OBSAH
_____________________________________________________________
KORENE A TRADÍCIE
Michal Eliáš: Ţivá voda Slovákov
Július Handţárik: Vymedzenie etnických hraníc Slovákov
Pavol Janík: Ľudské práva v teórii a v praxi
5
10
15
PRIESTOR SLOVA
Dagmar Bollová: Rok Slovanstva
Spolu sme neporaziteľní
Otvorený list predstaviteľom Európskej únie
Pavol Janík: Verejné tajomstvá nahlas
19
21
26
33
KULTÚRA V TOKU ČASU
Ján Tuţinský: Znepokojenie a znepokojovanie
Marie Formáčková: V hlavní roli Gustáv Husák
Ján Drgonec&Andrej Ferko: Jánošíková banka
39
41
45
Ľubomír Štrougal: Paměti a úvahy
Karel Sýs&Dušan Spáčil: Záhady 17. listopadu
Spomienka na: M. Ferku, L. Ťaţkého, M.Válka a
L. Zrubca
47
50
52
ZAUJALO NÁS
Karel Dostál: Hurá na Minsk?
Anica Škodová: Desať rokov Ruského centra vedy a kultúry
František Vnuk: Výstraţná štatistika
59
61
63
JUBILEÁ: Michal Eliáš: Jubileá v 2. štvrťroku 2011
66
SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ , ročník XI, číslo 1.
Vychádza štyri razy do roka
Vydáva Slovenská rada Zdruţenia slovanskej vzájomnosti.
Výtvarný návrh obálky: Ladon©
Predseda redakčnej rady: doc.Dr. Jozef Mravík, CSc., šéfredaktor: Július Handţárik
Adresa redakcie: Dobšinského 16, 811 05 Bratislava, č. tel. 52491861, e-mail: [email protected], www.ozzsv.sk
ISSN 1335-9010, evidenčné číslo: MK SR EV1234/08. Vyšlo v marci 2011.
4
KORENE A TRADÍCIE
Ţivá voda Slovákov
Stopäťdesiat rokov od Memoranda slovenského národa
Michal Eliáš
Národné zhromaţdenie slovenské v Martine v júni 1861 a na
ňom prijatý dokument – Memorandum – bolo tou rozprávkovou
"ţivou vodou", ktorá oţivila národnú mŕtvotu, telo a údy národa
odsúdeného na zánik. Po poráţke revolúcie 1848-49 nastalo na
Slovensku i v celom Uhorsku potláčanie všetkého pokrokového,
nastali časy "hluchoty a nemoty". Uplynulo jedno desaťročie a cisár
František Jozef I. pod tlakom politickej situácie bol nútený vydať v
roku 1860 tzv. Októbrový diplom, ktorým sa zriekol absolutistickej
vlády a povolil zriadiť krajinské snemy. Jednotlivé národy Uhorska
domáhali sa zrovnoprávnenia. Nazaostali ani Slováci. Na Jozefa 19. marca 1861 - začali vydávať politické noviny Pešťbudínske
vedomosti, ktorými ich vydavateľ Ján Francisci začal prebúdzať
neprebudených, burcovať ľud za národné práva. Štefan Marko
Daxner zostavil a uverejnil v nich OHLAS, v ktorom formuloval
poţiadavky slovenského národa - uznať osobitosť Slovákov,
vyčleniť pre nich vlastné územie, povoliť školy v slovenskom
jazyku, národné spolky, úrady.
Vychádzal zo zásady nie
historického, ale prirodzeného práva Slovákov ako národa so svojou
rečou a kultúrou. Črtali sa dve moţnosti vyslovenia poţiadavok podpisovou akciou po celom Slovensku alebo zvolaním
zhromaţdenia do jedného mesta. Druhá moţnosť bola jednoduchšia,
reálnejšia. Mestská rada v Martine si uvedomovala aktuálne úlohy
doby a v čase prípravy snemu zvolala do Martina zástupcov
slovenského národa.
Martinský ohlas našiel veľkú ozvenu u Slovákov na
Slovensku i mimo neho. Za tri týţdne - od zverejnenia pozvania na
5
schôdzu do uskutočnenia zhromaţdenia - na adresu Národného
zhromaţdenia i Martina prišlo päťdesiatosem ohlasov - poverení,
návrhov, pozdravov a prevolaní s podpismi takmer tisíc Slovákov.
Dvadsať obcí a miest vyvolilo si svojich zástupcov na zhromaţdenie
a určilo im inštrukcie ako postupovať. Splnomocnenia vystavili
tieto mestá a obce: Brezová, Bukovec,Banská Bystrica,Ivachnová,
Lubietová, Nemecká Ľupča /dnešná Partizánska Ľupča/, Liptovská
Luţná, Liptovský Sv. Mikuláš, Slovenská obec v Pešti, Veterná
Poruba, Závaţná Poruba, Porúbka, Ratková, Smrečany v Liptove,
Tisovec, Vavrišovo, Vrbové, Vrbica, Vrbica-Hušták a Ţiar v
Liptove. Päť obcí - Babina, Hybe, Bzovská Lehota, Šajba (dnes
Strelníky) a Turá Lúka - v listoch nemenovalo svojich zástupcov na
zhromaţdenie, ale vyjadrilo svoje stanovisko k ţiadostiam stotoţnilo sa s návrhmi alebo ţiadalo ich doplnenie. V jedenástich
listoch sa k ţiadostiam vyjadrili skupiny občanov - nie mestské a
obecné úrady - z 18 obcí a miest. Boli to katolícki a evanjelickí
kňazi, učitelia, úradníci, remeselníci a mešťania. Sú z týchto miest:
Krupina, Luţná, Pezinok, Modra, Sása, Szatmár, Senica, Čáčov,
Banská Štiavnica, Púchov, Horná Súča, Dolná Súča, Trenčín,
Nozdrkovce, Biskupice, Trnava, Jablonica a Pernek. So svojimi
návrhmi sa na zhromaţdenie obrátilo l4 jednotlivcov (Augustíny,
Godra, Groszmann, Kuzmány, Lichard, Sasinek, A. Szentiváni a i.).
Mestu Martin svoje prípisy poslalo šesť turčianskych obcí - Belá,
Blatnica, Lazany, Podhradie, Slovany, Štiavnička - a dve skupiny
študentov z Pešti - dvadsaťjeden študentov z Turca a dvanásť
študentov práva.
Najviacej boli zastúpené obce a mesta z Liptova a Turca,
absentujú obce z východného Slovenska. K Memorandu sa
neprihlásili väčšie mestá - Bratislava, Košice, Nitra, Zvolen, Ţilina,
ktorých magistráty neboli národne orientované. Aj z Trnavy,
Trenčína a Banskej Bystrice, z ktorých listy prišli, neposlali ich
úradné miesta, magistráty, richtári, ale jednotlivci, kňazi a učitelia.
Niektorí jednotlivci v listoch rozširovali navrhovaný okruh otázok - o
6
otázky sociálne a školské. Vo všetkých vidieť snahu o dorozumenie
so všetkými národmi v štáte.
Atmosféra
na
Slovensku
pred
memorandovým
zhromaţdením bola veľmi optimistická a našla odozvu aj u mnohých
básnikov. Po veľkej celonárodnej príprave Národného zhromaţdenia
prišlo k jeho realizácii. Kronikár Martina, štúrovec Samuel Šipka,
priebeh zhromaţdenia opísal takto:
Dňa 6. a 7. júna 1861 odbavovalo sa v meste Svätom
Martine
slovenské
zhromaždenie
národné.
Zvolalo
ho
predstavenstvo mesta s porozumením všetkých údov tejto obce a ku
nemu každý národovec, ktorý slovenskému národu dobre praje a na
zveľadku jeho pracuje, slobodný prístup mal, následkom čoho
zhromaždenie bolo veľmi početné aspoň tritisíc duší počítajúce. Z
ďalekých vidiekov prichodili národovci k nemu. Tak menovite aj z
Marmarušskej stolice Rusín Dobriansky, z Viedne, z Tešína, z Bačky
a iných ďalekých krajov. Zhromaždenie odbavovalo sa pod lipami
pred evanjelickým kostolom, ktoré tohočasný richtár pán Andrej
Koša otvoril. Za predsedu bol jednohlasne zvolený pán Ján
Francisci, redaktor politického časopisu Pešťbudínskych vedomostí.
Na náradu skrz pána Štefana Daxnera prednesenú vypracovalo sa
Memorandum, v ktorom žiadosti národa slovenského obsažené boli.
Zachované dokumenty nám umoţňujú oveľa podrobnejšie
rekonštruovať schôdzu. Zúčastnilo sa jej 193 zapísaných zástupcov
národného hnutia - mešťania, obchodníci, kupci, učitelia, notári,
farári, zemania i predstavitelia turčianskej a liptovskej šľachty - a
mnoţstvo pospolitého ľudu, podľa údajov okolo troch tisíc. Konalo
sa vonku pod lipami, ako to dosvedčuje aj zachovaná litografia.
Namiesto tribúny rečníci stáli na stole. Zhromaţdenie zachovávalo
parlamentné formy. Viedol ho predseda Ján Francisci a priebeh
písomne zaznamenávalo šesť zapisovateľov. Zhromaţdenie sa na
začiatku deklarovalo za Národné zhromaţdenie Slovákov. Návrh
Memoranda vypracoval Štefan Marko Daxner. Na prerokovaní
ţiadostí sa zúčastnilo pripomienkami veľa prítomných. Pretoţe
7
konečnú úpravu textu nemohli urobiť hneď na zhromaţdení, zvolili
24 členný výbor, ktorý ho v prvý večer upravil. Rokovanie
pokračovalo 7. júna prečítaním upraveného textu, ktorý s malými
zmenami schválili.
Memorandum v obsiahlom úvode hodnotí slovenský ţivot v
Uhorsku a upozorňuje na neuznávanie rovnoprávnosti Slovákov
zákonmi. Obsahovalo štyri hlavné poţiadavky: Aby osobitosť
slovenského národa a jeho reči bola uznaná zákonom, aby bola
uznaná v priestore
obývanom Slovákmi pod menom
Hornouhorského slovenského
Okolia. Podľa zásady rovnosti
národov ţiadajú zrušiť
snemové zákony, ktoré sa s ňou
nezrovnávajú, v školách v cirkevnom a verejnom ţivote uţívať
slovenskú reč. Moţnosť zakladať literárne a vzdelávacie národné
spolky. Naposledy sa osvedčujú, ţe záujmy slovenského národa sú
rovnaké so záujmami doteraz utláčaných
národov Rusínov,
Rumunov, Srbov a Chorvátov. V oblasti národnosti ţiadajú to, čo
majú Maďari.
Na zhromaţdení nebola vţdy jednota, tríbili sa názory, iskrilo sa.
Najoţehavejším problémom v prijatom Memorande bola poţiadavka
vyčlenenia „Hornouhorského Okolia“, v ktorej predstavitelia šľachty
videli moţnosť delenia Uhorska. Okrem toho sporná bola otázka,
komu adresovať Memorandum – uhorskému snemu, či panovníkovi
alebo obom. Zhodli sa, ţe ho predloţia snemu.
Mnohé poţiadavky, o ktorých zhromaţdenie rokovalo,
nedostali sa do Memoranda, ale sú formulované ako
mimomemorandové uznesenia. Kompletná zápisnica zhromaţdenia
a podrobný Denník – ich rukopis má 93 veľkých fóliových hárkov a
zostavil ich Andrej Sládkovič – obsahuje viaceré poţiadavky, ako
sú: zriadenie ďalšieho zmenkového súdu, zriadenie právnickej
akadémie v Banskej Bystrici, ktorá mala vychovávať právnikov
a úradníkov pre Okolie, školského povereníctva, zveľadenie
slovenského časopisectva, zriadenie hospodárskych spolkov. Na
návrh Hurbana zo zhromaţdenia poslali prípisy Chorvátom, Srbom,
8
Rusínom a Rumunom. Dôleţitým záverom bolo uznesenie
o naliehavej potrebe zriadenia Matice slovenskej ako národného
a kultúrneho ústavu. Zvolený Stály výbor mal pripraviť návrh jej
stanov a predloţiť ho na schválenie
Memorandum mal odniesť na snem k tomu zvolený výbor na
čele s turčianskym ţupanom barónom Révaiom a liptovským
Sentivánim. Menovaní napriek sľubu odmietli ísť a túto úlohu
prevzal Ján Francisci s národovcami bez zástupcov šľachty. Dňa 27.
júna odovzdali text Memoranda podpredsedovi snemu Kolomanovi
Tiszovi. Uţ pred odovzdaním Memoranda ţupné úrady na popud
z Pešti organizovali protimemorandové akcie – petície a listy, ktoré
znevaţovali memorandum a tvrdili, ţe nevyjadruje vôľu Slovákov
v Uhorsku. Martinské Memorandum v Pešti nepochodilo, snem o
ňom ani nerokoval, bol zrušený. Svoje pokračovanie malo v tzv.
Viedenskom Memorande.
Predstavitelia Slovákov však podnikali kroky pre jeho
popularizáciu medzi širšími vrstvami ľudu. Vydali leták s jeho plným
znením, broţurkové vydanie i osobitnú publikáciu, ktorá vo forme
otázok a odpovedí vysvetľovala jeho hlavné zásady a poţiadavky.
Veľkú odozvu získali básne – Sládkovičova Martiniáda, básne Jána
Bottu, Ľudovíta Kubániho a Janka Kráľa. Podobne aj literárnodejepisná argumentácia Viliama Paulinyho-Tótha „Matúš
trenčiansky“ i štúdie historika Františka V. Sasinka. Osobitnou
propagáciou boli pamätné memorandové sklenené poháre,
memorandové náramky a prstene, ktoré robil podľa návrhu Jozefa
Boţetecha Klemensa národovec a zlatník Ondrej Uličný
v Liptovskom Mikuláši. Nimi manifestovali slovenské ţeny a devy
svoju príslušnosť k národu a k myšlienkam memoranda.
9
Vymedzenie etnických hraníc Slovákov
v stredoveku
Ako ich moţno sledovať z jazykových výskumov slavistu Jána
Stanislava a v dobových prameňoch
Július Handţárik
Konštatovanie P.J. Šafárika, ţe na Morave a Panónii ţilo v 9.
storočí slovenské etnikum (1), dokázal o sto rokov neskôr Ján
Stanislav na novej vedeckej úrovni s dokonalou slavistickou
presnosťou vo svojom monumentálnom vedeckom diele Slovenský
juh v stredoveku.
Tu Ján Stanislav preukázal, ţe dnešní Slováci sú potomkami
moravských Slovenov, ktorých neskoršie nazývali Slovákmi, a ktorí
dodnes pouţívajú pôvodné starobylé názvy Slovenska a slovenský.
Pojem „slovenský“ pôvodne značil „slovanský“, pretoţe ide
o neobyčajne starý názov, pochádzajúci ešte z čias praslovanskej
jednoty. To uţ samo o sebe hovorí o tom, ţe ţiaden nový národ,
ktorý by sa odrhol, alebo by vznikol nejakým pomiešaním, by
nemohol dostať takéto starobylé meno.
Ako hovorí Ján Stanislav, toponymické názvy sú veľmi váţne
doklady toho, ţe pri obyvateľstve Slovenska a Panónie je
nepochybne dosvedčená 1100 ročná kontinuita, a ţe teda dnešný
Slováci sú skutočnými potomkami Rastislavových a Svätoplukových
Slovenov.
Okolie Blatenského jazera sa volalo „Slougenzin marcha“.(2)
Takáto regensburgská listina kráľa Ľudovíta Nemca z roku 860
potvrdzuje Pribinovo knieţatstvo vo fonetickom zápise ako
Slovenskú zem. Dosvedčuje to, ţe uţ v 9. storočí sa naša krajina
volala „Slovenčina“ v gramatickom tvare, ktorý ešte i dnes
pouţívame v pojme „otčina“. Je to zatiaľ najstaršie geografické
označenie Slovenska. Spomína to uţ Šafárik a po ňom aj Niederle.
10
Jazykovedné výskumy potvrdili i vierohodnosť Nestorovho
letopisu z 11.-12. storočia, ktorý uvádza v 9. storočí všetky hlavné
knieţatstvá vládnuce slovenskému národu, teda Rastislava,
Svätopluka i Koceľa. Tento údaj je spoľahlivý, pretoţe krajiny
všetkých týchto troch knieţat sa uvádzajú pod jediným menom ako
Slovenská zem a to v singulári. Autor legendy si je teda vedomý, ţe
táto zem je obývaná tým istým obyvateľstvom. Tento údaj je o to
dôleţitejší, ţe v tom čase uţ jednotlivé slovanské kmene mali svoje
vlastné mená, ktoré udáva práve Nestorov letopis. Správa
Nestorovej kroniky sa úplne zhoduje s výskumom Jána Stanislava
o kmeňovej príslušnosti panónskych Slovanov. Rastislav, Svätopluk
a Koceľ vládli jednému slovanskému kmeňu, ktorý sa nazýval
Sloveni, neskôr pomenovaní Slovákmi. Preto aj dielo Konštantína
a Metoda
moţno
jednoznačne
prisúdiť
Slovákom.
V geografických názvoch miest a obcí nachádzame ešte i dnes
pamätníky veľkej epochy Slovákov z čias Cyrila a Metoda.
Ján Stanislav ďalej píše: Slováci sa ďalej v histórii nazývajú aj
Sclavi a mansiones (obyvatelia) Sclavonicorum, napr. v listine v roku
1228 v oblasti šomodských hôr z kraja Zselic, čo pochádza pôvodne
zo slovenského mena Ţilic, ktoré patrilo Pribinovmu knieţaťu
Ţilicovi a je zaznamenané k roku 850. Anonymova kronika Gesta
Hungarorum z 12. storočia je tieţ dobovým potvrdením
jazykovedných výskumov z 20. storočia. Tam, kde profesor J.
Stanislav nachádza Slovákov na základne jeho vedeckých prác, tam
ich umiestňuje, zrejme na základe svojej vlastnej skúsenosti, tieţ
anonymný notár kráľa Belu.
Potvrdzuje to i archeológia. Maďarská archeologička Agnes
Čemická-Šóšová tvrdí, ţe napriek príchodu starých Maďarov do
Blatnohradu, asi v 10.-11. storočí, si tento región zachoval
staroslovenský kolorit. Podľa archeologických výskumov
obyvateľstvo zostalo ešte aj v 11. storočí slovenské.(3)
Panóniu ako slovenskú zem poznajú aj starší autori. Ešte v 17.
storočí jezuita Benedikt Sološský (z Tekovského Rybníka) v úvode
11
ku katolíckemu spevníku Cantus Catholici (Trnava 1655) nazýva
Slovákov panónskym národom: „Duchovný spev bol u Panónov vždy
v takej obľube, že sa nenájde ani jeden iný národ, čo by sa im v tomto
vyrovnal.“ Autor tu spomína, ţe títo Panónci, jeho národ (Slováci),
po prijatí kresťanstva za sv. Cyrila a Metoda vynikali v zboţnosti
a v záľube spievať náboţné spevy v národnom jazyku.(4)
A Ján Stanislav podčiarkuje: „Zdôrazňujem, že nijaký vážny
slavista dnes, keď poznáme jednotlivé slovanské jazyky a ich
historický vývin dosť podrobne, nemôže o tejto kontinuite ani len
zapochybovať. Pri opise osídlenia Panónie sme, naopak, videli že
staré predpoklady o slovinskosti celej Panónie treba veľmi obmedziť
na panónsky západ a juhozápad. ... Panónie, ktorá bola nepochybne
ako celok Slovenská. Toto sme pokladali za potrebné uviesť, aby
nebolo nijakých pochybností pri termíne „Slovania na Slovensku“.
