BEZÚROČNÁ EKONOMIKA U
ÚVOD DO ANTROPOZOFIE U
GÁNDHÍ U
KTO SÚ MIMOZEMŠŤANIA
Štvrťročník pre uvedenie
duchovných hodnôt do života
Číslo 8
zima 1995
Vládnuť znamená
prenášať čosi zo sily
svojej vôle a cnosti
na ostatných
“Znaky vonkajšej moci sa bez svetla Ducha stávajú temnotou.”
2
Z OBSAHU:
— BODKA ZA MULTI-LEVEL MARKETINGOM
Sú viacúrovňový trh a reklama prospešné?- str. 6
— ČÍNSKY MÚR
Ako bola financovaná najväčšia stavba na svete- str.12
— BEZÚROČNÁ EKONOMIKA
Alternatíva k súčasnému finančníctvu - str. 14
— BLÁZEN BOŽÍ
Poviedka Chalíla Džibrána - str. 20
— RUDOLF STEINER -- TVŮRCE ANTHROPOSOFIE
1. prednáška z cyklu Úvod do anthroposofie - str. 23
— RAMAKRIŠNA
Světec z Dakšineswaru - str. 27
— NADSMYSLOVÁ BYTOST ČLOVĚKA
Z cyklu Úvod do anthroposofie - str. 31
— DUCHOVNÁ ÚLOHA STREDNEJ EURÓPY
Ako súvisia rozprávky s politikou - str. 36
— CNOSŤ A LÁSKA
Zamyslenie nad pravou a nepravou cnosťou - str. 37
— FIALKA
Duchovný význam kvetov - str. 39
— ROSA DUŠÍM
Alegorické obrazy ľudského života - str. 40
— ZRKADLO DUŠE
Spytovanie svedomia - str. 41
— MAHÁTMA GÁNDHÍ
Sila Pravdy - str. 42
— PRINCÍP REVERENDA SAN MYUNG MUNA
Dialóg s hovorcom cirkvi zjednotenia - str. 44
— BEZPEČNOSTNÉ PRAVIDLÁ KOMUNIK ÁCIE S
INTELIGENCIAMI Z INÝCH ROZMEROV
(25 pravidiel normálnosti) - str. 46
Milí priatelia,
ennodenne sa
po celom svete
stretajú ľudia v tisícoch náboženských obcí. Na
zjazdoch a konferenciách, mítingoch, prednáškach, pútnych
miestach a bohoslužbách. Všade
sa vytyčujú ideály Boha, dobra,
lásky... A všade dúfajú, veria, že
keď sa k nim pridajú aj tí ostatní,
že keď ich bude viac, že svet bude
lepší. Veď je to predsa všetko také
jednoduché - láska, byť na seba
dobrí - a to stačí; kedy to tí ostatní už pochopia a pridajú sa k
nám?
Lenže, priatelia, my predsa už
všetci sme v týchto združeniach,
už nie sú žiadni ostatní; každý z
nás navštevuje vo voľnom čase
nejakú cirkev, krúžok jogy, vzdelávací, dobročinný alebo ochranársky spolok. Tak prečo sa svet
nestal lepší?
Viac ako tri štvrtiny obyvateľov Slovenska sa hlási ku kresťanskému vierovyznaniu. Ale keď
prezeráte život, oblasť po oblasti,
kde sa v ňom prejavujú kresťanské duchovné hodnoty? Odhalíte nanajvýš podivuhodnú vec:
že pojem kresťanstva sa zúžil,
3
zredukoval len na
oblasť osobných medziľudských vzťahov. Kedysi, v
ranom stredoveku, bolo kresťanstvo celospoločenskou hybnou silou. Ale teraz ho ktosi okýptil len na akúsi súkromnú etiketu v manželstve a rodine; a aj
tú sa vážne usilujú uplatňovať iba
nemnohí.
Povedomie živej súvislosti s
duchovným svetom sa čiastočne prejavuje ešte v umení; u niektorých umelcov, ktorí si zachovali ozajstnú vieru v konečné víťazstvo Pravdy a Dobra. Títo sú
však v menšine. Väčšina umelcov
sa buď bez studu pripodobňuje
svetu, alebo našli priam záľubu v
glorifikácii extrémnych vášní, v
zobrazovaní deformácií, rozkladných a úpadkových tém, ktoré
potom prezentujú ako “tú pravú
realitu”.
Prejavujú sa duchovné hodnoty v politike? Prejavujú sa v
ekonomike? Veď tam sa nedodržiava ani Mojžišovo desatoro! Namiesto “nepovieš krivého svedectva” je politika plná
úskokov a klamstva. Namiesto
“nepokradneš” máme rozkrádanie zakotvené priamo v zákonoch! Namiesto “nebudeš mať
iných bohov predo mnou” je na
prvom mieste oficiálne Mamon,
Zlaté teľa, hmotný blahobyt.
Úplatkárstvo, špekulácie, vykorisťovanie ľudí aj prírody, sú len
dovedením tejto hodnoty, ktorú
sme si zvolili za najvyšší cieľ
ľudského snaženia namiesto Boha, do dôsledkov.
Ako sa napríklad nejaká strana môže volať “kresťanskohociaká”, keď hodlá zakladať
hospodárstvo na kapitálovej
úžere, na niečom, čo sa odjakživa v kresťanstve považovalo za
zločin, za krádež spojenú s vydieraním?
Prejavuje sa poznanie o večných zákonoch Ducha vo vede?
Ani trochu. Celá dnešná veda je
založená na jednostrannom, polopravdivom, horizontálno-materialistickom obraze o svete.
4
Povedomie o všetkých vertikálnych súvislostiach v prírode a vo
vesmíre, o duchovných silách,
ktoré stoja za prírodnými zákonmi, sa stratilo. V takej vede nie je
miesto pre dušu ani ducha. Súčasná veda je na jedno oko slepá,
na jednu nohu chromá.
A sú duchovné hodnoty začlenené do školstva a výchovy?
Ak sa aj zaviedla hodina etickej
výchovy, pravdepodobne sa tu
zase bude učiť len určitá spoločenská etiketa a psychohygiena.
Ale čo ostatné predmety? Čo ostatné oblasti života? Tie smú byť
od etických a estetických hodnôt
odtrhnuté?
Sú to snáď nejakí iní ľudia,
ktorí sú zodpovední za biedu a
zlo vo svete, ako my všetci, čo sa
zhromažďujeme v cirkvách a
kluboch očakávajúc, že “svet” sa
pripojí k nášmu volaniu po dobrote a láske? Sú! Je to neuveriteľné, ale musíme konštatovať, že
hoci sú to tí istí ľudia, čo večer
na zhromaždení úprimne dúfajú
v lásku, sú po ráne v zamestnaní
ako vymenení! Celé zhromaždenie večer úprimne sľubuje “buď
vôľa Tvoja ako v nebi tak i na
zemi” - a ráno sa porozchádzajú
do svojich zamestnaní - a koho
vôľu plnia? Plnia vôľu svojho šéfa, bez ohľadu na to, či má s Božou vôľou niečo spoločné alebo nie! A keď niekoho na to upozorníte, vyľakane sa opýta: “Človeče, čo odo mňa chceš, aby som
stratil zamestnanie!?”
Čo je platné, keď je niekto v spolku milovníkov
prírody, keď v zime so slzami
v očiach zohrieva v dlani skrehnuté vtáčatká - ale vo svojom
pracovnom procese sa bez výčitiek svedomia spoluzúčastňuje
na vyhubení celých druhov?
Čo je platné, keď niekto je členom spolku bojovníkov za mier,
ale pritom poberá percentá z
práce iných, z práce ľudí v nejakej krajine “druhého” alebo “tretieho” sveta, takže títo ľudia budú
raz takí zbedačení, že budú musieť urobiť revolúciu so zbraňou
v ruke?
Čo znamená, keď “ostro odsúdime” nejaký vojnový konflikt, a
pritom dodávame zbrane obom
znepriateleným stranám a bohatneme tým viac, čím dlhšie taký
konflikt trvá?
Čo je platné, keď je niekto
“inak dobrý”, ale spolupracuje
na tvorbe “umeleckého” diela,
ktoré propaguje antihodnoty,
pretože sa v zamestnaní riadi komerčnými hľadiskami?
Čo pomôže, že niekto
“zodpovedne” pracuje v organizácii, keď táto organizácia vyplytvá dvakrát toľko prostriedkov, ako vyprodukuje, a za to sa
už potom nikto necíti zodpovedný?
Čo je platné, keď je niekto “v
podstate dobr ý človek”, ale je
verným a spoľahlivým ozubeným kolieskom nejakého procesu, ktorého výsledok je ničivý
- a nevadí mu to, pretože sa nikdy nezamýšľa nad širšími súvislosťami toho, čo robí; pretože to, čo nie je bezprostredne
viditeľné, ho netrápi?
Naozaj si myslíme, že stačí byť
“dobrým” človekom a “poctivo”
pracovať a nestarať sa o žiadnu
vyššiu filozofiu alebo politiku, lebo to je len “panské huncútstvo”?
Že stačí len dobre vykonávať príkazy v úrade, vo firme, v strane,
v armáde atď. - a za ten zvyšok
nie sme zodpovední? Naozaj veríte, že keď ste dobr ý hutník,
sústružník, optik, elektrotechnik,
chemik a odvádzate
štvrtinu alebo polovicu
platu niekomu neznámemu a
tento neznámy si za vaše peniaze
u vás objedná jednotlivé dielce
tanku, že to nie je vaša vec?
Čo nevidíme, že táto “profesionalita bez otázok a svedomia” - ktorú teraz tak vyzdvihujeme ako ideál - sa pomaly stáva synonymom amorálnosti?
Veď nakoniec ešte aj najímateľný
vrah bude môcť povedať, že vo
svojom súkromí je inak veľmi
citlivý a pozorný človek, dokonca “hlboko veriaci”; keď si však
u neho niekto niečo objedná, odvedie kvalitnú “prácu”; avšak celkom nezaujato, lebo proti svojim
obetiam osobne nič nemá.
Viete, čo si o tom všetkom asi
myslí Satan, čo tu robíme? Mädlí
si ruky a chichúňa sa do dlane:
“Tak, tak, dobre, len sa zhromažďujte na vašich nedeľných
“bohoslužbách” - hlavne, že celý
týždeň pracujete pre mňa! Pozíciu za pozíciou dobývajú moje voje pre mňa;
v hospodárstve, politike, vede, umení, výchove
- pre mňa za mňa, verte si v čo
chcete, hlavné je, že mi nikdy
nikde nestojíte v ceste! Kúsok po
kúsku vám budem zužovať priestor na dýchanie, kvapku za kvapkou odsávať vašu energiu, až
vám nakoniec nezostane síl ani
na tie vaše zhromaždenia a “bohoslužby”, nebudete si vládať večer prečítať ani knižku!”
Čo sa nepamätáme, že tí, čo
zavraždili šesť miliónov Židov v
plynových komorách, boli samí
“poctiví” ľudia? Ten, čo inštaloval
plynovod namiesto sprchy, to bol
len inštalatér, ktorý spravil svoju
prácu “dobre”. Aj ten, čo Židov
prevážal, bol iba šofér, a konal
svoju prácu. A tá, čo písala zoznamy obetí, bola len pisárka.
Dozorca bol iba vojak, ktorý plnil
príkazy.
Tak kto bol za to celé zodpovedný? Hitler sám, pretože podpísal rozkaz o “konečnom riešení
židovskej otázky”? Veď 80 miliónov Nemcov-kresťanov si Hitlera
demokraticky, dobrovoľne, skoro jednohlasne zvolilo za vodcu!
Ba čo viac, tri miliardy obyvateľov tejto planéty sa na osude
Židov podieľalo celkom konkrétnym spôsobom: Hitler dal predsa
Židom možnosť, aby sa vysťahovali! Bohatí Židia sa vysťahovali, ale chudobných nikto nechcel. Židovská loď Exodus celé
mesiace blúdila vyhladovaná a
zbedačená od prístavu k prístavu,
ale žiadna krajina im nedovolila
položiť nohu na svoju pôdu. Celý svet si želal, aby Židov radšej
nebolo. A Hitler to vykonal!
Dejiny vždy názorne ukazujú,
ako sme za všetko spolu zodpo-
vední. Ani Krista neukrižoval Pilát. Ten dokonca navrhol udeliť
mu v poslednej chvíli milosť. Ale
dav na Jeruzalemskom námestí,
ktorý reprezentoval celú krajinu,
kričal: “Ukrižuj ho! Krv jeho na
našu hlavu!”
Dívajte sa, čo bol a je najrozšírenejší jav za komunizmu aj
teraz? Atomizácia zodpovednosti: zodpovednosť je čierny
peter, ktor ý nezostane v ruke
nakoniec nikomu. Nikto sa necíti zodpovedný za celok.
Lenže zodpovednosť je v
očiach Božích a Jeho anjelov čosi celkom konkrétne a presne
merateľné. Lebo hoci aj sme všetci ozubenými kolieskami v súkolesí, z ktorého nemôžeme len tak
hneď vyskočiť, na každého z nás
pripadá jeho diel zodpovednosti
podľa toho, či je
a) aktívnym hnacím kolies-
kom, t.j. človekom, ktorý sa osobne angažuje a
investuje svoju životnú energiu a nadšenie zlým smerom;
b) pasívne hnaným kolieskom, t.j. človekom, ktorý sa radšej o nič nestará a nechce nič vedieť, aby nebodaj zo svojho poznania nemusel vyvodiť dôsledky
aj pre svoje konanie;
c) aktívnym kolieskom, ktoré
na základe širokého rozhľadu a
vedomia zodpovednosti sa snaží
celý stroj presmerovať aj za cenu
väčších alebo menších osobných
obetí.
Možno sa niekomu bude zdať,
že táto Sophia je málo “duchovná”, pretože je o peniazoch a o
práci. Lenže, milí moji, kým nebudeme ochotní odísť do takého zamestnania, v ktorom
máme o polovicu menší plat,
ale zato cítime, že je zmysluplnejšie pre nás aj prospešnejšie pre celok; kým sa nezačneme starať, komu dávame
svoje peniaze, pre koho
pracujeme a aké má
naša činnosť skutočne dôsledky, bude naše
náboženstvo len mlátením
prázdnej slamy.
Drahí moji, nestačí byť “dobr ým človekom”. Človek musí
mať úžasné poznanie a schopnosti, aby mohol byť dobr ý.
Musí byť bohatou, všestrannou
osobnosťou, aby dokázal neublížiť, aby vôbec chápal, že niekde
ubližuje. Musí mať úžasný rozhľad, aby vedel medzi desiatimi
pravdami rozlíšiť jednu lož alebo
polopravdu a nenechal sa manipulovať demagogickou argumentáciou. Aby sa v zamestnaní
nemusel zúčastňovať zlého, na to
nestačí len nekonkrétne prihlasovanie sa k dobru. On musí vedieť podať reálny návrh, ako by
sa to dalo robiť lepšie, inak sa to
bude robiť ďalej po starom.
Láska bez poznania, bez hlbokého a širokého poznania
života, nič neznamená. Je to potom len nasladlé slovo.
S vierou a nádejou,
Sophia
5
Vážená redakcia!
Som veľmi rada, že sa mi Váš časopis dostal do rúk. Určite to nie je
náhoda, že sa to stalo práve keď ho
veľmi potrebujem. Aj keď je v ňom
veľmi široké spektrum rôznych článkov, niekedy zdanlivo aj protirečivých, predsa som sa dostala k niekoľkým veľmi cenným informáciám
a verím, že ešte množstvo užitočných
vecí v ňom nájdem.
Keďže nás, čitateľov, nabádate k
tvorivému dialógu, dovolím si zareagovať na Váš článok “Pyramidálne
hry” uverejnený v Sophii č. 5.
Priznám sa Vám, že hoci som sa
v minulosti nikdy nezapojila do podobných systémov - aj keď hru s pohľadnicami som považovala za nevinnú a hru s peniazmi som zásadne
odmietala - keď som sa zoznámila s
myšlienkou AMWAY, zaujala ma. Nie
vidina veľkého materiálneho bohatstva, napokon bolo mi jasné od začiatku, že každý ho nedosiahne, ale
čosi iné. Považujem za nespravodlivé
hádzať tento systém do jedného vreca s pyramidálnymi hrami. Podobnosť je iba povrchná a keďže poznám
systém pomerne dobre, na prvý pohľad mi bolo jasné, že autor článku
nemá dostatočna presné znalosti o
systéme podnikania s firmou AMWAY, zrejme preto ho zahrnul medzi
ostatné nelegálne, pololegálne, prípadne aj legálne hry. Dovolím si
poukázať na niektoré nepresnosti faktov. Napr.: “vstupenkou” nie je zakúpenie základného balíka výrobkov,
ale zakúpenie tzv. štartovacieho balíka, ktorý obsahuje základné obchodné materiály, príručky, informácie o
firme, výrobkoch, systéme podnikania, predplatený časopis, prihlášku,
ktorú treba vyplniť a zaregistrovať,
poukážku na 2 výrobky pre vyskúšanie. Na základe týchto, aj ďalších informácií sa môže každý rozhodnúť a
má na to 3 mesiace, v rámci ktorých,
ak si to rozmyslí, môže balík vrátiť a
6
dostane späť plnú sumu.
Ďalšie nepresnosti sú v načrtnutom spôsobe zľáv a bónusov. Autor
článku tvrdí: “Za každú dušu, ktorú
privediete do pyramídy, potom dostávate zvláštny bodový bónus, ktorý je
zaznamenaný na vašej kreditnej karte.” Za žiadnu “dušu” nedostávate
žiadny bónus. Bodové ohodnotenie
majú výrobky a odmeny sú len za obraty, čiže predané výrobky, nie za
“duše”. Tým, že niekoho privediete
do obchodu, ešte nič nedostanete. Je
tu celkom jednoznačný systém odmeňovania, kde sa rozdeľujú len zarobené peniaze podľa výkonu a to zdola
nahor. Zárobky závisia od obratov,
samozrejme, ako v každom obchodnom podnikaní, ale ako prvý svoj diel
dostane len najnižšie postavený a
smerom nahor dostáva každý rozdiel,
ktorý mu ostane po vyplatení jeho
partnerov. Partnerov, ktorých do obchodu priviedol, zaučil, čiže naučil
ich vykonať prácu, za ktorú dostanú
zaslúženú odmenu. Samozrejme, čím
viac partnerov dokáže vyškoliť, naučiť samostatne pracovať, tým viac
bude zarábať, lebo sa dostane do vyššej kvalifikačnej úrovne, ale môžete
mi veriť, že to nie je zadarmo. Je to
práca, ktorá si vyžaduje sebadisciplínu, neustále zdokonaľovanie sa,
pozitívne zmýšľanie, vytrvalosť, obetavosť, byť vždy pripravený pomôcť
svojim partnerom. Ja tie peniaze nikomu nezávidím. Mimochodom značné sumy potom putujú na humanitné
účely.
V žiadnom prípade si nemyslím,
že je to hra na princípe “tvoja slabosť je moja sila”, “môj vzostup je
tvoj pád”, ale práve naopak. Moje
presvedčenie je založené na priamej
skúsenosti, ktorú som zažila v tomto
systéme, medzi týmito ľuďmi, Multilevel marketing nie je pyramída! Pyramída je budovaná zvrchu nadol a
iba tí, čo sú blízko začiatku môžu byť
pri vrchole a to bez práce. V MLM
každý začína rovnako: úplne dole od
nuly a má možnosť vlastnou prácu
dosiahnuť omnoho viac ako ten, ktorý ho do systému priviedol. To nie je
teória, ale skutočnosť. Poznala som
ľudí, ktorí zarábali viac, ako ich
sponzori (sponzorom sa tu rozumie
ten, ktorý vám ponúkol ten obchod a
pomáha vám ho vybudovať). Keby
sme chceli celý systém znázorniť graficky, bola by to hierarchická štruk-
túra skôr organického tvaru, ako pyramidálneho. Miesto v tej štruktúre
si musí vydobiť každý len vlastnou
prácou. Tu sa neprerozdeľujú peniaze členov, ako pri hrách. Systém žije
síce z obratov, čo sú vlastne peniaze
ľudí, ale rozdiel je v tom, že ľudia tu
za svoje peniaze dostávajú protihodnotu. Niečo, čo potrebujú, čo chcú.
Sú to peniaze, ktoré by ináč minuli v
iných obchodoch, pretože tie výrobky, ktoré kupujú, potrebujú. Tí, čo kupujú výrobky firmy AMWAY, vedia
prečo. Okrem kvality, ekológie, ekonomickosti používania tu majú 90
dňovú záruku, v rámci ktorej môžu
použitý výrobok vrátiť za plnú sumu,
keď s ním nie sú spokojní.
Na chvíľu sa ešte zastavím pri
otázke ekológie, pretože to je to, čo
mňa nadchlo. Je to základná myšlienka firmy od jej samotného vzniku v
roku 1959 a dodnes jej ostala verná.
Prejavuje sa v dvoch rovinách:
1) v samotnej výrobe - vyrábaním
ekologických výrobkov z prírodných
surovín, použitím biorozpadných látok, výrobou ekologických a recyklovaných obalov, výrobou koncentrátov (napr. 1 l koncentrátu nahradí 18
fliaš iného prostriedku, čím vznikne
menej odpadu) atď.
2) sponzorovaním aktivít zameraných na ochranu životného prostredia v medzinárodnom meradle - napr.
ICE WALK (1989) - expedícia vedcov, študentov na skúmanie stavu ľadovcov, GLOBAL RELIEF - výsadba
stromkov na obnovenie zničenej vegetácie a mnoho iných aktivít aj humánneho charakteru.
Ak sa Vám to, čo som teraz napísala zdá propagáciou, potom by sme
mohli obviniť aj OSN z propagácie
AMWAY, keďže v roku 1989 ocenila
firmu medzinárodnou prestížnou cenou za ochranu životného prostredia.
Budem veľmi rada, ak môj príspevok uverejníte. Chcela som ním poukázať najmä na to, že je veľmi dôležité dôkladne sa zoznámiť s tým, o
čom píšeme, pretože mať názor na
niečo je vec svätá, ale nemal by sa
zakladať na neznalosti, alebo neúplnej znalosti faktov.
Prajem Vám veľa úspechov vo Vašej činnosti, veľa hodnotného materiálu plného pozitívnej energie, ktorú
svojím čitateľom prostredníctvom
Sophie odovzdávate.
Ing. arch. Katarína Szabová
Bodka za multi-level marketingom
Sú viacúrovòový trh a reklama prospešné?.
Katarína a Marian!
Článok o pyramidálnych hrách a
viacúrovňovom trhu vyvolal zo všetkých najživšiu polemiku a výmenu názorov. Medzi dealermi sú ľudia, ktorým otvorene ide o to, zarobiť čo najviac peňazí a to za každú cenu. Tí nás
nezaujímajú. Ale Vy nám stojíte za to,
aby sme Vám odpovedali. Lebo z
Vášho listu, Katarína, je zrejmé, že
naozaj nevidíte na multi-level marketingu nič zlé a Marian dokonca úprimne verí, že tým pomáha ľudstvu.
Osvetlime si to ešte raz na príklade, ktorý je taký jednoduchý, že sa
nedá prekrucovať. Na príklade firmy,
ktorá vyrába tekuté hnojivo na kvetiny, trávniky a kríky. Donedávna to bol
jej jediný výrobok, ktorý distribuuje
pomocou viacúrovňového trhu. Podľa
vlastných slov jedného z jej dealerov,
pána D, je to vynikajúci a úspešný obchod, pretože náklady na výrobu 1 litra hnojiva sú 10 Sk a predajná cena
je 90 Sk za liter. Pán D cestuje krížom-krážom a hnojivo ponúka. Prečo
ho jednoducho nedá za 20 korún do
obchodu so záhradníckymi potrebami?
Pravdaže aj majiteľ obchodu je potrebný, má svoje výdavky a zaslúži si
osobnú odmenu. Cena výrobku by sa
tým prinajhoršom zdvojnásobila. Teda nevyhnutne potrebné náklady na
to, aby sa výrobok dostal až do rúk
zákazníka, sú 20 Sk. To je skutočná
cena výrobku. Neexistuje iná cena!
Ak pán D vezme za liter hnojiva 90
Sk, dáva v skutočnosti protihodnotu
len 20 Sk - a za tých zvyšných 70 Sk,
ktoré berie, nedáva protihodnotu žiadnu, to znamená, že ich ukradol.
A predsa má pán D pocit, že si svoje peniaze zarobil poctivou, tvrdou
prácou. Verím, že keď s flaštičkami
hnojiva cestuje od Ašu až po Michalovce, keď musí prejsť desiatky domácností, aby našiel zákazníka, že sa
musí po takom dni cítiť uťahaný a
možno má aj také veľké výdavky, že
všetko zase minie, takže osobná odmena mu zostane len minimálna. Ale načo je to celé dobré?
Verím, že tých 70 korún môže byť
ešte primálo, keď z nich musí vyplatiť
aj podiely ďalším desiatim “spoločníkom” len preto, že ho k obchodu kedysi priviedli a sú v hierarchickej
štruktúre nad ním.
Ak im predsa záleží na tom, aby
sa nejaký vysoko kvalitný ekologický
výrobok rozšíril, prečo jednoducho
neinformujú verejnosť, že si ho môžu
kúpiť priamo vo veľkosklade za minimálnu cenu sami - a obísť tak nielen
maloobchod, ale aj všetkých dealerov?
Prečo obyčajný zákazník musí najprv
platiť zvýšené ceny, pretože okrem výrobku platí ešte aj mnohomiliónovú
hierarchiu dealerov?
Načo taká duplicita, aby sa stámilióny ľudí po celom svete zúčastňovali
školení o detailoch výrobného postu-
pu - to nestačí jeden odborne vyškolený predavač v obchode so záhradníckymi potrebami? Boja sa snáď, že ľudia sami nevedia, čo je dobré; že kvalitná vec by sa nerozšírila, keby sa
osobne neangažovali?
Prácou môžete nazývať len všetko to, čo je nevyhnutne potrebné na
to, aby sa niečo vytvorilo a dostalo
do rúk spotrebiteľa! Napríklad vodič nákladného auta sa síce nepodieľa
bezprostredne na samotnej tvorbe, ale
jeho činnosť je prácou, lebo výrobky
sa nejako musia dostať na miesto spotreby. Avšak nič, čo by sa dalo z výrobného procesu rovnako dobre aj
vynechať, nemožno nazývať prácou ani zahrňovať do výrobných
nákladov!
Pozrite sa raz na celú vec z globálneho hľadiska, nie len z Vášho osobného alebo skupinovo-egoistického
hľadiska Vašej firmy: výsledkom Vašej námahy nie je v konečnom dôsledku vôbec nič, iba to, že presvedčíte
ľudí, aby namiesto výrobku inej značky kupovali výrobok Vašej značky.
Dívajte sa vždy najprv na to, či
to, čo idete robiť, má skutočný zmysel - a až potom na to, koľko sa za
to platí; či ide skutočne o tvorbu,
alebo len o presýpanie peňazí. Kým
budú ľudia nazývať rozličné pre nich
príjemné ale neproduktívne činnosti
“prácou” a čiastočnú krádež “podnikaním”, budeme tu navždy stáť ako
baránkovia a čudovať sa, kto nám na-
7
Vážený pán Páleš,
som odoberateľom štvrťročníka
Sophia a som nadšený týmto periodikom, ktoré sa stalo odnedávna súčasťou môjho života. Môj predchádzajúci život bol založený na materiálnom
základe a až zmeny v r. 1989 mi umožnili chápať môj život iným spôsobom.
Postupne sa môj život menil a mení a
človek prichádza k iným postojom a
názorom.
Môžem zodpovedne vyhlásiť, že
dnes som iný človek, ktorý svoj život
zakladá na vzťahoch a veci materiálne
chápe ako dôsledok vecí duchovných.
S radosťou som preto začal čítať
Sophiu a zvlášť ma upútal článok o
multi-level marketingu v Sophii č. 5.
Keďže som distribútorom firmy
AMWAY, bol som veľmi zvedavý na
Váš názor. Nebudem skrývať svoje city,
poviem priamo, bol som veľmi sklamaný týmto článkom.
Nechcem a ani nie je mojím úmyslom vyvracať Vám Váš názor na MLM,
ale ak dovolíte, uvediem svoje náhľady
na tento systém.
MLM je vlastne určitý spôsob, ako
sa výrobky alebo služby uvádzajú na
trh. Je to jedna z obchodných metód,
ktorou sa stále viac a viac produkcie
sveta realizuje a zároveň je jedna z
najviac nepochopených metód. Spočíva vlastne v tom, že funkcie klasického obchodu (maloobchod, veľkoobchod, reklama, doprava) preberá na
seba jeden článok (poradca, distribútor) a ak túto prácu vykoná dobre,
zaslúži si i dobrú plácu.
V článku sa hovorí o MLM a o pyramidálnych hrách ako o jednom a
tom istom. Ale to nie je pravda. Nie je
pravda, že by sa tento systém musel
zrútiť. MLM systém bude fungovať
oveľa, oveľa dlhšie, ako si kto myslí.
Veď napr. AMWAY existuje už 36 rokov a jej obrat sa neustále zvyšuje a
vstupuje do ďalších a ďalších krajín.
Naozaj si nemyslím, že som služobníkom diablovým, ale naopak. Ja neprivádzam duše do pyramídy, ale ukazujem ľuďom možnosť, ako si môžu
zmeniť život. Poviem pravdu, že veľa
ľuďom sa páči zárobok, ale žiaľ nechcú rešpektovať druhú stranu rovnice
- prácu, a najmä fakt, že sa musia zmeniť sami, ak chcú byť úspešní. Pretože
tento systém je založený na pozitívnom
zmýšľaní. Platí zásada, že len ten bude
úspešný, kto je ochotný na sebe pra-
8
covať a zmeniť sa k lepšiemu: sebazdokonalenie a práca. Tento prvok je
v súlade s Božími zákonmi a nie proti
nim.
Čo sa týka výrobkov, môžem zodpovedne vyhlásiť, že sú výbornej akosti
a ich cena je primeraná, pretože ich
mám doma a testujem ich. V článku
som nikde nevidel uvedené, že ide o
koncentráty, t.j. že z litra koncentrátu
môžeme riedením s vodou pripraviť
niekoľko litrov prostriedku na umývanie a čistenie, takže sú vlastne úsporné
a šetria i peňaženku zákazníkov. Som
toho názoru, že budúcnosť patrí koncentrátom, lebo okrem iného riešia i
ďalší problém ľudstva - odpady. Tieto
výrobky sú vysoko ekologické - neobsahujú látky, ktoré by škodili prírode
resp. ľudskému zdraviu.
V článku som sa nedočítal ani o
100%-nej záruke spokojnosti zákazníka. Spotrebiteľ, ktorý nie je s niektorým výrobkom spokojný, ho môže do
3 mesiacov od nákupu vrátiť a peniaze mu budú refundované v plnej výške.
Firma investuje veľa prostriedkov
do ochrany životného prostredia. V
prvej fáze je to vývoj výrobkov, ktoré
musia spĺňať najprísnejšie kritériá
ochrany životného prostredia. Okrem
toho firma investuje do rôznych akcií,
ktoré pomáhajú riešiť ekologický
problém ľudstva. Za túto svoju aktivitu na tomto poli obdržala v roku 1989
ako jedna z dvoch firiem na svete cenu
OSN za ochranu životného prostredia.
Poviem Vám, že rád “lanárim”
ľudí do AMWAY obchodu, pretože im
chcem pomôcť. Ukážem im spôsob,
ako sa môžu dostať z duševného i materiálneho marazmu, v ktorom sa nachádzajú. Zároveň im však poviem, že
v tomto obchode je dôležitá práca. A
najdôležitejšia práca je práca na sebe.
Ak sa dokážeš zmeniť, zmení sa i tvoj
život. Lebo úspech v AMWAY obchode
je podmienený tým, ako je človek
ochotný pomôcť druhému, naučiť sa
viesť ľudí, tešiť sa z úspechu iných, pozitívne zmýšľať, byť ochotný počúvať
iných, mať rád ľudí, byť ochotní pracovať viac ako iní.
Tento obchod nepozná hranice, nezáleží na tom, akou rečou človek hovorí, odkiaľ prichádza, akú vieru vyznáva, akú farbu pleti má. Lebo tento obchod spája ľudí.
Nesúhlasím s tvrdením, že tento
obchod vybuduje len ten, kto nebol
úspešný v predchádzajúcich činnostiach. Podľa seba môžem povedať, že
to tak nie je. Po troch rokoch indivi-
duálneho podnikania v oblasti pohostinských služieb som dobrovoľne zanechal túto prosperujúcu činnosť, lebo
som v nej nevidel žiadny zmysel. V tejto mojej práci naplno fungoval princíp
“vyhrávam, keď ty prehrávaš”. Ukončil som túto etapu života a začal som
premýšľať o iných veciach. Bol som
na rozhraní, kedy sa život mení. Kládol som si veľa otázok, o zmysle života
a najmä aká je tu moja úloha? Nakoniec som si napísal na papier moje
životné ciele. Boli takéto:
- chcem byť slobodným človekom;
- chcem robiť takú činnosť, kde ma
ostatní potrebujú, sme si navzájom
potrební a osožní;
- chcem mať finančný dostatok, aby
som rodine, sebe a svojim blízkym mohol dať všetko, čo potrebujú, ba i viac;
- chcem využiť svoju myseľ kreatívnym a pozitívnym spôsobom, kde by
som nepoznal hraníc; využiť ju netradičným a prosperitu prinášajúcim spôsobom;
- svojou profesionálnou prácou
chcem prinášať užívateľom osoh, úžitok a dobrý pocit;
- chcem neustále zlepšovať duševné a ľudské kvality;
- poznávať pekných a zaujímavých
ľudí;
- smiech, radosť, hudba a potešenie
budú prirodzenou súčasťou môjho
života.
Keď som písal tieto ciele, nevedel
som ešte, že existuje AMWAY obchod.
Keď mi bol tento obchod predstavený,
za čo som vďačný, postupne som zisťoval, že tento obchod všetko toto dáva. Preto som sa rozhodol tento obchod robiť a vlastne sa stal mojím poslaním na tomto svete. Urobiť čo
možno najviac ľudí úspešnými a šťastnými.
Som hlboko presvedčený, že tento
obchod bude dlho, dlho fungovať, lebo
je založený na správnych princípoch
- na vzťahoch medzi ľuďmi. Dôvera
medzi partnermi je v tomto obchode
veľmi dôležitá, lebo úspech prichádza
vtedy, keď sú úspešní ochodní partneri. Čiže inými slovami “vyhrávam ja,
keď vyhrávaš ty”.
Podľa mňa je veľmi dobré pre ľudstvo, že tento obchod existuje. Lebo
dáva oveľa viac ako peniaze. A to je
dôležité!
Prajem Vám a Vašej redakcii, Sophii veľa pozitívnej energie, tvorivých
síl, úspechov a požehnanie od Najvyššieho. Váš čitateľ
Marián Žákovič, Nitra
šu krajinu doviedol na pokraj ekonomickej krízy, keď sme všetci takí poctiví!
Demagogická logika rôznych marketingových manažerov, že ich komplikovaná stratégia “šetrí peňaženky
zákazníkov” mi pripomína argumentáciu prezidenta Trumana, ktorý tvrdil, že zhodením atómových bômb na
Hirošimu a Nagasaki sa “ušetrili státisíce ľudských životov”. Tieto dva
jadrové výbuchy si vyžiadali okamžitú
smrť 170 000 Japoncov, ďalších 300
000 postupne zomrelo na následky
ožiarenia a niektorí trpia dodnes. Celé
Spojené Štáty vtedy jasali, že sa “ušetrili” státisíce životov!
Dnes, po päťdesiatich rokoch, keď sú zodpovedné osoby už po smrti, je stanovisko historikov jednoznačné:
zhodenie atómových bômb na
Hirošimu a Nagasaki vôbec
nebolo potrebné! Japonsko
bolo vojnou také vyčerpané
a jeho mestá systematickým bombardovaním také zničené, že stálo na pokraji kapitulácie. Japonsko nebolo
schopné vyrobiť už ani jediné nové lietadlo alebo krížnik.
Práve preto sa Truman ponáhľal
zhodiť bomby, aby ho kapitulácia
nepredbehla a mohol ešte ukázať svetu - a predovšetkým Sovietskemu Zväzu - novú, superničivú zbraň! Nie preto, aby zachránil životy a ukončil vojnu, ktorá už bola beztak pri konci ale obetoval životy preto, aby vydobil pre USA diplomatický kapitál do
budúcnosti a ukázal, kto je tu pánom.
Trumanovo heslo “čím viac životov zničíš, tým viac životov ušetríš”
je presne také isté ako angloamerické
marketingové heslo “The more you
buy, the more you save!” (“Čím viac
kúpiš, tým viac ušetríš!”).
Je úplne vedľajšie, či balík, ktorý
treba na začiatku kúpiť, nazývate základným alebo štartovacím balíkom;
a či účastníci sú usporiadaní do tvaru
pyramídy alebo nejakej inej hierarchickej štruktúry, ktorá sa stromovite
rozrastá; pretože podstata MLM je
celkom jednoduchá a nijako nesúvisí
ani s ekológiou, ani s obalmi, ani s
ľudskosťou (to všetko sú veci samy
pre seba). Podstata je tá, že nejakí ľudia, ktorých práca už nebola potrebná a mali si už dávno nájsť nejakú
inú, užitočnejšiu prácu, to nechceli
uznať, nechceli prísť o svoj džob, a
preto začali vymýšľať všemožné postranné faktory a činnosti, v spojení s
ktorými by ďalej mohlo ísť to, čo by
normálne už ďalej ísť nemohlo.
Povedzte mi, ako súvisí ekológia
alebo myšlienka vyrábať koncentráty s myšlienkou MLM? Sú snáď tieto
dve veci nevyhnutne spojené? Nedajú
sa ekologické koncentráty predávať aj
normálne, bez nákladov na celú armádu dealerov a agentov? Sú tieto
ekologické koncentráty niečím zvláštne, že si zákazník musí priplatiť celú
hierarchiu odborných sprostredkovateľov, aby si ich mohol kúpiť?
Práve toto demagogické zmiešavanie pojmov a vecí, ktoré spolu nesúvisia, je tou najobľúbenejšou
zbraňou čiernych mágov 20.
storočia, ktorú ľudia nedokážu prehliadnuť. Keď sa jedna
nesprávna myšlienka pomieša s troma správnymi, ľudia
ju už nedokážu rozlíšiť a splynie im to do jedného spleteného celku, ktorý potom tri štvrtiny
ľudí považuje za správny a jedna štvrtina za nesprávny. A ak chcete, aby
sa k niečomu priklonilo deväť desatín ľudí, stačí namiešať myšlienky v
pomere: deväť správnych a jedna nesprávna. To je čierna mágia par excellence!
Predstavte si, že pred súdom stojí
človek, ktorý sa aj so svojimi spoločníkmi nezákonne obohacoval na úkor
iných ľudí. Bude podľa Vás právoplatným argumentom keď povie: Áno,
síce som si privlastnil niečo, čo mi nepatrilo - ale veľkú časť z toho som
potom venoval aj na ekologické a humanitné aktivity, na postihnuté deti,
domovy dôchodcov... Pri mojej práci
sa zo mňa stal nový človek, musel som
sa neustále zdokonaľovať, zlepšiť svoje vystupovanie, naučiť sa cudzie jazyky... A koľkým ľuďom som dal prácu, čo vďaka mne živili rodiny! Mohol
by dokonca povedať, že činnosť, ktorú
so svojimi spoločníkmi vykonávali,
nepozná hranice; že nebrali ohľad na
národnosť ani na farbu pleti - takže
sú vlastne bojovníci proti rasizmu! Čo
mu na to povie sudca? Povie: To všetko je veľmi pozitívne, pane - ale nijako to nesúvisí s predmetom, za ktorý
ste súdení!
Ak sa obžalovaný bude brániť, že
jeho motívom nikdy nebolo osobné
obohatenie, lebo z celej činnosti mu
zostal po rozdelení so spoločníkmi len
minimálny alebo vôbec žiaden zisk;
že to všetko robil len preto, aby sa
mohol stretávať s peknými ľuďmi,
