{en+sk}
Speculum
Ročník 5, číslo 1
Publikuje: Slovenská asociácia sociálnych antropológov (SASA)
*
Redakcia
Táňa Grauzelová
Miroslava Oláhová
Barbora Bírová
Peter Maňo
Katarína Böhmová – grafický dizajn
*
Redakčná rada
Vladimír Bahna
Juraj Buzalka
Tatiana Bužeková
Miroslava Hlinčíková
Tomáš Hrustič
Danijela Jerotijević
Martin Kanovský
Zuzana Kubovčáková
Norbert Maur
Andrej Mentel
Juraj Podoba
*
www.antropologia.sk
Obsah
Speculum 2013/1
OBSAH
4
Editoriál
5
Štúdia
21
Štúdia
33
Esej
44
Esej
60
Rozhovor
71
Recenzia
74
Správa z konferencie
77
Pokyny pre autorov/Submission guidelines
Miroslava Oláhová:
Reprezentácie lokálnej identity v porovnanís etnickou
a rasovou identitou: Esencializmus a pripisovanie identity
Alena Kajanová, Michal Růžička:
K otázce šíření lidových reprezentací v oblasti zdraví
Jaroslav Fabok:
Aspekty zvádzania
Kamila Beňová:
Open access: otvorená esej o otvorenom prístupe
Barbora Bírová:
Juraj Podoba
Táňa Grauzelová:
Kognitívne vysvetlenie magických predstáv a praktík
Vojtech Bagín:
Keď výskum, tak kvalitatívny! Serpentínami bádania v teréne
3
Speculum 2013/1
Editoriál
EDITORIÁL
Vážené čitateľky, vážení čitatelia,
Prvé číslo nášho časopisu roku 2013 Vám prináša príspevky viacerých žánrov – od štúdií
až po správu z konferencie. Štúdia Miroslavy Oláhovej sa zaoberá esencializmom v
súvislosti s lokálnou identitou. Téma esencializmu a pripisovania identity na základe
určitých znakov je v antropologickom výskume stále aktuálna. Štúdia Aleny Kajanovej
a Michala Růžičku je orientovaná na reprezentácie týkajúce sa prechodových období
v živote – tehotenstva, pôrodu či svadby. V tomto čísle nájdete dve eseje – Jaroslav
Fabok vysvetľuje aspekty zvádzania z pohľadu antropológie príbuzenstva a Kamila
Beňová sa zaoberá otvoreným prístupom do rôznych publikačných databáz, čo je téma
v súčasnom období aktuálna. S rozhovorom do nášho časopisu tentoraz súhlasil Juraj
Podoba, sociálny antropológ a etnograf pôsobiaci vo viacerých inštitúciach. V časopise
tie nájdete recenziu na knihu Kognitívne vysvetlenie magických predstáv a praktík,
ktorú vydal Ústav etnológie SAV v roku 2012 a správu zo študentskej konferencie o
kvalitatívnom výskume organizovanú Masarykovou univerzitou v Brne.
Želáme Vám príjemné a inšpiratívne čítanie !
4
Táňa Grauzelová
Esencializmus a pripisovanie identity
Speculum 2013/1
Reprezentácie lokálnej identity
v porovnaní s etnickou a rasovou
identitou: Esencializmus
a pripisovanie identity
Miroslava Oláhová
Autorka je študentkou sociálnej antropológie na magisterskom stupni,
v rovnakom odbore absolvovala aj bakalárske štúdium.
[email protected]
Abstract
Through my research I have tried to reveal the way people classify individuals into
groups of racial, ethnic and local identity. I also tried to find out whether people tend to
postulate esencialism or pragmatism. Research consisted of semi structured interviews
containing stories describing the transition between specific identities. Qualitative
analysis of the data showed, that despite the inclusion of an individual into a racial
category, one can share the identity of a given local. But there has been a shift towards
essentialism and for the people is probably the importance of racial identity, whether
the individual was born in the locality, or immigrated into it. An interesting result of my
research is the ratio of essentialism that people showed when switching between local
identities. In this case people replied according to esencialism almost the same extent
as in the case of racial identity. My work is providing a base for a sizable research and
outline ways of thinking about crossing different types of identities.
Keywords: Identity; Folk sociology; Esentialism in folk sociology
Abstrakt
Prostredníctvom svojho výskumu som sa pokúsila poodhaliť spôsob, akým ľudia
zaraďujú jednotlivcov do skupín rasovej, etnickej a lokálnej identity. Snažila som
sa tiež zistiť, či majú tendenciu riadiť sa esencializmom, alebo pragmatizmom vo
svojom uvažovaní nad prechodom rôznych typov identít. Výskum pozostával z
pološtrukturovaných rozhovorov obsahujúcich príbehy popisujúce prechod medzi
konkrétnymi identitami. Kvalitatívna analýza dát ukázala, že napriek zaradeniu jedinca
5
Speculum 2013/1
Esencializmus a pripisovanie identity
do určitej rasovej kategórie, ten môže zdieľať aj danú lokálu identitu. Nastal však
posun smerom k esencializmu a je pre ľudí pravdepodobne v rámci rasovej identity
dôležité, či sa jedinec v danej lokalite narodil, alebo sa do nej prisťahoval. Zaujímavým
výsledkom môjho výskumu je aj miera esencializmu, ktorú ľudia vykazovali pri prechode
medzi jednotlivými lokálnymi identitami. V tomto prípade ľudia odpovedali v súlade s
esencializmom v takmer rovnakej miere, ako v prípade rasovej identity. Moja práca tvorí
podklad pre rozsiahlejší výskum a poskytuje náčrt spôsobu uvažovania ľudí o prechode
rôznych typov identít.
Kľúčové slová: Identita; Ľudová sociológia; Esencializmus v ľudovej sociológii
1 Predstavenie pojmov
Indentifikácia,
kategorizovanie
a
prisudzovanie sociálnej identity sú
javmi, vďaka ktorým si jednotlivec
dokáže usporadúvať svoj okolitý svet, a
ktoré predstavujú hlavný objekt záujmu
mnohých vedeckých výskumov z oblasti
humanitných vied.
Vo svojom výskume sa zameriavam na
intuitívne predstavy ľudí o prisudzovaní
identity. Ide o problematiku, ktorá je
vzhľadom na prebiehajúce sociopolitické
zmeny v Západnej spoločnosti veľmi
aktuálna. Z každodennej skúsenosti
sa môže totiž zdať, že členstvo v
danom lokálnom prostredí (v mojom
prípade Bratislavy) je do značnej miery
považované za exkluzívne, či dokonca
nemenné. Myslím si, že je prospešné
skúmať charaktrer a povahu vťahov
lokálnej, rasovej a etnickej identity a
najmä podľa akého kľúča sa ľudia riadia
pri zaraďovaní jednotlivca k danej lokálnej
identite. Odhalenie týchto vzťahov
umožní pochopiť ich fungovanie.
6
Cieľom mojej práce je prispieť k
preskúmaniu spôsobu uvažovania ľudí
pri prisudzovaní identít. Konkrétne v
mojom prípade ide o prisudzovanie
určitej lokálnej identity jednotlivcom,
ktorí sú už zaradení do konkrétnych
rasových a lokálnych identít. Taktiež
chcem preskúmať mieru esencializmu/
pragmatickosti pri uvažovaní nad týmito
prelínajúcimi sa identitami.
Najskôr je však nevyhnutné zadefinovať
si jednotlivé kľúčové pojmy a určiť
spôsob, akým s nimi v ďalšom texte
budem narábať.
Kategorizácia a ľudová sociológia
Brubaker kategorizáciu chápe ako
kognitívnu schopnosť, bez ktorej by
identifikácia čohokoľvek, s čím jedinec
príde do kontaktu, nebola možná. Popisuje
ju ako úplne prirodzený a všadeprítomný
mentálny proces. Nepredstavuje však len
banálnu schopnosť zlučovať objekty do
skupín. Ako praktický príklad z oblasti
Esencializmus a pripisovanie identity
Speculum 2013/1
Identita
sociálnych vied poslúži situácia, kedy
zrakovým vnemom dokážeme odlíšiť
človeka s tmavou pokožkou od človeka s
bledou pokožkou, no až prostredníctvom
vyššieho kognitívneho procesu ho
zaraďujeme do konkrétnej skupiny ľudí,
ktorým pripisujeme určité spoločné
vlastnosti, alebo fyzické, psychické či
osobnostné črty. A tieto organizačné
princípy ľudí týkajúce sa sociálnych skupín,
ktoré podľa nich zdieľajú spoločné rysy,
nazývame ľudová sociológia. Tou sa vo
svojich prácach tiež podrobne zaoberal
Berreby. V publikácii Us & Them (2008)
sa venuje tomu, ako ľudová sociológia
ovplyvňuje úsudky v každodennom
živote ľudí. Podľa Berrebyho je možné
predpokladať, že ľudia sa riadia práve
ľudovou sociológiou aj pri posudzovaní
etnickej príslušnosti človeka. Ak teda
aj ľudia nemajú komplexnú predstavu
o výzore napr. Slováka, majú aspoň
predstavu o tom, ako Slovák “nevyzerá”.
Esencializmus
Dôležité je však sústrediť sa tiež na
pojem esencie, ktorú Hirshfeld popisuje
ako zastávanie predstavay niečoho
nepozorovateľného, no napriek tomu viac
určujúceho pre prisúdenie identity než
ostatné, pozorovateľné charakteristiky
(1996). Pretože práve pojem esencie je to,
čo spája v mysliach ľudí sociálne skupiny
do koherentných súborov.
Napriek tomu, že termín identita tvorí
dnes bežnú súčasť slovnej zásoby ako
v politickej a mediálnej sfére, tak i v
každodennom živote, presnú definíciu
nepoznáme. Akoby sa za týmto slovom
skrývalo čosi veľmi hmlisté, vyplývajúce
zo stereotypov, predstáv a presvedčení
získaných počas života. Vôkol seba však
môžme pozorovať zdieľané predstavy
o príslušnosti k identite. Tvorí teda
určitý rámec zdieľaných predstáv
(černoch, Francúz, Bratislavčan...), ktoré
sú individuálne ohraničené (kým pre
jedného človeka daný jedinec ešte
spadá do kategórie napr. černoch,
Francúz, Bratislavčan, pre iného už nie).
Identita je pojem, ktorý tvorí stredobod
záujmu mnohých sociálnych vedcov
pokúšajúcich sa o jeho vysvetlenie. Pre
potreby môjho výskumu sa opieram o
Berrebyho chápanie identity, ide teda o
príslušnosť k určitej sociálnej skupine,
kategóriu vytváranú pomocou ľudovej
sociológie a kľúčový faktor pri dichotómii
“my-oni” (2008).
Kľúčové pre môj výskum sú tri konkrétne
typy identít, a to lokálna, etnická a
rasová. Stacul popisuje lokálnu identitu
ako charakterizujúcu sociálnu skupinu
vzhľadom na región, alebo určité územie,
lokalitu. Charakteristické prvky definujúce
príslušnosť k určitej lokálnej identite sú
kľúčové pre diferenciáciu od inej lokálnej
identity (2003). Vychádzajúc zo Stacul, sú
to podobne, ako lokálna identita, sociálne
skupiny s určitými charakteristickými
7
Speculum 2013/1
Esencializmus a pripisovanie identity
(stereotypnými) črtami prislúchajúcimi
danej etnicite, či rase. V tomto prípade
teda ide o zaraďovanie jednotlivca do
skupiny na základe priamych fyzických
čŕt (farba pleti, telesné proporcie).
Už načrtnutie problematiky neurčitosti
samotného pojmu identity poukazuje
na individualitu prístupu, aký k nemu
zvolíme. Ľudová sociológia nepredstavuje
zhluk “objektívnych faktov”, na základe
ktorých si jednotlivci, alebo skupiny
utvárajú koncepty jednotlivých identít. Sú
to práve individuálne postoje vytvárané
priamym
či
nepriamym
vplyvom
sociálneho prostredia, médiami, či
osobnými skúsenosťami.
Prostredníctom výskumu som sa zamerala
na to, či sa ľudia majú tendenciu riadiť
predstavou vrodeného esencializmu,
alebo vzormi správania, ktoré sú kľúčové
pre danú identitu. Ak by sa riadili
výhradne vzormi správania, znamenalo
by to, že ľudia nevnímajú danú identitu
vrodene a nemenne, pretože ako aj
Berreby spomína vo svojej publikácii,
jednotlivé vzory je možné osvojiť si a
naučiť sa aj počas života. Ak by sa však
riadili vrodeným esencializmom, daná
identita by nimi bola vnímaná nemenne
(aby niekto “vyzeral ako Slovák”,
musel by sa Slovákom narodiť). Mojím
predpokladom je, že lokálna identita
bude vnímaná pragmaticky, najmä v
porovnaní s rasovou a etnickou identitou.
8
Esenciu ľudia vnímajú ako “to”, čo
spôsobuje, že jedinec je práve Talianom,
Slovákom, Grékom bez toho, aby mali
predstavu, v čom konkrétne vlastne daná
esencia spočíva. Postupne si tento postulát
utvárajú počas života, osvojujú si ho spolu
so stereotypmi zo svojho priameho okolia
či médií. A práve stereotypné správanie
úzko súvisí s kategorickým myslením.
Brubaker stereotypy popisuje ako
následok bežných kognitívnych procesov,
fungujúci prevažne automaticky. To však
neznamená, že vytváranie stereotypov sa
odohráva úplne mimo kontroly vedomia.
Znamená to, že stereotypizovanie
je hlboko zakorenené v bežných
procesoch vnímania a oponovanie, alebo
upravovanie stereotypov je namáhavý a
nákladný kognitívny proces. Stereotypy
sú tak častým prostriedkom na vytvorenie
chybných kategórí (2004;39) a na základe
nich si ľudia formujú reprezentácie
prototypu. Prototypom v sociálnych
vedách sa podrobnejšie venuje Hogg,
popisuje ich ako kognitívny proces
napomáhajúci vlastnej sebakategorizácii.
Ako
spomína,
ľudia
kognitívne
reprezentujú
stereotypné
atribúty
skupiny práve vo forme prototypov.
Prototyp však nezahŕňa súbor “objektívne
uznaných” čŕt danej skupiny: “Protoypy
nepredstavujú len zoznam atribútov,
ale skôr akúsi hmlistú množinu čŕt
spoločných pre členov danej skupiny,
ktorá je závislá na kontexte situácie, často
vo forme reprezentácií exemplárnych
členov (aktuálnych členov skupiny,
ktorí najlepšie vystihujú skupinu), alebo
Esencializmus a pripisovanie identity
ideálnych typov (abstrakciu čŕt skupiny)”
(2000;124). Podľa Hoggovej teórie
vytvárania prototypov by ľudia mali
mať tendenciu najskôr zaradiť jedinca
do určitej kategórie a ďalej situáciu
posudzovať práve na základe pridelených
vlastností a čŕt, ktoré považujú za
prototypné pre danú kategóriu.
2 Výskumné predpoklady
1.Lokálna identita bude respondentmi
vnímaná pragmaticky, najmä v porovnaní
s rasovou a etnickou. Ľudia o nej uvažujú
ako o neesencialistickej identite, teda
takej, ktorá sa môže meniť vzhľadom na
sociokultúrne podmienky.
2.Ľudia budú mať tendenciu najskôr
zaradiť jedinca do určitej rasovej, či
etnickej skupiny a ďalej budú situáciu
posudzovať práve na základe pridelených
vlastností a čŕt, ktoré považujú za
prototypné pre danú rasovú, či etnickú
identitu. O rasovej a etnickej identite
ľudia uvažujú esencialisticky a práve to
je kľúčovým faktorom pri posudzovaní
možnosti nadobudnutia lokálnej identity.
3 Metodika a metodológia
výskumu
Môj výskum bol rozdelený do dvoch
lokalít. Prvou lokalitou je Bratislava,
druhou Komárno. Bratislava je hlavným
mestom Slovenska, je ekonomicky
vyspelejšia, čo pracovnými podmienkami
priťahuje ľudí z celého Slovenska.
Predstavuje najvhodnejšiu lokalitu pre
Speculum 2013/1
môj výskum aj vďaka svojej geografickej
polohe - nachádza sa na hraniciach s
Rakúskom aj Maďarskom a sústredí sa v
nej cestovný ruch. Taktiež z historického
hľadiska Bratislava zohrávala úlohu
multilinguálneho a multikultúrneho
mesta. Aj na základe toho predpokladám,
že v Bratislave žijúci ľudia budú mať
dostatok osobných skúseností s rôznymi
etnickými,
rasovými
aj
lokálnymi
identitami.
Druhou lokalitou, ktorú som si vybrala
pre svoj výskum, je Komárno, ktoré
svojou geografickou polohou tvorí akýsi
prienikový bod dvoch etnických identít,
Slovenska a Maďarska ktoré majú medzi
sebou zdanlivo silne stereotypizované
postoje. Napriek tomu je to menšie
mesto, v ktorom nepredpokladám
prieniky rasových a lokálnych identít v
takej miere, ako v Bratislave.
Výskumnú vzorku tvoria teda obyvatelia
Bratislavy a Komárna (a priľahlých
obcí), pričom spolu ich je 32, z toho 17
obyvateľov Komárna (a priľahlých obcí)
a 15 obyvateľov Bratislavy. Zvolila som si
menší počet respondentov, aby som sa
mohla sústrediť aj na kvalitatívnu stránku
rozhovorov.
Ešte pred samotným výskumom som
si však musela stanoviť kritériá, na
základe ktorých sa pre mňa jedinec stáva
relevantnou výskumnou vzorkou. Moje
kritériá sú, aby sa respondent na danom
mieste narodil, vyrastal a prežil väčšinu
života (min. 75%).
9
Speculum 2013/1
Esencializmus a pripisovanie identity
Vekové rozmedzie vhodnej vzorky
respondentov je 20-55 rokov, teda mladí
ľudia a ľudia v produktívnom veku,
muži aj ženy, ľudia s rôznym stupňom
dosiahnutého vzdelania a pracovného
zamerania.
Mojou východiskovou metódou výskumu
je pološtrukturované interview. Rozhovor
som rozdelila na dve samostatné časti.
Prvá časť má štandardizovanú formu,
druhá časť predstavuje neformálny
rozhovor.
Mám jedného známeho, ktorého rodičia
sa sem prisťahovali z Mali v západnej
Afrike. Obaja sú černosi. Do Bratislavy sa
prisťahovali už dávno, v Bratislave si kúpili
byt a vyštudovali vysokú školu. Vedia
plynule po slovensky a keď sa im narodil
syn, rozprávali sa s ním po Slovensky aj
doma, a on býva v Bratislave on narodenia
až doteraz, čiže spolu už skoro 35 rokov.
Chodil v Bratislave do školy, má v nej
priateľov a chce v Bratislave aj pracovať.
Najskôr som respondentovi poskytla sériu
krátkych príbehov, ku ktorým od neho
požadujem spontánnu, prvoplánovú
odpoveď
(príbehy
podľa
potrieb
doplňujem o informácie, o ktoré ma
bude respondent žiadať, ako napríklad
vek rodičov, či s ním bývajú...). Krátke
príbehy som zámerne vložila do prvej
časti interview, chcem totiž zaznamenať
respondentovu spontánnu odpoveď
bez toho, aby svoje postoje pred tým
analyzoval.
Poznám jedného človeka, narodil sa a
vyrastal v Pekingu, ale keď tam ukončil
základnú školu, teda keď mal asi 5
rokov, presťahovali sa do Bratislavy. Jeho
rodičia sa učia po Slovensky, ale doma s
nimi hovorí radšej po čínsky, chodí ale
do slovenskej školy a postupne si v nej
nachádzal aj kamarátov. Teraz má už
50 rokov, má v Bratislave aj prácu a po
slovensky hovorí plynule.
Sú zaradené do troch kombinácií
priraďovania lokálnej, etnickej a rasovej
identity nasledujúcim spôsobom:
Mám jedného známeho, narodil sa aj
vyrastal v Bratislave. Jeho rodičia sa
narodili v Marseille vo Francúzsku, ale
ešte pred svadbou sa prisťahovali do
Bratislavy, tu sa vzali, našli si prácu. Po
slovensky sa tiež naučili, takže keď sa im
narodil syn, s ním už hovorili výhradne po
slovensky. Známy má dnes 37 rokov a po
francúzsky vie len zopár základných fráz.
Rasová identita vs. Lokálna identita
Etnická identita vs. Lokálna identita
Lokálna identita vs. Lokálna identita
10
Rasová identita vs. Lokálna identita
Etnická identita vs. Lokálna identita
Esencializmus a pripisovanie identity
Jedna kamarátka je zo Švajčiarska. Tam
sa narodila, ale keď ešte nemala ani 6
rokov, presťahovala sa aj s rodičmi do
Bratislavy, kde dnes žije už spolu viac
ako 30 rokov. Po slovensky vie plynule, v
Bratislave doštudovala aj vysokú školu a
našla prácu.
Lokálna identita vs. Lokálna identita
Mám známeho, ktorý sa narodil v
Michalovciach, tam strávil detstvo až kým
nemal nastúpiť na základnú školu. Potom
sa jeho rodičia aj s ním prisťahovali za
prácou do Bratislavy, kam chodil aj na
strednú školu. Dnes už má 45 rokov.
Mám jedného známeho, narodil sa v
Bratislave, kde aj vyrastal až do 6 rokov,
potom sa aj s rodičmi presťahoval do
Košíc, kde už dnes žije zhruba 30 rokov.
Po každom príbehu som sa respondenta
opýtala, či je tento muž podľa neho
Bratislavčan a požiadala som aj o
odôvodnenie odpovede (ak tak neurobil
respondent sám). Dáta som analyzovala
vzhľadom na kontext konkrétneho
príbehu a postulované odôvodnenia či
stereotypy danej odpovede ( je iné, ak
sa respondent systematicky odvolával
na potrebu narodiť sa v Bratislave a tým
odôvodňoval všetky svoje odpovede,
ako keď za rozhodujúci faktor uvádzal
farbu pokožky). Odpovede som rozdelila
na odpovede v súlade s pragmatizmom,
alebo esencializmom. Mojou snahou
bolo násť prostredníctvom výskumu a
kvalitatívnej analýzy určité nenáhodné
Speculum 2013/1
vzory odpovedí, v ktorých ľudia o rasovej,
etnickej a lokálnej klasifikácii uvažujú
esencialisticky, alebo pragmaticky a
ako sú tieto predstavy uplatňované na
príklade konkrétneho človeka z daného
príbehu. Analýzou som sa teda sústredila
na to, nakoľko respondenti odpovedajú
konzistentne a či vo výskume vystupuje
skupina s výrazne konzistentnými vzormi
odpovedí.
4 Empirická časť
Mojou snahou bolo prostredníctvom
výskumu násť v danom prostredí určité
nenáhodné vzory odpovedí. Analýzou
som sa teda len snažila zistiť, nakoľko
respondenti odpovedajú konzistentne
a či vo výskume vystupuje nejaká
systematická skupina s konzistentnými
vzormi odpovedí.
Možnosti odpovedí som rozdelila
do dvoch základných skupín, a to v
súlade s pragmatizmom, a v súlade
s esencializmom. Ako odpovede v
súlade s esencializmom som chápala
tie, v ktorých respondent ako kľúčový
faktor pri posudzovaní lokálnej identity
uvádzal pridelenú rasu/etnicitu, alebo
narodenie sa na danom mieste, teda
prisúdil jedincovi určitú pretrvávajúcu
esenciu (napr. “ak je černoch, nemôže byť
Bratislavčan, pretože bratislavčan musí
byť biely”/”nebude nikdy Bratislavčanom,
kým sa tam nenarodil”...).
Naopak tí, ktorých som označila ako
odpovedajúcich pragmaticky, pripúšťajú
11
Speculum 2013/1
Esencializmus a pripisovanie identity
zmenu lokálnej identity bez ohľadu na
rasu/etnicitu ľudí z príbehov (“nevadí,
že sa narodil v Pekingu, život prežil v
Bratislave, tak je Bratislavčan”...).
4.1 Výrazne
odpovedí
pragmatický
vzor
Pri analýze sa dostáva do popredia
skupina respondentov, ktorá odpovedá
dôsledne pragmaticky, teda v každom
zo šiestich príbehov, ktoré som
respondentovi uviedla, odpovedal v
súlade s možným prenosom, respektíve
zmenou lokálnej identity. Zastával teda
predstavu, že ktokoľvek môže počas
života zmeniť svoju lokálnu identitu.
Takto výhradne pragmaticky odpovedalo
9
respondentov.
Skupina
týchto
dôsledných pragmatikov teda tvorí
najdominantnejšiu konzistentnú skupinu
spomedzi všetkých respondentov. “Podľa
mňa je dôležité, aby mal človek spomienky.
Keď sa prechádza tým mestom, že tu som
chodil s kamarátmi, tu som chodil do školy,
prvý krát sa opil alebo čo. Až vtedy patrí k
tomu miestu.” (Žena, 38 rokov).
Ku nim však možno ešte prideliť skupinu
siedmich respondentov, ktorí odpovedali
výrazne pragmaticky, s ohľadom na
jedinú odpoveď. Každý z nich sa v rámci
jedného z príbehov rozhodol odpovedať
v súlade s esencializmom. Avšak aj v
týchto zdanlivo náhodných odpovediach
možno nájsť určité vzory:
Z tejto skupiny výrazných pragmatikov
traja uplatnili esencializmus v prípade
12
rasovej identity. Vyjadrili sa, že ak sa človek
s rasovou identitou, ktorú považovali
za netypickú pre Bratislavčana nenarodí
v Bratislave, nemôže sa z neho stať
Bratislavčan. Vo zvyšných odpovediach
však odpovedali výhradne v súlade s
pragmatizmom. V rámci zmeny či presunu
etnickej a lokálnej identity odpovedajú
teda v súlade s pragmatizmom, avšak pri
posudzovaní rasovej identity majú sklon
riadiť sa vrodeným esencializmom. “...
on (človek z Mali) bude podľa mňa vždy
mať nejak zafixovanú tú kultúru svoju, a
neverím, že by sa vedel tú slovenčinu aj
tak dobre naučiť.” (Muž, 22 rokov)
Štyria
respondenti
ospovedali
nekonzistentne v rámci esencializovania
určitej identity, dôvodom bola vždy
konkrétna osobná skúsenosť: “Z nich to
tak cítiť, že oni to svoje Francúzsko, a oni
sú takí nielen keď ty prídeš tam, ale aj oni
keď prídu sem, tak mu povieš po anglicky
a on ti automaticky bude po francúzsky.
Mala som takého známeho, takže viem.
Takí oni naozaj sú. Ja si myslím, že aj
tento bude taký zarytý do toho Francúzka.
A aj keď on bude mať dieťa, tak určite aj
jeho bude ešte učiť, že kde má korene.”
(Žena, 30 rokov). Osobné skúsenosti
využili ako argument pre svoju odpoveď
aj pri zvyšných príbehoch, podkladali
nimi však svoje odpovede v súlade s
pragmatizmom.
Z tabuľky možo vyčítať ďalšiu trojicu
respondentov, ktorí rovnako odpovedali
výhradne v súlade s pragmatizmom pri
posudzovaní etnickej a lokálnej identity,
Esencializmus a pripisovanie identity
avšak výhradne v súlade s esencializmom
pri rasovej identite. Zastávali teda
predstavu, že ak je už niekomu pridelená
nejaká rasová identita, ktorá nie je v
súlade s predstavou o Bratislavčanovi, nie
je možné sa Bratislavčanom stať. “Takto,
kým je niekto biely a normálne vyzerá, tak
nemám problém, keď odmalička tam žije,
je to Bratislavčan. Ale títo čierni, šikmookí,
to je iné také. Tí už nepasujú.” (Žena, 41
rokov).
Jeden samostatný respondent odpovedal
taktiež v jednej dvojici príbehov výhradne
v súlade s esencializmom, kým vo
zvyšných prípadoch postuloval dôsledný
pragmatizmus. Paradoxne pripisoval
vrodenú a nemennú esenciu lokálnej
identite. Taktiež svoje predstavy podkladal
priamou osobnou skúsenosťou: “Nie, to
mesto, to máš kdesi v srdci. Aj ja, stále
sa cítim ako Ružomberčan, aj keď som v
Ružomberku žil len do troch rokov.” (Muž,
47 rokov).
Spomedzi odpovedí teda veľmi výrazne
vystupuje skupina respondentov so
silným sklonom k pragmatickosti
vo svojich odpovediach. Takýchto
väčšinových pragmatikov je spolu 20,
pričom až 9 z nich postuluje dôslednú
pragmatickosť vo svojich odpovediach.
Ako som spomenula vyššie, vo zvyšných
prípadoch je taktiež možné nájsť vzory
objasňujúce prípadný esencializmus v
odpovediach respondentov. Štyria na
základe osobných skúseností pripisujú
nemennú esenciu človeku v jedinom
konkrétnom príbehu, traja pripisujú
Speculum 2013/1
vrodenosť rasovej identite, traja v nej
dokonca odpovedajú výhradne v súlade
s esencializmom. Jediný respondent je
dôsledný esencialista v odpovediach
týkajúcich sa lokálnej identity.
