ROČNÍK XII. ČÍSLO 3
SEPTEMBER 2012
OBSAH
_____________________________________________________________
KORENE A TRADÍCIE
Viktor Timura: Dávnoveká Európa (pokračovanie)
Maroš Puchovský: Vzťahy Slovákov, Čechov a slov. vzájomnosť
Pavol Kleban: Slováci- najstaršie etnikum v Európe!
Erika Lehotszká: Kľúč k slovenskej samostatnosti
5
19
23
25
PRIESTOR SLOVA
Dagmar Bollová: Nezabúdajme na svojich hrdinov (kpt.J. Nálepka)
Stanislav Bajaník: Devín – Vyšehrad 1947
Pavol Janík: Karikatúry demokracie
Jan Stern: Bratia
29
35
39
41
KULTÚRA V TOKU ČASU
Ján Tužinský: Spomienky na prítomnosť
47
ROZHOVOR
51
s básnikom Pavlom Janíkom
ZAUJALO NÁS
Vladimír Mezencev: Rusi a Ukrajinci na Slovensku urobili
viac než ostatné národnostné menšiny dohromady
Radujme sa a podporujme
50. Festival kultúry a športu v Medzilaborciach
23.ročník medzinárodného splavu
XVI. ročník celoslovenskej súťaže Dúha
JUBILEÁ: Michal Eliáš: Jubileá v 4. štvrťroku 2012
58
65
67
69
70
71
SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ , ročník XII, číslo 3.
Vychádza štyri razy do roka
Vydáva Slovenská rada Združenia slovanskej vzájomnosti.
Výtvarný návrh obálky: Ladon©
Predseda redakčnej rady: doc.Dr. Jozef Mravík, CSc., šéfredaktor: Július Handžárik
Adresa redakcie: Dobšinského 16, 811 05 Bratislava, č. tel. 52491861, e-mail: [email protected], www.ozzsv.sk
ISSN 1335-9010, evidenčné číslo: MK SR EV1234/08. Vyšlo v septembri 2012
3
4
KORENE A TRADÍCIE
_______________________________________________________
Dávnoveká Európa
Odkiaľ prišli Európania, pôvod a začiatky Slovanov
Pokračujeme v uverejňovaní výňatkov z uvedeného diela Dr.
Viktora Timuru z kapitol, venovaných vzniku a rozvoju jazyka,
otázkam európskej jednoty a diferencovanosti a vývojovým obdobiam
Slovanov.
Civilizačné procesy a jazyk
Podľa autorov publikácie „Jazyky sveta“ „niektorí
jazykovedci vážne pochybujú o tom, že prajazyk kedysi jestvoval“.
(KRUPA Viktor – GENZOR Jozef: JAZYKY SVETA v priestore a
čase, Bratislava, Veda VSAV, 1996, s.41). Z analýzy poznatkov,
ktoré sú k dispozícii, nemožno v Európe hovoriť o spoločnom
prajazyku, tým menej o ňom uvažovať v severnej Európe,
osídľovanej až po období 9600 rokov pred n. l. O vzniku a šírení
jazyka z malého územia by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by
tam žila nejaká výnimočne jazykovo nadaná skupina obyvateľov
oproti ostatným. Kto chce, nech tomu verí. Začiatok reči má
súvislosť so získaním rečovej kompetencie asi 45-tisíc rokov pred n.
l., a formovanie jazyka po nadobudnutí gramatickej (jazykovej)
kompetencie medzi 15 – 10-tisíc rokmi pred n. l. Prapôvodné
osídlenie, ktoré mohlo priniesť niektoré jazykové prvky a prvé slová,
môže v Európe začínať najskôr v gravetiene. Ale nijaký prajazyk
vtedy neexistoval. Jazyky sa formovali samostatne v troch
základných európskych protovetvách: keltskej, germánskej a
5
slovanskej na teritóriách, ktoré obývali. Od začiatku utvárania
európskych etnokultúrnych komplexov po skončení poslednej
ľadovej doby, ktoré predstavovali zárodky európskych vetiev,
protovetiev, sa formovali dve jazykové veľkorodiny: stredovýchodná
(protoslovanská) a západná (protokeltská). Asi od polovice 10.
tisícročia sa začala formovať tretia, severná (protogermánska) rodina
(Šlezvicko-Holštajnsko, Dánsko, Škandinávia). Ale skutočný rozvoj
jazyka nadobúdal väčší rozmach až v neolite a neskôr. Nositelia
severnej (protogermánskej) jazykovej skupiny, ktorí sa vyčlenili zo
západoeurópskej (magdalénskej) kultúry, v jazykovom vývoji išli
samostatnou a odlišnou cestou od západnej i stredovýchodnej
Európy. Aj to potvrdzuje, že jazyky sa formovali až po skončení
ľadovej doby.
V období asi 3500 rokov pred n. l., keď už boli odlišné
jazyky v zásade sformované, ako uvádzajú autori publikácie „Jazyky
sveta“, museli byť sformované aj základné etnokultúrne
spoločenstvá, ktoré pri utváraní prešli etapou najprv ako etnokultúrne
komplexy (západoeurópsky protokeltský etnokultúrny komplex,
severoeurópský protogermánsky komplex, a stredovýchodoeurópsky
protoslovanský komplex). Na etapu etnokultúrných komplexov
nadväzovala etapa výraznejšej diferenciácie – protovetiev:
protokeltskej, protogermánskej a protoslovanskej. Ak by tomu tak
nebolo, musel by sa v Európe sformovať jednotný jazyk, s
rovnakými gramatickými pravidlami a slovnou zásobou. To sa však
nestalo.
Staroslovančina z 9. storočia n. l. podľa jazykovedcov
vykazuje obdivuhodnú jednotu na celom území Slovanov od Dnepra
po Labe. Skýti a Sarmati mohli obohatiť slovnú zásobu, ale nie
podobu jazyka (gramatiku, fonetiku, syntax). Ak by boli početnejšou
a silnejšou populáciou ako slovanská, boli by Skýti a Sarmati
asimilovali Slovanov, nie naopak.
Podľa J. Paulíka migrácia ľudu kultúry šnúrovej keramiky,
ktorá sa rozšírila „od stredného a horného toku Volgy až po
6
Holandsko... od južného Fínska až po... vučedolský okruh“ na
Balkáne, dala základ jazykovej diferenciácii v Európe na kentumovú
jazykovú rodinu rozšírenú od Grécka a Talianska po románskogermánske jazyky a satemovú jazykovú rodinu so slovanskými a
baltskými jazykmi. Kultúra ľudu so šnúrovou keramikou pripomína v
niekoľkých obmenách oveľa neskoršiu staroslovanskú kultúru...
(...typická slovanská vlnovka) a zdá sa, že i pozoruhodným zmyslom
pre jazykové ovplyvnenie prostredia, do ktorého sa nositelia oboch
kultúr dostali - ide... o historicky slovanské názvoslovie prírody, riek,
či pohorí... - ( PAULÍK, J: BRONZOM KOVANÉ DEJINY,
Bratislava, Card Cad, 1993, s.7).
Satemová jazyková skupina
Najstarším, aj keď nie celkom čistým písomným dokladom
satemovej jazykovej skupiny sú indické Védy (Rigvédy) a
sanskritské Upanišády. Na čase vzniku Véd sa odborníci doteraz
nezhodli a udáva sa rozlične medzi rokom 1500 až do začiatku
prvého tisícročia pred n. l. Boli napísané jedným z protoeurópskych –
presnejšie protoslovanských –dialektov satemovej jazykovej rodiny.
Spoločné slová v európskych jazykoch vychádzajú z koreňových
základov satemovej rodiny jazykov. Tvoria najširší a najstarší známy
slovný základ slovanských jazykov, ktorý sa v písomných
pamiatkach zachoval vďaka tomu, že dostal písomnú podobu vo
Védach. Má význam pre genézu Európanov, o ktorých sa najprv
predpokladalo, že prišli odkiaľsi z Indie alebo Iránu. Osobitný
význam má pre genézu Slovanov.
Satemová jazyková rodina sa od začiatku nadobudnutia
gramatickej kompetencie utvárala v strednej a východnej Európe
kontinuálne, bez ohľadu na možné odlišnosti – dialekty. Ani v
strednej a východnej Európe však nemožno hovoriť o nejakom
prajazyku. V priebehu vývoja, migrácií, prelínania kmeňov a
asimilácie priberala do slovnej zásoby celý rad prvkov, ktoré dnes
považujeme za základné slová satemovej jazykovej rodiny a ani
netušíme, kde majú pôvod. To, čo zostávalo kontinuálnym vývojom
7
živého jazyka, bola gramatika, syntax (spôsob vyjadrovania
zmysluplných myšlienok), výslovnosť (fonetika) a morfológia, ktoré
mali svoj prirodzený vývoj. Slovanské jazyky patria v Európe
geneticky k najstarším s najviac pôvodnými prvkami, ktoré sa
čiastočne, v dôsledku migrácií z východu na západ, dostali do
ostatných európskych jazykov.
Vývojové obdobia Slovanov
V postarchaickom období (od konca ľadovej doby do 6.
tisícročia pred n.l.) pretrvávajú etnokultúrne komplexy, ale jazykové
základy už vytvárali podmienky na diferenciáciu jednotnej Európy
do vetiev. Po dynamickom jazykovom vývoji v dobe neolitu,
prinajmenšom od začiatku 6. tisícročia sa začína protohistorické
obdobie, obdobie etnokultúrnych európskych spoločenstiev,
protokeltskej, protogermánskej a protoslovankej vetvy. V prípade
protoslovanskej vetvy je to árijsko-venetská etapa vývoja Slovanov.
Ekonomickým základom týchto civilizácií bolo už produktívne
hospodárstvo s prechodom na poľnohospodársku výrobu. Ale
kritétiom diferenciácie bol prevládajúci príbuzný jazyk.
Doterajšie úvahy o vývoji v prehistorickej Európe sú
postavené na rozmanitých domnienkach, nepodložených hypotézach
a špekulatívnych teóriách, ktoré nemajú oporu v poznatkovom
materiáli. Na území Európy sa predpokladá najprv akési
„indiferentné obyvateľstvo“ (a to aj v prípade veľkej
východoeurópskej tripoľskej civilizácie rozvíjajúcej sa od 4750
rokov do 2. tisícročia pred n. l.), po ktorých „odkiaľsi“ v 3. tisícročí
prišli „indoeurópania“ a osídlili Európu, od ktorých vývoj viedol k
Európanom – k dnešným európskym národom. Ako keby sa
„indoeurópske“ kmene mali sformovať len v 3. tisícročí, nevedno
kde a z akých predkov, bez minulosti a kontinuálneho vývoja z
generácie na generáciu z dávnej minulosti a nejakým zázrakom sa tu
zrazu objavili – spadli z neba. Čo sa stalo s pôvodným
„indiferentným“ osídlením, vyvíjajúcim sa kontinuálne z generácie
na generáciu z dávnej minulosti zo severokaukazskej europidnej
8
čeľade nehovoria, alebo vedú o tom len rozporuplné a nepodložené
úvahy. Lenže početnosť Slovanov je natoľko ohromujúca pri ich
„objavení sa“ na európskej historickej scéne, že poprieť ich
existenciu nebolo celkom možné. A tak sa začalo špekulovať o ich
začiatku oddelením z niektorého iného etnika (samozrejme
predovšetkým z germánskeho), z ktorého sa mali vyčleniť iba
nedávno. Úvahy tohto typu sa nezaoberali otázkou, kto na území
Slovanov žil predtým, aké to bolo obyvateľstvo, ani kde sa podelo
osídlenie (doložené archeologicky), ktoré tu bolo pred príchodom
tzv. „indoeurópanov“. O nejakom kontinuálnom vývoji osídlenia z
generácie na generáciu, teda o prirodzenom vývoji, ako keby
nechceli nič vedieť.
Na rozdiel od týchto nepodložených a špekulatívnych teórií
s ideologickým podtextom vychádzame z nepopierateľnej
skutočnosti
doloženej
archeologickými
a antropologickými
poznatkami (fosíliami), že tu existoval prirodzený kontinuálny vývoj
od Homo erectus k dnešnému človeku. Naznačujú to aj novšie
datovania najstarších fosílií pred 800-tisíc až 1,2 milión rokov.
V 3. tisícročí pred n. l. sa začína slovanské obdobie.
Slovanské kmene sa objavili už v 3. tisícročí pod názvami: Veneti,
Luvijci, Palajci, Nésiti (Chetiti), Mitanci a ďalšie, čo je oveľa skorší
vstup na scénu európskych dejín, ako Germánov, alebo Keltov.
Názvy Germáni, Kelti i Slovania sa však sformovali len neskôr, keď
začali vystupovať ako veľké nadkmeňové spoločenstvá a
dejinotvorné subjekty. Neexistencia názvu „Slovania“ a jeho
utváranie až v 5.– 6. storočí nášho letopočtu preto neznamená
neexistenciu jednotného a veľkého príbuzného spoločenstva pred
vznikom názvu Slovania. Aj názov Germáni a Kelti začali používať
Rimania až v súvislosti s ich aktivitou a výbojmi. Neexistencia
neskorších názvov príbuzných nadkmeňových spoločenstiev však
neznamená, že tieto veľké a príbuzné spoločenstvá predtým
neexistovali. Formovali sa od konca ľadovej doby, podobne ako
Slovania.
9
Slovania sa výbojmi proti Rimanom začali aktivizovať až na
začiatku 6. storočia nášho letopočtu a až vtedy ich antickí historici
začali označovať najprv jedným z kmeňového názvu – „Slavi“ (
Sclavi, Sclavini, popri názve Spori a Anti) a z názvu „Sclavi“ –
„Sclavini“ sa vytvoril názov Slovania až v 6. – 7. storočí n. l. Pod
prvými nadkmeňovými a kmeňovými názvami však začali
vystupovať už v 3. tisícročí ako nesporne príbuzné kmene so
spoločným jazykom a mytológiou. Ako Veneti boli Slovania známi
antickým autorom na severe Adriatiku (Apeninský polostrov). Píše o
nich aj Julius Caesar v Zápiskoch o vojne v Galii z polovice
posledného storočia pred n. l., podobne ako o Veneloch v
severozápadnej Normandii, najmä však o Venetoch v Bretónsku,
ktorí proti nemu povstali. Medzi Alpami, Helvéciou a Norikom sídlili
Venoni a Venoťania, pri Bodamskom a Zürišskom jazere
Vindelikovia. Veneti v Bretónsku zvádzali boje s J. Caesarom v
rokoch 58 – 51 pred n. l. Je pravdepodobné, že aj v niektorých
ďalších názvoch kmeňov, ktoré nachádzame v Caesarových
zápiskoch a iných starších písomných prameňoch (Tacitus) sa
skrývajú kmene východného pôvodu – Protoslovanov z árijskovenetského obdobia (Umbri, Ambisoťania, Liguri, Lugiovia v
južnom Poľsku, Venelli, Viridikovia, Bellovacovia, Andovia,
Ambiliati, Ambroni, Unellovia, Lemovia – na francúzskom pobreží
La Manche – názov má analógie s kmeňom Lemkov žijúcim ešte
dnes v Karpatoch na východnej slovensko-poľskej hranici a pod.).
Na hľadanie pôvodu týchto kmeňov však v súčasnosti neexistujú
podklady. Začiatok pohybu Venetov zostáva preto zatiaľ otáznikom.
Najstaršiu keramiku zdobenú odtlačkami šnúry našli na strednom
Dnepri (Kyjev) z obdobia okolo 2800/2700 rokov, na poľskom území
z obdobia medzi 2700 – 2450 rokmi (wiórecká, łubońská a łupowská
skupina), vo Švajčiarsku (lokalita Delley Portlaban – miestna kultúra
šnúrovej keramiky Auvernier) má datovanie medzi 2650 – 2500
rokmi pred n. l. s poznámkou, že datovanie nezodpovedá
najstaršiemu horizontu kultúry šnúrovej keramiky v strednom
Nemecku, Dánsku a Česku.
10
Zo staršieho obdobia o Venetoch máme veľmi skromné
správy. Jedna z nich je o vojne medzi Asmi a Vanmi niekde na území
Dánska (Jutský polostrov). Názov Vani v tejto súvislosti nabáda, že
to mohol byť starší, pôvodnejší názov, ktorý predchádzal názvu
Veneti (Venedi, Vindi a podobné odvodeniny) a Vani patrili veľkej
skupine migrantov smerujúcich z východnej Európy na západ i na
východ.
Na pôvodný pojem Vani a jeho odvodeniny upozornil P. J. Šafárik.
Podľa neho najstarší dochovaný názov je Vani (najstaršie pramene
hovoria o Wänoch, Wenelaiset, Wänonen, Wemees a o ich zemi ako
o Weneje, Wenemaa, Wenehenmaa, Wani, Wanaheim, Venna a
pod.), čo považoval za vývoj v živom jazyku, ktorý sa odohrával v
prvom tisícročí pred n. l. Podľa P. J. Šafárika názov Van – Vani
vznikol z názvu Venedi (Veneti, Vinidi a p.) vypúšťaním spoluhlásky
„d“.
V uvedených súvislostiach je možné usudzovať na vývoj tvarov
od Van-Vani-Vänoni-Venoni-Veneti-Venedi a odtiaľ k tvarom
Vindi-Vendi-Windisch, ktorý používali germánske kmene na
označovanie a pomenovávanie Slovanov. Tieto názvy sa po VanochVenetoch uchovali na mnohých miestach, podobne, ako sa uchovali
názvy „Galatia“ po Galoch-Keltoch v Malej Ázii, Venecia po
Venetoch v severnom Taliansku, Francúzsko po Frankoch,
Vindelícia po Vindelikoch, neskôr rozličné germanizované
pomenovania sídlisk Slovanov na území Rakúska a Švajčiarska s
koreňom „wind“. V Rakúsku napríklad Hochwindhag, Windfeld,
Windberg, Windischdorf, vo Švajčiarsku Caesarom spomínané
oppidum Vindonissa – dnes Windisch, alebo Vindobona – Viedeň.
Najstarší koreň „van“ s obmenami („ven“, „vin“) nadobúdal rozličné
tvary. Sídla a niekedy aj územia v minulosti dostávali mená podľa
toho, aké etnikum na ňom žilo. Miestne názvy dochované z minulosti
vypovedajú o pôvodnom slovanskom obyvateľstve, hoci obyvatelia
sami už stratili povedomie svojho pôvodu.
11
Spory o Venetoch a ich pôvode sa tiahnu dejinami. Napríklad lužická
kultúra ešte aj v nedávnej minulosti bola nazývaná „venedskou
kultúrou“. Potom sa tento názov aplikoval iba na osídlenie východne
od Visly a v západnej časti sa začalo hovoriť o Pravenetoch. Venedi
podľa Ptolemaia sídlili v poriečí Visly a okolo Gdaňského zálivu,
ktorý sa vtedy nazýval „venedským“ zálivom a východopruská
náhorná rovina „venetskými horami“.
O Venetoch sa na južnej Ukrajine hovorilo ešte v súvislosti s
porážkou Antov a Venetov gótskym Winitarom, nástupcom po
Hermanarichovi (spáchal samovraždu roku 376 n. l. po porážke od
Hunov) a Veneti sú zakreslení aj na jednej z prvých máp z 3. storočia
n. l. nazvanej „Pevtingerova“ a to na dvoch miestach: Na dnešnom
poľskom území medzi Baltským morom a Karpatmi, kde sú uvedení
ako „Venedi-Sarmati“ a druhým miestom s Venedmi na tejto mape je
územie juhovýchodných Karpát od rieky „Agalingus“ (bádatelia ju
stotožňujú s Dnestrom), kde ich západnými susedmi boli Dákovia
medzi Dunajom a Prutom. Územie, na ktorom sú Venedi uvedení pri
Dnepri sa javí centrálnym územím, kde Venedi (Veneti) pôvodne žili
v období tripoľskej kultúry a odkiaľ sa šírili skupiny kultúry šnúrovej
keramiky na všetky strany, vrátane kultúry Chłopice – Veselé, zvlášť
severozápadným a juhozápadným smerom. Germánske kmene, ktoré
boli najdlhšie v priamom susedstve so Slovanmi, najdlhšie zotrvali
pri tomto názve (Vendi, Vindi, Vinidi, Windisch a p.). V niektorých
prípadoch až do 17. – 18. storočia n. l.
Veneti podľa toho tvorili vo východnej Európe prevládajúce,
najpočetnejšie osídlenie s vlastným jazykom a s mnohými ďalšími
kmeňmi alebo skupinami kmeňov s príbuzným jazykom. Doterajšie
nepresnosti a spory o názov Venetov a ich slovanskosť vychádzali
predovšetkým z toho, že sa opierali iba o archeologické poznatky a
teória vzniku a formovania jazyka zostávala nejasná, alebo
vychádzala iba z jazykovedných skúmaní (komparatistiky alebo
etymológie), ktoré sú zaujímavé a podporujú uvedený pohľad na
vývoj v Európe, ale teória nadobúdania schopnosti reči a jazyka
12
človekom, ktorá vstupuje do antropogenézy a etnogenézy, zostávala
nejasná.
