábradlia pri nej) odlúpa si drevko, vložia do lúhu a tým umývajú
sa; tiež: nech umývajú sa vodou, ktorou horúci z pece vysadený chlieb pošúchaly. — Deva, ktorá dlho vydat sa nemôže, nech ide do troch kostolov,
troch soľných skladov a do troch krčiem, odštiepi si všade z dvier po triesočke,
uvarí jich v hrnčíčku, umyje sa tou vodou na chodníku, kade chodieva ten,
kohoby rada mať za muža, potom vyleje všetko na chodník: ak tento, lebo
aj druhý cez túto počareninu (porobeninu) prejde, nuž si ju vezme. — Vdova
lebo i dievka, chceli vydat sa za muža. jemuž just žena umrela, nech sadne si
rýchlo na moždiar, keoľ tejto mŕtvej prvýraz vyzváňať začnú a nepohne sa
z neho, kým vyzváňajú: skôr neskôr príde si ten vdovec po ňu. — Ktoré
dievča jednou nohou obutou, druhou bosou chodí: koľkoraz kročí tou bosou,
*) P o v r á v a j ú si, v r a v i a a s p o m í n a j ú m e d z i sebou, hovorím preto, zo mnoho
povery a čary skutkom nerobia, len tak slovom si pripomínajú, že to veru tak a tak
splní sa; ba často i len žartujú s tým; ale zasa dosť aj skutkom očarujú, druhému
p o r o b i ť hladia, chcú, domnievajú sa. Ba mnohé povery sú vlastne len zvyky od
dedov prijaté.
za toľko rokov nevydá sa. — Sobáš pri splni (pri plňmesiaci): šťastné man­
želstvo ; dážď pri sobáši: bohaté a plodné manželstvo znamená. — Idúcim na
sobáš, prihodili sa čo protivného: to nešťastie značí. — Keď mladucha ide
na sobáš a sňah padne jej na veniec: to mrcha manželstvo; ak dážď padá:
rada myšky oblizovala, ale manželstvo dobré bude; ak since svieti: dobre
hrnce umývala. — Keď prichodia venčiari pýtať k sobášu, nech mladucha
hladí zazreť mladého nejakou škulinkou (škárou) z komôrky, prv lež by ju
on zazrel: bude nad ním vrchovať. — Mladucha idúca na sobáš, vloží si kus
koláča pod pazuchu; idúc od sobáša, dá ho teplý zjesť tej paničke lebo vdove,
ktorej skorý vydaj praje: a táto istenky vydá sa za koho toho. — Pred so­
bášom mladý zať i mladucha nech položia každý svoj peniaz pod prah domu:
čí peniaz by do rána zkapal, ten z nich prv umre. — Kým mŕtvemu vyzvá­
ňajú, abo kým v cintoríne jama otvorená (mrtvý do nej nezahrabaný): nedaj
sobášiť sa, ba ani nehni sa k sobášu. — Mladoženísi pred oltárom nech
spolustanú si čím najbližšie: aby zlé pomedzi nich preletieť nemohlo. — Pri
sobáši hladí mladucha pristúpiť nohu mladému zaťovi: aby ona v dome klobúk
na hlave nosila t. j . rozkazovala. — Mladucha, sadajúca do stolice po čas
sobáša, koľko prstov si prisadne: za toľko rokov nebude mať žiadnych detí.
— Nevesta nech dobre opatruje svoj sobášny veniec: bo ak niečo stratí sa
z neho, potratí ona lásku mužovu. — Osobášená pozoruje, by jej sobášny
veniec nedostal sa planému človeku do rúk: bo tento rozdelí ho na dve polo­
vice, jednu na jedon, druhú na druhý breh vody zákope a manželia rozdvojo­
vať sa budú. — Do rúcha mladuchinho zaši čiapočku: keď chceš by chlapčoka; čepčok: keď chceš by dcérečku na prvé porodila. — Nožík, ihlu nikda
nedávajú do daru rúcha: by manželia nevadievali sa. — Piúcho nevestino
nedovoľ zkladať z voza inému, kreme niekomu z jej rodiny: aby mladá ne­
zabúdala na svoju rodinu. — Mladucha v novom príbytku svojom hneď jak
prvýraz ide do izby, chytí sa jednou rukou pece alebo ohreje si dlane na
plameni ohniska: aby v dome privykala; Toto isté robí aj služobná čeľaď,
lebo ktokoľvek prvýraz vstupuje do príbytku, v ňomž dlhšie má sdržovať sa.
— Ak hrniec, panvica lebo mysa na zem padne a roztrepe sa, po čas hotovenia a varenia jedál: to nešťastie pre manželov. — Ak pri stole prevrhne
a vyleje sa pohár s nápojom alebo i polievka na mladožeuíchov: čakaj do
roka proroka. — Prvý kus mäsa, na ktorý mladý zať pri stole mieri vidličkou,
nech uchytí si mladucha: bude mať prednosť v domc^ pred ním. — Pri ktorej
svadbe svadbiari povadia sa: to manželstvo zvadlivé bude. — Keď na svadbe
sviece smutno horia: daktorý z mladoženíchov o krátky čas umre. — V prvú
noc polož do perín mladej nevesty trocha mädu a peniaz: by mladí vždy
radi videli sa a peniaze mali. — V prvú noc, kto z mladoženíchov prvý zaspí:
prv umrie. — Keď mladých majú ukladať, pováľajú chlapca po odpravenej
posteli: by prvorodzenča bolo mužského rodu. — Mladá nevesta ráno po
prvej noci má darovať mladému košeľu a podať mu ju, pozovúc si ho pekne
na meno: „Na ti Janko košeľu!": bo ktorá žena nezovie si muža pekne na
meno, ten bude i po smrti von chodiť, kým nepozvala by potom toho von
chodiaceho pekne na meno. — Nevesta by dlho nemala dietok: zamknutú
zámku (kladku) hádže do studne pred svojim sobášom, alebo chrbtom k reb-
ríku lebo ku schodom obrátená, kolko stupňov hore vykročí, za tolko rokov
rodiť nebude. — Koľko prstov pri sobáši prisadne si alebo pri prvej práci
v novom dome koľko prstmi niečo chytí a robiť začne: toľko dietok chce
mat nevesta. — Koľko čepcov položí si mladá v sobášny deň na hlavu: toľko
mužov mať-bude za svojho života.— Keď žena muža čepcom ubije: kým ten
žií bude, samé nešťastie naňho poletí. — Nedobre je ženiť sa po druhý, tretí
raz: bo prvá žena od Boha, druhá už len od ľudí a tretia od diabla. Podobne:
prvá žena ako pes: verná, čo ju aj ubiješ, vráti sa k tebe; druhá ako myš:
hľadí všetko vynosiť z domu, a čo nevynosí, pohryzie; tretia ako mačka:
zrovna ti vydriape oči, trebárs vtedy, keď by si ju hladkal, šiel jej po srsti
(nie proti.srsti) t. j . robil jej po vôli, %
•
T
1 a n c e.
Dôkladnejší opis tancov ľudu ponehávam tanečníkom, ktoríby zpôsob
a pohyby i posunky tančenia určitejšie, pravdivejšie a tak i spochopnejšie
znázorniť umeli, nežli ten, kto do tohto umenia nepúšťal sa. Len čo zvyčaj­
ného pri tancoch a o tancoch ľudu znám, to pripojujem ku tomuto a predo­
šlým oddielom, preto že tance obvyklé sú pri krsteniach, pri svadbách a pri
mládeži, ked táto usporaduje jich v krčmách lebo i na svobodných priestran­
stvách v jaseň, vo fašaugy aj inokedy, kde starší dívajú sa na to a dozor
vedú, a niekedy poskočia si i sami. Poznamenávam i to, že tance započína
kolo mužských a len potom ked mužskí sami potancovali si, volajú, ba dosť
komične zakývnu prstom ku sebe tanečnice abo i zahvizdnú na prste na ne­
jednu. Výraz t a n e c a t a n c o v a ť zdá sa mi byť novejšieho pôvodu. Lud
hovorí radšej: točiť sa, v y k r ú c a ť sa, k r e p č i ť , p o k r e s k á v a ť (t. j .
vlastne podkovkami sbíjať), v r t i ť sa, s vi j ať sa; ač vzťahujú sa tieto a
podobné výrazy i na zvláštne pohyby v tanci. Najdávnejší a ešte dosial uží­
vaný výraz o tanci vidí sa mi byť to: i hrať, i h r ani e, i hra. Naň poukazujú
piesničky: „Teraz som sa r o z i h r a l a , teraz že mi hrajte; keď si sadnem
pod praslicu, pokoj že mi dajte." — „Sviečky horia, dievky stoja, a nevesty
i h r ä j ú, bo tie mužov tu majú." Totiž dievky bez tanečníka stoja a n e i h r a j ú
t. j . netancujú; podčím nevesty i h r aj ú t. j . tancujú; bo tieto tu majúc prí­
tomných mužov, majú i ktoby jich do ihry zaviedol. Pieseňka tedy táto po­
ukazuje spolu na ten zvyk, ktorýiBartholomaeides pripomína, i ja ho zkušujem,
že totiž kde ženáči tancujú, tam aby každý predovšetkým a najviac so svojou
tancoval, druhé ženy veru len zriedka, i to obyčajne len z rodiny, do ihry
či do tanca zaviedol, ináč dosť nepríjemností mat môže. Čo Ladyslav Bartholomaeides v diele „N o t i t i a C o m i t a t u s Gö m ö r i e n s i s " , vydanom v Levoči
1806—1808, na str. 450 pripomína, to po dnes aspoň moja zkúšenosť po­
tvrdzuje, že totiž ľud náš nezná tancov od druhých národov prevzatých n. pr.
valčík, lebo polku, lebo kadrillu a že tieto a iné tance kreme u vzdelanejších
obľúbené sú. Má však ľud svoje vlastnie a to hlas i pohyby zvierat alebo
hospodárske zamcstknanie napodobujúce tance, no i hry; má i krem tohto
povahe, mravu a duchu svojmu primerané zábavy a ihry. Zábavy a hry inde
opisujem; ihry či tance jak znám, tak pripomínam:
1. Najpospolitejší a najčastejší je už len ten jednoducho a zvláštne tancom
nazvaný i friškým t. j . b y s t r ý m , r e z k ý m t a n c o m od ľudu menovaný.
Započínajú ho parobci alebo mladí ženáči tak, že sami v kolo do taktu točia
sa, nohy nadvihujú a po sárach čížem udierajú sa dlauma a pokreskávajú,'
čiže postaviac sa na palce podkovami a pätami sbíjajú. Tanečnice stoja za
ten čas okolo. I tá, ktorú do tanca zavedú, napred len sama tvárou k taneč­
níkovi obrátená a uberúc do prstov šaty poniže pása alebo podoprúc rukama
boky, „cifruje" t. j . udvihuje nohy dla taktu hudby a otáča sa okolo seba,
vždy v obvode kruhovom pred tanečníkom. Skoro však pochytajú sa clo párov
a zvŕtajú, vykrúcajú sa alebo „natriasajú sa" na jednom mieste alebo spolu
vedú kolo do obvodu. Pri tomto tanci radi sprevádzajú hudbu spevom svojim
a výkrikmi „hajahaj" „ujuju!" —
2. R u č n í k o v ý t a n e c , spolu s predošlým spomenul som už výš pri
dovoze mladuchy a tento tam i opísal.
3. E á č e r o v ý t a n e c : prvý tanečník predstavuje káčera, za ním je
celý rad tanečníkov i tanečníc kolo pása lebo za šaty nachytaných. Káčer
vodí túto reťaz za sebou v pravo, v ľavo kriviciami, a snaží sa uderiť ostatnieho ručníckom spleteným. Uderený vystupuje z tanca; akby ale zmocnil sa
mu ručníka, bez toho žeby úder dostal, zaujme on predvoditeľstvo.
4. K o h ú t o v ý t a n e c : hlasy i skoky kohúta pri ňom napodobujú a
obratne kláta sa z boka na bok.
5. Makový či s t u p k o v ý t a n ее: tanečníci i tanečnice predstavujú
sejbu, pletie, sbieranie, drvenie i jedenie maku posunkami aj hlasom.
6. L o p a t k o v ý t a n e c : tancujúci drevenými lopatkami tlapkajú i na
vzájem voľne udierajú sa dla taktu hudby.
7. S t r a š i a k : muž a žena opakovane tancujú ho proti sebe v páre;
chytia sa okolo drieku, zvrtnú sa, pustia sa, rukama veselo zatľapkajú, ku
koncu zadupkajú nohama a hrozia jednodruhému očima i ukazovacíma prstama.
Všetko to pod krátkym primeraného obsahu i taktu spevom, n. pr.:
Bozkaj že ma, pištok zlatý,
zaplatím ti tri dukáty.
Pobozkáš? — „Nie veru!"
Hromy v teba zaperú!
8. K a l a m a j k a či k o l o m e j k a v Zp. d. II. str. 87, 49. pripomenutá,
čoby bola, dosiaľ nevidel som.
9. O džem e. Bude bez pochyby najnárodnejšia a v pravde i h r a Slo­
vákov. Povedia i odzemok: v Gemeri hovoria tiež: „ p o z a b u č k y " t a n c o ­
vať, h a j d u h o v a ť , h a j d ú c k y tanec. Ihrajú ho len mužskí, bez tanečníc,
a najviac pri gajdách. Najprv boky rukama podoprúc a jako jedle vystretí
voľno prepletajú nohami v kolo; skoro jednu nohu napred vystrú, súčasne
podoprúc sa na >irsty druhou nohou zohnutou, vždy ešte celé telo držiac do
hora; žatým uhnú sa nohama k zemi a len driek majúc pevno vystretý od­
b í j a j ú od zeme t. j . opierajú celú ťarchu tela na prsty jednej nohy, druhú
nohu odrážajú a vydvihujú od podlahy to prstami to pätou do hora; pochytia
pri tom valašky lebo vatrále a nimi to pomedzi nohy prepletajú, to ponad
hlavy jich zvŕtajú i všelijak hneď za jedon, hneď za druhý koniec zachytá-
vajú; potom tiež skáču ccJým telom do hora, a kde v izbách Videl som jich
tancovať, doskakovali až do povaly a udierali dlaňami na hrady (trámy) alebo
chytali sa o ne; až zase prihnuli sa k zemi, a tlieskali rukami i na podlahu,
jakoby nebe so zemou a zem s nebom spojovať chceli. Hlavní pohyb či chod
ihrajúcich ide do obvodu okolo, do kola; ale hned v klbko a jako k stredo­
bodu shrknú sa a zase hýbu sa a chodia v obvod jako kolo stredobodu.
Pri výskokoch do hora tlieskajú tiež dlaňami, ktorí v rukách valašky lebo
vatrále nemajú. Často tiež, vstrčiac jedon skrčený prst alebo dva prsty vystreté
do úst, zahvizdnú. Niektorí l á m u k o l e s á t. j . dol hlavou, oprúc sa oboma
rukama o zem, prehodia sa v koleso a stanú zase na nohy.
Najobyčajnejše prespevy pri ihre od z e m e sú tieto:
1. Vykopau
zeme sa
ký je
čo sa
rcťkev,
netkeu;
to čert za motyka,
zeme nedotýka!?
2. Štyry kozy piaty cap —
kto vyskočí, to je chlap.
Ja som taký zurvalec,
čo vyskočí na palec.
3. Poza bučky poza peň,
Honiu som ju celý deň;
dohonieh ju pri bučku,
vzach jej prsteň, obrúčku.
4. Poza bučky, poza pňa,
Neboj sa ty dievča mňa.
„Jak že sa ťa mám báti,
ešte nevieš skákati?!"
Andrej Sladkovič vo svojom Detvanovi (Nitra. Ročník V. 1853. str.
19—21) takto opisuje túto ihru „do s k o k u " valachov na Polane:
Mladí kozia naduchujú,
A rad po rade piskor chytajú,
A od zeme sa do skoku dajú,
A šuhajsky hajduchujú.
Hneď ich máš v klbku, hore rukami,
Hneď, jak strela, hor vyskočia,
Zas prepletajú bystro nohami,
Sem tam, oddychujúc, bočia;
Zase sa uhnú a valaškami
Zavrtia v prstoch troch nad hlavami,
Zahvizdnú na prste malom;
A zas valaškou popod kolená
Prepletá chasa milošialená
S radostným svojim zápalom.
Netrpelivý gajdoš zanôti
Tú „štyry kozy piaty cap!"
Gajdy druhému do hrsti sotí:
Ej, tyže brat, už huk si lap!
A hybaj! skočí do prostred kola,
Kadosť zajasá okom sokola,
Až zem pod ním podunieva,
Okolo kola kolesá láme,
A piesne bystrým valachom známe,
Len sa tak ozýva, spieva.
AvtomMartinko....
S prvým skokom huňku zhodí,
S druhým skokom si širáčik prihne,
S tretím opašťok nový podvihne:
Naj prú volným skokom chodí;
Zrazu sa uhne, hor sa vyšvihne,
A tak do troch vrhov skočí,
Po štvrtý raz sa k pažiti prihne,
Zavrtí sa a zatočí:
Na prstách nohy zase sa vystrie,
Klobúk pritisne na oči bystré
A voľno si poskacuje;
A všelijako od výmyslu sveta
Valaškou medzi nohy prepletá
A nad hlavou prekračuje:
A zas sa uhne, valašku vrhne,
Chmatne za koniec poriská,
Rukou žilnatou nad hlavu trhne,
Sekerka v povetrí blíska —
On sa zakrútne dvaraz okolo, —
A, sčaby ináč bolo nebolo, |
Už obušťok drží v hrsti; —
A zase volno si poskacuje,
A valašku si len prekračuje
Pomedzi obratné prsty.
-
IV.
Život rodinný, domáci a pospolitý.
P o c t i v é t. j . sobášené, zákonne uzavrené m a n ž e l s t v o je základom
a rodištom — dla pochopu a mravu ľudu nášho — tiež p o c t i v e j r o d i n y ,
p o c t i v ý c h synov a dcér. Deti nemanželsk'é alebo z tak nazvaného ne­
p o c t i v é h o (nesobášeného) manželstva pošle sú tiež d e t i n e p o c t i v é .
Výraz divého manželstva o nesobášených, ale manželský spolužijúcich lud
slovenský nezná. On hovorí o takýchto, že žijú spolu na vieru, na v e r u
t. j . na sľub či dla sľubu sebe daného, bo viera znamená v reči ľudu i sľub;
alebo že teda medzi sebou vykonali len veru, s v e r i l i sa, či soddali sa
pred oddavačom a pýtačom, jak tieto s dá vánky, pytačky, p r s t e n k y
opísali sme si vyššie. Ostatne takéto spolužitie a s o b r a n i e sa na v i e r u
prazriedka nachodí miesta, i to najviac len pre najnovšie civilne prekážky a
v nádeji skorého možného sobáša, ktorý pravidelne potom i hľadajú.
Ale už, jak na základe poctivých manželstiev a v poctivej rodine rodiňajú sa, vypíšem. Rad u ľudu známej p o k r e v n o s t i je, vkmenu: dedo
a dedova, s t a r ý o t e c a s t a r á mať, o t e c a mať alebo naň o a ňaňa,
tiež t a t o , t a t k o a m a t e r , mamička, syn a d c é r a (dievka), v n u k a
33
vnučka, p r a v n u k a p r a v n u č k a čiže tak rečené d e t n é d e t i ; v rato­
lestiach : otcov brat je deťom strýk, strýko, s t r ý č i k , matkin brat jim
je ujec, ujčok; otcova sestra jim je s t r y n á a matkina sestra u j č i n á ;
v Gemeri ale i strýka i ujčoka volajú si len jedným menom báť a, báčo
alebo i b á č i k a strynú i ujčinú naň a, ňaňka, ň a n i e k a , ň a n i e š k a ,
alebo i t e t k a ; synovia od dvoch bratov pochádzajúci sú medzi sebou bra­
t r a n c i , b r a t i n á c i , b r a t o v c i ; od dvoch sestár sú to s e s t r e n c i ; dcéry
od dvoch bratov i sestier pochodiace sú medzi sebou s e s t e r n i c e ; tamtí
synovia sú jim b r a t r a n c i a tieto jim tiež s e s t e r n i c e ; strýkovia, ujčokovia, stryné a ujčiné volajú dietky od jejich bratov a sestár pošle: môj
b r a t o v e c, môj s e s t r e n e c , moja b r a t o v a , moja s e s t r i n a alebo bratov
syn, sestrin syn, bratova dievka, sestrina dievka. — Rad a rozvetvia prí­
b u z n o s t i má ša takto: rodičia sobravšieho sa mladého páru sú medzi sebou
svokrovia, oslovujú sa ale na vzájom otec, apo, mať, m a m o ; rovne
vzhľadom k ženíchovi a mladuche sú títo rodičia s v o k o r a s v o k r a čiže
t e s t a t e s t i n á, v Gemeri apoš a mamoša, mam oska, mladoženísi jim
zať a n e v e s t a , ale zoči v oči oslovujú sa vždy nežne menami o t e c a mať
(mati), apo a mamo, syn a d i e v k a ; tak tiež starších po rodičoch rodin­
ných považujú si mladoženísi vzájomne za strýkov, ujčokov či báťov, baťuškov
a za stryné i ujčiné čiže tetky a ňaňky; bratia a sestry, bratranci a sester­
nice ženíchove jeho mladuche, a na vzájem mladuchine ženíchovi stanú sa
š v a g r o v i a a š v a g r i n é či lepšie by bolo rečeno s v a k r v i a a s v a k r v i c e
i s v a k r v i n é , bo tu význam i pôvod slova je ten, že muž pokrevných svojej
ženy a žena pokrevných svojho muža uznáva a prijíma za svoju krv a pokrevnosť a takto svakrujú, svakrvujú sa potom do kola a kolena i bratrancov
a sestreniec, ba i do ďalšieho a širšieho ešte š v a g r o v s t v a či s v a k r v s t v a .
I názov rodičov s v o k o r a s v o k r a či s v o k r u š a svo k r u š a od tohto
uznávania za svoju krv či pokrevnosf pochodí. Zhusta je tiež užívaný názov
svák, s v á č i k a svákov á, s v á č i n k á , a dávaný býva starším v rodine;
platiac začasto za tolko čo strýk, ujčok, stryná, ujčiná a vlastne ženích
strýctvo i ujčinstvo svojej mladej ženy, táto rovné jeho pokrvenstvo uznáva
za svákov a sváčky. — Otčimstvo a macošstvo v rodine za nešťastie pokla­
dajú a rovne i sirotstvo. Na to poukazujú pohovorky: otčim — ncnačim (ne­
treba je, nechcem ho); macocha — čertov bič, — psia knocha, — psia noha, Щ
psia socha; sirota nevolná, ale sebevoľná.
Rodina celá je sebe s voj e ť, hromadne vzato a rozumeno všetko a
každého koho po krvi i príbuznosti za svojho pokladáme. A r o d i ň a j ú sa
takto v široké a daleké kolo pokrevnosti, svakrvsta a príbuznosti, že začasto
je ťažko i vyhádať a vyhútať jak a po kom je kto komu r o d i n a , v r o d i n e .
Súc raz na reči o tomto s mojou slúžkou, opýtal som sa jej konečne: Nuž,
povedz že mi, jaká ti je to rodina? „A veru je ona mojej matkinej sestry od
mamošky sestre dievkina dievka (dcérina dcéra)!" odvetila mi bez zaseknutia
sa v mysli i reči svojej. Rozumej však, kto môžeš. Bolo to takto : Jej matka
rodom z Potoka mala sestru na Hrušove vydanú, táto jej matkina sestra
mala dalej tamže svokru (testinú) a táto svokra sestra a až táto poslednia
dcéru v Ostranoch vydanú a táto zasa tamže tú dievkinu dievku; nuž moja
P. Dobšinský: Obyčaje a zvyky ludu sloven.
3
milá slúžka bola u tejto najpokonejšej, jako u svojej rodiny, opáčiť t. j . na­
vštíviť, či jej maličká dcéruška má sa dobre. — Keď ale sami nevedia si
vysvetliť jako je kto komu rodina a predsa rodiňajú sa, povedia a vtipkujú
o tom: „Dotkla sa žihlava (pŕhlava) plota, nuž taká sme my rodina." Alebo:
„po Adamovi a po Eve sme my rodina."
Zároveň s rodinou a svakrovstvom stojí v úcte d u c h o v n é k m o t r o v s t v o
či komovstvo, kde sú si k m o t r o v i a a kmotry, k r s t n í a k r s t n é . Vždy
oslovujú sa: pane kmotre, pani kmotra, —• a deti svojim krstným rodičom
vravia: pán krstný (otec), pani krstná (mať); vyslovujúc ale bez t: krsný,
krsná, krsní rodičia, ktorý poslední výraz zdá sa poukazovať na svoj predkresťanský pôvod.
Nuž ale. kde sú si raz rodina a krsní, tam chráň Boh jednodruhého
zapret a neuznávať, nectiť ako rodinu. Vzájomnými návštevami udržujú „zná­
mosť a priateľstvo." Zvlášte pri výročitých slávnostiach posielajú i prinášajú
malučkým v rodine dary a kupujú na výročité trhy jarmočné. Chodievajú si
vypomáhať pri väčších prácach poľních. Stavia-li kto dom lebo iný budinok,
rodina dáva povozy i príručnú prácu. Rodina za rodinu povstáva často nielen
právo hájiť, ale krivdu brániť a škodu pomstiť. Kdo kde má koho toho z ro­
diny lebo z kmotrovstva, netreba obzerať sa mu o obhajca už či má pravdu
či nie; zastanú ho, vyhovárajú ho, brána ho, prichráňa i jeho veci.
Nazrime však do domov rodín pospolitých a poďme tatam rovno zo
svadby či už po svadbe, ktorú pripravili rodičia mladému páru, jak v predoddieli vypísano.
Mladí sobravší sa manželia započínajú domáci život len tak obmedzený
a podriadený jak deti, synovia a dcéry. Ženáč síce zná už polnie práce, chodí
i po furmanke; ale delá všetko len po rozkazoch otcových alebo matkiných,
kde táto ako ovdovela riadi dom. Od nevesty vyhľadávajú, aby bola vzorom
pokory a podriadenosti; delá len to, čo jej svokruša náručí. Jedine s venom,
naskladaným na dom, sama si šafári, pod dozorom a s poradou starších.
Hlavné práce ženské: šiť, variť a piecť priúča i doúča sa tuná pri svokruši,
často dosť pozde a na svoju škodu i nesnádzu, keď pri včasnej smrti svokruše nezbehlá prejíma správu variva a pečiva.
Otec a mať nijak nepúšťajú z rúk veslo vlády a správy domácej, ani
pri dospelosti ženatých dietok. Jako takých menujú i oslovujú jich: ten
gazda, tá g a z d i n á ; h o s p o d á r a h o s p o d á r k a . Otec „nosí klobúk na
hlave;" v skutku on drží klobúk na hlave v izbe, podčím synovia a služob­
níci povinní složiť ho z hlavy, vstúpac do izby; ale to znamená, že on rozkazovatel, „kazár v dome." V jeho moci a správe je pole, stodola a almária
za stolom (skryňka) s písmami, knihami a peňazmi. On vymeruje práce zvlášť
mužským členom domu. — Matka má v rukách komoru a jej skryne, v nich
strovu, šat a pradivo; pečie, varí a dáva na stôl i chová celú čeľaď; ženské
roboty ona vymeruje a spravuje, pracuje i sama. Jesú domy, kde takto pod
správou starého otca a starej matere žijú synovia a nevesty s deťmi a detnými deťmi. Otec by musel stať sa telesne, duševne neschopným, nemocným,
akby vláda domu mala preist ešte za jeho živobytia do rúk najstaršieho alebo
jediného syna. I príliš vystriehajú jedni druhých, i sami varujú sa toho, by
rodičia neoddali všetko deťom, nesverili sa na deti. Často po otcovej smrti
mať ovdovela sama alebo s najstarším synom vedie vládu a správu v dome.
Zostareli rodičia, oddajúc vládu deťom, hovorievajú o sebe, že sú už len
„kladkou (zámkou) na dome" t, j . nedovladujúc viac v poli pracovať, sedia
doma a stráža dom a malé deti v ňom. Po smrti otcovej i matkinej podelia
sa jieh deti medzi sebou s majetkom a žijú každý o sve; ale to veru len
takí, čo uesnášajú sa. Čo len trocha snášanlivejší, nedelia sa; ale správu prejíma najstarší syn a brat so svojou manželkou nad všetkými mladšími. Znám
dom, kde za roky a roky traja ženatí bratia i s deťmi svorne žili pod správou
najstaršieho a najstaršej. Ba keď umrela táto najstaršia, jej miesto zastúpila
streduieho bratova žena pri ohništi i v komore a riadila dom so svojim oným
švagrom. V jednom dome bývajú často aj s p o l n í c i , to sú bratranci a sestrenci alebo i ďalší potomci dedov, ktorí rozdelili svoje pole; ale v prí­
bytku jedon jim stôl, jedno ohnište, jedna komora, ba často mnohé iné ná­
radie a náčinie spoločné. Just kde viac dietQk a bratov, tí nezvykli deliť sa;
najskôr podelia sa, kde sú len dvaja dedičia, už či to väčšie či menšie dedictvo obsiahli.
Muži ženia sa aj na p r i s t a č k y či p r i stávky. Pristača, prístavku
hľadajú a berú k dievke dedičke, ktorá bratov nemajúc ostáva v dome otcov­
skom, nevydáva sa von z neho. Pristač už málokedy dosiahne plnej vlády
otcovskej v dome: tu viac osobuje si sama dedička a znám príklad, kde
sotva že odchoval a oženil si syna, hneď tomuto nútený bol oddať správu
a vládu. Postavenie pristačov nebýva teda na závidenie.
Domy ľudu nášho tvoria obyčajne podlhovastý štvorhran, u prostred
jehož dĺžky sú dvere, vedúce do p i t v o r a či prítvora. V pitvore nájdeš často
piecku na svárky alebo pálenicu či kotlík na pálené, pálenku, korálku; ná­
činie hospodárske poskladané, do múru slepé okno lebo výklenok na držanie
krčahov s pitnou vodou a schody lebo rebrík vedúci hore úzkym stropovým
otvorom na povál, na padláš, podľaž. Od pitvora v prednú stranu k .ulici je
izba, izdba, svetlica. Otvoriac dvere do izby, bude ti po ľavej ruke temer
štvrtinu izby zaujímajúca múraná pec, na boku s nižším prípeckom či mú­
rikom na sedanie i ležanie, na predku s kozubom či koškom a s ohnišťom;
z kozuba i z ohnišťa strmia kochy, komíny do povaliny, ukončujúce sa hore
na padláši pieckou, zriedka vymúrané (bez onej piecky) až nad strechu. Nja
pravo, za dvermi, nájdeš v kúte posteľ alebo častejšie len sklad pre mužskí
odev visiaci, (hune, širice, kabanice, kožuchy) a pre nástroje hospodárske
lebo remeselnícke. Zas po ľavej strane pred ohnišťom býva do steny okienko,
popri stene lavica a niekedy aj posteľ; v kútoch ohnišťa a na najbližších
stenách na klincoch i na polici najpotrebnejšie pre kuchyňu náradie. Oproti
tomu po pravej strane budú vždy lavice na sedanie a blízo stola oblok do
dvora. V tom poprednom a pravom kúte domu položený je teda stôl, za nímž
z dvoch strán lavice čo sedadlá a v samučkom kúte na nich almária čiže
armaria, v nejž hospodár domu uzaviera najvzáctnejšie svoje veci: knihy a
zvlášť náboženské, písemnosti a peniaze. Almária sama je stojatá skryňkä
z dreva, jejž vnútornosť tvorí trojuhej, príhodné do kúta vmiestitelný. Vedľa
almárie vysieva na klinci kalendár. Stôl javorový lebo lipový temer vždy je
*
obrúskom prikrytý; nie-li cele prikrytý, to iste chlieb na ňom do obrúska zavi­
nutý; bo toho za skupáňa a škrliaka pokladajú, kto svoj chlieb do stoľanici (prie­
činok pod tabulou stola) lebo inam odkladá pred domácimi i príchodzími. Nad
stolom visieva, z hrady dolu, dla dávnejšieho zvyku troj lebo štvorramenný
svetár na sviece, dla novejších potrieb lampa na petrolej. Na prednej či uličnej
strane domu a izby sú vždy dva hlavné obloky a popod ne lavice; ponad ne
ale čo najkrajšia polica pozdĺž steny vyvesená a na nej i po nej mysy, ta­
niere, krčiažky, kančoviky z pogliedenej, pomaľovanej i z bielej hliny.
Obrazy visia na stenách ponad stôl a medzi prednými oblokmi, k nímž
zrkadlo len v novšom čase a u poprednejších obyvatelov dostalo sa. Bývajú
to u katolíkov obrazy Spasitela, Marie a Svätých; u evanjelikov tiež obraz
Spasiteľa ukrižovaného lebo tŕnim korunovaného a podobizne Dr. M. Luthera,
Katarieny z Bory, Melanchtona a Superintendentov jejich Jozeft'yho. Seberiniho, Kuzmaniho atď. U katolíkov nadto nájdeš kríž (krucifiks) a nádobku
s posvätnou vodou: u obojích zasa dľa starodávneho zvyku na skle maľova­
ných našich hôrnych chlapcov predovšetkým Jánošíka a dľa novšej prebudenosti národnej podobizne národních výtečníkov, ba už aj svetlopisy členov
rodiny. Rovne tu i tam nechybujú obrázky Adama a Evy, stvorenia i raja a
podobizne jak slávne panujúcich našich zemepánov a kráľov, tak aj iných europejských, ba niekedy i z inej čiastky zeme kniežat a mocnárov. — Po ob­
zretí izby dopovedzme ešte, že z pitvora v ľavo alebo v druhú zadnú stranu
domu je jedna dvere z pitvora majúca alebo za ňou i druhá dvere z dvoru
majúca komora. V komorách majú po jednej strane zásoby stravy a obilia
v súsekoch t. j . v skryňach z usekaných a vykresaných (nie pílených) bu­
kových dosák, a niektoré domáce i hospodárske náradie uschované; po druhej
strane truhlice (lády)ti postele, čo vená matky i nevesty, rozostavené. Na
komorách jedno lebo i po dve okienka sú. A kde tieto komory u majetnej­
ších murované a sklepené, tam i krajšie usporiadané, vidnejšie, zrkadlom
i obrazmi okrášlené a dvermi železnými opatrené. Miesto komôr majú na
Spiši, v Liptove, v hornom Gemeri aj inde pred domami tak rečené lémhausy
(Lehmhaus) alebo po slovensky sypárne; sú to skutočne z dreva stavané a
hlinou omazané či chytväné stavby, ale i murované. V novšom čase však
stavajú komory a zásobnice svoje viac len v jednom ťahu s bydlišťom; jako
aj stavby chytväné t. j . drevenné a zvonku i zdnuky alebo len zdnuky chytom
hlineným omazané prestávajú a ľud buduje si budinky z kamenia, tehiel a
válkov hliňaných, nevypálených. Majetnejší radi majú chodby pozdĺž domov
z tej strany odo dvora, spočívajúce na stĺpoch drevenných lebo múraných a
medzi nimi zábradlím jednostajným lebo mrežkovaným opatrené. Kde na prie­
domí niet tejto chodby, tam majú stienku lebo prietos t. j . popred steny vy­
výšený nad zem múrik lebo stos, vyčnievajúcou strechou domu krytý, na ňomž
dospelí radi vysedávajú a vystavajú v nedelný deň, hrávajú sa deti často.
Mladí manželia, jako jich po prvé uložili, tak spávajú v komore vždy
i po čas najtuhšej zimy; privyknutí chvála si toto spávanie v chladnom. Len
keď nevesta príde do kúta, prenesú jej posteľ do izby na čas postielky a
odkojenia decka. Muži ale krem toho radi spávajú spartánsky na tvrdom a
„pod holým nebom," nielen v poli a hore pri stráži statku a kolo vatry, ale
37
aj doma na chodbe, na stienkach, popod ciene a v sadoch, kdekoľvek jejich
bedlivosť potrebná. Potom len v dospelom veku, berúc k sebe 2 až do 10
ročné deti, uťahujú sa muži a ženy do izby na postel i na pec a prípecok,
čo na spalne svoje. Odkial pohovorky: Chlapec na pec, starec za pec. Do­
spelí a zdraví idú spať večer o 10. i 11., vstávajú o 3. lebo 4. hodine;
v lete pre polnie práce, v zime pre domáce ručnie roboty a opatrenie statku.
Miesto toho majú zvyk v lete ces poludnie v poli medzi prácou odpočinúť a
v zime m r a k o v ať t. j . na mraku večernom a pred zažatím svetla podriemat
si. Vôbec je na podiv, jak málo ľud náš spáva. Málo času strávi i v izbách
a komorách svojich, vždy viac na svobodnom a v poli i v hore. V tomto je
zdravý; bo ináč izby svoje neprevieva, keď to i obloky malé a často zadrvené, neotvárajúce sa i po vyhasnutí plameňa rád zatkáva kochy nad ohnišťom; ač naproti tomu kladenie ohňa na ohništi alebo i v sporákoch (sparherd), v novšom čase uvedených, je dobrým prostriedkom k prečisteniu po­
vetria. V zimných večerách tam na kozube rážd'a, tu (v Gemeri) na košku
lučivo (tenké drevo) blčieva veselo a to shromažd'uje domácich i príchodzích
na večierky t. j . k príhodným ručným prácam i k besedovaniu (na besiedky).
Liehajú i vstávajú s modlitbami. Počuť neraz už pri pokročilej dobe a práci
dňa v jejich besedách: Krem svätej modlitby, nemal som ešte dnes nič v ustiech.
Jedávajú hlavne len dvaraz dňa a to varené jiedlo: ráno medzi 7. a 9.
hodinou na h r u b ý f ruš tik, veľký f r u š t i k a popoludní medzi 2. a 3.
hod. na obed. Kremä v lete pri poľních prácach majú už: t e n k ý lebo
m e n š í f ruš ti k pred oným hrubým či veľkým, na dvanástu obed, popoludní
o l o v r a n t , v o v r a n t , svačinu, uživnu či užonu, h a v r á n k u , na hav r á n k y a jakby to ešte volali, konečne večer i večeru. Chleba však do­
spelým odkrojiť si a nedospelým, prosiť si od starších voľno, kedykoľvek by
prehladli. Každé jedenie v společnosti a pri stole starší a robotníci započínajú od nápoja, totiž užitím sklenky páleného alebo poháru víua. Heslo jejich
tu: najprv piť, potom jiesť; prvšia hlava, potom brucho; ač kto nemá, nepije;
ba čerstvá voda, vraj, najlepšia. Pri stole jedávajú vždy z jednej mysy všetci,
majúc hospodára za vrch stola usadeného a čeľaď — členovia rodiny i služobníctvo — kolo neho; deťom naberajú z mysy na tanieriky; dospelý však
aby umel rovno z mysy .pekne a poriadne najiesť sa.
< Jedivo i pečivo obstaráva vždy gazdina; dáva na stôl, ač sama často
pod kochom zvykla jiesť a ku stolu nedošlých tiež tam potom z hrnca na­
chová. Bo i varieva obyčajne len jedno jiedlo naraz — v hrnci do kolena
(hlbokom), kde čeliadka početná. Obvyklé a obľúbené j e d l á r i e d k e : po­
l i e v k a mäsová alebo masťou zasinažená, zapražená, v nejž podvarené cesto
lebo nejaká strova; d e m i k á t , chlebová to polievka s brindzou i ukvojeuou
do toho cibuľou; j u c h a či k a p u s t n i a r k a , načerpaná z kysnúceho kapust­
ného suda, zasmažená a kašou lebo hríbmi (peneurák, komprd) sušenými podvarená; p árov e c, párový kyseľ, jehož polev podkvasený bol chlebovým
parom (kvasom), potom precedený podlieva sa ešte mliekom, niekedy na podvarku dávajú žltú kašu a udrú vajce do toho alebo jedia ho s chlebom lebo
predplameníkmi (podplamky, podymníky) lebo posuchmi pred chlebom i pri
chlebe upečenými; kyseľ je polievka octová, zaliata mliekom lebo riedkou
mliekovou zátrepkou; m r v e n i č k a , s e k a n i č k a , čír, s t i e r a n k a , a jakby
ju ešte volali, je cesto v mlieku alebo jestli vo vode uvarené, tehdy obrindzované a tu často s prídavkom kopni záhradného, zeleného, i jehož lístky na
drobnúško usekajú ; h u s t é j e d l á : s t r o v a , t. j . hrach (v studenších kra­
joch), bôb či radšej fazuľa (v teplejších krajoch), šušovica, kaša žltá (prosaná)
i pohančaná, zemiaková fučka, múčaná kaša či fučka (v Liptove r i e d k a
niúčka), hrach s krupou, bôb s krupou (kontramarš), vždy každé na husto
uvarené a buď zasmažené i múčnou zátrepkou opatrené, buď na myse po
vrchu omastené; sem patrí i k a p u s t a buď z hlávok narezaná a nácestou
vopred podkvasená, buď zo suda vzatá a už alebo len „s jedným vajcom,l!
no i viac vajci, buď s mäsom uvarená a slaninou lebo sadlom podsmažená.
Jako to aj do druhej strovy, kto má, dáva mäso hoväďzie, baranie, bravčové
(sviíiské) čerstvé lebo údené.. Kapustu zvykli variť vždy v nedelní deň, ale
aj vo štvrtok. V horních krajoch na nedelní deň obyčajný je tiež hrach.
S u c h é j e d l á sú: h a l u š k y , rozvalkané cesto to na kúsky potrhajú (trhané
halušky), to pokrájajú na rezance, uvaria, ocedia a tak na sucho s brindzou
lebo tvarohom a omastené dajú na Stôl; p i r o h y , sú podobne pripravené
rozťaté závitky rozvalkančho cesta s obsahom brindzovým lebo tvarohovým
lebo lekvárovým; g u l k y slivkové lebo tvarohové lebo i mäsité, to čo ináč
knedle; p e č e n á , p e č i e n k a z hoväda, barana, hidiny, diviny, bravov kŕme­
ných, z týchto klbásky, jadernice či hurky, húriky a čo viac na masti lebo
na ražni upečeného, tiež k suchým jedlom pripočítano býva. Jako g u l á š
pozná i náš ľud mäso na kusy pokrájané, na horúcej slanine zasmažené a
potom na polievku s prídavkom zemiakov, cibule, rasce a papriky (červený
piepor) pripravené. Z b o j n í c k o u p e č e ň o u voláme kusy mäsa na ražni
upečené a soľou, cesnakom, paprikou dobre okorenené; lež medzi každý kus
mäsa musí prísť tlapka chutnej slaninky na ražeň a piecť sa spolu.
Vyjma uajneúrodncjších krajov, v žiadnom dome nesmie zchybnúť ani
na hodinu c h l i e b . Chlieb pokladajú za bohatstvo, majet dľa toho merajú,
jaký (rožný, žitný čiže pšeničný, ovsaný, jarčaný čiže jačmenný, biely, čierny)
u koho chlieb na stole; z chleba aby ani omrvinka neztratiia lebo na neslušné
miesto nedostala sa; jeho miesto na stole, bo stôl má Slovák vo velikej úcte
a hľadí, aby i na jeho stôl nič neslušného položeno nebolo (na pr. za hriech
pokladajú malé deti na stôl sádzať). V krajoch úrodnejších skutočne vela
chleba strovia a Maďar preto nazýva Slováka: kenyeres Tót, chlebový Slovák.
Jak za dobrý majú a chutnajú si chlieb, vysvitá i z toho porekadla, že keď
chcú označiť človeka srdca i mravu dobrého, povedia: ten človek je jako kus
chleba; to je taký chlebový človek. Všetko čo k pokrmu človeka náleží volá
Slovák, ale nadovšetko už leu ten milý chlebíček „darom Božím."
Čo do obleku nájdeš všetkých domácich od prvšieho vstania až do nočnieho uloženia sa ob r i a d e n ý ch: umytých, učesaných, oblečených, do práce
a na vychádzanie hotových, jak by to vojsko do boja ozbrojené a schystané.
Ženám prvšie je seba a izbu i deti obriadiť, posprávať. Bôh chráň, žeby ju
príchodzí doma n e o g a b a n ú , n e p o s p r á v a n ú , t. j . slušne neoblečenú zastihnul alebo žeby neogabaná krok urobila na ulicu. Dač takého, jako sú
v obleku nedbalky lebo pohovky, temer ani neznajú; znajú len robotný či
každodenný a sviatočný oblek, jak sme ho už opísali. Ženu bez čepca nevídať
ani za chvilku; rovne mužskí neradi spúšťajú sa klobúka lebo baranice. Týchto
síce nájdeš i holohlavých, ale u vydaných holá hlava platí za posmech, tak
ako aj obstrihaná. Len u dievčíc odkrytá hlava, však hľa plnovlasá s pekne
stužkovaným vrkočom cti netratí. Plný oblek mužských v čas leta začasto
označuje táto pohovorka: Ženo, podaj mi kabanicu (lebo prsliak lebo kožuštek),
klobúk a palicu, nech oblečiem sa.
Jaký že už „zvyk," jaká „zvyklosť" — aby sme označili vec slovom
ľudu — v tejto domácnosti, čo dotýče sa obcovania či radšej vospolného na­
žívania? Bo ľud ô rodine a domácich tak i hovorí: tí pekne nažívajú vo vedne,
dobre žijú spolu; alebo teda opak toho: tí zle nažívajú, tí zle žijú. Kde však
pekne, ticho, v pokoji nažívať majú, tu vyhľadávajú, aby ženské mužským,
nadovšetko mladší starším ustupovali, poslušní boli, lásku a úctivosť pre­
ukazovali. Znakom ústupnosti a poslušnosti je „neodvrávať," „nehovoriť na
priek," neodporovať starším a zvlášť vykonať práce skrze otca a matku v dome
i na poli prikázané. Za znak a zvyk lásky pokladajú si to, keď zvlášte starší
mladších alebo vekom rovesní seba vospolok čím nežnejšie oslovujú krst­
ným m e n o m ; nppozvat koho v tomto pomere pekne na krstné meno, temer
rovná sa hotovej urážke. A zase mladší starších aby oslovovali názvami rodin­
ného pomeru, teda: otec. apo, ňaňo, mať, mamo, шатко, brat, sestro, strýko,
ujčok, strynká, ujčinká, často pán strýčik, pani ujčinká atď. „Ešte ma ani
raz pekne na meno nepozval," žaluje sa z tohto ohľadu žena na muža, mladší
na staršieho neprívetivéko. „Či takto svedčí sa?" tresce starší mladšieho,
keď ho nepozve po rodine lebo slušne. Znakom úcty je hlavue „vykauie,"
rozhodne zachovalé u ľudu. Najväčšia je urážka, keď už mladší staršiemu
začne „tykať;" tykanie patrí len medzi rovesníkov, a starší tykajú mladším.
Z úcty vyká často žena mužovi, ak je tento dosť málo starší od nej, tým viac
teda vykajú deti a vnukovia všetkým starším; vyká syn sluhovi v dome, ak
je tento vekom starší; vyká brat bratovi vlastniemu, sestra vykať bude sestre
a pri tom volať budú staršieho „báčikom," staršiu „ňaniekou," „nenieškou"
na znak tejto úcty. Znám mladších bratov, ktorí vyššie studia odbavili a do
stavu vzdelaných dostali sa, ale v kruhu domácnosti a rodiny svojim vlastním
starším bratom a sestrám vykali a vykajú, trebárs títo a tieto len pri stavu
roľníckom ostaly. By deti tykaly rodičom, jak to u nás v domoch panských
slyšno, o tom u ľudu ani stopy. Ľudu nášmu odrodom je ten, kto odchyluje
sa od zvyku vykania a mravu úcty k starším. Dosť komične vyníma sa to,
keď v rodinách cudzotou presiaknutých počujeme, jako tie isté deti a vnukovia
svojim dedom vykajú, starým rodičom onikajú a s mladými vlastními rodičmi
si už tykajú, alebo i starým rodičom budú vykať a mladým to onikať to tykať.
Zrejmý to ináč znak toho, že onikanie len v novších časoch vsiaklo do rodín
a nepresahuje vek dedov lebo starších našich rodičov, ktorí ešte svoje deti
na vykanie privykali, t. j . len zvyk vykania poznali. Dokladám, že jak v ro­
dine a domácnosti, tak platí zvyk vykania a tykania i v pospolitom živote,
o ňom ž hovoriť idem; tiež že v styku s vyššími oslovovať týchto zámenom
oni ľudu len natisnuté je, keďže ešte poznám starých ľudí, ktorí onikať ani
neznajú ani nedovedú, pánom i kňazom do očí hovoria len vy, vás, vám.
P o s p o l i t ý m životom volá si ľud svoj spoločenský život, kde v dome
i von z vlastnieho domu s druhými ludmi stýka sa, obcuje. O tom, že po­
spolitý život vyžaduje svoje a to poriadnejšie a krajšie mravy i zvyky, hovorí
ľud: Doma ako doma, medzi íudmi ľudsky (chovaj sa), t. j . doma prehliadnuť,
prepáčit možno, jestli v čom trebárs proti dobrému mravu pochybíš lebo urobíš
si po vôli; ale na verejnosti a v spoločnosti šetri prísnejšie pekné ľudské
mravy a zvyky.
Zvyky pospolitosti či zvyky pospolu, spolu schodenia a stýkania sa
začneme líčiť ešte od domu a domácnosti počnúc.
Príchodzí do domu neklope na dvere, má prístup vždy voľný; bo i dom
od svitu poriadený i domáci vždy hotoví prijať ho. Slyší-li ľud zaklopať, to
mu značí návštevu z tých vrstiev spoločenských, kde nebodaj len od cudziny
prijali zvyk zaklopania, keďže naň.až po dnes i tu i tam len cudzým „herein,"
„szabad" odvetovať zvykli. Vstupujúc tedy voľne rovný k rovnému i nepo­
zdraví sa hneď od samých dvier, ale prejde pár krokov vpred a len potom
je zvyk pozdraviť sa. Mužskí nie pri vkročení, len pri tomto pokročení na­
pred v izbe snímajú klobúky, začínajúc obvyklý pozdrav. Príchodzí žobráci,
cigáni a podobní zvykli pri dverách a prípecku zastať. Pozdravujú domácich
u katolíkov: Pochválen buď Pán Ježiš Kristus! u evanjelikov: Pán Boh vám
daj dobrý deň! lebo: dobrý večer! („Dobré ráno!" poviedať u ľudu nezvyčajno; jemu hneď kremä deň i brieždi sa.) Z prítomných domácich kto starší,
ten vstane a popojde prichádzajúcemu v ústrety i ďakuje za pozdrav, a tam:
„Až na veky, amen!" tu: „Pán Boh si daj i vám!" odvetuje. I dokladá:
„Vítajteže u nás!" Príchodzí riekne:- „Ďakujem pekne. Akože sa máte? Či
ste zdraví?" — „Ďakujeme za opýtanie; ta sme pomaly zdraví. Akože sa vy
máte?" — „Zdraví sme i my, chvála Bohu." — „Len kde ste sa tu vzali?
Sadnite že si!" I obdiv i ponúkanie vyslovuje obyčajne domáca gazdinka a
ak je hosť len trocha vzácnejší, už mu lebo stoličku lebo miesto na lavici
u stola to ofukuje to chytro schytenou čistou handrou utiera, hoc by miesto
ináč jak čisté bolo.
Cieľ príchodu svojho hosť neoznámi hneď a zrovna. Porozprávajú si
o chvíli, o statku, o čom obojetnom, až prikročí k predmetu návštevy. Ak
baví sa na krátko, ponúknu ho chlebom, z ktorého koľko toľko by odkrojil
si alebo odkroja mu. Dlhšie baviacich sa a zvlášť príchodzích z druhej dediny
častujú dľa okolnosti a potreby nápojom, chlebom, brindzou, slaninkou, oštepkom, ovocím „na zákusku;" alebo i varivom, alebo v čas obedu usadia ho
k stolu. Zapýta-li hosť vody, bežia do pitvora lebo do chladnej komory po
krčah, na prostred izby vždy trocha odlejú z neho a len potom podajú mu
ho k pitiu alebo nalejú vody do pohára.
Odchádzajúci ďakuje za ponúknutie chlebom lebo za počastovanie, volá,
by prišli ho tiež „opáčiť, zapáčiť," a odberá sa slovom: „No, dobre že sa tu
majte!" „Zdraví že ostávajte!" „Lenže zdravi, s Pánom Bohom idite, choďte !'•'
reknú domáci a odprevadia i najmenšieho aspoň po dvere, ktoré oni zatvoria
za ním. Odchodiacemu by sotva i na um prišlo dvere za sebou zatiahnuť,
taký tuhý je zvyk zatvárať dvere za odchádzajúcimi. Ale milších a vzácnej-
41
sich hosťov vyprevadia do pitvora, až na dvor; ba odprevádzajú na ďaleko,
za dedinu, až na chotár, keď je milý lebo rodinný host z druhej dediny. Ešte
len pri odprevádzankách radi besedujú, dojednávajú nedojednané, uhovoria
nedohovorené, vyžalujú si všetky svoje biedy, potešia sa. Tam von šíre pole
a vid sveta lepšie roztvára city, mysli, srdce i ústa. Konečne rozchodiac sa,
upozdravujú hosťových domácich ale tak „na stokrát!"
Pri Ratkovej v gemerskej stolici boly dve dediny.: jedna Prôža a či
Pruža pri západnom, druhé Červeňany pri východnom rameni potoku Turca.
Obyvatelia oboch rodinali, kmotrali, priatelili sa vospolne a kedykoľvek, vraj,
jednodruhých navštevovali, vždy odprevádzali sa cez vršek z doliny na dolinu,
od dediny až do dediny, tak že Pražan chodil s hosťmi do Červenian, Červeňan
prevádzal si jich na Prôžu. A že boli majetní baníci a hámorm'ci, radi hostili
sa. O týchto zachovalo sa až do mojich časov porekadlo: „Ej, Pražania a
Červeňania, počkajte, vyprevodíte sa!" Čím y okolí časté' hostinky a dlhé,
prácu meškajúce vyprevádzanky karhali. I veru vyplienili Turci obe dediny
a tie viac nepovstaly z toho, i tak hostinkami a vyprevádzankami zchudobnelé.
Po prvej pamiatka je len mlyn i dnes Prôžou zvaný, po druhej studňa Červená,
v nejž mali by ešte byt alebo pri nej zakopané dávne poklady.
Pri návštevách a vyprevádzankách nalezneš síce i chýry, klebety a ohováračky, najmä u ženičiek, v kvete; ale lepšia stránka jejich tá, že ľud zá­
ležitosti rodinné, hospodárske, vozárske, obchodné a druhé svoje podniky
užitočné zvyknul si pokonávať. Rád má tiež návštevy s ručnou prácou: pletením
košov, delaním bŕd, pradením a s čím ešte spojené, kde v spolku pracovať
sladí sa mu, zvlášte na večierkach.
Prenocujú, koho nikdy nevideli, tým viac známych pocestných a obchod­
níkov. To dávajú jedni druhým i nalezajú u jednidrubých nocľah, nôcku,
a n o c l a ž n í k o v ešte i o p a t r i a (jedenia a čo najpotrebnejšieho udelia).
Javišťom, ba stredišťom pospolitého života ostáva i krčma, hostinec.
Každá má priestrannú, tak rečenú pijácku izbu, v nejž pre krčmára a meranie
latami oddelená kavétla. Schôdzky tu najmä v nedeľu odpoludnia. Iste tu
mravokárca nájde i predmety kázne, výstupky; ale nech len tieto karhá a
kázni; drahému, čo tu deje sa, môže dať i pokoj. Zde často pri miernej
sklenke a priateľskej besede uzavierajú kúpy a predaje, shodujú sa o cestách
a obchodoch, usrozumievajú sa o rodinných sväzkoch, pretriasajú obecné,
občanské záležitosti, sdeľujú si zkúsenosti svoje. A kde len Icík nepomieša
sa do toho, alebo nápoj nepomúti hlavy, ide to počestné. V povahe tohto ľudu
je, stať sa pri poháriku shovorčivejším a rozhodnejším i k dobrému podniku;
zdráhaví takto dajú sa na voľač nakriatnuť. Mrzký zvyk korheľstva a pijatiky
tam je zakorenený, kde ľud nemá dostatok dobrej potravy a živnosti alebo
už v následkoch odvyknul od dobrých pokrmov. V mojom okolí na pr. viac
platí jatka a mäso, jako krčma a nápoj.
Na ulici a kdekoľvek postretnúť sa a nepokloniť, nepozdraviť, ba prí­
vetivé neprihovoriť sa, to toľko ako byť nemcom či nemým ako skala, sprostým
i tvrdým ako roh; ba povedia, že nemáš ani trocha toho človectva v sebe.
Pozdravujú sa a ďakujú si, vypytujú sa na zdravie, rozchodia a rozžehnávajú
sa tuná tak a upozdravujú domácich jako asi vypísal som už pri návštevách
v dome. Pozdrav a prihovor sa pekne, vľúdne, získal si už postretnutých a
vďačne ti dajú vývod o čom chceš, upravia ta, ucestia ťa, sprevodia ta. Tu
jim hneď žiadna tvár nie cudzia; človek človeku stal sa človekom, sdielnym
a živým tvorom. V nedeíu odpoludnia oživené bývajú priedomie a ulice dedín
národom shovorčivým a baviacim sa. Tu si radi postávajú i shrknú sa v kolo
shovorčivé a baviace sa, jak mladí tak starší. V robotné čiže v delacie dni
vidíš len po práci pospiechajúcich a leda na krátce pozastavujúcich sa. V dobe
jarních a leťajších prác bývajú ulice dedín i mestečiek jako vymreté, keď
všetko je na lúkách lebo v poli.
„Na mena" či u katolíkov „na deň svojho svätého" majetnejší tiež na­
vštevujú sa. A tu je zvyk povrieslom poviazať toho, kto má odmieňať sa
priateľom.
Jako v rodinách, tak i pospolité radi oslovujú sa len krstnými menami.
I opýtaní súc jak jich volajú, povedia obyčajne svoje krstné meno. Chceš-li
zvedieť rodinné meno, opýtaj sa, jako koho píšu. Povie ti. Bo hľa píšeme
jich do matrík i oni podpisujú sa náležité rodinnými menami; ale na rozo­
známe popri krstných menách ľud dáva medzi sebou každému priezvysko.
Ním ho najprv naozaj len prezývajú, až i hnevá sa; ale to potom prischne
i jeho potomkom. Priezvyská tieto zaiste dávané bývajú najčastejšie z toho,
čo kto mimozvyčajného, často smiešneho vykonal lebo poviedal, lebo jestli čo
neobyčajného na ňom a pri ňom zpozorujú a to jim ho potom charakterisuje,
na pr. kršo, krcho, kršniak, kľavo, kel'o, gelo, ľavo, ľäveš, ľavko i levko i ľavoč,
Ivoč sú priezvyská takých čo kršňavou, kľavou, ľavou rukou miesto pravej
pracujú; klipkáni a žmurkaní očima hmúrajú; brtáni, brptáni a brptoši, čo
chybnú výmluvu majú, geľo,'geco, gečo, zfažka nosí svoje telo; nosko, putra,
putrohoš (putroh = brucho), brucháč, labák, od údov tela dostali priezvyská;
červenovlasého prezvú liškáňom, lysého lyšiakom lebo holým, neucesaného
kostrákom i strapáňom, hrbatého hrbáciusom, na zrost vysokého poldruhákom;
telesne i duševne nešikovný je ľaľo, loľo, lajdák; hermaphrodit bude ščuriak,
ščiriak, štiriak; čulečkou prezvali ženu mavšiu tanec sv. Víta; počulkou tú,
čo často hovorievala: či počujú? atď. Všetky temer remeslá a zamestknanie
ľudské, všetky tri ríše prírody podávajú predmety, po nichž prezvali pre­
mnohých. Prišlého osadníka prezvú hneď menom jeho rodnej osady: ratkov­
ským, jelšavským, rožňavským, bystrickým, zvolenským, žilinským atď
Krstné mená s rodinnými alebo s priezvyskami spojujú tak, že toto poslednie stojí vo forme prisvojovacieho čiže neurčitého prídavného, na pr.
J a n k o (toho) Kukukov, (tej) Kukučkin; And r o (toho) Dupárov, Pečkov,
Hromadov; M a r k a Kukukova, Dupárova, Pečkova; alebo: J a n k o (tých)
Kukukových, Kukučkiných, Maruškin, Maruškiných (od ženského Marnška);
A n d r o (tých) Dupárových, Pečkových, Hromadových. Niekde vyslovujú pri
krstnom rodinné meno takto: Kukukovech, Dupárovech, Pečkovech, Hromadovech; alebo odsúvnuc ch: Kukukove, Dupárove, Pečkove, Hromadove. Pri
mäkko ukončených zneje táto prisvojovacia príveska: Janko Blažejé, Felixejé,
Hlaváčejé; v Drienčanoch: Janko Blažejev, Felixiev, Hlaváčiev; Hanka Blažejeve^ Felixieve, Hlaváčeve. Na shj ukončené rodinné mená za krstnými: Pavol
Dobšinských, Martin Sôňavských; rovne latinské na i ukončené: Maria Fabrich,
Anna Franciseich. Hovoríme tiež kollektivne či v hromadnom význame vzaté
tietože rodinne mená, teda: tí Dupárovci, Pečkovd, Kukučkiní, Maniškiní.
Ü kohos bol? U Dupárovcov, u Pečkoveov, u Kukučkihých,'u Maruškiných,
u Dobšinských, u Franciscirii a podobne.
Ku krstným' menám, v rečach a zábave s deťmi, radi pridávajú milkujiíce rýmy: Janíček — Ďundíček, Palíčok — lastočok, Ondríček — orlíček,
Martinok — holúbok, Martinko — holúbko, Janík - tulipánik, Mišíček —
ružíček, Mištek — pištek; Anička — dušička, Anička — ružička, Zuzička —
perlička, Marienka — zorienka, atď.
' Ale krstné mená, pri hrách detinských aj ináč, vystavené sú: i výsmešku:
Prišiel Petko — našiel všetko, prišiel Edko — našiel riedko; prišiel Jožka —
našiel troška, prišiel Gusto — našiel pusto, prišiel Tomáš — už nič nemáš;
Janko — kabanko, Paľo — ľalo, Onder — ponder, Ondrej — neondej, Eva,
Eva — zpadla z dreva, Anna — planá, Milka — bilka, Marka — starká, atď.
V rozhovoroch domáceho a pospolitého života často a radi pripomínajú
na dosvedčenie, objasnenie, okrášlenie i dôraznosť svojich rečí nepočetné svoje
porekadlá a príslovia národnie, takže „prípovede a veršíky" z Písma Svätého
a z nábožných piesničiek. Medzi jejich dost krátkou „besedou" počuješ neraz
viac príhodných a k veci povedaných prísloví; a príhodné prednesené prí­
slovie býva často rozhodnejším i lepšie, presvedčujú jim v pospolitosti, nieželi
jakékoľvek iné rozumovanie a dôvodovanié. Kto z Písma (z Biblie) zná dobre
a vela „citovať," toho volajú „biblistom."
Rovne a nekonečne užívajú v reči podobenstvá či prirovnanie jednej
veci ku druhej: každú možnú veľkosť, a jakosť porovnajú s druhou. To už
n. pr. jako zo stereotypu alebo d ľa odvekej shody a zvyklosti zneje: veľký
jako dom, vysoký jako väža, — jako hora, široký jako more, — jako svet,
tenký jako vlas, hrubý jako buk, vyrastený jako jedla, mocný jako dub, obšarpaný jako lipa, rovný jako svieca, — jako jedla, mäkký jako páper, ľahký
ani prášok, — pleva, sladký ani mäd, horký ako blen, červený jak ruža, biely
ani sňah, nadurený, naježený ako jež, nasršený jako eršeň, srditý jako osa,
opilý jako čík, slobodný jako vták, zdravý jako ryba, — jako orech, sprostý
jak teľa, úlisný jako mačka, klebetný jako straka, chlap ani buk, chodák ani
olovený vták, tak čuší ani voš pod chrastou, dodrvil ho ako kyslú plánku,
fučí ako mech, chodí ako na strunách (hrdo, pyšuo), ide mu to jako po masle,
letí, beží jako strela, — jasná strela, leží jako snop, svíja sa, meče sa jako
had, tak mu je ani v Božom lone, pusto jako na dlaní, smutno jak na cin­
toríne, ticho, žebys počul mušku prebrnknút, — preletieť, toľko1 ho jak lista,
veľa ako dreva, — ako piesku, má peňazí ani čert pliev, atď.; atď:'
Lúľkajú sa (milkujú saj s menšími: rád ťa mám ako mäd. — ako dušu,
dobrý si mi ako kus chleba; ty môj zlatý holúbok, sokôlčok, sokolík, lastočok;
duša, dušinka, dušička ty moja dobrá, zlatá, premilená: srdce, srdeko, srdiečko
moje dobré, zlaté, drahé; anjelčok môj milý; synčok zlatý, drahý; dievka
zlatá, milá; ty môj medovníček, ty moja perlička atď. Yidz tiež hneď výš ku
krstným menám pridávané milkujúce rýmy. Satyrične naproti tomu povedia:
rád ťa mám ako koza nôž; rád ťa ako kyslú plánku. P r o s i a sa, druhému:
pekne, krásne, šumné, pre Boha, pre milosrdenstvo Božie, pre Kristove rany,
pre všetkých Svätých, pre Božiu odplatu v nebesiach; aby to vynahradil sám
Pán Boh na tele, na duši, na zdraví, na statku a zavaroval od škody za to,
čo dáte; aby vašou odplatou bol sám pán Ježiš Kristus atď.
Ď a k u j ú si medzi sebou p e k n e , šumné, u c t i v e ; dakuvať poní­
žene, toto ujíma sa len tvrdo vzhľadom ku vyšším v společnosti ľudskej.
Tiež zvyk je poďakúvat sa na s t o k r á t , a ďalej týmito výrazmi: Pán Boh
zaplať, vy náhrad; Pán Boh zaplať — a viac naklaď; Pán Boh daj stokrát na
miesto toho; Pán Boh ti daj zdravia; Pán Boh ťa osvieť; Pán Boh vás po­
žehnaj; Pán Boh vám daj zdravia i za to! „Pán Boh vás zaváraj, aby ste ne­
prišli do tobo, v čom som ja ; — aby ste sa nikda prosiť alebo utisnúť ne­
museli!" — hovorí ten, kto v škode, v nešťastí pomoc obdržal. Núdzni pre­
spevujú: Málo máš, málo dáš, len daj z úprimnosti; bude tvoja duša v ne­
beskej radosti. Kovnými výrazmi zvykli p o ž e h n á v a ť i najmenších dobro­
dincov a často za dosť malú vec alebo i len sľub upožehnávajú ťa na tele
i na duši, na zdraví, na majetku a prajú nadovšetko „tú slávu večnú v tom
nebeskom živote." A pri najskromnejšej skleničke, pri priateľskom pobavení
sa či pri posedení zavinšujú si, okrem hojnosti darov zemských, tie dary
Ducha Svätého, rozumu zdravého, dar lásky a pokoja medzi ľuďmi na zemi
a potom v nebi slávu večnú.
Naproti tomuto h r o z i a , vyhrážajú a zahrážajú i zastrájajú sa nepraj­
ným, nepovoľným a neústupným; kľajú, lajú, h r e š i a protivným a pre­
k l í n a j ú skrivodlivých (krivdu činiacich): Bodaj si zkamenel, — zdrevenel, —
zhorel, — zcepenel, — umieral a zase ožíval! Bodaj ťa porantalo, — Parom
(Perún) vzal, — čert vzal, — vychytilo (zrádza vychytí), — rozpuklo! Diuk
(Džuk) ti dušu jiedol. Daže teba Parom trestal, Parom abo Perún ti do duši,
do srdca, do teba, — ti v materi, — mu v košeli, — ubil ťa na skutku,
horúci Perún doňho uderil! Hrmeň Bohov do teba páralo! Parom ho bral!
