Pobaltie 2010
... alebo subjektívne zápisky z architektonicko-historicko-etnograficko-záhradníckej exkurzie po
štátoch "Pribaltiki". S dôrazom na slovo subjektívne.
Keď sme v roku 2008 končili poznávací zájazd po francúzskych parkoch a záhradách, vypĺňali sme
anketu, v ktorej sme mali uviesť, kam by sme sa v rámci zájazdu so SZKT chceli pozrieť. Ja som
uviedol Pobaltie. Neviem, či to malo nejaký vplyv na rozhodovanie vedenia o tom, kam sa pôjde, ale
to je vedľajšie. Hlavné je, že zájazd do Pobaltia sa naplánoval a potom aj uskutočnil. Kto nebol,
zaváhal a môže ľutovať, kto bol, ľutuje, že už je po zájazde a treba sa zasa zapojiť do pracovného
procesu.
Je streda 8.9. podvečer. Postupne si chystám veci na pozajtra. Do podrobností netreba zachádzať,
každý, kto sa niekedy balil na dlhšiu cestu, to pozná.
Štvrtok 9.9. Posledné prípravy, dobitie kreditu a nákupy "krmiva" na cestu.
Piatok 10.9. ráno. Raňajky a tlačenie prichystaných vecí do batoha. Odchod na MHD. Telefonát od
kolegyne Majky, ktorá sa chce ubezpečiť, že ma nezložili mor ani choľera a budem včas na
dohodnutom mieste. Všetko v poriadku.
O 9:20 nastupujem do objednaného autobusu a s potešením si všímam známe tváre mojich kolegov.
Vyrážame. Po pár minútach si uvedomujem, na čo som zabudol. Jasné, nabíjačka na batérie zostala
doma. No čo, dobrí ľudia požičajú.
Naša sprievodkyňa, profesionálna historička, komentuje miesta, cez ktoré prechádzame, v tomto
prípade Bytču, a objasňuje nám záležitosti okolo Thurzovcov.
V Žiline pristupujú miestni a zopár cezpoľných, pre ktorých je výhodnejšie nastúpiť až v Žiline.
Cesta pokračuje cez Kysuce. Sprievodkyňa pokračuje výkladom o valašskom osídlení - v hlavách sa
nám mihajú spomienky na roky v školských laviciach, keď sme sa o tejto téme učili. Ktovie, možno aj
ja, vzhľadom na svoj pôvod na severozápade Slovenska, mám v sebe zopár valašských génov.
Prekračujeme slovensko-českú hranicu a pokračujeme na česko-poľský hraničný prechod Český
Těšín - Cieszyn, kde šoféri kupujú poľskú diaľničnú známku.
Cesta cez Poľsko je dlhá a únavná. Na juhu ešte vidno nejaké tie kopce - Beskid Śląski, ale ďalej už
ideme jednotvárnou rovinou. Keďže v autobuse nemôžem čítať (kinetózy, možno to poznáte...), celú
cestu zízam cez okno a snažím sa nájsť niečo, o čo by som si oprel zrak. Nedarí sa. Tak aspoň - pokiaľ
stíham - sledujem okolitú vegetáciu. Pomerne obľúbený tu zrejme je jaseň červený (Fraxinus
pennsylvanica), aspoň pokiaľ sa dá usudzovať podľa množstva stromov nasadených okolo cesty.
Míňame Częstochowu, blížime sa k Varšave... Sem-tam povinná cikpauza a tankovanie paliva. Autá
na vzduch už síce vymysleli, ale aj do nich sa ten vzduch musí natlačiť - na 200 atmosfér. Dojazd
okolo 100 - 120 km. Na autobusy na stlačený vzduch si ešte počkáme. Alebo nie, asi by sa ich
neoplatilo ani len projektovať.
Stmieva sa, ale aj napriek tme sa dajú rozlíšiť lesklé hladiny mazurských jazier okolo cesty.
Konečne okolo 23:00 prichádzame do mesta Suwałki, kde prenocujeme.
Ráno nás čakajú kráľovské raňajky na náš spôsob - nič presladené ako pred dvoma rokmi vo
Francúzsku. Zopár fotiek okolia hotela, krátky rozhovor so strážnikom - na tému vzájomná
zrozumiteľnosť slovanských jazykov - zdanlivo banálna, ale pre turistický ruch dôležitá téma. A
odchod smer Litva.
Blížime sa k hraniciam. Na poľskej strane si väčšina posádky kupuje litovské peniaze. Tetuška
v búdke na poľskej strane to však prepočítava najprv z €ur na ich zloté a až potom na litovské lity.
Netrvá dlho a pred nami je tabuľa s nápisom LIETUVOS RESPUBLIKA. Tak sme tu - na hraniciach s
bývalým "Sajúzom". Na vzhľade krajiny sa v porovnaní so severovýchodným Poľskom nič nezmenilo,
rozdiel je len v jazyku nápisov. Miesto zrozumiteľnej poľštiny nezrozumiteľná litovčina. Ale
Schengenská hranica funguje.
Litovská krajina je dosť jednotvárna - mierne zvlnená rovina, na ktorej sú voľne roztrúsené
poľnohospodárske usadlosti, sem-tam les, močiar alebo riečka.
Zrazu v diaľke vidno mesto - Kaunas. Druhé najväčšie mesto Litvy. Prechádzame cez most ponad
rieku Nemunas. Šoféri s pomocou "džípíesky" mieria ku hradu.
My u nás sme naučení, že hrady stoja na kopci. Tam, kde kopce nie sú, sa budovali vodné hrady ochranu im miesto kopca poskytovala široká vodná hladina.
Hrad v meste Kaunas, postavený na sútoku riek Nemunas a Neris, bol až donedávna zrúcaninou.
Zasiahli však miestni pamiatkári a spôsobom u nás nevídaným hrad zrekonštruovali. Aby sa vyhli
vyrábaniu falzifikátov, je jasne odlíšené, čo je pôvodné murivo - to je z kameňa a čo je novodobá
rekonštrukcia - tá je z červenej tehly. Takto sa ničnehovoriaca mŕtva zrúcanina zmenila na ozajstný
živý hrad. Naši pamiatkári by z toho zrejme šaleli.
Kúsok od hradu nazrieme do
kostola, v ktorom sa práve
koná spevácky koncert zborový spev. Kostol je pekný
kúsok, takzvaná tehlová
gotika.
Obzeráme si hlavné námestie
Kaunasu s radnicou ľudovo
nazývanou "Biela labuť",
zrazu zbadáme obrovské
limuzíny privážajúce
mladomanželov práve k tejto
radnici. Alebo do kostola na
inej strane námestia.
Schádzame dole k rieke
Nemunas, po ktorej sa plavia
kajakári.
Po krátkom voľnom rozchode sa stretávame pri autobuse,
ešte zbehneme na druhú stranu k rieke Neris a potom už
pokračujeme na východ - na Vilňus. Alebo po litovsky Vilnius. Pred mestom nám sprievodkyňa vyrozpráva
povesť o založení mesta litovským kráľom Gediminasom.
Tomu sa prisnil železný vlk a vedma mu prezradila, že to
znamená, že založí mocné a slávne mesto. A tak založil
Vilnius.
Prichádzame k hotelu, v ktorom máme objednané ubytovanie na jednu noc. Potom nasleduje najprv
krátky rozchod s vysvetlením, kde sa stretneme (využívam ho na nákup litov za najlepšiu cenu na
svete, ako hlása tabuľka na cenníku zmenárne), a potom prehliadka mesta, návšteva kostolov,
obhliadka architektúry a mestskej zelene...
Vyštveráme sa na ozajstný litovský kopec, jeden z mála, ktoré tu majú, samozrejme s hradom, a
kocháme sa výhľadom na historické mesto pod nami. V pozadí sa črtá litovský Manhattan - moderné
výškovú budovy, ale nepôsobia rušivo. Rieka pod nami je hnedá od humínových kyselín z rašelinísk Rio Negro na litovský spôsob.
Po návrate do hotela sa hlási hlad. Slečna na recepcii nám dáva nejaký tip, kde sa dá najesť.
Samozrejme, je tam plno, Litva práve hrá basketbalový zápas s Amíkmi. Ani v ďalšej, štýlovo
rustikálne zariadenej reštike nepochodíme, nakoniec zakotvíme na letnej terase na námestí, kde na
veľkoplošnej obrazovke frčí už spomínaný basketbal. Tak to máme aj so zvukovou kulisou.
Z viacjazyčného jedálneho lístka si objednávame borčš a "zeppeliny" - to sú cestové útvary v tvare
vzducholode, plnené mletým mäsom. Celkom chutné a sýte. Odporúčam. Servírka, ktorej platíme, je
mierne vytočená z toho, že každý ide platiť sám za seba. Nech si dievka zvyká, život nie je detská hra.
Nočný presun uličkami Vilniusu do hotela, prespať, budíček, naraňajkovať sa (opäť raňajky na náš
mäsožravý spôsob), odchod smerom k zámku Trakai.
Zámok Trakai je ďalší z vodných hradov v Litve. Postavili ho Karaimovia. Podľa jednej verzie sú to
potomkovia turkických Chazarov, ktorí v 9. storočí prijali ako štátne náboženstvo judaizmus, podľa
verzie na českej Wikipédii to pôvodne bola židovská sekta, ktorá však neuznávala niektoré tradície.
Boli nútení vysťahovať sa a v oblasti Krymu sa tak premiešali s Tatármi, ktorých jazyk prevzali, že iní
Židia ich už ani nepovažovali za Židov, a práve to ich zachránilo pred nacistickými koncentrákmi. Je
to však pomaly zanikajúca kultúra - je ich len niekoľko tisícov a v priebehu niekoľkých generácií sa
asi úplne stratia v dejinách - kultúrne a jazykovo splynú s okolím. Hoci gény prežijú - tak, ako až do
dnešných dní prežili gény starovekých Etruskov v genetickej výbave talianskych Toskáncov.
Predchádzame od parkoviska po hlavnej ulici mesta Trakai k vodnému hradu. Po oboch stranách
ulice sú tradičné karaimské drevené domy, často žltkastej farby. Pri chodníčku pod stromom sedí
podnikavý mladý muž, pokúša sa vylúdiť z píšťalky aspoň jeden tón. Pred ním čiapka na mince. Na
to, že má najviac 5 - 6 rokov, celkom slušný podnikateľský zámer.
Prechádzame po drevenom moste k hradu.
Vodný hrad Trakai vyzerá na svojom ostrove impozantne. Opäť to je červenými tehlami
zrekonštruovaná budova s obrannými múrmi a vežami. Obchádzame celý hrad. V jazere s porastmi
trstiny si spokojne rastú vodné rastliny - červenavec (Potamogeton) a stolístok (Myriophyllum).
Bublinatku tam nevidno. Akvaristi vedia, o čom je reč, vy ostatní - všetko je na webe.
Vraciame sa po drevenom moste. Mladý muž ešte stále podniká, ale už na moste.
Presúvame sa ku stánkom so suvenírmi na brehu jazera. Obzeráme si prívesky z jantáru. čiapky z
ovčej vlny, hrnčeky, čačky-mačky na pamiatku, pohľadnice... V mojom batohu končí malá fľaštička s
neopracovaným prírodným jantárom a s malou knižôčkou o jantári v šiestich jazykoch. Vždy som
chcel mať doma jantár. A teraz sa mi to splnilo. Uvažujem, či sa medzi vecami na predaj náhodou
nenájde aj nejaká tá napodobeninka zo zafarbeného epoxidu. Dúfam, že nie.
Treba uznať, že jantár má svoje čaro, možno vďaka príjemnej medovej farbe. Baltský jantár vznikol
zo živice ihličnatých stromov, ktoré pred 50 miliónmi rokov rástli na tunajšej pevnine. kedysi sa
myslelo, že to boli borovice, ale pravdepodobnejšia verzia je, že to boli pasmrekovce (Pseudolarix),
ktoré doteraz rastú v Číne.
Treba však pokračovať v ceste, máme toho pred sebou ešte dosť.
A tak nasleduje dlhá cesta po diaľnici - vraciame sa ku Kaunasu, ale obchádzame ho - mierime na
západ a potom to stáčame na sever, k mestu Šiauliai.
