TRNAVSKÁ UNIVERZITA V TRNAVE
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce
Katedra ošetrovateľstva
&
Chirurgická klinika 2. LF UK a ÚVN Praha
SKSaPA – RKSaPA v Trnave
Fakultná nemocnica v Trnave
VÚC Trnavský samosprávny kraj
Zborník
odborných príspevkov z vedeckej konferencie
Trnava, 2010
TRNAVSKÁ UNIVERZITA V TRNAVE
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce
Katedra ošetrovateľstva
Vedecká konferencia pri príležitosti
375.výročia založenia Trnavskej univerzity
pod záštitou
prof. MUDr. Martina Rusnáka, CSc.
dekana FZaSP Trnavskej univerzity v Trnave
Trnava, 5.október 2010 |
2
Vedecký výbor konferencie:
prof. MUDr. Martin Rusnák, CSc.
prof. MUDr. Vladimír Krčméry, DrSc.
prof. MUDr. Miroslav Ryska, CSc.
prof. MUDr. Elena Kukurová, CSc.
prof. MUDr. Mojmír Kasalický, CSc.
prof. PhDr. Danka Farkašová, CSc.
doc. MUDr. Vladimír Bošák, PhD.
doc. MUDr. Adriana Ondrušová, PhD., m. prof.
doc. MUDr. Dušan Salát, CSc., m. prof.
doc. MUDr. Jaroslav Slaný, CSc., m. prof.
MUDr. Alexandra Šimk,ová
doc. PhDr. Melánie Beťková, PhD.
doc. PhDr. Jana Boroňová, PhD.
doc. PhDr. Gabriela Vörösová, PhD.
PhDr. Ľubica Ilievová, PhD.
PhDr. Andrea Botíková, PhD.
PhDr. Daniela Kállayová, PhD.
PhDr. Eva Červeňanová, PhD.
Organizačný výbor konferencie:
PhDr. Andrea Botíková, PhD.
PhDr. Ľubica Ilievová, PhD
PhDr. Ľudmila Matulníková, PhD.
PhDr. Alena Uríčková, PhD.
PhDr. Andrea Lajdová
PhDr. Jana Martinková
PhDr. Ingrid Juhásová
Mgr. Jarmila Jakubeková
Mgr. Karin Liptáková
Mgr. Jana Luljáková
Mgr. Jana Sedliaková
Mgr. Zuzana Karabová
Anna Dovičičová
Andrej Mikula
Trnava, 5.október 2010 |
3
KONFERENCIU PODPORILI
HARTMAN – RICO, spol. s. r. o., BRATISLAVA
MEDIS, spol. s. r. o., NITRA
KRKA, spol. s. r. o., BRATISLAVA
Trnava, 5.október 2010 |
4
Vydala: Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce, Trnavská univerzita v Trnave
Trnava, 2010
Editori © doc. PhDr.Melánie Beťková, PhD.
PhDr. Iveta Matišáková, PhD.
ISBN 978-80-8082-393-1
EAN 9788080823931
Trnava, 5.október 2010 |
5
Zborník zostavili:
PhDr. Andrea Botíková, PhD.
PhDr. Ľubica Ilievová, PhD.
Mgr. Jana Sedliaková
Publikácia neprešla jazykovou úpravou. Za obsahovú, vecnú, jazykovú správnosť
a citáciu literárnych zdrojov zodpovedajú autori jednotlivých príspevkov.
Potrebné technické zásahy vykonali zostavovatelia.
Trnava, 5.október 2010 |
6
OBSAH
A. Uríčková
MEDICÍNA V PAPYRUSOCH STARÉHO EGYPTU
10
G. Vörösová, E. Hulová
VPLYV KRESŤANSKÝCH REHOLÍ NA OŠETROVATEĽSTVO
15
M. Galková
HISTORICKÝ KONTEXT OŠETROVATEĽSTVA V NEMECKY HOVORIACICH
27
KRAJINÁCH
Ľ. Matulníková
SOCIÁLNA ROLA PÔRODNEJ ASISTENTKY V HISTORICKOM KONTEXTE
34
A. Mazalánová, K. Liptáková
HISTÓRIA PRÁV PACIENTOV A ICH VÝZNAMNÉ UPLATNENIE
44
V OŠETROVATEĽSTVE
A. Botíková, A. Dziacka
HELEN GARDNER - OSOBNOSŤ
OŠETROVATEĽSTVA
58
L. Cetlová, V.Dvořáková
VZDĚLÁVÁNÍ SESTER NA VYSOČINĚ
61
E. Červeňanová
C. ŠIMURKOVÁ
A
OŠETROVATEĽSTVO I.
K. Gerlichová, N. Poliaková, D. Šimovcová, Z. Kvasnicová
65
70
OSOBNOSŤ OŠETROVATEĽSTVA V TRENČIANSKOM REGIÓNE –
MGR. CELESTÍNA ŠIMÚRKOVÁ
E. Morovicsová
KONŠTITUOVANIE VYSOKOŠKOLSKÉHO VZDELÁVANIA SESTIER
– UČITELIEK V 60. ROKOCH 20. STOROČIA NA SLOVENSKU
74
Z. Hudáková, M. Novysedláková
VÝVOJ PROFESIONÁLNEHO OŠETROVATEĽSTVA NA SLOVENSKU
Trnava, 5.október 2010 |
88
7
M. Novysedláková, Z. Hudáková
POSLANIE OŠETROVATEĽSTVA V PODPORE ZDRAVIA
101
J. Otrubová, M. Jankechová
HISTÓRIA OŠETROVATEĽSKÉHO VZDELÁVANIA V MESTE NOVÉ ZÁMKY
110
. október 2008
M. Jankechová, J. Otrubová
VÝCHOVA A VZDELÁVANIE SESTIER NA FAKULTE ZDRAVOTNÍCTVA
A SOCIÁLNEJ PRÁCE SV. LADISLAVA V NOVÝCH ZÁMKOCH
118
H. Kuberová
FAKTORY OVPLYVŇUJÚCE KVALITU EDUKÁCIE V OŠETROVATEĽSTVE
126
J. Sedliaková
HISTÓRIA VERZUS BUDÚCNOSŤ OŠETROVATEĽSKÉHO VZDELÁVANIA
NA TRNAVSKEJ UNIVERZITE
134
A. Bratová, Ľ. Ilievová
HISTÓRIA A VÝVOJ ZÁCHRANNÝCH ZDRAVOTNÝCH SLUŢIEB
VO SVETE A V SR
145
A. Falisová
PÔRODNÉ ASISTENTKY A ICH PODIEL NA USKUTOČŇOVANÍ
155
KRIMINÁLNYCH ABORTOV V MINULOSTI
I. Juhásová
HISTORICKÝ EXKURZ VÝVOJA OŠETROVATEĽSKÉHO VZDELÁVANIA
NA SZŠ V TRNAVE
164
Z. Karabová
PÔSOBENIE SESTIER SVÄTEJ ALŢBETY A NAJSVÄTEJŠIEHO SPASITEĽA
V BRATISLAVSKÝCH NEMOCNICIACH DO ROKU 1950
169
J. Martinková
HISTÓRIA KÚPEĽNÍCTVA V TRNAVSKOM KRAJI
176
J. Štefániková
ANGÉLIQUE DU COUDRAY A VZDELÁVANIE PÔRODNÝCH BABÍC
VO FRANCÚZSKU
181
A. Botíková, A. Lajdová
HISTORICKÝ POHĽAD NA STATUS SESTERSKÉHO POVOLANIA
Trnava, 5.október 2010 |
187
8
Ľ. Ilievová
PÔSOBENIE REHOĽNÝCH SESTIER NA OPERAČNEJ SÁLE
V NEMOCNICI V TRNAVE
191
E. Morovicsová
ODBORNÁ PRÍPRAVA SESTIER A ICH PROFESIONÁLNE UPLATNENIE
V PRVEJ ČESKOSLOVENSKEJ REPUBLIKE
194
A. Bratová, Ľ. Ilievová
HISTÓRIA A SÚČASNOSŤ VZDELÁVANIA V PROFESII
ZDRAVOTNÍCKEHO ZÁCHRANÁRA
A. Botíková
MARY AIKENHEAD - ZAKLADATEĽKA CHARITY SESTIER V ÍRSKU
Trnava, 5.október 2010 |
213
219
9
Medicína v papyrusoch starého Egypta
A. Uríčková
Trnavská univerzita, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce, Katedra ošetrovateľstva
Abstrakt
Práca prináša zachované svedectvá Egyptských papyrusov, ktoré nám ponúkajú
nahliadnutie do medicíny faraónskych čias. Naše poznanie Egyptskej medicíny vychádza z
textov zachovaných na papyrusoch a iných hieroglyfických nápisoch na stenách hrobiek,
z ktorých sa dozvedáme, ţe Staroegyptská medicína sa vyznačovala dvoma základnými
smermi. Tieto sa prelínali a vzájomne dopĺňali empiricko - racionálny smer a magickonáboţenský. Z týchto zdrojov sa môţeme dozvedieť napr., ţe na veľmi vysokej úrovni bola
hygiena, ktorá bola súčasťou náboţenstva. Jej dodrţiavanie sa kontrolovalo. Lekári sa
vzdelávali v akadémiách, ktoré sa budovali pri chrámoch a nazývali sa „domy ţivota“. Boli
zriadené napr. v Memphise, Thébach. Uţ v období 20. - 15. storočia p. n. l. existovala v
Egypte špecializácia lekárov (zubní, oční, internisti...).
Z historického hľadiska treba povedať, ţe egyptská medicína sa stala bezprostredným
východiskom medicíny antického Grécka a Ríma.
Kľúčové slová: Papyrus – Staroegyptská medicína – Herodotos – Asklépios – Dynastia
Abstract
The work presents preserved evidence of Egyptian papyruses which offer us insight
into medicine of pharaonic times. Our knowledge of Egyptian medicine is based on texts
preserved on papyruses and other hieroglyphic inscriptions on the wall of tombs form which
we learn that Old-Egyptian medicine was characterized by two basic directions. These
directions intertwine each other and complement both empirical – rational and magicalreligious directions. We can know from these sources for example that hygiene which was a
part of religion was on very high level. Its compliance was monitored. Doctors were educated
in academies which were built at temples and were called „houses of life“. The academies
were established for example in Memphis and Thebes. As early as in period of 20th till 15th
century B.C., specialized medical existed (dental, eyes, internists ...).
From the historical view, it must be said that Egyptian medicine has become the immediate
basis for use of ancient Greece and Rome medicine.
Key words: Papyrus – Old-Egyptian medicine - Herodotos – Asklepios – Dynasty
Trnava, 5.október 2010 |
10
Svet bol dlho presvedčený, ţe za kolísku medicíny a lekárstva treba povaţovať Grécko
a ich boha Asklépiosa. Túto teóriu však vyvrátil práve Grék - historik Herodotos, ktorý
navštívil Egypt okolo roku 450 p. n. l. a zanechal prvé overiteľné správy o medicíne
starovekého Egypta. Rovnako dlho sa verilo, ţe starovekí Egypťania si svoje poznatky z
medicíny odovzdávali ústne. Aţ Flavius Clemens /200 rokov p. n. l./, zakladateľ kresťanskej
školy v Alexandrii vyslovil domnienku o existencii 42 svätých tajných knihách, medzi
ktorými bolo aj 6 kníh o lekárskych poznatkoch z anatómie, fyziológie, farmakológie,
chirurgii a ţenských chorobách. Vedci a egyptológovia o tom pochybovali. Aţ do objavu
papyrusu v Luxore. Texty, ktoré boli do dnes objavené pochádzajú z 1. a 4. dynastie a opisy
stratených textov, ktoré pochádzajú zo Starej ríše, z počiatku Novej ríše a z doby 19. dynastie.
Ebersov papyrus
Nemecký egyptológ Georg Ebers kúpil v roku 1873 v Luxore papyrus dlhý 20,23 m so 108
husto popísanými odstavcami, kaţdý po 20 - 22 znakoch. Tento papyrus bol napísaný
najneskôr v roku 1585 p. n. l. Keď sa Ebers začítal do textu papyrusu stálo v ňom: "Tu sa
začína kniha o liečení všetkých častí ľudského tela...". Papyrus je zachovaný v Univerzitnej
kniţnici v Lipsku. Je povaţovaný za vademékum praktického lekára. Obsahuje cez 800
predpisov k liečeniu predovšetkým vnútorných chorôb, očných, koţných, končatinových,
hlavových a ţenských ochorení. Opisuje asi 200 chorôb dokonca aj alergie (astmu a sennú
nádchu). Nachádzajú sa v ňom state z anatómie, fyziológie, patológie a filologického rázu.
Koniec papyrusu je venovaný receptom poraneniam, ktoré si vyţadujú chirurgickú liečbu. V
roku 1875 vydal Ebers knihu "Papyrus Ebers, hermetická kniha o liečivých Egypťanov v
písme hieratickom".
Hearstov papyrus
Bol objavený v r. 1899 v Hornom Egypte a dlho zotrvával v súkromnej zbierke. Po smrti
svojho otca ho získala Phoebe Hearstová, ktorý bol jeho nálezcom. Phoebe Hearstová ho
odkázala Kalifornskej univerzite. V papyruse sa spomína takéto zaklínanie choroby: "Ó duch,
mužský či ženský čo sa ukrývaš... v mojom mäse, v týchto mojich údoch si pritajený... doniesol
som toto lajno. Chráň sa ty zákerník...zmizni..."
Trnava, 5.október 2010 |
11
Kahunský papyrus
Kahunský papyrus prináša poznatky starých Egypťanov o gynekológii a pôrodníctve. Objavil
ho v roku 1898 Flinders Petrie v Kahune. Ide v podstate o „lekársku učebnicu“ na 1. strane sa
nachádza 17 lekárskych poučiek začínajúcich slovami : "Liek pre ženu, ktorá trpí na...". Pre
svoje zameranie sa tento papyrus volá gynekologický papyrus Kahun. Opisuje nielen poruchy
močového mechúra, zápaly ţíl, ale aj názory na rakovinu. Lekári uţ vtedy dokázali nielen
opísať, ale aj liečiť krvácanie, poruchy cyklu, opuchliny, zápaly, poruchy polohy maternice o
ktorej sa hovorilo, ţe ju treba uloţiť na pôvodné miesto.
Smithov papyrus
Získal pomenovanie po Edwin Smithovi v roku 1862. Papyrus pochádzal z hrobu v Thébach a
jeho dĺţka je 4,68 m. Po jeho smrti ho získala New York Historical Society. Papyrus Smith
bol napísaný asi v roku 1550 p. n. l., ale evidentne išlo o odpis staršieho, uţ existujúceho
textu. Papyrus označujú odborníci za „knihu o ranách“ (popisuje charakter rany, jej hĺbku,
zasiahnutie kosti, alebo prienik kosti do vnútorných orgánov). Rovnako je označovaná aj za
„učebnicu chirurgie“. Podľa charakteru opisu rán sa usudzuje, ţe autor mohol byť vojenským
chirurgom. Pri operácii sa chirurg riadil nielen zrakom, ale aj čuchom, hmatom
a manipuláciou. Tento papyrus dokázal, ţe Egypťania trpeli na zápal pohrudnice, ţlčové
kamene, zápal slepého čreva. Egypťania poznali aj obličkové choroby. Niektoré múmie z tých
čias boli poznačené príznakmi črevných porúch, zápchy a hemoroidov. Celkom obsahuje 48
prípadov. Kaţdý je rozdelený na popis choroby, ktorá sa bude liečiť, diagnózu, prognózu,
predpísanú liečbu, ale aj popis choroby, ktorú nie je moţné vyliečiť. Zo 16 beznádejných
prípadov je len v jednom prípade doporučená liečba mágiou.
Na papyruse sa nachádza aj kapitola "Lekárovo tajomstvo, ktorá prináša „Vedomosti o
pohyboch srdca a vedomosti o srdci".
Berlínsky papyrus
Pochádza z obdobia asi 1350 - 1200 p. n. l. Obsahuje 279 riadkov lekárskych receptov,
nájdených v Sakkare Nemcom H. Brugchom. Popisuje liečbu detských chorôb a aj liečbu
popálenín. Lieky a liečivá bolo nevyhnutné starostlivo uschovávať a pri aplikácii aj
odmeriavať. Zle odmeraná dávka lieku mohla byť neúčinná, alebo mohla byť veľmi
Trnava, 5.október 2010 |
12
nebezpečná. Jednotkou váhy bolo 1 Ro, čo bola 320-tina časti nádoby - asi 1 polievková
lyţica. Lekári a farmaceuti si starostlivo zapisovali pouţité dávky liekov a liečiv, k
pripraveným liekom prikladali papyrus - recept ako často a v akých dávkach liek uţívať.
Papyrus Ramesseum III a IV
Sú zlomkom zbierky predpisov a riekaniek pre matky a deti.
Papyrus Ramesseum III a IV
Obsahuje predpisy k liečbe trubíc metu (podmienka zachovania zdravia - priechodné trubice)
(Stredná ríša).
Papyrus Chestra Beattyho VI
Je fragmentom zbierky predpisov k liečbe chorôb konečníka (19. dynastia).
Papyrus Carlsberg VIII
Obsahuje predpisy k liečbe očných chorôb a prognózy okolo narodenia dieťaťa (19. dynastia).
Londýnsky lekársky papyrus
Obsahuje recepty pre matku a dieťa (18. dynastia).
Z veľkého mnoţstva papyrusov, ktoré boli objavené v Egypte má 13 prevaţne lekársky
charakter. Zachovali sa i čisto magické texty vyuţívané tieţ k liečeniu. Lekárske texty
predstavujú príručky pre činnosť praktických lekárov, prípadne učebné texty pre adeptov
odboru. Dnes by sme mohli povedať, ţe z textov môţeme veľmi dobre rekonštruovať systém
a koncepciu poskytovania zdravotnej starostlivosti.
Zoznam bibliografických odkazov:
ŘÍHOVÁ, M. A KOL.: Kapitoly z dejín lékařství. Praha: Karolinum, 2005. ISBN 80-2461021-3.
ESTES, J.W.: The Medical Skills of Ancient Egypt. Canton Ma, USA, 1989.
NUNN, J.: Ancient Egyptian Medicine. London 1996.
Trnava, 5.október 2010 |
13
Kontaktná adresa:
PhDr. Alena Uríčková, PhD.
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce
Katedra ošetrovateľstva, Trnavská univerzita
Univerzitné námestie 1
917 01 Trnava
[email protected]
Trnava, 5.október 2010 |
14
Vplyv kresťanských reholí na ošetrovateľstvo
G. Vörösová, E.Hulová
Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Fakulta sociálnych vied a zdravotníctva,
Katedra ošetrovateľstva, Nemocnica Topoľčany, n.o.
Abstrakt
Práca sa zaoberá vplyvom kresťanských rehoľných spoločenstiev na rozvoj kláštornej
medicíny ako aj moderného ošetrovateľstva. Mapuje historické začiatky vzniku
kresťanských rádov, reholí a kongregácii a ich etablovanie sa na území Slovenska. Opisuje
dosah rehoľného ţivota na ţivot a potreby ľudí. Nosnou súčasťou práce je interpretácia
historických udalostí nedávnej minulosti pomocou orálne historických prameňov, ktorá
umoţňuje konfrontáciu poznaných historických faktov s osobnými skúsenosťami
rehoľných sestier a zdravotníckeho personálu. Cieľom autorov je doplnenie a poskytnutie
celistvejšieho obrazu o histórii slovenského rehoľného ošetrovateľstva na našom území,
ktoré je priamym predchodcom súčasného moderného ošetrovateľstva.
Kľúčové slová: Kresťanstvo - Rehoľné spoločenstvo - Kláštorná medicína – Ošetrovanie Ošetrovateľstvo.
Abstract
This paper deals with influence of Christian orders on development of monastic
medicine as well as modern nursing care. It maps over the beginnings of formation of
Christian orders, religious councils and congregations and their establishment in the
territory of Slovakia. It describes impact of the monastic life on lives and needs of people.
The main part of the work is interpretation of historic events of recent past by oral history
methods which helps to create confrontation between historic facts and personal
experience of nuns and nursing staff. The main aim of the authors is to fill gaps and
provide more compact image of history of Slovak monastic nursing in our territory which
is direct predecessor of the modern nursing care nowadays.
Key words: Christianity - Religious community - Monastic medicine – Curing - Nursing
care.
Úvod
Históriu ošetrovateľstva, ktorá je spojená s kresťanskou filozofiou a na ktorú nadväzuje
aj súčasné moderné ošetrovateľstvo nie je moţné spoznávať bez znalostí histórie
rehoľného ţivota a rôznych rehoľných spoločenstiev. V existujúcich knihách, odborných
Trnava, 5.október 2010 |
15
ale aj populárno-náučných publikáciách je spojenie histórie rehoľného ţivota a histórie
ošetrovateľstva na našom území len okrajové, alebo vţdy len v súvislosti s niektorým
historickým obdobím, osobnosťou, či spoločenstvom. Spracovanie týchto dvoch histórií
komplexne zatiaľ nie je plne zdokumentované. Preto sme sa rozhodli prispieť k rozšíreniu
informácií, ktoré môţu poskytnúť celistvejší obraz nielen o súvislostiach ale i filozofickom
a odbornom odkaze pre našu profesionálnu súčasnosť. Porovnávame poznané ale i novo
zistené skutočnosti cez konfrontáciu osobných skúseností rehoľníkov a zdravotníckych
pracovníkov.
Ciele práce
Cieľom bolo spoznanie a pochopenie doterajších poznatkov a získanie nových dosiaľ
neznámych a nepublikovaných údajov.
Súbor a metodika
Prieskumnú vzorku tvorilo n=10 respondentov, selektívny výber. V súbore je deväť
rehoľných sestier a jeden civilný zdravotník, emeritný primár interného oddelenia.
Pouţité metódy
Literárna metóda:
pre spoznanie problematiky bolo potrebné získať materiály
z historických písomných prameňov, boli to bibliografické pramene, pramene úradného
charakteru, písomné pramene súkromnej povahy, rozprávacie pramene – kroniky.
Oral history:
ide o systematický zber ţivých svedectiev ľudí a ich podelenie sa
s vlastnými skúsenosťami, ktoré sú cenné pre ich umiestnenie do historických súvislostí
(Moyer, 1999). Reprezentatívnosť a vedecké zdôvodnenie pouţitia tejto metódy je v jej
uznaní odborníkmi pre históriu, etnológiu, antropológiu a sociológiu, ako aj inštitúciami
ako sú Matica slovenská, Úrad pamäti národa, Nadácia Milana Šimečku, International Oral
History Association, Centrum orálnej histórie.
Postupy a procedúry
Po preštudovaní literatúry, dobových dokumentov a oboznámení sa s informáciami
o spôsobe práce oral history sme začali s napĺňaním práce aktívneho prieskumu.
Po dohode a písomnom súhlase riaditeľstva nemocnice Topoľčany n.o., sme zrealizovali
prieskum v nemocnici Topoľčany. Získali sme údaje o rehoľných sestrách, ktorých
príbehy sme chceli vyuţiť v metóde oral history. Skúmali sme spoločenské javy a sociálne
Trnava, 5.október 2010 |
16
skutočnosti, ktoré sú subjektívne, závislé od osobnosti respondenta a jeho ţivotných
skúseností. Ide o reinterpretácie ţivotných príbehov, biografický natív. Údaje sme
získavali pomocou štruktúrovaného a pološtruktúrovaného rozhovoru. Nám sa podarilo
nájsť rehoľné sestry zo všetkých troch pôvodných pôsobísk, teda z Topoľčian, Horných
Obdokoviec a z Kovariec.
Výsledky
Práca má štyri základné okruhy: historický, ošetrovateľský, orientáciu na konkrétnu
geograficko-historickú oblasť a autentické zdokumentovanie nedávnej minulosti pomocou
vedeckej metódy oral history.
Analýza zdrojových dokumentov
V stručnosti môţeme povedať, ţe sme pracovali s publikáciami od autorov, ktorí sú
odborníkmi na teológiu, históriu, humanizmus a prirodzene ošetrovateľstvo.
Časť literatúry je beţne dostupná vo verejných a univerzitných kniţniciach. Pouţili sme
však aj knihy, ktoré nie je moţné poţičať a ich štúdium bolo moţné len na pôde kniţnice,
múzea, archívov (Sv. Benedikt, Regula; Farmer, Oxfordský lexikón svätcov; Medvecký,
Cirkevné pomery katolíckych Slovákov v niekdajšom Uhorsku). Vzácnosťou bol aj
Schematismus cleri Nitriensis z roku 1882 – uloţený v archíve Nitrianskeho biskupstva
a kniha zo slávnej Apponyiovskej kniţnice, ktorá spracováva údaje z Margareth hospital.
Okrem kniţných zdrojov sme spracovali aj údaje z kroník obcí, farností a mesta
Topoľčany. Posledný menovaný zdroj Pamätná kniha A/15 a Pamätná kniha A/16, ktoré sú
kronikami mesta Topoľčany je moţné dostať k nahliadnutiu len v Archíve MV SR
v Topoľčanoch. Topoľčianske pamätné knihy „Zostavil a napísal Ignác Zsáh – hodinár
a klenotník, starosta obce, narodený 15. októbra 1884...“ (Pamätná kniha A/15).
Zaujímavé bolo sledovať vývin a kultúru reči v dokumentoch. Od pozdravu S úctou sme
prechádzali k pozdravu Na stráž aţ k Za trvalý mier, Práci česť a Jednotne za mier. Bola
to časovo veľmi náročná práca a na jej začiatku sme nemysleli, ţe získanie akéhokoľvek
dokumentu o fungovaní reholí, ktoré pracovali v rámci ošetrovateľstva v topoľčianskom
regióne bude také náročné a hlavne tak materiálovo skromné. Pri prechádzaní dokumentov
to vyzeralo skoro aţ tak, ţe tu tie rehole ani neboli, ţe títo ľudia tu neţili, nepracovali.
Trnava, 5.október 2010 |
17
Analýza historického odkazu rehoľných spoločenstiev pre zdravotníkov
Prelomovým bodom pre rehoľný ţivot bolo územné spravovanie kláštorov a plnenie
harmonogramu takéhoto spoluţitia, ktoré bolo zakotvené v Regule sv. Benedikta (Framer,
1996 s.70). Pre ţivot v kláštore a nakoniec na akomkoľvek mieste a aj na pracovisku je
dôleţitá disciplína. Mnísi z raného obdobia vraveli: „Kto bojuje bez metódy, bojuje
nadarmo“ (Grün, 2004, s. 43). Zodpovednosť a disciplína, to nie sú len atribúty rehoľného
ţivota. Bola to disciplína, ktorá usmerňovala rytierske rády ošetrovateľov v presnej
organizácii ošetrovania chorých (Maggsová, 1997,s.). Bola to disciplína, ktorú rehoľné
sestry dodrţiavali na svojich pracoviskách, keď si Semmelweis všimol, ţe v nemocnici,
ktorú spravovali mníšky zomieralo len 3 % pacientov, naopak v nemocnici, kde pracoval
on to bola 10 aţ 20 % úmrtnosť. Semmelweis to dal do súvislosti s disciplínou mníšok,
ktoré rádové predpisy zaväzovali k osobnej čistote (Harenbberg, 1998)
a bola to
disciplína, ktorú vniesla Florence Nigthingalová (1853-1856) do ošetrovania v poľných
lazaretoch ako aj v nemocniciach a, ktorá je dodnes zaväzujúca pre prácu zdravotníkov. Na
plnenie ťaţkých pracovných úloh potrebujú zdravotníci dodrţiavať zdravý ţivotný štýl.
Vôbec nie je prekvapujúce, ţe práve pre rehoľné spoločenstvá je predpísaná miera
zdravého ţivota. Sv. Benedikt učí, ţe „... vnútorný pokoj, vďačnosť a radosť zo života sú
predpokladom zdravej kultúry života“ (Grün, 2004). Účinné hospodárenie, správne
nakladanie s prostriedkami, úspora na pracoviskách. Uţ sv. Benedikt v Regule píše
o povinnosti opáta byť dobrým hospodárom a váţiť si ľudskú dôstojnosť (Sv. Benedikt,
1998). Spoločenský status sestier a ich zvyšujúce sa vzdelanostné postavenie vedie aj
vedomiu dejinnosti a úcty voči vlastným dejinám. Kresťanstvo na našom území pretvorilo
barbarov na kultúrny národ, ktorý je v Európe nie preto, ţe tam patrí geograficky
a politicky, ale hlavne preto, ţe sme od počiatku našich dejín boli súčasťou Európy. Boli
sme s ňou spojení cez kláštory, rehole a predovšetkým cez vieru.
Kresťanská zdravotnícka kultúra
Termín kresťanská zdravotnícka kultúra sme prebrali od autora najpovolanejšieho. Je ním
doktor teológie, riaditeľ nemocnice a provinciál talianskych kamiliánov Rossario Messina.
Prví zakladatelia kláštorného spôsobu ţivota sv. Bazil i sv. Benedikt svojim ţivotom
a dielom ustanovili povinnosť starostlivosti o chorých a núdznych (Babjak, 1998, s.27). Na
ich príklad nadviazalo mnoţstvo kresťanských osobností a otcovia biskupi prijali potrebu
Trnava, 5.október 2010 |
18
poskytovania pomoci v budovaní hospicov, sirotincov a nemocníc vo svojich správnych
územiach. V dobách vojen sa paradoxne posunulo aj ošetrovateľstvo. Zásluhou
ošetrovateľov rytierov ošetrovateľstvo prijalo mnohé zásady poskytovania pomoci, ktoré
vyuţívame dodnes. Tieto rytiersko - rehoľné spoločenstvá preţili dodnes. Rytieri našli
spôsob naplnenia svojich úloh v zakladaní hospicov, nemocníc, sirotincov a v novodobých
podmienkach sa venujú aj starostlivosti o chorých s AIDS (Kvasničková, 1995; Judák,
Čenkovská, 1996; Korec, 2004).
Osobné poznanie choroby, bolesti a problémov, ktoré ochorenia sprevádzajú malo vplyv
na zakladateľov reholí. Najznámejšími sú sv. Ján z Boha, sv. Kamil a sv. Vincent de Paul.
Ich osobná skúsenosť bola dôleţitá pri pochopení problémov v ošetrovateľstve. „Svätý
Kamil nás učil starať sa o chorého v jeho globálnosti a pravde jeho bytia, jeho základných
potrieb a my by sme chceli pokračovať v tejto novej škole lásky k chorým...“ (Radio
Vaticana, Radiogiornale, 2009). Nadčasovosť učenia sv. Kamila môţeme porovnať aj so
súčasným učením teoretičiek ošetrovateľstva ako napr. Hendersonová - Teória základnej
ošetrovateľskej starostlivosti; Gordonová - Model funkčných vzorov zdravia; Royová Adaptačný model a v ich videní pacienta ako bio-psych-sociálnu bytosť. Sv. Ján z Boha,
sv. Kamil, sv. Vincent de Paul sú významnými reformátormi v starostlivosti o chorých.
Nerobenie rozdielov pri ošetrovaní chorých v rámci ich náboţenskej orientácie, obhajoba
slobody svedomia nemocného - to sú moderné pravidlá starostlivosti o chorých, ale to sú
pravidlá sv. Jána z Boha a sv. Kamila, ktoré uţ takmer 400 rokov sú známe
a presadzované. Poukazujeme na novátorstvo sv. Kamila, ktorý pri ošetrovaní nástojil na
čerstvom vzduchu, vhodnom stravovaní a izolácii infikovaných pacientov. Sv. Vincent de
Paul je patrónom charitatívnych diel. Sv. Vincent vedel nadchnúť a získať bohatých ľudí
pre pomoc. Prvé komunálne sestry boli vlastne vincentky. Oni opustili kláštorné múry, čo
bol v tej dobe absolútne prevratný krok a navštevovali chorých v ich domácnostiach,
opatrovali ľudí v ich prirodzenom prostredí, odchádzali na bojiská k vojakom, do väzníc
k väzňom, po uliciach zbierali siroty
Analýza údajov z topoľčianskeho regiónu
Spoločnosť dcér kresťanskej lásky, sestry vincentky stáli na začiatku formovania
ošetrovateľskej starostlivosti v Topoľčanoch. Pomáhali nielen odborne, ale i ľudsky
naplniť svoje poslanie. Osobné hrdinstvo prejavili rehoľné sestry aj vo vojne pri ošetrovaní
Trnava, 5.október 2010 |
19
partizánov, ako aj pri pomoci topoľčianskym Ţidom. Ich práca skončila v roku 1956, kedy
ich postihol osud prenasledovania a likvidácie reholí (Čanigová, 1998). Informácie
o Oponickej nemocnici (1884) a o rehoľných sestrách sv. Vincenta, ktoré tu pracovali boli
zverejnené dosiaľ len mimo ošetrovateľskú literatúru. Zmluva medzi vincentkami
a grófom Apponyim pochádza z roku 1884 a môţe mať charakter najstaršieho dokumentu
o podmienkach
poskytovania
ošetrovateľskej
starostlivosti
v topoľčianskom
a aj
nitrianskom regióne. Významné sú pramene z obce Horné Obdokovce a rehoľné
ošetrovateľstvo v miestnom Domove dôchodcov. Môţeme povedať, ţe sestry vyuţívali
všetky dostupné prostriedky aj súčasného moderného ošetrovateľstva v stimulovaní
geriatrických pacientov. O sestrách baziliánkach vieme len z dokumentu kňaza
Cserenayho a podobne je to aj s informáciami o sestrách spasiteľkách. Dokonca aj farská
a obecná kronika je mimoriadne skúpa na tieto informácie.
Nepomenovaný historicko - filozoficko - ošetrovateľský problém
Na zachytenie historického obdobia likvidácie reholí a prenasledovania rehoľníkov
existuje viacero kniţných zdrojov. Aj my uvádzame niekoľko autorov (Dubovský, 2001;
Judák, Danková, 1996; Babjak, 1998; Korec 2008), z ktorých sme čerpali mnohé cenné
informácie. Zachytenie tohto obdobia je vykreslené z viacerých hľadísk. V našom
stanovisku však chceme poukázať najmä na dosiaľ málo popisovaný rozmer týchto
historických udalostí. Jednou z nich je degradácia sesterského stavu zneváţením
profesionálneho postavenia rehoľných sestier. Tou druhou bola ťaţká dostupnosť
slobodného vyjadrenia náboţenského presvedčenia a potreby spirituálneho naplnenia
u pacientov. Väčšina rehoľných sestier bola odsunutá do Čiech. Sestry profesionálne
pripravované na pomoc pacientovi sa stávali odborníčkami na poľnohospodárske práce,
chov zvierat a prácu v textilných továrňach. Ich celý profesionálny ţivot sa obrátil na ruby
a v prípadoch, keď sa dostali pracovať na úseky sociálnej starostlivosti o starých ľudí
a mentálne chorých boli zaraďované ako niţší zdravotnícky personál.
Ošetrovateľstvo rokmi napredovalo. Odborne rástli sestry, zmenil sa školský systém
zdokonaľovala sa lekárska technika. Ale to, čo sa naštrbilo odchodom rehoľných sestier
z pracovísk a čo sa len vďaka osobných kvalít zdravotníkov ťaţko presadzovalo, bola
individuálna potreba pacienta na spiritualitu. Len vďaka obetavosti civilných sestier ich
empatii ako aj kultúrnemu zázemiu, ktoré si vzdelané sestry uchovávali v rodinách,
Trnava, 5.október 2010 |
20
nedošlo k pretrhnutiu kresťanského náhľadu na ošetrovateľstvo a pomoc. Toto bol aj jeden
z hlavných aspektov pri bezproblémovom prinavrátení sa rehoľných sestier do kolektívov
civilných zdravotníkov po revolúcii.
Oral history
Spôsob získavania a spracovania údajov formou oral history, je kvalitatívna metóda , ktorú
predovšetkým pouţívajú historici, sociológovia, etnológovia, antroplógovia. Primárnou
snahou je cez výpovede ľudí získať informácie o určitom historickom období, či
spoločenskom jave (Vrzgulová, 2010).
Pre zber materiálu sme volili formu kvalitatívneho výskumu - rozhovor (interview).
Priamy kontakt medzi výskumníkom a respondentom bol uskutočňovaný podľa
pripraveného plánu. Získané údaje boli zapisované a spracované do písomnej formy.
Napriek príprave štruktúrovaného rozhovoru nakoniec všetky rozhovory prebehli ako
neštandardizované rsp. pološtruktúrované. Hlavnou príčinou bolo, ţe časť respondentov
boli uţ starší ľudia, ktorí sa rozpamätávali na niektoré udalosti ťaţšie. Na druhej strane
preţité ţivotné príbehy boli plné emócií a nebolo moţné určovať tempo a obsah
rozhovoru. Bolo treba zohľadniť aj neverbálne prejavy – ticho, gestá, smiech, zamýšľanie
sa.
To, čo sa udáva ako nedostatok takéhoto prístupu, teda obtiaţnosť spracovania
materiálu môţeme hodnotiť ako naozaj časovo náročné no vzhľadom k téme a k skúmanej
vzorke mimoriadne obohacujúce a prínosné.
Vzhľadom na to, ţe nie je moţné získať potrebné informácie z jedného rozhovoru, bolo
potrebné vytvorenie plánu opakovaných stretnutí. Všetky osobné svedectvá, ktoré
poskytujeme sú autorizované a respondenti súhlasili s ich uverejnením v práci.
Pri spracovávaní rozhovorov sme sa snaţili o čo najväčšiu autentickosť pri zachytení
jedinečnosti týchto rozhovorov. Dodrţali sme aj odporúčania neopravovať gramaticky či
písomne poskytnutý materiál, ale prípadné zmeny vţdy robiť na základe partnerskej
spolupráce bez asymetrického zasahovania do finálneho výsledku (Vrzgulová, 2010).
Osobné príbehy rehoľníčok a ţivotopisné rozprávania, ktoré sme získali, predstavujú
obdobie začiatkov ich profesionálnej práce ako aj obdobie, ktoré súviselo s likvidáciou
reholí. Validita a spoľahlivosť získaných údajov je deklarovaná vybratou vzorkou.
Trnava, 5.október 2010 |
21
Oral history sestry Richardy:
Získali sme informácie, ktoré patria k najstarším historickým výpovediam o sestrách, ktoré
pracovali v topoľčianskej nemocnici. Dopĺňajú údaje Brázdila (1986); Mičúneka (1988),
ktoré boli publikované a Čanigovej (1998). Informácie sa týkajú vzdelania, pracovného
zaradenia a poznatky o vzdelávaní sestier. Okrem profesionálnych údajov, sme získali aj
údaje o aktívnej pomoci rehoľných sestier pri ochrane Ţidov v Topoľčanoch počas vojny.
Obdobie prenasledovania a reholí nám sestra Richarda priblíţila vo svojom ţivotnom
príbehu, ktorý mapuje nielen jej pôsobiská po odchode z nemocnice, ale poukazuje aj na
ţivoty ostatných rehoľníkov, ktorí preţívali obdobné skúšky v českom pohraničí,
v textilkách, v druţstvách a v sociálnych zariadeniach. Jej príbeh korešponduje s údajmi
Babjaka (1998); Dubovského (2001); Judáka (1996).
Oral history sesty Dionýzie:
Sestra Dionýzia nám poskytla informácie z topoľčianskej nemocnice, kde pracovala
v laboratóriu. Jej príbeh je začiatkom budovania veľkého odboru biochémie, hematológie,
transfúziológie. Na začiatku bol jeden mikroskop, zošit plný inštrukcií a zdravotníci, ktorí
začínali dlhú púť v oblasti klinických vyšetrení. Pre sestru Dionýziu odborná práca
skončila predčasne, napriek tomu nestratila chuť a radosť zo ţivota a dáva tak aj nám
uponáhľaným, vystresovaným sestrám priestor pre zamyslenie sa nad pravými hodnotami.
Údaje sestry Dionýzie môţeme overiť aj u Čanigovej (1998); Judáka, Danková, (1996).
Oral history sestry Anastázie:
V tomto príbehu sme sa viac zamerali na odbornosť sálovej sestry - inštrumentárky a na
začiatky budovania tejto profesie v Topoľčanoch. Bolo aţ neuveriteľné s akou úctou sestra
Anastázia po rokoch rozprávala o svojich bývalých kolegoch - lekároch. Ako verila v ich
odbornosť a ako si ctila ich profesionálne správanie.
Oral history sestry Stelly:
Informácie z topoľčianskej nemocnice sú z obdobia druhej svetovej vojny, SNP
a s okolnosťami súdneho procesu so sestrou Petrášovou, ktorá bola predstavenou
rehoľných sestier v Topoľčanoch. Jej údaje o prenasledovaní rehoľných sestier,
o sťahovaní sestier učiteliek do nemocníc na voľné miesta ošetrujúceho personálu, o jej
uväznení ako aj je pôsobenie v Čechách a vo Francúzsku sú popísané aj v jej spoločnej
knihe s Judákom Exodus - oslavujeme ťa, Boţe (Judák, Danková,1996).
Trnava, 5.október 2010 |
22
Oral history sestier Blanky a Charitas:
Príbehy týchto dvoch sestier podávame spoločne, nielen preto, ţe sú z rovnakého obdobia,
ale hlavne preto, ţe pôsobili v rovnakom zariadení, v DD v Horných Obdokovciach. Hoci
jedna bola „dubčekovská sestrička“ a druhá „husáková“ ich príbeh bol plný ľudskosti a
úcty k starým ľuďom, ktorých opatrovali a k obyvateľom a civilným zamestnancom,
s ktorými ţili. Príbeh ich „vyzlečenia“ rehoľného rúcha bol len obrazom pokrivenosti
systému, ktorému neprekáţala ich poctivá práca, ale nezapasovali do ideologického
programu. Komparačné zdroje môţeme nájsť u Dubovského(2001) a Drančákovej (2001).
Oral history sestry Marcely:
Príbeh tejto sestry, hoci je krátky patril k tým najsilnejším. V plnom rozsahu poukázal na
nezmyselnosť sťahovania sestier z nemocníc do sociálnych zariadení, napriek tomu, ţe ako
odborníčky chýbali na svojich pôvodných postoch. Najsilnejším odkazom jej príbehu je
pokoj a pokora, ktorá sa v dnešnom konzumnom svete nenosí, ale, ktorú sestry preţívali
počas dlhého obdobia prenasledovania. Podobne ako u sestier spasiteliek Blanky
a Charitas porovnanie jej údajov nachádzame u Dubovského (2001) a Drančákovej (2001).
Oral history sestry Petry:
Sestra Petra nám v príbehu podala správu o fungovaní sociálneho zariadenia v Čechách,
kde sestry a pacienti ţili v neustálom kontakte. Jej príbeh rozhodnutia sa pre rehoľný ţivot
v prísnom utajení dotvára mozaiku doby, ktorú sestry preţívali v neslobode. V jej, ale
i v ďalších príbehoch sme sa opakovane stretli s tým, ako boli rehoľníčky ţiadané ako
zamestnankyne a ako si mnohí vedúci uvedomovali ich obetavosť v pracovnom nasadení.
Oral history sestry Jany:
Príbeh Jany je z obdobia sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Hlavný dôraz na silu jej
príbehu vidíme v obhajobe práv pacienta na svoje duchovné potreby. V hierarchii
ľudských potrieb sú spirituálne aktivity integrujúce. Ťaţké ochorenia, opustenosť, strata
sociálnych väzieb, zmeny hodnotového systému, to sú oblasti, s ktorými bojuje takmer
kaţdý pacient. Pomoc vyrovnávať sa s týmito skúškami prináša mnohým pacientom ich
viera a potreba napĺňania spirituálnych potrieb. Obmedzenia, ktoré minulá doba v tomto
smere prinášala, boli hrubým zásahom do práv chorých. Vďaka pochopeniu a precíteniu
ich naliehavosti, mali pacienti v osobe Jany, primára chirurgie MUDr. Kotlebu a ich
Trnava, 5.október 2010 |
23
kolegov istotu pomoci v napĺňaní svojich spirituálnych potrieb, i keď to bolo
v obmedzených moţnostiach a skryto.
Oral history primára MUDr. Šveca:
Príbeh je uţ z nového porevolučného obdobia. Popisuje verejné znovu pôsobenie
rehoľných sestier v nemocnici. Okrem tohto historického momentu si všímame, ţe nové
trendy v nemocnici priniesli aj
úsilie o poskytovanie sviatosti chorému pre obnovu
zdravia. Spirituálny uzdravujúci zásah sviatosti je dôleţitý predovšetkým u pacientov,
ktorých ohrozuje smrť (Slabý, 1999), preto primár a rehoľné sestry zavádzali u rizikových
pacientov prijatie sviatosti, ktorá im pomáhala znášať ťarchu úzkosti a zúfalstva.
Diskusia a záver
Príbehy historických súvislosti vniesli osobné svedectvá, osobné skúsenosti, emócie,
starosti i radosti, ktoré ţivot prinášal. Malé príbehy dokresľujú veľký historický kontext.
Pre nás sa tieto príbehy stali ukazovateľmi ľudskej originality rehoľníkov, ktorú preniesli
do svojho poslania a do svojej profesie. Ani tá najlepšie spracovaná odborná kniha
neprinesie skutočné poznanie. Aktuálnosť a význam ústnych prameňov sme spoznali vo
výpovediach sestier, ktoré stáli pri rozvoji profesie ošetrovateľstva. Spoznali sme príbehy,
ktoré boli tabuizované, cenzurované a spoločnosť ich nositeľov ešte stále nedocenila. Nám
príbehy týchto ľudí pomohli pochopiť mnohotvárnosť ľudskej skúsenosti, ktorú nenájdeme
v konvenčných archiváliách. Bolo, by na škodu nespoznať ich a nezaznamenať. A tento
fenomén chceme ponúknuť aj pre ďalšie historicky orientované prieskumy, lebo veríme,
ţe: „Individuálna, subjektívna reflexia tak po rokoch dá rozmer novej skúsenostno –
historickej dimenzii“(Veselská, 2010).
Zmapovanie rôznych úsekov vývoja starostlivosti o chorých, spoznanie osobností
ošetrovateľstva na Slovensku, ťaţké začiatky nových postupov v ošetrovateľskom procese
a jeho vývin, to sú všetko témy pre budúcich študentov a ich odborných vedúcich pri
mapovaní histórie ošetrovateľstva. Ošetrovateľstvo je mladá vedná disciplína, ale história
tohto odboru je bohatá. Je na sestrách, aby táto história zostala zachovaná, a aby sme jej
spoznávaním a dokumentovaním dosiahli ešte vyšší status profesie a celospoločenského
uznania.
Trnava, 5.október 2010 |
24
Zoznam bibliografických odkazov:
BABJAK, J. 1998. Rehole a kongregácie na Slovensku. Trnava : Dobrá kniha, 1998. 367
s. ISBN 80-7141-183-3.
ČANIGOVÁ, E. 1998. História ošetrovateľstva v regióne Topoľčian 1998 : absolventská
práca. Topoľčany : SZŠ, 1998. 35 s.
DRANČÁKOVÁ, L. 2001. Dejiny Kongregácie sestier Najsvätejšieho Spasiteľa v období
totality (1949 – 1989 ): diplomová práca. Bratislava : UK Rímskokatolícka univerzita
Cyrilometodská fakulta, 2001. 81 s.
DUBOVSKÝ, J. M. 2001. Akcia rehoľníčky. Martin : Vydavateľstvo Matice Slovenskej,
2001. 325 s. ISBN 80-7090-597-2.
FARMER D. H. 1996. Oxfordský lexikón svätcov. Bratislava : Kalligram spol. s r.o.
Bratislava, 1996. ISBN 80-7149-094-6.
GRÜN. A. 2004. Svätý Benedikt z Nursie. Bratislava : LÚČ, vydavateľské druţstvo
Bratislava, 2004. 155 s. ISBN 80-7114-483-3.
HARENBERG, B. 1998. Kronika ľudstva. Piate doplnené vydanie. Bratislava : Fortuna
Print, 1998. 1295 s. ISBN 80-7153-109-X.
JUDÁK, V., ČEKOVSKÁ, E. 1996. Prehľadné cirkevné dejiny. Bratislava : LÚČ, 1996.
301 s. ISBN 80-7114-187-9.
JUDÁK,V., DANKOVÁ, S. 1996. Exodus- oslavujeme ťa Bože. Nitra : Kňaţský seminár
sv. Gorazda, 1996. ISBN 80-88741-14-9.
KOREC, J. CH. 2004. O rehoľnom živote. Bratislava : LÚČ, 2004. 170 s. ISBN 80-7114448-7.
KOREC, J. CH. 2008.Cirkev v zápase storočí. Bratislava : LÚČ, 2008. 480 s. ISBN 97880-7114-685-8.
KVASNIČKOVÁ, J. 1995. Rehole včera a dnes - vo svete i u nás. Bratislava : USPO
Peter Smolík, 1995. 190 s. ISBN 80-88717-06-X.
MAGGSOVÁ, CH. 1997. Úvod do histórie. In LEMON učebný materiál pre
ošetrovateľstvo I. .Bratislava : SK SZP, 1997. 160 s. ISBN 80-967818-0-4.
MESSINA, R. 2005. Dějiny charitatívní činnosti. Kostelní Vydří : Karmelitánske
nakladatelství , 2005. 148 s. ISBN 80-7192-859-3.
Trnava, 5.október 2010 |
25
MEDVECKÝ, K. A. 1920. Cirkevné pomery katolíckych Slovákov v niekdajšom Uhorsku.
Tlačené v kníhtlačiarni Jána Páričku v Ruţomberku 1920.
MIČÚNEK, J. 1988. Zdravotníctvo. In: Okres Topoľčany Historicko-vlastivedná
monografia. 1988. Bratislava : Obzor, 1988. 65-062-88 OTO 735-21-85/8.
MOYER, J. 1999. Step-by-Step Guide to Oral History. [online]. 1999, [cit. 2010-04-01].
Dostupné na internete: < http://dohistory.org/on_your_own/toolkit/oralHistory.html>.
Okres
Topoľčany.
[online].
[cit.
2010-02-18].
Dostupné
na
internete:
<http://www.rrato.eu/charakteristika_to.pdf>.
Radio vaticana radiogornale. [online]. 2009, [cit. 2010-03-31]. Dostupné na internete:
<http://www.radiovaticana.org/slovak/RGarchi/sk2009-07-15.pdf >.
SLABÝ, A. 1991. Pastorální medicína a etika. Skripta pro poslucháče katolické
teologické fakulty Univerzity Karlovi. Praha : Karolinium, 1991.
SVÄTÝ BENEDIKT Z NURSIE. Regula, Svätý Gregor Veľký. Dialógy kniha druhá.
1998. Banská Bystrica – Badín : Kňaţský seminár sv. Františka Xaverského, 1998. ISBN
80-967172-5-1.
VESELSKÁ, N. 2010. Využitie ústnych prameňov v historickom výskume. [online].
[cit.2010-04-11].Dostupné na internete:
<http://www.forumhistoriae.sk/FH1_2008/texty_1_2008/Veselska.pdf >.
VRZGULOVÁ, M. 2010. Oral history. [on line]. [cit. 2010-03-23]. Dostupné na
internete: <http://multikulti.sk/studie/oral_history.html>.
Kontaktná adresa prvého autora:
doc. PhDr. Gabriela Vörösová, PhD.,
Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre,
Fakulta sociálnych vied a zdravotníctva, Katedra ošetrovateľstva,
Kraskova č.1, 949 74 Nitra, email : [email protected]
Trnava, 5.október 2010 |
26
Historický kontext ošetrovateľstva v nemecky hovoriacich krajinách
M. Galková
St. Josef Krankenhaus Viedeň
Abstrakt
Hovoriť o histórii ošetrovateľstva a ošetrovateľského vzdelávania v nemecky
hovoriacich krajinách, znamená poznať jednotlivé faktory, ktoré ovplyvnili jeho vývoj.
Historický vývoj ošetrovateľstva je však komplikovaný proces, ktorý moţno vysvetliť len
základe komplexného posúdenia jednotlivých udalostí. Aký vplyv malo na ošetrovateľstvo
vytvorenie Rakúsko-Uhorskej Monarchie, vznik prvých nemocníc, zavedenie mzdy vo forme
naturálií, či konflikt medzi duchovným a svetským ošetrovateľstvom? Akú rolu zohrávalo
sociálne postavenie a etnická príslušnosť prvých ošetrovateliek? Do akej miery ovplyvnil
napätý vzťah medzi medicínou a ošetrovateľstvom ďalšie vzdelávanie a profesionalizáciu
ošetrovateľstva?
Spätný pohľad do minulosti predstavuje významný stimul pre súčasné a budúce smerovanie
ošetrovateľstva, kde ošetrovateľská starostlivosť zameraná na pacienta zohráva významnú
úlohu. Vo vzdelávaní prispieva k pochopeniu jednotlivých súvislostí v ošetrovateľstve.
Kľúčové slová: História – Ošetrovateľstvo - Nemecky hovoriace krajiny.
Summary
To speak about the history of nursing and nursing education in German speaking
countries, means to know the different factors that influenced its development. Historical
development of nursing is a complicated process which can be explained only by a
comprehensive assessment of individual events. There is a question, what impact the
establishment of Austria-Hungary monarchy, creating the first hospitals, the introduction of
payment in kind, the conflict between spiritual and secular nursing left on the nursing ?
What was the role of social status and ethnicity of the first nurses?To what extent has the
strained relationship between medicine and nursing influenced the further training and
professionalization of nursing? Re-look into the past is an important incentive for current and
future direction of nursing, where nursing care to patients plays an important role.It
contributes to the understanding of the different contexts in nursing.
Keywords: History – Nursing - German-speaking countries.
Trnava, 5.október 2010 |
27
V súvislosti s históriou ošetrovateľstva hovoríme o prvých spôsoboch liečenia
a opatrovania chorých, o vzniku reholí a zakladaní prvých nemocníc, ţenských spolkov, o
neprofesionálnom a profesionálnom ošetrovateľstve. Spomíname mnohé významné osobnosti,
ktoré prispeli k profesionalizácii ošetrovateľstva.
Historický vývoj ošetrovateľstva v nemecky hovoriacich krajinách v období
stredoveku charakterizuje charita, milosrdenstvo a láska k blíţnemu. Vznikajú kláštory, ktoré
sa postupne menia na prvé špitály, zakladajú sa univerzity a medicína sa stáva vedou.
Významnou osobnosťou tohto obdobia v Nemecku bola Hildegard von Bingen. Udalosti
Tridsaťročnej vojny významne zasiahli do vývoja ošetrovateľstva. Kláštory sa pouţívajú ako
vezenie a chudobince, rehoľné sestry opúšťajú kláštory, čím postupne dochádza k výraznému
nedostatku ošetrovateľského personálu. Opatrovatelia začínajú pracovať za odmenu, nemajú
však ţiadne vzdelanie a často krát nevedia ani čítať ani písať. K zlepšeniu dochádza aţ
v 16.storočí zaloţením prvých rádov Milosrdných bratov a Milosrdných sestier. Rehoľné
sestry boli veľmi vysoko hodnotené hlavne vďaka systematickému vzdelávaniu. Vytvára sa
systém opatrovania chorých v tzv. „materských domoch“, vznikajú prvé špitály a ďalšie
ošetrovateľské spoločenstvá. V 18.storočí dochádza ku kríze ošetrovateľstva, ktorú zapríčinili
vysoké nároky na medicínu, zmena špitálov na nemocnice a zmena sociálnej štruktúry
pacientov. V roku 1782 zaloţil Prof. Franz Anton Mai prvú Školu pre opatrovateľky chorých
v Nemecku v Heidelbergu. Štúdium trvalo 3 roky. Verejnosť však odmietla uznať
profesionálnu úroveň školy a v roku 1806 bola škola zatvorená. Vznik nemocníc a zmena
paradigmy medicíny sa začala odráţať aj v zameraní ošetrovateľstva. Na začiatku 19.storočia
existovali štyri organizačné formy ošetrovania chorých: katolícke rehoľné ošetrovateľky,
evanjelické milosrdné sestry, svetské ţenské spolky a slobodné povolanie ošetrovateľky.
Potreba ošetrovateľského personálu na konci 19.storočia si vynútila vznik slobodného
povolania ošetrovateľky v Nemecku.
Z historického hľadiska je zrejmá výrazná podobnosť nemeckého a rakúskeho
ošetrovateľstva. Avšak, ako uvádza Walterová, existujú niektoré výrazné odlišnosti.
V Rakúsku v 19.storočí neboli “materské domy“,
milosrdné sestry pracovali ako
ošetrovateľky podstatne neskôr a boli v menšom zastúpení. Ošetrovateľstvo sa stáva
povolaním meštiackych ţien aţ po zaloţení nemocnice Rudolfinerhaus. Pred rokom 1882
nepracovali v ošetrovateľstve v Rakúsku ţiadne civilné ošetrovateľky, len rehoľné sestry.
Trnava, 5.október 2010 |
28
Rehoľné a civilné opatrovateľky, ktoré pracovali vo Viedenskej všeobecnej nemocnici, mali
veľmi nízky sociálny status. Vytváranie rakúskych dejín
ošetrovateľstva bolo neustále
ovplyvňované zmenou hraníc Rakúsko-Uhorskej monarchie, takţe to vţdy bola aj časť
maďarskej, českej, slovenskej a talianskej histórie. (Walter, 2010)
Ošetrovateľstvo v Rakúsku pred rokom 1784 bolo formované potrebami spoločnosti.
Mestská spoločnosť v stredoveku bola organizovaná v cechoch a poskytovala pomoc svojim
členom. O chudobných sa starali cirkevné rády. Z kláštorov, ktoré pútnikom poskytovali
útočisko, sa neskôr vyvinuli nemocnice. V období baroka podnietil lekár Márie Terézie,
Gerhard von Swieten, začiatok reformy zdravotníctva. Koncom 18.storočia boli v Rakúsku len
dva rehoľné rády, ktoré pracovali v nemocniciach vo väčších mestách: Rád Elizabetiniek,
ktoré ošetrovali ţeny a Rád milosrdných bratov, ktorí ošetrovali muţov. Chudobní, siroty
a starí ľudia boli opatrovaní v tzv. „meštianskych špitáloch“. Neboli to nemocnice v pravom
zmysle slova. Personál tvorili slúţky a sluhovia, kuchárky, neskôr aj dievčatá, ktoré dohliadali
na chorých - prvé opatrovateľky. Výraznú zmenu v starostlivosti o chorých priniesla aţ
reforma cisára Jozefa II., ktorý zriadil vo väčších mestách zariadenia pre ľudí, ktorí
potrebovali pomoc. Podľa zamerania sa delili na – všeobecné nemocnice, pôrodnice, sirotince
a ústavy pre choromyseľných. Chorých ľudí prijímali na základe odporúčania. Zameranie
ošetrovateľstva sa postupne menilo z pomoci chorým na pomoc medicíne. Ošetrovateľský
personál však pracoval len vo všeobecných nemocniciach. V roku 1836 prichádza k prvým
konfliktom medzi rehoľným a svetským ošetrovateľstvom. (Fürstler, 2004)
Začiatok profesionálneho ošetrovateľstva v Rakúsku je spojené so zaloţením
Viedenskej všeobecnej nemocnice cisárom Jozefom II. v roku 1784. Nemocnica mala 7
oddelení, 2000 postelí a pracovalo v nej 140 opatrovateliek a opatrovateľov za minimálnu
mzdu. Ošetrovanie chorých v tomto období nepatrili k uznávaným povolaniam. Prvé snahy
o zlepšenie podmienok v ošetrovateľstve prichádzajú začiatkom 19.toročia. Viedenský lekár
Maximilán Schmidt organizuje víkendové školiace kurzy pre
opatrovateľov Viedenskej
všeobecnej nemocnice. Pre vysoké pracovné nasadenie však opatrovatelia kurzy
nenavštevovali.
K výrazným zmenám dochádza v druhej polovici 19.storočia. Riaditeľ Viedenskej všeobecnej
nemocnice Theodor Helm, v snahe zvýšiť kvalifikáciu ošetrovateľského personálu, zaviedol
vyučovanie pre ošetrovateľov a zrušil výhody, ktoré mali rehoľné sestry. Presadzoval
Trnava, 5.október 2010 |
29
ošetrovateľskú starostlivosť, ktorú vykonávali predovšetkým ţeny, čím podnietil postupné
formovanie ošetrovateľstva podriadeného a kontrolovaného medicínou. V roku 1869 sa
podarilo Helmovi uskutočniť reformu, ktorá mala výrazný vplyv na prácu ošetrovateľov zavedenie pomocného personálu, ktorý dostával dennú mzdu a vykonával hrubé práce. Bolo
evidentné, ţe ošetrovateľky potrebujú medicínske vzdelanie a reforma vo vzdelávaní je
nevyhnutná.
Rozhodujúci krok uskutočnil chirurg Theodor Billroth, ktorý v roku 1882 v súkromnej
nemocnici Rudolfinerhaus vo Viedni zaloţil prvé miesto pre vzdelávanie ošetrovateliek –
Školu ošetrovateliek. Sestry získali tzv. Rudolfinerdiplom. Štúdium trvalo 3 roky, za
teoretické vyučovanie zodpovedali lekári, za praktické ošetrovateľky. Vytvoril sa tak model
vzdelávania, ktorý pretrval celé roky. Škola však bola uznaná štátom aţ v roku
1919.(Seidl,1990)
V roku 1904 bol zaloţený pri Viedenskej všeobecnej nemocnici
Ošetrovateľský inštitút
„Modrých sestier“, ktorý poskytoval teoretické aj praktické vzdelávanie. Iniciátorom bol
riaditeľ, lekár Viktor Mucha. A pretoţe bol v nemocnici akútny nedostatok ošetrovateľského
personálu, začali tu v roku 1899 pracovať aj rehoľné sestry. Mali lepšie podmienky ako civilné
ošetrovateľky,
čo
viedlo
k opakovaným
nezhodám
medzi
civilným
a rehoľným
ošetrovateľstvom.
V roku 1913 vznikla prvá verejná Škola ošetrovateliek pri Viedenskej všeobecnej nemocnici.
Riaditeľom sa stal Eduard Meder a škola mala civilné aj rehoľné ošetrovateľky.
Nariadenie Ministerstva vnútra z 25.júna 1914 sa týkalo výkonu ošetrovateľského povolania.
Bol to začiatok štátom regulovaného ošetrovateľského vzdelávania novej generácie svetských
ošetrovateliek. Určilo rozmery vzdelávania, ukončenia štúdia diplomom a prijímania do školy.
Sestry skladali slávnostný sľub. (Fürstler, 2004)
Odborná organizácia vyškolených ošetrovateliek, sociálnych pracovníčok a príbuzných
povolaní v ošetrovateľstve bola zaloţená v roku 1917 a zastupovala záujmy sestier
a ošetrovateliek. V roku 1918 bolo zriadené Ministerstvo zdravotníctva, ktoré spravovalo
záujmy ošetrovateľstva, určovalo spoločné pravidlá pre výkon povolania a vzdelávania.
Hospodárska kríza v roku 1929 sa dotkla aj ošetrovateľstva – obmedzený príjem študentov
ošetrovateľstva, zatváranie škôl, prijímanie ošetrovateľského personálu do nemocníc bol
Trnava, 5.október 2010 |
30
limitovaný. Napriek tomu bolo v roku 1930 v Rakúsku 8 škôl pre ošetrovateľky a v roku 1933
bol zaloţený Spolok diplomovaných sestier Rakúska.
Rok 1934 priniesol zhoršenie finančného a sociálneho postavenia ošetrovateľského personálu,
politický vplyv vlády stavovského štátu a nádej na zlepšenie pripojením k Nemeckej ríši.
Nacizmus a pripojenie Rakúska k Nemeckej ríši v roku 1938 výrazne zasiahol aj do
ošetrovania chorých a vzdelávania sestier. Rakúsko prebralo nariadenia a zákony Nemeckej
ríše vo vzdelávaní, prestalo platiť Nariadenie Ministerstva vnútra z roku 1914, lekári a sestry
sa stali obeťami masového vraţdenia, spolky a organizácie boli zrušené. Štúdium
ošetrovateľstva bolo prevaţne praktické a redukované na 1 ½ roka. Sestry získali Preukaz
o povolení vykonávať ošetrovateľskú starostlivosť. Princípy nacistického ošetrovateľstva
vychádzali z nariadenia Národno-socialistickej organizácie pre blaho ľudu (NSV):
-
starostlivosť o všeobecné blaho nie je daná starostlivosťou o jednotlivca, ale o celú
spoločnosť
-
spôsob a mieru pomoci si určuje ošetrujúci na základe jeho výkonu pre spoločnosť
Pre výkon povolania sestry
platilo nariadenie Ríšskeho ministerstva vnútra – Zákon
o poriadku v ošetrovateľstve:
-
ošetrovateľské povolanie sa vykonávalo na základe povolenia len v nemocniciach
a v zariadeniach Nemeckého červeného kríţa
-
povolenie predpokladalo príslušnosť k nemeckej alebo príbuznej rase, politickú
spoľahlivosť a dobrú povesť človeka
-
vedenie školy a vyučovanie vykonávali len príslušníci nemeckej rasy s dôkazom
o politickej príslušnosti v zmysle nacistickej ideológie
-
vzdelávanie sa realizovalo len v štátom uznaných a povolených školách
-
uchádzač musel mať minimálne jednoročnú skúsenosť v starostlivosti v domácom
prostredí
-
cudzinci sa zaväzovali vykonávať svoje povolanie na území Nemeckej ríše
-
štúdium zahŕňalo okrem odborného aj politické vyučovanie a telesnú výchovu
-
príslušníci nemeckej rasy získali povolenie aj bez štúdia a skúšok, ak viac ako 5 rokov
vykonávali povolanie ošetrovateľky
-
ţidov mohli ošetrovať len ţidovské ošetrovateľky, v zariadeniach pre nich určených
(Fürstler, 2004)
Trnava, 5.október 2010 |
31
Pochmúrnou kapitolou v dejinách rakúskeho ošetrovateľstva je podiel sestier na „eutanázii“
a usmrcovaní psychicky chorých ľudí a ţidovského obyvateľstva. V súdnych procesoch, ktoré
sa konali po roku 1945, bolo najčastejšou obhajobou sestier vyjadrenie, ţe svoju prácu
vykonávali len na základe ordinácie lekára.
Ošetrovateľstvo po roku 1945 charakterizuje
-
ošetrovateľské vzdelávanie podľa zákona
-
etablovanie vzdelávania učiteľov ošetrovateľstva
-
prevzatie konceptu starostlivosti zameranej na pacienta z USA
-
zmeny v pomenovaní povolania „ ošetrovanie zdravých aj chorých“
-
rozdelenie činností sestier na nezávislé, závislé a súčinné
-
implementácia sesterských diagnóz do ošetrovateľskej praxe
-
podpora akademického vzdelávania v ošetrovateľstve
-
implementácia štúdia ošetrovateľstva ako vedy
Spätný pohľad do minulosti predstavuje významný stimul pre súčasné a budúce smerovanie
ošetrovateľstva, kde ošetrovateľská starostlivosť zameraná na pacienta zohráva významnú
úlohu. Vo vzdelávaní prispieva k pochopeniu jednotlivých súvislostí v ošetrovateľstve.
Zoznam bibliografických odkazov:
1. Seidl, E.: Pflege im Wandel.1990. Wien. 307 strán. ISBN 385 175 563 4
2. Walter, I.: Zur Pflege in Österreichs Krankenhäusern im 19.Jahrhundert. [Online] Júl
2010. Dostupné na http:// www.oegkv.at
3. Walter, I.: Aus der Geschichte der Pflege in Österreich: Genderdifferenzen und andere
Ungleichheiten. [Online] Júl 2010. Dostupné na http://www.oegkv.at
4. Fürstler, G., Malina, P.: „Ich tat nur meinen Dienst“. 2004. Wien. 383 strán. ISBN 385076-619-5.
5. Steppe, H.: Krankenpflege im Nationalsozialismus. 2001. Frankfurt am Main. 261 strán.
ISBN 3-925499-35-0
6. Walter, Ilsemarie at all: Wider die Geschichtslosigkeit der Pflege. 2004.Wien.181 strán.
ISBN 3-9500776-8-5
Trnava, 5.október 2010 |
32
Kontaktná adresa:
Galková Michaela
Zbezianska 251-52
914 42 Horné Srnie
[email protected]
Trnava, 5.október 2010 |
33
Sociálna rola pôrodných asistentiek v historickom kontexte
Ľ. Matulníková
FZaSP, Katedra ošetrovateľstva, Trnavská univerzita
Abstrakt
V článku zameriavame pozornosť na povolanie pôrodnej asistentky, ktoré je tak staré
ako samotné ľudstvo. Rola pôrodnej asistentky sa mení v závislosti od spoločenských,
kultúrnych a politických podmienok. Jej poslanie nie je moţné meniť. Je odrazom jej
morálnych hodnôt a postoja k ţivotu. V článku sa snaţíme poukázať na faktory, ktoré majú
vplyv na polarizáciu profesie v priebehu jej historického vývoja.
Kľúčové slová: pôrodná asistentka – antika – stredovek – medicinizácia - kresťanstvo
Abstract
This article is focused on the profession of a midwife that is as old as the human being.
The midwife's role has been changed depending on social, cultural and political conditions.
Her mission cannot be changed. It mirrors her moral values and attitude to life. This article
tries to highlight the factors that have influenced polarization of that profession during its
historical development.
Key words: Midwife - Antiquity - Middle Ages – Medical Impact - Christianity
V ţivote ţeny je pôrod ţivotná udalosť, v priebehu ktorej musí čeliť skutočnosti, ktorú
si nemôţe naplánovať a ktorá si často vyţaduje skúsenosť zaloţenú na viere a odovzdanosti.
Poskytnúť pomoc, podporu a úctu pri takomto procese si vyţaduje osobu, ktorá je dôverne
spojená s tajomstvom narodenia a disponuje nielen skúsenosťou, vedomosťami, zručnosťami,
ale aj silnou dávkou viery a pravdy. Takýto súbor charakteristík, ktorý bol ovplyvnený
kultúrou a náboţenstvom, sa po stáročia spája s profesiou pôrodnej asistentky. Prvé zmienky
sú popísané v Starom zákone, kde sa stretávame s pôrodnými babami v Egypte, Shifrou (
Jochebed) a Fuou (Miriam), ktoré boli spravodlivé a poskytovali pomoc rodiacim ţidovským
ţenám a starali sa o novorodencov.
Napriek nepriaznivému politickému prostrediu
a nebezpečenstvu, ktoré im hrozilo, vykonávali svoju prácu ako
sväté poslanie. Ich
bezvýhradná viera potlačila strach z človeka, kráľa, zvíťazila zodpovednosť a morálne
Trnava, 5.október 2010 |
34
hodnoty. V Biblii nachádzame uznanie funkcie pôrodnej asistentky, ktorá spočívala v pomoci
a podpore pri pôrode a v odmietnutí zabíjať deti. Povolanie pôrodnej asistentky je v celom
historickom kontexte bez ohľadu na kultúru a čas spojené s očakávaným spôsobom správania,
ktoré je spojené so sociálnym statusom.
Nakoľko nie je presne známe, kedy sa začala
povaţovať práca pôrodnej asistentky za profesiu, za prvé môţeme pokladať známky z Egypta,
ktoré hovoria o tom, ţe to bola uznaná ţenská profesia. Práve na Ebersovom (1900-1550BC)
a Westcarovom (1700 BCE) papyruse sa popisuje, ţe ich práca bola
zameraná na
poskytovanie emocionálnej podpory, náboţenskú pomoc a ochranu pri tehotnosti a pôrode.
Poskytovanie pomoci bolo zaloţené na dodrţiavaní pohanských zvykov, mágii a utiekaniu
sa k veľkému mnoţstvu bôţikov, ako napr. Hathor, Bes, Taweret, Meskhenet, Khnum, Thoth
a Amun, ktoré boli bohyne pôrodu a pôrodných asistentiek. Pôrod sa povaţoval za prirodzený
proces, ktorý bol ale spojený s vysokou úmrtnosťou tak matiek ako aj detí. Na úmrtnosti sa
podielali nielen komplikácie, ktoré vznikli v priebehu pôrodu, ale najmä infekcie, malária
a detská obrna. Staroveké egyptské ţeny na uľahčenie procesu pôrodu vyuţívali pomoc tak
podporných osôb, ako aj rôzne polohy a pomôcky napr. polohu sediacu alebo kľačiacu na
pôrodných tehlách, ktoré boli predchodcom pôrodných stoličiek. Liečebné postupy
v predhistorických dobách boli zaloţené na mágii, boţstvách a trvalo celé stáročia, kým ich
nahradili racionálne poznatky zaloţené na biologických a prírodných vedách. Grécky lekár
Herophilus (335 pnl - 280 pnl), ktorý študoval na ostrove Kos a pôsobil v Alexandrii, bol
povaţovaný za prvého anatóma v histórii, za čo bol nazývaný aj otcom anatómie. Napísal
práce o gynekológii a fyziológii reprodukčného systému, o trvaní tehotnosti a príčinách
ťaţkého pôrodu. Cieľom jeho práce bolo poskytnúť informácie o procese tehotnosti a to tak
lekárom ako aj pôrodným asistentkám.
Podobne aj staroveké Grécko malo starostlivosť a pomoc rodičkám primárne zaloţenú
na pohanských zvykoch. Nachádzame tu výrazný vplyv susedných regiónov ako Babylonu,
Egypta a vzdialenejšiej Indie a Číny. Pôrodné asistentky sa utiekali k boţstvám, avšak
sociálne postavenie a prestíţ uţ bola závislá na ich sociálno – ekonomickom zázemí a
vzdelaní. Postupne začal klesať vplyv povier a bôţikov a lekárske učenie zaloţené
biologických teóriách
na
a filozofii začalo konkurovať učeniu, ktoré bolo zaloţené len na
pozorovaní a skúsenosti. Základom vo výučbe sa stáva anatómia a fyziológia.V klasickom
staroveku vznikali prvé centrá excelentnosti vo výučbe lekárstva ako napr. Kós, Knidos,
Trnava, 5.október 2010 |
35
Alexandria. Racionálne školy priniesli prechod od empírie k vedeckej medicíne. Teória
a výskum sa stali štandardom vo vzdelávaní. Napriek tomu neexistoval ţiadny formálny
systém vzdelávania. Dopyt po lekároch sa spájal s účasťou na niektorej škole a dokladom
Hippokratovej prísahy, čo znamenalo istú prestíţ pred menej vzdelanými rovesníkmi. Prax
bola vykonávaná súkromne alebo s účasťou štátu. Uvedené faktory ako systém vzdelávania
v lekárstve, rozvoj lekárskych postupov, zniţujúce vyuţívanie mágie, formy praktizovania
praxe mali vplyv aj na poskytovanie starostlivosti ţenám pri pôrode. Na rozdiel od lekárov,
ktorí hľadali príčiny a charakter choroby a zdravia,
povolanie
pôrodných asistentiek
vychádzalo zo sociálnej a hmotnej pomoci a podpory tehotných ţien .
Na výchove
pôrodných asistentiek sa významne podielal grécky lekár Soranus.
Odporúčal, aby pôrodná asistentka mala dobrú pamäť a zmysly, milovala svoju prácu, bola
slušná, súcitná, cnostná a vzdelaná, nemá veriť poverám, nemá byť robustná a má mať jemné
ruky. Spĺňať uvedené poţiadavky v staroveku bolo pre ţeny náročné. Preto sa stanovili tri
úrovne pôrodných asistentiek. Prvá bola technicky zručná, druhá má parciálne poznatky
z pôrodníctva a tretia bola vysoko kvalifikovaná, špecializovaná na pôrodníctvo, čo si uţ
vyţadovalo formálne vzdelanie. Prestíţ pôrodných asistentiek bola závislá na vzdelaní.
Pomerne vysoké spoločenské postavenie dosiahli tie, ktoré boli pripravované empiricky na
základe poznatkov získaných z Hippokratovej medicíny. Tie pôrodné asistentky, ktoré neboli
takto pripravované, sa viac utiekali ku kúzlam, mágii, amuletom a bohom ako napr.
Asclepiovi a Artemis.
Niektoré ţeny Soranus nepovaţoval za vhodné vykonávať prácu pôrodnej asistentky.
Sluţby pôrodnej asistentky neboli lacné, to znamenalo, ţe chudobnejšie ţeny si nemohli vţdy
dovoliť odborné poskytovanie starostlivosti pôrodnej asistentky a bohaté rodiny mali vlastnú
pôrodnú asistentku. Soranus však varuje pôrodné asistentky pred chamtivosťou a popisuje
vybavenie a pomôcky, ktoré by mala mať pôrodná asistentka pre prácu (French, 1986).
V gréckom antickom svete bola známa pôrodná asistentka Phaenarete, ktorá bola
matkou gréckeho filozofa Sokrata. Jej pôrodnícke umenie zanechalo vplyv aj na jeho učení, čo
vyjadril slovami:“ Moje umenie je ako pôrodníctvo, jediný rozdiel je, ţe moji pacienti sú
muţi, nie ţeny, a moje obavy neboli spojené s telom ale s dušou." Protichodné filozofie
vzdelávania lekárov a rôznych výkladov o povahe medicíny - medicína ako veda, verzus
Trnava, 5.október 2010 |
36
lekárstvo ako umenie, však pretrvávali ešte niekoľko storočí. Zjednotenie nastalo vplyvom
Galena (129 - 200 nl).
Východná stredomorská oblasť povaţovala povolanie pôrodnej asistentky za slušné
a váţené, ktorým si je schopná zabezpečiť ţivobytie na rozdiel od rímskeho Západu, kde boli
pôrodné asistentky servilné. Pochádzali najmä z radov otrokýň. Poznatky o pôrode si
odovzdávali z generácie na generáciu. Podobne aj lekári nemali také sociálne postavenie ako
lekári v Grécku. Mnohí boli povaţovaní za nevzdelaných a podvodníkov, pouţívali pochybné
metódy na získanie pacientov. V starovekom Grécku a Ríme sa narodenie spájalo vo väčšej
miere so ţenskou pomocou a podporou. Pôrodnícka starostlivosť závisela aj od socialnoekonomického postavenia rodiny. Sluţby pôrodnej asistentky si vyberali podľa toho, či ţiadali
poskytovanie starostlivosti zaloţenej na tradičnej ľudovej medicíne, alebo na základe novších
profesionálnych metód. Naďalej pretrvávala starostlilvosť zaloţená na pohanských zvykoch
a reciprocite a nie na dobročinnosti a milosrdenstve. Podobne aj postavenie ţien bolo nízke so
značným sociálnym obmedzením, bez záujmu o chudobných, chorých a postihnutých,
s nízkym pohľadom na ľudský ţivot. Prax novorodeneckej infanticídy starovekých civilizácií
odráţal ich skazenosť a morálny úpadok (Woods, 2009).
S príchodom kresťanstva sa mení pohľad na dobročinnosť a ľudský ţivot. Stupňuje sa
odpor k pohanskej infanticíde k novorodencom, ktorá sa podpísala na úbytku obyvateľstva
starovekého Grécka ako aj Ríma. V Ríme slávny Cicero (106 do 43 pnl) poukázal na
infanticídu novorodencov a nenarodených detí, ako na zlo nie z morálnych, ale
skôr
z pragmatických dôvodov, pretoţe zabíjaním detí sa zničí rodinné meno, právo na dedičstvo
a republika sa zbaví budúceho občana.
S kresťanstvom sa starostlivosť
začala inštitucionalizovať a cirkev sa stáva
priekopníkom v zakladaní nemocníc a kláštorného vzdelávania.
Prvá nemocnica bola
zaloţená v 369 nl. Svätým Bazilom Veľkým v Caesarei a po jej vzore vznikali v 4.storočí
ďalšie nemocnice, ktoré poskytovali pomoc chorým, chudobným a ţenám. Nástupom
kresťanstva sa zvýšila dôstojnosť, sloboda a práva ţien na úroveň aká predtým nebola. Prvú
civilnú verejnú nemocnicu v západnej Európe zaloţila ţena menom Fabiola v roku 394.
Začala sa šíriť kultúra a vzdelanie. Zakladali sa kláštory, ktoré sa stávali centrom
vzdelanosti (benediktínske kláštory). Odtiaľ sa šírili
staroveké lekárske texty, z ktorých
prameňov čerpali aj pôrodné asistentky. V Salerne, ktoré bolo nazývané aj ako Magna
Trnava, 5.október 2010 |
37
Graecia a bolo pod silným vplyvom benediktínov, vznikla v 9. storočí (875 CE) prvá škola
Almum et hippocraticum Medicorum Collegium, ktorá dosiahla svoj vrchol v 12. storočí .
Medzi najznámejšie ţeny lekárky patrila
Trotula. V kresťanských krajinách boli známe
vzdelané ţeny, ktoré v kláštoroch poskytovali starostlivosť nielen starým, chudobným ale aj
ţenám a deťom( napr. s. Scholastika, Sv. Hildegarda).
Archívne spisy v Neapole popisujú, ţe ţeny neboli obmedzované pri získavaní licencie
do praxe v medicíne, avšak vyţadovala sa od nich slušnosť a vhodný výber metód pri liečbe
ţenských neduhov. Zo Salerna sa rozšírilo v 13.storočí vzdelanie pre ţeny do Bologni a po jej
vzore vznikla škola v Montpellier, ktorá bola spojená so zaloţením nemocnice na ţiadosť
pápeţa Inocenta III. Na talianskych univerzitách dostali ţeny
príleţitosť vzdelávať sa
v oblasti medicíny. Spoločenské podmienky a moţnosti vzdelávania mali vplyv aj na
pôsobenie a postavenie pôrodných asistentiek. Od konca 13.storočia do 18.storočia bolo
pracovné postavenie, sociálne zázemie a úroveň zručností pôrodných asistentiek rozdielna
v závislosti od krajiny kde ţila. Z nekvalifikovaných ţien sa stávajú kvalifikované a slušné
pôrodné asistentky, u ktorých sa hodnotili nielen schopnosti, ale aj religiozita a morálka. Prvé
oficiálne nariadenie, ktoré regulovalo pôrodné asistentky bolo z roku 1277 Trier Synoda.
Cirkevné a obecné úrady poverovali pôrodné asistentky pre výkon ich práce, ktorá bola
spojená s radom lekárskej a právnej zodpovednosti. Vypovedali ako znalci, ak došlo
k infanticíde,
znásilneniu
ohľadne
sporného
tehotenstva
a nelegitímneho
narodenia,
vykonávali krst v prípade potreby, napr. pri úmrtí dieťaťa. V tom čase od 1400 do 1800
uvádzajú niektoré historické pramene materskú úmrtnosť 1-3% z toho takmer 10% ţien
zomrelo v priebehu alebo krátko po pôrode (Schofield, Dobbie, Loudon, 1986). Ţeny
zomierali najmä pri pôrode v dôsledku dlho trvajúceho pôrodu. Príčinou ich úmrtia bola
zdeformovaná a úzka panva, patologická poloha a naliehanie dieťaťa v maternici, popôrodné
krvácanie. Prax bola regulovaná pomocou licenčného systému, ktorý presadzovala cirkev do
stredovekých zákonov. Pôrodná asistentka tak mohla vykonávať svoju prax vo svojom
regióne, pretoţe mimo mesta nepodliehala regulácii.
Napriek tomu, ţe menej sofostikované krajiny zo severnej a západnej Európy
nevytvárali také podmienky pre štúdium ţien ako Taliansko a formálne vzdelávanie na
univerzitách absentovalo, mali ţeny severného Francúzska, Nemecka a Anglicka dôkladné
lekárske poznatky a dostávali licenciu pre prax. Začiatkom 16.storočia do regulačného
Trnava, 5.október 2010 |
38
mechanizmu obecných úradov začala prenikať muţská lekárska hierarchia. Nástup
technológie, systematické štúdium anatómie
a
záujem muţov o chirurgiu a pôrodníctvo
spôsobilo, ţe o pôrod sa začali viacej zaujímať muţi. Jedinou verejnou inštitúciou, kde mohli
pôrodné asistentky získať vedomosti a praktické zručnosti bol Hotel Dieu. Formálnu výučbu
mohli získať len špičkové pôrodné asistentky ostatné si získavali poznatky v cechoch
(Ventura, 1997).
Francúzsko bolo známe silnou pôrodníckou školou. V rozvoji pôrodnej asistencie
zohrala významnú úlohu Louise Bourgeois 1563 – 1636 a Madame du Coudray . V tom čase
pôrodné asistentky získavali poznatky o pôrode ústnym podaním z generácie na generáciu,
systematické štúdium nebolo rozšírené. Len 60 pôrodných asistentiek bolo certifikovaných.
Tie museli ovládať francúţštinu, latinčinu, vedieť čítať a písať. Louise Bourgeois sa dostala
k pôrodníctvu, pretoţe hľadala moţnosti zárobku. Mala veľký talent na pozorovanie i učenie
sa. Veľa poznatkov získala od manţela chirurga a iných pôrodných asistentiek, avšak čoskoro
bola silnou konkurenciou, tak pre certifikované pôrodné aistentky ako aj pre lekárov. Napriek
tomu, ţe bola kráľovskou pôrodnou asistentkou Márii de Médicis, vstup do kurzu pre pôrodné
asistentky v nemocnici Hôtel Dieu 1635 jej zamietli. Mala však aj tienisté stránky. Veľmi
rýchle pochopila, ţe na ovolaní pôrodnej asistentky sa dá dobre zarobiť. Vyberala si najmä
bohaté rodičky a túţba po moci a peniazoch prispeli k jej pádu. Druhou významnou pôrodnou
asistentkou vo Francúzsku bola Madame du Coudray. Ţila v časoch, kedy Francúzsku hrozilo
vyľudnenie a na príkaz francúzskeho kráľa Ľudovíta XV. v roku 1759 začala vzdelávať
vidiecke pôrodné asistentky. Pokles obyvateľstva bol v dôsledku vojen s Anglickom, straty
moci v kolóniach, nemorálnosti na francúzskom dvore a medzi obyvateľstvom ako aj vysokej
dojčenskej úmrtnosti(Gelbart,1998).
V Anglicku bola známa pôrodná asistentka Jane Sharp (1600), ktorá napísala jednu
z najznámejších kníh pre pôrodné aistentky. Mala veľmi kritický postoj k muţom pri pôrode.
Zastávala názor, ţe sú pri pôrode zbytoční a drahí. Napriek tomu nastal silný vplyv muţov –
lekárov v poskytovaní pomoci rodičkám. Zmeny v Anglicku výrazne ovplyvnila reformácia,
likvidácia kláštorov a objav nástrojov, t.j. pôrodníckych klieští, ktoré napomáhali pôrodu.
Pomocou klieští William Smellie (1697-1763) vedel porodiť ţivotaschopné dieťa bez toho, ţe
by došlo k zmrzačeniu dieťaťa. Ďalším priekopníkom klieští bol Chamberlain a Levret, ktorí
Trnava, 5.október 2010 |
39
výrazne zmenili pôrodnícku prax. V priebehu 17.-18. storočia sa postavenie a rešpekt k
pôrodnej asistentke v spoločnosti oslabil.
Napriek technickým pokrokom sa ţeny zdráhali volať lekára k pôrodu. Bolo to najmä z
morálnych dôvodov (lekár by mohol ohroziť cnosť ţeny) a z pretrvávajúceho tradičného
názoru, ţe lekár bol viacej spájaný so smrťou. Do konca 18.storočia však
v Anglicku,
Francúzsku a Spojených štátoch odrodili muţi takmer 50% pôrodov.
Iná situácia bola v Európskych krajinách, ako je Holansko a Švédsko. Pôrodná
asistentka mala v Holandsku relatívnu autonómiu vo vzťahu k pôrodníkom. Rozhodujúcim
obdobím bolo 19.storočie, keď dochádza k výraznému poklesu pôrodných asistentiek. Avšak
tu si pôrodné asistentky vytvorili vlastnú profesijnú organizáciu, systém vzdelávania
a vydávanie vlastných časopisov. Jasne si vymedzili úlohy v rámci profesie pôrodnej
asistentky a lekára a zastávali miesto pri vytváraní právnych predpisov pre výkon lekárskej
praxe. Kritériom pre výber do školy pre pôrodné asistentky bola slušnosť, nadanie, jasný
dôvod pre vykonávanie praxe, mať potrebu a schopnosť dôkladne sa vedecky vzdelávať. Van
der Borg uvádza, ţe na miesto pôrodnej asistentky bolo vypísané uţ v 1726 v Arnheme voľné
miesto pre prax. To znamená, ţe mestá si najímali pôrodné asistentky, kde potom odchádzali
aj so svojou rodinou. Ich príjem bol porovnateľný s muţmi remeselníkmi, čo nasvedčuje, ţe
mali znateľné sociálne postavenie (Vries, 2004).
Vzostup pôrodníctva mal zmiešaný vplyv na pôrodné asistentky. Niektoré pôrodné
asistentky sa pridrţiavali tradičných metód a spôsobov, iné sa snaţili prijať nové vedecké
poznatky. V rokoch 1900-1930 nastal nárast pôrodníctva a medikalizácie pôrodu, čo zasiahlo
identitu a samostanosť európskych pôrodných asistentiek. Vplyv ekonomickej krízy, pokles
pôrodov, nedostatok pôrodníkov, ktorí odchádzali do Ameriky, ako aj pokles verejných
zdravotníckych pracovníkov spôsobili zvyšovanie moci lekárov a oslabovanie vplyvu
pôrodných asistentiek.
Pôrodné asistentky reagovali rôznymi spôsobmi. Švédske pôrodné asistentky získali
odbornú prípravu a právo pouţívať kliešte, zatiaľ čo pôrodné asistentky v iných európskych
krajinách, získali nové medicínske znalosti, ktoré im pomôţu konkurovať s lekármi. Zatiaľ, čo
Európske pôrodné asistentky boli regulované štátom a cirkvou a boli re- vzdelané, americké
a britské pôrodné asistentky boli vylúčené zo šôl a nemocníc a len zriedka boli regulované.
Trnava, 5.október 2010 |
40
Hoci v Spojených štátoch muţi neskôr prevzali moc nad profesiou, oproti iným
európskym krajinám, tak ich vplyv
a moc zostali
oveľa silnejšie. Od 20.storočia malo
k vzdelaniu prístup veľmi málo ţien aj to len z bohatých rodín.
Ţeny sa mohli vzdelávať
v ošetrovateľstve, pretoţe to nemohlo nahradiť autonómne postavenie pôrodných asistentiek.
Mohli sa podielať na starostlivosti len ako sestry, t.j. vedľajší procovníci vo vzťahu k lekárom
(z lekárskeho Ancill – slúţka). Zdravotná starostlivosť sa stala majetkom kvalifikovaných
muţov, čo sa odráţa aj v tom, ţe väčšina riaditeľov a správcov zdravotníckych zariadení boli
muţi. Historici nám
poskytujú vysvetlenie a predkladajú faktory, ktoré danému stavu
napomohli. Bolo to nestabilné prostredie, prisťahovalectvo, vojna, nedostatok inštitúcií pre
formálne vzdelávanie, nedostatok formálne vyškolených lekárov. Lekárska prax bola tradične
otvorená komukoľvek, kto mohol demonštrovať liečiteľské schopnosti. V praxi vykonávali
starostlivosť aj tí, ktorí nemali medicínske vzdelanie. Daný stav mal vplyv aj na vykonávanie
praxe pôrodných asisteniek. Americkým pôrodným asistentkám, chýbali
profesijné
organizácie, politická moc a ekonomické prostriedky, čo im sťaţilo brániť sa proti lekárskej
profesii. Výnimku tvorili prisťahovalecké pôrodné asistentky v New Yorku (1918) a v
Kentucky (1925). Tu sa vyškolili pôrodné asistentky pre chudobných a svoju prax vykonávali
najmä na základe tradičnej starostlivosti.
Ostatné pôrodné asistentky pracovali v nemocnici
pod dohľadom lekárov.
Zaloţenie vedeckej americkej lekárskej profesie,
príliv vyškolených európskych
lekárov najmä nemeckých, zdravotné reformy, zvýšené krítéria na štúdium medicíny (
z hľadiska ekonomického a dĺţky štúdia), zaloţenie Rockefellerovej a Carnegieho nadácie na
podporu vzdelávacích inštitúcií (vzdelávanie medicíny, zamedzenie prístupu ţenám do školy),
nové licenčné práva v rukách lekárov, postupne začali znemoţňovať prácu pôrodných
asistentiek. Porodné asistentky boli zosmiešňované a do povedomia spoločnosti sa dostávali
ako nekompetentné a zodpovedné za šírenie puerperálnych a kvapavkových infekcií. V mene
vedy a reformy,
pod silným tlakom lekárskeho povolania postupne jednotlivé štáty
v Spojených štátoch amerických prijali zákony, ktoré obmedzovali prax pôrodnej asistentky.
Pre ţeny zostalo len ošetrovateľstvo, ktoré produkovalo taký druh zdravotníckych
pracovníkov, ktorí nechceli hospodársky a konkurenčne súťaţiť, ale ich poslanie bolo
slúţiť(Rooks 1997).
Trnava, 5.október 2010 |
41
Avšak o niekoľko desaťročí sa situácia opäť pre pôrodné asistentky mení. Svoje sluţby
začiatkom 20.storočia poskytovali len v domácom prostredí a to hlavne v chudobných
regionoch, neskôr len v nemocničných zariadeniach. Súčastná prax sa
presúva opäť do
primárnej a komunitnej sféry.
V celom historickom období môţeme vidieť, ţe
medzi profesiou pôrodných asistentiek
a lekárov - pôrodníkov existuje určitá polarizácia, tak
v klinickej, osobnej
ako aj
v profesionálnej oblasti. Daný stav a charakteristiky výkonu povolania v oboch profesiách
výrazne ovplyvňuje postoje spoločnosti a následne aj postavenie členov daných profesií.
Rozdiely v starostlivosti o matku nachádzame pri postupoch, vyuţívaní techniky a postojoch.
No motivácia oboch skupín je zameraná na jeden cieľ. Hoci spoločný cieľ je zdravá matka
a dieťa, metódy na dosiahnutie tohto cieľa sú rozdielne.
Problematika interpersonálnych vťahov pri poskytovaní starostlivosti zniţuje kvalitu
poskytovaných sluţieb a to často s fatálnymi dôsledkami. Preto sa zdá byť riešením zaviesť
multiprofesné vzdelávanie a rozvoj pre všetkých tých, ktorí sú zainteresovaní do starostlivosti
o matku a dieťa. Podľa štúdie Graya interaktívny proces oboch zainteresovaných je potrebné
zaloţiť nielen na spolupráci, ale hlavne na autonómii, čo vedie k dosahovaniu efektívnejších
sluţieb pri starostlivosti.
Zoznam bibliografických odkazov:
French, V.: Midwives And Maternity Care.In The Roman World. 1986. [online] Dostupné
na: http://www.indiana.edu/~ancmed/midwife.HTM citované [15.8.2010]
Gelbart, N.R.: A History and Mystery of Madame du Coudray. University Of California
Press. Berkeley · Los Angeles · Oxford.1998 The Regents of the University of California
Rooks, J.P.: Midwifery and Childbirth in America. Temple University Press, Philadelphia
19122. 1997, ISBN 1-56639-565-8
Schofield, R. Dobbie,W. Loudon,i.: Obstetrics and Midwifery. 1982. [online] Dostupné
na: http://www.faqs.org/childhood/Me-Pa/Obstetrics-and-Midwifery.html. 1[5.8.2010]
Ventura, C. S.: Midwifery Practice. Outlines of Maltese Medical History, 1997, Midsea
Books Ltd, Malta, p.81-100
Trnava, 5.október 2010 |
42
Vries,R.D.: A Pleasing Birth. Temple University Press, Philadelphia.2004 ISBN 1-59213102-6
Woods, T.E.: Ako Katolícka cirkev budovala západnú civilizáciu. Bratislava:Vyd.
Redemtoristi.. 2009, ISBN 978-80-89342-15-0
Kontaktná adresa:
PhDr. Ľudmila Matulníková
FZaSP Trnavská univerzita
Univerzitné námestie 1
918 43 Trnava
Trnava, 5.október 2010 |
43
História práv pacientov a ich významné uplatnenie v ošetrovateľstve
A.Mazalánová., K. Liptáková., P. Lauková
Ústav sociálneho lekárstva a lekárskej etiky LFUK, Bratislava
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce, Trnavská Univerzita v Trnave
Filozofická fakulta Univerzity Komenského, Katedra andragogiky
Abstrakt
Práva pacienta v zdravotníckej starostlivosti sú zaloţené na práve človeka na ľudskú
dôstojnosť, sebaurčenie a autonómiu. Plnenie tejto dôleţitej úlohy si od nej vyţaduje
primerané teoretické vedomosti, profesionálne správanie a kladné, morálne i charakterové
kvality. V súčasnosti sa kladie veľký dôraz na poskytovanie kvalitnej zdravotnej
a ošetrovateľskej starostlivosti. Táto starostlivosť sa podieľa na ochrane zdravia, na prevencii
chorôb, dôleţitú úlohu zohráva pri upevňovaní zdravia a pri zmierňovaní utrpenia pacientov.
Jej neoddeliteľnou súčasťou je rešpektovanie hodnoty ľudského jedinca. Rešpektovanie
dôstojnosti spolu s ochranou základných ľudských práv je dôleţitou súčasťou vzťahu
zdravotníckych pracovníkov k ľuďom - zdravým i chorým, ktorí prijímajú zdravotnú
starostlivosť. Ochrana práv pacientov vyplýva aj z historických koreňov ošetrovateľskej
profesie. Základnou úlohou ošetrovateľstva bola vţdy pomoc chorým, slabším a trpiacim.
Právo na ochranu ţivota a zdravia je u nás zakotvené v Ústave slovenskej republiky a následne
v ďalších zákonných normách. Tie presne definujú podmienky poskytovania zdravotnej
starostlivosti i podmienky ochrany základných ľudských práv, ako sú autonómia, dôstojnosť,
spravodlivý spôsob poskytovania starostlivosti o zdravie bez diskriminácie.
Kĺúčové slová: práva pacienta - história práv pacienta – autonómia - dôstojnosť
Abstract
Patient rights in health care are based on the human right to human dignity, selfdetermination and autonomy. Implementation of this important role requires it to appropriate
theoretical knowledge, professional behavior and positive moral character and quality.
Currently, places great emphasis on providing quality health and nursing care. The care
involved in health, the prevention of disease, plays an important role in strengthening health
and alleviate the suffering of patients. The embedded value of respect for human beings.
Respect for the dignity, together with the protection of fundamental human rights is an
important part of the relationship of health workers to people - healthy and sick who receive
health care. Protecting patients' rights is clear from the historical roots of the nursing
profession. The main task of nursing assistance was always sick, weak and suffering.
The right to protection of life and health is enshrined in our Constitution in the Slovak
Republic and subsequently in other legal norms. They clearly define the conditions of health
care and for protection of basic human rights such as autonomy, dignity, fair way to provide
health care without discrimination.
Key words: patients rights - rights history – autonomy - dignity
Trnava, 5.október 2010 |
44
Úvod
Dejiny sú aj dejinami skúsenosti človeka samého so sebou, prinášajú veľa dôkazov, ţe
kódexy a morálne normy nie vţdy dokázali korigovať ľudské konanie.
Človek, ako tvor spoločenský, nadobúda atribúty človeka len v podmienkach ţivota
v spoločnosti, neexistuje a nemôţe trvalo existovať mimo ľudskej spoločnosti. Teda, kaţdý
človek dnešnej civilizovanej spoločnosti sa rodí do určitého ľudského spoločenského
prostredia. Súčasťou tohto prostredia je aj kultúra vytvorená jeho predkami.
Uţ starí Rimania hovorili, kde je spoločnosť, tam je právo. Tento Cícerov výrok
v podstate vyjadruje skutočnosť, ţe ak chcela nejaká spoločenská skupina preţiť,
reprodukovať sa, musela spravovať spoločné veci a musela si vytvoriť aj systém riadenia
svojich vzťahov - systém noriem. Spočiatku bolo dodrţiavanie noriem správania sa otázkou
preţitia. Spoločnosť jednoducho vylúčila zo svojho stredu neposlušných jedincov a nechala
ich zahynúť. Postupne si však vytvárala civilizovaný prostriedok na presadzovanie potrebného
správania - právo, pretoţe bolo nevyhnutné, aby bol nastolený a dodrţiavaný určitý poriadok.
Právo je teda jedným z prostriedkov regulácie rytmu spoločenského ţivota a mierou ľudských
vzťahov. Pomáha riadiť spoločenský ţivot a ľudské vzťahy, usmerňuje jedincov aj
spoločenské skupiny na ich ceste k civilizácii.
V posledných desaťročiach sa začali bliţšie analyzovať a neskôr aj definovať práva
pacientov, ako reakcia na prípady porušovania etických princípov pri poskytovaní zdravotnej
starostlivosti.(Tóth,2008)
Spoločenské podmienky vývoja práv pacientov
Vytvorenie práv pacientov podmienilo niekoľko skutočností. V roku 1946 sa začal
Norimberský proces a významné svedectvá hovorili o tom, ţe počas druhej svetovej vojny
bola lekárska prax pod vplyvom fašistickej ideológie zneuţitá. Obeťami neľudského
zaobchádzania neboli len väzni, ale i civilné obyvateľstvo. Často boli zneuţití i samotní lekári,
ktorí pod značným, niekedy existenčným tlakom, nútene nerešpektovali základné mravné
princípy svojej profesie. Ukázalo sa, ţe je nutné vypracovať také mechanizmy ochrany, aby
Trnava, 5.október 2010 |
45
boli pacienti a lekári v budúcnosti chránení pred zideologizovaným fungovaním zdravotnej
starostlivosti.
S rýchlym povojnovým vývojom prírodných vied a medicíny, s rozvojom vedy
a techniky v medicíne súvisí vysoká špecializácia medicínskych odborov, zavádzanie novej
modernej techniky do liečby chorých. Postupne dochádza k tzv. dehumanizácii medicíny, to
znamená, ţe medzi lekárom a chorým stoja prístroje, väčší počet lekárov, odborníkov rôznych
špecializácií sa podieľa na liečbe chorého. Kaţdý lekár - špecialista sa zaoberá len určitou
časťou chorého. Postupne sa stráca osobnosť chorého jedinca, ako bytosti túţiacej po účasti
a osobnom, citlivom prístupe. Hoci sa bez techniky v zdravotníctve nezaobídeme, ţiaden
prístroj nemôţe úplne nahradiť ani lekára, ani sestru a ich ľudský postoj.
Po druhej svetovej vojne prudko vzrástla úroveň celkovej i špecializovanej vzdelanosti
a tak sa rozdiel medzi lekárom a chorým vo vzdelanostnej úrovni výrazne zmenšil. Závislosť
chorého na lekárovi má zrazu úplne inú podobu. Chorý samozrejme ţiada kvalifikovanú
lekársku pomoc, poskytnutie kvalitnej zdravotnej starostlivosti, ale nie je ochotný zveriť sa do
starostlivosti ktorémukoľvek lekárovi, či podstúpiť akýkoľvek odborný výkon bez svojho
súhlasu. Premena autoritatívneho (paternalistického) vzťahu medzi lekárom a chorým na
partnerský vzťah je nevyhnutná.
Medzinárodné dokumenty o ľudských právach a právach pacientov
Rozvoj hnutia na ochranu a presadzovanie ľudských práv moţno pozorovať najmä
v období po druhej svetovej vojne ako reakciu na krvavé hrôzy tejto vojny (Brenčič,1998).
Bolestivé skúsenosti celého ľudstva, rozhorčené reakcie verejnosti vyústili do prijatia
rozličných opatrení na národnej i medzinárodnej úrovni. Tie mali zabrániť opakovaniu
podobných udalosti v budúcnosti, prípadne zmenšiť riziko na minimum. Predovšetkým išlo
o iniciatívy týkajúce sa medzinárodnej kodifikácie a zabezpečenia všeobecných ľudských
práv. Uţ prijatie Štatútu medzinárodného vojenského tribunálu v roku 1945 bolo vyjadrením
myšlienky medzinárodnej ochrany ľudských práv.
Charta Organizácie Spojených Národov v roku 1945 uvádza, ţe hlavným záujmom
medzinárodnej organizácie OSN sú ľudské práva.
Trnava, 5.október 2010 |
46
V roku 1946 vznikla pri OSN Komisia pre ľudské práva. Jednou z jej prvých úloh bolo
vypracovať Medzinárodnú chartu ľudských práv, ktorá sa mala stať kritériom medzinárodných
štandardov ľudských práv. Jej prvú časť tvorí Všeobecná deklarácia ľudských práv, ktorú 10.
decembra 1948 prijalo a vyhlásilo Valné zhromaţdenie OSN za súhlasu všetkých členských
štátov.
Táto deklarácia bola najvýznamnejšou spomedzi povojnových medzinárodných
dokumentov. Vo svojich ustanoveniach sformulovala základné ľudské práva, ktoré patria
kaţdému na základe jeho príslušnosti k ľudskému rodu. Potvrdila neporušiteľnosť práv
všetkých členov ľudského spoločenstva. Bola výzvou k slobode, spravodlivosti a mieru na
celom svete, výzvou chrániť človeka pred tyraniou a útlakom. Deklarácia výrazne prispela
k neskoršiemu medzinárodnému zmluvnému zabezpečeniu rešpektovania ľudských práv
v členských krajinách OSN.
Norimberský proces trval od 9. decembra 1946 do 19. augusta 1947 a odsúdil lekárov
za vykonávanie neľudských pokusov na väzňoch a vojnových zajatcoch v nacistických
koncentračných táboroch (Musilová,2002). V nadväznosti naň bol v roku 1947 vyhlásený
Norimberský kódex ako prvý medzinárodný dokument o etike biomedicínskeho výskumu.
Hlavným cieľom kódexu bolo chrániť telesnú a duševnú integritu jedinca (subjektu)
zúčastneného na výskume. Stanovil podmienky pre etické vykonávanie výskumu, na ktorom
sa zúčastňujú ľudské subjekty. Zdôraznil najmä poţiadavku „dobrovoľného a informovaného
súhlasu“ subjektu s účasťou na výskume.
V septembri 1948 bola v Ţeneve na II. Valnom zhromaţdení Svetovej asociácie
lekárov (SAL) prijatá novodobá prísaha lekárov, známa pod názvom „Ţenevská deklarácia“.
Je odvodená z Hippokratovej prísahy, ktorá je povaţovaná za najstarší a najznámejší
deontologický kódex. Ţenevská deklarácia zaväzuje lekára rešpektovať vôľu chorého,
zachovávať jeho ţivot, neškodiť chorému a chrániť dôstojnosť človeka. Svojich kolegov, lekár
pokladá za bratov. Ţiadne ohľady – ani náboţenské, rasové, národné, stranícke či triedne,
nesmú odradiť lekára od plnenia jeho povinnosti voči chorému. Toto lekár v tejto prísahe
čestne, slávnostne a slobodne prehlasuje (Šebeková,2000). Ţenevská deklarácia bola neskôr
novelizovaná v roku 1968 v Sydney.
V máji 1948 predstavitelia 16. európskych štátov na kongrese v Haagu vyhlásili, ţe sú
rozhodnutí vytvoriť zjednotenú Európu so slobodným pohybom osôb, myšlienok i tovaru.
Trnava, 5.október 2010 |
47
Myšlienku európskeho zjednotenia, zámer chrániť ideály a zásady, ktoré sú spoločným
kultúrnym dedičstvom európskych národov, podporovať ich hospodársky a sociálny pokrok
a najmä zabezpečiť zachovávanie a ďalšie rozvíjanie ľudských práv a základných slobôd,
zahrnuli európske štáty do Štatútu Rady Európy. Podmienkou prijatia do Rady Európy je
preukázať splnenie poţiadaviek obsiahnutých v tomto štatúte, to znamená, ţe kaţdý členský
štát musí prijať zásady právneho štátu a princípy, podľa ktorých všetky osoby podliehajúce
jeho jurisdikcii (súdnej moci) rešpektujú ľudské práva a slobody. Pod právnym štátom
rozumieme taký typ politického reţimu, v ktorom štátnu moc ohraničuje a limituje právo, je to
teda štát, ktorého moc je podriadená právu.
V máji 1950 desať európskych štátov v Ríme podpísalo dokument Európsky dohovor
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Táto zmluva nadväzovala na tie práva
a slobody, ktoré uţ potvrdila Všeobecná deklarácia ľudských práv OSN, neobmedzila sa však
iba na ich jednoduché opakovanie. Spolu s jedenástimi dodatkovými protokolmi a Európskou
sociálnou chartou zo dňa 18. októbra 1961 tvorí Európsku chartu ľudských práv. Dohovor
predstavuje európsky štandard ľudských práv, ktorý stal sa najprepracovanejšou zmluvou
o ľudských právach na svete.
V júni 1964 Svetová asociácia lekárov (SAL) na svojom 18. Valnom zhromaţdení
v Helsinkách prijala tzv. Helsinskú deklaráciu ako „Smernice pre lekárov vykonávajúcich
biomedicínsky výskum s účasťou ľudských subjektov“. Ide o základný dokument v oblasti etiky
biomedicínskeho výskumu, ktorý mal a má významný vplyv na formuláciu medzinárodných,
regionálnych a národných (štátnych) legislatívnych úprav, predpisov etického kódexu. Okrem
súhrnu etických smerníc pre lekárov angaţovaných v klinickom (terapeutickom) výskume
a neklinickom biomedicínskom (neterapeutickom) výskume obsahuje a stanovuje aj pravidlá
získavania informovaného súhlasu zúčastneného subjektu a posudzovania etických aspektov
výskumných projektov.
Helsinská deklarácia bola viackrát novelizovaná:
-
v októbri 1975 v Tokiu na 29. Valnom zhromaţdení SAL (tzv. „Helsinki II“),
-
v októbri 1983 v Benátkach na 35. Valnom zhromaţdení SAL (tzv. „Helsinki III“),
-
v septembri 1989 v Hong Kongu na 41. Valnom zhromaţdení SAL (tzv. „Helsinki
IV“).
Trnava, 5.október 2010 |
48
V 60-tych rokoch sa medzinárodné napätie dočasne uvoľnilo a úsilie o univerzálnu,
celosvetovú úpravu ľudských práv zaznamenalo ďalšie úspechy. Po dlhotrvajúcich diskusiách
Valné zhromaţdenie OSN prijalo dňa 16. decembra 1966 Medzinárodný pakt o občianskych
a politických právach a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych
právach. Do platnosti vstúpili aţ
v roku 1976 po tom, ako ich ratifikovalo 35 štátov.
Medzinárodné pakty sú uţ zmluvami, ktorých ratifikáciou sa členské štáty oficiálne zaviazali
rešpektovať ľudské práva. Pakty podrobnejšie definujú práva vyhlásené vo Všeobecnej
deklarácii ľudských práv z roku 1948, dokonca obsahujú aj ďalšie práva, ktoré štátu garantujú
svojimi vnútroštátnymi zákonmi. Rešpektovanie ľudských práv sa stalo právnou povinnosťou
týchto štátov.(Vlček, et.all.,2006)
Celosvetové úsilie o ochranu práv jedinca pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti
pokračovalo ďalšími významnými dokumentmi:

Svetová asociácia lekárov vypracovala a schválila v Sydney v roku 1968 a v Benátkach
v roku 1983 Deklaráciu o konštatovaní smrti, keď je záujem o orgány na transplantáciu.
Smrť musia overiť dvaja lekári.

V roku 1970 Svetová asociácia lekárov vydala rámcové smernice o terapeutickom
ukončení tehotenstva, tzv. Deklaráciu z Oslo. Táto výzva však nebola mnohými štátmi
rešpektovaná.

Valné zhromaţdenie OSN v roku 1971 schválilo Deklaráciu o všeobecných a osobitných
právach mentálne postihnutých osôb (Šarmíková,2000).

V roku 1973 Americké zdruţenie nemocníc (AHA) vypracovalo ukáţku práv pacientov.
Tento dokument moţno povaţovať za reprezentatívny kódex práv chorých. Od naplnenia
práv pacientov AHA sa očakávalo zlepšenie starostlivosti o chorého, zvýšenie jej
účinnosti, ale aj spokojnosť pacientov a zabezpečenie dobrého mena nemocnice
(Musilová, 2002). Zároveň však konštatuje, ţe ţiadny zoznam práv pacientov nemôţe
zaistiť v plnej miere ten druh starostlivosti, na ktorý má pacient právo.

Svetová asociácia lekárov vydala v roku 1975 v Tokiu a v roku 1983 v Benátkach
stanovisko k zneuţívaniu psychotropných liekov.

V roku 1977 bolo na kongrese na Hawai prijaté Vyhlásenie Svetového zväzu
psychiatrov. Jeho hlavným cieľom bolo chrániť ľudí pred zneuţitím psychiatrie.
Mlčanlivosť lekára platí i v prípade duševne chorého človeka.
Trnava, 5.október 2010 |
49

Nemocničný výbor Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) zdruţujúci
nemocničné organizácie členských štátov EHS prijal na svojom 18. plenárnom zasadnutí
v Luxemburgu v dňoch 6. – 9. mája 1979 Chartu práv nemocničného pacienta. Tento
dokument priznáva chorému právo na prístup k zdravotníckym sluţbám, na zdravotnícku
starostlivosť rešpektujúcu ľudskú dôstojnosť a na ohľaduplné ošetrovanie. Ďalej mu
priznáva právo na poskytnutie zdravotnej starostlivosti aţ po vyjadrení súhlasu so
zamýšľaným liečebným výkonom, ale i právo na odmietnutie liečebného výkonu.
V záujme kvalifikovaného rozhodnutia sa chorému priznáva právo na informácie
umoţňujúce presný prehľad o vlastnej situácii. Ak sa má chorý podrobiť neobvyklému
výkonu, má právo poznať riziká zásahu do svojho organizmu. Chorému sa priznáva
i právo na súkromie a na
dôvernosť údajov o jeho zdravotnom stave, právo na
rešpektovanie náboţenského a svetonázorového presvedčenia a právo na sťaţnosť proti
porušeniu svojich práv. Nemôţeme si nevšimnúť, ţe práva, ktoré sa podľa tohto
dokumentu priznávajú chorému, sú ustanovené i v zákonoch Slovenskej republiky.

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) vydala v roku 1980 stanovisko k zneuţívaniu
drog a vyzvala všetky národy k spolupráci a k boju proti toxikomániám.

Na 34. zhromaţdení WHO, ktoré sa konalo na prelome septembra a októbra v roku 1981,
bola schválená Deklarácia práv pacienta. Tento dokument priznáva chorému právo
slobodne si zvoliť svojho lekára i právo podrobiť sa liečbe alebo liečbu odmietnuť podľa
svojho uváţenia na základe poskytnutia adekvátnej informácie o jeho zdravotnom stave.
Chorému sa priznáva i právo zomrieť dôstojne a právo na duchovnú a morálnu útechu.
(Farkašová, 2009)
Svetová zdravotnícka organizácia a Rada medzinárodných organizácii medicínskych
vied (CIOMS) v roku 1982 vydali Medzinárodné etické smernice pre biomedicínsky výskum
zahrňujúci ľudské subjekty ako logické pokračovanie Helsinskej deklarácie. V roku 1992 boli
tieto smernice podstatne novelizované. V smerniciach sú zahrnuté konkrétne odporúčania pre
praktické uplatnenie princípov Helsinskej deklarácie. Vysvetľujú aplikáciu prijatých
všeobecne pouţiteľných etických princípov v oblasti biomedicínskeho výskumu a upozorňujú
na nové etické problémy, ktoré sa objavili v poslednom období. Popri zásadnej poţiadavky
ochrany práv ľudských subjektov je v smerniciach obsiahnuté aj hľadisko etickej
zodpovednosti za pouţitie výskumu ako prostriedku na zlepšenie zdravotnej starostlivosti
Trnava, 5.október 2010 |
50
a ochrany,
resp.
na
zlepšenie
zdravia
zúčastneného
subjektu
v rámci
klinického
(terapeutického) výskumu.
V 80-tych rokoch boli prijaté viaceré medzinárodné dokumenty týkajúce sa ľudských
práv duševne chorých osôb:
-
Havajská deklarácia schválená Valným zhromaţdením Svetovej psychiatrickej
spoločnosti dňa 10. júla 1983 v Honolulu,
-
Deklarácia ľudských práv duševne chorých prijatá Svetovou federáciou duševného
zdravia v roku 1989 v Luxore,
-
Deklarácia ľudských práv a duševného zdravia vyhlásená Svetovou federáciou
duševného zdravia v roku 1989.
Medzi významné medzinárodné dokumenty patria tie, ktoré chránia práva tých
najzraniteľnejších ľudských bytostí - detí. V máji 1988 bola na 1. Európskej konferencii
o hospitalizovaných deťoch vypracovaná a schválená Charta práv hospitalizovaných detí a dňa
20. novembra 1989 bola prijatá Konvencia o právach dieťaťa.
V mnohých medzinárodných dokumentoch je zakotvené právo mladých ľudí na
informácie a poradenstvo, ktoré by im malo priniesť kompletné, zrozumiteľné a spoľahlivé
poznatky potrebné na naplnenie osobných a profesijných túţob. V tejto súvislosti 4. Valné
zhromaţdenie Európskej asociácie informačných a poradenských sluţieb mládeţe, ktoré sa
konalo v decembri 1993 v Bratislave, prijalo Chartu informácií mládeţe.
V dňoch 28. – 30. marca 1994 bol na konferencii WHO v Amsterdame Európskou
úradovňou WHO prijatý a schválený dokument Deklarácia práv pacientov v Európe, v ktorom
sú formulované Princípy práv pacientov v Európe ako súbor zásad na podporu a uplatnenie
práv pacientov v európskych členských štátoch WHO. Cieľom dokumentu je chrániť osobnú
dôstojnosť, telesnú i duševnú integritu a autonómiu chorého, a tým prispieť k zlepšeniu kvality
a k humanizácii poskytovanej zdravotnej starostlivosti.
Svetová asociácia lekárov v roku 1995 prijala na konferencii na Bali (Indonézia)
revidovanú a rozšírenú Deklaráciu o právach pacienta, ktorá je v úplnej zhode s Deklaráciou
WHO z roku 1994.
19. novembra 1996 Výbor ministrov členských štátov Rady Európy prijal v Štrasburgu
Konvenciu na ochranu ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie
a medicíny: Konvenciu o ľudských právach a biomedicíne.
Trnava, 5.október 2010 |
51
Cieľom tejto dohody je chrániť základné práva a dôstojnosť človeka, ktoré môţu byť
ohrozené v dôsledku pokroku modernej biotechnológie a biomedicíny.
Skôr, neţ dohoda vstúpi do platnosti v určitom štáte, musí byť ratifikovaná príslušným
parlamentom štátu. Táto dohoda je otvorená i štátom, ktoré sú členmi Rady Európy. Text
Konvencie o ľudských právach a biomedicíne bude po ratifikácii jednotlivými európskymi
štátmi záväzný pre všetky krajiny Európskeho spoločenstva.
V súčasnosti existuje veľké mnoţstvo etických kódexov týkajúcich sa chorých.
Väčšina vyspelých štátov najskôr prijala a vyhlásila všeobecnú verziu práv pacientov a aţ
potom špecializované etické kódexy týkajúce sa určitej skupiny chorých. Často sa na tvorbe
špeciálnych kódexov spoločne podieľali lekári i samotní chorí.(Tóth,2008)
Sformulované a prijaté boli tieto kódexy:
-
Práva imobilných osôb,
-
Práva starých ľudí,
-
Práva duševne chorých,
-
Práva zomierajúcich,
-
Práva dialyzovaných pacientov,
-
Práva tehotnej ţeny a nenarodeného dieťaťa,
-
Práva hendikepovaného dieťaťa .
Mnohé medzinárodné dokumenty ovplyvnili formuláciu ľudských práv a práv
pacientov i v právnom systéme SR.
Základné dokumenty o ľudských právach a právach pacientov v SR
V Slovenskej republike práva človeka – občana zaručujú viaceré základné dokumenty.
Právny systém SR predstavuje systém zákonov Národnej rady SR (NR SR), t. j. Ústava
Slovenskej republiky ako základný zákon štátu a nadväzujúce právne predpisy, t. j. zákony,
vládne nariadenia, vyhlášky, smernice, inštrukcie, záväzné a metodické usmernenia. Tieto
zákonné normy sú publikované v Zbierke zákonov (Z. z.) SR, príp. v publikáciách ústredných
orgánov štátnej správy, napr. vo Vestníku Ministerstva zdravotníctva SR.
Trnava, 5.október 2010 |
52
Ústava Slovenskej republiky bola prijatá Slovenskou národnou radou dňa 1. septembra 1992
a do platnosti vstúpila 1. januára 1993. Ústava je zákonom najvyššej právnej sily v štáte,
vyjadruje základné práva občanov, určuje postavenie štátnej moci, definuje kompetencie
jednotlivých štátnych orgánov a ich vzájomné vzťahy, určuje symboliku štátu, charakterizuje
jeho súdny systém a ďalšie nástroje moci.
Dňa 9. januára 1991 Federálne zhromaţdenie Českej a Slovenskej Federatívnej republiky
(ČSFR) prijalo Listinu základných ľudských práv a slobôd ako Ústavný zákon číslo 23. Po
rozdelení ČSFR bola Listina ľudských práv a slobôd začlenená do Ústavy slovenskej
republiky.
Podľa článku 153 Ústavy SR: „Na Slovenskú republiku prechádzajú práva a povinnosti
z medzinárodných zmlúv, ktorými je Česká a Slovenská Federatívna republika viazaná, a to
v rozsahu ustanovenom Ústavným zákonom Českej a Slovenskej Federatívnej republiky
alebo v rozsahu dohodnutom medzi Slovenskou republikou a Českou republikou“.
Podľa článku 11. Ústavy SR: “Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom, majú prednosť pred jej zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv
a slobôd.“
Podľa Ústavy SR sú záväzné tieto medzinárodné zmluvy:
-
Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach prijatý 16. decembra 1966
a ratifikovaný Československou socialistickou republikou 23. decembra 1975,
-
Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych, kultúrnych právach prijatý 16.
decembra 1966 a ratifikovaný Československou socialistickou republikou 23.
decembra 1975,
-
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov číslo 3, 5
a 8 v mene Českej a Slovenskej Federatívnej republiky ratifikovaný prezidentom
ČSFR 21. februára 1991,
-
Konvencia o ľudských právach o biomedicíne prijatá 19. novembra 1996 a následne
ratifikovaná parlamentom Slovenskej republiky.
Trnava, 5.október 2010 |
53
Pre poskytovanie zdravotnej starostlivosti majú osobitný význam tieto zákonné normy:
ZÁKONY:

Zákon NR SR č. 272/1994 Z. z. o ochrane zdravia ľudí v znení Zákona číslo 514/2001
Z. z.,

Zákon NR SR č. 140/1998 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach z 3. apríla
1998, novelizovaný Zákonom č. 633/2004 Z. z.,

Zákon NR SR č. 576/2004 Z. z o zdravotnej starostlivosti, sluţbách súvisiacich
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení Zákona č. 82/2005 Z. z., novelizovaný s účinnosťou od 1. septembra 2005
Zákonom č. 350/2005 Z. z., Zákon č. 282/2006 mení a dopĺňa Zákon č. 576/2004 Z. z.
s účinnosťou od 1. júla 2007,

Zákon NR SR č. 577/ 2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na
základe
verejného
zdravotného
poistenia
a o úhradách
za
sluţby
súvisiace
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení Zákona č. 720/2004 Z. z.,
novelizovaný s účinnosťou od 1. septembra 2005 Zákonom č.347/2005 Z. z.,

Zákon NR SR č. 578/ 2004
Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti,
zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení Zákona č. 720/2004 Z. z., novelizovaný
s účinnosťou od 1. septembra 2005 Zákonom č. 351/2005 Z. z.,

Zákon NR SR č. 579/ 2004 Z. z. o záchrannej zdravotnej sluţbe a o zmene a doplnení
niektorých zákonov,

Zákon NR SR č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení Zákona č.
95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
Zákona č.718/2004 Z. z., novelizovaný s účinnosťou od 1. septembra 2005
Zákonom č. 352/2005 Z. z.,

Zákon NR SR č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou
starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení Zákona č. 719/2004
Z. z. a o doplnení Zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, novelizovaný
s účinnosťou od 1. septembra 2005 Zákonom č. 353/2005 Z. z.
Trnava, 5.október 2010 |
54
NARIADENIA VLÁDY

Nariadenie vlády SR č. 742/ 2004 Z. z. o odbornej spôsobilosti na výkon
zdravotníckeho povolania, mení a dopĺňa NV SR č. 324/2006 Z. z. s účinnosťou od 1.
júna 2006,

Nariadenie vlády SR č. 743/ 2004 Z. z o spôsobe ďalšieho vzdelávania zdravotníckych
pracovníkov, sústave špecializovaných odborov a sústave certifikovaných pracovných
činnosti, s účinnosťou od 1. januára 2005, mení a dopĺňa NV SR č. 179/2004 Z. z.
s účinnosťou od 1. mája 2005, v celom rozsahu zrušilo obe predchádzajúce NV SR č.
322/2006 Z. z. s účinnosťou od 1. júna 2006,
VYHLÁŠKY

Vyhláška MZ SR č. 366/2005 Z. z. o kritériách a spôsobe hodnotenia sústavného
vzdelávania zdravotníckych pracovníkov s účinnosťou od 15. augusta 2005, mení
a dopĺňa ho vyhláška MZ SR č. 187/2006 Z. z. s účinnosťou od 15. apríla 2006,

Vyhláška MZ SR č. 306/2005 Z. z. ktorou sa ustanovuje zoznam sesterských diagnóz,

Vyhláška MZ SR č. 321/2005 Z. z. o rozsahu praxe v niektorých zdravotníckych
povolaniach,

Vyhláška MZ SR č. 364/2005Z. z. ktorou sa určuje rozsah ošetrovateľskej praxe
poskytovanej sestrou samostatne a v spolupráci s lekárom a rozsahu praxe pôrodnej
asistencie poskytovanej pôrodnou asistentkou samostatne a v spolupráci s lekárom,