Iď v čerty, — do pekla do Sytna, odprevadím ťa zo sveta, pôjdeš na druhý
svet, vylom grgy, kameň mu do očú, nevôľa po ňom, zlá nevôľa (zrádza) ho
metala, okovaná strela doňho, naučím ťa po kostole hvízdať, príde na psa
mráz. pomora (smrť, zhuba) na vás, rozbliakneš sa ako smola, sedem Bohov
v tebe, sto hromov ti do rebár, strela ti do duše, — do kuše, — do matera,
tisíc hrmených do teba páralo, uši ti poobtínam ako psu, zavialo ťa, porazilo
ťa, zdivel — zbesnel si sa, zhor, zmok ťa vzal, zrak sa mu do pečene, zošialil si sa, zvetrel si sa — žeby ti rozum ani pozajtra domov neprišiel,
ztrasiem ťa ako plánku (plané (divé) jablko, planú hrušku), zdrvím ťa na
kyslú plánku! N a d á v a j ú (mená si dávajú, prezývajú sa) drahým, a to
mužským: ty bachor, baran, barany roh, cmuľo, cundroš, čulek, čudák, daromník, drnaj, dromo, fičúr, frckoš, galgan, goldoš, groňo, gryňo, halapirkoš,
hurtoš, chmuľo, chňupák, chrono, ehrt, chrúst (zelený), jašťor, jazyčník, ježo,
kamas, kapusný hlúb, kľago, kolodej, kostrák. kujon, ľaľo, lecikto, lušták,
moriak, muro, murekoš, nekázanec nezkázaný, neogabanec neogabbný, obšivkár,
odzgaň, pes, poľagan, polpalček, starý poplesnenec, poťmák, potkan, pšocher,
rajko, rojko, rašmák, roháč hrdý, roňo, skydoň, slezák, strapák, strapúň,
strygôň, suky syn, sviňúr, svrčok, šibenec, tarandák, ťarbák ťarbavý i netrebý,
žoliak neočatý, zogaň, žogan. — Ž e n s k ý m : ty bachra, cmula, culfa i zulfa,
čilečka, daromnica, drnda, flandra, gryňa, halapirka, hajda i hojdá, hajštra
i haštra, chňupaňa, jašterica, jazyčnica, kostra, kľampa, lecičina, lojda, lušta,
morka, murcka, nekázanica, neogabanica, ňafla zaslinená, ošva otrhaná, planieta, poťma, rapaňa, rašma, rádzga, sajha, saňa, sotona (Xantippa), strapana,
stryga, suka, sviňa, šuta, fapa, taranda, tarba, tmola, vida vysuhá, vyšla vy­
soká i chudá, zoľa neočatá, žjova skrčená a hlúpa. — O b o j e m u r o d u : t y
baba, briďota, čoriak zakrpený, čudo, čvarga. divok, drobisk, dudok, duduk,
farahún cigánsky, fijalka, haftoš pažravý, haraburda, haťapa, nemotorná, horenos,
hrdopisk, kalika, koťuha, komprd, krpec, kvander (eingewanderter), kvietok,
mosúr, motovidlo, mršina, mumák, mumľavý, odkundes (cudzinec), odrôd
(odrodený), ohava, opica zaškriataná a naničhodná, osol Pána Kristov, ostuda,
pandrava, papaj, papľuch, papula, paskuda, pijavica, pimpeľ nadúchaný, pleťuha, pobehaj, potmehúd, prošťa, rangas, rešeto, ryniak, ryncko, sova neučesaná — nadurená, šašo, šelma, šepleta, škrata, šmál cigánsky, šmajták,
tetivo, tik, trio, trulo, vavrek, zmok umoknutý, žaba, žrút pažravý.
Na hrozbu ubijem ťa znajú temer nokonečné výrazy: vymydlím, vy­
češem, vyobšívam, vytrieskam, namastím, opatrím, irachovám, naučím, spláknem,
capím, prasknem, vylácem, vyhasím, vylúznim, vyoflinkujem, vyzáuškujem,
vymikám, vyšticujem, za pačesy zdrapím, preženiem, vyonačím ta! Nakladiem,
nameriam, navážim, odvážim, nadelím, udelím, zaplatím ti! Krvavá polievka
ťa zaleje. Červené iskry ti z nosa vyfrknú! Ty mne to zaplatíš, posbieraš sa,
zoberieš si, zprplíš sa, prídeš na psí triciatok, dostal sa na psí drúčik atď.
Do zvyku si vzal lud i mnohé nadávky, kliatby a hrozby z reči ma­
ďarskej, menej z latinskej a nemeckej; ale tieto pominieme. Hreší, laje nielen
človeka ale i svoje hoviadka, na ktorých pracuje. Zatracuje to sám hovoriac:
„tak laje, až zemi ťažko" — a za najväčšiu urážku pokladá, ked mu kto
Krista, Boha, dušu, matera, otca takto pospomína; — ba vraví, že „zlé slovo
iba tomu za väzy padá, kto laje, klaje," a že „kto do neba pľuje, na jeho
vlastniu tvár slina padá;" ale zlozvyk je zakorenený a plní sa i u nás slovo
píšem: z jedných a tých istých úst pochádza dobrorečenie i zlorečenie —
ač ne tak má byť.
Ďalej takto zvykli božiť, dusiť, veriť, z a r i e k a ť , p r i s a h a ť sa:
Bysťu bohu kamennému bohu, bysfu bohu prabohu, do paroma, pri samej
zemi (prisahám), hrmeň bohov, na moju hriešnu dušu je tak, na moju vieru
je nie inak, na moju kušu tak je, na moju pravdičkú pravdu stalo sa, stalo —
nestalo — ale ak stalo sa, viac neodstane sa; nech ma čert vezme — nech
do rána nedožijem, jestli je inak; bude mi na duši, — na svedomí; Otcu
Nazaretskému je tak; nech zbesniem sa, nech zdiviem sa, nech ma zaveje,—
porazí, nech tu zhorím, nech zem prepadne sa podo mnou, ak čistú pravdu
nehovorím; Bohu Otcu prisahám, tristo Bohov prabohov, tristo tisíc hrmených
by sa udrelo v tvú dušu — atď.
P o d i v e n í e vyjadrujú: aj, divy sveta, bolby to čert, — pes, čert zabil
sa z býla, Gospodine pomiluj, ká to jazerná strela, to čudo, — div, — zá­
zrak, to je hák, to ti je celý fígel, radosť na to páčiť (hladeť), ký to Parom,
ba ký hrom, ba kýho hroma!—a nepočetnými podobenstvami. — Veci zve­
l i č u j ú : nedám ho za tri svety, — za šíry svet, — za sto zlatých, — a čo
mi taký kruh zlata odvážiš, jako si sám; hoden je toľko otcu materi, nemá
páru pod slncom, atď. — C h a t r n o s ť vyjadrujú: nestojí za'máčny mak, —
za páper, — za gl g vody, — za pípku dohánu, ani babky, chlp sena, za lust
otrúb; toho ani pod jedon zub, — ani toľko čoby myš uniesla, nesúci ani
vlkom na újesf, jaký zvonka taký zdnuká, Parom tam po ňom, nestojí to ani
horkú cibuľu, atoľ.; oboje tiež vprepočetných podobenstvách a prirovnávaniach.
Napospol milujú reč a vyjadrenie sa vecné, obrazné a maľobné; ač majú i odťažné čiže čistoinyslné pohovorky a príslovie n. pr. pravda predsa zvíťazí;
chudoba cti netratí; ktö veľa hovorí, alebo luhá alebo chváli sa; potreba
zákon ruší; ešte je nie tak zle, žeby horšie byt nemohlo.
Majúc v reči i najmenšiu neslušnost pripomenúť od p y t u j u , p r e p y ­
t u j ú : prepytujem pekne to veru je, bolo toto a takto — a vtedy už vypo­
vedia vec tú, ,ktorá dla jejich pochopu je neslušná. Takto pekne prepytujú
svojho poslucháča, keď majú pripomniet napr. vola, kravu, koňa, ovce, trus,
pomyje, blato a čo také z hospodárstva; brucho, prirodzenie, lono, vemä,
škurák a čo z údov tela zvieratského lebo i ľudského. Ale keď pripomenú
s t a t o k , čo u nich značí vždy dobytok, pri tom slove nikda nepočul som
prepytovať, Kde viac osôb poslúchajúcich, tam jich odpýtajú takto: odpytujem
pekne vaše poctivé hlavy; a jestli je to v izbe: odpytujem pekne vaše poctivé
hlavy i tento stôl, na ktorom Božie dary bývajú! Ostatne, keď čo nemiestneho
a neslušného spomnú, vyhovárajú to a seba i týmto porekadlom: Čo je v piesni,
nach sa kliesni!
Keď spomnú v reči vzdialeného priateľa, dodajú pri jeho mene dobropranie: nach mu Pán Boh dobrý deň dá, tam kde je; nach ho sprevádza Boh
i anjel jeho svätý, kadialkolvek chodí, — kamkoľvek obráti sa; nach mu Pán
Boh tam bude na pomoci, kde je; a t. d. Lež podobne pri spomenutí nepraj­
níka svojho, doložia niektoré z toho zloprajenia, čo sme výš uvedli. Jestli
mŕtvych, zosnulých pripomínajú, to nezabudnú dodať: Pán Boh ho osláv, Pán
Boh mu daj večnú slávu; — pokoj mu tam kde je; no veď je už na Božom
súde, — ale toto poslednejšie vravia vtedy, keď neveľmo prajné vyslovili sa
o zosnulom.
Lud náš nadovšetko miluje rodinu, domácnosť a pospolité toto nažívanie
so sebe rovnými. Robotovať bude, krivdy a nátisky snášať bude, slúžiť bude
cudzým, pochodí za obchodom a zárobkom celý svet; len si má kde potom
utiahnuť sa do svojho kúta, do svojej tichej domácnosti, prísť medzi svojich,
stroviť s nimi ťažko a tvrdo zahľadaný groš, poveseliť sa i požalovať sa po­
spolu. Kde tohto zpúšťa sa — a jako on hovorí — Boha; len tam je vlastne
mravne zkazený, ba hynie i hmotne i mravne.
[•'
Povery a čary z domáceho a pospolitého života čerpané.
Keď sliepka (nie teda kohút) zaspieva (zakykyríka) to veľké nešťastie
veští celému domu. — Keď nad domom straka do tretieho rázu zarapoce:
škoda stane sa v dome. — Keď šurček (surček, svrčok) v dome šurká (svrčká):
zlý chýr do domu. — Zavýjanie psov pred domom: značí nešťastie, oheň
i smrť. — Ihranie sa mačiek na izbe: značí blízku zimu alebo obrat pove-
trnosti na chlad. — Keď mačka labkama svojima umýva sa: na koho, z dvi­
hnúc hlavu, pozre, toho ubijú, bitku dostane. --Keď sliepky aj s kohútom
prívetivo si kráču a kodkodákajú: hriech, zvada, niečo zlého v dome vzkrsne.
Dobre je vtedy metlu hore štetinou v kúte obrátiť: sliepky umlknú aj zlé
prestane skoro. — Ked na ohništi plameň sipí: to tiež zvadu v dome značí.—
V pondelok a keď vyberajú sa do trhu, nedajú ohňa z domu: tam aby nebol
celý týždeň nešťastlivý, tu aby zle nevodilo sa jim. V druhé dni, keď poži­
čajú ohňa, nedajú s ním popola: bo tým popolom moholby krave mlieko odo­
brať. — Na ktorom dome rastie hromotresk, netresk (sempervivum tectorum):
do toho domu neudre hrom. — Keď strhne sa oheň v dedine a plameň nesie
sa v tú stranu k tvojmu domu, obráť na izbe stôl hore nohami: hneď vetor
zavráti plameň v inú stranu. — Skutok je, že v čas povstalého požiaru,
ženské, tak jako jich Pán Boh na svet dal, obehnú požiar: aby ďalej nešíril
sa. — Vyhasne-li svieca, dúchni do nej, ak znovu zblnkne plameňom: milá
usmeje sa ti; ak nie: nebudeš richtárom. — Večer lebo v noci nepozeraj do
zrkadla: bo ukáže sa ti smrť lebo čert. — Po západe slnka nevynášaj smeti
z domu, nahávajú jich v kúte pod metlou: bo vynesenými smefmi niekto by
začaril, bo to zlé. — Nedobre je chodiť po smetišti na dvore, aby nejak nedostaly sa smeti nazpak do domu; bo to zle. — Kto pri jedení za stolom
hvízda alebo šialené (svetské) piesne spieva: toho žena bude mať šialeného
muža, toho i deti šialené budú. — Pri jedení nikda nespomínaj, kde jaké
vtáčky znáš: bo ti jich ešte na hniezde mravce pojedia. — Ked máš chlieb
načať: urob na spodnú kôru krížik nožom a pomysli si: vo meno Boha Otca
i Эуца i Ducha Svätého. — Všetko do čistá z mysy vyjiesf, chlieb na stôl
položený cele stroviť: peknú chviľu znamená, bude nebe čisté a vedrné. rjn
Obrus naopak neprestri na stôl: nenasýťa sa jediaci; takýže obrus preš noc
na stole nenahaj: nebudeš spať; tiež ložice či lyžice v hrnci lebo v myse nenahaj: bo komu tomu lebo i sebe odoberieš spanie. — Kto ráno hore chrbátom vstáva: celý deň nevrlý bude. — Čo nad ránom snije sa: to splní sa.
Л tu sen s mŕtvymi: dážď; s čiernymi: smrť; s mútnou vodou: nemoc;
s hadmi: zvadu; s včelami a rojom: oheň; s medveďom: peniaze; s dobyt­
kom červenej srsti: oheň; s hrachom: plač; so zrnom lebo s vajci: klevety;
známeho v bielom odeného vidieť: smrť jeho znamená; — a podobne viac
poverujú i spomínajú dla snárov t. j . knižočiek sni vykladajúcich. — Keď
nový dom vybudujú alebo ináč prestehujú sa na novú hospodu: napred mačku
lebo psa vženú lebo vhodia do príbytku: by prvý dnu vkročivší človek ne­
umrel; soľ a chlieb a metlu prvé veci vnesú do hospody: by mali vždy čo
jiest a hmyz jich netrápil; neprevlačujú sa v stredu ani v piatok ani na nove,
lež na splni mesiaca: by z hospodárstva neubývalo. — Zo starej hospody na
novú vezmú sebou poslednie smeti: akby jich tam naliali, tými smetmi by
možno bolo statku porobiť. — Keď na novej hospode skoro privyknúť chceš:
chyť sa peci i nazri do nej. — Keď straka na kole, na strome kolo domu
a vo dvore rapoce, tiež keď v izbe stôl puká: hosťov čakaj do domu. — Ak
v pondelok žena príde prvá do domu: to pre hospodára šťastlivý týždeň. —
Za odchádzajúcim dvere zatvor: aby ti neodniesol spanie z domu, — Hosťa
prinúť sadnúť si v izbe: by ti spanie neodobral. — V shovore, jestli hovoria-
сети kýchne sa alebo na jeho reči zazvonia na väži, povie tento: Hľa, pravda
je, čo vravím. — Keď dvaja razom to isté povedia: milý s milou side sa,
abo ešte niekto tretí do domu, do spoločnosti k nim príde. — Z domu ne­
vychádzaj do cesty, práce nezačínaj vo stredu a v piatok: to nedobre. Naproti
tomuto hovoria tí, čo nedržia, nedajú nič na dni t. j . rozdiel medzi dňom a
dňom poverčivé nerobia: My pracujeme na svätieho Mojžiša (môžeža) t. j .
kedy môžeme (a kedy čo načim). 4Í* Chceš-li, aby niekto niečo vykonať ne­
mohol alebo započaté nepodarilo sa mu: kadial ten chodí, tam popluj na zem,
počiaraj krížiky palicou po tej popluvke a hovor: čary, čary, nepodarí: príde
ryba, príde rak, — a ty Lacko nehaj tak. — Postretnutie sa s kňazom, s cu­
dzincom, s nečakaným lebo neobyčajným človekom je čarovné: nedarí sa ro­
bota, nehoda,potká ťa v ceste. — Keď dakoho vyprevádzaš z domu, ta že ho
vyprevoď náležité, ďaleko: aby nevrátil sa. — Ak máš dačo vykonávať medzi
ludmi, zaviaž si uzlík na šatke: aby.si nezabol, nezabudnul. —
"V.
Život hospodársky a pastiersky.
Slováci jako tichej domácnosti a srdečnej pospolitosti či srdečného po­
spolu bývania a nažívania navykli, milovní, sú ľud a národ zemský, zemaľský, p o z e m k o v ý ; obrábané, obdelané role i volajú jednoducho ze­
mou, z e m a m i ; čo je v úrodnosť nepremenené, to pozvú skalinou, pustati­
nou, močarinou a jakokoľvek inak, len nie zemou. Slovák s e d í , u s a d l ý
je na tejto svojej zemi. Majúc koľko toľko v l á d a n i a z nej, už zovie sa
s e d l i a k o m , a jak húževnaté pridŕža sa tohto s e d l i a c t v a znaC z pore­
kadla jeho: Sedliak ako vŕba, čím ju viac obtínaš, tým viac mladí sa, ujíma
sa do zeme a vždy nové výhonky vyháňa. I svojich pánov a tých ktorých po
tom nejakom vyššom rode svet urodzenými volať zvykal i Slováka on nazval
(nie blaho-, vysoko- a jak rodnými, ale) z e m s k ý m i pánmi, vladateľmi.
I toho, kto s plodinami zeme a potravou obchod vedie, zemiar-om volať
zvyknul. Dľa svojho pochopu a zvyku požaduje, aby dedič n a r o d i l sa na
tom grunte, na t e j z e m i , kde majiteľom byť má; bo tak napr. pri roztržke
manželskej, keď by žena opustila muža a porodila syna mimo manželovho
gruntu a domu. Kričia takémuto inde narodenému: Ty nenarodil si sa tuná,
ty tuná nemáš nič! Л čo len náhodne stalo by sa, žeby syn a dedič v cudzom
dome prišiel na svet, to za nešťastné pokladajú, jakoby tým i práva tratil
k otcovskej zemi alebo i zomret lebo nejak inak utratiť mal dedictvo.
Prítulnosť a lásku k vládaniu i obrábaniu zeme prejavuje ľud slovenský
medzi inším aj týmito zvyklostiami: na nikoho tak hrozne nezanevre a toho
jako najväčšieho skrivodlivca preklínať bude, ktoby právne či neprávne, všetko
jedno, pripravil ho o dedičné lebo i nadobudnuté zemské imanie; rád a
s napnutím všetkých síl kupuje, nadobúda zeme, role, lúky, hory, na pr. pri
terajšom oddelovaní sedliackych majetkov od panských často síc ľud i zle po-
chodil, že nechcel popustiť, z toho, čím dosial vládnul: ale i odkúpil, čo len
mohol, aby mu nič neodpadlo; — Zvolenskí, Novohradskí a druhí lazníci,
dávno pred zotretím feudalismu, poplatili bývalým zemským pánom za svoje
lazy alebo smluvami zabezpečovali si samostatnejšie vládanie zeme; — re­
meslo platí síce tiež za „zlatý srp", ale k tomu ešte každý remeselník vtedy
pokladá sa za šťastného, keď má kde a na čom ža£ i tým obyčajným srpom
na vlastnej zemi a po čas leta rád „zavesí remeslo na klin" a ide zeme, lúky
záhrady obrábať. Túto prítulnosť k zemi a jej delaniu netratí ani tam, kde
ona jemu macocha t j . jej neúrodnosť a chladné ponebie ani zďaleka neod­
pláca mu prácu; vyháňa ho po zárobkoch a obchodoch z domu, ale aby ešte
aj z toho na obrobok zemí a udržanie jakého takého majetku dokladal, čo
po svete zahladal. Oželené je u ľudu ž e l i a r s t v o t. j . kto nemajúc vlastnieho domu prenajme si hospodu v cudzom dome, ten je na ž e l i a r štve,
ten je ž e l i a r o m ; rovne ktorí nemali a nemajú pozemky alebo len malými
a chatrnými pozemky a domky vládli a vládnu u prirovnaní k sedliakom,
nazvaní boli i nazvaní sú po dnes ž e l i a r m i , tiež p o d o m k á r m i .
Dla posledních meračiek a scelkovania pozemkov asi 30 do 40 jutár
zahrád, rolí, lúk, pastvy a hory patrí k jednomu sedliackemu s e d e n i u ,
s e d z e n i u alebo dvoru. Lež kto i len Vie sedenia lebo dvoru má, už vo­
lajú ho g a z d o m , h o s p o d á r o m , o s o b y t n í k o m t. j . osobyte či samo­
statne hospodáräcím v obci, v dedine; už je celým s e d l i a k o m . Kde títo
hospodári a sedliaci pospolu, hromadne založili domy svoje, tam je u nás
d e d i n a (ves), akoby teda na majetkoch d e d e n ý c h od dedov, na dedovizni, na d e d i n e svojej prebývali. Dedina má svoj c h o t á r t. j . obvod a
súhrn pôl, lúk, pastvy i hôr jak sedliackych tak zemskopanských. Kde je
chotár široký, veliký a ležia jim v ňom ďaleko od dediny sady. polia, lúky,
tam zvykli stavať staje, stále, chlievy, stodoly i chyžky; kde po čas polních
prác zdržujú sa, úrody odkladajú, často i dobytok zimujú. Y chotároch obdelač od dediny nalezajúce sa hospodárstva a majetky väčšie, od sedliackych
oddielne, zvykli pomenúvať: tá ves, v i e s k a ; to d o b r o š ť a , to selce,
alebo i ten majer, tie maj ere. Pri dolnozemských osadách, na pustatinách,
sú to s t a n e , (stana čiže taňa). Okrem toho máme na mnohých stranách
slovenských krajov lazy a v Nitránsku k o p a n i c e . Lazy sú u prostried
hôr vyklčované, vyortované pole, lúky, pastvy, záhrady a u prostred týchto
domy i hospodárske stavy jednotlivých majiteľov ä rodín. Každý hospodár
lebo každá rodina má zde teda okresnite svoj vyddený majetok vôkol svojho
bývania; domy nie sú v súhrne, v hŕbe jak na dedinách. Z mnohých však
predtýmnych lazov a kopaníc povstaly už dediny, obce. Dla môjho domnenia
význam slova lazy znamená len toľko čo les, lesy (hory); bo i slovo 1 e s
(hora) malý by sme etymologične písať lez, lez y, laz, lazy, akoby ležaté,
ležaté, ležité, rozložité násady a rozrosty stromov. Rovne i k o p a n i c e značia
prvotne u prostred lesov založené hospodárstva, poľuosti; bo tieto bolo treba
napred kopať, pni a korene vykopávať, kolčovať, aby na mieste lesa povstaly
role a lúky. A na takýchto miestach prvotne ani neorali, len kopaním zem
obrábali a do tej kopani či toho kopaniska, nielen sadili, lež i siali; jak to
po dnes k o p a n o u , k o p a n i c o u , k o p a n i s k o m nazýva ľud každú rolu,
P. Dobäiusky: Obyčaje a zvyky ludu sloven.
4
každú lúčku, ktorá u prostried zvlášte strmých hôr, na stranách, takto i za­
ložená je a oraf nedá sa, len kopat. Majú však na obrábania takýchto kopaníc
už aj h ô r n i pluh, nímžto neorú na úvraty, ale len na dol strminy obracajú
zem, jehož ale ustrojenie neznámo mi je.
Pri domácom živote opísal som príbytok či bývanie ľudské; pri hospo­
dárskom živote doplňujem opis hospodárskymi stavbami. Jak dom či príbytok
tvorí podlhovastý štvorhran, tak obyčajne ďalej nazdĺž tohože štvorhranu sta­
vané sú pre dobytok staje, s t a j n e (maštale, konice, chlievy) a chlievce pre
ošípané i hyd; k ô l n e a c i e n e i drevárne na držanie vozov, náčinia hospo­
dárskeho a dreva bývajú tiež popri tom. S t o d o l u (kolešňu) ale na ukla­
danie polních úrod stavia náš hospodár obyčajne na priek domu a stají, často
a to iste pre nebezpečia ohňa dosť ďaleko nazad tamtých stavísk, čelom proti
dvoru, z nehož potom clo nej voľný a pravý mu prístup s naloženým širokým
vozom. Na prostried stodoly býva t o k , priestranstvo z hliny udrvené a lajovým chytom (mazivom) zatečené, zatočené, zapustené. Na ňom stávajú
vozmi, keď z nich do prieprav na obe strany skladajú úrodu; na ňom ju
potom i mláfa a vejú, keďže tok aby aj na vetrnom mieste nachodil sa. Sto­
doly volajú i h u m n a m i a tu v severnejších našich krajoch nemajú toky,
lež h o l o h u m n i c e na prostred humna t. j . priestranstvá na mlatbu i vejbu
daskami dylované. Po boku stodoly a humna mávajú tiež menšie priepravy:
p l e v n í k y a z á č i n k y . Na rovinách, na Dolnej zemi a pri veľkých hospo­
dárstvách ukladajú seno i úrody pod holým nebom do s t o h o v a tu mláťa
na h o l o v n i c i t. j . na holom vo spech k tomu pripravenom toku, pod týmže
holým nebom. Ale u Horňozemshého hospodára, čo len na voľač súceho, náj­
dete vždy všetky budinky, stavanie a prípravy v poriadku a čím na príhod­
nej ších miestach.
Ku gazdovstvu, hospodárstvu prislúcha statok, to sú: kone, voly, kravy,
ovce. Tento dobytok nazýva ľud hromadne vzato s t a t k o m svojim a to
s hrdosťou, keď mu je vraj taký ako lasice, t. j . v dobrej krásnej srsti a vlne.
Nikda teda nepovie a neužíva slovo s t a t o k v tom smysle jako v českej, ba
aj v našej spisovnej reči pod statkom a statky pozemkové, nemovité majetky
rozumieme. Statok svoj radi majú; bo i netak radi predávajú jako radšej do
nekonečna, na doplácku i bez doplácky, medzi sebou prečarúvajú si ho; vďačne
ho varujú, vďačne pasú i na staji opatrujú; ač tu skalnaté tam blatnivé cesty
preň nevďačné naprávajú. Na spražnom (zaprahanom) statku cestujú vždy
voľne, pomaly, obozretne; ani na koňoch neradi uháňajú; ač ináč koňa v ceste
a pri ťarche nešanujú, hovoriac pri poháňaní a bití jeho: mohol kňazom byt,
nebolo by ho biť. Do jednoho záprahu či sprähu radi vyberajú pár volov lebo
koňov rovnej postavy, srsti a sily; pri tamtých zvlášť aby rohy rovnali sa.
Voly zapriahajú len do jarma, do ťažala či ťažadla; kone ale na dolnejších
stranách do štverien, kde kôň za poprsný remeň ťahá, a na hornejších stra­
nách do chomútov náhrdelných. Kravy prahať protiví sa samej povahe ľudu
nášho; od týchto čaká len mlieko a ešte viac zdárny plod na dochov. Oslov
a m u l i c e kremä na dolních stranách držia; ovce všade, kde dostatok
pastvy. Včely v prídomových včeliencoch nechybujú u lepších hospodárov,
ač väčšinou sú bez nich; ba zanahali aj varenie, ináč a najmä na vianoce
obľúbené od pernikárov kupovaného, medovca; jehož dávne miesto zastupuje
teraz to hriato, k nemužto niäd ani v jednom majetnejšom dome nezchybne. —
Hyd t. j . sliepky, husy, kačice, morky opatrujú si pri dome výlučne gazdinky.
Podrvno, že ľud náš, najmä v susedstve Maďarov, odvyknul svoj statok
menuvať slovom slovenským a volá tu čisto maďarskými menami, v o l y : szarvas, hegyes, bimbó; k o n e : sárga, barna, rózsa, csillag, pajkos; tiež niektoré
pôvodne slovenské mená znejú mu už s-maďarskou príveskou: virág t. j . vôl
výroh, výrog t. j . široko a dlho rohý; csákó t. j . čáko, čakan; vidláš t. j . vidloš,
vidlatorohý. No zachoval i v pôvodine mená pre voly: bodor, silaj, sivoň,
sivoš, belko, beloš, černuš, rohoň; pre k o n e : vranko, sivko, fako, kešel či
košeľ; pre k r a v y zvlášť: čerňuša, beluša, strakuša, brňuša, rohuša, belaňa,
ružaíia, sivaňa, kešuľa, ryska či ruská i ryšaňa; pre ovce: černuška, belaňa,
bakaňa, kornútka, a iné. Psa, jako strážca domu a statku, zvykli pomenovať:
Dunaj, Dunčo, Muro, Taro (strakatý), Strapúň. Strapoš, Belko, Zahraj, Lapaj,
Bodrík, Tisa, Sáva.
Súhrn všetkého čo takto a viac k hospodárstvu patrí a čím všetkým
hospodár vládze sa, zvykli volať i v l á d a n í m , imaním, m a j e t k o m . Pre­
dovšetkým povedia b y d l o , celé b y d l o ; má na svojom b y d l e to a to,
vyratujú alebo bedára prišlčho o všetko označia slovom: ten už nemá na
svojom b y d l e ničového nič, ani srsti, ani nitky, ani byle.
V prídomovom hospodárstve dcéry ľudu málo obľúbily si ešte pesto­
vanie kuchynských zelín a okrasných kvetov, ač bez jakej takej ohrádky čo
lepší dom nebýva. Tým viac synovia ľudu sadia i štepia slivy, jablone, hrušky
a čerešne jak pri domoch, v humnách, v sadoch (odkial ovocie i sadovinou
volajú) a na medziach v poli, kde len zemina a ponebie prajné. Gazdinky
ale zas rady obšatrujú svoje kapustnice, konopnice a ľanoviská na úložinách a
rovienkach, na najprajnejšej zemine dolín a miernych svahoch vrškov. Gazdom,
zasa najobvyklejšie je na oráčinách trojpoľnie hospodárstvo, totiž s dvojročním
siatim leho sadením a jednoročním potom úhorom. Kde zeme a lúky nemôžu
povážat trusom, totiž po strmých stranách vrchov, tam k o š a r u j ú jich t. j .
v ohradách, košiarmi zvaných, dávajú ovciam nocúvať, prenášajúca prepravujúc tieto priepravy z miesta na miesto po rolách a lúkách. Čo lepšie lúky
kosia dvaraz: na s e n o a n a mládzu, otavu, k o š a r in u. V dolnom teplom
ponebí má Slovák po vrškoch v i n o h r a d y , po rovinách z á h r a d n é v i n i c e ;
má svoj vinič, vinei i er a a zná najlepšie víno čo s a m o r o d a samo tok.
Z prác hospodárskych k o s b a a ž a t v a zvyklý byť najoživenejšie. Tu
je všetko na lúkách a na poli. Radi hostia sa bravčovým (sviňským) údeným
mäsom, zachovaným k tomu od zimy, a baraninou; kyseľ a mlieko pre ob*čerstvenie v horúčosti, k tomu ale pirohy, halušky, posuchy a druhé koláče
i jedlá obvyklé sú. Šuhajci a dievčence, mladí ženáči a nevesty chodia k týmto
prácam jaksi sviatočne odené. Po ukončené! žatve nesú zaiste aj veniec z kla­
sov a poľních kvetov hospodárovi do domu, zavesia mu ho v izbe nad stôl
a veselia sa pri odmene t. j . pri pirohoch lebo halušká.ch, pri nápoji, pri hudbe
a tanci, aspoň pri speve, pri ňomžto i veniec doniesli z poľa. Zvláštne kde
majú jednokosné lúky ďaleko od domov, tam sú to už celé letnie sviatky,
keď vyberú sa s potravou, nápojom a — gajdami kosiť na vrchy a hole.
*
Rovne jaksi sviatoční je zvyk, v nedeliach od jará do žátov vychodiť na pole
a obzerať dorastajúce, kvetúce i dozrievajúce úrody. Zvykli toto čo starší a
zkúšenejší hospodári robiť; no a potom už hovoriť, besedovať a veštiť si, jaké
budú úrody, jakú siaťa sľubuje žatvu.
Nielen celý Boží letní deň, na mnohých stranách k tomu i celé mesačné
noci trávia pri kosbe, žatve a svážaní úrody. Gazdinky takto úsilne sladujú
pracovať podjaseň pri trení konôp na trliciach. V spolkoch na dvorach i na
druhých priestranstvách tieto práce konajú, a tu tiež nejedna trlica šteká a
ohlasuje sa do mesiaca polopresvitlou nocou.
Kde vinice jesto, tam stoja o b e r a č k y v isté umluvené jasennie dni
nielen s vincliernii a oberáčmi, ale i s hosťmi z blíza i z diale povolanými;
nielen s prácou, ale i s pohostinnosťou a veselím spojené.
Čože riecť o tom krásnom a od mnohých spisovateľov už vychválenom
zvyku, "že mladé dcéry — no i synovia — ľudu nášho temer každú prácu
v poli sprevádzajú i sladia si spevom? Tajiť nedá sa, že v novejších časiech
tento prostonárodní spev tu i tam jaksi umlkujc a najmä na pohraničiach
maďarsko-slovenských; ba, ked ozve sa, počuješ tuná to osnovy i nápevy ma­
ďarské to i nápevy slovenské s maďarským obsahom piesni. Časy tedy pre
ľud neveľmo blahé a pomery pohraničiarske pôsobia tu a kalia spevnú povahu
ľudu. Lež naproti tomuto vždy ešte dosť spevu slovenského, pôvodného a
ohlasného po doliach i horách našich. Spevavé Slovensky znajú zaspievať just
na každý krok a pri každej hospodárskej práci príhodnú piesničku, tak jako
majú druhé, pri hre, zábave, záletoch, svadbách a t. d. z jejich mysli a citu
vzniklé piesničky. Spievajú na jar pri sadení a okopávaní poľa; pri chodení
na trávu pre kravičky ozývajú sa medze i bije jejich trávniciami (piesňami
to zväčša milostnými); rovne ohlasujú sa jim stráne a hory pri sbieraní ja­
hôd a malín; v lete pri hrabačke a sušení šuští nielen seno, pri žatve cvendžia nielen srpy, ale šumie a zvučí aj spev; ešte aj podjaseň pri sberaní
úrody a v lese pri sbieraní lieskovcov alebo i pri sberaní dubových šušiek
a klokočov, jako na odbierku od krás a darov prírody, zhučia spevom polia,
hory, doly. — Eúbaniská (bány) a stráne hôr zahájit zvykli majitelia, dovoliť
potom len v isté časy a pod dozorom horárov na trávu chodiť, dozraié jahody,
maliny, černice a lieskovce sbierať. Tým práve stáva sa, že mládež chodí to
činiť v sboroch, v nichž potom i jej spevy a vravy čím oblasnejšie a veselšie
bývajú. Na holiach ale sbieranie čučorietok (jaf'ury, borovnice) a brusníc patrí
k takýmto spevosborným a veselým výletom. V Gemerskej z takých dedín
i obdialnejších, v jejichž chotároch čučorietky nerastú, vyberajú sa celé ve­
selé sbory aspoň raz do roka na hole — na tie borovnice a brusnice.
S hospodárstvom spojené býva pastierstvo. Kde naši menší hospodári
majú spoločné obecné pastvište a hory k tomu, tam dávajú svoj statok pást
v čriedach a krdloch kroz jednoho pastiera: voliara či junčiara, kraviara, koniara, ovčiara a kondáša či — odpytujem — sviňského pastiera. Za takýchto
pastierov — v dobe od Ondreja do Vianoc—jednadú sa na celý rok kremä
chudobnejší Iudia. Ale kde pastvište jednotlivé a okremite vydelené je, alebo
kde aj ináč každý svoj vlastní statok osobyte pásť si má, tam už i najmajetnejších hospodárov synovia neštíťa sa chodiť za staíkom a pásť ho vo dne
69
i v noci. Ba často i dcéry jejich nielen svoje húsky, ale i barance a ovečky
i rožný dobytok pasú.
Odznak pastierky bude ti p r ú t v ruke a často z jará ten, ktorý jej
o Vianociach do domu podarovať doniesol kraviar dedinský, už či ona len
vyháňa húsky lebo kravy na ulicu a pole do spoločnej čriedy, či sama varuje
a pasie statok na poli. Pastieri ale, jak tamtí najatí (zjednení, objednaní), tak
títo domáci, mávajú za odznak a zbraň v ruke • to v a l a š k u (baltu), to o se­
k a n é c, to v a t r á l (palica), to kyj a či k či kyjačistú hôľ.*) — Tak tiež ne­
budú bez jakého takého hudobného stroja: pastierky oblúbily si drumbíu,
menší pastieri píšťalku, väčší fujaru a dudy (gajdy), kraviari zvlášť trúbu. Tu
píšťalka lebo fujara osamelého pastiera ozve sa ti zo stráni a grúňa, tam na
doline lebo rovienke pastieri v spolku fujarujú, tuturujú si lebo gajdujú a
často pri tom poskakujú lebo ihrajú od zeme. Ihra totiž od zeme či haj­
dúch o v an i e je zvláštne u pastierov zvyčajný a ľúby jim tanec, k nemuž
druží sa u nich p r e s k a k o v a n i e š i b e n í c . Kde koľko toľko pomeškanie
majú, kladú si i vo dne ohník, čoby len na obľúbené zapekanie faječky;**)
večer & v noci nikda nebudú bez vatry, ktorá aby aspoň triraz— zvečera,
na polnoc a nad ránom — zblnkla plameňom tak vozvýš do neba. Radosť
je, najmä z jará a podjaseň, z môjho na vršku postaveného a okolité stráne
v polokruhu majúceho bývania pozerať na rozvatrené ohne pasákov, no i stráž­
cov Hostišovských sadov (štepníc). Z vyšších hôr a hôľ z ďaleká do dolín
dolu, jako hviezdy z neba, prekmitať ti budú ohne valachov.
Zo života domácich t. j . denne na blízke pastviny statok vyháňajúcich
pastierov v predošlom spise opísal som už zvyk trúbenia na vianoční večer,
rozdávania prútov a lazenie vo vianočné ráno, tak tiež jarní prvý výhon jaloviny a kráv po predvečernom a pri raňajšom trúbení pastiera a s prehá­
ňaním statku preš oheň i železo spojený. Tuná dokladám len to, že trúba***)
kraviarova ozýva sa pravidelne každého svitu k výhonu čriedy (stáda) do
poľa a v poli pri pasení dfa vôle pastiera, od predvečera prvého výhonu (oby­
čajne na zelený čtvrtok) až do sv. Jána krstiteľa (dňa 24. júni). Žatým úplne
umíkne až do predvečera Božieho narodzenia a od tohto zas do predvečera
prvého výhonu. Iným časom nijak nedovedieš pastiera k tomu, aby na nej
zatrúbil; ani ju neberie po Jane sebou do poľa za stádom ale doma bedlivé
uschováva.
Jako počínajú si synkovia a sluhovia jednotlivých gazdov pri pasení
a stráži svojich koňov a volov spražných, o tom z Veľhontu podal Drahotín
Štúr, čo mu jcdon sedliak tako rozprával: „„Kot už tak žitká Božie zožnieme
a posvážame, dovolia nám páni hospodárovia v a r t u (stráž nad statkom), že
už môžme po chotáre pásti. Mládenci sídu sa do dachtoryho domu a vyberú
*) O s e k a n e c či p o s e k a n e c t. j . kyjačistá hôľ. Príhodný jabloňový, hruškový, du­
bový a iný pník pozasekávajú živý poza koruna odzemku: keď hrče vyrastú, potom
si ho vytnú, oholia, opála. V a t r á ľ býva tiež_ kyjačistý alebo jednoduchá opálená
hôl, palica.
**) Zapekanie deje sa tak, že dobre dohánom navlaženým napchanú fajku— malú, oko­
vanú spiežou, tak rečenň dúhovku — priložia k vatre a paria, až kúr i močka vychodí na krátku rúrku von. Vyfúkanú a zachladnutú fajku potom vyfajčia.
***) Trúby tieto bývajú dlhé, z čerešňovej kôry a lyka, samými pastiermi hcjajyyjé. Zvuk
vydávajú milý, to zádumčivo ťahavý to i rezký, živý.
> ^ ^ Q ^ 4
si.zpomedzi seba eniho (jednoho) za svojho richtára, čo potom poriadke drží.
Ako uš (už) richtár povie, na kerô (ktoré) pole máme síti sa, tak každý so
svojim statkom tatam príde a prnesie dreva na oheň, aj volaco zcsti. Kot
tento, richtár príde medzi nás, nuš šeci dou poberieme si klobúkc a začneme
večerňajšu. nábožnú pesničku, najviac tú: „Ach jak všecko pŕedivnč Spočíva
noci milé Lidé, hory, pole: Vy však milí smyslové, Tela mého sluhove, Povstaňtež k Boží pochvale!" at. d. A kot vyspievame, šeci pokľakáme si okolo
ohňa a modlíme sa nahlas večerňajšie modlitby. Potom číta richtár rozkazy:
aby sme nekradli, do ozimín, do lúk alebo do viníc statok nepúšťali, a každej
škode celú Božiu noc aby sme sa vyvarovali; bo chto si je nie pri statku
alebo volač previnní, toho pokutujeme: platí peniaze alebo dostane šesť, na —
prepytujem — zadok. Potom si uš rozprávame hádke (poviestky) a čo lem
vie každý. Aj učíme sa enu reč, žeby nás páni nerozumeli, kot sa takô vo­
laco steme (chceme) shovárať. Najprú sa každý tak probuje Otčenáš pomodliť.
A to ešte našich otcov starí otcovia naučili. A ak stete (chcete), nuš vám poviem
tem Otčenáš: „Šičceove šišnáve, šiwl/eve šisive ši«ave šibesíchneve, s\sveiscpo\v,
šmq/meve šivéíve, šicľjinve šimTcnáve suovstvíkráwe šivétva a t. d."*) A lala!
edomraz na ovsänú dežmu, dau nás pám úraník (úradník, správca panského
majetku) s mojim bratom zavolať. A kot môj brat bou starší, gazda, nuš toho
steu dať vydrať, že sme si našu dežmu clo panskyho dvoru nezaviezli. A tem
blázom môj brat uš steu aj líhať. Lem ja mu zavolám: „Šivecpove, šileve
šifo've šiKoove šilivove širiechove." (Povec, že ti boli vôli chorie). Tak mu pán
úraník poviedau: „Ty huncút, povec, čo ti to tem gazember rozprávam"
A môj brat mu poviedau: „Nuš prosím ponížene pána urodzenyho, kázau mi,
žeby som sa prosiu že sme nemohli tajti (ta isť) s vozom, kot nám — pre­
pytujem ich dobrotu — boli vouke (volke, volky) chorie." Tak sa potom pám
úraník lem zarehotali. A kade išou s nami po chotáre, sade sme sa tak miseli shovárať. Nuš la, ako sa mu to zapáčilo. A to sme sa lem my sprostí
ľudia naučili. ,— Ale čajda ešte o tej našej v a r t e mám dorozprávať. Nuš
potom uš po tej škole — ale nak nebanujú, lebo mi to zovieme školou šeci si políhame spať, lem štiria zostanú na varte. A náš richtár lem (ak
drieme a strežie na nich, či nezaspia alebo či nepôjdu krásť ovocia, kromple
lebo čo takô. Kot už prvá zornička vychodí, tak nás šetkych do eniho (do
jednoho) tí štiria pozobúdzajú. Šeci si našmarujeme biče a plieskame, lem
sa tak ožíva. A potom si posadáme okolo pahraby a zaspievame raóajšu
pesničku, najviap tú: „Otče Bože všemohoucí, Slavný a divný v své moci,
Buď od nás chválen z vdččnosti; Žes nás noci pominulé, Zachoval od smrti
náhle I od príhody nešťastné;" a t. ď. — A potom pomodlíme sa modlitby
raňajšie a s Pánom Bohom rozídeme sa každý po svojej robote, kde komu
so statkom iti načim."" — (Episoda s úradníkom poukazuje spolu na feudálne
pomery ľudu nášho pred r. 1848; bo i všetko toto ešte r. 1842 zaznačené
je do Zábavníka Bratislavského).
Pastiersky život v kvete je po horách a holiach slovenských, kam na
celú dobu leta vyháňajú jalovinu či junčovinu a voly, žrebce a kone len tým
*) Jak vidno, predkladá sa pred každé slovo syllaba ši, v samom slove prehodí sa prvá
hláska lebo syllaba na jeho koniec a k tomu dodá sa konečne vždy syllaba ve.
cieľom, by dobre spásli sa a utyli (ztučneli); kravy a ovce i tým cielom,
by lepší úžitok mlieka, masla a syra daly. Čriedy jaloviny a žrebcov, kŕdle
oviec nocúvajú tu pod holým nebom a pastieri -tiež tak alebo i v kolibách,
vždy pri strážnej vatre a so strážcami: s brechajúcim Dunajom a so skučnou
Tisou i Sávou. Ozbrojení sú valaškami a vatrálmi, často i samopalmi (puš­
kami), nímiž a pri tom horiacimi hlavňami ohňa jako i so strážnymi, na šiji
železným ostnatým obojkom opatrenými psy, strašia a odháňajú medveďov od
stáda. Poznáš jich či tu na holiach či keď, čo len zriedka, prídu na trhy do
miest lebo ináč do dedín, po vybíjanom širáku na hlave, po huňke či kabaničke volne na plecach prehodenej a remencom napred krku spojenej, po širokorukávovej, krátkej leda prse a poldrieku prikrývajúcej ale dobre vy­
mastenej košeli, po širokom opasku na drieku, po chološniach a krpcoch
s vymastenými návlakmi a nadväzky, a po valaške lebo vatrali v ruke, nado
všetko po c e d i d l e , kapse to z hrubého bieleho súkna, vysatými frumbiami
okrášlenej. Zdraví bývajú a urostlí jako jedle na tých holiach, ač kraviari a
ovčiari živia sa tuná výlučne temer mliekom a žinčicou, chlieb zriedka vidia,
mäso len keď vlk lebo medveď dá sa jim za mäsiara a korisť mu odnímu.
Iba voloviarom a koniarom ženy z domu prinášajú poživnosť.
Dojné kravy zvykli držat na tak rečených m a j e r o c h , kde často nachodia sa i staviská pre lud i statok, často len koliby a priehrady. Odtialto
posielajú pastieri a pastierky mlieko, smotánku a maslo do domu majiteľom
statku alebo na predaj do mesta. Vo Sv. Jane v Liptove dávajú, čo jednoleťajší úžitok od jednej kravy 40 funtov (22-40 Kgr.) masla.
Kvet kvetu pastierstva po grúňach a stranách hôr i holi je ale ovčiarstvo, sú salaše.
O tomto z mojej zkúšenosti v Brezne, kde býval som v r. 1853 do
1855, toľkoto: Mesto Brezno a jeho mešťania mali šesť salašov v chotári, na
každom po 500 dojok a pre každý niekoľko hodinový objem pastviny. O Jure
(dňa 24. apríla) oddelili od stáda kozy, jahniatka a barance, ktoré ostaly na
roliach s košiarmi a na košarovanie rolí; ovce vyhnali as na 2 hodiny dialky
od mesta, to na najbližšie košiare a salaše. Asi o Žofii (dňa 15. mája) vyšli
sem sviatočne odení majitelia na liek. Zde bača každému príchodziemu vo­
pred podával čerpák žinčice na občerstvenie a hostil takto svojich hosťov;
jako takéto pohostinstvo i stále a nenarušené je na salašoch, že kedykoľvek
a ktokoľvek príde sem, bača víta ho s plným čerpákom žinčice a najviac ak
opýta sa ho toľko, čiby radšej napil sa sladkej a či kyslej. Prišli mešťania
a mešťanky tiež uhostili potom baču i valachov páleným, koláčmi, chlebom
a tým, čo kto z domu priniesol. Keď pred poludním dohnali valasi kŕdle
oviec z paše, dojili každú o sebe a vydojené mlieko premerali doneseným
pohárom. Plný pohár bol mierou na celú dojku, nedoplnený na poldojku. Na
každú celú dojku dával potom bača majiteľovi 20 do 22 funtov, na poldojku
10 do 11 funtov syra, pre ktorý si chodia každú sobotu, hneď jedni hneď
druhí, na sálaš a nosia si spolu i žinčicu domov, jak komu bača do drevenej
dbanky naliať môže a chce. — Z bližších týchto salašov prenášajú sa potom
na ďalšie salaše pod hole a na hole, až podjaseň približujú sa zasa k poliam
a príbytkom ľudským; až by pustili aj barany medzi ovce a sišli sa s tam-
tými kozármi a baraniarmi v poli a konečne zimovali ovce buď doma buď na
majeroch. Od Jura do lieku a rovne, po oddaní od oviec ustanoveného množ­
stva, podjaseň nasbieraný syr predávajú mešťanskí šafári kupcom najviac zo
Starej Turej z Nitránsku sem prichodiacim a utržené vynakladajú na sol
pre ovce a na nájom bačov i valachov. Baraniari na poli od kôz a bačovia
na salošoch z ovčieho mlieka hotujú známe syrčeky, oštepky, parenice a syrcc.
Na Demitra (dňa 26. okt.) pospolité rečeno na Mitra, ukončujú bačovia i va­
lasi svoj rok. A ktorí „dobre vyrädovali" t. j . umluvenú mnohosť dobrého
syra gazdom oddali i stádo dobre zachované zo salašov do domu prihnali,
prijímajú, svoje nájmy zplna, a veselia sa dnes s hospodármi; bo i na deň
Mitra tak volač zvýšili a schovali si, takto snad i tučnú jalovku (ovcu. jalovú,
nedávavšiu mlieka) zarežú. Fujara a gajdy, ktoré často pri pasení i na salašoch ozývaly sa stranami a dolinami celé leto, zavznejú pri ihre a speve
valachov dnes akoby naposled a na odbierku od hôl a salašov.
Opis slovenského salaša a života na ňom podal Samo Chalúpka Božene
Nemcovej, ktorá uverejnila ho čo rozprávku pod názvom „Zlá nôcka-' medzi
slovenskými pohádkami a povesťmi. Neviem, čo viac, vynachváliť, či samu po­
viestku z povier a života valachov čerpanú a či dôkladnosť samého opisu,
v nej obsaženého. Mojim vedomím ešte u nás nikto druhý nepodal opis slo­
venských salašov; tým viac tedy spomenutej poviestke prednosť dávam pred
vlastním opisovaním.
Zla nôcka.
(Opis salaša a života na salašoch.)
Keď valasi r e d i k a j ú sa (prenášajú sa z miesta povypásaného na lepšiu
pašu, ku druhej kolibe), bača nezapomenie oheň z koliby*) vyhádzat a
s t r u n g y (priechody oviec na košiari) čečinou zaklásť; ak by to zaponmel,
mal by zlý duch právo tu usalašiť sa.
Raz redikovali (redikali) sa valasi, i zapomneli vatru zahasiť a z koliby
vyhádzať, a strungy čečinou zaklásť. V tú samú noc zablúdil pocestný do tej
koliby, ohrial sa pri hotovom ohníčku, lahol si na l a v i c u a usnul. O pol­
noci prebudí ho zvonenie zvoncov (spiežovcov), Máčanie oviec a huhúkanie
valachov. Počul, jako sohmli ovce do k o s i a r a a potom videl, ako vstúpili
všetci do koliby.
„A kto to tu?" zvolal jedon z valachov. — „A čo teba do neho?" zakríkol ho bača. „To dáky pocestný; ukonal sa, nach si odpočinie. Keď od­
varíme, potom ho zobudíme a nachováme."
Pocestný dobre tušil, že na nečisté miesto zablúdil, a zimný pot vyrazil
mu na čele. Leban (temer) ani nedýchal. Neosmelil sa ani len pol očkom
*) K o l i b y tieto stavajú zo srubov či brvien (trámov) v srub uložených, na koncoch
zarúbaných a na záruboch pospájaných v podlhlý štvorec. Koliba má vždy Í$t6'ji8
oddelenie: v prednom oddelení je ohnište a miesto pre pocestných i valachov; zadnie
oddelenie je komora bačova, kde drží syr i žinčicu; syr na čistých policiach, žinčicu
kyslú v sudoch ; zván soli pre ovce i na osolenie žinčice vedľa syra. Komora táto
čím najčistejšie držaná býva. Krov koliby je buď z dasák, buď zo šindlov.
pohliadnuf, čo deje sa (robí sa) okolo neho. — Valasi, chlapi jako buci, zafali si v a l a š k y do srubov, shodili z pleci cedidlá, nabili a z a p e k l i
si pípky, umyli si ruky a odišli na s t r u n g y dojif, poberúc sebou g e l e t y
(dojelnice, dojačky).
Pocestný si vydýchol a zdvihol hlavu, aby obzrel sa po kolibe. A tu
čudo nad čudo! Dobre tam od divu nezkamenel! V kolibe, ktorú bol prázdnu
našiel, stálo všetko, čo len na salaši treba. Pod strechou tiahol sa čistý pod i š i a r (polica z dasky), na ňom na kolkách navešané krásne vyrezávané
č e r p á k y . Nad ohňom na k um h ár e*) visel k o t á l medenný a len tak
svietil sa od vatry; k u t á č a l o p a t k y nové pri vatre na naprávanie ohňa;
s t o l č e k y na sadnutie tu; v druhom kúte na zemi prestreté čerstvo olúpané
k ô r y s v r č i n o v é , na čisté posadnutie si i uloženie sa (staby na dáky
diván) hotové. Všetko pekné a nové, iba jakýsi nečistý zápach po kolibe.
Pocestný úž vedel, čo to za čeliadka tu riadi. Pomodlil sa Otčenáš i Zdravas
Maria, vytiahol si pátriky (ruženec) zo záhrenia, a uložil sa znovu, akoby
nič nebolo.
Sotva uložil sa, už tuliby, hospodári jeho boli zasa v kolibe. Bača na­
pred, za ním valasi niesli plné d o j e l n i c e nadojeného mlieka a precedili
všetko do veličiznej gelety. Bača vzal z podišiaru krčiažok s teplým kfagom,**)
nameral inert u c h (mieru) a vlejúc to do gelety, z a k ľ a g a l mlieko. Hon e l n í k (chlapec, chasník nadháňajúci ovce v košiari ku strungám pri do­
jení) douiesol dreva, priložil na oheň a vatru ponaprával vatráľom. Keď mlieko
zakľagalo sa, sadlo sa (zkýšilo sa), bača poutískal syrenie v gelete svalovitýma rukama a dlaňama do h r u d y guľatej; odobral z toho čiastku a podal
starším valachom. Tí to hneď utláčali rukama v podlhlé kusy, umáčäli do
rôsoli a stískali i sväzovali do vyrezaných drevených f u r i e m a hotové
o š t e p k y ukladali na podišiar nad vatrou do dymu. Bača ale vyvalil hrudu
syra z gelety, akoby nejaké obrovské decko na rukách varoval. Druhí valasi
pjdali mu cedák, plátno to široké, ua uzloch trakmi opatrené. Hrudu doňho
vyvalenú zavesili na hák v komore, aby odtiekla. Bača vylial mlieko (srvátku,
Sjrovátku) z gelety do kotla, kotál zavesil na kunihár a zatočil nad vatru.
Vani ž i n č i c u (žinticu, ženticu).
Ukrčený na lavici, úzkostlivo čakal pocestný, čo z toho bude.
Dobrá masná u r d a vystúpila skoro na vrch horúceho kotla. Bača vzal
veličiznú drevenú v a r e c h u do hrsti a sobral urdu do čistej gelety a ochladil,
vytrepal, vykolotil to tam lopatou, až milá sladká para z toho naplnila celú
kolibu. Valasi odvarili pozostalú v kotle žinčicu, vyliali tiež všetko do druhej
gelety: kremä čo trocha tej p s i a r k y (najspodnejšej, najredšej žinŕice pre
psov) na spodku kotla nahali. V gelete i títo žinčicu umútili lopatkou,
o chladili a v komore zastreli čistou satou.
•
*) 1С um h ár je drevený hák ua zavesenie kotla nad vatru. k'umhár je tak zapravený
v srube alebo na kole popri srube, že môže točiť sa v polokrub, odsotiť od vatry a
a so zaveseným naň kotlom pritočif zasa nad. vatru.
**) K l a g je namočená ry n o k a t. j . žalúdok z mladých ešte ssajúcich teliec vybraný.
a vo rôsoli (v slanej vode) na teplom močený. Kvas či'kyslina z toho povstala zkľagá.
(usyrení) mlieko.
Bača ale už nabral ochladenej urdy za čerpák, odkrojil z hrudy syra,
taký kus ako ovčí pislc, a niesol pocestnému.
„No vstaňže, vstaň, — hovorí, — už je večera hotová. Čo máme, to
dáme; zajedz si, zapi si s nami!"
„Záplat Pán Boh a vynahraď trinásobne na to miesto," dakoval po­
cestný. „Ustal som, blúdil som; teraz mi neide chuť na jiedlo; najlepšie mi
pokoj Boží!" — „Pokoj Boží!" zašklabil sa bača; „bavcru je dobrý aj kus
syra a čerpák žinčice. Len sa ty najedz a napi: potom môžeš spať, aj do
súdneho dňa." —• „Ďakujem vám pekne," odpovedal zase pocestný, „odložte
vy mne to len na ráno; potom mi to lepšie padne."
„Dobre padne vtedy, ked jesto, a zle, keď nieto!" zarehotal sa bača
hrozným rehotom a všetka čeliadka za ním, jako celá črieda koňov po pastve
rehoce, až pocestnému vlasy dúpkom vstávali. „Len sa ty napi," ponúkal
bača ďalej a iskril po ňom očima, „len pi, veď to vieš, že my valasi to ne­
radi, keď nás dakto o hr d i e, potom sa nám ovce zle daria."
„Ale čo sa mu toľko ponúkaš!" zakríkol baču jedon valach a vyskočil
na rovné nohy od ohňa, vysukoval rukávy a postavil sa tu ako jedla, „capni
mu tým syrom medzi oči! Nuž my jemu dobre a on nám zle? Do kotla
s ním! uvarme ho na kašu, že iba kosti z neho zhrkocú!"
Bača zahnal sa rukou a syr pleskol pocestnému medzi oči. Ostatní pri­
skočili, chtiac hodiť ho do kotla. Pocestný ale rýchlo prežehnal sa, pochytil
ruženec a prásk — hodil ho bačovi do tvári, že mu hneď oheň piskom
i očima vystrelil. Tam tí odskočili, akoby j ich bol vatráľom po pisku zavalil.
Z kotla začala kypeť smola hustá, smradlavá para kudlila sa z neho a s parou
vystupovaly všelijaké divné potvory a začaly tancovať „od zeme" okolo po­
cestného. Tento ale už bol zasa uchytil svoj ruženec (modlitebník) a ním
kruh okolo seba urobil. Už mu bolo do zadusenia.
V tom zakykyríkal kohút ďaleko v dedine a v tom okamžení to aj zahvízdlo — ale to nebolo, jako keď valach na prstoch na ovce zahvízdne, ale
jako ked vietor zasekne sa medzi dve skaliská a jako od boíasti zaskučí —
tak to zahvízdlo a pred pocestným všetko prepadlo sa, len belasý plameň zo
zeme vyšľahol. Ovce zarachotily zvoncami, jako ked vlk medzi ne skočí a
hlasy jejich tratili sa pod zemou, až sa i stratili. Pocestný zfažka vydychoval
a keď prebudil sa, už slniečko osvecovalo jasné temená hôľ, len hlbokú do­
linu pod ním prikrývala pološera raňajšia tôňa. Svitlo mu, kde bol, kde nebol;
posbieral svoje veci, trirazy sa prežehnal a utekal z nečistého miesta. Hej
ale, spomínal ten potom, ako nemá byť aj ako má byť na salaši!
Povery a čary.
i
Dobrý hospodár nikdá neobráti na stole položený chlieb načatou stranou
ku dverám: bo by mu hospodárstvo von dvermi ušlo. — Dobrý valach zasa
nenačína chlieb (dá to urobiť inému): bo by mu vlk načal kŕdeľ (stádo). —
Idúcky von z dediny, chlieb nejedz: bo prejieš si gazdovstvo; ba taký človek
skoro by vyjiedol celú dedinu. — Ak ženská mačku zabije: jak živ dobrého
chleba nenapečie. — Ak kôrka na chlebe odstatá, oddutá: iste hnevala sa,
durila sa pekárka pri sádzaní do pece. — Ak puká sa jej chlieb v peci a
pučí, pupky oddúva: hosťov čaká naň. — Kým na chlieb kysne, nevymetaj
izbu: dobrotu chleba vymetieš von. — Keď volač stratí sa v gazdovstve, bež
skoro na zvonicu a grngni (udri srdcom) raz na zvone: aby skoro našlo sa. —
Búrku a hrom od poľa i domov odháňajú: vyhodením ožeha lebo omela na
dvor; tiež: pálením rakytových púčkov a kvetov vysvätených v chráme na
jar mi kvetnú nedeľu a k tomu doma uschovávaných. — Predošlé vraj, v čas
trvanlivej suchoty, shromaždili sa starší obce a všetky ženy z dediny musely
kúpať sa v jich prítomnosti: ktorá nesadala na dno ale len po vrchu vždy
plávala, tá bola príčinou suchoty. —
V pondelok nedobre začať prvú oračku: nebude dobrá úroda. — Prvébo
oráča na jar keď závidia priadky v poli, vtedy už vyndú z izieb s kúdeľou
aj na dvor a tu pradú, dotedy ale nikdá: to aby dlhý ľan urodil sa. —
Dobre.je na jar prvého, z poľa vracajúceho sa oráča vodou obliať; aby dážda
preš leto dosť bolo, šuchotá nezavadila. — Vynesúc zrno na siata do poľa,
prilož ho kameňom lebo hrodou zeme: budú klasy ťažké plné. —- Ak veľké
makovice chceš mať: veľkým hrnčekom meraj mak na siata. •— Pri siati ľanu
gazdiná vloží do semena kúsok slaniny: aby ľan bol mäkký ako hodváb;
rozsievač remeň lebo opasok dolu popustený má: aby ľan urástol dlhý; po­
zerá pri tom na horu (les): aby ľan bol hustý; potom do vzešlého v deň
Božieho tela nakladú breziny: aby ho žaby. lebo myši nesekaly. — Sejúc
priesadu, drž v ústach ihlu a neprereč, čoby kto prihováral sa ti: bude prie­
sada pekná. — Medzi uhorky kladú staré metly, drvá a húžvy na ceste náj­
dené: aby hojne rodily. — Kto na nove (mesiaca) mrkev seje- bude mu búzatá (nie tlstá, hrubá). — Pri praní šiat, aby všetci domáci veselí a shovorčiví boli: bude pekná chvila.
Vyliahnuté húsatá z hniezda vykladajúc, púšťajú jich preš vŕbové (i rakytové, bo rakytu volajú i hôrnou vŕbou) prútky na zem; tiež jich kladú na
riedčicu a osím hniezdom (plástmi, čo osy lebd sŕšne nanosia) okádzajú;
tiež zo starej husy peria niekde za roh domu zastrčia: aby húsatá dobre
odchovaly sa. — Vajcia ale na vyliahnutic podsýpajú, podkladajú pod hus
v tom okamžení, keď ľudia hrnú sa von z kostola: aby veľa húsehiec
(húsat) hus vysedela a v kŕdli na dvor vyviedla. — Keď liahnu a ďubkajú sa husy, kačky, kurence, nehvízdaj: bo by mláďatká ohluchly. — Po
jejich vyliahnutí opatrná gazďina soberie škrupiny a v handričke sviazané ha
roh domu zavesí: by darily sa. — Kde sliepky vajcia nesú, nedovoľno do
domu doniesť klokoče (dubence, šušky z duba): aby neprestaly niesť."— Keď
gazdina vo vianočné rán ó pustí sliepky do izby, aby vyzobaly hrach, ktorý
ona ešte večer bola porozsýpala po celej izbe: koľko ktorá sliepka hracho­
vých zŕn vyzobe, toľko vajisc znesie do roka. — Keď nasádzajú sliepky, dá­
vajú do hniezda z takej slamy, na ktorej chlapčok spáva:1 by bolo veľa ko­
hútov; ani pri nasádzaní ani pri liahnutí hydu. nedajú ohňa ž domu. — Od­
ním žobrákovi palicu, prelom, a kusy polož na kríž v holubienci: keď chceš
aby bolubi nerozlietali sa, ale v kŕdli a pri domé ostávali. — Pri včelách
letáč medvedzím sadlom natrú, do letáča gágor z vlka zastrčia a tým pú-
štajú jich von po prvé na jar: budú včely mocné, neprevládne a čerstvo rýchlo
lietajúce.
Mačku priučíš: keď ju okolo ohništa ponosíš a — odpytujem — zadček
jej prihreješ; daj jej zjest kúsok chleba zahriateho pod pazuchou. — Svine
prvýraz vyháňajúc: remeň pretiahnu preš prah chlievca. — Kúpené prasa
ponad hlavu vydvihne, kto do domu donesie ho: aby z domu a dvoru ne­
utekalo, privyklo. — Čo v piatok uliahlo sa: neprisadzuj, neschováš. — Teliatku pretiahni popod nos ovsanú slamku:.bude žírne. — Mladé teľa, baranča,
kozia popluj, keď ho prvýraz vidíš: aby príjest nedostalo. — Kravu žobráckou
palicou poudierajú: by nekopala a mlieko pustila. — Pri preciedzaní mlieka:
na prvé na salaši všetci valasi svoje končiare (končité nože) pokladu krížom
na cedák, potom ale zvykli klásť naň tri vršky prútov šípových alebo mladú
čečinu, často pri ovcach i pri kravách nôž a vidličky na kríž: by vraj vlna
a nečistota pozachytávala sa na to a nevnikla do precedeného mlieka, •— a
že to tak dávny zvyk. — Do mlieka a žinčice nikda nekrájaj chlieb nožom;
jediac, lám si ho: bo popukali by sa a zranaveli by kravám lebo ovciam cicíky. — Pri mútení kladú pod dbenku: slamku, hrebeň a nôž. — Keď
mlieko zmútiť sa nedá, vynes zbelku (dbenku) na krížne cesty: hneď zmúti
sa na maslo. — Pri múteuí pískaj na píšťalke z prvej vŕby na jar ukrutenej — alebo zapichni nôž za obruč dbenky: ľahko zmaslí sa. — Podlož
hrebeň a postav na to zbelku tak, aby to vypadlo medzi hradami na povaline
ä akby ešte mlieko necmarilo a nemaslilo sa, hovor: ide žobrák po dedine, —
hľadá maslo kúpiť; — Pane Kriste pomáhajže, — toto maslo zmútiť!
Keď veľký vták sadne na kopu hnoja, považujú ho majerníci za strygu:
veria, že stryga vtedy dojí mlieko a majerník bude za ňou dojiť krev. —
Keď krava, idúc z poľa, pred daktorým domom zastane a bučí: veria, že jej
v tom dome odobrali mlieko. — Keď krava počarená, vyvrcú dieru na maštalnom prahu a zabijú do nej svoreň z voza; v mlieku takej kravy varia
cedilko (cedák), varivo to vylejú na oheň a šibú prútmi: stryga pribehne
všetka došibaná a bude prosiť sa, že viac nepočarí. — Tak iste stryga pri­
behne: keď nasbieraš chamrdiny (nanoseného drievä) nad potokom a doma
ho páliť budeš: pribehlú strygu vylátaj popekom alebo vypusť na ňu, keď ti
bude po dvore behať, začarenú kravu, táto ju pokope, pokole, povláči. —
Rovne pri pečení chleba bi záneť šípovým mládnikom (letorastom): akoby si
strygu šibal. — Mlieko krvavé lebo smolavé var a varechou miešaj: mučiť
budeš strygu, až i pribehne. — Kravu začarenú orlíčkovym (aquilegia vulg.)
semänom obkäd: vráti sa jej mlieko. — Ak v deň otelenia z domu čo to
von dáš a požičiaš: kravy zle dojiť budú. — Dávajúc mlieko z domu, hod
vždy doňho trocha soli: aby kravám počareno byť nemohlo. — Keď príde
černokňažník do domu lebo na majer, nachovaj ho mliekom od č i e r n e j
kravy lebo kozy: budeš bezpečný. Ak mu ale dáš mlieka od b i e l e j kravy
lebo kozy: piť nebude, nadurí sa a strašnou víchricou domy i statky skazí. —
Naber do hrnca žeravého uhlia a podlož krave pod vemä: začaríš jej, odo­
berieš jej mlieko. — Ovčiari a bačovia na salaši, keď majú dávať gazdom
žinčicu do hliňanej náboby (len drevená nádoba na to patrí), dajú svojím
ovciam soli: aby mlieko nepotratily. Tiež keď bača príchodzím podáva žinčice v čerpáku, zvyknul vždy napred do čerpáka aspoň omrvinku soli pustiť.
Kúpenú kravu triráz okolo staje obvedú, medzi oči jej poplujú a zadkom
do staje tisnú: skoro privykne. — Majerníci, keď prvýraz vyženú kravy, po­
ložia zámku (kladku) pod maštalný prah: tým zamknú pisky vlkovi. — Zpod
maštalného prahu vyňatou zemou prsknú ponad statok, keď ho von vedú do
trhu: koľko práškov prsknutej zeme ponad statok preletí, tolko budú mať
kupcov naň. — Žier (červy v hŕbke, pohromade žijúce) zákop do maštale:
bude statok vo vedne držať sa doma i na paši. — Vajcom a poduškami
hladkajú a utierajú statok: by hladkú peknú srsť mal. — By kone boli pekné
a tlusté: opatri si handru zo žobráka alebo z obesenca a tou jich utieraj. —
Zabitého hada spáľa a popol dajú v druhom krmu statku zožrať: by na dúl
lebo druhé choroby nekapal. — Predaný statok lávou rukou oddaj kupcovi
a peniaze od neho prijaté nečítaj a neber vystretou dlaňou ale shrň si hrsťou:
to šťastie. — Keď vyvedú ovce na sálaš, páľa na prostried košiari smolu,
bača berie do plnej hrsti soli a hádže ponad seba okolo, pri tom hvízda na
ovce, by šly do košiara: keď jich takto dnu vovábi, privyknú mu a dariť sa
budú na novom košiari. — Pastier nach nevynde do hory, kým čo to ne­
položí si do úst: bo takto na prázdny život m e r u j e ho duduk a najmä ak
voľač prekúril, prezradí ho, volajúc všade za ním: tu, tú! tu, tú! — Pastieri
často vidia, ako peniaze presúšajú sa, ako z nich plamienok ponad zem vy­
nára: ulejú si sviecu z prahového (?) vosku, pri tej jich istotne najdú; ale
pri vykopávaní ueprerečú ani slova, a čoby priam strážny bujak zo zeme vy­
stúpil a jakkoľvek na nich mumlal. Ktorýsi pastier predesil sa v taký čas,
preriekol, — a prepadol sa so všetkým. — Kde v hospodárstve nejakú väčšiu
prácu robia n. pr. pálenku páfa, pivo varia, pečú atď., tatam neradi pripú­
šťajú starú babu; ale deti a mladí k tomu prichádzajúci, vďační sú jim: tamtá
nešťastie, títo zdar veštia.