Na tomto mieste by sa hádam patrilo uviesť konečne niečo viac o Litovcoch a ich záhadnom jazyku.
Mnoho ľudí má zrejme problém zaradiť niekam Litovcov a im príbuzných Lotyšov. Zvykneme ich
spájať s Estóncami, to je však možné len z pohľadu geografického - lebo sú to blízki susedia. Estónci
sú jazykovo blízko príbuzní Fínom, oba tieto národy spolu s malými národmi Livov, Vepsov,
Laponcov, ale tiež povolžských Mordvinov a Marijcov tvoria fínsku vetvu ugrofínskej jazykovej
rodiny.
Možno uveríte, možno nie, ale Litovci a Lotyši, čiže baltské národy, sú najbližšie príbuzní práve nám,
Slovanom. Dokazuje to nielen porovnávacia jazykoveda, ale aj analýza DNA - vyskytujú sa u nás
podobné genetické markery, hoci mnoho nových markerov prinieslo neskoršie miešanie národov.
Naša príbuznosť je taká výrazná, že vedci uvažujú o štádiu balto-slovanskej jednoty, ktoré sa
skončilo rozpadom na baltskú a slovanskú vetvu približne pred 3000 rokmi, možno pod vplyvom
okolitých národov. Baltské jazyky, zvlášť litovčina, však nie sú len také obyčajné jazyky. Pozornejším
z našej skupiny neuniklo, že všetky slová v mužskom rode sa končia na -us, -as alebo -is, preto chceli
litovčinu spájať skôr s latinčinou. Mnohí si iste všimli aj množstvo dvojhlások a trojhlások napríklad v zemepisných názvoch Kaunas alebo Šiauliai. Práve baltské jazyky predstavujú niečo ako
živú skamenelinu medzi jazykmi - ich slová s -as, -us, -is na konci, dvojhlásky a zložité skloňovanie
so 7 pádmi, podobné slovanskému, nám ukazujú, ako asi vyzeral jazyk starých indoeurópskych
kmeňov pred mnohými tisícročiami. Pripomínam, že k indoeurópskym národom patria Slovania,
Balti, Germáni, románske národy, Kelti, Gréci, Arméni, Albánci, Indovia zo severnej Indie, Iránci (=
Peržania), ale tiež zaniknuté národy Chetitov z územia dnešného Turecka a Tocharov, ktorí žili na
zemí dnešného čínskeho Ujgurska. Keď čítate slová ako sūnus - syn, vyras - muž, dumas - dym, avis
- ovca, dantis - zub, naktis - noc, vilkas - vlk, tauras - tur, tak vedzte, že sú to staré indoeurópske
slová, ktoré si viac ako 6000 rokov bez akejkoľvek zmeny uchovávajú svoj pôvodný tvar a význam.
Samozrejme, ani baltským jazykom sa v priebehu tisícročí nevyhol postupný vývoj, až z nich
napokon vznikli moderné jazyky atómového veku. Čo je však pre nás Slovanov historicky zaujímavé,
pomocou zákonitostí vývoja jazyka môžeme práve z baltských jazykov odvodiť predpokladanú
podobu jazyka našich praslovanských predkov. Stačí porovnať slová ako alkanas - lačný, alkūnė lakeť, galva - hlava, ranka - ruka, alksnis - jelša, bėgti - bežať, ieškoti - hľadať (porovnajte s ruským
искать), voverė - veverica.
Komu sa chce hľadať a porovnávať, môže si kliknúť na túto stránku a stiahnuť si z nej voľne
dostupný česko-litovský a litovsko-český slovník, po večeroch si v ňom listovať a hľadať podobné
slovíčka.
Vráťme sa však od lingvistiky a dávnej histórie k cestovaniu súčasným Pobaltím.
Prechádzame okolo mesta Šiauliai, štvrtého najľudnatejšieho mesta Litvy. Počas vojny bolo také
zničené, že sa muselo postavať odznova, ale už len z panelákov. Ale aj napriek tomu to, čo vidíme cez
okná autobusu, pôsobí príjemným dojmom.
Niekoľko kilometrov za Šiauliai schádzame z hlavnej cesty. Už zdiaľky vidíme vŕšok a na ňom tisíce
krížov všetkých veľkostí.
Kryžių kalnas (Hora krížov) zanechá silný dojem hádam v každom človeku, bez ohľadu na
vierovyznanie. Pôvodne to možno bol umelo navŕšený kopec, na ktorom mali svoje kultové miesto
starí Balti. Ich vieru však vytlačilo rozpínavé kresťanstvo, ktoré obsadilo aj ich kultové miesta. V 14.
storočí sa v blízkosti nachádzal hrad nemeckého rádu Livónskych rytierov. Kríže sa sem začali
umiestňovať v prvej polovici 19. storočia na pamiatku obetí poľského povstania. Za čias Sovietskeho
zväzu sa sem zasa kríže nosili ako symbol odporu voči sovietskej moci, na pamiatku ľudí odvlečených
do gulagov. Je však chybou, že ľudia si sovietsku moc stotožňujú len s Rusmi. Tí totiž boli obeťami
krutých výstrelkov režimu rovnako často ako iné národy bývalého ZSSR, a ani vo vedení "Sajúzu"
nesedeli iba Rusi. A akosi sa zabudlo na to, že systém, ktorý vošiel do povedomia ako komunizmus
(hoci so skutočným komunizmom mal spoločný len názov), bol vymyslený na Západe a do Ruska bol
len zavlečený so štedrou podporou kapitalistických bánk a s cieľom odstrániť cára. A treba pamätať aj
na to, že prvotný podnet vzniku komunizmu bol správny - zlepšenie života ťažko pracujúcich
robotníkov, živoriacich v ťažko predstaviteľnej biede.
Odchádzame od Hory krížov a mám divný pocit. Ako keby niekto chcel ťažkou, Západom
podporovanou protikomunistickou propagandou niečo zakryť a zamaskovať, zabrániť v pátraní po
pravde o zločinoch západných režimov označovaných ako "demokratické". Kto si kedy spomenie napríklad - na Kambodžu, kde na prelome 60. a 70. rokov americké lietadlá na neozbrojených
roľníkov nahádzali viac bômb ako bolo použitých počas celej Druhej svetovej vojny?
Ale dosť bolo filozofovania, presúvame sa na sever k hraniciam s Lotyšskom.
Lotyšská krajina sa podobá na litovskú. Rozdiel je len v jazyku nápisov, ale nie veľký, mnohé sa
podobajú. Napríklad "pracovný čas" (na otváracích hodinách obchodov) sa po litovsky povie darbo
laikas a po lotyšsky darbo laiks. Alebo - dôležité slovo voda je po litovsky vanduo, po lotyšsky
ūdens. A videli sme naozaj peknú morskú "ūdens" - v prímorskom letovisku Jūrmala, ležiacom len
pár kilometrov od hlavného mesta Lotyšska - Rigy.
Tá ich Jūrmala - to je teda pastva pre oči návštevníka... Nápaditá architektúra utopená v zeleni, čisté
upravené ulice, a to všetko v tesnej blízkosti občas búrlivého, inokedy pokojného Baltského mora.
Vystúpime z autobusu, dohodneme si, kedy sa stretneme a rozpŕchneme sa po Jūrmale. Obzeráme
pešiu zónu, kde sa v parčíku s letničkovými záhonmi predvádza zaujímavý japonský orech
pajaseňolistý (Juglans ailantifolia) so strapcami orechov. Ich oplodie sa vraj v Japonsku používa na
lov rýb - vymáča sa vo vode a rybičky vyplávajú na hladinu hore bruchom. Ale samotné orechy sú
jedlé. Mne však nechutia, s naším "vlašákom " sa nedajú ani len porovnať. A veľmi zle sa vyťahujú zo
škrupinky.
Na pešej zóne je množstvo stánkov. Jantár, odevy, doplnky...
Čítam a prekladám si ruský nápis na dievčenskom tričku Осторожно! Разгон от 0 до стервы за 1,3 секунды! Varovanie! Zrýchlenie z 0 na mrchu za 1,s sekundy! Ideálny
darček pre manželku alebo frajerku. Platí to zrejme vtedy,
keď sa dozvedia jedna o druhej.
Na konci pešej zóny zabočíme doľava a ocitáme sa na pláži.
Je tam frmol ako na Václaváku. Rodiny, páriky, jednotlivci,
turisti... Do toho vrany a čajky.
Na brehovej línii medzi riasami hľadám nepoškodené
mušličky. Jantár nevidím. Buď je vyzbieraný alebo ho
nedokážem identifikovať. Možno po riadnej búrke by sa
niečo našlo...
Je čas ísť. Stretávame sa pri autobuse, vymieňame si dojmy, posledný "cvak" fotoaparátom a
presúvame sa z Jūrmaly do Rigy.
Blížime sa k Rige. Sprievodkyňa nás upozorňuje na vysokú televíznu vežu. Tá v rovinatej krajine bije
do očí, ale vďaka elegantnému tvaru nepôsobí rušivo.
Konečne sme pri "našom" hoteli. Naša sprievodkyňa vybrala naozaj dobre. Na základe
predchádzajúcej skúsenosti. Zložíme sa v izbách, presúvame sa do jedálne na večeru. Večera je
jedným slovom MŇAM, až na tú červenú cukríkovo sladkú vodu, pripomínajúcu farbené limonády
v sklených fľaškách alebo "limo v sáčku za kačku" - my starší vieme, o čom je reč. Ale je v tom aj
kúsok nostalgie za bezstarostným detstvom.
Po večeri nás čaká prechádza večernou Rigou.
Staré historické mesto je miestami riadne vysvietené. Míňame záhadný kužeľ - nápis prezrádza, že to
je "monument" k 500. výročiu vianočného stromčeka.
Obzeráme si kamennú, tehlovú, omietnutú aj neomietnutú architektúru. Sprievodkyňa má
prichystaný zaujímavý výklad o histórii mesta a poznať, že to nemá našprtané, ale naozaj pre svoju
profesiu historičky žije. Upozorňuje nás na brvná trčiace z najvyšších poschodí niektorých domov sú to kladkové výťahy. Oveľa pohodlnejšie ako vynášať nábytky alebo tovar po schodoch. Ľudia
v minulosti neboli hlúpi.
Prichádzame na jedno z námestí. Nachádza sa na ňom malý parčík, uprostred neho svieti obrovská
nočná lampa a vytvára dojem útulnej obývačky. Fotím. Môj 6-ročný fotoaparát, vzhľadom na pokrok
techniky už múzeálny exponát, nemá stabilizátor. Jeho funkciu preberá malá trojnožka. A rovnaký
postup volí aj anglojazyčná tetuška vedľa mňa. Dlhý čas expozície vytvára na nočných fotografiách
zaujímavú a tajomnú atmosféru.
Presúvame sa po meste. Na každom námestí hrá iná hudba, len lotyšskú akosi nepočuť. Ale ba - pred
jednou reštauráciou dve kočky v národných krojoch hrajú príjemnú rezkú ľudovú melódiu.
Očarení nočnou Rigou sa vraciame do hotela. Treba sa vyspať, ráno nás čaká turistika.
Po dobrých raňajkách sa "naloďujeme" do autobusu a odchádzame smerom k zámku Sigulda. Ešte sa
dohadujeme, ako si zariadime cestu naspäť, lebo sa budeme vracať cez Rigu. Nachádza sa tu totiž
botanická záhrada. Záver je ten, že kto chce, cestou naspäť si bude môcť pozrieť botanickú záhradu,
ostatní pôjdu po pamiatkach.
Vystupujeme v Sigulde pri
mestskom parku, prechádzame cez
mesto k zámku. Cestou si
obzeráme dobre udržiavanú zeleň a
detské ihrisko. Vstupujeme do
zámockej záhrady. Sprievodkyňa
nám objasňuje vlastnícke vzťahy
rôznych tunajších panstiev
v minulosti, ktoré skončili až u
samotného vtedajšieho pápeža. Ten
určil ako hranicu medzi panstvami
rieku Gauja.
Kamenný zámoček Sigulda vyzerá
naozaj pekne. Prechádzame sa po
záhrade, fotíme ako Japonci, veď
ktovie, či sa sem ešte niekedy
v živote dostaneme. V diaľke, za
údolím rieky Gauja, svieti tehlová stavba - zámok Turaida.