(5) Poznanie, ţe Panónia bola slovenská, má veľký vedecký, kultúrny
a národný význam. Preto bude potrebné osvetliť mnohé problémy
úplne novým spôsobom. Bude treba opraviť nejeden omyl,
tradovaný v histórii i v slavistike uţ desaťročia a od základu
prestavať naše učenie o Panónii.
Na záver Ján Stanislav dodáva: „Na väčšine starého Slovenska sa
hovorilo stredoslovenským nárečím. Je teda celkom správne, keď
v novšom období sa práve toto nárečie stalo spojivom všetkých
Slovákov.(6) Génius národa ukázal tú pravú cestu“.
Výsledkom štúdia J. Stanislava je poznanie, ţe Slováci boli
kedysi veľký národ rozprestierajúci sa na väčšine Dunajskej kotliny,
ktorý v 9. storočí patril medzi najväčšie slovanské národy. Sme
prastarým kultúrnym národom, z ktorého vzišla kultúra aj pre iné
národy na juh a na východ od nás. Politika, ktorú robili najmä
Rastislav, Svätopluk a Koceľ v spolupráci s byzantskými misionármi
Cyrilom a Metodom, bola politikou veľmocenskou. Je jasné, ţe bez
veľkého územia nemoţno robiť veľmocenskú politiku. Keď máme
pred očami kultúrne činy a politické udalosti v 9. storočí,
pozorujeme, ţe to všetko predpokladalo veľkú kultúrnu silu tohto
12
územia i národa a pevnú politickú moc, vojenskú organizovanosť,
veľké územie i početné obyvateľstvo. Kultúrna práca vykonaná vtedy
na Slovensku je preto úmerná počtu a sile starého slovenského
národa.
Geografické vymedzenie
Ján Stanislav vo svojom diele Slovenský juh v stredoveku píše:
„Podrobným štúdiom, toponýmie vykreslil sa celkom iný obraz
starého slovenského osídlenia, neţ ako ho naznačujú všetky
doterajšie mapy slovenského územia. Zistilo sa, ţe popri Dunaji bolo
dostatočne husté slovenské osídlenie. Slovenské bolo okolie
Bratislavy ešte viac ako dnes. Objasnila sa aj otázka Ţitného ostrova,
ktorý bol starým slovenským územím s celým mnoţstvom
slovenských názvov obcí a osád. Toto územie nárečovo patrilo
k stredoslovenskej oblasti. Okolie Nitry bolo husto osídlené
Slovákmi a z názvov obcí vidieť, ţe tu bol veľmi silne vybudovaný
systém rôznych remeselných lokalít ...“
Skúmaním J. Stanislav ukázal, ţe sídla Slovákov v Panónii išli
poza Neziderské jazero na západ, potom sa slovinsko-slovenská
hranica skrúcala oblasťou Rabice na juhovýchod a ľavou stranou
rieky Ráb išla na juh. V Zalánskej stolici išla na západ povodím
Krky, lepšie povedané rozvodím rieky Krky a Zaly, na juhu ide
pribliţne rozvodím Drávy a Zaly. V Šomodskej stolici pokračuje
hranica medzi Slovákmi a juţnými Slovanmi rozvodím Drávy
a Blatenského jazera, na rozvodí pravých prítokov Kapuša a ľavých
prítokov Drávy. V Baranskej a Tolnianskej stolici sa tento smer tieţ
udrţiava. Na Dunaji sa Slováci stretli s juţnými Slovanmi medzi
Bogyslo, ktorý má ešte slovenský hláskoslovný znak a Seremle,
ktorý má uţ juhoslovanskú črtu. Toto je iba ideálna čiara medzi
Slovákmi a juţnými Slovanmi, vedieme ju podľa hláskoslovných
znakov rozličných miestnych názvov. Vidíme, ţe táto hrania má
svoje opodstatnenie aj v geografických pomeroch. Pozorujeme, ţe sa
slovenské obyvateľstvo drţalo na prítokoch Dunaja a Blatenského
jazera, nespúšťalo sa však uţ celkovo do oblasti Drávy, ktorá patrí
13
prirodzene do sféry záujmov juţných Slovanov. No najväčšia časť
Panónie bola osídlená Slovákmi. Na niektorých miestach Slováci ţijú
aj dodnes.
„Matra a Bukový les boli dosť husto osídlené Slovákmi uţ pred
príchodom Maďarov, ich sídla siahali aţ na Tisu. Tokajské vrchy
a celý priestor medzi Tisou a Košicami mal celkom pravidelné
slovenské osídlenie, nakoľko to terén dovoľoval. Na východe siahali
Slováci popri Tise ďaleko na východ. Ţili aj na dnešnej Karpatskej
Ukrajine, a to aj od Uhorska na východ, zväčša tu však mali
obsadené dôleţité komunikačné a strategické body, stráţne sluţby na
týchto hraniciach starého Slovenska vykonávali príslušníci
stredoslovenského nárečia. Niektoré kraje dnes rusínske, sú pôvodne
slovenské. Slováci obývali aj Zátisie. (7). Toto slovenské územie je
teda celkom prirodzeným pokračovaním slovenskej oblasti na Matre
a v Bukovom lese. Východnou hranicou tunajšieho slovenského
osídlenia sú zhruba Sedmohradské hory. Na juhu Slováci siahali aţ
po rieku Maroš a na niektorých miestach bývali aj na juţnom brehu.
Slováci tu ţili ešte pred príchodom Maďarov. Na severovýchode ţili
aţ za riekou Samoš.“(8)
„Staré Slovensko bolo niekoľkonásobne väčšie ako dnešné
Slovensko. Slováci na tomto území nezanikli hneď po príchode
Maďarov. Máme dostatočný počet jazykových dokladov na to, ţe sa
v mnohých krajoch slovenské osídlenie udrţalo aţ do 15. storočia.
Pomaďarčenie tohto územia treba teda klásť do neskorších storočí.
Miestami tu ţijú Slováci aj dnes“.
Poznámky:
1) Na otázku aké je historické Slovensko, odpovedal uţ zakladateľ
vedeckej slavistiky Pavol Jozef Šafárik, ktorý prvý poukázal na to, ţe
Slováci bývali aj v Panónii, a to aj od Blatenského jazera na juh. Po
ňom ďalší z váţnych učencov to bol maďarský slavista J. Melich,
ktorý v tejto otázke urobil základné dielo, no bolo potrebné ho
doplniť. Aţ do polovice 20. storočia v slavistike panovalo
14
presvedčenie, ţe Panóniu obývali Slovinci. Túto otázku plne objasnil
uţ Ján Stanislav roku 1943 .
2) Ratkoš Peter, Pramene k dejinám veľkej Moravy, SAV Bratislava
1964, s.166;
3) Ágnes Csemiczká-Sósová, Die
Westungarus im 9.Jh., München, 1973;
slawische
Bevölkerung
4) J. Ch. Korec: Cirkev v dejinách Slovenska, Lúč Bratislava 1997, s.
658-9;
5) Ján Stanislav: Slovenský juh v stredoveku I., NLC, Bratislava
1999, s. 231-232, text knihy bol napísaný uţ v roku 1943;
6) v polovici 19. storočia bola ako slovenský spisovný jazyk
uzákonená stredoslovenčina;
7) O tom vydal cennú štúdiu Elemér Móor, Die slawischen
Ortsnamen der Theissebene. Podľa jeho výskumov v Zátisí, v starom
Biharsku ţili Slováci, a to asi tak do roku 1200. Podľa niektorých
javov sa však zdá, ţe tu boli aj neskoršie. Móor našiel bezpečné
doklady slovenskosti tunajších starých Slovanov aţ na ľavom brehu
rieky Maroš. Ako potvrdil Ján Stanislav, Móorove výklady boli
správne. Opraviť ich treba iba v tom, ţe tí (podľa neho východní)
Slováci boli príslušníci stredoslovenského nárečia.
8) Ján Stanislav: Kultúra starých Slovákov, reprint pôvodiny z r.
1944 Kubko Goral, Bratislava 1997, s. 57-61.
Ľudské práva v teórii a v praxi
Pavol Janík
Všeobecná deklarácia ľudských práv vznikla ako reakcia na
hrôzy, ktoré sa stali počas druhej svetovej vojny. Prijalo ju Valné
zhromaţdenie OSN 10. decembra 1948. V tom čase mala OSN 56
15
členov: 48 hlasovalo za jej prijatie, nikto nehlasoval proti, 8 členov
sa zdrţalo – Bielorusko, Poľsko, Saudská Arábia, Juţná Afrika,
ZSSR, Juhoslávia a Československo.
V súvislosti s prijatím deklarácie sa 10. december stal Dňom
ľudských práv.
Pripomeňme si jej rozhodujúce ustanovenia: Všetci ľudia sa
rodia slobodní a rovní v dôstojnosti aj právach. Sú obdarení
rozumom a svedomím a majú sa k sebe správať v duchu bratstva.
Kaţdý je oprávnený na všetky práva a slobody bez akéhokoľvek
rozdielu. Kaţdý má právo na ţivot, slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho neslobodno drţať v otroctve alebo v nevoľníctve. Nikto
nesmie byť podrobovaný mučeniu alebo krutému, neľudskému či
poniţujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Všetci sú si pred zákonom
rovní a majú právo na rovnakú zákonnú ochranu bez akejkoľvek
diskriminácie. Nikto nesmie byť svojvoľne zatknutý, zadrţaný alebo
vyhostený.
Kaţdý, kto je obvinený z trestného činu, má právo byť
povaţovaný za nevinného, kým nie je dokázaná jeho vina vo
verejnom konaní, v ktorom mu boli dané všetky záruky nevyhnutné
na jeho obhajobu. Nikto nesmie byť odsúdený za nejaký čin alebo
zanedbanie, ktoré v čase, keď boli spáchané, neboli podľa
vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Nikto
nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného
ţivota, do rodiny, domova alebo korešpondencie, ani útokom na
svoju česť a povesť. Kaţdý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj
svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny.
Kaţdý má právo na slobodu myslenia, svedomia
a náboţenstva. Kaţdý má právo na slobodu presvedčenia a prejavu.
Kaţdý má právo na slobodu pokojného zhromaţďovania sa a
zdruţovania. Nikto nesmie byť nútený stať sa členom nejakého
zdruţenia. Kaţdý má právo zúčastňovať sa na vláde svojej krajiny
priamo alebo prostredníctvom slobodne volených zástupcov.
16
Kaţdý človek má ako člen spoločnosti právo na sociálne
zabezpečenie a nárok na to, aby národným úsilím aj medzinárodnou
súčinnosťou a v súlade s organizáciou a s prostriedkami príslušného
štátu mu boli zaručené hospodárske, sociálne a kultúrne práva
nevyhnutné pre jeho dôstojnosť a slobodný rozvoj jeho osobnosti.
Kaţdý má bez akejkoľvek diskriminácie nárok na rovnaký plat za
rovnakú prácu. Kaţdý má právo na odpočinok a zotavenie vrátane
rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej
dovolenky. Kaţdý má právo na ţivotnú úroveň zabezpečujúcu jemu i
jeho rodine zdravie a blahobyt. Materstvo a detstvo majú nárok na
osobitnú starostlivosť a pomoc. Všetky deti, či uţ sú zrodené v
manţelstve či mimo neho, majú rovnakú sociálnu ochranu.
Kaţdý má právo na vzdelanie. Vzdelanie má byť bezplatné,
aspoň v začiatočných a základných stupňoch. Základné vzdelanie má
byť povinné.. Vzdelanie má smerovať k plnému rozvoju ľudskej
osobnosti a k posilneniu úcty k ľudským právam a základným
slobodám. Má pomáhať vzájomnému porozumeniu, znášanlivosti a
priateľstvu medzi všetkými národmi a skupinami – rasovými aj
náboţenskými, ako aj k rozvoju činnosti Organizácie spojených
národov pre zachovanie mieru.
Kaţdý má právo slobodne sa zúčastňovať kultúrneho ţivota
v spoločnosti, uţívať plody umenia a podieľať sa na vedeckom
pokroku a jeho výdobytkoch. Kaţdý má právo na ochranu morálnych
a materiálnych záujmov, ktoré vyplývajú z jeho vedeckej, literárnej
alebo umeleckej činnosti. Kaţdý má právo na to, aby vládol taký
spoločenský a medzinárodný poriadok, v ktorom by práva a slobody
stanovené v tejto deklarácii boli plne uskutočnené. Kaţdý má
povinnosť voči spoločnosti; jedine v nej môţe voľne a naplno
rozvinúť svoju osobnosť. V tejto deklarácii nič nemoţno vykladať
tak, aby oprávňovalo ktorýkoľvek štát, skupinu, alebo osobu vyvíjať
činnosť alebo dopúšťať sa činov, ktoré by smerovali k potlačeniu
niektorého z práv alebo slobôd v tejto deklarácii vyhlásených.
***
17
Nuţ – s odstupom 62 rokov si uţ len poloţme otázku, ktoré
z uvedených ustanovení sa uplatňujú v spoločenskej praxi, najmä vo
vzťahu k takzvaným vzorovým demokraciám, vrátane súčasného
Slovenska, ktorého občania za rovnakú prácu zarábajú
niekoľkonásobne menej ako občania iných krajín a niekoľkonásobne
viac ako obyvatelia väčšiny štátov sveta. Aby sme sa vyhli
najťaţivejším problémom, tak si len pripomeňme, ţe spisovatelia
nekomerčnej literatúry málopočetných národov bez náleţitej štátnej
podpory za svoju tvorivú činnosť nielenţe nedostávajú odmenu, ale
sami financujú publikovanie jej výsledkov.
18
PRIESTOR SLOVA
Obstoja Slovania v globalizovanom svete?
Rok Slovanstva
Dagmar Bollová
Všeslovanská idea
mala vţdy pevné miesto v myslení
slovenskej inteligencie od čias národného obrodenia.
Rezonuje v našej spoločnosti aj dnes, hoci v inej podobe, v akej ju
chápal Ľudovít Štúr a Ján Kollár. Dnes majú Slováci vlastný národný
štát, podobne ako Ukrajinci, Bielorusi, Slovinci, Macedónci, a iné
slovanské národy. Je to nový určujúci fenomén v myšlienkových
prúdoch 21. storočia, zaoberajúcich sa ideou vzájomnosti
a kooperácie slovanského sveta.
Slovanstvo - to je veľký svet, vyše tristomiliónové samostatné
kultúrno-politické spoločenstvo, obývajúce rozsiahle územie Eurázie
uţ päť tisícročí, so zatiaľ nevyčerpanými prírodnými rezervami,
vysokým ľudským potenciálom a sľubnou budúcnosťou. Nemecký
filozof Johann Gottfried Herder prisúdil slovanstvu osobitú rolu
v dejinách ľudskej civilizácie, keď napísal: „Slovanom prináleţí
zvláštna humanizačná úloha v dejinách ľudskosti“. Dnes nejde
o skúmanie, či sa slovanský ţivel priblíţil tejto vízii filozofa 18.
storočia, ale o to, ako slovanstvo obstojí v globalizujúcom sa svete.
Urovnať spory.
Týmito ideami sa zaoberal aj jubilejný 10. všeslovanský zjazd
v Kyjeve, na ktorom sa zúčastnilo 351 delegátov zo všetkých
slovanských krajín (okrem Slovinska, Chorvátska, Bosny
a Hercegoviny). Do centra staroslávnej Kyjevskej Rusi delegovalo
Zdruţenie slovanskej vzájomnosti (ZSV) deväťčlennú skupinu
19
predstaviteľov slovanského hnutia v Slovenskej republike. Je
prísľubom do budúcnosti, ţe v nej boli aj traja mladí zástupcovia
Slovenského hnutia obrody.
Vo vystúpeniach rezonovali ostré protesty proti snahám
amerikanizovať slovanský i ostatný svet, proti „šíreniu demokracie“
zbraňami NATO, proti nezmyselnej propagande vytvorenia
unifikovanej, multikultúrnej civilizácie. Súčasne zazneli výzvy na
novú kvalitu vzťahov, potreba urovnať všetky doterajšie spory
a nedorozumenia generálnym pardonom. Návrhmi na konkrétne
riešenia mnoţstva otázok v slovanskom obrodnom procese bola
naplnená práca pätnástich sekcií, v ktorých naša delegácia
prezentovala viacero ponúk na spoluúčasť pri ich uskutočňovaní.
V záujme posilnenia snáh o znovuzjednotenie Slovanov sme
predloţili Magnu chartu slovanských národov, obsahujúcu aj pasáţ
o generálnom pardone. Vo vedomí, ţe zjednocovacie úsilie národov
bez súčinnosti a podpory vlád a parlamentov má málo predpokladov
na úspešnú realizáciu, sme navrhli regulárne stretnutia prezidentov
slovanských štátov, iniciatívnu spoluprácu našich národov v oblasti
umenia a kultúry, koordináciu práce vydavateľstiev, reedície
významných diel slovanských autorov a kultúrno-vzdelávacie
aktivity mládeţe.
Spoločné korene.
Kyjevský zjazd schválil stanovy Medzinárodného slovanského
výboru a zvolil prezídium. Pre jeho ďalšiu činnosť bolo prijaté
rozhodnutie o zintenzívnení činnosti Medzinárodného spoločenského
tribunálu na ochranu cti a dôstojnosti slovanských národov, práv
a slobôd Slovanov v súčasných podmienkach aj o podpore návrhu
Medzinárodného verejného tribunálu národov Európy na odsúdenie
zločinov proti mieru a ľudskosti. Prezídium MSV má tieţ pripraviť
projekt jednotného ekonomického priestoru, ktorý by zahŕňal všetky
slovanské krajiny.
Rast slovanského povedomia a hrdosti na spoločné korene
posilnili na 10. všeslovanskom zjazde aj najnovšie archeologické
20
objavy v zauralských stepiach. Rekonštrukcie nájdených kostier
a tvárí dokazujú, ţe etnikum Áriov, v praslovančine „ľudí zeme“ (ár
= zem), tvorilo základ našich spoločných slovanských predkov. Toto
etnikum migrovalo aţ po Jenisej a Altaj ešte pred vznikom slávnej
civilizácie egyptských pyramíd.
Ľudovít Štúr o budúcnosti Slovanov napísal: „Z tejto temnej noci,
keď všetci na seba vospol pozabúdali, iba kedy-tedy zaznie, sťa zo
sna, hlas pripomínajúci náš spoločný pôvod. A je to hlas, v ktorom
spiace ľudstvo začuje ducha slovanstva“. Ak sme odhodlaní zotrvať,
zachovať slovanský etnos, potrebujeme jasné vedomie o sebe,
musíme vedieť kde je naša zem, naši hrdinovia, naše svätyne,
musíme cítiť, ţe kaţdý z nás je iba čiastočkou obrovského
spoločného organizmu. Preto 10. všeslovanský zjazd vyhlásil rok
2011 za Rok Slovanstva.