rozdávať dobrú náladu a pod. - potom
nezostáva než dodať, že je nielen spolupáchateľom krádeže, za čo sa teraz
musí zodpovedať, ale je aj naivný a
hlúpy, keď všetky neoprávnene privlastnené peniaze vzápätí minul alebo odovzdal spoločníkom, ktorí ho na
to naviedli.
Veď práve to, že si nejaká firma
môže dovoliť financovať rozličné okázalé aktivity je dôkazom toho, že má
prebytok peňazí, ktorý do ceny výrobkov vôbec nemal byť zarátaný, lebo
nepatrí medzi výrobné náklady. Pýtali ste sa vôbec svojich zákazníkov,
či chcú okrem zaplatenia svojho výrobku financovať aj expedíciu amerických študentov na výskum arktických
ľadovcov?
Neúprimní podnikatelia sa pravdaže nedajú klásť naroveň lupičom.
Prvý podstatný rozdiel je v tom, že
konajú so súhlasom obete. A druhý
podstatný rozdiel je v tom, že nekonajú protizákonne, ale pod záštitou štátnych zákonov, ktoré žiaľ s Božími zákonmi nesúhlasia. Tým sa zodpovednosť za celý tento hodnoty požierajúci
proces rovnomerne rozlieva aj na kupujúcich samotných a dopadá aj na
hlavy zákonodarných orgánov a všetkých tých, čo ich zvolili.
To, čo platí o multi-level marketingu, platí na všetkých podnikateľov,
ktorí si myslia, že cena je čosi ľubovoľné a že s ňou môžu čarovať. Je tu
však predsa určitá nuansa, ktorá je u
MLM nová a dráždi ľudí. Klasický
obchodník, aj keď bol chamtivý, sa
aspoň tváril, že Vám predáva za určitú
cenu, pod ktorú nemôže ísť; teda aspoň navonok uznával, že cena je čosi
objektívne, a ošmekol Vás potichu.
Ale MLM má priamo na vývesnom
štíte napísané, že okrem kupovaného
predmetu platíte aj nejakú vrstvu ľudí,
ktorá má nárok na časť vašich peňazí,
aj keby už do smrti nepohla ani prstom, lebo to dotiahla v hierarchii vysoko. Ba toto je považované za cnosť,
úspech, najvyšší cieľ!
Mnohé z toho, čo sa dnes nazýva
dealerstvo sa ešte donedávna nazývalo slovenským slovom priekupníctvo
a bol na to osobitný paragraf.
Aj argument, že kto nechce, nemusí kupovať a môže ísť ku konkurencii, je tiež veľmi slabý. Keď všetci
9
predávajú za tú istú cenu, pretože sa
riadia heslom “cena je horná hranica,
ktorú si môžeš zapýtať”, je jedno, kde
kupujete. A keď namiesto toho, aby
jeden človek na jednom mieste predal
z niečoho 50 kusov - chce s tým 50
ľudí “dealovať”, jazdiť dookola a
pritom predať každý po jednom kuse,
samozrejme, že náklady na jeden kus
musia stúpnuť, takže potom už každý
musí predávať za vysoké ceny, ak len
nechce skrachovať.
Okrem toho veľká časť výroby,
vrátane základných životných potrieb
ako verejnej dopravy, energie, pohonných hmôt atď. sú dodávané monopolne alebo sú na ne rôzne výhradné
zmluvy a patenty, takže zákazník je
postavený zase len pred alternatívu:
kúpiš alebo nebudeš mať.
Ľudia niekde kupovať
musia. A vo chvíli, keď do
toho zo strany zákazníka začína hrať prvok núdze, sa heslo
“cena je horná hranica, ktorú si
môžeš zapýtať” začína meniť z mechanizmu voľného trhu na obyčajné vydieranie. Rozmýšľajte vážne,
ako je možné, že do obrúsku, ktorý
vyšívala Vietnamská žena tri noci, si
niekde niekto utre poobede ústa a potom ho zahodí, lebo je podľa neho
“lacný”!
Keď som pracoval v Akadémii
vied, mal som ku koncu najvyšší plat
3.900 Sk čistého. To bol plat vedúceho výskumného tímu, vďaka ktorému
sa slovenčina stala prvým slovanským
jazykom, ku ktorému vznikol integrálny počítačový model jazyka ako celku. Cestou z práce som chodil okolo
žobráka, ktorý žobral v podchode pri
Univerzitnej knižnici a tváril sa veľmi
biedne. Niekoľkokrát som mu dal peniaze. Jedného dňa som sa s ním dal
do reči a zistil som, že tento úbožiak
má o celých 1.800 Sk väčší mesačný
príjem ako ja! Vyžobral - podľa vlastných slov - 100-150 korún denne a
okrem toho bral ešte dvetisíckorunovú
podporu od štátu.
Zvážte napríklad, že keď sa chcem
v Bratislave dopraviť niekam, kde treba prestupovať a potom späť, strávim
hodinu cstovaním a zaplatím za to 28
Sk. Teda za hodinu státia na zastávke
a sedenia, státia, prípadne visenia v
autobuse spolu s ostatnými cestujúcimi zaplatím viac ako dostanem za hodinu práce v zamestnaní (=21,70 Sk).
A tam musím pracovať sám. A predsa
10
dopravný podnik neklame, keď tvrdí,
že je na mizine a cestujúci by mali
platiť viac!
Alebo takýto príklad: keď nebudem bývať, jesť ani sa obliekať, len
odkladať celý plat, nenašetrím milión
na byt v paneláku ani na sklonku života, lebo ceny sa medzitým zmenia
a moje peniaze infláciou stratia hodnotu. Nemôžem si naň ani vopred požičať, lebo takú pôžičku by som nikdy nemohol splatiť, pretože úrokami
by sa z roka na rok môj dlh iba zväčšoval!
Nezaslúži si snáď človek za celoživotnú prácu už ani strechu nad hlavou? Či nedokáže muž, ktorý má dve
zdravé ruky, postaviť za život štyri
holé steny so strechou? Viete vysvetliť,
kde sa dnes - vo veku vedecko-technickej revolúcie - podela efektivita práce?
Kde sú, podľa Vášho názoru, všetci
tí nepoctiví ľudia, ktorí sú zodpovední za túto hroznú devalváciu hodnôt?1
Za tú devalváciu hodnôt sme
zodpovední všetci - každý do tej
miery, do akej sa nestará o to, či
jeho práca má ozajstný zmysel, ale
len o to, koľko za ňu dostane peňazí. Túto vetu by si mal dnes každý
vpísať ihlou do kútika oka!
Ak budú ľudia aj naďalej trvať na
tom, že ich zodpovednosť končí tým,
že za niečo dostali zaplatené, a nebudú sa chcieť starať o skutočný prínos
alebo následky toho, čo robia, skončí
to nakoniec tak, že budeme všetci robiť ako kone - a nič nebude urobené.
Budeme ako v Brunejskom sultanáte, kde celá jedna polovica obyvateľstva je zamestnaná v štátnom úradníckom aparáte, aby spravovala tú
druhú polovicu. Teda na každého obyvateľa pripadá jeden úradník, ktorý
by sa mohol venovať len jemu samotnému. A napriek tomu je tento úradnícky aparát jeden z najpomalších na
svete! Ľudia sa napríklad nemôžu nasťahovať do svojich novopostavených
bytov, lebo Brunejský sultán trvá na
akomsi obrade odovzdávania kľúčikov, ktorý majú na starosti nejakí
úradníci a tým to trvá niekedy aj dva
roky, pretože sú vraj “preťažení”!
Je to exemplárny prípad byrokratického autizmu: úradnícky aparát je
taký zložitý, že už nepotrebuje zadávať žiadne úlohy zvonka, lebo je
schopný sám seba plne zaneprázdniť
“prácou”. A všetci majú pocit, že
“pracujú”!
Západné veľkomestá už sú plné takých ľudí, čo sa premenili
na nezmyslene bežiace stroje.
Ráno o ôsmej odchádzajú do
práce a večer o ôsmej sa z nej
vracajú, tri hodiny denne precestujú, takže nemajú ani čas
sa zamyslieť, načo žijú, a
nemôžu z toho kruhu ani von,
lebo hneď nasledujúci mesiac
by už nemali na nájomné, museli by vrátiť auto na leasing
atď. Drahocenný život uteká bez
toho, že by sa duševne obohacovali, a na konci zistia, že boli väčšinu
života len pracovné zvieratá.
Beda však, keď chcete upozorniť
na to, že robia čosi zle! Oni chodia
perfektne upravení, majú slušné vystupovanie, sú spoľahliví, loajálni: nepýtajú sa, pre koho a načo pracujú,
keď platí! Len jedno si potom nevedia
vysvetliť: prečo svetová bieda, zločinnosť a násilie rastú. Oni dokonca
zakladajú charitatívne organizácie a
výskumné ústavy, kde si lámu hlavu
nad tým, prečo je to tak!
Vaše argumenty, Katárína a Marian, sú si navzájom také podobné, že
Práve na téme MLM sa najlepšie
ukázalo, že pokiaľ sa o “Bohu”, “Láske”,
“Spravodlivosti” a pod. hovorí len abstraktne, všetci súhlasia. No len čo sa
začne hovoriť konkrétne, ľudia nechápu,
čo vlastne robia zle.
1
sa nemôžem ubrániť dojmu, že ste si
svoj názor neutvorili sami, ale Vás to
naučil niekto tretí. Premýšľajte sami:
Multi-level marketingom nič nevzniká. Jediný jeho výsledok je ten,
že sa zvýši obrat niektorých firiem.
Sú to jednoducho peniaze za reklamu.
Pritom obrat nejakých iných firiem sa
musí presne o toľko zase znížiť, pretože žiadne nové hodnoty do obehu nevstúpili a celková kúpna sila obyvateľstva nenarástla. Teda z globálneho
hľadiska sa neušetrí ani na tom, že
by sa znížili výrobné náklady na jeden
kus výrobku.
Reklama nie sú peniaze investované do spoločného napredovania - ale do vzájomného súperenia
medzi sebou!
Dá sa reklama
považovať za prácu?
To by nás malo zaujímať, lebo keď
si zrátate, koľko stojí minúta vysielania v televízii a v rozhlase, koľko stojí
centimeter štvorcový inzertnej plochy
v novinách, billboardy pri cestách a
práca všetkých reklamných agentov
a agentúr, výjde Vám, že v reklame
sa preinvestuje mesačne najmenej tisíc
korún na jedného pracujúceho občana. To znamená, že my neplatíme len
desiatok, ako stredovekí nevoľníci, ale
“piatok”, niekto dokonca aj “štvrtok”
na reklamnú mašinériu.
Dá sa reklama považovať za prácu? Je potrebná? Tí, čo v nej pracujú,
tvrdia, že je potrebná, lebo vraj stimuluje trh a obeh peňazí, umožňuje realizovať stále viac produkcie, dáva ľuďom “prácu”. Ale je to naozaj tak?
Napríklad Tina Turnerová dostala rovných 1 milión amerických dolárov za to, že láskavo dovolila, aby
jej fotografia bola na reklame s pepsicolou. To je 30 miliónov korún. Pri
priemernom slovenskom plate 6.000
Sk je to celoživotný plat dvanástich
ľudí. Akú protihodnotu za to Tina vrátila do obehu tovaru a peňazí? Jediný, kto pracoval, bol fotograf. Ale ten
bol zaplatený zvlášť. Za to, že Tina
dobre spieva, je tiež zaplatená zvlášť.2
Teda Tina odoberie z hospodárskeho obehu tovar, na ktorý muselo pra-
covať dvanásť ľudí celý život. A pri
tomto odbere nevynaloží žiadnu námahu, telesnú ani duševnú, aby doň
niečo vrátila.
Peňažný obeh je krvou spoločnosti! Ak nepriteká späť presne
toľko krvi koľko odteká, ak je niekde krvácajúca rana, kde sa krv
stále iba stráca, celá spoločnosť nakoniec vykrváca, v celom obehu
klesne tlak a zavládne apatia.
Tvrdenie, že reklama stimuluje peňažný obeh, je zase len demagogické,
krátkozraké a egoistické tvrdenie reklamných manažerov. V konečnom dôsledku reklama peňažný obeh nestimuluje, ale ho paralyzuje. Je to neprirodzený stimulačný prostriedok, niečo
ako káva, čiže dráždivý jed, ktorý síce
chvíľkovo povzbudzuje, ale za cenu
celkového vyčerpania organizmu.
Je reklama naozaj potrebná? Nedala by sa nahradiť jednoducho informáciou? Nedalo by sa o výrobkoch
jednoducho informovať? Informácia
by mala oproti reklame samé výhody:
Po prvé, mohla by byť objektívnejšia, mohli by ju vypracovať nezávislí
odborníci a nebola by len nekritickou
táraninou. Po druhé, nemusela by stáť
miliardy, ale distribuovala by sa len
za cenu informačných médií. A po tretie, informoval by sa iba ten, kto chce.
Reklama by sa nám nevnucovala na
každom rohu, neliezla by za nami do
domácností, celovečerné filmy by nemuseli trvať tri hodiny, pretože sú desaťkrát prerušované reklamou.
Lenže to práve reklamní manažeri
nechcú, aby sa informoval len ten, kto
chce! Argument manažerov je, že keby neinvestovali do reklamy, znížil by
sa im obrat a firma by musela prestať
vyrábať. Preto musia investovať milióny do reklamy, aby sa im ešte viac
miliónov vrátilo.
No ja sa pýtam: Má právo nejaký
človek alebo firma premárniť akékoľvek vytvorené hodnoty na neproduktívne činnosti len preto, že sa chce
egoisticky udržať? Žiadne peniaze,
bez ohľadu na to, koho sú, ktoré sa
míňajú neproduktívne a nezmyselne, sa nemajú právo systematicky
zarátavať do výrobných nákladov!
Masmédiá a podnikatelia, ak chcú
udržať krok, sú teraz nútení investovať do reklamy, aby nezaostali a nevypadli z kola. Ale nedala by sa reklama zrušiť celkom, aby do nej neinvestoval nikto? Čo by sa stalo, keby štát
postavil reklamu mimo zákon? Šlo by
to?
Nešlo! Pretože investori vedia, že
ľudské vedomie sa dá ovplyvniť. A
táto čierna mágia s ovplyvňovaním
vedomia vynáša milióny. A kde sú v
hre také veľké a ľahko zarobené peniaze, tam sa vždy nájdu cestičky,
vždy sa bude podplácať a podvádzať.
Skončilo by to ako s prohibíciou v
Spojených štátoch: to, čo sa zákazalo,
sa ešte viac rozmohlo, práve preto, že
to bolo zakázané.
Kým vedomie obyvateľstva nebude na takej úrovni, aby sa vo
svojich rozhodnutiach nenechalo
ovplyvňovať žiadnymi postrannými faktormi, skryté aj otvorené formy manipulácie vedomia budú stále
existovať!
Ľudia sa reklame smejú, aká je
hlúpa, ale pritom je spočítané, že každá koruna investovaná do reklamy
prinesie niekoľko korún zisku. Ako je
možné, že vedomie ľudí je také
ovplyvniteľné? Je to možné preto, lebo
ľudia nežijú vedomý život v celej
svojej bytosti, ale časť ich bytosti
je ponorená len v akomsi polosne.
Často sa pre niečo rozhodujú bez toho, že by vedeli prečo; inokedy sa síce
rozhodujú vedome, ale nemôžu odolať
nejakej slabosti: čosi je silnejšie ako
oni. Kým máte v duši nejaké neosvetlené komnaty, kde neviete, čo
tam je, a sú tam nejaké slabosti nemôžete odolať určitým obrazom,
ktoré pôsobia na tieto slabosti ako
spúšťacie kľúče. To práve využíva
reklama. Preto je také dôležité si uvedomiť, že spíme, a začať žiť vedomý
život; lebo tak, ako sa ráno zo spánku
prebúdzame do bdenia, môžeme sa z
bdenia prebudiť ešte raz, takže ostatní ľudia nám potom pripadajú len ako
spiaci, ktorí sa pohybujú.
Emil Páleš
Pepsi-cola pravdaže rada vyplatí Tine Turnerovej milión dolárov, lebo “vďaka”
nej sa zvýši obrat a znížia náklady na jednu fľašu. Lenže náklady sa neznížia vďaka Tine, ale vďaka tomu, že ľudia viac kupujú - im by sa Pepsi-cola mala odvďačiť
tým, že zníži ceny! Tina Turnerová mala buď súhlasiť s použitím svojho mena a
fotografie bezplatne, ak si myslí, že pepsi-colu by malo piť vo svete čím viac ľudí alebo je opačného názoru - a vtedy sa na žiadnu takú reklamu prepožičiavať nesmie!
2
11
Èínsky múr
Ako bola financovaná najväèšia
stavba na svete
Čínsky múr je úžasná stavba dlhá
2400 km. Jej šírka je od 4 do 12 metrov a výška dosahuje od 6 až do 15
metrov. Začiatok tejto gigantickej
stavby presne určiť nevieme, pretože
jednotlivé časti tohto múru boli budované jednotlivými čínskymi štátmi v
rôznych časových obdobiach. Zato
máme presný záznam z histórie, že
Ših Huang-ti z dynastie Čin (vládol
v rokoch 221-206 pr. Kr., tyran, pokúsil sa zrušiť konfucianizmus), prvý
zjednotiteľ čínskeho impéria, vybudoval pôvodný čínsky múr pospájaním a obnovením jednotlivých už skôr
vybudovaných múrov. Počas dynastie Han, ktorá obnovila konfucianizmus (vládla od r. 202 pr. Kr. do 220
po Kr.), bol tento múr predĺžený až
do Yu-men v provincii Kansu.
Čo nás ale na tomto múre najviac
zaujíma, nie je jeho dĺžka, šírka či výška, ale to, ako bola takáto obrovská
stavba financovaná, keďže bola stavaná normálne platenými občanmi, v
ekonomike s relatívne veľmi nízkymi
daňami (bez napádania, drancovania
a vykorisťovania iných národov) a
ešte k tomu v ekonomike založenej na
Konfuciových princípoch, ktoré celkom zakazovali účtovanie úrokov za
pôžičky. Navyše bez existencie Medzinárodného menového fondu, Svetovej banky a medzinárodných investorov.
Konfucius žil asi v rokoch 551479 pr. Kr. Jeho život je opradený legendami, ale je známe, že sa narodil
vo feudálnom štáte Lu a že bol verejný administrátor. Na zavedenie mieru,
spravodlivosti a všeobecného poriadku hlásal systém určitých princípov
štátnictva a morálky. Jeho učenie sa
stalo základom morálneho systému -
12
konfucianizmu. Tak ako
grécky Sokrates, ani on sám
nič nenapísal, ale jeho učenie bolo napísané jeho žiakmi. Hlavnými písomnými
zdrojmi Konfuciovho učenia sú Analekt a spisy
Meng-c’ove. Základným
princípom jeho systému je zachovanie
jen-u medzi ľuďmi udržiavaním
správnych vzťahov, čo znamená správať sa k svojim podriadeným tak, ako
by si chcel, aby sa tvoji nadriadení
správali k tebe. (Európske jazyky
nemajú presný výraz, ktorým by sa
dalo preložiť čínske jen. Zhruba to
znamená niečo medzi sympatiou a
súcitom.) Ďalšími princípmi sú posvätnosť rodiny a úcta k predkom. V
organizácii vládnutia sa zdôrazňovala stredná cesta a vyhýbanie sa extrémom.
ÚČTOVANIE
ÚROKU ZA POŽIČIAVANIE
KONFUCIANIZMUS ODSUDZUJE AKO JEDEN
Znalosť Konfuciovho učenia bola základnou požiadavkou pre nastúpenie do
čínskej imperiálnej administratívy.
Len tí, čo ukázali najväčšie vedomosti Konfuciovho učenia, boli prijatí.
Tak celú imperiálnu administratívu
obsadili filozoficky založení ľudia.
Keď im potom cisár z dynastie Han
dal vyriešiť problém financovania gigantickej stavby čínskeho múru, predĺženie múru až do Yu-menu, ako aj
série zavlažovacích kanálov, diaľnic
a ciest, bolo prirodzené, že mu neporadili, aby napadol a vydrancoval iné
národy, alebo aby uvalil veľké dane
na celý čínsky národ, alebo aby zaviedol úrokový finančný systém na vyžmýkanie úrokov z celej čínskej populácie.
Čínski imperiálni administrátori
(na rozdiel od dnešných byrokratov)
boli od malička zvyknutí na hlboké
filozofické rozjímanie. Urobili objav,
že ľudia, ktorí zachovávajú jen, netúžia po zlate a striebre preto, že chcú
Z NAJHORŠÍCH PREJAVOV ZLA A ÚPADKU
AKO NARUŠENIE A ROZBITIE JEN-U.
mať doma hromady drahých kovov,
ale preto, že prostredníctvom týchto
kovov môžu výsledky svojej práce
premiestňovať a zamieňať za hocičo
iné, čo vyprodukoval zase niekto iný.
Vypozorovali, že aj ľudia, ktorí vôbec
nevedeli ako nákladne a ťažko sa doluje a spracováva zlato alebo striebro,
prijímali ho za výsledok svojej práce,
lebo mali neochvejnú vieru, že za to
isté zlato alebo striebro, ktoré oni dostali, by im hocikto iný dal zase to isté.
Takto narazili na úžasný objav: podstata hodnoty je viera! Akýkoľvek
predmet na tomto svete nadobudne
hodnotu, ak človek nadobudne vieru
v jeho hodnotu!
Keďže ročné náklady na stavbu
múru, kanálov a ciest mnohonásobne
prevyšovali ročné príjmy z daní, poradili cisárovi, aby za nákupy materiálu
a provízií pre robotníkov platil potvrdenkami, na ktorých boli presne vyznačené hodnoty s tým, že tak, ako
prijímajúci ich bude ctiť a mať vieru
v ich hodnotu, tak aj on, cisár, ich bude ctiť a mať vieru v ich hodnotu, keď
zas jemu poddaní budú s týmito potvrdenkami platiť dane.
Prv boli tieto potvrdenky na hlinených tabuľkách, neskôr na papieri.
Takto vzniklo prvé dokladovo založené obeživo, ktoré populácia začala
používať na platby medzi sebou! Cisár mohol stavať svoje gigantické
stavby nepretržite bez toho, aby čakal
na výročné platby daní v naturáliách,
alebo aby ich zvyšoval. Jeho administrátori týmito dokladmi nakupovali
všetko potrebné na stavbu múru, kanálov a ciest po celej Číne a potom,
keď prišlo na platenie daní, tieto tabuľky či papierové ceduľky sa zase
vracali nazad do imperiálnej pokladne.
Ako to, že tento finančný systém
sa udržal po stáročia bez toho, aby
došlo ku katastrofálnemu kolapsu
hodnoty obeživa, aký sa udial pred
očami celého sveta napríklad minulý
rok v Mexiku? Odpoveď je monumentálne jednoduchá: tie hlinené tabuľky
a neskôr papierové ceduľky, cisár a
jeho administrátori dávali do obehu
len a len na základe vyprodukovania
niečoho ozajstného a hodnotného. Inými slovami: to obeživo sa dostávalo
do čínskej ekonomiky len na základe
krytia dlhu, ktorý vznikol ako následok vyprodukovania niečoho ozajstne
hodnotného - a nikdy na krytie dlhu,
ktorý vznikol nabiehaním úrokov!
V tom spočíva aj “tajomstvo” kolapsu mexického pesa: Mexičania dávali do obehu mnohomiliardové sumy
na krytie dlhu, ktorý vznikal nie ako
následok produkcie ozajstných a hodnotných vecí, ale ako následok nabiehania úrokov!
HODNOTA PAPIEROVÝCH PEŇAZÍ SA
VYTVÁRA, KEĎ SÚ DÁVANÉ DO OBEHU NA
KRYTIE DLHU, KTORÝ SA VYTVORIL VYPRODUKOVANÍM NIEČOHO OZAJSTNÉHO A
HODNOT NÉHO A POTVRDZUJE SA, KEĎ SA
TIETO PENIAZE K DLŽNÍKOVI VRACAJÚ A
ON SPLÁCA SVOJ DLH VYPRODUKOVANÍM
ĎALŠÍCH OZAJSTNÝCH HODNÔT .
PAPIERO-
VÉ PENIAZE, KTORÉ SA DÁVAJÚ DO OBE-
HU NA KRYTIE DLHU ÚROKOV, ALEBO KEĎ
PENIAZE NA PLATENIE DLHU SA ZÍSKAVAJÚ
Z NABIEHANIA ÚROKOV, SA ZÁKONITE ZNEHODNOT IA A SPÔSOBIA EKONOMICKÝ KO-
LAPS!
Úroky sú ozajstný satanský vynález: NABIEHANÍM ÚROKOV SA VYTVÁRA NIČ. Zákernosť tohto vynálezu spočíva v tom, že keď peniaze vytvorené
nabiehaním úrokov sú vzaté do obchodu, sú tak isto vymeniteľné za ozajstné a hodnotné veci ako tie získané
produktívnou a čestnou prácou. Jedinou obranou proti tomuto čertovskému vynálezu je štátna banková administratíva založená na bezúrokovom
(resp. maloúrokovom) financovaní!
Po stáročia trvajúca prosperita, finančná stabilita a mierová existencia
mandarínskej ríše je len jeden z množstva historických dôkazov, že privátne
či sprivatizované úrokové finančníctvo je úplne nepotrebné, nadbytočné pre blahobyt, mier a spokojný život
v krajine.
Naopak, všade, kde dnes vidíme
ekonomickú devastáciu, konflikty,
utrpenie, násilie, zúfalstvo, hlad, biedu, vojny a zabíjanie, tam v pozadí
bezpečne odhalíme úrokové finančníctvo!
Pozrime sa na závod ZŤS Krupina, aby sme si ukázali na príklade,
aká zákerná sabotáž slovenskej ekonomiky sa tu odohráva. Šikovné vede-
nie tam vyvinulo program výroby univerzálnych nakladačov. Najznámejší
a najpredávanejší je nakladač Locust
750. Diaľkové ovládanie, ktoré k nemu vyvinuli, bolo na medzinárodnej
výstave v Trenčíne označené ako “exponát s najoriginálnejším riešením”.
Ich výrobu však nemôžu naplno spustiť, dokonca prepúšťajú pracovníkov
- napriek tomu, že o ich výrobky je
veľký záujem a dopyt. Výroba stojí,
lebo nemajú peniaze na nákup materiálu. Na ich krk už bankári stihli zavesiť 30-miliónový dlh z nabiehania
úrokov - a teraz, keď potrebujú na 18
mesiacov sumu 50 miliónov korún na
spustenie produkcie, títo bankári požadujú 20%-ný úrok. Na dobu 18
mesiacov to činí rovných 15 miliónov.
A za čo? Veď režijné a administratívne
náklady na prípravu a vykonanie takej
pôžičky nemôžu byť viac ako niekoľko tisíc korún!
Potrebujeme na fungovanie ekonomiky vrstvu ľudí, ktoré žmýkajú z národa ročne mnohomiliardové sumy za
nič - za úroky, len na to, aby sa potom
premávali v BMW-čkach a mercedesoch, kancelárie si obkladali importovaným mramorom, zriaďovali si ich
luxusným nábytkom, sami sebe dávali
každý mesiac 50-tisícové platy a stotisícové odmeny, aby prejedli, prepili
a prehýrili výsledky životnej práce státisícov poctivých ľudí?
Musíme sa prizerať na ich bezočivosť, keď v televízii v priamom prenose z niektorej estrádnej haly producírujú na pódiu rôzne tragicky postihnuté deti, ako nejaké cirkusové
čudá, aby im potom s veľkými fanfárami a hlukom z “hĺbky ich dobrého
a súcitného srdca”, so slzami v očiach
hádzali almužnu či milodary? Prečo
to robia? Prečo nie sú za to, aby bolo
o takýchto nešťastníkov postarané zákonom? Prečo sú tak vehementne za
súkromnú dobročinnosť, ktorá závisí
nie od zákona, ale len od ich osobnej
vôle, milosti, ľútosti, záľub, vízií, nápadov, zlepšovákov a vrtochov?
Najprv odsávaním multimiliardových úrokov z peňažného obehu doženú celú krajinu do núdze - a potom
zakladajú dobročinné nadácie?!
Prečo? Aby čestný človek, ktorý
by inak mohol slobodne a hrdo žiť z
výsledkov svojej vlastnej práce, sa
musel pred nimi nakoniec z núdze ponížiť a so sklonenou hlavou prosiť o
to, čo mu predtým vzali! Oni potrebujú, aby rôzni nešťastníci prosili o pomoc a zmilovanie ich osobne, tak ako
sa prosí Pána Boha. A keď sa potom
niekedy zmilujú a prosenú pomoc
udelia (obyčajne na verejnosti a so
slzami v očiach), vyžívajú sa v tom,
ako im títo nešťastníci a zúfalci ďakujú a blahorečia tak, ako sa ďakuje a
blahorečí Bohu, keď vyslyší úpenlivú modlitbu trpiacej a zúfalej duše.
To sú tie pre nich tak vzácne - ale zato
lucifersky svätokrádežné momenty, po
ktorých tak túžia: rozhodovať o bytí
a nebytí druhých a cítiť sa ako ozajstný Boh!
To však už nie je len urážka človeka či národa - to je už urážka samotného Boha.
Rudolf Vaský
13
Bezúroèná ekonomika
Alternatíva k súèasnému finanèníctvu
Rudolf Vaský emigroval v roku 1969 do Spojených štátov. V New Jersey
a v Texase pracoval najprv v obchode s nehnuteľnosťami a potom desať
rokov v oblasti hypotéčneho finančníctva. Po roku 1989 sa vrátil a je zástancom zavedenia bezúročnej ekonomiky na
Slovensku.
Pán Vaský, veľmi sa mi páčili vaše
príklady z histórie, že tam, kde sa v
dejinách zaviedla bezúročná či nízkoúročná ekonomika, nastal rozkvet.
Napríklad v Aténach za Perikla.
Áno, to je taký najlepší príklad. Zlatý vek Atén bol založený na tom, že Solón zrušil Drakonove zákony, ktoré dovoľovali požičiavanie peňazí na úrok a
zaviedol bezúročnú ekonomiku. Za Drakona bolo úžerníctvo také rozbujnelé, že
ľuďom sa neoplatilo pracovať, len špekulovať a kradnúť. A to potom vyžadovalo veľmi tuhé represívne metódy a
drastické zákonodarstvo. Preto sa dodnes hovorí o “drakonických” zákonoch.
Máte aj iné príklady?
Napríklad čínsky múr, ale to som detailne rozviedol v mojom článku (str.12).
Čínske cisárstvo by si nikdy nemohlo dovoliť uskutočniť najväčšiu stavbu sveta,
keby sa v tom čase nebolo opieralo o
spravodlivú výmenu založenú na dôvere.
Počul som, že templári vytvorili
akýsi model kresťanského kapitalizmu, založeného na bratských vzťa-
14
hoch a že to bolo
tajomstvo ich ekonomického úspechu. Ale potom
ich upálili a namiesto toho sa presadil princíp úžery.
Celé cechové
hnutie v Európe v
14. storočí bolo založené na tom, že
cechy združovali
prostriedky, aby
keď niekto potreboval rozšíriť výrobu,
tak cech mu požičal bezúročne a on to
potom splatil naspäť do cechovej pokladnice. Vlastne aj družstevníctvo malo
ten istý účel. Celá podstata je tá, že peniaze slúžili na to, na čo sú určené: na
výrobu a uskladňovanie vyprodukovaných hodnôt, nie na manipulovanie a
špekulovanie. Bohatol ten, kto niečo vyrábal. A keď videl, že aj niekto druhý
môže niečo tvoriť, tak mu požičal.
A existujú aj príklady zo súčasnosti?
Pravdaže. Napríklad zázračný rozbeh nemeckej a japonskej ekonomiky po
vojne. Rozhodujúcim faktorom, bez ktorého by sa to nebolo podarilo, boli práve bezúročné pôžičky.
Ste toho názoru, že také niečo by
sa dalo uskutočniť aj teraz na Slovensku?
Som presvedčený, že áno.
Vysvetlite mi presnejšie, ako si to
predstavujete. Prečo ste proti tomu,
aby sme brali úročné pôžičky od Medzinárodného menového fondu?
Na svete neexistuje ani jedna krajina, kde sa MMF dostal s týmito úročnými pôžičkami, ktorá by mohla povedať,
že sa hospodársky vylepšila. Naopak:
kde sú nejaké ekonomické problémy a
dostane sa tam MMF, tam sa to ešte
zhorší. Takže nakoniec tam nastane nejaký vojenský puč alebo niečo podobné...
O Južnej Kórei sa hovorí, že je to
malý hospodársky zázrak, “ázijský
tiger”. Tam sa to ako podarilo?
V Južnej Kórei boli práve investované bezúročné alebo nízkoúročné peniaze. Kórejčania spravili vlastne to, čo
Japonci, keď robili industrializáciu; dávali pôžičky len za režijné náklady (11.5%-ný úrok). A na dlhú dobu splatnosti.
A kto im ich dal?
To je dobrá otázka. Nemajú zlato ani
ropu, kto im ich dal? Oni si natlačili peniaze, ale tieto peniaze boli investované
do ekonomiky, cielene. To nebolo, že natlačili peniaze a rozdali ich ľuďom, aby
si s nimi robili, čo chcú. Tieto peniaze
boli dávané do výroby, kde produkovali
hodnoty.
Takže Južná Kórea vôbec nebrala
pôžičky zvonka?
Len minimálne. Pokiaľ viem tak to
bolo cielene na niektoré strojné zariadenia, ale tým, že boli investované do
výroby, tak to výrobou veľmi rýchlo zase splatili. Nesedelo im to na krku a nevyciciavalo ich to celé roky.
Aký je teda váš plán?
V Spojených štátoch máme 31 miliárd dolárov v 30-ročných amerických
štátnych bondoch. Tie vydala americká
vláda na financovanie svojej existencie.
Z týchto 31 miliárd 10 miliárd by sa presunulo do Národnej banky Slovenska.
Národná banka si tieto bondy zapíše ako
svoje aktíva a na základe týchto aktív
emituje 300 miliárd Sk. A z týchto 300
miliárd by sa poskytovali bezúročné pôžičky cielene takým ľuďom, ktorí ich potrebujú, aby mohli vyrábať.
Nie je to nejaký nezvyčajný alebo
riskantný postup?
Nie. Takto to predsa bolo urobené aj
v Západnom Nemecku. Nemci majú
okolo jedného bilióna týchto amerických
vládnych obligácií a presne takto isto
majú emitované svoje marky. Japonci
tiež. Keď dodávali američanom svoje výrobky, dostávali za ne americké bondy.
Tiež ich majú okolo bilióna. Japonská
banka ich má zapísané ako svoje aktíva
a na základe týchto aktív vydala japonské jeny. Takže my by sme vlastne spravili len to, čo už je zabehané v medzinárodnom finančníctve. Zapísali by sme
tieto obligácie ako svoje aktíva a vydali
slovenské koruny. Nie je to nič také, čo
by už nebolo spravené, niečo nezvyčajné, alebo proti pravidlám. Všetko by bolo v súlade s pravidlami.
Ak sa to už predtým takto robilo,
tak prečo sa to vo Východnej Európe
teraz nikde nerobí?
Východná Európa je už veľmi zadĺžená a západný kapitál nemá valný záujem na tom, aby sa to zmenilo. Pre nich
je výhodnejšie, keď nebudeme nikdy
rovnocennými partnermi, ale zostaneme
navždy závislí. Maďari sú na tom tak
zle, že už ani nemôžu splácať úroky,
vlastne im už nabiehajú úroky z úrokov.
Poliakom nejaký dlh odpustili, ale aj tak
majú ešte asi dvadsaťmiliardovú dlžobu.
To je ten kasínový efekt, o ktorom som
hovoril.
Myslíte si, že Slovensko by sa z tohto začarovaného kruhu dokázalo ešte
vymaniť?
Áno, a mohlo by zostať nezávislé.
A to, čo už sme zadĺžení, to by sme
vyplatili?
Keby nás úroky nežmýkali, celé by
sme to vyplatili a ešte by nám aj zostali
peniaze na investície. Slovensko je relatívne malé. Napríklad Ukrajina je už
príliš veľká ekonomika na to, aby tam
10 miliárd dolárov nejako výrazne pomohlo. Slovensko bolo vytipované, pretože je tu najlepšia infraštruktúra. A čo
je tu najväčší kapitál - to sú ľudia.
Totiž zobrať 10 miliárd a dať ich do
krajiny, v ktorej ľudia nie sú inteligentní,
ani vzdelaní - a dať ich do krajiny, kde
sú inteligentní, vzdelaní, proste civilizovaní, to je rozdiel.
Prečo napríklad Čechy nie sú lepšie?
Čechy sú v takej pozícii, že tam veľmi veľa povypredávali. A nemecký kapitál tam teraz hrá prvé husle. Okrem
toho je to skoro dvakrát väčšia ekonomika ako Slovensko.
Takže malosť Slovenska je v tomto prípade výhoda?
Presne tak, lebo Slovensko je akurát
také, že tento fond, čo je prichystaný,
by to utiahol. Čechy, to už je veľké, 10
miliárd dolárov by sa Čechách skôr stratilo bez toho, aby bol nejaký efekt.
Koľko korún je v obehu spolu?
Neviem presne.
Myslím, aká časť je tých 300 miliárd z celkového obeživa, koľko to zaváži?
To by určite zavážilo, lebo by sa cielene investovalo do výstavby rodinných
domov, do malých vodných elektrární,
proste do vecí, ktoré by produkovali kapitál.
A ďalšia vec je tá, že toto by boli dlhodobé pôžičky. Lebo keď niekto ide stavať takú vodnú elektráren, tá stojí okolo dvoch miliónov korún. A keď vy tomu
človeku poviete: “dobre, dám vám 5-ročnú pôžičku na 20%-ný úrok”, tak to neexistuje, že by tá malá vodná elektráreň
Hodnotenie človeka má vychádzať z toho, čo dáva, nie z
toho, čo je schopný získať.
A. Einstein
vyprodukovala toľko elektriny, aby to
mohol splatiť za päť rokov.
Taký človek potrebuje bezúročnú a
dlhodobú pôžičku. Keď sa to rozpočíta
na 30 rokov a tá malá vodná elektráreň
bude vyrábať povedzme za 5000 korún
mesačne elektriny, tak z tých 5000 sa
môžu zaplatiť aj dane, aj si nechať nejaký zisk, aj splácať pôžičku a vlastník
nie je škrtený.
Takže myšlienka je, že by sa mohla
oživiť ekomomika, keby sa investovalo
do produktívnych činností, do skutočnej výroby, že?
Áno, materiál je, ľudia sú, len peniaze držia banky a nepožičajú, len na 25%.
Alebo požičajú len na krátku dobu, takých 5 rokov.
25%-ný úrok je bežný?
25%, 24%, 21%, niekde aj 17%. Ale
podstata je, že takto sa nedá oživiť ekonomika, keď hovoria o dlhodobom úvere
na 5 rokov. To nie je dlhodobý úver. Do
takých 30 rokov, to je dlhodobý úver
Takže teraz je to tak, že ak sa niekto pokúša poctivo pracovať, pravdepodobne skrachuje...
Áno, lebo vlastne nemá s čím, nemá
Solón (640-590 pr. Kr.). Aténsky
zákonodarca a štátnik. Ako básnik
propagoval solidaritu medzi občanmi a ústavu založenú na spravodlivosti. R. 594 ako archón zrušil dlhy roľníkov a odstránil Drakonovo
zákonodarstvo, ktoré uvrhovalo
pracujúcich roľníkov do otroctva
majiteľom pôdy.
kapitál. A keď mu niekto požičia na päť
rokov, to nie je možné, aby to splatil za
