SLOVENSKÉ NÁRODNÉ STREDISKO PRE ĽUDSKÉ PRÁVA
SPRÁVA
O DODRŽIAVANÍ ĽUDSKÝCH PRÁV VRÁTANE
ZÁSADY ROVNAKÉHO ZAOBCHÁDZANIA
a PRÁV DIEŤAŤA V SLOVENSKEJ REPUBLIKE
ZA ROK 2011
BRATISLAVA
2012
1
Obsah
ÚVOD ................................................................................................................. 3
I. ČASŤ ............................................................................................................... 6
Dodržiavanie ľudských práv
1. Práva osôb so zdravotným postihnutím ........................................................................ 6
2. Osobná sloboda a obchodovanie s ľuďmi .................................................................... 96
3. Násilie páchané na ženách a domáce násilie .............................................................. 106
4. Práva obetí trestných činov .......................................................................................... 111
5. Právo na súkromie a odpočúvanie ............................................................................... 116
6. Právo na súkromie a sčítanie obyvateľstva ................................................................. 124
7. Volebné právo ............................................................................................................. 128
8. Multikulturalizmus a migračná politika ..................................................................... 132
9. Právo na vlastníctvo, čierne stavby a protirómske múry ............................................ 136
10. Právo na bývanie a regulované nájomné .................................................................. 142
11. Právo na vzdelanie ...................................................................................................... 150
12. Sociálne vylúčené spoločenstvá ............................................................................... 158
13. Účasť menšín na správe vecí verejných ................................................................... 162
14. Predchádzanie neznášanlivosti, integrácia a začleňovanie rómskej populácie ........... 166
15. Vymožiteľnosť práva a prieťahy v súdnom konaní ................................................ 180
16. Právo na spravodlivý súdny proces a doručovanie ................................................... 185
17. Zásahy do nezávislosti orgánov ochrany práva ......................................................... 204
18. Zásahy do nezávislosti inštitúcií zabezpečujúcich ochranu ľudských práv
a základných slobôd .................................................................................................. 220
2
II. ČASŤ ........................................................................................................ 241
Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania
1. Porušovanie zásady rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych
a obdobných právnych vzťahoch .............................................................................. 241
2. Diskriminačné žaloby sudcov ..................................................................................... 257
3. Zákaz diskriminácie, šikanovania a šikanózneho výkonu práv
a povinností v pracovnoprávnych vzťahoch ............................................................. 261
4. Ochrana tehotných žien pred diskrimináciou ............................................................. 269
5. Dočasné vyrovnávacie opatrenia ................................................................................ 279
III. ČASŤ ........................................................................................................ 291
Ochrana práv dieťaťa
1. Práva dieťaťa a medzinárodné záväzky Slovenskej republiky ................................... 291
2. Ochrana a uplatňovanie práv detí v Slovenskej republike .......................................... 301
3
ÚVOD
Slovenské
národné
stredisko
pre
ľudské
práva
(ďalej
len
„Stredisko“)
z medzinárodného hľadiska pôsobí v rámci Organizácie Spojených národov (ďalej len
„OSN“) ako Národná inštitúcia pre ľudské práva (National Human Rights Institution).
V rámci Európskej únie (ďalej len „EÚ“) pôsobí ako špecializovaný Národný orgán pre
rovnaké zaobchádzanie (National Equality Body).
Stredisko bolo zriadené zákonom č. 308/1993 Z. z. o zriadení Slovenského národného
strediska pre ľudské práva (ďalej len „zákon o Stredisku“) s účinnosťou od 1. januára 1994,
a to na základe Dohody medzi vládou Slovenskej republiky a OSN o zriadení Slovenského
národného strediska pre ľudské práva, publikovanej oznámením Ministerstva zahraničných vecí
Slovenskej republiky č. 29/1995 Z. z.
Stredisko ako nezávislá právnická osoba plní nezastupiteľné úlohy v oblasti ľudských
práv
a základných
slobôd
vrátane
práv
dieťaťa,
dodržiavania
zásady rovnakého
zaobchádzania a na základe zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých
oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (len
antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov pôsobí ako jediná slovenská inštitúcia
pre rovnoprávnosť.
Stredisko každoročne podľa § 1 ods. 4 zákona o Stredisku do 30. apríla vypracúva
a zverejňuje Správu o dodržiavaní ľudských práv vrátane zásady rovnakého zaobchádzania
v Slovenskej republike aj v súlade s bodom 3 písm. a – iii Parížskych princípov, v oblasti
diskriminácie v súlade s antidiskriminačnými smernicami EÚ.
Správa o dodržiavaní ľudských práv za rok 2011 sa v prvej časti venuje dodržiavaniu
ľudských práv.
Druhá časť je venovaná dodržiavaniu zásady rovnakého zaobchádzania a zákazu
diskriminácie.
Tretia časť je Správou o dodržiavaní práv dieťaťa v Slovenskej republike.
Správa sa zameriava na vybrané práva a slobody, ktoré v roku 2011 boli predmetom
verejných diskusií, pri uplatňovaní ktorých sa prejavili nedostatky, alebo ktorých ochrana sa
ukázala ako problematická. Viaceré boli predmetom legislatívnych zmien, prípadne s ich
presadzovaním boli spojené kampane. Správa poskytuje všeobecné informácie o garantovaní
práv, najvýznamnejšiu medzinárodnú a vnútroštátnu právnu úpravu, v niektorých prípadoch
4
aj nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky a rozsudky Európskeho súdu pre ľudské
práva.
S cieľom poskytnúť objektívny, pravdivý a aktuálny obraz o dodržiavaní ľudských
práv v Slovenskej republike za uplynulý rok a súčasne uviesť aj stanoviská a odporúčania na
zabezpečenie zefektívnenia ochrany a uplatňovania ľudských práv a základných slobôd, sa
Stredisko obrátilo so žiadosťou o súčinnosť na široký okruh orgánov verejnej správy,
verejnoprávne inštitúcie, mimovládne organizácie pôsobiace v oblasti ľudských práv
i akademickú obec.
Správu o dodržiavaní ľudských práv vrátane zásady rovnakého zaobchádzania a práv
dieťaťa za rok 2011 prerokovala Správna rada Strediska v zmysle § 3a ods. 7 písm. h) na
svojom zasadnutí dňa 26. apríla 2012.
5
I. ČASŤ
Dodržiavanie ľudských práv
Vybrané ľudské práva a základné slobody
1. Práva osôb so zdravotným postihnutím
Základný legislatívny rámec ochrany práv osôb so zdravotným postihnutím
Ľuďom so zdravotným postihnutím je potrebné zabezpečiť „prístup“ k tým istým
právam a slobodám, ktorými disponujeme my všetci. Zdravotné postihnutie teda nesmie byť
dôvodom pre nerovnaké zaobchádzanie. Náš právny poriadok tzv. rovné postavenie zdravotne
postihnutých zakotvuje na všeobecnej úrovni prostredníctvom Článku 12 ods. 2 Ústavy SR,
podľa ktorého sa „základné práva a slobody zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým
bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné
zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine,
majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať,
zvýhodňovať alebo znevýhodňovať“. Hoci výpočet chránených dôvodov uvedených v čl. 12
ods. 2 Ústavy SR expressis verbis nezahrňuje osobitne zdravotné postihnutie, tento neuvedený
chránený dôvod zastrešuje tzv. iné postavenie, ktorého zaradenie na koniec tohto výpočtu
svedčí o zámere tzv. demonštratívneho výpočtu chránených dôvodov pri vymedzení
všeobecného zákazu diskriminácie. Osoby so zdravotným postihnutím zároveň požívajú
osobitnú ochranu pri uplatňovaní základných práv súvisiacich s pracovnoprávnymi vzťahmi.
Podľa článku 38 Ústavy SR sa osobám so zdravotným postihnutím (podobne ako ženám
a mladistvým) priznáva právo na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a osobitné pracovné
podmienky, rovnako ako aj právo na osobitnú ochranu v pracovných vzťahoch a na pomoc pri
príprave na povolanie.
Rovné postavenie zdravotne postihnutých osôb (ďalej len „ZPO“) ďalej konkretizuje
zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred
diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon). Pojem
dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania treba vnímať ako nadradený pojmu zákazu
diskriminácie, nakoľko okrem samotného zákazu spočíva aj v prijímaní opatrení na ochranu
pred diskrimináciou. Diskriminácia ako pojem v sebe nesie všeobecné označenie pre jednu zo
siedmych diskriminačných foriem upravených zákonom, a síce priamu diskrimináciu,
6
nepriamu diskrimináciu, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih, pokyn na
diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu.
Ochranu ZPO zabezpečuje Antidiskriminačný zákon v oblasti pracovnoprávnych
a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti,
poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní. V tejto súvislosti
 sa v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi zakazuje
diskriminácia osôb z dôvodu zdravotného postihnutia (§§ 5 a 6). V súvislosti
s diskriminačnými dôvodmi zákon ďalej konkretizuje (§ 2a ods. 11, písm. d)), že
za diskrimináciu z dôvodu zdravotného postihnutia sa považuje aj diskriminácia
z dôvodu predchádzajúceho zdravotného postihnutia alebo diskriminácia osoby,
u ktorej by na základe vonkajších príznakov bolo možné predpokladať, že je
osoba so zdravotným postihnutím.

sa v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi stanovuje
povinnosť
každému
v jednotlivých
dodržiavať
chránených
zásadu
oblastiach,
pričom
rovnakého
pri
zaobchádzania
posudzovaní,
či
ide
o diskrimináciu alebo nie, sa neberie do úvahy, či dôvody, ktoré k nej viedli,
vychádzali zo skutočnosti alebo z mylnej domnienky (§ 3).

osobitne v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov na
uplatnenie zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k osobe so zdravotným
postihnutím zamestnávatelia prijmú také opatrenia, ktoré umožnia takej
osobe
prístup
k určitému
zamestnaniu,
k výkonu
určitej
činnosti
v zamestnaní, k funkčnému či inému postupu v zamestnaní alebo prístupu
k odbornému vzdelávaniu; to neplatí, ak by prijatie takých opatrení bolo pre
zamestnávateľa
neprimerane
náročné1.
Odmietnutie
alebo
opomenutie
zamestnávateľa prijať takéto opatrenia sa považuje za nedodržanie zásady
rovnakého zaobchádzania z dôvodu zdravotného postihnutia (§ 7).
V kontexte konkretizácie ochrany ZPO pred diskrimináciou treba upozorniť, že podľa
§ 4 ods. 1, písm. b) sa Antidiskriminačný zákon nevzťahuje na rozdielne zaobchádzanie
z dôvodu zdravotného postihnutia alebo veku, ktoré vyplýva z ustanovení osobitných
predpisov2 upravujúcich služobný pomer príslušníkov ozbrojených síl, ozbrojených
1
2
Neprimeranú náročnosť upravuje § 7 ods. 2 a 3 Antidiskriminačného zákona
Zákon č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov. Zákon č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 253/2007 Z. z. Zákon
č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru
7
bezpečnostných zborov, ozbrojených zborov, Národného bezpečnostného úradu, Slovenskej
informačnej služby a Hasičského a záchranného zboru; to neplatí, ak ide o zamestnanca, ktorý
vykonáva prácu v pracovnoprávnom vzťahu3. Podobne Antidiskriminačný zákon v § 8
pripúšťa rozdielne zaobchádzanie, ktoré je odôvodnené povahou činností vykonávaných
v zamestnaní alebo okolnosťami, za ktorých sa tieto činnosti vykonávajú, ak tento dôvod tvorí
skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je legitímny
a požiadavka primeraná. Podľa § 8 ods. 5 sa pripúšťa objektívne odôvodnené rozdielne
zaobchádzanie, ktoré spočíva v ustanovení podmienky zdravotnej spôsobilosti na prístup
k zamestnaniu alebo podmienky na výkon určitých činností v zamestnaní, ak to vyžaduje
povaha tohto zamestnania alebo činnosti. V tomto kontexte sa za diskrimináciu nepovažuje
rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku alebo zdravotného postihnutia pri poskytovaní
poisťovacích služieb, ak takéto rozdielne zaobchádzanie vyplýva z rozdielnej miery rizika
overiteľnej štatistickými alebo obdobnými údajmi a podmienky poisťovacích služieb sú
primerané tomuto riziku (§ 8 ods. 6).
V snahe zabezpečiť rovnosť príležitostí v praxi sú orgány štátnej správy na odstránenie
foriem znevýhodnenia vyplývajúceho z dôvodu zdravotného postihnutia oprávnené prijímať
podľa § 8a Antidiskriminačného zákona dočasné vyrovnávacie opatrenia. Takými dočasnými
vyrovnávacími opatreniami, ktoré sa však pripúšťajú len do doby odstránenia nerovnosti, sú
najmä opatrenia v jednotlivých oblastiach chránených Antidiskriminačným zákonom
 spočívajúce
v
podporovaní
záujmu
príslušníkov
znevýhodnených
skupín
o zamestnanie, vzdelávanie, kultúru, zdravotnú starostlivosť a služby,
 smerujúce k vytváraniu rovnosti v prístupe k zamestnaniu a vzdelávaniu najmä
prostredníctvom cielených prípravných programov pre príslušníkov znevýhodnených
skupín alebo prostredníctvom šírenia informácií o týchto programoch alebo
o možnostiach uchádzať sa o pracovné miesta alebo miesta v systéme vzdelávania.
Bližšie sa jednotlivým dočasným vyrovnávacím opatreniam a podmienkam ich
prijímania zaoberáme v osobitnej časti tejto Správy.
Z hľadiska ochrany práv ZPO je pre Slovenskú republiku kľúčová ratifikácia
Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím (ďalej Dohovor) a jeho Opčného
protokolu, ktorý v snahe o aktívne začlenenie a plnú účasť zdravotne postihnutých osôb
väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov. Zákon
č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov.
3
Zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov. Zákon č. 552/2003 Z. z. o výkone práce
vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov.
8
v spoločnosti v súlade s medzinárodnými princípmi ochrany ľudských práv prijala
1. decembra 2006 OSN. V Slovenskej republike nadobudli oba dokumenty účinnosť
25. júna 2010.
Dohovor je významný v chápaní práv osôb so zdravotným postihnutím a nadväzuje na
množstvo starších medzinárodných ľudsko-právnych dokumentov, ktoré chránia práva osôb
so zdravotným postihnutím prostredníctvom princípov rovnosti a nediskriminácie. OSN si
uvedomovala, že v prospech zdravotne postihnutých je potrebné vytvoriť špeciálnu
konvenciu, obsahujúcu jeden súbor záväzných noriem a špecifický orgán pre monitorovanie
dodržiavania ich ľudských práv. Súčasne s Dohovorom bol podpísaný jeho Opčný protokol.
Každá osoba so zdravotným postihnutím žijúca v krajine, ktorá ratifikovala protokol, môže
predložiť problém ľudských práv OSN. Jednotlivec alebo skupina jednotlivcov môže
predložiť oznámenie prostredníctvom sťažností (tzv. individuálna sťažnosť).4
Dohovor neobsahuje nové práva pre osoby so zdravotným postihnutím. Je založený na
existujúcich ľudsko-právnych dohovoroch, ktoré však sústreďuje a vykladá vo vzťahu
k osobám so zdravotným postihnutím.
Dohovor predstavuje filozofické i právne zavŕšenie prechodu od medicínskeho modelu
k sociálnemu modelu zdravotného postihnutia na základe uplatňovania ľudských práv. V jeho
preambule je to vyjadrené takto: "zdravotné postihnutie je výsledkom vzájomného pôsobenia
medzi osobami so zhoršeným zdravím a medzi bariérami v postojoch a v prostredí, ktoré im
bránia plne a účinne sa zúčastňovať na živote spoločnosti na rovnakom základe s ostatnými.“
Dohovor potvrdzuje, že osoby so zdravotným postihnutím majú právo na uznanie
svojej osoby ako subjektu práva a uznáva, že osoby so zdravotným postihnutím majú
spôsobilosť na právne úkony vo všetkých oblastiach života na rovnakom základe s ostatnými.
Presadzuje prechod od zastupovania k podpore pri rozhodovaní v prípade potreby.5
Zadefinovanie pojmu „zdravotné postihnutie“, či „osoba so zdravotným postihnutím“
nie je v slovenskom právnom poriadku jednoznačne obsiahnuté.
Definíciu osoby so zdravotným postihnutím obsahujú zákony:

Zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti v znení neskorších
predpisov – podľa § 9 je občanom so zdravotným postihnutím občan uznaný za
invalidného občana alebo občan, ktorý má pokles schopnosti vykonávať
4
Spracované podľa: Mišová, I., Stavrovská, Z., Záhorcová, V.: Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným
postihnutím (s komentárom vybraných článkov). ZPMP v SR. Bratislava 2009. ISBN 978-80-89344-02-4.
strana
5
http://www.nrozp-mosty.sk/index.php?option=com_k2&view=item&id=944:v%C3%BDznamn%C3%BDkrok-na-ceste-k-pln%C3%A9mu-uplat%C5%88ovaniu-pr%C3%A1v-os%C3%B4b-so-zdravotn%C3%BDmpostihnut%C3%ADm&Itemid=321 - 10. 3. 2012
9
zárobkovú činnosť o 20 %, ale najviac o 40 % v porovnaní so zdravou
fyzickou osobou;

Zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov
– v súvislosti s vymedzením tzv. „invalidného poistenca“ sa podľa § 71 ods. 6
miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v percentách určuje
podľa druhu zdravotného postihnutia, ktoré je rozhodujúcou príčinou dlhodobo
nepriaznivého zdravotného stavu a so zreteľom na závažnosť ostatných
zdravotných postihnutí. Percentuálna miera poklesu zárobkovej činnosti podľa
druhu zdravotného poistenia orgánov a systémov je uvedená v prílohe č. 4
k citovanému zákonu;

Zákon č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého
zdravotného postihnutia – podľa § 2 ods. 3 je ťažké zdravotné postihnutie
definované ako zdravotné postihnutie s mierou funkčnej poruchy najmenej
50 %, pričom podľa ods. 4 je funkčná porucha vymedzená ako nedostatok
telesných schopností, zmyslových schopností alebo duševných schopností
fyzickej osoby, ktorý z hľadiska predpokladaného vývoja zdravotného
postihnutia bude trvať dlhšie ako 12 mesiacov;

Zákon 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení
živnostenského zákona – za nepriaznivú sociálnu situáciu považuje podľa
§ 2 ods. 2 písm. c) ohrozenie fyzickej osoby sociálnym vylúčením alebo
obmedzenie jej schopnosti sa spoločensky začleniť a samostatne riešiť svoje
problémy pre ťažké zdravotné postihnutie alebo nepriaznivý zdravotný stav;

Zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) – pri
definícii dieťaťa/žiaka so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami
zákon v § 2 písm. k) definuje dieťa/žiaka so zdravotným znevýhodnením ako
dieťa/žiaka so zdravotným postihnutím, dieťa/žiaka choré alebo zdravotne
oslabené, dieťa/žiaka s vývinovými poruchami a dieťa/žiaka s poruchou
správania. Za dieťa/žiaka so zdravotným postihnutím sa podľa § 2 písm. l)
citovaného zákona považuje dieťa alebo žiak s mentálnym postihnutím,
sluchovým postihnutím, zrakovým postihnutím, telesným postihnutím,
s narušenou komunikačnou schopnosťou, s autizmom alebo ďalšími
pervazívnymi vývinovými poruchami alebo s viacnásobným postihnutím;

Zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 57/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
10
zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov – s účinnosťou od 1. januára 2013 sa
zavádza definícia študenta so špecifickými potrebami. Podľa novelizovaného
ustanovenia § 100 citovaného zákona sa za študenta so špecifickými potrebami
považuje podľa ods. 2 študent so zmyslovým, telesným a viacnásobným
postihnutím,
s
chronickým
ochorením,
so
zdravotným
oslabením,
s psychickým ochorením, s autizmom alebo ďalšími pervazívnymi vývinovými
poruchami alebo s poruchami učenia.
K pojmu zdravotné postihnutie sa vyjadril aj Súdny dvor v právnej veci Chacón Navas
C-13/05 z 11. 7. 2006. Súdny dvor diferencuje medzi pojmami choroba a pojmom zdravotné
postihnutie, pričom Súdny dvor zastáva názor, že zdravotné postihnutie nie je chorobou.
Pojem zdravotné postihnutie má charakter pojmu práva EÚ a rozumie sa ním obmedzenie
vyplývajúce najmä z fyzického, mentálneho alebo psychického postihnutia, ktoré bráni účasti
dotknutej postihnutej osoby na profesijnom živote. Podľa citovaného rozhodnutia na to, aby
išlo o zdravotné postihnutie, musí byť pravdepodobné, že toto obmedzenie bude dlhodobé.
Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím a aktuálny stav procesu
implementácie v Slovenskej republike
Stredisko každoročne, od prijatia Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným
postihnutím, zdôrazňovalo vo svojich správach potrebu jeho ratifikácie a implementácie.
Vláda SR na svojom zasadnutí 5. septembra 2007 prijala uznesenie, v ktorom súhlasila
s podpisom Dohovoru a odporučila ho prezidentovi SR podpísať s výhradou ratifikácie.
Gestorstvom ratifikácie a implementácie Dohovoru bolo poverené MPSVaR SR6. Do procesu
ratifikácie sa v tom čase aktívne zapojilo i Stredisko (v spolupráci s NROZP a jej
prostredníctvom) svojím stanoviskom reagujúcim na proces ratifikácie a pripomienkovaním
prekladu textu Dohovoru i opčného protokolu. Prezident SR podpísal Dohovor 26. septembra
2007, čím Slovenská republika vyjadrila vôľu stať sa zmluvnou stranou Dohovoru
a ratifikovať ho.
Následne MPSVaR SR v rámci ratifikačného procesu vypracovalo „Právnu analýzu
ratifikovateľnosti Dohovoru Organizácie Spojených národov o právach osôb so zdravotným
6
Uznesenie Vlády SR č. 737/2007 k návrhu na podpis Dohovoru Organizácie Spojených národov o právach
osôb so zdravotným postihnutím; materiál a ďalšie informácie sú k dispozícii na
http://www.rokovania.sk/Rokovanie.aspx/BodRokovaniaDetail?idMaterial=11337 , citované 10. 3. 2012
11
postihnutím“7 a v rámci medzirezortného pripomienkového konania (MPK) dopracované
znenie Dohovoru a Opčného protokolu. Kompletný materiál ministerstvo predložilo na
rokovanie vlády SR 10. februára 2010. Spomínaná analýza ratifikovateľnosti Dohovoru bola
spracovaná s cieľom posúdenia súladu vnútroštátneho zákonodarstva SR s ustanoveniami
Dohovoru a možnosti dohovor ratifikovať Slovenskou republikou. V celkovom závere
analýzy sa konštatuje, že „po analýze a zhodnotení právnej úpravy zabezpečovania plného
a rovnakého užívania všetkých ľudských práv a základných slobôd všetkými osobami so
zdravotným postihnutím v Slovenskej republike v jednotlivých zákonoch a jej porovnaní
s textom znenia dohovoru možno skonštatovať, že súčasný právny stav v Slovenskej republike
je v súlade s dohovorom. Dohovor je ratifikovateľným Slovenskou republikou“. Súčasťou
predloženého materiálu bola aj Doložka pre posudzovanie vplyvov, v ktorej sa konštatuje, že
„Navrhovaná ratifikácia Dohovoru Organizácie Spojených národov o právach osôb so
zdravotným postihnutím a Opčného protokolu k Dohovoru o právach osôb so zdravotným
postihnutím nepredstavuje zvýšené nároky na štátny rozpočet, nezakladá zvýšené nároky na
rozpočet samosprávnych krajov a rozpočet obcí. Ratifikácia nebude mať finančný dopad na
rozpočet verejnej správy“.8 Obe citované konštatácie však boli formulované v snahe urýchliť
ratifikačný proces a hladké schválenie oboch významných dokumentov a v dostatočnej miere
a objektívne nezohľadňovali vtedajšie (a v súčasnosti stále pretrvávajúce) reálie legislatívneho
rámca ochrany osôb so zdravotným postihnutím. Na tento problém upozornilo ešte v rámci
pripomienkového konania ZMOS, ktoré apelovalo na MPSVaR SR, aby ratifikácia Dohovoru
zodpovedala realite v Slovenskej republike, aby boli čo možno najpodrobnejšie
a najpresnejšie identifikované rozdiely medzi súčasným stavom a stavom predpokladaným
v dohovore a ich finančná kvantifikácia bola objektívna. Dňa 9. februára 2010 sa preto na
najvyššej úrovni uskutočnilo rozporové konanie so ZMOS-om, po ktorom ZMOS od svojich
zásadných pripomienok ustúpilo, pričom MPSVaR SR prisľúbilo, že v prípade dodatočného
zistenia potreby zosúladenia právnych predpisov SR s dohovorom tieto budú s nimi
prerokované. Podľa ministerstva bola predložená analýza dostatočne podrobná a dostatočná
na konštatovanie, že Slovenská republika je schopná ratifikovať predmetný Dohovor. 9 Vláda
SR kompletný materiál 10. februára 2010 schválila a odporučila ho NRSR na odsúhlasenie
7
http://www.rokovania.sk/File.aspx/ViewDocumentHtml/Mater-Dokum-104056?prefixFile=m_ , citované
10. 3. 2012
8
http://www.rokovania.sk/File.aspx/ViewDocumentHtml/Mater-Dokum-20834?prefixFile=m_ , citované
10. 3. 2012
9
http://www.rokovania.sk/File.aspx/ViewDocumentHtml/Mater-Dokum-95195?prefixFile=m_ , citované
10. 3. 2012
12
a na následný podpis oboch ratifikačných listín Dohovoru i Opčného protokolu prezidentom
SR.10
Dohovor patrí do kategórie medzinárodných zmlúv, ktoré v zmysle článku 7 ods. 4
Ústavy SR vyžadujú pred ratifikáciou súhlas NR SR.
Na úrovni NR SR sa po prerokovaní na výboroch NR SR materiál prejednával
9. marca 2010. Návrh na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky
s Dohovorom Organizácie Spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím
a Opčným protokolom k Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím bol schválený
v pléne prítomných 128 poslancov a poslankýň NR SR, pričom 125 s návrhom súhlasilo,
1 poslanec bol proti návrhu, 1 poslanec sa zdržal hlasovania a 1 poslanec nehlasoval.11
Schválenie ratifikácie na úrovni všetkých poslaneckých klubov NR SR možno chápať ako
gesto, ktorým poslanci prejavili potrebu a dôležitosť zvýšenej ochrany práv osôb so
zdravotným postihnutím bez ohľadu na svoju politickú príslušnosť. Vážnosť celej situácii
dodával aj fakt, že sa o schválenie návrhu ratifikácie oboch významných dokumentov
pozitívne pričinili rovnako koaliční poslanci ako aj v tej dobe opoziční a nezávislí poslanci,
napriek tomu, že Slovenskú republiku čakali o 3 mesiace parlamentné voľby.
Prezident Slovenskej republiky Dohovor a jeho opčný protokol ratifikoval 28. apríla
2010. Ratifikačná listina bola 26. mája 2010 uložená u depozitára, generálneho tajomníka
Organizácie Spojených národov. Pre Slovenskú republiku Dohovor aj jeho opčný protokol
nadobudli platnosť 25. júna 2010 v súlade s článkom 45 ods. 2 Dohovoru12 a článkom 13
ods. 2 Opčného protokolu13. V Zbierke zákonov boli obidva dokumenty publikované ako
Oznámenie MZV SR č. 317/2010 Z. z. - Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím
a Oznámenie MZV SR č. 318/2010 Z. z. - Opčný protokol k Dohovoru o právach osôb so
zdravotným postihnutím.
10
Uznesenie Vlády SR č. 117/2010 k návrhu na ratifikáciu Dohovoru Organizácie Spojených národov o právach
osôb so zdravotným postihnutím a Opčného protokolu k Dohovoru o právach osôb so zdravotným
postihnutím; materiál a ďalšie informácie sú k dispozícii na
http://www.rokovania.sk/Rokovanie.aspx/BodRokovaniaDetail?idMaterial=7025 , citované 10.3.2012
11
Porovnaj s http://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=schodze/hlasovanie/hlasklub&ID=26767 , citované
10. 3. 2012
12
„Pre každý štát alebo každú regionálnu integračnú organizáciu, ktoré ratifikovali dohovor, oficiálne ho
potvrdili alebo k nemu pristúpili po uložení dvadsiatej ratifikačnej listiny alebo listiny o pristúpení, dohovor
nadobúda platnosť tridsiaty deň po uložení ich vlastnej ratifikačnej listiny alebo listiny o pristúpení.“
13
„Pre každý štát alebo každú regionálnu integračnú organizáciu, ktoré ratifikujú alebo oficiálne potvrdia
protokol alebo k nemu pristúpia po uložení desiatej ratifikačnej listiny alebo listiny o pristúpení, protokol
nadobúda platnosť tridsiaty deň po uložení ich vlastnej ratifikačnej listiny alebo listiny o pristúpení.“
13
Slovenská republika pri ratifikácii Dohovoru uplatnila v súlade s jeho čl. 46 výhradu,
týkajúcu sa ustanovenia čl. 27 ods. 1 písm. a)
14
, v ktorej si vyhradila právo uplatňovať
ustanovenia článku 27 ods. 1 písm. a) za predpokladu, že implementácia zákazu diskriminácie
na základe zdravotného postihnutia pri stanovovaní podmienok náboru, prijímania do práce
a trvania zamestnania sa nepoužije a nebude uplatňovať pri prijímaní do služobného pomeru
príslušníkov ozbrojených síl, ozbrojených bezpečnostných zborov, ozbrojených zborov,
Národného
bezpečnostného
úradu,
Slovenskej
informačnej
služby
a Hasičského
a záchranného zboru.15
Celý proces ratifikácie tohto významného dokumentu na Slovensku sprevádzala
podpora viacerých mimovládnych organizácií zaoberajúcich sa právami, ochranou a pomocou
zdravotne postihnutým. Osobitne treba pozitívne vyzdvihnúť rozhodnutie ratifikovať aj
Opčný protokol k Dohovoru. Týmto rozhodnutím Slovensko uznalo „právomoc Výboru OSN
pre práva osôb so zdravotným postihnutím prijímať a posudzovať oznámenia predložené
osobami, ktoré tvrdia, že sú obeťami porušovania ustanovení tohto Dohovoru a už vyčerpali
všetky dostupné vnútroštátne opravné prostriedky“.16
Po ratifikácii oboch dokumentov a ich nadobudnutí platnosti 25. júna 2010, medzi
časom nová vláda SR už do konca roka 2010 neprezentovala jasnejšie implementačné zámery
v súvislosti s Dohovorom. Nenaplnila tak optimistické očakávania, ktoré sa zainteresovanej
verejnosti núkali v nadväznosti na hladké schválenie Dohovoru v marci 2010. Mimovládny
sektor, resp. stakeholderi v oblasti zdravotného postihnutia však prostredníctvom svojich
informačných kanálov upozorňovali na potrebu zrýchleného implementačného procesu
a zároveň predkladali vlastné vízie. Národná rada občanov so zdravotným postihnutím
(NROZP) dôrazne upozorňovala, že na zabezpečenie účinnej, hladkej a skorej implementácie
Dohovoru bude nevyhnutné čo najskôr naplniť ustanovenia článku 33 Dohovoru
14
„Zmluvné strany zaručujú a podporujú uplatňovanie práva na prácu, a to aj osobám, ktoré sa stali zdravotne
postihnutými v priebehu zamestnania, prijímaním primeraných opatrení, a to aj legislatívnych, ktorými okrem
iného a) zakážu diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia vo všetkých otázkach týkajúcich sa
ktorejkoľvek formy zamestnávania vrátane podmienok náboru, prijímania do práce a zamestnávania, trvania
zamestnania, kariérneho postupu, ako aj bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci“
15
Porovnaj s § 4 ods. 1 písm. b) a § 8 ods. 5 Zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých
oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný
zákon)
16
http://www.nrozp.sk/index.php/uvodna-stranka-nrozp/135-historicky-krok-na-ceste-k-plnemu-uplatovaniuprav-osob-so-zdravotnym-postihnutim - 10. 3. 2012; porovnaj aj
http://www.changenet.sk/?section=spr&x=481297 – 10. 3. 2012
14
(Vykonávanie Dohovoru na vnútroštátnej úrovni a monitorovanie).17 NROZP vyzvala vládu
SR na čo najskoršiu implementáciu článku 33 Dohovoru a vytvorenie nevyhnutných
podmienok na zabezpečenie plnej účasti osôb so zdravotným postihnutím a ich
reprezentatívnych organizácií na monitorovaní implementácie Dohovoru, na samotnej
implementácii Dohovoru a na zvyšovaní povedomia osôb so zdravotným postihnutím,
verejnosti, štátnej správy a samosprávy o ich právach zaručených Dohovorom.18 Okrem
spomínanej NROZP19 možno v tejto súvislosti uviesť blog MUDr. Márie Orgonášovej, CSc.,
čestnej prezidentky Asociácie organizácií zdravotne postihnutých občanov SR20 a pod.
NROZP realizovala projekt s názvom Rovnosť príležitostí a rovnaké zaobchádzanie,
v rámci ktorého sa uskutočnil aj okrúhly stôl venovaný Dohovoru, jeho implementácii
a monitorovaniu. Rokovanie sa uskutočnilo v dňoch 24. a 25. marca 2011 na pôde MPSVaR
SR.21 Na stretnutí sa zúčastnil minister zdravotníctva SR, minister práce, sociálnych vecí
a rodiny SR, člen výboru OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím, riaditeľ
Európskeho fóra zdravotného postihnutia, Slovenské národné stredisko pre ľudské práva,
Kancelária verejného ochrancu práv, poslanci Národnej rady SR, experti väčšiny oslovených
ministerstiev, Úradu vlády SR, Inštitútu pre výskum práce a rodiny a zástupcovia členských
organizácií NROZP v SR.22 Ani na tomto stretnutí však vláda neprezentovala implementačné
zámery, ani víziu spôsobu realizácie štruktúr požadovaných článkom 33, diskusia sa sústredila
na možné modely štruktúry na implementáciu a monitoring dohovoru, vrátane zahraničných
skúseností, a na zabezpečenie možnosti efektívnej spolupráce organizácií osôb so zdravotným
postihnutím so štátnou správou a s nezávislým mechanizmom na presadzovanie, ochranu
a monitoring vykonávania dohovoru.
17
„Podľa tohto článku štáty sú povinné ustanoviť kontaktné miesto v rámci vládnych štruktúr na koordinovanie
a monitorovanie implementácie Dohovoru. Štáty musia vytvoriť aj nezávislý mechanizmus na podporu,
ochranu a monitorovanie implementácie Dohovoru a „Občianska spoločnosť, najmä osoby so zdravotným
postihnutím a ich reprezentatívne organizácie, sú zahrnuté do procesu monitorovania a plne sa na ňom
zúčastňujú.“
(http ://www.nrozp.sk/index.php/uvodna-stranka-nrozp/135-historicky-krok-na-ceste-k-plnemu-uplatovaniuprav-osob-so-zdravotnym-postihnutim - 10. 3. 2012)
18
tamtiež
19
http://www.nrozp.sk/index.php/uvodna-stranka-nrozp/181-zavery-z-diskusie-pri-okruhlom-stole-dohovor-opravach-osob-so-zdravotnym-postihnutim-jeho-implementacia-a-monitorovanie - 10. 3. 2012
20
http://mariaorgonasova.blogspot.com/2011/02/implementacia-dohovoru-osn-o-pravach.html - 10. 3. 2012
21
http://www.health.gov.sk/?tlacove-spravy&sprava=minister-na-rokovani-o-pravach-ludi-so-zdravotnympostihnutim – 10. 3. 2012
22
http://www.nrozp.sk/index.php/uvodna-stranka-nrozp/181-zavery-z-diskusie-pri-okruhlom-stole-dohovor-opravach-osob-so-zdravotnym-postihnutim-jeho-implementacia-a-monitorovanie - 10. 3. 2012
15
Výbor pre osoby so zdravotným postihnutím bol zriadený uznesením23 vlády
Slovenskej republiky č. 158 zo dňa 2. marca 2011, ako stály odborný orgán Rady vlády
Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť, ktorá je iba
poradným orgánom vlády SR pre otázky týkajúce sa práv osôb so zdravotným postihnutím.24
Rada vlády na svojom prvom rokovaní dňa 12. 4. 2011 zaradila do programu
informáciu o záveroch vyššie spomínaného okrúhleho stola. Na druhom rokovaní rady vlády
dňa 27. 6. 2011 bol schválený štatút Výboru a členom a členkám bol predložený návrh na
postup pri implementácii čl. 33 dohovoru, vypracovaný nezávislým expertom25. V analýze
k implementácii čl. 33 Dohovoru spracovateľ odporúča poradným orgánom vlády SR
postupovať rozvážne a implementačné zámery podrobiť hĺbkovej a viacúrovňovej analýze,
koordinovanej medzirezortne. Vládny koordinačný mechanizmus (Čl. 33 ods. 1) si vie
predstaviť v 3 variantoch, a to zriadením osobitného pracoviska pri kancelárii predsedníčky
vlády alebo na úrovni ÚV SR, resp. na úrovni MPSVaR SR. Úskaliami všetkých návrhov je
nedostatok financií, potreba posilnenia personálnych kapacít a (s výnimkou útvaru pod
predsedníčkou vlády) aj absencia nadrezortného postavenia.
Nezávislý kontrolný mechanizmus (Čl. 33 ods. 2) navrhuje zriadiť prienikom
Slovenského národného strediska pre ľudské práva a verejného ochrancu práv, analýza pritom
počíta so zámerom demontáže Strediska, ktorý od apríla 2011 prezentovala Sekcia ľudských
práv a rovnakého zaobchádzania ÚV SR bez akéhokoľvek prizvania samotného Strediska na
odborný dialóg a spoločný postup a bez rešpektovania postavenia Strediska v národných
i medzinárodných štruktúrach. Napriek zásahu do nezávislého postavenia Strediska,
navrhované riešenie nezávislého kontrolného mechanizmu predpokladá posilnenie finančných
i personálnych kapacít Strediska. V analýze sa súčasne navrhuje ideálne zriadenie
kontaktných bodov na úrovni jednotlivých rezortov, ktoré by úzko spolupracovali
s koordinačným mechanizmom. Na zasadnutí Výboru, ktorý je poradným orgánom poradného
orgánu vlády SR, 6. septembra 2011 bol prijatý Návrh rokovacieho poriadku Výboru, jeho
plán činnosti na rok 2011 a návrh na zriadenie ďalšej pracovnej skupiny pre tvorbu nového
Národného programu rozvoja životných podmienok osôb so zdravotným postihnutím.
Absurdnosť návrhu spočíva v tom, že pracovať by mala pracovná skupina, výsledky
jej práce budú určené Výboru poradnému orgánu poradného orgánu vlády SR, tento predložil
23
http://www.rokovanie.sk/File.aspx/ViewDocumentHtml/Uznesenie-11547?prefixFile=u_ , citované
11. 3. 2012
24
http://www.employment.gov.sk/vybor-pre-osoby-so-zdravotnym-postihnutim.html , citované 11. 3. 2012
25
Porovnaj http://www.employment.gov.sk/postup-pri-implementacii-cl-33-dohovoru-o-pravach-osob-so-zp.pdf,
citované 11. 3. 2012
16
návrh Rade vlády SR poradnému orgánu vlády SR a potom tento poskytne radu vláde SR, aby
táto rozhodla.
Obsahom zasadnutia Výboru 10. novembra 2011 bolo prerokovanie Návrhu stratégie
ochrany a podpory ľudských práv a hlavne prerokovanie Návrhu na schválenie vyhlásenia
Slovenskej republiky, ktorým sa považuje za viazanú článkom 15 ods. 3 Európskej sociálnej
charty (revidovanej) Rady Európy z roku 1996.26 Aj rokovanie rady vlády dňa 21. 11. 2011
bolo venované o. i. informáciám o priebehu a záveroch zasadnutia výboru. Od okamihu
svojho kreovania Výbor sústavne upozorňuje na nevyhnutnosť vytvorenia kontrolných
a koordinačných mechanizmov podľa čl. 33 Dohovoru. Zasadnutia Výboru pokračujú aj
v roku 2012 - 16. januára sa prerokovával Návrh novely zákona o službách zamestnanosti
a na zatiaľ ostatnom tematickom zasadnutí 21. februára 2012 bola prezentovaná Svetová
správa o zdravotnom postihnutí (WHO), Výskum zdravotného postihnutia na Slovensku,
realizovaný IVPR a Kanceláriou Svetovej zdravotníckej organizácie na Slovensku, prehľad
zmien v slovenskej a európskej legislatíve v kontexte Dohovoru za obdobie rokov 2010 –
2011. Na stretnutí bola taktiež predstavená iniciatíva za koalíciu mimovládnych organizácií
občanov
so
zdravotným
postihnutím
k Dohovoru, do ktorej sa zapojilo i Stredisko.
a nezávislého
monitorovacieho
mechanizmu
27
Paralelne s činnosťou Výboru pokračovali kľúčové MVO v realizácii projektových
aktivít, prostredníctvom ktorých konkretizovali najdôležitejšie témy implementačného
procesu v súvislosti s Dohovorom. Ešte pred samotnou ratifikáciou Dohovoru, na začiatku
roku 2010, realizovala Asociácia organizácií zdravotne postihnutých občanov SR (AOZPO
SR) projekt školení k dokumentu OSN Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím,
realizovaný s finančnou podporou Nadácie otvorenej spoločnosti. Projekt bol zameraný najmä
na samosprávne kraje a na potrebu implementácie Dohovoru na úrovni územnej samosprávy.
Výstupom z projektu bol Zborník prednášok. V roku 2011 NROZP vydalo publikáciu pod
názvom „Analýza potrieb a charakteristík osôb so zdravotným postihnutím z hľadiska
26
Za Slovenskú republiku bola charta podpísaná 18. novembra 1999. Národná rada Slovenskej republiky
s chartou vyslovila súhlas uznesením č. 1321 zo 17. februára 2009 a rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu
podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi. Prezident Slovenskej
republiky chartu ratifikoval 20. marca 2009. Ratifikačná listina bola uložená 23. apríla 2009 u generálneho
tajomníka Rady Európy, depozitára charty. Slovenská republika pri uložení ratifikačnej listiny uplatnila
vyhlásenie (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR č. 273/2009 Z. z.) kde v Časti B., v súlade s
článkom a odsekom 1 písm. c), článkom a odsekom 2 a článkom B charty sa Slovenská republika považuje za
viazanú len odsekmi 1 a 2 článku 15 charty a nie jej odsekom 3 článku 15. Nakoľko je od 25. 6. 2010 pre SR
účinný Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý plne pokrýva ods. 3 článku 15 Charty,
neexistujú už v súčasnosti prekážky ratifikovateľnosti.
27
Bližšie o činnosti Výboru pozri http://www.employment.gov.sk/zasadnutia-vyboru-pre-osoby-so-zdravotnympostihnutim.html , citované 11. 3. 2012; informácie o Rade vlády SR sú k dispozícii na
http://www.radavladylp.gov.sk/ , citované 11. 3. 2012
17
Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím“, ktorá je kľúčovým zhrnutím
problematiky a potrieb z perspektívy jednotlivých druhov zdravotného postihnutia. V rámci
ďalšieho relevantného projektu „Podpora podmienok účasti organizácií občanov so
zdravotným postihnutím na monitorovaní Dohovoru o právach osôb so zdravotným
postihnutím“ NROZP opäť upozorňovalo na esenciálnu požiadavku zriadenia kontrolných
a koordinačných mechanizmov. Jednou z aktivít projektu bola organizácia školenia pre
stakeholderov v oblasti ZPO, ktoré sa uskutočnilo 14. - 15. decembra 2011 v priestoroch
MPSVaR SR. Na podujatí vystúpil s príspevkom o možnostiach spolupráce aj zástupca
Strediska. Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím v SR pokračovalo v období
rokov 2010 – 2011 presadzovaním myšlienky tzv. podporovaného rozhodovania28 v rámci
projektu „Voľba nie je možnosť, ale právo pre všetkých“, ktorý bol finančne podporený ÚV
SR.
Stredisko v roku 2011 kontinuálne a prirodzene nadviazalo na svoje minulé aktivity
v oblasti
presadzovania
princípov
rozmanitosti
a dodržiavania
zásady
rovnakého
zaobchádzania, v rámci ktorých sa (najmä v spolupráci s NROZP) venovalo aj téme
vytvárania pracovných podmienok pre ZPO a eliminácii diskriminačných prejavov z dôvodu
zdravotného postihnutia v oblastiach chránených Antidiskriminačným zákonom. Starostlivo
monitorovalo priebeh implementácie Dohovoru a po skonštatovaní zjavnej nečinnosti
zodpovedných orgánov štátnej správy sa rozhodlo podporiť občianske iniciatívy
v presadzovaní relevantných záujmov.
Na jeseň 2011, v nadväznosti na svoje advokačné, vzdelávacie, osvetové a projektové
aktivity v prospech osôb so zdravotným postihnutím, ako aj na verejný prísľub intenzívne sa
zaujímať o proces implementácie Dohovoru a z vlastnej iniciatívy navrhovať konkrétne
riešenia a odporúčania, Stredisko prezentovalo svoj zámer zorganizovania série okrúhlych
stolov s odborníkmi a odborníčkami zastupujúcimi relevantný mimovládny sektor, štátnu
správu a územnú samosprávu. Realizáciu zámeru zasiahlo vyslovenie nedôvery vláde SR
v októbri 2011.
Napokon sa 9. novembra 2011 v bratislavskom sídle Strediska uskutočnilo Stretnutie
lídrov a líderiek mimovládnych organizácií zaoberajúcich sa ochranou práv zdravotne
postihnutých. Obsahom stretnutia, na ktorom sa zúčastnili zástupcovia a zástupkyne väčšiny
28
Podporované rozhodovanie je vhodnou a aplikovateľnou alternatívou k na Slovensku tradičným zásahom do
spôsobilosti na právne úkony – obmedzeniu a pozbaveniu.
18
relevantných MVO bolo predstavenie zámeru okrúhlych stolov, konkrétne definovanie
hlavných téme, konkretizácia oslovených stakeholderov, nastavenie interakcií (zostavenie
tímov), udržateľnosť a pod. V krehkej atmosfére a v očakávaní predčasných parlamentných
volieb bola výsledkom stretnutia dohodnutá vzájomná spolupráca na presadzovaní
implementačných zámerov v súvislosti s Dohovorom. Stredisko v aktivite bude mimoriadne
intenzívne pokračovať v roku 2012.
Implementácia Dohovoru je v slovenských podmienkach náročným procesom a jej
odklad, nerešpektovanie záväzkov a nezriadenie kontaktných miest pre vykonávanie
Dohovoru kumuluje ďalšie problémy, bariéry a systematické chyby najmä v legislatívnom
a aplikačnom procese.
Pritom správa o implementácii Dohovoru pre OSN musí byť Slovenskou republikou
predložená OSN najneskôr 25. júna 2012.
Stredisko vyvíja systematické úsilie, aby sa implementačné procesy v SR realizovali
intenzívne, bez zbytočného odkladu, systematicky a v koordinácii a spolupráci s relevantnými
organizáciami zdravotne postihnutých. Stredisko sa bude aj naďalej intenzívne zaujímať
o proces implementácie Dohovoru, angažovať sa v tomto procese a v tejto súvislosti bude
z vlastnej iniciatívy navrhovať riešenia. Stredisko nepoľaví vo svojej snahe byť súčasťou
systému nezávislých mechanizmov na presadzovanie, ochranu a monitorovanie vykonávania
Dohovoru podľa ustanovenia jeho článku 33 ods. 2.
Stredisko sa problematike ochrany osôb so zdravotným postihnutím koncentrovane
venuje, skúma jej efektívnosť a preto v januári 2012 Stredisko oslovilo celkom 37 subjektov29
so žiadosťou o zodpovedanie otázok o stave implementácie Dohovoru v roku 2011. Otázky
zaslané predsedníčke vlády SR, podpredsedovi vlády SR, ministrovi práce a vybraným
29
Prof. PhDr. Iveta Radičová, PhD., predsedníčka vlády SR; Doc. PhDr. Rudolf Chmel, DrSc., podpredseda
vlády SR pre ľudské práva a národnostné menšiny; RNDr. Jozef Mihál, minister práce, sociálnych vecí
a rodiny; Sekcia ľudských práv a rovnakého zaobchádzania, Úrad vlády SR; Ministerstvo práce, sociálnych
vecí a rodiny SR; Ministerstvo spravodlivosti SR; Ministerstvo hospodárstva SR; Ministerstvo školstva, vedy,
výskumu a športu SR; Ministerstvo zdravotníctva SR; Ministerstvo kultúry SR; Ministerstvo
pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR; ZMOS; Únia miest Slovenska; Bratislavský samosprávny kraj;
Trnavský samosprávny kraj; Trenčiansky samosprávny kraj; Nitriansky samosprávny kraj; Žilinský
samosprávny kraj; Banskobystrický samosprávny kraj; Prešovský samosprávny kraj; Košický samosprávny
kraj; Magistrát hlavného mesta SR Bratislavy; Magistrát mesta Košice; Republiková centrála ZPMP v SR;
Asociácia na ochranu práv pacientov SR; Otvorme dvere, otvorme srdcia, o. z.; Asociácia nepočujúcich
Slovenska; Asociácia organizácií sluchovo postihnutých v Slovenskej republike; Slovenský zväz telesne
postihnutých; Národná rada občanov so zdravotným postihnutím v Slovenskej republike; Asociácia
organizácii zdravotne postihnutých občanov SR; Spoločnosť na pomoc osobám s autizmom (SPOSA);
Autistické centrum Andreas® n.o.; Slovenská únia sluchovo postihnutých; Organizácia muskulárnych
dystrofikov v Slovenskej republike; Slovenský zväz sclerosis multiplex; Únia nevidiacich a slabozrakých
Slovenska
19
ministerstvám sa týkali najmä implementácie článkov 33 (vládny koordinačný mechanizmus,
nezávislý monitorovací mechanizmus a zapojenie občianskej spoločnosti), 35 (spracovanie
komplexnej implementačnej správy pre Výbor OSN pre práva osôb so zdravotným
postihnutím), 31 (zhromažďovanie a šírenie informácií vrátane štatistických a výskumných
údajov), ako aj implementácie jednotlivých ustanovení článkov 8 – 30 Dohovoru v kontexte
legislatívnych zmien. Subjekty územnej samosprávy boli oslovené v súvislosti so
zhodnotením stavu implementácie na svojej úrovni a stavom odstraňovania bariér pri prístupe
do verejných inštitúcií. Mimovládnych organizácií, reprezentujúcich záujmy zdravotne
postihnutých osôb sme sa pýtali na zhodnotenie stavu implementácie Dohovoru, na mieru ich
zapojenia sa do relevantného legislatívneho procesu (v rámci pripomienkovania) a na
podmienky uplatnenia sa v spoločnosti SR zdravotne postihnutých občanov v roku 2011.
Do polovice marca 2012 Stredisko evidovalo odpovede od 24 subjektov (64,9 %),
pričom odpovede nám neposkytli predsedníčka vlády SR, Nitriansky SK, Žilinský SK,
Banskobystrický SK, Únia miest Slovenska a 8 MVO. Odpovede za ministra práce boli
zahrnuté v rámci listu z MPSVaR SR.
Ministerstvo spravodlivosti SR sa najskôr vo svojom liste30 k predmetným otázkam
nevyjadrilo. Po opätovnom oslovení zo strany Strediska na poskytnutie informácií v súvislosti
s realizáciou Správy však ministerstvo vypracovalo rozsiahlu odpoveď31. Z dôvodu
existenčných problémov a „nedostatočných kapacít na spracovanie objektívnych informácií“
sa k otázkam nevyjadrila ani kľúčová MVO – Národná rada občanov so zdravotným
postihnutím32. Únia miest Slovenska nás informovala, že v rámci projektu Slovensko bez
bariér plánujú v priebehu marca 2012 osloviť jednotlivé subjekty územnej samosprávy so
žiadosťou o vyplnenie dotazníka, zameraného na implementáciu Dohovoru na územnosamosprávnej úrovni. Výsledky tohto prieskumu však zatiaľ nie sú k dispozícii.
Stredisko zisťovalo ako Slovenská republika realizovala počas roku 2011 úlohy
vyplývajúce z článku 33 ods. 1 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.
V odpovedi Kancelárie podpredsedu vlády SR z 29. 2. 2012 sa okrem iných informácií
dozvedáme, že „sekcia ľudských práv a rovnakého zaobchádzania ÚV SR konzultovala
v priebehu roka 2011.“ Zo záverov nekonštruktívnych konzultácií vyplynulo, že pri procese
ratifikácie dohovoru v roku 2010 neboli vytvorené dostatočné administratívne, finančné ani
30
Odpoveď MS SR z 6. 2. 2012, č. 5054/2012/10
Odpoveď MS SR z 30. 3. 2012, č. 5054/2012/10-2
32
Ospravedlnenie NROZP z 28. 2. 2012
31
20
organizačno-technické podmienky na ustanovenie kontaktného miesta. Pritom práve
zabezpečenie týchto podmienok v rokoch 2010 a 2011 od Chmela, jeho úradníkov a vecne
príslušných rezortov ľudia so zdravotným postihnutím potrebovali a očakávali. Podľa
podpredsedu vlády, vzhľadom na uvedené, „nie je v súčasnosti prijaté rozhodnutie, ktorým by
bola poverená organizačná zložka niektorého z ústredných orgánov štátnej správy plniť úlohy
hlavného kontaktného miesta.“ Z vyjadrení vyplýva, že akademické reči za stolom neviedli
k praktickým a užitočným opatreniam, na ktoré čakajú osoby so zdravotným postihnutím.
„Výbor pre osoby so zdravotným postihnutím na zasadnutí dňa 10. novembra 2011
prijal uznesením č. 10 zásadné stanovisko, ktorým vyzýva vládu SR, aby urgentne prijala
konkrétne kroky na implementáciu čl. 33 ods. 1 Dohovoru o právach osôb so zdravotným
postihnutím vzhľadom na nerealizáciu implementácie a blížiaci sa termín predloženia
Komplexnej správy o opatreniach prijatých na účel plnenia záväzkov SR vyplývajúcich z
Dohovoru a o pokroku, ktorý v tomto smere SR dosiahla v zmysle čl. 35 Dohovoru“.
Mimovládne organizácie vo svojich odpovediach hodnotia postup štátu ako
nedostatočný. Ako sa uvádza v odpovedi Republikovej centrály ZPMP v SR, „hoci sa
uskutočnilo niekoľko stretnutí, na ktorých sa o čl. 33 diskutovalo, taktiež na zasadnutí Výboru
pre osoby so zdravotným postihnutím, konkrétne kroky začalo prijímať MPSVaR SR vo
februári 2012“.
Vzhľadom na zistené nedostatky preto Stredisko skúmalo, ktoré konkrétne kroky boli
v roku 2011 v súvislosti so zriadením kontaktných miest pre problematiku vykonávania
Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím realizované.
MPSVaR SR vo svojej odpovedi iba bez výsledku lacno informuje, že v súvislosti
s cieľom navrhnúť možné riešenia súvisiace so zriadením kontaktných miest pre problematiku
vykonávania Dohovoru sa v roku 2011 uskutočnilo viacero stretnutí a konzultácií.
MVO upozorňujú vo svojich odpovediach, že v roku 2011 sa kompetentné orgány
nedohodli a nie sú im známe žiadne konkrétne kroky, ktoré by smerovali k vytvoreniu
kontaktného miesta, resp. viacerých kontaktných miest.
Keďže PPV Chmel sediaci v kresle zástupcu premiérky zodpovedného za ochranu
ľudských práv na Slovensku premrhal celý rok 2011 spoločne s ministerstvami, Stredisko
zisťovalo, v akom časovom horizonte sa predpokladá zriadenie kontaktných miest pre
problematiku vykonávania Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a samotného
koordinačného mechanizmu.
21
Dôsledná implementácia dohovoru je podľa podpredsedu vlády jednou z priorít vlády
SR v oblasti ľudských práv a slobôd, avšak kapacity potrebné na účinné fungovanie hlavného
kontaktného miesta budú predmetom rokovania vlády SR v najkratšom vhodnom termíne.
Z toho vyplýva, že vicepremiér priznáva nesplnenie medzinárodných záväzkov SR.
Nesplnenie záväzkov však pritom zmierňuje označením za prioritu a odkazom na budúcnosť.
Ministerstvo spravodlivosti SR (ďalej len MS SR) v tejto súvislosti iba nezúčastnene
doplňuje, že do času zriadenia kontaktného miesta (koordinačného mechanizmu) v zmysle
článku 33 ods. 1 Dohovoru vykonáva dočasnú koordináciu, najmä koordináciu prípravy
Východiskovej správy k Dohovoru Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej
republiky v súčinnosti so Sekciou ľudských práv a rovnakého zaobchádzania na Úrade vlády
SR a Národnou radou občanov so zdravotným postihnutím v Slovenskej republike.
Prirodzene sa preto Stredisko tiež spýtalo, akým spôsobom je do zámerov zriadenia
kontaktných miest pre problematiku vykonávania Dohovoru o právach osôb so zdravotným
postihnutím a samotného koordinačného mechanizmu zahrnutá občianska spoločnosť, najmä
osoby so zdravotným postihnutím a ich reprezentatívne organizácie.
Ako zhodne uvádza kancelária podpredsedu vlády a MPSVaR SR, občianska
spoločnosť (osoby so zdravotným postihnutím) je zahrnutá do zámerov zriadenia kontaktných
miest pre problematiku vykonávania Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím
a samotného
koordinačného
mechanizmu
prostredníctvom
konzultácií
a informácií
prezentovaných aj počas zasadnutí Výboru pre osoby so zdravotným postihnutím. Mnohé
informácie odzneli aj počas diskusie pri okrúhlom stole v marci 2011, ktorú zorganizovala
Národná rada občanov so zdravotným postihnutím v SR na Ministerstve práce, sociálnych
vecí a rodiny SR za účasti zástupcov jednotlivých rezortov a inštitúcií, ako aj za účasti
zahraničného predstaviteľa výboru OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím
a riaditeľa Európskeho fóra zdravotného postihnutia. Podporu občianskej spoločnosti
poskytuje aj samotný Výbor pre osoby so zdravotným postihnutím, ktorý do programu (vyššie
uvedeného) tematického zasadnutia zaradil tému iniciatívy koalície mimovládnych
organizácií osôb so zdravotným postihnutím a nezávislého monitorovacieho mechanizmu,
ktorá má vytvárať momentum pre tvorbu tieňovej správy v zmysle monitorovacieho
mechanizmu Výboru OSN pre osoby so zdravotným postihnutím.
Úrad vlády SR namiesto obsahového konštruktívneho prístupu poskytol na rok 2010
a 2011 aspoň účelovú dotáciu Národnej rade osôb so zdravotným postihnutím v SR vo výške
13 tis. €, na vytvorenie podmienok a nástrojov na zvýšenie úrovne obhajoby a uplatňovania
22
práv osôb so zdravotným postihnutím zaručených dohovorom. Krátkodobým cieľom projektu
bolo vytvoriť podmienky a nástroje na zvýšenie úrovne obhajoby a uplatňovania práv osôb so
zdravotným postihnutím zaručených dohovorom, a tým aj postupné odstraňovanie ich
diskriminácie. Naplnenie krátkodobého cieľa umožnilo dosiahnuť dlhodobé ciele projektu,
a síce zabezpečenie efektívnej účasti NROZP v SR - reprezentatívnej organizácie osôb so
zdravotným postihnutím na presadzovaní, ochrane a monitorovaní uplatňovania dohovoru.
Zabezpečila sa ich účasť' na implementácii a monitorovaní uplatňovania dohovoru, vrátane
vyškolenia zástupcov členských organizácií NROZP v SR so zameraním na poskytovanie
podpory pri uplatňovaní dohovorom zaručených práv osobami so zdravotným postihnutím
a na zabezpečenie efektívnej spolupráce so štátnou správou. Bola vykonaná analýza potrieb
osôb s hlavnými druhmi zdravotného postihnutia z hľadiska práv zaručených dohovorom. Na
podporu podmienok účasti organizácií občanov so zdravotným postihnutím na monitorovaní
dohovoru bola NROZP v SR poskytnutá účelová dotácia aj na roky 2011 - 2012 vo výške 36
801 €. Ako vyplýva z článku 33 dohovoru - vykonávanie dohovoru na vnútroštátnej úrovni
a monitorovanie ods. 3 – občianska spoločnosť, osoby so zdravotným postihnutím a ich
reprezentatívne organizácie sú zahrnuté do procesu monitorovania. Cieľom projektu bolo
podporiť podmienky účasti týchto organizácií na monitorovaní dohovoru, vytvorenie
platformy pre dialóg medzi zástupcami/kyňami občianskej spoločnosti a odborníkmi/čkami na
strane jednej a zástupcami/kyňami štátnej správy na strane druhej v duchu hesla „Nič o nás
bez nás“. Finančné prostriedky pre ľudí so zdravotným postihnutím sú samozrejme užitočné
a vítané. Faktom však je, že púhe rozhodnutie o pridelení dotácie si od Úradu vlády SR
nevyžiadalo žiadny intelektuálny vklad ani vynaloženie práce, či nasadenie pracovných
kapacít.
MVO však referujú vo svojich odpovediach, že zapojenie občianskej spoločnosti pri
zriaďovaní koordinačných mechanizmov je minimálne (hlavne prostredníctvom NROZP)
a spočíva najmä v participácií na vyššie spomenutých odborných diskusiách a konzultáciách.
Tieto však nepriniesli žiadny výsledok, za neexistenciu ktorého je zodpovedná štátna moc.
Užitočné pre Stredisko bolo zistiť na akej (inštitucionálnej) úrovni bola v roku 2011
zabezpečovaná koordinácia implementácie Dohovoru o právach osôb so zdravotným
postihnutím a monitoring realizovaných procesov. Zisťovalo, akým spôsobom bola v tejto
súvislosti v roku 2011 do procesu monitorovania zahrnutá občianska spoločnosť, najmä osoby
so zdravotným postihnutím a ich reprezentatívne organizácie.
23
MPSVaR SR vo svojej odpovedi uviedlo, že v roku 2011 nebola zabezpečovaná
koordinácia implementácie Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a nebol
zabezpečovaný ani monitoring realizovaných procesov. Do procesu monitorovania sú podľa
ministerstva osoby so zdravotným postihnutím a ich reprezentatívne organizácie zapojené
prostredníctvom zastúpenia vo Výbore pre osoby so zdravotným postihnutím. Pri organizácii
zasadnutí výboru sa dbá na to, aby sa zasadnutia konali v bezbariérových priestoroch, aby boli
zasadnutiach výboru tlmočené do posunkovej reči pre osoby so sluchovým postihnutím a na
to, aby podklady na rokovanie výboru boli dodávané v prístupných elektronických formátoch
pre osoby so zrakovým postihnutím. Výbor proaktívne zdieľa informácie s osobami so
zdravotným postihnutím prostredníctvom členov zastúpených vo výbore a konzultuje s nimi
prípravu správ a dotazníkov mapujúcich stav plnenia záväzkov vyplývajúcich Dohovoru.
Prípravou podkladov z vecnej pôsobnosti rezortu spravodlivosti boli poverení
zamestnanci Sekcie legislatívy a Sekcie medzinárodného a európskeho práva MS SR.
Únii nevidiacich a slabozrakých Slovenska však nie sú známe žiadne koordinačné
a monitorovacie aktivity na inštitucionálnej úrovni. NROZP sa v rámci projektu podporeného
Úradom vlády pokúsila spracovať príručku o spôsobe a predmete monitorovania a analýzu
potrieb osôb so zdravotným postihnutím z hľadiska práv zaručených Dohovorom.
Slovenský zväz telesne postihnutých uskutočnil pre svojich členov v roku 2011
vzdelávanie o implementácii Dohovoru. V roku 2011 SZTP realizoval monitoring
bezbariérovosti (čl. 9) prostredníctvom projektov z ÚV SR.
Slovenská republika je povinná zhromažďovať príslušné informácie vrátane
štatistických a výskumných údajov, aby mohli formulovať a uplatňovať politiku na
vykonávanie tohto dohovoru. Stredisko sa zaujímalo, na akej inštitucionálnej úrovni sa
zhromažďovanie a uschovávanie týchto informácií zabezpečuje a kto je zodpovedný za
realizáciu procesu zhromažďovania a uschovávania týchto informácií. Chcelo vedieť ako bolo
v roku 2011 zabezpečované šírenie týchto štatistických údajov a ako konkrétne sa zabezpečila
ich prístupnosť osobám so zdravotným postihnutím (so zreteľom na jednotlivé špecifické
potreby ľudí so zdravotným postihnutím) i ostatným osobám.
Kancelária podpredsedu vlády uvádza, že zber štatistických údajov, výskumných
údajov a príslušných informácií týkajúcich sa dohovoru zabezpečuje v rámci svojej
pôsobnosti Štatistický úrad SR, ústredné orgány štátnej správy alebo ďalšie subjekty (napr.
MPSVR SR, Inštitút pre výskum prace a rodiny, Slovenská akadémia vied). Tieto informácie
24
sa, pri splnení podmienok zákona o ochrane osobných údajov, zverejňujú na webom sídle.
Štatistické údaje na európskej úrovni, sú dostupné na stránke Eurostatu.
Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska však naopak oponuje, že štatistické
informácie zisťované na účely monitoringu implementácie dohovoru neboli k dispozícii.
Dostupné informácie, najmä samotný text dohovoru, boli spracovávané do prístupných
formátov organizáciami reprezentujúcimi jednotlivé zdravotné postihnutia, a tiež šírené
prostredníctvom internetu.
Rovnako Slovenský zväz telesne postihnutých nepozná štatistiku, ktorá by
umožňovala monitorovanie ľudských práv osôb so zdravotným postihnutím. Navrhujú, aby do
procesu monitorovania boli zapojené aj reprezentatívne organizácie občanov so zdravotným
postihnutím a stanovili sa indikátory na monitorovanie.
Stredisko si žiadalo konkrétnejšie informácie ako sa na príslušnej úrovni v roku 2011
realizovala implementácia Dohovoru OSN o právach zdravotne postihnutých.
Úrad vlády SR dlhodobo a systematicky podporuje zo svojich dotačných schém aj
organizácie osôb so zdravotným postihnutím, čo považuje za implementáciu Dohovoru OSN
v praxi v roku 2011, čo považuje za implementáciu Dohovoru OSN v praxi v roku 2011.
Absurdnou je predstava Úradu vlády SR a vicepremiéra Chmela o bezpracnej účasti na
uvádzaní Dohovoru OSN do života. Absurdnou je predstava o redukovaní intelektuálneho
vkladu a hodnoty práce Úradu vlády SR v oblasti vznešených ideálov ochrany práv ľudí so
zdravotným postihnutím iba na materiálny prístup účtovníka podľa schémy „má dať – dal“.
MPSVaR SR vo svojej odpovedi uvádza, že medzi právne úpravy, ktorými sa
vykonávajú ustanovenia Dohovoru OSN o právach ľudí so zdravotným postihnutím patrí aj
zákon o sociálnych službách. Konkrétne ide o tieto články dohovoru: Čl. 5. – rovnosť
a nediskriminácia, Čl. 9 – Prístupnosť, Čl. 12 – Rovnosť pred zákonom, Čl. 15, 16 a 17
(Ochrana pred mučením alebo krutým, neľudským či ponižujúcim zaobchádzaním alebo
trestaním, Ochrana pred vykorisťovaním, násilím a zneužívaním, Ochrana integrity
osobnosti), Čl. 19 – Nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti, Čl. 20 - Osobná
mobilita, Čl. 21 – Sloboda prejavu a presvedčenia a prístup k informáciám, Čl. 22 –
Rešpektovanie súkromia, Čl. 26 -Habilitácia a rehabilitácia, Čl. 28 – Primeraná životná
úroveň a sociálna ochrana. Napĺňanie jednotlivých článkov Dohovoru je realizované najmä
prostredníctvom priameho poskytovania sociálnych služieb, ktoré patrí do pôsobnosti obcí,
vyšších územných celkov, nimi zriadených poskytovateľov a neverejných poskytovateľov. Na
dodržiavanie zákona o sociálnych službách a ostatných všeobecných predpisov dohliada
25
Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny prostredníctvom dohľadu nad poskytovaním
sociálnych služieb a to najmä z hľadiska dodržiavania základných ľudských práv a slobôd pri
poskytovaní sociálnej služby a spôsobe jej vykonávania. Z hľadiska uplatňovania Čl. 15, 16
a 17 Dohovoru zákon o sociálnych službách, striktne vymedzuje, že v zariadeniach sociálnych
služieb nie je možné používať prostriedky netelesného a telesného obmedzenia prijímateľa
sociálnej služby. Výnimku tvoria len situácie, kedy je ohrozený život alebo zdravie
prijímateľa alebo iných fyzických osôb. Aj vtedy je možné použiť obmedzenie len na čas
nevyhnutne potrebný na odstránenie priameho ohrozenia, pričom pred prostriedkami
telesného obmedzenia (napr. použitie rôznych úchopov, umiestnením prijímateľa do
špeciálnej miestnosti alebo použitie liekov) sa uprednostňuje použitie netelesného
obmedzenia (napr. verbálna komunikácia). Každé použitie obmedzenia je poskytovateľ
povinný zapísať do registra obmedzení a informovať o tom Ministerstvo práce, sociálnych
vecí a rodiny SR. Ministerstvo ako orgán dohľadu nad poskytovaním sociálnych služieb,
v prípade zreteľahodných prípadov môže v záujme ochrany klienta preskúmavať oprávnenosť
použitia obmedzenia. V snahe zabezpečiť kontinuitu a efektivitu poskytovaných sociálnych
služieb a súčasne v snahe podporiť zotrvanie ľudí odkázaných na pomoc čo najdlhšie v ich
prirodzenom
rodinnom
prostredí
sa
MPSVR
SR
v súčasnosti
venuje
procesu
deinšitucionalizácie sociálnych služieb na Slovensku. Úspešnosť takéhoto procesu závisí aj na
vytvorení adekvátnych podporných a komunitných sociálnych služieb, čo priamo súvisí
s napĺňaním čl. 19 Dohovoru - Nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti.
Dňom 1. januára 2009 nadobudol účinnosť zákon č. 447/2008 Z. z. o peňažných
príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorého predmetom je nová úprava
podmienok poskytovania peňažných príspevkov na kompenzáciu pre fyzické osoby s ťažkým
zdravotným postihnutím. Cieľom právnej úpravy je zachovanie, obnova alebo rozvoj
schopností fyzických osôb a ich rodín viesť samostatný život, utvorenie podmienok a podpora
integrácie fyzických osôb a ich rodín do spoločnosti a to za ich aktívnej účasti v tomto
procese a prekonanie alebo zmiernenie sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného
postihnutia. Práva ustanovené zákonom o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého
zdravotného postihnutia sa zaručujú rovnako každému v súlade so zásadou rovnakého
zaobchádzania ustanovenou zákonom č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní
v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (antidiskriminačný zákon). Vychádzajúc z praktických skúseností, ako aj za účelom
zjednotenia aplikácie problémových ustanovení v praxi, nadobudla dňom 1. júla 2011
26
účinnosť novela zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého
zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V záujme zabezpečiť
jednotné uplatňovanie zákona bolo potrebné vykonať aj legislatívno-technické zmeny
a zosúladiť znenie zákona s inými súvisiacimi právnymi predpismi. V prospech fyzických
osôb s ťažkým zdravotným postihnutím upravila novela zákona aj podmienky poskytovania
niektorých peňažných príspevkov na kompenzáciu.
Ako sa uvádza v odpovedi Ministerstvo zdravotníctva SR33 od apríla 2011 platí limit
pre doplatky na lieky pre dôchodcov a zdravotne postihnutých, pričom tieto osoby nemajú s
tým spojené žiadne administratívne náklady. Limit spoluúčasti stanovuje zákon. Ide o
maximálnu výšku doplatkov pacienta za lieky na recept, ktoré sú čiastočne uhrádzané z
verejného zdravotného poistenia. Tento limit sa počíta vždy na kalendárny štvrťrok. Existujú
dve
maximálne
hranice
doplatkov.
Jedna
pre
starobných
dôchodcov
(45,00 EUR na štvrťrok) a druhá (30,00 EUR na štvrťrok) pre zdravotne postihnutých
občanov a invalidných dôchodcov. V zmysle zákona č. 363/2011 Z. z. o rozsahu
a podmienkach úhrady liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín na základe
verejného zdravotného poistenia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nahradil
donedávna platnú legislatívnu úpravu, týkajúcu sa úhrad liekov, zdravotníckych pomôcok
a dietetických potravín ukotvenú v zákone č. 577/2004 Z. z., sú do limitu zakotvené všetky
lieky, ktoré sú zaradené do kategorizačného zoznamu liekov. Teda nie len tie, ktoré hradí
zdravotná poisťovňa najmenej 75 % z ceny lieku. Ide o podstatné rozšírenie, ktoré pocíti
omnoho širší okruh občanov ako v doteraz definovanom limite. Zákon vstúpil do platnosti od
1. decembra 2011 a nové rozšírené podmienky pre liekový limit platia od 1. januára 2012.
Ministerstvo zdravotníctva SR vytvára podmienky na zabezpečenie kvalitnejšieho
života osôb so zdravotným postihnutím aj prostredníctvom spoločného ustanovenia príloh
k výnosu č. 098/2/2008-0L o Minimálnych požiadavkách na personálne zabezpečenie
a materiálno-technické vybavenie ambulantných a ústavných zariadení, ako napr.:
•
ústavné zariadenie musí mat' zabezpečený bezbariérový vstup a vo svojich
priestoroch, umožňovať pohyb pre pacientov s obmedzenou schopnosťou pohybu
a orientácie vodorovnými komunikáciami, rampami alebo výťahmi,
•
na oddelení musí byt' najmenej jeden sprchovací box prístupný pre osoby
s obmedzenou schopnosťou pohybu alebo pre vozík s imobilným pacientom,
33
Odpoveď MZ SR z 20. 2. 2012, č. Z05429-2012-OZS
27
•
toalety pre pacientov musia mat' dvere otvárateľné smerom von a najmenej jedna
záchodová kabína musí byt' prístupná pre pacientov s obmedzenou schopnosťou
pohybu a orientácie,
•
základné vecné vybavenie a prístrojové vybavenie oddelenia tvorí aj najmenej jedno
lôžko pre osoby s obmedzenou schopnosťou pohybu vrátane antidekubitného matraca.
V rámci odstraňovania komunikačných bariér pre zdravotne postihnutých sú
ustanovenia zákona č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach a o zmene
a doplnení niektorých zákonov:
•
na vonkajšom obale a na vnútornom obale humánneho lieku musí byt' názov
humánneho lieku vyjadrený aj Braillovým písmom. Ak vonkajší obal humánneho
lieku je označený okrem štátneho jazyka aj v iných jazykoch, názov humánneho lieku
musí byt' vyjadrený Braillovým písmom vo všetkých jazykoch uvedených na
vonkajšom obale; ak má registrovanú len jednu liekovú formu alebo len jednu silu
lieku, lieková forma alebo sila lieku sa nemusí na vonkajšom obale vyznačiť
Braillovým písmom,
•
držiteľ registrácie humánneho lieku musí zabezpečiť, aby písomná informácia pre
používateľa humánneho lieku bola na požiadanie organizácií pacientov dostupná aj vo
formátoch vhodných pre nevidiacich a slabozrakých. Ak vhodným formátom písomnej
informácie pre používateľa humánneho lieku je písmo pre nevidiacich (Braillovo
písmo), písomnú informáciu pre používateľa humánneho lieku schvaľuje štátny ústav
v spolupráci s organizáciou pacientov.
Na základe stretnutí, ktoré sa v roku 2011 uskutočnili aj so zástupcami pacientskych
organizácií sa napr. zvýšil množstvový limit pre jednorazové katétre, upravili sa indikačné
obmedzenia pre vozíky, či sa zvýšil množstvový limit na ortopedickú obuv zhotovovanú na
mieru.
Podľa Ministerstva kultúry SR významným krokom pri vytváraní stabilných prvkov
v rámci starostlivosti o kultúru ľudí so zdravotným postihnutím a dostupnosti kultúrnych
služieb je Zákon NR SR č. 434 z 26. októbra 2010 o poskytovaní dotácií v pôsobnosti
Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Zákon upravuje účel, rozsah, spôsob a podmienky
poskytovania dotácií v pôsobnosti MK SR. V § 2 – Účel poskytnutia dotácií – nasledovne:
odsek (1). Ministerstvo môže v príslušnom rozpočtovom roku poskytnúť dotáciu zo štátneho
rozpočtu na tieto účely: v bode f) - kultúrna aktivita zdravotne postihnutých alebo inak
znevýhodnených skupín obyvateľstva. Podpora dostupnosti kultúrnych služieb je často závislá
28
na tvorbe finančných mechanizmov a limitov v predmetnej oblasti (pozri odpoveď v bode
10 a 18).
MK SR intenzívne a dlhodobo spolupracuje s mimovládnymi organizáciami (ďalej len
„MVO“) zameranými na podporu kultúry znevýhodnených skupín obyvateľstva (Združenie
na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím v Slovenskej republike, Bratislava; Únia
nevidiacich a slabozrakých Slovenska, Bratislava; Tanečný klub Danube, Bratislava; Národná
rada občanov so zdravotným postihnutím v SR, Bratislava a pod.) MK SR má vytvorenú
pracovnú skupinu (zo zástupcov MVO), ktorá rieši otázky dostupnosti kultúry občanov so
zdravotným postihnutím (aj v zmysle dohovoru).
Prekážkou vzniku efektívnych iniciatív je stále nedostatočná informovanosť verejnosti
o živote a prekážkach, s ktorými sa ľudia so zdravotným postihnutím stretávajú. Preto je
jednou z dlhodobých priorít MK SR podporovať - prostredníctvom dotačného systému –
aktivity na podporu vzdelávania pracovníkov v rezorte kultúry a uľahčovania dostupnosti
kultúrnych služieb pre osoby so zdravotným postihnutím. Zvyšovanie informovanosti
o potrebe dostupnosti kultúrnych služieb zabezpečujú aj organizácie v zriaďovateľskej
pôsobnosti MK SR napr. Národné osvetové centrum (organizuje metodické semináre pre
regionálne osvetové strediská, vydáva rezortné časopisy Národná osveta, Sociálna prevencia,
Javisko, kde sa vytvára priestor pre podporu dostupnosti kultúrnych služieb).
Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR sa na implementácii Dohovoru
podieľalo aktívnou účasťou na pracovnom stretnutí, ktoré bolo organizované Asociáciou
organizácií zdravotne postihnutých občanov v spolupráci s Ústredím slovenskej kresťanskej
inteligencie a so Združením krajských miest K8 a aktívnou účasťou na seminároch
organizovaných Ústredím slovenskej kresťanskej inteligencie, s podporou nadácie Renovabis.
Cieľom pracovných stretnutí a cyklu seminárov bolo sprostredkovať pedagogickým
a odborným zamestnancom, zástupcom samosprávy, odbornej aj laickej verejnosti informácie
o možnostiach implementácie Dohovoru s osobitným dôrazom na čl. 24 Dohovoru, ktorý
určuje
bližšie
podrobnosti
k záväzkom
Slovenskej
republiky
vo
vzťahu
k zabezpečeniu vzdelávania osôb so zdravotným postihnutím. Na cykle seminárov sa aktívne
podieľali aj zástupcovia Občianskeho združenia Inklúzia, Asociácie organizácií zdravotne
postihnutých občanov SR, Podporného centra pre zrakovo postihnutých a zástupcovia ďalších
organizácií, ktoré sa zaoberajú riešením problematiky súvisiacej s vytváraním podmienok na
výchovy a vzdelávania osôb so zdravotným postihnutím. MŠVVaŠ SR rovnako nominovalo
29
svojho zástupcu do Výboru pre osoby so zdravotným postihnutím Rady vlády SR pre ľudské
práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť.34
Implementácia Dohovoru sa na úrovni Ministerstva hospodárstva SR realizuje najmä
prostredníctvom Operačného programu Konkurencieschopnosť a hospodársky rast (OP
KaHR). Pri každej vyhlásenej výzve OP KaHR na web stránke www.mhsr.sk pre žiadateľov
pomoci o NFP zo zdrojov fondov EÚ tvorí jednu z príloh aj "Príručka uplatňovania rovnosti
príležitostí v projektoch spolufinancovaných EÚ", kde sú uvedené postupy – kroky k rovnosti
príležitostí a rodovej rovnosti pri príprave a riadení projektov na programovacie obdobie
2007 - 2013. V podkapitole 2.2.2.Príručky uplatňovania rovnosti príležitostí v projektoch
spolufinancovaných EÚ" pod názvom "Ciele horizontálnej priority rovnosť príležitostí
v oblasti zdravotného postihnutia" sú uvedené na posilnenie rovnosti príležitostí pre ľudí so
zdravotným postihnutím v rámci HP RP aj ciele súvisiace s riešením problémov nerovnosti
v oblasti zamestnanosti a odstraňovania bariér na trhu práce a vo vzdelaní, dostupnosti
fyzického prostredia, dopravy a verejných služieb atď. Je potrebné zdôrazniť, že v rámci
napĺňania cieľov HP RP v projektoch OP KaHR je pri tvorbe pracovných miest okrem mužov
a žien aj možnosť vytvorenia pracovných miest pre znevýhodnené skupiny osôb v dôsledku
realizácie projektu.
Odpočet jednotlivých implementačných krokov v súvislosti s Dohovorom na úrovni
rezortu spravodlivosti uvádzaný MS SR je možné zoradiť podľa jednotlivých článkov
Dohovoru.
K článku 9 Prístupnosť
V rovine reálnej pomoci zdravotne postihnutým osobám, MS SR inštruuje predsedov
súdov, aby zabezpečovali na základe vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej
republiky č. 532/2002 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických
požiadavkách na výstavbu a o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané
osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie bezbarierový prístup do budovy
súdu a ak to nie je technicky možné, aby zabezpečili súčinnosť príslušníkov Zboru väzenskej
a justičnej správy, ktorí sú v tomto smere školení a poučení internými predpismi.
Justičná akadémia Slovenskej republiky rešpektuje vo všetkých svojich interných
riadiacich aktoch príslušné ustanovenia zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe
k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Internetová stránka -webové sídlo Justičnej akadémie Slovenskej republiky (www.ja-sr.sk) je
34
Odpoveď MŠVVaŠ SR č. 2012–1441/6745:4-sekr.
30
pripravená a plne spôsobilá poskytnúť plnohodnotné informácie aj slabozrakým osobám, čo
umožňuje osobitná funkcionalita internetovej stránky a jej nastavenia. Pri zmierňovaní
a odstraňovaní prekážok a bariér brániacich prístupnosti do oboch budov Justičnej akadémie
Slovenskej republiky v Pezinku a v Omšení sú zabezpečené bezbariérové prístupy, sú
k dispozícii schodiskové plošiny pre imobilné osoby s vozíkom a v Detašovanom pracovisku
Justičnej akadémie Slovenskej republiky v Omšení je plne zriadená špeciálna izba, ktorá je
k dispozícii pre imobilných účastníkov vzdelávacích podujatí.
K článku 12 - Rovnosť pred zákonom
Vláda Slovenskej republiky schválila na svojom 131. rokovaní uznesením vlády SR
č. 13 zo 14. januára 2009 Návrh legislatívneho zámeru Občianskeho zákonníka (ďalej len
"návrh zámeru"). V rámci všeobecnej časti návrhu zámeru je obsiahnutá aj časť týkajúca sa
právnej úpravy spôsobilosti na právne úkony. Návrh zámeru je zverejnený na internetovej
stránke (webovom sídle vlády Slovenskej republiky) http://www.rokovania.sk. Na tvorbe
paragrafového znenia jednotlivých ustanovení nového Občianskeho zákonníka aktuálne
pracujú osobitné subkomisie, ktoré venujú náležitú pozornosť aj požiadavkám vyplývajúcim
z Dohovoru. Aktuálne rekodifikačná komisia na prípravu nového Občianskeho zákonníka
prehodnocuje koncepciu spôsobilosti na právne úkony a možnosti jej obmedzenia, ako aj
inštitúty opatrovníctva a poručníctva. Návrh paragrafovaného znenia právnej úpravy
spôsobilosti na právne úkony bude obsahovať aj časť venovanú tzv. pomocným opatreniam
pre osoby so zdravotným postihnutím (porov. najmä článok 12 dohovoru). Pri prípravných
prácach rekodifikačná komisia a MS SR spolupracuje s mimovládnou organizáciou
Združením na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím v Slovenskej republike.
K článku 13 Prístup k spravodlivosti
Právne predpisy v súlade s článkami 46 a 47 (právo na súdnu a inú právnu ochranu)
Ústavy SR zakotvujú také právne inštitúty, ktorými sa dôsledne zabezpečuje prístup
k spravodlivosti a rovnosť pred zákonom osobám so zdravotným postihnutím. Dňa 1. januára
2012 nadobudol účinnosť zákon č. 388/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia
a dopĺňajú niektoré zákony. Základné ciele novelizačných zmien spočívali v posilnení
nástrojov na zjednodušenie začatia konania, nástrojov na urýchlenie konania, ako aj nástrojov
na zamedzenie obštrukciám účastníkov konania. Zámerom zmien vo vzťahu k úprave lehôt vo
veciach starostlivosti súdu o maloletých bolo spružniť rozhodovanie v osobitnej súdnej
agende (porov. text k článku 7 dohovoru).
Nástroje na zjednodušenie začatia konania - Rezort spravodlivosti aktuálne pripravuje
31
na svojej webstránke zverejnenie vzorov vybraných návrhov (vo veciach vyživovacích
povinností). S návrhmi tlačív v tejto prvej fáze nebudú spojené žiadne právne následky. Ich
cieľom je uľahčiť prácu súdu, ako aj prácu účastníkovi pri vypracovávaní podania
(predovšetkým, ak nemá právneho zástupcu). Model zverejňovania tlačív na webovom sídle
rezortu spravodlivosti umožní rýchlejšie reagovať na prípadné zmeny, ktoré si vyžiada
aplikačná prax, prípadne zmena právneho poriadku v porovnaní s časovo náročnejším
procesom spojeným s novelizáciou všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý by
ustanovil vzory tlačív. V § 138 OSP sa spružnil mechanizmus podávania návrhov na
oslobodenie od súdnych poplatkov. Účastník bude v návrhu na oslobodenie od súdnych
poplatkov dokladovať svoje majetkové pomery vyplneným tlačivom, ktorého vzor uverejní
MS SR na svojom webovom sídle, alebo rozhodnutím o hmotnej núdzi. Úprava by mala
odbremeniť účastníkov od opráv, či následného dopĺňania neúplných návrhov.
Nástroje na urýchlenie konania - Medzi hlavné nástroje na urýchlenie konania patrí
určenie lehôt, v ktorých má súd vydať vybrané procesné rozhodnutia (najmä § 43 ods. 1, § 92
ods. 5, § 95 ods. 3, § 96 ods. 3, § 105 ods. 3, § 139 ods. 2, § 151 ods. 3, § 164, § 165 ods. 2,
§ 166 ods. 2 OSP). Vo všeobecnosti návrh zákona pracuje s 30-dňovými lehotami (pre
prvostupňové súdy) a so 60-dňovými lehotami (pre odvolacie súdy vzhľadom na potrebu
oboznámenia sa s prípadom).
Pokiaľ má osoba so zdravotným postihnutím záujem o poskytnutie právnej pomoci,
ale jej stav jej neumožňuje si samotne podať žiadosť o poskytnutie právnej pomoci, môže
splnomocniť inú osobu, ktorá za ňu túto žiadosť podá a bude vystupovať pri posudzovaní
nároku na poskytnutie právnej pomoci.
K článku 27 Práca a zamestnávanie
Vo vzťahu k služobnému pomeru príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže
upozorňuje MS SR na výhradu k ustanoveniu čl. 27 ods. 1 písm. a) Dohovoru, ktorú si
Slovenská republika si v súlade s článkom 46 Dohovoru uplatnila v nasledujúcom znení:
„Slovenská republika uplatňuje ustanovenia článku 27 ods. 1 písm. a) aj za predpokladu, že
implementácia zákazu diskriminácie na základe zdravotného postihnutia pri stanovovaní
podmienok náboru, prijímania do práce a trvania zamestnania sa neuplatňuje pri prijímaní
do služobného pomeru príslušníkov ozbrojených síl, ozbrojených bezpečnostných zborov,
ozbrojených zborov, Národného bezpečnostného úradu, Slovenskej informačnej služby
a Hasičského záchranného zboru“. Zákon č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov
Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže
Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov využívajúc
32
oprávnenie dané článkom 35 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ustanovuje určité
podmienky, ktorých splnením je podmienený vznik služobného pomeru, keď okrem iného
v § 14 ods. 1 písm. d) vyžaduje splnenie podmienky zdravotnej, telesnej a duševnej
spôsobilosti na výkon štátnej služby; bez splnenia uvedenej podmienky nevzniká služobný
pomer. Túto podmienku musí príslušník zboru spĺňať po celý čas trvania služobného pomeru.
Vo vzťahu k pracovnému pomeru príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže MS SR
dodáva, že na plnení úloh zboru sa podieľajú aj zamestnanci generálneho riaditeľstva
a ústavov. Úprava vzťahov súvisiacich so vznikom pracovného pomeru a realizáciou
pracovnoprávnych vzťahov plne rešpektuje znenie dohovoru a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov.
Justičná akadémia Slovenskej republiky v zmysle plnenia si povinnosti vyplývajúcich
z ustanovení zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov buď zamestnávala osoby so zdravotným
postihnutím alebo využívala možnosť zadávania zákaziek chránenej dielni resp. chránenému
pracovisku alebo občanovi so zdravotným postihnutím, ktorý prevádzkuje alebo vykonáva
samostatnú zárobkovú činnosť.
Stredisko sa zaujímalo o pokrok dosiahnutý v legislatíve a skúmalo ako sa ratifikácia
Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím vrátane jeho Opčného protokolu
prejavila na legislatívnom procese v roku 2011. Chcelo vedieť aké konkrétne kroky
a opatrenia vyplývajúce z článkov 8 až 30 Dohovoru o právach osôb so zdravotným
postihnutím boli v roku 2011 predmetom legislatívneho procesu.
Sekcia ľudských práv a rovnakého zaobchádzania Úradu vlády SR podriadená
vicepremierovi pre ľudské práva a národnostné menšiny v oblasti ľudských práv a slobôd
nerealizovala v roku 2011 novelu žiadneho zákona.
MPSVaR SR uvádza, že dňom 1. júla 2011 účinnosť novela zákona č. 447/2008 Z. z.
o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, ktorá v prospech fyzických osôb s ťažkým zdravotným
postihnutím obsahovala najmä tieto zmeny:
•
pri peňažnom príspevku na osobnú asistenciu sa zvýšila ochrana príjmu fyzickej osoby
s ťažkým zdravotným postihnutím z 3-násobku na 4-násobok sumy životného minima
pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanovenú osobitným predpisom; ustanovila sa
možnosť rodinným príslušníkom vykonávať nielen vymedzené činnosti intímneho
charakteru, ale aj tlmočenie svojmu ťažko zdravotne postihnutému príbuznému;
33
vypustili sa limitujúce podmienky, ktorými sú zamestnanie, štúdium alebo odkázanosť
fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím na osobnú asistenciu v rozsahu
minimálne 3 650 hodín ročne; vypustila sa povinnosť fyzických osôb s ťažkým
zdravotným postihnutím vo výkazoch o počte hodín osobnej asistencie uvádzať
vykonané činnosti osobnej asistencie;
•
pri peňažnom príspevku na opatrovanie sa zvýšila ochrana príjmu fyzickej osoby
s ťažkým zdravotným postihnutím z 1,3 na 1,4-násobok sumy životného minima pre
jednu plnoletú fyzickú osobu v tom prípade, ak sa peňažný príspevok na jej
opatrovanie poskytuje fyzickej osobe v produktívnom veku;
•
jednoznačne sa ustanovil postup pri peňažnom príspevku na úpravu bytu, peňažnom
príspevku na úpravu rodinného domu a peňažnom príspevku na úpravu garáže (napr.
pri uplatňovaní pohľadávky v konaní o dedičstve);
•
pri peňažnom príspevku na kúpu osobného motorového vozidla sa spresnili
podmienky jeho poskytnutia;
•
upravil sa postup, kedy je možné poskytnúť peňažný príspevok na kúpu zdvíhacieho
zariadenia, ak je fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím v zariadení
sociálnych služieb;
•
rozšírila sa možnosť poskytnutia vrátených funkčných pomôcok alebo zdvíhacích
zariadení aj ďalším subjektom.
Ministerstvo zdravotníctva SR uvádza nasledovné konkrétne implementačné kroky
v roku 2011:
Zákon č. 363/2011 Z. z. o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, zdravotníckych
pomôcok a dietetických potravín na základe verejného zdravotného poistenia a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, ktorý nahradil donedávna platnú legislatívnu úpravu týkajúcu
sa úhrad liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín ukotvenú v zákone
č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného
zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti (limit spoluúčasti pre doplatky na lieky pre dôchodcov a zdravotne
postihnutých).
Zákon č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (úprava množstvového limitu na niektoré pomôcky, úprava indikačného
obmedzenia pre invalidné vozíky, označovanie liekov Braillovým písmom).
34
Ministerstvo kultúry SR prijalo novelu Zákona NR SR č. 434 z 26. októbra 2010
o poskytovaní dotácií v pôsobnosti Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Zákon
upravuje účel, rozsah, spôsob a podmienky poskytovania dotácií v pôsobnosti MK SR.
Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR vo svojej odpovedi zastáva odvážny
názor, že jednotlivé náležitosti Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím vo
vzťahu k rezortu školstva boli implementované do všeobecne záväzných právnych predpisov
tvorených alebo novelizovaných v čase pred nadobudnutím jeho účinnosti v Slovenskej
republike, najmä zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a jeho vykonávacích predpisov.
Z odpovede vyplýva, že od roku 2008 už nie je potrebné tejto problematike ani v roku
2011 venovať pozornosť s osobitnou starostlivosťou.
Stredisko zisťovalo dostatočnosť právnej ochrany a pýtalo sa či zabezpečuje súčasná
legislatíva v SR dostatočnú právnu ochranu zdravotne postihnutým osobám pred
diskrimináciou a porušovaním zásady rovnakého zaobchádzania v oblastiach podľa
antidiskriminačného zákona.
Ako MPSVaR SR v odpovedi uvádza, v roku 2008 Národná rada Slovenskej republiky
schválila zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonov pod
číslom 447/2008 Z. z. (ďalej len „zákon“). Od toho času až po súčasnosť bol citovaný zákon
novelizovaný zákonom č. 551/2010 Z. z., zákonom č. 180/2011 Z. z. a zákonom č. 468/2011
Z. z.
Zákon pokrýva celú škálu právnych vzťahov dotýkajúcich sa fyzických osôb so
zdravotným postihnutím (úrady vyhotovujú parkovacie preukazy pre fyzické osoby so
zdravotným postihnutím) a fyzických osôb s ťažkým zdravotným postihnutím (poskytovanie
peňažných príspevkov pre fyzické osoby na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ich ťažkého
zdravotného postihnutia, rozhodovanie o preukazoch pre fyzické osoby s ťažkým zdravotným
postihnutím a fyzické osoby s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodom a ich
vyhotovenie zo strany úradov).
Cieľom právnej úpravy je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým
zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti pri zachovaní ľudskej
dôstojnosti za podmienok ustanovených zákonom (§ 1 ods. 2 zákona).
Už v čase svojho vzniku obsahoval zákon ustanovenie o zásade rovnakého zaobchádzania,
podľa ktorého práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú rovnako každému v súlade so
35
zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou zákonom č. 365/2004 Z. z. o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (§ 4 zákona). Na
záver možno konštatovať, že zákon svojím obsahom rieši problémy, ktoré sú obsiahnuté
v Dohovore o právach osôb so zdravotným postihnutím v súlade so zásadou rovnakého
zaobchádzania.
Podľa zákona o sociálnych službách sa práva ustanovené týmto zákonom zaručujú
rovnako
každému
v súlade
so
zásadou
rovnakého
zaobchádzania
ustanovenou
Antidiskriminačným zákonom.
Pri poskytovaní sociálnej služby má fyzická osoba, okrem iného, právo na
poskytovanie sociálnej služby, ktorá svojim rozsahom, formou a spôsobom poskytovania
umožňuje realizovať jej ľudské práva a slobody, zachováva jej ľudskú dôstojnosť, aktivizuje
ju k posilneniu sebestačnosti, zabraňuje jej sociálnemu vylúčeniu a podporuje jej začlenenie
do spoločnosti.
Práva ustanovené zákonom č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na
kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov sa zaručujú rovnako každému v súlade so zásadou rovnakého
zaobchádzania ustanovenou zákonom č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní
v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (antidiskriminačný zákon).
Podľa MK SR významnú úlohu v procese podpory dostupnosti kultúrnych služieb
a materiálov pre osoby so zdravotným postihnutím má Zákon č. 618/2003 Z. z. o autorskom
práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „autorský zákon“), ktorý upravuje v osobitnom ustanovení aj použitie
diela pre potreby zdravotne postihnutých. Ide o tzv. zákonnú licenciu, výnimku z výlučného
majetkového práva autora, kedy nie je potrebné na použitie diela získať súhlas autora
a nevzniká ani povinnosť uhradiť autorovi odmenu za takéto použitie. V zmysle § 7
autorského zákona predmetom autorského práva je literárne a iné umelecké dielo a vedecké
dielo, ktoré je výsledkom vlastnej tvorivej duševnej činnosti autora. Právo použiť svoje dielo
má len autor, iná osoba len s jeho súhlasom. Bez súhlasu autora je možné dielo použiť len
v prípade tzv. zákonných licencií. Jednu zo zákonných licencií upravuje aj § 29 autorského
zákona. V zmysle tohto ustanovenia súhlas autora sa nevyžaduje na vyhotovenie
rozmnoženiny zverejneného diela, na jej verejné rozširovanie inou formou prevodu
vlastníckeho práva ako predajom, na jej verejné rozširovanie vypožičaním alebo na verejný
36
prenos, ak sa takéto použitie uskutočňuje výhradne pre potreby zdravotne postihnutých,
v rozsahu odôvodnenom ich zdravotným postihnutím a neuskutočňuje sa na získanie
priameho alebo nepriameho majetkového prospechu. Pri použití diela v zmysle tejto zákonnej
licencie je nutné uviesť meno autora alebo jeho pseudonym, ak nejde o anonymné dielo, alebo
meno osoby, pod ktorej menom sa dielo uvádza na verejnosti, ako aj názov diela a prameň.
Všetky tieto podmienky musia byť splnené súčasne. Za takéto použitie nevzniká povinnosť
uhradiť autorovi odmenu. Dostupnosť kultúrnych služieb posilňuje tiež zákon č. 532/2010
Z. z. o Rozhlase a televízii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona
č. 397/2011 Z. z. - § 5 odsek h), kde sa zdôrazňuje povinnosť zohľadňovať potreby
nepočujúcich a iných sociálnych menšín vo vysielaní.
Podľa Ministerstva hospodárstva SR nie je v pôsobnosti rezortu známa žiadna
diskriminácia, ktorá by bola v rozpore s predmetným dohovorom, ani rezort hospodárstva
nevytvára žiadne prekážky pre ľudí so zdravotným postihnutím pri tvorbe legislatívy,
v oblasti ekonomiky, či v ďalších oblastiach spadajúcich do kompetencie rezortu.
Ministerstvo spravodlivosti SR zastáva názor, že právne predpisy patriace do vecnej
pôsobnosti rezortu spravodlivosti v súlade s článkami 46 a 47 Ústavy SR zakotvujú také
právne inštitúty, ktorými sa dôsledne zabezpečuje prístup k spravodlivosti a rovnosť pred
zákonom osobám so zdravotným postihnutím.
Ministerstvo zdravotníctva SR nechcelo na uvedenú otázku reagovať.
Stredisko skúmalo ďalej a pozornosť zameralo na otázku aké boli v roku 2011 známe
prekážky pri zriadení koordinačného mechanizmu (čl. 33 ods. 1 Dohovoru), resp. prečo
v roku 2011 nedošlo k jeho zriadeniu.
Podľa výhovoriek MPSVaR SR bola jednou z prekážok zriadenia koordinačného
mechanizmu na úrovni Úradu vlády SR a Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR
nedostatočná personálna pripravenosť uvedených inštitúcií absorbovať prevzatie záväzku
plnenia úlohy ústredného kontaktného bodu a súvisiaceho koordinačného mechanizmu. Na
pracovnom stretnutí zástupcov Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej
republiky a zástupcov Úradu vlády Slovenskej republiky (júl 2011) boli predstavené viaceré
podmienky a bariéry (nedostatočná vybavenosť inštitúcií odbornými a priestorovými
kapacitami, nedostatočná technická vybavenosť...) pre problematiku vykonávania Dohovoru
(článok 33 ods. 1).
37
Stredisko práve k tomuto júlovému rokovaniu v roku 2011 adresovalo Úradu vlády SR
tieto otázky: Ako hodnotíte stav odstraňovania bariér pri prístupe do verejných inštitúcií
oproti minulému roku? S akými typmi bariér sa stretávate? Prišlo v roku 2011 k zásadnej
zmene pri ich odstraňovaní oproti predošlému roku? V prípade, že disponujete takýmito
údajmi, koľko nových bezbariérových prístupov vzniklo v roku 2011? Evidujete nejaké
podnety, alebo sťažnosti zo strany verejnosti v súvislosti s odstraňovaním týchto bariér? Na
čo ďalšie chcete v súvislosti s právami osôb so zdravotným postihnutím v Slovenskej
republike v roku 2011 upozorniť? Napriek júlovému rokovaniu Úrad vlády SR absurdne
odpovedal, že „nedisponuje predmetnými informáciami“. Opäť tým potvrdil, že akademické
reči na pracovisku PPV Chmela a jemu podriadených úradníkov neviedli k ničomu
praktickému a konštruktívnemu. Dokonca sa zdá, že rokovania nepriniesli úradníkom ani
žiadne informácie.
Stredisko položilo tieto ďalšie otázky s cieľom dozvedieť sa viac o stave praktickej
ochrany práv zdravotne postihnutých osôb: Ako hodnotíte stav odstraňovania bariér pri
prístupe do verejných inštitúcií oproti minulému roku? S akými typmi bariér sa stretávate?
Prišlo v roku 2011 k zásadnej zmene pri ich odstraňovaní oproti predošlému roku?
V prípade, že disponujete takýmito údajmi, koľko nových bezbariérových prístupov vzniklo
v roku 2011? Evidujete nejaké podnety, alebo sťažnosti zo strany verejnosti v súvislosti
s odstraňovaním týchto bariér?
MPSVaR SR vo svojej odpovedi upriamuje pozornosť na poskytovanie dotácií
v súlade so zákonom č. 544/2010 Z. z. o dotáciách v pôsobnosti MPSVR SR. Jedným
z druhov dotácií, ktoré sa v rámci tohto zákona poskytujú, sú aj dotácie na podporu rozvoja
sociálnych služieb a v rámci nich aj dotácia na vytváranie bezbariérového prostredia.
Odpoveďou o dotáciách sa neúspešne pokúsilo vyhnúť odpovedi na konkrétne otázky
a potvrdilo nezáujem, nečinnosť a neznalosť v tejto veci.