In. Extra plus 2011,február
Spolu sme neporaziteľní
Vyhlásenie 10. všeslovanského zjazdu: Slovania, nášho víťazstva
sa nevzdáme!
Ľudstvo si 2. septembra pripomenulo 65. výročie skončenia druhej
svetovej vojny. Z 50 miliónov jej obetí pripadlo 35,3 miliónov na
občanov slovanských štátov. Taký je smutný výsledok ďalšej
nemeckej agresie na východ. Jej inšpirátor a organizátor Adolf Hitler
vyhlásil: „Cieľom východnej politiky, ak sa na ňu pozeráme
z hľadiska perspektívy, je vytvoriť vo východnom priestore
územie na usídlenie asi sto miliónov ľudí nemeckej rasy.“
Plán: Vyhnať 31 miliónov
Genocídu slovanských národov uskutočňovalo hitlerovské
Nemecko na základe Generálneho plánu Ost. Predpokladal
vysídlenie asi 31 miliónov ľudí z Poľska a západnej časti
Sovietskeho zväzu a na tieto územia sa malo presťahovať desať
21
miliónov Nemcov. Ostatné obyvateľstvo by čakalo ponemčenie.
Desiatky miliónov ľudí plánovali hitlerovci presídliť na západnú
Sibír, na Severný Kaukaz, do Juţnej Ameriky a do Afriky.
O politike voči ruskému ľudu bol Generálby plán lakonický:
„Reč je nielen o rozbití štátu so sídlom v Moskve. Podstata je
skôr v tom, aby boli rozdrtení Rusi ako národ, rozprášiť ich.“
Pre tento cieľ sa rátalo s „rozdelením území, obývaných Rusmi, na
rôzne politické regióny s vlastnou správou, aby v kaţdom z nich bol
zabezpečený oddelený národný rozvoj.“
Generálny plán Ost sa stal základom Generálneho
kolonizačného plánu, jeho súčasťou boli tieţ otázky úplného
ponemčenia Čechov, obyvateľov Alsaska, Lotrinska a severného
Slovinska a vyhnanie Luţických Srbov zo Saska.
Príklady masového hrdinstva
Uskutočniť tieto plány, plné nenávisti voči všetkému
ľudskému, sa nepodarilo. Do boja proti agresorom povstali starí i
mladí. „Všetko pre front! Všetko pre víťazstvo!“ – s týmito heslami
ţili sovietski ľudia v rokoch Veľkej vlasteneckej vojny. Bitka pri
Moskve, stalingradská bitka, boje na Kurskom oblúku, prerazenie
blokády Leningradu, oslobodenie Ukrajiny, Bieloruska, Balkánu,
Poľska, Československa – to sú etapy ťaţkej cesty k víťazstvám,
ktoré dali svetu príklady masového hrdinstva. Na tejto
nepredstaviteľnej ceste stratil Sovietsky zväz 27 miliónov ľudí,
Poľsko 6 028 000, Juhoslávia 1 706 000, Československo 360 000 a
Bulharsko 113 570 ľudí. Z 5,75 milióna sovietskych vojnových
zajatcov bolo do 1. mája 1944 aţ 3,3 milióna zversky umučené a
zavraţdené v pekle fašistických koncentračných táborov. Ak pred
vojnou na sovietskom území, okupovanom neskôr Nemcami, ţilo 88
miliónov ľudí, tak oslobodenia sa doţilo iba 55 miliónov ľudí, čiţe o
33 miliónov menej, z toho v mestách sa z 25 miliónov ľudí doţilo 10
miliónov a na dedinách zo 63 miliónov zostalo 45 miliónov.
22
Vyše 600 divízií bolo rozdrvených
Ţiaľbohu, čím ďalej sa vzďalujeme odo Dňa víťazstva, tým
viac sa bývalí spojenci pokúšajú preniesť ťaţisko boja s fašizmom na
svoju stranu. Hoci na východnom fronte z desiatich nemeckých
vojakov našlo svoju smrť na slovanskej pôde osem, tvrdošíjne sa
presadzuje mýtus, ţe o osude mieru sa nerozhodovalo v Európe, nie
na sovietsko-nemeckom fronte, ale v Tichom oceáne.
Červená armáda, poľské vojsko, československý armádny
zbor, jednotky juhoslovanských partizánov a Bulharskej ľudovej
armády rozdrvili 607 divízií fašistického bloku. Anglo-americké
vojská v severnej Afrike a v západnej Európe zničili 176 divízií.
Víťazstvo nad hitlerizmom je výsledkom spojenia síl hnutí
odporu. Na víťazstve nad hitlerovským Nemeckom a jeho satelitmi
sa významným spôsobom podieľalo aj medzinárodné slovanské
hnutie. Zrodilo sa v júni 1941 v Spojených štátoch. Milióny ľudí,
pochádzajúcich zo slovanských štátov, vytvorili Americký slovanský
kongres, aby napomohli oslobodeniu svojich vlastí, znásilnených
hitlerovcami a ich pomocníkmi. Významnú zjednocujúcu úlohu
zohral Všeslovanský výbor v Londýne, slovanské organizácie Juţnej
Ameriky, Austrálie, Nového Zélandu a iných krajín.
Prečo sa chytil pera Gundorov
Koordinačným centrom medzinárodného slovanského hnutia
sa stal protifašistický Všeslovanský výbor, vytvorený v roku 1941
v Moskve. Organizoval rozhlasové mítingy, ktorých priebeh sa
tlmočil v 26 jazykoch do všetkých krajín a kontinentov, pripravoval
články a iné materiály, ktoré distribuovala Sovietska informačná
agentúra (Sovinformbyro) do celého sveta, podieľal sa na formovaní
slovanských vojenských oddielov a partizánskych jednotiek. Vďaka
neúnavnej činnosti členov výboru sa slovanské bratstvo v zbrani stalo
základom internacionálneho bojového priateľstva.
Tieto hrdinské stránky našej histórie sú, ţiaľbohu, potláčané
vinou rozličných politických a ideologických mód. Generálporučík
23
A.S.Gundorov, predseda Všeslovanského výboru, vo svojich
spomienkach napísal:
„Chytil som sa pera preto, lebo v početných vydaniach o
Veľkej vlasteneckej vojne, historici neprikladajú tejto primeraný
význam. Zdá sa mi, ţe mlčať o slovanskom hnutí, ktoré sa tak
široko rozvinulo v druhej svetovej vojne, znamená vzdať sa
veľkých zásluh vlasteneckého počinu, vzdať sa toho, čomu dával
Sovietsky zväz takú výraznú prednosť pri rozvoji ľudového
hnutia odporu. Znamená to zniţovať jeho význam, ktorý malo
pre výsledky oslobodeneckých bojov v slovanských krajinách.“
Revanšisti prepisujú históriu
Výsledky podobného potláčania faktov sú zrejmé. Revanšisti
všetkých farieb dnes prepisujú históriu a výsledky vojny podľa
svojich potrieb, pokúšajú sa rehabilitovať strašné zločiny nacistov,
stavajú do jedného radu agresora a jeho obete, napomáhajú obnovu
ideológie, ktorej úlohou je rozbíjať slovanský svet. V záujme toho sa
rozširujú povesti, ţe myšlienka slovanskej vzájomnosti je zabudnutý
mýtus, ţe Rusi, Bielorusi a Poliaci nie sú Slovania, ţe Chorváti patria
k nemeckým kmeňom a Bulhari k tureckému svetu.
Pod nátlakom protivníkov slovanskej jednoty bola odloţená
myšlienka spoločenstva nezávislých slovanských štátov, znova
obnovená v roku 1945. Následne sa postupne likvidovali sily, stojace
na stráţi hodnôt slovanského sveta – Vrašavská zmluva, Sovietsky
zväz, Československo či Juhoslávia. Vojská NATO prepadli
Juhoslovanskú zväzovú republiku, ktorá neohrozovala ani jeden zo
štátov Severoatlantického paktu.
Polabskí Slovania ako varovanie
Proces likvidácie politických štruktúr slovanského sveta
pokračuje. Slovanské štáty sú jeden po druhom vťahované do
Európskej únie, kde ich čaká asimilácia a rozptýlenie v nemeckom
svete, ako sa to stalo národom a kmeňom Polabských Slovanov.
Preţili iba tí, ktorí si zachovali vernosť tradíciám predkov.
24
Slovanská myšlienka prešla drsnými skúškami v celom
priebehu tisícročia. Jej ţivotaschopné zdroje s v plnej sile presadidi
v grunwaldskej bitke s kriţiakmi, bola zakalená vo vyhni druhej
svetovej vojny, v ktorej zvolanie „bratia Slovania!“ znelo i v prvej
línii frontových bitiek, i v tvrdých vzdušných súbojoch,
v partizánskych oddieloch protihitlerovskej Európy, i na
zhromaţdeniach ľudu v Spojených štátoch, Anglicku, Austrálii a
v ďalších krajinách. Toto zvolanie sa rozoznelo aj vtedy, keď volalo
o pomoc Slovenské národné povstanie, Májové povstanie českého
ľudu a tieţ povstanie varšavské. Vo varšavskom povstaní sa
preslávila prvá divízia Poľského vojska Tadeusza Kościuszka pod
velením člena Všeslovanského výboru generála Zigmunda Berlinga,
bojujúca v radoch armády Konstantina Rokossovského.
Výzva k ústavným činiteľom
Delegáti 10. všeslovanského zjazdu, váţiac si
nedotknuteľné výsledky krymskej a postupimskej konferencie,
rozsudkov
norimberského
tribunálu,
Charty
OSN,
medzinárodných dohôd odsudzujúcich fašizmus, vyzývajú
prezidentov, parlamenty a vlády slovanských štátov - Bieloruska,
Bosny a Hercegoviny, Bulharska, Čierenj Hory, Česka,
Chorvátska, Macedónie, Poľska, Ruska, Slovenska, Slovinska,
Srbska a Ukrajiny, aby spájali svoje úsilia v boji za zachovanie
ideálov nášho víťazstva nad nemeckým fašizmom, proti
prekrúcaniu histórie a proti revízii výsledkov druhej svetovej
vojny. Poţadujú, aby sa prijali opatrenia proti oslavovaniu
nacistických vojnových zločincov a ich pomáhačov a tieţ proti
poškodzovaniu čestných pohrebísk a pamätníkov, venovaných tým,
čo padli v boji proti fašistickým okupantom.
Máme spoločnú úlohu zachovať historikom pravdu o boji
slovanských národov s fašizmom v celej jej škále, zoči-voči našim
potomkom. My všetci sme povinní stráţiť odkaz tých, ktorí padli za
slobodu a nezávislosť slovanských národov a preto vyzývame
25
všetkých našich rovesníkov, aby ďalej hrdo niesli zástavu víťazstva.
Skúsenosti druhej svetovej vojny ukázali, ţe spolu sme
neporaziteľnou silou. Len spoločenstvo slovanských krajín, o
ktorom snívali naši otcovia a dedovia, spoľahlivo ubráni mierovú
budúcnosť našich bratských národov.
(medzititulky redakcia SV)
19. plenárne zasadnutie Zdruţení slovenskej
inteligencie
V naplnenej sále Auditória maxima Právnickej fakulty UK
v Bratislave 8. decembra 2010 sa uskutočnilo v poradí uţ 19.
plenárne zasadnutie Zdruţení slovenskej inteligencie. V cykle
„Aktuálne otázky slovenskej spoločnosti“ sa členovia SSI KORENE,
SKSI Slovakia plus a Slobodnej rady slovenského národa –
obnovenej SNR tentoraz zaoberali témou „Štátna idea SR“.
Konferenciu otvoril rovnomennou prednáškou akad. mal. Viliam
Hornáček. Prof. JUDr. Milan Čič, DrSc. sa zameral na právne
aspekty štátnej idey SR vo vzťahu k Ústave SR ako strategickému
dokumentu rozvoja slovenského národa. V referáte „Legalita
a legitimita obnovenia samostatnej SR“ sa prof. JUDr. Jaroslav
Chovanec, CSc. zameral na konkrétne štátotvorné kroky pri obnovení
slovenskej štátnej samostatnosti a suverenity. K téme sa prof.
Rastislav Tóth, PhD. vyjadril z hľadiska porovnania štátnej idey SR
s európskou ideou. Na konkrétne opatrenia pri realizácii štátnej idey
SR a podmienky úspešného fungovania nášho štátu v postkrízovom
období sa vo svojej prednáške zameral doc. Ing. Peter Staněk, CSc.
Blok prednášok uzavrel prof. PhDr. Vincent Šabík, CSc. témou
„Národná kultúra ako rezonančný priestor“.
Konferencia schválila záverečné memorandum ŠTÁTNA IDEA
SLOVENSKEJ REPUBLIKY a spolu s ním schválilo plénum aj
26
otvorený list predstaviteľom Európskej únie na tému slovenskomaďarských vzťahov a poverilo organizátorov, aby tieto dokumenty
zaslali na príslušné inštitúcie.
S listom účastníkov konferencie adresovaným predstaviteľom
Európskej únie, oboznamujeme našich čitateľov v skrátenej podobe:
Váţení predstavitelia EÚ!
Oslovujeme Vás ako predstavitelia slovenskej inteligencie
a občania Slovenskej republiky, váţne znepokojení súčasným
vývojom v Maďarsku, ktorý pokračuje eskaláciou napätia na báze
etnickej neznášanlivosti. Sme pobúrení verejne proklamovanými
poţiadavkami, ale aj konkrétnymi legislatívnymi opatreniami
Maďarska, ktoré zavádzajú do medzinárodného práva princíp
exteritoriality, čím ohrozujú suverenitu, integritu a územnú celistvosť
nášho štátu a aj ďalších svojich susedov.
Cieľom súčasného vývoja v Maďarsku, demonštrovaného
neustálymi provokáciami (propagácia máp zaniknutého Uhorska,
verejná prezentácia štvavých revizionistických videoklipov,
neohlásený vstup prezidenta MR na územie Slovenskej republiky...),
demonštráciou sily (maďarské gardy), ale aj svojou politikou na
najvyššej štátnej úrovni je revízia výsledkov 1. a 2. svetovej vojny,
čiţe systému mierových zmlúv, ktoré po roku 1945 zabezpečili
Európe dosiaľ najdlhšie trvanie mieru v jej histórii!
Historická skúsenosť s prejavmi maďarskej politiky
opodstatňuje naše váţne obavy a znova jednoznačne potvrdzuje, ţe
tzv. balkánsky spôsob násilného riešenia problémov sa začína
v Budapešti a Maďarsko je sústavne nebezpečným zdrojom napätia
a častej agresie v stredoeurópskom priestore.
Pretoţe sme zároveň občanmi EÚ, obraciame sa na Vás
s dôverou, ţe nami predloţené fakty a argumenty pochopíte
a zaujmete k nim prislúchajúce stanovisko v súlade s Vami
proklamovanou zásadou priateľskej mierovej spolupráce štátov EÚ
ako rovnoprávnych a rovnocenných partnerov.
27
Prvým štátnym útvarom našich staroslovenských predkov,
potvrdeným aj franskou tzv. Fredegarovou kronikou, bola Samova
ríša, ktorá vznikla v roku 623. Po nej si naši predkovia zaloţili v 9.
stor. svoj ďalší štát, nazývaný tieţ Veľká Morava .Jej nástupníckym
štátom bolo Uhorsko – Hungaria, ktorý vznikol v 10. stor. ako
mnohonárodný štát Chorvátov, Maďarov, Rumunov, Rusínov,
Slovákov, Srbov a ďalších národností. Občania nemaďarskej
národnosti tvorili v uhorskom štáte aţ do jeho rozpadu v roku 1918
výraznú početnú väčšinu. Tento mnohonárodný štát však bol – najmä
od polovice 19. storočia - mocensky ovládaný predstaviteľmi
menšinového maďarského etnika.
Je všeobecne známe, ţe Maďari sa sústavne pokúšajú
privlastniť si všetku tvorivosť nemaďarských národov v Uhorsku
a prezentovať nimi vytvorené hodnoty ako „maďarský kultúrny
prínos“. Od roku 1895 - keď sa konal Národnostný kongres
nemaďarských národov Uhorska či z „Ohradenia sa Rumunov,
Srbov a Slovákov ohľadom milenárnej slávnosti“ v roku 1896 proti
falšovaniu historickej pravdy a manipulácii s vedomím Európy
a sveta zo strany Maďarov vo vtedajšom Uhorsku si uţ Európa
vypočula stovky a snáď aj tisícky stanovísk, vyhlásení, memoránd
a petícii... upozorňujúcich na agresívne a deštrukčné konanie
Maďarov v stredoeurópskom geopolitickom priestore. Maďarský
ţivel si však uzurpoval moc v Uhorsku a prezentoval ho ako
výhradne „maďarský štát“.
Vinou šovinistickej ideológie a hlavne vinou
násilne
vnucovanej maďarizácie, ktorej zámerom bolo premeniť Uhorsko na
etnicky „čistý“ maďarský štát, ale tieţ pre neschopnosť maďarskej
vládnucej vrstvy riadiť štát civilizovaným a demokratickým
spôsobom, sa zaostalé polofeudálne Uhorsko – kultúrnou Európou
oprávnene označované ako „väzenie národov“ – v roku 1918
rozpadlo.
Po poráţke tzv. Centrálnych mocností, kde Uhorsko ako
agresor stálo na strane porazených, sa – podľa prirodzeného práva
28
národov na sebaurčenie a v zmysle 14 bodov Deklarácie prezidenta
USA Woodrova T. Wilsona - Česi, Chorváti, Rumuni, Slováci, Srbi,
ale aj Maďari a Rakúšania emancipovali a vyhlásili svoje nezávislé
štáty. Hranice štátov týchto národov boli určené mierovými
zmluvami v rokoch 1918-1920.
Maďarská republika ako národný štát Maďarov a na území
Maďarska ţijúcich etnických menšín po prvý ráz v dejinách vznikla
16. novembra 1918 ako jeden z nástupníckych štátov po rozpadnutej
mnohonárodnej habsburskej monarchii Rakúsko-Uhorsko. Hranice
Maďarskej republiky so susednými štátmi boli definitívne určené aţ
6. júna 1920 „Trianonskou mierovou zmluvou“, podpísanou
predstaviteľmi Maďarska ako záväzný medzinárodnoprávny
dokument. Okrem vymedzenia hraníc bol „Trianonskou mierovou
zmluvou“ stanovený a zostáva pre Maďarsko trvalo platný a navyše
aj Paríţskou mierovou konferenciou v roku 1946 opätovne
kodifikovaný zákaz akejkoľvek revizionistickej činnosti. Spolu
s ním bola Maďarsku uloţená povinnosť rozpustiť všetky politické,
vojenské alebo polovojenské organizácie fašistického charakteru.
Aký bol vývoj prvého maďarského národného štátu –
Maďarskej republiky, ako Maďari plnia mierové a iné medzinárodné
zmluvy, ako rešpektujú suverenitu iných štátov a ako dodrţiavajú
princíp reciprocity ako základu medzinárodného práva, ktoré je
nevyhnutnou podmienkou zachovania stability a mieru?
