VYSOKÁ ŠKOLA ZDRAVOTNÍCTVA A SOCIÁLNEJ PRÁCE
SV. ALŽBETY V BRATISLAVE
FAKULTA ZDRAVOTNÍCTVA A SOCIÁLNEJ PRÁCE TRNAVSKÁ
UNIVERZITA
SKSAPA, REGIONÁLNA KOMORA SKSAPA
MESTO MICHALOVCE
Mesto Michalovce
I. MEDZINÁRODNÁ VEDECKÁ KONFERENCIA
MULTIKULTÚRNY DIALÓG V POMÁHAJÚCICH
PROFESIÁCH
TOGETHER IN DIVERSITY
22.–23. marec 2012
Michalovce
ST. ELIZABETH UNIVERSITY COLLEGE OF HEALTH AND SOCIAL
WORK BRATISLAVA, SLOVAKIA
The Institute of Blessed Bl. Metod D. Trčka in Michalovce
FACULTY OF HEALTH AND SOCIAL WORK, TRNAVA UNIVERSITY
SKSaPA, REGIONAL CHAMBER SKSaPA
CITY OF MICHALOVCE
THE 1-st INTERNACIONAL SCIENCE CONFERENCE
MULTICULTURAL DIALOGUE IN ASSISTING PROFESSIONS 2012
Together in Diversity 2012
Proceedings of papers March 22–23, 2012 Michalovce
MULTIKULTÚRNY DIALÓG V POMÁHAJÚCICH PROFESIÁCH 2012
I. MEDZINÁRODNÁ VEDECKÁ KONFERENCIA
Predseda konferencie: prof. MUDr. Vladimír Krčméry, DrSc., Dr.h.c.mult.
Organizačný garant konferencie: doc. PhDr. Darina Wiczmándyová, PhD.
Medzinárodný vedecký výbor:
prof. PhDr. Bielová Mária, PhD.
prof. PhDr. Czarnecki Paweł, PhD.
Dr.h.c. prof. PhDr. Eliášová Anna, PhD.
prof. MVDr. Juriš Peter, CSc.
prof. MUDr. Kasalický Mojmír, CSc.
prof. PhDr. Kilíková Mária, PhD.
prof. Kurlak Irina
prof. MUDr. Mikloško Jozef, PhD.
doc. PhDr. Oláh Michal, PhD. mim. prof.
prof. Ing. Radková Libuša, PhD.
prof. ThDr. Šafin Ján, PhD.
prof. MUDr. Šoltés Ladislav, DrSc.
prof. doc. JUDr. Tkáč Vojtech, CSc.
doc. PhDr. Ilievová Ľubica, PhD.
doc. PhDr. Botíková Andrea, PhD.
doc. PhDr. Wiczmándyová Darina, PhD.
Organizačný výbor konferencie:
doc. PhDr. Darina Wiczmándyová, PhD.
PhDr. Eva Halušková, PhD.
RNDr. Daniela Fryková, PhD.
PhDr. Ján Holonič, PhD.
Mgr. Ľubomíra Tkáčová
Mgr. Anna Murgová
Bc. Martina Pavlová
© Vysoká škola zdravotnictva a sociálnej práce sv. Alžbety Bratislava
ISBN 978-80-89542-15-4
EAN 9788089542154
2
Zostavovatelia:
Doc. PhDr. Darina Wiczmándyová, PhD.
Mgr. Ľubomíra Tkáčová
Recenzenti:
RNDr. Daniela Fryková, PhD.
Prof. MVDr. Peter Juriš, CSc.
Za obsahovú a jazykovú stránku jednotlivých príspevkov zodpovedajú ich autori.
3
OBSAH
Editoriál ...................................................................................................................................................... .................... 6
Vplyv zámeny foriem na organickú jednotu miery a vytrácanie ľudskosti
Bielová Mária .................................................................................................................................................... ............ 7
Analýza dopadov vstupu Slovenskej republiky do Schengenského priestoru
Bobovník Matej .......................................................................................................................................................... 13
Sociálno-ekonomická integrácia imigrantov v hostiteľských krajinách
Bobovníková Marta .................................................................................................................................................... 17
Migračná a azylová politika v Slovenskej republike
Bugri Štefan, Pribišová Emília, Žák Silvester ............................................................................................................ 22
Interkulturálny kontext v psychológii
Buzinkaiová Jarmila, Štencl Juraj .............................................................................................................................. 28
Implementácia manažmentu diverzity vo svete a jej význam pre kvalitu života u ľudí pomáhajúcich profesií
Cehelská Daniela, Andrejiová Lucia ........................................................................................................................... 33
Oddziaływanie społeczne środków masowego przekazu [Vplyv masmédii na spoločnosť]
Czarnecki Paweł .......................................................................................................................................................... 44
Münchhausenov syndróm v zastúpení v kontexte psychiatrických diagnóz
Ďurkovský Peter .......................................................................................................................................................... 60
Diversity v ošetrovateľstve
Ferková Eva, Ilievová Ľubica ..................................................................................................................................... 61
Sociálna práca s azylantami
Fryková Daniela, Halušková Eva ................................................................................................................................ 66
Evanjelizácia rómov a inkulturácia v katolíckej cirkvi
Horváth Peter .................................................................................................................................................... ........... 71
Multikulturalizmus (na Slovensku) - mýty a realita o sociálnej práci s rómskymi náhradnými rodičmi
Hunyadiová Stanislava ................................................................................................................................................ 74
Aspekty sociálnej komunikácie v multikultúrnom dialógu v pomáhajúcich profesiách
Ivanová Liana, Lachytová Lenka, Lachytová Elena ................................................................................................... 82
Úlohy supervízora ošetrovateľskej starostlivosti v južnom Sudáne
Jakubeková Jarmila, Liptáková Karin ......................................................................................................................... 96
Emocionalita v kontexte multikultúrneho ošetrovateľstva
Juhasová Ingrid, Ilievová Ľubica .............................................................................................................................. 104
Sociálna starostlivosť v penitenciárnych podmienkach v kontexte alternatívnych trestov
Jurašek Martin, Chomová Marcela ........................................................................................................................... 110
Špecifiká edukácie detí rómskeho etnika
Karabová Zuzana, Juhasová Ingrid ........................................................................................................................... 122
Multikultúrny prístup k pacientovi rómskej komunity z pohľadu sestry
Kilíková Mária, Katreničová Timea .......................................................................................................................... 130
Špecifiká integrácie a adaptácie klientov do sociálnej skupiny
Kollárčiková Jana , Holonič Ján ................................................................................................................................ 134
4
Aplikovanie multikulturality a interkulturality vo výchove a poradenstve
Kříž Tomáš ............................................................................................................................................... ................. 137
Etické a sociálne aspekty multikulturalizmu a interkulturality v pluralitnej spoločnosti
Kříž Tomáš .................................................................................................................................... ............................ 140
Альтернативные способы разрешения конфликтов: транскультурный контекст
[Alternatívne spôsoby riešenia konfliktov v transkulturálnom kontexte]
Kurlak Irina ............................................................................................................................................................... 142
Úloha sestry v záchytnom tábore
Kuševová Silvia ......................................................................................................................................................... 149
Interkultúrna komunikácia ako prostriedok humanizácie vzdelávania
Laca Slavomír ....................................................................................................................................................... .... 154
Kultúrne podmienené prístupy k zabráneniu počatia dieťaťa vo vybraných rozvojových krajinách
Liptáková Karin, Jakubeková Jarmila, Botíková Andrea ......................................................................................... 161
Emigrácia maloletých bez sprievodu v Slovenskej republike
Mačkinová Monika, Musilová Eva ........................................................................................................................... 168
Transkultúra v ošetrovateľstve zameraná na výživu
Murgová Anna, Wiczmándyová Darina .................................................................................................................... 170
Maloletí bez sprievodu na území slovenskej republiky
Musilová Eva, Mačkinová Monika ........................................................................................................................... 175
Kultúra chudoby – ako ju väčšinou nepoznáme
Radková Libuša ........................................................................................................................................................ 177
Multikulturalita ako významný aspekt komunitne orientovanej ošetrovateľskej starostlivosti
Raková Jana, Dimunová Lucia .................................................................................................................................. 179
O postmoderne, globalizácii a kríze historického vedomia
Šafin Ján .................................................................................................................................................. .................. 187
Multikulturálne aspekty vo výžive
Šoltés Ladislav .............................................................................................................................................. ............ 191
Zodpovednosť sociálnych pracovníkov a multikulturalita
Tkáč Vojtech ............................................................................................................................................ ................. 194
Implementácia multikultúrneho ošetrovateľstva do vzdelávania sestier
Uríčková Alena, Botíková Andrea ............................................................................................................................ 202
Biblické východiská multikultúrneho dialógu
Vansač Peter .............................................................................................................................................................. 206
Cudzinci na Slovensku – postoje majoritnej spoločnosti
Varga Marián ............................................................................................................................................................. 213
Multikultúra v sociálnej ekonomike
Wiczmándy Matej ..................................................................................................................................................... 219
Rozvojové a humanitárne aktivity FZaSP TU a VŠZaSP sv. Alžbety
Wiczmándyová Darina, Tkáčová Ľubomíra ............................................................................................................. 224
Index autorov ............................................................................................................................................................ 232
5
Editoriál
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety n.o. Bratislava, zavŕšila v akademickom
roku 2001/2012
prvé decénium svojej existencie. V marci 2011 bola prijatá za riadneho člena EUA –
Európskej asociácie univerzít. Škola poskytuje vysokoškolské vzdelávanie od bakalárskeho stupňa cez
magisterský, doktorandský až po habilitačné konanie a konania na vymenovanie profesorov. Študijné
programy sú zamerané na sociálnu prácu, zdravotníctvo a sociálne vedy. V krajinách tretieho sveta, sa naša
vysoká škola, pod vedením zriaďovateľa a rektora Dr.h.c.prof. MUDr. V. Krčméryho, DrSc, orientujú na
sociálnu, zdravotnícku a humanitárnu činnosť.
Zborník vedeckých prác predkladá pracovisko Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv.
Alžbety v Michalovciach z medzinárodnej konferencie Multikulturálny dialóg v pomáhajúcich profesiách –
Together in Diverzity so zreteľom na zemplínsky región, jeho sociálny status a zdravotno - sociálne
problémy, ktoré sú v regióne výrazné. Vstupom Slovenska do Európskej únie sa jej občanom otvorili
dvere do všetkých jej členských štátov, ale tiež vytvorilo Schengenskú hranicu, ktorá nás oddeľuje od
Východnej Európy. Život v globálnom svete nám priniesol nový fenomén multikultúry, multikulturalizmu,
ktorý je pre pomáhajúce profesie, akými sú
ošetrovateľstvo a sociálna práca. Problémy exklúzie,
nezamestnanosti, rómske marginalizované skupiny, to sú hlavné problémy nášho regiónu. Veríme, že
predloženými odbornými príspevkami prinášame nové pohľady na danú problematiku a navrhnuté riešenia
sa budú uplatňovať v praktickom živote. Vychádzali sme z toho, že osobitnú hodnotu má taká myšlienka,
ktorá sa pretvára do podoby slova, či vyrieknutého alebo napísaného. Vtedy zhodnocuje svoju existenčnú
podmienenosť do zreteľného tvaru, zvýrazňuje aj osobnú podmienenosť svojho pôvodcu. Predstavuje jeho
myšlienkový svet, sociálnokultúrne postoje, úmysly a plány a zaraďuje ho do rámca určitých
spoločenských noriem a pôsobiacou platnosťou. Výnimočnú dôležitosť majú také myšlienky a slová, ktoré
sú pretavené do osožných a tvorivých činov a tak sa stávajú príkladom a tiež výzvou pre iných ľudí.
Podnecujú k aktivite a neraz spájajú ľudí do určitých rovnocenných spoločenstiev. Do zväzku, v ktorom
nezištná spolupatričnosť vychádza zo šľachetných a činorodých myšlienok a slov, podmieňuje vykonávanie
záslužných a osožiacich skutkov. Takéto myšlienky a slová majú osobitnú hodnotu, ak ich výsledkom je
humánnosť a sebaobetovanie sa.
Prvá vedecká konferencia na Detašovanom pracovisku
bl. Metóda Dominika Trčku
v Michalovciach poukazuje na problémy z užšieho pohľadu regiónu i širšieho pohľadu príspevkov hostí
z Ukrajiny, Poľska a Českej republiky s ktorými sme konfrontovali naše poznatky, postoje a vedecké
závery. Sme presvedčení, že autori zborníka a jednotlivých príspevkov budú ďalej vedecky pracovať
s aktuálnymi faktami a potrebami súčasnej spoločnosti.
Michalovce, jún, 2012
Darina Wiczmándyová
6
VPLYV ZÁMENY FORIEM NA ORGANICKÚ JEDNOTU MIERY A VYTRÁCANIE
ĽUDSKOSTI
EFFECT OF SUBSTITUTION ON THE ORGANIC UNITY OF FORM
AND DISAPPEARANCE OF HUMANITY
Bielová, M.
1
1
Ústav sociálnej práce T. Kolakoviča, Trstená
Medzi podstatné kategórie, ktoré si nemôžu dovoliť zameniť formu sú: Človek. Život. Rodina.
Mierny zásah do formy dovoľuje kategória Zdravia a Kultúry. Spomínané kategórie sú aj hybnou silou
sociálnej práce, pokiaľ je sociálna práca vedou a poslaním, nielen ponukou technopraktických služieb.
V súčasnosti sa opäť nielen Slovensko, ale aj svet s vyspelou materiálno-technickou výbavou
nachádza v bode, z ktorého bude potrebné hoci na inej úrovni, ale začínať od začiatku. Nájsť úplne iný
obsah „Liberté“ a „égalité“. Človek je obklopený chaosom, ktorý vznikol technickým náskokom a
demokraciou s malým rozsahom zmyslu pre trvanie a zodpovednosť. Ocitá sa vo sfére znakov a náhrad,
v systéme odvodenom, v ktorom pribúda podiel umelosti a virtuality.
Nastupuje slepá racionalizácia
v každej oblasti. Má svoje dôsledky. Ukazuje sa, že je to dlhodobý a pritom drahý problém. No človek má
niekoľko tisícročnú výbavu kvality a stojí oproti holej kvantite. Poddá sa procesu strácania bezprostrednej
pravosti, zvolí jednoduchší štýl neosobnosti?
Ľudské bytie nemôže prisvedčiť duchovnému posolstvu, pokiaľ jeho myseľ a srdce otročí
automatizmu. Zostane automatom dovtedy, dokedy bude stratený v mase iných automatov, bez
individuality, bez celistvosti, ktoré robia osobnosť osobnosťou. A potrebuje jediné: Zobudiť mieru pre
pravosť, tvorivosť, podstatu. Potrebuje položiť základy disciplinovaného súžitia, nové formy prejavov
úprimného zbratania. Nepôjde o literu zákona predpisu, nestíhala by pokryť všetky odlišnosti vzťahov.
Pôjde o srdce človeka, aby v ňom vzniklo rozhodnutie, aby mohol dôverovať svojim vnútorným silám
a aby mohol dôverovať tým istým silám aj v inom človekovi. Potrebuje nanovo nahmatať svoje srdce
poznania, že podstata každého jedného človeka je nezničiteľná a z toho plynúca dôstojnosť neodňateľná a
nepremlčateľná. Náš čas, ktorý momentálne žijeme nie je okrajová dráha. Tvorí zárodok nezničiteľnej
trvácnej formy. Aj preto je naša prítomnosť taká jedinečná a cenná.
Na Rhodose v jeseni 2010 a v Moskve v júni 2011 špičkoví odborníci spoločenských vied viedli
počas summitu dialóg kultúr, z ktorého vzišla deklarácia o rodine. Jej záver je nasledovný:
Rodina
je
základnou
jednotkou
(základným
elementom
spoločnosti)
s týmito
inherentnými
charakteristikami:
1.
Zväzok muža a ženy (podľa Článku 16 Všeobecnej deklarácie ľudských práv prijatej valným
zhromaždením OSN 10. decembra 1948).
7
2.
Dobrovoľný charakter vstupu do manželstva.
3.
Spoločné bývanie manželov.
4.
Spoločné vedenie domácnosti.
5.
Vstup do manželstva prostredníctvom procedúry potvrdenia formou štátnej registrácie alebo
relevantným náboženským obradom.
6.
Želanie porodiť socializovať a vychovávať deti. Rodina je tiež sine qua non demografickým
predpokladom existencie, reprodukcie a udržateľného rozvoja civilizácií. Matka a otec majú
neodcudziteľne a v súlade s ľudskou prirodzenosťou fundamentálne, prioritné a primárne práva
a povinnosti bezprostredne vzdelávať, vychovávať, ochraňovať a zabezpečovať komplexnú
duchovnú, morálnu a psychologickú podporu svojim deťom.
7.
Nerozlučnosť manželstva – pôvodný vzájomný zámer manželov zostať spolu do konca života
napriek životným ťažkostiam.
Vyžaduje si to pokoru ducha, mentality a intelektu, aby sme znaky transformovali v nových súvislostiach.
Vo funkčnej rodine nachádza jej člen veľké množstvo podnetov pre plnohodnotný život a potenciál
existovať vo svete ľudí. Deje sa to získavaním Poznania, prežívaním Lásky
a hľadaním Pravdy. V
pestrosti vzťahov a ľudských štruktúr má rodina výsadu jedinečného prvenstva nie na základe matematickej
demokracie, ale zo sily prirodzeného zákona v srdci každého človeka, lebo neprenosným spôsobom a
kvalitou dáva život ľudskej bytosti, humanizuje ľudskú bytosť i spoločnosť a divinizuje ľudskú bytosť i
spoločnosť. Pomáha svojim členom vrastať do spoločnosti, ktorá by mala byť súhrnom „osôb organicky
spojených princípom jednoty, ktorý presahuje každú z nich. ... ako viditeľné a súčasne duchovné
spoločenstvo osôb pretrvá v čase: dedí minulosť a pripravuje budúcnosť.“
Ďalšia významná kategória je kultúra. Mühlmann definuje kultúru ako: „jednotu typických
životných foriem jedného národa, skupiny ľudí, zahrňajúcu ich nosný koncept ducha a najmä ich postoj
k hodnotám.“ Kultúra a hodnoty sú dôkazom existencie ľudského spoločenstva na zemi. V kultúre sa
spoločnosť tvorí a obnovuje, kultúrou sa reguluje, odzrkadľuje i prejavuje. Pojmy kultúry a hodnôt sú
antropologické, podobne ako rozum, vôľa, city a sloboda. Dostávame sa tak k ohraničeniu filozofickej
antropológie, ktorá hľadá, odhaľuje a vysvetľuje ľudské dimenzie bytia. Snaží sa pochopiť a vysvetliť
celkovú podstatu človeka a celkový zmysel ľudského bytia. Rozvíjaná kultúra učí ľudí „hodnotiť a
rozlišovať dobré od zlého, pekné od škaredého, trváce od prchavého, zmysluplné od nezmyselného,
hodnotné od bezcenného.“ Vytvára priestor reflexie a sebareflexie – bohatý prameň pre filozofickú
antropológiu. Aj tým je filozofická antropológia nutne metafyzická nie v zmysle predmetnom, ale v zmysle
chápania metafyzických dimenzií človeka: jeho vzťah k bytiu, jeho otvorenosť pre bytie vôbec, jeho
upriamenie k nepodmienenému základu bytia. Táto dimenzia je vlastným konštitutívnym prvkom, ktorý je
predpokladaný, uskutočňovaný v každom spôsobe ľudského sebauskutocnovania.
Kresťanská antropológia rozvíja ešte nadčasovú dimenziu. Snaží sa poodsunúť nadbiologickú
hranicu a porozumieť transcendentným súvislostiam tými prostriedkami, ktoré vlastní ľudský duch.
8
Každý človek existuje vo svete, ktorý je prvotne svetom osôb a vzťahov v ňom. Dostávame sa tak k
filozofickému personalizmu a k filozofickej pozornosti zameranej na ľudskú osobu. Filozofický
personalizmus je filozofická koncepcia, ktorá definuje ľudskú osobu a v praktickej rovine sa rozhodne
stavia za autonómiu osôb, ich dôstojnosť, schopnosť prekračovať prírodu a dejiny. Vzťahom osoba – osoba,
alebo osoba/osoby – osoba/osoby sa tvorí sociálna dimenzia. „Svet človeka je sociálny svet ... nielen k Ty
ale i k My.“
Sociálnu dimenziu filozofického personalizmu veľmi dobre rozvíjal samotný Marx. Na druhej
strane práve marxizmus narazil na protirečenie v sebe, lebo sociálny neznamená kolektívny. Personálna a
sociálna podstata človeka nemôže zaniknúť v kolektíve. Pre rozvoj personálnej a sociálnej podstaty človeka
je nebezpečný okrem kolektivistického systému aj spoločenský systém založený na individualizme, ktorý
formoval duch racionalizmu a osvietenstva. „Človek prichádza sám k sebe a uskutočňuje sám seba len v
ľudskom spoločenstve“. V našej civilizácii sa objavuje pocit, ktorý vniesol nezvládnutý individualizmus a
kolektivizmus, že sa neoplatí byť sám sebou. „Mám chcieť byť tým, kým som; skutočne chcieť byť sebou a
len sebou“.