Skutočnosť, že s druhou a treťou vlnou sťahovania národov
bronzovej doby sa na severovýchode Apeninského polostrova
objavili Veneti (popri Umbroch) potvrdzuje, že sa tak menovala
aspoň časť kmeňov, ktoré tam prišli od stredného Dunaja, teda
niektorá zo skupiny velatickej, gávskej alebo pilinsko-kyjatickej
kultúry, ktoré boli „zbrojárskou dielňou Európy“. S Venetmi na
Apeninský polostrov prišla metalurgia železa a výroba železných
predmetov, podobne ako do Halštatu (atestinská kultúra) a tým skôr
do východoalpského priestoru s kalenderberskou kultúrou s
produkciou železa a železných výrobkov. Boli to potomkovia tých
skupín kultúry Chłopice – Veselé, ktoré prišli Moravskou bránou na
Moravu a na západné Slovensko a priechodmi východných Karpát na
východné
Slovensko do
hatvansko-koštiansko-otomanského
horizontu, z ktorého sa formovala pilinská kultúra a z nej kyjatická.
P. J. Šafárik o Venetoch (Slovanoch)
Na nemeckých univerzitách v 19. storočí študovali
poslucháči slovanského pôvodu z Habsburskej monarchie, aj zo
Slovenska, najmä evanjelického vyznania. Nemohli mlčky
akceptovať nepodložené teórie o indogermánoch – novom
„vyvolenom“ národe povolanom vládnuť svetu a o menejcenných
Slovanoch, akýchsi krížencoch s Mongolmi, ktorých do Európy
prihnali Avari. Zo slovenských poslucháčov sa proti týmto názorom
postavil hlavne Ján Kollár básnickým dielom (Slávy dcéra). Popri J.
Kollárovi významným spôsobom zdvihol svoj hlas P. J. Šafárik,
ktorý sa venoval historickým a jazykovým štúdiám slovanských
národov. (Viac k tomu pozri v publikácii „Generácia Všeslávie“,
Bratislava, 1987.)Myšlienky P. J. Šafárika o Venetoch (Vanoch,
Venedoch, Vinedoch) majú súvislosť s jeho chápaním pôvodu
Slovanov, ako ich prezentoval v diele Slovanské starožitnosti, (Praha
1837 – krátko po vydaní boli roku 1844 preložené do nemčiny,
čiastočný preklad vyšiel vo francúzštine, niektoré časti aj v
13
angličtine, taliančine, maďarčine i ďalších, najmä slovanských
jazykoch: poľština, ruština, srbochorvátština.). Nové poznatky
niektoré Šafárikove názory spresnili a korigovali, ale základ a zmysel
jeho názorov potvrdili.
Podľa P. J. Šafárika ,,domnienka niektorých, že by Slovania boli
vtrhli do Európy až v čase veľkého sťahovania uralských národov
alebo o niečo skôr, sa nám už teraz stavia pred oči v správnom svetle,
v celej svojej ničomnosti a nezmyselnosti. Také veľké kmene,
akým... (je) aj kmeň slovanský, nikdy neprichádzajú odinakiaľ naraz,
ale vyrastajú na mieste. Tisícročie pokojného prebývania v stálych
sídlach je potrebné na to, aby niektorý národ dosiahol takú
rozšírenosť a ľudnatosť... Z prehľadu cudzích kmeňov (...) sme
získali isté a úplné presvedčenie, že hoci národy rozmanitých
plemien a kmeňov... robili v rozličných časoch do vlasti Slovanov
nepriateľské vpády, ba dokonca sa občas usádzali v ich končinách a
po mnohé stáročia v nich podruhujúc utláčali Slovanov, predsa
však,... staroslovanská vlasť... nebola nikdy úplne a stále zaujatá
iným ako slovanským kmeňom... Akože by teda bolo možné, aby
Slovania na konci tohto obdobia zrazu vystúpili v spomenutých
zemiach v takom veľkom počte a sile, keby ich v nich predtým boli
celkom potlačili a vyhubili iné kmene? Ich drancovatelia, ktorí
prichádzali s hlukom odtiaľ i stamodtiaľ, sa cez ne prehnali ako
kobylky, a zmizli po svojom krátkom jestvovaní ako mračienka,
zatiaľ čo Slovania v tichosti a v svojej utiahnutosti, obrábajúc svoje
role a polia, vzrástli na národy v počte nespočítateľné a v sile
nepremožiteľné. Týmto spôsobom uznajúc, Slovanov za
prvoobyvateľov svojich európskych vlastí...“ považujeme. Úvaha o
ich príchode z Ázie do Európy ,,leží ďaleko za hranicami pravdivej
histórie, a každé akékoľvek vtipné rozumovanie o tom neúchylne
vedie buď k bludom a scestnostiam, buďto k púhym neplodným
výmyslom.“ (ŠAFÁRIK, Pavol, Jozef: SPISY 2, SLOVANSKÉ
STAROŽITNOSTI I., editor D.Čaplovič, Prešov – Košice: Oriens,
1999, s. 346-347).
14
Slovania podľa P. J. Šafárika patrili k najstaršej európskej
populácii, etniku, k pôvodným a dnes môžeme povedať, že k
najpôvodnejším obyvateľom Európy. Názorom P. J. Šafárika sa do
súčasnosti nedostalo všeobecného uznania. Uznanie pravdivosti v
dejinách ešte aj v súčasnosti nezávisí ani tak od poznatkov, ako od
mocenského postavenia tých, ktorí rozhodujú o tom, či pravda bude
uznaná, či totiž vyhovuje mocenským záujmom. Slovania sa
formovali ako stredovýchodoeurópska vetva s mnohými kmeňmi a
etnokultúrnymi zoskupeniami príbuzného jazyka. Archeológia,
napriek tomu, že priniesla veľké množstvo poznatkov, ktoré pomohli
rekonštruovať vývojovú trajektóriu ľudského rodu od jeho počiatkov
až do súčasnosti, nenašla zatiaľ metódu a spôsob, ako z
archeologických poznatkov poskytnúť spoľahlivé zázemie a oporu
pre etnogenézu tvorcov jednotlivých archeologických kultúr.
Súvislostí medzi kultúrami na to vždy nepostačujú, hoci sú
významné v poznávaní prehistórie. Nové obyvateľstvo, ktoré sa
medzi Slovanov včlenilo, mohlo priniesť nové podnety, ale ani v
jednom prípade nebolo dosť početné na to, aby prevrstvilo a
asimilovalo pôvodné obyvateľstvo. Samo sa v novom prostredí
postupne rozplynulo a asimilovalo, pokiaľ neodišlo, najmä keď sa
dostalo medzi také rozsiahle osídlenie so spoločným jazykom, aké
predstavovalo stredovýchodoeurópske obyvateľstvo rozprestierajúce
sa od Rýna na západe, po Don a Kaukaz na východe.
Aj podľa G. Childeho ,,po celej strednej Európe od Drávy po
Balt a od Visly po Maasu,... nachádzame osady a pohrebiská tzv.
podunajského ľudu (Childe tu mal na mysli ľud mohylových kultúr a
popolnicových polí), ktorý expandoval na nemecké územie aj za
Rýn“. (CHIKDE, Gordon: NA PRAHU DĚJIN, Praha: Orbis,1996, s.
48-49). Podľa anglického historika prvej polovice 20. storočia Ch.
Dawsona: ,,Viacero za sebou nasledujúcich dobyvateľských vĺn
neznamená bezpodmienečne výmenu obyvateľstva; v mnohých
prípadoch dosiahnu len to, že jedna dobyvateľská aristokracia
vystrieda druhú. Vládnuca vrstva často nastolí nový, vyšší typ
kultúry, ktorá však nevydrží a stratí sa, bez toho, aby po sebe
15
zanechala v živote pôvodného obyvateľstva trvalú stopu.“ To je
myšlienka, ktorú už o storočie skôr rozvíjal P. J. Šafárik vo svojich
historických prácach (Slovanské starožitnosti). Norman Davies,
súčasný anglický historik v tejto súvislosti pripomína, že ,,boli časy,
keď sa takmer všetky kultúrne javy objasňovali pomocou migrácie
obyvateľstva. Objav nových pohrebných praktik, nových rituálov,
nových artefaktov bol automaticky spájaný s predpokladaným
príchodom nových národov. Dnes sa síce praveké sťahovania
nepopierajú, ale každý si uvedomuje, že materiálne a kultúrne zmeny
je možné vysvetliť evolúciou z vnútra danej populácie.“ (DAVIES,
Norman: Dějiny jednoho kontinentu, Praha: Prostor, 2000, s. 89).
Slovania a Protoslovania žili aj na takmer celom území
dnešného Nemecka (okrem Šlezvicka-Holštajnska) dávno pred
obdobím „sťahovania národov“ a pred začiatkom pohybu keltských a
germánskych kmeňov. Kmene na dnešnom nemeckom území patrili
do veľkej stredovýchodoeurópskej rodiny pôvodného osídlenia a
zostali tam vo veľkom počte ešte aj v 6. – 10. storočí n. l. Svedčia o
tom správy arabských cestovateľov. Zvyšky osídlenia, ako uvádzal
L. Niederle, sa uchovali až do 17. – 18. storočia n. l. Po tom, čo sa
germánske kmene začali od konca posledného tisícročia pred n. l.
tlačiť zo severu na juh, sa pôvodné obyvateľstvo na tomto území
stalo objektom výbojných germánskych kmeňov. Obchod s otrokmi
slovanského pôvodu, o ktorom píšu arabské pramene, sa začal v
tomto priestore a neskôr sa rozšíril (v 11. – 12. storočí) aj na dnešné
územie Čiech a ďalej na východ. Základ jednotnej
stredovýchodoeurópskej vetvy tvorili Árijci a Veneti (Vinedi,
Venedi, Vindi atp.) a iste aj ďalšie kmene, ktorých názvy sa
nezachovali (asi aj neskôr spomínaní Lugiovia a Charkovia). To nie
je hypotéza, ale historický fakt, ktorý potvrdzuje archeologický
materiál a poznatky o pohybe ľudu najvýznamnejších kultúr. P. J.
Šafárik bol prvý, kto sa opieral o antické písomné správy o
Slovanoch a urobil analýzu vtedy dostupných zmienok o Slovanoch.
Prvú písomnú zmienku o Venedoch (Vendedum, Veneti), hoci
nepriamu, našiel u Hesioda (asi 800 rokov pred n. l.) a potom u
16
Herodota Halikarnaského (490 – 449 pred n. l.). Túto skutočnosť
ďalej analyzuje P. J. Šafárik takto:
,,...meno Venedov, čiže podľa škandinávskej a čudskej výslovnosti
Vanov, nikdy o tomto národe nevyšlo z používania. Vendi čiže
Slovania sa nazývajú u škandinávskych a čudských národov
Vannovia, Vanovia, a vendská zem u Čuchoncov a Čudov Wänämaa,
Wennemaa, Wenahenmaa atď., t. j. zem Venedov.“ P. J. Šafárik
ukazuje, ako už v 17. storočí prispôsobovali niektorí západní
myslitelia a vydavatelia antické pramene pri ich vydávaní, keď
vydavateľ Plínia zmenil tvar názvu „Bannoma“ na tvar „Raunonia“,
čím sa strácala a zahmlievala stopa po Slovanoch („Banoma“ sa v
gréčtine číta Vanoma). Do akej miery to bol zámer, alebo len
neznalosť, dnes ťažko posúdiť. Podobne to môže byť s Tacitovým
tvarom „Vandiliov“, ktorých označuje za germánsky kmeň, aj keď
sám názov evokuje súvislosť s Vanmi – Venetmi. (TACITUS,
Publius, Cornelius: AGRICOLA, ANÁLY GERMÁNIE, Bratislava,
Tatran 1980, s. 49).
V prvom storočí n. l., ako sme uviedli, sa o Venedoch
dozvedáme od Plínia Sekunda (24 – 79 n. l.) z jeho Naturalis
historiae a od Publia Cornelia Tacita (asi 55 – 120 n. l.) z diela
Germánia. Azda najvýznamnejšia je zmienka Claudia Ptolemaia (100
– 160 n. l.) vo výklade k mape vtedajšieho známeho sveta. V diele
De Geographia hovorí nielen o Venedoch, ale prvýkrát aj o
Souvenoch a Serboch (Sarbacum, Serbi). Na mape (Magna
Germánia) zaznamenal na území Slovenska aj mesto ,,Leukakarios“
– Laugarício, dnešný Trenčín. O tom, že názvom Venedi rímski či
byzantskí (grécki) dejepisci označovali Slovanov, dnes už nie sú
nijaké pochybnosti.
Záver
Historicky dokázané množstvo vpádov (hlavne východných
nomádskych etník) do slovanských území v storočiach na prelome
letopočtov bolo pre nacistickú rasovú teóriu zámienkou na tvrdenia,
že vlastne západoeurópstke a stredoeurópske slovanské národy ako
17
autentické etniká vlastne ani národmi nie sú, lebo sú to len akési
zmesky rôznych etník. Pritom sa cynicky ignorovala skutočnosť, už
dávno známa biológom a etnografom, že v porovnaní s ostatnými
národmi majú jazdecké nomádske národy a etniká podstatne nižší
reprodukčný potenciál, takže územia, na ktorých žijú alebo ich
mocensky ovládajú, nikdy neosídlia primerane ich hospodárskemu
potenciálu. Príčina tohto javu je známa a zdokumentovaná – mužská
populácia národov, ktoré od útleho detstva trávia väčšinu svojho
života na chrbtoch koní, má zo známych fyziologických dôvodov
výrazne zníženú sexuálnu potenciu i fertilitu a výrazne zvýšený podiel
predčasným úmrtím ohrozených novorodencov. Štatistiky to
dokazujú, takže stredoveké kronikárske bájky o hromadnom plodení
bastardov nomádskych nájazdníkov s domorodými ženami patria do
sféry historického bájoslovia. Exaktne to dokazujú hlavne výsledky
genetických výskumov za ostatné desaťročia. Napríklad na
Slovensku je to hlavne dielo genetika Doc. Dr. V.Feráka,
v Maďarsku je to hlavne práca profesora Stanfordskej univerzity L.L.
Cavalo-Sforzu z roku 1991 i novšie výskumy maďarských genetikov.
Podľa nich zo súčasne žijúcej populácie občanov Maďarska iba
necelých 5% vykazuje participáciu na génoch haploskupiny N1c1
(ugro-fino-balto-sibírska), pričom maďarskí výskumníci vykazujú u
5% súčasných obyvateľov Maďarska prítomnosť mitochondriálnej
(ženskej) stopy staromaďarských génov. To znamená, že aj z toho
malého percenta dnešných etnických Maďarov štyri pätiny splodili
s ich pramatkami nemaďarskí predkovia – domorodci (čiže hlavne
starí Sloveni) - iba tak môže mať totiž dnešná populácia Maďarska
tých vyše 50% zistených slovanských génov.
Ku genetickému základu obyvateľov dnešného Slovenska sa
vrátime v budúcom čísle nášho časopisu pri uverejnení posledných
výňatkov z pozoruhodnej knihy V.Timuru.
Redakcia
18
Vzťahy Slovákov, Čechov
a slovanská vzájomnosť v 21. storočí
Maroš Puchovský
Niet vari bližších slovanských národov ako sú Slováci a Česi.
Avšak nie z dôvodu akejsi totožnosti myslenia či bytia, ale pre
neuveriteľne sa prepletajúce dejinné osudy. Pred očami sa nám
mihajú pestré úseky spoločných dejín, vzťahy k pohybujúcim sa
centrám moci v strednej Európe, niekoľkonásobne vratný smer
kultúrneho vplyvu medzi oboma národmi a nový rozmer vzájomnosti
v 21. storočí. Pretože teraz už nejde iba o vzájomnosť slovenskočeskú, ale hlavne o jej definovanie v rámci vzájomnosti slovanskej
ako celku a o určenie miesta našich národov v slovanskej civilizácii
a medzi veľkými civilizáciami sveta v 21. storočí.
Pôvod
Vráťme sa však na začiatok našich dejín. Hoci to znie nezvyčajne,
Česi vlastne patria k Slovanom Polabským, čiže severným.
Moravania a Slováci patria k Slovanom Podunajským, čiže
centrálnym. Práve tento rozdiel ovplyvňoval naše vzájomné vzťahy
počas mnohých stáročí. Z hľadiska etnogenézy je oblasť stredného
Dunaja, Karpát a čiernomorských stepí miestom vzniku Slovanstva,
zatiaľ čo priestor Labe, Odry, Volgy či Balkánu je miestom
prenikania a rozširovania Slovanstva. Tento proces je však podstatne
starší, ako sa všeobecne predpokladalo. Podľa mnohých historikov
a archeológov je ho možné datovať niekoľko tisícročí pred náš
letopočet. (Šafárik, Trubačov, Mačala). Bez ohľadu na vedecké spory
v tejto otázke, jeho logika je vzhľadom na poľnohospodársku
podstatu Slovanstva jednoznačná. Proces rozširovania prebiehal vo
viacerých historických vlnách a výsledkom poslednej vlny rozpínania
je vznik novodobých slovanských národov. Tu prichádzame
k poznaniu, že súčasní Slováci a Česi sa k sebe priblížili vlastne
z opačných smerov.
19
Výbuch duchovného diania
Začiatky našich vzťahov charakterizuje fakt, že centrum moci sa
vtedy nachádzalo na dolnom toku rieky Moravy, Nitry a pozdĺž
Dunaja, zatiaľ čo Česká kotlina bola k týmto mocenským strediskám
voľnejšie či pevnejšie pripojená. Tak to bolo počas Svätoplukovej
ríše (v prameňoch nazývanej Veľká Morava alebo Slovenská zem –
Nestor). Najvýznamnejší bol vplyv súvisiaci s cyrilo-metodskou
misiou, kedy sa z Nitry a Bratislavy rozšírila slovanská vzdelanosť
a písmo smerom do Prahy. Bol to čas obrovského výbuchu
duchovného diania a jeho následného vyžiarenia do všetkých kútov
slovanského sveta. No hoci slovanská kultúra, hlaholské písmo
a základy slovanskej civilizácie vzišli z územia medzi Nitrou
a Bratislavou, naplnenie našli až v Ochride, Kyjeve či Moskve. Hoci
české knieža Bořivoj bol pokrstený na Svätoplukovom dvore v Nitre,
bola to nakoniec Praha, ktorá bola istý čas centrom rímsko-nemeckej
ríše s poloslovanským cisárom Karlom IV. v jej čele. Hoci bol
Krakov dokázateľne jedným z hradísk Svätoplukovej ríše, stal sa
neskôr centrom obrovského poľského štátu siahajúceho od Dnepra po
Odru. Hoci bol Pribinov a Koceľov Blatnohrad strediskom hlaholskej
vzdelanosti, stala sa neskôr práve Panónia centrom vznikajúceho
uhorského štátu. Dá sa povedať, že to, čo bolo rozosiate zo srdca
karpatského oblúka, vzklíčilo všade naokolo. No jeho stred zaspal
tisícročným spánkom. Vtedy sa karta obrátila.
Obrat
Obrat vo vzťahoch nastal v 15. storočí a do veľkej miery súvisel
s reformáciou. Jan Hus pri úprave českého pravopisu vychádzal
i z hlaholiky, ktorá v tom čase bola ešte živá v pražskom kláštore na
Slovanoch. Reč Kralickej biblie sa stala spisovným jazykom pre
evanjelikov na Slovensku. Slovák Vavrinec Benedikt z Nedožier
spísal v roku 1603 prvú českú gramatiku. Čeština sa stala súčasťou
slovenského kultúrneho prostredia. Symbolicky tak začal český
priestor vracať Slovensku to, čo bolo doň práve zo Slovenska pred
20
niekoľkými storočiami zasiate. Proces vyvrcholil v 19.storočí
vznikom myšlienky slovanskej vzájomnosti.
Slovanská vzájomnosť
Jej autormi boli opäť Slováci pohybujúci sa čiastočne či úplne
v českom prostredí – Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik a Ľudovít Štúr.
Vzniklo viacero koncepcií slovanskej vzájomnosti. Každá z nich sa
nakoniec svojim spôsobom naplnila. Kollárova predstava o štyroch
slovanských kmeňoch – ruskom, poľskom, československom
a juhoslovanskom sa uskutočnila po prvej svetovej vojne, keď na
troskách Nemeckej a Rakúsko-Uhorskej monarchie vzniklo Poľsko,
Československo a Juhoslávia. Štúrova predstava o vedúcej úlohe
Ruska sa uskutočnila po druhej svetovej vojne, keď vznikol
východný blok pod vedením Sovietskeho zväzu, ale paradoxne
ovládaný komunistickou ideológiou, proti ktorej sa práve Štúr ostro
staval. Obe koncepcie sa zrútili po roku 1989, keď sa rozpadol
Sovietsky zväz, Juhoslávia i Československo a vzniklo dvanásť
samostatných slovanských štátov – slobodných a nezávislých.
A práve dnes je teda najpríhodnejší čas, aby sa uplatnila pôvodná
Štúrova myšlienka – spojenectvo suverénnych slovanských štátov,
kde v rôznosti vznikne jednota. Inými slovami povedané – slovanská
civilizácia.
Slovensko-česká vzájomnosť
Ak teda hovoríme o slovensko-českej vzájomnosti, musíme mať
na pamäti, že vznikla ako súčasť vzájomnosti slovanskej. Z tohto
hľadiska bola i Masarykova predstava o jednotnom československom
národe iba pokračovaním Kollárovej koncepcie slovanských kmeňov.
Príčinou jej neúspechu nebola neúprimnosť snaženia, ale jej postupná
izolácia od pohybov v ostatnom slovanskom svete. Spojenectvo
Slovákov a Čechov malo byť totiž iba medzistupňom na ceste
k jednote
celého
Slovanstva.