Vyhláška MZ SR č. 31/2006 Z.z. o výške úhrady zdravotníckeho pracovníka za ďalšie
vzdelávanie.
Slovenská legislatíva o právach pacientov vychádza zo Všeobecnej deklarácie ľudských
práv, ktorú prijalo Valné zhromaţdenie OSN 10. decembra 1948 a z Ústavy Slovenskej
republiky prijatej 1. septembra 1992.
Článok 40 Ústavy SR uvádza: „ Kaţdý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného
poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotné pomôcky za
podmienok, ktoré ustanoví zákon“. Právo na zdravotnú starostlivosť predchádza právo na
ochranu zdravia. Ústavné zákony upravujú spôsob ochrany zdravia a poskytovania zdravotnej
starostlivosti občanov.
Trnava, 5.október 2010 |
55
Legislatíva ochraňuje pacienta i zdravotníckych pracovníkov. Sestra zohráva kľúčovú rolu
v starostlivosti o pacienta pri dodrţiavaní všetkých legislatívnych noriem a pravidiel .
Rozhodnutia sestry sa netýkajú len beţných manaţérskych aktivít, ale v konečnom dôsledku
vplývajú aj na dušu ten najcitlivejšej „súčasti“ zdravotníctva- pacienta ( Boroňová J.).
Zoznam bibliografických odkazov:
1. BAŠTECKÝ, J. 1997. Psychiatria, právo a společnosť. 1. vyd. Praha: Galén, 1997. 218s.
ISBN 80-85824-45-0.
2. BOROŇOVÁ, J. Komunikačné zručnosti sestry- manažérky. In: Komunikačné
a psychoterapeutické prístupy v ošetrovateľstve, roč. 1, Trnava 2009, č. 1, s. 116- 120,
ISBN 978-80-8082-308-5.
3. FARKAŠOVÁ, D. a kol.2009. Ošetrovateľstvo - teória. Martin:Osveta 2009. 244 s.
ISBN978-80-8063-322-6.
4. FARKAŠOVÁ, D., KUBICOVÁ, Ľ., MUSILOVÁ, M. Výskum v ošetrovateľstve. 1. vyd.
Martin: Osveta 2002, 87 s. ISBN 80-8063-111-5.
5. DRGONEC, J.1996. Ústavné právo a zdravotníctvo. Bratislava: Archa, 1996. 338 s. ISBN
80-7115-114-9
6. GLASA, J. – ŠOLTÉS, L. a kol. 1998. Ošetrovateľská etika 1. Martin: Osveta, 1998.
211s. ISBN 80-217-0594-9.
7. HAŠKOVCOVÁ, H.1997. Lékařska etika. 2. vyd. Praha: Galén, 1997.199s.
ISBN 80-85824-54-X.
8. HEGYI, L. – BRAŢINOVÁ, K. – TOTH, K. – WEBER, J. 2000. Práva pacientov
v Slovenskej republike. 1. vyd. Bratislava: MZ 2000. 47s. ISBN 80-968465-0-7.
9. HEGYI, L. 2000. Práva staršieho pacienta. In: Humanita, roč. 9, č. 6, 2000, s. 5.
10. KOZIEROVÁ, B. – ERBOVÁ, G. – OLINIROVÁ, R. 1995. Ošetrovateľstvo I. a II. 1.
vyd. Martin: Osveta, 1995. 1457s. ISBN 80-217-0528-0.
11. MUSILOVÁ, E. a kol.1993. Vybrané kapitoly z ošetrovateľstva. 1. vyd. Martin: Osveta,
1993. 232s. ISBN 80-217-0573-6.
12. NEMČEKOVÁ, M. a kol. 2004.Práva pacientov. Medicínske, ošetrovateľské a filozofickoetické súvislosti.1. vyd. Martin: Osveta, 2004. 213s. ISBN 80-8063-162-X.
Trnava, 5.október 2010 |
56
13. ŠOLTÉS, L. a kol. 1996. Vybrané kapitoly z medicínskej etiky. Bratislava: UK, 1996.
104s. ISBN 80-223-1080-8.
14. TÓTH, K. – BADINSKÝ, M. 1996. Právo v zdravotníctve. Bratislava: Iura Edition,
1996.1020s. ISBN 80-88715-27-X.
15. TOTH, K. – KRIŢANOVÁ, D.2000. Súčasná situácia v právach pacientov v SR. In
Humanita, roč. 9, č. 6, 2000, s. 6.
16. TÓTH, K. a kol. 2008. Právo a zdravotníctvo. 1 vyd. Bratislava, Herba, spol s.r.o. 2008,
381s. ISBN 978-80-89171-57-6.
17. VLČEK, R. - TÓTH, K. – VACULÍKOVÁ, N. – FARKAŠ, A. 2006. Úvod do štátneho
práva pre zdravotníckych a sociálnych pracovníkov. Bratislava: SZU, 2006. 104s. ISBN
80-89171-38-9.
Kontaktná adresa:
PhDr. Anna Mazalánová, PhD., MPH
Ústav sociálneho lekárstva a lekárskej etiky
LFUK Špitálska 24
Bratislava
Mgr. Karin Liptáková
Katedra Ošetrovateľstva
Fakulza zdravotníctva a sociálnej práce
Trnavská Univerzita v Trnave
Doc. PhDr. Petronea Lauková
Katedra Andragogiky
Filozofická Fakulta Univerzity Komenského
Trnava, 5.október 2010 |
57
Helen Gardner – osobnosť ošetrovateľstva
A. Botíková, A. Dziacka
Trnavská univerzita, FZaSP, Katedra ošetrovateľstva
Stredná zdravotnícka škola, Trenčín
Abstrakt
Helen Gardner uţ ako malé dievčatko chcela pomáhať ľuďom a neskôr chcela byť
zdravotnou sestrou. Keď sa jej sen začal plniť prišla prvá svetová vojna, no neváhala
a pomáhala ďalej. Aj po vojne s podlomeným zdravím pracovala ďalej niekoľko rokov.
Kľúčové slová: Zdravotná sestra – pomoc – vojna - choroba.
Abstract
Since she was a little girl she wanted to help people and later she wanted to become
a nurse. When her dream had started to fulfill the First World War came, but she had
continued with helping. After War she had worked but with broken health.
Key words: Nurse – help – war - illness.
V histórií zdravotníctva sa nachádza veľa ţien, ktoré chceli pomáhať a robiť prácu
zdravotnej sestry. Táto práca je ťaţká, nezaplatiteľná, náročná na obetavosť, rozhodnosť,
vytrvalosť a ochotu. Jednou z nich bola aj zdravotná sestra z Kanady, ktorú opisujem vo
svojom článku.
Narodila sa v štáte Ontario na Helloween v roku 1 890. Bola najmladším dieťaťom
z ôsmich detí. Vyrastala v rodine ako polosirota bez otca. V chudobných pomeroch s málom
peňazí musela pomáhať s ostatnými deťmi. Chodila do školy, veľmi rada pomáhala. Starala sa
o ostatné deti aj počas choroby, dávala im obklady, bylinky, lieky, tak ako kázal lekár.
Vydrţala celé dni aj noci. Tešila sa, keď vyzdraveli, aj keď ona bola unavená. Začala častejšie
spolupracovať s rodinným lekárom. V oblasti, kde ţila s rodinou nebola nemocnica, ktorá by
poskytovala dostatočnú kvalifikáciu pre prácu zdravotnej sestry. Helen dostala odporúčanie od
rodinného lekára na odbornú prax do Nemocnice Svätého Lukáša v New Yorku, ktorá bola pre
ňu veľkým prínosom. Štúdium začala v roku 1 909, kurz trval 3 roky, počas, ktorého
pracovala 12 hodín denne. Voľno mala iba v nedeľu. Po ukončení štúdia napísala prácu
Trnava, 5.október 2010 |
58
Základy chémie a bola prijatá na Columbijskú univerzitu. Bola spokojná šťastná, ţe má
kvalifikáciu na svoju prácu a zároveň môţe pracovať. Po promócií pracovala s deťmi
v Nemocnici Svätého Lukáša. Potom sa vrátila domov do Kanady, kde sa starala
o zomierajúcu matku.
Prešiel určitý čas a začala sa prvá svetová vojna. Dobrovoľne sa prihlásila. V spoločnosti
päťdesiatich sestier bola vyslaná loďou z Montrealu do Liverpoolu v Anglicku. Kanadské
zdravotné sestry tu boli prezývané „modré vtáky“, pretoţe ich uniformu tvorili modré šaty
a biele čepce. Medicínsky personál vo vojenskej nemocnici v Notthinghame mal jednu
zdravotnú sestru – dobrovoľníčku, ktorá poskytovala pravidelnú starostlivosť o 35 pacientov.
Práca bola ťaţká, neraz pracovali nepretrţite niekoľko hodín. Pomáhala s delením pacientov,
ukladaním do rôznych častí nemocnice. Museli vyuţívať všetok voľný priestor, lebo
zranených pribúdalo. Uzavretý balkón pouţívali pre pacientov s ťaţkými zraneniami. Ďalej
boli delení na ľahké a ťaţké prípady, urgentné operačné stavy, ktoré boli často sprevádzané
bezvedomím. Na operačných izbách často vykonávali amputácie zdevastovaných končatín bez
anestézie. Pravidelne mali pacienti komplikácie, infekcie, silné bolesti, ktoré museli znášať
v ťaţkých podmienkach.
Raz si počas večernej vizity Helen všimla, ţe vojakovi krvácajú pooperačné rany, ktoré
vyvolávali progresívne kŕče. O stavoch informovala sluţbukonajúceho lekára a urýchlene
aplikovali antitetanickú liečbu. Pacient preţil a neskôr bol prevezený na rehabilitačné
oddelenie, kde sa oňho staral ďalší zdravotnícky personál. Lekár ju ocenil za záchranu ţivota
mnohých vojakov a jej pohotové a rýchle reakcie.
Pri jednom z náletov bola zasiahnutá aj vojenská nemocnica. Bolo zranených veľa ľudí
a medzi nimi aj Helen. Pacienti aj ďalší zranení leţali v nevykúrených, tmavých
miestnostiach. Vyuţité balkóny boli zamrznuté. Následkom nosenia gumových rukavíc mávali
často omrzliny a ganrény. Teraz si zranenia Helen vyţadovali opateru ostatných. Po
niekoľkých dňoch a stabilizácií stavu jej nakoniec diagnostikovali chronickú anémiu.
V novembri 1 918 sa vrátila do Kanady, kde oddychovala a rehabilitovala.
Neľutovala ani chvíľku z toho, čo robila, čo obetovala a čo sa naučila, vyuţila ďalšej praxi,
v ktorej pokračovala ešte niekoľko rokov. Takto sa vedeli ţeny začleniť do ťaţkej práce
zdravotnej sestry. Pracovali v domácich podmienkach na laickej úrovni, na odbornej úrovni
Trnava, 5.október 2010 |
59
v nemocniciach, ale aj ťaţkých vojnových – provizórnych podmienkach. Najdôleţitejšie je
„chcieť pomôcť.“
Zoznam bibliografických odkazov:
http://historicalbiographies.suite101.com/article.cfm/canadian_nursing_sister#ixzz0dMbdbDJ
B
Adresa prvého autora:
Mgr. Alena Dziacka
Stredná zdravotnícka škola, Trenčín
email: [email protected]
Trnava, 5.október 2010 |
60
Vzdělávání sester na Vysočine
L. Cetlová, V. Dvořáková
Vysoká škola polytechnická Jihlava, Katedra zdravotnických studií, ČR
Abstrakt
Vysoká škola polytechnická Jihlava (VŠPJ) navazuje na tradici vysokého školství v
Jihlavě. V akademickém roce 2008 / 2009 se začíná realizovat program Ošetřovatelství a to
v oborech - všeobecná sestra a porodní asistentka. Výuku zajišťuje Katedra zdravotnických
studií. Nově realizované obory umoţní posílit nízký počet vysokoškolsky vzdělaných lidí na
ošetřovatelských postech. Vědomosti a dovednosti těchto lidí pomohou zvýšit úroveň
ošetřovatelství v jednotlivých zdravotnických zařízeních v kraji Vysočina
Klíčová slova: Ošetřovatelství – Vzdělávání - Kraj Vysočina - Vysoká škola
polytechnická Jihlava
Úvod
V Londýně u řeky Temţe stojí budova (v současné době také muzeum), která dříve
slouţila jako nemocnice a připravovala na povolání ošetřovatelky. Jde o první školu, kterou v
roce 1860 zaloţila Florence Nightingalová. Sestry byly do této školy vybírány velmi obezřetně
vybírány. Vedl se záznam o jejich chování a jednání a tyto první sestry byly vyslankyněmi
revoluce v ošetřovatelství. Tehdejší ošetřovatelská péče je dosud fundamentem moderního
ošetřovatelství. Florence se zajímala o všechny své studentky a ustanovila způsob, jakým by
měla být škola vedena. Odtud se myšlenka a ideály ošetřovatelství rozšířily do celého světa.
Sestry, které zde od zaloţení školy v roce 1860 vystudovaly, ovlivnily všechny části Velké
Británie, Irska, USA, Kanady, Švédska, Finska, Austrálie, Dánska, Německa, Japonska,
Francie.
Ošetřovatelské vzdělávání do roku 1948
Po vzoru první ošetřovatelské školy v Londýně vzniká v Praze v roce 1874 v tehdejším
Rakousku - Uhersku první ošetřovatelská škola. Škola poskytovala organizované školení a
seznamovala veřejnost se zdravotnickou a ošetřovatelskou problematikou. Škola neměla
dlouhého trvání. V roce 1916 byly v Praze otevřeny dvě dvouleté ošetřovatelské školy - jedna
česká a druhá německá. Škola se stala vzorem pro vznik dalších ošetřovatelských škol na
Trnava, 5.október 2010 |
61
území mladé Československé republiky. První absolventky (rok 1918) této školy začaly
prosazovat zájmy sesterské profese a rozvíjet české ošetřovatelství. V roce 1946 vznikla
v Praze Vyšší ošetřovatelská škola, která byla na tehdejší dobu velmi pokroková, neboť
připravovala pro výkon povolání učitelek na ošetřovatelských školách. Po únoru 1948 tato
škola zaniká.
Tak jak vstoupilo úsilí Florence Nightingalové do světových dějin ošetřovatelství, tak
podobně do českého ošetřovatelství vstoupila lékařka Vlasta Kálalová - Di Lotti rodačka
z Bernartic u Písku. V roce 1924 odjíţdí do tureckého Istambulu, kde si uvědomuje nutnost
bojovat za lepší podmínky zdravotní péče v muslimském světě. Po ročním pobytu ojíţdí do
Bagdádu. Její záměry odjet do Orientu podpořil i
první československý
T.G.Masaryk. V Bagdádu otevírá československou nemocnici o 20 lůţkách.
prezident
Postupně si
vybudovala výjimečné postavení v organizaci zdravotnictví iráckého státu. Sama se podílí na
výuce ošetřovatelek. Do iráckých předpisů se jí například podařilo prosadit, ţe budoucí
porodní asistentky musí umět číst. V roce 1926 Vlasta Kálalová povolává jednu z prvních
českých diplomovaných sester, která ukončila studium na ošetřovatelské škole v Praze v roce
1918, Ruth Tobolářovou. Nemocnice pod vedením Ruth Tobolářové vzkvétala. Dokonce zde
sama vychovala dvě arménské ošetřovatelsky.
Ošetřovatelské vzdělávání 1948 - 1989
Po roce 1948 nastupuje do zdravotnictví tzv.,, Sovětský model“. Ošetřovatelské školy
jsou přejmenovány na Střední zdravotnické školy.V roce 1960 je na Filozofické fakultě
Karlovy univerzity v Praze otevřeno pro sestry pětileté studium ošetřovatelství v kombinaci s
psychologií. Později je psychologie nahrazena pedagogikou.
Změny, které přinesl rok 1989 se promítly i do vzdělávání sester. Vysokoškolský zákon
č.111/1998 Sb. ( č.210/2000Sb., č.147/2001 Sb.) umoţnil vznik neuniverzitních vysokých
škol.
Ošetřovatelské vzdělávání na Vysočině
Vysoká škola polytechnická Jihlava navazuje na tradici vysokého školství v Jihlavě. V
50.letech 20.století vzniká v Jihlavě Pedagogický institut a úspěšně se rozvíjí. Po několika
letech činnosti však v Jihlavě končí. Po zrušení kraje Jihlava v roce 1960 je v následujícím
Trnava, 5.október 2010 |
62
období postupně převeden do Brna. Do uvolněné budovy po Pedagogickém institutu detašuje
Vysoká škola zemědělská v Brně své 1.ročníky a stále se rozšiřující výuka zde probíhá několik
desítek let – aţ do roku 1994. V roce 1994 se rozhodnutím rektora Vysoké školy zemědělské v
Brně ruší detašované pracoviště v Jihlavě a po několika desetiletích působnosti se opět stěhuje
do Brna. Na uvolněnou rozsáhlou budovu je vázán vznik Vyšší odborné školy (VOŠ)
Jihlava(1994).
V roce 2004 je Parlamentem České republiky přijat a prezidentem Václavem Klausem
podepsán zákon 375/2004 Sb. o zřízení Vysoké školy polytechnické Jihlava. Transformací z
VOŠ tak vzniká první neuniverzitní veřejná vysoká škola v České republice a v krátké době
jsou akreditovány první studijní obory :
o Finance a řízení
o Cestovní ruch a poté další
K realizaci studijního programu Ošetřovatelství v oborech - Všeobecná sestra a Porodní
asistentka došlo v akademickém roce 2008/2009. Výuku zajišťuje Katedra zdravotnických
studií. Studijní program vychází z ,, Dlouhodobého záměru vzdělávací, vědecké, výzkumné,
vývojové a další tvůrčí činnosti VŠPJ“. Zároveň pomáhá naplňovat
,, Dlouhodobý záměr
rozvoje vzdělávání kraje Vysočina a strategický plán rozvoje Statutárního města Jihlavy.“
Nově realizované obory na VŠPJ umoţní zejména:
o posílit nízký počet vysokoškolsky vzdělaných lidí na ošetřovatelských postech,
jejichţ vědomosti a dovednosti pomohou zvýšit úroveň ošetřovatelství v jednotlivých
zdravotnických zařízeních v kraji Vysočina
o zvýšit kvalifikační úroveň v souladu s koncepcí MZ ČR (zvýšit počet vysokoškolsky
vzdělaných jedinců v kategorii středních zdravotnických pracovníků na 50%)
o zlepšit celkovou regionální situací v terciární sféře vzdělávání v kraji Vysočina
Obsahové překrývání obou oborů vychází z logického základu pro vzdělávání
nelékařských zdravotnických povolání, ale zároveň důsledně dodrţuje specifičnost
jednotlivých oborů v oblasti hodinové dotace některých předmětů, především potom v oblasti
odborné praxe.
Absolvent oboru Porodní asistentka je připraven pro výkon povolání porodní asistentky, tj. pro
poskytování zdravotní péče v porodní asistenci, tj. zajištění nezbytného dohledu, poskytování
Trnava, 5.október 2010 |
63
péče a rady ţenám během těhotenství, při porodu a šestinedělí, pokud probíhají fyziologicky,
vedení fyziologického porodu a poskytování péče o novorozence. Součástí této zdravotní péče
je také ošetřovatelská péče o ţenu na úseku gynekologie. Dále se porodní asistentka ve
spolupráci s lékařem podílí na preventivní, léčebné, diagnostické, rehabilitační, neodkladné
nebo dispenzární péči.
Absolvent oboru Všeobecná sestra získává profesní kompetence sester, které definuje
platná legislativa ČR. Sestry musí umět chránit, udrţovat, navracet a podporovat zdraví osob a
skupin, jejich autonomii a soběstačnost v oblasti tělesných a psychických ţivotních funkcí,
s přihlédnutím k psychologické, sociální, ekonomické a kulturní odlišnosti způsobu ţivota
osob se zdravotním postiţením.
Závěr
VŠPJ je poměrně krátkodobě fungující vysokoškolskou institucí neuniverzitního typu.
Podstatnou úlohu v jejím fungování hraje napojení na praxi a charakter regionální instituce.
Jako taková má své logické místo v kraji Vysočina.
Zoznam bibliografických odkazov:
KOZIEROVÁ, B. – ERBOVÁ, G.- OLIVIEROVÁ, R.1995. Ošetrovateľstvo 1,2. Martin:
Osveta, 1995. ISBN 80-217-0528-0.
KOLEKTIV AUTORŦ 2002. Osobní rádce zdravotní sestry. Praha: Dashöfer Holding, Ltd.,
2002, s.8. ISSN1214-0074.
Kontaktní adresa:
Lada Cetlová
Vysoká škola polytechnická Jihlava
Katedra zdravotnických studií
e-mail: [email protected]
+ 420 739 054873
Trnava, 5.október 2010 |
64
C. Šimurková a Ošetrovateľstvo I.
E. Červeňanová
Fakulta zdravotníctva, Trenčianska univerzita A. Dubčeka v Trenčíne
Súhrn
V roku 1986 vydavateľstvo Osveta v Martine vydalo učebnicu Ošetrovateľstvo I, ktorého
autorský kolektív viedla Celestína Šimurková. Bola určená pre študentky 1. aţ 3. ročníka
študijného odboru detská sestra. Príspevok analyzuje obsah učebnice, ktorý bol zameraný na
historický pohľad, profesijnú úlohu ošetrovateľstva, ako aj organizáciu a riadenie
zdravotníctva.
Kľúčové slová: ošetrovateľstvo – učebnica – sestra - vzdelávanie
Summery
In 1986, publishing house Osveta in Martina issued textbook Nursing I., the author team
led Šimurková Celestina. This textbook was designed for students of first and third classes in
study field of pediatric nurse. The content of textbooks was focusing on historical perspective,
the role of professional nursing as well as organization and management of health care.
Key words: nursing – textbook – nurse - education
Úvod
Ţivot a práca sestry - učiteľky, predstaviteľky ošetrovateľstva, sa nemôţe nazývať
povolaním, ale celoţivotným poslaním. Poslaním, ktoré predstavuje dlhú a náročnú cestu
profesionálneho, ale i osobnostného rastu. Vzdelávanie sestier na našom území prechádzalo
postupným vývinom v nadväznosti na historické etapy ošetrovateľstva.
Medzi
osobnosti,
s počiatku
na
regionálnej
úrovni
a neskôr
i s celoslovenskou
pôsobnosťou, patrila i Mgr. Celestína Šimurková, sestra, vychovávateľka a pedagóg. Ako prvá
sestra, s vysokoškolským vzdelaním v odbore psychológia a starostlivosť o chorých, sa
stala riaditeľkou Strednej zdravotníckej školy v Trenčíne. Učebnice ošetrovateľstva, v ktorých
bola vedúcou autorkou mali celoštátne uplatnenie v bývalom Československu.
Trnava, 5.október 2010 |
65
Celestína ŠIMURKOVÁ
Podľa M. Musilovej bola slovenskou ošetrovateľskou, učiteľskou a riaditeľskou autoritou.
Ako sestra s vysokoškolským vzdelaním sa stala prvou riaditeľkou Strednej zdravotníckej
školy v Trenčíne v rokoch 1963 aţ 1990. Škola pod jej vedením bola príkladom pre ostatné
školy nielen vysokou úrovňou vzdelávacieho procesu, ale aj profesionálnym formovaním
sestier. ( Farkašová, 2010)
Učebnica
Učebnica je kniţná učebná pomôcka, ktorá obsahuje metodicky spracované učivo
vymedzené učebnými osnovami a je základným didaktickým prostriedkom pri rozvíjaní
vyučovania. Predstavuje významnú etapu didaktickej transformácie kultúrnych obsahov do
školského vzdelávania. Didaktické spracovanie učebníc umoţňuje , aby učebnice
plnohodnotne plnili svoje základné funkcie v procese vyučovania. ( Skalková, 2007, 103,104 )
Učebnica je najdôleţitejším zdrojom poznávania ţiakov, vo väčšine vyučovacích
predmetoch, v rôznych druhoch a stupňoch škôl. ( Skalková, 2007 )
Učebnica OŠETROVATEĽSTVO I.
V predhovore autorka analyzuje vtedajšiu spoločnosť, zdôrazňuje starostlivosť o zdravý
telesný a duševný vývoj mladej generácie. Charakterizuje detské sestry, ich úlohu pri
upevňovaní, udrţiavaní a prinavrátení telesného i duševného zdravia detí v liečebnopreventívnej starostlivosti.
Povolanie detskej sestry opisuje zo všetkých hľadísk s dôrazom na charakterové vlastnosti,
etické princípy a morálne postoje.
Podľa C. Šimurkovej je osobitná pozornosť venovaná ošetrovateľským, psychologickým
a pedagogickým aspektom diagnostických, terapeutických a ošetrovateľských postupov. Ďalej
zdôrazňuje zameranie na komplexnú ošetrovateľskú a výchovnú starostlivosť vo vybraných
liečebných a preventívnych pracoviskách.
Uvádza, ţe učebnica je spracovaná podľa učebných osnov predmetu ošetrovateľstvo –
teoretickej časti pre 1.,2. a 3. ročník, odboru detská sestra. Učebnica má 504 strán a 23. kapitol
– učebných textov.
Trnava, 5.október 2010 |
66
Celým textom sa zdôrazňuje výchovné a citové pôsobenie detskej sestry na
hospitalizované deti. Jednotlivé kapitoly a autorský kolektív :
1. Vznik, vývoj a význam ošetrovateľstva ( C. Šimurková)
2. Úloha a postavenie detskej sestry ( C. Šimurková)
3. Organizácia liečebno-preventívnej starostlivosti...( M. Staňková)
4. Organizácia a riadenie ošetrovateľskej starostlivosti ( H. Halgašová)
5. Ošetrovateľská jednotka ( M. Staňková)
6. Zásady liečebného a ošetrovateľského reţimu ( E. Gregušová )
7. Ošetrovateľská starostlivosť pri preleţaninách a spareninách ( M. Staňková)
8. Dezinfekcia a sterilizácia ( M. Staňková)
9. Sledovanie a meranie fyziologických funkcií ( M. Adamovičová )
10. Medicínska, psychosociálne a hygienické aspekty hospitalizovaného dieťaťa (K.
Murínová )
11. Vizita ( M. Staňková, L. Stuchlíková )
12. Psychická a fyzická príprava chorých na vyšetrenia a liečebné výkony (L. Stuchlíková )
13. Podávanie liekov ( M. Staňková)
14. Odber materiálu na vyšetrenie ( M. Adamovičová )
15. Organizácia a systém práce na základných úsekoch liečebno-preventívnej starostlivosti (
E.
Gregušová )
16. Organizácia a metodika ošetrovateľskej starostlivosti o zdravé a chorobou ohrozené dieťa
( K. Murínová )
17. Organizácia a metodika práce detskej sestry v obvode ( E. Gregušová )
18. Psychosociálne a medicínske problémy ošetrovania inkontinentných chorých a starých
ľudí
( M. Staňková )
19. Psychologicky správny prístup a ošetrovanie umierajúceho ( L. Stuchlíková )
20. Endoskopické vyšetrovacie metódy ( M. Staňková, M. Adamovičová )
21. Metodika pozorovania dieťaťa ( H. Halgašová)
22. Organizácia, systém práce a osobitosti ošetrovateľskej starostlivosti na vybraných
úsekoch liečebno-preventívnej starostlivosti ( E. Gregušová )
Trnava, 5.október 2010 |
67
 Novorodenecké oddelenie
 Oddelenie pre nedonosené deti
 Otorinolaryngoskopické oddelenie
 Očné oddelenie
 Infekčné oddelenie
 Ortopedické oddelenie
 Neurologické oddelenie
 Gynekologické oddelenie
 Pôrodnícke oddelenie
 Onkologické oddelenie
 Psychiatrické oddelenie
23. Koncepcia súčasného ošetrovateľstva ( M. Staňková )
Jednotlivé kapitoly sú spracované prehľadne a systematicky. Mnohé sú doplnené tabuľkami,
schémami, obrázkami a fotografiami.
Záver
Pedagogické majstrovstvo učiteľa je v tom, ţe dokáţe poznatky z pedagogiky a z
vedných disciplín vyučovacích predmetov aplikovať vo vyučovaní, vedieť čo učiť a ako učiť.
Ak sestra ako pedagóg sa podieľa na výchove a vzdelávaní budúcich mladých sestier, jej
profesionalita
dospeje na zrelú osobnosť, dokáţe odovzdávať svoju odbornosť
i prostredníctvom učebníc. A taká bola aj Mgr. Celestína Šimurková.
„ Kto sa chce stať vzdelaným, musí si nad zlato a striebro váţiť kníh“ J. A. Komenský
Zoznam bibliografických odkazov :
FARKAŠOVÁ, D. et al.2010 História ošetrovateľstva, Martin: Osveta, 2010, s. 170, ISBN
978-80-8063-332-5
SKALKOVÁ, J.: 2007 Obecná didaktika, Praha, Grada, vyd. 2, s.328, ISBN 978-80247-18217
Trnava, 5.október 2010 |
68
ŠIMURKOVÁ,C. et al.1986 Ošetrovateľstvo I, Martin: Osveta, 1986, 2.vyd., s.504, 70-052-86
Učebnica, 2010-06-23 http://sk.wikipedia.org/wiki/U%C4%8Debnica
Kontaktná adresa :
PhDr. Eva Červeňanová, PhD.
Katedra ošetrovateľstva
Fakulta zdravotníctva
Trenčianska univerzita A. Dubčeka v Trenčíne
[email protected]
Trnava, 5.október 2010 |
69
Osobnosť ošetrovateľstva v Trenčianskom regióne
– Mgr. Celestína Šimurková
K. Gerlichová, N. Poliaková, D. Šimovcová, Z. Kvasnicová
Fakulta zdravotníctva, Trenčianska univerzita A. Dubčeka v Trenčíne
Abstrakt
Príspevok je zameraný na ţivot a dielo Mgr. Celestíny Šimurkovej, ktorá bola
významnou slovenskou ošetrovateľskou a učiteľskou autoritou. Ako sestra sa stala prvou
riaditeľkou Strednej zdravotníckej školy v Trenčíne. Škola sa pod jej vedením pýšila vysokou
úrovňou vzdelávacieho procesu, ale aj profesionálneho formovania osobnosti sestier a zaradila
sa na popredné miesto medzi SZŠ na Slovensku. Mgr. Celestína Šimurková bola
vyhľadávanou odborníčkou v oblasti vzdelávania a riadenia zdravotníckeho školstva, pôsobila
ako predsedníčka celoštátnej odborovej komisie detských sestier, predmetových komisií
psychológie – pedagogiky a ošetrovateľstva, bola aktívnou členkou poradného zboru
riaditeľov SZŠ pri ministerstve zdravotníctva SR. Tvorivým spôsobom sa podieľala na
utváraní vzdelávacích programov pre jednotlivé zdravotnícke študijné odbory. Bola vedúcou
autorkou celoštátnych učebníc Šimurková a kol. Ošetrovateľstvo pre detské sestry
a Ošetrovateľstvo 1. časť, ktoré boli preloţené aj do českého jazyka.
Kľúčové slová: Mgr. Celestína Šimurková – osobnosť – ošetrovateľstvo – vzdelávanie učebnice
Abstract
This paper is aimed at the life and work of Mgr. Šimurková Celestina, who was a
major Slovak nursing and the teaching authority. As a nurse became the first director of a
nursing school in Trencin. The school is under the direction boast high levels of the
educational process and the formation of professional nurses and people are put at the
forefront of the SZŠ in Slovakia. Mgr. Celestina Šimurková has sought specialist in education
and health care management education, acted as President of the national union commission
pediatric nursing, psychology subject commissions - teaching and nursing, was an active
member of the advisory board of directors SZŠ the Ministry of Health. Creatively involved in
shaping the educational programs for various medical courses. She was the lead author of the
national textbooks Šimurková et al. Nursing for children's nurses and nursing first of which
have been translated into Czech.
Key words: Mgr. Celestína Šimurková – personality – nursing- education - textbooks
Trnava, 5.október 2010 |
70
Ošetrovateľstvo bolo, je a bude pomáhajúcou profesiou. Má svoje nezastupiteľné
miesto v komplexnej starostlivosti o zdravie ľudí. V historickom vývoji ho ovplyvňovali
predovšetkým sociálne, kultúrne, ekonomické a politické faktory. Veľký vplyv naň mali
vedecké objavy, vojny, epidémie a osobnosti (Farkašová, D. a kol., 2010). Medzi osobnosti
slovenského ošetrovateľstva patrila Mgr. Celestína Šimurková. Čestné miesto medzi
osobnosťami, ktoré sa zaslúţili o rozvoj odboru ošetrovateľstva, jej patrí právom. Bola totiţto
okrem iných zásluh aj prvou riaditeľkou strednej zdravotníckej školy na Slovensku
s vysokoškolským ošetrovateľským vzdelaním.
Mgr. Celestína Šimurková, rod. Počiatková sa narodila 7. 10. 1929 v Brvništi v okrese
Povaţská Bystrica. Pochádzala z deväťčlennej robotníckej rodiny. Jej názory a postoje boli
formované silnou osobnosťou – jej matkou, ktorá všetky svoje deti vychovávala s nesmiernou
láskou a pestovala v nich súdrţnosť, toleranciu, empatiu a ďalšie kladné vlastnosti.
V školskom roku 1948/1949 absolvovala Štátnu dvojročnú školu pre sociálno-zdravotnú
starostlivosť v Martine. Zakrátko nato ju vtedajšie Povereníctvo zdravotníctva vyslalo do
Prahy na Vyššiu ošetrovateľskú školu (neskôr Špecializačný pedagogický seminár pre
vzdelávanie učiteliek ošetrovateľskej techniky a praktického výcviku), ktorú skončila v roku
1951. Súčasne získala maturitné vysvedčenie v odbore detská sestra. Po absolvovaní praţskej
školy nastúpila ešte v tom istom roku na Zdravotnú školu v Trenčíne ako učiteľka odborných
predmetov. Názov školy prešiel niekoľkými zmenami (Zdravotná škola dcér kresťanskej lásky
v Trenčíne, Zdravotná škola v Trenčíne) aţ po súčasný – Stredná zdravotnícka škola
v Trenčíne.
V školskom roku 1955/1956 bola vymenovaná za riaditeľku SZŠ v Trenčíne. V roku 1955 sa
vydala za pediatra MUDr. Pavla Šimurku. Spolu vychovali troch synov. Do pozície riaditeľky
školy sa vrátila od školského roku 1963/1964 a zotrvala v nej nepretrţite aţ do školského roku
1989/1990.
V rokoch 1962 – 1966 študovala externe na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského
s participáciou Lekárskej fakulty UK v Bratislave. Získala vysokoškolské vzdelanie v odbore
učiteľstvo odborných predmetov pre SZŠ – aprobácia: psychológia – starostlivosť o chorých.
V súvislosti s uvedeným treba zdôrazniť skutočnosť, ţe od novembra 1966 bola Mgr.
Celestína
Šimurková
jedinou
riaditeľkou
SZŠ
na
Slovensku
s vysokoškolským
ošetrovateľským vzdelaním, čo síce malo byť pravidlom, ale dlhé roky to bolo skôr výnimkou.
Trnava, 5.október 2010 |
71
V roku 1989 WHO prijala rezolúciu (WHA 42.27) o posilnení ošetrovateľstva a pôrodnej
asistencie, ktorou vyzvala členské štáty „...aby podporovali menovanie ošetrovateľského
personálu a pôrodných asistentiek do vedúcich funkcií a manažmentu...“. Súčasne Európska
konferencia o ošetrovateľstve (Kopenhagen, 1989) vo svojich odporúčaniach uvádza:
„Riaditeľmi ošetrovateľských škôl alebo katedier ošetrovateľského vzdelávania, učiteľmi
a osobami dohliadajúcimi nad ošetrovateľskými programami musia byť výlučne sestry“
(Hanselová, O., 2003, s. 8).
Svojou nezlomnou vôľou a entuziazmom motivovala Mgr. Celestína Šimurková aj ďalšie
učiteľky trenčianskej školy pre vysokoškolské štúdium. A tak v roku 1966 získali spolu s ňou
vysokoškolskú kvalifikáciu aj ďalšie štyri učiteľky ošetrovateľstva. Trenčianska SZŠ tak
získala ďalšie prvenstvo.
Mgr. Celestína Šimurková mala prirodzenú autoritu, ţiaci i pedagógovia ju plne rešpektovali.
Bola veľmi zodpovedná a presná v plnení povinností a taký istý prístup vyţadovala aj od
svojich spolupracovníkov. SZŠ v Trenčíne pod jej vedením dosiahla vysokú úroveň
vzdelávacieho procesu a profesionálneho formovania sestier a zaradila sa na popredné miesto
medzi SZŠ na Slovensku. Mala veľmi dobré organizačné schopnosti. Odborné riadenie školy
bolo jej prioritou. Účasťou na vzdelávacích akciách si udrţiavala vysokú odbornú úroveň a to
samozrejme vyţadovala aj od ostatných pedagógov. Veľký dôraz kládla na vysokú
profesionálnu a etickú úroveň učiteliek ošetrovateľstva, s cieľom vychovať budúce sestry na
vysokej odbornej úrovni, s humánnym prístupom k pacientovi – dieťaťu, dospelému či
starému človeku. Sestry, ktoré sa pri výkone svojej profesie budú správať podľa etických
princípov, ktoré im vštepovala ona i ostatní pedagógovia, budú na svojich pracoviskách šíriť
dobré meno školy, ktorá ich vychovala a pripravila na profesionálnu dráhu.
Milovala deti. Starostlivo dbala, aby boli riadne ošetrené a aby neboli ponechané samé na
seba, aby sestry venovali pozornosť nielen jeho primárnym potrebám, resp. plneniu ordinácií,
ale súčasne aj komunikácii a predchádzaniu hospitalizmu (Šimurková, C. a kol., 1986).
Výchova detských sestier jej bola najbliţšia a bola spoluautorkou a vedúcou tímu autorov
publikácie pre SZŠ Ošetrovateľstvo pre detské sestry. O kvalite učebnice svedčí aj to, ţe bola
preloţená aj do českého jazyka a bola pouţívaná ako celoštátna učebnica.
Okrem plnenia manaţérskych a pedagogických povinností sa zapájala i do mimoškolských
aktivít. Bola aktívnou členkou poradného zboru Ministra zdravotníctva SR, v Trenčíne bola
Trnava, 5.október 2010 |
72
dlhoročnou členkou okresného výboru SČK a jedno funkčné obdobie vykonávala aj funkciu
predsedníčky organizácie. Za aktivity v tejto oblasti bola ocenená zápisom do Knihy cti SČK.
V roku 1989 ju náhle opustil manţel, ktorého stratu niesla veľmi bolestne. V roku 1990 odišla
do dôchodku. Venovala sa rodine a vnúčatám, ale naďalej sledovala dianie v zdravotníctve
a najmä zmeny vo vzdelávaní sestier.
Jej zdravotný stav sa zhoršoval a Mgr. Celestína Šimurková zomrela 13. 12. 2002 v Trenčíne.
Jej odkaz „láska k ľuďom a konanie dobra“ nosí v srdciach mnoţstvo jej ţiačok –
slovenských sestier, učiteliek, ale aj jej priateľov.
Zoznam bibliografických odkazov:
FARKAŠOVÁ, D. a kol. 2010. História ošetrovateľstva. Martin: Vydavateľstvo Osveta,
2010. 169 s. ISBN 978-80-8063-332-5.
HANSELOVÁ, O. 2003. Mgr. Celestína Šimurková, prvá riaditeľka Strednej zdravotníckej
školy na Slovensku s vysokoškolským ošetrovateľským vzdelaním. In Ošetrovateľstvo
a pôrodná asistencia. ISSN 1336-183X. 2003, roč. I., č. 6, s. 8 – 9.
ŠIMURKOVÁ, C. a kol. 1986. Ošetrovateľstvo I. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1986. 504
s.
Kontaktná adresa:
PhDr. Katarína Gerlichová, PhD.
Fakulta zdravotníctva
Trenčianska univerzita A. Dubčeka v Trenčíne
Študentská 2
911 50 Trenčín
[email protected]
Trnava, 5.október 2010 |
73
Konštituovanie vysokoškolského vzdelávania sestier-učiteliek
v 60. rokoch 20. storočia na Slovensku
E. Morovicsová
Lekárska fakulta Univerzity Komenského, Psychiatrická klinika
Abstrakt
Autorka v práci s vyuţitím archívnych prameňov pribliţuje proces prípravy,
konštituovania a priebeh prvého cyklu vysokoškolského vzdelávania sestier-učiteliek na
Slovensku v 60. rokoch 20. storočia. Štúdium zabezpečovala Filozofická fakulta v úzkej
spolupráci s Lekárskou fakultou Univerzity Komenského v Bratislave. Po dokončení prvého
cyklu sa síce v Bratislave nepokračovalo v tejto forme prípravy, ale absolventky programu ako
sestry-odborné učiteľky významne prispeli k zvýšeniu úrovne zdravotníckeho školstva na
Slovensku ako aj ošetrovateľstva v klinickej praxi.
Kľúčové slová: história – ošetrovateľstvo - vysokoškolské vzdelávanie - Univerzita
Komenského Bratislava – Slovensko - 60. roky 20. storočia
Summary
With the help of archival sources the author deals with the preparation, constitution and
duration of the first cycle of the nurses‟ university education in Slovakia in the sixties of
twentieth century. The education was provided by Philosophical Faculty and Medical Faculty
of Comenius University in Bratislava. After the first cycle the education ceased to exist,
however the recently educated nurses contributed as teachers to the enhancement of the quality
of the nursing education system in the Slovakia as well as to the level of the clinical praxis.
Key words: history – nursing - University Education - Comenius University in Bratislava the Slovak republic - 60s of 20th Century
Úvod
Rozvoj prírodných a technických vied v 20. storočí znamenal výrazný pokrok
v mnohých vedných disciplínach. V oblasti medicíny prispel predovšetkým k špecializácii
jednotlivých odborov, umoţnil zdokonalenie diagnostických metód a liečebných postupov.
Prebiehajúce zmeny v medicíne kládli vysoké poţiadavky nielen na lekárov, ale aj na iných
zdravotníckych pracovníkov, sestry nevynímajúc. Preto sa v ošetrovateľstve dostávala do
popredia stále naliehavejšia potreba ďalšieho vzdelávania
Trnava, 5.október 2010 |
nielen sestier-špecialistiek
74
v klinickej praxi, ale aj sestier-inštruktoriek, ktoré pracovali vo funkcii učiteliek
ošetrovateľských predmetov. Naliehavosť tejto témy si uvedomovali aj samotné
sestry
a intenzívnejšie sa jej venovali na zjazde diplomovaných sestier v roku 1946. Riešením
situácie bolo zriadenie Vyššej ošetrovateľskej školy ČSČK v Prahe v roku 1946, ktorá na
určité obdobie zabezpečovala odbornú prípravu sestier-inštruktoriek. Potreba vysokoškolského
štúdia sestier bola naďalej veľmi aktuálna predovšetkým v zdravotníckom školstve
z viacerých dôvodov. Prvým dôvodom bolo zabezpečiť kvalitnú prípravu sestier v základnom
a pomaturitnom štúdiu na stredných zdravotníckych školách, rozvíjať ošetrovateľstvo ako
vedný odbor a zvyšovať kvalitu poskytovanej ošetrovateľskej starostlivosti.
Druhým
dôvodom bola skutočnosť, ţe profilujúce predmety na stredných zdravotníckych školách,
ktoré boli v roku 1953 zaradené medzi školy 2. cyklu, vyučovali sestry iba s pedagogickým
minimom a všeobecno-vzdelávacie a medicínske predmety absolventi vysokých škôl, čo ťaţko
prijímali i samotné učiteľky. Naliehavosť zvyšovania kvalifikácie sestier-inštruktoriek si
uvedomovali aj mnohí lekári, ktorí výraznou mierou prispeli k zriadeniu ich vysokoškolského
vzdelávania. V Československej republike sa s touto formou odbornej prípravy sestier začalo
v roku 1960 v Prahe, kde sa po viacerých rokovaniach medzi Ministerstvom zdravotníctva,
Ministerstvom školstva a kultúry a pracovníkmi Filozofickej fakulty Karlovej univerzity
v Prahe zriadilo na pôde Filozofickej fakulty UK vysokoškolské štúdium v študijnom odbore
psychológia – ošetrovateľská technika. Na aktuálnu poţiadavku vysokoškolskej prípravy
odborných učiteliek stredných zdravotníckych škôl reagovala aj Univerzita Komenského
v Bratislave. I keď tento proces nebol jednoduchý a Univerzita Komenského v Bratislave
zabezpečila iba jeden cyklus uvedeného štúdia, otvorila však túto otázku a určite prispela
k ďalším snahám o skvalitňovanie odbornej prípravy nielen sestier-učiteliek, ale aj sestier
samotných.
Ciele práce
Cieľom práce je poukázať na faktory, ktoré si vyţiadali zmeny v odbornej príprave sestierinštruktoriek, ktoré pracovali vo funkcii učiteliek odborných predmetov na stredných
zdravotníckych školách v prvej polovici 20. storočia. Zámerom autorky je zároveň priblíţiť
proces konštituovania prvého cyklu vysokoškolského vzdelávania sestier, ktorý zabezpečovala
Trnava, 5.október 2010 |
75
Filozofická fakulta v spolupráci s Lekárskou fakultou Univerzity Komenského v Bratislave v
rokoch 1961-1966.
Súbor, metodika
Pri spracovaní danej problematiky boli pouţité historické pramene a archívne materiály
Univerzity Komenského, zápisnice vedenia Filozofickej fakulty Univerzity Komenského (UK)
v Bratislave, zápisnice Katedry psychológie a pedagogiky na Filozofickej fakulte UK
a zápisnice zo zasadnutí kolégia dekana Lekárskej fakulty UK v Bratislave. Pri spracovaní
zdrojov sme pouţili ich historicko-kritické štúdium, obsahovú analýzu a komparáciu
získaných informácií.
Výsledky
Rozvoj medicíny v prvých desaťročiach 20. storočia priniesol výrazné zmeny aj v
ošetrovateľstve. Pre poskytovanie kvalitnej zdravotnej starostlivosti uţ nepostačovala iba
praktická príprava budúcich ošetrovateliek pod vedením lekárov a skúsenejších ošetrovateliek
z praxe, ale do popredia sa dostala potreba systematickej teoreticko-praktickej prípravy a
profesionalizácie ošetrovateľského povolania. V konštituujúcich sa ošetrovateľských školách
v prvej Československej republike prípravu ošetrovateliek zabezpečovali tzv. školské sestry,
ktoré boli vyberané z radov skúsených ošetrovateliek. Vzdelávanie školských sestier pre
praktický výcvik a ošetrovateľskú techniku bolo neskôr zabezpečené v špeciálnych kurzoch
pre diplomované sestry. Niektoré z nich absolvovali v Anglicku aj ďalšie kurzy pre učiteľky
ošetrovateľských škôl a pre vedúce sestry. Výučbu sestier-učiteliek na ošetrovateľských
školách od roku 1946 zabezpečovala Vyššia ošetrovateľská škola v Prahe. (Morovicsová,
2003)
Neustály pokrok prebiehajúci v medicíne sa bezprostredne premietal aj do ošetrovateľstva.
Stále aktuálnejšou sa stávala potreba ďalšieho vzdelávania sestier pracujúcich v jednotlivých
klinických odboroch, rovnako však aj skvalitnenie pregraduálnej prípravy sestier práve
v ošetrovateľskej
oblasti.
Výučbu
odborných
klinických
predmetov
na
stredných
zdravotníckych školách, ktoré boli v roku 1953 zaradené medzi školy 2. cyklu, zabezpečovali
lekári, ošetrovateľské predmety sestry iba s pedagogickým minimom. Preto bolo potrebné
riešiť aj prípravu sestier-inštruktoriek pracujúcich vo funkcii učiteliek ošetrovateľských
predmetov na stredných zdravotníckych školách. Dôleţitosť prípravy sestier-učiteliek si
Trnava, 5.október 2010 |
76
uvedomovali aj mnohí lekári a odborníci, ktorých snahy prispeli k zriadeniu vysokoškolského
vzdelávania sestier v Prahe v roku 1960 a o rok neskôr aj v Bratislave. Zrealizovať predstavy
o tomto štúdiu nebolo jednoduché. Bolo nevyhnutné presvedčiť odbornú verejnosť o potrebe
vysokoškolského
štúdia
sestier,
získať
nadšencov
a
spolupracovníkov
z radov
vysokoškolských pedagógov, vyriešiť otázky týkajúce sa názvu študijného odboru, obsahu
a dĺţky štúdia, ako aj organizačného zabezpečenia a personálneho obsadenia. Predkladatelia
projektu na prípravných rokovaniach riešili otázku dĺţky štúdia vzhľadom k pripravovanej
diaľkovej forme štúdia. Zástupcovia FF UK v Prahe navrhovali šesťročné štúdium,
zástupcovia Ministerstva zdravotníctva boli za päťročné štúdium s tým, ţe ako prvý ročník na
vysokej škole by sa započítavalo absolvovanie špecializačného pedagogického kurzu. Svoje
poţiadavky zdôvodňovali takto:
-
študentkami navrhovaného odboru budú absolventky SZŠ s trojročnou praxou
-
študentky absolvovali štúdium v špecializačnom pedagogickom seminári
-
Ministerstvo zdravotníctva umoţní poslucháčkam zúčastňovať sa sústredení, konzultácií,
cvičení a seminárov štyrikrát do roka
-
študentky budú v čase diaľkového štúdia uţ zamestnané na zdravotníckych školách
-
štúdium psychológie, predovšetkým aplikovanej klinickej psychológie bude pre nich
ľahšie ako pre absolventky jedenásťročných stredných škôl. (Dopis zn. ŠK-6200 –
1.12.1959, Archiv MZ ČR)
Po viacerých rokovaniach medzi Ministerstvom zdravotníctva a Ministerstvom školstva a
kultúry Československej republiky a pracovníkmi Filozofickej fakulty Karlovej univerzity
v Prahe a prípravných prácach vzniklo v roku 1960 na pôde Filozofickej fakulty Karlovej
univerzity v Prahe vysokoškolské štúdium v študijnom odbore psychológia – ošetrovateľská
technika. Štúdium bolo päťročné, prebiehalo diaľkovou formou a bolo určené pre učiteľky
ošetrovateľských predmetov na zdravotníckych školách. Problematike vysokoškolského štúdia
v odbore ošetrovateľstvo na pôde Karlovej univerzity v Prahe sú venované práce J. Neuwirtha,
M. Staňkovej, M. Váňovej, I. Kočovej a ďalších autorov .
Na aktuálnu poţiadavku vysokoškolskej prípravy odborných učiteliek na stredných
zdravotníckych školách reagovala aj Univerzita Komenského v Bratislave. Zriadenie
študijného odboru pre prípravu sestier-učiteliek ošetrovateľských predmetov predchádzali
viaceré rokovania na úrovni Rektorátu Univerzity Komenského, vedenia Filozofickej fakulty
Trnava, 5.október 2010 |
77
a Lekárskej fakulty UK v Bratislave. Tento proces však nebol jednoduchý, podobne aj ako
vlastná realizácia štúdia, ako to vyplýva zo zápisníc Katedry psychológie Filozofickej fakulty
a Lekárskej fakulty UK v Bratislave. Po predchádzajúcich rokovaniach a zváţení všetkých
moţností sa v roku 1961 začalo s prípravou zriadenia diaľkového štúdia psychológia –
starostlivosť o chorých. Realizovala sa v znení uţ prijatých nariadení MZ a MŠK a podľa
vzoru a prvých skúseností tohto študijného odboru na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity
v Prahe. S výučbou v študijnom odbore psychológia – starostlivosť o chorých sa začalo
v školskom roku 1962/63 formou štúdia popri zamestnaní, do ktorého bolo zapísaných 22
študentiek. Realizácia študijného odboru, ktorú zabezpečovali dve fakulty, naráţala na mnohé
organizačné a technické problémy, nedostatočné personálne zabezpečenie. No aj napriek tomu
v školskom roku 1965/66 úspešne ukončilo štúdium 16 absolventov. Na pôde Univerzity
Komenského prebehol iba jeden cyklus tohto štúdia. Moţnosť vysokoškolskej prípravy
učiteliek odborných predmetov pre stredné zdravotnícke školy aţ do roku 1981 zabezpečovala
v diaľkovej forme štúdia iba Filozofická fakulta v spolupráci s Lekárskou fakultou Univerzity
Karlovej v Prahe.
Diskusia
Prípravné rokovania pre aktivovanie študijného odboru
Vypracovaním koncepcie študijného odboru psychológia – starostlivosť o chorých bola podľa
vzoru realizovaného štúdia v Prahe oslovená Katedra psychológie Filozofickej fakulty UK
v Bratislave, ktorá na základe analýzy moţností so zabezpečením štúdia prerokovala túto
otázku a konštatovala, ţe navrhované štúdium psychológia – starostlivosť o chorých (pôvodne
psychológia – ošetrovateľská technika) môţe zabezpečiť v oblasti psychologických disciplín.
Ďalej navrhovala, aby medicínske disciplíny boli zastrešené Lekárskou fakultou. (Zápisnica zo
zasadnutia Katedry psychológie FF UK 11.11.1961, Archív FF UK) Následne Dekanstvo
Filozofickej fakulty poţiadalo vedenie Lekárskej fakulty o zaistenie výučby „starostlivosť o
chorých“ v pripravovanom diaľkovom štúdiu. Vedenie Lekárskej fakulty na poţiadavku
zareagovalo kladne a zaviazalo sa uvedenú výučbu zabezpečiť. Vypracovaním konkrétneho
návrhu bol poverený doc. MUDr. E. Kmety, prodekan pre vedecko-výskumnú činnosť.
(Zápisnica zo zasadnutia kolégia dekana LF UK 21.3.1962, Archív LF UK)) Vedenie
Filozofickej fakulty UK v Bratislave na svojom zasadnutí 9.12.1962 prijalo uznesenie, ţe
Trnava, 5.október 2010 |
78
Katedra psychológie Filozofickej fakulty po dohode s Lekárskou fakultou UK v budúcom
školskom roku otvorí štúdium kombinácie psychológia – starostlivosť o chorých. (Zápisnica
zo zasadnutia vedenia FF UK 9.12.1962, Archív FF UK) Materskou fakultou pripravovaného
študijného odboru sa stala Filozofická fakulta UK v Bratislave, výučbu medicínskych
a ošetrovateľských predmetov zabezpečovala Lekárska fakulta UK.
Podmienky prijatia
Podmienkou prijatia na štúdium bolo úspešné absolvovanie špecializačného pedagogického
kurzu pre vzdelávanie učiteliek ošetrovateľských techník a praktického vyučovania,
odporučenie zamestnávateľa a zloţenie prijímacích skúšok. Prijímaciu komisiu pre diaľkové
štúdium psychológie pre učiteľov SZŠ schválilo vedenie FF UK 5.3.1962. Jej predsedom bol
doc. dr. T. Pardel. V prijímacom pokračovaní boli zastúpené tieto odbory: slovenčina, dejepis,
marxizmus a ruština. Medicínsku časť prijímacích skúšok zastrešoval lekár. Prijímacie
pohovory boli ústne. (Zápisnica zo zasadnutia vedenia FF UK 5.3.1962, Archív FF UK)
Priebeh štúdia
S výučbou v študijnom odbore psychológia – starostlivosť o chorých sa začalo v školskom
roku 1962/63 formou štúdia popri zamestnaní. Zápis 22 poslucháčok (odborných učiteliek
SZŠ) bol vykonaný 2. júla 1962. (Osobná dokumentácia jednej z absolventiek štúdia) Na
základe úpravy MŠK č. 160/60 – 3/I. z 12.1.1960 sa za 1. ročník započítavalo absolvovanie
odborného pedagogického kurzu, ktorý organizovalo Ministerstvo zdravotníctva na
Zdravotníckej škole v Prahe XII. Podmienkou prijatia do desaťmesačného odborného
pedagogického kurzu pre učiteľky ošetrovateľskej techniky a praktického výcviku na
zdravotníckych školách bolo ukončenie SZŠ, trojročná prax v odbore, aktívna činnosť
v odbore a odporúčanie pracoviska. Záverečnú skúšku frekventantky pedagogického kurzu
vykonali z troch predmetov: z ošetrovateľskej techniky a metodiky, z pedagogiky a
z organizácie zdravotníctva a zdravotníckej osvety.
V školskom roku 1962/63 absolvovali poslucháčky na základe vyššie uvedenej úpravy MŠK
teda dva ročníky štúdia. Učebný plán obsahoval lekárske, pedagogické, psychologické a
spoločenské disciplíny, zároveň plynulo nadväzoval na učivo špecializačného pedagogického
kurzu. Učebná osnova aprobačného predmetu psychológia v diaľkovom štúdiu vychádzala
Trnava, 5.október 2010 |
79
z učebnej osnovy denného štúdia, zohľadňovala však skutočnosť, ţe poslucháčkami boli
odborné učiteľky SZŠ, ktoré mali vedomosti z predmetov ako je anatómia, fyziológia a
biológia. Z tohto dôvodu nebol učebný plán pre dennú a diaľkovú formu poslucháčov
psychológie identický. Podobný prístup zaujala aj Lekárska fakulta a upriamila pozornosť na
zaradenie ťaţiskových predmetov do učebného plánu. Zastúpenie predmetov v jednotlivých
školských rokoch 1962/63-1965/66 pribliţujú nasledujúce tabuľky.
Tabuľka 1 Zaradenie predmetov v druhom ročníku štúdia (1962/63)
(Spracované podľa osobnej dokumentácie jednej z absolventiek štúdia)
Spôsob ukončenia
Predmet
Vyučujúci
Semester
Politická ekonómia
Skúška/ZS
Ruština
Skúška/LS
Neurofyziológia
Skúška/ZS
Ontogenéza psychiky
Skúška/ZS
Dr. E. Rybárová
Všeobecná psychológia
Zápočet/ZS
Prom. psych. J. Kuruc
Teória ošetrovania nemocných
Zápočet/LS
Dr. F. Mariš
Ošetrovateľská technika
Zápočet/LS
Dr. F. Mariš
Vybrané kapitoly zo základných
Zápočet/LS
Dr. F. Mariš
lekárskych odborov
Tabuľka 2 Zaradenie predmetov v treťom ročníku štúdia (1963/64)
(Spracované podľa osobnej dokumentácie jednej z absolventiek štúdia)
Predmet
Sem.
Hod.
Spôsob
Vyučujúci
dotácia ukončenia
Dialektický a historický
ZS/LS
5/5
Skúška/LS
ZS/LS
6/4
Skúška/LS
materializmus
Svetový jazyk - angličtina
Dr.
Smejkalová
Všeobecná psychológia
ZS
6/0
Skúška/ZS
Dr. F. Rudaš
Pedagogická psychológia
ZS
6/0
Skúška/ZS
Dr. Zeman
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
80
Psychopatológia
LS
0/4
Zápočet/LS
Dr. O. Kondáš
Uţitie psychológie v zdravotníctve
LS
0/4
Zápočet/LS
Dr. O. Kondáš
Prázdninové sústredenie
LS
0/40
Zápočet/LS
Prom. psych.
J. Kuruc
Teória ošetrovania chorých
LS
Zápočet/LS
Dr. F. Mariš
Ošetrovateľská technika
LS
Zápočet/LS
Dr. F. Mariš
Vybrané kapitoly zo základných
LS
Skúška/LS
Dr. J. Kolesár
LS
Zápočet/LS
Prom. psych.
lekárskych odborov:
Vyšetrovacie metódy / Interna
Ročníková práca
(seminár z psychológie)
J. Kuruc
Tabuľka 3 Zaradenie predmetov v štvrtom ročníku štúdia (1964/65)
(Spracované podľa osobnej dokumentácie jednej z absolventiek štúdia)
Predmet
Spôsob ukončenia
Vyučujúci
Semester
Vedecký komunizmus
Skúška/ZS
Psychopatológia
Skúška/ZS
Dr. O. Kondáš
Uţitie psychológie v zdravotníctve
Skúška/ZS
Dr. O. Kondáš
Teória vyučovania a výchovy
Skúška/LS
Dr. Zeman
Metodika vyučovania psychológie a pedag.
Skúška/LS
Blaţkovič
Teória ošetrovania chorých
Skúška/ZS
Dr. F. Mariš
Ošetrovateľská technika
Skúška/LS
Dr. F. Mariš
Metodika vyučovania starostlivosti o chorých
Skúška/ZS
Dr. F. Mariš
Skúška/LS
Dr. F. Mariš
Zápočet/LS
Dr. E. Rybárová
a praktického
Vybrané kapitoly zo základných lekárskych
odborov (chirurgia)
Ročníková práca (psychológia)
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
81
Tabuľka 3 Zaradenie predmetov v piatom ročníku štúdia (1965/66)
(Spracované podľa osobnej dokumentácie jednej z absolventiek štúdia)
Predmet
Spôsob ukončenia Vyučujúci
Semester
Metodika vyučovania pedagogiky
Skúška/ZS
Doc. Štepničková
Dejiny empirickej psychológie
Skúška/ZS
Dr. G. Čierny
Aktuálne otázky psychologickej teórie a praxe
Zápočet/LS
Dr. O. Kondáš
Seminár diplomových prác
Zápočet/LS
Dr. O. Kondáš
Teória ošetrovania chorých
Zápočet/LS
Dr. F. Mariš
Ošetrovateľská technika
Zápočet/ZS
Dúbravková
Vybrané kapitoly zo základných lekárskych
Skúška/LS
odborov (gynekológia)
Metodika vyučovania starostlivosti o chorých
Zápočet/LS
Dr. F. Mariš
Skúška/ZS
Dr. Švalbová
a praktického výcviku
Vybrané kapitoly zo základných lekárskych
odborov (pediatria)
Dejiny KSČ
Skúška/LS
Pedagogická prax z psychológie a pedagogiky
Zápočet/LS
Doc. Štepničková
Pedagogická prax zo starostlivosti o chorých
Zápočet/LS
Dr. F. Mariš
Realizovať diaľkovú formu dvojodborového štúdia, na ktorom participovali Filozofická
a Lekárska fakulta, nebolo vôbec jednoduché. V priebehu realizácie štúdia sa vyskytli viaceré
problémy, ktoré sa týkali materiálno-technického vybavenia, personálneho zabezpečenia,
vypracovania učebných osnov medicínskych predmetov, zabezpečenia výučby medicínskych
a ošetrovateľských predmetov (starostlivosť o chorých), vedenia diplomových prác, o čom
svedčia zápisnice Katedry psychológie FF UK, Vedenia FF UK a zápisnice zo zasadnutí
Kolégia dekana LF UK. (Zápisnice zo zasadnutí Katedry psychológie FF UK, 16.1.1964,
13.2.1964, 25.4.1963, 19.5.1964, Archív FF UK; Zápisnice z mimoriadnych zasadnutí kolégia
dekana LF UK 12.10.1963, 17.3.1964 a Zápisnica zo zasadnutí kolégia dekana LF UK
24.10.1963, 24.10.1964, 5.11.1964, Archív LF UK)
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
82
Vzhľadom k tomu, ţe študijný odbor zastrešovala Katedra psychológie, na svojich
zasadaniach priebeţne hodnotila realizáciu štúdia, analyzovala aktuálne problémy a snaţila sa
ich riešiť. Keďţe s realizáciou študijného odboru nemala skúsenosti a štúdium bolo veľmi
špecifické práve zabezpečovaním výučby medicínskych a ošetrovateľských predmetov
Lekárskou fakultou, poverila prom. psych. J. Kuruca, aby sa obrátil na sesterskú katedru
v Prahe, vyţiadal si plán externého štúdia a rokoval s príslušnými inštitúciami. (Zápisnica zo
zasadnutia Katedry psychológie FF UK 25.4.1963, Archív FF UK) Riešenie mnohých
problémov však bez vzájomnej spolupráce pedagógov Filozofickej fakulty a Lekárskej fakulty
nebolo moţné. O snahe riešiť konkrétne problémy s realizáciou výučby svedčia aj nasledujúce
skutočnosti.
Problémy so zabezpečením výučby predmetu starostlivosť o chorých sa na základe
poţiadavky Katedry psychológie FF UK zaoberalo kolégium dekana LF na svojom zasadnutí
3.7.1963 a prednáškami a stáţami z tohto predmetu v 3. ročníku poverilo doc. MUDr. Š.
Demjéna. Tejto problematike sa venovalo aj mimoriadne zasadnutie kolégia dekana LF UK
dňa 12.10.1963. V uznesení č. 19 navrhuje stretnutie komisie v zloţení: prof. MUDr. Kukura,
doc. MUDr. Huraj, doc. MUDr. J. Kolesár a doc. MUDr. Š. Demjén na 17.10.1963, ktorá by
prerokovala otázky zabezpečenia výučby starostlivosti o chorých na LF UK a FF UK v tom
zmysle, aby to zabezpečoval Balneologický ústav jedným asistentom, jedným inštruktorom
pre internú medicínu a jedným inštruktorom pre chirurgiu na Klinike plastickej chirurgie. Na
ďalšom zasadnutí kolégia dekana LF UK bol predbeţným vykonávaním konzultácií z
predmetu starostlivosť o chorých na FF UK poverený doc. MUDr. J. Kolesár. Problémy
týkajúce sa zabezpečenia výučby naďalej pretrvávali, ako to vyplýva aj zo zápisnice
zasadnutia Katedry psychológie 13.2.1964: „Podľa doterajších rokovaní s príslušnými
inštanciami (dekanáty FF UK a LF UK) nie je dosiaľ zabezpečené obsadenie lekárskych
disciplín a nie je vypracovaná náplň (osnovy) lekárskych disciplín odboru psychológia + ošetr.
nemocných. Vzhľadom na to navrhujeme dekanstvu, aby sa neotváral ďalší ročník /I./
dovtedy, pokiaľ nie je zabezpečené štúdium terajšieho III. ročníka. Navrhujeme, aby toto
štúdium pokračovalo v Prahe, pokiaľ nie je jasná koncepcia tohto štúdia. Ďalej navrhujeme,
aby toto štúdium bolo kombinované s biológiou a patrilo Prírodovedeckej fakulte UK.“
(Zápisnica zo zasadnutia Katedry psychológie 13.2.1964, Archív FF UK)
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
83
Závery z porady o výučbe poslucháčov štúdia popri zamestnaní odboru psychológia –
starostlivosť o chorých, ktorá sa konala na LF UK v Bratislave 5.3.1964 za prítomnosti
zástupcov vedenia Katedry psychológie FF UK, LF UK, SNR – odbor školstva a odbor
zdravotníctva tieţ poukázali na závaţné problémy pri realizácii tohto štúdia. Vedenie LF UK
sa odmietavo postavilo k zabezpečeniu výučby tejto kombinácie vzhľadom na nedostatok
priestorov a personálne obsadenie asistentmi. Preto sa vedenie LF UK rozhodlo v ďalšom roku
nezabezpečovať výučbu pre tento študijný odbor, ktorý sa mal presunúť ako celok do Prahy.
Zamietavé postoje k otváraniu ďalších ročníkov tohto štúdia boli aj zo strany Katedry
psychológie FF UK, ktorá navrhovala otvoriť štúdium iba za predpokladu, ţe dekanstvo,
prípadne Povereníctvo zdravotníctva zabezpečí menovite prednášateľov pre všetky lekárske
disciplíny. (Zápisnice zo zasadnutí Katedry psychológie FF UK 26.3.1964, 19.5.1964, Archív
FF UK)
Na základe opätovného prerokovania daného problému na mimoriadnom zasadnutí kolégia
dekana LF UK (17.3.1964) sa napokon výučba chirurgie realizovala na Subkatedre plastickej
chirurgie (doc. dr. Š. Demjén alebo dr. F. Mariš) a skúšky z internej zabezpečil doc. dr. J.
Kolesár.
V snahe nájsť primerané riešenie problémov súvisiacich so zabezpečovaním výučby
v študijnom odbore psychológia – starostlivosť o chorých navrhlo kolégium dekana LF UK
zriadiť Katedru starostlivosti o chorých. Návrh sa mal predloţiť vedeckej rade LF UK a
rektorátu UK. Činnosť tejto katedry mali podľa plánu zabezpečiť klinické pracoviská na
Bezručovej ulici. (Zápisnica zo zasadnutia kolégia dekana LF UK 5.11.1964, Archív LF UK)
Problémy sa vyskytli aj pri spracovávaní diplomových prác, čo vyplýva aj zo záznamov
zápisnice zasadnutia Katedry psychológie 30.10.1965: „Na štúdiu psychológia – a ošetrovanie
chorých je stav diplomových prác o to sťaţený, ţe pri terajšom nedostatku pracovníkov vyše
50% poslucháčok nemá konzultantov svojich diplomových prác. Vzhľadom na to, ţe ide o
špecifické problémy, ktoré sa na katedre málo rozpracovávajú a moţnosť honorovania
externých pracovníkov nie je zabezpečená, stav diplomových prác je neuspokojivý.“
(Zápisnica zo zasadnutia Katedry psychológie 30.10.1965, Archív FF UK) Katedra
psychológie FF UK ďalej konštatovala, ţe toto štúdium bolo zabezpečené len vďaka
mimoriadne obetavej práci členov katedry (PhDr. O. Kondáša, prom. psych. J. Kuruca, PhDr..
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
84
E. Rybárovej) a budúci priebeh tohto štúdia nie je mysliteľný bez kádrového zabezpečenia
katedry.
Pripomienkami zo strany Katedry psychológie FF UK a LF UK sa vedenie FF UK priebeţne
zaoberalo. Riešením danej problematiky na úrovni MŠK, Rektorátu UK a FF UK v Prahe bol
poverený prodekan FF UK pre študijné veci doc. P. Michalides. Závery zo zasadnutia vedenia
FF UK 13.1.1964 hovoria o tom, ţe ak na pôde FF UK v Prahe bude otvorené takéto štúdium
v diaľkovej forme, v Bratislave sa neotvorí. (Zápisnice zo zasadnutí vedenia FF UK
13.1.1964, 6.7.1964, Archív FF UK)
Ukončenie štúdia
Aj napriek mnohým problémom sa FF UK v spolupráci s LF UK v Bratislave podarilo nájsť
primerané riešenie a splniť učebné plány pre jednotlivé ročníky. Diaľkové štúdium sa
organizovalo formou konzultácií a letných sústredení, dĺţka ktorých pre jednotlivé predmety
bola stanovená učebnými plánmi. Výrazný podiel v príprave poslucháčok predstavovali
individuálne štúdium a samostatná práca. Poslucháčky vykonávali skúšky v stanovených
termínoch. Postup do vyššieho ročníka bol moţný len na základe splnenia všetkých študijných
povinností. Poslucháčky pri zápise do vyššieho ročníka platili poplatok za zápis podľa úpravy
Povereníctva školstva č. 20 117/1958 – B – 1/3.
Štúdium bolo ukončené obhajobou diplomovej práce a štátnou záverečnou skúškou
z obidvoch odborov. Štátna záverečná skúška pozostávala z predmetov stanovených učebným
plánom (všeobecná psychológia, pedagogická psychológia, zdravotnícka psychológia a
kapitoly z lekárskych odborov). Úspešným absolvovaním jednotlivých častí poslucháčky
získali vysokoškolskú kvalifikáciu v odbore učiteľstvo pre stredné zdravotnícke školy –
aprobácia: psychológia a starostlivosť o chorých. Na FF UK v Bratislave prebehol iba jeden
cyklus diaľkového vysokoškolského štúdia, ktorý ukončilo v roku 1966 celkom 16
absolventiek. Uplatnili sa ako odborné učiteľky na SZŠ, asistentky na Ústave pre ďalšie
vzdelávanie stredných zdravotníckych pracovníkov a na oddelení zdravotníckeho školstva
MZ.
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
85
Záver
Problémy súvisiace s materiálnym a technickým zabezpečením štúdia, nedostatočné
personálne obsadenie a nejasná koncepcia štúdia boli príčinou, ţe na pôde Univerzity
Komenského v aktivovanom študijnom odbore učiteľstvo pre stredné zdravotnícke školy –
aprobácia: psychológia a starostlivosť o chorých prebehol iba jediný cyklus tohto štúdia.
Naznačil však cestu zvyšovania kvalifikácie stredoškolských učiteľov ošetrovateľských
predmetov. Vysokoškolské štúdium v danom odbore v nasledujúcom období aţ do roku 1980
prebiehalo iba v diaľkovej forme na Filozofickej fakulte UK v Prahe. Aj napriek mnohým
ťaţkostiam záujem o toto štúdium narastal a jeho absolventkami boli aj sestry- učiteľky
ošetrovateľských predmetov zo Slovenska.
Zoznam bibliografických odkazov
1. DOPIS zn. ŠK-6200 – 1.12.1959 náměstka ministra zdravotnictví Dr. J. Vyšohlída
prvnímu náměstkovi ministra školství Dr. Václavovi Křístkovi. Praha, 1959. Archiv MZ
ČR.
2. KOČOVÁ, I.: Historie denního studia ošetřovatelství na FF UK. Diplomová práce, Praha,
1992, 98 s.
3. MOROVICSOVÁ, E.:
Začiatky vzdelávania sestier – učiteliek ošetrovateľstva
v Československu. In: Vývoj vysokoškolského vzdelávania v ošetrovateľstve. Bratislava:
Univerzita Komenského v Bratislave, 2004, s. 119-125. ISBN 80-223-1950-3.
4. NEUWIRTH,
J.,
STAŇKOVÁ,
M.:
Vysokoškolské
studium
ošetřovatelství.
Zdravotnická pracovnice, 16, 1988, č. 11, s. 660-664.
5. OSOBNÁ DOKUMENTÁCIA jednej z absolventiek štúdia v študijnom odbore
učiteľstvo odborných predmetov pre zdravotnícke školy – aprobácia: psychológia –
starostlivosť o chorých realizovaného v školských rokoch 1962/63 – 1965/66 na
Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
6. STAŇKOVÁ, M.: Základy teorie ošetřovatelství. Praha: Ústav teorie a praxe
ošetřovatelství 1. LF UK, 1996, 179 s.
7. VÁŇOVÁ, M.: Třicet let dálkového vysokoškolského studia sester na Filozofické fakultě
UK v Praze. Diplomová práce, Praha, 1991, 111 s.
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
86
8. Zápisnice z mimoriadnych zasadnutí kolégia dekana LF UK 12.10.1963, 17.3.1964.
Archív LF UK, Bratislava.
9. Zápisnice zo zasadnutí Katedry psychológie FF UK, 11.11.1961, 7.3.1963, 26.3.1964,
25.4.1963, 16.1.1964, 13.2.1964, 19.5.1964. 30.10.1965. Archív FF UK Bratislava.
10. Zápisnice zo zasadnutí kolégia dekana LF UK 21.3.1962, 3.7.1963, 24.10.1963,
24.10.1964, 5.11.1964. Archív LF UK, Bratislava.
11. Zápisnice zo zasadnutí vedenia FF UK 5.3.1962, 13.1.1964, 6.7.1964. Archív FF UK,
Bratislava.
Príspevok bol vypracovaný v rámci riešenia projektu VEGA 2/0097/10
Spoločenské predpoklady a dôsledky vývoja vedy a techniky na Slovensku v rokoch
1918 - 1989
Kontaktná adresa:
Doc. PhDr. Eva Morovicsová, PhD., MPH
Lekárska fakulta Univerzity Komenského
Psychiatrická klinika
Špitálska 42
813 72 Bratislava
Slovensko
Telefón: +421903281431
E mail: [email protected]
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
87
Vývoj profesionálneho ošetrovateľstva na Slovensku
Z. Hudáková, M. Novysedláková
Fakulta zdravotníctva Katolíckej univerzity v Ruţomberku
Abstrakt
Zmeny v koncepcii v oblasti ošetrovateľskej teórie a ošetrovateľskej praxe nastali
vplyvom politických zmien, ktoré ovplyvnili zmeny v ošetrovateľskom vzdelávaní a v
ošetrovateľskej praxi. Nové pohľady na ošetrovateľstvo, ošetrovateľskú prax, roly a úlohy
sestier v zdravotnej starostlivosti deklarované aj sesterskými medzinárodnými inštitúciami
povzbudili sestry k zmene postojov k ošetrovateľstvu a ošetrovateľskej profesii. Sestry bojujú
o svoje miesto a rovnocennú úlohu v zdravotníckom a sociálnom systéme.
Kľúčové slová: ošetrovateľstvo - ošetrovateľská profesia - ošetrovateľský tím – legislatíva vzdelávanie.
Abstract
Changes in the concept of nursing theory and nursing practice occurred due to political
changes affecting the changes in nursing education and nursing practices. New perspectives on
nursing, nursing practice, roles and tasks of nurses in health care and declared affiliated
international institutions to encourage nurses to change attitudes towards nursing and the
nursing profession. Nurses fight for his place and equal role in the health and social system.
Keywords: nursing - nursing profession - nursing team – legislation - education.
Vlastný text
Ošetrovateľstvo je samostatná disciplína, ktorá sa zaoberá ošetrovateľskou činnosťou
v zdraví a chorobe jedinca, od jeho počatia do jeho umierania a smrti. Je zamerané na
udrţiavanie, ochranu a podporu zdravia jedinca a ošetrovanie v chorobe. Hlavné úlohy
ošetrovateľstva ako odboru sú:

udrţiavať a podporovať zdravotný stav v rôznych situáciách,

podporovať osobu, rodinu, komunitu k aktívnej účasti v starostlivosti o vlastné zdravie,

vykonávať prevenciu ochorení,

poskytovať aktívnu a individuálnu starostlivosť metódou ošetrovateľského procesu,

monitorovať a uspokojovať potreby osoby, rodiny, komunity,

poskytovať poradenstvo,
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
88

rozpoznať problémy, ktoré môţu byť predmetom výskumu (Farkašová, 2005).
Vývoj profesionálneho ošetrovateľstva na Slovensku
Profesionalizáciu slovenského ošetrovateľstva ovplyvňovali spoločensko-ekonomické,
sociálne a kultúrne podmienky, úroveň zdravotnej starostlivosti, stav zdravia, demokracie,
humanizmu, ale aj práv národa na vzdelanie. Koncom 19. storočia preţívalo Slovensko
obdobie sociálneho nedostatku a národného útlaku. Podobne ako iné národy aj u nás sa našli
ţeny, ktorým leţala na srdci starostlivosť o odkázaných na pomoc iných, predovšetkým o
chorých a trpiacich. Farkašová (2005, s.25) udáva Janku Hrebendovú ako prvú organizátorku
ošetrovania ranených na bojisku a E. M. Šolésovú, významnú pracovníčku Ţiveny, spolku
slovenských ţien, ktorý bol kolískou slovenského ţenského odborného školstva. V roku 1914
vydalo rakúske ministerstvo vnútra nariadenie, ktoré určovalo školenie ošetrovateliek v
dvojročných ošetrovateľských školách. Absolventky končili štúdium skúškou s titulom
diplomovaná ošetrovateľka. Ústavné ošetrovateľstvo sa orientovalo na uspokojovanie potrieb
chorých, asistenciu pri niektorých lekárskych výkonoch a na zabezpečenie prevádzky
oddelení. V primárnej zdravotnej starostlivosti sa vytvorili podmienky pre pôrodné baby, ktoré
v domácom prostredí privádzali na svet deti. Profesionálne ošetrovateľstvo bolo len
v začiatkoch (Farkašová, 2005, s.26).
Ošetrovateľské vzdelávanie a ošetrovateľstvo v rokoch 1948-1990
Ošetrovateľstvo sa po roku 1948 z dôvodu zmeny štruktúry štúdia a jeho obsahu
zorientovalo na medicínsky, technický, asistentský a výkonný charakter a na nemocničnú
starostlivosť. Ošetrovateľstvo nebolo autonómne. Sestra bola akceptovaná ako asistentka
lekára, nie ako rovnocenná členka zdravotníckeho tímu, ktorá je špecialistom v
ošetrovateľskom odbore. Ošetrovateľstvo a ošetrovateľské vzdelávanie po druhej svetovej
vojne sa dostalo do zloţitej situácie pre zmenené spoločenské, politické a sociálne podmienky
v štáte. Sestry sa ocitli v medzinárodnej izolácii, ohrozené bolo utváranie autonómneho
povolania, začali sa kroky proti cirkevným ošetrovateľským školám, čím nastal nedostatok
zdravotného personálu v nemocniciach a zhoršila sa kvalita ošetrovateľskej praxe. Povolanie
sa stalo neatraktívne pre zlé pracovné a sociálne podmienky. To prispelo k úprave legislatívy
v ošetrovateľstve. Zákon č. 66/1950 Zbierky upravil platové pomery štátnych zamestnancov,
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
89
ku ktorým patrili aj sestry, zaviedol 8-hodinový pracovný čas. Zákon z roku 1950 o
zdravotníckych povolaniach prvýkrát definuje kategóriu stredný zdravotnícky pracovník.
Ústava Československej republiky zabezpečovala právo na zdravotnú starostlivosť
všetkým občanom. Zákon č.103/1951 Zbierky o jednotnej preventívnej a liečebnej
starostlivosti zabezpečil poskytovanie komplexnej zdravotnej starostlivosti všetkým občanom.
Vyhláška č.70/1953 o odbornej spôsobilosti a odbornej výchove zdravotníckych
pracovníkov, ktoré sú doplnené Vyhláškami č.44/1966 Zbierky a č.77/1971 Zbierky o
zdravotníckych pracovníkoch určovala povinnosť absolvovať nástupnú prax a moţnosti
ďalšieho vzdelávania formou pomaturitného špecializačného štúdia. Vyhláška č.79/1981
Zbierky o zdravotníckych pracovníkoch a iných odborných pracovníkoch v zdravotníctve,
uvádza kategóriu zdravotníckych pracovníkov s iným vysokoškolským vzdelaním a definuje
takto sestru s vysokoškolským vzdelaním. Zákonom č.95/1948 Zbierky zaviedol jednotnú
sústavu všeobecného a odborného vzdelávania. Boli zriadené vyššie sociálno-zdravotné školy,
kde štúdium trval 4 roky a končil sa maturitnou skúškou. V roku 1954 prešli zdravotnícke
školy pod Ministerstvo zdravotníctva. Od roku 1955 sa otvorili nadstavbové kvalifikačné
štúdium pre absolventov s maturitou. V 80. rokoch bolo na Slovensku dvadsaťpäť stredných
zdravotných škôl. V roku 1960 bolo otvorené vysokoškolské štúdium sestier na Filozofickej a
Lekárskej fakulte Karlovej Univerzity v Prahe, kde vyštudovali učiteľky ošetrovateľstva.
Kvalifikačné formy ďalšieho vzdelávania sestier sa študovali v Ústave pre ďalšie vzdelávanie
SZP v Bratislave. V 1972 vznikla Odborná spoločnosť SZP pri Slovenskej lekárskej
spoločnosti, ktorá organizovala neinštitucionálne vzdelávanie. V 90. rokoch nové poznatky v
oblasti ošetrovateľskej teórie a ošetrovateľskej praxe vplyvom politických zmien ovplyvnili
zmeny v ošetrovateľskom vzdelaní. Transformácia zasiahla všetky stupne. Úplné stredné
odborné štúdium v odbore zdravotná a detská sestra, ktoré sa končilo maturitnou skúškou sa
od 1. septembra 2001 zrušilo a transformovalo sa na denné vysokoškolské bakalárske a
magisterské štúdium v odbore Ošetrovateľstvo pre absolventov stredných škôl s maturitou.
Zákon č. 277/1994 Zbierky o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov zrušil
kategóriu SZP a rozčlenil zdravotníckych pracovníkov do nasledujúcich kategórií: sestra,
pôrodná asistentka, laborant, asistent, technik, iný zdravotnícky pracovník, iný odborný
pracovník v zdravotníctve (Farkašová, 2005, s.29 – 32).
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
90
Koncepcia ošetrovateľského vzdelania
Pri napĺňaní úloh ošetrovateľstva v poskytovaní zdravotnej starostlivosti zohráva
kľúčové postavenie vzdelávanie sestier. Boli zavedené nové formy štúdia v zmysle
poţiadaviek ošetrovateľstva a transformácie sesterského vzdelávania v zmysle noriem
Európskej únie (Slezáková, Z. 2008). Pre menej náročné ošetrovateľské činnosti zamerané na
prípravné, dokončovacie a administratívne práce sa pripravujú zdravotnícki asistenti v 4ročnom dennom štúdiu pre absolventov základných škôl, ktoré sa končí maturitnou skúškou.
Najvýraznejšie zmeny obsahu a formy vzdelávania boli vykonané v študijných sesterských
odboroch tak, aby sestry boli schopné chápať chorých z ich biosomatického, psychosociálneho
a duchovného aspektu a vedeli uspokojiť ich potreby zo všetkých aspektov, a aby vedeli
samostatne kvalifikovane pracovať a získali pozitívny vzťah k novej sesterskej role
(Hadačová, L., Rusnáková, R. 2007). Vzdelávanie sestier podľa Nariadenia vlády SR č.
742/2004 (www.zbierka.sk) sa realizuje prostredníctvom kvalifikačného štúdia, ktoré zahrnuje
trojročné denné štúdium v rozsahu najmenej 4600 hodín odbornej výučby rozdelených na
teoretickú a praktickú časť a nadväzuje na úplné stredné vzdelanie ukončené maturitnou
skúškou. Štúdium rozsahom, obsahom i formou spĺňa kritéria smerníc Európskej únie.
Štúdium sa aktivuje ako vysokoškolské, ukončené štátnou skúškou a udelením titulu bakalár
(Bc.), vyššie odborné, ukončené absolutóriom a získaním titulu magister (Mgr.). Po získaní
titulu môţe vykonať rigoróznu skúšku a po obhajobe rigoróznej práce získať akademický titul
práce philosophiae doctor (PhDr.). Najvyšším stupňom vysokoškolského vzdelania je
doktoranské štúdium a získanie vedecko - akademickéj hodnosti doctor of philosophy (PhD)
(Farkašová, 2005, s.35-39).
Špecializačné odbory pre sestry
Neoddeliteľnou súčasťou vzdelávania sestier je ďalšie vzdelávanie, v ktorom sa sestry
pripravujú na špeciálne činnosti formou špecializačného štúdia a kontinuálne vzdelávanie
počas celého profesijného ţivota. Ďalšie vzdelávanie garantuje Ministerstvo zdravotníctva
Slovenskej republiky (MZ SR) Nariadením vlády Slovenskej republiky (SR) č. 743/2004
Zbierky zákonov (Z. z.) (www.zbierka.sk) z 15. decembra 2004 o spôsobe ďalšieho
vzdelávania zdravotníckych pracovníkov, sústave špecializačných odborov a sústave
certifikovaných
pracovných
činností.
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
V
rámci
ďalšieho
vzdelávania
po
získaní
91
vysokoškolského
vzdelania
získajú
sestry
odbornú
spôsobilosť
v
špecializačnom
štúdiu a v certifikačnej príprave ,v ktorom sa rozširujú a prehlbujú vedomosti a zručnosti na
výkon špecializovaných a certifikovaných pracovných činnosti a získanie certifikátu. Štúdium
môţu sestry a pôrodné asistentky absolvovať na Fakulte ošetrovateľstva a zdravotníckych
odborných štúdií Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave a od novembra 2007 aj na
Ústave ošetrovateľstva Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Po
absolvovaní špecializačného štúdia získa sestra diplom o špecializácii. V certifikovaných
činnostiach získa certifikát. Špecializačné odbory po získaní vysokoškolského vzdelania
v magisterskom štúdiu vymedzuje Nariadenie vlády SR č. 743/2004 Z. z. v prílohe č. 3
(www.zbierka.sk), sú to:

ošetrovateľstvo v zdraví pri práci,

revízne ošetrovateľstvo,

psychoterapia.
Po získaní vysokoškolského vzdelania v bakalárskom alebo magisterskom štúdiu vymedzuje
nariadenie tieto špecializačné odbory:

anestéziológia a intenzívna starostlivosť,

intenzívna ošetrovateľská starostlivosť pre dospelých,

intenzívna ošetrovateľská starostlivosť v pediatrii,

intenzívna ošetrovateľská starostlivosť v neonatológii,

inštrumentovanie v operačnej sále,

ošetrovateľská starostlivosť o dialyzovaných pacientov,

ošetrovateľská starostlivosť v odboroch vnútorného lekárstva,

ošetrovateľská starostlivosť v pediatrii,

ošetrovateľská starostlivosť v psychiatrii,

ošetrovateľská starostlivosť v komunite,

ošetrovateľská starostlivosť v onkológii,

urgentná starostlivosť,

výchova ku zdraviu,

zdravotnícka informatika.
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
92
Kontinuálne vzdelávanie
Povinnosť sústavného vzdelávania zdravotníckych pracovníkov legislatívne ustanovuje:

Zákon Národnej rady SR č. 578/2004 Z. z. (www.zbierka.sk) o poskytovateľoch
zdravotnej starostlivosti,
zdravotníckych pracovníkov,
stavovských
organizáciách
v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a
to v § 42 a § 80, ods. 1, písm. b),

Vyhláška Ministerstva zdravotníctva SR č. 366/2005 Z. z. (www.zbierka.sk) z 24. júna
2005 o kritériách a spôsobe hodnotenia sústavného vzdelávania zdravotníckych
pracovníkov.
Sústavné vzdelávanie zdravotníckych pracovníkov sa hodnotí v päťročných cykloch. Cyklus
začína dňom registrácie zdravotníckeho pracovníka. Nevzťahuje sa to na zdravotníckych
pracovníkov poskytujúcich záchrannú zdravotnú sluţbu, ktorých sústavné vzdelávanie
vyhodnocuje kaţdoročne zamestnávateľ. Vyhláška Ministerstva zdravotníctva SR 366/2005 Z.
z. v znení neskorších predpisov §2, §3 (www.zbierka.sk) hodnotí fyzickú osobu vo vzťahu k
odborným
pracovným
činnostiam,
k
špecializovaným
pracovným
činnostiam
ak
certifikovaným pracovným činnostiam. To znamená, ţe ak má sestra, alebo pôrodná asistentka
absolvovanú špecializáciu alebo certifikovanú prípravu, hodnotenie prebieha oddelene pre
kaţdú oblasť odbornej spôsobilosti. Sústavné vzdelávanie zabezpečuje zamestnávateľ a
príslušná komora. Organizátor vzdelávacej aktivity má povinnosť vydať riadne prihláseným
účastníkom potvrdenie o účasti, ktoré obsahuje údaje uvedené v Nariadení vlády SR č.
743/2004 Z. z (www.zbierka.sk).
Súčasná legislatíva v zdravotníctve
Poskytovanie ošetrovateľskej starostlivosti je rovnako ako iná činnosť v spoločnosti
regulované mnoţstvom právnych predpisov rôznej právnej sily. Súčasnú zdravotnícku
legislatívu (www.zbierka.sk) prezentujú:

Zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, sluţbách súvisiacich s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

Zákon č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe
verejného zdravotného poistenia a o úhradách za sluţby súvisiace s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti,
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
93

Zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych
pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov,

Zákon č. 579/2004 Z. z. o záchrannej zdravotnej sluţbe a o znení a doplnení niektorých
zákonov,

Zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou
starostlivosťou a o znení a doplnení niektorých zákonov,

Nariadenie vlády č. 743/2004 Z. z. o spôsobe ďalšieho vzdelávania zdravotníckych
pracovníkov, sústave špecializačných študijných odborov a sústave certifikovaných
pracovných činností v znení č.211/2007 Zbierky zákonov

Nariadenie vlády č. 742/2004 Z. z. o odbornej spôsobilosti na výkon zdravotníckeho
povolania,

Vyhláška MZ SR č. 306/2005 Z. z., ktorou sa stanovuje zoznam sesterských diagnóz,

Vyhláška MZ SR č. 364/ 2005 Z. z., ktorou sa určuje rozsah ošetrovateľskej praxe
poskytovanej sestrou samostatne a v spolupráci s lekárom,

Vyhláška MZ SR č. 366/2005 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o kritériách a
spôsobe hodnotenia sústavného vzdelávania zdravotníckych pracovníkov

Vyhláška MZ SR č. 321/2005 Z. z. o rozsahu praxe v niektorých zdravotníckych
povolaniach v znení neskorších predpisov,

Vyhláška MZ SR č. 428/2006 Z. z. o minimálnych poţiadavkách na personálne
zabezpečenie a materiálno-technické vybavenie jednotlivých druhov zdravotníckych
zariadení,

Vyhláška MZ SR č. 770/2004 Z. z., ktorou sa ustanovujú určujúce znaky jednotlivých
druhov zdravotníckych zariadení,

Vyhláška MZ SR č.31/2006 Z. z. o výške úhrady zdravotníckeho pracovníka za ďalšie
vzdelávanie,

Vyhláška MZ SR č. 465/2007 Z. z., ktorou sa ustanovujú vzory diplomov o špecializácii,
certifikátov a osvedčení o príprave na výkon práce v zdravotníctve.

Zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, sluţbách súvisiacich s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
94

Zákon č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe
verejného zdravotného poistenia a o úhradách za sluţby súvisiace s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti,

Zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych
pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov,

Zákon č. 579/2004 Z. z. o záchrannej zdravotnej sluţbe a o znení a doplnení niektorých
zákonov,

Zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou
starostlivosťou a o znení a doplnení niektorých zákonov,

Nariadenie vlády č. 743/2004 Z. z. o spôsobe ďalšieho vzdelávania zdravotníckych
pracovníkov, sústave špecializačných študijných odborov a sústave certifikovaných
pracovných činností v znení č.211/2007 Zbierky zákonov

Nariadenie vlády č. 742/2004 Z. z. o odbornej spôsobilosti na výkon zdravotníckeho
povolania,

Vyhláška MZ SR č. 306/2005 Z. z., ktorou sa stanovuje zoznam sesterských diagnóz,

Vyhláška MZ SR č. 364/ 2005 Z. z., ktorou sa určuje rozsah ošetrovateľskej praxe
poskytovanej sestrou samostatne a v spolupráci s lekárom,

Vyhláška MZ SR č. 366/2005 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o kritériách a
spôsobe hodnotenia sústavného vzdelávania zdravotníckych pracovníkov

Vyhláška MZ SR č. 321/2005 Z. z. o rozsahu praxe v niektorých zdravotníckych
povolaniach v znení neskorších predpisov,

Vyhláška MZ SR č. 428/2006 Z. z. o minimálnych poţiadavkách na personálne
zabezpečenie a materiálno-technické vybavenie jednotlivých druhov zdravotníckych
zariadení,

Vyhláška MZ SR č. 770/2004 Z. z., ktorou sa ustanovujú určujúce znaky jednotlivých
druhov zdravotníckych zariadení,

Vyhláška MZ SR č.31/2006 Z. z. o výške úhrady zdravotníckeho pracovníka za ďalšie
vzdelávanie,

Vyhláška MZ SR č. 465/2007 Z. z., ktorou sa ustanovujú vzory diplomov o špecializácii,
certifikátov a osvedčení o príprave na výkon práce v zdravotníctve.
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
95
Regulácia a registrácia
Regulácia sa vzťahuje na profesiu, vzdelávanie aj prax. Regulačný systém obsahuje rozsah
činností sestier, poţiadavky na vzdelanie, systém kontroly kontinuálneho dodrţiavania
odbornosti a mechanizmus disciplinárneho konania. Podľa Farkašovej (2005, s.189-190)
reguláciu ošetrovateľského povolania ovplyvňujú nasledujúce faktory:

vláda prostredníctvom legislatívy,

stavovská organizácia prekladaním a deklarovaním záujmom profesie a poţiadaviek
na
ňu,

sestry akceptovaním legislatívy, noriem, štandardov, etického kódexu, udrţiavaním
a rozširovaním vlastnej kompetencie,

zamestnávatelia prostredníctvom poţiadaviek na pracovníkov a kritérií na kvalitu ich
práce.
Registrácia je proces, v ktorom sa sestry zaznamenávajú a zaraďujú do celoštátneho registra
podľa zákona č. 311/2002 Z. z. (www.sksapa.sk) stanovených kritérií, ako je kvalifikácia
a prax. Slovenská komora sestier a pôrodných asistentiek zriadená zákonom NR SR č.
578/2004 Z. z. (www.sksapa.sk) je samosprávna stavovská organizácia s celoslovenskou
pôsobnosťou zdruţujúca sestry a pôrodné asistentky, ktoré nadobudli odbornú spôsobilosť na
výkon povolania, sú bezúhonné a zapísané v zozname členov vedenom komorou.
Registrácia im umoţňuje identifikáciu, tým ţe sestra môţe pouţívať titul registrovaná sestra.
V zákonom stanovenom období, spravidla 5 rokov si sestra po predloţení určených podkladov
obnovuje registráciu. Licencia umoţňuje vykonávať sestre určitú prax aj samostatnú činnosť.
Ošetrovateľská profesia
Ošetrovateľská profesia si vyţaduje vykonať to, čo je správne bez ohľadu na osobnú obeť.
Sestry musia rešpektovať názory iných, rozvíjať normy svojej profesie, svojím postojom
rešpektovať hodnotu a dôstojnosť človeka, odhaliť neetické konanie. Farkašová (2005, s.186)
uvádza tvrdenia Millerovej (2002), ktorá charakterizuje správanie sestry profesionálky
v piatich bodoch. Profesionálka:

posudzuje, plánuje, uplatňuje a vyhodnocuje teóriu, výskum a prax ošetrovateľstva,

prijíma, zveľaďuje a udrţuje nezávislosť teórie, výskumu a praxe,

šíri teoretické a praktické vedomosti a výsledky výskumu,
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
96

udrţiava hlavnú orientáciu ošetrovateľstva,

zveľaďuje profesionálnu organizáciu.
Pozícia ošetrovateľskej profesie
Profesia sestry zastáva v spoločnosti určitú pozíciu v rámci jednotlivých profesií. Túto
polohu ovplyvňuje imidţ povolania, teda všeobecná predstava o sesterskom povolaní, ale aj
prestíţ povolania, jeho osoţnosť pre spoločnosť a jej občanov. Politické, sociálne a kultúrne
faktory ovplyvňujú status povolania. Ošetrovateľská profesia je charakterizovaná črtami
ţenského povolania. Ide o nízky status, nedostatok uznania, nízku mzdu, subordinačné
postavenie, dominantnosť medicíny. Zmena koncepcie ošetrovateľstva po roku 2000
a implementácia legislatívy a vzdelania formuje autonómne, kreatívne, sebavedomé
a vzdelané profesionálky, ktoré ako generátorky zmeny a oponentky negatívnych zmien
prispievajú k zmene statusu profesie (Hadačová, L., Rusnáková, R. 2007).
Rola sestry
Farkašová (2005, s.186) tvrdí o ošetrovateľskej profesii: ,,profesia sestry zahrňuje
určitý systém rolí, rolového správania predpokladaného spoločenským statusom povolania.“
Roly sestry sú určené objektívnymi danosťami spoločnosti, podľa ktorých sestra usmerňuje
svoje správanie. Roly sestry ovplyvňujú zmeny v spoločnosti, systém zdravotnej starostlivosti,
nové poznatky a technológie, celkový zdravotný stav obyvateľstva. V súčasnosti vnímame
tieto roly sestry: sestru – vykonávateľku ošetrovateľskej starostlivosti, sestru – manaţérku,
sestru – edukátorku, sestru – advokátku, sestru - nositeľku zmien, sestru – výskumníčku,
sestru – poradkyňu, sestru – mentorku.
Autonómia
Profesia je autonómnou, ak sama sebe reguluje a vytyčuje normy pre svojich členov.
Ak má mať ošetrovateľstvo autonómne postavenie, musí fungovať nezávisle pri fungovaní
svojej politiky i kontroly svojej činnosti. Rozsah autonómie závisí od účinnosti jej
samosprávy. Samospráva je vytvorenie a uplatnenie sociálnych, politických a ekonomických
opatrení, ktorými si vykonávatelia riadia svoju prax, sebadisciplínu, pracovné podmienky
a profesionálne záleţitosti. Pre sestry v praxi autonómia znamená nezávislosť v práci, ale aj
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
97
preberanie zodpovednosti za ňu. Autonómiu ľahšie dosiahneme z pozície autority, ktorú je
potrebné formovať a akceptovať verejnosťou.
Ošetrovateľský tím
Ošetrovateľská
starostlivosť
ako
časť
zdravotnej
starostlivosti
je
riadená
a organizovaná v ošetrovateľskom tíme (Farkašová, 2005, s.192). Tímová práca je zaloţená na
spoločnom zapojení, vzájomnej spolupráce a zodpovednosti všetkých členov pri plnení
stanovených úloh a pre dosiahnutie vytýčeného cieľa. Ošetrovateľský tím je zloţený z lekárov,
z manaţérky, zo sestry – koordinátorky a ostatných sestier, zo zdravotných asistentov, z
ošetrovateľov, zo sanitárov, z administratívneho pracovníka aj z rehabilitačných pracovníkov.
Úlohou tímu je lepšie a rýchlejšie zabezpečenie ošetrovateľskej starostlivosti delegovaním
právomoci na členov tímu. Členovia tímu sú tak podnecovaní k samostatnosti a zodpovednosti
za svoje činy a sú zárukou objektivity, rozváţneho myslenia a neutrality pri rozhodovaní
v závislosti na určitých pravidlách a normách pri zabezpečení potrieb klienta a plnení úloh.
Predpokladom fungovania tímu je vzájomná dôvera, efektívna komunikácia, nepretrţitá
interakcia, pozitívna pracovná atmosféra (Zvalová, D., Miklovičová, E. 2007).
Záver
Ošetrovateľská prax akceptovala zmeny v ošetrovateľskom vzdelávaní a to povzbudilo
sestry k zmene postojov k ošetrovateľstvu a ošetrovateľskej profesii. Transformačný proces
vplyvom politických zmien prispel k regulácii profesie, k zákonnému definovaniu
ošetrovateľskej starostlivosti a rozsahu ošetrovateľskej praxe, k zvyšovaniu odbornosti
moţnosťou špecializačného štúdia, umoţňuje získať certifikát v činnostiach aj moţnosť
osamostatnenia pri splnení zákonných podmienok. Skutočná situácia v sesterskej profesii
poukazuje na nezmenenú pozíciu v spoločnosti, v očiach verejnosti aj lekára napriek zvýšeniu
odbornosti vplyvom vzdelávania. Pre udrţanie pozície sesterskej profesie v spoločnosti je pre
budúcnosť ošetrovateľskej profesie potrebné v transformačnom systéme doriešiť usmernenie
stimulov legalizáciou autonómie profesie a doriešením postavenia sestry v systéme zdravotnej
starostlivosti.
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
98
Zoznam bibliografických odkazov:
FARKAŠOVÁ, D. et al. 2005. Ošetrovateľstvo- teória. Martin: Osveta, 2005. 216 s. ISBN
80-8063-182-4.
HADAŠOVÁ, L., RUSNÁKOVÁ, R. 2007. Motivačné a demotivačné faktory v povolaní
sestry. In: Sestra a lekár v praxi, 2007, roč. 6, č. 9-10, s. 8-9.
HADAŠOVÁ, L., RUSNÁKOVÁ, R. 2007. Podpora motivačnej stratégie v ošetrovateľstve.
In: Sestra a lekár v praxi, 2007, roč. 6, č. 7-8, s. 20-21.
Nariadenie vlády č. 743/2004 Z. z. o spôsobe ďalšieho vzdelávania zdravotníckych
pracovníkov, sústave špecializačných študijných odborov a sústave certifikovaných
pracovných činností v znení č.211/2007 Zbierky zákonov. Dostupné na internete:
>http://www.zbierka.sk/<
Nariadenie vlády č. 742/2004 Z. z. o odbornej spôsobilosti na výkon zdravotníckeho
povolania. Dostupné na internete: >http://www.zbierka.sk/<
SLEZÁKOVÁ, Z. 2008. Súčasné moţnosti ďalšieho vzdelávania. In: Sestra a lekár v praxi,
2008, roč. 7, č. 1-2, s. 14-15.
Vyhláška MZ SR č. 306/2005 Z. z., ktorou sa stanovuje zoznam sesterských diagnóz.
Dostupné na internete: >http://www.zbierka.sk/<
Vyhláška MZ SR č. 364/ 2005 Z. z., ktorou sa určuje rozsah ošetrovateľskej praxe
poskytovanej
sestrou
samostatne
a v spolupráci
s lekárom.
Dostupné
na
internete:
>http://www.zbierka.sk/<
Vyhláška MZ SR č. 366/2005 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o kritériách a spôsobe
hodnotenia sústavného vzdelávania zdravotníckych pracovníkov. Dostupné na internete:
>http://www.zbierka.sk/<
Vyhláška MZ SR č. 321/2005 Z. z. o rozsahu praxe v niektorých zdravotníckych povolaniach
v znení neskorších predpisov. Dostupné na internete: >http://www.zbierka.sk/
Zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, sluţbách súvisiacich s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Dostupné na internete:
>http://www.zbierka.sk/<
Zákon č. 311/2002 Z. z. o povolaní sestry, o povolaní pôrodnej asistentky, o Slovenskej
komore sestier a pôrodných asistentiek a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
99
č. 14/1992 Zb. o Slovenskej komore stredných zdravotníckych pracovníkov a o Slovenskej
komore zubných technikov. Dostupné na internete: >http://www.sksapa.sk/<
ZVALOVÁ, D., MIKLOVIČOVÁ, E. 2007. Niektoré aspekty sesterského povolania. In:
Sestra a lekár v praxi, 2007, roč. 6, č. 9-10, s. 6-8.
Kontaktná adresa:
PhDr. Zuzana Hudáková, PhD.
Fakulta zdravotníctva Katolíckej univerzity v Ruţomberku
e-mail: zuzana.hudáková@ku.sk
PhDr. Mária Novysedláková
Fakulta zdravotníctva Katolíckej univerzity v Ruţomberku
e-mail: má[email protected]
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
100
Poslanie ošetrovateľstva v podpore zdravia
M. Novysedláková, Z. Hudáková
Fakulta zdravotníctva, KU Ruţomberok
Abstrakt
Cieľom príspevku bolo poskytnúť vývoj názorov teoretičiek ošetrovateľstva na
chápanie základného pojmu ošetrovateľstva zdravia. Zdravie je pre ošetrovateľstvo jedným zo
základných pojmov. Zahrnuje viaceré komponenty a to fyzické, psychické, spirituálne, sociálne,
intelektuálne a enviromentálne. Chápanie pojmu zdravie, závisí od spoločnosti, stupňa jej rozvoja, od
jej kultúry, čo sa prejavuje v zdravotnej starostlivosti ako aj v úlohách, ktoré má ošetrovateľstvo
v danej spoločnosti plniť. Pre ošetrovateľstvo je charakteristický komplexný prístup k človeku
pri zachovávaní a podpore zdravia, pri prevencii a starostlivosti o chorého človeka.
Koncepčné modely v ošetrovateľstve poskytujú špecifický rámec pre posúdenie pacientovho
zdravia a moţnosti jeho výchovy k zdraviu.
Kľúčové slová: zdravie – ošetrovateľstvo – koncepčný model.
Abstract
The contribution was to develop ideas theoretics nursing to understand the basic
concept of nursing to health. Health Nursing is one of the basic concepts. It includes several
components and physical, psychological, spiritual, social, intellectual and environmental. The
understanding of health depends on the company, its degree of development of its culture,
which is reflected in health care as well as tasks to be nursing in the company to meet. For
nursing is characterized by a holistic approach to people in preserving and promoting health,
prevention and care of a sick man. Conceptual models of nursing care provided in a specific
framework for the assessment of patient health education and its possible health benefits.
Key words: health – nursing – a conceptual model.
Zdravie je pre ošetrovateľstvo jedným zo základných pojmov. Zahrnuje viaceré komponenty
a to fyzické, psychické, spirituálne, sociálne, intelektuálne a enviromentálne. Chápanie pojmu zdravie,
závisí od spoločnosti, stupňa jej rozvoja, od jej kultúry, čo sa prejavuje v zdravotnej starostlivosti ako
aj v úlohách, ktoré má ošetrovateľstvo v danej spoločnosti plniť.
Aţ do
nedávnej doby,
ošetrovateľstvo ako veda pochádza hlavne z oblasti sociálnej, biologickej a lekárskej vedy.
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
101
Od roku 1950 do
súčasnosti, čoraz väčší počet ošetrovateľských
teoretičiek vyvinuli modely
ošetrovateľstva, ktoré poskytujú základy pre rozvoj ošetrovateľských teórií a ošetrovateľských
poznatkov. Jednotlivé modely charakterizujú základný predmet ošetrovateľstva - zdravie.
Priekopníčka ošetrovateľstva Florence Nightingaleová nar. 1820, definuje zdravie ako stav pohody
a schopnosť vyuţiť moţnosti pacienta. Uvádza, ţe zdravie sa má udrţiavať prostredníctvom prevencie
ochorení a kontroly prostredia (Farkašová, 2001).
Virgania
Hendersonová nar. 1897 sa vo svojej definícii dotkla prevencie a vytvorenia
sebestačnosti v ochrane zdravia. Hendersonová uvaţuje, ţe sestra je hlavným pilierom
podpory a udrţiavania potrieb v rámci vlastnej ošetrovateľskej činnosti. Túto činnosť chápe
ako plánovanie a zabezpečovanie programu, cieľom ktorého je zlepšenie zdravia,
uzdravovania, prípadne podpora chorého pri jeho umieraní. Hendersonová medzi prvými
objasňovala základnú koncepciu ošetrovateľstva a jej spisy boli impulzmi pre myslenie
ošetrovateľských osobností. Vo svete je známa jej definícia ošetrovateľstva z roku 1966:
„Jedinečnou funkciou sestry je pomáhať jednotlivcovi v zdraví alebo chorobe, vykonávať
činnosti prispievajúce k zdraviu, uzdravovaniu alebo pokojnej smrti, ktoré by vykonával bez
pomoci, ak by mal na to potrebnú silu, vôľu a vedomosti. A robí to tak, aby mu pomohla získať
nezávislosť čo najskôr“ (Farkašová, 2001).
Oremová zdravie chápe ako stav, v ktorom je jednotlivec schopný uspokojiť poţiadavky
sebaopatery. Zameranie ošetrovateľstva podľa Oremovej
sa špeciálne dotýka ľudských
potrieb pre výkon sebaopatery, v ich uspokojovaní a riadení na báze kontinuity s cieľom
udrţania zdravia, uzdravovania z choroby, poranenia, alebo vyrovnania sa s ich dôsledkami
(Ţiaková a kol.,2003).
Zdravie ako cieľ ošetrovateľstva sa v Johnsonovej nar. 1919 behaviorálnom systémovom
modeli chápe ako rovnováha alebo stabilita. Ide o účelnú, fyzicky, mentálne, emocionálne
a sociálne adaptívnu odpoveď na vnútorné a vonkajšie stimuly v záujme udrţania stability
a pohody (Farkašová, 2001).
Cieľom ošetrovateľstva podľa Kingovej nar.1923 je pomôcť osobám udrţať, obnoviť
a prinavrátiť zdravie tak, aby mohli splniť svoje roly. Podmienkou je – poskytnutie informácií
o zdraví v čase, keď jedinec potrebuje a je schopný ich vyuţiť, preventívna starostlivosť, ktorá
zabráni zhoršeniu zdravia, poskytnutie starostlivosti počas choroby. Interaktívny proces
umoţňuje dosiahnuť poskytnutie informácii na podporu zdravia (Farkašová, 2001).
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
102
O zdraví Royová, nar. 1939 uvaţuje ako o stave a procese existencie človeka ako
integrovaného celku v podmienkach ustavične sa meniaceho prostredia. Integrovanosť je
daným bodom v čase, ktorý je odrazom adaptačného procesu. Ide o pocit pohody well-being
(Ţiaková a kol.,2003).
Gordonová je autorkou modelu funkčných vzorcov zdravia, publikovala ich v roku 1987. Vo
svojom modeli vychádza z toho, ţe všetci ľudia majú spoločné určité vzorce správania, ktoré
súvisia s ich zdravím, kvalitou ţivota, s rozvojom ich schopností a dosiahnutím ľudského
potenciálu (Farkašová, 2001). Ošetrovateľské diagnózy sú usporiadané do kaţdého funkčného
znaku zdravia modelu. Kaţdá oblasť obsahuje najmenej 2 triedy pre zaradenie ako súčasných
tak aj novo vytvorených ošetrovateľských diagnóz. Napríklad v rámci 1. znaku, resp. oblasti
Gordonovej modelu – Vnímanie zdravotného stavu – zdravia boli navrhnuté triedy
ošetrovateľských diagnóz:
Trieda 1 – uvedomenie si zdravotného stavu.
Trieda 2 – správanie, ktoré cielene smeruje k zdraviu.
Trieda 3 – správanie podporujúce udrţiavanie zdravia.
Do týchto 3 tried oblasti „Vnímanie zdravotného stavu“ sú zaradené diagnózy, ktoré majú
vzťah k uvedomovaniu si dobrého zdravotného stavu, alebo fyziologických funkcií organizmu
a uvedomovaniu si stratégií k dosiahnutiu a udrţiavaniu zdravia.
V roku 1975 publikovala Nola Penderová, nar.1941 Koncepčný model pre preventívne zdravé
správanie, kde identifikovala faktory, ktoré majú vplyv na rozhodnutia a aktivity pri
predchádzaní chorobám. V roku 1996 definovala model Upevňovanie zdravia, ktorý vychádza
zo sociálnej teórie, ktorá podčiarkuje dôleţitosť poznávacieho procesu pri zmene správania
v prospech zdravia.
Teoretické zdroje modelu:

model vychádza z poznania, ţe správanie je funkciou osobných postojov a sociálnych
noriem,

model vychádza z poznatkov medicíny, psychológie, pedagogiky a sociológie,

predpokladá, ţe jedinec má prirodzenú náklonnosť byť zdravým,

vlastná definícia zdravia má pre jedinca väčší význam ako všeobecné vyhlásenia
o zdraví,

stredobodom modelu je osoba,
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
103

kognitívno - percepčné a modifikujúce faktory vplývajú na správanie ovplyvňujúce
zdravie.
Podporu zdravia definuje Nola Penderová (1987) „ako aktivity zamerané na zlepšenie
zdravia a telesnej pohody a na aktualizáciu potenciálu zdravia jednotlivcov,, rodín, skupín
a ako kategóriu oddelenú od primárnej prevencie“
Primárnu prevenciu chápe ako „aktivity zamerané na zníţenie výskytu špecifického
ochorenia. Upevňovanie zdravia je podľa Penderovej „také správanie, ktoré sleduje určitý
cieľ“. Penderová kladie najväčší dôraz na podporu zdravia. Ošetrovateľské intervencie v jej
modely priamo smerujú k podpore zdravia.
Penderovej model je zaloţený ne troch základných komponentoch:
1.
Individuálna percepcia
2.
Faktory modifikácie
3.
Zmeny, ktoré pôsobia na činnosti smerujúce k podpore zdravia
Individuálnu percepciu (vnímanie) moţno charakterizovať ako presvedčenie a hodnoty,
ktoré uľahčujú správanie smerujúce k ochrane zdravia. Vnímanie v Penderovej modely je :

nevyhnutné pre zdravie,

podmienkou pre riadenie zdravie,

dôleţité pre uvedomenia si seba samého a pre sebaúctu,

moţnosť definovať zdravie,

podmienkou vnímania zdravotného stavu,

základom pre pochopenie uţitočnosti aktivít,

podmienkou objavenia prekáţok k aktivitám.
Faktory modifikácie, ktoré ovplyvňujú zdravé správanie, sú v Penderovej modely zoskupené
do piatich kategórií:
1.
demografické charakteristiky,
2.
biologické charakteristiky,
3.
interpersonálne vplyvy,
4.
situačné faktory,
5.
behaviorálne faktory (faktory správania).
Pod demografickými charakteristikami sa rozumie vek, rasa, pohlavia, etnická skupina,
vzdelanostná úroveň. Biologické charakteristiky, hmotnosť, percento telesného tuku tieţ
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
104
ovplyvňujú správanie klienta. Interpersonálne vplyvy sú rozmanité. Pôsobia na správanie
smerujúce k zdraviu vďaka podpore iných ľudí, rodiny, ako aj predchádzajúcim skúsenostiam
so zdravotníckymi pracovníkmi. Situačné faktory
znamenajú predchádzajúce vlastné
skúsenosti v súvislosti so správaním, ktoré pozitívne pôsobilo na zdravie. Faktory správania,
prvotné skúsenosti, učenie a stotoţnenie sa so správaním podporujú zdravie a majú vplyv na
klientovu aktívnu činnosť.
Zmeny, ktoré pôsobia na činnosti smerujúce k podpore zdravia sú finálnym elementom
Penderovej modelu. Ide o pravdepodobnosť správania, ktoré je ovplyvnené postrehnutím
podnetov, naráţok k činnosti. Penderová povaţuje podnety a naráţky k správaniu také, ktoré
klienta ovplyvňujú a vedú ho k činnosti. Hoci sú všetky podnety na prospech zdravého
správania klient potrebuje niečo (udalosť, situáciu...) na spustenie ţiaduceho správania. Pri
pouţití modelu v praxi musí sestra:

posudzovať kognitívno-percepčné a modifikujúce faktory

ich vzájomnú interakciu,

vplyv na jednotlivé koncepcie správania.,

plánuje aktivity pre zmeny správania orientovaného na upevňovanie zdravia jedinca,

cieľom procesu je dosiahnuť ţelané správanie, ktoré smeruje k podpore, ochrane, zdravia
klienta (Magurová, Majerníková, 2009).
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
105
Zdroj: http://healthsci.clayton.edu/eichelberger/nursing.htm
WHO vo svojich programoch Zdravie pre všetkých do roku 2000 a Zdravie pre 21. storočie akcentuje
prevenciu ako základnú metódu pouţívanú v starostlivosti o zdravie populácie. Na tomto základe bola
formulovaná úloha ošetrovateľstva ako „... pomoc ľuďom pri určovaní a dosahovaní vlastného
zdravotného potenciálu v rámci ţivotných a pracovných podmienok. Hlavnými úlohami sestry by teda
malo byť podporovanie zdravia, predchádzanie chorobám a poskytovanie starostlivosti počas
ochorenia a rehabilitácie." (Salvageová, 1995).
Kľúčové kompetencie v oblasti „podpory zdravia“

Riadenie, plánovanie a hodnotenie
Riadenie prostriedkov a zdrojov v rámci podpory zdravia, vrátane finančných
prostriedkov, materiálov, seba a ostatných ľudí, je rozhodujúce. Systematické plánovanie
je potrebné pre efektívnu podporu zdravia. Všetky činnosti tieţ vyţadujú hodnotenie,
rôzne prístupy si vyţadujú rôzne metódy.

Komunikácia
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
106
Podpora zdravia je práca s ľuďmi, takţe komunikácia je nevyhnutná.

Edukácia
Edukácia vyţaduje dobrú komunikáciu, ale tieţ vyţaduje zodpovedajúce zručnosti. Sú
často vyuţívané v rôznych edukačných programoch.

Marketing a propagácia
Tieto kompetencie sa vyuţívajú v miestnych rádiách a tlači, keď aktivity podpory zdravia
by mohli byť prospešné pre širokú verejnosť.

Networking
Pod týmto pojmom sa myslí pomôcť ostatným podporiť ich vlastné zdravie alebo zdravie
iných vyuţitím rôznych metód ako napr. zdieľanie zručností a informácií, vybudovanie
dôvery. Tieto kompetencie sú dôleţité najmä pri práci s komunitami. Sú tieţ dôleţité pre
prácu s ostatnými organizáciami a formovanie partnerstva pre podporu zdravia.