4.2 Výrazne esencialistický vzor
odpovedí
Pri analýze som tiež hľadala nejakú
konzistentnú skupinu, ktorá by sa
systematicky prikláňala k esencializmu
lokálnej identity. Ak sa jedinec z príbehu
narodil v Bratislave, nadobudol identitu
Bratislavčana a práve narodenie sa na
tomto mieste respondent uvádzal ako
kľúčové pre posudzovanie lokálnej
identity. Avšak ak sa človek z príbehu
v Bratislave nenarodil, respondent by
mu mal pripísať lokálnu identitu podľa
miesta narodenia. Takto systematicky
však odpovedal len jeden človek, ktorý
svoje predstavy o esencii lokálnej identity
podložil aj skúsenosťami v neformálnej
časti rozhovoru: “To vieš, keď už sa niekto
narodí na nejakom mieste, to bude v
ňom celý život už. Ako keď sa narodí v
Bratislave, nech je hocaký a ide hocikam,
bude v srdci Bratislavčan. Aj keby to bol
ten černoch a šiel by žiť do Afriky.” (Muž,
45 rokov.)
Medzi všetkými respondentmi sa
nachádzal taktiež len jediný človek, ktorý
epripúšťal v nijakom ohľade zmenu alebo
prechod rasovej identity. “Nehovorím,
že poďme ostatných ukameňovať, ale
lokalpatriotizmus má niečo do seba...
Ja by som zaviedol také pravidlo jednej
13
Speculum 2013/1
Esencializmus a pripisovanie identity
generácie. Aspoň jedna generácia dozadu
by sa mu mala v Bratislave narodiť, aby
mohol byť Bratislavčan. Ale to iba tí s
európskymi črtami. Títo vietnamci a
černoši sa sem už nehodia vôbec.” (Muž,
44 rokov).
So silným sklonom k esencializovaniu tak
odpovedá spolu sedem respondentov.
Traja respondenti odpovedajú zhodne
v príbehoch týkajúcich sa rasovej a
etnickej identity. V rámci rasovej identity
odpovedajú výhradne esencialisticky.
Ani jeden človek z príbehu teda nemože
byť Bratislavčanom, či sa už v Bratislave
narodil, alebo nie. V prípade etnicity sa
naproti tomu držia predstavy o vrodenosti.
Jeden respondent odpovedá v súlade
s esencializmom, avšak v poslednom
prípade pripúšťa esencializmus v prípade
pribehu, v ktorom sa človek narodí v
Bratislave a v ranom veku sa presťahuje
do Košíc. Jeden respondent odpovedá
akoby náhodne a dokonca nelogicky,
nemennú esenciu v rozpore s prijatím
lokálnej identity pripisuje jedincom, ktorí
sa v Bratislave narodili. U tých, ktorí sa do
Bratislavy prisťahovali v ranom období
života paradoxne odpovedá v súlade s
pragmatizmom, pripúšťa teda zmenu
identity.
Na prvý pohľad teda odpovede
respondentov,
ktoré
pripisovali
vyššiu mieru esencializmu pôsobia
nekonzistentne a náhodne. Naskytá sa
však možnosť pokúsiť sa analyzovať dáta
vzhľadom na jednotlivú formu identity.
14
4.3
Konzistencia
odpovedí
vzhľadom na typ identity
Analýza odpovedí na príbehy z pohľadu
respondentov vyzdvihla do popredia
veľkú skupinu výrazne pragmatických
odpovedí. Niektorí respondenti však
postulovali rovnaké odpovede iba v časti
otázok, v niektorých prípadoch dokonca
tvorili konzistentnú skupinu. Takúto
skupinu tvorili napríklad responednti
postulujúci dôsledný pragmatizmus
v príbehoch týkajúcich sa etnickej a
lokálnej identity, avšak v prípadoch, kedy
mali posudzovať presun rasovej identity
sa ich odpovede posunuli smerom k
esencializmu.
Núka sa teda otázka, či je možné nájsť
určité vzory odpovedí aj pri skúmaní
jednotlivých identít. Analýza vzorov
odpovedí vzhľadom na charakter
samotných príbehov môže poskytnúť
náhľad na reprezentácie ľudí o
jednotlivých identitách z iného uhla
pohľadu.
V rámci rasovej identity sa spomedzi
všetkých 32 respondentov nachádza 15
dôsledne pragmaticky usudzujúcich.
Znamená to, že takmer polovica
opýtaných uvádza, že nezáleží na tom, či
sa jedinec v Bratislave narodí, alebo do
nej prisťahuje, ani akú rasovú kategóriu
mu pridelia, môže a stane sa z neho
Bratislavčan, pokiaľ tam prežil väčšinu
života: “Ak stráviš taký dlhý čas na nejakom
mieste, tak sa staneš príslušníkom toho
miesta. Lebo aj tu v Bratislave, niektorí tu
Esencializmus a pripisovanie identity
takzvane “prebývajú”, a môžu tu prebývať
aj roky a nemajú snahu niečo poznať a
vyznať sa tu. Ale ak máš záujem a zbieraš
tie informácie, stávaš sa niečo ako citizen.
Proste, príslušník priamo.” (Muž, 22
rokov).
Ako som už spomenula vyššie, medzi
respondentmi sa nachádza konzistentná
skupina
dôsledne
pragmaticky
usudzujúcich ľudí. Tí odpovedali v súlade
s pragmatizmom na všetky príbehy bez
ohľadu na identitu. Ďalší respondenti
odpovedali
takmer
výhradne
v
súlade s pragmatizmom s výnimkou
esencializovanej odpovede na jediný
príbeh, pričom svoju odpoveď zdôvodnili
vždy osobnou skúsenosťou. Vystúpuje
však do popredia aj skupina ľudí
odpovedajúcich v súlade s vrodenosťou.
“No, tento z Pekingu, to už je iné ako ten
černoch. Určite nie je taký Bratislavčan,
ako ten, čo sa tu narodil. ” (Muž, 22 rokov)
Zaujímavá je však konzistentná skupina
deviatich respondentov uvažujúcich
dôsledne esencialisticky. Ak človeka
zaradia do určitej rasovej kategórie
nekooperujúcej s ich predstavou o
Bratislavčanovi, je to pre nich kľúčový
faktor pri posudzovaní, či môže
daný jedinec nadobudnúť aj túto
lokálnu identitu, pričom odpovedajú
záporne: “Len tá farba pleti nepasuje na
Bratislavčana. Nie je typická pre neho,
taká tmavá... To tie črty tváre my máme
iné ako aj všeobecne v Európe, ako má ten
Číňan.” (Žena, 41 rokov)
Speculum 2013/1
Pri posudzovaní rasovej identity teda
dochádza k zjavnému posunu smerom
k esencializmu. Pragmatizmus ohľadom
nej postulovali len tí respondenti, ktorí
odpovedali v súlade s pragmatizmom
pri všetkých identitách. Ak však týchto
dôsledných pragmatikov odstránime
vystupuje
konzistentná
skupina
odpovedajúca v súlade s dôsledným
esencializmom.
Pri otázkach týkajúcich sa presunu,
alebo zmeny etnickej identity sa v
súlade s pragmatizmom vyjadrila veľká
konzistentná skupina pozostávajúca
z 23 ľudí (z celkového počku 32). Ak
odstránime
výhradne
pragmaticky
uvažujúcich
respondentov,
zostane
skupina jedenástich, ktorí nepripisujú
žiadnu nemennú vrodenú esenciu
etnickej identite. “Je beloch? (pri príbehu
o Francúzovi) No, to už sa mi viacej páči,
toho by som si už vedel v pohode predstaviť
ako Bratislavčana, tam neváham.” (Muž,
27 rokov)
Esencializmom pri posudzovaní lokálnej
identity sa riadili piati respondenti, pre
ktorých bolo kľúčovým faktorom, či sa v
Bratislave daná osoba narodila, alebo nie
a na základe tejto informácie formovali
svoje odpovede: “Ona sa možno považuje.
Ja im to neberem. Ale pre mňa nie. Došla
sem niekedy. Tak jej deti, tak to už skôr.”
(Muž, 41 rokov)
Dvaja respondenti paradoxne odpovedali
zhodne nelogicky. Obaja sa esencializmom
riadili v prípade človeka, ktorý sa narodil v
15
Speculum 2013/1
Esencializmus a pripisovanie identity
Bratislave, kým jeho rodičia pochádzajú z
Francúzska a v súlade so zmenou identity
odpovedali na príbeh o žene narodenej
vo Švajčiarsku, ktorá sa v ranom období
života prisťahovala do Bratislavy. V
oboch týchto prípadoch zohrávali úlohu
silne stereotypizované postoje k identite
Francúza: “Ono na nejakého Francúza sa
tak inak pozeráš. Teda na toho typického,
proste s tým nosom a tými črtami a
výškou, proste je to vidieť. No takého
charakteristického rozoznáš. Má meter
50 a nos až po kolená, pruhovaný šál
jednoducho, to vidíš.” (Muž, 20 rokov)
Dôsledným esencializmom sa v tomto
prípade riadil len jediný respondent,
ktorý dôsledne esencializoval všetky
svoje odpovede bez ohľadu na formu
identity.
V rámci odpovedí na príbehy týkajúce
sa presunu, alebo zmeny lokálnej
identity dochádza k takmer rovnakej
miere pragmatizmu ako pri posudzovaní
rasovej identity. Len 16 z celkového
množstva
respondentov
pripúšťalo
možnosť nadobudnutia novej identity
počas
života
medzi
jednotlivými
lokalitami. Ak však odstránim dôsledne
a výrazne pragmaticky odpovedajúcich
respondentov, zostane skupina šiestich
ľudí, ktorí pri príbehoch týkajúcich sa
lokálnej identity pripúšťajú jej zmenu. Sú
to tiež rovnakí šiesti respondenti, ktorí
odpovedali v súlade s pragmatizmom vo
všetkých príbehoch s výnimkou týkajúcich
sa prechodu rasy a lokálnej identity, kde
odpovedali v súlade s vrodenosťou,
16
alebo dôsledným esencializmom.
Deviati respondenti pripísali nemennú
esenciu človeku z príbehu, ktorý sa
narodil v Michalovciach a ranom veku sa
presťahoval do Bratislavy. Zároveň však v
druhom príbehu uviedli, že človek, ktorý
sa narodí v Bratislave a presťahuje sa do
Košíc, zmení svoju identitu na Košičana:
“Švagor náhodou je tiež z Michaloviec
a priženil sa do Bratislavy, a jeho to tiež
ťahá stále tam, takže aj tohto to bude isto.
To on bude mať v srdci tie Michalovce...
Tento, to je zas iné. Zaťahovať sa tento
už nenaučí, to nebude vedieť, ale bude z
neho východniar určite. Aj ostatní ho po
čase začali brať ako východniara, isto.”
(Žena, 40 rokov).
Zo
všetkých
dvojíc
príbehov
najvýraznejšie
vystupuje
etnická
identita, v ktorej sa nachádza skupina
celkovo 23. dôsledne pragmaticky
odpovedajúcich
respondentov.
Zaujímavý paradox tvoria odpovede
ohľadom lokálnej identity, ktoré
majú štruktúru veľmi podobnú s
odpoveďami týkajúcimi sa rasovej
identity.
V týchto prípadoch dochádza k výraznému
posunu k esencializovaniu, či pripisovaniu
určitých vrodených a nemenných čŕt: “On
má v génoch niečo, čo je charakteristické
pre tých Afričanov.” (Muž, 49 rokov), “NIE!
Neni to Bratislavčan! Lebo on bude drzý a
pindať ešte aj na Bratislavu, a nechá si aj
to zaťahovanie, ešte si bude dávať pozor,
aby nezačal chytať bratislavský slang
náhodou.” (Žena, 22 rokov)
Esencializmus a pripisovanie identity
Presne polovica respondentov (16)
odpovedala v súlade s dôsledným
pragmatizmom a druhá polovica
esencializovala aspoň jeden z dvojice
príbehov. Štyria respondenti odpovedali
dôsledne esencialisticky. Zaujímavá je
však skupina dvanástich ľudí, ktorá z
dvojice príbehov esencializovala len
jeden. Z nich 9 postulovalo esencializmuv
p prípade človeka, ktorý sa narodí v
Michalovciach a v piatich rokoch sa
presťahuje do Bratislavy, pričom v
nej prežije celý zvyšok života. Svoje
odpovede títo respondenti podkladali
nielen osobnými skúsenosťami častokrát
ako fakty uvádzali zovšeobecnené
stereotypné predstavy, pritom však v
prípade človeka narodeného v Bratislave,
ktorý sa v piatich rokoch presťahoval do
Košíc pripúšťali zmenu identity. “Každý
východňár vraví, že srdcom vždy ostane
východňár... No v ňom niečo bratislavské
určite ostane, ale zas to od neho záleží,
že ako si to v hlave usporiada.” (Žena, 20
rokov).
Bolo by možné na základe údajov z
výskumu usudzovať, že reprezentácie
ľudí medzi prechodmi lokálnych
identít závisia od rôznych faktorov,
pričom rozhodujúcim by mohla byť
miera steretotypizácie konkrétnej
lokality. Výsledky z neformálnej
časti interview poukazujú na silnú
stereotypizáciu
Michaloviec,
čo
ovplyvňuje respondentov natoľko,
že výsledky sú takmer totožné ako
pri príbehoch týkajúcich sa prechodu
rasovej identity.
Speculum 2013/1
Pre mužov, ani pre ženy, dokonca aj
nezávisle od regiónu nie je kľúčovým
faktorom zaradenie jedinca do etnickej,
alebo rasovej identity. Z celkového
počtu 32 respondentov 15 odpovedalo
dôsledne pragmaticky. Vzhľadom na
pohlavie tak odpovedalo 6 mužov a 8
žien, čo nažnačuje v prípade prechodu
rasovej identity mierny sklon k
pragmatizmu u žien, k prehĺbeniu tohto
pomeru by mohlo dôjsť pri dlhodobom
výskume zameranom na diferenciáciu
miery pragmatizmu/esencializmu medzi
mužmi a ženami.
Zistila som však , že jednoznačne
dominujúci je sklon k pragmatizmu
etnickej identity. V tomto prípade
sa moja druhá hypotéza nepotvrdila,
pretože zaradenie človeka do určitej
etnickej skupiny nezohráva žiadnu úlohu
pri posudzovaní identity. V prípade
rasovej identity dochádza k posunu
smerom k esencializmu, pomer medzi
ním a pragmatizmom v odpovediach
respondentov je veľmi porovnateľný
(17:15). Nedá sa teda povedať, že by
zaradenie človeka do určitej rasovej
kategórie tvorilo kľúčový faktor, napriek
tomu tu ale predsalen k posunu smerom
k esencializmu (v porovnaní s etnickou
identitou) dochádza. Z toho možno
usudzovať, že existuje faktor, ktorý
zapríčiňuje sklon k esencializovaniu
odpovedí. Čo takýmto faktorom je, to
by mohol objasniť dlhodobejší výskum.
Keďže výskum nepotvrdil rozdielny
charakter odpovedí vzhľadom na región,
17
Speculum 2013/1
Esencializmus a pripisovanie identity
bolo by teda prínosné zamerať ho na
rozdielnosť odpovedí vzhľadom na rod.
Na základe celkového vyhodnotenia
odpovedí som však zistila, že
rasová aj etnická identita môže
existovať popri lokálnej, avšak pri
posudzovaní jednotlivých identít ľudia
majú tendenciu odpovedať menej
pragmaticky, ak sa jedinec v Bratislave
nenarodil.
4.4 Neočakávané konzistentné
vzory odpovede: ženy vs. muži
Napriek tomu, že sa vzorka respondentov
nediferencuje vzhľadom na región
výskumu, výrazny rozdiel vystupuje
pri porovnaní pohlaví. Z dôsledne
pragmaticky odpovedajúcich je šesť žien
a len traja muži. I keď je vzorka príliš
malá, jedná sa o diametrálny rozdiel v
tendecii riadiť sa pri svojich odpovediach
pragmatizmom. Vzorka respondentov
nebola vzhľadom na pohlavie rovnomerne
rozložená, pozostávala z 19 mužov a
13 žien. V percentuálnom vyjadrení sa
v súlade s dôsledným pragmatizmom
však vyjadrilo viac než 46% žien a o niečo
menej ako 16% mužov. Ak by sme rozšírili
vzorku o výrazne pragmatické odpovede
(s jedinou odpoveďou v súlade s
esencializmom), v takomto prípade bude
obsahovať 10 z celkovo opýtaných 13
žien, čo tvorí takmer 77% a len 6 z 19.
mužov.
Stále sa však pridržiavame odpovedí
v súlade s pragmatizmom. Pri bližšom
18
pohľade na odpovede, v ktorých
sa respondenti vyjadrili v súlade s
esencializmom, či už vrodeným alebo
dôsledným, takto odpovedali 3 ženy a
až 13 mužov. Z celkovo opýtaných žien
teda len 23% postulovalo odpovede
prikláňajúce sa k vrodenej, či nemennej
esencii. Avšak takto smerovaných
odpovedí uviedlo až 68,4% mužov.
Je teda odôvodnené domnievať sa, že
pri rozsiahlejšom výskume by sa znova
preukázal výrazný rozdiel v tendencii
odpovedať pragmaticky medzi mužmi
a ženami. Dokonca je možné, že by sa
tento rozdiel nielen preukázal, ale aj
prehĺbil vzhľadom na zjavnú tendenciu
už pri takomto malom výskume. Z môjho
výskumu je teda možné vyvodiť silnú
tendenciu mužov riadiť sa pri prisudzovaní
identity esencializmom, zatiaľ čo ženy
vo svojich odpovediach majú sklon
odpovedať výrazne pragmaticky.
Z neformálnej časti rozhovoru tiež
vystupuje do popredia tendencia
odpovede
na
príbehy
podkladať
priamymi osobnými skúsenosťami, ktoré
zovšeobecnia na celú skupinu. Ak nemali
osobnú skúsenosť, ktorou by podložili
svoju ospoveď, začali uvádzať rôzne
stereotypy, ktoré vo svojich tvrdeniach
uvádzali ako fakty a to poslúžilo ako
základ ich odpovede. Vyvstáva tu teória,
že ľudia majú tendenciu generalizovať
osobné skúsenosti natoľko, že jedna
priama skúsenosť môže ovplyvniť celkové
usudzovanie o jednotlivých identitách.
Esencializmus a pripisovanie identity
5 Záver
Prostredníctvom svojho výskumu som sa
pokúsila poodhaliť spôsob, akým ľudia
zaraďujú jednotlivcov do skupín rasovej,
etnickej a lokálnej identity. Snažila som
sa tiež zistiť, či sa pri tomto kognitívnom
procese
majú
tendenciu
riadiť
esencializmom, aleo pragmatizmom.
Jedným z hlavných cieľov mojej práce
bolo prispieť k dlhodobému skúmaniu
sociálnych vedcov, čo tvorí kľúčový
faktor pri posudzovaní prechodu medzi
jednotlivými identitami. Za takýto
kľúčový faktor som považovala zaradenie
jedinca do určitej rasovej kategórie. Podľa
môjho názoru by mohol človek možnosť
prechodu medzi rasovou a lokálnou
identitou posudzovať najmä na základe
rasovej kategórie, ktorú jedincovi pridelí.
Domnievala som sa, že ak ľudia niekoho
zaradia do určitej etnickej, ale najmä
rasovej kategórie, tak práve to bude
kľúčovým faktorom pri posudzovaní
možnosti zdieľať aj určitú lokálnu identitu
a budú ju teda vnímať esencialisticky. Na
druhej strane som sa tiež pokúšala zistiť,
ako je ľuďmi vnímaný prechod medzi
jednotlivými identitami. Majú vôbec
tendenciu esencializovať túto formu
identity? Ak áno, čím tento esencializmus
zdôvodňujú? Mojím predpokladom
bolo, že ak je jedincovi pridelená určitá
lokálna identita, ľudia nebudú mať
dendenciu riadiť sa tým, kde sa jedinec
narodil, ale naopak, kde prežil väčšinu
života. Výsledky poukazujú na mylnosť
mojich predpokladov. Ukázalo sa, že
Speculum 2013/1
pre niektorých respondentov, napriek
zaradeniu jedinca do určitej rasovej
kategórie, ten môže zdieľať aj danú
lokálu identitu. Pridelenie rasovej identity
teda kľúčový faktor pri posudzovaní
prenosu identity nie je. Nastal však posun
smerom k esencializmu, je teda pre ľudí
pravdepodobne v rámci rasovej identity
dôležité, či sa jedinec v danej lokalite
narodil, alebo sa do nej prisťahoval. V
rámci etnickej identity sa preukázala
najvčšia miera pragmatizmu spomedzi
všetkých typov identít. Z toho vyplýva, že
zaradenie jedinca do etnickej kategórie
nielenže nie je kľúčové, nezohráva
úlohu dokonca ani fakt, či sa jedinec v
danej lokalite narodil, alebo sa do nej
presťahoval počas života. Zaujímavým
výsledkom môjho výskumu je aj miera
esencializmu, ktorú ľudia vykazovali pri
prechode medzi jednotlivými lokálnymi
identitami. V tomto prípade mali ľudia
tendenciu esencializovať svoje odpovede
takmer rovnako ako v prípade prechodu
rasovej identity. Vysvetlenie takéhoto
postulovania
reprezentácii
možno
odvodiť od podkladov samotných
respondentov, ktorí vykazovali veľmi
vysokú stereotypizáciu konkrétnej lokality.
Pri analýze údajov z výskumu sa moja
výskumná vzorka nečakane diferencovala.
Nie však na základe regiónov, v ktorých
som výskum uskutočnila, rozdiel vzorov
odpovedí sa prejavil s ohľadom na rod.
Preukázal sa značný rozdiel v charaktere
odpovedí mužov a žien v otázkach
prechodu jednotlivých identít, ženy mali
sklon k veľmi výraznej pragmatickosti
19
Speculum 2013/1
Esencializmus a pripisovanie identity
svojich odpovedí, kým muži nielen oveľa
menej pragmaticky vnímali prechod
medzi jedntotlivými identitami, vykazovali
dokonca výrazný sklon k esencializovaniu
najmä rasovej identity.
Literatúra
Môj výskum, ktorý bol príliš málo rozsiahly
na jednoznačné výsledky, tak tvorí len
podklad poskytujúci náčrt a tendenciu
spôsobu uvažovania ľudí o prechode
rôznych typov identít. Predpokladané
výsledky, ako aj neočakávané údaje, ktoré
sa dostali do popredia až pri samotnej
analýze tak tvoria podklad pre dlhodobý
výskum. Je však odôvodnené domnievať
sa, že diferenciácia jednotlivých vzorov
odpovedí bude mať tendeciu vzrastať
súbežne s tým, nakoľko rozsiahly bude
výskum zaoberajúci sa prisudzovaním
identity.
Brubaker, R. & Cooper, F. (2000). Beyond
“identity”. Theory and society, 29(1), 1-47.
Berreby, D. (2008). Us & Them: The science
of identity. Chicago: The university of
Chicago Press.
Brubaker, R. & Loveman, M. & Stamatov,
P. (2004). Ethnicity as cognition. Theory
and society, pp. 31-64.
Hirschfeld, L. (1996). Race in the
making. Massetchusets: MIT Press.
Hogg, A. & Terry, D.J. (2000). Social
identity and self-categorization processes
in organizational contexts. Academy of
management review, 25(1), 121-140.
Stacul, J. (2003). The bounded field:
Localism and local identity in an Italian
Alpine valley. Oxford: Berghahn Books.
20
K otázce šíření lidových reprezentací v oblasti zdraví
Speculum 2013/1
K otázce šíření lidových reprezentací
v oblasti zdraví
Alena Kajanová, Michal Růžička
Mgr. Alena Kajanová, Ph.D. působí jako odborný asistent na Jihočeské univerzitě v
Českých Budějovicích, Zdravotně sociální fakultě. Zabývá se tématem minorit, exkluze,
marginalizovaných skupin a subkultur.
[email protected]
PhDr. Michal Růžička, Ph.D. studuje sociologii naVídeňské univerzitě. Ve svém
empirickém i teoretickém výzkumu se věnuje zejména problematice chudoby a
sociální exkluze, organizace městského prostoru a problematice těla (nejen v)
západních společnostech.
[email protected]
Souhrn
Existence pověr, které přetrvávají v současné („racionální“) kultuře, poukazuje na jejich
významnost a potenciál pro porozumění tomu, proč lidé v dnešní době v oblasti zdraví
jednají právě takovým způsobem, jakým jednají. Článek presentuje výsledky sondy
mapující tradiční lidové reprezentace týkající se oblasti zdraví u vzorku studujících
Jihočeské univerzity v Českých Budějovicích, Zdravotně sociální fakulty (N=100).
Získané reprezentace z různých regionů, odkud studující pocházeli, byly tříděny a
kategorizovány. Specifickou a početně silně zastoupenou kategorii představovaly
reprezentace týkající se přechodových období v životě člověka – těhotenství, porodu
a svatby, což potvrzuje platnost teoretických předpokladů významnosti přechodových
rituálů pro jedince i společnost. Další kategorie se vztahovaly k výročním rituálům
( jako jsou např. Vánoce nebo Velikonoce) a zaměřovaly se na tabuizaci chování, které
bylo potencionálně nebezpečné, či naopak doporučovaly chování, které by mohlo
vést k benefitům. Specifickou kategorii pak tvořily reprezentace s ústředním motivem
sexuality, stolování, a regionálních zvláštností.
Klíčová slova: tradiční lidové reprezentace - zdraví – přechodová období - tabu
Summary
The existence of the myths that persist in the present („rational“) culture, highlighting
their significance and potential for understanding, why people nowadays in the field
21
Speculum 2013/1
K otázce šíření lidových reprezentací v oblasti zdraví
of health act just the way they act. The paper presents the results of probes mapping
traditional folk representations concerning health in a sample of students of the
University of South Bohemia in České Budějovice, Faculty of Health and Social Care (N
= 100). The obtained representation from different regions, where students came, were
sorted and categorized. Specific and strongly represented was the representations
regarding the transition period in a person‘s life - pregnancy, birth and marriage, which
confirms the validity of the theoretical assumptions of transition ritual significance for
individuals and society. Other categories related to annual rituals (such as Christmas or
Easter) and focused on taboo behavior, that was potentially dangerous, or vice versa
recommending behaviors that could lead to benefits. A specific category is formed
with a central motif representations of sexuality, dining, and regional peculiarities.
Keywords: traditional folk representation - Health - transition period - taboo
Úvod
Předmětem zájmu předloženého textu
jsou tzv. „lidové představy“ v oblasti
zdraví, které byly zaznamenány v oblasti
jižních a západních Čech. Text zde
představujeme jako sondu do představ
o zdraví, které kolují v dnešní české
společnosti. Předložená studie nemá
za cíl být vyčerpávajícím přehledem
všech existujících lidových představ
nebo „pověr“ v oblasti zdraví, jako spíše
sondou do oblasti, kterou považujeme
za důležitou: pokud lidé orientují své
jednání v oblasti zdraví podle určitých
(lidových) představ, pak je důležité těmto
představám porozumět, abychom mohli
lépe porozumět způsobům jednání
těchto lidí.
Preferujeme upřednostňovat termín
„tradiční lidové reprezentace“ před
termínem „pověry“, čímž snažíme
vyhnout historické zátěži, kterou s sebou
22
nevyhnutelně nese konceptualizace
tématu v hodnotově zatížených termínech
„pověr“.
Předloženým
textem
se
pohybujeme na půdě, která byla tradičně
dominována
tradicí
středoevropské
etnografie a folkloristiky (varianty
německé Volkskunde), a, přistupujíce
k této tradici kriticky, využíváme též
poznatky ze srovnávacího studia rituálů.
Teorie a historie studia „pověr“ a
lidových představ
Oblast studia pověr, zvyků a lidové
slovesnosti s sebou nese specifickou
historickou a hodnotovou zátěž. Tato
oblast zkoumání se rozvíjela jak v rámci
středoevropské Volkskunde (v české
podobě národopisné), jež byla nedílně
spojena
s národně-obrozeneckým
procesem devatenáctého století (Lozoviuk,
2005, p.13-23), tak v rámci anglosaské
etnologie/antropologie, která byla ve
stejné době dominována paradigmatem
K otázce šíření lidových reprezentací v oblasti zdraví
tzv. klasického evolucionismu. Jak z
klasického evolucionismu vycházející
antropologie,
tak
středoevropská
Volkskunde měly velmi podobný přístup
k oblasti studia lidové kultury, resp.
k oblasti studia „pověr“ (McCormick,
White, 2011, p. 207). Přístup ke studiu
„pověr“, resp. tradičních reprezentací, dle
našeho názoru neumožňuje porozumět
významům, jež tyto mají v životě lidí,
kteří je ve svých každodenních životech
používají jak pro vysvětlení určitých jevů,
tak jako návody pro jednání.
Za „pověru“ lze, dle spíše standardní
definice,
považovat
názor
nebo
přesvědčení, „které je ve značné míře
zjevně nepravdivé, falešné a které je
přesto... s jistotou považováno za pravdu“
(Bocheński, 1993, p. 8). Termín „folklór“
má v anglosaském světě podobně
negativní konotace, jako termín „pověra“
v češtině, a nese význam nesprávnosti,
fantazie, nebo zkreslení (Dorson, 1982,
p. 1). Ve vztahu k takto vymezenému
termínu „pověry“ se domníváme, že
přírodním národům, ani současným
lidem, v rámci jejich praktického jednání
nejde o to být „empiricky přesní“, nebo
dokonce mít “nefalešné“ představy, nýbrž
dávat – v naprosto praktických situacích
– praktický smysl sami sobě, jakož světu
okolo sebe (Bourdieu, 1990). Naším cílem
tak není lidové představy odsuzovat
jako „teoreticky nepřesné ´pověry´“, ale
poznat je, s cíle snad někdy v budoucnu
lépe porozumět jak jejich sociální logice,
tak jejich významům v rámci (re)produkce
společnosti.