Akonáhle
sa myšlienka
čechoslovakizmu uzavrela do seba, namiesto všeslovanstva si
vybrala za cieľ asimiláciu a stala sa mocenským nástrojom, stratila
duchovné opodstatnenie. Namiesto jednoty priniesla nedorozumenia
21
medzi oboma národmi, a to i napriek toľkým pozitívami
sedemdesiatročného spolužitia. Táto kapitola sa uzavrela 1. januára
1993 vznikom samostatnej Českej republiky a samostatnej
Slovenskej republiky. Až teraz sa môžeme pozrieť neskreslene a bez
rušivých vplyvov na slovensko-českú vzájomnosť a jej pravú
duchovnú podstatu.
Slovanská myšlienka
Základ slovensko-českej vzájomnosti je rovnaký ako pri
vzájomnosti slovensko-poľskej, slovensko-ruskej či slovenskojuhoslovanskej. Je ním slovanská myšlienka. Skladá sa
z praslovanského základu, kresťanského prínosu a poučenia
z dôsledkov „komunizmu“ a liberalizmu. Praslovanský základ nám
dáva korene, mytológiu a prírodné a prirodzené chápanie kolobehu
sveta. Kresťanský prínos nám dáva posolstvo lásky, odpúšťania
a nádeje. Poučenie z dôsledkov komunizmu a liberalizmu nám dáva
poznanie o pominuteľnosti hmotárstva a varovanie pred duchovnou
prázdnotou.
Sme Slovania, nesieme slovo. Sme spojení neviditeľným
duchovným putom. Na základe hodnôt viery, rodiny a národa
môžeme vytvoriť vlastný civilizačný okruh. Jeho formy môžu byť
mnohoraké, ale jeho podstatu tvorí duchovno-kultúrna vzájomnosť
slovanských národov. Dopusťme, aby lúč svetla zažiaril opäť z nášho
priestoru.
Bod zlomu
Slováci i Česi sa dnes nachádzajú v stredoeurópskom zlomovom
pásme. Sme vklinení medzi tri veľké civilizačné okruhy – západný,
slovanský a islamský. Tento priestor myšlienkovo buble a vrie,
ponad naše hlavy sa preháňajú burácavé záujmy mocností dnešného
sveta. Iba od nás závisí, či sa necháme pohltiť víchricou a zmámiť
vidinou cudzej virtuálnej reality, alebo budeme stáť na svojom
a hľadať vlastnú myšlienkovú podstatu. Ak hľadáme dôstojné miesto
medzi civilizáciami dnešného sveta,
môžeme sa oprieť
22
o vzájomnosť slovensko-českú ako o súčasť vzájomnosti slovanskej.
Musíme však sami chcieť. Potom nájdeme i novú spoločnú cestu
dejinami, ktorá nebude spočívať v odovzdávaní sa cudziemu vplyvu,
ale vo vytvorení vlastného spôsobu myslenia a života.
Slováci – najstaršie etnikum v Európe !
Pavol Kleban
V dobe, keď sa mýtus o veľkom sťahovaní národov otriasa
v základoch, prichádzajú vždy nové informácie, ktoré potvrdzujú
teóriu o pôvodnom – slovanskom osídlení Európy. Hlavne
v západnej a severnej Európe sú potvrdené slovanské základy slov
pre súčasné pomenovania miest.
Veľmi zaujímavé je významné postavenie Slovákov – Slovenov
(Sloven, Slovenka, Slovensko) ako národa, pretože podľa najnovších
štúdií patríme medzi najstaršie národy v Európe vôbec.
Genetický výskum doc. Feráka priniesol pre nás zaujímavé
výsledky. Sme totiž rekordérmi etnickej autenticity. Takmer 85%
Slovákov zdedilo gény, ktoré sa vyskytovali v strednej Európe a na
našom území už pred 8000 rokmi. Sme teda prapôvodní obyvatelia
Slovenska, vždy sme pod Tatrami žili. Patríme medzi najstaršie
etnikum v Európe. Gény, ktoré máme, sa v Európe vyskytovali už
pred 20 až 50 tisíc rokmi !!!!
Obdobný genetický výskum radí Walesanov na druhé miesto.
Totiž vyše 70% obyvateľov Walesu má 6000 rokov staré gény
viazané na ich územie. Na poslednom mieste v rebríčku sa umiestnili
Maďari, nakoľko len 5% má gény staromaďarské. Polovica Maďarov
má gény slovanské (slovenské). Celé generácie Maďarov, potláčaním
pravdy, žijú teda už niekoľko storočí vo veľkom omyle.
23
Už v roku 1991 na to upozornil renomovaný genetik L.L. Cavalli
Sforza, profesor Stanfordskej univerzity (USA). Výsledky svojej
veľkoplošnej genetickej štúdie, ktorú uskutočňoval na území
dnešného Maďarska zhodnotil profesor nasledovne: „ Maďarsko
v Európe je anomáliou. Jazyk je ázijský, ale obyvateľstvo európske,
väčšinou slovanské. A títo Slovania sú pôvodnými obyvateľmi
Karpatskej kotliny. Absolútna väčšina obyvateľov Maďarskej
republiky nie je etnicky maďarská, je prevažne slovanská
a kontinuálne európska. Zostalo iba maďarské meno a aglutinujúci
jazyk. Maďarských génov niet.“ (Scientic American, november
1991). V ľudovej reči povedané: každý druhý Maďar je Slovák, len
o tom ešte nevie ...
Vyššie spomínaná informácia od profesora Sforzu nie je pre
mnohých z nás žiadna novinka, nakoľko územie Slovenska bolo
v minulosti rozsiahle. Slovensko a Slovinsko bola kedysi jedna
krajina. Ešte za čias nitrianskeho kniežaťa Pribinu, ktorý pri
Blatnianskom jazere vybudoval panónske kniežatstvo Blatnohrad,
patrilo terajšie územie Maďarska Slovákom.. Až maďarské kmene
vrazili medzi nás Slovákov – Slovenov a Slovincov klin, ktorý nás
ako národ rozdelil a obdobie cez vyše 1000 rokov sa uberáme ako
samostatné národy.
Ďalší fakt, ktorý nie je celkom známy širokej verejnosti, je
dominantné postavenie slovenského jazyka k ostatným slovanským
národom. V tejto súvislosti spomenieme prácu amerického vedca
a lingvistu prof. Pricea, ktorý považoval slovenčinu za „kľúč ku
všetkým slovanským jazykom“ a za médium na dorozumenie sa
s ostatnými Slovanmi. (John D. Price, The Key to all Slavonic
Languages, SHF, Columbia University, New York, dec. 15. 1943 ,9
s.). Profesor J. Price túto myšlienku vyslovil na kongrese Slavistov
vo Varšave. Poľská delegácia vyšla s návrhom, aby sa schválila
definícia slovanského jazyka, ktorej určujúcim bodom je slovenčina.
Okrem českej skupiny všetky slovanské delegácie odhlasovali
poľský návrh: „Slovenský jazyk je najstarší a podľa neho sa potom
24
vytvorili ostatné slovanské jazyky“. (Kanadský Slovák, Slovenčina,
najstarší slovanský jazyk, Toronto, 23. marca 1989).K vyššie
uvedeným odborným vedeckým prácam, ktoré pojednávajú
o Slovákoch ako o najstaršom slovanskom národe, môžeme uviesť aj
historický prameň ruského stredovekého kronikára a letopisca
Nestora (1056-1114). Rehoľný mních kyjevského kláštora vo svojej
práci Povesti dávnych liet obdobne tvrdí, že Slováci sú pôvodným
a teda najstarším slovanským národom ...
„Po dlhom čase zo Slovenov na Dunaji, kde je teraz Uhorská
a Bulharská zem. A od tých Slovenov sa rozišli Slovania po zemi
a pomenovali sa svojimi menami, kde sa osadili, na ktorom mieste.
Takže jedni prišli a osadili sa na rieke, čo sa volá Morava, a zobrali
si meno Moravy, a druhí nazvali sa Čechmi. A ďalší to tiež Sloveni –
Bieli Chorváti, Srbi a Korutánci. Keď Rimania (v origináli Volochi;
napr.v poľštine Talian – Włochy) napadli dunajských Slovenov
a usadili sa tam trápiac ich, títo Sloveni odišli a usadili sa na Visle
a pomenovali sa Liechmi (/Lechmi), a od tých Liechov vyšli Poliaci,
a druhí Liechovia – Lutiči, iní Mazovšania, iní Pomorania.
... A takto sa rozišiel slovenský národ“.
Kľúč k slovenskej samostatnosti
Erika Lehotszká
Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky prijatá
Slovenskou národnou radou presne pred dvadsiatimi rokmi, 17. júla
1992, je historický dokument, ktorým sa za existencie československej federácie na reprezentatívnej slovenskej pôde vyhlásila
zvrchovanosť Slovenskej republiky ako základ suverénneho štátu
slovenského národa. Novozvolený predseda SNR Ivan Gašparovič
prečítal pred poslancami text vyhlásenia:
25
„My demokraticky zvolená Slovenská národná rada, slávnostne
vyhlasujeme, že tisícročné úsilie slovenského národa o svojbytnosť
sa naplnilo. V tejto historickej chvíli deklarujeme prirodzené právo
slovenského národa na sebaurčenie tak, ako to zakotvujú aj všetky
medzinárodné dohody a zmluvy o práve národov na sebaurčenie.
Uznávajúc právo národov na sebaurčenie, vyhlasujeme, že aj my si
chceme slobodne utvárať spôsob a formu národného a štátneho
života, pričom budeme rešpektovať práva všetkých, každého občana,
národov, národnostných menšín a etnických skupín, demokratické
a humanistické odkazy Európy a sveta. Touto deklaráciou Slovenská
národná rada vyhlasuje zvrchovanosť Slovenskej republiky ako
základ suverénneho štátu slovenského národa.“
Prijatiu deklarácie predchádzali búrlivé diskusie v Slovenskej
národnej rade ešte za vlády Jána Čarnogurského a predsedu SNR
Františka Mikloška. Na 24. schôdzi SNR 2. mája 1992 sa vo
vyhrotených sporoch prezentovali dva nezlučiteľné názory na
navrhovaný text dokumentu. Prirodzene, v parlamente za tejto
politickej konštelácie dokument, ktorý deklaroval zvrchovanosť
Slovenska, nemohol uspieť, nenašla sa ústavná väčšina.
Dominantné KDH, VPN a maďarské politické strany boli zásadne
proti. Okrem toho sa schyľovalo k voľbám. Z rokovania SNR
vyplýva, čo predchádzalo prijatiu Deklarácie o zvrchovanosti, aká to
bola doba a aké názory hýbali osudom Slovenskej republiky.
Ján Čarnogurský, vtedajší predseda za KDH, ktorý dnes (o
dvadsať rokov neskôr) prejavil záujem kandidovať na úrad
prezidenta Slovenskej republiky, vtedy označil návrh deklarácie za
„vrchol politického primitivizmu“ a za „kriminálne hazardérstvo
s osudmi občanov tejto republiky“. Martin Porubjak, prvý
podpredseda vlády (VPN), sa k nemu pridal slovami: „Majte na
pamäti, kde sa ocitne Slovensko po tomto čine. A uvedomte si,
prosím, že prijatím deklarácie urobíte prvý krok k rozbitiu
spoločného štátu.“
26
Po pamätnej májovej schôdzi sa v Bratislave 14. júna 1992 konal
míting spojený s podpisovou akciou proti rozbitiu spoločného štátu.
V Kultúrnom živote vyšla výzva „Za spoločný štát“, za ktorou
nasledovalo 891 podpisov. Výzvu podpísali desiatky kultúrnych
pracovníkov a umelcov, okrem iných aj Ľubomír Feldek, Oľga
Feldeková, Juraj Jakubisko, Deana Horváthová, Fero Fenič, Magda
Vášaryová, Milan Lasica, Tomáš Janovic, Ján Štrasser, Martin
Porubjak, Elena Vacvalová, Ján Hoffstädter, novinári Eugen Korda,
Ľuba Lesná, Martin Kasarda, politici aj neskorší členovia vlády
samostatnej Slovenskej republiky a poslanci NR SR – Iveta
Radičová, Rudolf Chmel, Tatiana Rosová, Rudolf Zajac, František
Šebej, Fedor Gál, Ladislav Kováč, a ďalší aktéri spoločenského
a politického pohybu tých hektických čias.
Júnové parlamentné voľby v roku 1992 však zmenili pomer síl na
v Slovenskej národnej rade, kde víťazné HZDS spolu s SNS a SDĽ
dosiahlo ústavnú väčšinu potrebnú na prijatie Deklarácie
o zvrchovanosti. Bolo rozhodnuté. VPN ako politické hnutie
orientované na Prahu prestalo prakticky existovať a KDH stratilo
vyše desať percent voličských hlasov..
Voľby v roku 1992 boli vlastne nevypísaným referendom, ktorým
dali Slováci najavo svoju vôľu žiť v samostatnom štáte. Deklarácia
o zvrchovanosti Slovenskej republiky bola v SNR prijatá hlasmi 113
poslancov: HZDS hlasovalo za deklaráciu 73 poslancov, zo
Slovenskej národnej strany 15 poslancov a 25 zo Strany
demokratickej ľavice. Proti bolo 24 poslancov: 17 z Kresťanskodemokratického hnutia a 7 z vtedajšieho maďarského hnutia
Együttélés- Spolužitie.
Historický dokument deklarácie nespadol z neba, neprišiel na
rokovací stôl SNR len z vôle politikov. Samostatnosť Slovenska
proklamovalo vo svojom programe len jediné politické zoskupenie
v parlamente – Slovenská národná strana.
A spolu s ňou, vlastne ešte pred ňou bola intelektuálnym
podhubím myšlienok samostatnej slovenskej štátnosti Matica
27
slovenská a národne uvedomelá inteligencia, ktorá sa po revolúcii,
najmä od roku 1990, združovala v rozličných národnoemancipačných spolkoch, najmä v Spolku slovenskej inteligencie
Korene, v iniciatíve za Zvrchované Slovensko – 61 krokov
k slovenskej identite, a v ďalších združeniach. Títo slovenskí
vlastenci niesli štafetu našich predkov zo štúrovského meruôsmeho
roku a v priaznivom okamihu pomohli politickej reprezentácii
zavŕšiť ideu slovenskej štátnosti.
Premiér označil prijatie deklarácie za kvalitatívny zlom, na ktorý
Slováci čakali vyše tisíc rokov. V ten deň prezident ČSFR Václav
Havel v reakcii na udalosti na Slovensku oznámil, že odstúpi
z funkcie.
V rovnaký deň prišlo zvrchovanosť osláviť asi 4-tisíc ľudí na hrad
Devín, kde sa za všeobecnej eufórie rozhorela jedna z prvých vatier
zvrchovanosti.
Tradícia vatier zvrchovanosti po celom Slovensku, často za účasti
najvyšších ústavných činiteľov, pretrváva celých dvadsať rokov.
28
PRIESTOR SLOVA
___________________________________________________
Nezabúdajme na svojich hrdinov
Kpt.Ján Nálepka 20.9.1912 – 16.11.1943
Dagmar Bollová
Čas plynie, menia sa ľudia i spoločenstvá, poznanie histórie
ovplyvňuje modifikujúca sa kultúra a systém hodnôt. Historici
podriaďujú svoje analýzy a závery vetrom z rôznych svetových strán,
a tak sa nie iba z učebníc, ale i vedomia vytrácajú osobnosti –
symboly, často zamieňané nedôstojnými postavičkami dobovo
aktuálneho panoptika.
Aby sme nedovolili zapadnúť prachom významnú postavu
slovenských i slovanských dejín – učiteľa – vlastenca, oduševneného
osvetového činiteľa a hrdinského slovenského vojaka kpt. Jána
Nálepku, pripomíname si jeho storočnicu narodenia.
Z nášho hľadiska je pohnútka opodstatnená: v mladom veku ho
zaujala slovanská myšlienka. V júli 1930 bol delegátom
všeslovanského zjazdu stredoškolského študentstva v Belehrade. Už
vtedy sníval o spojení Slovanov a o vytvorení veľkého slovanského
celku, ktorý by čelil agresívnym zámerom západu. Často si kládol
otázku, prečo sa nemôžu zjednotiť všetci Slovania tak, ako sa
zjednotili Nemci. S bratom zasadili za stodolou symbol Slovanstva –
lipu, ktorú polievali, aby rástla a mohutnela ako slovanský svet. A na
fronte pri prechode k sovietskym partizánom si do denníka zapísal:
“Ideme bojovať za oslobodenie Slovanov.”
Viaceré fragmety z jeho života sú málo známe alebo pomaly
zabudnuté. Nie mnohí poznajú biografický román Miloša Krnu
29
Vrátim sa živý z roku 1961, predstavujúci Jána Nálepku ako hrdinu,
zachraňujúceho životy mnohých ľudí na okupovaných územiach
priamo pred očami Nemcov a zároveň ako citlivého človeka,
búriaceho sa proti krivde.. Málokto vie, že Jozef Nálepka napísal
faktografiu Ján Nálepka – Spomienky iných, venoval mu časť knihy
Druhá maturita a najnovšiu - Ján Nálepka – Repkin.
Tradične si ho pripomínajú rodáci, schádzajúci sa pri skromnom
náhrobku na miestnom cintoríne v Smižanoch, kde sa 20.septembra
1912 narodil – syn húževnatého, pracovitého otca a trpezlivej matky,
ktorá ho ako jedno z ôsmich detí v neľahkej dobe vychovala.
Stretávajú sa i protifašistickí bojovníci s občanmi v Spišskej
Novej Vsi, kde bol J.Nálepkovi v roku 1954 za prítomnosti jeho
rodičov i gen.mjr.Saburova odhalený pamätník.
Zaiste všetci vedia v Nálepkove, po kom je pomenovaná ich
partizánska obec.
Pána učiteľa Nálepku spomínajú v jeho prvom pôsobisku v
Maríkovej, kde pod jeho vedením vznikol spevácky krúžok,
udivujúci kvalitou spevu poslucháčov i v okolitých dedinách.
Denník Pravda 11.9.1992 uverejnil článok „Pokus o profil“, v
ktorom zhodnotil ich spev bývalý učiteľ, neskôr emigrant v Chicagu,
takto: „ Maríkovské deti spievali lepšie, ako sme mohli čakať.
Každým číslom aj ich učiteľ v našich očiach rástol. Niekoľko rokov
som sa pokúšal naučiť deti vo svojej triede spievať ako tie
maríkovské, ale nikdy sa mi to nepodarilo.“
Počas krátkeho učiteľovania si v dedine získal deti i rodičov.
Kolega o ňom svojho času napísal: „ Jano Nálepka prísne dbal na
dochádzku žiakov, na ich správanie sa i na plnenie školských
povinností. Z vlastných peňazí im kupoval učebnice, písanky,
ceruzky, či pravítka. Už nemuseli traja žiaci čítať z jednej čítanky.“
Za úsilie skvalitniť vyučovanie s dôrazom na vlastenectvo a za
pomoc dedinčanom v sporoch s vrchnosťou bol preložený do
zapadnutej dediny Roztoky-Biele Vody. Aj tu zvyšoval kultúrnu a
vzdelanostnú úroveň celej dediny.
30
Nepochybne budú o ňom hovoriť učitelia, žiaci i ostatní
obyvatelia Stupavy, kde škola nesie jeho meno. Bola mu pôsobiskom
v rokoch 1934 až 1938, pokým mu do nej gardisti nezakázali vstup.
Ani osobné veci si nemohol odniesť. Obvinenie vládneho komisára
mesta sa končí slovami : “...Taktiež sa veľmi exponoval za
sociálnodemokratickú stranu a bol horlivým protivníkom HSĽS,
takže za zmenených pomerov je jeho účinkovanie v Stupave
nemožné.”
O vzťahu, aký mali k nemu deti, výstižne hovorí záver listu
žiačky na konci prázdnin v roku 1934: „ Pán učiteľ, kedy už prídete
do Stupavy? Veľmi nám chýbate. Príďte ihneď!“
S delegáciou tridsiatich Slovákov sa zúčastnil na konferencii
mladých sliezkych učiteľov. Po jeho vystúpení sa zúčastnený
profesor Tkáč zo Zlína vyjadril: “Ukázalo sa, že je to učiteľ
premýšľajúci, znepokojený súčasnými rozpormi v spoločnosti,
spojený s ľudom, voči zlu nezmieriteľný, pohotový rečník a až
sugestívny diskutér.”
Tak sa prejavil i v slávnostnom príhovore na oslavách vzniku
republiky v roku 1937. Predstavitelia soc.demokratickej strany ho
požiadali o vystúpenie a on bez prípravy začal: „Máme síce rozdielne
názory pokiaľ ide o vedenie štátu, ale máme neochvejnú vôľu tento
štát udržať. Musíme ukázať, že vedenie štátu nekritizujeme preto,
aby sme dali nepriateľom nádej, že ho svojou kritikou chceme sami
rozbiť, ale preto, aby sme ho ľahšie, bezpečnejšie a lepšie viedli. My
sme aj dnes zostali verní politike slovanských sŕdc.” V súvislosti s
oslavami bratovi Jozefovi neskôr povedal: ”Vieš, ako sa vo svete
oslavuje štátny sviatok? Francúzi spievajú, tancujú a radujú sa na
uliciach. Nemci v taký deň pochodujú vojenské marše. A niektorí
Slováci vezú na pole hnoj...” Tvrdé slová, hodné zamyslenia i dnes...