5 rokov aj s takým vysokým úrokom, iba
ak kradne alebo zbíja alebo je nečestný
alebo si otvorí nejaký masážny salón alebo proste podniká s takými pokútnymi
vecami. Ale normálne, aby tu existovala normálna ekonomika, to tu nemôže
existovať s takými vysokými úrokmi a
krátkodobými pôžičkami.
To v žiadnej západnej krajine nikde
takto nie je. Keď pôjdete do Nemecka,
do Švajčiarska, a uvidíte tam nejaký pekný domček, spýtajte sa, ako to bolo financované. Každý vám povie, že napríklad vo Švajčiarsku mali program na výstavbu hotelov asi tak na 1.5%-ný úrok
so splatnosťou 20 rokov. Takže keď Slovák ide do Švajčiarska a vidí, aké pekné
domy tam sú, všetko vyčistené, ale prečo? Veď dajte Slovákovi tie isté podmienky: 1.5%-ný úrok na 20-30-ročnú
splatnú lehotu - tak si každý zoberie pôžičku a môže to pekne splácať, môže pri
tom žiť a nezaškrtí ho to.
Znamená to, že teraz sa schválne
tu na Východe vytvorili také podmienky, aby sa to nerozbehlo?
Schválne, aby naši podnikatelia skrachovali a potom sem prídu títo z vonku
a všetko skúpia lacno. A potom oni už
si prinesú svoje dlhodobé bezúročné
pôžičky.
Sami sebe požičajú bezúročne?
Bezúročne alebo na minimálne úroky.
Takže západný kapitál nám podľa vás nechce v skutočnosti pomôcť,
ale chce, aby vlastná ekonomika krajiny skrachovala, aby potom on mohol
prosperovať?
15
Zhrnutie myšlienok
[1] Na príkladoch zo starovekých aj súčasných dejín vidieť, že
predpokladom hospodárskeho rozvoja krajiny je spravodlivá výmena
statkov; teda okrem iného aj bezúročný (resp. nízkoúročný) finančný
systém.
[2] Aby mohla vzniknúť seriózna podnikateľská sféra a úspešne
sa rozvíjať, potrebuje bezúročný
počiatočný kapitál; t.j. nízkoúročné
dlhodobé pôžičky, aké sa poskytovali napríklad pri obnove povojnovej ekonomiky Nemecka a Japonska. Ekonomika sa nemôže rozbehnúť s krátkodobými pôžičkami na
25%-ný úrok ročne, lebo žiaden poctivý podnikateľ nemôže nahonobiť
majetok tak rýchlo, aby už o päť rokov mohol splatiť dvoj- alebo trojnásobok sumy, ktorá bola potrebná
na zakúpenie výrobných prostriedkov.
[3] Myšlienka kapitálu - že peniaze sú tovar, “peniaze robia peniaze” - je nemorálna a deštruktívna. Peniaze majú a smú slúžiť len
ako prostriedok na efektívne uskladňovanie a výmenu vyprodukovaných hodnôt, nie ako predmet
špekulovania a bezpracného zisku.
Cieľom každej hospodárskej
činnosti by mala byť tvorba nových
hodnôt a peniaze by mali byť len
prostriedkom. Ak sa peniaze samy
osebe stávajú cieľom, aj za cenu ničenia hodnôt, nie je to správne.
Subjekt, ktorý urobí finančný zisk
najvyšším cieľom svojej hospodárskej aktivity namiesto tvorby hodnôt, koná neeticky.
[4] Peniaze nemôžu vznikať bez
práce; napr. “nabiehaním úrokov”
alebo na podieloch z púheho “vlastníctva cenných papierov”. Peniaze
sú výrazom hodnoty - a bez práce
žiadna hodnota nevzniká. Ak sa
emitujú alebo porozdeľujú, porozdávajú bez vytvorenej protihodnoty, spôsobuje to znižovanie hodnotového obsahu meny, čiže infláciu.
[5] Peniaze v bankách nepatria
pracovníkom bánk, ale občanom a
právnym subjektom, ktoré si ich
tam uložili. Banka ich iba spravuje, t.j. poskytuje určitý druh služby.
Za túto službu si pracovníci banky
zaslúžia spravodlivý plat. Nemajú
právo prideľovať si stotisícové pla-
16
ty a rozoberať miliónové a miliardové podiely a odmeny, pretože tieto peniaze nie sú ich.
[6] Ak banková sféra zneužíva
svoje postavenie, že sú u nej sústredené úspory obyvateľstva (ktoré by
sa inak znehodnotili infláciou) a
chce poskytovať tento kapitál obyvateľom späť len za premrštený
úrok, spadá pod § 253 trestného zákona o úžere.
[7] Ak štát dovoľuje, aby niekde
vznikali bezpracne obrovské balíky
peňazí (napr. povolením úžery, predajom drog, rozdávaním majetku,
nedobytných “pôžičiek” a pod.) nesie to so sebou okrem permanentnej
inflácie aj nekontrolovateľnú korupciu. Celkové množstvo peňazí,
ktoré boli v nejakej krajine dané
ako úplatky, sa rovná množstvu peňazí, aké sa v tej krajine dá získať
bezpracne.
Pri spravodlivej výmene nielenže na úplatky nezostanú peniaze, ale
strácajú aj zmysel. Nemalo by napríklad zmysel podplácať pri konkurzoch, keby výhra v konkurze
znamenala len pracovnú príležitosť
za primeranú odmenu, a neobsahovala by aj nejaký bezpracný zisk navyše, o ktorý sa potom výherca rozdelí s usporiadateľom konkurzu.
[8] Úroky nie sú potrebné na vyrovnávanie inflácie, lebo keby neexistovala úžera a nespravodlivá
výmena statkov, neexistovala by ani
inflácia. Úroky z vkladov obyvateľstva sú len čiastočným odškodnením za celkovú devalváciu meny
tým, že sa obyvateľom poskytne
malý podiel na globálnom úžerníckom systéme. Inflácia je zákonite
vždy vyššia ako úroková sadzba.
[9] Najväčším svetovým úžerníkom je Medzinárodný menový
fond, ktorý požičiava na úroky stámiliardy dolárov. Navyše umelo
udržiava a vnucuje ostatným neúmerne vysoký kurz dolára, ktorý
nie je podložený skutočnými hodnotami. Takto odsáva životné sily
celým krajinám.
[10] Je pod dôstojnosť akéhokoľvek človeka alebo krajiny, aby
vstupovala do nerovných hospodárskych a menových vzťahov alebo
si takýto nerovný vzťah nechala nanucovať pod rozličnými hrozbami.
[11] Keby Slovensko malo dosť
statočnosti a odvahy, nemuselo by
s nikým vstupovať do nerovných
vzťahov a mohlo by zabezpečiť bezúročný kapitál pre podnikateľov
vnútroštátnou pôžičkou.
[12] Podmienkou však je, aby sa
emitované peniaze investovali v prvom poradí do výrobných prostriedkov, ktoré produkujú ďalšie
hodnoty; nie do luxusného spotrebného tovaru; ani by sa nijakým spôsobom nesmeli stratiť vo vreckách
ľudí a inštitúcií, ktoré nič netvoria.
Potom by sa inflácia zastavila a mena by sa začala zhodnocovať.
[13] Druhou podmienkou je
funkčné súdnictvo a úprava súčasnej legislatívy, ktorá umožňuje rozkrádanie národného majetku pod
záštitou zákona.
[14] Politické strany a ďalšie
spoločenské subjekty, ako sa zdá,
nechcú, aby sa tento úžernícky systém zmenil, pretože majú z neho financovaný svoj úradnícky aparát
a v rozoberaní národného majetku
sú tichými spoločníkmi. Poslanci sa
vyhýbajú o bezúročnej ekonomike
hovoriť a šéfredaktori veľkých denníkov o nej nechcú publikovať.
[15] Široké vrstvy obyvateľstva
tiež nechcú, aby sa tento systém
zmenil; buď z nevedomosti alebo z
ľahostajnosti sa radšej nechajú
okrádať, ako by sa mali duchovne
namáhať. Veľká väčšina okrádaných ani netúži po tom, aby sa tento systém zmenil, ale len po tom, aby
sa mohli dostať z pozície okrádaných do pozície okrádajúcich. Sen
obrovského množstva ľudí je bezpracný zisk. Túžia vyhrať v lotérii,
v televíznej súťaži, priekupníčiť
alebo mať milión v banke a žiť z
úrokov. Banky a verejní predstavitelia tak stoja len na špici pyramídy chamtivosti ktorá sa ťahá až
dole a korení u obyčajného človeka. Každý rozkradnutý majetok sa
okamžite rozkotúľa po neprehľadnej reťazi nepodložených faktúr a
nerovných výmen k tisícom podieľnikov a odrobinky padajú až na
dno pyramídy, kde na nich už chtivo čakajú tí najposlednejší. Koľko
je vlastne v tejto krajine spravodlivých, ktorí skutočne chcú, aby sa
to zmenilo?
Pravdaže, potom si sem prídu už do
hotového, lebo každý bude skrachovaný.
Ale napríklad Slovensko-americký
fond na podporu malého a stredného
podnikania, pokiaľ viem, pomáha slovenským podnikateľom dosť nezištne.
Viem o tom, že poskytoval pôžičky na
11 a 17%-ný úrok a investoval bez toho, že by sa snažil získať kontrolný
balík. A sčasti na to teraz aj doplatili,
lebo viacero podnikov zbankrotovalo
a investície sa stali nedobytné. Až sa
čudujem, že skúsení americkí experti
sú takí naivní, že to nevedeli dopredu
a prišli takto o peniaze.
Oni nie sú naivní, oni vedeli veľmi
dobre, že o tých pár miliónov prídu, že
sú stratené. Ale v takom fonde sa sústredí veľké množstvo detailných ekonomických návrhov a žiadostí z celého Slovenska. A tam je potom nejaký operátor
alebo "poradca", ktorý všetky tieto informácie sústreďuje do databázy a získa
pre CIA kompletný prehľad o priemyselnej infraštruktúre v celej krajine. Keby
mali na to platiť špiónov, vyšlo by ich
to oveľa drahšie. Takto im detailné podklady vypracujú Slováci sami a pošlú
akoby rovno do centrály.
To oni dobre vedia, že tie investície
sú stratené. Lebo úroková miera je vysoká a keby ste tu teraz investovali koľkokoľvek miliónov, sto alebo päťsto,
zmocnia sa ich nakoniec aj tak úžerníci
a podniky zákonite zbankrotujú - buď
na prvotnú alebo na druhotnú insolventnosť, lebo obeživo je odsaté.
A čo by sa stalo, čo predpokladáte, keby sa vyčlenilo tých vašich 300
miliárd na dlhodobé bezúročné pôžičky?
Naši výrobcovia by mali bezúročný
prevádzkový kapitál. Investovalo by sa
do vecí, ktoré sa dajú postupne splácať,
teda do vecí, ktoré produkujú peniaze.
Nie napríklad do nejakých golfových ih-
rísk. To môže prísť potom, ale v tejto
prvej fáze treba investovať do vecí, ktoré
budú produkovať, ktoré sami seba budú
platiť.
Mám tu už pozháňaný celý rad projektov. Napríklad Bioplyn. Alebo: výroba, dodávka a montáž betónových zvodidiel okolo ciest. Realizátor: Slovenská
správa ciest. Tieto betónové zvodidlá sa
napríklad dovážali z Čiech. No prečo by
sa mali dovážať z Čiech? Betónové zvodidlá predsa dokážeme vyrobiť. Ale ako
ich niekto môže vyrobiť, keď náš výrobca nedostane pôžičku, alebo len takú, aby
za päť rokov splatil 25%. To znamená,
aby na piaty rok už vrátil dvakrát alebo
trikrát toľko peňazí, ako si požičal!
Alebo ďalší projekt: výstavba čistiarne odpadových vôd, kanalizácie a vodovodu. Realizácia: obecný úrad Breznica,
okres Stropkov. Investícia: 22 miliónov
korún. To je taká obec, kde potrebujú
zaviesť vodu, nemajú tam vodovod, ale
ešte studne.
Keď sa tých 22 miliónov tejto obci
dá a ona si postaví čističku a vodovod, a
rozpíše sa to na 20 rokov, tak tí občania
to splatia po 150 korún mesačne. Ale
keď im dáte 25%-nú pôžičku na 5 ro-
Henry Ford a Thomas Alva Edison neboli len výrobcom aut omobilov, resp. vynálezcom, ale obaja boli aj bojovníkmi proti úžerníctvu.
kov, museli by začať platiť každý po
1000 korún mesačne len úrok, ak nechcú, aby im celkový dlh ešte vzrástol!
Takým spôsobom nebudú mať vodovod naozaj nikdy.
Takže keď sa takéto podobné projekty spustia, ale masívne po celom Slovensku, tu nezamestnanosť bude v prie-
behu dvoch-troch mesiacov zlikvidovaná. Lebo my nie sme v takej situácii ako
Západ. Tam sú už vodovody aj cesty postavené, tam nie je čo stavať, takže tam
nevyhnutne dôjde k určitej recesii, ale
tu? Tu nie je príčina, prečo by tu mala
byť nezamestnanosť. Len takto umelo,
keď sa odsaje obeživo, tak potom je tu
nezamestnanosť. Lebo ľudia by aj chceli
robiť, aj stavať, budovať, ale kapitál je
odsatý. Alebo sa im dajú pôžičky, ale za
takých podmienok, že sa to nedá realizovať. To nie je možné, aby niekto za
päť rokov splatil kanalizáciu alebo nejaký výrobný program, kde je len dajaký
5%-ný zisk, to neexistuje ani na Západe.
Keby sa na Západe zaviedlo takéto finančníctvo ako tu, celá ekonomika by
skrachovala.
A to vaše združenie podnikateľov,
ktoré nám chce zapožičať bezúročný
kapitál, kto sú to?
To je dlhšia história. To už vlastne
začali Henry Ford a Thomas Alva Edison. Ľudia vedia len to, že Ford vyrábal
autá a Edison bol vynálezca. Títo dvaja
však boli aj veľkí bojovníci proti úžerníkom. Boli za to, že peniaze sú len doklad o vyprodukovanej hodnote, slúžia
len na uskladnenie vyprodukovaných
hodnôt. Peniaze nemôžu vznikať bez
práce. V 33-ťom roku, keď Spojené štáty zrušili zlatý štandard, začalo v Amerike také hnutie za zrušenie úžery a zredukovanie úroku len na režijné náklady. Ale potom prišla vojna.
Po vojne sa toto hnutie znova obnovilo. Napríklad Bill Gates, majiteľ Microsoftu, sa síce musí v tomto finančníckom systéme pohybovať, ale toto úžerníctvo kritizuje. Takže to nie je tak, ako
sme sa učili, že ľudia sa delia na kapitalistov a komunistov. Tam sa to delí na
úžerníkov a výrobcov. Keď niekto zbohatne z výroby, pretože niečo robí a každý to chce a je to prospešné, nech zbohatne. Ale keď niekto chce bohatnúť bez
toho, aby vyprodukoval jediný klinec,
tak to už je zle.
Takže táto naša skupina by aj v Spojených štátoch rada videla bezúročné finančníctvo. Ale na to sme moc slabí, lebo tých 31 miliárd, ktoré máme pod kon-
17
trolou, to je príliš málo na to, aby sme
niečo podnikli proti úžerníkom v Spojených štátoch.
A navrhli ste už váš plán nejakým
zodpovedným osobám na Slovensku?
Kontaktoval som sa s guvernérom
Národnej banky Slovenska, pánom Masárom.
A čo povedal?
Najprv sa čudoval, vraj kto by bol
taký dobrák, aby dal Slovensku bezúročný kapitál?
Ozaj, prečo ste takí dobráci, že sa
zriekate úrokov?
Naše združenie sa nezrieka úrokov.
Úroky by naďalej plynuli pôvodným majiteľom, lebo tie má povinnosť platiť
americká vláda. Polročne. Bez ohľadu
na to, či tie obligácie budú práve na
Slovensku alebo v Hong-Kongu. To už
nie je podstatné.
Takže vaše združenie na tom určite
nič nestratí. Ale ani nezíska. Robíte
to naozaj celkom nezištne?
Počítame s tým, že keby sa takto masívne investovalo, slovenská ekonomika
by sa pozdvihla a slovenská koruna by
zákonite išla hore. Lebo momentálne je
slovenská koruna podhodnotená. To je
verejné tajomstvo, vlastne ani nie tajomstvo, to sa vie, že slovenská koruna je
podhodnotená. Reálna hodnota koruny
by mala byť 12 Sk za dolár. Takže keď
sa spustia všetky tieto ekonomické aktivity, tak to zákonite bude možno aj 10
Sk za dolár alebo ešte menej.
Takže my by sme potom zarobili
vlastne tým, že slovenská koruna sa
zhodnotí a to by bol zisk. Lebo tých 10
miliárd dolárov teraz zakúpi 300 miliárd
korún, ale tých 300 miliárd korún, keď
sa koruna zhodnotí, už bude mať hodnotu 20 miliárd dolárov. Slovom my budeme mať taký veľký zisk, o koľko sa zvýši hodnota koruny.
A vy budete vlastniť nejaké koruny, ktoré sa vám zhodnotia?
Môže sa to spraviť napríklad tak, že
za doláre budú vydané koruny, spravíme
tu nejakú družstevnú banku, a táto banka ich bude bezúročne požičiavať výrobcom.
Takže vy by ste zarobili nie na úrokoch, ale tým, že sa pozdvihne celá
ekonomika!
Presne tak, aj my zarobíme, ale nie
na úkor Slovenska. Až keď Slovensko
zbohatne a krajina sa dostane hore, to
bude náš zisk, nie predtým. To nebude,
že niekto bude žmýkaný dopredu, že ešte
sa ani nepostavil na nohy - a už aby platil úroky.
To je tá krása na tom, že ak sa Slovensko nezdvihne, tak nemáme zisk; ale
ani tak nestrácame, lebo tie uroky nám
18
naďalej plynú.
Tak to znie z vašej strany veľmi
dobre.
Lenže pán Masár ten návrh neprijal.
Staval sa k tomu asi tak, že máme peňazí dosť, že si teraz v zahraničí môžeme
požičať koľko chceme...
No dobre, ale len za úroky, nie?
Za úroky, veď to.
Tak prečo nechcel?
On sa bojí, že by boli odstavení, celé
to úžernícke finančníctvo, čo teraz stavajú všade tie nové banky, lebo oni z toho žijú.
Ale také niečo vám predsa oficiálne nemohol povedať, to neverím.
Ale áno, to nám vlastne inými slovami povedal. On proste na bezúročnú ekonomiku prejsť nechce. Najprv hovoril,
že sa to nedá, a nakoniec sa spýtal: “A
čo by sme z toho mali my, ako Národná
banka?”
Prečo by z toho Národná banka
mala niečo mať?
No oni sa chápu ako zisková právna
osoba, oni chcú mať z toho nejaký zisk.
Takže oni by dostali bezúročne, ale chcú
si nahodiť nejaké percentá navrch, pre
Všetko zlo v živote pochádza od duševnej prázdnoty,
lenivosti a tie sú nevyhnutné,
keď si človek zvykne žiť na
účet iných.
A. P. Čechov
seba.
Takže on vlastne navrhol, že keby
z toho Národná banka mala nejaké
percentá, že by to potom bolo prijateľné?
Takú otázku dal doslova: “Čo budeme mať z toho my, ako Národná banka?”.
A vy?
Ja som povedal: “Režijné náklady
vám zaplatíme, ale nič iné.”
Takže keď z toho nemajú nič mať,
tak nechcú?
Nie.
A to im je ukradnuté, že celá krajina by z toho niečo mala?
Áno, to nič, to ich nezaujíma.
A nie je tam ešte niečo, čo im zväzuje ruky?
To áno. Lebo oni tam majú tých poradcov z Medzinárodného menového
fondu. Celý ten zákon, pod ktorým národná banka funguje, je urobený podľa
pokynov MMF. A tých by sme vlastne
museli poslať domov. Museli by sme zobrať tie peniaze, čo nám úročne požičiavajú z MMF a povedať: tu máte, páni, také peniaze nepotrebujeme.
Ale tí poradcovia, ak sú skutočne
poradcovia, by predsa nemali mať
rozhodujúci, ale len poradný hlas, nie?
Veď oni iba radia. Ale guvernér Národnej banky by asi nebol guvernérom,
keby ich rady nepočúval.
A Národná banka je činiteľ, bez
ktorého to nejde?
Nie, lebo len Národná banka Slovenska môže emitovať slovenské koruny.
A nikto iný už s tým súhlasiť nemusí? Nie je potrebný súhlas vlády?
Teoreticky má banka právo rozhodnúť. Lenže oni nechcú rozhodnúť tak,
aby sa prešlo na bezúročnú ekonomiku,
lebo to by zlikvidovali všetkých úžerníkov a oni nechú ísť sami proti sebe. Lebo
Národná banka zapožičiava peniaze
všetkým ostatným bankám. A diskontná
sadzba je teraz 9,75% a z toho má NBS
zisk a z toho zisku si potom guvernér a
všetci ostatní dávajú platy.
Nedávno bola tlačová konferencia,
kde sa pýtali na platy guvernéra a predstavenstva a bolo nám povedané, že o
tom sa bude debatovať mimo novinárov.
Takže nemám žiadne oficiálne informácie, ale čo som počul, sú to státisícové, miliónové čiastky. Tam sa to robí asi
tak, že dáme dokopy zisk z toho, čo sme
požičiavali bankám, a z toho si dáme
platy, koľko chceme.
A oni nemusia platiť dane?
Musia, ale pritom to sú miliónové
sumy, ktoré si rozoberajú medzi sebou.
Veď výrobná sféra mala minulý rok zisk
30 miliárd korún a banková sféra 39 miliárd, takže banková sféra mala viac zisku, vycucla viacej peňazí bez toho, aby
vyprodukovala jedno špáradlo, jednu
ihlu alebo jednu zápalku!
Čistý zisk po odrátaní nákladov?
Áno, veď oni len presúvajú, prerozdeľujú peniaze a pri tom si z toho hrabú
pre seba. V banke len upratovačka dostane 10 tisíc. Kto chce robiť v banke
upratovačku, musí tam niekoho podplatiť. Takže oni si tu spravili úplný štát
v štáte. Ostatná populácia je tu len tak,
ako kedysi nevoľníci. Keby sme aspoň
platili len tých 10%, ako feudálny desiatok, ale teraz je to horšie...
Aha, dnes by sa to vlastne malo
volať “piatok”, alebo “štvrtok”, že?
Ale povedzte, vy tu dávate taký pozitívny návrh: a každý vás ignoruje?
Nešli ste s tým do novín? Veď na to
musia nejako reagovať, musia vysvetliť, prečo tú pomoc nechcú prijať.
Tak už som vám povedal, ako na to
reagovali v Národnej banke.
Ale čo povedali oficiálne?
Tak povedali, že sa k tomu nechcú
vyjadrovať. Napríklad v Zmene o tom
niečo vyšlo a povedali, že sa už nechcú
k tomu vyjadrovať.
A vyjadrili sa už vôbec?
Predtým sa k tomu vyjadrili tak, že
to je neodskúšané, že je to teória, že s
takými teóriami nebudeme riskovať a
podobne. Pritom im ten redaktor hovoril, že bezúročná ekonomika fungovala
a ešte aj funguje. Napríklad v Japonsku,
kde je 1%-ná diskontná sadzba, takže je
to skoro ako bezúročná ekonomika. To
znamená, že banky dostávajú pôzičky od
svojej banky za 1%. V roku 1987, keď v
Japonsku ceny vyleteli tak hore, že si
nikto nemohol dovoliť kúpiť dom, japonská banka začala dávať úvery na
stavbu domov až so 100-ročnou splatnou lehotou, aby ľudia mohli ďalej stavať a bývať. V histórii skoro všade aspoň
v určitom období fungovala bezúročná ekonomika.
A čo oni na to?
No že sa nemienia baviť s
laikom, ktorý dáva príklady z
minulých storočí. A k Nemecku
a Japonsku sa nevyjadrili.
Kto?
Tlačový hovorca NBS, neviem jeho meno.
V jednom slovenskom denníku o tom bol článok a ten redaktor dostal od šéfredaktora pokyn, aby také niečo o bezúročnej
ekonomike už nespomínal. A
pritom to bol len taký malý článok na okraj, kde sa písalo, že v
Japonsku je 1%-ná diskontná
sadzba a že aj naše banky by si z
toho mohli brať príklad. Na to
mu šéf strhol prémie.
A táto téma sa nesmie publikovať?
Smie. Ale pozrite, za jednu
inzertnú stránku také noviny inkasujú sto tisíc korún. A tieto inzeráty si dávajú len tí, čo majú
peniaze, čiže v prvom rade banky. Keď bude šéfredaktor písať
proti bankám, tak zruinuje celé noviny.
Takže masmédiá sú v područí cez
inzerciu.
Presne tak. Predtým bola cenzúra a teraz je inzercia.
Preto aj Sophia je nútená predávať pod výrobné ceny. Lebo nemá inzerciu.
Ale zato ste nezávislí. Vy ste skutočne nezávislí. Žiadna politická srana ani
noviny si o tomto nemôžu dovoliť rozprávať. Lebo banky by im zaškrtili peniaze a celý ich úradnícky aparát by zostal bez peňazí. Preto o tom nechcú ani
počuť.
V ktorých krajinách MMF takto
požičiaval peniaze?
Napríklad v Mexiku. Tam tiež išli
zúročené peniaze, stovky miliónov dolárov. Mexičania si to najprv pochvaľovali, lebo keď tie peniaze prídu, nejaký
čas je z toho efekt. Ale keď tie úroky
začnú odsávať obeživo, tak potom to
skrachne.
To je to isté ako keď si niekto požičia 1000 korún a pôjde hrať do hracieho automatu. Tak bude hrať chvíľu,
možno sa mu chvíľu aj bude dariť, ale
nakoniec, ak neprestane hrať, zaručene
stratí celých 1000 korún aj s tým, čo povyhrával.
Pretože tam je nastavený ten úrokový “hoblík”...
Áno, úžera je nastavená pevne. Časť
vhodených peňazí v tom automate rovno padá do priehradky, z ktorej sa už
Boháč a smrť. Rytina zo 17. st.
nikdy nevrátia. Takže keď budete hrať
Jack Pot, tak možno aj vyhráte, ale keď
neodídete a budete hrať ďalej, tak vás
to pekne zhoblíkuje a strávite aj svoje
peniaze aj všetko, čo ste vyhrali. A to je
presne to, čo sa tu deje.
Takže MMF nás teraz zobral akoby do kasína.
Áno, to je taká hra. My sme ešte ani
neboli zadĺžení a povedali: ak chcete s
nami obchodovať, zadĺžte sa nám, zoberte si do rezervy americké doláre od
MMF. Takže ešte sme ani nič nekúpili,
ale už sme museli mať v rezerve - oni
požadovali okolo 400 či 500 miliónov a už sme aj platili 10%-ný úrok, len preto, že môžeme s nimi obchodovať.
Predstavte si, že Slovensko by uro-
bilo to isté. Natlačili by sme peniaze, a
povedali by sme Rakúsku, Maďarsku,
Poľsku, všetkým krajinám na svete by
sme povedali: “ak chcete s nami obchodovať, zoberete si naše peniaze do rezervy.” A rozhodili by sme po svete dajme tomu 200 miliárd slovenských korún na 10%. No tak by sme dostávali
ročne 20 miliárd úrok za nič. Za tento
by sme si potom kupovali všetko, čo z
týchto štátov potrebujeme...
A MMF požičiava len na úroky?
Áno, len na úroky.
A za koľko?
Okolo 10%.
Tak to by sme ale museli celý štát,
všetci zbankrotovať.
Áno, k tomu to speje. Ako v Mexiku
a v ostatných štátoch. Alebo potom trvale živoriť, ako dajme tomu v Maďarsku. Tam už im dlhujú úroky z úrokov, tak im trocha povolia, a potom zase... Aj
to len preto, aby to nedošlo tak
ďaleko, že by bola revolúcia. Ako
teraz tí Indiáni v Mexiku, ktorí
sa postavili proti vláde so zbraňou v ruke. To nechcú, aby to zašlo tak ďaleko, ale robia to tak,
že ich škrtia.
A kde všade už bolo takto
“pomáhané”?
Skoro vo všetkých chudobných krajinách, kde bol MMF, v
Afrike a inde.
A v Južnej Kórei, v Japonsku nie?
V Južnej Kórei, ako som vravel, si vzali len nejaké pôžičky
na strojné zariadenia. Ale u nás,
čo sa stalo? Za doláre sa nakúpili
mercedesy, importoval sa nábytok, gauče z Talianska... To sú
umŕtvené peniaze. A naši výrobcovia nemajú za čo vyrábať.
Vraveli ste, že aj Nemecko
sa po vojne dostalo hore vďaka
bezúročným investíciám do strojového
parku a výroby?
Aj po vojne, v roku 1945, aj za Hitlera, v 30-tych rokoch. Hitlerovi sa podarilo zvládnuť infláciu a odstrániť nezamestnanosť. To bola aj jedna z príčin,
prečo ho Nemci tak nasledovali.
A ako to urobil?
Obišiel úžerníkov a začal vydávať
bezúročné peniaze, začal stavať, vyrábať. Len on sa nestaral o to, aby si požičal niekde vonku, ale peniaze si jednoducho natlačil.
Tak Hitler potom vydal nekryté
peniaze!
Áno, ale oni boli vzápätí kryté tou
výrobou, tým stavaním. To je dosť taký
chyták, ak niekto povie, že vydá “nekry-
19
Boží blázen
Chalíl Džibrán
Jednou pøišel z pouštì do velkého mìsta Šaríy muž, který byl snílek a nemìl nic
leè šat a berlu.
Když se procházel ulicemi, pozoroval
bázlivì a udivenì chrámy, vìže a paláce,
nebo• mìsto Šaría bylo neskonale krásné.
Èasto promlouval ke kolemjdoucím a vyptával se na jejich mìsto, avšak oni nerozumìli jeho øeèi a on zas jejich.
V polední hodinì se zastavil pøed velkým hostincem. Byl postaven ze žlutého
mramoru a lidé vcházeli a vycházeli zcela volnì.
“To bude jistì svatynì,” øekl si a hned
vstoupil. Jaké však bylo jeho pøekvapení, když se ocitl ve
velmi pøepychovém
sále, kde kolem èetných stolù sedìla
hojná spoleènost mužù a žen. Jedli, popíjeli a naslouchali
hudebníkùm.
“Ne,” øekl si snílek. “To není bohoslužba. To bude jistì
hostina, kterou poøádá kníže pro lid na
oslavu velké události.”
V té chvíli k nìmu
pøist oupil jakýsi
muž, jehož pokládal
za knížecího otroka,
a vyzval ho, aby si
sedl. Byl obsloužen
masem, vínem a tím
nejlepším cukrovím.
Když mìl snílek
dost, zvedl se k odchodu. U dveøí ho
zastavil statný, velkolepì ustrojený muž.
“To je urèitì sám kníže,” øekl si v duchu
snílek, uklonil se a podìkoval mu.
Pak statný muž øekl mìstským jazykem:
“Pane, nezaplatil jste za obìd.”
Snílek neporozumìl a znovu mu srdeènì podìkoval. Statný muž se zarazil a podíval se bedlivìji na snílka. Pochopil, že
je to cizinec odìný pouze v chudý šat a
že skuteènì nemá èím zaplatit jídlo. Statný muž tedy zatleskal a zavolal. Nato pøišli ètyøi mìstští strážníci a vyslechli statného muže. Pak vzali snílka mezi sebe,
vždy po dvou na každé stranì. Snílek si
povšiml okázalosti jejich šatù, obøadnosti
jejich zpùsobù a hledìl na nì s potìšením.
20
“Toto jsou,” øekl si, “nìjací významní
lidé.”
Všichni se spoleènì odebrali k soudnímu dvoru a vešli dovnitø.
Snílek uvidìl pøed sebou sedìt na trùnì
ctihodného, vznešenì odìného muže se
splývajícím vousem. Myslel si: “To je asi
král.” A zaradoval se, že byl pøed nìj pøedveden.
Strážníci pøednesli soudci, postaršímu
muži, obvinìní proti snílkovi. Soudce urèil
dva advokáty, jednoho, aby vznesl obžalobu, a druhého, aby obhajoval cizince.
Advokáti jeden po druhém povstali a
každý vyložil své argumenty. Snílek si
myslel, že naslouchá uvítacím proslovùm
a srdce se mu naplnilo vdìèností ke králi
za vše, co pro nìj bylo uèinìno.
Pak byl vynesen rozsudek nad snílkem, že na tabulce zavìšené na krku mu
bude napsán jeho
zloèin a že musí
projet mìstem na
neosedlaném koni s
trubaèem a bubeníkem vpøedu. A rozsudek byl bezodkladnì vykonán.
Když jel snílek
mìstem na neosedlaném koni s trubaèem a bubeníkem
vpøedu, obyvatelé
se sbíhali za hlukem. Pøi pohledu na
nìj se všichni smáli
a dìti bìžely za ním
v hlouècích z ulice
do ulice. Snílkovo
srdce bylo naplnìno
nadšením a díval se
na nì s rozzáøenýma oèima, nebo• pro
nìj byla t abulka
znakem královy milosti a prùvod byl na
jeho poèest.
Jak jel, spatøil v zástupe muže, který
byl z pouštì jako on sám. Srdce mu pøetékalo radostí a hlasitì na nìj zavolal:
“Pøíteli! Pøíteli! Kde to jsme? Co je to za
mìsto, kde dávají, co srdce ráèí? Jaká je
to rasa štìdrých hostitelù, kteøí hostí náhodného hosta ve svých palácích, jejichž
knížata jsou mu spoleèníkem, jejichž král
mu vìší na prsa svùj znak a otvírá mu
pohostinnost mìsta, které sestoupilo z
nebe.”
Ten muž, jenž byl také z pouštì, neodpovìdìl. Pouze se usmál a lehce potøásl
hlavou. A prùvod pøešel.
A snílkova tváø byla plna nadšení a
oèi mìl zaplaveny svìtlem.
Pøeložil Svetozár Pantùèek
§ 253
Úžera
(1) Kto zneužívajúc niečiu tieseň,
neskúsenosť alebo
rozumovú slabosť
alebo niečie rozrušenie dá sebe alebo
inému poskytnúť
alebo sľúbiť plnenie, ktorého hodnota je k hodnote vzájomného plnenia v
hrubom nepomere,
alebo kto takú pohľadávku uplatní
alebo v úmysle uplatniť ju na seba
prevedie, potresce
sa odňatím slobody
až na dva roky alebo peňažným trestom.
(2) Odňatím slobody na šesť mesiacov až päť rokov sa
páchateľ potresce,
ak spácha čin uvedený v odseku 1 pre
zárobok.
Ide o ingerenciu
do záväzkových vzťahov plynúcich zo zmlúv o pôžičke alebo
výpožičke... Dôvodom je neekvivalentný pomer vzájomného plnenia z týchto
zmlúv a porušenie
etických princípov zo
strany páchateľa,
ktorý v záujme vlastného obohatenia ťaží
z núdze iného.
. . . p o tre bn ý m
predpokl adom ich
trestnosti je zneužitie
tiesne a hrubý nepomer vzájomného plnenia (napr. premrštený úrok, nie je však
vylúčené ani vynucovanie iných budúcich
plnení alebo služieb,
ktoré sú celkom neekvivalentné k hodnote poskytnutého
plnenia).
té” peniaze. Ak sa tieto peniaze investujú
do zábavy, na importovanie osobných
vecí, tie peniaze sú nekryté. Ale ak sa to
investuje do výrobných prostriedkov a
práce...
...tak sa hneď tvoria nové hodnoty, ktoré to kryjú.
To sa dá robiť samozrejme len účelovo a postupne, nie naraz veľa, ale na
konkrétne veci, a potom sa to hneď zase
vracia.
Napríklad: Vy si chcete postaviť dom
a nemáte peniaze. Prídete do banky a
banka povie: Dobre, dom bude stáť milión korún. Čo nám dáte do záruky? A
vy poviete: Ja nemám nič. Práve preto
som prišiel do banky, aby som si požičal.
A ako to budete robiť vy? Čo ak
vám vaši dlžníci napríklad skrachujú,
ako v tom Slovensko-americkom fonde, a požičané peniaze už nikdy nebudú môcť vrátiť? Čo ak sa tých 300 miliárd rozšafári a rozkradne a vy nebudete môcť nič robiť, lebo justícia nepracuje v reálnom časovom horizonte?
Keď ten náš fond bude fungovať, a
vy prídete a poviete, že nemáte nič, tak
vám požičiame. Ale takým spôsobom,
že nedostanete naraz milión korún, ale:
postavíte základy a to sa preplatí; postavíte obvodové múry a to sa preplatí.
Teda nie tak, že dostanete do ruky peniaze a ujdete s nimi do Argentíny. Vždy
sa skontroluje, čo bolo naozaj postavené.
Takže nakoniec máte dom, ale máte aj
miliónový dlh.
A ak ho nebudem vedieť splatiť?
Tak zaplatíte tým domom.
Aha, takže mám dom a mám dlh a ten dom je tou zárukou!
Pravdaže. A ten dlh je rozpočítaný
na 30 rokov. Takisto keď sa zavádza nejaká nová výroba; niekto bude chcieť vyrábať dajme tomu rúčky do motyky. Tak
tá výrobňa bude tou zárukou.
Lebo banka vám dnes povie: ukážte
najprv dom, že ho máte, a potom vám
naňho požičiame. Alebo: ukážte mi, že
máte trikrát toľko peňazí, a potom vám
ešte požičiam. To práve dusí ekonomiku: máme tu dosť ľudí, ktorí by chceli
pracovať, postaviť povedzme domček,
ale nemôžu, lebo banka im nedá peniaze, a banka im ich nedá, lebo ich nemajú. To je ako vajce a sliepka.
Na čo sa u nás využívajú tie pôžičky, ktoré si berieme?
Tie práve idú len na vyrovnávanie
platobnej bilancie. Čo si požičiame, to
platíme za spotrebný import. Nakoniec
my spotrebujeme dovezený tovar, oni budú mať svoje peniaze, a my im ich zostaneme dlžní.
Nemci nakupujú v Čechách za doláre
pozemky a nehnuteľnosti. A Česi v Ne-
mecku BMW-čka a žehličky. Takže tie
doláre kolujú. Ale oni ich potom zase
recyklujú a znova: my kupujeme len spotrebný tovar a oni kupujú u nás továrne
a výrobné kapacity Takže z nás a stávajú
indiáni, ktorí kupujú zrkadielka a ohnivú vodu, ale oni kupujú zem, nehnuteľnosti a výrobné prostriedky.
To je tá celá podstata: odstaviť našich výrobcov, aby sa sem oni nahrnuli,
mali trhy, vplyv, územie. Aby potom
mohli skúpiť všetko za babku a budú tu
bačovať a my tu budeme možno behať s
nejakými valaškami, alebo čistiť topánky a tak. Postavíme pre nich nejaké hotely a tam im budeme vyrovnávať postele - a máme "pracovné príležitosti."
Podľa vás je teda slovenská ekonomika schválne nastavená tak, aby
každý poctivý výrobca nakoniec nevyhnutne skrachoval?
V takýchto ekomomických podmienkach sa môže rozrásť len taká vrstva ľudí, čo vedia kde čo prepašovať, ukradnúť, predať drogy...
Podmienky sú, pravda, pritvrdé.
Slovenský podnikateľ musí odviesť
47% dane. Ale keď si chce tie peniaze vziať ako fyzická osoba, tak zapla-
Keby ľudia chceli skromne
žiť, bol by temer všade prebytok radosť, svornosť a mier.
F. Fénelon
tí ešte ďalších 20% a nakoniec, keď
ide za tie peniaze kúpiť nejakú konkrétnu vec ako zákazník, v obchode mu