Schádzame do údolia rieky Gauja. Prechádzame cez most. Na zábradlí je množstvo reťazí so
zámkami - možno si zaľúbenci takýmto spôsobom chcú poistiť svoju lásku.
Rieka Gauja pod mostom je nápadne hnedá. Spôsobujú to, rovnako ako v prípade rieky Nemunas vo
Vilniuse,
humínové
kyseliny z
rašelinísk. Za
mostom
schádzame do
lužného lesa a
tam nás čaká
prekvapenie.
Teda aspoň tých
z nás, čo sa
vyznajú
v prasličkách.
V podraste
lužného lesa
totiž rastie
stálezelená
prasličkovka
zimná
(Hippochaete
hyemale), ale nie hocijaká. Súvislý porast v podraste lesa zaberá plochu niekoľkých hektárov! Naša
známa praslička roľná sa síce zvykne poriadne rozburiniť po celom poli, ale to, čo tu vidíme, je niečo
výnimočné. A čisto teoreticky je dokonca možné, že tu ide o niekoľkotisícročný vegetatívne sa
rozširujúci klon!!!
Prechádzame od rieky ku skalnému previsu. Vznikol v červenkastom devónskom pieskovci. Pod ním
stojí deduško s píšťalkou. Hudobná produkcia mu ide neporovnateľne lepšie ako mladému mužovi
z Trakai. Sprievodkyňa nám rozpráva smutný príbeh o "Ruži z Turaidy" - krásnej dievčine, ktorá
radšej volila smrť ako zradu lásky k svojmu milému.
Pokračujeme chvíľku cez les, chvíľku po asfaltke k zámku Turaida.
Zámok alebo skôr hrad Turaida povstal z ruín, podobne ako vodný hrad v Kaunase. Staré múry sú
z kameňa, to, čo podľa dochovaných podkladov zrekonštruovali lotyšskí pamiatkári, je z červenej
tehly. Sprievodkyňa niektorým z nás kupuje vstupenky, tí, čo si potrebujú všetko vydokladovať kvôli
firemnému účtovníctvu, si ich kupujú sami.
Hradný areál sa rozkladá na príjemne zvlnenom až kopcovitom teréne. Prechádzame okolo staručkej
lipy. Pri nej je pomníček Ruži z Turaidy.
Vstupujeme do jednej z budov - je to etnografická expozícia, venovaná kultúre Livov. Alebo inak
Livóncov. Hrad Turaida totiž leží v regióne nazvanom Livónsko. Lotyšsky Livonija.
Livónci sú jeden z malých ugrofínskych národov, jazykovo sú príbuzní Fínom a Estóncom. Ich
územie v minulosti prevalcovali Nemci, ktorí si na ňom založili Rád mečových rytierov. V expozícii si
môžeme pozrieť ich predmety každodennej potreby, zbrane, náradie, ale aj šperky.
V expozícii stretávame sprievodkyňu pani v regionálnom kroji. Je to
Lotyška, ale ak je miestna, tak v jej
žilách možno prúdi aj livónska krv.
Pýtam sa jej na Livóncov. Jej odpoveď
je potešujúca aj smutná zároveň.
Livónci sú ešte stále medzi nami.
K livónskej národnosti sa síce hlási asi
180 ľudí, už len 20 ich ovláda livónsky
jazyk, ale posledný človek, ktorý mal
ako rodný jazyk livónčinu, zomrel
v roku 2009. Ostatní Livónci už
používajú ako primárny jazyk
lotyštinu alebo ruštinu. Občas sa síce
v Estónsku robia semináre venované
jeho uchovaniu, ale obávam sa, že o
pár rokov bude jazyková mapa Európy
zasa o niečo chudobnejšia a s ďalšou
zaniknutou kultúrou my všetci ako
ľudstvo niečo stratíme. Lebo svet je
krásny a zaujímavý práve preto, lebo
je pestrý a rozmanitý.
Prechádzame sa po areále hradu. Na
nádvorí sedia tetušky a dievčatá
v livónskych krojoch. Kontrola
vstupeniek. Vstupujeme do hradnej
veže, z ktorej je krásny výhľad do
okolia. V diaľke vidno, ako sa rieka zarezáva do rovinatého kraja. Podobne sa do krajiny zarezávajú
moravské rieky na Vysočine alebo u nás na Silickej planine.
Ešte sa poprechádzame po parku, kde sa práve naši tunajší kolegovia chystajú orezávať stromy,
vyjdeme z hradného areálu, posedíme si pri jazierku s krásnymi leknami vedľa parkoviska a
odchádzame smerom k neplánovanému bodu programu - osade Amatciems.
Osada Amatciems leží pri rieke Amata. Založil ju muž menom Čiris, ktorý si chcel pre seba vytvoriť
čosi ako súkromný raj v prírode, a výsledkom je celý komplex domov z prírodným materiálov,
zasadených do malebnej krajiny s desiatkami jazier a jazierok, lesíkov a hájikov.
Chvíľu sa prechádzame po Amatciems, po nejakom čase sa nám podarí zohnať mladú "sprievodkyňu",
miestnu obyvateľku, ktorá nám anglicky rozpráva o mieste, na ktorom sa práve nachádzame. Krátko
nato sa objaví jej
známa, ktorá hovorí po
rusky, a dozvedáme sa
niečo o vzniku tohto
pozemského raja, o
živote ľudí, o zásadách
a pravidlách
fungovania ich
komunity, aj o bludoch,
ktoré rozširujú
romantickí, ale zle
informovaní nadšenci.
Celý kraj je na
nepoznanie zmenený
ľudskou činnosťou všetky jazierka sú
umelo vybagrované.
Predtým tam boli
močiare a ich premena na jazierka pomohla pri boji proti komárom - tie sa v močiari udržia, ale
v jazierku, kde ich larvy žerú ryby, ich premnoženie nehrozí. Ale treba priznať, že v tomto prípade je
dielo človeka pôsobivejšie ako jednotvárna krajina, ktorá tam bola predtým.
Osada Amatciems je niečo ako satelitné mestečko. Je zasadená v prírode, a predsa si užíva všetky
vymoženosti modernej civilizácie - elektrinu, plyn, kanalizáciu s čističkou odpadových vôd aj
internet. Celé to pôsobí idylicky, romanticky, až rozprávkovo. Ale predsa mi tu niečo chýba - nikde
nevidím ani jeden-jediný ovocný strom, ani jednu jabloň alebo kríček ríbezle. Alebo skalku, na ktorej
by miesto taríc a klinčekov rástli jahody. Romantika okolo nás má chybičku krásy, teda aspoň
v mojich očiach - ľudia tu žijú akoby uprostred prírody, a predsa sú odkázaní na sterilne balené
ovocie a zeleninu zo supermarketu. Tunajšie deti možno ani len netušia, aké to je žúžo napásť sa na
ríbezliach priamo z kríčka. Keď si toto uvedomím, dostaví sa pocit rozčarovania z tejto sterilnej krásy.
Samozrejme, nepredstavujem si, že domáci budú od svitu do mrku drieť na poli pri sadení zemiakov,
predsa len bývanie v Amatciems si nemôže dovoliť len tak hocikto, a títo ľudia si na seba zarábajú
skôr duševnou ako telesnou prácou, ale ani uvedomenie si tejto skutočnosti nevytlačí z mojej mysle
isté sklamanie.
Urobíme si ešte okružnú jazdu po Amatciems
s našou lotyšskou sprievodkyňou, nazrieme do
rozostavaného domu, poobdivujeme skvelú prácu
tesárov a majstrov vyrábajúcich slamené strechy
s oblými "rohmi", a nakoniec odchádzame z toho
krásneho, ale svojím spôsobom sterilného miesta.
Prichádzame do mesta Cēsis.
Náš autobus zaparkuje pri zámočku prestavanom na
hotel. Ideme do mesta, počúvame výklad našej
sprievodkyne. Obzeráme si architektúru, zeleň,
žardiniéry s letničkami, až sa nakoniec skoro všetci
začneme neplánovane stretávať v parku pod
zámočkom.
A to už je nejaký
park... Miery svah,
v ňom vytvorená veľká
terasa s jazierkom...
V jazierku sú
umiestnené tri
fontány... Okolo neho
sú nasadené trvalky a
kríčky. V jazierku sa
zjavne páči aj čiernym
austrálskym labutiam.
Po parku sú
rozmiestnené rôzne
doplnky - záhradné
plastiky, kryt, pod
ktorým tu v parku
zimuje chúlostivý
rozmarín, posed
namontovaný priamo
na košatej vŕbe, detské
ihrisko...
Sú miesta, na ktorých sa cítite príjemne, inde zasa nemôžete vydržať, lebo vám niečo vadí. Niekde sa
vám páči, ale čosi vás ruší a nemôžete si pobyt vychutnať. Neviem, ako to vnímajú moji kolegovia,
ale v parku v meste Cēsis sa cítim tak pohodovo ako v máloktorom inom parku...
Odchádzame, pred nami je dlhá cesta do estónskeho mesta Tartu.
Krajina okolo nás pôsobí stále rovnako jednotvárne a nudne. Lesy, lúky, pasienky, občas usadlosť...
Konečne sme v univerzitnom meste Tartu, pred hotelom s rovnakým menom. Prichádza rutina ubytovanie, vybaľovanie, večera. Mimochodom veľmi chutná večera. Ako doma.
Po večeri sa vydávame spoznávať večerné Tartu. Z bankomatu vyberáme estónske koruny - €uro tu
bude platiť až od januára 2011. Presúvame sa po rozrýpanej pešej zóne, prebieha tu rekonštrukcia.
Prechádzame okolo policajného auta - mládež práve fúka do prístroja na meranie alkoholu v dychu.
Záťahy tohto druhu by sa mali robiť oveľa častejšie. A hlavne u nás.
Na hlavnom námestí stretávame
našu sprievodkyňu, ktorá mi
referuje, že našla Hortus
botanicus. Takže o ranný
program v Tartu je postarané.
Sme predsa záhradníci.
Blížime sa k veľkej budove,
vyzerá to na niečo klasicistické,
aspoň to tak odhadujem. Je to
budova univerzity.
Začíname uvažovať, že by sme si
niekam sadli. Kolegovia
vyberajú jeden podnik.
Za pultom stojí očarujúce
stvorenie - podľa štítku na hrudi
sa volá Ingrid. Vlasy čierne ako
antracit má vpredu upravené do ofinky, vzadu zopnuté do dlhého chvosta. Bledomodré čiastočne
vyplašené, čiastočne šibalské oči zdobia peknú tváričku, v ktorej by vnímavý pozorovateľ našiel
stopy po sibírskom pôvode jej dávnych ugrofínskych predkov. Takto nejako si predstavujem typickú
Estónku.
Ingrid čaká, čo si cudzinci hovoriaci jazykom podobným ruštine vyberú. Pivári si vyberajú pivo - ako
inak, ja si ako správny provokatér vyberám ananásový džús. Keď ho Ingrid nalieva s krabice, akosi
jej to špliecha. Pokúšam sa jej vysvetliť, že keď krabicu otočí tak, aby excentricky umiestnený otvor
bol hore a nie dole, nebude to špliechať. To viete, dlhoročné skúsenosti s nalievaním benzínu do
malotraktora a kosačiek sa dajú využiť aj pri nalievaní džúsu z krabice. Ananásového.
Pivo a džús dopité, vraciame sa do hotela. Prechádzame okolo obchodného domu s vysvieteným
výkladom. Tunajší aranžéri zjavne majú zmysel pre humor a recesiu - figuríny oblečené v modernom,
ale prudko nositeľnom oblečení sú rozostavené pomedzi balíky slamy, celkovú kompozíciu dotvárajú
tekvice, cibuľa, bednička s krumpľami a ďalšia s jablkami, motyky, drevené súdky, hrable, vidly...
Nemá to chybu.