Ovplyvňovanie politiky a praxe
Ovplyvňovaním politiky sa myslí všeobecné plánovanie aktivít, ktoré budú smerodajné pre
detailnejšie plánovanie. Tieto aktivity sa môţu vykonávať na rôznych úrovniach – od
národnej (ako napr. politika vlády o bývaní, doprave,...) aţ po kaţdodennú prácu
odborníkov v oblasti podpory zdravia (napr. aké programy podpory zdravia sa rozvinú v
spolupráci s praktickými lekármi).Týchto šesť oblastí kompetencií tvorí základ pre aktivity
podpory zdravia (Zeleníková, 2007).
Kvalita zdravotnej starostlivosti úzko súvisí s problematikou kvality ţivota a kvality
zdravia. Kvalita sa zvyčajne spája s 3 oblasťami ţivota človeka: zdravie, vzdelanie vrátane
gramotnosti. Pod pojmom zdravie sa rozumie stav plnej telesnej, duševnej a sociálnej
pohody, teda nielen neprítomnosť choroby, ale celkový výsledok vzťahov medzi ľudským
organizmom a sociálno-ekonomickými, fyzikálnymi, chemickými a biologickými faktormi
ţivotného a pracovného prostredia, ako aj spôsobom ţivota( Kozierová a kol., 1995).
Pre ošetrovateľstvo je charakteristický komplexný prístup k človeku pri zachovávaní a
podpore zdravia, pri prevencii a starostlivosti o chorého človeka. Ošetrovateľstvo nesie
sociálnu zodpovednosť za zdravie a chorobu jednotlivcov, rodín a komunít, a preto je pri
poskytovaní ošetrovateľskej starostlivosti potrebný individuálny prístup k pacientovi.
V tomto procese je vhodné uvedomiť si, ţe pacient je najdôleţitejším objektom
ošetrovateľského tímu a ţe všetky aktivity musia byť sústredené na to, aby bolo moţné
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
107
poskytovať kvalitnú starostlivosť. Kľúčovou úlohou moderného manaţmentu je podľa
WHO poskytovanie nových kvalitatívne lepších ošetrovateľských sluţieb prostredníctvom
efektívneho riadenia ošetrovateľstva na profesionálnej úrovni (Jarošová, 2007).
Záver
Modely ošetrovateľstva môţu
poskytnúť pevný rámec pre prax, ktorá zahŕňa
komplexné a holistické hodnotenie pacienta a zdôrazňuje základné poslanie ošetrovateľstva a
rolu sestry. Teoretické modely ošetrovateľstva vedľa ošetrovateľského procesu, poskytujú
sestre potrebný rámec pre prax a spôsob ako formulovať ošetrovateľský problém. Moderná
interpretácia modelov, by mala zahŕňať hľadiska posúdenia rizika a môţe tieţ zahŕňať ďalší
smer vo vzťahu k prijatiu štandardov a noriem. Je potrebné výskumom zistiť, či pouţitie
ošetrovateľského modelu uľahčuje proces plánovania a hodnotenia starostlivosti.
Zoznam bibliografických odkazov
FARKAŠOVÁ, D. a kol. Ošetrovateľstvo – teória. Martin : Osveta. 2001. 134 s. ISBN 808063-086-0.
JAROŠOVÁ, D. Úvod do komunitního ošetřovatelství. Praha: Grada. 2007. 99 s. ISBN
8024721507
KOZIEROVÁ, B., ERBOVÁ, G., OLIVIERIOVÁ, R. 1995. Ošetrovateľstvo 1. Martin:
Osveta, 1995. 836 s. ISBN 80-217-0528-0.
MAGUROVÁ, D., MAJERNÍKOVÁ, Ľ. Edukácia a edukačný proces v ošetrovateľstve.
Martin : Osveta. 2009. s.138 – 140. ISBN 978-80-8063-326-4.
SALVAGEOVÁ, J.: Ošetrovateľstvo v akcii. Bratislava, Vydavatelstvo C.S.M. 1995. 111 s.
ISBN 80-967081-2-0. 25.
ZELENÍKOVÁ, R. Rozvoj kompetencií v podpore zdravia. In Cesta k profesionálnímu
ošetřovatelství II. Sborník příspěvků II.Slezské vědecké konference ošetřovatelství s
mezinárodní účastí. Opava 2007. Slezská univerzita v Opavě. s. 166 – 169.
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
108
ŢIAKOVÁ, K. a kol. Ošetrovateľstvo teória a vedecký výskum. Martin : Osveta. 2003 s. 86 –
102. ISBN 80-8063-131-x
http://healthsci.clayton.edu/eichelberger/nursing.htm
Kontaktná adresa:
PhDr. Mária Novysedláková
Katolícka univerzita, Fakulta zdravotníctva
Námestie A. Hlinku 48
034 01 Ruţomberok
[email protected]
PhDr. Zuzana Hudáková, PhD.
Katolícka univerzita, Fakulta zdravotníctva
Námestie A. Hlinku 48
034 01 Ruţomberok
zuzana. [email protected]
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
109
História ošetrovateľského vzdelávania v meste Nové Zámky
J.Otrubová, M. Jankechová
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alţbety Bratislava
Abstrakt
Na rozvoj ošetrovateľstva ako aj ošetrovateľského vzdelávania, či uţ vo svete alebo
u nás doma, majú nepochybne vplyv tradície, náboţenstvá, vojenské útrapy ako aj celkový
zdravotný stav obyvateľstva. Zaloţenie novozámockej pevnosti si vynútili obranné záujmy
Uhorska pred tureckým nebezpečenstvom ( 1580).
Príspevok predkladá stručný pohľad na vývoj zdravotnej starostlivosti v meste Nové Zámky.
Poukazuje na význam
vzniku
nemocnice pre rozvoj ošetrovateľstva v regióne.
V chronologickom slede poskytuje prehľad ošetrovateľského vzdelávania v meste od jeho
začiatkov aţ po súčasnosť. Osobitnú pozornosť autorky venovali zaloţeniu a pôsobeniu
Ošetrovateľskej školy Dcér svätého Františka Assiského, histórii strednej zdravotníckej školy
v meste. Pri spracovávaní témy vychádzali z teoretických východísk, predovšetkým z histórie
ošetrovateľstva, ošetrovateľského vzdelávania na Slovensku ako aj z historických prameňov
mesta Nové Zámky.
Kľúčové slová: Ošetrovateľská škola - Ošetrovateľské vzdelávanie - Zdravotná starostlivosť História mesta.
Abstract
The development of nursing as well as nursing education, either in the world or in our
country, is clearly influenced by tradition, religion, military distress and general health of the
population. The establishment of the fortress in Nové Zámky evoked defense interests of the
Kingdom of Hungary against the Turkish danger. (1580)
This report introduces a brief view to the development of health care in town Nové Zámky. It
points at the importance of the establishment of the hospital for the improvement of nursing in
the region. In chronological order, it gives an overview of the nursing education in the town
from the beginning until the present time. Special attention is devoted by the authors to the
establishment and function of the Nursing school of St. Francis of Assisi´s sisters and the
history of secondary healthcare school in the town. At the theme processing the authors came
out from theoretical basis, first of all from the history of nursing, nursing education in
Slovakia as well as the historical source of the town Nové Zámky.
Key words: Nursing school - Nursing education – Healthcare - History of the town.
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
110
Dejiny Nových Zámkov sa často spájajú s obdobím stredoveku, kedy sa na území
dnešných Nových Zámkov nachádzali štyri stredoveké dediny - Nyárhíd, Gúg, Györök a Lék.
Za samotný vznik Nových Zámkov odborná literatúra pokladá výstavbu prvej novozámockej
pevnosti na ľavom brehu rieky Nitry v roku 1545. Zaloţenie pevnosti si vynútili obranné
záujmy Uhorska pred tureckým nebezpečenstvom. V roku 1545 pristúpil ostrihomský
arcibiskup Pavol Várday k jej výstavbe. Pevnosť mala obdĺţnikový pôdorys so štyrmi
baštami. Turecké nebezpečenstvo sa zhoršovalo. V roku 1573 sa začalo s výstavbou nového
hradu. Novozámocký hrad bol slávnostne vysvätený 2. októbra 1580. V roku 1663 podnikli
Turci jednu zo svojich najväčších dobyvačných výprav do Európy. Dobytím Nových Zámkov
sa stali Turci pánmi rozsiahleho územia. Turecká okupácia mesta znamenala najsmutnejšie
obdobie dejín hradu. 16. 8. 1685 boli Turci porazení. Oslobodenie Nových Zámkov od
tureckej nadvlády znamenalo významnú udalosť v dejinách mesta i v medzinárodnom
meradle.
Rok 1691 je v dejinách Nových Zámkov dôleţitým medzníkom. Arcibiskup Juraj Széchényi
29. októbra 1691 povyšuje Nové Zámky na mesto a poskytuje mu určité výsady. Štatút mesta
pochádza z roku 1723. Odvtedy sa Nové Zámky uvádzajú ako mesto so zriadeným
magistrátom.
Po skončení tureckých nájazdov sa vytvorili priaznivé predpoklady pre úspešný rozvoj mesta.
Prevaţovala poľnohospodárska výroba. Popri nej sa rozvíjali remeslá i obchod. S históriou
mesta sa spája a aj osobnosť Antona Bernoláka, ktorý sa okrem iného zaslúţil o osvetu proti
nákazlivým chorobám. Jeho meno
nám dnes pripomínajú viaceré kultúrno-historické
pamiatky a inštitúcie ( Štrba,1997).
V meste začiatkom 18. storočia vypukla morová epidémia a cholera. Prvá lekáreň bola
otvorená v roku 1764. V tomto období vzniká mestská nemocnica, xenodochia, ktorej úlohou
nebolo liečenie a ošetrovateľská starostlivosť, ale poskytovanie útulku chorým, starým a
bezvládnym ľuďom.
Liečenie obyvateľstva v 18. a 19. storočí bolo na veľmi nízkej úrovni.Úlohu ošetrovateľov
plnili laickí liečitelia, ránhojiči. Z obdobia 18. storočia nemáme ţiadne dokumenty, ktoré by
potvrdzovali činnosť mestského lekára v Nových Zámkoch. V celej nitrianskej ţupe podľa
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
111
štatistiky z roku 1764 boli len 4 lekári, 33 chirurgov - ránhojičov, 2 diplomované pôrodné
baby. Babictvu sa venovali výlučne ţeny. Vzdelanie získavali v Budapešti.
Počiatky
novozámockej nemocnice siahajú do 19. storočia. Výstavbou nemocnice v Nových Zámkoch
sa začala zaoberať mestská rada začiatkom roku 1853, z dôvodu obáv pred epidémiou. Týmto
krokom sa začína nová etapa vo vývoji zdravotnej a ošetrovateľskej starostlivosti. Na
zaloţenie nemocnice sa začali vykonávať peňaţné zbierky. Darcami boli nielen obyvatelia
Nových Zámkov, ale aj obyvatelia okolitých miest a dedín. Vyzbierané prostriedky boli
uloţené v bankách, vo forme cenných papierov. Najväčšiu zásluhu o zveľadenie financií na
výstavbu nemocnice mal riaditeľ novozámockej sporiteľne Ferencz Kapisztóry ( 1818 –
1900), ktorý ich spravoval. Pre výstavbu nemocnice bola zriadená komisia. Prvou úlohou
tejto komisie bolo vybrať pozemok pre novú nemocnicu. Pozemok, ktorý určili ako
najvhodnejší a odporučil ho aj ţupný lekár, nepatril mestu Nové Zámky. Za pomoci Ferenca
Kapisztóryho sa ho podarilo odkúpiť od ostrihomského arcibiskupstva za 8 980 forintov. Na
jeho počesť ulica, na ktorej sa nemocnica nachádza nesie jeho meno dodnes. Stavba stála 49
120 forintov a 72 grajciarov. Vnútorné vybavenie nemocnice stálo 9 550 forintov a 99
grajciarov. Nemocnica bola vybudovaná v rokoch
1894 -1896. V areáli bol postavený
jednoposchodový pavilón, ktorý slúţil ako lôţková časť. Bolo tu spolu 38 postelí, ktoré slúţili
pre chirurgických pacientov i pre pacientov s vnútornými chorobami. Nemocnica mala aj
operačnú sálu a lekársku ordinačnú miestnosť. Na poschodí bola kaplnka. Jeden obytný dom
bol upravený tak, aby slúţil ako byty pre zamestnancov, sklady, ďalej v ňom bola prijímacia
miestnosť s lekárskou kanceláriou, kuchyňou, komorou, práčovňou a sušiarňou. Nemocnica
bola slávnostne odovzdaná 1. 6. 1896. Prvým riaditeľom a zároveň aj jediným primárom
nemocnice bol MUDr. Štefan Dohmann, ktorý v roku 1898 zomrel a na jeho miesto nastúpil
MUDr. Ernest Huckl, ktorý bol riaditeľom a hlavným lekárom nemocnice 34 rokov
(Kadlečíková,1996).
Prvými ošetrovateľkami v nemocnici boli kvalifikované rádové sestry rádu svätého Vincenta,
ktoré časom vystriedali sestry Kongregácie Dcér Boţského Vykupiteľa. Kvalifikáciu získali
v Budapešti a Péči. V roku 1914 na podnet ústredného riaditeľa Červeného kríţa bol
zorganizovaný kurz pre dobrovoľné ošetrovateľky Červeného kríţa. Po siedmych týţdňoch tak
získalo kvalifikáciu
20 dobrovoľných ošetrovateliek. Od 1.10.1924 ošetrovateľskú
staroslivosť v nemocnici vykonávali poverené rehoľné sestry Kongregácie Dcér svätého
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
112
Františka Assiského aţ do roku 1958, kedy boli 8.8.1958 nahradené civilnými zdravotnými
sestrami. V roku 1924 bolo uvedené do prevádzky infekčné oddelenie a administratívna
budova a tieţ bolo zmodernizované zariadenie.
V priebehu 20. storočia prebiehala výrazná industrializácia nášho mesta. Do jeho vývinu
nepriaznivo zasiahli obe svetové vojny. 8. 11. 1938 boli Nové Zámky pripojené k Maďarsku.
Upadal hospodársky ţivot mesta. Mesto preţilo tri veľké bombardovania. Vyţiadali si asi
štyritisíc obetí. Sestry
Kongregácie Dcér svätého Františka Assiského, ktoré pracovali
v nemocnici museli odísť a nahradilili ich sestry tej istej kongregácie, ale maďarskej
národnosti. 29. marca 1945, piatok pred Veľkou nocou, boli Nové Zámky oslobodené. Opäť
sa stali súčasťou Československa. Začala sa obnova politického, hospodárskeho a kultúrneho
ţivota mesta. Sestry sa mohli opäť vrátiť.
1.septembra 1947 Kongregácia Dcér svätého Františka Assiského na základe výnosu
Povereníctva zdravotníctva otvorila v meste dvojročnú Ošetrovateľskú školu Dcér svätého
Františka Assiského s právom verejnosti v budove na Komárňanskej ulici, oproti kláštoru.
Školu navštevovali aj civilné uchádzačky, nie len členky rádu. Riaditeľkou školy bola sestra
Klarisa Lorincová, ktorá okrem iného vyučovala aj ošetrovateľskú techniku, etiku, sociálnu
starostlivosť a dejiny ošetrovateľstva.
Praktický výcvik v nemocnici vyučovali sestry, ktoré ukončili dvojročné štúdium na Vyššej
ošetrovateľskej škole v Prahe. Okrem iných patrili k nim aj setra Praxedis Vyšná a sestra
Xavéria Sekerková. Odborné predmety vyučovali lekári, ktorí pracovali v nemocnici. Patrili
k nim MUDr. Tomáš Sadloň, ktorý prednášal anatómiu, chirurgiu. MUDr. František Kobolka
vyučoval očné, koţné choroby a iní. Školu počas jej trojročnej existencie úspešne ukončilo 66
absolventiek, ktoré získalo diplom pre ošetrovateľskú sluţbu z povolania. V roku 1948 moc
v štáte prevzala Komunistická strana Československa. Budovu i kláštor na Komárňanskej ulici
prevzala štátna moc a v júni 1950 bola škola zrušená. Sestry
sa presťahovali do
novozriadeného charitatívneho domova, do bývalého kláštora sestier Boţského Vykupiteľa na
ulici Pod kalváriou.
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
113
V tomto období, v roku 1948 mala nemocnica v meste 91 zamestnancov a ku koncu roka
1951 aţ 193 lôţok na
internom, chirurgickom, infekčnom, gynekologicko-pôrodníckom
a detsko- dojčeneckom oddelení.
V roku 1945 vznikla v meste Štátna odborná škola pre ţenské povolania. Dočasná riaditeľka
Marta Móciková bola ustanovená dekrétom Povereníctva školstva a osvety č.102.788/1945IV.A. Prvý rok sídlila škola v budove gymnázia, ostatné roky na Banskobystrickej ulici.
Štúdium bolo dvojročné, neskôr trojročné a končilo diplomovou skúškou. V roku 1948 sa
škola pretransformovala na Vyššiu sociálnozdravotnú školu, ktorá vychovávala ošetrovateľky,
detské sestry, pôrodné asistentky. V rokoch 1952/1953 sa konali maturitné skúšky
v provizornej učebni ošetrovateľskej techniky a boli zamerané na výkony sestry. O zaloţenie
Vyššej sociálnozdravotnej školy sa najviac zaslúţil MUDr. Alexej Lednár, ktorý bol jej
riaditeľom v rokoch 1949-1952.V roku 1951 sa zmenil názov školy na zdravotnícku školu.
Zákonom 103/1951 Zb.o jednotnej preventívnej a liečebnej starostlivosti sa vytvorili
predpoklady pre budovanie socialistického zdravotníctva. Zvýšili sa poţiadavky na počty
zdravotníckych
pracovníkov.
Štúdium
ošetrovateľstva
nebolo
populárne
a z potrieb
zdravotníctva sa skrátilo zo štyroch rokov na tri roky. Od roku 1959 je štúdium štvorročné.
Postupným vylúčením rádových sestier z nemocníc vznikol dopyt po civilných sestrách. Od
septembra roku 1960 sa názov školy mení na strednú zdravotnícku školu. Tento názov trvá
dodnes s výnimkou roku 2008/2009, kedy škola mala názov Stredná odborná škola
zdravotnícka. Od roku 1954 stredné zdravotnícke školy patrili do kompetencie ministerstva
zdravotníctva. V 60. rokoch sa zlepšilo poskytovanie zdravotných sluţieb. Z nemocnice
vznikol Okresný ústav národného zdravia. V tom roku mala nemocnica uţ 412 postelí. V roku
1965 bola dokončená úprava priestorov polikliniky a budovy OHES. Od roku 1959 riaditeľ
školy Jozef Mesiarkin
získal od vojenskej správy budovu Pod kalváriou 1, kláštor
Kongregácie sestier Boţského Vykupiteľa, do ktorej sa mohla škola presťahovať a v ktorej
stredná zdravotnícka škola sídli dodnes. Od roku 1991 budovu škole prenajíma Kongregácia
Sestier Boţského Vykupiteľa so sídlom v Spišskej Novej Vsi. V tejto budove sa v roku 1959
zriadila aj prvá odborná učebňa pre ošetrovateľskú techniku. Nové poňatie ošetrovateľskej
starostlivosti viedlo aj k zmenám maturitných skúšok. Systém, obsah štúdia a maturitných
skúšok
boli niekoľkokrát menené. Tak napríklad od roku 1955 sa praktické maturity
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
114
vykonávali pri posteli chorého na základných oddeleniach. Vyţrebovaná maturitná otázka
obsahovala:
a) praktický výkon, ktorý ţiačka realizovala v nemocnici
b) teoretická odpoveď zo špeciálnej ošetrovateľskej techniky
c) praktická ukáţka zhotovenia obväzu
Od roku 1964 praktická maturitná skúška trvala jeden deň a pozostávala z písomného
protokolu o ošetrovaní chorého na internom alebo chirurgickom oddelení u zdravotných
sestier a z ošetrovania zdravého a chorého dieťaťa na detských úsekoch u detských sestier. Od
roku 1966 praktická maturita trvala dva dni: jeden deň bol venovaný
vypracovaniu
písomného protokolu o určenom pacientovi (psychosomatický stav, uspokojovanie potrieb,
a ošetrovateľské výkony), druhý deň
praktickému výkonu a obhajobe spracovaného
protokolu. Od roku 1969 maturitné predpisy určovali písomnú skúšku zo starostlivosti
o chorých u zdravotných sestier a zo starostlivosti o dieťa u detských sestier. Praktické
maturitné skúšky boli spojené s obhajobou písomnej práce. K výraznejším zmenám prišlo
v roku 1987, kedy prišlo k celkovej prestavbe základných a stredných škôl v štáte. Prestali sa
písať písomné maturitné skúšky z ošetrovateľstva. Praktické maturitné skúšky boli zamerané
na ošetrovanie 3 - 4 pacientov
v priebehu 6 hodín a študent vypracoval záznam o
ošetrovateľskej starostlivosti. Teoretická časť ošetrovanie chorých bola súčasťou
ústnych
skúšok v jednom bloku s predmetmi vnútorné lekástvo a chirurgia. Od školského roku
1995/96 sa maturovalo z ošetrovateľského procesu a študent komplexne hodnotil skupinu
pacientov a vypracovával diagnostický ošetrovateľský plán. V roku 1994 maturitné predpisy
prvýkrát zaviedli samostatný maturitný predmet na ústne skúšky z ošetrovateľstva a tak sa
dostáva profilujúcemu predmetu dôstojné miesto a samostatná klasifikácia na maturitnom
vysvedčení. Škola sa zameriavala na prípravu v odboroch zdravotná sestra, detská sestra,
všeobecná sestra ( od roku 1992). V roku 1994/1995 bolo aktivované diaľkové vyššie odborné
štúdium pre absolventov študijného odboru všeobecná sestra ( ZS, DS, ŢS) diplomovaná
všeobecná sestra a diplomovaná operačná sestra. V školskom roku 1966/1967 bola otvorená
a odvtedy sa kaţdoročne
(Doháňošová,1996).
otvára jedna trieda s vyučovacím jazykom maďarským
Transformácia
ošetrovateľského
vzdelávania
priniesla
zmeny
v zdravotníckom školstve. To akceptovalo väčšinu poţiadaviek smerníc Európskej únie na
zmeny obsahu
prípravy na povolanie sestra. Profesia sestry si vyţiadala zvýšiť kvalitu
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
115
a stupeň vzdelania. Tieto poţiadavky sa premietli do vyššieho odborného a vysokoškolského
vzdelávania sestier realizovaného prevaţne na vysokých školách (Farkašová, 2010). Na
uvedené zmeny v zdravotníckej a školskej legislatíve refelektovalo aj zdravotnícke školstvo
v našom meste.
V súčasnej dobe Stredná zdravotnícka škola v Nových Zámkoch má
akreditované študijné programi: zdravotnícky asistent, masér a sanitár. V šk. roku 2004/2005
bola v meste zriadená Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce sv.Ladislava VŠZaSP sv.
Alţbety v Bratislave, ktorá aktívne spolupracuje s novou Fakultnou
nemocnicou
s poliklinikou v Nových Zámkoch. Nová nemocnica sa nachádza na Slovenskej ulici
a slávnostne bola otvorená 29. 4.1982. Ide o moderne vybavený 13 poschodový monoblok s
lôţkovými oddeleniami, širšími komplementami so spoločnými vyšetrovacími zloţkami a
operačnými sálami. Na tieto objekty nadväzuje poliklinická časť s detskou lôţkovou časťou.
V súčasnosti má 740 lôţok. Od roku 1996 dochádza postupne k vzniku kliník a ústavov
Fakulty ošetrovateľstva a sociálnej práce Trnavskej Univerzity. Spolupráca s Trnavskou
univerzitou bola ukončená v roku 2008.
nemocnice
boli
hlavne
Dôvody, ktoré viedli mesto k výstavbe novej
nedostatočný posteľový fond a
roztrúsenosť oddelení
v pavilónovom type nemocnice na Kapisztóryho ulici. Dnes sú v areáli starej nemocnice
zriadené odborné ambulancie, geriatrické oddelenie, ODCH, psychiatria a sídli tu pobočka
Všeobecnej zdravotnej poisťovne.
Zoznam bibliografických odkazov:
DOHÁŇOŠOVÁ, H. et.al. 1996. Pamätnica 50 Strednej zdravotníckej školy Nové
Zámky.Nové Zámky: SZŠ,1996, s.60.
DOHÁŇOŠOVÁ, H. et.al. 2005. Pamätnica 60 Strednej zdravotníckej školy Nové
Zámky.Nové Zámky: SZŠ,2005, s.43.
FARKAŠOVÁ, D. et.al. 2010. História ošetrovateľstva.Martin: Vydavateľstvo Osveta, 2010,
s.196, ISBN 978-80-8063-332-5.
FARKAŠOVÁ, Z.- LUKÁČOVÁ, A. Región Nové Zámky. Nové Zámky: Vydavateľstvo
Crocus,1994, s.95,ISBN 80-967257-0-X.
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
116
KADLEČÍKOVÁ,M. 1996. 100 rokov nemocnice v Nových Zámkoch 1896-1996, Nové
Zámky: Nemocnica s poliklinikou Nové Zámky,1996,s.93,ISBN 80-96-7533-2-0.
KOČIŠ, L. 1967. Nové Zámky v minulosti a súčasnosti. Nové Zámky, 1967, 296 s.
KOPČAN, V. – BLASKOVICS, J. 1985.Nové Zámky pod tureckou nadvládou 1663 –
1685. Nové Zámky, 1985, 46 s.
ŠTRBA, S. 1997. Nové Zámky Érsekújvár Neuhäusel 1897 – 1997. Dunajská Streda:
Vydavateľstvo Lilium Aurum, 1997,s.136, ISBN 80-85704-93-5.
ŠTRBA,S. 2005.Érsekújvári – Novozámocký album. Nové Zámky: Agentúra 22,2005, s.160,
ISBN 80-969430-3-0.
Kontaktná adresa:
PhDr. Jana Otrubová PhD,
VŠZaSP sv.Alţbety Bratislava
[email protected]
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
117
Výchova a vzdelávanie sestier na Fakulte zdravotníctva
a sociálnej práce sv. Ladislava v Nových Zámkoch
M. Jankechová, J. Otrubová
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alţbety v Bratislave,
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce sv. Ladislava v Nových Zámkoch
Abstrakt
Autorky popisujú osobnosť sv. Ladislava, ktorého fakulta v Nových Zámkoch ocenila
pomenovaním vzdelávacej inštitúcie.
Príspevok predstavuje Fakultu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Ladislava v Nových
Zámkoch, pracovisko Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alţbety v Bratislave.
Existencia vysokoškolskej prípravy na povolanie sestry v Nových Zámkoch opodstatnene
vychádza z historického kontextu ošetrovateľského vzdelávania v regióne Nové Zámky.
Príspevok charakterizuje vznik a vývoj fakulty, ciele výchovno - vzdelávacieho procesu,
zamerania a úlohy Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce sv. Ladislava v Nových Zámkoch.
Kľúčové slová: Výchovno - vzdelávací proces – Ošetrovateľstvo - Sv. Ladislav.
Abstract
The authors describe the personality of St. Ladislav whose contribution in Nové
Zámky was rewarded by the faculty with the name of the educational institution.
This contribution presents the St. Ladislav Faculty of Health Care and Social Work in Nové
Zámky, workplace of the private St. Elizabeth University of Health and Social Sciences in
Bratislava.
The existence of university training for the nursing profession in Nové Zámky is reasonably
based on the historical context of nursing education in the Nové Zámky region.
This contribution characterizes the formation and development of the Faculty and the goals of
the educational process,focus and roles of the St. Ladislav Faculty of Health Care and Social
Work in Nové Zámky. The St. Ladislav Faculty of Health Care and Social Work in Nové
Zámky.
Key words: Educational process – Nursing - St. Ladislav.
Úvod
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce sv. Ladislava v Nových Zámkoch bola zriadená
1. septembra 2004 ako pracovisko Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alţbety
v Bratislave pod pôvodným pomenovaním Fakulta ošetrovateľstva sv. Ladislava v Nových
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
118
Zámkoch.
Fakulta
bola
premenovaná
rozhodnutím
Akademického
senátu
Fakulty
ošetrovateľstva sv. Ladislava dňa 29. septembra 2007.
V oboch názvoch vzdelávacej ustanovizne bol patrónom fakulty - sv. Ladislav (27. jún 1040 –
29. júl 1095).
Vlastný text
Sv. Ladislav z rodu Arpádovcov, sa radí medzi najvýznamnejších uhorských kráľov.
Narodil sa v roku 1040 v Poľsku ako syn maďarského kráľa Bela I. vo vyhnanstve a poľskej
princeznej Richezy (Adelheidy) Piastovskej. Otec sv. Ladislava sa vrátil do vlasti v roku 1048,
roku 1060 sa stal uhorským kráľom, po troch rokoch kraľovania však umrel. Po otcovej smrti
sv. Ladislav spolu s bratmi odišiel do Poľska.
Sv. Ladislav v rokoch 1063 – 1077 bol knieţaťom Nitrianskeho knieţatstva a uhorským
kráľom sa stal v roku 1077.
Ţivot svätca sprevádzali mnohé vojnové snaţenia – do roku 1089 bojoval o trón so synom
bývalého kráľa, podporoval pápeţa Gregora VII. a Ruperta zo Švábska (v spore o investúru)
v jeho nástupníckom boji proti vládcovi Henrichovi IV., spojil Chorvátsko a Dalmáciu ako
najúspešnejšie a najtrvalejšie zahraničnopolitické podujatie Uhorského kráľovstva od čias jeho
zaloţenia.
Sv. Ladislav bol ţenatý dvakrát, prvou manţelkou bola nemenovaná kňaţná, azda dcéra
haličského knieţaťa Mstislava, druhýkrát sa oţenil v roku 1078 s Adelaidou, dcérou Rudolfa
Švábskeho. Mal dve dcéry, poznáme meno jednej z nich Pirošky (Ireny).
Najzreteľnejšími prejavmi konsolidačných snáh sv. Ladislava sú tzv. Ladislavove zákonníky,
zaoberajúce sa riešením zlodejstva a úpravou cirkevných záleţitostí. Sv. Ladislav sa snaţil
o usporiadanie cirkevného ţivota v krajine poznačenej stopami pohanských povstaní roku
1046 a 1061.
Tento cieľ sledovala i prvá výrazná iniciatíva sv. Ladislava na náboţenskom poli –
svätorečenie prvých uhorských svätých v roku 1083 zoborských pustovníkov Svorada
a Benedikta, neskôr biskupa Gerharda. Najväčšia kanonizačná slávnosť sa konala pri
príleţitosti pozdvihnutia na oltár prvého uhorského kráľa Štefana I.
Ladislavov záujem o cirkevné záleţitosti sa prejavil aj v štedrej podpore uţ jestvujúcich
kláštorov a zakladaním nových. Krátko po roku 1083 zaloţil sv. Ladislav pri príleţitosti
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
119
objavenia vzácnej relikvie – pravice sv. Štefana, ktorá sa povaţovala za stratenú – kláštor
Szentjobb v Biharsku. Roku 1091 kráľ Ladislav zaloţil aj benediktínske opátstvo na
Šomodskom hrade. Podporoval misionársku činnosť, poskytoval tieţ náboţenskú slobodu
ţidom a mohamedánom.
Sv. Ladislav ako silný panovník nesporne dával okoliu pociťovať svoju sakrálnu charizmu,
jeho moc súvisela i s vlastníctvom rozsiahleho majetku.
V posledných rokoch vlády sa sv. Ladislav začal zaoberať myšlienkou púte do Svätej zeme.
Tento zámer sa mu uţ nepodarilo uskutočniť a do Jeruzalema sa nedostal ani ako pútnik, ani
ako kriţiacky bojovník. Zomrel ešte pred vyhlásením prvej kriţiackej výpravy 29. júna 1095.
Pochovali ho v ním zaloţenom opátstve na Šomodskom hrade. Neskôr jeho telesné pozostatky
preniesli do Varadína v Biharsku, kde sa kedysi začala jeho kariéra knieţaťa.
Sv. Ladislav zanechal svojmu nástupcovi Kolomanovi krajinu v omnoho konsolidovanejšom
stave, neţ bola v čase jeho nástupu na trón. Bola stabilizovaná z hospodárskej stránky, mala za
sebou úspechy v zahraničnej politike, začala sa v nej dobudovávať štátna i cirkevná
organizácia. V uhorskej historickej tradícii preto tento panovník neraz vystupuje pod menom
Ladislav Obnoviteľ. Bol prototypom rytierskeho kráľa – ochrancu vdov, sirôt, spravodlivého
vládcu svojich poddaných, jeho politika mala široký sociálny charakter starostlivosti
o ţobrákov, bezdomovcov, ale najmä o chudobných a zomierajúcich. Svätec zaloţil prvý
„špitál“ v roku 1095 na Slovensku, zakladal tieţ útulky. Sv. Ladislav patril k najväčším
ctiteľom Panny Márie a traduje sa, ţe jej zasvätil svoje kráľovstvo.
Prejavom zvláštnej úcty a obľúbenosti kráľa Ladislava I. bolo i jeho svätorečenie pápeţom
Celestínom III. v roku 1192. Uctieva sa kvôli svojej horlivosti, zboţnosti a morálnemu ţivotu.
V štatúte Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce sv. Ladislava v Nových Zámkoch sa
zdôrazňuje, aj ako prejav úcty sv. Ladislavovi, ţe vo svojej vzdelávacej činnosti vychádza
z kresťanských princípov a chce slúţiť pravde, slobode a humanitným ideálom ľudstva, ţe
chráni morálne a duchovné hodnoty, vychováva a vzdeláva v duchu tolerancie a vzájomnej
úcty.
Fakulta v súčasnosti poskytuje vysokoškolské vzdelávanie v ďalej uvedených akreditovaných
študijných programoch:
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
120
– 7. 4. 1. ošetrovateľstvo (Bc. a Mgr. stupeň) forma externá
–
3. 1. 14. sociálna práca (Bc. a Mgr. stupeň) forma externá
Dlhodobým zámerom Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce sv. Ladislava v Nových
Zámkoch je napomôcť integrácii SR do Európskej únie v oblasti zdravotníckeho vysokého
školstva a vzdelávanie a výchova populácie v oblasti ošetrovateľstva a sociálnej práce pre
domáce štátne, verejné, súkromné, cirkevné a
zahraničné zariadenia a štátne, verejné,
súkromné, cirkevné zariadenia sociálnej práce a misie v zahraničí.
Fakulta sa usiluje a vedeckou metódou pôsobí v duchu kresťanského humanizmu so
zameraním na základné princípy kresťanskej zdravotníckej etiky. Vedie svojich študentov a
učiteľov k zásadám kresťanskej etiky a humanizmu, s odkazom chrániť ţivot od počatia po
dôstojnú prirodzenú smrť.
Fakulta koordinuje výskumné úlohy vzhľadom sa stratégiu vedecko - výskumnej činnosti celej
Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alţbety. Limitáciu vedecko -výskumnej
činnosti sú ľudské kapacity a finančné zdroje, ktoré sú viazané či uţ na rozpočet fakulty,
inštitucionálne granty alebo granty národných či medzinárodných verejných zdrojov.
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alţbety a Fakulta zdravotníctva a sociálnej
práce sv. Ladislava v Nových Zámkoch tieţ v spolupráci s Neonatológickou klinikou
Fakultnej nemocnice s poliklinikou (ďalej FNsP) Nové Zámky realizuje výučbu v
špecializačnom štúdiu sestier: "Intenzívna ošetrovateľská starostlivosť v neonatológii" (MZ
SR 28. 5. 2008, č. 09187-1/2008 -OP).
Štúdium je určené pre sestry pracujúce na neonatológických pracoviskách a úsekoch.
Podmienkou zaradenia do štúdia je vzdelanie v odbore sestra a minimálne jeden rok práce na
neonatológickom pracovisku ako sestra. Špecializačné štúdium sa ukončuje záverečnou
skúškou a sestra získa po jej úspešnom absolvovaní diplom o špecializácii v intenzívnej
ošetrovateľskej starostlivosti v neonatológii.
Zodpovedný za riadiacu činnosť fakulty a jej reprezentáciu je dekan fakulty. Výkon riadiacich
činností sa na fakulte riadi platnou legislatívou (najmä zákonom o vysokých školách, štatútom
Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alţbety a štatútom fakulty ako aj ostatnými
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
121
právnymi dokumentmi). Dekan fakulty za svoju činnosť zodpovedá Akademickému senátu
fakulty. Poradným orgánom dekana je kolégium dekana, ktoré tvoria prodekani a vedúci
katedier.
Fakulta disponuje vlastným rozhodovaním v oblasti:
–
výberu akademického a administratívneho personálu,
–
výberu študentov (kritériá stanovujú jednotlivé katedry resp. garanti v súčinnosti
s vedením fakulty a sú schvaľované akademickým senátom fakulty),
–
prerozdeľovania financií,
–
výkonu akademických činností (vzdelávanie, výučba, výskum).
V zmysle platných predpisov je v procese riadenia zabezpečená účasť a participácia študentov
prostredníctvom ich zastúpenia v akademickom senáte fakulty. V akademickom senáte fakulty
majú študenti 33,00 % zastúpenie.
Prví absolventi Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce sv. Ladislava v Nových Zámkoch bakalári ošetrovateľstva v počte 37 v odbore 7. 4. 1. ošetrovateľstvo boli slávnostne
promovaní v roku 2007.
Väčšina študentov fakulty je z blízkeho okolia Nových Zámkov, z obcí a miest vzdialených do
30 km. To je pre mnohých študentov významný faktor, umoţňujúci im vzdelávať sa, nakoľko
sa uvedeným javom zniţujú nároky na čas ako aj financie spojené s dochádzkou za vzdelaním
do vzdialenejších miest.
Graf 1 prezentuje vývoj počtu študentov na Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce sv.
Ladislava v Nových Zámkoch (ďalej FZaSP).
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
122
Graf 1 Počet študentov FZaSP sv. Ladislava v Nových Zámkoch
Zdroj: študijné oddelenie FZaSP sv. Ladislava v Nových Zámkoch
Fakulta má v súčasnosti výučbovú základňu v priestoroch Fakultnej nemocnice s poliklinikou
v Nových Zámkoch, v budove Strednej zdravotníckej školy v Nových Zámkoch, v Strednom
odbornom učilišti v Nových Zámkoch a v priestoroch Kina Mier v Nových Zámkoch.
Príprava sestier na fakulte v Nových Zámkoch koreluje s medzinárodnými dokumentmi a i so
súčasne platnou legislatívou na Slovensku, pričom sa realizuje v I. stupni v bakalárskom
študijnom programe.
Absolventi študijného programu ošetrovateľstvo sú schopní plniť poţiadavky disciplíny, ktorá
v sebe integruje ošetrovateľské teórie s vedeckými poznatkami z iných odborov, potrebné pre
poskytovanie zdravotníckych sluţieb verejnosti v rámci primárnej, sekundárnej a terciárnej
prevencie, ako aj starostlivosti v chorobe, rehabilitácii a doliečovaní.
Vzdelávací program tvoria ošetrovateľské, medicínske, humanitné a manaţérske poznatky
integrované do holistického ošetrovateľstva zameraného na jedinca a komunitu v zdraví a
chorobe. Program vertikálne nadväzuje na teoretické vedomosti a praktické zručnosti získané
v predchádzajúcom stredoškolskom štúdiu a v ošetrovateľskej praxi.
Absolvent
štúdia sa uplatní predovšetkým v
preventívneho ošetrovateľstva,
v ošetrovateľskom
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
oblasti
primárneho, klinického a
manaţmente a v
ošetrovateľskom
123
výskume. Absolventi sú schopní poskytovať ošetrovateľskú starostlivosť jednotlivcom, rodine,
skupine či komunite v zdraví alebo chorobe a prispievať k zdraviu, uzdraveniu alebo
pokojnému a dôstojnému umieraniu a smrti. Profesionálna príprava je zaloţená na výsledkoch
vedy a výskumu.
Výchovno – vzdelávací proces sestier sa realizuje predovšetkým v priestoroch FNsP Nové
Zámky a v priestoroch Strednej zdravotníckej školy. Výučbové priestory sú vybavené
počítačovou technikou, dataprojekciou, tabuľami, sú ozvučené, majú prístup k internetu, a je
študentom je k dispozícii tieţ kopírovacia sluţba.
Študenti ošetrovateľstva majú k dispozícii počítačovú učebňu, ktorá je vybavená PC
technikou a pripojením k internetu. Súčasne môţu v počítačovej učebni pracovať študenti na
8 PC s pripojením na internet a to v pracovných dňoch a v sobotu. Prístup k internetu majú
študenti tieţ v Lekárskej kniţnici FNsP v Nových Zámkoch.
Obrázok 1 Výučbové miestnosti FZaSP sv. Ladislava v Nových Zámkoch
Zdroj: študijné oddelenie FZaSP sv. Ladislava v Nových Zámkoch
Fakulta pre potreby študentov ošetrovateľstva nedisponuje samostatnou kniţnicou, zmluvne
rieši kniţnično – informačné sluţby s Lekárskou kniţnicou FNsP v Nových Zámkoch, ktorá
vybavením zodpovedá kritériám kniţníc vysokého školstva. Lekárska kniţnica vo FNsP
v Nových Zámkoch disponuje odbornými kniţnými titulmi v počte 16000 exemplárov
a odbornými periodikami v počte pribliţne 4200, je vybavená moderným kniţnično informačným softvérom. Študentom kniţničné sluţby poskytujú i katedrové kniţnice, študenti
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
124
fakulty vyuţívajú tieţ kniţničné sluţby ústrednej celoškolskej kniţnice, ktorá sídli
v Bratislave.
Odbornú klinickú prax absolvujú študenti odboru ošetrovateľstvo na klinických pracoviskách
FNsP Nové Zámky: Klinika vnútorného lekárstva I. (55 lôţok), Klinika vnútorného lekárstva
II. (55 lôţok), Chirurgická klinika (50 lôţok), Urologická klinika (25 lôţok), Neurologická
klinika (50 lôţok), Neurochirurgická klinika (20 lôţok), Gynekologicko - pôrodnícka klinika
(30 lôţok),
Neonatológická klinika (25 lôţok). Jednotlivé kliniky sú tieţ vybavené
seminárnymi miestnosťami a na kaţdej z nich je minimálne jedno PC s pripojením na internet.
Záver
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce sv. Ladislava v Nových Zámkoch je mladou
fakultou. Za šesť rokov svojej činnosti však dokázala či uţ z pohľadu vzdelávacieho procesu
alebo vedecko - výskumných činností, ţe má svoje opodstatnené miesto v sústave vysokého
školstva na Slovensku.
Zoznam bibliografických odkazov:
MORAVČÍKOVÁ, M. Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce sv. Ladislava Nové Zámky.
Informácie o FZaSP sv. Ladislava Nové Zámky. 28. júna 2010. Osobná komunikácia.
Dostupné na internete: <referaty.atlas.sk/vseobecne.../ladislav-i.-svaty>. [cit. 2010-08-10].
Dostupné na internete: <sk.wikipedia.org/wiki/Ladislav_I._(Uhorsko)>. [cit. 2010-08-10].
Dostupné na internete: <www.hamer111.estranky.cz › Ţivotopisy svätých>. [cit. 2010-08-10].
Dostupné na internete: <knv.rimkat.sk/view.php?cisloclanku=2005020806>. [cit. 2010-0810].
Kontaktná adresa:
PhDr. Monika Jankechová, PhD.
korešpondenčná adresa: ul. Čsľ. armády 3, 941 11 Palárikovo
mobil: 0908484926
email: [email protected]
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
125
Faktory ovplyvňujúce kvalitu edukácie v ošetrovateľstve
H. Kuberová
FHS CU in Ruţomberok
Abstract
Quality of education is, from a one‟s personal traits point of view largely influenced by
cognitive qualities (intelligence, education, readiness, learning style, etc.), affective (attitudes,
emotional intelligence, motivation, etc), biological ( needs, age, individual particularities,
illness and its seriousness, etc), social and social and cultural qualities (level of education and
culture) and also spiritual qualities (values, understanding of meaning of life, faith, philosophy
of life and life after death). Quality and result of education depend also on interdependence of
all didactic, educational factors and evaluation tools.
Key words: quality of education - factor helping and hindering education – motivation –
attitudes - didactic skills of educators
Factors helping education
Effective education is supported by inner motivation, readiness, willingness to learn,
meaningful feedback, logically set education plan, possibility to revise key words and facts,
development of positive attitudes towards one‟s health and optimal space and time for
education. According to Plháková (2003) motivation is a summary of all intra-psychological
dynamic forces that usually activate and organize one‟s behaviour in order to change current
unsatisfactory situation or achieve something positive (Plháková, A.,2003, s. 319).
A rational motive is a factor that increases intensity of the output and behaviour, a
factor that multiplies a subject (human) by a sufficient amount of energy required for the
output. „Je to energizačný činiteľ, ktorý určuje smer či obsah správania ako dosahovania
istého cieľa, to znamená, že je aj činiteľom regulačným “(Pardel, T., Boroš, J.,1979, s. 201).1
1
„ It is an energizing factor that sets the direction or content of behaviour that helps to achieve a certain goal,
what means that it is also a factor of regulation.”
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
126
Motive make sure that an individual will survive. Educator uses external motivation in
education to achieve the activity start and development, to direct his behaviour, thinking and
actions as well.
A person, in spite of external motivation, must feel a need to learn within
himself, otherwise learning process will not take place despite all the effort. A positive change
will be acquired only after external need become inner and a learner adopt positive attitude
towards learning and, in this was, a positive change. The aim is to arise interest, willingness to
learn and change attitude and behaviour of people. Each person has his own specific attitude
towards learning, he may but doesn‟t have to be motivated and it is a task of an educator to
find a right way to motivate a learner. Motives and motivation can be used in the beginning
but also throughout the educational process. Primary motivation takes place when we offer
information to a learner, when we create such a situation that would make them interested in
acquiring new knowledge and make them see that this knowledge is necessary. We may
explain to them how this knowledge is applicable in everyday life situations. All information
and skills that clients have acquired from their social life or media is applicable. In the stage of
initial motivation we can use motivational activities that include according to Petlák (2004)
motivation conversation, motivational interview, problem as a motivation and motivational
demonstration, demonstration to arose interested in a phenomenon observed. (Petlák, E., 2004,
s.132)
If this phenomena is connected with educational activity, it is more suitable to consider
motivational demonstration as an introduction to a stage of realization in a teaching-learning
process Continuous motivation takes place throughout all educational process in form of
praise, motivational appeal and other methods of motivation that educators uses to keep the
learners alert and interested in the subject. These methods of education depend on learners´
needs and aims. Methods of continuous motivation include content update, motivational
appeal, praise, encouragement, criticism, games (gap-fill, puzzle, memory cards, etc.) or
methods of performance. Readiness, alert, willingness to learn, active participation of learners
in a learning process makes learning more meaningful. If they also take an active part in
creating plans and conversations, they learn more quickly and remember more. Feedback also
has a positive effect but it must be meaningful as it helps learner to acquire knowledge and
skills better. Positive feedback like praise or encouragement support desirable behaviour and
encourage a learner to do more. Educational plan that has been logically drawn up I another
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
127
condition that helps effective education, allows proceeding from more simple to more difficult
and speeds up acquiring knowledge. Revision and key facts consolidation helps to remember
new knowledge but development of positive attitude to the content, one‟s own willingness and
conviction to act so that a positive change in life is acquired are of more importance than
perfect knowledge. Quality of education also lies in its preparation and realization in optimally
prepared and peaceful environment as well as appropriate time limit.
Factors hindering education
Quality education is hindered by education that is not prepared, carried out and
evaluated in a qualified way. Demotivation, negative feedback, also anger, mockery or
sarcasm may discourage a learner from learning. Acute illness, pain, biorhythm, emotional
situation, language barrier or other communication barriers, one‟s age have negative effect on
process of education. These but also other factors have a very harmful effect, they often result
in serious iatrogenous impacts on educant´s overall health status.
Education should not to be carried out in case of an acute illness as it is more of a
burden and inappropriate. Education can proceed when a learner overcomes an acute illness
because all strength is focused on fighting with illness. Another factor is pain that lower the
ability to concentrate. Age is an important factor that influences quality of education. Each age
group calls for specific approaches to education that must be kept. Mainly in the ill, physically
handicapped and elderly people impairment of sense such as sight, hearing, etc. is quite
common therefore and educator should adjust education to a patient‟s age and impairment. It
is important to take these factors into consideration and also keep education appropriate to
age.
Biorhythm is another factor effecting quality education as mental and physical skills
have their own biorhythm, therefore it is necessary for the education to be timed well
according to one‟s individual biorhythm and wished.
Learner´s state of mind, his emotional status (anxiety, depression) consume his energy
and drag away his attention. Before starting education it is important that an educator tries to
clear away (chase away) an educant´s unpleasant feelings by an interesting, motivating
conversation. Educators that are just starting their carrier use a inappropriate method of a
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
128
questionnaire, in which they determine learner‟s amount of knowledge in a particular field. It
has a stressful effect as it reminds clients of school times and there is a serious doubt if the ill
will willingly continue their cooperation with such a nurse. A language barrier is another
factor hindering quality education. It mainly concerns foreigners but also deaf-mute clients. To
prevent this negative factor it is useful to arrange a interpreter. Unqualified, negative approach
of an educator towards a learner as well as rush, ignoring a client, sarcasm, anger and bad
personal example have very harmful, iatrogenous effect. The same effect may also be caused
by educator‟s insufficient knowledge and experience in the field of psychology ot pedagogy
since a person can be hurt not only by inappropriate treatment but also by inappropriate word
or approach. Iatrogenous effect may be caused by inappropriate knowledge and information
choice and also by unqualified education preparation, implementation and evaluation
(Kuberová, H., 2008).
Monologue method of lecture is highly inappropriate and it often acts as an obstacle for
an effective and purposeful education. Lecture is the least suitable educational method in
nursing and has almost no effect so it should be used as least as possible and only in carefully
chosen situations. Dialogue methods including conversation and discussion are more suitable.
There other verbal methods that have a special status and several of which can be used in
education in nursing, Those include explanation (e.g. with demonstration for development of
skills and self-sufficiency) also approval, praise, encouragement, persuasion. In particular
cases disapproval, rebuke and appropriate punishment (prohibition of something). Nurses and
students of nursing starting with education in nursing often opt for a lecture as an educational
method; later, when evaluating education, this method seems to be of only little effect,
therefore unsuitable for individual education.
When assessing a client‟s cognitive abilities, nurses and students focus mainly on his
knowledge and after education is finished they choose a questionnaire to examine his
knowledge which is a stressful factor. It is more suitable to focus more on affective aims, a
client‟s attitude to his illness and lifestyle and choose different verbal educational methods
Didactic skills of educators helping quality of education
Besides influencing factors that help education and eliminating above mentioned
obstacles, quality of education is supported by development of pedagogical, didactic and
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
129
educational skulls of educators. It is important to develop mainly positive attitude to learners,
learning, colleagues, society and world in general.
Educators are supposed to support creative approach of learners to learning and
discovering, to develop their imagination and creativity. By diminishing their fear of the new
and unknown educators help to remove stressful situations from education and teach learners
how to work also with mistakes which gradually develop their self-confidence, independence
and self-trust. Teaching to find the truth, to verify and to solve problem situations, to solve
doubts helps weaken close and stereotypical solutions. Introducing learners to information
systems primary data and their other options build technical and information literacy
supporting search for new sources of information. Educators are supposed to change people‟s
thoughts into actions, to tech people so that these would be able to finish their self-learning,
development or other creative activity and work on their own and in a high quality. Aims of
education must be not only up-to-date but also taking into consideration one‟s individual
particularities. To enable their development, it is important for learners to have enough space
and freedom to make them realize responsibility for their own life, society and health. When
educating, it is important to remember to develop learner‟s maximum ability to tolerate and
respect human rights, democracy, citizen duties but also principles supporting health and
healthy lifestyle. When educators have responsible approach to learners as full-valued, able
and equally responsible the real effect of enhancing whole population quality of life will bi
acquired. Pedagogical skills of educators, teachers in general are influenced by their personal
features and qualities
Tablet 1 Educator’s personal qualities in education
Educator’s personal qualities in education