ešte naúčtujú 25% dph, takže sa mu
nakoniec skoro neoplatí pracovať.
Pravdaže, lebo keď štát sám musí
platiť veľkú dlhovú službu, musí to potom zaúčtovať komu môže: podnikateľovi, občanovi, každému...
A na západe je nejaký iný daňový
systém? Tam odvádzajú vraj iba 33%.
To je to, že ak sú na úrokovú službu
menšie výdavky, tak si môžu dovoliť
účtovať aj menej daní. Napríklad tie doláre, čo sem požičiavajú, to je zisk pre
nich. Čo od nás vyžmýkajú, o to menej
si môžu žmýkať svojich. Takže keby sme
mi robili to isté a popožičiavali slovenské koruny po celom svete a úroky by
platili z celého sveta nám, tak potom aj
tu by boli menšie dane. Lenže teraz je to
opačne, štát musí platiť úroky von.
Načo je vlastne Medzinárodný menový fond, aby požičiaval peniaze a zarábal na tom?
MMF má jediný účel: udržať hodnotu dolára. Všelijakými manipuláciami a špekuláciami. Totižto čím viac krajín používa dolár, tým sa vlastne vytvára
jeho hodnota. Takže je to v ich záujme,
aby dolár všetci používali. Napríklad teraz je niekoľko miliárd dolárov požičaných v Rusku. Keby tieto miliardy nekolovali v Rusku, čo by sa stalo? Niekto
by ich niekde musel vyplatiť; niekto by
za ne niečo kúpil v USA. Tým by išla
inflácia hore. Takže čo oni vlastne robia? Tlačia doláre v tlačiarni, bez toho,
že by vytvorili nejaké skutočné hodnoty
a kupujú za ne v Rusku hodnotné veci.
A Rusi si tam už behajú a obchodujú
medzi sebou s papierovými dolármi.
Ktoré sú nekryté!
Nekryté. Akurát že MMF direktívne
určí ich cenu voči rubľu. A rubeľ potom
už pláva, môže aj celkom padnúť, to nikomu nevadí. Ale keď americký dolár
ide dole, tak čo spravia? Vtedy nenechajú, aby voľný trh určil cenu dolára! Keď
napríklad teraz na jar išiel americký dolár prudko dole oproti jenu, tak spravili
intervenciu s japonskou bankou nákupom dolárov.
Teda akonáhle príde na hodnotu dolára, oni si ju manipulujú ako chcú; ale
keď príde na hodnotu ruského rubľa, nechajú ho, nech skrachuje.
Nám všetkým hlásajú, že to musíme
nechať na trhovom systéme, ako si určí
hodnotu našej meny. Lenže oni sami to
nerobia. Keď sa hodnota dolára dostane
do takej polohy, ktorá im nevyhovuje,
spravia intervenciu a vytlačia ju hore
alebo stlačia dole. Takže my ich hru všetci hráme, ale oni podľa svojich vlastných
pravidiel nehrajú. Ale nás všetkých nútia, aby sme hrali podľa ich pravidiel.
Ale raz sa predsa na to musí prísť,
na ten podvod, že doláre sú iba papieriky.
No tak to každý vie.
Ale myslím tak, že sa to finančníctvo raz musí zrútiť.
Áno, to skôr alebo neskôr príde. Lebo
teraz, keď červení padli, postkomunistický svet zatiaľ skrmuje tie falošné
doláre, ale nebude ich skrmovať donekonečna. Takže zákonite raz príde taký
bod, že tu už nebude mať kto tie nové
doláre, čo oni tlačia, skrmovať. Lebo
kam s nimi pôjdu, na Mesiac? Je to pre
nich obrovské šťastie, že 300 miliónov
ľudí sa otvorilo západnej ekonomike.
Oni tlačia v rotačkách doláre a od Rusov
kupujú to a ono, zlato, diamanty, kupujú všetko, čo sa dá.
Ale to je strašné, lebo oni nakupujú
reálne hodnoty za papieriky. To im už
všetko zostane? To im právoplatne
patrí?
Tak, áno.
Ale pritom všetci vieme, že oni
vlastne nezaplatili!
Akože zaplatili, lebo dolár má teraz
21
hodnotu. A potom keď padne, oni už
majú tie bane, zlato, diamanty...
Tak kto na to doplatí, keď raz dolár stratí hodnotu?
No ten, kto ten dolár prijal, za tú hodnotu, ktorú vyprodukoval. Tí Rusi, čo
popredávali svoje sväté ikony a majú teraz tie doláre niekde poschovávané.
Tak potom jediné riešenie je nebrať nekryté doláre za skutočné veci,
nie?
Nie. Riešenie by bolo určiť, čo mena reálne obsahuje. Lenže to je všetko
tak prepojené, aby sa z toho nedalo ujsť,
to je to. To je tak prešpekulované, aby v
tom bol človek chytený ako zajac v klietke. A ku krachu zákonite príde.
Nemohli by sme od nich jednoducho nebrať tie pôžičky?
Práve to chceme.
Je to reálne povedať, že ďakujeme,
že si chceme hospodáriť buď sami alebo keď, tak ako rovnocenní partneri?
Môžeme urobiť presne to, čo Číňania pred 2200 rokmi.
Tak čím nás to ohlupujú, že prečo
vlastne potrebujeme tie pôžičky?
No aby oni mohli ďalej tlačiť, aby
sme im boli zaviazaní.
Ale to predsa nemôžu povedať.
Ako sa to oficiálne zdôvodňuje?
Všeličo sa vymýšľa.
Čo napríklad?
To sú také hlúposti, že ja si to nikdy
neviem ani zapamätať.
Uvádzajú sa nejaké typické dôvody?
Povedia vám napríklad, že musia byť
úroky, aby sa regulovala inflácia. Lenže
práve tie úroky tú infláciu vytvárajú. A
bankári vedia, že úroky vytvárajú infláciu, ale vám povedia do očí: “úroky
sú potrebné, aby sa regulovala inflácia”.
To je sypanie piesku do očí.
Inak medzi bankármi v Spojených
štátoch je to normálne známe, z toho si
aj robia žarty, že svet im žerie ich doláre. Ale oni si hovoria: tak čo, keď to
funguje, tak sa smejú... Ja som v tom
finančnom systéme bol pätnásť rokov,
poznám tých ľudí ako vlastnú dlaň,
viem, ako zmýšľajú.
Ale aj oni vedia, že niečo príde, že
to nemôže takto byť donekonečna. Alebo musí prísť nejaká vojna, alebo nejaký veľký posun. Amerika totiž spotrebuje omnoho viac, ako vyrobí. Predáva
obligácie, ale to bude treba splatiť. Len
teraz je politicky neprijateľné, aby skrátili sociálne dávky pre tých 30-40 miliónov ľudí, ktorí v USA prepadli cez sociálne sito na dno spoločnosti. Títo tam
žijú v akomsi minimálnom komunizme.
Nepracujú, ale berú podporu, stravu,
ubytovanie, lekárske ošetrenie. Komu to
stačí, ten ani prácu nehľadá. Tá najvyš-
22
šia vrstva, ktorá nepracuje, musí živiť
armádu spodiny, ktorá tiež nepracuje,
aby náhodou nepovstala a nezačala sa
búriť. A tá stredná vrstva, ktorá pracuje, je stále viac škrtená.
A Nemecko a Japonsko pomáhajú
tento nereálny kurz dolára udržiavať?
Áno, lebo majú na ňom založené svoje ekonomiky. Celý ich finančný systém
je podložený dolárovými obligáciami.
Keby sa naraz priznala pravda, miliardové sumy by sa odrazu stratili. S dolárom
by padla marka aj jen.
A kvôli tomu sa aj Veľká Británia
tak húževnato bráni spoločnej európskej mene?
Áno, lebo vedia, že spoločná mena
je západonemecký výmysel. Túto spoločnú menu budú totiž musieť prijať
všetky štáty únie, aj Anglicko. A aktíva
na túto menu Nemci síce poskytnú, ale
to budú tie americké obligácie, ktoré nie
sú kryté.
A ostatné európske štáty tie americké obligácie nemajú?
Nie toľko. Francúzsko ich odmietlo
prijať a žiadalo zlato. De Gaulle kvôli
tomu vystúpil aj z NATO.
Nijaká diktatúra nemôže dlho jestvovať bez súhlasu veľkej
časti ovládaných.
A. Maurois
Tak prečo Nemci tie americké obligácie vlastne prijali?
Pretože Nemecko a Japonsko boli po
druhej svetovej vojne bezmocné. Boli
porazené štáty. Nemci vyvážali do Ameriky špičkové strojné zariadenia. A Američania, keď im došlo zlato, nanútili
Nemcom namiesto toho dlhopisy. A Angličania sa vtedy škodoradostne smiali:
tak vám treba, chceli ste ovládnuť svet,
mali ste Hitlera, teraz dostávate papiere
za vaše výrobky.
Ale Nemci teraz hovoria: už nemáme Hitlera; sme demokrati a chceme,
aby celá Európa prosperovala: navrhujeme spoločnú menu. Lenže Angličania
vedia, čo to znamená. Potom by sa nielen Nemecko, ale celá Európa musela
triasť, aby dolár nepadol.
Takže celý vtip je v tom, že oni sa
niekde potrebujú zbaviť čierneho petra!
Presne tak.
A keď čierny peter bude u nás, tak
dolár môže padnúť.
Áno, môže padnúť a hotovo. Oni budú už v čistom.
A čo ak naša banka prijme tie vaše
obligácie za 10 miliárd dolárov a dolár
potom padne? Tak tie vaše obligácie
stratia hodnotu!
Tak v prípade, že by dolár padol, tak
stratia časť hodnoty, áno. Ale to ešte
chvíľu potrvá. A medzitým by sa slovenská ekonomika mohla postaviť na
vlastné nohy a nemusela by takých dolárových pôžičiek brať stále viac a viac
a ešte k tomu na vysoký úrok.
Takže aj vy by ste sa zbavili čierneho petra, nie?
Áno, aj to je jeden z dôvodov. Ale
bolo by to aspoň spojené s určitou pomocou Slovensku.
A prečo by sme to vlastne nemohli
urobiť tak isto, ako to spravilo povojnové Nemecko alebo pred vojnou Hitler? Na to by sme nepotrebovali ani
MMF ani vás. To nemôžeme?
Môžete.
Tak prečo nám potom ponúkate tie
americké obligácie?
No preto, aby sa nemohlo povedať,
že na Slovensku sa emitujú “nekryté”
peniaze. Aby to bolo v súlade s pravidlami. Veď to je na tom to krásne, že my
si môžeme požičať sami bezúročne, poslať MMF preč, a bude to podľa ich
vlastných pravidiel.
Pán Vaský, myslím, že ste ma priviedli na úžasnú myšlienku. My nepotrebujeme vôbec nikoho. Potrebujeme
si len urobiť poriadok vo vlastnej krajine.
Zavedeniu spravodlivej a rozvojaschopnej ekonomiky naozaj nič nebráni - okrem ľudského egoizmu. Na jednej strane je to osobný egoizmus a korupcia a na druhej nevedomosť a ľahostajnosť obyvateľstva, ktoré sa radšej nechá ďalej okrádať, ako by malo
pohnúť rozumom. Na to, aby takáto
bezúročná ekonomika mohla u nás
vzniknúť a fungovať, musí sa odohrať
ešte veľký skok, zmena v myslení a
chcení ľudí. Dúfam, že na to nebude
potrebné, aby sme narazili až úplne
na dno, ako niekde v Mexiku alebo v
Juhoslávii.
Práve preto je veľmi dôležité, aby
sa o tom hovorilo; aby sa povedalo jasne, že úžera nie je prirodzenou ani nevyhnutnou súčasťou finančníctva - naopak, je to nemorálny a deštruktívny
princíp, ktorý treba čím skôr postaviť
mimo zákon.
Som rád, že ste o tom začali hovoriť. Myslím, že zo všetkého najlepšie
bude, keď tie dolárové obligácie nevezmeme ani od vás, ale začneme poskytovať vnútroštátne pôžičky bezúročne
sami. Ale múdro, nie tak, že sa rozkradnú. Len keby sme chceli, šlo by to.
Ďakujem Vám za rozhovor.
Nech sa páči.
1. pøednáška z cyklu
“Úvod do anthroposofie”,
Praha, 31.3.1990
Rudolf Steiner
tvùrce anthroposofie
Zdenìk Váòa
Vážení přátelé,
dovolte, abych zahájil cyklus, jejž
jsme nazvali “Úvod do anthroposofie”, přednáškou, zaměřenou na
osobnost, skrze níž se anthroposofie
stala pojmem, skutečností, hnutím,
které se dnes na konci 20. století rozšířilo po všech kontinentech, i když
nikdy neusilovalo a ani nadále neusiluje stát se nějakým hnutím “masovým”, ať už v politickém nebo ideologickém smyslu. Neboť anthroposofie nechce být ničím jiným než pomocnou rukou všem hledajícím, a to
bez ohledu na světový názor nebo
náboženské vyznání.
V této úvodní přednášce bude ovšem možno načrtnout pouze v hrubých rysech to, co by mělo být dále
rozvedeno v přednáškách následujících, na něž tímto zároveň odkazuji.
Rudolf Steiner
Tvùrce anthroposofie
Jestliže každý lidský život je v zorném úhlu věčnosti mystériem, pak to
platí zvláštní měrou o velkých duchovních postavách.
Jednou z nich byl Rudolf Steiner tento “velký neznámý”, jak jej nazval
jeden z jeho životopisců. Jeho život a
dílo, jež sahá svými kořeny do sklonku
19. století a dosahuje své kulminace
v první čtvrtině 20. století, stojí před
námi jako kniha zjevení, která je sice
otevřená všem, ale zároveň je i zahalená mnoha závoji, jež je možno od-
halovat jen postupně.
Každé svědectví současníků je pouze částečným odhalením, pouze jed“Chceš-li uèinit jeden krok kupøedu v poznání
ním aspektem
tajných
pravd, uèiò zároveò tøi kroky vpøed
jeho osobnosti.
On sám prozra- ve zdokonalení charakteru.”
dil ve svém vlastním životopise jen mech, skrytých zákonech, které z něho
velmi málo osobního, neboť mu šlo činí často drama, epos, ba něco legenpředevším o vylíčení objektivních dárního, mýtického. Zvlášť silně se to
úkolů a situací, do kterých ho život projevuje u osobností, jež významně
postavil. Hlavním svědectvím o jeho zasáhly do duchovního vývoje lidstva
životě je proto jeho obsáhlé dílo - na - v životě světců, proroků, zasvěcenců
6000 přednášek a 300 publikací, se objevují některé příbuzné rysy, ktenehledě na bohatou literaturu, z to- ré jsou známkou určité zákonitosti
hoto díla vyplývající.
duchovního vývoje a nikoli jen putuPronikat do jeho díla a opravdu je jícím literárním motivem, jak se obpochopit, je úkolem na celý život.
vykle domnívá vnější historie.
Na tom je možno i stroskotat. AkaPohlédneme-li z tohoto hlediska na
demická věda si s jeho fenoménem pozemský život a působení Rudolfa
většinou neví rady a proto jej raději Steinera, můžeme si ověřit, jak tu vypřechází mlčením. Komu se však po- stupují do popředí rytmy po 7 letech,
daří ponořit se do jeho díla, kdo v sobě jež souvisejí s tělesným i duševním
překoná potíže s jeho nezvyklou mlu- vývojem člověka (výměna zubů v 7
vou, s jeho způsobem myšlení, jež sice letech, pohlavní dospívání ve 14, duvychází z vědeckého základu naší do- ševní dozrání v 21 atd.).
by, dovádí je však až za hranice smysPodívejme se tedy na hlavní fakta
lového poznání, do světa duchovních a mezníky tohoto bohatého života.
skutečností, ten v něm uznává velkého
Místem zrození na pomezí němecduchovního učitele, který prošel urči- kého a slovanského světa je Rudolf
tou cestou zasvěcení a otevřel možnost Steiner pravým středoevropanem.
stejného putování pro všechny, kdo Narodil se 27.2.1861 v Kraljevci v
mají odvahu ho následovat.
dnešní severní Jugoslávii. Otec Johann
Mystériem lidského života se pro- byl jako železniční úředník rakouské
jevuje mimo jiné i ve vnitřních ryt- dráhy několikráte za jeho dětství pře-
23
Vytváøej si okamžiky
vnitøního klidu a uè se v
ni ch roz ezná vat po dstatn é o d ne pod sta tného.
Rudolf Steiner
kládán a tak malý chlapec poznával
protiklad přírodních krás alpského
předhůří i světa rodící se techniky, která měla postupně ovládnout život lidstva.
Dětství až do 7. roku strávil na železniční stanici v Pottschachu ve Štýrsku, pak rodina přesídlila do Neudörflu v Burgenlandu na rakousko-maďarských hranicích. Odtud navštěvoval reálku ve Vídeňském Novém
Městě, kde maturoval r. 1879.
Již od 7. roku se v něm projevuje
schopnost vnímat duchovnost v přírodě i svět zemřelých, prožívá nadsmyslové dění mše i oblažující působení geometrie, která je mu čirým duševním zážitkem. Od svých 14 let horlivě čte Kanta, aby z něho čerpal podnět k překonání hranic poznání, tímto filozofem vymezených.
Od Kanta vede záhy cesta k Fichtovi a k záhadě lidského já, která se
stala osou jeho úsilí o novou duchovní kulturu; jeho pozdější duchovní věda je vlastně cestou od vědomí obyčejného já k uchopení pravého já.
Jestliže duchovní prožívání bylo
pro mladého Steinera samozřejmostí,
zůstával mu problémem vztah k přírodě, k jejímu obrazu v přírodních vědách, s nimiž se seznamoval jak při
svém studiu ve Vídeňském Novém
Městě, tak i na Vysoké škole technické
ve Vídni, kam se dal zapsat na přání
otcovo, který chtěl mít z něho inženýra.
Ve svém životopise Rudolf Steiner
sám o tom říká: “Duch a příroda stály tehdy před mou duší v plném protikladu. Svět duchovních bytostí pro
mně existoval. Že “já”, které je samo
duchem, žije ve světě duchů, bylo pro
mně bezprostředním nazíráním. Přírodě se však do prožívaného duchovního světa nechtělo.”
Pomocí mu bylo setkání s anonymním duchovním učitelem, který
jej vybídl: “Chceš-li přemoci nepřítele, začni tím, že jej nejprve pochopíš. Nad drakem zvítězíš jen tehdy, když vklouzneš do jeho kůže.”
24
Znamenalo to vlastně, že k přemožení materialismu, v nějž vyústilo
celé novodobé přírodovědné myšlení,
je nezbytné si metody tohoto intelektuálního vědomí plně osvojit, prohlédnout jeho dílčí pravdy a pak teprve
překonat jeho meze a vytvořit spirituální obraz světa.
To také Rudolf Steiner učinil vklouzl do drakovy kůže, abychom
zůstali u tohoto obrazu, a ovládl jej.
Odtud se mohl vydat na cestu ke svému životnímu poslání.
Druhou pomocí mu byly přírodovědné spisy Goethovy, k nimž ho přivedl jeho bratislavský učitel, literární
historik Karl Julius Schröer, nadšený
obdivovatel Goethův. Z jeho podnětu
začal už jako 21letý pracovat na vydávání přírodovědných spisů Goethových. Goethovo přírodovědní myšlení,
vyjádřené zejména v jeho “Metamor-
Rudolf Steiner ako študent, 1879
fose rostlin” a v nauce o barvách, která tolik inspirovala i našeho Purkyněho, nesklouzávalo do materialismu,
jako tomu bylo zejména ve 2. polovině
19. století, ale chápalo přírodu jako
proniknutou duchem - a to byl bod,
na který mohl Rudolf Steiner navázat.
Když se byl vypořádal s Geothovým světovým názorem, převedl ve
svých spisech “Wahrheit und Wissenschaft” (1892), vlastně pro tisk upravená disertační práce, a zejména “Philosophie der Freiheit” (1894) duchovní substanci goetheanismu do sféry živého myšlení a morální intuice jako
jakési předsíně a východisku vlastní
duchovní vědy.
Filosofie svobody, první z jeho základních děl, vychází z přesvědčení,
že hranice poznání nejsou dány jednou provždy, nýbrž závisejí od vývoje člověka a mohou se stále rozšiřovat. Tento vývoj se odehrává v oblasti
vnímání a myšlení - poznání vzniká
vlastně proniknutím vjemu pojmem
tvořivého myšlení.
Vnímáním nemyslí ovšem Rudolf
Steiner pouze vnímání smyslové, ale
i vnitřní duševní zážitky jako city jsou
mu orgány vnímání. Proto také všechen pokrok v poznání je možný jen
školením, zjemňováním schopnosti
vnímání, které proniká do všech vrstev
bytí, ne pouze tělesných, nýbrž i duševních a duchovních.
Aby se však stalo poznáním, musí
k němu z druhé strany přistoupit očištění myšlení, t.j. myšlení očištěné od
subjektivních faktorů, jako je přání,
afekty, sklony, emoce a iluze všeho
druhu. Jen tak je možné i v duchovním poznání dosáhnout téže objektivity jako např. v přírodních vědách.
S tím je pak spojen i prvek svobody. Myšlení je svobodné jen tehdy,
když není kaleno pudy, vášněmi a jinými afekty. Když člověk myslí a jedná z impulsů, které neprohlédá, je nesvobodný. Tak je problém překonání
hranic poznání spojen zároveň s problémem svobody. Jen když člověk dospěje k myšlení, zbavenému vší smyslovosti, dospívá zároveň k pochopení
svobody. Proto stupeň jeho svobody
závisí vždy na kvalitě jeho myšlení.
Tímto osvobozeným myšlením
však člověk vstupuje zároveň do morální sféry, do oblasti morálních ideálů, kde může rozvíjet morální fantazii.
Svoboda jednání je možná pouze
tam, kde člověk jedná z představ a
pohnutek, které si morální fantazií
určuje sám ze sebe. Kde jeho morální
představy jsou určovány něčím mimo
něj - autoritou, dogmaty, předpisy,
zákazy apod. - je nesvobodný. Svobodný je tehdy, když si sám vytváří
své morální představy a když také
chce to, co poznává jako správné.
Tak je morální fantazie zdrojem
jednání svobodného ducha. Tak je ve
chtění cvičena svoboda, v cítění je
prožívána, v myšlení poznávána.
Ale abychom toho dosáhli, musí
naše myšlení zůstat živé. Jen toto živé
- a nikoli mrtvé abstraktní myšlení,
jak je běžně užíváme i ve vědě - je
základním předpokladem ke skutečnému pochopení anthroposofie.
Proto je Filosofie svobody její propedeutikou (úvodem).
K těmto myšlenkám vtěleným do
Filosofie svobody však Rudolf Steiner došel až po přesídlení do Výmaru,
kde jako 28letý začal pracovat v Goethově a Schillerově archivu.
Tam se též uskutečnila významná
setkání: s H. Grimmem, Ernstem
Haeckelem - “papežem materialistických monistů” a Friedrichem Nietzschem. Oběma posledním věnoval
do jisté míry apologetické studie, v
nichž se projevuje jeho schopnost plného vcítění se do jinak cizího myšlenkového světa a zároveň jeho překonání zevnitř.
Nietzsche, který vyšel z idealismu,
podlehl nakonec sugesci dobového
materialistického myšlení a tak došel
např. k znetvořenině idee reinkarnace
v představě o věčném návratu stejného
a vznik nadčlověka si představoval
čistě zoologicky, podobně jako vznik
člověka z opice.
Naproti tomu R. Steiner zachoval
duchovní element svého myšlení a
pronesl je branou, na níž Nietzsche
ztroskotal.
Na konci svého výmarského pobytu, kolem 35. roku, vybojoval R.
Steiner významnou fázi svého vnitřního vývoje. Až do té doby žil plně v
duchovním poznání - i když se bránil
projevovat je navenek - zatímco smyslové poznání mu zůstávalo něčím spíše stínovým, do čeho se s námahou
musel vpravovat. Teprve nyní, v polovině života, dospěl k plnému uchopení smyslové skutečnosti - vlastně k
plné inkarnaci ve fyzickém těle.
Mohli bychom to tedy nazvat jakýmsi opožděním ve vývoji, ale jen z
obvyklého hlediska.
Z vyššího hlediska je tomu naopak: většina lidí uchopuje smyslový
život ve fyzickém těle vlastně předčasně a proto v něm zůstává uvězněna,
není schopna proniknout za jeho meze. V případě R. Steinera se uplatňuje princip zadržení ve vývoji, který po-
Každý tvoj èin, každé
slovo zariaï tak, aby si
nimi nikomu nezasiahol
do slobodného rozhodnutia jeho vôle.
Rudolf Steiner
zvedl člověka nad zvíře a který ho
může jednou též povznést nad dnešní
stav.
S tímto vnitřním obratem je spojena i vnější změna: přesídlení do Berlína v r. 1897. Jeho vnitřní zření se tu
střetává s rozkladnými tendencemi
dobové kultury. R. Steiner sám nazývá tato léta na konci století léty zkoušek, kdy jeho etický individualismus,
vypracovaný ve Filosofii svobody, byl
vystaven nebezpečí, že se z něčeho čistě niterného stane něčím vnějším, z
esoterního exoterním.
Takovéto překážky klade obvykle
osud člověku do cesty, aby se jejich
překonáváním mohl vyvíjet duchovně
dále.
Své duchovní zření uhájil R. Steiner tím, že je obrátil ke křesťanství.
Zkouška byla dovršena duchovním
vítězstvím v nalezení mostu mezi světem ducha a světem přírody, v plném
poznání mysteria já a jeho kosmického praobrazu - Krista. R. Steiner
sám nazývá tento zážitek “duchovním
stanutím před mystériem na Golgotě
v nejvnitřnější, nejvážnější slavnosti
poznání”.
V každém případě je tento zážitek
z r. 1899 mezníkem v jeho duchovním
vývoji, klíčovou událostí, z níž vychází celé jeho další působení.
Znamenalo plné, na vší tradici nezávislé pochopení mystéria na Golgotě a jeho významu pro vývoj země a
člověka. Kristus, který se spojil smrtí
na Golgotě se zemí, se mu jeví jako
síla pronikající a oživující svět přírody kolem nás a zároveň jako božská
bytost, která je přítomna v každé lidské duši jako pravé já celého lidstva.
Teprve po tomto poznání mohl
nastoupit svou dráhu duchovního učitele a plnit své životní poslání.
Až do té doby vydával R. Steiner
“Literární magazin” a “Dramaturgické listy”, přednášel ve spolku Giordana Bruna a na Dělnické vzdělávací
škole (zde až do r. 1905). Od roku
1900 začal přednášet v Theosofické
knihovně hraběte Bruckdorfa o Nietzschovi, Goethově tajném zjevení (Pohádka o zeleném hadu a bílé lilii), zejména však o “Mystice na počátku
novodobého duchovního života a jejím vztahu k modernímu světovému
názoru”, jakož i o “Křesťanství jako
mystické skutečnosti” - oba přednáškové cykly vyšly záhy v přepracování knižně.
Profesor Karl Julius Schröer
(1825-1900). Steinerov učiteľ,
ktorý priviedol Steinera k štúdiu
Goetheho. Vyučoval na evanjelickom lýceu v Bratislave a na technickej univerzite vo Viedni. Narodil sa a býval na Bielej ulici v Bratislave.
Steiner o Schröerovi neskôr vo
svojom životopise napísal: “Vrúcnosť, s akou pristupoval k veciam,
nadšenie, s akým na prednáškach
čítal básne, nás viedli k zvnútornenému vnímaniu poézie. Došlo k
tomu, že som sa so Schröerom už
po niekoľkých prvých prednáškach
bližšie zoznámil. Často ma potom
brával domov, rozprával o tom
alebo onom na doplnenie svojich
prednášok, rád odpovedal na moje otázky a obyčajne ma potom
prepustil s nejakou knihou zo svojej knižnice. Pritom padlo aj nejedno slovo o druhej časti Fausta,
na ktorého vydaní a výklade práve
pracoval.”
“Ďakujem Bohu a dobrému
osudu”, píše študent Steiner 13.
januára 1881 svojmu priateľovi,
“že som tu vo Viedni spoznal muža
... ktorého si vysoko vážim a ctím
ako učiteľa, učenca, básnika a ako
človeka. Je to Karl Julius Schröer.”
25
Spolu s dalším cyklem “Od Budhy ke Kristu” se R. Steiner v tomto
theosofickém prostředí, které kladlo
důraz na východní nauky, od počátku
vědomě postavil za křesťanství jako
základ velikosti evropské duchovní
kultury.
V r. 1902 se spojil s Theosofickou
společností, protože tam v té době nalézal jediné publikum, jež usilovalo o
duchovní poznání a bylo schopno přijímat výsledky jeho vlastního duchovního zření.
Jeho působení v tomto prostředí
mělo však od počátku anthroposofický duktus - je příznačné, že jeho první
přednáška o duchovním vývoji lidstva,
jako člena, měla název “Eine Anthroposophie” - a neměla nic společného
s různými triviálními směry a pošetilými okultismy, které se uvnitř theosofické společnosti zahnízdily.
Tehdy vzniká skutečná duchovní
věda, jejíž základy jsou utvářeny v letech 1902-1909 - první období, v
němž vystupoval do popředí element
poznání a zároveň vyrovnání se soudobou přírodní vědou.
Dokumentují to zejména tři základní spisy:
1. “Theosofie” (1904) - jako úvod
do nadsmyslového poznání světa a
člověka;
2. “Jak poznáme vyšší světy”
(1904-1909), návod k duchovnímu
školení;
3. “Tajná věda v náryse” (1910)
- jakési shrnující kompendium.
I když to, co je obsahem těchto
spisů, bude podrobněji prohovořeno
v dalších přednáškách tohoto cyklu,
uveďme si zde alespoň v nástinu některé jejich hlavní myšlenky.
“Theosofie” je úvodem k nadsmyslovému poznání světa a určení člověka. V návaznosti na myšlenku Fichtovu, že k vnímání vyšší skutečnosti je
třeba vyvinout nový vnitřní orgán jinak pro něho neexistuje tak, jako pro
slepého od narození neexistuje svět
světla a barev, prožívá R. Steiner duchovní slepotu své doby, ale věří v její
uzdravení: jeho spis je pokusem otevřít v tomto smyslu člověku oči.
Ukazuje, jak člověk patří třemi
články své bytosti - tělem, duší a duchem třem světům:
- tělem světu smyslovému, které
je pro duchovně slepé jedinou realitou;
- duší světu duševnímu, jejž prožívá jen stínově, přitom je však stejně
26
skutečný, jako je fyzické okolí jeho
tělu;
- duchem patří světu duchovnímu,
jenž ho právě tak obklopuje, i když se
mu zdá neskutečným.
Všechny tyto tři světy jsou navíc
diferencované, mnohovrstvé. Stejně
tak je tomu s člověkem, který sám sebe prožívá sice jako uzavřenou osobnost, pozůstává však z více do sebe
vsunutých článků:
a) jeho fyzické tělo souvisí ve svém
prostorovém projevu s minerálním
světem - to je patrno především na lidské mrtvole;
b) jako oživená bytost, která se
svým růstem, oběhem, látkovou výměnou, rozmnožováním projevujícím
se v čase souvisí s rostlinou; tyto síly
života tvoří organismus, jejž Aristoteles nazýval “vegetativní duší” a R.
Steiner životním či éterickým tělem;
c) jako bytost cítící, naplněná žádostmi, vášněmi, pocity libosti či nelibosti je člověk spřízněn se zvířetem;
také tyto síly jsou součástí určitého
systému, jejž Aristoteles nazýval “ani-
Každá idea, která se ti
nestane ideálem, umrtvuje
v t vé duši jistou sílu.
Každá idea, jež se ti však
stane ideálem, vytváøí v
tobì síly živoucí.
Rudolf Steiner
mální duší” a R. Steiner tělem pocitovým či astrálním (pojem známý už
Paracelsovi, Jakubu Böhmeovi a d.)
čili “hvězdným” vzhledem k jeho souvislosti s hvězdnými vlivy (částečné
oprávnění astrologie);
d) čtvrtým článkem, jímž se člověk
pozvedá nad přírodní říše a stává se
teprve v pravém smyslu člověkem,
duchovní bytostí, duchem mezi duchy,
je já. Z tohoto já je člověk schopen
očišťovat a proměňovat své nižší články ve vyšší, jež ho pozvedají nad pouhou egoitu a spojují s božským světem.
Centrální částí “Theosofie” je kapitola o znovuvtělování ducha a o osudu. Prastaré východní učení je tu nově
vysloveno západní myšlenkovou formou, a to z vlastní duchovní zkušenosti, bez opory o tradici.
V jeho lapidární formulaci: “Tělo
podléhá zákonům dědičnosti, duše
podléhá osudu, jejž si sama utvořila. Tento člověkem utvářený osud se
nazývá karma. A duch stojí pod zákonem znovuvtělování či reinkarnace. Duch je věčný; narození a smrt
vládne podle zákonů fyzického světa
v tělesnosti; duševní život určený osudem, zprostředkovává během pozemského života souvislost obou.”
Tyto základní skutečnosti R. Steiner pak vypracovává v dalších letech
do zcela konkrétních podrobností.
Zdůrazňuje přitom, že jedním z hlavních úkolů anthroposofie je vtisknout
západnímu myšlení tuto ideu reinkarnace a karmy, a to ve spojení s křesťanstvím, aby lidstvo vůbec nalezlo
smysl a cíl svého vývoje. Říká: “Jako kdysi dozrál čas, aby byl přijat kopernikánský světový názor, tak dozrála naše doba k přijetí nauky o reinkarnaci a karmě do vědomí.”
Poslední část “Theosofie” - Stezka
poznání naznačuje metody, jimiž je
možno dospět k poznatkům, o nichž
se tu mluví.
Podrobně je popsáno toto duchovní školení v knize “Jak poznáme vyšší
světy” a v řadě pozdějších spisů a
přednášek. Návody k energické vnitřní
práci s cvičením koncentrace a meditace mají probudit síly, jež dřímají v
každém člověku a uvést v činnost nadsmyslové orgány vnitřní - tzv. lotosy
východního učení, čistě duševním a
morálním úsilím, bez násilných duchovních a tělesných praktik yogy.
Zdůrazňuje přitom, že objektivní
duchovní poznání, na rozdíl od běžného poznání vědeckého, není možné
bez intenzivního vývoje morálního jinak hrozí nebezpečí halucinací a autosugescí. Zlatým pravidlem je: s každým krokem vpřed v poznání učiň zároveň tři kroky ve zdokonalení svého
charakteru. Má-li duše zrcadlit velké
pravdy nezkresleně, musí být její hladina čistá.
Nejde tu přitom o nějakou snahu
o “sebevykoupení”, která by byla v
rozporu se základním křesťanským
učením o milosti a vykoupení skrze
Ježíše Krista. Konečný výsledek snažení, které má být vždy uvolněné a
trpělivé, nikoli křečovité a násilné, závisí vždy na milosti. O té se však nemá
příliš mluvit a pasivně na ni čekat, nýbrž aktivně jí vycházet vstříc: jen tomu, kdo tluče vytrvale na dveře, je otevřeno.
Dokončenie v budúcom čísle
Ramakrišna.
Svìtec z Dakšineswaru
Karel Weinfurter
Přistupujeme ke krátkému vylíčení
života, skutků a některých výroků
slavného světce indického Ramakrišny, jenž žil nedávno (zemřel r. 1886)
a o němž se činily velmi časté zmínky
v indických, amerických a anglických
časopisech. Jeho popularita u obecenstva anglicky čtoucího vzrostla
však ještě více, když slavný profesor
sanskritu Max Müller vydal o něm
objemnou knihu velmi vřele a instruktivně psanou, jež jest podkladem našeho líčení, kromě některých zpráv,
napsaných jeho žákem joginem Svami Vivekanandou a jiných, čerpaných
z listů indických, najmě z časopisu
“Brahmavadin”.
Kniha Maxe Müllera dočkala se
během krátké doby osmého vydání,
což jest dostatečnou zárukou jejího
rozšíření a obliby.
Ramakrišna se narodil ve vsi Kamarpukaru, ležící v okresu Jahanabadu, třicet dvě míle na jih od Burdwanu. Jeho pozemský život se počal r.
1833, dne 20. února, a skončil se dne
16. srpna 1886 o 10. hodině večerní.
Vesnice, v níž se narodil, byla obývaná většinou lidem nižších kast, kováři,
několika tesaři, pastýři stád, rolníky
a výrobci oleje.
Jeho otec byl hlavou jediné brahmínské rodiny ve vsi. Byl velmi přísným, orthodoxním brahmínem a byl
by spíše zemřel hladem, než aby se
uchýlil od náboženských předpisů.
Původní jméno dítěti dané bylo Gadadhara, jež jest jedním ze jmen boha
Višnu a znamená člověka držícího kyj.
Bylo mu dáno na základě prorockého
snu jeho otce, jemuž se na jedné pouti
do Gya zjevil Višnu ve snu a řekl mu,
že on, bůh, se vtělí v jeho syna. Teprve
později byl nazván Ramakrišnou.
Jeho otec, jenž se jmenoval Khudiram Čatopadhyay, byl velkým milovníkem Boha, mužem čistého ducha, pěkné postavy, přímého a neodvislého charakteru. Pověst o něm praví, že měl nadpřirozenou sílu zvanou
vak-suddhi, to jest moc řeči, což zna-
Jak nemùže lampa hoøeti
bez oleje, tak nemùže
èlovìk žíti bez Boha.
Ramakrišna
mená, že cokoliv řekl o někom, dobré
či zlé, vždy se stalo. Ve vsi byl vážen
a ctěn vším lidem neobyčejně.
Matka Ramakrišny, Čandramani
Devi, byla vzorem prostoty a laskavosti. Praví se o ní, že jeden bohatý a
oddaný žák jejího syna, Mathura
Nath, k ní jednou přišel a nutil ji, aby
přijala dar několika tisíc rupií, ale k
jeho překvapení to odmítla.
Ramakrišna již v dětských letech
měl něco ve svém zjevu, co každého
k němu vábilo, každý ho miloval, jako