Speculum 2013/1
Mnoho z tradičních reprezentací, které
předkládáme v části výsledky, souvisí
s přechodovými rituály (Sims and
Stephens, 2011, p. 109-113). Arnold van
Gennep se před více než sto lety pokusil
vnést do tehdy oblíbeného srovnávacího
studia rituálů nějaký řád jejich
systematizací, a zaměřil se především
na rituály přechodové, tj. takové, které
se týkají změny postavení člověka ve
společnosti (Gennep, 1996). Přechodové
rituály dle Gennepa ohraničují statusy
jedince, resp. zprostředkovávají přechody
mezi nimi - může se jednat např. o přechod
mezi, resp. o změnu členství v rámci,
věkových skupin (např. přechod dítěte
do dospělosti). Období přechodu mezi
dvěma společenskými statusy je zvláštní
v tom, že nepatří ani do předchozího,
ani do nového statusu, nezapadá
jednoduše do klasifikačního systému
té které společnosti, čímž příslušný
klasifikační systém symbolicky ohrožuje
(srov. též Sims and Stephens, 2011, p.
114). Například člověk, který přechází
od dětství do dospělosti, v momentu
přechodu nepatří jinam, čímž společensky
uznávanou klasifikaci dětství-dospělost
symbolicky ohrožuje. Jsou to oblasti
„ani tady, ani tam“, které nezapadají do
klasifikačních schémat (Turner, 1977,
p. 95, srov. též Douglas, 2002), jsou to
proto oblasti potenciálně nebezpečné,
nevypočitatelné a nepředvídatelné, a
tak není divu, že je tradiční i moderní
společnosti ověnčují celým systémem
předpisů, pravidel, zákazů a tabu.
23
Speculum 2013/1
K otázce šíření lidových reprezentací v oblasti zdraví
Tak si vysvětlujeme důvod, proč je
většina tradičních reprezentací, které
byly pro naši studii sebrány, navázána
právě na oblast přechodu, resp. proč se
váží k přechodovým oblastem lidského
života. Jsou to oblasti jako je „narození,
společenské dospívání, sňatek, otcovství,
třídní postup, specializace zaměstnání a
smrt, jejichž konce a začátky tvoří celky
téhož rázu“ (Gennep, 1996, p. 13).
Cíl
Cílem předloženého článku je prezentovat
výsledky sondy do oblasti lidových
představ vztahujících se k oblasti zdraví v
jihočeském a západočeském kraji.
Metodika
Výběrový soubor pro naši sondu
představovali
studující
Jihočeské
univerzity v Českých Budějovicích,
Zdravotně sociální fakulty v presenčním i
kombinovaném studiu, kteří navštěvovali
v akademickém roce 2010/2011 a
2011/2012 kurz Sociální antropologie.
Studující byli požádáni, aby v rámci kurzu
sesbírali několik tradičních reprezentací o
zdraví v rámci regionu, z něhož pochází,
a tyto písemně zpracované odevzdali.
Rozsah a forma zpracování nebyla blíže
určena, získali jsme tak různé podoby
textů, které se buďto zaměřovaly
na
jednu
konkrétní
reprezentaci,
kterou rozpracovávaly formou eseje
(včetně snahy dopátrat se původu, či
racionalizace předkládané reprezentace),
nebo presentovali výčet více reprezentací,
24
které nebyly dále komentovány.
Sběru dat předcházela přednáška
zaměřena na teorie tradičních lidových
reprezentací a pověrčivého chování,
jejímž záměrem bylo zvýšit kompetenci
studujících rozpoznat reprezentaci od
jiných forem lidové slovesnosti1.
V průběhu dvou let byly sesbírány tradiční
reprezentace od celkem 100 studujících
(všech návštěvníků kurzu) z různých
regionů, přičemž však Jihočeský kraj
převládal. Získaná data byla očištěna o
data, která nesplňovala charakteristiky
tradiční reprezentace (viz teoretická
část), jako např. urbánní mýty ( jako
„Konec banánů je jedovatý“, „Kombinace
bonbonů Mentos a Coca Coly je smrtelná,
neboť způsobuje explozi“, atp.). Rozdíl
mezi tradičními reprezentacemi a
urbánními mýty spatřujeme v době, po
níž se ve společnosti šířily, v případě
pověr historicky delší. Obojí je však
součástí orální historie, kterou můžeme
zkoumat prostřednictvím ústního sdělení
dotazovaných osob (Mücke, 2006). Dále
pak data byla, po vyloučení těch, která se
duplikovala, tematicky tříděna, přičemž
dle stejného klíče předkládáme výsledky
sondy). U „pověr“ byly zaznamenávány
regiony, ze kterých pocházely. Ve
výsledcích neuvádíme reprezentace, které
1
Studující
absolvovali
tuto
přednášku, jakož i povinné kurzy k
metodologii výzkumu, tudíž by měli
být obeznámeni s technikami sběru
etnografických dat. Přesto nelze zcela
vyloučit, že datový soubor může být
ovlivněn relativně malou zkušeností
studentů s empirickým výzkumem.
K otázce šíření lidových reprezentací v oblasti zdraví
Speculum 2013/1
se vztahují k jednotlivým, konkrétním
potravinám a poukazují na jejich pozitivní
či naopak negativní vliv na zdraví. Tyto
se v sesbíraných datech vyskytovaly
nejčetněji zastoupené, vytváří však
specifickou kategorii, která se kategoricky
odlišuje od níže presentovaných.
Několik
reprezentací
se
týkalo
stravování ve smyslu doporučovaných a
nedoporučovaných potravin:
Výsledky
Je jedno, jestli jíš v těhotenství máslo nebo
margarín, po obojím se tloustne. České
Budějovice (Jihočeský kraj)
Přechodová
těhotenství
období
v
životě
–
Období těhotenství a porodu je
obdobím obzvláště rizikovým nejen ze
zdravotního hlediska, ale také z toho
důvodu, že se jedná o poměrně dlouhé
období „přechodu“ mezi dvěma statusy
(bezdětná → matka). Těhotenství se
nachází „mezi“ jasně definovanými
kategoriemi a zároveň do žádné z nich
nezapadá, a proto jde o oblast symbolicky
rizikovou a nebezpečnou. Snad i proto se
k rituálům spojeným s oblastí těhotenství
pojí relativně velký počet tradičních
reprezentací. Ty mají většinou za cíl
usnadnit porod a ochránit matku i dítě.
(Gennep, 1996, p. 46-47).
Již období otěhotnění je vázáno na
pověrčivé chování:
Nemůže – li žena otěhotnět, má obejmout
těhotnou, aby se od ní těhotenstvím
„nakazila“. Týn nad Vltavou (Jihočeský
kraj)
Kdo o povodních otěhotní, brzy potratí.
Písecko (Jihočeský kraj)
Když jí těhotná žena hodně chleba, bude
mít dítě velkou hlavičku. Týn nad Vltavou
(Jihočeský kraj)
Aby se nemuselo v těhotenství chodit k
zubaři, stačí denně jíst ořechy a syrovou
bramboru. České Budějovice (Jihočeský
kraj)
Těhotné ženy jí za dva. Újezd u Brna
(Jihomoravský kraj)
Pokud si těhotná žena odepře nějaké
jídlo, na které má chuť, bude mít miminko
mateřské znaménko ve tvaru oné
odepřené potraviny. Týn nad Vltavou,
České Budějovice, Pošumaví (Vimpersko)
(Jihočeský kraj)
Poslední jmenovaná reprezentace má
analogii v několika dalších, které se věnují
vzhledu dítěte, který může být odvozován
od vzhledu matky:
Žena, která v těhotenství zkrásní, bude
mít kluka, žena, která během těhotenství
zoškliví, bude mít holčičku. (Holčičky
berou matkám krásu.) Písecko (Jihočeský
kraj)
(či podobné „pověry“ z jiného regionu)
Těhotným maminkám berou holčičky
25
Speculum 2013/1
K otázce šíření lidových reprezentací v oblasti zdraví
krásu a kluci ji dodávají. Újezd u Brna,
nebo Má-li těhotná v obličeji hnědé
skvrny, bude mít dceru, která ubírá matce
krásu. Nemá-li skvrny, bude mít syna.
České Budějovice (Jihočeský kraj)
Bolí-li těhotnou stolička, bude to holčička,
bolí-li řezáky nebo špičáky, bude to
chlapeček. České
Vliv na dítě může mít i chování matky
v průběhu těhotenství, zejména pak to,
které je pro těhotné tabuizováno:
Pokud ženy v těhotenství pálí žáha, narodí
se jí holčička. Pálení způsobuje hodně
vlásků, které mají dítka na hlavičce.
Hlučínsko (Severní Morava), Teplice
(Ústecký kraj)
Pokud se těhotná žena podívá v těhotenství
do ohně, narozené dítě bude mít na obličeji
oheň. Tábor (Jihočeský kraj)
Kolik věcí v těhotenství ukradneš, tolik
mateřských znamének bude mít tvé dítě.
Teplice (Ústecký kraj)
Bude – li těhotná žena věšet prádlo
na šňůru, bude mít děťátko omotanou
pupeční šňůru. Týn nad Vltavou (Jihočeský
kraj), na Podorlicku (Královéhradecký
kraj) by těhotná neměla pod prádelní
šňůrou ze stejných důvodů chodit, v
Újezdu u Brna by neměla věšet záclony, v
Českých Budějovicích si nesmí dávat ruce
nad hlavu.
Stříhá-li se žena během těhotenství,
zkracuje tím život dítěti. Teplice
Kočárek pro miminko nesmí být v jeho
budoucím domově, dokud se nenarodí,
aby se miminko nezakřiklo a něco se mu
ještě během těhotenství nestalo. Teplice
Další kategorii tradičních reprezentací o
těhotenství představovaly reprezentace
týkající se budoucího pohlaví dítěte:
26
Budějovice
Pokud
má
žena
v těhotenství
neovladatelnou chuť na sladké, narodí se
jí kluk. Hlučínsko (Severní Morava)
Špičaté bříško nastávající maminky
ukazuje na narození chlapečka. Teplice
(Ústecký kraj)
Přechodová období v životě – Porod a
poporodní doba
Tradiční reprezentace týkající se vlastního
porodu byly zaměřeny na jeho urychlení
a zvýšení bezpečnosti:
Když je hodně bouřek, tak se rodí hodně
dětí. Písecko (Jihočeský kraj)
Podváží–li se rodičce palce, nevykrvácí.
Týn nad Vltavou (Jihočeský kraj)
Chcete rychle porodit? Jezte hodně ostrého
jídla. Pošumaví (Jihočeský kraj)
U novorozeňat měly „pověry“ podobu
preventivních opatření:
Žena by neměla v době menstruace
K otázce šíření lidových reprezentací v oblasti zdraví
chodit na návštěvu k čerstvě narozenému
miminku, aby se mu neobjevily flíčky
v obličeji. Teplice
Když se narozené miminko dobře zapije,
tak bude zdravé. Újezd u Brna
Dítěti se nesmí do roka stříhat vlásky, aby
je mělo husté a silné. Teplice
Pokud se dítěti ostříhají během prvního
roku života vlasy, bude mít krátký život.
Klatovsko (Západočeský kraj)
Přechodová období v životě – svatba
Nejčastěji uváděnou reprezentací byla:
Svatba v máji, nevěsta na máry. Újezd u
Brna, Týn n. Vltavou – JČ, Znojmo, Třebíč
(Vysočina)
Domácí násilí reflektovaly ve formě
preventivních
opatření
„pověry“
odkazující na symboliku modré barvy
v doplňkách a šatech nevěsty:
Nevěsta by neměla mít šperky s modrými
kameny, ty totiž symbolizují modřiny,
kterých se dočká od manžela. Třebíč
Modré šaty nevěsty předznamenávají její
modřiny. Volyně (Jihočeský kraj), Třebíč
(Vysočina)
Paradoxně tak vyznívá reprezentace o
tom, že by nevěsta v den svatby měla mít
na sobě něco modrého:
Speculum 2013/1
modrého. České Budějovice
Dvě reprezentace byly zaměřené na
zajištění hojného potomstva:
Při svatební hostině by se mělo nevěstě
posadit dítě na klín, aby bylo hojné
potomstvo. Třebíč (Vysočina), či podobné:
Aby manželství bylo plodné, pochová
nevěsta dítě nebo pohoupe kolébku.
Tamtéž.
Zajímavá byla též reprezentace o svatební
noci:
Kdo při svatební noci nejdříve usne, také
první zemře. Třebíč (Vysočina)
Tradiční reprezentace
výroční rituály
vázané
na
Vedle rituálů zaměřených na jedince,
resp. některou sociální kategorii, existují
i rituály přechodu zaměřené na přechody
kosmické: zde se jedná o reprezentace
navázané na výroční rituály spojené
s přechodem mezi měsíci, ročními
obdobími, nebo s cyklickým střídáním
roků (Gennep, 1996, p. 13). Mezi výroční
rituály řadíme rituály, které se opakují
v určitou přesně vymezenou dobu, ať
již kalendářně či lunárně. Nejznámějšími
výročními rituály jsou u nás Vánoce (a
adventní čas), Velikonoce a dále Nový rok
(srov. Navrátilová, 2004). Kromě těchto,
uváděli respondenti ještě roční období –
zejména pak jaro.
Nevěsta by v den svatby měla na sobě
mít něco nového, půjčeného, starého a
27
Speculum 2013/1
K otázce šíření lidových reprezentací v oblasti zdraví
Vánoce
Období Vánoc, specificky pak Štědrého
dnu je obdobím příhodným pro různé
věštby:
Pokud je na Štědrý den uvnitř jádřince
rozkrojeného jablka hvězdička, bude ten,
kdo jej rozkrojil, mít další rok štěstí a zdraví.
Pokud má jádřinec tvar kříže, znamená to
nemoc. Tábor, analogie Písecko (Jihočeský
kraj)
Vdavky se uskuteční, obejde-li dívka
na Štědrý den devatero stavení a z
každého
přinese
skrojek
vánočky.
Českobudějovicko
Pro hojnou úrodu je třeba sníst na Vánoce
nejprve lžíci hrachu a také uvařit polévku
s dlouhými nudlemi, aby mělo žito dlouhé
klasy. Klatovsko (Západočeský kraj)
„Vánoční“ reprezentace se vztahují
především k negativním událostem
(nemoc, smrt):
Na Štědrý den se má na práh domu a do
rohů pokojů dát česnek, aby se domu a
rodině vyhýbalo neštěstí a nemoci. Jihlava
Pokud hospodyně připálí vánočky,
bude o Vánocích stonat. Tábor, Písecko
(Jihočeský kraj), Kroměřížsko, Klatovsko
(Západočeský kraj)
Hospodyňka zapekla do jedné vánočky
hrachové zrnko. Vánočka musí vydržet
do Nového roku. Kdo v ní najde hrášek,
bude mít celý rok štěstí a úspěch. nespec.,
Západočeský kraj
Pokud někdo vstane od štědrovečerní
večeře, tak do roka zemře nebo bude
v dalším roce nemocný. Tábor, analogie
Písecko (Jihočeský kraj),
Od štědrovečerní večeře až do půlnoční
mše se nesmí chodit přes pole. Kdo prý
tento zvyk poruší, do roka zemře. Klatovsko
(Západočeský kraj)
Při večeři o Štědrém dnu se má vzpomenout
na zemřelé členy rodiny a po večeři se jim
nechá na stole jídlo. Pokud jim tam jídlo
nezůstane, znamená to pro rodinu rok
v nemoci. Jihlava
28
Protikladem jsou „pověry“ zaměřující se
na přivolání štěstí:
Sníš-li při štědrovečerní večeři kousek
okoralého chleba, bude tě držet štěstí.
nespec., Západočeský kraj
Nový rok:
Dichotomie štěstí a neštěstí, života a
smrti se objevovala též v reprezentacích
vztahujících se k Novému roku:
Oběhneš-li třikrát na Nový rok bosýma
nohama ve sněhu svůj dům, budeš po celý
rok zdráv. Krkonoše
Když na Nový rok visí prádlo na šňůře,
v dalším roce bude někdo nemocný.
Písecko
K otázce šíření lidových reprezentací v oblasti zdraví
Velikonoce a jaro:
Obě uvedené velikonoční reprezentace
byly spojené s jarní očistou, ozdravnou
sílou vody na jaře:
Po Božím těle, skoč do vody směle. Znojmo
Kdo se bude mýti na Velký pátek ve
studánce, bude celý rok zdráv. Vysočina
Podobné pak byly „jarní“ reprezentace,
které jsme zařadily do této kategorie:
Jarní kopřiva, duši a tělo zahřívá. Šumava,
analogické jsou reprezentace i z Brna,
Teplic, Plzně
Speculum 2013/1
Krev kozla svrženého z kostelní věže má
léčebné účinky. Vlachovo Březí (Jihočeský
kraj)
Ve Stříteži u Jihlavy se budoucím
maminkám, které chtějí syna, doporučuje
pít hodně vody, protože je železitá.
Z tohoto důvodu se prý ve vesnici rodí
hodně chlapců. Střítež (Vysočina)
Pravděpodobně za hranicí reprezentace,
tj. na poli regionální pomluvy se nachází
následující teze: Když budeš pít hodně
piva, budeš malej a blbej jako Pepíček
Dudů z Ledenic! Klatovsko (Západočeský
kraj)
Tradiční
reprezentace
z oblasti
Kdo na jaře pustí slunce do bytu, bude
zdravý. Vimpersko
sexuality
Tradiční reprezentace odkazující na
regionální zvláštnost
Řada lidových představ jsou neslučitelná
s poznatky moderní biomedicíny. To
podporuje naše prvotní vymezení tradiční
Řada reprezentací – ačkoli jejich standardní
pojetí předpokládá univerzální platnost
– se vztahuje k regionální a historické
specifičnosti. Tyto reprezentace se tedy
pohybují na hranici mezi reprezentací
„univerzálně platnou“ a sociálním
komentářem
k nějaké
regionální
zvláštnosti. Příkladem jsou:
Kdo se dotkne dud a nosu Švandy dudáka,
nebude mít celý rok rýmu. Strakonice,
Jihočeský kraj (dle autorky se jedná o
záměrně vyvolanou pověru, aby lidé
novou sochu na náměstí ve Strakonicích
přijali)
reprezentace jako tvrzení, které se tváří
jako pravdivé ale pravdivé není. V oblasti
reprezentací z oblasti sexuality se pak
ukazuje, že moderní biomedicína tvrdí
přesný opak toho, co lidové představy,
například:
Mladí erotici, staří prostatici. Soběslav, JČ
Tato reprezentace „mylně“ předpokládá
zdravotní závadnost masturbace. Naším
cílem ovšem nebylo lidové představy
poměřovat mírou „pravdivosti“, k čemuž
termín „pověry“ vždy odkazuje (Sims
and Stephens, 2011, p. 1-3) jako spíše se
pokusit zmapovat jejich bohatství.
29
Speculum 2013/1
K otázce šíření lidových reprezentací v oblasti zdraví
I proto protikladnost vědeckých „pravd“
a lidových představ, resp. zjevnou
„neplatnost“ reprezentací z oblasti
sexuality
vysvětlujeme
následujícím
způsobem. Reprezentace v této oblasti
často apelují tabuizovat konkrétní
oblasti aktivního sexuálního chování.
Ve skutečnosti tím vykonávají sociální
kontrolu tím, že v této symbolicky
významné dimenzi sociálního života
vztyčují
hranice
akceptovatelného
chování. Tradiční reprezentace zde tedy
vykonávají určitou „dozorčí“ funkci v tom
smyslu, že dozírají nad dodržováním
společenských
norem
uznávaných
v tom kterém společensko-historickém
kontextu.
Reprezentace
například
sankcionují jednání, které příslušná
společnost vnímá jako společensky
nepřijatelné, a proto je většina lidových
pověr – alespoň v této oblasti –
negativních, tj. zakazujících určitý typ
aktivit.
Jestliže muž masturbuje, oslepne. Rakovník
Práce rukou
Budějovice
Pozitivně
vysušuje
vymezené
míchu.
České
reprezentace
z oblasti sexuality jsou pak poměrně
vzácné, jako například:
Jedna malá štamprlička (slivovice), postaví
30
Oblast stolování, resp. požívání potravin,
je oblastí, kterou všechny společnosti
ověnčují významnou symbolikou. Nejen
proto, že je důležité to, co a jak jíme
(jsme to, co jíme), ale je důležité s kým
to jíme, neboť sdílením jídla a pití se
v tradičních společnostech buď zakládaly,
nebo upevňovaly, sociální vztahy. Oblast
stolování a jídla byla také důležitá z toho
důvodu, že v těchto kontextech byly
magické praktiky obzvláště účinné.
Pokud bude jíst žena ve stoje, bude mít
tlusté nohy. Západočeský kraj
Když budeš zpívat u jídla, budeš mít
hloupého muže. Českobudějovicko
Když budeš sedávat na rohu stolu, budeš
mít zlou tchyni. Českobudějovicko
Jiné
Blok „jiné“ jsme vytvořili pro několik
dalších tradičních reprezentací, které
svým obsahem nekorespondují ani s
jednou z výše uvedených kategorií.
Jednou za sedm let se vymění kompletně
krev v těle. Rakovník
Nedívej se dlouho do přímého ohně
v kamnech nebo se počuráš. Pošumaví
(Jihočeský kraj)
ti camprdlíčka. Blansko (Jihomoravský
kraj)
Na místě, kam se dostane krev z bradavice,
se vytvoří nová. Pošumaví (Jihočeský kraj)
Tradiční reprezentace
stolování
Kočky kradou dětem dech. Pošumaví
(Jihočeský kraj)
týkající
se
K otázce šíření lidových reprezentací v oblasti zdraví
Diskuse a závěr
Relativně omezený počet lokalit (regionů),
z nichž byly tradiční reprezentace
sesbírány (a který je dán rovněž tím, že
Jihočeská univerzita patří mezi regionální
univerzity) přináší určitá omezení jak
v množství, tak ve variabilitě, sesbíraných
reprezentací.
Na
druhou
stranu,
ačkoli jsme (přes toto omezení) získali
reprezentace z různých regionů, včetně
těch nesousedících, je zřejmé, že některé
z nich se opakují (ačkoli někdy v mírně
modifikované verzi). Důvodů může být
vícero. Pro nás je to dokladem toho, že
lidová kultura překračuje „hranice“, které
– z historického hlediska často arbitrárně
– stanovila státní moc. Vycházíme-li
z arbitrárního byrokratického ustanovení
okresů a krajů, lidová kultura tyto
ne zcela reflektuje. V rámci relativně
omezeného formátu naší studie, jakož i
datového souboru, bohužel nedokážeme
odpovědět na otázku, proč jsou některé
„pověry“ rozšířeny někde více nebo
méně. Zde nám nezbývá nic jiného, než
uvažovat vliv nám neznámých historickogeografických vlivů (Dorson 1982, p.
7-12) na šíření těch kterých představ.
Záměrem
sondy
nebylo
podat
vyčerpávající
přehled
tradičních
reprezentací o zdraví, jako spíše zmapovat,
jaké pověry mezi lidmi kolují v místech,
odkud studující pocházejí. Nikoliv
překvapivě patřil nejvyšší zaznamenaný
počet
reprezentací
do
oblasti
přechodových rituálů, což potvrzuje
Speculum 2013/1
platnost teoretických předpokladů, že
oblast „přechodů“ nejsou důležité jen
pro příslušné jedince, nýbrž též pro
společnost, ve které tito jedinci žijí.
Přechod – jako symbolicky rizikový úsek
časo-prostoru si pravděpodobně žádá
vyšší míru obezřetnosti a opatrnosti na
sdílené rovině symbolických reprezentací.
Snad má studium tradičních reprezentací
a pověrečného jednání význam i jiný, než
jenom jako sběr kuriozit nebo „přežitků“
v rámci lidové slovesnosti. My osobně
považujeme za důležité studovat lidové
představy v oblasti zdraví v dnešní
společnosti, nikoliv abychom je odsoudili
jako „iracionální“ a „prelogické přežitky“,
nýbrž proto, že dokládají význam
tradičních reprezentací, resp. lidových
představ o zdraví v dnešní lidové kultuře.
Zároveň si myslíme, že znalosti v oblasti
lidových představ o zdraví, podpořeny
dalším
studiem
a
systematickým
výzkumem, by snad mohly přispět
k lepšímu porozumění tomu, proč lidé
v dnešní době v oblasti zdraví jednají
právě takovým způsobem, jakým jednají.
Literatura
Bocheńsky, J. M. (1993). Stručný slovník
filosofických pověr. Praha: Aeterna.
Bourdieu, P. (1990). The Logic of Practice.
Stanford: Stanford University Press.
Dorson, R. (1982). Concepts of Folklore
and Folk Life Studies. In Dorson, R. (Ed.),
Folklore and Folklife (pp. 1-50). Chicago:
31
Speculum 2013/1
K otázce šíření lidových reprezentací v oblasti zdraví
University of Chicago Press.
Douglas, M. (2002). Purity and Danger:
An Analysis of Concepts of Pollution and
Taboo. London: Routledge.
Frazer, J. G. (1994). Zlatá ratolest. Praha:
Mladá Fronta.
Gennep, van A. (1996). Přechodové rituály:
Systematické studium rituálů. Praha:
Nakladatelství Lidové noviny.
Hobsbawm, E., & Ranger, T. (Eds.).
(1983). The Invention of Tradition.
Cambridge:University of Cambridge
Press.
Lozoviuk, P. (2005). Evropská etnologie
ve středoevropské perspektivě. Pardubice:
Univerzita Pardubice.
McCormick, Ch., & White, K. (Eds.). (2011).
Folklore: An Encyclopedia of Beliefs,
Customs, Tales, Music, and Art. Santa
Barbara: ABC-CLIO, LLC.
Mücke, P. (2006). Krok za krokem.
Orální historie, věda a společnost. Naše
společnost, 1, 25-31.
Navrátilová, A. (2004). Narození a smrt
v české lidové kultuře. Praha: Vyšehrad.
Sims, M., & Stephens, M. (2011). Living
Folklore: An Introduction to the Study of
People and Their Traditions. Logan: Utah
State University.
Turner, V. (1977). The Ritual Process:
32
Strusture and Antistructure.
Cornell University Press.
Ithaca:
Zíbrt, Č. (2006). Veselé chvíle v životě lidu
českého. Praha: Vyšehrad.
Zíbrt, Č. (1896). Staročeské obyčeje a
pověry pivovarské. Věstník Královské
České Společnosti Náuk (Třída filosofickohistoricko-jazykozpytná).
Aspekty zvádzania
Speculum 2013/1
Aspekty zvádzania
Jaroslav Fabok
magisterské štúdium politológie FSV UCM v Trnave. Autor sa zaujíma o politickú
filozofiu, psychoanalýzu a jej aplikáciu v spoločenských vedách.
[email protected]
Úvod
Zvádzanie v kontexte antropológie
príbuzenstva je významným prvkom, ktorý
často predchádza inštitucionalizovanej
forme rôznych vzťahov v danej
spoločnosti. Teda zvádzanie vo svojich
rôznych podobách, či už je štylizované do
presne stanovených pravidiel a schém,
alebo je tento proces vykonávaný
spontánne ale napriek tomu neustále
sprevádzaný typicky vlastným pulzujúcim
„rytmom“, je jedným z prostriedkov
udržiavania vzorcov a konštruktov
sociálnej reality bytostne dotýkajúcich sa
príbuzenských systémov.
Výber partnera je proces, pri ktorom sa
úvahy jednotlivca a premýšľanie nad
konkrétnou osobou ako potenciálnym
partnerom, dostávajú a preklápajú do
viacerých spektier, ktoré ovplyvňujú jeho
konečné rozhodnutie. Jedným z faktorov
tohto spektra je kultúrno-sociálny pohľad,
ktorý v mnohých spoločenstvách toto
rozhodnutie ďalej posúva na inú úroveň
a zvádzanie ako základ pre budúcu
zmenu stavu (slobodný – manželstvo),
je zároveň aj „prvotným hýbateľom“
zmeny stavu v sociálnej stratifikácii pre
konkrétneho jedinca. Druhým pohľadom
na výber partnera je osobnostný status,
ktorý je ale pretkaný vlastnou „psychickou
konšteláciou“
oboch
potenciálnych
partnerov v závislosti od „univerzálne“
ideálnych faktorov, ktoré daný vytipovaný
partner musí spĺňať alebo sa im aspoň čo
najbližšie približovať.
Ďalší dôležitý aspekt v perspektíve
zvádzania je nazeranie na telo, nielen
ako na biologický organizmus, ale ako
na organizmus determinovaný z nášho
pohľadu sociálnymi a kultúrnymi
faktormi. Teda používanie našich tiel
so zreteľom na prežívanie v sociálnej
realite a to, ako je telo v tomto zmysle
prezentované ako symbolický konštrukt,
vďaka ktorému je možné niektoré
aspekty tohto symbolického mechanizmu
prispôsobovať konkrétnym požiadavkám
spoločnosti.
Tým
sa
dostávame
k hlavnému prúdu a perspektíve vnímania
tela ako sexuálneho objektu. Ak je jedným
z cieľov zvádzania sexuálny akt, tak
zákonite musí byť zvádzanie poháňané
túžbou po intimite, láske, blízkosti a slasti.
Symbolika tela, v sexuálnom zreteli pri
33
Speculum 2013/1
Aspekty zvádzania
procese zvádzania, je významným prvkom
v celkovom náhľade na tento proces,
to znamená že telo ako sexuálny objekt
a konkrétne prisudzované vlastnosti
obom pohlaviam, istým spôsobom
determinujú samotné správanie pri
zvádzaní a „pocit“ či zdanie, ktoré táto
symbolika v spoločnosti vyvolávam, je ale
väčšinou odlišný od reality.