Na ďalší deň po raňajkách si najprv naložíme veci
do autobusu a potom ideme na dennú obhliadku
toho, čo sme doteraz videli len v noci. Prechádzame
cez pešiu zónu, cez hlavné námestie s radnicou,
v ktorej údajne sídli najstaršia nepretržite fungujúca
lekáreň v Európe, a pristavujeme s pri buste v parku. Je to Barclay de Tolly, v Litve narodený Nemec
so škótskymi-normanskými koreňmi, ktorý pôsobil v službách ruskej armády a spolu s generálom
Kutuzovom má hlavnú zásluhu na porážke Napoleonovej lúpežnej a dobyvateľskej výpravy do
Ruska.
Pokračujeme okolo univerzity,
ďalej popri velikánskom
tehlovom kostole, a zastavíme
sa pred univerzitnou botanickou
záhradou.
Vonkajšie parkové expozície sú
prístupné od 7:00, ale skleník
otvárajú až o 10:00. Takže
smola. Vychutnávame si aspoň
prechádzku po parkovej časti
botanickej záhrady a ako je
naším zvykom, aj tu fotíme ako
Japonci.
V prednej časti záhrady sa
nachádzajú záhony s rastlinami
usporiadanými čiastočne podľa
systému, čiastočne podľa
využitia. V sekcii s papraďami zrazu zbadám niečo, čo som ešte nevidel. Pouvažujem - vyzerá to ako
pľuzgiernik, ale nie ako náš bežný pľuzgiernik krehký z Manínskej tiesňavy. Tento je väčší, má široké
listy a plazivý podzemok, vytvára celé porasty. Žeby to bol pľuzgienik horský (Cystopteris
montanum)? Je to možné. Čo však je nielen možné, ale aj isté, je to že idem za tetuškou, ktorá s tam
vŕta v zemi a vypýtam si od nej tú záhadnú papraď. Po rusky. Veď sme v bývalom "Sajúze" a tetuška
ho zažila v plnej prevádzke. Je veľmi ochotná, ešte aj mikrotenovú tašku mi prinesie.
Presúvam sa do zadnej časti záhrady. Tam to
už vyzerá úplne inak. Členitý navážkami
upravený terén, pestré výsadby ihličnanov,
listnáčov, trvaliek. Veľké jazero s vodotryskom,
mostíkom a altánkom na protiľahlom brehu.
Skalnice vo štvorcových betónových
tvárniciach, pričom ako menovky slúžia
placaté kamene. Milé.
Umelo vytvorená kotlinka s pestrými výsadbami, a v nej
sovička - symbol múdrosti, tiež vytvorená z kvetov. Ešte
zopár fotiek a už bežím preč, aby som bol načas pri
autobuse.
Vyrážame z Tartu smerom k Čudskému jazeru.
Keď som si ako malý chlapec pozeral v atlase sveta rôzne
jazerá, okrem iného aj Čudské, ani mi nenapadlo, že raz budem mať príležitosť poprechádzať sa po
jeho brehu. A keď už som konečne pri ňom, akosi mi nedochádza, že to je ono.
Krajina v okolí je rovná ako placka. Prichádzame do osady starovercov. Nie sú to však vyznávači
pôvodnej predkresťanskej slovanskej, ani pôvodnej ugrofínskej viery, hlásia sa k pravosláviu, ale
k starej vetve, ktorá
neuznáva cirkevnú
hierarchiu. Kňazov si
sami volia spomedzi
seba.
Kráčame okolo starého
cintorína plného
mohutných stromov. A
konečne sme na brehu
jazera. Na opačný,
ruský breh nedovidíme,
je od nás asi 50
kilometrov a Zem je
guľatá. Na našom
brehu rastú trstina,
jelše, vŕby... Keď fúka
silný vietor, na jazere
sú iste vlny ako na
mori. Na brehu je
množstvo lastúr korýtok, občas sa nájde aj kopýtko, ktoré poznáme z Dunaja. Sú to však sladkovodné lastúry a tie keď
sa vysušia, tak praskajú, na rozdiel od pevných morských lastúr.
Ešte posledný pohľad na hladinu jazera a vraciame sa cez starý cintorín. Usmievavý ujo tu hrabe
lístie. Podľa jeho slov má cintorín 300 rokov. Vychutnávame si ticho, porovnávame tento cintorín
s množstvom staručkých stromov s našimi vyholenými cintorínmi a uvedomujeme si, že to je niečo
neporovnateľné. Tá pokojná, dôstojná atmosféra lesných cintorínov...
Kedy to pochopia aj naši
"drevorubači", ktorým spôsobí
hysterický záchvat každý lístoček,
ktorý spadne na náhrobný kameň?
Ujo nám ešte prezrádza, že tohto
roku chcel ísť do Tatier, ale
nevyšlo mu to, tak možno
nabudúce. Pýtam sa na starých
Čudov, podľa ktorých dostalo
jazero svoje meno. Čudi nevymreli
ako iné národy, ale stali sa z nich
dnešní Estónci. Tak ako sa
napríklad z kmeňa Krivičov (ale aj
z iných východoslovanských
kmeňov) stali Rusi, pričom Lotyši
Rusov stále volajú pôvodným, ale
po lotyšsky upraveným menom
jedného z kmeňov - Krievi.
Ďalšou zastávkou je zámok rodiny Palmse. Boli to estónski Nemci, ktorí v období politických otrasov
museli odísť.
Vstupujeme do zámku.
Prechádzame vkusne zariadenými
miestnosťami, obdivujeme
starožitný nábytok, zrkadlá, lustre,
vázy, obrazy, klavír - krídlo,
vypočujeme si zvuk starej
zvonkohry, ktorú s úsmevom
porovnávame s dnešnými
prehrávačmi. Prehliadku zámku
zakončujeme v pivnici, kde mladý
muž
nalieva a predáva vína. Naši znalci sa predbiehajú v tom, kto si dá aké
vínko a my abstinenti-provokatéri sa zabávame na ich vzrušení a
nadšení.
Vyliezame z prítmia pivnice do slnko ožiarenej záhrady. Stromoradia aj
skupinky stromov, priehľady aj kulisy, mladé kríčky - základ
ornamentálnej výsadby... Jazero s obdĺžnikovým pôdorysom, na brehu
altánok. Kamenná brána porastená pavinčom, jabloňový sad a veľká
oranžéria. Nie skleník, ale klasická zámocká oranžéria. Plná exotických
rastlín. Zvlášť cyprus a palmy majú "najazdené". Vzhľadom na podmienky sú to krásne staré kusy.
V obchodíku na parkovisku si doplníme zásoby
proviantu a pokračujeme na sever, k Fínskemu
zálivu.
Zastavujeme v národnom parku Lahemaa, na
pobreží mora, v osade Käsmu.
Sprievodkyňa nás upozorňuje ma obrovské
balvany v záhradách - následky činnosti
ľadovca, ktorý si ich niekde na severe "zabalil"
so sebou a vliekol ich až sem. Časť balvanov
zostala trčať v mori s cieľom dotvárať
romantiku pre turistov.
Prechádzame sa raz po piesku, raz po
kamenistom brehu. Fotíme sa s bludnými
balvanmi. Na brehu sú vyplavené celé chumáče rias. Ale v tejto málo slanej brakickej vode môže rásť
aj naša známa trsť (Phragmites) a vytvárať rozsiahle porasty. Na niektorých miestach ju dopĺňa
zaujímavá škripina jazerná (Scirpus lacustris), s dutými listami, pripomínajúcimi skôr obrovskú
sitinu.
Vydržali by sme tu
sedieť a prechádzať sa
celé hodiny, ale čas
tlačí. Odchádzame.
Zrazu zastavujeme a
naša sprievodkyňa do
mikrofónu zahlási voľná nepresná citácia "Martin, vystúpiť a
cvak-cvak".
Prekvapeným kolegom
vysvetľujem, že ešte
v Käsmu som si
vyžiadal zastávku, aby
som si mohol
vychutnať
"Rozprávkový les" borovice s kobercami
lišajníkov. Samozrejme,
z autobusu sa vyhrnú
všetci a robia cvak-cvak fotoaparátmi. Vyzerá to tu nádherne - svetlý sosnový les, na zemi koberce
rôznych lišajníkov, medzi nimi vresovce (Calluna) a brusnice.
Treba si však uvedomiť, že táto krása je prchavá. Tento les vznikol na vyholenej zemi, na ktorej sa
ako pionierska drevina uchytila práve svetlomilná sosna. Opadané ihličie potlačí trávu, uvoľní sa
životný priestor pre vresovce, machy a lišajníky. V podraste sosnového lesa postupne začnú pod
ochranou sosien vyrastať ďalšie dreviny z náletu - smreky, brezy, javory, duby. Ale ak je zdroj
semien, čiže dospelý smrek alebo iný strom dostatočne ďaleko, čistý sosnový les sa môže udržať aj
desiatky rokov. Tu, na chladnejšom a vlhkejšom severe sú celé hektáre takýchto lesov, v našej klíme
ich však neuvidíme, rýchlo zarastajú trávou a krovinami.
Prichádzame do Tallinu.
Ubytujeme sa v hoteli a
autobusom vyrážame do
mesta. Prechádzka po
starých kameňom
vydláždených uličkách,
mestské hradby, stáročné
historické budovy... Pastva
pre oči, a to sa ani nevyznám
v architektúre. Tí, čo sa
vyznajú, musia byť v tranze.
Samozrejme, nezaobíde sa to
bez odborného výkladu.
Naša sprievodkyňa sa naozaj
vyzná, nie je tu prvýkrát.
Nasleduje rozchod s
vysvetlením, kde sa
stretneme.
Poprechádzame sa po večernom meste, až nakoniec zakotvíme v talianskej reštaurácii na hlavnom
námestí. U popleteného čašníka si objednávame večeru, kým čakáme, sledujeme cvrkot naokolo.
Občas vybehne z budovy mladá žaba s táckou a pýta sa, kto si objednal to alebo to. Denisa odhaľuje
fintu - "to alebo to" si objednal niekto pri inom
stole, ale žaba zabočí k inému stolu s tým, že
niekto prejaví záujem. A potom jej kolega
ďalšie "to alebo to" prinesie aj tým, ktorí si to
objednali. Takto sa zvyšujú tržby.
Zaplatíme, odchádzame. Do hotela a spať.
Ráno vyrážame na dennú exkurziu po Talline.
Za denného svetla si poobzeráme to, čo sme
videli včera večer. Na krátky čas máme
rozchod, s dohodnutým miestom a časom, kde
sa stretneme.
Pokúšam sa nájsť miesto, kde by som si kúpil
mapu Estónska. Ako suvenír. Okrem toho keď
cestujem, rád si v mape pozerám, kadiaľ
prechádzame a koľko ešte máme do cieľa.
Na ulici stojí stojan s pohľadnicami, pri ňom slečna v tradičnom odeve, spod ktorého trčia moderné
topánky a rifle. Pýtam sa jej po rusky, či má mapy. Po rusky nerozumie, tak v pamäti lovím anglické
slovíčka. Mapy nemá, ale dá mi kreslenú mapku Tallinu (zadarmo) a k nej si ešte dokúpim
pohľadnicu. Zrazu mi napadlo, že si ju cvaknem. Akože typické estónske dievča. Jej odpoveď je
prekvapujúca - "ja nie som typické estónske dievča, môj otec je z Vietnamu". Oj, dievčinka, ono to je
trošku inak, ako si myslíš... Vysvetlím. Keď sa hovorí o juhovýchodnej Ázii, predstavíme si drobných
pracovitých Číňanov, Vietnamcov, Laosanov s tmavšou pleťou, čiernymi vlasmi a šikmými očkami.
Tento typ ľudí však nepochádza z juhovýchodnej Ázie - sú to dávni prisťahovalci zo severu. Úzke,
šikmé oči Aziatov sa niekedy vykladajú ako adaptácia na prašné prostredie stepí, inokedy ako
ochrana proti nadbytku sveta na dlhodobo zasnežených územiach ich pôvodnej pravlasti. Celé
tisícročia pred ich príchodom južnú a juhovýchodnú Áziu obývali kmene podobné skôr austrálskym
alebo novoguinejským domorodcom. Jedným z pozostatkov pôvodných obyvateľov Ázie sú
obyvatelia Andamanských ostrovov, patriaci k takzvaným "negritom", ale pokladá sa za dokázané, že
aj predkovia austrálskych domorodcov žili na juhu Ázie. Národy podobné negritom a austrálskym
domorodcom kedysi obývali aj Taiwan, Filipíny, Indonéziu... Ale pred niekoľkými tisícročiami ich
čiastočne vyhubili, čiastočne pohltili prisťahovalci zo severu, patriaci z ázijskej rase.