_
VI.
1
Život remeselný, priemyselný; umný a vedomný.
Dávnym zvykom zakoreneno je v ľudu našom to, dávno je návka, návyka (latinsky poviedali by sme: praxis) to: že otec učí syna, matka dievku,
jak tamtí naučili sa od svojich dedov; že syn a dcéra vzyknú, navyknú robiť,
ako robili otcovia; to všetci už tak zavzali si zvyk, tak navykajú a navykli.
Čo tento zvyk a návyk sebou donáša, to opisujem zde, pomimo nahávajúc
školy a knihy. Bude toto samovzdelávanie sa, samorostlá vzdelanosť ľudu, pre­
nášaná z otcov na tie jejich detné deti, ako oni hovoria, naúčaním, návykaním, priúčaním i privykaním k ruke, k vôli.
Najprv prichodí nám obzrieť sa nazpet na hospodárstvo. A jako sme
pripnmneli tam, že i ten, kto výhradne oddal sa na remeselníctvo, nebýva
popri svojom remesle bez jakého takého hospodárstva a rád obrába svoje
lúčky, zeme, sady; tak zde poviedať, že ani hospodár a obrábač zeme nebýva
bez remesla, bez svojej ručnej, príručnej práce, jak on to povie. Tak iste
aj pastier.
Hospodárski otcovia a za nimi jej ich synovia sú zde predovšetkým sbehlí
tesári, kolesári, tokári, debnári, ba i murári. Niet v týchto oboroch hospo­
dárskeho osudia, náčinia a domáceho náradia, ktoré by si doma sami nehotovili, aspoň v čas . potreby obratne nepopravili. Celé pluhy, vozy si vystanovia; sudy, skryne, súseky, stoly, lavice vyhotujú; bo akby kto v niečom
i menej sbehlý bol, hneď nájde k pomoci sbehlejšieho suseda. Jedine so železivom bežia už ku kováčovi do vihni (šiuikni), jaká aspoň jedna a obyčajne
obecná, do nejž i čo rok najímajú a objednávajú majstra, stojí v každej de­
dine. Staväjú-li dom, sbehnú sa ktorí k čomu spósobnejši — a postavia ho
so všetkým. A to nielen drevenné staviská, často i múrané budinky takýmto
činom povstanú, pod časom tým kratším, čím kto viac a sbehlejších susedov
a rodinných iná. Za príklad sbehlostí uvediem tu na Pápči hospodára Miša
Bartok Jurove, ktorý pri pomoci robotníkov sám postavil si dom od základ­
ného kameňa až po tesársku hálku, ktorú na znak dovŕšeného diela, jak to
zvyk, radostne ovenčil. K tomu všetko náradie do domu a všetko náčinie do
hospodárstva sám si shotovil a hotoví ďalej i pre druhých nesbehlých.
Okrem remesiel s hospodárstvom užšie spojených vyvoľujú si, najmä na
čas zimy, remeslá a práce, z ktorých by úžitok brali, odpredávaním výrobkov.
Vyvoľujú si jich dľa toho, jako kde príroda poskytuje jim hmotu k remeslu,
k výrobkom. V našom okolí Vlhu (Blhu, Balogu) a Rymavy preš zimu ani
jedna hospodárska ruka nezaháľa. Tu máme b r darov, trst od Tisy na brdá
dovážajúcich; ко ši a m i ко v, vyrubujúcich leštia (liesky) Kohúta i všetkých
hôr okolitých ца koše, satre, košiariky; h r n č i a r o v , točiacich na kruhu a
ožihajúcich v bani hlinu Malohontsko-Novohradského vršku Mastinea v hliňaný dalekochýrny riad hrnčiarsky, vyožíhajúcich i dobré tehly na dlážky a
stavby; hotujúcich z nej i kachle či topné pece do izieb; k a m e n á r o v ,
lámajúcich, lúpajúcich i vykresávajúcich v pieskovcových vrškoch Skálnika,
Banková a Sovej Hlávky kamene na stavanie i na náhrobky (pomníky); skryn i a r o v , vykresávajúcich z bukov a dubov skryne, truhlice a zvlášf takrečené
súseky; lóži č k ár o v, vyrezávajúcich drevenné ložky, ložice, varešky a va­
rechy a to často i na ozdobu panských stolov; a kde tokáreň majú, hotujú
i drevenné taniere, vahany a stupky *) jako títo a druhí t o k á r i točia tiež
vretená a kužele, kúdele t. j . praslice; obrú či árov, oberučnými nožmi
obruče strúhajúcich a na dol jich odvážajúcich; ba nezabudnem ani na met l i a r o v a l o p a t á r o v , metly, lopaty, potlesky nielen pre okolitú domácu
potrebu ale i do obchodu vyrábajúcich.. Ďalej ale a najmä po Novohradských
vrchoch sú k o r y t á r i , dlabajúci z vŕb, topolov a jakých príde hrubých pňov,
zvlášte ale z javorov korytá i korýtka.; k o l e s á r i , shotovujúci zvlášte kolesá
na vozy; s y t á r i a r i e či č k ári nalezajú sa pri ihličnatých horách; obloč i a r i v blízkosti terajších, ba i vyhaslých už sklenných hút; d r o t á r i ,
z krajov neúrodnejších pochádzajúci, známi sú po svete. Však strany tohoto
,
*) S t u p k y sú drevené odzemkové moždiare, v nickž tlčú železným tĺkom zvánovú soľ.
|
a ďalšieho zamestknávania ludu príhodnejšie príde mi preriecť pri obchodnom
živote jeho. Ale ani b a n í c t v o a h u t n í c t v o (námorníctvo a dorob kovu)
neprešlo tak do rúk pristehovavších sa k nám poslovenčených i neposlovenčenýcch Nemcov, žeby, sme nemali z ľudu nášho pošlých mnohých b a n í k o v
a h u t n í k o v , jejichž slovenskosti známka je i tá, že nespúšťajú sa popri
tom hospodárstva a popri hospodárstve tam toho výrobku kovov a zárobku
groša z toho, prenahávajúci však často i ťažšie hospodárske práce svojim
ženám. Takto asi koľko krajov prírodniny svoje poskytujúcich, toľko obyčajov
u ľudu prerábať jich, vyrábať z nich výrobky. S lepším vzdelaním ľudu ob­
javil by sa aj vyšší postupný vývin a rozvitok toho; ale ľud aspoň nezane:
dbáva seba a prírod i rošt i plod svojich krajov.
Syn ľudu Slovenského „čo raz okom závidí, to už dovtípuje, dovtípi sa
urobiť." A v tomto smere nájdeme často samoukov stolárskych, strojníckych,
hodinárskych, rezbárskych, staviteľských a jakých ješte. Nie jeden je „celý
kunštár," „celý umelec," obratne užívajúci nástroje, ako vravia, i storakého
remesla. Takíto „dovtipnejší a zručnejší," ktorým práca „zručne ide" t. j .
majú ruky šikovné, oddávajú sa trocha i na okrasné umenie. Z nich máme'
prostonárodních staviteľov a kamenárov, rezbárov, maliarov na skle i na dreve,
shotovovateľov hudobných nástrojov. Drevenné a to opravdové väze (t. j .
väzby, väzby dreva, nie sruby; jako to sruboin volajú skladbu štvorhrannú
drevenného domu) takýchto slovenských staviteľov videl som n. pr. v Starej
Haliči a na Hornej Strehovaj. Ale predošlé stavali napospol väze a zvonice
z dreva, a keď aj podmurovali túreň, postavili na múry väzu ť. j . väzbu na
zvony a vrch vysoký z dreva n. pr. po dnes stará väža v Drienčanoch, väža
evanjelická z predošlého stoletia vo Veľkej Revúci. Ba za príklad tohto stavi­
teľstva uvediem, že na Slovensku boli predošlé mnohé drevenné c h r á m y
Božie. Tak povestný, značne veľký a umne složený chrám vo Veľkej Paludzi
v Liptove po dnes stojí; v Drienčanoch ale v ohrade murovanej dvakrát za
jednodruhým postavené boli drevenné chrámy a stáli, kým len drevo nepodhnilo. Kamenári tunajšieho okolia krešú okrúhlisté pomníky na hroby; opatria
jich hneď okrasami aj nápismi svojej prostonárodnej poesie. Rezbári vyrezá­
vajú varešky poľovnícke, rohy jeľenné, čerpáky aj iné nádoby, palice, okrasy
stavieb i sochy chrámové. Z takéhoto stolárstva a rezbárstva pošlý oltár nachodí sa n. pr. dnes na Bystrom pri Štitníku tu v župe Gemerskej, kam kú­
pili ho čo starodávny oltár z chrámu Kameňanského. Maliari na skle maľujú
spomenuté už domové obrazy svätých a popritom obrazy Jánošíka a dvanásť
hôrnich chlapcov. Maliari na dreve pozostavili svoje pamiatky jak inde tak
zvlášte v chráme Hybianskom a Sielnickom v Liptove a zde v chráme Drienčanskom. Z hudobných nástrojov nájdeme píšťale, fujary, dudy i husle v ru­
kách j ej ich prostonárodních shotoviteľov. Nejeden samouk pustil sa zdárne
do shotovenia varhanov (organ); povestní v Nitrianskej Brezovej organári
Šaškovci takto vraj povstali. Na Muráň doline v Mokrej Lúke znal som pošlého z ľudu stolára Heresa, ktorý z vidu fortepiánov oddal sa na jejich ustrojovanie a shotovúval dľa vzorov Viedenských dostatočný odbyt majúce inštru­
menty. Lež koľko krajov, toľko by bolo i zde príkladov.
Pastier Slovenský, za svojim stádom idúci, tiež sotva kedy bude bez
remeselného i umelého zamestknania. Vídam jich strúhať ložice a varechy,
vyrezávať palice a čerpáky, shotúvaf detské hračky, ba hrubými ihličiami pliesť
svoje zápästky a hrubé rukavice; nerečiem, že svoje oblúbené úhľadné krpčeky
s návlakmi i nadväzky shotovuje si sám, povybíja pekne svoj širák. Rovne
sami si robia píšťale (dúčele), fujary, trúby z červenej, masťou vyleštenej če­
rešňovej kôry (lyka) a tie premilé gajdy. — Gajdy, gajdy či dudy tieto záležajú: z temľova (irchu či kožu zo sivej kozičky lebo z bieleho baranca
často i vylúži si sám valach na ten temľov), ktorý nadúchaný býva cievou
zapravenou na mieste prednej ľavej nohy zvieraťa; z huku, trúby to zapravenoj v prednej pravej nohe; z p i s k o r a , v mieste hlavy i predstavujúceho
hlavu a pisk baranca, po jejž čele sú dierky na preberanie a vyludzovauic roz­
manitých hlasov a u vrchu prístroj (píšťala) hlas vydávajúci. Gajdoš (dudáš)
zavrzgne nadúchaný temľov pod ľavé rameno, pod ktoré zatisne i okrutenú
cievu, by para z temľova ňou neutekala; potom prehodí huk preš plece a
dúcha do piskora i preberá na ňom prstami jednej ruky lebo i oboch rúk.
Originálna je jeho postava keď tak dudajúc i sám trmosí sa alebo poskočí si.
Prizrime sa ešte domácemu zamestknaniu žien, kde matka nie tak
dcéru — keďže táto včasné vydáva sa z domu — jako radšej nevestu priúča
a privyká, navyká si k ruke. Zde vedľa variva a pečiva nalezneme predo­
všetkým pradivo a tkanivo. Niet domu hospodárskeho bez krosien a majstrovne
i sporo (rýchlo) tkajú na nich to svoje milé plátence z konôp i z ľanu, hrubšie,
tenšie i činovať; k nemuž priadzu a pradená zvyklý napriasť, zmotať i vysvárať si v dobe od Michala najďalej do Mateja; aby sosnujúc to na osnuvu
a navijúc osnovu na krosna hotové byť mohly s tkaním do započh;tku
jarních polních prác. Najmä hladké (jednoducho tkané) i činovatné (dvojito
tkané) uteráky, obrusy a obliečky na periny shotovujú si lekne i mocné,
pretkávajúc jejich osnovu červeným i modrým pamukom (pavluenými, kupo­
vanými nitmi) na okrasu. Toto i obvyklé, as 10 metrov dlhé konce plátna
na jar pri tekutých vodách na čisto vysvárajú a vybiela; vybiela takto i mnohé
z dolnej zeme hore dovážané plátno v prepočetných bielarňach, na bieloviskách. — Obratné dcéry ľudu šijú si všetek oblek samy. A predošlé sily si
ho výlučne z tkaniva doma dorobeného, tak že ešte dnes na mnohých stranách,
a najmä u-staršieho kolena, prevažne odievajú sa domácim tkanivom bielym
alebo belasým, „daným do farby" t. j . skrze remeselných farbiarov zafar­
beným. Mladšie nájdeš už teraz zamestknané i umelým vyšívaním kvetov na
biele kytle a na ručníky alebo i pletením rukavíc, zápästkov i punčoch. Čipky
bit (pliesť),' pytlové plátno hotoviť a čo viac podobného umejú na Starých
Horách vo Zvolene, po Kopaniciach y Nitriansku a kde inde. Jako výš pripomneli sme, že inam zamestknaní mužova prenahávajú svoje mužské hospo­
dárske práce ženám; tak zde podotkneme, že popod Tatry, kde mužovia
v zime iného zamestknania nemajú, ženičky jejich udeľujú jim kúdelky k pra­
deniu a títo zasedajú v rovnom rade so svojimi družkami pod praslicou.
Lud náš pri svojich ručných prácach a remeslách má v reči svojej na
každý výkon práce, na každý výrok a dôrobok, pri každom diele i nástroji
jeho isté, vec čím najzretedlnejšie a najprísnejšie označujúce výrazy, slová
SS
i pohovorky. Ktoby tieto technické výrazy, poena od hospodárstva a pastier­
stva až do pokoného zamestknania, remeslovania a umenia Iudu i našich
mešťanských remeselníkov a umelcov sosbieral: ten by velikú, dosial zane­
dbanú službu reči preukázal, slovník obohatil. A kto chce spisovať pre vzde­
lanie ľudu na poli jeho práce a umu, aui nesmie byť neznalý tej'to technickej
stránky a zásoby jeho reči. U ľudu vždy viac čistoslovenského a pôvodného
nájde, u mešťanov dosť aj inojazyčného.
Rovne by nám bolo vyskúmať a poznať štýl (podoby) a súmer každého
dorobku a diela pochádzajúceho z umu a rúk ľudu nášho i z umu a rúk me­
šťanských remeselníkov, pracujúcich pre ľud a dľa jeho vkusu. Zde by sme
prišli na to, jako Slovák predovšetkým obľúbil si okrúhlisté, kruhovité, v seba
zaokrúhlené a zavŕšené čiary i podoby remeselných a umeleckých diel svojich;
ale dobádali by sme sa i prvotného, pôvodného remeselného a ozdobného
štýlu slovenského.
O ďalších a najmä takých remeslách, ktoré vyžadujú svojich majstrov
a dielne, podotknem už, že tieto utiahly sa do mestečiek a miest. Tuná boli
spolčení majstrovia jejich v tak zvané cechy, cächy, Remeselníci osadení
na dedinách pripojovali sa k nim. Poriadky a zvyky cächové, jaké i za dáv­
nejších časov i posledne pred 1848 rokom boli, náležalo by opísať, aby sme
poznali čo pri nich od inam doneseného, čo snáď i pôvodného a domáceho
bolo. Moje sbierky však nedostatočné sú v tomto ohľade a vlastnia zkúšenosť
ešte menšia; nutno mi teda poručiť to na druhých.
• Keď sme však pripomneli tam vyššie remeselné shotovovanie hudbimých
nástrojov, prikročme i ku umeniu na nich prevodzovanému, i ku spojenému
s tým spevu, tancu a hrám. — Kedy a jak zvyknul si náš ľud týmito ume­
niami život sladiť a krášliť, to vždy príležitostne uviedli sme i uvedieme ešte
pri spisovaní týchto jeho z\ykov, dosť spomienky toho i pri opisovaní zvykov
k určitým dňom a dobám roku priviazaných. Zde tedy len čo napospol udať
náleží o vecach týchto, jako o umení u ľudu obvyklom a ním pestovanom,
z umu a ducha jeho i poslom.
Pôvodné melódie a nápevy hudby i spevu slovenského zodpovedujú na­
pospol duchu života jeho tichého a domáceho, sú viac ťahavé a zádumčivé,
ale dosť jich i rezkých, veselých, ihravých. Bohatosť i rozmanitosť jejich
mnohá, nevyčerpalelná pokiaľ žil a žije umelý a spevný duch v ľudu tomto.
2
Najviac sú, čo do skladby na /4 taktu. Vzalo jich už i vyššie umenie
slovanských a europejských umelcov na krídla; prameň to pre nich samotočný, čistý; puk to vyššieho rozvitku schopný. Húsť či hrať si na nástrojoch
zvykli to jednotlivé to i v sboroch. Dcéry ľudu jednotlivé i v menších svojich
sboroch oblúbenú majú kremä drumbľu. Synov ľudu počuješ hrať si jednotlivé
na píšťale, fujare, gajdách i husiach, pastiera milo trúbiť za stádom kráv.
Príklad vlôh a spôsobilostí jednotlivcov mám tu doma: pastiera Jhoša (Jihoša), ktorý popri píšťalke zadovážil sebe pikkolo, a celý deň pri stáde svojom
umel zabávať nás prekvapujúco pískaním slovenských melódií; — sedliaka
Hargoša, ktorý so svojim klarinetom po okolí i po Novohradských vrškoch
známy je. V Bakošovcach na Rymave žije hospodár Dugo, ktorý jak skupuje,
oprava a predáva klavíre a fortepiána, tak aj müo hráva si na nich. — Sbory
P. Dob&inský: Obyčaje
a zvyky ľudu sloven.
5
hudcov či hudobníkov utvorené z ľudu videl som v Novohrade, vo Zvolene,
v Liptove, v Orave, napospol tam, kde Cigáňov k tomu po ruke niet. Bo na
dolnejších stranách sú najviac len sbory z Cigáňov utvorené, ktoré viac
h taj ú melódie maďarské, vlastne maďarsko-slovenské. Pri pôvodných sboroch
slovenských videl som tieto nástroje hudebné: husle, barboru či grône (bassu),
píšťale a cymbal. Hudba jejich o veľa čistejšie, pôvodnejšie a zachovalejšie,
čo tyče sa melódie slovenskej, nieželi u Cigáňov znela. Obvyklé a u ľudu
nášho „bandy (sbory) Cigánske" záležajú zo šiestich až do dvanástich jedno­
tlivcov. Prvý v rade hudcov čiže v bande býva huslista primáš, druhý sekundáš,
za níma dvaja lebo troja kontráši na husiach; potom ide klarinetista lebo
pikkolo, trubač a cymbalista; bandu zaviera bassista alebo i grônáš rečený.
Hrubé totiž struny majú u nášho ľudu meno: grôna, grôny: odkial i hrubostrunný nástroj giôny, a kto na nich hrá grôňo, grôňoš, grôňáš sluje.
Mužskí len hudbu radi sprevádzajú spevom; tým viac s p e v u u dcér
ľudu jednotlivé i v sboroch na tráve, v poli pri práci, pri hrách a svadbách.
Jak a ktoré t a n c e , svojej povahe primerané vytvoril si a obľubuje ľud,
uviedol, som už a pripojil k oddeleniu svadobných zvykov. Jaké a ktoré sú
hry a zábavy mládeže, umelejšie i menej umele sostavené a jak pri speve
tak i pri recitatívnych pohovorkách provodzované, to opísať tvorilo by osobytnú sbierku, jakú i sám sostavil som i druhí už dosť z toho uverejnili, ač
kolobeh mnohých a rozmanitých týchto hier ešte nesostavili sme. Zdc tecly
len toľko o nich, že jako jeden z najkrajších a najpoetičnejších zvykov
jestvujú; bo nejedna hra zaviera v sebe ešte celý poetičný obrad bájeslovný,
tak snad zachovalý, jako pred ticícelety provodzovala ho mládež ku cti krälovčíka slnka a panny prírody jarnej i letnej, nevesty jeho. Za príklad čoho
naspomeniem len zo Zpievanok J. Kollára D. L str. 3. spev a hru D u n i a
a str. 16. Vajanô či Sobotky a Diel II. str. 46. i 47. Kolo či v í t a n i e
j a r á , Kolo či H r a na t a n e c .
Lud náš miluje, rád pozoruje a poznáva p r í r o d u . Sám však slova
tohoto nebárs užíva, hovoriac radšej: p r i r o d z e n i e , s t v o r e n i e , t v o r a
s t v o r i s t v o r a (tá). Pri jeho známosťach prírodných stretáme sa s mnohou
báječnosťou a poverečnosťou; ale rovne i so zdravým pozorovaním, ponímaním
a označovaním i vyúžitkovaním veci. Čo tu obyčajného t. j . čo zná a čoho
drží sa Ind dľa svojho pozorovania a názoru, to zde podotkneme.
Na o b l o h e n e b e s k e j pozná voz malý i veľký (Ursa minor, maior),
kosu (Orion), kuriatka čiže siroty (Pleiades); zornica, zornička, zoranička je
predmetom jeho poesie; premeny mesiaca majú mu vpliv na úrod i plod a
na povetrnost; celé hviezdnaté nebe jako roztvorenou knihou zvláštc vianoč­
ného aj inočasového veštenia a poverovania. Čas merať vo dne dľa postavenia
slnka, v noci dľa postavenia mesiaca i hviezd znajú si nemýľne. Objavenie
sa kometov, zjavy zatmenia stoka a mesiaca a povetroňov ostávajú predmetmi
predesenia a veštenia; ač už zďaleka nie v tej miere jako predošlé. Rovne
svetlonos jako „vodná Baba" báječné na svodenie blúd'acich a na to prcsúšanie peňazí vysvetlovaný býva. Praktične ale pozorujú už bačovia a hospo­
dári naši na úkazy vzduchu, na bladé a červené zore, na premeny a podoby
oblakov i mihy, na ťah vetra, let vtákov a chovanie sa zverstva, na zrastlinstvo: tak že tu z úkazov príhodné predzvestujú si povetrnosf, chviľu i nechviľu.
N e r a s t y krajov svojich naskolko pozná ľud a dal jim mená príhodné,
to zaslúži, by naši mineralogi tak sklonili sa k nemu a názvy vykoristili,
j ako to zvlášť už botanikovia pri zrastlinách učinili. I zde dost pôvodnosti,
ale ešte ncvyhľadanej dosť. Minerálne vody volá ľud: šfavice, kyslé vody,
kvasné vody, mädokýše, mädočky, madačky; liečivé pramene: teplice, toplice,
tople. —
Z r a s t l i n s t v o obzvláštne a dost bohaté pozná ľud. Ďr. Gustáv Reuss
vykoristil to vo svojom spise „Kvetná Slovenska;" bo i pred r. 1848 študovavšia mládež naša zaoberala sa, viac ako nerastopisom, lebo živočichopisom,
sbierkami v tomto obore. Z týchto sbierok nie na vyčerpanie predmetu, ale
len na ukážku pekných a dobre utvorených názvov, uvediem niektoré: nedo­
tyká, impatiens, noli tangere; netata, juniperus sabinus; nechtík, calendula
oŕicinalis; nivník, chrysanthemum; nátržník, tormentilla erecta; hadie očko,
žabie očko, myosotis scorpioides; opich vodný, potočník, sium latifolium;
ožanka, teucrium scordium; oponka, oponec, gleucoma hederacea; ohnicn, repica, erysimum cheranthoides; oman. inula Helenium;. odolen, kozlík, vale­
riána officinalis; ovsiha, avena elatior; olešník, daucus silvestris; preslen,
clinopodium vulgare; siez, sliezik, nialvacea; palín, artemisia absynthium;
podbel, tussilago fanfára; podražec, .vlčie jablko, aristolochia clematitis; parožnatec, chara tomcntosa; praslička, divé proso, equisetum arvense; polej, polajka, mentha; prustvorec, puškvorec, acorus; posed, prestupník, kukučina,
bryonia alba; pažítka, rezanec, allium porrum; ošlych, orešec, allium ascilonicum; podrostník, Cichorium endivia; svlačok, convolvulus; rojovník, melissa
oťť.; repík, starček., agriuionia eupatorium; rýt, isatis tinctoria; ranocel, sko­
rocel, kolocier, plantago maior; somhla, smohla, echium vulgare; skoruša,
sorbus aucuparia; škorec, euphorbia Lathyris; štulík, lekno, nymphea alba;
stračia nôžka, delphinium consolida; ščúbrik, šťúbrik, satureia hortensis; syrenčeky, malva rotundifolia; svätojánska zelina, hypericum perforatum; svízel,
arctium Lappa; ostrolist, strolist, Carduus marianus, suchokvet, xeranthemum;
smrdutý rmen, psí rmen, anthemis »cotula; sladič, polypodium vulgare atď.
Z i v o č i c h o p i s ľudu nášho rovne pôvodný a jadrný, upotrebený bol
už dávnejšie i najnovšie od prírodopiscov našich, ač nie vyčerpaný zplna.
Spomeniem len, že slona, leva, ťavu a opicu pripomína si ľud pôvodne slovan-,
skými názvami, jakoby jich z vlastnieho videnia znal. ač pradávne bude to
podanie, z nehož vedomie o nich prijal.
Z e m e p i s n e nesboritelné pomníky svojho tubytia postavil si ľud slo­
venský, tak jako napospol národ Slovanov, tým že krajom, vrchom, dolinám,
útvarom zeme, potokom a riekam i jazerám, osadám i bytoviskom svojim dal
mená pôvodné slovanské a primerané k jejich polohe, útvaru, zrastlinstvu,
živočíšstvu lebo k iným prírodným vlastnostiam, alebo zachoval dané jim od
prvotných majiteľov, ba mnohé až z doby báječnej a ctenia božstva predkresťanského. Zde za príklad vezmite.si mená ktoréhokoľvek chotára a skú­
majte jich. Ani votrelé cudzinstvo, ba ani to, ktoré vytislo Slovana z dávnych
jeho bytovísk, nezotrelo mená tieto; podržuje jich jako duševné pomníky
po tých, ktorých surové lebo lživé utíska. — Proslulé mená jak prostonárodnieho zemepisu, tak aj rozprávok, poesie a zvykov liuhí u nás sú: Hor
niaky a Dolniaky čiže Horaia a Dolnia zum, čo dve polohou oddielne čiastky
krajiny; mená všetkých stolíc; mená vrchov: Tatra, Fatra, Matra a med/i
Tatrami: Kriváň, Gerlach, Lomnica, Biela hora, Kysuce, Beskydy, Baba hora;
mená riek: Dunaj, Tisa, Sáva, Dráva, Váh, Hron, Ipeľ, Hornád, Poprad,
Torisa; mená dolín: Považie, Pohronie či Horehronie a Dolehronie, Podolie
u Popradu, Rymava, Muráň a iné; mená miest: Pešť (tá), Budín, Nitra,
Trenčín, Kremnica, Bystrica, Zvolen, Levoča, Košice atď. Lež i mnohé druhé
zámky, hrady, mestá a pamätnosti jednotlivých krajov žijú v rozpomienkach
a piesňach ľudu.
Na výš uvedenej známosti zrastlinstva a prírody, a to z jednej stránky
na znalosti skutočných liečivých síl, z druhej stránky i na báječné prírodnému
úrodu a plodu pripisovaných účinkoch, rozšírené je u nášho ľudu l e k á r ­
n i c t v o a l e k á r s t v o . Temer každá dedina má svojho vedomca a vedomkiňu, veštca a vešticu, veštíka a vestičku, starého človeka a starú ženu (babu) 4A
a jak by jich kde ešte volali. Títo lepšie lež druhí poznajú zeliny a liečivé
sily. Lieča ľudí i dobytok a tento poslednejší zvlášt pastieri; lieča vnútorné
choroby i rany. Iste že toto liečenie spojené býva obyčajne s poverou, so za­
klínaním a začítavaním choroby a rany; ale aj obyčajne ukrýva sa pod ninibusom čarodejníctva len skutočný poznatý liek. Ba jesú vedomci a vedomkine, ktoré ani nezahaíujú sa od tohto nimbusu, ale radia a porúčajú, lieča
otvorene. V skutku i sám na sebe zkúsil som i pri druhých videl, že tílo
s dokonalým výsledkom lieča zvlášte rany, naprávajú polámané a ochromené
údy tela. Pri opatrovaní chorého statku tiež nebývajú na škodu ale na osoh.
Lud zvyknul spoliehat na nich a oklamaný býva vlastne len tam, kde pohodil k nepovolanému poverečníkovi čiže „k svetskému klamárovi." — Svedo­
mití prostonárodní takíto ,.vedoinei a vedomkiiie" poukážu ti temer pri každej
záhradnej, poľnej i hôrnej zelinke k čomu je dóbŕä alebo ktorá škodná a
otravná, liečivé zeliny a kvety sami sbierajú a odkkdajú; jejich sviežim pri­
kladaním na telo, odvarkom a pareniu!, ďalej tukom zvierat (medvedíc, za­
jačie a sviňské sadlo, maslo), svrčinovou' smolou, olejmi domácimi a z ve­
rejných lekáreň mnoho lieča. Mnohí hospodári i čítajú a zachovávajú domáce
lieky a lekárske rady kníh a kalendárov.
S p i e v a n k y, spievanky, kde ste sa vy' vzaly ?
či ste z neba padlý, či ste rástly v háji?
Z neba sme nepaply, v háji sme nerástly,
Ale nás mládenci a dievčence našly.
Skutkom u nás mládež i stárež našla piesničiek mnoho, našla a nechodí
jich v citu, umu a duchu svojom. „Začrie si do pŕs a tak zaspieva,1' — ho­
vorí Sládkovič. Piesne ľudu Slovenského sú tak tiché a domové, jako on sám,
jak označil jich už Duuin Borkovsky v rade piesní Slovanských. Predmetom
jejich je život Slováka, od narodzenia až ku hrobu m'mi sprevádzaný} tak a
cez tie fasy jako tenže život zde opisujem a pripomínam kde si ho ľud spe­
vom i piesňami svojimi zpríjemňuje. Lud je teda sebe sám i p r e d m e t o m
i b á s n i k o m p i e s n í . Predmety podávajú sa mu sami v krásnej prírode
i v citu a pekných zvykov i udalostí plnom živote. Ale kto vlastne a zosobna
básnikom? Jednotlivca v ľudu nepriam nájdeš. Povedia, že tú a tú piesničku
tam a tam složili, tam sme ju počuli a naučili sa, doložia niekedy, že ten a
ten lebo tá a tá složili ju; ale iď potom na udané miesto a k osobe, básnik
lebo básnička nepriznajú sa ti, upravia ťa ďalej, istá vec je len, že precho­
vávajú dávne, až báječné piesne; tvoria si i nové; ale básnikom je — lud
všetek dohromady. V piesňach svojich pestuje hlavne lyriku, ale i humor a
satyru. Bájeslovie, historické príbehy a udalosti života sú predmetom romance
a ballady. Okrem synov a dcér pospolitého, rolníckeho a pastierskeho ľudu,
má svoje piesne i mešťanská a vzdelanejšia vrstva a básnila zvlášte v pre­
došlých dobách, podčím nebola tak presiaknutá kde nemeckou, kde jak teraz
maďarskou cudzotou. Ale pravé prostonárodnie piesne i vynikajú nad mešťanskými vnútornou cenou, básnickou krásou a zaokrúhlenosfou, jak presvedčiť
sa možno i z Kollárovho vydania Zpievanok národních. Pôvodcovia spevov
mešťanských i v písmo uložili piesne svoje; pôvodcov z ľudu sotva zná me­
novať i Kollár, .v Sborníku Matice Sv. II. soš. I. dľa mena uvedený mohol
byť jediný Ján Štefko z Batisoviec vo Spiši. — Ostatne lud náš zvyknul už
spievať nielen svoje vlastnie prostonárodnie výtvory piesní; zvyká s obľubou
spievať i vyššieho vzletu piesne národných básnikov tam, kde predvodcov a
povzbuditeľov má k tomu, kde — ač málo ešte — kupuje a číta básnické
knihy. Škoda len, že dosial nenašiel sa Vydavateľ prostonárodních piesní pre
ľud, s lacnejším vydaním vyberaných piesní!
„Lud náš si je sám s e b e r o z p r á v k o u " t. j . prechováva v povestiach
báječné ponímanie Božstva, sveta a prírody; líči mravy, zvyky a povery svojho
vlastnieho života. Až do nedávneho sosbierania a čiastočného aspoň vydania
týchto povestí prenášal jich výlučne ústnym podaním čí povestením z kolena
na koleno. Zvyknul to činiť i ďalej a povestí si hlavne v dobe jasenných,
adventních a vianočních večerov pri priadkach, ručných prácach, keď schodí
sa na tak rečené p o s e d k y (spolu posedenie), b e s i e d k y , v e č i e r k y , zá­
bavky. Zde zvykli rozprávať najprv starší vedomci a vedomkinc mladším;
dávajú rozprávať aj týmto, či zachovali si. Nedovolia ani najmenšiu odchýlku
od prijatého podatného rozprávania; zavráťa nevedomca lebo žartovníka výkrikníkmi: notári! nešemoci! nebalamuti! Pestúnky a matky odkojujú nimi
svoje deti a tieto počnúc od prvej školy, rady si jich rozprávajú a čítajú.
Máme v nich celý báječný svet zakliaty i odkliaty už; no vypestovaný v nich
aj zábavný, ba niekde až do sýtyry prechádzajúci národní žart a rozmar. Pre
d e j e p i s n é rozpomienky ľud náš jaksi slabšiu pamäť má. Zachováva predsa
rozpomienku dávnej slávy v známej piesni: Nitra milá Nitra. Na Tatárov
z XIII. a spolu i na Turkov zo XVI. a XVII. i novších storočí pamätá čo
na Psohlavcov i čo na Turkov, Turčínov, Muhamedov; pripomína Kurucov, čo
čaty Rákóciho z predstoletia, ač meno Kuruc zdá sa upomínať i na dávnych
do Palestíny Uhorskom putujúcich Križiakov. Z kráľov našich zvlášť Štefan
I. a Maťaš, Matiáš kráľ, tiež Hussiti žijú v piesni a rozprávkach ľudu. V oko­
liach dakedajších hradov (zámkov) znajú rozprávky o týchto a pánoch jejich.
Ale jak inde tak zvláštne v rozprávkach o pamätných miestnostiach pomiechauá je. skutočnosť s báječnosťou, ba táto často má prevahu. Deje-
pravné piesne naše, jestli len dakde jestvujú ešte, nie sú dost vykutané a sosbierané.
Pohovorky, povrávky, porekadlá, príslovie umom a domyslom svojim
utvorené, jak rád pripomína, za príklad i dôvod v pospolitej reči a besedovaní svojom často uvádza, to pripomneli sme už pri líčení domáceho a pospo­
litého života. Zde o nich, jako o duchovnom výtvore ľudu, sluší dodaf. len to,
že príslovie a poslovice sosbierané doma domáceho, a k druhoslovanským pri­
pojené, podajú nám obraz i obsah mudroílovia slovanského. Z nich a na­
pospol z toho jak národ náš slovanský remesluje, premysluje, umuje i umenstvuje, spieva, povestí a vedomí či vedomstvuje si podajú nam budúci vyšší
vedomci pôvodný slovanský názor sveta (Weltanschauung).
Äle prvý najduchovnejší výtvor človeka je reč jeho. Vtáka, vraj, po perí,
človeka poznať.po reči. Poznajme trocha i po reči ľud slovenský, bo ona výtvor
umu a ducha uňho. len tak zachovaný a z veku na vek prechovaný, jako precho­
vával v sebe a u sebe iné výtvory ducha (umenie, piesne) prostriedkom ob­
vyklého podania ústneho. Rozumiem, že nemáme pamiatky, by reč či nárečie,
ktorým hovorí ľud Tatier, bolo bývalo do písma vzaté, v nijuvnický rad a sklad
uvedané, v písemných pamiatkach zachované. Ale duch i zvyk ľudu nášho
zachoval si zde nárečie, čo dotýče sa formálneho (grammatického) ustrojenia
i hmotnej (látkovej, lexikálnej) zásoby tak dokonalé a bohaté, že hneď pri
prvých sbierkach pesní ľudu slovútni učenci (Kollár a Šafárik) uznali pred­
nosti a krásy i pôvodnosť a zásobu jeho u porovnaní práve s českou rečou
lebo i s druhými slavianskymi nárečiami. Vezmúc za stred Zvolenskú stolicu,
kolo nej v obvode leží Liptov, Malohont, Novohrad, Velký Hont, Tekovské
Pohronie, Turec a Dolnia Orava: zde hovorí ľud najčistejšie a najkrajšie
svoju slovenčinu. V druhých krajoch Slovenska všade už znamenať známky
susedstva, na západe českomoravského, na severu poľského, na východe ru­
ského. Ale odchýlok od všeobecne uzuaíej spisovnej tejto slovenčiny a roz­
manitostí v skloňovaní i v utvorení a zásobe slov toľko, že každý vidiek,
každá dolina, ba temer každá dedina má svoje mluvnické i slovnícke zvlášt­
nosti, má svoj hovor, svoje podrečia. To je najmä u nás v Gemeri tak. Ba
pri mojom povabavení sa r. 1849 na Dolniakoch v Slovenskom Chmelove (Tót
Komlós) zkúsil som to, že jednotlivé domy a rodiny zachovalý tam v hovore
čiže v podrečí svojom, tiež i vo zvykoch svojich ráz toho kraja, z nehož ta
dolu prestehovaly sa ešte predkovia jejich z našich Horniakov. Tu bolo po­
znať a rozoznať domy i rodiny prišlé z Oravy, z Gemera, z Tekova, z Novo­
hradu a druhé. A hľa, v každom vidieku, v každej dedine, v každom dome
držia sa prísne a presne svojho obvyklého hovoru; bo je každý vo svojej po­
dobe a skladbe tak prísne a presne prevedený, žebys Im mluvnicky sostaviť
mohol a najmenšie zabehnutie do druhého hovoru zavadí už do pravidiel
prvého. Náležité poznať u nás po vrave. kto odkial pochodí a kde zrodil
sa; bo zo zvyku ťažko i v reči vyzliecť sa.
Zpievanky od J. Kollára vydané, jednotlivé povesti v prvej vydanej
knihe Slovenských Povestí a Hodžovo dielo Epigencs Slovenicus (v Levoči 1848)
podávajú doklad i príklad na to, čo v rozmanitých hovoroch nárečia Sloven-
ského práve poviedali sme. Ale že teraz nemáme kde uverejňovať ukážky
jejich a zasluhujú vždy a všade povšimnutia, podám tuná poviestku v hovore
kraja potoka Vlhu kde prebývam.
O cd non ehudobnon mliiiarevi.
Edon mlinar mau telo (toľko) dečí*) ako na riäšici džiärok (na riedčici dierok). Kýn ednomu chleba krájäu, zákyv (zakial) vylašnelo sä mu druhua.
O tobôž už i trečô pítalo: „Apo, chleba mi, choc len z toho zákalistyko mi!"
Bitang mlinar radšé by sä búv videu pod zemieu, ako v takej biäde.
Zväu pobíjäšku (kresačku) a nestaviu sä chiba pri bráne pekla a tam
klopau, šô len tak hušälo. „Šô tu klopeš?" vybiehou šärt (čert). „Chocen
ván kostieu staväč!" (Chcem vám kostol stavať). „Nestavaj, radšé či dán
z mech (za vrece) peňazí."
Šärt mu dau plný plnušišký mech peňazí, ale van (on) len klopau. Vy­
biehou druhý šärt: „Šô tu choceš?" „Chocen ván kostieu staväč!" „Nestavaj,
dán či z mech peňazí."
Zväu (vzal) si mech peňazí. Opä len klopau. Vybiehou trecí šärt: „Šô
tu choceš?" „Chocen ván kostieu staväč!" „No, nestavaj, dán či z mech
peňazí." Zväu si aj trecí mech peňazí na plecia. Skoro dohoniu prázdnyho
furmana, vyložiu sitko tomu na vôz — a už akoby doma penäze šítau!
Ale trpov ešče len bulo. Šärtove v pekle poškräbali sä za ušima, ež jin
takú hrúzu peňazí odvliäkou a šärt hybaj za nim, priam ho dobiehou (do­
honiu): „Stoj mlinare, ni sú tvojo peňäze!" „A šijo (čije) že by buli?,, „A
vara toho, chto si jich vybehá." „A akhe sä budemo?" „Tuž (nuž) ve (veď)
či vrävín: na ubehávašky. Chto driev áv tan ku tomu vrchu dobehnemo, tot
si zaberiemo šitky mechy." „Starý son na úbehy," poviä mlinar. „Ale áv tan
pod kríkon spí moj mladší brat, s týn sä ubehuj!"
A tan pod kríkon (kruhom) spau zajac. „Stávaj brašok, budemo sä ubehávač!" zvolau šärt. A tu zajac vyskošeu. Kýn si särt pretreu oši, zákyv tot
búv za vrchon. — „Toho naozaj ani šärt neubehá!" poviedau krivý, koj sä
vräteu ku druhým.
Bežäu za mlinaren druhý šärt. „Stoj mlinare, ni sú tvojo peňäze!" „A
šijo že?" „Chto si jich vyhrá za pasy." „Jä son biädny, vyhladovený; nechoce
sä mi trpov za pasy chytač; ale áv tan môj starý báčo (báťa, báťo) dopasený,
dotylý, — pasuj sä s tyn!"
A tan pod kladou starý medvedž, s nadurenou srstieu a s naježenou
hrivieu (hrivou), vypläzovau jazyk. „Stávajte starý apo, pôjdemo za pasy!"
vraví šärt. A medvedž v tiä šäsy (časy) šäpí (čapí) šärta po hlave, uchyčí
zes poly (ces pás) a otrepe o zen (zem), šô sä len tak zprpleu. — Vráteu
sä šärt s odranou kožieu do pekla. „Ši si vyhrau?" opytujú sä ho. „Vyhrau
oblezenú tvár; chojte si vy, ši väc dohráte!"
*) Pre snadnejšie porozumenie: koncovky am, em, im, ym, от znejú nosovým zvukom
čo an, en, in, y n, on. Miesto i máme č, ä ~ dž, č zz š; l často prechod! do v; pri
stupňovaní prídavných ej prešlo v dlhé é; dativ ovi zueje pri mäkkých evi; instru­
mental on znoje eu, ieu; dvojzvučkaó zneje jaksi prostredním hlasom medzi no a, ua
a t. ď. Iné odchýlky v zátvorke. Podrečie toto volajú trpáchym, trpáčinou, ľud irpák,
trpáei; že zvykli vravet trpov t. j . teraz (nyní jetzt, nun).
Posporeu sä (poponáhľal sa) za mlinaren trecí šärt. „Stoj mlinare, ni sú
tvojo peňäze; ale toho, chto si jieh dohrá!" „Tužnaš?" „Tuž na hvízdažky!"
A šärt hnedž zahvízdnúv, dobre mlinar z nôh nespáď. Trpov zašäla šä mlinarevi käška parič. Tu vara už nevedeu ani kotro? kä? šô? ak? (ktoré, kadial, čo, jak). Len tak akoby ništ nebulo, zapošäu zbíjäč z kolesa obrúsku.
„Naš či tá obrúška?" poviä šärt. „Na dbä (na dbe, treba mi je) mi je, bratku !"
„Tuž ale kýho Paroma choceš s nieu? (s ňou)" „Na dbä mi driev touto že­
leznou obrušieu tebe hlavu zaobrušič, aby sä či neroztreskla, koj zahvízdnen."
Nešäkau (nečakal) šärt; ujšou!
O tobôž pusteu sä za mlinaren tot najväší (najväčší), tot krivý z pekla,
zo samho dna zo sytna. A leban (temer) ho ani nedohoneu ; bo buli už pri
dedžine, pri záhradách. Ale ho predči zástavou, ež, vraví, pôjdu napokon na
premetávašky; ež chto väc z tých svín, šô sä tan pásly, do záhrady premece,
toho budú peňäze.
Mlinar ledvic (sotvic, sotva) vedeu si zporady (porada, pomoc) s ednou
chudou svinieu, a šärt v okamihu premetau. šitky velkiä a tušniä svine do
záhrady. — „No, chto smo väc?" poviä šärt. „Jä neviäm kelo (koľko) si ty
premetau; ale jä som si každej chvaščik (chvostík) zakrútnov. Sítajmo (čí­
tajme), kotro aká (ktorá jaká)?" A tu každá mala chvaščik zakrútnutý, chiba
tá edná ni, šô ju búv mlinar prešmareu (prehodil, od šmarit =: hodiť); lebo
bula vychudlá ako trio. Ale šärt zmýlič sä dau, a peňäze ostali ml'inarevi.
Trpov si doma deči opatreu. Biäda jim sama pobrala sä z domu het
(preč)! A mau tot mlinar aj džiavku (dievku) na vydaj. O tobôž pítali mu
ju aj za muž. Spraveu jej svadžbu hrdú. Koj už, ako na svadžbe, sadali smo
na kone pre mladú a sadou som si i jä, tu či moja kobulä zadnyma nohama
virgla (vyhodila) a mňä až hýn sem ku ván zašmarila. Tak son tu! Ale sä
tan adaj (a/daj, asnad) aj bezo mňä ta zaobišli a pekne krásne dosvadžbeli.
VII.
-
Život občanský.
Významné meno zachoval si Slovák pre ten širší kníh a obvod života,
ktorý viaže a spolčuje rody a vedie človeka von z úzkej domácnosti a z kola
pečovania len o seba. Bo hovorí obec, v nejž je človek občan, kde je
o b č a n s t v o . Obec je obvcc t. j . vec obvodná, naozaj večšia, väčšia,
v obvod svojho kruhu viac — všetkých zavierajúca, kde všetci veriť, vetit,
večať čiže radiť a pomáhať, činnými byť majú. Občan je obvečan t. j . poradník a činný člen tejže obci, obveci. O b č a n s t v o je ob v e č a n s t v o , súhrn
vecí a záležitostí všetkých občanov.
Bez otázky u nás pospolité tak rečené obce t. j . d e d i n s k é obce a
obce malých mestečiek ostaly cudzotou najmenej dotknuté. Čo u týchto a
jejich občanov zachovalo sa, to ešte najbližšie pokladať môžme za zvyk, ba
za cnosti i hriechy občanské slovenské. Zvyky a výsady väčších a až do ne-
dávna tak rečených svobodných kráľovských miest, náležalo by viac skúmať
z postatí právnickej, vždy so zretelom na to, čoby mohlo byť pôvodne slo­
vanského. Bo Slovania mali prvotne velké obce, s prívlastkom tak i viac
„svobodných" jak tento k oným kráľovským mestám v Uhorsku pridávaný
býva, a keď tieto žiadaly i prijímaly svoje práva a výsady od Uhorských
kráľov, nepriam ešte boly zabudly na predošlé pôvodné práva.
Poďme však len do tých našich obcí, čo zde vo zvyku obecného a
občanského nalezneme.
Obce naše, ač pod vlivom predtým zemských pánov, teraz pod vlivom
stolíc, zachovalý si predovšetkým právo svobodného volenia svojich predsta­
vených. Pôvodný názov týchto je kuief, km e ti a km e ť o via, jak zachoval
sa ešte tu i tam skutočne a viac v rodinných menách u tých, jejichž pred­
kovia bývali dakedy kmeťmi obce. Š o l t ý s i a š u l t a j s i , (tiež názov v ro­
dinných menách zachovaný,) bývali správcovia majetku panského a často
i obce, od zemských pánov ustanovení. Pôvodnejší jejich názov je: dvorský,
z dvoru zemského pána poslaný a k dvoranstvu jeho pripočítaný úradník.
Pozdnejšieho pôvodu bude názov: r i c h t á r , r i c h t á r i .
Zvyky voľby ú r a d u či ú r a d s k ý c h p o c t i v e j obce opíšem día po­
dania od Jána Krasomila Gábera Lovinobaňského, z Novohradu ešte pred
r. 1848 podaného, dodajúc k tomu novšieho času týkajúce sa premeny. Obec
zde ako obec t. j . rovná jedna druhej vo zvykoch. Len doba voľby bola u nie­
ktorých o Všechsvatých (d. 1. nov.), u viac a zvlášť teraz doba Vianoc a
občanského nového roku. Hovoria tiež: ú r a d stavať, ú r a d y p restavovať,
za r i c h t á r a postaviť, r i ch t ár s t vo p r e s t a v i ť t. j . preniesť na dru­
hého; čo teda asi takto ide:
Mrazivé, hmlisté ráno je. Dedinčania utiahli sa do ticha a tepla domá­
ceho, kde pred vyblnkujúcim páľoni (plameňom) pece podkúrenej ohrievajú
sa a pracujú. V tom zaklope voľakto na oblok: „Pán Boh s vami! Ci ste
doma?" Gazda otvorí oblôček: „Pán Boh s vami! Čože je?" „Báťa (lebo
gazdo), žeby ste prišli dnes, tak po havránkach, do richtárov!" ozve sa hlas
pod oblokom a kroky čuť už ďalej utekajúceho k susednému domu. Pri
každom ten istý výjav. To desiatnik alebo pougár z a k a z u j e do richtárov.
Pred jedným z onakvejších domov dediny na podstienke či prietosi vy' stiera sa lavica na krátkych hrubých nohách lebo na hrubých kolieskach so
železnou obručou k pritiahnutiu nôh toho, kto na ňu uložený byť má. To je
d e r e š obecný, na ňomž prestupníkov palicovať lebo korbáčovat zvykli. Pred
derešom, na svobodnom, dvíha sa jeho družka päť oká, to je k l a d a dedinská
s piatimi dierami, do nichž možno zavreť nohy, ruky i šijú ukičeného odsú­
denca. Na klade do dreva vyrezané lebo čierno načiarané nápisy. Po jednej
strane: P o k u t a za h r i e c h ! Po druhej: Beda t e b e aj t v o j e j koži,
kto d o s t a n e š sa do mojej, l ó ž i ! D e r e š a k l a d a bývalý za onoho
času odznakmi trestajúcej obecnej moci pred domom richtára, ktoré však
ľud vďačne zničil r. 1848 a vrchnosti vyvesily miesto nich tabulky s nápisom:
Predstavený obce.
Nuž ale sem do domu richtárskeho schodia sa podvečer všetci gazdovia
či občania; vážne, až melancholične ubierajú sa po jednom, akoby nad každým
74
ťarcha velikých a rozhodných vecí bola závisia. V izbe pred richtárskym
stolom pokloní sa každý a zasadajú si do radu na prístenovó i donesenú la­
vice i podpec a na prípecok. Na stole lebo nad stolom vo svetáre horí svetlo;
ba i pougár prikladá na kozub alebo do hora drží z dubca lebo z brezy odkresanú faklu pri ohnisku. Prevzal povinnosť domácich v tomto, keďže títo,
čo neprislúchajúci do rady, vypratali sa na priadky a posedky do susedov.
Za vrchstolom vykrúca si búzy pán notáriuš; pri ňom na pravo sedí richtár,
rečník čiže vicerichtár, prísažní a starší údovia obce. Pán notáriuš si odkašle
a rečie: „Poctivá, mnohovážna obec, zajtrajší deň (všechsvatých lebo nového
roku) upomenuje nás, že si máme slávne úrady voliť, ako to aj od slávnej
stolice aj od slávneho panstva vydané máme. Volte že si tedy vo meno Božie ako
sa vám páči alebo potvrdzte starých; veď viete, že nám aj tí dobrí boli a slávna
stolica nemala nič proti ním." „Dobrý nám bude aj doterajší úrad!" ozvú sa hlasy
z hromady; ale rečník z doterajšieho úradu mocne zpiera sa tomu. Vrava tým sil­
nejšia v hromade i za to i ne za to; až richtár pokbpe na stôl a stane sa
utíšenie. Ozve sa pán inšpektor či kurátor (dozorca, starosta pri chráme a
cirkevných veciach): „Bračekovci, viete že treba každému vyhoveť: tu pánom,
aby i po jich vôli bol richtár; tu domácim, aby si gazda pre obecnú službu
veľa doma nemeškal. Voľte si vy len druhých, na ktorých všetci pristaneme.
Ale viete, bez pána Otca ani krok! On nám je hlava v chráme Božom;, on
nám to najlepšie poradí, z ktorých si voliť máme." To slovo na čase — a
traja starší už idú na poradu do fary. Porada a hromada má ale tiež už
predmet zavdaný: jedni tých, druhý oných spomínajú ako súcich do úradu:
za richtára toho a toho múdreho, obozretného; za rečníka toho a toho mlad­
šieho a výrečného; za desiatnikov a pougárov tiež mladších, čo ľahké nohy
majú; do každého úradu súcich, čo by doma neveľký obchod-mali a tak sebe
veľa nezmeškali, obci poslúžili. Lež v tom začne jeden o chvíli, druhý o statku,
tretí* o cestách a furmankách a všelinečom rozhovor. Až o voľbe ani znaku,
akoby prepadla sa do vody: utonula v mori obvyklej vravy o každodenných
vecach; ale táto je tým živšia a rozmanitejšia.'
i 'i
Ani nezbadať kedy vrátili sa poslanci; až richtár zaklopal a vrava utíchla.
Pán kurátor si teraz odkašlal a vykladal: „Pán Otec nám radia tuto krsnieho
Mateja Šiarkan. Len neviem, či by ste nám, krsný, prijali úrad; bo ste sa
vy už dosť obec naslúžili?" Oslovený krsný Šiarkan odmáhal sa, že je starý
a nodovladuje; aby radšej mladší priúčali sa k richtárstvu, kým starší jim
k porade žijú. Hromada to v tichosti uznala. Kurátor pokračoval: „Radia nám
aj Ondriša Dudášove. Tento je z mladších, ale len pred dvoma rokmi bol
richtárom. Tretieho nám poviedali Janka Lupkanove; ten bol už aj rečníkom
(vicerichtárom) aj prísažným; ten by už len vedel, ako tieto veci idú." „No
tak je!" prisvedčil odstupujúci richtár. „A var by to dobre bolo!" ozvali sa
hlasy — a po divili bol Janko jednomyslne za richtára vyvolený. — Kde
takto neusjednostajnia sa, tam často padnú hlasy dávané trom tak, aby každý
navrhnutý dostal aspoň niekoľko čestných hlasov, väčšinu ten, ktorého spôsob­
ilosti a domáce okolnosti napred v rozhovoroch medzi sebou popretriasali, —
až vrava zašla zase na súkromné záležitosti, ba i na hádky a richtár musel klo­
pať, aby pozornosť na cieľ porady obrátil a pán notáriuš mohol započat značenie
hlasov.
Ale vyvoleného obyčajne niet viac v hromade. Z vravy susedov vyroz
umel, ako vlastne veci stoja a už dakde s domácimi a bližšími priateľmi
radí sa, ako čo teraz? pripovedaf či odpovedať? Nestačil sa však poradiť, už
prišli preňho z rady vyslaní .a vedú ho zasa do rady. Ten tu ešte len odmáha sa, že jesto druhí hodnejší, že pri dome a hospodárstve nemá pomoci,
že nevie, či poctivej obci vyhovie. Rečník obyčajne výreční mu: „Aj druhí
len tak boli postavení aj tak súci ako vy. A načože richtár kosí richtárkn
Chiku preňho určenú) a prijíma meru (40) zlatých do roka z obecného? Aby
si trebárs koho do domácej roboty najať, i sluhu trírnať mohol. A čožeby
z toho bolo. keď by nikto nechcel ani krížom slamy preložiť pre obec? A či
neviete, keď pán farár kázali, že nielen pre seba, ale aj pre druhých žijeme?
A Pán Boh najlepší pomocník, bude pomáhať i vám!'1 — To je všetkým ako
zo srdca vyňaté a najinak snad práve vyvolenému. I zasadne si za stôl a
hneď sám predloží, koho mu majú za r e č n í k a (vicerichlára), koho za p.o ug á r o v k posluche potvrdiť. Postavia mu k pomoci a porade i dvoch trnch
p r í s a ž n ý c h , vekom i radou rovných alebo starších a zkúšenejších. Hlavnia
je len voľba richtára. Všetkých druhých úradských zvolia z tých, ktorých
richtár chce alebo jim na hlasovaní predloží, ktoríby mu po ruke i po rade
najpríhodnejší boli. — V Liptove p r í s a ž n ý c h tuším s t a r š í m i bo že­
ní k mi (tiež od prísahy zz boženie, zaboženie sa) volajú: pougárov, pidgárov
m l a d š í m i b o ž e n í k m i ; niekde sú d e s i a t n i c i .
Takto nový úrad, nové vrchnosti obce vyvolené či postavené sú. Pred
r. 1848 richtár a prísažní skladali pred farármi a pred sborom v chráme prí­
sahy v prvú po voľbách nedeľu; od tých čias zvykli stoliční slúžni prisahať
a na zodpovednosť brať richtárov. Ale milí richtári, starí i noví, jak pred­
tým, tak ešte po dnes zvykli ísť po voľbe nábožne k zpovedi.
Avšak na druhý tretí deň po voľbe shromaždená je zas obec. Prená­
šajú teraz richtárstvo. Predošlé zaberali mladí chlapi dereš i kladu na plecia
a tak to prenášali, otočení zástupom ľudu, pred dom nového richtára. Teraz
prenášajú už len nápismi tabulku, ale aj, čo bola a je po dnes hlavnia vec,
r i c h t á r s k u t r u h l i c u s písemnostiami, ktorú složia v dome na stola
richtár drží si ju potom na najvzácínejšom mieste, totiž na lavici za stolom,
popri svojej armárii domácej. V novom príbytku richtárskom skladá teraz
počty predošlý richtár, a čo zvýšil v hotové, odčíta na stôl pred všetkými,
i oddá čo oddať má. Zvýšil ale najmenej toľko, že dal sem doniesť nápoja
a upiecť chleba pre všetkých. Prv lež piť začnú, odpytuje starý richtár
všetkých, akby v čom bol býval nedostatočný alebo komu v prísnosti úradnej
ublížil. Nájde sa hneď rečník, ktorý mu zaďakuje za minulé úradovanie; želá,
by mu Hospodin nahradil čas, silu, zdravie a čokoľvek by si v obecnej službe
bol premeŕkal lebo utratil; odpytuje ho tiež z toho, čoby mu kto bol ublížil
alebo nebol p'oslúchnul ho ako richtára. Na znak vzájomného odpustenia po­
vstanú tu všetci z miest a počuť skrúšené veru vzdychy: Pán Boh odpusť
nám každému a buď každému na pomoci! Potom už pobavia sa pri sklenke
a besede, a popretriasajú obecné, obchodné, hospodárske a Boh zná jaké zá­
ležitosti i novinky. A ak len nenájde sa človek záperkavý, čo to iba záperku
(zádrapku, príčinu hádky a zvady) hľadá, nuž minie sa všetko v pokoji; ba
nejedna dobrá rada k prospechu obce a pre nového richtára zde zkrsne.
Odznakom richtárskej moci a osoby bývala aj richtárska p a l i c a ; na
dedine obyčajná to hôľ, po mestečkách a mestách i striebrom lebo zlatom
na rukoväti okutá trstenica. Richtár dedinský nesmel ukázať sa bez nej úradne.
Teraz to už nezachovávajú tak prísne.
Po obciach jest aj p o In i a v r c h n o s ť : poľní richtár či poľní gazda
s niekolko strážnikmi. Jich povinnosť: dozerať na pole a pastvu, škody za­
medziť lebo i trestať peňažité a peniaze dojímať. Kto nepoddá sa jim, toho
prísnejšie tresce richtár.
Samú dedinu stráži v noci za plat najatý h l á s n i k (bachter), jemuž
k pomoci, v čas hroziaceho od zbojníkov lebo podpaľačov nebezpečenstva,
prichodia na porád niekoľkí obyvatelia. Ináč sám uberá sa tichým krokom a
bedlivým okom ulicou i medzierkami. Pri dosť krátkych prestávkach toľko
raz zdĺhavo dúchne do svojho rohu, koľko je kedy hodín a zaspieva:
alebo :
Chváľ každý duch Hospodina
I Ježiša jeho Syna, —
Uderila deviata (desiata atď.) hodijia.
Opatrujte svetlo oheň,
Aby nebol lud'om škoden.
Spievajú hlásnici ale aj nábožné piesne: z večera večerajšie, potom o dú­
faní v Boha, k ránu raňajšie. Večer o 9. hod. na začiatok a nad ránom o 3.
hod. na ukončenie nočnej svojej služby zazvonia na jednom zvone na väžiPredtýin aj po mestečkách a mestách takto obvykle trúbili a spievali hlásnici,
až to cudzincov prekvapovalo. Teraz už, aj po niektorých dedinách, zamenili
jim trúby píšťalkami.
Obzrime ďalej zvyky obecnej správy. Naši dedinčania nebárs prísne
ozerajú sa na to, jaké kedy menivé politické zákony panujú či aspoň vydané
sú ua pr. just teraz o voľbe richtára a zastupiteľstva obce na tri roky. Oni
radi držia sa starého zvyku a tu richtárstvo (iste s vedomím vyšších a vyprosením si toho od podžupana stolice) premieňajú každý rok a richtár neohliada sa tak na ono zastupiteľstvo, jako radšej na dávno uvedený zvyk,
že i pfi najmenšej veci svojich užších prísažných, pri každej dôležitosti ale
celú obec svoláva. Dáva z a k a z o v a ť občanov z dom na dom skrze pougára
(desiatnika, boženíka), klopaním na obloky, jak sme už videli. Chcc-li však,
by obec hneď a hneď shromaždila sa, pošle k o si b u po dedine. Ко s i ba je
samorostlé, koso alebo pokrýveno urostlé drevo; ako vravíme, hrou prírody
jakýsi kosák, často veru divostvorne utvorený. Každý sused povinný bežať
s kosibou k susedovi, aby kosiba v okamžení obehla dedinu a v tom okamžení poberá sa aj každý hospodár do poctivého príbytku richtárskeho.
V tomto tedy verejnosti a spoločného pokonávania obecných záležitostí dbali
a pilní sú. — Rovne keď chce richtár na spech dať na vedomie svoj rozkaz
všetkým, pripojí odpis rozkazu ku kosibe; v každom dome si ho prečítajú a
po prečítaní ďalej posielajú do obehu.
Keď tak side sa celá obec do rady a richtár oznámi jim predmet,
hneď utvoria sa medzi poradníkmi jeduotlivé skupeniny troch, štyroch i viac
susediacich. A každá pie seba pretriasa predmet a besedujúc, ba i dohadujúc
sa zaň i proti nemu. popretriasajú ho zo všetkých strán, často hneď u pro­
stred hádky príbuznosťou veci a myšlienok, vždy a skoro po vyčerpaní pred­
metu, zabehnú do svojich súkromných záležitostí a udalostí. Ledva to spozo­
ruje richtár, zaklope na utíšenie, a vtedy už vypočujú jednotlivých rečníkov,
ktorí na krátce oznamujú, jak asi. prijatá bola vec i na ktorú stranu roz­
hodnutá v jednotlivých skupeninách (akoby v klubboch parlamentu); až tedy
i usnesú sa tak lebo inak všetci dovedna a vec konečne rozhodnú. Tento je
obvyklý spôsob radenia sa; ale poriadne i slušne chovat sa pri tom, tak jako
napospol v richtárskom príbytku alebo na obecnom dome (kde takovýto majú)
slušnosť a úctivosť zachovať, toho bedlivé šatria všetci a nadhodilé proti
tomu prestupky hueď trescú.
Predmety obecnej rady a správy sú: z jednej strany výkon vyšších od sto­
lice prichádzajúcich rozkazov, z druhej strany domáce záležitosti. Strany vý­
konu tamtých nejedenkráť slyším zde na pohraničiach od patričných stoličných
úradských, že po našich slovenských obciach všetko poriadnejšie ide a rý­
chlejšie i povoľnejšic. Strany výkonu domácich záležitostí už skôr požalujú
sa richtári na nepovoľno.sť občanov svojich; ale v poriadnejších a majetnejších
obciach ide i toto poriadnejšie. Strany obojeho naznačíme si niektoré terajšie
i dávnejšie zvyky.
Predtým na „stoličke, na stoličnú robotu, na cesty" teraz to „na verejnú
prácu" t. j . na naprávanie a vyvážanie verejných ciest zvykli chodiť po dnes
tak húfne a v spolku, jako niekedy chodievali ešte nadto i na „panštinu,
panskú robotu" t. j . na odrobenie tých dňov, v ktorých „robotovať" povinní
boli bývalému zemskému panstvu. Jináč ale i vymieňali i vymieňajú sa z pod
obojeho často peňazmi. Z pod domácej obecnej práce a posluhy nevymieňajú
sa. Radi slúža obec; len zanedbané cesty dedinské svedčia, že si tieto neradi
naprávajú. Na zaznačovanie obecnej práce a posluhy majú ešte vždy rezký.
Dľa dávnejšieho to obyčaja má každý osobytník či občan u richtára svoju
rezkú t. j . bukovú,, v obdĺhly štvorhran vyrezanú lebo vyhoblovanú rukoviatku; na túto vyreže richtár toľko reziek či jednotlivých čiar, koľko dní
pechúrskych lebo vozných odslúžil si kto. Služba ide na porád z dom na
dom; keď však kto platnú nájde si výhovorku, vynahajú ho na ten čas „z po­
riadky" tejto; len do konca roka povinný každý svoje rezký vyplniť či „zrezať
si rováš, rezký."
Má ľud náš zdravý smysel o potrebe dávkovania na potreby štátu i obce.
Keď raz do krámu politiky tak hodilo sa, nahovárať ešte i ľud, aby pristavil
dávanie „čo je cisárovo, cisári:" čul som jednoho starca, pošlého z ľudu
Horehronzkého, čo do školstva a čítania i tak dosť zanedbaného, veľmo vážne
mladším vykladať, aby tamtomu vieru nedali, že „dávky a vojaci pre kráľa a
krajinu naveky boli aj budú." Bolo to r. 1860 na Dieli medzi Malohontom a Zvo­
lenom, kde si furmani „more patrio" „zapekali a diskurovali." Ešte i v týchto
krušných časiech náš ľud dávky a dane platí dľa najlepšej možnosti a spô­
sobom teraz predpísaným. V našej n. pr. obci (a jest jich takých v okolí
i viac) niet ešte po dnes daňových zaostalostí. Predošlé dával ľud ešte aj
„panštinu" t. j . predpísaný poplatok pre bývalých zemských pánov, a bo]
s týmto jako aj s vyberaním stoličných a krajinských poplatkov na seba od­
kázaný. V takýchto minulých časoch volila si obec do úradu ešte aj rovášnika. Rovášnikova povinnosť bola vyberať a značiť najedne rováše panštinu,
panský eins; na druhé dane, porcie. R o v á š záleží z jeduoho kusa dreva
podlhlého, na čtvorhran vystrúhaného (ako výš. rezká), ale potom na dve
rovnaké polovice preštiepeného. Jednu polovicu uschovával u seba poplatník,
druhú mal rovášnik. Pri vyberaní poplatku složil obe polovice dovedna a na­
rezal na to toľko reziek či čiar, koľko n. pr. zlatých vyplatil mu poplatník.
Rezká či čiara kolmá I značí tu jednotku, čiara kosá J alebo polkrížik V
značí piatku, a celý krížik X desiatku. Na takéto rováše často ešte po dnes
oddávajú bačovia syr na salašoch; váza mäsiari mäso, soliari soľ; napospol
majú ho v obchode, kde ešte písmo neznajú alebo použitie rováša za priniemeranejšie a neklamnejšie si pokladajú. Praktičnost jeho nenie tak cele
k zavrhnutiu.
Pri všeobecnej v o j a n s k e j po vi nno vato s ti ostal už len ten zvyk,
že rodina vyprevádza synkov svojich na miesto odberačky a narieka nad tým,
koho už idú „ostryhať" a „prisahať' k vojsku. Zaslzí i synčok, ale žatým
vo veselom kamarátstve zaspieva si:
Dumala moja mac, že ju bn'dzem chovac;
Ja posol do Košíc, žolte čižmy nošic. »
Bo náš šuhaj, zažiali za domom a rodinou; ale potom pri vojsku vy­
značuje sa poriadnosťou a „v ohni," na vojne odvahou i vytrvanlivosťou.
Lež nie takto bolo za dávnejších časov. Vtedy vyhodili na obec, koľko
má dať vojakov. Hneď sišli sa richtár a prísažní, a poradili sa, kohoby mali
l a p a ť a o d v i e s ť na vojnu. Uradili sa na toho, ktoby bol z viac synov
jednoho otca alebo kto opustenejší a nemajúci majetok lebo obchod, kdeby
rodiny odňatím syna netrpely. Iste pri tom dosť bolo prijímania a vyberania
osôb. Po rade nastala l a p a č k a . Richtár vzal sebou pomocníkov, často i sto­
ličných potrestov a hajdúkov, s vidlami, sekerami, s kyjom i mečom. Obkole­
sili dom na lapačku vyzretého. Bo tento, ak už prv nešípil vec a neušiel do
hory, aspoň teraz ukryl sa dakde pod najspodnejší snop v stodole alebo zaryl
sa do sena na chlieve, alebo vtiahol sa trebárs pod koryto v komore. Odtialto len násilne vytiahnuť sa dal. Na úskokov ale striehli, držali postriežku,
kým jich nedopálili. Lapenému strčili na hlavu starý, na pohotové držaný
vojanský čákov (šišak), a tým už dostali právo nad ním. , Položili každému
síc i putká na nohy a lapených striehli uväznených; ale jesť a piť dávali jim
do dobrej vôle. Konečne pousadzovali jich na vozy, a pod velkou strážou
ciep, vidiel a sekier vozili do stolice pod m i e r u či na o d b e r a č k u . Keď
vraj niektorý vinou strážnika odskočil, potom čo mladšieho sírážnika dali po­
staviť pod mieru a odobrať. Mladíci tejto lapačky striehli sa tým viac preto,
že vtedy odberali jich za vojakov na celý život; aspoň kremä ostarelých, ne­
vládnych, len vraj „také kaliky" púšťali domov. — Teraz už ľud spriatelil
sa s vojančinou; rád ale reklamuje synkov, kde len môže.