Uţ krátko po vyhlásení Maďarskej republiky sa v nej – 21.
marca 1919 – ujala moci boľševická vojenská diktatúra na čele
s odchovancom ideológie triednej nenávisti a medzinárodným
teroristom Bélom Kúhnom, ktorá vyhlásila Maďarskú republiku rád
(Maďarskú sovietsku republiku) a podľa sovietskeho vzoru
„diktatúry proletariátu“ nastolila krvavý teroristický reţim. Tento
reţim bol vojenskou agresiou prenesený aj na územie Slovenska, kde
maďarskí boľševici spoločne s českými súdruhmi vyhlásili
„Slovenskú republiku rád“ ako zastieraci manéver pre
znovupripojenie Slovenska k Maďarsku a obnovenie Uhorska pod
29
maďarskou nadvládou. Aţ politický tlak veľmocí, Dohody
a vojenský zásah Rumunska donútil maďarských boľševikov, aby sa
stiahli na svoje územie.
Kúhnov boľševický revizionistický reţim, označovaný
historikmi ako „červený teror“, bol v roku 1919 vystriedaný „bielym
terorom“ – fašizoidným, rasistickým, antisemitským a obdobne
revizionistickým reţimom, na ktorého čelo bol armádou dosadený
ako zemský správca – regent Miklós Horthy. Ako obdivovateľ
a neskôr najverenejší ideologický aj vojenský spojenec hitlerovskej
tzv. Tretej ríše bol Horthyho represívny reţim aj horlivým stúpencom
a realizátorom „rasovej nadradenosti“ a etnickej neznášanlivosti, čo
tragicky vyústilo do vraţedného reţimu Ferencza Szálasiho, ktorého
maďarské gardy ako komandá sa na sklonku druhej svetovej vojny
dopustili zverstiev, ktoré nemajú v doterajších dejinách civilizovanej
Európy obdoby. Súčasťou ich hrôzovlády bolo aj kruté vraţdenie
maďarských občanov ţidovského pôvodu priamo v Budapešti na
nábreţí Dunaja a maskovanie tejto genocídy hádzaním tiel
zavraţdených do toku veľrieky (podobne ako v roku 1941
v Maďarmi okupovanej Subotici). Pripomíname, ţe na túto
odsúdeniahodnú tradíciu svojimi symbolmi a zrejme aj cieľmi
nadväzujú aj súčasné „maďarské gardy“.
Tvrdými represiami voči svojim odporcom bol známy aj
povojnový komunistický reţim Mátyása Rákosiho. Priam neľudskou
krutosťou sa zapísala do dejín Európy tzv. maďarská revolúcia
v roku 1956 na čele s internacionalistom Imre Nagyom (členom
boľševického komanda, ktoré vyvraţdilo ruskú cársku rodinu), keď
dav vraţdil a lynčoval priamo na ulici Budapešti bez akéhokoľvek
súdu...!
Zatiaľ posledná maďarská agresia proti svojmu susedovi sa
uskutočnila v auguste 1968, keď vojská maďarského komunistického
reţimu Jánosa Kádára napadli a obsadili juţné Slovensko – takmer
presne na tom istom území, ktoré bolo obsadené horthyovskou
30
okupáciou po tzv. viedenskej arbitráţi v roku 1938 - čím Maďarsko
jasne demonštrovalo svoj trvalý záujem o anexiu územia Slovenska.
V týchto súvislostiach treba povedať, ţe vojenská čiţma
maďarského agresora šliapala po území Slovenska iba v 20.
storočí päťkrát – 1919, 1938, 1939, 1944, 1968 - kým Slovensko
nenapadlo Maďarsko ani jediný raz!
Ako to dokazuje vývoj maďarskej štátnosti a sled reţimov
v Maďarsku, Maďari nemajú ţiadnu demokratickú tradíciu
riadenia štátu. Tento nebezpečný fakt potvrdzuje aj súčasný stav
v Maďarsku, kde dnes takmer totalitne vládne nacionalistická strana
Fidesz na čele s Viktorom Orbánom, podporovaná šovinistickorevizionistickým politickým subjektom Jobbik-om!
V záujme objektívnej pravdy treba európskej aj svetovej
verejnosti pripomenúť skutočnosť, ţe Maďarsko je dlhodobo
známe aj svojou drastickou likvidačnou politikou voči
nemaďarským menšinám.
Na tento odsúdeniahodný prejav
etnickej neznášanlivosti, hraničiaci s genocídou, s plnou váţnosťou
upriamil pozornosť aj J. E. Alexander Arnot, veľvyslanec SRN
v Maďarsku, ktorý pre denník „Magyar hírlap“ 6. septembra 1993
(príloha) povedal: „...v Maďarsku nielen Nemci, ale aj ostatné
národnosti si nemohli ubrániť svoju identitu a v roku 1944-45
v Maďarsku zatvorili nemecké, po roku 1960 aj slovenské, srbské
a chorvátske školy“. Maďarsko síce cynicky prijalo tzv. menšinový
zákon, ale v praxi ho vôbec neuplatňuje. Zároveň pán veľvyslanec
Arnot dal Maďarsku za vzor „prax počtu maďarských škôl
v susedných štátoch“. Ako to dokazuje aj súčasná situácia urobil tak
márne a Maďarsko je dodnes likvidátorom menšín ţijúcich na jeho
území, čo, okrem iných dokumentov, potvrdzuje aj „Memorandum
Slovákov ţijúcich v Maďarsku v roku 2007“ (príloha). Maďarsko si
naďalej neplní ustanovenia mierových zmlúv z roku 1920 a 1946
a nedodrţiava ani novšie medzištátne zmluvy, nerešpektuje
suverenitu iných štátov, zasahuje do ich vnútorných vecí svojim
zákonodarstvom na princípe exterioritality a odmieta základný
31
princíp medzinárodného práva – princíp reálnej rovnosti
vzájomných vzťahov – reciprocitu. Pričom zauţívanou a často aj
medzinárodným spoločenstvom tolerovanou taktikou Maďarov je:
pre svoje menšiny v zahraničí ţiadať všetko a menšinám na území
Maďarska neposkytnúť nič.
Vierolomnosť Maďarska okrem iného dokazuje aj jeho
nedávne jednostranné vypovedanie – jednostranne nevypovedateľnej
– medzištátnej zmluvy o Sústave vodných diel Gabčíkovo Nagymaros, čo posúdil ako protiprávne konanie aj Medzinárodný
súdny dvor v Haagu. Napriek jeho právoplatnému rozhodnutiu, ktoré
je pre obidve zúčastnené strany záväzné, maďarská strana dodnes
nenahradila Slovensku škody, ktoré nám protiprávnym vypovedaním
zmluvy spôsobila. Navyše vznikli aj mnohomiliardové finančné
škody spôsobené Slovensku tým, ţe nás donútili naprojektovať a aj
postaviť náhradný „variant C“ na našom území. Ďalšie nedozierne
hospodárske škody spôsobené Maďarskom v medzinárodnej lodnej
preprave vznikli nepostavením vodného stupňa Nagymaros
a nesplavnením maďarského úseku Dunaja na medzinárodne
dohodnuté parametre.
Je v záujme národov Európy a európskeho integračného
procesu, ale tieţ v záujme samostatného Maďarska, aby jeho
opakovaná agresivita nedestabilizovala región strednej Európy. Preto
treba neodkladne vymedziť Maďarsko do jeho hraníc stanovených
mierovými zmluvami a do ţiaducich civilizovaných spôsobov
vedenia politiky nasmerovaním všetkých jeho síl na prekonávanie
jeho vnútorných politických a hospodárskych problémov. Nastal čas
pravdy, ktorej sa Maďari musia uţ konečne pozrieť priamo do
očí! A sme presvedčení, ţe ten čas pravdy nastal práve v súčasnej
demokratickej Európe. Opäť zdôrazňujeme svoje hlboké
presvedčenie príslušníkov národa tvorcov a nie ničiteľov hodnôt –
EURÓPA POTREBUJE MIER a preto musí včas a účinne zasiahnuť
proti kaţdému, kto ho svojou agresívnou a expanzívnou deštrukčnou
32
politikou ohrozuje! Dnes je to aj veľkomaďarský nacionalizmus
a revizionizmus súčasného reţimu v Maďarsku.
Ako častá obeť rôznych politických aktov namierených
proti našim záujmom – uţ nebudeme rešpektovať ţiadne diktáty
ani arbitráţe poškodzujúce naše národnoštátne záujmy a našu
štátnu integritu či územnú celistvosť! Budeme sa brániť všetkými
dostupnými prostriedkami a v prípade ohrozenia nami vytvorených
hodnôt sa spojíme s kaţdým, kto nám pomôţe ubrániť a zabezpečiť
našu suverenitu!
Dnes je Európa povinná sa uţ konečne poučiť, vypočuť hlas
svojich intelektuálov, nie iba politikov a všetkými prostriedkami
zabrániť, aby sa ďalší svetový konflikt opäť začal tolerovaním falošnej „trianonskej traumy“ Maďarska, ktorou Maďarsko
destabilizuje medzinárodné vzťahy a ohrozuje mierovú spoluprácu
národov a štátov Európy a tým aj podstatu a zmysel celého súčasného
európskeho integračného procesu!
Verejné tajomstvá nahlas
Pavol Janík
Mysliteľ Vladimír Mináč koncom roka 1989 dôrazne
upozorňoval, ţe keď sa na verejnosti veľa hovorí o slušných ľuďoch,
tak si máme dávať pozor na peňaţenky. Zrejme si ani on nevedel
predstaviť, ţe nám zdvorilí spoluobčania, ktorí sami seba pokladajú
za spoločenskú elitu a vyvolených nositeľov spiatočného pokroku,
spolu so svojimi zahraničnými partnermi ukradnú nielen hotovosť
z vreciek, ale na dôvaţok aj celý národný majetok. Dnes uţ vieme, ţe
keď sa skloňuje demokracia vo všetkých pádoch, tak si niekto brúsi
zuby, aby si odhryzol z našich základných ľudských práv,
podmienok dôstojného ţivota a ústavných záruk občianskych slobôd.
33
Vzhľadom na chúlostivý charakter skrytých činností kľúčových
orgánov štátu nie je vţdy jednoduché zreteľne odlíšiť definície
pojmov, akými sú tajná sluţba, tajná polícia, spravodajská agentúra
a podobne. Vo všeobecnosti krajiny disponujú ustanovizňami, ktoré
majú právomoci uskutočňovať dohľad a kontrolu nad obyvateľstvom
a majetkom v záujme národnej bezpečnosti, pričom oprávnenia
a povinnosti vládnych inštitúcií môţu byť sčasti verejne známe
a sčasti nie. Určité organizácie pôsobia legálne na vlastnom území
a ilegálne
v zahraniční, prípadne v opačnom garde – napríklad
americká CIA má oficiálne poverenie vyvíjať informačné, vplyvové
a paramilitárne operácie mimo USA, ale z mnohých publikovaných
prípadov vieme o šokujúcich projektoch, vrátane testovania
efektívnych metód mučenia končiacich neraz smrťou, vykonávaných
na vlastných príslušníkoch sluţby a ďalších občanoch Spojených
štátov – najmä na unesených bezdomovcoch.
Ak kaţdý úrad má tendenciu ustavične rozširovať a prehlbovať
svoje kompetencie, tak o ústrednej mocenskej byrokracii to platí
viacnásobne, pretoţe sama seba spravidla pokladá za stelesnenie
štátu alebo prinajmenšom za jeho neomylný rozum, ktorý nemusí
nikomu nič vysvetľovať. Rozsah hromadného zasahovania do práv
a slobôd často nadobúda hrozivé dimenzie a monitorovaniu
súkromného ţivota sa nevyhnú ani najvyšší štátni činitelia. Osobitné
napätie medzi proklamovanými a faktickými piliermi štátnej moci
vzniká práve v demokratickom prostredí, kde tieţ skôr špeciálne
sluţby kontrolujú volených predstaviteľov štátu ako naopak, pričom
vţdy vzniká opodstatnená obava zo zneuţívania a prekračovania
zákonmi vymedzených pravidiel, lebo účinné preverovanie konania
ľudí, pôsobiacich v podmienkach konšpirácie, je prakticky nemoţné.
Všetko vyjadruje známa otázka, na ktorú nejestvuje uspokojivá
odpoveď – kto stráţi stráţcov?
Tajná polícia, ktorá sa niekedy označuje aj ako politická polícia,
je agentúrou operujúcou v utajení v záujme ochrany národnej
bezpečnosti proti vnútornému ohrozeniu štátu. Popri činnosti
34
v oblasti vnútorného spravodajstva, ktorému sa v našich končinách
donedávna hovorilo v rusifikovanej slovenčine kontrarozviedka, má
organizácia tohto typu aj oficiálne policajné právomoci, môţe teda
zatýkať a vypočúvať rozličné osoby na základe poznatkov, získaných
z ľudských alebo technických zdrojov. Aby sme sa ustavične
neobzerali do totalitnej minulosti, spomeňme v tejto súvislostí prax
v štátoch, ktoré samy seba označujú ako etalón súčasnej demokracie
– teda Veľkú Britániu a USA, kde majú výkonné oprávnenia britské
Policajné špeciálne oddelenie (PSB – Police Special Branch)
a americký Federálny úrad vyšetrovania (FBI – Federal Bureau of
Investigation).
Väčšina spravodajských sluţieb demokratických krajín oficiálne
nemá policajné právomoci, pretoţe sa tajné organizácie, oprávnené
zadrţiavať a vyšetrovať ľudí, pokladajú za váţne riziko pre
nastolenie totalitného reţimu či aspoň za bezprostredné
nebezpečenstvo uplatňovania politických represií, ale – ako vidieť –
čo je dovolené bohovi, nie je dovolené volovi, nehovoriac o tajných
väzniciach CIA po celom svete, či o uţ uvedených hrôzostrašných
pokusoch CIA na ľuďoch.
Aby sme abstraktné teórie overili spoločenskou praxou, pozrime
sa do zákulisia vysokej politiky Spojených štátov, ktoré sa – napriek
aktuálnej svetovej hospodárskej kríze americkej proveniencie –
naďalej povaţujú za jedinú superveľmoc nachádzajúcu sa ešte len na
úsvite svojej veľkolepej dejinnej misie. Neviditeľným dirigentom
USA je spravodajská komunita (IC – Intelligency Community), ktorá
je kooperatívnou federáciou 16 samostatných vládnych agentúr,
vykonávajúcich oddelene i spoločne špionáţne a protišpionáţne
činnosti nevyhnutné pre modelovanie medzinárodných vzťahov,
ochranu strategických záujmov a národnej bezpečnosti.
Uţ len vymenovanie jednotlivých členských organizácii IC pôsobí
impozantným dojmom. Vari najznámejšou a najrozsiahlejšou
výzvednou inštitúciou na svete je ústredná spravodajská agentúra
USA (CIA- Central Intelligence Agency), ktorú by sme pred pár
35
rokmi v slovenčine ovplyvnenej ruštinou označili pojmom rozviedka.
V rezorte ministerstva obrany pôsobí 8 tajných sluţieb – uveďme
aspoň ich skratky: AIA, MI, DIA, MCIA, NGA, NRO, NSA a ONI.
Špionáţny a protišpionáţny úrad ministerstva energetiky má skratku
OICI. Súčasťou ministerstva vnútornej bezpečnosti sú zloţky IA
a CGI. Ministerstvo spravodlivosti zastrešuje agentov FBI a DEA.
Americké ministerstvo zahraničných vecí okrem toho, ţe legalizuje
na ambasádach personál všetkých tajných sluţieb USA (rovnako ako
MZV iných krajín), má aj vlastnú spravodajskú organizáciu INR. Na
odhaľovaní podozrivých peňaţných transakcií a sledovaní
sponzorovania terorizmu sa podieľa špeciálny úrad ministerstva
financií TFI.
Zostúpme však zo závratných výšok svetovej politiky do našich
skromných miestnych pomerov, kde popri tajných sluţbách
globálnych a regionálnych hráčov majú svoj priestor aj naše vlastné
slovenské špeciálne agentúry. Slovenská informačná sluţba (SIS)
predstavuje
integrovaný
model
domáceho
a vonkajšieho
spravodajstva. V jej personálnej štruktúre je 51,6 % vysokoškolákov
a 48,4 % stredoškolákov; 65,16 % muţov a 34,84 % ţien;
z vekového hľadiska má 40,01 % príslušníkov SIS 30 aţ 39 rokov,
38,3 % má menej ako 30 rokov, 21,74 % má 40 aţ 49 rokov a 7,95 %
má viac ako 50 rokov. Tieto údaje sluţba zrejme publikovala preto,
aby poukázala na fakt, ţe vek našich vyzvedačov zniţuje
pravdepodobnosť ich profesionálnych skúsenosti spred roka 1989.
Podľa zahraničných zdrojov v SIS pracuje pribliţne 8% bývalých
dôstojníkov Štátnej bezpečnosti, pričom sa moţno oprávnene
domnievať, ţe vzhľadom na ich dlhoročnú prax zaujímajú kľúčové
odborné pozície.
Vzhľadom na to, ţe SIS vyţaduje od vysokoškolských
uchádzačov o pôsobenie v oblasti spravodajskej činnosti znalosť
anglického jazyka v kombinácii s nemeckým, francúzskym, ruským,
arabským alebo srbochorvátskym jazykom, je očividné nielen to, ţe
si slovenský štátny orgán ešte stále nepotrpí na oficiálne rozlišovanie
36
srbčiny a chorvátčiny, ale evidentné je najmä to, ţe v rámci
transatlantickej a európskej spojeneckej komunikácie má hlavné
slovo angličtina (moţno z kontinentálnej zdvorilosti aj nemčina
a francúzština), kým ostatné jazyky (ale asi aj s nemčinou
a francúzštinou) reprezentujú teritoriálne priority pôsobenia SIS.
Takţe na základe medzinárodnej deľby práce (a obmedzených
zdrojov slovenského štátneho rozpočtu) sme pravdepodobne
oslobodení od vyzvedania v exotických ázijských jazykoch
(napríklad v čínštine a vietnamčine, hoci ťaţko uveriť, ţe SIS
nevenuje pozornosť početným komunitám Číňanov a Vietnamcov na
našom území).
V rezorte Ministerstva obrany SR pôsobia dve špeciálne sluţby.
Z niekdajšej
Spravodajskej
správy
Generálneho
štábu
Československej ľudovej armády (vojenskej rozviedky) sa sériou
transformácií vytvorila terajšia Vojenská spravodajská sluţba
a z bývalej
III.
správy
Štátnej
bezpečnosti
(vojenskej
kontrarozviedky) sa vyvinulo súčasné Vojenské obranné
spravodajstvo. Od vzniku slovenských armádnych tajných sluţieb na
verejnosť neprenikli nijaké škandály z ich prostredia, čo svedčí o ich
profesionalite, a podľa zahraničných prameňov je v nich vysoké
zastúpenie skúsených spravodajských dôstojníkov spred roka 1989.
