VYSOKÁ ŠKOLA BEZPEČNOSTNÉHO MANAŽÉRSTVA
V KOŠICIACH
Viktor PORADA – Štefan DZURČANIN
a kolektív
KRIMINALISTICKÁ
TECHNIKA
KOŠICE 2010
Autorský kolektív:
Dr.h.c. prof. JUDr. Ing. Viktor Porada, DrSc.
JUDr. Štefan Dzurčanin – vedúci autorského kolektívu
JUDr. Mgr. Dušan Šlosár, PhD.
JUDr. Eduard Bruna, PhD.
JUDr. Stanislav Gross
Recenzenti:
Doc. Ing. Roman Rak, PhD.
Dr.h.c. prof. JUDr. Jozef Madliak, CSc.
Vydala : Vysoká škola bezpečnostného manažérstva v Košiciach
I S B N : 978-80-89282-40-1
OBSAH
PREDHOVOR
5
I. ÚVOD DO KRIMINALISTIKY
6
1. PREDMET, SYSTÉM A METÓDY KRIMINALISTIKY
1.1 Predmet kriminalistiky
1.2 Systém kriminalistiky
1.3 Metódy kriminalistiky
6
6
8
10
2. ZÁKLADNÉ KRIMINALISTICKÉ KATEGÓRIE
2.1 Pojem spôsob páchania trestného činu
2.2 Komponenty páchania trestného činu
2.3 Analýza spôsobu páchania trestného činu vzhľadom
na osobu páchateľa
2.4 Determinovanosť spôsobu páchania trestného činu
2.5 Význam spôsobu spáchania trestného činu pre kriminalistiku
12
12
13
3. KRIMINALISTICKÉ STOPY
3.1 Podstata a pojem stopy v kriminalistike
3.2 Klasifikácia kriminalistických stôp
3.3 Význam a hodnota kriminalistických stôp
18
18
19
23
4. KRIMINALISTICKÁ IDENTIFIKÁCIA
4.1 Podstata a pojem kriminalistickej identifikácie
4.2 Objekty kriminalistickej identifikácie
4.3 Druhy kriminalistickej identifikácie
4.4 Spôsoby identifikačného skúmania
4.5 Výsledky kriminalistickej identifikácie
26
26
27
29
32
33
5. KRIMINALISTICKÁ DOKUMENTÁCIA
5.1 Miesto kriminalistickej dokumentácie v kriminalistickej
technike a a jej všeobecná charakteristika
5.2 Základné zásady spracovania kriminalistickej dokumentácie
a jej druhy
35
II. KRIMINALISTICKÁ TECHNIKA
1. KRIMINALISTICKO TECHNICKÉ METÓDY,
PROSTRIEDKY, POSTUPY A OPERÁCIE
14
14
16
35
35
38
38
2. KRIMINALISTIKÁ DAKTYLOSKOPIA
2.1 Základné daktyloskopické pojmy a zákonitosti
2.2 Vznik a druhy daktyloskopických stôp
2.3 Vyhľadávanie, zviditeľňovanie a zaisťovanie
daktyloskopických stôp
2.4 Daktyloskopické zbierky
2.5 Kriminalisticko-daktyloskopická identifikácia
40
40
41
3. PORTRÉTNA IDENTIFIKÁCIA
3.1 Pojem, podstata a objekty skúmania portrétnej identifikácie
3.2 Základné spôsoby získavania informácií o vonkajších
znakoch objektu opisovania
3.3 Ďalšie metódy identifikácie osôb
3.4 Identifikácia osôb a mŕtvol
52
52
4.
KRIMINALISTICKÁ BIOLÓGIA
4.1 Metódy a objekty kriminalistickej
4.2 Vyhľadávanie a zaisťovanie biologických
4.3 Skúmanie biologických stôp a ich identifikácia
65
65
66
68
5.
KRIMINALISTICKÁ TRASOLÓGIA
5.1 Pojem a objekty kriminalistickej trasológie
5.2 Postup a zásady vyhľadávania a zaisťovania trasologickych stôp
5.3 Kriminalistická identifikácia podľa trasologickych stôp
76
76
79
82
43
47
49
54
59
61
6. MIKROSTOPY
6.1 Pojem a klasifikácia mikrostop
6.2 Vyhľadávanie a zaisťovanie mikrostop
88
88
89
7.
93
93
96
98
99
KRIMINALISTICKÁ MECHANOSKOPIA
7.1 Pojem, význam a objekty kriminalistickej mechanoskopie
7.2 Vznik a klasifikácia mechanoskopických stôp
7.3 Vyhľadávanie a zaisťovanie mechanoskopických stôp
7.4 Kriminalistická identifikácia podľa mechanoskopických stôp
8. KRIMINALISTICKÁ BALISTIKA
8.1 Pojem a objekty kriminalistickej balistiky
8.2 Vyhľadávanie a zaisťovanie balistických stôp
8.3 Kriminalistická identifikácia podľa balistických stôp
101
101
104
105
POUŽITÁ LITERATÚRA
109
PREDHOVOR
V porevolučnom období sa naskytli možnosti, ktoré umožnili jedincom nekontrolovane
a nepodloženými subjektívnymi názormi na vedecké atribúty kriminalistiky preniknúť
medzi kriminalistickú verejnosť.
Obsah skrípt predstavuje základný stupeň danej problematiky tak, aby pokryl potreby
inžinierskeho štúdia zameraného na bezpečnostnú ochranu osôb a majetku. Charakter textu
je podmienený najmä praktickými potrebami študentov, aby štúdiom získali orientáciu
v možnostiach kriminalistického skúmania. Znalosti kriminalistiky sú potrebné nielen pre
orgány činné v trestnom konaní, ale aj pre ďalšie subjekty, ktoré môžu prísť do kontaktu
s touto problematikou .
Skriptá zohľadňujú študijný program, potreby poslucháčov a sú základným východiskom
pre ich ďalšie vzdelávanie. V potrebnej miere sprístupňujú študijný materiál, ktorý
vysvetľuje a obsahuje predmet, systém a metódy kriminalistiky. Kriminalistické stopy,
ktoré sú dominantným zdrojom informácií o kriminalisticky relevantnej udalosti
a východiskom poznávacieho procesu, zákonitosti procesu kriminalistickej identifikácie,
kriminalistickej dokumentácie a základné kriminalistické kategórie. Významné sú aj
problémy kriminalistickotechnických metód, prostriedkov, postupov a operácií,
kriminalistickej daktyloskopie, portrétnej identifikácie, kriminalistickej biológie
a trasológie, mikrostôp a v neposlednom rade kriminalistickej mechanoskopie a balistiky.
Pri spracovávaní skrípt nebolo možné obsiahnuť všetky metódy procesu kriminalistického
objasňovania, ale boli spracované len tie, ktoré sa najčastejšie využívajú v procese
kriminalistického posudzovania v súvislosti so závažnosťou nápadu trestnej činnosti.
Výklad jednotlivých problematík obsiahnutý v skriptách nie je vyčerpávajúci vzhľadom na
širokú teoretickú základňu a bohatú kriminalistickú prax.
Názory vyslovené v skriptách majú oporu vo vedeckých argumentoch vychádzajúcich
z najnovších vedeckých poznatkov a praktických skúseností. Napriek tomu si autori
uvedomujú, že v skriptách uvedené názory a fakty nemusia byť vždy jednoznačne
bezchybné, prípadne že nemusia vždy korešpondovať s názormi iných odborníkov. Preto
k jej obsahu pripúšťajú a vítajú odbornú diskusiu. Budú vďační za každú fundovanú dobre
mienenú pripomienku.
Za autorský kolektív: Štefan Dzurčanin
5
I. ÚVOD DO KRIMINALISTIKY
1 PREDMET, SYSTÉM A METÓDY
KRIMINALISTIKY
1.1 Predmet kriminalistiky
Kriminalistika je považovaná za samostatnú vedu. Všeobecne vedu
charakterizujeme ako oblasť ľudskej činnosti, sústavne vytvárajúcu usporiadaný súbor
pravdivých poznatkov o prírode, spoločnosti a myslení. Príroda, spoločnosť a myslenie
predstavujú pre vedu komplexy reálnych objektov skúmania. Kriminalistika spoločne
s trestno-právnou vedou, kriminológiou, penelógiou a rôznymi forenznými vedami najmä
so súdnym lekárstvom, súdnou psychológiou a psychiatriou patrí do skupiny vied, ktoré sa
zaoberajú zločinnosťou. Spoločenská funkcia kriminalistiky spočíva v ochrane
spoločenských vzťahov pred trestnými činmi. Postavenie kriminalistiky vychádza
z vymedzenia jej skúmania, čím sa zaoberá t.j. z vymedzenia objektov materiálneho sveta,
ktoré je schopná poznávať prostredníctvom svojich metód. Kriminalistika skúma
nasledujúce reálne objekty materiálneho sveta :
- príčiny, podmienky a okolnosti umožňujúce spáchanie trestných činov a vznik iných
spoločensky škodlivých udalostí (kriminalisticky relevantné udalosti),
- trestné činy a iné spoločensky škodlivé udalosti (napr. samovraždy, nehody,
havárie a pod.), ako aj ich následky,
- vlastnosti páchateľov trestných činov,
- činnosť páchateľov trestných činov,
- činnosť pracovníkov polície, prokuratúry a súdov,
- činnosť znalcov a znaleckých inštitúcií,
- obete trestných činov.
Kriminalistická veda tieto objekty skúma z hľadiska sebe vlastných, špecifických
okruhov zákonitosti, ktoré nie sú skúmané žiadnou inou vednou disciplínou. Jedna sa o dva
nasledujúce okruhy zákonitostí objektívneho sveta :
1. zákonitosti vzniku, trvania a zániku kriminalistických stôp, iných súdnych
dôkazov a kriminalistický relevantných informácií o spáchaných trestných
činoch (odraz objektov),
2. zákonitosti vyhľadávania, zaisťovania, zhromažďovania, skúmania
a využívania kriminalistických stôp, iných súdnych dôkazov a kriminalisticky
relevantných informácií.
Vyššie uvedené dva okruhy zákonitosti objektívneho sveta väčšina autorov považuje (s
drobnými odchýlkami) za špecificky predmet kriminalistickej vedy. V tejto súvislosti
možno odbornej verejnosti (teda aj študentom) predložiť na diskusiu názor, že špecifický
predmet kriminalistickej vedy tvoria nasledujúce okruhy zákonitosti objektívneho
sveta:
6
•
•
•
•
•
zákonitosti vzniku, trvania a zániku kriminalisticky relevantných
informácií
(dôkazného a nedôkazného charakteru),
zákonitosti vyhľadávania, fixácie a zhromažďovania kriminalisticky relevantných
informácií,
zákonitosti vydeľovania kriminalisticky relevantných informácií z ich hmotného
nositeľa alebo špecifického prostredia,
zákonitosti vzniku, analýzy a riešenia kriminalistických situácií,
zákonitosti analýzy, interpretácie, hodnotenia a využívania kriminalisticky
relevantných informácií v záujme rýchleho, úplného a objektívneho odhaľovania,
vyšetrovania a prevencie trestných činov.
Na základe odhalenia a poznania uvedených zákonitosti kriminalistická veda
vypracováva nové metódy alebo modifikuje už existujúce metódy, prostriedky a postupy.
Tieto metódy, prostriedky a postupy potom doporučuje kriminalistickej praktickej činnosti
za účelom efektívneho odhaľovania a zisťovania objektívnej pravdy o trestných činoch
a taktiež za účelom opatrení pri potieraní zločinnosti.
Za účelom pochopenia predmetu kriminalistiky je potrebné vymedziť niektoré
základné kriminalistické pojmy, s ktorými sa predmet viaže. Sú to nasledujúce pojmy :
- kriminalistický relevantná udalosť,
- kriminalistický relevantná informácia,
- proces kriminalistického objasňovania
Kriminalistický relevantná udalosť je dej (proces, jav), ktorý sa stal v minulosti,
prípadne ešte trvá a prejavy ktorého je možné skúmať metódami kriminalistického
objasňovania. Za základné druhy kriminalistický relevantných udalosti je možné
považovať :
- trestné činy,
- priestupky,
- iné spoločenský nežiaduce udalosti,
- iné spoločenský zaujímavé javy, ktoré je možné skúmať kriminalistickými
metódami.
Medzi základné prvky kriminalistický relevantnej udalosti patria
1. Objekt na ktorý sa pôsobilo a ešte sa pôsobí – objektom je určitý priestor
a materiálne predmety, ľudia a zvieratá nachádzajúce sa v ňom. Objektom sú tiež
javy a procesy, ktoré sú vyvolané prírodnými silami alebo ľudskou činnosťou.
2. Pôsobiaci objekt - pôsobiacim objektom je ten objekt, ktorý v miestnej a časovej
súvislosti určitým spôsobom vyvolal zmeny na inom objekte.
3. Povaha pôsobenia - je rôznorodá v závislosti na zdroji pôsobenia, ktorý môže byť
človek, zviera alebo prírodné sily, prejavujúce sa v rôznej energetickej podobe.
4. Zmeny - ako dôsledky pôsobenia, sa prejavujú tak na objektoch, na ktoré sa
pôsobilo, ako aj na pôsobiacich objektoch Zmeny sa prejavujú v podobe
kriminalistických stôp, ktoré obsahujú určitým spôsobom zakódované informácie
Kriminalistický relevantná informácia sa týka okolnosti vzniku, priebehu a zániku
kriminalistický relevantnej udalosti. Zisťovanie kriminalistický relevantných informácií
pomocou kriminalistických metód tvorí obsah procesu kriminalistického objasňovania.
Kriminalistický relevantné informácie sprostredkujú získanie právne významných
informácií, viažu sa vždy k určitej kriminalistickej situácií a ich zistenie,
7
zadokumentovanie a využívanie je nevyhnutným predpokladom riešenia danej situácie. Za
kriminalistický relevantné informácie je možné považovať informácie :
- nachádzajúce sa v kriminalistických stopách,
- nachádzajúce sa mimo kriminalistických stôp (rôzne katalógy, ale aj teoretické
zovšeobecnenia praxe a vedecké odporúčania pre kriminalistickú prax).
Ku kriminalistický relevantným informáciám je možné zaradiť predovšetkým
nasledovné informácie :
- o mieste a čase vzniku kriminalistický relevantnej udalosti,
- o spôsobe spáchania a utajovania danej udalosti,
- týkajúce sa osoby páchateľa, resp. spolupáchateľov,
- týkajúce sa poškodeného (obetí) a pod.
Kriminalistické objasňovanie je proces aplikácie kriminalistických metód na
odhaľovanie, objasňovanie a prevenciu kriminalistický relevantných udalosti. Medzi
základné formy kriminalistického objasňovania patria :
- odhaľovanie kriminalistický relevantných udalosti,
- procesné objasňovanie kriminalistický relevantných udalosti,
- predchádzanie kriminalistický relevantných udalosti.
Ak zhrnieme doposiaľ získané informácie môžeme kriminalistiku definovať ako :
samostatný vedný odbor, ktorý skúma a objasňuje zákonitosti vzniku, zániku,
vyhľadávania, zaisťovania, skúmania a využívania kriminalistických stôp, iných
súdnych dôkazov a kriminalistický relevantných skutočností a vypracováva podľa
potrieb trestného zákona a trestného poriadku metódy, postupy, prostriedky
a operácie v záujme úspešného odhaľovania, vyšetrovania a predchádzania trestnej
činnosti.
1.2 Systém kriminalistiky
S vymedzením predmetu kriminalistickej vedy súvisí aj problematika vymedzenia
systému kriminalistiky ako vedného odboru. Vymedzeniu systému kriminalistickej vedy
teoretici venujú značnú pozornosť, a preto sa možno stretnúť s rôznymi názormi na systém
kriminalistickej vedy. Ak máme roztriediť a usporiadať objekty skúmané kriminalistikou,
považujeme za nevyhnutné najskôr si zvoliť vhodné kritérium systematizácie. Za kritérium
môžeme považovať charakter skúmaných objektov.
Systém kriminalistiky predstavuje vnútorné členenie poznatkov kriminalistickej vedy,
je daný objektívne a vychádza z vymedzenia predmetu kriminalistickej vedy a má
nasledujúce časti:
V prvej časti kriminalistickej vedy nazvanej Všeobecné teoretické otázky
kriminalistickej vedy a praxe sú zaradené nasledujúce objekty skúmania:
• predmet a systém kriminalistickej vedy,
• miesto kriminalistiky v systéme vied,
• dejiny kriminalistiky,
• metodológia kriminalistickej vedy,
• problematika kriminalistického učenia o trestnom čine,
8
•
•
problematika kriminalistického učenia o stopách a kriminalistického učenia
o stopách a kriminalisticky relevantných informáciách,
všeobecné otázky metodiky procesu poznania trestných činov.
V druhej časti kriminalistiky nazvanej Metódy procesu poznania trestných činov
a iných kriminalistických relevantných udalostí sú ako objekty skúmania zaradené:
• jednotlivé metódy kriminalistickotechnickej a expertíznej činnosti:
- kriminalistická daktyloskopia,
- portrétna identifikácia,
- mechanoskopia,
- trasológia,
- kriminalistická biológia,
- kriminalistická balistika,
- kriminalistická pyrotechnika,
- kriminalistické skúmanie písma,
- antropologická identifikácia,
- kriminalistické skúmanie listín,
- kriminalistická fonoskopia,
- kriminalistická defektoskopia,
- mikrostopy,
- kriminalistická odorológia,
- kriminalistická chémia,
- fotografické metódy v expertíznej činnosti.
• jednotlivé metódy kriminalistickej praxe kriminalistickotaktického charakteru:
- obhliadka,
- prehliadka,
- výsluch,
- kriminalistické verzie, plánovanie a organizácia kriminalistického objasňovania,
- konfrontácia,
- rekognícia,
- pátranie a zadržanie,
- experiment,
- rekonštrukcia.
Tretia časť kriminalistiky nazvaná Metodika procesu poznania jednotlivých druhov
trestných činov obsahuje nasledujúce objekty skúmania:
• znaky kriminalistickej charakteristiky daného druhu trestných činnosti (kriminálna
situácia, spôsob páchania trestnej činnosti, typické vlastnosti páchateľov
prejavujúce sa v stopách a v priebehu trestného konania, typické vlastnosti obetí
prejavujúce sa v stopách a v priebehu trestného konania, typické motívy),
• typické stopy daného druhu trestného činu,
• typické vyšetrovacie situácie vyskytujúce sa v priebehu procesu poznania daného
druhu trestných činov a spôsoby ich riešenia,
• typické podnety na objasňovanie a vyšetrovanie daného druhu trestných činov,
• osobitosti predmetu vyšetrovania daného druhu trestných činov,
• osobitosti aplikácie čiastkových metód kriminalistickej praxe v počiatočnej etape
procesu poznania daného druhu trestných činov,
9
•
•
•
•
osobitosti vytyčovania kriminalistických verzií a plánovania v procese poznania
daného druhu trestných činov,
osobitosti aplikácie čiastkových metód kriminalistickej praxe v následnej etape
procesu poznania daného druhu trestných činov,
osobitosti zapojenia verejnosti do procesu poznania daného druhu trestných činov,
osobitosti kriminalistickej prevencie daného druhu trestných činov.
1.3 Metódy kriminalistiky
Pre kriminalistiku ma význam aj otázka skúmania a rozpracovania učenia o metódach
kriminalistického vedeckého skúmania. Metóda v najširšom zmysle slova je určitý postup,
cesta alebo spôsob pomocou, ktorého človek niečo poznáva, dosiahne alebo vyrobí. Táto
činnosť sa skladá z úkonov, operácií a jej súčasťou sú často rôzne nástroje, predmety,
aparatúry, technické zariadenia začlenené do fyzickej a psychickej činnosti človeka.
Metódy kriminalistickej vedy slúžia kriminalistike ku skúmaniu svojho predmetu, k tvorbe
metód kriminalistického objasňovania a metodík ich aplikácie v procese kriminalistického
objasňovania. Metódy kriminalistickej vedy je potrebné rozlišovať od metód
kriminalistickej praktickej činnosti, ktorými sú metódy vyhľadávania, zaisťovania,
skúmania a využívania kriminalistických stôp a iných dôkazov a kriminalistický
relevantných skutočnosti. Subjektmi kriminalistickej praktickej činnosti sú orgány činné
v trestnom konaní, znalci a odborníci z odboru kriminalistiky. Rozmanitosť subjektov
kriminalistickej praktickej činnosti predurčuje i rozmanitosť použitých metód. Proces
poznania kriminalistický relevantnej udalosti sa bude zrejme riadiť všeobecnými
zákonitosťami poznávacích procesov všeobecne využívaných inými vednými disciplínami.
Zároveň je však tento proces ovplyvnený špecifickými podmienkami, v ktorých poznanie
kriminalistický relevantnej udalosti prebieha.
Práve podľa stupňa prispôsobenia využívaných metód špecifickým podmienkam
môžeme metódy kriminalistickej praktickej činnosti rozdeliť do troch skupín :
Všeobecné poznávacie metódy majú všeobecnú platnosť a používajú sa i v ostatných
vedných disciplínach bez významných zmien, resp. modifikácií. Všeobecná platnosť je
daná najmä účelnosťou v procese poznávania. Patria medzi ne metódy logiky, psychológie,
abstrakcie, zovšeobecnenia, analýzy, syntézy, dedukcie, hypotézy a pod. Medzi všeobecné
poznávacie metódy taktiež patria :
- pozorovanie,
- meranie,
- porovnávanie,
- popisovanie,
- experiment,
- modelovanie.
Metódy prevzaté z iných vedných disciplín sú špeciálne prispôsobené, možno ich
využívať všestranné a sú vhodné k riešeniu rôznych praktických úloh aj mimo špeciálnu
oblasť, v ktorej pôvodne vznikli (matematika, fyzika, chémia, biológia, kybernetika,
sociológia a pod.). Metódy a poznatky týchto vied sú využívané v kriminalistike priamo,
alebo čiastočne modifikované a kriminalistika ich využíva k skúmaniu svojho špecifického
10
predmetu a špecifických cieľov. Ich uplatnenie je v kriminalistike veľmi široké
a vzhľadom na rýchly rozvoj týchto vied veľmi dynamické.
Špecifické metódy sú tie, ktoré vznikli v kriminalistike alebo sa uplatňujú
prevažne v kriminalistike. Významné miesto v tejto skupine zaberajú metódy
kriminalistickotechnického charakteru, ktoré sú využívane najmä k vyhľadávaniu,
zaisťovaniu a skúmaniu materiálnych stôp a iných súdnych dôkazov. Tieto metódy
kriminalistika vypracovala špeciálne pre účely poznania svojho predmetu skúmania. Ako
príklad možno uviesť metódy daktyloskopie, balistiky, mechanoskopie, kriminalistickej
biológie (skúmanie suchej krvi), ale tiež metódu obhliadky miesta činu, rekognície,
výsluchu a pod.
Viaceré špecifické kriminalistické metódy sú využívané tiež v iných odvetviach
(napr. skúmanie historických listín, pravosti písomnosti, skúmanie kostrových nálezov
a pod.),
V závere je treba spomenúť, že kriminalistické metódy musia rešpektovať právny
poriadok, musia mať prísne vedecký charakter, musia byť overené a uznávané
v kriminalistickej praktickej činnosti a v prípade pochybnosti musia byť ich výsledky
preveriteľné.
Kriminalistická technika využíva pri skúmaní stôp celý rad fyzikálnych, fyzikálne
– chemických a chemických metód a prostriedkov. Každá samostatná kriminalistická
metóda ma svoju techniku a metodiku prípravy, prevedenia a fixácie výsledku.
Kriminalistickotechnické metódy a postupy tvoria jednotný systém Význam tohto systému
spočíva v zhromažďovaní skúmaní trestne procesných dôkazov a iných kriminalistický
relevantných udalosti v záujme rýchleho, úplného a objektívneho odhaľovania,
vyšetrovania a predchádzania trestnej činnosti. Vo vývoji kriminalistických metód
a prostriedkov došlo z hľadiska ich technických aspektov v ostatnom období
k podstatnému rozvoju. Používané metódy a prostriedky sú stále citlivejšie, spoľahlivejšie,
presnejšie a zložitejšie.
Kriminalisticko-technické prostriedky sú rôznorodé a pod nimi rozumieme rôzne
technické zariadenia, prístroje, materiály, nástroje, postupy, spôsoby a pravidla ich
používania.
Pod kriminalisticko-technickým postupom rozumieme spôsob kriminalistickotechnickej činnosti pri vyhľadávaní, zaisťovaní, skúmaní, hodnotení a využitiu dôkazov ale
taktiež aj pri prevencií trestnej činnosti.
Kriminalistickou operáciou rozumieme usporiadaný systém činnosti spojený
s priebežným cieľom aplikácie príslušnej metódy.
Otázky na precvičovanie z prebranej problematiky:
1) Vysvetlite predmet kriminalistiky.
2) Charakterizujte kriminalistickú udalosť.
3) Vysvetlite kriminalistickú informáciu.
4) Charakterizujte kriminalistické objasňovanie.
5) Vysvetlite systém kriminalistiky.
6) Vysvetlite metódy kriminalisticko-praktickej činnosti.
11
2 ZÁKLADNÉ KRIMINALISTICKÉ KATEGÓRIE
2.1 Pojem spôsob páchania trestného činu
V kriminalistickej praxi sa možno bežne stretnúť s mnohými udalosťami, ktoré
majú relevantný charakter. Dominujú medzi nimi trestné činy, často sa však vyskytujú aj
ďalšie udalosti, ktoré sú predmetom kriminalistického záujmu, akými sú napríklad
samovraždy, náhle úmrtia, nešťastné náhody, pôsobenie prírodných síl a pod. Možno sem
zhrnúť aj priestupky a správne delikty. Kriminalisticky relevantná udalosť sa vždy skladá
z viacerých čiastkových, neraz veľmi rôznorodých prvkov (elementov). Tie sa
v kriminalistickej praxi bežne nazývajú komponenty. Tieto komponenty sa ešte vnútorne
členia na jednotlivé zložky, ktorými sa nezaoberá len kriminalistika, ale aj jej blízke
odbory, akými sú napríklad kriminológia, trestné právo, súdne lekárstvo, súdna
psychológia, súdna psychiatria a pod. Pritom okrem iného možno posudzovať napríklad
sociálnu zložku, psychickú zložku, somatickú zložku a mnohé ďalšie.
Pre kriminalistiku a najmä pre kriminalistickú prax je prioritná skutočnosť, že maximálnu
pozornosť venuje tým znakom kriminalistiky relevantných udalostí, ktoré sa zásadne
uplatňujú v komplikovanom procese vytvárania a prípadne aj zániku kriminalistických
stôp a pomáhajú prispieť k poznaniu trestného činu. Detailizácia, ako aj ich opis,
hodnotenie, vysvetlenie ich
miesta v konkrétnej udalosti a ďalšie charakteristiky
spomenutých znakov sú obsahom pojmu kriminalistická charakteristika trestného činu.
Najdôležitejšou a najobsiahlejšou časťou tejto charakteristiky je spôsob páchania
trestného činu. Spôsob páchania trestného činu J. Musil definuje ako špecifikovaný
systém operacionálnych elementov trestného činu a činností úzko spätých s trestným
činom“.
Pod pojmom „operacionálne elementy“ rozumieme prvky, ktoré majú priamy
vzťah k páchateľovi trestného činu, presnejšie k jeho činnosti pri páchaní trestného činu.
Existuje snaha ich opisom vystihnúť, ako páchateľ postupoval pri páchaní trestného činu,
napríklad aké jednotlivé telesné pohyby alebo ich fragmenty pritom využil (chôdza, beh,
hmaty, chvaty, údery a pod.), ktorých sa zdržal, ale aj ako psychické procesy riadili jeho
činnosť. Možno sem zahrnúť aj najrozmanitejšie predmety, ktoré páchateľ použil pri
páchaní trestného činu. Typickými predmetmi sú rôzne nástroje a zbrane.
Výraz „systém“ použitý v definícii zdôrazňuje, že spôsob páchania trestného činu
je spravidla zložitý jav, ktorý má výrazné znaky konkrétneho usporiadania,
Výraz „špecifikovaný“ vyjadruje vzťah buď iba k jednej udalosti, alebo prípadne
k viacerým udalostiam, na ktorých sa podieľala jedna osoba (páchateľ). Do úvahy však
prichádza aj možnosť skupiny navzájom podobných udalostí, na ktorých sa podieľalo
niekoľko osôb (páchateľov).
Z definície spôsobu páchania trestného činu vyplýva, že jeho súčasťou sú aj
činnosti s ním spojené. V kriminalistickej praxi teda môže ísť o činnosť vykonané pred
spáchaním trestného činu a o činnosti vykonané po spáchaní trestného činu. V tomto
zmysle je typická príprava páchateľa na spáchanie úmyselného trestného činu. Týka sa
napríklad výberu miesta jeho spáchania, zisťovania a overovania zvykov osoby, ktorá má
byť obeťou, prípravy nástrojov, zbraní, prípravy spôsobov úniku z miesta činu a pod.
Obdobne je bežná aj činnosť páchateľa po spáchaní úmyselného trestného činu, ale aj
neúmyselného trestného činu alebo inej kriminalisticky relevantnej udalosti. Ide napríklad
12
o ukrytie odcudzených vecí, ich rozpredaj, zničenie nástrojov, zbraní, ukrytie mŕtvoly
a pod.
Kriminalisticky ide o obdobia, ktoré sú veľmi významné, pretože aj pri nich
vznikajú kriminalistické stopy. V konkrétnych prípadoch sa môže stať, že v tom čase,
keď bol spáchaný trestný čin, nedošlo k vytvoreniu použiteľných kriminalistických stôp
(používanie rukavíc zamedzí vzniku daktyloskopických stôp, použitie rôznych spôsobov
maskovania zamedzí možnosti identifikácie podľa vonkajších znakov), alebo stopy boli
zničené, a mnohé cenné kriminalisticky relevantné informácie následne poskytne
vyhodnotenie činnosti páchateľa pred a po spáchaní trestného činu. Môže ísť o výsluchy
svedkov, zistenie miest, kde páchateľ čkal na svoju obeť, nález odhodených, alebo
stratených nástrojov a zbraní, odevných súčastí, nález odcudzených vecí, nález mŕtvoly
obete a pod.
Do činnosti páchateľa sa v niektorých prípadoch môžu premietnuť aj tzv.
sprievodné konania. Ide o konania, ktoré idú nad rámec nevyhnutných potrieb spojených
s prípravou, vykonaním a prípadným utajením trestného činu. Ich základ spočíva napríklad
v poverčivosti alebo v náboženských zvykoch či zásadách (páchanie trestnej činnosti mimo
náboženských sviatkov alebo počas významných dní iných náboženstiev, používanie
rôznych amuletov „pre šťastie“, zanechanie výkalov na mieste činu), zanechanie rôznych,
často výsmešných alebo aj výhražných odkazov, ako aj prejavy devastačného charakteru
na mieste činu (rozbitie rôznych predmetov, rozliatie tekutín, „pomaľovanie“ stien), alebo
ak konzumácia potravín a nápojov a pod. Tieto sprievodné konania majú svoj
kriminalistický význam. Môžu orientovať kriminalistický záujem na určitú skupinu
podozrivých osôb, výnimočne aj na konkrétnu osobu.
2.2 Komponenty spôsobu páchania trestného činu
Ako sme už uviedli, spôsob páchania trestného činu možno členiť podľa rôznych
kritérií. Podľa deliacich kritérií tak možno dospieť k „častiam“ spôsobu páchania trestného
činu, t.j. k jeho jednotlivým komponentom.
Komponenty spôsobu páchania trestného činu sa takisto členia podľa rôznych
kritérií. Jednotliví kriminalistickí teoretici neraz používajú vlastné členenie. Bežne sa
uvádzajú nasledujúce základné komponenty, s ktorými sa možno stretnúť
v kriminalistickej praxi:
Dejové komponenty charakterizujú telesnú a psychickú aktivitu páchateľa pri
páchaní trestného činu (charakterizujú „dej“, ktorý prebehol). Telesnú, presnejšie somatomotorickú aktivitu páchateľa tvoria jeho najrozmanitejšie pohyby, ale aj gestikulácia,
mimika a pod. V konkrétnom prípade môže ísť napríklad o údery a kopy, ktorými páchateľ
útočí na obeť, o spôsob škrtenia, znehybnenia obete a pod. Telesná aktivita páchateľa sa
uplatní aj pri prekonávaní rôznych prekážok, napríklad pri násilnom vnikaní do rôznych
objektov. Prekonávanie prekážok môže nasvedčovať tomu, že páchateľ má špeciálne
schopnosti, napríklad fyzickú zdatnosť. Psychická aktivita páchateľa sa prejavuje jednak
v riadení telesnej aktivity, jednak pomocou nej posudzuje podmienky na spáchanie
trestného činu a rozhoduje o jeho vykonaní vrátane miesta a času. Pri páchaní trestného
činu sa vždy uplatňujú obe aktivity páchateľa, ich vzájomný pomer však môže byť značne
variabilný.
Vecné komponenty charakterizujú najrozmanitejšie páchateľom použité
prostriedky pri spáchaní trestného činu. V širších súvislostiach sem možno zaradiť aj rôzne
13
obaly a batožinu, prostriedky maskovania páchateľa a pod. Dôležité miesto v tejto skupine
majú nástroje, zbrane a výbušniny. Táto skupina objektov často vytvára typické stopy,
ktoré môžu viesť až k individuálnej identifikácii.
Komplexné komponenty charakterizujú konkrétny súbor činností páchateľa
a získavanie potrebných informácií na spáchanie spravidla vopred pripravovaného
trestného činu. Napríklad páchateľ sa dozvie, že konkrétna osoba má v byte väčšiu
finančnú sumu v hotovosti. Pozornosť preto zameria na čo najdetailnejšie zistenie
skutočností, ktoré charakterizujú byt, jeho prístupnosť a zabezpečenie, priebežne si
pripraví potrebné nástroje, ktoré sú nevyhnutné na prekonanie prekážok, ktoré bránia
vniknutiu do bytu. Keď užívateľ byt opustí, páchateľ sa dostaví na miesto, vezme potrebné
nástroje a prázdnu batožinu. Prekoná zámkové mechanizmy a prípadné ďalšie zábrany. Po
prehľadaní bytu odcudzí nájdenú finančnú hotovosť, prípadne odcudzí ešte ďalšie
predmety, ktoré možno ľahko speňažiť. Odíde na vopred určené miesto a čo najrýchlejšie
sa zbaví odcudzených predmetov. Získanú finančnú hotovosť použije podľa svojich
predstáv.
Komplexné a základné komponenty po príslušnom vyhodnotení kriminalistom
umožnia, aby si vytvorili konkrétnu predstavu o znalostiach, schopnostiach a postupoch
páchateľa konkrétneho trestného činu. Získané informácie sa podľa ustanovených
postupov ukladajú a následne využívajú v kriminalistických informačných systémoch,
predovšetkým sú významné pre modus operandi.
2.3 Analýza spôsobu páchania trestného činu vzhľadom
na osobu páchateľa
Táto analýza spôsobu páchania trestného činu má mimoriadny kriminalistický
význam. Dovoľuje, aj keď len v niektorých prípadoch, typovať páchateľa konkrétneho
trestného činu a to prevažne s využitím rôznych kriminalistických evidencií. Kvalitná
analýza umožňuje s určitou pravdepodobnosťou odpovedať na otázky, ktoré majú vzťah
k času alebo miestu páchania trestného činu, objektu záujmu páchateľa, posudzovať
schopnosti a znalosti páchateľa, jeho psychickú úroveň, usudzovať na jeho vek a pohlavie
a mnohé ďalšie skutočnosti.
2.4 Determinovanosť (podmienenosť) spôsobu páchania
trestného činu
Ľudské konanie a správanie je určitým spôsobom usporiadané, ne je chaotické, ale
naopak závisí od mnohých najrozmanitejších faktorov – je podmienené (determinované).
Možno vyvodiť, že aj spôsob spáchania trestného činu má svoje podmieňujúce faktory,
ktoré však páchateľovi trestného činu kategoricky nebránia v uplatnení jeho vlastnej vôle.
Napriek tomu, aspoň rámcovo, možno determinujúce faktory spôsobu páchania
trestného činu členiť na faktory, ktoré nesúvisia s osobou páchateľa (objektívne
determinanty), a na faktory, ktoré súvisia s jeho osobou (subjektívne determinanty).
Objektívne determinanty nezávisia od vôle páchateľa a z celej ich širokej škály
možno uviesť aspoň najtypickejšie:
14
1. Spoločenské podmienky majú na spôsob spáchania trestného činu skôr všeobecný
vplyv, ale môžu mať aj konkrétny, výrazný dopad. Týka sa historických tradícií,
náboženských a iných zvyklostí, neochote alebo neschopnosti akceptovať iné
spoločenské názory a zvyklosti, rešpektovať spoločný záujem rasovo, sexuálne,
nábožensky alebo inak odlišne orientovaných osôb pri ich spoločných aktivitách a pod.
2. Predmet útoku výrazne pôsobí na spôsob spáchania trestného činu. Útok páchateľa
musí byť adekvátny cieľu trestného činu. Páchateľ musí vziať do úvahy fyzické
schopnosti obete, miesto uloženia a zabezpečenia predmetov, ktoré chce odcudziť,
a mnohé ďalšie faktory.
3. Vzťah medzi páchateľom, predmetom útoku, obeťou a miestom činu je takisto
dôležitým objektívnym determinantom. Pri dostatku detailných informácií to
významne napomáha úspešné spáchanie trestného činu. Páchateľ pritom vychádza
z návykov obete, zo znalosti miesta činu, zo znalosti o uložení vecí, o ktoré má
záujem, a pod. Úplným opakom je prípad, keď páchateľ miesto činu ani umiestnenie
objektov, o ktoré má záujem, nepozná, pohybuje sa náhodne, chaoticky a prípadne
vytvára mnohé ďalšie, pre neho nežiaduce kriminalistické stopy. Situáciu treba
hodnotiť opatrne a treba vylúčiť možnosti rôznych inscenácií.
4. Miesto činu a podmienky na ňom ovplyvňujú spôsob spáchania trestného činu
viacerými objektívne existujúcimi skutočnosťami. Ide najmä o charakter miesta činu
(jeho odľahlosť alebo veľká hustota zástavby, umiestnenie miesta činu v interiéri alebo
v exteriéri a pod.), ďalej o konkrétne podmienky, ktoré existujú na mieste (osvetlenie
v nočných hodinách, viditeľnosť miesta z iných objektov a pod.) a napokon aj o vzťah
páchateľa k miestu (trestný čin je spáchaný v dome alebo v byte, v ktorom páchateľ
býva alebo ho často navštevuje, alebo naopak na mieste, ktoré so životom páchateľa
zjavne nesúvisí).
5. Čas spáchania trestného činu je ďalším objektívnym determinantom. Platí, že
páchateľ si zvolí čas na spáchanie trestného činu, ktorý je pre neho najvýhodnejší
a v ktorom má (aspoň subjektívne) najväčšiu pravdepodobnosť úspešného spáchania.
6. Dostupnosť nástrojov, zbraní a ďalších pomôcok má značný význam v prípadoch,
keď v priebehu spáchania trestného činu potrebuje prekonať prekážky, zabrániť
obetiam v obrane a privolaní pomoci, odviezť predmety a pod.