by byl z jeho vlastního pokolení, a to
hned napoprvé.
Dítě rádo opakovalo zpaměti celé
náboženské divadelní hry a dramata
a vůbec vše, co jen jednou slyšelo. Mělo velmi dobrý hudební sluch a smysl
pro hudbu. Mladý Ramakrišna dovedl
kresliti a modelovati figury různých
bohů a poněvadž se objevilo, že má
velmi vyvinutý smysl pro posuzování
soch bohů, byl jeho úsudek i starými
lidmi ceněn jako rozhodující, jednalo-li se o něco podobného.
Když slyšel nějaké náboženské
drama, na př. o činech Sri Krišny, svolal svoje soudruhy ve hře, naučil je
jednotlivým úlohám a hrál s nimi hru
na polích pod stromy.
Jindy zase vymodeloval sochu boha Šivy a klaněl se jí se svými
soudruhy. Již v šesti letech znal dobře
Purany, také znal Ramayanu, Mahabharatu a Šrimat Bhagavatu, naučiv se
jim posloucháním “kathaků”, to jest
lidí, kteří chodí a kážou a čtou Purany
a j. nevzdělaným zástupům indického
lidu. Jeho znalost Puran, Mahabharaty atd. byla však v jazyku bengalském,
poněvadž nerozuměl ani slova ze sanskritu.
Také se o něm vypravuje, že jednou ve shromáždění učených panditů,
kteří nemohli rozluštiti jakousi náboženskou záhadu, přišel a rozřešil ji
rychle, takže všichni přítomní užasli.
Než ještě dosáhl dvaceti let, kráčel
jednoho dne v polích. Obloha byla jasná a modrá a Ramakrišna viděl nad
sebou letěti hejno jeřábů. Kontrasty
barev působily na jeho představu tak
oslnivě svou krásou, že byl tím uchvácen a padl ve vytržení.
Byl nejmladším synem rodiny, v
níž byli tři synové a dvě dcery. Jeho
nejstarší bratr, Ramkumar Čatopadhyaya, byl velmi učeným profesorem
ze staré školy. Měl svou vlastní školu
v Kalkutě. Když bylo Ramakrišnovi
šestnáct let, dal mu jeho otec svatou
brahmínskou nit (odznak brahmína)
a Ramakrišna byl vzat do bratrovy
školy. Ale byl naplněn velikou neli-
27
bostí, když viděl, že po dlouhém mluvení o bytí a nebytí, o Brahmovi a Maye, o tom, jak se vysvobodí duše realisováním Atmana (ducha) atd., nikoho ani ve snu nenapadne, aby žil podle
těchto předpisů, nýbrž že každý touží
po rozkoši a zlatě. Řekl pak svému
bratru, že nestojí o takový způsob vyučování, jehož jediným cílem bylo získati trochu peněz. Toužil po tom, aby
se naučil něčemu, čím by se vyšinul
nad to vše a co by mu dalo za odměnu
Boha samotného. Od té doby do bratrovy školy nechodil.
Chrám bohyně Kali v Dakšinesvaru, ležící asi pět mil severně od
Kalkuty, byl založen roku 1853.
Stojí na břehu Gangu a byl jedním z nejpěknějších chrámů
Indie. Starší bratr Ramakrišny byl určen, aby se stal knězem v tomto chrámě. Oba bratři přišli v den, kdy byl chrám
otevřen, ale předsudky Ramakrišny stran zakladatelky chrámu, jež byla z nižší kasty, byly
takové, že nechtěl pojísti potravy, upravené v obvodu chrámu,
poněvadž je to zakázáno v Šastrech. A tak mezi všemi radujícími se lidmi, jichž bylo při slavnosti asi patnáct až dvacet tisíc, byl on jediný, jenž se postil.
V noci šel k hokynáři v sousedství, koupil si za haléř rýže
a vrátil se do Kalkuty. Ale jeho
láska k bratrovi ho donutila po
týdnu, že se vrátil, ale vymínil
si, že si bude sám vařiti stravu
na břehu Gangu, jenž jest podle
indických názorů nejsvětějším
místem na zemi. Záhy však jeho bratr onemocněl a Ramakrišna přijal za něj službu a stal
se neobyčejně vřelým zbožňovatelem
bohyně Kali.
Počal pohlížeti na sochu bohyně,
jako by byla jeho matkou a matkou
vesmíru. Věřil, že socha je živou bytostí, že dýchá a přijímá z jeho rukou
potravu. Po pravidelných bohoslužbách sedával před sochou dlouhé hodiny, zpíval jí hymny, modlil se a mluvil k ní, jako činí dítě ke své matce,
až konečně ztrácel vědomí zevního
světa.
Někdy se dával do pláče a proplakal celé hodiny, nejsa k upokojení, poněvadž nemohl viděti matku tak dokonale, jak si přál. Lidé se různili ve
28
svých názorech o něm. Někteří považovali mladého kněze za šílence, jiní
ho měli za vyvoleného miláčka božího
a pravili, že všecka zdánlivá šílenost
jest zevním projevem této lásky. Jeho
rodiče, domnívajíce se, že jeho obraznost by se uklidnila, kdyby měl mladou ženu, vzali jej do rodné vsi a zasnoubili ho s dcerou Ramy Čandry
Mukhopadhyaya, jíž bylo tehdy pět
let*) a jmenovala se Šrimatí Śaroda
Déví. Praví se, že když jeho matka a
bratři hledali pro něj vhodnou nevěstu,
řekl jim Ramakrišna sám, že dcera takového a takového muže jest mu urče-
Ramakrišna
na za manželku a že jest obdařena všemi vlastnostmi jisté bohyně nebo devy,
načež oni šli a skutečně ji nalezli.
Ramakrišna byl přesvědčen, že některé ženy se rodí se všemi vlastnostmi některé bohyně a jiné zase s vlastnostmi démonickými. První z nich
jsou nápomocny svým manželům, aby
se stali zbožnými a nevedou je nikdy
ke smyslnosti a chtíčům. Světec dovedl je ihned rozeznati podle zevnějšku.
Jedna paní, jež mu byla úplně neznámá, přišla jednou do Dakšineswaru,
aby ho spatřila. Stalo se to, když byl
již mnoho let v chrámě. Paní byla ze
vznešené rodiny, ženou gentlemana a
matkou pěti či šesti dítek. Než vypadala dosud mladá a hezká. Ramakrišna
řekl svým žákům, že paní má vlastnosti bohyně a že jim to dokáže. Nařídil
jim, aby před ní spálili trochu kadidla
a aby jí položili k nohám květiny,
oslovíce ji “matko”. A dáma, jež nikdy nic neslyšela o meditaci nebo samadhi a nikdy před tím Ramakrišnu
neviděla, upadla v hluboké vytržení
(trans) a držela ruce vztyčené, jako
by žehnala.
Toto vytržení potrvalo u ní několik
hodin a Ramakrišna se již obával, že
její manžel jej obžaluje z černé magie.
Proto se počal modliti ke své
matce, bohyni Kali, aby jí
vrátila smysly. Znenáhla přišla
dáma k vědomí a když otevřela
oči, měla je zarudlé a vypadala
jako omámená. Její sluhové ji
musili podporovati, když
kráčela ke svému povozu, v
němž odjela domů. Takových
případů stalo se velmi mnoho.
O mužích mluvíval také tak.
V posledních dobách svého života, když zástupy mužů a hochů přicházely k němu, aby je
vyučoval, vyvoloval a označoval některé, již, jak říkával, uskuteční náboženství v tomto
životě. Tím mínil ovšem nalezení a splynutí s vnitřním božstvím, jak tomu učili také křesťanští mystikové. A o zbytku
se vyjadřoval, že musí ještě užívati radostí světa trochu déle,
než budou míti vážnou touhu
po náboženství. Říkával: “Takový muž, jenž byl při posledním svém vtělení císařem, jenž
užil nejvyšších rozkoší, jež může svět dáti a jenž poznal marnost všeho toho, ten dosáhne
dokonalosti v tomto životě na zemi.”
Zde nutno podotknouti, že původní
náboženské a filosofické soustavy indické - náboženství a filosofie zde
splývají na rozdíl od systémů našich učí jednak zákonu o znovuvtělení lidské duše, ovšem vždy jen do těla lidského, nikdy do zvířete, a jednak zákonu karmy aneb zákonu příčiny a
účinku. Podle zákona karmy řídí se
osudy, postavení a všechny příznivé i
nepříznivé okolnosti v životě jednotlivce a vše to vyplývá ze souhrnu činů
předešlých životů. Ale také každý národ má svou celkovou karmu. Podle
indických theorií působí zákon karmy
sice mechanicky, ale s mathematickou hodinu, kdy je očekával. Na příklad osobnost), neboli že individuelní duch
přesností, takže každý sklidí, co nasel jednoho dne řekl: “Věřil bych, kdyby jest universálním duchem.
v předešlých životech. Zajímavé jest obě mladé dcery Rani Rasmoniho, jež
Když Ramakrišna si položil květipři tom, že tyto filosofické soustavy dosud nikdy nepřišly do tohoto chrá- ny na hlavu a představil si, že jest
vylučují skoro úplně svobodnou vůli mu, přišly dnes odpoledne pod velký identifikován s bohyní Kali, upadl ve
člověka, názor to, k němuž se kloní i banán a mluvily se mnou.” Řekl tak, vytržení a zůstal v něm mnoho hodin.
mnozí evropští moderní filosofové.
ač jim byl úplně neznám. A jaké bylo A pak zase ztrácel časem svou identiPo svém sňatku vrátil se Rama- jeho překvapení, když je viděl státi tu naprosto a přivlastňoval si oběti,
krišna do Kalkuty a znovu se ujal ve- pod stromem přesně v tu hodinu a sly- jež byly přinášeny bohyni. Někdy zadení bohoslužby v chrámě, ale místo šel, jak ho volají jménem a jak mu pomínal ozdobiti sochu a ozdobil sám
aby byl ochladl, stal se ještě ohnivěj- praví, aby se utěšil, že bohyně Kali se sebe květinami. Mathuranath se tomu
ším ve své oddanosti k božství. Zdálo jistě nad ním smiluje. Tyto dívky ze spočátku vzpíral, ale krátce nato spatse, že jeho celá duše se rozplyne v Zenany nepřišly dosud nikdy na veřej- řil tělo Ramakrišny přeměněno v boproudu slz, jež ronil, prose bohyni, ná místa, ale nějakým způsobem v ha Šivu a od toho dne na něho pohlížel
aby s ním měla smilování a projevila nich vznikla onoho dne silná touha jako na samotného boha a neoslovoval
sa mu. Žádná matka neprolila
jej jinak než otče, kdykoliv s
tolik slz u smrtelného lůžka
ním mluvil. Ustanovil pak sysvého dítěte. Zástupy stály konovce Ramakrišny, aby vedl
lem něho a hleděly ho potěšipravidelnou bohoslužbu a
ti, když troubení na lastury
světci ponechal volnost ve
oznamovalo, že zase jeden den
všem konání.
se ukončil a světec ulevoval
Žhoucí duše Ramakrišny
své bolesti, řka: “Matko, ó,
nemohla zůstati klidnou při
matko má, zase přešel den a
těchto častých vidinách, ale
dosud jsem tě nenalezl!”
hleděla chtivě dosáhnouti doLid se domníval, že jest buď
konalosti a realisování Boha
šílený nebo že trpí nějakou
v jeho různých vztazích. A tu
prudkou bolestí, neboť jak by
počal své dvanáctileté pokání
mohli pochopiti, jsouce oddáa sebetrýzně asketické neslýni rozkoši a zlatu a slávě, že
chaným způsobem. Když pozby někdo mohl milovati svéději vzpomínal na tyto dny,
ho boha nebo bohyni s takopravil, “že to bylo jako vevým ohněm, jako oni milují
liká náboženská smršť, jež v
svoje ženy a dítky? Zeť Ramaněmu zuřila a obrátila vše na
krišny, Rani Rasmoni, Babu
ruby.” Neměl ani zdání, že to
Mathuranath, jenž vždy si obtak dlouho trvalo. Neměl ani
liboval tohoto mladého brahna okamžik zdravého spánku
mína, vzal jej k nejlepším lépo celou tuto dobu ani nemokařům v Kalkutě, aby jej léčihl zdřímnouti, poněvadž mu
li z jeho šílenosti. Ale všechno
oči zůstávaly otevřeny a ztrjejich umění nemělo výsledku.
nule upjaty. Někdy se domníJen jediný lékař v Dacce jim
val, že jest vážně nemocen a
řekl, že tento muž jest velkým
tu, drže před sebou zrcadlo,
Šarada Déví. Ramakrišnova duchovná družka vkládal si prst do očního důljoginem nebo asketikem a že
všechno jejich léčení jest bez
ku, aby se mu víčka zavřela,
užitku, je-li totiž takový projev vůbec viděti chrám a obdržely k tomu dovo- ale nadarmo. Ve svém zoufalství zvonemocí. Nato ho považovali přátelé lení.
lal: “Matko, matko, jest toto výsledza ztraceného.
Jeho vidění vzrůstala počtem a je- kem, že jsem k tobě volal a v tebe
Mezitím jeho láska k bohyni a ho stavy vytržení se prodlužovaly, tak- věřil?” A nato se ozval sladký hlas a
zbožnost vzrůstaly denně. Jednoho že pak bylo každému zřejmo, že ne- zjevila se mu ještě sladší tvář a řekla:
dne, když cítil příliš trapně svou od- může vykonávati denní povinnosti. “Synu můj! Jak jsi mohl doufati, že uloučenost od bohyně a myslil na to, Jest na příklad předepsáno v Šastrech, skutečníš nejvyšší pravdu, nevzdáš-li
že učiní konec svému životu, poně- aby člověk položil na vlastní hlavu se lásky k svému tělu a k svému mavadž svou opuštěnost již nemohl snés- květiny a myslil o sobě, že jest bohem lému já?” “A vír duchovního světla
ti, ztratil zevní vědomí a spatřil u vi- nebo bohyní, již chce vzývati. Tento mne pak zachvátil”, vypravoval, “a
dění svou matku Kali. Tato vidění se předpis jest čistě vedantický a vyjad- zaplavil mou mysl a nutil mne vpřed.
vracela znovu a znovu a tu se stal klid- řuje myšlenku, že člověk jest Brah- Říkával jsem své Matce: “Matko!
nějším. Někdy pochyboval o tom, mou a ničím jiným, což nalézá výraz Nemohu se ničemu učiti od těchto
jsou-li tato vidění pravdivá a tu říká- ve známé větě: “Tat tvam asi”, t.j. “to bloudících lidí, ale chci se učiti u tebe
val: “Budu jim věřiti, stane-li se to a jsi ty”, při čemž “to” značí Brahmu, a jedině u tebe.” A tentýž hlas říkáto.” A věci se udály vždy a přesně i v Absolutno nebo také Atma (samost. val, “Ano, synu můj!” “Nedbal jsem
29
ani”, pokračoval, “abych udržel své
tělo na živu. Moje vlasy rostly, až se
zcuchaly a já to ani netušil. Můj synovec Hridaya mně přinášíval denně
trochu potravy a někdy se mu podařilo, někdy nepodařilo přinutiti mne,
abych přijal několik soust, ač jsem o
tom nevěděl. Někdy jsem chodíval na
záchod sluhů a zametačů a čistil jsem
jej vlastníma rukama a modlil jsem
se: “Matko! Znič ve mně každé pomyšlení, že jsem velkým a že jsem
brahmínem a oni že jsou nízcí a pariové, neboť co jsou jiného než Ty sama v mnohých tvarech?”
“Časem,” vyprávěl, “jsem sedával na břehu Gangu a měl jsem vedle sebe trochu zlata a stříbra a hromadu smetí. Vzal jsem několik penízů
do své pravice a hrst smetí do levé a
říkal jsem ke své duši: “Duše má! Toto jest, čemu lidé říkají peníze. Jsou
označeny tváří královny. Mají moc
zjednati ti rýži a zeleninu, mohou nasytiti chudé, stavěti domy a učiniti
vše, čemu svět říká, že jest veliké, ale
nemohou ti nikdy pomoci, abys uskutečnila věčnou moudrost a blaženost,
Brahmu. Proto je považuj za smetí.”
Nato smíchav mince a smetí ve svých
rukou, opakoval jsem stále: “peníze
jsou smetí, peníze jsou smetí”, až
jsem ztratil poznání rozdílu mezi nimi ve své mysli a hodil jsem oboje
do Gangu. Nebylo pak divu, že mne
lid považoval za šílence.”
Toho času přišel k němu jednou
Mathuranatha, jenž si ho velmi vážil
a ovinul kolem něho šál se zlatým třepením, jenž stál 1500 rupií. Ramakrišna zdál se býti nejdřív potěšen nad
tímto darem. Ale jaké bylo překvapení Mathuranathy, když v příští chvíli
hodil Ramakrišna šál na zem, šlapal
a plival po něm a počal jím utírati
podlahu, řka: “Zvětšuje jen marnivost, ale nedovede nikdy uskutečniti
věčné vědění a blaženost a proto není
lepší než kus roztrhaného hadru.”
“Za těch dob”, pravil, “měl jsem
v celém těle pocit tak palčivý, že jsem
stával ve vodě Gangu s ponořeným
tělem až po ramena a na hlavu jsem
si kladl mokrý ručník. To jsem činil
po celý den, neboť nebylo to lze snésti. Pak přišla jedna brahmínská paní
a vyléčila mne z toho ve třech dnech.
Natřela mé tělo mastí ze santalového
dřeva a položila mi věnce kolem hrdla a bolesti zmizely třetího dne!”
Ale tato brahmínská paní byla ne-
30
obyčejnou ženou z Bengálska. Byla
velmi zběhlá ve filosofických soustavách a mythologii indické a dovedla
zpaměti recitovati knihu za knihou.
Dovedla ve svých důkazech zápoliti s
nejlepšími pandity (učiteli a vykladači) této krajiny. Byla vysoké postavy
a vděkuplná a spojovala v sobě veškeré tělesné i duševní vlastnosti, jež dovedou povznésti každého muže či ženu
vysoko nad obyčejné smrtelníky. Měla
pěkný hlas a byla dobře hudebně vzdělána. Vzdala se světa a cvičila jogu
(asketismu), dosáhla některých podivuhodných jogických sil a bloudila po
celé Indii v červeném rouchu sanyasina. Nikdo neznal ani jejího původu ani
její rodiny, ba ani jejího jména, a nikdo
ji nedovedl přiměti k tomu, aby o těchto věcech něco sdělila. Byla jako bohyně, jež přišla na zem, aby pomohla
Pazourek mùže ležeti myriady let pod vodou a pøece
neztratí svùj vnitøní oheò.
Udeøte do nìho železem,
kdykoliv chcete, a vyjde z
nìho žhavá jiskra. Tak jest
pravý kajícník stálý ve své
víøe. Aè mùže býti obklopen
všemi neèistotami svìta,
neztrácí nikdy své vír y a
lásky. Upadá ve vytržení,
jakmile zaslechne jméno
Všemohoucího.
Ramakrišna
lidem k dokonalosti, jsouc pohnuta utrpením a hříchy tohoto bídného světa.
Zdá se, že věděla velmi dobře, že jest
seslána a určena, aby pomohla třem
různým osobám, jež byly velmi pokročilé, aby dosáhly dokonalosti. Ramakrišna byl poučen svou božskou
matkou, že tato žena přijde a naučí
ho cestě, jak získati dokonalosti.
Poznal ji hned a také ona ho poznala a řekla: “Nalezla jsem již druhé
dva a tebe jsem již hledala dlouho,
až dnes jsem tě nalezla.” Až do té
doby nenalezl Ramakrišna jediné duše, jež by mohla pochopiti jeho nadlidskou zbožnost a dokonalou čistotu a
proto byl mu příchod této ženy velikou
úlevou. Jeho zbožnost a láska k Matce
neznala pak mezí.
Všichni lidé žasli nad podivuhodnými naukami této brahmínské paní,
ale nemohli rozuměti, jak mohla sympatisovati s tímto zpola ztřeštěným
Ramakrišnou, za jakého jej považovali, a jak jej mohla stavěti ještě nad
sebe. Aby dokázala, že není šíleným,
zmínila se paní o spisech Vaišnavy,
vypůjčila si rukopisy od několika učených panditů a citovala větu za větou,
dokazujíc tak, že všechny tyto tělesné
zjevy přicházejí u každého miláčka
božího. V těchto knihách bylo vypravováno, že tyto fysické i duševní stavy
se udály s velkým náboženským reformátorem bengalským Šri Čaitanyou
před čtyřmi sty léty a ve spisech byly
také uvedeny léky, jimiž byl jich sproštěn. Na příklad pocit palčivosti, jako
by celé tělo bylo v plamenech, jímž
Ramakrišna po celou dobu trpěl, byl
uveden v těchto spisech Vaišnavy, že
se udál u pastýřky z Bradži, u čisté
Šri Radhy, miláčka Krišny, před mnohými sty lety a v pozdějších dobách u
Sri Čaitanya, když všichni ti světci pociťovali hluboce bolest odloučenosti
od svého miláčka (Boha).
Ve všech těchto případech nastala
úleva, když bylo tělo natřeno mastí
ze santalového dřeva a když světec nosil na hrdle věnec z vonných květin.
Brahmínská paní to nepovažovala za
skutečnou nemoc, nýbrž za stav tělesného vzrušení, jež se dostavuje u každého, kdo dosáhl tohoto stupně “bhakti” neboli lásky k bohu. Použila těchže
léků po tři dny a bolesti zmizely.
Jindy, dokud se u něho zdržovala,
trpěl Ramakrišna velmi neukojitelným hladem. Ať jedl, jak chtěl mnoho,
měl stále hlad, jenž ho soužil, jako by
nejedl nic. Brahmínská paní jej ujišťovala, že totéž se přihodilo Čaitanyovi
a jiným jogům, a nařídila, aby do jeho
pokoje byly postaveny mísy s jídlem
na všechny strany a zůstaly tam ve
dne v noci. V této proceduře bylo pokračováno málo dní a pohled na takové množství potravy působil znenáhla
na jeho mysl a nepravý pocit hladu
přešel.
Paní žila u Ramakrišny po několik
let a naučila ho různým jogickým cvičením, jež učiní z člověka dokonalého
pána těla a mysli, podřídí jeho vášně
rozumu a jimiž docílí naprostého a
hlubokého soustředění myšlenek a
především neohroženosti a nezlomnosti vůle, jež jest bezpodmínečně žádoucí každému, kdo chce poznati
pravdu, a to celou pravdu.
Dokončenie v budúcom čísle
Pøednáška è. 8 z cyklu Úvod do Anthroposofie, Praha, 20, øíjen 1990
Nadsmyslová bytost èlovìka
Vážení přátelé,
začnu vzpomínkou z dávných let.
Bylo mi tehdy asi 10 let a chodil jsem
do 1. třídy gymnázia. Měli jsme přírodopis, profesor mě vyvolal k tabuli a
zeptal se (žákům na gymnáziu se tehdy
vykalo): “Co víte o kočce domácí?” Byl jsem městské dítě, ale
kočky jsem přesto už častěji pozoroval. Věděl jsem, jak se dovedou lísat, jak dovedou obírat rybí
kosti, jak vylizují misku s mlékem,
jak si zahrávají s lapenou myší nebo
s klubíčkem, jak, když je hladíme,
dovedou příst a jak se pod rukou
zahřívají, jak dovedou mrzutě hrbit
hřbet, nebo bleskurychle seknout a
škrábnout, jak dovedou pružně skákat. Nevěděl jsem tehdy ještě, jak dovedou v lačném napětí nehybně sledovat poskakujícího ptáčka a přitom
vydávat podivné krvežíznivé mručení, aby naráz střelhbitě
vyrazily proti němu. Také
jsem ještě nevěděl, jaké
plačtivé zvuky vyrážejí
kocouři na námluvách.
Jenže i kdybych to byl
věděl, to všechno by mi
tehdy nebylo bývalo nic
platné. Mým úkolem totiž
bylo referovat text učebnice, to jest popsat tělo kočky. Já jsem se to nenaučil, neuměl jsem to a dostal jsem takzvanou
“kouli”. Umět přírodopis znamenalo
jenom jediné: umět odříkat popis nehybného, například vycpaného zvířete. Nic jiného jsme se ani později na
gymnáziu o kočce domácí už nedozvěděli.
Nahlédnete-li do dnešních učebnic,
zjistíte, jak málo se změnilo. Ani dnes
se děti nic nedozvědí o životě zvířat,
o tom, co všechno dovedou, co je těší
nebo trápí. V podstatě jde zase jenom
o srovnávací anatomii, tedy o popisy
nehybných zvířecích těl. A neprosadíli sa waldorfská pedagogika, asi se za-
Jan Dostal
se celá jedna další generace bude učit
tímtéž způsobem, ne o živých, nýbrž
jenom o mrtvých, znehybnělých zvířatech.
A co se dítě
dozví ve škole o člověku?
Nic než
stručný
výtah z anatomie lidského těla, tedy
popis toho, co je vidět i při pitvě. Jako
by člověk nebyl nic než ztuhlá vosková figurína! Jako by se ani v zásadě
nelišil od chytře vyrobeného mechanického modelu svého těla! Ale cožpak to, co v určité chvíli z člověka
vidíme, je člověk? Živou bytost není
možné vystihnout popisem jejího
okamžitého stavu. Její podstata tkví
v tom, že se pohybuje, vyvíjí a mění.
A přece všechno běžné, i lékařské i
psychologické uvažování o člověku
vychází zásadně z jednorázové představy lidského těla, tedy z té nehybné
voskové figuríny. Jaká že je podle
těchto názorů podstata lidského duševního života? Odpověď je prostá:
Vezměte člověka-figurínu, přerušte
některé nervové vedení, a hle: člověk
najednou už nevidí, nebo neslyší,
nebo přestane mluvit, nebo nemůže hýbat tou nebo onou částí těla. Takže podstata duševního života je odhalena: původcem duševního života jsou - nervy.
Kolik lidí tomu věří! Jako by nevěděli, že když houslistovi přestřihneme struny, také už nemůže pokračovat ve hře - a přece nikdo proto neusuzuje, že tvůrcem hudby jsou
struny!
Člověk je živá bytost, ne vosková
figurína. A chci-li dojít k platným poznatkům o něm, musím mít před očima celý jeho vývoj od narození až do
smrti. A jakmile si představím přůběh
tohoto vývoje, postupné proměny
lidského bytí, začnu i o duševním
životě uvažovat jinak. Souvislost
duševního života s tělesným, tedy
s nervovou soustavou, pojednou ztratí svou sugestivní
přesvědčivost.
Představme si vývoj
dítěte až do dospělosti.
Jeho tělesné orgány se
teprve dotvářejí, zejména například mozek. A zdá se,
že i duševní život se vyvíjí souběžně s tělesným. Jenom krok za krokem
získává dítě schopnost, aby se orientovalo ve světě. Jistě. Ale pak se tělesný
vývoj zastaví, ukončí, člověk je dospělý. Přestává se proto i duševně vyvíjet?
Víme ze zkušenosti, že ne: pokud
chce, může se vyvíjet pořád dál, může
se zdokonalovat, vnitřně prohlubovat
stále více. Jaký si tady máme představovat vztah mezi hotovou nervovou
soustavou a vyvíjejícím se duševním
31
životem? Ale jděme dále. Čověk zestárne, jeho organismus pomalu chátrá, podléhá degeneraci. Týká se to i
duševního života? Zase vidíme, že
uvedené tělesné děje mají do jisté míry
odlesk i v poklesu duševních schopností: pamět slábne, ztrácí se vnímavost, pohotovost reakcí, rychlá orientace. Ale čím to, že se v rozpadajícím
se organismu přesto udržuje to nejcennější z duševního
života - životní
moudrost, jíž si
člověk vydobyl? A
že se může dokonce stále zvětšovat?
Vidíme, že vztah mezi tělesným
a duševním životem se nám přestává jevit jako něco samozřejmého.
Ale vraťme se znova do období dětství a pozorujme
přůběh vývoje trochu podrobněji.
Dítě se narodí a
projevuje pak v
prvních letech života neslýchanou
schopnost napodobování. Učí se
chodit, tak jak to vidí u dospělých, učí
se mluvit, jak to od nich slyší. Snaží
se napodobit všechny činnosti dospělých. Ale je zajímavé, že po 7., 8. roce
života této schopnosti ubývá, pomalu
mizí. Jak to? Mizí snad něco i v jeho
nervové soustavě? Nikoli. Ta se do 7.,
8. roku stále zdokonaluje a pak si
uchovává vývojový stupeň, jehož
dosáhla. Jak to, že mizí pud nápodoby?
Říká se, že kolem 8. roku se dovršuje vývoj mozku. Dosaženým stupněm, tak se konstatuje, je určena budoucí inteligence člověka (Rozumějme: inteligence ne v tom chybném českém významu “vzdělání”, nýbrž v původním: vnímavost, chápavost.) Tady
můžeme skutečně pozorovat určitou
shodu tělesného a duševního vývoje.
Jenomže: teprve o dalších 6 - 7 let později se objevuje schopnost, nijak nesignalizovaná vývojem mozku: schopnost samostatného logického úsudku.
Teprve v době puberty se může mladý
člověk sám orientovat ve světě, vlastním, samostatným myšlením. A tuto
schopnost potom může správně orientovaná výchova - například na wal-
32
dorfských školách - rozvíjet a vést postupně ke stále větší jistotě, pronikavosti, pružnosti, soudnosti. Aniž můžeme předpokládat, že by v té době
ještě docházelo ke změnám ve struktuře mozku.
To je několik namátkou vybraných
skutečností z vývojové psychologie,
které naznačují, že lidský život není
určován pouze vývojem fyzického organismu, že zde
zasahuje zákonitě
ještě cosi jiného.
Co?
Tady nám přichází vstříc anthroposofie se svou odpovědí, s učením o
nadsmyslové bytosti člověka. O
vyšších, zevně neviditelných článcích lidské bytosti, jejichž vývoj
probíhá po narození v jiných rytmech, v jiných časových periodách
než vývoj fyzického těla. Právě v
období výměny
zubů (v 6, 7 letech) a v období puberty (v 13., 14., 15. roce) dochází k zásadním změnám v konfiguraci těchto
článků, a tyto změny mohou vysvětlit
i proměny v duševním životě dětí, jež
nemají viditelné odůvodnění ve vývoji nervové soustavy.
Když se člověk poprvé setkává s
touto anthroposofickou představou o
nadsmyslové části lidské bytosti, může ho napadnout myšlenka, jíž jako
by se chtěl bránit proti podobným poznatkům, vyplývajícím z nadsmyslového - tedy jemu samému nepřístupného - pozorování světa. Tuto myšlenku by bylo možné vyjádřit asi takto:
Co je mi platné uvažovat o nadsmyslových článcích člověka, když si beztak nebudu moci nikdy ověřit, zdali
existují nebo ne?”
Je důležité si od začátku ujasnit,
že tomu tak není. Není pravda, že se
nemůžeme přesvědčit o pravdivosti
údajů duchovného poznání. K tomu
není třeba, abychom byli sami jasnozřiví (i když i k rozvoji takovýchto
schopností poskytuje anthroposofie
podrobný návod).
Podívejte: většina z nás jistě nepochybuje, že existuje pevnina zvaná
Amerika, ačkoli ji nikdy na vlastní oči
neviděla, ačkoli ji vlastníma rukama
neohmatala. Na základě čeho jsme
přesvědčeni, že existuje Amerika?
Protože to všichni říkají? To by neměl
být rozhodující důvod. Ten je jiný. Z
Ameriky k nám přicházejí lidé, zboží,
pošta. Od nás do Ameriky putují lidé,
zboží, pošta. Kdybychom předpokládali, že Amerika není, přestalo by dění
kolem nás být srozumitelné, logické.
Souvislost věcí a dějů je to, co nás
přesvědčuje o existenci Ameriky.
Podobně je to i s vyššími články
lidské bytosti. Nechtějme, aby se nám
jejich existence prokázala jednorázovým experimentem. Vezměme, co o
tom říká Steiner, jako pracovní hypotézu a dívejme se kolem sebe, pozorujme život a ptejme se, zdali za pomoci
těchto představ nezačínáme objevovat
nové souvislosti, nově chápat sami sebe i ostatní lidi. Díky těmto poznatkům začne svět mít nový řád, novou
harmonii. Věci nepochopitelné se začnou objasňovat. Ne ze dne na den, ani
z týdne na týden. Ale zkusíme-li s těmito poznatky žít, snad zakusíme, že
rozumíme světu i sobě stále lépe. To
je jedna cesta, jak dojít k přesvědčení
o těchto věcech.
Je ještě druhá cesta; to je cesta
životní praxe, ověřování poznatků v
praktické činnosti. Bez nauky o nadsmyslových článcích lidské bytosti je
nemyslitelná pedagogická práce na
waldorfských školách. Pro ni Steiner
rozpracoval ony základní poznatky,
uložené v jeho hlavních spisech, do
neslýchaných podrobností psychologických a metodických. Pedagog, vycházející z těchto impulsů, má možnost si denodenně ověřovat reálnou
účinnost těchto poznatků, jejich podnětnost, jejich blahodárný vliv na třídu
i jednotlivé děti. To je druhá cesta k
tomu, aby se člověk mohl dříve nebo
později cele přiznat k anthroposofické
představě o lidské bytosti: její funkčnost, její použitelnost v praxi.
Člověk má fyzické tělo, říká anthroposofie. Toto tělo je součástí smyslového světa, je podrobeno přírodním
zákonům, o nichž mluví fyzika a chemie. Vyznačuje se neprostupností,
podléhá tíži, je vodivé pro elektřinu,
kyseliny je leptají.
Ale toto tělo se vyznačuje i jistými projevy, které nemůžeme vysvětlit
tímto druhem přírodních zákonů. Tyto projevy můžeme pozorovat, dokud
tělo žije, ale pak, ve chvíli smrti, se
náhle ztrácejí. Které jsou to projevy?
Za prvé: tělo má jistou podobu, tvar.
Když tuto podobu porušíme - když se
poraníme, když si přivodíme zlomeninu - má tělo tendenci ji obnovit. Dále: tělo roste, s celou nekonečně složitou vzájemnou propojeností všech orgánů. Tělo má schopnost reprodukce,
přenášení své podoby na potomky.
Těmto - a dalším - projevům říkáme:
projevy života. Co umožňuje tělu, aby
si udržovalo podobu, aby rostlo, aby
předávalo život dál? Anthroposofie
odpovídá: je to první nadsmyslový
článek člověka, jeho životodárné čili
oživující tělo.* Někdy se užívá i výrazu tělo éterné, přičemž označení
“éter” nemá nic společného s někdejší hypotetickou fyzikální představou
téhož jména. Jasnozřivému pohledu se
toto tělo jeví jako světelný organismus
pronikající naši fyzickou tělesnost.
Éterné tělo řídí všechy životní procesy probíhající v našem těle - dýchání,
hospodaření s teplem, přijímání potravy, vylučování, udržování tvarů, jejich růst i reprodukci (předávání života).
Podstatné pro všechny životní procesy je, že pozůstávají z ustavičných
proměn, ať jde o život celého organismu, nebo o vznik, činnost a zánik jednotlivých buněk. I udržování naší tělesné podoby (a tvaru všech orgánů v
našem těle) je souhrn nekonečného
počtu životních dějů. Ani tvar našeho
těla není nikdy nepohnutě stejný, ale
během měsíců a let se v mnoha směrech viditelně mění. Kde jsou ty časy,
kdy jsme byli štíhlí, bez vrásek, bez
vystouplých žil, kdy jsme měli zuby
a husté vlasy! Život je stálá proměna.
A životní procesy nepochopíme, zaměříme-li pohled jenom na jejich určitou fázi - jako kdybychom popisovali
vycpanou kočku - nýbrž jenom sledováním jejich celkového přůběhu. Působnost éterného těla se odehrává cele
v oblasti proměn, v oblasti rytmů, v
oblasti času. Pro nás ve fyzickém světě je čas něco, co vlastně nevnímáme.
Vidíme jenom jeho důsledky. Jistě:
uvědomujeme si velmi citelně skutečnost, že nám před nosem ujel vlak;
ale samo plynutí času je pro nás nevni* Česká anthroposofická terminologie není bohužel jednotná. Berte, prosím, tento i další termíny jako prozatimní. Snad se v dohledné době podaří vypracovat jednotné názvosloví.
matelné. Žijeme jenom v přítomnosti, minulý okamžik už pro nás neexistuje. Ale v kosmické oblasti, z níž pochází éterné tělo, je tomu jinak: tam
není základní skutečností prostor, nýbrž čas.
Ale právě toto nám přece jenom
umožňuje, abychom i když nemáme
dar jasnozření - prožili něco z reality
našeho oživujícího těla. Dospějeme k
tomu, když se nám podaří to, co normálně nedovedeme: sledovat souvislý běh času. Klasickou příležitost k
tomu dává například umění eurytmie.
Vy víte, že eurytmie znázorňuje hlásky
řeči určitými pohyby. Důležité přitom
je, že se přitom jedná skutečně o pohyby, nikoli o pozice. Například hláska “A”: roztažení paží. Nejde tu o výslednou fázi pohybu (o paže rozpjaté
směrem vzhůru), ale o děj, o pohyb,
jímž se paže od sebe vzdalují. Protože
eurytmista musí stále sledovat své pohyby od začátku do konce, protože nesmí během pohybu zapomenout na jeho předchozí část, učí se vnímat souvislost časového dění a uvědomuje si
čím dál zřetelněji i přítomnost svého
éterného těla.
Eurytmie je umění ještě poměrně
málo známé. Mnohem snazší přístup
mají lidé k hudbě. I hudba je umění,
které bychom vůbec nemohli prožívat,
kdybychom předpokládali, že skutečná je jenom přítomnost, minulost že
je neskutečná. Zní-li melodie a mámli ji přiměřeně sledovat, nemohu zapomínat její minulý průběh, musím mít
stále ve vědomí její celkový obraz jako něco, co se sice odvíjí v čase, ale
co si přesto představuji jakoby v živé
současnosti. Čas jako by se stával
prostorem. Vnímám-li takto melodii,
odehrává se mé prožívání nikoli v
mém fyzickém, nýbrž v mém éterném