Takže tak Vietnamci, ako aj Estónci zrejme mali v dááááááávnej minulosti spoločných predkov.
Medzitým však prebehlo búrlivé miešanie národov, starí Čudi sa premiešali tak so Škandinávcami,
ako aj so Slovanmi, prípadne so starým
praeurópskym obyvateľstvom, ktoré tu žilo ešte
pred príchodom tak Indoeurópanov ako aj
Ugrofínov, a výsledkom je pestrá zmes, ktorej
jednotlivé zložky odhaľuje až moderná
genetika.
Toľko na vysvetlenie. Ešte si typickú Estónku s
vietnamským otcom cvaknem, rozlúčime sa a
ja pokračujem svoju cestou.
V dohodnutom čase sa s kolegami stretávame
na dohodnutom mieste, ďalej pokračujeme
spoločne. Obiehame pamiatky, väčšinou
cirkevné, počúvame výklad našej sprievodkyne. Má zmysel vymenúvať tu všetky pamiatky, ktoré
sme videli? Asi nie, a aj tak si ich názvy nepamätám, stačí mi pozitívny kultúrny šok z krásnej
architektúry, ktorá pretrvala storočia - nielen vďaka svojej kráse, ale hlavne vďaka kvalitnej
murárskej práci. Naše nové budovy sa s týmito historickými nedajú ani porovnať. Je síce pravda, že
do historickej budovy je ťažké zakomponovať vymoženosti modernej civilizácie, ale stačí si všimnúť,
ako rýchlo sa nové budovy opotrebujú, a nemyslím tým "vybývané" domy na Luníku IX.
Estónsko je síce prevažne rovinaté, ale v Talline sa nájde aj
kopcovitejší terén. Na jednom takom kopci v minulosti postavili
hrad. Prechádzame okolo neho, ozve sa hláška - "Mali by to
zbúrať a miesto toho postaviť niečo, čo ľudia naozaj
potrebujú, napríklad supermarket!" Táto Zuzkina ironická
poznámka dokonale vystihuje tragickú situáciu našej
pamiatkovej ochrany. Developerské hovädá by boli schopné
zbúrať aj Bratislavský hrad a Bojnický zámok alebo zrovnať zo
zemou Vysoké
Tatry, aby získali
stavebné
pozemky.
Pristavujeme sa
pri obrovskej
pravoslávnej
cerkvi. Je to
jedna z pamiatok,
ktoré zostali z čias, kedy Estónsko patrilo do ruského
impéria. Vnútri je množstvo veriacich, tak ich
nejdeme rušiť, len nakukneme a ideme svojou cestou.
Prichádzame na miesto, z ktorého je krásny výhľad na nový Tallin. Cvak-cvak-cvak - a bude z toho
panoráma. Po starých uličkách sa presúvame na iné miesto, z ktorého je pre zmenu výhľad na starý
Tallin. A opäť si nacvakám zábery na panorámu. Medzitým stretávame drevený vozík s dvoma
slečnami v tradičných odevoch a s nákladom pražených mandlí - sladkých alebo korenených.
Neodolám, jedno vrecúško končí u mňa a jeho obsah mizne v mojom bruchu.
Opäť si dávame rozchod.
Využijem ho na to, aby som
vyliezol na vežu na námestí.
Keby na nej boli širšie
okienka, bol by z nej celkom
pekný výhľad. Ale aj tak
pohľad z výšky dovolí vidieť
mesto trochu inak ako ho
vidíme zo žabacej
perspektívy. Ale tu hore
príšerne fúka vietor.
Pokračujem sám smerom do novšej časti mesta, ale nie ďaleko, aby som stihol zraz pri autobuse.
Prechádzam cez podchod pod rušnou cestou. Na jednej modernej budove, zrejme nejakej poisťovni,
moje sklené oko vidí zaujímavý útvar. Nemá zmysel opisovať ho, tu je foto:
Idem ďalej. Pristaví ma miestny ujo. Vidí v ruke foťák, tak ma anglicky osloví, že odkiaľ som. Vravím
"Из Словакии". Aj ujo prejde na ruštinu, estónsky sa vraj doteraz nenaučil, vyťahuje foťák a začne
sa vypytovať na môj. Žeby šmelinár? Ale tento pocit rýchlo mizne, ujo sa iba chce porozprávať
s cudzincom. Trošku vyzvedá, či som architekt, ak fotím budovy, ukáže mi najkrajšie vyrezávané
dvere v Európe. Či sú najkrajšie, to neviem, ale je to majstrovský kúsok, veď posúďte sami:
Ukáže mi ešte jedny dvere, novodobejšie, ktoré podľa jeho slov
často využívajú nemeckí filmári, keď potrebujú zábery do filmu o
Druhej svetovej vojne.
A potom sa rozlúčime
vedomí so toho, že sa už
možno v živote neuvidíme.
Vraciam sa cez zaujímavý
prechod pre chodcov - okrem
farebných svetiel je na
semafore aj číselník, ktorý
ukazujem, koľko času ešte
zostáva do zmeny farby - či
už z červenej na zelenú alebo
naopak. Vynikajúci nápad,
pomáha zmierniť nervozitu
z čakania. Odporúčam zaviesť aj u nás.
Na dohodnutom mieste sa stretávame s kolegami a vyrážame za
ďalším objektom nášho záujmu - zámkom Kadriorg a domom,
ktorý si dal v Talline postaviť cár Peter I.
Len čo vystúpime z autobusu, zapozeráme sa
do krásnej udržiavanej zámockej záhrady
s jazerom a vodotryskami. Za jazerom sú
v rade nasadené lipy s korunami udržiavanými
rezom. Lipy oddeľujú jazierko od parteru
s celkom vydarenými výsadbami letničiek. Ešte
prejdeme okolo veľkého detského ihriska,
potom cez rozárium, a zastavujeme sa pri
domčeku cára Petra I. Táto drevená budova si
naozaj zaslúži pomenovanie "domček" veľkosťou sa nelíši od našich priemerne
veľkých rodinných domov. Podľa slov našej
sprievodkyne si Peter I. nepotrpel na svoje
pohodlie a dával prednosť striedmosti pred
luxusom. Týmto, a tiež snahami o celkovú reformu ruskej spoločnosti pôsobí veľmi sympaticky. Na
druhe strane - žil v období, ktoré sa
vyznačovalo krutými mocenskými spormi a to
nakoniec viedlo k tomu, že ak chcel uchovať
svoje celoživotné dielo a zabrániť opätovnému
upadnutiu Ruska do obdobia temna a
zaostalosti, jediným riešením bola poprava jeho
vlastného vzbúreného syna. Niekto by možno
povedal, že taká bola doba. Musíme si však
uvedomiť, že doba je len taká, akou ju urobia
ľudia, hlavne tí s mocou. A aj oni často len
reagujú na podnety a útoky iných mocných.
Dom je jednoducho zariadený - nechýbajú
modely lodí, mapy, glóbus... A niekoľko kusov
odevu, ktoré nosil samotný cár Peter I.
Pokračujeme prehliadkou zámku Kadriorg, ležiaceho v tesnej blízkosti sídla Petra I. Ten ho dal
postaviť pre svoju manželku, cárovnú Katarínu I. Alexejevnu. V zámku sú umiestnené veľké zbierky
výtvarného umenia - obrazy domácich aj zahraničných majstrov. Vo vestibule si odkladáme batohy a
kabáty do šatne alebo do skriniek - bezpečnostné opatrenie, predsa len - nachádzajú sa tu vzácne
kusy. Popisky v estónčine,
v nemčine a v angličtine - ruština
len veľmi skúpo a to aj napriek
tomu, že zámok dal postaviť Rus.
V parteri umiestnenom z hornej
strany sú vysadené pestré výsadby
letničiek. Všetko presne na
milimeter namerané, ale ako celok
to pôsobí veľmi zvláštne, až strnulo
- všade len tehlová drvina a pestré
ornamenty vytvorené z letničiek,
len sem-tam medzi kvetmi fliačik
trávnika, pritom zelená sa tam až
tak pýta...
Posledným bodom dnešného programu je Botanická záhrada v Talline, ktorá sa nachádza trochu
bokom od centra mesta.
Vystupujeme z autobusu a kupujeme si vstupenky. Pri vstupe si prezrieme orientačný plán a
rozliezame sa každý po svojom, ja mierim k skleníku. V Tartu to nevyšlo, tu si ho nenechám ujsť.
Skleník Botanickej záhrady v Talline je moderná stavba s viacerými krídlami. V strede strojí sklená
veža, už z diaľky cez sklo presvitá vysoká palma. Keď vojdeme dovnútra, vidíme pod ňou aj pestrý
podrast begónií, papradí a farebných krotónov. Krídlo určené pres kaktusy a sukulenty sa ešte len
pripravuje, ale tropický prales je už založený a chystá sa rásť. Pri vchode nás vítajú mladé stromovité
paprade - Cyathea neurčeného druhu, ale tu s chybnou popiskou Cyathea cooperi, vedľa nej krásna
Dicksonia squarrosa s
tvrdými, akoby
umelými listami s
bielym rubom, ale tiež
vzácna Cyathea
tomentosissima z
vysokohorských polôh
Novej Guiney, kde
každý deň znáša
horúčavy a každú noc
mráz. Ozdobou je
nejaká mohutná
rastlina z príbuzenstva
fatsie japonskej a
brečtanu, možno
Tetrapanax.
Najvzácnejším kúskom
je Wollemia nobilis,
príbuzná araukáriám, ktorú pre svet objavili až v roku 1995 a bola to svetová senzácia.
Okrem nej tu rastú aj pravé araukárie, Podocarpus, Cephalotaxus (ktorý u nás môžeme pestovať
v parkoch, ale tu by mu už asi bola zima), prasličkový strom Casuarina - v skutočnosti príbuzný
brezám, cykasy, Phormium tenax a krásna papraď Adiantum formosum. Druhový názov formosus
v preklade naozaj znamená pekný.
V skleníku je naozaj pestrý a bohatý
sortiment, ale predsa len mu niečo chýba
- patina starých skleníkov. Príliš na ňom
poznať, že je nový, ale to sa časom
napraví.
V parkovej časti sa prelínajú staré
výsadby s novými mladými stromčekmi.
Zaujme brest Ulmus parvifolia,
smrekovec - kríženec sibírskeho Larix
gmelini a japonského Larix kaempferi,
ale aj obrovské hortenzie, ktorým zjavne
vyhovuje tunajšia vlhká klíma. Tá sa
však zjavne nepáči stredomorským
skalničkám, nanajvýš tým vysokohorským. V jazierku s brehmi porastenými trstinou obdivujeme
lekná. Tým nevadí ani severská klíma.
Začína pršať, vyťahujeme zbrane - dáždniky a kapucne a snažíme sa ochrániť fotoaparáty pred
kvapkami dažďa, aby sme ich nemali na fotkách.
Presúvam sa do sekcie s rododendronmi. Škoda, že je jeseň, na jar to musí byť pastva pre oči, lebo tu
majú naozaj krásne mohutné kúsky. Aj im vyhovuje vlhká klíma, a zvlášť ak rastú na kyslom
podloží.
Okolo vresoviska sa presúvam
k autobusu, nasadáme, odchádzame.
Smer hotel. A potom zasa do starého
mesta a na večeru. Zakotvíme
v talianskej reštaurácii, ale v inej ako
včera. Objednávame si, čašník
nezmätkuje ako ten včerajší, a o chvíľku
si pochutnávame buď na pizze alebo na
mäkkom mäsku so zemiakmi a
zeleninovou oblohou. Ďalší pekný deň za
nami, náladu nám nepokazí ani dážď.
Ešte si doplníme v supermarkete zásoby
"krmiva" a ideme do hotela, treba sa
vyspať, zajtra vstávame tak skoro, že
nestíhame ani raňajky.
Príliš skoré ranné vstávanie nemá rád asi nikto, ale dá sa to zniesť, ak viete, že idete do Helsínk.