7. Existencia spolupáchateľov má spravidla podstatný vplyv na spáchanie trestného
činu. Umožňuje využiť početnú, ale predovšetkým fyzickú prevahu nad obeťou,
zabezpečiť sledovanie okolia miesta činu a v prípade nebezpečenstva poskytnúť
ďalším páchateľom varovanie, vhodne využiť jednotlivé špecializované znalosti
spolupáchateľov a pod. Nevýhodou je skutočnosť, že o činnosti majú informácie
viaceré osoby a dochádza k vzniku väčšieho počtu kriminalistických stôp.
Výpočet uvedených objektívnych determinantov nie je taxatívny. Existujú viaceré
ďalšie, ktoré sa však uplatňujú menej často, neraz iba pri páchaní jednotlivých
trestných činov za presne špecifikovaných podmienok.
Subjektívne determinanty možno charakterizovať ako derminanty, ktoré sa vzťahujú
priamo na osobu páchateľa alebo na spolupáchateľov. Patria k nim najmä:
1. Telesné (somatické ) vlastnosti páchateľa tvoria veľmi výrazný subjektívny
derminant. Charakterizujú fyzické schopnosti páchateľa, jeho silu, trénovanosť,
fyzickú výdrž a pod. Páchateľ totiž pri voľbe spôsobu spáchania trestného činu
musí brať do úvahy svoje telesné vlastnosti
15
2. Psychické a motorické vlastnosti páchateľa sa uplatňujú v rôznych podobách
a u jednotlivých páchateľov sú značne odlišné. Ide o prejavy zručnosti pri
prekonávaní rôznych prekážok, o prejavy odvahy pri vnikaní do rôznych objektov,
o schopnosť rýchleho behu pri opustení miesta činu. Rozumové schopnosti
páchateľa sa prejavia vo väčšej miere iba pri niektorých trestných činoch, akými sú
napríklad kvalifikované podvody, hospodárska trestná činnosť, trestné činy
spojené s využitím počítačov a pod. Pri hrubo (primitívne) vykonaných trestných
činoch sa spravidla neuplatnia. Iba v niektorých prípadoch s v spôsobe spáchania
trestného činu prejavujú charakterové vlastnosti páchateľa (agresivita, krutosť,
podlosť), jeho záujmy (odcudzovanie určitej homogénnej skupiny objektov),
hodnotová orientácia (bezdôvodné ničenie rôznych predmetov), sexuálna odchýlka
(homosexualita, masochizmus) a psychické poruchy. Relatívne samostatnú
skupinu tvorí konanie páchateľa a jeho odraz v spôsobe spáchania trestného činu
pod vplyvom alkoholu alebo iných návykových látok (drog). Pri posudzovaní
psychických a motorických vlastností páchateľa je spravidla nevyhnutná účasť
znalca.
3. Vek páchateľa sa do spôsobu spáchania trestného činu premieta tak z hľadiska
jeho psychických, ako aj fyzických schopností. Tieto skutočnosti súvisia
s postupným vývojom ľudského organizmu a jeho starnutím. Mladý a fyzicky
zdravý človek má vyššie fyzické schopnosti než starý a chorý. Naopak vyšší vek
a s ním spojené životné skúsenosti môžu ovplyvniť spôsob spáchanie skutkovo
zložitého trestného činu.
4. Pohlavie páchateľa sa prejavuje, neraz však nevýrazne, prostredníctvom
odlišných psychických a somatických vlastností mužov a žien. Závery majú iba
orientačný charakter.
5. Predchádzajúca kriminálna skúsenosť páchateľa má výrazný vplyv na spôsob
spáchania trestného činu. Páchateľ (recidivista), ktorý svoju trestnú činnosť
opakuje, sa spravidla zdokonaľuje v spôsobe jej vykonania, dbá na nevytváranie
alebo na zničenie už kriminalistických stôp aj na zničenie rôznych použitých
nástrojov, zbraní a odevných súčastí.
6. Vzdelanie páchateľa a jeho pracovná kvalifikácia sa prejavuje pri páchaní tých
trestných činov, na ktoré sa vyžadujú určité špeciálne znalosti a zručnosti.
2.5 Význam spôsobu spáchania trestného činu pre kriminalistiku
Z konkrétneho spôsobu spáchania trestného činu možno získať viaceré kriminalisticky
dôležité informácie. Zovšeobecnenie veľkého počtu poznatkov, ktoré sa postupne získali a
získavajú analýzou spôsobu spáchania mnohých trestných činov, sa postupne stalo
podkladom na vypracovanie a praktické využívanie niekoľkých kriminalistických metód,
najmä v oblasti kriminalistickej taktiky
Význam spôsobu páchania trestného činu pre vytyčovanie kriminalistických
verzií vychádza zo zistenia rôznych skutočností na mieste činu, ktoré čiastkovým
spôsobom charakterizujú rôzne aspekty spôsobu spáchania konkrétneho trestného činu.
Tak možno posudzovať napríklad veľkosť otvoru, ktorým páchateľ vnikol do objektu, vo
vzťahu k fyzickým rozmerom tiel podozrivých osôb, porovnávať odbornú úroveň
páchateľa pri prekonávaní zámok a ďalších zabezpečovacích prvkov s odbornou, prípadne
aj psychickou úrovňou podozrivej osoby a pod. Veľmi výrazný býva odraz spôsobu
16
spáchania trestného činu v najrozmanitejších stopách. V nich sa odráža činnosť páchateľa
na mieste činu, jeho príchodová i odchodová trasa, spôsob pohybu na mieste činu, znalosť
prostredia a pod. Na základe čo najúplnejšieho vyhodnotenia všetkých čiastkových
poznatkov následne možno vytýčiť reálne kriminalistické verzie ako dôležitú metódu
kriminalistickej praxe.
Význam spôsobu spáchania trestného činu pre kriminalistické evidencie sa
uplatňuje v evidenciách, ktoré zachytávajú tzv. modus operandi systém, bežne
označovaný skratkou MOS. Tento pojem iným pomenovaním označuje „spôsob páchania
trestnej činnosti“. Kriminalistické evidencie tohto druhu sú orientované jednak na oblasť
evidencií trestných činov spáchaných dosiaľ neznámymi páchateľmi a jednak na
oblasť evidencií trestných činov spáchaných známymi páchateľmi. V prvej oblasti sú
evidované všetky dostupné údaje o trestnom čine, ktorý dosiaľ nebol objasnený (miesto
činu, čas spáchania činu, jednotlivé prvky spôsobu vykonania činu, predmet záujmu
páchateľa, odcudzené predmety, informácie napr. z výsluchov svedkov o páchateľovi,
o jeho vzhľade a oblečení a pod.). V druhej oblasti sú obdobným spôsobom evidované
trestné činy, ktorých páchateľ je známy. Evidované údaje vo svojej podstate
zodpovedajú údajom evidovaným pri trestných činoch spáchaných neznámym páchateľom.
Využívanie informácií z tohto druhu evidencií slúži najmä na typovanie možných
páchateľov dosiaľ neobjasnených trestných činov. Vychádza sa pritom z overeného
predpokladu, že páchateľ opakovanej, rovnorodej trestnej činnosti bežne postupuje
rovnakým alebo veľmi podobným spôsobom aj pri páchaní ďalšej, dosiaľ neobjasnenej
trestnej činnosti. Ide o tzv. zotrvávanie (perzeveranciu) na spôsobe páchania trestnej
činnosti. Možnosti typovania páchateľov podľa týchto evidencií existujú najmä pri často
sa vyskytujúcej sériovo páchanej trestnej činnosti.
Význam spôsobu spáchania trestného činu pre identifikáciu konkrétneho páchateľa
(pre identifikáciu osoby) je značne obmedzený. Vo väčšine konkrétnych skutkov
posudzovaných podľa spôsobu spáchania získané informácie nestačia na vykonanie
individuálnej identifikácie osoby. Ich využitie môže slúžiť na určenie skupinovej
príslušnosti osoby (páchateľa).
Význam informácií zistených o spôsobe spáchania pre kriminalistickú prevenciu
spočíva najmä v tom, že ich kvalitná aplikácia na konkrétne podmienky môže výrazne
sťažiť, v optimálnom prípade aj znemožniť ďalšie páchanie trestnej činnosti. Napríklad
v prípadoch opakovaných krádeži vlámaním do objektu sa zlepšia jeho technické,
elektronické aj fyzické zabezpečenia, obmedzia sa možnosti úniku informácií, ktoré možno
využiť na páchanie trestnej činnosti, z informácií o páchaní násilnej trestnej činnosti
v exteriéri možno vyvodiť potrebu lepšieho osvetlenia kritických miest v nočných
hodinách, posilnenie hliadkovej činnosti polície, z informácií o spôsoboch spáchania veľmi
kvalifikovanej trestnej činnosti pomocou počítačov možno vyvodiť potrebu ich
kvalitnejšieho zabezpečenia pred zneužitím a systematickejšiu kontrolu jednotlivých
užívateľov počítačov a pod.
Otázky na precvičovanie z prebranej problematiky:
1) Vysvetlite pojem a spôsob páchania trestného činu.
2) Charakterizujte komponenty spôsobu páchania trestného činu.
3) Charakterizujte objektívne determinanty spôsobu páchania trestného činu.
4) Charakterizujte subjektívne determinanty spôsobu páchania trestného činu.
5) Vysvetlite význam spôsobu spáchania trestného činu pre kriminalistiku.
17
3 KRIMINALISTICKÉ STOPY
3.1 Podstata a pojem stopy v kriminalistike
Kriminalistické stopy, ich teória, vznik, podmienky existencie, zánik, využívanie
a ďalšie aspekty tvoria základnú súčasť modernej kriminalistiky. Pojem „kriminalistická
stopa“ vychádza filozofický z teórie odrazu, ktorá učí, že pokiaľ na seba súčasne pôsobia
dva alebo viac objektov, odovzdávajú si navzájom informácie o svojich vlastnostiach.
V praktických prípadoch to znamená, že napr. Vystrelená nábojnica preberá informáciu
o funkčných častiach zbrane, z ktorej bola vystrelená a súčasne táto nábojnica odovzdáva
informáciu o sebe jednotlivým funkčným častiam zbrane, s ktorými bola vo fyzickom
kontakte. Iným príkladom môže byť mäkký (blatový) povrch vozovky, do ktorého sa
vtláča dezén pneumatiky, ktorý je opačne ovplyvňovaný materiálom vozovky alebo nôž,
ktorým je odkrajovaný krajec chleba a pod.
Z hore uvedenej úvahy vychádzali kriminalistickí teoretici pri koncipovaní pojmu
kriminalistická stopa. Akákoľvek kriminalistický relevantná udalosť vzniká na určitom
mieste, v určitom čase, pôsobením určitého subjektu, na určitom objekte a z určitých
príčin.
Typickými objektmi z tohto hľadiska sú osoba páchateľa, napadnutý objekt,
použité nástroje, poškodená osoba a ďalšie objekty. Tieto objekty sa v priebehu
kriminalistický relevantnej udalosti mechanický stretávajú, dochádza k kontaktom medzi
nimi a zároveň dochádza k vzájomnému odovzdávaniu informácií.
Z uvedeného vyplýva záver, že nie je možné, aby existovala kriminalistický
relevantná udalosť, počas ktorej by neboli vzájomne medzi jednotlivými objektmi
odovzdávané informácie vzťahujúce sa k jednotlivým objektom. Podľa uvedených úvah je
kriminalistická stopa vymedzená nasledovne :
Kriminalistická stopa je každá zmena v materiálnom prostredí
kriminalistický relevantnej udalosti, ktorá s ňou súvisí príčinne (miestne alebo
časovo) a je zistiteľná, zaisti teľná a využiteľná v procese objasňovania tejto udalosti
za pomoci kriminalistikou uznávaných praktický dostupných metód, prostriedkov
a postupov.
Za zmeny v materiálnom prostredí sú považované všetky zmeny materiálnej povahy.
Okrem nich sa za kriminalistické stopy považujú aj zmeny (odrazy) vo vedomí človeka, aj
keď ich charakter je od stôp materiálnych odlišný. Stopy uložené vo vedomí človeka sú
ovplyvňované subjektom, ktorý ich prijíma, uchováva a reprodukuje.
Požiadavka príčinnej súvislosti vyjadruje, že zmeny iného druhu sú
z kriminalistického hľadiska na objasnenie udalosti nepodstatné.
18
Požiadavka zistiteľnosti, zaisti teľnosti a využiteľnosti vychádza z praktickej
možnosti zmenu ako stopu nájsť, zachovať jej informačný obsah a posúdiť jej
kriminalistickú relevantnosť.
Platí preto všeobecná zásada, že na miestach kriminalistický relevantných udalosti
a v súvislosti s ich objasňovaním sa zisťujú všetky zmeny. Až ich nasledujúcim skúmaním
sa zistí, či majú ku konkrétnej udalosti vzťah a môžu napomôcť pri jej objasňovaní.
Vzájomné pôsobenie medzi objektmi sa uskutočňuje buď odovzdaním energie,
odovzdaním hmoty alebo odovzdaním energie aj hmoty súčasne. Z tohto hľadiska je
možne stopy rozčleniť na :
a) stopy, ktoré vznikli odovzdaním energie – sa tvoria tak, že vznikajú zmeny
deformáciou vonkajšej štruktúry odrážajúceho objektu t.j. hmotného nositeľa
stopy. V týchto stopách sa môžu odrážať všeobecné aj špeciálne vlastnosti
vonkajšej štruktúry odrážaného objektu,
b) stopy, ktoré vznikli odovzdaním a prijatím hmoty - vznikajú navrstvením a
odvrstvením. Sem môžeme zaradiť aj stopy periférne
c) stopy, ktoré vznikli odovzdaním energie a hmoty - súčasným odovzdaním hmoty
a energie vznikajú zmeny deformáciou vonkajšej štruktúry so súčasným
navrstvením alebo odvrstvením, prípadne zmeny vonkajšej štruktúry a deformácie
časti monolitného celku,
Nevyhnutným a dôležitým aspektom vzniku stopy je vzájomná mechanická interakcia
objektov identifikácie. Vzájomnou mechanickou interakciou sa rozumejú všetky účinky,
prejavujúce sa u objektov identifikácie pri relatívnom pohybe odrážaného, odrážajúceho
alebo odrážaného i odrážajúceho objektu.
3.2 Klasifikácia kriminalistických stôp
Klasifikačný systém prispieva k pochopeniu podstaty, vzniku a charakteru
kriminalistických stôp. Podáva prehľad ich druhov a informačnej podstaty, poskytuje
všeobecnú orientáciu pre voľbu spôsobu využitia ich informačného obsahu.
Podľa charakteru nositeľa informácií rozlišujeme :
A. Stopy materiálne (hmotnej povahy).
B. Stopy pamäťové (vo vedomí človeka).
Materiálne stopy (kriminalisticko-technické) sa klasifikujú podľa druhov informácií,
ktorých je stopa nositeľom :
19
a) Stopy obsahujúce informácie o znakoch vonkajšej stavby objektu. Tieto stopy sú
významné pre určenie konkrétneho objektu schopného za určitých okolnosti po sebe
zanechať obraz znakov jeho povrchu (obuvi, nástrojov, papilárne línie, pneumatík,
časti zbrane, odevu).
b) Stopy obsahujúce informácie o znakoch vnútorného zloženia, stavby a stavu
objektu. Patrí sem väčšina stôp biologických, chemických, časť stôp fyzikálnej
podstaty (zmeny energetického stavu, zmeny metalografického, defektoskopického
charakteru) a celý rad ďalších. Všetky stopy spravidla umožňujú len určenie
skupinovej príslušnosti .
c) Stopy obsahujúce informácie o funkčných a pohybových vlastnostiach objektu.
Ide o stopy rôznych aktivít a prejavov človeka (chôdza a jej špecifika, gestikulácia
a mimika, ručné písmo, hlas). Časť týchto stôp môže viesť k určeniu konkrétneho
objektu
d) Stopy obsahujúce združenú informáciu o objektoch. Tieto stopy obsahujú
informácie najmenej dvoch uvedených druhov (stopa obuvi s obsahom prenesených
substancií umožňuje vyhodnotenie niektorých špecifík chôdze, daktyloskopická stopa
vytvorená krvou).
Podľa druhu pôsobenia poznáme stopy :
- Stopy chemické (vznikajú pôsobením chemických látok),
- stopy tepelné (vznikajú pôsobením tepla),
- stopy explózie (vznikajú pri výbuchu trhavín, výbušných pár, parných kotlov),
- stopy hnilobné (sú podmienené biochemickým procesom),
- stopy pachové (zápach alkoholu, benzínu, hniloby),
- stopy mechanické (úlomky, ryhy).
Pamäťové stopy (psychické, myšlienkové, obrazné, ideálne) vznikajú odrazom
udalosti vo vedomí človeka a sú fixované mozgovou hmotou človeka.
Z hľadiska priestorového usporiadania rozlišujeme :
1. Stopy zobrazenia.
2. Stopy separácie.
3. Stopy ostatné
1. Stopy zobrazenia vznikajú vzájomným pôsobením dvoch objektov, pri ktorom
dochádza k prenosu hmoty alebo energie. V stope sa zobrazuje (odráža) predovšetkým
vonkajšia štruktúra (povrch, reliéf) objektu, ktorý stopu vytvoril (odrážaného objektu).
20
Podľa voľným okom pozorovateľného charakteru stopy môžeme stopy zobrazenia rozdeliť
na :
A. Stopy plošné.
B. Stopy plastické (objemové).
Stopy plošné (odtlačky) vznikajú priamym dotykom dvoch objektov, pri ktorom sa
malé množstvo hmoty prenesie z jedného objektu na druhy. Nedochádza pritom k voľným
okom pozorovateľnej zmene vonkajšej štruktúry objektov, nedochádza k ich deformácií
Najčastejšie sú to odtlačky prstov, dlaní, obuvi a pneumatík. Do tejto skupiny zahrňujeme
aj stopy :
- prašné (navrstvené), kedy zaprášený objekt sa dotkne objektu čistého,
- v prachu (odvrstvené), kedy sa predmet odtlačí na zaprášenom objekte,
- tzv. periférne, ktoré vznikajú odstránením predmetu zo zaprášeného objektu, po
ktorom zostal v prachu obrys jeho tvaru.
Stopy plastické (objemové vtlačky) sú to stopy mnohotvárne, ktoré vznikajú
mechanickým tlakom tvrdšieho predmetu (objektu) do mäkšieho predmetu (objektu), pri
ktorom dochádza k narušeniu vonkajšej štruktúry (deformácií) predmetu (objektu).
V prípade, že pôsobíme predmetom (objektom) v jednom smere (spravidla kolmo
na podložku) vznikajú statické plastické stopy (vtlačky) Typickými stopami sú vtlačky :
- papilárnych línií v mydle, vosku apod.,
- obuvi v mäkkej zemine,
- pneumatiky v zmäknutom asfalte,
- páčidla v dreve zásuvky,
- opornej časti hasáku v pancieri ohňovzdornej pokladne,
- sekáča v kovovom predmete a pod.
V prípade, že pôsobíme predmetom (objektom) v dvoch smeroch (spravidla kolmo
i vodorovne vzhľadom na podložku) vznikajú dynamické plastické stopy. Ak sa predmet
pohybuje v objekte, alebo ak sa posunul objekt v okamihu zaborenia predmetu, vznikajú :
a) stopy skĺznuté
– ryhy,
- sústava rýh.
b) stopy zmliaždené.
Ryhy vznikajú spravidla pôsobením malej plochy odrážaného objektu (hrana, hrot)
tak, že nedochádza k zobrazeniu špecifických znakov objektu (napr. ryhy po manipulácií
21
nepravým kľúčom v zámku, rez diamantom v skle a pod.). U týchto stôp je spravidla mala
identifikačná hodnota.
Sústava rýh vzniká zaborením väčšej plochy predmetu (nástrojov) do
napadnutého objektu, pričom objekt stopu vytvárajúci alebo prijímajúci sa posunie jedným
smerom. Uvedeným vznikne zbrázdené pole súvislých a veľmi typických prehĺbenín
a vyvýšenín, ktoré zodpovedajú typickým prehĺbeninám a vyvýšeninám tej časti predmetu,
ktorá stopu vytvorila (napr. pôsobenie hasáka na cylindrickú profilovú vložku pri jej
vylamovaní). U týchto stôp je najvyššia identifikačná hodnota.
Stopy zmliaždené vznikajú tiež zaborením predmetu do mäkšieho objektu,
opakovane v jednom mieste alebo opakovanými údermi na jednom mieste (napr. pri
opakovaných úderoch kladiva na objekt, každý ďalší úder prekryje (zmliaždená stopa)
stopu vytvorenú predošlým úderom : Pri pílení pílkou stopu v objekte, ktorú vytvorí jeden
zub listu pílky zmliaždi nasledovný listu zubu pílky). Špecifické znaky zbrázdeného poľa
sú u týchto stôp rozrušené. Tieto stopy spravidla neumožňujú individuálnu identifikáciu
použitého predmetu (nástroja).
2.Stopy separácie (oddelenie od celku) vznikajú pri oddelení časti predmetu (objektu) od
celku a môžeme ich rozdeliť na :
- stopy mechanického oddelenia z pevného celku (napr. úlomok nástroja alebo
úlomok ostria nástrojov),
- stopy zanechanej látky ( napr. vysypaný prášok).
3. Stopy ostatné sú to stopy fyzikálneho a chemického pôsobenia (napr. tepelné
pôsobenie, poleptanie a pod.) a taktiež aj priestorové zmeny (napr. zmena polohy
predmetu, zmiznutie predmetov, prítomnosť nových predmetov a pod.)Ak budeme brať v úvahu mechanizmus vzniku stôp, druh mechanického namáhania,
pravdepodobnosť výskytu identifikačných znakov, možnosť ich komparácie ako kritéria
ďalšej klasifikácie stôp, je možné tieto stopy členiť nasledovne :
a) podľa závislosti od deja trestného činu :
- primárne,
- sekundárne.
b) podľa systematičnosti mechanizmu vzniku :
- systematické,
- náhodné.
c) podľa časovej závislostí v priebehu stopového kontaktu :
- časovo závislá,
- časovo nezávislá.
22
d)
e)
f)
g)
h)
-
podľa časovej závislosti po ukončení stopového kontaktu :
relatívne stále,
nestále.
podľa tvaru :
plošné,
priestorové (objemové) makro,
priestorové (objemové) mikro
podľa skreslenia tvaru :
neskreslené,
redukované.
podľa smeru pôsobiacej sily :
tlakové,
šmykové,
kombinované.
podľa počtu zúčastnených objektov :
dvojica zúčastnených objektov,
neurčitý počet zúčastnených objektov,
prítomnosť médií.
Význam dôslednej klasifikácie kriminalistických stôp je daný predovšetkým rýchlou
a systematickou orientáciou bezprostredne po zaistení kriminalistických stôp.
3.3 Význam a hodnota kriminalistických stôp
Kriminalistická stopa je kriminalistický využiteľná iba v prípade, ak sme schopní
informácie v stope obsiahnuté dekódovať (dešifrovať, odhaliť, vysvetliť) a využiť. To je
možné iba vtedy, ak sme schopní stopu vyhľadať, zaistiť a skúmať súčasnými
kriminalisticko-technickými prostriedkami. Množstvo informácií, ktoré sme schopní
dekódovať a využiť závisí od mnohých okolnosti. Predovšetkým to závisí od stupňa
súčasných vedecko-technických poznatkov a možnosti pri vyhľadávaní, zaisťovaní
a najmä skúmaní kriminalistických stôp, ale tiež od ich druhu, kvality, spôsobu
a podmienok ich vzniku. Práve od množstva využiteľných informácií závisí význam
a hodnota kriminalistických stôp pri objasňovaní kriminalistický relevantných udalosti.
Každá kriminalistická stopa má svoju
- kriminalisticko-taktickú hodnotu,
- kriminalisticko-technickú hodnotu,
- procesnú hodnotu.
23
Kriminalisticko-taktická hodnota kriminalistických stôp sa uplatňuje najmä pri
posudzovaní a kriminalistickom využívaní spôsobu páchania kriminalistický relevantných
udalosti. Informačný obsah kriminalistických stôp dovoľuje posúdiť rad okolnosti vzniku
a priebehu kriminalistický relevantných udalosti, príčin a podmienok, ktoré ju umožnili,
alebo ktoré k nej viedli.
Kvality informačného obsahu stôp, ktoré sa viažu k možnosti bezprostredne
z nich odvodiť závery kriminalisticko-taktického charakteru, predstavujú ich
„taktickú“ hodnotu.
Bezprostrednosťou chápeme fakt, že kriminalista je sám, alebo za pomoci odborníka,
schopný vyhodnotiť ich kriminalistickú relevanciu aj obsah a to spravidla už na mieste
v priebehu obhliadky.
Závery kriminalisticko-taktického charakteru sú výsledkom poznávacieho procesu,
sprevádzaného vytvorením si hodnovernej a odôvodnenej predstavy najmä :
- o fyzických a psychických vlastnostiach a schopnostiach páchateľa,
- o dôvodnostiach a znalostiach páchateľa,
- o počte páchateľov,
- o znalosti miesta kriminalistický relevantnej udalosti,
- o spôsobe spáchania kriminalistický relevantnej udalosti (príchod, odchod, príprava),
- o možnostiach vypátrania a zadržania páchateľa,
- o určení celkového postupu v kriminalistickom objasňovaní.
Ako príklad k horeuvedeným predstavám je možné uviesť :
- odhad telesných proporcií páchateľa podľa veľkosti otvoru, ktorým vošiel do objektu,
- odhad znalosti zabezpečovacích zariadení podľa spôsobu ich prekonania,
- odhad počtu páchateľov podľa odlišujúcich sa trasológických stôp,
- odhad počtu páchateľov podľa zistených krvných skupín zo zaistených biologických
stôp,
- odhad fyzických schopnosti páchateľa podľa spôsobu vniknutia do objektu.
Informačný obsah materiálnych a pamäťových stôp je analyzovaný, dokumentovaný,
odvodený a kriminalistický pretransformovaný v priebehu aplikácie metód rozpracovaných
kriminalistickou taktikou. Taktiež aj stopy, ktoré obsahujú združenú informáciu
o objektoch či už sú to stopy materiálne alebo pamäťové majú významnú taktickú hodnotu.
Kvality informačného obsahu stôp, ktoré sa viažu k zisteniu skupinovej príslušnosti
alebo identity, osoby, veci, zvieraťa a iných vlastnosti za pomoci kriminalistickotechnických metód, prostriedkov a postupov, predstavujú ich technickú
(kriminalisticko-technickú) hodnotu.
24
Kriminalisticko-technická hodnota kriminalistickej stopy spočíva v možnosti stopu
zistiť, zaistiť a skúmať. Prejavuje sa najmä vo vzťahu k možnostiam stotožnenia alebo
vylúčenia totožnosti objektu, ktorý ju zanechal. Výsledok skúmania má spravidla zásadný
význam pre objasnenie kriminalistický relevantnej udalosti.
Pri zistení skupinovej príslušnosti podľa materiálnych stôp môžeme zistiť rod, druh,
triedu a skupinu do ktorej je možné zaradiť :
- objekt individuálne určený (osoba, nástroj),
- objekt len druhovo určený (klasifikácia látok pevných, kvapalných, plynných).
Kriminalisticko-technická hodnota materiálnych stôp sa viaže aj k možnosti zistenia
stavu, pôvodu, poslania objektu, na zistenie technických aspektov mechanizmu udalosti,
vzniku stôp a pod. Uvedené skutočnosti je možné splniť až po dekódovaní ich
informačného obsahu, číže až po skončení kriminalistického alebo iného odborného
skúmania. Kriminalisticko-technickú hodnotu majú taktiež z uvedeného pohľadu aj
niektoré stopy vo vedomí človeka.
Technická kvalita materiálnych stôp nájdených, zistených v súvislosti
s kriminalistický relevantnou udalosťou sa posudzuje predbežne ešte pred ich zaistením.
Záver o technickej kvalite nie je rozhodujúci pre vykonanie zaistenia. Aj stopa vynikajúcej
technickej kvality môže byť bezvýznamná pre objasnenie kriminalistický relevantnej
udalosti (napr. daktyloskopická stopa „domácej“ osoby na mieste kriminalistický
relevantnej udalosti)..
Procesná hodnota kriminalistickej stopy znamená, že zaistená stopa na mieste
kriminalistický relevantnej udalosti môže mať v trestnom konaní za určitých podmienok
hodnotu dôkazu. Podmienkou je, že stopa musí byť zaistená a zdokumentovaná tak, aby
nevznikla žiadna pochybnosť u orgánov činných v trestnom konaní, (polícia, prokuratúra,
súd) najmä v konaní pred súdom v tom, že sa jedná o stopu, ktorá bola zaistená na mieste
kriminalistický relevantnej udalosti, ktorý je predmetom trestného konania. Dokumentácia
stopy sa vykonáva popisom stopy v zápisnici o obhliadke miesta trestného činu,
fotografovaním a jej zakreslením v náčrte a následne prekreslením do plánu miesta
trestného činu.
Otázky na precvičovanie z prebranej problematiky:
1) Vysvetlite podstatu vzniku kriminalistickej stopy a jej pojem.
2) Klasifikujte kriminalistické stopy.
3) Vysvetlite hodnotu kriminalistickej stopy.
25
4 KRIMINALISTICKÁ IDENTIFIKÁCIA
4.1 Podstata a pojem kriminalistickej identifikácie
Teoretický základ kriminalistickej identifikácie je tvorený systémom pojmov,
zásad a metód. Tento systém umožňuje vedecký určovať totožnosť materiálnych objektov
podľa ich odrazu a využitia takto získaných výsledkov pre účely trestného konania.
Základným východiskom identifikácie v kriminalistike je teória odrazu. Z tejto
teórie využíva kriminalistická identifikácia tézu o tom, že materiálne objekty, ktoré sa
podieľajú na kriminalistický relevantnej udalosti (páchateľ, nástroje, obuv páchateľa
a pod.) pôsobia v priebehu kriminalistický relevantnej udalosti na obklopujúce vonkajšie
prostredie – odrážajú sa v ňom, čím na ňom vytvárajú určitú zmenu – odraz.
V kriminalistike tieto zmeny majú najčastejšie podobu stôp. Pri kriminalistickej
identifikácií sa využívajú jak stopy vo vedomí človeka, tak aj ostatné druhy stôp
v materiálnom prostredí.
Základom kriminalistickej identifikácie je učenie o totožnosti, individuálnosti
a relatívnej stálosti objektov identifikácie.
Totožnosť chápe dialektická logika ako vzťah medzi dvoma alebo viacerými
prejavmi jedného a toho istého objektu vystupujúceho v rôznych formách. Premeny
rôznych prejavov sú považované za výraz vzťahu totožnosti len v rámci určitého systému.
Takýmto systémom v rámci kriminalistickej identifikácie je systém odrážania
(zobrazovania), ktorý existuje medzi odrazeným a odrážajúcim objektom (napr. stopou
a objektom, ktorý stopu vytvoril).
Hlavne poslanie teórie kriminalistickej identifikácie spočíva v objasnení spôsobu,
ako skúmať konkrétne objekty, aby bola objasnená ich spojitosť s kriminalistický
relevantnou udalosťou.
Pojem totožnosť v procese poznania zaujíma veľmi dôležité miesto a chápeme ho
v kriminalistickej identifikácií ako individualizovaný vzťah medzi stopou a objektom,
ktorý ju vytvoril. Stotožňovanie v rámci kriminalistickej identifikácie sa týka nielen
predmetov ako materiálnych objektov, ale aj prejavov ľudského myslenia (tzv. „logických“
objektov), ktoré sú taktiež objektmi materiálnymi a môžeme s nimi uskutočniť proces
kriminalistickej identifikácie.Je potrebné rozlišovať pojem „totožnosť“ a pojem
„zhodnosť“, ktoré sú blízke, ale odlišné. Zhodnosť je vlastné zhoda predmetov vo všetkých
znakoch, ktoré sú stanovené podmienkou zhodnosti. Dve nábojnice vystrelené z jednej
zbrane sú zhodné a pre obidve nábojnice je totožná daná zbraň. Cieľom kriminalistickej
identifikácie je určiť vzťah objektu k stope alebo inému zobrazeniu. Základom
kriminalistickej identifikácie je vzťah totožnosti medzi objektmi identifikácie, ktorú
chápeme ako individualizovaný vzťah medzi odrazeným objektom a jeho odrazom.
26
Individuálnosť vychádza z axiomu, že každý objekt materiálneho sveta s relatívne
stálymi priestorovými hranicami je individuálny, neopakovateľný. Variabilita objektov
živej a neživej prírody je tak vysoká, že je vylúčene aby dva objekty boli absolútne
zhodné.
Objekty materiálneho sveta poznávame prostredníctvom ich vlastnosti.
Jedinečnosť objektu je odôvodňovaná tým, že každý objekt je nositeľom veľkého počtu
rôznych vlastnosti (fyzikálnych, biologických a pod.). Nekonečné množstvo kombinácií,
ktoré je možné z týchto vlastnosti vytvoriť je nenapodobiteľné a tým aj individuálne
u každého hmotného objektu. Pre individuálnosť objektu ma význam veľký počet často
krát sa vyskytujúcich vlastnosti objektu. Čím sa určitá vlastnosť objektu menej vyskytuje
tým je vzácnejšia a špecifickejšia.
Vlastnosti, ktoré individualizujú (vyčleňujú) objekt zo skupiny podobných
objektov (rod, druh) sa nazývajú vlastnosťami špecifickými. V kriminalistike sa špecifické
vlastnosti objektu, ktoré sa odrážajú v kriminalistickej stope nazývajú identifikačné znaky
(markanty). Tieto špecifické znaky ako odraz v stope sa vyskytujú náhodne a majú
potrebnú identifikačnú hodnotu.
Relatívna stálosť spočíva v nemennosti objektu kriminalistickej identifikácie po
určitú dobu Na objekty kriminalistickej identifikácie pôsobia rôzne poveternostné,
fyzikálne, chemické vplyvy, zmeny ktoré vznikli používaním objektov, prípadné zmeny,
ktoré vznikli úmyselným zásahom páchateľa. Objekty kriminalistickej identifikácie
podliehajú zmenám. Ak chceme zistiť totožnosť v procese kriminalistickej identifikácie,
musia byť skúmané objekty relatívne stále. Dialektická totožnosť nevylučuje zmeny. Preto
aj v kriminalistickej identifikácií nechápeme totožnosť ako navždy danú a nemennú.
V procese kriminalistickej identifikácie sa vyjasňujú tie okolnosti, ktoré súvisia so
zameniteľnosťou objektu v dôsledku dialektických zmien. Aby bolo možné skúmané
objekty považovať za relatívne stále, nesmú podliehať rýchlym a podstatným zmenám
Z uvedeného možno vymedziť obsah pojmu kriminalistická identifikácia :
Kriminalistická identifikácia je poznávacia metóda, ktorou sa určuje vzťah medzi
stopou a objektom, ktorý stopu vytvoril s cieľom identifikovať tento objekt tak, aby
bolo nepochybné, že stopu skutočne vytvoril.
4.2 Objekty kriminalistickej identifikácie
V procese kriminalistickej identifikácie sa nepodrobujú rozboru všetky vlastnosti
odrážaného (identifikovaného) objektu (osoby, veci). Skúmajú sa len tie vlastnosti, ktoré
sa odrazili v objektoch identifikujúcich, ktoré stopu prijímajú. Z tohto hľadiska sa delia
vlastnosti identifikovaného objektu na identifikačné a neidentifikačne.
27
Objektmi kriminalistickej identifikácie môžu byť len jedinečné materiálne objekty,
ktoré majú stabilné priestorové hranice a sú charakterizované neopakovateľným súhrnom
vlastnosti. Patria k ním osoby, zvieratá, predmety, výrobné a ostatné hmotné komplexy
a pod. V procese kriminalistickej identifikácie sa stretávame s nasledujúcimi objektmi :
Objekt identifikovaný (stotožňovaný) je objekt, ktorý sa odrazil v stope alebo
inom odraze, každý ďalší objekt o ktorom sa predpokladá, že sa odrazil v stope alebo inom
odraze a je to potrebné kriminalistickou identifikáciou preveriť. Aby sme mohli správne
analyzovať trestno-procesné dokazovanie je potrebné odrazené objekty rozlišovať na :
a) objekt, ktorý skutočne zanechal stopu, podľa ktorého je objekt zisťovaný alebo
hľadaný,
b) objekt, ktorý mohol zanechať nájdenú stopu, je to potrebné preveriť, t.j.
preverovaný objekt.
Vlastnosti zisťovaného objektu môžu byť stanovené podľa jeho stôp, (napr. vlastnosti
nástroja použitého na mieste kriminalistický relevantnej udalosti je možné určiť skúmaním
nájdených mechanoskopických stôp).
Vlastnosti preverovaného objektu sa spravidla zisťujú :
a) podľa porovnávacích materiálov (vzorov), napr. podľa pokusné vytvorených
experimentálnych mechanoskopických stôp preverovaného nástroja,
b) podľa fotografií alebo popisu,
c) priamym ohľadaním a skúmaním objektov in nátura.
Nakoľko určenie totožnosti je zamerané na preverované objekty a ich prostredníctvom
na zisťované (hľadané) objekty, nazývame obidva odrazené objekty identifikovanými
(stotožňovanými)
Objekt identifikujúci (stotožňujúci) je taký objekt, ktorý odráža vlastnosti
identifikovaných (stotožňovaných) objektov. Prostredníctvom identifikujúcich objektov je
riešená otázka totožnosti. Stopy sú najčastejším a najdôležitejším nositeľom
(predstaviteľom) informácie o identifikovanom objekte. Stopy môžu byť nahradené
svojimi kópiami, (napr. stopa obuvi je nahradená sadrovým odliatkom stopy obuvi).
Porovnávací materiál obsahuje informácie o bezpečné známom identifikovanom objekte.
Porovnávacie materiály sa musia dôkladné líšiť od stôp zisťovaného (hľadaného) objektu
aj keď podľa vonkajších znakov môžu byť celkom zhodné.
Porovnávacie materiály môžu vzniknúť a vyskytovať sa ako prirodzené vzorky,(
ukážka ručného písma, ktorá vznikla náhodne bez súvislosti s kriminalistický relevantnou
udalosťou).
28
Porovnávacie materiály (pokusné vyhotovené) majú byť vyhotovované na základe
znalosti mechanizmu vzniku stopy v podmienkach čo najpriaznivejších pre zobrazenie
vlastnosti preverovaných objektov.
Objektmi kriminalistickej identifikácie nie sú jednotlivé vlastnosti týchto objektov
ale sú to osoby a veci ako nositelia neopakovateľného súhrnu vlastnosti. Nemôžeme preto
hovoriť o identifikácií písma ale o identifikácií osoby podľa písma, nemôžeme hovoriť
o identifikácií
vystrelenej nábojnice alebo strely, ale o identifikácií zbrane podľa vystrelených nábojníc
a striel.
Identifikačné znaky vznikajú vzájomným pôsobením identifikovaného
a identifikujúceho objektu čo vedie k vzniku odrazu, t.j. stopy. Prenos informácií
o identifikovanom objekte pomocou znakov identifikujúceho objektu je spojený so stratou,
zmenou alebo deformáciou týchto informácií. Identifikačné znaky sú tie vlastnosti
stotožňovaného objektu, ktoré sa odrazili v stope alebo inom zobrazení a ktoré využívame
k identifikácií.
Podstata identifikačných znakov spočíva jednak v ich relatívnej stálosti,
originálnosti, v ich špecifičnosti pre daný objekt, v ich riedkom výskyte, jednak v ich
možnostiach odhalenia, t.j. nájdenia a možnosti porovnávacieho skúmania. Identifikačné
znaky delíme na:
- všeobecné (skupinové),
- zvláštne (individuálne, detailné) .