Ďalšie pôsobisko – Nemecká Poruba /dnes Poruba pod
Vihorlatom/ nieslo Jánove stopy hneď po príchode. Spoločnú aktivitu
dedinčanov pri úprave vzhľadu obce nazval výsledkom prvej
“kolektívnej práce”. Odtiaľ cestoval do Michaloviec, aby sa stal
31
členom prísne konšpiratívnej ilegálnej organizácie Zväzu antifašistov
a neskôr ďalšej s názvom Obrana národa. Tiež mal styky s
protinacistickou skupinou vo vnútri Deutsche Partei.V Porube dostal
povolávací lístok, 16.3.1939 nastúpil ku 4.rote pešieho pluku v
Michalovciach.
Najvýraznejšiu stopu zanechal Ján Nálepka v histórii slovenského
vojenstva. Za krátky čas – od jari 1939 do jesene 1943, si vyslúžil
mimoriadny rešpekt, úctu a uznanie vojakov i partizánov, obyvateľov
obcí a miest, kde so svojím oddielom operoval, organizoval diverzné
akcie a zúčastnil sa priamych bojov s nepriateľom. Z jeho
spolubojovníkov pravdepodobne už nik nežije. Spomienky sa ale
zachovali.
Pplk. Kamenický spomínal: ”Poručík Nálepka bol dva dni po
vyhlásení Slovenského štátu
vyslaný s dvoma rotami do boja proti maďarským iredentistom.
Slovenské jednotky sa dostali do kartáčovej paľby maďarského
delostrelectva. Znovu sa vyznamenal Nálepka, keď s niekoľkými
vojakmi udržal bojovú čiaru, pričom on sám obsluhoval jeden z
opustených ťažkých guľometov.” Z maďarského frontu sa vrátil s
vyznamenaním.
V poľskom pohraničí, kam bol s peším plukom vyslaný hneď na
začiatku vojny, prenikli vojaci slovenskej armády hlboko do
poľského územia. Privítali ich chlebom a soľou. Nálepka spolu s
niekoľkými svojimi vojakmi nadviazal kamarátstvo s “nepriateľmi”
Poliakmi. Po dohode Poliaci odovzdali výstroj a výzbroj, rozišli sa
do svojich domovov, aby sa vyhli zajateckým táborom. A ich zbrane
Slováci predstavili na prehliadke v Michalovciach, ako ukoristené
trofeje poľskej armády.
Po návrate z poľského frontu brat Jozef zapísal Jánove slová:
”Len jednému som rád. Nemcov sme zaskočili a Poliakom sme
pomohli. Veľmi nám ďakovali. A pán minister obrany nás ešte aj
vyznamenal.”
Keď 22.júna 1941 nacistické vojská napadli Sovietsky zväz, Ján
Nálepka sa dobrovoľne prihlásil na front s plánom prebehnúť. Pred
32
Vianocami na krátkej dovolenke doma na otázku kde má
vyznamenania, bratovi odpovedal: ”Pozri sa, Jožo. Na východný
front som nešiel preto, aby som bojoval proti Rusom. Za to
nedostanem žiadne vyznamenanie. To si dobre pamätaj! Išiel som na
front a viem, kde je moje miesto.”
Bol jedným z prvých, komu sa stali aktuálne verše Janka Kráľa z
polovice 19.storočia:
“...Slobody hlas mocný budí zasa všetky zeme:
a my chlapci podtatranskí či sedieť budeme?
Tajná sila všetky hate a prekážky borí:
a nás slabých majú vysmiať naše zrutné hory?
Hýbajú sa Podtatranci, spríbuznené rody,
nad Slovanstvom prebudeným svitá deň slobody...”
Generál JUDr. Anton Rašla spomína:” Naša divízia sídlila v
Dragobyči. Jano tam rečnil ku
skupine Poliakov, podnecoval ich na odpor a vyzýval do boja za
novú Európu. Upozornil som ho na nebezpečenstvo, ktoré mu hrozí,
on sa len usmial. Pomáhal tam hladujúcim potravinami a liekmi. Bol
to obdivuhodný človek. Obdivoval som ho pre jeho odvahu a
tvrdohlavosť a aj preto, že miloval slovanský svet.”
V marci 1942 sa so 101. plukom dostal kpt. Nálepka do Ovruče.
Správa, objavená v roku 1975 potvrdzuje, že sa zúčastňoval
ilegálnych porád, pomáhal partizánom zbraňami, strelivom i živou
silou svojho oddielu, že v ktoromkoľvek okamihu bol pripravený
vstúpiť do boja proti Nemcom.
V auguste 1942 bol pluk prevelený do mestečka Kopcieviči v
Bielorusku. Tam začal Nálepka intenzívnu spoluprácu a s
bieloruskými partizánmi. Generál Mačulskij, veliteľ Minského
zväzku partizánov, spomína: “Pri prvom stretnutí sme hovorili hlavne
o tom, ako sa vyhnúť boju. Ján vtedy veľmi naliehal, aby sme
33
nestrieľali do slovenských vojakov. Sľúbil, že nám za to dajú všetko,
čo budeme chcieť. Dohodli sme sa. Jána to veľmi uspokojilo.
Obľúbil som si ho. Mal v sebe akúsi iskru. Veľmi som si ho vážil pre
jeho čestnosť.”
V tom čase bola v pluku vytvorená ilegálna skupina, jej členovia
si volili krycie mená. Vtedy Nálepka – Slovák ako repa – zvolil si
meno Repkin. V obci Karteniči v Žitomirskej oblasti sa stretol s
gen.Saburovom a ilegálna skupina 101. pluku prešla na ruskú stranu,
vstúpila do jeho zväzku ako partizánsky oddiel pod velením
kpt.Nálepku.
Po vojne generál spomínal, ako Nálepka získal a odovzdal pre
sovietsku armádu mimoriadne dôležité informácie o nemeckej
príprave na letnú ofenzívu a o plánoch útoku pri Kursku. Hoci bol
cudzí štátny príslušník, bol na žiadosť Moskvy za tento čin navrhnutý
na vysoké štátne vyznamenanie.
Za odvahu pri plnení bojových úloh a za mimoriadne zásluhy o
rozvoj partizánskeho hnutia na Ukrajine udelilo Prezídium
Najvyššieho sovietu ZSSR kpt.Nálepkovi ako jedinému Slovákovi
titul Hrdina Sovietskeho zväzu. Vyznamenania sa však nedožil.
Proti veľkej presile Nemcov pri obsadzovaní železničnej stanice v
meste Ovruč 16. novembra 1943 padol. Prvé číslo ovručských novín
Zora uverejnilo tento nekrológ: “ Nehynúcou slávou sa pokryl verný
syn čs.ľudu, ktorý zomrel ako hrdina v bojoch o mesto Ovruč, veliteľ
čs.partizánskeho oddielu kpt.Ján Nálepka – Repkin. Jeho meno, ako i
meno veliteľa čaty Sevasťanova, ktorý tiež padol hrdinskou smrťou,
bude večne žiť v srdciach pokrokového ľudstva.”
V Ovruči pred školou, ktorá nesie jeho meno, je busta Jána
Nálepku. Na mieste, kde zahynul, na križovatke ulíc Repkina a
Saburova, je pamätník z ružovej žuly. V mestskom parku pri
dvadsiatom výročí smrti bol na mieste pôvodného hrobu odhalený
náhrobný kameň. Telesné pozostatky boli prevezené domov, na
Slovensko, ako zadosťučinenie jeho vyznaniu spisovateľovi
A.Šijanovi:
34
”Človek by si nikdy nepomyslel, že by svoju vlasť mohol mať tak
rád. Zbadá to až vtedy, keď je od nej vzdialený. U nás máme tiež
krásne rieky. A ten kraj! A aký dobrý ľud! Kedyže to všetko zase
uvidím? Zdá sa, že si ani neviem predstaviť väčšie šťastie, ako
uvidieť svoju krajinu slobodnú.”
Žiaľ, už ju neuvidel.
Za hrdinstvo v boji proti fašizmu a za slobodu slovanských národov
bol kpt. Ján Nálepka ocenený viacerými vyznamenaniami in
memoriam.
Hrdina Sovietskeho zväzu
Hrdina SNP
Rad Bieleho leva 1.stupňa
Rad Ľudovíta Štúra 2. stupňa
Prezidentom SR bol v roku 2004 povýšený do hodnosti brigádneho
generála
Ján Nálepka bol i zostáva trvalým symbolom odvahy a hrdinstva v
boji so zlom na ceste za
slobodou. Nikto a nič nemôže spochybniť jeho čestné miesto v
histórii i v pamäti národa. Plným právom mu patrí naša úcta.
Devín – Vyšehrad 1947
(alebo pôjdeme na Vyšehrad aj v roku 2013?)
Stanislav Bajaník
Na úvod tohto príspevku pokladám za nevyhnutné uviesť, že
slovanské hradisko Vyšehrad stojí na starších rímskych základoch.
Maďarský historik A.Fenyes jeho výstavbu pripisuje „Tótom“, teda
starým Slovákom. Kráľ Ondrej I. v ňom našiel roku 1056 gréckych
mníchov. Starí Maďari tu našli rozvinutú kultúru a architektúru,
35
ktorej venoval pozornosť už ich prvý kráľ Štefan. Na Vyšehrade
bola uložená uhorská kráľovská koruna.
Medzi prvými, ktorý na tieto fakty upozornil bol katolícky kňaz
Jozef Karol Viktorin (1822-1874) samostatnou slovensko-maďarskonemeckou prácou v duchu zásady Osvetou ku slobode a sláve. Bol
inšpirátorom založenia Matice slovenskej, publicista, redaktor
a vydavateľ (Concordia 1858), šíriteľ diel slovenských autorov. Ako
donátor sa v roku 1866 až 1872 vďaka svojej diplomacii (styky
s akadémiou, vládnymi činiteľmi, cirkevnou vrchnosťou) vlastne ako
Slovák najvýznamnejšie zaslúžil o obnovu hradu, okolia a prostredia.
Vo svojom testamente zanechal veľké finančné dary Matici
slovenskej, Spolku sv. Vojtecha, chrámu, hradu, Matici českej,
ilýrskej, dalmatínskej, slovinskej, ruskej, Umeleckej besede,
maďarským kultúrnym a literárnym spolkom. Matici slovenskej
zveril knižnicu, vydavateľské práva a výnosy.
Poďme na Vyšehrad
Prvý slovanský deň na Vyšehrade sa uskutočňuje 6. júla 1947 ako
organizačné dielo Antifašistického frontu Slovanov v Maďarsku
(AFS) založeného roku 1944. Orgán AFS Sloboda ohlásil prvý
vyšehradský deň už v júni 1947. Výzva na slovanské cyrilometodské oslavy oslovila Slovákov v Maďarsku, tzv. Dolnej zemi,
najmä z Vojvodiny, ale i zástupcov Bulharov, Srbov, Rusov,
Poliakov, Maďarov. Sila výzvy AFS zoskupila vyše 2500 účastníkov,
najmä z Pešťpilíšskej, Novohradskej, Ostrihomskej župy, Slovensko
zatupoval Daniel Okáli, AFS jeho predseda Alexander Horák,
tajomník Fraňo Bartošek, ktorý celý ceremoniál aj uvádzal.
Vyšehradský slovanský deň predstavil hosťom desiatky
účinkujúcich, folkloristov, deti, tanečníkov, umelcov, zvyky, starú
slovenskú svadbu, hymnické piesne. Dopoludnie zaplnila rímskokatolícka omša vedená A. Horákom – prvý raz v dejinách Vyšehradu
po slovensky, s prejavom úcty ku J.K. Viktorinovi.
36
Nosný príhovor predniesol splnomocnenec vlády ČSR Daniel
Okáli „Včera som bol na Devíne, kde boli mohutné celonárodné
oslavy slovenského národa, na tom pamätnom mieste, kde sa
odohralo jedno z najslávnejších období slovenských dejín na
pamiatku toho, že tu sa začal vývin slovenských kultúrnych dejín“ –
začal a pokračoval – „No súčasne cyrilo-metodské oslavy sú dnes
nielen oslavami Slovenska, ale i oslavami Slovanstva. Nie je to len
z historických dôvodov, len preto, že to čo vykonali Cyril a Metod
nebolo vykonané len pre národ Veľkomoravskej ríše, ale pre všetky
slovanské národy. V tento deň cyrilo-metodský slovenský národ
manifestuje svoju súdržnosť s ostatnými slovanskými národmi“ .
Ďalej vyzdvihol slovanskú spolupatričnosť, upozornil na omyl K.
Tiszu o jeho téze, že „slovenského národa niet“, aktuálnu repatriáciu,
novú maďarskú demokraciu, národný štát Čechov a Slovákov
s konečným zvolaním: „Nedajte sa odradiť! Vytrvajte v tomto
národnom povedomí! ... Nech žije družba a jednota slovanských
národov!“
Slovania Slovákom
Ako vždy, výzvy neostali bez odozvy. Za Rusov pozdravil
plukovník sov.armády J. Sergejčuk. Poverenec bulharskej vlády
Lazán Cvetko ocenil cyrilo-metodskú misiu pre oba národy, volal po
zjednotení a porozumení. K bulharským výzvam sa pripojil poľský
študent, priekopník slovensko-poľského priateľstva a bratstva J.
Sobielovski. Želal si, aby sa v slovensko-poľských vzťahoch už
nijaké „chyby“ neuskutočňovali, volal po slovensko-poľskej
súdržnosti a prejavil vieru, že „zvíťazíme“ nad silami minulosti
(germánsko-nemecká rozpínavosť), ktoré chceli v minulosti
zlikvidovať slovanský svet. K Slovanom sa pridal maďarský minister
Mihálfy, ktorý sa práve vrátil z osláv „Maďarského chleba“ v Lőrinci
(hic!) a teší sa v prostredí Slovákov, s ktorými Maďari bojovali proti
fašizmu. Pripomenul, že „osud maďarského a slovenského ľudu je
podobný“ a utláčatelia feudáli už nie sú aktuálni.
37
Za slovenskú vec jasne a priamo
Menej slávnostnejší tón nahodil Alexander Horák, predseda AFS,
člen reemigračnej a repatriačnej komisie a spolu s ďalšími
pamätníkmi slovensko-maďarských vzťahov počas II. sv. vojny,
rešpektujúc situáciu v čase, ku ktorému sa chcel vyjadriť. Otvorene
odsúdil maďarský šovinizmus, iredentu s upozornením, že len jej
odstránením „poslúžime maďarskej demokracii a upevníme život
Maďarskej republiky“. Vyslovil údiv nad signálmi česko-slovenskej
politickej reprezentácie o zakladaní maďarských škôl na Slovensku,
keď v Maďarsku neevidujeme ani jedinú slovenskú školu. Neprijal
maďarskú taktiku o vôli ľudu v prospech slovenského školstva
a vládne nariadenie na papieri, pretože slovenské etnikum
sterorizované a protipropagandou prestrašené sa sotva osmelí do
občianskej aktivizácie, čo si žiada aspoň istý počet slovenských
rodičov.
Alexander Horák upozornil na aktuálnosť demokratizácie vládnej
moci, odstránenie vyvyšovanie jednotlivých rodov, a nech sa
každému meria spravodlivou mierou len preto, že je človek. To platí
aj na ostatné národné práva, medzi inými aj na právo bohoslužby
v slovenčine, čo aj vtedy nebolo v krajine dodržané. Nenechal na
pokoji ani problémy s presídľovaním, zastrašovanie, odhováranie,
vraždy Slovákov, lúpeže a ich ťarchy
v rámci repatriácie.
Pripomenul ich bolesti pri presunoch, prestoje na staniciach, absenciu
hygieny, stravy, utrpenie detí, zastavenie transportov, ako i jemu
nejasné stanovisko cirkvi k zriaďovaniu maďarských škôl na
Slovensku, pričom jej vytkol nezáujem o stav reemigrantov
a repatriantov v ich útrpných podmienkach. Zaželal zúčastneným,
aby sa namiesto starých kráľovsko-diplomatických stretnutí na
Vyšehrade (kráľ uhorský, český, poľský, panovník Moravy, knieža
Rusínov) stal Vyšehrad symbolom a miestom skutočnej slovanskoslovanskej súdržnosti a prispel do jej stimulov aspoň tak ako ozvena
a význam Devína. Privítal národný štát Čechov a Slovákov,
upozornil však na exekutívnu potrebu okamžite riešiť výmenu
38
100 000 Slovákov a Maďarov a naplniť dohodu z parížskej
konferencie o maďarsko-česko-slovenskom vyrovnaní. Tým by bola
– aj podľa neho – „menšinová otázka ...“ úplne likvidovaná. Túto
skutočnosť podporili aj Slováci v Maďarsku prihlásení na repatriáciu.
Napokon slávnostne volal po novom živote, svitaní a význame
Dunaja ako spojovateľa národov, Slovanov najmä potom, keď príde
k prepojeniu Odra -Dunaj a spojeniu Slovanov v Európe.
Na záver prvého slovanského dňa na Vyšehrade zaspievali všetci
prítomní hymnickú pieseň Kto za pravdu horí. Tí, čo zahoreli, ostali
verní tejto myšlienke aj pri organizovaní druhého slovanského dňa o
rok (1948). O tom v ďalšom čísle nášho časopisu.
Os Devín- Vyšehrad treba spojiť do tradičných aktivít v roku sv.
Cyrila a Metoda a to na báze slovanskej vzájomnosti Slovákov
celého sveta. Verme, že aj pomocou Združenia slovanskej
vzájomnosti, Svetového združenia Slovákov v zahraničí, Celoštátnej
slovenskej samosprávy v Budapešti sa tak stane roku 2013. Bolo by
to čestným zadosťučinením našej generácie všetkým, ktorí sa
v zložitých a osudovo neprajných časoch zaslúžili o cyrilometodskú myšlienku v neslovanskom maďarskom prostredí.
Karikatúry demokracie
Pavol Janík
Na Slovensku sa už po desaťročia používajú pojmy politický
klerikalizmus i politický katolicizmus, ktoré sa v podstate vnímajú
ako synonymum a najmä ako problém z hľadiska demokratického
štátu, ktorý sa nemá viazať na nijakú ideológiu a má byť platformou
na uplatňovanie všetkých prúdov - s výnimkou tých, ktoré smerujú
k obmedzovaniu práv iných skupín obyvateľstva.
V tomto zmysle u nás i vo svete demokratický vývoj minimálne
už storočie limitujú a neraz anulujú hnutia a strany, založené na
konfesionálnej alebo etnickej výlučnosti. Ich pôsobenie vždy
39
zákonite vedie buď k nastoleniu určitého druhu absolutizmu, alebo
prinajmenšom k rozmanitým podobám výraznej karikatúry
demokracie.
Kritický obraz pomerov na Slovensku počas Druhej svetovej
vojny v románe Dominika Tatarku Farská republika je a azda
z hľadiska dodržiavania ľudských práv v modernom európskom
chápaní tristnejší než mocenská a sociálna realita v krajinách
Blízkeho východu – či už ide o viaceré islamské štáty alebo o Izrael?
Najkonzervatívnejšie excesy ultraortodoxného judaizmu, ktorý sa –
aj individuálnym a kolektívnym násilím – usiluje vrátiť do života
nielen vo Svätej zemi, ale hoci i v New Yorku v 21. storočí úplne
absurdnú a neprijateľnú diskrimináciu žien a dievčat, len potvrdzujú,
že medzi zdanlivo protiľahlými pólmi politického extrémizmu
vlastne nie sú zásadné rozdiely.
Treba sa zmieniť o nacionalistických tendenciách v susednom
Maďarsku, ktoré nám nedávno pred očami a v rámci členstva
v Európskej únii odrazu už prestalo byť aj republikou?
Veď napokon projekt EÚ je dosť zaujímavý i tým, že ide o zväz
republík a monarchií, v ktorých pokojne a nerušene pokračujú
dedičné privilégiá panovníckych dynastií financované daňovníkmi
vyspelých západoeurópskych krajín. Status quo pretrváva napriek
tomu, že ho vylučuje odkaz Francúzskej revolúcie – Deklarácia práv
človeka a občana (1789), Všeobecná deklarácia ľudských práv OSN
(1948) či Charta základných práv EÚ (2000, zmenená 2007). Azda
majú stredoeurópske a východoeurópske krajiny zaostávať za
pokryteckými zvyklosťami svojich západných prototypov?
Inú sortu karikatúr demokracie predstavuje aktuálna politika na
predaj, ktorá bezostyšne umožňuje kupovať nielen jednotlivých
politikov, ale i celé politické strany. O faktickej nerovnosti ľudí na
základe majetkových pomerov a straníckej príslušnosti (teda medzi
straníkmi a nestraníkmi) škoda hovoriť.
Niet pochýb, že aký-taký demokratický štandard možno docieliť
jedine
dôsledným
a sústavným
revitalizovaním
pôvodnej
demokratickej triády vyjadrenej princípmi: sloboda, rovnosť,
40
bratstvo, aj keď ich už dnes nik neberie vážne a každý ich oprávnenie
pokladá za neuskutočniteľné či dokonca navzájom sa vylučujúce. Ide
však o ideály, ku ktorým treba ustavične prihliadať a usilovať sa ich
rešpektovať,
napriek
ich
objektívnej
nedosiahnuteľnosti.
V programovom približovaní sa k dokonalým, či vzorovým
predstavám spočíva ťažisko demokratického modelu spoločenských
vzťahov.