Posledným sumarizovaným faktorom
v tejto práci je faktor sebaprezentácie,
ktorý určuje to, akým spôsobom
spoločnosť alebo konkrétny jednotlivec
nazerá na osobu, ktorá sa za každých
okolností zákonite určitým spôsobom
navonok prezentuje. Či je táto prezentácia
iba pretvárkou, alebo práve zdôraznením
osobnostných aspektov prezentujúceho
sa, to závisí od mnohých faktorov.
Súčasťou sebaprezentácie je aj móda
alebo spôsob odlíšenia sa od ostatných,
či práve naopak snaha udržiavať sa
v čo najužších hraniciach konformity aj
v tomto smere.
Výber partnera
Na začiatok nášho krátkeho prehľadu
aspektov primárne súvisiacich so
zvádzaním, by sme si mohli položiť
otázku, do akej miery sa muži a ženy vo
svojich rozhodnutiach o výbere partnera
podľa určitých kritérií navzájom líšia.
Čo je v procese hľadania si partnera
dôležité pre ženy a naopak, ktoré aspekty
u opačného pohlavia sú dominantným
indikátorom výberu partnera pre mužov.
Vo väčšine spoločností je hlavným cieľom
34
zvádzania a výberu partnera spoločný
život v manželstve alebo v nejakom
inom spoločnom,
spoločnosťou
uznanom zväzku. Ako nazeráme na
manželský zväzok a aký má tento zväzok
spoločenský či osobný význam? „Keby
sme veľmi schématizovali a uchýlili sa
k anachronickému slovníku, mohli by sme
povedať, že na manželstvo sa už nenazerá
iba ako na „manželskú formu“, ktorá
pevne určuje komplementárnosť rolí pri
vedení domácnosti, ale tiež a najmä ako
na „manželský zväzok“ a osobný vzťah
medzi mužom a ženou. Toto umenie
žiť v manželstve definuje vzťah, ktorý je
duálny svojou formou, univerzálny svojou
platnosťou a špecifický svojou intenzitou
a silou“ (Foucault, 2003, s. 199).
Výber partnera, zvádzanie a následne
spolužitie v rôznych zväzkoch v manželstvách - sa spája s mnohými
rituálmi.
Dobrým
prechodovými
príkladom je zasnúbenie ako pomedzné
obdobie. „Vzhľadom k počtu a veľkosti
skupín, ktorých sa spoločensky posvätený
zväzok
ich dvoch príslušníkov týka,
je prirodzené, že pomedzné obdobie
tu nadobúda značný význam. Toto
obdobie sa obvykle nazýva zasnúbenie.
U mnohých národov tvorí zvláštnu,
nezávislú časť svadobných obradov.
Zahŕňajú odlučovacie a pomedzné rituály
a končia rituálmi buď úvodného prijatia
do nového prostredia alebo odlúčením
od pomedzia považovaného za nezávislú
etapu.“Ako ďalšia časť a logický následok
zasnúbenia, „potom prichádzajú svadobné
rituály, ktoré obsahujú predovšetkým
Aspekty zvádzania
rituály definitívneho prijatia do nového
prostredia a často, aj keď menej ako by
sme sprvu mysleli, rituály individuálneho
spojenia“ (Van Gennep, 1997, s. 111).
Z pohľadu antropológie je samotný
výber partnera regulovaný pravidlami
koncipovanými
pre
tento
výber
(exogamné a endogamné pravidlá).
Počiatok výberu partnera môžeme vidieť
pri vzniku komplexných príbuzenských
systémov, v systéme zákazov a povolení
koho je možné si vziať a koho nie, kto
je vhodným partnerom a kto naopak
nevhodným. Tento základ možnosti
výberu partnerov má svoj substrát
v incestnom tabu. „Zatiaľ čo o obmedzení
voľby manželských partnerov hovoria
pravidlá endogamie a exogamie, k zákazu
sexuálneho styku sa vzťahuje zákaz
incestu... Incestné tabu sa týka primárne
pohlavného styku, ale pretože ten je
predpokladanou súčasťou manželstva,
týka sa v dôsledku tiež obmedzenia výberu
manželských partnerov“ (Skupnik, 2010,
s. 204).
Vezmime si teraz napríklad na zreteľ
tendencie a pohľad
evolučnej
psychológie pri riešení otázky výberu
partnera. Náklad a variabilita v procese
rozmnožovania v danom kontexte určuje
to, akým spôsobom sa jednotliví partneri
podľa pohlavia môžu zachovať. „Keď
rozptyl celoživotného reprodukčného
úspechu u jedného pohlavia prevýši tento
rozptyl u druhého, bude pre pohlavie
s menšou variabilitou výhodné stať sa
vyberavejším. Následkom toho si môže
Speculum 2013/1
dovoliť vyvinúť väčší tlak na druhé
pohlavie, ktoré nie je schopné si vytvoriť
efektívnu protistratégiu... Kombinácie
týchto vplyvov vytvárajú predpoklad, že
ženy budú vyberavejšie ako muži, v otázke
s kým sa budú rozmnožovať. Je dôležité
nezamieňať si vyberavosť s hanblivosťou.
Ženy sa môžu chovať pri výbere partnera
promiskuitne a dobrodružne, ale stále
budú vyberavejšie ako ich partneri. Druhý
následok obrovskej nákladovosti ľudského
rozmnožovania je tendencia žien vyberať
si mužov podľa jeho vplyvu na úspech,
s ktorým môže byť potomok vychovaný“
(Barrett, Dunbar & Lycett, 2007, s. 140).
Z pohľadu evolučnej psychológie je teda
vec výberu partnera jasná, najväčšiu
šancu nájsť si „toho pravého“ majú
jedinci s ideálnymi znakmi ukazujúcimi
na ich potenciálne výhody oproti iným
jedincom. Jedná sa teda o dominantné
fyzické znaky, ktoré určujú šance pri
získavaní si partnera. „Keď jedno pohlavie
vykazuje značné preferencie partnerov,
ktorí sú nositeľmi určitých znakov, mal by
pohlavný výber viesť vývoju prebujnenej
podoby týchto znakov... Najjasnejší
príklad pohlavne selektovaných vlastností
u človeka tvoria znaky ako fúzy a tvar tela,
ktoré sa u oboch pohlaví nápadne líšia“
(Barrett, Dunbar & Lycett, 2007, s. 153).
Ak sme si zobrazili základný postulát
toho, ako vníma evolučná psychológia
podmienky
pre
výber
partnera,
načrtnime si teraz obraz potenciálneho
rozdielu
vo
vnútornom
prežívaní
a myslení medzi pohlaviami. Existuje
35
Speculum 2013/1
Aspekty zvádzania
naozaj výrazný rozdiel medzi tým, ako
pristupujú k riešeniu rôznych životných
situácií muži, a ako ženy? Tento aspekt
nám môže byť veľmi nápomocný aj pri
rozlišovaní priorít pri výbere partnera
u oboch pohlaví. Ďalšia otázka vedie
k možnosti výrazne odlišnej komunikácie
medzi pohlaviami. Komunikácia pohlaví
je jedným so základných aspektov toho,
akým spôsobom spolu vychádzajú,
akým spôsobom si rozumejú alebo
aké preferujú spôsoby pri výbere
partnera. „V populárnom folklóre je
presvedčenie, že muži a ženy komunikujú
úplne odlišnými spôsobmi, čo vedie
k večnému nepochopeniu, hlboko
zakorenené“ (Lilienfeld, Lynn, Ruscio &
Beyersten, 2011, s.161). Koľko toho však
pohlavia o sebe prezrádzajú v bežných
interpersonálnych
kontaktoch?
„Na
rozdiel od populárneho stereotypu, že
ženy o osobných záležitostiach hovoria
omnoho viac než muži, Hydeová (2005)
neprieč 205 výskumnými štúdiami dospela
ku Cohenovmu d v hodnote 0,18. Toto
zistenie je málo významné a naznačuje,
že ženy sú v osobných záležitostiach iba
o trochu zdielnejšie ako muži“ (Lilienfeld,
Lynn, Ruscio & Beyersten, 2011, s.164).
Čo sa ale týka rozdielu v procese zvádzania
medzi pohlaviami, aj keď je možné
že muži a ženy v bežných sociálnych
interakciách
komunikujú
približne
rovnakým spôsobom, rola ktorú v tomto
procese pohlavie zastáva je neustále
významnou a ukazuje na isté stabilné
vzorce správania. „V priebehu storočí sa
spôsoby približovania a dvorenia menili,
36
ale rozdiel mužských a ženských úloh
pri zvádzaní zostal pravidlom... Najskôr
nech pristúpi muž a prosebné slová nech
hovorí: pre jeho lichotné prosby ona nech
vľúdny má sluch... On má urobiť prvý
krok, zalichotiť kráske a prehlásiť že je
zamilovaný, zatiaľ čo ona má čakať na
mužskú iniciatívu, nechať nápadníka
trpezlivo čakať a ujať sa smeru hry tým,
že mu postupne udelí svoju priazeň“
(Lipovetsky, 2000, s. 49 – 50).
Telo v biologicko-sociálnej
perspektíve
To, ako je vnímané telo v spoločnosti,
rovnako ako v rôznom čase a priestore,
či v určitom špecifickom kultúrnom
spoločenstve, nám ukazuje jeho úlohu
v procese získavania si partnera. Realita
nášho každodenného prežívania je silne
determinovaná okrem psychologických,
sociálnych a náboženských aspektov
aj aspektom biologickým. Telo ako
biologickú substanciu nie je nijako možné
oddeliť od každodenného prežívania
sociálnej reality a teda, „je veľmi dôležité
zdôrazniť, že organizmus neustále
každú fázou ľudského vytvárania reality
ovplyvňuje a že vytváranie reality zase
pôsobí na organizmus samotný. Povedané
otvorene, zvieracia stránka človeka je
pri socializácií transformovaná, ale nie
zrušená. A tak človeku neustále škvŕka
v žalúdku, aj keď sa práve chytá pretvoriť
svet. Naopak udalosti odohrávajúce sa
v tomto jeho výtvore môžu spôsobiť, že
mu v žalúdku môže škvŕkať viac, menej
alebo vôbec“ (Berger & Luckmann, 1999,
s. 177).
Aspekty zvádzania
Čoho je ale symbolom naše telo
v sociálnom kontexte a akú úlohu
zohráva v tomto kontexte klasifikácia
jeho jednotlivých aspektov, primárne
súvisiacich
s jeho
významovým
spojovaním? „Všetci síce máme telo,
nehovoríme však nutne rovnakým
jazykom, nezdieľame ten istý kód
v obliekaní, nevyznávame rovnaké (alebo
vôbec nijaké) náboženstvo. Zhodnosť
našich tiel z nich robí zvláštne užitočné
nástroje k „vyjadrovaniu sa“ o spoločnosti“
(Bowie, 2008, s.46). Teda to ako používame
naše telá, nastavenie zaobchádzania
s telom (špecifické oblečenie, ozdoby,
cielené deformácie rôznych častí tela,
prezentácia tela alebo jeho častí na
verejnosti)
hovorí nielen o našich
vnútorných postojoch a vlastnostiach, ale
najmä vypovedá o kontexte spoločnosti
z ktorej pochádzame. No nielen to,
telo a rôzne procesy, ktorými jeho
biologická konštrukcia prechádza, je silne
prepojené a ovplyvňované spoločenským
kontextom. „Preto sa dá povedať, že
spoločenská realita predurčuje nielen
jednanie a vedomie, ale veľkou mierou
aj fungovanie organizmu. Také bytostne
biologické funkcie organizmu, ako sú
orgazmus a trávenie, sú preto sociálne
štruktúrované.
Spoločnosť
rovnako
predurčuje spôsob, akým je organizmus
pri určitej činnosti využívaný – výraz tváre,
spôsob chôdze, gestá, to všetko je sociálne
štruktúrované“ (Berger & Luckmann,
1999, s. 179).
Speculum 2013/1
Telo ako symbol sexuality
Telo ako symbol sexuality a špecifickosti
pohlavia, je spolu so sociálnym
postavením a zaradením v spoločenskej
hierarchii najdôležitejším prvkom pri
akte zvádzania. Aký sociálny význam
však predstavuje sex? Boudrillard sa
k sociálnym aspektom sexu vyjadruje
takto: „Nie je dnes nič menej isté ako sex,
potom čo sa o ňom začalo voľne hovoriť.
Nie je dnes nič nepresnejšieho než túžba,
keď sa namnožili jej podoby. V oblasti sexu
je proliferácia blízka úplnej strate. V tom
spočíva tajomstvo tohto dražobného
zvyšovania ceny výroby sexu, pohlavných
znakov, hyperrealizmu rozkoše, obzvlášť
ženskej“ (Baudrillard, 1996, s. 9).
Práve pohlavie, mužské a ženské aspekty
v špecifickom sexuálnom kontexte, sú
veľmi dôležitým prvkom ako pri udržiavaní
jedinečného ľudského biologického
základu, tak aj pri udržiavaní vzorcov
špecifických pre rôzne socio-kultúrne
rozhrania. No pri sexualite sa jedná aj
o iný aspekt. Aspekt ktorý súvisí ako
s telesným a psychickým uspokojením,
tak aj so sociálnym konštruktom. Jedná
sa o aspekt rozkoše, žiadosti alebo slasti.
„Dômyselnosť pohlavia teda nespočíva
len v jeho jemnom anatomickom
ústrojenstve a v starostlivo riadených
mechanizmoch, ale aj v jeho spojení
s rozkošou a žiadostivosťou, ktorej
zvláštna sila je nevysloviteľná. Aby príroda
prekonala nezlučiteľnosť svojho projektu
a potrebnosť látky, musela do tela aj duše
37
Speculum 2013/1
Aspekty zvádzania
živých bytostí vložiť princíp mimoriadnej
sily, dynamis. Takáto je teda múdrosť
demiurgického princípu, ktorý dobre
poznal substanciu svojho diela aj jeho
medze, a preto vynašiel mechanizmus
vzrušenia - tento „osteň“ túžby“ (Foucault,
2003, s. 143 – 144).
Zvodnosť tela v kontexte sexuality je
viditeľná v „čistej a nahej podobe“.
Telo je premisou, telo sa v perspektíve
našej doby a v kontexte nášho sociokultúrneho prostredia stáva nielen
symbolom a tvorcom
túžby, ale aj
jediným prostriedkom k uskutočneniu
a naplneniu tejto primárnej túžby vo
svojej prirodzenej podobe. A teda
povedané slovami Lipovetského, ako
reflexia perspektívy dnešnej doby, ktorá
nám hovorí že: „Vaše telo patrí Vám,
musíte sa on starať, milovať ho, dávať
ho na obdiv. To nemá nič spoločného so
strojom. Zvodnosť rozširuje človeka ako
subjekt tým, že predtým zakrývanému
telu dáva dôstojnosť v jeho celistvosti:
pozoruhodným príznakom tejto zmeny je
nudizmus a odhalené prsia. Telo sa stáva
niekým, koho je potrebné rešpektovať
a rozmaznávať na slnku“ (Lipovetsky,
2003, s. 42).
Túžba a sexualita, tieto silné podnety, sú pre
ľudský druh determinujúcimi. Baudrillard
naznačuje „hrozbu“ sústredenia „energie
a moci“ sexuality smerom k ženskej
sexualite. „Prechod k ženstvu v sexuálnej
mytológii sa deje súčasne s prechodom
určitosti ku všeobecnej neurčitosti.
Feminné sa nahradzuje maskulínnym
38
ako náhrada jedného pohlavia druhým,
ako štrukturálna inverzia. Tieto polarity
sú zamieňané ako koniec determinovanej
reprezentácie pohlaví, ako kolísanie
zákona, ktorý riadi pohlavnú odlišnosť...
Freud mal pravdu: existuje iba jedna
sexualita, jediné libido – maskulínne.
Sexualita má túto silnú, diskriminujúcu
štruktúru, sústredenú na falus, kastráciu,
meno otca, potlačenie. Žiadna iná nie je“
(Baudrillard, 1996, s. 9 - 10).
V našom socio- kultúrnom prostredí je
telo ako symbol sexuality prezentované
a hlboko zapísané v našich mysliach a
predstavách, najmä vďaka mediálnej
sfére.
Prezentované
prostredie
a nasmerovanie pohľadu na špecifický
sexuálny podtón je typické pre
zobrazovanie akejsi predstavy sexuality
v porne. Porno však so sebou prináša
istú deformáciu primárneho ponímania
zvádzania a sexuality, ako procesu
neustále pulzujúceho v perspektíve času
a priestoru. „Efektom anatomického
zoomu je uvoľnená dimenzia, zrakový
odstup ponecháva priestor okamihovej
reprezentácii, ktorá je súčasne zaostrená
na pohlavie v jednoduchom zmysle slova,
ako na sex zbavený nielen zvodnosti, ale
samotnej pravdepodobnosti vlastného
obrazu – sex sa takmer premiešava so
svojimi reprezentatívnymi znakmi: koniec
perspektívneho priestoru, ktorý sa stáva
súčasťou fantazmatu – koniec scény,
koniec ilúzie“ (Baudrillard, 1996, s. 36).
Gilles Lipovetsky však naopak porno
považuje za iný druh zvádzania a vo
Aspekty zvádzania
svojej knihe „Éra prázdnoty“ píše: „Na
jednomyseľnom odsúdení dnešnej inflácie
erotiky a pornografie sa zhodujú feministi,
moralisti a estéti. Poburuje ich poníženie
ľudskej bytosti na úroveň obyčajnej
veci. Poburuje ich mechanický sex.
V opakovanom smilstve zbavenom každej
tajomnosti sa stráca každá zvodnosť. Ale
čo keď je to inak, čo keď ak aj pornografia
je iba jednou z podôb zvádzania?... Koniec
koncov, ako obyčajné zvecnenie ľudských
vzťahov a ako priemyselnosť alebo sériovosť
sexu vidí pornografiu práve len morálny
pohľad. Napriek tomu, čo o pornografii
hovoria tí, ktorí ju odsudzujú, je ju možné
považovať za činiteľa subjektivizácie sexu
a jeho vymanenie z noriem práve tak, ako
všetky hnutia za sexuálne oslobodenie“
(Lipovetsky, 2003 ,s. 41 -42).
Zvádzanie a sebaprezentácia
Ak odhliadneme od socio- biologických
aspektov priamo súvisiacich so zvádzaním
(ako prezentácia tela – v bio-sociálnom
a sexuálnom rozhraní) a takisto výberu
partnera vo všeobecnosti, jednou
z ďalších významných súčastí zvádzania
ako takého je sebaprezentácia jednotlivca.
V sociálnom kontexte, v zreteli
každodenných sociálnych interakcií je
seba- prezentácia nesmierne dôležitým
aspektom. Prostredníctvom toho, ako
jednotlivec prezentuje seba, ho vnímajú
aj iní a teda tým, aký štýl obliekania
preferuje, v akých spoločenských kruhoch
sa pohybuje a aké sú jeho reakcie
v rôznych životných situáciách, môže byť
nestranným pozorovateľom zaradený
Speculum 2013/1
do nejakej konkrétnej (či abstraktnej)
kategórie. Tento poznatok je nesmierne
dôležitý, pretože „ako náhle sa jedinec
ocitne v spoločnosti druhých, ostatní sa
obvykle snažia o ňom získať informácie
alebo využiť znalosti, ktoré o ňom
už majú. Zaujímajú sa o jeho celkové
socioekonomické postavenie, o jeho
predstavu o sebe samom, jeho postoj
k okoliu, jeho kvalifikácii, dôveryhodnosť
a podobne. Aj keď sa môže zdať, že
vyhľadávanie niektorých týchto informácií
je účelom samo o sebe, obvykle pre
ich získavanie existujú úplne praktické
dôvody“ (Goffman, 1999, s. 10).
Vo
všeobecnej
mienke
prevláda
predstava, že pri procese zvádzania sa
do popredia dostáva idealizácia seba
samého ako činného objektu samotného
aktu zvádzania. To znamená, že jedinec,
ktorý zvádza, sa dostáva pod akési
vákuum predstáv, ktoré môžu byť
istým spôsobom zidealizované a takto
prezentované druhému aktérovi (teda
zvádzanému). Podľa Goffmana je toto
pravidlo, teda idealizácia vlastného „Ja“
ako „špecifické predstavenie pre širokú či
úzku divácku komunitu“, časté v bežných
sociálnych interakciách.
„Predstava,
že predstavenie poskytuje idealizovaný
pohľad na situáciu, je pomerne bežná.
Ako príklad môžeme použiť Cooleyho
názor: „Pokiaľ sme sa nikdy nepokúsili
vzbudiť zdanie, že sme lepšími ako
v skutočnosti, ako by sme sa potom mohli
zdokonaliť alebo skrz – naskrz preškoliť“?
Rovnaký impulz ukázať svetu lepší,
39
Speculum 2013/1
Aspekty zvádzania
alebo idealizovaný aspekt seba samého,
nachádza
organizované
vyjadrenie
v rôznych profesiách a spoločenských
triedach, z ktorých každá má do určitej
miery svoje prázdne frázy alebo pózy,
ktoré jej príslušníci zaujímajú väčšinou
nevedome, ale ktoré pôsobia ako spiknutie
s cieľom využiť dôverčivosť okolitého
sveta.“ To čo je v socio-kultúrnom systéme
najväčšmi žiadané, všetky aspekty a
normy uplatňované v danej konkrétnej
spoločnosti, je zároveň aj pre jednotlivých
členov tejto spoločnosti najpríťažlivejšie.
Goffman ďalej pokračuje: „Teda keď
jednotlivec predstúpi pred ostatných, jeho
predstavenie bude zahŕňať spoločnosťou
oficiálne prijímané hodnoty dokonca
viac ako jeho celkové chovanie. Tou
mierou, akou predstavenie zvýrazňuje
všeobecne a oficiálne prijímané hodnoty
spoločnosťou, v ktorej je predvádzané,
na neho môžeme pozerať podobne ako
Durkheim a Radcliffe – Brown, teda ako
na obrad – ako na expresívne oživenie
a opätovné potvrdenie morálnych hodnôt
spoločnosti“ (Goffman, 1999, s. 40).
Zvádzanie v kontexte sebaprezentácie
je však komplexnejší proces ako len
jednoduché označenie za snahu čo najviac
sa priblížiť ideálom danej spoločnosti,
alebo ideálom osoby, ktorá je zvádzaná.
Ide o hru, zatajovanie, v niektorých
prípadoch o hru s presne stanovenými
pravidlami, v iných zas o hru emócií
a rôznych nepredvídateľných aspektov
silne spätých s týmto mnohokrát
„záhadným“ procesom. Alebo podľa vzoru
40
Boudrillarda: „Vo zvodcovom denníku má
zvádzanie formu záhady, ktorá má byť
vyriešená – dievča je enigma a aby bola
zvedená musí byt pre ňu záhadou niekto
iný. Je to enigmatický súboj a zvádzanie
je jeho riešením, bez toho aby tajomstvo
bolo odhalené... Je ale možné že dochádza
čohosi za všetky tie interpretácie a pomaly
dochádza k problémom v jeho rozvíjaní.
Čosi, čo rozhodne nemôže byt vyslovené
a čo, ako enigma, v sebe obsahuje vlastné
záhadné riešenie a čo teda ašpiruje iba
na to, aby zostalo v utajení a v radosti
utajené“ (Baudrillard, 1996, s. 94 - 95).
Sebaprezentácia a faktor
módy v procese zvádzania
Okrem toho, že je móda jedným zo
základných faktorov spoluúčinkujúcich
so systémom stratifikácie v spoločnosti,
a takisto jedným z hodnotiacich
faktorov a prostriedkov zaraďovania si
jednotlivcov do určitých kategórií (podľa
oblečenia a doplnkov – ako profesia,
životná úroveň a podobne – rovnako ako
prejav konformity či non - konformity
jednotlivca v spoločnosti), je zároveň
aj prostriedkom v určitom zmysle
možnosti „seba vyjadrovania“ a aspoň
prostredníctvom čo i len nepatrných
detailov, možnosti odlíšenia sa od
„mainstreamu“. Odlíšenie, ako spôsob
sebaprezentácie prostredníctvom módy
je dobrým základom pre možnosť zaujať
potenciálneho partnera ( práve danou
odlišnosťou). „Móda tak nie je ničím
iným ako určitou zvláštnou životnou
formou medzi mnohými inými formami,
Aspekty zvádzania
ktorých prostredníctvom sa tendencie
k sociálnemu
vyrovnaniu
spájajú
v rámci jedného jednania s tendenciou
k individuálnej odlišnosti a ku zmene“
(Simmel, 2006, s. 103).
Speculum 2013/1
prostredníctvom
vlastných
jasne
definovaných pravidiel, pričom fenomén
módy je možné v týchto pravidlách nájsť
hlboko zakomponovaný.
Hlavná podstata závislosti módy a faktoru
postavenia jedinca v sociálnej štruktúre
(tento faktor takisto udáva smer
v procese zvádzania) tkvie podľa Simmela
v podstate jej primárnej štruktúry:
„Podstata módy spočíva v tom, že sa ňou
vždy riadi len jedna časť skupiny, zatiaľ
čo celok je iba na ceste k nej. Akonáhle
móda naplno prenikne, tj. akonáhle raz to,
čo pôvodne robili iba niektorí, praktikujú
teraz skutočne všetci bez výnimky, ako
to býva u istých prvkov odevu a foriem
spoločenského chovania, neoznačuje sa
to už ako móda“ (Simmel, 2006, s. 110).
Móda a zvádzanie sa v tomto bode spájajú
v určitom časovom kontexte. Môže však
byť proces zvádzania determinovaný
a striktne ohraničený časom alebo
nejakou presnou dobou, kedy je potrebné,
či možné ho aplikovať?: „Nie je doba
zvádzania, ani doba vhodná na zvádzanie,
ale zvádzanie samotné má svoj rytmus, bez
neho by sa nekonalo. Nie je distribuované
Ešte špecifickejšia možnosť ako na jednej
strane zvýrazniť svoju osobnosť, a tým
prispieť k „vydarenému zvedeniu“ druhej
osoby, a na strane druhej možnosť
„jednoducho sa zapáčiť“, je fenomén
ozdoby. V tomto kontexte chápeme
ozdobu ako doplnok k celkovému
„módnemu
postoju“
(obliekanie,
správanie). Fungujú tu však aj iné procesy,
ktoré Simmel popisuje: „V prianí človeka
páčiť sa svojmu okoliu sa prelínajú dve
protichodné tendencie, v ich vzájomnej
hre sa všeobecne odvíja vzťah medzi
indivíduami: je v ňom istá vľúdnosť, totiž
prianie prinášať ostatným radosť: ale je
v ňom tiež druhé prianie, aby táto radosť
a vľúdnosť prebudila ako uznanie a úcta späť
k nám, aby bola ako hodnota pripočítaná
našej vlastnej osobnosti“ (Simmel, 2006,
s. 91). Ozdoba ďalej môže prispievať
k ešte podstatnejšiemu odlíšeniu vlastnej
osobnosti od ostatných, „...zdôraznenie
osobnosti sa však uskutočňuje práve
vďaka istému rysu neosobnosti. Všetko,
ako fakt inštrumentálnej stratégie, ktorý
prechádza sprostredkujúcimi obdobiami.
Jeho pôsobenie je okamžité v jednom
pohybe a jeho zámer spočíva v ňom
samom“ (Baudrillard, 1996, s. 95).
V tomto bode je podstatné schématické
poznanie špecifického rytmu zvádzania,
neohraničeného rytmu, ktorý si ale
na druhú stranu „žije“ a funguje
čo vôbec človeka „zdobí“, tvorí určitú
stupnicu vždy podľa toho, ako tesne je to
späté s fyzickou osobnosťou. Absolútne
najtesnejšia ozdoba je typická pre
prírodné národy (v súčasnosti to platí
rovnako aj pre západnú civilizáciu):touto
ozdobou je tetovanie. Opačný extrém
predstavuje ozdoba z kameňa a kovu,
ktorá je absolútne neindividuálna, môže
41
Speculum 2013/1
Aspekty zvádzania
si ju pripevniť každý... Ak má ozdoba dať
indivíduu naviac čosi nadindividuálneho,
niečo, čo vyžaruje ku všetkým a všetkými
je prijímané a oceňované, musí popri
materiálnej stránke svojho pôsobenia
mať aj určitý štýl“ (Simmel, 2006,
s.94,95). Špecifický štýl sebaprezentácie
prostredníctvom ozdoby alebo módy,
vyzdvihnutie nejakej určitej osobnostnej
vlastnosti práve módnou prezentáciou
navonok, môže výrazne usmerniť proces
zvádzania a upraviť jeho celkový výsledok
a konečný úspech.
Záver
Ak už vieme, že proces zvádzania je
komplexným systémom, skladajúcim
sa z mnohých menších procesov, ktoré
vytvárajú celkový obraz nazerania
na zvádzanie ako také, na povrch
následne vypláva fakt neoddeliteľného
prepojenia medzi intimitou a intímnymi
individuálnymi podnetmi, pri rozhodovaní
sa a vyberaní partnera so súhlasom
spoločenských noriem a všeobecne
prijímaných pravidiel a schém. Tento fakt je
asi najvýraznejším faktom, ovplyvňujúcim
nazeranie
širokej
populácie
na
proces zvádzania. Následne spájanie
zvádzania so symbolikou tela a najmä
so symbolikou sexuality, femínnych
a maskulínnych znakov, dominuje a má
prím vo všeobecnom ponímaní tohto
fenoménu, ktorý však má hlbší dopad
a je široko zakorenený a aplikovateľný
42
nielen primárne v psycho-bio-sociálnom
kontexte, ale aj v politicko-ekonomickom
kontexte nevynímajúc.