Takže - nasadáme do autobusu a mierime k prístavu. Sprievodkyňa nám rozdá lístky na trajekt a
dáva nám pokyny pred cestou. Konečne sa môžeme nalodiť. Lístkom si otvoríme turniket, kráčame
cez svetlé chodby, vstupujeme na palubu trajektu Star. Pokúšame sa tu nejako zorientovať a hľadáme
si miesto na sedenie. Rozliezame sa po celej lodi, ale tu sa nemáme kam zatúlať. O 7:30 miestneho
času sa trajekt pohne a necháva za sebou Tallin.
Konečne sa ideme najesť, vyťahujeme pečivo a jogurty a vychutnávame si pohľad na pokojné more.
Ale prečo sa naň pozerať cez sklo, ak sa to dá aj z paluby? Vzadu sa dá vyjsť na vzduch a pokochať sa
pohľadom na brázdu, ktorú za sebou zanecháva trajekt alebo na iné lode a trajekty. Stretávame sa tu
viacerí z našej výpravy a napriek studenému vetru sa nám tu páči.
Keď nám začína byť naozaj chladno, zalezieme
dovnútra a v bare si kúpime niekto kávu, iný zasa
horúce kakao.
Pred nami sa objavia Helsinki. Najprv len obrysy
prístavu v diaľke, potom aj ostrovčeky, niektoré
z nich
obývané.
Trajekt
spomaľuje
a zastavuje. Vystupujeme, cez sklo koridoru si konečne
môžeme obzrieť to čudo, ktoré nás sem doviezlo.
Keď sa všetci pozliezame pri sprievodkyni,
vyrážame za poznávaním Helsínk. Najprv
maturujeme pri automate na lístky na
mestskú dopravu. A pomerne úspešne.
Vhodíš zopár mincí a vyhráš celodenný
lístok. Super.
Najprv ideme autobusom, potom hlboko
umiestneným metrom. Konečne sme zasa na
povrchu. Helsinki nás vítajú ako sa patrí slniečkom. V hlúčiku nasledujeme
sprievodkyňu, pokiaľ to je v pouličnom šume možné, počúvame jej výklad. Dozvedáme sa napríklad,
že na uliciach sú okrem názvov aj obrázky zvierat, aby sa uľahčila orientácia aj menší deťom. V parku
Esplanade sa dohodneme, kedy a kde sa stretneme a rozídeme sa.
Park Esplanade je síce malý, ale pekný, dobre
udržiavaný, ako sa na centrum hlavného mesta patrí.
Nachádzame sa síce na 60° severnej šírky, na hranici
mierneho a arktického pásma, ale pagaštan konský
s tým nemá problém, hoci pochádza z oblasti ležiacej
o 20° južnejšie - na hranici mierneho pásma a subtrópov. Krásny zdravý strom, na listoch ani stopy
po ploskáčikovi. Záhradníci vedia, o čom je reč, pre ostatných - ploskáčik pagaštanový je motýlik,
ktorého plochá húsenička sa vyvíja priamo v listoch pagaštana a vyžiera pletivá medzi vrchnou a
spodnou pokožkou listu, pričom vznikajú škaredé hrdzavé fľaky a zmenšuje sa asimilačná plocha.
Na tržnici na brehu kupujem hračky pre synovcov, pre seba pohľadnicu a pokúšam sa odfotiť letiace
čajky.
Keď sa všetci stretneme, sprievodkyňa nás zavedie k
veľkému kostolu Sv. Mikuláša. Alebo Nikolasa. Na
námestí pred ňou stoja desiatky farebných
medveďov. Zrejme kampaň proti násiliu na
zvieratách, ak sme správne pochopili. V kostole sa
práve chystá omša. Posadáme si a keď sa omša začne,
započúvame sa do fínčiny. Nerozumieme síce ani
slovo, ale znie celkom príjemne. A tie ich dvojité "kk"
a "tt" sa naozaj vyslovujú tak, ako sa píšu. Keď omša
skončí, vyjdeme von a obzeráme si neznáme mesto.
Mierime k ďalšiemu kostolu, ale tento nie je historický. Je to zaujímavý kúsok modernej architektúry
- vytesaný do žulovej skaly, s medenou strechou. Vnútri sa práve chystá koncert, ale nemôžeme
zostať, na obhliadku mesta máme už len pár hodín. Však kto chce, môže si sem niekedy odbehnúť
sám. Hoci cez obedňajšiu prestávku v práci sa to asi nebude dať. Iba ak by ste pracovali v Helsinkách.
Ďalej sa miesto čakania na autobus
presúvame peši, zastavujeme sa v parku na
pobreží. Jeho dominantou je plastika z rôzne
dlhých trubiek, obklopená Japoncami.
Živými.
Záhadná plastika znázorňuje štylizovaný
organ, je to pamätník Jeana Sibelia, fínskeho
hudobného skladateľa, ktorý vytvorila Eila
Hiltunen.
Zostupujeme až k vode. Čvachcú sa v nej kačice, vidím
v nej aj rožkatec (Ceratophyllum), stolístok (Myriophyllum)
a niečo, čo nepoznám. Brakická, málo slaná voda
rastlinkám zjavne vyhovuje.
Vraciame sa cez park, pomedzi porasty brezy. Žeby Fíni
nevedeli, že breza je alergén? Alebo tu nebývajú Slováci
hystericky nenávidiaci brezy, tak si tu tieto krásne stromy môžu spokojne rásť.
Prichádzame k Olympijskému štadiónu, ale obzeráme si ho len zvonka. Nie je čas ani dôvod ísť
dovnútra, momentálne v ňom neprebieha žiadna Olympiáda. Pred štadiónom má svoju sochu fínsky
fenomenálny bežec Paavo Nurmi.
Prechádzame okolo modernej budovy opery, okolo jedného z fínskych jazier v strede mesta, až sa
nakoniec zastavíme pri pamätníku fínskemu prezidentovi Urhovi Kekkonenovi. Nie je to žiadny
obrovský monument, na aké sme naučení u nás. V prírodnej skale vychádzajúcej na povrch zeme je
vytesané jeho meno, vedľa nej nachádza niečo ako
bazénik s rýchlo prúdiacou vodou a nad
bazénikom sa týčia štyri stĺpiky, na každom je
veľká ruka. Možno sú to ochranné ruky, ktoré
Urho Kekkonen držal nad Fínskom, keď
majstrovsky a realisticky manévroval medzi
tlakmi z Východu, zo strany ZSSR, aj zo strany
Západu.
Pomaly ideme na pobrežie a už zdiaľky vidíme
tmavú tehlovú stavbu ruského pravoslávneho
kostola, pamiatky na časy, keď Fínsko bolo
súčasťou ruského impéria. Je v ňom menej ľudí ako
v luteránskom hore na vŕšku. Ale čo je zaujímavé, to
sú nápisy v starej cirkevnej slovančine, alebo, ak sa
nemýlim, v staroslovienčine, ešte s nosovými
samohláskami, aspoň podľa použitých písmen.
Nevšímajte si ma, machrujem, že ako-tak poznám
starú cyriliku ;-)
Keď vyjdeme z pravoslávnej cerkvi, rozdelíme sa. Kto
chce, má voľno a ide do mesta, napríklad posedieť si
pri kávičke, my fanatici ideme so sprievodkyňou do
pekného rozľahlého parku Kaivopuisto, založeného v blízkosti mora. Prechádzame sa pomedzi
stromy, vyjdeme na kopček, z ktorého dovidíme na detské ihrisko pod nami, až napokon vyjdeme na
otvorenejšie priestranstvo pri malom observatóriu. Tu hore riadne fúka, zapíname si bundy.
Popasieme si oči na
výhľade na more a na
loďky. Vraciame sa
naspäť okolo skalného
útesu. Chodník nás
zavedie k detskému
ihrisku, ktoré sme
predtým videli zhora,
z kopčeka v parku. Jeho
dominantou je
obrovský drevený
morský had, možno zo
severskej mytológie. Pri
ňom leží voľne
pohodený biely
medveď, drevená žaba,
a na drevených
stĺpikoch sedia drevené
sovičky. Deti sem iste
rady chodia, stačí nejaká
malá alebo aj väčšia
"blbôstka" a už ich
z ihriska nedostanete.
Posledné "cvak"
fotoaparátom a už
mierime na autobus, na
metro a na ďalší autobus,
aby sme stihli náš trajekt
naspäť do Tallinu.
Odchádzame s príjemným
pocitom, že sme boli v
Helsinkách. Hoci na to,
aby sme si mohli povedať,
že sme v nich naozaj boli,
by sme tu museli
pobudnúť aspoň týždeň,
aby sme ich lepšie
spoznali. Ale aspoň máme
dôvod snívať o tom, že sa sem ešte raz pozrieme, hoci aj súkromne, nie so zájazdom.
Naloďujeme sa na trajekt. Stmieva sa, cez okienka nič nevidno, tak si aspoň posadáme dozadu, kde
cez výrez v našej palube vidíme na koncertné pódiu na palube pod nami. Najprv sa z pódia ozýva
smiech estónskych šašov s červenými nosmi. Škoda, že nerozumieme, čo hovoria, zabávali by sme sa
oveľa lepšie. Ani naša maďarská menšina im nerozumie, maďarčina a estónčina sú síce ugrofínske
jazyky, ale už z rôznych vývojových vetiev, ugorskej a fínskej, a od spoločného prajazyka sa mohli
odštiepiť možno pred 4 - 5 000 rokmi, možno ešte dávnejšie.
Červenonosých šašov vystrieda hudobná produkcia - karaoke v podaní estónskej palubnej skupiny.
Speváčka s príjemným mierne zastretým hlasom spieva známe melódie, na parkete pred pódiom sa
zvíja a krúti 5 alebo 6 párov. A opakuje sa jav známy z iných našich spoločných zájazdov - všetci
Neslováci sú ticho, decentne sedia, len z kúta, v ktorom sedí Slovensko, sa ozývajú zvuky od chichotu
až po rehot a naše Slovenky sa vlnia a kolíšu do rytmu hudby. Radi uznávame, že speváčka je naozaj
dobrá. Plavba trvá 3 a pol hodiny, ale aj keby sa pretiahla, vôbec by sme sa nehnevali, lebo toto sú
chvíle, na aké sa nezabúda.
Do hotela prichádzame v noci, tak sa snažíme aspoň trochu sa vyspať pred zajtrajšou dlhou cestou na
juh.
Ráno sa zastavujeme
v meste Pärnu, aby sme si
nakúpili čo potrebujeme jedlo a nejaké tie suveníry
- ešte z Estónska, a hlavne
sa snažíme minúť ich
koruny, lebo od 1. januára
2011 Estónsko prechádza
na €uro.
Onedlho prekračujeme
estónsko-lotyšskú hranicu
a dávame si krátku
prestávku pri mori. Dnes
je veterno, more je trochu
rozbúrené. Nedarí sa nájsť
jantár a mušličiek mám
dosť ešte z Jūrmaly, tak
len fotím.
Netrvá dlho a sme v Rige. Hľadáme botanickú záhradu. Úspešne. A zrazu malé prekvapenie - všetci
tí, čo sa zastrájali, že si ju pôjdu pozrieť, to zrazu vzdávajú a dávajú prednosť obhliadke mesta, pri
botanickej záhrade vystupujem len ja sám. So sprievodkyňou zistíme, aká je situácia, dohodneme sa,
kedy ma vyzdvihnú a už mi tečú slinky na rastlinky.
Botanická záhrada v Rige má síce zvonka ošarpaný plot, ale
za ním sa ukrývajú poklady. Slušná zbierka ihličnanov,
trvalky, obrovská popínavá hortenzia Hydrangea anomala
subsp. petiolaris, strihanolistý dub, aký kolegyne našli aj
v Talline a nevedeli sme si s ním rady (že to je dub, mi
prezradili až žalude), ale hlavne kráľ parku - obrovský dub
letný. Pýtam sa okoloidúceho uja, koľko má rokov. Ujo
tvrdí, že asi 100, ale nie je si celkom istý. Neverím mu ani
slovo, podľa mňa má ten krásavec najmenej 250 rokov. Ujo
ma posiela do skleníka, vraj sa mám opýtať tam. Tak teda
idem do skleníka.