Miesto lapačky majetnejšie obce i najímaly a v erb o val y si vojakov
za peniaze. Ba stále v e r b o v a ť dávalo predtým i vojanské veliteľstvo, po
trhoch a uliciach miest, ba i po dedinách. Takýto v e r b u n k o š i , v rovno-
šate kam najpestrejšej odem, najmä v červených nohaviciach, pekne úzko na
telo priliehajúcich, v kordovánových čižmách, v šnurovanom rlolománi, v peknej
červenej husárskej čiapočke, alebo pod takýinže čákovom (kalpakom), tancu­
júci, uberali sa po uliciach, štrngali ostrôžkami na pätách, vo vrecku brinkali peňazmi, alebo „cink blink" ukazovali dvaďsiatniky i doliare na dlaňach
a v priehrští. Daktorí z nich mali sklenice v rukách s pálením lebo s vínom;
upíjali si i ponúkali sa. Často neodolatelný vábec to bol pre mladú, nie tak
vojny jako radšej videných a ponúkaných vecí žiadostivú chasu, alebo pre
šuhaja pri nezdarenej láske, manželke lebo druhých pomeroch života ožele­
ného. K tomu ešte milí verbunkoši zaspievali tie premilé prostonárodnie piesničky, ktorými tento lud vojančinu, jednak síc hrozivú, jednak ale preň i vá­
bivú, to oželieva to oslavuje. Tomu vera nekaždé srdce odolať mohlo. Kto
ale siahnul po dvaďsiatnikoch alebo po sklenici k ľavej ruke verbunkoša (verbovníka), tomu tento zachytil pravou pravicou a jestliže vtiahnul ho do kola
a stihli mu vojanskú čiapku lebo kalpak postaviť na hlavu lebo prehodiť dolmán
preš plece :• už bol jejich, už bol verbovanec, sverbovanec; čo oznamoval hneď
pohyb, v širokom kole divákov a často i plač nedosť pozorlivej na šuhaja
matky lebo frajerky, v kole verbovníkov rezkejší brinkot ostrožiek a ráznejšia
hudba dľa toho: „hrajte mi, hrajte mi, trúbte mi marš, už ja idem preč od
vás." Každý sverbovanec dostával potom „na ruku" z tých dvadsiatnikov
bielych ako srieň, viac ten, kto vopred sjednal sa, zač stane za vojaka. —
Lud spomína ešte aj Eákociho verbunkošov, ktorí, vraj, nasypali okolo seba
na ulici hŕbu mariášov (strieborné peniaze s obrazom Panny Marie) a doliarov, a pekteskávali si pri hudbe a speve okolo nich. Kto čiahnul k zemi,
by z hŕby uchytil, tomu zachytili ruku a vtiahli ho do kola svojho. Alebo
vyhlásili vopred, koľko jednomu dajú, a šuhaj už znal, zač má pripojiť sa
k nim. Kde nikoho nepopadli, sobrali peniaze a šli zas takto verbujúci ďalej.
Vojanstvo a vojna sú zvláštnym predmetom piesni ludu nášho, piesni to na
jednej strane rozveselivej i povzbudzujúcej k vojanskému životu a táboru, na
drahej strane žalostiacej nad tragičnými príhodami a osudmi vojny i vojujúcich.
Vráťme sa však akoby z vojny k domácemu občanstvu.
Zde prichodí nám ďalej zaznačiť, jako as naše obce zvyklý si „gaz­
dovať" s majetkom obecným, ktorý záležal a záleží: z peňazí, lúk a poľa,
hôr, mlynov, krčiem; niekde i baní, hámrov a dobývania kovov. Sú príklady
majetných a v tomto ohľade dobre spravovaných obcí, jako i sám v pomerne
takejto obci prebývam i druhé v okolí znám. Chvály hodná tiež vec, že jest­
vujúce majetky vynasnažovaly sa i tu i tam udržať, usilujú sa i rozmno­
žovať. Ale sú popri tom dávno zakorenené zlozvyky. Majú-li obecné peniaze,
to si jich hneď porozpožičajú medzi sebou a hladia, aby každému došlo sa;
nehľadia potom prísne k tomu, by dlžník vrátil driek, len či jak tak „úžitok"
t. j . úroky dáva do obci. Nemovité majetky dosť ešte spoločne obrábajú a
obhajujú; ale i pri obecnej robote, ako pri každej službe, radi majú svoje
„aldomáše" či popitky. Užiť, využiť chcejú čo obecného i predstavení i pod­
riadení. Touto cestou „sprevodily" mnohé obce už nielen svoje dôchodky, ale
i majetky. Povedačiek o tom i pri mešťanských obciach dosť, že tak na pr.
„sud vína na atrament — item strovilo sa."
S ú d o b n é a t r e s t a j ú c e právo majú naše ľudové obce iste len nad
menšími poľními a miestnymi priestupkami a väčších previnilcov oddávajú
potrestom *) do moci a na vyššie dvory spravedlnosti. No, v dlžobných zále­
žitostiach mali a majú najnovšie jejich predstavení prireknuté aj právo súdiť
až po 30 zlatých súčtu lebo hodnoty. Ale tu zas neozerajú sa prísne na to,
čo a jak verejné a od vyšších vrchností predpísané právo a zákon porúča.
Zkušujem, že jaksi samostatne a dľa pravidiel prirodzenej spravedlivosti zvykli
súdiť, pokonávať i vykonávať súdobné a trestné záležitosti, rozumie sa, tých,
ktoríby podvolili sa jim. V takýto čas svolá richtár svojich príkazných, žalobník i obžalovaný svojich nielen svedkov, ale i zástupcov a rečníkov z rodiny
a kmotrovstva a ktorý ten alebo aj oba nádeju skladajú vtom: Dobrá tomu
hodina, komu richtár rodina. Žalobník povinný vopred na richtársky stôl po­
ložiť as 1 zl. alebo 2 zl. čo útrovy súdu; ktoré prepadnú mu, jestliby on
prehral; ináč nahradí aj tie obžalovaný. Žalobník potom prednesie svoj
„ponos," obžalovaný začne brániť sa a obom dovolia často i dohadovať sa
dôvodmi za vec i oproti. Pripoja sa k rečiam skoro i svedkovia i rodina za
rodinu, kmotor za kmotra „pravotí sa a zastáva" každý svojho. Prísažní potom
uvažujú všetko, zavdávajú otázky jednej i druhej stránke i svedkom, až ko­
nečne vynesú súd na vynáhradu i na potrestanie prehravšieho pru. Dla zvyku
a pochopil ľudu tohto majú tedy i súdy ráz verejnosti a otvorenosti; no,
nesú žde i vady toho. Páni richtári a prísažní ale mávali zvyk a ešte nie so
všetkým vyzliekajú sa z toho, že po ukončenom súde pijú na to aldomáš. Často
pri tom ešte bližšie vyrovnajú a pomeria stránky, bo pijú spolu „na mierao"
s žalobuíkom i obžalovaným; často ale stránky i podohadujú a rozvadia sa
znovu. Predošlé mávali i oddelené krčahy (kančovy), v ktorých dávali si do­
nášať takto trocha toho nápoja; na nichž gliedou načiaraný bol i nápis:
„pravda." Bo pravdou nazýva ľud po dnes právo a spravedlnosť. Horlivý
niekdy kňaz ľudu Samuel Medvecký vo V. Slatine, keď ústne napomínanie
neprospievalo, roztrieskal kedysi (as pred 4 desiatkami rokov) takýto krčah
pravdy na richtárskom stole. I my ho už len jako strarožitnosť pripomíname,
ač zvyk nenie ešte docela a všade vykorenený, len pri osvietenejšícli obciach.
S manželskými rozeprami, pri ublížení na cti, ale často i v nepatričných
vecach príliš zvykol utiekať sa ľud náš ku svojim k ň a z o m t. j . k farárom
a kazateľom. Týchto pokladá za svojich najbližších smierčich sudcov.
Akože ale t r e s c e tamten obecný úrad priestupníkov, previnilcov a tej
jeho pravde prepadlých? Dnes najviac len peňažité, na vynáhradu škody a
útrov. Majú po dnes i putká (Kurzeisen) na nohu a ruku, ba niekde i činčiere (okovy) na obe nohy priestupníka, a poniektorý i na tieto obyčajne od
hrdze červené „železá dostane sa." Predošlé však „dávali, sádzali do klady."
Najmenšiemu priestupníkovi zavrzgli len jednu alebo i obe nohy do jej spod­
ných ok ; väčším priestupníkom zavrzgli už nohy do spodných a ruky do vrchných
ok; najväčší previnilec musel už skrčiť sa cele a strčiť aj hlavu a šiju do
*) P o t r e s t t. j . teraz pandúr a pamlúrov predstavený csendbiztos; predtým za čas to
bola žandarmeria. V okolí mojom terajšom bežný je tento názov: inde nepočul som
ho. Každého tedy od vrchnosti, zvlášte stoličnej, na hľadanie, jímanie a prvó po­
trestanie priestupníkov i zlodejov ustanoveného zbrojnoša, volá Ind p o t r e s t o m .
81
piateho oka klady. To prvé bolo najviac len pre posmech, že vinník dostal
sa do klady „na odiv sveta;" to druhé zavretie bolo už naozajšnie pokuto­
vanie ; a to tretie zavrgnutie opravdová mučiareň. No, doba trestu vždy krátka
bývala. Na d e r e š i ale „drali" t. j . palicovali a korbáčovali. „Vydrať dakoho,"
znamenalo tu dať mu — prepytujem pekne — na zadok ß, 12, 24 palice,
lebo toíko ráz udrieť korbáčom. Vyššie vrchnosti nasudzovaly aj sto lebo viac
sto palíc, bitých po 50 odrazu, ale v prestávkach niekoľko týždňových lebo
i mesačných. Bitie vykonával na dedinách desiatnik lebo boženík (pougár),
v stolici hajdúk. Pri viac ranách postavili jednoho hajdúka z jednej, druhého
z druhej strany dereša a títo jeden po druhom udierali na telo raba. Jako
za najväčšiu poníženosť platilo, keď priestupník musel si len ľahnúť na dereš
a len dotkli sä ho palicou lebo vylepili mu len jednu; posmech i pokutu zna­
menalo 13 palíc lebo úderov korbáčom. Toto vraj „tak ako kurve;0 bo smilnice zvlášť trestávali týmito 13 údermi. — Pre kradošov a zlodejov na skutku
postižených videl som dakedy aj s t ĺ p y na verejných miestach postavené.
Do stĺpov vo výši 4 do 6 stôp boly zavŕtané diery. Postave zlodeja prime­
rane vtiahli do dajednej z tých dier jeho dlhé vlasy a zadrvili kolkom, ale
to tak, by zlodej len koncom nôh a jich prstov dotýkal sa zeme. Mučedluícke to postavenie. A trestali týmto aj ženské. O tejto pokute vravelo a
vraví sa podosial: „počkaj, dostaneš sa na škripec," bo tu vinník musel ozaj
z bolesti zubami škrípať; ač vlastní škripes (čiga, conchlea), len v historickej,
nie viac v pamiatke našich vekov u nás zachovaný je.
Obzrime že už obvyklé u ľudu nášho p r i e s t u p k y i zločiny. A tu
veru dosť častá a obvyklá je z v a d a a s ňou spojené nadávky, kliaťa, za­
klínanie, zlorečenie. Obvyklé nadávky a kliatby vypísali sme už. Zvadia sa,
vynadajú si to vonku na ulici, až ožíva sa celá dedina, aby to aj celý svet
počul; až by bolo zemi ťažko, ale jim na srdci odľahlo. Lud tento naozaj
rád „dôjde sa slova" a „dovoláva sa Boha." Ale ked už tak „došli sa slova
a vyvolali si, čo komu na srdci ležalo, a dovolali sa Boha i kliatby jeho:"
potom je už dosť; skutok pomsty a naplnenie toho, čoho slovom dovolávali
sa ponahávajú Bohu, ktorého dovolávali sa a jakoby účinku toho slova, ktoré
si vyvolávali. Bo i k obyčajnému následku zvady — k b i t k e — zriedka to
príde a ľud tento za väčšiu pokladá urážku slova, jako ktorékoľvek ublíženie
tela. „Ešte to a to mi smel povedať!" to viac značí jako ked povedia: „Tak
a tak ma doranil." Ba aj pred sudca najviac preto prednesú zvady, aby mohli
protivníkovi zde verejne vykričať krivdy a opakovať to, čoho dovolávali sa
proti nemu: A sudcovi podbehnú pod trest obyčajne obe stránky; obyčajne
bývajú s tým aj spokojné — aj ešte pomeria sa pri oldomáši. Pri zvadách
za veľkú urážku pokladajú, kde kto komu „do poctivosti čiže do stačnosti
stúpi." Rozumejú, ked kto o druhom tvrdí, že lebo proti šiestemu prikázaniu
prehrešil sa, lebo Ihal, klamal, kradol. O iných urážkach hovoria: „jedným
uchom dnu, druhým uchom von!" Najhoršia predca urážka, ked kto nazve
druhého „požiteľom." To rovná sa s neodpustitelným previnením. „Požite!"
je ten, ktoby neprávne pripraviac blížneho o majetok, požíval ho, alebo kto
požičané stroví a nevráti; oni ale nechcú bezprávne nič požívať a mať. —
Jednotlivé údery síc často padnú pri zvadách; ale žeby väčšie b i t k y poP. Dobšinský: Obyóaje a zvyky ľudu eloven.
6
vstaly, alebo verejný pokoj rušili, toho u nás niet, leda chýr o tom zried­
kavý. Najskôr ešte pobijú sa v dome a to tí, ktorí na druhý deň objímať sa
budú. — Š k o d u ale druhému učiniť a najviac v hore, v poli na úrodách a
pri pasení, toho veru nevystríhajú sa. Horári a poľní richtári najviac partačky
a súdenia sa majú s hôrnimi a poľními priestupníkmi. — Priame k r á d e ž e
už o vela zriedkavejšie sú ako škody. I to krádeže najviac snadných k prí­
stupu predmetov živnosti, odevu, peňazí a statku. Sú ale vidieky, kde ta­
kéto krádeže časté sú; sú zase kraje, kde prazriedka chyrovať o značnejšej
krádeži. Pustatiny, vrchy, hornatiny sú divadlá krádeží. V chýre sú z tohto
ohľadu lazy a lazníci vrchov Novohradských, Veľhonťanských a súvislé s tým
pohoria Zvolenskej stolice a zvlášť okolo Detvy. Najmä krádeže dobytka a
hospodárskych vecí zde často stávajú sa. Naproti tomu a zvlášť kde núdza
a psota nebije ľud, sú kraje, o nichž ešte v mnohom platí Kollárovo pripo­
mínanie staroslavských časov a zvykov.
Klíču, zámku, šibeníc a rasu
Nemeli, — —
:—• — —
—
Neznáma Jim byla lest a krádež.
U nás na pr. aj inde na nejednej dedine a na nejednom poli nahávajú vo
dne v noci bezpečne a bez stráže plátno na bielisku, prádlo "sušiť navešané
na plotoch, pluhy, reťaze, sekery, motyky a kopáče po rolách i záhradách,
vozy stávajú jim svobodne v kôlňach a na otvorených, neopravených dvoroch,
Z týchto ani len to ináč najlakomejšie, narúbané drevo, пекаре; čo už z hory
často kapať zvyklo. A zasa lud ide všetek pracovať do poľa a domy i dvory
nájdeš mu pusté, dvere leda zakolkované, zriedka zaniknuté. Kľúče a zámky
a to často v železných dverách budú zahrdzavené, bo málo užívané. Spolníci
mávajú v jednej komore háby a veci svobodne rozložené alebo uložené v tru­
hliciach nezamykaných; kľúč od stolára do zámky daný tam bude trčať vo
dne v noci. Ohľadom n a l e z e n é h o nie sú už tak svedomití a zdržanliví;
držia sa toho svojho porekadla: „Kto si stratil, nach si hľadá; kto si našiel,
nach si nedá." A keď stratenú vec aj prinavracujú, čakajú vždy n á l e z n é.
Na salašoch rada „zkape jalovka," tú vzal vlk, odniesol medveď t. j . po salašoch slýchať najviac len o takej krádeži, kde sami valasi kedy tedy z kŕdla
väčších majiteľov vyberú si čo tučnejšiu jalovku a v kyslej žinčici uvaria.
Väčšie krádeže a zločiny na pr. olúpenie pocestného, vlámanie sa do budinkov,
podpalačstvo, vražda, ešte zriedkavejšie sú. Sú dediny, kde netresk a moch
od stoletia rastú na strechách, na dôkaz, že tam požiara nebolo. Ač zase
v poniektorých dedinách „často horí;" ak iste viac z neopatrnosti jako z podpalačstva. O zriedkavosti zločinov svedčia menších rozmerov a prázdnejšie od
rabov verejne zalare, niezeli to inde jest.
Ale veru naši chlapci „pustia sa aj po zboji, idú na zboj, chodia poza
bučkv, po horách." To sú „dobrí chlapci, hôrne deti/' ktorí k jari spievajú si:
Rozvíjaj sa bučku zticha; pomalucku;
Ked sa ty rozviješ, všetkých nás prikryješ,
alebo :
Popíjaj, popíjaj; nekradni, nezbíjaj;
Čerta napopíjaš, keď si nenazbíjaš.
V každom veku a národe vyskytli sa jednotlivci ľudskou spoločnosťou
a jej zákonmi neviazaní, voľnejší, rozpustilejší, koristiví i lúpeživí; každý
vek a národ mal pri nich čo obávať sa svojej bezpečnosti, mal ale pri nich
aj čo obdivovať, keď nie inšie, odvahu i hrdinskosť, báť sa aj ukrutnosti.
Preto každý aj povestil si o nich. čože my rekneme o našich? Hovoriť
môžme o nich len jako o minulých; nie akoby naskrze nemohli objaviť
sa kde tu, ale že pri sriadenejších občanských pomeroch na tento čas ne­
chyrovať, by kde takíto zurvalci chodili po zboji. Dľa rozprávok ľudu zriedka
objavili sa medzi našimi zbojníkmi vražedlníci a ukrutníci. V Gemeri spo­
mínajú takéhoto len Vdovčíka, ktorý na Hrádku, osamelej to krčme na
vrchu medzi Jelšavou a Ochtinou, zavraždil krčmára, keď tento chcel ho
chytať a strelbou i valaškou pokaličil tam večeravších pánov udajne preto,
že kázali ho chytať, ale tamtomu krčmárovi nepomáhali. Mal spáchať aj iné
vraždy a sbíjal pocestných s troma, často aj šiestimi kamarátmi v spolku,
za čo pri Nižnej Slanej, jako pri svojom rodisku, obesený bol na stĺp v čas
cholery r. 1831/2. R. 1850 chodili tu dvaja bratia Bobáci nazvaní a na tomže
Hrádku prestrelili žandarma, ktorý prvý vstúpil do izby, kde jich druhí žan­
dármi poehytali. Spokojovali sa naši zbojníci najviac len chodením po salašoch,
kde „kúpali sa v urde," varievali jalovky v kyslej žinčici. Pocestných keď
„predstáli," spokojili sa peňažitou výmenou a potravnými lebo druhými člán­
kami odevu, obuvy a každodennej potreby. Zbroj iste kde našli zabrali a
bránili sa, keď kde na odpor natrafili. Živili sa teda takýmto „ľahkým a hôrnim i-emeslom" a boli v tom naozaj len ži vani t. j . živeň, poživeň, poživenia sebe na cudzom majetku hľadajúci. Posledne znám takýchto živáňov
z r. 1859. Chodili po horách Horehronia, kolo Kráľovej holi, navštevovali
salaše a krčmy, brali od pocestných. Predstáli vraj na Javorine správca pan­
stva kniežaťa Koburga, ktorý viezol sebou značný súčet panských peňazí.
Ale poznal jich jako svojich niekedajších rubárov a že oni s peknou poklonou
pristúpili ku koču, pekne opýtal sa jich, čoby chceli. „Nuž pán veľkomožný,
rekli mu oni, volač pre hôrnich chlapcov." On dal jim desiatku (10 zl.) a
tí s poďakovaním odišli. Na tej istej ceste z Heľpy do Kráľovej Lehoty,
ktorou som i ja prešiel ces sedlo Kráľ. Hole, sobrali v tenže deň prechodu
môjho horárom pri Ráztockom stave (Teich) pušky a v noci na to piekli si
jalovku na Sv. Jánskom salaši. Na Šumiaci pochytaní boli ešte v ten rok,
keď v noci prišli piť a jiesť do krčmy. — Čo p o h ý n a týchto hôrnich
chlapcov k takémuto chodeniu poza bučky? Nedostatok nebárs, bo šuhaj
práce navyklý živnosť nájde. Skorej ešte niektorý, snad len zo samopaše spá­
chaný výstupok a snadno umknutie pred trestom do hôr. Niekedy aj neblahé
domáce pomery, nevernosť milenky lebo mladej ženy. roztržky s rodinou vypúďa chlapa z domu. Ale čo to, keď o väčšine zbojníkov rozpráva ľud. že
len tak z d o b r e j vôle pustili sa po zboji, poza bučky? Je to tuha po ne­
viazanosti, po voľnosti von do tých šírych hôr a na vysoké hole. Za časov
feudálnych z pod robot, od dereša, klady a lapačky tým častejšie utiekali sa
k horám svojim. Aj oni to len salašov a holí i hôr držia sa; to sú vraj
„jich komory." Zvečnelý Ján Chalúpka, pôvodca nášho Kocúrkova, rozprával
mi, že za jeho mladších časov zastrelili raz Brezňania zbojníka na salaši.
Tento pri srdci ces prse prestrelený ešte zapchal ranu dlaňou a von z ne­
šťastnej preňho koliby vybehnul na vršek. Keď mu privolali: „Čo utekáš, veď
už noujdeš?" odvetil jim: „Ach, ešte aspoň raz chcem pozreť na tie naše
hole!" Tam pri pohľade na šíre hory a vysoké hole, pomaly ztiekol ž krvi
a zavrel oči.
Со k charakteristike zbojníkov týchto patrí a zvlášť čo tvorí hrdin­
skejšiu a básnickejšiu stránku j ej i ch rozvoľneného života, to obsaženo je vo
zvláštnych rozpravných i lyrických piesničkach, uverejnených v Zpievankaeh
i v Sborníku Matice, v nichž i mená viac značnejších zbojníkov prechované
sú. [Ale súhrnom všetkého sú rozprávky, povesti a piesne o našom milom
Jankovi, Janíčkovi — Jánošíkovi. On zosobnený hôrni šuhaj hrdinstva všetkých
voľných detí; on vyrOMiávatel všetkej krivdy, ktorú svet utisnutým a slabým
činí; on záštita a spomocník chudobných i opustených; on útočište nešťast­
ných; on shromažďovateľ a obhajca pokladov, ktoré ešte len budúci svet má
uvidieť, ak bude znat odkliať a vydobyť si jich. Súhrn povestenia o ňom
možno bude sostaviť len budúcne, keď dosialni i budúci sberatelia nezadržia
len v zápisničkách svojich podanie o Jánošíkovi, ale ho i uverejnia.
Abych
k tomu prispel a nevynahal čo i z tohto ohľadu zvykom ľudu a národa podlžen som, pripojujem k prítomnému oddieli spisu mne známe podatky o Já­
nošíkovi, odkazujúc hneď na Zpievanky Kollárove a Sborníky Matice Slo­
venskej strany toho, čo prostonárodnie básnictvo o ňom podáva. Rovne i na
báseň: Smrť Jánošíka. Romanca od Jana Botto. Lipa, ročn. II. 18(52 v Pešti,
str. 251: Prv ale ukončím oddiel niektorými z p o m e r o v občanských vyplý­
vajúcimi zvykmiT/
P o m e r y pominulé feudálne a z nich vyplívavšie prílišné poddanstvo
a nevoľníctvo umel ľud náš oželievať, na pr.
Není mizernej šie na svete stvorenie,
jak nevolný sedlak v Uherskej krajine;
ve dne v noci robí, nikdy pokoj nemá,
ani poctivosti nikto k nemu nezná,
Esce lem zornica za lmru (za horou) vychádza,
m se na ňom štyria pod oblokom vadza:
jeden k nemu hvari (vraví); tam pujdzeš na panské;
druhi rozkazuje: pujdzeš na valalske ;
a treci chudáka na stoličné honí,
a, čtveity.na foršpont žada z chleva koni;
na ostatek prijdze popovsky (farársky) čeledník,
aby šol robotiť gazda neb služebník; — atď.
Duchom žialu ale i povznesenia sa nad tieto pomery nadchnutá je
pieseň ľudu:
Jlože môj, Otec môj!
Vecľ je ten svet zmotaný!
Čo vystojí, čo vystojí
chudobný poddaný. •/.
Každý ho sužuje,
plat mu nepovyšuje.
Pán si myslí, že naveky
panuje, panuje. •/.
Vy pani zemam,
my sme vaši poddaní,
my budeme v čiernej zemi
srovnaní, srovnaní. •/.
Jak sedliak tak i pán,
všetci musia umríti;
každý musí v čiernej zemi
ohnití, uhniti. •/•
•
Pánovia, pánovia
za čo my vám robíme?
Či to len za tú čiernu zem,
со po nej chodíme! 7.
Ktorí uskočeuíni do hôr akoby násilne vylúčiť a vymaniť chceli sa
z týchto feudálnych pomerov, tí boli z ľudu výš uvedení „hôrni chlapci,
voľnie deti." Ktorí priazňou svojich zemských pánov uvoľnení bývali, tých
volali „slobodníkmi, svobodníkmi, svobodmi i slobodášmi." Z nich povstávalo
„bočkorošské zemänstvo," od obuvy bočkorov či bačkorov takto a popri tom
i „krpcošmi, krpčiarmi" prezvané.
Ale z druhej strany ľud ešte po dnes spomína dobrotu tých svojich feu­
dálnych pánov, ktorí pekne s ním nakladali, ochraňovali ho a prv i pravoty
jeho otcovsky rozsudzovali i vyrovnávali. To snáď i preto, že najnovšie zá­
konné pomery splňujú i u nás to: „Et bona juridicis subjecit lapsus Adami."
A už i ľud náš, zvlášte kde aj s obchodom zaoberá sa, nedrží sa toho dobrého
zvyku a porekadla svojho: „Lepšie malú krivdu sniesti, jako dlhé právo viesti."
Vymanenie ale svoje z pod feudálneho urbára uvítal ľud nie tak nepovoľnostou
a stískaním si na to, v čom ešte nechýrne je postavenie jeho, jako radšej
tým, že zachovať hľadel, čo ohľadom majetku zachovať si mohol, a rád nadobýva, kupuje i od bývalých zemských pánov.
—
Rovnosť hodností a práv ľudských pred zákonom tiež vďačne uvítal ľud
a národ náš; bo i krem toho mravne považoval ľudstvo vždy za sebe rovné,
hlavne uctil v každom človeku človeka, vyzdvihoval vždy a vyzdvihuje v ňom
mravniu a duševniu jeho stránku, jak i všetky tieto jeho zvyky dostatočne
svedčia. Mnohými nám vytýkané t o , že Slovák pred vyššími a mocnejšími
zvyknul plaziť sa, padá viac na účet krušných okolností, v ktorých ľud tento
náležal i nalezá sa a na účet mäkšej povoľnejšej povahy našej, jako na účet
toho, žeby Slovák nebol hodnosti ľudskej v sebe vedomý a pri iných túže hodnosť
i uznávajúci i uctiaci. Korenie a plazenie sa jednak len v takých krajoch
vyskytovalo sa a vyskytuje, kde z jednej strany núdza z druhej strany prí­
tomnosť tých, čo prílišne zvyklý nadpráva a moc provodzovať nad bližními,
dotláčala na ľud. I tak reč naša nemá ani výrazu na „padania do nôh," len
na poklonu a úklonu. Až na kolená skloniť sa zvyk je len pri prosbách a
modlitbách. Kde núdza a nátlak neúčinkuje, tam ľud náš i dnes chodí jasným,
pozdviženým, smelým čelom. Ale úctou a povoľnosťou k občianskym zákonom
a osobnostiam v hodnosti postaveným vyznačoval sa vždy.
Vzhľadom k občianskej úcte sám ľud žiada si byt ucteným a zvyk jeho
uviedol do života čestné názvy pre synov a dcéry ľudu tieto: ú c t i v ý ,
poctivý, s t a t o č n ý , opatrný, slovútny muž; úctivá, poctivá,
ši e ch e t n á m a n ž e l k a lebo i m a t r o n a . A to pri počestnejšom a verejnom
oslovení, abys primerane vybral si aspoň dva z týchto názvov a nadovšetko
pred nimi na prvom mieste nevynehal „kresťanský muž, kresťanská manželka,"
86
akoby kresťanstvo bolo jeho za najviac pokladanou úctou, zvlášte pri cirkevních oznámkach a pripomienkach. Hneď pre vynikavejších zo stavu rolníckeho,
potom i pre členov stavu remeselníckeho, obchodného mešfanského čestné
názvy sú: m n o h o v á ž n y a s l o v ú t n y muž, p á n ; in n o h o v á ž n a a
p o č e s t n á m a t r o n a , p a n i ; m l a d ý p á n , m l a d á p a n i ; s t a r ý pán,
s t a r á p a n i ; pán o t e c , p a n i m a t k a ; pán syn, p a n n a dcéra. Uči­
teľský stav má čest v ý b o r n e u č e n ý c h a vľúdnych p á n o v ; potom
i vy s o k o u č e n ý c h ; duchovný stav je dvoj e j c t i h o d n ý , vznešený,
v e l e b n ý , d ô s t o j n ý ; a tu zvlášť povedia: v z n e š e n á , d voj ej c t i h o d n á
milosť, ba až veľkomožná milosť a biskupov rád ctí ľud osvie­
t e n ý m i p á n m i . Lež i videli sme už, že najoblúbenejší je názov, pán
o t e c , pán t a t í k ; pán k ň a z , to nikda nepovieme; k ň a z m i volá lud
farárov veľmi bežne, rád a často, ale len „krem očú" t. j . v neprítom­
nosti jejich. Zemanov a občansky vynikajúcich hodnostárov pozvať zvykli:
u r o d z e n ý m i , v e ľ k o m o ž n ý m i , a skutočných velmožov a kniežatá i osvíc e n ý m i , o s v i e t e n ý m i p á n m i a takouže milosťou. Na písme a pri
slávnostnejšom oslovení ešte vždy aj týmto vykajú; on i k an i e patrí kreraä
do najnižšieho hovorenia, toho kde ono nejde z duše a povahy, kde len
nátlak a cudzota zvyk tento jako násilne uviedla. Obvyklý a iudu nášmu
z dávnejšieho zvyku známy názov kráľa je len to: N a j j a s n e j š í pán a
kráľ, k r á ľ o v s k á J a s n o s ť , k r á ľ o v s k á Milosť. Kde občansky rovní
s rovnými stretajú sa, tam ncvykorenitelný je zvyk b r á t a ť sa; roľníci po­
vedia si jednoducho b r a t , b r a č e k , b r a č e k o v c i ; s e s t r a moja, se­
s t r i č k a moja; remeselníci, mešťania a druhí radi dokladajú: pán brat,
p a n i s e s t r a . Ale toho bratstva i sestrinstva u nás všade plno.
Ubiedenejšia a nižšia vrstva obyvateľstva nemá sa zle u mís. S l u h a
v domoch pospolitosti jedáva za jedným stolom s hospodárom svojim a ešte
aj mladší údovia rodiny čo staršieho uctiť i poslúchnuť sú povinní. Zvyk tento
sedávania služobných za jedným stolom a pri jednej myse jestli kde i u men­
šieho mešťanstva miesta nemá, to len novšie časy vytisli ho zo života. Poh o r e l e c , v y t o p e n e c , b e d á r telesný lebo duševný, o b k a l i č e n ý (kalika) a k práci naozaj n e v l á d n y smelo ukázať sa môže u zdravých a vlád­
nych, ešte i tam, kde žobrať zakázano. Nalezne nielen almužnu, ale i pekné
prijatie; bo pekné slovo, vraj, vždy viac ako dar a nadelenie. Majetnejšie
ale rodiny a obce vždy i svojich bedárov opatria i druhým udelia. Z môjho
okolia na pr. niet ž o b r á k a a k o l d u š a po svete, bo tu ľud majetnejší;
títo prichodia a pochodia kremä z krajov núdznejších. A hla, žobráci a kolduši naši
nespustili sa ani u nás toho, iste aj šíre diale a myslím najmä u Slovanov
uvedeného zvyku, že nechodia ani nemo ani nezbedné „po pýtaní;" pýtajú,
berú; ale aj sami udeľujú, dávajú? Čo takého? Za dar zemský a hmotný dar
slova a umenia. S l e p c i zvlášť i u nás obľúbili si h u s l e ; hrajú a spievajú
najviac piesne nábožné, ale veru a zvlášť kde jich my nevždy počujeme i prostonárodnie piesne, romance; ospevujú bežné udalosti a príhody. Myslím, žeby
hrdinské skutky, jako u Juhoslovanov, ospevúvali, keby k uim u nás pohnútky
a predmetu bolo. Po okolí našom chodí Ondro Varga z Vláchova, dáva si
čítať knihy, poslúcha nedelnie kázne v chrámoch. Okrem nábožných pesní
Š7
prespevuj R potom po uliciach i dvoroch z toho čo čítať si dal alebo v chráme
počul ním samým utvorené verše a skladby, uspôsobené a namerené k tomu,
by mravne účinkovaly na lud. Na svojich husličkách hrá pri tom dosť prí­
jemne. Zvláštny zjav kraja nášho je slepec H r eben da z Hačavy. Podo­
tknem len o ňom, že vzdelal sa dávajúc si čítať náboženské i národnie spisy,
ktoré s veľkou pilnosťou po všetkých okolitých stoliciach a menovite po
farách a školách shladúval, skupúval, čarúval, predával, rozširoval po rodi­
nách ludu i vzdelancov. Svoju vlastnili knižnicu bol daroval gymnasiu VcíkoItevúckemu. Dobrodincom svojim to sám roznášal to i posielať neprestáva
želanie na deň mena, jak sám jich do pera predrieka dobrovoľným pisárom
svojim. — Iných mravne k týmto dvom prirovnať sa dajúcich i nedajúcich nešťast­
níkov počujeme vždy nábožne spievať i na husliach hrať u dier domov a —
na verejných cestách a námestiach trhov a jarmakov, odkial, čo z jejich ob­
vyklých javíšť, neodháňajú jich ani tam, kde ináč a inokedy zákaz — ale oby­
čajne márny zákaz žobrať. „Smilujte sa pre Kristove rany, neopúšťajte bied­
neho lazára!" tak u dvier a na uliciach b i e d a a p s o t a volá.
Jejich brat, nedostatok, učí zasa požičať. Nekonečný a zastaralý bude
zvyk požičiavania u ludu nášho, počnúc od toho každodenného ohňa, soli a
chleba, až do ostatnej veci a peniaza. Komu čoho nedostáva sa, beží len
k susedovi, akoby všetkým právom a sused majúci neodopre akoby mi j väčšia
povinnosť bola poratovať — požičať. Slovák tedy p o ž i č i a v a , požičí,
dožičí, žičí či praje a dáva z toho, čo má, druhému. Tak oni to aj mieňa
s pôžičkami a nehladia tak na možnosť prinavrátenia požičaného, jako na
potrebu prosiaceho pôžičku, — a n a s t a t o č n o s ť . S t a t o č n o s ť je u n i c h
a k o b y n a j v y š š i a o b č a n s k á cnosť a záleží hlavne i v tom, by človek
ani pôžičkou ani nijak nepripravil druhého o jeho majeť, ale sám živil sa
spravedlive. Na púhu statočnosť, bez všetkej druhej záruky a potučníetva.
idú u nás celé súčty do obchodu. Požičajú nielen známym, nič nemajúcim,
krem tej statočnosti; ale požičajú aj neznámym až v tomto často obdivujem
jejich ľahkovernosť alebo radšej spoľahlivosť na to slovo a prosbu statočnosti.
Ale si aj statočne prinavračujú, čo takto vzali „na úver, na vieru."- Nešťastie
musí potk.tť dlžníka, žeby už nebol schopím vrátiť. Lahkomyslných požičiavateľov (dlžníkov) vysmievajú aj u nás tým, že „berú na b r a d u , " že majú už
veľa na b r a d e a kto nikda nevracia, to je už ten p o ži teľ. Od požičaného
a tým užitého vďačne aj ú ž i t o k (úroky) dávajú a vďačne aj značné, len či
požiť, užiť, ua úžitok i sebe obrátili pôžičku. Prílišné tieto úžitky berúci veri­
telia označení sú protivou poživy a pôžičky, totiž ú ž e r o u ; ú ž e r n í c i sú,
zožierajúci druhých.
Ale hlavnia snaha ľudu Slovenského namerená je (nie k biednemu ani
požitelskému ani úžerníckemu) k m a j e t n é m u , sam o s t a t n é m u a čest­
nému p o s t a v e n i u ó b č a n s k é m u . Zde keď čo nedostáva sa mu „núdza
ho do roboty zobúdza," čo rozumie zvlášť o hospodár,-kom pracovaní a nadobývaní; zde ďalej ohlasnými nástrojmi pracujúc a remeslujúc povie: „strašme
tú biedu," a remeslo mu „zlaté dno." A jako mu je „zlodejstvo reťaz" tak
mu je zase „kupectvo peňaz." Rád domáha sa i v stave „učených, vyučených"
lepšieho občianskeho postavenia a cti. Koľkíže tu možní majitelia, výborní
priemyselníci a umelci, bohatí kupci, vznešení cirkevní i občanskí hodnostári
boli a sú synkovia ľudu nášho, pošli prvotne z tej jeho núdze a psoty, ktorá
ho tam zobúdza, ktorú druhú tak umie strašit! Len to je tá prebiedna a za­
korenená zvyklost, že Slovák ako domohol sa majetku, došiel cti a hodnosti,
hneď zapomína sa na svoj pôvod a svoje slovenské „poctivé'1 meno; stáva
sa tým, čo sám lud menuje o d r o d o m ! Veru nesieme i my diel toho Kol­
lárovho (znelka 258):
Všecko máme, verte moji draží
Spoluvlasteuciapŕátelé!
Та со mezi velké dospelé
V človečenstve národy nás sází;
Zem i more pod nami se plazí;
Zlato, stŕíbro, ruky umelé,
Éeč i zpčvy máme veselé;
Svornost jen a osveta nám schází!
J'tnošík
í
(Stručné počiatky o ňom, čo o skutočnom zbojníkovi i čo o hrdinovi poviestok ludu.)
Predstavme si hory a kraje prameňov Rymavy, Slanej, Hrona, Hornáda,
Popradu, Váhu, Oravy, Turca, Nitry, Kysuce a hranice susednej Moravy,
Sliezka i Haliče poľskej až po Dunajec. Na týchto priestoroch objavil sa roku
1711 skutočný Jánošík i Juro Janošiak rečeuý. Čo o ňom podám, vzato je
zo súdobného výsluchu a vyznania jeho, ktoré v archive stolice Liptovákej
nachodí sa pod názvom Fassio Janosikiana, anno 1713, die 16 mensis Martii —
a v ňomž on nazvaný je: agilis Georgius Janoších Tyarchoviensis, latronum
et praedonum antesignanus t. j . opatrný Juro Jánošík z Ťarchovej, zlodejov
a zbojníkov náčelník. Výsluch tento a soznanie i súd uverejnil bol Kašpar
Belopotocký v jednom zo svojich kalendárov pred r. 1840., ktorý ale pri
rukách nemám. Čo vypisujem, to mám z rukopisov Janka Kráľa, odovzdaných
mnou do sbierok Matice Slovenskej, shotovených niekdy v S. Mikuláši dla
výš spomenutého archívneho písemstva.
Jánošíkov predchodca bol zde Tomáš (Tomek, Tomko) Uhorčík, Uhrík
i Hudec menovaný. Dla soznania Jana Šípoš, mešťana Žilinského, v spolku
Uhorčíkovom boli títo zbojníci; predne v polomnej čate Jánošíkovej neúčastní:
Paľo Brnátik, Vrabec zo Staškova, Kovalovský z Rakovej, Bagar, Turiak
(druhý), Gáborčík a Vavrek z Poľskej; potomne aj v čate Jánošíkovej nalezavší sa: Kubo Chlastiak, Kováčik či Moravčík z Moravy, Ondraš z Kysuckej
Dlhej vysoký a ryšavý (červeuý) paholok, Satora, Vavrek, Zradovský, Pavol
Mlinarčík. Sám Uhorčík ale soznal: že Toporisko a Drozd, dva starší zboj­
níci, našli ho pri koňach a deväťraz musel jim prisahat (vernosť); on sám
ďalej že nikoho nenaviedol na zboj, ale videl vôľu Jánošíkovu ísť po zboji,
tedy vzal ho sebou na Moravu, kde dostali plátna na košele; okrem Jáno­
šíka že boli ešte jeho tovaryšia: Hunčík či Huncaga (ináč i Turiak (prvý) zo
Staškova, Adam Šušalka z Turzovky. Župica z Moravskej Ostravice, Kovalčík
z Čeľadnej, Valičiak z Medziríca, Holúbek z Mentelovic z Moravy, Plavčík
z Dunajova, Kuudis Ondráš a ešte jeden z Dlhého Poľa, ktorého menovat
neznal, len to o ňom, že ten diablom slúžil za rok.
89
Sám Jánošík priznal sa k týmto kamarátom: Tomko U h e r č í k (Uhlík,
Hudec) dostal pri deľbe plenu na Žiarach pušku pána Paľa Revayho, zkapal
tam na horách Kremnických, kde ho vidiecki (stoliční) hajdúci zastrelili.
S a t o r a z Poľskej zo Soli, zkapal v Tešíne. Pavol G a š p a r e c ináč Mlin a r č í k z Radovesky, tiež-v Tešíne utratený. B a r t e k, v Predmieri pri
ovcach sluhoval, tiež v Tešíne utratili ho. O n d r a š , z Dlhej z Kysúc, v Te­
šíne tiež zkapal. Títo piati nahovorili Jánošíka a on pristál k nim o Micbale
r. 1711. Tur i ak prvý i Huncag, Huncaga, Hunčík rečený, bol orgazda
v Staškove, potom i zbíjal: pri deľbe na Žiarach dostal z Revayových vecí
šabľu, pušku a strieborné niti; on prestrelil pátra (kňaza) z Demaníž, keď
tento vodu pil na studnici. Kubo Ch las t i ak, dostal na Žiaroch z Re­
vayových vecí druhú pušku. Š u s t k o v i a či Š u t k o v i a (nebodaj bratia) odo­
brali kňazovke zo Sv. Jana meutiečku pri zboji niže Sokola; spolu s Kurucini (účastníkmi Rákocyho povstania) dodávali Jánošíkovi pušný či strelný
prach. O r e š i a k z Poľskej. Mora v čí k, ozbíjal Vítku Sita Slezáka; zabili
ho zbojnícki tovaryšia jeho na Beskyde. Gavel či Havel zo Soli. Pivov a r č í k z Jablonky. P l a v č í k z Dunajova, spolu s Turiakom strelil na pátra
z Demaníž pri studnici; vzal Skalkove zlaté veci i so škatulou.
Priznal sa k nasledujúcim, s nímiž v porozumení bol: u Ко ň ucha
na Dunajove popíjal si Jánošík často. Adam S í k o r a dával mu žinčice na
salaši. Š u t k a i Šustko (vidz výš Šutkovia), J u r o K r á s n y , Kubo
Krásny, J a n o Majer, boli na majeri v Zákopčí jeho prechovavatelia (ne­
bodaj v čas zimní), jimž za to platil. Ко val čík a O n d r e j í k gazdovia na
Kokave, u nichž zdržoval sa 3 týždne. M a r t i n Mravec bol gazda Klenovský, ktorý znal, že Jánošík je zbojník, a jako takého ukrýval ho. — Sám
nepriznal sa k týmto v podozrení s nim stojacím: Ivan J a v o r í k a V a l e n t
V o z á r n i k zo Štúrnej. Orešiak z Poľskej. J u r o a Š á n d o r Kru p a,
Mišo Žiak. J u r o a Matej Zubor z Oravy.
Z vyšetrovacích, od stolice Trenčanskej ku Liptovskej upravených otázok
vysvitá: žeby Jánošík bol daroval Tarchovskému krčmárovi Rajčanovi strie­
borný pohár, za to čo zjavne dával zbojníkom nápoje a ukrýval jich ; žeby
hlavne vajvod (vojt, richtár) z Ostatniee, Ján Litiský a iní neboli chceli pre­
nasledovať Jánošíka; žeby na Valhore bol mal v strieboruej kupé uložené
poklady; žeby v Lubietovej Vítka Sita boli ozbíjali; že čiby boli ozbíjali ko­
stoly v Uhrách, v Poľsku, v Sliezku a na Morave a menovite čiby boli no­
sili pri sebe posvätné oblátky, by zbroje jejich dobre strielali a či pribíjali
oblátky tieto na stromy a strielali do nich čo do cieľa a na zkúšku, či po­
tečie z nich krev; konečne akoby bol znal „o odpisovaní Rafajovskom" v zá­
ležitostiach v ten čas prenasledovaných Kurucov. — Jánošík nepriznával sa
len k tomu, čo už výš pri kamarátoch jeho zaznačil som.
Pravota Jánošíkova pred stôl. súdom v L. Sv. Mikuláši vedená bola
hlavne v reči latinskej, ale soznanie obvineného a žaloba na neho zaznačená
slovensky. Škoda že ju nemám, jednak pre reč samú, jednak by sme dôklad­
nejšie vedeli, čo všetko vlastne na Jánošíka žalovano bolo a čo mu pokladali
podrobne za vinu. No hlavnia žaloba a vina je, že bol verejným zbojníkom
a náčelníkom zbojníckej čaty. S touto pravotou vystúpil proti nemu Vladislav
Okolicsányi, podžupan stolice Liptovskej. Alexander Csemiezký jako íiškus
a verejným plnomocenstvom opatrený fiškál (pravotár) predniesol v obžalobe
Jánošíkovej zločiny a zbojstvá a žiadal zrovna hrdelný trest na ňom; však
pred vykonaním trestu by ešte oddaný bol na torturu (mučenie), cieľom vy­
znania spoločníkov, ochrancov a ukryváčov svojich a toho, kde nasbíjané
veci ukryté má. Balthasar Palugyai ale, jako zákonný obranca obžalovaného,
v prítomnosti tohto, najprv zaniietnul obžalobu znejúcu na vraždu, že totiž
onoho pátra z Demaníž Jánošík nezabil a hotový bol na to i prisahať; potom
predniesol obíahčnjúce okolnosti tieto: Jánošík opustiac zlopovestných Kurucov, pokojne zdržoval sa doma v Ťarchovej v stolici Trenčanskej; zverbujúc
sa k vojsku kráľovskému slúžil na zámku Bitčanskom a skrze rodičov z vo­
jenstva vymenený prebýval zase doma pokojne; až tu Tomko Uherčík z vä­
zenia z hradu Bitčanského vypustený prišiel k Jánošíkovi, jako k takému,
ktorý v tom väzení strážil bo a dobre mu robil; día tejto známosti vyvábil
ho z domu a do kamarátstva sprisahal; Jánošíka teda ku kamarátstvu a vyznatým zbojstváin viazala prísaha a po zabití Uherčíka len zo strachu pred
pokutou za predošlé zbojstvo nevrátil sa k pokojnému životu domov, ač
skutky svoje ľutoval i oľutúva; konečne d la Kitoniča Quaest. 8. Cap. 6. —
dľa nehož kremä na základe presviedčajúcich dôvodov a svedkov zvykli od­
praviť povrazom a keď tu vinník dobrovolne priznal sa, k čomu priznať sa
mohol — hovorí tento verejný obranca, že obžalovaný obeseným naskrze byt
nemôže a žiada, by súd omilostil ho a jako takého, ktorý svoj život napraviť
chce, z okovov a väzenia na svobodu prepustil.
V prvý deň súdu (d. 16. marca 1713) rozhodnuto: pre krátkosť času
odročuje sa žaloba na zajtra. V druhý deň rozhodnuto: Poneváč stýka sa viac
dôvodov, zajedno, že v dobrovoínom vyznaní nevyznal svojich podporovateľov
a ochrancov, neobjavil, komu dal väčšiu časť lúpeže a kde ju položil i ukryl,
tiež že vo svojom soznauí najviac neurčito menej zreteľne odvetúval; za druhé
aj preto že okrem otázok-nič vyznať nechcel: z tej príčiny tenže obžalovaný,
v sraysle Kitoniča Qaest. 8. Cap. 6. a tam citovaného zákona, má byt od­
daný na mučenie (torturu), najprv na ľahšie a keď by to neosožilo na ťažšie.
Konečne rozhodnuto bolo: Obžalovaný Jánošík má byť obesený.
Výrok tento bol na ňom aj vykonaný na šibeniciach blíž mesta L. Sv.
Mikuláša.
Dosť poetičnej látky i pri skutočnom Jánošíkovi. Na tohoto i poťahuje
lud svoje rozprávky a poviestky, avšak líči v nich viac svoj poetičný ideál
ä~ čo poetičného napospol o svojich hôrnich voľných deťoch zná, preniesol na
tohto jednoho. Dľa rozprávok ľudu Janko Botto sostavil kamarátstvo jejich
takto: Jánošík. Surovec. Ilčík. Adamčík. Hrajnoha. Potúčik. Uhorčík. Garaj.
Tarko. Mucha. Ďurica. Michalčík. — Dľa môjho sostavenia v Sborníku Mat.
sv. II. soš. I. str. 89 miesto Michalčíka má stáť: Gajdošík, ktorého ľud vždy
čo na gajdách hrajúceho predstavuje. Surovec ale bol vekom od Jánošíka
pozdnejší, r. 1769 v Brezne kolesovaný, v tom čase ale, kde ešte dvojrúrových
pušiek nebolo, výchyrný zvlášte tým, že sám shotovil si pušku o dvoch rúnich
na jednom šichte (záhlavku) a o jednom kohútku u prostried rúr; kremeň
v pisku kohútka zapravený a zpustený zapálil ale odrazu prach na panviciach
i
91
oboch rúr samopalnej (jak lud hovorí) tejto pušky a zbojník odrazu dvoma
výstrelmi desil pocestných. Nebodaj už pre toto vradil lud Surovca do spoloč­
níkov Jánošíkových, kam vlastne dľa rozprávok všetci zbojnícki vyznačenci
patria, naskolko len do počtu 12 mestia sa. Prostonárodnia jaalbiL-Predstavuje
jich v zelených košielkach, opasku, chološňach bielych lebo sivastých a
v krpčekách s čiernymi nudväzký, pri tom vo vybíjaných širákoch alebo aj
v jednorohatých polo vysokých klobúkoch na hlave, so samopaínou puškou
na pleci a valaškou v ruke. A to obyčajne Jiesjjch spolu v hore smrečinovej,
kdežto po jednej strane obrazu spatríme Jánošíka podopreného na valašku,
pri ňomž Ilčík gajduje; z druhej stranyjstpja Adamčík, Podstavčík, Hrajnoha;
uprostried na priestranstve ihrá a valaškou ponad hlavu zvíja Surovec. Na
iných podobných obrazoch Hrajnoha preskakuje jedle, a plný sud_vína vyva­
lený je pred všetkými na pažiti.
Rodisko Jánošíkovo kladú i poviestky ľudu do Tatier, ale nesrovnávajú
sa v mene rodnej dediny jeho. Počul som udávať i Ťarchovú i Zázrivú i Lubochŕm i Sklabinu i viac už od mladi pozapomenutých odľahlých horských
dedín. Jánošíka Vraj dal otec učit na kňaza, ale tu raz doma zemský pán
žiadal poplatok a otec nemal jako zaplatiť. Syn prosil sa u pána, ale tento
chcel ho dať ztiahnuť. Rozželený Jánošík zvrtnul sa raz a hrozivá čeliadka
pánova ležala v prachu. Podéím otec išiel na to predávať junce do mesta,
preobliekol sa Jánošík a predstál otca na ceste i peniaze mu odňal. Vrátil
mu jich síc doma, ale pustil sa na to po zboji, že ho už teraz ani čert ne­
pozná, kerf ho vlastní otec nepoznal. K sebe prijíma kremä vyzkúsených kama­
rátov, čo len bohatých sberajú, chudobným merajú. Účel jeho je „krivdy po
svete naprávať, biednych a nešťastných zastávať." Kde sa vzal, tam sa vzal,
ale vždy tam bol, kde nešťastní žalovali sa, a sedliakovi pil _Važci, plačúcemu
nad hromom zabitými volmi riekol vraj: že čo pán, stolica a hrom pokazí,
to valaška Jankova ponapráva na pár razí. Pod Tatrami nebude dediny, kdeby
neznali rozprávať, čo dobrého urobil Jánošík chudobe i tu i tam. V tom
tiež srovnávajú ,sa všetky poviestky o ňom, že on nikda nikoho nezabil; spo­
mínajú onoho kňaza u studienky zabitého, ale výhradne s tým, že stalo sa
bez vedomia a privolenia Jánošíkovho a že za to on sám vinným trest uložil
a rozžialil sa bol, že to stalo sa. Pánom do kaštielov a zámkov dáva Jánošík
opovedúvať sa, prichodí jak nečaKajú, často 'vjibleku panskom, a zaberie čo
chce. Pocestných predstane s hromovitým: „Daj Bohu dušu a mne peniaze!"
ale keď na odpor nepostavia sa, neublíži vraj ani muške. Kremnické dukáty,
strieborné a zlaté fúry čiže vozbu v Kremnici razených a odtiaľto do kráľov­
ských komôr odvážaných peňazí, často do potyku s Jánošíkom uvádza po­
viestka ľudu. Dľa nej raz Jánošík sám sprevádza naložené vozy, aby z krá­
ľovho imania nič nepodelo sa preč, keď vidí, že strážcovia slabí a bojazliví
boli; druhýraz odberá jim doliare, dukáty a káže sýpat do jám a pod zápole,
by jich neužili ani tí ani tí t. j . ani páni ani zbojníci ani nik. A z tohto
ohľadu niet dediny od Rymavy až po Moravu a od Ipľa po Dunajec, kde by
si nepovrávali, kde a pod ktorou zápoľou zavalený je Jánošíkov poklad, kde
v horách jeho komory, k nimž nedostane sa žiaden duch — leda snad akby
prišiel taký, čoby vyrovnal sa samému Jankovi.
Do zvláštneho styku privodia poviestky Jánošíka so žiakmi, študentmi.
Jedni nalákali sa jeho hromovitého: stoj! Opojil jich pri večeri, dal ale spia­
cich prikvačkať k zemi. Smelších ale tým radšej pojal k vatre, kde piekol
sa celý vôl na ražnisku. Zde dal napred sebe a svojím chlapcom kázeň držať.
A keď raz žiak kázal jiin to slovo Božie o spravedlivosti, o Božom súde a
horúcom pekle a jeho spolužiaci tŕpli, čo z toho bude: poplakali sa Jánoší­
kove deti na tej peknej kázni, sám vojvod zadumal sa pri kapitole o smrti.
Na „Amen" ale riekol sám, že takej kázni jim treba, aby každý tým lepšie
dbal na to, na čo zavzal sa: nikomu bez príčiny neublížiť a krivdy po svete
naprávať. Chlapci Jánošíkovi na to nametali plný klobúk doliarov a dukátov
smelému svojmu kňazovi a Jánošík — ako to aj inokedy robieval — na­
meral žiakom od buka do buka pekného súkna, aby mu kompani vždy slušne
ošatení na oči chodili. Raz zase vzal jich na zkusy, či dajú sa na to, nač
nenariastli. Nuž rečie žiakom: „Moji chlapci dávno neboli pri svätej spovedi,
kto nás ospovedáte?" Kompani, ktorí vedeli, že nesvobodno po kostole hvízdať,
mlčali. Ale jeden chcel dať sa aj na to. Tu Jánošík zle nedobre na toho
jednoho, že či nevie, že spovedania sa len kňazovi — a Bohu. Jánošík hrozil,
že takému kompanovi zamkne ústa valaškou. Ale v tom ztíšil sa a poviedal:
„Pán Boh vidí a počúva našu spoveď každý deň. Ale aby ste vedeli aj
druhým poviedať, že my hôrni chlapci nežijeme len tak bez Boha, teda vám
vravím, že načo ste nenariastli, to od vás nečakáme; ja ale a moji chlapci
strojíme sa tak, aby naša spoveď aj na súdnom dni pred Kristom obstála."
Básnik náš Janko Kráľ navštívil asi r. 1844 do 1817 naschvál Klenovec
a Kokavu, aby tu pri Rymave doznával sa o Jánošíkovi. Zde na Kokave
sedliak Matej Zdutov rozprával mu: Jánošík sluhoval na Klenovci u Štefá­
nika. Gazda nevedel koho to má u seba a považoval ho len za takého papfucha. Iba keď videl, ako Jánošík bučky preskakoval, stromy lámal: vtedy
zadivil sa a tušil už, čo to za (dobrého) chlapca chová. — Na prostried Kokavy, kde teraz kaštiel grófa Forgáča, bol hostinec, v ňomž za časov Jáno­
šíkových vždy hudba hrala. Chlapci Jánošíkovi a Kokavci ihrávali tu a po­
píjali si. Na tieto zlaté časy rozpomínali sa Kokavci. - - Raz chytali vojaci
Jánošíka. On poslal Jašíčka (ináč tento zástoj má sebe vydelený pri zbojoch
Ilčík) na jedlu a opýtal sa: Koľko že jich ide? Poviedal Jašíček: Šesť sto
a generál pred nimi. „Nebojte sa nič, kamaráti moji; tí všetci sú len pre
mňa!" riekol Janoško, šiel a zabil generála v obrane a zápase; ostatní vo­
jaci rozpŕchli sa. I— Matej Zdutov mal u seba aj odpis veršov, z níchž vy­
nímame :
,
. . . . .
i
Janosik, Liptovský lúpežník.
Zastavte sa bratia a sestry trošíčku,
Spievati vám budem pamätnú piesniéku,
O jednom mládenci, švárnom šuhajíku,
Vojaku udatnom v Liptovskom vidieku;
Bol vzrostu pekného, Jánošík rečený,
Z rodu jen sprostého, chlapík utešený.
Súe vojakom verne cisári slúževal
A medzi husármi kapitánom býval.
Z tej vojanskej služby k otcovi sa vrátil,
Hrdinskej mysli svej ani tu nestratil;
Počal, jak najlepšie mohol, hospodáriť,
Nemohlo sa mu to pre veľkú daň dariť.
Odišiel a spojil sa potom s kamaráty,
Ktorí rovne dane platili neradi.
V hlbokých dolinách a v hájoch zelených
Kochali sa často v hrách roztomilených.
Stále zbíjajúci mnohé dlhé roky
Sťastné v tom remesle činívali kroky.
Vylúpili panské najbohatšie donry,
Do nichž bili gule jako jasné hromy.
Hostinec, kurie, zemanské osady
Velice sužoval Jánošík chlap miadý.
Chudobným dávali a bohatým brali,
Na rovné si корку v horách rozdielali;
Lež najdrahšie kusy Jánošík schovával
Medzi vrchy v Tatrách, kde sa rád zdržiaval;
Tam najdrahšie skladal súkna, plátna, šaty,
Na hromadu sypal doliare, dukáty.
Núdznym dobre činil, zvlášte pilným žiakom,
"Dával jim na šaty súkna, neborákom.
Poručil jim merať od buka do buka,
Štedrá bola vždycky k žiakom jeho ruka.
Bo i sám po školách dakedy chodieval,
Otrhaný kabát, prázdnu kapsu mával.
Velikým kompanom porúčal kázati,
Každý zbojník musel offeru jim dati.
Byv muž opatrný, spolok múdre rídil;
Čo mu prekážalo, všecko z cesty zklídil;
Dával dobrú radu v štestí i v neštestí,
Od svých tovaryšov odvrátil neresti.
Za hajtmana si ho v tom spolku zvolili,
Co on rozkazoval, ochotne plnili;
Kde si koľvek lahnul v lese pod bučinku,
Stráž nad nim držali, by požil spočinku.
To-ľko mal odpísano Zdutov, ale verše šli bezpochyby aj ďalej až k chy­
teniu a smrti Jánošíkovej, bo miesto nálezu týchto veršov, Rymavská táto
Kokava, má byť aj tým miestom, kde skutočného Jánošíka chytili, na blízkom
Hrachové v starom opevnenom kaštieli Fraňa Jakoftyho za čas veznili a odtialto do Liptova odviedli. Mat slovenská vydáva svoju Anču zaňho jako za
Jamka najväčšieho zbojníka, ktorý v noci ide v noci príde, nič dobrého nedonesie, len košielku vypotenú a šabličku zkrvavenú. Ale miesto na sobáš
zazvonia zvony na chytenie a uveznenie ženícha.
O chytaní Jánošíka poviestky ľudu hovoria, že v horách a na svobode
nijak dochytiť ho nemohli. Ale stalo ša to v zimný čas v izbe. I zde ale
márny s nim zápas viedli hajdúci, až baba zavolá jim z peci: „Nasypte mu
hrachu pod nohy!" Keď to učinili, Jánošíkovi podklzly sa nohy a tí i poviazali ho i činčiere na nohy mu dali. Lež keď upokojil sa Jánošík, potrhal
väzbu, zpadli z neho činčiere (okovy) a nimi zaháňal i zráňal zase hajdúkov.
Tu baba ozvala sa z peci: „Pretnite mu opasok!" Keď mu opasok preťali,
opadla mu sila a orl tých čias bol v moci hajdúkov i jich pánov, až odsúdili
ho na smrf. Odsúdeného, vraj, zavesili na šibeň o rebro na hák. Tu visel
a žil až do tretieho dna. Na tretí deň došla milosť od kráľa; ale keď prišli
páni, aby ho dolu zosňať dali, Jánošík jini poviedal: „Keď ste ma upiekli,
teraz ma už aj zjecte!" Obzrel sa okolo po vidieku, po horách, po Tatrách
a dušu vypustil. Liptovská stolica musela vraj, za mnoho rokov štyry merice
dukátov platiť ročne do kráľovskej komory za Jánošíka, bo on bol sľúbil, že
štyri regimenty vojska postaví kráľovi, ak mu život darujú a dovolia zdvihnúť
poklady, čo mal po horách, po tých svojich komorách. Jánošíkovu áibeničku
opisovať dáva pieseň ľudu jemu samému:
•
Keby ch ja bol o tom vedel,
že ja na nej visieť budem;
bolbych ju dal pomaľovať,
striebrom, zlatom povykladať :
po spodku len doliarami
a po vrchu dukátami,
na prostriedok mramor skalu,
kde položím moju hlavu.
Povery.
Komu pri stavaní úradov kohút na hlavu zletne: ten bude richtárom. —
Idúci pred právo hryz hrach: istotne vyhráš. — Majúc pred právom stáť,
zapretú zámku vo vrecku maj: nepriatelia tvoji budú mať ústa zamknuté. —
Jakékoľvek právo na svete vypravotíš: ak ešte pred Jurom zazreš hada vlečú­
ceho v píska žabu a odlomenou sviežou chvojkou hada i žabu udrieš. — Keď
krádež stane sa v dome, bežia na zvonicu, robia cesnakom krížiky na zvon
a vravia: Svätý Peter, povedz kto tú vec ukradol či Jano či Kubo atď.; pri
čiom podozrclom mene zvon zhučí, ten tú krádež spáchal. — Zo slnka možno
vyčítať zlodeja: keď voľač zkape, sožen všetkých podozrelých dovedna a postav
do radu, potom povedz, že je meno zlodeja v slnci jasné a pozrúc do slnka,
prizeraj sa každému strmo do očú: ak je len zlodej tám v rade, rozpáli sa
ako hlaveň (začervenie, zardí sa). — Abys poznal zbojníka, z neupotrebeného
ešte vosku utlač srdce, naň napíš podozrelé mená a zákop to do zeme: koho
meno ostane čisté na tom srdci do rána, ten ťa obkiadol. — Ak zbojník čo
to nalial za sebou, vlož to pod vráta: zbojník vráti sa pre svoju vec a ty
dolapíš ho. — Sýto na nožnice polož a drž v ruke, menuj osoby podozrelé:
pri mene zlodeja bude krútiť sa sýto. — Z miesta, z nehož niečo ti ukradli,
vezmi zem, vsyp pod mlynský kameň: zlodej bude krútiť a trápiť sa, kým
krádež nevyjaví. — Perlu do ohňa hoď: oslepne zlodej. — Proso na lemeši
pred pecovým paľom (plameňom) páľ a pukaj: zlodej pluzgiere dostane po
celom tele. — Požiar ide za podpaľačom: v tú stranu ho stíhaj. — Ak ukradený mrliak (baranec) pri rezaní zabľačí: skoro zlodej vyzradený bude, valasi
teda režú ukradenú ovcu tak majstrovne, by nezabľačala. —I Ak ideš krást
a chceš, aby pes na teba nezabrechal: na opáčnu stranu dvoch prostredných
prstov pusť si slinu a capni haukovi medzi oči — Kto chce, aby po celý
rok pri braní dreva od horára postižený nebol:' nach na štedrý večer ani ne-
95
ozre sa ani neprehovorí, a čo by vari nad ním horelo, dokialkoívek dobre
uenajie sa. — Palec z obesenca pri sebe nos: smelé a bezpečne krást môžeš.—
Srdce zo šteňaťa ale tak ukradnutého, by ťa suka nezbáčila alebo srdce
z mladej krtice na ľavej ruke pri sebe nos: nelapí sa ťa zbroj, neraní ťa guľka.
•»
•
VIJX.
Život obchodný a svetový.
Do sveta! Sveta zkúsiť! Svetom za novým letom! Sú heslá Slováka
uberajúceho sa von z rodnej dedinky lebo mestečka, z nichž len čo za vršek
zájde, už mu je otvorený ten široký a ďaleký svet na východ až po Čierno
more a odtial k severu po Volgu, Ural i Petrohrad, k juhu do Carihradu,
Malej Asii až po Egypt; na západ ces Moravu, Cechy, Sliezko, Poľsko, na
Berlín až po Paríž, ba hen do Ameriky, kde všade ba aj inde priemyselného
a obchodného Slováka nájdeš. Nie je to len domácich krajov núdza, čo ho
takto i do sveta pobúdza; je to duch odvahy a podnikavosti jeho, že jako
v poviestkach svojich posiela to popelvára svojho na výboje do sveta, to i tú
dievčičku svoju vedie do služby, tak sám púšťa sa vidieť a zkúsiť svet i svoje
šťastie v ňom.
Uberajúcich sa do sveta rodina a domáci zvykli o d p r e v á d z a ť až na
chotár, niektorí i ďalej pomáhajú jim prenášať batožinu. Uberajú sa často
húfne, veselo, pri gajdách. Obyčajne len popoludní vyberajú sa z domu, ne­
ďaleko rodiska prvú noc strava a poobzerajú či pešiu či voznú výpravu, by
mohli dať doniesť, čo snad zapomenuto. Pri rozlúčke s domácimi upodávajú
si ruky, ustískajú sa srdečne a ešte srdečnejšie želajú si „šťastlivú cestu,
šťastlivý návrat a aby len Pán Boh sprevádzal a chránil pocestných." Čo
mladšiemu nezapomuú privolať: „Ale že, aby sme nezahanbili sa za teba!"
Ba v tom širokom, zmotanom svete aby každý medzi ľuďmi ľudsky to jest
pekne, počestné viedol si a statočne zadržal sa. I chýry o tom donášajú si
jedni o druhých i dopisujú si a pri dlhšom bavení sa vo svete nijak neostá­
vajú bez spojitosti s domácnosťou, pokiaľ to len možno. Bo zas o dajednom
putujúcom nechyrovať ani do roka, až pekne krásne prikvitne sám.
Jakže ale už v tom s v e t e ? Snadno osvojujú si reč i zvyky národov
a chovajú sa tam dľa toho svojho, koľko krajov, toľko obyčajov ku cudzým.
Zvláštne zbehlí sú naši vozári a obchodníci v rečach, nastoľko, že nielen
niet, Slovanského, nárečia, ktoré by plynné nehovorili, ale shovárajú a jednajú
sa s cudzími národmi vždy v reči tých, k nimž zajdú. Maďar, Nemec, Rumun,
ba aj Francúz a Angličan počuje reč svoju z úst jejich a jak v Asii, v Egypte
lebo v Amerike dohodnú sa s tamorodými, to je tiež vec našincov tatam
putujúcich. Ale iste vzhľadom k rozšírenosti slovančiny toto porekadlo máme:
„čo kde v šíry svet zájdeš, slovenskú reč nájdeš," a Slováci i Slovania sú
v tomto sebe na vzájom vo velkej výhode. Ale vraj náš pútnik už ani ne­
čuduje sa, keď kdekoľvek tú svoju slovenčinu zaslyší. Ivan Liub hovorí mi
zde, že keď pri Berlíne oslovil drotárov slovensky, títo ani najmenej nedivili
sa tomu, že tam svoju reč čujú, kecľ i tak okolo Berlína besedujú si so staro­
dávnymi a pozostalými Havolanmi, ako by medzi svojimi boli, slovansky; ač
zase k Nemcom oznamujú a prihovárajú sa po nemecky.