Od vernosti k sebe samému sa odvíja aj vernosť povolania. Nemôžem odísť z miesta, ktoré má byť
dotvárané prostredníctvom mojej personality. Odchod znamená nedostatok sebaúcty k sebe a tvorí základ
pre neveru. Ubúda vernosti ako sociálneho vzťahu, lebo ubúda vernosti k sebe samému.
Z filozofického personalizmu vychádzajúca sociálna antropológia odmieta nerovnosť ľudí,
poukazuje na rovnocenný pôvod každého človeka a z neho odvodzuje práva človeka, dokazuje, že ľudské
bytie je schopné rozvoja a každý jedinec je nositeľom prvotnej osobnej zodpovednosti. Pre sociálnu prácu z
toho vychádza vízia človeka, ktorému treba pomôcť a motivácia človeka, ktorý chce pomáhať.
Treba nám lepšie pochopiť dôsledky, že sme ľudská rodina, ktorá nemôže prežiť bez dôvery,
spolupráce a solidarity. Táto požiadavka upozorňuje na potrebu novej kvality poznania.
Poznanie a múdrosť, ktoré nie sú len ovocím štúdia teórií, ale aj ticha, premýšľania a reflexie
doterajšieho konania. Aj na tomto mieste môžeme načrieť do Magistéria Katolíckej cirkvi: „Poznanie nikdy
nie je iba dielom inteligencie... má byť múdrosťou schopnou orientovať človeka vo svetle prvotných
princípov a jeho posledných cieľov,“ čím vylučuje slepé konanie. Konanie človeka bez poznania by bolo
slepé a poznanie bez lásky sterilné. Neexistuje najskôr inteligencia a potom láska. Jestvuje láska plná
inteligencie a inteligencia plná lásky. Prvotným princípom je teda jedinečnosť lásky a posledným cieľom
milujúce spoločenstvo aj za hranicami existencie hmoty.
Tu niekde má miesto zisk ako ekonomická kategória, ktorá nie je mysliteľná bez kvalitného
sociálneho kapitálu, „lebo situácia štrukturálnej neistoty plodí kontraproduktívne postoje a spôsobuje
plytvanie ľudskými zdrojmi a pracujúci sa skôr prikláňa k pasívnemu prispôsobeniu sa automatickým
mechanizmom, než k slobodnej kreativite.“
Svet funkčných vzťahov je viac ako fungujúca ekonomika. Ekonomika pokrýva len niektoré
potreby a len niektorým, kým svet vzťahov môže stimulovať ekonomiku smerom, ktorý jej nemôže dať trh,
lebo trh nestojí na nezištnosti, ani si ju nevynucuje. Trh nemá silu obdarovať. Obdarovávanie je mocou
9
sveta vzťahov. Prvý dar a prvé prijatie sa deje takmer vždy v rodine. Dar svojou povahou nie je odpoveďou
na zásluhy. Je znamením, že niekto na nás myslí, s nami počíta. Pravidlom daru je štedrosť darcu. Aký
prezieravý bol pápež Pavol VI., ktorý už v roku 1967 vyzval na posúdenie škôd, ktoré môže vlastnej krajine
prinášať presun kapitálu do zahraničia kvôli výlučne osobnému prospechu. Je najvyšší čas realizovať
ekonomiku tak, aby „vedela vstúpiť do služieb národného a svetového spoločného dobra.“
Vhodné je spomenúť aj hodnotu prírody, ktorú kresťanský personalizmus charakterizuje výrazom
„plánu lásky a pravdy. Predchádza nás ... nesie v sebe určitú gramatiku,“ ktorá odkrýva pravidlá svojej
účelnosti a potrebu nesebeckého využívania človekom.
S postojom k prírode súvisí aj zdravie človeka. Pripomeňme si menej známu definíciu zdravia
z
pohľadu kresťanskej antropológie: „Pravé zdravie je smerovanie k projektu pravdy a k ľudskému naplneniu
každého. Je to harmonizácia a integrácia všetkých ľudských, fyzických, psychických, duchovných síl a
energií ... schopnosť každodenne odpovedať na osobné povolanie dávajúc zo seba v každej situácii to
najlepšie.“ „Je to sila byť človekom.“ Na túto silu výpovede nadviazal Ján Pavol II. aj ukázaním priestoru
choroby a utrpenia v ľudskom živote, ďaleko od lacného masochizmu, aby chorý a trpiaci a jeho blízki
spoznali „v chorobe hmatateľnú skúsenosť krehkosti existencie“ a aby zbadali „možnosť žiť chorobu v moci
lásky. Kresťan tak dokáže dať význam ľudskej absurdnosti, bezvýznamnosti choroby a smrti a žiť ... aj tieto
extrémne skúsenosti existencie.“
Ľudská osoba nielen v zdraví, aj v krehkosti choroby a utrpenia žije dialogický mnohorozmerný
vzťah. Je subjektom aj v čase choroby a trápenia, nie pasívnym predmetom.
K hodnote života a zdravia v rámci dialogického vzťahu je dôležité priradiť rozmer intimity, ktorý
v rodine získava neopakovateľné kontúry a víziu. Hlavne sféra komunikačných prostriedkov potrebuje mať
náročnejšie a zodpovednejšie zadefinovaný vzťah medzi spoločným dobrom a rešpektovaním osobnostnej
intimity jednotlivca hlavne v oblasti medziľudských vzťahov a cudnosti, ktorá je integrálnou súčasťou
miernosti a neopakovateľným spôsobom chráni intimitu osobnosti.
So zdravím súvisí aj životospráva. Materiálna chudoba má svoj vlastný podpis pod hodnotou
zdravia a životosprávy človeka. „Vzorce , ktoré sa odvíjajú od dlhoročného života v chudobe sa
principiálne nezlučujú s konceptom zmeny osobnosti. Medzi chudobnými bývajú ľudia prijímaní takí, akí sú.
Nepodmienená akceptácia seba samého a ostatných je dôsledkom mnohých faktorov, ale súvisí najmä s
konceptom priznania viny a odpustenia (omnoho viac než s konceptom voľby
a následku, príčiny a
dôsledku) a so snahou žiť len pre prítomnosť.“ A v postojoch k hodnote zdravia sa narába so stanovením
cieľov, s pevnou vôľou dosiahnuť ich, ktoré vedú k zmenám životného štýlu a k prevencii zdravotných a
sociálnych problémov.
Uviedli sme niekoľko kategórií, ktoré môžu byť pre rodinu prameňom sily alebo zlyhania. To
závisí od toho, aký zdroj svetla umožňuje členom rodiny videnie a nazeranie a z toho plynúcej energie
konať. Dávame do pozornosti príklad z Evanjelia. Ježiš uzdravuje slepého, ktorý nebol vinný za svoju
slepotu a neboli vinní ani jeho rodičia. A predsa jeho slepota mala význam. V jeho príbehu sa originálnym
spôsobom napĺňa definícia zdravia podľa kresťanskej antropológie. Dej sa odvíjal takto:
10
Ježiš napľul na zem, urobil zo sliny blato, ním mu potrel oči a povedal mu: „Choď, umy sa v
rybníku Siloe.“ On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci. Tí, čo ho predtým vídali žobrať, hovorili: „Nie je to ten,
čo tu sedával a žobral?“ Pýtali sa ho: „Ako to, že sa ti otvorili oči?“ On odpovedal: „Človek, ktorý sa volá
Ježiš, urobil blato, potrel mi oči a povedal mi: »Choď k Siloe a umy sa!« Šiel som, umyl som sa a - vidím.“
V otázkach pokračovali: „Kde je ten človek?“ Odpovedal: „Neviem.“ Zaviedli ho k farizejom. Bola práve
sobota a Ježiš uzdravil nevidiaceho prácou, ktorá sa v sobotu nemala konať. „Ten človek nie je od Boha,
lebo nezachováva sobotu.“ Iní vraveli: „Ako môže hriešny človek robiť takéto znamenia?“ Niektorí Židia
neverili, že bol slepý, preto si zavolali jeho rodičov. „Je to váš syn? Ako to, že teraz vidí?“ Rodičia
odpovedali: „Vieme, že je to náš syn a že sa narodil slepý, ale nevieme, prečo teraz vidí a nevieme, kto mu
otvoril oči. Jeho sa spýtajte. Má svoje roky, nech hovorí sám za seba.“ Rodičia tak hovorili zo strachu pred
Židmi. Znovu vyšetrovali uzdraveného: „Jedno viem: Bol som slepý a teraz vidím.“ ... Prečo sa ma stále
vypytujete? Chcete byť jeho učeníkmi? ... „Celý si sa v hriechoch narodil a nás poúčaš?!“ A vyhnali ho.
Pravé zdravie tela, ducha a duše nepotiera obdobie choroby. Priznáva, že bola. Aj uzdravený
priznal: „Ja som to!“ Stál pri celej svojej osobnosti, ktorú tvorila tmavá minulosť, uzdravená prítomnosť,
klaňajúca sa budúcnosť: tu na zemi formou bohopocty ako liturgie - modlitby a cirkevnej bohoslužby
v spoločenstve každodennej práce, oddychu a rekreácie a klaňajúca sa, adorujúca budúcnosť večnosti
tvárou v tvár Spasiteľovi. To bol postoj uzdraveného.
Rodičia uzdraveného zaujali iní postoj. Nevieme, ako pevne stáli pri svojom synovi v čase choroby,
no v čase uzdravenia sa zriekli jeho správania, lebo to znamenalo pre nich riziko. Kultúra hodnotového
relativizmu je taká. Schopnosť vidieť a nazerať môže rozdeliť pokrvné
a priateľské putá. Vzniká
konflikt, ktorý vedie svoju vonkajšiu líniu krajinou cti, majetku, vonkajšej slobody, nezriedka aj siahnutím
na život. Kým uzdravený žobral, všetko bolo v poriadku. Mal svoju bezmocnosť a jeho rodičia a susedia
moc zdravia. To im vyhovovalo.
Apoštol Pavol, aby sme sa dobre zorientovali vo vzťahoch tejto situácie, nám prichádza na pomoc
vymenúvaním ovocia svetla: dobrota, spravodlivosť, pravda, múdre využívanie času ... Uzdravený svojím
konaním preukázal práve tieto dary svetla. Od videnia až po mohúcnosť slobody, čo znamenalo niesť
zodpovednosť za novú možnosť. Svoje videnie a nazeranie neprispôsobil mentalite aktuálnej chvíle.
Nevidel len vonkajšok, ale aj pod povrch vecí a vzťahov. Jeho postoj nás upozorňuje, že existuje
humanizmus rôznych úrovní, ale len jediný rešpektuje celého človeka v jeho prítomnosti, minulosti a
budúcnosti. Je daný kultom Boha, ktorý si v Ježišovi Kristovi zobral ľudskú tvár, aby sme ho mohli poznať,
pochopiť a nasledovať. O tomto Bohu matka Tereza povedala, že ju bude poznať, až raz prekročí
časopriestor. Veríme, že On bude poznať aj nás ...
LITERATÚRA
[1] ANZENBACHER, A.: Úvod do filozofie, Praha 1987, s. 187
[2] BART,K.: Kirchliche Dogmatik, vol. 3, tom. 4, Zolliken-Zürich, 1951.
11
[3] BENEDIKT XVI.: encyklika Caritas in veritate, cl. 30. SSV, Trnava 2009. ISBN 978-807162-786-9.
[4] BENEDIKT XVI.: encyklika Caritas in veritate, cl. 32. SSV, Trnava 2009. ISBN 978-807162-786-9.
[5] BENEDIKT XVI.: encyklika Caritas in veritate, cl. 32. SSV, Trnava 2009. ISBN 978-807162-786-9.
[6] BENEDIKT XVI.: encyklika Caritas in veritate, cl. 48. SSV, Trnava 2009. ISBN 978-807162-786-9.
[7] CORETH, E.: Co je clovek. Praha, Zvon 1994. s. 20.
[8] CORETH, E.: Co je clovek. Praha, Zvon 1994. s. 42
[9] CORETH, E.: Co je člověk. Praha, Zvon 1994. s. 155.
[10] FAGGIONI, M, P.: Život v našich rukách, s.168 – 169, Spišská Kapitula 2007. ISBN 978-80-8917025-8.
[11] FAGGIONI, M, P.: Život v našich rukách, s. 170, Spišská Kapitula 2007. ISBN 978-80-89170-25-8.
[12] GÁl, P.: Manažment podnikovej kultúry, UK, 2004. s. 13.
[13] GÁL, P.: Manažment podnikovej kultúry, UK, 2004. s. 13.
[14] GÖPPNER, H.,J.: Die Debatte um Sozialarbeitswissenschaft, Freiburg, 2004, s.103.
[15] GUARDINI, R.: Prijať sám seba. Dobrá kniha. Trnava 2000. s. 14. ISBN 80-7141-296-1.
[16] JÁN: 9, 1-38
[17] KATECHIZMUS KATOLÍCKEJ CIRKVI: cl. 1880, SSV, Trnava 1998. ISBN 80-7162-253-2.
[18] KATECHIZMUS KATOLÍCKEJ CIRKVI: cl. 2492, 2521. SSV, Trnava 1998. ISBN 80-7162-253-2.
[19] LIST EFEZANOM: 5, 8-16
[20] MERTON, T.: Rozjímaní v samotě, Křesť. Akademie, Řím 1970
[21] MÜHLMANN, W. E.: Homo Creator. Stuttgart: Harrassowitz, 1962. s. 481. ISBN B0000BLSXB.
[22] PAVOL VI.: encyklika Populorum progressio, cl. 24. SSV, Trnava 1997. ISBN 80-7162-203-6.
[23] PAYNE, R. K.;DEVOL Ph.;SMITH, T.Dr.: Mosty z chudoby, s.100. Equilibria, s.r.o. , Košice 2010.
ISBN 978-80-89284-53-5.
[24] PIWOWARSKI, W. A KOL.: Slovník katolíckej sociálnej náuky, Dobrá kniha Trnava 1996, s. 111.
Kontaktná adresa:
prof. PhDr. Mária Bielová, PhD.
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce,
Ústav sociálnej práce T. Kolakoviča, Trstená
email: [email protected]
12
ANALÝZA DOPADOV VSTUPU SLOVENSKEJ REPUBLIKY DO SCHENGENSKÉHO
PRIESTORU
ANALYSIS OF IMPACT TO SCHENGEN OF THE SLOVAK REPUBLIC
1
Bobovník, M.
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, n. o. v Bratislave, študent externého
1
doktorandského štúdia
Schengenský priestor zaručuje voľný pohyb na území 27 krajín. V Schengenskej dohode
podpísanej 14. júna 1985 sa päť krajín zaviazalo k postupnému zrušeniu spoločných hraníc pri súčasnom
účinnejšom dohľade nad ich vonkajšími hranicami. V zmluve sa ustanovili krátkodobé opatrenia na
zjednodušenie kontrol na vnútorných hraniciach a koordináciu boja proti obchodovaniu s drogami a boja so
zločinom a dlhodobé opatrenia, ako napríklad zosúladenie právnych predpisov a pravidiel týkajúcich sa
obchodovania s drogami a zbraňami, policajnej spolupráce a vízovej politiky. Môžeme teda povedať, že
schengenský priestor a spolupráca v rámci neho sú založené na vykonávaní Schengenskej dohody zo 14.
júna 1985, ktorá nadobudla platnosť v roku 1995. Táto Dohoda stanovila zrušenie všetkých vnútorných
hraníc medzi signatárskymi krajinami (pôvodne Francúzsko, Nemecko, Belgicko, Luxembursko a
Holandsko) a vytvorila jednotné vonkajšie hranice, kde sa imigračné kontroly vykonávajú podľa rovnakých
postupov. Schengenský priestor sa postupne rozšíril a v súčasnosti zahŕňa takmer všetky členské štáty
Európskej únie. Cyprus je účastníckou krajinou schengenskej spolupráce, ale ešte nie je plnoprávnym
členom schengenského priestoru. Írsko a Spojené kráľovstvo nie sú súčasťou schengenského priestoru, ale
môžu sa podieľať na schengenskej spolupráci. Jadro práce Slovenská republika sa zaviazala k
implementácii Schengenského dohovoru podpísaním prístupovej zmluvy v Aténach 16. apríla 2003. V
zmysle Schengenského dohovoru policajné a ďalšie štátne orgány museli splniť podmienky vstupu do
schengenského priestoru, ktoré sa týkali predovšetkým posilnenia kontrol na vonkajšej schengenskej
hranici (slovenskoukrajinskej hranici), zlepšenia organizácie a účinnosti spolupráce medzi národnými
systémami policajnými, súdnymi, colnými a ďalšími správnymi orgánmi, zriadenia Schengenského
informačného systému (SIS) ako spoločného pátracieho a informačného systé-mu na pomoc proti
kriminalite, postupnej harmonizácie niektorých dôležitých postupov týkajúcich sa hlavne spoločnej vízovej
a azylovej politiky, problematiky zbraní a streliva a súdnej spolupráce v trestných veciach.
Bezprostrednými výhodami vstupu Slovenskej republiky do schengenského priestoru je možnosť voľného
prekračovania vnútorných schengenských hraníc, bez hraničnej kontroly kedykoľvek a na ktoromkoľvek
úseku hranice, zrušenie kontroly pri vnútorných letoch v rámci schengenského priestoru, pohyb v celom
schengenskom priestore len s platným občianskym preukazom alebo cestovným pasom a zvýšená
dôslednosť ochrany osobných údajov. Ďalšími nepriamymi výhodami sú skutočnosti, že vonkajšou
13
schengenskou hranicou sa stáva len slovensko-ukrajinská hranica a medzinárodné letiská pri letoch mimo
schengenského priestoru, sa zintenzívňuje a koordinuje spoločná ochrana pred nelegálnou migráciou a jej
dôsledkami z tretích štátov, postupné zlepšovanie postavenia prihraničných regiónov a obcí, najmä ak
vnímame nové možnosti ekonomickej cezhraničnej spolupráce, cestovného ruchu, infraštrukturálnych
investícií a pod.. Vyššie prezentované výhody vstupu do schengenského priestoru sú viazané na viaceré tzv.
kompenzačné opatrenia, ktorých cieľom je odstraňovať zneužívanie voľného pohybu pri protizákonnej
činnosti. Ide najmä o tri základné oblasti:
- boj s nelegálnou migráciou zo štátov mimo EÚ,
- boj s medzinárodným organizovaným zločinom,
- zlepšenie možností pri pátraní po osobách a kradnutých predmetoch. Z hľadiska Slovenskej republiky teda
predstavuje vstup do schengenského priestoru mnohé vplyvy, ktoré je možné z hľadiska dopadov na
hospodárstvo klasifikovať do týchto štyroch skupín:
-vplyv na cestovný ruch
- migrácia pracovných síl
- cezhraničná spolupráca v oblasti obchodu
-bezpečnostné riziká Vplyv na cestovný ruch Strategickým cieľom rozvoja cestovného ruchu na Slovensku
je zvyšovať jeho konkurencieschopnosť pri lepšom využívaní potenciálu so zámerom vyrovnávania
regionálnych disparít a tvorby nových pracovných príležitostí. Zvýšenie konkurencieschopnosti cestovného
ruchu má pozitívny vplyv v podnikateľskej oblasti, v cestovnom ruchu vykazovanej predovšetkým v oblasti
štatistiky prenocovaní s následnýmdopadom na ekonomiku podnikateľských subjektov, ktoré poskytujú
predmetné služby.