Bratia
Jan Stern
Tomáš
Garrigue
Masaryk
kedysi
vymyslel
termín
„československý národ“. Mal na to veľa dobrých dôvodov a bol to
vtedy veľmi odvážny politický projekt. Časom sa však ukázalo, že
predsa len až príliš svojhlavý. Česi a Slováci nie sú jedným národom,
sú to zaiste národy dva, každý s inou históriou, inou kultúrou, inou
mentalitou. Napriek tomu je medzi nami dodnes celkom zvláštny
vzťah. A nie je spôsobený len mnohoročným súžitím v jednom
štátnom útvare. S Rakúšanmi sme spoločne žili v jednom štáte ešte
oveľa dlhšie, boli sme s Viedňou spojení ešte pevnejšími politickými
a kultúrnymi väzbami, vrátane oveľa hustejšej dopravnej siete,
a napriek tomu sú nám naši južní susedia pomerne ľahostajní
rovnako ako my im, ak si odmyslíme našu „spoločnú tému“, ktorá sa
nazýva Temelín. Nie tak Slováci. Pravdaže, zásadnú rolu v tejto
blízkosti hrá, že si (zatiaľ ešte stále) dobre rozumieme vďaka
podobnosti našich jazykov, napriek tomu je v tom zrejme čosi viac.
Zväčša sa to usilujeme vyjadriť opisom, že Slováci sú náš „bratský
národ“.
Dnes navzdory symbolickému znovuspojeniu pod pečiatkou
Európskej únie, sú však naši bratia u nás regulárnymi cudzincami,
národnostnou menšinou. Samozrejme, nevnímame ich tak. Ale ako sa
vnímajú oni sami? Ako sa oni cítia v Českej republike? Prečo do nej
prichádzajú žiť, študovať, pracovať? Ako cítia náš vzťah k nim, aký
41
majú naopak oni vzťah k nám? Zväčša na podobné otázky nechceme
počuť úplné odpovede. Chceme počuť, že všetky nedorozumenia boli
raz a navždy zažehnané, že Slováci nás milujú tak, ako my ich, že
ľutujú tú osudovú chybu rozpadu spoločného štátu a podobné
uspávanky. Skutočnosť iste nie je iná kardinálne, ale trochu
sebaklamu v tom je, skutočnosť je predsa vždy trochu zložitejšia.
A tak sa dnes pozrime, ako si u nás žijú naši bratia a aké pri tom
majú pocity.
Rozpad – áno, či nie?
Tento článok som pripravil na základe inšpiratívneho rozhovoru
s mojím slovenským priateľom Petrom. Ako mnoho iných využil
politiku českých univerzít, ktoré Slovákov nepokladajú za cudzincov,
a prišiel študovať do Prahy, ako mnoho iných v Českej republike po
skončení štúdia aj zotrval. S brilantnou češtinou, v ktorej by stopy po
slovenskej materčine našiel azda len geniálny lingvista, kultúrne
integrovaný, s nekonečnými možnosťami kariérneho postupu. Byť
takýmto „cudzincom“ je veru ľahké. Napriek tomu Peter svoje
slovenstvo ešte úplne nestratil, napriek tomu stále o sebe premýšľa
ako o Slovákovi, ktorý sa vydal do „sveta“, hoci len cez kopec.
A citlivo vníma jemné nuansy a premeny vo vzťahoch Čechov
a Slovákov.
Rozhovor s ním na túto tému ma pomerne prekvapil, uvedomil
som si, že my Česi v tomto vzťahu vidíme všetko ako samozrejmé,
jasné, vyriešené, že o ňom vlastne neradi premýšľame do hĺbky.
Pravdupovediac, premýšľali sme o ňom vôbec niekedy do hĺbky? Asi
nie. Práve to bola asi tiež jedna z chýb, ktorá vyústila do rozpadu
spoločného štátu. „Pravda je, že veľmi cítim, že Česi chcú počuť, ako
rozpad ľutujeme, že sme si ho neželali, že sa uskutočnil proti našej
vôli, ako akési sprisahanie niekoľkých politikov,“ komentuje Peter.
„Samozrejme je to zložitejšie. Musím však priznať, že mnohí moji
kamaráti Slováci v Čechách Čechom v tejto nevyslovenej žiadosti
vyhovujú – zväčša im vravia presne tieto veci. Vo všeobecnosti by
som povedal, že pre každú národnostnú menšinu všade na svete
platí: Ak chceš s miestnymi dobre vychádzať, hovor im, čo chcú
42
počuť. Česi nemajú zasa toľko mýtov, ktoré by si potrebovali o sebe
potvrdzovať. Nemusia počuť, že sú geniálni, mimoriadni, šikovní
a ktovie čo ešte. Naopak, povedal by som, že Česi sú k sebe celkom
zdravo, ba možno až nezdravo kritickí. Ale táto trauma rozpadu
v nich nejako je, potrebujú počuť, že sme ich mali radi, že to bol
všetko veľký omyl a nedorozumenie. Väčšina Slovákov im v tom
vychádza v ústrety, pravdupovediac často aj preto, že im to prinesie
sympatie, a mnohé výhody – Česi vedia byť za potvrdenie tejto
historickej interpretácie veľmi vďační, emocionálne aj inak.“
Ako je to však naozaj? Ako Slováci v Čechách vnímajú rozpad
federácie, ako vnímajú česko-slovenský vzťah, aké chyby zo strany
Čechov vidia? Iste: čo človek, to názor. Nijaké kolektívne uznesenie
v tejto veci neexistuje a existovať nemôže. Napriek tomu je Petrov
názov celkom zaujímavý: „Česi zväčša tvrdia, alebo si to aspoň
myslia, že im Slováci majú byť za čo vďační. Veď čo sa do nich
napchalo len za Husáka peňazí, znie taký obľúbený argument. Ono to
je historicky trochu zložitejšie, ale dajme tomu. Slovákom život vo
federácii určite prospel. Ale nielen v tom, že sa postavili na nohy
ekonomicky a kultúrne, ale paradoxne aj v tom, že si definitívne
uvedomili, že nie sú oni ako Česi, že sú naozaj svojbytný národ. To sa
muselo skôr alebo neskôr skončiť ich osamostatnením.
Česi, keď hovoria o tom, ako sú Slováci iní, tak zväčša vravia, že
sú temperamentnejší, divokejší, skrátka chápu Slovákov ako vhodný
doplnok svojej mentality. Česi sú pokojní a to sa báječne doplňuje
s temperamentom Slovákov. Pritom ale bolo v histórii veľa vecí,
ktoré sa báječne nedopĺňali, ale tie Česi nikdy vidieť nechceli.
Napríklad český národný mýtus stvorený Palackým a stojaci na
husitstve. To bolo pre katolícke Slovensko vždy neúnosné, ale to Česi
nevideli, nechceli vidieť, neriešili to. Potom to akoby prekryla
ideológia socializmu, ale pod ňou ten rozpor zostal, o to väčší, že
neviditeľný. Ja vždy vravím: Áno, Česi Slovákov skutočne milujú,
pretože ich nepoznajú a nechcú poznať. Slováci Čechov možno tak
nemilujú, ale ich zasa veľmi dobre poznajú. Myslím si, že ten druhý
43
variant je zdravší. Až keď sa zbavíme ilúzií o sebe navzájom, môžeme
si začať naozaj rozumieť. Vraví sa, že po rozpade federácie sa vzťahy
medzi Čechmi a Slovákmi zlepšili. Iste, ako by nie. Už sa nemáme
o čo handrkovať. Ale aj tak stále platí, podľa môjho názoru, že tie
vzťahy sú dobré preto, že Slováci berú Čechov, akí sú, kým Čechov
Slováci vlastne nezaujímajú, tak ako ich nikdy nezaujímali. Netvrdím,
že Česi boli nejakí kolonisti, to je hlúposť. Ale Slováci ich
jednoducho nezaujímali, preto sa musel spoločný štát rozpadnúť.
Koľko slovenských básnikov poznáte? Koľko ste videli v poslednom
čase slovenských filmov?“
Slovenská kultúra
Petrov názor je určite zaujímavý. A často u nás nezaznieva. Niečo
na tom je. Česi sa naozaj vždy cítili byť takými staršími, múdrejšími
bratmi vo vzťahu k Slovákom, ak nie dokonca otcami, ktorí musia
svoje dieťa vychovávať a byť k nemu zhovievaví. Česi slovenskú
kultúru „kolonizovali“ pokladali to za samozrejmé. Slovenská
komerčná televízia Markíza vysiela dnes len tri druhy zábavy:
americké hollywoodské trháky, staré české filmy a pochabé
slovenské estrády. Koľko slovenských filmov bežalo v poslednom
období u nás? Nevpustili sme Slovákov do svojej kultúry,
nevysielame si ich rozprávky cez Vianoce, oni tie naše dodnes áno.
Napriek tomu sa mi pri Petrových slovách vkrádala do mysle istá
pochybnosť: čo slovenská hudba? Veď v českých rádiách znie veľa
slovenských populárnych pesničiek, a dokonca v slovenčine. Česi
nechcú počuť len federálnu klasiku ako Elán, Mira Žbirku, Richarda
Müllera , ale prenikajú k nám stále nové slovenské objavy –
napríklad No Name či naposledy nová slovenská skupina Peha.
„Súhlasím“, prikyvuje na moju námietku Peter. „Slovenský trh je
malý a ten český je pre slovenské produkty záchrana. V pop-music to
platí najväčšmi. A české srdcia sú v tomto zmysle otvorené. Česi sú
zvyknutí počúvať slovenských hudobníkov, vždy ich pokladali za
citovejších, romantickejších, a to s tou obchodnou potrebou dobre
platí. Na druhej strane, je to väčšmi než čokoľvek iné globálny biznis.
44
Pop-music v Čechách, rovnako ako na Slovensku, ovládajú tri
rovnaké nadnárodné gramofónové firmy. Keď sa dá niečo predať
predajú to. Ale nerobme si ilúzie: Česi si na trh pustia zase len
takého slovenského interpreta, ktorý vypĺňa dieru na trhu, ktorý
nevytvára konkurenciu nejakému analogickému českému produktu.
Napríklad No Name sú tak lyrickí, že by to Česi pri českej kapele asi
nezniesli. Pri Slovákoch im to neprekáža, zapadá to do ich predstáv
o nich, a tak sa zrodil veľký ekonomický úspech. Ale ja na to
nenadávam. Práve tieto slovenské pesničky v českých rádiách sú totiž
poslednými ostrovčekmi slovenčiny v Česku. Česi, najmä mladí,
slovenčine prestávajú rozumieť a to je škoda. Každý Slovák sa po
česky naučí perfektne, keď na to príde (koľko Čechov naproti tomu
hovorí perfektne po slovensky?), ale sme stále pri tom: Česi mali
veľkú možnosť sa tou slovenskou inakosťou obohatiť.
Otázka znie, či o to naozaj niekedy mali záujem. Všetci Česi
nariekajú, že malé deti nerozumejú slovenčine a aká je to tragédia,
ale chcú Česi slovenčinu naozaj počuť? Chcú sa pozerať na
slovenské seriály? Obávam sa, že nie. Preto zaplať pánboh za to, že
chcú aspoň počúvať slovenské pesničky. Práve na nich vidieť, že
Slováci majú Čechov čím obohatiť. Nejde len o to, že ten „tra-la-la“
song je spievaný viac „zašušlane“, ide predsa o iné pohľady na svet,
inú skúsenosť, ktorá sa tým sprostredkúva.“
Slováci verzus Slovenky
Česi Slovákov milujú, Peter ma však upozornil, že to je
konštatovanie mierne nepresné. Z akýchsi tajomných dôvodov totiž
Česi milujú predovšetkým Slovenky. Skutočne poznám len pár
českých mužov, ktorí by pri rozhovore o „kvalite“ žien z rozličných
národov nekonštatovali, že Slovenky bývajú krásne. Niektorí vravia,
že to tajomstvo spočíva v slovenčine, ktorá zo ženských úst znie
veľmi mäkko a pre Čechov preto aj zvodne a eroticky podmanivo. To
by však dajme tomu poľština mohla teoreticky tiež. Bude v tom teda
zrejme ešte čosi iné.
45
Peter sa nazdáva: „Ako som už povedal, Česi vždy v Slovákoch
hľadali doplnok svojej duše. Cítili sa dominantnejší a Slováci pre
nich ako celok boli akousi ženskou partnerkou. Svojou citovosťou
pre nich reprezentovali ženský prvok. Je to jeden z mnohých omylov
– Slováci sú oveľa maskulínnejšou a patriarchálnejšou spoločnosťou
ako Česi. Napriek tomu Česi Slovenky dodnes zbožňujú. Moje
slovenské kolegyne by o tom mohli veľa rozprávať. Jednak ich
zbožňujú eroticky, pretože sú pre nich exotické, vášnivé – aspoň v to
teda veria – a potom si k nim realizujú ten sentimentálny otcovský
vzťah k Slovákom ako celku, ako sme už o tom hovorili. Pekná
Slovenka má v Čechách dvere všade otvorené, všade jej budú dávať
najavo sympatie, akýkoľvek post pre ňu nie je nedosiahnuteľný, budú
ju prehovárať, aby nehovorila po česky, srdcia domorodcov sa
roznežnia, kedykoľvek začujú tú roztomilú a maznavú a milovanú
slovenčinu.
Keď sa vraví, že Slováci majú v Čechách obrovské možnosti
a nikto sa tu na nich nepozerá ako na cudzincov, je v tom kus pravdy,
ale týka sa to najmä mladých pekných Sloveniek. Na slovenského
murára sa tu však už budú pozerať asi trochu inak. Pohľad naňho už
asi nebude priveľmi iný, ako napríklad pohľad na gastarbeitera
z Ukrajiny. Ten asi nebude mať rovnaký plat ako český murár.
Napriek tomu sú – všeobecne povedané – Čechy pre každého
talentovaného Slováka „malým veľkým svetom“, ktorý môže relatívne
ľahko dobyť. Nebude sa musieť učiť reč, nijaké kultúrne zvyklosti mu
nebudú nezrozumiteľné, nikto sa naňho v zásade nebude pozerať
pomedzi prsty. Lenže práve tá relatívna ľahkosť ma osobne desí. Česi
takto vycucajú všetky slovenské talenty a doma na Slovači bude
zostávať druhá a tretia liga. Znie to hrozne, ale je to tak. Zasa ten
vzťah Čechov a Slovákov nie je taký jednoduchý. Zasa naň niekto
môže doplatiť a zasa to budú pochopiteľne Slováci“, konštatoval
Peter, ale pri vyslovení svojho resumé sa už samozrejme usmieval.
Preložil Pavol Janík
46
KULTÚRA V TOKU ČASU
___________________________________________
Spomienky na prítomnosť
Ján Tužinský
( K nedožitému 90. výročiu narodenia spisovateľa
Vladimíra Mináča)
Doslov ku knihe biografických rozhovorov s Vladimírom
Mináčom V košeli zo žihľavy (1992)
Najjednoduchšie by bolo nechať všetko spáliť prízemným
mrazom mlčania. A potom so štipkou soli v srdci a možno aj
s príznačným ironickým gestom pozorovať s odstupom meandre
vlastného osudu, vrásky na tvárach často zauzlených a zauzľovaných
dejín. Áno, to by bolo najjednoduchšie. Lenže, priznám sa, neviem si
nespútanú Mináčovu povahu, povahu prozaika, publicistu, politika
predstaviť obkľúčenú týmto mrazivým tichom, mlčaním, lebo práve
proti mlčaniu i zamlčovaniu bol namierený ak nie celý jeho život,
potom rozhodne aspoň jeho podstatná časť.
To, že kryhy mlčania, ba zamlčovania nie je možno vždy roztopiť,
ba ani človečím zápasom s ľadovými morénami politických hrádzí,
nie je poznanie ani nové, ani typicky mináčovské. V jeho zápase je
však čosi uložené v ohniskovom bode tejto svojráznej osobnosti.
Nesie so sebou mnohé znaky, ktoré pokrývali to, čím žila spoločnosť
v uplynulých štyridsiatich rokoch, ale nesie v sebe i mimo seba
najmä to, čo anticipovalo popretie železného panciera, zvierajúceho
človeka predchádzajúceho obdobia. A je v ňom i veľa vedomého
z príchylnosti k tomu, čo bolo životné, čo naskrze nemusí byť
47
príčinou utrpenia, naopak, čo sa mohlo a vari aj bude môcť pokladať
za východisko k autentickej ľudskosti, k počlovečeniu človeka.
Pravdaže, už z týchto niekoľkých súvislostí je jasné, že
spomienky takého typu, zviazané s takýmto životom, nepatria iba ich
nositeľovi, že prekračujú rámec súkromia aj tam, kde by sa to na
prvý pohľad mohlo zdať nepodstatné. Lenže nepodstatné je právo
toto „zdanie“. Forma dialógu, v ktorom ide skôr o akési nahrievanie
pahreby spomienok, vlastne ani nepovoľuje únik z prítomnosti.
Myslím tým na únik pamäti vlastný, možno nechtiac milosrdný pre
jeho nositeľa. A keď Mináč predsa len zájde do hlbších osobnejších
vrstiev, tam kde patrí bytostne a najviac ba naskrze: do literatúry.
Práve tu je ten rozmer, z ktorého rovnako, niekedy aj najplnšie
dozrela publicistika celkom iste do literárnej krásy. A keď sa tomu
publicistickému výkonu prizrieme hlbšie, zistíme, že jeho ambíciou –
napriek tomu, že to sám Mináč práve v týchto dialógoch popiera – je
aj tento prerod publicistiky na literatúru.
Je dobre, že autor rozhovorov Peter Holka ho v tomto smere
neruší, hoci, napriek tomu stavia Mináča pred nejednu otázku, ktorá
by mohla byť aj boľavá, ba možno takou aj bola, niekedy by som
povedal, že účinnosť Mináčovej odpovede je vyvážená dôverou, akú
prechováva k spolubesedníkovi. Obaja ešte, prirodzene, celkom
vedome, vytvárajú dostatočný priestor pre toho tretieho, pre
neprítomného spolubesedníka; a jeho úloha v prítomnej knižke nie je
zanedbateľná. Isteže, za predpokladu, že si nevezme do rúk
mucholapku a nebude silou-mocou zabíjať muchy, ktoré v texte nie
sú. Miesto pre tretieho je najskôr kontemplatívne, hĺbavé. A ak
konfrontačné, tak len preto, aby sme k nejakej kontemplácii došli.
Isteže, po tejto knižke môže siahnuť aj človek s úplne iným
registrom pamäti, akou je pamäť Mináčova. Možno aj s pamäťou
kontradiktickou. Nie všetky akordy musia znieť súzvučne, ladenie
heligónok býva rôzne. V skutočnosti by sme si však mali byť
vedomí, že mináčovský register má aj organové hĺbky, alebo že má
najmä tieto hĺbky. Plytčiny mu akosi nikdy „nesedeli“. A ono
48
básnikovo k nemu prilieha: A on len bludár búrky hľadá. Akoby
v búrkach pokoj bol!
A naozaj. Aj Mináčove spola spomienky, spola konfrontácie
minulého s prítomným, či prítomného s prítomným, poskytujú len
pramálo priestoru pre pokoj. Pre ten lenivý opar rozmaznanej duše.
Duše ochotnej zahaliť hmlou akéhokoľvek plynu. Naopak. Priam
z podstaty jeho letory sa tu prediera na povrch to, čo bolo zahalené,
aby som parafrázoval jeho vlastné slová – „hlbokým závojom
mlčania“. Mlčania aj preto, že o niektorých veciach sa jednoducho
hovoriť nedalo, a veľmi sa mýlia tí, ktorí si myslia, že mohol hovoriť
práve on. Čo by sa dalo prekrútiť zase tak, že by som poznamenal,
zatiaľ čo iní mali právo mlčať. Nechcem to dovádzať ad absurdum,
ale práve takýmto mlčaním – a teraz nemyslím mlčanie nariadené
administratívne, teda boľavo, vážne nekompromisne ! – sa darí
lenivosti duše, lieneniu koží a ľudskému marazmu. Lebo jedinec,
nech by bol obdarený akýmkoľvek duševným potenciálom, sa ocitá
v prázdnom, hluchom priestore a to ho odzbrojuje. Zápas s ničotou
vytvára už vopred priestor naskrze neľudský, takmer márny. Azda aj
preto je v Mináčovej literárnej a esejistickej tvorbe obsiahnuté toľko
marazmu a skepsy. Dokonca aj vo chvíľach „optimistických“
vzplanutí, ktorým sa nevyhol takmer žiadny pozoruhodnejší zjav
slovenskej literatúry päťdesiatych, ale i neskorších rokov.
Keď som už pri prvých rokoch: Ešte nie som si istý, ako sa raz,
s odstupom času, pozrieme na tie práve prítomné. V podtexte tejto
knihy je však naliehavá práve aj táto otázka. Ba niekedy, možno aj
často, obsahuje ju samotný text. Komentáre, prehovory. Takmer
homílie. A nie je to nijako zanedbateľná otázka. Čím prv si ju
vnútorne uvedomíme, tým prv môžeme na ňu hľadať zodpovednú
odpoveď. Alebo aspoň odpoveď zodpovedajúcu.
Lenže, a práve na to by som rád upozornil, pravdivosť Mináčovej
skepsy je ešte v jednom, totiž v tom, že ani tá najlepšia odpoveď na
túto otázku ešte nemusí znamenať nijaký alebo len minimálny
priestor pre zmenu kvality života. Teraz mám na mysli takú kvalitu,
49
ktoré by nás posunula smerom k ľudskosti, k dôstojnému životu. To
je vážnejšie varovanie, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Práve
tu sa ukazuje zviazanosť literárneho poznania s bytím a bytia
s myslením. Oboje však môže priestor politiky vrhnúť do oveľa
černejšej jamy, akú nám vtláča do vedomia rýchlochovný a plytký
ponežnorevolučný rybník, v ktorom zatiaľ prevládajú dravé ryby.