Lež zase kde naši svetapútnici prikloňujú sa k rečiam a zvykom cudzím,
to naše ,,keď si prišiel medzi vrany, musíš kvákat jako ony," neide tak ďa­
leko , žeby v svete cudzom opúšťali svoj zvyk i kroj. Práve putuje Slovák
medzi turbanmi i cilindermi vo svojom-širáku, halene i v opasku, s cedidlom
lebo remennou kapsou pri boku a s holou v ruke lebo s nasmerovaným-bičom
pri voze. Rovne Slovenka s pestrými stužkami vo vrkoči alebo v bielom čepci
svojom na hlave a s bielym obrúskom, s batôžkom svojim na chrbáte. Po
národnom kroji poznáš našich na všetkých trhoch a uliciach miest i v najostatnejšom kúte „sveta Trantárii." A zapýtaj len chleba od nich, hneď ti ho
podajú; bo „chlieb najlepší kamarát v ceste;" bez kúska chleba pre seba
i pre poratovania sebe rovných pocestných nebudú. Ale v cudzine, ak len
trocha na domorodnosť ponášať sa jim budeš, privolajú ti svoje obvyklé:
„Či ste Slováci?" Toto aspoň znelo kedysi čo heslo, keď sme po Dolno­
zemských pustatinách putovali a tam s našimi pri tomtože hesle veselo stre­
tali sa. A kde jich je už viac vo vedne, rozložia sa ako táborom k besedám,
spevom aj hrám svojim, keď len jest stihu k odpočinku. Lež blíže Pešť, De­
brecín, Viedeň, ďalej ďalšie mestá bývajú a budú svedkami i divákmi spevu,
hudby, tanca a hry slovenských pútnikov, vozárov i robotníkov, keď títo
v čas nedelnieho odpoludňajšieho odpočinku chcejú si po práci a v cudzine
„urobiť tak ako doma." Nie menej pilní bývajú nábožnosti. Pri onom ne­
rozlučnom chlebíčku, nebude torbečka lebo batožinka pocestných bez modlitebníka lebo i spevníka. A hľa, kde sú medzi inoverci alebo len medzi inorečnými už i nábožnosť společne vydržiavajú: zaspievajú si, pomodlia sa spolu
nábožne, najmä v nedeľu ráno. Zvláštne pilných takejto nábožnosti videl som
murárov a druhých robotníkov pošlých z Liptova. Jak ani roky nezotrú prí­
tulnosť k svojeti, zkúsil som pri jednom Šumiačanovi z Gemerského Pohronia.
V meste Segedíne na trhu pristúpil ku mne muž asi 60-ročný a rád bol, že
vo mne našiel Slováka a Gemerčana. Bol osadil sa čo šuhaj medzi Maďarmi,
pojal ženu Maďarku, choval i také deti; ale sám chodil ešte vždy vyhľadávať
Slovákov a pobesedovat si s nimi.
T u h a po domove, obyčajná u všetkých horalov, jakže javí saunás?
Uslzeným okom ide pútnik von z rodnej dediny a ozerá sa k tým svojim
milým záhradám i poliam i lúkám i hájom. Ale jak za vršek zájde, už vy­
jasní sa jeho oko a bystro, smelo pozerá do sveta. Veselších, rozmarnejších,
a spolu i odvážlivejších pocestných po horách i po pustatinách, na silniciach
i po chodníčkoch, na vode i na suchu málo máte jako sú Slováci. A budú
príhovorčiví a shovorčiví a prívetiví všade a s každým, bo oni to tak „po ja­
zyku vžade- zajdú a všade ako doma najdú sa." Len potom už po nečase,
keď návratu niet a zvlášť kde hory z obzoru zmizly a cudzota i samota jich
otáča; tam spomenú nielen na to „všade dobre, doma najlepšie," ale i oko
zaslzí i stisnuté srde vzdychá:
•
Idem, idem, neviem zkade,
moje srdce ako v ľade;
lebo moju vlasť opúšťam
a v cudzí kraj v nohy púšťam.
Poponáhľajú sa v taký čas najmä mladší domov; potom už po prvom
roztúžení otuželí sú jako plavec pretrpevší chorobu morskú. Aj tuha po do­
move prazriedka vyskytne sa v chorobnej svojej miere. Znal som len Janka
Klimec zo Šariša, ktorý temer celú zimu chorel vo vojanskej nemocnici
v Petave, spomínajúc deň i noc jako si on doma svoje ovečky pásaval a na
fujare hrával; potom veselšou myslou šiel jarnému Italskému ponebiu v ústrety.
Prv akoby do sveta pustili sa a rovne i po šťastnom návrate zvykli nejedui
zbožné dary či offery dávať na kostol, pre farárov, učiteľov i pre chudobných.
U nás evanjelikov takéto o b l á c i e verejne v chráme oznamujeme.
Smelo pusťme sa už do sveta s našimi, jako oni chodia:
1. Do služby. „Služba mrcha" a služobný chlieb ostatný, ale keď doma
ako na dlani alebo nemajú už nikoho, pustia sa naši šuhaji a dievčičky —
jako ten popelvár a tá popelka — do sveta službu si hľadať. Najradšej sltihujú a slúža v blízkosti; ale veru aj v ďalekosti od Tatier až po Dunaj plno
našich paholkov a dievok i dospelejších osôb v službe hospodárskej, remesel­
níckej, kupeckej, meštanskej i panskej. Zvlášť dobré sú Slovenky čo pe­
stúnky dietok, kojné a dojky, učiac i panské dietky štebotať a spievať po
slovensky. Prúd odnárodňovania opak tohto uvodí: nemecké a maďarské pe­
stúnky na Slovensko. Kdežto mäkkosť a nežnosť povahy slovenskej neprevý­
šená v kojení a vodení dietok. Služobná čeľaď najviac vystavená je nemravom
miest; no „poctivá služba" nejednym pomáha i do „poctivého manželstva;"
bo Slovenská čeľaď rada zancháva službu, keď raz môže ženiť sa, vydávať sa
a tak „pracovať na svoju ruku, mať svoj chlieb."
2. Do r o b o t y , na z á r o b k y . — Sotva že priletujú na jar lastovičky,
už rozletuje sa ľud studenších a neúrodnejších Tatier na dol, naozaj „svetom
za novým letom." Čo n á d e n n í c i , š i c h n í c i , r o b o ť n í c i , peší i s jedno
lebo dvojspražnými vozíkmi, strávä v cudzine celé leto až clo pozdnej jaseni.
Vystavajúc na rynkoch miest a väčších osád alebo majúc zde i hospody, ča­
kajú, až by jich niekto najal do roboty a vozby jakejkoľvek za peniaz denní.
Pešť, Budín, Požuň, Viedeň a koľké nadto mestá i paláce oni pomáhajú stavať,
dláždiť, usilujú sa vysluhovať za skromný plat. Dolniakom konajú všetky ho­
spodárske práce, počnúc od prvého jarnicho kopania až do najpozdriejšielio
lámania kukurice a vinobrania na Podhore (Hegyallja). Bývajú to mužskí
i ženské, od veku útlej mladosti až do veku šedivej, však jarej ešte staroby.
Zvláštni sú medzi nimi kosci s l o v e n s k í . S kosou na pleci, s osličou a
čachorom za pásom, s nákovadlom a mlatkom (hámrikom) v rémennej kapse
lebo v cedidle putujú od hôr k zeleným dolinám a rovinám pri konci mája,
by pokosiac tieto, so zárobčekom navrátili sa po Jane kosiť doma svoje hole,
kopané, lazy a stránisté hôrne lúčiny i košariská. Kto nemá doma čo kosiť,
ncnavracuje sa, ale ostáva hneď tam aj na žatvu a ml a t b u. Jednak privzal
si ku kose hneď aj cepy, vejačku a dlhú brezovú metlu. Ba hľa, skoro za
kosci putujú na dol ešte zástupnťjšie ž a t v i a r i a ž a t v i a r k ý s nástrojmi
P. "DoMijiaký: Obyčaje a zv3'ky ľudu BlOTGn.
7
a prípravami k žatve a mlatbo. Deň Jána alebo Petra Pavla je slavnostnozvyčajná doba jejich odchodu z domu pri gajdách lebo fujarách a pri ozýva­
júcom sa veselom pokrikovaní, speve i tanci. Idú, letia „ako kavky v kŕdloch,"
a tak v utvorených hŕbach i najímajú sa zástupne u väčších majiteľov do
roboty; ba majú už istých stálych hospodárov a pánov, k nimžto rok po roku
jako na hotové chodia tí istí, statočne pracujúci ženci, žnice, mlatci i tla­
čiari obilia koňmo na holovniciach. Žatviari pracujú vždy iba za výžinok,
býva to najviac dvanásty diel vyrobenej úrody. Výžinok dovážajú jim domov
vozári, s nímiž usrozumeli sa doma; by títo napred ta dolu nejaký tovar,
potom hore lacnejšie doviesť mohli výžinok, aby bolo doma „dosť chleba na
zimu."
3. Na z i m o v i s k o . — Zimu jako stráviť, kde matička zem len po čas
leta kojná a prajná? Tu naši bačovia, valasi, pastieri a pastierikovia s cedidlom a vatráíom čiže s kapsičkou a kyjačikom pustia sa od hôr a holí po
svete, jako v poviestkach jejich tí pastierici a popelvári. Hľadajú i nachodia
službičku pri chovaní statku a druhom domácom zamestknaní na dobu zimy.
Prezimujúc ponáhľajú sa zase na hory a hole, do toho krásneho, jarou oži­
veného sveta. Nejedenkráť, keď doma krm neurodí sa, chodia i gazdovia alebo
sverujú tamtým svoj statok, pre ktorí kúpili krm v požehnanejšom kraji, takto
na z i m o v i s k á.
4. Za r e m e s l o m . — Všelikí tovaryšia u nás bežných remesiel aspoň
rok za remeslom vandrovať cachovými predtým poriadkami viazaní boli a ešte
nespúšťajú sa tohto svojho dobrého zvyku. Ale i viac rokov a čím naj dal ej
v a n d r o v a ť , v cudzine v remesle sdokonáliť sa, potom doma m a j s t r o v s k ý
k u s urobiť a tak osadiť sa pri vlastnom dome a remesle: to znamenalo
„dostať sa na zelenú ratolesť," to bol už „ten zlatý srp," to bolo už „zlaté
dno." Mnohí ale naši remeselnícki šuhajci na tej vandrovke aj na vždy ostali.
Nie, netúlali sa. Ja som aspoň túlavého remeselníckeho tovaryša Slováka ešte
nevidel; koľkokoľvek videl som jich túlavých po pýtaní, jako „armer Keisender"
'chodiť, všetci boli u nás inorodci Ale naši radi osadili a zvlášť prižieňali a
prižieňajú sa vo väčších miestach Uhorska a najmä medzi Maďarmi. Žiaľ
Bohu, že tu zabúdať zvykli na svoj rod a jazyk. Za príklad spomeniem len
mesto Miškovec, jehož jadro tvorili takíto privandrovaní remeselníci Slovenskí,
tak že za mojich tam školských časov v r. 1839 á 1840 starší remeselníci a
a kupci leda i lámať znali maďarčinu, ač synovia a vnukovia zabúdali i za­
budli už slovenčinu. Zde i v mnohých druhých mestách len mená rodinné
svedčia, jak za remeslom a učením i provodzovaním jeho putoval a putuje
zpôsobuý k tomu Slovák. Jak pri tom vystavený je vlivu cudzej reči a zvyku.
z toho menovite čižmári naši tu doma utŕžili si žart a vtip ten, že keď obídu
Miškovec a Debrecín a len čo tie postruhníčky (bagáčiky) na vandrovku od
mamičiek dávané strovili, už potom nevedia inšie jako f or dít ó (hladidlo na
remeň) a l a p s í k (lábszíj, nákolenný remeň) monclokoyať. O každom však,
kto v cudzine náležité svoj čas nestrávil a nepodučil sa, zvykli sme vtip­
kovať, „že bol len postruhníky zjesť;" bo hľa, žiadna Slovenská mamička ne­
pustí z domu dieťa do sveta bez poslruhníka v kapsičke. — Naproti tomu
ale máme príklady í'arbiarov, koželuhov, stolárov, strojníkov a druhých reme-
99
selníkov, ktorí v Španielsku, Francúzsku, Nemecku, Anglicku, Amerike aj
inde závody a kupectvá pozakladali a vydržali súbeh s cudzinou nielen v re­
mesle a obchode, ale i v tom, že" menu Slovenskému slúžili ku cti a na reč
i domovinu nikda nezabudli.
5. S r e m e s l o m . — Práce, k nimž koľkotoľko umnej i ručnej sbehlosti
potrebno, nazývajúc ľud náš svojim remeslom, púšťa sa s ním po svete na
zárobky.
D r o t á r i sú zde hlavní remeselníci a hlavne z Trenčanskej stolice, ale
i zo Spišskej Magury i z druhých vysokých Tatier po svete putujúci, doma
po uliciach „dajte hrnce drotovat" vyvolávajúci, v cudzine všelikými rečiami
svoje remeslo i svoj drôtový a pliaškový tovar gazdinkám i paniam domovým
odporúčajúci. Od najútlejšieho veku do šedivej staroby putujú najviac po
Uhorsko-Rakúsku a Nemecku, ale vraj až do Paríža. V hlavnejších mestách
týchto krajín v ľešti, Viedai, Prahe, Berlíne a inde majú svoje hospody, kde
spoločne zdržujú sa a zpomedzi seba vyvolenými staršími a správcami spravo­
vaní bývajú, ktorí hlavne v tom poriadok držia, by žiaden nedopustil sa vý­
stupku, pracoval a chodil vymeranými cestami a po určenom okrese. Takéto
j ej ich poriadky zkúsil som i sám r. 1850 v Štýrskom Hradci. Oni sú naj­
vernejší pestovatelia a zachovávatelia svojho uárodnieho kroja, zvyku a ja­
zyka po svete. Čierny zamastený, nad párticou remeňom spiežovými gombičkami vykladaným ovinutý širák, čierna zamastená košeľa a remenný opasok
na drieku, remenuá kapsa a kabaňka súkenná cez plece, chološne a krpce
s návlakmi, kruhy drôtu na širáku i na remennej kapse, klieštiky a mlatok
v nej, vatráľ lebo valaška v ruke a spolu i pasce i iné výrobky drôtové ozna­
čujú týchto „dobrých remeselníkov z tej Trenčanskej stolice."
Obi o čiar i takže v svojej národnej halene, ale čisto bielo odení, jako
to k j ej ich remeslu pristojí, podopierajúc sa o dlhú na spodku železom obitú
hôľ a s drevenou nošou, sklom i nástrojmi naloženou pochodia na podzim
i podletia všetky dediny i mestečká, vyvolávajúc: Dajte obloky robit, obloky!
Blízkosti sklenných hút a skladov skla sú jejich východištiami i útočištiami
a obvodom celá snad krajina Uhorská.
S y t á r i a r i e č i č k á r i vychodia tiež s drevennými nošami a k remeslu
patriacimi nástrojmi i látkami z jedlových hôr Tatier po svete sytá a riedčice
naprávať i shotovúvať.
K n i h á r i , po mešfansky odení i držiaci sa. Putujúc ale majú po de­
dinách z viazania kníh dobrý a stály zárobček; bo ľud náš nieje bez nábo­
ženských aj druhých poučných kníh a rád má väzbu jejich tuhú i peknú.
6. Za t o v a r o m a obchodom. — Majúc vozárov za týmto pripo­
menúť, uvediem zde len pechúrov týchto dvojich:
Hand ár o v či ran d ár o v. Kroj dľa kraja pôvodu jejich rozličný je,
ale drevenná truhlička lebo kasnička (pasmička) napred tela zavesená, v nej
pre deti cukríčky a nožičky lebo i hračky, pre dievčence drumble, stuhle
i šnôrky, pre gazdinky ihly, cverny, a čo ja viem jaký drobný tovar pre kaž­
dého — a nadovšetko tenká píšťalka v ruke označuje jich i obchod jejich.
Pískajú si až milo po uliciach a zasadajú s kasničkou a tovarom na stienkach
popod domy. Zde shrnujú sa kolo nich deti, dievčence a gazdinky a „ča*
100
ehrujú," čarúvajú tovar za tovar. Kde jaká handra či ramla, úžitná i néúžittiá,
každá staví sa vo vreci handára. Teato s prázdnou kasničkou a plným vrecom
uberá sa potom do mesta ku kupcovi a do skladu, kde nasbieraný tovar složí
a nový do obchodu naberie. Z toho my hľa pekný biely papier na písmo i na
tlač máme a ani nebadáme jak významný obchod i handára a jak zde ľud
súbeh vydržuje s pokolením tým, ktoré Šalamún učil kupecky obtáčat i obchodiť svet.
V o š t i n á r o v . Týchto máme hlavne zde na brehách Vlhu v Drienčanocb,
Hoštišovcach, Zpanom poli, Lipovci, IIrušove ä po susedných dedinách, ale
aj v Novohrade na Lešti aj inde osadených. Náš voštinár obuje pevné, hrubé,
vysoké, z hovädzieho remeňa boty (čižmy, dľa dávneho názvu škorňami prezvané; skôrne), oblieka širokú košeľu ä široké gate konopné, niekedy i plá­
tené biele lebo postavné čierne nohavice, prepašuje sa remeňom i zásterou,
no prsiach má postavný prsliak, na hlave širák alebo baranicu, preš plece
kabanicu a preš to na chrbáte previazaný mech (vrece), pri boku remeňmi
kapsu, v ruke drieňovú palicu — a tak „chodí po svete." Chodia dvaja
i traja v jednom k a m a r á t s t v e čiže t o v a r y š s t v e . Každé tovaryšstvo má
sebe vydelený, už po otcoch zdedený okres, z nehož do cudzieho zabehnúť
nedovolilo. To si oni tu doma tak podelili krajinu a jej stolice na okresy a
obchody. Od Tatry a Fatry po Matru, odtial peza Tisu až k Sedmohradským
a Srbským hraniciam, za Dunajom až po Drávu pohľadajú každý včelienec a
každého včelára dvaráz do roka. K jari idú podrezávať a súš vyberať, k ja­
šení vybíjať, vykádzať. Maďar pospolitý úplne sveruje na nich svoje včelienec
a oni mávajú zde i svoje vlastnie včely. Pri prácach týchto pohostinní sú
jedni k druhým. V jaseni nielen voštín naberú, ale nabijú i väčšie zásoby
miidu do sudov, ktoré si dávajú odvážať na Michalský trh do Debrecína, kde
predávajú mäd veľkupcom. No súš a voštiny všetky dovážané bývajú hore do
rodných dedín voštinárov. Pri každej dedine stoja tu z á b o j e , domok to a
lis (preš) k vybíjaniu vosku. V zábojach jest po strane piecka a kotál na
parenie čiže vyvárauie voštín; na prostried ozrutná klada z hrubého zdravého
dubiska, vydlabaná na okrúhlosť suda a zakresanýma koncama zapravená po
jednej i druhej strane v predlabaných takže ozrutných dubových stĺpoch, zapravených hlboko v zemi. Všetko mocne obité železnými obručiami. Výdlab
či sudovú prázdninu klady vystelú slamou, do tejto posteli lejú drevenným
šochtárom vyvarené voštiny z kotla a keď je plno založia na to hrubý drevenný štvorhran, t a n i e r rečený; ponadto pretiahnu krížom primerane zakresané brvno až cez výdlaby oboch stĺpov siahajúce; do výdlabu stĺpov vrá­
žajú už teraz drevenné kliny baranmi z vrchu stĺpov na reťaziach visiacimi.
Týmto činom pôsobia tlak náramný na to krížne brvno a na ten tanier pod
ním, ktorý že sadá vždy hlbšie do postele klady a voštín, z nichžto dierkami
do boku klady vyvŕtanými vyteká vosk a voda do kadi tam podloženej.
Z plnej kadi z vrchu posberajú vosk velikou medenuou lebo i drevenou va­
rechou, asi tak jako sberá bača urdu na salaši; zo spod vypustia potom vodu
von — a keď treba, sbierajú ju aj na kúpel a parenie pre chorých, tiež tak
jako keď nemocní na salaši paria sa nad žinčicou. Vosk ale sberajú do
vlhkých šafľov, v uichž na podobu šafľa ustydne sa k r u h i kru ch vosku
rcčený. Kruhy vosku oddávajú voštinári tunajším kupcom, od nichž vopred
berú si značné súčty do tohto obchodu a ktorí všetek vosk odvážajú na veľ­
trhy do Pešti. Vosk náš mal svetový chýr pod menom B o ž ň a v s k é h o
vosku, ale nedávno utratil ho; bo voštinári začali boli miešať medzi voštiny smolu čiernu, až teraz na svoju škodu od toho upúšťať musejú. Ale
i petrolej, stearin a paratiu zpotrebu a tak i cenu vosku umenšili a v našich
zábojach nebijú viac „kremnické dukáty," jako kedysi; voštinári chudobnejú,
ale svojho obchodu nespúšťajú sa; držia sa svojho kupeckého porekadla: čas
tratí, čas platí.
7. S t o v a r o m a po k u p e c t v e . —• Zvlášť výrobky svoje, pri tom
i plodiny a jakékoľvek články obchodu volá náš lud „tovarom," s nimž kupčí
peší i na vozoch, po domoch v nošiach i na trhu v krámoch a šiatroch. Tohto
obchodu a kupectva ua všetky strany dosť; naskoľko ho znám, pospomínam.1
Zde sú:
O b r a z á r i , ob r a ž n í c i. Ccrnolehoťania a Velko - Slavošovania z pod
Kohúta zde v Gemeri znajú po mestečkách svojich maliarov, od nichž kupujú
na skle maľované obrazy svätých, popri tom i často spomenuté už obrazy
Jánošíka a tých dobrých hôrnich chlapcov. V noši na chrbáte roznášajú tieto
obrazy na západ Slovenska a na východ i zaň, k Kusínom. „Predávajú Bohov."
Tento aspoň výraz zachoval sa u nich o tomto obchode nebodaj ešte z po­
lianskych časov, kde takto mohli roznášať a predávať sošky, výrezy a výkresy
domácich bozkov. Keď títo „lares et peuates" šťastne minuli sa v obchode,
prečaria obrazník nosu s handárskou truhličkou, naplní ju v najbližšom ku­
pectve drobným tovarom a veselo pískajúci, sberajúc handry pre blízke pod
Kohútom papierne, poberá sa k domovu „ad lares et penates."
P a p i e r n í c i a p a p i e r n í č k y, ,sú mužovia i ženičky toho istého okolia
Gemerského, provodzujúci podomový i trhový obchod s papierom na písanie.
Vítaní sú najmä po odľahlých dedinách.
•B r d ár i, na dlhých zimných večeroch a nociach z trsti od Tisy do­
vezenej hotujú (zubce strúhajú a medzi paličky viažu) svoje brdá pomocou
„kňaza a rechtora;" takto aspoň nazývajúc isté prístroje, ktoré paličky brda
držia jim v rovnobežnom smere pri práci. Len čo poskočí deň o vrabčací
skok, už oni v januári a februári nosia predávať tkáčom i tkáčkam brdá 12
až do 24 pásmenné. Z vrškov a doliny nášho Vlhu chodia po tých istých
okresoch čo voštinári; bo brdár je obyčajne aj voštinár; bo kým on „minie
brdá," minula sa jemu zima a čas podrezávania včiel došiel. Za brdá utŕžené
peniažky vloží do voštín, z továra do továra, aby lepší „úžitok" priniesli mu.
í L o ž i č k á r i a p r a s l i č k á r i nastrúhané ložice, vystrúhané taniere
i vahauy, vytočené stupky, kulače, praslice a vretená z týchtože výš spome­
nutých, no i z druhých Slovenska krajov nosia na chrbáte, rozvážajú i na
vozoch k svojim vlastním rodákom i k Maďarom na dol.
K o š i a r nie i a m e t l i a r i kde peší kde i na vysoko naložených vozoch
objavujú sa tam, kde prírodníii a umu niet k hotoveniu košiarov všelikého
druhu, brezových metiel, potom i bukových a dubových potieskov, stolčekov,
piestov a tomuto podobných domácich potrieb. Domáce hory sú jim komory
na lalku tohto riadu, dolniaky ale kemory odpredaju a živnosti, ač zdá sa
neveľmi pre nich bohatej; bo vo východnom Gemeri označujú jejicli a spolu
chudobu každého vydajú týmto porekadlom: Do Koštárnika za košiaruikaj
do Betliara za metliara vydala sa.
S k l á r i a s k l á r k y roznášajú všelijaký, lacný i nádherný riad a tovar
sklenný z hút a predávajú po domiech i na trhoch.
^
Koži a r i či vlastne koželuzi (u nás i garbiari, ševci nazvaní) vylúžené
kože na podošvy, krpce, a remeň na boty (čižmy) „šikujú na chrbátku" alebo
i „na vrchovom." V poslednom prípade visia jim po oboch bokoch koňa
„bisahy" či lepšie visahy, naplnené remenným tovarom. Obchod vedú tiež
podomový i trhový, medzi Slovákmi tam, kde značnejšia zpotreba krpcov a
podošiev; medzi Maďarmi, kde zpotreba čižiem. U nás Eatková, V. Revúca
a Jelšava, v Liptove Sv. Mikuláš, v Nitre Brezová, inde iné mestečká vy­
sielajú takýchto svojich koželuhov a kupcov po okolí i po svete.
S ú k e n n í c i . Veliká je zpotreba u nás i medzi Maďarmi súkenného
tovaru: botošov (kapcov na zimu), pokrovcov, chološien, kabaníc a širíc.
Z. toho mešťania výš udaných i druhých miest provodznjú široký obchod
obvyklým u nás spôsobom vo vlne a jej skupovaní i y odeve a zpotrebc
z nej zhotovenej.
G r z n á r i , nepôvodne kušniermi nazvaní, takže provodzujú obchod
s mnohou kožušinou.
H r n č i a r i . Na jar ale zvlášť podjaseň naše, potom Paisínske а Ma­
ďarské kraje prekrižované bývajú hrnčiarskymi k o r á b m i t. j . vozmi hrnčiar­
skym riadom vysoko naloženými, bo lieštim nadpleteuými, by 500—800 kusov
väčšieho a menšieho toho riadu i viac vpratalo sa na voz. Na stá a stá ide
takýchto vozov zvlášť, z nášho Gemera každoročne v tú stranu k Tise a za
Tisu; bo železnice neprijímajú tento tovar. U nás okolie spomínaného už
Maštinca a mesta Rožňavy, v Nitre Dobrá Voda, vo Spiši hranice Haliča,
napospol každý kraj, kde dobrá hlina nachodí sa, vyúžitkované sú na hrnčiar­
stvo nad iné k inému hodiť sa mohúcc prírodiiiny. Hrnčiari najviac začarúvajú svoj tovar za obilie a ovocie, i za ľan, konope a druhé úrody, lež pre­
dávajú aj za peniaze po trhoch.
D r e v e n á r i či d r e v e n á c i i sami dorábajú i skupujú od remeselníkov
obruče, dúhy, debna, kade, putny, džbary; druhí zasa kolesá, bahry, krosna,
súseky, skryne, korytá atď. Tamtí svoj „drevenný riad" do blízkosti viníc a
títo i tam i inde na trhy dolnozemských miest a osád vyvážajú. Tokaj,
Debrecín, Veľký Varadín a Arad sú hlavnie sklady Gemerských vozárov
s drevenným riadom; inších tieto aj iné mestá.
Ž el e z á r i či ž e l e z n i c i boli v kvete a dobrobyte pred časom teraj­
ších železníc a z hámrov, jejichž kladivá búchaly vraj: dukát! dukát! roz­
vážali kované železo zo Spiša a Gemera hlavne do Debrecína a do Pešti.
V o z á r i chodili mestským kupcom po tovar do hlavních miest, do Pešti
a Viedne, a privážali ho odtial na Slovensko. S jejich k o r á b m i t. j . veli­
kými, plachtou (poňvou) pokrytými a šesťspražnými konníckymi vozmi stretnúť
sa možno bolo kedysi na sever v Krakove, na juh v Tersti, na západ v Prahe,
Lipsku, až v Amsterdame a Hamburku. Pri parolod'ach a rušňoch zaniknuly
103
jejich cesty. Každé väčšie mesto mávalo v susedstve svojom na dedinách ta­
kýchto vozárov n. pr. B. Bystrica okolité dediny, Rožňava Betliar a Veľkú Polom.
Z e m i a r i zaoberali sa hlavne privážaním úrody a nápojov, slaniny a
údeniny z dola na hor. Každý z prcdspomenutýeh furmanov má vlastne až
po dnes účast v tomto z e m i a r s t v e , naskoľko potravné články ešte vždy
privážajú si do neúrodnejších krajov; ale pred železniciami boli i zvláštni
výlučne s potravnými článkami a nápojmi (vínom, pivom, páleným) kupčiaci
z e mi a r i.
Drevenáci, železnici, vozári a zemiari mávali doma svoje vozárske a
kupecké spolky, na Murándoline tak nazvané or s á g i. Spolky tieto so
všetkým ešte nerozsypali sa, ale zanikajú. Spolok mal svoju vrchnosť zvolenú
a „turnianskeho lebo orsáckeho richtára;" každý poslúchal a poriadku vy­
daného držal sa doma i na ceste; priestupky tiež richtár súdil a trestal;
zaviazaní si boli k spoločnej podpore a ochrane. V Debrecíne a inde po
dolnozemských mestách majú sebe vykázané miestiská, kde s vozmi stávajú
a kupčia na trhoch. Udá-H sa tu priestupok i medzi týmito predavačmi a jich
kupovačmi, rozsudzuje pru najprv furmanský richtár a chvála si to, že keď
pred mestské policajné vrchnosti ďalej prednesú pru, tieto jich poriadky
znajúc, potvrdzujú jejich výroky a chráiia jich.
B r y n d z i a r i zo všetkých Tatranských salašov dodávajú dobrú bryndzu
do Pešti a Viedne a tak ďalej do svetového obchodu. Liptovská a Brczňanská
bryndza, Oravské oštepky a Klenovské syr'ce majú v tomto obchode zvláštnu
dobrú povesť; ale koľko u nás salašov, toľko kupectva s bryndzou a kde majer
tam i obchod s dobrým maslom z našich uzavrených krajov do šíreho sveta.
Cip k á r i, jichž domovinou je zvlášť Horehronie od B. Bystrice po
Brezno, berú pod plachtu na vozy strižný tovar fabrík z Viedne a Morav­
ských miest a kupčia s nim jak po krajine tak i medzi Srbmi a Rumunmi,
za-Tisu, na dolní Dunaj, k Čiernemu moru i k Balkánu. Doma majetok
čipkára leda pár sto zlatých obnášať bude, ale vo Viedni má úver na tisíce.
Čo poniektorí vefkupcovi i škoduje, to druhí nahradia. Pod Bachom malo­
mestskí kupci boli vec k tomu doviedli, že čipkárom našim obchod zakázaný
bol; skoro na to veľkupci Viedenskí a majitelia fabrík vymohli jiin nové do­
volenie, bo bez čipkárov nemal tovar jejich želatelného odbytu. Čul som jich
hovoriť velmi bežne srbsky i rumunsky.
Šefraníci. Z okrúhleho a maľobného Turca opanovali oni svojim ob­
chodom na prerozmanitý drobný i strižný tovar šíre kraje Európy na východ
a sever: Uhorsko, Sedmihrady, Rumunsko, Halič, Poľskú i Ruskú až za Ural
a snád i na Amur. Ruská je jim tak ako domovina známa. U nás niet de­
diny, do ktorej by s malými ale ťažko naloženými svojimi jedno- i dvojspražnými konnými vozíkmi nezašli; niet trhu bez šefraníka a pláteníka. Sefraník vytiahne svoj vozík na rýnok, rozloží pred ním svoj šiator a krám
široký, posiaty drobným príručným tovarom, jaký ti len duša zažiada. Kúpnu
cenu položíš mu na podanú zpoza skladu dlhú varechu (ložicu), keď že ruka
jeho nedočahuje až ku kupova.čovi, a tak rozžehnáš sa s nim a on s tebou
pekne po slovensky, ač on reči všetkých národov hovorí a vo všetkých po­
núka svoj tovar na výber.
104
P l á t e n í c i a p l á t e n í é k y. Hlavnie sídlo plátem'kov je hornia Orava.
Kde čipkár, šeí'raník, tam s nimi aj plátem'k vozmo i peši s plátnom, kanavásom a rozličným pásikavým a barvistým tkanivom. Tam k Čiernemu moru,
tam naproti až do Ameriky chodia pláteníci Búr Sv. Jurskí z prešporského
Záhoria. Naše Gemerské platonicky skupujú domáce biele plátno a vozia ho
na veľtrhy do Vacova" a do Pešti, kde schodia sa s rovnými sebe plátcníčkami druhých našich krajov a kde jim biely vyhladený tovar odkupujú hlavne
tírbi. Títo pred tým chodili sami k nám plátno skupúvať a lud náš volal jich
Geredzmi, Gerekmi.
O l e j k á r i z Državia či okolia Zniova v Turci púštali sa kedysi široko
ďaleko po svete s liečivými masfmi, olejkami a miešaninami. Mali svoje lekársko umenie, vyučiť sa od Jezuitov v dakeďajšom Zniovskom kláštore. (Vjdz
Malý Nár. Kalendár Mat. Slov. na r. 1869 str. 44.) Ja bych domnieval sa,
že sú toto pozostatky dávnejšieho prostonárodnieho lekárstva a lekárnictva,
ktoré, som už pripomenul, možno onnými Jezuituii znovu oživeného a dakedy
ivzáctneho, podčím nebolo ustálených a vyučených lekárnikov a lekárov.
Roznášať i olejky a lieky po svete vyplýva jednak zo zvyku u Slovákov, jak
vidíme, rozšíreného a ztelesneného, dľa nehož čo má, to sám svetu beží po­
núkať a odpredávať.
P l t n í c i . Plavcov na vode máme jediných pltníkov po Hrone a po Váhu
splavujúcich stavebné drevá, utlčenú kôru borovíc a sosieu čiže lúžno, železo,
sol, oštepky, bryndzu a druhé plodiny i výrobky svojho kraja dolu ku Ko­
márnu, Otrihomu, až do Pešti. Jak otvára sa jaro, tak uberajú sa n a pltnicu
pltníci, „v dlhých radoch ako husy za jednodmhým," so sekerou na pleci,
v halenách a v širákoch, z nichž čierna lebo červená stužka povieva. Pri
žriedlach Váhu sbijú 10 do 12 svrčín či smrečín spolu na hrubších i tenších
koncoch a na prostriedku takej plte pripravia si kolibu, udrvia zo zeme
ohnisko. Pri skladoch naložia okolo koliby náklad a na väčšej vode sviažu
dve takéto plte, širšími jejich koncami vo s v ä z o k. Na každom sväzku
z predu jeden k e r m e ň u j e , druhý od zadu v e s l u j e širokými lopatami
čiže veslami. Nad nákladom i pltníkmi ustanovený je f a k t o r , majúci pod
dozorom svojim päť i sviac sväzkov a desiatich lebo i viac pltníkov. Tu na
prúdoch Váhu strmo letia, tam na pláňach či tisinách vody ticho veslujú od
svitu do mraku. Na mraku pristanú k brehu a pribijú húžvami sväzky svoje
k:stĺpom na brehu do zeme vrazeným. K a š a tam na ohnisku ešte po čas
plavby dovarila sa a vychladla, teraz chutí tým smačnejšie čím viac bolo
práce a nehody alebo i nebezpečenstva, najmä v Turčiansko-Trenčanskej Po­
važskej diere a tam pri skale Margite pred vysokým Starým Hradom a
Strečnoni. Keď cez pláne i krútňavy šťastne preplavia sa a na určeuom mieste
oddajú tovar a drvá, uvidíš jich zase hore od Komárna uberať sa za jedno­
drahým v dlhých radoch. No, pri dobrom zárobluv a počas dobrej pltnici
ponábľajú sa domov i na vozoch, ba teraz už i na rušňoch.
O s a d n í c i . Početnejších vystehovalcov do Ameriky a do ďaleká ne­
máme. Ale mne je práve to charakteristika Slovákov, že osadzujú sa radi
len na blízku a medzi svojimi súkmeňovci a ešte i medzi Maďarmi. Sťahujú
sa i do hôr i na roviny. Početné naše Lehoty sú takéto osady Slovákov medzi
105
Slovákmi k zaludnaíeniu odľahlejšich kútov a hôr. Sem i prijali osadníkov
z Poľských hraníc, ktorí u nás alebo už cele poslovenčili sa alebo sloveučia «
sa ua pr. Pogorelá v Gemeri, Pouhora a handle pri Brezne. Lúžno a Osada
pri Bielom~pôR)1nrT Liptove. Vieme, ze za dávna prisťahovali sa do našich
krajov i Nemci, dosial poslovenčení i naskrze neposlovenčení. Kvetiíce ale
osady založili Slováci na dolnozemských rovinách za Tisou, medzi Tisou a
Dunajom a Srieme, Jeleňovo (Szarvas), Čaba, Chmelovo (Komlós) Padiná
atď. svedectvom sú spolu ešte aj toho, jak tu zachovali Slováci reč, zvyky
i vieru pôvodného bytoviska svojho.
Veru so Slovákom stretneš sa široko ďaleko po svete, ač ncnie národom
túlavý, kočovným, ale domácnosti milovný. Bo alebo tam v svete založí hneď
rodinu a domácnosť, alebo ak nie, jednak z Amuru, jednak zpoza oceánu do­
speje domov, do rodného kraja a k svojej rodine.
Povery.
Uberajúc sa do cesty, pravou nohou prekroč prah domu: aby dobre
vodilo sa ti. — Nevyndi ale zo dvora nikda, podčím na väži zvonia, iba keď
už vyzvonili a najmä na poludnia: bo niet nešťastnejšej cesty, ako tej, pri
ktorej ta ešte na dedine lebo na meste zazvonili. — Na cestu idúci voz ár
pred zap nahnutým statkom urobí na zemi bičom znak, to miesto popľuje a
potom si vzdychne k Bohu: aby ani na zemi, ani na vode nešťastie neprihodilo sa mu. — Yozári vpletajú do svojich bičov hadí jazyk: by jim kone
boli silné v ceste. — Kto idúc do sveta veľa obzerá sa nazpiit na dom: ncprivykne v cudzine. -— Vyberajúc sa do trhu napred pravú, potom ľavú nohu
ohrej si doma na ohnisku: predáš dobre a draho. — Na ceste clo trhu odlúpcä alebo nájdenú zdvihnú si na prvom môstku triesočku: aby bola kúpa
šťastný a predaj dobrý. — Voloviar lebo ovčiar oblečie kožuch na opak: aby
dobre predal statok. — Keď raz vyndeš z domu do sveta, nevráť sa viac
z cesty, hoc by si čo bol zapomnel; pošli pre tú vec tých, čo ťa vyprevá­
dzajú: bo ako raz nohu nazpät obrátiš, už ti je to nešťastlivo. — Kto náj­
denú štvorku ďatelinovú pri sebe nosí: býva v svete šťastlivý. — Kto že­
lezo na ceste nájde: bude mať tvrdé šťastie. —I Ak stretneš mnícha: pamätuj,
že nebárs vodiť sa ti bude. -— Keď nevieš v ktorú stranu mal by si pustiť
sa do sveta, naber prachu zo všetkých štyroch kútov izby a polož na štyry
rohy stolu: z ktorého rohu červiačik vylezie, v tú stranu pusť sa do sveta. —
Dosť i na povedania háklivý povercčný zvyk, ale je v piesni, nuž nach sa
kliesni: Chlapci idúci do sveta povedia i urobia: Chlapci! oceďme sa (vy­
cikajme sa), na lepšie šťastie! — Лк v ceste zazreš hada, čo zlatý hrebeň
lebo kríž na hlave má, odstrel' mu ho abo odním, jako môžeš, a nos pri
sebe: kamkoľvek v svete obrátiš sa a načo zavezmeš sa, budeš aký najšťast­
nejší môžeš len byť. Ale had pri odnímaní hrebeňa bude plieskať chvostom'
o zem, že z toho taký vetor povstane, čo stromy z koreňov vyvaľuje: preto
varuj sa, bys hneď tam o život neprišiel. — Niekam idúcemu, ak ti voľačo
druhý náručí, čo mu máš vykonať alebo i vzhľadom na svoje pokonávanir:
zaviaž uzlík na ručníku, abys nezabudnú]. -- Pltníci im vode nikdjrnehvízdajú: aby jim odporný vetor nevial.
IX.
Choroba a Smrť. Choroba a Kar.
Z reči ľudu značím napred mená jemu známych chorôb: zimnica, hodonka, triaška, f e b r i s i n t e r m i t t e n s ; horúčka, hlavnička, hnilá zimnica,
a c u t a , ty p hos a, p u t r ida f e b r i s ; zrádnik, zlá nemoc, zlá nevôľa, na
srdci, e p i l e p s i a ; zapálenie hrdla, pľúc, hrudi (prsnej blany), čriev, modzgov,
i n f l a m m a t i o f a u c i u m , p u l m o n u m etc; kolika, c o l i c a ; zánet i brand,
s p h a c e l u s ; suchoty, suchotiny, p h t h i s i s , h a e c t i c a ; detské suchoty
alebo premien, a t r o p h i a ; červienka, d y s e n t e r i a ; hnačka, behavka, diar­
r h o e a ; kašeľ, t u s s i s ; kašeľ divý, somársky, t u s s i s s u f f o c a t i v e ; drobnice, sypanice, osýpky, kiahne, v a r i o l a e; hlísty, v e r m i n a t i o ; opuchlina,
a p o s t h e m a ; chrasty, krasty, i m p e t i g o ; rany a otok, v u l n e r a ; žltačka,
c h l o r o s i s ; blednačka, o c h r i a s i s ; hryzenie, žranie, c o r r o s i o n es; vodnateľka, h y d r o p s , h y d r o p i l i s ; voda v hlave, h y d r o c e p h a l u s ; slabosť,
m a r a s m u s ; porážka, pošinutie, a p o p l e x i a ; opuchel, t u m o r ; vržliny,
krtice, hrče, hostec, s c r o p h u l a ; zoboľ, struma; na driek mať, m e n s t r u u m ;
krvotok, p r o f l u v i u m ; lámanina, hostec, a r t h r i t i s , c h i r a g r a , po­
d a g r a ; záškrt, a n g i n a , dip h t h e r i t i s; rak, g a n g r e n a ; zádych, záduch,
a s t h m a ; poraora, mor, c h o l e r a , p e s t i s ; kŕče, spasm a; klanie, pleu r i t i s ; kameň (v inechúri), d y s u r i a ; vredy, u l c e r a ; príštc, pluzgierc,
mechúre, pleskúre, pečetne, pečiarky, pečierky, v e s i c u l a e ; otok, f i s t u l a ;
kyla, kylavosť, prietrž, h e r n i a ; niežik, nátcha, g r a v e d o , c a t a r r h u s ;
belmo, C a t a r a c t a ; vlčia tma, c a e c i t a s , Tagblindheit; bes, besnota, rg,bies;
keď koho zrazu ztrasie, povedia, že ho smrť p r e s k o č i l a ; keď bolenie
hlavy na zime lebd na slnci dostane, to zima o p á l i la, to s l n e č n i c a
o p á l i l a ho; divé mäso rastie v ranách, čím rozumejú nahnité a nabchnuté svaly a čuvy v ranách; mocne tvrdia, že „z očú p r í d e " t. j . že pozor
cudzinca lebo neprajného človeka nastoľko poškodí, že závrat a bolenie hlavy
povstane z toho; spomínajú u m r l č i u z i m n i c u , keď dakto zrazu ochorie,
vytrasie ho a skoro na to zomrie.
Chorý človek u nás ako tôňa vyzerať bude, ako tmola tmoliť sa bude
a premávať z miesta na miesto, ale neuľahne; premáha vraj on chorobu, nie
žeby jej v sebe rozmáhať a premôcť sa dal. Takto chorobu na nohách a po
robote roznosiť, v lete na slniečku a v zime pri ohnisku ohrievať sa, i zajicsť si, ale zvlášte napiť sa z toho pramienka sladkej vody lebo mädokýše,
z ktorého zažiada sa, no napiť sa trocha i vínka a trebárs trocha tej brndžulice, ostatok poručiť na Boha, — to u nášho ľudu najobvyklejší a pri čerstvom
povetrí i zdravých vodách často aj výdatný spôsob liečenia sa. Inšie už, keď
choroba takto nedá zahnať sa, vtedy vedomci a vedomkine dedinské pomá­
hajú čarovnými i nečarovnými liekmi. Najhoršie keď choroba ani takto nepre­
stáva, alebo keď voľakto na hrán (z rázu, nenadále) a povážlivé ochorel. Tu
si baby, susedy a rodina kľučky z rúk do rúk podávnjú a sbehnú sa okolo
chorého, každý inšie radí a za hodinu zkúsa na úbohom aj desatoraké lieky.
A len čo asi mohol by chorý takto si zajiesť zapiť; o tom každá baba vyhutuje a často nanosia nm toho až preš príliš. Bedákajú, keď jiesť a piť nemôže,
ač storáz jich to už zklamalo: nejedúci ozdravel, jedúci i'jediac skonal. Často
jim takéto zlozvyky k zlému slúžaanajmä tam, kde iba vtedy už rozumného
vzdelaného lekára volajú, keď chorému už „dohára."
Ale naproti tomuto kde lud náš rozumnejší, tam už teraz rád utieka sa
k vyzkúseným lekárom a zvyk svoj dotyčné navštevovania chorých, najmä
v dni nedelné, veľmo pekným spôsobom zachováva. Za hriech by si pokladal
nenavštíviť svojich chorých, nemocných a nevládnych, neučiniť jim k poľahčeniu, nepotešiť jich pekným slovom, vierou v Boha a nádejou večnosti.
V ťažkých a trvanlivých nemociach dávajú konať modlitby za seba, za­
vierať sa do verejných prosieb a modlitieb v chráme. U nás v Drienčanoch
je pri tom zvyk, že nemocný dáva odprosovať všetkých v sbore a v cirkvi,
aby mu odpustili, čokoľvek by bol proti niekomu previnil a celý sbor povsta­
ním z miest dáva na javo toto odpustenie a smierenie sa s ťažko navštíveným
blížnim; potom modlia sa za neho. K posledním svätostiam v takýto čas
niekde sú až príliš ochotní, niekde zdržanliví a jako hovoria, nepriam kňaza
žiadajúci. Bo veria, že keď nemocný kňaza zavolá a ozpovedá sa, to nastane
uňho rozhodná premena na život lebo na smrť. Tamtí tejto premeny boja sa,
títo si ju na lepšie vykladajú.
Ostatne jak dúfanlive a do vôli Božej oddane hovorí ľud o smrti, tomu
neraz podivujem sa. Mnohý cíťac blízku hodinu smrti svojej shrouiaždí svojich
vôkol seba, odprosí jich pekne, podá si s každým ruku, rozlúči sa s nim tak
srdečne a dotklivo, jak as lúčil by sa so svojimi hrdina idúci do boja a na­
skrze neľakajúci sa ostrosti meča a smrti; porobí všetky poriadky v dome a
rodine, ešte i o pohrabe svojom a jak ho majú vystrojiť na ten druhý svet.
Naozaj ako čoby táto premena a rozlúčka platila o ceste, po nejž zasa sísť
sa má s milými. Svedkom takéhoto dojímavého „odberania sa od svojich" bol
som neraz.
Konečne to každému, pobožnému i bezbožnému, vďačne i nevďačné
umierajúcemu, keď „dohára, nuž aj dohorí." „Jako kto žil, tak aj umiera,"
hovorí náš ľud. Ale už či tak či onak niekto skona a „dušu pustí," tu pristojaci otvárajú oblok na izbe, ba často držia ho vopred otvorený, „aby duša
mala kadial von vyletieť." K zomrelému pristúpi baba dedinská. Baba ulapila ho dakedy na vode: baba nájde ho teraz na slame na zemi; bo skonávajúcich kladú často na zem, keď títo vraj i sami ťahajú sa a pýtajú na
zem. Ona tedy zdvihne ho i teraz, jak bola zdvihla človeka do prvej kúpeľky; ona zatlačí mu oči, podviaže bradu, poumýva si ho a oblečie a „vystrie
1
na dasku' t. j . na pripravené k tomu zo stolcov a dasák lešenie, — i zastrie
ho bielou plachtou. Slamu, na ktorej mŕtvy dokonal, vynesie von a spáli na
záhumní pod stromami. Oblek, v ňomž umrel, berie čo mzdu smrti pre seba.
Bo obliekla staršieho jednoducho do čistého bieleho obleku: mladších ale a
deti i mladšie osoby výstroji až nádherne, do najkrajšieho a najpestrejšieho
obleku, jakjejich mladcsť za živa krášlila sa;, pannu práve, odeje jak by k so­
bášu, na tú cestu do druhého sveta. Mladým vraj i tam pekne ukázať sa treba.
Len čo mrtvý oblečený,, na daske vystretý a zastretý, už mu dávajú
umieračkom zacenkať a na všetkých vyzváňať. Ženy a deti zástupom hrnú sa
do domu „mŕtveho pohl'adeť a vidieť i počúvat, ako budú nad nim vykladať,
ako ho budú nariekať, ako ho budú p o k o r u v a ť . " Domáci, hla, oblekli sa
už čo do najchatrnejšieho odevu na znak smútku a pokory či radšej „pokoruvania." Mužskí členovia rodiny sedia lebo stoja po strane a slzia. Ženské
domáce i došlé príbuzné nad mrtvým zalamujú rukama, jako najkrajšie a naj­
hlasnejšie zuajú, tak vykladajú t. j . pripomínajú dobrotu zosnulého, jeho
práce, skutky, cesty, príbehy; čo naposled robil, hovoril, jak trpel, jak odberal sa od svojich i jak dokonal. To je nariekame a pokorovanie mŕtveho.
Niekedy naschvál povolajú si sbchlú v tom ženičku, ktoráby umelá „pekne
vykladať" nad mrtvým t. j . pripomínať jeho dobré stránky i vlastnosti a vzbu­
dzovať súcit i žiaľ. Kde toto naozaj „pekne" deje sa, neminie sa svojho
účinku. Nezdarné a zbytočné takéto vykladanie prenasleduje ale i sám lud
svojim vtipom, pohovorkami a pesničkami o tom na pr.
Juro, Juro, kinotor prišol,
aby si mu orať išol;
a ty si už dooral,
kecl ťa Pán Boh povolal — atď.
Vyzváňať dávajú dva triráz za dňa, a pri každom vyzváňaní národu plno
v dome a nariekania i vykladania dosť. Keď truhla hotová, vložia mŕtveho do
nej pri vyzváňaní zvonov a pri nariekaní rozžialených rodinných. Do truhly
nesmie prísť ani slamka, nič zo zelín; pod hlavu i do vankúša dávajú len
ostružliny z dasák a niekde peria. Čo ale mimo obleku, do nehož mrtvý zaodený je, ešte položiť majú, o tom najmä dospelejšie ženské ešte pri svojej
pamäti poriadok si porobily; ba prihotúvajú si vopred jakou plachtou jich
zastreť majú a ktoré kusy šatstva s nimi pochovať. Mladým a pannám dá­
vajú sami rodičia tie kusy odevu a okrás do truhly, ktoré za živa najradšej
nosily. K mužom kladú -i nástroje remesla lebo zamestknania jejich; k ná­
božným kresťanom nábožné knihy. Dakedy mali klásť do truhiel i chlieb a
nádoby s vínom, ba aj obilie a všelijaké zrno; ač nenieli po dnes vidiekov,
kde to ešte vždy robia.
Nočním časom horí od svitu do mraku svetlo v izbe, kde mrtvý leží a
shromaždení susedia i priatelia spievajú nábožné piesne, odriekajú modlitby a
časom besedujú, ba i prostonárodnie poviestky si rozprávajú a miernym jede­
ním i pitím občerstvujú sa.
K nastávajúcemu pohrabu povolávať chodia zváči tak ako by aj na
svadbu a najmä vzdialenejších a z druhých dedín priateľov i rodinu.
C h r a n b a , c h r á n e n í e, z a ch r á n en in či p o h r a b , pochová­
v a n i e mŕtvych deje sa na tretí deň; ač ľud ešte vždy rád by to mal hneď
jak truhla a jama hotová; bo vraj to mrtvé telo už nič inšie nežiada, leu
do zeme, len na pokoj. Y určenú hodinu pohrabu dajú ešte na všetkých
zvonoch prezváňať a naposled na jednom zazvoniť „na process, na processiu."
Pod zvonením kňaz i speváci i ľudia uberajú sa do domu a na dvor zá­
rmutku. Na dvore čiernou šatkou alebo i bielym obrúskom zastretý stôl a
stoličky pre cirkevních pochovavateľov, do kola pripravené lavice pre muž-
109
ských; ženské najviac stoja. V dome ešte naposled rozžehnávajú sa s tvárou
umrelého rodinní a len teraz položia i klincami zadrvia vrchnák na truhlu.
Zadrvenú truhlu vezmú do rúk mužoviá a triraz sklonia sa s ňou i udrú
ňou na podjimu prahu izbového, äž ju vynesú na dvor a složia na máry.
K m'mž zasadnú si ženské z rodiny a zde nad truhlou ešte naposled jak
najkrajšie vedia tak „vykladajú" a nariekajú, pö'dcfiö cirkevné obrady trvajú.
Pokorujúci mužskí stávajú neďaleko truhly v odeve čím najchatrnejšom. Za
nešťastného pokladajú, koho takto nad truhlou a potom nad hrobom nemá
kto oplakať; musel to byť iste jaký naj opustenej ši človek na svete.
V sprievode pohrabnom idú napred mužovia, za nimi nesú truhlu na
márach, za truhlou bezprostredne kráčajú rodinní zosnulého a plačú, ženské
zavierajú sprievod. Truhlu nesú vždy tak, jak mrtvý ,v nej nohama napred
obrátený je; hlavou jeho napred i krok s ním urobiť, za hriech a nešťastie
pokladajú. Sprievod ide vážne pri nábožnom speve a vyzváňaní na všetkých
zvonoch. Zvony umlknú len podčím kňaz nad jamou a truhlou v cmiteri po­
modlí sa a mŕtvolu prežehná, ktorú zase pri zvonení a speve spustia do jamy
a záchrana či zahrabú, až by nasypali nad tým hrob nový.
Predošlé žiadali a žiadať by chceli ešte neraz, by mrtvý a-zvlášte mladý,
nesený bol ku jame pri otvorenej truhle, žeby len tam naposled rozžehnávali
sa s bezdušným telom. Zvyk, hádzanie hrudy zeme za mrtvým do jamy u ľudu
nášho nebadám; ale ovšem to, že pred zadrvením truhy, či ešte doma či
niekedy už len na cmiteri, každý bližší rodinný predstúpi pred zosnulého a
odberá sa od tvári jeho, a zde rodič dieťa, dieťa rodiča, manžel manželku a
manželka manžela, najbližší v rodine najbližšieho mŕtveho povinní svätým
krížom a vo meno Otca i Syna i Ducha Svätého, prežehnať. Poverujú, žeby
ukazoval sa po smrti mrtvý tým svojim, ktoríby takto posledním pohľadom
s tvárou jeho nerozžehnali sa.
Kde cmiteri vzdialenejšie sú, tam vozia truhly — a to na voloch. Videl
som to v Padarovcach u Maďarov a na Babinci u Slovákov. Na vôz ku truhle
posadali ešte i ženské, majúce cestou „vykladať" nad mrtvým. Do záprahu
dal každý príbuzný svojich pár volov a viedol si jich ticho za rohy lebo za
jarmo. Záprahy takéto záležajú potom z peť, šesť do desať, ba i viac párov
statku. —
Nielen so spevom, modlitbami a žalmom dávajú pochovávať svojich tam
s omšami, tu s rečrni a veršami. Zvlášť u Evanjelikov kazateľ buď hneď na
dvore, buď na cmiteri, buď za tým v chráme z kazatelnice aby držal reč ozdobnú
„k poslednej počestnosti zosnulého," jehož potom krátky životopis prečíta a
povie poďakovanie živým v mene zosnulého za všetku lásku, ktorú mu za
života preukazovali; —povie poďakovanie v mene živých pozostalých všetkým,
ktorí pohrabnú počestnosť svojou prítomnosťou poctili, s tým želaním, aby
priatelia zosnulého mohli odslúžiť sa týmto prítomným pri inej radostnejšej
príležitosti. Niekde kazateľ drä tiež odbierku, v ktorej rodinu а priateľov
zosnulého dľa mien pripomína a každému zvlášť ďakuje i slovo na rozlučné
vraví. Inde ale kantorom a učiteľom dávajú skladať verše na takúto odbierku
a rozlúčku. A neraz poprosia: „Pán rechtor, pekné že verše!" Pri týchto
najradšej si poslzia a v duši odberajú sa od priateľov takto ešte naposled,
•no
akoby jejich vlastním slovom, zprítomncných. A to nielen vážnych a dospelých
členov rodiny, ale často aj najmenšie dietky pochovávame s mnohými obradmi
a ozdobnými rečiami i veršami.
•f
. Nuž ale cirkevnie a sprievodné úkony odbavené bývajú, kde jak nábo­
ženské predpisy a city úcty k mrtvým jich utvorili alebo kde jak spôsob stačí.
My vlastne opisovali sme len to, čo z ľudu je; jak náboženské obrady, tak
i druhé nádhernejšie výjavy chceli sme mat a naliať po strane, keďže zvlášť
náboženské a ciľkevnie zvyky pouahávame opísať si lebo zachovávať každej
cirkvi o sve. Po pohrabe nábožensky a cirkevne ukončenom nasleduje ešte
len zvyk Iudu, ktorý ani čas, ani zákazy, ani majeť, ani nemajeť zotrieť nemohly. To sú kary, tým väčšie, čím kde viac majeť stačí, ba snáď čím väčšia
kde úcta k mrtvým, už či pravé či nepravé pochopená.
Z chranby čiže z pohrabu domov idúcich pohrabníkov zastavujú na ceste
a zovú na kar zváči. Koho hneď nedostanú, po toho idú do jeho príbytku
a dovedú ho do domu zármutku. Lebo v tomto už stoly prikryté, chlieb a
sol. i nápoje už na stôl pokladené a jedlá, medzitým u susedov pečené a va­
rené, tiež na k$aro„vnikov čakajú. Vyvolený ku karu starejší čiže pohrabný otec
(rečník) za '-vrchstolom (miesto: za vrchom stola — povedané) zasadá a prícliodzí pripovedajú sa i usadzovaní bývajú po staršom a dľa pohlavia, napred
mužskí, potom ženské. Jak sme to opísali pri svadbách, tak i zde, ač už len
v tichosti, zdravkajú si, pripíjajú si a strovia pokrmy týmže obvyklým po­
riadkom na stôl dávané, k jejichž zásobe i teraz prispeli vopred rodinní
zanmiceným domácim na pomoc, to darovaním sliepky lebo kohúta, to i dru­
hými potravinami. Po čas stolovania dejú sa tiež sbierky, to na chrám, to
na dobročinný cieľ, to i pre kar dávajúcich na jaké také vynahradenie prí­
tomných útrov. Áno i mendíci dostavili sa, zaspievali nábožne a prijímajú do
buksy. Chudoba a deti tiež zde u dvier a na prípecku; čakajú i tí na svoj
dieľ a zvyšky karu. Niekde potom' almužny a dary posielané bývajú i do
domov chudobných a na špitál či do verejných opatroven nemocných a biednych,
často z dedín, kde špitálov niet, do susedného mesta. Predtým všade povo­
lávali na kar i duchovných a kantorov, ba niekde tento zvyk po dnes trvá,
niekde zostalo z neho to, že do fary a školy posielajú zarezanú a očistenú sliepku,
kus mäsa a sklenicu vína do daru. Pohrabný otec a rečník, jak začal pose­
denie a stolovanie prípitkom,- vinšom a modlitbou, tak i ukončieva ho. V reči
svojej pripomnie z peknej dobrej stránky toho do zeme matky odprevadeného,
želá mu ľahký odpočinok až do dňa súdneho, potom .veselé zmŕtvychvstanie
i slávu večnú; potešuje zarmúcených a odkazuje na vôľu Božiu, ďakuje jim
za predložené dary Božie; shromaždenýcli rozpúšťa s tým želaním, by Ho­
spodin vzdialil od nich podobný zármutok, tak žeby za preukázanú túto po­
čestnosť domáci odslúžiť sa jim mohli pri druhej radostnejšej príležitosti či
prináležitosti.
Katolícki kresťania dávajú si i potom omše slúžiť za mŕtvych a zvhjšte
inde vo svete zomrelých; Evanjelici dávajú takýmto v cudzej zemi odpočíva­
júcim doma kázne a verše držať. Niekde na výročitý deň umretia dávajú
vyzváňať a tak na zosnulých rozpomínajú sa. Obojí to ako za nešťastia po­
kladajú, keď kto ďaleko od rodiny a v cudzej zemi složí kosti. Lud náš
obchodnícki a vozársky ponáhla sa domov s tými, čo v ceste ochoreli, a často
polomŕtvych, často už vychladnutých nočnou hodinou dopravia domov, len aby
jim doma posledniu počestnost učinili a milí spočívali medzi milými. Ktorí
dnes odprevadili svojho, tí pri najbližšom pohrabe znovu pokorujú, to jest
v smútočnom a chatrnom odeve idú zase za truhlou tohto nasledujúceho
mŕtveho, a príduc na cmiter, idú nariekaC na hrob svojho drahého, .pred týmto
sem odprevadeného. Kde častých pohrabov niet, tam v nasledujúcu nedeľu po
pohrabe chodia a najmä ženské takto n a d h r o b y p o k o r u v a ť a v y k l a d a f :
„A.ch dobrota moja, ver že si sa mj skoro pominula!" Ináč smútočný čierny
odev nosia za najbližšími do roka, za ďalšími rodinnými do polroka lebo i za
kratší čas. A jako za tento čas nepripustia hudbu a veselosť do domu, tak
aj mimo\ domu strana sa jej.
Hroby a hrobitovy ozdobuje lud zelenou pažiťou, sadením kvieťa a stromov,
jednoduchými krížmi i náhrobnými pieskovými aj mramorovými kameňmi i lia­
tymi zo železa pomníkmi. Len nápisy na nich miluje rozvlačité a podrobnosti
i city príliš vypočitujúce, ktoré si sám skladá a najčastejšie tiež len v tých
milých veršoch. Neopravené a zanedbané hroby i hrobitovy prináležajú k ne­
poriadnym výnimkám. Hrobitovy okolo kostolov za predošlých časov časté
boli. A tu kostol, hrobitov, kaplnka, obraz, kríž a podobné miesta málo kde
bývajú bez stromov a najmä bez lipy.
Kedy konečne rozlúčiť sa s odošlými na ten druhý svet? Nikdaj!
Strojíme sa za nimi, preto pamätáme na nich, kým za nimi neodídeine. Len
jaká po kom pamiatka zde a jaký tam súd Boží? To je otázka národov —
i nášho. Tam deň Všechsvatých a Verných dušičiek, u iných poslední večer
v roku, ale i tam i tu zostáva verejne slávená pamiatka zosnulých. Dosť
таГиско dieťa umre, a rodičia, vídajúci zdárne odrastajúcich rovesníkov jeho,
neprestanú spomínať: Hla, takéto malo byť naše dieťa, pán Boh mu daj slávu
večnú. Keď pominú sa otcovia opatrní a matky rozšafné, potomci neprestanú
zpomínať jak tí žili, jak robili, jak rozkazovali, jaké dobré časy mali — aby jich
len Pán Boh oslávil! Pominie-li sa človek neblahej pamiatky — tam jim je už
na Božom súde a krivdy ním učinené poručia na ten súd. Ešte i kto prevrácene a smiešne robieval, odžíva v pamiatke toho všeobecného u nás: Bobíš,
ako nebohý Geľo robieval. Tu i tam — ač u nás zriedkavá — pozostalá
predca nielen povedačka, ale i pieseňka, ktorá pripomína príbehy a činy nad
obyčajnosť a každodennosť vyniklých ľudí. Keď nie o inšom, zaspievajú ti aspoň
o tých hôrnych chlapcoch a o jejich náčelníkovi Jánošíkovi. — Konečne po­
vera ani spať nedá zosnulým. Nepominie sa žiadna znamenitejšia osobnosť,
nezomrie nikto náhle alebo v osudných žaľostnejších okolnostiach, kohoby
oko ľudu nevídalo, slovo nespomínalo, chodiaceho „von z hrobu," chodiaceho
„po smrti" a z n am ä dávajúceho. Dietky od prsú odumrela prichodia k matkám
stenať a do kolísok vyháňať sa; rodičky matky, umrevšie kým neodkojily,
chodia si dietky kolísať; otcovia prídu nezdarných potomkov upomínať, matky
a gazdiné ešte jedno druhé v dome sporadovať, skrivodliví a prostopašní
krivdy odprosovať a hripchy želieť. Veštíci л veštice premieňajú sa na vlkolakov;
lež o tom nižei.
IIS
Len na jedno slabú pamäť má Ind náš: zapomína prechovávať živšiu a
trvanlivejšiu pamiatku na hrdinov a dobrodincov, pôsobivších na celý národ
a na budúcnosť. Či snáď nemal takých, čoby boli jeho blahu život zasvätili
i zaň umierali? Báječné povesti, zdá sa, vyplňujú u nás túto medzeru prebudilejšieho národmeho ducha. Kedy príde ten čas, kde ľud a národ náš,
opustiac báječuosť, živú prechovávať bude pamiatku skutočných z lona jeho
povstalých hrdinov a dobrodincov ľudstva?!
l'JO
Povery.
Proti boleniu zubov: nájdený cudzí zub do šiat si zaši; vystykuj si zuby
šparcháčom urobeným z takého dreva, do ktorého hrom uderil; prilož na
boľavé zuby železo, keď prvý raz na jar hrmí; keď ale deťom zuby padajú,
vypadnutý zub hádžu za pec a hovoria: „Na ti, baba, zub drevenný, a ty mi
daj zaň železný!" — Prvým jarním kvietkom potri si oči: nebudú ťa boleť do
roka. — Keď ti volač do oka padne, staň si pred oblok, pozeraj von ä udvihnúc
mihalnicu prstami, volaj: „Von z očka do potôčka," hneď ti vypadne. —
Z očň nepríde, nezaškodí tomu: kto košeľu naopak oblečenú má, tiež kto
chlieb a soľ pri sebe nosí. — Komu z očú prišlo, odvaria Čistec (herba Stachis)
a umyjú mu tvár: ak odvarok zhustne, iste chorosť z očú prišla, ale je aj
spymoze.no. — Ak dáš ostryhať sa na novmesiaca: dostaneš hostec. — Koho
ruky bolievajú: nach si jich položí na mravenčiu kôpku a keď mu mravce
na ne nalezú, rozšúcha jich. — V suchej nemoci onuce preš oblok na ulicu
hádžu alebo ha krížne cesty kladú : kto ces to prejde, ten ochorie a tamten
ozdravie. — Keď čká sa ti, istotne spomínajú ťa voľakde; povedz ale: „Kto
ma spomnul, bodaj zgromnul;" alebo ak mu nechceš ublížiť, spomínaj mená
priateľov: a keď prídeš na meno toho, kto vtedy spomína teba, čkanie (štikútkanie) ti prestane. — Na triesku vyschne: kto dá sa udrieť metlou, a čo
len raz v živote. — Koho besný alebo i zdravý pes pohrýzol, nech hľadí dostať
z neho trocha srsti, tú spáli a popol vypije vo vode: hneď mu bude lepšie.—
Keď dakoho zlá nemoc vychytila, vystrelia z pušky, tak aby vystrelenú gulku
našli; túto roztopia a nad hlavou chorého vi ej ú do vody: jakej podoby vec
tam uliala sa, od takej zlú nemoc dostal a tej má varovať sa.—-Keď je dieťa
v zlej nemoci, vyzlečú košieľku z neho a zahodia preš dom, kde na zem do­
padne, tam ju zakopú: zlá nevôľa prestane. — Na zrádzu: strieborník (potentilla anserina) var a pi. —- Keď dieťa má krtice: kúp ho v slieziku. — Keď
okolo kvitnúceho tŕňa tťiraz obídeš a zakaždým potrasieš mu vrštek: prestane
ti triaška. — D'évatzrnový hrachový struk ak Hroncovi do vlasov vložíš:
zblázni sa. —Kde žaby nunúkajú, krkajú, alebo kde žaba na teba hladí, tamže
ústa neotvor: bo ti žaba začíta zuby a budú ťa bolať naveky. Tohto ako deti
hrozne báli sme sa.,— Preľaknutému olovo nad hlavou prelievajú. — Koho
stryga vo spaní dlávi, zamkni mu zámku nad hlavou': chytí sa stryga do nej.