Z hľadiska rozvoja hospodárstva má zabezpečenie voľného pohybu osôb najpozitívnejší vplyv
práve na oblasť turizmu a cestovného ruchu. Na Slovensku sa pod vplyvom vstupu do schengenského
priestoru rozvíja najmä horský turizmus v celoročnom zábere (zimný s dominujúcim lyžovaním a letný s
dominujúcou turistikou), kúpeľný turizmus, čiže klasický liečebný a preventívno – relaxačný turizmus a
mestský turizmus v zmyslekultúrnopoznávacieho, konferenčného a business turizmu. Vplyvom vstupu do
schengenského priestoru je možné povedať, že aj napriek do značnejmiery nevyužitému potenciálu
predstavuje cestovný ruch jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví. Cestovný ruch v
podmienkach Slovenska nie je uceleným odvetvím,ktorého vstupy a výstupy možno merať v systéme
národného účtovníctva, ale je konglomerátom produktov a činností z mnohých rôznorodých odvetví, ktoré
sa na aktivitách cestovného ruchu podieľajú. Aj keď rozhodujúcu úlohu pri rozvoji cestovného ruchu
másúkromný sektor, úlohou verejného sektora je formulovanie stratégie jeho rozvoja a definovanie
nástrojov na jej zabezpečenie. V tomto sa prejavuje aj rozhodujúci prínos vstupu Slovenskej republiky do
schengenského priestoru. Migrácia pracovných síl Migrácia pracovných síl v prostredí Slovenskej
republiky priniesla ekonomike Slovenska jednoznačne určité výhody, ktorých pozitívne vplyvy sú však
limitované mierou pôsobenia negatívnych externalít s týmto fenoménom spojených. Vstupom do
schengenského priestoru sa jednoznačne uľahčila mobilita pracovnej sily, čo prispelo k zníženiu miery
14
nezamestnanosti v krátkodobom horizonte. S dlhodobého hľadiska je však únik mozgov zo Slovenska
vážnym problémom, ktorý má sám o sebe signifikantné dopady na jeho budúcu konkurencieschopnosť.
Prílišná migrácia pracovníkov môže spôsobovať na jednej strane úbytok kvalifikovanej sily v istých
odvetviach, čo našu ekonomiku znevýhodňuje pri získavaní zahraničných investícií, na druhej strane však
núti zamestnávateľov aby zvyšovali priemernú mzdu v hospodárstve podľa trendov najmä okolitých krajín.
Ak sa na uvedený fenomén pozrieme z tohto pohľadu môže sa nám javiť ako výlučne výhoda pre občanov a
nie pre štát ako celok. Zahraničná (vonkajšia) migrácia pracovných síl má teda prirodzene dopad aj na
demografický vývoj. Zatiaľ, čo migrácia pracovných síl zo Slovenska je prevažne iterakciou medzi
Slovenskom a ostatnými krajinami Európskej únie, imigrácia zahraničných pracovných síl na Slovensko má
charakter mimoeurópsky, teda imigrácie občanov rozvojových krajín. Takáto podoba imigrácie má
jednoznačne vplyv na charakter krajiny a jej obyvateľov, pretože sa začínajú prejavovať vplyvy
multikulturalizmu, a to nielen v bežnom živote ale aj v obchodnej kultúre a v pracovných vzťahoch.
Sumarizujúc tieto javy, ktoré vznikli na základe liberalizácie pracovného trhu vstupom do schengenského
priestoru sa aj na Slovensku objavujú vplyvy duálneho pracovného trhu, ktoré vychádzajú z chronického
vnútorného dopytu po nízko kvalifikovaných pracovných silách v moderných industriálnych
spoločnostiach. V tejto situácii vzniká nenasýtenosť dopytu po nízko kvalifikovaných (slabo platených)
pracovných silách z domácich zdrojov. Ako najlacnejší variant riešenia sa preto javí otvorenie pracovného
trhu pre ľudí, ktorí sú ochotní akceptovať nízke mzdy, lebo sú zároveň pre nich oveľa vyššie ako v ich
domovských krajinách. Cezhraničná spolupráca v oblasti obchodu V rámci cezhraničnej podpory
spolupráce v oblasti obchodu sa vstupom do schengenského priestoru podporil rozvoj nových a existujúcich
zariadení podnikateľskej infraštruktúry, slúžiacich priamo cezhraničnej spolupráci v oblasti podnikania, čo
znamená zriadenie spoločných podnikateľských, obchodných a logistických centier, obchodných
inkubátorov, priemyselných stavieb a obchodných parkov. Vedľajšie efekty spojené s priamou podporou
cezhraničnej obchodnej výmeny je hlavne rozvoj malých a stredných podnikov, cestovného ruchu, kultúry
a cezhraničného obchodu, podpora a zlepšenia spoločnej ochrany a starostlivosti o prírodné prostredie a
kultúrne dedičstvo, ako aj prevencia prírodných a technologických rizík, podpora prepojenia mestských a
vidieckych oblastí a Rozvoj spolupráce, kapacít a spoločného využívania infraštruktúry, najmä v
zdravotníctve, kultúre, cestovnom ruchu a školstve. Bezpečnostné riziká Začlenenie Slovenska do
schengenského priestoru a s tým súvisiace zrušenie medzištátnych hraničných kontrol viedlo k rozmachu
cezhraničnej majetkovej trestnej činnosti. Neexistencia kontrol vedie páchateľov k domnienke, že policajné
orgány takéto delikty ťažšie objasnia, vychádzajúc z nízkej flexibility policajných orgánov dotknutých
štátov, zlých jazykových vedomostí a v neposlednom rade aj rozdielnosti policajného, resp. trestného práva.
Obdobie po vstupe SR do Schengenu sa vyznačuje tým, že SR prestáva byť len tranzitnou krajinou, ale
postupne sa stáva cieľovou krajinou. V dôsledku celosvetovej hospodárskej krízy dochádza aj na Slovensku
k rušeniu povolení na prechodný pobyt na účel zamestnania. Týmto vzniká predpoklad, že cudzinci
nevycestujú z územia Slovenskej republiky do krajiny pôvodu, a na našom území sa budú
zdržiavaťneoprávnene. Táto skutočnosť môže zvýšiť počty cudzincov, ktorí sa neoprávnene zdržujú na
15
území Slovenskej republiky a zároveň nepriaznivo pôsobiť na vnútornú bezpečnosť SR. Záver
Schengenský priestor a spolupráca v rámci neho sú založené na vykonávaní Schengenskej dohody zo 14.
júna 1985, ktorá nadobudla platnosť v roku 1995. Táto Dohoda stanovila zrušenie všetkých vnútorných
hraníc medzi signatárskymi krajinami. Slovenská republika sa zaviazala k implementácii Schengenského
dohovoru podpísaním prístupovej zmluvy v Aténach 16. apríla 2003. Bezprostrednými výhodami vstupu
Slovenskej republiky do schengenského priestoru je možnosť voľného prekračovania vnútorných
schengenských hraníc, bez hraničnej kontroly kedykoľvek a na ktoromkoľvek úseku hranice, zrušenie
kontroly pri vnútorných letoch v rámci schengenského priestoru, pohyb v celom schengenskom priestore
len s platným občianskym preukazom alebo cestovným pasom a zvýšená dôslednosť ochrany osobných
údajov. Výhody vstupu do schengenského priestoru sú viazané na viaceré tzv. kompenzačné opatrenia,
ktorých cieľom je odstraňovať zneužívanie voľného pohybu pri protizákonnej činnosti. Vyššie
prezentované vplyvy by však ekonomickým rozmachom doľahli na Slovensko aj bez uvoľnenia vnútornej
migrácie v rámci schengenského priestoru, a preto hlavnou výhodou vstupu do schengenu je spoločný a
koordinovaný postup členských krajín v boji s negatívnymi javmi, ktoré ohrozujú vnútornú bezpečnosť
Slovenska a jeho hospodárske záujmy.
LITERATÚRA
[1] Dustmann, Ch., Glitz, A., Frattini, T., The Labour Market Impact of Immigration, Centre for Research
and Analysis of Migration, CDP No 11/08, 2008.
[2] Doyle N., G. Hughes and E. Wadensjö (2006), Freedom of Movement for Workers from Central and
Eastern Europe: Experiences in Ireland and Sweden, Swedish Institute for European Policy Studies (SIEPS)
Working Paper 2006:5, Stockholm.
[3] http://www.europskaunia.sk/99/2.
[4] Sirák, M., Slovakia in "Schengenland": Political and Governance Issues, Center for Economic
Development, Bratislava, Slovakia, 2002.
Kontaktná adresa:
Ing. Matej Bobovník
Odbojárov 3
071 01 Michalovce
tel. č.: +421 907 410 266
email: [email protected]
16
SOCIÁLNO-EKONOMICKÁ INTEGRÁCIA IMIGRANTOV V HOSTITEĽSKÝCH KRAJINÁCH
SOCIO-ECONOMIC INTEGRATION OF IMMIGRANTS IN HOST COUNTRIES
Bobovníková M.
1
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, n. o. v Bratislave, študent externého
1
doktorandského štúdia
Abstract
Access to the host-country nationality is an important instrument of integration policy. The
conditions under which this is granted vary widely across EU and OECD countries, and many
countries have recently enhanced the role of naturalisation in the integration process through the
development and extension of tools such as naturalisation tests and citizenship ceremonies.
In spite of the growing importance of naturalisation, there is still a lack of research on its
implications for the socio-economic integration of immigrants and their families. With the
availability of longitudinal data, this research gap is being filled gradually. Naturalisation has
potentially important consequences for immigrants’ integration in many domains such as the
labour market, housing, language, civic participation in elections, etc.
Keywords: naturalization, immigrants, integration, host-country, nationality
Možnosť udelenia štátneho občianstva hostiteľskej krajiny je jedným z najdôležitejších nástrojov
imigrantskej politiky hostiteľského štátu. Podmienky udelenia štátneho občianstva sa značne líšia, a to
nielen celosvetovo ale aj v rámci členských krajín Európskej únie a OECD. Aj napriek neustále rastúcemu
významu možnosti hostiteľského štátu udeliť štátne občianstvo, je výskum dopadu jeho udelenia na
sociálno-ekonomický status imigranta stále v plienkach, a to aj napriek skutočnosti, že využitím panelových
údajov sa analytický priestor v tejto oblasti veľmi rýchlo vypĺňa. Na základe mnohých štúdií je evidentné,
že podstatnejší význam ako udelenie štátneho občianstva zo strany hostiteľskej krajiny má pre imigranta
stupeň jeho naturalizácie v hostiteľskej krajine. Naturalizácia má takto podstatný význam pri umiestňovaní
imigranta na trhu práce v hostiteľskej krajine a na dostupnosť bývania pre rodinu imigranta. V roku 2008
získalo občianstvo v krajinách OECD viac ako 2 milióny imigrantov. Takýto obrovský príliv imigrantov do
najvyspelejších krajín sveta významne ovplyvnil najmä trh práce v hostiteľských krajinách. Potreba prísunu
imigrantov ako potenciálne využiteľnej pracovnej sily neutíchla ani počas obdobia vrcholiacej hospodárskej
krízy v rokoch 2009 – 2010. Stále aktuálnejšia je teda otázka naturalizácie imigrantov z rozvojových krajín,
v zmysle prispôsobenia ich životného štýlu, spôsobu života v hostiteľských krajinách. Efektívnemu riešeniu
tejto otázky sa takto bezprecedentne rýchlo prispôsobujú imigračné politiky krajín EÚ a OECD.
Koordinovaný postup však neexistuje a kritériá na udelenie štátneho občianstva tak nesú do značnej miery
povahu imigračnej politiky jednotlivého štátu. Napríklad v prípade Austrálie, Belgicka a Kanady sa hlavný
dôraz kladie na dĺžku minimálneho pobytu, čo v prostredí týchto krajín znamená obdobie v rozmedzí troch
až piatich rokov. V prípade Talianska, Slovinska a Španielska je to až desať rokov a v prípade Švajčiarska
17
dvanásť rokov. Vo väčšine krajín OECD je navyše k požiadavke dĺžky pobytu kladený dôraz na minimálnu
znalosť jazyka, čo je jedným zo základných požiadaviek na úspešnú naturalizáciu imigranta. Na dôvažok sa
vyžaduje znalosť národnej kultúry, histórie hostiteľského štátu, základná znalosť ústavy a hymny ako
základných znakov štátu, atď.. Vidíme teda jasný trend zbližovania požiadaviek skutočnej naturalizácie
imigrantov v hostiteľských krajinách s požiadavkami pre udelenie občianstva.
1. Vplyv naturalizácie na uplatnenie imigrantov na trhu práce v hostiteľských krajinách
Naturalizáciu ako fenomén je nutné vnímať ako selektívny proces, ktorý ako taký variuje v mnohých
aspektoch, čo má za následok rozdielne vnímanie stupňa naturalizácie zo subjektívneho pohľadu imigranta
a objektívneho pohľadu z hľadiska stupňa naplnenia kritérií naturalizácie zo strany hostiteľského štátu.
Práve objektívne hľadisko, ktoré hodnotí stupeňnaplnenia kritérií naturalizácie stanovených hostiteľským
štátom dáva skutočný obraz naplnenia tohto procesu a de facto určuje pravdepodobnosť úspešnosti
uplatnenia sa na trhu práce v hostiteľskej krajine. Pozitívne vplyvy úspešnej naturalizácie imigrantov v
hostiteľských krajinách z hľadiska ich uplatnenia na trhu práce je možné vnímať vo viacerých rovinách.
Prvá rovina reflektuje potreby zamestnávateľov optimalizovať svoje náklady v oblasti ľudských zdrojov.
Zamestnávatelia
sú
nútení
znižovať
tieto
náklady,
aby
dosiahli
alebo
zachovali
svoju
konkurencieschopnosť a preto vítajú prísun pracovnej sily v podobe imigrantov z rozvojových krajín. Tento
aspekt je však limitovaný mierou naturalizácie imigranta, pretože zamestnávateľna jednej strane víta
potenciálne zníženie hlavne administratívnych nákladov v oblasti ľudských zdrojov no druhej strane vníma
ako veľkú prekážku prijatia do pracovného pomeru zamestnanca, ktorý nie je stotožnený s kultúrou krajiny
zamestnávateľa, partikulárne pracovnú morálku a firemnú kultúru, ktorá je do veľkej miery daná
charakterom krajiny, v ktorej zamestnávateľ pôsobí. Po druhé, zamestnávateľ vyžaduje od imigranta
zachovanie resp. potenciálne zvýšenie existujúcej úrovne produktivity práce a jeho stotožnenosť s mierou
starostlivosti o zamestnancov. Navyše, do veľkej miery limitujúcim faktorom pri úspešnosti imigranta na
trhu práce v hostiteľskej krajine môže byť stupeň jeho vzdelania. Tento aspekt je možné hodnotiť ako
signifikantný hlavne pre menej rozvinuté krajiny, kde vzdelanostná úroveň absolventov miestnych
vzdelávacích inštitúcií spravidla nedosahuje úroveň vyspelých krajín OECD. Takto sa jedným s
neoficiálnych kritérií naturalizácie stáva aj úspešnosťimigranta pri rozdielových skúškach v danom obore.
Ďalším limitujúcim faktorom v tejto súvislosti je aj ochota imigranta zotrvať v hostiteľskej krajine aj po
úspešnej naturalizácii, pretože značná časť imigrantov vníma subjektívne náklady naturalizácie ako svoju
investíciu do lepšieho života, teda sa snaží neustále migrovaťza lepšími podmienkami. Na druhej strane si
je zamestnávateľ v hostiteľskej krajine vedomý svojich nákladov na úspešné začlenenie naturalizovaného
imigranta do pracovného procesu tak aby splnil jeho očakávania. Takto je pre úspešné uplatnenie
imigrantov na trhu práce dôležité zredukovať obavy zamestnávateľov v hostiteľských krajinách s
neefektívne vynaložených výdavkov na ich adaptáciu v pracovnom procese. Naturalizácia imigrantov ako
predpoklad úspešného uplatnenia na trhu práce v hostiteľských krajinách má teda pri vnímaní vyššie
spomínaných aspektov charakter skôr selektívny a osobnostný, čiže do veľkej miery rúca inštitucionálne
bariéry dané napĺňaním kritérií na získanie občianstva hostiteľského štátu a skôr kladie dôraz na
18
behaviorálnu stránku naturalizácie imigranta. To znamená, že kladie zvýšené nároky na imigranta v smere
vynaložených nákladov na rozvoj svojho ľudského kapitálu.
2. Vzťah medzi naturalizáciou a sociálnou integráciou Skúmanie vzťahu medzi naturalizáciou a
sociálnou integráciou si vyžaduje pohľad na naturalizáciu z hľadiska perspektív získania vyhovujúceho
sociálneho statusu imigranta v spoločnosti v rámci hostiteľskej krajiny. Naturalizácia a jej úspešný priebeh
by v takomto ponímaní mala vyústiť do komplexnej integrácie imigranta do spoločnosti v rámci
hostiteľskej krajiny. Teda by mu mala poskytnúť možnosť na participácii v rámci verejného života
hostiteľskej krajiny, a to v zmysle poskytnutia práva voliť a zúčastňovať sa na riešení vecí verejných. Mal
by sa teda aplikovať mechanizmus sociálnej kohézie imigranta so spoločnosťou v hostiteľskej krajine.
Aplikácia tohto mechanizmu predpokladá, že imigrant, ktorého pobyt v hostiteľskej krajine nie je
neoprávnený by mal mať právo usadiť sa v tejto krajine, a teda by mu malo byť umožnené získať trvalý
pobyt, nakoľko sa pri tomto predpokladá odhodlanie imigranta naturalizovať sa a záujem hostiteľskej
krajiny mu v tomto procese pomôcť. Tieto predpoklady však nie sú aplikované všeobecne a líšia sa viac
ako je nevyhnutné aj medzi členskými krajinami OECD. Za najväčšiu prekážku naturalizácie v tomto smere
sú považované požiadavky kladené na imigranta v procese získavania trvalého pobytu. Mnoho krajín
uplatňuje prístup, ktorý de facto imigrantovi znemožňuje, resp. minimálne neúmerne sťažuje, získať trvalý
pobyt. Podľa prístupu týchto krajín by sa mal proces reálnej naturalizácie začať dávno predtým ako dôjde k
umožneniu trvalý pobyt v hostiteľskej krajine získať. Teda požiadavka sociálnej integrácie je vznesená
oveľa skôr ako sú imigrantovi poskytnuté jeho nevyhnutné práva, aby sa mohol do spoločnosti
začleniťobvyklým spôsobom. Neúmerné narastanie požiadaviek na sociálnu integráciu imigranta ústi do
závažného konštatovania, že sa postupne zmazávajú rozdiely medzi získaním trvalého pobytu a úspešným
zavŕšením procesu naturalizácie.
Vplyvy imigračných politík štátov na proces naturalizácie Proces naturalizácie de facto odráža
vnímanie hostiteľskej krajiny, čo sa týka samotného cieľa imigračnej politiky. Môžeme teda povedať, že
imigračná politika štátu má priamy vplyv na proces integrácie imigranta do spoločnosti v hostiteľskej
krajine, pričom naturalizácia zohráva v procese integrácie nezastupiteľnú úlohu. Výsledky úspešnej
naturalizácie sú pritom limitované priestorom definovaným v rámci imigračnej politiky. Ako príklad
liberálneho prístupu vo formulovaní cieľov a zámerov imigračnej politiky je možné uviesť imigračnú
politiku Portugalska a Grécka, ktoré vnímajú proces udelenia občianstva ako základný element prilákania
imigrantov do svojich krajín. Ďalším takýmto pozitívnym príkladom je Belgicko, ktoré novelizovalo svoju
imigračnú politiku tak, aby uľahčilo imigrantom dosiahnuť potrebnú sociálnu a ekonomickú integráciu do
spoločnosti. Zároveň tieto tri krajiny reprezentujú najliberálnejšie systémy imigračných politík v rámci
všetkých členských krajín OECD. Oveľa väčšie zastúpenie majú reštrikčné systémy, v rámci ktorých je
imigračná politika nastavená selektívne, či už na individuálnej báze alebo na báze profesnej orientácie, či
výšky disponibilných aktív imigranta. Príkladom reštrikčne nastavených systémov môže byťHolandsko a
Austrália. V týchto krajinách je proces udeľovania občianstva podmienený splnením radu kritérií, ktoré sú
voči sebe navzájom komplementárne. Systém v týchto krajinách je postavený na princípe individuálneho
19
posudzovania, ktorého hlavným prvkom je posúdenie hodnoty ľudského kapitálu imigranta s cieľom
maximalizovať úžitok z udelenia občianstva pre hospodárstvo krajiny a jej spoločnosť. Austrálska
imigračná politika došla v tomto smere najďalej a ustanovila komplex kvantitatívnych a kvalitatívnych
kritérií, ktorých splnenie nemá priamo vyústiť do naturalizácie imigranta, ale výsledkom ich splnenia má
byťvyhodnotenie prínosu imigranta na podpore austrálskeho spôsobu života. Na základe poznania zámerov
a cieľov imigračných politík suverénnych štátov je potrebné si položiť základnú otázku, či naturalizácia má
podnietiť a urýchliť integráciu imigranta alebo či je úspešná naturalizácia výsledkom komplexnej integrácie
imigranta do spoločnosti. Na jednej strane, vo všetkých krajinách musia imigranti splniť určité kritériá,
výsledkom čoho má byťčiastočná integrácia a až potom nastáva proces naturalizácie. Na strane druhej, je
však evidentné, že proces integrácie nekončí úspešným zavŕšením naturalizácie. Aj keď skúsenosti s
naturalizáciou imigrantov vyústili do reflektovania oboch procesov v rámci udeľovania občianstva zo
strany hostiteľskej krajiny, rozvinutá časť mimoeurópskych krajín, ktorú reprezentujú hlavne členské štáty
OECD mimo členských krajín EÚ vidí v naturalizácii akcelerátor procesov integrácie, zatiaľčo európske
krajiny vidia v naturalizácii úspešné zavŕšenie procesov integrácie. Záver Zistenia v súvislosti s existenciou
pozitívnych väzieb medzi naturalizáciou a integráciou ústia do závislosti najviac znevýhodnených skupín
ľudí, medzi ktoré patria aj imigranti, od politík vlád hostiteľských krajín, teda od toho akým smerom sa
vláda hostiteľskej krajiny vydá v oblasti imigračnej politiky. Vlády sa väčšinou rozhodujú podľa situácie na
trhu práce, čo do veľkej miery determinuje nestabilitu imigračnej politiky z dlhodobého hľadiska.