Vo svojej odpovedi uvádza MK SR nasledujúci výpočet: Slovenské technické
múzeum v Košiciach v roku 2011 dobudovalo 1 vstup do svojich zariadení a jeden výťah pre
hendikepovaných občanov. V roku 2012 sa dokončila rekonštrukcia budovy Reduty – sídla
Slovenskej filharmónie. Budova je zabezpečená bezbariérovým vstupom pre vozíčkarov zo
strany Medenej ulice, kde je hneď po vstupe do budovy umiestnený veľkokapacitný/osobonákladný výťah vedúci priamo ku Koncertnej sieni. V celej budove je zabezpečený
bezprahový prechod do všetkých koncertných siení a miestností pre verejnosť, rovnako aj
toalety prispôsobené telesne handicapovaným občanom. Významnou skutočnosťou je nový
38
priestor pokladne Slovenskej filharmónie ako miesta prvého kontaktu s verejnosťou, ktorý je
premiestnený hneď vedľa hlavného vchodu z Námestia E. Suchoňa, takže prístup do pokladne
je zabezpečený priamo z ulice bez akýchkoľvek komplikácií. V rámci investičnej akcie –
Dostavba a prístavba Štátnej opery – odstránenie havarijného stavu – ukončenej v roku 2010
a danej do užívania začiatkom roku 2011 bola vybudovaná nová prístavba Štátnej opery
v Banskej Bystrici, v rámci ktorej je komplexne vyriešený aj bezbariérový prístup v súlade
s platnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, technickými normami a potrebami
užívateľov. Štátna vedecká knižnica v Prešove zriadila 1 bezbariérový prístup do oddelenia
knižnično-informačných služieb, a tým umožnila bezbariérové využívanie knižničnoinformačných služieb aj zdravotne ťažko postihnutým osobám (bariéry vidí inštitúcia pri
poskytovaní služieb zrakovo a sluchovo postihnutým osobám – zrakovo postihnutí
používatelia sa nemôžu sami orientovať v katalógoch, sú odkázaní na asistenciu – sluchovo
postihnutí občania nemôžu byť informovaní telefonicky, iba elektronickou poštou). Na
Bratislavskom hrade bol v roku 2011 vybudovaný 1 bezbariérový vstup v zmysle zákonov
platiacich pre rekonštrukciu objektov (Historické múzeum SNM v Bratislave). Problémom
však nie sú len fyzické bariéry, nakoľko tieto sú v zmysle príslušných zákonov v oblasti
stavebníctva viac-menej doriešené. Prekážkou v dostupnosti je stále nedostatočná
informovanosť verejnosti o živote a bariérach, s ktorými sa ľudia so zdravotným postihnutím
stretávajú. Preto je jednou z dlhodobých priorít MK SR podporovať - prostredníctvom
dotačného systému – aktivity na podporu vzdelávania pracovníkov v rezorte kultúry
a uľahčovania dostupnosti kultúrnych služieb pre osoby so zdravotným postihnutím.
Z odpovede Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR vyplýva, že
odstraňovanie bariér pri prístupe žiakov so zdravotným postihnutím do škôl a školských
zariadení, pokiaľ sa nejedná o nové budovy, pri ktorých je bezbariérový prístup súčasťou
povinného architektonického riešenia, nie je zabezpečované preventívne, ale rieši sa iba podľa
aktuálnych potrieb. Keďže odstraňovanie bariér pre žiakov a študentov so zdravotným
postihnutím v uplynulom období záviselo najmä od aktuálnych možností rozpočtu školy,
s možnosťou využitia mimorozpočtových finančných prostriedkov, nie je podľa MŠVVaŠ SR
možné za obdobie od účinnosti Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím
doteraz vykázať ideálny stav odstránenia alebo neexistovania bariér.
V Slovenskej republike z celkového počtu 6726 škôl poskytujúcich primárny
a sekundárny stupeň vzdelávania je 418 debarierizovaných s vyčíslenou sumou nákladov
4 281 544,18 €, čo na jednu školu v priemere činí 10 242,93 €.
39
Mapovaním aktuálneho stavu prístupnosti škôl pre žiakov a študentov (t. j. nielen
debarierizovaných budov v uplynulom období, ale prístupnosťou, ktorá je umožnená bez
dodatočnej debarierizácie) sa bude rezort školstva zaoberať v roku 2012 s následným
plánovaním systematického postupu pri odstraňovaní bariér.
V aktuálnom čase MŠVVaŠ SR neeviduje konkrétne sťažnosti v súvislosti
s neprístupnosťou budov škôl v rezorte školstva.
Hoci MŠVVaŠ SR v roku 2011 neprijalo žiadne dočasné vyrovnávacie opatrenia,
v roku 2011 na podporu rovnosti šancí pre žiakov znevýhodnených skupín bol realizovaný o.i.
projekt "Stop bariéram 2011" - oblasťou podpory bolo materiálno-technické vybavenie
a personálne zabezpečenie základných škôl a stredných škôl, ktoré vzdelávajú deti a žiakov so
zdravotným postihnutím integrovanou formou. V rámci výzvy na podávanie žiadostí
o financovanie rozvojového projektu "Stop bariéram 2011" bolo Ministerstvu školstva, vedy,
výskumu a športu SR v stanovenom termíne predložených KŠÚ spolu 58 žiadostí
o financovanie rozvojových projektov s požiadavkou 369 637,- Eur € na ich realizáciu.
Komisia na záverečnom zasadnutí dňa 28. 6. 2011 vybrala 16 rozvojových projektov
v celkovej sume 91 810,- Eur. Zoznam vybraných projektov je dostupný na internetovej
stránke MŠVVaŠ SR v časti regionálne školstvo – výzvy za rok 2011.
Podľa Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR sa v rámci implementácie
Regionálneho operačného programu podporujú aj aktivity zamerané na tzv. debarierizáciu,
čiže na odstraňovanie fyzických prekážok pre telesne postihnutých ľudí; ide najmä o budovy
škôl, zariadení sociálnych služieb, pamäťových a fondových inštitúcií, ako aj o revitalizované
centrá obcí a pod.
Stredisko sa pokúsilo dozvedieť ešte viac a položilo otázku: Na čo ďalšie chcete
v súvislosti s právami osôb so zdravotným postihnutím v Slovenskej republike v roku 2011
upozorniť?
Počas roka 2011 pracoval tím odborníkov MPSVaR SR na príprave Návrhu
legislatívneho
zámeru
zákona
o lekárskej
a sociálnej
posudkovej
činnosti
(zákon
o posudkovej činnosti).
Medzi kľúčové dôvody realizácie uvedeného zámeru okrem iných patria najmä:
Zvýšenie komfortu klienta – dnes klient absolvuje postupne jedno až tri posudzovania
podľa účelu, na rôznych miestach, kam musí cestovať, pre každé posúdenie musí predložiť
(a predtým zadovážiť) výpis zo svojej zdravotnej dokumentácie (čo je aj opakujúca sa práca
pre jeho ošetrujúceho lekára), o každú kompenzáciu a službu žiada osobitne. Podľa
40
navrhovanej úpravy bude klient posúdený pre všetky účely naraz na jednom mieste, čím dôjde
aj k úspore jeho času a jeho finančných prostriedkov.
Objektívne posudzovanie obmedzení funkčnej kapacity podľa mentálneho a fyzického
stavu – na základe ICF sa jednotným spôsobom posúdi štruktúra, funkcia, participácia
a prostredie života posudzovanej osoby
Zmena z negatívneho chápania posudku na pozitívny s potenciálom návratu do práce –
na základe ICF (Medzinárodná klasifikácia funkčnej schopnosti, dizability a zdravia, WHO)
bude určený aktuálny osobný a pracovný potenciál s dôrazom na to, čo posudzovaná osoba
môže a nie na to, čo nemôže, ako je tomu dnes.
Uvedený návrh bol predložený do vnútrorezortného pripomienkového konania dňa
25. januára 2012. Účinnosť zákona o lekárskej a sociálnej posudkovej činnosti (zákon
o posudkovej činnosti) je navrhovaná k 1. januáru 2013.
MPSVR SR nemá k dispozícii ďalšie informácie, ktoré by považovali za potrebné
zverejniť v súvislosti s právami osôb so zdravotným postihnutím v Slovenskej republike za
rok 2011.
V roku 2011 sa zrealizoval Okrúhly stôl pracovníkov rezortu kultúry a mimovládnych
organizácií s cieľom hľadať možnosti optimálnej implementácie dohovoru. Na stretnutí
pracovnej skupiny pre kultúru osôb so zdravotným postihnutím v I. polroku 2012 bude MK
SR pokračovať v hľadaní nových alternatív pri sprístupňovaní kultúrnych služieb – informácií
o kultúre, kultúrnych materiálov, dostupnosti kultúrnych podujatí a pod.
Iné ministerstvo vo svojej odpovedi uviedlo, „Ministerstvo zdravotníctva SR
neeviduje žiadne podnety od osôb so zdravotným postihnutím, na ktoré by chcelo nejakým
spôsobom upozorňovať“.
V súvislosti s právami osôb so zdravotným postihnutím v Slovenskej republike a ich
uplatňovaním vo vzdelávaní Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR považuje za
potrebné zvýšiť kvalitu prístupnosti vzdelávania na všetkých stupňoch škôl budovaním jeho
kvalitného personálneho zabezpečenia – osobitnej pomoci žiakom, študentom a ich
pedagógom a vybavením modernými kompenzačnými pomôckami.
Ministerstvo spravodlivosti SR v závere svojich odpovedí k stavu implementácie
Dohovoru uvádza informáciu, že podľa kancelárie zástupkyne SR pred Európskym súdom pre
ľudské práva nebolo od nadobudnutia platnosti Dohovoru (25. júna 2010) k termínu
30. marec 2012 SR notifikovaná sťažnosť občana, resp. občanov SR na porušenie princípu
zákazu diskriminácie na základe zdravotného postihnutia, zaručeného na úrovni Rady Európy
v čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
41
V súvislosti so zhodnotením stavu implementácie Dohovoru za rok 2011 na úrovni
územnej samosprávy sme oslovili všetkých 8 samosprávnych krajov, hlavné mesto SR
Bratislavu, mesto Košice, ZMOS a Úniu miest Slovenska. Odpovede nám neposkytol
Nitriansky SK, Žilinský SK, Banskobystrický SK. Hoci údaje, ktoré sme mali k dispozícii,
neumožňujú vyhodnotiť implementáciu Dohovoru na úrovni vyšších územných celkov, či
miest a obcí na dostatočne reprezentatívnej úrovni, predsa len vypovedajú o miere
zainteresovania a o zábere opatrení, ktoré sa na úrovni územnej samosprávy v prospech
zdravotne postihnutých občanov realizujú.
Stredisko skúmalo ako bola v roku 2011 zabezpečovaná koordinácia implementácie
Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a monitoring realizovaných procesov.
Chcelo vedieť aj akým spôsobom bola v tejto súvislosti v roku 2011 do procesu
monitorovania zahrnutá občianska spoločnosť, najmä osoby so zdravotným postihnutím a ich
reprezentatívne organizácie.
Ako vyplýva z odpovede Bratislavského samosprávneho kraja35 v roku 2011
koordinoval implementáciu Dohovoru formou metodického riadenia zariadení sociálnych
služieb, ktoré má vo svojej zriaďovateľskej pôsobnosti. Na každom pracovnom stretnutí
s riaditeľmi jednotlivých zariadení sledoval a vyhodnocoval aktivity, ktoré smerovali
k plneniu článkov Dohovoru vzťahujúcich sa k poskytovaniu sociálnych služieb osobám
s ťažkým zdravotným postihnutím.
Na úrovni Trnavského samosprávneho kraja36 vykonával v roku 2011 odbor sociálnej
pomoci TTSK svoju činnosť v súlade so zákonom o sociálnych službách37 v platnom znení. V
zmysle tohto zákona ako i implementáciou Dohovoru o právach osôb so zdravotným
postihnutím poskytuje OSP TTSK odborné poradenstvo v oblasti sociálnej pomoci občanom
so zdravotným postihnutím ako i zariadeniam sociálnych služieb (ZSS). Činnosť je zameraná
aj na riadenie, usmerňovanie a kontrolu úrovne poskytovaných sociálnych služieb v ZSS v
súlade s hlavnou myšlienkou Dohovoru - dodržiavanie ľudských práv v najvyššej možnej
miere. Do procesu monitorovania sú zapojení aj klienti ZSS so zdravotným postihnutím
formou slobodného vyjadrovania sa k dodržiavaniu ich práv a slobôd zo strany zamestnancov
ako aj ostatných klientov resp. príbuzných klientov. Oddelenie vnútornej kontroly a sťažnosti
TTSK sa zaoberá podaniami osôb so zdravotným postihnutím, ako aj osôb zbavených
35
Odpoveď BSK z 29. 2. 2012, č. 10017/2012-SP
Odpoveď TTSK z 16. 2. 2012, č. 4139/2012/OSOCP-027
37
Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom
podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov
36
42
spôsobilosti na právne úkony. Riešením podaní chráni ich práva na rovnakom základe s
ostatnými.
Prešovský samosprávny kraj (ďalej PSK) zriaďuje zariadenia sociálnych služieb,
v ktorých sú poskytované sociálne služby občanom so zdravotným postihnutím. Sociálne
služby sú v zariadeniach sociálnych služieb poskytované v zmysle zákona o sociálnych
službách.
PSK má schválený strategický dokument - Koncepcia rozvoja sociálnych služieb na
území PSK. V rámci splnenia podmienok kvality pri poskytovaní sociálnych služieb PSK
definuje ako jednu z priorít - monitorovanie kvality u poskytovateľov sociálnych služieb.
V roku 2011 Odbor sociálny PSK monitoroval kvalitu poskytovaných sociálnych služieb
v zariadeniach sociálnych služieb v zriaďovateľskej pôsobnosti PSK. Poskytovatelia majú
proces
zabezpečenia
kvality
formalizovaný
-
majú
vypracovanú
dokumentáciu,
s dokumentáciou sú oboznámení zamestnanci i prijímatelia. Ako pozitívum PSK hodnotí
skutočnosť', že poskytovatelia sa venujú problematike kvality, vrátane problematiky ľudských
práv a tým nastúpili na cestu zmien v poskytovaní sociálnych služieb.38
Košický samosprávny kraj
podrobnejšie rozpracoval prílohu č. 2 zákona
o sociálnych službách - podmienky kvality poskytovanej sociálnej služby. V rámci
uskutočňovaných kontrol zariadení sociálnych služieb v zriaďovateľskej pôsobnosti KSK sa
vyhodnocujú aj podmienky kvality. V hodnotiacej škále plnenia podmienok možno dosiahnuť
maximálne 100 bodov. KSK spracoval Koncepciu rozvoja sociálnych služieb v Košickom
kraji na roky 2007 - 2013, v rámci predpokladov, cieľov pre úplnú integráciu zdravotne
postihnutých a realizačných opatrení sú implementované zásady Dohovoru. Osoby so
zdravotným postihnutím sú pozývané na zasadnutia, ktoré sa venujú problematike
dodržiavania ľudských práv a odstraňovania bariér, ktoré im brania v plnom zapájaní sa do
verejného života. Zamestnanci Odboru KR, BOZP a KR osobne kontaktujú a udržiavajú
kontakt s organizáciami, ktorých činnosť' je zameraná na poskytovanie služieb osobám so
zdravotným znevýhodnením.39
Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava (ďalej len „hlavné mesto") v roku 2011
nekoordinovalo implementáciu Dohovoru osobitným spôsobom. Pri zabezpečovaní
samosprávnych funkcií hlavného mesta prostredníctvom jeho výkonných organizácií mesto
38
39
Odpoveď PSK z 1. 3. 2012, č. 1744/2012/ORSZ-007
Odpoveď KSK z 15. 2. 2012, č. 1441/2012-RU123/3417
43
prihliadalo na platnú legislatívu v tejto oblasti a v rámci svojich kompetenčných,
organizačných a finančných možností plnilo povinnosti, ktoré jej z dohovoru vyplývajú.40
Mesto Košice v rámci finančných, ale aj legislatívnych možností vytvára podmienky
na to, aby boli dodržiavané práva všetkých obyvateľov mesta bez ohľadu na ich vek
a zdravotný stav. S tým cieľom boli oboznámení pracovníci referátu sociálnych vecí, školstva,
legislatívno-právneho ako aj pracovníci Útvaru hlavného architekta s obsahom Dohovoru
o právach osôb so zdravotným postihnutím. Snahou vedúcich predstaviteľov mesta je
postupne zabezpečiť plnenie všetkých úloh vyplývajúcich z Dohovoru, za tým účelom mesto
spolupracuje s občianskymi združeniami, neziskovými organizáciami a inými mimovládnymi
subjektmi, ktoré združujú a poskytujú pomoc, poradenstvo a sociálne služby seniorom
a občanom so zdravotným postihnutím. Komunikácia s nimi prebieha priamo z úrovne
vedenia mesta, ale aj z úrovne odborných útvarov Magistrátu mesta Košice. Implementácia
Dohovoru je realizovaná aj prostredníctvom Komunitného plánu rozvoja sociálnych služieb
na území mesta Košice, ktorý bol spracovaný aj na základe podnetov a pripomienok seniorov
a občanov s ŤZP. Úlohy komunitného plánu sú rozpracované do roku 2015 a dotýkajú sa
oblasti pomoci seniorom, občanom s ŤZP, rodinám s deťmi, občanom bez domova, ale
i organizácie práce a financovania.41
Združenie miest a obcí Slovenska (ďalej ZMOS) patrí medzi subjekty, ktoré sa ešte v
procese ratifikácie dohovoru pokúsili poukázať' na niektoré praktické implementačné otázky.
Ako vyplýva z odpovede z 21. 2. 2012, ZMOS nerealizovalo žiadne osobitné koordinačné
aktivity v súvislosti s prijatím dohovoru smerom k svojim členom. Dlhodobou súčasťou
aktivít a snáh ZMOS-u však je prostredníctvom systematického prístupu k vzdelávaniu
volených zástupcov miestnej územnej samosprávy, zvyšovať z pohľadu miestnej územnej
samosprávy i úroveň ochrany základných ľudských práv.
ZMOS nedisponuje podrobnými správami o implementácii dohovoru na miestnej
úrovni, ani nerealizuje cielený monitoring aktivít členských miest a obci v tejto oblasti.
Dlhodobo však usilujú o podporu štátu pri zriadení inštitúcie v podobe Domu územnej
samosprávy, ktorá by vytvárala predpoklady na cielený zber údajov takéhoto rozsahu. ZMOS
má informácie o mnohých aktivitách miest a obcí smerujúcich k podpore osôb so zdravotným
postihnutím, napríklad podporou fungovania organizácií združujúcich osoby so zdravotným
postihnutím, čím priaznivo pôsobia na životaschopnosť občianskej spoločnosti zastupujúcej
40
41
Odpoveď Hlavného mesta SR Bratislavy z 14. 2. 2012, č. MAGS OSV 33449/2012-36092/71
Odpoveď mesta Košice z 14. 2. 2012, č. A/2012/09740
44
záujmy osôb zo zdravotným postihnutím. Na podrobné kvantitatívne a kvalitatívne
vyhodnotenie oblasti aktivít však ZMOS nemá vytvorené podmienky.
ZMOS v spolupráci s partnermi usporadúva každoročne súťaž Oskar bez bariér, ktorej
hlavným poslaním je ocenenie snáh o rúcanie nie len architektonických bariér v mestách
a obciach v záujme umožnenia plnohodnotného života pre všetkých. Súťaž sa osobitne sa
koncentruje na osoby so zdravotným postihnutím, seniorov a skupiny ohrozené sociálnym
vylúčením.42
Stredisko sa zaujímalo ako sa v roku 2011 realizovala implementácia Dohovoru OSN
o právach zdravotne postihnutých.
Bratislavský samosprávny kraj sa v roku 2011 v oblasti sociálnej politiky podieľal na
implementácii jednotlivých článkov Dohovoru OSN o právach zdravotne postihnutých napr.:
Článok 5 Rovnosť a nediskriminácia - BSK v roku 2011 zabezpečoval sociálnu službu
občanom s ťažkým zdravotným postihnutím prostredníctvom: 65 neverejných poskytovateľov
sociálnych služieb (poskytnutím finančného príspevku pri odkázanosti fyzickej osoby na
pomoc inej osoby a finančným príspevkom na prevádzku poskytovanej sociálnej služby),
6 zariadení sociálnych služieb zriadenými obcami, 15 zariadení sociálnych služieb vo svojej
zriaďovateľskej pôsobnosti. 15 neverejných poskytovateľov poskytujúcich špecializované
sociálne poradenstvo, ktorým BSK poskytol finančný príspevok na prevádzku. V súlade
s uplatňovaním zásady rovnosti a nediskriminácie pri poskytovaní sociálnych služieb osobám
s ŤZP poslanci Zastupiteľstva BSK dňa 9.12.2011 schválili Všeobecne záväzné nariadenie
č. 45/2011, ktorým sa mení VZN BSK č. 32/2009 zo dňa 17.06.2009 o bližších podmienkach
poskytovania finančného príspevku neverejným poskytovateľom poskytujúcim sociálne
služby v súlade s § 75 až § 78 a § 81 zákona o sociálnych službách v podmienkach BSK,
v znení VZN č. 36/2010 zo dňa 23.7.2010. Týmto VZN boli prijaté také ustanovenia, ktoré
precizujú podmienky poskytovania a zabezpečenia sociálnej služby pre občanov s ŤZP tak,
aby bolo jednoznačne zabezpečené právo občana na výber sociálnej služby a jej
poskytovateľa a tým aj právo na dostupnosť sociálnej služby. BSK aj formou 62 metodických
návštev a 3 kontrol dohliadal, aby zásada rovnakého zaobchádzania pri poskytovaní
sociálnych služieb a nediskriminácia bola dodržiavaná vo všetkých zariadeniach sociálnych
služieb v zriaďovateľskej pôsobnosti BSK. Okrem toho sa zástupca odboru sociálnych Úradu
BSK zúčastňoval každej prijímacej komisie, ktoré zariadenia sociálnych služieb
42
Odpoveď od ZMOS z 21. 2. 2012, č. 39/2012/Konečný
45
v zriaďovateľskej pôsobnosti BSK realizovali v súvislosti s prijímaním nových občanov do
zariadenia. Cieľom bolo zabrániť, aby pri prijímaní nových občanov so zdravotným
postihnutím do niektorého zo zariadení dochádzalo k diskriminácii a k porušovaniu princípov
rovnosti. Na rokovaní Zastupiteľstva BSK dňa 9.12.2011 prijali poslanci Podmienky kvality
sociálnych služieb v kompetencii BSK43 (ďalej len „Podmienky kvality“). Na príprave
Podmienok kvality sa zúčastňovali okrem zástupcov verejných a neverejných poskytovateľov
aj samotní prijímatelia sociálnych služieb, pre ktorých bol návrh Podmienok kvality
vypracovaný v ľahko čitateľnom jazyku tak, aby bol zrozumiteľný všetkým skupinám
a jednotlivcom s rôznym druhom zdravotného postihnutia. Práve táto etapa prípravy bola
z hľadiska prijatých podnetov ťažisková. Pripomienky prijímateľov sociálnych služieb boli
následne kategorizované a včlenené do konkrétneho obsahu textu podmienok kvality.
Článok 6 Ženy so zdravotným postihnutím - Odbor sociálnych vecí Úradu BSK v roku
2011 vypracoval Regionálny akčný plán na prevenciu a elimináciu násilia páchaného na
ženách pre Bratislavský kraj (ďalej „RAP BSK“). Jednou z priorít RAP BSK je v spolupráci
so zástupcami obcí a mestských častí regiónu a tiež zástupcami neziskových organizácii
a štátnej správy vytvoriť fungujúcu sieť sociálnych aktérov v oblasti pomoci ženám, na
ktorých je páchané násilie v Bratislavskom kraji. V rámci prijímania a plnenia úloh RAP BSK
majú všetky ženy rovnaké postavenie v zmysle zachovania zásady rovnakého zaobchádzania.
V tomto zmysle sa aj k ženám so zdravotným postihnutím pristupuje rovnako ako k ostatným
ženám.
Článok 8 Zvyšovanie povedomia - BSK v roku 2011 podporoval vzdelávacie programy
rôznych organizácii ako i samotných poskytovateľov sociálnych služieb, zamerané na
zvyšovanie povedomia vo vzťahu k osobám so zdravotným postihnutím a k právam osôb so
zdravotným postihnutím. V súlade s „Koncepciou rozvoja sociálnych služieb v kompetencii
BSK“ v roku 2011 uskutočnil cyklus vzdelávacích seminárov, ktorých sa mohli bezplatne
zúčastniť poskytovatelia a prijímatelia sociálnych služieb, ich rodinní príslušníci a verejnosť.
Boli zamerané na okruhy tém:
o nové prístupy a možnosti práce s klientmi s duševnými poruchami,
o možnosti práce s klientmi s diagnózou autizmus,
43
Ako je uvedené v odpovedi BSK, Podmienky kvality predstavujú referenčný rámec pre poskytovateľov
sociálnych služieb, dokument ktorý popisuje atribúty kvality sociálnej služby v oblastiach stanovených
zákonom o sociálnych službách (procedurálne, personálne a prevádzkové). Ich spoločným východiskom je
rešpekt k prijímateľovi sociálnych služieb, k jeho právam, individuálnym potrebám a rozhodnutiam. Sú
nástrojom, ktorý zabezpečuje, že pri ich plnení budú v zariadeniach sociálnych služieb v kompetencii BSK
uplatňované a dodržiavané všetky články Dohovoru týkajúce sa občanov s ťažkým zdravotným postihnutím
odkázaným na poskytovanie sociálnych služieb.
46
o sexuálna výchova u ľudí so špeciálnymi potrebami,
o včasná stimulácia, terapia hrou a filiálna terapia,
o hipoterapia a možnosti jej využívania v sociálnych službách,
o podmienky kvality sociálnych služieb.
Článok 9 Prístupnosť
Prístupnosť nezávislého spôsobu života: BSK svojimi aktivitami a činnosťami v roku 2011
zabezpečoval, aby osoby so zdravotným postihnutím mohli žiť nezávislým spôsobom života
a plne sa podieľať na všetkých aspektoch života. Za týmto účelom a na základe slobodného
výberu občanov s ťažkým zdravotným postihnutím bezodkladne zabezpečoval sociálnu
službu
v zariadeniach
podporovaného
bývania,
domovoch
sociálnych
služieb,
v rehabilitačnom stredisku, špecializovanom zariadení a finančne podporoval neverejných
poskytovateľov, u ktorých občanom sociálnu službu zabezpečil.
Prístupnosť budov: Všetkých 15 zariadení sociálnych služieb v zriaďovateľskej
pôsobnosti BSK má bezbariérový prístup. Niektoré z nich sú vybavené výťahmi, iné majú
inštalované schodiskové plošiny. V roku 2011 bol inštalovaný nový výťah v zariadení
Gaudeamus- zariadenie komunitnej rehabilitácie a Domovu sociálnych služieb Kampino na
Haanovej ul. v Bratislave bola schválená dotácia MPSVR SR na nákup výťahu. BSK sa na
realizácii projektov podieľal ich spolufinancovaním.
Prístupnosť k novým informačným a komunikačným technológiám a systémom vrátane
internetu: Vo vstupnej vestibule Úradu BSK je aj občanom s ťažkým zdravotným postihnutím
k dispozícii počítač so zapojeným internetom, kde majú možnosť bezplatne získavať
informácie.
Prístupnosť k sociálnym službám: Aby sociálne služby boli občanom regiónu dostupné
aj z hľadiska dostupnosti druhovej, v priebehu 2. polroka 2011 zriadil BSK špecializované
zariadenie s celoročnou formou pobytu s kapacitou 9 miest. V roku 2011 finančne podporil 71
neverejných a verejných poskytovateľov, u ktorých zabezpečil poskytovanie sociálnej služby
pre 1 508 občanov.
Článok 15 Ochrana pred mučením alebo krutým neľudským či ponižujúcim
zaobchádzaním alebo trestaním – BSK dohliada, aby zariadenia sociálnych služieb v jeho
zriaďovateľskej pôsobnosti nepoužívali prostriedky telesného alebo netelesného obmedzenia
prijímateľov sociálnych služieb. V roku 2011 vykonal BSK v zariadeniach sociálnych služieb
v jeho zriaďovateľskej pôsobnosti kontrolu, ktorá bola cielene zameraná na používanie
prostriedkov telesného alebo netesného obmedzenia prijímateľov sociálnej služby. Zariadenia
sociálnych služieb majú vypracovanú smernicu, ako postupovať v prípade použitia
47
prostriedkov telesného a netelesného obmedzenia, pričom sú oboznámené, že každé použitie
týchto prostriedkov sú povinné bezodkladne oznámiť MPSVR SR a zároveň zákonnému
zástupcovi, opatrovníkovi, alebo blízkej osobe prijímateľa sociálnej služby.
Článok 19 Nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti - Nezávislý život
a začlenenie do spoločnosti občanov s ŤZP BSK v roku 2011 podporoval zabezpečovaním
a financovaním sociálnej služby poskytovanej v zariadeniach podporovaného bývania, či už
v zriaďovateľskej pôsobnosti alebo u neverejných poskytovateľov. Na tému nezávislého
života podporil (finančne aj odbornými príspevkami) seminár s názvom „Mám za seba
zodpovednosť“, ktorý v spolupráci s OZ Nádej pre Rozsutec a pod záštitou predsedu BSK
Ing. Pavla Freša, zorganizoval DSS pre dospelých a zariadenie podporovaného bývania
Rozsutec. Dôležitým bolo vystúpenie samotných prijímateľov sociálnej služby zariadenia
podporovaného bývania pri DSS Rozsutec, v ktorom bilancovali, čo získali a aké ilúzie stratili
pobytom v podporovanom bývaní za posledný rok. BSK využíva všetky dostupné cesty na
priblíženie ponuky sociálneho poradenstva cieľovej skupine a diferencuje prezentačný jazyk
tak, aby bol zrozumiteľný vo všetkých cieľových skupinách – poskytuje finančný príspevok aj
subjektom poskytujúcim špecializované sociálne poradenstvo. BSK v roku 2011 finančne
podporil poskytovanie špecializovaného sociálneho poradenstva neverejnými poskytovateľmi
aj prostredníctvom vytvorenia 2 Poradenských centier v tých lokalitách regiónu, kde boli
potreby občanov s ťažkým zdravotným postihnutím najmenej pokryté a zvýšil tak ich
dostupnosť. Ide o obce v okrese Malacky: Rohožník, Závod, Gajary, Studienka a obce
v okrese Senec: Kaplna, Kráľová pri Senci, Most pri Bratislave, Dunajská Lužná.
Článok 20 Osobná mobilita - BSK v spolupráci so zariadeniami sociálnych služieb
v zriaďovateľskej pôsobnosti BSK predložil aj v roku 2011 na MPSVR SR žiadosť
o poskytnutie dotácií na realizáciu projektov zameraných na uľahčenie prístupu prijímateľov
sociálnych služieb v oblasti mobility, humanizáciu zariadení sociálnych služieb a skvalitnenie
života prijímateľov sociálnych služieb s ťažkým zdravotným postihnutím. MPSVR SR
podporilo 7 projektov v celkovej výške 139 623 €. Spolufinancovanie zo strany BSK na
realizáciu týchto projektov bolo vo výške 46 623 €. Zariadenia sociálnych služieb v rámci
podporených projektov realizovali nákup osobného výťahu pre klientov a zariadení na
zlepšenie manipulácie s imobilnými klientmi, nákup dvoch špeciálne upravených motorových
vozidiel na prevoz klientov so zdravotným postihnutím a nákup materiálového vybavenia
obytných jednotiek za účelom zvýšenia kvality života klientov v zariadeniach sociálnych
služieb. Podporený a realizovaný bol aj projekt zameraný na realizáciu aktivít a činností na
podporu rozvoja sociálnych zručností klientov.
48
Článok 21 Sloboda prejavu a presvedčenia a prístup k informáciám - Webová stránka
BSK je spracovaná aj vo formáte blind friendly. Pomocou portálu prístupných stránok tak
BSK umožňuje zrakovo postihnutým používateľom ľahšiu orientáciu na webových stránkach.
Poukazuje na princípy bezbariérového webu a dodržiavanie týchto princípov. Rozširuje okruh
návštevníkov stránok a to nielen o ťažko zrakovo postihnutých používateľov, ale taktiež inak
handicapovaným používateľom, napríklad všetkým, ktorí nemôžu pri práci na počítači
používať myš. (http://www.region-bsk.sk/obcan.aspx)
Článok 22 Rešpektovanie súkromia - Zamestnanci odboru sociálnych vecí Úradu BSK
pri výkone svojej práce v roku 2011 dodržiavali zásadu rešpektovania súkromia občanov so
zdravotným postihnutím. Všetci zamestnanci sú viazaní mlčanlivosťou a sú povinní chrániť
dôvernosť osobných informácii a informácii o zdravotnom stave občanov so zdravotným
postihnutím, s ktorými sa pri výkone svojej práce stretli.
Článok 26 Habilitácia a rehabilitácia - BSK má v zriaďovateľskej pôsobnosti DSS
prof. Karola Matulaya na Lipského ulici v Bratislave, kde je od 1. augusta 2005 v prevádzke
„Regionálne diagnosticko-poradenské centrum pre osoby s autizmom a inými vývinovými
poruchami - RCA“, ktorého cieľom je pomáhať rodinám riešiť situácie spojené s výchovou
dieťaťa s pervazívnou alebo inou závažnou vývinovou poruchou. Služby sa poskytujú
ambulantne – cez konzultácie a sociálne poradenstvo (formou denného pobytu alebo terénnou
formou a supervíziou). V rámci projektu „Komplexné centrum hydroterapie v meste
Bratislava“, realizovaný v areáli na Mokrohájskej ulici v Bratislave44, prostredníctvom
tamojšieho DSS Gaudeamus - zariadenie komunitnej rehabilitácie, majú klienti zariadení
sociálnych služieb s ťažkým mentálnym postihnutím v kombinácii s telesným postihnutím od
roku 2010 k dispozícii bazény za účelom vykonávania hydroterapie. Cieľom realizácie tohto
pilotného projektu bolo vytvorenie podmienok pre sociálnu integráciu znevýhodnených
občanov, vytvorenie podmienok pre kvalitné a efektívne poskytovanie komplexnej sociálnej
starostlivosti v meste Bratislava a zvýšenie úrovne života klientov so špeciálnymi potrebami.
Viac informácií je možné nájsť na http://www.mokrohajska.sk/web/bazen/bazen-info/.
Projekt bol financovaný grantom z Islandu, Lichtenštajnska a Nórska prostredníctvom
Finančného mechanizmu Európskeho hospodárskeho priestoru, Nórskeho finančného
mechanizmu a zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky.
Článok 28 Primeraná životná úroveň a sociálna ochrana - Centrum pre rodiny v kríze
je sociálny program BSK, ktorého základným cieľom je poskytnúť komplexnú,
44
Na Mokrohájskej ulici sa už desiatky rokov realizujú sociálne, výchovno-vzdelávacie, či rehabilitačné činnosti
pre deti a mládež s telesným postihnutím. Bližšie informácie sú na www.mokrohajska.sk.
49
administratívne nenáročnú a bezplatnú pomoc členom rodiny, ktorá sa ocitla v ťažkej životnej
situácii (aj rodinám, ktorých člen je zdravotne postihnutý). Centrum sprevádza rodinu od
náhleho vzniku akútnej krízovej situácie až do jej vyriešenia a zaradenia späť do bežného
života. Poskytuje komplexné sociálne a psychologické poradenstvo celej rodine (resp. tým
členom, ktorí prejavia záujem). Komplexnosť služieb ocenia najmä tí, ktorých situácia je
komplikovaná a týka sa buď viacerých členov rodiny alebo viacerých problémov a nevedia
inde nájsť potrebnú pomoc. Partnermi projektu BSK pre jednotlivé cieľové skupiny sú
občianske združenia: Asociácia supervízorov a sociálnych poradcov, Pomoc ohrozeným
deťom a Detský fond Slovenskej republiky.
Článok 30 Účasť na kultúrnom živote, rekreácii, záujmových aktivitách a športe Klienti zariadení sociálnych služieb v zriaďovateľskej pôsobnosti BSK sa v roku 2011 aj za
podpory Bratislavského samosprávneho kraja zapojili do mnohých kultúrnych a športových
aktivít a podujatí.45 V rámci rôznych projektov zariadenia realizovali vernisáže, výstavy, na
ktorých prezentovali umelecké diela ľudí so zdravotným postihnutím. Niektoré sa konali aj za
účasti známych umelcov z radov profesionálnych maliarov, sochárov, grafikov, tanečníkov,
spevákov. V roku 2011 sa taktiež organizovali regionálne plavecké preteky, športová
olympiáda, jazdecké preteky, krasokorčuľovanie, spoločenské tance, 1. ročník turnaja
v petanque. BSK pripravil v októbri 2011 prvý ročník športového podujatia pre
seniorov. Cieľom
podujatia
bolo
poskytnúť
seniorom
hravou
formou
príležitosť
na športovanie, pohyb a tiež zábavu. Do súťaže boli okrem zariadení v svojej zriaďovateľskej
pôsobnosti zapojené aj zariadenia v zriaďovateľskej pôsobnosti miest a mestských častí
Bratislavy. Z kultúrnych aktivít realizovaných v roku 2011 na úrovni BSK možno spomenúť
realizáciu divadelných predstavení, kde hercami boli samotní klienti zariadení sociálnych
služieb. Mnohé z týchto divadelných predstavení sa uskutočnili v kultúrnych domoch za
podpory verejnosti a prijímateľov sociálnej služby zo zariadení verejných aj neverejných
poskytovateľov sociálnych služieb. napr. Divadlo KAMKO – založené pri Domove
sociálnych služieb (ďalej len „DSS“) prof. Karola Matulaya divadlo hrané klientmi DSS
a zariadenie podporovaného bývania Merema, DSS Hestia, DSS Rozsutec). BSK v roku 2011
reprezentovalo
divadlo
KAMKO
v belgickom
Bruseli
v rámci
Európskeho
roku
dobrovoľníctva na akcii Výboru regiónu Open days 2011. Za športové aktivity možno
spomenúť 5-člennú športovú reprezentáciu zo zariadenia v zriaďovateľskej pôsobnosti BSK Domova sociálnych služieb prof. Karola Matulaya, ktorá sa zúčastnila v Berlíne na
45
Bližšie info: http://www.region-bsk.sk/socialne-sluzby.aspx
50
medzinárodnom workshope „Zdravotná výchova športom – v ľahkej reči“. Do projektu sa
zapojili športovci z Nemecka, Poľska, Čiech, Slovenska, Maďarska, Chorvátska a Ruska.
Mentálne postihnutí športovci sprostredkovali zúčastneným informácie o možnostiach
športového vyžitia pre ľudí s mentálnym postihnutím na Slovensku. Zariadenia sociálnych
služieb v zriaďovateľskej pôsobnosti BSK pravidelne organizujú klientom zariadení a ich
príbuzným rekreačné domáce a aj zahraničné pobyty. Napr. DSS a Rehabilitačné stredisko
ROSA zorganizovalo v roku 2011 týždenný pobyt vo Vysokých Tatrách zameraný na rozvoj
umeleckých schopností a 10 dňový pobyt v Taliansku v Rimini, DSS Merema každoročne
realizuje pre klientov zariadenia 14-denný pobyt pri mori v Chorvátsku, DSS pre deti
a dospelých Sibírka zorganizoval a realizoval rekreačný pobyt klientov zariadenia a ich
príbuzných v Nízkych Tatrách.
Implementácia Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím bola zo strany
OSP Trnavského samosprávneho kraja zabezpečovaná zvyšovaním kvalifikácie a odborného
rastu zamestnancov v súvislosti so zvyšovaním úrovne poskytovaných služieb v ZSS. TTSK
realizoval v roku 2011 pracovné stretnutia spojené s odbornými seminármi pre pracovníkov
zdravotného úseku, výchovných pracovníkov ZSS v zriaďovateľskej pôsobnosti TTSK,
psychologické preverovanie predpokladov pri prijímaní zamestnancov do ZSS. OSP TTSK v
spolupráci s Trnavskou univerzitou FZ a SP zorganizoval III. ročník konferencie "Dobrá prax
-
naša
inšpirácia".
Jedno
zo
ZSS
v
zriaďovateľskej
pôsobnosti
TTSK
v spolupráci s OSP TTSK a TU zorganizovalo vedeckú celoslovenskú konferenciu
s participáciou medzinárodných partnerov pod názvom „Trinásta komnata" ako fenomén
prežívania negatívnych emócií klientov žijúcich v komunitách. TTSK v spolupráci so
Slovenským zväzom telesne postihnutých športovcov, Slovenským paraolympijským
výborom, športovými zväzmi a Kalokagatiou zorganizoval Župnú paraolympiádu TTSK
v znení motta a základnej myšlienky "Nikto nie je iný, všetci sme si rovní". Zo strany ZSS
boli organizované besedy a rozhovory s osobami so zdravotným postihnutím, kde sa
oboznamovali so základnými právami, slobodami a zároveň mali možnosť slobodne sa
vyjadrovať k dodržiavaniu ich práv a slobôd. ZSS rešpektujú a vnímajú každého klienta ako
individuálnu bytosť so svojimi špecifickými potrebami a požiadavkami.
Najvyšším cieľom TTSK pri poskytovaní sociálnych služieb je podľa ich vlastných
slov zabezpečenie spokojnosti klienta. Povedomie klientov sa zvyšuje organizovaním
spoločenských a kultúrnych akcií, podporujú sa zručnosti, prednosti a schopnosti klientov
tým, že ich výrobky sa predávajú na predajných trhoch - predvianočné a veľkonočné.
Dôležitou súčasťou práce s klientmi sú voľno-časové aktivity - arteterapia, dramatoterapia,
51
pohybová terapia, muzikoterapia, kalanetika, tanečný krúžok, canisterapia, žurnalistický
krúžok, tkáčska dielňa a pod. Podľa záujmu sa klienti zúčastňujú aktivít s bežnou populáciou na koncertoch, festivaloch a pod. TTSK organizuje alebo spolupracuje na rôznych
dobrovoľníckych akciách, kde sa dobrovoľníci z rôznych podnikov podieľajú na skrášľovaní
exteriéru zariadení, spoznávajú sa s klientmi a tým sa prispieva k pozitívnemu vnímaniu
zdravotne postihnutých osôb. U klientov zbavených spôsobilosti na právne úkony ZSS
v rámci TTSK dodržiavajú ich práva ako u ostatných klientov, rešpektujú ich potreby
a požiadavky, ktoré sa snažia v plnej miere plniť. Aj klienti zbavení spôsobilosti na právne
úkony vlastnia doklady totožnosti a cestujú na výlety a rekreácie nielen v SR. V ZSS sa
vytvárajú podmienky pre spoluprácu s rodinou a tiež je zabezpečené klientom v školskom
veku vzdelávanie v špeciálnych základných školách. V rámci individuálneho rozvojového
planú sa realizuje u klientov sociálna rehabilitácia s cieľom dosiahnuť a udržiavať maximálnu
možnú sebestačnosť, uplatňovať ich telesné, duševné a sociálne schopnosti a postupné
začleňovanie sa do spoločnosti. Na základe čl. 25 Dohovoru sa zabezpečuje klientom v ZSS
poskytovanie komplexnej zdravotnej starostlivosti podľa potrieb bez zbytočného odkladu. Pri
návšteve odborného lekára alebo nemocnice pracovníci zariadenia sprevádzajú klientov, aby
im zabezpečili kontrolu nad poskytovaním kvalitnej odbornej zdravotnej starostlivosti. Pod
vedením kvalifikovaných rehabilitačných pracovníčok sa poskytuje priamo v zariadeniach
magnetoterapia, elektroliečba, hydroterapia a masáže. Klienti každého zariadenia majú voľný
prístup k televíznym programom, v rámci finančných možností sa zariadenia modernizujú
a dovybavujú modernou technikou, ktorú využívajú aj klienti. Z hľadiska dopravy, ktorú
zabezpečuje financovaním TTSK je v prímestskej autobusovej doprave v súčasnosti platný
výmer cestovného, ktorým sa zvýhodňuje cestovanie pre ŤZP osoby (ktoré sú držiteľmi
preukazu ŤZP, ŤZP-S) a sprievodcov zdravotne ťažko postihnutých osôb. TTSK uhrádza
stratu, ktorá vzniká poskytovaním zliav zo svojho rozpočtu. Na stredných školách
v zriaďovateľskej pôsobnosti TTSK boli organizované rôzne prednášky spojené s diskusiou
o ochrane ľudských práv, projektové práce, súťaže, tvorivé dielne s tematikou ochrany
ľudských práv. Knižnice v zriaďovateľskej pôsobnosti TTSK spolupracujú s organizáciami
občanov so zdravotným postihnutím i s hendikepovanými občanmi tak, že im poskytujú
priestor pre stretnutia, pozývajú ich na svoje podujatia, poskytujú im bezplatne služby vrátane
prístupu na internet. Knižnice spolupracujú s Úniou nevidiacich a slabozrakých Slovenska,
s Kultúrnym združením národností a etník SR, špeciálnymi školami, ZSS a občianskymi
združeniami občanov so zdravotným postihnutím. V knižniciach TTSK sa v roku 2011 konalo
podujatie špeciálne určené slabozrakým spoluobčanom pod názvom "Deň bielej palice".
52
Žitnoostrovské osvetové stredisko v Dunajskej Strede usporiadalo v rámci integrácie
postihnutých občanov do väčšinovej spoločnosti festival pre mentálne postihnutých
spoluobčanov pod názvom "Svetielka nadeje".
V Trenčianskom samosprávnom kraji (TSK)46 je doteraz pre skupinu invalidita
a ťažké zdravotné postihnutie registrovaných 29 verejných a 15 neverejných poskytovateľov
sociálnych služieb v domovoch sociálnych služieb s ambulantnou a celoročnou formou
pobytu. Štyri subjekty sú registrované pre požičiavanie pomôcok osobám s ťažkým
zdravotným postihnutím a s nepriaznivým zdravotným stavom odkázaným na pomôcku.
Konkrétne v roku 2011 bolo v TSK zaregistrované a finančne podporené občianske združenie
Čistá Duša so sídlom v Trenčíne, ktoré poskytuje sociálnu službu ambulantnou formou
v domove sociálnych služieb pre fyzické osoby, odkázané na pomoc inej fyzickej osoby,
alebo ktorá je nevidiaca alebo prakticky nevidiaca a jej stupeň odkázanosti je najmenej III
podľa prílohy č. 3 zákona o sociálnych službách. Pre okres Partizánske bola v júni 2011
zaregistrovaná prepravná služba pre fyzické osoby s ťažkým zdravotným postihnutím,
odkázaných na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom alebo fyzické osoby
s nepriaznivým zdravotným stavom s obmedzenou schopnosťou pohybu po rovine alebo po
schodoch a s obmedzenou schopnosťou orientácie. Do roku 2011 prepravnú službu pre túto
cieľovú skupinu poskytujú a sú zapísaní v registri TSK traja neverejní poskytovatelia – pre
Vrbovce, Partizánske a Diviacku Novú Ves a siedmi verejní poskytovatelia - pre Prievidzu,
Uhrovec, Lazany, Podolie, Trenčín, Brezovú pod Bradlom, Skalku nad Váhom. V decembri
2011 bolo neziskovou organizáciou Lepší svet n. o. so sídlom v Bratislave sprevádzkované
zariadenie podporovaného bývania v Trenčíne pre fyzické osoby, ktoré sú odkázané na pomoc
inej fyzickej osoby a sú odkázané na dohľad, pod ktorým sú schopné viest' samostatný život.
Ide o zariadenie, ktorého cieľom bude nasmerovať problematiku starostlivosti o týchto
klientov k ich čo najväčšiemu zaradeniu sa do bežného života - bližšie k väčšinovej
spoločnosti prostredníctvom moderného komplexu sociálnych služieb a neskôr i služieb
zamestnanosti. Toto zariadenie nie je súčasťou žiadneho komplexu zariadení sociálnych
služieb, takže spĺňa kritériá skutočného podporovaného bývania zameraného na aktivizáciu
dospelých ľudí s ŤZP na samostatný život priamo medzi bežnou väčšinovou spoločnosťou budova prevádzky je priamo uprostred sídliska Sihoť v Trenčíne. Sprevádzkovaniu zariadenia
podporovaného bývania predchádzalo ešte na sklonku roka 2010 zriadenie a sprevádzkovanie
rehabilitačného strediska ambulantnou formou v Trenčíne pre znevýhodnených občanov, ktorí
46
Odpoveď TSK z 13. 2. 2012, č. TSK/2012/01843-2
53
sú odkázaní na pomoc inej fyzickej osoby, ďalej je určené pre fyzickú osobu, ktorá je
slabozraká, nepočujúca alebo má ťažkú obojstrannú nedoslýchavosť - zariadenie rovnako
zriadil a sprevádzkoval Lepší svet n. o. za aktívnej spolupráce TSK. Novootvorené zariadenie
podporovaného bývania znamená doplnenie už existujúcej ambulantnej sociálnej služby
o pobytovú s dôrazom na aktivizáciu občanov ŤZP zaradených do sociálnych služieb.
Konečným cieľom je zabezpečiť' klientom zariadenia postupne zamestnanie sa v rámci
chránených dielní a podporovať ich čo najväčšiu integráciu až inklúziu do života bežnej
väčšiny so zmenšovaním odkázanosti na ich odborne, obslužné a ďalšie činnosti. V Trenčíne
sa dňa 28. 10. 2011 uskutočnil l. ročník podujatia - Deň sociálnych služieb v Trenčianskom
samosprávnom kraji - deň prezentácie činnosti TSK v rámci sociálnych služieb a jednotlivých
zariadení sociálnych služieb v pôsobnosti TSK. Podujatie sa uskutočnilo pri príležitosti
Medzinárodného roku dobrovoľníctva a pri príležitosti októbra - Mesiaca úcty k starším. Jeho
hlavnými organizátormi boli TSK, Lepší svet n. o. a Asociácia poskytovateľov sociálnych
služieb v SR. Išlo o pilotný projekt podobnej aktivity na Slovensku za účelom zvýšenia
povedomia o schopnostiach a prínose osôb so zdravotným postihnutím - počas celého dňa sa
občania mohli oboznámiť so sociálnymi službami, poskytovanými v rámci regiónu TSK. Na
podujatí bolo zabezpečené aj sociálne poradenstvo. Záujemcovia si tiež mohli zakúpiť
výrobky klientov jednotlivých zariadení a podporiť tak sociálne služby v rámci regiónu.
V
oblasti
vzdelávania,
v
rámci
výchovy
mimo
vyučovania
a využívania
voľnočasových aktivít sa žiaci stredných škôl v zriaďovateľskej pôsobnosti TSK priebežne
zapájali v roku 2011 do mimoškolských záujmových činností zameraných pre zdravotne
postihnutých občanov a integrovaných žiakov organizovaním prednášok a besied na témy
zdravý životný štýl, ochrana zdravia, drogy, zúčastnili sa na verejnom prevedení zdravotnovýchovných filmov, pripravili rôzne tematické nástenky, zapojili sa do celoslovenskej
kampane boja proti AIDS "Červené stužky", organizovali zbierky v akciách "Deň narcisov",
"Hodina deťom", "Úsmev ako dar", „Modrá nezábudka", spolupracovali s UNICEF pri
predaji vianočných pohľadníc v akcii "Modrý gombík", zapojili sa do projektu "Škola
podporujúca zdravie", uskutočnili sa besedy, prednášky, rozhlasové relácie a informačné
tabule k Svetovému dňu duševného zdravia – „Dni nezábudiek", realizovali sa preventívne
programy na podporu mentálneho zdravia, podporné programy zamerané na zdravý životný
štýl a množstvo ďalších relevantných podujatí. V školskom roku 2011/2012 navštevuje
stredné školy v zriaďovateľskej pôsobnosti TSK spolu 668 integrovaných žiakov (z toho viac
ako 70 % na stredných odborných školách a spojených školách).
54
V rámci aktivít implementácie Dohovoru sa v rámci primárnej zdravotnej starostlivosti
v TSK podporuje ochrana zdravotne postihnutých ľudí, najmä umiestnených v inštitúciách,
proti pneumokokovým infekciám. TSK ďalej podporuje rozvoj agentúr domácej
ošetrovateľskej
starostlivosti,
nových
foriem
poskytovania
zdravotnej
starostlivosti
(komunitná starostlivosť a pod.), ako aj vznik gerontopsychiatrických stacionárov. Okrem
toho sa v roku 2011 pokračovalo v reprofilizácii posteľového fondu na lôžka dlhodobo
chorých, doliečovacie a FRO v súlade s Nariadením vlády Slovenskej republiky o verejnej
minimálnej sieti poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Na úrovni TSK bol v roku 2011
v súvislosti s legislatívnymi úpravami poskytovania zdravotnej starostlivosti v zariadeniach
sociálnych služieb zachovaný stav zdravotníckych sestier v zariadeniach sociálnych služieb.
Zariadenia sociálnych služieb v zriaďovateľskej pôsobnosti Košického samosprávneho kraja v
rámci svojich vnútorných predpisov implementujú príslušné ustanovenia Dohovoru, ako aj
Dohovoru o ľudských právach (napr. etický kódex zamestnancov). Na jednotlivých
rokovaniach s organizáciami, ktoré zastupujú osoby so zdravotným postihnutím sa rozoberajú
problematické oblasti v ktorých sa prejavuje exklúzia či marginalizácia týchto skupín. Závery
sú predmetom ďalších rokovaní a uvádzaní do reálnej praxe. Problémovú oblasť tvorí
nerovnomerne pokrytie KSK organizáciami, ktoré sa venujú osobám so zdravotným
postihnutím. Na stredných školách v zriaďovateľskej pôsobnosti KSK sa v roku 2011
realizovali informačné kampane zamerané na dodržiavanie ľudských práv. Súčasťou tejto
kampane boli aj práva osôb so zdravotným postihnutím.
Implementácia dohovoru prebieha vo všetkých organizačných zložkách hlavného
mesta Bratislavy a jej mestských organizáciách. Výsledkom sú napríklad vybudované
bezbariérové vstupy v Zoologickej záhrade, v zariadeniach Správy telovýchovných
a rekreačných zariadení hlavného mesta, t. j. v plavárňach, saunách, na kúpaliskách (ďalej len
"ST ARZ"), galériách mesta Bratislavy, v Mestskej knižnici, v zariadeniach sociálnych
služieb pre seniorov, či v krízovom centre pre deti a rodiny. Krízové centrum, fungujúce od
roku 2011, má okrem bezbariérového vstupu jednu miestnosť a príslušenstvo vybavené pre
ZP občana. Bezbariérové vstupy a toalety majú taktiež vybudované budova magistrátu
hlavného mesta na Primaciálnom námestí, ako i budova Primaciálneho paláca. V podzemnej
garáži v správe hlavného mesta na Uršulínskej ulici sú vyhradene parkovacie miesta pre
zdravotne postihnutých občanov. V objekte Starej radnice hlavné mesto prenajalo priestor pre
Občianske združenie Inklúzia, ktorého ho využíva na prevádzkovanie chránenej dielne,
spojenej s predajom výrobkov špičkových chránených dielní. Dospelé zdravotne postihnuté
osoby majú zvýhodnené vstupy, resp. vstup zdarma pre zdravotne postihnuté deti a ŤZP
55
občanov a to i pre ich sprievod do väčšiny zariadení mestských organizácií. Pre návštevníkov
plavárne Pasienky a kúpaliska Tehelné pole sú k dispozícii zdvíhacie plošiny do bazénov pre
imobilných. V rámci finančných možností STARZ-u sa budú postupne dobudovávať
hygienické zariadenia pre imobilných občanov na prevádzkach, kde chýbajú a v pláne je aj
inštalácia ďalších zdvíhacích plošín pre ostatné kúpaliská. Všetky podujatia organizované
hlavným mestom sú určené pre všetkých Bratislavčanov i návštevníkov Bratislavy a môžu sa
ich zúčastniť všetci bez rozdielu, teda aj zdravotne postihnutí. Pri každoročnom vyhlasovaní
ankety o najlepšieho športovca Bratislavy i v rámci usporadúvania každoročného oceňovania
deti a mládeže v rámci akcie Stretnutie primátora s talentovanou mládežou, sú oceňované
každoročne aj deti a mládež so zdravotným postihnutím a to za reprezentáciu mesta Bratislavy
v rôznych oblastiach, najčastejšie v oblasti športu. Hlavné mesto spolupracuje aj so
Slovenským paraolympijským výborom a Slovenským zväzom telesne postihnutých
športovcov pri zabezpečovaní rôznych medzinárodných súťaží telesne postihnutých
športovcov, napr. Medzinárodné hry žiakov pre telesne postihnutých športovcov,
E. A. S. I. Easi Cup - súťaž športovcov s mentálnym postihnutím. Prostredníctvom svojich
organizácií, akými sú základné umelecké školy a centrá voľného času, vytvára mesto priestor
a možnosť na rozvoj osobnosti, talentu a tvorivosti osôb so zdravotným postihnutím; napr. na
ZUŠ Júliusa Kowalského prebieha výučba žiakov (deti a mladých ľudí) so špeciálnymi
výchovno-vzdelávacími potrebami; v Centre voľného času na Hlinickej ulici, prebieha
v spolupráci s materskou školou a so špeciálnou základnou školou, výučba deti so
špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami v oddelení keramiky (práce s hlinou, práca
s hrnčiarskym kruhom).
Hlavné mesto realizuje dohovor i prostredníctvom vyhlasovania grantového programu
PPP a voľný čas (primárna protidrogová prevencia a podpora voľného času). Prostredníctvom
tohto programu, na základe žiadosti, hlavné mesto podporuje činnosť organizácií pracujúcich
s deťmi a mládežou a to v najrozmanitejších oblastiach voľno časových aktivít: tvorivá
činnosť', vzdelávanie, šport, kultúra, letné tábory (rekondično-rehabilitačné pobyty), ktoré sú
neraz zamerané na integráciu zdravej populácie s populáciou s rôznymi druhmi zdravotného
postihnutia. V rovnakých oblastiach podporuje i projekty inštitúcií, ktoré sú zriadené za
účelom
poskytovania
služieb
zdravotne
postihnutým
občanom,
deťom
a mládeže
nevynímajúc a na princípe rovnakého prístupu k informáciám. Hlavné mesto vyhlasuje
informácie o grantovom programe na svojej webovej stránke, ku ktorej majú rovnaký prístup
všetci občania. Vyše dvadsať rokov má Mestská knižnica samostatné oddelenie pre
nevidiacich a slabozrakých, ktoré vlastni niekoľko tisíc titulov zvukových kníh od beletrie
56
a odbornej literatúry, cez zvukové pásma, rozprávky, folklór až po jazykové kurzy, čo
predstavuje niekoľko tisíc zvukových nosičov. V oblasti komunikácie s nepočujúcimi využíva
hlavné mesto mobilný telefón - zasielanie informácií prostredníctvom SMS správ. Hlavné
mesto prostredníctvom grantového programu podporuje pravidelne projekty zamerané i na
vzdelávanie mladých ľudí s hendikepom sluchu v oblasti zákonov najmä za účelom ich
orientácie na trhu práce či informácií o poskytovaných sociálnych službách. Na 31
križovatkách boli v roku 2011 označené dopytové zariadenia cestnej svetelnej signalizácie
(modré skrinky na signalizačných stožiaroch) 226 nálepkami pre nevidiacich. Dopytové
zariadenie na svetelnej signalizácii slúži na vyvolanie zastavenia premávky a umožnenia
prechodu chodcov cez vozovku a taktiež slúžia pre orientáciu nevidiacich občanov. Na oboch
stranách vstupu do podchodu na Patrónke (smer mesto a mestská časť Lamač), boli
nainštalované bezbariérové šikmé schodiskové plošiny pre zdravotne postihnutých občanov.
Hlavné mesto tak reagovalo na naliehavosť situácie a blízkosť zariadení pre zdravotne
postihnutých občanov. Bratislava sa niekoľkokrát prihlásila do súťaže "Samospráva
a Slovensko bez bariér" a získala niekoľko mimoriadnych ocenení a cien. Webová stránka
hlavného
mesta
bola
koncipovaná
v
rámci
internetovej
prezentácie
domény
http://www.bratislava.sk/ a spĺňa základnú a strednú úroveň pravidiel prístupnosti podľa
metodiky Blind Friendly Web 2.3.. Webová prezentácia môže na základe uvedeného
vyhlásenia o prístupnosti používať' príslušný graficky symbol "Blind Friendly". V zmysle
uznesenia Mestského zastupiteľstva hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy je
každoročne predkladaná na rokovanie zastupiteľstva "Správa o zdravotnom stave obyvateľov
hlavného mesta SR Bratislavy", ktorá formou informačného materiálu sprostredkúva základné
informácie z oblasti zdravotníctva a informuje o zdravotnom stave obyvateľov hlavného
mesta. Pozornosť venuje demografii, stavu zdravia, zdravotníckej starostlivosti a sieti
zdravotníckych zariadení na území hlavného mesta a podpore zdravia. Hlavné mesto v roku
1992 prijalo deklaráciu „Zdravé mesto", ktorou sa prihlásilo k programu Svetovej
zdravotníckej organizácie. V tomto duchu hlavné mesto pravidelne organizuje aj Školy
verejného zdravia, kde v prednáškových blokoch odborníci sprostredkovávajú informácie
z rôznych odborov, súvisiacich so zdravím a zdravým spôsobom života. Činnosť' Kancelárie
Zdravé mesto je zameraná najmä na udržanie dobrého zdravotného stavu obyvateľov
Bratislavy a zmenu ich životného štýlu a zlepšenie životného a pracovného prostredia mesta.
Vstup na prednášky je bezplatný s možnosťou bezbariérového vstupu. Podľa článku
27 dohovoru hlavné mesto v rámci svojich organizačných zložiek a mestských podnikov
zamestnáva osoby so zníženou zdravotnou schopnosťou. Hlavné mesto aj v roku 2011
57
zaznamenávalo väčšinou pozitívnu spätnú väzbu od zdravotne postihnutých občanov na
úroveň služieb, ktoré im boli poskytnuté.
V meste Košice okrem spolupráce na príprave zásadných strategických dokumentov
mesta akými sú Program hospodárskeho a sociálneho rozvoja mesta Košice a už spomínaný
Komunitný plán rozvoja sociálnych služieb je implementácia Dohovoru realizovaná aj
formou finančnej podpory a pomoci. V súlade so zákonom č. 448/2008 Z.z. o sociálnych
službách mesto Košice v roku 2011 podporovalo aj mimovládne organizácie, ktoré poskytujú
sociálne služby seniorom a občanom s ťažkým zdravotným postihnutím. Zámerom Košíc je
vytvárať
podmienky
občanom
s
ťažkým
zdravotným
postihnutím
predovšetkým
v prirodzenom - domácom prostredí, preto v roku 2011 uprednostňovali podporu terénnych
sociálnych služieb ako je opatrovateľská a prepravná služba. Na zabezpečenie týchto služieb
v roku 2011 mesto Košice vyčlenilo v rozpočte viac ako 1,3 mil. €.
Stredisko skúmalo ako sa v roku 2011 ratifikácia Dohovoru o právach osôb so
zdravotným postihnutím a aké konkrétne kroky a opatrenia vyplývajúce z jeho článkov 8 až
30 prejavili pri prijímaní všeobecne záväzných nariadení.
Ratifikácia Dohovoru sa v Bratislavskom samosprávnom kraji v roku 2011 prejavila v
konkrétnych opatreniach vyplývajúcich z jeho článkov pri prijímaní všeobecne záväzných
nariadení (VZN) hlavne v oblasti zabezpečenia a financovania sociálnej služby. Prijatím 3
všeobecne záväzných nariadení47 sa na úrovni BSK zabezpečilo právo občana na výber
sociálnej služby a formy jej poskytovania, právo výberu poskytovateľa sociálnej služby
a zabezpečenie sociálnej služby v mieste, ktoré si občan vybral. Spomínané VZN riešia
pravidlá poskytovania finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby
a finančného príspevku pri odkázanosti fyzickej osoby na pomoc inej fyzickej osoby pri
úkonoch sebaobsluhy neverejnému poskytovateľovi sociálnej služby, ktorý neposkytuje
sociálnu službu s cieľom dosiahnuť zisk. V prípade neverejného poskytovateľa, ak ho
o zabezpečenie poskytovania sociálnej služby požiadal vyšší územný celok a ak klientom
s trvalým pobytom na území BSK zabezpečí poskytovanie sociálnej služby, BSK poskytne aj
finančný príspevok. VZN BSK mali možnosť v rámci verejného pripomienkového konania
pripomienkovať prijímatelia aj poskytovatelia sociálnych služieb ako aj široká verejnosť.
V roku 2011 neboli Trnavským samosprávnym krajom v kontexte Dohovoru prijaté
všeobecne záväzné nariadenia. Na úrovni zariadení sociálnej služby boli prijaté interné
47
VZN BSK č. 43/2011 zo dňa 24. 6. 2011,VZN BSK č. 45/2011 zo dňa 9. 12. 2011 a VZN BSK č. 44/2011 zo
dňa 9. 12. 2011. VZN sú k dispozícii na stránke: http://www.region-bsk.sk/vseobecne-zavazne-nariadenia.aspx
58
smernice ako: „Povinnosti zamestnávateľa pri zamestnávaní občanov so zdravotným
postihnutím", „Dodržiavanie základných ľudských práv, slobôd a dôstojnosti klientov" ako
i metodické postupy, ktoré zabezpečujú konkrétne kroky a opatrenia na implementáciu
článkov 8 - 30 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím - metodiky pracovných
postupov sociálnej rehabilitácie klientov, metodický pokyn k pracovnej terapii, metodika
pracovných postupov pri ošetrovateľskej starostlivosti, opatrovateľskej starostlivosti,
metodicky pokyn na prípravu individuálneho rozvojového plánu pre klientov.
Na území Prešovského samosprávneho kraja dňom 1.1.2011 nadobudlo účinnosť VZN
č. 21/2010 o podmienkach poskytovania sociálnych služieb, určení sumy úhrady, spôsobe jej
určenia a platenia a výkone opatrení sociálno-právnej ochrany a sociálnej kurately
v zariadeniach sociálnych služieb a v zariadeniach SPO v zriaďovateľskej pôsobnosti PSK.
Uvedené VZN rieši problematiku úhrad prijímateľov, ktorým je poskytovaná sociálna služba.
Okruhy problémov obsiahnutých v článku 8 až 30 Dohovoru poskytovatelia premietajú
priamo vo vytváraní podmienok, ako aj v samotnom poskytovaní sociálnych služieb v súlade
s požiadavkami na kvalitu sociálnej služby.
V roku 2010 bolo v Košickom samosprávnom kraji zastupiteľstvom schválené VZN
č. 6/2010 o poskytovaní sociálnych služieb a spôsobe určenia úhrady, výške úhrady a spôsobe
platenia úhrady za sociálne služby v zariadeniach sociálnych služieb a v zariadeniach
vykonávajúcich opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, ktoré vychádza
z ustanovení zákona o sociálnych službách. Návrh VZN bol zverejnený na pripomienkovanie
širokej verejnosti. Boli oslovené aj organizácie, ktoré zastupujú osoby so zdravotným
postihnutím. Súbežne na úrovni KSK spracovali analýzu zo strany zariadení, ktoré poskytujú
služby osobám so zdravotným postihnutím.
Pri prijímaní všeobecne záväzných nariadení mesto Košice ako aj hlavné mesto
Bratislava dbajú na ich súlad s Dohovorom.
Ako ZMOS uvádza vo svojej odpovedi, nedisponuje normotvornou právomocou. Vo
svojej činnosti sa však v rámci aktívnej účasti na legislatívnom procese snaží ZMOS
vyjadrovať podporu návrhom, ktoré posilňujú praktickú realizáciu ľudských práv, vrátane
práv osôb so zdravotným postihnutím. Ako príklad uvádza ZMOS snahu o vytvorenie
funkčného systému dlhodobej starostlivosti, vrátane udržateľného systému sociálnych služieb,
či
prihlásenie
sa
k procesu
deinštitucionalizácie
sociálnych
služieb
ako
procesu
odstraňujúceho izoláciu a segregáciu ľudí vyžadujúcich dlhodobú pomoc a starostlivosť
v inštitucionalizovaných službách.
59
Stredisko sa zaujímalo, či zabezpečuje súčasná legislatíva v SR dostatočnú právnu
ochranu zdravotne postihnutým osobám pred diskrimináciou a porušovaním zásady
rovnakého zaobchádzania v oblastiach podľa antidiskriminačného zákona.
Podľa Bratislavského samosprávneho kraja súčasná legislatíva SR v oblasti
poskytovania sociálnych služieb zabezpečuje právnu ochranu zdravotne postihnutým osobám
pred diskrimináciou a porušovaním zásady rovnakého zaobchádzania uplatňovaním Zákona
o sociálnych službách, ktorý stanovuje, že práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú
rovnako každému v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou Zákonom
č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred
diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení
neskorších predpisov.
Podľa Trnavského samosprávneho kraja je síce v legislatíve zachytená a ukotvená
dostatočná právna ochrana zdravotne postihnutým osobám, avšak v skutočnosti - v reálnom
živote zdravotne postihnutá osoba je často ohrozená a odkázaná sama na seba, najmä
v rodinnom prostredí. Realita sa v mnohých prípadoch rozchádza s legislatívou. V porovnaní
so životom zdravotne postihnutej osoby sú badateľné deficity medzi tým, čo je ukotvené
v legislatíve a tým, čo osoba v skutočnosti žije – prax nie je vždy dostatočne uplatňovaná.
Podobný názor je obsiahnutý aj v odpovedi Prešovského samosprávneho kraja, podľa
ktorého legislatíva Slovenskej republiky vytvára právny rámec na zabezpečenie právnej
ochrany pred diskrimináciou a porušovaním zásady rovnakého zaobchádzania pre osoby so
zdravotným postihnutím, avšak reálna prax poukazuje na značné rezervy najmä vo vytváraní
a formovaní verejnej mienky na problematiku života, práv či rovnakého zaobchádzania
s osobami so zdravotným postihnutím. Zmena povedomia verejnosti, ako aj reálne vnímanie
a prístup verejnosti k osobám so zdravotným postihnutím predstavuje dlhodobý proces
premeny.
Košický samosprávny kraj v rámci zariadení sociálnych služieb v zriaďovateľskej
pôsobnosti KSK postupuje podľa zákona o sociálnych službách a postupne, podľa finančných
možností dochádza k plneniu všeobecných technických požiadaviek na výstavbu a všeobecne
technických požiadaviek na stavby užívané fyzickými osobami s obmedzenou schopnosťou
pohybu a orientácie v zmysle zákona č. 355/2007 Z. z.. Zástupcovia organizácií, ktoré
zastupujú osoby so zdravotným postihnutím sú prizývané do konaní, v ktorých by mohli byť
dotknuté práva a oprávnené záujmy osôb so zdravotným postihnutím.
V súvislosti s platnou legislatívou mesto Košice konštatuje, že súčasný právny stav nie
je postačujúci nakoľko na Slovensku absentuje zákon o sociálnoprávnej ochrane občanov
60
s ťažkým zdravotným postihnutím. Prijatie takého zákona by mohlo jednoznačne zadefinovať
povinnosti všetkých zainteresovaných subjektov ako aj formy pomoci a ochrany občanov
s ťažkým zdravotným postihnutím. Neexistencia takého zákona má negatívny dopad
predovšetkým na občanov s mentálnym postihnutím, ktorí sa vzhľadom na svoj stav
v mnohých prípadoch nevedia domáhať vlastných práv.
Stredisko zhromažďovalo údaje a preto položilo ďalšie otázky: Ako hodnotíte stav
odstraňovania bariér pri prístupe do verejných inštitúcií oproti minulému roku? S akými
typmi bariér sa stretávate? Prišlo v roku 2011 k zásadnej zmene pri ich odstraňovaní oproti
predošlému roku? Koľko nových bezbariérových prístupov vzniklo na Vašej úrovni v roku
2011? Evidujete nejaké podnety, alebo sťažnosti zo strany verejnosti v súvislosti
s odstraňovaním týchto bariér?
Všetky zariadenia sociálnych služieb v zriaďovateľskej pôsobnosti Bratislavského
samosprávneho kraja majú bezbariérový prístup. BSK v súčasnosti neeviduje žiadne podnety,
alebo sťažnosti zo strany verejnosti v súvislosti s odstraňovaním týchto bariér. Čo sa týka
stavu odstraňovania bariér v kultúrnych zariadeniach v zriaďovateľskej pôsobnosti BSK, sa
z odpovede dozvedáme, že
 divadlo Astorka Korzo ´90 nemá bezbariérový prístup. Sídli v prenajatých priestoroch
MK SR, na ktoré sa viackrát obrátili s požiadavkou o realizáciu bezbariérového
prístupu.
 Divadlo Ludus je bezbariérové, v pracovnom pomere má sluchovo postihnutého
zamestnanca.
 Divadlo Aréna umožňuje bezbariérový prístup do priestorov divadla, divadelnej sály
a toaliet, včítane vyhradeného parkovania vo svojom areáli pre držiteľov preukazov
ZŤP a ZŤPS.
 Bratislavské bábkové divadlo –do divadla je možný bezbariérový prístup.
 Malokarpatské múzeum v Pezinku pamiatkový objekt nedisponuje bezbariérovým
prístupom.
 Malokarpatské osvetové stredisko v Modre – v zriaďovateľskej pôsobnosti BSKvnútorné priestory nie sú prispôsobené bezbariérovému prístupu, ale nádvorie,
spoločenská miestnosť a záhrada sú prístupné aj telesne postihnutým občanom.
 Malokarpatská knižnica v Pezinku - disponuje bezbariérovým prístupom iba pre
detské oddelenie. Do roku 2015 plánujú vybudovať výťah.
61
V roku 2011 bolo v rámci Trnavského samosprávneho kraja vyhradené a vybudované
miesto pre telesne postihnutých na parkovisku za Úradom TTSK a z parkoviska vybudovaný
bezbariérový prístup do budovy UTTSK. V zariadeniach sociálnych služieb sú všeobecné
technické požiadavky na stavby užívané fyzickými osobami s obmedzenou schopnosťou
pohybu a orientácie vo väčšej miere splnené a ďalšie plánované odstránenie bariér závisí od
finančných prostriedkov. Bezbariérové prostredie v školách v zriaďovateľskej pôsobnosti
TTSK, v ktorých študujú žiaci s postihnutím, sa rieši individuálne - napr. triedy s individuálne
začlenenými žiakmi sú situované do učební na prízemí budovy. Stav odstraňovania bariér pri
vstupe do verejných inštitúcií je často nevyhovujúci, ako aj možnosť parkovania osobných
vozidiel pre zdravotne postihnutých pred niektorými inštitúciami - nie sú vytvorene
a vyhradene parkovacie miesta pre tieto vozidla. V roku 2011 TTSK neevidoval žiadne
podnety zo strany verejnosti v súvislosti s odstraňovaním bariér.
V roku 2011 neprišlo k zásadným zmenám pri odstraňovaní bariér (debarierizácia) na
stredných školách v zriaďovateľskej pôsobnosti Trenčianskeho samosprávneho kraja oproti
predošlému roku. Bezbariérové prístupy do škôl v zriaďovateľskej pôsobnosti TSK sú
zabezpečené v: Obchodnej akadémii Milana Hodžu v Trenčíne (pásový schodolez,
bezbariérová úprava sociálneho zariadenia), Strednej odbornej skole v Bánovciach nad
Bebravou (bezbariérová schodisková plošina, bezbariérová úprava vstupu a sociálneho
zariadenia), Obchodnej akadémii, F. Madvu 2, v Prievidzi (výťahová plošina, bezbariérová
úprava nájazdu a sociálneho zariadenia, úprava školských stolov a stoličiek). V súčasnosti sa
v štátnom rozpočte nevyčleňujú finančné prostriedky osobitne na debarierizáciu škôl.
V záujme zlepšenia školskej integrácie žiakov so zdravotným postihnutím navrhuje TSK
podporiť debarierizáciu škôl formou štátnych dotácií a prostredníctvom rozvojových
projektov. Podľa monitoringu Slovenského zväzu telesne postihnutých (SZTP) bezbariérový
prístup v Trenčíne najlepšie aplikovali banky, najhoršie zdravotnícke zariadenia. Podľa
vyjadrenia zástupkyne SZTP len veľmi málo objektov v Trenčíne spĺňa kritériá
bezbariérovosti – zo športových zariadení je bezbariérová krytá plaváreň na Sihoti
a fitnescentra v obchodných centrách, no skoršie postavené športové haly, Dom armády,
Artkino Metro sú stále bariérové. Samosprávny kraj, úrad práce, mestský úrad alebo sociálna
poisťovňa majú bezbariérový prístup na rozdiel od inšpektorátu práce, krajskej veterinárnej
správy a katastra, ktoré sú vysoko bariérové.
V praxi sa Prešovský samosprávny kraj stretáva so stavebno-technickými bariérami,
ktorých odstraňovanie predpokladá finančné prostriedky. PSK rieši bezbariérovosť budov
najmä v rámci implementácie projektov budovania infraštruktúry, realizovaných zo
62
štrukturálnych fondov. Je potrebné uviesť, že odstraňovanie bariér je potrebné sledovať
z pohľadu zabezpečenia bezbariérového vstupu do budovy, ale aj v línii bezbariérového
pohybu osôb po celej budove. Úplné odstránenie architektonických bariér v existujúcich
budovách v PSK, v ktorých sú poskytované sociálne služby, je náročné aj z vzhľadom na fakt,
že v mnohých prípadoch ide o nie účelové budovy, kde napr. vstup do budovy je možné
upraviť bezbariérovo, avšak interiérové členenie vykazuje prvky architektonických bariér.
Roky 2010, 2011 boli z dôvodu zložitej ekonomickej situácie rokmi, v ktorých boli riešené
spravidla najnevyhnutnejšie havarijné stavy či opravy. Poskytovatelia hľadajú možnosti
a riešia situáciu najmä odstraňovaním vnútorných drobných architektonických bariér v rámci
finančných možností. Vo vzťahu k poskytovateľom sociálnych služieb, PSK neeviduje
podnety či sťažnosti, dotýkajúce sa odstraňovania bariér.
Hlavné mesto Bratislava uvádza, že odstraňovanie bariér je pri prístupe do verejných
inštitúcií limitované nielen finančnými možnosťami vlastníka objektu, ale aj z hľadiska
architektonického, pretože niektoré verejné inštitúcie sídlia v historických budovách, kde je
debarierizácia objektu limitovaná pamiatkovou ochranou. Hlavné mesto si je vedomé svojich
záväzkov a v rámci svojich rozpočtových možností postupne pristupuje k odstraňovaniu
bariér vo svojich objektoch.
Za účelom odstraňovania bariér Útvar hlavného architekta mesta Košice pri
posudzovaní zámerov predložených v projektových dokumentáciách požaduje v zmysle
vyhlášky č. 532/2002 Z. z. riešiť bezbariérový prístup pre zdravotne postihnutých občanov.
V roku 2011 sa v rámci novej výstavby podarilo zabezpečiť tieto ciele v objektoch Aupark,
Železničná stanica, Ostrov kultúry Otvorená zóna 7, knižnica na Hviezdoslavovej č. 5,
projektová
dokumentácia
Východoslovenská
galéria,
projektová
dokumentácia
Kultúrnospoločenské centrá (prestavba výmenníkových staníc), ul. Štítová, Wuppertálska,
Važecká, Ľudová, revitalizácia hradu na vrchu Hradová, Projektová dokumentácia
Kunsthalle, Kultúrpark (kasárne kap. Jaroša), Amfiteáter, a niekoľko vstupov do bytových
domov. V rámci prestavby križovatiek v okolí obchodného centra Aupark boli zrealizované
všetky prechody pre chodcov bezbariérovo so stavebnými úpravami aj pre slabozrakých
a nevidiacich. Občania tieto úpravy bezbariérovosti vítajú aj z dôvodu uľahčenia pohybu
mamičiek s kočiarikmi, s deťmi a starších občanov. Útvar hlavného architekta mesta Košice
sa podieľal aj na monitorovaní v teréne a následne odporúčal technické riešenia pri
zabezpečovaní bezbariérového prístupu do jednotlivých prevádzok.
Združenie miest a obcí Slovenska oceňuje aktivity členov i v odstraňovaní
architektonických bariér. Je všeobecným trendom, že členské mestá a obce pri investičných
63
aktivitách realizujú aj debarierizáciu verejných priestranstiev, vrátane vlastných inštitúcií, či
prístupov k iným verejným budovám (pošty, obchody, úrady), verejnej dopravy a podobne.
Budovanie tzv. "front office" v mestských úradoch tiež prispieva k dostupnosti verejných
služieb. Finančná situácia sa však negatívne dotkla aj tejto oblasti verejných investícií. Obce,
ako stavebné úrady posudzujú v rámci preneseného výkonu štátnej správy v oblasti
stavebného konania splnenie kritérií u verejných budov. Náročnosť hodnotenia splnenia
kritérií bezbariérovosti voči všetkým skupinám postihnutí je, vzhľadom na ich komplexnosť,
nesmieme náročná. Pre kvalitný výkon tejto štátnej agendy je nevyhnutné kontinuálne
vzdelávanie odborných zamestnancov. Priemerné ročné počty účastníkov odborného
vzdelávania poukazujú na úroveň, ktorá pokrýva len školenia pre získanie osobitného
kvalifikačného predpokladu. Odborný zamestnanec je tak účastníkom odborného školenia
jedenkrát za kariéru. Nie je však, žiaľ, ničím výnimočným, že aj organizácie, do ktorých
kompetencií patrí starostlivosť o osoby so zdravotným postihnutím, a od ktorých by sa
oprávnene dala očakávať vyššia úroveň citlivosti na bariéry, sa dopúšťajú v konkrétnych
riešeniach chýb, napríklad v tom, že pri realizácii bezbariérovosti pre osoby s postihnutím
pohybového ústrojenstva sa "pozabudne" na osoby so zmyslovým postihnutím, prípadne
konkrétne riešenia priestoru sa v jednom, či dvoch detailoch uchýlia k zjednodušeniu
vedúcemu k praktickej nefunkčnosti celého priestoru.
Ako jeden z inovatívnych postupov pri identifikácii bariér bol nomináciou na ocenenie
Oskar bez bariér ocenený postup mesta Dolný Kubín, ktoré v spolupráci s partnermi vykonalo
mapovanie bariér v meste cez rovesnícke skupiny mladých ľudí za účasti mladých osôb so
zdravotným postihnutím, čím nielen získalo cenné informácie, ale nepochybne zvýšilo
vnímavosť zdravej populácie voči architektonickým bariéram.
Stredisko žiadalo viac informácií a preto sa spýtalo: Na čo ďalšie chcete v súvislosti
s právami osôb so zdravotným postihnutím v Slovenskej republike v roku 2011 upozorniť?
Podľa Bratislavského samosprávneho kraja novela zákona č. 448/2008 Z. z.
o sociálnych službách, účinná od 1. 3. 2012, stanovuje nové podmienky v oblasti úhrad
občanov s ťažkým zdravotným postihnutím za poskytované sociálne služby u verejných
poskytovateľov, ktoré však nekladú rovnaké podmienky pre stanovenie úhrad pre občanov,
ktorým sa sociálne služby poskytujú u neverejných poskytovateľov.
Podľa Trnavského samosprávneho kraja stále pretrvávajú problémy pri poskytovaní
zdravotníckej
starostlivosti
osobám
so
zdravotným
postihnutím
-
nedostatok
stomatologických ambulancií pre zdravotne postihnutých, nedostatok špecializovaných
64
zariadení pre ťažko zdravotne postihnutých, kde by bola zabezpečovaná aj zdravotnícka
starostlivosť pre klientov s ťažkými duševnými diagnózami. Ďalej v rámci bezbariérovosti je
potrebné budovať prístupové cesty, chodníky tak, aby boli bezpečné nielen pre vozíčkarov,
ale aj pre osoby s barlami. Vchody do budov opatriť posuvnými dverami a budovať
bezbariérové sociálne zariadenia.
Čo sa už takmer dva roky v Trenčianskom samosprávnom kraji nedarí je otázka
vyriešenia legálneho poskytovania zdravotníckych služieb a výkonov v rámci zariadení
sociálnych služieb a financovanie týchto služieb prostredníctvom zdravotných poisťovní tak,
aby táto náročná starostlivosť nezaťažovala vlastné rozpočty zariadení sociálnych služieb.
TSK v závere svojej odpovede upozorňuje na problém pri zabezpečovaní zdravotnej
starostlivosti pre klientov zariadení sociálnych služieb s agresívnymi či inými závažnými
stavmi spojenými s duševným ochorením. Na úrovni TSK sa stretávajú s odmietaním
ošetrovania takejto klientely na niektorých stomatologických klinikách a pri nutnosti
hospitalizácie je často potrebná prítomnosť odborníkov zo zariadení, ktorí si s agresívnymi
klientmi dokážu poradiť.
Prešovský samosprávny kraj v súvislosti s právami osôb so zdravotným postihnutím
poukazuje na potrebu multidisciplinárneho prístupu k problematike, na nevyhnutnosť
kladenia dôrazu na prácu s verejnosťou, komunikáciu a poskytovanie informácií o právach
a živote osôb so zdravotným postihnutím v multidisciplinárnom kontexte odborníkov
a širokej verejnosti.
V súvislosti s právami osôb so zdravotným postihnutím Košický samosprávny kraj
navrhuje na úrovni okresných miest podporiť vytvorenie centier prevencie a poradenstva pre
osoby so zdravotným postihnutím, vrátane prideľovania kompenzačných pomôcok, ktoré by
im pomohli zvýšiť stupeň nezávislosti v každodennom živote. Za potrebnú považujú podporu
obcí a miest, aby zabezpečovali pre osoby so zdravotným postihnutím aktívnu účasť na
sociálnom, ekonomickom a kultúrnom dianí na základe rovnosti. KSK podporí aktivity
smerujúce k tomu, aby aspekty zdravotného postihnutia boli zahrnuté do prípravy všetkých
významných politických opatrení a plánovania na krajskej úrovni.
V súvislosti s odstraňovaním architektonických bariér mesto Košice poukazuje aj na
čiastočnú neochotu majiteľov objektov (zachytenú v roku 2011 aj interným monitoringom
mesta Košice) investovať do riešenia bezbariérovosti vlastných prevádzok.
V súlade s pripomienkou uplatňovanou v pripomienkovom konaní k Návrhu na
ratifikáciu Dohovoru je Združenie miest a obcí Slovenska presvedčené, že je potrebné
realizovať audit súčasnej úrovne napĺňania Dohovoru nie len z pohľadu formálneho
65
zhodnotenia legislatívy ale aj z pohľadu praktickej využiteľnosti a dostupnosti nástrojov
ochrany práv. Taktiež ZMOS odporúča zmapovať mieru zaťaženia verejných budov
architektonickými bariérami a navrhnúť vhodný spôsob ich postupného odstraňovania.
Vhodným opatrením by bolo aj poukázanie na najčastejšie sa vyskytujúce chyby
v bezbariérových riešeniach a ich vhodná komunikácia smerom k laickej i odbornej
verejnosti, prípadne príklady finančne najefektívnejšieho odstraňovania už existujúcich bariér.
ZMOS je presvedčené, že razantnejším zavadzaním e-governmentu, pri plnom rešpektovaní
zásad bezbariérovosti virtuálneho prostredia, by sa dosiahla zásadnejšia pozitívna zmena
v priamej dostupnosti verejných služieb, vrátane zvýšenia dostupnosti nástrojov ochrany práv.
Samozrejme za predpokladu, že osobám zo zdravotným postihnutím by boli, ako
kompenzácia architektonických bariér, poskytované nástroje pre využívanie e-governmentu
bezplatne (napr. zaručený elektronický podpis) a subjektom verejnej správy by sa vytvorili
vhodné materiálne, metodické i finančné podmienky. ZMOS však zároveň upozorňuje, že
realizácia týchto aktivít je závislá od náročných procesov prepájania databáz verejných
inštitúcií.
V súvislosti so zhodnotením stavu implementácie Dohovoru za rok 2011 z úrovne
mimovládnych organizácií územnej samosprávy sme oslovili 14 kľúčových organizácií48
reprezentantov osôb so zdravotným postihnutím.
Odpovede nám poskytli Republiková centrála Združenia na pomoc ľuďom
s mentálnym postihnutím v SR (ďalej ZPMP), Slovenský zväz telesne postihnutých (ďalej
SZTP), Asociácia organizácií zdravotne postihnutých občanov SR (ďalej AOZPO),
Organizácia muskulárnych dystrofikov v Slovenskej republike (ďalej OMD), Únia
nevidiacich a slabozrakých Slovenska (ďalej ÚNSS) a Slovenský zväz sclerosis multiplex
(ďalej SZSM).
Stredisko skúmalo ako sa v roku 2011 realizovala implementácia Dohovoru OSN
o právach zdravotne postihnutých.
48
Republiková centrála ZPMP v SR, Asociácia na ochranu práv pacientov SR, Otvorme dvere, otvorme srdcia,
o. z., Asociácia nepočujúcich Slovenska, Asociácia organizácií sluchovo postihnutých v Slovenskej republike,
Slovenský zväz telesne postihnutých, Národná rada občanov so zdravotným postihnutím v Slovenskej
republike, Asociácia organizácií zdravotne postihnutých občanov SR, Spoločnosť na pomoc osobám
s autizmom (SPOSA), Autistické centrum Andreas® n.o., Slovenská únia sluchovo postihnutých, Organizácia
muskulárnych dystrofikov v Slovenskej republike, Slovenský zväz sclerosis multiplex a Únia nevidiacich
a slabozrakých Slovenska
66
Oslovené mimovládne organizácie Dohovor využívajú najmä ako nástroj pri
zdôvodňovaní stanovísk a návrhov v legislatívnom procese (ÚNSS), či pri presadzovaní práv
a záujmov ľudí so zdravotným postihnutím (ZPMP).
AOZPO začala na jeseň roku 2011 s podporou Úradu vlády SR realizáciu projektu
s názvom "Implementácia Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím do
činnosti samospráv". Ambíciou projektu je realizácia cyklu seminárov zameraných na
implementáciu Dohovoru pre samosprávy. Projekt sa realizoval do marca 2012.
SZTP realizoval vzdelávanie v rámci jednotlivých krajov pre svoju členskú základňu.
Zisťovanie Strediska pokračovalo so zameraním ako sa ratifikácia Dohovoru o
právach osôb so zdravotným postihnutím vrátane jeho Opčného protokolu prejavila na
legislatívnom procese v roku 2011.
ZPMP upozornilo na želanú novelizáciu Občianskeho zákonníka v oblasti spôsobilosti
na právne úkony49, o ktorú sa usilujú už od roku 2009. Ďalšou systémovou zmenou je
deinštitucionalizácia zariadení sociálnych služieb.
Podľa ÚNSS Dohovor pomohol pri pozastavení niektorých núdzových legislatívnych
opatrení, akými boli návrhy na zmenu spôsobu valorizácie dôchodkov, redukcie rodičovského
príspevku, príspevku pri narodení dieťaťa a pod. Začali sa však aj prípravné práce
podmienené Dohovorom v oblasti právnej spôsobilosti, deinštitucionalizácie a pod.
AOZPO, SZTP ani Organizácia muskulárnych dystrofikov v SR50 nezaznamenali
žiadnu zvýšenú legislatívnu aktivitu, okrem samotnej ratifikácie a zverejnenia Dohovoru OSN
vrátane Opčného protokolu v Zbierke zákonov.
Dôraz položilo Stredisko aj na participáciu a preto sa spýtalo: Zúčastnili ste sa v roku
2011 pripomienkového konania k návrhom zákonov týkajúcich sa postavenia zdravotne
postihnutých osôb? Ak áno, uveďte konkrétne. Boli Vaše pripomienky zohľadnené?
ZPMP, ÚNSS, AOZPO a SZTP sa v roku 2011 zúčastnili na pripomienkovom konaní
k novele zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého
zdravotného postihnutia a k novele zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách.
Pripomienky boli spravidla zohľadnené len čiastočne, pričom vôbec sa nezohľadnili
pripomienky k úprave príspevku za opatrovanie a opakovaných peňažných príspevkov okrem
osobnej asistencie.
49
50
http://www.zpmpvsr.sk/index.php?option=com_content&task=blogcategory&id=66&Itemid=275
Odpoveď OMD v SR z 22. 2. 2012
67
ÚNSS sa ďalej zúčastnila pripomienkovania aj v rámci pozastavených návrhov
zákonov obsahujúcich opatrenia na zmenu spôsobu valorizácie dôchodkov, o rodičovskom
príspevku, o príspevku pri narodení dieťaťa, o hmotnej núdzi a pod.
AOZPO taktiež uplatnila svoje pripomienky v rámci pripomienkových konaní
k Návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník prace (podnet
na úpravu finančného príspevku na stravovanie zamestnancov podľa § 152 ods. 5 ZP a jeho
zdaňovania podľa § 5 ods. 7 písm. b) Zákona a dani z príjmov), k návrhu na novelizáciu
zákona o službách zamestnanosti č. 5/2004 Z. z., k návrhu Zákona o príspevku na bývanie,
k návrhu Zákona a hmotnej núdzi. Rovnako AOZPO predložila svoj podnet v rámci
predbežného pripomienkového konania k Výnosu Úradu pre reguláciu železničnej dopravy,
týkajúci sa zliav pre ťažko zdravotne postihnutých cestujúcich a uplatnila pripomienky
k Návrhu Výnosu Úradu pre reguláciu železničnej dopravy č. 6/2011, ktorým sa mení Výnos
Úradu pre reguláciu železničnej dopravy z 14. decembra 2010 č. 5/2010 o regulácii
cestovného v železničnej doprave. Niektoré pripomienky boli čiastočne akceptované.
OMD a SZMS sa pravidelne zúčastňujú pripomienkového konania. Ich pripomienky
sa v roku 2011 týkali predovšetkým zákonov týkajúcich sa kompenzácií dôsledkov
zdravotného postihnutia, kategorizácie zdravotníckych pomôcok, zdravotnej starostlivosti
a pod. Niektoré pripomienky boli čiastočne akceptované. Na presadenie svojich pripomienok
musia vyvíjať mimoriadne veľké úsilie, nestačí na to len ich jednoduché zaslanie.
Nasledovali ešte konkrétnejšie otázky Strediska: Je vaša organizácia prizývaná
k tvorbe rozhodnutí na úrovni národnej (legislatíva) miestnej regionálnej? Uveďte príklady.
Prihliada sa na pripomienky vašej organizácie? Do akej miery?
ZPMP, podobne ako SZTP a ÚNSS, sú prizývaní do procesu tvorby rozhodnutí
v smere implementácie Dohovoru. Ako príklad uvádzajú svoju účasť v pracovnej skupine,
ktorá tvorila Národný akčný plán prechodu z inštitucionálnej na komunitnú starostlivosť
v systéme sociálnych služieb na roky 2011 – 2015. Rovnako sa v roku 2011 zúčastňovali
prostredníctvom svojho zástupcu na činnosti Výboru pre osoby so ZP.
ÚNSS okrem toho bola prizvaná na spoluprácu s MPSVR SR pri tvorbe návrhu novely
zákona č. 5/2004 o službách zamestnanosti, novely zákona č. 447/2008 o peňažných
príspevkoch na kompenzáciu. S MF SR spolupracovali v oblasti prístupnosti informácií, napr.
výnos MF 312/2010 o štandardoch pre informačné systémy verejnej správy.
AOZPO sa na národnej úrovni zúčastňuje pripomienkových konaní a taktiež je
prizývaná na stretnutia pri príprave niektorých právnych predpisov, spravidla Ministerstvom
68
práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Na miestnej a regionálnej úrovni nie sú prizývaní
k žiadnym rozhodovacím procesom. S úrovňou akceptácie jednotlivých formulovaných
pripomienok v prevažnej väčšine nie sú spokojní.
OMD a SZSM zaslali negatívnu odpoveď - do procesu tvorby rozhodnutí v smere
implementácie Dohovoru nie sú pozývaní.
Stredisko chcelo vedieť, či zabezpečuje súčasná legislatíva v SR dostatočnú právnu
ochranu zdravotne postihnutým osobám pred diskrimináciou a porušovaním zásady
rovnakého zaobchádzania v oblastiach podľa antidiskriminačného zákona.
Podľa väčšiny oslovených MVO (ZPMP, ÚNSS, AOZPO) súčasná legislatíva v SR
nezabezpečuje
dostatočnú
právnu
ochranu
zdravotne
postihnutým
osobám
pred
diskrimináciou. Zhodne upozorňujú na nedostatočnú implementáciu Dohovoru a časté
praktické porušovanie zásady rovnakého zaobchádzania.
SZSM a OMD sa zhodne domnievajú, že osoby so zdravotným postihnutím sú
diskriminované v rôznych oblastiach už tým, že nie sú vytvorené vhodné podmienky na
pohyb – mobilitu – taktiež nemajú možnosť získať vhodné a primerané vzdelanie tak, ako
osoby bez postihnutia, vhodné a primerané zamestnanie, nemajú prístup k doprave, k službám
a k zdravotníctvu.
Ďalšie zisťovanie Strediska vyjadrovali tieto otázky: Ako hodnotíte stav odstraňovania
bariér pri prístupe do verejných inštitúcií oproti minulému roku? S akými typmi bariér sa
stretávate? Prišlo v roku 2011 k zásadnej zmene pri ich odstraňovaní oproti predošlému roku?
V prípade, že disponujete takýmito údajmi, koľko nových bezbariérových prístupov vzniklo
v roku 2011? Evidujete nejaké podnety, alebo sťažnosti zo strany verejnosti v súvislosti
s odstraňovaním týchto bariér?
ÚNSS nedisponuje priamymi štatistickými údajmi. Napriek tomu však evidujú
pozorovateľný zvýšený záujem o posudzovanie prístupnosti projektov stavieb najmä zo strany
miest. Nedostatkom je však stále zanedbávanie pravidiel bezbariérového projektovania ako aj
odporúčaní ku konkrétnym projektom. Zvlášť neuspokojivá je podľa ÚNSS implementácia
článku 16 nariadenia ES 1083/2006, ktorý zakazuje používať prostriedky fondov EU na
vytváranie bariérových riešení. Tento článok sa prakticky nekontroluje pri schvaľovaní
žiadostí o podporu projektov a nekontroluje sa pri ich realizácii.
K zásadnému obratu a zmene v debarierizácii oproti roku 2010 podľa AOZPO a SZTP
nedošlo. Opatrenia na odstránenie bariér a to ako fyzických tak aj informačných
69
a komunikačných stále pretrvávajú, je vidieť postupné zlepšovanie, ale tento proces je veľmi
pomalý. Okrem fyzických bariér - prístupnosti verejných budov, verejných priestorov,
dopravných prostriedkov AOZPO upozorňuje aj na bariéry informačné a komunikačné napr.
neprístupnosť niektorých internetových stránok pre špeciálne počítačové programy
sprístupňujúce tieto stránky zrakovo postihnutým osobám. V oblasti fyzických bariér
pretrváva veľká bariérovosť (vstupy, schodištia) verejných budov - úradov ako štátnych tak aj
samosprávnych, zdravotníckych zariadení (ktoré ŤZP ľudia navštevujú v zvýšenej miere),
železničných staníc a nástupíšť, prostriedkov verejnej dopravy- najmä autobusov (malý podiel
nízko podlažných), chýbajúce ozvučenie verejných dopravných prostriedkov pre zrakovo
postihnutých (hlásenie staníc alebo zastávok), ozvučenie semaforov pri prechodoch pre
chodcov zvukovým signálom pre zrakovo postihnutých, neprístupnosť verejných sociálnych
zariadení pre vozíčkarov a ľudí s pohybovým obmedzením, a takisto neprístupnosť týchto
zariadení vo verejných budovách pre tuto skupinu zdravotne postihnutých. AOZPO i SZTP
pravidelne eviduje sťažnosti na existenciu bariér, o počte novovykonaných bezbariérových
úprav však nedisponujú štatistikou ani prehľadom.
SZTP ďalej eviduje sťažnosti zo strany verejnosti, pokiaľ ide o bariéry, a to pri
poštových úradoch, mestských častí, obecných úradoch, pri rekonštrukciách bytových domov
(vchod, bezbariérový prístup).
Podľa názoru SZSM a OMD sa bariéry pri prístupe do verejných inštitúcií odstraňujú
veľmi pomaly. Keďže osoby, ktoré obe MVO zastupujú sa pohybujú na mechanických
a elektrických vozíkoch, stretávajú sa predovšetkým s bariérami architektonickými.
V prístupe do verejných inštitúcií sú permanentnou prekážkou prístupnosti: schody, úzke
dvere, neexistencia vhodných sociálnych zariadení, neexistencia výťahov, vysoké
vybavovacie pulty a pod.
Vo svojej odpovedi ZPMP upozorňuje na bariéry brániace prístupnosti informácií –
materiály v ľahko zrozumiteľnom jazyku „easy-to-read“, ktoré by predovšetkým pomohli
osobám s mentálnym postihnutím, oficiálne nie sú vydávané.
Stredisko sa zaujímalo o postrehy a nápady. Položilo preto tieto otázky: Môžete podľa
vlastných skúseností zhodnotiť podmienky uplatnenia sa v spoločnosti SR zdravotne
postihnutých občanov v roku 2011? Aké návrhy na zlepšenie ich uplatnenia ste v roku 2011
ponúkli - komu a s akým výsledkom?
70
ZPMP systematicky upozorňuje kompetentné orgány na uplatňovanie Dohovoru.
Konkrétne návrhy formulovali v rámci reformy opatrovníctva, práva voliť pre každého,
deinštitucionalizácie.
Možnosti uplatnenia zdravotne postihnutých ľudí sú podľa AOZPO obmedzené a ich
požiadavky častokrát prehliadané. Osobitne závažným problémom uplatnenia zdravotne
postihnutých ľudí v spoločnosti je ich pracovná integrácia a možnosť pracovného uplatnenia,
ktoré závažným spôsobom ovplyvňuje ich príjmovú situáciu a životnú úroveň. Je nedostatok
vhodných pracovných príležitostí primeraných ich zdravotnému stavu a je tiež nezáujem
a skrytá diskriminácia zo strany zamestnávateľov. Zamestnávatelia radšej zaplatia štátu
sankciu za nedodržanie povinného podielu zamestnancov so zdravotným postihnutím, než by
zamestnali človeka so zdravotným postihnutím. V prípade chránených dielní a chránených
pracovísk
pretrváva
prebyrokratizovanie
a komplikovanosť
celého
mechanizmu
podporovaného zamestnávania, čo odrádza potencionálnych zamestnávateľov od zámeru
vytvárania chránených dielní a chránených pracovísk pre zdravotne postihnutých ľudí.
Nedodržiavanie povinnosti zamestnávania zdravotne postihnutých sa týka všetkých subjektov
ako súkromných tak aj štátnych všetkých úrovní.
Podľa SZTP občania so zdravotným postihnutím v praxi majú sťažené podmienky
uplatnenia sa v spoločnosti SR. Pre komunitu telesne postihnutých ide o bariéry, či už v rámci
vzdelávania (základné, stredné a vysoké školy, internáty), zamestnanosti, problémy uplatnenia
sa na otvorenom trhu prace. Hlavným dôvodom sú všadeprítomné architektonické bariéry. Na
základe monitoringu v 4 mestách SR na jednotlivých workshopoch poukazovali na nedostatky
za prítomnosti zástupcov štátnej správy a verejnej správy a ponúkali svoje odborné kapacity
na spoluprácu pri odstraňovaní bariér v spoločnosti. V tejto súvislosti vydali pre účastníkov
workshopov informačné brožúry.