Literatúra
Barrett, L., Dunbar, R., & Lycett, J., (2007):
Evoluční psychologie člověka, Praha:
Portál
Baudrillard, J., (1996): O svádění, Olomouc:
Votobia
Berger, P. L., & Luckmann, T., (1999):
Sociální konstruce reality: Pojednaní
o sociologii vedení, Brno: Centrum pro
studium demokracie a kultury
Bowie,
F.,
(2008):
náboženství, Praha: Portál
Antropologie
Foucault, M., (2003): Dejiny sexuality III:
Péče o sebe, Praha: Hermann & synové
Goffman, E., (1999): Všichni hrajeme
divadlo, Praha: Studia Ypsilon
Lilienfeld, S. O., Lynn, S. J., Ruscio, J., &
Beyerstein, B. L., (2011): 50 nejvetších
mýtu populární psychologie: opravník
obecne oblíbených omylu o lidském
chování, Praha: Univerzum
Lipovetsky, G. (2000): Trětí žena, Praha:
PROSTOR
Lipovetsky, G. (2003): Éra prázdnoty,
Aspekty zvádzania
Úvahy o současném
Praha: PROSTOR
Speculum 2013/1
individualismu,
Simmel, G., (2006): Peníze v moderní
kultuře a jiné eseje: Psychologie ozdoby,
Móda, Praha: SLON
Skupnik,
J.,
(2010):
příbuzenství, Praha: SLON
Antropologie
Van Gennep, A., (1997): Prěchodové
rituály: Systematické studium rituálu,
Praha: Lidové noviny
43
Speculum 2013/1
Open Access: otvorená esej o otvorenom prístupe
Open Access: otvorená esej
o otvorenom prístupe
Kamila Beňová
Autorka je etnologička, pôsobiaca na Inštitúte sociálnych a kultúrnych štúdií
UMB v Banskej Bystrici, zároveň externá doktorandka na Katedre etnológie a
etnomuzikológie UKF v Nitre. Výskumne sa zaujíma o kritickú/feministickú teóriu,
vzťahy medzi vedou a praxou, sociálne hnutia, aktivizmus (vo vede) a prepojenia
medzi týmito oblasťami, k čomu smeruje aj jej dizertačná práca.
[email protected]
11. január 2013
Zázračné dieťa internetu,
vizionár,
génius, občiansky aktivista, bojovník
za slobodný internet a bezplatné
informácie, on-line aktivista, výnimočný
hacker, hacker Slobody, „internet
freedom rock star“. Aj takto bol médiami
označovaný Aaron Swartz. Narodený
v Chicagu, 8. novembra 1986, rodičom
Susan a Robertovi, ktorý ako zakladateľ
softvérovej spoločnosti priviedol syna
do sveta počítačov, programovania a
internetu. Ako sa na dieťa anonymnej
internetovej éry patrí, o jeho súkromí,
viere, školských rokoch či voľnočasových
aktivitách sa na internete nedozvieme
mnoho. Zato známe sú mnohé
výsledky jeho práce. Bol predovšetkým
programátorom, v 14-tich rokoch stál
pri vzniku RSS, bol zakladateľom stránky
Reddit1, vodcom politickej akčnej skupiny
Demand
Progress2,
spisovateľom,
archivárom,
vedcom,
majiteľom
softvérovej spoločnosti Infogami, veľkým
1
2
44
http://www.reddit.com/
http://demandprogress.org/
podporovateľom i editorom Wikipédie.
Stál
za
rozvojom
ambiciózneho
neziskového projektu Open Library3,
ktorého zámerom je zbierať informácie o
každej vydanej knihe. Otvorene kritizoval
SOPA-u i Obamu. Bol však iný tým, že
z anonymity vystúpil. Na internete je
možné nájsť množstvo videí, príspevkov,
výrokov, pri ktorých je podpísaný, nebál
sa ukázať vlastnú tvár. Preto nielen jeho
talent, ale aj jeho veľká odvaha, ho robí
výnimočným.
Ako bol pre niektorých darom, pre
iných sa stal nočnou morou. V prípade
Massachusetts Institute of Technology
(MIT) to platí dvojnásobne. Na prelome
rokov 2010 a 2011 niekoľko týždňov
sťahoval vyše štyri milióny akademických
článkov zo známej virtuálnej databázy
JSTOR. Ako zamestnanec Harvardu mal
k týmto článkom voľný prístup (ako
mnohí výskumníci či študenti), svojou
aktivitou však spôsobil „spadnutie“
a poškodenie niekoľkých serverov
JSTOR-u, za čo ho MIT zažaloval. Podľa
3
http://openlibrary.org/
Open Access: otvorená esej o otvorenom prístupe
obžaloby, Swartz tajne pripojil notebook
MIT k počítačovej sieti, čo mu umožnilo
rýchlo stiahnuť mimoriadne množstvo
článkov z JSTOR-u, s úmyslom zverejniť
ich na tzv. P2P stránkach. New York Times
na margo prípadu napísal: „Uznávaný
harvardský výskumník, ktorý je zároveň
internetovým ľudovým hrdinom, bol v
Bostone zatknutý na základe obvinenia z
počítačového pirátstva, ktoré je založené
na tvrdeniach o sťahovaní článkov, na
ktoré mal zdarma oprávnenie“ (Schwartz,
2011). Po jeho zatknutí JSTOR svoju
obžalobu stiahol, avšak obvinenie zo
strany MIT pokračovalo naďalej. Swartz
sa cítil nevinný vo všetkých bodoch
obžaloby, bol prepustený na kauciu 100
tisíc dolárov. V prípade odsúdenia mu
hrozilo 35 ročné väzenie a pokuta do
výšky milión dolárov. Ukončenia súdu
sa však už nedožil. 11. januára 2013 ho
našli obeseného v byte jeho priateľky v
Brooklyne. Niekoľko dní pred tým oslávil
26 rokov. Hacktivisti z hnutia Anonymous
si jeho pamiatku uctili „hacknutím“ webu
MIT, kde zverejnili oslavné vyhlásenie
venované jeho pamiatke. Jeho rodina a
priatelia založili na jeho počesť stránku4,
kde mu jeho obdivovatelia a fanúšikovia
môžu nechávať odkazy, na stránke „visí“
aj oficiálne stanovisko rodiny, kde je o.
i. uvedené: „Používal svoje neobyčajné
programátorské a technické zručnosti nie
na to, aby obohatil sám seba, ale aby urobil
internet a svet lepším a spravodlivejším
miestom pre život“ (Official statement...,
2013). Podľa rodiny, Aaronova smrť nie je
4
http://www.rememberaaronsw.com/
Speculum 2013/1
len osobnou tragédiou, ale je výsledkom
súdneho systému, ktorý je presiaknutý
zastrašovaním a podvodmi. Kroky MIT
pokladajú za jednu z príčin, ktoré prispeli
k jeho smrti (ibid.).
Z iniciatívy kalifornskej kongresmanky
je v riešení tzv. Aaronov zákon, ktorý by
mal zmierniť neprimerane vysoké tresty
za „kyberkriminalitu“ v USA a predísť
tak tragédiám ako je táto. Priaznivci
z akademického prostredia reagovali
na jeho smrť internetovou iniciatívou
na podporu otvoreného prístupu5,
kde vedci a vedkyne „postujú“ linky na
svoje akademické práce, ktoré je možné
si stiahnuť. Už v roku 2002 zverejnil
informáciu, že po jeho smrti si praje,
aby všetok obsah jeho hard-diskov bol
voľne sprístupnený, nič nemalo byť
zmazané, nič utajené, za nič nemá byť
účtované (Aaron Swartz, 2013). Internet
archive, rozsiahla nezisková digitálna
knižnica, sprístupnila kolekciu Aarona
Swartza.6 Bol jedným z najvýraznejších
podporovateľov otvoreného prístupu. V
roku 2008 vydal svoj gerilový manifest
otvoreného prístupu [Guerilla Open
Access Manifesto], ktorý začína dnes už
legendárnymi slovami: „Informácia je
moc. Ale pri každej moci, existujú takí,
ktorí si ju chcú privlastniť. Celosvetové
vedecké a kultúrne dedičstvo, publikované
stáročia v knihách a časopisoch, je stále
viac digitalizované a uzamknuté hŕstkou
súkromných spoločností. ... Hnutie za
otvorený prístup [Open Access Movement]
5
6
http://pdftribute.net/
http://archive.org/details/aaronsw
45
Speculum 2013/1
Open Access: otvorená esej o otvorenom prístupe
bojuje statočne za dosiahnutie nie toho,
aby sa vedci vzdávali svojich autorských
práv, ale za to, aby ich práca bola
zverejnená na internete za podmienok,
ktoré umožnia prístup komukoľvek“
(Swartz, 2008).
Zrejme sa už navždy bude diskutovať
o tom, či bola smrť Aarona Swartza
samovraždou alebo úkladnou vraždou
z rozhodnutia tých, ktorých kritizoval.
Faktom ostáva, že sa stal symbolom
a ikonou rodiaceho sa, stále viac
silnejúceho, heterogénneho, ešte celkom
nepomenovaného,
celosvetového
hnutia, ktoré je nádejou pre milióny
neprivilegovaných na celom svete, ale
v moci ktorého je jedna z najsilnejších
zbraní dneška – internet.7 Jeho smrť
spustila novú silnú vlnu diskusií o
slobode ako takej; o slobodnom prístupe
k informáciám, o slobodnom internete
a aj o otvorenom prístupe, a nakoniec, i
mňa primäla o tom napísať.
7
Prvotné informácie som
čerpala, ako inak, prevažne z Wikipedie.
Wikipedia nie je v odborných
kruhoch považovaná, najmä z dôvodu
neautorizácie, za spoľahlivý zdroj.
Z vlastných (študijných) skúseností
však môžem potvrdiť, že mi až príliš
často je dôležitým a nápomocným
zdrojom, pri orientácii v nejednej
odbornej problematike, najmä čo sa
týka zahraničných zdrojov. V tomto
kontexte, celá esej je napísaná len na
základe internetových zdrojov.
46
Open Access – o čom to
vlastne je?8
Považuje
sa
za
„nový
spôsob
vedeckej komunikácie, ktorý zaisťuje
neobmedzený
online
prístup
k
vedeckým a odborným informáciám
prostredníctvom
auto-archivácie
článkov v otvorených inštitucionálnych
alebo tematických repozitároch alebo
publikovaním v otvorených časopisoch.
Umožňuje okamžitý, trvalý a bezplatný
prístup používateľov predovšetkým k
plným textom, s cieľom ich rýchleho
šírenia v spoločnosti“ (Kresáková, 2011).
Prvé pro-iniciatívy sa začali objavovať už
od 70. rokov 20. storočia. Declaration on
Science and the Use of Scientific Knowledge
(1999)[Deklarácia vedy a využívania
vedeckého poznania], ktorá vznikla v
rámci Svetovej vedeckej konferencie
organizovanej UNESCO-m, jednoznačne
definovala postavenie a funkciu vedy v
spoločnosti vo viacerých oblastiach: veda
pre poznanie a veda pre pokrok, veda pre
mier, veda pre rozvoj, veda v spoločnosti
a veda pre spoločnosť. Preambula
deklarácie sa zasadzuje, že „všetky
kultúry sveta môžu prispievať k poznaniu
8
Prípadne, kto preferuje vizuálnu
explanáciu, stačí si pre odpoveď pozrieť
video Open Access Explained! (http://
www.youtube.com/watch?v=L5rVH1KGBCY&f
eature=youtu.be) z dielne Jorgea Chama,
autora populárneho komixového webu,
známeho ako PhD Comics (http://www.
phdcomics.com/comics.php).
Open Access: otvorená esej o otvorenom prístupe
univerzálnych hodnôt. Vedy by mali slúžiť
ľudstvu ako celku a mali by prispievať k
prístupu každého človeka k hlbšiemu
pochopeniu prírody a spoločnosti, k
zlepšovaniu kvality života, udržateľnému
a zdravému prostrediu pre súčasné i
budúce generácie“ (Declaration..., 1999).
V časti veda v spoločnosti a veda pre
spoločnosť sa deklaruje, že „rovný prístup
k vede, je nielen etickou a sociálnou
podmienkou ľudského rozvoja, ale má
zásadný význam aj pri využití plného
potenciálu vedeckých komunít na celom
svete a pre orientovanie vedeckého
pokroku smerom k potrebám ľudstva. ...
Je naliehavo potrebné riešiť problémy
znevýhodnených skupín, ktoré sú
vylúčené z plnej a efektívnej participácie“
(ibid.).
Kľúčovými iniciatívami sú tzv. BBB
iniciatívy, ktoré sa zasadzujú za podporu
otvoreného prístupu/open access (ďalej
OA). Budapest Open Access Initiative (2002)
[Budapeštianska iniciatíva otvoreného
prístupu]
(ďalej
BOAI)
iniciovaná
vedúcimi predstaviteľmi Open Access
Movement [Hnutie za otvorený prístup]
a naplňovaná Open Society Institute
[Inštitút otvorenej spoločnosti] je doteraz
podpísaná 655 inštitúciami na celom
svete a 5730 osobami. BOAI vo svojom
úvode prehlasuje, že „odstránenie bariér
v prístupe k tejto [vedeckej] literatúre
bude urýchľovať výskum, obohacovať
vzdelávanie, vzájomne spájať učenie
bohatých s chudobnými a chudobných s
bohatými, učiní literatúru tak užitočnou,
akou len môže byť a položí základy
pre zjednotenie ľudstva pri spoločnej
Speculum 2013/1
intelektuálnej konverzácii a pátraní po
poznaní“ (Read the Budapest..., 2002). Ako
dve hlavné komplementárne stratégie
dosiahnutia OA odporúča BOAI: 1. autoarchivovanie a 2. OA časopisy, pričom
hlavným cieľom iniciatívy je, aby bol
OA zaručený ku všetkým recenzovaným
[peer-reviewed] časopisom. Desať rokov
po začiatku iniciatívy sa predstavitelia
uzniesli na spoločných odporúčaniach,
platných pre ďalších desať rokov, v rámci
ktorých redefinovali OA k recenzovaným
časopisom nasledovne: „znamená voľnú
dostupnosť na verejnom internete
umožňujúcu akémukoľvek užívateľovi
čítať, sťahovať, kopírovať, distribuovať,
tlačiť, vyhľadávať alebo vytvárať odkazy
na plné texty článkov, indexovať texty,
vkladať ich ako dáta do softvéru alebo
používať ich na akýkoľvek zákonný
účel bez finančných, právnych alebo
technických prekážok, s výnimkou
tých, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou
prístupu k internetu ako takému. Jediným
obmedzením reprodukcie a distribúcie,
a jedinou rolou autorských práv v
tejto oblasti, by malo byť poskytnutie
kontroly autorom a autorkám nad ich
prácou a právo byť ako autor/ka riadne
uznaný a citovaný“ (Ten years..., 2012).
Odporúčania sa formulované v štyroch
základných
tematických
oblastiach
smerované na oblasť politík (v rámci
nich pre univerzity, inštitúcie vyššieho
vzdelávania, organizácie financujúce
výskum atď.), oblasť licencovania
a opätovného používania, oblasť
infraštruktúry a udržateľnosti, a oblasť
advokácie a koordinácie.
47
Speculum 2013/1
48
Open Access: otvorená esej o otvorenom prístupe
Bethesda Statement on Open Access
Publishing (2003) [Bethesda vyhlásenie o
OA pubklikovaní] je vyhlásením Howard
Hughes Medical Institute [Medicínsky
inštitút Howarda Hughesa] sídliaceho v
Marylande (USA), pôvodne zameraným
na oblasť biomedicínskeho výskumu.
Podľa tohto vyhlásenia, publikácia, ktorá
môže byť definovaná ako OA publikácia,
musí splniť dve základné podmienky:
1. Autori a držitelia autorských práv
udeľujú všetkým užívateľom voľné,
neodvolateľné, celosvetové a trvalé
právo na prístup, licenciu na kopírovanie,
používanie, distribuovanie, prenášanie a
zobrazovanie práce verejne; a vytvárať
a distribuovať odvodené práce na
akomkoľvek digitálnom médiu a pre
akékoľvek zodpovedajúce účely, s
výhradou riadneho priznania autorstva,
ako aj právom na malý počet tlačených
kópií pre vlastné účely. 2. Kompletná
verzia práce a všetky doplňujúce
materiály, vrátane kópie povolenia, ako je
uvedené v predošlom bode, vo vhodnom
štandardnom elektronickom formáte, je
uložená ihneď po prvom uverejnení na
minimálne jednom repozitári, ktorý je
podporovaný akademickou inštitúciou,
vedeckou
spoločnosťou,
vládnou
agentúrou alebo inou zavedenou
organizáciou, ktorá sa snaží umožňovať
OA,
neobmedzenú
distribúciu,
interoperabilitu a dlhodobú archiváciu
(Bethesda Statement..., 2003).
Humanities (2003) [Berlínska deklarácia
OA k poznatkom vied a humanít],
je treťou zásadnou iniciatívou. Bola
realizovaná
Max
Planck
Society
[Spoločnosť Maxa Plancka], nezávislou
neziskovou výskumnou organizáciou
sídliacou v Berlíne. Deklarácia sa
odvoláva i na predošlé dve iniciatívy,
okrem toho koncipuje niekoľko bodov,
prostredníctvom ktorých chce podporiť
prechod na elektronickú OA paradigmu:
vyzývanie svojich vedcov/prijímateľov
grantov v publikovaní svojej práce
na základe princípov paradigmy OA;
vyzývanie nositeľov kultúrneho dedičstva
pre podporu OA, aby sprístupnili
svoje zdroje na internete, rozvíjanie
prostriedkov a spôsobov hodnotenia
OA príspevkov a on-line časopisov, s
cieľom zachovania štandardov kvality
a dobrej vedeckej praxe; obhajovanie,
že publikácia v rámci OA, je riadne
vykazovaná
pri
postupoch
alebo
hodnoteniach; obhajovanie vnútorných
zásluh OA infraštruktúry pri vyvíjaní
softvérových nástrojov, obsahového
zabezpečenia, tvorby metadát alebo
publikovania jednotlivých článkov (Berlin
Declaration, 2003).
Berlin Declaration on Open Access
to Knowledge in the Sciences and
9
OECD – Organisation
for Economic Co-operation and
Development, v preklade Organizácia
Výzva je stále otvorená pre vlády, univerzity,
výskumné ústavy, finančné agentúry,
nadácie, knižnice, múzeá, archívy, učené
spoločnosti a profesijné združenia. Za
ďalšími iniciatívami na podporu OA stojí
napríklad OECD9 - OECD Principles and
Open Access: otvorená esej o otvorenom prístupe
Guidelines for Access to Research Data
from Public Funding (2006) [Princípy a
príručka OECD k prístupu k výskumným
dátam z verejných zdrojov], ktoré stoja
na niekoľkých základných princípoch:
otvorenosť, flexibilita, transparentnosť,
právna zhoda, ochrana individuálneho
majetku,
formálna
zodpovednosť,
profesionalizmus, interoperabilita, kvalita,
bezpečnosť, efektívnosť, počítateľnosť,
udržateľnosť (OECD Principles..., 2007,
15). Alebo tiež EUA10, ktorá formulovala
tzv. Recommendation from the EUA
Working Group on Open Access (2008)
[Odporúčania EUA pracovnej skupiny
pre OA]. Tieto sú špecificky cielené
na
univerzity,
národné
rektorské
konferencie a odporúčania pre EUA.
Zároveň sa pracovná skupina dohodla
na spoločnom postupe a naplnení cieľov:
byť európskou platformou expertného
názoru, zvyšovať povedomie o dôležitosti
OA širšej univerzitnej komunite, vytvoriť
spoločnú stratégiu pre univerzitný sektor,
pre hospodársku spoluprácu a rozvoj.
Medzivládna organizácia združujúca 34
najvyspelejších krajín sveta, jej cieľom
je napomáhať ekonomickému rozvoju,
znižovať nezamestnanosť, stabilizovať
a rozvíjať medzinárodné finančné trhy.
Slovensko je členom od roku 2000.
(www.oecd.org)
10
EUA – European University
Association, v preklade Európska
asociácia univerzít, je orgán
reprezentujúci a podporujúci inštitúcie
vyššieho vzdelávania 47 krajín (členmi
sú viaceré slovenské univerzity a
organizácie). Odporúčania dostupné
na http://www.eua.be/eua-work-andpolicy-area/research-and-innovation/
Open-Access.aspx.
Speculum 2013/1
preskúmať rozsah OA problematiky v
širších súvislostiach a stanoviť priority
politickej podpornej akcie z perspektívy
univerzít, poskytovať odbornú pomoc z
perspektívy univerzitných „stakeholderov“
európskym konferenciám a politickým
fóram zameraných na prístup, disemináciu
a uchovávanie vedeckých poznatkov,
zriaďovaných Európskou komisiou, OECD
alebo inými relevantnými agentúrami
(Open Access, 2013).
Zlatý, zelený a argumenty
pre
V súčasnosti sú rozoznávané dva
základné mechanizmy fungovania OA,
tzv. zlatá cesta (gold Open Access) a
zelená cesta (green Open Access). Zlatá
cesta je špecifická tým, že prístup k
publikovaným vedeckým výsledkom
tu umožňujú vydavatelia. Vychádza
z
tradičného
modelu
vedeckého
publikovania, autorské práva obvykle
zostávajú autorom/kám a títo časopisu
poskytnú licenciu k publikovaniu. K zlatej
ceste sa radia časopisy podporujúce OA,
umožňujúce on-line dostupnosť článkov,
zároveň ich preberanie, kopírovanie,
distribuovanie, tlačenie, prehľadávanie,
linkovanie plných textov článkov, pričom
nepožadujú žiadne poplatky za prístup
k týmto článkom. Pri publikovaní v tzv.
komerčnom časopise si náklady na
publikovanie (recenzie alebo iné poplatky)
spravidla hradí autor/ka, zamestnávateľ,
inštitúcia; pri nekomerčných časopisoch
je publikovanie bezplatné pre autorov
aj čitateľov, tieto náklady znáša tretia
49
Speculum 2013/1
Open Access: otvorená esej o otvorenom prístupe
strana (napr. vedecká inštitúcia, sponzor).
Časopisy, ktoré poskytujú OA pristupujú
k politike OA rôzne. Niektoré poskytujú
prístup úplne, niektoré čiastočne, iné
umožňujú prístup po nejakej určenej
dobe, tzv. embargo (spravidla 6 – 12
mesiacov). Napríklad tzv. hybridné
časopisy umožňujú autorom sprístupniť
článok publikovaný v recenzovanom
časopise (na ktorý sa vzťahuje
predplatné) za určitý poplatok, článok sa
stáva dostupným po uhradení poplatku
autorom (Kresáková, 2011; Mikušková,
2012).
tých autorov/ky, ktorých inštitúcie nemajú
zriadený vlastný repozitár (Kresáková,
2011; Mikušková, 2012).
zrýchlenej výmene vedeckých informácií,
najmä výmena nových informácií je rýchla,
prispieva k rozširovaniu a dostupnosti,
viditeľnosti
nových
informácií,
dostupnosť kvalitných vedeckých prác
je neobmedzená. Vedecká komunikácia
sa tak stáva efektívnejšou, zviditeľňuje
samotných
autorov,
prispieva
k
zvyšovaniu prestíže inštitúcie, zvyšovaniu
ohlasov na publikácie, čím publikácie
získavajú vyšší dopad. OA zvyšuje
čitateľskú základňu i informačný dopad
(Kresáková, 2011; Otvorený prístup,
2013). Pre autorov/ky je OA výhodný z
hľadiska citovanosti, reputácie, kontaktov
i príležitostí; knižnice môžu kvalitnejšie
uspokojovať potreby svojich užívateľov,
OA menej zaťažuje rozpočty; univerzitám
OA prispieva k zviditeľňovaniu a
zvyšovaniu prestíže; vydavatelia ním
môžu zvýšiť svoju produkciu i záujem o
publikovanie; pre grantové agentúry je
výhodný z hľadiska návratnosti investícií,
zvyšujúceho sa vplyvu a kvality publikácií;
vlády
prostredníctvom
OA
môžu
zvýšiť transparentnosť vynakladaných
finančných prostriedkov (Mikušková,
2012). V prvom rade však otvoreným
Prečo je teda dobré podporovať otvorený
prístup? Väčšina argumentácie sa zhodne
na viacerých spoločných bodoch. Z môjho
hľadiska najzávažnejším argumentom je
fakt, že vedecko-výskumná činnosť (aj
u nás) je z veľkej časti financovaná z
11
Podľa predbežných údajov
ŠÚ SR za rok 2011 podiel verejných
prostriedkov na výskum a vývoj dosiahol
takmer 61%. Za rok 2011 dosiahol
celkový podiel výdavkov SR na výskum
a vývoj 0,68% HDP, pričom cieľom
stratégie EÚ Europe 2020, je dosiahnuť
3%-tný podiel HDP.
Zelenú cestu charakterizuje to, že prístup
k článkom umožňujú samotní autori/
ky, spravidla v repozitároch. Základným
princípom je tu teda auto-archivácia v
otvorených repozitároch, kedy autori/ky
vkladajú elektronické verzie svojej práce
do repozitára, tento ich sprístupní a stará
sa o ich dlhodobé uchovanie. Najčastejšie
sú repozitáre inštitucionálne, kedy ich
spravuje inštitúcia, výskumné pracovisko;
tematické (alebo predmetové) repozitáre
sa zameriavajú na konkrétnu vednú
oblasť; repozitáre tzv. osirotených
záznamov fungujú ako zberné miesta pre
50
verejných zdrojov, preto by občania,
ako platitelia daní, mali mať slobodný
prístup
k
výsledkom
vedecko11
výskumnej práce.
OA prispieva k
Open Access: otvorená esej o otvorenom prístupe
prístupom získavajú všetci čitatelia a
občania, ktorí nielenže môžu kontrolovať
výsledky práce financované z ich daní,
ale zvyšuje sa celková vzdelanostná a
informačná úroveň spoločnosti. Napĺňanie
tohto princípu je, podľa môjho názoru,
napĺňaním poslania vedy ako takej, i
poslania vysokých škôl, ako to napríklad
deklaruje aj náš, tzv. vysokoškolský zákon,
t. j. zapájať sa „do verejnej diskusie o
spoločenských a etických otázkach a o
utváraní občianskej spoločnosti“ (Zákon č.
131/2002, §1); pričom kvalitná a efektívna
verejná diskusia môže nastať v okamihu,
keď sú všetky strany o dianí dostatočne
informované (tu, ako vieme, práve
občania často „ťahajú za kratší koniec“).
Preto má otvorený prístup význam aj
pre budovanie občianskej spoločnosti.
OA môže tiež významným spôsobom
prispieť k dekonštruovaniu nadradeného
vzťahu
vedeckého
poznania
nad
poznaním „laickým“, otvoriť nové formy
kooperácie a participácie a prispieť tak k
rozvíjaniu nových alternatívnych foriem
poznania. Preto si myslím, že OA by v 21.
storočí nemal byť otázkou na zváženie,
ale normálnou a bežnou súčasťou
akademického života.
Osobitne pre výskumníkov a výskumníčky
v sociálnych a humanitných vedách,
ktorí realizujú kvalitatívny výskum so
„živými“ ľuďmi, sa môže argumentácia
pre otvorený prístup viesť ako súčasť
samotného výskumného procesu ( jeho
finálnej fázy); môže sa o ňom diskutovať
ako o etickom rozmere výskumu, najmä,
Speculum 2013/1
ale nielen, v súvislosti s postkoloniálnou
kritikou. „Je obzvlášť znepokojujúce, ak
niekto, kto sa špecializuje na štúdium
Afriky a koho práca má prispievať k
riešeniu marginalizácie a chudoby,
prispieva do elitárskych a prestížnych
uzavretých časopisov. Tým zaisťuje, že
jediný, kto bude mať prístup k jeho
práci, budú ľudia na dobre situovaných
univerzitách. Je zrejmé, že asymetria
vo vzdelávaní, knižných zdrojoch, čase
a peniazoch, udržuje trvalý systém
nerovností a bráni odborníkom na
africkom kontinente plne participovať na
výskumnom dialógu v takej miere, ako by
naozaj mohli“ (Burrell, 2013), píše v blogu
Jane Burrell z Berkeley. Tento rozmer
pripomína aj Aaron Swartz vo svojom
manifeste, keď sa pýta: „Skenovať celé
knižnice, ale dovoliť len ľuďom na Googli
čítať ich? Poskytovať vedecké články
ľuďom na elitných univerzitách v Prvom
svete, ale nie deťom na Globálnom juhu?
Je to poburujúce a neakceptovateľné“
(Swartz, 2008).