morality

ability to work in a team
intellectual abilities

probity

ability to motivate

professionalism

ethical code

ability to manage

experience

self-confidence

ability to communicate

creative thinking

self-evaluation

abilities to observe

computer literacy

empathy, acceptance
knowledge
and
general
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
130
Education and its quality is supported by verbal and non verbal communication skills
development of educators but also learners themselves. Verbal and non verbal social
communication skills help to enhance interaction of all participants not only in educational
process but also in life as it is. Learners should not be, or better said must not be lied to,
mocked or treated as second-rated. Educator‟s personal qualities should include no envy,
irony, gossiping or under-evaluating towards learners. It is not totally true that learners only
get the necessary knowledge and information form educator‟s explanation; it is important to
remember that people learn all the time, through social learning in any activity. People
influence each other by their personal example. By organizing their own intellectual activity
learners learn how to process and use facts and other information. Working with information
will help them in ability –to present their own work and self-realization.
Failure of a nurse as an educator
Sometimes the core of nurse‟s educational activity is embodied in the sentence: “You
must change your eating habits, your lifestyle!” And many nurses are convinced that this is
enough. But, of course, it‟s not. A client must be explained the basis of a particular change in
detail and in little pieces. Clients have their rights. A nurse is supposed to know them, to point
at them and explain them at every reception to a hospital. What strikes as illogical is that
patients have no particular duties. This is reflected in problems concerning their cooperation in
education. (Lunterová, J., 2007, s. 19).
It is right to set the educational diagnosis when preparing for education. Educational
diagnosis are focused mainly on lack of knowledge that is not enough when trying to handle
the one‟s illness and reaching for a positive way. It would be necessary to extend educational
diagnosis with insufficient or inappropriate attitude to one‟s health, healthy lifestyle, illness or
treatment.
It is quite common to see that students of nursing but also nurses, after setting an
educational diagnosis focus on knowledge about anatomy, physiology, treatment, etc. in their
final criteria. This is an example (a Slovak Faculty of Health Service student):
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
131
Aim: The patient has enough information. RC: The patient names the treatment concerning the
illness (pneumonia), the patient names causes of the illness, the patient names the
complications.”
It is also quite common to see that they inform about an illness and treatment that is in
doctor‟s competences:
“ To explain to patients the nature of the illness, to instruct about possible causes, symptoms,
complications, to inform about real treatment options, to make sure that patients will update
their knowledge.”
Educational meeting: (students’ of nursing material)
TOPIC: Lung anatomy, types of pneumonia
PLACE: Lecture hall
TIME: 45 min.
FORM: Group (20 people)
METHOD: Lecture.
AIM: After the lecture patients describe lung anatomy and different types of pneumonia
Educator continued by reading a lecture. The topic is not chosen well, not only because
the rule of appropriateness is broken (lay public does not need such detailed knowledge as
professionals), but also the method is not suitable since a nurse does not have a direct
feedback and has no chance to assess what the listeners remembered and that is what becomes
significant for acquiring positive change. This is how the educator sees his education “ During
the lecture patients showed big interest in this issue that could be seen in them participating in
the discussion and number of questions regarding this illness. The aim was fulfilled.“
If the listeners took part in a discussion, it was a method of discussion, not a lecture. If
an educator states “interactive lecture” as a method, the terminology is wrong because such
form of interaction did not take place there. He described his second and third educational
meeting in a similar way. Another mistake made by beginning educators is to hand out
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
132
questionnaires to test the knowledge. It is highly stressful and amount of knowledge does not
prove the positive change towards the illness and keeping rules concerning lifestyle changes
and cure. The change in attitude is proved by better examination results or regular check-ups.
Nursing of the future will definitely have to take into consideration intimacy and private
nature of information concerning a person and his illness; therefore an individual form of
education will be more appropriate.
Conclusion
Education should be a mutual joyful experience that people enjoy attending,
participating and they care about the result. Pedagogical skills supporting quality education
must in the future concentrate more on techniques that would help people predict problems
and handle each day and each obstacle.
Zoznam bibliografických odkazov
KUBEROVÁ,H.: Didaktika ošetrovateľstva. Ruţomberok: FZ KU, 2008. 192 s. ISBN 97880-8084-386-1
LUNTEROVÁ, J. 2007. Kde zlyháva sestra ako edukátor? IN: Sestra, 2007, roč. 6, č. 9-10,
s 19. ISSN 1335-9444
PARDEL,T.,BOROŠ,J.1979: Základy všeobecnej psychológie, SPN, Bratislava, 1979. 67234-79
PETLÁK, E.: 2004, Všeobecná didaktika. Bratislava: IRIS,2004, ISBN 80-89018-64-5
PLHÁKOVÁ, A., 2003, Učebnice obecné psychologie. Praha: ACADEMIA, 2003, ISBN 80200-1086-6
Kontaktná adresa:
Doc. PhDr. Helena Kuberová, PhD.
FZ KU v Ruţomberku
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
133
História verzus súčasnosť ošetrovateľského vzdelávania
na Trnavskej univerzite
J.Sedliaková
Trnavská univerzita, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce, Katedra ošetrovateľstva
Abstrakt
Vývoj ošetrovateľstva treba chápať v jeho historickom kontexte, pretoţe bol
ovplyvňovaný mnohými faktormi. Kaţdá etapa ošetrovateľstva mala a má svoje pozitíva
i negatíva, ktoré sa snaţí kaţdé nasledujúce vývinové obdobie meniť, modernizovať,
upravovať tak, aby bol prospech ošetrovateľstva na zdravotný stav jedinca čo najväčší a aby
práca sestry a pôrodnej asistentky bola na čo najväčšej profesionálnej úrovni.
Článok zachytáva pohľad na ošetrovateľské vzdelávanie na Trnavskej univerzite pri jej vzniku
a v súčasnosti. Snaţí sa poukázať na historické súvislosti, ktoré vplývali na vznik
ošetrovateľského vzdelávania v 18.storočí, so špecifickým zameraním na výchovnovzdelávací proces, podľa dostupných historických prameňov. Zároveň je spracované
i porovnanie vývoja univerzitného ošetrovateľského vzdelávania na Trnavskej univerzite v 18.
a 21. storočí.
Kľúčové slová: ošetrovateľstvo - ošetrovateľské vzdelávanie - Lekárska fakulta Trnavskej
univerzity – história – Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce
Abstract
Development of nursing should be considered in historical context as it was influenced
by many factors. Each stage of nursing has its pros and cons. Each following stage has been
trying to change, modernise and modify the previous one so that the contribution of nursing to
the man's health state could be the utmost and the nurse and midwife's work could reach the
highest professional level.
The article is focused on the nursing education at Trnava University in the past when it was
established and at the present. It tries to show the historical context that had great impact on
nursing education in 18th century with special effort to the educational process according to the
historical sources. The article also compares development of university nursing education at
Trnava University in 18th and 21st century.
Key words: Nursing - Nursing Education - Trnava University - Medical Faculty - History –
Faculty of Health and Social Care
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
134
Úvod
Pri pohľade na historický vývoj ošetrovateľstva môţeme celý jeho priebeh rozdeliť na
tri vývinové etapy. Neprofesionálne, charitatívne a profesionálne obdobie. Kaţdé z týchto
období bolo odrazom historických súvislostí danej spoločnosti, ovplyvňované náboţenstvom,
ekonomickými, politickými, kultúrnymi zmenami, vojnami, chudobou, či prírodnými
katastrofami. Ďalším výrazným faktorom, ktorý ovplyvňoval úroveň ako zdravotnej
starostlivosti, tak aj ošetrovateľstva, boli vedecké objavy či uţ v medicíne, ale aj vo fyzike,
biológii i chémii. Vzájomné pôsobenie všetkých
týchto faktorov spolu vytvorilo akúsi
mozaiku, ktorú by sme mohli pomyslene povaţovať za obraz či podobu ošetrovateľstva
v jednotlivých historických obdobiach.
Neprofesionálne ošetrovateľstvo môţeme dátumovo zaradiť do čias vzniku samotnej
existencie človeka. Predovšetkým ţeny, matky mali prirodzenú potrebu, úlohu starať sa o deti,
domácnosť, rodinu po stránke opatrovateľskej. Vyuţívali k tomu predovšetkým prírodné
zdroje. Všetka starostlivosť sa uskutočňovala v domácom prostredí.
Rozvoj charitatívneho ošetrovateľstva bol ovplyvnený náboţenstvom, hlavne
zakladaním kláštorov, reholí a mníšskych rádov. Predovšetkým kresťanská viera v to, že
služba človeku je vlastne službou Bohu, viedla v 1.stor.n.l. veľa dobročinných spolkov k tomu,
aby navštevovali a ošetrovali chorých ľudí (Stanková,1996). Ošetrovateľstvo v tomto období
sa zameriavalo hlavne na pomoc chudobným, raneným, ľudom bez prístrešku, jedla, ale aj na
siroty. Na ubytovanie chudobných, chorých a cudzincov existovali v kláštoroch rôzne formy
útulkov: dom pre chudobných a pútnikov (hospitale pauperum),hostinec pre bohatých
pútnikov (hospitium) a nemocnica pre mníchov (infirmarium) (Schott, 1994). Starostlivosť
o týchto ľudí zabezpečovala katolícka cirkev hlavne v kláštoroch a špitáloch, protestantská
cirkev sa sústredila predovšetkým na poskytovanie potrebnej pomoci v domácom prostredí a
komunite. Zabezpečovali ju najmä diakonky, ktoré museli absolvovať teoretickú i praktickú
prípravu pod vedením lekára, ktorá končila skúškou z farmácie. Za túto činnosť nedostávali
ţiadnu finančnú odmenu, avšak bolo postarané o ich základné potreby a to aj v starobe.
Vplyv náboţenstva na ošetrovateľstvo bol v minulosti veľký. Predovšetkým
kresťanská cirkev na základe viery v posmrtný ţivot poukazovala na aktivity liečiteľov,
lekárov, čarodejníc, ktoré boli v rozpore s ich vierou a za ktoré ich aj tvrdo trestala. Prepojenie
vplyvu náboţenstva a vojen na ošetrovateľstvo môţeme vidieť napr. počas kriţiackych
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
135
výprav, akým bol aj pokus západných európskych krajín o získanie Svätej zemi v rokoch
1095-1121. Situácia na bojiskách viedla k vzniku vojenských ošetrovateľských rádov, ktoré
uplatňovali ako náboţenské pravidlá, ktoré vnímali ošetrovateľstvo ako poslanie, ale zároveň
pracovali podľa prísnych vojenských pravidiel vo vojenskej hierarchii ošetrovateľstva. Rehoľa
Johanitov je najstaršia duchovná rytierska rehoľa. Zaloţili ju po obsadení Jeruzalema
kriţiakmi r. 1099. Popri charitatívnej úlohe, čoskoro vystúpila do popredia účasť Johanitov na
bojoch proti moslimom so zbraňou v ruke. Heslo týchto rehoľných (rádových) rytierov znelo:
Obrana viery a služba chudobným. Stanovami určené úlohy ošetrovateľskej činnosti sa stali
príkladom aj pre iné opatrovateľské rehole. Poţadovalo sa od nich, aby v kaţdom sídle zriadili
zdravotnícku sluţbu, čo značilo mať štyroch lekárov so štátnou skúškou, z toho dvoch
chirurgov. V kaţdej nemocničnej sále malo slúţiť deväť ošetrovateľov; choré ţeny mali
opatrovať ošetrovateľky. Chorí boli pokladaní za "pánov", ktorí mali byť prednostne ošetrení.
Posledným historickým obdobím vývoja ošetrovateľstva je profesionálne ošetrovateľstvo.
Jeho vznik súvisel s činnosťou Florence Nightingalovej, zakladateľky prvej profesionálnej
školy pre ošetrovateľky v Londýne v roku 1860. Jej 4 zásady - čistota, dobré a vľúdne
zaobchádzanie, dostatočná výživa a vľúdne slovo - sa na dlhé obdobie stali mottom i kritériom
ošetrovateľskej starostlivosti (Ševčíková,2007).
Pomenovanie
profesionálne
ošetrovateľstvo
treba
vnímať
hlavne
profesionálneho vzdelávania. Po vzore prvej ošetrovateľskej školy v Anglicku,
v rovine
začali
postupne vznikať aj v ďalších krajinách, s čím súvisel postupný rozvoj a určite i modernizácia,
či postupná profesionalizácia ošetrovateľstva ako takého, ktorá pretrváva aţ do súčasnosti.
V rámci histórie ošetrovateľstva na Slovensku okrem vzniku prvej univerzity a
nemocnice v Bratislave má významné historické postavenie aj zaloţenie a pôsobenie
Trnavskej univerzity. Tu niekde môţeme zaradiť začiatky profesionálneho ošetrovateľského
vzdelávania v meste Trnava, hoci
bolo zamerané len na jednu kategóriu stredných
zdravotníckych pracovníkov. Za historicky významné môţeme povaţovať záznamy, ktoré
udávajú, ţe od roku 1623 sa v zozname členov kolégia objavil „ošetrovateľ“(infirmarius) a
„zdravotník“ (valetudinarius).Boli to len pomocní frátri, hoci roku 1627 túto funkciu zastávali
aj kňazi a roku 1624 mal prorektor kolégia Peter Rumer dokonca funkciu akéhosi šéfa
zdravotnej sluţby (praefectus sanitatis).
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
136
Pohľad do histórie Lekárskej fakulty na Trnavskej univerzite
Trnava bola v tom období sídlom arcibiskupa a kapituly, čo ju robilo významným
intelektuálnym centrom vtedajšieho Uhorska. Jednými z faktorov, ktoré ovplyvnili vznik
Trnavskej univerzity, predovšetkým jeho lekárskej fakulty, bol veľký nedostatok lekárov a zlá
situácia verejného zdravotníctva v Trnave. Permanentný nedostatok vody, nekrytý potok
v strede mesta, domy natlačené do hermeticky uzavretých hradieb, zlé a neudrţiavané
hygienické zariadenia v bytoch, malé xenodóchium, nedostatok zdravotníckeho personálu boli
neriešiteľné danosti. Ako to vyzeralo s čistotou ulíc a verejných priestranstiev, stačí spomenúť
nariadenie kráľovského komisára, ktorý roku 1695 rozkázal mestu dať spalicovať kaţdého,
kto vyhodí hnoj a vyleje výkaly na ulicu a na námestie. Ešte v roku 1832 vzdychal učiteľ
trnavskej detskej opatrovne Anton von Réhlingen vo svojom denníku, ţe keď v Trnave naprší,
je tam blata ako na dedine v Turecku(Šimončič,1998). Stav zdravotníctva taktieţ súvisel
s nedostatkom nemocničných lôţok. Prvé zmienky o trnavskom xenodóchiu sú z obdobia roku
1490.V nemocnici (so stavom 12 postelí) robili poslucháči medicíny v rokoch 1770-1777
klinickú prax (praxim medicam). Prvú mestskú nemocnicu postavila v Trnave Bratislavská
ţupa aţ v roku 1824.
Uhorské špitály poskytovali chovancom rozličnú úroveň starostlivosti a materiálneho
zabezpečenia. Niektoré mali len schátrané budovy na okraji mesta či obce a svojim
obyvateľom zabezpečovali iba ubytovanie, pričom stravu a ošatenie si museli zaobstarávať
ţobraním. Vnútorný ţivot špitálov sa riadil podľa vôle jeho zakladateľa alebo správcu.
Všeobecne však platilo, ţe chovanci museli skoro ráno vstávať a časť dňa strávili modlitbami
a poboţnosťami za spásu duší svojich dobrodincov a ich príbuzných. Podľa svojich moţností
boli povinní podieľať sa na zabezpečovaní chodu špitálu. Zbierali almuţny, pomáhali pri
poľnohospodárskych prácach, pri príprave jedla alebo pri starostlivosti o nevládnych
spoluobyvateľov. Stravu dostávali dvakrát denne, prvé jedlo medzi 11. a 12. hodinou, večera
sa zvyčajne podávala o 18. hodine. Úroveň poskytovanej stravy závisela najmä od finančných
moţností inštitúcie (Didáková,K., 2009).
Najvýznamnejšia osobnosť uhorského katolicizmu a uhorských kultúrnych dejín v 17.
storočí Peter Pázmány, vydal zakladajúcu listinu univerzity 12. mája 1635 a do rúk rektora
Juraja Dobronokyho zloţil 100 000 zlatých na krytie hmotných výdavkov a taktieţ na
štipendiá pre nemajetných študentov.
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
137
Odo dňa vzniku univerzity, 13.novembra 1635 aţ do roku 1773 bola pod správou
jezuitov. Hoci bola univerzita katolícka, neškolila len teológov. Na čele univerzity stál rektor,
ktorého menoval generál jezuitského rádu. Podliehalo mu aj kolégium a mal právo menovať
profesorov. Druhým bol kancelár univerzity. Jeho úlohou bolo dbať o to, aby bola výučba
v súlade s vierou, aby si profesori riadne plnili svoje povinnosti a aby skúšky mali riadny
priebeh. Tretím funkcionárom bol univerzitný sudca, ktorého do funkcie menoval kráľ. Bol
znalec práva, riešil spory a vynášal rozsudky nad previnilcami. V jeho kompetencii bolo i
právo odsúdiť na trest smrti. Všetci študenti patrili výlučne pod právomoc univerzity. Na čele
fakúlt, ktoré boli kolégiami profesorov jednotlivých disciplín, stáli dekani. Títo mohli
študentom, ktorí úspešne zloţili predpísané skúšky, udeliť v mene pápeţa a kráľa a so
súhlasom kancelára univerzity akademické stupne (licenciáta, bakalára a doktora).
Mária Terézia, na podklade úspešných reforiem na Viedenskej univerzite v roku 1770,
pristúpila k reforme Trnavskej univerzity a doplnila ju
lekárskou fakultou. Okrem iného
reforma priniesla i to, ţe dovtedy autonómna cirkevná univerzita sa podriadila dohľadu
panovníčky, čiţe sa poštátnila a zreorganizovala, jej vedúceho (superior director) aj riaditeľov
fakúlt menoval panovník. V tomto období si rektora volili zástupcovia štyroch národov, a síce
Uhrov, Nemcov, Chorvátov a Čechov(Šimončič,1988). Nezáujem o vznik lekárskej fakulty
súvisel predovšetkým s pôvodným zameraním univerzity, ktorým bola výchova kňazského
dorastu s cieľom rekatolizácie krajiny. Ani stredoveké univerzity v Uhorsku (Päťkostolie a
Budín), ktorých trvanie bolo pomerne krátke, nemali pravdepodobne lekárske fakulty.
Spoľahlivo nie je zaručená ani existencia lekárskej fakulty pri Academii Istropolitane,
zaloţenej roku 1465 v Bratislave (Čičaj,1987). Vyučovať na lekárskej fakulte sa začalo 7.
novembra 1770. Riaditeľom sa stal trnavský mestský lekár Ján Gilg z Gilgenburgu. Prvým
dekanom sa stal profesor Adam Ignác Prandt. Fakulta mala päť katedier, na troch z nich sa
vyučovali teoretické predmety (katedra anatómie, katedra patológie, fyziológie a
farmakológie, katedra chémie a botaniky so zameraním na farmáciu, katedra interného
lekárstva a katedra chirurgie, v rámci ktorej sa prednášalo aj pôrodníctvo a očné lekárstvo).
Kaţdá katedra mala svojho profesora.
Okrem vzdelávania lekárov poskytovala aj jednoročné kurzy pre ránhojičov a
lekárnikov a niekoľkotýţdňové kurzy pôrodných asistentiek. Vydala diplomy 127 ránhojičom
a neznámemu počtu lekárnikov, no nesmelo ich byť viac ako dvadsať. Počet absolventov
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
138
fakulty bol 5-16, čo umoţňovalo profesorom venovať viacej pozornosti študentom. Fakulta sa
stretávala s mnohými problémami, ako napríklad nedostatkom ľudského pitevného materiálu
v rámci anatomických cvičení, nevyhovujúcimi podmienkami v trnavskej mestskej nemocnicixenodóchiu pre klinickú prax lekárov. Tento nedostatok prof. Plenck riešil vypomáhaním
študentom súkromnou praxou. Profesori lekárskej fakulty sa obrátili na Máriu Teréziu, aby
riešila tieto problémy. Riešením boli stanovy ktoré vydala, na základe ktorých mala fakulta
poţiadať Bratislavskú a Nitriansku stolicu, aby im na anatomické účely odovzdávali telá
popravených zločincov a prax pre interné, chirurgické a pôrodnícke lekárstvo mala
zabezpečovať Trnavská nemocnica.
Prednášky na lekárskej fakulte boli v latinskom jazyku a prebiehali 5 dní v týţdni po 6
hodín. Spočiatku nebol jasne stanovený čas trvania štúdia, no od roku 1775, kedy vznikol
nový študijný poriadok, bolo štúdium rozdelené do 5 ročníkov. Prvé 3 roky boli zamerané na
teoretickú výučbu a posledné 2 roky na praktickú časť štúdia. Učebnú látku profesori
prednášali z učebníc. Boli to zväčša najlepšie diela svetovej medicínskej literatúry. Pri
prednášaní sa upustilo od strnulej formy mechanického predčítavania látky. Bol povolený
voľný výklad, ktorý mohol prednášajúci dopĺňať vlastnými poznatkami z lekárskej praxe. Nie
je známe, kedy sa začalo na lekárskej fakulte vyučovať podľa nového študijného plánu a
taktieţ nie je známy ani detailný priebeh štúdia. Zachovali sa iba rukopisy prednášok
profesora Jakuba Winterla z chémie a profesora Michala Schoretitsa z interného lekárstva.
Účasť na prednáškach a praktických cvičeniach bola bezplatná. Študenti mohli získať aj
štipendium vo výške 200 zlatých ročne.
Absolventi Lekárskej fakulty Trnavskej univerzity sa museli podobne ako absolventi
iných lekárskych fakúlt podrobiť rigoróznym skúškam z teoretických lekárskych vied,
liečiteľskej a chirurgickej praxe. Potom v trojmesačnej lehote vypracovali absolventi
dizertačnú prácu na ľubovoľnú tému z oblasti lekárskych vied a z chémie, prípadne z
botaniky. Dizertáciu museli obhájiť na verejnej dišpute. Po úspešnom obhájení dizertačnej
práce nasledovala promócia kandidáta na hodnosť doktora medicíny udelenú Trnavskou
univerzitou. Za skúšobné a promočné úkony sa platili určené taxy.
Najbohatšiu publikačnú činnosť vyvíjal profesor Jozef Plenck, ktorý sa narodil 29.
novembra 1739 vo Viedni. Vyštudoval na tamojšej lekárskej fakulte. Roku 1763 získal
hodnosť doktora chirurgie a pôrodníctva. Neskôr pracoval ako vojenský chirurg. Pred
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
139
nástupom na lekársku fakultu v Trnave vydal príručku pre pôrodníctvo s názvom
Anfangsgriinde der Geburtshilfe. Na lekárskej fakulte prednášal aj v kurzoch pre chirurgovránhojičov a pôrodné asistentky (Čičaj,1987).
Okrem lekárskeho vzdelania poskytovala lekárska fakulta aj odborné školenie
ostatným kategóriám zdravotníckych pracovníkov, ktorí tak získali kvalifikáciu vo svojom
odbore. Na jednoročných kurzoch si mohli osvojiť odborné znalosti chirurgovia-ránhojiči a
lekárnici, ktorí sa dovtedy pripravovali na svoje povolanie učňovským spôsobom.
Chirurgovia-ránhojiči a lekárnici sa zdruţovali do cechov. Na chirurgicko-ránhojičské kurzy
na lekárskej fakulte sa mohli prihlásiť vyučení tovariši ránhojičstva. Vyučovanie trvalo
jedenásť mesiacov. Začínalo sa v máji a končilo v marci nasledujúceho roku. Vyučovanie
pozostávalo z teoretickej a praktickej časti.
Nariadením z roku 1771 musela kaţdá pôrodná asistentka, ktorá chcela vykonávať
prax, absolvovať kurz a zloţiť skúšku v Trnave. Od skúšky boli oslobodené babice, ktoré ju
absolvovali vo Viedni. Školenie pôrodných asistentiek trvalo niekoľko týţdňov. Ročne sa
zorganizovali 3 babské kurzy. Kaţdá záujemkyňa o tento kurz musela vedieť čítať, písať
a ovládať jeden krajinský jazyk (slovenský, nemecký, maďarský). Po ukončení kurzu skladali
pôrodné asistentky skúšku pred dekanom fakulty a učiteľom pôrodníctva. Tá pozostávala
z teoretickej časti a praktickej časti, kde preukazovali zručnosti pri pôrode. Po úspešnom
absolvovaní skúšky získali absolventky diplom. Celkovo počas existencie Lekárskej fakulty
TU získalo diplom 121 pôrodných asistentiek. Ich počet bol ovplyvnený vysokým školným,
ktoré v tej dobe bolo 36 florenov, čo bol ročný plat lekára.
Zrušenie Spoločnosti Jeţišovej v r. 1773 pápeţom Klementom XIV. predznamenalo i
zrušenie Trnavskej univerzity. Prednášky na univerzite sa skončili 24. augusta 1777. Lekárska
fakulta Trnavskej univerzity, hoci pôsobila iba sedem rokov, si svojou odbornou úrovňou a
organizáciou vydobyla významné miesto v dejinách medicíny a jej presun do Budína
negatívne poznačil nasledujúci stav verejného zdravotníctva u nás (Schott,1994).
Jej takmer jeden a pol storočnú činnosť pripomína mohutný komplex univerzitných
budov s kostolom, ktorý je jedinečnou kultúrno-historickou pamiatkou a budovy
konviktov(študentských domovov) a seminárov. Hoci v čase pôsobenia univerzity bola Trnava
strediskom kultúrneho a duchovného diania nielen v Uhorsku, ale aj v strednej Európe, po jej
zrušení sa Trnava stáva iba periférnym mestom.
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
140
Všeobecne môţeme povedať, ţe profesionálnym v oblasti ošetrovateľstva bolo v čase
prvého pôsobenia Trnavskej univerzity iba vzdelávanie pôrodných asistentiek. Ostatné sestry,
ošetrovateľky sa učili navzájom od skúsenejších pôrodných asistentiek v nemocnici alebo od
lekárov.
Trnavská univerzita bola v Trnave obnovená 25. marca 1992 zákonom č. 191/1992.
Znovu otvorená bola 1.júla 1992. Fakulta humanistiky a Pedagogická fakulta boli zriadené
1.septembra 1992 Akademickým senátom. V roku 1994 bola zaloţená Fakulta ošetrovateľstva
a sociálnej práce, premenovaná na Fakultu zdravotníctva a sociálnej práce v roku 1998. Zo
Ţilinskej univerzity prešla na TU od 1. novembra 1997 Katecheticko- pedagogická fakulta sv.
Ondreja. Súčasťou univerzity je aj Teologická fakulta so sídlom v Bratislave -premenovaný
Teologický inštitút sv. Alojza zriadený 1. septembra 1994. V roku 1998 bola zriadená na TU
Právnická fakulta.
Súčasný stav ošetrovateľského vzdelávania naTrnavskej univerzite
V súčasnosti ošetrovateľské vzdelávanie zabezpečuje na Trnavskej univerzite FZaSP.
Fakulta pozostáva zo 7 katedier, Katedry verejného zdravotníctva, Katedry sociálnej práce,
Katedry ošetrovateľstva, Katedry teoretických disciplín a laboratórnych vyšetrovacích metód
v zdravotníctve, Katedry klinických disciplín, Katedry zdravotníckeho manaţmentu a jazykov
a Katedry verejného tropického zdravotníctva. Štúdium v odbore ošetrovateľstvo je
jednoodborové. Organizačne je rozčlenené na I.stupeň VŠ(Bc) v dennej forme do 6 semestrov
a na II.stupeň VŠ (Mgr) v dennej i diaľkovej forme do 4 semestrov. Od školského roku
2010/2011 môţu študenti denného štúdia po skončení I.stupňa VŠ a splnení podmienky
absolvovania minimálne ročnej ošetrovateľskej praxe pokračovať v II.stupni VŠ v dennej
forme. Od školského roku 2011/2012 nebude moţné študovať bakalárske štúdium v odbore
ošetrovateľstvo v diaľkovej forme. Univerzita naďalej poskytuje diaľkové magisterské
štúdium v odbore ošetrovateľstvo. Denné štúdium je bezplatné, diaľkové si hradia študenti
sami. Vzdelávací program tvoria ošetrovateľské, medicínske, humanitné a manaţérske
poznatky integrované do holistického ošetrovateľstva zameraného na jedinca a komunitu
v zdraví a chorobe. Program vertikálne nadväzuje na teoretické vedomosti a praktické
zručnosti získané v predchádzajúcom štúdiu a v ošetrovateľskej praxi.
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
141
Univerzita zároveň poskytuje moţnosť absolvovať rigoróznu skúšku z odboru
ošetrovateľstvo. Podmienkou je vypracovanie a následné obhájenie rigoróznej práce a úspešné
absolvovanie rigoróznej skúšky. Taktieţ univerzita aktivuje III.stupeň VŠ (PhD), ktoré je
v dennej forme 3-ročné a bezplatné a v diaľkovej forme 5-ročné, čiastočne hradené
doktorandom. Uplatnenie absolventov štúdia na FZaSP v odbore ošetrovateľstvo je v oblasti
primárneho, klinického a preventívneho ošetrovateľstva, OSE manaţmente, výskume, ako
pedagogický pracovník v pregraduálnom a ďalšom vzdelávaní sestier a pôrodných asistentiek.
Záver
Medzi otvorením Lekárskej fakulty TU a Fakultou zdravotníctva a sociálnej práce na
TU ubehlo takmer 220 rokov. Je to príliš dlhá doba, aby sme mohli jednoznačne porovnávať
a hodnotiť ošetrovateľské vzdelávanie na daných fakultách. Politické zriadenie, kultúra, vývoj
medicíny, fyziky, chémie, biológie i ostatných vied, ktoré ovplyvňujú ošetrovateľstvo, systém
financovania zdravotnej starostlivosti, materiálno-technické vybavenie nemocníc, stav zdravia
obyvateľstva a mnohé iné faktory v roku 1770 a 2010 sú diametrálne odlišné. Prešli sme od
uspokojovania základných ľudských potrieb k uspokojovaniu bio-psycho-sociálno-duševným
potrebám, od postoja „spoločnosť sa o mňa postará“ k poznaniu, ţe „za svoje zdravie si je
zodpovedný kaţdý človek sám“, ţe prevencia vţdy bola, je a bude lacnejšia ako samotná
liečba. Ošetrovateľstvo sa stalo samostatným vedným odborom, so svojou profesionálnou
sesterskou organizáciou, uzákonenými pravidlami poskytovania ošetrovateľskej praxe
metódou ošetrovateľského procesu. Všetky zmeny, ktorými ošetrovateľstvo prešlo, boli
v danej historickej etape vnímané rozdielne. Dnes ale s istotou vieme povedať, ţe všetko
prebiehalo prirodzeným vývojom, v nadväznosti na medicínsku starostlivosť, postavenie ţeny
v spoločnosti, schopnosťou ţien obhájiť svoje postavenie v zdravotníckom tíme či napĺňať
ciele svojej profesie.
Tak ako v minulosti i dnes je ošetrovateľstvo ovplyvňované
skúsenosťami, poznatkami zo zahraničia. Budúcnosť si bude vyţadovať solidaritu
v poskytovaní
starostlivosti,
multikulturálne
vnímanie
odboru,
rozvoj
jazykových,
informačno-komunikačných zručností sestier a pôrodných asistentiek, väčšie sústredenie sa na
komunitu a jej potreby, na preventívne programy podporujúce zdravie. A tak ako v minulosti
aj teraz, bude všetko závislé od finančných moţností kaţdej krajiny.
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
142
Na záver uţ ostáva len poukázať na základný rozdiel v ošetrovateľskom vzdelávaní na
Trnavskej univerzite pri jej zaloţení a v súčasnosti. Ide o študijný odbor aktivovaný v daných
obdobiach. Kým pri vzniku TU lekárska fakulta poskytovala vzdelávanie pôrodným
asistentkám, v súčasnosti paradoxne tento odbor na univerzite absentuje. Jeho opätovné
prinavrátenie ostáva jedným z cieľov odborníčok v ošetrovateľstve na FZaSP Trnavskej
univerzity.
Zoznam bibliografických odkazov:
1. Botíková, A. a kol.: Manuál pre mentorky v ošetrovateľstve. Trnava: FZaSP Trnavská
univerzita, 2009, 178 str. ISBN978-80-8082-253-8
2. Čičaj, V.: Trnavská univerzita v slovenských dejinách. Bratislava: SAV, 1987, 309 str.
ISBN neuvedené
3. Didáková,K., : Pohľad do histórie ošetrovateľstva na Slovensku. [online]. 2009, [cit.
2010-08-09]. Dostupné na internete: <http://www.webjournal.sk/clanok/2067/pohlad-dohistorie-osetrovatelstva-na-slovensku>
4. Schnorrer, M. a kol.: História ošetrovateľstva. Trnava: Trnavská univerzita, 1995, 60 str.
ISBN neuvedené
5. Schott, H. at all: :Kronika medicíny.Bratislava: Fortuna Print spol.s r.o. 1994, 648 str.
ISBN 80-7153-081-6
6. Slaninka, L. [online]. [cit. 2010-08-15]. Dostupné na internete:
<http://www.jezuiti.sk/index.php?stranka=domy_trnava&idc=72#72>
7. Staňková, M.: Základy teorie ošetřovatelství. Praha:Karolinum, 1996, 193 str. ISBN 807184-243-5
8. Ševčíková, J.2007. Historie ošetřovatelství. [online]. 2007, [cit. 2010-08-15]. Dostupné na
internete: <http://osetrovatelstvi.blog.cz/0712/historie-osetrovatelstvi>
9. Šimončič, J.: Mojej Trnave. K dejinám Trnavy a okolia. Trnava: B-print.1998, 419 str.
ISBN 80-967935-1-5
10. Šimončič, J., Watzka, J.: Dejiny Trnavy. Bratislava: Obzor, 1988, 498 str. ISBN
neuvedené
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
143
Kontaktná adresa:
Mgr. Jana Sedliaková
FZaSP Trnavská univerzita v Trnave
Univerzitné nám. 1,
918 43 Trnava
[email protected]
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
144
História a vývoj záchranných zdravotných sluţieb vo svete a v SR
A. Bratová1, Ľ. Ilievová2
Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre – Fakulta sociálnych vied a zdravotníctva,
Katedra klinických disciplín a urgentnej medicíny1
Trnavská univerzita, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce,
Katedra ošetrovateľstva2
Abstrakt
Autorky pribliţujú historický priebeh a následnosť v napredovaní zdravotnej
starostlivosti a záchranných zdravotných sluţieb. Zaoberajú sa historickým priebehom
postupného vývoja z pohľadu ošetrovateľstva, zdravotnej starostlivosti, záchranných
zdravotných sluţieb, vo svete i v podmienkach SR.
Kľúčové slová: Záchranná zdravotná sluţba - Zdravotnícky záchranár - Ošetrovateľská
starostlivosť – História - Pomoc.
Abstract
The authors are close to the historical process and the sequence of progress in health
care and emergency medical services. They cover the historical course of progressive
development from the perspective of nursing, health care, emergency medical services in the
world and SR conditions.
Keywords: Emergency Medical Service - Medical rescuer - Nursing care – History - Help.
Samaritánska sluţba ľudstvu má tisícročnú tradíciu. Pôvod prvej pomoci siaha do
praveku, svedčia o tom vykopávky so stopami vyhojených rán. Uţ Babylončania, Gréci,
Rimania poskytovali prvú pomoc. Konfucius (552 - 479 pred Kristom (pr. K), tvrdil:
„Záchranca jedného človeka je väčší ako premoţiteľ jedného mesta.“ Budha (4. stor. pr. K.)
dal príkaz: „Kto chceš mne slúţiť, ošetruj chorých!“ (Dvořáček, 2009a). Špecializácie
v medicíne pribúdajú uţ niekoľko storočí a situácia vyzerá, ako by nemala skončiť. Ebersov
papyrus z r. 1550 pr. K. nájdený v Egypte opisuje prvé špecializácie: lekári, chirurgovia...
Dávna mytológia nám predstavuje symboliku, s ktorou sa stretávame dodnes v podobe hada
a palice. Tieto symboly patria medzi znaky charakterizujúce Aeskulapa, syna boha Apolóna
a Korónidy. Palica s hadom symbolizuje lieky a uzdravenie, okrídlená palica je symbolom
mieru, poslov, prorokov. Podľa povesti sa Aeskulap naučil liečiť, radil pri liečbe s hadom, aby
mali pri poradách oči v rovnakej výške, dal ho na palicu. (Dobiáš, 2007a). Najstaršiu
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
145
resuscitáciu, interpretujú staré čínske písomnosti (Dvořáček, 2009b). Prví kresťania zriaďovali
útulky nazývané Xenodochie, pre pútnikov k Jeţišovmu hrobu (hora Karmel). „Prvou stanicou
prvej pomoci“ bol v roku 962 n. l. kláštorný hospic v priesmyku Sv. Bernarda (Dvořáček,
2009a). Okolo r. 460 pr. K. sa na ostrove Kós narodil Hippokrates – otec lekárstva. V Alise pri
Halterne okolo r. 14. pr. K. vznikla jedna z prvých rímskych nemocníc pre vojakov
(valetudinárium, z lat. valetudo = zdravie). Benedikt z Nursie v r. 529 na vrchu Monte Cassino
pri Neapole zaloţil rehoľu benediktínov. Starostlivosť o chorých v kláštore bola vzorom pre
„kláštorné
ošetrovateľstvo.“
V 12.
storočí
v európskych
kláštorných,
katedrálnych
a súkromných školách vznikli prvé univerzity, v Boloni (zaloţená v r. 1158) od roku 1250
bolo členenie na fakulty (Firment, Morochovičová, 2004). V stredoveku sa v armádach
zriaďovala zdravotná sluţba nazývaná samaritánska. Stredovek a novovek poznal poľné
lazarety, ale nedokázali realizovať rýchle presuny. V stredoveku rytieri St. John, známi ako
Maltézski rytieri, pomáhali zraneným druhom, vytvorili základ moderného zboru Maltézskych
rytierov a činnosti ambulancie St. John. Prvý záznam o pouţití ambulancie siaha do r. 1487,
kedy boli vojenské nemocnice nazývané „ambulancians“. Zranení však nedostávali ošetrenie
včas. Aţ v 15. stor. sa dostalo toto umenie do cechu ako „ránhojiči, felčiari.“ Vývoj pokročil
razantnejšie aţ v novoveku, kedy sa začali vyuţívať zdôvodnené výkony a organizovanie
prvej pomoci (Dvořáček, 2009a). Vesalius v r. 1543 popísal fibriláciu komôr u zvieraťa, v r.
1555 ventiloval zvieratá prerušovaným pretlakom. Od 16. st. sa traduje technika dýchania
z pľúc do pľúc (Dvořáček, 2009b). V r. 1656 Sir Christopher Wern realizoval prvý infúznu
liečbu u psa a aplikoval mu do ţily víno. V r. 1665 Elsholtz vydal knihu Clysmatica nova, kde
bola zmienka o intravenóznej injekcii podanej človeku (Firment, Morochovičová, 2004).
V roku 1674 Morel zaviedol prikladanie škrtidla (Dvořáček, 2009a). V r. 1707 Floyer ako
prvý meral počas fyzikálneho vyšetrenia pulz u pacienta a v r. 1726 Hales zrealizoval presné
meranie krvného tlaku na zvierati (na kobyle). V r. 1730 Celzius zaviedol systém merania
teploty v stupňoch Celzia. V r. 1788 bola pouţitá tracheálna rúrka pri resuscitovaní utopeného
človeka (Firment, Morochovičová, 2004). Tossach v r. 1744 popísal prvú správu o úspešnom
oţivovaní (Dvořáček, 2009b). V 16. a 17. storočí bola vydaná kniha o prvej pomoci. V roku
1768 v Hamburgu a v r. 1774 v Paríţi a Londýne vznikli stanice prvej pomoci. Prvá záchranná
sluţba „Humanitná spoločnosť pre záchranu zdanlivo mŕtvych a v náhlom nebezpečí smrti sa
ocitnutých“ bola zaloţená v r. 1798 Zaradom. V r. 1855 bolo zaloţené kresťanské zdruţenie
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
146
mladých muţov YMCA (Yung Méns Christian Association), spoluzakladateľom Dunántom.
Históriu medicíny katastrof začal v 70. rokoch 18. stor. pri vojnových operáciách (Dvořáček,
2009a). Otcom prednemocničnej neodkladnej starostlivosti sa stal Larey, Napoleonov osobný
lekár zaviedol pohyblivé obväzište tzv. „lietajúcu sanitnú čatu.“ V roku 1796 mala francúzska
armáda ambulantnú jednotku, tvorenú 12 „lietajúcimi ambulanciami“ ťahanú koňmi
(Dvořáček, 2009a). V Krymskej vojne organizovali prácu pri zranených Pirogov;
Nightingalová, ktorá rozšírila ošetrovanie o zranených o nový prvok – ošetrovateľskú
starostlivosť. Do tej doby sa kládol dôraz na ošetrovanie na lekársku starostlivosť. O ďalšiu
reformu vojenskej sanitnej sluţby sa zaslúţil v r. 1859 J. sv. p. Mundy, vo svojej dizertačnej
práci „Príspevky k reforme sanitnej sluţby.“ K zlepšeniu starostlivosti prispelo zaloţenie
Červeného kríţa v roku 1864, H. Dunat. Dunant získal pre svoje myšlienky hlavy štátov
a vojenských veliteľov i Napoleona (Dvořáček, 2009a). Červený kríţ sa zaslúţil o revolučný
prelom v osvete a prístupe k prvej pomoci, kde metodiky zahrňovali i dobové postu pre
resuscitáciu (Dvořáček, 2009b). Prvá civilná ambulancia vznikla v r. 1878 v anglickom meste
Margate, vozík sa tlačil ručne. V r. 1883 pouţívali štyri pneumatiky a koňa (Dvořáček,
2009a). J.F.A. Esmarch v Berlíne (1881) zaloţil prvú samaritánsku školu na výučbu prvej
pomoci (Ráchelová, 2007). V r. 1881 bola vo Viedni zaloţená dobrovoľná ochranná
spoločnosť pre poskytovanie prvej pomoci pri nešťastiach. Mohli by sme preto predpokladať,
ţe Mundy je zakladateľom všeobecného záchranárstva. Medzi laickou verejnosťou bola
organizovaná „samaritánska sluţba.“ Jej korene siahajú do Holandska v 18. str., (od 1767) boli
zriaďované spoločnosti so samaritánskymi cieľmi. V Amsterdame bola v r. 1767 prvá
spoločnosť pre záchranu topiacich. V Hamburgu v r. 1768 a Paríţi v r. 1774 i Londýne vznikli
stanice prvej pomoci. Veľká Británia si od r. 1878 vytvárala tzv. „Ambulance classes“, ktoré
sa následne rozšírili do Európy (Dvořáček, 2009a). V r. 1892 bola prvá úspešná nepriama
srdcová masáţ, v r. 1901 priama srdcová masáţ (Dvořáček, 2009b). V r. 1895 Einthoven
kapilárnym elektromerom zaznamenal na fotografickú platňu prvý elektrokardiogram.
Scipione Riva-Rocci v r. 1896 vyvinul prototyp moderného krvného tlakomeru. Spolupráci
s ním Korotkov zdokonalil metódu o pouţitie stetoskopu. Landsteiner v r. 1901 uverejnil
objav troch krvných skupín – A, B, O. Nezávisle od Landsteinera v r. 1907 Ján Janský určil
štyri krvné skupiny. Taktieţ v r. 1901 Kuhn publikoval o tracheálnej intubácii (Firment,
Morochovičová, 2004). Rozvoj anestézie nastal od roku 1900, kedy boli zavedené do praxe
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
147
anestetiká (1932 Evipan, Cyklopropán, Vinyléter, 1934 Tiopental), svalové relaxanciá (1942
Kurare,
1935
Sukcinylcholín),
anestéziologický
prístroj
(1914,
Foregger),
prvý
anestéziologický časopis, (1922 ustanovením prvého profesora anestézie na Oxfordskej
univerzite Sir Robert MacIntosh). Anestéziologické postupy sa neustále zdokonaľovali, začali
sa vyuţívať nové látky a rozvoj resuscitácie napomáhal ovplyvňovať a skvalitňovať
anestéziologické postupy. Rozvoj ovplyvnila uţ existujúca úroveň anestéziológie, jej
technického vybavenia, skúseností. (Bohuš, 1992a).
História a vývoj záchranných zdravotných sluţieb v SR
Uţ v dávnych dobách patrila do potrieb človeka potreba starostlivosti o seba, svoje zdravie,
zdravie blízkych. Túţba udrţať si zdravie od nepamäti mala súvis s preţitím jedinca, rodiny
a sociálnej skupiny. Na území Slovenska aţ do príchodu kresťanstva ľudia medzi sebou
odovzdávali skúsenosti, vedomosti, zručnosti, zdedené múdrosti, ktoré si odovzdávali
z pokolenia na pokolenie, v určitej forme existuje dodnes. Charitatívne ošetrovateľstvo na
území Slovenska súviselo so zakladaním mníšskych rádov, kláštorov, útulkov, hospitálov
a nemocníc. Na Slovensku boli rády ako: Alţbetínky z Rádu sv. Alţbety, milosrdní bratia Jána
z Boha, Sestry sv. kríţa (Farkašová, 2005). V minulých storočiach boli na Slovensku tri
regióny, v ktorých a vykonávala zdravotnícka starostlivosť. Regióny: región Bratislava
a Trnava. Oblasť Montana: banícke mestá Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Kremnica.
Oblasť Pentapolitana: Prešov, Košice, Levoča, Bardejov, Sabinov. Odborná úroveň lekárov v
a lekárstva ako celku boli na dobrej úrovni (Onderčanin, 2004). Na Slovensku sa v období
Rakúsko-uhorskej monarchie nebol vývoj izolovaný. Nové informácie prichádzali z veľkých
miest ako Viedeň, Budapešť, Praha, Bratislava. V Prahe podľa Londýna v r. 1798 zaloţil prof.
Zdravotnej polície na lekárskej fakulte Dr. Zarda „Záchranný ústav a humanitnú spoločnosť.“
Potreba vznikla i napriek patentu panovníčky Márie Terézie, pod dojmom úspechov
amsterdamskej spoločnosti, ktorá vydala (1769) „Patent o záchrane utopených, obesených
alebo zadusených s platnosťou pre celú monarchiu (Ráchelová, 2007). Z finančnej pomoci
grófa Berchtolda bol zaloţený záchranný ústav a obeţník. Obeţník stanovoval základy
organizácie, poskytovanie prvej pomoci, určoval stráţnice, ordinácie ránhojičov, kam bolo
moţné preniesť chorého. Taktieţ stanovoval miesta v okolí Dunaja, kde boli umiestnené
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
148
záchranné skrinky s nástrojmi a liekmi, starali sa o ne mestskí fyzikusi, okresní lekári
(Ráchelová, 2007). Na našom území sa prvá éterová anestézia pouţila v Nemocnici na
Františku v Prahe (neskôr sa vytvorilo prvé resuscitačné oddelenie v Prahe). Pouţil ju mních
Opitz r. 1847 (Bohuš, 1992a). Organizácia a teórie záchranných činností, zásady oţivovania
v 19. str. boli v učebniciach od Beneho a Franka, predstavovali štátnu medicínu. Slovenskonemecké záchranné návody v r. 1820 a 1822 boli vytlačené v Levoči ako broţúra o prvej
pomoci od autora Kovácsa. Broţúra obsahovala návod na dýchanie z úst do úst, trenie tela,
teplé kúpele. Historické zdroje z nášho územia uvádzajú, ţe záchrane ranených sa venovali
hasičské spolky. V hasičských spolkoch sa záchrane venovali vycvičení dobrovoľní
záchranári. Ich pomoc spočívala v ošetrení, transporte k lekárovi, prípadne do nemocničného
zariadenia. Hasičský zbor zasahoval i pri automobilových nehodách (prvá nehoda v Bratislave
bola v r. 1899) (Ráchelová, 2007). V tomto období boli pouţívané dvojkolesové vozy tlačené
záchrancami. Prvá informácia o zaloţení záchranného spolku v Bratislave bola z r. 1889.
V roku 1907 bol zaloţený záchranný oddiel, zakladateľ Glasner – lekár, sanitné vozidlo bolo
záprah. V roku 1913 mesto darovalo spolku prvé záchranné vozidlo kúpené vo Viedni.
Ustanovujúci snem (1935) hasičského samaritánstva za spolupráce Červeného kríţa stanovil
svojich predstaviteľov a skonštatoval, ţe hasičstvo vycvičilo 1200 samaritánov. Nemec
Kirschner v r. 1938 presadil názor, ţe „ranený sa nemôţe dostať k lekárovi tak rýchlo, ako sa
môţe dostať lekár k ranenému“ (Ráchelová, 2007).
Vývoj záchranných zdravotných sluţieb vo svete po roku 1940
Kvalitný skok v UM a resuscitácii nastal v 1947, kedy sa uskutočnila defibrilácia, rozvinula sa
kardiopulmonálne cerebrálna resuscitácia podľa P. Safara. V r. 1943 Macintosh opísal svoj
nový laryngoskop so zakrivenou laryngoskopiskou lyţicou. V r. 1949 boli Bovetom vynájdené
krátkodobé relaxanciá, pouţité boli aţ o dva roky neskôr. V r. 1950 anestéziologička Apgar
zaviedla hodnotenie stavu novorodenca – Apgarovej skóre. Safar a Ruben popísali v r. 1950
dýchanie z pľúc do pľúc ako jedinou moţnosťou umelého dýchania. Rok 1960 je povaţovaný
ako významný medzník v KPCR. Resuscitačná abeceda (1961), prvé metodické pokyny KPR
(JAMA, 1966). Safar v Pittsburghu začal budovať Emergency Medical Service (EMS), určený
pre terénne výjazdy (Dvořáček, 2009b). Na chirurgických jednotkách sa začali otvárať
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
149
jednotky intenzívnej starostlivosti, o pacientov sa starali predovšetkým anestéziológovia. V r.
1956 vznikla Svetová federácia anestéziologickej spoločnosti (WFSA). Záchranný systém
rýchlej lekárskej pomoci zaviedli v Kolíne nad Rýnom v r. 1957, postupne sa zdokonaľoval
a v r. 1966 bol schopný vo Frankfurte prísť na miesto úrazu do 7 minút od nahlásenia udalosti
(Firment, Morochovičová, 2004). V roku 1965 na špecializovaných klinikách v USA
a v západnej Európe začína elektronické monitorovanie pacientov. Na Slovensku vznikla
Slovenská spoločnosť anestéziológie a resuscitácie (SSAR). Spoločnosť Critical Care
Medicine (CCIM) vznikla v r. 1970 v Los Angels. V r. 1972 v Mníchove sa začal pouţívať na
zabezpečenie okamţitej lekárskej pomoci a rýchleho transportu do nemocničného ošetrenia
záchranný vrtuľník s dosahom zo stanovišťa do 10 minút (Firment, Morochovičová, 2004).
V r. 1.2. 1977 bol patentovaný na 20 rokov symbol šesťramennej modrej hviezdy ako symbol
ţivota v neodkladnej prednemocničnej starostlivosti. Symbol pripravil Schwartz, šéf odboru
ZZS. Od roku 1997 sa vyţíva vo väčšine krajín ako znak profesionálnych záchranných
sluţieb. Šesť ramien symbolizuje hlavné princípy: vyhľadávanie (postihnutých, zranených aj
za mimoriadnych okolností), zodpovednosť (za správnu liečbu, voči postihnutým aj voči
riadiacim autoritám), dosiahnuteľnosť (v kaţdom čase, nepretrţite pre všetkých, ktorí sú
v núdzi, bez rozdielu), ošetrenie na mieste (pri vzniku náhleho ochorenia a nehody, doplnenie
prvej pomoci), starostlivosť pri transporte (pokračovanie v liečbe a ošetrení)a prevoz na
definitívne ošetrenie (do zariadenia za účelom poskytnutia komplexnej liečby). V USA sa pred
tým pouţíval oranţový kríţ na bielom podklade, pre námietky amerického Červeného kríţa
však znak prestali pouţívať. Nakoľko je znak Červeného kríţa chránený medzinárodnými
dohovormi v čase mieru aj v čase vojny. Znak modrej hviezdy môţu pouţívať spoločnosti s
oprávnením pre urgentnú zdravotnú starostlivosť ako identifikáciu zdravotníckeho vybavenia
vo vozidlách „Ambulancia“, označenie zariadení na poskytovanie urgentnej starostlivosti,
označenie personálu, broţúr, kníh, iných materiálov. Humanitárne organizácie majú na
označenie vlastné znaky ako napr.: Červený kríţ alebo Polmesiac, Maltézania, Johanitári
(Saint John Ambulance Service v Spojenom Kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska),
Samaritáni (Arbeit Sammarten Bund v Rakúsku, Nemecku, v Švajčiarsku) a iní (Dobiáš,
2007a). V r. 1992 bola konferencia v Dallase zameraná na KPR, boli snahy o nové
odporučenia. V (1993) USA bola zaloţená Medzinárodná organizácia pre resuscitáciu Internationalliaison committee on resuscitation (ILCOR). Ustanovená bola v r. 1996 ILCOR,
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
150
ktorá v roku 2000 vydala Guidleines pre KPCR. Nasledovalo jej spracovanie Európskou radou
pre resuscitáciu ERC (European Resuscitation Concil). V r. 2003 bol vyvinutý a schválený
prvý prístroj pre resuscitáciu AutoPulse. Zmeny priniesol European Concil Guidlines 2005,
ktorý so sebou priniesol výrazné zmeny od roku 1968 (Dvořáček, 2009b). Prítomnosť má
znaky kvality v záchrannej sluţbe: zaistenie (HaZZS, SZZS, VZZS, ...), dostupnosť, ľudská
citlivá starostlivosť, včasnosť, rovnomernosť, efektívne vyuţitie nákladov, lepší výsledok pre
pacienta. V UM je rozhodujúci systematický pohľad, analýza a pravidelné zlepšovanie.
Systém riadenia kvality ako ISO 9001 k tomu ponúka vhodné pomôcky (Redelsteiner, 2007).
V súčasnosti sa pri deľbe pôsobnosti v krajinách stretávame s tým, ţe zdravotníctvo a UM sa
pri zaisťovaní bezpečnosti krajiny spája s viacerými rezortmi. S ministerstvom obrany
a vnútra, z historických podkladov je spätosť v vojnami a obranou. Súčasný prístup
zdravotníctva túto situáciu vníma i z pohľadu historického i z pohľadu ideového a vychádza z
nej (Fišer, 2007). Prvotné metódy resuscitácie zakladali na inštinkte ako na premýšľaní. Vývoj
a veda napredovali a neustále napredujú, následne historickým vývojom prešli medicínske
odvetvia mnohými zmenami. Začiatky intenzívnej, resuscitačnej a anestéziologickej
starostlivosti tomu nasvedčujú. K veľkým dôkazom v medicíne boli významné postupy napr.:
A – arway, B – breating, C postup – cirkulation (basic life support), ktorý bol zavedený v
USA, postupne po dokazovaní postupov v resuscitačnej starostlivosti. Medzi veľké objavy
patrila defibrilácia, intubácia, monitoring, podávanie liekov a mnoho ďalších. Všetko má súvis
so vznikom a rozvojom prednemocničnej starostlivosti. Začali sa vytvárať oddelenia pre
starostlivosť o resuscitovaných, anestéziologicko-resuscitačné oddelenia. Následne sa
zriaďovali popri týchto oddeleniach záchranné sluţby, ktoré sa postupne osamostatnili a vedeli
okamţite vyraziť na miesto určenia. Potrebné bolo vyškoliť ľudí a zabezpečiť modernú
techniku. Takýmto spôsobom sa vytvorili základy pre modernú resuscitačnú starostlivosť
(Riedel, 2004).
Vývoj záchranných zdravotných sluţieb v SR po roku 1940
Novodobá UM a anestéziológia sa v ČR a SR dostala ku rozvoju po 2. svetovej vojne. V Prahe
vzniklo v Ústrednej vojenskej nemocnici anestéziologické oddelenie (Ráchelová, 2007).
V našich podmienkach sa anestéziológia a resuscitológia začali vyvíjať po roku 1945 (Bohuš,
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
151
1992a). V SR vzniklo prvé resuscitačné oddelenie v r. 1956 v Prešove. Neskôr v Prahe na
Františku, v r. 1968 sa vytvorila Klinika anestéziológie a resuscitácie ILF (Inštitút Lekárskej
fakulty) v Bratislave (Bohuš, 1992a). V r. 1960 sa začali otvárať koronárne a pľúcne jednotky
intenzívnej starostlivosti. Taktieţ v r. 1960 vznikla Anestéziologická komisia pri Slovenskej
odbočke Chirurgickej sekcie Československej lekárskej spoločnosti J. E. Purkyňe, v r. vznikla
1961 Slovenská odbočka Anestéziologickej sekcie Československej lekárskej spoločnosti J. E.
Purkyňe (Firment, Morochovičová, 2004). V roku 1972 bol ustanovený odbor anestéziológia resuscitológia ako samostatný špecializačný odbor. V r. 1973 vznikla v Prahe – Motole
Klinika anestéziológie a resuscitácie Detskej fakultnej nemocnice. Popri Fakulte všeobecného
lekárstva vznikla v r. 1981 prvá Klinika anestéziológie a resuscitácie na Karlovej univerzite
v Prahe (Bohuš, 1992a). V rokoch 1976 - 1986 sa začali zriaďovať stanice RZP. Odbor
urgentná medicína a rozvoj záchranných sluţieb, vychádzal z odborov: anestézia a
resuscitácia. Organizovaná činnosť začala v r. 1960, uskutočnila sa i územná reorganizácia s
reorganizáciou v štruktúre zdravotníctva. ZZS v dnešnom ponímaní sa vyvíjala v Bratislave od
roku 1964. V r. 1965 boli vytvorené stále posádky „úrazoviek.“ V roku 1966 sa vytvorili prvé
oficiálne dokumenty o prednemocničnej starostlivosti, (1972) zásady pre zriaďovateľov ZS.
Letecká záchranná sluţba bola spustená skúšobne v roku 1990 v Banskej Bystrici a Porade.
Postupne do roku 1986 vznikli v kaţdom okresnom meste na Slovensku stanice záchrannej
sluţby popri anestéziologických oddeleniach. Do roku 1992 bolo v SR zriadených 72 staníc
ZZS (Ráchelová, 2007). V SR prišlo ku zmene názvu SSAR na SSAIM (Slovenská spoločnosť
anestéziológie a intenzívnej medicíny) v r. 1993, taktieţ SSAIM prijali do World Federation
of Societies of Anaesthesiologists (WFSA) a World Federation of Societies of Intensive and
Critical Care Medicine (WFSICCM) (Firment, Morochovičová, 2004). Reforma zdravotníctva
v SR priniesla so sebou i reformu UM, bol prijatý zákon o Integrovanom záchrannom systéme
(IZS), ktorý mal zabezpečovať koordináciu záchranných zloţiek, taktieţ i prechod na tiesňové
volania 112. Reforma 2004 vniesla v SR do UM legislatívne zmeny ohľadom ZZS,
o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských
organizáciách v zdravotníctve. V súlade s týmito normami boli v roku 2005, 2006, 2009
výberové konania na poskytovateľov ZZS. Na základe výsledkov vydalo MZ SR povolenia
pre poskytovanie ZZS. V prvých kolách sa stali sprostredkovateľmi ZZS súkromné
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
152
spoločnosti, v súčasnosti je sprostredkovateľom väčšinovo štátna spoločnosť (Ráchelová,
2007).
Zoznam bibliografických odkazov:
1.
BOHUŠ, O. 1992a. Pohľad do histórie. In: BOHUŠ, O. a kol. 1992. Anestéziológia
resuscitológia a intenzívna starostlivosť. Martin : Osveta, 1992. s. 5–6. ISBN 80-2170436-5.
2.
BOHUŠ, O. 1992b. Diferencovaná starostlivosť. In: BOHUŠ, O. a kol. 1992.
Anestéziológia resuscitológia a intenzívna starostlivosť. Martin : Osveta, 1992. s. 7-13.
ISBN 80-217-0436-5.
3.
BOHUŠ, O. 1992c. Prednemocničná starostlivosť. In: BOHUŠ, O. a kol. 1992.
Anestéziológia resuscitológia a intenzívna starostlivosť. Martin : Osveta, 1992. s. 1842. ISBN 80-217-0436-5.
4.
FARKAŠOVÁ, D. a kol. 2005. Ošetrovateľstvo – teória. Martin : Osveta, 2005. s. 22.
ISBN 80-8063-182-4.
5.
FIRMENT, J., MOROCHOVIČOVÁ, I. 2004. História anestéziológie a intenzívnej
medicíny v tabuľkách. In: FIRMENT, J., STUDENÁ, A. a kol. Anestéziológia
a intenzívna medicína. 2004. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.
2004. s. 19-24. ISBN 80-7097-562-8.
6.
DVOŘÁČEK, D. 2009a. Stručné dějiny poskytovaní prvé pomoci, organizovaného
záchranářství a ošetřovatelské péče o zraněné. In: Urgentní medicína. ISSN 12121924. 2009, roč. 12, č. 3, s. 32-35.
7.
DVOŘÁČEK, D. 2009b. Historie resuscitace. In: Urgentní medicína. ISSN 1212-1924.
2009, roč. 12, č. 3, s. 34.
8.
ONDERČANIN, M. 2004. História svetovej a slovenskej anestéziológie a intenzívnej
medicíny. FIRMENT, J., STUDENÁ, A. a kol. Anestéziológia a intenzívna medicína.
2004. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. 2004. s. 7-18. ISBN 807097-562-8.
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
153
9.
RÁCHELOVÁ J. 2007. História a vývoj záchranných zdravotných sluţieb. In:
DOBIÁŠ, V. a kol., 2007. Prednemocničná urgentná medicína. Martin : Osveta, 2007,
s. 355-360. ISBN 978-80-8063-255-7.
10.
RIEDEL, M. 2004. Dejiny kardiopulmonální resuscitace. In: Intervenční a akutní
kardiologie. ISSN 1213-807X. 2004, roč. 3, č.1. s. 44-52.
11.
REDELSTEINER, CH. 2007. Managment kvality v záchranné sluţbě. In: Urgentní
medicína. ISSN 1212-1924, 2007, roč. 10, č 1, s. 4-5.
Kontaktná adresa:
Bratová, Andrea,
UKF Nitra, FSVaZ, KKDaUM, Kraskova 1, 949 74, Nitra
[email protected]
Ilievová, Ľubica,
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce, Trnavská univerzita v Trnave, 917 01, Trnava
[email protected]
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
154
Pôrodné asistentky a ich podiel na uskutočňovaní
kriminálnych abortov v minulosti
A. Falisová
Historický ústav SAV, Bratislava
Abstrakt
Dôleţitú úlohu v starostlivosti o gravidné ţeny v minulosti plnili pôrodné asistentky.
Pri nedostatku lekárov ich pomoc bola neodmysliteľná pri pôrodoch a základnej starostlivosti
o novorodencov. Napriek tejto pozitívnej úlohe, ktorú zohrávali v oblasti zdravotníckej
starostlivosti, mnohé z nich sa podieľali na trestnej činnosti spojenej s uskutočňovaním
kriminálnych potratov. Aborty boli v medzivojnovom období zakázané. Podľa hlásení
úradných lekárov sa vyskytovali veľmi často a mali vplyv na demografický vývoj spoločnosti.
Mnohé ţeny nielen slobodné ale aj vydaté najmä zo sociálnych dôvodov sa obracali na
pôrodné asistentky, ktoré im pomáhali pri prerušení tehotenstva. Početné archívne materiály
konkrétne vypovedajú o procesoch s týmito babicami a trestami, ktoré z toho vyplývali.
Kľúčové slová: pôrodné asistentky – história - zdravotnícka starostlivosť - kriminálne aborty procesy
Summary
Midwives had an important role regarding the care of pregnant women in the past.
Their help with childbirths and basic nurture of newborns was essential due to lack of doctors.
Despite their positive role in the health care, many of the midwives were also involved in the
criminal activities connected with illegal abortions. Although abortions were legally forbidden
during the interwar period, according to doctor estimations they were quite frequent
nevertheless. This practice had its influence on demographic development of the society.
Women, not only single but also married, mainly because of the social reasons sought help of
midwives to abort an undesirable pregnancy. Numerous archive materials are concretely
describing the legal proceedings and subsequent punishment imposed on these midwives.
Key words: midwives – history - health care - criminal abortions - legal proceedings
Úvod
Snahy zamerané na regulovanie pôrodnosti siahajú hlboko do minulosti. Zásluhou
kresťanstva sa pohľad na umele prerušenie tehotenstva začal postupne meniť a zavedenie
prísnych trestov v stredoveku (u muţov sťatie mečom a u ţien smrť utopením) malo zabrániť
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
155
ich rozšíreniu. Napriek tvrdým postihom sa uskutočňovali naďalej. Počet potratov
v európskych krajinách rapídne narastal od konca 19. storočia a na tejto pokútnej činnosti sa
výraznou mierou podieľali pôrodné asistentky. Praktizovanie umelého prerušenia tehotenstva
bolo v rozpore s hlavným poslaním pôrodných asistentiek, ktoré spočívalo v pomoci ţenám
v jednej z najťaţších chvíľ ich ţivota a poskytovaní základnej starostlivosti o novorodencov.
Finančné odmeny však lákali mnohé pôrodné babice k vykonávaniu tejto trestnej činnosti.
Ciele práce
Cieľom príspevku je upriamiť pozornosť na doteraz neprebádanú pôsobnosť pôrodných
asistentiek, ktorá sa dotýkala veľmi citlivej a tabuizovanej oblasti – kriminálnych abortov. Ich
uskutočňovanie bolo aj v medzivojnovom období v ČSR zakázané. Mnohé pôrodné asistentky
napriek postihom vyplývajúcim z vtedajšej legislatívy sa podieľali na týchto aktivitách o čom
svedčia dobové materiály, súdne procesy ale aj diskusie v odborných periodikách.
Súbor a metodika
Práca je zaloţená najmä na heuristickom výskume archívnych materiálov pochádzajúcich
z fondov Slovenského národného archívu a Štátneho archívu v Bratislave. Dôleţitú súčasť
tvorí výskum dobových periodík a odbornej literatúry. Pri spracovávaní danej problematiky
bol pouţitý analyticko – syntetický prístup doplnený komparáciou a historicko – kritickým
štúdiom prameňov a literatúry.
Výsledky
K nespracovaným otázkam našich sociálnych dejín patrí aj veľmi citlivá problematika
kriminálnych abortov na ktorých sa vo veľkej miere podieľali pôrodné asistentky.
V Slovenskom národnom archíve sa iba vo fonde Expozitúry Ministerstva verejného
zdravotníctva a telesnej výchovy nachádza v rokoch 1919 - 1927 aţ 155 záznamov
o rozsudkoch v súvislosti s kriminálnymi abortmi a postihmi pôrodných asistentiek, ktoré
praktizovali túto trestnú činnosť. Príslušná politická správa kde sa kauza odohrala
upozorňovala obeţníkom Ministerstvo verejného zdravotníctva a telesnej výchovy v Prahe,
Expozitúru MVZTV v Bratislave a okresné úrady o odňatí diplomu a zákaze ďalšej činnosti
pôrodných asistentiek. Niekoľko mesačné tresty boli sprísnené aj tvrdým lôţkom, poprípade
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
156
hladovkou v určité dni. Po skončení procesu bol ich diplom zaslaný na školu, kde absolventka
ukončila štúdium a vo väčšine prípadov obţalované stratili aj volebné právo na niekoľko
rokov. Aj v medzivojnovom období pôrodné asistentky najmä vo väčších mestách
uskutočňovali doslova „remeselné vyháňanie plodu vo veľkom.“ V porovnaní s ich
oficiálnymi príjmami prevádzanie nezákonných abortov bolo pre nich finančne zaujímavé. Za
zákrok poberali sumy od 50 do 250 korún. Ako potvrdzujú trestné spisy mnohé gravidné ţeny
doplatili na tieto pokútne praktiky vlastným ţivotom. U ţien pochádzajúcich zo stredných
a vyšších vrstiev vychádzalo na povrch minimum nelegálne uskutočnených abortov, pretoţe
väčšina z nich absolvovala nedovolené zákroky v súkromných zariadeniach alebo na
gynekologicko – pôrodníckych klinikách, kde zákrok bol uskutočnený pod indikáciou
„zdravotné hľadisko.“ Lekárom však platili sumy aţ do výšky 5 tisíc korún. Zásah
uskutočnený odborným lekárom minimalizoval riziko infekcie, resp. iné zdravotné následky,
na rozdiel od neodborne uskutočnených zákrokov pôrodnými asistentkami alebo laikmi.
(CHURA, 1936) V povojnovom období sa zvýšenie abortov pripisovalo poklesu etického
a morálneho cítenia, ktorý mal aj negatívny dopad na úpadok rodiny.
Diskusia a záver
Po I. svetovej vojne počet kriminálnych abortov výrazne stúpol. Dôvody, ktoré viedli
k umelému prerušeniu tehotenstva boli rôzne. Napríklad: bieda, nezamestnanosť, strach
z budúcnosti, ţe rodičia nedokáţu dieťa zabezpečiť a dať mu riadnu výchovu, najmä ak uţ
mali viac detí, u slobodných verejné odsudzovanie, hanba, strach zostať slobodnou matkou,
ale aj väčšia drahota, stúpajúca zamestnanosť, emancipácia ţien a i. Zníţenie pôrodnosti vo
všetkých krajinách kráčalo ruku v ruke s vyššou ţivotnou úrovňou. Tam kde vydatá ţena bola
nútená vypomáhať manţelovi pri práci napríklad v obchode, hospodárstve, remeslách bolo
nové tehotenstvo na prekáţku. Aj napriek vrodenej túţbe kaţdej ţeny mať detí okolnosti boli
silnejšie. „A tak ţena ide za zárobkom, bráni sa tehotenstvu, alebo dochádza k úmyselnému
silnému obmedzovaniu počtu detí.“ (FISHER, 1927, s. 204) Napríklad v roku 1928 bola
v obvode Krajského súdu v Bratislave podaná obţaloba pre zločin odohnania plodu proti 21
osobám. V roku 1931 ich počet stúpol na 78, z toho v 31 prípadoch bolo vyšetrovanie
zastavené pre nedostatok dôkazov, 31bolo obţalovaných, z nich 6 oslobodených, 12
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
157
odsúdených podmienečne, 5 nepodmienečne, v 16 prípadoch vyšetrovanie nebolo skončené.
Aj tieto čísla udávali aký minimálny počet kriminálnych abortov sa dostával na verejnosť
a celkovo ani jedno percento všetkých prípadov nebolo trestne stíhaných. (KRSEK, 1936) Na
tejto trestnej činnosti sa podieľali aj viacerí lekári ale prevaţná väčšina z nich sa obhajovala
rôznymi pochybnými indikáciami v súvislosti s negatívnymi následkami gravidity na
zdravotný stav ţeny. Polícia sa väčšinou dozvedela o tejto pokútnej činnosti aţ v prípadoch,
keď ţeny po vykonaní zákroku mali veľké zdravotné problémy a museli vyhľadať odbornú
lekársku pomoc, prípadne nastala smrť.
Expozitúra Ministerstva verejného zdravotníctva a telesnej výchovy (ďalej len E
MVZTV) zaznamenala v priebehu deviatich rokov odobratie aţ 155 diplomov pôrodných
asistentiek v rámci celej ČSR, za zločin „vyhnania plodu“ alebo spoluviny pri tomto čine.
(SNA, 6) Jednou z týchto pôrodných asistentiek bola aj Mária Szöllösyova rod. Perecová
bytom v Rimavskej Sobote. Podľa výnosu Expozitúry MVZTV zo dňa 23. decembra 1927 jej
bolo odňaté právo vykonávať pôrodnícku prax a zároveň jej bol odobraný diplom
právoplatným nariadením ţupného úradu ţupy XVIII vo Zvolene. (SNA, 6) Kauzy o uvedenej
trestnej činnosti ohlásené na polícii predstavovali len „vrchol ľadovca.“
Umelé prerušenie tehotenstva bolo aj v období medzi dvoma svetovými vojnami
povaţované za trestný čin. Uţ prvý zdravotnícky zákon z roku 1770 zakazoval vykonávanie
abortov a prísne trestal ich praktizovanie. Podobne aj ďalšie zdravotnícke zákony a normy.
Napríklad nariadenie bývalého Uhorského ministerstva vnútra z roku 1902 (číslo 95 000)
o povinnostiach pôrodných babíc zdôrazňovalo: „pôrodná pomocnica musí zachovávať všetky
tajnosti tehotných a rodičiek, nesmie byť ani nápomocná pri odohnaní plodu, pri ukradnutí
alebo podstrčení dieťaťa.“ (STODOLA, 1937) V medzivojnovom období platili v ČSR dve
právne normy v súvislosti s „vyhnaním plodu“: na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi paragraf
285 a 286 z roku 1878, v českých krajinách paragraf 144 a 147 bývalého rakúskeho trestného
zákona prijatého v roku 1852. Aj zákon č. 200 z roku 1928 O pomocnej praxi pôrodníckej
a o vzdelaní a výcviku pôrodných asistentiek sa zaoberal touto otázkou. Paragraf 7 hovoril
o odňatí diplomu (dočasne alebo natrvalo) ak sa dopustila pôrodná asistentka vyhnania plodu
alebo sa dokázala jej spoluvina pri takomto čine.
O konkrétnej situácii poskytujú obraz aj materiály Krajského súdu v Bratislave. Trestné
spisy detailne popisujú viaceré kauzy. Pri policajných výsluchoch pôrodné asistentky,
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
158
podrobne popísali ako zákroky praktizovali. Medzi najčastejšie uţívané praktiky patrilo
prepichnutie plodových blán gumovým katétrom, cez ktorý bol prevlečený ostrý kovový drôt.
Ďalšia pomerne často praktizovaná metóda bolo vstriekavanie vlaţnej mydlovej vody do
maternice. Osobitným prípadom bolo podávanie chinínových piluliek a keď nenastal
spontánny potrat zvolili jednu z uvedených metód. Väčšina obvinených babíc uviedla, ţe pred
uskutočnením zákroku aby predišli vzniku sepsy gumové katedre vyvarili v horúcej vode.
(ŠA, 9) Samotný zákrok uskutočňovali doma alebo v byte gravidnej ţeny bez podania
akýchkoľvek analgetík. Podľa výpovedi a zápisníc Policajného riaditeľstva babice uvádzali, ţe
minimum post abortívnych komplikácií nastalo u ţien kde prerušenie tehotenstva vykonali do
polovice tretieho mesiaca gravidity. Ak dbali na hygienu, predišli celkovej otrave ţien, ktoré
zákrok podstúpili. U týchto prípadov sa ţeny relatívne skoro zotavili, nevyhľadávali ani
lekársku pomoc. Uvedené delikty aj podľa hlásení súdnych znalcov z Lekárskej fakulty UK
boli veľmi ťaţko preukázateľne a polícia sa o nich dozvedela len v minimálnej miere. Iná
situácia nastala ak sa zdravotný stav ţien po zákroku rapídne zhoršil a museli vyhľadať
odbornú pomoc. Podľa údajov doc. MUDr. Hermana Krseka z Ústavu súdneho lekárstva
Lekárskej fakulty UK bolo na Gynekologicko – pôrodníckej klinike v Bratislave v rokoch
1920 – 1929 ošetrených celkom 4 566 ţien po umelom prerušení tehotenstva, z nich v
prevaţnej väčšine sa jednalo o kriminálne aborty. (KRSEK, 1936)
V roku 1932 bolo
v nemocniciach v celej ČSR ošetrených 20 953 ţien s umelým prerušením tehotenstva, v roku
1934 ich počet stúpol na 24 403. V štatistike boli uvedené aj spontánne potraty, ale podľa prof.
MUDr. Michala Šeligu prednostu Gynekologicko - pôrodníckej kliniky Lekárskej fakulty UK
v Bratislave predstavovali len okolo 8 percent. Prof. MUDr. Alojz J. Chura predpokladal, ţe
v roku 1934 bolo po odrátaní spontánnych abortov na Slovensku vykonaných pribliţne 32 tisíc