A dravce sa ustavične musia živiť živým mäsom. Pri ich premnožení
hrozí katastrofa. Aj pre okolie, aj pre dravce, iste, pre okolie najprv ...
Ale rovnica, ako vidieť, má aj v tomto prípade dve strany.
Práve
preto
v tomto
doslove
hovorím
o veciach
kontemplatívnych, že predpokladám v dialógu Vladimíra Mináča
a Petra Holku toho tretieho. Tretím je do istej miery aj tento doslov.
Nepredpokladám, že si ho prečítajú všetci čitatelia tejto knižky. Žiaľ,
to už je osud doslovov. Pravdepodobne spravodlivý. Vždy v nich je
čosi nutne navyše. A vždy im paradoxne niečo podstatné chýba. Je to
aj dobre, aj zle. Tento však píšem s vedomím, že obsahuje to
podstatné, čo by som želal na cestu aj čitateľovi tejto knihy:
príležitosť prijať ju ako pozvanie na rozhovor s jej dvoma autormi.
A potom, hoci aj nesúhlasiť ... Ale predovšetkým snažiť sa pre seba
čosi pochopiť. Možno aj seba, ak už nie čosi v sebe. To nemusí byť
tak málo ...
In: Literárny týždenník, 4.7.2012
50
ROZHOVOR
_______________________________________________________
Na otázky Vladimíra Stibora odpovedá básnik Pavol Janík
Literatúru nielen tvoriť, ale aj sprístupňovať
Literárni experti konštatujú Janíkovu básnickú virtuozitu a jeho
príbuznosť s tvorbou Miroslava Válka, pričom podľa názoru ruskej
poetky, prekladateľky a literárnej vedkyne Natálie Švedovovej je
Válek hlbší a Janík vynaliezavejší. Z inojazyčnej poézie prebásnil
niekoľko knižných výberov. Je aj autorom dramatických diel
s prvkami poetiky absurdného divadla. Literárnu tvorbu Pavla Janíka
okrem Slovenska publikovali v Albánsku, Bielorusku, Bulharsku,
Českej republike, Francúzsku, Chorvátsku, Indii, Jordánsku, Južnej
Kórei, Kanade, Macedónsku, Maďarsku, Ruskej federácii, Srbsku,
Spojených štátoch amerických, na Ukrajine a vo Veľkej Británii.
Narodil jste se v metropoli na Dunaji. Jak plynulo vaše dětství,
jako vody ještě nedávno československé řeky?
Dunaj tiekol nielen počas existencie Československa, RakúskoUhorska, Veľkej Moravy a Rímskej ríše, ale aj v časoch, keď ešte
ľudstvo nežilo v štátnych útvaroch, ba ešte sme nedospeli ani do
vývojového štádia homo sapiens. Mimochodom – T. G. Masaryk
projektoval Československo v tvare písmena T a z Bratislavy sa mal
tiahnuť koridor, ktorý by jednak definitívne oddeľoval Rakúsko od
Maďarska a zároveň by Československu umožňoval prístup
k Jadranu, konkrétne k významnému prístavu Terst. Táto predstava
sa napokon neuskutočnila, ale Československu sa podarilo získať
aspoň prístup k medzinárodnej európskej rieke Dunaj. V čase môjho
51
detstva sa tri kilometre od historického centra Bratislavy nachádzala
hranica medzi Východným a Západným blokom. Výletné lode mohli
plávať proti prúdu iba po Park kultúry a oddychu, lebo ďalej bol už
Dunaj hraničnou riekou. Ale fakt je, že v mojom veku už detstvo
naozaj dosť dávno uplynulo, hoci básnici sú navždy zakliati v ranom
období svojho života.
Prošel jste, jak se obrazně říká, řadou zaměstnání. Jaké z nich
vás nejvíce ovlivnilo?
Každú z mojich profesií pokladám za ďalšiu vysokú školu, ktorú
som absolvoval po skončení Vysokej školy múzických umení. Ako
mladý človek som na ministerstve kultúry získal nezanedbateľné
administratívne, organizačné i právne skúsenosti. V médiách a
v reklame som sa zbavil zvyškov autorskej naivity. Od roku 1998
som tajomníkom Spolku slovenských spisovateľov (s výnimkou
obdobia 2003–07, keď som bol jeho predsedom). Navyše od roku
2010 som paralelne šéfredaktorom časopisu SSS Literárny týždenník.
Na budúci rok si pripomenieme 90. výročie založenia Spolku
slovenských spisovateľov. Podstatnú časť svojho života som teda
spojil s najvýznamnejším, najstarším a najpočetnejším združením
literárnych tvorcov na Slovensku.
21. srpen 1968 vás zasáhl coby školáka. Měl odezvu i ve vašem
dalším
vnímání
světa
a
lidských
hodnot?
V roku 1968 som mal 12 rokov a medzinárodnému i
vnútropolitickému dianiu som rozumel na úrovni svojho veku.
S odstupom 44 rokov je to už dnes história a svet sa, žiaľ, nestal
bezpečnejší či mierumilovnejší. Len máme zatiaľ šťastie, že sa
ozbrojené konflikty neodohrávajú na našom území. Navyše – opäť
s poukázaním na môj pokročilý vek – už dosť dobre chápem logiku
veľmocenského súperenia, v ktorom ľudské životy majú mizivú
hodnotu a malé či stredné štáty sú vždy chladnokrvne ovládané
v rámci geopolitických gravitačných polí a bezpečnostných
záujmových sfér globálnych hráčov.
Týden co týden publikujete v českých novinách. Jsou čtenáři ve
vaší vlasti jiní než v českých zemích? Nebo je trápí obdobné
starosti a problémy?
52
Pravidelne publikujem v literárnom periodiku Unie českých
spisovatelů Obrys-Kmen. Spolu s niekoľkonásobným predsedom
Spolku slovenských spisovateľov, vynikajúcim prozaikom a
esejistom PhDr. Jánom Tužinským, PhD., sme členmi redakčnej rady
OK a čestnými členmi UČS. V rámci úzkej spolupráce sú vedúci
predstavitelia našej partnerskej organizácie v ČR členmi redakčnej
rady Literárneho týždenníka a čestnými členmi SSS. S predsedom
UČS a vedúcim redaktorom OK, významným českým básnikom
európskeho formátu Karlom Sýsom sme si vzájomne preložili aj
reprezentatívne knižné výbery poézie. Ak v čase internetu je svet
globálna dedina, tak ČR a SR sú v EÚ súrodenci, ktorí celkom
prirodzene držia spolu v rámci kontinentálnej rodiny. Hoci koncept
EÚ má vážne trhliny a evidentne oddeľuje slovanské štáty, bez
ktorých historického, duchovného a jazykového kontextu by sa naše
národné kultúry ocitli vo vákuu. Áno, trápia nás rovnaké ťažkosti,
najmä sociálne, ale aj etické a estetické.
O slovenské literární scéně se toho u nás v Čechách mnoho neví.
Mohl byste se o ní zmínit alespoň několika slovy?
Českú i slovenskú literárnu scénu postihli zhodné útrapy
všeobecnej komercializácie, v rámci ktorej sa zábavný priemysel
usiluje vytesniť na okraj spoločnosti skutočné myšlienkové a
umelecké hodnoty. Na Slovensku vznikol zaujímavý, hoci desivý
úkaz, keď sa najčítanejšími knihami stali kuchynské a posteľné
klebety podpriemerných autoriek i autorov. Ich gýče úspešne
konkurujú aj braku západnej a osobitne americkej proveniencie.
Serióznej literatúre v ČR i v SR chýba všetko okrem talentu tvorcov.
Predovšetkým si nemožno nájsť optimálnu cestu k čitateľovi, keď
absentuje marketing a distribúcia. Na Slovensku po atomizácii
niekdajšej celoplošnej štátnej siete podniku Slovenská kniha už
nastala opäť koncentrácia vplyvu na knižnom trhu, ktorý pre zmenu
ovládajú tri súkromné distribučné firmy vo vlastníctve zahraničných
majiteľov.
Jste představitelem Spolku slovenských spisovatelů již řadu let.
Proč jste mnohem úspěšnější než Obec spisovatelů v Praze,
kterou zlí jazykové přirovnávají k Titaniku?
53
Na sklonku roka 1989 sa mal v ČR i v SR uskutočniť rovnaký
scenár. Obec spisovatelů v Prahe a Obec spisovateľov v Bratislave
mali ovládnuť dovtedajšie Zväzy českých a slovenských
spisovateľov a zmocniť sa ich majetku. Na Slovensku však zlyhala
transformačná réžia a nástupcom Zväzu sa stal obnovený Spolok.
Ten vznikol – ako som už spomínal – v roku 1923. V roku 1949 sa
stal súčasťou Zväzu československých spisovateľov – ako jeho
slovenská sekcia. Potom nasledovali známe i menej známe
organizačné metamorfózy. Obec spisovateľov na Slovensku je
jedným zo šiestich kolektívnych členov Asociácie organizácií
spisovateľov Slovenska (AOSS). Spolok zostal suverénnym
subjektom, ktorý korektne a kolegiálne spolupracuje s AOSS, vrátane
správy spoločného majetku v pomere 1/2. Nepokladám za vhodné
komentovať situáciu Obce spisovatelů v Prahe. Naším partnerom v
ČR je a bude Unie českých spisovatelů.
Dožijeme se někdy v budoucnu společného setkání československých spisovatelů? Vždyť je více toho, co nás spojuje a ne
rozděluje nějakou pomyslnou čárkou ...
Je charakteristické, že Ministerstvo kultúry SR už niekoľko rokov –
napriek striedaniu pravicových a ľavicových vlád – neposkytlo
Spolku slovenských spisovateľov nijaké dotácie na medzinárodné
vzťahy s partnerskými organizáciami v zahraničí, vrátane spolupráce
s Unií českých spisovatelů. Tak je to aj tento rok. Napriek tomu
s našimi partnermi, vrátane UČS, spolupracujeme. Minulý rok získal
jednu z výročných cien UČS predseda SSS Ján Tužinský. Boli sme
v Prahe spolu a stretli sme sa s našimi českými kolegami a priateľmi.
Nebolo to prvý ani posledný raz – či už v Prahe, Brne alebo
v Bratislave. Naše kontakty nepochybne budú pokračovať a možno
raz na ne opäť prispeje aj MK SR.
Dodnes jsem nezapomněl na toulání po Vysokých Tatrách, kam
jsem kdysi jezdíval po několik let. Určite také znáte naši kajinu
jako své boty ...
Musím skonštatovať, že otec mojej mamy Ferdinand Lintner
pochádzal zo Soběslavi. Bol riaditeľom Slovenskej banky a Figara
v Trnave. Bol aj členom Matice slovenskej, ktorá sa počas I. ČSR
54
pokladala za štátotvornú organizáciu. Zomrel v roku 1937. Moja
stará mama – ako vdova po českom občanovi – nemala počas
vojnovej Slovenskej republiky štátne občianstvo, ale pracovala – ako
doktorka prírodných vied – v oblasti rakovinového výskumu. Môj
otec pochádzal z Liptovskej Tepličky, ktorú v roku 1634 založili
Gorali zo severnej Oravy. Ide o etnickú skupinu s nárečím poľského
pôvodu, ale s hlbokým pocitom spolupatričnosti k slovenskému
národu. Ako pracovník ministerstva kultúry a neskôr tajomník Zväzu
slovenských dramatických umelcov som bol v Prahe minimálne
každý druhý týždeň. Plus Medzinárodný filmový festival
v Karlových Varoch, ako aj kinematografické , televízne a divadelné
podujatia v Prahe, Mladej Boleslavy a v Ostrave. Niekoľko rokov
som pôsobil ako reklamný textár a kreatívny riaditeľ medzinárodnej
agentúry GGK s materskou firmou vo Viedni, s centrálou
v Bratislave a s pobočkami v Prahe a Brne, kam sme chodili každý
týždeň…
Může existovat pro spisovatele nějaké téma jako tabu?
Tabu je definované najmä nábožensky, ale aj ako forma kultúrnej
normy, teda prísny zákaz niečoho veľmi odpudzujúceho či krajne
nemorálneho. Nie som politicky bojazlivý, ani prehnaný moralista,
čo azda potvrdzuje aj moja literárna tvorba. Napriek tomu
nepochybujem, že existujú hranice, ktoré sú dané zdravým rozumom
a dobrým vkusom.
Myslíte si, že literatura člověka dokáže učinit lepším a
šťastnějším?
Určite, lenže nie každého, lebo sú ľudia, ktorí nikdy nijakú knihu
nečítali.
Koho ze současných slovenských básníků a prozaiků byste
doporučil?
Už som spomínal znamenitého prozaika a esejistu
s medzinárodným renomé Jána Tužinského, určite by som rád pridal
mená ako básnik Jozef Čertík, všestranný autor (a matematik),
slovenský docent a rakúsky profesor Andrej Ferko, básnik a prozaik
55
Štefan Moravčík, sľubne sa vyvíjajúci básnik Boris Brendza. To by
mohla byť prvá päťka, ktorá by sa mala etablovať aj v povedomí
českých
čitateľov.
Není-li to tajemství, mohl byste naznačit, jaká umělecká výzva
před vámi dosud leží? Nebo lze popřít existenci literárních
Olympů ?
Niekoľkokrát som upozornil na svoj vek. Určite už nemám mať
nejaké mimoriadne tvorivé plány. Literatúra nie je iba nepretržitá
tvorba nových diel, ale aj sústavné pripomínanie, sprítomňovanie a
sprístupňovanie existujúcich literárnych výkonov. V tomto zmysle
mám pred sebou ešte veľa umeleckých výziev.
Tvrdí se, že největším bohatstvím každého člověka je
rozdávání. Platí to ve spisovatelské profesi dvojnásob?
V prvom rade treba zdôrazniť, že tvorba kvalitnej umeleckej
literatúry v jazyku málopočetného národa je profesiou iba v rovine
odbornosti, lebo jej autori sa celkom iste nemôžu živiť písaním
literárnych diel. Takže rozdávanie v našom prípade platí nielen
dvojnásobne, ale trojnásobne. Po prvé – píšeme väčšmi pre radosť
z tvorby ako pre radosť z honorárov. Po druhé – tvoríme pre radosť
potenciálnych čitateľov, hoci si uvedomujeme ich ohraničený počet.
A po tretie – rozdávame knihy zadarmo svojim priateľom, kolegom a
príbuzným. Niektoré z nich si potom – aj s venovaním – kupujeme
po rokoch v antikvariátoch.
S kým by ste rád strávil u prostřeného stolu celou noc?
Mám zažívacie ťažkosti s konzumáciou jedál i nápojov, preto
predstava prestretého stola vo mne vzbudzuje oprávnené obavy.
Prebdená noc pre mňa znamená zničený nasledujúci deň. Takže si
zredukujem vašu otázku do podoby – s kým by som rád strávil veľa
času. Treba spresniť či rozhovorom, alebo mlčaním. Lebo práve
básnici si najlepšie rozumejú aj bez slov. Ale zostaňme pri
rozhovoroch. Vďaka internetu sme napríklad s Karlom Sýsom
v kontakte niekoľkokrát každý deň. S Jánom Tužinským denne
56
diskutujeme o literatúre i všeobecných spoločenských a historických
témach. S manželkou, režisérkou Oľgou Janíkovou debatujeme
každý
večer
o rozmanitých
kultúrnych,
filozofických,
psychologických, sociologických a dejinných súvislostiach. Ak
k tomu prirátam osobné a e-mailové vzťahy s mnohými domácimi
i zahraničnými spisovateľmi, tak som prinajmenšom štvorfázovo
komunikačne saturovaný.
Říká se, že poušť je krásná i proto, že si tam můžeme vzít sami
sebe, trpět i všechno prožít znovu. Dokonce okolo pouští lze sázet
stromy ...
Snažím sa pochopiť vašu otázku ako básnický obraz, v ktorom púšť
označuje našu bezprostrednú, aktuálnu a naliehavú spoločenskú
realitu. Neviem, či literatúrou sadíme stromy v jej okolí, alebo
uprostred nej. Verím však, že ich nesadíme márne a zbytočne. Ich
plody možno nepatria všetkým, ale azda patria práve tým, ktorí majú
vplyv aj na život ostatných obyvateľov našej planéty, z ktorej sa
čoskoro môže stať púšť nielen duchovná, ale i materiálna.
Autor: Pavol Janík, Vladimír Stibor
57
ZAUJALO NÁS
_______________________________________________________
Rusi a Ukrajinci na Slovensku urobili viac než ostatné
národnostné menšiny dohromady
Zostali síce sami sebou, ale žili s nami,
nie vedľa nás
Vladimír Mezencev
Nuž, skutočne sa nestáva často, aby pôvodná vlasť sa tak
intenzívne venovala tým, ktorí ju opustili navždy a k tomu ešte
zmenili si natrvalo aj štátne občianstvo. Takého prípady sú skôr
ojedinelými výnimkami a dochádza k nim až po dlhých rokoch. Veď
všetci títo vysťahovalci či doslova utečenci boli dlho preklínaní
a niekedy aj skutočne prenasledovaní – a to všetko svojimi rodákmi!
Až v poslednom desaťročí sa postoj oficiálnych miest k týmto
emigrantom a ich potomkom výrazne zmenil ...
O koho išlo a ide? O emigrantoch z Ruska po revolúcii v roku
1917. V časoch politického i morálneho chaosu utekali z Ruska,
Ukrajiny i Bieloruska milióny ľudí: šľachtici, dôstojníci, ale aj
študenti. V Rusku sa už najmenej dve desaťročia oficiálne hovorí
o tom, že im tou emigráciou odišli najmenej dve tretiny inteligencie
a teda aj intelektuálskeho geofondu, čo tieto tri krajiny východných
Slovanov nepriaznivo pociťujú dodnes. My na Slovensku však
môžeme mať radosť z toho, že časť týchto emigrantov natrvalo
zakotvila u nás. Niektorí už prišli ako pripravení odborníci a teda
58
patrične vzdelaní, iní získali vysokoškolské vzdelanie predovšetkým
v Prahe a Brne, ale neskôr ich rôzne cesty osudu zaviali k nám na
Slovensko. Z mnohých sa stali vynikajúci vedci, vysokoškolskí
profesori, umelci, architekti, projektanti ... Ich prínos pre Slovensko
bol a je rôznorodý a v každom prípade výnimočný. Aktívne
sa podieľali na príprave novej slovenskej inteligencie a ich prínos pre
Slovensko sa prejavil po marci 1939, kedy Slovensko museli opustiť
českí špecialisti a pedagógovia. Počas existencie Slovenského štátu
(1939-1945) ruská inteligencia pomohla Slovákom v ťažkých
vojnových rokoch riešiť nemalé problémy celej krajiny a to najmä
tak, že Rusi a Ukrajinci pôsobili na významných miestach, na
ministerstvách a ďalších štátnych úradoch rôznych stupňov,
predovšetkým vo sférach hospodárstva, vedy, akademického
školstva, verejných prác a sociálnej starostlivosti. Rusi a Ukrajinci,
žijúci v tých časoch na Slovensku, až na skutočne malé výnimky,
nespolupracovali s ľudákmi a Nemcami. I keď mali už všetci
slovenské občianstvo nevyvíjali žiadnu politickú činnosť a nikto
z nich nevstúpil do HSĽS. Naopak, mnohí z nich sa aktívne zapojili
do SNP a za svoju účasť v ňom prevzali vojenské vyznamenania.
Boli aj takí, ktorí svoje solídne majetky predali a všetky takto získané
financie venovali partizánom.
Vráťme sa však k úvodným riadkom tohto príspevku. Súčasná
Ruská Federácia definitívne skončila s rozdeľovaním svojich
občanov a najmä ich predkov na „bielych a červených“. Rusko sa
s úctou a patričnou dôstojnosťou správa k tým, ktorí po
Novembrovom prevrate (tak teraz oficiálne nazýva udalosti v roku
1917, ktoré celý svet ešte donedávna poznal ako Veľkú októbrovú
socialistickú revolúciu) z rôznych príčin odišli do cudziny. Súčasné
Rusko dobre chápe, že títo emigranti vniesli dôstojný vklad
do rozvoja národov, s ktorými potom žili. Teda nie vedľa nich.
Pretože ruskí emigranti zásluhou svojej vrodenej inteligencie,
vzdelania, pracovitosti a samozrejme talentu dokázali v rôznych
kútoch našej planéty urobiť veľmi veľa, jednoducho tam zanechali
svoje trvalé stopy. Všetko to dnešné Rusko považuje za MAJETOK –
59
VLASTNÍCTVO CELÉHO SLOVANSKÉHO NÁRODA RUSKA!
Rusko definitívne urobilo hrubú čiaru za občianskou vojnou
a považuje ju za jednu z najsmutnejších kapitol svojich dejín.
Na tzv. „zahraničnej mape Ruska a Ukrajiny“ je však ešte veľa
bielych miest. Znamená to, že ešte nepoznáme všetko to, čo možno
považovať za dosiahnuté úspechy ruskej emigrácie vo svete a teda aj
na Slovensku.
Rusi a Slovensko
Tieto biele miesta u nás sa úspešne pokúša zmazať z mapy
spoločnej ruskej a slovenskej histórie, teda zo spoločného súžitia,
Ing. Alexander Viktorovič Čumakov, DrSc, z Bratislavy, syn Ing.