těle. Rudolf Steiner dal dokonce konkrétní pokyny, jak si meditativním sledováním melodií, harmonií a rytmů
hudby uvědomovat jednotlivé části
éterného těla.
Naznačili jsme, jak v éterné oblasti
čas není spojen s nenávratným zanikáním, ale minulost že tu je něco, co nepřestává existovat. To je myšlenka,
která nám usnadní přístup k jednomu
ze základních sdělení Rudolfa Steinera: že éterné tělo je uchovavatelem našich minulých zážitků, tvůrcem naší
paměti. V každé vzpomínce se něco,
co ve fyzickém světě už není, pro nás
znova spojuje s naší přítomností. Naše
vzpomínky jsou utkány ze substance
našeho éterného těla.
Z toho pak vyplývá další, velmi závažný poznatek. Co se odehrává s člověkem ve chvíli smrti? Tehdy se oddělí oživující tělo od fyzického, osamostatňuje se. S ním se osamostatňuje
i nezměrný poklad naších vzpomínek.
Naše vnitřní bytost už k nim nemusí
přistupovat jenom prostřednictvím
mozku, ale bezprostředně. A tak se
ve chvíli smrti objevuje před člověkem
velkolepé tabló celého jeho uplynulého života, i se všemi dávno zapomenutými zážitky. Nositelem tohoto
tabló je uvolněné éterné tělo. Pohled
takto před člověkem rozestřený mu
umožňuje první posmrtný odhad, jaká byla objektivní hodnota vlastního
života. Minulost se zde stává znova
přítomností. Je to první posmrtná konfrontace s pravdou o sobě, nebo, chceme-li, první instance posmrtného soudu. - Toto tabló se pak během několika dní rozplývá, tak jako se rozplývá
samo éterné tělo v okolním éterném
světě.
Zdrželi jsme se trochu déle u prvního nadsmyslového článku člověka.
Pokusíme se nyní načrtnout velmi
stručně celek lidské nadsmyslové bytosti.
Děje probíhající v lidském fyzickém nebo éterném těle jsou děje, které
je možné - aspoň v zásadě - pozorovat zvenčí, ať už fyzickými smysly,
nebo přístroji, nebo - u éterného těla
- orgány jasnozření. U zážitků, jimž
říkáme duševní, tomu tak není. Představme si, že cítíme radost, nebo hněv,
neb že máme třeba jen prostý vjem
červené barvy. Každý takový zážitek
je něco ryze vnitřního, ryze našeho.
Nikdo jiný nemůže pozorovat tento
náš zážitek, ani nemůže cítit (spolu s
námi) tuto naši radost, tento náš hněv,
mít náš vjem červené barvy. Z výrazu tváře může, pravda, usoudit, že se
radujeme nebo hněváme. Složitými
fyzikálními aparáty by snad bylo
možné zaznamenat, jakou barvu vnímáme. Ale samotný vjem je něco, co
nelze zaznamenávat. To platí i pro jasnovidné pozorování člověka. Jasnovidec může pozorovat nadsmyslovou
část člověka jako duševně-duchový
oblak kolem fyzického těla, takzvanou
auru. Může v ní sledovat změny, které
vyjadřují, že se raduje, že se hněvá,
že něco vnímá. Ale ani jasnovidec nemůže vklouznout do našeho nitra tak,
33
aby prožíval naši radost, náš hněv,
náš vjem červené. Tyto duševní zážitky představují děje úplně jiného
řádu než jsou děje fyzického nebo
éterného těla. Proto je třeba mluvit o
lidské duševní bytosti, která je sice
spjata mnohonásobnými svazky s fyzickým i éterným tělem, ale kterou z
těchto obou není možné nijakým způsobem odvodit.
Duše je jiné podstaty než tělo. Anthroposofie ovšem mluví i o té skryté
oblasti v člověku, kde se éterná a duševní bytost spojují, kde přece - do
jisté míry - jedna přechází do druhé,
jako kapalina může přecházet v páru
a pára v kapalinu. Vezměme například to, čemu říkáme “vlastnosti”
člověka.Člověk může být lakomý.
Představa peněz v něm vyvolává lačnou touhu. Toto hnutí touhy je typický duševní zážitek, jak jsme o něm
mluvili. Nikdo druhý nemůže spoluprožívat tuto touhu, ani jasnovidec,
který se o ní dovídá z dějů v lidské
auře. Ale co je to “lakomství”, “hrabivost”? To je přece něco, co člověk
sám obyčejně neprožívá, o čem neví,
co bude dokonce zapírat. Kdopak by
o sobě přiznal, že je lakomec? Lakomství je něco, co se samo nevyskytuje v
lidském vědomí. Je to podvědomé
podhoubí, z něhož vyrůstají jednotlivé
záchvěvy touhy po penězích. Taková
vlastnost dokonce může přicházet k
člověku zvenčí. Může být dědičná.
Může být vštípena výchovou z dětství.
Je to na jedné straně skutečnost vnitřního života, ale je na přechodu mezi
životními procesy s duševními zážitky.
Člověk ji neprožívá jako vnitřní hnutí,
a přece k němu patří. Rudolf Steiner
mluví o takzvaném duševním těle, které sice souvisí s duševním životem, ale
je pro vnitřní bytost člověka přece jenom něčím vnějším; odtud názov “tělo”. V tomto “těle” jsou soustředěny
ty duševní jevy, které nemají ryze
vnitřní ráz, ale trvale se v člověku
uplatňují. - Tak dospíváme ke třem
tělesným článkům člověka: tělo fyzické, éterné, duševní.
Ani sama duše, ona ryze vnitřní
složka člověka, není nic jednolitého.
Rudolf Steiner mluví o třech duševních článcích (české termíny jsou opět
pouze prozatímní): o duši pocitové
neboli vjemové, o duši rozumové a
o duši uvědomující. Duše rozumová
umožňuje vnitřní činnost myšlenkovou. Duše uvědomující uschopňuje
34
člověka, aby si byl vědom sám sebe
jako samostatné bytosti.
Zdůraznili jsme, že duševní živel
v člověku je něco niterného, něco
vpravdě subjektivního. Je spjat s tím,
čemu říkáme naše “já”, s tím, co si
můžeme uvědomit právě v duši uvědomující. Ale toto já, zjevující se v
duši, pochází z jiného světa než z duševního. Poznáme to už podle toho,
že má schopnost aktivně myslit. Myšlením se povznášíme nad subjektivní
prožívání a spojujeme se s objektivními souvislostmi světa. Myšlením například poznáváme, že něco je “příčina”, něco “následek”. Tento objektivní
řád světa, skrytý smyslům, ale uchopitelný myšlenkami, nazývá Steiner řádem duchovým. I když člověk ve svém
myšlení postihuje jenom stín duchové
skutečnosti, přece je každá, i ta nejpřimitivnější myšlenka výpůjčkou z
duchového světa. O něco zřetelněji než
při tvorbě myšlenek nás spojuje naše
já s říší ducha tehdy, když nám vnuká
morální zásady, morální ideály. Vědomí, že něco je dobré, něco zlé, nepochází ze světa smyslů, ani z niterných
duševních zážitků, ale je svědectvím
o tom, že jsme spjati s říší ducha. Obojí, vědomí “pravdy” i vědomí “dobra”,
se sice zažehuje v nejvyšším duševním
článku, v duši uvědomující, ale tímto
vědomím “pravdy” nebo “dobra” se
spojujeme s duchem, s oblastí nepomíjivého bytí.
Tělesnou bytost nám darovala příroda. Ale teprve v běhu svých pozemských životů si člověk zvolna buduje
svou bytost duchovou; buduje ji z toho, co natrvalo vtělil do svého já ze
světa věčné pravdy a věčného dobra.
Tato duchová bytost je v nás zatím ve
stavu zárodečném, mnohem nedokonalejším než naše tělo. Je to příslib,
jehož realizace je ještě vzdálená. Je to
spíše naše budoucnost než přítomnost.
A přece i v této zárodečné duchové
složce rozlišuje Steiner opět tři články
(jejichž bližší charakteristiku dnes
pomineme). V češtině je obyčejně
označujeme termíny manas, budhi,
atman.
Tak mluví anthroposofie celkem o
devíti článcích člověka - třech tělesných, třech duševních a třech duchových. Přitom 3. a 4. článek - duševní
tělo a duši pocitovou - je možné v
mnoha souvislostech pro zjednodušení
považovat za článek jeden, nazývaný
pak obyčejně tělo astrální. Musíme
mít při tom na paměti, že v nadsmyslové oblasti nejsou věci tak jednoznačně ohraničeny jako v tuhé oblasti
fyzického světa. A protože duše rozumová a uvědomující jsou přímým výrazem činnosti lidského já, můžeme
je - zase poněkud zjednodušeně - také
spojit pod jeden jediný název “já”, i
když toto já je především podivuhodnou duchovou jiskrou v nás. Tak dojdeme k často citované sedmičlenné
podobě člověka:
1. Tělo fyzické
2. Tělo éterné
3. Tělo astrální
4. Já
5. Manas
6. Budhi
7. Atman
Přitom platí: čím vyšší článek, tím
je i méně dokonalý.
Tak chápe anthroposofie člověka
nikoli jako bytost pouze fyzickou, ale
především nadsmyslovou, tak jak o ní
mluví i Otakar Březina:
Ve vášni díla nezřeli jste
krásu tváří bratrských
a oblak zářící,
jenž zahaluje tělo člověka.
Tady by ovšem někoho mohla napadnout námitka asi takováto: “Dejme tomu, že toto rozčlenění člověka
je správné. Ale nebylo by možné člověka rozanalyzovat - z trochu jiných
hledisek - do úplně jiných složek? Co
z toho budu mít, když si zapamatuji
právě těchto 9 škatulek? Není moudřejší se spokojit jenom s tím základním členěním na tělo, duši a ducha?”
Ano, z hlediska abstraktního přemítání o člověku je možné takto uvažovat. Ale anthroposofii nejde o abstrakce, o teoretické úvahy, nýbrž o
co nejpronikavější uchopení reality.
Uvedené články člověka nejsou výsledkem učené spekulace, ale výsledkem jasnozření. Kdo je s to vidět onu
takzvanou lidskou auru, vidí, že aura
má právě ony uvedené složky, a to zřetelně odlišené. Nejde tedy o samoúčelné třídění, ale o popis realit, které se
liší asi právě tak jako sedm různých
barev duhy. A protože tomu tak je,
může se toto členění stát klíčem pro
nové chápání celé řady dalších souvislostí. Uveďme v náznaku aspoň několik takových souvislostí.
První takovou oblastí jsou otázky
vývojové psychologie. Tedy právě ty
otázky, o nichž jsme se zmínili na začátku. Čím to je, že duševní a tělesný
vývoj dítěte nepostupují ruku v ruce?
Odpověď: Protože jednotlivé články
lidské bytosti se nespojují s pozemských světem, čili neinkarnují se, současně. V prvních letech, až do výměny
zubů, se dotváří především fyzická tělesnost. V další etapě, až do pohlavní
dospělosti, se plně inkarnuje organismus životních sil. A teprve potom se
začíná plně na zemi projevovat svébytná duševní bytost mladého člověka, tedy jeho astrální tělo. Obdobně
je tomu ve stáří. Typické projevy stáří
vyplývají z toho, že astrální tělo a já
se už začínají odpoutávat od fyzického těla. Proto spojitost s fyzickým
mozkem už často nebývá tak dokonalá, tak pružná jako dříve. Ale to, čeho si člověk vydobyl nezávisle na
fyzickém mozku, jenom individuální vnitřní aktivitou, tedy zejména
takzvaná životní moudrost, to zůstává zachováno.
Obdobně jako se v lidském životě jednotlivé články člověka inkarnují jenom postupně, je tomu i
v dějinách. Zde anthroposofie vrhá
naprosto netušené světlo na dějinné souvislosti. Člověk nevstupuje
do dějin jako hotová bytost, se všemi dnešními předpoklady. Veliká
dějinná období postupně dotvářejí
jeho jednotlivé články, od nižších k
vyšším. Například v době starého
Egypta se rozvíjela především nejnižší část duše, duše vjemová. Tehdy se v člověku ješte neuplatňovala
duše rozumová. Jistě, i egyptské literární památky jsou prostoupeny
myšlenkami. Jak je to možné? Jedině tím, že myšlenky tehdy ještě nebyly výsledkem vnitřní myšlenkové
aktivity v dnešním smyslu. Egypťan
vnímal svět, vnímal jej dokonce zčásti
i jasnozřivě, ale s těmito vjemy mu
proudily zároveň do duše i myšlenky.
Byly to tedy myšlenky vnímané, do
jisté míry inspirované, částečně se
prolínající se splývavými mýtickými
obrazy tehdejšího jasnozření. Vímeli toto, pochopíme, proč je charakter
egyptských myšlenek tak velice odlišný od našich.
Doba starého Řecka sloužila rozvoji prostředního duševního článku,
duše rozumové. Proto tehdy vzniká
filozofie, přemýšlení o světě, a zvolna
nahrazuje obrazy dávných mýtů. Věk
duše rozumové pak pokračuje ještě
dále až skoro do konce středověku. Je-
ho vrcholným výtvorem jsou křišťálově čiré abstraktní myšlenky scholastické filozofie.
Přibližně od počátku 15. století
pak nadchází další dějinná epocha,
věk duše uvědomující. Vynořuje se
před námi obraz Jan Husa, jak stojí
před koncilem. “Odvolej,” žádají kardinálové. “Jsem ochoten odvolat,” odpovídá Hus, “ale musíte mne nejprve
přesvědčit, že nemám pravdu.” “Nikoli,” trvají na svém kardinálové, “nejprve odvolej, pak ti objasníme, v čem
nemáš pravdu.” Hus je už představitelem duše uvědomující. Je mu jasné,
že nemůže odvolat nic, o čem je přesvědčen, že to je pravda. K tomu, aby
člověk kladl důraz na své přesvědčení,
patří už jasné vědomí o svém vlastním já. Kdežto kardinálové vězí ještě
Majster Ján Hus
cele v myšlení věku duše rozumové.
Nevidí důvod, proč by Hus nemohl
nejprve projevit poslušnost, a pak teprve být poučen. Sám Rudolf Steiner
vidí v kostnické hranici jeden z velkých signálů, že začíná věk duše uvědomující. Tento věk dosud trvá a potrvá ještě dlouho. Jeho charakteristickým znakem je vymaňování ze všech
forem nacionalismu. Ve věku duše rozumové se člověk cítil především jako příslušník určitého národa. Ve věku
duše uvědomující by se měl cítit především jako člověk, jako individualita a jako bratr všech druhých lidí, bez
rozdílu rasy a národnosti.
Tak se anthroposofii jeví dějiny jako postupné formování jednotlivých
článků lidské bytosti, jako obrovský
umělecký proces, dotvářející ono nejvzácnější umělecké dílo, člověka.
Poslední příklad, jak anthroposofická představa člověka obohacuje
uvažování o světě, je z oblasti zeměpisné. Běžné uvažování má - nedivme
se tomu - zato, že rozvržení jednotlivých národů v dnešním světě je více
méně dílem náhody. Anthroposofie se
na to dívá jinak. Mluví o archandělských bytostech, které řídí - a zejména v minulosti řídily - osudy jednotlivých národů, a to tak, aby každý národ mohl vnést do velké symfonie života lidstva určitý nezastupitelný prvek. Z tohoto líčení vyjmeme jeden
drobný detail. Ve střední Evropě žijí
tři skupiny slovanských národů - Poláci, Češi a Slováci, Jihoslované. Z těchto národů vnášejí Jihoslované do evropského života zejména prvek duše vjemové. I při povrchním pohledu je možné si to uvědomit například na přežívání kmenových řádů
a zvyků, i v tom, že je tu silně zastoupeno právě pravoslaví, tedy křesťanský směr nejsilněji obrácený do minulosti, k východnímu duchovnímu
cítění. Poláci, u nichž od dob feudalismu přežívá až do 20. století zřetelný předěl mezi aristokraticky cítícími vyššími vrstvami a selským
lidem, Poláci, kteří se cítí nábožensky nejhlouběji spjati s katolictvím,
tedy s tradicí předhusitské epochy,
jsou výraznými představiteli duše
rozumové. A Češi? Sledujme české
dějiny, s jejich bouřlivými zvraty,
sledujme národní nadšení pro vědecký pokrok od minulého století až
do 2. světové války - v tom všem
můžeme postřehnout jiskření duše
uvědomující. Ale co Slováci? Rudolf Steiner říká r. 1924: Slováci jsou
naprosto jiný národ než Češi. Národ
srdce, nikoli národ rozumu. Sledujme
dějiny Slováků, tak úplně jiné než
naše, jakoby odříznuté od kulturního
evropského dění posledních století,
abychom mohli porozumět jejich hlubokému zakotvení v národním celku
a abychom viděli: to je národ, jenž má
předpoklady pro přijímání impulsů
duše vjemové neboli cítivé. Slováci
mají předpoklady stát se nositeli spirituální kultury srdce. Jsou v tom vnitřně spřízněni s Jihoslovany.
Tak si můžeme uvědomovat, že
členění lidské bytosti, jak je přináší
anthroposofie, není samoúčelnou konstrukcí, ale myšlenkovým průlomem
do netušených duchových spojitostí.
35
Vo vydavate¾stve
vyšlo:
Duchovná úloha Strednej Európy
alebo Ako súvisia rozprávky s politikou
Kniha “Duchovná úloha Strednej
Európy - Ako súvisia rozprávky s politikou” nachádza styčný bod medzi
dvoma na prvý pohľad nezlučiteľnými svetmi: pragmatickým svetom
hospodárstva a politiky - a svetom
duchovných bytostí, ktoré sme v
posledných storočiach neprávom
vyhostili zo života len do
sveta fantastiky a náboženskej viery.
Prednáška sleduje dva
metafyzické princípy mužský-solárny a ženskýlunárny - ktoré sa v jednotlivom človeku prejavujú
ako denná a nočná stránka vedomia alebo ľavá a
pravá hemisféra mozgu a
vo svetovom organizme
ako západná a východná
zemská pologuľa.
Východná pologuľa je
orientovaná viac dovnútra, do duchovného sveta,
západná viac navonok, do
hmotného sveta. Vďaka
tomu západ dosiahol obdivuhodné výsledky vo vede, technike a dobývaní
vonkajšej prírody - a východ rovnako obdivuhodné výsledky v zmapovaní
subtílneho duševného sveta a ovládnutí vnútornej
prirodzenosti.
Od západu pôsobia zároveň sily, ktoré vedú ku
kryštalizácii slobodnej ľudskej individuality a od východu sily inšpirujúce k bratskej
spolupatričnosti a kolektivizmu. V
dôsledku toho vzniká na západe typ
človeka, ktorý je samostatnou individualitou, ale iba v hmotnej oblasti
- a na východe typ, ktorý je síce duchovnejší, ale za cenu straty vlastnej osobnosti, splynutia s nejakým
kolektívnym myšlienkovým smerom.
Prednáška sleduje pôvod týchto
dvoch duševných síl - z ktorých jedna pôsobí zo zeme a zo západu a
36
Emil Páleš
druhá zhora a od východu - až do
čias Lemurie a Atlantídy, kedy do
svetového vývoja začali výrazne
zasahovať dve mocné duchovné bytosti. Hoci súčasný človek ich nemôže vnímať bezprostredne, ako
dávnoveký človek, ktorého jasnovidnému zraku sa zjavovali duchovné bytosti a božstvá, tieto bytosti zato neprestali pôsobiť, ich pôsobenie
sa len zahalilo viacerými vrstvami
vonkajších kulís: avšak bystrý pozorovateľ aj dnes môže sledovať nitky, ktoré vedú džungľou politického
zákulisia, kapitálových zoskupení,
spravodajských služieb a tajných lóží
až za hranice viditeľného sveta, do
sveta duchovného. Je to stále boj
tých istých dvoch princípov, inšpi-
rovaných onými dvoma bytosťami,
ktorý sa v každej historickej epoche
metamorfuje a pokračuje v premenenej podobe: najprv ako protiklad
medzi keltskými mystériami zeme a
egyptsko-chaldejskými mystériami
hviezd, potom ako protiklad medzi
buržoáziou a šľachtou, kapitalistickým a komunistickým táborom, a ktorý sa na Slovensku v poslednom čase
vyhrotil v spore medzi prezidentom Kováčom a premiérom Mečiarom.
Je úlohou Strednej Európy, aby striedavo neskĺzala jednostranne len do
západnej alebo východnej
sféry vplyvu, ale aby našla
taký spôsob života, ktorý
umožní harmonické spojenie hospodárskeho života
s duchovným, zjavenej
pravdy čerpanej zvnútra s
empirickou pravdou čerpanou zvonka a umožnila
tak vznik duchovnej individuality, t.j. človeka, ktorý je aj individualitou aj
duchovným zároveň.
Je úlohou Slovanskej
kultúry, aby prevzala najkrajšie plody anglosaskogermánskej kultúry - racionalitu a sebavedomie a spojila ich s bohatstvom
citu a nezištnou oddanosťou duchovnému svetu a
umožnila tak v strede Európy, na rozhraní germánskej a slovanskej kultúry po prvý raz
v dejinách sformovanie vedomej
duchovnej individuality, duchovného ja.
Knižku “Duchovná úloha Strednej
Európy” môžete v súèasnosti nájs v
elektronickej podobe na internetovej stránke nadácie
(www.sophia.sk).
Knižka je pre osobné potreby
vo¾ne prístupná.
Cnos a láska
Dominik Filipp
Èo je to cnos? V èom spoèíva jej
tajomstvo? Ako ju dosiahnu? Vznešené slovo, s ktorým sa stretáva
každý, kto vniká do tajomstiev duchovného sveta a ten, kto sa odhodláva vykroèi po úzkej a tànistej
ceste vnútorného poznania. No až
prièasto sa stáva, že slová akoko¾vek
vznešene znejúce unikajú nášmu
úsiliu o ich naplnenie. Onedlho prichádza sklamanie, skepsa a to, èomu
sme verili alebo aspoò chceli veri
nám v mysli vybledne a stáva sa len
neurèitým pojmom z rozprávok a
mýtov, ktoré sa nijako nehodia do
dnešného tvrdého života. Celá naša
vedomá snaha èastokrát s vypätím
všetkých síl pomaly ale isto ztroskotáva.
Napriek týmto nepríjemným skúsenostiam nie je dôvod pre smútok.
Možno to bude znie prekvapujúco,
ale mnohokrát je dobre, že sa tak
stalo. Že cnos, o ktorú sme sa tak
úpenlivo snažili, nám v poslednej
chvíli vykåzla z rúk. Trvá obvykle
nejaký èas, kým spoznáme, èo sa stalo a aký význam to vlastne pre nás
malo.
Cnosti môžme rozdeli do troch
skupín. V prvej sú cnosti ich samotných nosite¾ov - sebaovládanie, pevná vô¾a, zásadovos, rozhodnos.
Na vyššom stupni sú to cnosti obrátené k iným ¾uïom - pochopenie,
úprimnos, milosrdnos, láskyplnos,
vernos, obetavos. Na najvyššom
stupni stoja cnosti k samotnému
Stvorite¾ovi - viera vlievajúca sa do
bezhraniènej a radostnej odovzdanosti a stotožnenie svojho života s
Jeho vô¾ou.
Slovo cnos však vyjadruje èosi,
èo sa môže sta dvojseènou zbraòou.
Èosi ako pravá a nepravá cnos. Je
ažké ich od seba odlíši, lebo obe sa
prejavujú takmer rovnako. Len vo
chví¾ach, v nestrážených zlomkoch
okamihu je možné zahliadnu svet
vnútorných pohnútok èloveka, ktoré
ostávajú bežnému zraku zahalené.
Obe cnosti sú podobné èo do vonkajšieho prejavu ale rozdielne v základe
z ktorého vyvierajú. Jedna je usmievavá a zhovievavá, druhá prísna a
panovaèná. Jedna je radostná a slobodná, druhá sa o sebe musí dennodenne presviedèa. Jedna odpúša,
druhá súdi. Jedna nám dáva nové
sily, kým druhá ich spotrebuje pre seba. Jedna je zdrojom života, pokým
druhá jeho cie¾om. Nepravá cnos je
ako ružový závoj na našich oèiach.
Nechávame sa òou vies a ani si
nevšimneme, že kráèame opaèným
smerom. Nepravá cnos je horšia ako
Nadácia pre aplikáciu
duchovných, etických
a estetických hodnôt
v praxi
Cieľ nadácie
Cieľom nadácie Sophia je pomáhať pri:
- rozvíjaní zmyslu pre Krásno, Pravdu a Dobro;
- výchove k zodpovednosti za život a aktívnemu prístupu k spoločenskému dianiu;
- vytváraní vedomia ľudskej dôstoj–
nosti;
- rozširovaní, prehlbovaní a skvalitňovaní myšlienkového obzoru ľudí;
- jasnejšej orientácii v usporiadaní
hodnôt, pochopení vyššieho zmyslu
vecí a zmysluplného zaradenia človeka do systému stvorenia;
- rozvoji slobodného, samostatného
a tvorivého myslenia jednotlivca, pri
jeho oslobodení z pút telesno-materiálnej závislosti a pri ochrane človeka pred manipulovateľnosťou;
- spriehľadnení vzťahov v spoločnosti pomocou informovanosti;
- rešpektovaní etických noriem a
duchovných princípov v podnikateľskej a politickej sfére;
- presadení nenásilia, porozumenia
a poriadku v medziľudských vzťahoch;
- výchove k ochrane a tvorbe životného prostredia a uplatňovaní estetických hodnôt v každodennom
živote;
- medzináboženskom dialógu;
- dialógu medzi vedou a náboženstvom;
- liečení noogénnych psychóz;
- sexuálnej výchove;
- prevencii pred kriminalitou a
vznikom drogových závislostí.
37
necnos,
lebo ostáva nášmu
poh¾adu skrytá a tým neodhalená. Ak nám nebolo dané, aby sme dosiahli cnos, ktorá by sa
mohla zmeni na cnos nepravú, len sme tým získali.
Nechajme však bokom nepravú cnos. Vzhliadnime na cnos
pravú, ktorá nevychádza zo seba samej ale zo základu ešte hlbšieho. Ale
èo je ten základ, ktorý èloveka uschopòuje nachádza pokoj, rados
a dáva síl poskytnú ich iným ¾uïom
a porozumie im? Mnoho sa hovorí
o cnostiach - o rozvážnosti, sebaovládaní, pokoji, radosti, vznešenosti ale tieto sú v skutoènosti len výslednicami, vidite¾ným prejavom
vnútorného poznania, ktoré stojí za
nimi. Prichádzajú ako ovocie, ako
ovocie èastokrát trpkého prežívania
a bolestného poznávania, ku ktorému èlovek napokon dospel. Pravá
cnos je len posledným ohnivkom v
reazi tànistej cesty vlastného, na sebe samom prežitého poznania. Je
kvetom, ktorý vyrastá na pôde vlastných skúseností, sklamaní, strastiplných ciest životom ba niekedy až
zúfalstva, avšak za vytrvalej a neutíchajúcej túžby po porozumení. Bez
tohto základu je cnos len prázdnym
pojmom, len karikatúrou vznešenosti, ktorú prehliadne každý citlivý a
vnímavý èlovek.
Niekedy sa ako cesta k dosiahnutiu cnosti spomína pevná vô¾a.
Táto cesta je celkom iste chvályhodná, no i ona v sebe skrýva nebezpeèenstvo. Pevná vô¾a ešte nezaruèuje
vnútorné prežitie zmyslu cnosti. Mô-
38
že zasta pri pevnom rozhodnutí
urobi za každú cenu to alebo ono
tak, aby sa to prejavilo navonok. A
vo vnútri èloveka to môže naïalej
škrípa, èlovek môže by vnútorne
rozdelený medzi svojou prirodzenosou a novým, z cnosti vyplývajúcim
poznaním, ku ktorému ešte nedospel.
Pevná vô¾a, ktorá nie je sprevádzaná
trpezlivosou, tak znásilòuje postupné dozrievanie a odvádza našu
snahu nepravým smerom. Navyše
nás táto cesta môže presviedèa o
tom, že na všetko staèíme vlastnými
silami a v skutoènosti nepotrebujeme
žiadnu pomoc.
Cie¾om h¾adajúceho nie je cnos
sama ale cesta, ktorá nás k cnosti vedie. Cesta, po ktorej krôèik za krôèikom odha¾ujeme ovocie vlastného,
úprimného a trpezlivého vnútorného
snaženia, až sa objaví celé, už pevne zakotvené v našej prirodzenosti.
Cesta, na ktorej sa nauèíme pokore a
mnohým iným cnostiam zároveò.
Aká je ale táto cesta a odkia¾ vychádza? Vychádza z poznania, ktoré sme nadobudli po ažkých skúškach? Áno, vychádza, no poznanie
samo o sebe nedáva ešte schopnos
precíti pokoj, rados a neobdarúva
priehrštím nových èerstvých síl. K
tomu uschopòuje èloveka len láska.
Láska živená pravým poznaním, no
predsa samostatne stojaca. Láska
vytúžená, vybolená, vyprosená. Tá
vrýva do sàdc trvalé znamenia, tá
vlieva pokoj, rados a silu, z ktorej
èerpá každá cnos. Tá dáva håbku a
opravdivos všetkým cnostiam.
T ak á
cnos
obstojí v
k až dod ennom živote a je
skutoènou studnicou radosti a porozumenia pre všetkých, ktorí
do nej naèrú. Je to láska,
ktorá rozohrieva naše
skutky a vykreše plamienky i v srdciach našich blížnych. Láska je vskutku zdrojom
každej pravej cnosti. A tak je pozvanie k cnosti vlastne pozvaním na
cestu lásky, na konci ktorej sú zrelé
plody cností, vyrastajúce na spoloènom strome lásky.
Láska sa však nezíska bez túžby
po láske ako ani pravda sa nedosiahne bez túžby po pravde. No cesta k
láske nie je ¾ahká. Budeme potrebova vieru, trpezlivos i odvahu nestrati nádej a vnútorný pokoj. Lásku si totiž nemôžeme da sami, lebo
nie sme jej vlastníkmi. No môžme si
ju vytúži, vytrpie, vyprosi ako dar
od Toho, komu ona patrí. Nestrácajme hlavu, keï sa nám zdá, že naša
cesta trvá už dlho a niè neprichádza.
Láska nám súèasne prináša i nové
poznanie, ktoré musíme preži a
pochopi a to nejaký èas trvá. Láska smeruje k pravde a pravda smeruje
k láske.
Neponáh¾ajme sa, neznepokojujme sa a nestrácajme nádej. Túžme po
láske, h¾adajme pravdu a túžme pod¾a nej ži, prosme o silu u Toho, kto
nám ju môže da. Zotrvajme v pokore a v tichosti naèúvajme hlasu
srdca i nášho svedomia. To je to, èo
je v našich silách. A dôverujme, že v
èas pre nás urèený, budeme obdarovaní. H¾adajme Krá¾ovstvo Božie a
všetko ostatné - i cnosti - nám bude
pridané.
Duchovní
význam kvìtin:
Fialka
Fia lk a je dávným
symbolem skromnosti,
pokory a trpìlivosti. Její
fia lová barva vyznaèuje
duchovnost. Èlovìk, který je
prostoupen a vìdomým èi neuvìdomìlým duchovním poznáním , je naplnìn zvláštní silou, duchovní jemností, která se
zevnì vyznaèuje èistou skromností, ústupností a beznároèností. V našem duchovním podvìdomí nalézá se plod minulých in karnací a v nìm se zraèí
síla, kterou jsme ve svém pøedchozím vývoji vypìstovali. Proto nemusím e vìdìti jak jsme v
min ulosti žili, staèí, když zøím e
výsledky své èinnosti ve svých
povahových sklonech.
Fia lk a je signována Venuší,
pro svou libovonnost, je symbolem bytosti láskyplné, která
každému vychází vstøíc svojí
obìtavostí. Nikdy se nedere do
popøedí a nežádá si pozornosti
svých bližních. Neèeká na odmìnu, nýbrž v ústraní pracuje
pro bla ho všech. Ve fialce je
s íla žá k ovsk é p ok or y a
trpìlivosti, která z ní k èlovìku
vyzaøuje a pøináší mu vstøíc
svoji pomoc pøi osvojování si
ušlechtilé rozvahy a klidu.
Fialka je kvìtem jara a
vedle signatur y venušské má ještì signa-
Alma Excelsior
turu Rafaelovu, kosmického to
léèitele a jarního archandìla .
Vykvétá v dobì Velikonoèní,
když duchovní sféry jsou napln ìny velkými sil ami mysteria
velikonoèníh o. Tehdy, když celý
kosmos se zachvívá magickými proudy universální Lásky,
otevírá své nìžné kvìty, jejichž
kabbala znázoròuje pentagramickou hvìzdu s prodlouženým apokaliptickým rohem. Tento roh tvoøí nálevkovitý útvar kvìtného kalichu
do zadu prodlo uženého. Zde k
nám fialka mluví: Posvìcující
síl a Lásky budiž tebou vydechována v oblacích vùnì
skromnosti. Pravá vnitøní pokora oèisuje tvé dechové orgány od následkù výbušnosti,
hnìvlivosti, žárlivých a ostrých
slo v. Síl y tvé žluèi, které plodí
prchlivost a vyjadøují se v tuberkulo se, jsou vyléèeny silo u
fialky, skromností, pokorou a
nìhou. Proto ve fialce máme lék
proti plicním chorobám v
odvaru jejího kvìtu a listu. Máli
míti magické úèinky, je dobøe ji
trhati v pašiovém èase, to jest
na zelený ètvrtek, velký pátek a bílou sobotu.
Tehdy mají tyto kvìty
nejvìtší léèivou moc.
Co se týèe symbolu apokalip tického rohu, má pøi fia lince
tento smysl: Jestliže vydechujeme nelásku, disharmonii a zlo,
tu naše dechové orgány jsou
nejprve stíh ány tuberkulosou.
Když však tato choroba, která je karmickým odèinìním
prchlivosti není dostateèným
lékem na naše duševní vady,
nepokoøí naší lid skou výbušnost, sobeckou žárlivost a žádostivost, tu se tyto vlastnosti
vrývají do našeho éterického
tìla . Postupem èasu dechové
orgány vytvoøí roh apokaliptické šelmy, náš jícen ztvrdne,
zrohovatí a tak z našeho dechového orgánu bude v budoucnosti vyènívat až se napln í doba èísla 666, apokaliptický roh. Doba ta nastane,
až zazní šestý pozoun v dobì
sedmi pozounù. Je to tedy v
daleké budoucnosti, leè v této
dobì každý pozná, zda žil èi
nežil sila mi fialky.
Mysterium fialky pøináší
nám tedy zákla d k duchovní
cestì ve svých silách reprezentujících tøi okultní ctnosti žáka
duchovní vìdy. Lásku, pokoru,
oddanost a trpìlivost.
39
Vidím dalekou, širou pláň, a
na té pláni dva zástupy, jež proti
sobě stojí, jakoby k boji se chystaly. Každý zástup má svůj prapor. Jeden rudý, na němž jediné
slovo význačným písmem se skví,
druhý bílý, bez nápisu.
Zástup pod rudým praporem
roste, přibývá. Všichni hledí na
prapor, a všichni opakují jediné
slovo: “Mamon!”
na síle a statečnosti jejich. Nuže,
zmužile bojujte proti mamonu,
který hledí podmaniti a zotročiti
bratry vaše. V táboře jeho mnoho jest slabých a nerozhodných.
Dbejte tedy, by přešli v tábor váš,
a oddali se povinnosti, která mnoho podává těm, kdož si ji oblíbí a
mamonu vzdorují. Bojujte pod
bílým praporem a vítězství vás nemine, nebo kdo
povinnost si zamiluje, jí slouží, jí
se zastává, ten
ve jménu jejím
vždy vítěziti bude.
livé. Já ale přece vztáhl ruky své,
a již uchopil jsem krásný pohár a
vydal se na pouť svou. - Když
ale žízeň trápiti mne počala, uchopil jsem pohár a naplnil jej. Však
běda! Krásná číše vyklouzla mi
z ruky, rozbila se a obsah její rozlil
se po zemi, jež dychtivě jej vssála.
Neukojiv žízně své, smutně
vracel jsem se bez poháru, poznav, že voliti jsem měl nepatrné
nádoby, neúhledné ale trvanlivé.
Po čase opět mi dána volba,
a tu již poučen zkušeností, sáhl
jsem po číši hliněné, která dříve
svou nevzhledností mne odpuzovala.
Na pouti, jsa žízniv, naplnil
jsem ji a věřte, že nápoj v ní dob-
Rosa Duším
Na druhé straně zástup nepočetný, za to ale vysoko vlaje bílý
prapor nad těmi, již se tu seskupili
- pod praporem povinnosti.
Již brzy počne boj! Na straně
praporu “mamonu” zaznívá rachot bubnů a zvuk polnic, na straně povinnosti hluboké ticho a
vážná mysl. Kdo zvítězí v tomto
boji na pohled nerovném?
Bratři moji, i vy zajisté jste
stoupenci té strany, která bojuje
pod bílým praporem. Povinnost
přísná a vážná jest heslem vaším.
Nezáleží na počtu bojovníků, ale
40
Když odpočíval jsem po dlouhé pouti, zaslechl jsem hlas, jenž
pravil mi: “Jdi a vybeř sobě číši,
z níž píti budeš na nové pouti své!”
I vešel jsem do síně, kde spatřil
jsem mnoho pohárů. Byly tu poháry zlaté i stříbrné, dřevěné i
hlíněné. Nejvíce ale poutala mé
zraky číše křišťálová, ve které
obrážely se paprsky světelné, hrajíce skvělými barvami. Ihned
vzniklo v mém nitru přání uchopiti
číší tu a naplniti ji nápojem, jenž
zajisté musel z ní výborně chutnati.
Tajemný hlas ale varoval mne:
“Nebeř sobě tohoto poháru, jest
křehký a tobě třeba nádoby trvan-
rý byl. Posilněn, dokonal jsem
svou pouť a nádobu přinesl zpět.
Tak drazí moji, mnohý z vás
želí, že nebylo mu dopřáno uchopiti křišťálové nádoby, jež chová
v sobě blahobyt, moc a slávu. Co
však platna jest svému majiteli,
když vyklouznouc z jeho rukou,
roztříštěna na zemi leží, a obsah
její vssaje hlína země, hmota těla? - Zvolili jste číši nevzhlednou, však o to dbejte, by nápoj v
ní, obsah vašeho žití, vám sloužil
ku prospěchu. Neb jedině tento
obsah, vaše skutky, odpovídati
budou tam, kde není rozdílu bohatství, chudoby, moci a poníženosti, slávy a zneuznaností.
   