Na Slovensku pôsobí Národný bezpečnostný úrad, ktorý však
nemá charakter spravodajskej sluţby, ale personálneho útvaru
zameraného na ochranu utajovaných skutočností. V pôsobnosti
Policajného zboru SR je niekoľko organizačných zloţiek, ktoré
pouţívajú metódy tajných sluţieb, ide najmä o Úrad na ochranu
ústavných činiteľov a diplomatického zboru (vyvinul sa z V. správy
Štátnej bezpečnosti – teda útvaru na ochranu straníckych a štátnych
činiteľov), ďalej má naša polícia zloţky zamerané na organizovaný
zločin, obzvlášť závaţnú trestnú činnosť, ekonomickú kriminalitu
a finančné delikty (vznikli zo správ ŠtB zaoberajúcich sa
hospodárskou rozviedkou a kontrarozviedkou). Svoje špeciálne
zloţky má aj Colné riaditeľstvo SR.
37
K verejným tajomstvám všetkých spravodajských sluţieb patrí
uplatňovanie informačno-operatívnych a informačno-technických
prostriedkov. Do prvej kategórie patrí sledovanie osôb, výroba
a pouţívanie rozličných fiktívnych oficiálnych listín a dokumentov,
ako aj vytváranie agentúrnych sietí v inštitúciách ich záujmového
pôsobenia – napríklad v diplomacii, v zahraničnom obchode,
v hospodárstve, vo vede a výskume, v kultúre, v médiách, na
daňových úradoch atď. Do druhej kategórie spadá otváranie
a skúmanie obsahu poštových, faxových a e-mailových zásielok,
plošné zaznamenávanie a elektronická analýza telefonickej
komunikácie na základe kľúčových slov, areálové odpočúvanie
vytypovaných miestností, zhotovovanie obrazovej dokumentácie
podozrivých osôb a ich aktivít.
Čo dodať v dusnej aţ stiesňujúcej atmosfére otvorenej
demokratickej spoločnosti? Azda si len pripomínať odkaz
nevšedného prozaika a slobodomyseľného esejistu Vladimíra
Mináča, aby sme sa v nekritickom záchvate liberálneho nadšenia
nepripravili aspoň o niektoré zvyšné znaky osobnej integrity,
nezávislého myslenia a objektívneho pohľadu na skutočnosť.
Spisovateľom k tejto milej povinnosti pribúda aj menej príjemná
úloha verejne obhajovať ideály, ktoré si nemôţeme dať vziať, hoci
ich v akejkoľvek etape vývoja vţdy s veľkou radosťou a úplnou
samozrejmosťou pošliape kaţdá praktická politická garnitúra, vrátane
egoistických intrigánov v súčasných mocenských štruktúrach na
našom nepatrnom malebnom Slovensku.
38
KULTÚRA V TOKU ČASU
Znepokojenie a znepokojovanie
Ján Tuţinský
V najnovšej kniţke Pavla Janíka Hovorca samého seba
(Vydavateľstvo Matice slovenskej, s.r.o. 2010), priblíţil nám autor
svojho kus ţivota príťaţlivo „ťaţkého“. Ale svojským spôsobom
nám rovnako poodhaľuje aj tú stranu tváre našej politiky,
kultúry, štátnosti a ľudskej mizérie, o ktorej by sme radšej mlčali,
keby sme z podstaty profesie nemuseli hovoriť a písať. Úprimne
povedané, bez tejto výbavy, ku ktorej treba pribaliť hudbu
a maľovanie, nijako si neviem Pavla Janíka ako ľudskú bytosť
predstaviť. Z tohto aspektu som sa pri niektorých otázkach čulých
respondentov neraz pobavil, lebo rovnako si neviem predstaviť, aby
sa práve Pavol Janík neocitol tam, kde sa niečo rozhodujúce deje, aby
sa k tomu nevyjadril, aby sa takej veci nedotklo jeho razantne britké
pero, aby ho taká vec nechala na pokoji ako básnika, dramatika,
publicistu a kompletného človeka - humanistu.
Hoci ide o časovo pomerne vzdialené rozhovory, Pavla
Janíka naozaj charakterizujú ako konzistentného tvorcu. Jeho
vyhranená orientácia nie je nikde ani náhodou kolísavá, alebo
protichodná. Pohľad na javy a fakty vývinu našej literatúry, kultúry
a spoločnosti sa časom skôr zostruje a prehlbuje. Hoci o vonkajšom
svete sa to isté povedať nedá. To len potvrdzuje skutočnosť, ba aj
konštatovanie niektorých jeho partnerov v rozhovoroch, ţe autor
vstúpil do literatúry ako intelektuálne a ľudsky pripravený. Teda aj
osobnostne zrelý. S dostatočne jasným konceptom básnika,
dramatika a publicistu, ktorý sa nemusí ohnúť pred kaţdým vetríkom
39
slovenského politikárčenia a kupčenia s dušami. To, čo iných moţno
zlomilo (napríklad pôsobenie v reklamných agentúrach), Janíka skôr
posilnilo. Tam, kde mnohí stratili aj seba, Janík sa znova kreatívne
potvrdzoval, hľadal v sebe nové impulzy a tie jeho tvorbu prehĺbili.
Nielen v poézii, ale aj v dráme a v neposlednom rade aj v jeho
skvelej analytickej publicistike. Pripomeniem tu jeho skvelú analýzu,
ktorá je spojená s názvom štátu, štátnymi symbolmi – teda
s fenoménmi znaku, jeho pouţitím a ideovým zmyslom. Nič
presnejšie som z pera slovenského autora nečítal. Ţiaľ ako sa
sústavne presviedčam nijako sa z tohto analytického materiálu
nepoučili a zrejme ho ani nečítali lídri našich politických strán. Ale
to je jav, na ktorý sme v praxi zvyknutí. Tak či onak cesta, akou
prešiel Pavol Janík prostredníctvom rozhovorov v prítomnej kniţke,
vyzýva nás priamo i nepriamo hlbšie sa zamyslieť nad našimi
vlastnými ţivotmi. Ale aj nad míľnikmi cesty celej spoločnosti.
Odpovede Pavla Janíka sú často tragické, nie kvôli tomu, ţe sú
pesimistické, ale preto, lebo sú satirické! Dobre sa pamätajú, ale keď
sa z nich čitatelia aj spamätajú, nezostáva im vţdy veľa priestoru na
únik z toho, s čím sú nútení ţiť... Je to v prísnom zmysle gogoľovská
stratégia, ale je zušľachtená nehou, kultivovanosťou, ktorú básnik
uprednostňuje pred tvrdosťou fakticky prítomnej reality. Prakticky
všetky odpovede v prítomnej kniţke sú poznačené trópmi. Inak
povedané, sú metaforické a preto ich pokojne môţeme čítať ako keby
sa odohrávali v prítomnosti, hoci vieme, ţe mnohé z nich by dnes
nevyšli, lebo nielen respondenti sa zmenili, ale nevychádzajú ani
noviny, v ktorých boli uverejnené. O to dôleţitejšia je prítomná
kniţka, občerstvujúca mnohé konotácie našich vnútorných premien
a vonkajších zmien.
K týmto váţnym posolstvám spolu s protagonistom
rozhovorov nespochybniteľne patria aj autori rozhovorov.
Neuvádzam ich tu čisto z úsporných dôvodov, lebo ak by som chcel
byť spravodlivý, musel by som uviesť celý obsah knihy. Aj pre nich
aj pre mňa v tejto chvíli je a bolo azda to najpodstatnejšie, priblíţiť
čitateľovi pocity, postrehy, čriepky z bohatého príbehu osobnosti
40
akou je Mgr. art.Pavol Janík, PhD. Ale urobiť to naozaj poriadne
môţe len kniţka Hovorca samého seba. Hovorím to s pocitom istého
nezakončenia týchto zopár postrehov, ale súčasne ma k tomu
oprávňuje povaha rozhovoru, v kaţdom totiţ zostáva niečo, čo sme
chceli, ale nikdy nepovedali vtedy, keď sme chceli!
Marie Formáčková
V HLAVNÍ ROLI GUSTÁV HUSÁK
BVD a Futura, Praha 2009
Zmes faktov a mýtov
Na televíznych obrazovkách sa v roku 2008 objavil
ambiciózny filmový projekt V hlavní roli Gustáv Husák, pri ktorého
tvorbe sa stretli Michal Kubala a Robert Sedláček v spoločných
pozíciách autorov námetu, scenáristov i reţisérov. Uvedené
audiovizuálne dielo sa štandardne označuje ako dokumentárne, hoci
jeho súčasťou sú fragmenty z kontroverznej divadelnej hry Viliama
Klimáčka Dr. Gustáv Husák (Väzeň prezidentov – prezident väzňov)
z repertoáru bratislavskej bombasticky sa preceňujúcej scény Aréna.
Podľa pertraktovanej snímky vznikla kniha Marie
Formáčkovej V hlavní roli GUSTÁV HUSÁK s podtitulom Tragédie
jednoho osudu (nakladateľstvá BVD a Futura, Praha 2009), ktorú
rámcuje charakteristický citát z komentára Ferdinanda Peroutku,
známy z vysielania Rádia Slobodná Európa v roku 1969: „Pán Husák
má mnoho nepriateľov a niektorí z nich azda majú pravdu. Ale nikto
z nich neupiera jeho osobnosti to, čo sa nazýva formát. Tento formát
pozostáva zo silnej vôle a nepochybnej inteligencie“. Prílohou
kniţnej publikácie je DVD s pôvodnou filmovou snímkou.
Najproblematickejším postupom uplatneným vo filmovej
i v kniţnej podobe, je fúzia autentických výrokov reálnych
41
historických osobností a ţijúcich pamätníkov s replikami postáv
dramatickej fikcie Viliama Klimáčka. Pri tejto príleţitosti sa musím
vrátiť k svojej poznámke publikovanej uţ v roku 2007, keď mediálny
priestor Slovenska ovládla gigantická kampaň propagujúca
inscenáciu Klimáčkovej hry s podtitulom Väzeň prezidentov –
prezident väzňov. Poukázal som vtedy na fakt, ţe Gustáv Husák bol
väzňom troch prezidentov, ale prezidentom bol pätnástich miliónov
občanov. Ani autor hry nebol počas pôsobenia G. Husáka vo funkcii
prezidenta väzňom, ale oficiálne publikujúcim mladým
spisovateľom.
Pokiaľ ide o objektívne hodnotenie dozaista veľmi zloţitej i
protirečivej témy, akou je osud prezidenta JUDr. Gustáva Husáka,
som v tom čase odporúčal záujemcom štúdium archívnych
materiálov sovietskej zahraničnej rozviedky, ktoré v roku 1999
publikovalo londýnske vydavateľstvo Allen Lane The Penquin Press.
Podľa nich styčná kancelária KGB v Prahe bola Dubčekovým
odstúpením nadšená, ale súčasne sklamaná jeho nástupcom
Gustávom Husákom, ktorý bol roku 1952 uväznený ako údajný
trockista a "burţoázny nacionalista". "Deväť rokov vo väzení," hlásil
KGB z Prahy, "poznamenalo jeho psychiku, čo sa prejavuje
predovšetkým v bezdôvodnej zhovievavosti k očividným
nepriateľom politiky KSČ."
Styčná kancelária KGB tieţ centrálu informovala, ţe vo
vedení KSČ nevládne "nijaká vnútorná jednota" a ţe vedenie je
rozdelené na "internacionalistov" ako Indra, ktorí podporili sovietsku
intervenciu v auguste 1968, a na "realistov" vedených Štrougalom,
ktorí sa proti intervencii stavali, ale neskôr ju prijali ako politickú
realitu. Tieto dve frakcie zvádzali boj o moc a snaţili sa obsadiť
kľúčové miesta v štátnych úradoch a umiestniť svojich stúpencov do
straníckeho aparátu.
V januári 1970 Štrougal nahradil Černíka na mieste predsedu
vlády. Jeden zo zástancov tvrdej línie Miloš Jakeš, šéf Kontrolnej a
revíznej komisie Ústredného výboru KSČ, styčnej kancelárii KGB
42
pravidelne podával hlásenia o postupe čistiek. Indra, ktorého Moskva
pôvodne chcela postaviť na čelo "robotnícko-roľníckej vlády", podľa
styčnej kancelárie KGB "vyčkával na svoju príleţitosť", aby mohol
vzniesť nároky na miesto generálneho tajomníka. Jeho vyčkávanie
bolo márne.
Agenti KGB a sovietski informátori v KSČ aj po sovietskej
invázii a následných politických čistkách naďalej protestovali, ţe si
bývalí reformisti udrţali príliš veľký vplyv na úkor skutočných
priateľov ZSSR. Napríklad Jaroslav Zeman, informátor z
ministerstva vnútra, sa sťaţoval, ţe Štrougal "internacionalistov"
diskriminuje: "Čo je ten Štrougal za človeka? V šesťdesiatom ôsmom
sa pripravoval utiecť na Západ a mal na to uţ i potrebné peniaze a
dokumenty". Podľa neho tí, ktorí dokázali prevliecť kabáty, sa pod
Štrougalovým vedením majú dobre, ale "na tých predstaviteľov, ktorí
spolupracujú so ZSSR v Československej socialistickej republike, je
nazerané zvrchu; pracujú niekde v zabudnutí a nie sú ani povyšovaní,
ani odmeňovaní".
Centrála KGB napriek rozsiahlym straníckym previerkam
stále nebola spokojná s ideologickou čistotou ŠtB. V auguste 1972
hlásil predseda KGB Jurij Andropov Ústrednému výboru KSSZ, ţe
sa "vnútorní nepriatelia" v ŠtB snaţia zabrániť dokončeniu
normalizácie. Ďalšie hlásenie KGB ústrednému výboru v novembri
citovalo sťaţnosti svojich agentov a informátorov z
československého ministerstva vnútra, ţe tu na vedúcich postoch aj
naďalej zostávajú ľudia, ktorí nevzbudzujú politickú dôveru.
KGB tieţ od svojich informátorov dostal početné protesty
proti tomu, ţe zdiskreditovaní predstavitelia Praţskej jari ani ich
rodinní príslušníci nie sú dostatočne perzekvovaní. Viliam Šalgovič,
ktorý v roku 1968 pomáhal sovietskej invázii, sa sťaţoval, ţe deti
"pravičiarskych lídrov" sú stále prijímané na univerzity.
Mnohé hlásenia, ktoré centrála KGB počas obdobia
normalizácie dostávala, sa týkali pokračujúcich zákulisných bojov vo
vedení KSČ. V decembri 1972 sa Jakeš sťaţoval styčnej kancelárii
43
KGB, ţe Husák nariadil odpočúvanie telefónov všetkých členov
predsedníctva ÚV KSČ. Vo februári 1973 Jakeš a ďalší traja
prosovietski prívrţenci (K. Hoffman, A. Kapek, M. Hruškovič) opäť
protestovali proti "pokusom vytlačiť internacionalistických
komunistov z dôleţitých miest".
Koncom roka 1973 na Husákovu ţiadosť začal minister
vnútra Jaromír Obzina s pokusmi poraziť tých "internacionalistov",
ktorí nesúhlasili s Husákovými prezidentskými ambíciami. Podľa
hlásenia KGB z Prahy sa skupina prosovietskych politikov vedená
Hoffmannom, Indrom, Jakešom a Kapkom (všetci boli v tesnom
spojení s KGB a sovietskym veľvyslanectvom) aj naďalej bráni
všetkým snahám obe funkcie spojiť. Vzrastajúca senilnosť prezidenta
Ludvíka Svobodu, ktorý v roku 1968 nahradil Antonína Novotného
vo funkcii hlavy štátu, urobila Husákov zámer uskutočniteľným. V
máji 1975 Dr. Gustáv Husák vystriedal vtedy uţ dementného
armádneho generála Ludvíka Svobodu na najvyššom štátnom poste.
Je iróniou osudu, ţe koncom osemdesiatych rokov v rámci
Gorbačovovej perestrojky práve Miloš Jakeš nahradil Gustáva
Husáka na mieste generálneho tajomníka ÚV KSČ. Ešte väčšou
iróniou je skutočnosť, ţe na mimoriadnom zjazde slovenských
spisovateľov 7. decembra 1989 ako prednostný rečník Verejnosti
proti násiliu ţiadal odstúpenie Gustáva Husáka z funkcie prezidenta
práve Juraj Špitzer, ktorý bol v prvej polovici 50. rokov strojcom
beštiálnej kampane proti "slovenským burţoáznym nacionalistom".
S odstupom dvoch rokov od uvedenia Klimáčkovej
divadelnej hry mi prichodí sucho konštatovať, ţe aj v knihe absentujú
viaceré z práve pertraktovaných podstatných tém, súvislostí,
proporcií a skutočností neodmysliteľne podmieňujúcich pokus
o dokumentárnu reflexiu osudu Gustáva Husáka. A tak autorka
kniţnej publikácie V hlavní roli GUSTÁV HUSÁK – podobne ako
tvorcovia rovnomennej filmovej predlohy – napriek azda úprimnému
úsiliu búrať mýty o významnej štátnickej osobnosti, ako aj napriek
autorizovaným výpovediam dôveryhodných osobností zaťaţujú svoje
44
postupy prezentovaním
nezodpovedajúcich realite.
a
generovaním
nových
sugescií
PAVOL JANÍK
Ján Drgonec & Andrej Ferko:
JÁNOŠÍKOVA BANKA
Perfekt, Bratislava 2010
Tragédia komédie
Najnovší umelecký výkon autorskej dvojice Ján Drgonec &
Andrej Ferko Jánošíkova banka (Perfekt, Bratislava 2010) je
originálnym
východiskom
z bezvýchodiskovej
situácie,
neuveriteľným príbehom neuveriteľného príbehu, vynachádzavým
záznamom tragického osudu ich inscenácie Lúpeţ dejín, ktorú v roku
1996 realizovala Slovenská televízia a dodnes ju neodvysielala, hoci
si ju moţno z archívu STV kúpiť ako nahrávku na DVD.
Rešpektovaní spisovatelia v prvotnom dramatickom diele i v jeho
druhotnej kniţnej nadstavbe uplatňujú popri nespornom
humoristickom nadaní aj svoje vedecké špecializácie – právo
a matematiku.
Kým Lúpeţ dejín je duchaplnou fikciou zaloţenou na
teoreticky moţnom absurdnom vývoji udalostí, vyuţívajúcom
slabiny postmodernej spoločnosti a tranzitívnej ekonomiky, skutočné
dlhoročné peripetie spojené s nedosiahnuteľnosťou uvedenia
hotového audiovizuálneho artefaktu na obrazovke verejnoprávneho
elektronického média predstihujú aj najbujnejšiu fantáziu. Napokon –
ako upozorňujú autori – ţijeme v údajne právnom štáte, v ktorom
veľa ţiarivo neprehliadnuteľných úkazov svedčí o opaku –
od koaličnej rady cez špeciálny (medzičasom špecializovaný) súd aţ
po mestské polície.
45
Publikácia má rozsah pribliţne 210 strán, z ktorých asi 80
pribliţuje čitateľom televíznu hru Lúpeţ dejín – ocenenú Literárnym
fondom v roku 1993. Autori konštatujú, ţe počas 90. rokov 20.
storočia systematická pôvodná hraná filmová a televízna tvorba na
Slovensku prakticky zanikla. O uvedený historický kultúrny zločin sa
pričinili všetky relevantné politické sily, ktoré sú dodnes v rozličnej
intenzite a kondícii prítomné na našej spoločenskej scéne.