P.radovicu rukou umrlca potri si: zkape ti. — Poram'š-li sa na klinec, vytiahni
ho a vpichni do slaniny lebo do sadla: nezapuchne ti rana ani nezosbiera sa
(-odberat nebude). — Niežik chceš stratiť? Nuž utri si noštek do cudzieho
ručníka a tak oddáš ju tomu. Alebo naveď ho, by povedal: rosa; ty rýchlo
113
doreč: fuk moja nátcha do tvojho nosa. — Kde kuvik večer kuviká na dome:
tam dakto umrie. — Keď zvony temno hučia: umrie niekto v dedine. — Kto
veľa stavia: skoro -umrie; napospol poverujú, že kto si nový dom vystavil,
nebude dlho žiť v ňom. — Keď velký víchor duje: niekto obesil sa v hore
alebo aspoň na drevo. — Keď chorému nad hlavou povalina puká alebo v izbe
vofač chrapne: skoro umrie. — Keď dvere sami od seba otvoria sa: smrť
vnišla do domu. — Umierajúceho slož na zem medzi trámy: ľahšie dokoná.
Umierajúceho že nezaplač: bo by ťažkým srdcom šiel na druhý svet a dokonať nemohol. — Keď zomrelý má oči otvorené: niekoho najmilšieho skoro
za sebou povolá. — Kto idúci do kostola niečo jiedol: tomu po smrti ústa
otvorené ostávajú. — Včely a ovce: radi kapií za umrelým hospodárom svojim.
Keď v dedine Pápči r. 1831 prvý človek umrel na choleru, truhlu jeho okrútili
hrubou zástavnou reťazou z voza a konce spojili i zanikli hrubou ťažkou
zámkou: ýhceli tým zamknúť mor. To mi hovoril tu na Pápči starý Kyšák. —
Do umrlčej truhly preto nesmie prísť slamka ani zelinka: aby mráz nepoštípal
pole. — Hrebeň, nímž mŕtveho začesali, zahoď: kto ním začeše sa, hmyz ho
trápiť bude. — Pres ktorý chotár mŕtveho vezú: tain hrát (ľadovec) a búrka
bude. — Za zomrelým hoď do jamy krajciar alebo kus zeme: by mu tam
ľahšie bolo. — Keď nechceš, aby ťa zomrelý strašil: kým tuvon leží, potiahni
mu na pravej nohe palec. — Nazad nestúpaj: koľko krokov nazad pätami
kročíš, o toľko krokov dopomôžeš si matke do pekla. — Keď pôložnica pred
vádkami zomrie: bude z nej smrtka (strašidlo) a príde si nad pozostalé dieťa
nariekať. — Kde mrtvý máce, uvar černobýl a pooblievaj dom zúkol vúkol:
mrtvý prestane chodiť po dome. — Čo komu najmilšie bolo, to mu vlož do
truhly: aby neprišiel si po smrti poň. — Deti pred krstom zomrelé: každý
siedmy rok ukazujú sa na svojich hrobčekoch a nariekajú.
———~—
X.
Poverečné a báječné bytnosti.
Nie z poviestok vypočitovať chcem, jaké si tam f'antastičné i nefantastičné predstavy a bytnosti utvorila obrazotvornosť ľudu a národa; ale osta­
neme len pri skutočnom živote, jakými v ňom ešte i tu i tam a najmä v odľahlejších horách a dolinách otočený je ľud báječnými postavami a po dnes
poveruje o nich jako o skutočných, na príbehy i osudy človeka vliv majúcich
bytnostiach. Tieto tedy bytnosti, jak dosial čuť o nich u prostred ľudu nášho
povrávať a jich opisovať, tak i my dľa úst ľudu si predstavíme:
1. Beťah a Mádra. „Chorý som bol, Beťah s Mádrou po mne chodil,"
počuješ u nás chorého sanovať sa. Rozumie bytnosti vňútornie choroby tela
zpôsobujúce na človeka uvodiace. Hovoria ešte: Beťah ťa metal! Mádra ťa
morila, trápila!
2. Bob o, Boboš, B o b á k v mužskom rode to, čo v ženskom Baba,
v mužskom rode však povedia i B ab i a k. Bobo chodí v temnostiach čo straP. Dobšinský: Obyčaje a zvyky Iudu sloven.
8
114
šidlo popod obloky domov a unáša deti vo vreci — tak jich aspoň ním strašia
a jemu do vreca krikľavé i vzdorovité deti obecajú, privolávajúc jim: „Čuš,
Bobo tu!" — Baba čarami a porobeninami pôsobí zlé veci a cboroby, na ľu­
ďoch i statku. Ostatne skutočných živočíchov chrobákov (coleoptera) volajú
bobákmi.
3. Č e r n o k ň a ž n í k . Vychodí z trinástej školy, kde čary učil sa. Má
d r a k a , ktorého kdesi v jaskyni chová a kedy chce, liece na ňom ponad hory
doly. Jako drak chvostom šibe, tak povstáva víchor, čo hory láme. Černo­
kňažník v čiernych bábach navštevuje salaše, majere i domy v dedine, pije
len od čiernej kravy lebo kozy mlieko, ním dá i uchlácholiť sa. Ináč zjav
jeho osudný a narobí škody na statku, v poli i v horách.
4. Č i e r n y cap. Dá vyvolať sa v noci čarodcjstvami, vezme človeka na
chrbát a prebehne s ním hory, prepláva i more v okamihu. V nešťastí, ak
naňho zavoláš a zapíšeš sa mu, prispeje ti a vytrhne ťa z nebezpečenstva.
Ináč behá v službe stryg a strygôňov.
5. Č i e r n y c h l a p . Chodí po haťach a žlaboch ; ide za žiakmi, ktorí
ťažko učia sa a sľubuje jim ľahké naučenie, ak podpíšu sa mu.
6. Had. Lud mnoho báji až po dnes o hadoch hrubých, velikých a po­
divných, ktorí v horách napádajú ľudí i statok a žerú. Bartholomaeides, Not.
Com. Com. str. 386., videl, vraj, čeluste a kostru hlavy z takéhoto hada,
ktorý mal zdržovať sa v jaskyniach Drieiičanských.. Chlapa jednoho prenasle­
doval z hôr ďaleko na lúčiuy VIhu, ktorý sekerou nazpak za seba hodenou
zabil hada do hlavy. Iiáječuí hadi majú hrebene ako kohút alebo zlaté ko­
runy na hlave, jak i pri poverách o nich toto á viac videli sme. V Sirku
v doline Ivorytárke hvízdajú na ľudí a potom spojac sa hlavami dovedna,
„kameň dujú," ktorý ako haďací kameu má veľkú liečivú moc. Pamätné, že.
výš Bartholomaeides a náš Samo Ormis možnosť dakedajšieho jestvovania
ozrutných dravých hadov u nás neupierali.
7. L ú t k y. Štiavnickí haviari volajú si jich aj p e r m o n í k m i, ľud náš len
lútkami. Postava jejich „na piad" ode.ná v rúcho banícke: biele nohavičky,
črievice so striebornou prackou, banícky remeň, zelený kabátok, takáže kučma
a zelená ratolestka za ňou. S kahancom v jednej, so zlatými brabličkami
v druhej ruke, s kladivkom na pleci a dvanásti spolu objavujú sa po baňach
i v horách.
Starému baníkovi dostalo sa robiť na tvrdej žile a nevládal. Tu raz
prišiel k nemu na piaď chlapčok, poslal ho domov a kázal mu len na
druhý deň doniesť na to miesto trokšiar (suchý postruhník). Baník na
tom mieste našiel mnoho zlatej rudy vyrobenej. Od tých čias donášal
každý deň do bani trokšiar a hovoril: Ďakujem ti dobrý chlapčok permoníčok, že mi pomáhaš prijmi tento. írokšiaľ ako vďačné srdce! Potom mladí
baníci ustnehli to a odobrali trokšiar. Hneď jich tam zarútilo. Staričký
ale dobre mával sa pri svojom pcrmoníkovi až do smrti.
Lútky ale milujú
i mladých čistého života, a títo pri svadbe nuhávajú prázdne miesto pre lútku,
pre ktorú dávajú klásť i hojne pokrmu a nápoja. Za to lútky dávajú jim loja
do kahancov. Na Vstúpenie a na Jána ukazujú sa lútky obzvláštne. Kto jich
chce vidieť, ide do baui a tam pomodlí sa i ucho priloží k zemi; potom ide
115
v tú stranu, kde počuje hrabličkami škrabať a pomodlí sa tam ešte raz. Lútky
ukážu mu poklad, on ale netkne sa ho, ak je človek srdca dobrého, nelakomého. Tomu potom lútky pomáhajú. Zlých ale zavedú do prepastí banských.
z ktorých ak aj dostanú sa na svetlo, vycivejú predca a pod rokom zomrú.
Za oných časov posypali pennouíci šaty dobrých haviarov zlatým prachom a
títo nebrali plat, kremä ten prach zo svojich šiat doma otriasali a z toho
bohatli. Raz boli opustili pcrmoníci Zemnicu i Kremnicu a odsťahovali sa
popod zem do Sedmohradska; dali jiiu ale Zeinnickí i Kremnickí haviari našiť
šiat a. permom'ci vrátili sa s požehnaním hojným na dobré j a r c e , jak jadro
dobrej zlatej a striebornej rudy volajú. Kto lútky videl, nevyjaví; kremä na
smrtedlnej posteli povie o tom otec synovi, aby tento vedel jak zdediť pomoc
permoníkov. Preto žiaden neprizná sa ti k videniu tomuto; len prisahať sa
ti bude, že jeho otec v skutku videl permoníkov. Samotný baník pri strielaní
povinnen zavolať: hop, hop! by permoníkov varoval pred výstrelom, ináč vý­
strel tam ho zasype. - - Pod Zelezníkom neďaleko Sirka v doline Turca (Gem.
stôl.) ukázali sa lútky r. 1831 a predpovedali: „Kde bude, mor bude; pod
Železným vrchom nebude!" Z tamejších zelezníckych baníkov neumrel potom
nikto na mor.
8. M á t o h a . Všeliké výtvory obrazotvornosti volajú mátohou lebo stra­
šidlom. Najviac mátoh je bezhlavých a niet dediny, kde by nemali miesto, na
íiomžto nejaké nešťastie prihodilo sa lud'om a kde potom straší.
Ü. No čnie e. Narodzeniatko máva v prsníčkoch svojich niečo mliečka,
ktoré mu baba v prvej kúpelke z nich vytláča. Lud ale vraví, že toto mlieko
z prsníčkov dieťaťa cicajú Nočnice. Aby mu ho necicaly, robia baby z handri­
čiek uzlíky, ktoré na deň kladú do vankúšikov k decku, na noc z vonku na
okno izby. Nočnice potom ssajú tieto uzlíky a dieťa má od nich pokoj. Ináč
nočuie motýle volá sám ľud nočnicami ale i strygami.
10. P o l u d n i c a z človeka urobí celého preludára t. j . ona ho lúdi,
vábi a vodí sem i tam; bola by teda vlastne podlúdnica.
11. Pik ul í k je chytrý jakýsi chlapík. Donáša ľuďom šťastie pri stávkach
a vo hre. Títo, vraj, majú pikulíka pri sebe, vo vrecku, v torbe. Kovne komu
statok darí sa, že pikulíka má na pomoc.
12. P r e m i e n . Baby a strygy nočním* časom ukradnú zdravé dieťa a
miesto neho podložia svoje. Takéto dieťa je p r e m i e n : čím viac cica a žerie,
tým viac vyschne na triesku, kožu zvráskanú ako starec, ruky a nohy акр
paličky, len bruho veliké mať bude; vrieskať bude naveky, ale slova neprerečie nikdá. Za onoho času vložili premieňa do hrnca a pristavili k ohňu, až
stryga zľutovala sa nad jeho trápením, vzala si ho odtial a odnesené dieťa
navrátila. — Jedni ale rodičia šli s premieňom na odpustky k Duchu Svä­
tému. Cestou odpočívali kdesi pri močidle. Tu z močidla ozve sa ropucha:
Quorsum, quorsum? A premien odpovie jej: Ad Sanctum Spiritum. Otec na­
hnevá sa: Nuž ty doma ani slova a tuná už aj po latinsky znáš! I miknul
premieňa do močidja. Keď vrátil sa domov, sedelo jeho vlastnie dieťa na
ohnisku, krásne, červené ako žeriatok (žiaretok). Tiež matky chodily do kost­
níc prosiť od umrelých, by premieňu títo abo tučnosti dodali ab.o vzali ho
k sebe. Tiež premieňa umyly, zaviazali do prútov a letorostov a tak čakali mi
иг,
novú s ním premenu. V susednej pri nás dedine Budikovanoch ešte len ne­
dávno upiekli veliký pletenec (mrváň, perac) a ces dieru či radšej prázdny
stred tohto koláča pretiahli as dva tri ročné dieťa, ktoré za takýto premien
považovali.
13. R á r o h . Jakýsi knieža zlých duchov. Dravca jastraba tiež voláme
rárohom. Možno, že je to isté, čo nasledujúci
14. Rar a ch, R a r á š o k . Rarášikom milá čarí a hrozí milému, že hoc
tento vezme si druhú, táto mu umrie a o rok príde si predca vziať za ženu
čarujúcu. Hneviný a Istivý je Rarášik, ale šťastie dávajúci, jak i výš spome­
nutý Pikulík.
15. S l n e č n i c a . Bude zosobnená moc lefajšieho pripekajúceho slnka.
Slnečnica (ako aj Zima) opáli spiaceho na slnci a povedia o ňom: Slnečnica
ho oparila, alebo, Ošiaľ od slnca chytil ho.
16. S t r y g ô n i a Strygy. Ľudí neobyčajných vlastností a darov ducha,
najmä starých, pozvú strygôňmi a stŕygami, jazdiacimi na omele, na trlici
alebo na človeku v koňa premenenom do svojich schôdzok a rákošov, vydržia­
vaných na Tokajskom a na Budínskom vrchu. I sami premieňajú sa na kone,
capov a muchy. Telo jejich po smrti nezmeraveje, ostáva mäkké a v článkoch
pohyblivé, čo na vlkoláctvo poukazuje.
17. S v e t l o no s. Malý chlapčok s kahancom v ruke. V tej podobe
sadnul siraz Príbovskému (v Turci) sedliakovi na vôz, ked pozde v noci
z píly domov uháňal, a nahnal mu toľko strachu, že nemohol ani čihý ani
hotta poviedať, len zdýmal od laku. Chlapčok potom skočil z voza a pustil
sa po barinách, po ktorých preto rád beháva, že ho tam ľudia prenasledovať
nemôžu, ktorým on veľa strachu naháňa. Drienčanci volajú ho v o d n o u b a b o u
a čudujú sa, ako chytro Ucee.
18. Ši ark an. Ešte vždy búrky a hromy pôsobí po čas leta a naši vždy
po hrmave a búrke pevne držia sa toho, „že šiarkan preletel." Predstavujú
si ho v podobe hada a Bartholomaeides Not. Com. Göm. na str. 336 ani tvrdiť
ani upierať nechce, či nachodily lebo nenachodily sa takéto potvory a pred­
stavy od ľudu nášho spomínané. Ostatne kde v poviestkach spomínajú d r a k a ,
tam ešte zima, kde š i a r k a n a,, tam už leto; preto by sme vlastne mali ho­
voriť a písať ž i a r k a n .
19. Tátoš. Jak v povestiach, Utk jestvuje po dnes v predstavách ľudu.
Ochudlý koník, bez zpodnej gamby, pásť bude sa na barinách; ale keď ho
povrieslom ozubadlíš, zanesie ťa v okamihu kam chceš.
20. Vlkolak. Kto zo zubami už narodil sa na svet, býval teda i veštíkom lebo strygou, alebo koho nie nohama lež hlavou vopred vynesú do
cmitera, ten potom z hrobu vychodí a túla sa po svete. Hneď po pohrabe
príde si na kar, a podčím karovníci za stolom jiedia, on nad povalou (na
padláši) čupí za kochom lebo za pieckou. Potom každú polnoc chodí mladé
ženy drhnúť a dláviť; zapozdivšie sa na priadkach odprevádza a zavádza
preč. Dakedy prespanice musely vo väžach za pokutu tri dni a tri noci vy­
trvať, tam stávali s nimi aj vľkoláci. Tiež na krížnych cestách napádajú
pocestných; dávajú závdavky na kúpu, ale také peniaze premieňajú sa na
uhlie. Vlkolak neutíchne skôr, až hrom do jeho hrobu uderí. — Vlkolak pre-
117
mieňa sa aj na vlka a tak chodí po salašoch. Na Bystrom pri Štituíku r. 1858
dňa 3. j únia rozprával mi Andro Markus Cipúr, človek biblista, že sie nie
na tom salaši, kde s ním bavil som sa, ale hneď naprotivia na druhej stráni
toho istého leta prišiel vlk odla k až ku samej kolibe Rekenského salaša.
Pri kolibe síc nič zlého neurobil, ale jako raz skočil v bok, hneď zadrhnul
šesť oviec. Taký vlk ovce nežere, len drhne na hromadu; pozbavit sa ho
nemôž nijak. Pán Boh, vraj, stvoril všakové tvory a tie človek všetky pochopit
nemôže — tak dôvodil mi môj Čipúr — a sú aj také duchy, o ktorých mi
ani nevieme, jest teda aj vlkolak či vlkodlák.
21. Vodní chlapi, bývajú v Tatranských plesách, sú cele machom
obrastení, majú aj ženy a kradnú si jich jedni druhým. Voliar pásol voly
v Kubínskych horách pri plese, dobehnul ta vodný muž zpod Kriváíui z plesa
a poviedal mu, by prisvedčil, že do plesa ukryl sa tu muž so ženou. Videvší
to voliar, prisvedčil mu. Vodný muž sľúbil mu potom velikú odmenu, ak
o chvíľku biele peny budú vystupovať na hladinu vody; ale tam veru vystu­
poval)' červené krvavé, na znak, že prehral a zabitý je odmenu sľubovavší
vodný muž. Voliar tedy utekal z toho miesta preč i so svojim statkom.
22. Z a l o ž e n á duša. Skrivodlive nashromaždeuč poklady keď dakto
zákope do zeme a umrie bez toho, žeby jich vyjavil tomu, kto si jich pobrať
má: toho duša nebude mit pokoja, ale tam bude striezť nad tými pokladmi.
A toto je z a l o ž e n á duša. Ukazuje sa a desí v podobe, čierneho bľačiaceho
capa (vidz výš), lebo čierneho mumlajňceho bujaka, lebo i v podobe hada
lebo draka, každému, ktoby prišiel poklady kopať. Kto nezná jak zadržať sa,
zpochabeje sa pri tom. Domnelé takto zpochabela sa asi pred 40 rokmi mladá
vdova vo V. Revúci. Zavolali ku nej múdru ženu (vedomkiňu) na pomoc,
ktorá takto hovorila k nej: „Ak si našla peniaze, nuž ťa to trápi. Ale tomu
spomôžeme. Na tých peňazoch bola „založená duša" a tam nič netreba, len
kohúta lebo kuru na tom istom mieste zarezať a to miesto krvou pokropiť.
u
Budeš jnaí pokoj a tá založená duša nepríde trápiť ťa.
23. Z m o k i Z m a k. V podobe umoknutého kurčaťa priplichtí sa k ľuďom,
žerie sám veľa, ale i vláči zbožie a peniaze do domu, kým v práci nepretrhne
a nei'ozpukne sa. Ináč zprostiť sa ho nemožno. Aj v podobe ohnivých reťazí
spúšťa sa dnu kochom do domov, keď peniaze nosí hospodárovi. Kto nenadále zmáha sa a bohatne, o tom hovoria, že mu zmok peniaze vláči.
24. Z n a c h o r . O deťoch veľa a vtipne hovoriacich povedia, že to celý
znachor. Poverujú o nich, že neschovajú sa, že sú akoby nadobyčajné bytnosti
a skoro pomrú.
25. Zruty. Ozruty. Divé pustinj á skaliny Tatier sú vraj tiež obydlené jakýmisi divými a ozrutnými ľuďmi. Moja stará mať, v Liptove naro­
dená i vychovaná, rozprávala: Raz študenti pustili sa do Tatier zpočítať
všetky jejich kopce, končiare a sokorce. Čím viac chodili, tým väčšmi zmútili
sa v počtovaní. Konečne upustiac od márneho predsavzatia, uifiienili si na­
vrátiť sa; leš poliehali si na peknom zelenom mieste pred otvorom jaskyne,
by vypočinuli. Ľahli si hlavami do vedná a povystierali sa celým telom do
kruhového obvodu. Šuhajci zadriemali, najmladší nespal. Tu vystúpi z jaskyni
ozrutná žena a pľaskne dlafíma, až všetky Tatry ozvaly sa i riekne: „Všetkých
118
999 kopcov Tatier som už pochodila, dosť divostvorného videla: ale takéto
zviera, jak tu do kola vystreté, nevidela som ešte nikdá. Idem si aj po muža.
aby on to videl." S tým zmizla v jaskyni.
Ale. študenti zrutu muža ne­
dočkali, báli sa; bo nič dobrého nepočuli o týchto zrutných ľuďoch Tatier.
Najmladší zobudil kamarátov a utekali domov; radi súc len tomu, že jim
ozruta počet kopcov Tatier udala.
1
;
v
:
'
.
•
пЧ
-
Сл,'л х¥ TT
Prostonárodnie hry.
•
i Л
Pripomeň.
Pramene prítomné usporiadanej sbierky u prostého národa Slovenského
obvyklých hier a zábav sú hlavne tiež „Prostonárodné zábavníky," čiže rukopisné
sbierky mládeže Slovenskej študovavšej v rokoch od 1840 do 1848; popritom
Národnie Zpievanky Jána Kollára a vlastnia zkúšenosf sberateľova a sporiadatelova. Avšak na doplnky, najmä piesničiek pri hrách užívaných vzal som
k pomoci aj druhé v Sborníku Matice Slovenskej a po časopisoch uverejnené
opisy hier. Pri podávaní zachoval som poriadok doby roku; bo provodzovanie
týchto hier deje sa v skutku dľa doby a časov roku. Miesta neudávam, kdeb}
ktorá hra obvyklá bola; bo tieto hry viac menej a s vätšími menšími od­
chýlkami všade obvyklé boly a obvyklé sú u prostého národa, ba aj u vzde­
lanejšej vrstvy po Slovensku. Doplňovanie, prísnejšie utriedenie a rozbor ob­
sahu i významu jejich ponahávame budúcnosti. Zde len sama vec hovorí
za seba.
P. Dobšinský.
I
•
TT
1
I
•
•
1
•
I.
I
1
J_!
Hry doby zimnej, od Vianoc do jarnej rovnodennosti.
1. Veselohra s Betlehemom na Vianoce.
•
OSÔB i :
A n j e l , v bielom rúchu, na hlave zelený veniec alebo červenú stužku;
na ľavom lakti nesie Betlehem t. j . z papieru urobený kostolček (chrám);
mládenčok Iúbeho hlasu.
B a č a , S t a c h o a F e d o r, pastieri, v krátkych ovčiarskych košeliach,
v opaskoch a chološniach, na hlavách vysokú papierovú čapicu s krídlom, ces
plece cedidlá, na nohách krpce či bačkory, v rukách osekance či kyjaky.
K u b o či S t a r ý p e s i P s o c h a rečený, tiež pastier, v kožuchu na
ruby obrácenom, starú zodranú baranicu čiapku na hlave, vatrál v ruke; tvár
má začiernenú a bradu dlhú.
Všetci: (prichádzajúc do domu v pitvore zaspievajú):
Pán Boh daj večer dobrý, veselý,
tohoto domu hospodárovi!
Anjel: (vstúpi prvý sám do izby, osvetlený Betlehem položí ua stôl a spieva):
Sem, sem kresťane
k jasličkám Pane,
sem pospiechajte
krála vítajte; '
neb sa narodil,
ktorý ziadan byl,
v meste Betleme, •
v tom tmavom chlieve.
Fedor: (vnídúc, kráča do kola; recitatívne) j
I kto tu spieva? či sú vtáčkovia, čiže žiačkovia?
Ja neznám, kde som sa tu vzal? asnarl som z neba spadnul.
Chodiac, blúd'ac po Betlemských horách, fujaru som stratil;
kto by mi ju navrátil,
draho bych mu zaplatil;
dal bych mu tri turáky, k tomu i deravý peták,
čo by zaň nekúpil ani máčny mak.
Ale nie to, milí páni! keby ste vy vedeli z jakého som rodu,
posadili by ste ma ku vášmu stolu.
122
Ja som z rodu kráľovského
a zo stavu valašského;
mám troch bratov, všetci sú mi radní páni:
jeden chodí za kravami,
druhý chodí za sviniami,
tretí chodí popod múry,
kole hady, žaby a kocúry.
Lež moji milí páni, nemôžem s a ' t u dlho s vami shovárati,
musím k môjmu bratovi Stachovi pospiechati.
(Búcha triiáz kyjom na dvere.)
I poď, pod dnu, bratku Stachu!
bo som tu vo veľkom strachu.
Stacho:
Fedor:
Stacho:
Fedor:
Stacho:
Fedor:
Stacho:
(vkráčajúc) Nuž čo je, bratku Fedore?*)
Snáď si potratu ovce na hore?
(spieva} Už nebudem ovce pásti,
ale volím kozy krásti;
/
^-—
VO'fovčiarom nebudem.
radšej na zboj pôjdem.
Ale ťa tam povýša na úrad.
Na jaký, hádam na Služnodvorského pri stolici V
Hádam nie; ale na vysokú šibenicu.
I nechcem ti ju, čob.ys" mi ju i darmo dal.
Bratku Stachu, nevidel si niekde nášho brata Baču?
(podčíra bača vchádza) Hla, tu sa ti vlečie,
hrudu syra v cedidle nesie.
Hava:
(do kola recitatívne) Ja som bača z Rymavskej Soboty,
nenaučil som sa žiadnej roboty,
kremä bučky, pníčky preskakovať
iifbi
a švárne panenky milovať:
á i n vjedna ma zavolala do svetlice,
dala sa mi objiesť šušovice.
Bol som tiež v takom lacnom kraji,
kde holba vína po dukáte a bočka po peuiazi,
a tam som sa tak opil,
že bych sa i teraz na zem potočil.
Fedor:
(na nehož bača potočil sa):
I nepotáčaj sa, ty oslopanec!
_ f
aby ťa nevyválal tento môj osekanec;
(\ 0 '
ale staň si vedľa Stachu brata svojho
a užívaj trunku valašského.
(Fedor vezme pohár lebo sklenicu zo stola, jak jim to už tam domáci prihotujú alebo
si oni sebou donesú a pripíjajú si teraz na porád):
*) Dľa druhého podania Stacho a Fedor takto vravia:
Stacho: Čo sa strachuješ, brat Fedore?
Nie si zajačieho srdca, veď si zrástol na hore!
Ale ťa tu hádam niekto kyjom vyhasil,
či ti vľk po Betlemských horách ovce rozprášil?
Fedor: I nikto ma tu kyjom nevyhasil,
ale mi vľk po Betlemských horách ovce rozprášil,
vzal mi baránka struhého, ovcu kudlatú,
preto si zaspievam tu hľa tú:
,- л
(spieva) Ovce moje, ovce, nach vás pasie, kto-chee;
(. i- •
ja vás pásť nebudem, radšej na zboj pôjdem.
Stacho: Ale ťa tam povýša na úrad, atd.
Fedor: Salus tebe Stachajku!
Sfacho: Ďakujem ti Fedorku!
Salus tebe Bačajku!
Bača: Ďakujem ti Stachajku! (Kubo prichádza dvermi a Bača k nemu s pohárom.)
Salus tebe Starý pse!
Kubo: A vy psi mladí! žerete, pijete,
a na mňa Starého nepamatujete.
Bača, Fedor a Stacho: (spievajú) Nie pre Hrica
tá sklenica,
dobrá jemu kyselica;
nie pre Janka
tá skleňanka,
dobrá jemu mädovanka.
Bača: Keď sme sa najiedli, napili; poďme sebe potancovať:
(Kubo stane si do prostriedku, kolo neho tamtí traja, držiac do hora osekance, tak
že jich konce spojujú sa, voľne ihrajú „od zeme" a spievajú):
Pásli ovce valasi
pri Betlemskom salaši:
hajdom, tidlidom.
tidlidom, tidlidom.
Aujer sa jim ukázal,
do Betlema ísť kázal: hajdom atd.
Vstaňte hore a choďte,
Pána Krista nájdete: hajdom atd.
Nájdete ho v jesličkáck,
ovitého v plienočkách: hajdom atd.
Kubo: Maria ho kolembá
a Josef mu tak spieva: hajdom atd.
Na husličkách ju, ju, ju,
a na gajdách du, du, d u : hajdom atď.
(Ľahnú na zem tak, že Kubo slúži Bačovi a Stachovi za podušku.)
Fedor: (preskakujúc Baču a Stachu podpiera sa na kyj, ktorý pri každom skoku
medzi spiacich strčí, spieva):
valasi, valasi, со to na salasi?
spat ste polihali, ovce ste nahali.
b Bohom spočívajte, na to nie nedbajte,
veď máte Fedorka, bystrého paholka.
Ovce moje, ovce, nach vás pasie kto chce,
ja vás pásť nebudem, radšej svetom pôjdem;
ovce moje, ovce, len same belice,
veru si vyslúžim pri vás šibenice;
ovce moje, ovce, majú zlaté zvonce,
srdcia mosadzové, retiazky strieborné:
ovce moje, ovce, pod košiarom stoja,
dobre ony vedia, že mňa zabiť stroja.
(htanúc na prostred, sám k sebe hovorí):
Už tri dni a tri noci som nespal,
len svoje ovce pilne vartoval;
teraz počína sa mi driemati,
musím si i ja málo pospati.
J
•
•
Fedor: (ponáša sa mu spevom.)
Ešte len líham, už ma vlk trhá.
A ty Starý pse, čo sa hniezdiš a mikas?
•
Kubo:
Izu, izu —• blchy ma hryzú
Atom, bátom — za kabátom.
Anjel: (spieva) Gloria! gloria in excelsis Deo!
Kubo : (mumle, ponáša sa.) Dolina! dolina!
Anjel: (spieva) Vzburu pastúši,
Kubo, Matúši
I Šiuio!
Pastieri: Proč na nás voláš,
spati nám nedáš ? • —• — Ty Klimo!
Anjel: Proč dlúho spíte
a neslyšíte — — spívaní?
Vidzte z pilnosti
svetlo radosti — — nad vami!
Stacho: (vstane) Kubo, Kubo,
Kubánku,
dlúho spíš!
Anjel kričí,
baran uľaci, — — neslyšíš.
Fedor: (vstane) Vstaň Kubo a hľaď na nebe,
to anjel vraví o tobe;
to nejaká novina,
od vekov neslýchaná.
Vstaň, budeš mať syra dosti,
i žinčice do sýtosti,
i urdy čo najvíce.
Vstaň už svitá dennice!
Kubo: (vstane a spieva.) Dobre bolo Kubovi Kubovi počíin bol mladý.
Preskakoval bučky, pníčky i staré klady;
len to zle urobil,
ze sa neozenil
tento pes starý.
2 Ä - z tüholovi)
•r. 7
m
,-
Y
S1
т.
.,
.,
k
Fedor: Zda-h mesta Davidoveho ?
Anjel: Nie z toho.
Fedor: Lj no, ja ta neznám. Ci ho ty znas Stachajko. J
Stacho: Ja ho neznám. A či ho ty znáš Bačajko ?
Bača: Ani ja ho neznám. Či ho ty neznáš Pes Starý'/
Kubo: Akože by to bolo, žebych ho ja neznal? Moja hlava po všetkých ško­
lách vycvičená a samým papierom vybíjaná!
Bača: (vstanúc) No, keóľ sme sa najiedli, napili, natancovali, naspali: poďme
nášmu Ježiškovi oferovať.
Všetci: (spievajú) Nuž my tedy pastuchovia do Betlcma poďme,
pomaličky, potichúčky dieťatko nezbudme!
Každý pekne k nemu klakne
a dúverne j e m u ' r e k n e !
vítaj, vítaj, králi vítaj!
Fedor: (predstúpi pred jasle):
I ja Fcdorík
bystrý paholík
oferujem ti také jabĺčko
jako mé srdiečko:
vem sebe a hryz!
Stacho: (pred jasličkami):
A ja tebe oferujem hrozna za košíček.
ešte k tomu miidu hrnčíček;
ešte k tomu takú klbásu,
čo ťa trikrát ňou opášu:
vera sebe a hryz!
Baču: (pred jesličkami):
A ja tebe oierujem takého barana,
čo ho nezješ od večera do rána;
k tomu ešte celú hrudu syra,
aby teba vychovala tvoja matka milá:
vem sebe a hryz!
Fedor: (ku Kubovi ukryvšiemu sa v kúte):
Pod Starv na oferu,
tam pálenku predávajú.
Kubo: Pôjdem, pôjdem, napijem sa!
Fcdor: Ba či ťa musím hlodať Psa Starého,
po všetkých čertoch kútoch ukrytého.
(Vlečie ho na kyji sťa na koni sediaceho.)
Pes Starý na oferu!
Kubo : (sediac tak na kyji pred jaslami):
Jezu, Jezu čo ti dám ?
keď sám chudák nič nemám :
mám tu jeden bačkôr nový
čo som vzal nášmu bačovi:
Anjel:
darúvam ti, darúvam t i !
Ak že sa ti bude Iňbiť,
môžeš s nami na sálaš ís£;
budeš mati bryndze dosti
i žinčice do sýtosti
Ježišu spanilý!
(ďakuje pastierom):
Bôb svätý, slavný, panovník večný,
za váš dar hojný, pastieri vďační,
zaplať vám štedré
rídiž vás múdre;
pri vašom statku
by ste úžitku
mali hojného
času každého.
(Na to domáci, u nichž Betlehem takto odolm'm, obdarujú hercov peňazmi, koláčmi,
ovocím; títo poberajúc sa z domu, zaspievajú ešte):
Všetci: Ďakujeme vám za vaše dary,
ktoré ste nám dnes preukázali.
Alebo:
Stastia, zdravia vinsujeme vani
hospodyni, hospodári i vašim dietkam;
ďaleko sa berieme,
noviny vám nesieme,
do Betlehema.
Niekde veselohru s Betlehemom nasledovne ukončujú:
Anjel:
Vzhúru pastúšik
Kubo Matúšik,
nespime!
Pastieri: A čo ty voláš,
со nam spat nedas, — — ty Khmer
Anjel: A proč vy spíte,
či neslyšíte — — spívaní?
120
Anjelov množství
na tejto púšti
nad vami!
(Pastúškovia blížia sa k stolu a uklofmjú sa pred Betlehemom pri speve):
A my milí pastúškovia do Betlema podnie
potichúčky, pomalúčky, dieťatko nezbudme;
každý kľakni, takto rekni:
vitaj, vitaj králi, Ježiško spanilý!
(Žatým anjel vezme na lakeť Betlehem t. j . kostolčok s jaslami, v níohž lútka diefa
napodobujúca, a vážne kráča napred; ostatní za ním do kola tancujú a často i gajdujú,
pri speve):
;
, .
m %
kod sa v tanci zohrejeme,
A ty Kubo vezmi gajdy,
a zahraj nam írisku,
zmcickv sa napijeme,
'/a c i nni и л т о п / ч п о т о
с
п п т л npalioliatkom.
o m h o t .-nm
s гtýmto
že
si mi potaneujeme
nevinným dieťatkom.
s týmto palioliatkom vedno.
Inde túto pieseň spievajú
len
vždy len p a s t i e r i :
Hor sa pastu šk o
Kubo Matúško,
nespime.
Čo na nás voláš,
spati nám nedáš,
ty Klime?
Pri našom stádci
anjelia strážci
spievajú:
„Sláva na nebi,
pokoj na zemi!"
hlásajú.
Kubo ber trúbu
a naduj hubu
trarému!
Berme i husle
i dudy dúdle
k Betlému.
Med v panve na ohni. stojí,
všetko ochotne sa stroji,
1
op l,?' -c sa paria,
h: ač
slivy, hríby varia.
popod obloky
_
jako aj nasledujúcu, a to
Račo náš, bačo,
ty darnj dačo
dieťatku:
dve holubice,
žinčice
k dodatku;
Daj bryndze syra,
to naša mitra,
'"v gelete.
Ježiš, Mário
vdačne to i to
vezmete.
Ilt diro vobis,
šťastný rok nobis,
darujte;
od moru škody,
od zlej príhody
varujte!
Tu orechy s jablkami
i jelitá s klbáskami
i oblátky pod zuby;
vínko tečie do huby.
Hla, hľa, jak si tam dnu sedia,
zo stola si berú jiedia;
pripíjajú skleničku.
Daj Boh zdravia gazdíčku!
2. Chodenie s hadom na ííový rok.
Had tento je z dreviec poprekladaných a posbíjaných na zvrtlíkoch do ko­
soštvorcov (rhombus) shotovený a v polooblúk rozťahujúci sa; hlavu má z hru­
bého papieru s korunou, pisk červeno maľovaný a v ňom na tyčke zastrčené
skutočné jabĺčko alebo i z dreva vyrezávané. Podoba rozfaženého je t á t o :
-Я!
kí''i
ťredvodiaci šuhajčok chodiac ])o izbe, otáča hada sem i tam a sťahujúe
i rozťahujúc ho, dotýka sa hlavou jeho a jakoby straší domácich. Sbor druhov
jeho — v nádeji daru jablčiek, orieškov, koláčov i peniaza — chodí za ním
v tanečnom poskoku, a spievajú:
Išiel Pán Boh až do raja
„Na ti Adam toto jabko,
Adam za ním poklekaja:
i>íiJ!ÍIo5íe<í J e o n o veľmi sladko!"
„Všetky stromy užívajte,
Jak o to jablko zjiedli,
len ten jeden zanahajte,
hneď jich von z raja vyviedli:
dal jiin Pán Boh dve motvčk,,
ktorý
stojí vv pprostried
raja
múry ъши
i u s u i e u liua,
aby išli na viuičky:
bielym kvietim prekvitaja„Tu orajte, tu kopajte,
učinil sa diabel hadom,
tak si chleba nabývajte!"
podviedol Evu s Adamom.
Eva dala Adamovi
Kým si chleba nadobudli,
dosť sa oni naplakali.
3. Chodenie s hviezdou n a T r i k r á l e .
H v i e z d ó a o s či Anjel bielo odený a na tyčke červenú, vrtiacu sa papierovú
hviezdu nosiaci; K a š p a r , M e l c h i o r a B a l t a z á r čo královia odení; tento po­
slední s tvárou začernenou za černocha (murína) pristrojenýVšetci: (prichádzajúc do domu, spievajú nábožnú):
Balí se nám nyní narodil,
a místo vyvolil
v Jndském mestečku Betlémé:
raduj se Jeru- Jeruzaleme!
Kašpar: (recitativne) My traja králi z ďalekej krajiny
prišli sme medzi tento ľud neznámy:
boli sme u Herodesa krále
zpýtali sme sa tam smelé:
Kde jest ten kráľ narodzený
novou hviezdou oznámený ?
I my sme preto sem prišli,
aby sme sa mu klaňali;
napravte nás na cestu, prosíme
:
ja mu nesiem na dar zlato.
Melchior: Hviezda, ktorá sa nám ukázala
a nás na cestách predchádzala,
taká zdala sa nám divná,
iným hviezdam nepodobná,
preto tážemc sa na jeho bydlo;
ja mu nesiem na dar kadidlo.
Baltazár: Ja som od Arabic kráľ,
mám od slnka spálenú tvár;
u nás nikdy zima nebýva,
i
tam preborce since paliva,
1 ja som dal onej hviezde vieru,
idem obetovať túto mirru.
Hviezdonoš: (želá domácim) Velice tešíme a radujeme sa z toho, že ste tento
sviatok Trochkráfov pri dobrom zdraví a šťastí dožili. A pri tom zo srdca prajeme
a žiadame, aby ste sa mohli radovať i po smrti s Kristom Pánom na nebi a na
večné veky. (Domáci darúvajú jim: peniaze, koláče, ovocie.)
Všetci: (odchodia a zas nábožnú spievajú):
O dejž pro tvé narazení
v dobrém zetrvání,
a po smrti vecný život
náš Pane Kriste, králi Sabaoth!
4. Chodenie s kolískou či belčovikom.
Od Trochkrálov do hromníc (2. febr.) tri asi 12-ročné panenky, v sprie­
vode vekom rovného jim šuhajčoka, chodia po domoch s pekne pristrojenou
kolískou, v nejž majú lútku detskú. Vníduc do domu zaujmú postavenie pred
stolom: M a r i a , v bielom čepci, veľký ručník na hrdle, stojí u prostred a kolíše kolísku na stôl položenú; dve D r u ž i c e , čisto odené, s rozpustenými vlasmi,
stoja jej po bokoch; sprievodčík J o s e f , za tesára pristrojeuý, s valaškou lebo
toporkom v ruke, zaostane pri dverách. Panenky pozdravia domácich piesňou,
jejž každý riadok opakovaue spievajú:
Všetky: Daj Pán Boh večer vždy veselý
ponajprve hospodárovi.
Prišli tri králi od východu,
klaňali sa tomuto rodu;
aj my sme sa mu prišli klaňati
vieru pravú oferovati.
I oferujeme vám vieru pravú
a po smrti daj radosť večnú.
Na vašom stole červená ruža —
vaším pannám pekného muža;
na vašom ráme vela tanierov —
vašim pannám vela frajerov;
a pánu otci hoľbu vína —
žeby vychovali strojného syna;
a pani matke praženičku —
žeby vychovali strojnú paničku.
Maria: (volá) Jozefe !
Josef: čo chcete?
Maria: Poďte mi toto dieťatko zakolembati.
Josef: Zakolembaj si ho sama,
však si mu ty mama.
Ale už len idem zakolembati:
Hajaj, belej, kolembám ťa;
ak neusneš, prekotím ťa.
(Pri tom Josef kolísku nemotorne na stole prevráti, sám hodí sa na zem, ale zvrtne
sa a rezko vstane. Herci obdarovaní ubierajúc sa preč, spievajú):
Všetci: Ďakujeme vám za tie dary,
čo ste nám vy oferovali;
i oferujeme vám vieru pravú
a po smrti daj radosť večnú.
f>. Prestrojovanie sa.
Zimné večery a večierky poskytujú všetkým spoločenským vrstvám
a mladému veku príhodnú dobu na prestrojovanie sa. Prestrojujú sa mužskí
v ženskú, ženské v mužskú podobu, nielen v obleku ale niekedy i s prime­
ranými náličniciami; ďalej obvyklé sú kukly fantastičné (čert, černokňažník,
mních, stryga, smrtka), žartovné a smiešne (žid, cigáň, komediant, žobrák,
mrzák či kalika), zver predstavujúce (medveď); u Iudu obchod, remeslá a práce
predstavujúce (drotár, žnec, šefraník, pláteník atd.) Prestrojenci navštevujú
domy susedov a známych, alebo prekvapujú i vlastniu domácnosť a spoločnost
pri večierkach sídenú, a vystrájajú pri tom všelinejaké nevinné žarty a smiešky.
5. Jía prstenky.
Hráči a hráčky posadajú si striedavo do kola a držia dlane složené na
lone. Tiozdavač, idúc kolom, nahne sa ku každému, akoby prsteň vpúšťal do
dlaní i v skutku niekomu. H á d a č, stojävší pozdeľač, vstúpi žatým do prostried
kola a skúma očima, kto by prezradil sa. Prítomní tu dráža ho: „Na ti prsteň !"
„Čuč ti prsteň!" tu i ponúkajú ho: „Hádaj, hádaj, kde tvoj zlatý prsteň!"
Až i háda, dajednym z týchto pohovoriek:
a) Hádam, hádam, kde môj zlatý prsteň?
Ja by ch rada hádala,
kebych o nom vedela.
Prebývaj, zabývaj, — a ty mi ho Milka von daj!
b) Hádaj, hádaj, kde môj zlatý prsteň?
Rada by som hádala,
kde by som ho badala;
od Marasa do Karasa, — daj mi ho von tučné prasa!
e) Hádala bych, hádala,
u koho bych vedela:
u Marasa, u Karasa, — daj to pani prasa!
d) Hádala by hádala,
u koho by híadala?
u Marasa, u Karasa, —• donesiem vám zlaté prasa!
Ak u toho prsteň, na koho pri poslednom slove ukáže, vezme si ho
a ide rozdávať; prezradený ide hádať a jeho miesto zaujme prvý rozdávač atď.
Kto nenájde prsteň do tretice, toho idú ženiť abo vydávať to jest
niektorí zo spoločnosti, odíduc jako do tajnej rady, vyvolia na každý prst
ruky pre mužského po paničke, pre ženskú po mládenci, z prítomných i ne­
prítomných. Ženia-li mužského, tedy k tomu vybraná oddavačka stane si pred
neho a tento povinný je podaný mu zlatý prsteň stoknút na prst oddavačky,
ktorý ľúbi sa mu. Oddavačka menuje mu paničku na tenže prst vyvolenú
jako jeho n e v e s t u . Žatým už tento ml ad o ž e n í ch ukazuje radom na
ostatnie štyry prsty, jako na tie, na ktoré už teraz pripadly a dané sú dru­
žice. I hovorí na pr. s touto družičkou zatancujeme si, s touto poprechodím
sa, s touto pobozkám sa, pred touto pokloním sa, a podobne. Oddavačka me­
nuje mu pri každom prehovore paničku na tenže prst preňho vyvolenú a jestli
táto v spoločnosti, on učiní, možno-li, čo o nej poviedal. Rovne mužský odP, DoliäiuKký: Obyčaje a zvyky Tmln eloven.
9
130
davač vydáva a druží 'ženskú nouhádnuvšiu prsteň. — Ktoby znovu do tretice
prsteň nevynadal, nuž veru pri novej ženbe lebo výdaji, dajú mu za nevestu
a družice, za ženícha a dražbov samé vekom staré osoby (baby a žobrákov),
vždy na viičší žart a smiech prítomných, jemu ale na omrzlosf.
7. Jía tanier.
Mužskí hráči ženské, hráčky ale dajú sebe mužské krstné mená dľa vôle.
Záložník zavrtí u prostried izby cínový tanier alebo i drevenné kolo, by na
jednom mieste vrtilo sa; ked už vrienie prestáva, vyvolá on v spoločnosti
zavdané mužské meno, na pr. Janko. Ktorá ženská zavdala sebe toto meno,
tá skočí z miesta a chyce vrtiaci sa tanier lebo drevenné kolo; chytne-li bo,
zavrtí ním znovu a vyvolá už meno ženské, na pr. Anička, aby už teraz ten
mužský skákal chytať, kto zavdal sebe meno Aničky. Komukoľvek nezachytený tanier na zem padne, ten dá záloh.
Zálohy na pokon vymieňajú, na pr. p a d n u t í m do s t u d n e , t. j . čí je
záloh, ten stane na stranu a volá: Padnul som do studne! „Nakoľko siah?"
pýta sa záložník. — Na tri! — „Kto ťa má vytiahnuť?" Tu mužský ženskú,
ženská mužského vyvolí a vyvolá si zo spoločnosti a vyvolaní ťahajú jednodruhého zo studne toľko bozkmj na koľko siah je pád udaný. -- Alebo sta­
vajú mosty, kde vyvolaní prinášajú k stavbe kamcnie, drevo, klince atď.,
až striedavo mužský a ženské ramenma pospájajú ten mosť, ktorý potom roz­
pustený býva vykrúcaním sa či tančením párov v kolo a pri speve. Dávajú
i dvojsmyslné úlohy na výmenu záloha, na pr. stať na h l a v e t. j . na hlave
klinca; k a ž d é m u u k á z a ť j e h o v l a s t n i u tvár, k a ž d é h o zľotografovať t. j . predniesť zrkadlo a dať nazret sa. Uložia tiež na pŕ. každému
v spoločnosti poklonu učiniť, niečo príjemného poviedať, niečo veštiť, niečo
zaspievať lebo zarečniť atď.
8. Na záhradníka — na kvety.
Koľko hráčov a hráčok, toľko stoličiek postavia pozdĺž svetlice do dlhého
radu a to párne sedadlom v pravo, nepárne sedadlom v ľavo, tak že opierky
stoličiek tvoria rovnú čiaru a stenu prostriedkom, ktorú pohnúť lebo preskočiť
nedovolene. Na párne stolce posadajú ženské, na nepárne mužskí a každý dá
si meno kvetu, dľa vôle. Z á h r a d n í k obchodí rad a vyvoláva: Vijem veniec
a vplietam doňho ružu, klinec, fijalku, rozmarín atď. Menom kvetá vyvolaný
vstáva a obchodí stolce za záhradníkom. Po vyvolaní všetkých zrazu sadne
záhradník a sadajú všetci. Jednomu však nedostane sa miesta a ten hrá ďalej
úlohu záhradníka. Niekedy ostáva záhradníkom vždy ten istý heťec a nedosadnuvší, lebo opierky stolcov to premenivší, to preskočivší dávajú zálohy,
ktoré potom vymieňajú jak výš udano.
Prostonárodnejší spôsob tejto hry je: Z á h r a d n í k pošopce zasadnuvším
mená kvetov, tak aby po strane stojaci k u p e c neslyšal. Žatým k u p e c ,
porlpierajúc sa o paličku, priskacká o jednej nohe a vraví: Klon, klon! —
Z á h r a d n í k opýta sa: „Čo chceš?" — Kvietok. — „Jaký?" — Ružu (kupec
131
dla domyslu a dôvtipu háda). Jestli neuhádnul kvet v spoločnosti zavdaňý,
z á h r a d n í k ho o d práši: „Taký kvet nemáme." Keď ale uhádne, odvedie si
na stranu menom kvetá vyhádanú osobn; až by vyhádal a odviedol i predposledniu. Poslednia nevyhádaná osoba stane sa kupcom, kupec záhradníkom
k opakovaniu hry.
9. Na píšťalku.
Nemajúcemu ešte klam tejto hry pripnú nepozorovane na chrbát ihlicou
na pevnej cverne visiacu píšťalku. Striedavá spoločnosť obstala ho už do kola
a otočila reťazou pospájaných rukú. Kedy ku komu obráti sá nevoľník tento
chrhátom, ten mu tam zapíska na pochytenej píšťalke a pustí ju zase. Úkol
v kole zavretého je vynájsť píšťalku, kde by bola; čo iba po mnohom žarte
a chychote spoločnosti podarí sa mu, keďže o klame a máme nezná.
10. Maľovanie sa.
Opak (spodok") mystičky natrú čiernou barvou (na pr. i selesníkom či
sadzou) a na líce naberú trocha múky. M a l i a r lebo m a l i a r k a príjde s tým
k tomu, kto neznajúc o klame, dá naho.voriť sa k maľbe. Tento nevedomec
maluje na tvár maliara lebo maliarky búzy, bradu a iné známky múkou;
medzitým ale podvodný 'maliar vtláča síc jeden prst do múky, druhý ale,
z opaku mystičky do čiernej barvy a touto omaľuje tvár nevedomca náležito.
Omalovaní stanú oba pred zrkadlo: jeden biely ako anjel', druhý čierny ako
čert. Ťažko už dosial udusovaný smiech vybuchne teraz v spoločnosti hromok.
Osobám maľujúcim sa dlužno byť mladým; najčastejšie ženské mochoui ešte
neoperených mladochov týmto činom omaľúvajú.
11. Kolo.
Koľko v spoločnosti párov, toľko stane si jich na izbe v kolo, voľne po­
spájané rozpiatyma rukama. Nepárnik lebo nepárnica stane si do prostried
kola a započne „svoju pieseň." i točí sa v pravo. Súčasne točí sa celé kolo
v ľavo. Dospevujúc vyberie si nepárnik koho ľúbi sa mu do páru a komu
týmto pár odňatý hľadá si ho, hľadajú si všetci a v nových pároch spojení
vykrúcajú sa, pri opetovaní sloky či zpievanky predspievanej. Poslední bez
páru ostavší vstupuje do prostried kola a započína novú spievanku i hru. Iste
vždy mužskému ženskú a ženskej mužského nádobno prijať do páru.
Toto kolo berie žartovný ráz na seba pri speve:
Židovka, - poďže k nám.
Židovka, - potfže k nám.
„Nemôžem, — šábes mám."
„Nemôžem, — bolesť mám."
I včera si šábes mala,
I včera ta bolel palec
a predca si tancovala.
a predca si šla na tanec.
Zde totiž pri prvých dvoch riadkoch sloky: Židovka.atď. celé kolo točí
sa spolu; a pri druhých dvoch riadkoch: I včera atď rýchlo chytajú sa do
párov a tak vykrúcajú sa i spojujú zase spolu. Spev i pohyby sú tu komické;
výš pri nežnejšom speve i tanec nežnejší a vkusnejší býva.
132
12. Češem kone.
Stojac a stúľac sa hlavami v úzky kruh, preložia krížom na chrbát
k prijatiu korbáča hotové ruky, striedavo tu panna, tam mládenec. P o h o n i č
uplietol si mäkký korbáč z bielej šatky, obchodí jich a poíahúnky na chrbáty
udierajúc alebo i neudierajúc volá: Češem kone! — Nepozorovane pustí da­
ktorému korbáč do ruky a ide len ďalej, svoje volajúc. Keď poodišiel, začne
ten, komu korbáč daný, dosť citlivo bit svojho suseda lebo susedu v pravo
a volá: I ja češem! Bitý lebo bitá beží okolo a býva takto česaný lebo česaná,
kým nedobehne k svojmu miestu. Pohonič ale zaujme miesto korbáčnikovo
a tento korbáčnik stane sa novým p o h o n i č o m .
13. Tí robili takto.
Dievčence i šuhajci stanú do kola a jednoho postavia do prostriedku.
Všetci okolo neho spievajú:
Pán Adam mal veľa detí,
bolo jich tam ako smetí:
tí robili takto!
Pri spievaní prvých dvoch riadkov točí sa kolo; poslední riadok opakujú
i päťkrát i viackrát. Pri tomto ale čo smelšie dievča rohí všelijaké smiešne
posunky a pohyby, na pr. umýva tvár, češe sa, tlapka, chytí sa za nos, kýva
hlavou, kýchne, dupne nohou, ukáže rozpiatymi prstmi oslové uši afď. atď.
Celá spoločnosť i ten v kole to všetko napodobňuje. Smiechu pri tom dost
a najväčší, keď naposled toho v kole postaveného začnú šklbať, mikať a po
chrbáte dlaňma udierať; rozprchnú sa na všetky strany a toho tam po trpkej
zkúšenosti samotného nahajú.
14. Kolembaba.
V spoločnosti stavšej si do kola v y h á d a č , ukazujúc na seba a vždy
na druhého, odrieka do taktu:
Sedí ryba pri potoce a hovorí di/č,
na koho to slovo príjde, ten nach ide pn/č.
Na koho prichádzajú syllaby dyč a p ry č vystupuje z kola; na koho
padne poslednie pry č, ten je vyhádaná k o l e m b a b a , trebárs by to bol sám
há da č. Kolembabu postavia do prostriedku, zaviažu jej bielou šatkou (chustkou)
oči a opytujú sa: Na čom stojíš? — „Na klátiku." — Čo na tom klátiku?
„Kaša s mliekom." — Vykopni ju! — Kolembaba dvihne a hne nohou akoby
na vykopnutie kaše a veru pri tom často potočí a zvyklá sa na smiech prí­
tomných. Otážu sa jej ďalej: Akého pána vyvolíš si? Odpovie dľa ľúbosti:
„tľapkajúceho," „huhu lebo h a h a volajúceho", „nemého", tichého", „na
prstoch chodiaceho", nohama dupkajúceho" atď.
Dla tejto volby hráči a hráčky to tľapkajú dlaňma, to smejú sa, to nemí
a tichí sú atď. Kolembaba chytá rozprchujúcich sa a veru pri tichom pánovi
tým snadnejšie čím menej, mladíci a mladice zdržia sa smiechu, k nemuž ko­
lembaba ponúka jich rozmanitými tiež nemými posunkami. Koho chytila, ten
je novou k o l e j n b a b o i i , ináč i s l e p o u b a b o u , s l e p o u m a g o u , s l e p o u
m a č k o u nazvanou.
Ináč tú „slepú mačku?" postavia do kola so zaviazauyma očiina, poskrú­
cajú si ju sem i tam, by nevedela kde kto stojí a dajú jej varešku do ruky
i opytujú sa: Kde ideš V — „K starej mame." — Na čo V —„Mliečko papať."
Kde ti je mystička? — „Stratila som si." — Choď si ju hľadať. — Ide hľadať
vopred vystrčenou vareškou; na koho pohodí, k tomu prihlási sa „hm" a ten
tiež povinný zahmkať. Často ale hinkajú aj druhí, by slepá mačka zmýlila
sa. Koho však pozná a vyháda p*o hlase, ten musí byť ďalej slepou mačkou.
Pózu. Táto hra tvorí prechod zo zimnej doby do jarnej, bo hrávajú toto i na svobodnom v prvých jarních dňoch.
«
•
JL1'.
Hry doby jarnej a letnej, od jarnej rovnodennosti do
Jána či do vrcholu slnka.
1. Vítanie s l n k a .
Pri prvom jarnom slniečku deti skáču dolu z peci, výbeh u j ú na prie­
domie, prietosy (stienky) a obschnuté dvory i vyvolávajú spevavo:
Since! pod' na naše líčko,
dáme ti vajíčko;
zabijeme jalovičku,
ľ i
i-
1 --i
tebe dan>e polovičku;
ak ti bude malo,
ešte ti dodámo!
Keď na tento krik schodí sa vždy viac detí, volia zpomedzi seba p s a
a volajú ďalej:
Slnko, slnko! poď na naše vráta,
dáme ti kus ndáta;
ešte kúštik máme
i to ti ta dáme;
upečieme vajce,
položíme na okno;
ak neprídeš hneď,
uchytí lio pes.
Psíčko, psíčko, za vajíčkom bež!
Slovo b e ž nesmierne predlžujú a rozutekajú sa; vyvolený p e s beží za
utekajúcimi a chytá druhé dieťa miesto seba.
Keď jim pri hrách „since za oblak zájde," nemilé to nesúc volajú:
Daj Bože slnka
do nového lírnka!
veď ti ho mi dáme,
keď sa poihráme.
Zabijeme jalovicu,
tebe dáme polovicu;
ak ti bude málo,
ešte ti pridámo.
Jestli ešte nezasvieti zpoza oblaka, dovolávajú:
Ak ti je nie dosť,
alebo: Pôjdeme mi do kováčov,
dáme ti ešte z vóz!
napečieme z kôš koláčov;
aj z toho ti dáme!
2. V í t a n i e
vtáctva a živoeístva.
/ C e l ý shon povstane na dedine, keď sťahujú sa divé husy, kačky, bociani
(čápi). Z doby objavenia sn, zo smeru a rýchlosti lietania veštia teraz starci
o povahe j a r á a povetrnosti. Deti ale na každého objavujúceho
a najmä vtáka vyvolávajú:
Na šhovráhka:
Nesiem liohu sviečku! (keď vznáša sa)
(druhýkrát) Hotuj biče
' ,<,liüni f; c '.,
.,
sej_ sedliacik, sej!
On, on scclhacik!
<.-|akj jicbudeš orati,
udeš na rok žobrathj>
Na
kavky: Kavky, kavky, kde letíte?
Do nového mesta,
zarúbaná cesta
krížom krážom
povrazom.
Sedí baba za vozom.
Kavky, čavky kde letíte V
do nového mesta
zarúbaná cesta
Vrana letí,
nemá detí; •
a ja mám, a ja mám,
do komôrky zatváraní.
Na
za sto zlatých
Haja letí
nemá detí;
a my máme,
nepredáme,
I
lúčom, povrazom.
íäedí baba za rohom,
krmí deti tvarohom,
sama seba kyseľom:
upadla jej ližička
do sladkého mliečička;
keď ju chcela zodvihnúť,
musela sa doň skydnúť.
Na vrany:
Vránky, vránky, kde letíte?
Do nového mesta
zarúbaná cesta.
Počkajte ma, kým si sukňu
oblečiem;
za vami sa povlečiem.
•
haju či kršiaka:
sa živočícha
za nemeckých
Skoč haja do pekla
kde sa ti mať upekla
na čertovom plameni.
(Deti točia sa i sami a ponášajú sa kršiaku — i a l e o m i l v u s — krúfacemu nad
nimi kolesá.)
Nevieš' koleso krútili :/:
Kršiak letí,
nemá deti,
a my máme,
Choj na horní koniec,
lani veľa kureuiec !
Na pipíšku: Gazdinka!
či pečiete?
Na hrivnáka:
Chudý som chudý,
na prúte sedím,
našiel som bôbu
hrivnáci zobú.
Na lastovičky: Co robíte, čo robíte ?
„Vŕtame, vŕtanie.'•
Nevŕtaj, rozštiepiš,
l
r?
Na stmádliii: Zle zle zle zle zle bez detí:
keď vychováš, — uletí!
sukničku zlatú,
Na straku: Straka rapoce
hlavu kochlatú.
v čiernom potoec,
Koho si berie?
syn sa jej žení
Síkorku dorku.
na dolnej zemi.
Kde ju povezú?
Aké iná šaty? '
Do Ružomberku.
Dlhé po päty,
Na Una: Ej žlna žlna pekný vták,
nerob si hniezdo pri cestách;
keď pôjdu íurmani tade,
sberú ti hniezda i mladé.
Na duduka: Dudú — z teba gajdy nebudú,
ale z toho capka, — čo po poli skacká.
Na kukučku: Kukučka! koľko mi rokov dáš,
kým pôjdem na sobáš? (tak vokijúc deti, devojné i mládenci, do
mnievajú sa, že koľkokrát ohlási sa „kuku", o toľko rokov vydajú alio oženia sa;.
Na božiu kravičku: (Cocciuella septempunetata.)
Pánbožkova kravička,
zaletela k Dunaju.
;
i
•po ihaju;
-•
tam si• dvorí
kde je tvoja mamička?
zaletela k dúbrave,
Za horami, za dolami,
tam si hovie po tráve.
vínko varí s korienkami;
Tiež: Pánbohová kravička,
požehnaj nám mliečička
do nového hračička;
my ti dáme chlebíčka.
Na svätojánsku
mušku:
Svieť, svieť, svieť svätojánska muška,
vo sklenici, vo sklenici, abys mi neušla!
Tiež: Svätojánska muška — skry sa do kožuška!
Na slimáka. Slimák, slimák,
Tiež: Slimák, slimák,
vytrč rožky,
vytrč rožky,
na parôžky;
na parôžky;
ak nevytrčíš,
ak nevytrčíš von,
1
spálime
ti dom.
upečiem ťa,
zjem ťa!
Na m by: M—m—m. Umrelo nám troje detí,
•
M — m — m . I ty i ja i Žoŕija,
i tá naša susedkyňa.
M—m - m — m — m — m .
3. SJa kocúra a mačku.
Mládenci i panny v pároch utvoria kolo, porozšírenýma
rukama voľne
pospájané; do prostried kola pustia dievčinu, úlohu m a č k y prevzavšiu, pod-
136
čím mládenec, na úlohu k o c ú r a vyvolený, von z kola stojí. Kolo, vyháňajúc
ramenami, točí sa a spieva:
Navaríme, navaríme čierneho piva.
opojíme, opojírae richtárovho syna:
ak nebude píti, •— budeme ho bití,
kyjom kyjom mlátiť, — za vlasy klmátiť.
Pri dospeve rozbehne sa k o c ú r , aby prerazil spojené ruky, dostal sa
do kola a chytil m a č k u ; dostane-li sa dnu, táto protivnou stranou snadno
vybehne v o n z k o m o r y , bo pred ňou ramená udvihnú; ale pred kocúrom
zase spustia jich a držia tuho; prerazí-li na vonok, mačka zase voľno si
vbehne do k o m o r y (t. j . do kola); on zase za ňou preráža ruky. A takéto
von a dnu behanie trvá, kým len k o c ú r m a č k u n e d o h o n í ; pri čom celý
sbor neúnavne spieva: Von z komory — — do komory — —
kocúr mačku nedohoní.
Keď dohoní, druhý pár a za ním tretí atd'. prejíma úlohu kocúra a mačky.
Inde ale mládenca ako r i c h t á r o v h o s y n a vpustia do prostried kola
a panička ako j e h o ž e n a ukrýva sa von z kola. Kolo točí sa a spieva:
Navaríme, navaríme džbel piva,
oženíme, oženíme richtárovho syna:
keď nás bude bíti, — budeme ho i my!
V tom tento dupne nohou a kolo zastane: „Či tu nebola moja žena
šelma?" pýta sa on strmko. „Bola, bola; ale išla na trnky — s deravými
hrnky!" odpovie mu kolo zdĺhavo spevavým hlasom. — Kolo točí sa a. vy­
spieva ešte. raz: Navaríme atď. I druhýraz pristaví ho mládenec a pýta sa:
„Či tu nebola moja žena šelmaV:! Kolo už teraz povie: „Bola, bola; ale išla
kochom skákat." Teraz už táto jeho žena objaví sa neďaleko kola; on pre­
ráža ruky a beží ju chytaf; keď on von vyrazí, ona dnu vbehne do kola.
I spievajú jak výš uvedeno, kým kocúr mačku nedohoní.
Poznám. Srovnalosf obsahu spevu so spevmi pri vynášaní Moreny obvyklými poukazuje,
že táto hra k prvojarným hrám a nebodaj ku tomuže zvyku smrtnej nedele (piata v pôste) náleží.
4. Na Ilcľuškn, Ealiju i н а D u n a j
je najslávnostnejšia hra jará, hneď na prvšom slniečku, hrávaná od
samých mladuškých, najviac 8- do 12-ročných dievčat. Utvoria ten D u n a j
t. j . pospájajú sa rozprestrenýma nikam a okolo vyvolenej Ileľušky králky.
Kolo točí sa i spieva a Heľuška napodobňuje na sebe a na svojich bábkach
pri každej sloke to, o čom pieseň zneje; pri slovách: „vyndi von z Dunaja,"
vychodí von z kola popod vyzdvižené ruky niektorého páru a hneď žatým
i vracia sa dnu pri slovách: „zasa do Dunaja." Pri poslednej sloke vyberie
si družku, s ktorou skrútne sa a ktorá potom vchodí do Dunaja ako nová
Heľuška.
Ileľu — helu — heľuška!
Umývaj si líčka,
Nalej si vodičky.
ako dve jabĺčka.
zatkaj si ušičky.
Prihlad si hlavičku
Helu — hcľii — heľuška!*)
ako makovickú.
*) Slová tieto opakujú na začiatku i na konci každej ďalšej dvojriadkovej sloky. Niekde
ale opakujú len jedenraz a síce pri konci každej dvojriadkovej sloky: „Heíe — hele
— heľuška." Inde opakujú: „Ani — ani — anička. Ty červená ružička." Inde: ..Noja
ľalija" abo „Moja milá ľalija."
Opáš zelený pás
pôjdeme na sobáš.
' Obúvaj si boty,
zajtra do roboty.
Vyndi von z Dunaja,
zase do Dunaja.
Vyberaj si pannu
ako sama mladú. *>-
Obliekaj oplecko,
mé milé srdiečko.
Podopri si bočky
na zlaté vidličky.
Pripáš si letničku
novú novučičkú.
Vezmi šatku bielu
na dnešniu ncdelu.
•
o. Na vtaca.
Hrajú sa deti a mladice, keď na jar prvýraz vyndú do hája.
kolo jako v predošlej líre.
Kolo spieva: Háj, háj, daj že nám daj,
kravičkám daj — zelený háj!
Ej vtáča, vtáča, čo tak ráno šteboceš:-'
Ci £a zima trápi?
Utvoria
1
ódou
Vtáča v prostľicd kola odpovie:
Irapi ma, trápi
dievčina krásu, —
vlasy do pása.
V tom pojme si k boku z kola dievčinu, vykrúti sa s ňou, vykrúcajú
sa všetky — a pojmutá vstupuje ďalej v kolo k opakovaniu spevu i otáčania
sa. Spev však poukazuje na zvyk prinášania prvojarných púčkov v deň kvetnej
nedele (šiesta v pustej.
•
0. P r e d á v a n i e číka.
Na to prvé, ako vravia ešte „zubaté'' slniečko vybehujú deti ľahko odeté,
často polonahé. Tu vyvolia si m ä s i a r a a postavia ho do prostried. Mäsiar
s prútikom v ruke otáča sa na všetky strany, kdeby zazrel, že daktoré nedosť
ukrylo pod hábky svoje holé ruky alebo i bosé nohy: bo smie šibnúť po
holom a šibe jich, volajúc: „Neslobodno holé cíko (mäso v detinskej reči)
predávat!"
Deti ukrývajú ruky, nohy pod šaty, ale čím na jednom mieste
zakryjú, to na druhom odkryje sa cíko — až z toho smiechy i plače vznikajú.
7. Kackať sa.
Stanú si deti v hrbku a pochytajú sa prstmi v štipku stúlenými o kožu
vrchnej ruky (páky) jedno druhému, že tu šesť do osem rúk jedna z druhej
visí. V tom položení kývajú hore dolu rukami a spevavq odriekajú:.
Ciby liby húsky!
Alebo: Kvá, kvá, kvakula Nemám chleba kuskv;
nepôjdem ja za Jura;, ,
a ja mám,
ale pôjdem za Janíka,
nepredám.
čo'mi kúpi mädovníka.
Kac na myši, kac kac kac !
Kvac na myši, kvac, kvac, kvac!
i*) Tato posledma sloka i takto zneje:
Heľu — heľu — lieľaška.
Vyberaj si z piati,
ktorá sa ti páči.
Heľu — heľu - heľuška.
Alebo: Kvá, kvá, kvacká,
čierna biela slepica!
pod stolom sú drobce,
kura vodu slopce!
Pri poslednom riadku rozpustia ruky a kvackajú sa po holom, zo žartu
do plaču.