Viktora Alexandroviča Čumakova (1898-1961), rodáka z Kazane,
účastníka občianskej vojny v radoch Bielej armády pod vedením
admirála Kolčaka. Cez ďaleký Vladivostok ho životné udalosti
zaviedli do Československa. Najprv v Brne vyštudoval
poľnohospodárstvo, ale od roku 1927 už žil na Slovensku. Tak
napríklad pôsobil ako okresný štátny agronóm v Michalovciach, ale
potom sa vrátil do Bratislavy kde sa stal vedúcim odboru
ministerstva poľnohospodárstva. Alexander Viktorovič sa zaslúžil o
chov mladého dobytka na prihnojovaných vysokohorských
pastvinách u nás podľa švajčiarskych skúseností, zaviedol nový
spôsob kultivácie dovtedy nevyužívaných pôd na severnom
Slovensku, ako aj doopeľovanie ďateliny. Po II. svetovej vojne bol
jedným zo zakladateľov Slovenskej poľnohospodárskej akadémie
vied.
V roku 1951 ho poverili založiť nový Vedecký ústav pre
intenzívne využívanie lúk a pastvísk, pričom sa stal aj jeho
riaditeľom. Z niekoľkých jeho žiakov vyrástli uznávaní
vysokoškolskí profesori a vedeckí pracovníci. Sám bol autorom vyše
200 vedeckých prác a článkov i prednášok na vedeckých
konferenciách. Z jeho odborných kníh je najznámejšia Doopeľovanie
ďateliny.
60
V roku 1958 však stačilo jedno anonymné udanie, že V. Čumakov
bol už v roku 1913 vyšším cárskym dôstojníkom a teda nepriateľom
ľudu. Na základe toho ho pozbavili miesta riaditeľa a prišiel aj
o prácu v SAV. Samozrejme, na ÚV KSČ nepracovali hlupáci a tí
veľmi ľahko a rýchlo si uvedomili, že v roku 1913 mal. V. Čumakov
15 rokov ... Napriek tomu v SAV bola naňho štvanica, ktorá sa
odzrkadlila na jeho zdraví a nakoniec aj na predčasnej smrti. Tento
uznávaný agronóm a vedec dokázal aktívne a účelne využívať aj svoj
voľný čas. V Bratislave založil a viedol mládežnícky balalajkový
súbor, v rokoch 1940-43 organizoval letné tábory pre deti a mládež
z rodín ruských a ukrajinských emigrantov. Jeho životné osudy
sa podobajú na tie, ktoré prežili mnohí Rusi a Ukrajinci u nás. Aj tí,
ktorí v časoch občianskej vojny v Rusku boli iba deťmi ...
Ing. Alexander Čumakov, DrSc., napísal knihu Rossiane
v Slovakiji. Kto ovláda ruštinu tak by samozrejme očakával, že
názov knihy bude Russkije v Slovakiji. Tak by to bolo v každom
prípade v ruštine správne. Musíme si však uvedomiť, že výrazom
„Rossiane“ sa označovali všetci obyvatelia Ruského impéria, teda
cárstva, slovanského pôvodu, teda Rusi, Ukrajinci a Bielorusi.
Okrem toho tento výraz na svoju identifikáciu používali aj príslušníci
neslovanských národov žijúcich v cárskom ruskom impériu.
Na základe rôznych oficiálnych i polooficiálnych údajov môžeme
konštatovať, že za posledných sto rokov odišlo z Ruska 30 miliónov
ľudí a doslova sa rozpŕchli na všetky svetové strany. Bolo to
v niekoľkých emigračných vlnách, prvá sa začala v roku 1861, zatiaľ
posledná piata po roku 1990 a prakticky trvá dodnes. Pre Slovensko
sú najdôležitejšie dve takého vlny (1917-1938 a 1939-1950) Po
vzniku ČSR sa na Slovensku ocitlo asi 1700 Rusov a Ukrajincov, (v
rovnakom čase v Čechách a na Morave až cca 24000), po vzniku
Slovenského štátu sa ich počet zvýšil na vyše 2000. Neboli to však
iba tzv. bielogvardejci, šľachtici a kniežatá, ale aj už uznávaní
akademickí profesori, vojaci, ktorí sa dostali do zajatia počas I.
svetovej vojny a dokonca aj červenoarmejci, ktorých zajali Poliaci
61
v čase, kedy Červená armáda útočila na Varšavu. Na Slovensku sa
napríklad dostal v roku 1939 z Prahy po jej obsadení nacistami aj
posledný dorevolučný rektor Moskovskej štátnej univerzity a zároveň
poslanec Štátnej dumy prof. Michail Novikov, uznávaný zoológ
a histológ. Ešte do roku 1922, teda už za Leninovej vlády stál na čele
štátnej komisie pre poľnohospodárstvo a biológiu pri Rade
národného hospodárstva. Ešte v tom istom roku ho však sovietska
vláda donútila emigrovať. Krátky čas žil v Nemecku, potom odišiel
do Prahy, kde sa stal profesorom na Karlovej univerzite. Prof.
Novikov sa neskôr stal zakladateľom na Slovensku nového
vedeckého odboru – zoológie. V roku 1945 opustil Slovensko, dostal
sa do USA, kde žil až do smrti.
Podobný osud mal aj prof. Nikolaj Losskij, jeden
z najuznávanejších filozofov XX. storočia. Profesorom sa stal už
pred rokom 1917 na svojej alma-mater v Peterburgu. Po skončení
Občianskej vojny ho však pozbavili akademickej činnosti a o rok
neskôr musel proti svojej vôli ako jeden zo 120 významných ruských
vedcov, spisovateľov a verejných činiteľov opustiť krajinu ako
osoba, ktorá neprijala marxistickú ideológiu. Boľševici mu vytýkali,
že jeho filozofia má idealistický charakter, ale svetová verejnosť N.
Losského považuje za najväčšieho ruského filozofa vôbec, ktorého
zásluhy predovšetkým súvisia s teóriou poznania, etikou, a filozofiou
relígií. Losskij je zakladateľom vo filozofii úplne nového odboru
teórie poznania – intuitivizmu.
Losskij na Slovensko prišiel v roku 1942 a ihneď sa stal vedúcim
katedry filozofie Univerzity Komenského. Tu vydal v Martine v roku
1944 knihu Podmienky absolútnej dobroty, ďalšie dve práce vyšli
v slovenčine v roku 1946 – Absolútne kritérium pravdy
a Dostojevskij a jeho kresťanský svetonázor. Po roku 1945 prof.
Losskij odišiel k deťom do Francúzska, neskôr za ďalším synom do
USA. Pochovaný je na ruskom cintoríne pri Paríži.
62
Emigranti a Slovanstvo
Pri odchode z bývalého Ruska si všetci odnášali lásku k rodnej
zemi, zachovali si svoj jazyk a v neposlednom rade lásku
k Slovanstvu. Takých ako profesori N. Novikov a N. Losskij bolo na
Slovensku veľmi veľa, môžeme ich rátať na stovky. Práve preto už
z množstva týchto vzdelaných a vysokokvalifikovaných odborníkov
spomenieme len tých, ktorí sa veľmi aktívne podieľali na
presadzovaní myšlienok slovanskej vzájomnosti. Takými boli aj prof.
Alexander Avenarius, syn ruského emigranta, zároveň aj účastníka
SNP. A. Avenarius sa venoval predovšetkým dávnym dejinám
východnej Európy a Byzancie. Pôsobil v SAV, prednášal na
mnohých vysokých školách, u nás v Bratislave, Trnave a Prešove,
v zahraniční v Bonne, Mníchove, Münsteri, Paríži, Pise, Boloni
a v Szegede. Prof. Pjotr Bogatyrev, DrSc., etnograf a folklorista,
ktorého špecializáciou bola ľudová kultúra Čechov, Slovákov,
Podkarpatských Rusínov, Ukrajincov. V rokoch 1931-38 vyučoval
na Filozofickej fakulte UK V Bratislave, o rok neskôr sa vrátil do
ZSSR. K takýmto slavistom patrili aj prof. Alexander Grigorjev,
pedagóg na Ruskom gymnáziu v Prešove, autor o.i. Krátkeho kurzu
gramatiky cirkevno-slovanského jazyka. Prof. Alexander Isačenko,
krorý stredoškolské štúdium absolvoval v Rakúsku a Nemecku,
vysokoškolské vo Viedni a Paríži, ale napriek tomu celý život
zasvätil ruskej filológii a slavistike. Ovládal až 19 jazykov, prednášal
na univerzitách v USA, Anglicku (Oxford), NDR, Švédsku, Rakúsku,
Francúzsku. Navždy však zostal zakladateľom slovenskej rusistiky,
bol riadnym členom ČSAV a Nemeckej akadémie vied, členomkorešpondentom Rakúskej akadémie vied. Jeho učebnica ruského
jazyka z roku 1962 má už za sebou päť vydaní a dodnes ju pri štúdiu
aktívne využívajú nemecky hovoriaci študenti. Prof. Josif Markov,
od roku 1929 docent a od roku 1931 profesor dejín slovenského
práva na UK Bratislava, ktorý takto položil základy tejto novej
vedeckej disciplíne na Slovensku. Prof. Jevgenij Perfeckij, historik,
ktorý sa zaoberal predovšetkým dejinami Podkarpatskej Rusi
a všetkých východných Slovanov, ovládal perfektne päť slovanských
63
jazykov (rusky, česky, slovensky, ukrajinsky a poľsky), okrem toho
nemčinu a francúzštinu. V Bratislave aktívne pôsobil aj v Šafárikovej
vedeckej spoločnosti. Prof. Valerij Pogorelov, ktorý už roku 1916 sa
stal profesorom slovanskej filológie Imperátorskej varšavskej
univerzity, od roku 1923 pôsobil na bratislavskej univerzite a okrem
iného prednášal slovansko-ruskú paleografiu, ruštinu, bulharčinu
a srbochorvátčinu. Venoval sa vedeckovýskumným prácam z oblastí
cyrilometodskej tradície, prvých písomností starých Slovanov
a zrodu staroslovanského jazyka. Práve výskumnou činnosťou
a analýzou jazykov dokázal, že Cyril a Metod neboli Gréci, ale
bulharskí Slovania a ich žiak Gorazd bol už Slovák! Za zmienku ešte
stojí spomenúť prof. Borisa Čebotareva, účastníka Povstania
a vyznamenaného medailou SNP II. stupňa, v roku 1945 však
zatknutého a odvlečeného NKVD do ZSSR, kde si „odsedel“ dva
roky. Prof. Boris Čebotarev napísal 25 (!) učebníc ruského jazyka per
vysokoškolákov a stredoškolákov, pôsobil ako vedúci Katedry
ruského jazyka na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.
Epilóg
S určitosťou môžeme konštatovať, že zo všetkých národností,
ktorých príslušníci žili a žijú na Slovensku, samozrejme okrem
štátotvornej, Rusi a Ukrajinci urobili najviac pre rozvoj a rozkvet
svojej novej domoviny. Napriek ich ťažkému životu v rokoch II.
svetovej vojny. Niektorí z nich sa stali väzňami v koncentračnom
tábore Buchenwald a domov sa už živí nevrátili, iných, tiež
účastníkov SNP odvliekli pre zmenu na východ a tam v pracovných
táboroch a väzniciach zahynuli. Len preto, že dali prednosť životu
v inej slovanskej krajine. Našťastie, dnes je situácia inakšia. Svedčia
o tom, aj slová ministra zahraničných vecí Ruskej Federácie
a zároveň predsedu Vládnej komisie pre prácu so zahraničnými
krajanmi Sergeja Lavrova. Ten do knihy Rossijane v Slovakii napísal
v jej úvode:
„ Do Vašej pozornosti sa dostáva kniha o Rusoch, žijúcich mimo
ich historickej vlasti. Jej dôležitosť zvýrazňuje to, že ju pripravili
64
naši krajania a hovorí o tom, ako sa skladali ich osudy a formovalo
ich spoločenstvo v ďalekej cudzine. Jej prednosť spočíva v tom, že
nehľadiac na rozdiely, nás všetkých spája láska k pôvodnej vlasti,
pocity spolupatričnosti k veľkej ruskej kultúre, hrdosť na našu
krajinu.
Rozvoj partnerských vzťahov so zahraničnými krajanmi vždy
bude patriť medzi priority zahraničnej politiky Ruska. To sa zároveň
týka aj ochrany ich zákonných práv a záujmov, upevnenia postavenia
ruského jazyka a kultúry v zahraničí.
Som presvedčený, že kniha vzbudí záujem čitateľa, bude prijatá
ako presvedčivé potvrdenie tradične pevných vzťahov zahraničných
krajanov s historickou vlasťou, ktorá spája nás s oddanosťou
objavovať obrovský tvorivý potenciál „ruského sveta“.“
Čo dodať už na záver? Každé meno v knihe znamená jeden
ľudský osud. Človeka, ktorý tak veľa urobil pre Slovensko, Rusko,
Ukrajinu a celý slovanský svet. Rusko a Slovensko môžu byť
skutočne hrdé na tých, ktorí síce opustili jednu vlasť, pritom jej
zostali navždy verní, aby zároveň našli ďalšiu a mnohí ešte viac – tú
našu všeslovanskú. Tých ľudí je dokonca ešte viac než ich uvádza
kniha Bratislavčana Alexandra Čumakova. Máme sa na čo tešiť.
Radujme sa a podporujme
S veľkou radosťou a nádejou na lepšiu budúcnosť, sme
prijali toto spoločné posolstvo pre národy Poľska a Ruska, vyhlásené
Pravoslávnou cirkvou v Rusku a Katolíckou cirkvou v Poľsku, dňa
17. augusta 2012 vo Varšave.
Posolstvo vyzýva na zmierenie Poľska a Ruska, poľského
národa s národom ruským. Jeho najvýznamnejším zmyslom je, „aby
každý Poliak videl v každom Rusovi a každý Rus v každom
Poliakovi, priateľa a brata“.
65
Takéto ďaleko siahajúce posolstvo si zasluhuje jednoznačnú
podporu. Zabezpečíme podporu každého snaženia zo strany všetkých
Poliakov. Takáto výzva otvára cestu obom národom a štátom pre
poľsko-ruské porozumenie a otvára obojstranne užitočnú všestrannú
spoluprácu dvoch blízkych slovanských národov.
Túto výzvu vyhlásili uvedené cirkevné organizácie v čase
keď sa v Poľsku, Európe a vo svete realizujú aktivity proti obom
naším národom. Sú to aktivity vyvolávajúce antagonizmus Poliakov
voči Rusom, Rusov voči Poliakom. Išlo o zamedzenie ruskopoľského porozumenia.
Plne vnímame, že zmierenie, spolupráca a porozumenie
Poľska a Ruska – detí jednej Matky Slovanov, môže veľmi podstatne
upevniť morálne, spoločenské, hospodárske i politické obrodenie
nielen Poľského a Ruského národa, ale i národov celého Slovanstva,
Európy i sveta, ktoré sú ohrozované inváziou bezbožného a antinárodného globalizmu.
Posolstvo vytvára pre Poľsko a Rusko veľkú zodpovednosť
kresťanského, slovanského, európskeho i svetového obrodenia.
Vytvára sa schopnosť postaviť sa proti ničivým silám našich
spoločných nepriateľov, ktoré mali za cieľ mariť rozmach našich
a iných blízkych národov.
Každý Poliak, každý Rus by mal porozumieť a doceniť
veľké, prelomové, historické poslanie tohto posolstva a podporiť ho
z celého srdca a rozumu.
Poľsko
v priateľskom
zväzku
s Ruskom
a Rusko
v priateľskom zväzku s Poľskom dokážu zmnohonásobiť svoje sily
pre duchovný, materiálny a civilizačný rozvoj. Tento rozvoj prinesie
výhody Poliakom, Rusom, celej Európe a vo všeobecnosti
európskym národom a ich kultúram.
Zaželajme, aby božské a ľudské sily, sily národov, štátov
i cirkví pomáhali v realizácii tohto šľachetného úsilia smerujúceho
66
k slovanskému porozumeniu Poľska, Ruska, národov Poľska
a Ruska, Poliakov i Rusov – priateľov i bratov.
Zväz poľsko-ruského priateľstva
Poľský slovanský výbor
Poľské národné spoločenstvo (jednota)
Barbara Krygier
Tadeusz Sikorski
Bolesław Tejkowski
Z poľštiny preložil Koloman Ivanička
50. Festival kultúry a športu v Medzilaborciach
V dňoch 23.-24. júna 2012 samospráva mesta Medzilaborce a
Rusínska obroda na Slovensku s podporou Úradu vlády SR pripravili
pre občanov mesta i návštevníkov z celého regiónu dvojdňový
program, v ktorom účinkovali domáce a zahraničné kolektívy
i športovci.
Úvod jubilejného 50. Festivalu kultúry a športu v meste pod
Kamjanou patril ako vždy kolkárom. O 10.00 hod. v sobotu privítali
majstra Európy v kolkoch Podbrezovú i ďalšie družstva z Košíc,
Strážskeho a domácich. Vo futbalovom turnaji sa zúčastnili mužstvá
zo Srbska, Poľska, Českej republiky i domáci Spartak. V kultúrnej
časti festivalu sa v sobotu na amfiteátri pred viac ako 6 tisícmi
návštevníkmi predstavili detské i mládežnícke súbory, laureáti
„Spevov môjho rodu“ rusínskej piesne. V ďalšom sobotňajšom
programe účinkovali FS Červená ruža z Ukrajiny, DFS Lastiwoczka
z Poľska, Tanečný súbor Vodohraj a Amira z Kyjeva (Ukrajina).
Veľké aplauzy zožali tanečníci a speváci z PUĽS-u Prešov,
speváckeho tria LA Giola, husľového tria G-Strinx a tanečnej
skupiny EXTRAVA Dansa. Neskôr sobotňajšiu laboreckú oblohu
pred zaplneným hľadiskom amfiteátra rozžiaril za hudobnej zložky
nezabudnuteľný ohňostroj. Záver večera do neskorých nočných
67
hodín patril populárnej speváčke Hane Zagorovej a jej hosťovi
Petrovi Rezkovi z Prahy.
V nedeľu za krásneho slnečného počasia pokračoval Festival
pestrofarebným sprievodom
súborov a športovcov mesta. Po
položení venca vďaky k pomníku Oslobodenia pokračoval sprievod
účinkujúcich na amfiteátri, kde pokračovali vystúpenia folklórnych
súborov a skupín. Z veľkého množstva účinkujúcich spomenieme
súbor Kamjana Medzilaborce, Perepilka z Ukrajiny, FS Trnavčan
a Ľalija z Michaloviec, Vodohraj i Amira z Kyjeva, solistov piesní,
FS Železiar, FS Vršatec z Dubnice n/Váhom, ktorí zožali veľký
potlesk od návštevníkov festivalu. Po zlosovaní tomboly v závere
vystúpila populárna skupina Desmod.
Tento jubilejný 50. Festival kultúry a športu bol realizovaný
s podporou programu kultúry národnostných menšín 2012 a pod
záštitou premiéra Slovenskej republiky.
Melana Kišová
Knižná novinka
Spoločnosť I. TRAN, s.r.o. so sídlom v Turzovke, ktorého
generálnym riaditeľom je Ing. Ivan Trančík, na základe spolupráce
s Veľvyslanectvom Ruskej Federácie v Slovenskej republike
zabezpečila preklad a vydanie knihy Katalóg vojnových hrobov
príslušníkov Červenej armády padlých v období 2. svetovej
vojny a pochovaných na území Slovenskej republiky v jazyku
ruskom. Kniha vyšla vo vydavateľstve Matice slovenskej .
Redakcia
68
23. ročník medzinárodného splavu
V dňoch 5. až 8. júla 2012 sa v Starej Ľubovni uskutočnil už 23.
ročník Medzinárodného rodinného splavu po rieke Poprad,
organizovaný Centrom voľného času v Starej Ľubovni a Zreszenie
sportu osób Niepielnopravnych „Start“ v Nowym Saczu v spolupráci
s mestom Stará Ľubovňa a Slovenskou radou Združenia slovanskej
vzájomnosti v Bratislave. Splavu sa tohto roku zúčastnilo 165
účastníkov z piatich štátov: Slovenska, Poľska, Česka, Ukrajiny a
Dánska. Okrem splavu zabezpečili organizátori aj zaujímavé
sprievodné podujatia, napríklad futbalový zápas medzi zástupcami
jednotlivých krajín v Čirči, súťažno – zábavné hry pre deti a
rýchlostné vodácke preteky Memoriál Ing. Eduarda Kasperkeviča
(miestneho rodáka a bývalého tajomníka ZSV) v štyroch
disciplínach: kajak 1, kajak 2, kanoe 2 a gumové člny. Rodinný splav
vyvrcholil treťou etapou v poľskom Starom Saczi v stredisku
Przystań. Víťazstvá vo väčšine disciplín si tohto roku odniesli poľské
posádky, s výnimkou kategórie kanoe 2, v ktorej zvíťazila slovenská
rodina Kováčovcov.
O úspešný priebeh tohtoročného splavu sa zaslúžili hlavne
riaditeľka CVČ PhDr. Marta Hanečáková, PhD. a vedúca MRS
PhDr. Alena Hriňáková spolu s primátorom mesta Stará Ľubovňa
Michalom Biganičom.
Redakcia
XVI. ročník celoslovenskej súťaže DÚHA
Dňa 4. 5. 2012 sa v Starej Ľubovni uskutočnil XVI. ročník
celoslovenskej súťaže výtvarnej a literárnej tvorby detí DÚHA.