Súhrn všeobecných a zvláštnych znakov ma len určitý objekt a len týmto
neopakovateľným súhrnom je daná jeho totožnosť. Odrazené znaky sa zisťujú najčastejšie
v rôznych stopách (zobrazeniach), ktoré slúžia ako objekty bezprostredného skúmania.
4.3 Druhy kriminalistickej identifikácie
V procese kriminalistickej identifikácie majú veľký význam závery nad
skúmanými objektmi. Proces kriminalistickej identifikácie prispieva k usvedčeniu
páchateľov z trestnej činnosti. Kriminalistickú identifikáciu môžeme deliť podľa rôznych
hľadísk predovšetkým :
a) podľa toho, či dospejeme k zisteniu totožnosti alebo nedospejeme k zisteniu
totožnosti,
b) podľa subjektu, ktorý vykonáva proces identifikácie,
c) podľa oblasti odborných znalosti potrebných k skúmaniu a podľa použitých metód,
d) podľa druhu identifikačných znakov, využívaných k identifikácií,
e) podľa stotožňovaných objektov a pod.
29
Podľa toho, či dospejeme k zisteniu totožnosti alebo nedospejeme k zisteniu
totožnosti poznáme :
- individuálnu identifikáciu (dovŕšenú),
- skupinovú identifikáciu (nedovŕšenú).
Individuálna identifikácia je výsledkom zistenia totožnosti individuálneho
(konkrétneho) objektu, (napr. zistenie, že daktyloskopická stopa má taký istý súhrn
identifikačných znakov papilárnych línií ako jeden z otlačkov na daktyloskopickej karte).
Z uvedeného vyplýva záver, že stopu vytvoril objekt (človek), ktorého otlačky sú na
uvedenej daktyloskopickej karte. Individuálna identifikácia je z hľadiska dôkazného
najcennejšia.
Skupinová identifikácia znamená, že proces identifikácie nie je ukončený
zistením totožnosti individuálneho (konkrétneho) objektu odrazeného v stope, alebo inom
odraze . V týchto prípadoch hovoríme len o zisťovaní skupinovej príslušnosti objektov.
Výsledkom procesu kriminalisticko-identifikačného skúmania je zistenie skupinovej
príslušnosti objektu, teda jeho klasifikovanie, zaradenie do určitej triedy, skupiny, rodu,
druhu a podobne. Závery o zistení skupinovej príslušnosti tohto procesu sú trestne
procesnými dôkazmi, pretože sa jedná o samostatný spôsob dokazovania. Príkladom
takéhoto skúmania je (napr. určenie charakteru neznámej látky, určenie spôsobu
zhotovenia objektu, zistenie zdroja odkiaľ skúmané objekty pochádzajú, zistenie
príslušnosti niekoľkých objektov v tej istej skupine a podobne.
Podľa subjektu uskutočňujúceho proces identifikácie poznáme tri druhy
identifikácie :
- vyšetrovateľskú
- expertíznu,
- evidenčnú.
Vyšetrovateľskú identifikáciu vykonáva vyšetrovateľ (napr. identifikáciu celého
dopisu podľa niekoľkých priložených častí využíva k stotožňovaniu evidenčných znakov
objektu. V týchto prípadoch pri identifikačnom skúmaní spravidla nie je potrebné
zvláštnych odborných technických metód, prostriedkov a postupov).
Expertízna (znalecká) identifikácia, (napr. identifikácia osoby podľa odtlačkov
papilárnych línií, identifikácia pisateľa podľa ručného písma a podobne . V týchto
prípadoch znalec pri identifikačnom procese potrebuje odborné znalosti z rôznych vedných
odborov).
Evidenčná identifikácia (napr. identifikácia neznámej mŕtvoly, nezvestnej osoby
a podobne. Vykonáva ju pracovník evidenčného pracoviska a v rámci identifikačného
procesu využíva evidenčné údaje - informácie).
30
Podľa oblasti odborných znalostí a použitých metód rozlišujeme tieto základné
druhy kriminalistických identifikácii :
- daktyloskopickú,
- portrétnu,
- trasologickú,
- balistickú atď.
Podľa druhu identifikačných znakov využívame k identifikácii rôzne odrazené
vlastnosti. Spravidla sú to :
- vlastnosti, ktoré obsahujú informácie o vonkajšej stavbe objektu,
- vlastnosti, ktoré obsahujú informácie o vnútornom zložení objektu,
- funkčné a dynamické vlastnosti.
Uvedené vlastnosti majú pre identifikáciu význam len vtedy, pokiaľ sú relatívne trvalé
a odrazili sa v stope formou identifikačných znakov.
Podľa stotožňovaných objektov identifikáciu triedime na :
- identifikáciu osôb,
- identifikáciu vecí,
- identifikáciu zvierat.
a)
b)
c)
d)
e)
Identifikácia osôb sa vykonáva na základe :
anatomických a antropologických znakov ľudského tela (tvár, postava, hlava,
vlasy, oči, nos ústa a podobne),
znakov papilárnych línií,
znakov ručného písma,
znakov ľudského hlasu,
znakov ľudskej gestikulácie, mimiky a spôsobu lokomócie (chôdza, beh, skok)
Identifikácia vecí sa vykonáva na základe skúmania odrazu identifikačných
vlastností vonkajšej stavby a vnútorného zloženia. Najcharakteristickejšie skupiny
objektov, ktoré sa vyskytujú v súvislosti s kriminalisticky relevantnými udalosťami sa
skúmajú v procese kriminalistickej identifikácie špeciálnymi kriminaliticko-technickými
odvetviami. Napríklad (kriminalistická balistika, mechanoskopia, daktyloskopia).
Identifikácia zvierat sa v podmienkach slovenskej kriminalistickej praktickej
činnosti vyskytuje veľmi vzácne a vykonáva sa podľa rovnakých princípov, ako pri
zisťovaní totožnosti iných hore uvedených objektov.
31
4.4 Spôsoby identifikačného skúmania
Kriminalistické identifikačné skúmanie je v podstate skúmaním porovnávacím,
kedy zisťujeme prítomnosť tých charakteristický znakov na objekte alebo v porovnávacom
materiály, ktoré sú zobrazené v stope. Vzhľadom na veľkú rozmanitosť stôp pozná
kriminalistika viaceré spôsoby identifikačného skúmania. Najčastejšie sú požívané tieto
spôsoby :
- položenie vedľa seba s popisom znakov,
- prekrytím zobrazení,
- spojením zobrazení,
- geometrickým meraním.
Položenie vedľa seba s popisom znakov (tzv. bodovanie), spočíva v umiestnení
porovnávaných objektov do jedného zorného poľa podľa potreby zväčšených, alebo
zmenšených. Na vytvorenie optimálnych podmienok sa používajú rôzne technické
prostriedky, ako je porovnávací mikroskop, lupa a podobne. V inom prípade sa skúmané
objekty zobrazia v príslušnom merítku fotograficky a skúma sa ich zobrazenie. Vybrané
znaky sa popíšu, vyznačia sa priamo na objekte, alebo na matnici príslušného optického
zariadenia, alebo na inom zobrazení daného skúmaného objektu. Jedná sa o najjednoduchší
a najrozšírenejší spôsob porovnávania v kriminalistickom skúmaní.
Prekrytie zobrazení spočíva v tom, že jedno z vytvorených zobrazení dvoch
skúmaných objektov sa vyhotoví na prehľadnú podložku. Zobrazenia sa prekrývajú
a hľadajú sa polohy spoločných znakov. Podľa pozorovania sa vyhodnotia či sú jednotlivé
znaky umiestnené na rovnakých miestach. Tento spôsob porovnávania sa využíva
v prípadoch, kedy je tvar znakov ťažšie definovateľný a nie je ich možné jednoznačne
popísať ani odmerať.
Spojenie zobrazení spočíva v tom, že sa jedno zo zobrazení dvoch objektov
rozstrihne ( rozstrihnutie zobrazenia nemusí byť uskutočnené priamočiaro a vedie sa tak,
aby prechádzal pokiaľ možno miestami s najväčším počtom charakteristických znakov),
alebo sa fyzický priloží k zobrazeniu druhého skúmaného objektu a hľadá sa na ňom
pokračovanie prvého zobrazenia. Tento spôsob skúmania sa využíva pri skúmaní
mikroreliefu objektov, stôp zošmyknutia v balistike a mechanoskopii. Za rovnaké
považujeme zobrazenia objektov vtedy, ak línie jedného zobrazenia prechádzajú plynulo
do zobrazenia druhého skúmaného objektu.
Geometrické meranie spočíva v tom, že sa na skúmaných objektoch, alebo ich
zobrazeniach vyberú charakteristické a vzájomne si zodpovedajúce body. Tieto body sa na
jednotlivých zobrazeniach prepoja priamočiaro a merajú sa vzdialenosti jednotlivých
32
úsečiek a geometrické uhly medzi jednotlivými úsečkami. Tento spôsob porovnávania sa
využíva pri skúmaní stôp obuvi, portrétu osoby, cestičky chôdze osoby.
4.5 Výsledky kriminalistickej identifikácie
Výsledkom procesu kriminalistickej identifikácie je :
- individualizácia objektu, ktorý vytvoril stopu,
- určenie skupinovej príslušnosti objektu, ktorý vytvoril stopu,
- zistenie, že skúmaný objekt stopu nevytvoril,
- pravdepodobnostný záver, že skúmaný objekt stopu vytvoril,
- pravdepodobnostný záver, že skúmaný objekt stopy nevytvoril,
- zistenie, že funkciu stopy a objektu nevieme riešiť,
- zistenie, že funkcia stopy a objektu nie je známa.
Individualizácia objektu, ktorý vytvoril stopu. Tento výsledok kriminalistickej
identifikácie znamená, že je známy vzťah (funkcia) medzi kriminalistickou stopou
a konkrétnym objektom, ktorý stopu vytvoril. Individualizácia objektu je najvyšší stupeň
kriminalistickej identifikácie s konkrétnym záverom o tom, že kriminalistickú stopu
vytvoril daný objekt. Určenie skupinovej príslušnosti objektu, ktorý vytvoril stopu.
Tento výsledok znamená, že je určený vzťah kriminalistickej stopy a určitej skupiny
objektov, ktoré stopu mohli vytvoriť. Je to nižší stupeň kriminalistickej identifikácie
s konkrétnym záverom.
Zistenie, že skúmaný objekt stopu nevytvoril. Je tretím stupňom kriminalistickej
identifikácie s konkrétnym záverom. Tento výsledok znamená, že je nájdený taký vzťah
(funkcia) medzi kriminalistickou stopou a objektom, ktorý vylučuje, aby ju daný objekt
vytvoril. Pravdepodobnostný záver, že skúmaný objekt stopu vytvoril. Tento štvrtý
stupeň kriminalistickej identifikácie už neposkytuje jednoznačný konkrétny záver.
O vzťahu kriminalistickej stopy a objektu, ktorý ju vytvoril, vypovedá údajom o hodnote
pravdepodobnosti zistenej na základe údajov, ktoré nasvedčujú vzťah stopy a skúmaného
objektu.
Pravdepodobnostný záver, že skúmaný objekt stopu nevytvoril. Tento piaty
stupeň kriminalistickej identifikácie taktiež neposkytuje konkrétny jednoznačný záver.
O vzťahu kriminalistickej stopy a objektu, ktorý ju vytvoril vypovedá údajom o hodnote
pravdepodobnosti, ktorá sa zisťuje z údajov, ktoré vylučujú vzťah stopy a skúmaného
objektu. Zistenie, že funkciu stopy a objektu nevieme riešiť znamená, že vzťah medzi
kriminalistickou stopou a objektom nie je súčasnými kriminalistickými metódami
riešiteľný, lebo nie sú k dispozícii všetky potrebné údaje o veličinách.
33
Zistenie, že funkcia stopy a objektu nie je známa. Vzťah medzi kriminalistickou
stopou a objektom sa nenašiel. (Vzťah ostáva neurčitý, na rozdiel od tretieho stupňa –
zistenie, že skúmaný objekt stopu nevytvoril ).
Otázky na precvičovanie z prebranej problematiky:
1) Vysvetlite podstatu kriminalistickej identifikácie.
2) Charakterizujte objekty kriminalistickej identifikácie.
3) Charakterizujte jednotlivé druhy kriminalistickej identifikácie.
4) vysvetlite spôsoby identifikačného skúmania.
5) Aké poznáme výsledky kriminalistickej identifikácie.
34
5 KRIMINALISTICKÁ DOKUMENTÁCIA
5.1 Miesto kriminalistickej dokumentácie v kriminalistickej
technike a jej všeobecná charakteristika
Aby sa vytvorená stopa na mieste kriminalistický relevantnej udalosti stala
dôkazom pre súd a mohla poslúžiť ako dôkazný prostriedok k úspešnému odhaleniu
a usvedčeniu páchateľa, musí byť najprv vyhľadaná. Po vyhľadaní musí byť zvážená
otázka jej najúspešnejšej fixácie a dokumentácie pomocou najvhodnejšej kriminalistickotechnickej metódy alebo metód. Až po dokumentácií môže nasledovať vyhodnotenie
zaistenej stopy spolu s ostatnými stopami a dôkazmi zaistenými v rámci celého
objasňovaného prípadu, ktoré môže poslúžiť súdu k objektívnemu zhodnoteniu celého
prípadu.
Kriminalistická dokumentácia sa neobmedzuje len na problematiku
dokumentovania rôznych stôp ale v celom procese objasňovania je potrebne dokumentovať
rôzne údaje o kriminalistický relevantnej činnosti páchateľa, o vzniknutej škode, o spôsobe
prevedenia kriminalistický relevantnej udalosti, o spoločenskej nebezpečnosti.
Z vykonanej dokumentácie musí byť jasne, aké kriminalistické metódy boli pri
dokumentácií použite.
Kriminalistická dokumentácia je špecifická metóda kriminalistického
objasňovania, ktorá verbálne a obrazovo za pomoci technických prostriedkov
dokumentuje priebeh a výsledky vyšetrovacích úkonov a znaleckého skúmania,
dostupnými formami zaznamenáva v zmysle kriminalistických doporučení
materiálnu situáciu a stav kriminalistický relevantných objektov.
Kriminalistická dokumentácia je verbálne a obrazovo-grafické podchytenie
vykonávanej činnosti, celkového prostredia a taktiež vlastnosti, stavov a znakov
jednotlivých prvkov a to formou prípustnou podľa zákona. Od kvality, úplnosti, správnosti
a objektívnosti dokumentácie závisí možnosť jej využitia v priebehu ďalšieho
kriminalistického objasňovania a dokazovania, v konečnom dôsledku pri rozhodovaní vo
veci.
Kriminalistická dokumentácia pokiaľ je správne vyhotovená, musí spĺňať
nasledovné požiadavky :
- Musí zachytiť vernosť obrazu situáciu na mieste vyšetrovanej udalosti a to ako
celkovo, tak aj jej jednotlivé charakteristické časti alebo znaky,
- musí poskytnúť názornú predstavu všetkých zadokumentovaných skutočnosti
situácie tomu, kto bude dokumentáciu neskôr študovať,
- musí zabezpečiť možnosť obnoviť pôvodnú situáciu na mieste ako predpoklad
ďalšie kriminalistické úkony, napr. rekonštrukcia,
35
-
musí poskytnúť obraz o priebehu a výsledkoch realizovaných úkonov a činnosti
v danom čase, priestore a podmienkach,
musí zaznamenať metódy, spôsoby a prostriedky používané pri dokumentovaných
úkonoch.
5.2 Základné zásady spracovania kriminalistickej
dokumentácie a jej druhy
Kriminalistická dokumentácia vykonávaná v priebehu kriminalistického
objasňovania sa musí riadiť základnými zásadami, ktoré zabezpečujú správnosť postupu
a efektívnosť výsledku. Sú to nasledujúce zásady :
a) včasnosť dokumentovaných informácií a ich nenahraditeľnosť,
b) objektívnosť vykonanej dokumentácie,
c) účinnosť použitých dokumentačných metód,
d) úplnosť vykonanej dokumentácie,
e) komplexnosť dokumentácie.
Včasnosť je odôvodnená faktom, že okamihom vzniku dôkazov nastáva aj opačný
proces zánik dôkazov (hodnota dôkaznej informácie sa môže značné znížiť, zničiť,
poškodiť alebo úplne stratiť). Vzhľadom k potrebe odhalenia, podchytenia a uchovania čo
najväčšieho množstva potrebných informácií je potrebné akceptovať požiadavku včasnosti.
Dôkazné informácie, ktoré nie sú včas zafixované sa postupom času nedajú ničím
nahradiť.
Objektívnosť je vyjadrená zadokumentovanými informáciami /situácia, predmety,
stopy) bez medzier, chýb, omylov, ktoré sú závisle na subjektívnych vlastnostiach osoby,
ktorá situáciu, prostredie, činnosť alebo jav vníma a dokumentuje. Zistenie, že situácie
(udalosti) prebehla je možné zistiť na základe odrazu v materiálnom prostredí a na základe
odrazu poznať aj jej podstatu. Aby poznanie mohlo byť objektívne, musí byť objektívne
podchytený odraz materiálnej situácie v kriminalistickej dokumentácií.
Účinnosť použitých dokumentačných metód je daná predovšetkým v procese
zhromažďovania informácií potrebných k odhaleniu ich nositeľov a k rozšifrovaniu
zhromaždených informácií. K zhromažďovaniu informácií sú využívané rôzne metódy
(pozorovanie, meranie, popisovanie) s cieľom predísť, aby sa v kriminalistickej
dokumentácií nevyskytli chyby, omyly zo strany osoby. ktorá situáciu vníma
a dokumentuje.
Úplnosť vykonanej kriminalistickej dokumentácie prispieva v každom
konkrétnom prípade k poznaniu objektívnej pravdy.
36
Komplexnosť spočíva v posudzovaní prípadu podľa úplného a komplexného
materiálu. Vzhľadom k tomu, že dokumentácia je vykonavaná viacerými kriminalistickými
metódami, prostriedkami a postupmi je potrebné vždy dokumentačný materiál posudzovať
z komplexného dokumentačného materiálu vo všetkých vzájomných súvislostiach.
V procese kriminalistického objasňovania podľa charakteru povahy a významu
úkonov v rámci realizovaných činnosti, vznikli rôzne druhy kriminalistickej dokumentácie.
V súčasnej dobe je možno stanoviť nasledujúce druhy dokumentácie, ako slovné
a obrazové vyjadrenie všetkých zistených skutočnosti :
- písomná dokumentácia – zápisnica,
- fotografická dokumentácia,
- topografická dokumentácia,
- filmová a televízna (zvuková) dokumentácia,
- dokumentácia počítačovým systémom.
Jednotlivé druhy kriminalistickej dokumentácie budú obsiahnuté v predmete
„Kriminalistická taktika pre bezpečnostný manažment“ v problematike obhliadky.
Otázky na precvičovanie z prebranej problematiky:
1) Charakterizujte kriminalistickú dokumentáciu.
2) Vysvetlite zásady spracovania kriminalistickej dokumentácie.
37
II. KRIMINALISTICKÁ TECHNIKA
1 KRIMINALISTICKOTECHNICKÉ METÓDY,
PROSTRIEDKY, POSTUPY A OPERÁCIE
Postupný rozvoj rôznych technických a ďalších (napr. prírodovedných) metód,
ktorý umožňuje rozvoj vedy, prináša okrem iných aspektov aj čoraz dokonalejšie
a detailnejšie využívanie rôznych druhov kriminalistických stôp, a to predovšetkým
s cieľom čo najpresnejšej identifikácie objektov, ktoré tieto stopy vytvorili. Zásadnou
snahou je pritom vypracovať a zaviesť do kriminalistickej praxe ďalšie, dosiaľ
nepoužívané metódy, ktoré by bolo možné využiť na účely individuálnej identifikácie
objektu, ktorý konkrétnu kriminalistickotechnickú stopu vytvoril. Pokiaľ tento cieľ
nemožno (aspoň dosiaľ) uskutočniť, všeobecnou snahou je dospieť k bližšej špecifikácii
objektu kvalitatívnym zlepšením možností, ktoré vedú k určeniu jeho skupinovej
príslušnosti. Tieto nové metódy skúmania potom vo svojich dôsledkoch vedú k zúženiu
skupiny objektov, ktoré mohli vytvoriť konkrétnu kriminalistickotechnickú stopu. Vývoj
a aplikácia naznačených metód vo všeobecnosti závisí od pokroku vedy a techniky a do
kriminalistickej praxe sa tieto metódy dostávajú spravidla sprostredkovane, aplikačnými
mechanizmami.
Jednotlivé kriminalistické metódy majú svoju vlastnú techniku a metodiku
prípravy, vlastné vykonávanie metódy a napokon aj fixáciu a dokumentáciu získaných
výsledkov. V kriminalistickej praxi sa tradične aj v súčasnosti najbežnejšie využívajú
kriminalistickotechnické metódy, ktoré sú najčastejšie zamerané na problematiku
identifikácie osôb alebo vecí, prípadne aj zvierat. Tieto metódy majú vo väčšine prípadov
technický alebo prírodovedný charakter, v obmedzenom počte aj iný charakter. Uvedieme
typické príklady takýchto metód, aj keď, pochopiteľne, ich výpočet nie je vyčerpávajúci:
a) metódy vyhľadávania, zviditeľňovania a skúmania stôp papilárnych línií,
b) metódy kategorizácie vonkajších znakov človeka a opisovania osôb,
c) metódy vyhľadávania, zaisťovania a skúmania stôp ručného písma,
d) metódy vyhľadávania, zaisťovania a skúmania stôp písacích strojov,
e) metódy vyhľadávania, zaisťovania a skúmania stôp listín, dokladov, písacích
prostriedkov, cenín, platidiel a obdobných objektov,
f) metódy vyhľadávania, zaisťovania a skúmania stôp bosých nôh, obuvi,
ľudskej bipedálnej lokomócie, stôp častí ľudského tla nepokrytých
papilárnymi líniami, pneumatík, zvierat a niektorých obdobných objektov,
g) metódy vyhľadávania, zaisťovania a skúmania vystrelných nástrojov,
h) metódy vyhľadávania, zaisťovania a skúmania výstrelných nábojníc, striel
a stôp výstrelu,
38
i)
j)
k)
l)
m)
n)
o)
p)
r)
metódy vyhľadávania, zaisťovania a skúmania stôp zubov,
metódy vyhľadávania, zaisťovania a skúmania biologických materiálov
ľudského, zvieracieho, prípadne rastlinného pôvodu,
metódy vyhľadávania, zaisťovania a skúmania pachových stôp osôb a vecí,
metódy vyhľadávania, zaisťovania a skúmania hlasových stôp človeka
a zvukových stôp rôznych vecí,
metódy vyhľadávania, zaisťovania a skúmania mikrostôp,
metódy vyhľadávania, zaisťovania a skúmania chemických a pyrotechnických
stôp,
metódy vyhľadávania, zaisťovania a skúmania elektrotechnických stôp,
metódy vyhľadávania,
zaisťovania
a skúmania
defektoskopických
a metalografických stôp,
metódy kriminalistickotechnickej dokumentácie jednotlivých vyšetrovacích
úkonov a výsledkov kriminalistickotechnických skúmaní.
Všeobecne platí, že konkrétnym metódam zodpovedajú
príslušné technické
a prírodovedné prostriedky a postupy, akými sú napríklad rôzne druhy nástrojov
a pomôcok používaných na mieste činu, rôzne laboratórne prístroje a napokon aj
ustanovené (v poslednom čase v niektorých prípadoch aj medzinárodne certifikované)
postupy skúmanie. Kriminalistickotechnické metódy možno členiť podľa rôznych
kritérií. Najbežnejšie členenie je založené na ich technickom alebo prírodovednom
charaktere. Podľa týchto kritérií kriminalistickotechnické metódy možno členiť
nasledovne:
1. metódy a prostriedky, ktoré pri skúmaní kriminalistickotechnických stôp a vecných
dôkazov využívajú optické princípy,
2. metódy a prostriedky skúmania stôp a vecných dôkazov v neviditeľných druhoch
elektromagnetického žiarenia,
3. chemické, fyzikálne a fyzikálno-chemické metódy skúmania stôp a vecných
dôkazov.
Otázky na precvičovania z prebranej problematiky:
1) Vysvetlite kriminalistickotechnické metódy, prostriedky, postupy a operácie
39
2 KRIMINALISTICKÁ DAKTYLOSKOPIA
2.1 Základné daktyloskopické pojmy a zákonitosti
Daktyloskopia patrí medzi najstaršie disciplíny kriminalistickej techniky, ktorá sa
zaoberá identifikáciou osôb. Identifikácia osôb v oblasti daktyloskopie vychádza
z existencie papilárnych línií, ktoré sú vytvorené na niektorých častiach povrchu ľudského
tela. Jedna sa o vnútornú stranu koncových článkov prstov obidvoch rúk, dlaní obidvoch
rúk a koncových článkov prstov a chodidiel na obidvoch nohách. Na iných miestach
povrchu ľudského tela sa papilárne línie nevyskytujú.
Kriminalistická daktyloskopia je náuka o obrazcoch papilárnych línií na
vnútornej strane koncových článkoch prstov, na dlaniach a chodidlách. Je to metóda
umožňujúca identifikáciu osôb.
Je nesporné, že útvary na vnútornej strane rúk a nôh zaujímali ľudí už od pradávna.
Najstarším známym nálezom zobrazujúcim determatoglyfické útvary sú v skale vyryté
obrazy ruky tzv. „petroglyfy“ v Novom Škótsku. Identifikačnú hodnotu papilárnych línií
prstov zrejme poznali už staré ľudské kultúry. V starom Babylone sa používali odtlačky
palca na hlinenom valčeku ako osobná pečať a známka..
Vedeckým základom kriminalistickej daktyloskopie sú poznatky dermatológie
a zákonitosti ktorá sformuloval Francois Galton v 90. rokoch 19. storočia :
Zákonitosť individuálnosti – neexistujú na svete dvaja jedinci (ľudia), ktorí by
mali zhodné obrazce papilárnych línií Matematicko-štatistickými metódami bolo dokazané
a kriminalistická prax to potvrdila, že variabiliuta obrazcov papilárnych línií je taká veľká,
že vylučuje existenciu dvoch jedincov s úplne rovnakým usporiadaním papilárnych línií.
Predpokladajme existenciu len dvadsať charakteristických znakov v kresbe papilárnych
línií na jednom koncovom článku prsta a zistime, že je možných 64 miliárd rôznych
variant obrazcov. Toto veľmi vysoké číslo svedčí o tom, že výskyt dvoch celkom
zhodných kresieb u rôznych osôb je vysoko nepravdepodobný. A preto je možné
daktyloskopický obrazec považovať pre praktickú potrebu kriminalistiky za dostatočné
individuálny.
Zákonitosť nemennosti – obrazce papilárnych línií zostávajú po celý život
človeka relatívne nemenné. Je dokázané, že papilárne línie sa u človeka začínajú vytvárať
už od 4. mesiaca embryonálneho života. Týmto je daný základ kresby papilárnych línií,
ktorý sa zachová nezmenený po celý život človeka a ostáva zachovaný aj po smrti človeka
až kým sa telo (konkrétne koža) nerozloží. Pokusy, pri ktorých boli odtlačky prstov tej istej
osoby porovnávane v mnohoročných odstupoch ukázali, že obrazce zostávajú nemenné so
všetkými charakteristickými znakmi, len u vysokého veku sú niekedy narušené vráskami.
40
Zákonitosť neodstrániteľnosti – papilárne línie sú neodstrániteľné, pokiaľ nie je
odstránená zárodočná vrstva pokožky. Názor, že spálením, opotrebovaním alebo zrezaním
povrchovej vrstvy pokožky je možné papilárne línie trvalé odstrániť a tým znemožniť
daktyloskopickú identifikáciu je nesprávny. To by bolo možné iba v tom prípade, keď by
bola odstránená aj zárodočná vrstva pokožky. Odstránenie zárodočnej vrstvy pokožky
(ktorá je nositeľom informácie o zvaroch papilárnych línií) je veľmi silný zásah do
integrity osoby a naviac tento zásah je ťažko uskutočniteľný bez zásahu odbornej lekárskej
pomoci. Samotná kriminalistická prax potvrdila, že tieto prípady odstraňovania zárodočnej
vrstvy pokožky sú výnimočné až raritné.
2.2 Vznik a druhy daktyloskopických stôp
Daktyloskopické stopy vznikajú v okamihu bezprostredného pôsobenia –
v okamihu styku dvoch objektov materiálneho sveta – človeka, ktorý tu vystupuje ako
jeden z objektov a iného predmetu (druhy objekt), ktorý je schopný prijať a po určitú dobu
uchovať odraz papilárnych línií. Daktyloskopická stopa môže vzniknúť viacerými
spôsobmi :
Vytvorením zrkadlovo obráteného reliéfu povrchovej štruktúry papilárnych
línií. Tento spôsob vzniku daktyloskopických stôp sa vyskytuje najmä vtedy, ak objektom
ktorý stopu prijíma sú látky schopné v okamihu dotyku (pôsobiaceho tlaku) plastickej
deformácie, (napr. plastelína, ktorá sa využíva na pečatenie trezorov a skladov, čokoláda,
maslo, tuhnucí pečatný vosk, zasychajúci lak a pod.). V niektorých prípadoch reliéf
papilárnych línií môže vzniknúť aj na tele človeka,(napr. telo obete). Celá táto skupina
daktyloskopických stôp sa označuje pojmom plastické daktyloskopické stopy.
Prenesením látky z povrchu predmetu na papilárne línie následkom čoho
dôjde k porušeniu povrchovej štruktúry nositeľa stopy. V miestach medzi papilárnym
priestorom ostáva pôvodný povrch nositeľa neporušený. Pôsobením vlhkosti (vodnej
zložky potu) sa rozpustí nepatrné množstvo látky a vzniknutý roztok ma schopnosť
prichytiť sa na koncoch papilárnych línií (napr. lepiaca páska). Na koncoch papilárnych
línií sa prichytia látky, ktoré majú sami lepiace schopnosti (napr. čerstvo natretý lak, krv
a pod.). Na koncoch papilárnych línií sa prichytí mikroskopické množstvo látky, ktoré
tvorí súvislú plochu na inom spravidla hladkom predmete (napr. jemná vrstva prachu na
nábytku, skle a pod.)
Pri uvedenom mechanizme vzniku daktyloskopických stôp dochádza vždy
k prenosu určitého množstva látok zo súvislého povrchu nositeľa na papilárne línie
objektu, ktorý stopu vytvoril. Táto skupina daktyloskopických stôp sa označuje pojmom
odvrstvené daktyloskopické stopy.
41
Prenesením látky nachádzajúcej sa na povrchu papilárnych línií na vhodný
nositeľ. Na rôzne predmety sa z koncov papilárnych línií prenesie látka, ktorá sa predtým
na nich prichytila (napr. farba, krv, prach a pod.) pretože je dostatok týchto látok na rukách
alebo preto, že neustálym vylučovaním potu sa vlastnosti látok na rukách menia. Podľa
toho či daktyloskopické stopy sú voľným okom pozorovateľné sa delia na viditeľné
a neviditeľné (latentné). Táto skupina daktyloskopických stôp sa označuje pojmom
navrstvené daktyloskopické stopy.
Významným kritériom pre delenie daktyloskopických stôp je počet
identifikačných znakov obsiahnutých v stope. Podľa tohto hľadiska môžu byť zaistené
daktyloskopické stopy:
- upotrebiteľné k identifikácií, kde patria stopy, ktoré obsahujú najmenej 10
identifikačných znakov a môžu slúžiť ako dôkazný prostriedok po vykonanom
identifikačnom skúmaní,
- čiastočné upotrebiteľné, ktoré obsahujú 7–9 identifikačných znakov a tieto stopy
nemôžu byť použité ako dôkazný prostriedok, (alebo len vo výnimočných
prípadoch) ale môžu poskytnúť informácie taktického charakteru a pomoci ních
môžeme vylúčiť celú radu podozrivých osôb,
- neupotrebiteľné, ktoré obsahujú menej než 7 upotrebiteľných znakov, nakoľko sú
vytvorené buď odrazom veľmi malej časti prsta alebo sú inak znehodnotené (napr,
sú rozmazané, podkladový materiál ma nevhodnú povrchovú štruktúru a pod.).
Tieto stopy však obsahujú dôležité informácie (napr. môžeme zistiť stopy a ich
umiestnenie.).
Daktyloskopické stopy predstavujú relatívne malé objekty, často krát sa ľahko
poškodia alebo zničia neodborným zásahom. Ich výskyt je bežný na miestach
kriminalistický relevantných udalostiach. Môžu sa vyskytovať na najrôznejších
predmetoch a veciach :
- na predmetoch tvoriacich prostredie, kde došlo k trestnému činu (napr. zariadenie
domu, bytu, skladu a pod.), na jednotlivých častiach budov (dvere, okna, steny
a pod.), na jednotlivých veciach napadnutej osoby a pod.,
- na nástrojoch, prostriedkoch a zbraniach použitých k vykonaniu trestného činu
(napr. nástroj na páčenie, kliešte, dopravný prostriedok, písomností a pod.),
- na ukradnutých predmetoch (napr. ukradnutý tovar zo skladu, z obchodu a pod.),
na ukradnutých veciach osoby a pod.,
- na tele osoby, ktorá sa stala predmetom útoku,
- na všetkých veciach páchateľa, kde sa môžu nachádzať daktyloskopické stopy
poškodeného
42
Daktyloskopická stopa je každý náhodný odtlačok alebo vtlačok prsta, dlane
alebo chodidla, ktorý vznikne dotykom časti tela na predmet, ktorý ma vlastnosti
a schopnosti stopu prijať a uchovať.
Trvanlivosť daktyloskopických stôp závisí na celej rade faktorov. Zásadným
spôsobom ovplyvňuje trvanlivosť daktyloskopickej stopy okolité prostredie v ktorom sa
stopa nachádza (napr. teplota, vlhkosť, slnečné žiarenie a pod.). Svoj podiel ma aj nositeľ
daktyloskopickej stopy, číže predmet na ktorom stopa vznikla najmä pokiaľ sa jedna
o predmet (materiál), ktorý môže prijímať vlhkosť (napr. pôsobením vlhkosti sa môže
stopa „rozpustiť“ a de facto tak zanikne.). Nemenej dôležitá je aj osoba, ktorá nám stopu
vytvorila a zanechala a taktiež aj doba, kedy stopa vznikla a kedy bola zaistená.
Z kriminalistickej praxe sú známe prípady, keď sa pre identifikačné účely podarilo využiť
stopy staré i niekoľko rokov dokonca aj stopy, ktoré boli vytvorené na objektoch
ponorených do vody. Z uvedeného vyplýva, že nie je možné jednoznačne uviesť
podmienky, ktoré kvalifikujú vplyvy na daktyloskopické stopy a dopredu rozhodnúž či
môže daktyloskopická stopa existovať alebo nie.
2.3 Vyhľadávanie, zviditeľňovanie a zaisťovanie
daktyloskopických stôp
Daktyloskopické stopy s ktorými sa stretávame na mieste kriminalistický
relevantnej udalosti môžeme rozdeliť na viditeľné a neviditeľné. Vyhľadávanie viditeľných
daktyloskopických stôp spravidla nerobí žiadne problémy. Neviditeľné alebo latentné
daktyloskopické stopy sa vyskytujú omnoho častejšie. Pri bežnom osvetlení sú voľným
okom vôbec neviditeľné alebo sú ťažko viditeľné. Niekedy je možné tieto stopy zviditeľniť
vhodne voleným osvetlením (napr. šikmým). Latentné stopy sú vytvorené najčastejšie na
hladkých predmetom potom pri dotyku prstov, dlane alebo bosých nôh. K ich riadnemu
zviditeľneniu využíva praktická kriminalistická daktyloskopia určité vlastnosti niektorých
zložiek potu.
Kriminalistická technika vypracovala celu radu metód, ktoré sa používajú pri
zviditeľňovaní latentných daktyloskopických stôp, ich zaisťovaní a dokumentácií. Pri
voľbe určitej metódy je potrebné brať v úvahu druh stopy, kvalitu jej nositeľa,
predpokladanú dobu jej vzniku (starosť) a niektoré ďalšie faktory. Kriminalistická technika
využíva nasledujúce metódy :
- fyzikálne,
- chemické,
- fyzikálno-chemické.
43
Fyzikálne metódy. Týmito metódami sa zisťuje najviac daktyloskopických stôp.
Sú založené na poznatku, že odparok potu, ktorý tvorí vlastnú stopu má lepkavý charakter.
Na odparok sa prichytávajú jemné práškovité hmoty, ktoré zviditeľňujú obrazec
papilárnych línií. V kriminalistickej praktickej činnosti sa využíva veľké množstvo
jemných práškov vo vode nerozpustných. Typickým predstaviteľom týchto práškov je
argentorát (jemné mletý kovový hliník), železo, mosadzné a bronzové prášky, grafit,
tkanol a ďalšie. Výber práškov je podmienený podkladovým materiálom a vyberá sa tak
aby bol zabezpečený kontrast medzi vyvolanou stopou a podkladom.
Zviditeľnenie latentných daktyloskopických stôp sa vykonáva spravidla za pomoci
jemných vlasových štetcov, ktorým sa daktyloskopický prášok nanáša na preverované
miesto tak, že štetcom ľahko v jednom smere pretierame miesto s predpokladanou
latentnou daktyloskopickou stopou. Prášok sa zachytí na latentnej stope a tým jú
zviditeľni. Pretieranie štetcom musí byť veľmi ľahké a jemné, aby sme nepoškodili
vyvolané obrazce papilárnych línií. Používajú sa taktiež aj rôzne rozprašovače s obsahom
jemných práškov.
Vyvolaná daktyloskopická stopa (odtlačok) po fotografickom zadokumentovaní sa
zaisťuje na daktyloskopickú fóliu. Po vyvolaní latentnej daktyloskopickej stopy s fólie sa
odstrihne potrebná veľkosť pre pokrytie vyvolanej stopy. Po odstrihnutí jedného rožka
fólie sa odlepí ochranná časť fólie a fólia sa valivým spôsobom želatínovou vrstvou
nanesie na vyvolanú stopu. Pritlačením želatínovej vrstvy na vyvolanú stopu sa odtlačok
presné so všetkými podrobnosťami prenesie na želatínovú vrstvu ale v zrkadlovom obraze.
Pri pritláčaní želatínovej vrstvy dbáme na to, aby nedošlo k posunutiu fólie na nositeľovi
stopy, pretože by mohlo dôjsť k poškodeniu stopy. Po odobratí odtlačku sa tento zakryje
ochrannou časťou fólie tak, aby medzi želatínovou vrstvou a ochrannou časťou fólie neboli
vzduchové bubliny. Takto odobratá daktyloskopická stopa sa na druhej strane označí
číslom.
Argentorát sa používa najčastejšie pri vyvolávaní latentných daktyloskopických
stôp. Vyvolávajú sa ním odtlačký na pevných, hladkých až lesklých predmetoch, najmä na
skle, porceláne, leštených plochách nábytku, rámoch okien a pod.
Kovové prášky, sadza, grafit sa používajú k vyvolávaniu daktyloskopických stôp
vtedy, keď podklad (papier) ma byť zachovaný v nepoškodenom stave a týka sa to najmä
peňazí, cenných papierov, dokladov, známok, šekov, významných dokumentov a pod. Ak
nie je potrebné zachovať papier k jeho pôvodnému účelu je možné pre vyvolávanie stôp
využiť jemné mletého pečatiaceho vosku, asfaltu alebo xeroxového farebného prášku.