Audiovizuálna produkcia sa u nás opäť stala výsledkom ojedinelých
aţ náhodných podnikateľských pokusov a projektov, v ktorých
myšlienková závaţnosť výpovede a estetické ambície tvorcov
splošťujú všadeprítomné komerčné kritériá bezduchého ţivotného
štýlu zaloţeného na okamţitej spotrebe a ešte okamţitejšom zisku.
Od realizácie doteraz neodvysielanej televíznej inscenácie
Lúpeţ dejín uplynulo štrnásť rokov. Predchádzajúce totality
zakazovali publikovanie diel niektorých autorov spravidla na obdobie
desiatich rokov. Kapitalizmus priniesol zákazy, ktorých dĺţku uţ
vôbec nemoţno predvídať. Audiovizuálny jazyk sa nepochybne za
vymedzený čas v celosvetovom meradle vyvinul do nových polôh,
ale profesionálna kvalita obrazovo-zvukového stvárnenia nesporne
inteligentnej a invenčnej komédie dozaista nebola a nie je dôvodom
pretrvávajúceho
nezaradenia
diela
do vysielania
STV.
A nezodpovedanou otázkou ostáva, dokedy bude absurdný stav
pokračovať.
Pre lepšie pochopenie absolútnej nelogickosti potenciálneho
výkladu a aplikácie právnych noriem autori uvádzajú mnoţstvo
názorných príkladov. Ak sa v Desatore prikazuje, ţe muţ nemôţe
poţiadať manţelku svojho blíţneho, znamená to, ţe ţena môţe
poţiadať manţela svojej blíţnej? Keď sa v pesničke spieva, ţe
„mama v dnešnú noc spí s anjelmi“, treba na autora a interpreta textu
podať trestné oznámenie za ohrozovanie dobrých mravov
propagovaním nezvyčajných sexuálnych praktík vlastnej matky?
Áno, objektívny pokrok nemoţno zastaviť ani v oblasti ľudských
46
práv a – ako pripúšťajú autori knihy v jej závere – lepšie je čítať ako
ţiť.
PAVOL JANÍK
Lubomír Štrougal:
PAMĚTI A ÚVAHY
Epocha a PVS, Praha 2009
Vecne a racionálne
Dlhoročný významný československý politik JUDr. Lubomír
Štrougal zastával viaceré kľúčové pozície v ústrednom mocenskom
aparáte, bol ministrom poľnohospodárstva, ministrom vnútra,
podpredsedom vlády, tajomníkom ÚV KSČ, členom predsedníctva
ÚV KSČ a v období 1970 aţ 1988 federálnym premiérom. V knihe
Paměti a úvahy (nakladateľstvo Epocha a Praţská vydavatelská
společnost, Praha 2009) vecne a racionálne reflektuje najdôleţitejšie
udalosti a okolnosti svojho ţivota a pôsobenia na scéne verejného
diania.
Treba jednoznačne konštatovať, ţe Lubomír Štrougal na
jednej strane odsudzuje tak nezákonnosti v rokoch 1949 aţ 1954, ako
aj inváziu armád spojeneckých krajín Varšavskej zmluvy do ČSSR
v auguste 1968, na druhej strane pozitívne oceňuje misiu JUDr.
Gustáva Husáka, ktorú chápe ako pokus o pokračovanie obrodného
procesu z konca 60. rokov, ale limitovaný podmienkami
okupovaného štátu s výrazne obmedzenou suverenitou. Zasvätene pri
tom poukazuje na skutočnosť, ţe G. Husák pri osobných
rozhovoroch s generálnym tajomníkom Ústredného výboru
Komunistickej
strany
Sovietskeho
zväzu
Leonidom
Breţnevom opakovane, ale neúspešne ţiadal o stiahnutie sovietskych
vojsk z nášho územia. Veľkou ekonomickou záťaţou pre
Československo bola aj vlastná dvestotisícová armáda, ktorej
redukcia by priniesla okamţité hospodárske a sociálne efekty, ale ani
47
tento zámer sa nepodarilo uskutočniť. (Pre porovnanie – súčasná
Slovenská republika disponuje pätnásťtisícovými ozbrojenými
silami.) Za problematický označuje vôbec proces sovietizácie
Československa, ktoré malo budovať socializmus vlastnou cestou
a s demokratickou podporou obyvateľstva, nie prostredníctvom
násilných metód a ústavného zakotvenia vedúcej úlohy
komunistickej strany.
Autor pokladá negatívne postoje k osobnosti G. Husáka za
nehorázne a navyše neraz národnostne podfarbené. Uvádza, ţe
zhoršujúci sa zdravotný stav štátnika, ktorý bol navyše politickým
väzňom v období stalinizmu, ho postupne viedol k rezignácii
a k určitému stupňu nezáujmu najmä o ekonomickú problematiku.
Autor publikácie upozorňuje na fakt, ţe nelegálne represie
z prelomu 40. a 50. rokov 20. storočia mali popri domácich
vinníkoch svojich dirigentov z radov sovietskych rozviedkových
sluţieb a svoju úlohu v nich zohrali i provokácie zo strany západných
výzvedných orgánov. Konštatuje, ţe Československo od 60. rokov
s určitou publicitou, ale najmä v tichosti naprávalo dôsledky
justičných deformácií a skrivodlivostí, ktorých súčasťou bolo aj
potrestanie zodpovedných osôb.
S mnoţstvom otáznikov odzrkadľuje éru Michaila
Gorbačova, ktorý napriek globálnej popularite mierotvorcu ani počas
svojej historickej návštevy Prahy v apríli 1987 nemienil riešiť
problém prítomnosti sovietskych vojsk u nás. Posledný generálny
tajomník ÚV KSSZ a prvý i posledný prezident ZSSR s detailnou
znalosťou krehkej rovnováhy síl bipolárne usporiadaného sveta nesie
zodpovednosť za stratu medzinárodného postavenia vlastnej krajiny,
ktorá bola dovtedy jednou z dvoch svetových superveľmocí. Svojím
konaním nielen umoţnil, či ovplyvnil, ale priamo zorganizoval
dramatické zmeny aj v ostatných štátoch Rady vzájomnej
hospodárskej pomoci. Mimochodom – Československo bolo v roku
1989 bez zahraničnej zadlţenosti, kým nasledujúce obdobie prinieslo
vznik dlhov v astronomických výškach.
48
S empatiou vníma citlivý vzťah Čechov a Slovákov, ktorý aj
v budúcej historickej perspektíve vníma ako blízky a priateľský.
Chápe, ţe ku konštituovaniu samostatných štátov na báze republík
dvojčlennej československej federácie prispeli politické rozdiely,
vyjadrené aj vo volebných výsledkoch v ČR a v SR. Slovensko si
podľa neho väčšmi uvedomovalo pozitíva svojho sociálnoekonomického, vedecko-technického, vzdelanostného a kultúrneho
rozvoja pred zmenou reţimu koncom roka 1989. Napriek tomu
Lubomír Štrougal nevie a zrejme a ani nemôţe prekročiť svoje
stanovisko petrifikované desaťročiami pôsobenia v unitárnej
i federálnej praţskej vláde, čo sa prejavuje i v zjednodušenom
odmietavom postoji k rozdeleniu spoločného štátu, v rámci ktorého
kategoricky kritizuje štátoprávne rozhodnutia politických garnitúr
reprezentovaných Václavom Klausom a Vladimírom Mečiarom.
Z rýdzo subjektívneho hľadiska je zaujímavé, ţe Lubomír
Štrougal sám seba názorovo definuje ako liberála a etnicky sa
označuje za potomka saských baníkov, ktorí sa v 18. storočí presídlili
do stredných Čiech.
Oprávnene
poukazuje
na
nové
nezákonnosti
a nespravodlivosti po novembri 1989 – nielen v procese privatizácie,
ale i v polohe doţivotného obmedzovania ľudských práv na základe
lustrácií. Ako niekdajší šéf rezortu vnútra, ktorý riadil aj rozviedku
a kontrarozviedku, zaujíma principiálny postoj k činnosti Ústavu pre
štúdium totalitných reţimov, ktorému denné hlásenie mestského
policajta stačí ako nezvratný dôkaz na medzinárodnú kompromitáciu
svetoznámeho českého spisovateľa ţijúceho vo Francúzsku – Milana
Kunderu. Ako zodpovedný ústavný činiteľ vie, ţe spravodajské
sluţby všetkých moderných štátov sa pripravujú s veľkým
predstihom na krajné moţnosti budúceho vývoja, vrátane
potenciálnych vojnových konfliktov a diverzného pôsobenia v tyle
nepriateľa.
(Dovoľte mi malé odbočenie na ilustráciu spoľahlivosti
lustrácií – teda vypisovania údajov z úradných listín štátnych
49
orgánov. Podľa Obchodného registra Slovenskej republiky bola
PhDr. Dana Podhradská (bytom Kolískova 4 v Bratislave), od 2. 4.
1998 do 24. 10. 1999 konateľkou Vydavateľstva Spolku slovenských
spisovateľov; v skutočnosti na uvedenej adrese býva PhDr. Dana
Podracká, ktorá bola konateľkou pertraktovanej edičnej spoločnosti –
to sú tri chybné písmená v jednom mene, ktoré má v správnej podobe
osem písmen, čo naozaj predstavuje takmer neuveriteľný omyl.
Predpokladám, ţe skreslený údaj nemôţe zmeniť nijaká osoba ani
inštitúcia, pretoţe by išlo o pozmeňovanie autentického archívneho
dokumentu).
Knihu Lubomíra Štrougala treba privítať v kontexte
analogických strategických a analytických pohľadov osobností, ktoré
spoluvytvárali spoločenský pohyb v rozpätí štyroch desaťročí,
pretoţe podobné svedectvá z prvej ruky majú dozaista väčšiu
hodnotu ako neraz trápne i márne úsilia dodatočných vykladačov
histórie, skladajúcich tendenčné obrazy minulosti na báze
interpretácií čiastkových poznatkov či útrţkov administratívnych
záznamov.
PAVOL JANÍK
Karel Sýs & Dušan Spáčil:
ZÁHADY 17. LISTOPADU
BVD, Praha 2010
Uţ je to tu!
Kniha s názvom Záhady 17. listopadu a s podtitulom Svědectví
po 21 letech (BVD, Praha 2010) je vlastne pokračovaním publikácie
svedeckých výpovedí pod názvom Viděno deseti, ktorú čitateľom
pred časom ponúkli Karel Sýs a Dušan Spáčil vo vydavateľstve
Futura. Tentoraz osmička osobností, ktoré majú čo povedať
k novembru 1989, pribliţuje niektoré neznáme momenty známych
udalostí, osvetľujúce dôvody a proces politického i ekonomického
50
prevratu s eufemistickým pomenovaním neţná evolúcia. Čitatelia sa
môţu stretnúť s prednovembrovými disidentmi či odporcami
predchádzajúceho reţimu – Devátým, Jičínskym, Rumlom a Uhlom,
ako aj s vtedajšími významnejšími predstaviteľmi štátnej a politickej
moci – Urbánkom, Hegenbartom i poradcami premiérov Nevařilom
a Sedlákom.
V prípade niektorých protagonistov pretrváva nenávisť
k odlišnému mysleniu (Devátý), pri iných egocentrizmus
(Hegenbart). Zaujímavé je svedectvo P. Uhla, ktorý práve
v novembri zohral mimoriadne významnú rolu, či K. Urbánka, ktorý
sa v hektickom období nečakane stal lídrom bez potrebných
predpokladov. Nemoţno obísť ani rozhovor s anonymným svedkom,
ktorý vie príliš veľa a dosiaľ nechce odhaliť svoju identitu. Zrejme
najväčšmi však zaujmú názory F. Nevařila, o ktoré sa pokúsim
s čitateľmi aspoň čiastočne podeliť.
K prednovembrovej zadlţenosti: „Československo bolo vtedy
vo výbornej kondícii. Štát mal dokonca vyše 85 miliárd Kčs
finančných rezerv, čo v dnešných cenách zodpovedá najmenej
päťnásobku (400 aţ 450 mld. Kč.) Navyše mal asi 107 ton menového
zlata. Ľudia - ako súkromné osoby – boli v podstate bez dlhov.
Hrubý zahraničný dlh reprezentoval asi 500 amerických dolárov na
obyvateľa (dnes v ČR predstavuje 8 000 USD). Celková devízová
pozícia krajiny bola aktívna, hoci niektoré naše pohľadávky
v krajinách tretieho sveta boli ťaţko vymáhateľné“.
K nápadu navrhnúť do funkcie nového prezidenta premiéra
Adamca a k priamej voľbe prezidenta: „Netušili sme, akú mediálnu
búrku tento návrh vyvolá. Občianske fórum si doma ešte ani
nestačilo uvedomiť, aké dôsledky pre vnútropolitický vývoj by táto
kandidatúra mohla mať, keď zo zahraničia unisono na všetkých
kanáloch a vo všetkých hlavných denníkoch svorne vypukla proti
priamej voľbe agresívna a turbulentná kampaň s podivuhodným
odôvodnením, ţe by vlastne išlo o narušenie zásad obnovujúcej sa
demokracie v ČSSR. Dali tak našej malej krajine hneď spočiatku
51
arogantne najavo, ţe s nejakou samostatnou domácou politikou
nemáme rátať. Ţe sa nám povie, čo máme robiť, a sami si nemáme čo
vymýšľať.“
K práci ponovembrovej vlády: „Niektorí noví ministri – najmä šéf
rezortu financií Václav Klaus – sa cítili natoľko povznesení nad
potrebu aspoň určitej disciplíny a organizácie práce vlády, ţe začali
predkladať materiály hoci aj tesne pred rokovaním vládneho
kabinetu, často v kvalite zodpovedajúcej úsloviu: bez ladu a skladu.
Tak vznikol celý rad zásadných nezmyslov a národohospodárskych
nešťastí. Ako príklad uvádzam predovšetkým hneď na začiatku roka
náhle pamätihodné zvýšenie turistického kurzu amerického dolára
z 9.50 Kčs na 38 Kčs za USD.“ Citovať by sa dalo veľa ďalších
pozoruhodných myšlienok, ale tie si dozaista čitateľ v knihe rád
prečíta sám.
JAROSLAV KOJZAR
(preloţil pj)
SP OM IENKA
Zomrel spisovateľ Milan Ferko
JUDr. Milan Ferko (14. 12. 1929 Veľké Rovné – 26. 11. 2010
Bratislava), uznávaný básnik, prozaik, dramatik, scenárista, autor
literatúry pre deti a mládeţ, prominentný člen a niekdajší predseda
Spolku slovenských spisovateľov, ako aj významný občiansky
aktivista. Absolvoval právo na Právnickej fakulte Slovenskej
univerzity (dnes Univerzity Komenského) v Bratislave (1953).
Postupne pracoval ako redaktor novín a literárnych časopisov:
v rokoch 1951 – 55 redaktor denníka Smena, 1955 – 56 týţdenníka
Kultúrny ţivot, 1956 – 60 šéfredaktor mesačníka Mladá tvorba, 1960
– 69 šéfredaktor Slovenských pohľadov, 1970 – 76 redaktor
Vydavateľstva Slovenských spisovateľ, po roku 1976 profesionálny
52
spisovateľ, od 1993 šéfredaktor Slovenských pohľadov, v rokoch
1994 – 98 sekčný šéf na Ministerstve kultúry SR, od roku 1998
slobodný spisovateľ.
V roku 1968 vydal ostrý protest proti okupácii
Československa, ktorý publikovali v celej demokratickej Európe. Do
augusta 1968 získal viacero ocenení, no potom dvadsať rokov nesmel
byť ani nominovaný. Po novembri 1989 zasa dodrţiaval zásadu, ţe
človek vo vedúcich funkciách sa nemá uchádzať o pocty
a vyznamenania. Jeho práca si však zaslúţi najvyššie ocenenie.
Z všestrannej literárnej tvorby Milana Ferka vyniká najmä rad diel
historickej beletrie a drámy, ktoré majú európske literárne
i myšlienkové parametre a získali si veľký záujem čitateľov u nás
i v zahraničí.
Nemenej závaţná je aj spoločenská angaţovanosť Milana
Ferka v publicistike, v účasti na vytvorení Ústavy Slovenskej
republiky a na činnosti viacerých občianskych zdruţení. Milan Ferko
dva razy zachránil pred zánikom najstarší stredoeurópsky literárny
časopis Slovenské pohľady, zostavil Deklaráciu zvrchovanosti
(1991) a Zákon o štátnom jazyku (1995). Je autorom významných
historických románov Marcus Aurélius, Svätopluk, Matúš Čák
Trenčiansky, Jánošík, Staré povesti slovenské, Veľkomoravské
záhady a mnohých ďalších literárnych diel, ktoré budú dôleţité
udalosti, kľúčové postavy dejín a prelomové okamihy spoločenského
vývoja esteticky pôsobivo sprítomňovať aj budúcim generáciám.
Mgr. art. PAVOL JANÍK, PhD.
tajomník Spolku slovenských spisovateľov
Ťaţkého neľahká cesta
Ján Tuţinský
Ladislav Ťažký zomrel 20.1.2011 v skorých ranných hodinách
po krátkej a ťažkej chorobe vo veku nedožitých 87 rokov. Patrí
53
medzi najvýznamnejšie osobnosti povojnovej generácie slovenských
spisovateľov. Pavol Števček literárny kritik nazval jeho práce
antibibliou vojny.
Budem parafrázovať básnika: Na stole je tisíc nespísaných stránok
/ skôr neţ zloţíš pero/ prekvapí ťa spánok. Pravdaţe mocný a trvalý.
Je to smrť, tentoraz skon veľkého slovenského spisovateľa,
publicistu, dramatika a scenáristu, nášho kolegu Ladislava Ťaţkého.
Jeho cesta do slovenskej literatúry sa začala v roku 1962 zbierkami
poviedok Vojenský zbeh a Hosť majstra Čerta. Nekončí sa ani teraz,
lebo pracoval do posledných dní a v jeho poznámkach sa ešte môţe
skrývať nejedno prekvapenie, posolstvo, tak ako sme boli zvyknutí
pri všetkých dielach jeho naozaj košatej tvorby.
V dielach nášho kolegu je obsiahnutý takmer celý oblúk našej
národnej histórie. Hoci treba povedať predovšetkým to, ţe ho
oslovoval najmä ten jej prvok a ten pohľad na ňu, akým ona
„pretekala“ cez ľudské srdcia. To, čo v nej človeka dvíha, ale i zráţa
na kolená. Práve pre tieto aspekty mal autor nespochybniteľné
i nevídané čitateľské zázemie.
Ladislav Ťaţký bol od prvopočiatkov aţ do posledných chvíľ
moderným realistom, jeho experimenty boli skôr štýlové, vedel sa
zorientovať v modernej próze, aj v reflexii špecifického pohľadu na
súčasný svet. A ten si nezjednodušene skladal aj z vlastnej človečej
skúsenosti, ktorou prešiel a musel prejsť. V tomto zmysle sa jeho
výkon v slovenskej literatúre nedá ani zjednodušiť, ani obísť, hoci
jeho tvorba bola vţdy pod drobnohľadom. Na jeho nové kniţky
čakali nielen čitatelia, ale i my spisovatelia.