Europo-lokálny kontext
Na európskej politickej úrovni boli tiež
podniknuté kroky pre podporu OA a
Európska komisia má v súčasnej dobe
platné dve zásadné politiky. V roku 2007
Európska rada pre výskum (ERC) vydala
smernicu Guidelines for Open Access
[Príručka otvoreného prístupu], podľa
ktorej všetky recenzované výstupy ňou
financovaných výskumných projektov
boli dostupné vo vhodnom OA repozitári
so šesť mesačnou ochrannou lehotou
51
Speculum 2013/1
Open Access: otvorená esej o otvorenom prístupe
(Kresáková, 2011). V roku 2008 Európska
komisia zahájila tzv. Open Access Pilot
in FP7 [Pilotný projekt OA v rámci 7.
rámcového programu], kedy prijímatelia
grantov napríklad pre socioekonomické
a humanitné vedy majú povinnosť
publikované výstupy umiestniť do
inštitucionálnych alebo tematických
repozitárov po 12 mesiacoch od
publikovania (ibid.).12 V júli 2012 vydala
EK Odporúčania o prístupe k vedeckým
informáciám a ich uchovávaní (2012), kde
sa o. i. píše: „Politiky otvoreného prístupu
k výsledkom vedeckého výskumu by sa
mali uplatňovať pri každom výskume,
na ktorý plynú financie z verejných
zdrojov (Odporúčanie komisie..., 2012,
bod 6.). ... Internet zásadne zmenil svet
vedy a výskumu. Výskumní pracovníci
napríklad experimentujú v oblasti nových
spôsobov registrácie, overovania, šírenia
a uchovania vedeckých publikácií. Je
potrebné tomuto novému prostrediu
prispôsobiť
politiky
výskumu
a
financovania. Členským štátom by sa
malo odporučiť, aby prijali a vypracovali
svoje politiky týkajúce sa otvoreného
prístupu k vedeckým publikáciám (ibid.,
bod 9.)“. Odporúčania sú zamerané na
otvorený prístup k vedeckým publikáciám
a výskumným údajom, na uchovávanie a
opakované použitie vedeckých informácií
a elektronické infraštruktúry, vyzývajú
na dialóg mnohých zainteresovaných
strán na vnútroštátnej, európskej a
medzinárodnej
úrovni,
podnecujú
členské štáty k štruktúrovanej koordinácii
12
Stránka projektu s potrebnými
informáciami http://www.openaire.eu/sk.
52
na úrovni EÚ a následným krokom na
základe odporúčania.
V tejto súvislosti, v našom lokálnom
kontexte, Agentúra pre výskum a vývoj
(APVV), ktorá spravuje financie EK a
implementuje rámcové programy vydala
v septembri 2012 oficiálnu Výzvu na
podporu otvoreného prístupu (Open
Access), ktorá „ vyzýva na širokú podporu
otvoreného prístupu k publikovaným
vedeckým výsledkom. ... Vyzýva na
zriadenie národného repozitára, ktoré
umožní bezplatný prístup k uloženým
vedeckým publikáciám bez rozdielu,
či sú výsledkom riešenia projektov
financovaných z verejných, štátnych
alebo súkromných zdrojov. Vyzývame
tvorcov politík, aby vyžadovali povinnosť
vkladať vedecké články do repozitárov
a
novelizovali
príslušné
zákonné
normy v duchu otvoreného prístupu k
vedeckým publikáciám“ (Výzva..., 2012).
Predsedníctvo APVV považuje OA za
užitočný pre výskum a vývoj z verejných
zdrojov, zvyšuje návratnosť investícií
do výskumu, posilňuje spoločenskú
hodnotu výskumu, väčšie využitie
technológií, podporuje inovácie a v
konečnom dôsledku aj hospodársky
rast (ibid.). Podporu OA vyjadrila
(pravdepodobne v priebehu roku 2012)
aj Slovenská asociácia knižníc (SAK), keď
slovenským vysokým školám, resp. najmä
ich akademickým knižniciam, adresovala
výzvu s názvom Podporme Open Access
na slovenských vysokých školách zaregistrujme slovenské OA časopisy a
Open Access: otvorená esej o otvorenom prístupe
repozitáre. SAK tu vyzýva k registrácii
časopisov vychádzajúcich na jednotlivých
vysokých školách, ktoré spĺňajú kritériá
OA, do tzv. DOAJ13 databázy (Directory
of Open Access Journals), kde napríklad
pod etnológiou je tu zaradených 29 a pod
antropológiou až 96 časopisov. Odporúča
i registráciu existujúcich akademických
repozitárov v tzv. Directory of Open
Access Repositories.14 Ani v jednej z nich
nie je v súčasnej dobe ( január 2013)
zaregistrovaná žiadna slovenská inštitúcia
či repozitár.
Podľa záverov prieskumu z roku 2011,
do ktorých boli zapojené slovenské
univerzity a SAV, 18 inštitúcií spomedzi
všetkých deklarovalo, že má určitú
formu
inštitucionálneho
repozitára,
avšak žiadna z inštitúcií neprevádzkovala
komplexný inštitucionálny repozitár. Jeho
budovanie spravidla rieši knižnica v úzkej
spolupráci s oddeleniami IT. Prieskum
tiež zistil malý záujem manažmentu
inštitúcií o túto problematiku, pričom ako
najproblémovejšie oblasti boli označené
legislatíva, autorské právo a duševné
vlastníctvo (Šušol – Ilavská, 2011). Preto
ako ojedinelý projekt sa v našom prostredí
(s nezisteným zámerom) javí Akademický
repozitár15
súkromnej
spoločnosti
Olobon Soft, s.r.o., ktorá zriadila a
prevádzkuje tento virtuálny priestor pre
slovenských akademikov a akademičky,
13
Stránka databázy http://www.doaj.
org/.
14
Stránka databázy http://www.
opendoar.org/.
15
Dostupné na http://www.
akademickyrepozitar.sk.
Speculum 2013/1
resp. ich potenciálnych čitateľov/ky.
Tento repozitár funguje na princípe autoarchivácie, kde sa autori/ky zaregistrujú
a sami sprístupňujú svoju prácu podľa
vlastného uváženia. Práce sú spravidla
vo formáte .pdf, voľne stiahnuteľné.
Hoci podľa indexu jednotlivých vedných
disciplín vo väčšine stále „svieti nula“,
niektoré vedy ako napr. ekológia či
entomológia, sú v počte publikovaných
príspevkov zastúpené pomerne bohato.
Etnológiu nájdeme zaradenú spolu
s kultúrnou antropológiou (aktuálne
obsahuje 16 článkov), zvlášť kategóriu
tu má sociálna antropológia (aktuálne 3
články).
Keďže na Slovensku dodnes nie je zriadený
centrálny repozitár, môžeme hovoriť o
neistom osude mnohých dokumentov
z hľadiska nezabezpečenej dlhodobej
archivácie a ich sprístupnenia (Androvič a
kol., 2011). Podľa dostupných informácií,
okrem spomínaných dvoch inštitúcií,
zatiaľ žiadna univerzita, vysoká škola,
SAV, MŠ SR alebo iná inštitúcia súvisiaca
s
vedecko-výskumnou
činnosťou,
oficiálne otvorený prístup nepodporila,
ani nepodnikla kroky k jeho úspešnej
implementácii. Preto asi najjednoduchšou
a najefektívnejšou cestou pre všetkých,
podporujúcich OA, je zvoliť zelenú cestu
a o dostupnosť vlastnej práce sa starať
sami všetkými dostupnými prostriedkami
(ako to mnohí/é robia už dnes).
53
Speculum 2013/1
Open Access: otvorená esej o otvorenom prístupe
(Ne)otvorená etnológia?
A ako je to s otvorenosťou a dostupnosťou
vedecko-výskumnej činnosti v našom
etno-antropo-logickom
kontexte
či
v príbuzných disciplínach? Slovenský
národopis, jediný a hlavný recenzovaný
časopis etnologickej komunity, ktorý
vydáva Ústav etnológie SAV, má digitálne
spracované a stiahnuteľné čísla časopisu
v .pdf od roku 1995 do súčasnosti, avšak
len obsahy a abstrakty príspevkov v
slovenskom a anglickom jazyku. Hoci je
evidovaný v niekoľkých elektronických
databázach, žiadna z nich nefunguje
na princípe otvoreného prístupu. V
princípe je teda nutné v prípade záujmu
o akýkoľvek príspevok uverejnený v
Slovenskom národopise platiť (napríklad
v rámci CEEOL databázy činí suma za
jeden príspevok 2,50€).16 Na porovnanie,
16
So Slovenským národopisom a
jeho „dostupnosťou“ mám i ja osobnú
skúsenosť. V Štátnej vedeckej knižnici
v Banskej Bystrici sú archivované
takmer všetky čísla časopisu od jeho
vzniku. V rámci svojho výskumu som
si potrebovala urobiť prehľad „ženskej
témy“ v slovenskej etnológii aj pred
rokom 1989 a nato som musela prejsť
fyzicky všetky čísla, poprezerať si
štúdie. Samozrejme, čítať všetky štúdie
na mieste, robiť si z nich prípadné
poznámky nebolo v tomto prípade
reálne, jednak ani časovo, a jednak
ani spôsob práce mi takýto postup
nedovoľoval. Tie príspevky, ktoré som
vyhodnotila ako relevantné, som sa
spočiatku rozhodla skenovať priamo v
študovni. Avšak už po prvom dni som
pochopila, že nebude finančne únosné
pokračovať v tomto pláne. Hoci som v
tom čase bola už zamestnaná a cena
za 1 stranu bola 0,10€, čo pri skenovaní
54
čísla
karentovaného17
časopisu
Sociologického ústavu SAV, Sociológia,
sú čísla od roku 2004 plne prístupné v
databáze vedeckých časopisov a ročeniek
vydávaných na pôde SAV.18
V
súvislosti
so
sociálno-vedným
výskumom, a najmä kvalitatívnym –
terénnym – výskumom (aj) v etnológii,
vstupuje do debaty o OA problematika
archivovania materiálov získaných v rámci
týchto výskumov, a ich dostupnosti, či už
10 strán (cca 1 štúdia) činilo sumu „len“
1€, pri tom množstve článkov a strán
som zvolila iný postup (podotýkam, že
časopis vychádza od roku 1953, štyrikrát
ročne). Na ďalší deň som si priniesla
vlastný fotoaparát a rozhodla sa, články
si nafotiť. Po reakcii zamestnanca
študovne, ktorý ma pri fotení „prichytil“,
a reagoval veľmi pobúrene, som sa cítila
zahanbená, akoby som niekomu niečo
ukradla. O nejaký čas som absolvovala
výskumný pobyt v Prahe, bežne som si
do študovní nosievala fotoaparát, nikdy
ma nikto neupozornil, a dodnes čerpám
z týchto „ilegálne“ získaných materiálov,
pretože mnohé sa v slovenských
knižniciach vôbec nenachádzajú.
17
Rovnako na porovnanie,
podľa informácií MŠVVŠ SR a rozpisu
dotácií zo štátneho rozpočtu verejným
vysokým školám na rok 2012, činí
suma za uverejnenie vedeckej práce
v karentovanom časopise 4121€, kým
v domácom recenzovanom časopise
116€. Na základe čoho sa dá usudzovať,
že je nielen „efektívnejšie“, ale
pravdepodobne bude aj prestížnejšie,
publikovať skôr v sociologickom
časopise, ktorý si o. i. má šancu prečítať
(a získať tak potenciálne citácie)
omnoho širší okruh odborníkov/čok.
18
Časopis Sociológia
dostupný na http://www.sav.sk/index.
php?lang=sk&charset=&doc=journallist&journal_no=36.
Open Access: otvorená esej o otvorenom prístupe
ide o prepisy výskumných rozhovorov,
fotografické
alebo
videozáznamy
(obradov, tancov, spevu, architektúry, či
inej ľudskej činnosti). Ústav etnológie
SAV má zriadených osem archívov (archív
textov, balád, čiernobielych fotonegatívov,
čiernobielych fotopozitívov, diapozitívov,
kresieb, archív Etnografického atlasu
Slovenska a Encyklopédie ľudovej kultúry
Slovenska). Z troch vedeckých archívov
(archív negatívov, diapozitívov a kresieb),
sú na stránke ústavu zverejnené aj ukážky
týchto materiálov, ktoré spolu obsahujú
viac ako 143 tisíc digitalizovaných
obrazových dokumentov. Táto forma
on-line prezentácie má podľa ústavu
„umožniť záujemcom o javy tradičnej
kultúry z radov odbornej i laickej
verejnosti vytvoriť si predstavu o
dostupnosti a tematickom zastúpení
konkrétnych obrazových dokumentov
v uvedených inštitúciách v náhľadovej
forme s možnosťou získať po splnení
stanovených podmienok plnohodnotné
dokumenty pre publikačné, didaktické
a ďalšie účely“ (Vedecké archívy, 2013).
Prácu s týmito archívmi upravuje
interný
tzv.
Bádateľský
poriadok
Vedeckých archívov Ústavu etnológie
SAV. Podľa poriadku „sa tu uchovávané
dokumenty poskytujú predovšetkým na
vedecké účely, ktoré majú pri využívaní
dokumentov
prioritu.
Poskytovanie
dokumentov na iné účely (vzdelávacie,
študijné, súkromné, komerčné a pod.)
je doplnkovou činnosťou ÚEt SAV“
(Bádateľský poriadok..., 2011, čl. 1).
Ako to vyplýva z poriadku, bádateľom/
kám zastrešeným vedeckou inštitúciou
Speculum 2013/1
v určitom vedecko-výskumnom vzťahu
s ústavom, sa archívne dokumenty
poskytujú priamo, kým bádateľom/kám
na iný ako vedecký účel sa vytvárajú
odpisy alebo kópie (ibid.). Nie je jasné,
ako je to v prípade vedecko-výskumných
inštitúcií nemajúcich vzťah s ústavom,
prípadne s výskumníkmi/čkami „na voľnej
nohe“, ktorí deklarujú vedecký účel, avšak
nie sú zastrešení žiadnou inštitúciou. Pri
poskytovaní dokumentov na vedecké
a iné ako vedecké účely sa postupuje
podľa presne daného postupu a každý
úkon má poriadkom stanovenú presnú
čiastku, pričom v niektorých prípadoch
sú úkony na iné, než vedecké úkony,
spoplatnené vyššou sumou. Prístup k
materiálom sa však za týchto okolností
nedá považovať za otvorený, nakoľko
akékoľvek spoplatnenie prístupu je vždy
prvou diskriminačnou bariérou, ktorá
vylúči časť potenciálnych užívateľov/ky;
proces získavania archívnych materiálov
je pomerne byrokraticky náročný, a
ako to vyplýva z poriadku, rozhodnutie
o prístupe na nevedecký účel závisí
výhradne na rozhodnutí riaditeľa/
ky. Proces si vyžaduje vždy aj fyzickú
prítomnosť záujemcu/kyne, čo môže
byť taktiež bariérou pre mnohé skupiny
ľudí, vo vedeckom prostredí i mimo
neho, pričom vstup do archívov prebieha
vždy na základe žiadanky, ktoré je nutné
vyplniť minimálne dva dni pred vstupom.
Deklarovaná preferencia vedeckého účelu
pred nevedeckým, môže (ale nemusí)
spôsobovať problémy s prístupom
najmä z radov nevedcov, resp. „laikov“;
je však v rozpore s filozofiou otvoreného
55
Speculum 2013/1
Open Access: otvorená esej o otvorenom prístupe
prístupu. Na porovnanie, tzv. Dátový
archív Sociologického ústavu SAV19,
poskytuje užívateľom/kám primárne
dáta (dostupné v elektronickej podobe
a prevažne z kvantitatívnych výskumov),
pričom poskytnutie dát z tohto archívu je
bezplatné. Užívateľ/ka si v katalógu (ktorý
je zverejnený online) vyhľadá potrebné
údaje a po odoslaní e-mailovej žiadosti
a ďalšej inštruktáži môže s dátami ďalej
pracovať; t. j. celá komunikácia i získavanie
dát prebieha elektronicky. Jednoduchý,
prehľadný a bezplatný je napríklad aj
systém tzv. Slovenského archívu sociálnych
dát (SASD)20, ktorý vznikol v spolupráci
Katedry sociológie na Filozofickej fakulte
Univerzity Komenského a Sociologickým
ústavom SAV. Tento archív sa odlišuje už
aj ideovo, pretože jeho služby „sú určené
na nekomerčné využitie širokej verejnosti,
pre
potreby
spoločenskovedného
výskumu,
novinárom,
štátnym
aj
mimovládnym inštitúciám, teda cieľom
je okrem archivácie aj zvyšovanie kvality
informovanosti verejnosti o živote a
zmenách slovenskej spoločnosti“ (O
archíve, 2013) 21, dá sa teda konštatovať,
19
Stránka archívu http://www.
sociologia.sav.sk/old/archiv/index.html.
20
Stránka archívu http://sasd.sav.sk/sk/.
21
K tejto problematike pred časom
prebehla zaujímavá debata v rámci
TV Je to tak a projektu Živá vœdička,
nazvaná Dáta a dátové archívy pre
kvalitnú vedu; hosťkami sociológa
Miroslava Tížika boli etnologička
Katarína Popelková a etnomuzikologička
Alžbeta Lukáčová. Debata bola reakciou
na spomínanú výzvu APVV na podporu
OA; moderátor začína diskusiu slovami:
„Vkladal som do toho veľké nádeje,
56
že filozofia otvoreného prístupu je
poslaním tohto archívu.
Ďalší etnologický časopis, Etnologické
lebo som si myslel, že sa už na takejto
inštitucionálnej úrovni dostávame na
úroveň medzinárodných štandardov
fungovania vedy“ (Živá vœdička 13,
2013). Podľa Tížika, sprístupnenie údajov
znamená najmä to, že práca vedcov je
kontrolovateľná a sociológove pozitívne
stanovisko k otvorenému prístupu je
jasne čitateľné. Diskusia sa nezameriava
na publikačné výstupy vedeckej
činnosti, ale skôr na primárne dáta
získané v rámci výskumov. Popelková,
ako zástupkyňa Ústavu etnológie SAV,
vyslovuje v úvode jednoznačný súhlas
s argumentom o voľnom prístupe k
poznatkom, ktoré vzniknú z verejných
prostriedkov, no na druhej strane
argumentuje komplikovanou ochranou
duševného vlastníctva, zabezpečením
licencií a autorských práv a potrebou
finančných prostriedkov. De facto
sa dozvedáme, že Ústav etnológie
SAV nie je celkom naklonený k plne
otvorenému prístupu svojich dátových
zdrojov. Etnomuzikologička Lukáčová
sa pohybuje aj mimo akademickej
pôdy, v neziskovej sfére, o vedecké
texty, materiály je podľa nej záujem a
mali by byť ľuďom prístupné. Lukáčová
hovorí tiež o vlastnej skúsenosti o
prístupe k nahrávkam v Čechách, o
dobrých skúsenostiach so systémom v
Maďarsku, no pripomína problematickú
spoluprácu so slovenskými inštitúciami
a situáciu na Slovensku označuje ako
patovú. Pre začiatok navrhuje ako
riešenie digitalizovať existujúce zdroje.
Diskusia tak otvorila niekoľko oblastí, na
jednej strane mocenský vzťah inštitúcia
vs. občan/verejnosť, problematiku
autorských práv na rôznych stranách, na
strane druhej ukazuje rôzne perspektívy
nazerania na OA, ktoré závisia vždy od
toho, z „pozície koho“ sa o otvorenom
prístupe hovorí.
Open Access: otvorená esej o otvorenom prístupe
rozpravy, vychádzajú od roku 1994,
dvakrát ročne. Aktuálne má časopis
status odborného nerecenzovaného
periodika, je pod záštitou Národopisnej
spoločnosti Slovenska a v poslednom
období bol realizovaný Katedrou
etnológie a etnomuzikológie v Nitre.
Ustálil sa ako priestor pre publikovanie
najmä
pre
mladých
začínajúcich
výskumníkov/čky. Čísla časopisu sú voľne
dostupné a stiahnuteľné v .pdf na stránke
Ústavu etnológie SAV, avšak len od roku
2003 – 2008. Dôvod, prečo sú dostupné
práve tieto čísla a nie čísla staršie, a
predovšetkým novšie, nie je jasný. Aj
Katedra etnológie a etnomuzikológie v
Nitre má na svojej stránke prístupných
niekoľko čísel časopisu, napríklad novšie
dvojčísla z roku 2009 a 2010, avšak
systém sprístupnenia nie je systematický,
prehľadný a aktuálny. Naopak, najnovší
odborný časopis Speculum, určený
pre príspevky v etnológii, sociálnej
antropológii a príbuzných disciplínach,
ktorý vydáva Slovenská asociácia
sociálnych antropológov a vychádza od
roku 2009, má len elektronickú formu
a všetky čísla sú voľne prístupné a
stiahnuteľné v .pdf formáte. Dá sa preto
konštatovať, že Speculum je momentálne
jediný časopis v našej disciplíne s plne
otvoreným prístupom.
Otázky namiesto záverov
Kto iný, ako sociálne vedy, by mal ísť
v tomto smere príkladom? Je fér, aby
sme my, ktorých práca závisí často
výhradne na ochote ľudí vzdať sa svojho
času a venovať nám vo výskume svoje
Speculum 2013/1
skúsenosti a znalosti (a to zadarmo!),
poskytovali tým istým ľuďom informácie
za poplatok? Je etické „spovedať“ ľudí
na slovenských dedinách a mestách a
nesprístupniť im to, čo sme o nich (a vďaka
nim) vyskúmali/napísali? Je etické, aby
sme (aj) od týchto ľudí žiadali poplatky,
ak by chceli použiť materiály, ktoré sme
vďaka nim zozbierali? Má logiku, aby si
kolegovia a kolegyne v akademickej obci
vzájomne platili sa prístup k svojej práci?
A nie je v záujme každej akademickej
komunity, aby jej poznanie bolo čo
najrýchlejšie a najefektívnejšie šírené?
Aký by bol stav môjho poznania, ako by
asi vyzeralo moje doktorandské štúdium
a výskum bez otvoreného prístupu, bez
ochoty ľudí v zahraničí zverejňovať svoju
prácu? Ako sa asi študuje a skúma tým,
ktorým stačí klik na internete a môžu
mať k dispozícii akýkoľvek zdroj? Mám sa
cítiť vinná za sťahovanie kníh a článkov z
internetu? Kto z nás nemá „stiahnutého“
čo i len jedného Bourdieuho? A za akým
iným účelom, než je vzdelávanie, by
niekto potreboval prístup k vedeckým
štúdiám? Nedeklaruje Európska únia, a
aj naše vlády, budovanie vzdelanostnej
spoločnosti?
Nemám ambíciu, že môj „hlas z periférie“
(v
geografickom,
hierarchickom,
genderovom či inom kontexte) zaváži,
touto esejou chcem len zviditeľniť
filozofiu otvoreného prístupu, ako aj
odkaz Aarona Swartza a odpovedať mu
na jeho záverečnú otázku: Yes, I will. Čo
vy?
57
Speculum 2013/1
Open Access: otvorená esej o otvorenom prístupe
Literatúra
Aaron Swartz. (20. 1. 2013). In The Economist. Získané z http://www.economist.
com/news/obituary/21569674-aaron-swartz-computer-programmer-and-activistcommitted-suicide-january-11th-aged-26-aaron
Androvič, A., Ciglan, I. & Fiala, T. (20. 1. 2013). Repozitáre na otvorený prístup v
krajinách V4. Štandardný grant programu V4. In ITlib. Informačné technológie a
knižnice, 2011, č. 02. Získané z http://www.cvtisr.sk/itlib/itlib112/androvic_ciglan_fiala.
htm
Bádateľský poriadok Vedeckých archívov Ústavu etnológie SAV. (4. 2. 2013).
Bratislava: Ústav etnológie SAV, 2011. 7. Získané z http://www.uet.sav.sk/download/
dokumentacia_badatelsky_poriadok.pdf
Berlin Declaration. (27. 1. 2013). Získané z http://oa.mpg.de/lang/en-uk/berlinprozess/berliner-erklarung/
Bethesda Statement on Open Access Publishing. (27. 1. 2013) Získané z http://www.
earlham.edu/~peters/fos/bethesda.htm#summary
Burrell, J. (27. 1. 2013). #GoOpenAccess for the Ethnography Matters Community.
In Ethnography Matters. Získané z http://ethnographymatters.net/2013/01/17/
goopenaccess-for-the-ethnography-matters-community/
Declaration on Science and the Use of Scientific Knowledge. (27. 1. 2013). Budapest:
UNESCO, 1999. Získané z http://www.unesco.org/science/wcs/eng/declaration_e.htm
Kresáková, J. (27. 1. 2013). Open Access (OA) - Otvorený prístup: nová forma
zviditeľnenia výsledkov vedeckej práce. In: Slovenská asociácia knižníc. Bratislava: SAK,
2011. Získané z http://www.sakba.sk/?page=archiv#2011
Mikušková, M. (27. 1. 2013). Otvorený prístup k poznatkom vedy a výskumu. OPEN
ACCESS DAY seminár k otvorenému prístupu. Banská Bystrica: UK UMB, 2012. Získané
z http://www.library.umb.sk/index.p?module=articles&id=692&language=1#1
O archíve. (4. 2. 2013). In Slovenský archív sociálnych dát. Získané z http://sasd.sav.sk/
sk/o_archive.php
Odporúčanie komisie o prístupe k vedeckým informáciám a ich uchovávaní. (27. 1.
2013). In Úradný vestník Európskej únie, L 194/40. Brusel: EK, 2012. Získané z http://
eurlex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=OJ:L:2012:194:0039:01:SK:HTML
58
Open Access: otvorená esej o otvorenom prístupe
Speculum 2013/1
OECD Principles and Guidelines for Access to Research Data from Public
Funding. (27. 1. 2013). Paris: OECD, 2007. Získané z www.oecd.org/science/
scienceandtechnologypolicy/38500813.pdf
Official statement from family and partner of Aaron Swartz. (20. 1. 2013). In
Remember Aaron Swartz. Získané z http://www.rememberaaronsw.com/
Open Access. (27. 1. 2013). EUA, 2013. Získané z http://www.eua.be/eua-work-andpolicy-area/research-and-innovation/Open-Access.aspx
Otvorený prístup. (27. 1. 2013). UMB, 2013. Získané z http://www.library.umb.sk/index.
php?module=articles&id=692&language=1#1
Read the Budapest Open Access Initiative. (27. 1. 2013). Budapest, 2002. Získané z
http://www.opensocietyfoundations.org/openaccess/read
Schwartz, J. (20. 1. 2013). Open-Access Advocate Is Arrested for Huge Download.
In New York Times, 19. 11. 2011. Získané z http://www.nytimes.com/2011/07/20/
us/20compute.html?_r=0
Swartz, A. (20. 1. 2013). Guerilla Open Access Manifesto. In Internet Archive, 2008.
Získané z http://archive.org/stream/GuerillaOpenAccessManifesto/Goamjuly2008_
djvu.txt
Šušol, J. & Ilavská, J. (20. 1. 2013). Inštitucionálne repozitáre v podmienkach
slovenských vysokých škôl. In Slovenská asociácia knižníc. Bratislava: CVTI SR, 2011.
Získané z http://www.sakba.sk/?page=archiv#2011
Ten years on from the Budapest Open Access Initiative: setting the default to open.
(27. 1. 2013). In Open society foundations. Budapest, 2012. Získané z http://www.
opensocietyfoundations.org/openaccess/boai-10-recommendations
Vedecké archívy. (4. 2. 2013). In Ústav etnológie SAV, 2013. Získané z http://www.uet.
sav.sk/dokumentacia.htm
Zákon č. 131/2002 o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov. (11.
12. 2012) Získané z http://www.minedu.sk/860-sk/zakony/
Živá vœdička 13 - Dáta a dátové archívy pre kvalitnú vedu. (4. 2. 2013).
Bratislava: TV Je to tak, 2012. Získané z http://www.youtube.com/
watch?v=d54ZbJSuQXk&list=PLF8B812BDCEAEDF16
59
Speculum 2013/1
Rozhovor: Juraj Podoba
Rozhovor: Juraj Podoba
Barbora Bírová
Juraj Podoba (1958) je sociálny antropológ a etnograf pôsobiaci v Slovenskej akadémii vied,
Ústave etnológie a v Ústave sociálnej antropológie na Fakulte sociálnych a ekonomických
vied Univerzity Komenského v Bratislave. Jeho zameranie je široké. Medzi jeho oblasti
výskumu patria materiálna kultúra, kedy sa venoval osídleniu a kultúre bývania, ale tiež
kultúrna diverzita Karpát, ochrana kultúrneho dedičstva, modernizácia, transformačné
procesy, hodnotové orientácie, nacionalizmus, etnicita, etnický konflikt, kultúrna ekológia,
ekologické hnutia, trvalo udržateľný rozvoj, metodológia spoločenských vied.
Po prečítaní životopisu na webovej
stránke
Univerzity
Komenského
máme možnosť dozvedieť sa, že
v roku 1977 ste sa stali študentom
na Katedre etnografie a folkloristiky,
na Filozofickej fakulte Univerzity
Komenského v Bratislave. Ako ste sa
dostali akurát k tomuto štúdiu? Čo Vás
k tomu viedlo?
„Asi by som menoval tri zdroje. Prvý bol
čisto pragmatický, spôsob vylučovacou
metódou. Pôvodne som mal záujem
o históriu, to boli ešte také pubertálne
úvahy nad štúdiom histórie, ale od veku
takých pätnástich, šestnástich rokov
mi bolo jasné, že to bola v tej dobe
spolu s filozofiou najideologizovanejšia
spoločenskovedná disciplína. A tiež
musím skonštatovať že aj najpolitickejšia.
V období neskorého detstva až puberty
som mal dva výrazné záujmy: bol som
knihomoľ a tiež som chodil do skautingu,
po jeho zrušení do turistického oddielu.
Moderne sa tomu hovorí outdoorové
športy, tak som teda chodil do prírody.