8. O bôb a gombičky.
Kde prvé miesto pod stenou obschne, žiaci urobia si jamku do zeme.
Každý hodí svoj bôb (fazuľu) lebo gombičku, by mu odskočila od steny
a padla do jamky lebo najbližšie k nej. Padne-li komu do jamky, berie svoj
kus domov. O nevpadlé kusy hrajú sa tak, že čí kus najbližší k jamke, ten
miká prvý; čí ďalej druhý atď. Nechtom veľkého palca smie miknúť každý
len raz jeden kus; vniknuté ale kusy berie si z jamky, komu toto naporad
podarilo sa. Tým činom jeden viac, druhý menej, tretí i nič nevyhráva. Zrná
bôbu berú čím najpestrejšej alebo najpeknejšej barvy; gombičky rohové;
lasturove, spiezove atď.
У. Na drevká.
Asi na palec i tlsté i dlhé dve drevká lebo i tri, s ponahanou na nich
kôrou, rozštiepa. Hádzajúci chlapec napred složí j ich, potom z hrsti pustí
a rozhodí. Medzi viacej hráčmi komu viac kúskov obracia sa pri padnutí
dreviek bielou stranou hore, ten vyhráva, čo do hry vložili: bôby, gombičky
a iné maličkosti.
10. Na skalky.
Vyberú z potôčka šest okrúhlych kameňkov. Obratný šuhajček ako jich
raz do ruky vezme, tak obratne jich prehadzuje z ruky do ruky ; vyhodí a opa­
kom alebo zas dlaňou zachytí; polovicu vyhodí a polovicu na zem pustí, le­
žiace dvihne a padajúce zachytí jednyni šmahom atď. Hrá dokiaľ darí sa mu
a všetky kamienky udržuje spolu. Padne-li mu len jeden stranou, prepustí
hru druhému.
11. Piskor, purgíi, zarážka.
Drevce hrubosti velkého mužského palca, asi na piad dlhé, na oboch
koncoch zastrúhaný pisk majúce, to je p i skôr, purga. Prvý hráč udre ho
na zastrúhanom konci palicou a vyskočivšie zarazí kam najďalej. Súdruh po­
stavil sa v tú stranu a snaží sa udrieť v doletku zarazený piskor palicou.
Ak toto nepodarí sa mu, hádže piskor nazpät k prvému hráčovi do kruhu
(kráž, koleso) vyrýpaného na zemi, alebo na palicu prvého hráčovu, položenú
po zdlžky na zemi. Ak sluha nepohodí, panujúci prvý hráč udiera znovu na
piskor a vymrštený zachytáva raz, dva, triráz na palicu i zaráža znovu do
ďaleká. Od miesta padnutia počíta kroky nazpet ku krážu čiže cieľu zarážky
a berie každý krok za toľko krokov, koľkokrát zachytil piskor na svoju palicu
pri tomto druhom udieraní. Znovu zaráža, by panoval a čítal; tamten ale aby
slúžil, dokial nepodarí sa mu piskor buď v letku palicou zastaviť, buď padlý
hodiť o palicu protivníka alebo tcdy do krážu. Premieňa sa tu panstvo i služba;
až po zunovanej lue ten vyhráva, kLo viac — až na stá ba i tisíce — v kro­
koch načítal, — Sú aj iné spôsoby tejto zarážky.
12. bobda (pil us).
Hra u mladších i dospelejších, u synov ľudu i mešťanstva obľúbená, kto
len zarážať, hádzať, dobehnúť i doskočiť vládze. — Žiaci popod steny hrávajú
sa o školu t. j . všelijak hádžu lobdu do vyše, udierajú o zem, o stenu alebo
o zem i o stenu razom, hádžu ju voľne z ruky alebo popod vyzdviženú to
pravú to ľavú nohu, hádžu ponad tvár hlavy temenom o stenu oprenej atď.
Pri všetkom chytajú lobdu do oboch rúk, lebo iba do jednej, hiieď do pravej
hneď do ľavej a čo ja viem, jak ešte cvičia a pretekajú sa dvaja traja spolu.
Na pažiti a priestore ale ide hra najčastejšie na dlhú m e t u (longa metá),
kde na panujúci a služobný sbor podelia a vyvolia sa hráči známym vyhadzo­
vaním peniaza a hádaním, či písmom či korunou hore obrátenou dopadne
penia?, alebo chytaním palice do hrsti kroz dvoch hlavních hráčov. Vládnuca
stránka ide napred dávať k a m p y t. j . zarážať kyjačkom lebo lopatkou
lobdu do vyše a do diaľky. Služobná stránka chytá ju a udiera jednotlivcov
z vládnucej stránky, ktorí po zarazení kampy behajú od mety do mety na
zdĺž poľa. Skôr neskôr chytia služobní letiacu lobdu alebo dopadlou a zdviženou
i hodenou udrú ktorých tých'triráz i do päfraz (jak vopred ustanovili), a žatým
už oni idú panovať; druhá stránka ide rovne slúžiť. — Hrajú tiež o kampy
t. j . jeden zaráža lobdu a celý rozostavený sbor chytá z výšky letiacu do
rukú. Kto chytí, len ide zarážať a predošlý záražník postaví sa medzi slú­
žiacich. — Hrajú na o š í p a n ú t. j . vykopú jamu „pastiermi" a kolo nej
o jednu menej malých jamôk ako je hráčov. Lobdu do tej pastierne hodia;
každý vloží svoj kyj ku nej a točia sa do kola, kým prednák nezvolá: „Každý
do svojej jamky!" Kozdy najde tú svoju jamku, len jednomu kyj vonku ostal,
keďže jamôk je o jednu menej. Tento ide ako p a s t i e r o š í p a n ú p á s t t. j .
vyhodí lobdu kyjom von z pastierne a potom usiluje sa, jakoby ju zase do
nej dostal. Tamtí mu ju preč odrážajú kyjmi; ale musejú i pozorovať, by
pastier medzitým nevložil kyj do niektorého malej jamky. Podarí-li sa mu
toto poslednie, ide ten nepozorník ošípanú pásť; podarí-li sa pastierovi lobdu
vpratať do prostrednej veľkej jamky, započnú hru na novo.
v
13. Šibenice, sošky.
Dva rázsochaté prúty (sochy) zapnú kolmo do zeme asi na meter' dialky
a na jejich rázsochy (u odrezu bočných, asi tri centimetre dĺžky ponahaných
konárikov) preložia priečkom vodorovne tretí prút, tak vysoko jak trúfajú si
preskočiť. To sú š i b e n i c e i sôch)', sošky zvané. — Preskakujú jich na
r o z b e h t. j . šuhaji rozbehnú sa po rovine jeden za druhým proti šibeniciam
a dobehnúc k ním, vyšvihne sa každý jedným pružným skokom ponad krížny
prút šibeníc, i doskočí na palce ob ú nohú, aby neurazil ani nepotočil sa. Kto ne­
preskočí a prút z vrchu zrazí, často dostávaním po nohaviciach. Preskakujú tiež
140 s tul y nôžky t. j . šuhaj stane m k šibeniciam, nohy stúli čiže složí pätu
k päte, veľký palec k palcu; sprúži sa razom na palcoch, v kolenách i drieku
a tak vždy stúlenyma nohama prešvihne sa razom ponad šibenice i doskočí
na rovné stúlené nohy. — Milá zábavka mladosti a jej spružnosli! Len ženáči
uťahujú sa, bo vyhovárajú sa zde: „Ožeň sa, doskáčeš."
14 Za prstv za palce
Prvý zápasník vystrie ruku, skrčí prst; dľa toho, kde ktorú pravú či
lavú ruku a ktorý prst, najčastejšie prostrední lebo malíček, vyvolia k tomuto
zápasu. Súper jeho postaví sa tiež pevne proti nemu a týmž prstom svojej
ruky zakvačí sa na jeho prst. Vtom pevnom postavení ťahajú sa za p r s t y ,
za p a l c e . Kto prst nepopustí a pohne druhého z postati alebo až k sebe
pritiahne alebo jestliže mu protivník skrčený prst rozpustí: ten a vtedy je
víťaz. Od detinstva do staroby, v izbe i na poli radi ťahajú sa a zapása
naši takto na prsty.
15. Za pasy.
Knzom cez iave plece a poza chrbát pravicou, popred prsu ale lávou
rukou popod pravú pazuchu obime zápasník zápasníka a prse proti prsiam
oprú i nadstavia si. Alebo zápasník zápasníka pochytí a opáše rukama okolo
drieku ako najpevnejšie môže a i tu celú váhu tela proti odporníkovi nad­
staví. V tomto objatí, takto za pasy mikajú, ťahajú, boria sa, pasujú sa na
pažiti lebo druhom nie nebezpečnom priestranstve; až silnejší lebo vrtkejší
chlapík preborí, stlačí lebo aj o zem hodí slabšieho lebo neobratnejšieho.
Lesť bojovnú často použijú v tom, že vrtkejší neobratnejšicmu podzrazí nohu
alebo tretí podloží svoju nohu alebo aj inú prekážku tomu, komu škodiť chce.
Kto podľahnú! alebo dal hodiť sa o zem tak, čo až pustil protivníka, len
úplne prehráva. Často oba prekotia sa na zem a kto je na vrchu, aby ne­
pustil súpera zpod seba, trebárs i kolenom pritlačí ho; bo ještli spodný svojou
obratnosťou a silou vyšvihne sa na vrch a nepustí už on súpera zpod seba,
tedy podľahnutému nutno pekne prosiť sa a uznať prevahu. Od týchto pasov
do vlasov a bitky bola by cesta krátka; ale nad súpermi pri zábave stoja
vždy svedkovia, ktorí i rozhodujú kto silnejší a vrtkejší z dvoch zápasníkov
i obmedzujú p a s o v a n i e sa či z á p a s y tieto na zábavu a otužovanie údov.
16. Výskok na palec.
Čo mocnejší chlapík zavretú päsť pravej ruky opre spodnou hrankou
pevne o zem a veľký palec vystrčí do hora. Kto odváži sa na to, aby „vy­
skočil na palec," ten stane si stulynohy (vidz tu vyše č. 13) vedľa pästi
onoho — i vyskočí rovno' do hora. Onen majster ale udvihne ruku oproti
doluletiacemu a vystrčeným veľkým palcom zavadí mu do giat lebo ináč do
šiat — i trhne veru ztuha. Neopatrný skokan potočí sa hodne, čo slbší padne
na zem. Súdruhov a divákov pri tom vždy dosf, spievajúcich po čas výskoku
nepodareného:
141
Sl.yry kozy, piaty cap —
kto vyskočí, to je chlap!
I ja bych bol vyskočil.
ale som
U l l i sa
ОСЬ potočil.
|»ULVH_H.
Po čas podareného výskoku.
Štyry kozy, piaty cap kto vyskočí, to je chlap!
Ja som taký zurvalec,
čo vyskočím na p a l e c .
Chvála podareného „výskoku na palec" bývala za mojich chlapčenských
liet u ovčiarov Dynajov v Sirku i veľmo veliká; preto vždy bolo dosť aj od­
vážlivcov, ač daktorý krvavým nosom zaplatil za svoj „výskok na palec."
17. Vlk, Smrdikoža, Blška.
Pri hrách detí i mládeže, kedykoľvek potrebno niekomu prevzať prvú úlohu
ťažšiu lebo nemilú, vždy takého v y č í t a j ú zpomedzi seba; zriedka kedy hlási
sa niekto k takejto úlohe. Majúc opísať hru s takouto nemilou a ťažšou úlohou
spojenú, kladiem zde raz na vždy takéto vy čí t a n k y :
. . . baran mostom
. g). Egeden
. . . begeden
: .
a). Ide
čukota mé, .
vlečie dudy chvostom:
a vy dudy nadudy,
aber fáber domine,
kde je vaša mamka?
eč kneč, hybaj p r e č !
Za horami, za vodami
Í
h) Am — tani —
vínko dáva po doliari.
husa _ c é - n i !
Kali voda kali von!
i
h) Jedenko, dvanko,
trinko, štyrinko,
penko, lako sekman
deUman, babka, b l i s l
i) Án tán tabo kán
ertek bertek
baran bokoš
cirik — p e s !
e) Ededcn, bededen,
činom, bínom,
karabínom,
bábo b l i s k !
Je) Ed kit barom níd,
leurta pišta hova míď?
Debre - cenbe
pipasárir — k y š!
d) Egeden, begeden,
čukoda me,
aber faber domine.
Eg meg štód d r u m !
1) Aj n cvaj draj
pike poke raj,
íire finve sekse,
nemec plundre nekce;
zíben acht najn,
der knecht brin. vajn
un du trint aus,
du bis praus a u f s !
e) Egcdy begedy čukedy mé,
ábri fábii domine,
ele pele tót,
in der nót,
via vaja
do ко m entú,
hybaj von!
/) Eňe bene cici né,
ábri fábri domine,
im brot, hr ty not,
aj a vaja
dika menty v o n !
.
m) Jeden dva tri
styry patry —
jesto taký medzi nami;
čo sa farbí kalinami;
cupa repa chren —
to j e veru •— t e n !
n) Čury múry fuk — t y
Niektorou teda z týchto vyčítauiek vy č i t u j u jednoho lebo jednu /po­
medzi seba takým spôsobom, že hráči a hráčky stanu si do kola; vyčítavač
do taktu odrieka vyčítanku a ukazuje pri každých dvoch syllabách prstom
vždy na druhého i na seba; na koho pripadne poslednie slovko (vom blisk,
drum a t. $.) vyčítanky, ten vystúpi z kola; vyčítanku opetujú, až vystúpi
druhý, tretí a t. d'.; konečne recituje vyčítavač to isté len medzi dvoma a na
koho pripadlo posledníkrát ostatnie slovko, ten povinný prejať prvú nemilú
lebo ťažšiu úlohu v hre. Niekedy odrieka vyčítavač vyčítanku kremä jedenkrát
a n a koho hneď prvýraz pripadlo poslednieslovo vyčítanky, ten podujme úlohu.
V nadpísanej hre takto vyčítaný je v l k o m . Úlohou v l k a je behať za
ostatními hráčmi i hráčkami po istom vymeranom priestore na pažiti lebo na
dvore. Hráči, sem i tam rozbehaní, ukazujú naňho prstom a volajú: Aha
v l k ! A h a v l k ! Vyhybujú mu pilno a vrtko; bo koho dochytí, ten prejme
Kde tuto istú hru S m r d i k o z o u volajú, tam na vyčítaného a druhov
i družky chytajúceho ukazajú: K o ž a s m r d í ! Aha, t u k o ž a s m r d í !
4
• 1 ' k o '" n !
m'i.
-
1
• -
• -
i
1
- 1 1 - 1
L 1
I
1
1 1
Tutoze hru premieňajú na tak zvanú b l s k u , bi ch u, d r e v e n n u alebo
ž e l e z n ú . Za blsku vyčítané dieťa zavolá: D r e v o. na b 1 š k a! alebo: Ž e1 e z n á b Í s k a ! Rozbehané deti dľa vyvolania tohto chytajú a dotýkajú sa raz
dreva druhýraz železa; bo hrajú obyčajne pri domoch a po dvoroch, kde-dre­
vených i železných pre.dnetov dosť- Kým kto drží sa toho dreva abo železa,
nesmie ho blška chytiť; nutno však miesta premieňať a behať od predmetu
k predmetu. V tom teda dolapí prvý vyčítanec koho toho a tento dolapenec
stane sa novou blškou.
Niekedy hrajú sa o túto b l s k u i tak, že vodca hry vyvoláva: „Dre­
vená blška!" alebo „Železná blška!" Kto pri vyvolaní nechytí sa raz dreva
druhýraz železa, tomu nasúd'a pokutu, na pr. chlapec musí na jednej nohe
stáť lebo o jednej nohe skackať; dievča musí vykrútiť sa, zaspievať; uložia
inému aby predstavoval žobráka, inému by kupca, remeselníka; dostane tlap­
kou lebo prútikom pol chrbátc. Toto je akoby vymieňanie zálohov.
.
1«. Čert k u p u j e
smolu.
Táto hra má osobytú, spevavo prednášanú vyčítavku:
Vlk stojí pod dubom,
l)ú au pod vodu,
sliovára sa s holubom :
pod zelenú jahodu,
moja holubička
čierna krava jalová
snes mi dve vajíčka.
zo siateho kolena.
Od pimpiíka do pimplíka
Koleno bolí,
dika dika apatika — v o n !
stodola horí.
Touto vyčítavkou na prvýraz vyčítaný chlapec je č e r t , k nemu/, moc­
nejšieho vyvolia za g a z d u . Gazda chytí sa oboma riikanta stĺpu lebo iného
pevného predmelu na dvore, gazdu okolo drieku obime druhý, druhého tretí
chlapec a t. d'., od silnejšieho k slabšiemu, až na koniec reťaze prídu naj­
menší, čert postaví sa pred gazdu na rozhovor:
143
Č. Hoj, hrmcňbôli, gazdíčku, začo dáš tú smolu?
(ŕ. Za päták.
Ö. Jah, ktoby ti toľko dal! Daj ju lacnejšie.
G. Choj v. čerty, ak sa ti nepári. (Za odchodiacira ale zavolá:) Vráť sa. čerte,
sjednáme sa.
V. (vráti sa) No, začo ju das?
<т. Za turák.
Ú. Jah. ktoby ti toľko dal! Nedáš lacnejšie?
G. Nedám.
O. Drž si ju.
G. Choj v čerty, keď sa ti nepáči. (Za poodošlým:) Vráť sa len čerte,
sjednáme sa.
C. (vráti sa). No, začo že ju dáš?
G. Za krajciar.
Ô. Ani to ti nedám.
ŕ/. Nuž čože dáš?
Č. Dám ti babku.
G. Odtrhni si od zadku!
•
Na to pochytí čert toho zadného a keď ho odtrhne, postaví na stranu
a trhá ďalej každého. Niekedy pretrhne sa smolová reťaz vyšej a čert bere
odrazu troch, štyroch. Keď všetkých takto odkúpil či poodtrhúval, stane sa
čert gazdom a gazda čertom Ic novému sostaveniu hry.
19. Krivý pán. Anjelioi a čerti.
Za k r i v é h o p á n a vyčílaný lebo vyčíianá kríva o jednej nakríveuej
nohe popred hráčov a hráčky, majúc v ruke paličku a pri sebe lebo na sebe
niečo na ruby obráteného alebo na smiech ustrojeného. Stane si pred koho
chce a jako najkomičnejšie umie, tak urobí a povie k hráčovi: „Môj syn
krompeľ, čo si jedol?" ku hráčke: „Moja duša z kalerábu, čo si jedla? 1 '
Opýtaný lebo opýtaná odrekne: „Kašu s mliekom." Ak pri tom zasmeje sa,
ide krívať za krivým pánom a je č e r t ; ak nezasmeje sa, povie krivý: „Ty
si a n j e l ! " a pošle ho na pravú stranu. Tým činom podelia sa na čertov
a anjelov. Anjeli utvoria ulicu tvárami proti sebe a čerti lezú celým radom
pomedzi nich skrivení a shrbení, pri čom od anjelov dostávajú po chrbáte
buchnáty.
Inde vyčítajú k tejto hre štyroch chlapcov, z nichž dvaja a dvaja usrozumejú sa potajme, ktorí z nich budú č e r t i a ktorí a n j e l i . Stanú si na
dve strany a volajú raz „giugilingin," druhýraz „bom bom." Deti pridávajú
sa k jednej lebo k druhej strane, jak komu vôľa. Konečne tí štyria vyzradia
tajomstvo. Keď tak náhodou viacej čertov ako anjelov, čerti súc mocnejší pochycú jich a svedú do hrbky, by túto prvú čiastku líry opakovali, kým by
náhoda ncnahnala viac hráčov i hráčok na stránku anjelov. Mojnejší potom
anjeli utvoria bránu a ulicu, cez ktorú lezú trestaní čerti.
Tretí spôsob tejto istej hry: Vyčítajú lebo i len vyvolia si a n j e l a ,
č e r t a a g a z d u . Anjel a čert odídu na stranu; gazda pošuškáva do radu
sediacim mená i barvy kvetov aj iných v záhrade alebo okolo miesta hry uachodiacich sa predmetov. Žatým predstúpi anjel a začne pohovorku:
A. Cenceleii cen!
G. Čo.chce?
G. Kto to?
A. Kvet —• abo —• barvu.
A. Anjel,
G, Aký — abo — akú ?
A. (háda) Zlatý tulipán, červenú ružu, červené jabĺčko a t. d.
Ak v rade sediacich jest niekto, komu gazda anjelom spomenuté meno
predmetu a barvy do ucha pošuškal, ten veselo ide si k anjelovi a anjel
opakujúc pohovorím háda ďalej druhého, tretieho a t. ď. Keď ale nevyhádne
barvu kroz gazdu zavdanú, tento pošle ho preč: „Taký kvet nemáme!"
Po anjelovi príde čert na hádanku s pohovorkou:
C. Bombolom bom.
Kum rum rum.
G. Kto je!
Č. Čert.
G.
Ö.
G.
Ö.
Čo chce.
Kvet — abo — barvu,
Aký — abo — akú ?
Žltý krvavník, čierny blen a t. ď.
Háda dokial uháda; keď zmýlil sa, odpráši ho gazda a predstupuje zase
anjel. Tak hádajú striedavo, až každý vyháda si svojich.
Gazda ešte raz vezme jedných i druhých na zkúšku. S tými, kroz anjela
vyhádanými, vedie tento rozhovor o to s každým osve.
G&sda. Kde hľadíš?
II. Pani sova,
Hráč. Do neba.
ff.-Kde letela?
G. Čo tam vidíš ?
H. Kde vedela. •
ÍL Pána Boha.
G. Čis to nie ty?
G. Čo robí?
H, Ba čo ešte.
11. Hviezdy číta.
(ŕ. Ukáž zuby!
G. Kde jich položil ?
II. Biele sú mi.
II. Na kraj sveta.
G. Zasmej sa mi!
G, Kto jich uchytil?
11. Nechce sa mi.
•
Kto zasmeje sa. ide k čertovi; kto nezasmeie sa. oslava i dalei pr
•
1
•
rj
,
,
-
.
-
1
1
-
.
1 -1
-
1
'
i
•
anjelovi. -- Žatým gazda i tých, kroz čerta vyhádaných oslovuje :
G. Kde ho položil ?
G. Kde hladís?
II. Na kraj stola.
II. Bo pekla.
G. Kto ho prevrliol?
G. Čo tam vidíš?
II. Pani sova.
11. Vtáka orla.
G. Kde letela?
G. Čo jedol?
II. Kde vedela.
II Hrach so slaninou.
K
TT, - v
bf. Co pd.J
G. Úkaz zuby.
H. Horúcu krev s vodou.
77 TV I
'
•
G. Z čoho ju pil?
//. Biele su mi.
II. Zo zlatého pohára.
G. Žasni ej sa mi!
.
11. nie,
Nechce
sa mi.k anjelovi. —• Ko­
Kto zasmeje sa, ostáva pri čertovi; kto
prejde
nečne anjeli utvoria ulicu á preháňajú čertov od konca do konca i buchnátujú jich alebo bijú to prútikmi to korbáčikmi upletenými z ručníkov.
Väčšie dievčence, sta m a t k y , stoja v kruhu tvárou dnu do kola obrá­
tenou ; pred každou sedí menšia dievčina, čo jej d i e ť a . Za č e r t a vyčítaná
chodí po prostriedku kola a obráti sa ku ktorej chce, hovoriac:
V. Predaj mi to dieťa.
M. Čo mi dáš zaň?
Č. G ros.
M. Nedám ti l.o ani za slo zlatých.
145
Čert ide jednať aj ďalej, a kde za dieťa len niekoľko tých grošov lebo
zlatých zapýtajú, tam matke na dlaň vyčíta tolko čriepkov zo starého zača­
deného hrnca roztrepaných. Matka ale odhodí čriepky a povie:
„Ach čerte, nedám ti to dieťa za peniaze; ak ho ale dohoníš, maj si ho!" —
V tom ale pustilo sa už dieťa von z kola poza chrbáty stojacích a čert
za ním. Keď dieťa obehne a šťastne vráti sa k matke, táto zvolá:
„Radšej by ho čírom, kyselom chovala, akoby ho čertovi predala!"
Tu čertovi nutno nové dieťa jednať a lapať. Keď ale dolapil daktoré
v obehu, matka kričí:
„Rata, rata, ratujte ma!"
Bo tu povinná ona hrať úlohu čerta a dosialna čertica stane si s ulapenou
ako so svojim dieťaťom v kolo.
21. K v o k a a j a s t r a b či r á r o h . Lokeš.
Dievčence alebo i deti obojeho pohlavia utvoria dlhý rad či reťaz, ta­
kým činom, že od väčšieho k menšiemu chytí sa druhá prvej, tretia druhej
a t. d. za šaty na bedrách alebo ako môže za pás. Za j a s t r a b a vyvolený
šuhaj vezme drevce a kope si ním jamku do zeme sediaci. Najväčšia na čele
reťazového radu chodí za čas okolo neho, drží dva konce zásterky v rukách
pred sebou a volá ako k v o k a : „kvok kvok:" ostatní pplapaní točia sa za
ňou ako jej k u r e n c e cipčiac: „čiap čiap." Razom zastane kvoka pred tým
jamku kopajúcim rárohom, a začnú:
Kv. Na čo ti tá voda?
Kv. Jastrab, čo robíš?
./. Jamku kopem.
J. Kura opariť (omikať).
Kv. Kde máš to kura?
Kv. Na čo ti tá jamka?
-/. Oheň klásť.
J. Na tvojom dvore.
Kv. Na čo ti ten oheň?
Kv. A ja kvoka pod'ubem ťa!
J. Vodu zohriať.
J. (skočí) A ja jastrab zjem ťa!
Jastrab chce odskočiť v bok a dostať sa na koniec ku kurencom, kvoka
bráni mu a zastáva cestu na jednu i druhú stranu; rad kurencov točí a oháňa
sa tiež sem i tam, volajúc:
Jastrab letí — nedoletí.
Choj na druhý koniec,
tam veľa kureniec.
My sa ti nedáme!
Konečne rároh dostane sa na chvost či na koniec zreťazeného radu a
т.
•
• 1
berie si kurence.
Kde túto hru volajú L o k e š - o m , tam dohaduvanie kvoky s jastrabom
ukončuje sa takto:
Kv. A kde si vzal to kura?
J. Do vody_ som hodil.
J. V susedovom dvore na komore.
Ku. Počká;), počkaj! poviem ti pánovi.
Kv. A kde si kľúč podel?
Doreknuvšia ďobe mu do hlavy prstom, jastrab nahnevaný skočí zo zeme
a ide chytať kurence.
Inde zas volajú hru K o k l e š - o m a ono dohaduvanie, po slovách „kura
opariť," ukončujú:
V. Dobiinský: Obyčaje a zvyky Turiu slnvcn.
10
146
ml Kde si to kuriatko vzal?
J. U pánov na dvore.
Kv. Počkaj, počkaj! poviem ti u pánov.
./. Nepovcdz, nepovcdz, dám ti z neho krídlo.
Kv. Počkaj, počkaj! poviem ti u pánov.
./. Nepovcdz, nepovcdz, dám ti z neho nôžku.
Kv. Počkaj, počkaj! poviem ti u pánov.
J. Nepovcdz, nepovcdz, dám ti z neho hlávku.
Kv. Počkaj, počkaj! poviem ti u pánov.
J. Ncpovedz, nepovcdz, dám ti ho všetko.
Kv. Počkaj, počkaj! poviem ti u pánov.
J. (vyskočí zo zeme) Kokleš!
Kv. Čo chceš?
J Chytiť to zadnie
Kv. Uchyť si, ak môžeš!
22. í í a b a r a n a
je hra chlapcov a šuhajov. Za b a r a n a vyčítaného postavia pred polokruh, v ktorý stali si všetci, silno pospájajúc a držiac sa za ruky. Spievať
pomáhajú jiiu aj dievčence, z nichž čo smelšie tiež niekedy zastanú si do
i i
i
i
i T
pololmihu,
druhé
dívajú
sa po strane.
Všetci: Ide baran po moste
nesie dudy na chvoste.
Kdeže ideš baranc?
Baran: Do kostola, môj pane,
Všetci: Go tam robia pánove?
Baran: Kolky bijú na dvore.
(stŕmko) Slepý cigáň kone kuje,
zlatým bičom pošibuje:
šib šib do poia!
Všetci: ulapíme sokola!
V tom rozbehne sa baran a chce rozraziť polokruh, tí ho zadržujú a ces
reťaz nepustia; keď ale rozrazil alebo pretrhol spojené ruky, bežia všetci za
ním, kým len nedolapia ho.
Niekde všetci spolu vyspievajú pred rozbehnutím sa barana toto:
Ide baran po moste,
Šla gazdiná do huty
vlečie dudy na chvoste.
predávati kohúty.
Kdeže ideš, barane?
Kohúti sa pobili,
Do kostola môj pane.
komárika zabili.
čo tam pánove robia?
Plače muška v komore,
Slepých do vody vodia.
že jej komár na dvore.
Čierny cigáň kone kuje,
Neplač muška, ništ mu je,
zlatým bičom pošibuje,
veď komárik ožije.
a cigánka na šope
Horké jeho ožití,
drví piestom konope;
keď je na smrt zabitý!
kedy drví kedy nie,
keď gazdinej doma niet.
23. Svine m á r n e .
Mládenci i panny v pároch utvoria dlhý nepretržený rad na pažiti, držiac
sa za ruky a pokojne stojac, spievajú:
Svine márne, svine márne v zelenej kapuste!
A ty Doro, behaj skoro, ta dnu jich nepustite!
Súčasne stal si proti prvému drubý rovný rad, a pri tomto speve no­
hami prepletajúc i tancujúc, priblížil sa pred tvár spievajúcich. Títo takt spevu
147
urýchla a dočím ešte raz lebo i dvaráz túto istú sloku vyspievajú, prevlieka
sa druhý tancujúci rad popod ruky prvého radu nasledovne: Vodič druhého
radu preide popod vyzdvižené ruky prvého páru v prvom rade za c h r b á t ,
odtial vráti sa popod vyzdvižené ruky druhého páru pred t v a r radu, zase
zabočí popod ruky tretieho páru za c h r b á t a popod ruky štvrtého páru
zatočí sa p r e d t v á r radu ätcT. Za vodičom ale v nepretrženej reťazi tiahne
a točí sa celý ním vedený druhý rad nazad i napred prvého radu. Keď popreťahuje a pootáča sa podpod všetky ruky, potom vystrie sa tento druhý
rad do nového prvého radu a tamten prejíma úkol i otáčanie sa druhého radu.
24. Lopatka.
Lopatka táto je široká, podlhovatá a na konci okrúhlou rukoviatkou
opatrená; jej podlhovatý štvorec ale poprepilovaný je ako na vidlice, že keď jeho
brdom udrieš na niečo, chreští a vreští to. Mládenci i panny stanú si do
úzkeho kola tvárami proti sebe. Držiteľ lopatky obchodí kolo zvonku a jestli
je mládenec, udiera pannu, jestli panna držiteľom, udre mládenca po chrbáte.
Kto úder a ehrest na sebe očuje, uteká za držiteľom lopatky okolo. Dochytí-li
počas obehnutia držiteľa, tento oddá nm lopatku a sám stane si na jeho
miesto; ináč lopatka ostáva u predošlého hospodára hry, kým niekto iný uedolapí ho. Hrávajú túto hru zvlášte na deň Jura (24. apr.) v B, Štiavnici, aj
inde po Honte. Mládenec pri obchádzam' kola recituje:
Nesiem, nesiem lopatu
na tú našu kropatú;
navaril som var piva,
upiekol za pec chleba:
kde je moja mladá žena?
25. Zábavky pri daždi.
O Jure poprchávajú v našich krajoch už teplejšie dažde. Našim detoni
nesmie ani dážď odnímať zábavky, a dospelejšia mládež oddáva sa ešte len
potom na nové hry, keď po teplých dážd'ach osviežela zem a príroda. S dažďom
tedy pokračujem v opisovaní vždy nových a ďalších hier detí a mládeže.
Keď najlepšie prší, vyskakujú deti na daždi — aby v ä č š i e n a r i a s 11 y.
Sami rodičia ľudu posielajú si jich týmto cieľom na dážď. A keď dieťaťu pri
tom alebo i krem toho niekde v poli a po ceste umoknutému ide do plaču,
tešia a koja ho starší: „Neplač, väčšie narastieš!"
Ináč deti stanú si na stienky alebo inde pod strechu, odkial jim voľný
výhľad na dážď. I vyvolávajú naň:
a) DážcT padá do konopí;
h) Prší, prší, prší dážď,
cigáň kuje klince
ktože bude kone pásť?
na podoliace;
Príde Janko z Oravy,
čo nakuje, to prepije;
napasie nám barany.
príde domov, ženu bije:
c) Dúbiky (bublinky) stávajú,
daj bábo jiesti
Pána bolia volajú:
z tej drahej masti.
aby bolo jasno
Sebe dala na rajničku
a od kravy maslo,
a mužovi pod lavičku,
od teľaťa do telaťa mlieko.
*
a deťom do krpca.
148
f) Bol dižď — kde bežíš'.'
„Do hory - - pre voly!"
Strela v tvojej mateŕyí!
ä) Dážď pršal, mrholilo,
cigánča sa narodilo;
cigáni sa radovali,
ze bol fagan kučeravý.
(j) Neprš, neprš diežď,
povezieme rež
na pagáčky, na koláčky:
tebe dáme tiež!
e) Dážď prší do konopí,
už bubenky stávajú,
Pána Boha volajú:
aby bolo jasno,
na nedeľu krásno.
•
Keď deti vidia, ako domáci hyd na daždi hlavu dvíha a kvapky otvo­
reným pištekom zachytáva, volajú:
Pi, pi, len sa neopi!
Pánu Bolm zaďakuj!
Po daždi, kým kolajmi a jarčekami dažďová voda odteká, chodia po tejto
vode boso, a to vraj: „klince sbierať." Pri tomto zvlášť vykrikujú vyvolávanku
výš pod a) uvedenú alebo opakovane a opakovane vyvolávajú a nalezené že­
liezka si obozretne varujú:
Daj bábo klince
na podolince!
Málo čo pažif obschla, už počínajú ďalšie hry:
•
26. H ŕ b k a . К о р к а .
Čo mocnejší chlapec vyvalí sa na pažif, druhý na neho, tretí
preš druhého atď. Vyvolávajú pri tom: „Väčšia hŕbka pýta viac!"
hŕbka či корка vždy na väčšiu a väčšiu vzrastá, vtedy ten spodný
ztrasie zo seba všetkých a smiech je hotový, kto jako a trebárs
prekotil sa.
prevail sa
A keď tá
najsilnejší
do plaču
27. Gen c vína.
Chlapci vyčítajú, kto má byt z nich g en com (sud, bočka) v í n a . Čo
mocnejší štyria vyberú sa, stanú si po dvaja proti sebe, popľujú ruky a pokvačkajú pred sebou za prsty. Na tieto prirodzené nosidlá prevalia ostatní
hráči toho za genc vína vyčítaného a títo nosiči prenesú ho na jak ďaleko
uvládzu; pri čom všetci spevavo odriekajú:
Nesieme genc vína
dolu do Budína
Komu že ho predáme?
Richtárovi —
gombárovi.
Len bo tu složíme.
V tom nosiči pustia ho na zem a ten sky dne sa všetkým
často ale sebe na plač.
na smiech,
28. Svolávanie sa a b e h a n i e .
Kde chlapci a dievčatká po dvoroch, uliciach a na pažiti schádzať sa
začnú k zábavkám, tam započnú vyvolávať na jedno druhé asi týmito na
krstné mená hodiacimi sa rýmami:
Janko — kábanko!
Paľo — ľalo!
Ondrej — neondej!
Juro — truľo!
Miško — friško!
A ty Daniel —
štvry kozy zadľhel,
a tu piatu nemonei,
prišiel kocúr pomohel!
Michal, Michal,
bodaj zdychal!
Prišiel Petko — pobral všetko!
Prišiel Edko — našiel riedko!
Prišiel Jožka — našiel troška!
Prišiel Gusto — našiel pusto!
Prišiel Tomáš — už nič nemáš!
Kubo — hrubo!
Macík — kacík!
Eva, Eva —
spadla z dreva,
zlomila nohu;
volala Bohu,
daj druhú nohu!
Johanka — po čom u vás pohánka ?
Nánka — cigánka!
Fruška — hruška!
čo zostane, to Zuzanne!
Co sa zvýši, to Mariši!
Zvlášte dievčence dľáža chlapcov, keď k menu daktorého vyvolajú na­
sledujúce veršíky, na pr. k menu Anduš (Andrej):
Anduš kdes:? Ty si starý pes!
A ja mladá veverička — a ty za mnou bež!
Vyvolaný beží za touto svojou veveričkou, chytí ju a dovedie do spolku.
Rovne i tamtých vyšných vyvolávaniek ciel je ten, by vyvolaný lebo vyvolaná
utekali za vyvolávajúcimi, chytali jich a viedli do kola hry započínajúcich.
29. Červavý
pes.
Chlapci i dievčatá sadnú si do polkola. Vyčítaný p á n k r á ľ chodí po­
ničil a recituje:
Vo mlyne na kline
kto slovo prerečie,
alebo:
musí ho zjiest!
Ja som pán, ja som kráľ,
Pod plotom za plotom
stojím na kadi —
červavý pes,
mne nič nevadí!
Robí on pri tom všelijaké posunky na smiech; aby ale druhí hrací ne
zdobné posunky nerobili, drží prút v ruke, ktorým nezdobníkov šibe. Kto­
koľvek pri všetkom tomto zasmeje sa na hlas alebo jaké také slovo prerečie,
na toho hneď volajú všetci: „Aha, červavý pes!" Tento uteká z kola a títo
chytajú ho, aby šiel žatým pred kolo vyvolávať a posúnkovaf.
30. K r y é k y . S k r ý v a n k y
jamky.
Deti podelia sa na dve stránky: jedna žmúri dlaňama zastretou a od
miesta skrývania sa odvrátenou tvárou, druhá ide kryť sa. Keď ukryl sa každý
z nej, kde poza stavy, po kútoch dvora, poza stromy a iné predmety najlepšie
skryť sa mohol, nuž zavolá poslední z nich: „Už!" Žmurky pohnú sa hľadať
ukrytých, vyvolávajúc: „Všade všade — strni brni — zajace kukajte!" Ukrytí
kukajú (volajú: kú!) a povyhľadávaní i na priestor dovedení, povinní sú žmúriť
a predošlé žmurky idú na kryčky.
Alebo dvaja čo silnejší chlapci chytia sa za obe ruky, držia jich vystreté
a na ne položia jim dolu tvárou niekoho z počtu hrajúcich sa
Držitelia
hučkajú ho a všetky deti hovoria spevavo:
Skrývanky jamky!
Kde ťa ponesieme?
Kdes' ty kurča h'rabalo,
tam ťa zahrabeme.
Žatým položia ho dolu tvárou na zem a všetky deti okrem jednoho po­
schovávajú sa. To jedno pozoruje, či z a h r a b a n é žmúriavolá: „Žmúr; ko­
nôpky merkuj!" Keď vidí, že všetci pokryli sa, zavolá: „Už!" Koho žatým
žmurká nájde prvého, toho vezmú silnejší na ruky a hru opakujú.
31. Na zvon.
Chlapci stanú si do kola a držia sa pevno za ruky. V prostried kola
stojací chasník rozbehuje sa hneď na jednu hneď na druhú stranu a udiera
sa o spojené ruky, akoby srdce vo zvone; pričom hneď vyšším hneď nižším
hlasom vyvoláva: „Bom bom bom, výpuste ma von!'1 Tí nechcú pustiť., ale
na ktorej strane pretrhne ruky, tam zvon rozbije sa a s r d c e ujde z kola.
Ak ho hneď dochytia, musí byt znovu s r d c o m; ak nie, stane sa ním ten,
kto prvý ruky rozpustil.
•
32. Jía korbáč.
Šarvanci stanú si v dlhý rad pospájaný za ruky tuho za pastou chytené,
tak že prvý chytí pravou ľavú ruku druhého, druhý tretieho atď. Mocnejší
sú na prednom konci „na porizku," slabší sú na protivnom „na končiari"
(šuháľ, švihár). Najsilnejší chasník stane si pred rad „pred porizko" — a chytí
prvého oboma rukama za lavú ruku i krúti celý „bič či korbáč" okolo seba.
Prvým na porizku prichodí tu len volno otáčať sa, ale tým na končiari nutno
ozaj behať. Predm'k, rozkrúťac a do pohybu uvedúc celý korbáč vpred tvárou,
potrime odrazu porizko y protivnom smere nazad a už iste nejeden z tých
na končiari leží na zemi alebo nazad ďaleko utekať a jak vie, tak pomáhať
si musí, by ušiel škody a posmechu.
33. Na žida
n
•
hrajú sa chlapci i dievčence spolu. Jeden chlapec ľahne si hore značky
(hore tvárou) na zem, oči zavre a leží nepohnute. Hráči i hráčky pochytajú
sa do párov za ruky, chodia okolo neho a hovoria:
Umrel nám žid.
A my by sme boli radi,
aby pravú ruku pozdvihol!
Pri tom pozdvihne ležiaci pravú ruku a kolo reční ďalej:
Umrel nám žid.
A my by sme boli radi.
aby lávu ruku pozdvihol!
Keď žatým pravú a ľavú nohu i hlavu pozpomínali a žid urobil jim dľa
vôle, hovoria konečne:
Umrel nám- žid.
A my by sme boli radi,
abv hore vstal!
Ziel vstáva, tí z kola rozbehnú sa na všetky strany.
chytí prvého, ten prejíma ďalej úkol žida.
Koho (amten do-
34. Ovčička a vlk.
V kole utvorenom z chasníkov a dievčat nachádza sa deva ovčička,
von z kola stojí chasník vi čo k; kolo volajú k o š i a r o m . Kým košiar volne
krúti sa, chcel by vlk dnu, ale nepustia ho; a síce keď chce popod ruky,
spúšťajú jich dolu, aby všmiknúf sa nemohol; keď by spustené ruky preskočiť
chcel, vydvihnú jich, aby preskočiť nemohol; pritom volajú: „Papal by vlčok
ovčičku!" Keď dobyje sa vlk im jednej strane do košiara, vypustia ovčičku
druhou stranou von. Jestli konečne chytí vlčok ovčičku, ide táto chytať jeho
alebo dá záloh.
35. Kravičky na pašu.
Keď vzrástla už tráva a burina, vyberú si deti takú burinu, čo má rázsochaté stebla, na ktorých poodštikujú lístky, aby z toho povstala nápodoba
k r a v i č k y o dvoch lebo i o štyroch nohách. Potom postavia do zeme kolmo
kostrbu t. j . tŕňový prút čím najrázsochatejší; vezmú štyry rozštiepené drevká
a hádžu nimi, jak výš pri hre č. 9. v tomto oddelení spomenuto. Komu kolko
bielych strán pri vrhnutí dreviek vrhlo sa do hora, o toľko stupňov či rázsošiek hore na kostrbe položí svoju kravičku na pašu; jestli drevká obráta
sa mu hore čiernym či kôrou všetky, musí kravičku snížiť o štyry stupne.
Deti hádžu drevká naporad po raze. Kto dostal svoju kravičku na najvyšší
stupeň kostrby, odtial potom skladá ju postupne na dol pri tomže hádzaní
dreviek, až by i dostal ju takto z paše domov. Kto má už svoju kravičku
doma, hádže drevká o nasledujúce k cieľu najbližšie kravičky, aby čím viac
kravičiek vyhral.
36. Bakatačky.
Na bakatačky či o bakule hrajú chlapci, ale i pasáci pri statku. Chlapci
narobia si tieto bakatačky či bakule z tenkých spružných výrostkov lieskových,
drieňových lebo i vŕbových; pasáci berú do hry svoje obyčajne trocha krivé
osekance a kyjačky. Hráči zasadnú si na vršku, ač aj na rovine dobre jim
ide hra. Tu po jednom a za radom b a k a t a j ú t. j . každý tenším spružnejším
koncom svojej bakatačky udiera o zem viac rá?; keď myslí, žé bakatačka či
bakuľa jeho dobre udrela sa o zem a sprúžila, vypustí ju, aby kam najdalej
odletela. Kto najdalej odhodil svoju palicu, je kráľ k započatiu ďalšieho
bakatania, k nemuž posbierať a podonášať musí bakule ten, kto do najkratšej
dialky vyhodil svoju bakuľu.
o í. KO t ].
Chlapci i dievčence pospájajú sa za ruky v dlhý rad; prvý v rade je
m a t k o u včiel a tento krúti rad do úla t, j . začne obchádzať a točif sa
152
najprv v široké kolo a potom vždy v užšie a užšie, ažby otočil
okolo seba celý rad, ktorého stredobodom je on sám a ostatní
sú jako číha (čiga) kolo neho okrútení,'teda na obrazec:
Dokial otáčajú a okrucujú sa, všetci neústavné hučia: „Včely v úle!
Včely v úle!-' a najme to ú bučivo preťahujú. Keď sú takto všetky „včely
v uie" skrútené, nuž ..matka ztrepoce krídlami" t. j . ten predvedie rozrazí
rukama okolo stojacích a vybehne von na priestranstvo; všetci letia a porozbehujú sa za ním, až by chytili ho. Toto už teraz roj vyšiel, aby na
novo osádzaný bol spôsobom opísaným i zase vyšiel, vyrojil sa.
«•b x
.
:,я. Jfa Petra alebo na retaz.
V každej dedine a pri každom mestečku majú obvyklý a príhodný
priestor*) na hry mládeže, v čas to nedelnieho odpoludnia a k večeru i večer.
Dočím na tomto priestore ešte málo dospelejšej mládeže; ale nádeja neklame,
že dochádzať budú vždy početnejší hráči a hráčky: tedy prítomné dievčence
pospájajú sa v kolo alebo i v dlhú reťaz; hueď voľíie pohybujú sa, hneď
i v pároch vykrúcajú sa a spievajú si:
Seje Pfetor proso i pšeničku —
vyvolili sme si prepeličku.
Prepeličku mame,
prepcla nemáme.
Akože sa udáme,
kect kňaza nemáme?
Málo nás - - málo nás poď Janíčko medzi nás!
Krútime B f reťaz,
krútime si sami
ako radní páni.
Málo nás — málo nás —
poď Anička medzi n á s !
V poslednom riadku spevu menujú vlastne k r s t n é meno toho mládenca
lebo tej panny, ktorý a ktorá práve vtedy prichádza a pripojuje sa k nim do
kola lebo do reťaze.
39. Kráľovná abo Hoja Ďuňďa.
Keď už onen Petor nasial prosa i pšeničky t. j . prepeľov i prepeličiek
dosť v plnom sbore, nuž ide ďalej hra za hrou. Jako v prvojarnej dobe kroz
mladušké, do lĽ-ročné dievčatá prevodzovaná výš č. 4. opísaná hra na Heľušku,
tak pozdejšie k letu a pri rozvitku zelenej prírody najslávuostnejšia a naj­
obľúbenejšia je hra nadpísaná, jak ju najčastejšie d o s p e l é do 18-ročné
dievčence, často však i v spolku a v pároch s mládencami hrávajú. Spomenuté
dve hry sú naozaj kráľovské či kraľujúce hry pri zábavách slovenskej mládeže.
Účastnice (lebo i účastníci) prítomnej hry zastanú si vo dva sbory či
reťaze volne rukama pospájané, tvárou proti sebe asi na desať krokov oddia*) U nás v Drienčanoch pod zrumami bývalého Husitického Vaigatovho hradu jest на
ľavom brehu potoka Viku široká lúka a po pravom brehu pod vysokými a hrubými
vŕbami piesočiua. Do dňa sv. Jura na onej lúke, žatým po zákaze lúk na tejto piesočine je obvyklé pekné miesto na jarnie a letnie hry mládeže. Tu ešte každú
nedeľu po nešpore dlho do noci, najme mesačnej, ožívajú sa naše spevy a vyvádzajú
hry tu opisované bez mala všetky s väčšími menšími odchýlkami a premenami v speve
i pohyboch.
lené. Rukama do taktu vyháňajú či kolembajú k slávnostným hlasom striedavo,
sbor sboru odpovedavo spievajú:
Sbor A. Hoja Ďuňďa hoja! Poslala nás kráľovm'i. Hoja Ďuňďa hoja!
Načo že vás poslala? Hoja atď.
Sbor B. Hoja atcT.
Po tri vozy kamenia. Hoja atď.
A. Hoja atď.
Načo vám to' kamenia? Hoja atď.
B. Hoja atď.
Zlaté mosty stavali. Hoja atď.
Л. Hoja atď.
Či sú mosty hotové? Hoja atď.
B. Hoja atď,
Už sú mosty hotové. Hoja atď.
A. Hoja aid.
Z čohože sú stavané? Hoja atď.
-b'. Hoja atď.
Z toho marvaň-kameňa. Hoja atď.
A. Hoj a atď.
Či nás ces ne pustíte? Hoja atď.
B. Hoja atď.
Čo nám za dar nesiete? Hoja-ätď.
J.. Hoja atď.
Černooké dievčatko. Hoja atď.
B. Hoja atď.
No bežte a pospešte. Hoja atď.
J.. Hoja atď.
B. Hoja Ďuňďa hoja! No bežme a pospešme. Hoja Dunela hoja!
Pod spevom poslednej sloky rad B. beží a pospieši rovným ťahom, roz­
pustiac svoje ruky, popod vyzdvižeaé ruky radu A. Asi na desať krokov od
neho zastane a hneď chytia sa v oboch radoch do párov a tak každý pár na
mieste zvrtne a obráti sa popod ruky vyzdvižené týmto cieľom nad hlavy.
V okamžení tedy stoja oba sbory či rady proti sebe tvárami ä teraz už spieva
i hrá predošlý rad A. spev i úkol radu B. a rad B. stáva sa radom prvým
A. k opakovaniu hry. Pri tomto opakovaní hry spomínajú však v dvanástom
riadku miesto: černookého dievčatka, „černooké pahoľa." čo dar za prebehnutie
ces zlaté mosty.
Niekde žkŕäťá spev a ukončujú hru tak, žo po slovách: „Načo sú vám
tie mosty?" rad A. spevavo a tak dlho, kým len rad B. neprebehne, volá:
Aby ste vy šli, ces ne šli!
4U. »л»« к а ш е .
Samé dievčence hrajú predovšetkým v lete a na svobodnom toto kolo
v štyroch oddieloch.
Prvý oddiel': spev volný, tichý; pri ňoruž spojí sa voľne rukama a točí
sa v pravo do okola cely sbor dievčepiee:
Červená ruža, fijalka,
zanahala ma frajerka,
zanahala ma i ja ju,
nach si ju doma trímajú;
nach si ju za pec posadia,
nach na im chlapci nehladia.
Druhý oddiel': kolo roztiahne sa ako v dva rady k sebe približujúce sa
a zase nazad odstupuje od seba, vždy držiac sa na všetkých spojkách dvú
a dvú rukú; toto pri speve už rezkejšom a pohybe rýchlejšom:
Pôjdem do lesa zaehúchať,
môjho milého vyehúehať.
Chúchala som ho deň i noc,
vychýlila ho zlá nemoc,
vychytila ho do konca;
veď si ja nájdem mládenca,
ešte krajšieho ako ty,
čo mi bude nosiť lakoty,
čo mi bude dary darúvať,
čo ma bude verne iniluvať,
154
Tretí oddiel: dievčence chytajú sa do párov a každý pár zvrtne sa aspoň
raz na mieste; spev i pohyb ide ešte rýchlejšie:
Nie jeden, nie dva, nie tri,
nie štyry, nie paf, nie šesť,
nie sedem, nie osem, do deviatku, .
vykrúť sa má milá do desiatku.
Štvrtý oddiel: priestranstvo si uvolnia a tak na širšom priestore každý
pár pre seba veľmi rýchlo vykrúca sa i veľmi rýchlo v celom sbore spievajú
a síce každý riadok nasledujúcej osnovy po dvakrát:
Co materi po mne?
Moje srdce ako kamen,
naučil sa šuhaj ко mne;
borí vo mne ako plameň;
naučil sa hrozne,
horí, bon', až ma páli,
ale neviem či ma vezme.
moje srdce v horkom žiali.
Vezmi ma šuhaju,
Moje srdce kamenné je,
veru ma za teba dajú.
môj sa milý s inou smeje,
Keď ťa vezmem, budem ťa biť,
s inou smeje a mňa nechce;
nebudem ťa v koči voziť.
roztrhni sa moje srdce!
Už si ma vzal, nebiješ ma;
moje srdce, ľutuješ ma.
Nie síce srdcia ale dievčence sú už vtedy roztrhané, bo zadychčané
porozpúšťaly ruky a ktoré kde usadily sa na pažiť, alebo na parez lebo na
kameň, k oddychu od spevu i tanca.
Na Ryinave má toto kolo troje oddelenie a síce:
a) voľne: Na rováš mamičko na rováš.
Hrach vozia, atď. zavozia.:
Hrach mláťa, :///'/:
komu to dievčatko vychováš':
už to naše maľované dievča
Tebe to šuhajko, tebe to,
zamláCa.
budeme sa vodiť na leto;'
na leto na leto horúce
c) rýchle : Nasekáme prútiny, ://:
hajsom fajsom prútiny,
budenie sa vodiť po lúče,
horce šundrlaj šundrlaj,
po lúče po lúče zelenej,
ágei rnáger činčináger
okolo studničky studenej.
šungy trmigy tralala!
Zahľadíme si mi záhradku,
nasejeme do nej tijalku.
Uvijeme tri pierca, ://:
Ešte fijalôčka neschodí,
hajsom fajsom atď.
už sa naša láska rozchodí;
Jedno dáme starému, ://:
ešte fijalôčka nesišla,
hajsom fajsom atď.
už sa naša láska rozišla.
Druhé dáme mladému, ://:
b) skočnč: Hrach sejú, :////:
hajsom fajsom atď.
Tretie dáme družbovi, ://:
už to malo van é dievča zasejú.
hajsom fajsom družbovi,
Hrach schodí, atď. zachodí.
horce šundrlaj šundrlaj
Hrach kvitne, atď. zakvitne.
áger máger činčináger
Hrach driapu, atď. zadriapu.
šungy trungy tralala!
Hrach viažu, atď. zaviažu.
V Liptove dievčence postavia do prostried svojho kola mládenca, a počím
celé kolo voľne vrtí sa, tento spieva sám:
Točí sa mi točí
vôkol mojich oči
pekný háj!
Po dospeve kolo už vrtkejšie krúti sa a spieva splna:
Poďme tedy spolu,
sveťme v tomto kolu
jar a máj!
Zase kolo uvolní svoj pohyb a mládenec spieva sám:
Vítam ja vás vítam
a jednu si pýtam
ku boku:
Nuž mládenec vyberie si jednu ku boku a vykľutí sa s nou v prostned
kola pri urýchlenom speve celého sboru:
Vyber si ty len sám,
kto ti je dobre zuám
do skoku!
V Honte hneď na jednu hneď na druhú stranu v kole poskakujú a spievajú:
Pri svatom Jane studnička,
tam pasie Janík koníčka:
a ja rada vodu nosím,
za šuhajka Boha prosím;
.
kač kač kačička.
41. K á č e r .
•
Devojné, niekedy i s mládenci v pároch, posadia na zem troch chlapcov
na tri uhly, dvoch do rovnej čiary napred a tretieho nazad nad týchto, vždy
jedon od druhého na Štyry do päť krokov dialky; potom pospájajú sa rukama
v dlhú nepretrženú reťaz. Reťaz táto začne svoj pochod od prvého chlapca (A)
pred tvárou tohto a ťahá sa k tretiemu (C) cblapcu, ktorého obíde poza chrbát
jeho a ide odtial pred tvár druhého chlapca (B), odkiaľ poza chrbáty všetkých
troch chlapcov v polokrulm vráti sa zase pred tvár prvého chlapca (A). Tak
opakovane chodí a točí sa hneď poskočne hneď voľnejšie, dokým spev trvá.
Obrazec tohto trojuhla a kolovania kol neho: •'
Káčerový spev zneje pri tom:
(recitatív, poskočne)
Ide káčer po barine
a kačička za ním ide;
počkaj káčer, dohoním ťa,
prídeš domov, zarežem ťa.
Ešte by to nič nebolo,
keby dievča naše bolo;
ale dievča je nie našo,
zo Zvolena riehtárovo.
Bodaj richtár čerta zjedol,
keď on dievča na to sviedol.
(spev a pohyb volný)
Po záhrade chodila,
kačky mačky honila.
Hoj že mater moja,
niet môjho káčera!
Kebys bola varovala,
bola by si káčer' mala.
(recitativ, ako zprvu)
Mám ja koňa bez kantára,
súci by bol pod raj tára,
pod rajtára pod mestského,
pod richtára zvolenského.
Nach sa šuhaj na ňom nosí, —
nach sa šuhaj dievkam prosí.
Ináč dievčence pochytajú sa na bedrách za šaty v dlhú reťaz. Prvá,
predstavujúca k á č e r a , vodí celú reťaz za. sebou a otáča sem i tam, jak jej
ľúbo. Snaží sa pri tom ostatniu dievčinu, ktorá predstavuje k a č k u , udrieť
spleteným ručníkom; táto ale obratne vyhybuje a snaží sa káčerovi ručník
odňať, čo kecľ podarí sa jej, stane si ona napred reťaze k pokračovaniu vo
hre. Spev pri tomto j e :
Bodaj páter čerta zjiedol,
Ide káčer po sášine, (slatvine, barine)
šije boty Kataríne,
ked on dievča na to zviedol.
jeden šije, druhý pára,
(takt i pohyb zmení sa)
tretí dievča nahovára.
A ja som si poskočila,
Nemluv, nemluv, nenamlovíš,
sukňu som si urosila,
čo málo máš, všetko strovíš.
na lúče, na lúče!
Už som strovil dve sto zlatý,
Ide môj milý z Bystrice, z Bystrice,
ešte k tomu dva dukáty;
donesie mi on čľievice, črievice:
ešte by to nič nebolo,
rada nosím, "
j a črieviCe
keby dievča moje bolo;
milého Boha prosím,
za
ale dievča je nie mojo,
i ú c e , n a lúcc!
n a
zo Zvolena páterovo.
Kratší káčerový spev j e :
Ide káčer po doline,
počkaj kačka, bude rvačka
šije čižmy Kataríne;
a s peraťom omykačka;
jednu šije, druhú pára,
počkaj kačka, dohoním ťa,
tak on kačku nahovára:
prídem domov, zabijem ťa.
Hojže mater moja,
niet môjho káčera!
Varovala som ho v noci,
ušiel mi on o polnoci.
Hojže mater moja,
niet môjho káčera!
4t% T k á m e p l á t n o .
Dievčence utvoria dlhý rad rukama pospájaný a jakoby koniec plátna
vystretý: z jednoho konca na druhý utekajú tak jako jicli prednia vedie,
činiac rozličné pravidelné figúry pohybu a prepletávania, a síce: dve ostatnie
na konci udvihnú spojené ruky nad hlavy a tá prednia vodcová z protivného
konca reťaze uteká k nitu i tiahne za sebou všetky popod vyzdvizené ruky
tých dvoch ostatních, až vystrú sa v novú reťaz, kde každý pár zvrtne sa
popod svoje ruky na jednom mieste. Prvý pár stane sa teraz ostatním v novej
reťazi a onen, čo bol ostatním, stane sa prvým, aby predvodil a ťahal i prepletával plátno ďalej. Pri čom neustále a opetovne spievajú:
Tkáme plátno, tkáme!
Tkáme plátno tkáme!
Šijeme vrecia sijjeoie!
eme vrecia, šijeme!
Keoľ som zaplietla, zavolala som:
Prepletala som, zapletala som
Môj milý, premilý! prepletala som.
červeným,' belasým, bielym harasom.
Volajú túto hru aj „ p r e p i e t a n í m p a n č u š i e k " a tu spievajú:
Prepletaj pančušky; prepletala som
červeným, belasým, bielym harasom.
Išla som na jarmok, nepredala som,
stretla som jednoho, darovala som,
ч
Trubači trúbili, muzika hrala:
milý sa oženil, ja som zostala.
•
43. Z á h r a d a .
Dospelejšie a silnejšie dievčence utvoria túto z á h r a d u t. j . stanú si
vo dva, tvárami proti sebe obrátené, rady: každá я nich chytí si ľavou pravú
ruku pri samom shybe vyšše pästi, potom ale každá svojej oprotivnej pravou
ľavú ruku tiež z hora shybu pri samej pästi a tak stoja pár pri páre a každý
pár proti sebe spojený. Dakto z prítomných divákov vyloží na spojené ruky
prvého páru k tomu schopné dievčatko bosé. Toto chodí od páru k páru po
jich rukách, chytajúc sa rúčkama za jejich hlavy alebo i plecia, aby nespadlo;
každý pár, ktorý ono prešlo, pustí si ruky a uteká na druhú stranu z á h r a d y ,
kde podobne zastane si a chytí sa. Živý tedy stromorad a chodník záhrady
vždy nadstavuje a ťahá sa, jak ďaleko priestor rovinastý, na jakom toto hrať
príhodno, trvá. Počas prechádzky dievčatka po rukách a prebehúvania z konca
na koniec i spájania sa párov spievajú
Slávik spieva,
Slávik spieva,
i
i •
pekne býva:
pekne býva:
poďme, poďme do vadu,
poďme, poďme, pospolu,
márne peknú záhradu.
spievajme si na vôľu.
44. K ú p a n i e sa.
Keď už ozaj „pekne býva," chodia deti i dospelejší (deti bez rozdielu
pohlavia spolu a z dospelejšej mládeže každé pohlavie o sve) kúpat sa do
jarkov, potokov a bystrín. Avšak i toto, jak pri defocli tak u dospelejšej
mládeže, nedeje sa bez zábavy a spevu.
Majúc vstupovať do vody, zapchajú si uši jalšovým lístím i prstmi a
spevavo vyvolávajú:
Eá - - rá — račiee,
gombárove kačice!
Yon hadi z vody —
a Pán Kristus do vody!
alebo:
Stajé hadi z vody — a mladé do vody!
Tým, vraj, výndu hadi z vody alebo sa neškodnými stauú. Tiež komu
ponorivšiemu sa zaľahla voda do ušú, zapchá uši dlaňama a to isté vyvoláva.
Vo vode sediac lebo stojac, vyčitujú toho, ktoby mal ponoriť sa veršíkmi:
I)ú — dú — pod vodu atď. (Vidz tieto veršíky v tomto oddieli č. 18. Čert
kupuje smolu.) Dievčatá ponorujúce sa, volajú jedna na druhú:
a) Zuzán, Zuzán, mati ť-a volá,
za muž ta dáva!
„Za koho? za koho?"
Za pána Vcvera,
čo sedí v stolici,
v červenej čapici.
„Keď sedí, nech sedí,
miía viac neuvidí!"
b) Ôi mi idú mať,?
„Idú!"
A s čímže idú?
„S prútom!"
Či ma biť budú?
„Budú!"
Ci sa jim skryť,?
„Skryť!"
158
Keď okúpajú a vykúpajú sa do vôle, na zavolanie daktorého z nich:
„Mladé hadi z vody a staré do vody!" každý ponáhľa sa na breh a oblieka
sa rýchlo, bo tu vyvolávajú:
v spoločnosti chlapcov:
za koho sa vdáva ?
Lénom — lénom
Za pána kráľa.
na podolénom!
Kde pán kráľ býva?
Kto sa na pokon oblečie,
Pod zeleným hájom.
toho čert vovlečie,
Hoj hájom — hájom!
do myšacej dieri,
Pinky vrabce strieľaj ú,
kde čert babu bieli.
Uliana dievka
mačky, myši lapajú!
V spoločnosti dievčat:
Skoč bábo do vody,
do myšacej dien,
natrhaj nám lobody;
kde čert babu vicri.
uvijeme venček
(iné ukončenie:)
na zlatý kamenček.
do myšacej pasci,
Kto sa na pokou oblečie,
kde čert babu masti
po tŕňovej chŕásti!
toho žaba vovlečie,
Čo prví obliekli sa, poberajú sa hneď preč a kto obliekol sa na pokou,
beží za nimi a chytá druhého, druhý tretieho, tretí štvrtého atď. Konečne
dojdú k obvyklému miestu hier a hrajú sa i tí i tie, i o sebe i pospolu; veď
majú toho na výber i z opísaných už zábav i z nasledujúcich.
Devojné ale pred kúpaním zapínajú si vrkoče v kontík nad tylom na
hlave ukrňtený, aby jim dlhé vrkoče do vody nevisely a nezavadzaly. Keď
potom poobliekajú sa a ten kontík rozopnú, hádžu tie končité drevká na vodu.
Čie drevko ľahko pluje a pravo bo voda nesie, to dobrý, radostný znak pre
tú dievčinu. Akby ale drevko ponorovalo sa, to pre tú zlý znak, čo ním mala
vrkoč pripätý. Ktorá by toto urobiť nechcela, na tú ostatuie devojné zanevrú
a strana sa jej: nemalý by takú za poctivú.
45. Hoj jarček.
Devojné pospájajú sa v dlhý rad za ruky tvárou k východu obrátené;
dve poslednie na južnom konci udvihnú spojené ruky a utvoria bránu; prvá
od severného konca zatočí sa k tejto bráne a za ňou tanečným poskokom
ťahá i pretiahne sa popod túže bránu celý sbor i vystrie sa v nový rad, obrá­
tený už teraz tvárou k západu; avšak pred postavením sa do nového radu
povykrúcajú sa páry, každý na svojom mieste. V novom rade zase tie na
južnom konci (stavšie sa z prvých posledními) vyzdvihnú bránu rukú a tie
od severu zatočia sa i poskokom tanečným prebehnú popod túto bránu, po­
vykrúcajú sa v pároch a vystrú sa v rad, ako predtým boly, tvárou k východu
obrátené. Všetko deje a opetuje sa pri speve:
Hoj jarček
hlavička
neboráček!
nebolala,
Keby mi to
žeby frajerečka
moja bola!
Pán Boh
Poďte dnu!
ráčil
„Nesmieme."
dati,
Pre koho?
žeby ma
159
to moje srdiečko
hnedky k nemu skokne.
To moje srdiečko
také rozžialené
a k o
t 0
želiezko
v
ohni
,
. rozpálené;
___*,„*.
v
ešte to železo
.,Pro pána.1''
Pána nieto doma,
tašiel clo Budína.
.,Veselo družina!1.
тпА , ,
í n ы„„„1
Klopal som ja klopal,
hodina minula
čože si má milá
tak tvrdo usnula?
Mozes pre mna klopať,
obratím sa na bok,
•
1 1
i v .
1
"
1
•„
ten kováč rozkuje,
ale mojeo h srdce
M
á u j e .
T;iitoval by Janko,
ale je ďaleko;
ľutoval by Miško,
ale je nie blízko.
.
...
ja budem lepšie spat:
nepríď
rok.
Ja kohoani
ja na
rada
4-
len podkovkou skropnc,
40. Lásou a vykrúcame sa.
Mládenci i panny utvoria kolo v pároch rukama pospájané, nímiž vy­
zváňajúc a nobama poskakujúc, spievajú:
Lásou je, Lásou je,
tíženečkoiu
vád okolo.
tíber — líber
Toto opakujú a potom výkrikmi: „Išten o r e m r d ä ! " Potom oblapia sa
do párov a dokial každý pár vykrúca sa o sebe voľne, spievajú:
Chodila dievčina okolo Trenčína,
hľadala milého sivýma očima :
či ste nevideíi mojeho milého?
Videli, videli, ale nie živého ;•
leží mu hlavička vedľa boku jeho.
Videli, videli, veď ti je pri boku:
,
.!,
»
,.
v
J
,
,.
í l ,
vykrut ze sa dievča, vykrut sa do skoku.
Pri posledm'ch dvoch riadkoch veselo urýcbla takt spevu i tanca.*)
47. Na hrniec.
Mládenci s pannami striedavo, asi na dva tri kroky jedon od druhého
stanú si do širokého kola, vezmú starý hrniec a hádžu si ho z rukú do rukú;
keď hádže mládenec panne, volá: „Horúci, horúci!" — keď panna mláden­
covi: „Studený, studený!" Komu hrniec roztrepe sa, že ho lebo príliš stisnul
v rukách lebo mu padnul na zem, pustí sa v úteky; druhí bežia za utekajúcim
lebo utekajúcou a sem tam preháňajú sa, dokial vinník nepopadne druhý
hrniec, ktorýmby započal na novo hádzať v kole. Viac hrncov majú k tomuto
po strane ukrytých. Pri tom naháňaní sa ale spievajú:
*) Podávateľ tejto hry z kraja Dobi'onivského v južnom Zvolene, pozdejší V. Revúcky
učbár S. Ormis, odvodzuje výš „Láson je" od nemeckého: lass ihn ja! Ci v skutku
tak má by£?
Ostatne naše deti snadno pochytia do hry i nemčinu a na .Rymave priatelia
moji vskutku videli hrať takéto vykrúcanie sa, pri čom deti spievaly:
Zgríne grá, zgríne grá sunder mander fíze,
vele vele šestenák, zkníze velicíze.
Malo toto zniet: Grünes Gras, grünes Gras unter meinen Füssen,
welche wird die schönste sein, diese werd' ich küssen.
Bo slovenské dietky počuli tento spev od dietok nemeckých, baviacich sa náhodou
s nimi.
1G0
Kaša kypí; kaša \те,
Kaša kypí, kaša vre,
za šuhajkom duša mve;
za šuhajkom duša mre;
ak že by mi nemrela,
a ja kašu odstavím,
vada by ho videla.
za šuhajkom pobežím.