SZSM a OMD sa v roku 2011 snažili presadiť, ako už niekoľko rokov predtým,
zrušenie obmedzenia príjmového limitu pre poberateľov kompenzačných príspevkov,
predovšetkým peňažného príspevku na osobnú asistenciu. Ich pripomienky neboli
akceptované, príjem bol zvýšený z 3-násobku na 4-násobok pri príspevku na osobnú
asistenciu. Pripomienky boli zaslané na MPSVR SR. OMD riešila aj limitový príjem pre
nájomcov tzv. sociálnych bezbariérových bytov v MČ Ružinov. Keďže problém naďalej trvá,
zatiaľ neuspeli. Limitovanie príjmu obmedzuje pracovné uplatnenie osôb so zdravotným
postihnutím tak, že pri minimálnom príjme prichádzajú o kompenzácie dôsledkov
zdravotného postihnutia a v súvislosti s bývaním v nájomných bytoch strácajú nárok na takýto
71
byt, napriek tomu, že sú naň z dôvodu postihnutia odkázaní a nemajú dostatok vlastných
zdrojov na zabezpečenie vlastného bývania.
Spolupráca bola tiež predmetom záujmu Strediska. Spýtalo sa ako funguje spolupráca
medzi mimovládnymi organizáciami zastupujúcimi záujmy zdravotne postihnutých občanov
(dobrá, neutrálna, zlá). Spýtalo sa:
Ak je zlá, v čom a aké opatrenia by bolo potrebné
vykonať?
Podľa ZPMP, ale aj AOZPO reprezentujúce organizácie zdravotne postihnutých dobre
spolupracujú, sami majú dobrú a efektívnu skúsenosť pri spolupráci s viacerými
organizáciami.
Spolupráca medzi relevantnými MVO funguje podľa ÚNSS najmä prostredníctvom
NROZP medzi jej členskými organizáciami. Jej úroveň je premenná a nemožno ju označiť ani
ako výbornú alebo zlú. ÚNSS sa podieľa na tejto spolupráci systematicky. Hlavným
problémom kvalitnejšej spolupráce je nedostatočné financovanie organizácií na zabezpečenie
ich minimálnej kapacity.
Pokiaľ ide o ostatné mimovládne organizácie, ktoré reprezentujú zdravotne
postihnutých občanov, a nie sú združené v rámci NROZP, považuje SZTP kvalitu spolupráce
za neutrálnu, často aj zlú. Existencia veľkého množstva MVO zastupujúcich záujmy
zdravotne postihnutých občanov spôsobuje značné názorové trieštenie a nejednotnosť. Často
zlyháva komunikácia a tým dochádza k oslabeniu možností presadzovania potrieb zdravotne
postihnutých občanov v legislatíve.
OMD a SZSM zhodne tvrdia, že spolupráca medzi jednotlivými mimovládnymi
organizáciami nie je veľmi dobrá. Ak aj hodnotia len organizácie zastupujúce občanov
s telesnými postihnutiami, vypovedajú o tom, že názory MVO nie sú priveľmi jednotné
a takisto ich jednotne nepresadzujú.
Stredisko zisťovalo ako funguje spolupráca na príprave legislatívnych zmien
sociálnych zákonov medzi mimovládnymi organizáciami a parlamentnými zástupcami
prípadne parlamentom.
Podľa ZPMP spolupráca na príprave legislatívnych zmien sociálnych zákonov funguje
najmä v rámci NROZP. Zároveň intenzívnejšie spolupracujú v rámci svojich kapacitných
možností s niektorými poslancami a poslankyňami NR SR.
ÚNSS informuje, že pokiaľ je dostatok času na pripomienkovanie, NROZP vyzýva
členské organizácie, aby dodali svoje pripomienky, ktoré potom zapracuje do spoločných
72
pripomienok ak svojim obsahom nie sú v rozpore s poslaním NROZP a spoločnými záujmami
všetkých skupín osôb so zdravotným postihnutím. Pripomienky ÚNSS sú obvykle hlavným
základom spoločných pripomienok. Pripomienky zasiela ÚNSS aj poslancom NR SR. Na
niektorých konkrétnych problémoch existuje aj spolupráca s konkrétnymi poslancami (napr.
novela zákona č. 131/2002 o vysokých školách). Spolupráca je však relatívne slabá.
SZTP dostáva jednotlivé návrhy legislatívnych zmien na pripomienkovanie
prostredníctvom svojho zástupcu vo Výbore pre zdravotne postihnutých.
Podľa SZSM, OMD a AOZPO je spolupráca medzi mimovládnymi organizáciami
s parlamentnými zástupcami na príprave legislatívy, ktorá sa týka problematiky zdravotne
ťažko postihnutých osôb nedostatočná. Za potrebné považujú zapojenie organizácií ŤZP od
začiatku do prípravy týchto zákonov. Súčasná prax spočíva v oslovení reprezentujúcich MVO
len v závere legislatívneho procesu, kedy už často nie je vôľa akceptovať vznesené
pripomienky, aby sa nezvyšovali finančné náklady. Ťažko je preto presadzovať zásadné
zmeny v zákonoch, ktoré by zlepšili kvalitu života ŤZP s touto podmienkou – je to prakticky
nemožné.
Stredisko chcelo zhromaždiť čo najviac užitočných informácií, preto sa spýtalo: Na čo
ďalšie chcete v súvislosti s právami osôb so zdravotným postihnutím v Slovenskej republike
v roku 2011 upozorniť?
Podľa ZPMP nie je v SR podporované obhajovanie práv a záujmov občanov so
zdravotným postihnutím zo strany štátu, chýba systematická podpora činnosti strešných
organizácií. Uvítali by tiež aktívnu spoluprácu zo strany SNSĽP pri uplatňovaní ľudských
práv ľudí s mentálnym postihnutím.
ÚNSS upozorňuje na neexistenciu dostatočných podmienok pre organizácie osôb so
zdravotným postihnutím, ktoré by im umožňovali systematicky obhajovať práva osôb so
zdravotným postihnutím. Jediným štátnym mechanizmom poskytujúcim príspevky na
podporu obhajoby práv je tak projektová schéma Úradu vlády podľa zákona č. 524/2010 Z. z.
Žiadny zo zákonov o dotáciách z rozpočtových kapitol jednotlivých ústredných orgánov
neumožňuje prispievať na mzdy, s výnimkou zákona č. 544/2010 Z. z. o dotáciách
v pôsobnosti MPSVaR a to len v súvislosti so sociálnymi službami pre konkrétnych klientov,
publikačnou činnosťou a účasťou v medzinárodných organizáciách organizácií s viac ako 50
tisíc členmi čo z organizácií osôb so zdravotným postihnutím spĺňa len NROZP. Veľmi
limitované projektovo závislé financovanie neumožňuje systematicky vykonávať činnosti
73
v oblasti obhajoby a uplatňovania práv a ich monitoringu. Chýba inštitucionálna podpora
reprezentatívnych organizácií osôb so zdravotným postihnutím ako takých, nie len projektová.
Podľa AOZPO pretrváva dlhodobo skepsa a rozčarovanie zdravotne postihnutých ľudí
s úrovňou kvality ich života, mnohokrát prehliadania ich potrieb a oprávnených záujmov
a postoja väčšinovej spoločnosti ako k občanom druhej kategórie. Vzhľadom na veľmi
obmedzené príjmy sa prehlbuje prepad životnej úrovne zdravotne postihnutých ľudí, ktorí
v prevažnej miere patria k nízkopríjmovým domácnostiam. Zotrváva stav nízkych invalidných
dôchodkov. Postup pri odstraňovaní bariér a integrácii je vnímaný ako pomalý.
Dohovor je podľa SZTP nástrojom pre uplatňovanie práv osôb so ZP a jeho
implementácia spočíva v prijatí praktických opatrení. Ide o právne vyjadrenie zmeny postoja
od medicínskeho k sociálnemu modelu zdravotného postihnutia a návod na dosiahnutie
potrebnej zmeny v prístupe spoločnosti. Jeho účinné uvedenie do praxe si vyžaduje
vytvorenie implementačnej štruktúry a monitorovacej štruktúry.
OMD spolu so SZSM upozorňujú na zlú zdravotnú starostlivosť o osoby s veľmi
ťažkými postihnutiami. Odhliadnuc od zlých podmienok v zdravotníckych zariadeniach je
problém aj so starostlivosťou, pokiaľ osoby s chronickými ochoreniami vyžadujú starostlivosť
v nemocnici. Zdravotnícke zariadenia nie sú vôbec bezbariérové a preto návšteva tohto
zariadenia, ako aj samotné vyšetrenie sú pre tieto osoby veľmi komplikované. Osoby
imobilné, ak potrebujú ošetrenie, operáciu, alebo starostlivosť vyžadujúcu hospitalizáciu
nemajú počas pobytu v nemocnici adekvátnu starostlivosť. Hospitalizácia týchto pacientov sa
vykonáva za veľmi nepriaznivých podmienok. Týmto osobám sú teda uprené ľudské práva
pre vykonávanie základných životných potrieb. Podľa SZSM je síce na Slovensku
poskytovaná pomerne slušná medicínska starostlivosť, ale žiaľ ošetrovateľstvo je stále
v minulých storočiach. Zdravotnícky personál nevie a nemá časové možnosti postarať sa
o imobilnú osobu na bežnom oddelení, nie sú k dispozícii polohovacie postele, antidekubitné
matrace, zdviháky, bezbariérové sociálne zariadenia a kúpeľne. Imobilné osoby preto často
volia radšej odchod z nemocnice na vlastnú zodpovednosť, nemajú inú možnosť, pretože
nemocnica nemá vytvorené podmienky na to, aby tam mohli zotrvať bez zhoršenia ich
základného zdravotného stavu - hrozí vznik dekubitov, nemožnosť robenia hygieny,
nedostanú sa na WC a pod. Nesamostatný imobilný pacient ťažko znáša pobyt v nemocnici
lebo prístup personálu, a nevedomosť v zaobchádzaní s postihnutými osobami mu
nevytvárajú dobré dôveryhodné podmienky.
74
Vybrané ustanovenia Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a prehľad
zmien v slovenskom právnom poriadku v roku 2011
Článok 7 - Deti so zdravotným postihnutím
Ratifikáciou Dohovoru sa Slovenská republika zaviazala prijať všetky nevyhnutné
opatrenia, ktorými zabezpečí deťom so zdravotným postihnutím plné využívanie všetkých
ľudských práv a základných slobôd na rovnakom základe s ostatnými deťmi. Pri každej
činnosti týkajúcej sa detí so zdravotným postihnutím je nevyhnutné sledovať najlepší záujem
dieťaťa. Povinnosťou Slovenskej republiky je taktiež zabezpečiť deťom so zdravotným
postihnutím na rovnakom základe s ostatnými deťmi právo slobodne vyjadrovať svoje názory
vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ich dotýkajú, pričom sa ich názorom musí venovať
náležitá pozornosť, zodpovedajúca ich veku a zrelosti, a v záujme uplatňovania tohto práva
im poskytujú pomoc primeranú ich veku a zdravotnému postihnutiu.
Ľudské práva a slobody sú zaručené univerzálne už na úrovni Ústavy SR aj pre deti.
Sledovanie najlepšieho záujmu zdravotne postihnutého dieťaťa, či dieťaťa s dlhodobo
nepriaznivým zdravotným stavom na úrovni sociálneho zabezpečenia je osobitne zohľadnené
v nasledujúcich zákonoch:
Zákon č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa a o zmene a doplnení zákona
č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení - zákon upravuje poskytovanie prídavku na dieťa
a poskytovanie príplatku k prídavku. Prídavok je štátna sociálna dávka, ktorou štát prispieva
oprávnenej osobe na výchovu a výživu nezaopatreného dieťaťa. Príplatok k prídavku je štátna
sociálna dávka, ktorou štát pripláca oprávnenej osobe na výchovu a výživu nezaopatreného
dieťaťa, na ktoré nemožno uplatniť daňový bonus. Podľa § 3 ods. 1 citovaného zákona sa za
nezaopatrené dieťa považuje dieťa do skončenia povinnej školskej dochádzky, najdlhšie do
dovŕšenia 25 rokov veku, ak sa sústavne pripravuje na povolanie štúdiom alebo sa nemôže
sústavne pripravovať na povolanie štúdiom, alebo vykonávať zárobkovú činnosť pre chorobu
alebo úraz. V súvislosti so zdravotným postihnutím sa za nezaopatrené dieťa podľa tohto
zákona považuje aj dieťa, ktoré je neschopné sa sústavne pripravovať na povolanie alebo
vykonávať zárobkovú činnosť pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, najdlhšie do
dovŕšenia plnoletosti (§3 ods. 2 písm. b)) a zároveň mu nevznikol nárok na invalidný
dôchodok a nie je poberateľom sociálneho dôchodku (§3 ods. 3). Podľa §5 citovaného zákona
je dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav dieťaťa choroba a stav uvedené v prílohe
75
č. 2 k zákonu č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení., ktoré podľa poznatkov lekárskej vedy
trvajú viac ako dvanásť po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov alebo je predpoklad, že
budú trvať viac ako dvanásť po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov, a vyžadujú
osobitnú starostlivosť podľa tejto prílohy. O dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav dieťaťa
pôjde aj v prípade choroby a stavu vyžadujúceho osobitnú starostlivosť, ak choroba a stav
vylučujú schopnosť sústavne sa pripravovať na povolanie a vykonávať zárobkovú činnosť.
Príslušným orgánom na posudzovanie dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu dieťaťa je
úrad práce, sociálnych vecí a rodiny podľa miesta trvalého pobytu alebo prechodného pobytu
oprávnenej osoby. Aby vznikli podmienky nároku na prídavok (§ 7), oprávnená osoba sa musí
starať o nezaopatrené dieťa a súčasne oba subjekty musia mať trvalý alebo prechodný pobyt
na území Slovenskej republiky. Nárok na prídavok nevznikne, ak sa nezaopatrenému dieťaťu
poskytuje starostlivosť v zariadení a dôvodom takejto starostlivosti je vykonávanie
rozhodnutia súdu o nariadení ústavnej starostlivosti, predbežného opatrenia alebo rozhodnutia
o uložení ochrannej výchovy alebo výchovného opatrenia. Ak oprávnená osoba spĺňa vyššie
uvedené podmienky a zároveň je poberateľom starobného dôchodku, predčasného starobného
dôchodku, invalidného dôchodku z dôvodu poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť
o viac ako 70 %, výsluhového dôchodku po dovŕšení veku potrebného na nárok na starobný
dôchodok, spĺňa podmienky nároku na príplatok k prídavku (§ 7a). Aktuálna výška prídavku
je 22,54 eura mesačne a výška príplatku k prídavku je 10,57 eura mesačne (§ 8).
Zákon č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých
zákonov – zákonom sa upravuje poskytovanie rodičovského príspevku, pričom rodičovský
príspevok je štátna sociálna dávka, ktorou štát prispieva oprávnenej osobe na zabezpečenie
riadnej starostlivosti o dieťa. Podľa § 3 má oprávnená osoba nárok na rodičovský príspevok,
ak zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa do 3 rokov veku, resp. do šiestich rokov veku,
ktoré má dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav (alebo je zverené do starostlivosti
nahrádzajúcej starostlivosť rodičov, najdlhšie tri roky od právoplatnosti prvého rozhodnutia
o zverení dieťaťa do starostlivosti tej istej oprávnenej osobe), a má trvalý alebo prechodný
pobyt na území Slovenskej republiky. Riadna starostlivosť o dieťa podľa tohto zákona je
starostlivosť poskytovaná dieťaťu v záujme všestranného fyzického vývinu a psychického
vývinu dieťaťa, najmä primeraná výživa dieťaťa, hygiena dieťaťa, výchova dieťaťa
a dodržiavanie preventívnych prehliadok dieťaťa. Aktuálna výška rodičovského príspevku je
194,70 eura mesačne (§ 4 ods. 1). Ak oprávnená osoba zabezpečuje riadnu starostlivosť o dve
a viac súčasne narodených detí, rodičovský príspevok sa zvyšuje o 25 % na každé ďalšie
76
dieťa, ktoré sa narodilo súčasne s dieťaťom podľa § 3 ods. 2. Suma rodičovského príspevku
určená podľa prvej vety sa zaokrúhľuje na najbližších desať eurocentov (rodičovský
príspevok sa od 1. 1. 2011 zvyšuje o 25 %, ak sa rodič stará o dvojčatá a o 50 %, ak sa rodič
stará o trojčatá, o 75 %, ak ide o štvorčatá, atď.). Zákonom č. 513/2010 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých
zákonov a o zmene a doplnení zákona č. 561/2008 Z. z. o príspevku na starostlivosť o dieťa
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 571/2009 Z. z. sa s účinnosťou od
1. 1. 2011 v § 4 zaviedol nový ods. 3, podľa ktorého je rodičovský príspevok mesačne 50 %
sumy, ak oprávnená osoba nedbá najmenej tri po sebe nasledujúce kalendárne mesiace
o riadne plnenie povinnej školskej dochádzky ďalšieho dieťaťa v jej starostlivosti; rodičovský
príspevok sa v tejto sume poskytuje najmenej počas troch kalendárnych mesiacov od prvého
dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom škola oznámila príslušnému
úradu práce sociálnych vecí a rodiny, že oprávnená osoba nedbá najmenej tri po sebe
nasledujúce kalendárne mesiace o riadne plnenie povinnej školskej dochádzky ďalšieho
dieťaťa v jej starostlivosti.
V nadväznosti na sprísnenie režimu vyplácania rodičovského príspevku bol na úrovni
NR SR v apríli 2011 predložený „Návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na
vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov“51. Ako sa uvádza vo všeobecnej časti Dôvodovej
správy k predloženému návrhu, cieľom návrhu zákona malo byť zvýšenie motivácie nájsť si
a udržať zamestnanie aj v nižšie platených pozíciách a zároveň odstrániť negatívnu motiváciu
u sociálne vylúčených skupín obyvateľstva, zabezpečovať a zvyšovať si svoj príjem
prostredníctvom sociálnych dávok viazaných na počet detí. Návrhom sa malo zaviesť
kritérium na posúdenie aktivity rodičov pri snahe hľadať a udržať si prácu alebo študovať
s cieľom pripraviť sa na výkon budúceho povolania. Počas štvorročného obdobia pred
vznikom nároku na dávku sa malo požadovať, aby aspoň jeden z rodičov bol nemocensky
poistený tzn. dohromady zamestnaný aspoň 270 dní. Za rovnakú aktivitu ako je práca sa
považovalo aj štúdium na vysokej škole, rovnako ako aj absolvovanie vysokej školy
v 1. alebo 2. stupni alebo strednej školy v sledovanom období. Ak by rodina, ktorá žiada
o rodičovský príspevok nespĺňala tieto kritériá, znížila by sa výška rodičovského príspevku
51
http://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/cpt&ZakZborID=13&CisObdobia=5&ID=338, citované
18. 4. 2012
77
o 50 %. Ak by sa kritériá zamestnania (jedného z rodičov) splnili, následne by sa výška
rodičovského príspevku mohla kedykoľvek zvýšiť na plnú výšku. Súbežne s úpravou
poskytovania rodičovského príspevku sa mal novelizovať aj zákon o poskytovaní dávok
v hmotnej núdzi tak, že prípadné zníženie výšky rodičovského príspevku by nezakladalo
nárok na zvýšenie dávky v hmotnej núdzi, ktorá by kompenzovala dôsledky zníženia výšky
rodičovského príspevku, čím by účinky navrhovanej novely zákona o rodičovskom príspevku
boli eliminované.
Súčasne s predchádzajúcim návrhom bol taktiež v apríli 2011 na úrovni NR SR
predložený „Návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým
sa dopĺňa zákon č. 235/1998 Z. z. o príspevku pri narodení dieťaťa, o príspevku rodičom,
ktorým sa súčasne narodili tri deti alebo viac detí alebo ktorým sa v priebehu dvoch rokov
opakovane narodili dvojčatá a ktorým sa menia ďalšie zákony v znení neskorších
predpisov“52. Podľa Dôvodovej správy sa dozvedáme, že návrh novely zákona mal zaviesť
kritérium pre posudzovanie nároku na priznanie príplatku k príspevku pri narodení prvého,
druhého a tretieho dieťaťa. Navrhovaným kritériom mala byť podobne, ako v predošlom
prípade, podmienka, aby aspoň jeden z rodičov počas posledných štyroch rokov, ktoré
predchádzajú vzniku nároku na príplatok k príspevku pri narodení dieťaťa bol nemocensky
poistený tzn. pracoval v súhrne aspoň 270 dní alebo sa pripravoval na budúce povolanie
štúdiom na vysokej škole alebo sa stal absolventom vysokej školy alebo strednej školy.
Navrhovatelia argumentovali opodstatnenosť návrhu aj očakávaným priaznivým dopadom na
verejné rozpočty v podobe odhadovanej úspory vo výške 5,92 milióna Eur ročne.
V súvislosti s obidvomi návrhmi bol Stredisku v máji 2011 doručený Podnet na
preskúmanie návrhov zákonov z hľadiska dodržiavania ľudských práv a zásad rovnakého
zaobchádzania, ktorým NROZP požiadalo Stredisko o vydanie odborného stanoviska k obom
vládnym návrhom zákonov. NROZP v podnete uviedlo: „Schválenie týchto návrhov vylúči
z poberania rodičovského príspevku v plnej výške a z poberania príplatku k príspevku pri
narodení dieťaťa i rodičov dieťaťa, ak sú obaja rodičia osobami so zdravotným postihnutím,
obaja poberajú invalidný dôchodok a zdravotné postihnutie im neumožňuje vykonávať
zárobkovú činnosť.“ V podnete NROZP zároveň vyslovuje domnienku, že by pri schválení
týchto návrhov mohlo dochádzať k diskriminácii osôb z dôvodu zdravotného postihnutia
a zároveň vyslovila pochybnosti, či uvedené návrhy sú v súlade s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR.
52
http://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/cpt&ZakZborID=13&CisObdobia=5&ID=339, citované
18. 4. 2012
78
Po vykonaní právnej analýzy Stredisko dospelo v júni 2011 k názoru, že hoci v oboch
materiáloch navrhovaná právna úprava je formulovaná neutrálne vo vzťahu k zdravotnému
postihnutiu, je zrejmé, že nepriamo diskriminuje osoby so zdravotným postihnutím, pretože
zdravotné postihnutie je vo väčšine prípadov dlhodobého charakteru a dotknutej osobe
neumožňuje plnohodnotne participovať na profesijnom živote v rovnakom rozsahu a za
rovnakých podmienok ako zdravej osobe bez zdravotného postihnutia, čím osoba so
zdravotným postihnutím nemôže splniť zákonom požadované kritériá. Účelom zákona
o rodičovskom príspevku, ktorý upravuje podmienky poskytovania rodičovského príspevku,
je zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa. Podobne účelom zákona o príspevku pri
narodení dieťaťa, ktorý upravuje aj podmienky vyplatenia príplatku k príspevku pri narodení
dieťaťa, je priplatenie štátu na zvýšené výdavky spojené so zabezpečením nevyhnutných
potrieb dieťaťa. Analogicky možno citovať rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorý
v súvislosti s účelom príspevkov na deti uviedol: „Prídavky na deti a štátny vyrovnávací
príspevok treba v konkrétnom prípade považovať za výchovné na dieťa. Funkciou právnej
úpravy prídavkov na deti bolo od samého začiatku právnej úpravy tejto dávky prispieť
rodičom na úhradu nákladov súvisiacich so zabezpečením každodenných potrieb dieťaťa“.53
Na základe uvedeného Stredisko sformulovalo názor, že „navrhovaná právna úprava,
ktorá obmedzuje vyplácanie rodičovského príspevku v plnej výške a nezakladá nárok
oprávnenej osoby na vyplatenie príplatku k príspevku pri narodení dieťaťa, sleduje legitímny
cieľ, avšak nie je v prípadoch osôb so zdravotným postihnutím primeraná a nevyhnutná vo
vzťahu k sledovanému cieľu. Sledovaný legitímny cieľ je potrebné a možné dosiahnuť inými
prostriedkami
miernejšieho
charakteru,
ktoré
by
v konečnom
dôsledku
nepriamo
nediskriminovali osoby so zdravotným postihnutím, ktoré v dôsledku svojho dlhodobého
zdravotného postihnutia nemôžu splniť namietané zákonné podmienky. Týmto sa míňa účel
oboch citovaných zákonov, ktoré v prvom rade smerujú k zabezpečeniu potrieb dieťaťa,
pretože v prípade dieťaťa, ktorého obaja rodičia sú osoby so zdravotným postihnutím
neumožňujúcim im vykonávať zárobkovú činnosť alebo sa pripravovať na budúce povolanie,
navrhovaná právna úprava ich vylučuje z nároku na štátnu sociálnu dávku v plnej výške.
Predmetná právna úprava nezabezpečuje efektívnu ochranu a reálny výkon práv osôb so
zdravotným postihnutím garantovaných Ústavou SR a príslušnými medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách tak, ako to vyžaduje Ústavný súd vo svojej
53
Rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS 8/94, nález z 24. 2. 1995, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu
1995, s. 27-32.
79
judikatúre.“ Stredisko preto odporúčalo iniciovať zmenu predmetného ustanovenia tak, aby
nedochádzalo k diskriminácii osôb so zdravotným postihnutím, a aby predmetná právna
úprava bola v súlade so záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z Dohovoru
o právach osôb so zdravotným postihnutím.
Napriek tomu, že oba kontroverzné návrhy mali podporu vlády SR aj predmetných
výborov NR SR, v prípade prvého návrhu sa 7. 2. 2012 schválil návrh poslankyne Jany
Vaľovej, aby NR SR ďalej nepokračovala v rokovaní o návrhu zákona a v prípade druhého
návrhu zámer nebol schválený NR SR v rámci III. čítania 8. 2. 2012.
Zákon č. 561/2008 Z. z. o príspevku na starostlivosť o dieťa a o zmene a doplnení
niektorých zákonov – zákon upravuje poskytovanie príspevku na starostlivosť o dieťa do
troch rokov veku dieťaťa alebo do šiestich rokov veku dieťaťa s dlhodobo nepriaznivým
zdravotným stavom ako sociálnej dávky. Poskytovaním príspevku štát prispieva rodičovi
alebo fyzickej osobe, ktorej je dieťa zverené do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť
rodičov, na úhradu výdavkov vynaložených na starostlivosť o dieťa. Príspevok za kalendárny
mesiac od 1. 1. 2011 je v sume preukázaných výdavkov oprávnenej osoby na starostlivosť o
dieťa, najviac v sume 230 eur (do 31. 12. 2010 to bolo maximálne 164,22 eur).
Zákon č. 627/2005 Z. z. o príspevkoch na podporu náhradnej starostlivosti o dieťa zákonom je upravené poskytovanie príspevkov, ktorými štát podporuje náhradnú starostlivosť
o dieťa, ako sociálnych dávok, ak náhradnú starostlivosť o dieťa vykonáva osobne na základe
rozhodnutia súdu alebo na základe rozhodnutia príslušného orgánu iná fyzická osoba ako
rodič. Zákon okrem iného upravuje v § 7 aj vyplácanie osobitného opakovaného príspevok
náhradnému rodičovi, ktorý je určený na podporu vykonávania osobnej starostlivosti o dieťa
zverené do náhradnej starostlivosti, ktoré je občan s ťažkým zdravotným postihnutím.
Potreby dieťaťa s ťažkým zdravotným postihnutím sú zohľadnené i v zákone
č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného
postihnutia.
Článok 24 - Vzdelávanie zdravotne postihnutých
Kľúčovou a nosnou právnou úpravou pre vymedzenie vzdelávania v Slovenskej
republike je zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) účinný od
80
1. 9. 2008, ktorý priniesol viaceré zmeny a snahu o modernizáciu výchovno-vzdelávacieho
procesu, avšak s rešpektom k tradičnému usporiadaniu školského systému. Zákon upravuje
a ustanovuje princípy, ciele, podmienky, rozsah, obsah, formy a organizáciu výchovy
a vzdelávania v školách a v školských zariadeniach, stupne vzdelania, prijímanie na výchovu
a vzdelávanie, ukončovanie výchovy a vzdelávania, poskytovanie odbornej výchovnoporadenskej a terapeuticko-výchovnej starostlivosti. Ďalej ustanovuje dĺžku a plnenie
povinnej školskej dochádzky, vzdelávacie programy na štátnej úrovni a výchovnovzdelávacie programy na školskej úrovni, sústavu škôl a školských zariadení, ako aj práva
a povinnosti škôl a školských zariadení, detí a žiakov, rodičov, resp. zákonných zástupcov
a pod.54
Školská reforma z roku 2008 sa dotkla aj výchovy a vzdelávania žiakov so
zdravotným postihnutím. Nové princípy, vyzývajúce na rešpekt, akceptáciu, dôstojnosť
a integráciu mali ambíciu byť akcelerátorom zmien, ktoré by zdravotne postihnutých priniesli
medzi ľudí. Viacerí kritici reformy však uvádzajú, že v praxi došlo len k zmene názvov.
V centre pozornosti špeciálneho školstva stojí dieťa alebo žiak so špeciálnymi výchovnovzdelávacími potrebami sa rozumie dieťa alebo žiak, ktorý má zariadením výchovného
poradenstva a prevencie diagnostikované špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby. Ide
o dieťa alebo žiaka55:
 so zdravotným znevýhodnením,
 so zdravotným postihnutím,
 chorého alebo zdravotne oslabeného,
 s vývinovými poruchami,
 s poruchou správania,
 zo sociálne znevýhodneného prostredia,
 s nadaním.
Výchova a vzdelávanie detí a žiakov so zdravotným znevýhodnením sa uskutočňuje56:
 v školách pre deti, resp. žiakov so zdravotným znevýhodnením - tieto školy
označujeme ako špeciálne školy,
 v ostatných školách podľa školského zákona, a to
54
§ 1 Zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon)
§ 2, písm. j-q) Zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon).
56
§ 94 Zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon).
55
81
o v špeciálnych triedach, ktoré sa zriaďujú spravidla pre deti a žiakov
s
rovnakým
druhom
zdravotného
znevýhodnenia;
časť
výchovno-
vzdelávacieho procesu sa môže uskutočňovať v triede spoločne s ostatnými
deťmi alebo žiakmi školy; niektoré vyučovacie predmety alebo činnosti môže
dieťa alebo žiak absolvovať mimo špeciálnej triedy,
o v triedach alebo výchovných skupinách spolu s ostatnými deťmi alebo žiakmi
školy; ak je to potrebné, takéto dieťa alebo žiak je vzdelávaný podľa
individuálneho vzdelávacieho programu, ktorý vypracúva škola v spolupráci so
školským zariadením výchovnej prevencie a poradenstva; zákonný zástupca
dieťaťa alebo žiaka má právo sa s týmto programom oboznámiť.
V nadväznosti na školský zákon vyhláška č. 322/2008 Z. z. o špeciálnych školách
upravuje podrobnosti o organizácii, vnútornej diferenciácii a dĺžke výchovy a vzdelávania
v špeciálnych školách, postup pri prijímaní detí a žiakov do týchto škôl, podrobnosti
o osobitostiach výchovy a vzdelávania, o hodnotení a klasifikácii prospechu a správania
žiakov, o počtoch detí a žiakov v triedach špeciálnych škôl, o forme a obsahu správy
o výchove a vzdelávaní žiaka, o označovaní škôl a ustanovuje sústavu učebných odborov
a zameraní učebných odborov v odborných učilištiach.57
Organizácia špeciálnych škôl vychádza z povahy postihnutia, resp. kombinácie
postihnutia. Pre lepšiu ilustráciu uvádzame schému jednotlivých druhov špeciálnych škôl
vymedzených vyhláškou v Obrázku 1.
Podrobnosti o vnútornej diferenciácii výchovy a vzdelávania na školách pre žiakov so
zdravotným znevýhodnením podľa stupňa postihnutia upravuje § 3 spomínanej vyhlášky. Vo
všeobecnosti ide o tvorenie tried, do ktorých sa žiaci umiestňujú podľa stupňa postihnutia.
57
§ 1 Vyhlášky č. 322/2008 Z.z. o špeciálnych školách
82
Obrázok 1 – Schéma druhov škôl podľa druhov zdravotného postihnutia
Pre koho je škola určená
základný stupeň
Žiaci so sluchovým postihnutím
základná škola pre žiakov so
sluchovým postihnutím
58
stredný stupeň
stredná odborná škola pre žiakov so
sluchovým postihnutím
gymnázium pre žiakov so sluchovým
postihnutím
Žiaci so zrakovým postihnutím
základná škola pre žiakov so
zrakovým postihnutím
stredná odborná škola pre žiakov so
zrakovým postihnutím
gymnázium pre žiakov so zrakovým
postihnutím
konzervatórium pre žiakov so zrakovým
postihnutím
žiaci so zrakovým postihnutím v
kombinácii so sluchovým
postihnutím
špeciálna základná škola pre
hluchoslepých
žiaci s narušenou komunikačnou
schopnosťou
základná škola pre žiakov s
narušenou komunikačnou
schopnosťou
Žiaci s telesným postihnutím
základná škola pre žiakov s
telesným postihnutím
stredná odborná škola pre žiakov s telesným
postihnutím
gymnázium pre žiakov s telesným
žiaci chorí a zdravotne oslabení
postihnutím
žiaci s autizmom alebo ďalšou
základná škola pre žiakov
pervazívnou vývinovou poruchou s autizmom
Žiaci s mentálnym postihnutím
špeciálna základná škola pre žiakov praktická škola
s mentálnym postihnutím
odborné učilište
Žiaci s viacnásobným
postihnutím v kombinácii s
mentálnym postihnutím
praktická škola
žiaci so sluchovým postihnutím
a mentálnym postihnutím
odborné učilište pre žiakov so sluchovým
špeciálna základná škola pre žiakov
so sluchovým postihnutím
postihnutím
žiaci so zrakovým postihnutím
a mentálnym postihnutím
odborné učilište pre žiakov so zrakovým
špeciálna základná škola pre žiakov
so zrakovým postihnutím
postihnutím
žiaci s narušenou komunikačnou
schopnosťou a mentálnym
postihnutím
žiaci s telesným postihnutím,
chorí a zdravotne oslabení s
mentálnym postihnutím
Žiaci chorí a zdravotne oslabení v
zdravotníckom zariadení
Žiaci chorí a zdravotne oslabení v
zdravotníckom zariadení, ktorí
majú mentálne postihnutie
žiaci s viacnásobným postihnutím
v kombinácii s mentálnym
postihnutím
58
špeciálna základná škola pre žiakov
s narušenou komunikačnou
schopnosťou
odborné učilište pre žiakov s telesným
špeciálna základná škola pre žiakov
s telesným postihnutím
postihnutím
základná škola pri zdravotníckom
zariadení
špeciálna základná škola pri
zdravotníckom zariadení
Spracované podľa § 2 Vyhlášky č. 322/2008 Z. z. o špeciálnych školách
83
Ako vyplýva z Tabuľky 1 a Tabuľky 2, v školskom roku 2011/2012 existuje
v Slovenskej republike celkom 415 špeciálnych škôl a 353 špeciálnych tried pri bežných
školách. Špeciálne školy navštevuje 25 248 žiakov a vzdelávanie v rámci špeciálnych tried pri
bežných školách absolvuje 10 698 žiakov.
Tabuľka 1 – Prehľad škôl pre žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami
vrátane špeciálnych tried pri bežných školách v šk. roku 2011/2012 (agregované dáta –
štátne, súkromné a cirkevné školy), Zdroj: ÚIPŠ
Počet škôl
Územie
spolu MŠ ZŠ ŠZŠ OU praktických
gymnázií
SOŠ
Postih
syndróm autizmu
15
5
0
10
0
0
0
0
mentálny
289
26
0
166
36
61
0
0
sluchový
19
5
6
3
2
0
0
3
zrakový
9
3
2
2
1
0
0
1
narušená komunikačná schopnosť
15
4
9
2
0
0
0
0
telesný
26
4
4
8
3
2
0
5
1
0
0
1
0
0
0
0
35
3
14
7
5
0
0
6
vývinové poruchy učenia
1
0
1
0
0
0
0
0
intelektovo nadaní
5
0
4
0
0
0
1
0
415
50
40
199
47
63
1
15
3
1
0
2
0
0
0
0
mentálny
254
7
0
247
0
0
0
0
sluchový
1
0
1
0
0
0
0
0
zrakový
6
5
0
0
0
0
0
1
narušená komunikačná schopnosť
9
1
7
1
0
0
0
0
telesný
6
2
1
3
0
0
0
0
vývinové poruchy učenia
43
0
43
0
0
0
0
0
intelektovo nadaní
31
0
28
0
0
0
3
0
spolu
353
16
80
253
0
0
3
1
Špeciálne školy a špeciálne triedy celkom
768
66 120
452
47
63
4
16
viacnásobný
poruchy správania
Špeciálne školy spolu
syndróm autizmu
Špeciálne triedy pri bežných školách
84
V školskom roku 2011/2012 je na školách evidovaných celkom 1 004 352 žiakov.59
Podiel žiakov špeciálnych škôl je 2,5 % a podiel žiakov v špeciálnych triedach na bežných
školách z celkového počtu je 1,1 %. Celkovo tak žiaci umiestnení v rámci sústavy špeciálnych
škôl tvoria 3,6 % podiel z úplného počtu žiakov na školách v tomto školskom roku.
Tabuľka 2 – Prehľad škôl pre žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami
vrátane špeciálnych tried pri bežných školách v šk. roku 2011/2012 (agregované dáta –
štátne, súkromné a cirkevné školy), Zdroj: ÚIPŠ
Žiaci na školách
Územie
spolu
MŠ
ZŠ
ŠZŠ
OU
praktických gymnázií
SOŠ
Postih
syndróm autizmu
621
61
0
mentálny
19165
350
0
sluchový
638
112
235
64
zrakový
344
58
130
narušená komunikačná schopnosť
870
136
1403
telesný
viacnásobný
poruchy správania
vývinové poruchy učenia
intelektovo nadaní
Špeciálne školy spolu
syndróm autizmu
0
0
0
0
14551 3422
842
0
0
16
0
0
211
59
30
0
0
67
643
91
0
0
0
0
49
166
503
233
60
0
392
10
0
0
10
0
0
0
0
1160
72
481
202
156
0
0
249
84
0
84
0
0
0
0
0
953
0
609
0
0
0
344
0
16040 3857
902
344
919
25248
838 2348
560
21
13
0
8
0
0
0
0
mentálny
6596
63
0
6533
0
0
0
0
sluchový
5
0
5
0
0
0
0
0
zrakový
76
68
0
0
0
0
0
8
narušená komunikačná schopnosť
318
9
289
20
0
0
0
0
telesný
144
32
87
25
0
0
0
0
vývinové poruchy učenia
834
0
834
0
0
0
0
0
2704
0 2639
0
0
0
65
0
10698
185 3854
6586
0
0
65
8
22626 3857
902
409
927
intelektovo nadaní
Špeciálne triedy pri bežných školách
spolu
Špeciálne školy a špeciálne triedy
celkom
59
35946 1023 6202
Údaj získaný výpočtom z voľne dostupných informácií od ÚIPŠ, zdroj: http://www.uips.sk/prehladyskol/statisticka-rocenka---suhrnne-tabulky - citované 2. 3. 2012
85
Okrem žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami navštevujúcich
špeciálnu školu, či špeciálnu triedu pri bežnej škole, kde sú zaraďovaní v súčasnosti skôr žiaci
so stredným a ťažkým stupňom postihnutia, žiaci so zdravotným postihnutím ľahkého stupňa
využívajú možnosť individuálnych vzdelávacích programov a navštevujú teda bežnú školu
v rámci individuálnej integrácie. V školskom roku 2011/2012 je evidovaných 26 630 (2,7 %
podiel z celkového počtu žiakov) individuálne integrovaných žiakov. Tento počet však
nevyjadruje počet žiakov so zdravotným postihnutím, nakoľko obsahuje aj počet žiakov
intelektovo nadaných, žiakov s poruchami správania, ale hlavne žiakov s vývinovými
poruchami učenia, ktorí predstavujú až 62,9 % podiel zo všetkých individuálne integrovaných
žiakov. Takíto žiaci (poruchy správania a vývinové poruchy učenia) majú podľa školského
zákona označenie žiaci so zdravotným znevýhodnením. Bližšie informácie o počtoch
individuálne integrovaných žiakov uvádzame v Tabuľke 3.
Tabuľka 3 – Prehľad počtu individuálne integrovaných žiakov so špeciálnymi výchovnovzdelávacími potrebami v šk. roku 2011/2012 (agregované dáta – štátne, súkromné a cirkevné
školy), Zdroj: ÚIPŠ
Počet individuálne integrovaných detí a žiakov
v tom postihnutie a intelektovo nadaní žiaci
Územie
úhrnom
Syndróm
autizmu
mentálne sluchové zrakové NKS
Telesne
Vývinové Intelektovo
Poruchy
správania
Druh školy
spolu dievč spolu
Materské
školy
Základné
školy
Gymnáziá
Konzervatóriá
SOŠ
Slovenská
republika
spolu
spolu
spolu
spolu
Spolu
spolu
poruchy
nadaní
učenia
spolu
Spolu
518
171
44
117
34
36
116
116
39
11
5
20534
6770
189
3743
330
244
906
930
1488
12057
647
729
229
11
0
37
30
0
77
26
447
101
43
18
3
0
1
3
0
0
2
34
0
4806
1366
27
0
106
74
0
265
119
4213
2
26630
8554
274
3860
508
387
1022
1388
1674
16762
755
Podľa výsledkov prieskumu Inštitútu pre výskum práce a rodiny z roku 201060,
z približne 47 tis. detí a žiakov so ZP od predškolského stupňa po strednú školu je väčšina
60
REPKOVÁ, K., SEDLÁKOVÁ, D.: Zdravotné postihnutie - vybrané fakty, čísla a výskumné zistenia
v medzinárodnom a národnom kontexte. Kancelária Svetovej zdravotníckej organizácie na Slovensku.
Bratislava 2012. ISBN: 978-80-970993-9-8. strana 16
86
(58 %) vzdelávaná v rámci systému špeciálneho školstva, najmä v predškolskom stupni
(70 % : 30 %). Najrovnovážnejšie (56 % : 44 %) sú zastúpené oba modely v špeciálnych
a integrovaných školách základného stupňa vzdelávania.
Pri výchove a vzdelávaní detí a žiakov so zdravotným znevýhodnením (ZZ) sa
postupuje podľa Vzdelávacích programov pre deti a žiakov s mentálnym postihnutím, deti
a žiakov so sluchovým postihnutím, deti a žiakov so zrakovým postihnutím, deti a žiakov
s telesným postihnutím, deti a žiakov s narušenou komunikačnou schopnosťou, deti a žiakov
s autizmom alebo ďalšími pervazívnymi vývinovými poruchami, deti a žiakov chorých
a zdravotne oslabených, deti a žiakov hluchoslepých, žiakov s vývinovými poruchami učenia,
žiakov s poruchami aktivity a pozornosti, deti a žiakov s viacnásobným postihnutím, žiakov
s poruchami správania. Vzdelávacie programy pre deti a žiakov so ZZ sú určené pre
vzdelávanie žiakov s jednotlivými druhmi postihnutia alebo narušenia v špeciálnych školách,
v špeciálnych triedach základných škôl a žiakov vzdelávaných v školskej integrácii
(začlenených) v základnej alebo strednej škole. Vzdelávacie programy pre deti a žiakov so ZZ
sú súčasťou štátneho vzdelávacieho programu a sú uverejnené na internetovej stránke
Štátneho pedagogického ústavu.61 Ak zdravotné znevýhodnenie dieťaťu alebo žiakovi
špeciálnej triedy alebo špeciálnej školy znemožňuje, aby sa vzdelával podľa niektorého vyššie
uvedeného vzdelávacieho programu, dieťa alebo žiak sa vzdeláva podľa individuálneho
vzdelávacieho programu, ktorý rešpektuje jeho špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby.
Pre osoby so zdravotným postihnutím však väčší význam ako reforma školského zákona
priniesla jednoznačne ratifikácia Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím
vrátane jeho Opčného protokolu.
Z hľadiska vzdelávania, v kontexte článku 24 Dohovoru, všetky deti a dospelí so
zdravotným postihnutím majú právo na prístup k vzdelaniu na rovnakom základe s ostatnými.
To zahŕňa všetky stupne a typy vzdelávania od predškolského po univerzitné a celoživotné.
Okrem toho všetky osoby so zdravotným postihnutím by mali mať právo na inkluzívne
vzdelávanie s adekvátnou individualizovanou podporou potrebnou na účasť na vzdelávaní.
Článok 24 venuje špeciálnu pozornosť nevidiacim, nepočujúcim a hluchoslepým deťom.
61
< http://www.statpedu.sk/sk/Statny-vzdelavaci-program/VP-pre-deti-a-ziakov-so-zdravotnymznevyhodnenim.alej>, citované 1. 3. 2012
87
Štát je teda povinný vytvárať podmienky pre zlepšenie vzdelávania detí a mladých
ľudí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami a zvýšiť dostupnosť nástrojov ich
podpory (napr. vyššie finančné normatívy, špeciálne vzdelávacie programy, pomôcky,
postupy, asistenti učiteľov, školské zariadenia výchovného poradenstva a prevencie).
V dôsledku implementačných krokov, ktoré je nevyhnutné v súvislosti s Dohovorom
realizovať, Slovenská republika zatiaľ novelou školského zákona62 s účinnosťou od 1. 3. 2011
doplnila do školského zákona povinnosť ministerstva školstva poskytovať školám bezplatne
na základe ich objednávky schválené učebnice, schválené učebné texty a schválené pracovné
zošity prepísané do Braillovho písma alebo do iných vhodných foriem prepisov. Školský
zákon zároveň zaručuje nepočujúcim deťom a žiakom právo na výchovu a vzdelávanie
v posunkovej reči nepočujúcich, nevidiacim deťom a žiakom sa zabezpečuje právo na
výchovu a vzdelávanie s použitím Braillovho písma a deťom a žiakom s narušenou
komunikačnou schopnosťou sa zabezpečuje právo na výchovu a vzdelávanie prostredníctvom
náhradných spôsobov dorozumievania.
Okrem toho, v súvislosti s požiadavkou zavedenia štandardov a podmienok na
realizáciu inkluzívneho vzdelávania osôb so zdravotným postihnutím, bola v máji 2011
v rámci Rady vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú
rovnosť zriadená pracovná skupina pre oblasť inkluzívneho vzdelávania. Jej úlohou bude
pripravovať odporúčania pre prax a pôsobiť v smere desegregácie zdravotne postihnutých
a osôb zo sociálne znevýhodnených spoločenstiev.
Príručka o inklúzii vo vzdelávaní, ktorú vydal UNESCO uvádza, že: „Inkluzívne
vzdelávanie je procesom posilňovania schopnosti vzdelávacieho systému dostať sa ku
všetkým žiakom. Inkluzívny systém vzdelávania je pri tom možné vytvoriť len za
predpokladu, že aj bežné školy budú viac inkluzívne, teda ak sa zvýši ich schopnosť
vzdelávať všetky deti v mieste ich bydliska. Inklúziu treba chápať ako proces, ktorý rieši
a reflektuje otázky diverzity potrieb všetkých detí, mladých i dospelých tým, že zvyšuje ich
účasť v učení, kultúre a komunite a znižuje a eliminuje exklúziu vo vzdelávaní. Ak chceme
podporovať inklúziu, musíme stimulovať diskusiu, podporovať pozitívny prístup a zlepšovať
vzdelávací a sociálny rámec, a tak sa vyrovnať s novými požiadavkami na štruktúru a riadenie
vzdelávania. Sem patrí zlepšovanie vstupov, procesov a prostredia s cieľom pomáhať rozvoju
62
Zákon č. 37/2011 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský
zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
88
učenia ako na úrovni žiaka v prostredí, kde sa učí, tak aj na úrovni systému, ktorý podporí
celkovú skúsenosť vzdelávania.“63
Úspech inkluzívneho vzdelávania závisí v značnej miere od ochoty krajiny prijať
vhodnú legislatívu; stanoviť jasné politické smerovanie; rozvíjať národné akčné plány;
vybudovať infraštruktúru a kapacitu pre implementáciu; a využívať dlhodobé financovanie.
Zabezpečiť deťom so zdravotným postihnutím rovnakú úroveň vzdelania ako majú ich
rovesníci si bude vyžadovať zvýšené financovanie.64
Vytvoriť prostredie s inkluzívnou výučbou pomôže deťom v učení a naplnení ich
potenciálu. Vzdelávacie systémy musia prijať prístupy viac orientované na žiaka so zmenami
v učebnom pláne, výučbových metódach a materiáloch, v hodnotiacich a skúšobných
systémoch. Mnohé krajiny prijali individuálne vzdelávacie plány ako nástroj na podporu
začlenenia detí so ZP vo vzdelávacích zariadeniach. Mnohé fyzické bariéry, s ktorými sa deti
so ZP stretávajú vo vzdelávaní, sa dajú ľahko prekonať pomocou jednoduchých opatrení,
napríklad vo forme zmien vo vybavení triedy. Niektoré deti budú potrebovať dodatkové
podporné služby, vrátane špeciálnych pedagógov, triednych asistentov a terapeutických
služieb.
Moderné vzdelávanie učiteľov môže zlepšiť ich dôveru a schopnosti vo vzdelávaní
detí so ZP. Princípy inklúzie by sa mali začleniť do školiacich programov pre učiteľov a mali
by byť sprevádzané ďalšími iniciatívami, ktoré poskytujú učiteľom možnosti zdieľať
odbornosť a skúsenosti s inkluzívnym vzdelávaním.
Treba konštatovať, že pri uplatňovaní práva na vzdelanie sa stále vyskytujú problémy,
ktoré dlhodobo neboli riešené a nie je možné ich vyriešiť v krátkom časovom horizonte.
Stredisko odporúča prijať viacero opatrení. Niektoré opatrenia možno prijať v blízkej
budúcnosti, iné si vyžadujú ďalšiu diskusiu a postupné zavádzanie do praxe. Pri ich zavádzaní
bude potrebná spolupráca všetkých zainteresovaných. Bez spolupráce rodičov prejavujúcich
záujem o vzdelanie svojich detí, tieto opatrenia nikdy nebudú dostatočné. Stredisko pripomína
a upozorňuje na fakt, že segregácia ako nežiaduci jav nemôže byť akceptovaná v akejkoľvek
63
UNESCO: Policy Guidelines on Inclusion in Education. UNESCO. Paris 2009. strana 7-9
<http://unesdoc.unesco.org/images/0017/001778/177849e.pdf> citované 1. 3 .2012
64
REPKOVÁ, K., SEDLÁKOVÁ, D.: Zdravotné postihnutie - vybrané fakty, čísla a výskumné zistenia
v medzinárodnom a národnom kontexte. Kancelária Svetovej zdravotníckej organizácie na Slovensku.
Bratislava 2012. ISBN: 978-80-970993-9-8. strana 57
89
podobe a zo žiadnych dôvodov. V prípade detí to platí obzvlášť, nakoľko sú chránené
Dohovorom o právach dieťaťa, ktorým je SR viazaná.
Odporúčaná literatúra
V období rokov 2010 – 2012 publikovalo viacero MVO presadzujúcich záujmy osôb so
zdravotným
postihnutím
niekoľko
zaujímavých
titulov
venovaných
problematike
implementácie Dohovoru. V týchto publikáciách je uverejnených množstvo expertných
názorov a hlavne odporúčaní, ktoré by mohli veľmi efektívne pomôcť pri implementačnom
procese. Dovoľujeme si preto uviesť aspoň zopár týchto titulov:
1. kol. autorov: Analýza potrieb a charakteristík osôb so zdravotným postihnutím
z hľadiska Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím. Národná rada
občanov so zdravotným postihnutím v SR. Bratislava, 2011.65
2. Měchura M.: Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Prehľad
zmien v slovenskej a európskej legislatíve za obdobie rokov 2010 – 2011. Národná
rada občanov so zdravotným postihnutím v SR. Bratislava, 2012.66
3. kol. autorov: Voľba nie je možnosť, ale právo pre všetkých. ZPMP v SR. Bratislava,
2011. ISBN 978-80-89344-05-5.67
4. Mišová I., Stavrovská Z.: Podporované rozhodovanie. ZPMP v SR. Bratislava, 2009.
ISBN 978-80-89344-03-1. 68
5. Repková K., Sedláková D.: Zdravotné postihnutie - vybrané fakty, čísla a výskumné
zistenia v medzinárodnom a národnom kontexte. Kancelária Svetovej zdravotníckej
organizácie na Slovensku. Bratislava, 2012. ISBN: 978-80-970993-9-8. 69
6. Mamojka B.: Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím. Účasť organizácií
osôb so zdravotným postihnutím na jeho monitoringu a implementácii. NROZP.
Bratislava, 2011. 70
7. kol. autorov: Zborník prednášok zo školení k dokumentu OSN Dohovor o právach
osôb so zdravotným postihnutím. AOZPO SR. Bratislava, 2010. ISBN: 978-80970459-0-6
65
Dostupné na http://www.nrozp.sk/files/Analyza_potrieb.pdf
On-line dostupná zatiaľ len pracovná verzia na http://www.employment.gov.sk/uncrpd-prehlad-zmien-vslovenskej-a-europskej-legislative-za-obdobie-rokov-2010-2011.pdf
67
Dostupné na http://www.zpmpvsr.sk/dokum/brozury/zpmp_volby2.pdf
68
Dostupné na http://www.zpmpvsr.sk/dokum/podpor_rozhod.pdf
69
Dostupné na http://www.employment.gov.sk/zdravotne-postihnutie-vybrane-fakty-cisla-a-vyskumne-zsteniav-medzinarodnom-a-narodnom-kontexte.pdf
70
Dostupné na http://www.nrozp.sk/files/Dohovor_OSN.pdf
66
90
8. Samová M. a kol.: Tvorba bezbariérového prostredia. Základné princípy a súvislosti,
Vydavateľstvo EUROSTAV, február 2008, ISBN 978-8089228-10-2. 71
Závery
Stredisko považuje stav ochrany práv osôb so zdravotným postihnutím na Slovensku
za katastrofálny.
Nerozhodný, nepraktický až ľahostajný postoj štátnej moci aj v roku 2011 spôsobuje,
že Slovensko v tejto ľudsko-právnej problematike výrazne zaostáva za rozvojom
medzinárodného spoločenstva, ale aj za akútnymi potrebami zdravotne postihnutých ľudí na
Slovensku. Medzinárodné spoločenstvo vyjadrilo výslovné želanie, aby OSN ako najväčšia
organizácia na svete podľa osobitnej medzinárodnej právne záväznej normy chránila práva 650
miliónov zdravotne postihnutých ľudských bytostí. OSN považuje za dobré, morálne,
spravodlivé a zodpovedajúce vyspelosti ľudskej civilizácie venovať osobitnú pozornosť viac
ako desatine zdravotne znevýhodnených obyvateľov planéty.
Slovenská republika sa dobrovoľne zaviazala a od júna 2010 dokonca už povinne mala
slovenskej časti komunity osôb so zdravotným postihnutím poskytovať plnohodnotnú ochranu
práv. Štátna moc zatiaľ v napĺňaní tohto cieľa preukázateľne zlyháva. Stav neplnenia
medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky na ochranu práv osôb so zdravotným
postihnutím ukazuje, že štát rezignoval na rolu nezastupiteľného subjektu s bazálnou funkciou
v tejto problematike.
Stredisko ako národná inštitúcia pre ľudské práva na pôde OSN (National Human
Rights Institution) víta ratifikáciu Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím
a jeho Opčného protokolu Slovenskou republikou. Stredisko víta prijatie záväzku, podľa
ktorého už aj na Slovensku je povinnosťou úplne a bezo zvyšku chrániť práva osôb so
zdravotným postihnutím. V porovnaní so štátnou mocou, ale súčasne dôrazne upozorňuje, že
ich ratifikáciou proces realizácie práv osôb so zdravotným postihnutím nekončí, ale začína.
Preto zdôrazňuje, že implementačné procesy v Slovenskej republike treba realizovať v čo
najkratšom čase, systematicky a v koordinácii a spolupráci s relevantnými organizáciami
71
Bližšie info na http://www.eurostav.sk/obchod/specialna-literatura/tvorba-bezbarieroveho-prostredia
91
zdravotne postihnutých. Stredisko sa bude aj naďalej intenzívne zaujímať o proces
implementácie Dohovoru a v tejto súvislosti bude z vlastnej iniciatívy navrhovať riešenia.
Stredisko ako National Human Rights Institution na pôde OSN prejavuje úprimnú
snahu byť súčasťou systému nezávislých mechanizmov na presadzovanie, ochranu
a monitorovanie vykonávania Dohovoru OSN podľa ustanovenia jeho článku 33 ods. 2.
Stredisko bude, samozrejme, pre svojich kolegov v OSN vyhotovovať pravidelné správy
o dodržiavaní práv osôb so zdravotným postihnutím v Slovenskej republike. Stredisko tieto
správy bude vyhotovovať nezávisle na štátnej moci a následne prerokúvať na pôde OSN.
Stredisko považuje za česť a vec profesionálnej prestíže vykonávať takýto mandát v prospech
osôb so zdravotným postihnutím, a preto v súčasnosti prispôsobuje svoj vnútorný potenciál
tomuto poslaniu.
Stredisko bude aj naďalej priebežne monitorovať stav implementácie Dohovoru
a prezentovať verejnosti konkrétne odporúčania a dovoľuje si aj touto cestou ponúknuť
pomocnú ruku v implementačnom procese.
Odporúčania
Stredisko zároveň odporúča:
1. Čo najrýchlejšie, prostredníctvom legislatívnych aj nelegislatívnych opatrení, pripraviť
v súlade s cieľom a zásadami Dohovoru také zázemie pre všetky osoby so zdravotným
postihnutím, ktoré im systematicky, efektívne a dlhodobo umožní presadzovať, chrániť
a zabezpečovať plné a rovnaké využívanie všetkých ľudských práv a základných slobôd
a bude podporovať úctu k ich prirodzenej dôstojnosti.
2. Urýchlene pristúpiť k implementácii Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným
postihnutím, zriadiť kontrolný a monitorovací mechanizmus podľa čl. 33 ods. 1
Dohovoru.
3. Zriadiť jedno alebo viac kontaktných miest pre problematiku vykonávania Dohovoru
v rámci štátnej správy na najvyššej možnej štátnej úrovni.
4
Koordinačný mechanizmus musí zabezpečiť účinnú koordináciu implementácie
a monitoringu medzi všetkými partnermi, pričom ním môže byť tak samotný kontaktný
bod alebo poradný orgán na úrovni vlády, ako aj iný orgán, inštitúcia či združenie
poverené touto funkciou.
92
5. Zriadiť alebo ustanoviť na vnútroštátnej úrovni systém zahŕňajúci jeden alebo viac
nezávislých
systémov
na
presadzovanie,
ochranu
a monitorovanie
vykonávania
Dohovoru. Pri ustanovovaní alebo zriaďovaní týchto mechanizmov odporúčame
prihliadať na zásady týkajúce sa postavenia a činnosti vnútroštátnych inštitúcií na ochranu
a podporu ľudských práv.
6. Intenzívne zapájať do procesu monitorovania dodržiavania a implementácie Dohovoru
(v súlade s článkom 33 ods. 3) subjekty občianskej spoločnosti a pri tomto procese
striktne uplatniť princíp „Nič o ľuďoch so zdravotným postihnutím bez ich účasti“, ktorý
je vyjadrený v odseku 3 článku 4 Dohovoru.
7. Zabezpečiť podporu zo strany štátu reprezentatívnym organizáciám osôb so zdravotným
postihnutím, ktorá im umožní budovať, udržať a rozvíjať potrebné kapacity.
8. Pri tvorbe týchto opatrení zohľadňovať princípy rovnosti a nediskriminácie, teda, aby sa
v prijímaných opatreniach bral dôsledný zreteľ na zákaz diskriminácie, aby sa eliminoval
výskyt a realizovala sa prevencia viacnásobnej diskriminácie osôb so zdravotným
postihnutím v kombinácii s inými diskriminačnými dôvodmi (pohlavie, vek, národnosť
a pod.). Legislatívne i nelegislatívne mechanizmy, ktoré zamedzujú diskriminácii osôb so
zdravotným postihnutím, treba osobitne citlivo nastaviť tam, kde tieto opatrenia budú
v prospech zdravotne postihnutých žien, detí a seniorov.
9. Pri opatreniach zameraných na zvyšovanie povedomia o postavení osôb so zdravotným
postihnutím (kampaniach, vzdelávacích programoch, spolupráci s masmédiami a pod.)
Stredisko odporúča dôsledne a systematicky čeliť a vyhýbať sa konotáciám ovplyvneným
stereotypmi a predsudkami voči osobám so zdravotným postihnutím, a naopak, akcentuje
potrebu informovať verejnosť o zručnostiach, prednostiach a schopnostiach týchto osôb,
ako aj o ich prínose pre trh práce. Zvyšovanie povedomia samotných zdravotne
postihnutých však zároveň v sebe zahŕňa aj potrebu širokého sprístupnenia nových
kompenzačných komunikačných technológií, ako napr. skryté titulkovanie či audio
description.
10. Zabezpečiť opatrenia zamerané na debarierizáciu verejných (chodníkov a ciest, budov,
škôl, školských, kultúrnych, zdravotníckych či športových zariadení a pod.) a komerčných
objektov (obchody, bytové domy a pod.), verejnej dopravy a v neposlednom rade
pracovísk.72 Na úrovni verejných priestranstiev a objektov zaviesť konkrétne minimálne
72
V tejto súvislosti je potrebné zaoberať sa nielen bezbariérovým prístupom do objektov, ale debarierizáciu
poňať systematicky, aby umožnila osobám so zdravotným postihnutím maximálnu možnú funkčnú prístupnosť
(zrozumiteľné označenia, bezbariérové toalety, šírka priestorov, zárubní dverí, výťahy a pod.).
93
štandardy bezbariérovosti, avšak zároveň s vymedzením konkrétneho časového horizontu,
do ktorého budú musieť byť realizované.
11. Zmeniť filozofiu aj na úrovni sociálnej legislatívy. Osoby so zdravotným postihnutím
dnes vo vzťahu k sociálnemu systému štátu vystupujú takmer výlučne ako prijímatelia
pomoci. Po novom by sa k týmto osobám malo pristupovať ako k nezávislým
individualitám a malo by sa im umožniť plnohodnotne sa začleniť do spoločnosti
a garantovať im nezávislý spôsob života.73
12. Prijať opatrenia, podľa ktorých zdravotné postihnutie nesmie byť obmedzujúcim faktorom
rovnako pri prístupe k vzdelávaniu či zdravotným službám.
13. Na úrovni školstva je nevyhnutné vyvinúť maximálne úsilie o reálnu integráciu osôb so
zdravotným postihnutím tak, aby mohli v čo najväčšej miere rozvíjať svoj potenciál,
talent, schopnosti a zručnosti.
14. Zvýšiť kvalitu vzdelávania veľmi potrebnými novými a modernými didaktickými molmi
učebníc a učebnými materiálmi. Zabezpečiť dostatočné, včasné a nie deficitné materiálne
a finančné zabezpečenie.
15. Pripraviť zmenu kvalifikačných predpokladov, ktoré musí spĺňať asistent učiteľa, tak aby
tento inštitút spĺňal svoje poslanie, ktorým je podieľanie sa na uskutočňovaní školského
vzdelávacieho programu najmä utváraním rovnosti príležitostí vo výchove a vzdelávaní,
na prekonávaní architektonických, informačných, jazykových, zdravotných, sociálnych
alebo kultúrnych bariér.74
16. Definovať segregáciu v slovenskom právnom poriadku.
17. Zapracovať do antidiskriminačného zákona striktné obmedzenie takých opatrení, ktoré
umožňujú dočasnú alebo permanentnú segregáciu znevýhodnených skupín.
18. Monitorovať a sankcionovať jednoznačné segregačné postupy zriaďovateľov a riaditeľov
materských a základných škôl.
19. Stimulovať zriaďovateľov špeciálnych škôl, aby prijímali opatrenia na desegregáciu
týchto škôl.
20. Integrovať deti/žiakov so zdravotným postihnutím do bežných škôl.
21.Vytvoriť všetky predpoklady na postupné, ale včasné transformovanie školstva
z modelu segregačno/integračného na model integračno/inkluzívny.
73
Porovnaj s konkrétnymi návrhmi de lege ferenda MUDr. Márie Orgonášovej, CSc. na
http://mariaorgonasova.blogspot.com/2011/02/implementacia-dohovoru-osn-o-pravach.html
74
Poslanie pedagogického asistenta vyplýva z § 16 ods. 1 zákona č. 317/2009 Z. z. o pedagogických
zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov
94
22. Proces inklúzie začať debarierizáciou školstva (priestory, učebnice, metodiky).
23. Zintenzívniť systematickú a povinnú výchovu k ľudským právam smerujúcu k potláčaniu
diskriminácie a k presadzovaniu zásady rovnakého zaobchádzania na základných,
stredných a vysokých školách.
24. Pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti treba vo zvýšenej miere dbať na bezbariérový
prístup, dostupnosť, odstránenie kvalitatívnych rozdielov v zdravotnej starostlivosti pre
osoby so zdravotným postihnutím a ostatné osoby, zamedziť a zakázať akúkoľvek
diskrimináciu v oblasti zdravotnej starostlivosti vrátane zdravotného a životného poistenia
z dôvodu zdravotného postihnutia.
25. V oblasti práce a zamestnávania vytvárať opatrenia na zlepšenie situácie osôb so
zdravotným postihnutím na trhu práce. Systematická osveta, programy motivujúce
zamestnávateľov na implementáciu manažmentu rozmanitosti, legislatívne opatrenia
zvyšujúce šance na uplatnenie sa na trhu práce by mali zdravotne postihnutým dať možnosť
živiť sa slobodne zvolenou prácou alebo prácou prijatou na trhu práce.
26. Prijať opatrenia, ktoré zakážu a sankcionujú akýkoľvek diskriminačný incident na
pracovisku z dôvodu zdravotného postihnutia. Na tomto mieste však treba dodať, že okrem
zákonne deklarovaného zákazu diskriminácie je treba prijať aj také opatrenia, ktorými sa
nastaví účinný a rýchly systém kontroly a vymožiteľnosti týchto práv.
95
2. Osobná sloboda a obchodovanie s ľuďmi
Rešpektovanie fyzickej a duševnej integrity človeka ako ľudskej bytosti je aj
základným atribútom práva na osobnú slobodu. Osobná sloboda je na medzinárodnej úrovni
garantovaná článkom 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článkom
9 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Na vnútroštátnej úrovni je
garantovaná článkom 17 Ústavy SR. Tieto ustanovenia takmer zhodne zaručujú osobnú
slobodu a vymedzujú dôvody a spôsoby jej prípadného pozbavenia. k obmedzeniu osobnej
slobody nemôže dôjsť inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví príslušný právny
predpis.
Obchodovanie s ľuďmi je fenoménom, ktorý významným spôsobom porušuje
základné ľudské práva a slobody a zasahuje najmä do ľudskej dôstojnosti. Je zločinom proti
dôstojnosti a integrite ľudskej osoby. Obchodovanie s ľuďmi je medzinárodným
spoločenstvom definované ako: „Verbovanie, preprava, odovzdanie, prechovávanie alebo
prevzatie osôb pod hrozbou alebo prostredníctvom použitia násilia alebo iných spôsobov
donútenia, únosmi, podvodom, ľsťou, zneužitím právomoci alebo zraniteľného postavenia
alebo prostredníctvom prijatia alebo poskytnutia platieb alebo prospechu na dosiahnutie
súhlasu osoby majúcej kontrolu nad inou osobou s cieľom vykorisťovania.“75
Problematikou obchodovania s ľuďmi sa zaoberá množstvo inštitúcii zameraných na
ochranu ľudských práv a slobôd. Obchodovanie s ľuďmi sa týka každej krajiny,
medzinárodná spolupráca je dôležitá pri odhaľovaní páchateľov, tejto trestnej činnosti, ktorá
je charakteristická vysokým stupňom organizovanosti. Obchodovaním s ľuďmi dochádza
k závažnému porušovaniu ľudských práv.76 Obchodovanie s ľuďmi neznamená len
cezhraničné obchodovanie, ale k nemu môže dôjsť aj keď obchodovaná osoba neprekročí
75
Článok 3 písm. a) Protokolu o prevencii, potláčaní a trestaní obchodovania s ľuďmi, osobitne so ženami
a deťmi (Dodatkový protokol č. 1 k Dohovoru Organizácie spojených národov proti nadnárodnému
organizovanému zločinu).
76
Na tomto mieste považuje za vhodné upozorniť na rozdiel medzi obchodovaním a pašovaním - kým účelom
pašovania je nelegálne prekročenie hraníc, účelom obchodovania s ľuďmi je vykorisťovanie osôb. Pašovaním
sa spravidla nepoškodzujú individuálne práva, ale politické záujmy štátu, ktorého hranice sú nelegálne
prekročené. Definíciu pašovania nachádzame v Protokole proti pašovaniu migrantov po súši, po mori
a letecky, doplňujúci Dohovor Organizácie Spojených národov proti nadnárodnému organizovanému zločinu:
pašovaním sa rozumie sprostredkovanie nelegálneho vstupu osoby do štátu, zmluvnej strany, ktorého táto
osoba nie je štátnym príslušníkom alebo v ňom nemá trvalý pobyt, s cieľom získať priamo alebo nepriamo
finančnú alebo inú materiálnu výhodu; nelegálny vstup je prekročenie hraníc bez splnenia nevyhnutných
požiadaviek na legálny vstup do prijímajúceho štátu.
96
štátnu hranicu, teda, keď je prepravovaná v rámci priestoru jednej krajiny. Niekedy k preprave
osoby vôbec nemusí prísť.
Boju proti obchodovaniu s ľuďmi sa venujú mnohé medzinárodné organizácie, aj
samotné štáty. Sú prijaté viaceré medzinárodné dokumenty a dohovory, ktorých cieľom je
vytvárať podmienky pre zamedzenie narastaniu obchodovania s ľuďmi.77 Jedným z
medzinárodných dohovorov, ktoré ratifikovalo aj Slovensko, je aj Dohovor Rady Európy
o boji proti obchodovaniu s ľuďmi, ktorý je pre Slovenskú republiku záväzný od roku 2008.
Je to prvá medzinárodná zmluva s ľudsko-právnym obsahom, ktorá sa týka obchodovania
s ľuďmi. Vykorisťovanie ľudí na novodobé formy otroctva, buď formou sexuálneho
vykorisťovania alebo pracovného vykorisťovania alebo iných foriem vykorisťovania, je
hrubým porušením základných ľudských práv.
Na Slovensku sú od roku 2002 všetky druhy obchodovania s ľuďmi trestným činom.
Trestný zákon (zákon č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov) definuje ako trestné
činy proti slobodne aj trestný čin obchodovania s ľuďmi a osobitne aj trestný čin
obchodovania s deťmi.
77
Tak, ako ich uvádza Ministerstvo vnútra SR: Všeobecná deklarácia ľudských práv (1948) články 4 a 5;
Dohovor OSN o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (1979) články 5 a 6; Dohovor OSN o právach
dieťaťa (1989); Opčný protokol k Dohovoru o právach dieťaťa o predaji detí, detskej prostitúcií a detskej
pornografii; Opčný protokol k Dohovoru o právach dieťaťa v ozbrojených konfliktoch; Dohovor OSN proti
nadnárodnému organizovanému zločinu s dodatkovým Palermským protokolom o prevencii, potláčaní
a trestaní obchodovania s ľuďmi, osobitne so ženami a deťmi (tzv. Palermský protokol (2000)); Dohovor Rady
Európy o opatreniach proti obchodovaniu s ľuďmi (2005); Dohovor Medzinárodnej organizácie práce
o nútenej alebo povinnej práci (1930) článok 29; Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o odstránení
nútenej práce (1957) článok 105; Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o eliminácii najhorších foriem
detskej práce (1999), článok 182; Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (1950) článok 3
Zákaz mučenia, článok 4 Zákaz otroctva a nútenej práce; Medzinárodný pakt o občianskych a politických
právach (1966), článok 7 a 8; Smernica Európskeho parlamentu a Rady o predchádzaní obchodovaniu s ľuďmi
a boji proti nemu a o ochrane obetí, ktorou sa zrušuje rámcové rozhodnutie 2002/629/SVV (2010); Smernica
Rady o vydaní povolenia na prechodný pobyt pre obete obchodovania s ľuďmi, ktoré spolupracujú
s príslušnými orgánmi (2004); Bruselská deklarácia o prevencii a boji proti obchodovaniu s ľuďmi (2002);
Rámcové rozhodnutie Rady EÚ o postavení obetí v trestnom konaní (2001); Rámcové rozhodnutie Rady
2002/629/SVV o boji proti obchodovaniu s ľuďmi (2002); Odporúčania parlamentného zhromaždenia Rady
Európy o obchodovaní so ženami a nútenej prostitúcii v členských štátoch Rady Európy (1997), o násilí proti
ženám v Európe (2000), o kampani proti obchodovaní so ženami (2002), o migrácii spojenej s obchodovaním
so ženami a prostitúciou (2003), o obchodovaní s orgánmi v Európe (2003), Domáce otroctvo: nútená práca,
au pair a nevesty na objednávku (2004); Odporúčania výboru ministrov a členských štátov Rady Európy
o sexuálnom vykorisťovaní, pornografii, prostitúcii a obchodovaní s deťmi a mládežou R(91)11,
o zastrašovaní svedkov a práva na obranu R(97)13, o boji proti obchodovaniu s ľuďmi na účely sexuálneho
vykorisťovania R(2000)11, o ochrane detí pred sexuálnym vykorisťovaním R(2001)16, o ochrane žien pred
násilím R(2002)5; Tamperský program – program sloboda, bezpečnosť a spravodlivosť v Európskej únii na
roky 1999-2004 (1999); Haagsky program - hodnotenie politík Európskej únie v oblasti slobody, bezpečnosti
a spravodlivosti na roky 2004 – 2009 (2004); Plán Európskej únie osvedčených postupoch, normách
a spôsoboch práce pre boj a prevenciu obchodovania s ľuďmi (2005); Štokholmský program - otvorená
a bezpečná Európa, ktorá slúži občanom a chráni ich prijaté Európskou radou na roky 2010 - 2014 (2009);
97
Ako uvádza Ministerstvo vnútra SR78, do pôsobnosti ktorého problematika
obchodovania s ľuďmi spadá, Slovensko slúži ako skôr zdrojová krajina (krajina pôvodu), než
cieľová, či tranzitná. Hlavnými krajinami, kam sú osoby slovenskej štátnej príslušnosti
obchodované sú Česká republika, Dánsko, Francúzsko, Holandsko, Nemecko, Rakúsko,
Slovinsko, Španielsko, Švédsko, Taliansko a Veľká Británia. Profil obete je podľa
ministerstva vnútra nasledovný: ide o ženy vo veku od 15 do 58 rokov a mužov vo veku od
17 do 58 rokov; obete sú prevažne nevzdelané alebo len s veľmi nízkym stupňom ukončeného
vzdelania a odchádzajú zo zlých sociálnych pomerov – sú chudobní, zväčša naivní, neskúsení
a veľmi málo informovaní a motivovaní hlavne vidinou ľahkého zárobku. Podľa ministerstva
vnútra až osemdesiat percent Slovákov, ktorí padnú do osídiel nútenej práce, pochádza
z východného Slovenska. Na druhej strane správa Ministerstva zahraničných vecí USA
o obchodovaní s ľuďmi z roku 2011 uvádza, že Slovensko je aj tranzitnou a cieľovou krajinou
pre mužov, ženy a deti vystavené obchodovaniu s ľuďmi za účelom sexuálneho
vykorisťovania a nútených prác, pričom v Slovenskej republike údajne vykonávali nútené
práce muži a ženy z Ukrajiny a Rumunska. Obete sú údajne prepravované cez Slovenskú
republiku z bývalého Sovietskeho zväzu a sú nútené k prostitúcii na Slovensku i v celej
Európe.
Obete väčšinou nemajú žiaden prístup k informáciám, napríklad na internet, odkiaľ by
tieto informácie mohli získať. Podstata obchodovania s ľuďmi spočíva v premiestňovaní obetí
v rámci Slovenska, alebo do zahraničia, ktoré je zo začiatku zvyčajne dobrovoľné a až neskôr
sa stáva nútením. Z prípadov, zistených na území Slovenska i v zahraničí, vyplýva, že formy
vykorisťovania sú napríklad: nútená práca v nelegálnych továrňach, nútené domáce práce,
nútená prostitúcia, ďalej nútené žobrania, nelegálny sobáš, či odnímanie a následný predaj
ľudských orgánov, ale i nútené pouličné krádeže. Na túto poslednú formu sú najviac
využívané deti. Obeťami obchodovania s ľuďmi sa však čoraz častejšie stávajú aj muži. Podľa
policajných štatistík sa totiž v tomto nelegálnom obchode dostáva na prvé miesto nútená
práca, ktorá vytláča nútenú prostitúciu.
Odborníci odhadujú, že ročne sa na Slovensku stane obeťou obchodovania asi 100
ľudí (odhad IOM).79 Do minulého roka podľa odhadov medzinárodnej organizácie pre
migráciu prevládalo sexuálne vykorisťovanie. S otvorením európskych pracovných trhov sa
čoraz viac hovorí aj o nútenej práci. Jej obete sa doteraz veľmi nedarilo identifikovať, pretože
78
79
Informácie dostupné na webovej stránke Ministerstva vnútra SR: www.minv.sk.
Spracované podľa 14. 6. 2011; Televízna stanica JOJ; Krimi Noviny; 19.00: OBCHODNÍCI S NEŠŤASTÍM
a 15. 6. 2011; www.aktualne.sk: Obchodovanie s ľuďmi roztočilo pekelný kšeft.
98
najmä muži po návrate domov, o zlých skúsenostiach nehovoria. Podľa informácii z Prezídia
Policajného zboru SR sú najčastejšími cieľovými krajinami Veľká Británia za účelom
pracovného vykorisťovania a Nemecko, Česká republika, Rakúsko za účelom sexuálneho
vykorisťovania. Tieto informácie potvrdila aj vedúca Úradu Medzinárodnej organizácie pre
migráciu (IOM) na Slovensku. V rokoch 2008 až 2010 štatistika IOM eviduje 33 obetí
sexuálneho vykorisťovania a 12 prípadov nútenej práce. Najčastejšími obeťami obchodovania
s ľuďmi sú obyvatelia rómskej národnosti.
Štatistické údaje za rok 2011 v Slovenskej republike:80 Podľa oficiálnych štatistík bolo
minulý rok (to bol rok 2011) na Slovensku zistených devätnásť prípadov obchodovania
s ľuďmi. Vzhľadom na náročné dokazovanie sa však podarilo objasniť iba jeden. Ženy sú v
zahraničí najčastejšie zneužívané na prostitúciu, muži na ťažkú prácu v neľudských
podmienkach neraz len za biednu stravu. Podľa údajov z Informačného centra na boj proti
obchodovaniu s ľuďmi a prevenciu kriminality v Košiciach, evidujú v tomto centre dokonca
viac prípadov zneužívania mužov ako žien.81
Štatistické údaje sa týkajú trestného činu obchodovania s ľuďmi podľa § 179
Trestného zákona:
1. Objasnenosť prípadov
Zistené trestné činy
19
Objasnené trestné činy
1
Objasnenosť v %
5,26
2. Údaje o obetiach za Slovenskú republiku
obeť jednotlivec - počet 13
obeť skupina osôb
celkom
muž/žena
5/8
zistené
13
zistené
6
objasnené
0
objasnené
1
objasnené v %
0
objasnené v %
16,6
7
80
81
Dostupné na webovej stránke Ministerstva vnútra SR www.minv.sk.
18. 4. 2011; Stropkovské spektrum; č. 16: Prednášali o obchodovaní s ľuďmi.
99
3. Prehľad o zaradených obetiach do programu podpory a ochrany obetí obchodovania
s ľuďmi
počet zaradených obetí - 31
celkom
z toho ženy
17
z toho muži
13
z toho deti
1
účel vykorisťovania
sexuálne vykorisťovanie - 12
nútená práca – 8
nútená kriminalita – 4
ekonomické vykorisťovanie – 2
nútený sobáš – 2
nútené žobranie -2
Boj proti obchodovaniu s ľuďmi na Slovensku
Slovensko dosiahlo za posledných desať rokov významný pokrok v boji proti
obchodovaniu s ľuďmi.82 Výsledky boja proti obchodovaniu s ľuďmi pravidelne monitoruje
americká vláda. Na americkom rebríčku hodnotenia83 v tejto oblasti sa v rámci trojstupňovej
škály krajín dostalo z druhého miesta na prvé84.
82
28. 6. 2011; www.pluska.sk: Slovensko úspešne bojuje proti obchodom s ľuďmi; (28. 6. 2011;
www.webnoviny.sk: Slovensko je v boji proti obchodovaniu s ľuďmi úspešnejšie 2. 7. 2011; Rozhlasová
stanica Slovensko; Rádiožurnál: Slovensko sa výrazne zlepšilo v boji proti obchodovaniu s ľuďmi).
83
Údaje vyplývajú zo správy, ktorú vypracovalo Ministerstvo zahraničných vecí USA s využitím informácií,
ktoré poskytli americké veľvyslanectvá, vládni úradníci, mimovládne a medzinárodné organizácie, informácii
získaných z publikovaných správy, výskumných cestách do jednotlivých regiónov a z informácii, ktoré boli
doručené na mailovú adresu [email protected] Na základe týchto informácii sú jednotlivé štáty
umiestňované na stupne 1-3, pričom je založené skôr na rozsahu vládne opatrenia existujúcich v boji proti
obchodovaniu s ľuďmi než na veľkosti problému samotného obchodovania s ľuďmi. Stupeň 1 je označovaná
ako najvyššia pozícia, avšak neznamená, že daná krajina nemá problém s obchodovaním s ľuďmi. Stupeň 1
naznačuje, že vláda uznala existenciu obchodovania s ľuďmi, usilovala sa o riešenie problému, a spĺňa
minimálne štandardy Zákona o ochrane obetí obchodovania s ľuďmi z roku 2000. Pre udržanie hodnotenia na
stupni 1 sú štáty povinné každoročne preukázať výrazný pokrok v boji proti obchodovaniu s ľuďmi.
Definícia jednotlivých stupňov:
a) stupeň 1 – krajiny, ktoré v rámci boja proti obchodovaniu s ľuďmi úplne spĺňajú minimálne štandardy
Zákona o ochrane obetí obchodovania s ľuďmi z roku 2000,
b) stupeň 2 - krajiny, ktorých vlády nespĺňajú minimálne štandardy Zákona o ochrane obetí obchodovania
s ľuďmi z roku 2000 úplne, ale vyvíjajú značné úsilie, aby sa s týmito normami zosúladili,
c) stupeň 3 - krajiny, ktoré nespĺňajú minimálne štandardy a nevyvíjajú značné úsilie, aby ich splnili. Podľa
uvedeného zákona, USA môže na tieto krajiny uvaliť určité sankcie, napríklad vláda USA môže odmietnuť
alebo zrušiť nehumanitárnu pomoc alebo pomoc, ktorá nesúvisí so zahraničným obchodom. Okrem toho USA
môže odmietnuť poskytnúť týmto krajinám finančné prostriedky pre účasť štátnych zamestnancov na
vzdelávacích a kultúrnych výmenných programoch.
84
Pre porovnanie, z krajín V4 a na stupni 1. sa nachádzajú len Slovenská republika a Poľsko; Česká republika
a Maďarsko sú zaradené na stupeň 2.
100
Významný posun Slovensko zaznamenalo aj v oblasti Medzinárodnej organizácie pre
migráciu "Za sedem, osem rokov urobilo Slovensko obrovský krok vpred, v porovnaní
s inými krajinami, ktoré podobné systémy budovali celé desaťročia, Slovensko sa
k rozvinutému systému boja proti obchodovaniu s ľuďmi dostalo vo veľmi krátkej dobe,"
„obchodovanie s ľuďmi sa nám na Slovensku ako-tak darí zvládať".
Koncom roka 2006 Ministerstvo vnútra SR zriadilo Expertnú skupinu pre oblasť boja
proti obchodovaniu s ľuďmi. Expertná skupina je nadrezortná skupina, ktorej členmi sú
okrem zástupcov orgánov štátnej správy a samosprávy aj zástupcovia tretieho sektora.
V roku 2007 sa v Slovenskej republike realizoval pilotný projekt k programu podpory
a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi na základe dohôd o spolupráci a koordinácii činností
pri zabezpečení programu v Slovenskej republike medzi Ministerstvom vnútra Slovenskej
republiky a vybranými mimovládnymi organizáciami. V rámci tohto programu sa obetiam
obchodovania s ľuďmi poskytovala komplexná starostlivosť prostredníctvom vybraných
mimovládnych organizácií, s ktorými Ministerstvo vnútra uzatvorilo zmluvy o poskytovaní
finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky.
Významným krokom v boji proti obchodovaniu s ľuďmi bolo zriadenie bezplatnej
Národnej linky pomoci obetiam obchodovania s ľuďmi (telefónne číslo 0800 800 818).
Národná linka pomoci obetiam obchodovania s ľuďmi bola zriadená od 1. júla 2008 a je
primárne určená na poskytnutie preventívnych informácií pred vycestovaním do zahraničia,
ako aj na nadviazanie prvého kontaktu s potenciálnou obeťou obchodovania s ľuďmi a na
sprostredkovanie relevantnej pomoci.
Národný akčný plán boja proti obchodovaniu s ľuďmi na roky 2006 – 2007 bol
nahradený Národným programom boja proti obchodovaniu s ľuďmi na roky 2008 – 2010,
ktorý prijala vláda Slovenskej republiky svojím uznesením č. 251 zo dňa 23. apríla 2008.
Cieľom národného programu je zabezpečiť komplexnú a účinnú národnú stratégiu boja proti
obchodovaniu s ľuďmi, ktorá podporuje rozvoj vzájomného porozumenia a koordinovanej
činnosti všetkých zainteresovaných subjektov v rámci eliminácie rizík a predchádzania
spáchania trestného činu obchodovania s ľuďmi, ako aj pri vytváraní podmienok pre
poskytovanie podpory a pomoci obetiam obchodovania s ľuďmi a zabezpečenia ochrany ich
ľudských práv a dôstojnosti. Tento národný program stanovoval úlohy s termínom plnenia do
konca roka 2010. Z toho dôvodu bol uznesením vlády SR č. 96 zo 16. februára 2011
schválený Národný program boja proti obchodovaniu s ľuďmi na roky 2011 – 2014.
101
V rámci boja proti obchodovaniu s ľuďmi zohráva dôležitú úlohu prevencia
a informovanosť. Dôležitým prvkom v boji proti obchodovaniu s ľuďmi sú mimovládne
organizácie, ktoré sa zameriavajú na poskytovanie informácií ohrozeným skupinám osôb.
V roku 2009 bolo na základe zákona č. 583/2008 Z. z. o prevencii kriminality a inej
protispoločenskej činnosti o zmene a doplnení niektorých zákonov zriadené Informačné
centrum na boj proti obchodovaniu s ľuďmi a prevenciu kriminality so sídlom v Košiciach
(ďalej len „Informačné centrum“). Informačné centrum je vedecko-výskumným pracoviskom
a venuje sa zberu dát, ich spracovaniu a vytváraniu štatistických informácii a analýz. Zároveň
je vecným gestorom informačného systému o obetiach obchodovania s ľuďmi v rámci
Programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi.
Pri príležitosti Európskeho dňa boja proti obchodovaniu s ľuďmi (ktorý sa od roku
2007 každoročne pripomína 18. októbra) spustilo Ministerstvo vnútra s podporou Európskej
únie a Medzinárodnej organizácie pre migráciu, 18. októbra 2011 kampaň, ktorá má
informovať o nových formách obchodovania s ľuďmi a taktiež propagovať národnú linku
pomoci obetiam. Ide o kampaň s názvom Bez informácií sa stávaš otrokom. Má za cieľ
oboznámiť širokú verejnosť s novými formami obchodu s ľuďmi - nútenou prácou. Jej
zámerom je zároveň zviditeľniť Národnú linku pomoci obetiam obchodovania s ľuďmi
0800 800 818. Prostredníctvom tejto linky si môžu potenciálni uchádzači o prácu v zahraničí
preveriť dôveryhodnosť agentúry, získať informácie o tom, čo majú robiť, keby sa náhodou
stali obeťami obchodovania s ľuďmi, môžu na ňu volať aj tí, ktorí sa do podobných
problémov už dostali.
V prípade volania zo zahraničia je však táto linka spoplatnená, čo je veľkou prekážkou
práve pre ľudí, ktorí sa ocitli ako obete obchodovania s ľuďmi v zahraničí a sú bez
prostriedkov. Ich jedinou možnosťou, ako dať o sebe vedieť a požiadať o pomoc, je často
práve telefón.
V rámci boja proti obchodovaniu s ľuďmi funguje na Slovensku Program podpory
a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi, v rámci ktorého sa profesionáli starajú o obete tohto
zločinu. Pilotná fáza Programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi (ďalej len
„program“) sa realizovala v rámci Národného akčného plánu boja proti obchodovaniu
s ľuďmi na roky 2006 – 2007. Jeho aktualizácia a pokračovanie sa začali realizovať v rámci
Národného programu boja proti obchodovaniu s ľuďmi na roky 2008 – 2010 a Národného
programu boja proti obchodovaniu s ľuďmi na roky 2011 – 2014. Program vznikol v roku
2006 s cieľom pomôcť obetiam obchodovania s ľuďmi, aby sa stabilizovali. V prvej etape
v roku 2006 bolo podmienkou aj povinnosťou svedčiť voči páchateľovi tohto trestného činu,
102
avšak vzhľadom na to, že sa znižoval počet obetí, ktoré dobrovoľne chceli s políciou
spolupracovať a báli sa podávať trestné oznámenia, bol v roku 2008 systém zmenený tak, že
je iba na obeti či vstúpy do programu a nemusí podávať žiadne trestné oznámenia a ani
svedčiť proti páchateľovi. Prvoradou snahou je pomôcť obetiam, podávanie trestných
oznámení je sekundárna záležitosť.
Obete obchodovania s ľuďmi môže do Programu referovať ktorákoľvek organizácia,
inštitúcia alebo fyzická osoba, ktorá má podozrenie, že prišla do kontaktu s takouto obeťou.
Na posúdenie oprávnenosti pomoci je potrebné vyjadrenie kvalifikovanej referujúcej
organizácie (mimovládnej organizácie pôsobiacej v oblasti pomoci obetiam obchodovania,
polície,) alebo vstupný rozhovor, ktorý v zmysle medzinárodných pravidiel pre identifikáciu
obetí obchodovania realizujú pracovníci IOM.
Komplexná starostlivosť je obetiam obchodovania s ľuďmi – občanom Slovenskej
republiky i cudzincom poskytovaná počas doby krízovej starostlivosti, resp. doby na
zotavenie v trvaní 90 dní. Po uplynutí tejto doby je v prípade rozhodnutia obete o spolupráci
s orgánmi činnými v trestnom konaní poskytovaná komplexná starostlivosť počas celej doby
trestného konania. Po ukončení trestného konania, je podľa potreby, starostlivosť poskytovaná
počas doby reintegrácie v trvaní 90 dní. V prípade, že sa obeť nerozhodne spolupracovať
s orgánmi činnými v trestnom konaní, je poskytovaná komplexná starostlivosť obeti, ktorá je
občanom Slovenskej republiky počas doby na jej reintegráciu v trvaní 90 dní a obeti
obchodovania s ľuďmi – cudzincovi je poskytovaná počas doby jej prípravy na návrat do
krajiny pôvodu. Program zahŕňa finančnú a sociálnu podporu obetí, právne poradenstvo,
zdravotnú starostlivosť, rekvalifikačné kurzy a pomoc pri dobrovoľnom návrate obete do
vlasti. Pravidlom zapojenia sa do programu je dobrovoľnosť a podmienka prerušenia
kontaktov s kriminálnym prostredím.85 „Obeť musí povedať ja chcem, aby ste mi pomohli,“
Doba poskytovania pomoci má dve fázy – krízová intervencia trvá 90 dní, takže prvé tri
mesiace dostáva komplexnú starostlivosť každá obeť, potom sa rozdeľujú obete na
spolupracujúce a nespolupracujúce. Tie nespolupracujúce majú právo na návrat do krajiny
pôvodu, môže im byť pobyt predĺžený o ďalších 90 dní. Až do právoplatného rozhodnutia
súdu má obeť právo na ochranu. Pomáhajú jej so stravovaním, hygienickými potrebami,
izoláciou z kriminálneho prostredia.
85
14. 6. 2011; www.udalosti.noviny.sk: OBCHOD S ĽUĎMI: Pribúdajú prípady novodobého otroctva.
103
Záver
Napriek skutočnosti, že Slovesná republika dosiahla za posledné roky významný
pokrok v boji proti obchodovaniu s ľuďmi, neznamená to, že v tejto oblasti by nebolo čo
zlepšovať, alebo že už neexistujú žiadne problémové okruhy. Vzhľadom na to, že väčšina
obetí obchodovania z ľuďmi je z príslušníkom rómskej menšiny, bude do budúcnosti potrebné
zamerať sa predovšetkým na rómske komunity. Ďalej treba upozorniť na nový fenomén
objavujúci sa v obchodovaní s ľuďmi, na rozdiel od minulosti, kedy sa obeťami obchodovania
s ľuďmi stávali častejšie ženy ako muži, a to za účelom sexuálneho vykorisťovania, teraz sa
obeťami obchodovania s ľuďmi čoraz častejšie stávajú muži. Podľa policajných štatistík sa
totiž v tomto nelegálnom obchode dostáva na prvé miesto nútená práca, ktorá vytláča nútenú
prostitúciu. S touto novou skutočnosťou sa musia orgány ochrany práva a orgány sociálnoprávnej ochrany náležite oboznámiť a vysporiadať. Nelichotivý je aj fakt, že objasnenosť
prípadov obchodovania s ľuďmi je na úrovni 5 %, čo síce môže byť spôsobené aj náročnosťou
dokazovania, ale zároveň to nevrhá celkom dobré svetlo na činnosť polície.
Odporúčania
Vzhľadom na uvedené Stredisko odporúča:
1. zamerať úsilie príslušných orgánov na lepšiu identifikáciu obetí obchodovania s ľuďmi
medzi príslušníkmi rómskych obyvateľov,
2. zlepšiť sociálnu prácu pre mimoriadne zraniteľné skupiny tak, aby sa čo najviac
eliminovalo riziko,
3. zvýšiť informovanosť nielen potenciálnych obetí, ale aj verejnosti tak, aby bola verejnosť
informovaná, čo všetko sa za obchodovanie s ľuďmi pokladá,
4. vzhľadom na vzostup vykorisťovania formou nútenej práce je potrebné informácie
zamerať na otázky týkajúce sa problematických inzerátov, agentúr a iných ponúk práce
a zamestnania najmä v zahraničí,
5. zabezpečiť pomoc, ubytovanie a poradenstvo mužským obetiam obchodovania s ľuďmi,
6. zamerať vzdelanie vyšetrovateľov, prokurátorov a sudcov v oblasti obchodovania s ľuďmi
na obchodovanie za účelom nútených prác,
7. zaangažovať do prevencie a zvýšenia informovanosti nielen mimovládne organizácie, ale
aj charitatívne organizácie a cirkvi,
104
8. motivovať obete k spolupráci s orgánmi činnými v trestnom konaní, čo súvisí najmä
s potrebou zabezpečenia ich ochrany, ale aj so zabezpečením, aby obete obchodovania
s ľuďmi neboli trestne stíhané, a aby mali možnosť zaradiť sa do normálneho života,
9. zvýšiť efektivitu vyšetrovania tejto trestnej činnosti a zabezpečiť, aby páchatelia boli
dôsledne potrestaní ukladaním nepodmienečných trestov odňatia slobody.
105
3. Násilie páchané na ženách a domáce násilie
Pre násilie páchané na ženách je stále charakteristický vysoký podiel žien ako obetí
domáceho násilia. Domáce násilie je spoločenský jav, ktorý ma negatívny dopad na osoby
dotknuté správaním a činmi násilníka. Ide o dlhodobý a často gradujúci proces, ktorý
v žiadnom prípade nemožno vnímať ako súkromnú záležitosť obetí. Je typické svojou
dlhodobou prítomnosťou v rodinách a navonok jeho utajovaním. Je pretrvávajúcim
problémom majúcim stúpajúcu tendenciu. Jeho odstraňovanie vyžaduje komplexné riešenie
v rámci mnohých právnych odborov, ako sú napríklad rodinné právo, občianske právo, trestné
právo a správne právo. S týmto procesom úzko súvisí aj individuálna psychologická
a sociálna podpora a pomoc obetiam domáceho násilia.
Medzi frekventované formy páchania domáceho násilia najmä voči ženám patria
opakované verbálne a fyzické útoky, často s následkom ujmy na zdraví. Obeťami trestných
činov domáceho násilia bývajú prevažne manželky (bývalé manželky), družky (bývalé
družky), ale aj dcéry, sestry, matky a staré matky páchateľa. Osobitným druhom domáceho
násilia je ekonomické násilie medzi manželmi (bývalými manželmi) v spoločnom obydlí,
prejavujúce sa zanedbávaním vyživovacej povinnosti, obmedzovaním práva užívať spoločný
majetok a ďalším psychická manipulácia osôb, bývajúcich v spoločnom obydlí. Nedostatkom
našej právnej úpravy je, že neposkytuje dostatočnú ochranu pred násilím vlastníka obydlia,
v ktorom obeť sama, alebo spolu s deťmi býva.
Medzinárodné dokumenty a vnútroštátna legislatíva
Východiskovým
medzinárodným dokumentom týkajúcim sa priamo násilia na
ženách je Deklarácia OSN o odstránení násilia na ženách z decembra 1993. Problematiku
násilia na ženách upravuje aj Dohovor OSN o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien
z roku 1987 a Opčný protokol k nemu z roku 2001. Na pôde rady Európy bolo prijaté
Odporúčanie Výboru ministrov členských štátov Rady Európy č. R. (2002) 5 o ochrane žien
proti násiliu.
Všeobecne sa problematikou násilia (vrátane násilia na ženách) zaoberajú aj
univerzálne
a špeciálne medzinárodné
dokumenty:
Deklarácia základných princípov
spravodlivosti pre obete trestných činov a zneužívania moci, Dohovor o politických právach
žien, Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie,
106
Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, Dohovor proti
mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo
trestaniu, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Európsky dohovor
o odškodňovaní obetí násilných trestných činov.
Na vnútroštátnej úrovni poskytuje všeobecnú a základnú garanciu ochranu pred
násilím (bez ohľadu na pohlavie) Ústava SR, predovšetkým v článku 15 – právo na život,
v článku 16 - právo na zabezpečenie telesnej integrity pred fyzickými útokmi i zabezpečenie
nedotknuteľnosti osoby pred psychickým nátlakom, v článku 17- právo na ochranu osobnej
slobody a v článku 19 - právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti.
Zákonná úprava postihujúca konkrétne formy násilia je obsiahnutá v Trestnom zákone
(zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov) v skutkových
podstatách trestných činov proti životu a zdraviu, trestných činov proti slobode a ľudskej
dôstojnosti a konkrétne domáce násilie je subsumované pod trestné činy proti rodine
a mládeži - § 208 Týranie blízkej osoby a zverenej osoby. Trestný zákon postihuje vo väčšine
prípadov spáchanie násilných činov prísnejšie, ak boli spáchané na chránenej osobe. Pojem
chránená osoba je znakom kvalifikovaných skutkových podstát takmer všetkých trestných
činov týkajúcich sa násilia na ženách a domáceho násilia a je okolnosťou podmieňujúcou
použitie vyššej trestnej sadzby.
Priestupky páchané v súvislosti s domácim násilím sú upravené v zákone č. 372/1990
Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ako priestupky proti občianskemu
spolunažívaniu - § 49 ods. 1 písm. b) a d) a priestupky proti majetku - § 50.
Postup orgánov činných v trestnom konaní pri odhaľovaní a vyšetrovaní trestných
činov (teda aj násilných) upravuje Trestný poriadok (zákon č. 301/2005 Z. z. ) a konkrétne
postup polície upravuje zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších
predpisov (najmä zákona č. 491/2008 Z. z.) a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Národný akčný plán pre prevenciu a elimináciu násilia páchaného na ženách na roky 2009
– 2012
Násilie páchané na ženách má závažné spoločenské príčiny a dôsledky, a preto sa
úlohy smerujúce k jeho prevencii a eliminácii stávajú úlohami celospoločenského významu.
Problematika násilia na ženách predstavovala dlhodobo tabuizovanú oblasť a ani
v súčasnosti sa jej, aj podľa názoru Strediska, nevenuje adekvátna pozornosť.
107
Na riešenie závažných naakumulovaných problémov spájajúcich sa s násilím
páchaným na ženách bol uznesením vlády SR č. 438/2009 schválený Národný akčný plán na
prevenciu a elimináciu násilia páchaného na ženách na roky 2009 – 2012.
Národný akčný plán na prevenciu a elimináciu násilia páchaného na ženách na roky
2009 – 2012 (ďalej len „NAP“) nadviazal na operačné ciele Národnej stratégie na prevenciu
a elimináciu násilia páchaného na ženách a v rodinách, v zhode s novými skutočnosťami
a požiadavkami medzinárodných dokumentov a praxe. Oblasť výskumu bola rozšírená
o otázky štatistického zisťovania a monitoringu. Materiál bol doplnený o tri rozširujúce
oblasti, a to vzdelávanie a scitlivovanie pomáhajúcich profesií, násilie voči ženám na
pracovisku a práca s páchateľmi násilia, pričom uvedený výpočet problémov nemožno
považovať za vyčerpávajúci a konečný.
Pri tvorbe a schvaľovaní úloh NAP sa predpokladalo, že časť náročných úloh bude
finančne zabezpečená v rámci rozpočtov zodpovedných subjektov, ako aj z prostriedkov ESF
v rámci pripravovaného národného projektu Operačného programu Zamestnanosť a sociálna
inklúzia zameraného na prevenciu a elimináciu násilia páchaného na ženách. Prípravou
a následnou realizáciou národného projektu bolo poverené Centrum vzdelávania MPSVR SR,
ktoré do tohto procesu zapojilo aj odborníčky a odborníkov z iných relevantných inštitúcií
a mimovládnych organizácií. Národný projekt mal kľúčovým podielom prispieť k podpore
a skvalitneniu výkonu poradensko-intervenčných centier a zriaďovaniu bezpečných ženských
domov, nakoľko nedostačujúce zariadenia sociálnych služieb sú neustále veľkým problémom
pri poskytovaní pomoci ženám, ktoré zažívajú násilie, ako aj ich deťom.
Veľmi dôležitým posunom malo byť plánované zriadenie non stop národnej bezplatnej
poradenskej linky zameranej na telefonickú krízovú intervenciu pre ženy zažívajúce násilie.
Ženy zažívajúce násilie alebo ohrozené násilím a ich rodinní príslušníci by tak mali možnosť
zavolať na linku v ktoromkoľvek čase a malo im byť poskytnuté odborné poradenstvo, ako aj
aktuálne riešenie ich situácie. Na non stop linke mali krízovú intervenciu poskytovať
vyškolené odborníčky, pričom linka mala byť prepojená s poradensko-intervenčnými
centrami, aby žena dostala okamžitú pomoc v mieste bydliska.
V rámci národného projektu sa tiež počítalo so sieťovaním všetkých relevantných
aktérov a naštartovaním multiinštitucionálnej spolupráce v regiónoch. Uvedené sieťovanie
kľúčových aktérov a ich prierezová spolupráca sú nevyhnutnými krokmi k zabezpečeniu
systematického riešenia problematiky prevencie a eliminácie násilia páchaného na ženách.
Ďalšími dôležitými aktivitami národného projektu sú aktivity zamerané na vzdelávanie, a to
ako pomáhajúcich profesií, tak aj laickej verejnosti.