Tieto sa nanesú na miesto, kde je predpoklad daktyloskopickej stopy. Po jej zviditeľnení sa
zaistí pred poškodením tak, že na druhu stranu papiera necháme krátko pôsobiť tepelný
zdroj a tým sa stopa „pripečie“ a je takmer neporušiteľná.
44
Tkanol sa používa na vyvolávanie daktyloskopických stôp z látok, ktoré majú
hladký povrch (napr. silon, hodváb, popelín a pod.). Vyvolávanie stôp sa vykonáva tak, že
na látku v miestach predpokladaného výskytu daktyloskopickej stopy nasypeme tkanol. Ak
je tam prášku naviac, tak ho miernym, jemným opatrným poklopaním na látku odstránime.
Tkanol sa prichytí na látke v tých miestach, kde boli pri dotyku prsta, dlane s látkou
zanechané papilárne línie. Takto vyvolané stopy sa zaisťujú na transparentnú
daktyloskopickú fóliu. Túto stopu môžeme zaistiť aj fotografický.
Chemické metódy. Tieto metódy sú založené na chemickej reakcií medzi
niektorou zložkou potu a chemickou látkou. Chemické metódy sa používajú k vyvolávaniu
daktyloskopických stôp hlavné na papieri. Sú pomerné náročne a spravidla sa na mieste
kriminalistický relevantnej udalosti nepoužívajú. Použitie týchto metód závisí od
konkrétnych okolnosti v jednotlivých prípadoch. Medzi najčastejšie používané chemické
metódy patrí použitie dusičnanu strieborného a ninhydrinu. Podstata použitia dusičnanu
strieborného spočíva v reakcií chemickej látky s chloridmi, ktoré sa nachádzajú v potnej
substancií. V dôsledku toho sa časti papilárnych línií v miestach, kde je zostatok potu
zafarbia do čierna a vyvolá sa kresba papilárnych línií. Zviditeľnenie daktyloskopických
stôp je trvalé ale dochádza k značnému poškodeniu pôvodného vzhľadu papiera. Použitie
ninhydrinu spočíva v reakcií s aminokyselinami, ktoré sú vylučované do potu.. Roztok
ninhydrinu sa na pater nanáša pomocou tampónu alebo častejšie vo forme spreja. Doba
vyvolávania daktyloskopických stôp je pomerné dlha a pri normálnej teplote trvá 24-48
hodín. Pomocou ninhydrinu je možné zviditeľniť na papierových nositeľoch i veľmi staré
daktyloskopické stopy abol vykonaný pokus, kde sa vyvolali odtlačky prstov na papieri
staré až 30 rokov.
Fyzikálno-chemické metódy. Sú vhodné k vyvolávaniu daktyloskopických stôp
na papieri. Do tejto skupiny je možné zahrnúť metódu založenú na využití jódových pár.
Podstata uvedenej metódy spočíva v tom, že jód sublimuje zo skupenstva pevného do
skupenstva plynného a prichytáva sa na miestach kontaktu prstov s papierom. Efektívnosť
tejto metódy spočíva v tom, že pomocou sklenenej rúrky, ktorá je v strede vydutá
s náplňou jódových kryštálikov, môžeme na akomkoľvek mieste vyvolať daktyloskopické
stopy bez toho aby predmet bol prevážaný do laboratória.. Na mieste kriminalistický
relevantnej udalosti môžeme touto metódou zistiť, či sa nachádzajú daktyloskopické stopy
na veľkých papierových plochách (napr. noviny, veľké množstvo listín a pod.). Pri práci
s popísaným prostriedkom sa ústami vháňa vzduchdo sklenenej rúrky, ktorý spolu
s jódovými parami vychádza na nositeľa, kde sa prichytí na stope.
V rámci policajnej praxe k zviditeľňovaniu daktyloskopických stôp sa využíva aj
metóda kyanoakrylátových pár. Touto metódou sa dokonalé vyvolávajú latentné
daktyloskopické stopy praktický na všetkých možných materiáloch. Je vhodné túto metódu
využiť na plastických hmotách, na zbraniach a strelive, galvanizovaných kovoch, dreve
45
a pod. Vyvolaný odtlačok je biely, pevný a stály. Zaistenie vyvolaného odtlačku najmä
fotografický. Vyvolaný odtlačok môžeme taktiež zaistiť na fóliu pomocou obyčajných
alebo fluorescenčných práškov.
Kriminalistika pri vyhľadávaní a zviditeľňovaní latentných daktyloskopických stôp
využíva aj nové laserové metódy. Laserová metóda spočíva v ožiarení predmetu
argonovým laserom, pri ktorom dochádza k luminiscencií potu. Nevýhodou tejto metódy
je, že môže dôjsť k poškodeniu materiálu. Výhodou je, že môžeme vyhľadať
daktyloskopické stopy na najrôznejších objektoch. V zahraničí sa metóda využíva aj pri
vyhľadávaní daktyloskopických stôp na automobiloch, kde za tým účelom sa automobily
prevezú do príslušných priestorov polície za účelom skúmania.
Viditeľné daktyloskopické stopy sa vyhľadávajú starostlivou prácou, pretože
tieto stopy sú bežné voľným okom viditeľné. V prípade ťažkosti môžeme použiť rôzne
osvetľovacie prostriedky, príp. jednoduché optické prostriedky, najmä lupu.
Zaisťovanie daktyloskopických stôp nasleduje po ich vyhľadaní resp. po ich
zviditeľnení. Daktyloskopické stopy sa zaisťujú :
- in natura (v pôvodnom stave),
- na daktyloskopickú fóliu,
- fotografický,
- odlievaním.
In natura sa zaisťujú stopy, ktoré môžeme ľahko odobrať a zaslať na skúmanie aj
s ich nositeľmi. V minulosti sa takto zaisťovali predovšetkým rôzne drobné predmety
(zbrane, nástroje a pod.). V súčasnej dobe sa takto zaisťuje najmä rôzne listinné materiály.
Pri zaisťovaní stôp in natura vždy existuje nebezpečenstvo poškodenia alebo zničenia stôp,
ktoré je spôsobené špatnou manipuláciou, špatným zabalením stôp pred odoslaním na
skúmanie a pod.
Na daktyloskopickú fóliu sa zaisťujú stopy, ktoré boli zviditeľnené
daktyloskopickými práškami, výnimočne viditeľné daktyloskopické stopy vytvorené
prachom alebo v prachu. Podklad a tým aj farba daktyloskopickej fólie je čierna, biela
alebo transparentná. Farba fólie sa volí tak, aby bola čo v najväčšom farebnom kontraste
s použitým daktyloskopickým práškom. Daktyloskopické fólie sa využívajú pri zaisťovaní
stôp s objektov, ktoré majú rovných a hladkých povrch. Nevýhodou zaisťovania
daktyloskopických stôp na daktyloskopickú fóliu je, že tento postup nie je možné
opakovať pokiaľ sa stopa nezaistí na prvý krát. Prax túto zásadu často krát spochybňuje
a niekedy opakovaný postup pri zaisťovaní daktyloskopických stôp je výhodnejší. Za
účelom zaisťovania daktyloskopických stôp okrem daktyloskopických fólií v ostatných
rokoch sa vyrábajú aj priesvitné daktyloskopické pásky. Pásky sa vyrábajú v šírkach od
46
2,5 cm do 19 cm. Po odobratí pásky so zaistenou daktyloskopickou stopou sa táto zakryje
kartou bielej alebo čiernej lesklej farby.
Fotografický sa zaisťujú predovšetkým daktyloskopické stopy, ktoré sú
zviditeľnené daktyloskopickými práškami, laserom a pomocou kyanoakrylátových pár.
Taktiež sa zaisťujú aj stopy už pôvodne viditeľné.
Odlievaním sa zaisťujú predovšetkým plastické daktyloskopické stopy. Pri
staršom spôsobe odlievania bola využívaná sadra avšak jej použitie bolo obmedzené. Nové
spôsoby odlievania daktyloskopických stôp využívajú rôzne druhy silikonových kaučukov
(napr. Lukopren, Dentaflex). Na predmet s vyvolanou daktyloskopickou stopou sa nanesie
primerané množstvo silikonovej pasty, ktorá sa prípravy tesne pred jej použitím.
K príprave pasty sa použije určitý pomer kaučuku Lukopren a katalyzátora. Obidve látky
sa premiešajú v nádobke z PVC pomocou sklenej tyčinky. Po premiešaní sa pasta nanesie
na nositeľa s daktyloskopickou stopou, kde dochádza k vulkanizácií silikonového kaučuku.
Tento proces závisí od množstva použitého katalyzátora a trvá 30-60 minút. Po uvedenej
dobe silikonová pasta je už pevná, pružná hmota, ktorú môžeme z nositeľa oddeliť
podobne ako daktyloskopickú fóliu.
2.4 Daktyloskopické zbierky
Pre účely kriminalistických evidencií sa zhromažďujú údaje o osobe
s daktyloskopickými odtlačkami vo forme daktyloskopických zbierok. Daktyloskopické
zbierky obsahujú :
- daktyloskopickú zbierku odtlačkov prstov a dlaní známych páchateľov,
- daktyloskopickú zbierku stôp z neobjasnených trestných činov.
Daktyloskopická zbierka odtlačkov prstov a dlaní známych páchateľov sa
zhromažďuje registračným spôsobom na daktyloskopických kartách medzinárodne
dohodnutého formátu a tvaru. Daktyloskopická karta okrem mená, priezviska a základných
údajov o osobe, obsahuje políčka pre váľané odtlačky každého jednotlivého prstu, políčka
pre kontaktné odtlačky I-IV prstu pravej a ľavej ruky a zvlášť políčka pre kontaktné
odtlačky palcov pravej a ľavej ruky. Na druhej strane je miesto pre odtlačok dlaní.
V daktyloskopickej zbierke odtlačkov prstov a dlaní sa evidujú daktyloskopické odtlačky
osôb, ktoré sú stíhané pre trestný čin. Povinnou prílohou evidenčnej karty je trojdielna
kriminalistická fotografia osoby. Z tejto evidencie sa vyraďujú karty s odtlačkami staršími
ako 65 rokov.
Daktyloskopická zbierka stôp z neobjasnených trestných činov zhromažďuje
všetky vhodné a využiteľné daktyloskopické stopy z neobjasnenej trestnej činnosti, ktoré
47
boli zaistené v súvislosti s touto trestnou činnosťou a u ktorých nebol zistený ich pôvodca.
Pri dodatočnom zistení s odtlačkami podozrivej osoby sa tieto zo zbierky vyraďujú
a zakladajú do konceptu znaleckého posudku archivovaného v expertíznom ústave. Pri
dodatočnom zistení zhodnosti založených stôp s odtlačkami domácich osôb sa tieto zo
zbierky vyraďujú a odosielajú žiadateľovi.
Daktyloskopické línie a nimi vytvorené obrazce na koncových článkoch prstov rúk
umožňuje klasifikáciu a triedenie týchto obrazcov a vytvárať rôzne systémy. K tomuto
účelu je v kriminalistickej daktyloskopií zavedený systém klasifikácie obrazcov koncových
článkov prstov rúk. Pri triedení daktyloskopických odtlačkov koncových článkov prstov
rúk sa využíva fakt, že základné tvary obrazcov papilárnych línií sa opakujú a vytvárajú
základné daktyloskopické vzory. Niektoré z nich sa potom podrobnejšie triedia
(subklasifikácia) . Medzi základné daktyloskopické vzory zaraďujeme :
- vzor č. 1 - oblúkový,
- vzor č. 2 – otvorená slučka vľavo, delta vpravo,
- vzor č. 3 – otvorená slučka vpravo, delta vľavo,
- vzor č. 4 – dvoj a viac deltový,
- vzor č. 5 – uzavretá slučka vľavo, delta vpravo,
- vzor č. 6 – uzavretá slučka vpravo, delta vľavo.
V súčasnosti sa upúšťa od väčšinou manuálne ovladaných systémov vzhľadom
k tomu, že vyžadovali veľa priestoru a obrovské množstvo ľudskej činnosti pre ich
systematické budovanie, správu a využívanie.
Rozmach výpočtovej techniky a možnosti elektronického spracovania obrazu
umožňujú vytvárať registračné systémy, v ktorých sa nevyžaduje klasifikácia
daktyloskopických obrazcov a zaradenie do systému sa deje u každého jednotlivého
obrazca elektronickým spracovaním. Výpočtová technika dovoľuje nahradiť ručné vedenie
daktyloskopických registrácií počítačovým systémom AFIS (automatický systém
identifikácie odtlačkov prstov).
Princípom uvedeného systému je zaznamenanie odtlačku prsta kamerou ajeho
prevod do digitálnej (číslicovej) podoby. Digitálny obraz sa počítačovým programom
spracuje s vyznačením markantov a uloží sa v pamäti počítačového systému.
Ak do počítača vkladáme odtlačky prstov nového páchateľa, sú tieto automatický
porovnávané so stopami z miest doposiaľ neobjasnenej trestnej činnosti (zbierka stôp
z neobjasnených trestných činov) a prípadné zhody sú zaznamenané vo výstupe. Pri
vkladaní stôp do zbierky sú tieto automatický porovnávané s odtlačkami všetkých prstov
známych páchateľov uložených v registrácií. Uvedený systém značne zjednodušuje
vyhľadávanie, ale nenahrádza vlastné kriminalistické skúmanie, ktoré v konečnej fáze
musí vykonať expert.
48
2.5 Kriminalisticko – daktyloskopická identifikácia
V praktickej kriminalistickej činnosti proces kriminalistickej identifikácie sa
skladá z troch štádií, ktoré môžeme charakterizovať následovne :
V prvom štádiu znalec skúma objekty identifikácie z hľadiska ich vhodnosti pre
identifikačné skúmanie. Zisťuje, či tieto objekty obsahujú vhodné identifikačné znaky, ich
počet a kvalitu. Na základe skúmania vzniku mechanizmu daktyloskopickej stopy určuje
skupinovú príslušnosť (určenie prstu z ktorého daktyloskopická stopa pochádza).
Kriminalisticko-technické skúmanie v tomto štádiu skúmania poskytuje okrem poznatkov
technickej hodnoty aj cenné taktické informácie, ktoré sú vhodne k operatívno-pátracej
činnosti po páchateľovi trestnej činnosti. Poznatky môžu taktiež objasniť podmienky
vzniknutia stopy a ďalšie okolnosti, ktoré súvisia s trestným činom a procesom vlastného
porovnávacieho skúmania.
V druhom štádiu kriminalistickej identifikácie vykonáva znalec vlastné
porovnávacie skúmanie, ktorého základom je vedecký a logický zdôvodnené hodnotenie
jednotlivých identifikačných znakov obsiahnutých v identifikujúcich objektoch.
Hodnotenie daktyloskopických identifikačných znakov sa vykonáva rozdielnosťou znakov.
Súčasne sa konštatuje odôvodnené vysvetlenie zistených rozdielov za účelom vyslovenia
niektorého druhu kategorického rozhodnutia.
V treťom záverečnom štádiu daktyloskopickej identifikácie znalec na základe
analytického a syntetického skúmania vykonaného v predchádzajúcich štádiách vykoná
súhrne zhodnotenie všetkých jednotlivých záverov. Podľa kvantity a kvality
daktyloskopických identifikačných znakov rozhodne o zhodnosti resp. rozdielnosti
skúmaných objektov z hľadiska pôvodu ich vzniku.
Z využitím formálnej a dialektickej logiky môže znalec vysloviť štyri druhy kategorických
rozhodnutí :
- kategorický kladné rozhodnutie (stopa z miesta činu a porovnávací odtlačok boli
vytvorené jednou osobou),
- kategorický záporné rozhodnutie (stopa z miesta činu a porovnávací odtlačok, boli
vytvorené dvoma osobami),
- čiastočné kladné a čiastočné záporné rozhodnutie (v stope z miesta činu
a porovnávacej vzorke boli zistené rozdiely, ktoré musí znalec vysvetliť predtým
ako rozhodne o celkovom závere daktyloskopického skúmania),
Posudzovať informačnú hodnotu daktyloskopickej stopy na mieste činu
v podstate nie je možné. Len expert môže rozhodnúť o tom, že stopa nie je použiteľná,
pretože jednoznačné neobsahuje dostatočné množstvo individuálnych identifikačných
49
znakov. V niektorých prípadoch môžu aj technický nekvalitné stopy mať svoj
kriminalistický význam, (napr. ako stopy biologické alebo pachové). Z uvedeného
vyplýva, že je v podstate potrebné zaistiť všetky vyhľadane daktyloskopické stopy a zaslať
ich na skúmanie.
Porovnávacie odtlačky koncových článkov prstov rúk, dlaní príp. chodidiel
a prstov na nohách sa najčastejšie zabezpečujú pomocou daktyloskopickej černe. Táto čerň
sa nanesie v tenkej vrstve na vhodnú rovnú, pevnú podložku (spravidla sklo) a na túto
plochu sa pritlačí príslušná časť pokožky, na ktorej sa nachádzajú papilárne línie (koncové
články prstov rúk, dlaní, príp. chodidiel a prstov nôh). V súčasnej dobe sa pre tieto účely
využívajú fólie z plastickej hmoty, na ktorých je už nanesená optimálna vrstva
daktyloskopickej černe. Takto časti pokožky, na ktorých sa nachádza daktyloskopická čerň
sa prenesú na vyznačené miesta daktyloskopických kariet. V prípade koncových článkov
prstov rúk tieto sa prenesú vaľavým spôsobom, v ostatných prípadoch jednoduchým
pritlačením. Porovnávacie odtlačky, ktoré vzniknú sú čierne, dostatočne kontrastné
(vzhľadom k papierovej podložke) a stále. Daktyloskopovaná časť pokožky sa pred
daktyloskopovaním dôkladné umyje (za použitia umývacích prostriedkov napr. mydla)
Porovnávacie odtlačky koncových článkov prstov osôb neznámej totožnosti alebo
mŕtvolám sa odoberajú analogický ako v prípadoch živých ľudí. Používa sa taktiež
daktyloskopická čerň a rôzne tvarované daktyloskopické lyžice, ktoré umožňujú
s pomocou vloženého kúska papiera dokonalejšie odobratie odtlačku koncového článku
prsta. Pokiaľ je pokožka mŕtvoly zvráskavená je možné pod ňu injekčnou striekačkou
vstrieknuť vhodnú kvapalinu aby došlo k vypnutiu pokožky. U niektorých starších mŕtvol
je výhodne odstrániť (odpreparovať) pokožku s papilárnymi líniami a následne z nich
získať odtlačky, príp. túto pokožku fotografovať. Odobraté porovnávacie odtlačky sú
archivované a stávajú sa súčasťou daktyloskopickej zbierky.
V kriminalistickej praktickej činnosti sú najčastejšie navzájom porovnávané :
a) daktyloskopické stopy zaistené na mieste kriminalistický relevantnej udalosti
s kontrolnými odtlačkami prstov (dlaní) osôb vytypovaných, podozrivých alebo
tzv. domácich osôb (ktoré sú po vyhodnotení a skončení daktyloskopickej
expertízy znehodnotené a nie sú ďalej evidované),
b) daktyloskopické stopy zaistené na mieste kriminalistický relevantnej udalosti
s odtlačkami prstov /dlaní) osôb, ktoré sú fixované na daktyloskopických kartách
a tieto sú uložené v daktyloskopických zbierkach,
c) odtlačky prstov (dlaní) určitej osoby s odtlačkami prstov uložených
v daktyloskopických zbierkach,
d) odtlačky prstov (dlaní) osoby neznámej totožnosti (ktorou môže byť osoba
duševne chorá, osoba utajujúca svoju totožnosť, napr. cudzinci, rómovia a pod.)
50
alebo mŕtvoly s odtlačkami, ktoré sú fixované na kartách v daktyloskopických
zbierkach.
V kriminalistickej praktickej činnosti daktyloskopia umožňuje .
- identifikáciu osôb (páchateľa, podozrivého, domácich a ďalších osôb) podľa stôp
a odtlačkov zanechaných na mieste kriminalistický relevantných udalosti,
- identifikáciu mŕtvol neznámej totožnosti, pokiaľ obrazce papilárnych línií na ich
prstoch a dlaniach sú spôsobilé k získaniu technický kvalitných odtlačkov, ktoré
budú využiteľné v procese kriminalistickej technickej identifikácie,
- identifikáciu osôb, ktoré nechcú alebo nemôžu preukázať svoju totožnosť (napr.
v dôsledku duševnej poruchy, stavu bezvedomia, snahy úmyselné sa vyhýbať
spolupráci s políciou a pod.),
- zistenie, či zaistená daktyloskopická stopa nebola vytvorená osobou, ktorá sa už
v minulosti dopustila doposiaľ neobjasnenej trestnej činnosti (s využitím stôp
z miest neobjasnených trestných činov),
- v niektorých prípadoch rozhodnúť o tom, ktorým prstom alebo ktorou časťou
pokožky, ktorá je pokrytá papilárnymi líniami bola daktyloskopická stopa
vytvorená,
- vo výnimočných prípadoch odlíšiť stopy človeka a odtlačky ľudoopa (podľa
zložitosti, veľkosti a ďalších charakteristík obrazcov papilátnych línií).
V procese kriminalistickej technickej identifikácie osôb podľa daktyloskopických stôp je
treba v súlade s teóriou identifikácie porovnavať objekty identifikované a identifikujúce t.j.
daktyloskopické stopy a porovnávací materiál. Vlastná identifikácia sa vykonáva podľa
daktyloskopických markantiv (individuálnych znakov).
Otázky na precvičovanie z prebranej problematiky:
1) Vysvetlite zákonitosti daktyloskopie.
2) Vysvetlite vznik daktyloskopických stôp.
3) Charakterizujte metódy vyhľadávania a zviditeľňovania daktyloskopických stôp.
4) Vysvetlite spôsoby zaisťovania daktyloskopických stôp,
5) Charakterizujte daktyloskopické zbierky.
6) Štádia daktyloskopickej identifikácie.
7) Ktoré daktyloskopické stopy sa v kriminalistike porovnávajú.
8) Čo môžeme zistiť z daktyloskopických stôp.
51
3 PORTRÉTNA IDENTIFIKÁCIA
3.1 Pojem, podstata a objekty skúmania portrétnej identifikácie
Z antropologického hľadiska možno každého človeka charakterizovať súborom
morfologických a metrických znakov. Porovnávaním bolo zistené, že v jednotlivých
znakoch sú medzi jedincami väčšie alebo menšie rozdiely, ale komplex zhodných znakov
sa nevyskytuje u žiadnej z porovnávaných osôb. Súhrne tieto znaky nazývame vonkajšími
znakmi človeka.
Súhrn znakov ako kvantitatívnych tak aj kvalitatívnych, ktoré charakterizujú
zovňajšok človeka možno z hľadiska ich podstaty a možnosti využitia rozdeliť na :
- základné – t.j. také vonkajšie znaky, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou konkrétnej
osoby. Patria sem anatomické znaky celkovej stavby tela, hlavy, tváre a jeho
časti, ako aj ich prirodzené a umelé zvláštnosti. Druhú skupinu tvoria funkčné
znaky pohybu a stavu tela a ich špecifické prejavy,
- doplňujúce – sú to znaky, ktoré nie sú vždy príslušenstvom konkrétnej osoby,
patria sem napr. odev, obuv, veci osobnej potreby, rôzne iné doplnky a ich
zvláštnosti,
- zvláštne znamenia – sú také vonkajšie znaky, ktoré vznikajú ako anomálie, buď
vrodené alebo získané počas života. Pre svoju nápadnosť a jedinečnosť majú
mimoriadny význam pri identifikácií osôb. Možno ich podobne ako v prípade
základných znakov rozdeliť na anatomické (hrb, skrátenie končatín, bradavice,
tetovanie) a funkčné (ráčkovanie, krívanie, mimovoľné zášklby svalov tváre
a pod.).
Pod pojmom vonkajšie znaky človeka rozumieme súhrn jeho anatomických
a funkčných znakov, zvláštnych znamení, nápadných znakov a tetovania.
Nie všetky znaky majú rovnakú identifikačnú hodnotu. Ich význam je závislý od
ich individuálnosti a relatívnej stálosti. Individuálnosť znakov je vyjadrená ich kvantitou
a kvalitou a relatívna stálosť dĺžkou ich trvania. Všetky vonkajšie znaky človeka nemajú
rovnakú identifikačnú hodnotu. Pre identifikáciu osôb majú anatomické znaky väčší
význam než znaky funkčné.
Anatomické znaky najmenej podliehajú zmenám, pretože sú podmienené kostným
a chrupavkovým základom. Súhrn vonkajších znakov sa pri identifikácií pokladá za
postačujúci vtedy, ak výskyt tohto komplexu znakov u iných osôb je vylúčený.
Pre pozorovanie a opisovanie funkčných znakov sú potrebné určité podmienky
(napr. ak chceme opísať spôsob chôdze alebo reči, musíme človeka vidieť pri chôdzi alebo
počuť rozprávať.). Funkčné znaky nie sú dostatočne trvalé a môžu sa meniť (napr. na
52
spôsob chôdze človeka má vplyv obuv, stav cesty, únava a pod.). Taktiež môžu byť
podmienené anatomickými znakmi (napr. krívanie kratšou nohou, šušlavosť vypadnutým
zubom a pod.).
Význam funkčných znakov sa prejavuje pri pohybe svalov alebo orgánov
ľudského tela. Tieto sú bezprostredne podmienené zvláštnosťami anatomickej stavby tela
alebo sa sformovali na základe získaných návykov, (napr. spôsob chôdze, mimika,
gestikulácia a pod.). Napriek tomu, že anatomické znaky majú prvoradý a zásadný význam
pre identifikáciu osoby, funkčné znaky v spojení s anatomickými vystihujú pomerne
presne charakteristiku človeka a sú svojím dlhodobým návykom typické len pre danú
osobu.
Zvláštne znamenia majú veľký význam pre identifikáciu osôb, pretože obsahujú
zvlášť charakteristické znaky, ktoré sú ľahko zapamätateľné, dlho sa v pamäti človeka
uchovávajú a schopnosť ich opisu je možná aj po dlhšom časovom období. Ich osobitná
identifikačná a informačná hodnota spočíva v ojedinelosti ich výskytu a v ich nápadnosti.
Portrétnu identifikáciu, podstatu ktorej tvoria vonkajšie znaky človeka,
možno charakterizovať ako metódu kriminalistickej techniky, pomocou ktorej sa
skúmajú a opisujú vonkajšie znaky človeka, s cieľom ich využitia pri pátraní po
osobách, pri zisťovaní totožnosti neznámych osôb, mŕtvol a kostrových nálezov.
Portrétna identifikácia je jediná metóda kriminalistickej techniky, ktorá okrem
materiálnych stôp skúma i stopy pamäťové, ktoré si osoby uchovali vo vedomí v súvislosti
s kriminalistický relevantnou udalosťou. Už z názvu metódy vyplýva, ktorými objektmi sa
portrétna identifikácia zaoberá. Metódu portrétnej identifikácie môžeme využiť pri
identifikácií nasledujúcich objektov :
Sporné objekty :
- živé osoby,
- mŕtvoly,
- fotografie osôb,
- lebka človeka.
Porovnávacie objekty :
- živé osoby,
- fotografie osôb,
- kreslené modelovanie alebo skladané portréty.
Medzi základné činnosti v rámci skúmania objektov kriminalistickej portrétnej
identifikácie patrí najmä :
- vyhotovenie portrétu páchateľa na základe opisu svedka,
- vyhotovenie úradného opisu páchateľa pre potreby kriminalistickej evidencie,
- vyhotovenie úradného opisu neznámej mŕtvoly,
53
-
potvrdenie, alebo vylúčenie zhody dvoch osôb na fotografiách z rôzneho obdobia,
spracovanie úradného opisu osoby na základe predloženej fotografie,
vytvorenie predpokladaného portrétu osoby na základe fotografie z mladosti,
vytvorenie portrétu a identifikácia osôb na základe rekonštrukcie vypreparovanej
lebky,
identifikácia osôb na základe zvláštnych znamení a pod.
Rôznorodosť úloh, ktoré portrétna identifikácia rieši, je veľmi široká nakoľko každý
prípad je určitým spôsobom individuálny, jedinečný a vyžaduje si preto špecifický prístup.
3.2 Základné spôsoby získavania informácií o vonkajších znakoch
objektu opisovania.
V kriminalistickej praxi sa rozlišujú dva základné spôsoby získavania informácií
o objekte opisovania :
- priamy zdroj informácií – objektívny, (ak sa objekt opisovania nachádza
priamo, objektívne pred pozorovateľom),
- sprostredkovaný zdroj informácií – subjektívny, (ak informácie o objekte
opisovania získavame sprostredkované od inej osoby ).
Na základe získaných informácií o vonkajších znakoch človeka môžeme vyhotoviť
opis. Opis je slovom vyjadrený obraz objektu a je výsledkom opisovania. Opisovanie je
verbálne poukazovanie na súhrn charakteristických znakov pozorovaných a zároveň
skúmaných objektov. Spôsoby opisovania zodpovedajú spôsobom pozorovania. Poznáme
opisovanie priame a sprostredkované. Podľa rôznych zdrojov informácií pri opisovaní
vonkajších znakov človeka rozoznávame dva spôsoby opisovania, ktorých výsledkom sú
dva druhy opisu :
- kvalifikovaný (úradný) opis osoby, kde zdrojom informácií je samotný
opisovaný objekt (živá osoba, mŕtvola, alebo ich fotografia), teda zdroj priamy –
objektívny,
- nekvalifikovaný (laický) opis osoby, kde zdrojom informácií o vonkajších
znakoch opisovaného objektu je osoba, ktorá videla alebo pozná objekt opisovania
(svedok, poškodený, známy, príbuzný). Jedna sa teda o zdroj sprostredkovaný –
subjektívny.
Úradný opis vyhotovuje úradná osoba, spravidla kriminalistický technik, ktorý je
na to špeciálne vyškolený. Táto činnosť vyžaduje schopnosť cieľavedomého pozorovania
54
a vnímania jednotlivých charakteristických znakov a podrobnú znalosť terminológie k čo
najpresnejšiemu a jednoznačnému vystihnutiu jednotlivých charakteristík znakov
(jednotný systém popisovania). Úradný opis sa zaznamenáva do „Formulára na opis
osoby“ Pred začatím opisu je potrebné vyhotoviť z opisovanej osoby najskôr trojdielnu
fotografiu. Pre opis osoby sa volí vhodná dobre osvetlená miestnosť, aby si pracovník
vyhotovujúci oopis osobu mohol dôkladné prehliadnuť zblízka a zo všetkých strán. Pri
opise osoby používa metodiku priameho pozorovania. V procese vlastného opisovania
využíva pojmový aparát jednotného systému opisovania osôb. Je potrebné sa vyvarovať
nič nehovoriacim výrazom (napr. približne, asi, pravdepodobné, normálny, súmerný
a pod.). Už pred vlastným opisom je potrebné si všímať jeho chôdzu, pretože na spôsob
a zvláštnosti chôdze môžeme uviesť nepravdivú odpoveď. Opisovaná osoba musí stáť.
K zisteniu spôsobu vyjadrovania, chýb v reči, artikulácie a pod. je vhodné nadviazať
s opisovanou osobou rozhovor. Pri opisovaní sa používajú technické pomôcky (váhy,
meradla, vzorkovnice vlasov, farieb a pod.). Opis je potrebné doplniť kartami krycích
mien, prezývok, zvláštnych znamení a fotografiou celej postavy (s doplnkami, čiapka,
okuliare). Pred vykonaním opisu a taktiež aj počas vlastného opisovania osoby pozorujeme
reakcie opisovaného, či nemá zášklby svalov, či sa nepotí, negestikuluje rukami a pod.
Uvedené vlastnosti sa overujú ešte pred tým než začneme opis a to najmä pri výsluchu, pri
rozhovore so známym u príbuzných a pod. Stáva sa, že vlastné pozorovanie nie je vždy
pravdivé, pretože páchateľ môže mať schopnosť na krátku dobu určité funkčné znaky
potlačiť. Ak osoba nedáva pozor, tak tieto vlastnosti nepotláča a preto je potrebné pri
opisovaní osoby odpútať jej pozornosť (napr. viesť rozhovor na tému, ktorá osobu
zaujíma) a pokusy o zakrytie týchto prejavov minimalizovať.
Úradný opis osoby obsahuje nasledujúce anatomické a funkčné vonkajšie znaky
človeka:
- telesná výška –zisťuje sa presným meraním v cm. Ak nie je možné osobu zmerať
bez obuvi, zmera sa obutá a odpočíta sa výška podpätkov. Mŕtvola sa meria vo
vodorovnej polohe pozdĺž tela. Telesná výška má pomerné vysokú identifikačnú
hodnotu, pretože od určitého veku sa v podstate výška tela nemení.,
- hmotnosť – sa zisťuje presným vážením, pokiaľ možno bez odevu, alebo sa
odpočíta približná hmotnosť odevu. Hmotnosť osoby sa môže časom meniť,
- postava – hodnotia sa telesné proporcie, pričom rozlišujeme postavu slabú,
strednú, zavalitú a silnú. Zvláštne postavy sú abnormálne tučné, chudé alebo
nepravidelného rastu,
- zdanlivý vek – sa uvádza iba vtedy, ak existuje nepomer medzi skutočným
a zdanlivým vekom, t.j. osoba vyzerá mladšie alebo staršie vzhľadom na skutočný
vek. Odhad veku sa vykonáva ešte pred zistením osobných údajov, inak môže pri
odhade dôjsť k omylu,
55
-
-
-
-
-
-
-
-
tvár – je ohraničená prirodzenou hranicou vlasov, spánkovými a lícnymi kosťami,
dolnými čeľusťami a bradou. Tvár sa opisuje podrobne a venuje sa jej veľká
pozornosť. Opisuje sa jej tvar (elipsovitý, rôznobežníkový, okrúhly, vajcovitý,
oválny, päťuholníkový, kosodlžníkový, obdĺžníkový), farba (uvádza sa iba
nápadná – bledá, tmavá, snedá, žltá, hnedá, červená) a plnosť (podľa mohutnosti
tukovej vrstvy – tvár chudá, plná). Opisujú sa aj vrásky (ich poloha, dĺžka a tvar)
a zvláštnosti tváre (pehy, bradavice a pod.),
vlasy – opisuje sa ich tvar (rovné, vlnité, kučeravé), farba (podľa vzorkovnice
vlasov v rozsahu 13 farieb), strih (krátke, dlhé vlasy), hojnosť (husté, riedke,
plešatosť- čelová, postranná, temenná, holohlavosť), účes a zvláštnosti (farbené
vlasy a pod.). Tvar vlasov je charakteristický pre jednotlivé etnicko-antropologické
typy obyvateľstva,
čelo – opisuje sa výška (v pomere k celkovej výške tváre- vysoké, nízke), šírka (v
pomere k celkovej šírke tváre – široké, úzke), klenutie a sklon (pri pohľade zboku
– rovné, vypuklé, šikmé, kolmé), vrásky (kolmé, priečne, nadočnicové, nad
koreňom nosa, uvádza sa ich počet, tvar a hĺbka),
obočie – uvádza sa tvar (oblúkovité, lomené, rovné, nepravidelné), sklon (priamy,
šikmy), dĺžka (krátke, dlhé), hustota (široké, úzke), a farba (uvádza sa ak je odlišná
od vlasov), zvláštnosti (upravené, vyholené obočie a pod.),
oči – opisuje sa farba dúhovky, postavenie oči (rovné, vonkajší kútik nižšie alebo
vyššie), tvar (vretenovitý, polovretenovitý, mandľovitý, polomandľovitý)veľkosť
očnej štrbiny (úzka, stredná, široká), zvláštnosti (škúlenie, zákal, slzenie oči),
uši – spravidla sa opisuje pravé ucho. Opis ucha má vysokú identifikačnú hodnotu,
pretože je dokázané, že i jednovaječné dvojčatá majú rozdielny tvár ušníc. Ľavé
ucho sa opisuje iba vtedy ak je napadne odlišné od pravého. Opisuje sa tvar ucha
(trojhranné, štvorhranné, oválne, okrúhle), lalok (klinovitý, pravouhlý, okrúhly,
voľný, prirastený), lišty (tvar- pravidelný, nepravidelný, inak tvarovaný),
zvláštnosti (priľahlé, odstávajúce uši),
nos – veľmi dôležitý identifikačný znak, ktorý ľahko utkvie v pamäti. Opisuje sa
jeho výška (v pomere k celkovej dĺžke tváre – vysoký, ktorý zaberá viac ako 1)3
tváre, nízky), šírka (široký, úzky), profil chrbta (priamy, vlnitý), základňa
(zdvihnutá hore, rovná, sklonená dole), koreň (plochý, hlboký, úzkyširoky) a hrot
nosa (úzky, široký, rozpolený),
fúzy – sa opisujú podobne ako vlasy a pre určenie farby fúzov sa využíva rovnaká
vzorkovnica farieb ako pre vlasy. Vzhľadom k tomu, že fúzy sú znakom nestálym
sú pre identifikáciu menej významné. Opisuje sa tvar, farba, strih a hustota fúzov.
Rozoznávame plnofúz, briadku, alebo fúzy rôznych tvarov (previsnuté-„mrožie“,
rovné, dohora-„mušketier“, francúzsky, stočené hore-„maďarský“),
56
-
-
-
-
-
-
-
ústa a pery – opisuje sa ich tvar (kútiky smerujú hore, rovno, dole), šírka (sa
posudzuje podľa šírky nosu – malá, stredná, veľká), veľkosť pier (tenké, stredné,
silné, mäsité), zvláštnosti (zajačí pysk, horná alebo dolná pera prečnievajúca
a pod.),
zuby – sú dobrým identifikačným znakom. Značia sa iba poškodené, chýbajúce
a opravované zuby. Uvádza sa aj veľkosť zubov, ich nápadné medzery a náopadná
farba prípadne deformácia zubov,
brada – opisuje sa jej tvar spredu (špicatá, oblá, hranatá), z profilu (priama oblá,
priama vypuklá, vystupujúca, ustupujúca). Za zvláštnosť sa považuje dvojitá
brada, nepravidelná brada, ryhy a jamky v nej ako aj iné prirodzené zvláštnosti,
ruky a nohy – opisujú sa v tom prípade ak majú znaky trvalého charakteru.
Hodnotí sa ich dĺžka v pomere k telu (nápadne dlhé alebo nápadne krátke). Pri
nohách sa hodnotí ich tvar do „X“ alebo „O“ a tiež sa meria dĺžka chodidla,
chôdza a držanie tela – sú dva na seba naväzujúce znaky. Chôdza môže byť
priama, lomená, prekladaná, krivoľaká a môže sa prejavovať kolísavosťou,
vratkosťou, krívaním, podopieraním sa palicou a pod. Chôdza je spravidla
určovaná držaním sa tela. Držanie tela môže byť priame, nachýlenie dopredu,
dozadu alebo do strán,
spôsob reči a znalosť jazykov – v tomto prípade sa udávajú nápadné funkčné
znaky (rýchlosť, koktavosť, ráčkovanie, gestikulácia, nárečie, používanie
nárečových alebo cudzojazyčných slov, mimika, hlboký, zachrípnutý alebo vysoký
hlas a pod.). Zaznamenáva sa aj znalosť cudzích jazykov, úplná alebo čiastočná
a to slovom aj písmom, aktívne alebo pasívne,
zvláštne znamenia a tetovania – majú veľmi vysokú identifikačnú hodnotu
a preto je potrebné tieto markanty veľmi starostlivo zadokumentovať. Môžu to byť
jazvy, bradavice, materské znamienka, amputácie, tetovania a môžu byť
prirodzeného – anatomického alebo umelého pôvodu. Všetky zvláštne znamenia
a tetovania, aj tie ktoré sú skryté starostlivo opíšeme a zakreslíme.