potratov, t. j. asi 39 na sto pôrodov. (CHURA, 1936) Všetky uvádzané štatistické údaje
predstavovali len relatívny odhad, spoľahlivé a úplne hodnoty nebolo moţné zistiť vzhľadom
na nelegálnosť uvedených zákrokov. V mnohých prípadoch a nebol to zriedkavý jav, ţeny na
neodborne prevedený zákrok pôrodnou asistentkou doplatili ţivotom. MUDr. A. Ostrčil
odhadoval v celej ČSR ročne asi 65 – 80 tisíc potratov. „Z týchto 80 tisíc ţien pyká asi 20
tisíc trvalou stratou zdravia, asi 2 600 ţien zomrie po prevedení kriminálneho abortu ročne. T.
j- asi 7 ţien denne, čo z hľadiska populačného je na početne malý náš národ strata iste
ohromná.“ (ČLČ, 1922)
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
159
O nelegálnych praktikách v súvislosti s umelým prerušením tehotenstva informovali aj
úradní lekári vo svojich hláseniach adresovaných Expozitúre MVZTV. Ako vyplýva z ich
správ v mnohých regiónoch bola otázka umelého prerušenia tehotenstva rozšírená nielen
v mestách ale aj na vidieku. Aj keď sa o tom nehovorilo verejne prevládajúci jednodetný alebo
dvojdetný systém potvrdzoval ich praktizovanie. Napríklad okresný lekár vo Zvolene uvádzal:
„pohodlnejší ţivot, iste aj to je príčina, ţe bezdetnosť sa vzmáha v poslednom období i u
robotníkov. Aj v mnohých obciach panuje jedno – dvojsystém, snaha zabezpečiť deťom aspoň
taký štandard ako majú oni. Materialistovi roľníkovi, ktorý chce malú rodinu v dobrých
hmotných pomeroch zanechať tieţ nemoţno rozprávať o výhodách mnohopočetnej ale
chudobnej rodiny. “ (SNA, 7) Do väčších miest odcestujú ţeny za týmto účelom odtiaľ sa
vracajú s úplným odstránením plodu, alebo s krvácaním a beţúcim abortom dochádzajú.
A dnes uţ nie len mestské ţenské ale aj z dedín sa naučili takéto miesta navštevovať. Správa
ţupného úradu v Košiciach konštatovala: „Vyskytovanie sa umelých potratov je na vidieku
veľkou zriedkavosťou a len snáď u slobodných a u tých ktorých manţelia ţijú v Amerike.
(SNA, 7)
Ţupný úrad v Bratislave na základe správ od jednotlivých okresných lekárov
bratislavskej ţupy podal správu v ktorej poukazoval na rozšírenie predčasných pôrodov,
prostriedkov proti otehotneniu,... „babky a lekári odstraňujú beztrestne plod.“ (SNA,7)
Všeobecne lekári zdôrazňovali poučovanie o zhubnom vplyve potratov, odporúčali revízie
drogérii a lekárni ohľadom prostriedkov obmedzujúcich počatie a i.
Pomerne veľkú skupinu ţien, ktoré sa podrobili prerušeniu tehotenstva tvorili vydaté
ţeny s niekoľkými deťmi. Mnohé z nich sa rozhodli pre zákrok v období hospodárskej krízy,
keď manţel stratil prácu, obidvaja boli nezamestnaní a nemali ani na zaplatenie nájomného.
(ŠA, 9) Ďalšie dieťa ako uvádzali vo svojich výpovediach by uţ neboli schopní uţiviť.
V iných prípadoch manţel nechcel mať deti, preto sa manţelka rozhodla pre umelé prerušenie
tehotenstva za pomoci pôrodnej babice. Mnohé z nich na to doplatili ţivotom. Jednou z nich
bola aj Estera M., u ktorej pôrodná asistentka Helena Šestáková uskutočnila umelé prerušenie
tehotenstva. Po zákroku dostala silné bolesti a vysokú teplotu a napriek poskytnutej lekárskej
pomoci nebolo moţné ju zachrániť. Z nemocnice bola prepustená, pretoţe si priala zomrieť
doma. Súdni znalci konštatovali u 24 ročnej Estery M. smrť následkom zavlečenia infekcie pri
kriminálnom potrate. Na Policajnom riaditeľstve v Bratislave počas výsluchu vyšlo najavo, ţe
pôrodná asistentka v minulosti uskutočnila najmenej v 20. prípadoch „vyhnanie plodu“. (ŠA,
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
160
11) Väčšinou sa jednalo o vydaté ţeny v domácnosti, alebo slobodné slúţky, robotníčky, ktoré
pracovali v továrňach. Za zákrok vyberala sumy aţ do výšky 140 korún. Zrejme si dala viac
záleţať na sterilizácii katedra a čistote rúk, pretoţe tieto ţeny vyviazli bez väčšej zdravotnej
ujmy a po zákroku nevyhľadali lekársku pomoc. Pod nátlakom polície sa všetky priznali, ţe
absolvovali u uvedenej pôrodnej asistentky nelegálne prerušenie tehotenstva a ţe svoj čin
ľutujú. Pôrodná asistentka bola za dvadsaťnásobný zločin vyhnania plodu odsúdená na šesť
mesiacov väzenia a trojročnú stratu úradu. Ţeny, ktoré sa podrobili kriminálnym abortom boli
odsúdené na mesiac väzenia podmienečne.(ŠA, 11)
Inokedy pôrodné asistentky vykonávali zákrok u slobodných ţien, ktoré sa rozhodli pre
tento krok na nátlak partnera, alebo rodiny. Napríklad diplomovaná pôrodná asistentka Pavla
Ivánková v júni 1933 previedla v Skalici zákrok u mladého dievčaťa Jindřišky K. z Moravy.
Matka jej partnera keď sa dozvedela, ţe čaká dieťa nesúhlasila so svadbou a nahovorila syna
aby ju donútil nech si „dieťa da preč.“ (ŠA, 10) Vyhráţala sa, ţe nezvolí dovtedy k sobášu,
dokedy nebude budúca nevesta „v poriadku.“ Matka a sestry mu robili veľké výčitky
a nakoniec podľahol ich tlaku a nahovoril budúcu manţelku na prerušenie tehotenstva. Dievča
navštívilo pôrodnú asistentku, ktorú uţ vopred kontaktovala
budúca svokra a dokonca
zaplatila aj polovicu honoráru za zákrok, druhú mal uhradiť jej syn. Pôrodná asistentka
vykonala u tehotnej gumovým katétrom neodvolený zákrok smerujúci k odstráneniu asi dva
mesiace starého plodu. Po tomto zákroku Jindřiška K. ťaţko ochorela a bola hospitalizovaná v
nemocnici Milosrdných bratov vo Valticiach, kde sa ju podarilo zachrániť. Súdny znalec doc.
H. Krsek uviedol, ţe pacientka Jindřiška K. bola tehotná v druhom resp. začiatkom 3. mesiaca.
Tehotenstvo bolo prerušené, spôsobom, ktorý súhlasil s výpoveďou pôrodnej asistentky.
Zákrok bol v príčinnej súvislosti s potratom. Trvalé následky pre zdravie po zákroku nenastali.
Obţalovaní a rovnako aj ich obhajca ţiadali mierny trest.
Krajský súd v Bratislava 11. apríla 1934 vyniesol rozsudok. Pôrodná asistentka Pavla
Ivánková bola odsúdená na 3 mesiace väzenia, do trestu sa jej započítala aj doba strávená vo
vyšetrovacej väzbe, Jindřiška K. bola odsúdená na dva mesiace, jej snúbenec rovnako na dva
mesiace a budúca svokra Mária P. na mesiac väzenia. Po odvolaní sa však rozhodnutie súdu
zmenilo. „Nakoniec po odvolaní súd odloţil podmienečne výkon trestu, pretoţe obţalovaní sa
k činu doznali, jeho spáchanie ľutovali, ţili doteraz ţivotom bezúhonným, preto má súd za to,
ţe ani netreba výkonu trestu a sám rozsudok bude dodatočne výstrahou k polepšeniu
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
161
obţalovaných pre budúcnosť.“ (ŠA, 10) Tento prípad sa nakoniec skončil pre Jindřišku K. bez
zdravotných následkov a vzhľadom k tomu, ţe pôrodná asistentka mala predchádzajúci trestný
register čistý, súd prihliadal na uvedené skutočnosti o čom svedčil aj konečný rozsudok.
Uvedené kauzy sú len vstupom do danej problematiky. Ich rôznorodosť, zápisnice
výpovedí ako aj znalecké posudky súdnych znalcov dokazujú, ţe otázka kriminálnych abortov
vykonávaných pôrodnými asistentkami bola v medzivojnovom období pomerne častá a
napriek postihom sa nepodarilo tento jav odstrániť.
Zoznam bibliografických odkazov
1. Bratislavské lekárske listy - roky 1922 – 1935.
2. Zprávy z lékařských spolkŧv a sjezdŧ. Spolek českých lékařův v Praze. In: Časopis
lékařův českých 1922, s. 172.
3. CHURA, A. J. : Slovensko bez dorastu? Bratislava, Slov. Grafia, 1936, s. s. 165.
4. FISHER, L.: Natalita, morbidita a morbidita dětí a brannost státu se zvláštním zřetelem
k republice Československé. In: Vojenské zdravotnícke listy III, č. 1, 1927., s. 202.
5. KRSEK, H.: Umělý potrat vzhledem k osnově nového trestného zákona. In: Bratislavské
lekárske listy 5, XVI, (príloha), 1936, s. 79.
6. SLOVENSKÝ NÁRODNÝ ARCHÍV, fond Expozitúra Ministerstva verejného
zdravotníctva a telesnej výchovy (E MVZTV), kartón, č. 67.
7. SLOVENSKÝ NÁRODNÝ ARCHÍV Bratislava, fond E MVZTV, k. č. 74.
8. STODOLA, I. : Zdravotné predpisy na Slovensku. Martin 1937.
9. ŠTÁTNY ARCHÍV Bratislava (ďalej len ŠA), fond Krajský súd v Bratislave - trestné spisy
1938 – 1940, fascikel 1248/38.
10. ŠTÁTNY ARCHÍV Bratislava fond Krajský súd v Bratislave - trestné spisy rok 1924 –
1933, fascikel 1528/1933.
11. ŠTÁTNY ARCHÍV Bratislava fond Krajský súd v Bratislave - trestné spisy, fascikel
151/1937.
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
162
Kontaktná adresa
PhDr. Anna Falisová, CSc.
Historický ústav SAV
Klemensova 19
813 64 Bratislava
E mail: [email protected]
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
163
Historický exkurz vývoja ošetrovateľského vzdelávania na SZŠ v Trnave
I. Juhásová
Trnavská univerzita, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce, Katedra ošetrovateľstva
Abstrakt
Vývoj ošetrovateľského vzdelávania na Strednej zdravotníckej škole v Trnave bol
ovplyvnený mnohými, vzájomne pôsobiacimi činiteľmi. Znalosti z histórie ošetrovateľského
vzdelávania umoţňujú objasniť, pochopiť súvislosti v jednotlivých historických obdobiach a
zároveň prognózovať jeho budúcnosť. Stredná zdravotnícka škola v Trnave má svoje pevné
miesto v histórii ošetrovateľského vzdelávania.
Kľúčové slová: ošetrovateľské vzdelávanie – história – SZŠ v Trnave
Abstract
Development of nursing education at the Nursing College in Trnava was influenced by
many interactive factors. Knowledge from history of nursing education is enabling to clarify
and understand the relevance in the individual historical periods and at the same time forecast
its future. The Nursing College in Trnava has its firm place in the history of nursing education.
Key words: nursing education – in the past – SZŠ in Trnava
Existenciu SZŠ v Trnave, ako strednej odbornej školy, si vyţiadal rozvoj zdravotníctva
a potreba zdravotníckych pracovníkov. Po roku 1948 bola práca v nemocniciach veľmi ťaţká
a pre nedostatok personálu oveľa namáhavejšia, nedostatočne odmeňovaná, s nelimitovanou
pracovnou dobou, čím sa i pre potencionálne zaujímajúce sa mladé dievčatá stala málo
atraktívnou. Vznikla potreba vytvoriť také podmienky, ktoré by zvýšili záujem o štúdium
ošetrovateľského povolania. Vyšli rôzne legislatívne normy súvisiace s ošetrovateľským
vzdelávaním (zákon z roku 1950 o zdravotníckych povolaniach, vyhláška č. 70/1953
o odbornej spôsobilosti o odbornej výchove stredných a niţších zdravotníckych pracovníkov,
...).
V roku 1951 pokrývali absolventky vyšších sociálnozdravotných škôl odboru
ošetrovateľstva len 26 % potrieb zdravotníctva (1).
Kaţdý začiatok je ťaţký, toto príslovie platilo dvojnásobne pri zakladaní zdravotníckej
školy v Trnave. Koncom školského roka 1950/51 sa informatívnej porady odboru
zdravotníctva v Bratislave zúčastnili aj členovia učiteľského zboru vtedajšej Obchodnej
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
164
akadémie v Trnave. Táto škola pripravila predbeţný nábor ţiačok do budúcej zdravotníckej
školy. Následne MUDr. Július Keleši prevzal aktívnu účasť na riešení celého radu otázok a
problémov súvisiacich so zaloţením školy.
Z nariadenia Povereníctva školstva, vied a umení vznikla dňa 1. septembra 1951
Vyššia sociálna škola a Vyššia zdravotnícka škola v Trnave pod jedným riaditeľstvom (2).
Vyššia škola sociálna mala vetvu výchovnú so špecifickým poslaním – vychovať sociálne
pracovníčky. Štúdium trvalo dva roky. Zriadená bola iba 1 trieda. Existencia tejto školy bola
pomerne krátka, bola skoro zrušená a ţiačky boli pridelené na Učiteľský ústav v Trnave.
Vyššia zdravotná škola bola trojročná a v šk. roku 1951/52 mala iba 1 triedu: zdravotné sestry.
Na jej začiatku bol jediným pozitívnym bodom náborový zoznam ţiačok, ktorý zostavilo
riaditeľstvo Obchodnej akadémie v Trnave. K skutočnému zaloţeniu školy však nestačil
spomínaný menoslov. Neboli zaistené ani tie najpotrebnejšie a najpodstatnejšie veci. Nebolo
budovy, kde by škola mala byť umiestnená, neboli potrebné priestory na vyučovanie, nebolo
potrebné zariadenie, kabinety atď. Pre vidiecke ţiačky nebolo zaistené ubytovanie. Škola ţila
pod spoločnou strechou s chlapčenským gymnáziom na ulici J. Hollého. V šk. roku 1952/53
bola škola premenovaná na Zdravotnícku školu v Trnave. Štúdium trvalo 3 roky. Na škole boli
aktivované 2 odbory: zdravotné sestry a detské sestry. Školu v tomto roku riadila uţ štátna
zdravotná správa. Počet tried kaţdým rokom narastal. V nasledujúcom šk. roku mala škola aţ
5 tried a v tomto roku opustili bránu školy jej prvé maturantky. Je kuriózne, ţe počet 20 ţiačok
prijatých do 1. ročníka detských sestier klesol v ročníku na 16 a pre nízky počet ţiačok bol
tento maturitný ročník v novembri predisponovaný na zdravotnícku školu do Bratislavy.
Úbytok ţiakov v prvých 4 rokoch jestvovania školy bol veľký. Hlavnou príčinou bola
skutočnosť, ţe sa navykonával výber ţiakov do školy, práve opačne – robil sa veľký nábor
na získanie ţiačok na štúdium na zdravotníckej škole (2).
V šk. roku 1955/56 sa pôvodné trojročné štúdium predĺţilo na 4 roky a škola dostala
nové pomenovanie Stredná zdravotnícka škola v Trnave, ktoré sa s výnimkou 1 šk. roka
(2008/2009 - Stredná odborná škola zdravotnícka) nemenilo.
Najväčšou oporou školy v jej začiatkoch bola miestna nemocnica, ktorá mala
eminentný záujem o prosperitu školy, menovite vtedajší riaditeľ MUDr. T. Reško a jeho
zástupca MUDr. Fr. Osvald, ale aj celý personál nemocnice. Nemocnica vyšla v ústrety škole
aj pri poskytnutí zariadenia na ubytovanie vidieckych ţiačok a zabezpečila taktieţ stravu
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
165
v nemocničnej jedálni. Nemocnica počítala s tým, ţe si bude dopĺňať nedostatok zdravotníkov
absolventkami tejto školy.
Nový typ školy bol prijatý zo strany rodičov, ale aj ţiačok so značnou nedôverou.
Domnievali sa, ţe absolventky tejto školy budú konať v nemocnici tie najpodradnejšie sluţby,
skoro ako voľakedy slúţky: zametanie a umývanie miestností, chodieb, vynášanie rôznych
nádob a podobne. Preto aj veľa ţiačok na začiatku školského roka odišlo (2). Prvý riaditeľ
školy, A. Zauner (1951 – 1954), priznal vo svojom príhovore k 20. výročiu školy, ţe bolo
potrebné vynaloţiť veľké úsilie zo strany vyučujúcich pri vysvetľovaní, objasňovaní významu
a humánneho poslania zdravotných sestier z hľadiska ľudského zdravia.
V roku 1955 sa novou riaditeľkou školy stala E. Kováčová (1955 – 1985). Vytypoval
si ju a rok pripravoval jej predchodca. Škola sa rozvíjala a napredovala aj pod vedením novej
riaditeľky, pričom to nebolo ľahké obdobie. Priestorové a materiálne podmienky boli
nevhodné na prípravu ţiakov na budúce povolanie. Bojovalo sa o výstavbu novej budovy,
následne sa podarilo realizovať projekt inţiniera architekta Schwanigu. V šk. roku 1974/75 sa
začalo sťahovanie do nových priestorov. Škola sa dostala do situácie, ţe si mohla vyberať,
koho z prihlásených ţiakov do školy príjme. Pokračovala úspešná spolupráca s nemocnicou,
na škole vyučovali externisti – lekári MUDr. K. Styk, MUDr. J. Keleši, MUDr. Š. Kopecký
a mnohí ďalší (4).
Škola prešla búrlivým vývojom, ktorý sa dotýkal nielen zmien v organizačnej
štruktúre, ale hlboko a intenzívne zasahoval aj do učebných plánov a osnov. Reforma štúdia na
zdravotníckych školách silne zasiahla do učebných plánov, napr. počet vyučovacích hodín
absolvovaných ţiakmi za 1 týţdeň, súhrnné čísla ukazujú na kvantitatívny vzostup (2):
Počet hodín v týţdni
Ročník V
roč.štúd.
3-
V 4-roč.štúd.
1.
35
33
2.
38
32,5
3.
39
33
4.
-
32
Spolu
112
130,5
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
166
Poznámka: Absolventi 3-ročného štúdia mali 6-dňový vyučovací týţdeň, od 70-tych rokov je
v 4-ročnom štúdiu 5-dňový vyučovací cyklus.
SZŠ v Trnave bola priekopníkom v tom, ţe na štúdium v bývalom odbore zdravotná
sestra prijímala aj chlapcov. Na väčšine škôl študovali len dievčatá. Chlapci našli uplatnenie
hlavne na chirurgických, gynekologických, neurologických a psychiatrických oddeleniach,
ktoré vyţadujú okrem iného aj fyzickú zdatnosť (2).
V roku 1985 nastúpil po konkurznom konaní na post riaditeľa Strednej zdravotníckej
školy A. Smolko (1985 – 2009). Pokračoval v príprave kvalitných zdravotníckych
pracovníkov, ktorí boli všeobecne a odborne vzdelaní ľudia s vysokými morálnymi a etickými
vlastnosťami. Svoju pozornosť ďalej zameral na splnenie dvoch hlavných úloh: 1. fundovaný
pedagogický kolektív, 2. materiálno-technické vybavenie školy. V 90. rokoch sa aktívne
podieľal na zakladaní Asociácie SZŠ SR, ktorej bol jej prvým viceprezidentom. V závere jeho
pôsobenia sa dalo konštatovať, ţe jeho úsilie nebolo márne, na vyučovanie ošetrovateľských
predmetov zabezpečil vysokoškolsky vzdelané
učiteľky. Dobré materiálno-technické
vybavenie školy sa odrazilo na vybavení učební na ošetrovateľstvo, anatómiu a patológiu,
kinezioterapiu, farmaceutickú botaniku, …
Transformačné zmeny, ktoré začali v 90. rokoch 20. storočia, sa dotkli vzdelávania
sestier a pôrodných asistentiek. Ošetrovateľské vzdelávanie sa aktivovalo ako vysokoškolské
a taktieţ ako vyššie odborné štúdium pre absolventov stredných škôl. SZŠ v Trnave bola
jednou z vybraných škôl, na ktorej bol v šk. roku 1994/95 aktivovaný odbor diplomovaná
všeobecná sestra diaľkovou formou, o dva roky neskôr aj v dennom štúdiu. Nasledovalo
otvorenie odborov diplomovaná operačná sestra v diaľkovej forme (1995/96), diplomovaná
pôrodná asistentka v diaľkovom i v dennom štúdiu (1996/97), diplomovaná psychiatrická
sestra, diplomovaná detská sestra, diplomovaný fyzioterapeut. Škola reagovala na vyvíjajúce
sa zmeny v ošetrovateľskom vzdelávaní, otvorila nové odbory v štvorročnom dennom štúdiu
s maturitou: farmaceutický laborant (1998/99), masér (1999/2000). Na poţiadavku
zdravotníckych zariadení bol otvorený v diaľkovom štúdiu jednoročný odbor sanitár. Po
zrušení študijného odboru všeobecná sestra bol zriadený štvorročný študijný odbor
zdravotnícky asistent (2001/2002).
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
167
Úloha stredného odborného školstva a tým aj SZŠ V Trnave ostáva aj naďalej
významná. Tieto školy a hlavne ich odborní učitelia predstavujú dôleţitý medzník
v usmernení ţiakov, absolventov v ich ďalšom štúdiu. Mnohí ţiaci práve počas štvorročného
štúdia nadobudnú presvedčenie, ţe ošetrovateľstvo je to, na čo sú predurčení. Vzdelanie môţu
následne rozvíjať napr. aj na Trnavskej univerzite. V našej histórii sa na Trnavskej univerzite
prvýkrát vyţadovalo inštitucionalizované vzdelanie nielen od lekárov, ale aj od pôrodných
babíc (3). SZŠ v Trnave plnila a plní poslanie jednej z najprestíţnejších odborných škôl na
Slovensku. Škola vedela a vie reagovať na zmeny, ktoré sú nastolené v spoločnosti. Z jej
brány vyšli tisícky vysokokvalifikovaných zdravotníckych pracovníkov. Tí s láskou a plnou
zodpovednosťou poskytujú starostlivosť chorým, zdravým na celom Slovensku, ale aj
v Čechách, Rakúsku a inde. Mnohí z nich študovali na vysokej škole pedagogickej i na
lekárskej fakulte. Dnes pôsobia ako riaditelia škôl, učitelia, lekári, primári, sestry vo vedúcich
pozíciách a robia česť škole. Na strane druhej je tu mnoho osobností pedagógov, lekárov, ktorí
všetkými svojimi schopnosťami, moţnosťami a odbornými znalosťami prispeli k rozvoju
ošetrovateľského vzdelávania v Trnave.
Zoznam bibliografických odkazov:
1. Farkašová, D. a kol. História ošetrovateľstva. 1.vyd. Martin: Osveta, 2010. 169 s. ISBN
978-80-8063-332-5
2. Pamätnica dvadsaťročného trvania Strednej zdravotníckej školy v Trnave. Trnava:
Polygrafické závody, 1971. 76 s.
3. Farkašová, D. Ošetrovateľstvo teória. 3. doplnené vyd. Martin: Osveta, 2009. 244 s. ISBN
978-80-8063-322-6
4. Almanach vydaný pri príleţitosti 50. výročia zaloţenia Strednej zdravotníckej školy
v Trnave - Ľudia a čas. SZŠ v Trnave: EDIT print, 2001. 85 s.
Kontaktná adresa:
I. Juhásová
Univerzitné námestie 1
918 43 Trnava
[email protected]
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
168
Pôsobenie sestier svätej Alţbety a Najsvätejšieho Spasiteľa v bratislavských
nemocniciach do roku 1950
Zuzana Karabová
Trnavská univerzita, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce, Katedra ošetrovateľstva
Abstrakt
História ošetrovateľskej starostlivosti na území Slovenska je úzko spätá rehoľnými sestrami
sv. Alţbety – Alţbetínkami a Kongregáciou Najsvätejšieho Spasiteľa. Ich pôsobenie bolo na
celom území Slovenska, avšak príspevok je zameraný na ich pôsobenie v bratislavských
nemocniciach do roku 1950. Obdobie do roku 1950 bolo poznačené mnohými politicko –
hospodárskymi vplyvmi, napriek tomu obe rehole sa významne zapísali do dejín
ošetrovateľstva. Obe rehole počas svojho pôsobenia ostali verné odkazu svojich zakladateliek
ošetrovať chorých, starať sa o deti a pomáhať starým ľudom.
Kľúčové slová: Alţbetínky – kongregácia - detská nemocnica - sanatórium
Abstract
History of nursing care in Slovakia is closely related to the Order of Saint Elizabeth and the
Congregation of the Most Holy Savior. They lived and worked all over Slovakia, but I have
focused on their work in Bratislava hospitals up to 1950. Although the period before 1950
was marked by numerous political - economic impacts, the both orders significantly went
down in history of nursing. During their activities both religious orders remained faithful to
the message of their founders – to treat the sick, care for children and help old people.
Key words: the Order of Saint Elizabeth – congregation - children's hospital - nursing home
REHOĽA SV. ALŢBETY – ALŢBETÍNKY
Takmer 400 rokov po smrti svätej Alţbety, matka Apolónia Radermerchová spolu so svojimi
sestrami zloţila v nemeckom mestečku Aachene rehoľu sv. Alţbety. Duchovné sestry Matky
Apolónie šírili od polovice 17. storočia odkaz kresťanskej lásky a dobročinnosti aj do iných
miest. V diele sv. Alţbety pokračovali sestry alţbetínky, ktoré sa venovali a venujú
ošetrovaniu chorých.2 V roku 1738 sa začali viesť rozhovory o zaloţení kláštora alţbetínok
2
KUTARŇA, A., Nemocnica sv. Alţbety – jej miesto v dejinách onkológie a rádiológie. In: Slovenská
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
169
v Bratislave ako rodisku patrónky rehole sv. Alţbety. Zástupca viedenských alţbetínok
rokoval o tom s ostrihomským arcibiskupom Imrichom Esterházym, ktorý súhlasil s usadením
rehole a s vybudovaním kláštora. Alţbetínky počas svojho pôsobenia vykonávali činnosti,
ktoré oceňovali všetky vrstvy obyvateľstva. Kláštor nemal stále príjmy, bol odkázaný na
milodary a na podporu bohatších a vďačných pacientov a dobrodincov. Aj kráľovská rodina
bola priaznivo naklonená reholi a kláštoru. Kráľovská komora vyplácala reholi ročnú rentu.3
Hlavná činnosť alţbetínok bola ošetrovateľská starostlivosť pacientkam v nemocnici, ktorá sa
nachádzala v budove kláštora sv. Alţbety. Ošetrovateľské a liečebné výkony sa poskytovali na
úrovni internej medicíny. Keďţe pôvod infekčných ochorení bol neznámy, prijímali sa aj
pacienti s infekčnými ochoreniami. O karanténnych opatreniach v tom čase ešte nevedeli, čo
bolo príčinnou nákazy pacientok aj personálu.4 Počas 1. svetovej vojny alţbetínky pomáhali
ošetrovať ranených vojakov, ktorých vozili z frontu. Za prvej Československej republiky za
pomoci ministerstva zdravotníctva a a bratislavskej mestskej správy sa podarilo zabezpečovať
podmienky pre fungovanie nemocnice a rehole. Po skončení vojny ošetrovali zajatcov,
utečencov a prepustených z koncentračných táborov.5 V roku 1940 zriadili v nemocnici
oddelenie pre liečbu onkologicky chorých a vybudovali laboratória. Po 2. svetovej vojne tu
začal pracovať Ústav pre výskum a liečbu nádorových ochorení. Dejiny slovenskej onkológie
sú úzko späté s s dejinami rehole a nemocnice sv. Alţbety.6 Avšak najťaţšie obdobie preţívala
rehoľa v päťdesiatych rokoch minulého storočia, keď štátna moc rozhodla o likvidácií
rehoľných spoločností. Štátna bezpečnosť odsunula sestry na práce v poľnohospodárstve,
niektoré mohli pracovať v sociálnych zariadeniach. Majetok rehole bol zoštátnený.7
KONGREGÁCIA NAJSVÄTEJŠIEHO SPASITEĽA
Zakladateľka kongregácie Alţbeta Eppingerová – rehoľným menom Matka Mária Alfonza8 sa
narodila v malom roľníckom dome alsaskej dedinky. Jej detstvo i celý ţivot hlboko odráţajú
3
4
5
6
7
8
rádiológia, 3, 1996,č.3, s.131
FARKAŠOVÁ, D., História ošetrovateľstva, 2010, s.96
HANZLÍKOVÁ, A., MICHÁLKOVÁ, I.: Sv. Alţbeta Uhorská – Durínska. In: Ošetrovateľstvo a
pôrodná asistencia. 1, 2003, č. 4, s. 5-7
FARKAŠOVÁ, D., História ošetrovateľstva, 2010, s.96
HANZLÍKOVÁ, A., MICHÁLKOVÁ, I. , Sv. Alţbeta Uhorská – Durínska. In: Ošetrovateľstvo
a pôrodná asistencia. 1, 2003, č. 4, s. 5 - 7
FARKAŠOVÁ, D., História ošetrovateľstva, 2010, s. 96
Matka Mária Alfonza – dňa 10.septembra 1849 sa konala v ţivote rehoľnej spoločnosti slávnostná
obliečka zakladateľky , ktorú z poverenia biskup vykonal farár J.D. Reichard. V týchto pekných
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
170
výchovu k horlivému duchovnému ţivotu, ktorému ju učili rodičia slovom, modlitbou
i príkladom.9 Alţbeta dostala iba základné vzdelanie. Okrem skromných vedomostí čítať, sa
Alţbeta vedela iba podpísať, čo jej robilo celý ţivot problémy. Celý jej ţivot bol poznačený
podlomeným zdravím, striedajúcimi chorobami a utrpením. Samota nemocničnej izby
a prebdené noci, podráţdenosť citov a ustavičná modlitba vnútorne očistili Alţbetu
Eppingerovú. Preţila na sebe hlbokú zmenu, a v tých dlho neprestávajúcich rokoch chorôb sa
naučila poznávať utrpenie na vlastnom tele. V tejto škole bolestí dozrievala v mimoriadne
silnú osobnosť.10 Alţbeta vţdy mala úctu k rehoľným sestrám. Keď videla prechádzať okolo
nejakú rehoľnú sestru z nemocnice, tak na ňu hľadela s obdivom. Túţila sa tieţ stať rehoľnou
sestrou.11 Alţbeta ako 35 – ročná z Boţieho vnuknutia sa rozhodla zaloţiť kongregáciu. Stalo
sa tak 28.augusta 1849 v Alsasku, a to pod vedením duchovného otca Davida Reicharda,
spoluzakladateľa Kongregácie sestier Boţského Vykupiteľa. Kongregácia mala jasnú, presne
vymedzenú úlohu: ošetrovať chorých, starať sa o deti a pomáhať starým ľudom.12
Kongregácia sa veľmi rýchlo rozrastala. Po troch rokoch uţ mala vyše sto členiek v 18
domoch. Dielo kongregácie bolo sprevádzané mnohými útrapami, sestry si však svojou
obetavosťou získavali priazeň a podporu ľudí. Kongregácia dostala v roku 1863 pochvalný
dekrét, pričom dostala nový názov: Kongregácia sestier Najsvätejšieho Spasiteľa.13 V roku
1866 vznikli ešte počas ţivota zakladateľky tri nové vetvy kongregácie – Würzburg, Šoproň
a Viedeň. Z viedenskej kongregácie sa utvorila Kongregácia sestier Najsvätejšieho Spasiteľa
v Bratislave. Všetky tieto spoločnosti zostali verné odkazu zakladateľky. 14 V roku 1896
ţiadala arcikňaţná Izabela od generálnej predstavenej Kongregácie Najsvätejšieho Spasiteľa
vo Viedni, aby poslala niekoľko sestier pracovať do Detskej nemocnice Františka Jozefa na
Lazaretskej ulici v Bratislave. Arcikňaţnej sa podarilo získať štyri sestry z viedenského
materinca, ktoré prevzali ošetrovanie chorých v spomínanej nemocnici. Detská nemocnica sa
veľmi rýchlo rozrastala a preto bolo potrebné zvýšiť počet zamestnaných sestier. Viedenský
9
10
11
12
13
14
a rehoľných šatách prijala Alţbeta rehoľné meno Matka Mária Alfonza.
Kongregácia dcér Najsvätejšieho Spasiteľa, Bratislava 1996, interná broţúra
NIGG, W. Die unscheinbare Heilige ,Bühl,Kloster Maria Hilf 1973, s. 13-15
REICHARD, J.D.: Ţivot mladej Alţbety Eppingerovej, s. 37
Leben der Mutter Alfons – Maria Elisabeth Eppinger 1814-186, Alsatia Colmar 1950, s. 130-133
HULJAKOVÁ, A., Dejiny Kongregácie sestier Najsvätejšieho Spasiteľa, RKCMBF UK, Diplomová
práca, Bratislava, 1999, s.9
http:// spasitelky.host.sk/matka.htm
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
171
materinec poslal ďalšie štyri sestry.15 Detská nemocnica sa však neustále rozrastala
a vyţadovala si aj väčší počet sestier – ošetrovateliek. V období 1. svetovej vojny nebolo
moţné však tejto poţiadavke vyhovieť, pretoţe do kongregácie sa nehlásili nové dievčatá.
Sestry predpokladali, ţe záujem sa zvýši aţ po vojne. Mnohé dievčatá museli zostať pomáhať
doma. Napriek týmto problémom sa kongregácii podarilo obsadiť poţadovaných 20 miest,
a tak zachrániť prvú filiálku kongregácie v Bratislave. Od 1. októbra 1919 prešla spomínaná
nemocnica do vlastníctva Univerzity Komenského v Bratislave. Na klinike sa zamestnalo 33
sestier. Odvtedy sa sestry pod vedením profesorov zúčastňovali na ošetrovateľských kurzoch
a obdrţali právoplatné vysvedčenia o odbornej spôsobilosti.16 Celkový počet členiek
kongregácie sa v r. 1920 zvýšil na 55, z toho 14 noviciek a 4 sestry s dočasnými sľubmi. Od
roku 1923 začali dve sestry vypomáhať pri ošetrovaní chorých a starých v Domove
dôchodcov sv. Ladislava v Bratislave. Vedenie kongregácie zriadilo 31. januára 1924
v generálnom dome detskú nemocnicu, do ktorej bolo prijatých 10 detí z detskej kliniky, kde
pracovali naše sestry, na stálu zdravotnícku starostlivosť. Ich ošetrovanie viedol lekár
z detskej kliniky. Okrem ošetrovateľskej starostlivosti sestry učili deti čítať, písať a vzdelávali
ich v náboţenstve.17 V roku 1927 sa počet pacientov novozriadenej nemocnice v Dome sv.
Jozefa v priebehu roka zvýšil. Okrem detí z detskej kliniky ošetrovali sestry ešte 10 dojčiat
chorých na tuberkulózu a niekoľko dospelých pacientov.18 Na bratislavskej detskej klinike
otvorili v roku 1934 dojčenský pavilón, kde začali pracovať sestry kongregácie.19 V roku 1938
boli členky Kongregácie Najsvätejšieho Spasiteľa vyzvané, aby prevzali ošetrovanie chorých
v univerzitnej klinike na Hlbokej ceste v Bratislave.20 Sestry začali pôsobiť aj v sanatóriu Dr.
Wintersteina na Palisádach v Bratislave. Zmluva uzavretá medzi majiteľom sanatória
a Kongregáciou sestier Najsvätejšieho Spasiteľa ohľadne ošetrovateľskej sluţby a vedenie
kuchyne v menovanom ústave. Kongregácia Najsvätejšieho Spasiteľa mala prevziať
ošetrovanie chorých a vedenie kuchyne a poskytnúť k tomuto účelu potrebný počet sestier.
Sestra mala nárok na mesačný honorár 310 korún československých, obnos sa mal vyplatiť
15
16
17
18
19
20
HULJAKOVÁ, A., Dejiny Kongregácie sestier Najsvätejšieho Spasiteľa, RKCMBF UK, Diplomová
práca, Bratislava, 1999,s. 18
JUDÁK, V.: Učebné texty z cirkevných dejín, Bratislava, Univerzita Komenského, 1995, s. 210 - 211
Kronika Kongregácie dcér Najsvätejšieho Spasiteľa, roky 1915 – 1939, s.63
HULJAKOVÁ, A., Dejiny Kongregácie Najsvätejšieho Spasiteľa, RKCMBF UK, Bratislava, 1999,
s.36
Kronika Kongregácie dcér Najsvätejšieho Spasiteľa, roky 1915 – 1939, s.295
Archív Trnavskej arcidiecézy Trnava, fond: Apoštolská administratúra trnavská, číslo: 53/1939,
signatúra: REL 2/88.
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
172
vrchnej sestre. K Vianociam mala obdrţať kaţdá sestra 100 korún československých na
ošetrovateľské plášte. Sestry mali podliehať záväzku poslušnosti ohľadne spôsobu ţivota
a povinností ich rádu, nesmelo im byť bránené vo vykonávaní ich duchovných cvičení
a kaţdodennej návštevy svätej omše. Kaţdej sestre malo náleţať 10 dní dovolenky. Naďalej
sestry nesmeli vykonávať pomocnú sluţbu pri potratoch. Generálna predstavená si
ponechávala právo vymeniť jednotlivé sestry, lekárska správa mala však právo poţadovať
výmenu jednotlivých sestier, keby to bolo potrebné.21 V roku 1943 bola obnovená zmluva
medzi majiteľom sanatória a Kongregáciou Najsvätejšieho Spasiteľa. Podľa novej zmluvy mal
byť pre sestry zriadený v ústave primerane zariadený klauzúrny t.j. cirkevným predpisom
úplne zodpovedný byt s kúrením a osvetlením. Sestry mali nárok na mesačný honorár 500
korún slovenských. Kaţdej sestre patrila 14 dňová dovolenka, aby sa mohli zúčastňovať na
povinných rádových exerciciách. Naďalej sestry nemohli byť ţiadané a pouţívané na
pomocné sluţby, ktoré by sa svojou povahou protivili ich rehoľnému povolaniu, alebo by
dokonca silno uráţali ich hanblivosť.22 V období 2. svetovej vojny sestry pracovali na rôznych
miestach v bratislavských nemocniciach, museli však prekonávať rôzne útrapy a najmä strach.
Bombardovanie Bratislavy zasiahlo aj budovy, kde pracovali sestry. Najviac bola poškodená
nemocnica sv. Jozefa, bolo potrebné evakuovať chorých, ktorých umiestnili v univerzitnej
klinike. V tejto nemocnici bola zriadená prvá pomoc pre ranených, kde pracovali aj sestry
kongregácie. Bratislava bola viackrát bombardovaná. Detská a ortopedická klinika, kde bývali
sestry, neboli pri bombardovaní zničené, iba mierne poškodené otrasmi pri výbuchoch bômb.
Bombardovanie Bratislavy v roku 1945 priamo nezasiahlo detskú kliniku na Lazaretskej ulici,
kde pracovali sestry. Na budove boli iba povybijané okná, avšak celá detská klinika bola
presťahovaná do protileteckých úkrytov.23 V roku 1949 dostalo vedenie kongregácie list
z ministerstva školstva, v ktorom bolo sestrám oznámené, ţe generálny dom ako aj ostatné
domy, v ktorých sestry bývali musia ihneď opustiť. Generálne vedenie sa muselo presťahovať
do Pruského. Zároveň oznámili, ţe štát a štátny úrad pre cirkevné veci tieto budovy zabavujú.
21
22
23
Archív Trnavskej arcidiecézy Trnava, fond: Apoštolská administratúra trnavská, číslo: 1517/1939,
signatúra: REL 2/82.
Archív Trnavskej arcidiecézy Trnava, fond: Apoštolská administratúra trnavská, číslo: 885/1943,
signatúra REL 2/22.
HULJAKOVÁ, A., Dejiny Kongregácie Najsvätejšieho Spasiteľa, RKCMBF UK, Diplomová práca,
1999, s. 57.
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
173
Okamţite sa generálne vedenie pokúsilo toto nariadenie zmeniť v prospech sestier. Dočasne
štát ponechal kongregácii Penzión Salvator.24
Záver
Ako hovorí básnik Cicero: „ História je svedkom času, svetlom pravdy a učiteľkou ţivota.”
Aj náš krátky pohľad do histórie ošetrovateľskej starostlivosti rehole sv. Alţbety a
Kongregácie sestier Najsvätejšieho Spasiteľa nás utvrdil, ţe ošetrovateľskú starostlivosť treba
i naďalej šíriť v duchu kresťanskej lásky. Rehoľa sv. Alţbety i Kongregácie sestier
Najsvätejšieho Spasiteľa napriek mnohým prekáţkam ostali verné duchu svojich zakladateliek
a ich pôsobenie na území Slovenska pretrváva i dodnes.
Zoznam bibliografických odkazov
Archív Trnavskej arcidiecézy (ATA) Trnava fond AAT. číslo (č.) 53/1939. signatúra (sign.)
REL2/88
Archív Trnavskej arcidiecézy (ATA) Trnava fond AAT. číslo (č.) 1517/1939. signatúra (sign.)
REL2/82
Archív Trnavskej arcidiecézy (ATA) Trnava fond. AAT. číslo (č.) 885/1943. signatúra (sign.)
REL2/22
FARKAŠOVÁ, D. a kol. 2010. História ošetrovateľstva.1.vyd. Martin: Osveta, 2010. 169 s.
ISBN 978-808063-332-5.
HANZLÍKOVÁ, A. - MICHÁLKOVÁ, I. 2003. sv. Alţbeta Uhorská – Durínska. In:
Ošetrovateľstvo a pôrodná asistencia. 1. 2003, č.4, 28 s.
HULJAKOVÁ, A. 1999. Dejiny Kongregácie Najsvätejšieho spasiteľa. RKCMBF UK,
Diplomová práca, Bratislava.1999. str. 67
JUDÁK,V. 1995. Učebné texty z cirkevných dejín. Bratislava. Univerzita Komenského,1995
Kongregácia dcér Najsvätejšieho Spasiteľa. Bratislava. 1996., interná broţura
Kronika Kongregácie dcér Najsvätejšieho Spasiteľa. roky 1915 – 1939
KUTARŇA, A. 1996. Nemocnica sv. Alţbety – jej miesto v dejinách onkológie a rádiológie.
In Slovenská rádiológia, 3, 1996. č.3. 131 s.
24
HULJAKOVÁ, A., Dejiny Kongregácie Najsvätejšieho Spasiteľa, RKCMBF UK, Diplomová práca,
Bratislava, 1999, s. 18
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
174
Leben der Mutter Alfons-Maria Elisabeth Eppinger 1914 – 1867, Alsatia Colmar 1950
NIGG , W. 1973. Die unscheinbare Heilige. Bühl, Kloster Maria Hilf 1973
REICHARD, J. D.: Ţivot mladej Alţbety Eppingerovej, ňou samou na prosbu zpovědníka
vyrozprávěný a ním napísaný. Archív – Oberbronn, 61 s.
http:// spasitelky.host.sk/matka.htm ( 20.06.2010 )
Kontaktná adresa:
Mgr. Zuzana Karabová
Trnavská univerzita v Trnave, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce
Univerzitné námestie č.1
Trnava 918 43
Email: [email protected], t.č.: 0905 248 751
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
175
História kúpeľníctva v Trnavskom kraji
J. Martinková
Trnavská univerzita, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce, Katedra ošetrovateľstva
Abstrakt
V trnavskom kraji sa nachádzajú významné svetoznáme kúpele Piešťany. Prvá
písomná zmienka o Piešťanoch bola uţ v roku 1113. O tom, ţe Piešťany budú svetoznáme ako
kúpeľné mesto sa začína písať uţ 15 storočí. V tej dobe začali obyvatelia mesta objavovať
blahodarné účinky vyvierajúcej vody. Vykopávali si jamy, v ktorých sa kúpali. Od tej doby aţ
po súčasnosť si kúpele zachovali svoju činnosť, aj keď teraz uţ modernej podobe. Kúpele
vţdy vyhľadávali pacienti s problémami pohybového aparátu.
Klúčové slová : História – Kúpeľníctvo – Piešťany – Liečba - Pacient.
Abstract
The world known spa town Piešťany is located in the region of Trnava. The first
known record about this town was found in 1113. In the 15th century, it was already known
that Piešťany would soon become a world popular city for the healing power of its water. At
that time, the residents began to discover beneficial healing effects of water wells. People
started digging the pits where they could bath in thermal springs which were considered to
have curative effects. Since then, the Pieštany spa has maintained its function. Even though
the function has remained the same, the level of services is higher and offered in a more
modern way. The spa is intended to help to handicapped people who have different
impairments including any activity limitations and restrictions in body function or structure.
Key Words: History – Spa – Piešťany – Treatment - Patient.
Prvé správy o kúpeľoch v Piešťanoch boli zaznamenané uţ niekedy v polovici 15
storočia. Od tej doby sa z generácie na generáciu prenášal príbeh páva, ktorý si poranil nohu
a pravidelným namáčaním do termálnych vôd si ju vyliečil. Ľudia uţ od najstarších čias vedeli
oceniť a vyuţiť liečivú silu termálnych prameňov. Tí, ktorí sa v nich chceli kúpať, museli
stále vyhlbovať nové a nové jamy, a tak sústavne otvárali aj ich nové ţriedla. Do nich
prenikala termálna voda z primárnych prameňov, vrbina a konáre z jelší slúţili na výstelku
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
176
kúpeľných jám, ale i na zhotovenie prístreškov proti úpalu. Trvalejšie kúpeľné zariadenia na
pohodlnú aplikáciu termálnej vody a liečivého bahna neboli, no ani táto primitívna úroveň
kúpeľov, nemohla odradiť prúdy chorých túţiacich po uzdravení. Kaţdoročne sa kúpacie jamy
na brehoch Váhu zapĺňali rastúcim počtom kúpeľných hostí, veriacich v liečivú a uzdravujúcu
moc prameňov. Termálnym vodám pripisovali zázračnú moc, kúpanie v nich sa odporúčali pri
bolestiach kĺbov, svalov, končatín a pri liečbe koţných chorôb, pitné kúry zasa pri chorobách
ţalúdka, nepravidelnom trávení a pri vnútorných bolestiach, pri liečbe rán
a naprávaní
zlomením. Vzniká prvý kúpeľný poriadok. Pri všeobecnom nedostatku vzdelaných lekárov,
v kúpeľoch pracovali balneátori (pracovníci, ktorí mali skúsenosti s kúpeľmi). Ich poznatky,
dedené z pokolenia na pokolenie, boli aspoň akou – takou pomocou pri úplnej bezradnosti
v začiatkoch kúpeľníctva. V druhej polovici 16 storočia sa zvesť o blahodarnosti liečivých
kúpeľoch
rozniesla do celého sveta. Nebol to len obyčajný ľud, čo vyuţíval účinky
termálnych prameňov, ale čoraz častejšie prichádzali do Piešťan majetný baróni, ktorým
liečebné kúry odporúčali lekári. V tomto období sa začali objavovať odborné publikácie
a pacienti museli prísne dodrţiavať lekárske predpisy.
Začiatok 17 storočia neprináša v rozvoji kúpeľníctva nijaké závratné zmeny. Vplyvom
politickej situácie (turecké vpády) dochádza k stagnácii liečebných metód i v rozvoji samých
kúpeľov. Stagnácia rozvoja kúpeľov neovplyvnila návštevnosť, naopak získala si
u obyčajných ľudí veľkú popularitu, pretoţe bola bezplatná. Liečili sa tu chorí trpiaci všetkými
vnútornými, koţnými, infekčnými, nervovými, ţenskými, traumatickými a inými chorobami.
Chorí sa tu ešte stále kúpali v jednoduchých jamách vykopaných v zemi, ktoré si vystielali
vetvami alebo obkladali doskami. Tieto kúpacie jamy bolo treba dosť často meniť podľa toho,
či hladina Váhu stúpala alebo klesala. Kúpele začínajú čoraz viacej vyuţívať vojaci, ktorí sa
sem prišli liečiť alebo zotaviť po predchádzajúcich bojoch. V tomto období sa začína rozvíjať
hlavné indikačné zameranie kúpeľov, ktoré potvrdila i súčasná balneologická veda. Zistilo sa,
ţe kúpele vyuţívame najmä na liečbu chorých s chronickými a nevyliečiteľnými chorobami.
Termálne vody sú účinné predovšetkým pri bolestiach kĺbov, ochromeninách, paralýze, paréze
a napodiv, vedia tieto choroby aj vyliečiť. Zvesť o uzdravujúcich vodách sa šírila takmer po
celom svete , ale i tak po celé toto storočie nedošlo k výraznému rozvoju kúpeľníctva, stále tu
hostia bývali pod slamenými strechami hlinených chalúpok a kúpali sa v primitívnych
kúpajúcich jamách pod šírim nebom.
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
177
V 18 storočí nastáva nepatrný rozvoj kúpeľníctva, ktorý súvisí s rozvojom chémie.
Objavujú sa nové chemické analýzy piešťanských termálnych prameňov, zistil sa v nich jemný
sírny plyn, alkalické zeminy s malým obsahom ţeleza, veľa sadry, trocha kuchynskej soli
a horká liečivá Glauberova soľ. Termálna voda je jasno modrá, iba keď dlhšie stojí, usadzuje
sa na dne čierne bahno, ktoré zapácha sírou. Voda v prameňoch je vraj taká horúca, ţe v nej za
minútu stvrdne vajce a moţno ňou obariť perie sliepky. V tomto období sa poloţil základný
kameň prvých kúpeľných budov. Pospolitý ľud sa ešte stále kúpe vo vyhĺbených jamách, no
majetnejší hostia uţ majú k dispozícii kúpeľ, kde sa môţu kúpať vo vaniach. Pri prameňoch uţ
stoja dve kúpeľné drevené budovy. Jedna je obdĺţniková s kabínami na vaňové kúpele a oproti
nej bliţšie k hlavnému prameňu druhá štvorhranná na spoločné bazénové kúpanie. V kabínach
vaňových kúpeľov, kde sa liečilo aj bahnom, si mohol návštevník po liečebnej kúre
oddýchnuť na drevenom leţadle. Spoločné bazénové kúpele boli najskôr dva, potom tri,
dookola boli ohradené stenami z dosák a prikrývala ich spoločná strecha. V bazénoch bola
termálna voda teplejšia ako vo vaňových kúpeľoch, pretoţe tu pramene vyvierali priamo aj
z dna. V nich uţ boli lavice, na ktorých mohli kúpajúci sa sedieť čiastočne ponorení do vody.
Ak sa však hlbšie zaborili do bahnatého dna, alebo si naň sadli, boli ponorení vo vode aţ po
krk. Tento celkový kúpeľ pri vysokej teplote vody málokto vydrţal. Koncom 18 storočia
k dvom dreveným budovám pribudla tretia. K pôvodnej obdĺţnikovej budove so spoločnými
kúpeľmi sa pristaval ďalší drevený krytý bazén pre majetných hostí. Novo pristavený kúpeľ
moţno opísať ako bazénový kúpeľ na nácvik chôdze, ktorý sa ľudovo vtedy nazýval Panským
kúpeľom. Kúpeľná liečba sa tak mohla sústrediť do týchto ako – tak vyhovujúcich kúpeľných
budov. No nezaniklo ani tradičné kúpanie v kúpacích jamách. Chudobný pospolitý ľud si ich
naďalej kopal jamy pri prameňoch termálnych vôd, aby tak ušetril pár grajciarov za vstup do
kúpeľov. Na prevádzku kúpeľov dozeral panský farár.
V polovici 19. storočia, na sklonku feudalizmu nastal začiatok prvého skutočného rozkvetu
piešťanských kúpeľov a začiatok novej éry ich vývoja. Vtedajší majiteľ J. Erdödy sa pustil do
základnej prestavby a novej výstavby kúpeľov, pretoţe kúpele kapacitne nevyhovovali.
Najdôleţitejšou osobnosťou obdobia bol MUDr. František Ernest Scherer, ktorý mal pre ďalší
vývoj kúpeľnej liečby rozhodujúci význam. Znamenal začiatok racionálnych a progresívnych
zmien v metódach piešťanskej liečebnej kúry. Vytýčil si cieľ pozdvihnúť úroveň balneoterapie
uplatnením princípov modernej lekárskej vedy a praxe. Chcel zaviesť do aplikácie liečebných
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
178
procedúr medicínsky zdôvodnený systém. Zaviedol systém aplikácie kúpeľnej liečby podľa
vopred stanovenej diagnózy na základe štádia pokročilosti choroby a celkového zdravotného
stavu pacienta. Ako prvý si veľmi dobre uvedomoval, ţe intenzitu kúpeľných procedúr treba
teplotou kúpeľa alebo zábalu a dĺţkou ich trvania regulovať so zreteľom na prispôsobovanie
sa organizmu pacienta silným fyzikálnym a chemickým podnetom, akými pôsobí piešťanská
termálna voda a sírne bahno. Usiloval sa usmerniť aj ţivotosprávu a správanie pacientov pred
kúpeľom, počas neho a po ňom. Osobitnú pozornosť venoval teplote piešťanskej termálnej
vody v prameni, v bazénových a vaňových kúpeľoch a teplote liečivého bahna. Podrobne
opísal fyzikálne vlastnosti piešťanských term, urobil najnovšiu podrobnú chemickú analýzu
termálnej vody a bahna. Pre kúpele na začiatku liečby odporúčal teplotu niţšiu ako 29 stupňov
a dĺţku procedúry postupne 8, 10 a 15 minút. Ak pacientovi táto liečba vyhovuje, ak ju znáša,
odporúčal kúru pri piatom či šiestom kúpeli predĺţiť na 30 minút, najviac však na 45 minút.
Koncom 19. a začiatkom 20. storočia prevzala kúpele firma pod názvom Alexander Winter
a synovia, ktorí sa ihneď pustili do renovácie kúpeľov. Kúpele sa renováciou zmenili na
nepoznanie. Vznikol opravený Kurhotel a Parkvilla, prestavaná Františkova vila, Robotnícky
penzión, nová Kúpeľná dvorana, opravené staré kúpele s mramorovými vaňami a nové
reprezentačné Františkove kúpele. V ďalších rokov pribudol nový hotel Zelený strom, Grand
hotel Royal, luxusný hotel Thermia a kúpele Irma. Ďalšou novinkou balneoterapie bol tzv.
švédsky ústav na liečebný telocvik, ktorý vybavili rozmanitými prístrojmi poháňanými
elektrinou. Vplyvom prvej svetovej vojny rozvoj kúpeľníctva stagnoval, pozitívum azda bolo
postavenie nového kúpeľného objektu nazvaného Pro Patria, ktorý bol vybavený komplexnou
balneoterapiou, stravovacími strediskami a ostatným príslušenstvom. Tento liečebný dom mal
500 lôţok a slúţil v tom čase ako kúpeľná vojenská nemocnica na liečbu ranených
dôstojníkov, vojakov a poddôstojníkov. Po vojne zvyšujúci počet kúpeľných hostí
zapríčiňoval stále citeľnejší nedostatok ubytovacích kapacít, preto sa začali aj mimo
kúpeľného ostrova stavať nové kúpeľné sanatóriá, vily, hotely, ubytovacie a nájomné domy.
Súčasne sa v Pro Patrii prestavujú kúpele tak, aby sa tam mohli oddelene kúpať i ţeny
a pristavuje sa nenáročný hotel pre stredné vrstvy, ktorý sa nazýva Cyril. Ďalším negatívnym
vplyvom na rozvoj kúpeľov bola v 30 rokoch 20 storočia hospodárska kríza, ktorá sa prejavila
v poklese záujmu o kúpeľnú liečbu. Začali sa preto hľadať nové spôsoby, ako oţiviť kúpeľnú
návštevnosť. Nedostatok dospelých kúpeľných hostí sa čiastočne nahradilo aj liečbou
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
179
detských reumatikov. V juţnom krídle liečebného domu Pro Patria sa zriadil a otvoril detský
kúpeľný ústav. Po druhej svetovej vojne bol vlastníkom kúpeľov štát, ktorý stál pred úlohou
začleniť kúpele do systému štátnych zdravotníckych zariadení, dať im nový charakter
v obsahu a náplni činnosti a vyhradiť im pevné miesto v systéme zdravotníckej starostlivosti.
Narastajúci dopyt po kúpeľnej liečbe si vynucoval urýchliť realizáciu rozvoja kúpeľov ďalšou
výstavbou kúpeľných liečebných domov. Táto realizácia bola uskutočnená v 70 rokoch 20.
storočia odovzdaním do uţívania hotel Balnea Palace a hotely Balnea Grand a Splendid.
V 80. rokoch 20 storočia bol
odovzdaný liečebný dom Balnea Esplanade spolu so
spoločenským centrom a balneoterapeutickým komplexom. Všetky liečebné domy boli
navzájom prepojené chodbami s balneoterapiou a spoločenským centrom. Dobudovaním tohto
centra vznikol na kúpeľnom ostrove nový dôleţitý balneoterapeutický komplex, ktorý
umoţňoval pacientom ubytovaným v komfortných izbách absolvovať všetky procedúry
kúpeľnej liečby pod jednou strechou. Významnou zmenou prešla aj samotná kúpeľná liečba,
ktorá sa začala rozdeľovať na samotnú balneáciu, rehabilitáciu, fyzikálnu liečbu, liečbu
medikamentmi a liečebnú výţivu, do ktorej sa zaraďoval aj pitný reţim - pitie termálnej vody.
Takto komplexná balneoterapia sa podávala v druhej polovici 20 storočia. Veľmi veľa
poznatkov z balneorehabilitácii sa vyuţíva ešte aj dnes, ale vplyvom medicínskeho
a vedeckého pokroku sa aplikuje omnoho modernejšími spôsobmi.
Zoznam bibliografických odkazov
1. Scherer. E.F. Horúce pramene a kúpele Piešťan. vydalo Balneologické múzeum Piešťany.
2000. 272 s. ISBN 80-968258-2-8
2. Šípoš. J. Piešťany v premenách vekov. Vydavateľstvo Obzor Bratislava.1992. 200 s. ISBN
80-215-0197-9
3. Winter. L. Spomienky na Piešťany. 1.vyd. Balneologické múzeum Piešťany. 2001. 117 s.
ISBN 80-968258-4-4
Kontaktná adresa
Jana Martinková
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce, Katedra ošetrovateľstva
Trnavská univerzita v Trnave
[email protected]
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
180
Angélique du Coudray a vzdelávanie pôrodných babíc vo Francúzsku
J. Štefániková
Stredná zdravotnícka škola Trnava
Abstrakt
Prvé zmienky o existencii pôrodných babíc siahajú uţ do obdobia antiky. Pomoc pri pôrode
dlhý čas poskytovali väčšinou ţeny, ktoré nemali ţiadne teoretické vedomosti.
Významnou osobnosťou vo vzdelávaní babíc vo Francúzsku v 18. storočí bola Angélique du
Coudray. V roku 1759 publikovala knihu „ L´Abrégé de l´Art des accouchements“ ( Umenie pôrodov),
ilustrovanú farebnou rytinou.
V roku 1767 dostala od kráľa Ľudovíta XV. „oprávnenie“ na vykonávanie inštruktáţnych kurzov po
celom Francúzsku. Rozhodla sa viesť kurzy pomocou názornej pomôcky „ stroja“. Išlo o figurínu
vyrobenú z látky, ktorá demonštrovala brucho, panvu, reprodukčné orgány ţeny ako aj plod
umiestnený v maternici. Umoţňovala pochopiť mechanizmus pôrodu. Kurzy boli 2 – mesačné,
podporované aj farnosťami a diecézami. Absolventka získala certifikát o jeho absolvovaní.
A. du Coudray počas svojej takmer 25 ročnej praxe, ktorú absolvovala po celom francúzskom
kráľovstve od roku 1759 do roku 1783 vyškolila viac ako 10000 ţien – babíc.
„Stroj Madame du Coudray“ niektorí označovali ako „fantóm“. Bolo z neho zostrojených
niekoľko stoviek exemplárov, z ktorých jeden je vystavený v múzeu v Rouene.
Kľúčové slová: Angélique du Coudray - pôrodná babica – pôrod - vzdelávanie
Abstract
First mentions of existence of midwives have already reached the period of antiquity. For
a long time a help at a parturition mostly gave women who did not have any theoretical knowledge.
Angélique du Coudray was a significant personality at education of midwives in France in the
18 th century. She published a book called “ L´Abrégé de l´art des accouchements” (Summary of Art
of parturitions) in 1759 which was illustrated by coloured engraving. In 1767 she received an
authorization from the king Louis XV-th to perform briefing courses through the whole France. She
decided to lead the courses by the objective help “machine”. The dummy was made of a cloth. It
demonstrated a belly, pelvis, reproductive organs, as well as a foetus placed in an uterus. It made
possible to understand better the mechanism of parturition. The courses lasted 2 months and were
supported by parishes and dioceses. Each woman of the course obtained a certificate.
A.Du Coudray during her almost 25 years of practice which she got through the whole French kingdom
since 1759 – till 1783, educated more than 10000 women – midwives.
Some of the people marked the “machine of Madame du Coudray” as a “phantom”. From
this dummy was made several hundreds copies and one of those has been exhibited in the museum in
Rouen.
Key words: Angélique du Coudray – midwife – parturition - education
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
181
História ošetrovateľstva a pôrodnej
asistencie umoţňuje objasniť a pochopiť
postavenie a úroveň starostlivosti o ţeny, ako aj zdôvodniť potrebu meniaceho sa systému
vzdelávania pôrodných asistentiek. Prvú školu pre pôrodné babice zriadili v roku 1638
v Paríţi, v nemocnici l´Hôtel Dieu. Vo Francúzsku však dlhé obdobie bola táto profesia
vykonávaná v menšej miere vzdelanými ţenami a vo väčšej miere ţenami, ktoré nemali
ţiadne teoretické vedomosti. Nazývali ich „matróny“. Ich skúsenosti boli limitované, čo sa
prejavovalo hlavne v situáciách, keď nastali komplikácie.
Aby sa bojovalo proti úmrtnosti detí a matiek počas pôrodu, zaviedla babica
(francúzsky výraz - sage femme) Angélique du Coudray na konci 18. storočia vo Francúzsku
novú vyučovaciu metódu.
Etymológia slova „sage – femme“ zahŕňa v sebe dva výrazy. Prvé slovo „sage“ je
odvodené od sapiens (vedomosť, skúsenosť, zdroj múdrosti) a slovo femme - ţena, ktorá má
za úlohu pomáhať pri pôrodoch, a to podľa svojich schopností a znalostí. V slovníku
Francúzskej akadémie z roku 1694 nájdeme túto definíciu: „ Nazývame tak tú, ktorá má za
úlohu odrodiť ţeny“(11). Babica vykonáva tieţ cirkevné a sociálne poslanie. Je to často práve
ona, ktorá nesie dieťa na krst.
Angélique du Coudray bola priekopníčkou pôrodníckeho vzdelávania v sluţbách
Francúzska. Narodila sa v 20 – tych rokoch 18. storočia v Clermont – Ferrand, v strednom
Francúzsku.
Z jej súkromného ţivota sa nezachovali ţiadne dokumenty. Dokonca údaje
o dátume jej narodenia a úmrtia sa v literatúre rozchádzajú. Povolanie pôrodnej babice, ktoré
vykonávala s láskou, sa stalo pre ňu ţivotným poslaním. V roku 1733 bolo vyslaných 40 babíc
vrátane A. du Coudray na učenie do školy chirurgov v Paríţi. Kaţdý prvý pondelok v mesiaci
sa musela, ako i iné pôrodné babice, zúčastniť na svätej omši v kostole. Vo dne, v noci bola
volaná k pôrodu. Hlboko šokovaná ignoráciou babíc, chirurgov a omylmi matrón na vidieku,
sa rozhodla ponúknuť bezplatné kurzy. So značnými profesionálnymi kompetenciami posúva
vo veľkej miere výučbu pôrodníctva k dostatočnej spokojnosti ţien a detí.
Hovorí o pôrode: „ Očakávajúc okamih oslobodenia ženy, treba ju čo najnežnejšie utešiť: jej
bolestivý stav ju zaťažuje, treba jej vytvoriť príjemnú atmosféru, aby nemala z ničoho obavy.
Treba sa vyhnúť všetkým vzájomným šepotom, ktoré by jej mohli navodiť atmosféru blížiaceho
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
182
sa niečoho zlého. Je potrebné s ňou hovoriť o Bohu a zároveň mu poďakovať, že ju ochránil
od nebezpečenstva.“(4)
Teoretická výučba nemohla byť adresovaná osobám, ktoré nevedeli čítať ani písať, čo sa
týkalo predovšetkým ţien na vidieku. Preto A. du Coudray mala myšlienku pouţiť názornú
pomôcku. Vytvorila figurínu, ktorú vtedy nazývali „stroj“ alebo „pôrodnícky fantóm“. Je
vyhotovená z plátna a koţe ruţovej farby, vypchatá bavlnou, demonštrujúca reprodukčné
orgány
ţeny
ako
i plod
umiestnený
v maternici.
Figurína
je
ţivotnej
veľkosti,
v gynekologickej polohe na ţeleznej podloţke. V hornej časti sa otvára, aby sa dala určiť
poloha „ dieťaťa“ v maternici. Umoţňuje sledovať dynamiku pôrodu. Röntgenová snímka
odhalila, ţe pod materiálom figuríny sa skrýva skutočná kostná štruktúra. Reprodukcia
genitálneho ústrojenstva ţeny je pozoruhodná presnosťou anatomického modelu. Umoţňuje
identifikovať rozličné reprodukčné orgány, najmä maternicu, vajíčkovody, vaječníky a ich
umiestnenie vzhľadom k črevám a močovému mechúru, ako i nahmatať krček maternice.
K ďalším súčastiam „figuríny“ patria : model novorodenca, dvojičiek a model maternice so 7
mesačným plodom. Okrúhla maternica s priemerom 24 cm je vyhotovená z látky a vypchaná
bavlnou. V hornej časti je otvorená, čo umoţňuje vidieť placentu. Fetálna časť placenty je
vyšitá červenými a modrými niťami, reprezentujúcimi artérie a ţily rozbiehajúce sa okolo
pupočnej šnúry. Tá meria okolo 50 cm a je spojená s pupkom plodu. Plod je celý vypchatý
bavlnou a má svetlú ruţovú farbu. Hlava sa mu nakláňa dopredu, vlasy a oči sú namaľované
atramentom, nos a uši sú vymodelované. Nohy má ohnuté a zadrţiava ich skríţenými
ramenami. Veľkosť plodu – 36 cm zodpovedá reálnej veľkosti. (4,8)
Figurína slúţila ako pedagogická pomôcka k vzdelávaniu pôrodných babíc v 18. storočí
vo Francúzsku. Umoţňovala pochopiť mechanizmus pôrodu. Praktické vyučovacie lekcie
chcela adresovať najmä menej vzdelaným ţenám na vidieku. V tejto snahe ju podporil
intendant (správca) z Auvergne. Vydal pokyn k pouţívaniu figuríny v mestách tohto regiónu.
Postupne bolo vyrobených niekoľko stoviek exemplárov. Dve figuríny ponúkla aj doktorovi
Etienovi Blanchetonovi z Clermontu, z ktorých jedna bola uloţená v nemocnici l´Hôtel de
Ville do úschovy. Jeden exemplár sa zachoval a je vystavený v Múzeu histórie medicíny
v Rouene. (2,10)
Po tom, čo Francúzsko vstúpilo do vojny s Anglickom v roku 1756, babica získala
väčšiu úlohu a viac uznania. Výsledok jej práce bol taký signifikantný ako víťazstvo v boji.
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
183
Bola prirovnávaná k vojakovi. On bojoval za vlasť, ona zachraňovala a privádzala na svet
nový ţivot.
V roku 1759 publikuje Angélique du Coudray knihu „Abrégé de l´art des accouchements“
(Umenie pôrodov), ilustrovanú farebnou rytinou. K rozhodnutiu publikovať knihu ju viedla
zaujímavá séria udalostí: jej úspechy a sláva v Auvergne, podpora správcu, priaznivé prijatie
jej figuríny v Paríţi, popularita jej inovatívnych lekcií. Kniha bola určená hlavne pre ţeny, no
i pre muţov. Pokúšala sa ňou ulahodiť kaţdému. Nikdy sa nechcela porovnávať alebo súťaţiť
s muţskou autoritou lekára – chirurga. Je to manuál, ale obsahuje i príbehy, kuriozity. V tomto
období väčšina pôrodov prebiehala pod plachtou alebo pod sukňou, a to z morálnych dôvodov
vnútených všadeprítomným kresťanstvom.
V knihe napríklad píše: „Ženu nemusíme vystaviť odhalenú, ako to niektorí robia. Napokon
pohľad v týchto prípadoch nie je užitočný, pretože to sú predovšetkým naše ruky, ktorými
cítime a rozlišujeme, čo sa deje“. (7)
Nadaná, láskavá, múdra, vzdelaná, zručná A. du Coudray si získala sympatie a podporu
kráľovského dvora. V auguste 1767 dostala „Oprávnenie“ od kráľa Ľudovíta XV. viesť
verejné inštruktáţne kurzy, výučbu vo všetkých krajoch kráľovstva. (6) Podporovala svoje
študentky, budovala a upevňovala ich sebadôveru a verila, ţe na koniec kurzu ich zručnosti
a vedomosti budú mať skutočnú hodnotu. Jej vznešenosť spočívala i v tom, ţe učila zadarmo.
Kurzy vţdy začínala diskusiou o kvalitách, ktoré sú potrebné pre babice pri „umení pôrodu“.
Pri vysvetľovaní pouţívala 1. osobu mnoţného čísla – my, čiţe bola ako jedna z nich. To
študentky uvoľnilo a posmelilo. Učila ich, ţe nikdy nemajú uprednostňovať bohatších
klientov, nemajú byť neúctivé. „Musíme robiť dobrú prácu, starať sa o chudobné ženy, ktoré
potrebujú našu pomoc.“ (2) Bola proti predsudkom. Neuznávala, ak sa niekto pohoršoval nad
tehotnou
ţenou, ktorá nebola vydatá. Uznávala vysoké morálne hodnoty. Odsudzovala
netolerantnosť. Upozorňovala svoje študentky, aby sa vyvarovali vína viac ako ktokoľvek iný,
pretoţe môţu byť v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu volané k rôznym prípadom.
Okrem víkendov kurz trval 2 mesiace – pribliţne 40 lekcií.
Úvodné hodiny venovala anatómii ţenských pohlavných orgánov. Pouţívala veľké plagáty
s obrázkami. Zaoberala sa problematikou oplodnenia (spermia, vajíčko). Vysvetľovala termíny
embryo, foetus, placenta, pupočná šnúra. Všetky informácie o anatómii a fyziológii boli pre
študentky nové.
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
184
V ďalších hodinách sa venovala problematike rozpoznania tehotenstva. Veľký význam
pripisovala „dotyku“ s rukami a prstami pod plachtami, čím sa ašpirujúca babica naučila
urobiť väčšinu vaginálneho vyšetrenia.
Zaoberala sa i problematikou nádorov v maternici, potratmi. Hovorila i o narodení mŕtveho
dieťaťa. Po jeho narodení si babice musia byť isté, ţe v tele matky nezostala ţiadna časť
dieťaťa, ani placenty, aby aspoň matka mohla preţiť.
Po teoretickej príprave boli študentky pripravené k aktuálnym technikám pôrodu. A. du
Coudray pouţívala
svoj „stroj“ pri prezentácii a precvičovaní pôrodu. Po pôrode sa
upriamovala pozornosť na novorodenca a na starostlivosť o neho, ako i na samotnú matku,
uvedomujúc si fakt, ţe ţena je ľudská bytosť, nie figurína. Hodiny boli venované i patológii
matky a dieťaťa, ktorého nezvyčajná poloha mohla vyústiť do tragédie. Učila študentky, ako
správne otočiť plod.
Hovorila i o dôleţitosti krstu. Dieťa treba ihneď pokrstiť, najmä to, ktoré vyzerá, ţe zomrie.
Sama prezentovala inštrukcie krstu. „Dieťa, ak žiješ, krstím ťa v mene otca, syna i ducha
svätého.“(2)
Všetci študenti, aj tí, ktorí nevedeli čítať, obdrţali písomné kópie lekcií.
Po skončení kurzu bol vydaný certifikát. Prvá časť certifikátu podpísaná Angélique du
Coudray, potvrdzovala schopnosť študentky vykonávať pôrody. Druhá časť bola podpísaná
správcom, ktorý poskytol manţelskému páru zníţenie dane, tzv. oslobodenie od práce. (8)
Angélique du Coudray- slávna pôrodná babica, zohrala významnú úlohu v rozvoji
vzdelávania pôrodných babíc vo Francúzsku v 18. storočí. Dostalo sa jej uznania kráľovského
dvora , ako i mnohých lekárov. Odhaduje sa, ţe počas svojich kurzov v priebehu svojej
okruţnej cesty po celom Francúzsku v období od roku 1759 do roku 1783 vyškolila viac ako
10000 ţien. (1,3) V 18. storočí dochádza k postupnému zosadeniu ţien – pôrodných babíc
v prospech chirurgov – pôrodníkov. Je to charakteristický fenomén pre túto dobu. Muţi sa
zmocňujú práva vykonávať povolanie, ktoré predtým vykonávali len ţeny. Tento fenomén sa
presadzuje predovšetkým v mestách. Naopak vidiek je proti tomuto dosť rezistentný, uţ aj
z hľadiska, ţe rodiny nemali peniaze na pôrodníka.
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
185
Zoznam bibliografických odkazov:
1. Eliašová, A. a kol.: Pôrodnícke ošetrovateľstvo. Martin: Osveta, 2000, 111 s. ISBN 808063-053-4
2. GELBART,N.R.: The King´s Midwife: A History and Mystery of Madame du Coudray.
Berkely, California: University of California Press, 1998, 347p., ISBN 0-520-21036-0
3. MORAN, M. E. Enlightenment via Simulation: „Crone-ology´s“ First Woman [online]
[cit 2010-09-8],http://www.liebertonline.com/doi/abs/10.1089/end.2009.0423
4. Madame Angélique- Marguerite du Coudray le Boursier. Sage- femme des Lumiére.
[online] [cit 2010-05-20] http//www.medarus.org/Medicins/ Medicins Textes/du Coudray,
htm
5. http//www.infovalence.com/journal/naissance, dostupné na internete 12.6.2010
6. Des cours de formation á l´accouchement au 18e siécle [online] [cit 2010-05-24]
http//www.hp-antony.com
7. http//perso.numericables.fr/accouchement.htm, dostupné na internete 16.5.2010
8. http//www.materneo.com/grossesse/miscellanees/angelique-du-coudray.htm, dostupné na
internete 16.5.2010
9. http//www.archives.cg37.fr/actualite. php dostupné na internete 21.6.2010
10. La „Machine“ de Madame du Coudray. [online] [cit 2010-07-03,] http//www.museeshaute-normandie.fr
11. Sage- femme [online] [cit 2010-07-12] http://wapedia.mobi/fr/Sage-femme
Kontaktná adresa:
PhDr. Jana Štefániková
Botanická 25
917 08 Trnava
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
186
Historický pohľad na status sesterského povolania
A. Botíková, A. Lajdová
Trnavská univerzita, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce, Katedra ošetrovateľstva
Abstrakt
Pojem ,,status“ definuje sovník cudzích slov ako: ,, miesto človeka v
spoločnosti“.Sociálny status sa môţe meniť v závislosti od veku, socio-ekonomického
zaradenia, úrovne vzdelania a miery sociálnej aktivity. Viacero statusov v ţivote človeka sú
dané jeho postavením, ako príslušníka nejakej spoločenskej triedy, či vrstvy, úrovňou
vzdelania, miestom bydliska, rodinnou pozíciou alebo príslušnosťou k určitej vekovej skupine.
Úvod
Sesterská profesia nesie zo sebou určité roly, ktoré sú dané spoločnosťou a sú historicky
podmienené. Roly sestier prešli mnohými zmenami. Zmena profesie sestier bola predmetom 1.
európskej konferencie o ošetrovateľstve vo Viedni v roku 1988 pod záštitou SZO. V deklarácii
z konferencie sa uvádza, ţe rola sestry spočíva v tom, ţe má ,,pôsobiť ako partnerka pri
rozhodovaní a plánovaní v riadeniach miestnych, regionálnych a národných sluţbách,
podporovať jednotlivca, rodinu a komunitu, aby sa viac spoliehali na vlastné sily v
starostlivosti o svoje zdravie a poskytovať jasné a správne informácie o priaznivých a
nepriaznivých dôsledkoch rozličných typov správania a o výhodách a nákladoch pri voľbe
určitej starostlivosti“.
Vystihnúť sesterskú rolu z hľadiska zloţenia činností je zloţité. Povolanie sestier vytvára
systém viacerých spoločenských rolí, ktoré sa členia horizontálne i vertikálne. Pri
charakteristike činnosti sestier nejde o vystihnutie všetkých úloh, ale o vystihovanie úloh,
ktoré sa funkčne odlišujú, a ktoré spolu tvoria základ roly sestry.
Dnes rolu sestry charakterizujú tie znaky: sestra vychádza pri práci z potrieb pacienta a
pochopenia jeho problémov, zabezpečuje chorému pocit istoty, uplatňuje emocionálnu
neutralitu, čo je schopnosť podriadiť svoju emocionalitu racionálnej kontrole.
Sestra vo svojej profesii nezastáva len jednu rolu, ale vţdy vystupuje vo viacerých rolách.
Medzi najčastejšie roly sestry radíme: sestra - poskytovateľka ošetrovateľskej starostlivosti,
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
187
sestra - komunikátorka, sestra - edukátorka, sestra - manaţérka, sestra - advokátka, sestra výskumníčka, sestra - nositeľka zmien, sestra - poradkyňa.
Rozsiahli výskum amerických pomerov v oblasti ošetrovateľstva a postavení sestry urobil
Kalisch so svojim tímom. Uverejnený bol v roku 1982-83. Výskum určil päť období, kde
môţeme pozorovať rozdielny imidţ ošetrovateľskej profesie.
1. obdobie: Anjel milosrdenstva (1854-1919)
Toto obdobie je charakterizované dvoma imidţmi ošetrovateľstva. Prvý imidţ, opísaný v
románe Ch. Dickensa Martin Chuzlewith, tvorila ţena, málo vzdelaná, alkoholička,
ošetrovateľka, ktorá pracovala v primitívnych podmienkach. Ako uţ bolo vyššie spomenuté,
zobrazil obdobie úpadku. Protikladom tohto obdobia je druhý prevládajúci imidţ F.
Nightingaleovej - anjel milosrdenstva. Začiatkom roku 1900 boli ošetrovateľky videné ako
vznešené, morálne, duchovné sebaobetujúce sa rituálne osoby. Prvá svetová vojna tento názor
len upevňovala, idealizovala ich ako príklady morálnej čistoty. Filmy ich tieţ poukazovali v
tieni morálneho kódexu z viktoriánskej doby. Muţskí pacienti sa často zaľúbili do svojej
vznešenej a obetavej sestry.
2. obdobie: Girl Friday (1920-1929)
V tomto období dochádza k rozvoju ošetrovateľských škôl. Študenti boli povaţovaní za
lacnú pracovnú silu nemocnice. Sestry sú však charakterizované ako oddané, závislé,
spolupracujúce, trpiace, dúfajúce a podriadené. Ich kariéra vrcholila v manţelstve, čo bol v
tom období jediný legitímny osud ţeny. V románoch napísaných po 1. svetovej vojne sa
dôleţitosť ošetrovateľstva zmenšovala. Sestry boli popisované ako liečiteľky emocionálnych
problémov, ktorými trpeli aktívni vojaci a ich povinnosťou bolo priniesť nádej do ţivota