108
Národný projekt zatiaľ nebol schválený a naďalej ostáva dôležitým predpokladom
plnenia úloh NAP. To znamená, že ak nebude schválený národný projekt, nebudú splnené
mnohé úlohy NAP.
Hoci NAP stanovil v konkrétnych realizačných oblastiach pomerne jasne definované
ciele a úlohy, pri hodnotení jeho plnenia v júni 2011 Ministerstvo práce, sociálnych vecí
a rodiny konštatovalo, že „stále pretrvávajú početné výzvy v oblasti systému aktívnej
spolupráce
vecne
zainteresovaných
inštitúcií
a občianskej
spoločnosti
vo
vzťahu
k predchádzaniu a eliminácii násilia na ženách.86 Inými slovami, väčšina úloh uvedených
v NAP ostala (tak ako aj v iných prípadoch) len na papieri a je stále „zbožným želaním“ žien
zažívajúcich násilie, ich rodinných príslušníkov, detí a odborníkov, ktorí sa danej
problematike už roky venujú.
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, po tomto svojom konštatovaní namiesto
toho, aby vyvinulo čo najväčšie úsilie na plnenie úloh stanovených v NAP, pristúpilo k jeho
aktualizácii, ktorú navyše „schovalo“ do Priebežnej správy. Laicky povedané, niektoré úlohy
zrušilo alebo sa nimi vôbec nezaoberalo a ďalšie „aktualizovalo“ tak, že posunulo termín
plnenia do konca roka 2012.
Záver
Pri hodnotení tejto problematiky za rok 2011 Stredisko musí konštatovať, že
v Slovenskej republike stále nie je vytvorená sieť zariadení a sociálnych služieb ako krízové
intervenčné centrá, sieť bezpečného ubytovania (pobytového zariadenia), ako jeden zo
základných predpokladov pomoci ženám zažívajúcim násilie. Neexistuje krízové poradenstvo
a nebola zriadená bezplatná krízová telefonická linka, pre ženy zažívajúce násilie. Stále
absentuje jednotná metodika a štandardy pre prácu s osobami zažívajúcimi domáce násilie
a
stanovenie vzájomne prepojených kompetencií a zodpovednosti inštitúcií a osôb
zúčastnených na aktivitách podpory a ochrany pred domácim násilím (polícia, úrady práce
sociálnych vecí a rodiny, lekárske ambulancie a špecializované poradenské centrá).
Jedinou dobrou správou z tejto oblasti je, že Výbor ministrov Rady Európy prijal
7. apríla 2011 Dohovor o predchádzaní násilia na ženách a domáceho násilia a o boji proti
nemu (vrátane výkladového memoranda). Dohovor je komplexným materiálom Rady Európy,
ktorý ustanovuje právne záväzné štandardy na predchádzanie násilia na ženách a domáceho
86
Priebežná správa, s. 27.
109
násilia. Slovenská republika sa stala jedným z prvých signatárov (podpísala Dohovor v máji
2011).
Podpísanie Dohovoru pre Slovenskú republiku síce predstavuje významný krok
vyžadujúci si množstvo dôležitých zmien v oblasti prevencie a eliminácie násilia páchaného
na ženách, ale platnosť pre Slovenskú republiku nadobudne až po jeho ratifikácii, preto bude
Stredisko pozorne sledovať prípravu a proces ratifikácie tohto dohovoru.
Odporúčania
Vzhľadom na uvedené a v súlade s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky
Stredisko odporúča:
1. podľa odporúčaní Výboru OSN pre odstránenie diskriminácie žien, pripraviť návrh
osobitného zákona o všetkých formách násilia na ženách, resp. o domácom násilí, ktorý
by predstavoval právny a odborný rámec komplexnej ochrany pre domácim násilím,
2. vytvoriť integrovaný systém krízovej intervencie,
3. zriadiť v každom samosprávnom kraji sieť poradenských centier pre ženy a bezpečný
ženský domov ako dočasné riešenie situácie v ktorej sa samy, prípadne s ostatnými členmi
domácnosti ocitli,
4. vypracovať metodiku postupov pre prácu so ženami, ktoré zažívajú násilie a ich deťmi pre
všetky zainteresované inštitúcie a pomáhajúce profesie,
5. zriadiť bezplatnú národnú nonstop krízovú telefonickú linku, poskytujúcu informácie, ako
riešiť situáciu násilia s prepojením na zosieťované inštitúcie a pomáhajúce organizácie,
6. urýchlene schváliť národný projekt
Operačného programu Zamestnanosť a sociálna
inklúzia zameraného na prevenciu a elimináciu násilia páchaného na ženách a zabezpečiť
tak alokáciu finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu, prípadne z projektových
zdrojov,
7. pravidelne
kontrolovať
a dôsledne
vyžadovať
plnenie
NAP
a monitorovať
a vyhodnocovať nastavené procesy v oblasti ochrany a podpory obetí domáceho násilia,
8. ratifikovať Dohovor o predchádzaní násilia na ženách a domáceho násilia a o boji proti
nemu.
110
4. Práva obetí trestných činov
Trestná činnosť je pre spoločnosť nebezpečná činnosť, ktorá poškodzuje práva
a oprávnené záujmy i fyzickú integritu fyzických osôb, práva a oprávnené záujmy
právnických osôb, záujmy spoločnosti a ústavné zriadenie. Každý človek sa môže stať obeťou
trestného činu či násilia. Absolútna väčšina konkrétnych trestných činov spôsobuje ujmu
práve jednotlivým osobám – poškodzuje alebo ohrozuje ich na živote, zdraví, majetku, cti,
slobode alebo iných právach. Osoba takto dotknutá trestným činom sa označuje ako obeť
trestného činu.
Každoročne sa obeťami trestných činov vo svete stávajú milióny ľudí. Podľa štatistiky
Prezídia Policajného zboru bolo v roku 2011 v Slovenskej republike spáchaných 92 873
trestných činov, počet osôb dotknutých trestnou činnosťou sa v rovnakom období odhaduje na
cca 400 000. Obeťami násilných trestných činov sa v roku 2011 stalo celkovo 7 002 osôb,
z ktorých bolo 2 590 žien.87
Právny poriadok Slovenskej republiky, na rozdiel od medzinárodných dokumentov,88
nepozná právnu kategóriu obeť trestného činu. Naše trestné právo síce definuje pojem
poškodený, ale ten sa len sčasti prekrýva s pojmom obeť trestného činu, ako ho používajú
medzinárodné dokumenty. Z trestnoprávneho hľadiska je pojem „poškodený“ definovaný
v § 46 ods. 1 Trestného poriadku ako „osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví,
spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej iné
zákonom chránené práva alebo slobody.“
V druhej vete § 46 ods. 1 sa z trestno-procesného hľadiska vymedzujú základné práva
poškodeného, ktoré sú konkretizované a doplnené v ďalších ustanoveniach Trestného
poriadku. Medzi základné práva poškodeného patrí:
-
právo vyjadriť sa, či súhlasí s trestným stíhaním v prípadoch ustanovených Trestným
poriadkom (§ 211, 212),
-
právo uplatniť nárok na náhradu škody,
-
právo robiť návrhy na vykonanie dôkazov alebo na ich doplnenie a predkladať dôkazy,
-
právo nazerať do spisov a preštudovať ich,
87
Bližšie pozri „Výsledky práce polície v roku 2011“ zverejnené na tlačovej besede prezidenta Policajného
zboru 9. februára 2012.
88
Napr. Rámcové rozhodnutie Rady 2001/220/SVV z 15. marca 2001 o postavení obetí v trestnom konaní,
Deklarácia OSN o základných princípoch spravodlivosti pre obete trestných činov a zneužívania právomoci“
z roku 1985 či Smernica Rady 2004/80/ES z 29. apríla 2004 o odškodňovaní obetí trestných činov.
111
-
právo zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní a na verejnom zasadnutí o odvolaní alebo
verejnom zasadnutí o schválení dohody o uznaní viny a prijatí trestu,
-
právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom,
-
právo záverečnej reči a
-
právo podávať opravné prostriedky.89
Odškodňovanie obetí trestných činov v Slovenskej republike je upravené v zákone
č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Tento zákon
upravuje jednorazové finančné odškodnenie (ďalej len "odškodnenie") osôb, ktorým bola
v dôsledku úmyselných násilných trestných činov spôsobená ujma na zdraví. Podľa tohto
zákona sa poškodeným rozumie osoba, ktorej bola v dôsledku trestného činu spôsobená ujma
na zdraví; ak táto osoba v dôsledku tohto činu zomrela (ďalej len "zomretý"), pozostalý
manžel po zomretom a pozostalé dieťa po zomretom, a ak ich niet, pozostalý rodič po
zomretom, a ak ho niet, osoba, ku ktorej mal zomretý vyživovaciu povinnosť.
O odškodnenie môže požiadať poškodený, ktorý je občan Slovenskej republiky alebo
občan iného členského štátu, alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorá má na území
Slovenskej republiky alebo na území iného členského štátu trvalý pobyt, alebo cudzí štátny
príslušník za podmienok a v rozsahu ustanovenom medzinárodnou zmluvou, ktorá bola
ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak k ujme na zdraví došlo na
území Slovenskej republiky.
Poškodený môže požiadať o odškodnenie, ak v trestnom konaní nadobudol
právoplatnosť rozsudok alebo trestný rozkaz, ktorým sa páchateľ uznáva vinným zo spáchania
trestného činu, ktorým bola poškodenému spôsobená ujma na zdraví, alebo rozsudok, ktorým
bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený, pretože nie je trestne zodpovedný pre
nepríčetnosť alebo vek a ujma na zdraví nebola poškodenému plne uhradená inak. Ak
páchateľ trestného činu, ktorým bola poškodenému spôsobená ujma na zdraví, nie je známy,
zdržiava sa na neznámom mieste alebo jeho trestnému stíhaniu bráni zákonná prekážka
a ujma na zdraví nebola poškodenému plne uhradená inak, poškodený môže požiadať
o odškodnenie, iba ak výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania orgánov činných
v trestnom konaní nevyvolávajú dôvodné pochybnosti o tom, že sa stal trestný čin, ktorým
bola poškodenému spôsobená ujma na zdraví.90
89
Minárik Š. a kol. 2006. Trestný poriadok, stručný komentár. Bratislava : IURA Edition. s. 180-181 ISBN
80-8078-085-4
90
§ 4 ods. 1 zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení
neskorších predpisov.
112
Ak došlo k usmrteniu poškodenej osoby, oprávnenými na odškodnenie sú pozostalý
manžel a pozostalé dieťa a ak ich niet, pozostalý rodič po osobe, ktorej bola trestným činom
spôsobená smrť a ak ani rodiča niet, osoba, ku ktorej mal zomretý vyživovaciu povinnosť
(podľa úpravy z roku 1998 to boli pozostalí, ktorým poskytovala alebo bola povinná
poskytovať výživu osoba, ktorej bola trestným činom spôsobená smrť).
Odškodnenie je potrebné uplatniť na Ministerstve spravodlivosti SR v lehote
18 mesiacov odo dňa spáchania násilného trestného činu, iba v prípade, že by rozsudok alebo
iné obdobné rozhodnutie bolo vydané po uplynutí lehoty 18 mesiacov, odškodnenie je
potrebné uplatniť v lehote šiestich mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti takéhoto
rozhodnutia. Na žiadosti podané po uplynutí vyššie uvedených lehôt sa neprihliada.
Poškodený je po podaní žiadosti povinný bezodkladne informovať ministerstvo
o všetkých okolnostiach, ktoré majú vplyv na posúdenie jeho žiadosti, najmä o akejkoľvek
čiastkovej úhrade ujmy na zdraví, ku ktorej došlo inak ako podľa zákona č. 215/2006 Z. z.
o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Ministerstvo je povinné
rozhodnúť o žiadosti do šiestich mesiacov odo dňa jej podania. Toľko strohá reč zákona.
Takže by sa mohlo zdať, že právna úprava odškodňovania obetí trestných činov je
v podstate v poriadku. V súčasnosti je reprezentovaná najmä zákonom č. 215/2006 Z. z.
o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Odškodnenie obetí trestných
činov je však iba čriepkom širokej mozaiky práv obetí trestných činov. Podľa vyjadrení
členov Európskej komisie vždy sa treba pokúsiť minimalizovať následky trestného činu,
pomôcť ľuďom vzchopiť sa po takejto skúsenosti, zabezpečiť, aby im bola poskytnutá
primeraná starostlivosť a aby mali prístup k spravodlivosti, ktorá im prináleží. Obeť (v našom
trestnom práve „poškodený“) totiž nie je len právnickou kategóriou, ale aj, a predovšetkým,
ľudská bytosť a ako taká má právo na:
-
rešpekt a uznanie v každej etape procesu trestného konania,
-
informácie a vysvetlenia týkajúce sa pokračovania jej prípadu,
-
podávanie informácií o úradných rozhodnutiach, ktoré sa týkajú páchateľa,
-
dostupné právne rady bez ohľadu na vlastné finančné možnosti,
-
ochranu súkromia a osobnej bezpečnosti,
-
odškodnenie, ako od páchateľa, tak aj od štátu.
113
Záver
Vzhľadom na uvedené treba konštatovať, že Slovenská republika síce dosiahla určité
pokroky pri realizácii odporúčaní uverejnených v záverečnej správe z návštevy expertnej
skupiny EÚ z roku 200291, ale celková situácia v oblasti poskytovania pomoci obetiam
trestných činov na Slovensku je, podľa slov výkonnej riaditeľky OZ Pomoc obetiam násilia,
nedostatočná. „Právne, psychologické alebo sociálne služby sú obrovským problémom aj na
Slovensku. Navyše nedostatočne ich chráni aj naša legislatíva. Nemáme vybudovanú
fungujúcu sieť intervenčných centier, čo by mali byť napr. strediská s odborníkmi, ktorým by
polícia dala avízo, ak by riešila vážny prípad domáceho násilia, keď policajti vykážu násilnú
osobu zo spoločného obydlia na určitý čas. Tí by potom kontaktovali obeť, ponúkli jej pomoc
a informovali ju o právach. Dôležitou úlohou je aj zlepšiť informovanosť o právach
a možnostiach obetí. Príslušníci polície, ako aj sudcovia a prokurátori potrebujú pravidelné
školenia o tom, ako k obetiam pristupovať. V súvislosti s odškodňovaním obetí trestných
činov na Slovensku sa zatiaľ obete trestných činov odškodnenia musia domáhať na súdoch
sami, čo je mimoriadne traumatizujúce. Nárok na odškodnenie od štátu majú iba v tom
prípade, ak je páchateľ vo väzení alebo zomrel“92.
V jednotlivých oblastiach tejto problematiky konštatuje viaceré nedostatky Stredisko.
Týkajú sa predovšetkým kvality informovanosti policajtov a sudcov a ich zodpovednosti za
starostlivosť o obete a svedkov (neznalosť problémov, s ktorými sú obete a svedkovia
konfrontovaní, neznalosť existujúcich služieb), nedostatku tzv. bezpečných miest, služieb
a špecializovaných pracovníkov alebo jednotiek pre obete násilných trestných činov (obete
znásilnení, domáceho násilia, rasovo motivovaných trestných činov a trestných činov
zneužívania detí). Ďalším negatívom je aj nedostatočný záujem štátu – orgánov výkonnej
moci o túto problematiku a ich „samozrejmé“ spoliehanie sa na aktivity neziskového sektoru
bez adekvátnej snahy o ich odborné a finančné zabezpečenie. Zatiaľ čo sa zo štátneho
rozpočtu prispieva na právnu pomoc pre páchateľov trestných činov (pridelený advokát),
obete trestných činov sú odkázané na iniciatívu mimovládnych organizácií.
91
92
Reinforcement of the Rule of Law“ (Wolf Legal Production, August 2002, European Commission 2002).
Šípošová, J.: Prístup k pomoci má menej ako 5 % obetí kriminality v Európe. Vystúpenie na konferencii pri
príležitosti Európskeho dňa obetí kriminality (22. 2. 2012) zdroj: www.pomocobetiam.sk.
114
Odporúčania
Na zlepšenie situácie v oblasti poskytovania pomoci obetiam trestných činov Stredisko
odporúča:
1. čo najskôr realizovať kontinuálne vzdelávanie policajtov, prokurátorov, sudcov,
advokátov a ostatných profesionálov, ktorí pracujú s obeťami,
2. zaviesť fungujúci model financovania pomoci obetiam násilia, vrátane príspevku na
právnu pomoc obetiam,
3. zaviesť (stanoviť) štandardy a kritériá kvality pre poskytovanie služieb pre obete trestných
činov,
4. vytvoriť fungujúcu sieť intervenčných centier,
5. v neposlednom rade problematiku obetí trestných činov začať riešiť komplexne.
115
5. Právo na súkromie a odpočúvanie
Na medzinárodnej úrovni zakotvuje právo na súkromie článok 17 Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach a článok 8 Európskeho Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj Charta základných práv Európskej únie.
Ústava Slovenskej republiky garantuje právo na súkromie (na rozdiel od medzinárodnej
úpravy) vo viacerých článkoch, keď hovorí o nedotknuteľnosti osoby a jej súkromia (čl. 16
ods. 1) alebo o ochrane pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života
(čl. 19 ods. 2). Neoddeliteľnou súčasťou práva na súkromie je aj ochrana pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o osobe (čl. 19 ods. 3),
nedotknuteľnosť jej obydlia (čl. 21 ods. 1 – 3) a ochrana osobných údajov a listové tajomstvo
(čl. 22).
Odpočúvanie osôb predstavuje závažný zásah do práva na súkromie a podľa článku
8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj podľa článku 22 ods.
2 Ústavy SR, kde možno do tohto práva zasiahnuť „len v súlade so zákonom“ (v prípadoch,
ktoré ustanoví zákon).
Zákonná úprava je v Slovenskej republike reprezentovaná zákonom č. 166/2003 Z. z.
o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním). Tento zákon
v § 1 ustanovuje
podmienky použitia informačno-technických
prostriedkov bez
predchádzajúceho súhlasu toho, komu zasahuje do súkromia orgán štátu, ktorý informačnotechnický prostriedok používa a uvádza, že sa tento zákon nevzťahuje na použitie
informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní podľa osobitného zákona (Trestný
poriadok).
V zmysle § 2 ods. 1, 2 a 4 zákona o odpočúvaní:
(1) Informačno-technickými prostriedkami na účely tohto zákona sú najmä elektrotechnické,
rádiotechnické, fototechnické, optické, mechanické, chemické a iné technické prostriedky
a zariadenia alebo ich súbory používané utajovaným spôsobom pri
a)
vyhľadávaní,
otváraní,
skúmaní
a vyhodnocovaní
poštových
zásielok
dopravovaných zásielok,
b) odpočúvaní a zaznamenávaní v rámci telekomunikačných činností,
c) vyhotovovaní a využívaní obrazových, zvukových alebo iných záznamov.
116
a iných
(2) Informačno-technické prostriedky môže používať Policajný zbor, Slovenská informačná
služba, Vojenské spravodajstvo93, Zbor väzenskej a justičnej stráže a Colná správa (ďalej len
"orgán štátu") v rozsahu podľa osobitných predpisov94.
(4) Používanie informačno-technických prostriedkov pre Vojenské spravodajstvo na základe
písomnej žiadosti a po predložení písomného súhlasu zákonného sudcu technicky
zabezpečuje Policajný zbor.
Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zákona o odpočúvaní informačno-technický prostriedok
možno použiť iba vtedy, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na zabezpečenie
bezpečnosti štátu, obranu štátu, predchádzanie a objasňovanie trestnej činnosti alebo na
ochranu práv a slobôd iných. Použitím informačno-technického prostriedku sa môže základné
právo alebo sloboda obmedziť len v nevyhnutnom rozsahu a nie dlhšie, ako je to nevyhnutné
na dosiahnutie zákonom uznaného cieľa, na ktorý slúži.
Ustanovenie § 4 zákona o odpočúvaní zakotvuje:
(1) Informačno-technické prostriedky možno použiť iba na základe predchádzajúceho
písomného súhlasu zákonného sudcu (ďalej len „súhlas“) len na nevyhnutný čas, najdlhšie
však na šesť mesiacov. Lehota začína plynúť dňom udelenia súhlasu. Ak je nevyhnutné
použiť naraz alebo následne niekoľko druhov informačno-technických prostriedkov, každý
z nich možno použiť len v rozsahu výslovne udeleného súhlasu. Ak sa má informačnotechnický prostriedok použiť v miestach, ktoré nie sú verejne prístupné, zákonný sudca
rozhodne aj o tom, či sa súhlas vzťahuje aj na vstup na tieto miesta.
(2) Zákonný sudca, ktorý dal súhlas na použitie informačno-technických prostriedkov, môže
na základe novej žiadosti dobu použitia predĺžiť, zakaždým však najviac o ďalších šesť
mesiacov, ktoré začnú plynúť dňom udelenia ďalšieho súhlasu (ďalej len „ďalší súhlas“).
Ďalší súhlas sa musí udeliť v písomnej forme najneskôr v posledný deň plynutia lehoty podľa
odseku 1. Ak lehota podľa odseku 1 uplynie a ďalší súhlas nie je udelený, použitie
informačno-technického prostriedku sa musí skončiť v posledný deň lehoty určenej v súhlase.
93
V zmysle ust. § 2, ods. 1 zákona č. 198/1994 Z. z. o vojenskom spravodajstve, vojenské spravodajstvo
v rozsahu svojej pôsobnosti získava, sústreďuje a vyhodnocuje informácie dôležité na zabezpečenie obrany
Slovenskej republiky o:
a) činnosti ohrozujúcej ústavné zriadenie, zvrchovanosť, územnú celistvosť a obranyschopnosť Slovenskej
republiky,
b) aktivitách cudzích spravodajských služieb,
c) terorizme,
d) skutočnostiach spôsobilých vážne ohroziť alebo poškodiť vojensko-hospodárske záujmy Slovenskej
republiky,
e) ohrození alebo úniku údajov obsahujúcich skutočnosti tvoriace predmet štátneho a služobného tajomstva.
94
ust. § 10, ods. 1 zákona č. 198/1994 Z. z. o vojenskom spravodajstve hovorí, že pri plnení úloh ustanovených
týmto zákonom je Vojenské spravodajstvo oprávnené používať osobitné prostriedky, ktorými sú a)
informačno-operatívne prostriedky, b) informačno-technické prostriedky.
117
(3) Žiadosť o použitie informačno-technického prostriedku (ďalej len „žiadosť“) sa predkladá
písomne súdu príslušnému podľa § 4a.95 Žiadosť musí obsahovať:
a) druh informačno-technického prostriedku, ktorý sa má použiť, miesto jeho použitia,
navrhovaný čas trvania jeho použitia, údaje o osobe, voči ktorej sa má tento prostriedok
použiť,
b) informácie o predchádzajúcom neúčinnom alebo podstatne sťaženom odhaľovaní
a dokumentovaní činnosti, pre ktorú sa podáva žiadosť,
c) dôvody na použitie informačno-technického prostriedku.
(4) Žiadosť predkladá orgán štátu, ktorý zamýšľa použiť informačno-technický prostriedok na
uplatnenie svojej zákonom ustanovenej pôsobnosti (§ 2 ods. 2).
Súd nesmie rozhodnúť o žiadosti, ktorá nemá zákonom ustanovené náležitosti, a takúto
žiadosť vráti žiadateľovi.
(5) Proti rozhodnutiu o súhlase nemožno podať opravný prostriedok.
(6) Zákonný sudca, ktorý dal súhlas na použitie informačno-technických prostriedkov, je
povinný sústavne skúmať trvanie dôvodov ich použitia. Ak dôvody pominuli, je povinný
bezodkladne rozhodnúť o ukončení ich používania.
Za platnosti a účinnosti tejto právnej úpravy bola v novembri 2011 slovenská
verejnosť prostredníctvom médií informovaná o pravdepodobnom nezákonnom odpočúvaní
niektorých osôb na údajnú žiadosť Vojenského obranného spravodajstva96 (ďalej len „VOS“).
VOS údajne niekoľko mesiacov v roku 2011 sledovala novinárov, politikov a predstaviteľa
súkromnej televízie. Niektoré z údajných nezákonných odpočúvaní boli zastavené až tesne po
vyslovení nedôvery vláde SR v polovici októbra 2011.
Na základe medializovaných informácií o údajnom odpočúvaní novinárov začala
polícia konať ex offo, a to najmä formou preverenia všetkých podnetov. V tejto súvislosti
95
Na rozhodovanie o použití informačno-technických prostriedkov podľa tohto zákona je vecne príslušný
a) krajský súd s pôsobnosťou podľa osobitného predpisu6) vo vzťahu k vojenským objektom, vojenským
zariadeniam, osobám vykonávajúcim vojenskú službu a civilným zamestnancom v pôsobnosti Ministerstva
obrany Slovenskej republiky v súvislosti s ich pracovnou činnosťou alebo ak je žiadateľom Vojenské
spravodajstvo; to neplatí, ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu,
b) krajský súd v ostatných prípadoch; to neplatí, ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Špecializovaného
trestného súdu.
(2) Na rozhodovanie o súhlase na použitie informačno-technických prostriedkov podľa odseku 1 písm. b) je
miestne príslušný krajský súd, v ktorého obvode má sídlo žiadateľ o vydanie súhlasu na ich použitie alebo jeho
organizačný útvar; alebo krajský súd, v ktorého obvode sa nachádza objekt Zboru väzenskej a justičnej stráže,
ak sa majú použiť informačno-technické prostriedky v tomto objekte.
96
Vojenské obranné spravodajstvo (VOS) je vlastne vojenská kontrarozviedka, ktorá získava a vyhodnocuje
rôzne informácie dôležité pre ochranu pred činnosťou cudzích spravodajských služieb a pred páchaním
trestnej činnosti zameranej proti bezpečnosti a obrane republiky. Vojenská kontrarozviedka nerealizuje
odpočúvanie sama, ale prostredníctvom Policajného zboru. Podľa zákona sa tak môže diať iba so súhlasom
sudcu.
118
Úrad boja proti korupcii prijal aj žiadosť predsedníčky vlády Slovenskej republiky
o preverenie, či medializované "aktivity Vojenského spravodajstva nezasiahli neoprávnene do
práv a právom chránených záujmov v trestno-právnej rovine".
Dňa 23. 11. 2011 bol v súvislosti s podozrením na nezákonné odpočúvania odvolaný
minister obrany. Uvedené rozhodnutie v tomto prípade možno chápať aj ako potvrdenie
pravdivosti nezákonného odpočúvania.
Výbor Národnej rady SR pre obranu a bezpečnosť97 na svojom zasadnutí 8. decembra
2011 konštatoval, že existujú vážne podozrenia, že VOS porušovalo zákon. Po prvej
dôkladnej kontrole na VOS a ministerstve vnútra SR výbor tiež konštatoval, že
v kontrolovanom období VOS neplnilo dostatočne úlohy spravodajského zabezpečenia
obrany, a to v rozsahu uvedenom v zákone o vojenskom spravodajstve a zároveň sa
nevenovalo úlohám, na ktoré bolo určené, čo bolo dokumentované na poslaneckom
prieskume. Výbor prijal uznesenie, v ktorom uviedol, že VOS od začiatku roka 2011 do
novembra 2011 neplnilo dostatočne úlohy spravodajskej obrany. Zároveň konštatoval, že
existujú vážne podozrenia z porušenia zákona o ochrane súkromia pred neoprávneným
použitím informačných technických prostriedkov a že je potrebné pokračovať v preverovaní
dokumentácie vedenej k nasadzovaniu ITP.98 Výbor porovnal aj žiadosti o odpočúvania
a spisy, či údaje na nich korešpondujú a sudcovia neboli žiadosťami zavádzaní. Z uvedeného
porovnania vyplynulo, že dochádzalo k zavádzaniu sudcov, rovnako ako k niektorým iným
porušenia zákona. Jeden z nálezov prieskumu je, že mohlo dochádzať ku kopírovaniu
odôvodnení v týchto žiadostiach. Výbor skonštatoval, že prišlo približne k desiatke porušení
zákona a žiadne odpočúvania realizované VOS neviedli k trestnému stíhaniu.
V celej veci začala konať aj Generálna prokuratúra SR, kde bol zriadený špeciálny
tím, ktorý má prešetriť odpočúvanie novinárov.
Ministerstvo spravodlivosti SR sa k odpočúvaniu v médiách vyjadrilo, že pravidelne
kontroluje, či súdy dodržujú predpisy, nekontroluje a nemôže kontrolovať rozhodovaciu
činnosť súdu. Ministerstvo pravidelne kontroluje, či sú na súdoch dodržiavané predpisy
o nakladaní s utajovanými skutočnosťami, pod režim ktorých táto agenda spadá.
97
Výbor Národnej rady SR pre obranu a bezpečnosť v Správe o stave použitia informačno-technických
prostriedkov v I. polroku 2011 skonštatoval, že v prvom polroku 2011 nedošlo zo strany Vojenského
obranného spravodajstva, ani iných orgánov štátu využívajúcich odpočúvacie zariadenia, k zneužitiu alebo
nelegálnemu nasadeniu odposluchov. V Správe zakaždým výbor konštatuje, že odpočúvanie prebieha v súlade
so zákonom a na základe súdom vydaných povolení. "Na základe dosiahnutých reálnych výsledkov je možné
konštatovať, že celý mechanizmus prípravy, realizácie, vyhodnocovania a využitia výsledkov dosiahnutých
nasadením ITP v prebiehal striktne v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o ochrane pred odpočúvaním
ako aj zákona o Vojenskom spravodajstve," konštatoval brannobezpečnostný výbor na rokovaní v auguste.
98
Informačno-technické prostriedky
119
Podľa názoru ministerstva sú kontrolné právomoci nastavené dobre a treba ich
posilniť.
Ak
sa
dotknutá
osoba
dozvie
informáciu,
že
bol
na
ňu
nasadený
informačno-technický prostriedok, teda, že bola odpočúvaná, toto poznanie jej dáva možnosť
nechať preskúmať rozhodnutie sudcu Ústavnému súdu formou sťažnosti. Tak pri každom
jednom rozhodovaní aj sudca si nebude istý tým, že rozhodnutie už nikto nikdy neuvidí, že
nikdy nebude preskúmané. Uvedený postup sa dnes nedodržiava, pretože najmä pri
rozhodovaní podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním sa takáto informácia nepodáva, čiže
v zásade je to istota sudcu súdu, že rozhodnutie už nikým nebude preskúmané. Je potrebné si
uvedomiť, že povolenie dáva a vždy bude môcť dávať len sudca, pretože sudca má
predstavovať práve garanciu ústavnosti rozhodovania. Podľa ministerky Ministerstvo
spravodlivosti SR robí pravidelne kontrolu dodržiavania utajovaných skutočností a touto
kontrolou prechádzajú aj tento rok všetky súdy, ktoré takéto rozhodnutia vydávajú.
Ministerstvo spravodlivosti SR požiadalo predsedníčku príslušného súdu, ktorého sa táto
kauza týka, aby v rámci kompetencií, ktoré predseda súdu má, urobila dohľad v tých veciach,
kde sudcovia rozhodovali o použití informačno-technických prostriedkov. Ministerstvo
spravodlivosti v tejto súvislosti navrhlo posilniť kontrolné právomoci parlamentného výboru
pre obranu a bezpečnosť.
Vzhľadom na závažnosť porušenia práva na súkromie v uvedených prípadoch sa
Stredisko obrátilo na orgány a inštitúcie, zo zákona oprávnené na používanie informačnotechnických prostriedkov, so žiadosťou o ich písomné stanovisko k tejto téme.
1. Ministerstvo obrany SR odpovedalo, že
na
zaslane otázky nemôže Vojenské
spravodajstvo Ministerstva obrany Slovenskej republiky odpovedať, nakoľko jediným
oprávneným recipientom je poverený výbor Národnej rady Slovenskej republiky.
2. Ministerstvo vnútra SR/Policajný zbor SR na otázku koľko prípadov použitia informačnotechnických prostriedkov (odpočúvaní) bolo so súhlasom zákonného sudcu realizovaných,
odpovedalo, že: V roku 2011 zákonný sudca vydal Policajnému zboru podľa zákona č.
166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických
prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním)
1 770 súhlasov na použitie informačno-technických prostriedkov (odpočúvanie), vrátane
súhlasov na predĺženie času používania informačno-technických prostriedkov.
Na otázku koľko ich bolo odmietnutých ich bolo odmietnutých, odpovedalo, že:
120
V roku 2011 zákonný sudca nevydal Policajnému zboru podľa zákona o ochrane pred
odpočúvaním súhlas na použitie informačno-technických prostriedkov (odpočúvanie) v 40
prípadoch, vrátane prípadov, keď zákonný sudca nevydal súhlas na predĺženie času
používaného informačno-technického prostriedku.
Na otázku, či má ministerstvo vedomosť o počte osôb, ktoré boli v roku 2011
stíhane/odsúdene za manipuláciu s informáciami z odpočúvania ministerstvo uviedlo, že
nedisponuje informáciami o počte osôb, ktoré boli v roku 2011 stíhane/odsúdené za
manipuláciu s informáciami z odpočúvania. Rovnako ministerstvo neeviduje súhrnné
informácie o dôvodoch udelenia súhlasov zákonných sudcov na odpočúvanie telefónov.
Na otázku či ministerstvo hodnotí súčasnú právnu úpravu využívania informačnotechnických prostriedkov (odpočúvania) ako vyhovujúcu, poskytujúcu dostatočnú záruku, že
nemôžu byť odpočúvaním ľudské práva porušované alebo ich dodržiavanie ohrozené,
Ministerstvo vnútra SR odpovedalo, že Policajný zbor zabezpečuje použitie informačnotechnických prostriedkov len po technickej stránke. Z technického hľadiska je súčasná právna
úprava považovaná za dostatočnú a vyhovujúcu. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky nie
je vecne príslušné posúdiť a hodnotiť súčasnú právnu úpravu použitia informačnotechnických prostriedkov (odpočúvania) z hľadiska poskytnutia dostatočnej záruky pred
porušovaním alebo ohrozením dodržiavania ľudských práv. Z odpovedí doručených
z Policajného zboru vyplýva, že neeviduje súhrnné informácie o dôvodoch udelenia súhlasov
zákonných sudcov, nedisponuje informáciami o využiteľnosti informácií z odpočúvania
a nedisponuje informáciami o počte prípadov realizovaných v súčinnosti s prokuratúrou.
Ministerstvo vnútra SR nemá v súvislosti s odpočúvaním telefónov Policajným
zborom žiadne poznatky, ani podozrenie z porušenia ľudských práv.
3. Ministerstvo spravodlivosti SR sa vyjadrilo na otázku Strediska, že konkrétne časťou
údajov týkajúcich sa rozhodovania o použití informačno-technických prostriedkov
ministerstvo spravodlivosti vôbec nedisponuje, a bolo by preto potrebné vyžiadať ich osobitne
od jednotlivých krajských súdov. Zároveň uvádzam, že ministerstvo spravodlivosti, v zmysle
ustanovenia § 9 ods. 3 zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným
použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov, predložilo Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre
obranu a bezpečnosť podklady pre vypracovanie Správy o použití informačno-technických
prostriedkov za II. polrok 2011, ktorá bude po jej prerokovaní v pláne Národnej rady
Slovenskej republiky verejne prístupná. Je možné predpokladať, že Správa bude prerokovaná
121
v priebehu nasledujúcich dní. Keďže údaje v nej sú komplexnejšie, dovoľujem si odporučiť
Vám ju ako relevantnejší zdroj informácií, oproti čiastkovým údajom z ministerstva
spravodlivosti.
Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť (ďalej len výbor)
predložil v súlade s uznesením Národnej rady Slovenskej republiky číslo 29 z 10. augusta
2010 a § 9 zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím
informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon
o ochrane pred odpočúvaním) správu výboru o stave použitia informačno-technických
prostriedkov za I. polrok 2011.
V súlade s § 9 zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným
použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
výbor požiadal Slovenskú informačnú službu, Ministerstvo vnútra SR - Policajný zbor,
Železničná polícia, Ministerstvo obrany SR - Vojenské spravodajstvo/zvlášť Vojenské
obranné spravodajstvo, zvlášť Vojenská spravodajská služba/, Ministerstvo spravodlivosti Zbor väzenskej a justičnej stráže, Ministerstvo financií - Colná správa, v mesiaci júl 2011
o zaslanie správy o použití informačno-technických prostriedkov za I. polrok 2011.
V správe výbor, okrem dotknutými subjektmi uvedených informácií týkajúcich sa
uplatňovania zákona o ochrane pred odpočúvaním, požiadal uviesť počet realizovaných
prípadov použitia informačno-technických prostriedkov (ITP) v členení podľa § 2 ods. 1,
písm. a), b), c) zákona o ochrane pred odpočúvaním. Spracovanú časť správy obsahujúcu
uvedené údaje poskytol Výbor, bez akéhokoľvek komentára Stredisku.99
Všetky oslovené orgány vo svojich vyjadreniach, okrem iného, jednoznačne tvrdia, že
použité technické riešenia spolu s prísnymi organizačnými a kontrolnými opatreniami
zaručujú kontrolu zákonnosti pri používaní ITP a vylučujú možnosť neoprávneného zásahu do
systému odpočúvania, ako aj ukladania a archivovania takýmto spôsobom získaných dát a že
z ich strany nedošlo v priebehu sledovaného obdobia k žiadnemu prípadu nezákonného
použitia ITP.
99
Predmetná časť správy je k dispozícii v Stredisku.
122
Záver
Vzhľadom sa udalosti týkajúce sa podozrení z nezákonného odpočúvania z jesene roka
2011 treba konštatovať, napriek sebavedomému tvrdeniu oslovených orgánov, že Slovenská
republika nemá dostatočný systém dohľadu nad odpočúvaním a zákon č. 166/2003 Z. z.
o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním) bol iba
reakciou na podobný prípad odpočúvania v období jeho prijímania, keď v tom čase na
verejnosť prenikli informácie o nelegálnom odpočúvaní telefonického rozhovoru medzi
predsedom politickej strany ANO a redaktorom denníka SME.
Existujúci právny stav a najmä zaužívaná prax i arogancia štátnej mašinérie umožnili
zlyhania, ktoré vyústili do verejného škandálu. Stredisko tento škandál považuje za
odsúdeniahodné a hrubé porušenie práva na súkromie a porušenie ústavou a medzinárodnými
dokumentmi garantovaných záväzkov štátu voči svojim obyvateľom.
Odpočúvanie akýchkoľvek osôb bez dodržania príslušných právnych predpisov nie je
zlučiteľné so základnými princípmi demokratického štátu a odpočúvanie novinárov s cieľom
získať informácie o ich napojení na podnikateľské prostredie, prípadne opozičných politikov
nesvedčí o dobrej vôli štátnej moci na dodržiavaní zásad právneho štátu.
Odporúčania
Na zamedzenie opakovania danej situácie Stredisko odporúča:
1. dôsledne vyšetriť prípady údajného nezákonného odpočúvania a vyvodiť zodpovednosť,
vrátane trestnoprávnych postihov,
2. zverejniť výsledky vyšetrovania polície a Generálnej prokuratúry,
3. pripraviť a prijať novelu zákona o odpočúvaní, ktorá zakotví dôslednú kontrolu nad
rozhodovacím postupom nasadzovania ITP, odstráni formalizmus z celého procesu
nasadzovania ITP a zavedením transparentnosti do postupov zainteresovaných orgánov
znemožní zneužívanie ITP,
123
6. Právo na súkromie a sčítanie obyvateľstva
Podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 763/2008 boli všetky členské
štáty Európskej únie po prvý raz povinné usporiadať sčítanie v tom istom roku. Obyvatelia
Slovenskej republiky si pri májovom Sčítaní obyvateľov, domov a bytov 2011 po prvý raz
v histórii vyberali, či vyplnia sčítacie formuláre v listinnej podobe alebo v elektronickej
forme. Sčítacie formuláre boli k dispozícií okrem štátneho jazyka v jazyku maďarskom,
rómskom, rusínskom a ukrajinskom v listinnej a elektronickej forme a v elektronickej forme
aj v anglickom jazyku.
Zákonná úprava
Obsah,
rozsah
a spôsob
vykonania
najrozsiahlejšieho
a najvýznamnejšieho
štatistického zisťovania v roku 2011 upravoval zákon č. 263/2008 Z. z. o sčítaní obyvateľov,
domov a bytov v roku 2011. Podľa tohto zákona poskytnúť údaje na účely sčítania bol
povinný:
-
každý obyvateľ okrem cudzinca požívajúceho diplomatické výsady a imunitu;
cudzinec, ktorý mal pobyt na území Slovenskej republiky kratší ako 90 dní, poskytol
údaje v obmedzenom rozsahu,
-
vlastník domu alebo správca domu, alebo nájomca domu za každú budovu určenú na
bývanie, alebo inú budovu, ktorá bola obývaná v rozhodujúcom okamihu sčítania,
-
vlastník bytu alebo správca bytu, alebo nájomca bytu, alebo podnájomník bytu pri
sčítaní bytov.
Čas sčítania, čiže dobu, počas ktorej sa sčítanie vykonalo, bol ustanovený nariadením
vlády SR č. 1/2011. Čas sčítania bol podľa tohto nariadenia určený od 13. mája do 6. júna
2011. Tlačené formuláre sa vypĺňali od 21. mája 2011 do 6. júna 2011. Údaje v elektronickej
forme sa zisťovali od 21. mája do 29. mája 2011. Kratší čas vyhradený na elektronické
sčítanie súvisel so snahou zabezpečiť úplnosť sčítania na celom území Slovenskej republiky.
Obyvateľov, ktorí sa chceli sčítať elektronicky, ale nakoniec túto možnosť nevyužili,
navštívili po 29. máji 2011 sčítací komisári a požiadali ich o vyplnenie sčítacích tlačív
v listinnej podobe.
Podľa zákona č. 263/2008 Z. z. o sčítaní obyvateľov, domov a bytov v roku 2011
údaje zo sčítania je možné poskytnúť v súlade s medzinárodnými dohovormi aj na iné ako
štatistické účely, čo znamená na vedecké a výskumné účely pre orgány a organizácie
124
Európskej únie, medzinárodné organizácie, ako napríklad OSN, WHO a OECD. Údaje sa
budú poskytovať za presne ustanovených podmienok; pôjde o štatisticky spracované
anonymizované údaje.
Výber osôb zabezpečujúcich zber údajov (doručovanie a zber sčítacích hárkov), tzv.
sčítacích komisárov a zabezpečenie ich činnosti bolo v kompetencii obcí. Sčítacím
komisárom sa mohol stať bezúhonný štátny občan Slovenskej republiky starší ako 18 rokov,
spôsobilý na právne úkony. Sčítacieho komisára vymenoval do funkcie po jeho
predchádzajúcom súhlase starosta obce. Sčítací komisár bol povinný preukazovať sa počas
výkonu činnosti osobitným poverením starostu obce. Zákon sčítaciemu komisárovi okrem
iného ukladal povinnosť vyplniť na požiadanie obyvateľa a podľa jeho pokynov sčítacie
formuláre. Sčítací komisár musel ďalej chrániť vyplnené sčítacie tlačivá pred stratou,
zničením, poškodením alebo zneužitím a zachovávať mlčanlivosť o údajoch, s ktorými sa
oboznámil. Za výkon činnosti mal sčítací komisár nárok na odmenu, ktorú mu vyplatila obec.
Obce boli kompetentné riešiť aj nedostatky v práci sčítacích komisárov.
Sčítacie obvody vytvorili obvodné úrady podľa návrhu obcí pomerne k počtu
obyvateľov, resp. pomerne k rozlohe obce. Jeden sčítací obvod tvorilo približne 100 – 120
bytov alebo presnejšie bytových domácností, čiže jeden sčítací komisár zabezpečoval v roku
2011 sčítanie približne 350 až 500 obyvateľov.
Sčítací komisári doručili obyvateľom do miesta bydliska:
-
sčítacie formuláre
-
a v zalepených obálkach identifikátory s overovacími heslami.
Boli vytvorené tri typy identifikátorov pre sčítacie formuláre:
-
A. Údaje o obyvateľovi – vypĺňal každý člen domácnosti,
-
B. Údaje o byte – vypĺňala jedna osoba za bytovú domácnosť,
-
C. Údaje o dome – vypĺňala jedna osoba za celý dom.
Použitie identifikátora (jedinečného, bezvýznamového náhodne vygenerovaného čísla)
bolo nutné pre obidva spôsoby sčítania. Pre klasický, pri ktorom obyvateľ vypĺňal tlačené
sčítacie formuláre, i pre elektronický prostredníctvom aplikácie, do ktorej sa obyvatelia mohli
prihlásiť cez internetové stránky www.scitanie2011.sk a www.e-scitanie.sk.
Vyplniť sčítacie formuláre bol povinný každý obyvateľ bez rozdielu. Sčítanie bolo
zároveň právom každého prispieť k vytvoreniu uceleného obrazu o demografickej a sociálnej
situácii obyvateľov Slovenskej republiky a ich životných podmienkach.
125
Osobné údaje a problém ich ochrany
Vzhľadom na skutočnosť, že pri sčítaní obyvateľov, domov a bytov v roku 2011 sa
spracúvajú osobné údaje, je v zmysle medzinárodného dohovoru o ochrane ľudských práv ako
aj v zmysle Ústavy SR dôsledne dbať o ochranu osobných údajov, a tým aj o rešpektovanie
práva na súkromie (článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a článok 19 ods. 2 Ústavy SR). Podľa zákona o ochrane osobných údajov je za spracúvanie
osobných údajov počas celého procesu ich spracúvania v rámci sčítania, od ich získania až po
ich anonymizáciu, v plnom rozsahu zodpovedný Štatistický úrad SR ako prevádzkovateľ.
Úrad na ochranu osobných údajov SR je dozorným orgánom, ktorý vykonáva dozor nad
niekoľko stotisíc prevádzkovateľmi v Slovenskej republike, a nakoľko podľa zákona
o ochrane osobných údajov za spracúvanie osobných údajov zodpovedá prevádzkovateľ, bolo
a je povinnosťou Štatistického úradu SR dodržiavať ustanovenia príslušných zákonov vrátane
zákona o ochrane osobných údajov a v prípade nejasností má právo požiadať Úrad na ochranu
osobných údajov SR o stanovisko, príp. pomoc, čo sa však zo strany Štatistického úradu SR
za posledné dva roky nestalo.
Ešte pred začatím samotného sčítania, ako aj počas neho od 13. mája sa na verejnosti
objavovali pochybnosti o skutočnej anonymite zberu údajov a o následnej možnosti ich
zneužitia. Zodpovednosť za vzniknutú situáciu si medzi sebou prehadzovali Úrad na ochranu
osobných údajov a štatistický úrad SR. Oba úrady sa ohradzovali proti nezodpovedným,
účelovo populistickým a povrchným vyjadreniam a obvineniam kohokoľvek.
Faktom ale zostalo, že nalepením identifikátora s overovacími heslami sa toľko
proklamovaná anonymita sčítacích hárkov vlastne zruší, pretože podľa neho je možné presne
identifikovať obyvateľa, ktorý hárok vyplnil. To priznal aj Štatistický úrad SR. Zároveň však
vo svojich vyhláseniach vylučoval akúkoľvek možnosť zneužitia osobných údajov.
Štatistický úrad SR pri sčítaní obyvateľov, domov a bytov získal 8 372 264 sčítacích
formulárov. Za obyvateľov to bolo 5 322 274, za domy 1 069 629 a za byty 1 980 361
formulárov. Z toho elektronicky bolo odovzdaných 563 694 formulárov, čo predstavuje 6,73
percenta odovzdaných formulárov. Pritom Štatistický úrad SR nezabezpečil sčítanie všetkých
obyvateľov SR.
Termín zverejnenia výsledkov bude možné stanoviť až po analyzovaní kvality
a úplnosti zozbieraných údajov. Tie by sa mali týkať najmä základných štruktúr obyvateľstva,
napríklad počty, kde koľko ľudí žije.
126
Všetky údaje musia štatistici komplexne spracovať do marca 2014. Pre "Slovensko
ako členskú krajinu Európskej únie je to záväzný jediný termín," dodal hovorca ŠÚ SR.
Záver
Vzhľadom na situáciu, ktorá okolo sčítania vznikla, Stredisko konštatuje, že proces
sčítavania bol spolitizovaný, sprevádzaný nepresnými a zavádzajúco interpretovanými
informáciami. Nedôveryhodne pôsobil aj celý medializovaný spor orgánov zodpovedných za
prípadné nedostatky v príprave a postupe kompetentných štátnych orgánov pri sčítaní na Úrad
na ochranu osobných údajov. Obyvatelia tak dostávali množstvo, miestami až rozporuplných
informácií a oprávnene vyjadrovali obavy o zabezpečenie ochrany svojich osobných údajov.
Pre úplnosť je potrebné dodať, že štatistický úrad SR navyše neuskutočnil úplné sčítanie
všetkých obyvateľov Slovenska.
Odporúčania
Stredisko odporúča, aby Úrad na ochranu osobných údajov, ako kontrolný orgán,
dôsledne sledoval celý proces spracovávania osobných údajov získaných pri sčítaní
obyvateľstva. Do budúcnosti Stredisko odporúča, aby akýkoľvek zber osobných údajov bol
starostlivo pripravený, a aby skutočne zabezpečoval, že takto získané údaje nebudú zneužité,
alebo použité na iný účel, bez vedomia osoby, ktorej sa týkajú.
127
7. Volebné právo
Volebné právo zahŕňa tzv. aktívne volebné právo, ktorým je právo voliť a tzv. pasívne
volebné právo, teda právo byť volený. Aktívne volebné právo predstavuje jednu z foriem
účasti na správe vecí verejných a pasívne volebné právo je súčasťou práva na prístup
k verejným funkciám.
Na medzinárodnej úrovni upravuje tieto práva čl. 25 Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach, čl. 3 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 39 a 40 Charty základných práv Európskej
únie.
Na vnútroštátnej úrovni zaručuje tieto práva čl. 30 Ústavy SR. Okrem občanov
zaručuje Ústava SR v čl. 30 ods. 1 obmedzené volebné právo aj cudzincom s trvalým
pobytom na území Slovenskej republiky, ktorí majú právo voliť a byť volení do orgánov
samosprávy obcí a do orgánov samosprávy vyšších územných celkov. Právo zúčastňovať sa
na správe vecí verejných slobodnou voľbou v súčasnosti upravuje päť samostatných
zákonov,100 ktoré upravujú niektoré prekážky vo výkone volebného práva odlišne.
Súčasný volebný systém na Slovenku má viacero nedostatkov a v praxi spôsobuje
množstvo komplikácií. Tie sa odrážajú aj na počte volebných sťažností, adresovaných
Ústavnému súdu SR. Tieto sťažnosti majú dlhodobo stúpajúcu tendenciu. Ústavný súd ich
rieši v rámci konania podľa čl. 129 Ústavy SR, alebo iným spôsobom.
Podľa informácií, poskytnutých Ústavným súdom SR, Plénum ústavného súdu sa
v mesiacoch január, február a marec 2011 venovalo takmer výlučne rozhodovaniu
o sťažnostiach na nezákonnosť a neústavnosť volieb do orgánov územnej samosprávy. Počet
sťažností bol historicky najvyšší na priebeh volieb do orgánov územnej samosprávy obcí. Po
prvý raz sa začala uplatňovať zmena v zákone č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, podľa
ktorej má ústavný súd rozhodnúť o sťažnostiach na priebeh a výsledky volieb do 90 dní odo
dňa doručenia podnetu ústavnému súdu.
100
Zákon č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky.
Zákon č. 46/1999 Z. z. o spôsobe voľby prezidenta Slovenskej republiky, o ľudovom hlasovaní o jeho
odvolaní a o doplnení niektorých ďalších zákonov.
Zákon č. 303/2001 Z. z. o voľbách do orgánov samosprávnych krajov a o doplnení Občianskeho súdneho
poriadku.
Zákon č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí.
Zákon č. 331/2003 Z. z. o voľbách do Európskeho parlamentu.
128
V súvislosti s voľbami do orgánov územnej samosprávy, ktoré sa konali 27. novembra
2010, Ústavný súd zaregistroval celkovo 139 sťažností na nezákonnosť a neústavnosť volieb.
Z nich bolo 28 sťažností po predbežnom prerokovaní prijatých na ďalšie konanie.
Z celkového počtu 28 rozhodnutí vo veci samej bolo 15 volebných sťažností zamietnutých
uznesením, 13 volebných sťažností bolo rozhodnutých nálezom. Z nich boli v 10 prípadoch
voľby vyhlásené za neplatné, v 2 prípadoch bol zrušený výsledok volieb. V 1 prípade, v meste
Detva, zrušil rozhodnutie volebnej komisie a vyhlásil za zvoleného toho, kto bol riadne
zvolený. Pretrvávajúcim problémom je aj kupovanie hlasov voličov, z celkového počtu
sťažností to sťažovatelia namietali v 3 prípadoch. Ani v jednom prípade sa však nepodarilo
preukázať pravdivosť týchto tvrdení.
Ústavný súd zaregistroval aj 3 sťažnosti na nezákonnosť a neústavnosť volieb do
orgánov územnej samosprávy v súvislosti s opakovanými voľbami, ktoré sa uskutočnili
25. júna 2011.
Ústavný súd zistil množstvo pochybení, ktoré sa v súvislosti s voľbami často opakujú,
vo viacerých prípadoch zistil manipuláciu s hlasovacími lístkami, účasť neoprávnených
voličov pri sčítavaní hlasov, viaceré porušenia postupu volebných komisií pri určovaní
poradia úspešných kandidátov na poslancov do obecného zastupiteľstva, nesprávne
vyhodnotenie platnosti hlasovacích lístkov, nedostatky v zoznamoch voličov, porušovanie
volebného moratória, porušenie tajnosti hlasovania pri voľbe do prenosnej hlasovacej
schránky, účelové prihlásenie voličov v obci na trvalý pobyt krátko pred voľbami. Ústavný
súd zistil aj reálnu nezhodu medzi volebným výsledkom, zisteným volebnou komisiou,
a zisteniami Ústavného súdu na základe prepočítania hlasov z volebnej dokumentácie.
Čo sa týka najčastejších a najzávažnejších zistení Ústavného súdu v oblasti volebných
sťažností, Ústavný súd zdôrazňuje, že zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva,
že jeho právomoc zrušiť výsledok volieb alebo vyhlásiť voľby za neplatné sa uplatní len
vtedy, ak k porušeniu zákona dôjde spôsobom ovplyvňujúcim slobodnú súťaž politických síl
v demokratickej spoločnosti. Na uplatnenie tohto oprávnenia ústavného súdu sa však
vyžaduje hrubé alebo závažné porušenie, prípadne opätovné porušenie zákonov upravujúcich
prípravu a priebeh volieb. Nie každé porušenie volebného zákona tak nevyhnutne vyvoláva
neplatnosť volieb alebo voľby kandidáta.
Potreba zosúladenia volebných zákonov a prijatia jednotného volebného kódexu
rezonuje v odbornej verejnosti na Slovensku už desať rokov. Na vypracovanie jedného
volebného kódexu pre všetky typy volieb na Slovensku dlhodobo vyzývajú aj viaceré
mimovládne organizácie. Na potrebu zjednotenia volebného systému poukázal Ústavný súd aj
129
v roku 2010 na odbornej porade na tému Zhodnotenie rozhodovacej činnosti Ústavného súdu
Slovenskej republiky. Prijatie volebného kódexu do roku 2014 odporúčala Slovensku ešte
koncom roka 2010 OBSE. Toto odporúčanie je súčasťou záverov hodnotiacej misie OBSE,
ktorá sledovala prípravy a priebeh parlamentných volieb v júni 2010.
Medzi hlavné nedostatky súčasného volebného systému patrí najmä jeho
nejednotnosť. Päť druhov volieb upravuje päť právnych noriem, pričom dané normy nie sú
navzájom úplne kompatibilné. Nie sú upravené pravidlá volebnej kampane, nie je dostatočná
kontrola transparentnosti financovania volebných kampaní, nie je jednotná úprava
hlasovacích lístkov.
Nový volebný kódex by mal zastrešovať v jednom zákone voľby do Národnej rady
SR, do orgánov obcí, VÚC, Európskeho parlamentu a prezidentské voľby. Tiež by mal
zjednotiť niektoré voľby do jedného termínu, napríklad regionálne s komunálnymi
a prezidentské s eurovoľbami. Cieľom nového volebného kódexu by malo byť najmä
zjednotiť pravidlá pre všetky druhy volieb, spojiť všetky typy volieb do jednej legislatívnej
normy, priniesť do systému volieb transparentnosť, zjednodušiť pravidlá pre všetky typy
volieb, zjednotiť systém úpravy hlasovacích lístkov- krúžkovanie, krížikovanie, spraviť voľby
pre občanov jednoduchšími. Významným prínosom by malo byť aj zavedenie definovania
volebnej kampane a sprísnenie kontroly financovania volebnej kampane, zjednotenie
volebného moratória, ktoré by po novom malo byť len v deň konania volieb. Nový zákon by
mal priniesť aj povinnosť obciam, aby voličom poskytovali zoznam zaregistrovaných
kandidátov.
Podľa informácií, poskytnutých Sekciou verejnej správy Ministerstva vnútra SR,
Ministerstvo vnútra rozhodlo o vytvorení pracovnej skupiny, ktorá materiál o volebnom
kódexe rozpracovala. Pracovná skupina bola vytvorená zo zástupcov parlamentných
politických strán, zo zástupcov združenia miestnej samosprávy, zástupcov akademickej obce
a zástupcov tretieho sektora.
Napriek tomu, že ešte koncom roka roku 2010 na odbornej porade „Zhodnotenie
rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky“ dal štátny tajomník ministerstva
vnútra verejný prísľub, že návrh nového volebného kódexu predložia na medzirezortné
pripomienkovanie do konca roka 2011 (očakávaný termín, kedy mal volebný kódex vstúpiť
do platnosti, mal byť 1. január 2013) sa tak nestalo.
130
Záver
Stredisko opakovane, už po niekoľkýkrát zdôrazňuje,101 že pre existenciu
a fungovanie demokratickej spoločnosti majú mimoriadny význam práve jasné pravidlá
upravujúce voľby a umožňujúce účinnú realizáciu a uplatňovanie aktívneho volebného práva,
a tým aj účasti verejnosti na správe verejných vecí slobodnou voľbou svojich zástupcov podľa
článku 30 Ústavy SR všetkým občanom Slovenskej republiky za rovnakých podmienok.
Odporúčania
Stredisko v tejto súvislosti opätovne odporúča:
1. v čo najkratšom časovom horizonte vypracovať návrh nového volebného kódexu,
predložiť ho na medzirezortné pripomienkové konanie a schváliť ho tak, aby nadobudol
účinnosť k 1. januáru 2013,
2. pri zjednocovaní volebnej legislatívy využiť poznatky z medzinárodnej praxe volebného
procesu aj odporúčania volebných pozorovateľov.
101
Pozri Správy o dodržiavaní ľudských práv vrátane zásady rovnakého zaobchádzania za predchádzajúce roky.
131
8. Multikulturalizmus a migračná politika
Termín multikulturalizmus označuje buď reálny stav existencie mnohých kultúr vedľa
seba (v jednom regióne, v jednom štáte a pod.). Niekedy sa tento fakt nazývaj aj
multikultúrnosťou, alebo ideológiu proklamujúcu takúto nevyhnutnosť, alebo politické snahy
smerujúce k regulácii
faktu
multikulturalizmu.
Ideológia multikulturalizmu
vznikla
v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Politické opatrenia v jeho prospech začali vznikať
v sedemdesiatych rokoch 20. storočia, ale s faktom existencie viacerých kultúr vedľa seba sa
môžeme stretnúť od počiatkov ľudskej spoločnosti. Žiadna kultúra nemôže existovať
izolovane, ale musí sa stretať s inými, je to nevyhnutný predpoklad jej zdravého rastu
a premien – bez kultúrnej výmeny znakov a ideí s inými kultúrami kultúra zaniká. Dnes však
tieto procesy výmeny a existencie vedľa seba nadobúdajú iné podoby.
Každá kultúra sa v týchto procesoch stáva priesečníkom množstva iných, kultúrnou
križovatkou. Oproti minulosti sa však dnes stal kultúrnou križovatkou celý svet. Procesy
ekonomickej, politickej a vojenskej a mediálnej globalizácie spôsobili, že kultúrna výmena
neprebieha len medzi susednými kultúrnymi systémami, či vnútri jedného, ale prebieha
v reálnom čase ponad hranice kontinentov.
Fakt multikultúrnosti je dnes možný preto, lebo sa tieto relatívne uzavreté štruktúry
premieňajú na každodennej báze a v prítomnosti veľkého množstva kultúr, pričom kontakty
medzi nimi prebiehajú aj mimo bezprostredného dotyk v regióne (teda aj ponad veľké
vzdialenosti). Navyše sú súčasné procesy akulturácie také prudké, že niekedy je len veľmi
ťažko možné zachytiť charakter určitej kultúry, pretože kým ju zachytíme, akulturačné
procesy ju premenia.
Otázky multikulturalizmu sa v Európe i v Slovenskej republike čoraz častejšie
pretraktujú v súvislosti so silnejúcimi migračnými procesmi a so vzrastajúcou či už legálnou
alebo aj nelegálnou migráciou obyvateľstva.
S prihliadnutím na aktuálne trendy v oblasti legálnej migrácie v rámci Európskej únie
a v nadväznosti na analýzu potrieb národného hospodárstva a pracovného trhu je potrebné
cieľavedome pôsobiť v oblasti oprávnenosti pobytu, zamestnávania migrantov, podnikania,
vzdelávania migrantov a poskytovania zdravotnej starostlivosti migrantom. Za uvedené
oblasti zodpovedajú v rámci svojich kompetencií príslušné orgány štátnej správy.
Pre konkrétne smerovanie a hlbšie rozpracovanie migračnej politiky v tejto oblasti je
potrebné zamerať pozornosť predovšetkým na:
132
a) zefektívnenie procesu vydávania víz a povolení na pobyt prostredníctvom zlepšenia
koordinácie činnosti medzi zastupiteľskými úradmi a príslušnými oddeleniami cudzineckej
polície s využitím informačných a komunikačných technológií a cez priebežné zlepšovanie
jazykovej vybavenosti úradníkov v rámci cudzineckej polície, ktorí prichádzajú do priameho
kontaktu s cudzincami,
b) vytvorenie pravidiel ekonomickej imigrácie formou definovania tzv. „slovenskej karty“
(modifikácia „modrej karty Európskej únie“) pre kvalifikovaných a vysokokvalifikovaných
imigrantov, ako aj zavedenie bodového systému, ktorý bude flexibilným nástrojom na
určovanie priorít v prijímaní jednotlivých kategórií imigrantov,
c) vykonávanie pravidelných analýz potrieb národného hospodárstva a ekonomického prínosu
jednotlivých skupín ekonomických migrantov (podľa účelu pobytu), na základe ktorých
zvážiť prijímanie regulačných a kontrolných opatrení, ako aj opatrení na motiváciu
cudzincov, ktorí sú prínosom pre slovenské hospodárstvo, aby pôsobili v Slovenskej
republike s cieľom zabezpečenia rovnováhy na trhu práce i v celom rozsahu ekonomickej
migrácie,
d) aktualizáciu legislatívno-právnych podmienok vytvárajúcich flexibilnejšie formy pre vstup
a pobyt migrantov na realizáciu štúdia a ekonomickej činnosti pre súčasné, ale aj novo
definované skupiny ekonomických migrantov,
e) aktualizáciu podmienok vytvárajúcich právny rámec umožňujúci vstup migrantov na trh
práce,
pre
sezónnu
prácu,
dočasnú
a cirkulujúcu
migráciu,
formy krátkodobého
zamestnávania atď.,
f) podporu prijímania ekonomických migrantov, zamestnávania migrantov z tretích krajín
v súlade s potrebami národného hospodárstva a trhu práce s dôrazom na prijímanie
a zamestnávanie vysokokvalifikovaných zamestnancov, vedeckých pracovníkov a ďalších
kvalifikovaných migrantov,
g) riešenie problematiky „au-pair“ pre osobitný charakter skĺbenia práce a štúdia a kontroly
dodržiavania tohto štatútu, vrátane sociálneho zabezpečenia týchto osôb,
h) definovanie práv a povinností migrantov vrátane ich sociálneho zabezpečenia a prístupu
jednotlivých skupín migrantov k zdravotnej starostlivosti a na trh práce tak, aby migranti čo
najrýchlejšie získali plnohodnotné postavenie v spoločnosti,
i) novo definovanie problematiky uznávania dosiahnutého vzdelania a kvalifikácie
a predchádzanie fenoménu tzv. „brain waste“ (plytvanie, resp. nedocenenie vzdelania,
kvalifikácie, odbornosti a zručnosti) spolu s rozšírením právomocí zodpovedných inštitúcií
133
v dôsledku zvýšených potrieb, previazania zodpovednosti za oblasť kvalifikácie i zo strany
zamestnávateľov, resp. príslušných orgánov štátnej správy,
j) zameranie sa na kontrolu predkladaných dokladov a odhaľovanie falzifikátov a aktívne
zapájanie sa Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a konzulárnych úradov Slovenskej
republiky do tohto procesu,
k) vytváranie a realizáciu politiky bývania pre vnútroštátnu mobilitu na zabezpečenie
vhodného ubytovania pre migrantov,
m) zlepšovanie a zefektívňovanie zberu a spracovania dát o trhu práce a ich sprístupnenie
odbornej verejnosti i občanom, zabezpečenie previazanosti databázy pobytovej registrácie
s databázou registrácie daňových úradov, sociálneho poistenia a zdravotného poistenia
a úradov práce, sociálnych vecí a rodiny,
n) dôkladnejšie vykonávanie kontrol migrantov zameraných na zamedzenie ich nelegálneho
pobytu, zamestnávanie alebo podnikanie a na uplatňovanie rovnakých pracovných podmienok
vrátane miezd a sociálneho zabezpečenia a v záujme ich ochrany,
o) vytváranie informačno-konzultačných centier pre migrantov, a to aj v krajinách ich
pôvodu, na zlepšenie ich prístupu k informáciám o vstupe a pobyte, životných a pracovných
podmienkach prostredníctvom imigračných portálov, internetových (viacjazyčných) stránok
zainteresovaných rezortov a aktívne zapájanie Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí
a konzulárnych úradov Slovenskej republiky do tejto problematiky.
Nič z uvedených opatrení však nemôže podporovať neprípustné vyjadrenia
predstaviteľa ministerstva vnútra, ktorý tvrdí, že „Projekt multikulturalizmu zlyhal.
Podmienkou migrácie musí byť plná integrácia a akceptovanie kultúry a tradícií Slovenska.
Vítame legálnych migrantov, ale nebudeme meniť kvôli nim ani naše zvyky, ani naše
hodnoty, ani naše tradície, a očakávame, že ich budú rešpektovať.“ Ďalej zdôraznil, že
migrantov vníma ako hostí. „Oni sa ako hostia musia správať,“ poznamenal s tým, že ak
nebudú hodnoty hostiteľa akceptovať, musia ísť inde. Podľa neho treba, aby sa Slovensko
vyhlo problémom, ktoré v niektorých európskych krajinách spôsobili potomkovia migrantov
v druhej či tretej generácii. „Vznikli preto, že už tá prvotná integrácie nebola plne integrovaná
do spoločnosti. My tomu chceme zabrániť.“ Podľa šéfa rezortu je preto neprípustné, aby si
migranti vytvárali vlastné paralelné komunity s alternatívnymi pravidlami. „Máme dosť
segregovaných osád na to, aby sme potrebovali vytvárať nové segregované komunity.“ „Je to
bezpečnostné riziko, ktoré táto vláda nepripustí.“ Takéto vyjadrenia Stredisko jednoznačne
odsudzuje.
134
Záver
Zámerom migračnej politiky Slovenskej republiky je síce zabezpečiť ochranu
národných záujmov Slovenskej republiky a realizáciu cieľov a priorít v oblasti migrácie, ale
v súlade s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky a s medzinárodnými trendmi
v tejto oblasti, aj rešpektovať všetky práva migrujúcich osôb (vrátane práva na vlastnej
integrity).
Postup pri zabezpečovaní týchto úloh zo strany jednotlivých subjektov podieľajúcich
sa na realizácii migračnej politiky, vytváranie podmienok v oblasti ľudských, materiálnych
a finančných zdrojov, musí byť v súlade s právom Európskych spoločenstiev a Európskej únie
v oblasti migrácie.
Odporúčania
Pre riešenia problematiky legálnej migrácie vo vzťahu k otázkam multikulturariznu
Stredisko naliehavo odporúča:
1. na všetkých úrovniach verejnej správy dôsledne dodržiavať práva migrujúcich osôb,
2. zlepšiť koordináciu kompetentných inštitúcií v tejto oblasti,
3. pristúpiť k ďalšej harmonizácii právnych predpisov Slovenskej republiky s právom
Európskych spoločenstiev a Európskej únie v oblasti migrácie,
4. zabezpečiť rozvoj inštitucionálneho rámca nevyhnutného na implementáciu politík
v tejto oblasti.
135
9. Právo na vlastníctvo, čierne stavby a protirómske múry
Právo vlastniť majetok, sa na vnútroštátnej úrovni, priznáva podľa článku. 20 ods. 1
Ústavy SR každému. Vlastníctvom sa pritom rozumie oprávnenie vlastníka predmet
vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.
V európskom kontexte ochrany ľudských práv je ekvivalentom práva na vlastníctvo
právo na pokojné užívanie majetku, ktoré je podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznané každej fyzickej alebo
právnickej osobe, pričom nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu
a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne
pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom. Samotné vlastníctvo možno za
určitých okolností obmedziť či dokonca zrušiť. Vlastnícke právo teda nie je absolútnym
právom. Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je však možné iba
v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.
Už niekoľko rokov sa na Slovensku hovorí o probléme tzv. čiernych stavieb. Za čiernu
stavbu sa považuje stavba, ktorá je nelegálna, na ktorú nebolo vydané stavebné povolenie
alebo ktorá je postavená v rozpore so stavebným povolením. Podľa § 54 stavebného zákona102
sa stavby, ich zmeny a udržiavacie práce na nich môžu uskutočňovať iba podľa stavebného
povolenia alebo na základe ohlásenia stavebnému úradu. Stavebné povolenie sa vyžaduje pri
stavbách každého druhu bez zreteľa na ich stavebnotechnické vyhotovenie, účel a čas trvania;
okrem prípadov uvedených v stavebnom zákone a vykonávacích predpisov k nemu, prípadne
v osobitných právnych predpisoch.103 Najčastejšie ide o stavby, ktoré stoja na cudzom
102
Zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov
Podľa § 55 ods. 2 stavebného zákona ohlásenie stavebnému úradu postačí:
a) pri jednoduchej stavbe, jej prístavbe a nadstavbe, ak tak určil stavebný úrad v územnom rozhodnutí,
b) pri drobných stavbách, ktoré plnia doplnkovú funkciu k hlavnej stavbe a ktoré nemôžu podstatne ovplyvniť
životné prostredie,
c) pri stavebných úpravách, ktorými sa podstatne nemení vzhľad stavby, nezasahuje sa do nosných konštrukcií
stavby, nemení sa spôsob užívania stavby a neohrozujú sa záujmy spoločnosti,
d) pri udržiavacích prácach, ktoré by mohli ovplyvniť stabilitu stavby, požiarnu bezpečnosť stavby, jej vzhľad
alebo životné prostredie a pri všetkých udržiavacích prácach na stavbe, ktorá je kultúrnou pamiatkou,
e) pri stavbách elektronických komunikačných sietí (nosiče telekomunikačných zariadení) umiestňovaných na
existujúcich objektoch, ktoré nepresahujú výšku 6 m, šírku 2, 5 m a nezasahujú do nosných konštrukcií stavby,
f) pri prízemných stavbách elektronických komunikačných sietí, ak ich zastavaná plocha nepresahuje 25 m2
a výška 4, 5 m,
g) pri výmene alebo dopĺňaní telekomunikačných zariadení na existujúcich stavieb elektronických
komunikačných sietí, keď nedôjde k zmene stavby.
Stavebné povolenie ani ohlásenie stavby sa nevyžaduje v prípadoch uvedených v § 56 stavebného zákona,
napr.:
103
136
pozemku. Podľa súčasne platnej právnej úpravy aj v prípade stavby stojacej na cudzom
pozemku je jej vlastníkom ten, kto ju zriadil.
Čierne stavby sa nachádzajú na celom Slovensku, či už sú to „chatrče“ sociálne
najslabších vrstiev obyvateľstva alebo luxusné vily, prípadne administratívne budovy
v centrách miest. Stavebný zákon umožňuje dodatočnú legalizáciu stavby postavenej bez
stavebného povolenia alebo v rozpore so stavebným povolením prostredníctvom tzv.
dodatočného povolenia stavby. Na dodatočné povolenie stavby sa v zmysle § 88a stavebného
zákona vyžaduje, aby vlastník stavby v určenej lehote predložil doklady o tom, že dodatočné
povolenie nie je v rozpore s verejnými záujmami chránenými stavebným zákonom, najmä
s cieľmi a zámermi územného plánovania, a osobitnými predpismi. Zároveň musí vlastník
stavby preukázať, že je vlastníkom pozemku zastaveného nepovolenou stavbou alebo jeho
časti alebo že má k tomuto pozemku iné právo104 a vlastník zastavaného pozemku alebo jeho
časti s dodatočným povolením súhlasí. Ak nepovolená stavba alebo jej časť je na cudzom
pozemku a vlastník pozemku nesúhlasí s dodatočným povolením, stavebný úrad je povinný
vlastníka pozemku odkázať na súd a až do právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci konanie
prerušiť.
Problém čiernych stavieb má teda viacero aspektov. Na jednej strane stojí záujem
vlastníkov pozemkov, na ktorých stoja nepovolené stavby, tieto stavby môžu byť v rozpore
s verejným záujmom a zároveň v niektorých prípadoch môžu predstavovať aj ohrozenie
života a zdravia. Každopádne čierne stavby sú nežiaducim javom, preto ich stavbu postihuje
právny poriadok, je však otázne či dostatočne. Uskutočňovanie stavby bez stavebného
povolenia alebo v rozpore s ním je priestupkom, respektíve správnym deliktom105 podľa
stavebného zákona, za ktorý možno uložiť pokutu až do výšky 1 mil. Sk, pri fyzickej alebo
a) pri banských dielach, banských stavbách pod povrchom a pri stavbách v povrchových lomoch a skrývkach,
pokiaľ podliehajú schvaľovaniu a dozoru orgánov štátnej banskej správy podľa banských predpisov,
b) pri nadzemných a podzemných vedeniach elektronických komunikačných sietí, vrátane oporných
a vytyčovacích bodov,
c) pri krátkodobých prenosných zariadeniach, ako sú predajné stánky, konštrukcie a zariadenia na slávnostnú
výzdobu a osvetlenie budov,
d) pri scénických stavbách pre film a televíziu,
e) pri geodetických drevených a prenosných meračských vežiach, signáloch a pyramídach,
f) pri konštrukciách chmeľníc a vinohradov,
g) pri stavebných úpravách elektrických vedení bez obmedzenia napätia, pokiaľ sa nemení ich trasa.
104
Pod pojmom iné práva k pozemkom sa v zmysle § 139 ods. 1 podľa povahy prípadu rozumie:
a) užívanie pozemku alebo stavby na základe nájomnej zmluvy, dohody o budúcej kúpnej zmluve alebo
dohody o budúcej zmluve o vecnom bremene, z ktorých vyplýva právo uskutočniť stavbu alebo jej zmenu,
b) právo vyplývajúce z vecného bremena spojeného s pozemkom alebo stavbou,
c) právo vyplývajúce z iných právnych predpisov,
d) užívanie pozemku alebo stavby na základe koncesnej zmluvy, z ktorej vyplýva právo uskutočniť stavbu
alebo jej zmenu.
105
O správny delikt pôjde v prípade fyzickej alebo právnickej osoby oprávnenej na podnikanie.
137
právnickej osobe oprávnenej na podnikanie až do 5 mil. Sk.106 V prípade veľkých projektov je
to však suma, ktorá pre developerov nie je žiadnou prekážkou a už na začiatku si ju zarátajú
k nákladom. Pripravovanou novelou stavebného zákona sa mali tieto sankcie zvýšiť, avšak
tieto zmeny napokon neboli schválené. Stavebný úrad môže zároveň v zmysle § 88
stavebného zákona nariadiť odstránenie stavby postavenej bez stavebného povolenia alebo
v rozpore so stavebným povolením. Pred takýmto rozhodnutím je však stavebný úrad povinný
skúmať, či takúto stavbu nemožno dodatočne povoliť. Podľa Občianskeho zákonníka107 môže
o odstránení stavby na náklady toho, kto ju zriadil rozhodnúť aj súd, a to na návrh vlastníka
pozemku, na ktorom stojí stavba. V prípade, ak by odstránenie stavby bolo neúčelné, môže
súd rozhodnúť o jej prikázaní do vlastníctva vlastníkovi pozemku za náhradu, avšak len ak
s tým vlastník pozemku súhlasí. Ak by nebolo možné ani takého riešenie, súd môže pomery
medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby usporiadať aj inak, najmä môže za úhradu
zriadiť vecné bremeno nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe, čiže v tomto
prípade zostane zachované vlastnícke právo tak majiteľovi pozemku ako aj stavebníkovi. Táto
posledná možnosť sa použije spravidla vždy, ak odstránenie stavby nie je účelné a vlastník
pozemku nesúhlasí s prikázaním stavby za úhradu. Trestný zákon obsahuje trestný čin
neoprávnené uskutočňovanie stavby,108za ktorý hrozí trest odňatia slobody až na dva roky.
Prax posledných rokov ukázala, že v prípade luxusných stavieb dochádza k ich
dodatočnej legalizácii a pokuty, ktoré sú uložené za takéto nelegálne stavby predstavujú
zlomok ich ceny. Ani jedna z takýchto stavieb nebola odstránená.
Podľa správ medializovaných v marci 2011 malo Ministerstvo dopravy pripraviť
zámer a zásady nového stavebného zákona. Tento návrh nového zákona však do dnešného
dňa nebom predložený.
Problém čiernych stavieb vo veľkej miere súvisí aj s právom na bývanie. Neraz sú
zdôvodňované: „Mnoho z týchto stavieb vzniká preto, že ľudia nemajú inú možnosť. Ak na
stavbu rodinného domu človek potrebujete 51 povolení, ktoré sa komplikovane a zdĺhavo
získavajú a pritom má hypotéku z banky, neostane mu iné, len začať stavať.“109 Toto sú
106
Stavebný zákon obsahuje určenie výšky pokuty ešte stále v slovenských korunách.
Bližšie pozri § 135c zákona č. 40/1964 Zb. občiansky zákonník v znení neskorších predpisov
108
§ 299a zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov:
(1) Kto bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním postaví stavbu alebo jej časť, pričom nejde
o jednoduchú stavbu alebo drobnú stavbu podľa stavebných predpisov a spôsobí tým vážnu ujmu na právach
alebo oprávnených záujmoch vlastníka pozemku alebo viacerých osôb, potrestá sa odňatím slobody až na dva
roky.
(2) Odňatím slobody na tri roky až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1, hoci bol
za taký alebo obdobný čin v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch odsúdený alebo
v predchádzajúcich dvadsiatych štyroch mesiacoch postihnutý.
109
Dobrá architektúra rozpráva rečou krajiny. ; www.pravda.sk; 25. 5. 2011
107
138
zväčša prípady, kedy sa stavba realizuje bez stavebného povolenia, ale stavebník má
vlastnícke alebo iné právo k pozemku, na ktorom sa stavba realizuje.
Častým prípadom sú však aj stavby postavené na cudzom pozemku. V médiách sa
pravidelne objavujú informácie o problémoch súvisiacich so skromnými príbytkami, prípadne
celými nelegálnymi osadami, ktoré sú po Slovensku. Tento problém sa často spája s Rómami,
hoci takéto zovšeobecnenie nie je správne, keďže čierne stavby ani z ďaleka nepatria len
Rómom. Ľudia, ktorí nemajú kde bývať, sa snažia vyriešiť svoju situáciu postavením si
vlastného chatrného obydlia. Problém je v tom, že sa tak deje na cudzích pozemkoch, bez
stavebných povolení. Ide o stavby, ktoré nespĺňajú príslušné normy, či už hygienické alebo
bezpečnostné. Výnimkou nie sú stavby z nekvalitných materiálov bez legálneho pripojenia na
elektrinu. Tieto stavby stoja na miestach bez vybudovanej infraštruktúry, sú bez kanalizácie
a zdroja pitnej vody. Na Slovensku máme okolo 700 nelegálnych osád.
Problém čiernych stavieb a nelegálnych osád sa dlhodobo nerieši, respektíve rieši ale
bez badateľných výsledkov, čierne stavby stále pribúdajú. Na rôzne projekty sa každoročne
vynakladajú nemalé prostriedky, v praxi však ide o aktivity, ktoré nemajú zmysel. Proti
nelegálnym osadám vznikla v roku 2011 iniciatíva Zobuďme sa!, ktorá má vytvárať legitímny
tlak na vládu SR a kompetentné orgány, aby tzv. Rómsky problém začali konečne riešiť
efektívne a zodpovedne.110
Okrem zasahovania do práv majiteľa pozemku, na ktorom čierna stavba stojí, je
problémom ochrana zdravia. Vzhľadom na to, že na tieto stavby nebolo vydané povolenie,
nikto neskúmal ani možné riziká týchto stavieb. Problémom nie je len stavebnotechnické
vyhotovenie, ale aj umiestnenie týchto objektov. Často sú v ochrannom pásme nadzemného
elektrického vedenia, prípadne na iných nevhodných miestach.
Pri čiernych stavbách nemožno zabúdať ani na otázku platenia daní, obce prichádzajú
o peniaze, ktoré by získali z dani z nehnuteľnosti a obecných poplatkov. Aj pre samotných
majiteľov takejto nehnuteľnosti to môže byť nevýhodné, keďže si napríklad nemôžu uplatniť
príspevok na bývanie, na ktorý v prípade poberania sociálnej dávky majú nárok. Čierna stavba
bez súpisného čísla nefiguruje v žiadnej evidencii obce, de jure neexistuje, a preto tu majitelia
nemôžu mať ani trvalý pobyt, čo v praxi znamená ďalšie komplikácie.
Preto sa v poslednom období čoraz častejšie ozývajú hlasy po zmene celého systému.
Aktivisti petičnej iniciatívy „Stavebná polícia“, bojujúcej proti stavebnej kriminalite,
odovzdali 1. 3. 2011 na ministerstve dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja takmer 750
110
Bližšie pozri http://www.zobudmesa.sk/vyzva-starostom-a-primatorom/
139
petičných hárkov s viac ako 7 200 podpismi. Cieľom akcie je iniciovanie úpravy stavebného
zákona.111 Okrem iného iniciatíva Stavebná polícia požaduje zakotviť do zákonov tieto
opatrenia:
1. Zavedenie prísnejších pokút za existujúce priestupky alebo správne delikty v oblasti
stavebného práva.
2. Zavedenie nových druhov sankcií za porušenie stavebného zákona – predovšetkým
trestu prepadnutia veci a trestu zákazu činnosti ukladaných stavebníkovi alebo
zhotoviteľovi stavby.
3. Zavedenie nového trestného činu nelegálneho postavenia, zmeny alebo odstránenia
stavby.
4. Prijatie nových efektívnych opatrení na zastavenie nelegálnych stavebných prác,
možnosť nariadenia odpojenia nelegálnej stavby od inžinierskych sietí.
5. Rozšírenie kompetencií obecnej polície a orgánov Policajného zboru v oblasti
objasňovania, prejednávania a sankcionovania priestupkov a správnych deliktov proti
stavebnému poriadku.
6. Zmena podmienok pre odstránenie nelegálnych stavieb a sprísnenie podmienok
dodatočnej legalizácie stavieb.112
Stredisko vyjadruje hlboké znepokojenie nad rozhodnutím samospráv o výstavbe
verejného oplotenia v slovenských mestách a obciach. Úlohou múrov je oddeľovať
obyvateľov od údajne neprispôsobivých občanov. Kontroverznou je izolačná funkcia múrov,
ktorá má byť úspešným receptom na riešenie mnohopočetných sťažnosti na vandalizmus,
priestupky a inú protispoločenskú činnosť.
Stredisko, poukazujúc na príklady takejto doterajšej negatívnej praxe v Ostrovanoch,
Michalovciach, Trebišove, Sečovciach, Lomničke a v Prešove, vyjadruje vážne obavy, že
samosprávne orgány dlhodobo a systematicky zakladajú na Slovensku v oblasti ľudských
práv neprijateľný spoločenský trend, pripomínajúci návrat do minulosti. Stredisko kriticky
hodnotí, že práve v oblasti ľudských práv samospráva namiesto účinného využitia všetkých
novodobých legálnych prostriedkov volí zastarané spôsoby a siaha po lacných jednorazových
opatreniach na primitívnejšom stupni spoločenského vývoja. Stavanie múrov je vyjadrením
autoritatívneho fyzického rozdeľovania ľudí žijúcich v jednom spoločenskom priestore
111
112
Aktivisti chcú sprísniť opatrenia proti čiernym stavbám. www.webnoviny.sk; Ekonomika 1. 3. 2011
http://www.stavebnapolicia.sk/podpora.php
140
a faktickým potvrdením nerovnosti občanov v praktickom živote. Súčasne je prejavom
nedostatočného predchádzania diskriminácii. Múry nahrádzajú bezradnosť miest a obcí, ktoré
zlyhali a rezignovali na svoje poslanie, tam, kde mestá a obce neprijímajú systémové
opatrenia, absentuje aktívna komunikácia o riešení akútnych problémov spolužitia
a nevyužívajú sa zákonné preventívne prostriedky.
Takéto segregačné konanie prehlbujúce spoločenskú intoleranciu znižuje sociálnu
súdržnosť medzi ľuďmi a má negatívny dopad na formovanie postojov v spoločnosti.
Stredisko preto varuje pred spoločenskou škodlivosťou konkrétnych prijatých opatrení na
výstavbu izolujúcich múrov, ako aj pred trendom vývoja postojov samosprávy, a zároveň
vyjadruje želanie volajúce po prehodnotení opatrení a zvrátení rodiaceho sa negatívneho
spoločenského fenoménu.
V našej spoločnosti stále pretrváva potreba verejnej diskusie o existujúcich sociálnych
rozdieloch, o ich tolerovateľnej miere, o separácii a začínajúcej segregácii niektorých skupín
obyvateľov, o úrovni tolerancie k nim a o podmienkach akceptácie takýchto obyvateľov.
Záver
Čierne stavby predstavujú negatívny jav, ktorý sa v našej spoločnosti stále viac
rozširuje. Nepochybne tomu prispieva aj relatívna bezzubá ochrana majiteľov pozemkov,
respektíve právna úprava ktorá v súčasnej praxi ani z ďaleka nepôsobí preventívne. Novela
stavebného zákona, ktorá mala zaviesť vyššie pokuty, v roku 2011 nebola schválená, preto aj
naďalej možno očakávať ignoráciu príslušných právnych predpisov.
Čierne stavby nepredstavujú len zásah do práv majiteľov pozemkov, na ktorých stoja,
ale môžu znamenať znehodnotenie nehnuteľností v susedstve, napr. z okna stavby, z ktorého
mal byť podľa územného plánu obce krásny panoramatický výhľad, tento nie je. Pri čiernych
stavbách v centrách miest sa nikto nezaoberá otázkou zahustenia dopravy a sťaženia
parkovania. Tieto stavby sa stavajú na úkor oddychových zón.
Veľkým problémom sú čierne stavby obydlí marginalizovaných skupín bez
hygienických zariadení, ktoré nespĺňajú žiadne normy. Štát v tomto prípade nedostatočne
chráni základné práva jednotlivcov. Majitelia pozemkov nemajú v reálnom živote takmer
žiadnu šancu zabrániť tomu, aby na ich pozemku vznikla nelegálna osada. a teda je
141
porušované ich právo pokojne užívať svoj majetok.113 Na druhej strane príslušníci
marginalizovaných skupín nemajú šancu uplatniť si svoje právo na bývanie. Zároveň je
vhodné podotknúť, že právo na bývanie neznamená, že štát má povinnosť poskytnúť
bezplatne bývanie všetkým, čo o to požiadajú, ako je to niekedy prezentované. Preto neobstojí
celkom argument, štát/obec nám nedal byt, tak staviame na cudzom. Problém čiernych stavieb
sa dlhodobo nerieši a je najvyšší čas nájsť efektívne riešenie.
Odporúčania
Stredisko odporúča:
1. prijať efektívne mechanizmy na zabránenie vzniku nových nelegálnych stavieb, čo zahŕňa
okrem iného zvýšenie sankcií, ktoré by boli dostatočne odstrašujúce,
2. striktne dbať o dodržiavanie zákona všetkými zainteresovanými orgánmi verejnej správy,
3. dôsledne uplatňovať inštitút uvedenia veci do pôvodného stavu a razantne postupovať
v každom prípade a realizovať odstránenie stavby nielen pri jednoduchých obydliach
marginalizovaných skupín, ale aj v prípade honosných stavieb, a to bez rozdielu,
4. v súlade s návrhom iniciatívy Stavebná polícia pripraviť novelu stavebného zákona
a zjednodušiť byrokraciu pri vybavovaní stavebného povolenia a skrátenie celého procesu,
5. zvýšiť výstavbu bytov nižšieho štandardu, do ktorých stavby by mali byť zapojení aj
budúci obyvatelia týchto príbytkov,
6. budovať dlhodobú stratégiu spolužitia v obci na procese inklúzie Rómov, v súbehu so
vzájomnou aktívnou nekonfrontačnou komunikáciou o riešení akútnych problémov
súžitia,
7. ak je problémom pretrvávajúca kriminalita a obecná polícia napr. pre nedostatok ľudských
kapacít nie je spôsobilá problém odstrániť, obec by ho mala systémovo riešiť v súčinnosti
s vecne kompetentnou inštitúciou, t.j. s miestne príslušnou zložkou Policajného zboru SR.
8. verejné stavby v obci umiestňovať tak, aby nedochádzalo k priestorovému a sociálnemu
vylúčeniu obyvateľov rómskej komunity,
9. v spolupráci s úradom práce vo vzťahu k rómskemu obyvateľstvu širšie využívať
osvedčené podporné nástroje, ako napr. inštitút osobitného príjemcu,
113
Právo vlastniť majetok je chránené jednak v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a jednak v medzinárodných
dokumentoch ratifikovaných Slovenskou republikou, napr. čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
142
10. monitorovať pripravované územné plány obcí či spĺňajú kritériá reflektujúce reálny stav
národnostného/etnického zloženia obyvateľov a či vychádzajú z potrieb všetkých
obyvateľov obce a môžu zabezpečiť vytváranie rovnocenných životných podmienok,
11. monitorovať výstavbu budov, ktoré by mali slúžiť pre všetkých obyvateľov v mestách a
obciach (napr. služby, zdravotná starostlivosť, vzdelávanie, dopravné spojenie) s cieľom
včas identifikovať prípadný segregačný charakter ich umiestňovania,
12. zakotviť vo všetkých relevantných ustanoveniach stavebného práva Slovenskej republiky
explicitný zákaz priestorovej a sociálnej segregácie s ohľadom na vzdialenosť a prístup
k verejným službám a rovnomernosť rozmiestnenia skupín populácie v obytných častiach
obce alebo mesta prostredníctvom výstavby. Cieľom odporúčania je povýšiť ochranu
pred akoukoľvek segregáciou z úrovne koncepčných materiálov na úroveň stavebného
zákona a súvisiacich predpisov, ktoré právne regulujú stavebníctvo, stanovujú
schvaľovanie a kontrolné mechanizmy spolu so zákonnými sankciami.
143
10. Právo na bývanie a regulované nájomné
Bývanie patrí medzi súbor základných potrieb človeka a je tiež podmienkou realizácie
mnohých ďalších životných činností a túžob. Právo na bývanie prislúcha každému občanovi
bez rozdielu pohlavia, veku, vierovyznania, či rasy. Toto právo je odvodené z článku 11 ods.
1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a je zakotvené
v rôznych dokumentoch medzinárodného významu, ktorých signatárom je aj Slovenská
republika.
Podľa medializovaných správ je na Slovensku okolo 923 reštituovaných bytov,
z ktorých väčšina je v Bratislave. Hoci ide o pomerne malé číslo v porovnaní so všetkými
bytmi, riešenie tohto problému sa dlhodobo odkladalo. Vlastníci reštituovaných nehnuteľností
dlhodobo upozorňujú na fakt, že nemajú možnosť slobodne nakladať so svojim majetkom
a brať z neho úžitky, keďže zákonom o cenách dochádzalo k regulácii výšky nájomného
v reštituovaných bytoch. Toto nájomné im často nestačilo ani na udržiavanie nehnuteľností
v užívaniaschopnom stave, nehovoriac o potrebných rekonštrukciách, čím dochádza
k znehodnoteniu ich majetku. V niektorých prípadoch predstavovalo regulované nájomné
v centre Bratislavy len desatinu trhovej ceny. Aj preto sa niektorí vlastníci rozhodli podať
žalobu do Štrasburgu. Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu 2. februára 2010 oficiálne
oznámil vláde SR deväť sťažností týkajúcich sa tzv. regulovaného nájomného. Sťažnosti
podalo spolu 60 sťažovateľov z rôznych miest Slovenska. Predmetom sťažností je
predovšetkým porušenie majetkových práv vlastníkov domov a bytov, na ktoré sa vzťahuje
systém tzv. regulovaného nájomného. V zmysle tohto oznámenia ESĽP vyzval vládu SR, aby
predložila oficiálne stanovisko k týmto sťažnostiam. V položených otázkach odkazuje na
rozsudok v prípade Hutten-Czapska proti Poľsku, v ktorom rozhodol o porušení majetkových
práv, zaručených článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru na ochranu ľudských práv
a základných slobôd, sťažovateľky vlastníčky domu, na ktorý sa vzťahoval systém
regulovaného nájomného v Poľsku. Zároveň ESĽP slovenskej vláde kladie otázku, či
skutkové okolnosti slovenských prípadov naznačujú existenciu "systémovej situácie", kedy
namietané nedostatky vo vnútroštátnom právnom poriadku môžu vyvolať množstvo
podobných sťažností, a teda či je tento prípad vhodný na procedúru "pilotného rozsudku",
v rámci výkonu ktorého je štát povinný odškodniť nielen sťažovateľa, ale riešiť situáciu
všetkých ostatných potenciálne dotknutých osôb.
144
Nájomníci zase vnímajú ako nespravodlivosť fakt, že oni nemali možnosť odkúpiť si
byt za nízku cenu, ako to bolo napríklad pri družstevných bytoch. V Návrhu OZ Právo na
bývanie na riešenie problému nájomníkov v reštituovaných a privatizovaných domoch
nájomníci navrhovali niekoľko riešení vzniknutej situácii, okrem iného je to výstavba
náhradných bytov, ktoré si budú nájomníci môcť odkúpiť za podobných podmienok, ako ich
spoluobčania (za podobné ceny, ako tie, podľa ktorých sa obecné byty predávajú podľa
zákona č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov). Náhradné byty by mali byť
primeranou náhradou za byty, ktoré nájomníci v súčasnosti obývajú. Ich súčasná pozícia
nájomníkov bytov vyplýva najmä z toho, že štát im svojimi krokmi neumožnil tieto byty
odkúpiť a nie z ich vlastného rozhodnutia. Ako ďalšiu možnosť vidia poskytnutie finančnej
náhrady v primeranej výške (napr. priemerná trhová cena bytu istej veľkosti v obci, v ktorej
nájomník žije). Takéto riešenie je vhodné v prípadoch, ak pomôže nájomníkovi zaobstarať si
bývanie vlastnými silami, v prípadoch, kde je výstavba bytových náhrad problematická a pod.
Okrem toho sa v návrhu uvádza, že oprávnenou osobou by nemal byť nájomník, ktorý sa
dobrovoľne nasťahoval do domu po jeho vydaní reštituentovi.
Dlhodobý problém reštituovaných domov a tzv. nechcených nájomcov bytov
s regulovaným nájomným mal vyriešiť zákon č. 260/2011 Z. z. o ukončení a spôsobe
usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom a o doplnení zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších, prijatý 7. júla 2011. Tento
zákon umožňuje prenajímateľom vypovedať nájom bytu bez uvedenia dôvodu do 31. marca
2012 s 12 mesačnou výpovednou lehotou, ktorá začína plynúť prvým dňom mesiaca
nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola nájomcovi doručená výpoveď. V prípade domov,
o ktorých prebieha súdne konanie o ich vydanie podľa osobitných predpisov alebo súdne
konanie o určenie vlastníctva s obcou taktiež v prípade nájmu bytu, o ktorom sa vedie súdne
konanie o prechode nájmu bytu alebo výmene bytu môže prenajímateľ vypovedať nájom bytu
do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia súdu. Výpovedná lehota je v tomto prípade
šesť mesiacov. Okrem toho môže prenajímateľ jednostranne zvýšiť nájomné raz ročne
o pätinu nájomného. Takáto regulácia nájomného je zákonom stanovená do roku 2015. Zákon
č. 260/2011 Z. z. zároveň priznáva nájomcovi bytu nárok na bytovú náhradu, avšak len za
predpokladu, že požiada o bytovú náhradu v zákonom stanovenej lehote a súčasne je
v materiálnej bytovej núdzi.114 O pridelenie náhradného nájomného bytu môže nájomca
požiadať obec, v ktorej katastrálnom území sa nachádza byt, ktorý sa má vypratať, do
114
Bližšie pozri § 5 a 7 zákona č. 260/2011 Z. z.
145
30. septembra 2012. Obec o žiadosti rozhodne do 90 dní od jej doručenia. V prípade, ak obec
rozhodne o priznaní nároku na bytovú náhradu, nájomca nie je povinný sa vysťahovať
a vypratať byt až kým mu nie je táto bytová náhrada poskytnutá. Obec má povinnosť takúto
bytovú náhradu poskytnúť do 31. decembra 2016. Ak by obec v zákonom stanovenej lehote
neposkytla bytovú náhradu, je povinná na základe písomnej žiadosti prenajímateľa platiť
prenajímateľovi za každý mesiac sumu rovnajúcu sa rozdielu trhového mesačného nájomného
a regulovaného mesačného nájomného, a to až do poskytnutia bytovej náhrady.
So zabezpečením bytových náhrad sú samozrejme spojené aj finančné náklady, preto
štát poskytne obciam poskytujúcim bytové náhrady za zákonom stanovených podmienok
dotácie na zabezpečenie bytových náhrad. Podmienky poskytnutia dotácií na obstaranie
náhradných nájomných bytov upravuje zákon č. 261/2011 Z. z. o poskytnutí dotácií na
obstaranie náhradných nájomných bytov.
So zákonom č. 260/2011 Z. z. nie sú celkom spokojní vlastníci reštituovaných domov
ani ich nájomníci. Z pohľadu vlastníkov zákon prichádza neskoro, a okrem toho len čiastočne
rieši zasahovanie štátu do výkonu ich vlastníckych práv. Zákon č. 260/2011 Z. z. umožňuje
každoročne zvýšiť nájomné o 20 %. Týmto zvyšovaním sa však nedosiahne trhové nájomné,
a vlastníci reštituovaných domov s nájomníkmi, ktorým bol priznaný nárok na bytovú
náhradu, musia „strpieť“ nájomníkov až kým im nebude táto bytová náhrada poskytnutá.
Nájomníci by uvítali možnosť odkúpiť si obecné byty, nepáči sa im, že právo na bytovú
náhradu majú len tí, ktorí sú v materiálnej bytovej núdzi, čo musia preukázať. Pripomienky
k zákonu č. 260/2011 Z. z. sformulovalo aj OZ Právo na bývanie115, ktorého cieľom je chrániť
práva a záujmy obyvateľov nájomných bytov v Slovenskej republike. Zo stanoviska vyplýva,
že toto občianske združenie považuje za zlú celú filozofiu zákona. Nepáči sa im, že zákon
umožňuje vlastníkom vypovedať existujúce nájomné vzťahy bez primeranej náhrady.
Príslušné ustanovenia zákona rušia legálne a legitímne nadobudnuté práva nájomníkov,
pričom u tých, ktorí nespĺňajú zákonom stanovené majetkové kritériá dochádza k zrušeniu
nájmu bez akejkoľvek náhrady. Okrem toho zákonom definované bytové náhrady sú
v podstate
sociálnymi
bytmi.
Zákon
má
prehlbovať
diskrimináciu
nájomníkov
v reštituovaných domoch tým, že ignoruje fakt, že si nájomníci nemohli obývaný byt odkúpiť.
Hoci ostatní občania vekom a sociálne porovnateľní ako nájomníci v reštituovaných domoch
mali možnosť odkúpiť si byty a to s výraznou podporou štátu. Ďalej považujú za
115
Stanovisko Občianskeho združenia Právo na bývanie k zákonu o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých
nájomných vzťahov k bytom a o doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z.
o cenách v znení neskorších predpisov dostupné na http://staromestan-ba.sk/stanovisko.htm
146
diskriminačné majetkové kritéria, podľa ktorých sa posudzuje nárok na bytovú náhradu. OZ
Právo na bývanie má výhrady aj k procedúre podávania žiadostí, konkrétne potrebu podávať
podrobného súpisu majetku, informácie o majetkovej situácii príbuzných a informácie
o osobných financiách. Okrem toho nájomník môže žiadať o bytovú náhradu, len ak mu
vlastník bytu dá výpoveď. Avšak vlastník nemusí mať záujem dať nájomníkovi výpoveď,
keďže regulácia nájomného končí k 1. 1. 2016. Zároveň OZ Právo na bývanie upozorňuje na
nesúlad v lehotách, nájomné je regulované do konca roku 2015 a obce sú povinné poskytnúť
bytovú náhradu do konca roku 2016. Ďalšie problémy vidia zástupcovia nájomníkov
v nesúlade zákonu č. 260/2011 Z. z. napríklad so zákonom č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu
občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky v znení neskorších
predpisov. Výstavba nových nájomných bytov v danej lehote sa im javí tiež ako nereálna. OZ
Právo na bývanie v čase písania Správy o dodržiavaní ľudských práv vrátane zásady
rovnakého zaobchádzania v Slovenskej republike za rok 2011 pripravovalo sťažnosť na
Európsky súd pre ľudské práva.
O vyjadrenie k otázkam súvisiacim s poskytnutím bytových náhrad pre nájomcov
reštituovaných bytov Stredisko požiadalo krajské mestá. Z ich odpovedí vyplýva, že mestá sú
pripravené prijímať, posudzovať a vybavovať žiadosti nájomcov v bytoch v reštituovaných
domoch s regulovaným nájomným. Zatiaľ však nemajú presné informácie, koľko nájomcov
požiada o bytovú náhradu, žiadosti prichádzajú len postupne. Mnohé obce zatiaľ nemajú ani
presnú informáciu o tom, koľko prenajímateľov vypovie nájom, keďže prenajímateľ je
povinný do 31. marca 2012 doručiť obci oznámenie o budúcej výpovedi nájmu bytu.
Problém regulovaného nájomného a reštituovaných bytov sa týka najmä Bratislavy.