Imigračná politika sa pomerne rozsiahlo venuje problematiky väzieb medzi udeľovaním občianstva pre
imigrantov a ich implikácií na trh práce hostiteľskej krajiny, na druhej strane sa však veľmi málo priestoru
venuje väzbám medzi stratégiou imigračnej politiky v oblasti udeľovania občianstva pre imigrantov a ich
sociálnou integráciou. Pozitívne väzby v rámci týchto dvoch skupín iterakcií vzbudzujú však najmä otázku,
prečo neprijmú občianstvo hostiteľskej krajiny všetci imigranti, u ktorých sa nárok na udelenie občianstva
stal opodstatneným. Jedným z faktorov je nedostatočné uvedomenie si benefitov s udelením občianstva
spojených.
LITERATÚRA
[1] Liebig, T., M. Steinhardt and F. Von Haaren (2010), Naturalisation and the Labour Market Integration
of Immigrants, Chapter 4 in International Migration Outlook, OECD Publishing, Paris.
[2] Mestres, J. (2010), Entrepreneurship and Employment Creation of Immigrants in OECD Countries,
Chapter 1 in Open For Business: Migrant Entrepreneurship in OECD Countries, OECD Publishing, Paris.
[3] OECD (2011), International Migration Outlook, SOPEMI 2010.
[4] Yang, P.Q. (1994), Explaining Immigrant Naturalisation, International Migration Review, Vol. 28, No.
3.
20
Kontaktná adresa:
Ing. Marta Bobovníková
Odbojárov 3
071 01 Michalovce
tel. č.: +421 905 516 018
email: [email protected]
21
MIGRAČNÁ A AZYLOVÁ POLITIKA V SLOVENSKEJ REPUBLIKE
MIGRATION AND ASYLUM POLICY IN THE SLOVAK REPUBLIC
Bugri Š., 2Pribišová E., 3Žák S.
1
Ústav sociálnych vied a zdravotníctva bl. P. P. Gojdiča v Prešove
1
Ústav sociálnych vied a zdravotníctva bl. P. P. Gojdiča v Prešove
2
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, n. o. v Bratislave, študent externého
3
doktorandského štúdia
Abstract
Slovakia in the last few years has become transition but also target country for many foreigners.
Intricacy of refugee and migration problems in Slovakia, as well as an access of Slovak republic to
the international legal obligations in the field of care for refugees is not very well known. Integration
of refugees to a society represents complicated complex interaction of individual person and social
environment of host country, economic and legal conditions and factors. Perception and acceptation
of refugees by the society in to which they come can largely influence possibilities of their connection
to the society. The actual escape from the country of origin and subsequent arrival in the country of
asylum for refugees operates very stressful and traumatic, so it is necessary to provide them with
adequate assistance and support.
Key words: Migrant. Illegal migrant. Asylum. Asylum seeker. Refugee. Integration o refugees into a
society. Integration.
Slovenská republika od prechodu z centrálne plánovanej ekonomiky na trhovú a po páde železnej opony
zaznamenala a stala sa svedkom mnohých významných zmien, ktoré ovplyvnili celkový spoločenský vývoj
v krajine. S premenou spoločnosti sa začali objavovaťnové, do tej doby nepoznané spoločenské fenomény a
s nimi spojené problémy, ktoré zasiahli do každodenného života občanov Slovenska. Do tej doby zakázaná
téma migrácia – imigrácia začala po páde totalitného režimu naberať nové dimenzie, medzi ktoré možno
zaradiť aj pohyb občanov za hranice Slovenska do krajín, ktoré dovtedy nebolo možné voľne navštíviť.
Vzhľadom k tomu, že nie všetky krajiny, ktoré do tej doby mali totalitné zriadenie, sa uberali rovnakou
cestou ako Slovenská republika, teda cestou demokracie, občania SR sa môžu od doby vstupu SR do EÚ a
otvorenia Schengenského priestoru pohybovať voľne, bez cestovného dokladu. Táto možnosť samozrejme
nie je daná všetkým krajinám, hlavne krajinám na ázijskom kontinente. Mnohí občania nedemokratických
krajín v tejto oblasti pre zabezpečenie lepšieho života pre seba a pre svoje deti, opúšťajú svoje rodisko a
odchádzajú na dobrodružnú cestu do štátov s demokratickým zriadením, do ktorých patrí aj SR.
22
Problematikou migrácie – imigrácie sa musí zaoberať vláda každej republiky, pričom sú zriaďované
organizácie zúčastnené na plnenie úloh azylovej politiky aj v SR. Okrem toho sa tejto činnosti venujú aj
mimovládne, nadnárodné a medzinárodné inštitúcie.
Inštitúcie zaoberajúce sa plnením úloh azylovej
problematiky SR.
V zásade je najtransparentnejšie ich rozdelenie na štátne, mimovládne a nadnárodné, príp.
medzinárodné inštitúcie. Štátna správa – Ministerstvo vnútra SR a Migračný úrad MV SR, Ministerstvo
práce, sociálnych vecí a rodiny SR, Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR, Ministerstvo
zahraničných vecí SR; Mimovládny sektor – Slovenská humanitná rada., Spoločnosťľudí dobrej vôle,
Človek v ohrození, Liga za ľudské práva, Slovenská katolícka charita, Evanjelická diakona, Združenie
miest a obcí Slovenska; Príslušné medzinárodné organizácie v SR - Úrad vysokého komisára OSN pre
utečencov, Medzinárodná organizácia pre migráciu, Amnesty International, Detský fond OSN.
Migrácia je historicky spoločenský jav, ktorý výrazne ovplyvňuje politiku, ekonomiku, sociálne
aspekty, ale aj bezpečnosť štátov a mení populačné zloženie jednotlivých krajín. Môže byť zdrojom
konfliktov, ale tiež rozvoja, je však najmä fenoménom, ktorý ovplyvňuje budúcnosť jednotlivých krajín, a
tým aj celého ľudstva. Migrácia preto vyžaduje systémový prístup a kvalifikované riadenie. Nemá byť
spolitizovaná, avšak vlády sa nesmú obávaťprijímať adekvátne politické rozhodnutia pri jej riadení. Keďže
migrácia objektívne ovplyvní našu budúcnosť, my musíme ovplyvňovať migráciu.
Hlavné príčiny migrácie
Pod slovným termínom migrácia sa rozumie presun z jedného miesta na iné, pohyb pracovných síl,
pohyb ľudských más, sťahovanie, presídľovanie. Migrovať teda znamená sťahovať sa. Súčasné
globalizačné, integračné procesy, rozvoj informačných technológií a dopravy, rozdiely v životnej úrovni sa
stali významným faktorom vzrastajúceho významu a intenzity migrácie. Migrácia sa celosvetovo stáva
jedným z najvýznamnejších javov 21. storočia.
„Migrácia je fenomén sprevádzajúci takmer celú ľudskú históriu, jej intenzita kolíše v závislosti od
politických, sociálnych, ekonomických a demografických podmienok.“ (Popper a kol. 2006) S
dodržiavaním ľudských práv úzko súvisí aj jav, ktorý sa stáva neoddeliteľnou súčasťou v novodobej epoche
Slovenskej republiky, a tou je migrácia obyvateľstva. Zahraničná migrácia je definovaná ako druh
priestorovej mobility obyvateľov, ktorej podstatou je pohyb osôb cez hranice štátov s úmyslom usadiť sa v
druhej krajine na určité obdobie. (Divinský, 2005) Podľa Medzinárodnej organizácie pre migráciu
zahraničným migrantom (emigrantom, imigrantom), podľa smeru pohybu, cudzincom - podľa miesta
pôvodu, „je tá osoba, ktorá mení krajinu svojho trvalého, príp. obvyklého pobytu. V súčasnosti do kategórie
zahraničných migrantov spadá viac ako 175 miliónov ľudí, s odhadom nárastu ich stavu na 250 miliónov
osôb v roku 2050. Podiel migrantov na celosvetovej populácii tak aktuálne predstavuje približne 3 %
populácie, tzn., že každá tridsiata piata osoba planéty je migrant – migrantka“ (Divinský 2005).
Medzi hlavné príčiny migrácie obyvateľstva súčasnosti patrí útek občanov z krajiny pôvodu, resp.
23
posledného trvalého pobytu pred prenasledovaním najmä z dôvodov: rasových, náboženských,
národnostných, politických, ako aj pred dôsledkami vojnových konfliktov a etnických čistiek.
Najväčšiu skupinu tvoria ekonomickí migranti, ktorých dôvody odchodu z krajiny pôvodu sú nepriaznivé
ekonomické a životné podmienky. Medzinárodná migrácia je jedným z kľúčových faktorov globalizácie.
Ďalším uplatňovaným kritérii migrácie je dobrovoľné, či vynútené rozhodnutie opustiťdomovskú krajinu,
teda migrácia dobrovoľná, alebo migrácia vynútená. Predstaviteľmi migrácie dobrovoľnej sú osoby,
sťahujúce sa do zahraničia za účelom zamestnania sa, štúdia, zjednotenia rodiny. Nedobrovoľní migranti
opúšťajú krajinu pôvodu, aby sa vyhli napr. perzekúcii, diskriminácii, ozbrojeným konfliktom a vojnám,
živelným katastrofám, environmentálnej degradácii, alebo inej situácii ohrozujúcej ich životy, zdravie,
spôsob života či slobodu. (Divinský, 2005) Azylová a migračná problematika SR. Vstupom SR do EÚ
došlo k zmenám v riešení azylovej problematiky, ktoré si vyžiadali vykonanie zásadných zmien v
migračnej a azylovej stratégii akceptujúcich pri tom celý rad medzinárodných dokumentov smerujúcich
svojim obsahom k postupnému vytváraniu jednotnej migračnej a azylovej politiky členských štátov EÚ
(Priecel 2006).
V roku 1993 prijala vláda SR Zásady migračnej politiky SR a následne v roku 1996 bol prijatý
dokument Komplexné riešenie procesu integrácie cudzincov s priznaným postavením utečenca do
spoločnosti, ktoré upravuje podmienky zaobchádzania azylantmi, ako aj hlavné oblasti starostlivosti o nich
(napr. vyhľadávanie pracovných príležitostí, zodpovedajúceho sociálneho ubytovania a vytváranie
podmienok pre prijatie azylantov do kolektívov obcí a vybratie lokalít, výučba slovenského jazyka,
zabezpečenie vzdelávania a prípadnej rekvalifikácie, sociálneho zabezpečenia a poskytovania zdravotnej
starostlivosti).
Cieľom tohto riešenia bolo, aby sa azylant stal samostatným, schopným existencie bez pomoci štátu
(Uznesenie vlády SR č. 105 z r. 1996). Vzhľadom ku skutočnosti, že sa táto situácia neustále menila, prijaté
dokumenty nezodpovedali vtedajšiemu vývoju. Preto bolo potrebné prijať zo strany vlády SR aj pod tlakom
Európskej únie novú Koncepciu migračnej politiky v podobe Koncepcie migračnej politiky – Migračný
úrad Ministerstva vnútra SR (Popper, 2006). Tento dokument obsahuje základný rámec zaobchádzania s
migráciou a migrantmi a je výsledkom snahy o zjednotenie migračných politík štátov Európskej únie.
Koncepcia migračnej politiky SR sa riadi nasledujúcimi princípmi: princíp suverenity – SR reguluje
migráciu na základe svojich možností, pričom dodržiava medzinárodné platné zmluvy; princíp zákonitostí
– ide o rešpektovanie Ústavy SR, ako aj medzinárodne platných zmlúv a dokumentov; princíp legálnej
migrácie – podpora migrácie, ktorá môže byť pre štát prínosom, vytváranie riadenej prisťahovaleckej
politiky;princíp aktívnej spolupráce s EÚ – dôraz sa kladie na jednotnú politiku štátov EÚ; princíp zákazu
diskriminácie – zabezpečenie rovnakých príležitostí pre všetkých cudzincov, vylučuje diskrimináciu a
poskytovanie privilégií jednotlivým skupinám; princíp flexibility - predpokladá inováciu prijatých opatrení
(Popper, 2006).
24
Právne normy v oblasti migračnej a azylovej politiky SR
Najvyššou právnou normou Slovenskej republiky je Ústava Slovenskej republiky. Ústava SR je prijatá
zákonom č. 460 z roku 1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorá rieši okrem iného aj otázku ľudských
práv a práv cudzincov.
V súvislosti s otázkou migrácie Slovensko podlieha medzinárodným normám, ktoré vyplývajú z členstva v
medzinárodných inštitúciách, ako je OSN a EÚ. Tieto normy vymedzujú základný rámec migračného práva
Slovenskej republiky, pričom tie najzákladnejšie dohody a listiny sú implementované v Ústave SR a týkajú
sa migrantov ako aj občanov SR. Medzi najzákladnejšie dokumenty patria: Listina základných práv a
slobôd - Ústavný zákon č. 23/1991 Zb., Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach,
Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (dohovor č. 102/1976 Zb.), Dohovor
o právach dieťaťa (oznámenie FMZV č. 104/1991 Zb.), Dohovor o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.).
V roku 1995 po rozdelení ČSFR prijala Slovenská republika nový zákon č. 283/1995 Z. z.
o utečencoch, ktorý nahradil dovtedy účinný federálny zákon o utečencoch č. 498/1990 Zb. V tomto zákone
sa SR zaviazala dodržiavať:
- ženevský dohovor – r. 1951,
- newyorský protokol z r. 1967,
-všeobecnú deklaráciu ľudských práv a
-dohovor o právach dieťaťa z r. 1959. Ďalším dôležitým dokumentom, ktorý prijala SR, bol zákon NR SR
č. 480/2002 Z. z.
o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 1.1.2003. V tomto zákone sú
premietnuté hlavné požiadavky EÚ na realizáciu úloh v oblasti azylu, ku ktorým sa SR ako zmluvný štát
ženevského dohovoru a newyorského protokolu zaviazala. Účelom zákona o azyle je snaha o dosiahnutie
úrovne európskeho štandardu pri rozhodovaní o žiadostiach o azyl zo strany cudzincov – utečencov,
ktorým v krajinách pôvodu alebo v krajinách ich posledného pobytu hrozí prenasledovanie z dôvodu rasy,
náboženstva, národnosti, politickej príslušnosti či príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Spoločné úsilie
jednotlivých členských štátov je zamerané na vytvorenie a fungovanie spoločného európskeho azylového
režimu upraveného jednotnou legislatívou, najmä posilnením účinnosti a nestrannosti azylových procedúr,
vrátane zvýšenia konvergencie rozhodnutí týkajúcich sa žiadostí cudzincov o azyl. Ak je žiadateľovi
udelený azyl, dostane doklad o povolení na trvalý pobyt, ktorý je najviac na dobu 5 rokov s označením
„azylant“. Tento sa opakovane predlžuje najviac o päť rokov.
Najdôležitejším legislatívnym opatrením SR, ktoré upravuje postavenie migrantov v SR, je zákon o
pobyte cudzincov č. 48/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov, ktorý prešiel množstvom úprav.
ZÁVER
Migrácia je objektívne súčasťou nášho každodenného života. Aj bez nášho pričinenia jej význam
sústavne rastie, a ak s ňou budeme cieľavedome pracovať, môže spoločnosti prinášaťprospech. V prípade,
že ju budeme podceňovať alebo ignorovať, môže spôsobiť problémy tak v politickom, hospodárskom, ako i
25
spoločenskom živote našej krajiny. Existencia migrácie musí byť akcentovaná všetkými politickými
subjektmi a musí sa stať integrálnou súčasťou činnosti jednotlivých rezortov.
Vnímanie a prijímanie utečencov spoločnosťou, do ktorej prichádzajú, môže do veľkej miery
ovplyvniť možnosti ich zapojenia do spoločnosti. Pripravenosť zodpovedných orgánov, súčinnosť a
profesionalita pomáhajúcich organizácii, ako aj postoje väčšinovej spoločnosti, majú významný vplyv na
podmienky integrácie, ktoré budeme ochotní a schopní pre utečencov vytvoriť. Snahou všetkých subjektov,
zapojených do riešenia a realizácie integračného procesu je, aby tento bol čo najrýchlejší a to tak v záujme
utečencov ako aj v záujme znižovania výdavkov štátneho rozpočtu. Spolunažívanie rôznych kultúr v rámci
jedného priestoru by malo byť založené na tolerancii a rešpektovaní kultúrnych, náboženských a sociálnych
odlišností, ktoré vedú k vzájomnému obohacovaniu a v konečnom dôsledku aj k zvyšovaniu súdržnosti
spoločnosti. Zosúlaďovanie objektívnych možností poskytovania integračnej pomoci s racionálnymi a
objektívnymi potrebami utečencov, výchovou utečencov k samostatnosti a zodpovednosti, je potrebné
považovať za jednu z aktuálnych otázok v súčasnej integrácii utečencov.
LITERATÚRA
[1] DIVINSKÝ, Boris.: Zahraničná migrácia v Slovenskej republike. Stav, trendy, spoločenské súvislosti.
Bratislava, Friedrich Ebert Stifting. 2005. ISBN 80-8914-04-9.
[2] POPPER, Miroslav a kol.: Potreby migrantov na Slovensku. Bratislava. 2006. ISBN 80-2240927-8.
[3] PRIECEL, Branislav a kol.: Migrácia a azyl v podmienkach Slovenskej republiky. Bratislava. 2006.
[4] Príručka. Ústava SR -ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb.
[5] Zákon č. 283/1995 Z. z. o utečencoch v znení neskorších predpisov.
[6] Zákon NR SR č. 48/2002 Z .z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.
[7] Zákon NR SR č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov.
[8] Uznesenie vlády SR č. 846/1993 – Zásady migračnej politiky SR.
[9] Uznesenie vlády SR č. 105/1996 – Komplexné riešenie migračnej politiky SRIOM (2005): Svetová
migrácia. 2005.
[10] Medzinárodná organizácia pre migráciu. Ženeva, výročná správa. Bratislava 2006 .
Kontaktná adresa:
doc. Ing. Štefan Bugri, MPH, PhD.
Ústav sociálnych vied a zdravotníctva bl. P. P. Gojdiča v Prešove
tel. č.: +421 910 974 355
email: [email protected]
26
Ing. Emília Pribišová, PhD., MPH
Ústav sociálnych vied a zdravotníctva bl. P.P. Gojdiča Prešov
tel. č.: +421 910 974 365
e-mail.: [email protected]
Ing. Silvester Žák
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, n.o. Bratislava
tel. č.: +421 910 358 222
e-mail : [email protected]
27
INTERKULTURÁLNY KONTEXT V PSYCHOLÓGII
INTERCULTURAL CONTEXT IN PSYCHOLOGY
Buzinkaiová J., 2Štencl J.
1
1
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce, Trnavska univerzita, Trnava
2
Slovenská zdravotnícka univerzita, Bratislava
Abstract
Multiculturalism plays an important role not only in Slovakia through the opening of borders after
1989, but the highlight was mainly affiliated to our country to EU countries. The arrival of new
people from different cultures, religions, traditions, and other practices to which we are accustomed
in our country compels psychologists, nurses, but also other health professionals to reflect on the
importance of communication and approaches to such potential clients or patients. Lack of
knowledge is then reflected inadequate communication and access, whether psychologists, nurses,
but also experts from other medical areas, which may impair the survival of patients, sometimes even
their disease. Communication is an important element in providing psychological and nursing care
but also an appropriate indicator of the professional skills of each expert in this field.
Keywords:
The multicultural
approach,
multicultural
psychology,
multicultural
nursing,
communications, plurality, nations, ethnic groups, tribes, races and religious groups.