60
Časom som posunul
svoj záujem
smerom k archeológii, keďže to je tiež istá
forma historiografie, alebo historického
bádania, ktoré sa odohráva v prírode,
tak som to skombinoval. Dokonca
som ako gymnazista brigádoval na
archeologickom výskume na Devíne, čo
robilo Mestské múzeum. V ten rok, kedy
som maturoval sa archeológia neotvárala,
tento odbor sa v sedemdesiatych,
osemdesiatych rokoch neotváral každý
rok. Tým druhým zdrojom boli, ako
som už spomenul, outdoorové športy,
vďaka čomu som prešiel s batohom
na chrbte skoro všetky slovenské
pohoria. Vtedy sa do zahraničia chodiť
nedalo a boli sme nakoniec aj veľmi
mladí. V sedemdesiatych rokoch práve
v horských a podhorských oblastiach
dožíval miznúci svet predindustiálneho
roľníka, reprezentovaný
najstaršou
generáciou,
narodenou
koncom
devätnásteho
a na
začiatku
dvadsiateho storočia. A práve agóniu
predindustriálneho, v našom prostredí
predsocialistického sveta slovenského
Rozhovor: Juraj Podoba
vrchára som mal možnosť pozorovať
ako vedľajší produkt potuliek po horách.
Nejakým spôsobom ma to ako mestského
chlapca oslovilo. Tretím zdrojom bolo,
ako som už spomenul že som bol
knihomoľ a čítal som populárnu literatúru,
etnologickú literatúru, hlavne českú –
napríklad Stingla a Šolca. Ale samozrejme
aj iných autorov, klasikov etnológie aj
iných humanitných odborov z obdobia
prvej polovice dvadsiateho storočia.
A samozrejme veľa cestopisov. Čítal
som beletristickú a populárnovedeckú
literatúru, ktorá sa zaoberala tým, čo sa
nazýva prírodné národy. Takže asi z týchto
troch dôvodov padlo rozhodnutie práve
pre tento odbor.“
Speculum 2013/1
Ako potom prebiehalo Vaše štúdium?
„Po roku som prestúpil do Brna.Vyštudoval
som gymnázium Vazovova 6, to bolo v tej
dobe jedno z troch najlepších bratislavských
gymnázií. Bolo elitným gymnáziom, dá sa
povedať. Ako pubertiaci sme si z tej školy
samozrejme robili srandu, ale potom som
sa dostal na Filozofickú fakultu UK, kde
som sa teda dostal nečakane vzhľadom na
môj kádrový profil. Prišiel však šok, lebo
som sa ocitol vo výrazne intelektuálne
poklesnutom prostredí. Jedinou výnimkou
bola Emília Horváthová, minimálne
v našom ročníku bola veľmi obľúbená.
Nešlo len o to, že bola na tú dobu
vzdelanou odborníčkou a aj múdrou ženou,
61
Speculum 2013/1
Rozhovor: Juraj Podoba
ale bola veľmi svojská a originálna. Čo
bolo pre devätnásťročného pubertiaka
samozrejme niečo navyše. A druhá vec
bola, že tá ´Vazka´ bola taká ruská škola,
bola tam cítiť sovietizácia, rusifikácia.
Maturoval som v roku ´77, keď vyšla
Charta 77. Na maturitné skúšky som sa
pripravoval vo veľmi dusnej atmosfére.
Prebiehali rôzne antikampane „Republiku
si rozvracať nedáme“ a pod. Samozrejme
to bolo prítomné aj
na našom
gymnáziu. Avšak keď som nastúpil po
maturite v septembri na vysokú školu,
bol som šokovaný, aká to bola totálne
znormalizovaná škola. To už vaša generácia
nedokáže pochopiť. Vládla tam naozaj
veľmi dusivá atmosféra, plná udavačstva.
Po roku sa mi našťastie podarilo
prestúpiť do Brna, čo bola v tom čase
veľmi dobrá voľba. Toto konštatovanie
treba brať v kontexte obdobia, kedy som
študoval, vtedy bola celkom iná situácia
ako dnes. Vtedy „moravská etnografická
škola“ predstavovala asi to najlepšie.
Keď som tam prišiel po roku strávenom
na Filozofickej fakulte v Bratislave, cítil
som sa ako v Oxforde. To je jedna vec.
Druhá vec - učili nás tam osobnosti, čo
sa o Bratislave žiaľbohu nedalo povedať.
A dodnes nedá. Ďalším dôvodom bolo, že
prekvapivo na to, o aké obdobie ide, tam
vládla veľmi dobrá atmosféra. Nedokážem
posúdiť, či išlo o celú Filozofickú fakultu,
alebo len o niektoré katedry, ale určite
to neplatilo iba o Oddelení etnografie.
Ocitli sme sa v takom – ja to nazývam
že v normalizačnom závetrí, akoby našu
katedru normalizácia vtedy obchádzala.
62
Tá škola bola naozaj neporovnateľne
slobodnejšia, liberálnejšia. Pamätám si
na vedúceho Oddelenia etnografie prof.
Richarda Jeřábka, ako sa do ničoho
neštylizoval. Mnohé jeho výroky alebo
aj celé prednášky často ašpirovali na
príspevky do súťaže „O zlatú mrežu
ministerstva vnútra“. Dalo sa tam skrátka
dosť voľne existovať. Treba povedať, že
keď som končil školu, tak už som si myslel
niečo iného, lebo som mal pocit, že nič
neviem, ale to je zrejme pocit mnohých
študentov. (smiech)“
Iste... A kadiaľ viedla ďalšia cesta?
„Podarilo sa mi získať študijný pobyt
v Národopisnom ústave Slovenskej
akadémie vied, potom som šiel na vojnu,
potom som ho dokončil, potom sa mi
za dosť dramatických okolností podarilo
získať ašpirantúru; vtedy to bolo tak,
že ašpirantúru na spoločenskovedné
odbory musel najprv povoliť mestský
výbor strany, s čím bol trochu problém.
Takže som bol akoby zopár mesiacov
v lufte. Potom sa to podarilo cez všelijaké
rodinné kanály a ja som pokračoval
v ašpirantúre. Následne som dostal
miesto asistenta v Slovenskej akadémii
vied.
Odvtedy ste teda na SAV?
„Áno, odvtedy som tam stále. Ale medzi
tým som nastúpil aj sem na fakultu (pozn.
FSEV UK) a všelikde som externe učil.“
Viem, že ste pôsobili aj vo Švajčiarsku,
Rozhovor: Juraj Podoba
aj v Cambridgei. K tomu ste sa ako
dostali?
„To Švajčiarsko malo korene v roku ´91,
kedy sa v Národopisnom ústave objavil
Milan Stanek, ktorý práve vtedy pôsobil
v Etnologickom seminári na Univerzite
v Zürichu vo funkcii „Oberasistenta“.
Tú jeho pozíciu by som možno
prirovnal k vedeckému tajomníkovi,
on
zodpovedal
za
organizačné
a administratívne záležitosti. Mal z toho
vyplývajúce povinnosti ale aj právomoci.
A on sa vtedy objavil v Bratislave aj
so svojou partnerkou Florence Weiss
a ponúkli pracovníkom Národopisného
ústavu SAV, aby podali projekt
jednosemestrálneho
pedagogického
pôsobenia v Etnologickom seminári v
Zürichu. Tak som napísal projekt, ktorý
bol akceptovaný výberovým konaním.
Na Univerzite v Zürichu som učil jeden
predmet (prednáška a proseminár)
v letnom semestri akademického roka
1991/1992, volalo sa to „Wandel und
Werte im slowakischen Dorf“. Kurz bol
voliteľný, študenti nemali z toho skúšku
ani zápočet. Keďže som býval v Bazileji,
ale robil som v Zürichu, kam som
nemusel každý deň dochádzať, mával
som prednášky aj v Bazileji, výberové
prednášky na Univerzite v Bazileji,
Ethnologisches Seminar a aj Seminar für
Sozialgeographie. Čo sa týka Univerzity
v Cambridge, tam som sa prihlásil na
konkurz, išlo o projekt donorovaný istou
americkou nadáciou, v rámci jedného
väčšieho programu Global Security
Program. Výskumný program bol
zostavený z ôsmych projektov, ktoré boli
Speculum 2013/1
fokusované na dva konfliktné regióny
po páde totalitných režimov. Prvým
bola Južná Afrika, kde bol takpovediac
fašizoidno-policajný režim apartheidu.
A niekoľko rokov predtým, na prelome
osemdediatych a deväťdesiatych rokoch
padli totalitné režimy vo Východnej
Európe. Takže zámerom programu bol
výskum týchto meniacich sa regiónov
po ukončení vlády autoritatívnych,
totalitných režimov, ktoré potláčali
ľudské práva a istým spôsobom formovali
spoločnosť; a súbežne s pádom týchto
systémov tam vyvstali dva veľké problémy.
Jednak etnický konflikt a aj sektársky
konflikt. Druhým závažným problémom
oboch regiónov boli problémy spojené
s devastáciou životného prostredia.
Primárnym zameraním
projektu,
v ktorom som ja pôsobil, bol etnický
konflikt. Tam sa jednalo o viaceré krajiny,
išlo o Slovensko, Poľsko, Maďarsko
a Ukrajinu. Tak toto bolo približne moje
pôsobenie vo Švajčiarsku a v Anglicku.“
Spomínali ste Fakultu sociálnych
a ekonomických vied, sem ste sa ako
dostali?
„V podstate ešte keď vznikala myšlienka
založiť novú fakultu bol som do toho vtedy
vtiahnutý Egonom Gálom a Martinom
Kanovským, obidvaja stáli pri zrode tej
myšlienky. To bolo približne v roku 2001.
V podstate som Martinovi s tým trošku
pomáhal, oponoval som program výučby
sociálnej antropológie, takže som bol od
začiatku pri tom, ale skôr tak vzdialene.
Pôvodná myšlienka založenia novej
fakulty UK bola komplexnejšia, mali tu byť
63
Speculum 2013/1
Rozhovor: Juraj Podoba
zastúpené kognitívne vedy, ale napríklad
aj humánna ekológia, na koncepcii výučby
ktorej som tiež trochu spolupracoval, a aj
ďalšie odbory. Na fakultu som nastúpil až
v roku 2007, keďže Juraj Buzalka sa vrátil
z Halle a bol bez pracovného miesta, tak
on nastúpil na vytvorené miesto. O dva
roky neskôr som začal učiť externe. Vďaka
ďalším ročníkom bakalárov sa vytvorili už
také finančné zdroje, že na vtedajší Ústav
kultúrnych štúdií mohli prijať ďalšieho
zamestnanca. Tak som sa prihlásil na
konkurz a bol som akceptovaný.“
Na tejto fakulte učíte, alebo ste
v priebehu Vášho pôsobenia na FSEV učili
viacero kurzov, Váš záber je pomerne
široký cez antropológiu postsocializmu,
aplikovanúantropológiu,
diplomový
seminár,
ešte aj environmentálna
antropológia a materiálna kultúra.
Ako aj teoretické kurzy Modernizácia
a sociálna
zmena
a Súčasné
antropologické teórie. Čo je pre Vás
najzaujímavejšie a prečo?
„Jednak to vyplýva aj z môjho veku, ťažko
už môžem byť nositeľom nejakých nových
vedeckých smerov. A hlavne z môjho
odborného zamerania predtým, ako som
začal učiť na FSEV. V podstate mám tri
základné odborové orientácie. Ja som žiak
Václava Frolca aj sa vždy budem hlásiť
k tomu, že som jeho žiakom. Cez neho
som sa najprv dostal k štúdiu architektúry
a bývania na vidieku. Zaujímalo ma
vtedy súčasné bývanie na socialistickom
vidieku. Taká bola téma mojej diplomovej
aj dizertačnej práce. Venoval som sa tomu
skutočne dlhodobo. Nebol som síce
64
nikde rok ako by to malo byť, ale chodil
som do viacerých lokalít niekoľko rokov
opakovane na kratšie výskumy a naozaj
to trvalo mnohé dlhé roky. Tam som
sa v podstate cez štúdium fenoménu,
akým je bývanie a architektúra dostal až
k problematike hodnotových orientácií,
ku kultúrnemu konfliktu, pretože práve
môj etnografický materiál si vyžaduje
posun od materiálnej kultúry až k štúdiu
noriem, sociokultúrnych vzorov, k štúdiu
kultúrneho konfliktu, sociálneho konfliktu.
Celé v kontexte celkového vyvoja
slovenského vidieka vrátane socialistickej
kolektivizácie poľnohospodárstva, takže
k štúdiu týchto problémov som sa dostal
až cez štúdium materiálnej kultúry. Druhá
problematika, ktorou sa zaoberám,
úzko súvisí nie tak celkom s výskumom
bývania, ale skôr s výskumom osídlenia
- týka sa životného prostredia. V tejto
problematike som sa angažoval, keď
som prišiel z vojny, mal som dvadsaťpäť
rokov a začal som sa angažovať v rámci
bratislavskej ochranárskej organizácie,
kam ma oficiálne vyslala Slovenská
národopisná spoločnosť ako svojhop
odborného zástupcu. Bolo to zamerané
na ochranu životného prostredia a na
zachovanie kultúrneho dedičstva. Išlo
tam o záchranu historických objektov, ale
v kontexte ochrany kultúrnej aj prírodnej
krajiny. Tomu som sa venoval až do
konca deväťdesiatych rokov, kedy som
bol napríklad spoluriešiteľom „Národnej
stratégie trvalo udržateľného rozvoja“.
Od takto krajinársky ponímanej ochrany
kultúrneho dedičstva som sa dostal
ku koncepcii udržateľného rozvoja,
Rozhovor: Juraj Podoba
napr. som bol spoluriešiteľom projektu
Research Support Scheme „Sustainable
Development in Rural Areas of Slovakia“,
ale spolupracoval som aj na Slovníku
termínov z trvalej udržateľnosti, ktorý
bol určený pre širšiu odbornú aj laickú
verejnosť. A samozrejme aj viaceré ďalšie
projekty, ktoré ma doviedli k ďalšej
oblasti, a teda k aplikovanej antropológii.
K téme etnického konfliktu som sa dostal
vďaka pôsobeniu na už spomínanej
University of Cambridge, tam išlo o projekt „Ethnic and Sectarian Conflict in
the Central Carpathian Region“. Takže toto
by bolo tri také moje základné orientácie
a z toho potom vyplynulo, čo som začal
na fakulte učiť. Aj keď pôvodne práve
kvôli zameraniu sa na etnický konflikt,
kolektívne identity a s tým súvisiacu
problematiku som mal učiť kurz Etnicita
a nacionalizmus, ale keďže prišiel Juro
Buzalka, ktorý je politický antropológ,
tak pochopiteľne to učí on. Čo sa týka
aplikovanej antropológie, keď sa začal na
FSEV vyučovať tento predmet, tak som bol
asi jediný, kto by to v tom období mohol
učiť, keďže som s tým mal už nejakú
skúsenosť. Ja som sa v osemdesiatych
a deväťdesiatych rokoch okrem iného
angažoval niekde na rozhraní aplikovanej
antropológie a politického aktivizmu. Čo
je vlastne prístup mnohých mimovládnych
organizácií vo východnej Európe či
v Latinskej Amerike a samozrejme aj
inde, kde sú zainteresovaní aj mnohí
antropológovia, sociológovia, sociálni
vedci všeobecne. Táto scéna je u nás
žiaľbohu veľmi skromná, nebadať veľký
záujem o spoluprácu ani z jednej strany.
Speculum 2013/1
Skôr by sa dalo povedať, že prevládajú
opačné prístupy.“
To je veľmi zaujímavé. S čím to podľa
Vás súvisí, čo je príčinou?
„Podľa mňa to súvisí s istou uzavretosťou
mimovládiek na Slovensku, skôr ide
o uzavreté komunity, ktoré majú
akoby postoj nekomunikácie s niekým
iným. A samozrejme aj s charakterom
akademického prostredia na slovenských
akademických
inštitúciách.
Toto
prostredie je mimoriadne konzervatívne
a neflexibilné. Ale čo je príčinou? Myslím,
že by ste k tejto téme mohli zorganizovať
diskusiu na fakulte medzi študentmi,
kde by sa zapojili študenti z odborov
Európske štúdiá a Verejná politika, ktorí
k tejto téme majú zrejme ešte bližšie ako
študenti z odboru Sociálna antropológia.
Myslím si, že táto téma je dosť zložitá
a radšej by som sa jej vyhol v rámci tohto
rozhovoru.“
Spomínali ste viacero výskumov, už
od roku 1980, kedy ste sa venovali
výskumu staviteľstva a bývania, na
čom pracuje momentálne?
„Momentálne
som
spoluriešiteľom
jedného projektu, ktorý vedie kolegyňa
Ľuba Falťanová v Ústave etnológie, ide
o projekt Lokálne iniciatívy občianskej
sféry v rozvoji sídiel. K tomu ešte
nemám relevantné dáta, začínam robiť
etnografický výskum opäť v lokalite,
kde som realizoval dlhodobý výskum
v minulosti. A je to lokalita veľmi vhodná
aj z hľadiska tejto problematiky. Vystupuje
65
Speculum 2013/1
Rozhovor: Juraj Podoba
tam aj viacero problémov, ktoré sa
špecificky dotýkajú lokálneho aktivizmu,
je to prepojenie kontinuity s bývalým
režimom a s cirkvou ako stredobodom
diania v obci a podobne. Takže to je prvá
vec. Okrem toho mám rozpracovaných
niekoľko štúdií. Vraciam sa aj k predošlým
prácam, minulý rok vyšla s veľkým
oneskorením monografia z dizertačnej
práce, takže chcem pokračovať vo
výskume v týchto lokalitách, a posunúť
to aj metodologicky. Začal som s tým
pred nejakými ôsmymi, siedmymi rokmi,
ale z osobných dôvodov som ten výskum
ukončil. Teraz som veľmi rád, že som
sa začal do tohto terénu vracať, lebo
deväťdesiate roky boli ´dojížďákom´
neskorého socializmu. Charakterizoval
ich sociálno-ekonomický prepad veľkej
časti obyvateľov vidieka, ale teraz je
situácia už predsa len iná. Posledných
päť, desať rokov už nie je pre vidiečanov
charakteristická dezorientácia a apatia,
ktorá bola zjavná prvých desať – pätnásť
rokov po prevrate. V súčasnosti aj v
týchto lokálnych komunitách nastupuje
pomerne silná sociálna stratifikácia,
taká mnohovrstevnosť, lebo naozaj
ide o rôznu mieru sociálnej stratifikácie
v našej spoločnosti, nie sú tam iba tí
veľmi chudobní a potom bohatí, ale
ide o niečo rôznorodé. Takže to je
pre mňa podnetom opäť sa vrátiť do
lokalít, kam som chodieval v minulosti
niekoľko rokov, a zakončiť to nejakou
väčšou monografiou. Zase s prepojením
na sociálnu zmenu a modernizáciu, na
kultúrny konflikt. Takže toto sú pre mňa
plány povedzme na nasledujúce tri – štyri
roky.“
66
Spomenuli ste Vašu dizertačnú
prácu, ktorá vyšla upravená ako prvá
publikácia, ktorú vydala Slovenská
asociácia
sociálnej
antropológie
v ktorej ste momentálne aj predsedom.
Ako ste sa dostali k tejto organizácii?
„Ja som sa zoznámil s Martinom
Kanovským
niekedy
na
konci
deväťdesiatych rokov,
to bolo ešte
keď sa vrátil z Londýna a nastúpil na
Katedru etnológie. Keď som sa vrátil
z Cambridge v roku 1995, tiež som nad
niečím podobným uvažoval. Oslovil som
pár ľudí, ale skôr v rámci viac kaviarenskopivárenských než akademických debát,
ktorí neprejavili záujem. Takže som sa
touto myšlienkou prestal zaoberať.
S Martinom sme sa o tom viac razy
bavili, a neskôr pred asi šiestimi rokmi
ma Martin oslovil, či by som bol ochotný
ísť do prípravného výboru občianskeho
združenia, ktoré by malo za cieľ rozvoj
sociálnej antropológie na Slovensku.
Považoval som to za samozrejmé, aj keď
som trošku váhal, či toto rozhodnutie nie
je vzhľadom k situácii v akademickom
prostredí na Slovensku predčasné.
Žiaľbohu sa ukázalo, že moje obavy boli
do veľkej miery opodstatnené, skutočný
záujem o prácu v asociácii prejavuje
naozaj iba mizivé množstvo ľudí. Raz
do roka sa uskutoční nejaké podujatie,
zaplatí sa členské, čo sa tiež ukázalo ako
problém pre niektorých ľudí, ktorí majú aj
viacero zamestnaní a príde im veľa zaplatiť
dvadsať eur členské, takže aj k takýmto
extrémom to žiaľbohu zašlo. No, ale
samozrejme, že som so SASA okamžite
súhlasil, keďže si myslím, že takáto aktivita
Rozhovor: Juraj Podoba
je dôležitá pre konštituovanie sa odboru
na Slovensku. A skutočne stále platí, čo
napísal Peter Skalník pred niekoľkými
rokmi: „Social anthropology in a hostile
environment“. Čo sa týka bývalého
Československa
alebo
všeobecne
postsocialistických krajín sa dá všeobecne
konštatovať, že grantové schémy sú
veľmi nepriaznivo nastavené
voči
akémukoľvek kvalitatívnemu sociálnemu
výskumu, čiže aj k antropologickému,
kde ide o dlhodobé sledovania určitého
sociálneho problému alebo skupiny
sociokultúrnych javov či fenoménov.
Takže preto si myslím, že takúto aktivitu
je nutné podporiť.“
Spomínali ste niekoľko projektov,
spolupracovníkov a vôbec kadekoho.
Podmienky sú aké sú, ale na
základe čoho si vyberáte svojich
spolupracovníkov a spolupracovníčky?
„Tak tá voľnosť výberu nie je až taká veľká
ako by sa mohlo zdať. V Ústave etnológie
to funguje tak, že Slovenská akadémia
vied je
byrokratická hierarchická
inštitúcia, tam je možnosť výberu dosť
limitovaná, ale samozrejme je daná aj
generačným rozdelením a tematickou
orientáciou. Takže najmä toto sú limity.
Keď som mal približne toľko rokov
ako Vy, alebo som možno bol o dvatri roky starší, mal som predstavu –
samozrejme predstavu veľmi naivnú - že
ako napríklad americkí antropológovia
chodia do terénu v pároch, takže aj to
som videl ako možnú alternatívu pre
moju výskumnú prax. Počas socializmu
v SAV existovali projekty, čo by som veľmi
Speculum 2013/1
ani nenazýval projektmi, skôr spolupráca
existovala na báze oddelení. Milan Leščák
viedol v prvej polovici osemdesiatych
rokov jeden kvázi projekt zemeraný
na výskum „súčasného“ socialistického
vidieka. Keď som sa vrátil z vojny, tak
som bol do projektu začlenený, išlo
o zameranie na etnografický výskum tzv.
súčasnosti. Fungovalo to veľmi voľným
spôsobom, kedy de facto neexistovala
tímová spolupráca, ale raz za pol
roka, alebo raz za rok sa ľudia zišli na
projektovom seminári a každý referoval
o priebehu a výsledkoch svojho výskumu,
prezentoval svoje postrehy, k čomu
prišiel. Potom neskôr som viedol jeden
projekt v rámci novozniknutej Grantovej
agentúry pre vedu (GAV), to bolo ešte
pred tým ako vznikla VEGA. Išlo o projekt
zameraný na vzťah človeka a životného
prostredia. Prihlásili sa kolegovia, ktorí
o to nejakým spôsobom prejavili záujem,
každý musel byť v nejakom projekte
kvôli financiám, tam to príliš nefungovalo.
Keď som pracoval ako visiting fellow
v Cambridgei, išlo o výber spoluriešiteľov
riaditeľom programu. Takže vtedy si
vybrali mňa a ja som si spolupracovníkov
nevyberal. Keď som riešil viaceré projekty
s kolegami geografmi, orientované na
problematiku trvalej udržateľnosti, tak
v týchto prípadoch sa dali dokopy ľudia,
ktorí sa zaoberali makrosociológiou,
regionálnou geografiou, humánnou
geografiou. A ja som bol v tíme ako
antropológ, alebo etnológ. Takže tam to
išlo tak, že sa sformoval tím a vytvoril
sa projekt. A u ďalších projektov, tak tam
skôr zodpovedný riešiteľ oslovil mňa,
67
Speculum 2013/1
Rozhovor: Juraj Podoba
takže ja som si veľmi spolupracovníkov
nevyberal. To je problém grantových
schém, ktoré sú veľmi rigidné. Co sa
týka mojich osobných skúseností, asi
najproblematickejšia
situácia
bola
v rámci Centra excelentnosti SAV, kde
časť spoluriešiteľov boli ľudia ktorí sa
tam ocitli iba preto, že mali akademický
titul. Keďže bez určitého zastúpenia
„otitulovaných“ sa grantová podpora
v rámci modelu centier excelentnosti
SAV nedala/nedá získať. Myslím, že
aktuálny spôsob fungovania grantových
schém prepojený s nedostakom flexibility
akademických inštitúcií, teda nielen
ich finančná podvyživenoť spôsobuje
problematickú kvalitu spoločenských vied
na Slovensku. Ak by som to mal porovnať
s mojou skúsenosťou z Cambridge, tak
tím po zostavení existoval nezávisle od
akademickej inštitúcie, v administratíve
univerzity sa sledovalo iba zaobchádzanie
s finančnými prostriedkami vyhradenými
na projekt. Povedzme administratívne
sa sledovala finančná disciplína. Ale
na druhej strane, donor raz za pol roka
vysielal evaluátora, ktorý strávil niekoľko
dní na „mid-term“ alebo záverečnom
seminári (projekt trval rok), kde vedeckovýskumný tím prezentoval work-inprogress, resp. celkové výsledky projetu.
V rámci tejto evalvácie sa uskutočňovali
aj osobné pohovory jednotlivých
fellows s evaluátorom, samozrejme bez
prítomnosti riaditeľa. Ubezpečujem, že
nešlo o žiadne formálne „tanečky“, ako
to mám možnosť zažívať už tridsať rokov
na našich akademických inštitúciách.
68
Evalvátor kládol veľmi konkrétne, niekedy
dosť nepríjemné otázky, ktoré sa napr.
týkali aj kvality a úrovne manažmentu
projektu. To je niečo v našich podmienkach
asi nepredstaviteľné; a nakoniec pokiaľ
by to aj niekto urobil, tak konzekvencie
by sa vyvodili zrejme hlavne proti tomu,
kto by si dovolil byť kritický. Náš grantový
systém
nie je grantovým systémom.
Myslím si, že to sa odráža aj na kvalite
výskumov a tým pádom aj na celkovej
kvalite sociálnych a humanitných vied.“
Tieto problémy sú určite závažné
a bolo by možné venovať debatu iba
im. No v rámci výskumov a skúseností,
ktoré máte za sebou, s akým závažným
problémov ste sa stretli priamo
v teréne?
„Jaj, to kedysi kolovali rôzne historky
z terénu... Ja som v podstate najväčší
problém mal, a teda aj stále mám či
potneciálne môžem mať pri výskume
spôsobu bývania. Tam ide o to, že si
človek vynucuje vstup do obydlia, čo je
to skrátka určitý súkromný, intímny
priestor; takže ide o niečo celkom iného,
ako keď si človek dohovorí stretnutie
s informátorom nebodaj prostredníctvom
mobilu, alebo e-mailom a samozrejme
aj osobne a stretne sa s ním v kaviarni
alebo v krčme. To si možno ľudia ani
neuvedomujú, teraz narážam na rôzne
poznámky mojich starších kolegýň ešte
z časovo vzdialenejších období ... Je to
niečo odlišného, ako keď niekomu viacmenej vojdete do ´baráku´ a chcete od
neho veci, ktoré on možno považuje za
Rozhovor: Juraj Podoba
informácie dôležité pre bandu vlamačov,
alebo niekoho podobného, pokiaľ vás
teda bližšie osobne nepozná. Spomínam
si na výskum, kedy som býval u môjho
kamaráta, ktorý si kúpil stodolu na
jednom chotárnom sídle v horskej oblasti
Slovenska. Cez neho som sa dostal
k prvým informátorom.On tam chodieval
na víkendy a trávil tam dovolenky. Od
neho som sa potom dozvedel, že ľudia
v skúmanej obci ma volajú „ten, čo
sem chodí a na všetko sa vypytuje“.
Samozrejme s výskumom sú vždy
spojené určité problémy, ale nikdy som
počas terénnych výskumov nenatrafil na
väčší problém, s jednou výnimkou. Keď
som robil výskum ešte na diplomovú
prácu a porovnával som dve obce, jednu
na Záhorí a druhú v regióne Podluží
na Slovácku. Strávil som tam polovicu
jedného leta a potom som tam chodil cez
víkendy počas zimného semestra. V tom
období pri výskume „současní vesnice“
na brnenskom etnografickom pracovisku
začalo prevládať skôr zameranie na
kvantitatívne než kvalitatívne výskumy,
bola móda dotazníkov, našťastie veľmi
krátkodobá. Môj školiteľ ma donútil,
aby som po skončení kvalitatívneho
etnografického výskumu ešte vypĺňal
dotazníky. Reakcia v oboch obciach
bola dosť zvláštna. Veľmi ma prekvapilo,
že u ľudí, kde som pred tým strávil
rozhovorom jednu-dve hodiny, ktorí mi
dali obed, alebo naliali pol deci, alebo
mi uvarili kávu, alebo sme skončili pri
tom, že kávu nepijem, tak keď som sa
tam objavil s dotazníkom, správali sa
Speculum 2013/1
odmietavo. Výnimočne až nepriateľsky:
v jednom dome dokonca zavolali na mňa
policajtov... To bola asi najnepríjemnejšia
skúsenosť z terénu a ešte navyše to bolo
v nedeľu, lebo tie dotazníky som vypĺňal
počas víkendov. Problém bol v tom, že
policajtom som povedal, aby zavolali
predsedovi MNV, ktorý bol samozrejme
informovaný o mojom výskumnom
pôsobení v obci. Lenže bola nedeľa a
predseda s rodinou odišiel niekam autom
na návštevu, takže bol nezohnateľný, aj
úradníčka z MNV, ktorú som zháňal bola
niekde preč... takže výskum som v onú
nedeľu urýchlene ukončil za policajnej
asistencie. Avšak pointa spočíva v tom,
že nakoniec to dopadlo tak, že som
tie dotazníky ani nepoužil. Mne to bolo
v podstate jedno, lebo som to robil iba
na príkaz môjho školiteľa a keďže mi
ten ´esenbák´ oznámil, že keď okamžite
neskončím tak ma zatkne, išiel som na
najbližší vlak. To bol najnepríjemnejší
zážitok takého technicko-vzťahového
charakteru. Čo sa týka subjektívnych,
osobných problémov, takých možno
až hodnotovo-filozofických, tak to bol
výskum, ktorý som robil v súvislosti
s projektom o etnickom konflikte.