Tí, čo ho čítali, budú si musieť toto čítanie zopakovať, tí čo ho
nečítali, budú si ho musieť nanovo objaviť. Svoju hrivnu
v slovenskej literatúre rozmnoţil nebývalou mierou, posilnil vieru
v silu písaného slova, prebudil čitateľa, ktorý sa neuspokojuje
s povrchnými výhonkami slovesnej kultúry. Keď sa s ním lúčime,
pripomeňme si, ţe bol predovšetkým oţivovateľom a pamätníkom
pamäti. Jeho vklad do literárnej svetlice Slovenska je váţny a trvalý.
54
Nech jeho telo prijme preňho drahá slovenská zem. Lúčim sa teda
s tebou, váţený kolega v mene Spolku slovenských spisovateľov,
v mene Literárneho fondu a všetkých, s ktorými si spoluutváral
klenotnicu našej národnej literatúry. Nech ti je zem slovenská ľahká.
Nech tvoje myšlienky naďalej očisťujú náš často zmietaný a málo
kultúrny slovenský ţivot.
Kamenný anjel pochybností
Pavol Janík
Pri príleţitosti 20. výročia úmrtia Miroslava Válka (27. 1.
1991) mi dovoľte pripomenúť moju báseň napísanú v deň jeho
pohrebu.
Osamelý blesk (Miroslavovi Válkovi na cestu): Tak uţ si
vzlietol / k svojim hviezdam / smrti zahryznutý do horiacich vlasov.
// Noc dlhá ako limuzína / nám pláva oproti. // Zomreli vo mne /
predminulé luny, / zhasli sa ruţe, / rozkvitol čierny atrament. // Na
západe svitá / vševidiaci laser / a vševediaci heroín. // Do záhrady
duše prší krv.
Po odchode Miroslava Válka som publikoval aj nasledujúci
článok v časopise Dotyky (č. 5 / 1991):
„Tak je teda mŕtvy / John Fitzgerald Kennedy, / kamenný
anjel kapitalizmu, / metafora, / symbol, / človek!“, napísal v roku
1965 vo svojej legendárnej básni Skaza Titanicu Miroslav Válek.
Tak je teda mŕtvy uţ aj on, kamenný anjel pochybností,
obraz márnosti ľudského snaţenia, výsostný znak človečenského
údelu. Spolu s Milanom Rúfusom v druhej polovici 50. rokov
svojimi debutmi rehabilitovali slovenskú poéziu, postihnutú
smrteľnými dávkami schematizmu a publicistickej rétoriky. Nevedno
kto a kedy sníme podobné šablóny zo súčasného nazerania na
55
uplynulé i plynúce literárne dianie. Ak slovo disident označuje
odporcu oficiálnej mienky, tak Válek ním bol uţ v čase, keď viacerí
dnešní úderníci demokracie nadšene hlásali socializmus – bez
ľudskej tváre a bez výnimky.
Nazdávam sa, ţe práve on je tým prameňom, z ktorého
dodnes vyviera ţivotaschopný prúd modernej slovenskej lyriky.
Vývin nášho básnictva v uplynulých desaťročiach je bez neho
jednoducho nemysliteľný. Nepochybne mal osobnostný vplyv aj na
vznik skupiny konkretistov, ktorá predstavuje ďalšie produktívne
štádium slovenskej poézie i kľúč k neskorším literárnym úsiliam.
Rokom 1968 sa skončila éra Válkových „štyroch kníh nepokoja“ a
nadišiel čas jeho mlčania, keď potichu viedol ministerstvo kultúry
ako významnú, hoci nie neporaziteľnú štátnu inštitúciu. Moţno sa
mu predsa len podarilo čosi zachrániť. Svedectvo o tom by mali
vydať tí, ktorým pomohol. Prvé priniesol básnik a katolícky kňaz
Svetloslav Veigl. Z dlhého ticha sa vyníma najmä Slovo, ktoré vyšlo
v roku 1976. Stráţcom ideologickej čistoty na ňom sústavne všeličo
prekáţalo a prekáţa. Vtedy známa pasáţ o podvodníkoch s
legitimáciou strany, dnes vlastne to isté a ešte poukázania na
politické vraţdy a iné sprievodné znaky slobodného sveta.
Ţivot na tejto planéte, ani na Slovensku sa nezačal v
novembri 1989, ako sa to dakto usiluje tvrdiť. Kamenný anjel
pochybností sedí v nebeskej kaviarni, fajčí jednu od druhej a pozerá
sa na nás chápavými očami. Myslím, ţe by sme mu mali rozumieť –
v našom záujme, aj keď sa história v tomto zakliatom kráľovstve
ustavične opakuje so všetkými chybami a najmä so všetkými
poruchami ľudských charakterov. Nie, Miroslav Válek nie je mŕtvy.
Aj svoju smrť myslel iba ironicky, len tak, akoby náhodou a celkom
mimochodom. V skutočnosti zostal medzi nami. Chvíľu mlčte a
budete počuť, ako vám dýcha za chrbtom, ako vás potichu obchádza
s neviditeľným úsmevom – ostrým ako britva.
A napokon by som v uvedených súvislostiach rád uviedol svoju
báseň, ktorá po prvý raz vyšla v zbierke Niekto ako boh v roku 1998.
56
Múdrejší o tvoju smrť (Miroslavovi Válkovi): Korene vrastajú
do zeme ako rakvy, / operní speváci / zvukomalebne kloktajú na
javisku, / búrka ţenie vlny na breh kaluţe. // To všetko v prvom
okamihu / po zabudnutí na objavenie Ameriky. // Na dne svojej duše
/ si kaţdý opravuje vlastný Titanic. // Nočná obloha sa sype na zem /
ako trblietavý sneh. // A mŕtvi zostávajú s nami, / nemí ako výčitky.
Zomrel významný a populárny spisovateľ
Laco Zrubec
Ladislav Zrubec (4. 10. 1931 Šurany – 25. 2. 2011 Nitra) ,
popredný autor literatúry faktu, prozaik, publicista, člen Spolku
slovenských spisovateľov. Pôsobil ako redaktor viacerých
renomovaných periodík, predovšetkým týţdenníka Ţivot (1972 – 96).
Ťaţisko jeho tvorby predstavujú kniţné tituly, ktorými pribliţoval
čitateľom slovenské dejiny – najmä prostredníctvom významných
historických postáv. O výsledky archeologických výskumov sa
opieral v dielach Poklady zeme (1986). Román Gýmešský hárem
(1990) reflektuje príbehy šľachtického rodu Forgáčovcov. Kolekcia
básní Päť prstov (1991) obsahuje selekciu veršov uverejňovaných
v periodickej tlači. Román Ţofia Bosniaková (1991) zachytáva osud
legendárnej rodáčky zo Šurian. Nasledovali knihy – Osobnosti našej
minulosti od najstarších čias po 16. storočie (1991), Prvý známy bol
Pribina (1994)., Staronitrianske tragédie (1995), Dejiny neprebádanej
Radavy (1997), Vykopaná pravda (1997, spolu s L. Ťaţkým), Starý
kocúr (1998), Hanba (1999), Slávni Slováci sveta (2000), Posledný
hriech, Meditácie, Mohamedán z Ďarmôt (všetky 2001), Zlomený
sen (2002), Kragujevská vzbura, Posledný súboj (obe 2003),
Hrušovské Truhlice, Salaše naše (obe 2004), Ranil ţeny,
Staroslovenské tragédie (obe 2005), Posledný hrdina (2006)
Tajomstvo dotykov (2007), Kontesa Lia, Zomrel na dvakrát (obe
2008). Autor antológií divadelných humoresiek Rozbité okná (1962,
1963), Sedem pádov (1963, 1964), televíznej drámy Rozvod (1972),
57
mnohých scenárov televíznych dokumentárnych diel venovaných
historickým témam. Podieľal sa na zostavení 10 ročníkov literárnych
Almanachov Nitra. V roku 2006 Spolok slovenských spisovateľov
a Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre
usporiadali vedecký Ţivot a dielo Laca Zrubca, z ktorého vyšiel
rovnomenný zborník. Knihy produktívneho spisovateľa Laca Zrubca
si nielen získali nevšedný čitateľský záujem svojou komplexnou
príťaţlivosťou, ale majú aj vysokú hodnotu v rovine literárnych
výrazových
prostriedkov
a v rámci
popularizácie
dôleţitých vedeckých poznatkov.
Česť jeho pamiatke!
Mgr. art. PAVOL JANÍK, PhD.
tajomník Spolku slovenských spisovateľov
58
ZAUJALO NÁS
Hurá na Minsk ?
Bezpochyby: Išlo o pokus vyvolať novú „farebnú revolúciu“
Karel Dostál
Decembrové prezidentské voľby (2010) vyniesli Bielorusko
znova na prvé miesto záujmu svetových masovokomunikačných
prostriedkov, v ktorých predtým po celý rok dominovalo Rusko a
Ukrajina. Ani tentoraz sa však nepodarilo otriasť pevným postavením
Alexandra Lukašenka. Na svoje štvrté prezidentské obdobie bol totiţ
zvolený 80 percentami hlasov pri vyše deväťdesiatpercentnej účasti
voličov.
Pritom scenár bol, rovnako ako pri všetkých
predchádzajúcich pokusoch o „farebné revolúcie“, podporený
značnými dotáciami tvrdých valút do správnych rúk. Nemoţno sa
preto čudovať, ţe dotyční príjemcovia dotácií museli potom na ulici
pred televíznymi kamerami oznámiť svetu na nich spáchané „krivdy
a neprávosti“ a tým spôsobom splatiť aspoň úroky z týchto
inkasovaných pozoruhodných „investícií“.
Nie je totiţ nijakým tajomstvom, ţe uţ v roku 2004 americký
Senát schválil projekt Belarus Democracy Act na finančnú podporu
bieloruskej opozície a ţe aj G.Soros cez svoju nadáciu Open Society
– Georgian Foundation poskytol gruzínskym opozičným silám 42
miliónov a na podporu ukrajinskej „oranţovej revolúcie“ dokonca 65
miliónov dolárov. Aj hnutie „Mladé Bielorusko“ bolo vytvorené a
financované týmto miliardárom z USA.
Oproti tomu sa ľudia len ťaţko z médií dozvedia (hlavne u
nás) o 30percentnom raste bieloruskej ekonomiky za posledných päť
59
rokov, ktorý umoţnil dvadsaťpercentné zvýšenie dôchodkov a
plánované zdvojnásobenie platov lekárov a učiteľov. A uţ celkom
neznámy zostáva prezidentov úspešný a nekompromisný boj
s korupciou v policajných a úradníckych radoch, čo patrí k vysoko
oceňovaným úspechom jeho vnútornej politiky. V tomto smere je
celkom ojedinelým javom napríklad rozsiahla analytická štúdia o
Bielorusku z pera Dr. Petra Bachmaiera z Ústavu pre východnú a
juhovýchodnú Európu vo Viedni, uverejnená v Zeit-Fragen 28.
augusta 2006. Autor v nej uvádza, ţe keď A.Lukašenko vyhral
v roku 2004 prezidentské voľby, ako prezident prevzal moc z rúk
novej oligarchie (!) a zaloţil paternalistickú vládu, ktorú tzv. political
correctniss nazýva diktatúrou. V referende v r. 1996 presadil novú
ústavu (súhlasilo s ňou 70,45% obyvateľov), ktorá mu zaručuje
rozsiahle právomoci. Bielorusko sa odvtedy vyznačuje
hospodárskym rastom, stabilitou a sociálnou istotou. HDP stúpa
ročne o 9 – 10 percent, miera nezamestnanosti je 1,5 percenta a
priemerný príjem obyvateľov sa zvýšil o 16 percent. Aj MMF hovorí
o silnom hospodárskom raste, avšak svoje angaţovanie v Bielorusku
napriek tomu (či práve preto?) zastavil. Základom pozitívneho
hospodárskeho vývinu Bieloruska je totiţ skutočnosť, ţe štát
presadzuje suverénnu hospodársku politiku a nekapituloval ani pred
„globalizáciou“, ani pred podmienkami MMF.
Spôsob ovládania bieloruskej spoločnosti je do istej miery
podobný nášmu tzv. socializmu s ľudskou tvárou, má pre veľkú
väčšinu Bielorusov svoju príťaţlivosť a vidia v ňom tak prijateľnú
súčasnosť, ako aj dobrú budúcnosť svojej krajiny. Platí to hlavne o
materiálne zvýhodňovaných zloţkách štátneho aparátu a o sociálne
pomerne dobre zabezpečených dôchodcoch. Dôleţitým faktorom je
(u nás dnes zriedkavé) vlastenectvo občanov, s ktorým si váţia
mierové úsilie a nezávislosť svojho štátu a jeho samostatnú
zahraničnú politiku. Pre nich je Lukašenko správny a hrdý vlastenec,
ktorý si ctí bieloruské záujmy, tradície i dejiny.
60
O miestami aţ zbesilých reakciách NATO i pomerne
váhavých vyjadreniach Ruska bolo uţ povedané i napísané viac ako
dosť. Isté je však, ţe bieloruskí vládni predstavitelia nezabudli na
skúsenosti s „farebnými revolucionármi“ v Bielorusku i v ostatných
postsovietskych štátoch. Ani od pozorovateľov OBSE sa po záveroch
sumitu v Astane nedalo nič nové očakávať, iba to ich vyhlásenie, ţe
vraj „Bielorusko bude ešte musieť prejsť dlhú cestu, kým bude
moţné povaţovať jeho voľby za slobodné“. Nebolo teda nijakým
prekvapemím, ţe Bielorusko nepredĺţilo úradu OBSE povolenie
s lakonickým a celkom vecným odôvodnením, ţe „na udrţovanie
misie OBSE v Minsku niet nijakých objektívnych dôvodov“.
Pre nás však hlavnou otázkou zostáva, ako sa vyvinú
bielorusko – ruské vzťahy. „Čo sa deje v Bielorusku, to je vnútornou
vecou tejto krajiny“ vyhlásil D.Medvedev, ktorý aţ po šiestich dňoch
pomerne nezvyklou formou formálneho listu zablahoţelal
A.G.Lukašenkovi k volebnému víťazstvu. Dôvodom toho zrejme
bolo, ţe počas minských demonštrácií bolo zadrţaných aj niekoľko
obyvateľov ruskej národnosti. Vcelku je jasné, ţe trhliny, ktoré sa
v uplynulom období vo vzájomných vzťahoch objavili, si vyţiadajú
dlhšie časové riešenie. Avšak výsledky bieloruských prezidentských
volieb vytvárajú predpoklady na pokračovanie všetkého pozitívneho,
čo bolo medzi obidvoma bratskými štátmi vybudované.
(krátené)
Ruské centrum vedy a kultúry: Desať rokov
v meste
Naši mladí vedia, ţe sa treba zbaviť predsudkov – napríklad vo
vzťahu k ruštine, ktorej význam v celosvetovom meradle je dnes
neodškriepiteľný. My starší sme sa ju učili povinne, mladí ju
vyhľadávajú – napríklad aj v Ruskom centre vedy a kultúry (RCVK),
ktoré si začiatkom roka pripomína desať rokov pôsobenia v našom
61
meste. Aj to bol dôvod na rozhovor s jeho riaditeľom Alexandrom
Bušujevom.
○Zostaňme ešte pri mladých. Čím predovšetkým ich láka ruské
centrum?
Najmä spomínanou ruštinou. Vyučujú ju výhradne ruskí lektori,
čo je záruka vysokej kvality. Teší nás aj to, ţe prispievame k tomu,
aby slovenskí študenti mohli interne ako štipendisti študovať na
prestíţnych moskovských univerzitách.
Zvyšuje sa aj počet mladých čitateľov a návštevníkov našej
kniţnice, v jej bohatom fonde nájdu nielen klasické knihy, ale
vyhľadávajú aj diela najnovšej ruskej literárnej tvorby. Samozrejme,
poskytujeme aktuálne informácie o kultúre a vedecko-technických
výdobytkoch v Rusku.
○Ruské centrá v súčasnosti pôsobia v takmer 70 krajinách sveta.
Čím sa usiluje vyniknúť bratislavské?
Našu kultúrnu ponuku pripravujeme aj slovenským priateľom
a našim priaznivcom, nielen Rusom ţijúcim v Bratislave. Naše
pozvanie radi prijímajú špičkoví ruskí umelci, ktorí veru nemajú vo
svojich kalendároch voľné termíny. Spomeniem napríklad skvelého
herca Vasilija Lanovoja, známeho z filmu Vojna a mier, či
vystúpenie národného umelca Vladimíra Etuša. Prispievame aj do
programu Bratislavského kultúrneho leta, minulý rok vzbudil veľký
ohlas koncert mladých talentovaných kadetov z Moskvy, podobne
rezonovalo účinkovanie mladého súboru Solvejg v priamom ţivom
televíznom vysielaní.
○ Centrum žije nielen kultúrou, veľa síl venuje aj prezentácii vedy
a ruských odborníkov.
Osobne ma teší najmä nová spolupráca ruských vedcov s vašimi,
konkrétne so Slovenskou akadémiou vied. Zorganizovali sme
konferenciu ruských a slovenských akademikov na tému najnovších
výsledkov súčasných biotechnológií. Konkrétnym výstupom je, ţe
62
prostredníctvom odborných katedier sa do tejto spolupráce zapoja aj
univerzity a mladí vedeckí adepti.
○Tieto dni sú pre RCVK slávnostné. Akými podujatiami si
pripomeniete okrúhle 10. jubileum?
Uţ vo februári ponúkneme koncert špičkových sólistov
v Voroneţského divadla opery a baletu a tieţ vernisáţ výstavy
ruského výtvarníka, člena Medzinárodnej federácie pri UNESCO
Romana Jašina v novej budove SND v rámci premiéry Čajkovského
klasického titulu Onegin, na ktorom sme spolupracovali. V apríli na
svoje prídu priaznivci ruskej kozmonautiky – pri príleţitosti 50.
výročia prvého letu J. Gagarina do vesmíru pripravujeme unikátnu
výstavu. Očakávame aj vzácneho hosťa – Valentinu Tereškovovú,
prvú kozmonautku, ktorá pred desiatimi rokmi otvárala naše
centrum.
Zhovárala sa Anica Škodová
Výstraţná štatistika
František Vnuk
Medzinárodný inštitút mierového výskumu (The Stockholm
Internacional Peace Research Institute) vo svojej výročnej správe
uvádza niekoľké zamyslenia, hodné uverejnenia. Predkladá štatistiku
o tom, koľko jednotlivé štáty vydali na zbrojenie. Nikoho
neprekvapí, ţe na prvom mieste figurujú Spojené štáty. Prekvapí
však suma, ktorú v roku 2009 vydali na zbrojenie: 663 miliárd
dolárov. Druhá veľmoc, ktorá v poradí výsledkov nasleduje za nimi
je Čína. Jej výdavky na zbrojenie činia 98 miliárd, čiţe asi jedna
sedmina tohto, čo vydajú USA.