 



    
      

  
   


   
    



     

   



    

     
    
   




    








      

    
   
     
   


    

   

  
   





   
 
  


 
  
     
 






   
     

    


   


41
“Ovládnu
sklony a
túžby svojej
vlastnej
povahy je
ažšie ako
ovláda svet
silou zbraní.”
Mahátma Gándhí (1869-1948)
nebol žiaden “pacifista”. Celý svoj
život bojoval. Gánhího vlastné meno znie: Mohandás Karamčand
Gándhí. Mohandás znamená “v
službách lásky” (mohan=láska,
dás=služba, služobník) a Karamčand znamená “nositeľ karmy”.
Tieto dve mená boli určujúce pre
celý jeho život: pre jeho službu
ľuďom a pre to, že osud svojej krajiny urobil svojím vlastným.
Gándhího neúnavný zápas začal už
po ukončení štúdia práv v Londýne.
Skúsil, že farba pleti môže byť medzi
ľuďmi a národmi neprekonateľnou
prekážkou a vyvolávať povýšené pohŕdanie a zničujúce utlačovanie.
Nebojoval len za oslobodenie a nezávislosť svojho národa, ale aj za oslobodenie a nezávislosť človeka vôbec.
Gándhího zbrane:
PRAVDA - SATYAGRAHA
Satyagraha je Gandhího nová forma boja - v boji za slobodu Indie, či
oveľa viac v boji života. Satya znamená pravdu, agraha znamená uchopenie či pevné držanie. Satyagraha teda
znamená “neomylné pridržiavanie sa
pravdy” alebo uchopenie pravdy, dôveru v pravdu alebo heslovite “silu
pravdy”. Satya sa prakticky nedá preložiť: neznamená len pravdu, ale skôr
pravdivosť, ktorú Gándhí pokladal za
koreň všetkých cností, pretože v satya
je skrytý sanskritský koreň sat (=pravé
Bytie). Pre Gándhího je Satya srdcom
všetkých vecí - identická s Bohom.
“Moje hľadanie ma v modlitbách
priviedlo k poznaniu, že Boh je Pravda. Preto je Pravda mocnejšia ako
každá moc sveta a žiaden iný pros-
42
kej viery a nezlomnej vôle. “Neubližovanie” (ahimsa) je zbraňou udatného”, lebo ahimsa vyžaduje silu a
odvahu a nedovoľuje odplatu. “Meč
možno stratiť, ale nie statočnosť, s
ktorou človek zomiera bez toho, aby
sám udrel.” Ahimsa je protinásilie,
nie v zmysle násilia proti násiliu, ale
v tom, že násilie násilníka sa pripraví
o účinok. Lebo čo zmôže násilie proti
ľuďom, ktorí sa ničím nenechajú zastrašiť, pretože sa ničoho viac neboja;
ani straty majetku, ani zdravia, slobody ani života? “Môj nepriateľ ma
Mahátma Gándhí
SILA
PRAVDY
triedok nedokáže to, čo zmôže Pravda.”
Nejde tu teraz o to používať ostrie
intelektu ako zbraň namiesto brachiálneho fyzického násilia, ale o nasadenie
Pravdy a Lásky, čiže tých síl, ktoré
pozdvihujú človeka zo sveta džungle,
v ktorom platí právo silnejšieho, do
sveta ľudí. Pravá satyagraha je disciplína, ktorá vyžaduje zachovávanie
pravdivosti nie v prvom rade od protivníka, ale predovšetkým vo vzťahu
k sebe samému. Pravde a spravodlivosti sa na ceste do protivníkovho srdca nesmú postaviť do cesty žiadne násilné činy z našej strany.
Ako Gándhí vždy zdôraňoval, nejde tu len o pasívny odpor, ktorý je
zbraňou slabých, ktorí zatiaľ nedisponujú silnejšími zbraňami. Pasívny
odporca neodmieta násilie z princípu,
ale len takticky. Avšak satyagrahí rezignuje na násilie, pretože z násilia
nikdy nemôže vzniknúť nič dobré. To
nebránilo Gándhímu povedať, že tí,
čo na násilie veria, by sa mali ďalej
cvičiť v používaní zbraní: “Radšej by
som videl, keby India siahla k zbraniam, aby bránila svoju česť, ako by
mala zostať bezmocným svedkom
svojho zneuctenia.” Len tí, čo skutočne veria v silu pravdy, spoznajú, že
nenásilie má nad násilím obrovskú
prevahu, lebo sila človeka neprýšti z
jeho telesných schopností, ale z hlbo-
môže zabiť, rozdrviť, ak chce. V tom
prípade získa moje bezduché telo, nie
však moju poslušnosť. Nakoniec som
potom víťaz ja, nie on, lebo jemu sa
nepodaril pokus naložiť so mnou
podľa svojej vôle.” Tak je satyagraha bojom, ktorý musí byť vybojovaný
na viacerých rovinách: Odporu navonok predchádza odpor dovnútra - proti
svojej vlastnej zbabelosti a slabosti.
Všetko, čo zatemňuje pravdu, musí
zmiznúť. Pre lož, klam alebo číru taktiku tu nie je žiadne miesto.
M ODLITBA
Najdôležitejším bojovým prostriedkom je pre Gándhího modlitba,
ktorá prýšti z čistej nevyhnutnosti:
“Modlitba je taká nepostrádateľná
pre dušu ako potrava pre telo. Vskutku potrava pre telo nie je ani taká
potrebná ako modlitba pre dušu. Lebo pôst je často potrebný na to, aby
sa telo udržalo zdravé, avšak niečo
ako pôst od modlitby neexistuje.”
Modlitba musí tryskať z čistého srdca,
lásky a pokory. Forma modlitby ako
taká nie je rozhodujúca - ale len jedno:
“Nenechajte ducha blúdiť v diaľke,
zatiaľčo pery drmolia vonkajšie formulky.” Tak sa Gándhímu z modlitby
stáva nevyčerpateľný rezervoár sily a
prostriedok na očistenie srdca, ktorý
nikdy nezlyhá.
P ÔST
Tak ako sa z modlitby môže stať
len čisto mechanický vonkajší prejav,
môže sa aj z hladovky stať čisto mechanické mučenie tela. Takéto mechanické cvičenia sú bezcenné; dôležitý je len duchovný postoj. Pravdaže aj mechanický pôst môže podporiť očistu organizmu, ale nebude
pôsobiť na dušu. Pôst poskytuje príležitosť cvičiť vládu ducha nad telom.
To je však možné len vtedy, keď je
telesný pôst spojený so správnym duchovným postojom, duchovným pôstom: pôst je neužitočný, keď nie je
sprevádzaný nepoľavujúcim úsilím o
sebaovládanie. Lebo vášne a žiadostivosť môžu byť nakoniec prekonané
len sebaskúšaním a dôverou v Boha.
Diéta a pôst sú pritom len sprievodné
podporné prostriedky. Gándhího pôst
teda nie je žiaden hladovkový štrajk a
nikdy sa ani nesmie chápať ako zjemnený nátlakový prostriedok “potrhlého” politika. Úmysel a cieľ Gándhího pôstov vždy zostávajú len duchovná posila a očista samotné. Hladovka
bola jeho odpoveďou aj na ozbrojené
výstrelky na strane Indov - pokánie v
zmysle očisty. Pôstom chcel Gándhí
vyrovnať a odpykať neprávosť: národ
sa mal stať vnútorne disciplinovanejším a celé hnutie sa malo očistiť. “Kajúcnik sa spolieha celkom na svojho
Boha. Pokánie nepodniká ľahkovážne, nie v hneve a určite nie aby dosiahol osobné výhody... A vždy sa predpokladá osobná čistota ako aj živá
viera v pravdu a nenásilie. Očividne
nezostáva pri takom pokání žiadne
miesto pre nejakú ctižiadosť.” Gándhí nikdy nehladoval z čírej politickej
taktiky, ale vždy len na pokyn tichého
vnútorného hlasu, “the still small
voice”.
Všetka táto sebadisciplína - alebo
lepšie sebakontrola - nemá pre Gándhího žiadnu cenu sama osebe, ale len
ako prostriedok k cieľu. Ide o to získať
úplnú kontrolu nad myslením, rečou
a konaním (=trojaká čistota) tak, aby
duch panoval nad telom. Je to oddanosť Bohu, náboženský úkon očistenia vnútra, aby Boh (Pravda) sama v
ňom mohla vládnuť. Sebakontrola je
pri satyagrahe osobitne dôležitá. Nereagovať na urážky hnevom a urážkami, na násilie násilím, predpokladá
ovládnutie vlastných pocitov. Len ten,
kto sa naučil držať seba samého za
každých okolností na uzde, zachová
si nadhľad aj v kritických momentoch.
Podľa staroindickej múdrosti o sublimácii energií, ktorá hovorí, že energia, ktorá má byť vedená do určitého
smeru, nemôže súčasne odtekať iným
smerom, bolo Gándhímu naprosto
jasné, že všetky energie sú v tomto boji
pravdy (satyagraha) naliehavo potrebné a nesmú sa premárňovať na uspokojenie vášní. Gádnhí hovoril: “Sebaprekonanie je zákonom nášho bytia!”
a predsa mu pripadalo “stať sa pánom
oslobodenie až do roku 1920, politik
v zvyčajnom zmysle slova, zvykol hovorievať, že politika nie je nič pre sádhuov (zbožných mužov), lebo v politike je všetko dovolené. V tomto zmysle
nie je Gándhí žiaden politik. Praktiky
zaužívané v politike boli jeho čistému inštinktu a celej prirodzenosti proti
srsti. A predsa bol povolaný na čelo
svojho národa, aby rozhodujúcim spôsobom zasiahol do indickej politiky.
Vždy, keď sa zišla národná rada, musel rozhodovať o tom, čo urobiť, čoho
sa vzdať a aký postoj zaujať vo vzťahu k Anglicku. “Čo sa týka môjho
vodcovstva, je dané zvnútra. Nikdy
som sa oň neusiloval, oveľa skôr mi
pripadlo prirodzene ako výsledok
verných služieb. Takýto druh vodcovstva môže človek rovnako málo odmietnuť alebo od seba odhodiť ako
farbu vlastnej kože.” Gándhímu teda
nezostalo nič iné, ako sa sám vyjadril,
bojovať proti hadovi politiky, hadovi,
ktorý svojimi slučkami všetko ovíja.
Vyslobodenie z toho je napriek najväčšiemu úsiliu sotva možné. Preto dúfal “...že so sebou neprinášam žiadnu
politiku, okrem politiky pravdy a
nenásilia.”
M AHÁTMA
“A hoci aj viac ako inokedy vidím, ako ïaleko som
od cie¾a, zostáva predsa
zákon dokonalej Lásky a
Pravdy zákonom môjho bytia. A každý mylný krok
ma má povzbudi len k ešte
väèšiemu úsiliu.”
nad svojimi vlastnými sklonmi a túžbami ďaleko ťažšie ako dobytie sveta
silou zbraní.”
NÁBOŽENSTVO
A
POLITIKA
Gándhí podnikol dobrodružný pokus spojiť náboženstvo a politiku do
jedného celku. Lebo už vtedy boli náboženstvo a politika v Indii - ako aj
všade inde - dve celkom protichodné
veci. Tilak, vodca indického hnutia za
Gándhí nám ukázal naprostú jednotu učenia a života, myslenia a bytia. Jeho neuveriteľná sila koncentrácie - v myslení a konaní - niekoľkokrát
znásobila silu tohto fyzicky slabého
muža, takže sa stala silou mohutného
veľtoku. Možno to ho urobilo mahátmom, veľkou dušou Indie. A predsa
sám seba nikdy nevidel ako maháátmu, ale len ako na alpa-átmu (ako
malého, slabého človeka), ktorý však
hľadá pravdu. Išiel po ceste satyagrahy, na ktorej vidieť stopy len zriedkavo, pohľad nepretržite upretý do slnka
Pravdy.
“Znova a znova pred nami uhýba
cieľ, keď je už na dosah ruky. Čím
väčší pokrok, tým väčšie poznanie
našej nedokonalosti. Zadosťučinenie
spočíva v úsilí, nie v dosiahnutí. Úsilie je najväčším víťazstvom. A hoci
aj viac ako inokedy vidím, ako ďaleko som od cieľa, zostáva predsa zákon dokonalej Lásky a Pravdy zákonom môjho bytia. A každý mylný
krok ma má povzbudiť len k ešte
väčšiemu úsiliu.”
Barbara Fripertinger, Nová Akropolis
43
ženstvom. Očakávajú, že keď svet
spozná, kto bol ich učiteľ, že jeho
hrob sa stane druhým Jeruzalemom
a ich učenie sa stane novým kresťanstvom na budúcich dvetisíc rokov. Myslíte si to o sebe aj vy?
Na mesiáša nemôže ľudstvo zabudnúť. Mesiáš, ako Praví rodičia, zostane
navždy vzorom, príkladom pre nasledu-
raz, na základe splnených prozreteľnostných podmienok, môže toto Požehnanie
obdržať každý človek bez ohľadu na vierovyznanie, národnosť či rasu. V auguste tohto roku sa uskutočnil celosvetový
obrad Požehnania, na ktorom sa zúčastnilo okolo 360.000 párov z celého sveta. Väčšinou sú to manželské páry, ktoré
chcú dať svojmu manželstvu prostred-
Princíp reverenda San Myung Muna
(Dialóg s hovorcom Cirkvi zjednotenia na Slovensku)
Dokončenie zo Sophie 7
Je reverend Mun mesiáš?
Mesiášom sa človek nestáva na základe vlastného rozhodnutia ani vôle
iných ľudí. Mesiáša môže poslať len
Boh. Úlohou človeka je Mesiáša spoznať a nasledovať. Reverend Mun začal
svoju misiu na základe zjavenia od Ježiša. Kým túto misiu nenaplnil, nikdy neprehlásil o sebe, že je Mesiášom. Avšak v roku 1992 reverend Mun verejne
prehlásil, že spolu so svojou manželkou
Hak Ča Han, ako prvý pár v histórii
ľudstva uskutočnili Boží ideál vytvorením pravej rodiny - že sú Pravými rodičmi ľudstva.
Je teda reverend Mun druhým
príchodom Krista?
Áno. Reverend Mun má v svojej misii podporu Ježiša.
V posledných 150-tich rokoch sa
objavilo niekoľko desiatok osôb, ktoré sa pokladali, alebo ich nasledovníci ich pokladali za druhý návrat
Krista. Čo Vám dáva tú istotu, že reverend San Myung Mun je spomedzi nich ten pravý?
Je to jeho osobný život; to, čo dokázal a vytvoril...
Ale to isté hovoria všetci: aj Bahá’isti vravia, že mesiáš sa spozná po
ovocí; aj Svedkovia sa radi chvália
svojimi šťastnými rodinami ako “z
obrázku”...
Nevidím nič, čo by po týchto ľuďoch
zostalo: Rozhodne sa tento svet nepodobá Kráľovstvu nebeskému! Pri objektívnom skúmaní výsledkov života a práce
reverenda Muna, musíme prísť k záveru,
že dosiahol viac ako všetci títo ľudia
dohromady. Pre mňa osobne, a to študujem jeho život a prácu už 25 rokov, je
to skutočnosť, nielen otázka viery.
Mnohé novodobé náboženské
smery, ktoré veria, že ich zakladateľ
bol druhým návratom Krista, Avatarom, mesiášom pre nový vek a pod.,
predpokladajú, že ich učenie sa stane
v budúcom tisícročí svetovým nábo-
44
júce generácie - zakladateľom novej tradície, nového rodokmeňa. V tomto
zmysle sa aj hrob či rodisko Mesiáša
môže v budúcnosti stať svätým miestom.
Jeho poslaním však nie je vytvorenie
nového náboženstva, novej cirkvi. Podľa nás, v budúcom tisícročí cirkvi zaniknú a každý si bude musieť nájsť svoj individuálny, bezprostredný vzťah k Bohu.
Doteraz bol ten vzťah viac skupinový, že?
Bol sprostredkovaný kňazmi...
...a práve to, že bol skupinový,
svedčí o tom, že jednotlivec ten ozajstný vzťah k Bohu nemal; preto mu
musel byť sprostredkovaný inými
ľuďmi a preto celé skupiny ľudí verili tomu istému, o čom ani nevedeli, či
je to vlastne pravda...
Je pravda, že reverend Mun vyberá páry, ktoré sa majú zosobášiť?
Áno, nasledovníci reverenda Muna
mu zverujú výber svojho manželského
partnera. Veria, že takto dostanú za partnera človeka, ktorý je pre nich tým ideálnym partnerom. Podotýkam, že tento
výber nie je príkazom, je každého slobodným rozhodnutím, či sa chce zúčastniť takéhoto výberu, a či takto navrhnutého partnera príjme alebo odmietne.
Tých, ktorí jeho voľbu akceptovali, potom reverend Mun spolu s manželkou ako Praví rodičia - požehnajú do manželstva.
Okrem toho majú aj občiansky
sobáš?
Áno.
A tí, čo už sú zosobášení?
Tí majú možnosť povýšiť svoje manželstvo na vyšší stupeň tým, že príjmu
požehnanie od Pravých rodičov.
Aký to má význam?
Toto požehnanie má veľký význam;
pre účastníkov znamená, že sú očistení
od dedičného hriechu a otvára sa im cesta naplniť vo vlastnom živote Boží ideál
- sami sa môžu stať pravými rodičmi.
Až donedávna bol tento obrad prístupný len pre členov Cirkvi zjednotenia. Te-
níctvom Požehnania vyššiu hodnotu, a
potvrdiť tak svoje odhodlanie žiť svoj
život ako večné partnerstvo pravej lásky
pre prospech Boha a celého ľudstva.
Ako sa ten výber partnera odohráva?
Kedysi, keď bolo na takom zhromaždení len niekoľko sto kandidátov, to bolo jednoduchšie. Chlapci stáli na jednej
strane a dievčatá na druhej; reverend
Mun vzal jedného, išiel s ním a pozeral,
či nájde vhodnú partnerku.
A vždy našiel?
Niekedy aj nenašiel. Stávalo sa, že
pre niekoho sa ani na druhej, tretej slávnosti nenašiel partner. Pretože reverend
Mun ich nevyberá náhodne, pre každého
niekoho, ale podľa určitého kritéria.
Akého?
Reverend Mun duchovne vidí povahu človeka. Vyberá podľa povahy, podľa
duchovnej línie, z ktorej tí dvaja pochádzajú, aby sa k sebe hodili.
Čiže členovia Cirkvi zjednotenia
veria, alebo majú takú dôveru, že reverend Mun vie lepšie, kto sa k nim
hodí, ako oni sami?
Možno sa zdá, že je to nejaká iracionálna viera. Ale rozvodovosť týchto
manželstiev - a za posledné desaťročia
ich sú desaťtisíce - je len jedno či dve
percentá. Keď to porovnáme s priemernou rozvodovosťou vo svete, sú tieto
manželstvá neporovnateľne trvácnejšie.
Napríklad v Amsterdame je rozvodovosť 91%. Myslím, že aj v Prahe alebo
v Bratislave-Petržalke je rozvodovosť
okolo 50%, v každom prípade sa vyjadruje dvojcifernými číslami.
Koľko času má človek na rozmyslenie, keď mu vyberú partnera, či s
ním chce alebo nechce žiť?
Väčšina akceptuje partnera okamžite. K samotnému výberu pristupujú s
postojom prijať kohokoľvek. Ale sú prípady, že niekto urobí svoje rozhodnutie
až po nejakom čase - samozrejme ešte v
ten deň pred obradom požehnania.
To sa musia rozhodnúť na základe prvého dojmu.
Prvý dojem môže prezradiť veľmi
veľa.
Podľa obrázkov vidím, že veľa
manželstiev je zmiešaných z nerovnakých rás. Je to pravidlo?
Zmiešaných manželstiev je veľká
časť, ale nie je to pravidlo. Veľmi veľa
je Japonsko-Kórejských manželstiev. Je
to akýsi druh zmierenia za stáročnú nevraživosť medzi týmito národmi.
Aj vy ste sa s manželkou takto
zosobášili?
Reverend Mun bol vtedy v Nemecku
a robil výber. Ale pretože my zo socialistického tábora sme vtedy nemohli vycestovať, boli sme tam prítomní len na
fotografii. Ja som dostal za manželku
Rakúšanku.
Je vaším pravidlom, že novomanželia zhruba prvé tri roky po sobáši
ešte nežijú ako manželia? Má to nejaký vyšší zmysel pre prehĺbenie
vzťahu?
To je individuálne. Ale bolo by to aj
čudné, keby začali žiť ako manželia hneď
v ten deň, v ktorý sa spoznali. My sme
sa s manželkou prvé dva-tri roky mohli
stretávať nie častejšie ako raz za niekoľko mesiacov. Ale to bola skôr nevyhnutnosť pretože nás oddeľovali hranice.
A sú takéto manželstvá naozaj
šťastné? Lebo keď sa niekto nerozvádza, to ešte neznamená, že je aj šťastný. To sú dve rozličné veci.
Čo ja poznám, myslím, že sú. Ojedinele sa stane, že sa manželstvo môže aj
rozpadnúť; ale o tom viem iba z počutia. Ja osobne žiaden nešťastný pár nepoznám.
Jeden z Vašich kolegov mi rozprával, aký bol prekvapený, keď mu
prečítali meno jeho manželky. Pretože to bola jedna z jeho priateliek, s
ktorou sa už dlho poznali, ale ani vo
sne by ich nenapadlo sa jeden o druhého uchádzať. Povedzte, je to možné, že dvaja, ktorí o seba nemali žiaden záujem, v manželstve postupne
prídu na to, že sa milujú?
My s manželkou sme napríklad dospeli k názoru, že sme úplne odlišní temperamentom, zvykmi, aspoň navonok.
Ale naša skúsenosť je, že takto si môžeme dať oveľa viacej, ako keby sme si
boli vzali človeka, ktorého rovnaké veci
zaujímajú a rovnaké nezaujímajú. Je to
väčšie obohatenie.
Okrem toho sa na to v Cirkvi zjednotenia nedívame tak, že preberáme partnerov, s ktorým by to bolo najlepšie.
Skôr sa snažíme vysporiadať s takou
myšlienkou, že keby to bol ktokoľvek z
nášho okolia, či by sme aj s ním dokázali
vychádzať a vytvoriť dobrý vzťah, aj na-
priek tomu, že by nám
niečo vadilo.
Existuje také vzletné vyjadrenie od reverenda Muna, že v manželstve by sme toho
druhého mali chápať
ako druhého mesiáša.
Bez partnera človek
nemá šancu dospieť k
dokonalosti. Partneri
sú si jeden druhému
oporou a výzvou k
osobnému zdokonaľovaniu.
Hovorili ste, že
na tohtoročnom festivale kultúry a
športu Soule bolo
zosobášených 360
tisíc párov, ale z toho iba časť sú členovia Cirkvi zjednotenia. Nechodia
vám tam niektorí
ľudia len preto, aby
si našli partnera?
Práve sme hovorili o tom, že reverend Praví rodičia. Rev. San Myung Mun a jeho manželka
Hak Ča Han
Mun vyberá partnenejaká
autorita. Povedzte, koľko má
rov - teda toto nie je miesto pre “hľadareverend
Mun rokov? Čo urobíte,
nie” si partnera. Myslím si, že je to cesta
keď
zomrie?
Bude manželské páry
pre každého, kto sa na založenie rodiny
pripravuje s vedomím veľkej zodpoved- vyberať niekto iný?
Nemyslím, že by rev. Muna a jeho
nosti.
Keď to poviete ľuďom, že reverend manželku mohol niekto nahradiť. Teraz
Mun vyberá manželstvá, budú veľmi ale nevidím otázku v tom, čo bude až...
pohoršení. Z istého hľadiska však Dôležité je vytvorenie novej tradície
máte aj kus pravdy. Ľudia si dnes vy- zodpovedného prístupu k životu, k rodiberajú partnerov podľa vlastnej voľ- ne, k láske - a to dnes. Spôsob výberu
by v domnení, že volia slobodne. Ale partnera rev. Munom neznamená zbavotá voľba vôbec nie je slobodná, po- vanie sa zodpovednosti. Naopak. Mladí
kiaľ sú otrokmi rozličných nižších ľudia, ktorí idú touto cestou, berú na semotívov a vyberajú si len podľa nich. ba oveľa väčšiu zodpovednosť nielen za
Pre väčšinu ľudí by bolo naozaj lep- svoju vlastnú rodinu, ale za celé ľudstvo
šie, keby im partnera vybral niekto - a to vedome a z vlastného rozhodnutia.
Pozerať na tento spôsob výberu ako na
iný...
Takýto výber partnerov nie je až taký organizovanie života jednotlivca nejazriedkavý. V mnohých krajinách v minu- kou autoritou je nepochopením podstaty
lých storočiach a na Východe až doteraz ani praktického výsledku tohto procesu.
Čo sa týka rozhodovania v budúczvykli vyberať deťom partnerov rodičia.
To áno, v minulosti to bolo veľmi nosti - rodičia budú vychovávať svoje
rozšírené. Ale z istého oveľa dôleži- deti k vedomiu veľkej zodpovednosti vo
tejšieho hľadiska zasa pravdu ne- vzťahu k láske, rodine - a možno im
máte. Za tým, že sa ľuďom dáva stále budú významnou mierou radiť pri výväčšia voľnosť konať podľa seba, aj bere partnera.
To znamená, že po smrti San
keď konajú zle, je totiž vyšší zmysel:
je to výchova k slobode. Ľudia sa mu- Myung Muna a Hak Ča Han Mun busia naučiť sami vidieť; musia sa na- dete v tej istej situácii, ako všetci osučiť sami rozlišovať pravé hodnoty tatní: budete sa musieť rozhodovať
a rozhodovať sa podľa nich. Preto im sami.
My sa sami rozhodujeme už teraz.
musí byť zverená zodpovednosť rozhodovať sa na vlastný účet. Nemôže V tom nenastane žiadna zmena.
Rozhovor: Miloš Klas & Emil Páleš
im životy organizovať donekonečna
45
Pokračovanie zo Sophie 7
Ak chce niekto chodiť do lesa, musí ho poznať, aby vedel, čo ho tam
čaká. Ak chce ísť povedzme na huby,
musí ísť buď so skúseným sprievodcom alebo musí mať dôkladnú teoretickú prípravu spojenú s viacročnou
praxou, aby vedel rozoznať všetky
druhy húb, aj tie, ktoré sa podobajú
Správaj sa vo vzťahu k mimozemským civilizáciám normálne - a nikto
ťa nebude považovať za blázna!
Keď si tento princíp pripomeniete
v každej situácii, hneď si uvedomíte,
že terajší kontaktéri sa k mimozemským civilizáciám nesprávajú normálne, ale nenormálne. Lebo ako sa
normálne správame k cudzincovi z
ďalekej neznámej krajiny? S úctou,
ale aj s určitým odstupom; nie s príliš-
Bezpeènostné pravidlá komunikácie
s inteligenciami z iných rozmerov
(25 pravidiel normálnosti)
Nielen tzv. kontaktéri mimozemských civilizácií, ale každý - výslovne
opakujem: každý - je v spojení s bytosťami z mimozemských a paralelných svetov. Nie to je dôležité, že človek je v spojení s niečím neviditeľným
- lebo to je každý - ale to, s kým konkrétne, s bytosťami akej kvality sa
spája - lebo to je u každého rôzne!
Každou myšlienkou a citom, každým rozhodnutím medzi protikladnými pocitmi a hlasmi v našom vnútri
sa prikláňame k takým alebo onakým
bytostiam a vytvárame k nim stále silnejšie spojnice. Každým slovom a činom spečaťujeme zmluvu s bytosťami, ktoré si nás raz v budúcnosti “odnesú”, s ktorými budeme chtiac-nechtiac musieť odísť do sveta, aký sme
tu na Zemi hlásali svojím životom.
Závoj medzi svetmi sa zvoľna
stenčuje a iné rozmery budú do nášho
pozemského diania zasahovať stále
hmatateľnejším spôsobom. Pre jednu časť ľudstva to bude sviatok a veľké šťastie, keď budú môcť nadobúdať
stále väčšiu istotu o prítomnosti tých
prekrásnych bytostí, ktoré doteraz
iba tušili, ale neodvážili sa v ne
uveriť. No pre tých, čo denne neúčtujú so svojím svedomím, čo chcú do
poslednej chvíle unikať pred pravdivým poznaním svojho vnútorného
sveta to bude nakoniec taká hrôza,
ako keby odrazu rozsvietili - a oni sa
uvidia v objatí niečoho odporného.
46
ako vajce vajcu, ale jedna z nich je
jedlá a druhá jedovatá.
Prales, džungľa je tým najlepším
prirovnaním toho, čo človeka čaká v
jemnejších hmotných rovinách: nájde
tam všetko, od nádherných kvetov a
prítulných zvierat až po dravé zvery
a jedovaté byliny. A musí byť veľmi
bdelý, bystrý a veľa poznať, ak chce
odtiaľ vyviaznuť bez úhony.
V tej džungli vám nepomôže
žiadne mechanické pravidlo, žiaden
fígeľ ani amulet. Jedinou spoľahlivou ochranou je vlastná kvalita:
ozajstná čistota srdca a pravdivé
poznanie všetkých hierarchií bytostí, ich pôvodu, poslania a právomocí.
Pretože sa však väčšina ľudí práve
práci na tomto sebazdokonalení akosi
vyhýba, alebo si myslí, že ju nepotrebuje, chceme dať aspoň niekoľko základných pravidiel, ktoré by mal byť