ranených vojakov .
3. obdobie: Hrdinka (1930-1945)
Počas tohto obdobia sa ošetrovateľstvo pokladalo za potrebnú a dôleţitú profesiu, ktorá
dovoľovala ţenám dosiahnuť váţený ţivot. Sestry tohto obdobia sú charakterizované veľmi
pozitívnymi vlastnosťami: ,,Odváţne, nebojácne, rozhodné, jasnej mysle, humanistické,
veľkodušné“. Bolo natočených niekoľko filmov, ktoré sa sústredili na profesiu ošetrovateliek.
Atraktívna mladá ţena bola opísaná ako tá, ktorá dáva poţiadavky svojej profesie pred osobné
ambície. Príbehy zdôrazňujú, ţe nie kaţdá ţena sa môţe stať ošetrovateľkou, ale len tá, ktorá
počíta so ţivotom plným ťaţkej práce, minimálneho finančného ocenenia a veľkého osobného
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
188
uspokojenia. Vo filmoch často vidíme odmietnutie manţelstva s milionárom, aby mohla
pokračovať v sesterskom povolaní. V 30-tych rokoch takáto obetavosť a sebapotláčanie
znamenali veľký čin. Verejnosť pochopila, ţe ošetrovateľská profesia si udrţala vysoký
štandard a je zaloţená na prísnom sebaovládaní jej pracovníkov a študentov. Hollywood
prestal opisovať vo svojich filmoch ošetrovateľstvo ako krátkodobé humánne hobby pre
bohaté dievčatá predtým, neţ sa vydajú. Druhá svetová vojna imidţ sestier znova veľmi
spozitívňuje.
4. obdobie: Matka (1946-1965)
Povojnové obdobie, kedy konečne ustalo obdobie plné utrpenia, bolesti a strastí, prinieslo
veľkú túţbu ţien zostať doma a starať sa o deti. Počas 50-tych rokoch sa táto materinská láska
prenášala aj do sesterského povolania. Sestry tohto obdobia boli pokladané za materinské,
súcitné, milosrdné, utiahnuté, podriadené a domáce. Pre ošetrovateľstvo je charakteristická
subordinovanosť lekárom. Hoci sestra bola vykreslená kladne, došlo tu k nepatrnému rozpadu
imidţu ošetrovateľstva.
5. obdobie: Imidž sexuálneho objektu (po roku 1966)
Po roku 1966 materinský imidţ sestry sa zmenil na imidţ sexuálneho objektu. Sestry boli
výraznejšie opisované ako sexuálne promiskuitné, tie ktoré si uţívali, povrchné, k sebe
zhovievavé, nezodpovedné, zaujímajúce sa viac o zábavu ako o profesionálny rast a rozvoj.
Sestra bola často uráţaná, inzultovaná a sexuálne zneuţívaná lekárom. Sedemdesiate roky
reprezentovali najniţšiu úroveň v histórii filmu pre ošetrovateľskú profesiu. Sestra chladná,
nestarostlivá, zlomyseľná aţ despotická osobnosť. Masmédiá 80-tych rokoch
nevylepšili
imidţ ošetrovateľskej profesii, dochádza k poklesu pozitívneho profesionálneho imidţu
ošetrovateľstva.
Pokiaľ chcú sestry pozdvihnúť svoj imidţ, musia v prvom rade zmeniť svoj pohľad na
profesiu sestry ako ,,vykonávateľky príkazov“. Sestry potrebujú o sebe myslieť pozitívne.
,,Zdravá sebadôvera a túţba po profesionálnom imidţi sú základnými podmienkami zmeny“.
Aj Rogersove princípy psychológie vlastného imidţu vravia o imidţi, ktorý má pôvod v
sebakoncepcii sestier. Sestry veria, ţe len práca v nemocniciach ich robí naozajstnou sestrou.
Keď túto prácu opustia pokladajú sa pre ošetrovateľstvo stratené. S tohto dôvodu je potrebné
zviditeľňovať sestry a ošetrovateľstvo aj inde, nielen pri posteli pacienta. Skutočné
ošetrovateľstvo je zaradené do výskumu, podáva anestéziu, konzultuje, vykonáva
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
189
psychoterapiu, vyučuje, zúčastňuje sa na administratíve. Skutočné sestry pracujú aj vo
väzniciach, domácnostiach, klinikách, hospicoch, priemysle, školstve a iné. Sestry participujú
vo všetkých oblastiach ţivota.
Prezentovanie sesterského povolania prostredníctvom médií výrazne vplýva na status
sestier v spoločnosti. Dnes sestra pracuje samostatne, metódou ošetrovateľského procesu a
predstava sestry ako slúţky je v dnešnej dobe zavádzajúca.
Zoznam bibliografických odkazov:
1. BÁRTLOVÁ, S.: Sociologie medicíny a zdravotnictví. 6. vyd. Praha : Grada Publishing, 2005,
s. 188. ISBN 80-247-1197-4
2. BOCKOVÁ, A. et al.: Náuka o spoločnosti. 4. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické
nakladateľstvo, 2006, s. 377. ISBN 80-10-00873-7
3. ČAČKOVÁ, A.: Imidž ošetrovateľstva v súčasnej dobe na Slovensku. Diplomová práca.
Prešov : Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety n.o., 2007.
4. KOZIEROVÁ, B. – ERBOVÁ, G. - OLIVIEROVÁ, R.: Ošetrovateľstvo 1, 2. Martin : Osveta,
1995. 1474 s. ISBN 80-217-0528-0.
5. PIŤOVÁ, M., PIŤO, V.: Slovník cudzích slov. 1. vyd. Bratislava : Kniha -spoločník, 2001, s.
704. ISBN 80-88814-16-2
6. SOPÓCI, J., BÚZIK, B.: Základy sociológie. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické
nakladateľstvo, 1995, s. 126. ISBN 80-08-00042-2
7. ŠKRLOVI, P. a M.: Kreativní ošetřovatelský management. 1. vyd. Praha : Advent - Orion
s.r.o., 2003, s. 502. ISBN 80-7172-841-1
Kontaktná adresa:
PhDr. Andrea Botíková, PhD.
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce
Trnavská Univerzita, Trnava
email: [email protected]
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
190
Pôsobenie rehoľných sestier na operačnej sále v nemocnici v Trnave
Ľ. Ilievová
Trnavská univerzita, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce, Katedra ošetrovateľstva
Abstrakt
Článok pojednáva o pôsobení rehoľných sestier v chirurgickej operačnej sále Trnavskej
nemocnice v rokoch 1935 - 1956. Príspevok bol spracovaný na základe rozprávania rehoľných
sestier, ktorých mená sú spomínané v článku a ktoré ţili v Charitatívnom dome v Cerovej pri
Trnave.
Kľúčové slová: rehoľné sestry - operačná sála – chirurgia.
Abstract
This article deals with the operation of nuns in the surgical operating room of the
Trnava Hospital in years 1935 - 1956. It is based on the speaking of the nuns whose names are
mentioned in the article and who lived in the Charity House in Cerova near Trnava.
Key words: Nuns - Operating Room – Surgery.
Trnava ako prvá z 20 slovenských miest získala výsady slobodného kráľovského mesta. Vznik
mestskej nemocnice, ktorá sa nachádzala pri kostolíku sv. Heleny nie je presne datovaný. Prvá
pisomná správa o nej pochádza z roku 1490. V prvých storočiach svoiej existencie
predstavovala skôr xenodochium – sociálno-zdravotnícke zariadenie, ktoré slúţilo preváţne
ako útulok pre starých, chudobných a zväčša i chorých občanov mesta. Xenodochium malo
nedostatok zdravotného personálu. Zmena k lepšiemu nastala aţ v prvej polovici 19. storočia,
keď sa začali stavať modernejšie nemocnice, ktorých cieľom mala byť starostlivosť o chorých
v kaţdom veku. Chorí spravidla neprichádzali do nemocnice dobrovoľne, pretoţe mali
oprávnené obavy. Neexistovala anestézia, sterilizácia, dezinfekcia. Mnohé zákroky, najmä
chirurgické, boli veľmi bolestivé, takţe chorí z nemocnice radšej ušli, aby sa im vyhli. Novú
nemocnicu dala v Tmave postaviť Bratislavská ţupa v r. 1024, v roku 1851 bola vyhlásená za
verejnú. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867 a po odchode Nemcov a Čechov sa
opäť stala útulkom pre nevyliečiteľne chorých, stratila charakter verejnej. V roku 1897 dala
Bratislavská ţupa budovu zrenovovať. Krajinská nemocnica v Trnave sa stala štátnou
nemocnicou. V roku1913 pribudla v jej komplexe nová budova chirurgického oddelenia so
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
191
120 posteľami, ktorá bola v tom čase najmodernejšou na Slovensku. Operačná sála
s pripravovňou a sterilizačným prístrojom sa nachádzala na prízemí aj na poschodí. Bola
vybavená
aj RTG prístrojom. V nemocnici pracovalo okrem ďalšieho personálu asi 50
rehoľných sestier sv. Kríţa vo funkcii ošetrovateliek. Niektoré z nich boli sálovými sestrami
v operačnej sále - sestra Klarisa Krajčovičová tu pracovala 20 rokov, sestra Enkracia
Ţigmundová 13 rokov, sestra Kasiana Kamendyová 7 rokov, sestra Ernestína Štrbová 5 rokov.
Sestra Klarisa bola zároveň aj vrchnou sestrou celého chirurgického oddelenia. Všetky boli
absolventkami ošetrovateľskej školy pri Štátnej nemocnici v Bratislave, čo ich oprávňovalo
vykonávať prax aj v operačných sálach. Sestry prichádzali pracovať do operačnej sály po
rozhodnutí matky predstavenej, ktorá mala na starosti celý personál sväto-kríţskej rehole. Do
skončenia 2. svetovej vojny bola matkou predstavenou sestra Otília, ktorá však po oslobodení
musela odísť, pretoţe bola Nemka. Na jej miesto nastúpila sestra Leona Radošovská.
Pracovný čas sestier v operačnej sále bol v podstate nepretrţitý. Nastupovali ráno o šiestej,
operovať sa začínalo o siedmej. Denne sa robili 3 - 4 zákroky. Pri operačnei sále bola
umyváreň, v ktorej sa pripravovali operatéri a inštrumentárky. Ruky si umývali v jadrovom
mydle, ktoré sestry rozvarili na kašu a miešali s glycerinovým olejom. Ruky sa potom
oplachovali benzoliehom. Operačné obleky boli biele, ústa boli kryté maskou, na hlavu si
lekári dávali operačné čiapky, ţeny šatky z hydrofilového mulu. Neboli sterilné, odhadzovali
sa, keď boli znečistené. Operačné pole sa trikrát umývalo alkoholom, potom jódovou
tinktúrou. Podávanie anestézie mal na starosti ošetrovateľ pán Kunov- ský. Pouţívala sa
éterová alebo novokaínová anestézia. Éter nakvapkali na gázu a vkladali do masky, ktorú
operovanému priloţili na tvár. Novokaín si sestry pripravovali svojpomocne tak, ţe
novokaínový prášok miešali s destilovanou vodou a varili v sklenej banke na azbestovej
podloţke. Pouţíval sa ako lokálna anestézia, aplikovali ho do svalu. V lokálnei anestézii sa
operovali hernie, strumy, varixy, menšie úrazy. Anesteziologický prístroj sa začal pouţívať' aţ
v roku 1954, keď anestéziu zabezpečovala MUDr. Nábělková. Ako šijací materiál sa pouţíval
hodváb a ľan. Sestry ho pred operáciou varili na kovových cievkach v destilovanej vode.
Inštrumenty a ostatné pomôcky sa sterilizovali v sterilizačnej miestnosti na dvoch parných
autoklávoch a na vodnom tlakovom variči. Steny a podlahu umývali peroxidom. Po skončení
plánovaného operačného programu museli byť sestry ďalej k dis-pozícii, pripravené
kedykoľvek opäť inštrumentovať. Nová sestra mala dva mesiace na zácvik, pričom ju viedli
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
192
sluţobne staršie sestry. Prvé dva mesiace sa k novej sestre vţdy sterilne umývala a obliekala
ešte jedna, ktorá jej pomáhala s inštrumentovaním. Podrobnejšiu anatómiu a jednotlivé kroky
operačného výkonu vysvetľoval novej sestre primár MUDr. Nadaši. Okrem štyroch sestier
pracovali v operačnej sále dvaja ošetrovatelia. Na chirurgickom oddelení pri lôţku pracovali
sestry Pelagia, Dobromira, Benjamína, Irmína, Borgia, Emerika, Eulógia, Ida, Erazma.
Rehoľné sestry bývali v areáli nemocnice, pri kaplnke, čo im umoţňovalo byť stále
k dispozícii. V nemocnici sa tieţ stravovali. Plat nemali, dostávali tzv. vestiár – ošatenie, obuv
a vreckové 150 - 300 korún mesačne. Aţ ku koncu pôsobenia po roku 1950 dostá vali asi 1
000 korún mesačne. Nemávali ani dovolenku, len raz do roka absolvovali dvojtýţdňové
duchovné cvičenia. Gynekologicko-pôrodnické oddelenie bolo zaloţené v roku 1939. Dovtedy
poskytovalo pomoc, najmä operačnú, chirurgické oddelenie. Prvým prednostom oddelenia sa
stal MUDr. Elemír Nemec. V operačnej sále inštrumentovala sestra Hugolína, ktorú zaúčala
sestra Enkrácia z chirurgie. Očné oddelenie bolo zriadené v roku 1953 z očného ordinariátu,
ktorý zaloţili v roku 1939 na chirurgickom oddelení. Prvým ordinárom sa stal MUDr.
Nyulassy, pri zákrokoch inštrumentovala sestra Heliodora Selecká, ktorá prišla do Trnavy
spolu s ním. Predtým pracovala na internom oddelení v Bratislave a nemala skúsenosti s
inštrumentovaním, učil ju to sám MUDr. Nyulassy. V laboratóriu pracovala sestra Tarzícia. V
roku 1952 prichádzajú do chirurgickej operačnej sály prvé civilné sestry - Gitka Vlasáková z
Radošiny a Milka Feješová z Ohaja. Obidve ukončili zdra- votnícku školu v Bratislave.
Mestský národný výbor v roku 1956 vyzval sestru predstavenú, aby sa rehoľné sestry
„vyzliekli" (opustili rehoľu), čo ony odmietli. V auguste toho istého roku boli odvezené do
Močenku pri Trnave a nes-kôr pridelené do rôznych, zväčša sociálnych ústavov, kde sa starali
o mentálne handicapovaných ľudí, starých ľudí, siroty atď.
Kontaktná adresa:
PhDr. Ilievová Ľubica PhD.
FZaSP, Trnavská univerzita v Trnave
917 01 Trnava
[email protected]
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
193
Odborná príprava sestier a ich profesionálne uplatnenie
prvej Československej republike
E. Morovicsová
Lekárska fakulta Univerzity Komenského, Psychiatrická klinika
Abstrakt
Autorka v práci na základe spracovania archívnych materiálov a dobových periodík
pribliţuje jednotlivé línie prípravy sestier v prvej Československej republike. Odbornú
prípravu diplomovaných ošetrovateliek zabezpečovali konštituujúce sa ošetrovateľské školy
v rámci dvojročného štúdia, ale na príprave ošetrovateliek participovalo priamo aj
Ministerstvo verejného zdravotníctva, rôzne české a nemecké orgány, Americký Červený kríţ,
Misia Lady Murial Pagetovej formou krátkodobých školiacich a vzdelávacích kurzov. V
dôsledku viacerých línií odbornej prípravy ošetrovateliek tak pôsobili v praxi rôzne typy
ošetrovateliek. Boli to: neškolené praktické ošetrovateľky, praktické ošetrovateľky, rádové
sestry a diplomované ošetrovateľky. Štúdia zachytáva aj pôsobnosť jednotlivých
ošetrovateliek v praxi.
Kľúčové slová: história – ošetrovateľstvo – vzdelávanie - ošetrovateľská prax –
Československo - medzivojnové obdobie
Summary
The author in the proposed study highlights separate streams of nurses„professional
training in Czechoslovakia based on data from archives and contemporary periodicals. The
training of diploma nurses was mainly provided by newly established nursing schools in 2 years study program. Moreover the Ministry of Health, several other Czech and German
institution, American Red Cross, Mission of Lady Murial Paget participated on the training
process as well. The consequence of several streams of training praxis was the presence of
many types of nurses such as: untrained practical nurses, practical nurses, ordinary nurses and
diploma (graduate) nurses. The study focuses on field of activity of each type of nurses.
Key words: history – nursing – education - nursing praxis – Czechoslovakia - inter-war period
Úvod
Pred
vznikom
prvej
Československej
republiky
ošetrovateľskú
starostlivosť
poskytovali ošetrovateľky s minimálnou kvalifikáciou, pripravované priamo v praxi pod
vedením lekárov a skúsenejších kolegýň. Rozvoj vedeckého poznania v medicíne, hlavne v
oblasti diagnostických a terapeutických postupoch, zvyšoval nároky aj na prácu ošetrovateliek.
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
194
Aktuálnou otázkou sa stala profesionalizácia sesterského povolania a odborná príprava
ošetrovateliek. Výrazný pokrok v odbornej príprave ošetrovateliek umoţnilo ešte v období
Rakúsko-Uhorskej monarchie nariadenie č. 139 rakúskeho ministerstva vnútra o ošetrovaní
chorých z roku 1914, podľa ktorého mali byť ošetrovateľky pripravované v dvojročných
ošetrovateľských školách. Platnosť nariadenia č. 139/1914 pretrvávala aj po rozpade RakúskoUhorska. Na základe tohto nariadenia sa konštituovali dvojročné ošetrovateľské školy aj
v prvej Československej republike, ktoré zabezpečovali odbornú prípravu diplomovaných
ošetrovateliek. Počet vyškolených ošetrovateliek na ošetrovateľských školách nemohol
zabezpečiť potreby praxe a tak sa príprava ošetrovateliek realizovala aj formou krátkodobých
školiacich a vzdelávacích kurzov. Na ich organizácii participovalo priamo aj Ministerstvo
verejného zdravotníctva, rôzne české a nemecké orgány, Americký Červený kríţ, Misia Lady
Murial Pagetovej. V dôsledku viacerých línií odbornej prípravy ošetrovateliek v praxi pôsobili
rôzne typy ošetrovateliek. Boli to neškolené praktické ošetrovateľky, praktické ošetrovateľky,
rádové sestry a diplomované ošetrovateľky, ktorých odborné zameranie a povinnosti boli iné,
ale pôsobenie veľmi široké. (Goff, 1934) Podieľali sa na poskytovaní ošetrovateľskej a
opatrovateľskej starostlivosti chorých v štátnych alebo štátom spravovaných nemocniciach a
v ústavoch. Diplomované ošetrovateľky nachádzali svoje uplatnenie aj v oblasti sociálnozdravotnej starostlivosti, predovšetkým v poradniach, na úseku sociálnej sluţby a
v súkromnom sektore. (Rybníčková, 1937; Roušarová, 1937; Falisová 2006) Špecifické
postavenie a veľmi náročnú pozíciu mali diplomované ošetrovateľky najmä v počiatočnom
období svojho pôsobenia. Predstavovali priekopníčky novej koncepcie ošetrovateľstva
a museli presvedčiť nielen kompetentné orgány, ale aj širokú verejnosť o oprávnenosti svojej
existencie. Pomerne dlho totiţ pretrvával názor, ţe pre potreby praxe stačí ošetrovateľkám iba
minimálna kvalifikácia. (Gössler, 1938) Uplatnenie diplomovaných ošetrovateliek v praxi sa
postupne stretávalo so stále väčším pozitívnym ohlasom lekárov a odborníkov, ako aj širokej
verejnosti a vyţiadalo si zriaďovanie ďalších ošetrovateľských škôl.
Ciele práce
Cieľom práce je priblíţiť moţnosti odbornej prípravy sestier v prvej Československej
republike a oblasti ich pôsobenia v praxi. Zámerom autorky je poukázať na niekoľko línií
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
195
odbornej prípravy ošetrovateliek, bliţšie ich špecifikovať a priblíţiť ich pôsobenie v oblasti
zdravotnej a sociálnej starostlivosti.
Súbor, metodika
Pri spracovaní danej problematiky boli pouţité historické pramene, archívne materiály
a dobové periodiká. Pri spracovaní zdrojov sme pouţili ich historicko-kritické štúdium,
obsahovú analýzu a komparáciu získaných informácií.
Výsledky
Rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik Československej republiky priniesol zmeny aj
v oblasti profesionálnej prípravy ošetrovateliek, ktorá bola realizovaná po viacerých líniách.
Ošetrovateľské školy, ktoré vznikli ešte v Rakúsko-Uhorsku, pokračovali v svojej činnosti.
Patrili k nim
Česká ošetrovateľská škola pri Všeobecnej nemocnici v Prahe, ktorá bola
zaloţená roku 1914 a Nemecká ošetrovateľská škola v Prahe zaloţená roku 1915. Obe školy
začali svoju činnosť v roku 1916. Ošetrovateľská škola v Chomutove vznikla v roku 1917 a
bola pričlenená k tamojšej Okresnej nemocnici. Školu riadila Kongregácia milosrdných sestier
sv. Kríţa. Vyučovacím jazykom na škole bola nemčina.
Platnosť nariadenia rakúskeho ministerstva vnútra č. 139 o ošetrovaní chorých z 25. júna 1914
pretrvávala a na jeho základe sa na území prvej Československej republiky postupne
zriaďovali ďalšie ošetrovateľské školy. Na území Českej republiky bol v roku 1926 schválený
štatút Ošetrovateľskej školy v Opave, ktorá bola pričlenená ku Krajinskej nemocnici v Opave.
Školu riadil Rád milosrdných sestier sv. Františka. Vyučovanie prebiehalo striedavo v českom
a v nemeckom jazyku. (Kleinschnitz, 1935) Prvá ošetrovateľská škola na Slovensku vznikla
v Bratislave. Jej štatút bol schválený ministrom verejného zdravotníctva 15. marca 1929.
Škola bola pod správou Kongregácie milosrdných sestier sv. Kríţa. V začiatočnom období sa
na škole organizovali len ošetrovateľské kurzy a svoju činnosť plne rozvinula aţ od novembra
1931. Praktická časť výučby prebiehala v Štátnej nemocnici v Bratislave. V roku 1932 bola
v Košiciach zaloţená Ošetrovateľská škola milosrdných sestier sv. Vincenta. Bola pričlenená
k Štátnej nemocnici v Košiciach a svoju činnosť začala 1. februára 1933. Na pôde Ústavu M.
R. Štefánika v Turčianskom sv. Martine uţ od roku 1925 pôsobila Krajinská dvojročná škola
pre sociálno-zdravotnú starostlivosť. V roku 1933 k nej pribudla Krajinská dvojročná
ošetrovateľská škola, tieţ zastrešovaná spomenutým ústavom. Ako prvá civilná škola tohto
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
196
zamerania má vo vývoji ošetrovateľstva na Slovensku priam historický význam. Škola bola
pričlenená ku Krajinskej nemocnici v Turčianskom sv. Martine. Praktický výcvik v niektorých
odboroch absolvovali ţiačky aj v Štátnej nemocnici v Ţiline a v Bratislave. Vyučovanie na
všetkých slovenských ošetrovateľských školách prebiehalo v štátnom jazyku. (Kafková, 1992;
Farkašová, 2001)
Nariadenie rakúskeho ministerstva vnútra č. 139 o ošetrovaní chorých z 25. júna 1914
určovalo zameranie, ciele, organizačnú štruktúru Českej i Nemeckej ošetrovateľskej školy v
Prahe, ich učebné osnovy, ako aj podmienky prijatia na štúdium. (Kafková, 1992) Jeho
platnosť pretrvávala aj v Československej republike a tak sa stali východiskom aj pre postupne
sa konštituujúce ošetrovateľské školy. K zriadeniu kaţdej ošetrovateľskej školy bolo potrebné
zvláštne povolenie ministerstva zdravotníctva, ktoré zároveň schvaľovalo počet učiteľov.
Školy v tomto období boli internátne, ţiačky mali povinnosť bývať v ústave a stravovať sa za
určitý poplatok. Kaţdá škola musela byť spojená s nemocnicou, ktorá zaisťovala praktický
výcvik ţiačok. Pri prijímaní ţiačok sa rešpektovali podmienky, ktoré vymedzovalo vyššie
uvedené nariadenie. Iba na prechodné obdobie bolo moţné nedodrţiavať poţiadavku
československého štátneho občianstva, čo bolo podmienené nedostatkom ošetrovateľského
personálu. O prijímaní ţiačok rozhodovala zvláštna komisia na čele s krajinským zdravotným
referentom.
Ošetrovateľské školy nemohli počtom svojich absolventiek naplniť poţiadavky praxe
a tak ich malo riešiť vládne nariadenie č. 22 z roku 1927, ktoré znovu povolilo, ba priam
nariadilo organizovanie kurzov pre ošetrovateľky – sluţobné. Tieto kurzy, v trvaní šiestich
mesiacov pri plnej sluţbe, mali vyškoliť ošetrovateľky z povolania. Ďalším riešením bolo
organizovanie rôznych, väčšinou krátkodobých školiacich a vzdelávacích kurzov pre praktické
ošetrovateľky.
Ošetrovateľská
starostlivosť
v období
prvej
Československej
republiky bola
poskytovaná chorým v súkromných ústavoch, na klinikách, vo všeobecných verejných
nemocniciach a v krajinských ústavoch. (Gössler, 1938) Svoju pôsobnosť orientovala aj na
vykonávanie návštev, asistenciu v dispenzároch alebo v poradniach. V dôsledku viacerých
línií odbornej prípravy ošetrovateliek sa stretávame s tým, ţe v tomto období pôsobili v praxi
rôzne typy ošetrovateliek: neškolené praktické ošetrovateľky, praktické ošetrovateľky, rádové
sestry a diplomované ošetrovateľky. (Goff, 1934).
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
197
Diskusia
Činnosť ošetrovateľských škôl
Zriaďovanie ošetrovateľských škôl v prvej Československej republike sa realizovalo
v zmysle platného nariadenia rakúskeho ministerstva vnútra č. 139 o ošetrovaní chorých, ktoré
zároveň vymedzovalo zameranie a ciele školy, podmienky prijatia na štúdium a osnovu
teoretického vyučovania výnosom č. 6122 zo 4. júna 1914, ktoré normovalo 465 vyučovacích
hodín. Učebnú osnovu Českej ošetrovateľskej školy v Prahe, ktorá v svojej činnosti
pokračovala aj po roku 1918, pribliţuje nasledujúca tabuľka.
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
198
Tabuľka 1 Učebná osnova ošetrovateľskej školy
(Spracované podľa: Kleinschnitz, 1935, s. 134)
Predmet
Hodinová dotácia
Anatómia
40 hod.
Fyziológia
34 hod.
Bakteriológia (prednášky, laboratórium)
26 hod.
Hygiena
15 hod.
Skladba potravín (prednášky, varenie diét)
38 hod.
Náuka o chorobách
22 hod.
Terapia (farmakológia, hydroterapia, elektroterapia)
20 hod.
Etika
6 hod.
Ošetrovateľská technika (prednášky, demonštrácie, prax)
75 hod.
Masáţ
15 hod.
Diéta v nemocnici
10 hod.
Ošetrovanie pri nákazlivých chorobách
14 hod.
Ošetrovanie pri vnútorných ochoreniach
26 hod.
Ošetrovanie pri chirurgických ochoreniach
30 hod.
Ošetrovanie pri ţenských ochoreniach
20 hod.
Ošetrovanie v pôrodníctve
10 hod.
Starostlivosť o dojča
30 hod.
Starostlivosť o dieťa
10 hod.
Ošetrovanie pri ochoreniach koţe
5 hod.
Ošetrovanie pri očných ochoreniach
5 hod.
Ošetrovanie pri ušných, nosných a krčných ochoreniach
5 hod.
Ošetrovanie pri duševných ochoreniach
10 hod.
Administrácia nemocníc
12 hod.
Občianska náuka a zdravotné zákony
15 hod.
Sociálna starostlivosť
10 hod.
Verejné zdravotníctvo
6 hod.
Analýza moču
6 hod.
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
199
Učebná osnova sa stala východiskom výučby aj v ďalších postupne zriaďovaných
ošetrovateľských školách. V 20-tych rokoch bola pôvodná učebná osnova dodrţiavaná, ale
obsah jednotlivých predmetov bol daný poţiadavkami a skúsenosťami vyučujúcich. Bolo
potrebné, aby učebná látka a ošetrovateľská metodika boli v základoch jednotné a
prispôsobené celoštátnym potrebám pre všetky prípady. Preto sa z radov odborníkov vynorila
poţiadavka zaviesť jednotné učebnice pre teoretické a praktické disciplíny. Podľa nariadenia
ministerstva vnútra z roku 1934 teoretické vyučovanie a praktické cvičenie sa vzťahovalo
k nasledujúcim predmetom:
-
náuka o stavbe ľudského tela
-
náuka o činnosti orgánov (so zvláštnym zreteľom k náuke o výţive)
-
základy všeobecnej náuky o chorobách, vrátane infekčných chorôb
-
všeobecná a nemocničná zdravoveda, prevencia infekčných ochorení
-
všeobecná technika ošetrovania chorých
-
praktický návod ošetrovania pri:
vnútorných ochoreniach (vrátane výţivy, masáţi, vodoliečby a liečby elektrinou)
chirurgických ochoreniach
ošetrovaní dojčiat a šestonedieľok
ochoreniach
dojčiat,
detských,
ţenských,
koţných,
infekčných
a duševných
ochoreniach
ošetrovaní v ambulanciách
-
praktické pokyny v zabezpečovaní domácnosti a kuchyne
(príprava pokrmov pre
chorých a dojčatá)
-
nemocničná sluţba so zreteľom na malé nemocnice
-
dôleţité zdravotné predpisy
-
základy sociálnej starostlivosti v odbore verejného zdravotníctva
-
zdravotná sluţba vo vojne. (Kleinschnitz, 1935)
V 30-tych rokoch sa poţiadavky na študentky zvyšovali, čo sa odrazilo v počte predmetov.
V roku 1921 sa vyučovalo 14 predmetov, v rokoch 1936-48 uţ 23 predmetov. Predmety však
mali čím ďalej tým viac informatívny charakter, jednotlivým predmetom v učebnom pláne
z roku 1936 bol venovaný počet hodín v rozsahu od 6-50 hodín. Praktická výučba
predstavovala aţ 80 % študijného času. Zo základných 4 pracovísk sa postupne rozšírila na 29
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
200
pracovísk. Doba praxe sa pohybovala od 45 do 180 hodín. Krátkodobé týţdenné praxe v počte
45 hodín boli určené pre väčšinu pracovísk, 180 hodín praxe v trvaní 4 týţdňov bolo určených
iba pre interné oddelenie. (Wiltschová, 1971)
Štúdium na ošetrovateľských školách bolo dvojročné. V prvom roku štúdia sa
pozornosť venovala predovšetkým prednáškovej činnosti. V druhom roku štúdia prevládal
v učebnej osnove praktický výcvik. Počas praktického výcviku sa opakovala učebná látka
prvého ročníka a budúce ošetrovateľky sa cvičili v ošetrovateľstve a v sociálnej a v zdravotnej
starostlivosti. Uchádzačky o štúdium ošetrovateľstva boli v prvom roku štúdia označované ako
ţiačky ošetrovateľstva, v druhom roku sa nazývali ošetrovateľky na skúšku.
Ošetrovateľské školy boli zriaďované pri nemocniciach. K základnému vybaveniu patrili
posluchárne, laboratóriá, niektoré ošetrovateľské školy boli vybavené učebňou ošetrovateľstva
a kniţnicou. Školy v tomto období boli internátne, ţiačky mali povinnosť bývať v ústave a
stravovať sa za určitý poplatok. Kaţdá škola musela byť spojená s nemocnicou, ktorá
zaisťovala praktický výcvik ţiačok.
Podmienky prijímania na ošetrovateľské školy
K podmienkam prijatia na štúdium patrili:
Jazyk a občianstvo
Uchádzačky o štúdium museli ovládať štátny jazyk a museli mať československé občianstvo.
K ţiadosti o štúdium prikladali domovský list a osvedčenie o štátnom občianstve.
Vek
Ţiadateľkami o štúdium sa mohli stať len tie, ktoré dovŕšili 18. rok ţivota. K ţiadosti
prikladali krstný list. Prednosť sa dávala uchádzačkám vo veku od 20 – 30 rokov. Ak sa o
štúdium uchádzali ţiadateľky pred dovŕšením 18. roku, museli k svojej ţiadosti priloţiť ešte
súhlas otca alebo poručníckeho úradu.
Vzdelanie
Uchádzačky o štúdium museli predloţiť doklad o absolvovaní aspoň troch tried meštianskej
školy. V prípade väčšieho počtu uchádzačiek mali prednosť ţiadateľky s vyšším vzdelaním.
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
201
Zdravie
Ţiadateľky o štúdium sa bezpodmienečne museli dostaviť na lekársku prehliadku,
v rámci ktorej sa zisťovala spôsobilosť k povolaniu ošetrovateľky. Pozornosť sa venovala
posúdeniu telesného a psychického zdravia uchádzačky, prítomnosti organických ochorení a
telesných porúch. K ďalším poţiadavkám patrili aj dosiahnutie určitej príslušnej výšky
(najmenej 155 cm) a hmotnosti. Uchádzačka musela váţiť najmenej toľko kíl, koľko cm
merala cez 1 meter. Pri prehliadke musela predloţiť očkovacie vysvedčenie, ktoré nemohlo
byť staršie ako 5 rokov.
Bezúhonnosť života
Od uchádzačiek sa poţadovalo vysvedčenie o ich bezúhonnosti. Vo vysvedčení musela
ţiadateľka uviesť mená dvoch osôb, ktoré by na poţiadanie riaditeľstva školy mohli potvrdiť
jej bezúhonnosť, poskytnúť informácie o domácich pomeroch a o jej postavení v obci, kde
ţila. Osoby, ktoré mohli poskytovať tieto informácie, nesmeli byť v príbuzenskom vzťahu
s uchádzačkou o štúdium. K ďalším poţiadavkám patril dôkaz o tom, ţe uchádzačka neviedla
vlastnú domácnosť a neposkytovala starostlivosť o dieťa.
Jednou z podmienok prijatia na štúdium bola aj poţiadavka, aby ţiačka bývala počas štúdia
v internáte, ktorý bol súčasťou školy. Tie uchádzačky, ktoré nemohli bývať v internáte, neboli
na štúdium prijímané. Priamy dozor nad ţivotom ţiačok v internáte v cirkevných
ošetrovateľských školách mala predstavená, v štátnych ošetrovateľských školách školské
sestry. Zodpovedali aj za ich osobné vedenie, pozornosť venovali vštepovaniu vedomia
zodpovednosti ţiačok k chorým, osvojovaniu a dodrţiavaniu stavovských povinností.
(Prospekt České školy ošetřovatelské při Všeobecné nemocnici v Praze; Morovicsová, 2004)
Školné a poplatky
Školné vrátane poplatkov za internát a stravovanie bolo vo výške 4 000,- Kč ročne.
Celkové finančné náklady za štúdium teda predstavovali 8 000,- Kč. Ţiačky platili mesačne
finančnú čiastku v rozmedzí od 400-500 Kč podľa kritérií stanovených školou. Ţiačky, ktoré
pochádzali z chudobnejších rodín, boli však šikovné a schopné, mohli byť v prípade
niektorých škôl (viď tabuľka č. 2) oslobodené od poplatku buď úplne, alebo im bola
poskytnutá zľava. Ak ţiačka ţiadala o poskytnutie zľavy, musela k ţiadosti priloţiť svoje
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
202
majetkové pomery a majetkové pomery svojich rodičov. Zároveň sa musela ţiadateľka o
oslobodenie od poplatku alebo o poskytnutie zľavy zaviazať, ţe po získaní ošetrovateľského
diplomu
zostane
pracovať
v štátnych
alebo
štátom
spravovaných
nemocniciach
Československej republiky po dobu poskytovanej zľavy, alebo po dobu, ktorú určí príslušný
Krajinský úrad. V prvých troch alebo štyroch skúšobných mesiacoch, na ktoré sa uchádzačky
prijímali, platili všetky ţiačky poplatok 400,- Kč, ktorý sa nevracal.
Porovnanie činnosti jednotlivých ošetrovateľských škôl v Československej republike
v medzivojnovom období, podmienky prijatia na štúdium, počty študentov a ďalšie
charakteristické údaje pribliţuje tabuľka 2.
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
203
Tabuľka 2 Prehľad ošetrovateľských škôl v ČSR – stav 1. júna 1935 (Spracované podľa: Kleinschnitz, 1935, s. 133)
Česká
Nemecká
Nemecká
Ošetrovateľsk Ošetrovateľsk Ošetrovateľsk Krajinská oše
ošetrovateľská ošetrovateľská ošetrovateľská á
škola v Prahe
škola v Prahe
škola
sv. á
škola á
škola
Františka
milosrdných
milosrdných
v Opave
sestier
sestier
škola
Vincenta
sv. v Košiciach
Kríţa
sv.
Kríţa
sv. škola
M.R.
Štefánika
v Turčiansko
m sv. Martine
v Bratislave
v Chomutove
Rok zaloţenia 1914 – 1916
1915 – 1916
1917 – 1917
1926 - 1930
1929 – 1931
1932 - 1933
1933 – 1933
20-30 rokov
21-28 rokov
20-30 rokov
20-30 rokov
18-30 rokov
18-22 rokov
18-30 rokov
Všeobecné
meštianska
meštianska
meštianska
meštianska
meštianska
vzdelanie
škola a
škola a stredná škola
škola,
rodinná škola
– otvorenia
Podmienky
prijatia
(vládne
nariadenie
z roku 1914)
Odporúčaný
vek
3 roky rodinnej rodinná škola,
školy,
obchodná,
tieţ príp.
škola
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
stredná
a rodinná škola príp.
obecná,
rodinná,
hospodárska
204
a rehoľná
príprava
meštianska
rodinná škola
a
stredná škola
škola
Fyzická
dôkladné
dôkladné
lekárske
lekárske
lekárske
lekárske
lekárske
spôsobilosť
lekárske
lekárske
vyšetrenie
vyšetrenie
vyšetrenie
vyšetrenie
vyšetrenie
vyšetrenie,
vyšetrenie
24 mesiacov
20 mesiacov
20mesiacov
20 mesiacov
20 mesiacov
vyšetrenie
v poradni
pre
voľbu
povolania
Dĺţka štúdia
24 mesiacov
Príjem ţiačok
1xročne,
24 mesiacov
55 1xročne,
40 1xročne, asi 30 kaţdý
ţiačok, externe ţiačok, externe ţiačok, ţiadne rok,
len
rádové len
sestry
Poplatky
rádové externé
a sestry
diakonky
diakonky
400,- Kč
400,- Kč
druhý 1xročne,
iba do
rehoľné sestry
a
1xročne asi 30 kaţdý
budúcnosti ţiačok
iba
rádové
450,- Kč
450,- Kč
500, Kč
rok, minimum
12,
sestry
druhý
maximum
24
400 – 500,- Kč 410,- Kč
mesačne
Iné poplatky
zápisné 30.-Kč zápisné 30.-Kč pre
členky zápisné 20 Kč
skúš.taxa 30 Kč skúš.taxa 30 Kč kongregácie
zápisné 10 Kč
skúš.taxa 50 Kč
úraz. poistenie
15 Kč
zdarma
Štipendiá
obmedzený
počet,
obmedzený
zľava počet,
25, 50, 75%
zľava
ţiadne
ţiadne
zľava individuálne
25, 50, 75%
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
205
ţiadne
ţiadne
Skúšobná
4 mesiace
4 mesiace
3 mesiace
3 mesiace
3 mesiace
3 mesiace
3 mesiace
doba
Zariadenie
škola
školy/výhody
všeobecnej
všeobecnej
všeobecnej
zemskej
nemocnici,
štátnej
krajinskej
verejnej
verejnej
verejnej
nemocnici,
klinické
nemocnici,
nemocnici,
nemocnici,
nemocnici,
nemocnici,
vlastná budova posluchárne
posluchárne,
posluchárne,
vlastná
školy,
pracovne,
pracovne,
poslucháreň,
poslucháreň,
odborné
odborné
laboratórium
pomôcky
časopisy
časopisy
mimo
mimo
vlastná budova, vlastný
nemocnice
nemocnice,
2-5
Internát
2-4
pri škola
pri škola
pri škola
pri škola pri štátnej škola
pracovne
posteľové 2-6 posteľové izby, rezervná internát,
rezervná
miestnosti
záhrada
miestnosti
poslucháreň
vlastná
poslucháreň,
pomôcky
pohodlné byty, záhrada
ústav, moderné
rezervná izba
hygienické
izba,
zariadenia,
bazén, ihrisko,
záhrada
Počet
683
450
269
116
30
–
–
absolventiek
103
80
28
28
23
27
24
Počet ţiačok
Trnava, 5.október 2010 | Podmienky prijatia
pri
vlastná budova, vlastná budova, Štefánikov
posteľové moderný
izby, spoločné izby, spoločné izba, záhrada
a vlastná
pri škola
206
Do roku 1937 k uţ existujúcim ošetrovateľským školám, ktorých prehľad pribliţuje
tabuľka 2, pribudli ešte štyri ošetrovateľské školy: Ošetrovateľská škola Kongregácie
šedých sestier v Hradci Králové, ktorá bola zaloţená v roku 1935, Ošetrovateľská škola
Kongregácie milosrdných sestier sv. Františka v Brne vznikla v roku 1936 a v roku 1937
bola zaloţená Ošetrovateľská škola spolku ČSČK v Ostrave a Ošetrovateľská škola
Kongregácie milosrdných sestier v Znojme. Ich zameranie a činnosť boli veľmi podobné
s činnosťou
a zameraním
ostatných
ošetrovateľských
škôl.
K roku
1937
bolo
v Československej republike 11 ošetrovateľských škôl (štátnych a cirkevných), ktoré
zabezpečovali odbornú prípravu budúcich diplomovaných sestier.
Ďalšie formy odbornej prípravy ošetrovateliek
Kurzy pre ošetrovateľky – služobné
Počet vyškolených diplomovaných ošetrovateliek nemohol v plnej miere napĺňať
poţiadavky praxe. Nedostatok diplomovaných ošetrovateliek v praxi v tomto období malo
riešiť vládne nariadenie č. 22 z roku 1927, ktoré znovu povolilo, ba priam nariadilo
organizovanie kurzov pre ošetrovateľky – sluţobné. Tieto kurzy, v trvaní šiestich mesiacov
pri plnej sluţbe, mali vyškoliť ošetrovateľky z povolania.
Krátkodobé školiace a vzdelávacie kurzy pre praktické ošetrovateľky
Skupinu praktických ošetrovateliek bolo veľmi ťaţko presnejšie vymedziť vzhľadom na
absenciu presných záznamov o rôznosti kurzov, ktoré organizovalo Ministerstvo verejného
zdravotníctva, sociálna starostlivosť, rôzne české a nemecké orgány, Americký ČK a Misia
Lady Murial Pagetovej.
Na organizovaní kurzov participovali aj ošetrovateľské školy. Išlo o jednoročné
kurzy pre sociálnu starostlivosť a pre starostlivosť o deti, ktoré boli plánované ako
pokračovacie
kurzy
pre
diplomované
ošetrovateľky.
Vzhľadom
k nedostatku
diplomovaných ošetrovateliek sa na kurzy prijímali takmer všetky ţeny, ktoré oň prejavili
záujem. Iný charakter mali 4 mesačné kurzy v krajinských ústavoch organizované
Ministerstvo verejného zdravotníctva v zmysle vládneho nariadenia č. 20 640 z 25.9.1929,
kde školenie viedol ústavný lekár a účastníci po jeho absolvovaní boli teoreticky aj
prakticky skúšaní pred krajinskou komisiou. (Gössler, 1938) K vzdelávacím kurzom
v tomto období patrili aj 6 mesačné špeciálne kurzy pre ošetrovateľky detí, ktoré
organizovala Ochrana matiek a detí v svojom ústave v Krči. Pre muţov boli realizované 6
mesačné kurzy. Na území Slovenska krátkodobé kurzy pre sociálno-zdravotné pracovníčky
organizovala Misia Lady Murial Pagetovej. Jednotlivé ošetrovateľské kurzy nemohli
nahradiť ošetrovateľskú školu a vysvedčenie, resp. potvrdenie z nich nemohli v budúcnosti
oprávňovať k ošetrovateľskému povolaniu. (Urbánek, 1932) Vzhľadom k tomu, ţe ich
činnosť bola posúdená ako nedostatočná, boli postupne zrušené. Kurzy prvej pomoci pre
samaritánov, ktoré realizoval Československý červený kríţ, nemôţeme jednoznačne
zaradiť do prípravy ošetrovateliek z povolania. Pôsobnosť samaritánov a ich počet však
poukazuje na veľký záujem a zároveň aj na nevyhnutnú potrebu ošetrovateliek na vidieku.
Pribliţuje spôsob, ako sa v praxi riešil nedostatok kvalifikovaného personálu. Spomínané
kurzy boli realizované vo viac ako 7 000 miestnych jednotkách ČSČK a absolvovalo ich
viac ako
30 000 dobrovoľníkov. (Goff, 1934)
Pôsobenie ošetrovateliek v praxi
Ošetrovateľská
starostlivosť
v období
prvej
Československej
republiky
bola
poskytovaná chorým v súkromných ústavoch, na klinikách, vo všeobecných verejných
nemocniciach a v krajinských ústavoch. (Gössler, 1938) Svoju pôsobnosť orientovala aj na
vykonávanie návštev, asistenciu v dispenzároch alebo v poradniach. V dôsledku viacerých
línií odbornej prípravy ošetrovateliek sa stretávame s tým, ţe v tomto období pôsobili
v praxi rôzne typy ošetrovateliek. Boli to:
-
neškolené praktické ošetrovateľky
-
praktické ošetrovateľky
-
rádové sestry
-
diplomované ošetrovateľky. (Goff, 1934)
Neškolené ošetrovateľky
Venovali sa ošetrovaniu chorých v rôznych ústavoch. Povinnosti neškolených
ošetrovateliek neboli presne vymedzené a do ich činnosti spadali aj práce slúţky. V prvej
Československej republike pôsobilo v praxi asi 3000 neškolených ošetrovateliek.
Praktické ošetrovateľky
Do tejto kategórie patrili ošetrovatelia a ošetrovateľky bez kvalifikácie
„diplomovaný“, boli pripravovaní v rôznych, väčšinou krátkodobých školiacich a
vzdelávacích kurzoch. Absolventky napr. jednoročných kurzov pre sociálnu starostlivosť a
špeciálnych kurzov pre ošetrovateľky detí pracovali v súkromných rodinných sluţbách,
jasliach a v niektorých detských poradniach; muţi, ktorí navštevovali 6 mesačné kurzy,
našli svoje uplatnenie v ústavoch pre duševne chorých. Absolventi kurzov prvej pomoci
pre samaritánov pôsobili napr. v oblasti zdravotno-výchovnej a preventívnej starostlivosti.
Trnava, 5.október 2010
208
Do skupiny praktických ošetrovateliek boli zaradené aj sociálne pracovníčky, pretoţe sa od
nich vyţadovala tá istá práca, ako od kvalifikovanej ošetrovateľky.
Rádové sestry
Rádové sestry pre prácu ošetrovateľky pripravovali rôzne kongregácie na vlastných
ošetrovateľských školách. Patrili k nim Rád sv. Kríţa v Chomutove a v Bratislave, Rád sv.
Františka z Assisi v Opave a Rád milosrdných sestier sv. Vincenta v Košiciach. V roku
1933 pôsobilo v praxi asi 343 rádových ošetrovateliek. (Goff, 1934)
Diplomované ošetrovateľky
Pôsobnosť diplomovaných ošetrovateliek v praxi bola veľmi široká. Diplomované
ošetrovateľky po ukončení štúdia pôsobili v štátnych alebo štátom spravovaných
nemocniciach, v poradniach, na úseku sociálnej sluţby a v súkromnom sektore.
Najčastejšie nachádzali svoje uplatnenie:
-
vo verejných a štátnych nemocniciach, kde zabezpečovali aj sociálnu starostlivosť o
chorých, ďalej v liečebných ústavoch a v kúpeľných zariadeniach, v detských ústavoch
a v poisťovniach
-
vo verejnom zdravotníctve (vedenie detských sociálno-zdravotných staníc)
-
v oblasti sociálnej starostlivosti (poradne, jasle, chorobince)
-
v súkromných rodinných sluţbách
-
pri zabezpečovaní výcviku a organizácii dobrovoľných sestier ČSČK
-
v oblasti zdravotnej výchovy
-
ako asistenti lekárov v laboratóriách, na rtg. pracoviskách
-
v ústavoch pre infekčné ochorenia a pre duševne chorých. (Roušarová, 1937, Falisová,
2006)
Nemocničná starostlivosť o chorých sa poskytovala v súkromných ústavoch, na
klinikách, vo všeobecných verejných nemocniciach a v krajinských ústavoch. Na
univerzitných
klinikách
poskytovali
ošetrovateľskú
starostlivosť
diplomované
ošetrovateľky. Vo všeobecných verejných nemocniciach ošetrovanie chorých v prevaţnej
miere vykonávali radové sestry. V krajinských ústavoch poskytoval ošetrovateľský
personál nielen starostlivosť a kontrolu pacientov, ale aj upratovanie izieb a celého ústavu.
(Rybníčková, 1937) Stav ošetrovateľského personálu podľa údajov spracovaných členkou
zdravotnej sekcie Spoločnosti národov v Ţeneve Hazel Avis Goff v roku 1934 pribliţuje
nasledujúca tabuľka.
Trnava, 5.október 2010
209
Tabuľka 3 Stav ošetrovateľského personálu v roku 1934
(Spracované podľa: Goff, 1934, s. 243)
Zariadenie
Počet chorých
765 ústavov
144 000
Počet ošetrovateľov
8 150
Z toho:
diplomovaných ošetrovateliek
855
rádových sestier
343
neškolených ošetrovateliek
3 000
praktických ošetrovateliek
1 952
Muţov
2 000
Záver
Zakladanie ošetrovateľských škôl na základe prijatých legislatívnych noriem
predstavovalo
začiatok
novej
etapy
v profesionálnej
príprave
diplomovaných
ošetrovateliek. Počet absolventiek ošetrovateľských škôl sa postupne zvyšoval, nemohol
však pokryť potreby klinickej praxe. Nedostatok kvalifikovaných sestier bol prechodne
riešený prípravou praktických ošetrovateliek prevaţne v krátkodobých školiacich
a vzdelávacích kurzoch.
Pôsobenie neškolených, praktických a diplomovaných ošetrovateliek v praxi bolo
v období prvej Československej republiky veľmi široké. Podieľali sa na poskytovaní
ošetrovateľskej a opatrovateľskej starostlivosti chorých v štátnych alebo štátom
spravovaných nemocniciach a v ústavoch. Diplomované ošetrovateľky nachádzali svoje
uplatnenie aj v oblasti sociálno-zdravotnej starostlivosti, predovšetkým v poradniach, na
úseku sociálnej sluţby a v súkromnom sektore. Ich pôsobnosť v praxi bola hodnotená
odborníkmi a verejnosťou veľmi pozitívne a nesporne prispela k zvyšovaniu kvality
poskytovaných sluţieb.
Zoznam bibliografických odkazov:
1. FALISOVÁ, A.: Ţeny v zdravotníctve so zameraním na ošetrovateľstvo (1918-1938).
Materiál dostupný na internete: http://www.saske.sk/cas/archiv/4-2006/Falisova.html.
Trnava, 5.október 2010
210
2. FARKAŠOVÁ, D.: Ošetrovateľstvo – teória. Martin: Osveta, 2001. 135 s. ISBN 808063-086-0.
3. GOFF, H. A.: Ošetřovatelství v Československu. Československá nemocnice, 4, 1934,
s. 243-247.
4. GÖSSLER, R.: Příspěvky k výchově a k novému rozdělení ošetřovatelského personálu
při zemských ústavech. Československá nemocnice, 8, 1938, s. 219-221.
5. KAFKOVÁ, V.: Z historie ošetřovatelství. Brno: Institut pro další vzdělávaní
pracovníků ve zdravotnictví, 1992. 185 s.
6. KLEINSCHNITZ,
E.:
Dnešní
stav
odborného
ošetřovatelského
školství.
Československá nemocnice, 5, 1935, s. 130 – 138.
7. MOROVICSOVÁ, E.:
v Československu.
In:
Začiatky vzdelávania sestier-učiteliek ošetrovateľstva
Vývoj
vysokoškolského
vzdelávania
v ošetrovateľstve.
Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 2004, s. 119-125. ISBN 80-2231950-3.
8. PROSPEKT České školy ošetřovatelské při Všeobecné nemocnici v Praze. Praha Vyšehrad: Tiskem Vladimíra Reise, b.r. 6 s.
9. ROUŠAROVÁ, J.: Práce a snahy diplomovaných sester ve školní hygieně.
Československá nemocnice, 7, 1937, s. 113-115.
10. RYBNÍČKOVÁ, A.: Působení diplomovaných sester v sociálně zdravotní péči na
Slovensku. Československá nemocnice, 7, 1937, s. 115-116.
11. URBÁNEK,
J.:
Některé
naléhavé
otázky
československého
ošetřovatelství.
Československá nemocnice 2, 1932, s. 9 – 11.
12. WILTSCHOVÁ, M.: Vývoj základního vzdělání středních zdravotnických pracovníků.
Československé ošetřovatelství 2,1, 1971 s. 2-10.
Príspevok bol vypracovaný v rámci riešenia projektu VEGA 2/0097/10
Spoločenské predpoklady a dôsledky vývoja vedy a techniky na Slovensku v rokoch
1918 – 1989.
Trnava, 5.október 2010
211
Kontaktná adresa:
Doc. PhDr. Eva Morovicsová, PhD., MPH
Lekárska fakulta Univerzity Komenského
Psychiatrická klinika
Špitálska 24
813 72 Bratislava
Slovensko
Telefón: +421903281431
E mail: [email protected]
Trnava, 5.október 2010
212
HISTÓRIA A SÚČASNOSŤ VZDELÁVANIA V PROFESII
ZDRAVOTNÍCKEHO ZÁCHRANÁRA
Andrea Bratová1, Ľubica Ilievová2
Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre – Fakulta sociálnych vied a zdravotníctva,
Katedra klinických disciplín a urgentnej medicíny1
Trnavská univerzita, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce,
Katedra ošetrovateľstva2
Abstrakt
Autorky uvádzajú históriu v oblasti vzdelávania profesie zdravotníckeho
záchranára. Uvádzajú historický priebeh aţ po súčasný stav. Pribliţujú postupný vývoj
vzdelávania v profesii zdravotníckeho záchranára, v podmienkach SR a vo svete.
Kľúčové slová: Zdravotnícky záchranár – Vzdelávanie - Záchranná zdravotná sluţba Profesia.
Po stáročia sa ľudstvo snaţí o čo najkvalitnejšiu záchranu ľudských ţivotov.
Z historických prameňov je zrejmé, ţe cesta vývoja bola zloţitá a ťaţká. Všetkým
úspechom predchádzalo veľa skúmania i obety.
V 12 storočí v európskych kláštorných, katedrálnych a súkromných školách vznikli
prvé univerzity, v Boloni (zaloţená v r. 1158) od roku 1250 bolo uţ i členenie na fakulty
(Firment, Morochovičová, 2004). Organizácia Červeného kríţa sa zaslúţila od svojho
vzniku a neustále sa realizuje v osvete prvej pomoci medzi laickou verejnosťou, či
u v našich ale i svetových podmienkach. J.F.A. Esmarch v Berlíne (1881) zaloţil prvú
samaritánsku školu na výučbu prvej pomoci. V Prahe podľa Londýna v r. 1798 zaloţil
prof. Zdravotnej polície na lekárskej fakulte Dr. Zarda „Záchranný ústav a humanitnú
spoločnosť.“ Potreba vznikla i napriek patentu panovníčky Márie Terézie, pod dojmom
úspechov amsterdamskej spoločnosti, ktorá vydala (1769) „Patent o záchrane utopených,
obesených alebo zadusených s platnosťou pre celú monarchiu. Ustanovujúci snem (1935)
hasičského samaritánstva za spolupráce Červeného kríţa stanovil svojich predstaviteľov a
skonštatoval, ţe hasičstvo vycvičilo 1200 samaritánov (Ráchelová, 2007).
Stav rozvoja anestézie a resuscitácie bol podmienený vznikom anestéziologickoresuscitačných
oddelení,
odborným
rastom
špecialistov
a sestier
špecialistiek.
Anestéziologicko-resuscitačné oddelenia poskytovali po svojom vzniku nepretrţitú
činnosť, organizovanú v smenách. Oddelenie sa členilo na: anestéziologickú časť,
Trnava, 5.október 2010
213
resuscitačnú časť, stanicu rýchlej zdravotníckej pomoci. V minulosti boli súčasťou
anestéziologicko-resuscitačného oddelenia stanica záchrannej sluţby a tvorili stabilnú
zloţku spolu s centrálnym dispečingom, lekármi, sestrami, vodičmi, mobilnou zloţkou
(vozidlami, vrtuľníkom, motorovým člnom) (Bohuš, 1992). Na základe neustáleho
napredovania medicíny, bolo potrebné aby sa odčlenili stanice rýchlej zdravotníckej
pomoci od anestéziologicko-resuscitačných oddelení. Následne bolo potrebné aby sa
vytvorili i podmienky pre vzdelávanie v oblasti urgentnej medicíny pre profesiu
zdravotníckeho záchranára. V súčasnosti zdravotnícky systém urgentnej zdravotnej
starostlivosti musí byť klinicky, organizačne, finančne nezávislý. Do systému musí byť
zaradené triedenie, resuscitácia, krátkodobé pozorovanie, liečba. „Potrebu a druh
urgentnej starostlivosti možno len ťažko s určitosťou predpovedať, a preto musí byť
dostatočný personál a zdroje na zabezpečenie pravdepodobných situácií. Vzdelanie musí
byť rozsiahle, aby pripravilo špecialistov na zvládnutie širokého spektra situácií“. Tímová
práca je nosným predpokladom, zahŕňa spoluprácu v integrované zdravotnícke zariadenia
na rozvíjanie terapeutických postupov, ich zavádzanie do praxe, výučby a výskumu
(Dobiáš, 2007, s. 17). V súčasnosti v podmienkach SR zákon NR SR č. 576/2004 Z.z.
charakterizuje zdravotníckeho záchranára ako osobu, ktorá poskytuje neodkladnú
prednemocničnú starostlivosť osobe pri náhlych zmenách zdravotného stavu, ktoré
bezprostredne ohrozujú jej ţivot. Študijný program 7.4.6 Urgentná zdravotná starostlivosť,
je bakalársky študijný program, ktorého dĺţka štúdia je tri roky dennej alebo externej
formy štúdia. Absolvent získa titul Bc. – bakalár Urgentnej zdravotnej starostlivosti.
Vysokoškolské bakalárske vzdelanie sa získava odbornou spôsobilosťou, vedomosťami
a zručnosťami, ktoré sú rozdelené v štúdiu na teoretickú a praktickú časť. UZS ako
študijný odbor bol akreditovaný v r. 2005 na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre
(UKF) na Fakulte sociálnych vied a zdravotníctva (FSVaZ) a na Katedre klinických
disciplín a urgentnej medicíny (KKDaUM). V SR boli ako prví promovaní ZZ v externej
forme štúdia na UKF v Nitre v akademickom roku 2006/2007, prví ZZ v dennej forme
štúdia promovali v akademickom roku 2007/2008 (Sollárová, 2009). Uchádzač, ktorý chce
študovať na vysokej škole v študijnom odbore UZS, musí spĺňať kritériá Ministerstva
zdravotníctva Slovenskej republiky. Vydanie kladného stanoviska Akreditačnej komisii
vlády SR k študijným programom nelekárskych študijných odborov pre oblasť
zdravotníctva (schválené gremiálnou poradou ministra uznesenie č. 345/2007, /10.12.2007)
Podmienky pre prijatie do dennej a externej formy štúdia, kde uchádzač musí byť
zdravotne spôsobilý (§ 32 zákona č. 578/2004 Z.z. ), musí byť fyzicky zdatný a ukončené
Trnava, 5.október 2010
214
vzdelanie pre bakalársky študijný program. Pre dennú formu štúdia má mať ukončené
úplné stredné vzdelanie s maturitou. Pre externú formu musí mať úplné stredné odborné
vzdelanie v študijnom odbore zdravotnícky záchranár, minimálne jednoročná odborná prax
v záchrannej
sluţbe.
Diplomovaná
všeobecná
sestra,
ktorá
vykonáva
činnosť
zdravotníckeho záchranára, musí mať minimálne trojročnú odbornú prax v ZZS.
Všeobecná sestra, ktorá vykonáva činnosť ZZ a má minimálne päťročnú súvislú prax
v zdravotnej záchrannej sluţbe s dĺţkou trvania tri roky, musí mať súhlas Ministerstva
zdravotníctva SR (Sollárová, 2009). Študijný odbor Urgentná zdravotná starostlivosť
pripravuje študentov na činnosť zdravotníckeho pracovníka pre oblasť urgentnej medicíny
prvého kontaktu a záchranu postihnutých hlavne v rýchlej zdravotníckej pomoci, leteckej,
vodnej, banskej, horskej záchrannej sluţbe ako aj poţiarnej ochrane. Všetky tieto činnosti
a príprava na povolanie v rámci štúdia zoceľuje zdatnosť samotných študentov a zároveň
ich pripravuje na povolanie nielen po stránke vedomostnej a zručnej, ale i po psychickej
stránke. V rámci psychickej prípravy sa študenti pripravujú na povolanie od základov
psychológie aţ po cvičenia, ktoré sú nasmerované priamo na prácu zdravotníckeho
záchranára, krízové situácie. Príprava počas štúdia i v rámci dobrovoľných aktivít navádza
študentov k riešeniu situácií, ktoré ich prednostne navádzajú na riešenie záťaţových
situácií. Človek je ovplyvňovaný aj rozličnými emóciami, ako je strach, úzkosť, zlosť,
ktoré by mal vedieť potláčať a ovládať. Metódou zvládnutie samého seba - na sebavýchovu
je autogénny tréning ) (Akreditačný spis UKF Nitra, 2008). Pri výučbe sa vytvorila
spolupráca s záchrannými zloţkami Integrovaného záchranného systému (IZS), Vodnou
záchrannou sluţbou, Horskou záchrannou sluţbou SR a Vrtuľníkovou záchrannou sluţbou.
Študenti sa oboznamujú o spolupráci s IZS na výcvikových kurzoch a exkurziách
(Sollárová, 2009).
Poţiadavky na vzdelávanie vo svete
V USA: Uţ v r. 1965 Safar vybudoval pracovisko v Pittsburghu, ktoré zabezpečovalo
multidisciplinárnu starostlivosť. Safar v Pittsburghu začal budovať EMS, prvú záchrannú
sluţbu určenú pre výjazdy z radov nezamestnaných, ktorí prešli odborným resuscitačným
školením. Poloţil tak základy dnešného amerického paramedického systému Dr. Leonard
A. Cobb v Seattli (USA) v r. 1970 pod názvom „paramedic staff“ a vytvoril
pravdepodobne najpremyslenejší verejný systém resuscitačných sluţieb V anglosaských
krajinách sa pomocou zdravotníckeho personálu, ako vysoko kvalifikovaného personálu
v emergentnej medicíne, vyvinul hasičský zbor. Hasiči v Seattli a King Countri fungujú
Trnava, 5.október 2010
215
ako pohotovostní lekári (Dvořáček, 2009). V Českej republike: zvyšovanie nárokov
v práci ZZS nás núti premýšľať, ako sa máme novým poţiadavkám a situáciám prispôsobiť
a taktieţ, ako sa máme s nimi vyrovnať. Jedna z ciest je neustále vzdelávanie
zamestnancov zainteresovaných profesií v oblasti záchrany ľudských ţivotov a majetku.
Realizovaný projekt „Inovace systému profesního rozvoje záchranářú.“ Projekt bol
zameraný na nelekárske profesie. Jedná sa o vzdelávanie v oblasti poskytovaní PNS.
Vzdelávanie zahŕňalo oblasti ako: právo, psychológiu, základy sebaobranného správania,
cudzie jazyky, riadenie vozidiel s majákom. Pre oblasť psychológie išlo predovšetkým
o hodnotenie vlastného prístupu k práci, k špecifickým podmienkam ZZS, k aplikácii
skúseností do praxe. Jednalo sa hlavne o prístup k zdravotníckym pracovníkom, k
zameraniu sa na správanie samotných záchranárov k sebe (Rubek, Ryba, 2009). Z USA
výstiţne uvádza Šeblová, (2003) systém ,ktorý je v USA a od nášho sa výrazne líši. USA
má 65 % územia zaistené V UM dobrovoľníkmi. Úroveň znalostí a vedomostí
v konkrétnych lokalitách určuje obsah štandardov a protokol, ktorým sa nelekársky
personál povinne riadi v teréne. Vo väčších mestách je sluţba profesionalizovaná.
V Chicagu v hasičských automobiloch ETM („basic“ – absolvované školenie pre
vodičov), zdravotnícka sekcia „Fire Department“ –funguje samostatne s paramedikmi,
ktorí sa riadia štandardmi. Slabinou v systéme je, ţe sú určené pre typické jednoznačné
situácie, ak však vybočujú z rámca štandardov, neumoţňuje to reagovať na problém.
V EMS (Emergency Medical Service) pracujú zamestnanci so zdravotníckym výcvikom
„fire responder“, ide o prvú pomoc na úrovni laikov cez BLS (Basic Life Support),
realizované je to cez program „cross-training. Triedenie pacientov všade v USA
vykonávajú sestry.“ UCAN (University of Chicago Aeromedical Network – v posádke je
netypicky lekár, nakoľko v USA je 5 podobných stanovísk), pilot a paramedik,
„flynig.nurse.“ Univerzitné nemocnice realizujú výučbu rezidentov v druhom roku ich
postgraduálnej prípravy pre prácu vo vrtuľníkovej záchrannej sluţbe. Rezidentský program
vzdelávania: Summa Health. Odbor UM je v USA obľúbený. V UM pracujú kvalifikovaní
lekári, rezidenti, assistant physician (2-3 ročné štúdium na univerzite, majú pozíciu
pomocného lekára) (Šeblová, 2003). UM vo francúzskom Vichy (Králíček, 2007) fungujú
hasiči ako plnohodnotní paramedici, taktieţ súkromná sanitka, sanitka v nemocnici,
vrtuľníková záchranná sluţba (v závislosti od regiónu). Vo vzdelaní pre zdravotníckych
záchranárov nie je povinná špecializovaná príprava. Musí to však byť absolvent analoga
(naša stredná zdravotnícka škola) v trvaní 38 mesiacov a musí získať „Diplomôe d' Etat d'
Infirmier“ (štátny diplom SZP). Vodiči záchranári musia mať školenie a získať „Certificat
Trnava, 5.október 2010
216
de Capacitéd'Ambulanciar“ (certifikát kompetencie sanitára).Školenie zabezpečujú
záchranné sluţby podľa départementov. Systém UM je vo Francúzsku neuveriteľne
funkčný a výkonný. Tuček, Kočí, Lordová, (2007) uvádzajú poznatky o UM v Holandsku
a Belgicku, ktorá je zabezpečená lekárom a paramedikom z pracoviska urgentnej
medicíny. Lekár ale prichádza namiesto zásahu iba v špecifikovaných prípadoch.
V Holandsku je nadštandardný prístup k pacientom i v kvalite poskytovanej starostlivosti.
Systém spočíva v komunikácii s pozostalými, ktorí sú po mesiaci pozvaní do nemocnice.
Opätovne si všetko do detailov preberú, odpovie sa im na všetky otázky. Má to dvojitý
efekt: pomáha to pri dôvere pacienta a pri zniţovaní sťaţností. Zároveň personál má spätnú
väzbu a moţnosť vidieť svoju prácu zo strany pozostalých i pacientov, môţe to byť
i moţnosť prevencie syndrómu vyhorenia. Franěk, (2007) uvádza, ţe ZZS v Izraeli Meaden David Adom (MDA) vo vzdelávaní musí vodič – záchranár absolvovať 200
hodinový kurz realizovaný MDA. Paramedik absolvuje pätnásťmesačný kurz MDA alebo
dvanásť mesiacov v armáde. PM-academic študuje na vysokej škole (bakalár), súčasne
získava i vzdelanie sestry, preto môţe pracovať v nemocnici. Kaţdý člen posádky ma malý
manuál pre rôzne typy hromadného nešťastia, ktoré zhŕňajú v bodoch hlavné zásady.
Vrtuľníkovej záchrannej sluţbe sa venuje armáda, súkromný prevádzkovateľ má dva
vrtuľníky a dvoch paramedikov, systém sa dolaďuje (Franěk, 2007).
Zdravotnícka profesia s vývojom vedy je neustále vystavená napredovaniu, ktoré je
oveľa väčšie v porovnaní s inými profesiami. História ponúka nahliadnutie na pokroky,
ktoré nás neustále poháňajú vpred k zlepšovaniu po viacerých stránkach. Súčasnosť nás
usvedčuje v tom, ţe vývoj je potrebný, nakoľko pre nás nové situácie sú hnacím motorom
k zlepšovaniu a napredovaniu v oblasti medicíny a vzdelávania v zdravotníckej profesii.
Zoznam bibliografických odkazov:
1. Akreditačný spis UKF Nitra. 2008. Univerzita Konštantína Filozofa Nitra. Fakulta
sociálnych vied a zdravotníctva. Študijný program Urgentná zdravotná starostlivosť I.
stupeň vysokoškolského vzdelávanie (Bc.) Študijný odbor 7.4.6 Urgentná zdravotná
starostlivosť 2008
2. BOHUŠ, O. 1992. Pohľad do histórie. Diferencovaná starostlivosť. Prednemocničná
starostlivosť. In: BOHUŠ, O. a kol. 1992. Anestéziológia resuscitológia a intenzívna
starostlivosť. Martin : Osveta, 1992. s. 5–42. ISBN 80-217-0436-5.
Trnava, 5.október 2010
217
3. DOBIÁŠ, V. 2007. Manifest urgentnej medicíny v Európe. In: DOBIÁŠ, V. a kol.
2007. Prednemocničná urgentná medicína. Martin : Osveta, 2007, s. 17-18, ISBN 97880-8063-255-7
4. DVOŘÁČEK, D. 2009. Historie resuscitace. In: Urgentní medicína. ISSN 1212-1924.
2009, roč. 12, č. 3, s. 34.
5. FRANĚK, O. 2007. Záchranná sluţba v Izraeli. In: Urgentní medicína. ISSN 12121924. 2007, roč. 10, č. 4, s. 10-13.
6. TUČEK, D. - KOČÍ, J. - LORDOVÁ, I. 2007. Emergency 2007 – Masstricht
(Nizozemí), Leuven (Belgie). In: Urgentní medicína. ISSN 1212-1924. 2007, roč. 10,
č. 4, s. 14-15.
7. KRÁLÍČEK, M. 2007. Urgentní medicína ve francouzském Vichy. In: Urgentní
medicína. ISSN 1212-1924. 2007, roč. 10, č. 3, s. 14-17.
8. RÁCHELOVÁ J. 2007. História a vývoj záchranných zdravotných sluţieb. In:
DOBIÁŠ, V. a kol., 2007. Prednemocničná urgentná medicína. Martin : Osveta, 2007,
s. 355-360. ISBN 978-80-8063-255-7
9. RUBEK, A., RYBA, A., 2009. Komplexní vzdělávání ZZS HMP- ÚSZS. In: Urgentní
medicína. ISSN 1212-1924. 2009, roč. 12, č. 4, s. 8-11.
10. SOLLÁROVÁ, E. 2009. Urgentná zdravotná starostlivosť ako študijný odbor. In:
Úrazová a intenzívna medicína. ISSN 1337-0820, 2009, roč. 4, č. 1, s. 62-64.
11. ŠEBLOVÁ, J. 2003. Zkušenosti z USA. In: Urgentní medicína. ISSN 1212-1924,
2003, roč. 6, č 1, s. 20-25.
Kontaktná adresa:
Bratová, Andrea, UKF Nitra, FSVaZ, KKDaUM, Kraskova 1, 949 74, Nitra
[email protected]
Ilievová, Ľubica, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce, Trnavská univerzita v Trnave,
917 01, Trnava
[email protected]
Trnava, 5.október 2010
218
Mary Aikenhead - zakladateľka charity sestier v Írsku
A. Botíková
Trnavská univerzita, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce, Katedra ošetrovateľstva
Abstrakt
Mary Aikenhead, predstavená írskych katolíckych sestier, bola zakladateľkou
charity sestier v Írsku. Celý svoj ţivot venovala pomoci chudobným, nevyliečiteľne
chorým a zomierajúcim. Otvorila desať nových kláštorov. V roku 1834 zaloţila slávnu
nemocnicu Svätého Vincenta v Dubline, hospic a mnoţstvo iných zdravotníckych
zariadení. Trpela váţnym chronickým ochorením a posledné roky preţila v kláštore, ktorý
po jej smrti sestry na jej počesť premenovali na hospic Našej panej.
Abstract
Mary Aikenhead, the prioress of Irish catholic nuns was establisher of Irish Sisters
of Charity. She dedicated her whole life of helping poor, incurable sick and dying people.
She opened 10 new convents. In 1834 she established famous hospital of St. Vincent in
Dublin, hospic and a lot of health care institutions. She suffered from a chronical illness
and her last years of life she spent in convent which was renamed to Our Lady's Hospic
after her death, for her honest.
Mary Aikenhead sa narodila 19. januára 1787 v Corku. Jej matka Mária pochádzala
z katolíckej rodiny bohatého obchodníka. Otec bol lekár a lekárnik, pochádzal z prvej
generácie írov so škótskym vojenským pôvodom. Miloval írskych katolíkov s ktorými
súcitil pre ich chudobu, diskrimináciu a majetkový zákon, platný v tých časoch. Mary
vyrastala v duchu katolíckej viery, ale pokrstená bola aţ 6. júna 1802. Ako malé dieťa
bývala často chorá a tak ju rodičia poslali na vidiek, aby sa zotavila. Tam ţila do šiestich
rokov v katolíckej rodine, kde sa kaţdý deň zúčastňovala na svätých omšiach. Po návrate
do mesta Cork, taktieţ často chodila na bohosluţby. Jej babička a teta z matkinej strany ju
priviedli k mníškam v „Ursuline and Presentation nuns“.
Tieto skoré náboţenské skúsenosti ju veľmi ovplyvnili. Mary navštevovala mestskú
školu. Bola vedená k tomu, aby aj naďalej praktizovala katolícku vieru. To však musela
robiť v tajnosti, pretoţe jej otec s tým nesúhlasil. Kaţdé ráno spolu so slúţkou chodila na
sväté omše. V roku 1801, keď mala štrnásť rokov, sa zhoršilo zdravie jej otca, ktorý
nakoniec na smrteľnej posteli prestúpil na katolícku vieru. Vo veku 16 rokov, aj ona
verejne konvertovala. Po ukončení štúdia sa rozhodla venovať pomoci chudobným v
Trnava, 5.október 2010
219
Corku. Prostredníctvom svojej dobrej priateľky Anne Marii O'Brienovej (1785-1871),
Mary odišla do Dublinu a bola uvedená do spolku katolíckych ţien pomáhajúcich
chudobným z mesta. Rovnako ako o charitatívnu prácu sa zaujímala i o náboţenský
ţivot. Po smrti svojej matky, ju arcibiskup Murray z Dublinu poţiadal, aby zaloţila
kongregáciu sestier charity a zariadil potrebné povolenie z Vatikánu.
Ako prípravu na to, vstúpila v júni 1812 do kláštora Blahoslavenej Panny Márie
v Anglickom Yorku. Tam sa pripravovala s ďalšími írskymi mladými začiatočníčkami ako
novicka tri roky. Ako svoje náboţenské meno prijala sestra Mary Augustína. V septembri
1815 sa vrátila do Dublinu a splnila sľub arcibiskupovi. Otvorila prvý kláštor na ulici
North William v Dubline. Stala sa generálnou predstavenou novej Kongregácie írskych
sestier charity. Rovnako ako sľub chudoby, čistoty a poslušnosti, ktoré musia zloţiť všetky
sestry charity, tieţ prisahala sluţbu pre chudobných. Pod jej vedením bola najväčšia pomoc
venovaná väzňom, chudobným a chorým. Tvrdo pracovala na budovaní rádu, ktorý
dobrovoľne pomáhal v nemocniciach a školách v celom Írsku. V roku 1816 sa jej dostalo
za svoju prácu uznanie od pápeţa, ale aby rád dostal úradné pápeţské schválenie, musela
čakať aţ do roku 1833. Hoci s veľmi malými prostriedkami, Mary otvorila v roku 1819 na
ulici
Stanhope svoj druhý kláštor, kde sa osobne venovala školeniu sestier v oblasti
starostlivosti o nevyliečiteľne chorých a zomierajúcich. Výkonné úrady tej doby vyzvali
sestry charity, aby vykonávali návštevy väzenia a ošetrovali väzňov. Mary osobne
navštevovala väznené ţeny, ktoré boli odsúdené na smrť a poskytovala im ošetrovanie
a duchovnú podporu.
Mary trpela váţnym chronickým ochorením, ale jej činnosť bola neutíchajúca.
Otvorila desať nových kláštorov. Sestry charity si rýchlo získali dobré meno pre svoje
veľké dielo medzi najchudobnejšími Írmi. Zriadili školy, nemocnice a útulky pre ţeny.
Zaloţili niekoľko kláštorov v Dubline, ako sú Peacock Lane v Corku (1826), Lady Lane vo
Waterforde (1842); Clarinbridge v Galwayi (1844), a Clonmel v Tipperary (1845). Počas
epidémie cholery v roku 1832, sestry charity neúnavne pomáhali a ošetrovali chorých.
V hrozných podmienkach, v najchudobnejších oblastiach a najmä v meste so
slamenými domami, sa Mary snaţila získať dary a vybudovať nemocnicu. Za 3000 libier
kúpila mestský dom lorda Meatha v St Stephen Green v Dubline a v januári 1834 otvorila
nemocnicu svätého Vincenta - prvú katolícku nemocnicu v Írsku od reformácie a ako prvú,
ktorá fungovala s opaterou mníšok. Na začiatku nemocnica nemala potrebné vybavenie a
mala málo kvalifikovaných pracovníkov. Mary posielala sestry do Paríţa na školenia. Po
Trnava, 5.október 2010
220
ich zaškolení, samé učili a školili ďalších zamestnancov. Prísne normy v školení a
obetavosť jej zamestnancov rýchlo získali vysoké uznanie.
Ako sa jej rád rozrastal, Aikenheadin zdravotný stav sa zhoršoval a väčšinu z jej
posledných tridsiatich rokov ţivota strávila na vozíčku, alebo pripútaná na lôţku.
Poranenie miechy a opuchy ju a nakoniec priviedli aţ k ochrnutiu, no napriek tomu stále
aktívne, plná energie a ducha zastávala dôleţitú úlohu v zakladaní kláštorov a získavaní
finančných prostriedkov. Nové inštitúcie boli zriadené aj v zahraničí, vrátane Austrálie. V
roku 1838 ju arcibiskup Sydney Dr. John Polding poţiadal, aby poslala päť sestier do
Austrálie, ktorá v tej dobe mala niekoľko inštitúcií. V roku 1857 v Sydney sestry zaloţili
slávnu nemocnicu svätého Vincenta.
V roku 1845 zaloţila Mary Our Lady‟s Hospic pre umierajúcich na Harold‟s Cross
v Dubline, v ktorom aj zomrela v roku 1858. Jej pozostatky boli uloţené na cintoríne v
Donnybrooku. Od vtedy sa jej kongregácia šírila do Anglicka, Škótska, USA, Venezuely,
Zambie a Nigérie. Spravuje mnoţstvo škôl, detských domovov a nemocníc. V roku 1921
pápeţ Benedikt XV súhlasil s jej blahoslavením, čo bol krok pred svätorečením ku
svätosti. V roku 1958 írska vláda vydala známku na uctenie pamiatky za jej ţivotné dielo.
Zoznam bibliografických odkazov:
1. HATOKOVÁ, M. a kol.: Sprevádzanie chorých a zomierajúcich, 2009. 215s. ISBN
987-80-8074-095-5
2. http://multitext.ucc.ie/d/Mary_Aikenhead
3. http://www.newadvent.org/cathen/01234a.htm
Kontaktná adresa:
PhDr. Andrea Botíková, PhD.
Univerzitné nám. 1
FZaSP TU
917 00 Trnava
[email protected]
Trnava, 5.október 2010
221
Download

Historické pohľady na vývoj ošetrovateľstva a ošetrovateľského