Keď roztrepali sa JÍLQ všetky hrnce, nuž premenia túto hru nasledovne:
Kolo užšie než predošlé utvoria tak., že mládenci i panny stoja chrbátom
dnu a tvárou von z kola. Každý a každá posadí pred seba dieťa a položí
pravicu na jeho temä; detí zaiste vždy dost tam, kde hrajú sa dospelejší,
i čo prizerajúcich i čo hrajúcich sa o sve. Deti sediace predstavujú teraz
h r n c e . Jedon mládenec lebo deva chodí popred tvár kola, bladajúc hrnce
na predaj. Zastane pred kým jej lúbo a udrúc do dlani toho ako predavača
lebo predavačky, povie: „Predáš hrniec?" Oslovená osoba povie: „Nepredám;
radšej ti za ližičku múky — mlieka — masla — soli — mädu atď. dám!"
Tak obíde skoro celé kolo, až príde k takej osobe, ktorá povie: „Predám!"
Tu si potrasú dlane a obe osoby pustia sa do obehu okolo kola, jedna v pravo
druhá v ľavo. Kto ku dieťaťu medzitým osamelému skôr dobehne a stane si
mu za chrbát, obdrží miesto jako predavač, druhá ale osoba ide okolo k up o v a f h r n c e . — Prostriedkom kola prebehnúť nedovoleuo.
•
48. Na sytko, n a m a s l o .
Sú hry teraz opísanej premene a sebe podobné; kremä že najčastejšie
hrávajú jich samotné dievčence, teda bez mládencov.
Pri hre n a s y t k o každá deva zastiera zásterkou pred sebou sediace
dieťa čo s y t k o . Za kupovačku vyčítaná lebo vyvolená chodí okolo, zastane
pri každej predavačke, všade odstrie zásterku a povie: „Predaj mi to sytko!"
Všade jej odpovedia: „Kúp si od druhej!" á ukážu jej na vedľajšiu preda­
vačku. Konečne navráti sa nazpät k tej predavačke, pri nejž kupovať začala.
Teraz obe klopú na hlavu dieťaťa sytka, volajúc: „Tu vši bijú, — tu — tu —
tu!" Pri poslednom t u ! rozbehnú sa v pravo v lavo a obehnú celé kolo.
Ktorá prv nazpät. dobehne, stane si k sytku; nedobehnuvšia ale začne pri
vedlajšej v pravo s y t k á k u p o v a ť .
Pri hre na m a s l o predstavujú deti p a r e n i č k u čiže g e l e t k u m a s l a .
K u p o v a č k a zastaví sa pri kom chce a shovára sa s p r e d a v a č k o u :
K. Daruj mi tú pareničku masla.
P. Ťažko som ja moje kravy pásla.
K. Teda mi ju predaj; eo pýtaš?
P. Predám ti ju, predám za mariáš.*)
K. To je draho, sestra, dám ti zlatý.
A budem sa s tebou pretekati.
Kto sem skorej príde,
toho maslo bude;
kto ces peklo preleze,
ztratí maslo, peniaze.
Alebo:
K. Čo predávate?
P. Masielce.
*) Marias, davnajsi strieborný peniaz s obrazom sv. panny Alane.
K.
P.
K.
P.
K.
Zač tá geletka?
Za dvanásť groši.
To draho; daj ruku, zjednáme sa
(podavšia ruku) vezmi si ho za desať.
Tu jich máš, sestrička.
Bežme do kolečka!
Kto sem skorej .príde,
toho maslo bude,
kto ces peklo preleze.
z tratí maslo, peniaze.
Roztrhnúc spojené ruky, bežia jedna v pravo druhá v lavo vôkol kola;
ktorá prv dobehne k opustenému dieťaťu, stane sa predavačkou, tamtá ide
ďalej m a s l o k u p o v a ť . Ktorá by c e s p e k l o t, j . prostriedkom lebo krajom
ces kolo prebehla, tá by ztratila hru a bola kupovačkou.
49. Na k r á l i k y .
Králik či mien, známu to, zo žltého stredu biele kvetolístky hviezdnato
rozviňujúcii kvetinu, utrhne osamelá v pnli dievčina od koreňa so steblom,
položí si do zavrenej hrsti, že iba koruna kvietku nad veľkým palcom a uka­
zovacím prstom vyčnieva. Druhou rukou trhajúc z nej kvetolístky povie pri
nepáruych „budem" pri párnych „nebudem" totiž manželkou toho na koho
myslím. Slovo na poslední lístok pripadlé pokladá za vešťbu, ktorá splniť sa
má. A ktorej na pokon vyšlo to „budem," tá ublahoslavená spieva si:
Králik}-, králiky, vy biele králiky,
choďte že povedať tej mojej mamiky:
že som už sto kvetom lístky obtrhala
a vždy ..budem jeho" odpoveď dostala.
50. H ú s k y .
Čerstvý brezovec alebo lieskový prút v ruke, hlavu pestrobarevnou šatkou
ovinutú a za ňou lebo za niadravni polné kvietky majúc, pásavajú v poli osemdo dvanásť-ročné dievčatká husy i húsatá; medzi nimi vídať i chlapcov, poslaných
za husami, kde v dome k tomu dievčaťa nieto. Títo husiari a tamtie husiarky
hrávajú nadmenovanú hru na pasienkach; ale vídať ju i v nedelnie dni na
obvyklých ku hrám priestoroch v sboroch dospelejšej mládeže; vídať ju tu
aj tam vo viacerakých premenách.
Zde vidíš, že vyčítali si lebo vyvolili jedno dievča za p a s t i e r k u
a jednoho šuhaja za v ĺ č k a ; ostatok sú h ú s k y a h ú s a t á . Pastierka zaženie
tieto svoje húsky na priestor, po ňomž roztratia sa akoby pásly sa; vlčok,
ten ukryl sa niekam stranou za kríček (kruh). Na to počnú si vyvolávať
zdĺhavo:
Pastierka. Húsky moje, poďte domov.
P. čo tam robí?
Húsku. Nesmieme.
H. Umýva sa.
P. Čím sa utiera:
P. Pred kym ?
IT
T>
1
í-l
TJ
fi
'
v
,v,
H.'
červeným
ručníčkom.
H.
P. Pred
Kdeževlekom.
je?
P. Húsky'moje, poďte domov;
H. Za krn-kom.
P. Dobšinský: Obyčaje n zvyky ľudu sloven.
Ц
Húsky na to bežia ku pastierke; vlčok ale vyskočil zpoza kríčka a koho
dochytil, ten prejíma na ďalej jeho zástoj.
Inde jedna má sebe vydelený úkol m a t k y , druhá h u s i a r k y , tretí lebo
tretia v l k a ; ostatní sú h ú s k y . Matka zastane si na kopci, husiarka zaženie
húsky na istú vzdialenosť od nej, akoby jich pásla. Nezadlho začne volať
akoby z poľa do domu na matku a táto odpoveduje:
H. Mamo, mamo, daj mi piť, tlaj mi jiesť! '
M. Poď domov napiť sa, najiesť sa!
H. Nesmiem nahať húsky.
M. Pred kým?
H. Pred vlkom.
M. Kdeže je?
H. Za bukom.
M. Čo tam robí?
H. Umýva sa.
M.
II.
M.
H.
M.
H.
M.
H.
Aké
Ako
Aké
Ako
Aké
Ako
Aké
Ako
oči má?
jablká.
zuby má ?
lopaty.
ruky má?
války.
nohy má?
stupky.
Po tomto rozhovore zavolá tá mater: „Beli beli húsky!" Účastníci
a účastnice hry zgágajú ako husy a bežia k nej na kopec; ten vlk ale, do­
skočivší od boku, chytá jich.
Pri nedelních hrách najhodnejšia dievčina je p a n i , druhá jej s l ú ž k a ,
ostatnie sú h ú s k y a po strane ukrývajúci sa mládenec vlk. P a n i sberá sa
na trh a nakladá s l ú ž k e , aby h ú s k y dobre opatrovala, ktoré teraz okolo
oboch pobehujú, „gága!" volajúca prosiac paniu, by jim niečo z trhu doniesla,
čo jim ona i prisľúbi. Oddiaľac sa, pobere tam do zásterky veci napred na
to miesto uložené na pr. prstene, stužky, šatky alebo i ovocie na prekúsku
donesené, keď rakové už jesto; vždy veci účastniciam hry prináležajúce.
S tými vecmi vracia sa akoby z trhu do domu. Medzitým tie milé h ú s k y
rozptýlily sa na široko, uletely s l ú ž k e preč a neustále gágajú. Slúžka volá
na ne a ony jej odpovedajú:
S. Húsky moje, poďte domov!
H. Nesmieme.
C T )
í
1 1 0
S. Pre koho ?
H. Pre vlka.
B, Kdeže je?
H. V dúbrave za kruhom.
$ Čo tam robí?
H. Umýva sa.
S. Čím sa utiera?
H. Zlatým ručníkom.
S. Kto mu ho pral?
H. Práčka.
S. Kto že ho šil?
H. Ševkyňa.
S. Húsky moje, lietajte na kriedlach!
H ú s k y nedbajúc na jej volanie, gágajú ďalej, až kým nevráti sa p a n i
z trhu domov. Tu vidiac, že s l ú ž k e husy uletely a že veľmi gágajú, opýta sa:
P. Čo tie húsky gágajú?
S. Vlka sa obávajú.
P a n i na to potriasa zásterkou a volá:
P. Húsky moje, lietajte na kriedlach.
liabúš — babúš — babúš!
H ú s k y v chytrom rozptýlenom behu snažia sa k pauej dobehnúť, vlk do­
skočivší, usiluje sa z boku dochytiť ktorú tú. P a n i konečne rozdáva trhové. Ak
ale majú hru opakovať, uloží ho ešte na stranu a tá, ktorú mládenec prvú chytil,
stane sa slúžkou; ten istý lebo i druhý mládenec koná potom úlohu vlka.
163
•
Inde zase dve panny stanú si vedia seba a spoja ruky; ostatnie dievčence
stanú do radu pred nima na voľnom priestore, čo kŕdel, a rukaina vyháňajúc
napodobujú lietanie hús. Spievajú toto:
Išiel do Vrbina
na kysele vína.
Húsky. Lietajme, lietajme,
hranu porúčajme.
Panny. Uz dame, uz dáme,
už sa páni doma;
brána otvorená,
kolom podoprená.
V tom panny pozdvihnú spojené ruky, húsky prebehujú poskočne popod
ne a ďalej na priestore trebárs povykrúcajú sa.
Panny. Húsky zlé, nedobré
ďaleko že poletíte?
Bohu nemilé!
llúsly. (Ji dáte, či dáte
ces tú bránu preist?
Panny. Nedáme, nedáme,
nieto pána doma!
•
51. Jía h u s y a pávy.
Sbor mládencov na jednej, sbor dievčat na druhej strane. Mládenci začnú:
Jeclon mládenec. Čie sú to husy
čo havran dusí,
v tej zelenej dubine?
Ostatní mládenci. To sú Sládkove
mladé a biele!
poďme chlapci medzi ne!
Tu mládenci rozbehnú sa za utekajúcimi dievčatmi, a ktorý ktorú dochytí, s tou vykrúti sa alebo jej odníme prsteň lebo voňačku. Sporiadajú sa
zase do dvoch sborov a dievčatá začnú:
Jedno dievča, čie sú to pávi
v tom peknom háji,
v tej zelenej dubine!
Ostatnie dievčatá. To sú z Bystrice,
hrdé velice,
poďme dievky medzi ne!
Tu dievky bežia k mládencom a ktorá ktorého chytí, s tým vykrúti sa
alebo berie si nazpät prsteň, voňačku a čo iného, jestli dochytila toho, ktorý
jej vec prv bol odňal.
Ш1 Vajanô či Sobotky.
Pre prostonárodnie zvyky a zábavy slávnostný je predvečer sv. Jana
Krstiteľa (teda večer dňa 23. júna). V Sirku, v gemerskej stolici, za môjho
chlapčenstva chodily dievky dvoma týždňama pred Janom každý večer na
stráňu nad dediuu oznamovať Jana spevom slávnostným: „Bude Jana bude!"
V predvečer dňa ešte viac spievaly; len škoda, že to pominulo sa prv, než
dospel som k možnosti sosbierania jejich spevov. Mládež ale i stárež kládla
vysokoplamenné vatry za dedinou, ktoré čo bystrejší chlapíci preskakovali.
V meste Brezne, v čas môjho tam prebývania (1853—1855), od štýr strán
sveta: od východu nad Dolinkou čiže na Kiepke a Klepuši, od západu na
vršku Viselnice rečenom, od juhu nad Oplzlým, od severu na Dúbravke ozývali
sa spevy a veselé pokryky, blčali plamene fakiel a brezových metiel, ktoľé
šuhajci i dievky v rukách pozdvižené otáčali a s nimi sem i tam behali. A tak
viac menej osvetlený býva každý vidiek na šírom Slovensku; kremä teraz
bývam v okolí, kde ohne nepála, ale deň J a n a celý bez práce svetia.
Tam
ale pála „Vajanô," svetia „Sobotky" (Svobodky). Spevy svätojánske nemáme
dostatočne sosbierané a uverejnené. Pre slušné doplnenie zábav a prostonárodních slávností mládeže dlužno mi predca podať významnejšie z Kollárových
Zpievaniek:
á) Jano, Jano, Vajano
priletela holubička včas ráno.
priletela druhá
z červeného kniha,
priletela tretia
zo záhrady z kvieťa —
Jano, Jano, Vájano,
a ktože ho hasie budze,
kedz tam parobkuv nebudze?
Šumné dzevočky ho hala,
u vicueekoeh vodu nosa;
кеГо v tym vienočku vody,
telo v dzevočce cnoty.
b) Jano, milý Jano,
zobúdzaj včas ráno,
včas ráno raníeko,
keď vynde slniečko!
Červeni/ pohár horí
červenými jahodami:
a ktože ho hasie budze,
kedz tam d&euoček nebudze';
Šumní parobei ho haša,
u pierečkoch vodu uoša;
kelo v tym pieročku vody,
telo v parobkoch svobody.
c) Ej Jaue náš, Jane,
kde ťa páliť máme?
Ňa Bobrovskej strane
tam ťa páliť máme.
Koho ošeníme í
Jura Šteí'anovie.
Koho že mu dáme ?
Maru Kalinovie.
d) Keby ja vedela,
kedy bude Jána,
ver by som nakládla
na tri strany ohňa.
Jedon bych nakládla
od slncq východu,
dTuhfbych n'äklá'dla
oď slncu stí/iadu;
tretí bych nakládla
mojemu milému,
mojemu milému
šuhajku švárnemu.
(Sbor dievčat i šuhajov spolu:)
e) Kladzeme-my Sobotečku
s rozmarijou izopočku:
Kto na našu Sobotku neprijdze,
do roka ho hlava bolec budze.
Xaša Sobotečka jasná,
pri nej čeľadôčka krásna;
a Hencovska taká tmavá,
a pri nej čeľadz plugava.
•n- *•
•
•- л
(^Dievčatá
spievajú:)
Cervcny pohár horí
červenými jahodami:
(Suhajci spievajú:)
(Zase sbor dievčat i šuhajov:)
i
Na roztoče na potoee
dva holubky vodu pijú
tak se oni dohvaraju,
koho oni slučic majú V
Jest u suseda šumný parobek
i u suseda šumná dzcvlca;
treba by to vedno slučic,
budze to se verne lubic,
verne, verne, potajemne,
o rók, o dva nedareme.
/) Tvár moja, tvár moja
kvitni mi ružičkou.
budem ťa umývať
tou žitnou rosičkou:
tou žitnou rosičkou:
sbieranou za rána,
kým since nevvnde
na svätého Jána.
•
g) Žala som trávičku
T
v i
•
na Jana maličkú,
porezala sem sa
na moju ručičku:
porezala som sa
na maličký pišťuk.
chcela som odrezať
na pumpavc vršťok.
165
h) O Jana Jana Vajana: Na prostred Zvolena
jest lipka zelená.
O Jana Jana Vajana: Daj dobrý čas počať
a lepší dokonal
O Jana Jana Vajana: O Jano Janečko
zobuď ma ranečko,
O Jana Jana Vajana: Káno pred zorami.
troma hodinami,
O Jana Jana Vajana: Kravy podojiti,
na pašu vyhnati,
O Jana Jana Vajana: Na pašu zelenú,
na rosu studenú.
O Jana Jana Vajana: Svatho Jana pála,
plná decko v jama.
O Jana Jana Vajana: Aký je ten mesiac
pekne ohradený,
O Jana Jana Vajana: Peknýma vdovami,
krajšíma pannami.
53. U k o n č e n i e h i e r .
Keď tak do mraku, do noci, na svobodnom, pod nebom, nahraly sa už
do vôle, začnú si dievčence vyspevúvať:
Alebo:
Poďme domov, už mrká,
Vlakom slniečko vlakom,
budeme sa báť vlka.
pôjdeme domov mrakom;
Ja sa vlka nebojím,
ja sa mraku nebojím,
len si s milým postojím.
len si s milým postojím;
mraku som sa nebála,
s milým som si postala.
Pri tomto speve rozchodia sa a idú domov. Len ešte poniektorá devojná,
ktorú záletník odprevádza alebo na priedomí občakáva, postoji si tam s milým,
porozprávajú si ešte. Bo tie milé nedelnie večierky použiť treba; potom svitá
na celý celučičký týždeň do roboty.
Nehrajú nikda tú istú hru za dlho; ale z hry do hry obratne, a príhodné
prechodia, z tichšej do veselšej a vrtkejšej a zase do menej rozpustilej a menej
únavnej. Veď majú toho na výber a všetci znajú ešte aj viac ako sme tu
opísali. Len že už ztratil sa prvotný báječný význam týchto hier z mysle
ľudu, preto prísne nezachovávajú doby hry každej, ale volia si dľa vôle
a okolností. Predsa naskoíko i sám lud niektoré hry prísne len na jejich,
i v tomto spise vyznačený čas hráva a naskolko ešte i domýšlať, ba i prísne
vec rozhodnúť možno: nastoľko podelili sme hry na prítomné oddieli.
Rozhodná je pre hry na svobodnom či „pod holým nebom" doba Janova,
či vrcholenie slnka na nebeskom obzore a rožvitku kvetný na tvári zeme.
Do Jana najviac a najčastejšie, po Jane na horúcom lete vždy menej hrávajú sa.
Prídu tuná v živote ľudu už aj unavujúce práce. Avšak ešte i práce a zamestknanie svoje spevom a zábavou zpríjemňujú; z nichž dlužno sem pridať
nasledujúce:
166
54. Ž a t i e t r á v y .
Po medzacli v poli, po hájoch i rúbaniskách chodia dievky trávu žať,
dla toho: „zelený háj, kravičkám daj, dajže jim daj!" Zde očuť tie uajpoetičnejšie a najmilostnejšie piesne naše, ktoré i t r á v n i c i a m i nazvať ľúbilo sa
nám. Plné sú nimi naše už vydané sbierky, ale slyšme predsa, ako tam lá
dievčina na t r á v u idúca lebo trávu zožínajúca spieva (piesne dosial nevytlačené):
a) Mysli milá, mysli, kde by sme sa sišli.
Dosť som si myslela, kde bych ťa videla.
Veď som ťa videla pri hore borovej,
kde si sa zapieral do valašky svojej.
A ja som ťa videl v záhrade pri ruži,
keď si si ztierala bielou šatkou slzy.
Podal bych ti milá hodbabnú šatečku,
žebys uviazala ranu na srdiečku;
veď ti ju podávam, Bohu ťa porúčam,
veď to i ja s tebou ťažko sa rozlúčam.
b) Kebyek bola ako nie som bohatá,
dala bych si spraviť reťaz zo zlata;
priviazala bych ju k srdcu milého,
žeby som sa neztratila od neho.
Kebyeli bola holubička divoká,
lietala bych ponad neho z vysoká;
striehla by som očkama bo sivýma,
žeby sa mi nezabával s druhýma.
Jajže Bože pre tento svet zmýlený
ztratila som môj prstenčok strieborný,
ztratila som ten od môjho milého.
Jajže Bože vari ztratím aj jeho.
c) Povedz že, má milá, povedz mi na iaze,
nach moje koníčky nestoja na mraze.
Už som povedala, ešte ti raz poviem,
že ja ver, šuhajko, za teba nepôjdem.
•
Darmo ty šuhajko, darmo ty k nám chodíš;
škoda tých čižmičiek, čo v nich rosu brodíš.
Bodajže ťa bodaj, abyže ťa bodaj;
keď od teba pôjdem, len mi rúčku podaj.
. Bučku mu podala, žalostne plakala:
bodaj som ťa milý bola nepoznala.
55. S b i e r a n i e j a h ô d , m a l í n .
Za rána i odpoludnia hore dolinami, potom i po rúbaniskách, po stra­
nách a grúňoch, kde jahody a maliny zrajú, ozýva sa milostný spev mladíc,
niekedy aj mládencov. Často sbor sboru, lebo mládenec a panna ohlasujú
sa jednodruhému zo stráni na stranu ponad ohlasnú dolinu, na pr.:
a) M. Hora, hora, lesy:
na maliny slnko svieti,
povedz dievča čie si?
a na dievča krása letí.
P. Povedala by som,
M. Hojže dievča samopašnô,
sama neviem čia som.
čos hľadalo to si našlo:
b) P. Hojže šuhaj dve doliny —
hľadalo si šuhajíčka,
krajšie dievča lež maliny:
čierne oči, biele líčka.
e) M. Horička zelená zelenaj sa:
vydávaj sa dievča, vydávaj sa;
P. Vydávať sa budem,
za teba nepôjdem,
nenazdaj sa!
Horička zelená zelenaj sa
ožeň sa šuhajko, ožeň že sa!
M. Ženiti sa budem,
teba si nevezmem,
nenazdaj sa!
d) M. Má milá, premilá,
poďme
na lmaliny;
j j u u u i o na,
uauiij ,
budeme sa dívať
vi
1
P. Z vršku do doliny
na zelenú lúčku.
Podám ti na jaseň,
milý, pravú rúčku.
e) Milý môj, milý môj
ružička voňavá;
dokým ťa nevidím,
celá som nezdravá.
Taká som nezdravá,
že ma nič nebolí;
len mi srdce moje
Iúbosť, láska morí.
J V
z vršku do doliny.
56. Žatva a veniec.
Po ukončení žniva ubierajú sa všetci ženci á žnice jednoho hospodára
v sboru z poľa domov: napred nesie mládenec zástavu, totiž pestrobarevný
veľký ručník na žŕďke, vedľa neho panna má na hlave lebo v rukách veniec,
na spôsob koruny, z klasov a polného kvieta (nevädza, králiky) upletený;
často v sbore ešte aj gajdoš lebo druhá hudba. To i s hudbou to len so
spevom prichádzajúcu družinu víta hospodárka na prahu; obleje prinášateľku
venca vodou, aby obilie čisté bolo, a veniec zavesí v svetlici nado stôl na
visiaci zo stropu drevenný lebo železný ramenatý svetár alebo vedľa neho.
kde často budúcu žatvu dočká; konečne častuje prišlých páleným, vínom,
haluškami, pirohmi atď. Po večeri býva tanec pri gajdách lebo druhej hudbe,
aspoň vykrúcame sa pri speve. Spevy žatviarov z poľa s vencom idúcich:
a) Ktorej že dnes, ktorej uvijeme veniec?
Tej, ktorú vyberie najkrajší mládenec.
Komu že dnes, komu dáme niesť zástavu?
Tomu. čo jej podá svoju rúčku pravú.
Ten Ondriš Sláviké, tá Anna Blahej é,
to by bol pekný pár, keby jim Pán Boli dal.
Páni naši, páni, otvárajte brány;
nesieme vám darík, žencov pekný párik.
Idú ženci z roli, prestierajte stoly,
stoly javorové, obrusy kmeutové.
b) Našeho pána žnivo
treba by nám handričky
skoro sa dokončilo,
pozaviazať palčíčky.
a susedovo žnivo
Naša pani nepyšná
napoly v pólu zhnilo
na vráta ku nám vyšla;
Našeho pána žnivo
Bohu sa pomodlila,
teraz sa dokončilo,
že žnivo dokončila.
a susedovo stojí,
Nesieme pánu vienok
bo sa ho čeľaď bojí.
a panej podarúnok,
Žnivo sme dokonali,
pánovi do stodoly
palce sme porezali,
a panej do komory
168
-ш-ш-шг
в iE.
Hry doby pozdnej, od jaseimej rovnodennosti do Vianoc.
1. Na s t a r é h o .
V septembri pred rovnodennosťou i po nej obživnú hry mládeže na
obvyklých priestoroch pod nebom a to zvlášť z predopísaných také, pri níchž
málo spevu alebo ani naskrze nespievajú: k nim ale družia sa nasledujúce.
Nadpísaná hra na starého ide takto : Deti i dospelejšie dievčatá sídu
sa na dedine, chytajú sa predmetov okolo stavísk a záhrad: rohu a uhlov
steny, zrubov na studňach, vozov, kolov, plotov a stromov. Natriasajúc sa pri
každom predmete a behajúc od predmetu k predmetu spevavo odriekajú:
Išiol starý kolo fary,
strelil na holúbcc.
kolieska mu zhrkotalv:
Srna sa mu smeje,
T i - '
t
v nt'htarovom sene;
poď
starv kôstky
večerať,brať,
po večeri
chytil srnu za uši,
Vzal na hlavu čapicu
doviedol ju k Maruši,
a na plece ručnicu (pušku);
od Maruši k vozu,
išiol na dva dúbce,
odral ako kozu.
2. Ž o b r á k .
Žobráka predstavujúci chasník kríva o paličke pred sbor detí, kde medzi
nim u týmito rozhovor:
Sb. Odkial si?
Sb. Chceš chleba?
Ž. Z Novejvsi.
Ž. Daj!
Sb. Co tu hladáš
Sb. A robiť?
Ž. Žobrem si.
Ž. Jaj!
Sb: Kde ti kapsa?
Sb. A umrieť?
Ž. Na jelši (na lesi).
Ž. Nechce sa.
Sb. Uchytí ju pes.
Sb. A ženiť?
Ž. Hopsasa!
Na to všetky deti poskakujú a výskajú: „Ujujú! Hopsasa!"
3
Mrzikaiiti.
K jaseni a v jaseň radi zabávajú sa už i mladší i starší tancami pri
hudbe. — Hudcov či teda musikantov svojich radi prezvú i m r z i k a n t m i ,
odvodzujúc tento posmešne čestný názov od slovesa: m r z e ť , d o m ŕ z a ť .
A tu keď musikanti jim prestanú hrať alebo i keď jich nemajú, nuž vyberú
sa k tomu spôsobné osoby, postavia sa do prostried prítomných a začnú na­
podobňovať v hlase i v posunkoch týchže musikantov či m r z i k a n t o v :
P r i m á š (na husiach skáče sláčikom či stnikom zo struny na strunu,
prstmi preberá sem i tam a veselo hrá vraj):
Ba či nám tu dačo dajú?
Ba či nám tu dačo dajú?
K o n t r a s či Š e k u n d á š (ako lhostejný pomocník nižším hlasom dudá):
Dajú, dajú, nedajú!
B a r b or á š či G r ô n a š (vážne na grônach či hrubých strunách ťahá):
Úfam, úfam!
C i m b a l i s t a (má dve husacie brká v ruke, sediaci udiera pred sebou
na kolená a pozdviženýma brkama ukazuje okolo seba na prítomných a spieva
hlasom hneď vyšším hneď nižším:
I tento dá i ten dá!
I tento dá i ten dá!
Všetci a každý svoje primeranými hlasmi spievajú odrazu na smiech
a zábavu prítomnej spoločnosti.
4. Čertovo koleso
vyskytuje sa na jar a podjaseň, kedy samopašná mládež krúti sa na
ňom. Je to ináč aj pri telocviku známa, príprava, kde však bez samopaše
a pod dozorom upotrebovaná býva. — Kolmo zapravia do zeme asi na meter
nad povrchom vyčnievajúci stĺp, ktorý u vrchu železnou obrúčkou obitý je.
Do stredu stĺpa tiež kolmo vrazia železný kolok, na ktorom jako na oske
pohodlne krútiť možno prevŕtané a tu na zvrtlíku priečkom na ten stĺp pre­
ložené, na jednu stranu od zvrtlíka kratšie, na druhú stranu značne dlhšie,
v celku voľač vyšše troch metrov dlhé brvno. Na dlhší koniec tohto priečne
preloženého a vodorovne ležiaceho brvna ako na koňa posadí sa, kto odváži
sa, na č e r t o v o k o l e s o . Kratší koniec pochytia dvaja traja silnejší šuhajci,
privolajú sediacemu: „Ale že sa drž!'? a rozkrúťa brvno z povolna do strmá.
Na tom dlhšom a tak vždy prudkejšie krúťacom sa konci nemožno obsediet
za dlhší čas, trebárs jak silno objímal by nohama a chytal sa rukama sediaci
tohto svojho povetrného tátoša. Odpadne „ako hnilá hruška" a neraz i pomäkčí si údy; ba aj krňťacim krúťa sa hlavy a postŕkajú sa často dosť ne­
šetrne. Pri tom všetkom samopaš a odvaha mladosti nebojí sa č e r t o v h o
kolesa.
5. Na sluhu.
•
Mladí, starí sedia do okola na zemi, v prostried kola jeden chasník.
Tento začne rozprávať: Bol raz jedon chudobný otec a mal troch synov. Vy­
brali sa do služby. Dvaja starší nevyslúžili nič; ale ten najmladší vyslúžil
všetko, čo (voľne
do hospodárstva
treba. A to bolo takto:
recitando):
pekne krákorí,
Ch. Slúžil som slúžil jedno leto,
ces tie naše dvory.
vyslúžil som. si kuru za to.
Ch. Slúžil som slúžil tretie leto,
(strmo recitando):
vyslúžil som si hícsku za to.
Sbor. A tá kura harabura
Sh. A tá buša trávu kusa,
pekne krákorí,
a tá kačka blato tlačká,
ees tie naše dvory.
a tá kura harabura
Ch. Slúžil som slúžil druhé leto,
pekne krákorí,
vyslúžil som si kačku za to.
ees tie naše dvory.
Sh. A tá kačka blato tlačká,
Ch. Slúžil som slúžil štvrté leto,
a tá kura liarabura
vyslúžil som si morku za to.
170
Sb. A tá morka len si dvorká,
a tá husa atď.
Ch. Slúžil som slúžil piato leto,
vyslúžil som si prasa za to.
Sb. A to prasa kvikom zasa,
a tá morka atď.
Ch. Slúžil som slúžil šiesto leto,
vyslúžil som si kozu za to.
Si». A ták oza spadla z voza,
a to prasa atď.
Ch. Slúžil som slúžil siedmo leto,
vyslúžil som si teľa za to,
Sb. A to tela žerie veľa,
a tá koza atď.
Ch. Slúžil som slúžil ôsmo leto,
vyslúžil som si kravu za to.
Sb. A tá krava mlieko dáva,
a to tela atď.
Ch. Slúžil som slúžil deviato leto,
vyslúžil som si vola za to.
Sb. A ten vôl zlomil kôl,
a tá krava atď.
Ch. Slúžil som slúžil desiato leto,
vyslúžil som si žriebä za to.
Sb. A ten žrebec černohrivý,
skáče, rehce ihý mihy,
a ten vôl zlomil kôl,
a tá krava mlieko dáva.
a to tela žerie vela,
a tá koza spadla z voza,
a to prasa kvikom zasa,
a tá morka len si dvorká,
a tá husa trávu kusa,
a tá kačka blato tlačká,
a tá kura harabura
pekne krákorí,
ces tie naše dvory.
Pri poslednej sloke (o žrebtí) čo mladší skáču zo zeme a poskakujúci
i natriasajúci vravia ju.
6. Jía s l i e p k u .
.
Chasa posadí sa na uschlú pažiť do kola, v kole sediaci rozpráva: Kohút
a sliepka prechádzali sa po sade. Dobre lebo nebárs. Ako tam chodili, našli
pod kríčkom (kruhom) trnku. Sliepka si ju hneď uchytila a chcela prehltnúť,
ale trnka zostala jej v gágore a ona počala sa drhnúť. Kohút v strachu beží
ku studni a volá: (Tu začne všetka chasa spevavo rečniť reči kohúta a ten
jedon, ktorý rozprávku začal, reční všetky druhé zástoje.)
Kohút. Studňa, studňa daj vody.
Studňa. Komu vody?
K. Sliepke vody; zadrhla sa trnkou.
St. Ja ti nedám vody, kým mi nedonesieš od panej kľúče.
K. Pani, pani daj kľúče.
Pani. Komu kľúče?
K. Studni kľúče.
Pani. Načo kľúče?
K. Aby studňa vody dala.
Pani. Komu vody?
K. Sliepke vody; zadrhla sa trnkou.
Pani. Ja ti nedám kľúče, kým mi nedonesieš od pána list.
K. Pane, pane píš list.
Pán. Komu list.
K. Panej list,
Pán. Načo list?
K. Aby pani kľúče dala.
Pán. Komu kľúče?
K. Studni kľúče, atď. až dovŕši pán:
Pán. Ja ti nedám list, kýin mi nedonesieš od busy pero.
K. Húska, húska daj pero.
Hus. Komu pero?
•
171
K. Pánovi pero, atď. až zase dovŕši
Hus. Ja ti nedám pero, kým mi nedonasieš od kosca trávy.
K. Kosec, kosec daj trávy.
Kosec. Komu trávy?
K. Húske trávy, atcT. až dovŕši
Kosec. Ja ti nedám trávy, kým mi nedonesieš od pekára chleba.
K. Pekár, pekár daj chleba.
Pekár. Komu chleba?
K. Koscovi chleba, atď. až dovŕši
Pekár. Ja ti nedám chleba, kým mi nedonesieš od horára dreva.
K. Horár, horár daj dreva.
Horár. Komu dreva?
K. Pekárovi dreva.
H. Načo dreva?
K. Aby pekár chleba dal.
H. Komu chleba?
K. Koscovi chleba.
H. Načo chleba?
K. Aby kosec trávy dal.
H Komu trávy?
K. Huskc trávy.
H. Načo trávy?
K. Aby hus pero dala.
H. Komu pero ?
K. Pánovi pero.
H. Načo pero ?
K. Aby pán list písal.
H. Komu list?
K. Panej list.
H. Načo list?
K. Aby pani kľúče dala.
H. Komu klúče?
K. Studni klúče?
H. Načo kľúče?
K. Aby studňa vody dala.
H. Komu vody?
1С Sliepke vody; zadrhla sa trnkou.
Sbor ten umlkne a ten čo predstavoval zástoje studne, panej atď. doreční:
Horár dal pekárovi dreva.
pekár dal koscovi chleba,
kosec dal húske trávy,
húska dala pánovi pero,
pán napísal panej list,
pani dala studni kľúče,
studňa dala kohútovi vody,
sliepka sa napila, kohút sa po dnes s ňou vodí.
7. K o z a o d r a t á .
.
Zástoje sú: koza, líška, vlk, medveď, jež.
Koza (dieťa lebo i dospeleší niekto, v nejakom starom kabáte do poly odetý tak,
aby jedna strana tela nezaodetá vyzerala, ako by to teda bola „koza do polboka odratá",
vystúpi pred svoje obecenstvo a reční):
17lí
Bola koza rohatá,. .
do polboka odratá;
utekala horami
a kryla sa dierami:
Skryla sa do líščej diery!
•
(V tom aj ukryje, pritúli sa niekde k plotu lebo k stromu v sade.)
Líška (obchádzajúc okolo úkrytu): Kto si zvere
v mojej diere?
Kosa (dupkajňc nohám*): Ja som koza rohatá,
do polboka odratá:
cupy dupy nohami,
prekolem ťa rohami.
Lisha (odbehnúc a blúďac po sade, stretne vlka): Ach vĺčok hráčok, keby si ty
vedel jaké strašné v mojej diere! Poďže mi ho poď vyhnať.
Vlk: Ach, lištička, kmotrička, veru ti ho idem! (Keď vráta sa spolu k liščej diere):
Kto si zvere
v Hščej diere ?
Kosa (dupká): Ja som koza rohatá atď.
(Vlk s liško'u predesení utekajú preč, až stretnú sa s medveďom, do kožucha obrá­
teného na ruby odeným).
Medveď: Kdeže tak utekáte, lištička kmotrička i ty vĺčok hráčok, kde?
Liška:
Ach, medvedu, daj labu, keby si ty vedel jaké strašné v mojej diere!
Poď že mi ho poď ty vyhnať.
Medveď: Ach, lištička, kmotrička, veru ti ho idem! (Keď vráta sa všetci k líščej diere):
Kto si zvere
v liščej diere?
Kosa (dupká): Ja som koza rohatá atď.
(Všetci traja predesení utekajú a stretnú ježa, chlapca, ktorý г lopúchov a bodlákov
pic.hlavé vršky (semeníky) do šiat si napichal).
Jež: Kdeže tak utekáte, lištička kmotrička. vlčok bračok i ty medvedu daj
labu, kde?
Liška: Ach, keby si ty vedel, ježko hežko , jaké strašné v mojej diere, aj ty
by si utekal.
Jež: Ale j a ? Poďte len, ja vám ho vyženiem.
Medveď (murale a durdí sa): Ij čo by si ty vyhnal? Ja som ho nemohol!
Ješ: No len poďte; ja vám ho vyženiem. (Keď vráta sa všetci k liščej diere):
Kto si zvere
v liščej diere?
Kosa (dupká): Ja som koza rohatá,
do polboka odratá:
cupy dupy nohami,
prekolem ťa rohami.
Jel.(strmo): A ja som jež,
prekolem ta tiež!
Vtom skočiac ku koze, svojimi ostny bodá ju; táto vyskočí a uteká; všetci
pustia sa za ňou a kto ju dolapí, prejme zástoj kozy, táto jeho zástoj k opakovaniu
hry. — Ostatne hrajú toto deti už aj v izbách večierkami pri ohníku kozuba. Čas­
tejšie ešte rozprávajú toto dietkam ako rozprávku starší, premieňajúc hlasy i po­
sunky a jak mohúc tak nápodobujúc kozu, lišku, vlka, medveďa i ježka. Kozprávat
zde začnú s tým, že jeden mäsiar drel kozu za živa a keď ju do polboka odrel
a šiel zapáliť si do pípky, tá mu uskočila, utekala horami a kryla sa dierami, atď.
8. Kiidel.
Za môjho detinstva recitovali sme si tohto Kúdla či Gúdla večierkami
pri detinských zábavách pred staršími. Nebodaj ale bola toto dakedy hra pro-
173
vodzovaná asi tak jako výš opísané hry na sluhu, na sliepku a na kozu, kde
zástoje kúdla. psa, kyja, ohňa atď. inej a inej osobe vydelené boli a len posledniu sloku recitoval leb'o vyspevúval cely sbor. Ešte za oných mojich časov
rozumeli sme a predstavovali sme si pod kúdloni v l k a , od kúdlatého chvostu
tak nazvaného. Spevavá odriekalka ale je táto:
Šiel Kúdcl na víno,
žeby vôl vodu pil;
na to dobré pivo:
vôl nechce vodu piti,
poslali sme pre psa,
voda nechce atď.
žeby pes Kúdla hrýzol;
Šiel Kúdel na víno,
pes nechce Kúdla hrýzti,
na to dobré pivo :
Kúdel nechce domov iti (ísť),
poslali sme pre mäsiara,
že sa mu chce ešte piti.
žeby mäsiar vola dral;
mäsiar nechce vola drati,
Šiel Kúdel na víno,
vôl nechce atd.
na- to dobré pivo :
poslali sme pre kyj,
Šiel Kúdel na víno,
žeby kyj psa mlátil;
na to dobré pivo:
kyj nechce psa mlátili,
poslali sme pre babu,
pés nechce Kúdla hrýzti,
žeby baba čarovala;
Kúdel nechce domov iti,
baba nechce čarovati,
že sa rnu chce ešte piti.
mäsiar nechce atď.
Šiel Kúdel na víno,
.
Šiel Kúdel na víno,
na to dobré pivo:
na to dobré pivo:
poslali sme pre oheň,
poslali sine pre čerta,
žeby oheň kyj pálil;
žeby čert babu bral.
oheň nechce kyj páliti,
Čert počne baba bratí,
kyj nechce atrí.
baba počne čarovati,
mäsiar počne vola drati,
Siel Kúdel na víno,
vôl počne vodu pití,
na to dobré pivo :
voda počne oheň hasiti,
poslali sme pre vodu,
oheň počne kyj páliti
žeby voda oheň hasila;
kyj počne psa mlatiti,
voda nechce oheň hasiti,
pes počne Kúdla hrýzti,
oheň nechce atcT.
Kúdel počne domov iti,
Šiel Kúdel na víno,
nechce sa mu viacej piti:
na to dobré pivo:
šiel Kúdel do domu,
poslali sme pre vola,
miloval svú ženu. '
Día Sasinkovho podania v Sborn. Matice Slov., sv. L, str. 213 má táto
hra názov: „Volanie pijana z krčmy" a miesto Kúdla je meno pijana J u r k o ;
miesto mäsiara udaný je zástoj r a s a . Deti rozostavia sa do kola, jedno predspevuje: „Šiel Kúdel na víno, na to dobré pivo," druhé dietky v sbore dospevujú ostatnie riadky každého odstavca. Pieseňka ide poľahunky, kremä
poslední odstavec, kde už počne čert babu brať, ide celý rýchlejším taktom.
9. R o z p r á v k a .
Jasenní čas vždy viac a viac uzaviera hravú mládež do izieb a tu za­
čínajú sa rozprávky, poviestky, hádky a jak jich ešte kde volajú. Žiaci a žiačky
už v školách: priviedla každého do školy matka a dala ako na prípoveď a
día obyčaje za každé dieťa kohúta. Žiaci v škole, kým niet učiteľa medzi
174
nimi, ale potom aj doma aj kdekoľvek posadajú si do kola. Kto najlepšie zná
rozprávať, sadne do prostriedku a povie počiatok a prístup k rozprávke:
V
Bola jedna biela kňažná,
veľmi pekná а víťazná,
pri tom veštiea veliká,
mala koňa tátošíka;
lietala s nim po Uhorskej,
po Érdieli i po Poľskej.
Kto chce počuť tú rozprávku,
nach dá do klobúka babku.
Rozprávač nadstrčil svoj klobúk a keď poslucháči hodili mu doňho svoje
dáfky: pero, jabĺčko, orech alebo trebárs i ten peniažtek, nuž rozpráva jim
niektorú národniu povesť, pri nadpísanom úvode obyčajne tú: „Popelvár špatná
(hnusná) tvár" uverejnenú v Sborníku Mat. Slov., sv. L, Mat. spisov č. 22,
str. 51, — alebo i druhú čím primeranejšiu poviestku o popelvárovi a jeho
kňažne i o tátošovi, na ňomž lietajú.
10. S e k a n i č k a .
Sekaničku hrajú tiež žiaci v škole alebo inde sediaci pred nejakým drevenným predmetom. Hráč vezme do ruky nôž a seká ním na drevo do taktu,
aby pri nasledujúcich veršíkoch, tiež do taktu odriekaných, vysekal doňho
šestnásť rezíkov:
Sekám, sekám sekaničku, nasekám si šestnásť;
kto neverí, nach sem beží, že jicli veru šestnásť.
A síce sekne pri každých rýchlejšie povedaných d v o c h syllabách jedenraz, kremä pri slovách, už zdĺhavejšie vyrečených, „ š e s t n á s ť " na každú
j e d n u syllabu jedenraz. Obratnejší ale sekáč naseká tých rezíkov pri jednom
a jednom veršíku po šestnásť, že j i eh je spolu dvakrát šestnásť. Nezkúsení
obdivujú jeho obratnosť a ten mam, že nečítal si: jedno, dve, tri, štyry atď.
a predca neschybil nasekať tých šestnásť.
11. K a s i č k a .
Varovkyne a varovčíci utiahli sa tiež už s deťmi do teplých chýž a zde
zabávajú si jich.
Matka alebo pestúnka postaví si dieťa pred seba á položí jeho pravú
dlaň na svoju ľavú ruku, ktorou ruku dieťaťa i zachytí vyše dlani; ukazo­
vacím prstom točí po dlani dieťaťa, akoby tú kasičku varila a miešala, potom
pri slovách „tomuto" ukazuje po jednom na päť prstov dieťaťa, recitujúc:
Navarila mamička kasičky, kasičky;
poďte sem, poďte sem moje dietočky!
Tomuto dala na mystičku,
tomuto na panvičku,
tomuto na tanierik,
tomuto na lyžičku,
tomuto na vidličku:
a tomu najmenšiemu nič nedala,
ale mu prasiatko zaklala:
Ш, kik. kik!
175
Pri vykrikníku ..kik!" beží už prstom hore rukou dieťaťa a pošteklí ho
pod pazuchou, aby aj ono ,.kví kf/í smialo sa.
Ináč keď doreknú pri malom pusté dieťaťa: „tomuto dala na vidličku,"
teda povedia:
ale mu mačička zpapala,
a mamka mačičku prútom šibala,
a tá mačička hore rúčkou párala:
pári rúčka, pari rúč!
Hru piovodiaca, akoby odev párala, pára popod rukáv košieľky dieťaťa
až pod pazuchu svojim prstom na žart a smiechotku.
Tiež pri ukázaní na malíček dokončievajú:
a' tomuto nič nedala,
a keď plakalo, prútom ho šibala:
šib, šib, šib, po rúčke!
skrylo sa v pazúške!
12. Kováčenie.
Dieťa posadí sa na obe kolená dospelého človeka, s ktorým podá si
ruky; ono samo dľa svojej vôle nalriasa sa tam, dľa taktu piesne:
Kuje kováč klince
íeduo chodí do školy,
í
, - v
,
v,
na zelenej lúče;
(Truhe sijc bačkory,
čo nakuje, to prepije,
tretie šedi na kamenci,
príde domov, ženu bije,
drží gajdy na remenci;
milosti nezná.
tak si ono hrá,
Jeho žena zlá,
ako samo zná.
troje detí má:
13. J a z d e n i e .
Dospelý posadí si dieťa na koleno ako na koňa a natriasa sa s ním dľa
taktu piesničky:
Vijo, vijo na koníčku
Pojedli psi tvarohy,
do Ratkovej*) pre pšeničku.
iba jeden zostal,
VIJO, vijo na kom.
Jankovi +~) sa dostal.
Ináč dospelý dieťaťu na kolenách sediacemu povie: „No akože pôjdemei
či tak ako vetor, či tak ako slniečko, či ako? Dieťa ak vie, nuž povie: „Len
tak, aby ani mne ani vám nestalo sa ublíženie." Ak toto nevie, povie ako
vie. — Dospelý hovorí ďalej: „No počkaj, pôjdeme ako scdliačik!" A teraz
zvoľna natriasa ho, podčím zdĺhavo a opakovane vraví:
Hyjo Mišo (meno koňa), kým si živý,
a kecT zkronkneš (zdochneš), bude druhý.
Keď dieťa povie: „Už dosť," alebo i sám natriasač jeho začne o chvíľku:
„A teraz pôjdeme ako žid!"
A tu pri strmšie opakovanom: hephephep.
hephephep!" i strmšie otriasa dieťa. O chvíľku zasa: „A teraz pôjdeme ako
cigáň!" A tu hovorí i natriasa sa s dieťaťom ešte strmšie: „Kádeš róman,
*) Zde poviedať ineuo susednej osady lebo mestečka, kam obyčajne chodievajú do trhu
zbožia (zrno) kupovať.
**) Zde poviedať meno sediaceho dieťaťa, že totiž jemu dostal za pozostalý tvrroh.
kádeš róman!" Dieťa obyčajne už dosť má na tomto, ale dospelý rekne ešte:
„Ej, počkaj, pojazdíme ako husár: cvalom, cvalom!" Л pri tomto „cvalom
cvalom" už vyhadzuje si lio nad kolená a v tom vyhadzovaní pevnyma rukaina prevalí i z hodí dolu, no iste tak aby nestalo sa mu to ublíženie; ale
dieťa trebárs pomrnčí si, aby ho zabávač zase rozveselil inou hrou.
14. Ťanúškaiiie.
Dieťaťu, sediacemu na lone, vezme pestúnka ručičky a tľapkajúc nima,
spieva mu:
Ťap ťap ťapušky,
popadaly do blata,
išly panie na hrušky;
povešaly na vráta;
podriapaly kožúšky,
prišiel žobrák, pobral ta.
15. Remeslá.
Chlapci posadajú si poza stôl; jeden z nich je majster. Majster začne
klopať vystretýma ukazovacíma prstma pravej i ľavej ruky na stôl alebo popri
ukazovacom vystre ešte aj prostrední prst a klopí; dvoma prstma na každej
ruke; klopú tak všetci za ním do taktu. Medzi klopaním zavolá majster:
„Kováč kuje!" Tu jak on sám tak všetci za ním okúvajú prstom pravej ruky
prst íavej, nápodobujúc tým remeslo kováča. Keď dosť toho, zavolá majster:
„Domov!" I hneď klope s nimi jako prv do taktu. Rovue napodobňujú druhé
remeslá na pr, „stolár píli" t. j . píla a vŕzgajú prstma po stole abo i prstom
po prste; „pekár miesi" t. j . napodobňujú miesenie celou rukou i päsťou;
„kosec kosí" t. j . obnutýma prstma kosia, atď. Ktoby všetky remeslá a práce
i jejich napodobňovanie vypočítal! Dôvtipnému majstrovi to všclijak na um
side i všelinejaké posunky k tomu vymyslí. Storaké ale tieto remeslá ukon­
čujú sa obyčajne dvoma, a síce: „Krajčír šije!" Pri tomto složiac veľký palec
a ukazovací prst dovedna, akoby ihlu držali, vyťahujú dlhé everny do hora
každý svojmu susedovi to pod nos to pod oko to i nad hlavu. Konečne:
„čižmár šije!" Pričom udvihnú kolená a od kolien v pravo v ľavo na bok
ruky rozháňajúc postŕkajú i porozstŕkujú sa rozvolenci.
10. Vták letí -
žaba letí.
Za stolom sediaci chlapci i dievčatá klcpajú za majstrom, jako v predo­
šlej hre. Majster volá to striedavo to i opakovane a jak nenazdajú sa druzí
na zmýlku jejich: „Vták letí
žaba letí!" Pri prvšom (vták letí) nádobno
každému ukazovacie prsty do povetria zdvihnúť, pri druhom (žaba letí) nedovoleno je to. Kto tedy zmyli sa, že alebo pri prvšom zapomene v povetrí
máchnuť rukama i prstma alebo pri druhom zdvihne ruky i prsty, ten urobil
chybu. Konečne za takéto chyby nasudzujú tresty: o jednej nohe po izbe
skackať, za prsty sa ťahať, niečo zaspievať, niečo zarečniť, džmúriť a druhých
chytať lebo hľadať, vody na pitie podať, kľačať, žobrať atď., atď.
177
У
'
Devojné v jaseni, obyčajne večer predo dňom Uršule 20. októbra, započínajú chodiť na priadky. Započínajú priadky „vodením mníšek." Dve pa­
nenky v bielych šatách pekne oblečené, rozvlasatelé. stuhlami (pentle) na
vlasoch i na rukách ozdobené vedú so sebou sbor obyčajne oblečených dievčat.
Príduc clo dvora alebo do príbytku spievajú rozličné piesne a vzlášte túto:
Pod háj, pod háj, pod bukovinku
pôjdeme k mámilej na kuracinku;
kuracinka je nedovarená,
moja milá je nepripravená.
V každom dome podarujú jím niečo: peniaze na svetlo; ovocinu, hrach, su­
šienky (hlozu) a štiepky na preslinky k priadkam.
18. R y h o t a č k a .
Na priaakach už potom medzi veselým a štebotavým pradením i opriadaním sa o závod (vidz o tomto Sborn. Mat. Slov. Sv. I. str. 205. a Slov.
Pov. od 1. H. Škultétyho a P. Dobšinskýho, kn. I. str. 320.) majú devojné
hry svoje, z nichž znám nadpísanú a potom nasledujúce dve.
Dierka, ktorá je najlepšia jašterica*), nakrúti na triesku trocha zrebí;
naberie na tauier vody a namáčajúc do nej tie zrebe, chodí na poŕad popred
pradúce ženské i popred mládencov a iných tam prítomných. „Kupujte ryhotačku! Ll vyvoláva, zastane pred kým chce a na koho chce jastrí očima. strúha
tváre, posúňkuje rukama, prepletá nohama i poskakuje, žartuje a vtipkuje
slovom. Kto zasmeje sa pri tom, toho zastrekne vodou alebo i pretiahne mu
popod nos ten mokrý zrebový motúz či okrutok alebo jaký taký fígel mu vy­
koná na väčší žart a smiech prítomných, aby mohla ďalej zrebnou okrutkou
trestat smejúcich sa.
19. Z m u t k y .
Dvaja, často mládenec a panna, stanú si proti sebe a hľadia si, ale
vraj „tak šslmovsky", do očú. Kto nevytrvá v bystrom šelmovskom pozore,
ale zohne oči alebo skôr ako druhý „zuby ukáže" t . j . zasmeje sa: ten zmútil
sa, ten prehral z m u t k y . Povinný je teda vykonať víťaznému súperovi niečo
k vôli alebo i celá spoločnosť ukladá z m ú t e n é m u t j . v tomto zápase očú
premoženénai pokutu, tak asi ako pri vymieňaní zálohov. Vidz na pr. výš
hru Vták letí — žaba letí.
20. Vešťba.
Devojná ušúla si štyry malé skrutky lanu lebo konôp; tri z nich položí
popri jednadruhej na lavicu lebo na stolec tak že konce trochu von trčia,
*) Sú toto vlastnie slová podávatela tejto hry do Zábavníka. J a š t e r i c o u nazovú
dievku smelo- a bystrookú, ktorá očimá j a s t r í na všetky strany a na každého, vy­
drží pozor (pohľad) iného a nezohne oka. Povedali by sme, že to к оке 11 a. Pritom
ale aby bola vtipná v reči a rozumela sa i do komiky a mimiky v posunkoch.
P. Dobšinský: Obyčajo a zvyky rudu sloven.
12
štvrtú skrutku preloží priečkom popri druhých koncoch na lavici; obrazec
jejich teda tento je.
Prostrednia skrutka v nich značí devojnú, dvom
vedľajším dá ona mená svojich dvoch záletníkov, uchádzajúcich s,i takto podjaseň alebo už od dlhšieho času o jej ruku. Vezme dve horiace sviece a pod­
páli odrazu obe tieto krajné kúdelečky či skrutky. Plameň beží po ;::,!; na
tú priečkom preloženú kúdelečku a z tejto na tú prostredniu. Od ktorej
z dvoch krajných chytí sa driev táto prostrednia kúdelečka, devojná vydá sa
za toho mládenca, ktorého pomyslela lebo pomenovala si na túže kúdelečku.
Akby voliak zhasol plameň na obú stranách, to by bolo zlé znamä pre vešťbu
konajúcu; nevydala by sa.
21. Prelievame olova.
Vešťbami s prelievaním olova spojenými zabáva sa mládež v predvečer
Andreja (30. nov.) a Lucie (Vô. dec.*) V ložičke nad sviecou lebo nad lučivom kozuba roztopené olovo lejú to ces zuby klúča (vyzúbkany koniec kľúča,
nímž otvára sa zámka či zámyk dvier), to ces brezový do kolečka skrútený
prútik vždy do mysy vodou naplnenej, ktorú často, uklaknúč si, rzpiatyma
ponad hlavu rukama drží ten, komu prelievanie olova a veštba z n:ho platiť
má. Ktorému chasníkovi uleje sa tu na pr. kancel (kazateľnica), ten bude
kňazom, komu šabľa vojakom, komu pluh hospodárom, komu per" pisárom,
komu šidlo čižmárom atď. Ktorej devojnej uleje sa oltár, tá skoro kľakne
pred oltár k sobášu; ak organ, za kantora (učiteľa), ak pluh, za hospodára
a jaké viac nástroje lebo veci ulejú sa, za takého remeselníka lebo do takého
stavu ľudského vydá sa budúcne. Zle, ktorejby „nič neulialo sa" t. j . ktorej
ulial sa obrazec, z nehož nič vyložiť, vyveštiť nemohlaby obrazotvornosť jejich.
Najhoršie ktorej uliala by sa umrlčia truhla (lada, trúna), tá by umrela. Liatinky tieto kladú si na noc pod hlavnice (vankúše), aby prisnilo sajŕm o tom,
čo veštily si z nich. Ráno potom vyjavujú a opakujú si výklad olova i sen.
22. Mikuláš a Lucka.
V predvečer sv. Mikuláša (6 decv) prestrojení mladí ľudia, so zvoncom
v jednej a korbáčikom lebo prútom v druhej ruke a s darmi v torbečke,
chodia po domiech priateľov. Príchod oznamujú zacenkaním pod oknom lebo
u dverí, nač dietky v izbe skrývajú sa jak môžu. Vníduc dnu hovorí niektorý
z prestrojencov:
Deti! ja som Mikuláš,'
modlite sa otčenáš:
mrcha deťom nesiem korbáče,
dobrým orechy a koláče.
Dietkam tedy, ktoré zuajú modliť sa, dávajú do daru koláče, orechy, jablká,
cukrové a čo iné; ktoréby neznalý lebo nechcely pomodliť sa, tie postrašia a
*) K vôli dovŕšenia celku zábav mládeže dlužnó mi tu zopeíbvaf! čo nalezá sa pod prí­
tomným a 22. i 23. číslom; ač toto podal som i v Sb. Mat. Slov. Sv. I. Str. 208 do
211 jako obyčaje a povery v tejto dobe roku obvyklé.
Niekde tú istú úlohu, čo Mikuláš, koná Lucka t. j . prestrojená a v bielo
oblečená ženská, chodiaca takže po domiech s darmi pre deti, od predvečera
sv. Lucie až do Vianoc kedykoľvek. Ináč ale táto „Lucka klucká" t. j . kluckajúc či na prstoch ticho idúc nemo príde do domu a pochodiac v tom bielom
závoji po izbe, takže aj odíde z domu. Jestli domáci takto zahalenú Lucku
na isté nepoznajú, nerečú jej nič a majú pred ňou akúsi bázeň; jestli ju ale
zpoznajú, odkryjú závoj a potom robia si s ňou žart, smiech a zábavu.
23. S kúskom železa.
Ráno na deň sv. Tomáša (21. dec, najkratší deň), ak je len vonku zamrznuto „ako klinec", chodia chlapci z dom na dom s k ú s k o m ž e l e z a a
a spevavo odriekajú.
y
Doniesol som vám ocele,
aby ste nevypadli z postele.
Koľko máte za rámom ližičiek,
toľko máte vo dvore teličiek;
koľko máte na šope kolov,
toľko máte v maštaji volov;
koľko máte za rámom tanierov,
toľko majú vaše dievky frajerov;
koľko máte vo vašom dome ohnísk,
toľko majú vaši parobci porízk;
koľko žije vašich dcier,
toľko majú parobci pier,
koľko máte na stene obrazov,
tolkoraz vo vašom humne klasov;
koľko máte tuná zrkalov (zrkadiel),
— len toľko mi dajte krajciarov.
Domáci a známi za toto zavďačia sa niečim chlapcovi.
Tento je asi obeh a obvod u nás, hlavne a nadovšetko u mládeže, ale
neraz i pri starších, najviac iste u prostého ľudu, ale často i u vzdelanších
obvykle vyskytujúcich a objavujúcich sa hier i zábav. Po Mikuláši, Lucke
a Tomáši prichodia zase Vianoce, kde obeh a objav týchto hier a zábav po­
čína sa znovu s Betlehemom a spevmi na počialku tohto spisu pri tomže
Betleheme uvedenými i s druhými a to aj nábožnými spevmi vo vianoční
večer, potom ráno s príchodom polazníkov a vinšovačov do domov, ktorí jak
najlepšie znajú, tak vinšujú, rytmujú a častitujú.
р> Q
гл
Д
TI
si§^
«b»»«
I .
I. Narodzenie. Krst. Krstenie.
Strana
Pôrod a pôloh
Krst a krstné mená
Krstiny, krstiniarky, kunetice
Opáčky v Nitre . . . '
Poverečné zvyky
1
2
3
4
5
II. Detinstvo. Mládenstvo a panneastvo.
t
8
9
Kojenie, odievanie, skolovanie dietnk
Chasa: parobci, dievčence, detva
Kroj, oblek a obuv
III, Ženba a vydaj.
Svadba.
1. Zálety. — 2. Vohľady. Priepačky
3. Ohlášky. — 4. Začiatok svadby
5. Sobáš a prívoz mladej
6. Zavitie, vádky, na dom
7. Idenie po vodu a hejnám, stínanie kohúta, kaša a radostník
8. Prvá nedeľa po svadbe. Poverečné zvyky
Tance
12
16
17
23
24
27
29
IV. Život rodinný, domáci a pospolitý.
Pokrevní, príbuzní, krnotri; hospodári domu
Opis domu a bývania
Spalne. Jedlá
Pomery domácich; vykanie
Príchodzí a návštevy
Krčma; ulica
Stretanie sa, príhovor}7, rozhovory a jeho spôsoby
Povery a čary z dom. života
'
32
35
37
39
40
41
42
46
V. Život hospodársky a pastiersky.
Zem, jej vládanie, obrábanie
Hospodárske stavy, statok, bydlo
Práce a spev i rozmar pri nich
Pastieri, jich odznaky, reč, hovor zVeľhontu
Život na hoľach a salašoch
Zlá nôcka (opis salaša)
Povery a čary
.
. . \
,
>
48
50
51
52
54
56
58
VI. Život r e m e s e l n ý ; u m n ý a vedomný.
Straua
Ochota a spôsobilosť synov i dcér rudu; jich remeslá
Hudba a spev; tance, hry
Príroda: obloha, nerast, zrastlinstvo, živočichopis, zemepis
Lekárstvo a lekárnictvo. Básnictvo
Pohovorky, vidiekohovory, reč
O ednon chudobnou nílinarevi
61
65
66
68
70
71
VII. Život občanský.
Obec a vrchnosti; jich volba, účty
Zvyky obecnej správy; rováše a rezký
Lapanie a verbovanie na vojnu
Obecné gazdovstvo, súdobníctvo, tresty: dereš, klada
Priestupky a zločiny
Pomery feudálne a terajšie; názvy občanské
Pomery majetkové; pôžičky . .
Jánošík
Povery
73
76
78
79
81
84
86
88
94
VIII. Život obchodný a svetový.
Vyberanie sa do sveta, chovanie sa v ňom
Tuha po domove. Do služby, do roboty
Na zimovisko. Za remeslom
S remeslom: drotári, obločiari, sytári, knihári
'Ал tovarom: handár, voštinár
S tovarom: obrazár. papiernik, brdár at ď.
Čipkári, šeíramci, plátenkáii, olejkári, pltníci
Povery
,
95
96
98
99
99
101
103
105
IX. Choroba a smrť. Chranba a Kar.
Choroby, lieky a zvyky pri nich
Chranba či pohrab
Kar. Rozpomienky na zomrelých
Povery
'
'
106
108
110
112
X. P o v e r e č n é a báječné bytnosti.
Befah a Mádra. Bobo. Černokňažník atd
113
I. H r y doby zimnej, od viaiioc do jarnej rovnodennosti.
1.
2.
á.
4.
5.
6.
7.
8.
9.
Veselohra s Betlehemom na Vianoce
Chodenie s hadom na Novy rok
Chodenie s hviezdou na Trikrale
Chodenie s kolískou ci belcovikom
Prestroj Ovanie sa
Na prstenky
Na tanier
Na záhradníka — na kvety
Na píšťalku
121
126
127
128
129
129
130
130
131
10. Maľovanie sa
11. Kolo
Češem kone
13. Tí robili takto
14. Kolembaba
Strana
•
•
13i
131
132
132
132
|
i II. H r y doby jarnej a letnej, od jarnej rovnodennosti
do Jána či do vrcholu slnka.
1.
2.
3.
4.
5.
6.1
7.
8í
я.
ID.
11.
12.
13.
14.
15.
10.
17.
IS.
19.
20.
21.
22.
23.
24.
25.
26í
27.
28.
20.
30.
31.
;Í2.
33.
34.
35.
36.
:s7.
38.
.40.
40.
41.
42.
43.
44.
45.
40.
Vítanie slnka
Vítame vtáctva a živočistva
Na kocúra a mačku
Na'Helušku, Laliju i na Dunaj
Na vtáča
Predávanie číka
Kackaf sa
O bôb a gombičky
Na drevká
Na skalky
Piskor, purga, zarážka
Lobda
Šibenice, sošky
Za prsty, za palce
Za pasy
Výskok na palec .
• • • •
yik, Smrdikoža, Blška
Čert kupuje smolu
Krivý pán. Anjelíci a čerti
Čert a matka
Kvoka a jastrab či rároh. Lokeš
Na barana
Svine márne
Lopatka
Zábavky pri daždi
Hŕbka. Корка
'
Gene vína
Svolávanie sa a behanie
Červavý pes
Kryčky. Skrývanky, jamky
Na zvon
, . . . . • . . .
Na korbáč
Na žida
f
Ovčička a vlk
* ***«'.*. '
Kravičky na pašu
tíakatačky
Roj
Na Petra alebo na refaz
Kráľovná abo Hoja Dunda
Kolo letnie
T
J,.
'
:
. .
133
134
135
136
137
137
'137
138
138
138
138
139
139
140
140
140
.
141
142
143
144
145
146
146
147
147
148
148
148
149
149
• • 150
150
. .
150
151
151
151
151
.
152
152
153
Kacer
Tkáme plátno
Záhrada
Kúpanie sa
155
156
157
157
Hoj jarček
Láson a vykrúcame sa
158
159
3:,.
i,
Strana
159
160
161
47. Na hrniec
48. Na sy-tko, na maslo
49. Na králiky
ы-^у
51.
52.
53.
54.
55.
56.
.
.-n ,-fti-rrf'»-"
Na busy a pávy
Vajanô či Sobotky
Ukončenie hier
Žatie trávy
Sbieranie jahôd, malín
Žatva a veniec
is
•;;;
IM
163
165
166
166
167
,
.
, .
.
•
I I I . H r y d o b y požffli'éj;
od j a s e n n e j r o v n o d e n n o s t i do V i a n o c .
1.
2
a!
4.
5.
tí.
7
7.
8.
9.
10.
11.
12.
13.
14.
lo.
16.
17.
18.
14
19.
20.
21.
22.
.,
Na starého
Žobrák
Mrzikanti '. '. '. '. '. '. '. '. '. '. '.
Čertovo koleso
Na sluhu
Na sliepku
I.'
1 tJvoza
ouruta
Kúdel • . . .
Rozprávka
Sekaniéka
Kasička
Kováčenie
Jazdeniu
!
íapúškanie
KeniCssla
Vták letí — žaba letí
Mníšky
Ryhotačka
/mlltbv
Zmutky
Veštba
Prelievanie olova
Mikuláš a Lucka
o
i
- i
.
•
i
. ' . ' . ' . ' . ' . ' . ' . ' . ' . ' ' .
.
'. ". .
,
I
,., .
•
í
i
.
.
.
,
23. b kúskom železa
:
•-»—•—»«
. .
168
168
168
169
169
170
171
171
172
173
174
174
175
175
176
17b
176
177
177
177
177
177
178
178
17a
Značnejšie chyby tlačové.
Strana
riadok
10
11
zhora 3
*
16
„
29
1
zdola 8
12
15
23
25
26
35
39
43
48
49
53
71
72
79
81
86
88
91
103
105
106
107
108
109
„
stojí
1
zhora 6
zdola 13
»
21
2
zhora 4
.
20
zdola 46
10
>
11
zhora 6
zdola 20
zhora 2
„
18
„
14
21
7
zdola
„
23
zhora 7
zdola 17
zhora 11
1
„
„
zdola
zhora
zdola
zhora
>
„
9
20
8
21
13
129
14
I7
131
12
21
139
zdola
1
142
zhora 21
145
»
3
153
„
26
Nepatrnejšie
vykladanom
súkna,
po kolená
Zeuha
vzyčajným
hrnky
podstrihnú
mužských
rozdelení
trojuhej
obstrihaná
presvedčujú j im
Slováka
domu. Kričia
okresnite
zjednení
moj
hvízdažky
zakrútnov
pravicou
škripes
dávajú ?
Janoších
jednorohatých
poniektorí
túlavý, milovný
Choroba a Kar
rhoca
na život lebo na smrť
zachránenin
truhy
svojich
i v skutku
dajednym
máme
hromok
dostávaním
prednetov
roztrepaných
žo
prietlačky snadno napraví si
čítaj:
vykladaným
súkna, a botoše (kapce) na obuv.
pod kolená
Ženba
zvyčajným
hrnký
podstryhnú
j e : mužských
rozdieľaní
trojuhol
obstryhaná
presvedčujúcim
Slováka,
domu, kričia
okremite
zjednaní
môj (muaj)
hvízdašky
zakrútnúv (zakrúčelu)
pravicu
škripec
dávajú!
Jánošík
jednokrídlatych
poniektorý
túlavým, milovnym
Chranba a Kar
rhoea
na smrť lebo na život.
zachránenie
truhly (trúny, trúna)
svojich, ale aj
i vpustí ho v skutku
dajednou
mame
hromko
dostáva ním
predmetov
natrepaných
už
láskavý čitateľ sám.
'
Download

Pavol Dobšinský, Prostonárodnie obyčaje, povery a hry slovenské