Voľný trh prace v Európskej únii umožňuje občanom únie sa slobodne začleňovať do pracovného
procesu v ktorejkoľvek krajine Európskej únie. Je to veľmi významný moment v ľudských právach a
slobodách občanov Európy. Prínosom tohto rozhodnutia je, že občania EÚ majú možnosť pracovať aj v inej
krajine, tam kde im to najviac vyhovuje. Průcha (2010) píše, že kultúrna pluralita je teoretický princíp,
podľa ktorého sa uznáva, že jednotlivé spoločenstvá (národy, etniká, kmene, rasy, náboženské skupiny)
majú svoje špecifické kultúry, ktoré je nutné považovať za úplne rovnocenné. V tejto súvislosti dochádza aj
k miešaniu kultúr a filozofií, čo z určitého aspektu je prínosom najmä v odbúravaní predsudkov medzi
národmi, etnikami, filozofiami, kultúrami a pod., avšak potenciálne môžu hroziť aj niektoré riziká ako sú
napr. rozličné pracovné návyky obyvateľov jednotlivých krajín, rozdielnosť názorov na vzájomné
spolužitie občanov, odlišný pohľad na rodinný život, výchovu detí, zdravotné návyky a ďalšie.
Príchod nových ľudí z rozličných kultúr, náboženstiev, tradícii, či s inými zvyklosťami, na ktoré nie sme
zvyknutý v našej krajine núti sestry zamyslieť sa nad dôležitosťou komunikácie i prístupov k takýmto
potencionálnym pacientom. Nedostatok vedomosti sa následne prejaví nevhodnou komunikáciou i
prístupom sestier, čo môže zhoršiť prežívanie pacientov, ba niekedy aj ich ochorenie. Komunikácia je
28
dôležitým článkom pri poskytovaní ošetrovateľskej starostlivosti aj náležitým ukazovateľom profesionálnej
zručnosti každej sestry.
Rovnako dve strany mince má aj prisťahovalectvo z iných krajín, teda mimo Európskej únie. Prevažne
sú to ľudia, ktorí prídu na naše územie úplne insolventní, bez dokladov, neovládajú jazyk a často krát sú
nadmieru psychicky frustrovaní a dokonca možno povedať, že mnohí prežívajú psychickú krízu, kedy
museli opustiť svoju rodinu, rodný kraj a domov. V ich rodnej krajine nechali svoju rodinu, všetok svoj
majetok, kultúru v ktorej žili a mnohí sa do nej už nikdy nevrátia. Prinášajú si so sebou rozličné kultúrne
zvyklosti, zdravotné návyky ako napr. to, že v ich krajine vôbec neexistuje psychologická starostlivosť a
preto návštevu u psychológa nepoznajú. Dôležité podľa nášho názoru je, že tak ako všetci ľudia na svete, aj
prisťahovalci majú rozličné osobnosti, ich štruktúru a dynamiku, rovnako môžu prežívaťrozličné psychické
problémy, ich pracovné návyky sú odlišné od tých, ktoré sú zabehnuté v hosťujúcej krajine a sú známe aj
prípady, kedy nemajú žiadne doklady, nemajú kde bývaťa stávajú sa absolútnymi ľuďmi bez domova.
Aj v oblasti ošetrovateľstva porozumieť a vyhovieť požiadavkám i potrebám ľudí rôznych kultúr a
národností si vyžaduje od sestier získanie vedomosti a zručnosti z oblasti multikultúrnej výchovy, ktoré
zvýšia nimi poskytovanú úroveň a kvalitu zdravotnej starostlivosti. Práve mnohé problémy, ktoré vznikajú
pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti súvisia s rôznorodosťou kultúr a bohužiaľ vyplývajú aj s
nedostatku porozumenia a tolerancie. Prítomnosť blízkej osoby je nesmierne dôležitá nielen u detí, ale aj u
dospelých.
Potreby praxe pri poskytovaní ošetrovateľskej starostlivosti jedincom z iných kultúr si vyžiadali
nevyhnutnosť zmien aj vo vzdelávaní sestier. Zaradením nového študijného predmetu – multikultúrneho
ošetrovateľstva na 2.stupni magisterského štúdia ošetrovateľstva sa rozšírila vedomostná báza sestier
potrebná k správnej identifikácii potrieb i zamedzeniu vlastných kultúrnych obmedzení v multikultúrnom
prostredí. Cieľom tohto vzdelávania od roku 2005 je pripraviť sestry tak, aby vedeli poskytovať primeranú,
účinnú, individualizovanú podporu v zdraví, chorobe a umieraní kultúrne vhodným spôsobom(
Mastiliaková, 2002). Podstatou nie je naučiť sa len náležité poznatky o jednotlivých kultúrach, ale
predovšetkým faktory a odlišnosti, ktoré ovplyvňujú multikultúrnu komunikáciu (Ryska a kol., 2011).
Ďalším problémom sú jazykové okolnosti. Vo vzťahu k interkultúrnej problematike
plurilingvistický prístup zdôrazňuje existenciu jednej kompetencie. Plurilingvizmus je aj cestou k
plurikulturizmu, t.j. k chápaniu a akceptovaniu rozmanitosti kultúr (Flešková, Dolinská, 2010). Každý jazyk
má vlastný syntax, čo môže mať za následok aj zmenu sémantiky a jedinec z iného kultúrne filozofického
prostredia naformuluje svoj problém inak a zasa v prípade psychologickej starostlivosti psychológ mu
nesprávne porozumie a „nezachytí“ presne jeho problém. Zároveň títo jedinci nemusia mať dostatočnú
slovnú zásobu a komplikovanejšie sa môžu vyjadrovať, čo môže opäť znamenať problém v porozumení
komunikačného zámeru zahraničného klienta alebo klienta z iného kultúrno-filozofického prostredia u
psychológa. Aj psychológovia stoja pred závažným problémom, a to je porozumenie zahraničných klientov
a klientov z iného kultúrno-filozofického prostredia psychodiagnostickým metódam a následne z toho
vyplývajúcim nesprávnym výsledkom a záverom zo psychodiagnostického procesu. V neposlednom rade
29
mnohé novo vznikajúce psychodiagnostické metódy nie sú adaptované na naše podmienky a tie ktoré sú
adaptované nemusia korelovať s výsledkami v zahraničí, ba dokonca v niektorých krajinách, z ktorých k
nám prichádzajú ľudia neexistujú žiadne výsledky adaptácie psychodiagnostických metód, pretože tam
viac-menej neexistuje žiadna psychologická starostlivosť. Je však potrebné si uvedomiť, že mnohí z týchto
ľudí sa zapoja do nášho kultúrno-hospodárskeho.
Taktiež rovnako zložité sa javí v ošetrovateľstve ak pacient respektíve klient neovláda náš jazyk na
základe čoho môžu vzniknúť mnohé nedorozumenia. V tomto prípade je dôležité, aby bola sestra tvorivá a
vedela využiť okrem tlmočníctva aj iné jednoduchšie a alternatívne komunikačné metódy ako napríklad
mimiku, gestikuláciu, fotografie, piktogramy a iné, ale zároveň dodržala výstižnosť, jednoduchosť a
jednoznačnosť. Multikultúrna výchova je nielen dôležitým prostriedkom v boji proti xenofóbii, rasizmu ale
aj kultúrnou výchovou zvyšujúcou kultúrnosť každého z nás. Pomáha nám rozvíjať empatiu a toleranciu k
iným menšinovým kultúram, ktoré sú rovnocennými zložkami celého spoločenského systému.
Zakladateľkou transkultúrneho ošetrovateľstva bola Dr. Madeleine Leiningerová. Do svojej teórie
integrovala poznatky z antropológie, psychiatrie a ošetrovateľstva už v polovici 50 – tych rokov. Tvrdila, že
„ak sestry pochopia a uplatnia etické princípy vo všetkých oblastiach multikultúrnej starostlivosti,
dosiahneme jeden z najväčších humánnych cieľov ošetrovateľstva.“ V dôsledku týchto poznatkov je
dôležité pri ošetrovaní pacientov a klientov brať do úvahy transkultúrny podtext. A každá sestra by sa, preto
mala správať podľa transkultúrnych zásad tak, aby sa pacienti v jej opatere cítili dobre a bezpečne.
Ohrozenie na zdraví, ba aj na živote môže nastať najmä vtedy, keď dôjde k rozporu s ich kultúrou a
filozofiou.
V našej krajine zasa napr. Rómske obyvateľstvo pravdepodobne skôr prežíva nedôveru k
psychológom a preto návštevy u psychológa sú skôr sporadické. Neochota navštevovaťpsychológa môže
vyplývať aj vzhľadom na iné kultúrne zvyklosti rómskych rodín. Prax ukazuje, že Rómovia navštívia
psychológa prevažne iba vtedy ak potrebujú odborné vyjadrenie ich psychického stavu alebo psychického
stavu ich dieťaťa. Podľa nášho názoru je potrebné si uvedomiť, že Rómovia rovnako môžu trpieť
rozličnými psychickými problémami, rovnako majú rozličné temperamentové „zafarbenie“ ich osobnosti,
rovnako môžu prežívaťstavy krízy a pod., a podľa nášho názoru pokiaľ by sa pôsobilo preventívne, teda
napr. návštevami u psychológa, mohlo by sa predísť mnohým nedorozumeniam v spoločnosti. Podľa
názoru Fizika (2010) významným krokom by mohlo byť absolvovanie štúdia psychológie slovenskými
občanmi rómskej národnosti.
Rovnako v rámci poskytovania multikultúrnej starostlivosti musia sestry uplatňovať holistický
prístup ku každému pacientovi s rešpektovaním jeho ľudských práv a výberom vhodnej, účinnej a
špecifickej starostlivosti, ktorú prispôsobia kultúre i kultúrnym hodnotám daného jedinca. Pre sestru to
bude znamenať spokojnosť zo strany pacienta a zvýšenie profesionálnej prestíže, ale najmä uchránenie
klienta od kultúrneho šoku. Kultúrny šok často prežívajú cudzinci a emigranti, ťažko sa adaptujúci na nové
zmenené životné podmienky, prostredie, ale aj komunikáciu tak výrazne im kultúrne odlišnú. Od sestier sa
očakáva maximálna dávka porozumenia i tolerancia s kultúrne vhodným a holistickým prístupom, ktorý by
30
eliminoval pocity neistoty, strachu, úzkosti ba dokonca až nespokojnosti. Preto je veľmi dôležitý citlivý a
individuálny prístup ku každému jednotlivcovi, ktorých vďaka globalizácii v budúcnosti môžeme očakávať
nepochybne stále viac a viac. Lebo len dobre a fundovane pripravené sestry môžu maximálne uspokojovať
potreby pacientov s ohľadom na ich kultúru, náboženstvo a iné odlišnosti k maximálnej spokojnosti
pacientov a zároveň boli na seba hrdé a mali dobrý pocit z odvedenej práce, pretože povolanie sestry nie je
len povolaním, ale poslaním. Preto by sa mali všetky sestry snažiť o to, aby ovocie z našej práce prinášalo
len vydarené a chutné ovocie, ktoré bude chutiť všetkým naším pacientom a klientom, no najmä nám
sestrám samotným. (Verím, že v budúcnosti sa nám to všetkým podarí.)
Dnes nie je ničím výnimočným medzinárodné manželstvo. Partneri, ktorí sa rozhodli žiť spoločne
pochádzajú z dvoch krajín a kultúr.
Taktiež pracujúci zo zahraničia, ktorí sú zamestnancami rôznych firiem a spoločností mnohokrát
žijú osamote, pretože rodiny majú doma, mimo našej republiky. Podľa nášho názoru môže u nich
dochádzať k absencii citového a rodinného zázemia, podobne ako u pacientov v nemocnici, a život sa pre
nich stáva podstatne náročnejším ako pre jedincov, ktorí žijú spoločne so svojimi rodinami. Ak žijú s
rodinou, tak môžu mať iný spôsob partnerského a manželského života. Prax ukazuje, že návštevnosť
zahraničných občanov u našich psychológov je veľmi nízka. Je to potenciálna nedôvera k našim
psychológom? Alebo jazykové bariéry, alebo iné kultúrne zvyklosti a zároveň ich absencia v našom
kultúrnom prostredí?
LITERATÚRA
[1] Fizik, L.: (ústne podanie), Bratislava, VŠZaSP sv. Alžbety, 2010
[2] Flešková, M., Dolinská, V.: Aplikovaná psychológia pre ekonómov a manažérov. Bratislava: Iura
Edition, 2010. ISBN 978-80-8078-337-2
[3]
Mastiliaková,
D.
Komunikace
s
cizinci
při
poskytování
péče
a
respektování
jejích
transkultúrní/multikultúrní odlišnosti v rámci českého právního řádu. Implementace multikulturního
přístupu do výuky ošetřovatelství (učební texty na CD). Ostrava: Zdravotne sociální Ostravská univerzita,
2002. [citované 2007-12-12]. -4
[4] Líšková, M., Nádanská, I. a kol. Základy multikultúrneho ošetrovateľstva. Martin : Osveta, 2006. ISBN
80-8063-216-2.
[5] Průcha, J.: Interkulturní psychologie. Praha: Portál, 2010. ISBN 978-80-7367-709-1
[6] Ryska, M., Botíková, A. a kol. Ošetrovateľstvo. Učebnica pre odbor ošetrovateľstvo. 1. vyd. Praha :
Prague, 2011. 136 s. ISBN 978-80-260-1322-8.
Kontaktná adresa:
Bc. Jarmila Buzinkaiová
Okružná 20/40
31
076 61 Kravany, okr.Trebišov
e-mail: [email protected]
doc. PhDr. Juraj Štencl, PhD.
Katedra psychológie VŠZaSP sv. Alžbety
Pod brehmi 4, Polianky - Bratislava
e-mail: [email protected]
32
IMPLEMENTÁCIA MANAŽMENTU DIVERZITY VO SVETE A JEJ VÝZNAM PRE KVALITU
ŽIVOTA U ĽUDÍ POMÁHAJÚCICH PROFESIÍ
THE IMPLEMENTATION OF DIVERSITY MANAGEMENT IN THE WORLD AND ITS
IMPORTANCE FOR THE QUALITY OF LIFE IN PEOPLE HELPING PROFESSIONS
1
Cehelská D., 2Andrejiová L.
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave
1
Ústav sociálnych vied a zdravotníctva bl. P. P. Gojdiča v Prešove
2
Abstract
Managing diversity is a concept of corporate governance that emphasizes respect for the
heterogeneity of the workforce of every company. Coupled with this is the desire to utilize the
qualities of each individual for the good of all concerned. It turns out to be necessary by the
organization and individuals to adopt a uniform approach to diversity and sees it as an important
component of its corporate culture. Variety is the company to create heterogeneous teams in which
they can fully develop economic, creative and innovative potential of each individual employee or
employee. Mixed groups are able to achieve better performance and results through a synergistic
effect when there is streamlining services and providing the very quality of life, whether by the entity
providing the service or facility receiving it. The very quality of life, penetrating manner and style of
a person's life, but often makes a narrow set objective criteria, interests and values. It is necessary
awareness and knowledge of several categories of values that affect people helping professions, for
their very professional work and level respectively. quality of life. The aim of this paper is closer
view on the issue of implementation of diversity management in the context of quality of life in people
helping professions, such as the current issue, and also notes the complex social situation of which
we are now witnessing mainly due to sustained global, value-moral crisis. Today, still applies the
rule that a not acquire competitive status, recognition, and not least the customers and clients who
are successful, which has the most competitive advantages. High pressure science and technological
progress, globalization, new economy creates a great need for the implementation of diversity
management, which brings more humanity to learn from mutual symbiosis and solidarity. The paper
deals with the issue of diversity management, the fundamental aspects of management and
implementation success in today's society. The main benefit contribution is in theory designed
recommendations to reveal problem areas and also highlighted opportunities for improvement and
rectification. If you want or organization. the individual from among the helping professions in the
market "survive", he must adjust their thinking, processes, operations, procedures, models. If we
want to keep people well and do not drive, must have been well defined purpose and clear vision. If
we are to fully understand all aspects of the implementation of diversity management and coexist
33
with people, whether clients or their colleagues, we must be able and willing to first believe in the
value and merits of a diverse workforce and the clients themselves.
Key words: Management of diversity. Culture in multinational companies. Quality of life. Helping
professions.
ÚVOD
„Ak má človek prežiť, musí sa naučiť mať radosť zo zásadných rozdielov medzi ľuďmi a medzi kultúrami.
Naučí sa, že rozdiely v myšlienkach a správaní sú očarujúce, sú časťou zaujímavej rozmanitosti života, nie
niečím, čoho sa treba báť“.
(Gene Roddenberry)
Z globálneho pohľadu sa pojmy ako manažment diverzity a kvalita života v poslednom období
stávajú významnými nástrojmi resp. stratégiami v riadení ľudských zdrojovv multikultúrnom prostredí.
Štúdie, ktoré vykonala Society for Human Resouce Management a Fortune Magazine (2001) ukazujú, že až
75% dopytovaných organizácií je zaangažovaných do určitej formy diverzity. Pritom sa môže jednať o
diverzitu v školení a výchove, v nábore ľudských zdrojov, etnickú diverzitu, diverzitu z hľadiska zdravotnej
spôsobilosti a pod. Mnoho organizácií akcentuje diverzitu ako kľúčový aspekt vo svojej činnosti. Diverzita
vo firemných spoločenstvách existuje bez ohľadu na to, či si to firma uvedomuje alebo nie. Správna
manažovaná diverzita môže byť zdrojom prínosu pre firmu. Naopak nemanažovaná, alebo nesprávne
manažovaná diverzita, môže byť zdrojom konfliktov, ktoré môžu viesť až k deštrukcii firmy (Sojka, 2009,
s. 41).
1 VYMEDZENIE POJMU MANAŽMENT DIVERZITY
Manažment diverzity (diverzity management) je taký prístup zamestnávateľských organizácií a
inštitúcií, v ktorom je za dôležitý považovaný aspekt heterogenity a rešpektovania práva na rovnosť a
dôstojnosť, a to tak pri procese výberu, prijímania do zamestnania, ako aj odmeňovania, vzdelávania, či
každom ďalšom rozhodovaní o nich. Inými slovami – v tomto prístupe je za dôležitú považovaná
rôznorodosť v zmysle pohlavia a rodu zamestnancov a zamestnankýň, ich veku, etnického, rasového či
národnostného pôvodu, sexuálnej orientácie, vierovyznania, zdravotného postihnutia a iných osobných
charakteristík. Rovnako dôležité je dôsledné rešpektovanie tejto rôznorodosti a jedinečnosti každého
zamestnanca a zamestnankyne. Manažment diverzity vznikol v 80-tych rokoch minulého storočia v USA,
ako reakcia na demografické zmeny na pracovnom trhu. Je pochopiteľné, že ako relatívne mladá disciplína
nemá ešte ustálený svoj pojmový aparát (Choy, 2007, In: Sojka, 2009, s. 41). Vo všeobecnosti platí, že
manažment
diverzity obsahuje administratívne spravovanie sociálneho prostredia a systému, vrátane
organizačnej klímy a procedúr. Cieľom je vytvorenie pozitívneho prostredia pre všetkých pracovníkov.
Himmel a Henning (2005, In: Sojka, 2009, s. 41) manažment diverzity definujú ako efektívne pozitívne
usporiadanú organizáciu určitej firmy, s ohľadom na rôznorodosť jej osadenstva – personálnu
mnohotvárnosť. Pôvodne sa manažment diverzity stal iba reakciou na problémy USA, vyplývajúce z
34
etnických princípov. Neskôr sa táto iniciatíva rozšírila ako vedecká reflexia aj na ďalšie dimenzie resp.
skupiny. Diverzitu chápu hore citovaní autori ako „personálnu mnohotvárnosť, s ohľadom na popisované
dimenzie, ktorá sa konštituuje z celkovitosti a rozdielnosti zamestnancov“ (Sojka, 2009, s. 41). Manažment
diverzity môže byť formalizovaný aj neformalizovaný. Prejavuje sa vo všetkých aspektoch fungovania
podniku vo vzťahu k zamestnancom a zamestnankyniam.
1. 1 AMERICKÉ MULTINACIONÁLNE SPOLOČNOSTI
Personálny manažment v USA sa obyčajne považuje za etnocentrický, štandardizovaný a
centralizovaný (Ferner a kol., 2005). Štúdie ukazujú, že správanie amerických multinacionálnych
spoločnosti sa dá vysvetliť pomocou charakteristík amerického podnikateľského systému, kde vládne
relatívne vysoká otvorenosť inštitucionálnych pravidiel.
Zmeny stratégie, ktoré sa v amerických multinacionálnych spoločnostiach vyskytujú relatívne často, v
protiklade k nemeckým a japonským spoločnostiam, sa pripisujú relatívne voľnému priestoru, ktorý
americké spoločnosti pre tento účel majú a ktorý im americký podnikateľský systém poskytuje. Ten
umožňuje pomerne rýchlu reakciu na meniace sa ekonomické podmienky v okolí. Personálna politika
prostredníctvom otvoreného, menej reštriktívneho inštitucionálneho prostredia a pracovného trhu, stojí v
protiklade k reštrikciám, ktoré kladie americký kapitálový trh. To sa odráža v krátkodobých stratégiách a
plánovaní a má za dôsledok častejšiu zmenu stratégie. Dostupné na internete:
http://proquest.umi.com/pqdweb?did=717968&sid=6&Fmt=3&clientId=57740&RQT=309&
VName=PQD.