schopný aplikovať každý, a ak ich bude aplikovať cieľavedome, zachráni
ho to aspoň pred najhrubšími omylmi.
Tieto pravidlá by sa dali nazvať
aj “pravidlá normálnosti”, pretože sú
založené na jedinom jednoduchom
princípe, z ktorého si čitateľ bude
môcť odvodzovať ďalšie a ďalšie pravidlá aj sám:
[1] S PRÁVAJ SA K MIMOZEMSKÝM INTELIGENCIÁM TAK, AKO BY
SI SA SPRÁVAL K CUDZINCOVI, KTORÝ PRICESTOVAL Z ĎALEKEJ, NEZNÁMEJ KRAJINY: ČIŽE NORMÁLNE!
ným záujmom ale ani bez záujmu;
snažíme sa predpokladať dobré, ale
sme bdelejší ako inokedy - lebo ešte
nevieme, o koho ide. Musíme počítať
s tým, že neznámy môže aj klamať.
[2] AJ MIMOZEMSKÉ CIVILIZÁCIE
MÔŽU KLAMAŤ!
Keď mi nejaký pocestný v hostinci
vykladá, že zvykne zjesť na posedenie dvanásť kurčiat, zapamätám si to
s poznámkou, že neskôr sa ešte ukáže,
či to bola pravda. Určite mu však nebudem slepo veriť len kvôli tomu, že
je z iného kraja. Práve tak by človek
nemal hneď padať na kolená pred mimozemšťanmi a slepo od nich prijímať všetko, čo hovoria, len preto, že
sú z inej dimenzie.
Ako vieme, že tá iná civilizácia je
nejaká lepšia, že je bližšie k Bohu ako
tá naša? Veľa ľudí má ukvapený sklon
predpokladať, že všetko, čo sa ozýva
z “neviditeľna”, musí byť hneď “hlas
Boží” alebo Jeho anjelov. Lenže medzi
nami a Bohom sa rozprestierajú ešte
nekonečné diaľky!
[3] NIE VŠETKO, ČO JE NEVIDITEĽNÉ, JE ZÁROVEŇ AJ DUCHOVNÉ!
Kontaktéri sa v skutočnosti nekontaktujú so žiadnym duchovnom, ale
len s neviditeľnou časťou hmotného
vesmíru.
Tá časť hmotného vesmíru, ktorú
nevidíme, je obrovská, oveľa väčšia
ako tá, ktorú vidíme. Pre hmotný svet
a všetky jeho úrovne a všetky bytosti
v nich je charakteristické, že sú
ešte vo vývoji
cez protiklad,
nech stoja na
ktoromkoľvek
stupni, každá z
nich má nejakú
nedokonalosť,
nejaký hriech, ktorý ju ešte oddeľuje od Boha. Preto musíme pochopiť, že tieto bytosti - aj v prípade, keď nám chcú pomáhať a myslia to úprimne - sa môžu jednoducho
mýliť, lebo ich poznanie je
obmedzené.
[4] AJ MIMOZEMŠŤANIA SA MÔŽU
MÝLIŤ !
Každá z týchto civilizácií sa nachádza na inej úrovni kozmického vývojového schodišťa a preto každá z
nich hovorí niečo iné, lebo každá sa
na veci díva z inej výšky. Vy sa musíte
naučiť, práve podľa toho, čo hovoria,
bezpečne identifikovať, na ktorom
stupni kozmickej rozhľadne poznania
stoja, a ktoré stupne im už unikajú,
lebo ich nevidia.
Väčšina z týchto civilizácií žije relatívne izolovane na svojom stupni a
spája sa len s najbližšími stupňami
nad sebou a pod sebou, čiže každá z
nich vidí len určitý horizontálny výsek
vesmíru, v ktorom už veľmi dlhé vývojové obdobia žijú medzi seberovnými, takže niektoré si ani vôbec neuvedomujú, že tu existuje nejaká hierarchia! Preto majú častokrát ešte menšiu možnosť porovnávať a uvedomiť
si svoje ohraničenia, ako my tu na Zemi, kde sa kríži veľký počet vysokých
aj nízkych dimenzií ako v ohniskovom
bode (pozri Sophiu 4: Kto je človek.
O význame života).
Také inteligencie, ktoré dnes poučujú ľudí prostredníctvom “channelingu”, vidia nás ľudí z určitého pohľadu, ale nie z toho istého, z akého
sa vidíme my sami. Práve preto, že
vidia len horizontálny prierez vesmíru na určitom stupni, vidia aj z
človeka len určitý horizontálny výsek - niektoré z jeho jemnejších
hmotných tiel. Takže mnohé civilizácie vôbec ani nič netušia o tom,
že človek má ešte aj vyššie telá od toho, ktoré vnímajú, a že dostal duchovnú iskru od nepredstaviteľne vysokých
bytostí! To poznáte hneď podľa toho,
keď začnú rozprávať, že človek
je len vedľajší produkt akejsi
súťaže v genetickom inžinierstve, ktorú kedysi usporiadali mimozemšťania, alebo že
ľudská rasa prišla na
Zem z nejakej inej
planéty, kde vznikla
“náhodou” a pod. Z
toho vidieť, z akého
“poschodia” sa na
človeka dívajú a že o jeho skutočnom
pôvode a poslaní, na ktoré sa do budúcnosti pripravuje, nemajú tušenia.
Teda bytosti z iných rozmerov nás
vidia v priereze, vidia z nás len určité
fyzicko-éterické alebo étericko-astrálne frekvenčné pásmo; ale pretože
my “bdieme” v najhrubšom fyzickopozemskom frekvenčnom pásme, my
ich nevidíme a oni zasa vidia z človeka takú časť, ktorej si my nie sme vedomí, čiže časť nášho podvedomia.
Len ak sa naše frekvencie k sebe dostatočne priblížia, môže sa odohrať fyzicko-hmatateľný a vedome prežitý
kontakt. V skutočnosti sa totiž kontakt odohráva stále, avšak pre väčšinu
pozemšťanov len v tej časti vedomia,
na ktorú si počas bdelého beta mozgového
rytmu nedokážu spomenúť: odohráva sa v
tej časti človeka, ktorá ako tých deväť desatín ľadovca pláva
pod hladinou.
Teda ak vám napríklad oznamujú, že
v niektorý konkrétny dátum sa otvorí
hviezdna brána, že Zem zasiahne vlna
nejakej energie a že vy by ste mali
prejsť do inej dimenzie, môže to byť
- z ich perspektívy - pravdivé. Vaše
astrálne telo môže skutočne prejsť
takou premenou, že sa “presunie z Venuše na Mars”: takže bytosti vo sfére
Venuše to potom vnímajú tak, že ste z
ich dimenzie odišli a objavili ste sa
medzi bytosťami vo sfére Marsu. Keď
sa potom taký neznalý kontaktér pýta, prečo sa v stanovený dátum nič
nestalo a jeho kontakt mu povie, že
“už sa stalo a že už je v druhej dimenzii”, môže byť trochu sklamaný, ak
očakával nejakú príliš veľkú fyzickú
udalosť.
[5] MIERU, DO AKEJ SA UDALOSŤ
V J EDNOM ROZMERE O DRAZÍ NA
UDALOSTIACH V INOM ROZMERE ,
MÔŽE OVEĽA LEPŠIE POSÚDIŤ TEN,
KTO SA NACHÁDZA V OBOCH ROZMEROCH SÚČASNE, AKO TEN, KTO SA
NACHÁDZA LEN V JEDNOM Z NICH.
Systematicky sa táto chyba robí
napríklad pri predpovedaní katastrof.
Katastrofa alebo nešťastie sa nemusí
vždy odohrať v takých drastických obrazoch, v akých ju pozoruje jasnovidec v astrále niekoľko týždňov alebo
rokov predtým - ak sa na Zemi k tomu
pripájajú a spolupôsobia ešte protichodné pozitívne sily, ktoré zmiernia
jej dopad. Len ak nejaká osoba alebo
krajina už takéto ochranné sily, ktoré
sem pritekajú zase z iných rozmerov,
nemá, pretože na ne z nejakého dôvodu už stratila nárok, je vydaná napospas blížiacemu sa
zlu v plnej miere.
Často opakovaným myšlienkovým
postupom je, že civilizácia, ktorá disponuje nejakou technológiou, aká je na Zemi neznáma, sa označuje za
“vyššiu civilizáciu”.
“Vyššiu” v akom zmysle? Byť technicky vysoko a byť duchovne
vysoko sú dve rozličné veci. V
skutočnosti sa vám môže stať,
že natrafíte na mimozemšťanov, ktorí manipulujú s určitou
technológiou, na Zemi nezvyčajnou - a pritom nie sú na žiadnej
duchovnej úrovni, doslova žiadnej, pretože ide o bytosti-roboty, automatické inteligencie, ktoré vôbec nemajú ducha, ale len vysoký intelekt,
ktorý by sa dal prirovnať k umelej inteligencii počítačov.
[6] TECHNOLOGICKÁ VYSPELOSŤ
CIVILIZÁCIE NIE JE KRITÉRIOM JEJ
DUCHOVNEJ ÚROVNE.
47
Časť ufológov je taká fascinovaná
skúmaním pohonu lietajucich tanierov, analýzou kovových zliatin a pod.
- že sa zabúdajú opýtať tie najhlavnejšie otázky: načo sú tu a čo to pre nás
znamená?
Predstavte si, že by po dlhom čase
pricestoval váš strýko z Ameriky, a
pricestoval by na luxusnom cadillacu s
metalýzou A vy by ste
boli takí fascinovaní
vozidlom, aké vidíte
po prvý raz v živote,
že by ste sa ho donekonečna vypytovali len
na to, akú má spotrebu, objem valcov, koľko “vytiahne” atď. - až
by ste nakoniec zabudli strýka pozvať ďalej
a opýtať sa ho, prečo vlastne prišiel.
A takto by to bolo pri každej návšteve. No čo by si ten váš strýko o vás
pomyslel? A keby potom odcestoval,
mohli by ste si povedať: “ten náš
strýko musí byť ale výnimočne múdry
a všestranne rozvinutý človek na vysokej úrovni, keď má také auto!” A
pritom by to tak vôbec nemuselo byť!
[7] DÔLEŽITÉ JE KTO PRIŠIEL A
ČO CHCE - NIE TO, NA AKOM STROJI
PRIŠIEL.
Väčšina ufológov si pravda myslí,
že si kladú otázku “prečo sú tu a čo
chcú”. Ale toto kladenie otázok je veľmi slabé a odpovede ešte slabšie: obmedzujú sa spravidla len na to, že ľudia vkladajú do odpovedí len svoje
vlastné predstavy, strachy, potreby a
želania. Nevedia si predstaviť, že by
mimozemšťania mohli mať aj nejaké
úplne iné motívy, ako len niektoré z
tých, aké motivujú ich vlastný osobný život.
Prvé predstavy ľudí o mimozemšťanoch boli motivované strachom, že
ide o inváziu: ľudia pripisovali mimozemským civilizáciám svoju vlastnú
agresiu; báli sa, že nás zožerú alebo
si z nás urobia pokusné zvieratá alebo
otrokov (tak, ako my na Zemi zvykneme zotročovať slabšie rasy a národy). Trvalo štyridsať rokov, kým ľudia začali stále viac chápať, že keby
nás lietajúce taniere boli chceli alebo
smeli zničiť a ukradnúť nám planétu,
boli by to mohli urobiť už dávno a
netrvalo by to viac ako päť minút.
48
Namiesto toho sa v posledných
dvoch desaťročiach rozšírila iná predstava: ľudia zase veria, že mimozemšťania nám prišli “pomôcť”. Ale spôsob, akým si túto “pomoc” predstavujú, je založený výhradne na ľudských
potrebách a želaniach. Snívajú o tom,
že mimozemšťania si nás čoskoro odvezú na nejakú inú planétu, alebo nás obdarujú nejakou zázračnou
technológiou, ktorá bude ekologicky čistá a
vyrieši všetky naše globálne problémy. Potrvá
ešte pár rokov, kým sa
zase podarí ľuďom vysvetliť, prečo je tento
ružový scenár budúcnosti ilúziou.
Vysvetliť ľuďom niektoré jednoduché pravdy je nesmierne
ťažké, pretože ľudia si radšej vyberajú niekoho, kto hovorí niečo, čo síce
nie je pravda, ale im to viac vyhovuje. Z takého človeka potom urobia autoritu a tú autoritu potom nasledujú a
majú pocit bezpečia, pretože ju
nasleduje veľké množstvo ľudí.
[8] P OROVNÁVAJTE PRIJATÉ INFORMÁCIE S KONKRÉTNYMI SKUTOČNOSŤAMI OKOLO SEBA.
Ak vám váš “kontakt” podáva stále len také informácie, ktoré si nemôžete nijako overiť, napr. o živote na
iných planétach a pod., požiadajte ho
výslovne o to, aby vám poskytol aj
také informácie, ktoré si môžete overiť zároveň aj inými cestami. Tieto informácie si zapisujte a systematicky
ich vyhodnocujte.
Ľudia sa zvyknú donekonečna vypytovať na veci, ktoré nevidia: na to,
akú majú auru, aký je život v iných
galaxiách, čo boli v minulom živote ale sotvakoho napadne položiť otázky ako: Kedy som sa narodil? Aký je
dnes deň? Kde som bol včera? Prečo
som tam bol? Skúste to - a dozviete
sa veľmi veľa: dozviete sa, aký spoľahlivý je váš kontakt.
Napríklad v júli tohto roku pricestovala do Bratislavy jedna americká
kontaktérka, ktorej neviditeľní učitelia tvrdia, že zemská os sa nakláňa a
že onedlho nebude prechádzať Arktídou a Antarktídou, ale Atlantickým a
Pacifickým oceánom. Keby to bola
pravda, že Zem sa točí ležato, slnko
by ráno už nevychádzalo na východe
ale na severe a večer by nezapadlo na
západe ale na juhu. A v noci by sa
celá hviezdna obloha netočila okolo
Severky, ale okolo niektorej inej hviezdy, povedzme v Orióne alebo inde,
podľa toho, kam by smerovala zemská os. Lenže slnko stále vychádza na
východe a zapadá na západe presne
tak, ako doteraz, a obloha sa stále točí
okolo bodu, ktorý je vzdialený 0° 58'
od Polárky a za posledné storočia sa
neodchýlil ani o jedinú oblúkovú minútu od svojej predpísanej dráhy.
Ak nebudete bdelí a nebudete sa
namáhať porovnávať prijaté informácie so skutočnosťou, vaší “ufóni”
a “neviditeľní majstri” vám odškriepia doslova aj nos medzi očami a slnko na oblohe.
Keď potom takej osobe, ktorá také
čosi tvrdí, poviete, že hovorí očividnú
nepravdu - vôbec ju tým nevyrušíte z
jej sebaistoty; lebo ona vôbec nepochopí, že ste ju usvedčili z hmatateľného omylu. Bude ďalej s nenarušeným sebavedomím cestovať po svete
ako “svetový učiteľ” a pripravovať
ľudí na “prechod do piatej dimenzie”.
Ak nenecháte takúto osobu, aby
si len “húdla svoje”, ale donútite ju,
aby aj obhájila a vysvetlila svoje tvrdenia, odhalíte ešte prekvapujúcejšiu
vec: zistíte napríklad, že predtým síce
hovorila, že “zemská os sa naklonila”,
ale teraz vám nevie povedať, či ide o
magnetickú alebo rotačnú os, a či mení svoj sklon vzhľadom ku kontinentom na zemskom povrchu alebo
vzhľadom k hviezdam na oblohe. To
znamená, že táto osoba čosi “učí”, ale
nevie presne čo! Frázu “zemská os sa
naklonila” jednoducho zopakovala po
svojich “neviditeľných majstroch” bez
toho, že by sa kedy zamýšľala nad jej
významom a premýšľala o nej.
Niektoré nepozemské informačné
zdroje majú takú zvláštnu záľubu, že
do svojich kontaktérov hustia neuveriteľne zložité vedecké systémy a
teórie pre spásu ľudstva. Začnú vám
napríklad diktovať “novú teóriu vodivosti a supravodivosti kovov”, v ktorej jedna z hlavných myšlienok bude
tá, že “čím väčšie má niektorý kov
neutrónové číslo, tým je vodivejší”,
lebo neutróny vraj spôsobujú vodivosť. Prv ako začnete písať vašu päťstostranovú vedeckú štúdiu, s ktorou
hodláte kandidovať na Nobelovu cenu
a prv, ako by ste
s ňou mali začať
obťažovať rôzne
vedecké kapacity na akademických ústavoch pozrite sa prosím vás do chemických tabuliek: hneď zistíte, že striebro má o
polovicu menej neutrónov ako zlato a predsa je vodivejšie: striebro
je totiž kov s najväčšou tepelnou aj
elektrickou vodivosťou. Päť minút a
jediný kontrapríklad stačia na to, aby
ste sa presvedčili, že vaša hypotéza je
bezcenná a ušetríte si prácu na veľdiele.
Len ak nenachádzate fakty, ktoré
by vašej hypotéze odporovali, ale naopak samé také, ktoré ju podporujú,
znamená to, že celá vec stojí za preskúmanie.
[9] P OROVNÁVAJTE PRIJATÉ INFORMÁCIE MEDZI SEBOU NAVZÁJOM.
Nehanbite sa klásť vášmu informačnému zdroju také otázky, ktorými ho kontrolujete a porovnávate jeho odpovede s informáciami od iných
kontaktérov. Ak je múdry, určite to
pochopí, a nebude sa na vás hnevať.
Človek, ktorý si chce urobiť názor o
nejakej neznámej veci, musí sa o nej
informovať podľa možnosti z viacerých strán.
Ak napríklad dostanete informáciu, že vrchné veliteľstvo mimozemšťanov je nad Slovenskom, neuspokojte sa s tým len tak bez všetkého.
Informujte sa, čo hovoria kontaktérom v iných krajinách. Zistíte, že takú
istú informáciu dostávajú aj v Amsterdame, v Dánsku, v Kalifornii, v
Brazílii: všade sú presvedčení, že
vrchné veliteľstvo je u nich.
Ak porovnávate výpovede jednotlivých mimozemských informačných
zdrojov, a zistíte, že napríklad Vorhilonovi ufóni sú marxisticky ladení,
zatiaľčo Dibitontovi sú bigotní katolíci, donucuje vás to premýšľať: buď
nás tí ufóni klamú; alebo sme vôbec
nepochopili správne, čo nám chceli
povedať; alebo sú sami nevedomí štvrtá možnosť nie je!
[10] P OROVNÁVAJTE U VÁŠHO
KONTAKTU AJ JEHO VLASTNÉ VÝPOVEDE MEDZI SEBOU.
Ak vám váš kontakt napríklad tvrdí, že Anička z horného
konca je reinkarnovaná Kleopatra a o pol roka zasa že aj Marienka z
dolného konca je tiež
reinkarnovaná Kleopatra, opýtajte sa ho,
ako to myslel: či sa
Kleopatra teraz rozliala do dvoch osôb
žijúcich na Zemi súčasne. Chyťte ho, ak treba - ako policajti pri výsluchu - na jeho vlastných
protirečeniach a dívajte sa, ako kľučkuje: vtedy najlepšie zistíte, že napriek
niektorým ohromujúcim informáciám,
ktoré taký kontakt dokázal podať,
niektoré iné informácie zasa vôbec nie
je schopný chápať. Podľa toho si potom budete môcť urobiť presný obraz
o tom, v akej sfére sa váš informačný
zdroj nachádza, čo všetko vidí a čo
už nie, a kde sú hranice jeho kompetencie.
V jednej rodine (a zdá sa, že takých
rodín dnes nie je málo) verili, že sa
kontaktujú s “Ježišom”. Keď ste sa
ich opýtali, prečo si myslia, že ich neviditeľný rodinný patrón je Ježiš, odpovedali, že im to povedal on sám; že je
vraj veľmi láskavý a
vôbec robí všetko tak,
ako by Ježiš podľa ich
predstáv robiť mal.
Keď v tej rodine
jedného dňa ochorela
stará mama, “Ježiš-
ko” im povedal, že
nie je potrebné volať
lekára, pretože sa o
starú mamu postará
osobne. Stará mama o dva týždne
zomrela a rodina bola na určitý čas
dezorientovaná. “Ježiško” im však vysvetlil, že si teraz vzal starú mamu
priamo k sebe a že to tam pre ňu bude
lepšie.
Povedzte, je toto v súlade s pravidlami normálnosti?! Keď stretnete tu
na Zemi človeka, ktorý o sebe tvrdí
alebo o sebe aj úprimne verí, že je Ježiš, uveríte mu len preto, že sa tak
predstavil alebo preto, že je dobrotivý
a vyzerá presne ako Ježiš z obrázku?
Nenechajte robiť zo seba bláznov!
Keď vás vaši ufóni plašia, aby ste sa
rýchlo odsťahovali, lebo vo vašej oblasti bude zemetrasenie, a potom žiadne zemetrasenie nie je, povedzte mu:
Čo si vlastne myslíš - že ma budeš
vodiť za nos?! Ale nenechajte sa potom hneď “opiť rožkom” - odpoveďami ako: “Bolo to tak pre teba lepšie”,
“skúšali sme ťa”, “máme na to svoje dôvody, ktoré ti ešte nemôžeme povedať” alebo dokonca “v poslednej
chvíli sa nám podarilo zemetraseniu
zabrániť”. Keby vám niečo také urobil váš priateľ, ako by ste normálne
reagovali? Povedali by ste: “To si mi
teda pekný kamarát, človeče, keď ma
takto blbneš. Ešte raz mi to urobíš a
nechoď mi viac na oči!”
Niektorí kontaktéri si však myslia, že ak sa budú pýtať “v mene
Ježišovom” alebo “v mene Ducha svätého”, že ich už neoklamú.
[11] ŽIADNE FORMALITY VÁS NEOCHRÁNIA!
Vonkajšími gestami môžete urobiť určitý dojem v pozemskom styku s ľuďmi,
aj to len dočasne. Ale
všetky vesmírne bytosti, ktoré sa k vám
blížia z vnútorných
rovín, sa s vami kontaktujú podľa toho, a
len podľa toho, akí
ste; nie podľa toho, čo
rozprávate, či robíte
nejaké zvláštne pohyby rukami alebo si vešiate na
krk amulety.
Mimozemské inteligencie sa
ku kontaktérom pridružujú na
základe zákona rovnorodosti a
spravidla nie sú ani na oveľa
vyššej ani na oveľa nižšej úrovni od kontaktéra. Keby bol medzi kontaktom a kontaktérom príliš veľký
rozdiel, jedna zo strán by o kontakt
veľmi rýchlo stratila záujem. Pre príliš vysoké bytosti nemá zmysel, aby
sa s vami kontaktovali, pretože im nebudete rozumieť ani pol slova a pre
príliš nízke tiež nie, lebo na ich návrhy aj tak nebudete reagovať.
49
Príslovie “povedz mi, akých máš
priateľov a ja ti poviem, aký si” sa v
prípade UFO-kontaktérov dá parafrázovať:
[12] P OVEDZ MI, S AKÝMI UFÓNMI SA KONTAKTUJEŠ - A JA TI POVIEM, AKÝ SI!
Nejeden
k o nt a k té r,
keď sa chváli, aké “múdrosti” mu jeho ufóni pre-
zradili, si vôbec neuvedomuje, že tým
vydáva zároveň svedectvo o úrovni
svojej vlastnej osobnosti.
Ak sa teda kontaktér chce skontaktovať s niekým, kto za to stojí,
musí v prvom rade pracovať na svojej vlastnej kvalite: od neho samého
závisí, aké bytosti ho budú môcť osloviť.
[13] K ONTAKTÉR JE ZODPOVEDNÝ ZA TO, S KÝM SA KONTAKTUJE!
Keď niekto stojí pred súdom za
krádež alebo iný trestný čin, nemôže
sa zbaviť zodpovednosti tým, že povie, že ho na jeho čin naviedla iná osoba. Súd sa opýta: A kto vám kázal,
aby ste tú inú osobu poslúchali? Vyví-
jala na vás nátlak alebo ste ju poslúchali dobrovoľne? Prečo ste pokladali
práve túto osobu za autoritu, ktorú
treba poslúchať?
Máloktorý z kontaktérov chápe, že
nestačí byť iba “kanálom” - hovorcom nejakej mimozemskej centrály - a nerozmýšľať. Ak slúžite nejakej mimozemskej centrále, ktorá má
deštruktívne úmysly alebo vnáša zmätok do pozemského diania - ste za to
spoluzodpovední!
Ľudia vo všeobecnosti málo chápu, že ak najprv opradú nejakú osobu
aureolou autority - bez ohľadu na to,
či je tá osoba tu dole na Zemi alebo
inde - a potom ju zbožne poslúchajú,
že sú za to plne zodpovední!
[14] K AŽDÝ, KTO PRIJÍMA NEJAKÉ INFORMÁCIE ALEBO ICH DOKONCA ŠÍRI ĎALEJ, JE POVINNÝ VYVINÚŤ
AJ VLASTNÉ ÚSILIE NA TO, ABY SI
OVERIL ICH PRAVDIVOSŤ, UŽITOČNOSŤ A MRAVNÚ HODNOTU!
Ak sa ukáže, že váš informačný
zdroj je spoľahlivý, takže všetky jeho
informácie sa potvrdzujú, ani potom
neupadnite do “viery”, že je neomylný.
[15] DEVÄŤ PRAVDIVÝCH TVRDENÍ NIE JE ZÁRUKOU, ŽE DESIATE
BUDE TIEŽ PRAVDIVÉ.
Myslite na to, že každá sféra má
svoj strop a nad ňou sú ďalšie sféry,
do ktorej vaši informátori už nemajú
prístup.
Emil Páleš
V budúcom čísle:
Je utrpenie posvätné?
Mýty okolo karmy
Eutanázia
Má človek iba právo na
život alebo aj právo na
smrť?
Čitateľom a odberateľom
Prosíme čitateľov, ktorí si
Sophiu kupovali v novinových
stánkoch v PNS v Čechách a na
Slovensku, aby si ju predplatili
priamo u nás. Nebude sa v týchto stánkoch už naďalej predávať. Popri kníhkupcoch a čajovniach jediný veľkodistribútor,
s ktorým budeme v roku 1996
spolupracovať, budú novinové
stánky Mediaprint-Kappa na
území Slovenska.
Ak Vám niektorá Sophia nepríde, dajte nám to prosím vedieť, aby sme mohli zistiť príčinu.
Ak máte príliš malú alebo
nespoľahlivú schránku a priplatíte si 7 Sk za číslo, budeme
Vám posielať Sophiu aj doporučene.
Dokončenie v budúcom čísle
Bankové spojenie: Ľudová banka Bratislava, č. ú.: 4 000 589 706 / 3100. Zo
zahraničia: Acc. No.: 4 000 589 706 / 3100, Volksbanken-AG, A-1011 Wien, Peregringasse 3, Telex: 134 206, Swift: VBOEATWW, Ľudová banka Bratislava, a.s.
P.O. Box 151, 810 00
Bratislava 1 ¯ Tel.:
(07) 711 118 ¯Vydavateľka: Magdaléna Martišková ¯
Šéfredaktor: RNDr. Emil Páleš, CSc.
¯Londýnski redaktori: Sylvia Mikolajová, Roman Ružička ¯ Redaktor
v Čechách: Ing. Karel Funk ¯ Grafická úprava: Attila Patocs & Emil
Páleš ¯ Výtvarník: Igor Strinka ¯
Čestný člen redakcie: jeho excelencia
50
Karan Singh, maharadža z Džammu
a Kašmíru ¯ Tlač: FIDAT, tel/fax:
240 84 63 ¯Vychádza 4-krát do roka
¯ Náklad: 4000 ks ¯Cena jedného
výtlačku: 32.- Sk (Kč)¯Ročné predplatné: 100.- Sk (Kč) + 8Sk (40 Kč)
poštovné ¯ Rozširuje Mediaprint
Kappa, súkromné kolportérske siete a
knihkupectvᯠObjednávky na predplatné (vrátane starších čísel) vybavuje vydavateľstvo ¯ Registračné
číslo: MK SR 659/92 ¯ MIČ 497 08
¯ Podávanie novinových zásielok
povolené riaditeľstvom pôšt Bratislava pod č. 615 zo dňa 23.2.1993.
@ Prvá strana obálky: Evelyn de
Morgan: Lux in Tenebris (Svetlo v
temnote) @ Druhá strana obálky:
Igor Strinka: Falošný lesk @ Tretia strana obálky: Igor Strinka:
Posolstvo jasanu @ Štvrtá strana
obálky: Maria Stillman: Enchanted
Garden (Začarovaná záhrada) @
Perokresby: na strane 10, 31: Nadežda Antipova @ 7, 14, 17, 36,
39, 41: Igor Strinka @ 19: Bertrandova rytina Boháč a smrť @ Ďalšie strany: Stredoveké, viktoriánske
a secesné ornamenty a kresby od
starých autorov
Hovoří prosvětlený, vysoko čnící jasan, strom zlatého Slunce:“Ó člověče,
buď vzpřímený a vznešený! Nepromarňuj se na věcech nedůstojných, buď
si dobře vědom své lidské urozenosti!”
51
Nad vodou stál starý dub. Raz priletelo k nemu štebotavé vtáča a usadilo sa na jeho konároch.
A dub bol vďačný tomuto ľúbeznému stvoreniu za to, že prinieslo sviežu radosť do jeho dní, lebo už
stáročia bol sám so svojimi myšlienkami. Jeho koruna zašumela šťastím a slnečné lúče zaihrali
pomedzi lístím. A to vtáča sa premenilo na prekrásnu pannu-vílu a dub bol jej druhým domovom,
tajným miestom, ktoré mala najradšej, kam chodila keď bola šťastná a keď sa jej chcelo plakať.
A dub sa vždy vŕzgajúc nakláňal, akoby rozumel, čo mu rozprávala. Dlho ležala tichučko objímajúc
jeho konáre a dívala sa na odraz Mesiaca na nehybnej hladine pod sebou. V jeho korune mala pocit
bezpečia, útočišťa pred víchricou a dravou zverou.
A keď sa rozletí do sveta, v tom dube, na mieste, ktoré nikto nepozná, je skrytá jej zázračná sila
a múdrosť.
Kráľ stromov stojí nepohnute a pevne na svojom mieste a spája nebo so zemou: Spriada sily
zeme, ktoré čerpá z koreňov so silami slnka, ktoré pije konármi. To krehké vtáča dáva zmysel jeho
práci, lebo ono sa dokáže tak tešiť a byť vďačné ako nikto druhý. Jeho samota je sladká a plná.
Za čas sa k nemu zase vráti vtáčia princezná, ešte krajšia a múdrejšia ako kedykoľvek predtým.
Privinie sa hruďou a oprie čelom o jeho kmeň a zašepká: „Môj starý dobrý dub!“ A dub zašumí:
„Moja čistá, verná víla!“
Download

BEZÚROČNÁ EKONOMIKA ÚVOD DO ANTROPOZOFIE