Vyhlasovateľom a garantom súťaže bolo Ministerstvo školstva SR,
usporiadateľom
Ľubovnianske
osvetové
stredisko
a
spoluorganizátormi boli aj Slovenská a Okresná rada Združenia
slovanskej vzájomnosti. Vo výtvarnej tvorbe súťažili deti v štyroch
69
vekových kategóriách a v literárnej tvorbe v piatich vekových
kategóriách. V každej vekovej kategórii boli ocenené štyri najlepšie
práce a v každej tvorbe (výtvarnej a literárnej) boli navyše udelené
mimoriadne ceny Ministerstva školstva SR, cena každého zo
spoluorganizátorov súťaže a cena poroty. Mimoriadnu cenu
Slovenskej rady Združenia slovanskej vzájomnosti a OR ZSV
v Starej Ľubovni v oblasti výtvarnej tvorby obdržala desaťročná
Katarína Štucková zo Starej Ľubovne a v oblasti literárnej tvorby
jedenásťročná Magdaléna Martišková z Topoľčian.
Témy súťaže boli dve: Túžba lietať a Po stopách dobrodružstiev –
objavovanie a už tradične boli saturované pozoruhodnými dielami
detských autorov. V oblasti výtvarnej tvorby porota pozitívne
hodnotila hlavne práce vekovej skupiny 6 – 10 ročných a kriticky sa
vyjadrila k priemernej úrovni niektorých ZUŠ, čo pripisuje
všeobecne známym problémom školstva. V oblasti literárnych diel
porota veľmi pozitívne hodnotila hlavne poéziu a vyslovila
poďakovanie za dobrú prácu nielen učiteľom, ale aj rodičom
súťažiacich detí.
Redakcia
70
JUBILEÁ
_______________________________________________________
Jubileá v 4. štvrťroku 2012
Bolo by veľmi prospešné zostaviť zoznam tých ľudí, o ktorých
svet ešte nepočul a od ktorých sa pritom môžeme najviac naučiť.
John Ruskin
Október
- 2. októbra 1867 sa narodila v Polichne slovenská realistická
spisovateľka
BOŽENA
SLANČÍKOVÁ-TIMRAVA,
predstaviteľka druhej fázy slovenského literárneho realizmu.
Zomrela 27. novembra 1951 v Lučenci. Vytvorila originálne
prozaické i dramatické dielo, v ktorom podala objektívny obraz
vtedajšej slovenskej spoločnosti.. Črty, poviedky a novely
z dedinského a spoločenského života poznačené autobiografickými
prvkami sa nezhodovali so sentimentalizmom vtedajšej literatúry.
Kritizovala vtedajšie chápanie národovectva, zaoberala sa
problémom vysťahovalectva, v Ťapákovcoch zobrazila symbol
slovenskej dedinskej oblomončiny. – 145. výročie narodenia.
- 3. októbra 1762 sa narodil v Slanici slovenský jazykovedec
ANTON BERNOLÁK, významný predstaviteľ slovenského
národného obrodenia. Umrel 15. januára 1813 v Nových Zámkoch.
Bol kaplánom v Čeklísi (dnešnom Bernolákove), tajomníkom
arcibiskupskej kancelárie v Trnave a dekanom-farárom v Nových
Zámkoch. V rokoch 1787 – 1790 vypracoval základné jazykové
diela, ktorými kodifikoval spisovný jazyk – bernolákovčinu.
Používali ju katolícki vzdelanci až do roku 1847. Na jej uvedenie do
života v roku 1792 zorganizoval celoslovenskú vydavateľskú
spoločnosť Slovenské učené tovarišstvo, ktorej 581 členov pôsobilo
71
v 250 obciach a mestách Slovenska. Je autorom rozsiahleho
päťjazyčného slovníka – 250. výročie narodenia.
- 10. októbra 1942 zomrela v Banskej Bystrici slovenská
spisovateľka TERÉZIA VANSOVÁ. Narodila sa 18. apríla 1857 vo
Zvolenskej Slatine. Bola sestra evanjelického farára S. Medveckého
a manželka evanjelického farára Jána Vansu. Patrí do prvej
generácie slovenského literárneho realizmu ešte s prvkami
romantizujúcich čŕt. Prejavilo sa to v jej poviedkach Suplikant
a Chovanica
i románoch
Sirota
Podhradských,
Kliatba.
Z dokumentárnej prózy sú známe diela Ján Vansa a Pani
Georgiadesová na cestách. Pre deti napísala Danko a Janko.
Realistické sú dráma Svedomie, V salóne speváčky, Ľúbezní bratia.
V roku 1898 založila prvý slovenský časopis pre ženy Dennicu, ktorý
redigovala dvanásť rokov. – 70. výročie smrti, 155. výročie
narodenia.
- 13. októbra 1887 sa narodil v Bytči politik a štátnik, katolícky kňaz
JOZEF TISO, prezident Slovenskej republiky. Zomrel – bol
popravený – 18. apríla 1947 v Bratislave, kde je aj pochovaný. Bol
minister zdravotníctva ČSR, od roku 1938 predseda autonómnej
vlády, predseda vlády a v rokoch 1939-1945 prezident Slovenskej
republiky. Ovplyvnil ideové a politické formovanie slovenského
národa, zdôvodnil ideu autonómie a slovenskej štátnosti. Zaslúžil sa
o získanie autonómie i vytvorenie štátu. Napriek niektorým
negatívam – vstup Slovenska po boku Nemecka do vojny, vývoz
židovských spoluobčanov a odporu voči povstaniu – nepodľahol
úplne pronemeckej orientácii, ale budoval štát na kresťanských,
národných a sociálnych princípoch. Pričinil sa o zachovanie národnej
a územnej integrity Slovenska. Jeho hodnotenie je v slovenskej
i zahraničnej historiografii značne protirečivé. – 125. výročie
narodenia, 65. výročie smrti.
- 16. októbra 1912 sa narodil vo Važci evanjelický cirkevný
hodnostár JÁN
MICHALKO. Zomrel 10. decembra 1990
v Bratislave. Bol profesor a dekan Slovenskej evanjelickej
72
bohosloveckej fakulty v Bratislave, v rokoch 1970 – 1990 generálny
biskup ev. cirkví a. v. na Slovensku.. Napísal množstvo teologických
štúdií a článkov, redigoval ev. časopisy. Zapájal sa do ekumenického
hnutia. Spoluzakladateľ a viceprezident Kresťanskej mierovej
konferencie, člen Svetového luteránskeho zväzu. Bol čestný doktor
viacerých ev. teologických fakúlt v Európe – 100. výročie
narodenia.
- 21. októbra 1922 sa narodil v Hlohovci slovenský básnik IVAN
KUPEC, pôv. Kunoš. Zomrel 15. mája 1997 v Bratislave. Dlhodobo
sa venoval redaktorskej činnosti – šéfredaktor vydavateľstva Tatran,
redaktor a šéfredaktor vydavateľstva Slovenský spisovateľ i redaktor
vo vydavateľstve Mladé letá. Vyšiel z nadrealistickej poetiky
(zbierka Podľa hviezd meniť masky), ktorú v ďalších zbierkach
opúšťa (Hodina s anjelom, Vyzliekanie z hnevov). Vrcholom jeho
tvorby sú zbierky Tieňohra a Kniha tieňov – verše z čias zákazu
publikovania. Venoval sa prekladateľskej činnosti – preložil
staročínskych básnikov Tu Pu a Li Po. Písal aj eseje – Nesmrteľní,
Obrana poézie. – 90. výročie narodenia, 15. výročie smrti.
- 24. októbra 1797 sa narodil vo Veselom rímskokatolícky biskup,
pedagóg ŠTEFAN MOYSES, prvý predseda Matice slovenskej.
Zomrel 5. júla 1869 v Žiari nad Hronom. V Záhrebe pôsobil ako
kanonik a profesor na akadémii, Od roku 1851 bol banskobystrickým
biskupom. V Chorvátsku podporoval rozvoj kultúry, jazyka a Matice
ilýrskej. Na Slovensku sa zaslúžil o rozšírenie kultu svätcov Cyrila
a Metoda – oslavy tisícročného príchodu na Veľkú Moravu
a preloženie ich sviatku na 5 júla.. Podporoval vznik a rozvoj
slovenských škôl. V decembri 1861 viedol memorandovú deputáciu
k cisárovi a zaslúžil sa o povolenie Matice slovenskej. Stal sa
najpopulárnejšou osobnosťou na Slovensku – pozdravné listy mu
podpísalo vyše štyritisíc Slovákov. Zvolili ho za prvého predsedu
Matice slovenskej a spolu s Karolom Kuzmánym utvorili
moysesovsko-kuzmányovskú
tradíciu,
spoluprácu
katolíkov
s evanjelikmi. – 215. výročie narodenia.
73
November
- 3. novembra 1912 zomrel v Moravskom Lieskovom slovenský
dramatik JOZEF HOLLÝ, evanjelický kňaz. Narodil sa 29. januára
1879 v Skalici. Vynikol ako ľudovýchovný pracovník a národný
buditeľ. Bol otec výtvarníčky E. Holéczyovej a herca a režiséra M.
Hollého st. Hollého hry Kubo, Márnotratný syn, Geľo Sebechlebský,
Amerikán sa často hrávali v slovenských ochotníckych súboroch, ale
svoje miesto mali aj v úspešných filmových, televíznych i operných
adaptáciách. – 100. výročie smrti.
- 5. novembra 1912 zomrel v Budapešti mnohostranný slovenský
kultúrny pracovník ANDREJ SOKOLÍK. Narodil sa 8. februára
1840 v Partizánskej Ľupči. Bol profesor na slovenskom patronátnom
ev. gymnáziu v Revúcej, potom prešiel do Martina. Tam rozvinul
bohatú kultúrnu činnosť. Bol herec, recitátor, spevák, režisér
a podpredseda martinského Slovenského spevokolu. V roku 1885 bol
spoluzakladateľ a vedúci činiteľ Kníhkupecko-nakladateľského
spolku. V rokoch 1895 – 1908 tajomník Muzeálnej slovenskej
spoločnosti a redaktor jej Sborníka i Časopisu MSS. Písal ľúbostnú
a prírodnú lyriku i články do časopisov. 27 rokov bol predseda
Spolku ev. učiteľov turčianskeho seniorátu. – 100. výročie smrti.
- 11. novembra 1712 sa narodil v Čiernom Dunajci v Poľsku
slovenský barokový básnik HUGOLÍN
GAVLOVIČ, člen
františkánskej rehole. Zomrel 4. júna 1787 v Horovciach, pochovaný
je v Pruskom. Vytvoril rozsiahle literárno-náboženské dielo –
dvadsaťpäť kníh teologického, kazateľského a mravoučného obsahu
vo veršoch i v próze, napísaných sčasti v dobovej predspisovnej
slovenčine, sčasti v latinčine a päť prekladov z latinčiny. Je
najproduktívnejší slovenský autor 18. storočia. Najvýznamnejší je
cyklus didakticko-reflexívnych básní Valaská škola mravúv stodola –
súhrn mravných ponaučení a praktických rád.. Jeho dielo je súčasťou
nášho kultúrneho dedičstva – roku 1987 bolo zaradené do kultúrneho
kalendára UNESCO. – 300. výročie narodenia, 225. výročie smrti.
74
- 13. novembra 1912 sa narodil v Komárne slovenský lekár onkológ
VILIAM THURZO. Zomrel 2. marca 1984 v Bratislave. Bol
profesor a vedúci Katedry onkológie, rádiológie a nukleárnej
medicíny lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
Napísal práce Rakovina a boj proti nej, Základy onkológie.
Zakladateľská osobnosť lekárskej vedy na Slovensku – zakladateľ
onkologických výskumov, riaditeľ Ústavu experimentálnej onkológie
SAV,
expert WHO pre onkológiu. Bol členom mnohých
zahraničných lekárskych spoločností, udelili mu množstvo ocenení
a vyznamenaní. V rokoch 1948 – 1952 bol predseda
Československého Červeného kríža – 100. výročie narodenia.
- 18. novembra 1907 sa narodil v Liptovskej Sielnici významný
slovenský básnik a prozaik ANDREJ PLÁVKA. Zomrel 11. júla
1982 v Bratislave. Vyštudoval právo. Bol úradník medzinárodného
združenia mládeže YMCA i predsedom národného výboru v Banskej
Bystrici. Od roku 1945 žil a pracoval v Bratislave. Bol tajomníkom
a predsedom Zväzu slovenských spisovateľov. Jeho umelecký postoj
sa vyznačoval príklonom k ľudu a prírode. Silným inšpiračným
zdrojom mu bol rodný Liptov, zážitky zo SNP i zo súčasného života.
Významnú dokumentárnu hodnotu majú jeho knihy spomienok –
105. výročie narodenia, 30. výročie smrti.
- 23. novembra 1912 sa narodil v Hubovej slovenský literát, básnik
a kultúrny historik , katolícky kňaz, JOZEF KÚTNIK-ŠMALOV,
pseudonym Matúš Zjara. Zomrel 13. decembra 1982 v Sliačoch.
Autor monografie o Milovi Urbanovi (Život v slove), Valentínovi
Beniakovi a Zástoji katolíckej hierarchie v slovenskom národnom
a kultúrnom živote. Venoval sa aj literárnej histórii východného
Slovenska a kultúrnej histórii. Bol kritik a esejista – jeho Dumka
o detstve je básnicko-filozofická esej. Prekladal z francúzštiny
a poľštiny. Stál na čele Diela koncilovej obnovy. Bol predseda
jazykového odboru Slovenskej liturgickej komisie, ktorá
zabezpečovala preklady liturgických textov do slovenčiny. – 100.
výročie narodenia, 30. výročie smrti.
75
- 27. novembra 1921 sa narodil v Uhrovci – v dome, v ktorom sa
narodil aj Ľudovít Štúr – politik a štátnik ALEXANDER
DUBČEK, protagonista reformného hnutia v ČSSR. Umrel (po
autonehode) 7. novembra 1992 v Prahe, pochovaný je v Bratislave.
V mladosti sa s rodinou zúčastnil v rámci družstva Interhelpo
v ZSSR, vrátil sa v roku 1938, vyučil sa za strojného zámočníka
a zúčastnil sa na SNP. Po vojne pracoval v aparáte KSS, v januári
1968 sa stal prvým tajomníkom ÚV KSČ. Presadzoval politické
uvoľňovanie – ideu „socializmu s ľudskou tvárou“. Po vpáde vojsk
Varšavskej zmluvy do ČSSR
(1968) ho postupne odstavili
z politického života, upadol do nemilosti. Po novembri 1989 stal sa
predsedom
Federálneho
zhromaždenia
a predsedom
sociálnodemokratickej strany. Je uznávanou osobnosťou na celom
svete – jeho politické reformy predstihli dobu o dve desaťročia. – 20.
výročie smrti.
December
- 8. decembra 1982 zomrel v Bratislave, pochovaný je na
Národnom cintoríne v Martine, básnik, prekladateľ a redaktor JÁN
SMREK, vlastným menom Ján Čietek. Narodil sa 16. decembra
1898 v Zemianskom Lieskovom. Pôvodne bol učňom, neskôr
študoval teológiu, ktorú neukončil a venoval sa redaktorskej práci
v Martine, Bratislave a v Prahe. Základom jeho tvorivej činnosti bola
poézia pre deti i dospelých. Považovali ho za najčítanejšieho
a najprekladanejšieho slovenského básnika. Bol vitalistom,
propagoval aktivitu a životný elán. Častým inšpiračným zdrojom mu
bola príroda a domov. Obľúbené boli jeho zbierky pre deti Maľovaná
abeceda a Machule. Písal aj memoáre a libretá k operám Beg Bajazid
a Mr. Scrooge. Významné boli jeho preklady z maďarčiny,
francúzštiny a ruštiny. – 30. výročie smrti.
- 12. decembra 1902 sa narodil v Liptovskom Mikuláši významný
grafik, ilustrátor KOLOMN SOKOL, zakladateľ slovenskej
i mexickej grafiky. Zomrel 12. januára 2003 v Tuscone v Arizone. Po
štúdiách v Košiciach, Bratislave a Prahe ho mexické Ministerstvo
76
kultúry a školstva pozvalo na Akadémiu výtvarných umení, na ktorej
založil odbor grafiky. Po vojne sa vrátil na Slovensko, ale roku 1948
znova odišiel do Mexika, posledné desaťročia prežil v Arizone.
V tvorbe reagoval na sociálne otázky, nezamestnanosť a chudobu.
Práce majú silný sociálny a emotívny podtón. Časté motívy jeho
tvorby boli pes, kôň, býčie zápasy, mytológia a medziľudské vzťahy.
Dlho bol odlúčený od Slovenska, rodisku však venoval časť svojich
obrazov, ktoré sú základom Centra K. Sokola v Liptovskom
Mikuláši. – 110. výročie narodenia.
- 13. decembra 1912 sa narodil vo Zvolene slovenský lingvista
EUGEN PAULINY, jeden zo zakladateľov slovenskej jazykovedy
Zomrel 23. mája 1983 v Bratislave. Bol univerzitný profesor, vedúci
Kabinetu fonetiky, vedúci Katedry slovenského jazyka FF UK
i prorektor Univerzity Komenského v Bratislave. Širokospektrálny
vedec – venoval sa fonológii (Slovenská fonológia, Fonológia
spisovnej slovenčiny) i dejinám slovenčiny (Dejiny spisovnej
slovenčiny). Osobitne obdobiu Veľkej Moravy – Slovesnosť
a kultúrny jazyk Veľkej Moravy, prácu Život a dielo Metoda po jeho
smrti dokončil Šimon Ondruš. Prispel aj do všeobecnej jazykovedy
(Systém slovenského jazyka), dialektológie (Nárečie zátopových
osád na hornej Orave) a robil aj jazykový rozbor diel slovenských
prozaikov. Bol členom medzinárodných fonologických spoločností –
100. výročie narodenia.
- 21. decembra 1947 zomrel v Bratislave popredný slovenský
architekt DUŠAN JURKOVIČ, pochovaný je v Brezovej pod
Bradlom. Narodil sa 23. augusta 1868 v Turej Lúke Priemyselnú
školu stavebnú absolvoval vo Viedni. V architektonickej tvorbe
rozvinul národopisné prvky a vtelil ich do objektov v súlade
s tendenciami svetovej architektúry. Projektoval mnohé rázovité
stavby – valašská izba, oravská chalupa, kopaničiarsky dom, útulňa
na Radhošti, niektoré stavby v kúpeľoch Luhačovice. Zúčastnil sa na
úpravách Zvolenského i Bratislavského hradu. Významná je jeho
práca na pomníkoch a pamätníkoch. Jeho vrcholné dielo je mohyla
77
Milana Rastislava Štefánika na Bradle, ktorú považujú za najkrajší
pamätník v strednej Európe – 65. výročie smrti.
- 25. decembra 1942 zomrel v Zürichu vo Švajčiarsku fyzik, strojný
inžinier a vynálezca AUREL STODOLA, zakladateľ teórie parných
a plynových turbín. V roku 1989 previezli jeho telesné pozostatky do
Liptovského Mikuláša. Narodil sa 11. mája 1859 v Liptovskom
Mikuláši. Študoval na vysokých školách v Budapešti, Zürichu,
Berlíne a v Paríži. Pôsobil v Budapešti a 37 rokov na Vysokej škole
technickej v Zürichu, ako vedúci novozriadenej Katedry stavby
strojov. Zaoberal sa teóriou automatickej regulácie strojov. Položil
vedecké základy projekcie a stavby parných a spaľovacích turbín –
svetovo uznávaný vedec. Roku 1915 skonštruoval s chirurgom
Sauebruchom pohyblivú umelú ruku „Stodolovu ruku“.
Vyznamenania získal od mnohých svetových vedeckých inštitúcií –
70. výročie smrti.
- 26. decembra 1892 sa narodil v Mošovciach básnik , literárny
historik, redaktor ŠTEFAN KRČMÉRY. Zomrel 17. februára 1955
v Pezinku, pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.
Vyštudoval evanjelickú teológiu, roku 1918 zanechal kňazské
povolanie, venoval sa literatúre a organizovaniu kultúrneho života na
Slovensku.. Žil v Martine, bol redaktorom Národných novín,
obnovených Slovenských pohľadov a iných časopisov. Od obnovenia
Matice slovenskej roku 1919 do roku 1932 bol najaktívnejší
organizátor matičného života – jej tajomník. Úspešne spájal jej
vedeckú, vydavateľskú i popularizačnú činnosť. Bol inšpirátorská
osobnosť. Okrem básnickej, prozaickej literárnohistorickej
i prekladovej literárnej tvorby, prispel i k rozvoju ochotníckeho
divadla. – 120. výročie narodenia
- 26. decembra 1822 sa narodil v Tisovci právnik a publicista
ŠTEFAN MARKO DAXNER, významný ideológ slovenského
národného hnutia. Umrel 11. apríla 1892 v rodnom meste, pochovaný
je na Národnom cintoríne v Martine. Vedúci predstaviteľ národného
hnutia, člen Tatrína, iniciátor mikulášskych Žiadostí slovenského
78
národa, autor Memoranda slovenského národa z roku 1861,
zakladajúci člen Matice slovenskej a hlavný organizátor patronátneho
gymnázia v Revúcej. Tvoril aj literárne, úspešnejší bol v politickej
publicistike. – 190. výročie narodenia, 120. výročie smrti.
Michal Eliáš
79
80
Download

Čítať ho môžete kliknutím na túto linku