V danej veci je príslušný konať Magistrát hlavného mesta SR Bratislava. k 31. 1. 2012 mesto
eviduje viac než 200 výpovedí z nájmu bytu a dostalo viac než 120 žiadostí o poskytnutie
bytovej náhrady. Vzhľadom k zložitosti a nejednoznačnosti zákona č. 260/2011 Z. z,
k dnešnému dňu zatiaľ' nebolo právoplatne rozhodnuté o priznaní resp. nepriznaní žiadneho
uplatneného nároku. Oddelenie správy nehnuteľnosti magistrátu nemá vedomosť' o tom či
a koľkými bytmi, ktoré by bolo možné považovať za bytové náhrady v zmysle citovaného
zákona, hlavné mesto disponuje.116 Hlavné mesto oslovilo Ministerstvo dopravy, výstavby,
regionálneho rozvoja SR so žiadosťou o právne stanovisko. Podľa vyjadrenia hlavného mesta
niektoré ustanovenia zákona nie je možné v praxi vykonať, ako napr. zisťovanie finančných
prostriedkov žiadateľa, čo je predmetom bankového tajomstva a na časť nájomcov, ktorí sú
116
Odpoveď hlavného mesta zo dňa 14. 2. 2012
147
v režime regulovaného nájomného, sa zákon nevzťahuje vôbec. Bytové náhrady chce mesto
obstarať s použitím dotácií zo štátneho rozpočtu v súlade s právnou úpravou.
Záver
Stredisko konštatuje, že problém reštituovaných domov a nájomníkov s regulovaným
nájomným v bytoch nachádzajúcich sa v týchto domoch, bolo samozrejme potrebné konečne
doriešiť, ale nielen na papieri, pretože samosprávy zatiaľ nemajú doriešené všetky otázky
ohľadne poskytovania bytových náhrad podľa zákona č. 260/2011 Z. z. Ide o zložitú situáciu,
pri ktorej neexistuje riešenie, s ktorým by boli spokojní všetci, ale či riešenie prijaté zákonom
č. 260/2011 Z. z. je to najvhodnejšie, to v súčasnosti nemožno s určitosťou povedať. Faktom
zostáva, že mnohí ľudia, ktorí väčšiu časť svojho života prežili v týchto bytoch, strácajú svoje
istoty a v prípade, ak sa nedohodnú s vlastníkom bytu, sú nútení sa vysťahovať bez
akejkoľvek náhrady, nevynímajúc dôchodcov. Nárok na poskytnutie bytovej náhrady nebudú
mať všetci nájomníci, a aj v prípade ak tento nárok nájomníkovi vznikne, je otázkou, kedy mu
bude bytová náhrada poskytnutá, najmä v prípade, ak obec, resp. mesto bude zabezpečovať
bytové náhrady novou výstavbou, ktorá je spojená s mnohými úkonmi, nevyhnutnými na
realizáciu. Otázne je, ako budú obce zisťovať materiálnu bytovú núdzu žiadateľa o bytovú
náhradu. Ani vlastníci reštituovaných domov nemajú týmto zákonom zabezpečenú okamžitú
ochranu svojich práv. Nájomné zostáva do roku 2016 stále regulované (aj keď sa môže
postupne zvyšovať, nedosiahne úroveň trhového), v prípade ak ich nájomníkom bude
priznaná bytová náhrada, nemusia sa vysťahovať, kým im skutočne nebude poskytnutá,
pričom obce majú povinnosť poskytnúť bytovú náhradu do 31. 12. 2016. Aj tento prípad
svedčí o tom, že na Slovensku nie je doriešená otázka bývania. Je nedostatok nájomných
bytov za prijateľné nájomné, ktoré by ocenili nie len nájomcovia reštituovaných bytov, ktorí
sa nevedia dohodnúť s majiteľmi týchto domov, ale aj mladé rodiny.
Odporúčania
Stredisko odporúča:
1. zvýšiť výstavbu finančne dostupných nájomných bytov,
2. presne zadefinovať ako majú obce zisťovať bytovú náhradu a posilniť kompetencie obcí
na vyžiadanie si potrebných údajov od zodpovedných inštitúcií,
148
3. umožniť, aby sa dotácie podľa zákona č. 261/2011 Z. z. o poskytnutí dotácií na obstaranie
náhradných nájomných bytov mohli poskytnúť aj na opravu existujúceho bytového fondu
a nielen na výstavbu, nadstavbu alebo prístavu ako je to podľa platného znenia zákona
dnes.
149
11. Právo na vzdelanie
Právo na vzdelanie je na medzinárodnej úrovni zakotvené v článku 2 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v článkoch 13 a 14
Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, v Dohovore
o právach dieťaťa, ako aj v Charte základných ľudských práv Európskej únie.
Na vnútroštátnej úrovni je základné vymedzenie práva na vzdelanie upravené v článku
42 Ústavy SR.
Nedostatok učebníc
Proces schvaľovania učebníc používaných vo vzdelávacom procese na školách,
náležitosti obsahu učebníc a spôsob distribúcie učebníc, upravuje zákon č. 245/2008 Z. z.
o výchove a vzdelávaní v znení neskorších predpisov (školský zákon). V ustanovení § 13
tohto zákona s názvom „Učebnice, učebné texty a pracovné zošity“ je uvedené, že na
vzdelávanie v školách podľa tohto zákona sa používajú učebnice schválené ministerstvom
školstva; používajú sa aj iné učebné texty a pracovné zošity, ktoré sú v súlade s cieľmi
a princípmi tohto zákona. Schválená učebnica, učebný text a pracovný zošit musia obsahovať
schvaľovaciu doložku, ktorú vydáva ministerstvo školstva na základe odborného posúdenia
ich súladu s princípmi a cieľmi výchovy a vzdelávania podľa tohto zákona so štátnym
vzdelávacím programom, pri plnení ktorého sa majú používať. Schvaľovaciu doložku
učebniciam, učebným textom a pracovným zošitom pre odborné predmety v zdravotníckych
odboroch vzdelávania udeľuje ministerstvo zdravotníctva, ktoré zverejňuje na svojej
internetovej stránke. Zoznam učebníc, učebných textov a pracovných zošitov, ktorým bola
udelená schvaľovacia doložka, zverejňuje ministerstvo školstva vo svojom publikačnom
prostriedku a na internete. Súčasťou schvaľovacej doložky je aj určenie lehoty platnosti
schvaľovacej doložky. Ministerstvo školstva alebo ministerstvo zdravotníctva jeden rok pred
uplynutím určenej lehoty zabezpečí odborné posúdenie učebnice podľa odseku 2 a vydá novú
schvaľovaciu doložku alebo zabezpečí vydanie novej učebnice. V školách v pôsobnosti
ústredných orgánov štátnej správy podľa § 109 školského zákona schvaľuje učebnice, učebné
texty a učebné pomôcky pre odborné predmety príslušný ústredný orgán štátnej správy
a udeľuje schvaľovaciu doložku.
Podľa novely školského zákona (zákon č. 37/2011 Z. z.), s účinnosťou od 1. marca
2011, sa v § 13 ods. 5 uvádza, že schválené učebnice, schválené učebné texty a schválené
150
pracovné zošity vrátane ich prepisov do Braillovho písma alebo iných vhodných foriem
prepisov poskytuje ministerstvo školstva školám podľa tohto zákona na základe ich
objednávky bezplatne.
V súvislosti s nedostatkom učebníc Stredisko poukazuje aj na ustanovenie § 144 ods.
1, písm. f) školského zákona, podľa ktorého
dieťa alebo žiak má právo na bezplatné
zapožičiavanie učebníc a učebných textov na povinné vyučovacie predmety.
Téma nedostatku učebníc traumatizovala slovenskú spoločnosť už od roku 2010.
V súvislosti s reformou školstva vzniklo niekoľko problémov, ktoré kulminovali v školskom
roku 2010/2011. Jedným z problémov, ktoré priniesla reforma školstva, bol nedostatok
učebníc na základných a stredných školách; tento problém sa týkal tretích a siedmych
ročníkov základných škôl s výnimkou slovenského jazyka pre siedmy ročník a Chémie pre
siedmy ročník, ďalej chýbali učebnice Literárna výchova pre šiesty ročník a Dejepis pre šiesty
ročník. Učebnice chýbali aj na stredných školách a gymnáziách, konkrétne Biológia pre druhý
ročník gymnázia a tretí ročník stredných škôl. Pedagógovia boli nútení používať staré
učebnice, prípadne materiály kopírovať, čo bolo spojené s vyšším finančným zaťažením škôl.
V roku 2011 opäť Slovensko konštatuje pretrvávajúci nedostatok učebníc na
základných a stredných školách.117. Hoci realizácia práva na vzdelanie sa nespája len
s učebnicami, ich nedostatok môže negatívne ovplyvniť kvalitu vzdelávacieho procesu.
Zabezpečovanie učebníc je centrálne regulované rezortom školstva. Centrálnej regulácii
podlieha samotný proces tvorby učebníc, ich schvaľovanie, vydávanie a následná distribúcia
na školy. Tento proces je dlhodobo príliš komplikovaný a zdĺhavý. V súčasnosti nie je
schopný rezortne regulovaný systém poskytovania učebníc zaručiť ich včasnú distribúciu
k žiakom. Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR ubezpečovalo učiteľov, že
zverejní zoznam reformných učebníc, ktoré im dodá v septembri, respektíve v októbri 2011.
Analýza ministerstva z februára 2011 uvádzala, že z 302 titulov chýbalo 170, čo predstavuje
56,29 % chýbajúcich titulov. Namiesto splnenia základnej povinnosti ministerstva školstva sa
verejnosť dozvedela iba, že podľa vyjadrenia ministra, sa podarilo v školskom roku
2011/2012 zabezpečiť viac reformných učebníc než minulý rok, avšak nie všetky. Nedostatok
učebníc na Slovensku spôsobuje, že učitelia, ak chcú udržať základnú plynulosť výchovno-
117
Učebnicou dnes nerozumieme len knihu v tlačenej podobe, ide o označenie subsumujúce celú sadu materiálov
– učebnice, metodiky pre učiteľov, pracovné zošity, materiály na CD a DVD nosičoch, interaktívne učebnice,
online podpora na internete
151
vzdelávacieho procesu, sú absurdne nútení porušovať autorské práva, kopírovaním
didaktických textov, publikácií, pracovných listov a pod. a ich šírením a sťahovaním
prostredníctvom internetu. Potrebné podklady a materiály si nespokojní učitelia musia
neustále svojpomocne tlačiť sami podobne ako disidenti pred rokom 1989 tlačili a šírili
samizdat, pričom na nákladoch sa dnes musia podieľať aj nespokojní rodičia žiakov, ktorým
záleží na vzdelávaní ich detí. Mimoriadne zlú situáciu by zrejme pomohla vyriešiť postupná
decentralizácia tvorby učebníc a distribučného systému zabezpečením otvoreného trhu
s učebnicami a umožnenie voľného výberu a nákupu učebníc školami. Rezortu školstva by
však mala ostať kompetencia odborného dohľadu a supervízora nad obsahom učebníc (napr.
s cieľom zabránenia presaku spoločensky nekorektných, extrémistických konotácií,
ovplyvňovania kognitívneho a emocionálneho vývinu žiakov prostredníctvom zhubných
kultov a siekt a pod.).
Od septembra 2011 mal na školách naplno odštartovať aj projekt Planéta vedomostí,
prostredníctvom ktorého ministerstvo presadzuje interaktívne vyučovanie. Digitálne tabule a
digitálne učivo majú náhradne a čiastočne vyriešiť problém s nedostatkom nových učebníc.
Ministerstvo školstva SR vo februári 2011 spustilo na viac ako tristo slovenských
základných a stredných školách bezplatnú testovaciu prevádzku projektu Planéta vedomostí e-learningový spôsob vzdelávania (ďalej v texte aj ako „projekt“). Od septembra 2011 na
vytipovaných školách projekt naplno odštartoval. Ministerstvo školstva začalo program
využívať ako alternatívu, ktorá pomôže riešiť problém s nedostatkom reformných učebníc.
Vyjadrenia učiteľov a žiakov k Planéte vedomostí neboli jednoznačne ani pozitívne
ani negatívne. Z pilotnej prevádzky však vyplýva, že projekt Planéta vedomostí nemôže
vyriešiť problém nedostatku základných učebníc.
Cez vianočné prázdniny nedostatok učebníc na základných a stredných školách mala
po Planéte vedomostí ešte čiastočne vyriešiť webová stránka. Ministerstvo školstva spustilo
pred vianočnými sviatkami dňa 23. 12. 2011 stránku eaktovka.sk, kde žiakom, učiteľom
a aj verejnosti sprístupnilo 26 učebníc, ale aj knihy určené na povinné čítanie, ako aj odborné
materiály. Prístup k učebniciam je bezplatný pre všetkých, ktorí sa na portáli zaregistrujú.
Z webovej stránky eaktovka.sk sa dá stiahnuť aj 65 audionahrávok.
Hoci ministerstvo argumentuje najmä efektívnosťou, a nezaťažovaním žiakov nosiť so
sebou učebnice v papierovej forme, mnoho pedagógov tento názor nezdieľa, pretože podľa
nich žiaci s internetom spájajú najmä voľno časové trávenie času, nie učenie.
152
Záver
Stredisko znepokojujú snahy bagatelizovať celý problém s odvolávaním sa na to, že právo na
bezplatné vzdelanie na základných a stredných školách nebolo porušené, pretože bezplatný
vzdelávací proces na týchto školách prebiehal aj napriek chýbajúcim učebniciam. Stredisko
upozorňuje, že je nanajvýš pravdepodobné, že pretrvávajúcim nedostatkom učebníc aj napriek
enormnej snahe pedagógov utrpela kvalita vzdelávacieho procesu, pretože nedostatok učebníc
spôsobil zvýšené finančné nároky pre školy, ktoré by tieto financie mohli využiť aj
zmysluplnejšie, a podstatne sťažil podmienky prípravy pedagógov na vyučovací proces.
Štát neprijal systémové opatrenia na včasné zabezpečenie potrebných školských
učebníc s aktuálnym textom v požadovanom množstve. Štát nezabezpečil na území Slovenska
materiálny prameň poznania napriek tomu, že o to žiadali žiaci, ich rodičia, ako aj samotní
pedagógovia. Neurobil tak dokonca ani napriek tomu, že to je samozrejmosťou.
Plnenie medzinárodných zmluvných záväzkov Slovenskej republiky na ochranu práva
na vzdelanie je nedostatočné.
Stredisko preto odporúča zlepšiť koordináciu tvorby, výberu učebníc a zabezpečiť ich
včasnú distribúciu na všetky školy. Toto považuje Stredisko za bazálnu funkciu štátu, kde sú
zlyhania štátu neprípustné. V opačnom prípade je ohrozená samotná podstata vzdelávania.
Nedostatok učebníc je vážny celospoločenský problém, ktorý poukazuje na
skutočnosť, že „učebnicová politika“ musí prejsť zásadnými zmenami.
Podľa doterajšej praxe proces tvorby a schvaľovania učebníc prechádza konkurzmi, do
ktorých sa prihlasujú autori a vydavatelia osobitne, nie ako jeden pracovný tím. Chýba
zverejňovanie hodnotení kvality učebníc. Informácie o hodnotení učebníc by mohli
zorientovať pedagógov, ktoré z učebníc sú dobré a vhodné, a ktoré by bolo vhodné
dopracovať alebo zmeniť. Mnohí pedagógovia odporúčajú preniesť možnosť výberu a nákupu
učebníc opatrených schvaľovacou doložkou zo štátu na školy.
Odporúčania
Stredisko odporúča:
1. v čo najkratšom časovom horizonte doriešiť problém chýbajúcich učebníc,
2. zabezpečiť zverejňovanie všetkých učebníc, používaných v základných a stredných
školách v SR na internete,
153
3. zabezpečiť a realizovať aj vzdelávanie samotných učiteľov, ako pracovať s modernou
učebnicou v rámci vyučovania,
4. vytvoriť reálne predpoklady na otvorenie trhu s učebnicami.
Protesty učiteľov
V súčasnosti sa v súvislosti s ekonomikou a ekonomickými ukazovateľmi jednotlivých
krajín často skloňuje pojem „vedomostná spoločnosť“ a zdôrazňuje sa, že aj Slovensko by sa
malo orientovať na vedomostnú ekonomiku.
Základným predpokladom pre budovanie vedomostnej spoločnosti je poskytovanie
kvalitného vzdelávania.
Právo na vzdelanie zahŕňa nielen samotný prístup k vzdelaniu, ale aj poskytnutie
určitej úrovne a kvality vzdelávania. Kvalitné vzdelanie je kľúčom k ekonomickému rastu.
Kľúčom ku kvalitnému vzdelaniu sú kvalitní učitelia. Povinnosťou štátu je túto kvalitu
zabezpečiť. OECD každé tri roky uskutočňuje tzv. štúdiu PISA.118 Vychádzajúc aj z dát
zhromaždených štúdiou OECD PISA, niektorí autori zaoberajúci sa problematikou kvality
vzdelávania tvrdia, že „kvalitné vyučovanie v triede si vyžaduje kvalitných učiteľov a že
kvalitní učitelia sú tam, kde je: vysoký status učiteľa (jedna z 3 najlepších profesií), dobrý
nástupný plat v súlade s nástupnými platmi ostatných absolventov VŠ, premyslený výber
záujemcov na štúdium (10 % študentov s najlepšími výsledkami, záujemcovia s vysokou
úrovňou čitateľskej a matematickej gramotnosti, vysokou úrovňou interpersonálnych
a komunikačných zručností, ochotou ďalej sa vzdelávať a motiváciou učiť) a uvedenie do
praxe“.119
Na Slovensku však nemožno hovoriť o tom, že sú tieto predpoklady splnené. Učitelia
dlhodobo poukazujú na to, že školstvo na Slovensku nedisponuje dostatočnými finančnými
prostriedkami a samotné finančné aj spoločenské ohodnotenie učiteľov je nízke.
Pokiaľ ide o samotné protesty učiteľov v roku 2011, prvý sa uskutočnil v marci 2011,
kedy sa viac ako sto ľudí zhromaždilo na Hodžovom námestí v Bratislave, pred
Prezidentským palácom, aby vyjadrili nespokojnosť so súčasným stavom v oblasti školstva.120
Protestujúci vyčítali vláde nízke platy učiteľov, plánovanú realokáciu finančných prostriedkov
118
Ide o štúdiu Programme for International Student Assesment, ktorá sa zameriava na medzinárodné meranie
a hodnotenie úrovne čitateľskej, matematickej a prírodovednej gramotnosti 15-ročných žiakov.
119
Koršňáková, P.: Carnoy, M., Beteille, T., Brodziak, I., Loyalka, P., a Luschei, T.: Teacher Education and
Development Study in Mathematics (TEDS-M) Do Countries Paying Teachers Higher Relative Salaries Have
Higher Student Mathematics Achievement? Recenzia. In Pedagogika.sk, 2010, roč. 1, č. 4, s. 332.
120
11. 3. 2011; www.tasr.sk: BRATISLAVA: Pred Prezidentským palácom protestovali nespokojní so stavom
školstva.
154
z operačných programov „Vzdelávanie“ a „Výskum a Vývoj“ na výstavbu diaľnic a zámer
legislatívne upevniť všeobecné spoplatnenie externého štúdia na vysokých školách.
Nová petícia za lepšie školstvo bola pripravená v máji 2011. Rozbehla ju skupina
pedagógov s podporou Slovenskej komory učiteľov.121 Žiadala, aby sa podľa vzoru krajín
OECD, dávala na školstvo minimálne šesť percent z HDP; v súčasnosti sa táto hodnota
pohybuje na asi 3,8 percentách. Z väčšieho objemu peňazí by sa mali podľa pedagógov
navýšiť mzdy. Učitelia žiadali, aby nástupný plat učiteľa bol 1,2-násobok priemerného platu v
národnom hospodárstve za predchádzajúci rok. Ďalšia požiadavka sa týka skoršieho odchodu
pedagógov do dôchodku.
Koncom augusta 2011 petíciu za lepšie školstvo podpísalo 28 tisíc ľudí, z toho 25 tisíc
učiteľov.122
Nespokojní učitelia pokojne protestovali aj 1. 9. 2011, kedy vyšli do ulíc krajských
miest so symbolickou bledomodrou stužkou. Vyjadrili tak nesúhlas so svojím platovým
ohodnotením či nízkou investíciou štátu do školstva. Po tejto udalosti sa nespokojní učitelia
začali prikláňať k spolupráci s odborármi. Odborári ohlásili na 13. septembra 2011 protest
pred Úradom vlády SR, na ktorom podľa svojich odhadov očakávali až 10-tisíc učiteľov.123
Protestu, ktorý 13. septembra 2011 zorganizovala Rada Odborového zväzu pracovníkov
školstva a vedy na Slovensku, sa pred Úradom vlády SR zúčastnilo až deväťtisíc
pedagógov.124 Predstaviteľ Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy na Slovensku
Jozef Lužák upozornil, že pokiaľ sa vláda nezačne vážne zaoberať požiadavkami
zamestnancov škôl, odborári sa pokúsia získať od učiteľov mandát pre ostrý štrajk.
Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy na Slovensku však na svojom rokovaní
6. októbra 2011 ostrý štrajk nevyhlásil napriek tomu, že mal písomnú podporu od 60 percent
učiteľov základných a stredných škôl.125 S ministrom školstva sa dohodli, že rozhodnutie
odložia na obdobie po stretnutí s premiérkou, ktoré sa malo konať 17. októbra 2011. Od
stretnutia učitelia očakávali splnenie požiadaviek z protestného zhromaždenia z 13. septembra
2011, k čomu však nedošlo.
Na mimoriadnom rokovaní svojej rady dňa 03. novembra 2011 školskí odborári
rozhodli, že nejdú do ostrého štrajku. Dôvodom bolo, vláda vtedy už nemala dostatočný
121
3. 8. 2011; www.aktualne.sk: Učitelia chcú viac peňazí pre školstvo. a vyššie mzdy.
30. 8. 2011; www.tvnoviny.sk: Učitelia toho majú plné zuby! V hrubom začínajú so 499 €.
123
1. 9. 2011; www.webnoviny.sk: Do ulíc vyšla len hŕstka učiteľov.
124
13. 9. 2011; www.aktualne.sk: Jurzyca k tabuli! Učitelia chcú lepšie podmienky.
125
12. 10. 2011; www.pluska.sk: Učitelia počkajú s požiadavkami na novú vládu.
122
155
mandát na splnenie ich požiadaviek.
126
„Konštatujeme, že naše podmienky neboli splnené.
Museli sme si uvedomiť, že táto vláda má redukované podmienky a kompetencie a nie je
reálne, aby sme dlhodobé požiadavky presadzovali štrajkom. Štrajk by bol samoúčelný,"
uviedol na tlačovej besede podpredseda školského odborového zväzu.
Napriek tomu školskí odborári zostali v štrajkovej pohotovosti, kým vláda nevyrieši
systém odmeňovania pedagogických, odborných a nepedagogických zamestnancov školstva.
Rozhodli o tom na svojom VI. zjazde, kde odhlasovali aj nové predsedníctvo.
Záver
Vedomosti a znalosti majú rastúci význam pre rozvoj spoločnosti, a preto je
poskytovanie kvalitného vzdelávania základným predpokladom pre jej budovanie. Právo na
vzdelávanie je právom, ktoré je garantované každému nielen Ústavou SR, ale aj
medzinárodnými dokumentmi. Právo na vzdelanie zahŕňa nielen samotný prístup k vzdelaniu,
ale aj poskytnutie určitej úrovne a kvality vzdelávania. Na základe údajov OECD, ktorá sa
dlhodobo venuje otázkam súvisiacim s kvalitou vzdelávania, možno konštatovať, že existujú
určité predpoklady, naplnením ktorých možno hovoriť o kvalitnom vzdelávaní. Jedným
z týchto predpokladov je aj vysoký spoločenský status učiteľa a dobrý nástupný plat. Na
Slovensku sa dlhodobo poukazuje na to, že školstvo na Slovensku nedisponuje dostatočnými
finančnými prostriedkami a samotné finančné aj spoločenské ohodnotenie učiteľov je nízke.
Rok 2011 sa preto v oblasti školstva niesol v znamení petícií a protestov učiteľov
nespokojných
so
súčasným
stavom
školstva.
Medzi
hlavné
požiadavky
patrilo
dofinancovanie školstva na úroveň krajín OECD - minimálne šesť percent z HDP
(v súčasnosti sa táto hodnota pohybuje na asi 3,8 percentách), z ktorého by bolo možné
navýšiť mzdy učiteľov a umožniť im skorší odchodu do dôchodku. Učitelia neprotestovali len
proti ich nedostatočnému ohodnoteniu a financovaniu školstva, ale upozorňovali aj na to, že
vláda robí reformy v školstve bez toho, aby vypočula samotných učiteľov, ktorí tieto reformy
následne musia realizovať v praxi.
126
3. 11. 2011; Televízna stanica TA 3: UČITELIA NEPÔJDU ŠTRAJKOVAŤ.
3. 11. 2011; www.orangeportal.sk: Školskí odborári ustúpili od štrajku.
156
Odporúčania
Stredisko odporúča:
1. urýchlene riešiť aj otázku financovania školstva, ktoré zahŕňa nielen platy učiteľov,
systematicky zvyšovať spoločenský status učiteľov,
2. zvýšiť finančné ohodnotenie práce učiteľov,
3. zaradiť pedagogických zamestnancov do kategórie verejných činiteľov a tým im
poskytnúť zvýšenú právnu ochranu,
4. na podporu školstva využívať aj prostriedky zo štrukturálnych fondov Európskej únie,
a to prostredníctvom operačného programu Vzdelávanie.
157
12. Sociálne vylúčené spoločenstvá
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky – odbor pre sociálne
vylúčené spoločenstvá (ďalej len ,,predkladateľ legislatívneho zámeru“) bolo v roku 2011
predkladateľom legislatívneho zámeru zákona o sociálne vylúčených spoločenstvách (ďalej
len ,,legislatívny zámer“).
Predkladateľ legislatívneho zámeru deklaroval, že ambíciou navrhovanej právnej úpravy
je vytvoriť systémový právny rámec na zásadné zlepšenie situácie v prioritných oblastiach,
ktorými sú vzdelanie, bývanie, zamestnanosť, sociálne veci a zdravie obyvateľov sociálne
vylúčených spoločenstiev, a tým vytvoriť základné predpoklady pre trvalo udržateľné
zvyšovanie kvality života v týchto lokalitách, ako aj pre individuálnu sociálnu inklúziu ich
obyvateľov.
Cieľom zákona bolo vytvoriť systémový a komplexný legislatívny rámec pre opatrenia
sociálnej inklúzie, ktoré povedú k výraznému zlepšeniu situácie sociálne vylúčených
spoločenstiev a ich obyvateľov v súlade s princípmi motivácie, zásluhovosti a individuálnej
zodpovednosti jednotlivca za svoje životné podmienky.
Legislatívny zámer vychádzal z poznatku, že v Slovenskej republike existuje podľa
dostupných informácií približne 700 sídelných komunít, v ktorých je možné životné
podmienky označiť za nedôstojné a absolútne neprimerané 21. storočiu. Obyvatelia týchto
komunít, ktorých počet sa v súčasnosti odhaduje na približne 200 000 (pričom približne 40 %
z nich tvoria deti vo veku do 15 rokov), trpia materiálnym nedostatkom a sociálnou
depriváciou a celkovo výrazne zníženými životnými príležitosťami.
Nízka miera dosiahnutého vzdelania a pracovných návykov predstavuje výraznú
bariéru pre možnosti uplatnenia sa na trhu práce. Veľká časť obyvateľov je dlhodobo závislá
na štátnom sociálnom systéme a disponuje celkovo nízkym ľudským, kultúrnym a sociálnym
kapitálom.
Legislatívny zámer poukazoval na to, že bez ohľadu na dôvody, ktoré viedli k súčasnej
situácii, nie je možné daný stav akceptovať, a to nielen z hľadiska ústavných garancií
základných životných podmienok a medzinárodnoprávnych záväzkov Slovenskej republiky.
Súčasný stav je aj dlhodobo ekonomicky neudržateľným – z hľadiska verejných financií nie je
možné dlhodobo financovať sociálny systém, do ktorého významné (a rastúce) percento
obyvateľov neprispieva a je temer výlučne len prijímateľom finančných prostriedkov
z verejných zdrojov. Ekonomické straty spojené so sociálnym vylúčením podstatnej skupiny
158
obyvateľstva je možné odhadnúť na úrovni niekoľkých percent hrubého domáceho produktu
ročne.127
V legislatívnom zámere sa uvádzalo, že konkrétne sociálne vylúčené spoločenstvá sa
majú určiť prostredníctvom indikátorov sociálneho vylúčenia tak, aby bolo možné vymedziť
na základe jednoznačných kritérií presné hranice jednotlivých sociálne vylúčených
spoločenstiev a zároveň adresovať špecifické nástroje a programy sociálnej inklúzie čo
najcielenejšie na obyvateľov trpiacich sociálnym vylúčením v najvyššej miere.
Vhodné nastavenie indikátorov má byť testované na vybranej vzorke komunít
vykazujúcich znaky sociálneho vylúčenia tak, aby zákonom definované indikátory sociálneho
vylúčenia spĺňali nielen marginalizované osídlenia definované rómskych komunít, ale aj
ostatné sociálne vylúčené zoskupenia (napr. bezdomovci, prípadne iné marginalizované
skupiny koncentrované v dostatočnej miere teritoriálne). Cieľová skupina bude definovaná
relatívne široko tak, aby sa sociálne vylúčenými spoločenstvami stali nielen lokality
vykazujúce najhorší stav, ale aj tie komunity, ktoré majú v nadväznosti na realizáciu
navrhovaných opatrení potenciál na zlepšenie.
Pri splnení zákonných kritérií má byť sídelná komunita za sociálne vylúčené
spoločenstvo vyhlásená, bez ohľadu na „vôľu“ jej obyvateľov, prípadne obce. Tvorba
prvotného zoznamu sociálne vylúčených spoločenstiev sa navrhuje v období medzi vstupom
zákona do platnosti a nadobudnutím jeho účinnosti, pričom zber a vyhodnocovanie
potrebných dát by sa mal zabezpečiť prostredníctvom Štatistického úradu Slovenskej
republiky.
Legislatívny zámer sa zaoberal veľmi okrajovo aj otázkou straty statusu sociálne
vylúčeného spoločenstva, pričom v tejto súvislosti uvádza, že je potrebné pripraviť na základe
explicitných indikátorov kritériá pre stratu statusu sociálne vylúčeného spoločenstva.
Predkladateľ legislatívneho zámeru pri príprave tohto materiálu bral do úvahy aj
potrebu eliminovať možnosť lokálneho voluntarizmu pri určovaní hraníc sociálne vylúčeného
spoločenstva (t. j. aby do sociálne vylúčených spoločenstiev neboli účelovo na lokálnej úrovni
začlenené aj sídelné jednotky na okraji komunity trpiacej sociálnym vylúčením, ktoré síce
formálne plnia pri začlenení k územiu sociálne vylúčeného spoločenstva indikátory
sociálneho
vylúčenia,
v skutočnosti
však
nemajú
charakter
sociálne
vylúčeného
spoločenstva).
127
Odhad ekonomických nákladov sociálneho vylúčenia rómskej menšiny (ktorej príslušníci tvoria veľkú
väčšinu obyvateľov sociálne vylúčených spoločenstiev) v Slovenskej republiky je na úrovni 7 % až 11 %
HDP ročne.
159
Legislatívny zámer zákona počítal s možnosťou, že prijímateľom opatrení nebude
jednotlivec, ale inštitúcia. Filozofia toho, že prijímateľom opatrení nemajú byť jednotlivci ale
inštitúcie, je založená na skutočnosti, že cieľom je minimalizovať riziko zneužívania opatrení,
ako aj riziko nežiaducej koncentrácie obyvateľov v lokalitách vyhlásených za sociálne
vylúčené spoločenstvá účelovo, výlučne kvôli prijímaniu výhod s tým spojených. Pri príprave
a realizácii opatrení sociálnej inklúzie je potrebné brať do úvahy vznik napätia spojený
s individuálnym zvýhodnením obyvateľov určenej lokality. Na strane druhej je nevyhnutné
mať na zreteli aspekt individuálnej motivácie jednotlivca.
Základným nástrojom na lokálnej úrovni obcí mal byť plán sociálnej inklúzie sociálne
vylúčeného spoločenstva, ktorý bude musieť prijať každá obec, na ktorej území je sociálne
vylúčené spoločenstvo a ktorá sa bude chcieť uchádzať o podporu z verejných zdrojov na
realizáciu politík sociálnej inklúzie. V súvislosti s pôsobnosťou prijímateľov opatrení
legislatívny zámer počítal s potrebou vhodného nastavenia kompetencií samospráv, najmä
v oblasti preneseného výkonu štátnej správy.
Za realizáciu konkrétnych vecných politík a opatrení zameraných na sociálnu inklúziu
mali byť zodpovedné jednotlivé príslušné rezorty.
Záver
Problematika sociálne vylúčených spoločenstiev nie je v súčasnosti v právnom
poriadku Slovenskej republiky upravená. Navrhovaný zákon by preto predstavoval osobitný
právny rámec problematiky sociálneho vylúčenia, pretože súčasné právne prostredie
nevytvára optimálne príležitosti na komplexné riešenie problematiky sociálne vylúčených
spoločenstiev v celom rozsahu, primerané zložitým podmienkam existujúcim v prostredí
sociálne vylúčených spoločenstiev.
Všeobecným zámerom predloženého legislatívneho zámeru
systematické
preto bolo vytvoriť
podmienky a predpoklady na riešenie problémov súvisiacich s existenciou
koncentrovanej a medzigeneračnej chudoby a celkovým vylúčením príslušníkov sociálne
vylúčených spoločenstiev. Navrhovaná právna úprava mala napomôcť zastaviť nárast počtu
sociálne vylúčených spoločenstiev, pričom má okrem iného zabezpečiť podmienky pre
všeobecný ako i individuálny sociálny rozvoj, sociálnu inklúziu a mobilitu obyvateľov
sociálne vylúčených spoločenstiev.
Stredisko však poukazuje na to, že navrhovaná právna úprava predpokladá novelizáciu
viacerých právnych predpisov, pričom sa musí okrem iného dotknúť aj kompetencií
160
a postavenia orgánov verejnej správy (štátnych orgánov v príslušných rezortoch, ako
i orgánov samosprávy).
Odporúčania
Stredisko odporúča zvoliť k predmetnej problematike komplexný a systémový prístup.
Súčasne upozorňuje, že navrhovanú právnu úpravu je potrebné nastaviť tak, aby odrážala
záväzky
Slovenskej
republiky
vyplývajúce
jej
z medzinárodných
ľudskoprávnych
dokumentov s cieľom, aby štát preklenul existujúce nevýhody určitej skupiny obyvateľstva za
účelom, aby sa jej príslušníci stali rovnými v právach, teda rovnako mohli užívať práva, ktoré
inak patria všetkým.
161
13. Účasť menšín na správe vecí verejných
Účasť na správe vecí verejných je jedným zo základných práv národnostných menšín.
Na medzinárodnej úrovni zakotvujú účasť menšín na správe vecí verejných medzinárodne
dokumenty na úrovni OSN napr. Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach. Na
úrovni Rady Európy napr. Rámcový dohovor na ochranu národnostných menšín.
Na vnútroštátnej úrovni upravujú práva národnostných menšín články 33 a 34 Ústavy
SR, pričom právo príslušníkov národnostných menšín zúčastňovať sa riešení vecí tykajúcich
sa národnostných menšín a etnických skupín je výslovne garantované v článku 34 ods. 2
písmeno c) Ústavy SR.
Slovenská republika je mnohonárodnostný štát, ktorý sa vyznačuje vysokým podielom
národnostných menšín medzi obyvateľmi. Preto je potrebné vytvoriť podmienky rovnosti,
zohľadňovania rozmanitosti v štátnej správe, v politickej reprezentácii a v rozhodovacom
procese miestnej a regionálnej úrovni.
Osoby patriace k národnostným menšinám sa môžu zúčastňovať na správe vecí
verejných prostredníctvom rôznych systémov, napríklad formou zastúpenia vo volených
orgánoch a verejnej správe na všetkých úrovniach, výberových a konkurzných mechanizmov
alebo kultúrnej autonómie.
Príslušníci národnostných menšín majú vo všeobecnosti vyhovujúce zastúpenie vo
volených orgánoch, avšak len na lokálnej úrovni. Príslušníci rómskej menšiny majú na
miestnej úrovni v niektorých obciach až absolútnu väčšinu volených zástupcov. Napr. obec
Lomnička, obec Stráne pod Tatrami alebo obec Žehra na Spiši. Tu si Rómovia riadia činnosť
a vedenie obcí a podieľajú sa na správe vecí verejných, čo vyvoláva u miestnych nerómskych
obyvateľov často vlnu nevôle, nakoľko nikdy predtým žiadny iný politický systém
neumožňoval Rómom podieľať sa na správe vecí verejných tak, ako je tomu teraz.
Účasť na správe vecí verejných má však aj svoje negatívne dopady. V obci Žehra
dokonca v priebehu roka 2011 vznikla iniciatíva na rozdelenie obce na rómsku časť
a nerómsku časť, čo by znamenalo prehlbovanie segregácie Rómov. Dialo sa tak dokonca
s určitou podporou štátnej inštitúcie – Ministerstva vnútra SR. Bolo to v rozpore tak
s Ústavou SR, ako aj s medzinárodnými dohovormi a záväzkami Slovenskej republiky vo
vzťahu k ochrane národnostných menšín. Ministerstvo vnútra iniciovalo návrh zmeny zákona
o obecnom zriadení, ktorý sa mal zaoberať zmenou podmienok pri delení obcí. Išlo
o rozšírenie možnosti rozdelenia obce v prípade, ak obec porušuje niektorú z povinností
ustanovenú osobitným zákonom. Za spomínanú povinnosť návrh zákona označuje konkrétne
162
finančnú disciplínu. Novela zákona by umožňovala rozdelenie obce na základe referenda,
ktorého by sa zúčastnilo minimálne 30 % oprávnených voličov časti obce, ktorá by prejavila
záujem o oddelenie. Našťastie bolo v medzirezortnom pripomienkovom konaní vznesených
viacero zásadných pripomienok, ktoré neboli všetky spracované a tak sa materiál nedostal ani
na rokovanie vlády.128 Je však možné predpokladať, že tento návrh zákona vznikol
z tendenčných rasistických a diskriminačných129 pohnútok vedenia ministerstva vnútra,
pretože nikdy predtým obdobný návrh nebol podaný pre porušenie finančnej disciplíny
v obciach. Túto nepochopiteľnú iniciatívu ministerstva vnútra a snahu samotných nerómskych
obyvateľov obce Žehra treba považovať za pokračovanie diskriminačnej a segregačnej
politiky v podobe pradávnych stereotypov a predsudkov voči Rómom.
Hlavným prvkom iniciatívy rozdelenia obce Žehra je porušenie občianskych práv na
etnickom princípe, kde rómska príslušnosť je v tomto prípade hlavnou prekážkou resp.
príčinou na inak zákonné a nediskriminačné riešenie porušenia finančnej disciplíny zo strany
rómskeho vedenia obce Žehra. Právny poriadok Slovenskej republiky má totiž dostatok
zákonných spôsobov ako riešiť porušenie finančnej disciplíny či porušenie iných právnych
zákonov i trestnoprávnych konzekvencií. Je preto nepochopiteľné, že prvou a jedinou
možnosťou pre ministerstva vnútra bol návrh zmeny zákona o obecnom zriadení pri rozdelení
resp. oddelení obce referendom. Porušenie finančnej disciplíny rómskeho starostu však
nemôže viesť k rozdeľovaniu obcí na etnickom základe a udeľovaní kolektívnej viny zo
strany štátu. Preto tento návrh možno považovať nielen za pokus o porušenie Ústavy SR, ale
aj všetkých ľudskoprávných dokumentov, ku ktorým sa SR zaviazala.130
Tento pokus bol snahou o skryté nerovnaké zaobchádzanie, t. j. o diskriminačné
konanie zo strany štátnej moci, nakoľko k rómskym starostom, resp. starostovi sa
pristupovalo rozdielne ako ku starostom nerómskym v porovnateľnej či rovnakej situácií.
Pritom je všeobecne známe, že na Slovensku často dochádza k porušeniu finančnej disciplíny
128
Návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení
v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia niektoré zákony
129
Podľa čl. 1 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (oznam – vyhláška
č. 95/1974 Zb.) Výraz „rasová diskriminácia“ v tomto dohovore znamená akékoľvek rozlišovanie,
vylučovanie, obmedzovanie alebo zvýhodňovanie založené na rase, farbe pleti, rodovom alebo na
národnostnom alebo etnickom pôvode, ktorého cieľom alebo následkom je znemožnenie alebo obmedzenie
uznania, používania alebo uskutočňovania ľudských práv a základných slobôd na základe rovnosti v politickej,
hospodárskej, sociálnej, kultúrnej alebo v ktorejkoľvek inej oblasti verejného života. Podľa čl. 6 citovaného
dohovoru zmluvné štáty zabezpečia prostredníctvom príslušných vnútroštátnych súdov a iných štátnych
orgánov všetkým osobám podliehajúcim ich jurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej
diskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základné slobody, ako aj právo
žiadať na týchto súdov spravodlivú a primeranú náhradu za akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej
diskriminácie utrpeli.
130
Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach ako aj dokumenty na úrovni Rady Európy napr.
Rámcový dohovor na ochranu národnostných menšín.
163
zo strany vedenia miest a obcí, no neboli kvôli tomu podané návrhy na zmenu zákonov, ktoré
by mali umožniť oddelenie obcí kvôli porušeniu finančnej disciplíny. Išlo o prvý prípad, kedy
rómsky starosta porušil finančnú disciplínu, a to malo viesť k okamžitému oddeleniu Rómov
od nerómov na miestnej úrovni s pomocou štátnej moci. Žiaľ tento prípad reálne odzrkadľuje
stav spoločnosti, ktorá ešte nie je dostatočne zrelá na skutočný demokratický
a nediskriminačný postoj k národnostným menšinám na správe vecí verejných zvlášť
k rómskej národnosti.
Záver
Zastúpenie rómskej menšiny na miestnej a obecnej úrovni je aktuálne najvyššie zo
všetkých spoločenských úrovní, kde sa Rómovia môžu podieľať na správe vecí verejných.
V Národnej rade SR je zastúpenie Rómov, ale aj ostatných menšín, okrem maďarskej, nulové.
Poslanci maďarskej národnosti zastavajú v rámci slovenského parlamentu významné funkcie.
Zamestnávanie príslušníkov národnostných menšín vo verejnej správe sa zdá
obmedzené predovšetkým na centrálnej úrovni, pričom v tomto smere nie je dostatok
dostupných údajov pre neexistujúci zber etnických dát. Zastúpenie menej početných menšín
a Rómov je obzvlášť nízke, a to vrátane ich zastúpenia v orgánoch činných v trestnom konaní.
Účasť národnostných menšín na správe vecí verejných je možná aj prostredníctvom štátnych
dotácií prispievajúcim k činnostiam kultúrnych či iných spoločenských združení či spolkov.
V tomto smere je zaručená rovnosť o uchádzanie sa o finančné dotácie pre činnosť a aktivity
rôznych
občianskych
združení
či
spolkov.
Prideľovanie
finančných
prostriedkov
národnostným menšinám je však často dosť neprehľadné.
Mediálne pokrytie národnostných menšín je vo väčšinových médiách všeobecne
nedostatočné. Je často zaujaté a neobjektívne, zvlášť voči rómskej národnostnej menšine čo
prispieva k pretrvávaniu predsudkov a k stálej izolácií od väčšinového obyvateľstva, i to
v konečnom dôsledku prispieva k veľmi nízkej účasti Rómov na správe vecí verejných.
Odporúčania
Stredisko odporúča:
1. prehodnotiť návrh zmeny zákona o obecnom zriadení, ktorý sa mal zaoberať zmenou
podmienok pri delení obcí,
164
2. prijať efektívne opatrenia na zvýšenie účasti osôb patriacich k národnostným menšinám
v rôznych oblastiach verejného a spoločenského život,
3. prostredníctvom reprezentácií televíznych a rozhlasových vysielaní i printových médií
eliminovať prezentovanie zaujatých a neobjektívnych informácií osobitne vo vzťahu
k rómskej národnostnej menšine.
165
14. Predchádzanie neznášanlivosti, integrácia a začleňovanie rómskej
populácie
Pokračovanie koncepcie z rokov 2006 – 2010
Stredisko sa zaujímalo ako PPV Chmel hodnotí úroveň efektivity prevencie
extrémizmu a rasovej neznášanlivosti na Slovensku v roku 2011. Stredisko ďalej skúmalo aké
programy, systémové opatrenia a parciálne opatrenia prijala vláda SR alebo podpredseda
vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny v roku 2011 na
zabezpečenie prevencie, extrémizmu a rasovej neznášanlivosti. Od PPV Chmela chcelo aj
zistiť aké sú konkrétne výsledky za rok 2011 v plnení opatrení proti extrémizmu a rasovej
neznášanlivosti.
Vláda SR na svojom zasadnutí dňa 8. 6.2011 prijala uznesením č. 379/2011
Koncepciu boja proti extrémizmu na obdobie 2011~2014. Táto koncepcia je zásadným
strategickým materiálom, upravujúcim východiská a opatrenia ústredných orgánov štátnej
správy ako i ďalších subjektov pri prevencii a eliminácii extrémizmu. Na jeho príprave sa
podieľalo viacero subjektov a celý proces prípravy bol koordinovaný prostredníctvom
Medzirezortnej integrovanej skupiny odborníkov (MISO) zriadenej pri medzirezortnom
Expertnom koordinačnom orgáne pre hoj so zločinnosťou. Koncepcia boja proti extrémizmu
na roky 2011 - 2014 nadväzuje na koncepciu boja proti extrémizmu prijatú na obdobie rokov
2006 - 2010 a schválenú uznesením vlády Slovenskej republiky (ďalej len "vláda") č. 368
z 3. mája 2006. Reaguje na vývoj radikálnych skupín s tendenciami extrémizmu, resp. na
trestné činy páchané z nenávisti v stredoeurópskom regióne, a na zákon č. 257/2009 Z. z.,
ktorým sa novelizoval zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, ktorý v slovenskom právnom
systéme zaviedol do trestnej praxe pojmy súvisiace s vykonávaním protiprávnej
extrémistickej činnosti.
Na
rokovaní
Výboru
pre
predchádzanie
a elimináciu
rasizmu,
xenofóbie,
antisemitizmu a ostatných foriem intolerancie dňa 20. 9. 2011 bola predložená jeho členom
informácia o súčasnom stave v oblasti extrémizmu ako i prehľad úloh vyplývajúcich z
uznesenia vlády č. 379/20l1. PPV Chmel sa vyhol odpovedi tvrdením, že odpočet úloh
vyplývajúcich z koncepcie je v zmysle platného uznesenia plánovaný na jún 2012, preto nie
je možné pred týmto termínom uviesť požadované informácie. Aktualizácia Koncepcie je
plánovaná na september 2012. Úrad vlády SR sa pochválil, že v rámci svojich dotačných
166
programov podporil v roku 2011 aj projekty, ktoré sa zameriavali na prevenciu a elimináciu
rasizmu, xenofóbie a ostatných foriem intolerancie.
S ohľadom na kritický obsah Správy o dodržiavaní ľudských práv vrátane zásady
rovnakého zaobchádzania a práv dieťaťa v Slovenskej republike za rok 2010 je potrebné
oceniť v roku 2011 angažovanie v tak vážnej medzinárodnej problematike akou je tragédia
holokaustu s váhou vysokej ústavnej funkcie, s ktorou jej bola venovaná pozornosť.
Podpredseda vlády pre ľudské práva a národného menšiny na svojej vysokej ústavnej úrovni
okrem iného gestoroval účasť Slovenskej republiky na medzinárodnom projekte obnovy
miesta pamäte v bývalom nacistickom vyhladzovacom tábore SOBIBOR. Rovnako gestoroval
podporu viacerých projektových aktivít v rámci dotačného systému Podpora a ochrana
ľudských práv a slobôd zameraných na zlepšenie poznania holokaustu a všeobecného
povedomia o jeho histórií. Taktiež prijal gestorovanie na účasti v Rade na odškodnenie obetí
holokaustu, ktoré sa zaoberá okrem iného podporu projektových aktivít zameraných na
výskum a pripomínanie holokaustu a vzdelávanie o ňom.
Záver
Zistenia Strediska na prvý pohľad naznačujú, že vláda SR si v roku 2011 zvolila
správny prístup vo svojom úsilí bojovať proti extrémizmu. Zistenia vzbudzujú dojem, že
v roku 2011 Slovensko na vládnej úrovni komplexne, systémovo, koncepčne a kontinuálne
potláčalo extrémizmus. Ďalšie negatívne zistenia Strediska však prvý dojem zmenili a odhalili
závažné nedostatky.
Zrušenie akčného plánu predchádzania neznášanlivosti
Dňa 16. Novembra 2011 vláda SR svojim uznesením č. 717 zrušila existujúce úlohy
podpredsedovi vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny a ostatným ministrom, ktorými
už boli zaviazaní na vypracovanie akčného plánu predchádzania všetkým formám
diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie na ďalšie
programové obdobie rokov 2012 – 2014. Návrh na zrušenie vládneho akčného plánu a na
zrušenie pracovných povinností predložil vicepremiér Chmel, ústavne zodpovedný za ľudské
práva a národnostné menšiny.
167
Stredisko ostro protestovalo proti zrušeniu pracovných úloh vicepremiéra a ministrov
v oblasti akčného plánovania predchádzania všetkým formám diskriminácie, rasizmu,
xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie na Slovensku v nasledujúcom
období 2012 – 2014. Preto vicepremiérovi adresovalo otázky, na ktoré žiadalo odpovede.
Stredisko sa obrátilo na PPV Chmela, aby zistilo ako hodnotí význam a napĺňanie
funkcie Akčného plánu predchádzania všetkým formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie,
antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie pre spoločnosť na Slovensku v roku 2011.
PPV Chmel nevedel odpovedať k hodnoteniu roku 2011 a tak Stredisko získalo
v marci 2012 iba informáciu, že : „vyhodnotenie predmetného akčného plánu na roky 2009 2011, ktorý bol ukončený v minulom roku, sa momentálne pripravuje. ...“
Stredisko skúmalo pracovné nasadenie PPV Chmela, dôvody zbavenia sa jeho
pracovných úloh a kompenzáciu poverením iných úloh v tejto dôležitej problematike. Preto
zisťovalo prečo vláda SR na návrh podpredsedu vlády SR v roku 2011 uznesením č. 717
zrušila úlohy podpredsedu vlády SR vo vzťahu k akčnému plánu predchádzania všetkým
formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie
na obdobie rokov 2012 – 2014 a tieto zrušené úlohy nenahradila inými úlohami podpredsedu
vlády SR.
Úrad vlády SR potvrdil, že „uznesenie vlády č. 717/2011 zrušilo úlohy pre
podpredsedu vlády SR pre ľudské práva a národnostné menšiny vo vzťahu k akčnému plánu,
... no predovšetkým bol vládou SR poverený koordinovať činnosť vypracovania celoštátnej
stratégie ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej republike a predložiť ju na
rokovanie vlády do určeného termínu.“
Stredisko zisťovalo dôvody prerušenia kontinuity Akčného plánu na Slovensku
a príčiny odmietnutia PPV Chmela zabezpečiť obsah nového Akčného plánu na ďalšie
obdobie. Žiadalo vysvetlenie od Úradu vlády SR prečo vláda SR na návrh podpredsedu vlády
SR v roku 2011 uznesením č. 717 zrušila úlohu podpredsedu vlády SR predložiť na rokovanie
vlády návrh akčného plánu predchádzania všetkým formám diskriminácie, rasizmu,
xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie na obdobie rokov 2012 – 2014.
Zároveň Stredisko zisťovalo, prečo sa PPV Chmel odmietol vo svojej ústavnej funkcii
angažovať v tvorbe nového Akčného plánu pre ďalšie obdobie a žiadalo vysvetlenie prečo
vláda SR na návrh podpredsedu vlády SR v roku 2011 uznesením č. 717 zrušila aj úlohu
168
podpredsedu vlády SR spolupracovať na príprave akčného plánu predchádzania všetkým
formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie
na obdobie rokov 2012 – 2014?
V marci 2012 Úrad vlády SR vysvetľoval Stredisku dianie na Slovensku a počínanie
Chmela v roku 2011 takto: „Dôvody na zrušenie tejto úlohy sú dostatočne vysvetlené vo
vládnom materiáli, ktorý bol schválený uznesením vlády SR č. 717/2011 zo dňa 16. 11. 2011:
„Vypracovaním a implementáciou danej stratégie sa nastaví verejná politika ... a väčšina
oblastí Akčného plánu bude ..., pripadne budú predmetom, ktoré budú ... Vzhľadom na túto
skutočnosť nie je potrebné pokračovať v koncepte akčného plánu, keďže vo svojej podstate
bude nahradený a rozšírený práve pripravovanou stratégiou.““
Nespokojné Stredisko žiadalo uviesť konkrétnejšie údaje o kompenzácii toho úsilia
štátu, na ktoré Chmel a vláda SR rezignovali. Preto zisťovalo na Úrade vlády SR akými
programami, systémovými opatreniami a parciálnymi opatreniami vláda SR na návrh
podpredsedu vlády SR v roku 2011 nahradila Akčný plán predchádzania všetkým formám
diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie na
obdobie rokov 2012 – 2014 zrušený uznesením č. 717.
Stredisko získalo odpoveď, ktorou Úrad vlády SR potvrdil, že PPV Chmel si uľahčil
prácu a zbavil sa povinností, pretože tvrdí, že: „Akčný plán nebol v pravom zmysle nahradený
žiadnym novým programom verejnej politiky. Akčný plán bude nahradený celoštátnou
stratégiou ochrany a podpory ľudských práv, ktorá sa v súčasnosti pripravuje ... . Stratégia a
následné čiastkové programy by mali stanoviť konkrétne splniteľné úlohy ... . Tieto budú
vychádzať .... . Tým sa zabezpečí ... . V tomto zmysle by ... mali jasne stanovené ... by boli ...
avšak boli by ... čím by sa ... bude nevyhnutné ... .“
Stredisko skúmalo pomery na Slovensku v roku 2011 a zisťovalo kľúčové skutočnosti,
ktoré sa odohrali na Slovensku v roku 2011 pre potreby Správy za rok 2011. Na otázky
Strediska týkajúce sa výlučne roku 2011 predseda vlády SR pre ľudské práva a národnostné
menšiny ale neodpovedal informáciou o odpočte plnenia záväzkov vzťahujúceho sa na
sledovaný rok 2011. V kontraste so sledovaným obdobím roku 2011 odpovedal ešte v marci
2012 sľubmi vyjadrenými v budúcom čase, ale aj podmieňovacom spôsobe. Ako vidieť
z odpovedí, bilanciu meritórnej angažovanosti štátnej moci v roku 2011 vicepremiér postavil
ešte aj v roku 2012 na „nadčasovom“ rozdávaní sľubov a kladení podmienok, ktoré už rok
2011 nezachránia.
169
Keď sa Stredisko spýtalo prečo vláda SR na návrh podpredsedu vlády SR v roku 2011
uznesením č. 717 nenahradila zrušený Akčný plán predchádzania všetkým formám
diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie na
obdobie rokov 2012 – 2014 schválením plánovanej „Celoštátnej stratégie ochrany a podpory
ľudských práv v Slovenskej republike, dostalo túto absurdnú odpoveď: „Schválenie
pripravovanej celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv je v zmysle uvedeného
uznesenia vlády plánované do konca septembra 2012. Tým pádom nemohla byť predmetným
uznesením schválená. Stratégia sa v súčasnosti pripravuje podľa interného plánu a v súlade s
predmetným uznesením.“ Odpoveď jasne potvrdila, že Slovensko už dnes nemá ani akčný
plán a ešte stále nemá ani Stratégiu.
Stredisko pokračovalo v zisťovaní a pýtalo sa Chmela ako hodnotí vzniknuté vákuum,
ktoré je výsledkom zrušených úloh podpredsedu vlády SR spojených s Akčným plánom
predchádzania všetkým formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným
prejavom intolerancie na obdobie rokov 2012 – 2014 a neuloženia nových úloh spojených
s nechválenou Celoštátnou stratégiou ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej
republike v dôsledku rozhodnutia vlády SR uznesením č. 717 na návrh podpredsedu vlády
SR.
Odpoveď získalo Stredisko z Úradu vlády SR v tomto znení: „Vzniknuté "vákuum"
nijako nehodnotíme, lebo žiadne vákuum ani nenastalo.“ Vzápätí odpoveď pokračovala
nasledovne: „Okrem toho stratégia dosiaľ nebola neschválená, lebo doposiaľ nebola
predmetom rokovania vlády. Na rokovanie vlády bude predložená do konca septembra 2012 v
súlade so znením uznesenia vlády.“ Odpoveď opäť potvrdila, že Slovensko nedisponuje
žiadnym z 2 dokumentov a dokonca mu tieto ani nechýbajú.
Záver
Stredisko svoj verejný ostrý protest proti zrušeniu pracovných úloh vicepremiéra
Chmela a proti zrušeniu akčného plánu predchádzania neznášanlivosti vyjadrilo týmito
slovami: „Slovenské národné stredisko pre ľudské práva ostro protestuje proti zrušeniu
„Akčného plánu predchádzania všetkým formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie,
antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie“. Ešte absurdnejšie je, že návrh
vicepremiéra Chmela na zrušenie Akčného plánu schválila vláda práve 16. novembra, kedy si
celý svet pripomína Medzinárodný deň tolerancie vyhlásený OSN ako spomienku na prijatie
170
Deklarácie princípov o tolerancii členskými štátmi UNESCO. V čase, keď na Slovensku v tejto
citlivej oblasti zaznamenávame pribúdanie negatívnych prejavov, si Slovensko nemôže dovoliť
ani na chvíľu zastaviť potláčanie diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a inej
neznášanlivosti. Oddychovú prestávku si však od vlády náhle vypýtal vicepremiér Chmel,
ktorý praktický a konkrétny „Akčný plán“ nahradil akademickou a všeobecnou „Stratégiou“.
PPV Chmel sa príliš usilovne a predčasne zbavil svojej úlohy aktualizovať prevenciu na roky
2012 – 2014, pričom však nad stratégiou potrebuje akademicky uvažovať viac ako 2 roky až
do septembra 2012, čo potvrdzuje nepripravenosť R. Chmela na výkon jeho funkcie,
vyhasnutý potenciál a neschopnosť uniesť bremeno týchto 2 úloh. Rezignujúci PPV Chmel
síce dostal prestávku na oddych, no svojim opovážlivým politickým nápadom Slovensko
postrčil do nebezpečnej situácie, ktoré takto už prišlo o Akčný plán predchádzania všetkých
prejavov neznášanlivosti na jednej strane, ale ešte zatiaľ nemá ani Chmelovu stratégiu na
druhej strane, pričom jej prijatie je príliš vzdialené, otázne a neisté.“
Vzhľadom na závažnosť negatívneho rozhodnutia Stredisko adresovalo
PPV
Chmelovi verejnú výzvu s týmto znením: „Nekompetentným rozhodnutím o zastavení
systémových preventívnych opatrení na ochranu človeka s celospoločenským charakterom do
roku 2014 podpredseda neplnohodnotnej vlády, ktorá nedisponuje ani vládnym programom,
ani dôverou parlamentu, hrubo ignoruje ústavné limity svojho provizórneho mandátu. Práve
z dôvodu zlyhania vicepremiéra, ktorý je „pod nútenou správou“, Stredisko opakovane vyzýva
R. Chmela, aby svoj mandát vykonával výlučne ústavným spôsobom. Dôrazne žiada
vicepremiéra, aby výkon svojho provizórneho mandátu uskutočňoval iba podľa poverenia
prezidenta Slovenskej republiky a s jeho osobitným súhlasom.“
Priebežné výsledky Programu dekády začleňovania rómskej populácie
Dekáda začleňovania rómskej populácie 2005 – 2015 predstavuje medzinárodný
záväzok vlád krajín strednej a juhovýchodnej Európy. Cieľom tejto iniciatívy je vytvoriť
priestor na inklúziu Rómov v jednotlivých krajinách, vrátane pozdvihnutia ich ekonomického
statusu. Politiky jednotlivých štátov sú realizované na základe vytvorených národných
akčných plánov na dosiahnutie stanovených zámerov s predpokladom pravidelného
vyhodnocovania napĺňania cieľov a v prípade potreby modifikácie akčných plánov počas
trvania dekády.
171
V priebehu realizácie dekády sa ukázalo, že Národný akčný plán prijatý uznesením
vlády SR č. 28/2005 je skôr v polohe zámerov ako presne definovaných úloh, vrátane
špecifikovaných merateľných kritérií pokroku.
Preto si Slovenská republika v rámci rotujúceho predsedníctva Dekády (1. júl 2009 –
30. jún 2010) stanovila ako jednu zo svojich priorít revíziu národného akčného plánu.
Začiatkom augusta 2011 schválila vláda SR revidovaný národný akčný plán Dekády
začleňovania rómskej populácie 2005-2015 na roky 2011-2015 (ďalej len „Dekáda“). Dekáda
rómskej
inklúzie
je
medzinárodnou
iniciatívou
vlád,
medzinárodných
vládnych
a mimovládnych organizácií s aktívnou účasťou rómskych organizácií s cieľom zlepšiť
začleňovanie Rómov. Predstavuje politický záväzok vlád realizovať opatrenia, ktoré majú
smerovať k jasným merateľným programom sociálnej inklúzie Rómov v oblasti vzdelávania,
zamestnanosti, bývania a zdravia s potrebou riešiť diskrimináciu, chudobu a rodovú
rovnosť.131
Priebežné výsledky a výstupy z realizácií úloh v rámci Dekády za rok 2011 nie sú,
nakoľko Národný akčný plán Dekády začleňovania rómskej populácie 2005 – 2015 na roky
2011 – 2015 bol prijatý na základe uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 522 z 10. augusta
2011 k revidovanému národnému akčnému plánu Dekády začleňovania rómskej populácie
2005 – 2015 na roky 2011 – 2015 a doposiaľ neuplynul termín pre jeho hodnotenie, ktorý je
ustanovený v roku 2012.132 Je teraz len otázne, či posunutie odpočtu plnenia úloh Dekády
bolo úmyslom štátnych orgánov, aby nemuseli priznať, že sa vlastne za rok 2011 nič
konkrétne, okrem vyhlásení a plánov neurobilo, alebo to vyplynulo z ľahostajnosti
a nezáujmu skutočne a prakticky riešiť otázky začleňovania rómskej populácie.
Záver
Revidovanému akčnému plánu nemožno uprieť snahu pomenovať ciele, postupy ako
ich dosahovať či kontrolovať. No medzi jeho negatíva patrí predovšetkým neuznanie rómskej
etnicity ako hlavný zdroj nielen sociálneho vylúčenia, ale i permanentnej diskriminácie
v oblastiach bývania, vzdelania, zamestnanosti, zdravia či poskytovania tovarov a služieb.
K tomu výrazným spôsobom napomáha a pomenovanie a uznanie historických príčin
sociálneho vylúčenia Rómov. Stredisko vo svojich vyhláseniach a správach už chronicky
131
Revidovaný akčný plán Dekády začleňovania rómskej populácie 2005-2015 na roky 2011-2015, prekladacia
správa s. 1, plán bol schválený dňa 10. 8. 2011 vládnym uznesením č. 522/2011
132
List splnomecnenca vlády pre rómske komunity adresovaný SNSĽP, zo dňa 15. 2. 2012, č.p. 33486577/2012/USVRK
172
zdôrazňuje, že okrem vytvárania rôznych komisií, výborov a plánov na podporu a ochranu
ľudských práv vrátane ochrany a podpory práv menšín, špeciálne rómskej, je hlavne potrebné
tieto plány reálne uskutočňovať.
Odporúčania
V tejto súvislosti Stredisko konkrétne odporúča uznať Rómsku menšinu ako hlavný
zdroj nielen sociálneho vylúčenia, ale i permanentnej diskriminácie v oblastiach bývania,
vzdelania, zamestnanosti, zdravia či poskytovania tovarov a služieb.
Stratégia Slovenskej republiky pre integráciu Rómov do roku 2020
Dňa 5. apríla 2011 Európska komisia (ďalej len „EK“) prijala Rámec EU pre
vnútroštátne stratégie Rómov do roku 2020 (ďalej len „Rámec“).133 Rámec vytvára možnosť
koordinovaného postupu inklúzie na úrovni medzinárodnej, vnútroštátnej, regionálnej ako aj
lokálnej. Týmto Rámcom EK vyzvala členské štáty aby prijali a rozvinuli národný komplexný
prístup k integrácii Rómov. Podľa cieľov EÚ integrácia Rómov by mala prebiehať v štyroch
hlavných oblastiach, vzdelávania, zamestnanosti, zdravotnej starostlivosti a bývania. Ide
o minimálne štandardy, ktoré by mali byť založené na spoločných, porovnateľných
a spoľahlivých indikátoroch.
Stratégiu SR pre integráciu Rómov do roku 2020 (ďalej len „Stratégia“) predloženú na
medzirezortné pripomienkové konanie dňa 5. 12. 2011, schválila vláda SR 11. januára 2012.
Postup vlády vyplýval z Oznámenia EK Európskemu parlamentu, Rade, Európskemu
hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov označené ako Rámec EÚ.
Cieľom Stratégie je vytvoriť základné východiská pre akčné plány, stanoviť úlohy na
prípravu opatrení, politík a právnych noriem na všetkých úrovniach štátnej správy v SR na
obdobie rokov 2012 – 2020. Stratégia je zároveň zastrešujúcim dokumentom pre oblasť
začleňovania všetkých cieľových skupín rómskej populácie. Ich členenie na Rómov ako
národnostnú menšinu, rómske komunity a marginalizované rómske komunity môže znamenať
pozitívny posun, keďže každá cieľová skupina vyžaduje špecifický prístup pre naplnenie
inkluzívnych potrieb. Jedným z hlavných zámerov stratégie je zastavenie segregácie rómskych
133
Zdroj: http://www.mecem.sk/rpa/?id=eu&show=21589
173
komunít. Výrazný pozitívny obrat pri sociálnom začleňovaní rómskych komunít je venovanie
osobitného priestoru oblasti nediskriminácie a zmene postoja väčšinového obyvateľstva voči
rómskej menšine.
Stratégia v časti B definuje základné strategické princípy, ktorými sú destigmatizácia,
desegregácia, degetoizácia
Nasledujúca časť B Stratégie sa zaoberá princípom implementácie, solidarity,
zákonnosti, partnerstva, komplexnosti, koncepčnosti, systémového prístupu, ako aj trvalej
udržateľnosti, rešpektovania regionálnych a subetnických charakteristík. Zároveň reaguje na
predchádzanie vytvárania nových rodových nerovností a to zakotvením princípu rodovej
rovnosti. Potreba aktivizácie príslušníkov rómskych komunít pred opatreniami založenými na
pasívnom
prijímaní
pomoci
sa
pretavila
do
posledného
princípu
zodpovednosti
a predvídateľnosti.
V ďalšej časti sa Stratégia zameriava na ciele iniciatív vlády SR, merateľné
ukazovatele, zmeny a využitie skúseností z realizovaných prístupov. Mimoriadny význam
v rámci implementácie má mať proces vyhodnotenia jednotlivých politík a programov.
V záverečnej časti kapitoly stratégia stručne popisuje prístupy, ktoré sa neosvedčili
v minulosti.
V osobitnej časti „Dimenzie pokryté stratégiou“ sa uvádza Revidovaný národný akčný
plán Dekády začleňovania Rómov 2005 – 2015 na obdobie rokov 2011 – 2015. Uvedený plán
má slúžiť ako východisko pre definovanie prioritných oblastí.
V časti C „Kontext stratégie“ sa opisuje situácia rómskych komunít, ciele iniciatív
vlády SR, merateľné ukazovatele, zmeny a využitie skúseností z realizovaných prístupov.
Podmienkou kvalitného vyhodnocovania je potreba zmeny v prístupe zberu etnických údajov
a ich využitia. Doposiaľ sa verejná správa stavala k zberu etnických dát neochotne. Týmto sa
deklaruje zmenu v zbere etnických dát. Práve táto zmena by mala umožniť skutočné
zhodnotenie rozsahu etnickej diskriminácie vo vzdelaní, zamestnaní, bývaní, v oblasti
zdravia, ale aj v prístupe k službám a tovarom. Významným nedostatkom však je, že sa
nekonkretizuje akými prostriedkami a formami sa majú tieto zmeny dosiahnuť.
V časti D.2/D.2.1. „Politiky stratégie“ sa Stratégia konkrétnejšie zameriava na
jednotlivé prioritné oblasti. Oblasť vzdelávania má vo svojom globálnom cieli zakotvené
odstránenie segregácie v školách. Odporúča sa realizovať politiky, ktoré budú odstraňovať
rozdiely vo vzdelanostnej úrovni Rómov a ostatnej populácie. Zároveň Stratégia vyzýva
k predchádzaniu
všetkým
formám
diskriminácie,
rasizmu,
xenofóbie,
homofóbie,
antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie. V určitých, ojedinelých prípadoch Stratégia
174
pripúšťa priestorovú segregáciu za stanovených podmienok. Stredisko však v upozorňuje, že
je potrebné dôsledné zvážiť jej opodstatnenosti a termínovanosti. Pozitívom je, že tvorcovia
stratégie zároveň vyzývajú aj ku kvalitnejšiemu vzdelávaniu cieľovej, segregovanej skupiny.
V praxi sa často rozoberá priestorová segregácia v oblasti vzdelávania. Prax však poukazuje
na prípady ďalšej formy znevýhodnenia, vo forme nižšej kvality vzdelávania rómskych detí,
podmienok pri vzdelávaní (ako materiálna vybavenosť školy, školské priestory určené na
výučbu a pod.), v porovnaní s kvalitou vzdelávania detí majoritného obyvateľstva.
Ďalším negatívom je aj to, že Stratégia naďalej počíta so špeciálnymi školami, ktoré
zatvárajú možnosti vzdelávania na vyššom stupni a možnosti nájsť si kvalifikované
zamestnanie. Pokiaľ budú špeciálne školy zaradené do školského systému bude stále
existovať tendencia zaraďovať rómske deti práve do týchto škôl. Stratégia taktiež nerieši
zvýšený normatív na žiaka v špeciálnych školách, ktorý túto tendenciu iba zvyšuje.
V časti „Oblasť zamestnanosti sa venuje pozornosť zvyšovaniu zamestnávateľnosti
príslušníkov
rómskych
komunít
prostredníctvom
zavedenia
preventívnych
opatrení
zameraných na predchádzanie nezamestnanosti znevýhodnených skupín, práci s deťmi z rodín
dlhodobo nezamestnaných rodičov s cieľom znížiť medzigeneračnú reprodukovanú chudobu.
V časti „Oblasť zdravia“ sa ako globálny cieľ sa uvádza „Podporiť
prístup
k zdravotnej starostlivosti a verejnému zdraviu, vrátane preventívnej zdravotnej starostlivosti
a zdravotníckej osvety. Znížiť rozdiel v zdravotnom stave medzi Rómami a väčšinovou
populáciou“. Absentuje tu však výslovné zakotvenie zákazu diskriminácie s prihliadnutím na
danú oblasť.
Oblasť bývania je ďalšou prioritnou oblasťou Stratégie. Globálny cieľ sa zameriava
na potrebu podporovať odstránenie segregácie v bývaní. Vzhľadom na to, že súčasná
antidiskriminačná legislatíva nedefinuje pojem segregácia (napriek tomu, že je považovaná za
formu širokospektrálneho znevýhodnenia Rómov), je možné uvedené chápať ako čiastočné
zakotvenie princípu nediskriminácie. V oblasti bývania je globálny cieľ zadefinovaný
nasledovne: „Zlepšiť prístup k bývaniu s osobitným dôrazom na sociálne bývanie a potreba
podporovať odstránenie segregácie v bývaní, a plné využitie finančných prostriedkov, ktoré sa
nedávno sprístupnili v kontexte Európskeho fondu regionálneho rozvoja. Znížiť rozdiel medzi
väčšinovou populáciou a Rómami v podiele prístupu k bývaniu a inžinierskym sieťam (ako
napr. voda, elektrina a plyn) a znížiť podiel chatrčí a nelegálnych obydlí o 25 %.“
Oblasť finančného začlenenia je novou oblasťou, čo vo všeobecnosti možno
hodnotiť pozitívne. Jej cieľom je zlepšiť finančnú gramotnosť, poskytnúť marginalizovaným
rómskym komunitám informácie o finančných službách, podporovať základné a pokročilé
175
finančné vzdelávanie a odbornú prípravu marginalizovaných rómskych komunít. Zvýšiť
ochranu marginalizovaných rómskych komunít pred činnosťou úžerníkov a nelegálnymi
praktikami úverových spoločností.
Novou
významnou
oblasťou,
ktorou
sa
Stratégie
zaoberá,
je
„Oblasť
nediskriminácie“. V tejto časti sa poukazuje na prieskum (Agentúry EÚ pre základné práva),
podľa ktorého Rómovia v SR čelia diskriminácii pri hľadaní zamestnania alebo v zamestnaní,
zo strany realitnej agentúry/majiteľa, zdravotníckeho personálu, personálu sociálnych služieb,
zo strany školského personálu, ako aj v oblasti súkromných služieb. Významným zistením je,
že 80 % respondentov prípad diskriminácie neoznámilo žiadnej kompetentnej inštitúcii.
V uvedenej oblasti je venovaný priestor absencii zberu etnických dát, a negatívnemu následku
nemožnosti kvantifikovať mieru diskriminácie Rómov v SR. Výskumy realizované na
Slovensku ako aj v zahraničí pritom poukazujú na výraznú mieru znevýhodnenia –
diskriminácie Rómov v SR v porovnaní s inými menšinami.
Globálny cieľ tejto oblasti kladie dôraz na potrebu zefektívnenia implementácie
antidiskriminačnej legislatívy (1) a na riešenie a prevenciu konfliktov medzi rómskou
a nerómskou populáciou (2). V tejto oblasti síce možno oceniť snahu tvorcov Stratégie
venovať sa osobitne oblasti nediskriminácie, ale na strane treba upozorniť, že z neznámeho
dôvodu má táto kapitola odlišnú štruktúru, neuvádza čiastkové ciele a následne nerozoberá
spôsob možného realizovania cieľov. Štruktúra tejto kapitoly tak vytvára dojem neúplného
spracovania a vyvoláva pochybnosti o plnení tohto cieľa v praxi.
Záverečnou, novou a významnou oblasťou je „Oblasť prístupov smerom
k väčšinovej spoločnosti“. Kapitola upozorňuje na potrebu zmeny verejnej mienky ako
kľúčového prístupu k plnohodnotnej, obojstranne výhodnej ekonomickej a sociálnej inklúzii
Rómov. Kladie dôraz na komunikáciu zameranú na odmýtizovanie Rómov ako aj osvetu
smerujúcu k podpore inkluzívnych prístupov, vzdelávania a expertíze. V Stratégii je pomerne
výstižne pomenovaný kľúčový problém v oblasti médií ako „stereotypizácia zo strany médií,
ponižujúci a ohovárajúci spôsob vyjadrovania zo strany aktérov, udalostí, či redaktorov na
úkor Rómov“. Uvedené podstatným spôsobom sťažuje inklúziu Rómov.
Úspešnosť v tejto oblasti však Stredisko
považuje za veľmi nepravdepodobné
vzhľadom na opäť nekonkrétne a všeobecné ciele.
Časť E je venovaná „postaveniu kľúčových partnerov pri realizácii stratégie“,
ktorými sú Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity (ako koordinátor
jednotlivých aktivít i odbornej platformy na posudzovanie vhodnosti jednotlivých nástrojov
a politík), samosprávy, MVO. V prípade samosprávy sú rozpracované jednotlivé osobitné
176
úlohy vo všetkých štyroch prioritných oblastiach. V tejto súvislosti je ale otázne možné
zadefinovanie princípu nediskriminácie v jednotlivých oblastiach, zakotveného všeobecne,
prípadne prihliadajúc na danú oblasť. Vzhľadom na doterajšie určité praktiky zo strany štátu
je potrebné pripomenúť, že samosprávy nesmú byť ponechané bez potrebnej pomoci pri
zavádzaní inkluzívnych politík a prístupov na regionálnej úrovni.
V ďalšej časti E sa Stratégia zaoberá „plánom aktivít, financovaním Stratégie“. EK
pripomína, že prioritné oblasti stratégie sú financovateľné zo zdrojov štrukturálnych fondov
a Kohézneho fondu EÚ. Uvedená časť Stratégie sa končí témou „legislatívne implikácie“,
v ktorej
tvorcovia
Stratégie
veľmi
stručne
uvádzajú
kľúčovú
úlohu
novelizácie
antidiskriminačného zákona. Plánovaná zmena by sa mala následne premietnuť aj do ďalších
právnych predpisov.
Poslednou časťou Stratégie F je „Rámec monitoringu a evaluácie stratégie. Napriek
vyjadreniam, že úspešnosť Stratégie bude závisieť od možnosti štátneho rozpočtu, kľúčovú
rolu bude zohrávať spolupráca hlavných aktérov Stratégie a ďalších významných subjektov,
ich vzájomné zosúladenie tak na horizontálnej ako aj vertikálnej úrovni, harmonizácia
akčných plánov, implementácia jednotlivých prístupov a politík, predovšetkým na regionálnej
úrovni.
Záver
Stratégia je tak odvážna a ambiciózna až vzbudzuje dojem, že po roku 2020 nebude
vôbec existovať vylúčenosť a diskriminácia rómskej etnicity. Možno len veriť, že ide
o skutočný záujem zmeniť doposiaľ zaužívané postoje alebo sa domnievať, že to sú len ďalšie
abstraktné až naivné plány.
Prijatá Stratégia sa snaží
o komplexné pomenovanie príčin sociálneho vylúčenia
a zavádza nové princípy desegregácie, degetoizácie a destigmatizácie a nové princípy vo
verejnej politike. Treba však konštatovať, že v hlavných prioritách, oblastiach a cieľoch ide o
kopírovanie akčného plánu Dekády začleňovania rómskej populácie.
Samotná vláda hodnotí túto stratégiu za otvorený dokument, čo môže vzbudiť určité
obavy o snahe dotiahnuť uvedený dokument do úspešnej podoby. Navyše ciele je možné
dosiahnuť len za účasti všetkých zainteresovaných strán: štátu, vyšších územných celkov,
samospráv, mimovládnych organizácií, cirkví, médií, akademických inštitúcií, nerómskej
väčšinovej populácie a samotných Rómov, čo ale môže zvýšiť obavy o nejednotnosť
a názorovú rozštiepenosť v spoločnosti.
177
V Stratégii evidentne absentuje fakt, že uznanie a definovanie historických príčin,
ktoré viedli k vytvoreniu extrémneho sociálnemu vylúčeniu Rómov s pretrvávajúcimi
stereotypmi
a predsudkami,
sú
jedným
zo
základných
predpokladov
odstránenia
odmýtizovania Rómov a úspešnosti stratégie vo všetkých jej oblastiach.
Hlavným praktickým nedostatkom Stratégie (tak ako všetkých predchádzajúcich) je to,
že prioritné politiky Stratégie, v ktorých sú obsiahnuté hlavné záväzky pre vládu SR na
obdobie rokov 2012 až 2020 sú opäť len ciele, teda to, čo treba dosiahnuť a zlepšiť, ale
prostriedky, t. j. kto, ako, kde, kedy a čím, nie sú štylizované úplne, dostatočne, komplexne
a jednoznačne. Sú často vágne a nekonkrétne, pretože opatrenia na dosiahnutie týchto cieľov
majú byť obsiahnuté až v akčných plánoch prijatých v priebehu roku 2012 a neskôr.
Odporúčania
V súvislosti s realizáciou Stratégie Stredisko odporúča:
1. zabezpečiť skutočne rovnoprávny a rovný prístup ku kvalitnému vzdelávaniu, vrátane
podmienok pre vzdelávanie rómskych detí – rovnaké štandardy, porovnateľné so
vzdelávaním detí majoritného obyvateľstva (vybavenie školy, triedy, dôstojné podmienky
pre výučbu a pod.),
2. vytvoriť kontrolné mechanizmy a stanoviť konkrétne sankcie v prípade diskriminácie na
celonárodnej úrovni a vytvoriť mechanizmy na ich aplikáciu na miestnej úrovni,
3. zakotviť
výslovný zákaz
skupinového
vyhosťovania
Rómov
bez
dôkladného,
individuálneho prešetrenia prípadu, akceptujúc medzinárodné záväzky SR a minimálne
štandardy v bývaní,
4. navrhnúť a realizovať nediskriminačné inkluzívne prístupy a politiky,
5. vytvoriť vhodné a účinné nástroje pre eliminovanie šírenia negatívnych stereotypov
a podporu nediskriminačnej verejnej mienky,
6. venovať zvýšenej pozornosti viacnásobnej diskriminácii, ktorej čelia rómske ženy,
7. vytvoriť a prijať nesegregačné a nediskriminačné politiky v oblasti bývania,
8. vytvoriť vhodné a dostatočne kreatívne nástroje pre prácu s rómskymi a nerómskymi
médiami, s úmyslom správneho kreovania verejnej mienky,
9. zabezpečiť dôsledné uplatňovanie nulovej tolerancie diskriminačných prejavov aj vo
vyjadreniach verejných činiteľov,
10. podporovať miestne orgány samosprávy pri zavádzaní inkluzívnych prístupov a politík
vyplývajúcich zo Stratégie,
178
11. nastaviť funkčné mechanizmy pre účelné využívanie dočasných vyrovnávacích opatrení
v praxi a ich monitoring.
179
15. Vymožiteľnosť práva a prieťahy v súdnom konaní
Na medzinárodnej úrovni je právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
ustanovené v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd v článku 6 ods. 1, ako
aj v článku 14 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Na vnútroštátnej
úrovni je právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2
Ústavy SR. Ústavný súd SR po prvý raz vyslovil porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov 25. 10. 1995.134
Ústavný súd SR vymedzil účel práva na konanie bez zbytočných prieťahov takto:
„Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným
prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným
rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto na splnenie ústavného práva čl. 48 ods. 2
nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba
domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv.“.135
Podľa informácií poskytnutých ÚS SR, právo na konanie v primeranej lehote
(bezprieťahové konanie) je najčastejšie sa vyskytujúcim právom, ktorého porušenie namietajú
účastníci súdneho konania na ÚS SR a súčasne aj stále najčastejšie zisteným porušením
základného práva alebo slobody v SR. Ústavný súd SR v niektorých konaniach dokonca
vyslovil dvojnásobné porušenie článku 48 ods. 2 ústavy.
Ústavnému súdu SR bolo v roku 2011 doručených celkom 4 179 sťažností (z toho
bolo 1016 od jednej právnickej osoby – L.P. a.s.), čo predstavuje 98,8 % z celkového počtu
všetkých doručených podaní. Ústavný súd SR v roku 2011 rozhodol o 2 200 sťažnostiach,
z ktorých bolo 549 sťažností namietajúcich práve porušenie práva na konanie v primeranej
lehote a 1 651 ostatných sťažností. Z 549 sťažností na zbytočné prieťahy v súdnom konaní
bolo 219 meritórnych rozhodnutí, z ktorých Ústavný súd SR 209 nálezmi vyslovil porušenie
článku 48 ods. 2 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru. Okrem dvoch prípadov, v ktorých
ústavný súd vyslovil porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v konaní na Najvyššom súde Slovenskej republiky sa všetky ostatné nálezy vyslovujúce
porušenie tohto práva, t. j. 207 nálezov ústavného súdu týkalo konaní pred okresnými
a krajskými všeobecnými súdmi. Z toho za rok 2011 bolo až 24 nálezov Ústavného súdu SR
134
135
II. ÚS 26/95. Zbierka nálezov a uznesení ÚS SR 1995, s. 52-67
II. ÚS 26/95. Nález z 25. októbra 1995. Zbierka nálezov a uznesení ÚS SR 1995, s. 61
180
vydaných v konaniach, v ktorých bol odporcom Okresný súd Bratislava I. Z celkového počtu
549 sťažností na zbytočné prieťahy bolo procesne rozhodnutých 330 sťažností.
Čo sa týka primeraného finančného zadosťučinenia, Ústavný súd SR priznal v roku
2011 primerané finančné zadosťučinenie za porušenie článku 48 ods. 2 Ústavy SR a článku 6
ods. 1 Dohovoru v 201 prípadoch. V týchto prípadoch to bolo vo výške až 922 449,33 €.136
Ako príklad rozhodnutia Ústavného súdu vo veci práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov možno uviesť rozhodnutie ústavného súdu sp. Zn. I. ÚS 356/2010-36.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 155/2000 o žalobe sťažovateľa o zaplatenie sumy 180 000
Sk (5 974,91 €) z titulu plnenia z poistnej zmluvy došlo v období po právoplatnosti nálezu
ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 316/08 z 3. decembra 2008 (nadobudol právoplatnosť
23. januára 2009) k porušeniu označeného základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so
svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri
základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na
predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS
19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť
sťažovateľa. Ústavný súd po zvážení všetkých okolností pri hodnotení postupu okresného
súdu, najmä s prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania a na skutočnosť, že konanie začalo
6. októbra 2000 a od nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 316/08 z 3. decembra 2008 uplynuli
ďalšie dva roky, dospel k záveru, že celková dĺžka konania presahujúca 10 rokov nemôže byť
považovaná za zodpovedajúcu požiadavke konania bez zbytočných prieťahov, ako to
vyžaduje čl. 48 ods. 2 ústavy. Nález ústavného súdu, ktorým boli zistené zbytočné prieťahy,
bol vydaný 3. decembra 2008. Po tomto období bola činnosť okresného súdu opätovne
neefektívna a nesústredená a v dôsledku toho okresný súd vec právoplatne ešte vždy
neskončil a nenastolil právnu istotu vo veci. Ústavný súd dospel k záveru, že postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 155/2000 bolo porušené základné právo
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
136
Odpoveď Ústavného súdu SR zo dňa 1. 3. 2012
181
Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia. Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie
v sume 10 000 €, poukazujúc najmä na opakované porušenie jeho základných práv,
nerešpektovanie nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 316/08 z 3. decembra 2008, ako aj
prehĺbenie jeho nedôvery v súdny systém Slovenskej republiky.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné
zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva
so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
15 C 155/2000, ako aj na záver o nesústredenosti a neefektívnosti jeho postupu od vydania
nálezu sp. zn. I. ÚS 316/08 z 3. decembra 2008, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného
prípadu, najmä skutočnosť, že konanie vo veci nebolo ani po 10 rokoch od jeho začiatku do
rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy
1 500 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde.
Sťažnosti na neprimeranú dĺžku súdneho konania, resp. zbytočné prieťahy v súdnom
konaní stále predstavujú významnú časť z celkového počtu podaní doručených ústavnému
súdu. Stredisko oceňuje, že z iniciatívy predsedníčky ústavného súdu sa od roku 2010
realizuje trojročný projekt „Efektívnosť výkonu rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej
republiky v konaní o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb (konkrétna kontrola
ústavnosti) v kauzálnej súvislosti s princípom prezumpcie zavineného konania štátu
(všeobecných súdov a orgánov činných v trestnom konaní)“. Súčasťou uvedeného projektu je
aj Koncepcia postupu Ústavného súdu Slovenskej republiky v spolupráci s Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Najvyšším
súdom Slovenskej republiky a Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, s účasťou
Slovenskej advokátskej komory a verejného ochrancu práv v oblasti predchádzania
a znižovania výskytu zbytočných prieťahov v občianskom súdnom konaní a v trestnom
konaní.
Ústavný súd vedie register sledovaných rozhodnutí a eliminácia možných ďalších
prieťahov sa zabezpečuje spoločným postupom s ďalšími zodpovednými subjektmi
(Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ostatnými všeobecnými súdmi (prostredníctvom
182
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky), políciou, prokuratúrou, advokátskou
komorou a verejným ochrancom práv).
Zo štatistických údajov Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že v roku 2011
bolo spolu 553 sťažností proti Slovenskej republike pridelených na rozhodnutie niektorej zo
súdnych formácií. Počet novo podaných sťažností proti štátu v danom roku sa nezverejňuje.
Rovnako nie je dostupný údaj o tom, koľko z nových prípadov sa týka prieťahov v konaní.
V roku 2011 bolo proti Slovenskej republike vyhlásených spolu 21 rozsudkov, pričom
v 5 z nich bolo konštatované porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote. Ďalšie
3 prípady týkajúce sa prieťahov v konaní boli skončené rozhodnutím, ktorým Európsky súd
pre ľudské práva sťažnosti zamietol, v jednom prípade týkajúcom sa prieťahov v konaní bola
vec vyčiarknutá zo zoznamu na základe jednostrannej deklarácie vlády a v 26 prípadoch
týkajúcich sa prieťahov v konaní bol uzavretý zmier medzi stranami.137
Záver
Stredisko, tak ako v predchádzajúcich rokoch,138 konštatuje, že napriek snahe
Ústavného súdu SR a niektorých zainteresovaných inštitúcií, sú zbytočné prieťahy v súdnom
konaní stálym a už chronickým problémom vymožiteľnosti práva v Slovenskej republike.
Stredisko sa domnieva, že pomalý výkon spravodlivosti ovplyvňuje okrem iného aj
nedostatočná profesionálna úroveň zodpovedných subjektov v rozhodovacom procese,
nedostatočná úroveň súdnych rozhodnutí a ich výkon, znížená kvalita administratívneho
aparátu, ako aj rezervy v systéme vzdelávania, ale na druhej strane aj benevolentná legislatíva
a prístup súdov k obštrukciám zo strany klientov a advokátov.
Odporúčania
V tejto súvislosti Stredisko navrhuje:
1. opätovne posúdiť kreovanie inštitútu štvorročného obdobia sudcov,
2. vymenovanie sudcu bez časového obmedzenia prezidentom Slovenskej republiky
podmieniť súhlasom Súdnej rady Slovenskej republiky,
137
Odpoveď Kancelárie zástupcu SR pred Európskym súdom pre ľudské práva zo dňa 20. 2. 2012
Pozri Správy o dodržiavaní ľudských práv v Slovenskej republike vrátane dodržiavania zásady rovnakého
zaobchádzania za predchádzajúce roky
138
183
3. zaviesť disciplinárnu zodpovednosť pre sudcov, ktorí nerešpektujú názor vyšších súdov,
resp. Ústavný súd SR.
184
16. Právo na spravodlivý súdny proces a doručovanie
Doručovanie je esenciálnou náležitosťou úpravy konania pred súdom ako aj pred
relevantnými orgánmi, nakoľko v jeho dôsledku dochádza k zabezpečeniu realizácie práva na
spravodlivý súdny proces ako významného práva patriaceho do skupiny základných ľudských
práv, ktoré je zaručené Všeobecnou deklaráciou ľudských práv OSN z roku 1948139,
Európskym Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950140 (ďalej
len „Dohovor“) ako aj Ústavou Slovenskej republiky (článok 46).
Problematika doručovania písomností súdu a príslušných orgánov je v Slovenskej
republike upravená najmä v ustanoveniach týchto všeobecne záväzných právnych predpisov:
1)
§ 45 až 50 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších
predpisov,
2)
najmä § 49 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok),
3)
§ 24 až 26 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení
neskorších predpisov,
4)
§ 65 až 68 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov,
5)
§ 38 zákona č. 311/2000 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov,
6)
najmä § 42 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku
(stavebný zákon)
7)
pokiaľ ide o medzinárodnú úpravu:
- § 47 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom,
- Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1393/2007 o doručovaní súdnych a
mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach v členských štátoch
(„doručovanie písomností“) a o zrušení nariadenia Rady (ES) č. 1348/2000,
- Haagsky dohovor o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v cudzine
v občianskych a obchodných veciach z 15. novembra 1965,
- Bruselský dohovor z roku 1968 o súdnej príslušnosti, uznávaní a výkone rozhodnutí
v občianskoprávnych a obchodných veciach (konsolidované znenie)
139
Všeobecná deklarácia ľudských práv prijatá a vyhlásená rezolúciou Valného zhromaždenia 217 A (III) z 10.
decembra l948 , www.vop.gov.sk
140
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení Protokolu č. 11 Rím, 4.XI.1950, Séria
európskych zmlúv č. 5, www.radaeuropy.sk
185
Doručovanie písomností v súčasnej dobe je možné prostredníctvom:
1)
súdov,
2)
orgánov na to učených v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov (t.j. obec,
príslušný policajný orgán, ústav na výkon trestu odňatia slobody, ústav na výkon väzby,
správa zdravotníckeho zariadenia /osobám vo výkone ústavného ochranného liečenia a
osobám umiestneným v ústave zdravotníckej starostlivosti/, Ministerstvo spravodlivosti
SR /osobám, ktoré požívajú diplomatické výsady a imunity, alebo osobám, ktoré sa
nachádzajú v ich bytoch, prípadne v budovách alebo miestnostiach chránených
imunitou; alebo do cudziny/),
3)
subjektov uskutočňujúcich prepravu a doručovanie,
4)
elektronickej pošty (pokiaľ sú splnené všetky podmienky pre tento druh doručovania
a príslušný právny predpis ho pripúšťa).
Doručovanie podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ako „OSP“):
Doručovanie ovplyvňuje skúmanie procesných podmienok konania, nakoľko súd
môže konať a rozhodovať len ak má preukázané, že účastník dostal písomnosť, ktorej znalosť
je predpokladom ďalšieho postupu v konaní. Dokladom o doručení písomnosti súdu je tzv.
doručenka, ktorá má povahu, ktorú všeobecne záväzné právne predpisy priznávajú verejnej
listine. Náležitosti doručenky sú upravené v § 144 Spravovacieho a kancelárskeho poriadku
pre súdy. Ust. § 45 ods. 2 OSP upravuje vyvrátiteľnú právnu domnienku o pravdivosti
doručenky tak, že stanovuje, že údaje uvedené na potvrdení o doručení písomnosti sa
považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak. V prípade, že účastník konania spochybňuje
správnosť údajov uvedených na doručenke a namieta, postup doručenia v tom, že tento nebol
dodržaný, je povinný o tom súdu predložiť dôkazy a týmto spôsobom preukázať svoje
tvrdenie. Keďže právna úprava priznáva doručenke povahu verejnej listiny, súd vychádza
z údajov na doručenke, a kým nie je preukázaný opak, považuje súd údaje na doručenke za
pravdivé. Takáto úprava má zabrániť prieťahom vzniknutým pri prešetrovaní pravdivosti
údajov na doručenke, avšak nemožno jednoznačne preukázať pravdivosť ich obsahu čo môže
byť taktiež možnou príčinou porušenia práva na spravodlivý proces, resp. iných ľudských
práv.
Vady súvisiace s doručovaním patria medzi ťažiskové, mimoriadne závažným
spôsobom ovplyvňujúce procesné práva účastníkov konania, s možným závažným dopadom
a postihom ich ľudských práv. Ak nebola písomnosť doručená správne, alebo ak súd
186
písomnosť opomenul doručiť, nemôže rozhodnutie súdu nadobudnúť právoplatnosť a nemôže
nastať ani jeho vykonateľnosť. K sanácii práv poškodeného subjektu môže dôjsť výhradne
opakovaním úkonu doručenia a to na každom stupni konania pred súdom.
Pri doručovaní niektorých súdnych písomností elektronickými prostriedkami bez
zaručeného elektronického podpisu v súlade s § 45 ods.3 až 6 OSP s poukazom na fikciu
doručenia piatym dňom po odoslaní písomnosti podľa §45 ods. 4 OSP treba upozorniť, že
uvedené nemá oporu ani v zákone, ani v Spravovacom a kancelárskom poriadku pre súdy,
nakoľko doručenie, resp. fikcia doručenia vôbec nezávisí ani od prečítania písomnosti, ani od
iných s tým spojených okolností, vrátane technického zlyhania elektronických prostriedkov,
čo môže byť zrejmým rozporom so skutkovým stavom, a to aj pre prípad podľa § 45 ods. 5
OSP (vylúčenia doručovania súdnych rozhodnutí, predvolaní na pojednávania a písomností
doručovaných do vlastných rúk), ktorý sa zákonodarca snažil vylúčiť poslednou novelizáciou
OSP zákonom č. 388/2011, účinným od 1.1.2012 tým, že medzi elektronicky nedoručované
písomnosti zaradil aj predvolania na pojednávania. Riziká však neeliminoval.
Občiansky súdny poriadok podľa závažnosti obsahu zásielky rozoznáva doručovania
do vlastných rúk (§ 47 a nasl. OSP: písomnosti, pri ktorých tak ustanovuje zákon, a iné
písomnosti, ak to nariadi súd) a tzv. „obyčajné doručenie“, špecifikované v § 46 OSP ako
„ostatné, ktoré sú doručované v byte, v sídle (mieste podnikania), na pracovisku alebo
kdekoľvek bude adresát zastihnutý.
K najzávažnejším pochybeniam však v praxi dochádza pri náhradnom doručení, kedy
sa pristupuje k takémuto úkonu v prípade nezastihnutia adresáta.
V zmysle § 46 OSP účinné náhradné doručenie pri obyčajnom doručení predpokladá súčasné
splnenie dvoch zákonných podmienok: adresát sa v mieste doručenia zdržuje, a súčasne, že tu
existuje aj ochota inej dospelej osoby bývajúcej v tom istom byte/dome alebo zamestnanej na
tom istom pracovisku a nemajúcej protichodný záujem na doručení, obstarať odovzdanie
písomnosti, alebo sa vykoná uloženie písomnosti na pošte alebo na orgáne obce s tým, že
adresát sa vhodným spôsobom vyzve, aby si písomnosť vyzdvihol. Platí, že písomnosť sa
považuje za doručenú dňom, keď bola súdu vrátená, i keď sa adresát o tom nedozvedel.
Sankcia neúčinnosti náhradného doručenia pri obyčajnom doručovaní ustanovená
v § 46 ods. 3 OSP (t.j. ak sa podľa odseku 2 tohto ustanovenia písomnosť odovzdá
účastníkovi, ktorý má na veci protichodný záujem, je doručenie neúčinné), sa uplatňuje aj v
prípade, ak písomnosť prevzatá osobou s protichodným záujmom na veci bola pravému
adresátovi odovzdaná včas a adresát nevykonal úkon, na ktorý bol na jej základe oprávnený
(hoci ho aj mohol vykonať). Osobou s protichodným záujmom na veci je odporca (žalovaný)
187
v sporovom konaní. Protichodný záujem však môže byť daný aj u účastníkov nesporového
konania (napr. u rodičov dieťaťa v konaní o starostlivosti súdu o maloletých podľa § 176 a
nasl. OSP).
V praxi však často dochádza k takémuto doručeniu a to aj z dôvodu nevedomosti
doručovateľa o protichodnosti záujmov náhradného adresáta, čo môže mať vplyv na procesné
a následne i na ľudské práva účastníka konania.
Do vlastných rúk sa pri náhradnom doručení doručujú písomnosti, pri ktorých to
ustanovuje explicitne zákon, alebo priamo nariadi súd. V zmysle ust. § 47 OSP - účinné
náhradné doručenie pri doručovaní písomností do vlastných rúk predpokladá, že adresát
písomnosti sa v mieste doručenia zdržuje, s tým, že je potrebné, aby doručovateľ vhodným
spôsobom upovedomil adresáta, že mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú
v oznámení, a v prípade, že zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledný, uloží doručovateľ
písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí.
Ak si adresát zásielku počas jej uloženia nevyzdvihne, považuje sa deň, keď bola zásielka
vrátená súdu, za deň doručenia, i keď sa adresát o tom nedozvedel. Tieto skutočnosti sa na
doručenke vyznačujú len fakultatívne, čo môže spôsobiť, že budú chýbať a následne bude
praktické nemožné preukázať doručenie. Ak na doručenke absentuje doručovateľom uvedený
údaj o tom, že zásielka bola uložená na pošte alebo orgáne obce (t.j. bola adresátovi
k dispozícii na výber počas odbernej lehoty) alebo údaj o tom, že si zásielku nevyzdvihol
s dôvetkom "hoci sa na adrese doručenia zdržiaval" alebo s dôvetkom rovnakého významu,
nemôže súd postupovať v konaní ďalej bez toho, aby tieto skutočnosti neprešetril. Túto
povinnosť pritom nemôže prenášať na účastníka konania. Prezumpcia o pravdivosti údajov na
doručenke je relevantná za predpokladu, že adresát sa zdržiava v mieste doručenia alebo že
zásielka bola uložená na pošte alebo orgáne obce len vtedy, ak tieto okolnosti výslovne
vyplývajú z doručenky. V opačnom prípade môžu nastúpiť účinky náhradného doručenia len
v prípade, ak súd vykoná šetrenie o týchto okolnostiach sám.
Osobitný spôsob doručenia predstavuje doručenie vyvesením na úradnej tabuli súdu
a to pre prípady, kedy tak zákon ustanovuje (§47a OSP). Potom platí fikcia doručenia
pätnástym dňom vyvesenia za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to, že bolo
rozhodnutie doručené účastníkom, ktorí nie sú súdu známi alebo ktorých pobyt nie je známy.
Obligatórne zo zákona je povinné vyvesenie na úradnej tabuli súdu (pre označené osoby)
najmä v dedičskom konaní, ak ide o výzvu oznámiť veriteľom v určenej lehote pohľadávky
a ak ide o uznesenie o nariadení likvidácie dedičstva, v konaní o úschovách, ak ide
o uznesenie o tom, že predmet úschovy pripadá štátu, v konaní o umorenie listín, ak ide
188
o uznesenie obsahujúce výzvu držiteľovi prihlásiť sa, predložiť listinu alebo podať námietky,
v konaní o vyhlásenie za mŕtveho, ak ide o výzvu nezvestnému a iným osobám.
Úprava doručovania orgánom (štátnym a iným) a právnickým osobám (§ 48 a nasl.
OSP) je odlišná od úpravy doručovania fyzickým osobám (§ 46 a 47 OSP).
U právnických osôb platí, že písomnosti, ktoré sú určené orgánom alebo právnickým
osobám, doručujú sa pracovníkom oprávneným za orgány alebo právnické osoby prijímať
písomnosti. Ak ich niet, doručuje sa písomnosť, ktorá je určená do vlastných rúk, tomu, kto je
oprávnený za orgán alebo právnickú osobu konať, ostatné písomnosti ktorémukoľvek ich
pracovníkovi, ktorý písomnosti prijme. Pracovníkom oprávneným prijímať za orgány
a právnické osoby písomnosti je spravidla pracovník podateľne, do pracovnej náplne ktorého
patrí táto činnosť. Prevzatím písomnosti (a to aj písomnosti určenej do vlastných rúk) týmto
pracovníkom je písomnosť riadne doručená a netreba ju ešte doručovať aj pracovníkovi
oprávnenému konať za právnickú osobu, t.j. štatutárnemu zástupcovi alebo osobe podľa
právnickou osobou určenej plnej moci. Takejto osobe je nevyhnutné doručiť písomnosť
v prípade, ak na orgáne alebo v právnickej osobe niet pracovníka oprávneného prijímať
písomnosti (zamestnanec podateľne), avšak len ak ide o písomnosti určené do vlastných rúk;
iné písomnosti sú doručené riadne, ak sa doručili ktorémukoľvek pracovníkovi orgánu alebo
právnickej osoby, ktorý je ochotný ich prijať a prijme ich.
Ak písomnosť právnickej osobe nemožno doručiť na adresu jej sídla uvedenú
v obchodnom registri alebo v inom registri, v ktorom je zapísaná, a jej iná adresa nie je súdu
známa, písomnosť sa po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu považuje za
doručenú, a to aj vtedy, ak ten, kto je oprávnený konať za právnickú osobu, sa o tom
nedozvie.
Pri doručovaní fyzickým osobám platia ustanovenia § 48 ods.3 a 4 OSP, s rozlíšením,
či ide o podnikateľa alebo o nepodnikateľa. A práve u týchto osôb, ktoré sú de facto a de jure
osobami totožnými (podnikateľ ručí za záväzky vzniknuté z podnikania celým svojim
majetkom, ktorý má ako fyzická osoba) môže dochádzať k najčastejšiemu porušovaniu práva
na spravodlivý súdny proces vzhľadom na následný výkon takýchto rozhodnutí, resp. ich
exekúciu.