Najviac je možné pozorovať rozdiely v tlakoch s akými sa americké multinacionálne spoločnosti
snažia presadzovať svoje personálne praktiky. Podniky v USA pôsobia v prostredí, ktoré je
charakterizované dominantne individualistickou ideológiou, kde účasť tretích strán, napr. štátu alebo
odborov, je veľmi problematická. Protiodborová politika amerických podnikateľských subjektov je
typickým znakom pracovných vzťahov. Táto ideológia sa odráža aj v správaní amerických
multinacionálnych spoločností. V oblasti pracovných vzťahov sa americké multinacionálne spoločnosti
vyznačujú tým, že hľadajú cesty na zníženie vplyvu odborových orgánov v zahraničných dcérskych
spoločnostiach a to bez ohľadu na to, či hostiteľská krajina tieto vzťahy reguluje alebo nie. Nakoniec je
treba uviesť, ako to potvrdzujú vykonané štúdie, že rozpätie správania amerických multinacionálnych
podnikov je značne široké. Rozdiely v spôsobe správania sú najmä medzi podnikmi pochádzajúcimi z
rôznych regiónov v USA. Je to ovplyvňované aj tým, že neexistuje taká prísna regulácia, a že správanie
podnikov je do značnej miery ovplyvňované aj podnikateľskou filozofiou jeho zakladateľov, ktorí sa snažili
presadiť svoj manažérsky štýl (Ferner a kol., 2005). V oblasti diverzity ale americký systém už nie je tak
výrazný (Wachter a kol., 2003). Téma diverzity má svoje korene v americkom podnikateľskom systéme a
dá sa vysvetliť šírkou sociálnej a etnickej heterogenity (Kurowski, 2002). Manažment diverzity je zreteľný
v amerických spoločnostiach, ale nie je tak hlboko zakorenený v americkom podnikateľskom systéme, ako
je zakorenená protiodborová orientácia. Jeho vplyv na americkú personálnu politiku je teda viditeľný, ale
nie natoľko, ako v prípade protiodborárskej orientácie. Dostupné na internete:
35
http://proquest.umi.com/pqdweb?did=1456048251&Fmt=3&clientId=57740&RQT=309&VN ame=PQD.
Diverzity manažment USA možno chápať v užšom a širšom poňatí: Jestvujú dve vyrovnávacie
názory o kultúrnej integrácií rozmanitých obyvateľov Spojených štátov. Jeden pohľad navrhuje, aby ľudia
rôznych rás a etnického pôvodu sa navzájom prelínali a asimilovali do spoločnej národnej kultúry. Druhý
pohľad je označený ako “multikultúrna spoločnosť” a navrhuje, aby ľudia rôznych etnických skupín, mali
možnosťzachovať si svoje kultúrne vzorce a koexistovať s ostatnými. Nie je jednoduché a ani možné
jednoznačne správne určiť, čo je lepšie, ale je nevyhnutné, aby ľudia poznali kultúry svojich
spolupracovníkov a ľudí navzájom a aby sa zloženie pracovnej sily aj naďalej menilo. Za úzku definíciu
riadenia diverzity sa považuje “záväzok” na strane organizácie prijímať, uchovávať, odmeňovať a
podporovať zamestnancov najmä menšiny, sociálne slabých a ženy. Dostupné na internete:
http://proquest.umi.com/pqdweb?did=1456048251&Fmt=3&clientId=57740&RQT=309&VN
ame=PQD.
Roosevelt (1991, In: Kominarec, Kominarecová, 2009) zaviedol ako prvý pojem “Riadenie diverzity”.
Poukazuje na šesť skutočností, ktoré neodmysliteľne patria k histórií USA:
obchodný prúd USA tvoria najmä belosi (biely muži),
polovica zamestnancov v USA sa skladá z
prisťahovalcov, menšín a žien, predsudky sú stále rovnako veľkým problémom v USA, ale nie v takej
miere, ako boli kedysi, posun v demografii klesá, je potrebné postúpiť právne kroky na prenájom menšiny,
stále väčší počet firiem v USA sa snaží pritiahnuť talenty, ktoré potrebujú k zvýšeniu ziskovosti, asimilácia
je problém, pretože dnešní prisťahovalci, ženy a menšiny si želajú zachovať svoju vlastnú kultúrnu identitu.
“Riadenie diverzity v širšom slova zmysle je definované ako záväzok zo strany organizácií prijímať,
uchovávať, odmenovať a podporovať heteregénny mix pracovníkov rôznych úrovní, vrátane ľudí odlišnej
farby pleti, sociálne slabých, telesne postihnutých a ženy” (Roosevelt, 1991, In: Kominarec, Kominarecová,
2009). Diverzita, manažment diverzity a riadenie organizačnej výkonnosti na pracovisku sú ústredné
činnosti súčasného organizačného manažmentu, hoci by si zaslúžili väčší záujem a viac pozornosti vo
verejných, súkromných i neziskových organizáciách. Výskum realizovaný v roku 2004 hovorí, že rasová
diverzita vplýva negatívne na organizačnú výkonnosť. Na druhej strane rozdiely v pohlaví a veku odrážajú
zložitejšie vzťahy. Diverzita má za cieľpoliticky integrovať rôznorodé národy s meradlom legitimity, ale aj
posilniť sociálnu spravodlivosť (Brewer, Gene, 2002, s. 14). Pochopenie vplyvu diverzity má vplyv na
organizačné zručnosti, znalosti, výkonnosť a efektívnosť organizácie, spokojnosť organizácie, ako aj na
samotný obrat (Milliken, Martins, 1996). Cox a Taylor (1993) tvrdia, že riadenie diverzity by malo byť
významné ako morálny imperatív, ako právna požiadavka a ako faktor organizačnej výkonnosti. Väčšiu
diverzitu možno badať vo vládnych organizáciách, ako verejných či súkromných. Najdôležitejšie je zistiť
vplyv, vzťah, závislosť, koreláciu diverzity na efektivitu organizácie a organizačné výsledky. Niektoré
štúdie dospeli k záveru, že viac heterogénne pracovné skupiny zvažujú ďalšie perspektívy a produkciu
vyššej kvality ako homogénne skupiny (Cox, 1991). Organizácie využívajúce riadenie diverzity, môžu
poskytnúť široké spektrum nápadov, schopností a poznatkov, ktoré môžu zlepšiť organizačný výkon, riešiť
problémy a robiť lepšie rozhodnutia (Cox, Taylor, 1993). Byrne (1971) tvrdí, že diverzita môže byť pre
organizáciu záťažou (vznik vysokých nákladov na riadenie a riešenie konfliktov) a tým môže ohroziť
36
efektívnosť organizácie vzhľadom na to, že ľudia majú tendenciu rozlišovať medzi in-skupinami a outskupinami. Faktory ako organizačná kultúra, tímové procesy výrazne ovplyvnili vzťah medzi vnímaním
diverzity a organizačným výkonom či správaním. Niektoré štúdie zistili, že pracovné tímy zložené z
rôznych ľudí majú tendenciu zdieľať viac informácií, čo vedie k lepším výkonom ako u homogénnych
tímov (Bunderson a kol., 2002). Rôznorodé pracovné skupiny zvyčajne vyvíjajú viac energie pri plnení
úloh ako homogénne pracovné skupiny. Sociálna kategorizácia a sociálna identita triedi seba a ostatných do
sociálnych skupín na základe sociálneho statusu a členstva v sociálnych skupinách (Ashforth a kol., 2001).
Ľudia v jednej skupine zdieľajú rovnaké sociálne hodnoty. Diverzita je spojená s menšou sociálnou
integráciou s väčšími konfliktami a menšou súdržnosťou v skupinách. Dostupné na internete:
http://proquest.umi.com/pqdweb?did=14&Fmt=3&clientId=57740&RQT=309&VName=PQ
V súčasnej dobe existuje viacero tvári diverzity a diverzita medzi pracovnou silou je väčšia než
kedykoľvek predtým a tento trend by mal podľa Gilberta pokračovať do konca 21. storočia. Je dôležité
nájsť ten najvhodnejší prístup, ako čo najúčinnejšie reagovať na rastúcu diverzitu pracovnej sily. V práci
ide o pochopenie pojmu riadenie diverzity súčasnou spoločnosťou ako výzva k novej agende, ktorá
podporuje novú lepšiu spoluprácu medzi pracovníkmi a riadením zo strany manažmentu. Ak bude diverzita
správne pochopená a následne manažovaná, môže prispieťk zlepšeniu organizačnej efektívnosti. Dosiahnuť
požadovaný stav možno len pozorovaním správania pracoviska a reakciou na podnety riadenia diverzity.
1. 2 EURÓPSKE MULTINACIONÁLNE SPOLOČNOSTI
V protiklade k americkým podnikom v nemeckých, britských a francúzskych podnikoch nie je
zrejmý tak jasný trend, presadzovať svoje praktiky materskej krajiny v dcérskych spoločnostiach v
zahraničí (Ferner a kol., 2005). U francúzskych a nemeckých podnikov je badateľná tendencia, že sa
tradičné
správanie,
podmienené
internacionalizácie mení.
podnikateľským
systémom,
vo
vlastnej
krajine,
v priebehu
Praktické výskumy však ukazujú, že personálna politika je poznačená aj
francúzskymi a nemeckými praktikami, takže vedľa seba stoja často anglo-saské praktiky aj praktiky
materskej krajiny (Tempel, 2001). Predovšetkým u nemeckých multinacionálnych podnikov je zrejme, že
vykazujú sklon prenášať určité praktiky materskej krajiny a že efekt materskej krajiny pôsobí oveľa
miernejšie, ako v prípade amerických podnikov. Predovšetkým v oblasti pracovných vzťahov sa nemecké
multinacionálne podniky odchyľujú od domácich praktík. Vo svojich dcérskych spoločnostiach, v krajinách
kde je menej reštriktívne legislatívne prostredie, ako je napr. Veľká Británia alebo niektoré
východoeurópske krajiny, využívajú flexibilitu a otvorenosťinštitucionálneho prostredia v hostiteľskej
krajine a implementujú praktiky, ktoré sa zásadne líšia od praktík v domácej krajine (Tempel, 2001).
Využívajú príležitosť, na oslobodenie sa od „inštitucionálneho jarma" a skúšajú využiť otvorenosť a
flexibilitu inštitucionálnych pravidiel v hosťovskej krajine (Sojka, 2009, s. 24). Správanie nemeckých
multinacionálnych podnikov v hosťovských krajinách sa ale nevyznačuje iba výlučne tým, že je poznačené
praktikami domácej krajiny. Personálne praktiky tykajúce sa personálneho rozvoja sú ovplyvňované
vzdelávacím systémom materskej krajiny. Pôsobia však akoby z úzadia a prejavuje sa tzv. „culture of
training." Znamená to, že nemecké spoločnosti investujú veľa do personálneho rozvoja v dcérskych
37
spoločnostiach, nesnažia sa ale praktiky domácej krajiny nasilu prenášať. Vyplýva to z toho, že tie praktiky
je možné transferovať len ťažko, alebo vôbec. Chýba obvykle inštitucionálna podpora v hosťovskej krajine
(Taylor a kol., 1996). Aj keď britské multinacionálne podniky nemajú príliš veľa inštitucionálnej voľnosti
pri tvorbe personálnej politiky v podnikateľskom systéme, nie je u nich pozorovateľný taký vysoký stupeň
presadzovania praktík domácej krajiny, ako v multinacionálnych podnikoch USA a podobné prispôsobenie
sa na inštitucionálne pravidlá hosťovskej krajiny ako v prípade USA. Rozdielne správanie sa britských a
amerických podnikov v Nemecku je zrejme najmä v oblasti pracovných vzťahov pri politike odmeňovania.
(Tempel, 2001). Zatiaľčo americké multinacionálne podniky sa snažia zabrániť vyjednávaniu o mzdových
tarifách a snažia sa zabrániť kreovaniu podnikových rád, alebo minimalizovať vplyv podnikových rád,
britské podniky sa snažia prispôsobiť inštitúciám tarifného vyjednávania hoci s nie veľkou ochotou. Z
doterajších skúmaní sa však nedá zodpovedne určiť miera „inštitucionálnej dištancie" medzi materskou a
dcérskou zahraničnou pobočkou. Dištancia medzi americkým a nemeckým inštitucionálnym kontextom je
asi tak veľká, ako medzi britským a nemeckým. Hoci personálna politika vo Veľkej Británii, od kedy
stratilo na význame vyjednávanie o tarifách a zastupovanie záujmov prostredníctvom odborov, je v
rozhodujúcej miere určovaná unilaterálne manažmentom, nie je tu také zrejmé odmietanie pracovných
vzťahov, ako je to v prípade amerického manažmentu (Taylor a kol., 1996). Pri podrobnejšom skúmaní
britských multinacionálnych podnikov sa ukazuje tendencia k decentralizovaným štruktúram a menej
štandardizovaným personálnym smerniciam. Nie je tu snaha za každú cenu preniesť praktiky materskej
krajiny do hosťovskej krajiny. Pomerne dlhoročné skúsenosti britských firiem z pôsobenia v zahraničí
oproti americkým firmám v dôsledku pomerne malého vnútorného trhu spôsobili to, že proces formulácie
personálnej politiky prebieha internacionálne a dochádza aj k prenosu praktík dcérskych spoločností na
materskú spoločnosť. Erózia praktík v materskej krajine, ale nie je až taká silná ako v prípade Švédska.
2 KVALITA ŽIVOTA Z POHĽADU POMÁHAJÚCICH PROFESIÍ
Život je svedectvom toho, že najmä ľudia z pomáhajúcich profesií sa pri svojej práci stretávajú s
konfliktom hodnôt resp. hodnotových orientácii, čo ma negatívny dopad na ich úroveň ich pracovného
výkonu a samotnú kvalitu života. Kvalita života je tak pojem subjektívny a má viacero prekrývajúcich sa
dimenzií a stránok. Cieľom tejto kapitoly nie je pojem kvality života zovšeobecniť, našou snahou je skôr
načrtnúť a spresniť predstavu o tom, čo všetko môže tento multidimenzionálny pojem predstavovať a
reprezentovať, a na čo všetko môže mať vplyv zvýšená hladina záťaže a stresu v živote jedincov
pomáhajúcich profesií.
Kvalita života je veľmi ťažko uchopiteľný pojem, ktorým sa zaoberá mnoho autorov z rôznych
vedeckých oblastí vo svojich teoretických konceptoch. S kvalitou života sme sa stretávali dávno predtým,
ako sa o ňu začali zaujímať ostatné vedecké disciplíny, len nebola potreba presne definovať, či pomenovať
tento fenomén. Prirodzene smerujeme k tomu, aby život človeka sa stal kvalitnejším, aby bol spokojnejší v
jednotlivých oblastiach, v ktorých môžu nastať problémy, akými sú napr. ťažkosti v rodine, v práci, so seba
pojatím, sebarealizáciou atď. Kvalita života z pohľadu pomáhajúcich profesií môže byť pojmom
zovšeobecneným, ako vyjadrenie pocitu životného šťastia, pričom k jej znakom patrí sebestačnosť pri
38
obsluhe vlastnej osoby a pohyblivosť, ďalej z psychologického hľadiska ako miera sebarealizácie a
duševnej harmónie, t. j. miera životnej spokojnosti alebo nespokojnosti, zo sociologického hľadiska ako
pocity a životnú úroveň špeciálnych skupín ako sú starí ľudia, príslušníci etnických a iných minorít, čiže
hľadisko ich možnosti voľby, z lekárskeho hľadiska na akej úrovni a s akým obmedzením žijú ľudia s
chronickými chorobami ako je bronchiálna astma, Parkinsonova choroba, choroby kardiovaskulárne,
geriatrické choroby a mnohé iné, čiže hľadisko obmedzenia slobody (Jurčáková, 2009). Pojem kvalita
života sa teda objavuje v období, keď spoločnosť už nemá problém s uspokojovaním materiálnych potrieb,
Ľudská spoločnosť sa zdokonaľuje, no tým sa zvyšujú aj ľudské nároky. V modernej dobe, kde sa už dávno
neriešia otázky základného prežitia, sa automaticky pozornosť presúva vyššie. Už nestačí len rozlišovať
medzi zdravím a chorobou, je potreba definície kvality týchto stavov. V súčasnosti sa výskumy kvality
života pomáhajúcich profesií presúvajú od pacientov a lekárskeho prostredia k skúmaniu kvality života
priemerného dospelého jedinca, jedincov rôznej farby pleti, rasy, pohlavia a pod. „Ideologickým dôvodom
pre štúdium kvality života a jeho najdôležitejším cieľom je podporovať a rozvíjať také životné prostredie a
také životné podmienky, ktoré by ľuďom umožňovali žiť spôsobom, ktorý je pre nich najlepší, v ktorom
nachádzajú zmysel a ktorý si dokážu a môžu užiť, bez ohľadu na ich multinacionálny charakter a vrodené
genetické dipozície (Hnilicová, 2005, s. 206).“ Hnilicová (2005) definuje kvalitu života ako dôsledok
interakcie sociálnych, zdravotných, ekonomických a environmentálnych faktorov, ktoré ovplyvňujú ľudský
rozvoj na úrovni jednotlivca aj celej spoločnosti. Svetová zdravotnícka organizácia WHO tiež navrhla
široko použiteľnú definíciu, ktorá sa opiera hlavne o kvalitu života jednotlivca. „ Ide o individuálne
percipovanie svojej pozície v živote, v kontexte tej kultúry a toho systému hodnôt, v ktorých jedinec žije;
vyjadruje jedincov vzťah k vlastným cieľom, očakávaným hodnotám a záujmom. Zahrňuje komplexným
spôsobom jedincovo somatické zdravie, psychický stav, úroveň nezávislosti na okolí, sociálne vzťahy,
jedincovo presvedčenie, vieru a to všetko vo vzťahu k hlavným charakteristikám prostredia. Kvalita života
vyjadruje subjektívne ohodnotenie, ktoré sa odohráva v určitom kultúrnom, sociálnom a environmentálnom
kontexte ... kvalita života nie je zhodná s termínmi „stav zdravia“, „životná spokojnosť’, „psychický stav“
alebo „pohoda“. Ide skôr o multidimenzionálny pojem (WHO Quality of Life Group, 1993, In Mareš 2006,
str.25).“
2.1 OPTIMÁLNA ÚROVEŇ KVALITY ŽIVOTA
Kvalita života, ktorá preniká spôsobom aj štýlom života človeka, sa často podriaďuje úzkym
objektívne stanoveným kritériám a záujmom, pričom niekedy dochádza aj k manipulácii ľudských záujmov
a potrieb. Je nevyhnutné uvedomenie a poznanie viacerých kategórií hodnôt, ktoré vplývajú na ľudí
pomáhajúcich profesií, na ich samotnú profesijnú činnosť a úroveň života. Vo všeobecnosti je dnes
optimálna úroveň kvality života nezodpovedanou oblasťou a najmä humánnym problém, ktorého príčinou
je nesprávne postavená hierarchia hodnôt ľudí nielen vo sfére pomáhajúcich profesií ale aj vo svete ako
takom. Hospodársky rast dosahovaný vďaka tvorivým schopnostiam človeka, novým technológiám a
inovatívnym nástrojom, automaticky neznamená zvyšovanie životnej úrovne obyvateľstva a teda
zlepšovanie ich kvality života. Kvality života je aktuálne riešenou otázkou v rozmanitých oblastiach
39
ľudského skúmania. Kvalitou života sa momentálne zaoberá viacero vedeckých disciplín, hlavne
sociológia, psychológia, medicína, ekológia ale aj kultúrna antropológia, ktoré svojimi poznatkami a
vedomosťami ovplyvňujú ľudstvo a spoločnosť ako takú. Všetky oblasti v živote jedinca vzájomne spolu
intervenujú a je dôležité uvedomovať si tieto súvislosti, pretože len vtedy máme možnosť zastaviť kruh
negatívneho pôsobenia prostredia so zvýšenými nárokmi na telesnú aj psychickú stránku jedinca a len vtedy
máme možnosť skvalitniť jeho život, v dimenziách, ktoré sme schopní ovplyvniť. Okrem problematiky
kvality života a životnej spokojnosti, ktorá súvisí hlavne s faktormi prostredia a faktormi osobnosti jedinca,
hlbší zmysel a úroveň poznania človeka predstavuje aj jeho duchovná stránka, ktorá sa v poslednej dobe
stáva čoraz viac zanedbávanou. Ľudia chcú rýchlu pomoc, rýchle riešenie problémov a rýchle výsledky,
aby mohli fungovať vo svojich životoch, sústrediacich sa najmä na materiálnu stránku života. Uznávame,
toto všetko je k životu potrebné, ale v takto rýchlej dobe sa stráca smerovanie človeka tam, kde ho neovláda
duch dnešnej doby, kde paradoxne cíti sám seba práve v prekročení svojej fyzickej aj psychickej stránke, v
sebapresahu. Len tu je schopný nájsť to, o čo sa v živote usiluje, to čo mu dáva energiu a nádej, tu nachádza
zmysel svojho života. Netvrdíme, že existuje univerzálny zmysel ľudskej bytosti, naopak, každý človek je
jedinečný a preto aj to, v čom nachádza zmysel je špecifické pre neho samého. Práve prehliadanie tejto
dôležitej stránky človeka spôsobuje, že ľudia sa v dnešnej dobe cítia stratení, pociťujú existenciálnu
prázdnotu a často sa uchyľujú k stereotypnému prežívaniu svojich životov bez hlbšieho cieľa a motivácie
(Jurčáková, 2009).