Laický opis získava odborné vyškolený pracovník výsluchom osoby, ktorá
opisovanú osobu videla alebo pozná. Pracovník sa musí snažiť o získanie čo
najpresnejšieho opisu všetkých znakov, zvláštnych znamení a údaje osoby previesť do
terminológie úradného opisu. Pri získavaní informácií o vonkajších znakoch páchateľa
prostredníctvom inej osoby, ide o informácie sprostredkované. Pracovník získavajúci opis
popisovanú osobu sám nevidel, ale určitým spôsobom môže ovplyvniť celkový výsledok
spracovaného opisu. Od dobrého pracovníka je potrebné prirodzený umelecký talent
a mimoriadnu schopnosť, aby mohol dobre interpretovať neodborné a subjektívne popisy
osôb. Preto je potrebné, aby tento pracovník mal určité praktické skúsenosti
57
s vypracovaním takéhoto materiálu a dodržiaval pritom zásadné pravidla nevyhnutné pre
kvalitné vyhotovenie opisu. V prvom rade by sa mal vyvarovať nevhodné položeným
otázkam. Takzvané sugestívne alebo kapciózne otázky, môžu u osoby opisujúcej (svedka,
poškodeného), vyvolať určité predstavy, ktoré sa nezhodujú so skutočnosťou.
Vplyvom procesu zabúdania si opisujúca osoba nedokáže spomenúť na rôzne
okolnosti a detaily opisovanej osoby a preto je potrebné vhodne volenou otázkou pomôcť
opisujúcej osobe, aby si spomenula na určité okolnosti. Zo strany pracovníka by nemala
byť položená otázka : „Bola to čierna farba vlasov ?“ Otázka by mala znieť : „Ukažte mi
na vzorkovnici akej farby boli tie vlasy, mala niečo tzá osoba na hlave, aká bola vysoká?“a
pod.
Pri spracovávaní laického opisu je potrebné nadviazať s vypočúvaným vhodný
kontakt a zbytočné osobu nestresovať. V miestnosti v ktorej je opisujúca osoba, je nutné
odstrániť rušivé vplyvy, aby sa osoba poskytujúca informácie cítila príjemne a uvoľnene.
Počas výpovede by nemal nikto vstupovať do miestnosti. Vypočúvaného je treba nechať
aby plynulé rozprával a v jeho výpovedi ho neprerušovať a až potom, je možné klásť
doplňujúce otázky. Pokiaľ zistíme, že vypočúvaný ma trému pred mikrofónom, tak od
nahrávky v danom prípade upustíme.
Všetky údaje získané o vonkajších znakoch opisovanej osoby zakódujeme podľa
jednotného systému popisovania osôb. Uvedené údaje a údaje o osobe, ktorá nám
poskytovala informácie k opisu zaznamenávame do protokolu, ktorý sa potom stáva
súčasťou spisu a slúži ako základ pre vyhlásenie pátrania.
Na kvantitu a kvalitu opisovania a jeho výsledok – opis vonkajších znakov
človeka, pôsobia rušivo rôzne objektívne, subjektívne a iné okolnosti (faktory). Pracovník
vykonávajúci opis osoby musí tieto okolnosti bezpodmienečne poznať a znížiť ich
pôsobenie pri vytváraní opisu osoby na minimum.
-
Za objektívne okolnosti (faktory) možno považovať :
osvetlenie pri pozorovaní (denné svetlo, umelé alebo iné prírodné osvetlenie),
počasie pri pozorovaní (dážď, hmla, sneženie, zima, teplo, zmrákanie sa ),
poloha pozorovanej a pozorujúcej osoby (osoba leží, stojí, pohybuje sa),
miesto pozorovania (terén, miestnosť),
smer pozorovania (zdola nahor, zhora nadol),
dĺžka pozorovania (10 sekúnd, 2 minúty),
vzdialenosť pozorovania (5m, 100m),
doba, ktorá uplynula od pozorovania,
stav technických prostriedkov používaných pri pozorovaní a opisovaní a druh
týchto technických prostriedkov.
58
-
Medzi subjektívne okolnosti (faktory) možno zaradiť :
stav zmyslov (zraku, sluchu a celý proces zapamätania si, spomínania
a reprodukcie, vyjadrovania),
psychický a zdravotný stav pri pozorovaní a opisovaní,
vzdelanie a vzťah k pozorovanej osobe (príbuzný, známy, neznámy),
povolanie, zamestnanie (holič, krajčír, lekár),
voľba vhodných technických prostriedkov a pomôcok pri pozorovaní a opisovaní,
odborná erudovanosť a skúsenosti pracovníka, ktorý opis získava,
kladenie vhodných doplňujúcich otázok.
-
Medzi iné okolnosti (faktory) možno zaradiť :
neodbornosť pracovníka, ktorý získava informácie k opisu osoby,
nevhodné položenie otázok,
nadviazanie kontaktu,
osoba pri poskytovaní informácií k opisovanej osobe je vyrušovaná,
osoba pri poskytovaní informácií k osobe opisovanej je prerušovaná.
-
V súvislosti s opisom osoby je potrebné si uvedomiť, že pri získavaní informácií
o vonkajších znakoch opisovanej osoby, môžeme získať aj „klamný obraz“. Tento klamný
obraz o vonkajších znakoch človeka môže vzniknúť vo vedomí človeka napr. tým, že
páchateľ úmyselné spôsobil zmenu týchto znakov alebo aj sama osoba, ktorá poskytuje
informácie môže poskytnúť falošné informácie. V takýchto prípadoch získaná informácia
stráca na svojej identifikačnej hodnote.
3.3 Ďalšie metódy identifikácie osôb
Po získaní čo najpresnejších a najobjektívnejších informácií k opisovanej osobe
a po ich spracovaní podľa jednotného systému popisovania je možné pristúpiť k zostaveniu
portrétu osoby (páchateľa). Medzi najznámejšie metódy, prostriedky, zariadenia
a pomôcky na vyhotovenie portrétu osoby patria :
Grafická metóda – ktorej podstata spočíva v tom, že charakteristické znaky
opisovanej osoby sú ihneď kreslené grafikom, ktorý podľa informácií (výpovede) osoby
vyhotoví kreslený portrét. Kreslený portrét vyhotovuje grafík počas stálej kontroly
a korekcie osoby, ktorá poskytuje informácie k opisovanej osobe. Metóda predpokladá, že
je k dispozícií osoba, ktorá objekt opisovania videla a dokáže ho presne a výstižne popísať
a taktiež, že je k dispozícií skúsený grafik, ktorý nakreslí portrét opisovanej osoby. Takto
vzniká skutočný obraz opisovanej osoby. Vzhľadom k tomu, že vyhotovenie portrétu si
59
vyžaduje špeciálne schopnosti portrétistu od tejto metódy v praxi bolo upustené a využíva
sa iba zriedkavo.
Plastická metóda – spočíva vo vytvorení plastického modulu tváre z vhodnej
látky na modelovanie. Je jednou z najnáročnejších metód. Pri praktickom využití tejto
metódy sa musí podobné ako u grafickej metódy vyhotoviť kreslený portrét, ktorý je
vypracovaný podľa informácií (výpovede) osoby. Následné sa z vhodného materiálu
modeluje tvar hlavy a tváre opisovanej osoby. Do modelu sa vsadia umelé oči a nasadí sa
parochňa a nakoniec sa ešte upraví podľa korekcie osoby, ktorá poskytuje informácie. Táto
metóda si vyžaduje špeciálne znalosti z odboru anátomie a sochárstva, čo je jej veľkou
nevýhodou.
Metóda skladaného portrétu – je založená na princípe prekrývania jednotlivých
časti tváre. Tieto jednotlivé časti tváre sú zadokumentované zväčša na pásoch filmu alebo
priesvitných fóliách. Portrét osoby je špecialistom postupne zostavovaný na základe
informácií (výpovede) osoby (svedka). Jednotlivé časti tváre sa postupne prikladajú
z obrazovej kartotéky až po vytvorený obraz, najviac sa podobajúci znovu poznávanej
osobe. V záverečnej fáze jje možné dokreslenie rôznych detailov, prípadne zvláštnych
znamení. Jednotlivé časti obrazovej kartotéky sú zväčša očíslované a preto je možné obraz
kedykoľvek rekonštruovať. Takto zostavený obraz sa fotografický zadokumentuje. Na
tomto princípe sú založené nasledujúce zariadenia :
- MIMIC – USA, portrét sa vytvára pomocou 6 diapásov na ktorých sú
nafotografované znaky tváre a 6 diaprojektorov. Jednotlivé znaky tváre sa
premietajú na matnicu prístroja v skutočnej veľkosti,
- IDENTI-KIT – USA, jednotlivé prvky tváre sú nakreslené na priesvitných fóliách
formátu A4 a ich skladaním na seba sa vytvára portrét osoby,
- IRK – II – Poľsko, je to verzia Identi-kitu, ktorý sa úspešne využíva aj u nás,
- MINOLTA – Japonsko, vytváraný obraz je snímaný televíznou kamerou a je ho
možné pozorovať na monitore alebo prenášať na veľké vzdialenosti vo forme TV
signálu,
- FOTO-FIT – Anglicko, jednotlivé prvky tváre umiestnené na kartónoch alebo
fóliách sú rozdelené na vnútorné a vonkajšie. Vnútorné sa vkladajú do vonkajších
a je nimi možné v určitom rozsahu pohybovať,
- PORIDOS – ČR, systém pre zostavenie portrétov pomocou výpočtovej techniky.
Princíp systému je postavený na základnom súbore portrétov jednotlivých znakov
tváre v našej populácií, z ktorých sa vytvorila základná databáza tvárí. Po výbere
vhodného typu tváre sa postupne dopĺňajú čiastkové partie (oči, nos, ústa), ktoré sú
uložené v obrazovom katalógu počítača. Základnú databázu tvárí a katalóg
čiastkových partií tváre je samozrejme možné pomocou pomocného programu
doplňať. Po vytvorení základného obrazu je možné pomocou myši doplniť ďalšie
60
-
detaily, meniť polohu, veľkosť, jas a kontrast jednotlivých partií alebo celého
obrazu. Pripravujú sa aj katalógy okuliarov, brady, fúzov a pod.,
E-FIT - Anglicko, pracuje pod operačným systémom WINDOWS, ktorý je
rozdielny ako systém PORIDOS. Tvár je rozdelená na niekoľko samostatných
časti. Pre jednotlivé časti tváre sa ponúkajú pojmy jednotného systému
popisovania v základnom menu, v ktorom ich označujeme myšou. Presne podľa
takto označených pojmov počítač vytvorí portrét osoby. Vytvorený základný
portrét je možné rôznym spôsobom editovať.
Výpočet uvedených prístrojov nie je však úplný. Existujú aj ďalšie a založené na
iných princípoch, napr. fotorobot, fotomontáž, kompozičný obrázkový identifikátor,
kinorobot, diskový fotorobot, poliprojektor, poliprojektor a mikrovider a ďalšie.
U všetkých uvedených prístrojov bez ohľadu na jednoduchosť metodiky a techniky
kriminalistická prax poukazuje na potrebu vyškolenia pracovníka, ktorý podľa údajov
svedka portrét zostavuje. Úspešné vyhotovenie portrétu predpokladá okrem iného aj dobrú
orientáciu vo veľkom množstve zobrazení. Orientácia umožňuje rýchlo nájsť tie prvky,
ktoré zodpovedajú predstave svedka. Pracovník musí byť schopný zostaviť portrét osoby aj
v tom prípade, keď svedok nevie opísať vonkajšie znaky osoby vzhľadom na jeho
vyjadrovacie schopnosti, pričom ale môže tvrdiť, že osobu bezpečne pozná. Ďalej
pracovník, ktorý vyhotovuje portrét osoby mal by mať znalosti s morfológie hlavy,
etnickej antropológie a psychológie.
Všetky uvedené spôsoby umožňujú kriminalistom v ich práci zostaviť portrét
osoby . Každá použitá metóda alebo technický prostriedok ma svoje kladné a záporné
stránky, číže výhody a nevýhody. Vytvorený portrét nám vystihuje tvár len v hlavných
rysoch a nikdy nemôže byť fotografickou kópiou popisovanej osoby a preto takýto obraz
nám slúži ako pomôcka pri pátraní alebo ako ďalší pomocní materiál v kriminalistickopraktickej činnosti.
3.4 Identifikácia osôb a mŕtvol
Identifikácia osôb podľa fotografie – sa vyskytuje v kriminalistike pomerné
často a to najmä pri pátraní po hľadaných osobách, osobách vystupujúcich s nepravými
dokladmi (alebo s pravými, vystavenými na nepravé meno). Cieľom identifikácie osôb
podľa fotografií je zistiť, či dve alebo viac fotografií zobrazujú jednu a tu istú osobu,
prípadné či osoba na fotografií je osoba fyzická, ktorej totožnosť sa skúma (napr. väčší
časový odstup fotografie).
61
Pri porovnávaní fotografie musíme si uvedomiť, že ľudská tvár je nesúmerná a že
pre skúmanie sú zriedkavo dané fotografie, ktoré sú vyhotovené s rovnakou polohou hlavy.
Ďalšou nevýhodou pri identifikácií osôb podľa fotografie je, že fotografie sú vyhotovené
s dlhším časovým odstupom (niekedy aj 20-30 rokov). Za túto dobu vzniknú vrásky,
posunie sa vlasová hranica, tvár sa zväčší alebo zmenší, vzniknú stopy po úraze alebo
operácií a pod.
Identifikáciu osoby podľa fotografie vykonávame :
Metódou opisu, ktorej prvý prístup spočíva vo vyhľadávaní charakteristických
znakov jednotlivých častí tváre, ich vzájomnom porovnávaní a súčasnom určovaní ich
zhodnosti alebo rozdielnosti. Pri tomto prístupe je treba venovať pozornosť predovšetkým
morfologickým znakom, ktoré sa vplyvom starnutia alebo zmenou prostredia nemenia.
U ostatných znakov je potrebné brať zreteľ na zmeny, ktoré vznikli postupom doby. Týmto
spôsobom sa posudzuje celkový výraz tváre, vlasová hranica nad čelom a na spánkoch,
čelo, obočie, oči, ústa, nos, pery, uši. Mimoriadny význam ma tvar ucha so všetkými jeho
podrobnosťami.
Druhý prístup spočíva vo vyhotovení opisu pomocou jednotného systému
popisovania osôb zvlášť u každej fotografie. Vyznačia sa zhodné alebo rozdielne znaky
a potom sa prikročí k priamemu porovnávaniu na oboch fotografiách. Jediný odlišný znak
totožnosť vylučuje.
Metóda somatometrická – používa sa v antropologických skúmaniach pri
zisťovaní rastových zmien jednotlivca a populačných skupín, vplyvom prostredia, práce,
výživy a športu na telesný stav človeka. Túto metódu môžeme v kriminalistike aplikovať
vtedy, ak je tvár na oboch fotografiách rovnako situovaná. Na porovnanie a premeriavanie
jednotlivých charakteristík tváre sa používajú antropometrické body, k čomu je potrebná
znalosť anatómie, pretože body na lebke sa premietajú na povrchu tváre. Pre
antropometrické skúmanie sú najvhodnejšie fotografie, ktoré zachytávajú osobu
v rovnakom postavení. Tieto fotografie sa musia reprodukčnou technikou upraviť na
rovnakú veľkosť tak, aby neboli nadmerným zväčšením zastreté charakteristické znaky. Aj
pri tejto metóde významným prvkom porovnávania je podobne ako u metódy opisu ucho,
pretože relatívne nemení svoj tvar ani charakteristiku.
Identifikácia mŕtvol neznámej totožnosti – je pre objasnenie daného prípadu
mimoriadne dôležitá. Mŕtvola na mieste nálezu sa spolu s okolím nálezu fotografický
a topografický dokumentuje za dodržania všetkých zásad kriminalistickej dokumentácie.
Pri opise mŕtvoly sa dodržujú tie isté zásady ako pri opisovaní osoby pri daktyloskopovaní
a fotografovaní osôb pre účely kriminalistických evidencií. Na mieste nálezu mŕtvoly
k obhliadke mŕtvoly sa povinné priberá lekár, ktorý mŕtvolu prezrie a popíše telesné
62
poškodenia, zranenia a pod.. Pri identifikácií mŕtvoly môžeme postupovať týmito
základnými spôsobmi :
Daktyloskopovanie mŕtvoly ktoré sa vykonáva pomocou daktyloskopickej lyžice
a podľa zásad daktyloskopovania osôb. V prípade, že je potrebné položku na koncových
článkoch prstov upraviť (utopenec) vstriekne sa vhodná tekutina pod pokožku. Niekedy sa
prsty pri pitve amputujú alebo sa z nich stiahne pokožka a potom sa vyhotoví odtlačok.
Fotografovanie mŕtvoly pre identifikačné účely sa vykonáva po jej predbežnej
obhliadke a vykonaní potrebných úkonov na mieste nálezu mŕtvoly. Pred fotografovaním
portrétu mŕtvoly, mŕtvolu upravíme tak, že ju očistíme od blata a iných nečistôt, umyjeme,
učešeme, upravíme a zošijeme potrhané alebo inak poškodené miesta pokožky, tváre.
Mŕtvolu fotografujeme posediačky, chrbát a hlava mŕtvoly musí byť opretá o múr a oči
musia byť otvorené. Ďalšie úpravy tváre sa vykonávajú na negatíve – retušou.
V niektorých prípadoch sa vyhotoví sadrový odliatok tváre tzv. „posmrtná maska“.
Vlasy sa zaisťujú pre potreby ďalšieho identifikačného skúmania z piatich miest na
hlave (spánky, temeno, zátylok a vrchol vlasatej časti). Jednotlivé pramienky sa balia
zvlášť, pričom sa označí miesto z ktorého boli zaistené.
Pitva je v každom prípade povinná nakoľko súdny znalec (lekár) môže zistiť
cenné poznatky nielen k príčine smrti ale taktiež aj k identifikácií mŕtvoly. Sú to (napr.
vrodené chyby, bývalé zlomeniny, amputácie rôznych orgánov, jazvy po špeciálnych
operáciách, následky rôznych chorôb a pod.). Opis zubov mŕtvoly je významným
identifikačným prostriedkom.
Poznávací svedkovia (príbuzní alebo známi) môžu podľa predložených veci,
odevu, fotografií, posmrtnej masky a iných skutočnosti spoľahlivo potvrdiť totožnosť
mŕtvoly. Identifikácia mŕtvoly pomocou poznávacích svedkov sa vykonáva pred pitvou.
Pri hľadaní poznávacích svedkov sú využívané aj hromadné oznamovacie prostriedky.
Evidenčná karta obsahuje opis mŕtvoly, odevu a veci, ktoré mala u seba a opis
okolnosti za ktorých bola mŕtvola nájdená. Evidenčná karta sa vyhotovuje pri každom
náleze mŕtvoly neznámej totožnosti.
Operatívno-pátracie úkony sa využívajú vtedy, ak sa totožnosť mŕtvoly nezistí
ani po vyhodnotení evidencie nezvestných osôb alebo pomocou daktyloskopickej
registrácie alebo inými metódami. Spravidla sa vyhlasuje celoštátne pátranie za účelom
zistenia totožnosti neznámej mŕtvoly.
Antropologická identifikácia sa vykonáva až po všetkých neúspešných
identifikáciách neznámej mŕtvoly. Táto identifikácia spočíva vo vyhodnotení základných
antropologických znakov pre vek, pohlavie, dobu smrti a iné.
63
Pri antropologickej identifikácií sa využívajú metódy :
a) metóda superprojekcie – spočíva v prekrytí a komparovaní obrazu lebky
a fotografie konkrétnej osoby. Metódu možno uskutočniť len vtedy, ak fotografia
konkrétnej osoby poskytuje dostatok znakov, ktoré možno pri komparácií využiť.
Ako jediná vedie k jednoznačnej identifikácií človeka podľa lebky.
b) plastická Gerasimová metóda – je náročnejšou metódou identifikácie človeka
rekonštrukciou tváre podľa lebky. Vychádza z tvarových charakteristík
jednotlivých časti lebky, na ktorú sú podľa presných pravidiel nanášané mäkké
časti tváre z zhodnej plastickej hmoty. Zhotovený model – portrét slúži ako
podklad pre identifikáciu pomocou poznávacích svedkov.
Otázky na precvičovanie z prebranej problematiky:
1) Charakterizujte vonkajšie znaky človeka.
2) Pri identifikácií ktorých objektov využívame metódu portrétnej identifikácie.
3) Charakterizujte úradný opis osoby.
4) Charakterizujte laický opis osoby a faktory, ktoré ho ovplyvňujú.
5) Ktoré metódy, prostriedky, zariadenia sa používajú k vyhotoveniu portrétu osoby.
6) Aké metódy a prostriedky sa používajú pri identifikácií osôb a mŕtvol.
64
4 KRIMINALISTICKÁ BIOLÓGIA
4.1 Metódy a objekty kriminalistickej biológie
Kriminalistická biológia je aplikovanou biologickou vedou a vo svojom vedeckom
základe sa opiera o poznatky serológie, biochémie, genetiky, mikrobiológie, zoológie
a botaniky, ktoré rozvíja a modifikuje na metódy kriminalistického skúmania.
Kriminalistická biológia rieši všetky otázky spojené s vyhľadávaním, zaisťovaním,
skúmaním a vyhodnocovaním biologických stôp. Predmetom skúmania kriminalistickej
biológie sú biologické materiály pochádzajúce zo živých organizmov, organizmu človeka,
zvierat a ostatných živočíchov a rastlín. Najčastejšie biologické materiály sú skúmané
z dôvodu identifikácie osoby ale aj ďalších dôvodov (napr. stanovenie doby smrti
pomocou hmyzu alebo rastlinnej flóry na mŕtvole, preukázanie pohybu osoby v určitom
priestore pomocou zistenia a preukázania rastlinných alebo živočíšnych stôp na odeve
a pod.). V minulosti z biologických stôp nebolo možné jednoznačné identifikovať ich
nositeľov. Kriminalistická biológia sa vývojom vyčlenila od súdneho lekárstva ako
dôsledok vzniku vlastných vedeckých metód. Základnými metódami kriminalistickej
biológie sú metódy, ktoré vznikli priamo pre potreby kriminalistiky, alebo boli
kriminalistikou modifikované a môžeme ich rozdeliť na :
a) Uhlenhutova metóda stanovenia druhovej príslušnosti, ktorá umožňuje rozlíšiť
biologické materiály ľudského a zvieracieho pôvodu,
b) Therkelsenova metóda (vysycovacia) stanovenia krvných skupinových vlastnosti,
ktorá umožňuje stanoviť krvné skupinové vlastnosti systému ABO(H) u tých
materiálov, ktoré neobsahujú mikroskopicky pozorovateľné erytrocyty,
c) Metóda analýzy deoxyribonukleovej kyseliny (DNA), vyplýva z poznatku, že každé
dve osoby sa od seba líšia štruktúrou DNA (okrem jednovaječných dvojčiat). Tato
metóda umožňuje svojimi výsledkami dedukovať závery o najvyššom stupni výsledku
kriminalistickej identifikácie osoby – individuálnej identifikácií. Metóda je založená
na analýze jednotlivých úsekov deoxyribonukleovej kyseliny, nositeľa dedičných
vlastnosti, ktorá sa nachádza v bunkách organizmov počas ich života ale aj po ňom.
Okrem výsledku o individuálnej identifikácií osoby umožňuje stanoviť pohlavie osoby
z vhodnej biologickej stopy. Metóda analýzy DNA znamenala prevrat
v kriminalistickej biológií preto, že doposiaľ používané metódy neumožňovali
individuálnu identifikáciu osoby. Daná metóda umožňuje dokonca skúmanie bez
porovnávacieho materiálu od danej osoby tak, že porovnávací materiál možno zaistiť
od rodičov či potomkov danej osoby.
65
Objektom skúmania kriminalistickej biológie sú biologické materiály ľudského,
zvieracieho a rastlinného pôvodu. Biologický materiál ako objekt skúmania
kriminalistickej biológie môžeme rozdeliť následovné :
Biologický materiál ľudského pôvodu – je kriminalistickou biológiou skúmaní
najčastejšie. Podľa spôsobu oddelenia od organizmu je možne ho rozdeliť:
a) materiál, ktorý sa samovoľné oddelí od organizmu (bez účasti vonkajšieho násilia). Do
tejto skupiny patrí najmä moč, stolica, pot, sliny, slzy, ejakulát, vypadnuté vlasy
a chlpy, nosný hlien, ušný maz, zvratky, menštruačná krv, materské mlieko, placenta
a plodová voda. Ide predovšetkým o produkty výmeny látkovej alebo o produkty
odumierania povrchových časti organizmu.
b) materiál, ktorý je pôsobením vonkajšieho násilia násilne oddelený od organizmu (od
minimálneho mechanického pôsobenia až po devastáciu).Patrí sem predovšetkým krv,
časti tkaniva a orgánov, vytrhnuté alebo oddelené vlasy, chlpy a nechty, časti pokožky.
Pôvodcom vonkajšieho násilia môže byť páchateľ trestného činu, ale taktiež aj sama
osoba, ktorá biologickú stopu vytvorila, zviera alebo iné vonkajšie vplyvy (prírodné –
pád kameňa, blesk, požiar, umelé – elektrický prúd a pod.),
c) biologický materiál z organizmu, ktorý zanikol (po smrti osoby). Patria sem celé tela
osôb, ktoré zomreli, časti mŕtvol, kostrové nálezy, jednotlivé kosti.
Biologický materiál zvieracieho pôvodu – s ktorým sa najčastejšie stretávame
v rámci kriminalistickej biológie pri skúmaní mikrostop zaistených na mieste činu pri
podozrení, že sa jedna o materiál pochádzajúci z človeka (najčastejšie zvieracia krv
a chlpy). Po zistení, že sa nejedná o stopu človeka, spravidla sa skúmanie končí.
V ojedinelých prípadoch je biologická stopa zvieracieho pôvodu dôkazným materiálom
(krádež zvierat, týranie zvierat). Pomerné často objektom kriminalisticko-biologického
skúmania je hmyz, ktorý sa nachádza na mŕtvolách, ktorý slúži na odhalenie doby smrti..
Biologický materiál rastlinného pôvodu – kriminalistická biológia skúma
v ojedinelých prípadoch, podobne ako v prípadoch skúmania materiálov zvieracieho
pôvodu. Najčastejšie sa skúma pri zaistení ak si myslíme. že sa jedna o materiál ľudského
pôvodu.
4.2 Vyhľadávanie a zaisťovanie biologických stôp
Za biologickú stopu môžeme považovať každý výlučok alebo časť ľudského,
zvieracieho a rastlinného organizmu. Biologické stopy sa vyhľadávajú cieľavedomou,
taktickou a podrobnou prehliadkou miesta udalosti. Využívajú sa pritom poznatky
o vzhľade, sfarbení, zápachu a ďalších vlastnostiach, ktoré nadobudajú jednotlivé
66
biologické materiály reakciou s podložným materiálom vplyvom času, svetla, tepla
a ďalších vplyvov prostredia v ktorom sa biologická stopa nachádza.
V prípade, že prehliadka voľným okom nebola úspešná, resp, je treba prehľadať
veľký priestor, použijeme k prehľadaniu technické prostriedky, pomôcky a postupy na
vyhľadanie, zviditeľnenie alebo zvýraznenie biologických stôp v teréne. K vyhľadaniu
biologických stôp sa používa ultrafialové žiarenie, ktorým sa zvýraznia (zvyšujú svoj
kontrast s okolím) najmä stopy krvi (pohlcujú UV svetlo a javia sa ako tmavé škvrny na
bledšom podklade) a stopy ejakulátu (v UV svetle svetielkujú modravým opaleskujúcim
svetlom). Použitie UV svetla vyžaduje zatemnenie a preto ho možno využiť na
prehľadávanie terénu iba v noci alebo v dostatočne zatemnenej miestnosti. Ďalším
technickým prostriedkom pre vyhľadávanie a zviditeľňovanie biologických stôp(najmä
krvných stôp), je roztok luminolu. Reakcia luminolu s hemoglobínom v prostredí peroxidu
vodíka vyvolá fosforeskujúce modrasté žiarenie dobre pozorovateľné v tme alebo pri
dostatočnom zatemnení. Pri použití luminolu treba byť opatrný, pretože jeho použitie do
určitej miery znehodnocuje krvnú stopu a znemožňuje jej ďalšie skúmanie.
Pred samotným zaisťovaním biologických stôp, tieto je nutné presne
dokumentovať(popíše sa tvar, farba, poloha stopy, zakreslí sa do náčrtu a odfotografuje
sa). Postupuje sa pritom pozdĺž tzv. chodníčka činu t.j. zaznamená sa presne výskyt stôp
od miesta vstupu, ďalej na mieste udalosti a naposledy na mieste odchodu.
Zásady zaisťovania biologických stôp :
- každá biologická stopa sa musí označiť,
- pred zaistením sa musí stopa zadokumentovať,
- pri zaisťovaní biologického materiálu je treba dodržiavať zásady bezpečnosti.
S biologickým materiálom je nutné vždy pracovať ako s infekčným materiálom,
- je nevyhnutné zabrániť kontaminácií biologickej stopy. Kontaminácií zabránime
používaním (napr. sterilných rukavíc, rúšiek na ústa a pod.). Ďalej dbáme na to aby
nedochádzalo ku kontaminácií biologickej stopy slinami, potom osoby, ktorá stopu
zaisťuje,
- zaisťujú sa všetky biologické stopy,
- každá biologická stopa sa zaisťuje osobitne,
vlhké stopy je nutné pred zabalením vysušiť pri izbovej teplote (nikdy
nepoužívame tepelné zdroje),
- tkaniva alebo krv sa dopravia bezodkladne na skúmanie, ak to nie je možné,
konzervujú sa chladom (ale nie mrazom), nikdy nie konzervačnými látkami,
- ku každej stope je nutné zaistiť porovnávací materiál,
- aj naďalej pokračuje dokumentácia materiálu, ak sa odkrytím jednej stopy, objaví
ďalšia stopa.
67
Spôsoby zaisťovania biologických stôp :
Krvné stopy –v tekutom stave sa zaisťujú na bavlnené vlákna (napr. štvorček obväzu,
gázy), . Zaschnutá krv sa zaisťuje zoškrabaním a prenesením materiálu do sterilnej nádoby
(mechanický), alebo prenesením (nasatím) krvného materiálu do vhodného materiálu
(drobné kúsky látky bielej farby – gáza), mierne navlhčeného v destilovanej vode, ktorými
sa krvná stopa zotrie a vysuší sa pri izbovej teplote (fyzikálne). Krv na tkaninách sa
zaisťuje odstrihnutím časti látky s krvnou stopou. Na malých predmetoch (nôž, tyč)
zaschnutá krv sa zaisťuje s celým predmetom (in natura).
Stopy slín – môžu byť prítomné na predmetoch, ktoré prichádzajú do styku so slinami
(napr. ohorky s cigariet, obálky, známky, žuvačky) zaisťujú sa do papierových obálok
alebo vrecúšok.
Stopy ejakulátu – sa zaisťujú podobne ako stopy krvi, na navlhčenú gazu, zoškrabaním,
odstrihnutím časti materiálu alebo zaistením celého materiálu.
Stopy potu – sa môžu nachádzať na šatstve alebo drobných odevných súčiastkach, ako sú
rukavice, čiapky. Tieto predmety sa zaisťujú celé.
Vlasy a chlpy – sa zaisťujú holými rukami alebo rukami v gumených rukaviciach. Nesmú
sa chytať pinzetou alebo iným nástrojom, aby sa predišlo ich poškodeniu. Balia sa do
papierových obálok.
Tkaniva a kosti – zaisťuje buď súdny lekár (mŕtvola v rôznych štádiách rozkladu) alebo
antropológ (kosti). Pri zaisťovaní tkanív je potrebné mať na rukách rukavice. Balia sa do
plastikových vreciek. Kosti sa balia do papierových vreciek alebo papierových krabíc.
4.3 Skúmanie biologických stôp a ich identifikácia
Skúmaním biologického materiálu zisťujeme, či sa jedná o sérologickú zhodu
(určíme tak skupinovú príslušnosť). Zhoda sa zisťuje porovnaním nájdenej stopy
s porovnávacím materiálom. Porovnávacím materiálom v prípade krvnej stopy je vzorka
krvi, ktorú u živých osôb odoberá do skúmavky lekár, u mŕtvol súdny lekár. Porovnávací
materiál slín sa odoberá na cigaretový prípadne iný papier tak, že papier sa v polovičke
preloží a osoba od ktorej sa zaisťuje porovnávací materiál si ho vezme a položí do úst na
dobu niekoľkých sekúnd. Porovnávací materiál u vlasov sa zaisťuje z viacerých miest
hlavy vytrhnutím nikdy nie odstrihnutím vlasov.. U ejakulátu sa porovnávací materiál
neodoberá, miesto neho sa použije vzorka krvi. Skúmanie biologického materiálu sa
vykonáva za účelom získania odpovede na otázky :
- či sa vôbec jedná o daný biologický materiál,
- či sa skutočne jedná o určitý biologický materiál,
- či je tento materiál ľudského alebo živočíšneho pôvodu,
68
-
aká je krvná skupina osoby, ktorá materiál zanechala,
či je možné z daného materiálu získať DNA,
Zodpovedanie na tieto otázky vychádza z pozorovania tvaru, materiálu, farby,
zápachu, z poznania okolnosti vzniku a nálezu stopy, ale najmä z výsledkov skúmania
v tomto poradí :
- skúšky orientačné – overenie, či sa jedná o ten druh stopy, za ktorý je považovaná,
- skúšky špecifické – potvrdenie, že sa jedná o stopu, za ktorú je považovaná,
- stanovenie druhovej príslušnosti – Uhlenhutová skúška,
- stanovenie krvných skupinových vlastnosti,
- stanovenie pohlavia,
- stanovenie niektorých znakov DNA analýzou DNA a porovnanie jej štruktúry
prostredníctvom stanovených znakov.
Skúšky orientačné – medzi ktoré zaraďujeme pozorovanie voľným okom,
pozorovanie pod mikroskopom, senzorické posúdenie, biochemické a chemické reakcie.
Orientačné skúšky biochemickými a chemickými reakciami sa uskutočňujú vtedy, ak je
dostatok biologického materiálu, v opačnom prípade sa vykonávajú skúšky špecifické.
Orientačná skúška na krv.
- skúška s peroxidom vodíka pri ktorej pôsobením peroxidu vodíka dochádza
katalytickým pôsobením hemoglobínu k prudkému rozkladu peroxidu a vznikajúci
kyslík spôsobuje vznik bohatej bielej peny, čo je sprievodným znakom pozitívneho
výsledku tejto orientačnej skúšky,
- skúška s luminolom pri ktorej reakciou roztoku luminolu s hemoglobínom
obsiahnutým v krvnej stope dochádza ku vzniku fosforescencie, ktorá je
pozorovateľná v tme ako modré svetielkovanie miesta reakcie,
- skúška s UV žiarením pri ktorom krvná stopa pohlcuje ultrafialové žiarenie a preto
sa javí ako čierna škvrna na podložke, s ktorou obyčajne dobre kontrastuje,
- skúška s UV žiarením a koncentrovanou H2SO4 pri ktorej reakciou hemoglobínu
s kyselínou sírovou a súčasným pôsobením UV žiarenia vznika v mieste reakcie
fluorescencia a v tme je pozorovateľné červené sfarbenie miesta reakcie,
- skúšky peroxidázové (s benzidínom alebo orto-tolidínom) pri ktorých reakciou
peroxidu a hemoglobínu obsiahnutom v krvi dochádza k uvoľneniu kyslíka, ktorý
reakciou s farbotvornou zložkou (benzidín, orto-tolidín) vytvára modré, resp.
modrozelené sfarbenie. Reakcia je mimoriadne citlivá a zaregistruje aj minimálne
množstvo hemoglobínu aj vo veľmi zriedených roztokoch.
Orientačná skúška na moč– (Ureázová skúška) dokazuje sa ňou prítomnosť močoviny
v močí, kde pomocou enzýmu ureáza sa prítomná močovina štiepí za vzniku amoniaku,
ktorá reakciou s farbotvorným činidlom vytvára modré zafarbenie.
69
Orientačná skúška na ejakulát.
- (Fosfatázová skúška) dokazuje prítomnosť kyslej fosfatázy – enzýmu, ktorý tvorí
súčasť ejakulátu. Prítomná kyslá fosfatáza v stope štiepi príslušný substrát,
z ktorého uvoľní farbotvornú zložku, ktorá spôsobí indikáciu pozitívnej reakcie.
- (Ferrichloridová skúška) spočíva v dôkaze prítomnosti prostatických výlučkov
pomocou komplexnej zlúčeniny železa, s ktorými vytvára farebné, komplexné
zlúčeniny. Toto je zároveň detekcia pozitívneho výsledku skúšky.
Orientačná skúška na pot – (Halogenidová skúška) pri ktorej sa preukazuje prítomnosť
zvýšenej koncentrácie halogenidov pomocou roztoku dusičnanu strieborného, ktorý
vytvára s prítomnými halogenidmi bielu zrazeninu, ktorá sa v prípade nižšej koncentrácie
prejaví ako biely zákal.
Orientačná skúška na sliny- spočíbva v dôkaze prítomnosti rodanidov (SCN) v slinách. Na
sliny in natura, resp. na navlhčené a zriedené miesta, kde sa pradpokladá výskyt slín, sa
nanesie zriedeného roztoku chloridu železitého. Reakcia je veľmi citlivá a v prípade
pozitívnej reakcie vzniká intenzívne červené sfarbenie rodanidu.
Skúšky špecifické – sa často označujú aj ako dôkazy prítomnosti jednotlivých
druhov biologických stôp a materiálov. Niektoré biologické stopy sú tak charakteristické,
že je možné vynechať v postupe skúmania nielen skúšky orientačné, ale aj skúšky
špecifické. Niektoré stopy v dôsledku rôznych vplyvov menia svoje fyzikálne vlastnosti
tak, že je nevyhnutné posúdiť ich totožnosť špecifickými chemickými reakciami
Špecifické skúšky na krv - vychádzajú z dôkazu prítomnosti porfyrinovej štruktúry
komplexne viazaného železa, ktoré tvorí súčasť molekuly hemoglobínu. Takto je
zabezpečený pozitívny dôkaz aj v prípade, že bielkovinová časť molekuly hemoglobínu
zdenaturovaná alebo zničená.