Realizoval som výskumy menšinových elít
na Slovensku, trošku aj v Maďarsku a aj
medzi Rusínmi, či už žijúcich v Maďarsku,
alebo na Slovensku. Zjednodušene
povedané išlo o výskum menšinových elít:
maďarských, rusínskych ale samozrejme
aj slovenských, keďže aj Slováci majú
na Slovensku postavenie regionálnej
menšiny, minimálne časť z nich to takto
69
Speculum 2013/1
Rozhovor: Juraj Podoba
vníma. Keď som robil rozhovory s týmito
ľuďmi, osobne to bolo veľmi príjemné,
ku mne sa správali korektne. Povedal
by som že až milo - ale keby som ten
výskum robil ako veľmi mladý, tak by som
to asi nezvládol. Pri realizácii výskumu
som mal približne 36 rokov, takže som už
mal dostatok výskumníckych skúseností.
Časť mojich informátorov boli extrémisti,
ojedinele až vyslovene fašistické typy,
ktorí sa tým nijako netajili a naozaj je
dosť náročné a vyžaduje si to trénovanie,
že som s ksichtom hráča pokru dával
ďalšie otázky a popíjal kávičku, ktorou
ma ponúkli a ten rozhovor prebiehal
ďalej. Najhorší rozhovor som absolvoval
v jednom mestečku na južnom Slovensku,
v jame levovej, tam som robil kolektívne
interview naraz s troma informátormi,
ktorí zosobňovali slovenský nacionálny
extrémizmus. Rozhovor trval asi tak štyri
hodiny, počas toho rozhovoru sa v mojej
hlave pretočilo uvažovanie o etnickom
konflikte, tam sa stretli tri rozličné
typy reprezentujúce tri rôzne modely
či varianty nacionálneho extrémizmu.
Takže z tém, ktoré som robil, toto bolo
asi najnáročnejšie. A opačne by som
spomenul
najpríjemnejšie situácie,
čo sa mi najviac páčilo, keď som robil
pred viac ako desiatimi rokmi výskum
pre medzinárodný projekt týkajúci sa
aktivistov a lídrov environmentálnych
organizácií. Vtedy to boli zväčša ľudia
približne vo Vašom veku, niektorí boli aj
starší. Išlo o príjemných, sympatických
angažovaných mladých ľudí, takže na
celý výskumný projekt mám veľmi dobé
spomienky.“
70
Ešte by som sa vrátila na začiatok,
keď ste spomínali motiváciu k štúdiu,
prírodu a podobne. Vzhľadom na
množstvo povinností, čomu sa venujete
vo voľnom čase, ak teda nejaký je?
„Vzhľadom na časové tlaky a zároveň
slabnúce sily mi veľa toho voľného času
nezostáva, ale voľný čas delím na fyzickú
regeneráciu, vyhradím si čas na plávanie,
aspoň raz do týždňa. Už niekoľko rokov
máme dvoch psov, takže trávim veľký čas
z voľna s nimi prechádzkami v prírode.
Pre časom som zdedil po rodičoch totálne
zdevastovanú,
spustnutú
záhradku,
takže pomalými krokmi, postupne,
vlastnými silami, keďže nemám niekoho,
kto by mi pomohol, sa snažím dostať
ju do stavu rekultivovaného, aby som
sa tam mohol stretávať napríklad so
svojimi diplomantmi a doktorandmi
(smiech), čo ešte bude trvať veľmi dlho,
lebo tá záhradka bola naozaj v stave
malajskej džungle. No a občas sa snažím
s manželkou stihnúť nejaké to divadlo.
Na ďalšie veci mi už veľa času nezostáva.“
Rozhovor bol autorizovaný.
Recenzia: Kognitívne vysvetlenie magických predstáv a praktík
Speculum 2013/1
Recenzia: Kognitívne vysvetlenie
magických predstáv a praktík
Táňa Grauzelová, Ústav etnológie SAV
Kognitívne vysvetlenie magických predstáv a praktík
Ústav etnológie SAV/ ETERNA press, Bratislava, 2011.
Publikácia Tatiany Bužekovej, Danijeli
Jerotijević a Martina Kanovského je
venovaná vysvetleniu magických predstáv
a praktík z kognitívneho hľadiska.
Základným predpokladom kognitívneho
prístupu ku skúmaniu týchto fenoménov
je existencia univerzálnych vlastností
myslenia, ktoré sa prejavujú na úrovni
evolučne vyvinutých psychologických
mechanizmov. Kniha ponúka vysvetlenie
šírenia nadprirodzených reprezentácií
prostredníctvom vzájomnej interakcie
sociálnych a kognitívnych faktorov –
Tatiana Bužeková a Danijela Jerotijević
vysvetľujú
túto
problematiku
na
príklade etnografických dát, zatiaľ čo
úvodná kapitola Martina Kanovského,
ktorá je určitou revízou jeho staršej
štúdie,
demonštruje
niekoľko
kľúčových východísk antropologického
kognitívneho výskumu magických či
náboženských predstáv, ako aj problémy,
na ktoré sa treba zamerať pri budúcich
výskumoch tejto oblasti.
Nakoľko je táto publikácia monografiou,
budem sa snažiť čitateľom ukázať, v čom
spočíva výhoda jednotnej teoretickej
platformy pri vysvetľovaní javu v rôznych
prostrediach, a taktiež ho upozorniť na
spoločné argumentačné línie.
Kanovský čitateľovi bližšie predstavuje
koncepcie podmienok a procesov šírenia
(nielen nadprirodzených) predstáv –
reprezentácií autorov Dana Sperbera
a Pascala Boyera, ktoré sú spoločné
pre nasledujúce štúdie. Epidemiológia
reprezentácií a teória relevancie sú
koncepty bez ktorých sa antropologický
výskum
reprezentácií
akéhokoľvek
druhu nezaobíde. Aby sme mohli čo
možno najlepšie porozumieť konceptu
šírenia reprezentácií Pascala Boyera,
je potrebné oboznámiť sa s pojmami
intuitívna ontológia (psychológia, fyzika,
biológia),
minimálne
anti-intuitívny
(minimal
counter-intutive)
koncept
a inferenčný potenciál reprezentácie.
Zámerom Kanovského kapitoly nie je
čiteľovi poskytnúť podrobný výklad
týchto konceptov ( je mnoho iných miest
kde je na to priestor), oveľa dôležitejšie
je v tomto prípade je samotná
71
Speculum 2013/1
Recenzia: Kognitívne vysvetlenie magických predstáv a praktík
aplikácia týchto konceptov pri výskume
a interpretácií dát – výborne podložené
nasledujúcimi
kapitolami.
Kanovský
upozorňuje na niekoľko problematických
miest výskumov náboženských predstáv.
Podľa neho by nemal byť hlavný zámer
výskumu dokázať, že nejaká predstava
alebo súbor predstáv je v populácií (alebo
v jej časti) rozšírený, ale zistiť, či je tento
súbor rozšírenejší ako iný. Potom je
priestor na interpretáciu toho, prečo je to
tak. V tejto súvislosti spomeniem ďalšie
„upozornenie“ a síce, že výskum šírenia
reprezentácií sa nikdy nemôže opierať len
o skúmanie kognitívnej výbavy ľudskej
mysle, pretože „náboženstvá majú okrem
kognitívnych podmienok šírenia predstáv
aj svoje historické a sociálne podmienky,
a okrem toho nijaké náboženstvo sa nikdy
neskladá iba z rozšírených nadprirodzených
predstáv: vždy obsahuje aj rituály, určité
druhy kolektívnych identít a solidarít,
emocionálny základ, politické distribúcie
moci a statusu, ekonomické distribúcie
majetku a zdrojov“ (str. 11). Druhé
doporučenie k výskumom, ktoré na tomto
mieste stručne uvediem, sa týka toho, že
kognitívne vedy postulujú univerzálne
fungovanie ľudskej mysle a . nadprirodzené
predstavy sú vedľajším produktom
fungovania
mysle.
Vo
výskumoch
nadprirodzených predstáv z hľadiska
kognitívnej antropológie by teda nemalo
(primárne) ísť o zachytenie a katalogizáciu
obsahov predstáv, ale skôr o popísanie
samotného mechanizmu šírenia a funkcií
týchto predstáv v sociálnom prostredí.
72
Pojmy, s ktorými vo výskumoch
nadpridrozených
predstáv
pracujú
antropologičky
Danijela
Jerotijević
a Tatiana Bužeková sú okrem iných
(pre ich terén a výskum špecifických)
relevancia, esencializmus a emócie. Obe
v teréne pracujú s naratívami.
Jerotijević sa zaoberá reprezentáciami
nadprirodzených praktík vykonávaných
s cieľom niekomu uškodiť. Ako hovorí,
zameriava sa predovšetkým na princípy,
ktoré stoja v pozadí magických predstáv,
nie na ich obsah. Vo svojej kapitole veľmi
podrobne a čitateľovi prístupne vysvetľuje
teoretické koncepcie, ktoré jej poskytujú
interpretačný
rámec
výskumných
dát. Etnorafický materiál je zo Srbska.
Materiálom veľmi dobre podkladá svoju
argumentáciu, na tomto mieste by som
zdôraznila najmä emóciu odporu ako
reakciu na možnú kontamináciu a tiež
sociálny rozmer tejto emócie – odpor
ako reakcia na nemorálne správanie.
V kapitole tiež podrobne rozvádza
koncept esencializmu. Ako tvrdí autorka,
reprezentácie nadprirodzeného škodenia
sú zložitým súborom predstáv, ktoré sú
založené na bežných psychologických
mechanizmoch, pričom ich náplň závisí
od daného kultúrneho prostredia.
Ako dokazuje analýzou materiálu,
v reprezentáciach magického pôsobenia
zohráva veľkú úlohu skotočnosť, že
vypovedajú o medziľudských vzťahoch
a sociálnych konfliktoch.
Recenzia: Kognitívne vysvetlenie magických predstáv a praktík
Bužeková vo svojej kapitole prezentuje
materiál z dvoch neošamanských kruhov
v Bratislave. Ukazuje, akým spôsobom
lídri šamanských skupín legitimizuú svoju
autoritu a ako ich stratégie súvisia so
spôsobom organizácie skupiny a teda
aj so spôsobom šírenia reprezentácií
šamanizmu. Líder neošamanskej skupiny,
ktorý požíva autoritu má totiž vplyv na
výber tradičných šamanských koncepcií –
teda to, „čo sa bude môže šíriť“ v skupine.
V kapitole sa dozvedáme o počiatkoch
skúmania šamanizmu, o prístupe
k šamanizmu Mircea Eliadeho, ako aj
o populárnom Carlosovi Castanedovi.
„Historická“ časť je zakončená Michaelom
Hernerom, zakladateľom globálneho
hnutia neošamanizmu. Prvú časť kapitolu
považujem za veľmi prínosnú, pretože
šamanizmus a neošamanizmus nie sú
pojmy, o ktorých môžme povedať, že sa
s nimi nenarába práve najjednoduchšie.
V súvislosti s cieľom práce Bužeková
ukazuje niekoľko teórií vysvetľujúcich
ako súvisí autorita s legitimizáciou
spoločenských praktík. Autorka sa počas
výskumu rôznych podujatí v rámci
šamanských kruhov a tak je jej materiál
naozaj pestrý, pričom pomocou naratív jej
respondentov a ich interpretácií možno
zreteľne vidieť akým spôsobom možno
teoretické
koncepcie
(legitimizácia
autority a jej formy, intuitívna psychológia)
uchopiť v praxi a v rámci sociálneho
kontextu.
Speculum 2013/1
V publikácií možno nájsť výborné
príklady toho, ako možno v etnografickej
či antropologickej praxi interpretovať
dáta prístupmi a teóriami kognitívnej
antropológie. Ako bolo niekoľko krát
zdôraznené v publikácií, aplikácia
čisto kognitívneho prístupu nemôže
byť jediným prvkom výskumu šírenia
reprezentácií – práve kombinácia
fungovania
mechanizmov
mysle
a konkrétneho, od prostredia závislého
obsahu reprezentácií je kľúčová. Veľmi
prístupne prezentovaný materiál oboch
autoriek to len potvrdzuje.
Autorský kolektív:
Tatiana Bužeková
Katedra etnológie a kultúrnej
antropológie UK, Ústav Etnológie SAV
Danijela Jerotijević
Ústav sociálnej antropológie FSEV UK
Martin Kanovský
Ústav sociálnej antropológie FSEV UK
73
Speculum 2013/1
Keď výskum, tak kvalitatívny! Serpentínami bádania v teréne.
Správa z konferencie:
Keď výskum, tak kvalitatívny!
Serpentínami bádania v teréne
Bc. Vojtech Bagín
Katedra etnológie a kultúrnej antropológie FiF UK
[email protected]
V dňoch 12-13.11. 2012 sa v priestoroch
Filozofickej
fakulty
Masarykovej
univerzity
v Brne
uskutočnila
medzinárodná
študentská
vedecká
konferencia s názvom Když výzkum,
tak kvalitativní! Serpentinami bádaní
v terénu. Organizátormi tejto konferencie
boli doktorandi Ústavu európskej
etnológie
Masarykovej
univerzity.
Účastníkmi konferencie boli študenti
z katedier univerzít, ako aj vedeckých
ústavov z Českej republiky, Slovenska
a Poľska. Na tejto konferencií sa zúčastnili
i študenti Katedry etnológie a kultúrnej
antropológie FiF UK. V tejto správe
sa zameriavam na príspevky, ktorých
problematiku považujem za aktuálnu aj
v rámci aplikácie v slovenskej etnológii
a sociálnej antropológii.
Na konferencii odznelo veľa kvalitných
príspevkov,
ktoré
riešili
najmä
problematiku terénneho výskumu. Boli
sme svedkami reflexie rôznych podôb
kvalitatívneho výskumu a skúseností
jednotlivých bádateľov v teréne. Katedru
etnológie a kultúrnej antropológie
FiF UK na konferencii zastupovala
doktorandka Dita Csürtökyová, ktorá sa
vo svojom príspevku zaoberala mierou
74
osobnej zainteresovanosti výskumníka
v skúmanej lokalite. Venovala sa aspektom
terénneho výskumu v rurálnom prostredí
obce Sebechleby, kde uskutočňuje
svoj terénny výskum. Venovala sa
problematike
zainteresovanosti
výskumníka, pričom bola v príspevku
sebakritická a konštatovala, že si
uvedomuje postupnú stratu odstupu od
skúmaného prostredia, čo je nepochybne
spôsobené dlhým pobytom v skúmanom
teréne a vytvorením si istých vzťahov
k informátorom.
Príspevok dvojice autorov Ondřeja Hejnala
a Lubomíra Luptáka z FF ZČU v Plzni
zaujal svojou kontroverznou témou.
Obaja autori boli z rozdielnych študijných
odborov –antropológie a politológie.
Vo
svojom
príspevku
rozoberali
problematiku etickej stránky terénneho
výskumu. Prezentovali sa ako zástancovia
tajného kvalitatívneho výskumu. Svoje
tvrdenia odôvodňovali potrebou tohto
výskumu v určitom sociálnom prostredí.
Svoje príklady postavili na skúsenostiach
z výskumov prostredia bezdomovcov
a výskume byrokratického aparátu štátu.
Ich zdôvodnenia tajného výskumu, ktorý
sa z pohľadu väčšiny antropológov javí
Keď výskum, tak kvalitatívny! Serpentínami bádania v teréne.
Speculum 2013/1
ako neetický, spočívali najmä vo fakte,
že pri určitých skupinách obyvateľstva,
prípadne istých štruktúrach spoločnosti,
nie je možné zrealizovať kvalitný výskum
v prípade, že informátori tušia realizáciu
výskumu. Tento príspevok vyvolal na
konferencií
určite
najzaujímavejšie
reakcie, pretože autori príspevku
narušili uznávanú koncepciu etických
výskumných pravidiel.
miestneho spoločenstva. Napriek
tomu, že mnohým obyvateľom chýbali
intenzívne rodinné vzťahy, dokázali si
ich nahradiť vzťahmi v kolektívoch, ktoré
vytvárali. Vo svojom príspevku zdôraznila
fakt, že do života novousadlíkov
v pohraničí zasiahli rovnaké zmeny, ako
vo vnútrozemí a v istom období spôsobili
uzatvorenie ľudí do seba a ich vzájomné
odcudzenie.
Lukáš Dirga z katedry sociológie FF
ZČU v Plzni, priblížil problematiku
kvalitatívneho
výskumu
a jeho
problémov vo väzenskom prostredí. Vo
svojom príspevku sa zaoberal vplyvom
väzenského prostredia na identitu
dozorcov v tejto inštitúcií. Dirga upozornil
na významné úskalia, ktoré plynú z tohto
druhu výskumu v tomto prostredí, ktoré je
aj po dlhom čase terénnej práce zahalené
pre výskumníka rúškom tajomstva.
Nie je spôsobené natoľko neochotou
informátorov, ako najmä vnútornými
predpismi, ktoré v inštitúciách tohto typu
vládnu.
Príspevok Lucie Chudlařskej z katedry
psychológie PEF ČZU v Prahe, bol
venovaný problematike konštrukcie
kolektívnej
identity
na
príklade
biografických rozprávaní volyňských
Čechov. Terénny výskum autorka
realizovala v oblasti Sušicka. V príspevku
sa venovala problematike reemigrácie
a znovuosídľovania československého
pohraničia po roku 1945. Z prezentovaných
Tematikou svojho príspevku zaujala Jitka
Cidlinová z ÚEE FF MU v Brne, ktorá sa
venovala stereotypu o vykorenenom
pohraničí a teritoriálnej identite v životných
príbehoch najstarších obyvateľov regiónu
Českej Lipy. Upozornila na zložitú sieť
vzťahov k okoliu, ktoré sú súčasťou
identity najstarších obyvateľov skúmanej
lokality. Svojím príspevkom preukázala
nepravdivosť tvrdenia o vykorenenom
pohraničí a dokázala, že obyvatelia
týchto oblastí žili bohatým spoločenským
životom
a v skúmanej
lokalite
zaznamenala výrazné snahy o vytvorenie
výsledkov vyplynul záver, že aj napriek
tomu, že sa často názory ľudí na historické
udalosti líšia, problematiku reemigrácie
a znovuosídľovania tohto územia vnímajú
všetci rovnako, ako veľmi ťažký a zložitý
životný krok. Príspevky Jitky Cidlinovej
a Lucie Chudlařskej môžu byť inšpiráciou
pre podobné výskumy i v slovenskom
etnickom prostredí. Využitie metód
orálnej histórie a nepochybne v súčasnej
antropológii
svoje
pevné
miesto
i budúcnosť.
Príspevok Martina Chochola z FHS UK
v Prahe, sa zaoberal problematikou
súčasnom
identity
v Baskicku
a problémom, ktoré plynú z kvalitatívneho
výskumu v tomto etnickom prostredí.
Prezentoval výsledky výskumov, z ktorých
vyplynulo, že jeden z najvýznamnejších
75
Speculum 2013/1
Keď výskum, tak kvalitatívny! Serpentínami bádania v teréne.
faktorov baskickej identity je jazyk, ten
však tvorí iba jej menšiu časť. Ďalšími
faktormi sú otázky kultúrnej, regionálnej,
ekonomickej, štátnej a ideologickopolitickej identity. Tieto všetky faktory
majú podľa autora vo svojej podstate
odpovedať na zdanlivo jednoduchú
otázku o baskickej identite, na otázku,
ako je možné definovať Baska. Autor sa
vo svojom príspevku zaoberal viacerými
metodologickými úskaliami, s ktorými sa
stretol počas svojho terénneho výskumu.
Snažil sa odpovedať na otázku kedy a za
akých podmienok sa výskumník zbavuje
pocitu „exotickosti“ svojich informátorov
a prostredia, ktoré skúma.
Veľmi zaujímavú problematiku si za
tému svojho príspevku zvolila Gabriela
Fatková z FF ZČU v Plzni. Zaoberala sa
problematikou sexuality výskumníka
a jeho vzťahu k informátorom. Zdôraznila,
že tejto problematike sa v súčasnosti
začína venovať pozornosť a vyzdvihla fakt,
že v poslednom období bola vo výraznej
miere prehodnotená rola výskumníka
v teréne. Vyzdvihla skutočnosť, že
v súčasnosti sa od výskumníka neočakáva
odstup a emocionálna nezaujatosť voči
svojim informátorom v takej miere ako
v minulosti, čo vníma ako pozitívny fakt.
Podľa nej je dôležité si uvedomiť, že
výskumník vstupuje do skúmanej lokality
so svojim genderom a svojou sexualitou.
Vo svojom príspevku sa snažila priblížiť,
ako výskumníci v teréne používajú svoj
gender a sexualitu.
O dedine Yörük v Turecku a spôsobe
interpretácie vlastnej histórie v tomto
76
prostredí predniesla svoj príspevok
Kateřina Vytejčková, študentka Ústavu
etnológie FF UK v Prahe. Vo svojom
príspevku
prezentovala
výsledky
terénnych výskumov, ktoré uskutočnila
v spomínanej obci. Obec je v Turecku
známa tým, že jej obyvatelia sa
prezentujú ako potomkovia kočovných
kmeňov. Vytejčková hovorila o tom,
akým spôsobom si miestni obyvatelia
utvárajú a upevňujú kočovnícku identitu.
V lokalite bola založená nadácia, ktorá
organizuje rôzne podujatia, ktoré majú
obyvateľom pripomínať ich vznešený
pôvod. Zaujímavosťou však je, že
kritické štúdium historických prameňov
takýto pôvod obyvateľov tejto lokality
nepotvrdzuje. V tejto lokalite sme teda
svedkami toho, že mýtus o pôvode
obyvateľov z kočovných kmeňov zohráva
v identite obyvateľov oveľa významnejšiu
úlohu ako vedecké fakty, získané kritickou
analýzou prameňov.
Konferencia v Brne potešila svojich
účastníkov
nielen
zaujímavými
príspevkami, ale i kvalitnou diskusiou.
Príspevky i diskusia spolu vytvorili kvalitný
exkurz do problematiky terénneho
výskumu. Boli sme svedkami vystúpenia
študentov a študentiek rôznych katedier
a ústavov, s ktorými sme mali možnosť
nadviazať nové kontakty a dohodnúť sa
i na prípadnej budúcej spolupráci. Verím,
že sa na pôde Ústavu európskej etnológie
všetci opäť stretneme i o rok a budeme
svedkami ďalších kvalitných príspevkov
a výmeny skúseností medzi mladými
nádejnými etnológmi a antropológmi.
Pokyny pre autorov / Submission guidelines
Speculum 2013/1
Pokyny pre autorov
/ Submission guidelines
Časopis Speculum
Časopis Speculum je odborné periodikum
Slovenskej
asociácie
sociálnych
antropológov. Je otvorenou platformou
pre príspevky v odbore etnológie a
sociálnej antropológie, ale i príbuzných
disciplín. Časopis Speculum pozostáva
z nasledujúcich rubrík,: teoretické štúdie,
materiálové štúdie, tematické diskusie,
eseje, rozhovory, recenzie a pod. Keďže
sú vítané aj študentské príspevky, jeho
súčasťou môže byť aj kritika, humor alebo
realizácia akýchkoľvek netradičných
nápadov, ktoré so sebou prináša živý a
tvorivý študentský duch.
Príspevky, ktoré prijímame, sú tieto :
Štúdie v rozsahu 15 až 25 normostrán,
s odkazmi na literatúru priamo v texte.
Máme záujem o štúdie z oblasti kultúrnej
a sociálnej antropológie a jej príbuzných
vied: etnológie, religionistiky, psychológie,
sociológie, ale aj histórie. Štúdia je
pôvodná práca (hoci aj modifikované
bakalárske, či diplomové práce), ktorá
využíva prevažne antropologické teórie
a je vypracovaná s použitím vhodných
empirických metód. Abstrakt k štúdii
v slovenskom aj v anglickom jazyku (ako
aj názov) by mal obsahovať výskumnú
otázku a naznačenie výsledkov, taktiež
maximálne 5 kľúčových slov.
Eseje v rozsahu maximálne 10
normostrán. Oblasti záujmu sú rovnaké
ako pri štúdiách. V esejách možno
rozpracúvať konkrétne pojmy a ich
použitie v sociálnych vedách, práce môžu
predstavovať rôzne koncepcie skúmania
toho istého javu a pod. Obsah eseje je
prakticky voľný. Nevyžaduje sa abstrakt,
avšak v úvode je potrebné predstaviť
rozoberanú problematiku ako aj naznačiť
štruktúru eseje.
Správy/Recenzie v rozsahu maximálne
3 normostrany. Správy môžu byť
z konferencií, zo ŠVOČ, z festivalu
(napríklad filmového), či z otvorenia
výstavy. Recenzie by sa mali týkať buď
nových kníh alebo aj starších, ktoré sú pre
Vás zaujímavé. Vítame aj recenzie kníh,
ktorých znalosť študenti a študentky
považujú za nevyhnutné pre štúdium
sociálnej antropológie a príbuzných
vied. Recenzie môžu byť aj na filmy zo
sociálno- vednou tematikou.
Rozhovory
Fotookienka/Fotoreportáže obsahujú
fotografie a ich kontext, zasielať max.
10 fotografií na určitú tému, či z určitej
oblasti. Fotografie sa posielajú vo
formáte .jpg, popisky k nim v textovom
77
Speculum 2013/1
Pokyny pre autorov / Submission guidelines
editore, s označením čísla fotografie.
Fotoreportáže (text zahrňujúci relevantné
fotografie) v rozsahu maximálne 10 strán
opäť posielať zvlášť, pričom je potrebné
v texte vyznačiť, kam patrí príslušná
fotografia.
Všeobecné pokyny
Každý príspevok musí obsahovať meno
autora/autorky,
e-mailový
kontakt,
inštitucionálne zázemie a v krátkosti
uvedené hlavné študijné či pracovné
zameranie.
Písmo vo všetkých príspevkoch je Times
New Roman, veľkosť 12, formáty .doc,
resp. .jpg.
Citovanie literatúry: podľa štýlu APA. Viac
na
http://owl.english.purdue.edu/owl/
resource/560/12
Speculum is a periodical scholarly
magazine of the Slovak association of
social anthropology. It´s an open platform
for articles from the fields of ethnology,
social anthorpology and other related
disciplines. Speculum consists of the
following rubrics/sections: theoretical and
empirical studies, essays (discussions),
interviews, recencions/reviews, etc. As
students´ articles are welcomed as well,
Speculum’s content may also include
humour, criticism or realisation of any
unconventional ideas, which are brought
by a dynamic and creative student spirit.
78
We accept articles as follows:
Studies in range from 15 to 25 standard
pages, with references in text. We are
interested in studies from the field of
cultural and social anthropology and
related disciplines: ethnology, religious
studies, psychology, sociology and
history. A study is an original work (even
modified bachelor or master thesis),
within which mainly anthropological
theories are used and is elaborated by
using appropriate empirical research
methods. An abstract should contain a
research question, indication of results
and a maximum of 5 key words.
Essays in range of 10 standard pages at
maximum. Fields of interest are the same
as for studies. Authors can elaborate,
among others, specific concepts and
their application within social sciences, or
they can introduce different approaches
to investigate a phenomenon, etc. The
content of an essay is basically arbitrary.
There´s no need of an abstract, but it
is required to present the the topic as
well as the structure of the essay in the
introduction.
Reports/ Recensions in range of 3
standard pages at maximum. Reports from
conferences, festivals (e.g. movie festival/
art festivals) or exhibition openings are
welcomed. Recensions should pertain
to either new or older books, which are
of interest to the author. Recensions of
books that students find crucial for the
study of social anthropology and related
Pokyny pre autorov / Submission guidelines
Speculum 2013/1
disciplines are also welcomed. Authors
can submitt also recension of movies
with a social – scientific theme.
Interviews
Photoreports, photographies in context.
You can submitt 10 photos at maximum
on a certain topic. Photos have to be in
.jpg format, captions/legends in .doc with
photonumbers. Photoreports (text with
relevant photos), has to be 10 standard
pages at maximum with indexing the
place, where each photo belongs.
General guidelines
Each article must contain author’s name,
email contact, institutional background,
and main research topic (shortly).
Lettering of all articles is Times New
Roman, size 12. Articles are submitted in
.doc/.jpg. References and in-text citations
is in APA style. More:
http://owl.english.purdue.edu/owl/
resource/560/12
79
Download

Literatúra - Speculum - Slovenská asociácia sociálnych antropológov