Podľa odseku 3 tohto ustanovenia, ak nie je možné doručiť písomnosť fyzickej osobe,
ktorá je podnikateľom na adresu jej miesta podnikania uvedenú v živnostenskom registri
alebo v inom registri, v ktorom je zapísaná, a jej iná adresa nie je súdu známa, písomnosť sa
považuje po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú, a to aj vtedy, ak
sa fyzická osoba, ktorá je podnikateľom o tom nedozvie.
189
Podľa odseku 4 tohto ustanovenia, ak nie je možné doručiť písomnosť fyzickej osobe,
ktorá nie je podnikateľom, na adresu jej trvalého pobytu alebo prechodného pobytu, nie je
možné zistiť miesto, na ktorom preberá písomnosti, a nie je možné, aby ju zastupoval
ustanovený opatrovník, súd uznesením rozhodne, že písomnosti určené tejto osobe sa budú
doručovať uložením v súdnom spise; toto uznesenie sa vyvesí na úradnej tabuli súdu až do
právoplatného skončenia konania. Súd aj bez návrhu zruší uznesenie, ak pominú dôvody na
jeho vydanie. Písomnosti doručované uložením v súdnom spise sa považujú za doručené po
uplynutí siedmich dní od ich vyhotovenia
Ide o ojedinelý, resp. výnimočný spôsob doručovania súdnych písomností fyzickej
osobe – nepodnikateľovi, ktorý je založený na tom, že:
a)
predmetná fyzická osoba ako adresát písomnosti nie je podnikateľom. Predmetný postup
už od svojho počiatku vzbudzuje pochybnosť a nedôveru, nakoľko nie vždy je možné
zistiť či adresát je alebo nie je podnikateľom (najmä vtedy, ak tento status má podľa
iného právneho predpisu ako je Obchodný zákonník alebo živnostenský zákon),
b)
niet objektívneho poznatku vzťahujúceho sa na adresu jeho trvalého pobytu alebo
prechodného pobytu a nie je možné zistiť miesto, na ktorom preberá písomnosti,
c)
nie je možné, aby ho zastupoval ustanovený opatrovník, čo pri účastníkovi konania
neprichádza do úvahy, lebo účastníka na neznámom mieste vždy môže zastupovať
opatrovník (§ 49 ods. 7 OSP),
d)
uznesenie o tom, že písomnosti určené tejto osobe sa budú doručovať uložením
v súdnom spise; toto uznesenie sa vyvesí na úradnej tabuli súdu až do právoplatného
skončenia konania. Súd pred použitím takého spôsobu doručovania však musí počkať na
uplynutie lehoty podľa § 47a OSP, podľa ktorého, ak rozhodnutie má byť vyvesené na
úradnej tabuli súdu, platí, že pätnástym dňom vyvesenia bolo rozhodnutie doručené
účastníkom, ktorí nie sú súdu známi alebo ktorých pobyt nie je známy,
e)
po celý čas, až do právoplatného skončenia konania trvajú dôvody uvedené v písmenách
a) až d).
Zároveň pri týchto osobách v zmysle § 47 ods. 4 OSP nastáva fikcia doručenia a to
siedmym dňom od uloženia písomnosti v súdnom spise, pričom od nasledujúceho dňa plynú
procesné lehoty, v ktorých môže dotknutý účastník konania uplatniť prostriedky svojej obrany
proti jej obsahu. Pochybnosť vzniká pri takomto spôsobe doručovania v tom, aké možnosti
obrany má adresát písomnosti ako účastník konania, ak sa v konaní zistí, že neboli splnené
zákonom ustanovené predpoklady na tento spôsob doručovania, najmä pokiaľ ide
190
o rozhodnutia, ktorými sa rozhodlo vo veci samej a uplatnila sa fikcia právoplatného
skončenia konania. Riešenie je založené na preukázaní adresáta ako účastníka konania, že
doručenie rozhodnutia súdu bolo vykonané uložením v spise, aj keď v deň takého
doručovania už neboli splnené zákonom ustanovené predpoklady na také doručovanie Ak by
súd odmietol doručiť rozhodnutie vo veci samej napriek tomu, že účastník mu preukázal
neúčinnosť doručovania takéhoto rozhodnutia uložením v spise, potom by boli splnené
predpoklady na ochranu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy pred Ústavným súdom SR141.
V zmysle ust. § 49 OSP, ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie,
doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Ak má však účastník osobne v konaní niečo
vykonať, doručuje sa písomnosť nielen zástupcovi, ale aj jemu. Výzva na zaplatenie súdneho
poplatku sa doručuje iba zástupcovi. Súd poučí účastníka konania o možnosti žiadať
o doručenie písomností i na adrese iného miesta v Slovenskej republike, ak na takéto miesto
môže byť písomnosť doručená zákonom predpísaným spôsobom, prípadne zvoliť si zástupcu
pre doručovanie.
Ak sa niektorá zásielka určená do vlastných rúk vráti z miesta, ktoré na doručovanie
označil účastník konania, z miesta jeho pobytu evidovaného podľa osobitných predpisov
alebo od zvoleného zástupcu pre doručovanie ako neprevzatá, súd môže všetky nasledujúce
písomnosti pre tohto účastníka ukladať na súde s účinkami doručenia k siedmemu dňu od
odoslania rovnopisu takto doručovanej písomnosti. Ak sa účastníkovi konania ukladajú
písomnosti na súde s účinkami doručenia, rovnopisy týchto písomností súd zašle tomuto
účastníkovi zásielkou spolu s oznámením, že sa táto písomnosť považuje za doručenú
uložením na súde s účinkami doručenia k siedmemu dňu od odoslania tejto zásielky.
Neprevzatie tejto zásielky nemá vplyv na účinky doručenia. Súd poučí takéhoto účastníka
spravidla na začiatku konania, a ak toto poučenie doručuje ako písomnosť, doručuje ho do
vlastných rúk, pričom
náhradné doručenie je vylúčené. Predmetná úprava sa nepoužije
v prípadoch doručovania osobám, na ktoré sa vzťahuje doručovanie podľa § 48 ods. 2 a 3
OSP, osobám vo výkone trestu odňatia slobody, vo väzbe, osobám umiestneným
v zariadeniach pre výkon ústavnej starostlivosti a ochrannej výchovy, tomu, kto požíva
diplomatické výsady a imunity, alebo tomu, kto je v jeho byte alebo komu má byť písomnosť
doručená v budove alebo v miestnosti chránenej diplomatickou imunitou.
141
Ústavný zákon z 21. októbra 2011,ktorým sa dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.
v znení neskorších predpisov, www.zbierka.sk
191
Uznesenie o ustanovení opatrovníka účastníkovi, ktorého pobyt nie je známy, sa doručí
iba ustanovenému opatrovníkovi.
Problémy pri doručovaní
nastávajú najmä pri osobách, ktorých pobyt na území
Slovenskej republiky je známy, adresát síce zdržiava na známej adrese, ale v čase
doručovania robí obštrukcie tým, že zásielku neprevezme a preukazuje, že práve v čase
doručovania sa v mieste doručovania nezdržiaval, avšak najmä vtedy, ak adresát je často
mimo miesta doručovania a vznikajú pochybnosti o účinnosti náhradného doručovania,
pričom sa zdržiava v štáte, s ktorým je obtiažny právny styk.
Zrejme v záujme prevencie poškodzovania záujmov účastníkov konania v prípade
ukladania písomností na súde, právna úprava stanovuje, že nestačí iba uložiť tieto písomnosti
na súde, ale je potrebné i zaslanie rovnopisov týchto písomností účastníkovi konania, pričom
je irelevantné či si účastník konania zaslaný rovnopis prevezme, nakoľko doručenie nastáva
uložením na súde a to siedmym dňom od jej odoslania zo súdu. Odoslanie rovnopisu je však
významné najmä pre prípad opomenutia odoslania rovnopisu, kedy by nenastali účinky
doručenia. Zároveň mu súd musí oznámiť, že písomnosť, ktorá sa ukladá na súde, sa považuje
za doručenú uložením na súde s účinkami doručenia. Ak účinky doručovania majú nastať
ukladaním na súde, účastník musí byť o tejto možnosti poučený. Súd je povinný poučiť
účastníka konania spravidla na začiatku konania, ale aj kedykoľvek v priebehu konania
osobne alebo zaslaním poučenia do vlastných rúk s tým, že náhradné doručenie je vylúčené.
Ak sa poučenie poskytuje osobne, treba o tom vyhotoviť záznam v zápisnici.
Zámerom zákonodarcu bolo upraviť postup napríklad pre prípad, že sa účastník konania
zámerne vyhýba prevzatiu písomnosti. Predpokladalo sa, že v čase prvého doručovania
písomnosti účastník konania ešte nepozná obsah súdnej zásielky, nebude sa preto vyhýbať jej
prevzatiu. Už pri tomto prvom doručovaní by mal byť účastník konania poučený o možnosti
ukladania zásielok na súde ako aj o skutočnosti, že ak by si kedykoľvek počas konania
neprevzal niektorú písomnosť doručovanú do vlastných rúk, všetky nasledujúce doručované
písomnosti môže súd tomuto účastníkovi ukladať na súde. Následne sa súd vyhne problému
s opakovaným doručovaním a dosiahne sa stav, aby nedošlo k prieťahom v konaní následkom
prešetrovania účinnosti náhradného doručenia. Režim ukladania písomností na súde sa uplatní
iba pri vrátenej zásielke určenej do vlastných rúk. Súd bude bez ďalšieho vychádzať z údajov
na doručenke a preverí ich iba v prípade predloženia dôkazov o opaku pravdivosti údajov.
Údaje o opakovanom pokuse doručovateľa doručiť písomnosť však musia byť uvedené na
doručenke. Nie je pritom významné, či sa pri doručovaní vrátenej zásielky, pri ktorej sa
uplatní režim ukladania zásielok na súde, adresát zdržiaval v mieste doručovania. Uložením
192
na súde však nemožno účinne doručiť písomnosti, pri ktorých je náhradné doručenie vylúčené
(napr. platobný rozkaz podľa § 173 ods. 1 OSP alebo uznesenie podľa § 114 ods. 4 OSP).
Doručovanie ukladaním na súde nie je účinné a lehoty neplynú tomu účastníkovi, ktorý stratil
spôsobilosť konať pred súdom.
Je preto dôvodné domnievať sa, že v tejto oblasti môže dochádzať k porušovaniu práva
na spravodlivý súdny proces vzhľadom na výkon takýchto rozhodnutí, resp. ich exekúciu.
Ustanovenia o možnosti doručovania písomností na adresu iného miesta na našom
území, ako je miesto evidovaného pobytu účastníka, o možnosti zvoliť si zástupcu pre
doručovanie a o možnosti ukladania zásielok na súde sa nepoužijú v prípade, ak ide
o doručovanie právnickej osobe a fyzickej osobe podnikateľovi, ktorá je vedená v obchodnom
alebo inom registri, osobám vo výkone trestu odňatia slobody, vo väzbe, osobám
umiestneným v zariadeniach pre výkon ústavnej starostlivosti a ochrannej výchovy, tomu, kto
požíva diplomatické výsady a imunity, alebo tomu, kto je v jeho byte, alebo komu má byť
písomnosť doručená v budove alebo v miestnosti chránenej diplomatickou imunitou (pozri
napr. zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení
neskorších predpisov, príp. iné právne predpisy alebo medzinárodné zmluvy).
V zmysle ust. § 29 Občianskeho zákonníka ako aj § 29 OSP súd môže ustanoviť
opatrovníka aj tomu, pobyt koho nie je známy, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov
alebo ak to vyžaduje verejný záujem. Za tých istých podmienok môže súd ustanoviť
opatrovníka aj vtedy, ak je to potrebné z iného vážneho dôvodu.
Úprava procesného postupu je zverená v ust. § 49 ods. 7 OSP a to tak, že uznesenie
o ustanovení opatrovníka účastníkovi, ktorého pobyt nie je známy, sa doručí iba
ustanovenému opatrovníkovi, v ustanovení absentuje usmernenie pre doručenie iba
opatrovníkovi aj pre prípad iného závažného dôvodu (t.j. napríklad imobilita, porucha reči,
resp. taký stav, ktorý by vyžadoval pozbavenie či obmedzenie spôsobilosti na právne úkony,
avšak ešte k nemu nedošlo, a pod.).
Ustanovenie opatrovníka je celkom odlišným inštitútom ako možnosť účastník konania
zvoliť si na účely doručovania písomností zástupcu pre doručovanie a splnomocnenia osoby
určenej účastníkom konania ako splnomocniteľom pre preberanie zásielok. Zástupcom pre
doručovanie je osoba, ktorú na preberanie súdnych písomností oznámi súdu účastník konania.
Osobou splnomocnenou na preberanie zásielok je osoba podľa Poštového poriadku. Nie je
vylúčené, aby aj takáto osoba bola zástupcom pre doručovanie podľa OSP, a to oznámením
takejto osoby súdu. Úprava podľa § 49 OSP sa vzťahuje aj na vedľajšieho účastníka
(§ 93 OSP).
193
V zmysle ust. § 50 OSP platí fikcia účinného doručenia súdnej písomnosti pre prípad
bezdôvodného odopretia jej prijatia adresátom a to dňom, keď jej prijatie bolo odopreté;
o tom musí byť adresát poučený doručovateľom. Dôvodnosť či bezdôvodnosť odopretia prijať
písomnosť posudzuje vždy súd. Doručenka by preto mala obsahovať presné údaje o dôvode
odopretia uvedenom adresátom a o tom, že ho doručovateľ poučil o následkoch prípadne
bezdôvodného odopretia. Dôvodné odopretie znamená, že písomnosť sa pokladá za
nedoručenú a treba nariadiť jej nové doručenie. Táto úprava sa však nemôže uplatniť pri
náhradnom doručovaní iným osobám ako adresátom; nakoľko predpokladom tejto formy
doručenia je ochota takýchto osôb prevziať doručovanú písomnosť. Tu môže dochádzať
k porušovaniu práva na spravodlivý súdny proces vzhľadom na výkon takýchto rozhodnutí,
resp. ich exekúciu napríklad v prípade, že na doručenke dôvod nie je uvedený, alebo je
uvedený nesprávne, resp. je fiktívny alebo doplnený bez reálneho dôvodu doručovateľom
(napr. z dôvodu jeho pohodlnosti, nezáujmu alebo pracovného preťaženia).
Obzvlášť závažné prípady, spôsobené nesprávnym doručením by mohli nastať napríklad
pri rozhodovaní súdov vo veci samej formou finálneho súdneho rozhodnutia, nadobúdajúceho
právoplatnosť a osobitne závažným v prípade, že rozhodnutie sa stáva vykonateľným bez
ohľadu na nadobudnutie jeho právoplatnosti:
Preto konanie súdu a jeho relevantné rozhodnutie je možné výlučne pod podmienkou
doručenia všetkých písomností účastníkovi konania, ktoré tento potrebuje dostať.
Doručovanie podľa § 49 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) (ďalej aj ako „EP“),
Doručovanie podľa Exekučného poriadku je upravené v § 49 EP a súvisí so spravidla
prvým procesným úkonom exekútora, ktorý tento vykonáva takmer bezodkladne po svojom
poverení na vykonanie exekúcie. Upovedomením začatí exekúcie sa začína proces
exekučného konania.
Upovedomenie o začatí exekúcie sa doručuje oprávnenému do vlastných rúk, pričom
zákon nevylučuje náhradné doručenie, t.j. uloženie zásielky spravidla na pošte a povinnému
sa doručuje do vlastných rúk s vylúčením náhradného doručenia, ktoré je nevyhnutné
vyznačiť na obálke, pričom uloženie zásielky uloží na pošte je prípustné. Dokladom
o doručení je doručenka, ktorú doručovateľ vráti s vyznačením dátumu uskutočneného
doručenia. Odo dňa doručenia uznesenia o začatí exekúcie
plynie lehota na podanie
námietok. Ak povinný bezdôvodne odmietne prijať upovedomenie o začatí exekúcie,
194
upovedomenie je doručené dňom, keď jeho prijatie bolo odopreté, za predpokladu, že povinný
bol poučený tým, kto upovedomenie doručoval. Dôvodmi odmietnutia prijatia písomnosti
môžu byť napríklad nesprávne uvedenie mena, priezviska, chybný dátum narodenia (ak sa
napíše ako súčasť adresy, a pod.) a tieto dôvody budú súdom akceptovateľné. V takom
prípade musí príslušný doručovateľ vrátiť písomnosť - zásielku s uvedením dôvodov
odopretia, prípadne, že povinný sa odmietol k dôvodom vyjadriť. Súčasne oznámi, že povinný
bol o dôsledkoch odmietnutia riadne poučený. Právna fikcia doručenia bráni tomu, aby sa
povinný akýmkoľvek spôsobom vyhýbal doručeniu tohto procesného úkonu súdneho
exekútora. Uvedené platí iba pre povinného, ktorý je fyzickou osobou. U fyzickej osoby by
totiž možnosť náhradného doručenia nebola v súlade s princípom slobody pohybu a pobytu
(čl. 23 Ústavy Slovenskej republiky142), ktorý sa neuplatňuje u právnických osôb a fyzických
osôb podnikateľov. Ak nemožno právnickej osobe alebo fyzickej osobe podnikateľovi doručiť
písomnosť na adresu jej sídla uvedenú v obchodnom registri alebo v inom registri, v ktorom
je zapísaná, a jej iná adresa nie je súdnemu exekútorovi (nie exekučnému súdu) známa,
písomnosť sa považuje za doručenú po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky
exekútorskému úradu, a to aj vtedy, ak ten, kto je oprávnený konať za právnickú osobu, sa
o tom nedozvie. Na fikciu doručenia stačí, že súdny exekútor nepozná inú adresu právnickej
osoby alebo fyzickej osoby podnikateľa a zásielka bola doručovaná na adresu, ktorá je sídlom
(miestom) podnikania. Nevyžaduje sa pokus o opakované doručovanie, ani upovedomenie
o tom, prípadne upovedomenie o uložení zásielky na pošte či orgáne obce.
Podľa ust. § 49 ods. 4 EP exekútor môže požiadať príslušný súd o ustanovenie
opatrovníka povinnému, ktorého pobyt nie je známy, ktorému sa nepodarilo doručiť
upovedomenie o začatí exekúcie na známu adresu v cudzine, ktorý je postihnutý duševnou
poruchou alebo ktorý nie je schopný zrozumiteľne sa vyjadrovať. Ide o disponibilné
oprávnenie, ktoré bude súdny exekútor realizovať, ak neurobí iné opatrenia. Z praxe je však
evidentné, že exekútori spravidla iné opatrenia nevykonávajú a spravidla žiadajú
o ustanovenie opatrovníka. Pri takomto postupe však je nevyhnutné preukázať neznámy pobyt
povinného spôsobom stanoveným v OSP, pričom oprávnený musí spolu s návrhom na
vykonanie exekúcie predložiť aj dôkaz o tom, že povinný sa nezdržiava v mieste svojho
posledného bydliska ani pracoviska (pôjde najčastejšie o správu od orgánu územnej
samosprávy a od príslušnej ohlasovne obyvateľstva). Dôkazy o splnení predpokladov na
ustanovenie opatrovníka musia byť aktuálne, t.j. musia byť v časovej spojitosti s navrhovanou
142
Ústavný zákon z 21. októbra 2011,ktorým sa dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.
v znení neskorších predpisov, www.zbierka.sk
195
exekúciou. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že povinní zmenu svojho pobytu ohlasovni
obyvateľstva spravidla neoznamujú a orgán územnej samosprávy najmä vo väčších mestách
takúto nevydajú, je prakticky nemožné predmetnú podmienku splniť, čím je
zásadným
spôsobom oprávneným znemožnené právo domáhať sa uspokojenia svojich pohľadávok.
Preto ustanovenie opatrovníka podľa § 49 ods. 4 EP je účelným prostriedkom nielen pre
zachovanie procesných práv oprávnených, najmä
je určené na to, aby povinní mali
zabezpečenú ochranu ich práv, ktoré by inak boli porušené odňatím ich možnosti konať
v exekučnom konaní, resp. právo na súdnu ochranu.
V prípade, že súd uznesením ustanoví povinnému opatrovníka, toto uznesenie sa
doručuje len opatrovníkovi a exekútorovi a súdom ustanovený opatrovník koná namiesto
povinného. Doručujú sa mu všetky rozhodnutia v exekučnom konaní. Jeho funkcia zaniká, ak
sa odstráni procesná prekážka uvedená v zákone, a to aj bez uznesenia súdu. Ustanovenie
opatrovníka - ak sa povinný zdržiava na neznámom mieste alebo v cudzine - pojmovo
neprichádza do úvahy pri exekúcii postihnutím mzdy alebo iného príjmu a pri exekúciách na
nepeňažné plnenie (odobratie veci, uskutočnenie prác a výkonov, vypratanie).
Doručovanie podľa § 24 až 26 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny
poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „SP“)
Správny poriadok bol od roku 1967 novelizovaný päťkrát, a to až v období rokov
2002 až 2011.
Až novelizáciou § 25 a čiastočne aj § 26 SP zákonom č. 527/2003, účinným od
1. 1. 2004 sa po 37 rokoch pristúpilo k úprave doručovania podľa Správneho poriadku a to
tak, že sa preberá z Občianskeho súdneho poriadku fikcia doručenia.
Doručovanie písomností v správnom konaní je úkon, prostredníctvom ktorého správny
orgán oznamuje určité skutočnosti účastníkovi konania alebo iným osobám. S problematikou
doručovania súvisí nerušený a efektívny priebeh konania, prelína sa naprieč celým procesným
postupom v správnom konaní a je s ním spojený aj rad dôležitých dôsledkov (napr. začiatok
plynutia procesných lehôt, od okamihu doručenia dochádza k platnosti rozhodnutia
a s doručovaním je spojené uplatnenie základných pravidiel konania, najmä zásady rovnosti
účastníkov, rýchlosti a hospodárnosti konania, ústnosti, oficiality a pod.).
Pokiaľ ide o spôsob doručovania, SP rozlišuje doručenie do vlastných rúk a doručenie iné,
t.j. obyčajné, ktoré môže mať rôzne formy, a taktiež doručenie verejnou vyhláškou. Doručenie
možno vykonať najmä prostredníctvom pošty, prostredníctvom zamestnanca správneho
196
orgánu, osobným prevzatím písomnosti na správnom orgáne, prostredníctvom kuriérskej
služby a pod.
Zákon č. 507/2001 Z. z. o poštových službách ustanovuje, že vyberanie a distribúcia
korešpondencie určenej do vlastných rúk podľa všeobecných predpisov o správnom konaní je
vyhradená len pre poskytovateľa univerzálnej poštovej služby. Túto službu na základe
poštovej licencie vydanej Poštovým úradom vykonáva určený poštový podnik. Pod pojmom
vyberanie sa rozumie podávanie a zber poštových zásielok a pod pojmom distribúcia sa
rozumie ich preprava a doručovanie adresátom. Univerzálna poštová služba sa vzťahuje aj na
medzinárodný poštový styk, ak medzinárodná zmluva neustanovuje inak.
Doručovanie do vlastných rúk je kvalifikovanou formou doručenia. Pri tomto
doručovaní je vylúčená možnosť doručiť zásielku náhradnému prijímateľovi a túto zásielku
môže prevziať len adresát. Ak písomnosť prevzal niekto iný ako osoba oprávnená podľa
zákona na prevzatie písomnosti určenej do vlastných rúk, písomnosť nie je možné považovať
za doručenú a takéto doručenie inej osobe nemôže mať účinky riadneho doručenia, a to ani v
prípade, keby sa jej prostredníctvom písomnosť do rúk účastníka dostala143.
SP v § 24 stanovuje, komu sa doručujú zásielky do vlastných rúk. Predovšetkým je to
adresát. V zmysle poštového poriadku adresátom zásielky je ten, kto je v jej adrese uvedený
ako prvý.
Výnimkou zo zásady, že zásielku adresovanú do vlastných rúk nemožno vydať náhradnému
prijímateľovi, je ustanovenie o splnomocnencovi na preberanie zásielok. V súlade s § 31 až
33b Občianskeho zákonníka môže adresát splnomocniť ktorúkoľvek plnoletú osobu, aby za
neho prijímala jemu adresované zásielky. Plnomocenstvo musí byť overené buď oprávneným
orgánom, alebo poštou.
Ak sú účastníkmi správneho konania manželia, dôležité písomnosti sa doručujú
každému z nich. To neplatí, ak sú zastúpení spoločným zástupcom alebo ak ide o prípad, keď
majú zvoleného alebo určeného splnomocnenca (§ 17 ods. 5 SP).
Ak správny orgán potrebuje mať doručenie preukázané, nechá zásielku doručiť
s doručenkou. Doručenka riadne vyhotovená a vrátená správnemu orgánu osvedčuje vo forme
listiny, že doručenie bolo vykonané. V dôsledku tejto skutočnosti má doručenka povahu
verejnej listiny. Dôkaz opaku je prípustný. Dôkazom o doručení zásielky môže byť aj
svedecká výpoveď. Ak sa nepodarí preukázať, že zásielka bola doručená, treba vykonať
doručenie znova.
143
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 3 Sžo/13/2011 zo dňa 20.9.2011, www.supcourt.sk
197
Zákon okrem rozhodnutia neuvádza ani ďalšie prípady, kedy treba doručiť písomnosť
do vlastných rúk. Podľa okolnosti prípadu pôjde najmä o predvolanie, upovedomenie
ostatných účastníkov o obsahu odvolania a výzvu, aby sa k nemu vyjadrili, oznámenie
o začatí výkonu rozhodnutia, prípadne ďalšie písomnosti podľa úvahy správneho orgánu
a rozhodujúcim kritériom sa stáva dôležitosť obsahu písomnosti. Osobitné predpisy môžu
ustanoviť ďalšie prípady, kedy sa písomnosti doručujú do vlastných rúk.
Správny poriadok na rozdiel od Občianskeho súdneho poriadku alebo predpisov
o daňovom konaní (zákon č. 511/1992 Zb.) nemá ustanovenie o doručovaní do cudziny
s výnimkou § 24 ods. 4, ktorý stanovuje, že úradné písomnosti určené do vlastných rúk
v cudzine sa v súlade s Poštovým poriadkom doručujú formou medzinárodnej návratky.
V § 24 ods. 2 SP je zakotvená právna fikcia doručenia písomnosti, v zmysle ktorej bez
ohľadu na to, či sa adresát o uložení úradnej zásielky na pošte fakticky dozvedel alebo
nedozvedel, zo zákona vyplýva, že uplynutím zákonnej lehoty má sa za to, že mu bola
písomnosť doručená aj so všetkým tým spojenými právnymi dôsledkami.
V tomto ustanovení sa upravuje spôsob náhradného doručenia. Za podmienok
ustanovených v zákone sa zásielka považuje za doručenú, aj keď to v skutočnosti tak nie je.
Takýmto spôsobom možno písomnosť doručiť len za predpokladu, že adresát sa v mieste
doručenia zdržiava, avšak nebol zastihnutý. Ak sa adresát v mieste doručenia z akýchkoľvek
dôvodov nezdržiava, zásielku treba vrátiť správnemu orgánu ako nedoručiteľnú. Opačný
postup by mohol byť dôvodom aj na obnovu konania podľa § 62 ods. 1 písm. c) SP, trojdňová
lehota začína plynúť dňom, ktorý nasleduje po upovedomení adresáta o uložení písomnosti.
Ide o zákonnú lehotu, ktorú správny orgán nemôže predĺžiť.
Súd prvého stupňa musí preskúmať, či účastníci konania podali žalobu v zákonnej
lehote, keďže ide o zákonnú podmienku podmieňujúcu oprávnenie súdu na preskúmavanie
zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku ustanovujúcej správne súdnictvo.
V § 24 ods. 3 SP sa taktiež upravuje fikcia doručenia písomnosti pre prípad
bezdôvodného odopretia prijatia jej adresátom. Ak sa tak stane, doručovateľ vráti písomnosť
správnemu orgánu s uvedením dátumu doručenia a dôvodov odopretia. Súčasne oznámi, že
adresát bol na následky odopretia prijatia písomnosti upozornený. Písomnosť sa považuje za
doručenú dňom, keď došlo k takémuto prejavu vôle. Bezdôvodnosť odopretia písomnosti so
zreteľom na okolnosti prípadu posudzuje správny orgán. Ak by sa preukázalo, že odopretie
bolo dôvodné, písomnosť sa považuje za nedoručenú. Za bezdôvodné odopretie treba
považovať aj odopretie bez udania dôvodov.
198
Pri orgánoch môže ísť o orgány štátu, ako aj neštátne orgány vrátane orgánov
samosprávy. Pri preberaní písomností určených do vlastných rúk a adresovaných orgánom
alebo právnickým osobám môžu nastať tieto situácie:
a)
písomnosť preberie zamestnanec poverený prijímať písomnosti (napr. zamestnanec
v podateľni),
b)
ak zamestnanec podľa písmena a) nie je určený, doručí sa písomnosť tomu, kto je
oprávnený za orgán alebo právnickú osobu konať (štatutárny orgán alebo iná osoba
určená zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou, zákonom alebo
organizačným predpisom).
Pri doručovaní písomnosti má podstatný význam adresa, na ktorú sa písomnosť
doručuje, a to aj z hľadiska účinkov nastupujúcich pri fiktívnom doručení. Správny poriadok
upravuje tri možnosti používania adries právnických osôb:
a)
adresa, ktorú uviedla právnická osoba v podaní,
b)
adresa uvedená v obchodnom registri alebo inom registri,
c)
adresa, ktorá je správnemu orgánu známa.
Ak sa nepodarí doručiť písomnosť na žiadnu z uvedených adries právnickej osoby,
písomnosť sa považuje za doručenú po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky, a to aj
vtedy, ak sa subjekty oprávnené konať za právnickú osobu o tom nedozvedeli. Obdobný
princíp platí aj pri doručovaní písomnosti fyzickej osobe - podnikateľovi.
Správny poriadok upravuje aj prípady, keď si adresát vyhradil doručovanie do
poštového priečinku (P.O.Box). V týchto prípadoch sa dátum príchodu zásielky považuje za
dátum uloženia. Fikcia doručenia v týchto prípadoch nastáva, ak si adresát zásielku
nevyzdvihne, uplynutím lehoty troch dní od uloženia zásielky, aj keď sa adresát o tom
nedozvedel.
Ustanovenie o doručovaní písomností zvolenému zástupcovi s plnomocenstvom na
celé konanie sa obdobne vzťahuje aj na zákonného zástupcu alebo opatrovníka. Ak písomnosť
bola doručená iba účastníkovi, a nie aj jeho právnemu zástupcovi, ktorého si zvolil, takúto
písomnosť nemožno považovať za riadne doručenú. Ak sa doručí písomnosť tak účastníkovi,
ako aj jeho zástupcovi, pre plynutie lehôt, resp. nadobudnutie právoplatnosti je rozhodujúci
okamih jej doručenia právnemu zástupcovi.
Doručovanie podľa § 65 až 68 zákona č. 301/2005 Z.z. Trestného poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej aj ako „TP“),
199
Písomnosťami v zmysle Trestného poriadku sú všetky rozhodnutia orgánov činných
v trestnom konaní a súdov, ako aj všetky dokumenty vydané v súvislosti s trestným stíhaním
(napr. orgánmi zabezpečujúcimi výkon trestov, ochranných opatrení, vydanie do cudziny
a pod.) doručované komukoľvek v rámci trestného stíhania. Písomnosti sa v rámci možností
doručujú pri úkone, resp. ak to nie je možné, doručujú sa v lehote čo najkratšej po urobení
úkonu spravidla poštou. Písomnosti zasielané poštou sa podávajú s doručenkou vtedy, ak
v spise treba doložiť doklad o tom, že boli doručené. Obžaloba, predvolanie alebo rozsudok sa
doručujú do vlastných rúk. Po neúspešnom doručovaní poštou sa vykonáva doručenie, ktoré
často vykonáva útvar Policajného zboru (napr. pri doručovaní predvolania pri nariadenom
predvedení), obec, resp. orgány činné v trestnom konaní a taktiež súd, sú oprávnené vykonať
doručenie aj vlastnými prostriedkami (napr. kuriérom). Podľa §65 ods.3 TP je možné vykonať
aj náhradné doručenie v prípade, že adresát zásielky - písomnosti nebol zastihnutý na adrese,
ktorú na tieto účely uviedol, a to tak, že sa zásielka doručí inej dospelej osobe bývajúcej v tom
istom byte alebo v tom istom dome, alebo zamestnanej na tom istom pracovisku, ak je
ochotná písomnosť prevziať a jej odovzdanie obstarať. Ak niet takej osoby, písomnosť sa
uloží u orgánu, ktorý zásielku doručuje, a adresát sa vhodným spôsobom vyrozumie, kde
a kedy si ju môže vyzdvihnúť. Písomnosť sa považuje za doručenú dňom, keď bola uložená,
aj keď sa adresát o uložení nedozvedel.
Možnosť
doručovania
písomností
elektronickými
prostriedkami
podpísanými
zaručeným elektronickým podpisom je síce v trestnom konaní novinkou, ale najmä v prípade
urgentných oznámení sa tento spôsob doručovania už bežne využíva.
Doručovanie do vlastných rúk sa uskutočňuje v prípade zásielok, ktorými sa
zabezpečuje prítomnosť obvineného (obžalovaného) na úkone, na ktorom je jeho účasť
nevyhnutná. Do vlastných rúk sa doručujú aj rozhodnutia, proti ktorým možno podať opravné
prostriedky. Iné písomnosti sa doručujú do vlastných rúk vtedy, ak je to potrebné z dôležitých
dôvodov (napr. výzva na nástup trestu). Zásielky do vlastných rúk doručí pošta len adresátovi
alebo ich vydá osobe, ktorá sa preukáže overeným splnomocnením nie starším ako šesť
mesiacov alebo splnomocnením vydaným poštou na preberanie takých zásielok za adresáta.
Ak nebol adresát zásielky, ktorú treba doručiť do vlastných rúk, zastihnutý na adrese,
ktorú na tieto účely uviedol, zásielka sa uloží u orgánu, ktorý zásielku doručuje, a adresát sa
vhodným spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu v určitý deň a hodinu.
Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledný, uloží sa písomnosť na pošte alebo orgáne
obce a adresát sa vhodným spôsobom upovedomí, kde a kedy si môže zásielku vyzdvihnúť.
Ak si adresát zásielku nevyzdvihne do troch pracovných dní od uloženia, považuje sa
200
posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel; toto
neplatí, ak ide o doručenie obžaloby, uznesenia o podmienečnom zastavení trestného stíhania
a trestného rozkazu.
Písomnosti určené právnickej osobe sa doručujú na adresu sídla právnickej osoby
uvedenej
v obchodnom registri, alebo na adresu určenú na prijímanie pošty. Osobou oprávnenou
preberať poštu, je buď poverená osoba, resp. konateľ, alebo iný štatutárny orgán. Ak ich niet
(napr. z dôvodu, že medzičasom došlo k zrušeniu právnickej osoby), zásielka sa vráti
odosielateľovi.
Doručovanie podľa § 38 zákona č. 311/2000 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších
predpisov (ďalej len „ZP“),
Zákonník práce upravuje doručovanie zásadne do vlastných rúk a spravidla na
pracovisku a to pre mimoriadnu závažnosť skutočností, vyplývajúcich alebo súvisiacich
s pracovnoprávnymi vzťahmi.
Pokiaľ nedochádza k doručovaniu na pracovisku, doručenie sa realizuje v byte alebo
kdekoľvek, kde bude zamestnanec zastihnutý. V prípade, že zamestnanec ako adresát
písomnosti odmietne písomnosť prijať a nepodpíše doklad o jej prijatí, musí byť za
prítomnosti najmenej dvoch osôb informovaný o tom, čo mu chce odovzdať, odmietnutie sa
prevzatia písomnosti sa na nej vyznačí, svedkovia svojimi podpismi potvrdia uskutočnenie
úkonu a až takto sa písomnosť považuje za doručenú.
Pokiaľ sa nedoručuje osobne, pri doručovaní poštou zasiela zamestnávateľ písomnosť na
poslednú adresu zamestnanca, ktorá mu je známa. Zamestnávateľ podľa § 38 ZP nemá
povinnosť zisťovať novú adresu zamestnanca, ktorej zmenu zamestnanec neoznámil napriek
tomu, že je/ bol povinný tak urobiť. Po vrátení tejto písomnosti poštou ako nedoručiteľnej
nastávajú právne účinky doručenia dňom vrátenia.
Právne následky doručenia písomnosti vo vzťahu k zamestnancovi alebo
k zamestnávateľovi a k tretím osobám nastávajú okamihom osobného prevzatia písomnostizamestnancom
alebo
zamestnávateľom
(zamestnancom
oprávneným
vo
vzťahu
k zamestnancovi konať v mene zamestnávateľa alebo útvarom, prípadne zamestnancom
oprávneným na preberanie písomností a iných zásielok), alebo vrátením písomnosti späť
zamestnancovi alebo zamestnávateľovi ako nedoručiteľnej, za doručenie sa považuje a účinky
doručenia má aj zmarenie doručenia konaním alebo opomenutím zamestnanca alebo
201
zamestnávateľa alebo odmietnutie prijatia písomnosti zamestnancom alebo zamestnávateľom;
ak nejde o doručovanie poštou, osobitne dôležité písomnosti
Závery
Vzhľadom na skutočnosť, že doručovanie ovplyvňuje skúmanie procesných
podmienok konania ako aj to, že je predpokladom ďalšieho postupu v konaní, je hlavnou
esenciálnou náležitosťou úpravy konania pred súdom.
Garancia spravodlivého procesu spočíva najmä v:
1)
v rozhodovaní v primeranej lehote,
2)
v zásade verejnosti konania,
3)
v práve na účinný opravný prostriedok,
4)
v práve byť zoznámený s obvinením,
5)
v práve byť oboznámený s výsledkami vyšetrovania,
6)
v práve na dôkaz.
Táto garancia však môže byť výrazne obmedzená, prípadne až neexistujúca, pokiaľ
dôjde k porušeniam v doručovaní, a to nielen zo strany súdov, ale aj zo strany účastníkov
konania.
Nepreberanie doručovaných písomností súdov účastníkom konania (napr. z dôvodu
úmyselnému vyhýbania sa prebratia zásielky) a v tejto súvislosti prípadný nesprávny spôsob
alebo postup doručenia môže mať pre dotknutého účastníka konania, domáhajúceho sa
v konaní pred súdom svojich práv, až fatálne dôsledky. Na pôde súdu/ov Slovenskej republiky
ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva má dotknutý účastník konania síce možnosť
namietať :
Ad 1) prieťahy v konaní
Ad 2) odňatie svojho právo na osobnú účasť na konaní,
Ad 3) odňatie práva na preskúmanie rozhodnutia v dôsledku vzniku pochybnosti o jeho
spravodlivosti
Ad 4) odňatie jeho práva byť zoznámený s obvinením v dôsledku zdržania (informácia
o obvinení musí byť sprostredkovaná dotknutej osobe bez zbytočného odkladu)
Ad 5) odňatie práva byť oboznámený s výsledkami vyšetrovania
Ad 6) odňatie práva na dôkaz
dôvodiac, že druhý účastník konania sa zámerne vyhýba doručeniu, prípadne že súd nedodržal
ustanovenia podľa relevantného všeobecne záväzného právneho predpisu týkajúce sa
202
doručovania alebo že samotné doručenie bolo realizované nesprávne (prípadne vôbec), avšak
spravidla býva neúspešný alebo rezignuje.
Nielenže tým môže dôjsť alebo dochádza k porušeniu práva na spravodlivý súdny
proces takéhoto subjektu, ale (podľa predmetu príslušnej veci prejednávanej v konaní) tým
môže byť porušené ktorékoľvek z práv, uvedených v Dohovore.
Odporúčania
Zmeniť právnu úpravu týkajúcu sa doručovania, ktorá by v určitých, taxatívne
vymenovaných prípadoch mohla byť obdobná ako pri úprave v Správnom poriadku. Za takéto
prípady by podľa nášho názoru mohli byť považované vybrané občianskoprávne, pracovné,
rodinné a obchodné spory, kritériom ktorých by napríklad mohla byť určitá výška sporu alebo
jeho závažnosť, či vplyv na základné ľudské práva. Je veľmi obtiažne bližšie špecifikovať
okruh či záber takejto špecifikácie na tomto mieste, nakoľko tento náčrt by bolo vhodné
podrobiť detailnej analýze. Máme však za to, že myšlienka zmeny právnej úpravy vzhľadom
na podaný rozbor v tejto publikácii by mohla byť tak pre štát, reprezentovaný orgánmi štátnej
moci a správy ako aj pre občanov značným prínosom.
203
17. Zásahy do nezávislosti orgánov ochrany práva
Zásahy do nezávislosti súdov
V demokratickom a právnom štáte by mali byť súdy spoľahlivou zárukou ochrany
základných práv a slobôd. Jedným zo základných atribútov právneho štátu patrí aj nezávislosť
súdnej moci od moci výkonnej a zákonodarnej. Vzájomné pôsobenie týchto zložiek je
spravidla považované za nežiaduci jav. Ústavný súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti
vyslovil názor, že „…základom nezávislosti súdnej moci je rozdelenie moci na zákonodarnú,
výkonnú a súdnu. Nezávislosť súdov na iných zložkách štátnej moci predstavuje určujúcu črtu
súdnej moci, ktorou sa podmieňuje riadny výkon jej funkcií… Všeobecne možno pojem
nezávislosť súdov charakterizovať tak, že zahŕňa rozhodovanie bez akýchkoľvek právnych
a faktických vplyvov na výkon ich právomoci, ako aj na proces ich rozhodovania a nezávislosť
súdov ako ich nepodriadenosť pri výkone svojich funkcií komukoľvek inému. Nezávislosť
súdnictva a nezávislosť súdov sú preto späté s plnením tých úloh, ktoré im v právnom štáte
zveruje ústava.“.144
Nezávislosť súdnej moci však nie je absolútna, je limitovaná zásadou viazanosti súdu
zákonom.
Podľa Európskej komisie pre demokraciu prostredníctvom práva (tzv. Benátska
komisia)145 má nezávislosť súdnictva „objektívnu zložku, ktorou sa rozumie nevyhnutná
kvalita súdnictva ako takého, a subjektívnu zložku. Subjektívnou zložkou je právo každého
jednotlivca, aby o jeho právach a slobodách rozhodol nezávislý sudca. Bez nezávislých
sudcov nemôže dôjsť k oprávnenej a zákonnej implementácii práv a slobôd. V dôsledku toho
nie je nezávislosť súdnictva požiadavkou len samou osebe, nie je osobným privilégiom
sudcov, ale je odôvodnená potrebou umožniť sudcom naplniť ich úlohu ochrancov práv
a slobôd.“
Právo na nezávislé a nestranné súdnictvo je súčasťou práva na súdnu ochranu, ktorú
občanom Slovenskej republiky garantuje Ústava Slovenskej republiky (zákon č. 460/1992 Zb.
v znení neskorších predpisov). Táto garancia je premietnutá v siedmom oddiele druhej hlavy
144
Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL ÚS 52/99, zo 4. júla 2000. Zbierka nálezov
a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2000. s. 324-325.)
145
Európska komisia pre demokraciu prostredníctvom práva založená v roku 1990 a pôsobí ako poradný Rady
Európy pre ústavné záležitosti. Komisia sa skladá z odborníkov na ústavné a medzinárodné právo, alebo
sudcov najvyšších alebo ústavných súdov a členov národných parlamentov. Benátska komisia je nezávislý
poradný orgán Rady Európy, ktorý spolupracuje s členskými štátmi Rady Európy i zainteresovanými
nečlenskými štátmi, medzinárodnými organizáciami a orgánmi, pričom svoju činnosť zameriava na vytváranie
právnych záruk pre rozvoj demokracie, podporu právneho štátu a posilnenie znalosti právnych systémov
účastníckych štátov.
204
Ústavy SR nazvanej „Právo na súdnu a inú právnu ochranu“ (články 46 - 50). Nezávislosť
súdnej moci rovnako tak garantuje článok 124 Ústavy SR, ktorý ustanovuje explicitne
nezávislosť Ústavného súdu Slovenskej republiky: „Ústavný súd Slovenskej republiky je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.“, ako aj článok 141, ktorý v stanovuje: „(1)
V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy. (2) Súdnictvo sa
vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných štátnych orgánov.“ Postavenie sudcov
bližšie upravuje zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“). Organizáciu
súdov upravuje zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).
Základné princípy nezávislosti súdnictva zakotvujú a podrobnejšie rozpracovávajú aj
mnohé medzinárodné dokumenty napr.: Európsky dohovor o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, Základné
princípy nezávislosti súdnictva OSN z roku 1985, Odporúčanie R (94) 12 Výboru ministrov
Rady Európy o nezávislosti, výkonnosti a postavení sudcov z roku 1994, Európska charta
štatútu sudcov, Charta základných práv Európskej únie z roku 2000 či Magna Charta sudcov
(Základné princípy) z roku 2010.
Napriek tomu bolo v roku 2011 prijatých viacero noviel, ktoré sa týkali aj výkonu
súdnej moci na Slovensku, a ktoré skončili na Ústavnom súde SR pre podozrenie zo snáh
výkonnej moci zasahovať do nezávislosti súdov.
1. Zásahy do nezávislosti súdnictva prostredníctvom novely zákona o platových
pomeroch niektorých ústavných činiteľov
Začiatkom roka 2011 sa v súvislosti s témou nezávislosti súdnictva objavila správa
o tom, že novelou zákona o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov,146 ktorá
nadobudla účinnosť dňa 1. 1. 2011, boli nezákonne znížené platy sudcov na jednotlivých
súdoch Slovenskej republiky.
Zmena bola prijatá zákonom č. 500/2010 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon
Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých
ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a o zmene zákona
146
Zákon č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky.
205
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.
Sudcovia voči novele zákona spísali petíciu, adresovanú Národnej rade SR a vláde SR,
ktorú podpísalo takmer 250 sudcov. V petícii žiadali, aby im boli vrátené také platy, aké mali
pred novelou zákona o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov. Nespokojní
sudcovia argumentovali tým, že jednou z garancií nezávislosti súdnictva je aj materiálna
nezávislosť samotných sudcov. Dôvodom na zníženie ich príjmov vraj nemôže byť ani ťaživá
sociálna a hospodárska situácia štátu. Ako uviedla organizátorka petície: "Zákon o sudcoch
stanovuje, že plat sudcu sa nemôže znížiť s výnimkou jeho disciplinárneho postihu. Táto
zákonná ochrana výšky platov sudcov je dôležitou materiálnou garanciou nezávislého
postavenia sudcov a oddelenia moci súdnej od moci výkonnej a zákonodarnej.".147
Novelu zákona považovali za zásah zákonodarnej a výkonnej moci do moci súdnej,
ktorá môže porušiť nezávislé a nestranné rozhodovanie sudcov aj viacerí poslanci Národnej
rady SR a odborníci v oblasti ústavného práva. Opierali sa pritom o nález ÚS SR, ktorý
v minulosti vyhlásil odopieranie nárokov sudcov na 13. a 14. plat za protiústavné a tiež zákon,
ktorý ustanovuje, že funkčný plat sudcu nie je možné znížiť. Ak sudcovia majú rozhodovať
nezávisle a nestranne, nemôže byť ich odmeňovanie viazané na schodok štátneho rozpočtu.
Jednak preto, že tento schodok nemôžu ovplyvniť, ale aj preto, že môžu rozhodovať
v kauzách, ktoré môžu mať dosah na štátny rozpočet.
Aj Súdna rada Slovenskej republiky považovala zníženie platov sudcov za zásah do
zákonnej garancie nezávislosti súdnictva. Podľa predsedu Súdnej rady: „Z ústavného
postavenia sudcov a princípu nezávislosti súdnictva v právnom štáte vyplýva rozdielny
prístup k platovým reštrikciám voči sudcom a predstaviteľom zákonodarnej moci."
148
Zásah
do materiálneho zabezpečenia sudcov garantovaného zákonom nesmie byť podľa Súdnej rady
svojvoľný a musí vychádzať zo zásady proporcionality a odôvodnenosti zásahu výnimočnými
okolnosťami, ako to vyplýva z rozhodovacej praxe ústavných súdov Slovenskej republiky,
Českej republiky a Poľska, týkajúcej sa možnosti znižovania platov sudcov všeobecných
súdov.
Pokiaľ ide o garancie nezávislosti súdnictva, ich význam spočíva v tom, že ich
obsahom sú záruky, ktorých úlohou je zabezpečiť nezávislosť sudcov.
147
148
21. 1. 2011; TASR: SÚDY: Okrem Smeru SD pripravil ústavnú sťažnosť pre platy sudcov aj D. Trnka.
12. 12. 2010; http://tvnoviny.sk: Súdna rada nesúhlasí so znižovaním platov sudcov.
206
Jednou z garancií nezávislosti sudcov je aj materiálna garancia. Materiálna záruka
nezávislosti sa viaže iba na osobu sudcu, a preto ju nie možné prisudzovať aj súdom, ako
inštitúciám.
Uvedená problematika je plne vo vnútornej kompetencii štátu, ktorý podľa svojej
úvahy prizná konkrétnu výšku materiálnych výhod pre sudcov. Na druhej strane je potrebné
pri stanovovaní výšky materiálneho zabezpečenia sudcov vziať do úvahy aj tú skutočnosť, že
táto výška musí sudcu dostatočne chrániť pred nátlakom zameraným na ovplyvňovanie jeho
rozhodovania alebo vedenia konania. Je pochopiteľné, že plat často súvisí s otázkou prestíže
sudcu v spoločnosti a primeraný plat je aj nevyhnutnou zárukou zníženia rizika, že
nedostatočne ohodnotení sudcovia budú prinútení predávať spravodlivosť, aby vystačili
s príjmami. Takáto prezentácia súdnictva v očiach verejnosti vedie k strate dôvery v dobré
plnenie úlohy neutrálneho rozhodcu a k poklesu podpory verejnosti.
Koncom januára 2011 bolo preto Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„Ústavný súd SR“) doručené podanie skupiny poslancov NR SR, ktorým namietajú
neústavnosť zníženia platov sudcov. Ako sa uvádza v podaní, zákon o platových pomeroch
niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky, kam patria aj platy sudcov, je v rozpore
s Ústavou SR, princípom právneho štátu a navrhovatelia žiadajú pozastaviť účinnosť zákona
a aby sa ÚS neriadil poradím, v akom bol návrh predložený, ale zaoberal sa nim prednostne.
Ústavný súd SR dňa 22.06.2011 na neverejnom zasadnutí rozhodol o prijatí sťažnosti
35 poslancov Národnej rady SR k novele zákona o platových pomerov niektorých ústavných
činiteľov a novele zákona o sudcoch a prísediacich. Ústavný súd SR zároveň pozastavil
účinnosť tých častí zákona, ktoré sa týkajú práve platových pomerov sudcov.
Návrh na začatie konania o súlade novely zákona o platových pomeroch niektorých
ústavných činiteľov Slovenskej republiky s Ústavou SR podal aj generálny prokurátor SR,
ktorú vo svojom návrhu, okrem iného, uvádza: „Nezávislosť sudcov je v prvom rade
podmienená ich morálnou integritou a odbornou úrovňou, zároveň ale je spätá i s ich
primeraným materiálnym zabezpečením. Ďalším dôvodom odmietania svojvoľného zásahu do
materiálneho zabezpečenia sudcov (platových reštrikcií) v rámci princípu ich nezávislosti je
vylúčiť možnosť, eventualitu nátlaku moci zákonodarnej, resp. výkonnej na rozhodovanie
sudcov. Inými slovami, vylúčiť svojvoľné zásahy do materiálneho zabezpečenia sudcov ako
eventuálnu formu „penalizácie“ sudcov zo strany legislatívy a exekutívy, a tým i formy
nátlaku na ich rozhodovanie.“
207
2. Zásahy do nezávislosti súdnictva prostredníctvom novely zákona o sudcoch a novely
zákona o súdoch
Vo februári 2011 Národná rada SR schválila novelu zákona o sudcoch a prísediacich
z dielne Ministerstva spravodlivosti SR. Novela nadobudla účinnosť dňa 1. 5. 2011149 a dotkla
sa viacerých inštitútov, napr. pridelenia sudcu, preloženia sudcu, stáže sudcu, dočasného
pozastavenia výkonu funkcie sudcu, obsadzovania voľného miesta sudcu, výberového
konania, justičných čakateľov, zloženia disciplinárnych senátov, disciplinárnych previnení
a pod. Najdôležitejšie zmeny, ktoré novela prináša: povinnosť zverejňovania súdnych
rozhodnutí na internete odo dňa 1. januára 2012 - súdy sú povinné zverejňovať právoplatné
meritórne rozhodnutia, rozhodnutia, ktorými sa končí konanie, rozhodnutia o predbežnom
opatrení a rozhodnutia o odklade vykonateľnosti rozhodnutia správneho orgánu, a to do 15
pracovných dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia alebo odo dňa vyhotovenia
rozhodnutia. Spolu s uvedenými rozhodnutiami sa povinne zverejňujú aj rozhodnutia, ktoré
boli vydané v priebehu súdneho konania a ktoré boli zrušené, potvrdené alebo zmenené
súdom vyššieho stupňa; rozhodnutia, ktoré zrušujú rozhodnutie súdu nižšieho stupňa
a opravné uznesenia. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zverejňovať tiež
právoplatné rozhodnutia disciplinárnych senátov do 3 pracovných dní odo dňa nadobudnutia
ich právoplatnosti. Súdy sú tiež povinné na základe žiadosti podľa zákona č. 211/2000 Z. z.
o slobodnom prístupe k informáciám sprístupniť súdne rozhodnutia vrátane procesných
rozhodnutí. Okrem rozhodnutí súdov sú verejné aj výberové konania na nových sudcov. Na
starosti ich majú výberové komisie zložené z nominantov ministra spravodlivosti, parlamentu,
Súdnej rady a zástupcu sudcovskej rady súdu, na ktorom sa obsadzuje voľné miesto. Podobný
postup bude aj pri výbere predsedov nižších súdov.
Zákon č. 33/2011 Z. z. novelizoval aj zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch.
Najdôležitejšími zmenami sú najmä úprava preloženia sudcu do iného kolégia, zmeny rozvrhu
práce, zmena funkčného obdobia predsedov a podpredsedov súdov z 5 na 3 roky
a zverejňovanie a sprístupňovanie súdnych rozhodnutí. Podľa novej právnej úpravy, ak člen
senátu súdu bude zastávať v hlasovaní odlišné stanovisko, bude mať právo na pripojenie
odlišného stanoviska k rozhodnutiu. V každom rozhodnutí senátu tiež bude musieť byť
uvedený výsledok hlasovania, a to uvedením pomeru hlasov.
Proti novele sa opäť zdvihla vlna nesúhlasu, ktorá namietala protiústavnosť
149
Zákon č. 33/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákon.
208
a politizáciu. Predseda Najvyššieho súdu zhodnotil novelu ako najhoršie možné riešenie pre
súdnictvo150. Novela predstavuje, podľa viacerých názorov najvážnejší zásah do súdnej moci
v
histórii
existencie
SR.
Je
účelová
a niektoré
ustanovenia
môžu
byť
protiústavné, poznamenal.
Ešte počas pripomienkového konania sa k návrhu novely zákona o sudcoch vyjadril aj
Najvyšší súd SR, ktorý uviedol: „Nezávislosť súdnictva je jedným zo základných atribútov
výkonu spravodlivosti v každej demokratickej spoločnosti. Iba skutočne nezávislí,
právomocami nadaní a nestranní sudcovia môžu zabezpečiť dôslednú ochranu práv a slobôd
občanov a spoločnosti. ... je nutné konštatovať, že predkladateľ predložil do medzirezortného
pripomienkového
konania
návrh
zákona,
ktorý,
pod
rúškom
obnovenia
dôvery
v spravodlivosť, v štát a jeho inštitúcie, lákavým, avšak skôr simulovaným posilnením
verejnej občianskej kontroly výkonu súdnej moci (zavedením verejných výberových konaní,
verejných justičných skúšok, frázami o vyváženom nastavení vzťahov medzi orgánmi správy
súdov a sudcami vrátane sudcovskej samosprávy; to všetko v záujme zabezpečenia
efektívneho fungovania a spravovania súdov tak, aby právomoci orgánov správy súdov
nemohli byť zneužívané na priame ani nepriame ovplyvňovanie rozhodovania sudcov),
koncentruje moc v rukách ministra spravodlivosti ako reprezentanta exekutívy.“.
Rovnako ako zákon o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov, aj zákony
o sudcoch a prísediacich a o súdoch skončili na Ústavnom súde SR. V apríli 2011 sa skupina
poslancov Národnej rady SR sa obrátila na ústavný súd so žiadosťou, aby začal konanie
o viacerých ustanoveniach novelizovaných zákonov o sudcoch a prísediacich, ako aj zákona
o súdoch, ktoré sú podľa ich mienky protiústavné a priamo ohrozujú postavenie, nezávislosť
sudcov a základné princípy nezávislosti súdnej moci. Poslanci Národnej rady SR vo svojom
podaní navrhovatelia argumentujú, že napadnutými ustanoveniami sa výrazne mení
rovnováha medzi zákonodarnou, výkonnou a súdnou mocou v neprospech súdnej moci
a žiadajú, aby sa ústavný súd podaním zaoberal prednostne a vydal predbežné opatrenie o
pozastavení účinnosti napadnutých ustanovení, kým nerozhodne vo veci. Ústavný súd
Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 29. júna 2011 predbežne prerokoval
návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky a rozhodol o jeho prijatí na
ďalšie konanie.151 O samotnom návrh však zatiaľ Ústavný súd SR nerozhodol.
Združenie sudcov Slovenska sa v tejto súvislosti obrátilo so žiadosťou o stanovisko
a pomoc na Európsku asociáciu sudcov. V žiadosti podrobne uvádzali negatívne dopady
150
151
2. 2. 2011; Televízna stanica TA 3; Poludňajší žurnál: ZMENY V JUSTÍCII.
Uznesenie Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 102/2011-65.
209
novelizovaných ustanovení zákonov o súdoch, sudcoch a prísediacich i ich platových
pomeroch. Poukázali i na zásahy výkonnej moci do nominácie a výberu sudcov a ich
kariérneho postupu, do disciplinárneho konania, výchovy a vzdelávania, ako aj odmeňovania
sudcov.
V septembri 2011 prijala Európska asociácia sudcov na svojom rokovaní v Istanbule
Rezolúciu o súlade noviel zákonov a navrhovaných noviel zákonov týkajúcich sa právnej
úpravy postavenia sudcov v Slovenskej republike s medzinárodnými štandardami
o sudcovskej nezávislosti, v ktorej podľa Združenia sudcov Slovenska v nej vyjadrila vážne
obavy, že viacero z noviel slovenských zákonov týkajúcich sa sudcov vedie k zvýšeniu
celkového vplyvu vlády na súdnu moc a ohrozeniu nezávislosti sudcov a súdnej moci.
Európska asociácia sudcov napomína všetky sféry výkonnej moci, aby sa stránili
prejavov narúšajúcich nezávislosť súdnej moci a upozornila, že žiadna z ostatných mocí v
štáte sa nemôže pod zámienkou zodpovednosti snažiť o získanie neprimeraného vplyvu na
súdnu moc.
K deklarovaným zásahom do nezávislosti súdnictva na Slovensku sa vyjadrila aj
Poradná rada Európskych sudcov (ďalej len „poradná rada“ alebo „rada“) vo svojej Správe
o situácii súdnych mocí a sudcov v rôznych členských štátoch zo dňa 9. novembra 2011.
V úvode správy poradná rada uvádza, že sudcovské asociácie z rôznych krajín, ako aj
Európska asociácia sudcov a Európski sudcovia za demokraciu a slobodu požiadali radu
o zaujatie stanoviska k niektorým zásahom do nezávislosti sudcov a súdnych mocí, ktoré sa
údajne objavili v týchto krajinách: Arménsko, Bulharsko, Francúzsko, Taliansko, Poľsko,
Portugalsko, Rumunsko, Srbsko, Slovensko, Španielsko, Švédsko, Turecko a Ukrajina.
V správe rada tiež konštatuje, že „Súdna moc predstavuje jeden z pilierov právneho štátu
a demokracie. Z pohľadu jej dôležitosti pre všetkých občanov, súdna moc v ktorejkoľvek
krajine nemôže byť predmetom permanentných zmien najmä takých, ktoré sú viac
motivované neprimeranými snahami namierenými na podriadenie justičných orgánov
exekutíve, než záujmom o zdokonalenie efektívnosti a kvality súdnej moci.“ k znižovaniu
platov sudcov rada uviedla: „Nezávislosť sudcov zahŕňa tiež ekonomickú nezávislosť
garantovanú zákonom. Odporúčanie Rec/CM (2010) 12 ustanovuje, že odmeňovanie sudcov
musí byť úmerné ich profesii a zodpovednosti a dostatočné, aby ich ochraňovalo pred
úplatkami zameranými na ovplyvnenie ich rozhodnutí. Výška dôchodkových dávok, ktorá má
byť priamo úmerná výške odmeny sudcov vo výkone musí byť tiež garantovaná. Špecifické
zákonné ustanovenia majú byť prijaté ako ochrana pred znižovaním platov zameraná osobitne
na sudcov“.
210
Záver
Imanentnou súčasťou právneho štátu, ktorým je podľa článku 1 Ústavy SR aj
Slovenská republika, je aj nezávislosť súdnej moci. Nezávislosť súdnej moci je súčasťou
princípu trojdelenia moci v štáte (zákonodarná, výkonná, súdna) a má zabezpečiť nielen
nezávislosť, ale aj určitú rovnováhu medzi jednotlivými zložkami moci. Jednotlivými
zložkami nezávislosti súdnej moci sú: požiadavka nezávislosti súdnej sústavy v rámci
štátneho aparátu, požiadavka nezávislosti každého súdu pôsobiaceho v súdnej sústave
a napokon požiadavka nezávislosti každého jednotlivého sudcu. Požiadavka nezávislosti
každého jednotlivého sudcu je vyjadrená v Ústave SR, ktorá zakotvuje niekoľko záruk
nezávislosti sudcov. Základné princípy nezávislosti súdnictva zakotvujú a podrobnejšie
rozpracovávajú aj mnohé medzinárodné dokumenty, z ktorých významné miesto zastávajú
Základné princípy nezávislosti súdnictva OSN z roku 1985, ktoré obsahujú základné zásady
a princípy budovania nezávislého súdnictva.
V roku 2011 prijala Národná rada Slovenskej republiky niekoľko zákonov, ktoré sa
týkali aj organizácie a výkonu súdnej moci na Slovensku. Významné miesto v otázke úpravy
súdnictva zohrávali novely zákonov - jednak to bola novela zákona o platových pomeroch
niektorých ústavných činiteľov a tiež novela zákona o sudcoch a o súdoch.
Tieto novely vzbudzujú vážne podozrenie, že exekutíva a zákonodarná moc zasiahli
neprimeraným a protiústavným spôsobom do nezávislosti súdov, a tým aj súdnej moci. Preto
bolo koncom januára 2011 Ústavnému súdu Slovenskej republiky doručené podanie skupiny
poslancov NR SR, ktorým namietajú neústavnosť zníženia platov sudcov. Ústavný súd SR
v júni 2011 na neverejnom zasadnutí rozhodol o prijatí sťažnosti a zároveň pozastavil
účinnosť tých častí zákona, ktoré sa týkajú platových pomerov sudcov. Návrh na začatie
konania o súlade novely zákona o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov
Slovenskej republiky s Ústavou SR podal aj generálny prokurátor SR. Následne skončili na
Ústavnom súde SR aj zákon o sudcoch a prísediacich a zákon o súdoch skončili na Ústavnom
súde SR.
Odporúčania
Stredisko zdôrazňuje, že v rámci výkonu súdnictva, je potrebné upraviť status sudcov
tak, aby mali možnosť vykonávať svoje pracovné povinnosti bez akýchkoľvek politických
211
zásahov, a to aj pri obsadzovaní miest sudcov či ich kariérnom postupe. Aj sudcovská
samospráva musí byť nastavená tak, aby mala právomoci potrebné na ochranu nezávislosti
súdov a sudcov. Je potrebné, aby bola sudcom garantovaná aj materiálna nezávislosť, aby
nepodliehali vplyvom jednotlivých účastníkov konania, a to aj v čase ekonomickej recesie. Pri
určovaní princípov nezávislosti je nevyhnuté postupovať aj v súlade s medzinárodnými
štandardmi a odporúčaniami, nakoľko medzinárodné spoločenstvo v súčasnosti pozorne
sleduje vývoj jednotlivých svojich členov aj v oblasti nezávislosti súdnej moci. Na druhej
strane, súdy a sudcovia by mali svoju profesiu vykonávať tak, aby vzbudzovali dôveru
verejnosti a aby verejnosť mala možnosť kontrolovať výkon súdnictva, a v rámci tejto
kontroly, aby vyhodnotila nežiaduce vplyvy. Tomu určite napomôže povinnosť zverejňovať
súdne rozhodnutia, tak ako bola zavedená novelou zákona o súdoch.
Za účelom zabezpečiť nezávislosti súdnej moci Stredisko žiada, aby boli ponechané
v platnosti tie ustanovenia zákonov, ktoré k tejto nezávislosti napomáhajú, a aby boli zmenené
tie ustanovenia, ktoré nie sú v súlade s medzinárodnými štandardmi a predstavujú zásah do
nezávislosti súdnictva.
Zásahy do nezávislosti prokuratúry
Prokuratúra Slovenskej republiky je označovaná ako univerzálny orgán ochrany práva,
ktorý koná vo verejnom záujme. Aj keď jej postavenie nie je v rámci trojdelenia moci
jednoznačné, nie je zaraďovaná ani do systému súdnej moci ani pod výkonnú moc. Jej
postavenie je čiastočne upravené aj v Ústave Slovenskej republiky v článkoch 149 až 151. Aj
jej úprava v osobitnej ôsmej hlave Ústavy Slovenskej republiky nasvedčuje tomu, že nie je
považovaná za súčasť súdnej moci ani výkonnej moci. V článku 149 Ústavy Slovenskej
republiky sa uvádza, že „prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené
záujmy fyzických a právnických osôb a štátu“. Ďalej v článku 150 je ustanovené, že „na čele
prokuratúry je generálny prokurátor, ktorého vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej
republiky na návrh Národnej rady Slovenskej republiky“. Článok 151 hovorí o tom, že ďalšie
podrobnosti o vymenúvaní a odvolávaní, právach a povinnostiach prokurátorov a organizácií
prokuratúry ustanoví zákon.
Osobitné zákony upravujúce ďalšie podrobnosti sú dva. Prvým z nich je zákon
č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, ktorý upravuje postavenie
a pôsobnosť prokuratúry, postavenie a pôsobnosť generálneho prokurátora, pôsobnosť
ostatných prokurátorov, organizáciu a riadenie prokuratúry. Prokuratúra je podľa tohto zákona
212
charakterizovaná ako samostatná hierarchicky usporiadaná jednotná sústava štátnych orgánov
na čele s generálnym prokurátorom, v ktorej pôsobia prokurátori vo vzťahoch podriadenosti
a nadriadenosti.152 V rámci svojej pôsobnosti chráni práva a zákonom chránené záujmy
fyzických osôb, právnických osôb a štátu. V rozsahu tejto pôsobnosti je prokuratúra povinná
vo verejnom záujme vykonať opatrenia:
- na predchádzanie porušeniu zákonnosti,
- na zistenie a odstránenie porušenia zákonnosti,
- na obnovu porušených práv a vyvodenie zodpovednosti za ich porušenie.153
Prokuratúra Slovenskej republiky je organizovaná na zásadách monokratickosti,
centralizácie, jednotnosti, rezortnej a funkčnej samostatnosti. Prokuratúra je teda centrálne
riadená, monokratická inštitúcia s výraznými subordinačnými prvkami.
Rezortná samostatnosť prokuratúry je daná tým, že prokuratúra má vlastnú rozpočtovú
kapitolu a sama realizuje svoju správu súvisiacu s princípom funkčnej samostatnosti
a rozsahom zabezpečovaných a plnených úloh. Funkčná samostatnosť prokuratúry je
určovaná špecifickým a zreteľné ohraničeným poslaním - presadzovanie zákonnosti a z neho
vyplývajúcimi špecifickými právomocami, ktoré sa u iných orgánov nevyskytujú. Z povahy
úloh prokuratúry však vyplýva aj to, že tieto úlohy možno riadne plniť iba za predpokladu ak
subjekt, ktorý je ich nositeľom, sa bude riadiť iba právnym poriadkom a vlastnou
profesionálnou a zodpovednou úvahou. Z toho vyplýva požiadavka nezávislosti prokuratúry,
ktorú je potrebné chápať tak, že prokuratúra ani v centre, ani na nižších stupňoch nemôže
prijímať a nesmú jej byt určené žiadne príkazy alebo pokyny od štátnych orgánov,
samosprávnych, straníckych alebo akýchkoľvek iných orgánov alebo fyzických či
právnických osôb.154
Druhým zákonom upravujúcim postavenie prokurátorov je zákon č. 154/2001 Z. z.
o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov. Tento
zákon upravuje postavenie prokurátorov, ich práva a povinnosti, vznik, zmenu a zánik
služobného pomeru a nároky z toho vyplývajúce, zodpovednostné vzťahy, disciplinárne
konanie a samosprávu prokurátorov. Ďalej obsahuje právnu úpravu postavenia právnych
čakateľov prokuratúry, ich práva a povinnosti, vznik a zánik služobného pomeru a ich
disciplinárnu zodpovednosť.
152
§ 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov.
§ 3 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov.
154
Bližšie pozri Bacho, V,: Prokuratúra -významný nástroj záruk zákonnosti v právnom štáte, Justičná revue
č.10, ročník 1992, str. 39.
153
213
Požiadavku nezávislého postavenia prokuratúry obsahujú aj viaceré medzinárodné
dokumenty, napr.: Odporúčanie Rec.(2000)19 Výboru ministrov Rady Európy o postavení
prokuratúry v systéme trestného súdnictva, Správa o európskych štandardoch týkajúcich sa
nezávislosti súdneho systému: Prokuratúra, Štandardy profesionálnej zodpovednosti
a prehlásenie základných povinností a práv prokurátorov.
Ústavné postavenie prokuratúry Slovenskej republiky v sústave orgánoch ochrany
práva v súčasnosti predstavuje samostatný rezort, ktorý plní svoje úlohy nezávisle od
výkonnej moci a ktorý nie je ani súčasťou súdnej moci. Vo svete sú známe dva základné typy
prokuratúry pokiaľ ide o podriadenosť. V prvom prípade má prokuratúra nezávislé postavenie
od výkonnej moci a nie je ani súčasťou súdnej moci. Tento model sa uplatňuje v krajinách
ako sú napr. Portugalsko, Írsko, Nórsko, Maďarsko alebo Ukrajina, a do tejto skupiny je
zaraďovaná aj Slovenská republika.
Novela zákona o prokurátoroch
Dňa 2. marca 2011 predložilo ministerstvo spravodlivosti SR na rokovanie vlády
Slovenskej republiky návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
Vláda Slovenskej republiky tento návrh zákona schválila uznesením vlády č. 147/2011.
Účelom návrhu zákona (podľa dôvodovej správy) bolo vytvoriť legislatívne
podmienky pre zlepšenie reálneho inštitucionálneho fungovania prokuratúry v Slovenskej
republike. Nástrojmi na dosiahnutie uvedeného cieľa mali byť transparentnosť výberu
prokurátorov a vedúcich prokurátorov prostredníctvom možnosti verejnej kontroly procesu
ich
výberu,
prehľadnosť
a predvídateľnosť
rozhodovacej
činnosti
prokuratúry
prostredníctvom zverejňovania jej rozhodnutí. Procesná nezávislosť prokurátora sa mala
zvýrazniť tým, že zákon by zamedzoval ukladaniu tzv. negatívnych pokynov ako v trestných,
tak aj v civilných veciach. Návrh zákona ďalej novým a vyváženým spôsobom mal meniť
postup pri vydávaní záväzných stanovísk pre prokurátorov. S cieľom efektívneho boja proti
korupcii sa ďalej navrhovalo popri zverejnení majetkových priznaní sudcov aj zverejnenie
majetkových priznaní prokurátorov. S cieľom zavedenia transparentných disciplinárnych
konaní proti prokurátorom sa tiež navrhovala právna úprava disciplinárneho konania
prokurátorov analogicky ako u sudcov (napr. sa malo upustiť od doteraz využívanej majority
členov disciplinárnych komisií nominovaných samotnou prokuratúrou). V nadväznosti na
zavedenie otvorených výberových konaní malo dôjsť k systémovej zmene spočívajúcej
214
v nahradení doterajšieho inštitútu právnych čakateľov prokuratúry inštitútom asistenta
prokurátora. Jeho postavenie malo byť analogické ako postavenie vyššieho súdneho úradníka
vrátane možnosti vykonávať v trestnom konaní a občianskom súdnom konaní jednoduché
procesné úkony a vydávanie jednoduchých rozhodnutí. Súčasťou návrhu zákona bolo aj
zlúčenie vojenskej a civilnej prokuratúry.155
Proti tomuto návrhu zákona sa zdvihla vlna kritiky z viacerých strán.
Najvyšší súd Slovenskej republiky mal k uvedenému návrhu zákona osem zásadných
pripomienok, napríklad nesúhlasil s absolútnym zákazom negatívnych pokynov či
s plánovaným novým zložením disciplinárnych komisií. „Návrh obsahuje výrazný odklon od
medzinárodných odporúčaní a štandardov nezávislosti prokuratúry. V praxi by znamenal
výrazné ohrozenie nezávislého dozoru nad priebehom vyšetrovania, pretože by umožnil zásah
politikov do celého procesu. Rovnako sa týmto návrhom popiera samostatnosť prokuratúry
garantovaná Ústavou SR," Namiesto absolútneho zákazu negatívnych pokynov by bolo podľa
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vhodné posilniť vnútornú kontrolu v rámci
prokuratúry o inštitút preskúmania zákonnosti negatívneho pokynu. Najvyšší súd Slovenskej
republiky nesúhlasil ani s tým, aby boli stanoviská ministerstva spravodlivosti záväzné pre
prokurátorov. a rovnako nesúhlasil ani s tým, aby mal minister spravodlivosti a verejný
ochranca práv oprávnenie podať návrh na začatie disciplinárneho skonania proti
prokurátorovi.156
V súvislosti s týmito legislatívnymi zmenami vydali zhromaždenia všetkých ôsmich
krajských prokuratúr vyhlásenia. Zhromaždenie prokurátorov Krajskej prokuratúry v Trnave
svojim vyhlásením jednomyseľne vyjadrilo zásadný nesúhlas s návrhom zákona, ktorým sa
mení a dopĺňa zákon číslo 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov
a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. „Zhromaždenie prokurátorov sa v plnom
rozsahu stotožňuje s výhradami Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, uplatnenými
v pripomienkovom konaní listom sp. zn. Leg/1 14/11 zo dňa 22. 2. 2011, ktoré neboli
výkonnou mocou akceptované. Navrhované legislatívne zmeny zákona o prokuratúre ako aj
zákona o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry sa výrazným spôsobom odkláňajú
od medzinárodných odporúčaní a štandardov nezávislosti prokuratúry, ignorujú ústavné
postavenie prokuratúry a nezávislosť prokuratúry od výkonnej moci. Zhromaždenie
prokurátorov Krajskej prokuratúry v Trnave vyjadruje presvedčenie, že prípadné legislatívne
155
Všeobecná časť Dôvodovej správy k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
156
1. 3. 2011, TASR, SÚDY: NS SR má zásadné pripomienky k zmenám v prokuratúre.
215
zmeny,
týkajúce
sa
postavenia
a činnosti
prokuratúry
Slovenskej
republiky,
je
v celospoločenskom záujme nevyhnutné pripravovať v úzkej súčinnosti s legitímnymi
zástupcami prokuratúry – Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, kde sú
zhromaždené praktické poznatky, skúsenosti a pripomienky z prokurátorskej činnosti, a tiež
s Radou prokurátorov Slovenskej republiky, ktorá v zmysle § 224 odsek 1 písmeno c) zákona
č. 154/2001 Z. z. zaujíma stanoviská k návrhom zákonov, ktoré súvisia s pôsobnosťou,
organizáciou a plnením úloh prokuratúry.“.157
Na návrh zmien v prokuratúre zareagovali aj účastníci zhromaždenia prokurátorov
Krajskej prokuratúry v Žiline. Na stretnutí 9. marca 2011 vydalo 82 prokurátorov
jednomyseľne vyhlásenie, v ktorom vyjadrujú obavy a výhrady k týmto legislatívnym
zmenám. Podľa nich smerujú až k popretiu nezávislosti prokuratúry od výkonnej moci
a v konečnom dôsledku k jej možnej politizácii. V tomto duchu aj Rada prokurátorov SR na
svojom zasadnutí 11. marca 2011 spracovala Výzvu prokurátorov SR poslancom NR SR
adresovanú každému poslancovi.
Nespokojnosť s návrhom zákona vyjadril aj 1. námestník generálneho prokurátora
Slovenskej republiky: „Návrh tejto novely je protiústavný. Všetky zásahy ministerstva, ktoré
ministerstvo chce zasahovať do činnosti prokuratúry, sú vlastne v rozpore s ústavou. a myslím
si, že ak tieto veci budú odbúrané, to znamená, ak ministerstvo vystúpi z tej svojej, z toho
svojho chcenia ovládať prokuratúru, môžeme sa potom o tom baviť, ako to ďalej má vyzerať,
tá novela.“158
Po tom, ako bol návrh zákona predložený na rokovanie Národnej rady Slovenskej
republiky, viacero poslancov Národnej rady Slovenskej republiky voči návrhu vznieslo
výhrady. Negatívne hodnotili návrh ustanovenia, podľa ktorého namiesto vymenovania
prokurátora do funkcie generálnym prokurátorom každé voľné miesto prokurátora by sa malo
obsadzovať na základe výberového konania. Ustanovenie o tom, že výberové konanie by
mala uskutočňovať päťčlenná výberová komisia, ktorej členov vymenuje generálny
prokurátor tak, aby jeden člen bol z kandidátov zvolených Národnou radou Slovenskej
republiky, jeden člen z kandidátov vymenovaných generálnym prokurátorom, dvaja členovia
z kandidátov vymenovaných ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky a jedného člena
mala zvoliť na žiadosť generálneho prokurátora prokurátorská rada, považovali za zásah do
nezávislosti prokuratúry.
157
Vyhlásenie Zhromaždenia prokurátorov Krajskej prokuratúry v Trnave prijaté na svojom zasadnutí konanom
dňa 4. marca 2011, dostupné na http://www.genpro.gov.sk/rada-prokuratorov/vyhlasenie-zhromazdeniaprokuratorov-krajskej-prokuratury-v-trnave-2b0d.html .
158
22. 3. 2011; Televízna stanica STV 1; Správy a komentáre: PROKURATÚRA PO NOVOM?
216
Niektorí poslanci mali k zverejňovaniu a sprístupňovaniu rozhodnutí a prikláňali sa
k zachovaniu inštitútu právnych čakateľov prokuratúry, iní pre závažnejšie výhrady navrhli
vrátiť novelu ministerstvu na dopracovanie a nepokračovať v rokovaní o nej.
Napriek rozsiahlej diskusii a viacerým nesúhlasným vyjadreniam a kritike aj z radov
poslancov vládnej koalície a akceptovaní viacerých pozmeňujúcich návrhov Národná rada
Slovenskej republiky 1. júna 2011 schválila návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony.
Prezident Slovenskej republiky vrátil novelu zákona o prokuratúre parlamentu
s pripomienkami a navrhoval neschváliť právnu normu ako celok.
Ani prezidentské veto však nezabránilo tomu, aby bola novela zákona o prokuratúre
schválená. Výsledná podoba schválenej novely bola začiatkom júna poznačená aj viacerými
pozmeňovacími návrhmi poslancov, ktoré v konečnom dôsledku posilnenie kompetencií
ministerstva spravodlivosti zmiernili. Aj preto napokon nebude záväzné stanoviská vydávať
minister, ale generálny prokurátor tak, ako doteraz. Bude to však robiť na návrh šesťčlennej
komisie, z ktorej polovicu bude menovať generálny prokurátor a polovicu minister
spravodlivosti. Zmena nastala aj v prípade odvolaní sa voči rozhodnutiu disciplinárnej
komisie, o ktorých bude rozhodovať súd a nie odvolacia komisia.
Po opätovnom schválení novely zákona o prokuratúre avizovali viacerí verejní
činitelia, že novela zákona je protiústavná a zvažujú podanie na Ústavný súd Slovenskej
republiky.
Podanie na Ústavný súd Slovenskej republiky nakoniec podal 1. námestník
generálneho prokurátora. Podanie obsahovalo rozsiahly počet ustanovení zákona, ktoré nie sú
v súlade s viacerými ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky.
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 28. septembra 2011
rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn.: PL. ÚS 105/2011 o návrhu prvého námestníka
generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania o súlade niektorých
ustanovení zákona č. 220/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre. Návrh prvého námestníka generálneho prokurátora Slovenskej republiky bol
prijatý na ďalšie konanie a súčasne bola pozastavená účinnosť ustanovení zákona č. 220/2011
Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
„Samotná skutočnosť, že ústavný súd pozastavil účinnosť vyššie uvedených zmien
neprejudikuje, že tieto ustanovenia sú v rozpore s Ústavou SR. Ústavný súd svojim
217
rozhodnutím predbežnej povahy iba konštatoval, že existuje naliehavý právny záujem na tom,
aby sa sporné ustanovenia zatiaľ neaplikovali (do konečného rozhodnutia o (ne)ústavnosti
dotknutých ustanovení. Na druhej strane to však tiež neznamená, že ostatné zmeny zákona
o prokuratúre a súvisiacich zákonov, na ktoré sa predbežné opatrenie ústavného súdu
nevzťahuje, a ktoré sú predmetom návrhu prvého námestníka generálneho prokurátora
prijatého ústavným súdom na konanie, považuje ústavný súd za súladné s Ústavou SR.
Ústavný súd pri týchto ostatných zmenách iba nezistil naliehavý právny záujem, ktorý by si
vyžadoval, aby do predpokladaného meritórneho vybavenia veci, bola pozastavená účinnosť
týchto ustanovení. Zákon v častiach s pozastavenou účinnosťou tak ostáva naďalej platným,
v dôsledku publikovania rozhodnutia ústavného súdu v Zbierke zákonov SR 30. 9. 2011
ustanovenia dotknuté rozhodnutím ústavného súdu zatiaľ nenadobudnú účinnosť.“159
Záver
Podľa Ústavy Slovenskej republiky prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva
a zákonom
chránené
záujmy fyzických
a právnických
osôb
a štátu.
V zákone
je
charakterizovaná ako samostatná hierarchicky usporiadaná jednotná sústava štátnych orgánov
na čele s generálnym prokurátorom, v ktorej pôsobia prokurátori vo vzťahoch podriadenosti
a nadriadenosti. V rámci svojej pôsobnosti chráni práva a zákonom chránené záujmy
fyzických osôb, právnických osôb a štátu. Prokuratúra Slovenskej republiky je organizovaná
na zásadách monokratickosti, centralizácie, jednotnosti, rezortnej a funkčnej samostatnosti. Je
centrálne
riadená,
monokratická
inštitúcia
s výraznými
subordinačnými
prvkami.
Samostatnosť prokuratúry je určovaná špecifickým a zreteľné ohraničeným poslaním presadzovanie zákonnosti a z neho vyplývajúcimi špecifickými právomocami, ktoré sa u
iných orgánov nevyskytujú.
Aj keď nie je nezávislé postavenie prokuratúry Slovenskej republiky tak jednoznačne
definované v Ústave Slovenskej republiky, ako je to napríklad pri súdoch v Slovenskej
republike, nie je zaraďovaná ani do systému súdnej moci ani pod výkonnú moc, čo potvrdzuje
aj právna úprava jej postavenia a pôsobnosti oddelene v samostatnej hlave Ústavy Slovenskej
republiky. Na to, aby vykonávala úlohy zverené jej ústavou a zákonom, je potrebné jej
nezávislé postavenie. Nezávislosť prokuratúry upevňuje aj to, že na je čele je generálny
prokurátor Slovenskej republiky, ktorého vymenúva prezident Slovenskej republiky na návrh
159
30. 9. 2011; www.ucps.sk: Ústavný súd pozastavil účinnosť niektorých ustanovení novely zákona
o prokuratúre.
218
Národnej rady Slovenskej republiky. Požiadavku nezávislého postavenia prokuratúry
obsahujú aj viaceré medzinárodné dokumenty.
Novela zákona o prokuratúre. ktorú v roku 2011 schválila Národná rada SR
obsahovala viacero zásadných zmien a
tieto zmeny sú predstaviteľmi prokuratúry,
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, viacerými poslancami Národnej rady Slovenskej
republiky, ale aj ďalšími predstaviteľmi považované za zásah do nezávislosti prokuratúry.
Týka sa to najmä obsadzovania výberovej komisie, ktorá mala uskutočňovať výberové
konania na voľné miesta prokurátorov. Ďalej sa to týka zloženia disciplinárnych komisií,
vydávania záväzných stanovísk pre prokurátorov, či zákazu negatívnych pokynov.
S výhradami voči novele zákona o prokuratúre sa do veľkej miery stotožnil aj prezident
Slovenskej republiky a po schválení novely zákona o prokuratúre ju vrátil do parlamentu. Po
opätovnom schválení novely zákona o prokuratúre podal 1. námestník generálneho
prokurátora, ktorý zastupuje generálneho prokurátora, podanie na Ústavný súd Slovenskej
republiky o nesúlade ustanovení novely zákona o prokuratúre s Ústavou Slovenskej
republiky, ktorý na neverejnom zasadnutí rozhodol o prijatí sťažnosti a zároveň pozastavil
účinnosť viacerých častí novely zákona o prokuratúre.
Odporúčania
Na udržanie je nezávislosti prokuratúry Stredisko považuje za potrebné zachovať jej
rezortnú a funkčnú nezávislosť. Prokuratúra z toho dôvodu nemá prijímať pokyny od iných
zložiek a pri výkone svojich kompetencií by mala byť viazaná len ústavou a zákonmi.
Vzhľadom na svoju pôsobnosť by prokuratúra nemala byť súčasťou súdov ani niektorého z
orgánov štátnej správy. Na zníženie rizika zasahovania do nezávislosti prokuratúry Stredisko
odporúča neobsadzovať komisie, ktoré majú vplyv na obsadzovanie miest prokurátorov,
zástupcami iných zložiek moci.
219
18. Zásahy do nezávislosti inštitúcií zabezpečujúcich ochranu ľudských
práv a základných slobôd
Slovenské národné stredisko pre ľudské práva
V roku
2011 počas celého roka štátna moc na najvyššej úrovni neúspešne, ale
dramaticky intenzívne usilovala o likvidáciu nezávislého Strediska
Slovenské národné stredisko pre ľudské práva (ďalej len „Stredisko“) je nezávislá
právnická osoba sui generis, ktorá sa nezapisuje do obchodného registra. Jeho činnosť je síce
financovaná zo štátneho rozpočtu a časť finančných prostriedkov získava aj v rámci projektov
či už Európskej únie alebo v rámci iných programov, ale pritom má medzinárodnou zmluvou
garantovanú právnu a prevádzkovú nezávislosť.
Stredisko bolo zriadené zákonom č. 308/1993 Z. z. o zriadení Slovenského národného
strediska pre ľudské práva, na základe medzinárodnej zmluvy. Touto zmluvou je Dohoda
medzi vládou Slovenskej republiky a Organizáciou Spojených národov o zriadení Strediska
(Oznámenie ministerstva zahraničných vecí SR č. 29/1995 Z. z. Stredisko vzniklo ako projekt
Organizácie Spojených národov). Projektová dokumentácia v celom rozsahu akceptovala
Parížske princípy z roku 1991 (premietnuté neskôr aj do Rezolúcie Valného zhromaždenia
OSN č. 48/134 z 20. decembra 1993), podľa ktorých prvou a hlavnou podmienkou vzniku
Strediska bolo, že musí byť nezávislé od štátnej moci, čo musí jasne vyplývať z jeho
právneho statusu.
Na základe tejto skutočnosti sa v Projektovej dokumentácii schválenej Uzneseniami
vlády SR č. 430 z 15. júna 1993 a č. 635 zo 7. septembra 1993, Centrom OSN pre ľudské
práva 26. novembra 1993 a Organizáciou Spojených národov 18. januára 1994 ako „Projekt
OSN č. SLO/94/AH/2 Založenie národného inštitútu pre ochranu a podporu ľudských práv“
požadovalo, aby vznik a právne postavenie Strediska upravoval zákon, ktorý by obsahoval
záruky nezávislosti Strediska a záruky jeho financovania po skončení počiatočného obdobia
dvoch rokov.
Zákon č. 308/1993 Z. z. o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva
prijala Národná rada SR 15. decembra 1993 s účinnosťou od 1. januára 1994. Nezávislé
postavenie Strediska je zakotvené v článku 3 písm. d) dohody, ako záväzok vlády SR
zabezpečiť právnu a prevádzkovú nezávislosť Strediska.
Udržateľnosť Strediska (financovanie jeho činnosti) a zároveň zabezpečenie jeho
nezávislosti je medzinárodným záväzkom vlády Slovenskej republiky.
220
Významný
a systematicky
uskutočňovaný
pokus
o zlikvidovanie
nezávislosti
Strediska sa začal v lete 2010 a intenzívne pokračoval až do novembra 2011. V Programovom
vyhlásení vlády SR na obdobie 2010 – 2014 (schválenom uznesením č. 505/2010) sa v časti
3.1 uvádza, že vláda SR sa zasadí o účinnejšie a pružnejšie fungovanie všetkých inštitúcií
a mechanizmov slúžiacich na ochranu a podporu ľudských práv, napr. Centra právnej pomoci
a Slovenského národného strediska pre ľudské práva. Týmto výpočtom vláda SR vo vládnom
programe verejne vyhlásila, že považuje nezávislé Stredisko za inštitúciu, s ktorou môže
mocensky a politicky manipulovať tak, ako s Centrom právnej pomoci, ktoré však na rozdiel
od Strediska je štátnou inštitúciou v systéme Ministerstva spravodlivosti.
Mocenská ekonomická devastácia začala tým, že v roku 2011 štátna moc radikálne
znížila Stredisku rozpočet o 17,8 %. Stredisko malo v roku 2011 o 114 617,00 EUR menej
v porovnaní s rokom 2010, takže mohlo hospodáriť iba s 528 464,00 EUR, čo je stav
porovnateľný s rokom 2007. V kontraste s rokom 2011 malo Stredisko v roku 2010 na svoju
činnosť 643 081,00 EUR.
Navyše s cieľom dosiahnuť ešte vyšší negatívny efekt finančných tlakov na Stredisko,
úrad podpredsedu vlády SR pre ľudské práva a národnostné menšiny rozhodol, že Stredisko
dokonca nie je oprávnené zúčastňovať ani na súťaži o finančné prostriedky určené na
projekty. Rozhodnutie znamenalo, že Stredisko sa v roku 2011 nemohlo uchádzať o dotácie
z Úradu vlády SR na projekty na Slovensku. Vznikla tak paradoxná situácia, že zatiaľ čo
v zahraničí je Stredisko akceptovaným žiadateľom o dotácie a granty, v Slovenskej republike,
nie je oprávneným žiadateľom o dotácie na projekty na podporu a ochranu základných
ľudských práv a slobôd.160
Ekonomické atakovanie Strediska vyústilo do politickej objednávky na uskutočnenie
kontroly NKÚ SR v Stredisku za predchádzajúce obdobie rokov 2008 - 2010, ktorá bola
vykonaná v čase od 4. apríla 2011, teda po necelých troch rokoch od predchádzajúcej
kontroly NKÚ SR v Stredisku v roku 2008, čo je, podľa vyjadrenia reprezentantov samotného
NKÚ SR, veľmi nezvyčajné v praxi NKÚ.
160
Stredisko v čase pred prijatím tohto negatívneho rozhodnutia malo právo súťažiť o peniaze na projekty
a úspešne realizovalo mnohé veľké vnútroštátne aj medzinárodné projekty.
221
Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky uskutočnil kontrolu na základe
anonymného listu a objednávky Výboru NR SR pre ľudské práva, ktorý nepredložil vec na
rozhodnutie plénu NR SR. Objednávka jedného z výborov NR SR voči NKÚ SR zákulisným
politickým spôsobom nahradila rozhodnutie pléna NR SR o mandáte NKÚ SR, ktorými bol
vždy NKÚ SR viazaný a ktorými sa vo svojej praxi vždy v minulosti riadil. Politickú
objednávku vo Výbore NR SR pre ľudské práva iniciovala bývalá poslankyňa a úradujúca
predsedníčka Výboru NR SR pre pôdohospodárstvo a životné prostredie Mária Sabolová,
ktorá v tom období kandidovala vo vnútrostraníckej kampani na vysokú vnútrostranícku
politickú funkciu podpredsedníčky KDH. Na politickú iniciatívu Márie Sabolovej nadviazala
politická iniciatíva premiérky SR Ivety Radičovej, ktorá bola v 90.-tych rokoch členka tej istej
Správnej rady Strediska, ktorej v tom čase práve predsedala Mária Sabolová. Popri týchto
dvoch politických iniciatívach sa svojou politickou nadprácou výrazne prejavil funkčne
podriadený zástupca premiérky Ivety Radičovej podpredseda vlády SR pre ľudské práva
a národnostné menšiny Rudolf Chmel.
Stredisko odôvodnene poukázalo na nezákonnosť postupu a výsledkov kontroly NKÚ
SR na Stredisku a podalo 50 strán konkrétnych námietok proti vyjadreniam, záverom
a kontrolným zisteniam NKÚ SR, ktoré sú podľa Strediska nepravdivé, neúplné
a nepreukázateľné a preto v rozpore so zákonom. NKÚ SR sa nedokázal odborne vysporiadať
v námietkovom konaní s námietkami Strediska a kontrolu jednostranne uzavrel ignorovaním
námietok.
Okrem výsledkov kontroly navyše je podľa Strediska pochybný a kontroverzný aj
samotný priebeh výkonu kontroly. Skúsenosť Strediska ukazuje, že zákon č. 39/1993 Z. z.
o Najvyššom kontrolnom úrade SR v znení neskorších predpisov, nie je vyhovujúci
a vyžaduje si výrazné sprísnenie dohľadu nad zákonnosťou a odbornosťou činnosti
zamestnancov NKÚ SR.
Stredisko preto považuje pôsobenie NKÚ SR na Stredisku za sporné.
Napriek nevysporiadaniu NKÚ SR s námietkami Strediska sa už však Úradu vlády SR
nepodarilo rozšíriť kompetencie kontroly Úradu vlády SR tak, aby táto mala pôsobnosť aj vo
vzťahu k nezávislému Stredisku. Ani politická moc na Úrade vlády SR v tom čase však už
nesiahala tak ďaleko, aby premiérka mohla začať priamo politicky riadiť, kontrolovať
a ovplyvňovať výkon kontroly, čo nemohla urobiť úplne v prípade NKÚ SR na Stredisku.
Úradu vlády SR sa už nepodarilo splniť zámer a uzurpovať si takú moc voči Stredisku.
Zvrátený je zámer perfídne spojiť toto ťaženie s neúspešným politickým úsilím získať
222
kontrolné kompetencie voči PPV a ministrovi financií Ivanovi Miklošovi v kauze daňového
riaditeľstva v štátnozamestnaneckom režime so zničujúcimi účinkami na stabilitu slovenskej
vlády.
Politické ataky pokračovali verejnými útokmi na členov správnej rady Strediska
a otvoreným listom podpredsedu vlády SR pre ľudské práva a národnostné menšiny Chmela
členom správnej rady. Podpredseda vlády SR pre ľudské práva a národnostné menšiny zrejme
pochopil svoje rozšírené kompetencie podpredsedu vlády Slovenskej republiky pre ľudské
práva a národnostné menšiny pri aktívnej ochrane a podpore ľudských práv a slobôd
a v oblasti celkového dohľadu nad ľudskoprávnou politikou SR ako mandát na zasahovanie
do vnútroorganizačných vecí nezávislého Strediska.
Ďalší podpredseda vlády SR a minister práce, sociálnych vecí a rodiny Jozef Mihál
neprípustne v príkrom rozpore so zákonom mocensky atakoval nezávislé Stredisko s úmyslom
priamo zasahovať do personálnych otázok. Vicepremiér sa pokúsil rozhodnúť o personálnej
výmene konkrétnej osoby a určil pritom meno človeka, ktorý ju mal podľa neho nahradiť.
Nezávislé Stredisko kategoricky odmietlo nezákonný pokus podpredsedu vlády a ministra
Mihála o atakovanie Strediska a postavilo sa zástupcovi premiérky na odpor, po ktorom J.
Mihál od svojho ďalšieho nezákonného postupu upustil.
Úrad vlády SR v roku 2011 navyše opakovanie mocensky atakoval nezávislé
Stredisko aj autoritatívnymi služobnými požiadavkami na odovzdanie obsahu internej
dokumentácie za obdobie niekoľkých rokov z archívu Strediska alebo arogantnými pokusmi
o odstupovanie, či prideľovanie pracovných úloh Úradu vlády SR na vybavenie Stredisku tak,
ako je oprávnený urobiť to iba výlučne vo vzťahu k podriadeným štátnym organizáciám.
V apríli 2011 vydal Úrad vlády SR (Sekcia ľudských práv a menšín riadená
podpredsedom vlády SR pre ľudské práva a národnostné menšiny Chmelom) „Analytickú
správu o činnosti a postavení Slovenského národného strediska pre ľudské práva v kontexte
inštitucionálnej ochrany ľudských práv v SR“, ktorá tendenčne, neobjektívne a účelovo
osočovala Stredisko. Perfídnym sa stalo zmanipulované zhromaždenie údajov, zlomyselné
spisovanie, zverejnenie a predloženie takzvanej analytickej správy autorského kolektívu
zamestnancov v štátnej službe o nezávislom postavení a nezávislej činnosti Strediska pre
potreby oficiálneho zasadnutia vlády podľa princípov úradníckej optiky uplatňovanej
v hláseniach pre politbyro v časoch komunizmu. Rovnako perfídnym je osočovanie Strediska
takzvanou analytickou správou objednanou vicepremiérom Chmelom, aby dodatočne
223
vytvorila potrebný ideový podklad pre splnenie už vopred stanoveného zámeru vlády SR, a to
úplnú likvidáciu nezávislého Strediska a jeho pôvodného poslania.
Vicepremiér Chmel zabezpečil, aby sa vláda SR uznesením č. 347 zaviazala k plneniu
ekonomických a právnych úloh pre zrušenie Strediska podľa jeho zámeru a ministerstva
spravodlivosti.
Mocenské politické atakovanie Strediska v roku 2011 vo vnútroštátnom prostredí na
Slovensku štátna moc vystupňovala až natoľko, že prekročila štátne hranice a pokračovala
v zahraničí na medzinárodných fórach. Posadnutosť likvidáciou Strediska z najvyššej
exekutívnej úrovne štátna moc dokonca uplatnila v zahraničnej politike uskutočňovanej
Úradom vlády SR na medzinárodnej úrovni. PPV Chmelovi a nekompetentným byrokratom
v Sekcii ľudských práv a menšín na Úrade vlády SR osobitne prekážala práve medzinárodná
zmluva, ktorou je Medzinárodná dohoda medzi vládou SR a OSN o zriadení Slovenského
národného strediska pre ľudské práva podpísaná 9. marca 1994 a platná od 9. júna 1994 (č.
29/1995 Z. z.).
Na pôde Úradu vlády a ministerstva spravodlivosti sa tak v snahe splniť rozhodnutie
o zlikvidovaní
Strediska
začalo
dokonca
uvažovať
o obsolentnosti,
či
neplatnosti
medzinárodnej dohody o zriadení Strediska s absolútne politicky zvrhlým a neprofesionálnym
odôvodnením, že „táto zmluva je už príliš stará a staré záväzky nemôžu brániť modernému
riešeniu“. Stredisko dodáva, že zmluvy sú práve na to, aby sa plnili.
Okrem iného táto medzinárodná zmluva plní aj funkciu poistnej zmluvy pre prípad
takej poistnej udalosti, akou bolo v roku 2011 politické úsilie o likvidáciu nepohodlného
nezávislého Strediska chrániaceho ľudské práva a kritizujúceho pomery na Slovensku.
Medzinárodnú zmluvu OSN uzavrelo s vládou SR práve preto, aby aspoň minimálne poistilo
záruku proti takým zvráteným politickým nápadom a pokusom zlikvidovať nezávislé
Stredisko, akými sú tie, ktoré absurdne uskutočnil Chmel z ústavnej stoličky podpredsedu
vlády. Úrad vlády SR pod vedením bývalého veľvyslanca Chmela a jeho podriadeného, tiež
bývalého veľvyslanca, spoliehajúc sa na nedostatočné odborné vedomosti svojich úradníkov
z medzinárodného práva a dôverujúc vlastnému prehnanému sebavedomiu sa však kvôli
likvidácii Strediska medzinárodne angažoval. Na medzinárodných fórach sa rozhodol
angažovať proti nezávislému Stredisku, proti medzinárodným záväzkom Slovenska a proti
medzinárodnej zmluve podpísanej OSN.
224
Zahraničná politika uskutočňovaná z Úradu vlády SR bola však neúspešná
a nezabezpečila odstránenie tejto medzinárodnej zmluvnej poistky proti nečakaným excesom
vybočujúcim z obvyklej politickej praxe.
Stredisko protestovalo proti mocenským autoritatívnym útokom štátnej moci
a politickej
objednávke
na
likvidáciu
nezávislej
ochrany ľudských
práv
výzvou
podpredsedovi vlády SR pre ľudské práva a národnostné menšiny. Ústami štatutára Stredisko
veľmi jednoznačne a odsudzujúco vyjadrilo negatívny postoj k verejnému zámeru štátnej
moci nasledujúcimi slovami adresovanými podpredsedovi vlády Chmelovi:
„na
rokovanie
vlády
SR
dňa
1.
júna
2011
ste
predložili
materiál
„Analytická správa o činnosti a postavení Slovenského národného strediska pre ľudské práva
v kontexte inštitucionálnej ochrany ľudských práv v SR“. Týmto materiálom ste navrhli
likvidáciu Slovenského národného strediska pre ľudské práva (ďalej iba „Stredisko“).
Materiál ignoruje zásadné pripomienky Strediska, je napísaný so zlým úmyslom,
nekompetentne a s výnimočnou legislatívnou negramotnosťou.
Zásadne odmietam začlenenie agendy ľudských práv nezávislého Strediska do štátnej
služby v Centre pre právnu pomoc pod Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky alebo
do štátnej služby v úrade Verejného ochrancu ľudských práv. Vyslovujem principiálne nie
Vášmu zámeru zoštátniť na Slovensku ľudskoprávnu agendu Organizácie spojených národov
a Európskej únie, ktorú vykonáva nezávislé Stredisko. Kategoricky sa staviam proti tomu, aby
ste z nezávislého Strediska urobili štátny podnik. Rovnako škandalózny je Váš nápad a celé
Vaše politické úsilie o zrušenie nezávislého Strediska, ktoré je alternatívou k jeho
zoštátneniu. Odsudzujem Vašu snahu spolitizovať túto problematiku a zmocniť sa jej.“
Poslanie Strediska a jeho dôvody protestu proti zvôli štátnej moci Stredisko zverejnilo
v tomto znení:
„Stredisko, ako národná inštitúcia pre ľudské práva na pôde OSN (National Human
Rights Institution) a ako Národný orgán pre rovnaké zaobchádzanie na pôde EÚ (National
Equality Body) má postavenie nezávislého ochrancu ľudských práv. Nezávislé Stredisko
dostalo mandát na kontrolu štátnej moci. Jeho poslaním je kontrolovať štátnu moc ako
dodržiava ľudské práva a informovať o tom medzinárodné fóra, pričom bazálnou funkciou
Strediska je chrániť človeka pred štátnou mocou.