Je preto nevyhnutné uvedomenie a poznanie viacerých kategórií hodnôt, ktoré vplývajú na
pomáhajúce profesie a ich samotnú profesijnú činnosť. Do pomáhajúcich profesií zaraďujeme sociálnych
pracovníkov, lekárov a zdravotníkov, právnikov, psychológov, políciu, učiteľov a vychovávateľov, cirkev a
charitu ako aj ostatné profesie, ktorých náplňou je každodenný kontakt a pomoc druhému človeku. V
žiadnej profesii sa vlastné poruchy tak nebagatelizujú a nezastierajú ako v tej, ktorá má bezprostredne čo do
činenia s ošetrovaním takýchto porúch. Pri tejto kategórii sa veľmi často potláčajú vlastné potreby a túžby
na úkor nestratenia role autority, na ktorú sú jedinci vykonávajúci tento druh povolania až priveľmi upnutí.
Potlačovanie vlastných pocitov môže vyústiť v pocit prázdnoty až menejcennosti, čo sa potom jedinec snaží
kompenzovať prehnaným pracovným nasadením. Preto ľudia v pomáhajúcich profesiách majú často veľké
riziko všetkým známemu syndrómu vyhorenia (Schmidbauer, 2008).
ZÁVER
V súčasnosti ako už bolo spomenuté je dnes optimálna úroveň kvality života u ľudí pomáhajúcich
profesií nezodpovedanou oblasťou a najmä humánnym problémom, ktorého príčinou je nesprávne
postavená hierarchia hodnôt, predsudky a stereotypy v zmýšľaní, ovplyvňujúce samotné správanie a
profesijnú činnosť. Vplyvom globalizácie, hospodárskym rastom ale aj krízou, vplyvom nových
technológií, novodobých a inovatívnych nástrojov riadenia a komunikácie dochádza niekedy úplne
nevedome a spontánne k implementácii rozmanitosti na úrovni poskytovateľa služby. Ambíciou príspevku
bolo teda priblížiťčitateľovi problematiku manažmentu diverzity a podať pohľad bežnému človeku, čo
40
manažment diverzity znamená, aký význam predstavuje pre jednotlivé krajiny akými sú USA a Nemecko,
či je vôbec zavádzaný a uvedomovaný a akú úlohu zohráva v multikultúrnej spoločnosti.
Veková, národnostná a vzdelanostná diverzita našich zamestnancov nám pomáha vytvárať kvalitné
pracovné prostredie. Diverzita pre nás znamená možnosť, ako využívať rozdiely a podobnosti pri
dosahovaní našich cieľov. Veríme, že rôznorodosť nám pomôže odlíšiť sa na trhu, zvýšiť našu
konkurencieschopnosť a dosiahnuť ešte lepšie výsledky. Diverzita je pozorovateľná s ohľadom na faktory
ako: rasa, národnosť a pohlavie. Ale rôznorodosť je menej viditeľná pokiaľ ide o osobnosť, vzdelanie,
náboženstvo, oblasť špeciálneho pozadia a hodnôt. Následne je nevyhnutné prijať záväzok k ochote
prijímať a podporovať potreby tejto rozmanitej pracovnej sily. Reálnou pre zamestnávateľov sa stáva
potreba pochopenia nutnosti diverzity riadenia. Taktiež aj vzdelávanie a odborná príprava by sa mali
považovať za prostriedok na zvýšenie porozumenia, aby sa poskytla väčšia záruka účinného vykonávania a
prijímania programov a odstránili sa tým rozdiely. Tento proces je časovo náročný a vyžaduje starostlivú
koordináciu a jednotné uplatňovanie. Napriek tomu zriadiť kultúru, či už reálnu v organizácii, alebo v
podvedomí každého z nás, ktorá skutočne verí v hodnoty a riadi diverzitu je veľmi dôležité, pretože
organizácia sa tak pokúsi prilákať, motivovať a udržať si potrebné znalosti pracovníkov, ktoré rastú a
vyvíjajú sa v rozmanitosti a zložitosti.
Zavedenie manažmentu diverzity ako ďalšieho prvku manažovania v organizáciách môže skvalitniť
súčasný stav podnikateľského trhu, no na druhej strane môže byť pochopené a vysvetlené aj nesprávne a to
neoblomnou zásadovosťou a nevedomosťou zamestnancov ako aj samotných manažérov. Častokrát sme
svedkami toho, že ľudia rôznych národov, rasy, majú k sebe oveľa bližšie, než osoby ktorých spája
rovnaký jazyk, národnosťči farba pleti, ktorí spolu nevedia komunikovať, a spolupracovať – koexistovať a
žiť ako sa vraví v „symbióze“.
Ako hovorí jeden múdry človek (Roddenberry, 2007): „Diverzita a rovné príležitosti sú našimi
hlavnými prioritami. Ide viac než iba o slová – ide o skutočnú súčasť našej skupiny“, ktorá nám umožní
radovať sa z nového života, naučiť sa prežívať dobrodružstvo z nových situácií a skúseností, kde
spokojnosť, súdržnosť, dobré pracovné vzťahy a optimistická klíma na pracovisku sú podmienkou
zvládania vážnych výziev a vytvárania tak predpokladov optimálnej kvality života“ To sú aspekty
determinujúce úspech multinacionálnych organizácií a kvalitu života človeka 21. storočia.
LITERATÚRA
[1] ASHFORTH, M. a el. 1989. Social Identity Theory and the Organization. Academy of Management
Review 14(1), 1989. s. 20-39. ISBN:1841690074, 9781841690070.
[2] BREWER, P. – GENE A. 2002. Public Workforce Integration: A Field Essay. [online]. Paperpresented
at the Annual Meeting of the Southern Political Science Association, November 6-9, Savannah, GA. 2002.
január
2012
[cit.:2012-01-05].
Dostupné
na
internete:
<http://proquest.umi.com/pqdweb?did=1456048251&Fmt=3&clientId=57740&RQT=309&VName=PQD>
41
[3] BUNDERSON, J. – STUART, R. – KATHLEEN, M. Sutcliffe. 2002. Comparing Alternative
Conceptualizations of Functional Diverzity in Management Teams: [online]. Process and Performance
Effects. Academy of Management Journal 45(5): 875-93. 2002. január 2012 [cit.:2012-01-05]. Dostupné
na internete: http://proquest.umi.com/pqdweb?did=1456048251&Fmt=3&clientId=57740&RQT=309&VN
ame=PQD.
[4] BYRNE, D. 1971. The Attraction Paradigm. [online]. New York: Academic Press. 1971. január 2012
[cit.:2012-01-05]. Dostupné na internete:
http://proquest.umi.com/pqdweb?did=1456048251&Fmt=3&clientId=57740&RQT=309&VN
ame=PQD.
[5] COX, T. H. 1991. The Multicultural Organization, Academy of Management Executive, 5(2): 34–47.
[online]. Int. J. of Human Resource Management 1934– 1953. 1991. január 2012 [cit.:2012-01-05].
Dostupné na internete:
http://proquest.umi.com/pqdweb?did=1456048251&Fmt=3&clientId=57740&RQT=309&VN ame=PQD.
[6] COX, T. H. – TAYLOR, Jr. 1993. Cultural Diverzity in Organizations: [online]. Theory, Research,
andPractice. San Francisco: Berrett-Koehler. 1993. január 2012 [cit.:2012-01-05]. Dostupné na internete:
http://proquest.umi.com/pqdweb?did=1456048251&Fmt=3&clientId=57740&RQT=309&VN ame=PQD.
[7] FERNER, A. – ALMOND, P. – COLLING, T. 2005. ‘Institutional Theory and the Cross-national
Transfer of Employment Policy: The Case of “Workforce Diverzity” [online]. in US Multinationals’,
Journal of International Business Studies, 36(3): 304–21. Int. J. of Human Resource Management, január
2012
[cit.:2012-01-07].
Dostupné
na
internete:
<http://proquest.umi.com/pqdweb?did=717968&sid=6&Fmt=3&clientId=57740&RQT=309&VName=PQ
[8] HNILICOVÁ, H. (2005): Kvalita života a její význam pro medicínu a zdravotnictví. In Payne, J. a kol.
(Eds.): Kvalita života a zdraví. Praha: TRITON.
[9] JURČÁKOVÁ, E., (2009): Analýza vzťahov medzi vybranými komponentmi kvality života človeka v
záťaži, zmyslom života a komparácia s dispozičnými a situačnými formatívnymi faktormi.: Praha:
Filozofická fakulta Masarykovej univerzity v Bratislave.
[10] KOMINAREC, I. – KOMINARECOVÁ, E. 2009. Multikulturalita a komunikácia. Grafotlač Prešov,
2009. ISBN: 978-80-555-0061-4.
[11] KUROWSKI, L. 2002. Cloaked culture and veiled diverzity: why theorists ignored early US
workforce diverzity. [online]In: Management Decision, 40, 183-91, 2002. január 2012 [cit.:2012-01-05].
Dostupné na internete:
<http://proquest.umi.com/pqdweb?did=1456048251&Fmt=3&clientId=57740&RQT=309&VName=PQD>
[12] MILLIKEN – MARTINS. 1996. Searching for Common Threads: Understanding the Multiple Effects
of Diverzity in Organizational Groups. Academy of Management Review 21(2): 402-34. [online].
Mohammed, Susan, and Linda C. Angell. 2004. Surface- and Deep-Level Diverzity in Workgroups:
Examining the Moderating Effects of Team Orientation and Team Process. 1996. December 2011 [cit.
2011-12-21]. Dostupné na internete: <http://proquest.umi.com/pdwId=30&mPQD>.
42
[13] SCHMIDBAUER, W. (2008): Syndróm pomocníka. Praha : Portal, 2008. 14.SOJKA, L. 2009.
Medzinárodný manažment ľudských zdrojov, Grafotlač Prešov s. r. o., 2009, s. 6-7, 17, 24, 28, 41-42. ,
ISBN: 978-80-55-0086-7.
[14] TAYLOR, S. , BEECHLER, N. , NEPIER, N. 1996. Toward and Integrative Model ofStretegic
International Human Resource Management. Academy of Management Review, Vol21 No 4, pp 959-985,
1996.
[15] TEMPEL, A. 2001: The corss-national transfer of human resource management practices in British
and German multinational companies. Munich: Hampp Tempel, A. Wachter, P.,Wagenbach, P. 2005.
Multinationale Unernehmen und internationales Personalmanagement. Zetschrift fur Personalforshung,
2001. S. 295. Rainer Hampp Verlag, 2001. ISBN: 3879885486, 9783879885480.
Kontaktná adresa:
PhDr. Daniela Cehelská
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave
Palackého č. 1
810 00 Bratislava
tel.č. +421 949 400 710
email: [email protected]
43
ODDZIAŁYWANIE SPOŁECZNE ŚRODKÓW MASOWEGO PRZEKAZU
INFLUENCE OF MASS MEDIA ON SOCIETY
1
1
Czarnecki, P.
Wyższa Szkoła Handlowa w Radomiu, Polska
Niniejszy artykuł składa się z dwóch części. W części pierwszej omawiam stosunek krytycznego
pracowników mediów do etyki zawodowej, staram się wskazać przyczyny tego stosunku, a następnie
wskazuję obszary działalności mediów, które bądź w ogóle nie są uwzględniane w kodeksach etycznych,
bądź są uwzględniane w stopniu niewystarczającym i nieprzystającym do współczesnych warunków
funkcjonowania mediów. W części drugiej omawiam kilka przykładów kodeksów etycznych, zgłaszam
także pewne uwagi krytyczne dotyczące pewnych ogólnych koncepcji etyki mediów.
Z badań przeprowadzonych przez S. Mocka i jego współpracowników wynika, iż większość
dziennikarzy nie widzi potrzeby formułowania kodeksów etycznych1. Uważają oni, że do wykonywania
zawodu dziennikarza wystarczy ogólne, uniwersalne zasady etyczne, dziennikarz zaś powinien kierować
się sumieniem i intuicja moralną, której żaden kodeks nie jest w stanie zastąpić. Oto odpowiedź udzielona
przez jednego z respondentów: „jedynym drogowskazem i pomocą w ocenie tego, co się robi, jest kultura i
poczucie przyzwoitości”2 Pojawiają się także obawy, że kodeksy etyczne mogłyby stać się narzędziem
ograniczania niezależności dziennikarza („środowisko dziennikarskie dziś może stworzyć taki kodeks
etyczny, który będzie paskudny”).
Z poglądem takim nie sposób się jednak zgodzić. Przede wszystkim zauważyć należy, że
zawodowe kodeksy etyczne określają zasady postępowania osób wykonujących dany zawód, jednak ich
celem nie jest dobro tych osób, lecz dobro grupy społecznej, dla której przeznaczone są wytwory danej
pracy (pacjentów, uczniów, studentów, telewidzów itd.). Kodeks etyki byłby zatem przeznaczony dla
pracowników mediów, ale służyłby dobru odbiorców. Innymi słowy, zadaniem kodeksu etycznego mediów
nie powinno być zabezpieczenie dziennikarzy, wydawców, redaktorów, menedżerów itd. przez wszelkimi
pokusami i uchronienie ich sumień przed zbrukaniem, tylko zagwarantowanie przestrzegania praw
przysługujących odbiorcy. Istnienie jasno sformułowanych zasad etycznych pozwala odbiorcy uświadomić
sobie, czego może oczekiwać od mediów i w jakim zakresie jego uprawnienia zostały naruszone. Wynika z
tego również, że kodeks etyki mediów nie może ograniczać się do zakazów i nakazów dotyczących
mediów, lecz powinien uwzględnić także prawa odbiorcy.
Kolejnym powodem przemawiającym za użytecznością kodeksów jest kształcenie przyszłych
dziennikarzy. Zapoznanie się z kodeksem, przemyślenie ujętych w nim zasad i otwarta dyskusja na ich
temat z wykładowca i innymi studentami pozwala przyszłemu pracownikowi mediów uświadomić sobie
1
Znamiennym jest, że sens istnienia kodeksów etycznych dostrzega jedna z dziennikarek katolickich. Por. S.
Mocek, Dziennikarze po komunizmie..., s. 113
44
istnienie typowych dla świata mediów konfliktów moralnych, co w przyszłości pozwoli mu w pewnej
mierze te konfliktu przewidywać i ich unikać. Warunkiem rozwiązania konfliktu moralnego jest wszakże
uświadomienie sobie go i jasne sformułowanie. Wiele błędów i potknięć wynika również z pośpiechu i
przemęczenia, które dla pracy w mediach wydają się być charakterystyczne w większym stopniu niż np. dla
pracy w biurze. Kurs etyki na studiach przygotowujących do pracy w mediach (dziennikarskich, public
relations) jest dla wielu późniejszych pracowników jedyna okazją do przemyślenia problemów etycznych 3.
Nieprawdą jest też, że kodeks nie ma żadnego znaczenia praktycznego, gdyż ludzie mediów kierują
się w swoim postępowaniu własnym wyczuciem moralnym, a nie kodeksem. W USA w niektórych
redakcjach nowi pracownicy musza podpisać zbiór zasad etycznych, co w przypadkach drastycznego i
oczywistego ich złamania może stać się podstawą procesu sądowego. Kodeks etycznych pojęty jako zbiór
zasad obowiązujących w sensie prawnym stanowi wprawdzie pewne ograniczenie wolności, jednak jest to
ograniczenie w imię pewnego dobra, jak zresztą cała etyka4.
Lekceważenie dla kodeksów etycznych nie jest wprawdzie równoznaczne z brakiem poszanowania
zasad etycznych, wydaje się jednak, że w pewnym stopniu przyczynia się ono do spadku zaufania do
mediów i obniżenia się ich prestiżu. Niechęć do pogłębionej etycznej refleksji nie musi ponadto obejmować
wszystkich dziennikarzy i byłoby rzeczą interesującą przekonać się, jakie poglądy w tej kwestii wyznają
zwykli, pozostający w cieniu wielkich gwiazd dziennikarze5.
W rozdziale I wspomniałem, iż rodzaj i zakres wpływu mediów na odbiorców jest sprawę
dyskusyjną. Gdybyśmy jednak przyjęli, iż wpływ ten jest znikomy, wówczas tworzenie etyki mediów
straciłoby sens. Spory dotyczący sposobu, w jaki media oddziałują na odbiorcę, nie oznaczają jednak, że
sformułowanie zasad etycznych i ich przestrzeganie staje się mniej ważne. Wystarczającym warunkiem
obowiązywalności norm etycznych jest w tym przypadku samo prawdopodobieństwo takiego wpływu.
Musimy ponadto zdać sobie sprawę że znaczna część naszej wiedzy o świecie, naszych wyobrażeń i
stereotypów pochodzi właśnie z mediów. Ponieważ zaś podejmujemy decyzje w oparciu o naszą wiedzę o
2
Tamże, s. 113.
O braku profesjonalizmu polskich mediów świadczy np. fakt, iż jako jedyne podały one wiadomość, jakoby
możliwe było uniknięcie ofiar tsunami na Malediwach, gdyby pracownik jednego z ministerstw nie uznał słowa
„tsunami” za nazwisko „T. Sunami”. Wiadomość tą podała Polska Agencja Prasowa, a pochodziła ona z jednego z
serwisów internetowych, opozycyjnych wobec dyktatorskiego rządu Malediwów. Por. A. Szewczyk, Internetowe
legendy miejsce w społeczeństwie obywatelskim, w: Za wolność..., s. 88 i nast.
4
Należy jednak pamiętać, że obrona wolności mediów nie jest powinnością wyłącznie mediów, lecz całego
społeczeństwa, a także instytucji państwowych. Jak zauważa J. L. Cury, w krajach Europu Środkowej w okresie
transformacji mamy do czynienia ze stałym dążeniem do ograniczania wolności mediów, a jednym ze sposobów jest
wykorzystywanie zapisów prawnych, np. przepisów o zniesławieniu. Por. J. L. Cury, Transformacja mediów w
Europie Środkowo – Wschodniej: komplikacje wolności dla każdego, w: Media masowe w demokratyzujących się..., s.
90 i nast.
5
Niestety, brak jest miarodajnych badań w tym zakresie. Badania takie pozwoliłby odpowiedzieć na pytanie,
czy owa anonimowa większość spośród 25-tysięcznej grupy polskich dziennikarzy podziela poglądy dominujące
wśród dziennikarskiej elity, czy tez przeciwnie, niechęć do etycznej refleksji zwiększa się wraz z miejscem
zajmowanym w zawodowej hierarchii. Ta druga ewentualność uprawniałaby do opinii, iż przywiązanie do zasad
etycznych stanowi przeszkodę w rozwoju kariery.
3
45
świecie, sam fakt istnienia przekazu medialnego wystarcza, by uznać media za zdolne do „wpływania” –
jeżeli nie na bieg zdarzeń, to przynajmniej na mentalność i kondycję duchową społeczeństwa.
W celu sformułowania zasad etycznych konieczne jest zatem ustalenie, z jakiego rodzaju
oddziaływaniem mamy lub możemy mieć do czynienia w przypadku mediów. Czasami środki społecznego
przekazu bezpośrednio stymulują pewne wydarzenia polityczne. Medioznawcy zwracają np. uwagę na
stymulujący wpływ telewizji na rewolucję w Rumunii w 1989 r. oraz na ludobójstwo w Ruandzie. Także
prasa jest w stanie odegrać w tym zakresie doniosłą rolę. To właśnie prasa była podstawowym forum
dyskusji politycznej w Hiszpanii w okresie rządów gen. Franko6. Zdolność mediów do wpływania na bieg
zdarzeń bywa jednak niekiedy wyolbrzymiana, czego przykładem były wygórowane oczekiwania wobec
mediów w krajach postkomunistycznych bezpośrednio po obaleniu komunizmu7. Ów entuzjazm połączony
z wyidealizowanym obrazem oddziaływania mediów na życie społeczne można było zaobserwować także
na Ukrainie. Ukraiński medioznawca, Taras Lyko, pisał bezpośrednio po zwycięstwie „pomarańczowej
rewolucji”: „Misją prawdziwe dziennikarstwa jest uszlachetniać dusze, budzić wrażliwość na bolesne
miejsca epoki, umacniać najwyższe wartości. To zadanie stało przed dziennikarstwem przez stulecia i
zawsze będzie aktualne. Nie można mówić o prawach człowieka, zapominając o prawie do obrony przed
demoralizacją”8. Jest smutnym znakiem czasu, że prawie nikt już w Polsce nie stawia przed mediami tak
ambitnych celów.