- skúšky kryštalochemické, ktorých princípom je vytvorenie charakteristických
kryštálikov zlúčenín, ktoré vzniknú reakciou hemoglobínu a príslušného
chemického činidla. Prítomnosť kryštálikov zisťujeme pozorovaním pod
mikroskopom. Podľa použitého kryštalochemického činidla poznáme skúšku :
a) Takaymovú, kde kryštalochemickým činidlom je pyridín,
b) Bertrandovú, kde kryštalochemickým činidlom je kyselina octová,
c) Teichmanovú, kde kryštalochemickým činidlom je chlorid sodný,
- skúška spektroskopická, ktorej princíp spočíva v reakcií hemoglobínu s kyslým
siričitanom sodným za vzniku višňovo-červeného sfarbenia, ktoré má presné
špecifické absorbčné maximá vlnových dĺžok. Vyšetrením týchto maxim je
dosiahnutý pozitívny nález,
- skúška menštruáčnej krvi, spočíva v prvej fáze v mikroskopickom vyšetrení
centrifugátu macerátu vo fyziologickom roztoku príslušnej stopy. Nájdené poševné
70
epitélie možno považovať za orientačný výsledok. Špecifická skúška však
vychádza zo stanovenia fibrinolytickej aktivity menštruačnej krvi. Táto sa zisťuje
pôsobením a následným rozpúšťaním (lýza) fibrinovej platničky. Pozitívny nález
je daný vznikom deformácií pôvodne rovného povrchu.
- Skúška
tehotenskej
krvi,
spočíva
v dôkaze
prítomnosti
hormónu
choriogonadotropinu, ktorý má okrem hormonálnych vlastnosti aj antigénnu
povahu, a preto je možný jeho serologický dôkaz,
- Skúška krvi plodovej, novorodeneckej a kojeneckej, spočíva v stanovení
prítomnosti alfa-I-fetoproteinu, ktorý obsahuje maximálnu koncentráciu
v období11-14 týždňa vnútro-maternicového života plodu. U plodov od 6.
mesiaca, u narodených detí a dospelých jedincov sa uvedený protein nenachádza.
V ďalšom období vývoja sa preto k dôkazu krvi tohto druhu využíva nárast
alkalickej rezistencie fetálneho hemoglobínu.
Špecifická skúška na moč.
- dôkaz moču všeobecne. Špecifický dôkaz moču je založený na chromatografickom
stanovení tenkovrstvou chromatografiou, jeho troch hlavných zložiek a to :
močoviny, kreatinu a kyseliny hippurovej,
- dôkaz moču tehotnej ženy. Metóda je založená na zistení prítomnosti hiormónu
choriogonadotropinu, ktorý sa stanovuje serologickým postupom rovnakým ako
pri dôkaze tehotenskej krvi.
Špecifická skúška na ejakulát.
- mikroskopická skúška, ktorej podstatou je mikroskopický dôkaz prítomnosti aspoň
jednej spermie alebo jej časti. Spermie sa zviditeľňujú histologickým ofarbením
mikroskopického preparátu kryštalvioleťou a erytrosínom,
- dôkaz spermie a cholínu. Spermín a cholín sú súčasťou sekrétov prostaty a sú teda
prítomné v ejakuláte. Ich prítomnosť sa považuje za špecifický dôkaz ejakulátu.
Metóda spočíva v chromatografickom stanovení (papierovou chromatografiou)
prítomností cholínu a spermínu.
Špecifické skúšky na pot – (dôkaz serologickej aktivity). Pot je nositeľom serologický
aktívnych látok, napr. látok, ktoré charakterizujú krvné skupinpvé vlastnosti. Dôkaz
prítomnosti týchto látok je zároveň považovaný za špecifický dôkaz potu.
Špecifická skúška na sliny – (Alfa-amylázová skúška). Dôkaz prítomnosti slín je založený
na dôkaze prítomnosti enzýmu alfa-amyláza, ktorý sa nachádza v slinách v značnej
koncentrácií vzhľadom k tomu, že sa podieľa v tráviacom systéme na enzymatickom
štiepení polysacharidov. Princíp vlastného dôkazu spočíva v prídavku škrobového
substrátu a následnej jódoškrobovej reakcie. Pozitívny dôkaz amylázy sa prejaví výrazným
modrým sfarbením.
71
Špecifické skúšky na stolicu – vyhodnocuje sa prítomnosť zbytkov potravy, ale aj nález
črevných parazitov, poprípade ich vajíčok. Taktiež sa vyhodnocuje zmena vo farbe stolice,
poprípade okultné krvácanie do črevného traktu. Používa sa metóda makroskopického
a mikroskopického pozorovania s histologickým farbením preparátov.
Špecifické skúšky na zvratky a zvyšky potravy – materiál, ktorý je značné heterogénny sa
veľmi ťažko vyhodnocuje. Vzhľadom k veľkému množstvu prímesi nie je možné
serologické vyhodnotenie tohoto materiálu. Vyšetrenie začína dôkazom prítomnosti slín
a pokračuje popisom makroskopických zbytkov potravy a taktiež popisom drobnej drte.
Používa sa histologické farbenie mikroskopických preparátov.
Stanovenie druhovej príslušnosti – znamená v rámci kriminalistickej biológie
určenie pôvodu živočíšnych bielkovín, ktoré sú prítomné v biologickej stope vo
vyšetrovanom biologickom materiály. Vzhľadom k významnosti dôkazu sa v prvej etape
diferencuje, či ide o materiál ľudského pôvodu, ktorý môže byť ďalej vyšetrovaný v rámci
komplexného kriminalisticko-biologického skúmania. V prípade, že ide o materiál
zvieracieho pôvodu, možno ho diferencovať v tom zmysle, že je možné určiť, o ktorý druh
zvieraťa sa jedna. Diferenciácia zvieracích bielkovín je však imunologický obmedzená.
Toto obmedzenie je dané rozsahom špecifického spektra precipitačných sér. Tieto na
jednej strane umožňujú rozlíšiť bielkovinu hovädzej krvi a hovädzieho mlieka, na druhej
strane imunologický nedovoľujú rozlíšiť príbuzné rody zvierat (napr. srnec – jeleň . daniel,
ovca – koza – muflón). Niektoré séra prekrývajú dokonca svojím špecifickým
imunologickým spektrom celú skupinu zvierat (napr. sérum anti – hydinové).
Vlastnú metódu stanovenia druhovej príslušnosti po prvýkrát do praxe zaviedol
Paul Uhlenhut, ktorý vypracoval aj postupy na získavanie imunoprecipitačných sér
imunizáciou zvierat. Princípom tejto metódy je reakcia bielkoviny so svojou protilátkou
a vznik zrazeniny. Táto reakcia je prísne špecifická a umožňuje bezpečne rozlíšiť
bielkoviny ľudského pôvodu a bielkoviny zvieracieho pôvodu, ale aj bielkoviny
jednotlivých zvieracích druhov.
Uhlenhutová skúška sa realizuje v niekoľkých modifikáciách podľa toho, koľko
biologického materiálu je k dispozícií a aká je jeho kvalita. Pri každej modifikácií tejto
skúšky ide o zabezpečenie kontaktu k reakcií pripraveného macerátu biologickej stopy
a diagnostického precipitačného séra. Podľa vlastného usporiadania metódy rozlišujeme:
Skúmavkovú kontaktnú metódu, pri ktorej dochádza v tenkej sklenej skúmavke
k priamemu kontaktu vyšetrovanej vzorky precipitačného séra. V prípade pozitívnej
reakcie dochádza na kontaktnej ploche k vytvoreniu bielej zrazeniny, ktorá je
pozorovateľná na čiernom pozadí ako biely prstenec.
Imunodifúznu metódu, ktorá v porovnaní s predchádzajúcim postupom značné
znižuje spotrebu precipitačného séra a vyšetrovanej vzorky. Nevyžaduje sa tu kladné
vyčírenie vzorky, čo niekedy značne urýchľuje vyšetrenie. Na pripravenú agarovú vrstvu
72
na sklenenej platní sa do vykrojených otvorov nanesie vyšetrovaná vzorka a diagnostické
séra. Postupnou difúziou dochádza ku kontaktu precipitačného séra a vyšetrovanej vzorky,
vytvoreniu precipitačných zón, vytvoreniu zrazeniny, ktoré je dôkazom pozitívnej reakcie
metódy. Toto usporiadanie spomaľuje priebeh vyšetrenia, no na druhej strane umožňuje
naraz vyšetriť niekoľko vzoriek.
Elektroimunodifúzna metóda je realizovaná podobne ako v prípade imunodifúznej
metódy na agarovej platni s tým, že usporiadanie precipitačných sér a vyšetrovaných
vzorkov sa modifikuje tak, aby bolo možné elektrostatický urýchľovať vzájomný postup
difúzie séra a vyšetrovanej vzorky. Elektrostatickým napätím sa značne urýchli
vyšetrovanie a metóda nadobudne obidve výhody predošlých usporiadaní, výhodu
rýchleho dosiahnutia výsledku a nízkej spotreby vzorky a precipitačného séra.
Stanovenie krvných skupinových vlastnosti – krvné skupinové vlastnosti sú
vlastnosti celého organizmu, ktoré spôsobujú príslušné antigény nachádzajúce sa
v telesných tekutinách a tkanivách. Názov krvné skupinové vlastnosti sa zaužíval preto, že
po prvý raz boli tieto antigény objavené v krvi. Antigény, ktoré určujú krvné skupinové
vlastnosti, majú známe dedičné zákonitosti a ostávajú po celý život osoby nemenné.
Z uvedeného dôvodu tieto znaky poskytujú mnoho informácií, ktoré sú významné pre
kriminalistickú biológiu. V krvi človeka je známych okolo 23 krvno-skupinových
systémov s veľkým množstvom antigénov, nie všetky majú význam v kriminalistickej
praxi. Mnohé krvné skupinové vlastnosti sú stanoviteľné iba za špeciálnych podmienok
odberu materiálu a serologická aktivita mnohých antigénov je tak nepatrná, že nie je
možné počítať s tým, že sa zachová na materiáloch hemolyzovaných, vysušených a často
aj hnilobne degradovaných, s ktorými často pracuje kriminalistická prax.
Krvné skupinové vlastnosti rozdeľujeme do štyroch skupín podľa toho, na ktorom
mieste sú príslušné antigénové zložky viazané:
Erytrocitárne systémy povrchové, tvoria antigény, ktoré sú naviazané na vonkajšej
časti erytrocytov. Patria medzi najvýznamnejšie a serologický najaktívnejšie systémy
s najväčším významom pre kriminalistickú prax
Erytrocitárne systémy enzymatické, tvoria jednotlivé enzýmy, ktoré sa nachádzajú
v erytrocytoch, ich polimorfizmus je genetický podmienený, a preto je ich možné využiť
pre diferenciáciu krvného materiálu. Tieto systémy sú prístupné len po hemolýze
erytrocytov, preto sa stupeň hemolýzy krvného materiálu často umelo zvyšuje.
Leukocitárne systémy, tvorí skupina antigénov, ktoré sú viazané na biele krvinky leukocity. Táto skupina buniek, ktorá sa delí na lymfocyty, granulocyty a monocyty, tvorí
jeden z najdôležitejších obranných mechanizmov organizmu. S touto funkciou organizmu
súvisí aj bohatá antigénna výbava leukocytov, ktorá je vytvorená zložitým systémom
dedične podmienených krvných vlastnosti, ktorý sa nazýva HLA systém (human leukocyte
73
antigens). Uvedený systém bol objavený a po prvý raz použitý v súvislosti
s transplantáciou tkanív a orgánov.
Systémy krvného séra tvoria látky, ktoré sú zároveň základom dedičných krvných
vlastnosti ľudskej krvi a sú viazané na bielkoviny krvného séra. Tieto látky v organizme
plnia určitú fyziologickú funkciu Podobné ako u ostatných systémov dedičných krvných
skupinových vlastnosti aj tieto systémy sú navzájom nezávisle, to znamená že príslušný
fenotyp jedného systému nie je viazaný fenotypom dedičných vlastnosti iného systému.
Stanovenie pohlavia – osoby z biologického materiálu je založené na princípe
dôkazu prítomnosti štruktúry 24 páru chromozomálnej výbavy ľudských buniek. Ak je
štruktúra tohto chromozomálneho páru XX, jedná sa o ženu, ak je jeho štr0uktúra XY,
jedná sa o muža. Uvedená štruktúra chromozómov sa pri mikroskopickom pozorovaní
bunky a jej jadra prejavuje ako Baarové teliesko v prípade konštitúcie XX, a ako Ychromatín v prípade konštitúcie XY. Z uvedeného vyplýva, že nález Baarového telieska
v mikroskopickom preparáte biologickej stopy svedčí o tom, že stopa pochádza od ženy,
a nález Y – chromazínu svedčí o tom, že stopa pochádza od muža. Metodický je dané
vyšetrenie usporiadané ako mikroskopické pozorovanie biologický zafarbeného
biologického preparátu v UV svetle. Uvedená metóda sa však vyznačuje vysokým
stupňom nepresnosti a dosahuje hodnoty až 50 percentnej nepresnosti.
Stanovenie niektorých znakov DNA analýzou DNA a porovnanie jej štruktúry
prostredníctvom stanovených znakov – Metódy analýzy DNA predstavujú najmladšiu,
ale rapídne rýchlo sa rozvíjajúcu oblasť kriminalistickej biológie. Zanedlho po objavení
štruktúry DNA ( v r- 1953) boli metódy analýzy DNA zavedené i do kriminalistickej praxe
a odvtedy zaznamenali značné zdokonalenie.
Objavením DNA ako materiálneho nosiča dedičných a nededičných znakov živých
organizmov a človeka, odhalením chemickej štruktúry a metód štúdia jej stavby, sa
dospelo k poznaniu, že štruktúra molekuly DNA (DNA tvorai usporiadané nukleotidy,
ktoré sa schématicky označujú podľa svojích základných báz A - alanín, C - cytozín, G –
gvanín, T – tymín) je u každého ľudského jedinca jedinečná s výnimkou jednovaječných
dvojčiat. Reťazec molekuly DNA v každej bunke obsahuje rovnaký počet približne 3
miliarky nukleotidov(stavebných časti reťazca DNA).
Dvaja ľudskí jedinci sa od seba odlišujú mnohými dedičnými znakmi, číže odlišuje
sa aj ich DNA poradím nukleotidov v reťazci ich DNA. Porovnaním DNA dvoch ľudí,
ktorí neboli v príbuzenskom vzťahu bolo zistené, že jeden nukleotid z 300 je odlišný.
Keďže v reťazci je približne 3 miliardy nukleotidov, z toho vyplýva, že dvaja jedinci sa
odlišujú približne v 10 miliónoch nukleotidov. Aby dvaja ľudia mali rovnakú stavbu DNA
je veľmi nepravdepodobné, praktický nulové. Všetky rozdiely v stavbe DNA sa navonok
neprejavia v dedičných znakoch človeka z dôvodu, že väčšia časť reťazca DNA nekóduje
priamo dedičné znaky, ale má inú funkciu. Na základe uvedeného možno jednoznačne
74
povedať, že dvaja ľudia sa odlišujú v stavbe DNA viac ako vo svojich dedičných
znakoch. To znamená, že metóda analýzy DNA je z hľadiska identifikácie ľudského
jedinca dokonalejšia ako metódy, ktoré k tomu účelu využívajú znaky človeka dedične
podmienené (napr. krvné skupinové systémy).
Pri vyšetrovaní biologických materiálov má analýza DNA rad výhod oproti
metódam serologickým. Molekula DNA je oveľa stabilnejšia než antigény a enzýmy
skúmané serologickými metódami. Napríklad krvné skupiny ABO systému je síce možné
určovať aj vo vzorkách niekoľko desiatok rokov starých, ale vyšetrenie ostatných krvných
skupín vyžaduje väčšinou krv čerstvú, pretože ich proteinové molekuly rýchlo denaturujú.
Naopak molekuly DNA (ak nie sú uložené vo vlhkú či na priamom slnečnom svetle)
vydržia veľmi dlho a sú známe prípady analýzy úsekov DNA vo vzorkách starých
niekoľko tisíc rokov (egyptské múmie). Molekuly DNA sú rovnaké (identické) vo
všetkých bunkách daného jedinca, zatiaľ čo antigenné zloženie buniek sa odlišuje podľa
druhu skúmaného tkaniva. Metódy analýzy DNA sú omnoho citlivejšie než metódy
serologické (k analýze DNA stačí aj nepatrné množstvo DNA obsiahnuté v jedinej bunke).
V DNA sa vyskytuje obrovské množstvo miest, v ktorých sa môžu dvaja jedinci odlišovať
(výnimkou sú len jednovaječné dvojčatá). Pomocou analýzy Dna možno určovať pohlavie,
zisťovať príbuznosť alebo identifikovať osobu.
Otázky na precvičovanie z prebranej problematiky:
1) Vysvetlite metódy a objekty skúmania kriminalistickej biológie.
2) Vysvetlite postup pri vyhľadávaní biológ. stôp a zásady zaisťovania biologických stôp.
3) Charakterizujte orientačné skúšky biologického materiálu.
4) Charakterizujte špecifické skúšky biologického materiálu.
5) Charakterizujte druhovú príslušnosť biologického materiálu.
6) Charakterizujte krvné skupinové vlastnosti biologického materiálu.
7) Charakterizujte stanovenie pohlavia osoby z biologického materiálu.
8) Charakterizujte metódu DNA.
75
5 KRIMINALISTICKÁ TRASOLÓGIA
5.1 Pojem a objekty kriminalistickej trasológie
Trasológia skúma stopy ako zobrazenie vonkajšej stránky objektov za účelom ich
identifikácie alebo zistenia ich skupinovej príslušnosti a k objasneniu všetkých okolnosti
spojených so vznikom trasologickej stopy. Vonkajšia stavba každého objektu je
individuálna. Pri pôsobení jedného objektu na druhy vhodný objekt sa časť individuálnej
stavby prvého objektu odráža v druhom. Výsledkom odrazu sú stopy, ktoré sú nositeľom
znakov stavby povrchu pôsobiaceho objektu. Podľa vonkajších podmienok vzniku sa
rozlišujú trasologické stopy na : plošné, ktoré vznikajú na hladkých rovných predmetoch
(sklo, papier a pod.) a môže sa jednať o stopy (navrstvené – prašné, farebné, odvrstvené –
v prachu, periferné, objemové, ktoré vznikajú v materiáloch mäkších, ako je objekt, ktorý
sa v nich odráža, v sypkých hmotách (v zemine, v piesku, v blate, snehu a pod.), latentné.
Trasológia je metóda kriminalistickej techniky, ktorá sa zaoberá
vyhľadávaním, zaisťovaním a skúmaním stôp bosých nôh, obuvi, dopravných
prostriedkov a iných stôp.
Kriminalistická trasológia skúma kriminalistické stopy obuvi, bosých nôh,
dopravných prostriedkov, uši, zubov, kolien, lakťov a trasu vytvorenú chôdzou a pohybom
osoby. Podľa objektu, ktorý nám stopu vytvoril v trasológií rozlišujeme tieto objekty
skúmania :
- stopy bosých nôh,
- stopy obuvi,
- stopy ľudskej chôdze (lokomócie),
- stopy iných časti ľudského tela, stopy zvierat a predmetov,
- stopy dopravných prostriedkov.
Stopy bosých nôh – vznikajú kontaktom bosej nohy s podložkou a sú výsledkom odrazu
vonkajšej stavby plochy nohy (chodidla). V rámci trasológie sú stopy bosých nôh skúmané
iba vtedy, keď sa v nich neodrážajú upotrebiteľné papilárne línie.
Stopy obuvi – vznikajú pri mechanickej interakcií chodiaceho objektu (človeka) s okolím
a sú dané všetkými mechanickými podnetmi, ktorými objekt pôsobí na okolie. Sú
výsledkom odrazu vonkajšej stavby podošvy (ktorá pokrýva spodnú časť obuvi od špičky
až k opätku. Podľa tvaru a spôsobu výroby poznáme podošvy: monolitné, tvárnicové,
váľané, vstrekolísované, kolíčkované, prešívané), podpätku (u niektorých druhov obuvi je
súčasťou podošvy – monolitnej – alebo tvorí samostatnú súčasť spodku obuvi) alebo
podrážky (kryje spodnú časť obuvi od špičky k výklenku) obuvi. V týchto stopách sa
odrážajú : - všeobecné znaky – ktoré sú zdrojom pre určenie veľkosti, geometrického
76
tvaru a ďalších rozmerov štruktúry povrchu, pre určenie skupinovej príslušnosti. –
špecifické znaky – ktoré sa vzťahujú ku konkrétnemu objektu a sú zdrojom pre určenie
identity objektu, ktorý danú stopu vytvoril. Individuálnosť každého konkrétneho objektu je
daná súhrnom všeobecných a špecifických znakov odrážaných v stopách obuvi. Stopy
obuvi obsahujú v závislosti od mechanizmu ich vzniku tzv. združenú informáciu, ktorá
môže podať základné informácie napr. :
- o vonkajšej stavbe podošvy topánok páchateľa,
- o výške hmotnosti páchateľa, o hmotnosti bremena ním neseného,
- o počte páchateľov, o smere a rýchlosti ich postupu,
- o mechanických a fyzikálnych vlastnostiach podložky, na ktorej bola zaistená
stopa.
Stopy ľudskej chôdze (lokomócie) – sa najčastejšie vyskytujú v teréne – na mieste
kriminalistický relevantnej udalosti alebo v jeho blízkom alebo širšom okolí. Ide o
pohybový prejav odrážajúci sa v materiálnom prostredí v podobe tzv. cestičky chôdze.
Proces chôdze predstavuje zložitý pohybový akt, behom ktorého obe nohy plnia opernú
funkciu, ktorá sa uplatňuje plne alebo čiastočne. Premiestňovanie nohy v priestore z jednej
opernej polohy do druhej predstavuje jeden krok. Dĺžka kroku je u rôznych ľudí odlišná,
ale pre jednotlivca je za určitých podmienok rovnaká. Mechanizmus chôdze podmieňuje
vznik zvláštnosti zobrazovaných v stopách. Objasňuje prečo sa v stope slabo odráža
stredná časť obuvi, zatiaľ čo sa podpätok alebo špička obuvi odráža výrazne.
Stopy iných časti ľudského tela, stopy zvierat a predmetov – s ktorými sa stretávame na
mieste kriminalistický relevantnej udalosti. Predovšetkým pôjde o stopy :
Predlaktia, ruky a chrbtovej strany ruky môžu byť nájdené na povrchu lešteného
nábytku, na dverách a stenách natretých farbou, na parapetoch a iných objektoch, o ktoré
sa osoba opierala rukami.
Odtlačky čela sa nachádzajú ako trasologické stopy len veľmi zriedkavo. Obdobne
môžeme hovoriť o odtlačkoch tvári. Tento druh stôp nemôžeme vylúčiť a ich skúmanie je
možné.
Odtlačky pier patria k relatívne častým nálezom na mieste kriminalistický
relevantných udalosti. Stopy pier je možné nájsť na celom rade objektov (napr. poháre,
šálky, podšálky, misky a pod.).
Odtlačky ušného boltca človeka vznikajú spravidla priložením ucha, na plochý
a hladký predmet. Jedným z najčastejších stôp výskytu sú mušle telefónnych slúchadiel,
vonkajšia strana dverí vo výške závislej od predpokladanej výšky človeka.
Stopy uhryznutia sa môžu vyskytovať na tele živej osoby ale aj mŕtvoly. Na
ľudskom tele sa stopy uhryznutia nachádzajú najčastejšie na rukách a predlaktiach alebo na
77
ženských prsníkoch, krku, stehnách a pod. Stopy na ľudskom organizme vykazujú
spravidla určité deformácie spôsobené jednak mechanizmom ich vzniku a jednak
pružnosťou tkaniva a jeho únikovým pohybom. Obraz stopy uhryznutia na koži sa rýchlo
mení. Rozsah porušenia kontinuity kože závisí na lokalizácií uhryznutia, na množstve
mäkkých tkanív a ich pružnosti,, na anatomickom tvare zubov, na veľkosti žuvacích plôch
a pôsobiacej sily i na mechanizme uhryznutia. Na neživých objektoch je stopa výraznejšia,
zreteľnejšia. Ak nie je koža prehryznutá je miesto uhryznutia a jeho okolia začervenané,
stopy zubov sú zreteľné počas doby asi 30 minút. Stopy uhryznutia, spôsobené na človeku
pred smrťou sa menia s vývojom posmrtných zmien. Stopy spôsobené zažíva možno
odlíšiť zistením vitálnej reakcie. Ak tieto reakcie chýbajú, boli stopy uhryznutia spôsobené
po smrti.
Stopy chrupu a jednotlivých zubov môžu vzniknúť jednorazovo na ľudskom tele
(obeť alebo páchateľ) alebo v potravinách (syr, čokoláda, jablko) a tiež opakovane
(žuvaním). Stopy chrupu (zubov) si môže na svojom tele spôsobiť aj osoba sama,
neúmyselne alebo aj úmyselne, sebapoškodzovaním. Stopy chrupu sú dvojakého druhu a to
- vtlačky a odtlačky jednotlivých zubov alebo zubného oblúka a – zošinuté stopy
jednotlivých zubov alebo určitej časti chrupu, najčastejšie predných zubov, ktoré odrážajú
špecifickú nerovnosť.
Iné stopy podobného druhu sú stopy kolien, lakťov, pästi a dlaní, rukavíc,
ponožiek, batožiny, barlí, oporných palíc a pod., ak odrážajú morfologické znaky
pôsobiaceho objektu. Vznikajú za vhodných podmienok pri styku s inými objektmi (napr.
opretím o zaprášenú stenu, podložku alebo okenný rám, v zemine a pod.).
Stopy zvieracích nôh, stopy konských kopýt, podkov, stopy paznechtov dobytka
alebo láb psov a iných zvierat, sa v súčasných podmienkách kriminalistickej praxe zaisťujú
a skúmajú sporadický. Stopy zvieracích nôh môžu byť jak plošné tak aj objemové.
Stopy dopravných prostriedkov – sa vyskytujú v kriminalistickej praxi veľmi často.
Vznikajú dotykom behúňov kolies, pásov alebo klzných plôch dopravných prostriedkov
s terénom. Zo stôp dopravných prostriedkov, z ich rozmerov a štruktúry možno za určitých
podmienok získať významné informácie o objektoch, ktoré ich vytvorili, o ich
konštrukčných prvkoch a technických vlastnostiach. V týchto stopách sa odrážajú:
- všeobecné znaky, ktoré sú významné z hľadiska zisťovania skupinovej
príslušnosti. Sú to znaky relatívne stálych a nemenných tvarov a rozmerov
niektorých časti pneumatík, základných konštrukčných prvkov ako rozvor
a rozchod voizidla. Tieto znaky sú však spoločné iba určitému druhu pneumatík
alebo vozidiel, zatiaľ čo u iných druhov sa v tejto kvalite nevyskytujú.
- špecifické znaky, ktoré sa vzťahujú ku konkrétnemu objektu, ktorým bola stopa
vytvorená. Tieto znaky sú náhodné a neopakovateľné. Vznikajú opotrebovaním
78
a rôznymi opravami styčných plôch kolies dopravných prostriedkov. Do tejto
skupiny trasologických stôp patria stopy:
a) pneumatík automobilov, motocyklov, traktorov, bicyklov,
b) železných obruči kolies poľnohospodárskych a iných strojov,
c) pásových vozidiel,
d) šmykových vozidiel (sane, lyže).
Stopy pneumatík automobilov sa vyskytujú najčastejšie. Vznikajú otáčaním kolies
vozidla pri pohybe (alebo pri jeho stati) na podložke. V závislosti od mechanických
vlastnosti podložky vznikajú stopy plošné alebo plastické (objemové). Šmykom behúňa
pneumatiky vznikajú na podložke šmykové stopy, ktoré nedostatočné odrážajú špecifické
znaky pneumatiky väčšinou sa nehodia ku kriminalistickému skúmaniu.
Stopy obruči kolies poľnohospodárskych a iných strojov sú v kriminalistickej praxi
ojedinelé. Mechanizmus ich vzniku je podobný odrazu behúňa pneumatiky.
Stopy pásových vozidiel sú v prevažnej miere objemové stopy, ktoré majú
obvyklé, vzhľadom k značnej hmotnosti výrazný tvar a hĺbku vtlačku v podložke
(najčastejšie zemina).
Stopy šmykových vozidiel (sane, lyže) sú zväčša stopy objemové, ktoré vznikajú
kĺzaním, šmykom klznej časti najčastejšie v snehu a spravidla nie sú vhodné
k individuálnej identifikácií. Len vo výnimočných prípadoch sú objektmi kriminalistickotechnického skúmania.
5.2 Postup a zásady vyhľadávania a zaisťovania
trasologických stôp
Pri vyhľadávaní trasologických stôp je potrebné postupovať systematický od
okamžiku vstupu do priestoru obhliadky, či už vo vnútri objektu alebo v teréne. Starostlivo
sa musia prehliadnuť tie miesta, na ktorých sa predpokladá existencia trasologických stôp.
Z dôvodu pohybu osôb v priestore obhliadky je veľké nebezpečenstvo zničenia
vytvorených stôp, ale najmä nebezpečenstvo vytvorenia falošných stôp a preto je potrebné
vyhľadané stopy ihneď označiť číselnou značkou. Po označení sa hneď nezaisťujú, ale
chránia sa pred nepriaznivými poveternostnými vplyvmi alebo poškodením (napr.
pošliapaním) a taktiež pre účely využitia nasadenia služobného psa.
Pri vyhľadávaní je potrebné venovať pozornosť nielen ojedinelým stopám a ich
fragmentom, ale aj súboru stôp – chodníčku stôp. Jeho vyhľadávanie je náročné, lebo treba
nájsť viac dobre viditeľných plynulé a súvislé radených stôp. Podľa mechanizmu vzniku
79
stôp sa na mieste kriminalistický relevantnej udalosti stretávame so stopami plošnými
a objemovými.
Plošné stopy sa najčastejšie vyskytujú vo vnútri objektov. Ak sú vytvorené
navrstvením, alebo odvrstvením materiálu na podložke, sú viditeľné voľným okom. Ak sú
stopy vytvorené v tenkej vrstve materiálu a naviac rovnako sfarbené ako podložka, také
stopy sa vyhľadávajú pomocou šikmého osvetlenia.
Objemové stopy sa najčastejšie vyskytujú v teréne. Vyhľadávanie týchto stôp nie
je náročné, no vyžaduje si praktické skúsenosti. Tieto stopy sú viditeľné voľným okom. Pri
ich vyhľadávaní sa nemožno obmedzovať len na miesto udalosti, ale je nutné vyhľadávať
ich v širšom okolí. Vyhľadávanie stôp chôdze je obťažnejšie a náročnejšie, nakoľko je
potrebné vyhľadať väčšie množstvo dobre viditeľných, rovnobežne, plynulo a súvislo
radených stôp. Hneď po vyhľadaní trasologických stôp sa predbežne hodnotí ich technická
a taktická hodnota. Rozhodnúť na mieste kriminalistický relevantnej udalosti, ktoré stopy
odrážajú významné a vhodné identifikačné znaky nie je vôbec jednoduché. Vo väčšine
prípadov treba ak je to možné odfotografovať obidva druhy stôp a zaistiť ich čo najviac.
Zaisťovanie plošných a objemových stôp sa vykonáva vždy najskôr odfotografovaním
s priloženým meradlom. Trasologické stopy sa zaisťujú „in natura“ (v origináli),
odfotografovaním, odobratím na daktyloskopickú fóliu alebo odliatím.
Pri zaisťovaní stopy v origináli sa zaisťuje celý predmet alebo jeho časť, na
ktorom sa nachádza trasologická stopa. Týmto spôsobom sa zaisťujú najmä stopy, ktoré sa
vyskytujú na papieri, dreve, skle a pod.
Zaisťovanie plošných stôp fotografovaním – sa vykonáva vždy s priloženým
meradlom, ktoré sa prikladá tesne pozdĺž stopy. Na fotografovanie sa používa statív
a objektív sa umiestňuje tak, aby jeho os smerovala kolmo na rovinu stopy. Ak je stopa
dobre viditeľná, fotografuje sa za normálneho osvetlenia. Ak odtlačok poskytuje málo
detailov potrebných k porovnaniu je potrebné zvýrazniť kontrast medzi stopu a podložkou
šikmým osvetlením (uhol 10 – 15 stupňov), alebo metódu kontrastnej fotografie (u
čiernobielych fotografií použiť filtre za účelom zvýraznenia alebo potlačenia určitých
farieb).
Zaisťovanie plošných stôp na daktyloskopickú fóliu – sa vykonáva až po
odfotografovaní. Plošnú stopu (prašnú alebo v prachu), ktorá obsahuje vhodné
identifikačné znaky je možné zaistiť snímaním na daktyloskopickú fóliu. Farba fólie sa
zvolí podľa farby materiálu, ktorým je plošná stopa vytvorená tak, aby sa zaistil dostatočný
kontrast obrazu stopy a použitej fólie. Snímanie na fóliu je vhodné vtedy, keď sa zaisťuje
stopa z hladkého povrchu objektu (napr. sklo, dlaždice, linoleum, papier a pod.). Zaistenie
plošných stôp snímaním na fóliu je spoľahlivé, pohotové a vhodné pre následné znalecké
skúmanie. Pre zaisťovanie plošných trasologických stôp vyhovuje čierna daktyloskopická
80
fólia. Pre trvalé uchovanie zaistenej stopy na fólií je vhodné túto stopu opäť
odfotografovať vzhľadom k vlastnostiam fólie.
Osobitnú pozornosť je treba venovať latentným stopám, ktoré vznikajú najčastejšie
pôsobením obuvi s gumovou podrážkou tak, že osoba prejde po papieri, alebo inej
podložke. V týchto prípadoch je potrebné stopu zviditeľniť. Zviditeľňovanie na hladkých
podložkách sa uskutočňuje navrstvením (rozptýlením) jemného prášku (xerografický,
grafit) na predpokladané miesto výskytu stopy a prebytočné množstvo vyvolávacieho
prášku sa odstráni odsatím alebo odvrstvením.
Zaisťovanie objemových stôp fotografický – je analogické k zaisťovaniu
plošných stôp. Pri fotografovaní treba však zohľadniť niektoré faktory, ktoré ovplyvňujú
kvalitu záberu (vlastnosti nositeľa objemovej stopy, hĺbka deformácie materiálu, poloha
stopy, množstvo a smer slnečného svetla a pod.). Pred samotným fotografovaním treba zo
stopy opatrne odstrániť napadané predmety (lístie, ihličie) a použiť také osvetlenie, aby
reliéf stopy bol presvetlený tak, aby vyvýšeniny boli presvetlené a priehlbiny naopak
trochu zatienené. Svetlo musí preto dopadať na jednotlivé ryhy, či ich súbor priečne alebo
aspoň šikmo. Okrem dostatočného osvetlenia je dôležité zvoliť aj vhodný negatívny
materiál a správnu hĺbku ostrosti.
Zaisťovanie objemových stôp odliatím - sa vykonáva až po zaistení
fotografovaním. Odliatie stôp obuvi, dopravných prostriedkov a iných stôp podobného
druhu sa vykonáva pomocou alabastrovej sadry alebo rôznych umelých hmôt známych pod
názvom lukopren, dentakryl, dentaflex. Odlievacie hmoty pri správnom namiešaní veľmi
dobré vyplnia všetky nerovnosti stopy a sú schopné prijať jemné znaky štruktúry
odrážaného reliéfu. Lukopren sa použije vždy pri odlievaní stôp, ktoré podliehajú teplu
(napr. stopy zubov v masle, čokoláde a pod.). Pri zaisťovaní je potrebné zabezpečiť, aby
nebol poškodený povrch stopy. Za tým účelom je potrebné dodržiavať zásadu, že do stopy
sa nevloží žiadny objekt, ktorý by mohol poškodiť povrch stopy (napr. k zisteniu, či stopa
odpovedá svojimi dĺžkovými a šírkovými parametrami, parametrom obuvi zaistenej
u podozrivej osoby).
Samotnému odlievaniu trasologickej stopy predchádza jej úprava. Ak je stopa
plytká, treba zvýšiť okraje a stopu ohraničiť pásikom mäkkého plechu alebo tvrdého
papiera. Ak je v stope príliš veľa vody, treba určitú jej časť odstrániť (odsávaním), pričom
dbáme na to aby sa nepoškodil povrch stopy.
Pred odlievaním objemových stôp v sypkých materiáloch je potrebné zvýšiť
súdržnosť materiálu (piesok). Na tento účel možno použiť fixačné spraye (Akutol spray
alebo lak na vlasy). Ich rozprášením vznikne tenký povlak, ktorý dostatočne spevní povrch
stopy a po jeho zaschnutí možno stopu odliať. Pri odlievaní objemových stôp v snehu je
pottrebné zohľadniť skutočnosť, že tuhnutie sadry je proces, pri ktorom sa uvoľňuje teplo.
Vzniknuté teplo môže znehodnotiť trasologickú stopu (sneh by sa skôr roztopil ako by
81
sadra stuhla). Preto je potrebné dobu tuhnutia sadry skrátiť pomocou rôznych
urýchlovačov tuhnutia (pomocou chloridov alebo síranov alkalických kovov), prípadne
nanášať sadru do stopy neskoršie až začne tuhnúť, alebo je ešte stále vláčna.
Pri zaisťovaní objemových stôp pomocou sadry sa obyčajné zvyšuje a ohraničuje
okraj stopy. Po nanesení základnej vrstvy sadry sa stopa spevňuje drevenou alebo drôtenou
výstužou. Po nanesení druhej konečnej vrstvy sadry sa počká až odliatok uschne. Po
uschnutí odliatku sadry sa odstráni ohraničenie okraja stopy a odliatok sa opatrné vyberie,
očisti sa od hrubých nečistôt, označí a zašle na skúmanie.
V niektorých prípadoch je potrebné ku skúmaniu stopy zaistiť pozitív trasologickej
stopy z odliatku. V takomto prípade sa na sadrový alebo lukoprenový odliatok nanesie
vrstva vazelíny alebo oleja a na túto vrstvu (vazelína, olej) sa nanesie vrstva lukoprenovej
hmoty bez obavy, že by sa vrstva spojila a došlo tak k poškodeniu a porušeniu stopy.
5.3 Kriminalistická identifikácia podľa trasologických stôp
Vedeckým základom kriminalistickej trasologickej identifikácie sú poznatky
o vonkajších znakoch telies:
- vonkajšie znaky telies na úrovni makroreliefu, ktoré vznikli opotrebovaním,
sú jedinečné a nenapodobiteľné,
- biochemické charakteristiky chôdze osoby sú pre danú osobu jedinečné
a nenapodobiteľné.
Kriminalistická identifikácia zo stôp bosých nôh. Skúmanie stopy bosých nôh
spravidla umožňuje len zistenie skupinovej príslušnosti hlavné v prípadoch, kedy je v stope
odrazený a skúmaný jedine tvar a veľkosť chodidla a jeho časti. Tu má veľký význam
rôzne vytvarovanie prstov a ich zoskupenia. Všetky prvky chodidla, ktoré sa odrazili
v stope musia byť presne premerané. Získané tvary a rozmery chodidla sú skupinovými
identifikačnými znakmi a umožňujú vytvoriť bližšiu charakteristiku osoby, ktorý skúmanú
stopu vytvoril.
Kriminalistická identifikácia zo stôp obuvi. Trasologické stopy vytvorené
obuvou obsahujú znaky pre určenie skupinovej príslušnosti obuvi a znaky pre
individualizáciu obuvi, znaky o osobe ktorá stopu s danou obuvou vytvorila.
(Individualizácia osoby na základe stôp obuvi nie je možná). Rozlíšiť či ide o obuv pánsku
alebo dámsku je v niektorých prípadoch obtiažne, lebo sa často zhodujú vo veľkosti
a taktiež aj vzorom. V niektorých prípadoch je odlišnosť spodku pánskej obuvi od dámskej
výrazná (napr. v šírke, podpätkoch, jemnejšom vzorovaní a pod.). Stanovenie skupinovej
príslušnosti obuvi nie je vždy jednoduchou úlohou.