Stredisko zverejnilo Správu o dodržiavaní ľudských práv vrátane zásady rovnakého
zaobchádzania v Slovenskej republike za rok 2010 a nastavilo štátnej moci zrkadlo. Kriticky
pomenovalo nedostatky a zodpovedných a Vaša reakcia, pán podpredseda vlády potvrdzuje,
225
že Vám stupilo na boľavý otlak. Namiesto toho však, aby ste prehodnotili svoje postoje
a nedostatok angažovanosti, rozbíjate toto zrkadlo a likvidujete Stredisko.
Vaše počínanie stavia celú filozofiu nezávislosti ochrancov ľudských práv na hlavu
a atakuje základné pravidlá nezávislej kontroly štátnej moci tým, že chcete túto nezávislú
inštitúciu dostať pod kontrolu štátnej moci.“
Stredisko napísalo a v apríli 2011 zverejnilo kritickú Správu o dodržiavaní ľudských
práv vrátane zásady rovnakého zaobchádzania v Slovenskej republike za rok 2010.
Vicepremiér by bol podľa tejto Správy Strediska za rok 2010 užitočnejší vtedy, ak by sa bol
dostatočne venoval takým témam, akými sú výchova a vzdelávanie v oblasti ľudských práv,
holokaustu a Oswienčimskej lži alebo naprávaním katastrofálneho stavu ochrany osôb so
zdravotným postihnutím. Stredisko vo svojej Správe o dodržiavaní ľudských práv vrátane
zásady rovnakého zaobchádzania v Slovenskej republike za rok 2010 venuje osobitnú
pozornosť kauze sestier Samkových. V Správe vyjadrilo presvedčenie, že ide o skrytú rasovú
diskrimináciu a vicepremiér R. Chmel pritom nevie vysvetliť prečo zo svojej ústavnej pozície
nezabezpečil, aby MŠVVaŠ SR napravilo svoje chyby tak, ako to žiada Stredisko a Výbor NR
SR pre vzdelanie, vedu, mládež a šport. Absurdné však je, že keď Stredisko vyzýva MŠVVaŠ
SR na odstránenie systémových nedostatkov, aby chránilo sestry Samkové, štátna moc
vyhlásila likvidáciu Strediska. Priživovať sa takto na prípade a robiť si politickú kariéru na
nešťastí dvoch mladých žien je podľa Strediska amorálne.
V závere výzvy Stredisko pripomína vicepremiérovi mandát spojený s jeho kreslom
vo vládnom kabinete, keď ústami štatutára hovorí: „Pán podpredseda vlády, dôrazne Vás
vyzývam, aby ste zastavili všetky likvidačné snahy namierené proti Slovenskému národného
stredisku pre ľudské práva a stali sa počas Vášho pôsobenia vo vládnom kabinete jeho
obhajcom a nie jeho hrobárom.“
Po letnej príprave štátnej moci na likvidáciu Strediska vicepremiér Chmel a ministerka
spravodlivosti SR Lucia Žitňanská zlyhali a úlohu podľa uznesenia č. 347 nesplnili a právny
a finančný predpoklad likvidácie Strediska nepripravili. Vicepremiér Chmel po zlyhaní pri
splnení vlastného zámeru urobil druhý pokus. Preto formou opravného pokusu pokračoval
v útoku proti Stredisku a likvidáciu Strediska navrhol v ďalšom materiáli určenom na
schválenie vládou SR.
Predmetný dokument „Celoštátna stratégia ochrany a podpory ľudských práv
v Slovenskej republike“, bol predložený koncom októbra 2011, teda potom, čo Národná rada
226
SR 11. októbra 2011 nevyslovila vláde Slovenskej republiky dôveru. Vicepremiér Chmel
rezignoval na termín delimitácie Strediska plánovaný na koniec roka 2011 a začiatok roka
2012. Jeho politické úsilie mocensky likvidovať nezávislé Stredisko sa však ešte aj napriek
svojej neschopnosti plniť svoje vlastné politické predsavzatia opakovane sústredilo na zámer
zničiť Stredisko v novom termíne a preto vláde SR na jej rokovaní navrhol nový termín
v septembri 2012.
Stredisko opäť ostro protestovalo proti ďalšiemu politickému pokusu PPV Chmela
likvidovať nezávislé Stredisko verejným vyhlásením, podľa ktorého: „Škandalóznou je
skutočnosť, že po uplynutí 3 týždňov od pádu slovenskej vlády, vicepremiér ešte chce nasilu
vnútiť Slovensku záväzok schváliť v septembri budúceho roku systémové a inštitucionálne
zmeny strategického a celoštátneho významu pre ďalšie desaťročia. V materiáli uvádza, že
chce zasiahnuť do pôsobnosti Verejného ochrancu práv a existencie Strediska, čo predstavuje
také zásadné zmeny v právnej a medzinárodnej oblasti, akými sú siahnutie na ústavu, zákony
a medzinárodnú zmluvu. Bezprecedentne sa pritom odvoláva na neplatný vládny program ako
aj poverenie získané na porade, ktorú sám viedol, pričom toto povýšil nad poverenie od hlavy
štátu. Zároveň všetkých arogantne informuje, že tento materiál predkladá na rokovanie vlády,
čím podpredseda neplnohodnotnej vlády, ktorá nedisponuje ani vládnym programom, ani
dôverou parlamentu hrubo ignoruje ústavné limity svojho mandátu.
Navyše, potreba vicepremiéra akademicky uvažovať počas dvoch rokov od 2010 do 2012
o tom, ako dodržiavať ľudské práva a pomáhať ľuďom vytvára dôvodné pochybnosti
o spôsobilosti úradu PPV Chmela plnohodnotne zabezpečovať systémovú ochranu ľudských
práv na Slovensku a poukazuje na vyhasnutý potenciál. Potvrdzuje nepripravenosť R. Chmela
na výkon jeho funkcie a podčiarkuje opodstatnenosť prezidentského poverenia iba na
obmedzený a provizórny mandát. Práve z dôvodu zlyhania vicepremiéra si Stredisko neželá,
aby vládna moc podľa jeho politického nápadu, ale bez vládneho programu, bez dôvery
parlamentu, bez plnohodnotného mandátu a rovnako bez výslovného súhlasu hlavy štátu
likvidovala najstaršiu inštitúciu na ochranu ľudských práv na Slovensku, ktorou je Stredisko.
V kontraste s vicepremiérom nezávislé Stredisko zriadené Organizáciou Spojených národov
disponuje plnohodnotným mandátom na kontrolu dodržiavania ľudských práv štátnou mocou
s poslaním chrániť človeka pred štátnom mocou.“
Politické a ekonomické atakovanie Strediska vyústilo do psychologickej a personálnej
devastácie Strediska zo strany štátnej moci.
227
Zamestnancov Strediska v roku 2011 traumatizoval vicepremiér Chmel svojim
zámerom zlikvidovať Stredisko bez toho, aby povedal aký osud stihne zamestnancov.
Devastačný účinok vicepremiérovho správania spočíva v tom, že mnohí zamestnanci v obave
z Chmelovho prepúšťania nechceli čakať až sa ocitnú na dlažbe a svoju neistotu riešili
nástupom do iného zamestnania. Medzi zamestnancami, ktorí zostali pracovať na Stredisku sa
zase navyše na druhej strane prejavila súťaž o to, aby mohli byť pri delimitácii Strediska
spolu s doterajšou agendou začlenení do niektorých z inštitúcií podľa výberu PPV Chmela
a nestali sa nezamestnanými. Nervozitu zamestnancov vyvolávali obavy z údajne hroziacich
personálnych čistiek zo strany štátnej moci na zabránenie prechodu a začlenenia
zamestnancov Strediska spolu s ich agendou do nových inštitúcií.
V praxi však už v roku 2011 títo zamestnanci pociťovali narastajúci tlak množstva
práce, ktorá zostala na Stredisku po odchode ich kolegov. Veľmi ťažko prijímali aj fakt, že
z rovnakých ľudských obáv a kvôli tej istej neistote sa aj ďalší uchádzači o zamestnanie
v roku 2011 zdráhali zamestnať na Stredisku a doplniť personálne obsadenie bez
minimálnych záruk v čase, keď Stredisku hrozila delimitácia na konci roku 2011. Osobitne
škodlivé je, že kvôli PPV Chmelovi stále váhali so vstupom do zamestnaneckého pomeru aj
dokonca niektorí špičkoví odborníci uznávaní v zahraničí. Zvlášť negatívny efekt formujúci
atmosféru na Stredisku mala výrazná nerozhodnosť vicepremiéra, odkladanie termínov jeho
zámeru delimitovať Stredisko a predlžovanie neistoty zamestnancov Strediska.
Keďže si Stredisko nemohlo dovoliť čakať na príliš pomalé a nekompetentné kroky
vicepremiéra, iniciatívne spustilo reformu Strediska s cieľom zabezpečiť jeho modernizáciu
a vyššiu efektivitu. Stredisko spustilo reformu a modernizáciu „od seba zdola“ v presvedčení,
že podpredseda neplnohodnotnej vlády, bez vládneho programu, bez dôvery parlamentu a bez
osobitného poverenia hlavy štátu na prekročenie limitov ústavného mandátu, ktorý je „pod
nútenou správou prezidenta“ už nesplní ani svoj vlastný zámer. Stredisko preto od novembra
2011 opäť dopĺňalo rady zamestnancov, prispôsobovalo obsah činnosti, deľbu práce a mnohé
iné. Prax ukazuje prispôsobivosť, chuť a nadšenie, ale aj ťažkosti s adaptovaním niektorých
jednotlivcov na nové podmienky.
Ústav pamäti národa
Ústav pamäti národa (ďalej len „Ústav“) je v Slovenskej republike jednou z inštitúcii,
ktorá bola zriadená na zabezpečenie ochrany základných práv a slobôd jednotlivcov. Ústav
228
vznikol na základe zákona č. 553/2002 Z. z. z 19. augusta 2002 o sprístupnení dokumentov
o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 - 1989 a o založení Ústavu a o doplnení
niektorých zákonov (zákon o pamäti národa) ako verejnoprávna inštitúcia. Jednou z jej
hlavných úloh je nielen „vykonávať úplné a nestranné hodnotenie doby neslobody, hlavne
analyzovať príčiny a spôsob straty slobody, prejavy fašistického a komunistického režimu
a ich ideológií, účasť domácich a zahraničných osôb na nich“161, ale aj „propagovať
myšlienky slobody a obrany demokracie pred režimami podobnými nacizmu a komunizmu162“.
Zákon o pamäti národa zveruje ústave tieto kompetencie:
a) vykonávať úplné a nestranné hodnotenie doby neslobody, hlavne analyzovať príčiny
a spôsob straty slobody, prejavy fašistického a komunistického režimu a ich ideológií, účasť
domácich a zahraničných osôb na nich,
b) sprístupňovať prenasledovaným osobám dokumenty o ich prenasledovaní,
c) zverejňovať údaje o vykonávateľoch tohto prenasledovania a ich činnosti,
d) dávať podnety na trestné stíhanie zločinov a trestných činov podľa § 1; spolupracuje pritom
s Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky,
e) poskytovať potrebné informácie orgánom verejnej moci,
f) systematicky zhromažďovať a odborne dokumentačne spracovávať všetky druhy
informácií, dokladov a dokumentov vzťahujúcich sa na dobu neslobody,
g) spolupracovať s obdobnými inštitúciami v Slovenskej republike aj mimo nej, hlavne
s archívmi, múzeami, knižnicami, pamätníkmi odboja, pamätníkmi koncentračných
a pracovných táborov, poskytovať im informácie, bádateľské možnosti a metodickú pomoc
a propagovať ich činnosť,
h) poskytovať verejnosti výsledky svojej činnosti, hlavne zverejňovať a sprístupňovať
informácie a iné doklady o dobe neslobody 1939 - 1989 a o činoch a osudoch jednotlivcov,
vydávať a šíriť publikácie, organizovať výstavy, semináre, odborné konferencie, diskusné
fóra,
i) propagovať myšlienky slobody a obrany demokracie pred režimami podobnými nacizmu
a komunizmu,
j) rozhodovať o priznaní postavenia účastníka protikomunistického odboja,163
161
§ 8 ods. 1 písm. a ) zákona č. 553/2002 Z. z.
§ 8 ods. 1 písm. i ) zákona č. 553/2002 Z. z.
163
Protikomunistický odboj je definovaný v zákone č. 219/2006 Z.z. o protikomunistickom odboji v znení
neskorších predpisov ako „aktívny odpor občanov proti komunistickému režimu 3) prejavený či prejavovaný
organizovane alebo individuálne v období od 6. októbra 1944 do 17. novembra 1989 (ďalej len "rozhodné
obdobie") verejnými občianskymi postojmi alebo činmi odporu, a to ako na území Československej republiky
alebo Československej socialistickej republiky, ako aj v zahraničí.“ Účastníkom protikomunistického odboja
162
229
k) rozhodovať o priznaní postavenia veterána protikomunistického odboja, veterána
protikomunistického odboja in memoriam a vydávať preukaz veterána protikomunistického
odboja a preukaz veterána protikomunistického odboja in memoriam.164
V rámci svojej pôsobnosti určenej týmto zákonom je ústav oprávnený vydávať
správne rozhodnutia a udeľovať pokuty za priestupky.
Ústav je tak prvou inštitúciou v histórii Slovenskej republiky, ktorá sa špecializuje na
hodnotenie a analýzu činnosti totalitných režimov v rokoch 1939 – 1989, ktoré nebývalým
spôsobom zasahovali do základných práv a slobôd mnohých osôb. O charaktere týchto dôb
vypovedajú najmä zachované autentické dokumenty, ktoré vytvorili bývalé bezpečnostné
zložky štátu. Tieto dokumenty boli zákonom o pamäti národa zverené do správy Ústavu
pamäti národa. Jednou z jeho úloh je aj zabezpečiť sprístupnenie dokumentov širokej
verejnosti, aby žiadne protiprávne konanie štátu voči občanom neostalo utajené.
Pokiaľ ide o hodnotenie činnosti Ústavu, týždenník Týždeň165 uvádza: „Vďaka
Ústavu ... máme mnoho publikácií o židovskom i rómskom holokauste, o zločinoch dlhodobo
idealizovaných partizánov, o arizácii, fungovaní Štátnej bezpečnosti, o mechanizmoch
komunistických zločinov a represálií, ako aj o ďalších udalostiach, ktorých poznanie je
dôležité pre sebareflexiu vlastných dejín, na zbavenie sa schizofrénie z minulosti.
Organizovaním početných konferencií, seminárov, prednášok a diskusií dáva o sebe ústav
vedieť nielen v odborných kruhoch, ale i v radoch širšej verejnosti. Množstvo prác ústavu má
zásadný poznávací význam. Nemožno nespomenúť a nevyzdvihnúť taktiež početné pramenné
edície, lebo vydávanie prameňov je jedným z meradiel vyspelosti národnej historiografie.“
je občan, ktorý sa v rozhodnom období ako československý štátny občan staval na odpor proti
komunistickému režimu buď ako člen ilegálnej organizácie alebo ako politický väzeň, t. j. bol z politických
dôvodov internovaný, alebo bol v období rokov 1948 až 1953 zaradený do vojenských táborov nútených prác,
alebo bol v rokoch 1944 až 1946 civilnou osobou protiprávne násilne odvlečenou do bývalého Zväzu
sovietskych socialistických republík a do táborov, ktoré mal bývalý Zväz sovietskych socialistických republík
zriadené v iných štátoch, alebo bol autorom petícií či obdobných materiálov zameraných na obnovu slobody
a demokracie alebo zabezpečoval ich tlač či rozširovanie, organizoval politické organizácie či verejné
vystúpenia proti komunistickému režimu, vyvíjal politickú, publicistickú či inú preukázateľne
protikomunistickú činnosť zameranú na obnovu slobody a demokracie v Československu, či opustil republiku
z dôvodov hroziaceho zatknutia a odsúdenia alebo z dôvodu hroziacej inej formy perzekúcie ako dôsledku
protikomunistického odboja alebo vyvíjal v zahraničí politickú, publicistickú či inú preukázateľne
protikomunistickú činnosť zameranú na obnovu slobody a demokracie v Československu. V zmysle
uvedeného zákona ústav o priznaní štatútu rozhoduje na základe písomnej žiadosti, súčasťou ktorej je
dotazník. Údaje z dotazníka sa overujú vyhľadávaním príslušných dokumentov v archívoch na Slovensku
i v zahraničí. Pri skúmaní oprávnenosti žiadosti sa zisťujú aj možné prekážky, ktoré sú uvedené v § 9 zákona
o protikomunistickom odboji. Ak sa v konaní preukáže existencia týchto prekážok, osobe nemôže byť
priznané postavenie účastníka protikomunistického odboja.
164
Rovnako upravené v zákone o č. 219/2006 Z. z. o protikomunistickom odboji v znení neskorších predpisov.
165
7. 3. 2011; Týždeň; č. 10: Plusy a deficity ÚPN.
230
V roku 2011 v médiách rezonovala téma reformy Ústavu prijatím nového zákona
o činnosti Ústavu.
Vedenie Ústavu pamäti národa bolo aj v roku 2011 podrobené kritike. Bývalý riaditeľ
Sekcie a dokumentácie a niekdajší člen Výboru Ústavu, či bývalý vedúci Oddelenia
dokumentácie a bývalý šéfredaktor časopisu Pamäť národa tvrdili, že ústav sa venuje len
vybraným témam, pričom z ich spracovania je zrejme skresľovanie historických skutočností,
ktoré sú latentné i explicitne prítomné v publikáciách i verejných vystúpeniach viacerých
predstaviteľov ústavu. Vedenie Ústavu navyše podľa nich ignoruje viacero zákonom
stanovených úloh, čo údajne vedie k zanedbávaniu činnosti, bez "ktorých nie je možné
zodpovedne poskytovať informácie verejnosti, ale ani štátnym orgánom, najmä Národnému
bezpečnostnému úradu". Vedenie Ústavu striktne odmietlo nielen túto kritiku, ale aj všetky
ostatné výhrady a kritické slová. Predseda Správnej rady Ústavu uviedol, že v súvislosti
s odhaľovaním komunistických zločinov podal Ústavu na základe systematickej činnosti
Sekcie dokumentácie od roku 2007 podnety na Generálnu prokuratúru vo viac ako 50
prípadoch ľudí usmrtených represívnymi orgánmi totalitného režimu. Vedenie ÚPN tiež
odmietlo slová o zanedbávaní vytvárania evidencií či popisu archívnych fondov
a sprístupňovania dokumentov.
Po kritike ústavu pracovná skupina, ktorá posudzovala fungovanie ústavu, pripravila
novelu zákona, ktorá ho mala zmeniť. Prvé stretnutie pracovnej skupiny k otázkam ďalšieho
fungovania Ústavu sa uskutočnilo ešte v roku 2010 - 20. decembra, na Úrade vlády SR pod
vedením predsedníčky vlády SR. Hlavným zámerom novelizácie malo byť zefektívnenie
činnosti Ústavu a zvrátenie smerovania Ústavu k uzavretej inštitúcii s 20 ľuďmi podobného
charakteru, ako sú historické ústavy na vysokých školách. "Ústav by mal byť viac otvorený
verejnosti
a pracovať
s
občanmi,
pričom
by im
mal
sprístupňovať
informácie
o minulosti," povedal pre Aktuálne.sk člen pracovnej skupiny a poslanec166. Druhým hlavným
zámerom zmien v Ústav malo byť zlepšenie jeho fungovania a financovania. "Pracovná
skupina zriadená k zákonu o ÚPN pristupovala k otázke zefektívnenia tak z hľadiska činnosti,
ako aj z hľadiska finančného," uviedol pre Aktuálne.sk tlačový odbor Úradu vlády SR.167
Proti návrhu nového zákona o činnosti Ústavu sa zdvihla vlna kritiky. Proti novému
zákonu sa postavilo nielen vedenie Ústavu, ale aj viaceré slovenské osobnosti168:
V súvislosti s novelou zákona o činnosti Ústavu, bývalí disidenti i historici žiadali, aby
166
3. 6. 2011; www.aktualne.sk: Zákon o ÚPN, má umožniť zmeny vo vedení.
3. 6. 2011; www.aktualne.sk: Zákon o ÚPN, má umožniť zmeny vo vedení.
168
2. 5. 2011; Rozhlasová stanica Slovensko; Štúdio Kontakt; 20.00: Čo bude s Ústavom pamäti národa?
167
231
sa zákon o Ústave pamäti národa nemenil tak, aby bolo možné politicky zasahovať do
personálnych otázok ústavu.169 V otvorenom liste premiérke za zachovanie politickej
nezávislosti ústavu sa uvádza, že vláda SR pripravuje také zmeny v zákone, ktorými by sa
menilo vymenovanie predsedu správnej rady Ústavu, tvorba správnej rady, ako aj jej funkčné
obdobie. Ústav sa podľa autorov listu vypracoval na ďalšie centrum výskumu najnovších
dejín Slovenska. "Jeho činnosť a publikácie nemusia vyvolávať všeobecný súhlas, ale zatiaľ
obstáli v zásadnom vedeckom hodnotení. Pre pravdivý výskum a publicistiku o dejinách je
dôležité, aby boli slobodné a chránené pred politickými tlakmi. Zmena zákona o Ústavu, ktorá
umožní výmenu predsedu správnej rady a správnu a dozornú radu pred uplynutím funkčného
obdobia, vystaví Ústav politickým tlakom“. Nové vedenie ústavu podľa autorov listu bude
vplývať na výskumníkov, aby svoje výskumy prispôsobili požiadavkám momentálnej
politickej moci, pretože inak bude hroziť opakovaná zmena vedenia ústavu. "Zmena vedenia
ústavu bude môcť byť aj pri každej zmene vlády. Odstrašujúci príklad je pri obdobnom ústave
v ČR, kde sa v priebehu roka vystriedali štyria riaditelia," napísali v liste bývalí disidenti
a historik. Podľa nich zmena zákona o Ústave vytvorí podmienky pre politickú korupciu pri
historickom výskume.
Ku kritikom nového návrhu zákona o činnosti Ústavu sa pridali aj Politickí väzni Zväz
protikomunistického odboja (PV ZPKO) ako organizácia, ktorá združuje najviac bývalých
politických väzňov na Slovensku "Návrh zákona chápeme ako prostriedok k spolitizovaniu
Ústavu, čo bude na úkor jeho nestrannosti a odbornosti.“ Politickí väzni vláde vyčítali, že o
návrhu neprebehla žiadna verejná diskusia. "PV ZPKO nemal možnosť k návrhu zákona
primerane sa vyjadriť a skrátená lehota na pripomienky v rámci medzirezortného
pripomienkového konania svedčí skôr o snahe diskusiu k zákonu vylúčiť."170
Aj vedenie Ústavu tvrdí, že nový návrh zákona bol pripravovaný bez spolupráce
s ústavom a v utajení. Podľa vyjadrenia kancelárie vedúceho služobného úradu, nebol
z rokovaní pracovnej skupiny vyhotovený žiadny záznam. Teda, že na úrade vlády pol roka
fungovala pracovná skupina na prípravu nového zákona o Ústave a jej koordinátor
nezabezpečil ani len vyhotovenie záznamov zo zasadnutí. Vraj medzi členmi pracovnej
skupiny a koordinátorom prebiehala v súvislosti s pripomienkami a podnetmi k návrhu
predmetného zákona len e-mailová komunikácia, ktorá sa ale nezachovala. Úrad vlády
jednoducho s vážnou tvárou konštatoval, že z polročnej činnosti pracovnej skupiny sa
169
3. 5. 2011; www.webnoviny.sk: Čarnogurský a Mikloško sa obávajú politických tlakov na ÚPN. Rovnako aj
5. 5. 2011; Televízna stanica STV 1; Správy STV: Obavy o nezávislosť ÚPN.
170
2. 9. 2011; www.tasr.sk: Politickí väzni chápu návrh zákona o ÚPN ako prostriedok jeho spolitizovania.
232
nezachovalo ani jedno-jediné slovo. To však kontrastuje s informáciou, podľa ktorej "Návrh
predmetného zákona bude v najbližšom čase predložený na medzirezortné pripomienkové
konanie a tým bude zverejnený a sprístupnený širokej verejnosti." Takže sa síce nezachovali
sa nijaké texty, ale v najbližšom čase z nich však vznikne kompletný zákon.
Návrh nového zákona o činnosti Ústavu, ktorý má nahradiť zákon č. 553/2002 Z. z.
o pamäti národa predložil podpredseda vlády SR pre ľudské práva a menšiny 24. augusta
2011 do medzirezortného pripomienkového konania Predložený návrh je výsledkom činnosti
komisie, o ktorej podľa slov kancelárie vedúceho služobného úradu, nebol vyhotovený žiadny
záznam.
Navrhované zmeny, ktoré mal priniesť nový zákon o činnosti Ústavu: „Navrhovanou
právnou úpravou sa mení najmä rozsah obdobia neslobody, teda obdobia, ktorým sa má
inštitúcia zaoberať. Namiesto obdobia od 18. apríla 1939 do 31. decembra 1989 sa za
rozhodné obdobie navrhuje obdobie od 30. septembra 1938 do 15. februára 1990, a to
z dôvodu nezákonných, nedemokratických zásahov štátu do ľudských práv svojich občanov,
ku ktorým dochádzalo už v období od 30. septembra 1938. Návrh zákona tiež spresňuje
pojmy a obsah pojmov, ktoré sa nachádzajú v zákone, hlavne pojem Štátna bezpečnosť
a bezpečnostná zložka. Dopĺňajú sa nové úlohy Ústavu, pričom ako prvá a základná úloha sa
definuje propagovanie myšlienky slobody a obrany demokracie pred totalitnými režimami
a režimami porušujúcimi ľudské práva. Navrhuje sa zmena orgánov Ústavu, nakoľko súčasné
orgány, t. j. správna rada, dozorná rada a výbor sú mnohopočetné a nemajú v zákone jasne
pomenované svoje kompetencie. Navrhuje sa vytvorenie jedného kolektívneho orgánu,
7-člennej Rady Ústavu. Výška odmien členov správnej a dozornej rady je nadštandardná pre
takýto druh inštitúcie. Finančné náležitosti spojené s členstvom v orgánoch Ústavu znamenali
vysokú záťaž na rozpočet Ústavu. Zmena sa navrhuje aj v oddelení funkcie predsedu správnej
rady od funkcie štatutára. Navrhuje sa vytvoriť funkcia riaditeľa ako výkonného orgánu
Ústavu. Funkčné obdobie riaditeľa Ústavu bude šesť rokov. Riaditeľ i členovia Rady Ústavu
musia spĺňať podmienku bezúhonnosti - nesmú byť členom Komunistickej strany
Československa, Komunistickej strany Slovenska, politických strán združených v Národnom
fronte alebo členom riadiacich orgánov organizácií združených v Národnom fronte,
príslušníkom ani zamestnancom bezpečnostných orgánov štátu, príslušníkom Ľudových
milícií ani osobou evidovanou ako spolupracovník bezpečnostnej zložky. Významnou
zmenou je nová koncepcia sprístupňovania archívnych dokumentov, ktorá vychádza v ústrety
požiadavkám odbornej a laickej verejnosti. Vo veľkej miere sa tento proces približuje
k právnej úprave obsiahnutej v zákone č. 395/2002 Z. z. o archívoch a registratúre. Pri
233
sprístupňovaní dokumentov sa odstraňujú prekážky obsiahnuté v súčasnom zákone a zároveň
zákon umožňuje sprístupňovať viac dokumentov.“171
K týmto zmenám navrhovaným v novom zákone sa vo svojom stanovisku zo dňa
7. 9. 2011 vyjadril aj samotný ústav: „Návrh bez uvedenia jediného konkrétneho dôvodu ruší
všetky doterajšie orgány ústavu, pričom štruktúrou nových orgánov, ich právomocami, ako aj
spôsobom voľby a odvolávania ich členov a predstaviteľov neprijateľným spôsobom likviduje
nezávislosť Ústavu. Navrhované znenie nového zákona o Ústave je účelovou zmenou, ktorá
má vytvoriť predpoklady na politické ovládnutie Ústavu a likvidáciu jeho politickej
nezávislosti“. Ku kritike sa pripojil známy bývalý slovenský disident a väzeň komunistického
režimu Ján Čarnogurský:172 "Navrhovaný zákon likviduje nezávislosť Ústavu a tým bude
pomerne veľmi skoro likvidovať Ústav ako nezávislé centrum výskumu moderných dejín.
Ako hodnotné centrum výskumu dejín zanikne." Čarnogurský zároveň upozornil, že návrh
zákona nechráni dostatočne ani štátne záujmy, keďže počíta aj so zverejnením mien bývalých
príslušníkov rozviedky, ktorí boli tiež evidovaní ako pracovníci ŠtB. Doteraz k takémuto
kroku nepristúpil ani jeden z okolitých postkomunistických štátov, pretože každý má záujem
mená zahraničných spolupracovníkov rozviedky tajiť. V opačnom prípade stratí dôveru
a bude mať problém takýchto ľudí získavať na spoluprácu aj do budúcnosti.
Politické zmeny na Slovensku (pád vlády SR v októbri 2011) však viedli k tomu, že
vláda síce návrh na svojom rokovaní schválila, ale vzhľadom na politickú situáciu ho do
parlamentu už nepredložila."
Záver
Ústav pamäti národa, ktorý vznikol na základe zákona o pamäti národa v roku 2002, je
v Slovenskej republike jednou z inštitúcii, ktorá bola zriadená na zabezpečenie ochrany
základných práv a slobôd jednotlivcov. Obdobné inštitúcie nachádzame aj v iných krajinách,
ktoré pred rokom 1989 patrili do tzv. sovietskeho bloku. Základnou úlohou Ústavu je
zaoberať sa obdobím neslobodných režimov (fašizmus, komunizmus) v rokoch 1939 – 1989
a objektívne vyhodnocovať tieto obdobia na Slovensku, pričom v rámci plnenia svojich úloh
Ústav úzko spolupracuje aj s partnerskými organizáciami v zahraničí. Ústavu boli do správy
zverené zachované autentické dokumenty, ktoré vytvorili bývalé bezpečnostné zložky štátu
a ktoré podávajú svedectvo o dobách neslobody.
171
172
Tak, ako uvádza dôvodová správa k návrhu zákona.
7. 9. 2011; www.tasr.sk: I.PETRANSKÝ: Nový zákon buduje závislosť ÚPN od vládnucej politickej moci.
234
Jednou z úloh Ústavu je aj podávanie podnetov na trestné stíhanie zločinov a trestných
činov podľa § 1 zákona o pamäti národa. Ide o nacistické a komunistické zločiny a zločiny
proti ľudskosti. V tejto oblasti má Ústav spolupracovať s Generálnou prokuratúrou SR, avšak
táto spolupráca je zo stany GP SR kritizovaná. Pokiaľ ide o hodnotenie činnosti Ústavu,
reakcie sú rôzne. V roku 2011 rezonovala v médiách kritika Ústavu vo viacerých oblastiach,
čo viedlo k tomu, že bol vypracovaný návrh nového zákona o činnosti Ústavu.
Ten bol podrobený kritike pre zasahovanie do nezávislosti Ústavu politickou mocou,
voči čomu sa ohradili bývalí disidenti a o zachovanie politickej nezávislosti Ústavu.
Predstavitelia Ústavu tiež vyjadrili svoje nesúhlasné stanovisko s návrhom nového zákona,
a to najmä s tým, že návrh zákona bol pripravovaný bez súčinnosti s Ústavu.
Verejný ochranca práv
Verejný ochranca práv je podľa článku 151 ods. 1 Ústavy SR nezávislý orgán
Slovenskej republiky, ktorý v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom chráni základné
práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb v konaní pred orgánmi verejnej správy
a ďalšími orgánmi verejnej moci, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore
s právnym poriadkom.
Verejný ochranca práv pôsobí jednak ako orgán mimosúdnej ochrany základných práv
a slobôd, a jednak patrí k skupine vonkajších kontrolných mechanizmov fungovania verejnej
správy. Ide o kontrolný orgán sui generis, ktorý nedisponuje právomocou autoritatívne
rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb. Absencia
decízneho rozhodovania je základným atribútom jeho postavenia. Verejného ochrancu práv
tak nemožno radiť medzi orgány verejnej moci. Verejný ochranca práv nemá ani sankčnú
právomoc.
Verejný ochranca práv je len jednou, nie jedinou inštitúciou, ktorá pôsobí v prospech
ochrany základných práv a slobôd a má pôsobiť svojou autoritou. Uplatňuje takzvané nežné
právo. Výhodou „konania pred ombudsmanom“ je jeho jednoduchosť, neformálnosť
a rýchlosť.
Predmetom pôsobnosti verejného ochrancu práv je preskúmavanie podnetov fyzických
a právnických osôb, ak sa domnievajú, že pri konaní, rozhodovaní alebo nečinnosti orgánu
verejnej správy boli porušené ich základné práva a slobody v rozpore s právnym poriadkom
alebo princípmi demokratického a právneho štátu. Verejný ochranca práv však takto môže
konať aj z vlastnej iniciatívy. Do jeho pôsobnosti spadá kontrola postupov orgánov štátnej
235
správy, územnej samosprávy, právnických a fyzických osôb, ktoré podľa osobitného zákona
rozhodujú o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej
správy, alebo do práv a povinností fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej
správy inak zasahujú. Z jeho pôsobnosti sú vyňaté: Národná rada SR, prezident SR, vláda SR,
Ústavný súd Slovenskej republiky, Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky,
spravodajské služby. Pôsobnosť verejného ochrancu práv sa tiež nevzťahuje na rozhodovacie
právomoci vyšetrovateľov Policajného zboru, prokuratúru a na súdy s výnimkou orgánov
riadenia a správy súdov a dôvodov predpokladajúcich disciplinárne previnenie sudcu
a prokurátora.
Pokiaľ ide o vymedzenie vecnej pôsobnosti, verejný ochranca práv preskúmava len
porušenie základných práv a slobôd, tak ako sú vymedzené v Ústave SR a v medzinárodných
dokumentoch.
Z príslušných ustanovení zákona o verejnom ochrancovi práv vyplýva, že do
právomoci verejného ochrancu práv v Slovenskej republike, na rozdiel od napr. ombudsmana
Českej republiky či ombudsmana EÚ, nepatrí poskytovať fyzickým a právnickým osobám
ochranu pred tzv. maladministráciou („zlou správou“), t. j. v prípade, ak orgány verejnej moci
konajú v rozpore s pravidlami dobrej správy. Verejný ochranca práv je oprávnený konať len
v prípade, ak orgány verejnej správy konajú v rozpore s právnym poriadkom a len vtedy, ak
takýmto konaním dochádza k porušeniu základných práv a slobôd.
Verejný ochranca práv koná na základe podnetu fyzickej osoby alebo právnickej
osoby, ktorý musí mať zákonom predpísané formálne aj obsahové náležitosti, alebo z vlastnej
iniciatívy. Ako sme už uviedli, verejný ochranca práv nemá ani sankčnú právomoc. Jeho
právomoc voči orgánom verejnej správy je vymedzená tak, že je oprávnený vstupovať do
objektov orgánov verejnej správy, vyžadovať od orgánu verejnej správy, aby mu poskytol
potrebné spisy a doklady, ako aj vysvetlenie k veci, ktorej sa podnet týka, a to aj v prípade,
ak osobitný predpis obmedzuje právo nahliadať do spisov len pre vymedzený okruh
subjektov, klásť otázky zamestnancom orgánu verejnej správy, hovoriť aj bez prítomnosti
iných osôb s osobami, ktoré sú zaistené v miestach, kde sa vykonáva väzba, trest odňatia
slobody, disciplinárne tresty vojakov, ochranné liečenie, ochranná výchova, ústavné liečenie
alebo ústavná výchova a v celách policajného zaistenia. 173 V odborných právnických kruhoch
nejestvuje zhoda o tom, či sú takto vymedzené právomoci dostatočné na to, aby verejný
ochranca práv účinne pôsobil na orgány verejnej správy. Tie sú povinné vo vzťahu
173
§ 17 ods. 1 zákona č. 564/2001 Z. z.
236
k verejnému ochrancovi práv, na jeho žiadosť, poskytnúť mu informácie a vysvetlenia,174
umožniť mu nahliadnutie do spisu alebo požičať mu spis, predložiť mu písomné stanovisko
ku skutkovým a k právnym otázkam, vysporiadať sa s dôkazmi, ktoré navrhne, vysporiadať sa
s opatreniami, ktoré navrhne, vykonať opatrenia, ktoré navrhne v prípade ich nečinnosti, ak
vykonanie takých opatrení vyplýva zo zákona alebo z iného všeobecne záväzného predpisu,
umožniť mu prítomnosť na ústnom prejednávaní a klásť účastníkom konania a osobám
zúčastneným na prejednávaní otázky.175 Zákon o verejnom ochrancovi práv bližšie upravuje
aj lehoty, ktoré má orgán verejnej správy vo vzťahu k verejnému ochrancovi práv dodržať.
V prípade, ak príslušný orgán neposkytne ombudsmanovi súčinnosť, ktorú je povinný podľa
zákona mu poskytnúť, ten túto skutočnosť oznámi jeho nadriadenému orgánu, a ak takého
niet, vláde Slovenskej republiky.176 Zákon o verejnom ochrancovi práv ďalej ustanovuje
postup, ako má postupovať nadriadený orgán alebo vláda SR - nadriadený orgán verejnej
správy, a ak takého niet vláda Slovenskej republiky, sú povinní oznámiť verejnému
ochrancovi práv do 20 dní odo dňa doručenia jeho vyrozumenia opatrenia, ktoré vo veci
prijali. Ak verejný ochranca práv považuje opatrenia vykonané podľa odseku 6 za
nedostatočné, oznámi túto skutočnosť Národnej rade SR alebo ňou poverenému orgánu.
Okrem vyššie uvedených oprávnení patria do kompetencie aj ďalšie oprávnenia, ktoré
úzko súvisia s prešetrovaním konania orgánov verejnej správy. Zákon mu priznáva právo na
podanie podnetu na zmenu alebo zrušenie zákona, všeobecne záväzného právneho predpisu
alebo vnútorného predpisu vydaného orgánom verejnej správy príslušnému orgánu, ak zistí
skutočnosti nasvedčujúce tomu, že takýto predpis porušuje základné práva a slobody
fyzických osôb a právnických osôb. Rovnako má právomoc vo veciach súladu právnych
predpisov podľa čl. 125 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky: ak ich ďalšie uplatňovanie
môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody
vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, môže podať návrh na začatie konania pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky.
Ak výsledkami vybavenia podnetu nie je preukázané porušenie základných práv
a slobôd, verejný ochranca práv písomne o tom upovedomí podávateľa podnetu a orgán
verejnej správy, proti ktorého postupu, rozhodovaniu alebo nečinnosti podnet smeruje.
174
Informácie a vysvetlenie môže odoprieť zamestnanec, ktorý by jeho podaním porušil štátom uznanú alebo
uloženú povinnosť mlčanlivosti, ak tejto povinnosti nebol zbavený podľa zákona.
175
§ 17 ods. 2 zákona č. 564/2001 Z. z.
176
§ 17 ods. 5 zákona č. 564/2001 Z. z.
237
Ak výsledkami vybavenia podnetu je preukázané porušenie základných práv
a slobôd, verejný ochranca práv oznámi výsledky vybavenia podnetu spolu s návrhom
opatrení orgánu verejnej správy, proti ktorého postupu, rozhodovaniu alebo nečinnosti podnet
smeruje. Tento orgán je povinný do 20 dní odo dňa doručenia výzvy na prijatie opatrení
oznámiť verejnému ochrancovi práv svoje stanovisko k výsledkom vybavenia podnetu
a prijaté opatrenia. Ak verejný ochranca práv nesúhlasí so stanoviskom orgánu verejnej
správy alebo ak prijaté opatrenia považuje za nedostatočné, vyrozumie o tom orgán
nadriadený orgánu verejnej správy, proti ktorému podnet smeruje, a ak takého orgánu niet,
vládu Slovenskej republiky. Nadriadený orgán verejnej správy, proti ktorému podnet smeruje,
ak takého orgánu niet, vláda Slovenskej republiky podľa odseku 3 sú povinní oznámiť
verejnému ochrancovi práv do 20 dní odo dňa doručenia jeho vyrozumenia opatrenia, ktoré
vo veci prijali. Ak verejný ochranca práv považuje opatrenia vykonané podľa odseku 4 za
nedostatočné, oznámi túto skutočnosť národnej rade alebo ňou poverenému orgánu.
Ombudsman za ostatných desať rokov177 doteraz preukázal porušenie základných práv
a slobôd celkove v 1 528 prípadoch, pričom doručených mu bolo 23 211 podnetov.178
Ostatnou nepriamou novelou zákona o verejnom ochrancovi práv (zákon č. 220/2011
Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony), ktorý nadobudol účinnosť dňa
1. 10. 2011, bolo verejnému ochrancovi práv priznané oprávnenie podať návrh na začatie
disciplinárneho konania proti prokurátorovi.
Proti tomuto oprávneniu vydala nesúhlasné stanovisko Generálna prokuratúra SR,
ktorá uviedla: „Navrhované oprávnenie ministra spravodlivosti a verejného ochrancu práv
podať návrh na začatie disciplinárneho konania proti ktorémukoľvek prokurátorovi je
závažným zásahom do statusového postavenia prokurátorov. Takéto oprávnenie môže byť
zneužité na zastrašovanie a šikanáciu prokurátorov a na pozbavenie funkcie prokurátora
tých prokurátorov, ktorí sú nepohodlní pre politikov.“
Okrem uvedeného, takáto právna úprava nerešpektuje Ústavu Slovenskej republiky.
Ministrovi spravodlivosti a verejnému ochrancovi práv priznáva oprávnenie podať návrh na
začatie disciplinárneho konania aj proti generálnemu prokurátorovi – aj generálny
prokurátor je totiž prokurátorom. Tým dostáva generálneho prokurátora ako ústavného
177
Verejný ochranca práv tieto údaje zverejňuje každoročnej správe o činnosti, ktorú predkladá v Národnej rade
SR.
178
Údaje z tlače: NR SR: Za deväť rokov prišlo ombudsmanovi vyše 21.000 podnetov (20. 5. 2011;
www.tasr.sk; s.; TASR)
238
činiteľa do podriadeného postavenia voči ministrovi spravodlivosti a verejnému ochrancovi
práv.
V súvislosti s pôsobnosťou a kompetenciami verejného ochrancu práv sa v roku 2011
objavila v médiách aj zmienka o možnom presunutí právomocí Slovenského národného
strediska pre ľudské práva na úrad verejného ochrancu práv. Túto možnosť uvádzala
Analytická správu o činnosti a postavení tejto organizácie, ktorú 1. 6. 2011 schválila vláda
SR.
Voľba verejného ochrancu práv v roku 2011
Nakoľko verejnému ochrancovi práv sa skončilo funkčné obdobie 27. marca 2012,
v roku 2011 rezonovala vo verejnosti aj téma kandidáta na verejného ochrancu práv. Keďže
súčasný ombudsman nemôže byť do funkcie opätovne zvolený, Národná rada SR v roku 2011
volila nového verejného ochrancu práv.
V súvislosti s voľbou verejného ochrancu práv napísal podpredseda vlády pre ľudské
práva a národnostné menšiny poslancom Národnej rady otvorený list, v ktorom ich žiada, aby
pri výbere kandidátov na funkciu verejného ochrancu práv zohľadnili ich kvality. 179 Kritériá,
ktoré spísal do otvoreného listu, vychádzajú vraj z odbornej diskusie Rady vlády pre ľudské
práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť. Podľa nich by mal mať budúci ombudsman
ukončené vysokoškolské vzdelanie II. stupňa a osobitné vzdelanie v oblasti ľudských práv.
Mal by ovládať angličtinu alebo francúzštinu. Rada požaduje aj profesionálnu, morálnu
a osobnostnú integritu, komunikačné zručnosti, ale aj citlivé vnímanie porušovania ľudských
práv či riadiace a organizačné schopnosti.
Predseda Národnej rady SR Pavol Hrušovský určil dátum volieb verejného ochrancu
práv na 7. decembra 2011. Jedinou kandidátkou na funkciu verejného ochrancu práv bola
nakoniec len poslankyňa Národnej rady SR Jana Dubovcová, ktorá bola aj zvolená.
Záver
Tento „návod“ na to, ako vyberať budúceho verejného ochrancu práv treba jednoznačne
považovať za pokus ovplyvniť voľbu verejného ochrancu práv. Je pritom zarážajúce, že sa na
také neprípustné konanie znížil funkcionár, ktorý má práve zabezpečovať ochranu základných
179
26. 11. 2011; Pravda; s. 4; SITA: Chmel píše, aký má byť ombudsman.
239
ľudských práv v Slovenskej republike.
Odporúčania
V súvislosti s právomocami verejného ochrancu práv sa častokrát spomína nedostatok
jeho právomoci na to, aby mohol byť úspešným kontrolným orgánov vo vzťahu k orgánom
verejnej moci tak, aby jeho právomoci mali aj preventívne pôsobenie. Stredisko v tejto
súvislosti odporúča rozšíriť aj vecnú pôsobnosť verejného ochrancu práv. Z príslušných
ustanovení zákona o verejnom ochrancovi práv vyplýva, že verejnému ochrancovi práv
v Slovenskej republike nepatrí poskytovať fyzickým a právnickým osobám ochranu pred tzv.
maladministráciou („zlou správou“), t. j. v prípade, ak orgány verejnej moci konajú v rozpore
s pravidlami dobrej správy. Verejný ochranca práv je oprávnený konať len v prípade, ak
orgány verejnej správy konajú v rozpore s právnym poriadkom alebo princípmi
demokratického a právneho štátu a len vtedy, ak takýmto konaním dochádza k porušeniu
základných práv a slobôd. Následkom tejto skutočnosti je, že na verejného ochrancu práv sa
oprávnené subjekty obracajú aj s takými podnetmi, ktoré nie sú v jeho pôsobnosti, k čomu
môže prispievať aj skutočnosť, že podanie nepodlieha poplatkovej povinnosti. Stredisko sa
domnieva, že vzhľadom na uvedené skutočnosti, treba rozšíriť pôsobnosť aj právomoci
verejného ochrancu práv tak, aby sa tým prispelo k zvýšeniu miery ochrany práv fyzických
a právnických osôb vo vzťahu k orgánom verejnej moci.
240
II. ČASŤ
Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania
1. Porušovanie zásady rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych
a obdobných právnych vzťahoch
Diskriminácia z dôvodu pohlavia pri odmeňovaní
Na úrovni primárneho práva ES/EÚ bola pôvodne popri deklarovanom zákaze
diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, ktorý uvádza článok 7 (12) Zmluvy
o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „ZES“), upravená iba zásada rovnakej
odmeny mužov a žien za rovnakú prácu, resp. prácu rovnakej hodnoty (článok 119 (141)
ZES).
Prvou zo smerníc upravujúcou niektorý z aspektov diskriminácie je smernica Rady
75/117/EHS z 10. februára 1975 o aproximácii právnych predpisov členských štátov
týkajúcich sa uplatňovania zásady rovnakej odmeny pre mužov a ženy (pozri čl. 119
(141) ZES, resp. čl. 157 ZFEU). V nadväznosti na túto smernicu bola prijatá všeobecnejšia
úprava vo forme smernice Rady 76/207/EHS z 9. februára 1976 o vykonávaní zásady
rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu,
odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky, ktorá bola neskôr
zmenená a doplnená smernicou 2002/73/ES.
Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES z 5. júla 2006 o vykonávaní
zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach
zamestnanosti a povolania – zapracováva smernicu 75/117/EHS, 76/207/EHS v znení
smernice 2002/73/ES, 86/378/EHS v znení smernice 96/97/ES a 97/80/ES v znení smernice
98/52/ES (rušia sa s účinnosťou k 15. augustu 2009).
Na vnútroštátnej ústavnej úrovni je zákaz diskriminácie vo vzťahu k základným
právam a slobodám obsiahnutý v čl. 12 ods. 2 Ústavy SR. Na úrovni zákonov je ochrana pred
diskrimináciou v slovenskom právnom poriadku zakotvená aj v pomerne veľkom množstve
osobitných predpisov, ktoré odkazujú na zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní
v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
predpisov (antidiskriminačný zákon). k osobitným predpisom v oblasti pracovnoprávnych
a obdobných právnych vzťahov patrí aj zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce, zákon
241
č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti, zákon č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, zákon
č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov, zákon č. 455/1991 Z. z. o živnostenskom
podnikaní (živnostenský zákon), zákon č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych
vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky, zákon č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe
príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej
stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície, zákon č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo
verejnom záujme, zákon č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch
prokuratúry, zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore a zákon č. 569/2005
Z. z. o alternatívnej službe v čase vojny a vojnového stavu.
Pri hodnotení práce ženy a muža je potrebné porovnať ich prácu vzhľadom na
požiadavky objektívne vyplývajúce z charakteru vykonávanej práce (najmä zložitosť,
zodpovednosť a namáhavosť práce), osobnostné požiadavky na človeka, ktorý bude prácu
vykonávať (najmä požiadavky na vzdelanie, praktické schopnosti, zručnosť apod.)
a podmienky práce vyplývajúce z charakteru pracovných úloh. Posudzovanie rovnakej práce
alebo práce rovnakej hodnoty je možné len na základe porovnania prác, vykonávaných
najmenej dvoma zamestnancami, spravidla s využitím kritérií hodnotenie náročnosti práce.
Stanoviť, či dve kvalitatívne rozličné práce majú rovnakú hodnotu, je možné len na základe
využitia kritérií hodnotenia, ktoré musia byť z hľadiska pohlavia zamestnanca dôsledne
neutrálne.
Pri hodnotení je možné uplatniť aj ďalšie kritériá; podmienkou je, že použité kritérium
je úplne nezávislé od pohlavia osoby, ktorá prácu vykonáva, alebo má vykonávať, a že jeho
úroveň je možné odstupňovať. Použité kritériá by mali byť kvantifikovateľne merateľné alebo
kvalitatívne hodnotiteľné.
Rovnaké odmeňovanie za rovnakú prácu je jednou zo základných zásad Európskej
únie (ďalej len ,,Únia“), ktorá sa zaoberá bojom proti diskriminácii. Napriek tomu, že rozdiely
v odmeňovaní mužov a žien za tú istú prácu sa v priebehu posledných rokov znížili, pokrok
v tejto oblasti je veľmi pomalý - ženy v Únii naďalej zarábajú v priemere o 17,5 % menej ako
muži. Pritom dosah rozdielu v odmeňovaní žien a mužov na výšku celoživotného zárobku
spôsobuje, že ženy majú, resp. budú mať, takisto nižšie dôchodky. Znamená to, že ženy sú
častejšie postihnuté pretrvávajúcou a extrémnou chudobou ako muži: 22 % žien vo veku 65
rokov a viac hrozí chudoba, v porovnaní so 16 % mužov.
Vzhľadom na to, že diskriminácia pri odmeňovaní nie je novým fenoménom ani na
európskej úrovni, hlavní aktéri sa snažia podnikať kroky k odstráneniu alebo aspoň
k eliminácii tejto formy nerovnakého zaobchádzania.
242
Za jeden z týchto krokov možno považovať vyhlásenie prvého Európskeho dňa
rovnosti odmeňovania, ktorý pripadol na 5. marca, a má symbolizovať záväzok Únie ukončiť
diskrimináciu žien v oblasti odmeňovania. Konkrétny dátum pripadajúci na deň 5. marca má
svoje opodstatnenie, ktoré vychádza z premisy, že ak by žena (zarábajúca o 17,5 % menej),
chcela zarobiť toľko, čo muž za jeden rok, musela by pracovať ďalšie dva mesiace navyše,
t. j. až do 5. marca.
Európska komisia predložila ešte v septembri 2010 Európskemu parlamentu,
Rade, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov oznámenie pod
názvom ,,Stratégia rovnosti žien a mužov 2010-2015“, ktorá sa okrem iného zaoberá aj
možnosťami, ako odstrániť diskrimináciu v oblasti odmeňovania.
V podmienkach Slovenskej republiky zohrávajú pri hodnotení dodržiavania zákazu
diskriminácie pri odmeňovaní významnú rolu najmä právne predpisy v oblasti pracovného
práva. Za základný prameň možno považovať Zákonník práce, ktorý už vo svojich úvodných
ustanoveniach čl. 6 stanovuje, že ženy a muži majú právo na rovnaké zaobchádzanie, ak ide
o prístup k zamestnaniu, odmeňovanie a pracovný postup, odborné vzdelávanie a o pracovné
podmienky. Túto problematiku následne upravuje § 13, ktorý vo všeobecnej rovine zakazuje
akúkoľvek diskrimináciu z dôvodu pohlavia, a najmä § 119a, ktorý v odseku 1 explicitne
stanovuje, že mzdové podmienky musia byť dohodnuté bez akejkoľvek diskriminácie podľa
pohlavia. Ženy a muži majú právo na rovnakú mzdu za rovnakú prácu alebo za prácu
rovnakej hodnoty. Za rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty sa považuje práca
rovnakej alebo porovnateľnej zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti, ktorá je vykonávaná
v rovnakých alebo porovnateľných pracovných podmienkach a pri dosahovaní rovnakej alebo
porovnateľnej výkonnosti a výsledkov práce v pracovnom pomere u toho istého
zamestnávateľa. Aj samotné hodnotenie pracovných miest u zamestnávateľa musí vychádzať
z rovnakých kritérií pre mužov a ženy bez akejkoľvek diskriminácie podľa pohlavia.
Na rozdiel od Zákonníka práce základné zákony týkajúce sa odmeňovanie v štátnej
službe a vo verejnej službe obsahujú presné triedenia, ktoré určujú požiadavky na jednotlivé
pracovné pozície vo verejnej i štátnej službe180. Tieto triedenia umožňujú začleniť
zamestnancov do jednotlivých platových tried, ktoré ustanovujú presnú výšku odmeny za
prácu na týchto pracovných pozíciách. Odmeňovanie zamestnancov v štátnej službe a vo
verejnej službe je závislé okrem iného aj od počtu odpracovaných rokov.
180
Zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme
v znení neskorších predpisov, zákon č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe v znení neskorších predpisov,
Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 341/2004 Z. z., ktorým sa ustanovujú katalógy pracovných činností
pri výkone práce vo verejnom záujme a o ich zmenách a dopĺňaní
243
Dozorom nad dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov sa zaoberá Národný
inšpektorát práce a príslušné inšpektoráty práce, ktorým bolo v roku 2011 doručených 96
podaní namietajúcich diskrimináciu. Z uvedeného počtu bol jeden podnet opodstatnený a 95
podnetov bolo vyhodnotených ako neopodstatnené alebo opodstatnené len čiastočne. Tri
podnety z tohto počtu sa týkali priamo diskriminácie pri odmeňovaní z dôvodu pohlavia,
avšak namietaná rodová diskriminácia nebola zo strany kompetentných orgánov
konštatovaná. Podľa názoru Národného inšpektorátu práce možno v súčasnosti konštatovať
nerovnaké zaobchádzanie v pracovnoprávnych vzťahoch bez vzťahu ku konkrétnym formám
diskriminácie spočívajúcej v osobe zamestnanca alebo bývalého zamestnanca len v prípadoch
poskytovania mzdy za rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty a v prípadoch pracovných
podmienok a podmienok odmeňovania kmeňových a agentúrnych zamestnancov.
Podľa názoru Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR (MPSVR SR) z pohľadu
boja proti diskriminácii zohrávajú dôležitú a nezastupiteľnú úlohu sociálni partneri, ktorí na
príslušnej úrovni uzatvárajú kolektívne zmluvy stanovujúce pravidlá proti diskriminácii, ktoré
spadajú do rozsahu pôsobnosti kolektívneho vyjednávania. MPSVR SR - odbor pracovných
vzťahov z pohľadu svojich kompetencií najmä v oblasti kolektívnych pracovnoprávnych
vzťahov má k dispozícii kolektívne zmluvy vyššieho stupňa, ktorých obsahom je okrem iného
aj zásada rovnakého zaobchádzania stanovujúca zákaz akejkoľvek priamej, alebo nepriamej
diskriminácie a zahrňujúca formálne aj zákaz rozdielneho odmeňovania z dôvodu pohlavia.
Kolektívne vyjednávanie, ako inštitút demokratického pôsobenia zástupcov zamestnancov
a zástupcov zamestnávateľov, pôsobí ako preventívny prostriedok v prípadoch sociálneho
mieru, v tarifnom kolektívnom vyjednávaní určuje cenu práce a spoločensky uznanú hranicu
štandardov sociálnych, životných a pracovných podmienok. Výsledkom kolektívneho
vyjednávania sú kolektívne zmluvy, či už podnikové alebo kolektívne zmluvy vyššieho
stupňa, ktoré dodržiavajú nielen ustanovenia o rovnakom zaobchádzaní, ale aj príslušné
vnútroštátne vykonávacie opatrenia.
Záver
Ako vyplýva z odpovedí Národného inšpektorátu práce a príslušných inšpektorátov
práce, Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení Slovenskej republiky, Republikovej
únie zamestnávateľov a Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky,
uvedené orgány nezaznamenali v priebehu roku 2011 žiadny zjavný posun, či už negatívny
244
alebo pozitívny, v súvislosti s vnímaním a uplatňovaním práv v oblasti zamestnanosti,
osobitne pri odmeňovaní z dôvodu pohlavia.181
Hoci MPSVR SR priznáva, že napriek viacerým prijatým opatreniam a prístupom
smerujúcich k podpore rovnosti mužov a žien v oblasti zamestnávania, je rodový rozdiel
v zárobkoch stále výrazný a Slovenská republika patrí ku krajinám Únie s jeho najvyššou
hodnotou, neuviedlo žiadny konkrétny návrh ako túto dlhodobo pretrvávajúcu a nelichotivú
situáciu riešiť. MPSVR si zrejme vôbec neuvedomuje, že práve ono, spolu s Úradom vlády
SR, je tým ústredným orgánom štátnej správy, ktorý je zodpovedný za realizáciu
a uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania.
MPSVR SR len konštatačne uviedlo, že napriek tomu, že Slovenská republika má
v oblasti rodovej rovnosti účinnú domácu legislatívu a Slovenská republika sa stala
signatárskym štátom záväzných medzinárodných dohovorov, nerovnosti v postavení žien
a mužov pretrvávajú takmer vo všetkých oblastiach súkromného a verejného života. Rodové
nerovnosti v pracovnom procese, ale i iných oblastiach spôsobuje niekoľko navzájom sa
ovplyvňujúcich faktorov. Patria k nim napr. tradičné rozdelenie rodových rolí, nízka znalosť
svojich
práv
a agendy rodovej
rovnosti,
nedostatok
vyrovnávacích
opatrení,
ale
v neposlednom rade aj nedostatok sociálnych služieb, ktoré by umožňovali lepšie zosúladenie
rodinného a pracovného života. V oblasti pracovného procesu sú ženy v Slovenskej republike
konfrontované s horizontálnou i vertikálnou segregáciou. V oblastiach ako zdravotníctvo,
sociálne služby a školstvo tvoria ženy až 80 % pracovnej sily, v sektore verejnej správy 70 %.
Naopak, v súkromnom sektore s vyššími zárobkami predstavujú ženy iba 41 % zo všetkých
zamestnancov. Rodové rozdiely sú najmarkantnejšie v podnikateľskej sfére, kde na jednu
podnikateľku pripadajú traja muži - podnikatelia. Stále pretrvávajú výrazné rozdiely
v platovom ohodnotení žien a mužov. Rodový rozdiel v zárobkoch sa stabilne pohybuje na
hodnote od 21 do 26 %. Napriek veľmi dobrej vzdelanostnej úrovni žien (na Slovensku
dokonca vyššej ako u mužov), ženy nedosahujú porovnateľné zárobky s mužmi, nakoľko
vzdelanie v „typicky ženských oblastiach“ je oceňované nižšie. Stereotypné predstavy
a predsudky o „práci vhodnej pre ženy“ sa odrážajú aj pri výbere študijných odborov.
181
Odpoveď Národného inšpektorátu práce
Asociácia zamestnávateľských zväzov a združení Slovenskej republiky ani Republiková únia zamestnávateľov
nedisponujú relevantnými údajmi v súvislosti s problematikou rozdielneho odmeňovania z dôvodu pohlavia.
Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny SR nezaznamenalo v roku 2011 žiadne podnety namietajúce
diskrimináciu z dôvodu pohlavia pri odmeňovaní.
245
Významné rozdiely v platovom ohodnotení žien sa prenášajú aj do rozdielov
v zabezpečení mužov a žien v dôchodkovom veku. Životný štandard žien v penzijnom veku
sa výrazne znižuje a posilňuje sa feminizácia chudoby v tejto vekovej kategórii.182
Na základe skúseností z vlastnej činnosti, ale aj dostupných štatistických údajov
a výskumov mimovládnych organizácií, ktoré v mnohom suplujú prácu ministerstva a úradu
podpredsedu vlády SR pre ľudské práva a menšiny, Stredisko opätovne konštatuje, rozdielne
odmeňovanie z dôvodu pohlavia v roku 2011 pretrvávalo vo všetkých oblastiach
pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch. Hoci sa štatisticky vykazuje mierny
pokles na cca 21 % rozdielu medzi odmeňovaním mužov a žien, Stredisko sa domnieva, že
tento pokles je spôsobený len zmenou metód zisťovania. K tomuto konštatovaniu ho vedie
skutočnosť, že podľa vyjadrenia príslušných zodpovedných orgánov sa nevedie osobitná
štatistika týkajúca sa fenoménu rozdielneho odmeňovania. Ďalším dôvodom „tohto poklesu“
môže byť aj skutočnosť, že mnohí zamestnávatelia sa už „poučili“ a vedia si zdôvodniť
rozdielnu výšku mzdy za prácu rovnakej zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti vykonávanú
pri rovnakých pracovných podmienkach, kde zohľadňujú viaceré faktory ako vzdelanie, dĺžku
praxe, ovládanie cudzích jazykov, počítačové zručnosti, flexibilitu, analytické myslenie a iné
schopnosti a zručnosti, ktoré sú prínosom k výkonu práce, ale nie sú nevyhnutné k danému
výkonu práce.
Stredisko súčasne zdôrazňuje aj skutočnosť, že rozdiel v odmeňovaní je odzrkadlením
pretrvávajúcej diskriminácie a nerovnosti na trhu práce ako celku, ktorá v praxi postihuje
najmä ženy.
Odporúčania
Za účelom zlepšenia tejto situácie Stredisko navrhuje:
1. vypracovať podrobnú analýzu ekonomického a sociálneho vývoja v spoločnosti, so
zapracovaním konkrétnych a vierohodných ukazovateľ rozdielneho odmeňovania,
2. zaviesť povinnosť pre kontrolné a zodpovedné orgány v pravidelných časových
intervaloch podávať správy o rozdieloch v odmeňovaní žien a mužov,
3. prijať opatrenia na zabezpečenie transparentnosti pri odmeňovaní na úrovni podnikov
a jednotlivcov alebo spoločne prostredníctvom informovania zamestnancov a konzultácií
s nimi,
182
Odpoveď Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky
246
4. zabezpečiť klasifikáciu pracovných miest a platové tabuľky, v ktorých sa nebude robiť
rozdiel medzi pohlaviami,
5. prehodnotiť a podrobne formulovať predpisy o sankciách za porušenie práva na rovnakú
odmenu, pričom stanovené sankcie by mali mať odrádzajúci účinok (preventívna forma
ochrany).
Diskriminácia v pracovnej inzercii
Pracovný inzerát je diskriminačným indikátorom ukazujúcim kvalitu života ľudí
a zohráva významnú rolu vo verejnom živote a má nesmierny vplyv na kľúčové momenty
v osudoch množstva ľudí. Zamestnávatelia, hľadajúci nových zamestnancov podľa svojich
nárokov, sa však často pracovnými inzerátmi dopúšťajú diskriminačného konania, dokonca aj
proti skupinám obyvateľstva. Uchádzači o zamestnanie sú núdzou, v ktorej sa ocitli, nútení
podriadiť sa takémuto nerovnakému zaobchádzaniu. Zvyšok spoločnosti, nezúčastnenej na
„verejnej dražbe“ pracovných miest, sa na tento negatívny spoločenský jav denne pozerá,
počúva o ňom, väčšinou sa nad tým vôbec nezamýšľa a najmä to všetko mlčky toleruje.
Napriek tomu, že pracovná inzercia je významným nástrojom pracovného trhu, pokiaľ
ide o zásadu rovnakého zaobchádzania a zákaz diskriminácie, zostáva akoby mimo záujmu
odbornej aj laickej verejnosti, pričom však predstavuje dôležitý krok alebo, naopak, bariéru
pre mnohé osoby pri prístupe k zamestnaniu. Inzerát má povahu verejného oznamu a určitým
spôsobom formuje právne vedomie ľudí, pričom je zároveň zrkadlom jeho aktuálnej úrovne
v spoločnosti.
Práve preto Stredisko ako Národný orgán pre rovnaké zaobchádzanie na pôde EÚ
(National Equality Body) a Národná inštitúcia pre ľudské práva na pôde OSN (National
Human Rights Institution) považuje za potrebné zamerať sa aj na diskrimináciu vo voľnej
súťaži na pracovnom trhu.
Pracovné inzeráty diskriminujúce (priamo alebo nepriamo) určitú osobu alebo skupinu
osôb z dôvodu určitej zákonom chránenej charakteristiky (pohlavie, rasa, náboženstvo
alebo iné) sú v rozpore so zákazom diskriminácie vyjadrenom v antidiskriminačnom zákone,
ale aj v iných zákonoch (najmä zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti alebo zákon
č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce).
Zásada rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch a obdobných právnych
vzťahoch je v antidiskriminačnom zákone upravená v § 6 ods. 1 ako zákaz diskriminácie
z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo
247
etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu
a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo
sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia. Tento zoznam chránených dôvodov
je otvorený; zákaz diskriminácie z dôvodu iného postavenia umožňuje aplikovať
antidiskriminačný zákon aj na diskrimináciu z dôvodu v zákone explicitne neuvedeného
(v súvislosti s diskriminačnou inzerciou môže byť takýmto dôvodom napr. záznam v registri
trestov či miesto bydliska). Pre oblasť prístupu k povolaniu a zamestnaniu je dôležitý § 6 ods.
2 písm. a) a písm. c) podľa ktorých sa zásada rovnakého zaobchádzania uplatňuje len
v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi najmä v oblastiach prístupu
k zamestnaniu, povolaniu, inej zárobkovej činnosti alebo funkcii vrátane požiadaviek pri
prijímaní do zamestnania a podmienok a spôsobu uskutočňovania výberu do zamestnania,
alebo prístupu k odbornému vzdelávaniu, ďalšiemu odbornému vzdelávaniu a účasti na
programoch aktívnych opatrení na trhu práce vrátane prístupu k poradenstvu pre výber
zamestnania a zmenu zamestnania.
Antidiskriminačný zákon tiež stanovuje, že na účely rozšírenia ochrany pred
diskrimináciou je pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania potrebné prihliadať aj na
dobré mravy. Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva aj v prijímaní opatrení
na ochranu pred diskrimináciou (tieto opatrenia môžu spočívať napr. v pravidelnom
vzdelávaní
zamestnancov,
zodpovedných
za
prijímanie
nových
zamestnancov,
o antidiskriminačnej legislatíve alebo v kvalitných interných predpisoch upravujúcich zásadu
rovnakého zaobchádzania).
Zákon o službách zamestnanosti definuje právo na prístup k zamestnaniu ako právo
občana, ktorý chce pracovať, môže pracovať a hľadá zamestnanie, na služby podľa tohto
zákona zamerané na pomoc a podporu uľahčenia jeho vstupu na trh práce vrátane pomoci
a podpory vstupu a zotrvania znevýhodneného uchádzača o zamestnanie na trhu práce
najmenej počas obdobia šiestich po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov. Zákon ďalej
stanovuje, že občan má právo na prístup k zamestnaniu bez akýchkoľvek obmedzení v súlade
so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch a obdobných právnych
vzťahoch ustanovenou osobitným zákonom (ktorým je antidiskriminačný zákon). Občan má
v súvislosti s porušením práva na rovnaké zaobchádzanie právo podať sťažnosť na iného
občana, resp. zamestnávateľa na príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len
„úrad“); pričom úrad je povinný na sťažnosť občana bez zbytočného odkladu odpovedať,
vykonať nápravu, upustiť od takého konania a odstrániť jeho následky. Takáto osoba sa
zároveň môže svojich práv domáhať aj súdnou cestou.
248
Zákon o službách zamestnanosti sa osobitne zmieňuje aj o tzv. diskriminačných
inzerátoch a tieto praktiky jednoznačne zakazuje (§ 62). V súlade s § 62 ods. 3 zákona
o službách zamestnanosti zamestnávateľ nesmie ďalej pri výbere zamestnanca vyžadovať
informácie, ktoré sa týkajú národnosti, rasového pôvodu alebo etnického pôvodu, politických
postojov, členstva v odborových organizáciách, náboženstva, sexuálnej orientácie, informácie,
ktoré odporujú dobrým mravom, a osobné údaje, ktoré nie sú potrebné na plnenie povinností
zamestnávateľa ustanovených osobitným predpisom (s odkazom na zákon č. 428/2002 Z. z.
o ochrane osobných údajov). Toto ustanovenie je využiteľné najmä v prípadoch pracovnej
inzercie vyžadujúcej od uchádzača o zamestnanie zaslanie fotografie (ak nejde napr. o pozíciu
modela/modelky a pod.) alebo pracovné ponuky vyžadujúce čistý trestný register
(v zamestnaniach, kde bezúhonnosť nevyžaduje zákon alebo povaha povolania).
Zamestnávateľ je podľa zákona povinný na požiadanie občana preukázať nutnosť
vyžadovaného osobného údaja, kritériá na výber zamestnanca musia zaručovať rovnosť
príležitostí pre všetkých občanov.
Zákonník práce (zákon č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov) upravuje
individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre
právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy.
V súvislosti v požiadavkami a informáciami vyžadovanými zamestnávateľom ešte pred
uzatvorením pracovného pomeru obsahuje Zákonník práce výslovný zákaz vyžadovať od
fyzickej osoby informácie :
a) o tehotenstve,
b) o rodinných pomeroch,
c) o bezúhonnosti, s výnimkou, ak ide o prácu, pri ktorej sa podľa osobitného predpisu
vyžaduje bezúhonnosť, alebo ak požiadavku bezúhonnosti vyžaduje povaha práce,
ktorú má fyzická osoba vykonávať,
d) o politickej príslušnosti, odborovej príslušnosti a náboženskej príslušnosti.
Analýza pracovnej inzercie
Analýzou pracovnej inzercie, realizovanou v termíne od 14. 2. 2011 do 27. 2. 2011, bola
zisťovaná početnosť výskytu jednotlivých diskriminačných požiadaviek zamestnávateľov pri
prístupe k zamestnaniu podľa antidiskriminačného zákona vo vybraných zdrojoch: inzertné
noviny Avízo prostredníctvom ich webového portálu, v časti „Zamestnanie ponúka“, denník
SME, regionálne týždenníky: Podvihorlatské noviny, My Žilina, My Kysuce, webová stránka
Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Nitre a webový portál Profesia v počte 4 269
249
pracovných inzerátov. Možné diskriminačné dôvody boli rozdelené do 4 kategórií,
zameriavajúc sa najmä na neoprávnené požiadavky zamestnávateľov, ktoré sa viažu
k určitému dôvodu:
1. Kategória veku (sledovaný bol výskyt konkrétnych vekových požiadaviek, ponuky na
prácu v mladom kolektíve/tíme, prípadne dynamickom kolektíve/tíme, požiadavky na zaslanie
fotografie, ponuky určené výlučne mladým ľuďom, vyžadovanie nadštandardnej praxe,
prípadne maximálnej praxe),
2. Kategória pohlavia (do tejto kategórie boli zaradené ponuky formulované v mužskom rode,
t. j. s využitím generického maskulína a ponuky určené konkrétnemu pohlaviu),
3. Kategóriu tvorili neoprávnené požiadavky na trestnú bezúhonnosť a čistý register trestov a
4. Kategóriu s názvom „Iné požiadavky“ tvorili požiadavky na regionálny pôvod, vlastnenie
osobného motorového vozidla, príp. notebooku, na nefajčiara
a dobrý, prípadne
výborný/vynikajúci zdravotný stav.
Pracovné inzeráty boli posudzované aj z hľadiska vhodnosti, resp. nevhodnosti pre
absolventov škôl, vzhľadom k požadovanej dĺžke praxe.
Výsledky analýzy:183
Posudzovalo sa 4 269 pracovných inzerátov zo 7 zdrojoch
priamo alebo nepriamo diskriminačné:
CELKOVO
( v %)
2 573
(60,27 %) - CHYBNÉ
v súlade s antidiskriminačnou legislatívou: 1 696
183
(39,73 %) - VYHOVUJÚCE
Bližšie pozri: Zozuláková, M., Matejčiková, M.: Rovnaké príležitosti – mýtus alebo realita. Bratislava,
Slovenské národné stredisko pre ľudské práva 2011.
250
Graf 1: Percentuálny podiel chybných a vyhovujúcich inzerátov z celkového
počtu inzerátov
Po vylúčení inzerátov formulovaných v mužskom rode (pozri graf č. 2)
priamo alebo nepriamo diskriminačné:
903
(21,15 %)
v súlade s antidiskriminačnou legislatívou :
3 366
(78,85 %)
Graf 2: Percentuálny podiel chybných a vyhovujúcich inzerátov s vylúčením
inzerátov v mužskom rode z celkového počtu inzerátov
251
Vek - ponuky na prácu v mladom alebo dynamickom kolektíve/tíme, požiadavky na zaslanie
fotografie, ponuky určené výlučne mladým ľuďom, vyžadovanie nadštandardnej praxe,
prípadne maximálnej praxe),
Požiadavky na vek uchádzačov/iek:
570
z toho:
170
samostatne vek:
(13,35 %)
v kombinácii s inými požiadavkami: 400
z toho kombinácia pohlavie a vek:
353
Pohlavie - ponuky formulované v mužskom rode, t. j. s využitím generického maskulína
a ponuky určené konkrétnemu pohlaviu
požiadavky na pohlavie uchádzačov/iek
2 383
(55,82 %)
(samostatne alebo v kombinácii)
z toho:
ponuky pozícií v mužskom rode
2109
ponuky pre konkrétne pohlavie
274
Bezúhonnosť
- neoprávnené požiadavky na trestnú bezúhonnosť a čistý register trestov
89
(2,08 %)
Iné
- požadovanie regionálneho pôvodu, vlastnenie osobného motorového vozidla, prípadne
notebooku, požiadavka na nefajčiara a dobrý, prípadne výborný/vynikajúci zdravotný stav
73
(1,71 %)
Tab. 1: Podiel výskytu jednotlivých neoprávnených požiadaviek zamestnávateľov v
chybnej inzercii za všetky zdroje spolu (samostatne aj v kombinácii)
252
Vekové požiadavky jednotlivo
Všetky vek.
Požiadavky
pož.
Ml. kol.
Zv
*
P
Celkovo
570
Samostatne
170
%
%
Ml.
vek
ľudia
Fotka
Zv
P
Konkr.
Zv
P
%
Zv
P
%
Pohlavie
Prax
Zv
P
%
Pohl. spolu
Zv
P
%
Pohl.
Pohl. v
Reg
konkr.
muž. rode
tres
Zv
Z
Zv
P
%
Zv
P
%
P
%
P
22,15 303 11,77 199 7,73 19 0,74 22 0,86 27 1,05 2383 92,61 274 10,65 2109 81,96 89 3
6,6
59
2,29 104 4,04 0
0
7 0,27 0
0
1891 73,49 221 8,59 1670 64,9 10 0
V
kombinácii
400
15,55 244 9,48
95 3,69 19 0,74 15 0,59 27 1,05 492 19,12 53
2,06
439 17,06 79 3
* Vysvetlivky:
P = výskyt neoprávnených požiadaviek v chybných inzerátoch v absolútnych číslach
Z = percentuálny podiel výskytu neoprávnených požiadaviek v chybnej inzercii
Najväčší podiel chybných inzerátov sa podľa poradia vyskytol v regionálnom
týždenníku Podvihorlatské noviny a webová stránka ÚPSVaR (pozri graf č. 3), pričom
tak u nich, ako aj v ostatných vybraných zdrojoch najväčší podiel predstavovali inzeráty
uverejňované v mužskom rode (pričom nebolo možné z textu identifikovať, pre koho
skutočne je ponuka určená), čo bolo považované následne za prípad možnej diskriminácie
z dôvodu pohlavia, keďže takáto formulácia môže jednak odradiť potenciálne uchádzačky
ženského pohlavia a zároveň poukazuje na stereotypné zaužívané formy využívané v pracovnej
inzercii, ktoré môžu pôsobiť diskriminačne na uchádzačky ženského pohlavia (je tiež jedným
z prostriedkov prehlbovania existujúcich rodových stereotypov na trhu práce).
253
Graf 3: Percentuálny podiel chybných inzerátov podľa sledovaných zdrojov
Na základe uvedenej analýzy možno konštatovať, že najčastejšou požiadavkou, ktorá
môže byť v rozpore s antidiskriminačným zákonom, bola požiadavka na pohlavie/rod.
Ďalšími veľmi frekventovanými
požiadavkami boli požiadavky týkajúce sa veku
uchádzačov. Do tejto skupiny boli okrem konkrétnych vekových požiadaviek zaradené také
požiadavky ako vyžadovanie fotografie, nadštandardnej praxe, maximálnej dĺžky praxe
a ponuky, v ktorých zamestnávatelia hľadajú mladých ľudí, ponúkajú výhody mladého
kolektívu/tímu, resp. mladého dynamického kolektívu/tímu, vhodnosť/nevhodnosť pre
absolventov (keďže môžu mať diskriminačný dopad na uchádzačov/ky). Najčastejšími
vekovými požiadavkami boli práve vyjadrenia typu do mladého kolektívu/dynamického tímu
prijmeme, prípadne v inzeráte bola ponuka práce v mladom kolektíve/tíme. Pravdepodobnou
príčinou môže byť to, že práve vek utkvel v pamäti zamestnávateľov ako dôvod chránený
antidiskriminačnou legislatívou. Zamestnávatelia tak požiadavku konkrétneho veku nahradili
inými latentnými vyjadreniami, ktoré by mohli mať diskriminačný dopad napr. na starších
uchádzačov/ky.
Druhou najčastejšou z vekových požiadaviek bola požiadavka na zaslanie fotografie.
Fotografia môže diskriminovať uchádzačov/ky nielen z dôvodu veku, ale aj z dôvodu rasy
a etnicity, prípadne zdravotného postihnutia. Požiadavke na zaslanie fotografie sa nevyhýbajú
ani pracovné pozície, ktoré sú určené pre manuálne robotnícke profesie. Zamestnávatelia
vyžadujú často prax aj na také pracovné pozície, ktoré by sa dali vykonávať po krátkom
zaučení, čím značne sťažujú prístup na trh práce absolventom škôl.
254
V pracovných inzerátoch sa neoprávnené požiadavky vyskytovali nielen samostatne,
ale výnimkou neboli ani inzeráty, kde sa vyskytla kombinácia požiadaviek („hľadáme mladé
dievča“, „ponúkame práce pre mužov do 35 rokov“). Najčastejšou kombináciou pritom bola
práve požiadavka pohlavia spolu s vekom (teda kombinácia požiadaviek, ktoré sa aj
samostatne veľmi často vyskytujú v pracovnej inzercii).
Z uvedeného možno konštatovať, že znenie takmer každého piateho inzerátu nebolo
v súlade s antidiskriminačnou legislatívou, prípadne môže mať na uchádzačov/ky
diskriminačný dopad.
Záver
Na základe vykonanej analýzy Stredisko opätovne potvrdzuje, že rovnosť pracovných
príležitostí zostáva pre mnohé skupiny osôb skôr nedosiahnuteľným mýtom, ako
každodennou realitou a vysoký podiel inzerátov obsahujúcich priamu, či nepriamu
diskrimináciu, alebo majúcich možný diskriminačný dopad na uchádzačov/ky o zamestnanie
predstavuje bariéru pre príliš veľa ľudí pri hľadaní práce. Taktiež možno konštatovať, že
rovnosť šancí v prístupe k práci minimálne v pracovnej inzercii nie je zabezpečená pre
všetkých. Slovenský pracovný trh je poznačený nerovnosťou a diskrimináciou. Horšie šance
uplatniť sa na trhu práce majú nielen ženy, ale aj zdravotne postihnutí (aj keď v pracovnej
inzercii ponuky na prácu vyslovene nevylučujú takéto osoby), absolventi/ky škôl, starší/ie
uchádzači/ky o
zamestnanie,
osoby prepustené
z
výkonu
trestu
a pod.
Mnoho
zamestnávateľov a personálnych agentúr sa na uchádzačov/ky pozerá cez prizmu rodových
a vekových predsudkov.
Problém pritom nespočíva v absencii legislatívnej úpravy alebo v nedokonalej
zákonnej úprave. Práve naopak, okrem všeobecnej antidiskriminačnej úpravy obsiahnutej
v antidiskriminačnom zákone, platia na Slovensku aj ďalšie zákony, podrobnejšie upravujúce
práva a povinnosti tak uchádzačov o zamestnanie, ako aj zamestnávateľov, pri hľadaní
a ponúkaní zamestnania. Zákon o službách zamestnanosti obsahuje veľmi dôležité
ustanovenie zakazujúce zverejňovať ponuky zamestnania, ktoré obsahujú akékoľvek
obmedzenia a diskrimináciu z určených dôvodov. Ďalšie obmedzenia možnej diskriminácie
zo strany zamestnávateľov obsahuje aj Zákonník práce, ktorý špecifikuje, aké údaje
zamestnávateľ pri prijímaní zamestnancov od uchádzačov nemôže vyžadovať.
255
Odporúčania
Na zlepšenie situácie Stredisko odporúča:
1. zlepšiť informovanosť ľudí na trhu prácu ohľadom ich práv vzťahujúcich sa na prístup
k zamestnaniu,
2. skvalitniť
systém
kontroly
dodržiavania
existujúcej
legislatívy
týkajúcej
sa
diskriminačných ponúk práce zo strany úradov práce, pravidelný monitoring dodržiavania
existujúcej legislatívy,
3. vo väčšej miere využívať aj sankčné mechanizmy v kontexte zákonných opatrení;
v prípadoch opakovaného porušenia existujúcej legislatívy netolerovať nedodržiavanie
legislatívnych opatrení,
4. zvyšovať
odbornú
úroveň
zamestnancov
inštitúcií
kompetentných
kontrolovať
dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania pri prístupe k zamestnaniu a ustanovení
zákona o službách zamestnanosti a Zákonníka práce,
5. systematicky zvyšovať právne povedomie zamestnávateľov o povinnosti dodržiavať
zásadu rovnakého zaobchádzania vo všetkých etapách pracovného vzťahu vrátane zákazu
zverejňovať pracovné ponuky obsahujúce akékoľvek obmedzenia alebo diskrimináciu;
6. zaradiť problematiku diskriminácie do systému vzdelávania na základných a stredných
školách,
7. intenzívne využívať možnosti nezávislých zisťovaní a situačných testingov ako nástrojov
na možné odhalenie diskriminácie na trhu práce inštitúciami, ktoré aj v zmysle legislatívy
majú kompetencie kontrolovať dodržiavanie príslušných zákonov.
256
2. Diskriminačné žaloby sudcov
Zákonom č. 458/2003 Z. z. s účinnosťou od 1. 9. 2004 bol zriadený Špeciálny súd
a Úrad špeciálnej prokuratúry, ako špecializované orgány na odhaľovanie, vyšetrovanie
a trestné stíhanie korupcie, najzávažnejšie trestné činy finančnej a majetkovej kriminality
organizovaného zločinu a trestných činov ústavných činiteľov, s cieľom eliminovať pri
rozhodovaní o citlivých kauzách možné politické a zločinecké väzby na miestne a vecne
príslušné súdy. Špeciálny súd je postavený na úroveň krajského súdu. Sudcovia Špeciálneho
súdu boli povinní podrobiť sa previerkam Národného bezpečnostného úradu, ktoré neskôr
Ústavný súd SR vyhodnotil ako neprípustný zásah výkonnej moci do súdnictva, nakoľko
mohla vzniknúť obava, že politici prostredníctvom previerok si môžu vynucovať výsledky
rozhodnutí. Podľa § 66 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. základným platom sudcu špeciálneho
súdu bol plat rovnajúci sa 1,3-násobku platu poslanca národnej rady, pričom poslancovi NR
SR podľa citovaného zákona patrí plat vo výške 3-násobku priemernej nominálnej mesačnej
mzdy zamestnanca v hospodárstve za predchádzajúci kalendárny rok. Sudcovi špeciálneho
súdu patril aj funkčný príplatok v sume rovnajúcej sa šesť násobku priemernej nominálnej
mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci
kalendárny rok. Sudcovia Špeciálneho súdu tak požívali nielen zvýšenú ochranu, ale aj
zvýšené ohodnotenie svojej práce.
Dňom 17. 7. 2009 bol Špeciálny súd zrušený z dôvodu nálezu Ústavného súdu SR.
Zároveň v tento deň vznikol Špecializovaný trestný súd, ktorý prebral jeho
nedoriešenú agendu zamestnancov aj sudcov Špeciálneho súdu. Špecializovaný trestný súd
kontinuálne pokračoval vo veciach začatých Špeciálnym súdom, pretože podľa Ústavného
súdu SR mu táto kompetencia vyplynula priamo zo zákona o Špecializovanom trestnom súde.
Postavenie Špecializovaného trestného súdu v porovnaní so Špeciálnym súdom SR sa
čiastočne zmenilo, pribudla agenda o ďalšie trestné činy, napríklad úkladné vraždy,
machinácie s verejným obstarávaním či zneužitia právomocí verejného činiteľa, súd stratil
tzv. personálnu vecnú príslušnosť vo vzťahu k verejným funkcionárom, t. j. rozhodoval len
v prípade, ak sa verejný činiteľ dopustil trestného činu, ktorý vecne spadal do agendy i súdu,
zrušené boli povinné previerky sudcov Národným bezpečnostným úradom.
Prví sudcovia žaloby o určenie, že rozdiely v odmeňovaní sudcov všeobecných súdov
v porovnaní s odmeňovaním sudcov špeciálneho súdu sú diskriminačné, začali podávať už
v roku 2007. Postupne žaloby podalo približne 700 sudcov, 550 ich žalovalo Ministerstvo
257
spravodlivosti SR, ďalší Národnú radu SR a vlastné súdy. Z počtu 1375 sudcov činných v SR
sa začalo súdiť 702 a spolu žiadali o vyplatenie nemajetkovej ujmy vo výške cca
70 miliónov Eur.
Z medializovaných správ vyplýva, že asi 50 sudcov svoje žaloby stiahlo, 11 sudcov
Najvyššieho súdu SR uspelo v hromadnom diskriminačnom spore proti vlastnému súdu
a ďalší sudcovia uspeli v tzv. diskriminačných žalobách.
Stredisko oslovilo 54 okresných súdov (OS), Národnú radu SR ako aj Najvyšší súd SR
s otázkou koľko, diskriminačných žalôb v procesnom postavení žalovaného evidujú, počet
späťvzatí diskriminačných žalôb a či došlo k vyplateniu náhrady (ne) majetkovej ujmy v
peniazoch. Odpovedalo 51 okresných súdov, tri okresné súdy neodpovedali a jeden okresný
súd uviedol, že nedisponuje požadovanými štatistickými údajmi. Proti okresným súdom
v uvedenej veci bolo podaných celkovo 80 žalôb. Presný počet späťvzatých žalôb nebolo
možné zistiť, keďže vyjadrenia neobsahovali dostatočne určité údaje. Možno uviesť, že
k späťvzatiu niektorých žalôb podaných proti okresným súdom došlo.
Ministerstvo spravodlivosti SR eviduje cca 369 antidiskriminačných žalôb podaných
proti nemu, aktuálne „živých“ sporov je cca 274. V 85 prípadoch boli konania zastavené
z dôvodu späť vzatia návrhu a 106 konaní bolo zastavených z dôvodu nezaplatenia súdneho
poplatku. Ministerstvo neeviduje žiadne právoplatne skončené konanie o priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy a neboli vyplatené žiadne finančné prostriedky ako náhrada nemajetkovej
ujmy. Ako ministerstvo uviedlo, žalovanú sumu cca 70 mil. eur nemá zahrnutú vo svojom
rozpočte a naďalej nárokované sumy považuje zásadne za sporné.
Kancelária NR SR v uvedenej veci eviduje 172 žalôb podaných sudcami. k späťvzatiu
žalôb došlo v 39 prípadoch.
Najvyšší súd SR v uvedenej veci eviduje 7 žalôb. V jednom súdnom konaní jedna
z účastníčok vzala návrh na začatia konania späť. Presný počet späťvzatých žalôb nebolo
možné zistiť keďže vyjadrenia neobsahovali dostatočne určité údaje.
Z vyššie uvedených subjektov nebola vyplatená žiadna náhrada (ne) majetkovej ujmy.
S rovnakými otázkami sme sa obrátili aj na MS SR, avšak v čase nášho dopytu požadované
údaje nevedeli poskytnúť.
Z vyjadrení príslušných inštitúcií (ich reprezentantov a zástupcov) k diskriminačným
žalobám uverejňovaných postupne v médiách, možno konštatovať, že väčšina príslušných
inštitúcií, ale ani odborná a laická verejnosť tento postup sudcov neschvaľuje, napriek tomu,
že má základ v rozhodnutí Ústavného súdu z 20. mája 2009 i Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorý vo veci Evans proti Spojenému kráľovstvu (sťažnosť č. 6339/05) uviedol
258
„Rozdielne zaobchádzanie s osobami v analogickom alebo relevantne podobnom postavení je
diskriminačné, ak nemá objektívne a rozumné odôvodnenie, t. j. ak nesleduje legitímny cieľ
alebo ak neexistuje vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami
a zámerom, ktorý sa má uskutočniť."
Záver
Stredisko už v roku 2010 vyjadrilo názor, že podávanie žalôb a požadovanie vysokých
súm náhrady nemajetkovej ujmy za „zníženie dôstojnosti a spoločenskej vážnosti“ sudcov
všeobecných súdov len prehĺbilo už existujúcu nedôveru občanov v sudcov a súdy. Sudcovia
Špecializovaného súdu museli spĺňať oveľa prísnejšie podmienky na výkon svojej funkcie
a žiadnemu zo „všeobecných“ sudcov nebolo odňaté právo zúčastniť sa výberového konania
na Špecializovaný súd. Spory o diskrimináciu mali rozhodovať tí istí sudcovia, ktorí podali
žaloby. Sudcovia v žalobách neurčili presne, kým boli diskriminovaní.
Odvolávanie sa na rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorý konštatoval protiústavnosť
niektorých ustanovení zákona, ktorým bol zriadený Špeciálny súd, Stredisko nepovažuje za
dostatočné a adekvátne.
Spochybniteľná je i samotná suma tej ktorej konkrétnej nemajetkovej ujmy, ktorá
jednoznačne preukázateľne neexistuje. Sudcovia ju určili ako rozdiel medzi platom sudcu
všeobecného súdu a sudcu Špeciálneho súdu. V prípade takéhoto výpočtu by však išlo o ujmu
majetkovú, nie nemajetkovú. Sudcovia taktiež nedokázali, že prišli o peniaze, ako
i nepreukázali skutočnosť, ako bola znížená ich vážnosť a dôstojnosť.
"Diskriminovaní" sudcovia sa pri svojich žalobách odvolávali na antidiskriminačný
zákon. Faktom ale je, že spomenutý zákon chráni pred diskriminačným zaobchádzaním len
osoby s istým statusom (!). Tento status (pohlavie, rasa, farba pleti, zdravotné postihnutie,
národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej či etnickej menšine) osoba buď
nemôže zmeniť, alebo pri zmene stráca časť osobnej identity. Platná právna úprava sama
o sebe
nemôže
predstavovať
porušenie
zásady
rovnakého
zaobchádzania
podľa
antidiskriminačného zákona. k takémuto porušeniu by mohlo dôjsť až jej nerovnakým
uplatňovaním
voči
konkrétnemu
subjektu
z niektorého
z dôvodov
upravených
v antidiskriminačnom zákone, prípadne jej uplatňovaním takým spôsobom, ktorý by
znevýhodňoval určitú skupinu osôb, charakterizovanú chráneným dôvodom.
Stredisko sa stotožňuje so stanoviskom Právnickej fakulty Trnavskej univerzity
k diskriminačným žalobám sudcov, že „Byť sudcom všeobecného súdu, ktorý nedostával
259
špeciálny príplatok, netvorí a nepredstavuje žiadny "status". Na základe toho, že niekto bol či
nebol sudcom Špeciálneho súdu... nemohlo dôjsť k jeho diskriminácii podľa článku 12 ústavy
a § 2 ods. 2 antidiskriminačného zákona."
Existencia diskriminačných žalôb sudcov preukazuje, že justícia na Slovensku
potrebuje ozdravenie. V spoločnosti prevláda vysoká miera nedôvery k súdom a sudcom
najmä pre nízku úroveň vymožiteľnosti práva. Súdnictvo je dlhodobo kritizované pre
nedostatok transparentnosti, objektívnosti a pre rodinné väzby. Kritike je podrobené zo strany
vlády, politikov zé širokého politického spektra, ale aj z radov sudcov samých. Občianska
spoločnosť zase namieta chýbajúcu verejnú kontrolu súdnictva.
Podľa výsledkov výskumu Inštitútu pre verejné otázky, uverejnených 19. 10. 2011,
dôveruje súdom len 26 % obyvateľov a nedôveruje až 70 % obyvateľov.
Odporúčania
Stredisko odporúča:
1. venovať zvýšenú pozornosť dodržiavaniu morálnych kritérií pri výkone práce
a sudcovskej zodpovednosti,
2. zabezpečiť verejnú kontrolu súdnictva,
3. dôsledne odstraňovať korupciu a klientelizmus v pôsobení sudcov,
4. prijať všetky potrebné opatrenia (legislatívneho aj spoločenského charakteru na obnovenie
dôvery verejnosti v súdnictvo.
260
3.
Zákaz
diskriminácie,
šikanovania
a šikanózneho
výkonu
práv
a povinností v pracovnoprávnych vzťahoch
Oblasť rovnakého zaobchádzania so zamestnancami upravuje okrem iných právnych
predpisov najmä Zákonník práce (zákon č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov ďalej
aj „ZP“) a antidiskriminačný zákon (zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní
v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov). I keď Zákonník práce ako základný kódex pre oblasť
pracovnoprávnych vzťahov vo svojich ustanoveniach neuvádza pojmy ako sú mobbing,
bossing, či šikana na pracovisku, § 13 ZP určuje povinnosť zamestnávateľa zaobchádzať so
zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania. Konkrétne § 13 ods. 3
Zákonníka práce zakotvuje podstatu zákazu šikanovania a šikanózneho výkonu práv
a povinností. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť
v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého
účastníka pracovnoprávnych vzťahov alebo spoluzamestnancov. Nikto nesmie byť na
pracovisku v súvislosti s výkonom pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný a ani inak
postihovaný za to, že podá na iného zamestnanca alebo zamestnávateľa sťažnosť, žalobu
alebo návrh na začatie trestného stíhania.
Podľa § 3 ods. 1 Zákonníka práce sa tento zákon vzťahuje aj na pracovnoprávne
vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme.
Podstatu zákazu šikanovania, šikanózneho výkonu práv a povinností ustanovuje aj
zákon č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“). Služobný úrad a štátny
zamestnanec nesmú vykonávanie práv a povinností vyplývajúcich zo štátnozamestnaneckého
pomeru zneužívať na ujmu iného štátneho zamestnanca alebo inej fyzickej osoby alebo na
ponižovanie ich ľudskej dôstojnosti. Štátny zamestnanec, ktorý sa domnieva, že jeho práva
alebo právom chránené záujmy boli dotknuté nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania,
sa môže domáhať ochrany v služobnom úrade alebo na súde. Rovnako sa môže tejto ochrany
domáhať občan, ktorý sa uchádza o štátnu službu. Služobný úrad je povinný na podnet
štátneho zamestnanca alebo občana, ktorý sa uchádza o štátnu službu, bez zbytočného
odkladu odpovedať, vykonať nápravu a odstrániť následky nedodržania zásady rovnakého
zaobchádzania (§ 4 ods. 4 a § 4 ods. 6 zákona o štátnej službe). Ustanovenia o zákaze
diskriminačného konania voči zamestnancom obsahujú aj osobitné predpisy napr. zákon
261
o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru
väzenskej a justičnej stráže, zákon o Hasičskom a záchrannom zbore a podobne.
Antidiskriminačný zákon definuje formy diskriminácie, ktorými sú: priama
diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie, pokyn na
diskrimináciu, nabádanie na diskrimináciu a neoprávnený postih. Pokiaľ ide o definíciu
obťažovania antidiskriminačný zákon uvádza, že obťažovanie je správanie, v dôsledku
ktorého dochádza, alebo môže dôjsť
k vytváraniu zastrašujúceho, nepriateľského,
zahanbujúceho, ponižujúceho, potupujúceho, zneucťujúceho, alebo urážajúceho prostredia
a ktorého úmyslom je alebo môže byť zásah do slobody alebo ľudskej dôstojnosti (§ 2a ods.
4). Sexuálne obťažovanie je charakterizované ako verbálne, neverbálne alebo fyzické
správanie sexuálnej povahy, ktorého úmyslom alebo následkom je, alebo môže byť narušenie
dôstojnosti osoby, a ktoré vytvára zastrašujúce, ponižujúce, zneucťujúce, nepriateľské alebo
urážlivé prostredie (§ 2a ods. 5). Pokyn na diskrimináciu je konanie, ktoré spočíva v zneužití
podriadenosti osoby na účel diskriminácie tretej osoby (§ 2a ods. 6). Nabádanie na
diskrimináciu je presviedčanie, utvrdzovanie alebo podnecovanie osoby na diskrimináciu
tretej osoby (§ 2a ods. 7). Neoprávnený postih je také konanie alebo opomenutie, ktoré je pre
osobu, ktorej sa týka, nepriaznivé a priamo súvis s domáhaním sa právnej ochrany pred
diskrimináciou vo svojom mene alebo v mene inej osoby, alebo s podaním svedeckej
výpovede, vysvetlenia alebo súvisí s inou účasťou tejto osoby v konaní vo veciach súvisiacich
s porušením zásady rovnakého zaobchádzania, prípadne so sťažnosťou namietajúcou
porušenie zásady rovnakého zaobchádzania (§2a ods. 8).
Definované znaky uvádzaných foriem diskriminácie, by za určitých okolností bolo
možné z hľadiska existujúcej právnej úpravy tiež označiť ako mobbing alebo bossing. Keď sa
zamestnanec/zamestnankyňa stane obeťou mobbingu, či bossingu, šikanózneho správania na
pracovisku
nie
je
možné
vždy
hovoriť,
že
bola
i diskriminovaná
v zmysle
antidiskriminačného zákona.
Aby bolo možné konštatovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania/
diskriminácii podľa antidiskriminačného zákona, je potrebné splniť a preukázať tri základné
podmienky. Prvou je, že existuje alebo existoval rozdiel v zaobchádzaní s prípadnou obeťou
diskriminácie v porovnaní s inou osobou, ktorá sa nachádza v rovnakej alebo v porovnateľnej
situácii. Druhou podmienkou pri namietaní diskriminácie je, že musí byť identifikovaný
a zverejnený zákonom uvedený dôvod, z ktorého je diskriminácia zakázaná. Jednotlivé
chránené dôvody sú stanovené v § 2 ods. 1 AZ a v § 13 ods. 2 ZP. Poslednou podmienkou je
preukázanie, že namietaným konaním vznikla prípadnej obeti diskriminácie nejaká nevýhoda
262
spojená práve s uvedenými chránenými dôvodmi v porovnaní s inou osobou v porovnateľnej
situácii. Medzi dôvodom rozdielneho zaobchádzania a vzniknutou nevýhodou musí existovať
kauzálna (príčinná) súvislosť, teda chránený dôvod musí byť príčinou rozdielneho
zaobchádzania a vzniku nevýhody. Pri posudzovaní diskriminácie je tiež za určitých okolností
potrebné posúdiť, či je možné diskriminačné konanie ospravedlniť alebo nie, keďže existujú
určité prípustné a akceptovateľné dôvody ospravedlniteľné dané konanie.
V tejto súvislosti je potrebné upozorniť na legislatívne zmeny, zakotvené v zákone
č. 48/2011 Z. z., ktorý s účinnosťou od 1. 4. 2011 novelizoval Zákonník práce. Tento novým
spôsobom zadefinoval pri uplatňovaní zásady rovnakého zaobchádzania vzťah medzi
antidiskriminačným zákonom a Zákonníkom práce. Deklaruje, že v prípade posudzovania
dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania je popri Ústave SR rozhodujúcou právnou
normou antidiskriminačný zákon. ZP sa používa vo vzťahu k pracovnoprávnym vzťahom ako
špeciálny právny predpis, ktorý na rozdiel od antidiskriminačného zákona upravuje konkrétne
práva zamestnancov a povinnosti zamestnávateľov.
V súlade s právom Európskej únie Zákonník práce v čl. 1 Základných zásad priamo
odkazuje na antidiskriminačný zákon. Oproti pôvodnému zneniu novela umožňuje stanoviť
výnimky zo zásady rovnakého zaobchádzania len ak je rozdielne zaobchádzanie odôvodnené
povahou činností vykonávaných v zamestnaní alebo okolnosťami, za ktorých sa tieto činnosti
vykonávajú , ak je tento dôvod skutočnou a rozhodujúcou požiadavkou na zamestnanie, cieľ
je legitímny a požiadavka primeraná.
Novela Zákonníka práce doplnila zákaz diskriminácie tak, že od 1. 4. 2011 je
v pracovnoprávnych vzťahoch zakázaná diskriminácia zamestnancov z dôvodov pohlavia,
manželského a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farmy pleti, jazyka, veku,
nepriaznivého zdravotného stavu, alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností,
viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo
sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, z dôvodu majetku, rodu
alebo iného postavenia.
Rozšírenie dôvodov zákazu nerovnakého zaobchádzania zamestnávateľmi je
nepochybne pozitívny krok. Bude však dôležité ako tento zákaz budú zamestnávatelia
dodržiavať v praxi.
Platná právna ochrana osoby dotknutej mobbingom, bossingom, šikanou či
diskrimináciou v § 13 ods. 4 Zákonníka práce umožňuje zamestnancovi podať
zamestnávateľovi sťažnosť, ak sa domnieva, že s ním bolo nerovnako, alebo nevhodne
zaobchádzané. V sťažnosti sa zamestnanec môže domáhať vykonania nápravy, upustenia od
263
protiprávneho konania, alebo môže žiadať o odstránenie následkov protiprávneho konania.
Zamestnávateľ je povinný na sťažnosť zamestnanca bez zbytočného odkladu odpovedať
a požadovanú nápravu vykonať, či vysvetliť namietaný postup. Ak nedošlo k náprave stavu
po podaní sťažnosti zamestnávateľovi, zamestnanec sa môže domáhať ochrany svojich práv
a právom chránených záujmov na príslušnom súde (§ 13 ods. 5 Zákonníka práce). Podľa § 9
ods. 2 až 4 antidiskriminačného zákona sa možno najmä domáhať na súde, aby ten, kto
nedodržal uvedenú zásadu upustil od svojho konania, ak je to možné napravil protiprávny stav
alebo poskytol primerané zadosťučinenie.