Prechádzam sa
po uličkách
skleníka,
vstupujem do
jednotlivých lodí.
V jednej sú
sústredené
tropické okrasné kry a trvalky, napríklad Coleus,
Philodendron cannifolium, zbierka čeľade Acanthaceae,
v ďalšej kaktusy a sukulenty, ale v úctyhodnom množstve.
Na bočných konároch stĺpovitých kaktusov sú navrúbľované kristátne formy, do toho sa miešajú
rôzne druhy Aloe a sukulentná bromélia Dyckia.
Prechádzam vedľa - do kráľovstva begónií. V
tejto lodi sa nachádza aj bazén a v ňom
Victoria regia. Na kľúčoch mám prívesok meter, vyťahujem ho, meriam list - v priemere
má 130 cm. Bodaj by sa mu nedarilo, keď ho
zvrchu ohrieva infražiarič...
Vzadu v tejto lodi je
umiestnená zbierka
papradí. Pozerám, čo
tu majú, zrak mi
padne na Adiantum formosum, ktoré majú aj v Talline. Okrem
toho tu vidím starú známu z dovolenky na Tenerife Woodwardiu, ale s menovkou Osmunda regalis. A hneď pod ňou
plazivá Stenochlaena, ale s menovkou Gleichenia. To sa mi teda
nepáči...
Vpravo hore Woodwardia, v strede Stenochlaena
Na chodbe stretnem miestnu tetušku. Pýtam sa je na dub. Je zaskočená mojou ruštinou, zrejme tento
jazyk už niekoľko rokov nepoužívala, s námahou si spomína na slovíčka, ale znalosti sa jej rýchlo
vrátia. O dube nič nevie, ale vraj sa môžeme spýtať direktora. Uff, neviem, či môžem kvôli jednému
stromu samotného direktora otravovať... Direktor je preč, nejaký mladý muž mi vysvetľuje, že
podklady o dube a celkovo o histórii botanickej záhrady nemajú. Botanická záhrada bola založená
niekedy v polovici 19. storočia a dub je možno pozostatkom nejakého starého parku. Dokumenty sa
asi postrácali počas politických otrasov. Ale aj mladík potvrdzuje môj odhad vek duba. Vyjdem
z kancelárie, tetuška s niekým telefonuje, keď položí, povie mi, že volala s dendrológom, ktorý tiež
vek duba odhaduje na 200 až 300 rokov.
Naberám odvahu, pýtam si od tetušky listy begónie. Moja mama
má v obývačke zbierku, ktorú by jej mohli závidieť aj botanické
záhrady, tak prečo jej ju ešte viac nerozšíriť? Láka ma Begonia
platanifolia. Jeseň síce nie je vhodný termín na množenie
begónií listami, ale za pokus to stojí. Tetuška mi dá tri listy. To
ma povzbudí a vypýtam si Adiantum formosum. Žiadny
problém, tetuška prinesie aj igelitku. A zrazu milé prekvapenie z kvetináča sa na mňa usmieva prútovka Psilotum nudum.
Normálne zabúdam fotiť, takže foto prútovky nemám. Ale zato
mám prútovku, tetuška mi dovolí vytiahnuť si zopár kúskov.
Vždy som chcel mať prútovku a teraz sa mi to splnilo, rovnako
ako s jantárom. Patrilo by sa vysvetliť, čo za zázrak je tá
prútovka. Je to výtrusná rastlina s veľmi jednoduchou stavbou
tela - v podstate len plazivý podzemok, z ktorého vyrastajú
vidlicovito vetvené prútiky s výtrusnicami, preto si kedysi vedci
mysleli, že to je posledný pozostatok primitívnych cievnatých rastlín nazvaných rodovým menom
Rhynia, ktoré ako jedny z prvých prenikli z mora alebo močiarov na pevninu. Vďaka analýzam DNA
sa však ukázala pravá, skrytá tvár prútovky - jej jednoduchá stavba nie je prvotná, ale vznikla
radikálnym zjednodušením z oveľa zložitejších tvarov. Najbližšími príbuznými prútovky sú malé
paprade z radu Ophioglossales, známe pod menom hadí jazyk (Ophioglossum) a vratička
(Botrychium). Tak hadí jazyk ako aj vratička rastú aj na Slovensku, ale sú nenápadné a málo známe.
Je však možné, že práve vratičke vďačíme za povesť o zlatom papradí, ktoré kvitne na svätojánsku
noc, kedy sa otvárajú skaly a ukazujú sa skryté poklady. Stačí sa pozrieť na foto vratičky z Manínskej
tiesňavy - vidíme list rozdelený na jalovú a plodnú časť - a provnať s prútovkou (foto z internetu) Na
plodnej časti s redukovanou čepeľou sú nápadne nahromadené výtrusnice, vyzerá to, ako keby
papraď kvitla a sedí aj obdobie, kedy sa výtrusný list vytvára.
Vratička mesiačikovitá (Botrychium lunaria)
Prútovka holá (Psilotum nudum)
Ale vráťme sa od teoretickej botaniky naspäť do skleníka. Keď už som taký rozbehnutý, upozorňujem
tetušku na chybne určené rastliny. Prinesie papier, napíšem jej, čo je čo, obaja sme spokojní,
rozlúčime sa, ona ide pracovať a ja postupujem do najväčšej časti skleníka, v ktorej rastú obrovské
araukárie, palmy, banánovník a krásny obrovský figovník s množstvom vzdušných koreňov.
Araucaria bidwillii meria 24 metrov a jej vek i trúfam odhadnúť tak na 70 - 80 rokov. Pripomína mi
obrovskú araukáriu zo skleníka v botanickej záhrade v ukrajinskom Ľvove, obe rastliny možno
dokonca pochádzajú z tej istej zásielky semien. Obzerám si aj figovník a závidím tropickým krajinám,
lebo v nich môžu rásť takého parádne dreviny. Žiadny z našich stromov nedokáže vytvoriť takú spleť
vzdušných koreňov ako figovník. Na druhej strane - naša klíma so silnými zimnými mrazmi nás
chráni pred tropickými chorobami a parazitmi.
Zrazu ťuk-ťuk, do skla narážajú kvapky dažďa. Ja som v suchu v skleníku, ale čo moji kolegovia, ktorí
sa túlajú po Rige?
Je čas ísť, ešte sa s dáždnikom pomotám po parku a už sa
idem postaviť na dohodnuté miesto, kde čakám na náš
autobus. Ešte posledné foto z Rižskej botanickej záhrady a
už nastupujem do autobusu. Ako vidím, mnohí kolegovia
majú mokré vlasy - nestihli sa skryť pred dažďom a
dáždniky nechali v autobuse.
Prekračujeme lotyšsko-litovskú hranicu. Zastavujeme,
kontrola síce nehrozí, lebo Schengen, ale naši šoféri
potrebujú litovskú diaľničnú známku. Samozrejme, pri
búdke stojí množstvo Japoncov a menia si peniaze.
Vraciame sa tou cestou, ktorou sme išli tam - míňame Horu krížov - Kryžių kalnas, mesto Šiauliai a
po diaľnici smerujeme na západ, do Klaipėdy.
Klaipėda leží v oblasti, ktorú kedysi obývali Kurši (alebo Kurónci) - kmene západných Baltov. Hodí
sa pripomenúť, že Litovci a Lotyši patria k východným Baltom. Severná časť územia Kuršov, ležiaca
v Lotyšsku, bola obsadená nemeckým Rádom livónskych rytierov, Kurši postupne podľahli asimilácii
Litovcami a inými baltskými kmeňmi a posledná zmienka o nich ako o národe je zo 16. storočia.
Kuršský jazyk sa prestal používať v 17. storočí. Doteraz však prežíva etnická skupina nazývaná
Kursenieki alebo Kuršininkai, je celkom možné, že sú to potomkovia starých Kuršov, premiešaní
s Nemcami, Litovcami a Lotyšmi, možno aj so starými Prusmi. Ich jazyk sa pokladá za nárečie
lotyštiny, ale obsahuje množstvo kuršských slov a archaizmov.
Podľa Kuršov dostala svoje pomenovanie Kurská kosa (alebo Kuršská kosa), ktorá je tiež v pláne
našej výpravy.
Samotná Klaipėda bola v minulosti známa pod nemeckým menom Memel, lebo toto územie, spolu
s Pruskom, čiže celou terajšou ruskou Kaliningradskou oblasťou v minulosti obsadili nemeckí
Teutónski rytieri.
Pojmy Prusko, Prusi sú pomerne známe a v súčasnosti si pod nimi predstavujeme tvrdých strohých
Nemčúrov. Toto meno však v skutočnosti patrilo západobaltskému kmeňu Prusov, ktorí na území
juhovýchodného Pobaltia žili prinajmenšom 3000 rokov, hoci prvé zmienky o nich sú asi až z 9.
storočia, ak nepočítame náznaky z 1. a 2. storočia, napríklad od Tacita.
Prusi nikdy nevytvorili zložitejší štátny útvar, počas celej svojej histórie žili na kmeňovej úrovni a
možno aj preto tak ľahko podľahli asimilácii Nemcami, ktorí im ukradli územie aj meno. Pruský jazyk
sa prestal používať na prelome 17. a 18. storočia. Zachoval sa len v písanej podobe - v množstve
cirkevných a náboženských kníh, ale aj niekoľkých svetských dokumentov alebo dokonca dobových
slovníkov. Čo však nezmizlo, bolo povedomie o pruskom pôvode. Myšlienka oživenia pruského
povedomia a pruského jazyka vznikla začiatkom 20. storočia, ale potomkovia starých Prusov sa dlhé
roky nemohli hlásiť k svojmu pôvodu a často boli prenasledovaní, až nakoniec po politických
zmenách bolo v roku 2001 v Litve zaregistrované Etnické spoločenstvo Baltských Prusov a
v Nemecku medzi potomkami Prusov tiež nastáva určitý pohyb. Mnoho ľudí pruského pôvodu totiž
odišlo do Nemecka potom, ako územie Kaliningradskej oblasti obsadila sovietska Červená armáda boli pokladaní za Nemcov. Oživeniu pruskej identity výrazne pomáha internet - s jeho pomocou sa
vyhľadávajú ľudia, ktorí tušia, že by mohli mať pruský pôvod. Centrom pruského zmŕtvychvstania sa
stáva Kaliningrad.
Spolu s oživením pruskej identity sa oživuje aj ich jazyk - z dochovaných literárnych pamiatok sa
postupne skladá a rekonštruuje jeho gramatika, s použitím príbuzných baltských a slovanských
jazykov a so znalosťou zákonitostí vývoja jazykov a porovnávacej jazykovedy sa odvodzujú nové
slová v podobe, akú by pravdepodobne mali, keby sa jazyk nikdy neprestal používať. Tvorcovia
nového pruského jazyka sú si vedomí toho, že ich dielo je istým druhom falzifikátu, snažia sa však o
čo najväčšiu vierohodnosť.
Nový pruský jazyk zatiaľ nemá takú slovnú zásobu, aby sa dal používať vo všetkých oblastiach
moderného života, napriek tomu sa ho naučilo už asi 200 ľudí a tí sa ho snažia používať všade, kde to
je možné. Na internete sa dajú nájsť dokonca aj jazykové kurzy nového oživeného pruského jazyka
alebo diskusné fóra. A len tak pre zaujímavosť - slávna poľská výskumníčka v oblasti rádioaktivity,
Maria Skłodowska-Curie, pochádzala zo starého pruského šľachtického rodu Sclode.
Ako malá ukážka oživeného jazyka poslúži neoficiálna Prūsiska Wikipēdija. Oficiálna stránka na
Wikipédii sa doteraz nevytvorila, nebola odsúhlasená zo strany administrátorov.
Tak dúfajme, že sa započaté dielo podarí a v Európe po troch storočiach opäť bude znieť prūsiskan.
Čiže pruština.
Toľko z histórie dávnych obyvateľov juhovýchodného Pobaltia, vráťme sa do našej cestovateľskej
reality.
Do Klaipėdy prichádzame večer a za dažďa. Útulný hotelík Lūgnė sa nám páči, má príjemnú
domácku atmosféru.