82
V procese určovania skupinovej príslušnosti obuvi sa využívajú poznatky
základnej výrobnej technológie a evidencie obuvi, fotografie vzorov podošiev. Na zistenie
skupiny obuvi nepotrebujeme stále mať k dispozícií odtlačok celej podrážky. Veľkosť
obuvi môžeme zistiť taktiež aj podľa stopy vzorovaného tvárnicového a hlavné
monolitného podpätku. Na základe stôp dezénov týchto druhov spodkov obuvi je možné
presne určiť hlavne veľkosť, spravidla aj druh, tvar spodku a zvršku obuvi.
Technická hodnota a kvalita skupinových identifikačných znakov, ktoré sú
vykazované veľkosťou a tvarom podošvy a podpätku, ich dezénom, ako aj spôsob
pripevňovania sú rozhodujúce na určenie skupinovej príslušnosti. Stopa obuvi, obsahuje
určité infoprmácie o obuvi, o osobe, ktorá túto obuv (za normálnych okolnosti) nosila,
predovšetkým jej telesnú výšku. Určiť výšku osoby na základe veľkosti obuvi je možno na
úrovni stochastickej zhody, ako stupňa kriminalistickej identifikácie.
Individualizácia obuvi je založená na prítomnosti špecifických znakov povrchovej
štruktúry podošvy, podrážky alebo podpätku odrážaných v stope. Špecifikum týchto
znakov spočíva v individuálnej, úplnej, náhodnej, neopakovateľnej a nenapodobniteľnej
nerovnosti povrchu spodku každej konkrétnej individuálnej obuvi. Tieto nerovnosti
vonkajšej stavby povrchu spodku obuvi sú spôsobené výrobou, opravami obuvi ( pri
pripevňovaní podrážky, oprave podošvy, podrážky, podpätku a pod.) a jej používaním
(zošľapaním, zodratím, vniknutím rôznych predmetov do dezénu a pod.).
Individualizácia osoby je daná nepravidelnosťou jej chôdze a charakterizovaním
individuálnych znakov danej osoby, ktoré sa odrážajú v biomechanických znakoch
cestičky stôp. Vady nôh vrodené, získané alebo i návyky môžu spôsobiť, že osy
jednotlivých stôp sú neobvykle orientované vzhľadom k ose chôdze. Chôdza na klzkej
pôde, na námraze alebo chôdza človeka, ktorý nesie ťažký predmet je široká a ma krátky
sled a stopy sú orientované rovnobežne. Pri primeranom behu je zvlášť vyznačená predná
časť obuvi. Pri behu veľkými skokmi zanecháva zadná časť obuvi (podpätok) hlboké stopy
a špička nie je v stope takmer vyznačená.
V prípade, že osoba sa zastaví alebo zmení svoje stanovisko, možno túto
skutočnosť zistiť a na mieste rozoznať podľa väčšieho počtu stôp zanechaných na mieste.
Taktiež je možné poznať zmenu v rýchlosti chôdze, vyhýbanie sa počas chôdze, ťažkú
alebo ľahkú chôdzu a v neposlednom rade aj chôdzu spiatočnú.
Predstierané stopy chôdze v praxi sa vyskytujú pomerne zriedka. V prípade, že si
človek obuje väčšiu obuv než je veľkosť jeho nohy, našľapuje pri chôdzi skôr na päty
a naopak, ak si obuje menšiu obuv, našľapuje skôr na špičky. Ak stopy na mieste
kriminalistický relevantnej udalosti vzbudzujú podozrenie, že osoba smer chôdze
predstierala, odporúča sa sledovať os chôdze osoby do väčšej vzdialenosti, kde je
predpoklad, že po vzdialení sa z miesta nebude už obozretná bude kráčať sebe vlastným
spôsobom.
83
Kriminalistická identifikácia zo stôp chôdze. V stopách chôdze podľa výskumov
posledných rokov možno zistiť systém biomechanických znakov. Biomechanický obsah je
tvorený:
- geometrickými znakmi (priestorovo usporiadané stopy),
- kinematickými znakmi (frekvencia výskytu stôp, rýchlosť chôdze),
- dynamickými znakmi (deformácia podložky a pôsobiacej sily).
Z cestičky chôdze (dĺžky kroku, prípadne dvojkroku) je možné pomerne presne
zistiť telesnú výšku osoby, ktorá stopy vytvorila. Z porovnania geometrických
biochemických znakov chôdze osoby je možné individualizovať osobu. Mechanizmus
lokomócie podmieňuje vznik zvláštnosti zobrazovania stôp, objasňuje prečo sa v stope
slabo odráža stredná časť obuvi, zatiaľ čo sa výrazne odráža vhlbená stopa podpätku
a špičky obuvi.
Pri vyhodnocovaní cestičky stôp chôdze sa vychádza z charakteristických
a individuálnych prejavov chôdze. Vyhodnocovanie parametrov je závisle na predbežnom
posúdení vzájomných vzťahov medzi parametrami a na ich identifikačnej hodnote (na
informačnom význame jednotlivých znakov). Z mechanizmu procesu vytvárania stopy
počas pohybu je možné predpokladať, že jednotlivá stopa ako aj súhrn stôp (cestička) sa
budú líšiť:
- od mechanizme vytvárania stopy pri chôdzi rôzneho druhu,
- od materiálu podložky,
- od situácie na mieste kriminalistický relevantnej udalosti,
- od veľkosti neseného bremena,
- od spôsobu chôdze .
Tieto stopy môžu byť využité k vytipovaniu určitej osoby číže k stanoveniu
skupinovej príslušnosti alebo k vylúčeniu konkrétnej osoby. Pre stanovenie skupinovej
príslušnosti a individualizáciu osoby sú dôležité znaky obsiahnuté v trasologickej stope
alebo súbore stôp a sú to najmä tieto informácie o subjekte:
- o svalovo-kostrovom aparáte osoby (výška tela, hmotnosť, vek, pohlavie,
zvláštnosti stavby tela, oslabenie alebo zníženie niektorej pohybovej funkcie),
- o situačnom motorickom chovaní a pohybovej zdatnosti (rýchlosť, vytrvalosť
pohybu, iné prejavy motorického chovania napr. subjekt stál, vyčkával, obchádzal
a menil stanovisko, prešľapoval a pod., prejavy zdatnosti v rýchlosti pohybu,
skoku a pod.),
- o použití rôznych pomôcok a ustrojení (obuv, protéze, palica a pod.)
- o rôznych fyzikálnych vplyvoch, ktoré menia stopu zanechanú subjektom
(atmosferické vplyvy, voda, vlastnosti podložky, vek stopy a pod.).
84
Pre praktické skúmanie trasologických stôp lokomócie sú dôležité informácie,
ktoré priamo nemôžeme odhaliť, ale dajú sa získať prostredníctvom kombinovaného
vyšetrenia mechanických znakov, v ktorých sa môžu premietať niektoré vlastnosti
motorického chovania subjektu.
Skúmanie biomechanického obsahu trasologických stôp umožňuje zistiť, kade
osoba na miesto kriminalistický relevantnej udalosti prišla, kade odišla, kde sa zastavila, či
nepoužívala nejakú ortopedickú pomôcku, či sa na mieste nepohybovalo niekoľko osôb, či
pri odchode prenášala nejaký ťažší predmet a pod. Dôležitou skutočnosťou je aj určenie
výšky a odhad hmotnosti a rýchlosti pohybu objektu, ktorý zanechal na mieste trasologické
stopy.
Kriminalistická identifikácia zo stôp iných časti ľudského tela, stôp zvierat
a predmetov. Stopy po uhryznutí už vo viacerých prípadoch boli využité k individualizácií
páchateľov rôznych trestných činov. Pre určenie skupinovej príslušnosti a pre
individualizáciu osoby podľa stôp zubov sú rozhodujúce nasledujúce identifikačné znaky:
- veľkosť a tvar zubného oblúka,
- veľkosť a postavenie jedmotlivých zubov,
- veľkosť, tvar a opotrebovanie žuvacích plôch,
- špecifická nerovnosť povrchu zubnej skloviny.
Pre individualizáciu jedinca alebo jeho vylúčenie z totožnosti je nutné preukázať
objektívnu zhodu alebo rozdiel podľa súčasných názorov najmenej 4 zubov. Záver
posudku môže byť formulovaný: a) totožnosť bola bezpečne preukázaná, alebo b)
totožnosť osoby podľa stôp chrupu nemožno preukázať.
Zisťovanie skupinovej príslušnosti a individualizácia zvierat podľa stôp nôh je
spravidla uskutočňovaná v našich podmienkáchlen u stôp konských kopýt, podkov,
ojedinelé paznechtov dobytka a celkom výnimočne láb psov. Za skupinové identifikačné
znaky sa považujú:
- vzájomný vzťah, zoskupenie a vzdialenosť stôp medzi sebou,
- anatomická stavba rohoviny kopýt, paznechtov, láb a pazúrov psov z hľadiska celkových
tvarov a rozmerov,
- tvary a rozmery podkov.
Podľa uvedených identifikačných znakov môžeme ľahko určiť zo stôp skupinovú
príslušnosť niektorého z uvedených zvierat. Na základe výsledkov skúmania je možné
odvodiť ďalšie závery (napr. veľkosť zvieraťa, hmotnosť, vek a pod.).
Individualizácia zvierat podľa odrážaných stôp môže byť vykonaná vtedy, ak je na
stope dostatok špecifických znakov v reliéfe kopyta, paznechtov a pod. v takej
individuálnej a neopakovateľnej podobe, ktorá môže byť vlastná iba konkrétnemu
85
zvieraťu. Pôvod týchto individuálnych špecifických znakov spočíva v zvláštnostiach
stavby, detailných tvaroch a rozmeroch spodných plôch kopýt, podkov, paznechtov alebo
láb.
Zisťovanie skupinovej príslušnosti a individualizácie iných objektov sa najčastejšie
vykonáva u ľudskej dlane alebo päste, kolena, lakťa, opernej palice, barly, rôzne pomocné
nástroje, ponožky, textilné látky, rukavice, batožina a pod. Toto zisťovanie sa vykonáva
v prípade určenia skupinovej príslušnosti na základe všeobecných typických znakoch
odrážaných v plošných alebo objemových stopách. V prípade, že znaky na povrchovej
štruktúre možno pokladať za znaky špecifické, ktoré daný objekt bezpečne individualizujú
od všetkých ostatných objektov rovnakej skupiny (druhu) je možné toto zistenie pokladať
za individualizáciu objektu.
Objekty uvedeného druhu skúmania sa v kriminalistickej praxi vyskytujú zriedka.
Skupinové identifikačné znaky sú rôznorodé a neposkytujú často vhodné rozlišovacie
kritéria pre triedenie a pre proces určenia skupinovej príslušnosti alebo individualizácie.
Vo väčšine prípadov na základe uvedených skutočnosti výsledok skúmania má iba taktický
význam. Výsledky určovania skupinovej príslušnosti z technického hľadiska sú využívané
buď pre vylúčenie, resp. zúženie okruhu preverovaných objektov. Špecifickými
identifikačnými znakmi sú rôzne nerovnosti na povrchu týchto objektov, ktoré sa za
vhodných podmienok odrážajú v stopách. Najčastejšie v praxi sa vyskytujú a skúmajú
objemové stopy a to vtedy, ak obsahujú vhodné a výrazné znaky individuálnej povahy.
Kriminalistická identifikácia zo stôp dopravných prostriedkov.
Individualizácia pneumatík kolesových vozidiel spočíva na kvantite a kvalite
nerovnosti povrchovej štruktúry behúňa pneumatiky, ktorá nemohla vzniknúť na dvoch
alebo viacerých objektoch podobného druhu používaných v odlišných podmienkach.
Znaky zobrazené v stope sú zákonite pokladané za znaky neopakovateľné a náhodné.
Svojou jedinečnosťou a podstatou svojho vzniku sú znaky vlastné iba individuálnemu
povrchu jediného, konkrétneho behúňa pneumatiky. Špecifické znaky vznikajú:
- opotrebovaním pneumatiky,
- opravami.
Znaky spôsobené opotrebovaním pneumatiky sú rôzne a sú to najmä rezy,
praskliny, trhliny, ryhy a pod. Do pneumatiky môžu byť vtlačené rôzne menšie predmety,
ako sú klince, úlomky skla, kovu, kamene. Svojimi tvarmi, umiestnením a rozmermi
v povrchu pneumatiky sú významné a rôzne zvláštne opotrebovania behúňa pneumatiky
(napr. zodratie, ojazdenie v detailných častiach). Znaky, ktoré sú spôsobené opravou
behúňa pneumatiky sú lokálne a dané individuálnou opravou v priebehu používania
pneumatiky (napr. v dôsledku prerazenia alebo iného poškodenia pneumatiky).
86
Individualizácia pásového vozidla je možná na základe špecifických znakoch
odrážaných v stope. Tieto znaky sú rôznych tvarov a vznikajú opotrebovaním,
deformáciou pásu, výmenou jednotlivých článkov pásu.
Zisťovanie skupinovej príslušnosti kolesových vozidiel s kovovými obručami je
možné na základe skupinových identifikačných znakov ako sú: šírka stôp obruči, rozmer
vonkajšieho obvodu obruče a rozchod vozidla. Tieto znaky slúžia k bližšiemu
charakteristickému označeniu vozidla s kovovými obručami. Vzhľadom k charakteru
týchto vozidiel nemožno podľa zobrazených stôp bližšie určiť ich tvar, podobu.
Individualizácia kovových obručí kolesových vozidiel je možné uskutočniť
spravidla iba výnimočne, pretože odrážané stopy vo väčšine prípadov vykazujú len veľmi
málo upotrebiteľných špecifických znakov (tvar zvaru obruče, výrazné opotrebenie alebo
def.ormácia obruče).
Zisťovanie skupinovej príslušnosti saní je možné uskutočniť iba podľa
zobrazených profilov a šírky saníc, ich rozchodu a klznej plochy zobrazenej v stope.
Rovnako ako pri zisťovaní skupinovej príslušnosti lyží podľa odrážaných stôp v snehu je
obmedzená možnosť využitia stôp pre určenie skupiny týchto objektov.
Individualizácia saní a lyží je praktický obmedzená na existenciu takých
zvláštnosti vykazovaných klznými plochami saníc a lyží ako sú predmety z kovania saníc,
miesta náhodilých deformácií klzných plôch saní a lyží a pod. Tieto zvláštnosti je možné
za určitých podmienok zistiť a môžu byť takej kvality, tvaru a rozmerov, že je ich možné
pokladať za špecifické znaky vlastné len jednému konkrétnemu objektu, ktorými boli
v stope odrazené.
Otázky na precvičovanie z prebranej problematiky:
1) Charakterizujte objekty skúmania kriminalistickej trasológie.
2) Vysvetlite postup pri vyhľadávaní trasologických stôp.
3) Vysvetlite spôsoby zaisťovania plošných trasologických stôp.
4) Vysvetlite spôsoby zaisťovania objemových trasologických stôp.
5) Vysvetlite jednotlivé kriminalistické identifikácie podľa trasologických stôp.
87
6 MIKROSTOPY
6.1 Pojem a klasifikácia mikrostôp
V dôsledku premyslenej a logickej činnosti páchateľov dochádza stále častejšie
k situáciám, kedy sa na mieste kriminalistický relevantnej udalosti a v súvislosti s týmito
udalosťami nachádza stále menší počet „klasických“ kriminalistických stôp, ktoré páchateľ
pri svojej činnosti buď vôbec nevytvoril, alebo cieľavedomou činnosťou ich znehodnotil
alebo zničil. V mnohých prípadoch zostávajú a sú k dispozícii len stopy resp. zmeny
spravidla „malé “, ktoré uniknú pozornosti páchateľa, prípadne páchateľ si vôbec
neuvedomí, že ich vytvoril. Na základe uvedeného boli kriminalistikou vypracované nové
metódy, postupy a operácie, ktorých cieľom je takéto stopy vyhľadať, zaistiť, vyhodnotiť a
skúmať. Postupom času pre tento druh kriminalistických stôp bol zaužívaný pojem „
mikrostopy “.
Za mikrostopy sa v súčasnosti považujú hmotné častice (častice látky), ktoré
majú tak nepatrné rozmery, že sú ľudským zrakom ťažko postrehnuteľné. Jedná sa
praktický o textilné vlákna a ich fragmenty, čiastočky priemyselných odpadov
rozptyľovaných v atmosfére, vlasy a chlpy, nečistoty zaistené spod nechtov podozrivých
osôb a obetí zločinov a povýstrelové splodiny.
Určujúce kriminalistické hľadiská pre definovanie mikrostôp ako osobitného druhu
kriminalistických stôp, sú metódy skúmania, ale najmä kriminalisticko-taktické hľadisko
o ich neodstrániteľnosti na mieste zločinu, vzhľadom k ich nepatrným rozmerom
a obťažnej postrehnuteľnosti.
Všeobecné a jednotné kritérium delenia mikrostôp neexistuje. Podľa ich vzniku
delíme ich do dvoch skupín:
Kontaktné mikrostopy - vznikajú pri priamom kontakte dvoch objektov
prenosom hmoty, kedy sa mikroskopické častice zachytia z povrchu jedného objektu na
druhý. K prenosu hmoty dochádza v jednom, prípadne v oboch smeroch. Množstvo
prenesených častíc je priamo závislé od veľkosti sily, pevnosti povrchu pôsobiacich
objektov a ich drsnosti.
Mikrostopy jednostranne nanášané – vznikajú pri pohybe buď uvoľňovaním,
alebo „zbieraním “ rôznych hmôt charakteristických pre životné alebo pracovné prostredie
páchateľa, alebo obete. Zachytávajú sa spravidla na ich odeve, obuvi, vlasoch, ako ich
charakteristická nečistota. Patria sem i mikrostopy charakteristické pre miesto činu, miesto
nálezu, dopravný prostriedok a podobne.
88
6.2 Vyhľadávanie a zaisťovanie mikrostôp
Najviac a najdlhšie diskutovanou problematikou pri konštituovaní pojmu
mikrostôp bolo vyhľadávanie mikrostôp. Zásluhou kriminalistickej praxe sa podarilo prijať
zásady, ktoré vyplynuli z hodnotenia doterajších skúseností. Pri vyhľadávaní a zaisťovaní
mikrostôp je potrebné dodržiavať :
a) zásadu priority,
b) zásadu optimálnosti,
c) zásadu efektívnosti.
Zásada priority vychádza z požiadavky zaisťovať mikrostopy podľa možnosti
prednostne, pred uskutočňovaním všetkých druhov kriminalisticko-technických
a kriminalisticko-taktických úkonov na mieste činu. Pod prioritou rozumieme základné
kritéria rozhodujúce o poradí prác pri zaisťovaní jednotlivých stôp. Dodržiavanie zásady
priority sleduje dva základné ciele :
- zabezpečiť, aby neboli mikrostopy znehodnotené, alebo zničené pri úkonoch
uskutočňovaných na mieste činu,
- zabezpečiť, aby neboli pri týchto úkonoch vytvorené nové stopy.
Zásada priority stanoví poradie prác na mieste činu, nesmie však byť chápaná ako
zásada bezvýhradná. Okrem poskytnutia pomoci zraneným osobám a osobám, ktoré sú
ohrozené na zdraví a živote možno túto zásadu porušiť iba vtedy, ak sa ukáže, že je
potrebné prednostne zaistiť iné druhy kriminalistických stôp, nakoľko budú mať väčší
význam pri kriminalistickom objasňovaní a hrozí nebezpečenstvo ich znehodnotenia. (
napríklad stopy pachové, trasologické v snehu a podobne ).
Zásada optimálnosti vychádza z požiadavky zaisťovania mikrostôp iba z tých
miest, kde sa môžu nachádzať. Mikrostopy vyhľadávame cieľavedome, nikdy nie náhodne.
Inak by sa zaistilo mnoho častíc, ktoré s trestným činom nesúvisia a boli by to iba
nečistoty, ktoré by sťažovali prácu expertov. So zásadou optimálnosti úzko súvisí aj
požiadavka systematického postupu pri vyhľadávaní mikrostôp, pri výbere miest vhodných
pre odber vzoriek. Systematický postup musí vychádzať z myšlienkového modulu
priebehu trestného činu, ktorý umožňuje vytypovať a priestorovo vymedziť miesta, kde
možno nájsť mikrostopy. Niekedy je účinné rekonštruovať ich priebeh, najmä konanie
páchateľa a obete.
Zásada efektívnosti určuje kedy a v ktorých prípadoch je vhodné mikrostopy
zaisťovať a v ktorých prípadoch mikrostopy skúmať. Skupina prípadov, kedy sa
mikrostopy zaisťujú je väčšia, lebo proces vyhľadávania a zaisťovania mikrostôp je menej
náročný ako nákladný proces skúmania a tiež preto, že zaistené mikrostopy možno
89
uchovávať vo väčšine prípadov neobmedzenú dobu a vyhodnocovať ich až vtedy, keď
informácie získané z ostatných stôp neviedli ku kriminalistickému objasneniu udalosti.
Aké množstvo látok je potrebné odobrať ako porovnávaciu vzorku nie je možné
jednoznačne stanoviť a často krát je určované možnosťami a situáciou na mieste činu. Na
preukázanie zhodnosti alebo rozdielnosti, či vylúčenie mikrostôp, ktoré s prípadom
nesúvisia slúži porovnávací materiál z miesta činu a od zúčastnených osôb. Odoberá sa aj
v tom prípade, ak niektoré mikrostopy nebolo možné zatiaľ zistiť (páchateľ uniká).
Z odevných súčiastok je možné porovnávacie vzorky odobrať i bez poškodenia odevu.
Materiálové a farebné zloženie však musí zodpovedať skutočnému stavu.
Podobne ako ostatné druhy kriminalistických stôp aj mikrostopy musia byť pred
zaisteným zadokumentované, alebo aspoň miesto ich výskytu. Okrem špecifických zásad
vyhľadávania a zaisťovania mikrostôp je potrebné venovať pozornosť aj negatívnym
faktorom, ktoré môžu nepriaznivo ovplyvniť informačnú hodnotu mikrostôp a v konečnom
dôsledku znižovať alebo anulovať ich dôkaznú hodnotu. Ide o faktory :
- všeobecne pôsobiace – uplatňuje sa u všetkých druhov mikrostôp, z ktorých
najvýznamnejší je vplyv času, prostredia a samotná manipulácia s mikrostopami,
- selektívne pôsobiace – uplatňujú sa u konkrétnych druhov mikrostôp. U mikrostôp, ktoré
majú charakter vonkajšej stavby objektu, ktorý ich vytvoril sa jedná napríklad o koróziu
nástroja a nositeľa mikrostôp, o zmeny, ktoré vznikli na pracovnej časti nástroja
v dôsledku jeho ďalšieho používania, alebo jeho ďalšej úpravy. Informačnú hodnotu
mikrostôp, ktoré podávajú informáciu o vnútornom zložení negatívne ovplyvňuje
napríklad nehomogenitá heterogénnych materiálov.
Spôsoby zaisťovania mikrostôp. Možnosti ďalšieho skúmania mikrostôp závisia
od spôsobu ich zaistenia a použitých prostriedkov. Voľba spôsobu zaistenia
a zaisťovacieho prostriedku závisí od :
- druhu a kvality zaisťovanej mikrostopy,
- druhu a kvality podložného materiálu, z ktorého sú mikrostopy zaisťované.
Najčastejšie sa mikrostopy zaisťujú týmito spôsobmi :
- zaisťovaním predmetov, ktoré sú nositeľmi mikrostôp,
- zaisťovaním vlastného materiálu mikrostôp in natura,
- zaisťovaním mikrostôp pomocou priesvitnej lepiacej
daktyloskopickej fólie,
- zaisťovaním pomocou špeciálne upraveného nástavca vysávača.
pásky,
alebo
Zaisťovanie predmetov, ktoré sú nositeľmi mikrostôp – je veľmi výhodné
preto, že vlastné oddelenie mikrostôp možno uskutočniť v laboratórnych podmienkach,
kde sú k tomuto účelu prispôsobené podmienky. Určitou nevýhodou je zničenie mikrostôp
90
buď mechanickým oddelením alebo stratou, alebo inými vplyvmi. Aby nedošlo
k vzájomnému zotretiu, vytrepaniu, alebo inému poškodeniu mikrostôp z jednotlivých
predmetov, každý predmet sa zabalí osobitne a vhodne sa zaistí proti pohybu. Obalový
materiál sa vyberá tak, aby nebol zdrojom nových (falošných) mikrostôp. Ako obalový
materiál sa používajú čisté doposiaľ nepoužité obalové materiály, ktoré môžu byť
priedušné. Zaistené predmety musia byť pred zabalením vysušené, lebo v opačnom prípade
hrozí zničenie mikrostôp plesňou, hnilobou alebo koróziou.
Zaisťovanie vlastného materiálu mikrostôp in natura – pri tomto spôsobe sa
zaisťujú mikrostopy priamo a to buď na mieste udalosti, alebo na trase pohybu páchateľa
trestnej činnosti (napríklad textilné vlákna zachytené na ostrých hranách, na odeve
páchateľa, na odeve obete, spod nechtov obete, spod nechtov podozrivého). K tomuto
spôsobu patrí aj zaistenie povýstrelových spodín pomocou špeciálnych lepiacich terčíkov
priamo na rukách a odeve podozrivého.
Zaisťovanie mikrostôp pomocou prehľadnej lepiacej pásky, alebo
daktyloskopickej fóĺie – je veľmi rozšírený a zároveň plní funkciu vyhľadávania
mikrostôp. Je spôsobom veľmi jednoduchým, no praktickým a veľmi účinným, čo
potvrdila doterajšia prax. Lepiacou páskou oblepíme skúmané miesto, mierne pásku
pritlačíme a naspäť odlepíme. Potom sa páska nalepí aj so zachyteným materiálom na
sklenenú alebo inú vhodnú priesvitnú podložku. Takto sa zaisťujú a vyhľadávajú
mikrostopy na sedadlách automobilov, nábytku a podobne.
Zaisťovanie mikrostôp pomocou daktyloskopickej fólie je technicky aj takticky
rovnaké ako zaisťovanie pomocou lepiacej pásky. Rozdiel je v tom, že menšia lepivá
schopnosť daktyloskopickej fólie sa využíva na zaisťovanie mikrostôp z málo súdržných
podložiek (papier). Najvhodnejšia je biela daktyloskopická fólia. Použitie daktyloskopickej
fólie na snímanie mikrostôp je čiastočne obmedzené, nakoľko sa používa len na snímanie
mikrostôp z rovných povrchov, bez výraznejších prehĺbenín. Vzhľadom k tomu, že
želatínová vrstva vlhne a boptná, nemôžme ju použiť k zaisťovaniu mikrostôp, ktoré sú
rozpustné vo vode.
Zaisťovanie mikrostôp pomocou špeciálne upraveného nástavca vysávača
používa sa v prípadoch, kedy je potrebné zaistiť mikrostopy z väčších plôch a ťažko
prístupných miest. Použije sa vysávač, ktorý má v prúde nasávaného vzduchu umiestnený
špeciálny nástavec so špeciálnym filtrom. Vysaté častice sa zaisťujú na daktyloskopickú
fóliu, alebo na lepiacu pásku. Najčastejšie sa tento spôsob používa na zaisťovanie
mikrostôp priemyselných exhalátov vo vlasoch a odevoch ako aj pre zaistenie vlasov
a chlpov z nábytku, priestoru bytov a čalúnenia a priestoru motorových vozidiel. Pri tomto
spôsobe sa často zaistí veľké množstvo častíc, ktoré s objasňovanou udalosťou nesúvisia,
hľadané mikročastice prekryjú a tým značne predlžujú skúmanie mikrostôp. Obligatórne je
nutné prikročiť k zaisťovaniu mikrostôp v prípade vraždy, lúpeže, znásilnenia, pohlavného
91
zneužitia, neposkytnutia pomoci (predovšetkým u dopravných nehôd). Fakultatívne sa
mikrostopy zaisťujú predovšetkým z hľadiska závažnosti prípadu, výšky spôsobenej
škody, či iného spoločenského záujmu. Je potrebné zvážiť pri rozhodovaní, či vynaložené
sily a prostriedky nebudú v značnom nepomere k očakávanému výsledku.
Otázky na precvičovanie z prebranej problematiky:
1) Čo rozumieme pod pojmom mikrostopy a aké druhy mikrostôp poznáme.
2) Charakterizujte zásady vyhľadávania a zaisťovania mikrostôp.
3) Vysvetlite spôsoby zaisťovania mikrostôp.
92
7 KRIMINALISTICKÁ MECHANOSKOPIA
7.1 Pojem, význam a objekty kriminalistickej mechanoskopie
V kriminalistickej praxi sa často stretávame s krádežami vlámaním do objektov, do
pancierových skríň a trezorov, pri prekonávaní zámkov a mechanických zabezpečovacích
zariadení . Pri uvedených udalostiach sa stretávame so stopami, ktoré vzniknú na
napadnutých objektoch. Problematikou vzniku stôp na napadnutých objektoch vplyvom
pôsobenia iného objektu sa zaoberá mechanoskopia. Najčastejšie stopy na objektoch
vznikajú po použití nástroja, ktorým mechanickým pôsobením sa prekonáva prekážka
k násilnému vniknutiu do objektu, alebo sa poškodí nejaký objekt.
Mechanoskopia je metóda kriminalistickej techniky, ktorou sa skúmajú
zákonitosti vzniku, metodika vyhľadávania, zaisťovania a skúmania stôp nástrojov,
za účelom zisťovania spôsobu ich použitia, mechanizmu pôsobenia a ich identifikácie
v procese kriminalistického objasňovania trestných činov.
Mechanoskopia využíva poznatky všeobecnej fyziky, mechaniky, technológie
ručného a strojového obrábania, teórie opotrebovania, technológie výroby nástrojov
a zabezpečovacích mechanizmov, náuky o materiáloch a celý rad ďalších technických
disciplín. Pri akomkoľvek silovom kontakte nástroja s predmetom dochádza k ich
vzájomnému pôsobeniu a ku zmenám, ktoré majú charakter prenosu znakov nástroja na
predmet pôsobenia. Taktiež naopak dochádza k prenosu znakov z predmetu na pôsobiaci
nástroj. Mechanoskopia skúma obidve tieto súvislosti.
Význam mechanoskopie spočíva v tom, že výsledok skúmania
mechanoskopických stôp, nástrojov a iných funkčných predmetov umožňuje :
a) vytvoriť si správnu predstavu o situácii za akej došlo k spáchaniu trestného činu, alebo
pokusu, o jeho jednotlivých detailoch i celom charaktere, o niektorých fyzických
vlastnostiach páchateľa a najmä o druhu a charakteristických zvláštnostiach nástroja
použitého v súvislosti s objasňovaným trestným činom .
b) určiť skupinovú príslušnosť použitého nástroja,
c) identifikovať konkrétny nástroj a cez tento nástroj zistiť osobu páchateľa,
d) skúmanie mechanoskopických stôp umožňuje zistiť mechanizmus vzniknutia týchto
stôp, podmienky ich vytvorenia a ich súvislosť (príčinnú, miestnu, časovú) s udalosťou
trestného činu .
Zistenie spôsobu a mechanizmu vytvorenia mechanoskopickej stopy
páchateľom, určenie skupinovej príslušnosti nástroja, jeho prípadná identifikácia, alebo
vyhľadanie stôp tohto nástroja v zbierke stôp z miest neobjasnených trestných činov môže
mať značný význam pre objasnenie veci, ale smeruje len k určeniu vzťahu „stopa – nástroj,
93
ktorým bola stopa vytvorená“. Vzťah „ nástroj –osoba, ktorá nástroj použila “ musí byť
zistený inými metódami.
Nerovnosti na povrchu nástroja sú rozmiestnené nerovnomerne a sú
mnohotvárne. Vytvárajú základ k vzájomnému porovnávaniu. Vznikli rôznym spôsobom .
Z hľadiska mechanoskopie je ich možné rozdeliť do troch základných skupín :
znaky polotovaru, ktoré vznikli premenou základného materiálu na polotovar.
Sú to hrubé znaky na nástrojoch, profilovom materiále, drôtoch, ktoré vznikli odlievaním,
kovaním, ohýbaním, valcovaním a ďalšími technológiami,
znaky obrábania sú zmeny na povrchu nástroja vytvorené v ďalšom procese
opracovávania polotovaru. Sú vytvorené pilníkom, frézou, sústružníckym nožom
a podobne,
znaky opotrebovania predstavujú zmeny na činných plochách nástroja
vplyvom jeho používania.
Všetky tieto skupiny znakov môžeme nájsť v stopách zanechaných na mieste
činu. Stopy môžu byť v rôznej forme, ale dôležité je najmä to, že ich nachádzame na
rôznych objektoch. V rámci mechanoskopického skúmania môžeme objekty skúmania
rozdeliť na tieto tri skupiny :
- nástroje,
- napadnuté objekty, na ktorých sú stopy nástrojov,
- úlomky nástrojov a iných predmetov.
Nástroj je upravený predmet do určitého tvaru, ktorý uľahčuje a urýchľuje
prácu. Z hľadiska kriminalistiky je za nástroj považovaný každý predmet, ktorým možno
prekonať určité prekážky a rozdeľujú sa na :
- nástroje vyrábané priemyselne (sériovo)
- nástroje vyrábané priemyselne a upravené pre použitie k trestnému činu
- nástroje vyrobené individuálne
K rozdeleniu
nástrojov
môžeme pristupovať z rôznych
hľadísk.
Najzaužívanejšie prístupy, ktoré sa uplatňujú pri kvalifikácii nástrojov s ohľadom na
kriminalistiku sú hľadiská ich remeselného určenia, mechanizmu pôsobenia, pôvodu
a účelu použitia.
Podľa remeselného určenia – sú to náradia: kováčske, stolárske, elektrikárske,
inštalatérske, hodinárske, murárske .Špeciálne skupiny nástrojov tvoria napríklad : nástroje
chirurgické, nástroje údržbárov a opravárov v rôznych špecializovaných odboroch.
Podľa mechanizmu pôsobenia - môžeme nástroje klasifikovať na nástroje :
94
-
-
s jedným ostrým, s jednou reznou hranou (nože, sekery, sekáče, ihly, šidlá, dláta,
lopaty),
s dvomi ostriami, s dvomi väčšinou protichodne pôsobiacimi čelusťami (nožnice,
zveráky, kliešte, strihače svorníkov),
s viacerými ostriami, s niekoľkými alebo viacerými činnými plochami pôsobiacimi vo
vzájomnom slede po jednom mieste povrchu (pilníky, píly, rašple, vrtáky, frézy,
brusné kotúče),
nástroje na páčenie a iný druh pôsobenia (vyťahovače klincov, skrutkovače, maticové
kľúče rôznych druhov, rozlamovače cylindrických vložiek).
Podľa pôvodu - môžeme nástroje klasifikovať na :
- predmety, ktoré svojim pôvodom nie sú nástrojom (kameň, kovová tyč, noha zo stola,
žehlička),
- sériovo vyrábané nástroje pre všeobecné alebo špeciálne použitie (kombinované
kliešte, sekera, skrutkovač, kladivo, lopata).
- sériovo vyrábané nástroje bežné alebo špeciálne, ale upravené pre konkrétne použitie
v súvislosti s kriminalisticky relevantnou udalosťou (planžeta vyrobená z pilníka na
nechty, zubárska vŕtačka upravená k prekonaniu cylindrickej vložky, automobilový
zdvihák upravený ako nástroj k rozopreniu zárubní),
- individuálne vyrobené k určitému účelu súvisiacemu s udalosťou kriminalistického
významu (rozlamovač cylindrických vložiek, natrhovače, hasáky z listov pružín,
nástroje na vyrezanie otvoru do stien pokladní).
Podľa účelu použitia - ide o nástroje slúžiace napríklad k nasledujúcim pracovným
postupom (meranie, strihanie, sekanie, rezanie, ohýbanie, vŕtanie).
Napadnuté objekty, na ktorých sú stopy nástrojov tvoria v kriminalistickej
praxi veľmi široké spektrum objektov. Z hľadiska kriminalistického významu a frekvencie
napádania jednotlivých skupín objektov, ich môžeme rozdeliť na : zámky a uzávery, skrine
na úschovu hodnôt, plomby a pečate, ostatné predmety z kovových a nekovových
materiálov.
(plasty, drevo) nesúce stopy poškodenia, alebo násilnej manipulácie (mreže, stavebné
kovania nábytkové prístroje, rozvodné zariadenia, pneumatiky, hadice, odevné súčiastky).
Zámky a uzávery tvoria zabezpečovacie zariadenia, zabraňujúce vstupu
nepovolaných osôb do uzatvorených priestorov alebo objektov. Sú to tie najjednoduchšie
až po špeciálne uzamykanie zariadenia. Zámky sú zabezpečovacie zariadenia ovládané
spravidla kľúčom a zaistené závorou. Zámkami sa zaisťujú najrôznejšie objekty, dvere,
zásuvky, mreže, rozvodné zariadenia, automobily, schránky na úschovu hodnôt, batožiny
95
a podobne. Podľa účelu použitia rozdeľujeme zámky na: zámky stavebné, nábytkové,
visiace, špeciálne. Stavebné zámky podľa konštrukcie uzamykacieho mechanizmu delíme
na zámky : obyčajné, dózické, s cylindrickou vložkou. Podľa spôsobu montáže na dvere
rozoznávame zámky : vrchné, zapustené a zámky zadlabovacie.
Skrine na úschovu hodnôt (pokladníčky, pokladne, plechové skrine, trezory)
do ktorých sa uschovávajú cenné predmety, ako sú peniaze, šperky, vzácne zbierky,
dokumenty a podobne. Vyrábajú sa ako ohňovzdorné pokladne a trezory,(hrúbka plášťa 5
mm), nedobytné trezory (železobetónová výplň), zamurované trezory .
Plomby a pečate chránia objekty, ktoré nie sú alebo nemôžu byť uzamknuté.
Ich význam spočíva v tom, že :
- signalizujú neoprávnený zásah do chráneného objektu,
- umožňujú zistiť, či je plomba, pečať pôvodná, poškodená alebo bolo s ňou
manipulované,
- z hľadiska výroby nevyžaduje vysoké náklady.
Ostatné predmety sú všetky predmety, ktoré nejakým spôsobom súvisia
s kriminalisticky relevantnou udalosťou a je predpoklad, že nástroje použité pri spáchaní
trestného činu zanechali na napadnutom objekte svoj odraz. Môže ísť napríklad o rôzne
časti predmetov a zariadení, ktoré nemožno zaradiť do predchádzajúcich skupín, ďalej
skúmanie stôp na odevných súčiastkach, alebo kostrosvalovom aparáte obete, časti
motorových vozidiel v súvislosti s dopravnými nehodami, predmety súvisiace
s úmyselným poškodzovaním zariadení, stopy nástrojov v dreve a podobne.
Úlomky nástrojov a iných predmetov sa nachádzajú na mieste činu po
spáchaní trestnej činnosti. Úlohou je určiť z akého objektu pochádzajú, prípadne
identifikovať konkrétny objekt a zistiť, či nejakým spôsobom súvisí s trestným činom.
Najčastejšie ide o úlomky vonkajšieho vybavenia motorových vozidiel (svetlomety,
skupinové svetlá, ozdobné lišty, nárazníky, spätné zrkadlá), vrátane úlomkov laku.