V konaní vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania sa uplatňuje tzv.
prenesené (obrátené) dôkazné bremeno. To znamená, že ak žalobca predloží súdu dostatok
dôkazov, z ktorých môže súd dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého
zaobchádzania došlo, je na žalovanom vyvrátiť tieto tvrdenia a preukázať, že túto zásadu
neporušil.
Ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady
rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť
alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže táto sa domáhať aj náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.
Podľa § 9 ods. 5 antidiskriminačného zákona každý má právo na ochranu svojich práv
aj mimosúdnou cestou prostredníctvom mediácie. Mediácia je mimosúdna činnosť, pri ktorej
osoby zúčastnené na mediácii pomocou mediátora riešia spor, ktorý vznikol z ich zmluvného
alebo iného právneho vzťahu.
V zmysle § 150 Zákonníka práce a na základe zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii
práce v znení neskorších predpisov je možné podať i podnet na príslušný Inšpektorát práce
podľa sídla zamestnávateľa a v podnete upozorniť na porušovanie pracovnoprávnych
predpisov, nevhodné pracovné podmienky a na ďalšie skutočnosti, o ktorých sa domnieva, že
nie sú v súlade s príslušnými právnymi predpismi.
Mobbing, bossing a šikana sú odborníkmi z oblasti psychológie označované ako
psychický teror na pracovisku.
Uvádzané formy nevhodného (nerovnakého) zaobchádzania majú svoje opakujúce sa
vzorce správania a prejavujú sa napríklad pri bossingu tak, že postihnutý nemá možnosť alebo
príležitosť vyjadriť sa ku stálej kritike na svoju osobu, alebo na výkon práce, k vyhrážkam,
k náznakom a k poznámkam, nasmerovaným zásadne len k nemu. Vedome je v očiach
264
spolupracovníkov narúšaná sociálna autorita obete formou ohovárania a zosmiešňovania.
Cielene bývajú útoky nadriadeného na postavenie podriadeného v zamestnaní s ambíciou
ohroziť jeho zotrvanie v práci, napr. prideľovaním úloh, ktoré prekračujú rozsah práce
dohodnutej v pracovnej zmluve a úloh, ktoré patria do kompetencie iného zamestnanca,
vedome mu je prideľované nadmerné množstvo pracovných úloh bez poskytnutia
primeraného času na ich riešenie. Opakovane je vystavený vyhrážaniu sa skončením
pracovného pomeru, bagatelizované sú výsledky jeho práce, zadržiavané sú pre neho dôležité
pracovné informácie a je na obeť vyvíjaný psychický tlak, vedený s cieľom narúšať jej
duševné a fyzické zdravie.
K nepriateľskému, ponižujúcemu, alebo ignorujúcemu správaniu voči šikanovanému
spoluzamestnancovi sú nadriadeným vedení aj ostatní zamestnanci a zamestnankyne
a „zhora“ sú kontrolované ich postoje. Zamestnanci tolerujúci takéto správanie nadriadeného
sú zvýhodňovaní a odmeňovaní rôznymi pracovnými benefitmi za lojalitu.
O tomto nezákonnom jave na pracovisku možno hovoriť, keď takéto správanie zo
strany kolegov/kolegýň alebo nadriadeného trvá šesť mesiacov a prejavuje sa aspoň raz do
týždňa. Tieto formy nevhodného a neprimeraného (nerovnakého) zaobchádzania vznikajú
v dôsledku nekvalitného vedenia a riadenia zo strany zamestnávateľa, zlej alebo žiadnej
komunikácie na pracovisku, nevytvárania vhodných pracovných podmienok, ignorovania
oprávnených
potrieb
zamestnancov,
zakotvených
v pracovnoprávnych
predpisoch
a v interných normách zamestnávateľa. Obeťami šikany bývajú podriadení zamestnanci, ktorí
sa stanú pre nadriadených nepohodlní, najmä keď poukazujú na porušovanie predpisov zo
strany nadriadených, resp. uplatňujú svoje práva zamestnanca. Nadriadení potom využívajú
možnosť vykonať organizačné zmeny alebo bez právneho a vecného dôvodu upozorňovať
zamestnanca na porušovanie pracovnej disciplíny a rozviazať pracovný pomer so
zamestnancom.
Účinnou
prevenciou,
ako predchádzať
mobbingu, bossingu
a šikane alebo
diskriminácii na pracovisku, je nastavenie vnútorných mechanizmov riešenia konfliktov, a to
zavedením účinných preventívnych opatrení, konkrétnym pomenovaním šikanózneho
konania, vrátane určenia útvarov, alebo konkrétnych zamestnancov, ktorí sú kompetentní
konflikt riešiť. Na pracovisku by mali byť stanovené jasné pravidlá týkajúce práv a povinností
zamestnávateľa vo vzťahu k zamestnancom a naopak, ktoré môžu byť obsiahnuté v interných
normách vydaných zamestnávateľom, a tiež schválené po vzájomnom rokovaní a dohode so
zamestnancami, či zástupcami zamestnancov. Zákonník práce neobsahuje a ani nemôže
upravovať jednotlivé špecifické situácie týkajúce sa rôznych pracovísk.
265
Správanie a konanie vedúcich zamestnancov voči podriadeným by malo byť
primerané a nesmie prekračovať oprávnenia vedúcich zamestnancov, ako to uvádza Zákonník
práce v § 82.
Prijaté pracovné poriadky, prípadne aj etické kódexy, by mali zakotvovať rovnako
ustanovenia o povinnosti vedenia organizácie/nadriadených v rôznych článkoch riadenia,
správať sa voči podriadeným nediskriminačne a nezneužívať svoju vedúcu pozíciu,
s vyslovením nulovej tolerancie k šikane, mobbingu a bossingu.
V praxi sa však často stáva, že prijaté etické kódexy sú len formálne a ich nevyvážený
obsah je formulovaný tak, že upravuje, čo všetko zamestnanec pod hrozbou uloženej sankcie
nesmie. Takže zamestnancov skôr zastrašujú, ako by im mali v pracovnom prostredí navodiť
spravodlivé, rovné a uspokojujúce pracovné podmienky, garantované v článkoch 35 a 36
Ústavy SR.
Obete mobbingu, bossingu a šikany sa môžu v začiatkoch obrátiť sa na príslušný
odborový orgán, zamestnaneckú radu alebo zamestnaneckého dôverníka, ak na pracovisku
pôsobia.
Rovnako zákon č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce v znení neskorších predpisov,
umožňuje zamestnancom podať podnet na inšpektorát práce a tým upozorniť na porušovanie
pracovnoprávnych predpisov, nevhodné pracovné podmienky a na ďalšie skutočnosti,
o ktorých sa domnieva, že nie sú v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Šikanózne
správanie v pracovnom vzťahu by mali v prvom rade riešiť práve inšpektoráty práce, ktoré sú
vybavené vyšetrovacími a sankčnými právomocami. Úradný záznam v prospech obete šikany
môže slúžiť ako podpora žaloby v súdnom konaní.
Slovenské národné stredisko pre ľudské práva poskytuje právne poradenstvo obetiam
šikany. Zastupovať na súde ich v rámci svojich kompetencií môže vtedy, ak šikanózne
správanie
voči
obetiam
napĺňa
niektorý
z diskriminačných
dôvodov,
chránených
antidiskriminačným zákonom, napr. že príčinou nerovnakého zaobchádzania je vek,
zdravotné postihnutie, rod, sociálny pôvod , národnostný lebo etnický pôvod a podobne.
Národný inšpektorát práce vo svojom stanovisku k prípadom diskriminácie a šikanózneho
správania sa na pracoviskách uviedol, že v roku 2011 medzi podnetmi, namietajúcimi
diskrimináciu boli aj podania týkajúce sa šikany, mobbingu a bossingu. Konkrétne to boli
podania, poukazujúce na šikanovanie a neznesiteľnú atmosféru na pracovisku, na šikanovanie
a uplatňovanie nekorektného a svojvoľného konania z pozície moci, na šikanovanie zo strany
nadriadenej riaditeľky a na sústavné verbálne útoky na zamestnancov, na ohováranie
a ponižovanie, na vytváranie zastrašujúceho a zahanbujúceho pracovného prostredia zo strany
266
riaditeľky školy, na šikanovanie a intrigy na pracovisku zo strany vrchnej sestry, na
ohováranie zo strany nadriadeného na pracovisku v súvislosti s oboznámením so sťažnosťou
ostatných zamestnancov, na šikanovanie, osočovanie, urážanie a odňatie kabinetu učiteľovi
náboženskej výchovy zo strany riaditeľky školy, na vyvíjanie nátlaku a teroru v pracovnom
prostredí zo strany riaditeľky, na nátlak a vyhrážky riaditeľa voči podriadenej, ktoré sa
stupňujú od roku 2008, na vytváranie napätia nadriadeným a práca pod stresom, na
ponižujúce a urážlivé vyjadrenia v komunikácii nadriadeného a prenášanie povinností na
podriadených, na šikanovanie zamestnancov školy, ktorí poukazovali na závažné nedostatky
v organizácii a v riadení, na šikanózny postup riaditeľky školy voči personálnej a mzdovej
účtovníčke, vrátane jej obvinenia z krádeže, na osočovanie a ohováranie zamestnanca pred
celým kolektívom na poradách, vytváranie prekážok v práci a pri výkone agendy
a zneprístupnenie pracovného miesta výmenou zámky do dverí kancelárie, na šikanovanie,
psychické týranie a ponižovanie podriadeného zo strany zastupujúcej riaditeľky a na šikanu
vo forme krivého obviňovania pre nezodpovedný výkon práce, falšovania dokumentácie
a neumožňovanie/ zákaz účasti na pravidelných odborných školeniach.
Inšpektoráty práce v roku 2011 riešili cca 16 sťažností na bossig a 2 podania na
mobbing, spočívajúci v ohováraní, ponižovaní a vytváraní nepriaznivého pracovného
prostredia.
Na Slovenské národné stredisko pre ľudské práva sa v roku 2011 v súvislosti
s mobbingom, bossingom a šikanou v zamestnaní obrátilo 324 klientov, z toho 93 na
regionálne kancelárie Strediska a 231 na centrum v Bratislave. Počet základných podaní sa
zvyšoval ďalšou komunikáciou s klientmi a klientkami ako aj s organizáciami, na ktoré sa
Stredisko obracalo v súvislosti so získavaním stanovísk k dodržiavaniu zásady rovnakého
zaobchádzania. Preukazované šikanózne správanie spojené s porušovaním zásady rovnakého
zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch Stredisko riešilo v roku 2011 v rámci
spracovania, podania a pokračovania v 6 súdnych žalobách, ktoré v súčasnosti ešte nie sú
právoplatne ukončené.
Záver
Stredisko upozorňuje, že v prípadoch šikany a nerovnakého zaobchádzania na
pracoviskách v Slovenskej republike existuje (tak ako v prípadoch domáceho násilia) vysoká
latentnosť a že uvedených nezákonných javov je oveľa viac a podľa poznatkov Strediska sa
ešte stupňujú. Nie každá obeť je totiž rozhodnutá domáhať sa aktívne ochrany svojich práv
267
a to najmä pre existenčné dôvody, t. j. pre obavu zo straty zamestnania. Rovnako sa správajú
aj spoluzamestnanci, ktorí sú často svedkami porušovania dobrých mravov a prejavov
bossingu v zamestnaní, ale z obavy o jeho stratu nie všetci dokážu podporiť kolegov
svedeckými výpoveďami.
Žiaľ, pretrvávajúca nepriaznivá ekonomická situácia a vysoká miera nezamestnanosti,
najmä v niektorých regiónov Slovenska, poskytuje zamestnávateľom možnosť porušovať
pracovnoprávne predpisy a v nich zakotvené právo na rovnaké zaobchádzanie, pretože sú si
vedomí, že dopyt po práci prevyšuje ponuky na pracovnom trhu. Takýmto konaním, v rozpore
s dobrými mravmi, postihujú predovšetkým príslušníkov marginalizovaných, sociálne
a ekonomicky znevýhodnených skupín, ako sú starší zamestnanci a zamestnankyne, zdravotne
postihnutí , ženy, osoby s nižšou kvalifikáciou a osoby, ktoré dlhodobou nezamestnanosťou
strácajú pracovné návyky.
Ako
pozitívum
Stredisko
hodnotí,
že
inšpektoráty
práce,
v porovnaní
s predchádzajúcimi rokmi, sa vo väčšej miere venujú prešetrovaniu diskriminácie
v pracovnoprávnych vzťahoch a šikanóznemu výkonu práv a povinností na pracoviskách.
Stredisko na rok 2012 pripravilo pre potreby inšpektorátov práce program školenia,
vrátane metodických pomôcok, ako v praxi účinnejšie odhaľovať prejavy diskriminácie na
pracoviskách a využívať kompetencie, dané inšpektorátom práce zákonom.
Odstraňovanie šikanózneho správania na pracovisku ako frekventovaného škodlivého
spoločenského javu je v rukách tak riadiacich zamestnancov, ako aj u obetí šikany mobbingu
a bossingu.
Odporúčania
Na predchádzanie a odstraňovanie uvedených nežiaducich a protizákonných javov
Stredisko odporúča:
1. úplnú nulovú toleranciu k uvedenému správaniu a zvýšenú kontrolu zo strany
inšpektorátov práce,
2. prijímanie (v spolupráci so zástupcami zamestnancov) obsahovo vyvážených a presne
formulovaných etických kódexov, ktoré by boli nástrojom na vytváranie vhodných
a priaznivých pracovných podmienok,
3. realizovať osvetu (kampaň) za účelom informovania verejnosti o týchto javoch
a možnostiach, ako im predchádzať a ako sa im brániť.
268
4. Ochrana tehotných žien pred diskrimináciou
V období od januára 2011 do mája 2011 Stredisko so záujmom sledovalo vývoj situácie
a podporovalo mimovládne organizácie v procese, ktorý by bolo možné označiť za „zápas
mimovládnych organizácií s ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny“ vo veci
novelizácie Zákonníka práce a ochrany tehotných žien pred diskrimináciou, na ktorú taktiež
dlhodobo upozorňovalo aj Stredisko.184
Aj napriek tomu, že v Slovenskej republike platí od roku 2004 antidiskriminačný
zákon, ktorý zakazuje diskrimináciu z dôvodov (o. i.) pohlavia (vrátane tehotenstva), rodu
a rodinného stavu, prax vo vzťahu k tehotným ženám bola
a antidiskriminačný zákon
dlhodobo diskriminačná
sa pri ochrane tehotných žien prakticky neuplatňoval. Na
problém častého prepúšťania tehotných žien počas skúšobnej doby a následnej faktickej
nemožnosti spätne sa domáhať svojich práv pravidelne upozorňovalo i Stredisko.185
V roku 2011 sa iniciatívy ujali mimovládne organizácie, ktoré už pred prijatím novely
Zákonníka práce v hromadnej pripomienke (v októbri 2010) žiadali, aby Slovenská republika
naplnila niektoré zo svojich záväzkov v oblasti ľudských práv a antidiskriminácie.
Konkrétne, aby Slovenská republika zabezpečila dôslednú právnu ochranu tehotných žien
ohrozených prepustením zo zamestnania v skúšobnej dobe a taktiež, aby sa odstránila
diskriminácia osôb žijúcich mimo manželstva pri čerpaní voľna na prevoz matky dieťaťa ako
partnerky zamestnanca do zdravotníckeho zariadenia pri narodení dieťaťa, nakoľko toto
právo prislúchalo len ženatým zamestnancom.
Zároveň MVO žiadali zosúladiť znenie Zákonníka práce s antidiskriminačným zákonom
a s antidiskriminačnými smernicami EÚ. Snažili sa tak prispieť k náprave faktického stavu,
ktorým
bola absencia právnej úpravy ochrany tehotných žien pred diskriminačným
prepúšťaním z práce v skúšobnej dobe z dôvodu tehotenstva, nakoľko Slovenská republika
mala transponovať príslušné smernice EÚ už pred viacerými rokmi.
Právna úprava postavenia tehotných žien a ich ochrany v legislatíve EÚ
Problematika ochrany pracujúcich žien so zameraním sa na ochranu rizikových
skupín, akou sú aj tehotné ženy a ženy krátko pred a po pôrode, je upravená v Európskej
sociálnej charte (1961), ktorá obsahuje mimoriadne ustanovenie o práve zamestnaných žien
184
Pozri Správy o dodržiavaní ľudských práv vrátane dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania za
predchádzajúce roky.
185
Pozri Správy o dodržiavaní ľudských práv vrátane dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania za
predchádzajúce roky.
269
na ochranu, v Dodatkovom protokole k Sociálnej charte, prijatom v roku 1988, ale najmä
v týchto dokumentoch:
Smernica č. 92/85/EHS o zavedení opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci tehotných pracovníčok a pracovníčok krátko po pôrode alebo
dojčiacich pracovníčok (tzv. „tehotenská smernica“) z 19. októbra 1992. Článok 10 stanovuje,
že členské štáty prijmú potrebné opatrenia na zákaz prepustenia pracovníčok v zmysle článku
2 počas obdobia od začiatku tehotenstva do konca materskej dovolenky stanovenej v článku
8 ods. 1 okrem výnimočných prípadov nesúvisiacich s ich stavom, ktoré povoľujú
vnútroštátne právne predpisy a/alebo vnútroštátna prax a kde to je uplatniteľné, pod
podmienkou, že na to dá súhlas príslušný orgán; ak zamestnávateľ prepustí pracovníčku
v zmysle článku 2 vo vyššie uvedenom období, musí písomne uviesť riadne opodstatnené
dôvody jej prepustenia. Zároveň stanovuje, že členské štáty sú povinné prijať potrebné
opatrenia na ochranu označených pracovníčok pred dôsledkami prepustenia, ktoré je
protiprávne. Účinkom tejto smernice nesmie byť zníženie úrovne ochrany poskytovanej
tehotným pracovníčkam, pracovníčkam krátko po pôrode a dojčiacim pracovníčkam
v porovnaní so situáciou, aká v každej členskej krajine existuje ku dňu prijatia tejto smernice.
Smernica č. 2006/54/ES o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého
zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania z 5. júla 2006.
Judikatúra Súdneho dvora EÚ deklarujúca, že čl. 10 Smernice má tzv. vertikálny
priamy účinok – t. j. jednotlivci sa ho môžu priamo dovolávať pred vnútroštátnymi súdmi.
Súdny dvor dospel k záveru, že pôsobnosť zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi
a ženami sa nemôže obmedzovať len na zákaz diskriminácie z dôvodu tej skutočnosti, že
osoba je mužského alebo ženského pohlavia. Súdny dvor dôsledne uznáva legitímnosť
ochrany biologických podmienok žien počas tehotenstva a materstva a zavedenia opatrení na
ochranu materstva ako prostriedku na dosiahnutie skutočnej rovnosti pohlaví, pokiaľ ide
o zásadu rovnakého zaobchádzania.
Článok 8 ods. 1 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č. 183 z roku 2000
o revidovaní Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o ochrane materstva (revidovaného)
z roku 1952 stanovuje, že treba považovať za nezákonné, ak zamestnávateľ skončí
zamestnanie ženy, ktorá je tehotná, na dovolenke podľa článku 4 alebo 5 a v období po
návrate do práce, ktoré sa určí vnútroštátnymi zákonmi a predpismi, okrem dôvodov
nevzťahujúcich sa na tehotenstvo, narodenie dieťaťa a jeho dôsledky alebo na dojčenie.
Bremeno dokazovania, že dôvody prepustenia nesúvisia s tehotenstvom alebo s narodením
dieťaťa a jeho dôsledkami, alebo s dojčením spočíva na zamestnávateľovi. a taktiež, že žene
270
sa zaručuje právo vrátiť sa po skončení materskej dovolenky na to isté pracovné miesto alebo
na rovnocenné pracovné miesto platené v tej istej výške.
Právna úprava postavenia tehotných žien a ich ochrany v slovenskej legislatíve DO
novelizácie zákona, t. j. do 30.8.2011
Článok 6 Základných zásad Zákonníka práce stanovuje, že tehotným ženám, matkám
do konca deviateho mesiaca po pôrode a dojčiacim ženám sa zabezpečujú pracovné
podmienky, ktoré chránia ich biologický stav v súvislosti s tehotenstvom, narodením dieťaťa,
starostlivosťou o dieťa po pôrode a ich osobitný vzťah s dieťaťom po jeho narodení. Ženám
a mužom sa zabezpečujú pracovné podmienky, ktoré im umožňujú vykonávať spoločenskú
funkciu pri výchove detí a pri starostlivosti o ne. Týmto osobám teda zákonodarca priznáva
v zásade osobitnú ochranu, ktorá sa prejavuje, resp. mala by sa prejaviť vo vzťahu
k pracovným podmienkam, úprave pracovného času, zákazu výpovede v ochrannej dobe,
materskej a rodičovskej dovolenke a starostlivosti o deti v jednotlivých ustanoveniach
Zákonníka práce.
Reálne je však právna úprava skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe v tomto
období zakotvená v § 72 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších
predpisov (ďalej len „ZP“) tak, že v skúšobnej dobe môže tak zamestnávateľ, ako aj
zamestnanec skončiť pracovný pomer písomne z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia
dôvodu (§ 72 ods. 1). Písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru sa má doručiť
druhému účastníkovi spravidla aspoň tri dni pred dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť
(§ 72 ods. 2).
Predmetné ustanovenia ods. 1 a 2 § 72 teda nehovorili nič o tom, že tehotnú ženu
možno v skúšobnej dobe prepustiť iba výnimočne a iba z opodstatnených dôvodov
nesúvisiacich s jej stavom (t. j. tehotenstvom alebo materstvom). Tehotným ženám a ženám
krátko po pôrode teda neposkytovali dostatočnú právnu istotu, že nebudú v skúšobnej dobe
prepustené z dôvodu svojho tehotenstva alebo materstva.
Úprava ostatných otázok, resp. skutočností týkajúcich sa postavenia tehotných žien
a matiek do deviateho mesiaca od pôrodu bola v zmysle príslušných ustanovení Zákonníka
práce nasledujúca:
-
pred prijatím do pracovného pomeru: zamestnávateľ nesmie vyžadovať od fyzickej
osoby informácie o tehotenstve, ani o rodinných pomeroch. Ak by zamestnávateľ porušil
svoje povinnosti, má fyzická osoba právo na primeranú peňažnú náhradu, ktorú si môže
uplatniť na súde, a to aj vtedy, ak by k uzatvoreniu pracovnej zmluvy nedošlo. V prípade, že
271
by išlo o práce, pri výkone ktorých by sa nevyžadovala podľa osobitného predpisu osobitná
zdravotná spôsobilosť alebo psychická spôsobilosť, resp. by takýto osobitný predpis
neexistoval, zamestnávateľ by nebol oprávnený vyžadovať informácie o zdravotnom stave
fyzickej osoby, ktorá sa uchádza o prácu. Na druhej strane, osoba ktorá sa uchádza o prácu, je
povinná informovať zamestnávateľa o skutočnostiach, ktoré bránia výkonu práce alebo ktoré
by mohli zamestnávateľovi spôsobiť ujmu. Ide najmä o informácie, ktoré by bránili výkonu
práce zo zdravotného dôvodu, napríklad v prípade, že zamestnávateľ prijíma zamestnanca na
rizikovú prácu.
-
tehotenstvo počas trvania pracovného pomeru: pojem tehotná zamestnankyňa je
vymedzený v § 40 ods. 6 Zákonníka práce tak, že tehotnou ženou sa na účely Zákonníka
práce rozumie zamestnankyňa, ktorá svojho zamestnávateľa písomne informovala o svojom
stave a predložila o tom lekárske potvrdenie. Zákonník práce ale neukladá žene povinnosť
oznámiť tehotenstvo zamestnávateľovi. Ak však žena neoznámi zamestnávateľovi písomne
svoje tehotenstvo a nepredloží lekárske potvrdenie, nebude jej prislúchať osobitná právna
ochrana, napríklad pokiaľ ide o úpravu pracovných podmienok, pracovného času. Taktiež sa
na ňu nebude vzťahovať zákaz výpovede v ochrannej dobe.
-
úprava pracovného času: pokiaľ tehotná žena potrebuje absolvovať vyšetrenie
u lekára a ak vyšetrenie alebo ošetrenie nie je možné vykonať mimo pracovného času,
zamestnávateľ
je
povinný
tehotnej
zamestnankyni
poskytnúť
pracovné
voľno
s náhradou mzdy na nevyhnutne potrebný čas na preventívne lekárske prehliadky súvisiace
s tehotenstvom. Zamestnávateľ však nie je povinný poskytnúť pracovné voľno s náhradou
mzdy na návštevu predpôrodných kurzov. Je však možné sa zo zamestnávateľom na
poskytnutí takéhoto voľna dohodnúť. Zamestnávateľ je povinný prihliadať pri zaraďovaní
zamestnancov do pracovných zmien aj na potreby tehotných žien a žien a mužov starajúcich
sa o deti (§ 164 ods. 1 ZP). Ak požiada tehotná žena a žena alebo muž trvale sa starajúci
o dieťa mladšie ako 15 rokov o kratší pracovný čas alebo o inú vhodnú úpravu určeného
týždenného pracovného času, zamestnávateľ je povinný jej žiadosti vyhovieť, ak tomu
nebránia vážne prevádzkové dôvody. Tehotná žena pracujúca v noci môže zamestnávateľa
požiadať a ten je povinný zabezpečiť, aby sa podrobila posúdeniu zdravotnej spôsobilosti na
prácu v noci. Tehotná žena sa môže zamestnávať prácou nadčas len s jej súhlasom. Pracovná
pohotovosť sa s ňou môže len dohodnúť. To isté platí aj vtedy, ak ide o ženu alebo muža
trvale sa starajúcich o dieťa mladšie ako tri roky, osamelú žena alebo osamelého muž, ktorí sa
trvale starajú o dieťa mladšie ako 15 rokov. Zamestnávateľ nemôže tehotnej žene rozvrhnúť
pracovný čas nerovnomerne, iba ak by sa s ňou na tom dohodol.
272
-
dojčenie: matke, ktorá dojčí svoje dieťa, je zamestnávateľ povinný poskytnúť okrem
prestávok v práci osobitné prestávky na dojčenie. Matke, ktorá pracuje po určený týždenný
pracovný čas, patria na každé dieťa do konca šiesteho mesiaca jeho veku dve polhodinové
prestávky na dojčenie a v ďalších šiestich mesiacoch jedna polhodinová prestávka na dojčenie
za zmenu. Tieto prestávky možno zlúčiť a poskytnúť na začiatku alebo na konci pracovnej
zmeny. Ak pracuje po kratší pracovný čas, ale aspoň polovicu určeného týždenného
pracovného času, patrí jej len jedna polhodinová prestávka na dojčenie, a to na každé dieťa do
konca šiesteho mesiaca jeho veku. Prestávky na dojčenie sa započítavajú do pracovného času
ženy a poskytuje sa za ne náhrada mzdy v sume jej priemerného zárobku.
-
preradenie na inú prácu: tehotné ženy, matky do konca deviateho mesiaca po pôrode
a dojčiace ženy nesmú byť zamestnávané prácami, ktoré sú pre ne fyzicky neprimerané alebo
škodia ich organizmu. Tehotná žena nesmie byť zamestnávaná ani prácami, ktoré podľa
lekárskeho posudku ohrozujú jej tehotenstvo zo zdravotných príčin spočívajúcich v jej osobe.
To platí rovnako o matke do konca deviateho mesiaca po pôrode a dojčiacej žene. Ak tehotná
žena vykonáva prácu, ktorá je tehotným ženám zakázaná alebo ktorá podľa lekárskeho
posudku ohrozuje jej tehotenstvo, je zamestnávateľ povinný vykonať dočasnú úpravu
pracovných podmienok. Ak úprava pracovných podmienok nie je možná, zamestnávateľ je
v súlade s § 55 ods. 2 Zákonníka práce povinný preradiť tehotnú ženu na inú prácu, ktorá je
pre ňu vhodná vzhľadom na jej schopnosti a kvalifikáciu a pri ktorej môže dosahovať rovnaký
zárobok ako pri doterajšej práci v rámci pracovnej zmluvy. Ak to nie je možné, preradí ju po
dohode s ňou aj na prácu iného druhu. Ak nie je možné preradenie na inú vhodnú prácu,
zamestnávateľ je povinný poskytnúť tehotnej zamestnankyni pracovné voľno s náhradou
mzdy. Ak dosahuje žena pri práci, na ktorú bola preradená bez svojho zavinenia, nižší
zárobok ako pri doterajšej práci, poskytuje sa jej na vyrovnanie tohto rozdielu vyrovnávací
príspevok v tehotenstve a v materstve podľa osobitného predpisu (zákon č. 461/2003 Z. z.
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov). Zamestnávateľ je tiež povinný preradiť
tehotnú ženu pracujúcu v noci na dennú prácu, ak o toto preradenie tehotná žena požiada. Ak
ju nemožno preradiť na dennú prácu, zamestnávateľ je povinný poskytnúť jej pracovné voľno
s náhradou mzdy. Ak by zamestnávateľ nepreradil tehotnú ženu na inú prácu, hoci bol
povinný, zamestnankyňa má právo odmietnuť ďalší výkon práce. Ide o prekážku v práci na
strane zamestnávateľa v zmysle § 142 Zákonníka práce, pri ktorej zamestnankyni prislúcha
náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku. Táto náhrada jej patrí aj vtedy, ak
zamestnávateľ preukázateľne nemá pre ňu inú prácu, na ktorú by ju preradil.
273
Do úvahy tiež pripadá okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca, ak
v súlade s § 69 ods. 1 písm. a) ZP zamestnanec podľa lekárskeho posudku nemôže ďalej
vykonávať prácu bez vážneho ohrozenia svojho zdravia a zamestnávateľ ho nepreradil do
15 dní odo dňa predloženia tohto posudku na inú pre neho vhodnú prácu.
-
okamžité skončenie pracovného pomeru: zamestnávateľ nemôže okamžite skončiť
pracovný pomer s tehotnou zamestnankyňou, so zamestnankyňou na materskej dovolenke
alebo so zamestnankyňou a zamestnancom na rodičovskej dovolenke, s osamelou
zamestnankyňou alebo s osamelým zamestnancom, ak sa stará o dieťa mladšie ako tri roky,
alebo so zamestnancom, ktorý sa osobne stará o blízku osobu, ktorá je osobou s ťažkým
zdravotným postihnutím. Môže však s nimi s výnimkou zamestnankyne na materskej
dovolenke a zamestnanca na rodičovskej dovolenke (§ 166 ods. 1) skončiť pracovný pomer
výpoveďou, ak bol zamestnanec právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin alebo porušil
závažne pracovnú disciplínu.
-
výpoveď daná zamestnávateľom: zamestnávateľ nesmie dať zamestnancovi
výpoveď v ochrannej dobe, a to v dobe, keď je zamestnankyňa tehotná, keď je zamestnankyňa
na materskej dovolenke, keď je zamestnankyňa a zamestnanec na rodičovskej dovolenke
alebo keď sa osamelá zamestnankyňa alebo osamelý zamestnanec starajú o dieťa mladšie ako
tri roky. Uvedené neplatí v prípade, že sa zamestnávateľ alebo jeho časť zrušuje alebo
premiestňuje. Za týchto okolností by bola výpoveď platná. Ak je daná výpoveď z dôvodu, že
sa zamestnávateľ alebo jeho časť zrušuje alebo premiestňuje, pracovný pomer sa skončí
uplynutím výpovednej doby, ktorá začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca
nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného
kalendárneho mesiaca, ak Zákonník práce neustanovuje inak. Zamestnankyňa má v prípade
výpovede z dôvodu, že sa zamestnávateľ alebo jeho časť zrušuje alebo premiestňuje, právo
pred začatím plynutia výpovednej doby požiadať zamestnávateľa, aby sa pracovný pomer
skončil dohodou. Tejto žiadosti je zamestnávateľ povinný vyhovieť. V takom prípade jej patrí
odstupné najmenej v sume, ktorá je násobkom jeho priemerného mesačného zárobku a počtu
mesiacov, počas ktorých by trvala výpovedná doba podľa § 62.
-
výpoveď daná zamestnancom: tehotná zamestnankyňa môže skončiť pracovný
pomer výpoveďou kedykoľvek, a to aj bez udania dôvodu. Ak výpoveď dáva zamestnanec,
ktorého pracovný pomer u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval najmenej jeden
rok, výpovedná doba je dva mesiace. V prípade, že pracovný pomer trval menej ako jeden
rok, výpovedná doba je jeden mesiac.
274
-
okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnancom - tehotnou ženou alebo
matkou do konca deviateho mesiaca po pôrode: tehotná žena alebo matka do deviatich
mesiacov po pôrode tak ako ktorýkoľvek iný zamestnanec môže pracovný pomer okamžite
skončiť, ak
a) podľa lekárskeho posudku nemôže ďalej vykonávať prácu bez vážneho ohrozenia svojho
zdravia a zamestnávateľ ju nepreradil do 15 dní odo dňa predloženia tohto posudku na inú
pre neho vhodnú prácu,
b) zamestnávateľ jej nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za pracovnú
pohotovosť, náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť
do 15 dní po uplynutí ich splatnosti,
c) je bezprostredne ohrozený jej život alebo zdravie.
Zamestnankyňa, ktorý okamžite skončila pracovný pomer, má nárok na náhradu mzdy v sume
svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov.
Právna úprava postavenia tehotných žien a ich ochrany v slovenskej legislatíve PO
novelizácii zákona, od 1. 9. 2011
Novelou Zákonníka práce č. 257/2011 Z. z. došlo k úprave možnosti rozloženia
čerpania rodičovskej dovolenky. Matka alebo otec nebudú musieť vyčerpať rodičovskú
dovolenku naraz do troch rokov veku dieťaťa, ako je tomu v súčasnosti, ale môžu si ju
rozdeliť na päť rokov.
Postavenie tehotných a matiek do konca deviateho mesiaca po pôrode sa novelizáciou
§ 72 ods. 1 mení a znie: „V skúšobnej dobe môže zamestnávateľ a zamestnanec skončiť
pracovný pomer písomne z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu, ak ďalej nie je
ustanovené inak. Zamestnávateľ môže skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe s tehotnou
ženou, matkou do konca deviateho mesiaca po pôrode a dojčiacou ženou len písomne, vo
výnimočných prípadoch, ktoré nesúvisia s jej tehotenstvom alebo materstvom, a musí ho
náležite písomne odôvodniť, inak je neplatné.“
Dochádza teda k zvýšeniu ochrany tehotných žien, dojčiacich žien a matiek do konca
deviateho mesiaca po pôrode v zmysle predpokladanej transpozície legislatívy EÚ.
Prepustenie v skúšobnej dobe sa umožňuje len výnimočne, a to z riadne
opodstatnených dôvodov nesúvisiacich s jej tehotenstvom a materstvom. Uvedenie dôvodov,
výnimočnosť, riadne opodstatnené dôvody a písomná forma sú ako hmotnoprávna podmienka
platnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe.
275
Treba opätovne zdôrazniť, že prijatie tejto právnej úpravy ochrany tehotných žien je
zásluhou aktivít najmä mimovládnych organizácií pôsobiacich v SR, ktoré dlhodobo
upozorňovali na to, že Zákonník práce obsahuje neprijateľné ustanovenie, ktoré umožňuje
diskriminovať tehotné ženy ako aj ženy krátko po pôrode alebo dojčiace ženy. Aj napriek
početným aktivitám týchto mimovládnych organizácií a upozorneniam Strediska Ministerstvo
práce sociálnych vecí a rodiny SR ako gestor Zákonníka práce nepostupovalo dostatočne
„proeurópsky“, a aj napriek osobným rokovaniam i písomným intervenciám zástupcov
mimovládnych organizácií neurobilo vhodné opatrenia, hoci na ne bolo upozornené a bol na
ne časový priestor.
Až na základe medializácie tohto problému a po upozornení na možné porušovanie
medzinárodnoprávnych záväzkov SR pristúpil gestor zákona ku konkrétnym krokom
a v skrátenom legislatívnom procesu vykonal predmetnú zmenu ustanovenia.
Právna úprava postavenia zamestnancov v súvislosti s čerpaním voľna na prevoz matky
dieťaťa ako partnerky zamestnanca do zdravotníckeho zariadenia pri narodení dieťaťa
pred novelizáciou Zákonníka práca a po nej (t. j. do 30. 8. 2011 a po 1. 9. 2011)
Do prijatia novely Zákonníka práce zákonom č. 257/2011 Z. z. bola úprava povinnosti
zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi pracovné voľno pri narodení dieťaťa zamestnanca
podľa § 140 ods. 2 písm. b) taká, že zamestnancovi patrilo voľno s náhradou mzdy len vtedy,
ak sa narodilo dieťa manželke zamestnanca, pričom voľno sa poskytlo na nevyhnutne
potrebný čas na prevoz manželky do zdravotníckeho zariadenia a späť.
Mimovládne organizácie v tejto súvislosti upozornili aj na nesúlad ustanovenia
zákonníka práce s antidiskriminačným zákonom, s článkom 12 Ústavy SR , s článkom 41 ods.
3 Ústavy SR, podľa ktorého deti narodené v manželstve i mimo neho majú rovnaké práva,
a tiež s Dohovorom o právach dieťaťa a to pre diskrimináciu z dôvodu rodinného stavu
(znevýhodňuje nezosobášené osoby pred zosobášenými) a takisto z dôvodu sexuálnej
orientácie (keďže neheterosexuálne ženy taktiež nemôžu uzatvárať manželstvo so svojimi
partnerkami).
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny ako gestor zákona preto s účinnosťou od
1. 9. 2011 pristúpilo k novelizácii zákona tak, že došlo k úprave ustanovenia § 141 ods. 2
písm. b) Zákonníka práce tak, že podľa nového znenia zamestnávateľ povinný poskytnúť
zamestnancovi pracovné voľno z dôvodu narodenie dieťaťa zamestnancovi; a poskytnúť
zamestnancovi pracovné voľno s náhradou mzdy na nevyhnutne potrebný čas na prevoz
276
matky dieťaťa do zdravotníckeho zariadenia a späť. Uvedené právo zamestnanca sa teda už
neviaže na manželstvo, ale na rodičovstvo.
Záver
Podľa Zákonníka práce starostlivosť o ekonomicky aktívne ženy obsahovo vyúsťuje
predovšetkým do právneho inštitútu osobitných pracovných podmienok žien.
Zákonník práce však konkretizuje obsahový rámec povinností zamestnávateľa vo
vzťahu k ženám len okrajovo. Ustanovenia pracovných podmienok žien, resp. zamestnancov
starajúcich s o deti ( rodičov) sa významovo členia na dve skupiny:
a) osobitné pracovné podmienky žien všeobecne,
b) osobitné pracovné podmienky tehotných žien, žien a mužov starajúcich sa o deti.
V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania je neprípustné, aby zamestnávateľ
konal v rozpore s antidiskriminačným zákonom, ktorý zakazuje niektorú z foriem
diskriminácie z dôvodu rodinného stavu alebo foriem sexuálnej orientácie.
Smernica č. 92/85/EHS o zavedení opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci tehotných pracovníčok a pracovníčok krátko po pôrode alebo
dojčiacich pracovníčok (tzv. „tehotenská smernica“) z 19. októbra 1992 zaväzuje členské
štáty Európskej únie prijať potrebné opatrenia na zákaz prepustenia pracovníčok počas
obdobia od začiatku tehotenstva do konca materskej dovolenky (stanovenej v tejto Smernici)
okrem výnimočných prípadov nesúvisiacich s ich stavom, ktoré povoľujú vnútroštátne právne
predpisy a/alebo vnútroštátna prax, a kde to je uplatniteľné, pod podmienkou, že na to dá
súhlas príslušný orgán; ak zamestnávateľ prepustí pracovníčku vo vyššie uvedenom období,
musí písomne uviesť riadne opodstatnené dôvody jej prepustenia. Taktiež stanovuje, že
členské štáty sú povinné prijať potrebné opatrenia na ochranu označených pracovníčok pred
dôsledkami prepustenia, ktoré je protiprávne.
Obdobne upravujú ochranu osobitne citlivých rizikových skupín (teda aj tehotných
žien) všetky ostatné medzinárodné dohovory, ako aj judikatúra Súdneho dvora EÚ, ktorá
okrem iného, zdôrazňuje, že článok 10 Smernice má tzv. vertikálny priamy účinok, t. j.
jednotlivci sa ho môžu priamo dovolávať pred vnútroštátnymi súdmi.
Opätovne treba zdôrazniť, že
žiadny z uvedených právnych nástrojov ochrany
tehotných žien neobsahuje nijaké výnimky (t. j. povinnosť štátu prijímať opatrenia na zákaz
prepúšťania z dôvodu tehotenstva platí bezvýhradne a nie je pre ňu ustanovená výnimka napr.
pre prepúšťanie v skúšobnej dobe) a v zmysle Ústavy SR majú všetky tieto právne predpisy
277
práva EÚ a medzinárodného práva prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Vzhľadom
na túto skutočnosť je nevyhnutné postupovať v zmysle ich ustanovení a transponovať ich do
legislatívy SR.
Skúsenosť z obdobia rokov 2010 až 2011 však dokazuje, že napriek uvedenému,
zlyhala zákonodarná a výkonná moc a až pod vplyvom mimovládnych organizácií a tlakom
médií boli vykonané opatrenia, ku ktorým sa Slovenská republika zaviazal svojim vstupom do
Európskej únie, a taktiež ratifikáciou medzinárodných dohovorov.
Odporúčania
Stredisko preto odporúča:
1. prijať opatrenia na dôsledné monitorovanie a kontrolovanie záväzkov Slovenskej
republiky, vyplývajúcich jej z medzinárodných dohovorov,
2. využívať
v mnohých
ohľadoch
aj
spoluprácu
s mimovládnymi
organizáciami,
dobrovoľníkmi či aktivistami, ktorí ako s ukázalo v priebehu roka 2011, dokážu vyvinúť
enormný tlak pri presadzovaní zákonom chránených práv či už rizikových alebo
ohrozených skupín obyvateľstva, ale aj skupín, ktoré fakticky i potencionálne môžu byť
diskriminované.
278
5. Dočasné vyrovnávacie opatrenia
Novela antidiskriminačného zákona (zákon č. 85/2008 Z. z. v znení neskoršieho
predpisu) s účinnosťou od 1. 4. 2008, t. j. pred štyrmi rokmi, upravila dočasné vyrovnávacie
opatrenia, slúžiace pre ľahšie uplatnenie alebo kompenzáciu nevýhod postavenia
marginalizovaných
osôb
v spoločnosti
s cieľom
znížiť
alebo
odstrániť
nerovnosť
v zaobchádzaní s nimi. Dočasné vyrovnávacie opatrenia (DVO) zakotvené v ustanovení § 8a
antidiskriminačného zákona sa pre oprávnené subjekty mali stať aktívnym prostriedkom na
dosiahnutie rovnosti príležitostí v praxi.
Podľa názoru Strediska, nedostatkom súčasnej právnej úpravy
je skutočnosť, že
orgánmi na prijímanie opatrení sú len ústredné a miestne orgány štátnej správy. Je potrebné
uviesť, že obce a vyššie územné celky (VUC), v oblastiach ako je sociálna pomoc,
zdravotníctvo, školstvo a regionálny rozvoj, plnia prenesené úlohy miestnej štátnej správy.
Toto prostredie je pritom veľmi často spájané s porušovaním zásady rovnakého
zaobchádzania. Pre legislatívnu prekážku (nie sú na to splnomocnené priamo zákonom) sa
však obce a VUC-ky nestali subjektmi oprávnenými prijímať dočasné vyrovnávacie
opatrenia, a to napriek skutočnosti, že majú denné poznatky o aktuálnych ale aj chronických
problémoch svojich obyvateľov a mohli by oveľa účinnejšie ako štátne orgány, alebo spolu
s nimi, pracovať na presadzovaní vyrovnávacích opatrení.
Subjekty z radov štátnej správy, ktoré sa rozhodli prijať DVO, majú zo zákona
povinnosť ich monitorovať, vyhodnocovať a zverejňovať. Dočasnosť vyrovnávacích opatrení
je viazaná na povinnosť ukončiť výkon opatrení po dosiahnutí určeného cieľa.
Stredisko je v zmysle zákona v pozícii prijímateľa správ k opodstatnenosti existencie
dočasných vyrovnávacích opatrení, ak mu tieto orgány štátnej správy zašlú. V praxi je však
Stredisko skôr odborným konzultantom v prípravnej fáze - pri rozhodovaní, či dočasné
vyrovnávacie opatrenia vôbec prijať, aké zásady v nich uplatniť a či navrhované DVO
neprekračujú oblasti vzťahov, upravených antidiskriminačným zákonom. Zároveň sa
z vlastnej iniciatívy každoročne písomne obracia na ústredné orgány štátnej správy, aby ho
informovali o prijatých dočasných vyrovnávacích opatreniach, ako aj plánovaných aktivitách
v tejto oblasti.
S prihliadnutím na existujúcu nerovnosť v slovenskej spoločnosti, ktorá je ovládaná
pretrvávajúcimi stereotypmi v posudzovaní marginalizovaných skupín, je len veľmi iluzórne
279
rátať s odstránením nerovnosti a zabezpečením úplnej rovnosti príležitostí. Skôr ide o úlohu
postupne znižovať a zmierňovať prejavy nerovnakého zaobchádzania v spoločnosti .
Stredisko vyhodnotilo odpovede na svoje otázky súvisiace s DVO, ktoré mu boli
doručené z Úradu vlády SR, z Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR
(MDVRR SR), z Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR (MPRV SR),
z Ministerstva zdravotníctva (MZ SR). z Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny SR
(MPSV a R SR) a z Ministerstva kultúry SR (MK SR), z Ministerstva hospodárstva SR a od
Splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity.
Úrad vlády SR (ďalej aj „ÚV SR“) k otázkam Strediska, súvisiacim s využívaním
inštitútu dočasných vyrovnávacích opatrení uviedol, že podľa jeho názoru, aj za obdobie roku
2011 možné konštatovať, že daný právny inštitút je stále vnímaný rozdielne a nejednoznačne,
a to aj na úrovni ústredných orgánov štátnej správy. Ako na dôkaz poukazuje na odbornú
diskusiu v rámci príprav legislatívneho zámeru k zákonu o sociálne vylúčených
spoločenstvách na úrovni MPSVR SR a diskusiu k využitiu dočasných vyrovnávacích
opatrení v rámci Programu terénnej sociálnej práce v obciach na úrovni Fondu sociálneho
rozvoja. Na strane druhej pozitívne hodnotí už samotnú skutočnosť, že ich prijímanie, resp.
využívanie sa stále častejšie zvažuje v odborných diskusiách, ako aj pri tvorbe a plánovaní
rôznych koncepcii, stratégií a iných nástrojov.
Je zarážajúce, že úrad vlády, tak ako v mnohých iných prípadoch, aj tu „len
konštatuje“ a uspokojí sa s tým, že prijímanie DVO „sa stále častejšie zvažuje v odborných
diskusiách“. To by bolo možné považovať za pozitívum v prípade prípravy legislatívnej
úpravy (čo bolo pred 4 rokmi). V súčasnosti by mal úrad vlády skôr hľadať riešenia
nedostatočného uplatňovania DVO v praxi.
Na úrovni jednotlivých rezortov podľa ÚV SR už dlhodobo existujú a sú realizované
rozsiahle programy, stratégie, opatrenia majúce charakter dočasných vyrovnávacích opatrení
(napr. program výstavby bytov nižšieho štandardu, terénni zdravotní asistenti, asistenti učiteľa
a pod.)
Úrad vlády sa domnieva, že opakovane kritizovaná právna úprava zužujúca okruh
oprávnených subjektov na prijímanie dočasných vyrovnávacích opatrení spolu s neexistenciou
dlhodobej tradície ich využívania, ale aj chýbajúce efektívne monitorovacie a informačné
mechanizmy v tejto oblasti tak stále môžu byť dôvodmi slabého využívania týchto nástrojov v
praxi. Podľa názoru Strediska by však bolo vhodnejšie, keby sa úrad vlády namiesto hľadania
dôvodov a ospravedlňovania slabého využívania DVO v praxi, konečne zamyslel nad
podstatou kritiky právne úpravy a na základe zásadných pripomienok odborníkov a Strediska
280
realizoval jej novelizáciu. Ako a prečo nefungujú DVO v praxi tak, ako sa očakávalo, je
známe už niekoľko rokov, treba však urobiť všetko na nápravu tejto situácie.
Jedinou informáciou od úradu vlády, ktorú Stredisko pozitívne hodnotí, je to, že
v
roku
2011
začala
prípravná
fáza
procesu
novelizácie
(príp.
rekodifikácie)
antidiskriminačného zákona a súvisiacich predpisov, ktorá by mala byť dokončená v priebehu
roku. 2012, aj keď aj túto informáciu je potrebné brať s rezervou..
Ministerstvo
dopravy,
výstavby
a regionálneho
rozvoja
SR
a Ministerstvo
zdravotníctva SR konštatovali, že v roku 2011 nenavrhovali, neprijali a ani v súčasnosti
nepripravujú žiadne konkrétne dočasné vyrovnávacie opatrenia.
Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR uviedlo, že rovnosť príležitostí
uplatňuje v rámci Programu rozvoja vidieka SR 2007 – 2013 a Operačného programu Rybné
hospodárstvo SR 2007 – 2013 ako horizontálnu prioritu. V rámci týchto programov je
zakotvená rovnosť príležitostí a podmienky sú vytvorené tak, aby žiadna skupina
obyvateľstva nebola znevýhodnená, resp. aby nedochádzalo k zvýhodneniu skupín
obyvateľstva. Preto nie je podľa ministerstva potrebné vypracovávať vyrovnávacie opatrenia.
V rámci Regionálneho operačného programu sú podporované aktivity zamerané na
tzv. debarierizáciu, čiže na odstraňovanie fyzických prekážok pre telesne postihnutých ľudí –
úpravy
uľahčujúce
fyzicky
hendikepovaným
osobám
prístup
k rekonštruovaným,
rozširovaným, modernizovaným, prípadne novovybudovaným zariadeniam občianskej
infraštruktúry alebo prístup na verejné priestranstvá, chodníky a pod.; ide predovšetkým
o úpravy budov škôl, zariadení sociálnych služieb, pamäťových a fondových inštitúcií, ako aj
o revitalizované centrá obcí a pod.).
Tento operačný program podporuje aj sociálne znevýhodnené skupiny obyvateľov,
konkrétne ide najmä o podporu tzv. marginalizovaných rómskych komunít. Podpora
uvedených dvoch oblastí (debarierizácia a sociálne znevýhodnené skupiny) je prierezová,
a teda vzťahuje sa na viaceré opatrenia Regionálneho operačného programu. V roku 2011
nebolo v pôsobnosti ministerstva prijaté žiadne dočasné vyrovnávacie opatrenie v súvislosti
s podporou dodržiavania ľudských práv či znevýhodnených skupín obyvateľov preto ani
nedošlo ku konzultáciám s organizáciami zastupujúcimi konkrétne znevýhodnené skupiny.
V rámci Operačného programu Bratislavský kraj sú podporované aktivity zamerané na
debarierizáciu v rámci opatrenia 1.1 Regenerácia sídiel, a to najmä skupiny aktivít 1.1.2
Samostatne dopytovo orientované projekty sú zamerané aj na budovanie a rekonštrukciu
detských ihrísk a ihrísk s multifunkčným využitím: v rámci týchto projektov sú oprávnenými
činnosťami obstaranie mobiliáru (napr. lavičky, odpadkové koše, zábrany a pod.), pevne
281
zabudovaného vybavenia ihrísk (napr. bránky, stojany na koše, stĺpiky, ochranné siete,
mantinely a pod.), súvisiacich terénnych a sadových úprav, vrátane vybudovania prepojenia
na existujúce komunikácie, pričom tieto prepojenia musia spĺňať podmienky bezbariérovosti.
Okrem toho je bezbariérovosť podporovaná v rámci opatrenia 1.2 Regionálna a mestská
hromadná doprava, najmä v rámci skupiny aktivít 1.2.3 podpora mestskej hromadnej dopravy.
Ako MPRV SR v odpovedi uvádza, Operačný program cezhraničnej spolupráce
Slovenská republika – Česká republika 2007-2013 bol schválený dňa 21. decembra 2007
rozhodnutím Európskej komisie, a teda spracovanie všetkých programových dokumentov
potrebných pre implementáciu programu bolo ukončené v roku 2007. Programová
dokumentácia je záväzná pre celé programové obdobie od roku 2011 až do roku 2013 a z toho
dôvodu nebolo možné v priebehu roka 2011 prijať dočasné vyrovnávacie opatrenie.
MPRV SR ako aj organizácie v pôsobnosti ministerstva, podľa jeho vyjadrenia, pri
vypracovaní a implementácii programov zachováva rovnosť príležitostí a nedochádza
k znevýhodneniu resp. k zvýhodneniu skupín obyvateľstva.
MPRV SR pri vypracovaní a implementácii programov zachováva rovnosť príležitostí
a nedochádza k znevýhodneniu resp. k zvýhodneniu skupín obyvateľstva a z tohto dôvodu
nebolo potrebné v priebehu roka 2011 konzultovať prípravu a realizáciu opatrení
s organizáciami zastupujúcimi konkrétne znevýhodnené skupiny.
Ďalšie dočasné vyrovnávacie opatrenia ministerstvo rozpracované nemá a ani
neuvažuje nad prijatím nových DVO. Na otázky Strediska, či podľa ich názoru môžu DVO
zmeniť alebo zlepšiť postavenie marginalizovaných skupín v spoločnosti v porovnaní
s väčšinovým obyvateľstvom ministerstvo odpovedalo, že v rámci operačných programov sú
prierezovo podporované marginalizované rómske komunity. Vzhľadom na to, že množstvo
projektov, ktoré majú prínos k podpore týchto skupín obyvateľov, ešte nie je ukončené, resp.
ešte budú vyhlásené výzvy na ich podporu, relevantne zhodnotenie vplyvov takýchto opatrení
prichádza do úvahy po ukončení implementácie operačného programu.
Ministerstvo kultúry SR (ďalej len „MK SR“) v odpovedi uviedlo, že pokračuje
v realizácii dočasných vyrovnávacích opatrení prostredníctvom finančného nástroja
dotačného programu Kultúra znevýhodnených skupín obyvateľstva. Významným nástrojom
pri vytváraní stabilných prvkov v rámci starostlivosti o kultúru znevýhodnených skupín
obyvateľstva a dostupnosti kultúrnych služieb je zákon č. 434/2010 Z. z. o poskytovaní
dotácií v pôsobnosti Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Tento zákon upravuje účel,
rozsah, spôsob a podmienky poskytovania dotácií v pôsobnosti MK SR. Ministerstvo môže
v príslušnom rozpočtovom roku poskytnúť dotáciu zo štátneho rozpočtu aj na účely:
282
kultúrnych aktivít zdravotne postihnutých alebo inak znevýhodnených skupín obyvateľstva.
Dostupnosť kultúrnych služieb pre znevýhodnené skupiny obyvateľstva posilňuje tiež zákon
č. 532/2010 Z. z. o Rozhlase a televízii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č. 397/2011 Z. z., ktorý zdôrazňuje povinnosť zohľadňovať potreby nepočujúcich
a iných sociálnych menšín vo vysielaní. Dotačný program „Kultúra znevýhodnených skupín
obyvateľstva“ je zameraný najmä na podporu dostupnosti kultúry pre zraniteľné skupiny
a tiež na podporu rovnosti príležitostí a na predchádzanie diskriminácii a všetkým formám
násilia. O podporu v rámci dotačného programu sa môžu uchádzať subjekty zabezpečujúce
starostlivosť o rozvoj kultúrnych potrieb znevýhodnených skupín – osôb so zdravotným
postihnutím, senioriek a seniorov, zraniteľných skupín detí a mládeže, bezdomovcov,
migrantov, marginalizovaných rómskych komunít, marginalizovaných skupín žien a pod.).
Zámerom programu je tiež vytváranie podmienok na zviditeľňovanie a prezentáciu špecifickej
kultúry znevýhodnených skupín obyvateľstva. Dotačný program Kultúra znevýhodnených
skupín obyvateľstva je zameraný na posilnenie rovnosti príležitostí v oblasti kultúry osôb so
zdravotným postihnutím s cieľom odbúravať materiálne i mentálne bariéry (predsudky
a stereotypy) v prístupe ku kultúrnym hodnotám, vytvárať podmienky na zviditeľňovanie
a prezentáciu špecifickej kultúry osôb so zdravotným postihnutím a inak znevýhodnených
skupín obyvateľstva a predchádzať tak diskriminácii a všetkým formám násilia. Každoročne
sa v rámci programu prerozdelí cca 300 000 Eur.
MK SR dlhodobo realizuje kultúrnu politiku v agende dotačného programu
prostredníctvom samostatného organizačného útvaru, v ktorého pôsobnosti je starostlivosť
o kultúru znevýhodnených skupín obyvateľstva. Úlohou odboru – aktuálne odboru
nehmotného kultúrneho dedičstva a znevýhodnených skupín obyvateľstva - je prehĺbiť
starostlivosť štátu o rozvoj kultúry znevýhodnených skupín obyvateľstva a motivovať ich
k aktívnemu prístupu; uľahčiť znevýhodneným skupinám obyvateľstva prístup ku kultúre.
MK SR na príprave a realizácii DVO intenzívne a dlhodobo spolupracuje
s mimovládnymi organizáciami (ďalej len „MVO“) zameranými na podporu kultúry
znevýhodnených skupín obyvateľstva (Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím
v Slovenskej republike, Bratislava; Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska, Bratislava;
Tanečný klub Danube, Bratislava; Národná rada občanov so zdravotným postihnutím v SR,
Bratislava a pod). Od roku 2005 má MK SR vytvorenú pracovnú skupina (zo zástupcov
MVO), ktorá rieši otázky rozvoja kultúry občanov so zdravotným postihnutím (ďalej len
„OZP“). V roku 2011 pracovná skupina pripravila a zadefinovala (v rámci výzvy na
283
predkladanie projektov) kritériá a podmienky na realizáciu modelového projektu pre
pracovníkov v oblasti kultúry (pracovný názov Kultúra bez bariér).
Z Ministerstva hospodárstva SR (ďalej len „MH SR“) k dočasným vyrovnávacím
opatreniam Stredisko dostalo odpoveď, že ministerstvo realizuje podporu materiálnej rovnosti
šancí pre členov znevýhodnených skupín obyvateľstva prostredníctvom Operačného
programu Konkurencieschopnosť a hospodársky rast (ďalej len "OP KaHR"), ktorý bol
schválený EK 28. 11. 2007 pre programové obdobie 2007 - 2013. MH SR je riadiacim
orgánom OP KaHR na Slovensku. V rámci žiadosti o nenávratný finančný príspevok
predkladaných v rámci výziev na opatrenia OP KaHR aj výziev vyhlásených v roku 2011,
žiadateľ deklaruje, že nim realizovaný projekt bude prispievať k napĺňaniu horizontálnych
priorít Národného strategického referenčného rámca 2007 - 2013, medzi ktoré patria napr. aj
horizontálna priorita Rovnosť príležitosti (ďalej len "HP RP") a horizontálna priorita
Marginalizované rómske komunity. Všetky výzvy na predkladanie žiadosti o nenávratný
finančný príspevok v rámci OP KaHR za rok 2011 spĺňajú príslušne legislatívne kritéria a sú
zverejnene na web stránke: www.economy.gov.sk v časti Európska únia a jej fondy
/Štrukturálne fondy Programovacie obdobie roku 2007-2013 Výzvy/Archív/. Podpora
a realizácia takýchto projektov podľa dožiadaného ministerstva prispieva k podpore rovnosti
šancí pre členov znevýhodnených skupín obyvateľstva.
Ďalšou inštitúciou štátnej správy, ktorá má svoje nezastupiteľné miesto v oblasti
prijímania a realizovania dočasných vyrovnávacích opatrení je Ministerstvo práce sociálnych
vecí a rodiny SR (ďalej len „MPSVa SR“). Ministerstvo v odpovedi uviedlo, že nedostatok
finančných prostriedkov v sociálnych službách spôsobený najmä dopadmi hospodárskej
a finančnej krízy počas celej účinnosti zákona bol riešený rôznymi nesystémovými dotáciami
vlády SR poskytovaným verejným, ale aj neverejným poskytovateľom, ale aj refundáciou
nákladov obcí a vyšších územných celkov, súvisiacich s novými úlohami vyplývajúcimi zo
zákona o sociálnych službách na základe Memoranda o spolupráci pri riešení dopadov
finančnej a hospodárskej krízy na slovenskú spoločnosť uzatvoreným medzi vládou SR
a Združením miest a obcí Slovenska, ktoré je možné považovať za dočasné vyrovnávacie
opatrenia. Celkovo bolo v rokoch 2009 až 2011 s účelom podporiť poskytovanie sociálnych
služieb v rámci nesystémových dotácií a refundácii nákladov obcí a vyšších územných celkov
na nové úlohy vyplývajúce zo zákona o sociálnych službách poukázaných obciam, vyšším
územným celkom, zariadeniam zriadeným alebo založeným obcami a neverejným
poskytovateľom takmer 34,8 milióna Eur. Uvedené dotácie boli určené na obdobie jedného
kalendárneho roka, alebo jeho časti. Ministerstvo pripravovalo dočasné vyrovnávacie
284
opatrenia na základe údajov od obcí, vyšších územných celkov a konkrétnych poskytovateľov
sociálnych služieb. Z uvedeného dôvodu, neboli uvedené vyrovnávacie opatrenia, ktoré boli
zamerané na poukázanie prostriedkov konkrétnym obciam, VÚC a poskytovateľom, osobitne
konzultované s organizáciami zastupujúcimi konkrétne znevýhodnené skupiny. Tieto
vyrovnávacie opatrenia boli v čase ich prijatia a realizácie nevyhnutné, nakoľko bez ich
prijatia by nebolo možné zo strany obcí, vyšších územných celkov a neverejných
poskytovateľov poskytovať sociálne služby v takom rozsahu, aby bolo možné aspoň čiastočne
uspokojiť dopyt po nich zo strany odkázaných občanov a je pravdepodobné, že bez ich
realizácie by mnohí poskytovatelia sociálnych služieb zanikli.
Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „UPSVaR“) pristúpilo v roku 2011
k implementácii niektorých projektov, ktoré majú charakter vyrovnávacích opatrení
nelegislatívnej povahy. Patrí k nim napr. projekt na podporu vykonávania tzv. absolvenskej
praxe, ktorého cieľom je dočasne podporiť absolventov/ky vo veku do 26 rokov na trhu práce.
Projekt k absolvenskej praxi slúži na podporu znevýhodnených uchádzačov/čky na trhu práce
z hľadiska veku, nakoľko je určený pre mladých ľudí do 26 rokov. Inštitucionálne je projekt
zabezpečený cez úrady PSVaR. Účelom absolventskej praxe je najmä získanie odborných
zručností a praktických skúseností u zamestnávateľa, ktoré zodpovedajú dosiahnutému stupňu
vzdelania absolventa školy získanie alebo prehlbovanie odborných zručností alebo
praktických skúseností uchádzačom o zamestnanie do 26 rokov veku, ktoré rozšíria ich
možnosti uplatnenia na trhu práce
Okrem toho UPSVaR venoval v roku 2011 mimoriadnu pozornosť odstraňovaniu
znevýhodnenia mužov/otcov pri zverovaní detí do osobnej starostlivosti po rozvode. V apríli
2011 vydal Metodického odporúčania pre psychológov/iných odborných poradcov referátov
poradensko-psychologických služieb - na témy: striedavá osobná starostlivosť; rodina
v procese rozvodu a po rozvode manželov, rodičov dieťaťa. Na túto tému sa konali pracovné
stretnutia, diskusie a semináre za účasti MVO pracujúcich v danej oblasti.
Ministerstvo v roku 2011 podporilo materiálnu rovnosť šancí pre členov
znevýhodnených skupín obyvateľstva aj v rámci výzvy sprostredkovateľského orgánu Fondu
sociálneho rozvoja (ďalej aj „Fond“). Z hľadiska jeho vecnej pôsobnosti v súvislosti
s dočasnými vyrovnávacími opatreniami je možné uviesť, že Fond pod riadiacim orgánom pre
Operačný program Zamestnanosť a sociálna inklúzia je organizácia založená za účelom
poskytovania pomoci ľuďom pri odstraňovaní chudoby a znižovaní rizika sociálneho
vylúčenia. Podporuje vznik projektov, ktoré vytvárajú cestu na zaradenie sa do spoločnosti
tým, ktorých chudoba vytlačila až na jej okraj, nezamestnaným, zdravotne postihnutým,
285
Rómom, azylantom, bezdomovcom, ženám po materskej dovolenke, žiakom predčasne
opúšťajúcim školy, ženám v domácnosti či väzňom, ktorí práve skončili výkon trestu. Priamu
finančnú podporu poskytuje Fond projektom, ktoré zvyšujú možnosti slabých a vylúčených
skupín zamestnať sa prostredníctvom dopytovo - orientovaných projektov.
Medzi základné navrhované princípy verejných politík, ktoré majú byť realizované vo
vzťahu k SVS, patrí stanovenie objemu jednotlivých rozpočtových kapitol na riešenie tejto
problematiky , povinnosť prípravy plánov sociálnej inklúzie a opatrení na lokálnej úrovni ako
podmienka prijímania verejných financií na realizáciu jednotlivých opatrení, zakotvenie
princípov komplexnosti, osobnej zodpovednosti, zásluhovosti, zákaz realizácie opatrení
a nástrojov vedúcich k sociálnemu vylúčeniu (separácia, segregácia) a prerozdelenie
finančných tokov v nadväznosti na existenciu SVS (napr. prerozdeľovanie podielových daní
s účelovým viazaním časti navŕšených prostriedkov, dotačné schémy).
Dňa 1. 2. 2012 bol vládou SR schválený návrh na poukázanie prostriedkov na pokrytie
bežných výdavkov spojených s poskytovaním sociálnej služby vybraným obciam pre
zariadenia sociálnych služieb zriadené alebo založené obcou po 1. 7. 2002 a ktoré nie sú
financované prostredníctvom účelovej dotácie z Ministerstva financií SR a neverejným
poskytovateľom vybraných druhov sociálnych služieb (nocľaháreň, zariadenie pre seniorov,
zariadenie opatrovateľskej služby a denný stacionár), ktorých financovanie patrí do
pôsobnosti obcí, ktoré však nemajú finančné prostriedky na ich financovanie. Cieľom tejto
dotácie je riešiť nepriaznivú finančnú situáciu verejných ako aj neverejných poskytovateľov
sociálnych služieb do doby nadobudnutia účinnosti novely zákona o sociálnych službách
(1. marca 2012), t. j. v období mesiaca január a február 2012. Vláda SR schválila pre 122
zariadení zriadených obcami a 129 zariadení zriadených neverejnými poskytovateľmi
prostriedky v celkovej výške 2 356 364.
Podklady pre všetky uvedené vyrovnávacie opatrenia ministerstvu poskytli priamo
poskytovatelia, alebo obce a vyššie územné celky, ktoré sú povinné týchto poskytovateľov
financovať.
Podľa názoru ministerstva prijímanie DVO má svoje opodstatnenie a tieto môžu
zlepšiť postavenie marginalizovaných skupín obyvateľstva pokiaľ sú dodržiavané určité
zásady, ktoré sa všeobecne vyžadujú, napr. súhlas členov znevýhodnených skupín, ktorých sa
opatrenia týkajú, s ich aplikáciou, dočasnosť aplikácie prijatých vyrovnávacích opatrení,
pokým sa nedosiahne stanovený cieľ a pod.
Úrad splnomocnenca vlády Slovenskej republiky pre rómske komunity, ako uviedol
v odpovedi, sa zaoberal celým radom dočasných vyrovnávacích opatrení. Tieto opatrenia
286
z hľadiska systematického členenia podľa foriem uskutočňovania štátnych politík rozdelil do
základných štyroch oblastí.
1. Dočasné vyrovnávacie opatrenia realizované na základe zákona č. 524/2010 Z. z.
o poskytovaní dotácií v pôsobnosti Úradu vlády Slovenskej republiky.
2. Dočasné vyrovnávacie opatrenia realizované na základe národného strategického
referenčného rámca na roky 2007 – 2013, kapitola 4.3.5. a – horizontálne priority –
marginalizované rómske komunity - Zvýšenie zamestnanosti a vzdelanostnej úrovne
príslušníkov MRK a zlepšenie ich životných podmienok - komplexný prístup (integrácia
projektov z viacerých OP). Uvedená štátna politika je realizovaná na základe uznesenia vlády
Slovenskej republiky č. 832 z 8. októbra 2006 k návrhu aktualizácie Národného strategického
referenčného rámca Slovenskej republiky na roky 2007 – 2013.
3. Dočasné vyrovnávacie opatrenia realizované v rámci štátnej politiky v rámci programu
Dekády začleňovania rómskej populácie do 2015 – na základe „Revidovaného národného
akčného plánu Dekády začleňovania rómskej populácie 2005 - 2015 na roky 2011 – 2015“
schváleného uznesením vlády Slovenskej republiky č. 522 z 10. augusta 2011.
4.
Dočasné
vyrovnávacie
opatrenia
vyplývajúce
z predchádzajúcich
strategických
dokumentov štátnej politiky Slovenskej republiky, ktoré v súčasnosti boli inkorporované do
Stratégie Slovenskej republiky pre integráciu Rómov do roku 2020, na základe uznesenia
vlády Slovenskej republiky č. 1 z 12.januára 2012. Na základe úlohy B.1 uvedeného
uznesenia revidovaný národný akčný plán Dekády začleňovania rómskej populácie 2005 2015 aktualizovaný na roky 2011 - 2015 vlády ustanovila ako akčný plán stratégie Slovenskej
republiky pre integráciu Rómov do roku 2020 pre oblasti: D.2.1 Oblasť vzdelávania, D.2.2
Oblasť zamestnanosti, D.2.3 Oblasť zdravia, D.2.4 Oblasť bývania.
V základnom vymedzení štruktúry realizovaných vyrovnávacích opatrení v priebehu
roka 2011 sa jednotlivé opatrenia dotýkali predovšetkým nasledujúcich oblastí:
a) prístup ku kvalitnému vzdelávaniu vrátane vzdelávania a starostlivosti v rannom detstve,
ale aj základného, stredoškolského a vysokoškolského vzdelávania s osobitným dôrazom na
odstránenie prípadnej segregácie v školách, predchádzanie predčasnému ukončeniu školskej
dochádzky a zabezpečenie úspešného prechodu zo školy do zamestnania;
b) prístup k pracovným príležitostiam, s osobitným dôrazom na nediskriminačný prístup na
pracovný trh, ako aj aktívne politiky a programy zamerané na trh práce, vzdelávanie
a odbornú prípravu dospelých a podporu samostatne zárobkovej činnosti;
c) prístup k zdravotnej starostlivosti, s osobitným dôrazom na kvalitnú zdravotnú starostlivosť
vrátane preventívnej zdravotnej starostlivosti a zdravotníckej osvety;
287
d) prístup k bývaniu, s osobitným dôrazom na sociálne bývanie a potrebu podporovať
odstránenie segregácie v bývaní, a plné využívanie finančných prostriedkov, ktoré sa nedávno
sprístupnili v kontexte Európskeho fondu regionálneho rozvoja.
V rámci realizovanej štátnej politiky ďalšie opatrenia sa realizovali aj v oblastiach
ustanovených už v súčasnej stratégií v oblasti prístupov k väčšinovej spoločnosti, finančného
riadenia, chudoby, rodovej rovnosti a diskriminácií.
V rámci aplikácie zákona č. 524/2010 Z. z. o poskytovaní dotácií v pôsobnosti Úradu
vlády SR boli schválené dotácie z dotačnej schémy ÚV SR na podporu sociálnych
a kultúrnych potrieb a na riešenie mimoriadne nepriaznivých situácií rómskej komunity za rok
2011 spolu 106 subjektom (obciam, mestám, občianskym združeniam a neziskovým
organizáciám), najmä na budovanie sociálneho bývania, bývania nižšieho štandardu, na
výchovno-vzdelávacie a kultúrne akcie, na zvýšenie sociálnej úrovne rómskych žien, na
vzdelávanie a výchovu rómskych detí a mládeže, na vybudovanie komunitných centier, na
budovanie/ rekonštrukciu kanalizačných a vodovodných prípojok .
Na úseku Lokálnych stratégii k 30. júnu 2011 bolo schválených 150 zámerov lokálnej
stratégie komplexného prístupu.
Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity sleduje prijímanie a realizovanie
DVO v rámci monitoringu jednotlivých plánov, vládnych dokumentov uskutočňovania
vládnych politík. Všetky vyrovnávacie opatrenia obsiahnuté v plánoch a vládnych
dokumentoch vládnej politiky na úseku integrácie rómskych komunít boli predmetom
príslušného medzirezortného pripomienkového konania, preto prijaté vyrovnávacie opatrenia
sú výsledkom dohody jednotlivých ministerstiev a iných štátnych orgánov, ktoré sú podľa
jednotlivých plánov a stratégii zodpovedné za ich realizáciu.
Úrad splnomocnenca vlády SR považuje DVO za veľmi dôležitý nástroj na zlepšenie
postavenia rómskej marginalizovanej komunity, ako dôležitý nástroj integračného procesu,
ktorý zabezpečuje rovnakú štartovaciu plochu ku všetkým oblastiam vymedzeným
v antidiskriminačnom zákone a preto ich pokladá za rozhodujúce právne a sociálne nástroje
reálneho zabezpečenia rovnosti postavenia a šancí.
Záver
Slovenské národné stredisko pre ľudské práva opätovne konštatuje že inštitút DVO je
najmä v súvislosti dočasnými vyrovnávacími opatreniami legislatívnej povahy na Slovensku
využívaný len veľmi málo.
288
Konkrétna podpora znevýhodnených skupín sa skôr uplatňuje formou projektov
a iniciatív, ktoré však majú spravidla časovo a finančne obmedzený charakter.
V porovnaní so skúsenosťami z iných krajín EÚ môžeme zhodnotiť reálnu
implementáciu dočasných vyrovnávacím opatrení v Slovenskej republike ako nízku.
Stredisko si veľmi váži spoluprácu a ochotu subjektov oprávnených na prijímanie DVO
pri monitorovaní a vyhodnocovaní DVO. Súčasne však musí, tak ako v predchádzajúcich
rokoch, konštatovať, že stále dochádza k nepochopeniu, či nesprávnej interpretácii prijímania
DVO a v prístupe k ich realizácii.
Odporúčania
Za účelom zlepšenia uvedenej situácie Stredisko odporúča:
1. Na legislatívnej úrovni:
Prijať novelu antidiskriminančého zákona, v ktorej v súvislosti s DVO bude zakotvené:
-
prijímanie preventívnych opatrení ako predchádzať a zabraňovať porušovaniu zásady
rovnakého zaobchádzania v oblastiach chránených antidiskriminačným zákonom,
-
zaradenie obcí a vyšších územných celkov medzi subjekty, oprávnené na prijímanie
DVO,
-
úprava pozície hodnotiteľa vyrovnávacích opatrení a úprava procesného postupu pri
zistení neopodstatnenosti ďalšieho trvania DVO,
-
jasná formulácia kompetencií Slovenského národného strediska pre ľudské práva.
2. Na úrovni verejných politík:
-
prijať
komplexné
strategické
a prierezové
rozhodnutia
štátu
v prospech
znevýhodnených skupín obyvateľov, ktoré by pomohli odstraňovať sociálne
a ekonomické rozdiely v porovnaní s majoritným obyvateľstvom.
-
stanoviť objem prostriedkov z verejných rozpočtov na pokrytie preukázaných potrieb
na prijímanie dočasných vyrovnávacích opatrení.
-
do procesu prijímania DVO zakomponovať spoluprácu orgánov štátnej správy
a miestnej samosprávy a mimovládneho sektora.
-
venovať monitorovaniu a najmä vyhodnocovaniu dočasných vyrovnávacích opatrení
zo strany oprávnených orgánov štátnej správy zvýšenú a permanentnú pozornosť.
289
-
zaradiť medzi subjekty oprávnené na prijímanie dočasných vyrovnávacích opatrení, aj
obce, aby sa mohli stať aktívnym nástrojom na reálne presadzovanie rovnosti
príležitostí v spoločnosti.
290
III. ČASŤ
Ochrana práv dieťaťa v Slovenskej republike
1. Práva dieťaťa a medzinárodné záväzky Slovenskej republiky
Vývoj celosvetových spoločenských vzťahov v oblasti ochrany ľudských práv
neustále napreduje. Významnou kategóriou ľudských práv sa stali osobitne chránené práva
osôb, ktoré majú menšiu možnosť domáhať sa ochrany svojich práv, resp. sú omnoho
náchylnejšie na zneužite ich práv. Takýmito osobami sú predovšetkým deti. Maloleté deti sú
totiž z titulu ich rozumovej vyspelosti odkázané na starostlivosť iných osôb, rovnako ako je
obmedzená ich spôsobilosť na právne úkony ako právna kategória.
Základným záväzným dokumentom zameraným špeciálne na ochranu práv dieťaťa je
Dohovor o právach dieťaťa (prijatý v novembri 1989).
Dohovor o právach dieťaťa je
medzinárodnou zmluvou, ktorá má podľa Ústavy Slovenskej republiky prednosť pre zákonmi
a výkon práva a povinností vyplývajúcich z Dohovoru o právach dieťaťa je vynútiteľný
a sankcionovateľný medzinárodnými mechanizmami. Dohovor o právach dieťaťa je
zverejnený v Zbierke zákonov pod č. 104/1991 Zb. a pre Slovenskú republiku platí od roku
1993.
V zmysle článku 1 Dohovoru o právach dieťaťa sa za dieťa považuje každá ľudská
bytosť, ktorá je mladšia ako osemnásť rokov (výnimkou je len ako právny poriadok, ktorý sa
na dieťa vzťahuje ustanoví, že sa plnoletosť nadobúda skôr). Univerzálna definícia osoby,
ktorá sa považuje za dieťa sa v slovenskom právnom poriadku nenachádza, z formulácie
jednotlivých právnych predpisov však je možné vypozorovať, že dieťa definované
Dohovorom o právach dieťaťa sa označuje najmä ako maloleté dieťa.
Práva dieťaťa garantované Dohovorom o právach dieťaťa je možné stručne zhrnúť do
niekoľkých oblastí práva, ktoré v sebe obsahujú širokú ochranu práv dieťaťa, pričom tieto
vychádzajú z ľudských práv a základných slobôd, avšak ich obsah je prispôsobený zvláštnej
ochrane detí, najmä:
-
právo na život, zachovanie života a rozvoj v maximálnej možnej miere,
-
právo vyjadriť slobodný názor na všetko, čo sa ich týka, a právo na to, aby boli ich
názory brané vážne,
-
právo každého dieťaťa na výhody sociálneho zabezpečenia,
291
-
právo každého dieťaťa na takú životnú úroveň, ktorá umožní jeho telesný, duševný,
duchovný, mravný a sociálny rozvoj,
-
právo na osobitnú starostlivosť a pomoc,
-
právo na prirodzené prostredie pre rast a blaho detí v záujme ich plného
a harmonického rozvoja osobnosti a mali by vyrastať v atmosfére šťastia, lásky
a porozumenia,
-
právo na výchovu a prostredníctvom nej na citový, rozumový a mravný vývoj v duchu
zásad spoločenskej morálky.
Slovenská republika je tiež členom Haagskej konferencie o medzinárodnom práve
súkromnom, organizácie ktorej náplňou je predstavovať fórum určené na priblíženie
rozličných právnych poriadkov s ohľadom na riešenie nadnárodných stretov týchto rôznych
právnych poriadkov. Jednou z nosných oblastí Haagskej konferencie o medzinárodnom práve
súkromnom je práve medzinárodná ochrana detí. Slovenská republika je tak signatárom
medzinárodných dohôd, ktoré zúčastnené štáty prijímajú práve s ohľadom na zabezpečenie
práv dieťaťa vo vzťahoch dieťaťa s inými osobami, v ktorých sa vyskytuje medzinárodný
prvok.
V rámci Haagskej konferencie o medzinárodnom práve súkromnom sa Slovenská
republika stala signatárom niekoľkých medzinárodných zmlúv na úseku vzťahov, v ktorých je
potrebná osobitná ochrana detí:
-
Dohovor o uznávaní a vykonateľnosti rozhodnutí o vyživovacej povinnosti deťom
(uzavretý dňa 15. 4. 1958), zverejnený v Zbierke zákonov pod č. 14/1974 Zb.
Dohovor predstavujúci právny rámec pre uznávanie rozhodnutí o vyživovacej
povinnosti k deťom medzi zúčastnenými krajinami.
-
Dohovor o uznaní a výkone rozhodnutí o vyživovacej povinnosti (uzavretý dňa
2. 10. 1973), zverejnený v Zbierke zákonov pod č. 132/1976 Zb. V nadväznosti na
Dohovor o uznávaní a vykonateľnosti rozhodnutí o vyživovacej povinnosti deťom
tento dohovor upravuje postup pri výkone rozhodnutia o vyživovacej povinnosti
k deťom v záujme možnosti efektívneho vymoženia výživného.
-
Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (uzavretý dňa
25. 10. 1980), zverejnený v Zbierke zákonov pod č. 119/2001 Z. z. Dohovor rieši
problematiku tzv. rodičovských únosov detí a ponúka univerzálne riešenie na situáciu
pri premiestnení dieťaťa medzi zúčastnenými krajinami.
-
Dohovor o ochrane detí a o spolupráci pri medzištátnych osvojeniach (uzavretý dňa
29. 5. 2003), zverejnený v Zbierke zákonov pod č. 380/2001 Z. z. Dohovor upravuje
292
a štandardizuje postup pri medzištátnych adopciách detí tak, aby za každých okolností
bol rešpektovaný záujem dieťaťa.
-
Dohovor o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti
rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa (uzavretý 19. 10. 1996),
zverejnený v Zbierke zákonov pod č. 344/2002 Z. z. Dohovor upravuje postup, akým
spôsobom, podľa akého práva, a kde je možné sa obrátiť na súd vo veci rodičovských
práv a povinností k deťom.
Medzinárodné zmluvy dojednané na pôde Haagskej konferencie o medzinárodnom
práve súkromnom predstavujú akúsi formu štandardov, ktorú preberajú aj medzinárodné
zmluvy tu dohodnuté, a ktoré rešpektujú štandardy a zásady uznané medzinárodným
spoločenstvom v podobe Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, či
dohovoru o právach dieťaťa.
Slovenská republika je signatárom aj ďalších medzinárodných zmlúv, ktoré boli prijaté
na pôde Rady Európy, kde bol prijatý Európsky dohovor o uznávaní a výkone rozhodnutí
týkajúcich sa starostlivosti o deti a o obnove starostlivosti o deti, ktorý je zverejnený
v Zbierke zákonov pod č. 366/2001 Z. z.
S ohľadom na maloleté deti a zabezpečenie ich špecifických potrieb v postavení
zraniteľných členov spoločnosti je v súčasnosti na poli vymáhanie výživného v cudzine
nosným dokumentom medzinárodná zmluva prijatá na pôde Organizácie spojených národov
Dohovor o vymáhaní výživného v cudzine, ktorý je v Zbierka zákonov zverejnený
pod č. 33/1959 Zb.
Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie sa integrálnou súčasťou právneho
poriadku Slovenskej republiky stali aj právne predpisy Európskej únie, ktorých cieľom je
harmonizácia právnej úpravy naprieč členskými štátmi v záujme zabezpečenia jednotnej
vysokej úrovne ochrany detí. V súčasnosti totiž v rámci voľného pohybu osôb v európskom
priestore narastá počet prípadov, kedy sa vedú konania, ktoré v právnej rovine zasahujú do
viacerých právnych poriadkov a tak právne predpisy Európskej únie predstavujú zjednocujúci
prvok, ktorý garantuje aj pre maloleté deti rovnaké štandardy.
V prípade, ak sa v konaniach týkajúcich sa maloletých vyskytne Slovensko ako jeden
z medzinárodných prvkov a štát, s ktorým Slovenská republika nie je účastníkom bilaterálnej
ani dvojstrannej zmluvy, pri riešení právnych otázok je potrebné nájsť právny poriadok, podľa
ktorého sa konanie bude viesť, podľa ktorého v konaní má byť rozhodnuté, a ktoré orgány
majú právomoc o konkrétnej otázke rozhodnúť pomocou tzv. kolíznych noriem.
V slovenskom právnom poriadku predstavuje túto kolíznu normu zákon č. 97/1963 Zb.
293
o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov. Aj v tejto
kolíznej norme sa však Slovenská republika hlási k štandardom, ktoré stanovujú iné
nadnárodné normy.
Dohovor o právach dieťaťa a Slovenská republika
Dohovor o právach dieťaťa (ďalej len „Dohovor“) prijalo Valné zhromaždenie
Organizácie Spojených národov 20. novembra 1989. Na základe jeho článku 49 ods. 1 vstúpil
Dohovor o právach dieťaťa do platnosti 2. septembra 1990. S platnosťou od 1. januára 1993
pristúpila k Dohovoru aj Slovenská republika186. Podľa článku 44 Dohovoru sa členské (signatárske)
štáty zaväzujú
predkladať Výboru pre práva dieťaťa (ďalej len „Výbor“) správy o opatreniach
prijatých na uplatňovanie práv stanovených v Dohovore a o pokroku, ktorý sa dosiahol pri uplatňovaní
týchto práv.
Slovenská republika predložila prvú správu v roku 1998 a obhajovala ju v Ženeve v roku
2000. Napriek snahe vtedajších kompetentných orgánov zľahčovať posúdenie tejto správy treba
povedať, že hodnotenie Slovenskej republiky nebolo veľmi pozitívne. Odporúčania Výboru z roku
2000 boli síce zohľadnené v príprave I. Akčného plánu pre deti spracovaného Ministerstvom práce,
sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky v roku 2001 - 2002 a následne prijatého vládou
Slovenskej republiky, ale jeho implementácia, vyhodnocovanie a najmä nová aktualizácia nebola
dostačujúca a mnohé z úloh zostali len na papieri.
Skutočnosť, že sa nevenovala dostatočná pozornosť záverečným odporúčaniam Výboru viedla
k opätovným a dôraznejším výhradám pri prerokúvaní druhej Správy.
Druhú periodickú správu predložila Slovenská republika v závere roka 2006 a obhajovala ju
v máji 2007. Aj keď prerokúvanie druhej správy dopadlo pre Slovenskú republiku pozitívnejšie
a mnohé dôvody predchádzajúcich výhrad sa podarilo eliminovať, predsa len Výbor v úvodných
ustanoveniach pripomenul: „Výbor s poľutovaním konštatuje, že záverečné odporúčania, vrátane
odporúčaní týkajúcich sa práv menšín, súdneho systému pre mladistvých a brutality polície neboli
dostatočne zohľadnené“187
Na konkrétne problémové okruhy implementácie Dohovoru potom Výbor upozorňuje
v ďalšom texte Záverečných odporúčaní.
Chronickým problémom sa stáva nezriadenie nezávislej inštitúcie na monitorovanie
a ochranu práv detí.
186
Zachová, A.: Krátky komentár k Dohovoru o právach dieťaťa. Bratislava, Nadácia Milana Šimečku 1999,
s. 8.
187
Záverečné odporúčanie Výboru pre práva dieťaťa: Slovensko. Časť C. Hlavné témy a odporúčania bod. I.
odsek 6. (Nepublikovaná verzia)
294
V odporúčaniach Výboru k prvej záverečnej správe v roku 2000 uvádzal bod 12:
„Výbor
odporúča zmluvnému štátu založenie štatutárnej
zodpovedajúcim
zložením
a zdrojovým
zabezpečením
nezávislej inštitúcie sa
a s mandátom
pravidelného
monitorovania a hodnotenia pokroku pri implementácii Dohovoru a ktorá by bola oprávnená
prijímať a adresovať sťažnosti o porušení práv dieťaťa.“
Vtedajšie kompetentné orgány vyriešili toto odporúčanie tak, že novelizáciou zákona
o Stredisku (zákon č. 136/2003 Z. z. vložili do druhého odseku § 1 tri slová – vrátane práv
dieťaťa. Takže § 1 ods. 2 zákona o Stredisku znie: „Stredisko plní úlohy v oblasti ľudských
práv a základných slobôd vrátane práv dieťaťa. Stredisko na tento účel najmä.....“ nasleduje
konkretizácia úloh strediska v písmenách a až h, kde sa o právach detí nehovorí. Jediné
prepojenie na Dohovor predstavuje poznámka č. 1.
Napriek tejto vágnej úprave sa Stredisko svojou činnosťou snažilo a maximálne snaží
napĺňať odporúčanie Výboru z roku 2000, v rámci svojich kompetencií monitoruje
dodržiavanie
a ochranu
práv
dieťaťa
v Slovenskej
republike,
v ročných
správach
o dodržiavaní ľudských práve v Slovenskej republiky venuje samostatnú časť právam
dieťaťa, príp. vydalo samostatnú správu o dodržiavaní práv dieťaťa v SR188. Súčasne prijíma
sťažnosti a rieši konkrétne prípady v oblasti porušovania práv detí.
Obdobné úsilie v oblasti ochrany práv dieťaťa, v rámci svojich kompetencií, vyvíjala
z vlastnej iniciatívy aj Kancelária verejného ochrancu práv. Hoci obidve inštitúcie robili
a robia „čo môžu“, treba priznať, že odporúčania Výboru z roku 2000 sú ich činnosťou
naplnené len parciálne. Stále chýbala „štatutárna nezávislá inštitúcia so zodpovedajúcim
zložením a zdrojovým zabezpečením“.
Takže sa Slovenská republika dočkala v roku 2007 opätovnej kritiky a odporúčania
č. 16:„Výbor odporúča, aby zmluvná strana Dohovoru urýchlila vytvorenie nezávislého
mechanizmu s mandátom prijímať a preskúmavať sťažnosti od detí alebo v ich mene
o porušeniach ich práv, fungujúceho v koordinácii s ostatnými relevantnými orgánmi na
monitorovanie implementácie Dohovoru o právach dieťaťa v súlade s Parížskymi princípmi.
Takýto mechanizmus by mal mať zabezpečené potrebné ľudské a finančné zdroje.“
Túto závažnú výhradu Výboru mal, okrem iných výhrad, riešiť Národný akčný plánu
pre deti na roky 2009 – 2012.
Akčný plán uvádza, že „Slovenská republika sa musí v súvislosti s inštitucionálnym
zabezpečením ochrany práv detí vyrovnať i s úlohou zriadenia - zavedenia osobitného,
188
Správa o súčasnom stave dodržiavania práv dieťaťa v Slovenskej republike. Bratislava, Slovenské národné
stredisko pre ľudské práva 2008. 57 s. (Anglická mutácia – 67s.)
295
nezávislého mechanizmu prijímania a preskúmavania sťažnosti od detí alebo v ich mene,
monitorovania implementácie Dohovoru o právach dieťaťa zodpovedajúci Parížskym
zásadám. t. j. potrebné je doriešiť otázku tzv. ombudsmana pre práva detí.“
Súčasne akčný plán konštatuje, že v Slovenskej republike plní úlohy v oblasti
ľudských práv a základných slobôd vrátane práv dieťaťa v zmysle zákona č. 308/1993 Z. z.
o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva v znení neskorších predpisov
nezávislá právnická osoba - Slovenské národné stredisko pre ľudské práva. Nezávislým
orgánom, ktorý sa v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom podieľa na ochrane
základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb pri konaní, rozhodovaní alebo
nečinnosti orgánov verejnej správy, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť
v rozpore s právnym poriadkom, alebo s princípmi demokratického a právneho štátu je podľa
článku 151a Ústavy Slovenskej republiky verejný ochranca práv.“189
Z toho dôvodu sa prijal záver, že „riešenie zriadiť novú osobitnú inštitúciu ochrancu
práv detí sa v súčasnej situácii inštitucionálneho zabezpečenia javí ako kontraproduktívny
krok“.
Na základe tejto skutočnosti sa v Národnom akčnom pláne pre deti uvádza variantné
riešenie, a to zriadiť nezávislú špecializovanú inštitúciu pre práva dieťaťa buď pri Stredisku,
alebo pri verejnom ochrancovi práv. Obidve inštitúcie majú ambíciu zriadiť samostatný útvar
(úrad či kanceláriu pre práva dieťaťa, ktorý by sa systematicky venoval ochrane
a monitorovaniu práv detí v Slovenskej republike a obe inštitúcie spracovali vlastné návrh na
riešenie zakomponovania tejto inštitúcie do svojej organizačnej štruktúry. V závere Akčného
plánu potom „Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny ako predkladateľ Národného
akčného plánu pre deti na roky 2009 – 2012 navrhuje riešiť inštitucionalizáciu nezávislej
ochrany práv detí na Slovensku úpravou mandátu verejného ochrancu práv tak, aby boli
splnené vyššie uvedené kritériá, vrátane jasne určenej fyzickej osoby, ktorej je zverená
ochrana práv detí“.190 Takéto riešenie by však predpokladalo nielen zmenu zákona o verejnom
ochrancovi práv, ale aj zmenu Ústavy Slovenskej republiky.
V konečnom dôsledku však k inštitucionalizácii nezávislej ochrany práv detí na
Slovensku dodnes nedošlo a v dohľadnej dobe sa Slovenská republika dočká tretieho, možno
predpokladať, že veľmi dôrazného napomenutia OSN.
189
190
Pozri Národný akčný plán pre deti na roky 2008-2012, s. 46.
Pozri Národný akčný plán pre deti na roky 2008-2012, s. 50.
296
Európsky dohovor o výkone práv dieťaťa
Pri hodnotní implementácie článku 12 (právo dieťaťa slobodne vyjadrovať svoje
názory a právo na ich rešpektovanie a článku 13 (právo na slobodu prejavu Dohovoru od
roku 1993 treba konštatovať, že napriek pozitívnym zmenám v právnej úprave191 sa v rovine
praktického uplatňovania, či realizácie týchto práv ešte stále vyskytujú medzery, na ktoré
poukazujú viaceré materiály Strediska. Práve na túto skutočnosť jednoznačne poukázalo aj
odporúčanie č. 33 Záverečných odporúčaní Výboru OSN: „Výbor odporúča, aby zmluvná
strana v súlade s článkom 12 Dohovoru podporovala, napomáhala a zavádzala do praxe
v rodine, škole a komunite ako aj v inštitúciách a v správnych a súdnych konaniach zásadu
rešpektovania názorov dieťaťa a aby sa takéto názory primerane zohľadnili vo všetkých
veciach, ktoré sa týkajú dieťaťa....“
S uvedenou problematikou veľmi úzko súvisí práve Európsky dohovor o výkone práv
dieťaťa. Európsky dohovor o právach dieťaťa (ďalej „Európsky dohovor“ prijal Výbor
ministrov Rady Európy v septembri 1995 a bol otvorený na podpis členským štátom Rady
Európy v januári 1996. Slovenská republika síce podpísala Európsky dohovor už v roku 1998,
ale dodnes nebol Slovenskou republikou ratifikovaný, takže nenadobudol platnosť a nie je pre
ňu záväzný.
Vo svojej preambule sa Európsky dohovor priamo odvoláva na Dohovor o právach
dieťaťa, vyjadruje presvedčenie, že práva a najlepšie záujmy detí treba podporovať a za tým
účelom deťom umožniť svoje práva vykonávať, ako aj uznáva, že deťom treba poskytnúť
relevantné informácie, aby tieto práva a najlepšie záujmy mohli byť podporované, a že je
potrebné brať názory deti primerane do úvahy. S istou výhradou nepresnosti by sme mohli
povedať, že Európsky dohovor je akoby vykonávajúcim predpisom k Dohovoru o právach
dieťaťa v európskom regióne a v oblasti rodinnoprávnych konaní.
Predmetom Európskeho dohovoru je v najlepšom záujme detí podporiť ich práva,
poskytnúť im procesné práva a uľahčiť im výkon týchto práv tým, že sa zaručí, aby deti
samostatne alebo prostredníctvom iných osôb alebo orgánov boli informované a bolo im
umožnené zúčastniť sa konaní pred justičnými orgánmi, ktoré sa ich týkajú.
Medzi významné procesné práva, ktoré upravuje Európsky dohovor je právo byť
informované a právo vyjadriť svoje názory v konaní, ako aj právo požiadať o ustanovenie
osobitného zástupcu.
191
Vo viacerých novoprijatých právnych predpisoch sú tieto ustanovenia Dohovoru striktne premietnuté. Úpravy
zakotvujúce povinnosť venovať názorom dieťaťa náležitú pozornosť, či povinnosť zisťovať názor maloletého
dieťaťa sú obsiahnuté v mnohých ustanoveniach nového zákona o rodine, Občianskeho súdneho poriadku či
v novelizovaného Trestného poriadku
297
S týmito procesnými právami dieťaťa korešpondujú aj úlohy a povinnosti justičných
orgánov. Justičné orgány, skôr ako vydajú rozhodnutia v konaniach týkajúcich detí, musia:
-
uistiť sa (byť presvedčené, že majú dostatočné množstvo informácií, aby mohli
rozhodnúť v najlepšom záujme dieťaťa,
-
uistiť sa, že dieťaťu, ktoré je dostatočne rozumovo vyspelé, boli poskytnuté všetky
relevantné informácie,
-
vypočuť dieťa (konzultovať s dieťaťom osobne, okrem prípadov, keď by to bolo
v rozpore s jeho najlepšími záujmami,
-
umožniť dieťaťu vyjadriť svoje názory (zistiť názory dieťaťa iným vhodným spôsobom,
-
primerane vziať do úvahy názory vyjadrená dieťaťom.
Európsky dohovor ďalej ustanovuje povinnosť justičným orgánom v konaniach
týkajúcich sa detí konať urýchlene a v určitých prípadoch, v ktorých je blaho dieťaťa vážne
ohrozené, konať z vlastného podnetu.
Európsky dohovor rovnako ako Dohovor o právach dieťaťa ukladá štátu – zmluvnej
strane povinnosť zriadiť orgán na ochranu práv dieťaťa.
Zmeny v medzinárodnom prostredí
Na pôde Organizácie spojených národov bol prijatý Opčný protokol k Dohovoru
o právach dieťaťa o mechanizme pre podávanie sťažností, ktorý zabezpečuje možnosť
maloletým deťom (resp. ich zákonným zástupcom) obrátiť sa so sťažnosťou na porušenie ich
práv na výbor Organizácie spojených národov. V niektorých ohľadoch je mechanizmu
podávania sťažností v rámci Dohovoru o právach dieťaťa jednoznačne prispôsobený deťom.
Okrem iného nový mechanizmus ustanovuje, že pri posudzovaní sťažností musí Výbor pre
práva dieťaťa dodržiavať zásadu najlepšieho záujmu dieťaťa a brať ohľad na práva a názory
dieťaťa, čím sa má riadiť aj rokovací poriadok pre použitie mechanizmu na podávanie
sťažností, čí má zabezpečiť citlivý prístup k deťom v konaní s ohľadom na špecifiká detí.
Protokol tiež zaväzuje výbor prijať v rokovacom poriadku procesné opatrenia, ktorými sa má
zabrániť prípadnej manipulácii s deťmi v prípadoch, keď za nich podáva sťažnosť iná osoba.
V takom prípade výbor môže navyše odmietnuť posúdiť sťažnosť v prípadoch, keď dospeje
k záveru, že sťažnosť nie je v najlepšom záujme dieťaťa. Zvlášť sú chránené aj osobné údaje
osôb podieľajúcich sa na podaní sťažnosti, vrátane detských obetí, pričom ak osoba
298
podávajúca sťažnosť vie odôvodniť, prečo koná bez súhlasu obete/obetí sťažnosť, môže byť
predložená v prípade detských obetí aj bez ich súhlasu.
Na prijatí opčného protokolu k Dohovoru o právach dieťaťa o mechanizme pre
podávanie sťažností sa aktívne angažovala významnou mierou aj Slovenská republika, ktorá
bola jedným z iniciátorov prijatia opčného protokolu. Zástupcovia Slovenskej republiky
predložili v Rade Organizácie spojených národov tri rezolúcie týkajúce sa opčného protokolu
k Dohovoru o právach dieťaťa o mechanizme pre podávanie sťažností, pričom zároveň
zástupcovia Slovenskej republiky predsedali pracovnej skupine Rady organizácie spojených
národov pre ľudské práva, ktorá zabezpečovala prípravu tohto opčného protokolu.
Slovenská republika sa tiež stala aj prvou krajinou, ktorá opčný protokol k Dohovoru
o právach dieťaťa o mechanizme pre podávanie sťažností podpísala. Dňa 28. februára 2012 na
19. zasadnutí Rady Organizácie spojených národov pre ľudské práva sa uskutočnilo
slávnostné podpísanie opčného protokolu.
Na medzinárodnom poli bola v roku 2011, dňa 11. mája v Istanbule, na pôde Rady
Európy prijatý Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu
a o boji proti nemu. Primárnym objektom ochrany Dohovoru Rady Európy o predchádzaní
násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu sú ženy (bez ohľadu na vek, teda aj
maloleté dievčatá), pre ktoré má tento dohovor zabezpečiť prijatie takých národných legislatív
v zúčastnených štátoch, ktoré poskytnú ochranu práve ženám (a maloletým dievčatám) v ich
postavení častejšie ohrozovaných osôb pred rôznymi druhmi násilia, a to v oblasti ako
represívnej, tak aj preventívnej a výchovnej. Účelom tohto dohovoru je dosiahnuť také
spoločenské prostredie prostredníctvom národných legislatívnych zmien, v ktorom postavenie
žien a dievčat v spoločnosti bude rovnocenné postaveniu mužskej populácie, teda také, aby
ženy a dievčatá neboli ohrozenou skupinou.
Pri výskyte domáceho násilia páchaného na ženách v rodinách, v ktorých sú aj
maloleté deti, aj tieto sa stávajú obeťami tohto násilia, neraz v pozícii priamych adresátov
násilia, vždy však aj v postavení jeho sekundárnych obetí. Ustanovenia dohovoru Rady
Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu tak
predstavujú pozitívny záväzok zúčastnených štátov v boji proti akýmkoľvek formám
domáceho násilia.
Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji
proti nemu však upravuje aj ďalšie spoločenské vzťahy týkajúce sa maloletých detí, ako sú
nútené sobáše, obchod s ľuďmi, ale aj ospravedlňovanie trestných činov vykonaných
299
z náboženských dôvodov (tzv. zločiny na ochranu cti), či mrzačenie ženských pohlavných
orgánov z náboženských dôvodov.
Vzhľadom na skutočnosť, že na prijatie Dohovoru Rady Európy o predchádzaní
násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu je potrebná ratifikácia Národnou
radou Slovenskej republiky, nestal sa tento dohovor právne záväzným, avšak je v procese
prípravy jeho ratifikácie. Vláda Slovenskej republiky Dohovor Rady Európy o predchádzaní
násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu na svojom rokovaní odsúhlasila
s odporúčaním pre prezidenta Slovenskej republiky splnomocniť predstaviteľ vlády na
podpísanie dohovoru (tak, aby mohol byť schválený Národnou radou Slovenskej republiky)
a zároveň zaviazala Ministerstvo spravodlivosti analyzovať a pripraviť odporúčanie pre
legislatívne zmeny, ktoré sú s dohovorom spojené, aby sa v Slovenskej republike dosiahol
stav ochrany práv žien a detí v súlade so záväzkami plynúcimi z Dohovoru Rady Európy
o predchádzaní násiliu na ženách a domác