Večeru máme naaranžovanú na zrazených stoloch, tak večeriame ako väčšia spoločnosť, nie ako
izolované štvorice. Z misy si každý naberie toľko polievky, na koľko si trúfa. Aj druhý chod je chutný
a kto má ešte v bruchu miesto, dorazí sa koláčikom. Pivári si po večeri objednávajú pivo. Keď ho
potom platia, lebo nie je v cene večere, servírka vedľa mňa na stole polohlasne počíta mince
"...keturi... penki... šeši... septyni... aštuoni... devyni... dešimt..." Myslím, že netreba prekladať.
Ráno sa zobúdzame do daždivého dňa, cestou do letoviska Palanga, ležiaceho 25 km od Klaipėdy,
však dážď ustáva.
Palanga má v Litve také postavenie, aké má v Lotyšsku Jūrmala. Prímorské rekreačné mestečko,
obľúbené miesto dovolenkárov.
Vyrojíme sa z autobusu a mierime k moru. Dnes
riadne fúka vietor, na mori sú ozajstné vlny. Kúsok sa
vrátime a mierime na pešiu zónu. Z domčeka
s menom Žvaigždė (Hviezda) vychádza pán so
psíkom. Kráčame jedným smerom, nemá tvár sa nám
tmolí popod nohy, pán ma osloví, chce vedieť, odkiaľ
sme. Pýta sa po rusky, začul slovenčinu a správne
odhadol, že rozumieme ruštine. Chce vedieť, ako to je
u nás s finančnou krízou. Ale čo mu viem povedať?
Mám filozofovať, že krízu spôsobili bohatí, aby sa
vďaka nej ešte viac nabalili? Rozlúčime sa, zaželáme si veľa šťastia a ideme každý po svojom.
Pešia zóna v Palange je priam výstavná. Je skoro
ráno, okolo 10:00 miestneho času, na uliciach je ešte
málo ľudí. Ak sa mi tu niečo zvlášť páči, tak to je to,
že Litovci si nezaprasili ulice cudzojazyčnými
nápismi. Všetko, s výnimkou obchodných značiek, je
len v litovčine a kto potrebuje, môže sa opýtať,
znalosť cudzích jazykov je samozrejmosťou. Zato
stačí prejsť po našich uliciach a nevieme, či sme
vôbec na Slovensku, lebo slovenský nápis je u nás
v posledných rokoch kuriozita. Čo sa týka
vlastenectva, mali by sme si z Litovcov brať príklad, hoci u nás to je problém - stačí vytiahnuť
slovenskú zástavu mimo obdobia, kedy sa hrá hokej, a už máte na krku políciu a obvinenie z fašizmu.
To nie je normálny zdravý stav spoločnosti.
Obzeráme a fotíme domy a záhradky, ale tiež plastiku
- súsošie bohyne mora Jūratė a jej milého Kastyta.
Bohyňa Jūratė žila v jantárovom paláci pod hladinou
mora. Mladý rybár Kastytis pri love rýb rušil jej
pokoj, tak ho chcela požiadať, aby požiadala aby ju
nerušil, a zaľúbila sa doňho. Keď to zistil mocný boh
hromu Perkūnas, rozzúril sa a rozbil jantárový palác.
Preto sa občas po búrke dajú nájsť na brehu kusy
jantáru. Jūratė Kastyta zachránila, ale Perkūnas ho
aj tak zahubil a Jūratė ho do dnešných dní oplakáva.
Malé kúsky jantáru vyplavené na breh sú jej slzy.
Od súsošia umiestneného vo fontáne sa dá prejsť
k moru. Po drevenom móle dlhom možno 300 metrov
prejdete ďaleko od brehu, pričom sa vám pod nohami
vlní rozbúrený Baltik. Do toho hučanie vetra,
príboja... Ej veru, nechce sa nám odtiaľto. Ale je pred
nami zlatý klinec programu - Kurská kosa. Alebo
správne Kuršská kosa - Kuršių nerija.
Vraciame sa do Klaipėdy a mierime do prístavu. Keď
pristavia motorovú pramicu, v podstate niečo ako
malý trajekt, autobus sa na ňu nalodí a plavíme sa na
najväčšiu pieskovú dunu na našej planéte.
Kuršių nerija - Kuršská kosa je pieskový presyp
dlhý 100 km a široký od 400 m do 3 km. Severná časť
patrí Litve, južná Ruskej federácii, presnejšie
Kaliningradskej oblasti.
Autobus nás vezie na juh. Okolo nás je len piesok
porastený trávou a umelo vysadenými borovicami
- len tak sa ho podarilo zastaviť, aby sa neustále
nepresúval a nezasypával usadlíkom obydlia.
Mierime na juh, do mesta Nida. Autobus
zaparkuje, ideme sa prejsť do mesta. A ako všade v týchto prímorských letoviskách, aj tu vidíme
nápadité domy a udržiavanú zeleň.
V turistickom informačnom
centre si prezeráme
prospekty. Pýtam si od slečny
za pultom niečo podrobnejšie
o Kuršskej kose. Ona spod
pultu vyloví väčšiu brožúrku,
ale upozorní ma, že niektoré
kontakty sú už neplatné. Mne
však ide hlavne o fotky a
komentár. Tak, a kým sa ja
zhováram so slečnou, moji
kolegovia miznú nevedno
kam... Nevadí, nestratím sa.
Motám sa sám po Nide,
zatúlam sa do prístavu,
potom do lesa, kde si
obzerám husté porasty
lišajníkov na borovice blatke,
ktorá tu vytvára súvislý porast. V diaľke vidím obrovskú dunu, zamierim k nej, cestou stretávam
kolegyne, ktoré mi upresnia čas odchodu. Pohodička, stíham to.
Na pieskovej dune je hustá
premávka. Ľudia sa na nej
fotia, váľajú sa po piesku,
brodia sa v ňom... Vietor ho
neustále presúva, zrnká
narážajú do skla fotoaparátu.
Po náučnom chodníku sa
vraciam k autobusu.
Prejdeme zopár kilometrov, zrazu sa spredu ozve vzrušený krik. Cez cestu prebehli dva losy a teraz
sú v lese vedľa autobusu. Naťahujeme krky, aby sme ich lepšie videli, ani sa nepokúšame fotiť, nedá
sa to stihnúť, zvieratá miznú v lese. Sprievodkyňa nám vysvetľuje, že tieto dva dnes majú službu a
ukazujú sa turistom. Inak ich tu žije asi 80.
Ďalšou zastávkou je takzvaná mŕtva duna pri meste Juodkrantė. Je to miesto, kde kedysi stála osada,
ale keď sa kedysi dááááávno počas sedemročnej vojny vyrúbali lesy, piesok sa dal do pohybu a
štyrikrát ju zasypal, až to nakoniec ľudia vzdali a presťahovali sa do bezpečia.
Kráčame po drevenom chodníku. Pohyb mimo neho je zakázaný, sme v prírodnej rezervácii. Dvíha sa
vietor. Piesok unášaný vetrom nám šľahá do očí. Keď fotím,
ľuďom predo mnou ani nevidno nohy kvôli piesku
vznášajúcemu sa nad povrchom. A to sme tu po daždi, ani
si nechceme predstaviť, ako to tu musí vyzerať, keď
niekoľko týždňov neprší. Vtedy sa tu asi nedá vydržať.
Cítime sa ako na
púšti. Až na to, že
zrazu sú nad
nami mraky a už
sa z nich leje
voda. Dobiehame do autobusu, odchod smer Hora
čarodejníc.
Raganų kalnas, Hora čarodejníc, alebo - možno krajšie a
výstižnejšie - Hora vediem, je zaujímavé miesto. Príjemný
les alebo skôr lesopark, cezeň široký lesný chodník a popri
chodníku z dreva vyrezané postavičky z dávnej baltskej mytológie, ale vidíme aj silné vplyvy
kresťanstva. Drevené ksichtíky, akých by ste sa v noci určite zľakli, ale aj veselé postavičky a vtipné
rezbárske nápady.
Na Hore vediem bolo kedysi
dávno kultové miesto starých
Kuršov. Vtedy kosa ešte
nemala svoju terajšiu
podobu, bol to len pás
ostrovov v plytkom
rozbahnenom mori a Hora
vediem bola na jednom z
nich, chránená morom pred
vpádom votrelcov.
Prichádzali sem dokonca
vedmy z celej Európy, aby tu
vzývali sily prírody. Horu
vediem si dokonca počas
vojny chceli prisvojiť nacisti
s ich vlastnou, ale umelo
vymyslenou mytológiou.
V roku 1979 sa litovskí rezbári a kováči prvýkrát stretli na Hore vediem a zostalo po nich 25
drevených sôch. Odvtedy sa tu stretávajú každý rok, reštaurujú staré sochy a vyrezávajú nové. Takto
sa buduje vzťah k vlastnej kultúre a k vlastným koreňom.
Jednou z postáv je bohyňa Neringa. Stará litovská legenda
o Neringe hovorí, že to bola krásna obryňa, do ktorej sa
zaľúbil drak. Keď ho odmietla, začal strpčovať život
rybárom na pobreží, posielal na nich vlnobitie, a tak
Neringa do zástery nabrala piesok a nasypala z neho
Kuršskú kosu, čím ochránila pobrežie od vĺn. Ženské meno
Neringa je doteraz v Litve veľmi obľúbené.
Prechádzame sa
po vlhkom lese,
obzeráme a
fotíme sochy - čo
kus, to originál.
Na konci
prehliadky sa
zastavujeme
v predajni so
suvenírmi,
v mojom batohu končí knižočka o Hore vediem
s obrázkami a popisom. Až tak mi je ľúto, že podobné
legendy sa nezachovali aj z našej starej slovanskej
mytológie. Čo máme, to sú len biedne útržky, ktoré
nedokážu vystihnúť myšlienkový svet našich predkov.
Raganų kalnas je naša posledná zastávka na Kuršskej kose.
Ešte krátka prechádzka po parku na brehu, spoločné foto, a
odchádzame na pevninu.
Zastavujeme sa v Klaipėde, v obchodnom dome si dopĺňame zásoby na cestu. Zrazu sa rozfúka vietor
a prináša so sebou lejak. Chvíľu prší, ale potom nás už Litva vyprevádza krásnou dúhou.
Mierime na východ, na Kaunas, ale pred mestom sa otáčame na juh, do poľského mesta Suwałki,
v ktorom sme spali prvú noc cestou do Pobaltia. Prenocujeme tu ešte raz.
Desiaty, posledný deň výletu. Pred nami je dlhá cesta cez celé Poľsko. Okolo nás sa mihajú lesy,
mestá, Mazúrske jazerá. Vidíme dlhý splavný kanál, podľa našej sprievodkyne si na ňom môžeme
prenajať loďku a stráviť tak príjemný týždeň na jej palube.
Sme z toho všetkého unavení. Spokojní, šťastní, plní dojmov, ale unavení. Tých predchádzajúcich 9
dní vnímania a poznávania je maximum, čo naše mozgy dokážu spracovať. Dlhšia poznávacia
dovolenka v tomto tempe by ich asi zavarila.
Kolegovia podriemkávajú alebo sa ticho rozprávajú a ja som asi jediný, kto si uvedomuje, že len pred
15 000 rokmi sa na týchto miestach rozťahoval obrovský ľadovec hrubý desiatky, možno stovky
metrov, zasahujúci sem až zo Škandinávie. Zdá sa to byť dávno, ale je to len nejakých 700 alebo 800
ľudských pokolení. Ľadovec zmizol a nepotreboval na to ani emisie CO2, tundra zarástla lesom a
prišli ľudia. Les vyrúbali a vybudovali mestá, parky a záhrady - aby sme my, záhradníci mali kam
chodiť na dovolenku... ;-)
Prekračujeme poľsko-českú a potom česko-slovenskú hranicu, už sme skoro doma. Myslíme na teplú
posteľ a máme celkom jasnú predstavu, o čom sa nám v noci bude snívať.
O tom, že sa do Pobaltia určite raz vrátime.
10.09. - 19.09.2010
Zaznamenal a spracoval: Ing. Martin Smatana
Foto - autor
Foto prútovky - internet
Download

Pobaltie 2010