Keď čitateľ spočíta výdavky nasledujúcich 19 štátov v tomto
zozname, dostane súčet 642 miliárd dolárov. Inými slovami. Spojené
štáty vydali na zbroje o 21 miliárd viac ako ostatných 19 veľmocí
a štátov sveta (Čína, Izrael, Rusko, Veľká Británia, Francúzsko atď.).
63
Očakávalo sa, ţe prezident Barak Obama zníţi výdavky na
zbrojenie a ušetrené peniaze pôjdu na iné, potrebnejšie účely, ako
zdravotníctvu, školstvo
sociálna podpora chudobných vrstiev
amerického obyvateľstva, pomoc tzv. rozvojovým národom
a krajinám v Afrike, v Ázii a v Latinskej Amerike. Nestalo sa tak.
Americký štátny rozpočet na beţný rok 2010, ktorý bol prijatý
a uzákonený v októbri 2009, určil pre ministerstvo obrany
(Department of Defense) čiţe na zbrojenie, o 17 miliárd viac ako
vlani, teda 680 miliárd dolárov. Okrem toho na vojnové výdavky
spojené s operáciami v Iraku a v Afganistane americký kongres
odsúhlasil ďalších 37 miliárd dolárov. K týmto astronomickým
sumám treba ešte prirátať aj rozpočtové poloţky určené pre ďalšie
vojenské a s vojnovými operáciami spojené výdavky (militaryrelated expenditures outside of Department of Defense), ktoré
predstavujú 319 aţ 654 miliárd dolárov.
Inými slovami: roku 2010 Spojené štáty vydali na zbrojenie aţ
1350 miliárd dolárov. Keď sa to vyjadrí číslami, je to číslica na celý
riadok 1 350 000 000 000 dolárov! Takúto sumu si vie človek len
ťaţko predstaviť. Väčšina týchto peňazí ide do mešcov niekoľkých
jednotlivcov a korporácií, ktoré vyrábajú zbrane a iné vojnové
rekvizity a obchodujú s nimi.
Tu by sa mohlo zavzdychať, na čo všetko by sa tie peniaze mohli
pouţiť. Ale najsmutnejšia tragédia tohto nemravného plytvania
peniazmi spočíva v tom, ţe celá výroba zbraní a zisky z nich nikoho
nerobia šťastnejším. Naopak, sú príčinami predčasnej smrti tisícov
ľudí a zdrojom biedy, smútku a ţiaľu desaťtisícov ďalších.
Nie je pravda, ţe zbrane zaisťujú pokoj. História učí a skutočnosť
dosvedčuje, ţe kde sú zbrane, tam je vţdy pokušenie vyskúšať ich
a vyuţiť ich na smrtonosné ciele.
Studená vojna sa skončila roku 1989. Rozpadla sa veľmoc,
existenciou ktorej sa odôvodňovala výroba atómových zbraní a iných
prostriedkov hromadného ničenia na Západe. Logicky by sa bolo
čakalo, ţe teraz nastane postupné odzbrojenie, ničenie nukleárnych
64
zbraní a rozviazanie vojenských zoskupení ako NATO. Dúfali sme,
ţe prišiel čas, ktorý predvídal prorok Izaiáš, keď ľudstvo „z mečov si
ukuje radlá a zo svojich kopijí viničné noţe.“ Sme však svedkami, ţe
výdavky na zbrojenie rastú, zbrojný priemysel mohutnie, vojenské
aliancie sa rozširujú o ďalšie štáty, vojny sa vedú ďalej a vyhliadky
na pokoj sú stále vzdialenejšie.
Kruhy známe pod kolektívnym menom „military-industrial
komplex“ slávia svoje orgie.
(Autor je známy slovenský historik, člen viacerých
slovenských inštitútov a zdruţení vo svete)
65
JUBILEÁ
Jubileá v druhom štvrťroku 2011
Úcta k minulosti – to je vlastnosť, ktorá odlišuje vzdelanca od
divocha
A. S. Puškin
Apríl
- 5. apríla 1811 v Budmericiach sa narodil národnokultúrny
pracovník, rímskokatolícky kňaz Juraj Holček. Aktívne pracoval
v národných spolkoch – v Tatríne, bol členom memorandovej
deputácie vo Viedni, člen Matice slovenskej. Na Slovensku zakladal
spolky miernosti a bol mecénom slovenských študentov. Zaslúţil sa
o šírenie ovocinárstva a včelárstva – 200. výročie narodenia.
- 7. apríla 1926 v Červenom Hrádku sa narodil historik a publicista
František Vnuk. Pôvodným povolaním inţinier- metalurg. Od roku
1949 ţil v emigrácii v Austrálii, vyštudoval históriu a pracoval so
slovenskou katolíckou emigráciou. Aj na Slovensku venuje sa
výskumu slovenských dejín, jeho publikácie vyvolávajú aj polemiky
časti obyvateľstva - 85. výročie narodenia.
- 9. apríla 1921 v Palárikove sa narodil básnik a prekladateľ Karol
Strmeň. Zomrel 16. októbra 1994 v Clevelande. Po štúdiách
filozofie bol redaktorom novín. V roku 1945 odišiel do emigrácie, od
r. 1949 ţil v USA. Pôsobil v redakciách časopisov a bol profesorom
cudzích rečí. Umelecky patrí do druhej vlny katolíckej moderny
(Testament, Strieborná legenda, Ţalm cyrilometodský, Znamenie
ryby). Na Slovensku vyšiel výber z jeho tvorby roku 1991 pod
názvom Sfinga spieva pri jasličkách. Plodný prekladateľ - 90.
výročie narodenia.
66
- 10. apríla 1861 v Ţiline sa narodil národný buditeľ, kňaz Juraj
Bartaky. Zomrel v rodisku 25. júla 1913. Ako katolícky kňaz
pôsobil na hornej Nitre – v Bojniciach, Lazanoch, Veľkých
Uherciach. Venoval sa poľnohospodárskej osvete – propagoval
moderný systém striedavého hospodárenia, nové metódy orby a sejby
plodín. Prekladal z nemčiny – 150. výročie narodenia.
- 12. apríla 1961 sa uskutočnil prvý let človeka do vesmíru.
Sovietsky kozmonaut (27 ročný) Jurij Gagarin vo vesmírnej lodi
Vostok 1 ako prvý človek obletel Zem a po 108 minútach šťastne
pristal. Jeho príklad nasledoval 20. februára 1962 Američan John H.
Glenn (40 ročný) – 50. výročie prvého letu človeka do vesmíru.
- 17. apríla 1921 vo Veľkom Ruskove sa narodil slovenskokanadský priemyselník a podnikateľ Štefan Bohuslav Roman.
Zomrel 23. marca 1988 v Unionsville v Kanade. V roku 1937 –
šestnásťročný – odišiel do Kanady a postupne sa vypracoval na
jedného z najbohatších priemyselníkov. Ťaţil a spracúval uránovú
rudu (riaditeľ a predseda správnej rady spoločnosti Denison Mines
Limited, ktorá vlastnila najväčšie bane na svete). Prvý predseda
Svetového kongresu Slovákov (1970-1988), nositeľ mnohých
medzinárodných ocenení – 90. výročie narodenia.
- 24. apríla 1836 skupina študentov bratislavského lýcea uskutočnila
pamätnú vychádzku na hrad Devín. Študenti sa na nej zaviazali
vernosťou slobode a národu. Určili si cieľ – pozdvihnutie národného
ţivota na Slovensku. Na pamiatku prijali k svojim menám aj
slovanské. Viacerí ich pouţívali aţ do konca svojho ţivota – 175.
výročie.
- 28. apríla 1881 v Banskej Bystrici zomrel významný štúrovský
básnik Ján Botto. Narodil sa 27. januára 1829 v Hrachove – Vyšný
Skalník. Aktívny člen Jednoty mládeţe slovenskej v Levoči, jej
najvýraznejší básnik. Je výrazný predstaviteľ slovenského literárneho
romantizmu. Autor známej Smrti Jánošíka a mnohých balád, ktorých
inšpiračným zdrojom boli ľudové povesti – 130. výročie smrti.
67
Máj
- 1. mája 1941 v Martine vznikla z podnetu Matice slovenskej
Slovenská národná kniţnica na spolkovom základe s právom
povinného výtlačku. Do roku 1954 pôsobila samostatne, zhromaţdila
okolo stotisíc kniţných jednotiek. Mala nízky počet členov (v r. 1946
mala 156 zakladajúcich a 299 riadnych členov) i zamestnancov. Pre
nedostatok priestorov v júli 1953 sa spojila s Maticou slovenskou.
V r. 1954 SNR zákonom poverila MS funkciou SNK ako štátnej
inštitúcie. V Matici účinkovala do júla 2000, keď sa organizačne
osamostatnila ako štátna inštitúcia – 70. výročie vzniku.
- 17. mája 1881 v Gočove sa narodil významný slovenský matematik
Juraj Hronec. Zomrel v Bratislave 1. decembra 1959. Mnohostranná
osobnosť – autor prvých slovenských vysokoškolských učebníc
matematiky, priebojný pedagóg, obranca národných práv Slovákov
v otázkach vysokého školstva – podnietil vznik Slovenskej techniky
i viacerých vysokých škôl. Funkcionár odborných prírodovedných
spoločností, ale aj Matice slovenskej, Umeleckej a vedeckej rady
i Spolku slovenského múzea. V MS presadzoval jej vedeckú
orientáciu i širšie celospoločenské poslanie – 130. výročie
narodenia.
- 23. mája 1876 v Zlatých Moravciach zomrel predstaviteľ
slovenského literárneho romantizmu Janko Kráľ. Narodil sa 24.
apríla1822 v Liptovskom Mikuláši. Básnik – burlivák. V revolučnom
meruôsmom roku vyzýval sedliakov do ozbrojeného boja, uväznený.
V svojej literárnej tvorbe reagoval na aktuálne problémy doby –
exodus štúrovcov, revolúcia 1848 -1849, Memorandum a Maticu
slovenskú – 135. výročie smrti.
- 23. mája 1911 v Bratislave sa narodil slovenský futbalista
Leopold „Jim“ Šťastný. Zomrel 14. mája 1996 v Toronte. Jeho
futbalová kariéra je pevne spojená s bratislavským futbalom,
reprezentoval aj Československo i Slovensko. Preslávil sa ako
68
výborný tréner –„vzdelaný skvelý človek, vo futbale ďaleko
prekročil hranice svojej doby, najlepší tréner storočia“. Trénoval
futbalistov ŠK Bratislava (1949 – 1965) potom Innsbrucku a rakúske
štátne muţstvo V roku 1952 vybudoval v Topoľčanoch prvý
organizovaný futbalový klub – 100. výročie narodenia.
- 23. mája 1786 v Mauretánii (Madagaskarská ľudová republika)
zomrel cestovateľ, dôstojník, kráľ Madagaskaru, Móric Beňovský.
Narodil sa 20. septembra 1746 vo Vrbovom. Pred rokom 1764
vstúpil do armády. Po zajatí v bojoch za nezávislosť Poľska ho
deportovali na Kamčatku, odtiaľ zorganizoval útek trestancov
a absolvoval prvú známu plavbu od severovýchodných
k juhovýchodným brehom Ázie do Macaa. Francúzsky kráľ ho
poveril výpravou na Madagaskar, kde zjednotil časť ostrova
a domorodé kmene ho zvolili za kráľa. Svoje skutočné a sčasti
i vymyslené záţitky spracoval v denníku vo francúzštine, preloţené
sú do angličtiny a vyšli v 20 vydaniach v desiatich jazykoch sveta.
Je prvým slovenským autorom svetového literárneho bestselleru.
STV pripravila 13 dielny televízny seriál Vivat Beňovský - 225.
výročie smrti.
- 24. mája 1881 v Trnave sa narodil hudobný skladateľ a pedagóg
Mikuláš Schneider – Trnavský. Zomrel 28. mája 1958 v Bratislave.
Venoval sa piesňovej tvorbe a zhudobňoval texty slovenských
básnikov. Ťaţiskom jeho tvorby bola cirkevná hudba, ktorou sa
zaradil medzi najväčších tvorcov tohto ţánru. Skomponoval známe
hymnické zbory Boţe čos ráčil, Hymnu k Cyrilovi a Metodovi. Roku
1937 vydal zhudobnený Jednotný katolícky spevník – 130. výročie
narodenia.
- 29. mája 1881 v Liptovskom Mikuláši sa narodil hudobník
a dirigent Miloš Ruppeldt. Zomrel v roku 1943 v Bratislave.
Organizoval hudobný ţivot na Slovensku. Bol spoluzakladateľom
Spolku slovenských umelcov, Zväzu slovenských speváckych zborov
a Speváckej obce Slovenska. Zaloţil a dirigoval aj Spevácky zbor
69
slovenských učiteľov. Skvalitnil hudobné vysielanie Radiojournalu –
130. výročie narodenia.
- 30. mája1881 začali v Martine vychádzať obnovené Slovenské
pohľady. Okrem politickej problematiky venovali sa hlavne
kultúrnej tvorbe a posilňovaniu národnej identity Slovákov. Sú
najstarším európskym literárnym časopisom. O ich vtedajšie
profilovanie sa zaslúţili Svetozár Hurban Vajanský a Jozef Škultéty.
V Matici slovenskej vychádzajú i v súčasnosti. – 130. výročie
obnovenia.
- 31. mája 1986 vo Wickliffe (USA) zomrel spisovateľ, redaktor
Mikuláš Šprinc. Narodil sa 30. novembra 1914 v Krompachoch.
Vyštudoval teológiu, bol kaplánom, riaditeľom Slovenskej katolíckej
akadémie a redaktorom časopisu Kultúra. Roku 1945 odišiel do
emigrácie, v USA bol učiteľom moderných jazykov. Organizoval
kultúrny a spolkový ţivot krajanov. Písal poéziu, prózu a prekladal
tvorbu svetových básnikov– 25. výročie smrti.
Jún
- 3. júna 1826 v Senici sa narodil politik, redaktor a spisovateľ
Viliam Pauliny-Tóth. Zomrel 6. mája 1877 v Martine. Bol prvý
predseda Slovenskej národnej strany, vedúci predstaviteľ Starej školy
slovenskej, redaktor Černokňaţníka i Sokola, poslanec uhorského
snemu za dolnozemský okres Kulpín. Po smrti K. Kuzmányho sa stal
podpredsedom Matice slovenskej, pričinil sa o rozvinutie jej
vedeckej činnosti. Bol správca martinského
evanjelického
patronátneho gymnázia. Literárne tvoril – písal básne, prózu,
veselohry a prekladal – 185. výročie narodenia.
- 6. júna 1871 v Martine vznikla prvá politická strana na
Slovensku Slovenská národná strana. Bola pokračovateľkou Starej
školy slovenskej. Jej programom boli poţiadavky Memoranda
slovenského národa z roku 1861. Zaslúţila sa o zvolanie
zhromaţdenia do Martina 30. októbra 1918 a prijatie Martinskej
70
deklarácie a pripojenia Slovákov k československému štátu – 140.
výročie zaloţenia.
- 6.-7. júna 1861 konalo sa v Martine prvé Slovenské národné
zhromaţdenie, ktoré prijalo poţiadavky Slovákov známe
Memorandum slovenského národa. Poţadovalo zákonom uznať
Slovákov za osobitý národ v priestore obývanom Slovákmi, zrušiť
snemové zákony, ktoré neuznávajú rovnosť národov, v školách,
v cirkevnom a verejnom ţivote uţívať slovenskú reč, umoţniť
zakladanie literárnych a vzdelávacích národných spolkov – 150.
výročie konania.
- 13. júna 1861 v Bratislave zomrel národnokultúrny pracovník
a náboţenský spisovateľ Anton Anián Dobšovič, Narodil sa 15.
augusta 1809 v Dolných Orešanoch. Františkán, profesor teológie
v Nitre a predstavený kláštora v Malackách. Osobný priateľ Ľudovíta
Štúra a nadšený propagátor štúrovskej slovenčiny. Prispieval do
dobových časopisov a napísal náboţenskú príručku. – 150. výročie
smrti.
- 19. júna 1741 vo Vyšnom Kubíne sa narodil náboţenský spisovateľ
Jakub Vojtech Gazda. Zomrel v Ţiline 26. júla 1817. Katolícky
kňaz, kazateľ, učiteľ hudby a spevu, profesor gymnázia. Zakladajúci
a mimoriadne aktívny člen Slovenského učeného tovarišstva.
Náboţenskou literatúrou v bernolákovčine prispel k propagácii
národného jazyka – 270. výročie narodenia.
- 20. júna 1901 v Nyíregyháze sa narodil teológ Jozef Ondrej
Markuš. Zomrel 11. septembra 1993 v Leviciach. Patril do druhej
generácie tzv. prebudeneckého hnutia. Venoval sa najmä výkladom
ţivotopisov biblických osobností, zdôrazňoval ich etické princípy
a národnú identitu. Jeho práce vydávali najmä Slováci v Amerike
a v Nemecku, po spoločenských zmenách ich vydáva aj Matica
slovenská -110. výročie narodenia.
- 24. júna 1531 v Trnave sa narodil polyhistor Ján Sambucus.
Zomrel 13. júna 1584 vo Viedni. Básnik, vydavateľ, zberateľ
71
rukopisov, numizmatik a univerzitný profesor. Od roku 1564 bol
dvorný historik Ferdinanda I. a jeho nástupcov. Prednášal na
lekárskej fakulte a zároveň vykonával lekársku prax vo Viedni. Je
najvýznamnejšia stredoeurópska humanistická osobnosť, nezaťaţená
stavovskou nadradenosťou ani náboţenským extrémizmom. Vášnivý
obdivovateľ antiky, tvorca latinských a gréckych básní – 480.
výročie narodenia.
- 26. júna 1861 v Prahe zomrel historik, etnograf, básnik
a zakladateľ modernej slavistiky Pavol Jozef Šafárik. Narodil sa 13.
mája 1795 v Kobeliarove. Bol riaditeľom a profesorom na srbskom
gymnáziu v Novom Sade. Od roku 1833 aţ do smrti ţil a pracoval v
Prahe ako redaktor Časopisu Českého musea a Světozoru, kustód
univerzitnej kniţnice a mimoriadny profesor slovanskej filológie.
Napísal rozsiahle Dejiny slovanskej reči a literatúry všetkých nárečí,
Slovanské staroţitnosti a Slovanský národopis. Písal verše, zbieral
ľudové piesne a prekladal –150. výročie smrti.
- 28. júna 1971 v Malackách zomrel maliar a ilustrátor, zakladateľ
slovenskej výtvarnej moderny Martin Benka. Narodil sa 21.
septembra 1888 v Kostolišti. Spájal krajinárske motívy s človekom.
Čerpal zo všetkých ţánrov ľudového umenia i hudobného. Bol
mnohostranný umelec – robil rozličné výtvarné druhy, voľnú
i úţitkovú grafiku, kniţnú ilustráciu i monumentálne diela. Výtvarný
pedagóg. Na svetovej výstave v Paríţi r. 1937 získal striebornú
medailu. Vyrábal husle a muzicíroval. V Martine, v dome kde ţil, je
od roku 1973 Múzeum Martina Benku. Slovenský výtvarný fond
udeľuje kaţdoročne Ceny M. Benku – 40. výročie smrti.
Michal Eliáš
72
73
74
Download

Čítať ho môžete kliknutím na túto linku.