U nástrojov sú to časti vrtákov, zubov píl, skrutkovačov, páčidiel, čeľustí klieští, kľúčov do
zamykacích mechanizmov a podobne. Môže ísť aj o úlomky pochádzajúce z rozbitých
predmetov dennej potreby, krytov schránok, plastických hmôt, dlaždíc a podobne.
7.2 Vznik a klasifikácia mechanoskopických stôp
Kriminalistické mechanoskopické stopy sú odrazom vonkajších znakov
objektov, makroreliéfu a mikroreliéfu jeho povrchu. Vznikajú priamym pôsobením
objektov, vzájomným odrazom svojich vonkajších znakov. Odrážajú nielen vonkajšie
znaky, ale často aj vlastnosti predmetov. Najčastejšie sa vyskytujú na miestach, kde
páchateľ použil nástroje, alebo pomôcky na prekonanie prekážok zabraňujúcich v prístupe
96
do objektu. Môžu byť na bežne prístupných miestach a objektoch, pokiaľ sa ich páchateľ
snažil poškodiť, oddeliť ich časti, premiestniť a pokiaľ sa s nimi dostal prostredníctvom
použitého nástroja do kontaktu akýmkoľvek spôsobom. (nástroj odložil, spadol mu,
náhodne oprel, skĺzol pri manipulácii, odlomila sa jeho časť, alebo sa snažil uviesť
porušený objekt do pôvodného stavu).
Pri pozorovaní činnej časti nástroja pod mikroskopom zistíme, že zdanlivo
hladká plocha sa vyznačuje mnohými nerovnosťami, rýhami a zrnitosťou. Bolo zistené, že
tieto nerovnosti sú úplne náhodné a nepodliehajú žiadnej zákonitosti. Tieto nerovnosti
vytvárajú znaky, ktoré vlastne charakterizujú objekt, na ktorom sa nachádzajú. Znaky je
možné rozdeliť na :
- znaky všeobecné, ktoré môžu byť spoločné niekoľkým nástrojom (druh, veľkosť,
tvar nástroja, tvar a počet zubov, spôsob jeho zhotovenia ),
- znaky zvláštne (špecifické), sú vlastné len jednému nástroju. (rôzne rýhy, zúbky,
prehĺbeniny, výstupky a pod.).
Pri vzájomnom kontakte objektu a nástroja sa všeobecné a špecifické znaky
nástroja prenášajú na napadnutý objekt vo forme mechanickej stopy. Mechanizmus vzniku
stopy je najčastejší, pretože nástroj je obvykle vyrobený z kvalitnejších materiálov, ako
napadnuté objekty. Stopy sa prejavujú v rôznych formách.. Z hľadiska priestorového
usporiadania mechanoskopické stopy rozdeľujeme do dvoch základných skupín :
- stopy objemové ( plastické ) sú to vtlačky, stopy skĺznuté, stopy zmliaždené
- stopy plošné
Vtlačky zobrazujú vonkajšiu štruktúru objektu. Vznikajú pri kolmom pôsobení
činnej časti nástroja na objekt, pričom nedochádza k ich vzájomnému posunutiu. Stopy sú
stranovo i výškovo prevráteným zobrazením činnej plochy pôsobiaceho objektu a podľa
nich si môžeme spraviť predstavu o jeho tvare a reliéfe povrchu. Podľa takto vzniknutých
stôp je možná individuálna identifikácia nástroja, ktorý takúto stopu vytvoril.
Stopy skĺznuté vznikajú posunom väčšej plochy nástroja v napadnutom objekte,
alebo ak sa v momente vzájomného kontaktu posunie napadnutý objekt. Reliéf stopy je
vytvorený nerovnosťou povrchu nástroja a prejaví sa sústavou rýh, ktorá nám umožňuje
jednoznačne identifikovať nástroj, ktorý takéto zobrazenie vytvoril. V prípade, že je
kontakt nástroja s objektom nepatrný, dochádza ku vzniku stôp, ktoré nie sú vhodné
skupinovej príslušnosti nástroja, ale ani na jeho individuálnu identifikáciu. Sú to stopy –
rýhy- vznikajúce pohybom tenkého hrotu alebo ostria nástroja pozdĺžne po povrchu
objektu.
Stopy zmliaždené majú neurčitý tvar a ohraničenie. Vznikajú zaborením
nástroja do mäkšieho objektu pri jeho súčasnom pohybe. Tento pohyb je v jednom mieste
97
opakovaný. Špecifické znaky, ktoré sú vytvorené pri prvom pôsobení sa v miestach
opakovaného pôsobenia nástroja prekrývajú novými znakmi. Tieto stopy spravidla
neumožňujú individuálnu identifikáciu použitého nástroja. (opakované údery kladivom).
Stopy plošné vznikajú vzájomným dotykom dvoch objektov a umožňujú len
zistenie skupinovej príslušnosti nástroja. Sú to stopy :
- odvrstvené, ktoré vznikajú (pri odložení nástroja), kde dochádza k preneseniu farieb,
prachu a iných nečistôt na podložku. Pri odstránení nástroja z takejto plochy ostane na
nej jeho zobrazenie,
- stopy periférne vyznačujú obrys nástroja položeného na ploche, na ktorú sadal prach,
náterové látky a iné nečistoty. Po odobratí objektu z tejto plochy zostane vyznačený
jeho obraz.
7.3 Vyhľadávanie a zaisťovanie mechanoskopických stôp
Pre vyhľadávanie mechanoskopických stôp obyčajne postačí pozorná prehliadka
zodpovedajúcich objektov a miest. V niektorých prípadoch sa použijú zväčšovacie optické
prostriedky. V procese vyhľadávania a zaisťovania mechanoskopických stôp je potrebné
vyhľadať všetky stopy, ktoré môžu pomôcť pri objasňovaní trestného činu. Dôležitú úlohu
zohráva dokonalé zadokumentovanie mechanoskopických stôp, celej obhliadky miesta
a zabezpečiť podmienky, ktoré umožňujú uchovať v plnej miere informačný obsah stôp.
Pri vyhľadávaní veľmi malých mechanoskopických stôp sa osvedčujú aj jednoduché
vreckové mikroskopy. Ako osvetľovacie zariadenia sa používajú halogénove
minireflektory, vreckové lampáše s vysokou svietivosťou. Feromagnetické úlomky
nástrojov, časti oddelených objektov a materiálu môžu byť vyhľadané pomocou
magnetického podávača, alebo štetca. Magnet môže byť použitý na vyzdvihnutie
odhodených kovových predmetov z ťažko prístupných miest. Na odchodových trasách
páchateľov, na vyhľadávanie odhodených predmetov je vhodné použiť služobného psa,
alebo detektory prítomnosti kovov.
Pri zaisťovaní mechanoskopických stôp je veľmi dôležitá dokumentácia stavu
objektu. Musia byť zachované všetky správne zásady kriminalistickej dokumentácie,
najmä využitie všetkých možností fotodokumentácie, spracovania zápisnice s dodržaním
správnej terminológie, alebo nakreslením náčrtu. Zadokumentované by mali byť aj všetky
zmeny, ku ktorým došlo na objekte v priebehu jeho zaisťovania. Pri vlastnom zaisťovaní
objektov skúmania mechanoskopie je potrebné dodržiavať niektoré zásadné pravidlá .
Objekty na mechanoskopické skúmanie je potrebné zaisťovať zásadne v origináli (celé a so
všetkými nájdenými stopami, ktoré sa na nich vyskytujú). Pokiaľ to nie je možné oddeľujú
sa časti objektu so stopami a vyznačí sa zaisťovací rez, pritom je potrebné brať ohľad na
98
vznik neprimeranej škody, alebo iné okolnosti. Objekty, ktoré nie je možné zaistiť celé sa
ponechajú na mieste, nemanipuluje sa s nimi a vyžiada sa konzultácia so znalcom
o vhodnom spôsobe zaistenia stôp. Výber materiálu pre odliatie mechanoskopickej stopy
sa volí vzhľadom na veľkosť stopy, štruktúru povrchu nositeľa stopy. (použijeme lukoprén,
alebo sadru). Plošné mechanoskopické stopy zaisťujeme sňatím pomocou fólie.
Objekty so stopami, odliatky, alebo odtlačky stôp, nástroje a ich úlomky sa pred
odoslaním na skúmanie balia tak, aby nemohlo dôjsť k ich poškodeniu pri preprave,
prípadne k ich vzájomnému kontaktu. V opačnom prípade by mohlo prísť k vzniku ďalších
zmien na nich, ktoré znehodnotia mikroreliéf pôvodných stôp. Na zaisťovaných objektoch
zachovávame aj všetky nečistoty, použité konzervačné prostriedky, zvyšky oddeľovaného
materiálu, triesky, tuky, nátery a podobne. K znaleckému skúmaniu zasielame i pôvodné
obaly, tašky a vrecká, pokiaľ v nich boli nástroje nájdené, alebo predmety uložené. Medzi
čeľuste zasielaných nástrojov sa vloží kúsok mäkkého materiálu, aby sa ich činné časti
vzájomne nedotýkali. Nástroje a predmety, na ktorých sa nachádzajú cudzie látky sa balia
celé do vrecúšok. Aby objekty skúmania nemohli byť zamenené ku každému predmetu
skúmania prikladáme štítok s údajmi, podľa príslušnej normy. (označenie útvaru, číslo
jednacie, označenie veci, dátum, číslo stopy, miesto odkiaľ pochádzajú).
7.4 Kriminalistická identifikácia podľa mechanoskopických stôp
V súvislosti so skúmaním mechanoskopických stôp je možné riešiť rad otázok.
Napríklad: akým spôsobom bol objekt napadnutý, či bol použitý nástroj, spôsobilosť stôp
na mechanoskopické skúmanie, určenie skupinovej príslušnosti nástroja, ktorý stopu
vytvoril, identifikácia nástroja, použitie rovnakého nástroja v súvislosti s iným trestným
činom (porovnanie so zbierkou nástrojov a mechanoskopických stôp z miest dosial
neobjasnených trestných činov), aký bol mechanizmus poškodenia objektu, čas potrebný
k prekonaniu prekážky, miera profesionálnej zručnosti a údaje o telesnej dispozícii a výške
páchateľa, či ide len o pokus o prekonanie prekážky, či nie je prekonanie prekážky len
predstierané a mnoho iných.
V niektorých prípadoch je možné skúmaním mechanoskopických stôp zistiť
i rad ďalších, kriminalisticky relevantných skutočností, ako napríklad : akým spôsobom
bola stopa vytvorená (či ide o stopy seku, strihu, rezu, úderu, prerazenia, predratia),
rozlíšiť stopy nástroja od iných mechanizmov pôsobenia (strojového obrábania, účinkov
elektrického výboja, striel), v akom poradí boli stopy vytvorené, kedy boli stopy vytvorené
(orientačne určiť, ako sú staré podľa stupňa korózie, nečistôt, zaprášenia v stope alebo
porovnania s inými v rovnakom prostredí).
99
Pri skúmaní úlomkov nástrojov a rôznych predmetov sa riešia otázky súvisiace
s cieľom zistiť : z akého predmetu pochádzajú, či pochádzajú z jedného objektu, či tvorili
všetky úlomky pred oddelením jeden celok a podobne.
Vlastná identifikácia objektov podľa stôp v mechanoskopii vychádza z troch
základných princípov, ktoré sú vedecky a empiricky preukázané.:
a) žiadny materiálny objekt a teda ani nástroj nie je vo svojej vonkajšej stavbe
absolútne hladký a na jeho povrchu sa vyskytujú nerovnosti,
b) je vylúčené, aby u dvoch, prípadne viacerých materiálnych objektov bola štruktúra
povrchu na úrovni mikroreliéfu úplne zhodná. To znamená, že každý materiálny
objekt je vo svojej vonkajšej stavbe individuálny.
c) špecifické znaky sa pri vzájomnom kontakte materiálnych objektov odrážajú na
ich povrchu. Zobrazenie vonkajšej stavby pôsobiaceho objektu je zrkadlové,
stranovo aj výškovo prevrátené.
Otázky na precvičovanie z prebranej problematiky:
1) Vysvetlite v čom spočíva význam mechanoskopie.
2) Charakterizujte objekty skúmania kriminalistickej mechanoskopie.
3) Charakterizujte druhy mechanoskopických stôp a vznik týchto stôp.
4) Vysvetlite postup pri vyhľadávaní a zaisťovaní mechanoskopických stôp.
5) Uveďte, ktoré skutočnosti je možné zistiť kriminalistickou identifikáciou
mechanoskopických stôp.
6) Vysvetlite princípy kriminalistickej mechanoskopickej identifikácie.
100
8 KRIMINALISTICKÁ BALISTIKA
8.1 Pojem a objekty kriminalistickej balistiky
Kriminalistická balistika sa historicky konštituovala ako jedno z najstarších
tradičných odvetví kriminalistickej vedy. Pri riešení svojich špecifických úloh tvorivým
spôsobom rozpracováva poznatky vojenskej balistiky a aplikuje ich pre svoje potreby.
Rozvoj kriminalistickej balistiky ovplyvnila aj narastajúca trestná činnosť páchaná
ručnými strelnými palnými zbraňami, ktoré sa po prvej svetovej vojne nachádzali
v ilegálnej držbe u obyvateľov vo veľkom počte. Balistika je odborom mechaniky
zaoberajúci sa otázkami pohybu telies v prostredí, ktoré týmto telesám kladie určitý odpor.
Jednou z hlavných úloh kriminalistickej balistiky je na základe skúmania stôp na
zasiahnutom objekte a nájdenom strelive identifikovať zbraň, ktorá bola použitá a učiť
stanovište strelca. Kriminalisticko-technické balistické skúmanie prichádza do úvahy
vtedy, keď bola použitá strelná zbraň a výsledkom streľby bola ujma na zdraví, alebo na
životoch ľudí, alebo táto hrozila, prípadne bola spôsobená škoda na majetku. S tým súvisí
aj neoprávnená držba, nosenie a používanie zbrane, aj keď ku škodám na majetku alebo
ohrozeniu života nedošlo. Ďalej je preverovaná aj možnosť, či zbraň nebola použitá
v súvislosti so spáchaním doteraz neobjasneným trestným činom. Riešia sa aj otázky
mechanizmu vzniku kriminalistických stôp v priebehu výstrelu, otázky dráhy strely
a účinky zásahu.
Kriminalistická balistika je metóda kriminalistickej techniky, ktorá sa
zaoberá skúmaním zbraní, streliva, ich súčastí, objektov zasiahnutých streľbou,
zákonitosťami vnútornej, prechodovej, vonkajšej a terminálnej balistiky s cieľom
zistiť skupinovú príslušnosť zbrane, identifikovať ju a objasniť všetky okolnosti
súvisiace s jej použitím v súvislosti s kriminalisticky relevantnou udalosťou.
Z pohľadu skúmania pohybu strely môžeme balistiku rozdeľujeme na tieto
základné oblasti :
- vnútorná balistika - zaoberá sa pohybom strely v hlavni až do okamihu, kedy strela
opustí ústie hlavne, procesom výstrelu a vznikom zmien (stôp zobrazení) vonkajšej
štruktúry časti zbrane, ktoré sa dostávajú do kontaktu so strelou i s nábojnicou. Skúma
častice látok uvoľnené zo zbrane a náboja, spálené častice traskaviny a streliviny, častice
kovov, z ktorých sú strely, nábojnice, zbrane vyrobené,
- prechodová balistika - zaoberá sa pohybom strely bezprostredne po opustení hlavne,
pokiaľ na ňu ešte pôsobia uvoľnené plyny. Dej výstrelu sprevádza zvukový, svetelný
a tepelný efekt, ktorý spôsobuje opal a odymenie,
101
- vonkajšia balistika -zaoberá sa skúmaním pohybu strely po celej dráhe letu strely po
balistickej krivke až do nárazu na prekážku ale i pohybom po odraze od prekážky. Počas
letu na strelu pôsobí odpor prostredia, ktoré ma vplyv na jej dráhu, rýchlosť a energiu.
- terminálna balistika – zaoberá sa pohybom strely v cieli a jej významnou súčasťou je
skúmanie ranivosti a smrtiaceho účinku strely.
Medzi objekty skúmania, ktorými sa kriminalistická balistika zaoberá patria :
a) strelné zbrane všetkého druhu, t.j. vyrobené priemyselne alebo zhotovené ručne
trebárs i primitívnym spôsobom,
b) strelivo všetkého druhu (nábojnice, strely),
c) predmety so stopami zásahu a účinku strely :
- vstrel t.j. miesto kadiaľ strela vnikla do objektu,
- výstrel t.j. miesto kadiaľ strela z objektu vyšla,
- priestrel t.j. strelný kanál spájajúci vstrel a výstrel,
- nástrel t.j. miesto, kde sa strela od objektu odrazila,
- zástrel t.j. miesto, kde strela v objekte uviazla.
d) predmety so stopami tzv. vedľajších produktov výstrelu (plameň, popálenina, dym,
spálené i nespálené zrnká strelného prachu).
Rozdelenie zbraní z kriminalistického hľadiska :
a) palné (pištole, revolvery, flobertky, malorážky, brokovnice, guľovnice, pušky,
samopaly a podobne)
b) plynové (vzduchovky, plynovky)
c) mechanické (prak, luk)
d) expanzné prístroje (vstreľovacie, tvarovacie, štartovacie, jatočné)
e) zvláštne (k vystreľovaniu pyrotechnických striel a chemických látok)
f) nedovolené (zákerné) – maskované, ako tužka, dáždnik, palica
- prispôsobené na ťažké zranenia
- zbrane s tlmičom .
Palné zbrane sú charakteristické tým, že strela je uvádzaná do pohybu energiou,
ktorá vzniká zhorením strelného prachu na základe princípu zapálenia prachu. Podľa účelu
použitia ich delíme : na vojenské, lovecké, športové, krátke, dlhé. Podľa konštrukcie na
jednoranové, opakovacie, automatické, poloautomatické.
Plynové zbrane sú charakteristické tým, že strela je uvádzaná do pohybu
stlačeným vzduchom, alebo plynom.
Expanzné prístroje sú charakteristické tým, že sa z nich nevystreľuje strela, ale
tŕň, ktorý pôsobí do určitej vzdialenosti od ústia. K dosiahnutiu žiadaného účinku musí
102
nastať kontakt ústia s objektom, na ktorý má pôsobiť. Tŕň je uvádzaný do pohybu
vystrelením nábojky. (slepý náboj ).
Strelivo používajú všetky druhy ručných strelných zbraní. V súčasnej dobe ako
strelivo sa používajú náboje. Náboje sa rozdeľujú na guľové a brokové. Guľové náboje sú
náboje s jednou strelou, ktoré sa používajú zásadne do guľových zbraní s drážkovaným
vývrtom hlavne (puška, pištoľ, revolver). Guľové náboje používajú zásadne kovovú
nábojnicu, ktorej tvar zodpovedá nábojovej komore.
Nábojnica je puzdro, ktoré spája všetky časti náboja do jedného celku a slúži
k utesneniu nábojovej komory pri výstrele. Môžu byť kovové alebo kombinované z kovu,
papiera alebo plastickej hmoty. Podľa tvaru rozoznávame valcové, alebo kužeľové, tvaru
fľaše so súženým hrdlom alebo rovné. Podľa dna sa dajú rozlíšiť nábojnice na okrajové
(s okrajom prečnievajúcim cez priemer tela), bezokrajové (majú drážku pre vyťahovač),
s dosadacím nakrúžkom (bezokrajové, ktoré majú nad drážkou nákružok, ktorým dosadá
do nábojovej komory ).
Strela je predmet, ktorý pri výstrele opúšťa hlaveň. Svojou konštrukciou je
prispôsobený k dosiahnutiu potrebného účinku. Jednotná strela podľa konštrukcie môže
byť bezplášťová, poloplášťová, celoplášťová, expanzívna, alebo špeciálna. Hromadnú
strelu tvorí v jednej nábojnici uzatvorený väčší počet striel (brokov), ktoré sa po výstrele
pohybujú relatívne samostatne v tzv. brokovom roji.
Prachová náplň (pri výstrele sa chemickou reakciou) horením uvolní energiu,
ktorá uvádza strelu do pohybu. Zdroj energie v nábojnici tvorí tzv. bezdymový prach. Je to
strelivina koloidného typu na báze želatinovej nitrocelulózy, obsahujúca prímesy
stabilizátorov, zmäkčovadiel, želatinátorov, minerálnych prímesí a pod. Je trikrát
účinnejšia ako čierny prach a pri výstrele vzniká oveľa menšie množstvo povýbuchových
splodín.
Zápalka obsahuje zmes traskavín a pomocných látok, ktoré reagujú na náraz
a využíva sa k iniciácii strelného prachu. Rozoznávame zápal ihlový, kde zápalka je
uložená vo vnútri nábojnice tesne u jej dna a kolmo k jej osi. Zapaľovacia ihla prechádza
radiálne stenou nábojnice. Na vyčnievajúcu časť pôsobí úder kohútika. Používa sa len
v historických zbraniach. - zápal stredový, v stredovej časti dna nábojnice je sedlo, do
ktorého je vlisovaná zápalka vyhotovená zväčša z mosadzného plechu. Má tvar klobúčika
a je to v súčasnosti najvyužívanejšie konštrukčné riešenie. - okrajový zápal, zápalná zmes
je uložená po celom obvode dutého okraja dna nábojnice. Úderník dopadá excentricky na
okraj nábojnice. Tento spôsob zápalu využívajú náboje do malokalibroviek, flobertiek,
poplašných zbraní.
103
8.2 Vyhľadávanie a zaisťovanie balistických stôp
Vyhľadávanie balistických stôp je neoddeliteľnou súčasťou kriminalistickej
praxe a predpokladom úspešnej kriminalisticko-balistickej expertízy je dokonalé ohľadanie
miesta činu a dokumentácia výsledkov ohľadania. Zbrane sa najčastejšie vyhľadávajú na
mieste kriminalistický relevantnej udalosti, na trase úteku páchateľa, pri osobných
a domových prehliadkach a pod. vyhľadávanie vystrelených nábojníc a striel je pomerné
náročný proces. V čase ohľadania vo viacerých prípadoch nie je známe stanovište strelca,
smer streľby, niekedy ani pôvodná poloha zasiahnutého objektu. Niekedy je potrebné
prehľadávať aj veľké priestranstva vzhľadom na relatívnosť dostrelu. K vyhľadávaniu
nábojníc a striel sa pristupuje vždy po vyhodnotení situácie na mieste samotnom. Je
vhodné a efektívne k vyhľadávaniu nábojníc v zložitom a neprehľadnom teréne využiť
špeciálne vycvičených služobných psov. Taktiež je možné použiť k vyhľadávaniu nábojníc
a striel i detektory kovových predmetov. Využitie detektorov kovových predmetov je
obmedzené, vzhľadom na ich citlivosť a charakter hľadaných objektov. Pokiaľ je možné
vymedziť malý priestor pre vyhľadavanie tak je možné využiť aj silný magnet (v prípade
oceľových nábojníc a striel), alebo priestor rozdeliť na menšie priestory a postupne ich
prehľadávať. V danom prípade povrch terénu sa prehľadáva podrobným skúmaním z malej
vzdialenosti. Ak hľadáme vystrelené nábojnice v snehu, je treba roztopiť snehovú
pokrývku, nakoľko teplá nábojnica sa prepadá pod povrch a nie je možné určiť v akej je
hĺbke. Obdobná je situácia aj pri vyhľadávaní odrazených striel.
Pri vyhľadávaní objektov, ktoré mohli byť zasiahnuté účinkami strelných zbraní
je treba zamerať pozornosť na osoby, ktoré môžu mať na tele stopy po strelných
poraneniach, ako aj stopy po splodinách výstrelu. Tieto stopy sa môžu nachádzať na ich
odevných súčiastkach, poprípade na iných objektoch (pes, aktovka, auto), ktoré nemusia
zostať po streľbe na mieste na ktorom boli zasiahnuté.
Pozornosť je potrebné venovať aj prostriedkom, ktoré slúžili na laboráciu
nábojov. Tieto sa nemusia nachádzať len u strelca ale aj u iných osôb, od ktorých ich
mohol strelec získať.
Objekty kriminalistickej balistiky pri ich zaisťovaní je potrebné presné
zadokumentovať na mieste ich nálezu. Pred zaistením je potrebne určiť prioritu zaistenia
iných druhov kriminalistických stôp ako sú stopy pachové, daktyloskopické, biologické,
mikrostopy a ďalšie. Ručné strelné palné zbrane sa najčastejšie zaisťujú pri osobnej
alebo domovej prehliadke, na mieste činu, na trase úteku páchateľa a pod. V rámci
ohľadania miesta, kde bola zbraň nájdená, sa najprv miesto opíše s dôrazom na polohu
nájdenej zbrane, zbraň sa označí a fotografický sa zadokumentuje vrátane detailných
záberov s priloženým meradlom. Dokumentuje sa aj poloha jednotlivých ovládacích
prvkov, stav zbrane, výskyt stôp na zbraní (krvi, farby, nečistôt) a v jej okolí. Poloha
104
zbrane sa zameria a nakreslí do náčrtu pre potreby vyhotovenia plánu. Počas vykonávania
uvedených činností sa zásadne so zbraňou nemanipuluje.
V prípade, že zbraň je nabitá po ohľadaní a dokumentácii je potrebné ju opatrne
vybiť, čiže vybrať z nej zásobník, odstrániť náboj z nábojovej komory, náboje a nábojnice
z valcového zásobníka revolvera a podobne. Predtým však musíme presne poznamenať
polohu valca, označiť v ktorej komore bol náboj alebo nábojnica. Ak je zásobník
odnímateľný nie je vhodné náboje z neho vyberať. Keď nie je možné zbraň vybiť alebo pri
jej vybíjaní by sa poškodili dôležité stopy, zasielajú sa na kriminalistické skúmanie
v pôvodnom stave, pričom sa urobia bezpečnostné opatrenia, aby počas ich prepravy
nedošlo k výstrelu, ako aj opatrenia na zamedzenie vzniku škodlivých následkov v prípade
nepredpokladaného výstrelu. V niektorých prípadoch je možný ďalší postup dohodnúť so
znalcom.. Vybitá zbraň sa už na mieste zabalí, najlepšie do čistého papiera alebo vrecúška,
zásobníky a náboje sa balia zvlášť tak, aby nemohlo pri preprave dôjsť k ich vzájomnému
poškodeniu alebo strate. Zaisťujú sa všetky zásobníky a náboje. Ak zbraň bola nájdená
v obale (puzdro, aktovka) zaisťuje sa aj obal.
Vystrelené nábojnice a strely sa nachádzajú na miestach kriminalisticky
relevantných udalostí. Miesta nálezu sa označia, zadokumentujú. Nábojnice a strely sa
nečistia, zabalia sa každá zvlášť. V prípade streľby hromadnou zbraňou sa zaisťujú aj
zátky, krytky, zvyšky chrániča brokov z plastických hmôt a podobne. Strely uviaznuté
v zasiahnutom objekte je potrebné zaistiť tak, aby nedošlo k ich ďalšiemu poškodeniu. (
podľa možnosti časť objektu oddeliť i so strelou). Pri drobivých materiáloch (hlina,
murivo) vydrobiť okolitý materiál, pričom je nutné vylúčiť kontakt strely s kovovými
nástrojmi. Z tela osôb vyberá strely lekár.
Objekty zasiahnuté streľbou sa zaisťujú zásadne v orginále a celé. Odev sa
v prípade vlhkosti vysuší, nepráši sa a chráni sa pred znečistením. V dokumentácii sa
vyznačia stopy streľby, prípadne aj ich orientácia vzhľadom na stanovište strelca. Ak bol
rozmerný objekt zasiahnutý hromadnou strelou môžeme zreteľne (kriedou) vyznačiť
miesto zásahu jednotlivých brokov a celý objekt vyfotografovať s priloženým meradlom
s udaním zistených vzdialeností ako vo vodorovnom, tak aj vo zvislom smere dvoch
najvzdialenejších zásahov brokového roja. Broky, ktoré uviazli v prekážke, prenikli
prekážkou alebo sa od nej odrazili sa zaisťujú až po ofotografovaní.
8.3 Kriminalistická identifikácia podľa balistických stôp
Kriminalisticko-balistické skúmanie vystrelených nábojníc, striel, zbraní a
objektov zasiahnutých streľbou je založené na podobných princípoch, ako mechanoskopia
a hlavnou úlohou je identifikácia zbraní podľa vystrelených nábojníc a striel. Zbraň sa
105
chová ako komplex nástrojov, ktoré sa svojim špecifickým spôsobom odrážajú na všetkých
produktoch výstrelu. V rámci kriminalisticko-identifikačného skúmania ručných strelných
palných zbraní
sa zisťuje a určuje : či podozrivý predmet je strelnou zbraňou, druhová alebo skupinová
príslušnosť zbrane (druh, značka, pôvod, doba výroby, výrobca, skušobná inštitúcia, ktorá
overovala technické vlastnosti, druh dodatočnej úpravy, alebo opravy), technické vlastnosti
zbrane (konštrukcia, stupeň automatizácie mechanizmu), spôsobilosť k streľbe, presnosť
streľby, činnosť mechanizmov, spôsob jej ovládania, odpor spúšťa, činnosť poistiek,
závady na súčiastkach a ich opotrebovanosť, možnosť nežiadúceho výstrelu, úroveň
ošetrovania, použiteľnosť optických pomôcok (druh zameriavacieho ďalekohľadu a jeho
technické vlastnosti, druh optických zariadení pre streľbu za znížených svetelných
podmienok), technické vlastnosti pomôcok na utlmenie zvukového efektu výstrelu (druh
použitého tlmiča výstrelu a jeho výrobcu, účinnosť utlmenia zvukového efektu), dobu
poslednej streľby, príčinu trvalej deformácie, totožnosť zbrane podľa vystrelených
nábojníc a striel, skutočnosti charakterizujúce streľbu (stanovište strelca, smer a dráhu
strely, počet a poradie výstrelov, vzdialenosť streľby jednotnou alebo hromadnou strelou,
bezprostredná vzdialenosť medzi zasiahnutým objektom a ústím hlavne podľa splodín
výstrelu, účinnosť strely v rôznych bodoch dráhy jej balistickej krivky), či konkrétna zbraň
nebola použitá v minulosti pri spáchaní trestného činu.
Ak sa zbraň považuje za nástroj, ktorý v styku s nábojnicou vytvára na jej
povrchu stopy, tak princíp vzniku takýchto stôp je rovnaký, ako stôp mechanoskopických .
Z funkcie ručných strelných palných zbraní je známe, že po stisnutí spúšte sa uvolní
úderník, ktorého zápalník udrie na zápalku na dne nábojnice. Obsah zápalky sa vznieti,
zapáli vlastnú prachovú náplň, ktorá vyvinie veľké množstvo plynov, čím je strela
vytláčaná veľkou rýchlosťou z hlavne a spätný tlak plynov pritlačí nábojnicu do lôžka pre
dno nábojnice. Uvedeným procesom vznikajú na strele i nábojnici charakteristické znaky,
nakoľko jednotlivé časti zbrane, ktoré sa dostali do kontaktu s nábojnicou a strelou majú
sami na svojom povrchu individuálne znaky, ktoré vznikli pri výrobe, opotrebovaní,
čistení, zlou údržbou, alebo neodbornou manipuláciou. Tieto znaky sú rozhodujúce pre
individuálnu identifikáciu zbrane podľa vystrelených nábojníc a striel. Na nábojnici
vznikajú tieto stopy od :
- úderníka
- lôžka pre dno nábojnice
- vyťahovača resp. jeho záchytky
- vyhadzovača
- hrany a stien nábojovej komory
- okienka vyhadzovača
- vývodu zásobníka.
106
Takto vymenované stopy nie sú v chronologickom poradí ich vzniku, ale sú
vymenované podľa ich významu pre identifikáciu zbrane. Stopy úderníka vykazujú
špecifické nerovnosti vzniknuté pri výrobe alebo opotrebovaním. Odchýlky úderu sú
typickým znakom zbrane z ktorej bola nábojnica vystrelená. Pre identifikáciu zbrane je
dôležitý ako tvar, tak aj veľkosť a umiestnenie tejto stopy. Tvary lôžok pre dno nábojnice
majú svoje vlastné a zvláštne usporiadanie predovšetkým vo vybraní pre vyťahovač,
vyhadzovač a veľakrát sú charakteristické pre príslušnú zbraň. Tieto stopy vznikajú na
okruhovej ploche zápalky, jednak na vlastnom dne nábojnice a majú zásadný význam pre
identifikáciu zbrane podľa vystrelenej nábojnice. Záchytka vyťahovača zanecháva typickú
stopu v dráhe a na prednom okraji dna nábojnice. Z tvaru a umiestnenia tejto stopy
môžeme usúdiť aj typ použitej zbrane. Stopa vyhadzovača vystrelených nábojníc je
umiestnená na dne nábojnice neďaleko hrany obruby. Tvar a poloha stopy vyhadzovača je
jednou z najdôležitejších stôp na nábojnici a umožňuje určenie druhu použitej zbrane.
Hrany nábojovej komory zanechávajú stopy na nábojnici po jej dorazení do nábojovej
komory. Stopy okienka vyhadzovača vznikajú na plášti nábojnice vtedy, ak sa nábojnica
otrie o ostrú hranu okienka. Stopy vývodu zásobníka resp. jeho hrán sú vyznačené na
protiľahlých stranách plášťa nábojnice a identifikačný význam majú len vo výnimočných
prípadoch. Pre jednotlivé druhy a systémy ručných strelných palných zbraní sú
charakteristické nielen tvary a veľkosti uvedených stôp, ktoré vznikajú pri výstrele na
nábojnici. Veľký význam má tiež vzájomná poloha niektorých stôp, predovšetkým uhol
medzi stopou vyťahovača a stopou vyhadzovača.
Po zaistení podozrivej zbrane zodpovedajúcich parametrov je potrebné s touto
zbraňou vykonať pokusnú streľbu, pokiaľ je možné rovnakým druhom streliva, pričom
získame porovnávaciu strelu a nábojnicu. Stopy na nábojnici z miesta činu a stopy na
nábojnici pokusne vystrelenej sa potom porovnávajú pod komparačným mikroskopom.
Identifikácia zbrane podľa vystrelených striel je obdobná ako identifikácia
zbraní podľa vystrelených nábojníc. Porovnávané charakteristické znaky sú v stopách rýh
a polí na plášti strely, ktoré vznikli pri jej prechode vývrtom hlavne. Hlaveň s hladkým
vývrtom nemá špecifické znaky a preto je identifikácia nemožná. Podarí sa len vo
výnimočných prípadoch. Porovnávanie striel je omnoho náročnejšie ako porovnávanie
nábojníc, pretože sa tu uplatňujú vplyvy, ktoré pôsobili na stav vývrtu hlavne pred
výstrelom alebo po ňom. Ak bolo zanedbané ošetrenie hlavne je vývrt čiastočne alebo
celkom hrdzavý, takže v poliach i ryhách vznikajú značné zmeny. Uvedenou skutočnosťou
je veľmi ovplyvnené tvorenie stôp na strele. Skúmanie strely je však častejšie znemožnené
jej deformáciou, ku ktorej dochádza nárazom na tvrdý predmet, alebo otretím strely počas
letu o takýto predmet. K identifikácii zbrani podľa vystrelených striel sa používa
porovnávací mikroskop (komparátor), alebo špeciálne fotografické zariadenie nazývané
strelofot. Zo stôp na strele môžeme zistiť: kaliber, počet drážok, uhol stúpania závitu.
107
Z hlavne zbrane po výstrele vyletujú vedľajšie produkty, ktoré sa vo veľmi
krátkej vzdialenosti rozptyľujú a vytvárajú stopy na zbrani, okolitých predmetoch a strelou
sa môžu preniesť aj na zasiahnutý objekt. Uzáverom zbrane sa dostávajú častice i na ruky,
tvár i odev strelca. V súvislosti so skúmaním zasiahnutých objektov je dôležité určiť
vzdialenosť streľby od objektu, prípadne určiť smer streľby. Pri streľbe na veľmi krátku
vzdialenosť sa na zasiahnutom objekte prejavia účinky ošľahnutia plameňom a tlakové
účinky unikajúcich plynov. Určenie vzdialenosti streľby má význam pri posudzovaní
možnosti seba poškodzovania, účasti inej osoby, sebaobrany a podobne. Časť vedľajších
produktov výstrelu, ktoré sa zachytili na plášti strely sa prenášajú strelou na zasiahnutý
objekt. Vniknutím strely do objektu sa trením častice zachytávajú na objekte. Skúmaním
strelového otvoru a strelného kanála môžeme zistiť povýstrelové splodiny na zasiahnutom
objekte. Analýzou týchto častíc možno zistiť z akého materiálu bola strela vyrobená, určiť
druh strelného prachu a zápalkovej náplne, či bola zbraň nakonzervovaná, alebo hlaveň
zbrane skorodovaná.
Otázky na precvičovanie z prebranej problematiky:
1) Vysvetlite pojem balistika v kriminalistike.
2) Charakterizujte objekty skúmania kriminalistickej balistiky.
3) Vysvetlite postup pri vyhľadávaní balistických stôp.
4) Vysvetlite postup pri zaisťovaní balistických stôp.
5) Vysvetlite, čo sa zisťuje a určuje krim.-identif. skúmaním ručných strelných zbraní.
6) Vysvetlite identifikáciu zbraní podľa vystrelených nábojníc a striel.
108
Použitá literatúra
1) Šimovček,I. a kolektív : Kriminalistika, Akadémia PZ SR Bratislava 1997
2) Porada,V. a kolektív : Kriminalistika, Akademické nakladatelství CERM, s.r.o. Brno
2001
3) Krajník,V. a kolektív : Kriminalistika, Akadémia PZ SR Bratislava 2002
4) Musil, J. – Konrád, Z. – Suchanek, J.: Kriminalistika, Praha, C. H. Beck 2004
5) Porada, V. a kolektív: Kriminalistika, vydavateľstvo právnickej univerzity JURA
EDITION, spol. s. r. o. 2007, ISBN 978-80-8078-170-5
6) Dzurčanin, Š., Stanko, J.: Základy kriminalistiky, MULTIPRINT s.r.o , Košice, 2007,
ISBN 978-80-89282-12-8
7) Dzurčanin, Š.: Kriminológia pre bezpečnostný manažment , ŽU v Žiline v EDIS, 2003,
ISBN 80-8070-149-0
8) Porada, V. a kolektív.: Kriminalistika (Úvod, technika, taktika). Plzeň: Vydavatelství
a nakladatelství Aleš Čeněk , 2007
9) Porada, V. a kolektív.: Kriminalistická metodika vyšetřování. Plzeň: Vydavatelství
a nakladatelství Aleš Čeněk , 2007
109
Názov:
KRIMINALISTICKÁ TECHNIKA
Autori:
Dr.h.c. prof. JUDr. Ing. Viktor Porada, DrSc.
JUDr. Štefan Dzurčanin – vedúci autorského kolektívu
JUDr. Mgr. Dušan Šlosár, PhD.
JUDr. Eduard Bruna, PhD.
JUDr. Stanislav Gross
Recenzenti:
Doc. Ing. Roman Rak, PhD.
Dr.h.c. prof. JUDr. Jozef Madliak, CSc.
Vydala:
Vysoká škola bezpečnostného manažérstva v Košiciach,
Redakčno-vydavateľské stredisko
Kukučínova 15, 040 01 Košice
Tlač :
Multiprint, s.r.o., Košice
Vydanie :
druhé
Náklad:
400
ISBN :
978-80-89282-40-1
EAN:
9788089282401
©
VŠBM v Košiciach, 2010
110
Download

4 kriminalistická identifikácia