Wpływ mediów na opinie i zachowania odbiorców na ogół nie jest jednak bezpośredni, o czym
świadczą liczne przykłady9. W procesie przekazywania komunikatu odbiorca nie jest bierny (podobnie
zresztą jak nadawca), lecz czynnie uczestniczy w procesie jego interpretowania. Ostateczny wpływ
medialnych komunikatów byłby zatem wypadkową ich rzeczywistej treści oraz osobowości,
doświadczenia, wykształcenia itp. odbiorcy10. Z drugiej jednakże strony, jak głosi klasyczna już dzisiaj teza
B. Cohena, media nie decydują wprawdzie, co ludzie myślą, ale decydują, o czym ludzie myślą. Innymi
słowy, media są często jedynym źródłem, z którego czerpiemy dane pozwalające nam zbudować obraz
współczesnego świata. Ma to istotne konsekwencje dla oceny jakości mediów przez odbiorców. Do tematu
tego powrócę w dalszej części niniejszego rozdziału.
O wiele groźniejsze ze wydają się być niezamierzone skutki działania mediów. Skutki te trudno jest
przewidzieć i jeszcze trudniej im przeciwdziałać. Wiążą się one przede wszystkim z mechanizmami
funkcjonowania mediów, które w ostatnim czasie ulegały gwałtownym przekształceniom, a w Polsce
dodatkowo nałożyły się na procesy transformacji ustrojowej. Poważne zmiany w funkcjonowaniu mediów
6
7
Por. B. Dobek-Ostrowska, Miejsce o rola mediów masowych..., s. 17, 23.
Por. B. Ociepka, Wprowadzenie modelu mediów publicznych w Polsce, „Studia Medioznawcze” 2001, nr 2
(3), s. 33.
8
T. Lyko, Media i transformacja społeczna: przypadek Ukrainy, w: Za wolność waszych i naszych mediów...,
s. 26.
9
Np. pomimo jednostronnych przekazów w mediach amerykańskich na temat związków prezydenta Clintona
z Moniką Lewinski trzy czwarte Amerykanów nie straciło zaufania do prezydenta. Por. C. J. Bertrand, Deontologia
mediów..., s. 51.
10
Por. tamże.
46
zostały spowodowane przez rozwój techniki. Jak pisze J. Volek, „pospieszna informatyzacja lub masowa
aplikacja
nowych
technologii
informacyjnych
i
komunikacyjnych
wywołuje
niezamierzone
konsekwencje”.” . Chodzi nie tylko o powstanie internetu, który z jednej strony pozwala ominąć
11
przeszkody w dostępie do informacji, z drugiej natomiast prowadzi do społecznej izolacji, lecz także np.
telewizji satelitarnej, dzięki której reporterzy mogą na żywo przekazywać relacje z odległych miejsc, nie
mając na ogół czasu na krytyczną refleksję czy redakcję przekazywanego materiału. Nowoczesne
technologie znacznie obniżyły koszty funkcjonowania mediów, co przyczyniło się do ich pluralizacji (np. w
Polsce na początku lat dziewięćdziesiątych powstało kilka tysięcy nowych tytułów prasowych, z których
większość upadła jednak w krótkim czasie).
Zdaniem J. Voleka, jedną z niezamierzonych konsekwencji technicyzacji mediów jest
„izolacjonizm elektroniczny”. Autor ten zwraca także uwagę na kluczowe dla zachodniego spojrzenia
założenia o pozytywnej sile masowego komunikowania12. Z założeniem tym wiąże się dążenie do
maksymalnej otwartości i pluralizmu mediów, co w rezultacie prowadzi do rozpadu ogólnospołecznej
przestrzeni komunikacyjnej na szereg izolowanych od siebie zbiorowości („niekomunikacyjne wysepki”),
wykazujących malejące zainteresowanie udziałem w szerszej dyskusji (politycznej, religijnej, związkowej
itd.). Zdaniem J. Voleka, obecnie sfera publiczna coraz bardziej kurczy się, a główną przyczyną tego
kurczenia się jest pojawienie się nowych technologii..
Istnieje również wiele innych negatywnych niezamierzonego oddziaływania mediów. Telewizji
zarzuca się np. o to, że jest ona „narkotykiem, narzędziem deprawacji i niszczenia ludzkiej zdolności
wyobrażania i obrazowania”, postulując w związku z tym poddanie jej ścisłemu nadzorowi13. Media
oskarża się o także o tworzenie totalnego i jednolitego obrazu rzeczywistości, dla którego nie ma
alternatywy (Adorno i Horkheimer).
Rozwój mediów elektronicznych spowodował także zmiany w naszym sposobie rozumienia
informacji. Jak wynika z badań, myślenie analityczne w coraz większym stopniu jest zastępowanie
myśleniem „emocjonalnym”14. To z kolei prowadzi do głębokich zmian w sferze wartości, których,
zdaniem Z. Sareło, pierwszym przejawem było prawdopodobnie pojawienie się kontestacyjnych ruchów
młodzieży w 1968. Kryzys wartości przyczynił się także do utrwalania się konsumpcyjnego modelu życia,
z drugiej zaś strony skłania wielu ludzi do poszukiwania wartości w sferze ezoteryki. Z. Sareło wymienia
także „wzrost aspiracji autonomii jednostki, wyrażające się m. in. w roszczeniach do posiadania osobistej
moralności i prawa do odmienności; nieufność wobec ideologii i niechęć do angażowania się w politykę;
utrata poczucia bezpieczeństwa”15.
11
J. Volek, Niezamierzone sutki „komunikacyjnej ideologii” w kontekście społeczeństwa informacyjnego, w:
Media masowe w demokratyzujących się..., s. 37.
12
„Komunikowanie więc samo z siebie stało się społeczną cnotą”. J. Volek, Niezamierzone skutki
„komunikacyjnej ideologii”..., s. 40.
13
Por. W. Godzic, Telewizja. Ziemia jałowa czy pieszczota dla oczu, w: Dziennikarstwo i świat mediów...,s .
71.
14
Por. M. McLuhan, E. McLuhan, Laws of Media. The New Science, Toronto 1988, s. 67 i nast.
15
Z. Sareło, Media w służbie osoby...,s . 34.
47
Wpływ, jaki technika wywiera na media, każe zastanowić się, czy nie należałoby sformułować
reguł określających zasady korzystania z nowoczesnych technologii. Chodzi tu zarówno o bezpośrednie
(np. wspomniane transmisje na żywo), jak i pośrednie, długofalowe skutki technicyzacji mediów. Wydaje
się, że kodeksy etyczne powinny uwzględnić także o niezamierzony, związanych z rozwojem techniki
wpływ mediów na odbiorców.
Jedną z norm etycznych, o której wspomniałem już w Rozdziale I, jest zasada służenia interesom
społeczeństwa. Okazuje się jednak, że pojęcie służby publicznej, nawet jeżeli nie jest z góry odrzucane,
bywa pojmowane w sposób daleki od tego, co przez pojęcie to rozumieją autorzy kodeksów etycznych.
Przede wszystkim, przynajmniej w krajach przechodzących transformację ustrojową16, przez służbę
publiczną media rozumieją przede wszystkim dążenie do budowania społeczeństwa obywatelskiego.
Obarczając media zadaniem kształtowania określonego modelu społeczeństwa, zgadzamy się w gruncie
rzeczy na propagowanie pewnej idealnej wizji, która w realnym świecie nie istnieje. Jak zauważa K.
Ogorzały, w prasie polskiej pojęcie „społeczeństwo obywatelskie” przybiera postać postulatu, u którego
podstaw leżą określone założenia normatywne. Autorka uważa, że pojęcie to służy w prasie do celów
„diagnostycznych”, bowiem przy jego pomocy określa się, na ile polskie społeczeństwo jest
demokratyczne. Znaczenie tego pojęcia opiera się ponadto na założeniu, że pomiędzy społeczeństwem a
państwem istnieje wyraźna cezura, którą przedstawia się tak, „jakby nie dało się ich pogodzić na jednej
płaszczyźnie, sugerując tym samym, że państwo istnieje poza społeczeństwem, nie jest zaś jednym z
funkcjonalnych systemów społecznych”17.
Zauważyć również należy, że media nie znajdują się poza społeczeństwem i że jednym z
elementów społeczeństwa obywatelskiego są obywatelskie media18. Innymi słowy, społeczeństwo
obywatelskie jest nie do pomyślenia bez obywatelskich mediów, a media obywatelskie – bez
obywatelskiego społeczeństwa. Z tego punktu widzenia stwierdzenie, że obowiązkiem mediów jest
budowanie obywatelskiego społeczeństwa, jest truizmem. Można oczywiście założyć, że media przeszły
drogę od totalitaryzmu do demokracji szybciej niż reszta społeczeństwa, wówczas jednak traktujemy media
jako intelektualną i polityczną elitę19, co rodzi szereg nowych problemów, o których wspomniałem w
Rozdziale I. Być może zatem ów ogólny postulat20 tworzenia obywatelskiego społeczeństwa należałoby
16
Pokusa obarczenia mediów zadaniem mobilizowania społeczeństwa do różnych oddolnych działań nie
wydaje się być właściwa jedynie dla krajów w okresie transformacji ustrojowej. Już A. Tocqueville pisał: „Kiedy
ludzi nie łączą silne i trwałe więzy można skłonić ich do współdziałania tylko przekonując każdego z osobna, że jego
osobisty interes wymaga dobrowolnego połączenia wysiłków z wysiłkami innych ludzi. Ten cel można w pełni
osiągnąć jedynie za pomocą prasy (...)”. A. de Tocqueville, O demokracji w Ameryce, Kraków 1996, t. II., s. 121.
17
K. Ogorzały, „Społeczeństwo obywatelskie” jako konstrukt komunikacyjny w prasie, w: Za wolność..., s. 82 i
nast.
18
K. Kopecka, Lokalna partycypacja medialna a społeczeństwo obywatelskie, w: Za wolność waszych i
naszych mediów, pod red. I. Borkowskiego i A. Woźnego, Wrocław 2006, s. 76.
19
Odnieść można wrażenie, iż w taki właśnie sposób pojmowała zadanie mediów redakcja „Gazety
Wyborczej”, co, jak się wydaje, przynajmniej w pewnych środowiskach przyczyniło się do spadku zaufania do niej.
20
„’Społeczeństwo obywatelskie’ w mediach prasowych zyskuje postać postulatu, za czym zawsze stoją
pewne – rozumiane jako wartości podstawowe dla funkcjonowania demokracji – założenia normatywne”. K.
48
przekształcić w postulat minimalistyczny, zgodnie z którym rolą mediów nie jest czynne włączenie się w
proces budowany społeczeństwa obywatelskiego, lecz jedynie usuwanie przeszkód, o ile takie się pojawią.
Z analiz wynika także, że owa deklarowana troska o społeczeństwo obywatelskie nie idzie w parze
z troską o kondycję społeczeństwa jako takiego. Dla przykładu, do wzrostu społecznego optymizmu z
pewnością nie przyczynia się fakt, iż zdecydowana większość nadawanych w mediach elektronicznych
informacji dotyczy zdarzeń negatywnych21. Odnieść można wrażenie, iż w pewnym sensie rację miał
przewodniczący Rady Słowackiego Radia i Telewizji Peter Jurasz, kiedy w 1996 r. zarzucił jednej z
rozgłośni „brak obiektywności i uspakajającego tonu”22. Wypowiedź P. Jurasza była karygodna, gdyż
dotyczyła wyłącznie sposobu informowania o działaniach rządzącej partii, a jej celem było ograniczenie
wolności wypowiedzi, z pewnością jednak media patrzą na rzeczywistość z określonej perspektywy, która
nie jest ani „obiektywna” ani „uspakajająca”.
Ów rozdźwięk pomiędzy społeczeństwem a państwem nie jest wyłącznie teoretycznym
konstruktem propagowanym przez media w celu wytworzenia przestrzeni do dyskursu, lecz przejawia się w
sytuacjach praktycznych. Zdaniem B. Dobek-Ostrowskiej i R. Wiszniewskiego, „niezrozumienie zjawisk i
procesów społecznych, politycznych i ekonomicznych oraz brak identyfikacji z decyzjami i wyborami
publicznymi przez obywateli generuje konflikt między nimi a władzą”23. Media stają się często obszarem
przejawiania się tych konfliktów, bowiem obydwie strony starają się pozyskać ich sympatię24. To zaś
stawia środki masowego komunikowania przed pokusą opowiedzenia się po jednej ze stron, tym silniejszą,
im większe jest ich uwikłanie polityczne i ekonomiczne z jednej strony i im bardziej starają się one wyjść
naprzeciw oczekiwaniom społecznym z drugiej.
Media starają się nie tylko spełnić w pewnym zakresie oczekiwania reklamodawców czy partii
politycznych (np. poprzez przemilczenia lub marginalizowanie pewnych informacji), lecz także dostarczyć
odbiorcom „produktu”, którego ci odbiorcy rzeczywiście potrzebują. Jest to przyczyną, dla której w
mediach tak wielką wagę przywiązuje się do badań opinii publicznej”. Owa wiara w sondaże i ankiety jako
receptę na komercyjny sukces nie zawsze jednak jest uzasadniona. „Ogromnym błędem – pisze Maciej
Iłowiecki – umacnianym przez media, jest przecenianie tzw. badań opinii publicznej”25. Zdaniem M.
Iłowieckiego, odpowiedzi, jakich ludzie udzielają na pytania, zależą przede wszystkich od samych pytań i
sposobu ich sformułowania. Ponadto opinia większości nie może przesądzać o tym, co jest słuszne i
wartościowe, a media wykazują skłonność do traktowania i prezentowania wyników badań statystycznych
Ogorzały, „Społeczeństwo obywatelskie” jako konstrukt komunikacyjny, „Studia Medioznawcze” 2005, nr 1 (20), s.
82.
21
B. Łódzki w przeprowadzonych przez siebie badaniach stwierdził nawet, że telewizja publiczna częściej
umieszcza na pierwszym miejscu informacje o przemocy niż komercyjna stacja TVN Por. B. Łódzki, Agresja,
przemoc i terror w polskich programach TV, w: Media w demokratyzujących się..., s. 177.
22
Por. P. Skowera, Upolitycznienie mediów w Czechach i na Słowacji..., s. 127.
23
B. Dobek-Ostrowska, R. Wiszniewski, Teoria komunikowania publicznego i politycznego, Wrocław 2001, s.
25.
24
Przykładem jest konflikt o budowę drogi przez dolinę Rospudy.
25
M. Iłowiecki, Prawda i manipulacja w mediach, w: Za wolność waszych i naszych mediów..., s. 39.
49
jako rozstrzygających we wszystkich sprawach26. Pamiętać także należy, że wiedza ludzi o świecie
pochodzi głównie z mediów, co oznacza, że media w znacznym stopniu przyczyniają się do kształtowania
opinii.
Z drugiej strony, jeżeli media mają pełnić funkcję „czwartej władzy”, to powinniśmy określić nasze
oczekiwania względem nich oraz ustalić, na ile media są w stanie tym oczekiwaniom sprostać. Nadmierne
oczekiwania ze strony odbiorcy wydają się bowiem tak samo nieuprawnione, jak próba całkowitego
zaprzeczenia istnieniu jakichkolwiek zobowiązań ze strony mediów. Sformułowanie takich podstawowych
oczekiwań wydaje się rzeczą prostą. W okresie transformacji media powinny wspierać procesy przemian w
sferze polityki, ekonomii i życia społecznego, a więc promować zasady demokracji (zwłaszcza w polityce,
ale także w ekonomii, o czym często się zapomina), edukować ludzi w zakresie podstawowych
mechanizmów i procedur leżących u podstaw demokratycznego państwa, wyjaśniać istotę zmian,
przekazywać w uczciwy sposób różne punktu widzenia itd.27 Podobne oczekiwania można przedstawić
także innym uczestnikom życiu publicznego, np. politykom. Także od nich należy wymagać, by wspierali
wolność mediów i by transformacja ustrojowa przyczyniała się do zwiększania zakresu wolności mediów.
Zły stan demokracji w Polsce nie jest z pewnością jedynie winą mediów28 - równie dobre
odpowiedzialnością za słabość mediów można obarczyć sferę polityki.
W krajach o ugruntowanej demokracji oczekiwania wobec mediów są nieco skromniejsze.
Niektórzy etycy wychodzą wręcz z założenia, że w mediach, podobnie jak w biznesie, na dłuższa
metę opłaca się przestrzeganie zasad etycznych. Takiego zdanie jest np. C. J. Bertrand, którego zdaniem
kierownikom mediów powinno zależeć „przede wszystkim na świadczeniu usług wysokiej jakości”29.
Zdaniem autora, większe zyski przynoszą przedsiębiorstwom medialnym treści wartościowe i pozbawione
przemocy30. Ten sam autor uważa również, że cechą rozrywki w mediach jest „mierność estetyczna”,
„pustka intelektualna” oraz „mierność moralna”, a media, chcąc dobrze służyć społeczeństwu, „powinny
kształtowa i wyrabiać smak”31.
26
Tamże.
W. Bennet, oceniając stan mediów w krajach przechodzących transformację ustrojową, stwierdza, że w
wielu przypadkach media wyrządziły więcej szkód niż przyniosły pożytku. Autor ten jest równocześnie zdania, że
media są w stanie spełnić wszystkie te oczekiwania pod warunkiem, że uświadomią sobie ciążącą na nich
odpowiedzialność. W. Bennet, The Media and Democratic Development: The Social Basis of Political
Communication, w: Communicating Democracy: The Media and Political Transitions, pod red. P. O’Neil, Boulder
1998, s. 38. Zadanie zachęcania ludzi do wpółnago podejmowania oddolnych inicjatyw spełnić mogą jedynie media,
które przeszły już drogę od systemu totalitarnego do demokratycznego, z czego jednak wynika, że media, które tej
funkcji nie spełniają, nie przeszły jeszcze tej drogi.
28
W. Jednaka jako symptomy słabości polskiej demokracji wymienia deficyt wartości demokratycznych, brak
społeczeństwa obywatelskiego, niedoskonałość instytucji demokratycznych. Por. W. Jednaka, Wybory parlamentarne
w latach 1989 – 2001, w: Demokratyzacja w III RP, pod red. A. Antoszewskiego, Wrocław 2002, s. 94.
29
C. J. Bertrand, Deontologia mediów..., s. 32.
30
Przykładem mają być takie filmy dla dzieci, jak Króle Lew, Harry Potter czy Gdzie jest Nemo, które okazały
się, mówiąc językiem mediów, „przebojami kasowymi”. Por. C. J. Bertrand, Deontologia mediów..., s. 142. Jednakże
żaden z tych filmów nie jest pozbawiony przemocy i brutalności, niezwykle wysokie koszty były też koszty ich
wyprodukowania, które mogły ponieść jedynie największe wytwórnie. Harry Potter wzbudził też szereg kontrowersji
w środowiskach katolickich.
31
Tamże, s. 141.
27
50
Oglądając programy rozrywkowe w mediach (w Polsce zarówno w komercyjnych, jak i
publicznych) trudno nie odnieść wrażenia, że określenie „estetyczna” mierność” odnosi się do
zdecydowanej większości z nich. Możemy też oczekiwać od mediów podniesienia estetycznego i
intelektualnego poziomu programów rozrywkowych, należy jednak pamiętać, że nie powinniśmy tego
oczekiwania wyrażać w formie moralnego nakazu, zawsze bowiem znajdzie się grupa odbiorców, którzy
zniknięcie z mediów bezwartościowych treści potraktują jako ograniczeniem ich prawa do rozrywki.
Obarczenie mediów obowiązkiem „kształtowania i wyrabiania smaku” jako obowiązkiem
moralnym nie tylko przyznania sobie prawa do rozstrzygania o tym, co jest wartościowe, a co „estetycznie
mierne”, lecz w gruncie rzeczy stanowi pierwszy krok w kierunku przekształcenia mediów w narzędzie
przekształcenia świata32. Powiązanie mediów ze światem polityki i biznesu sprawia, że wyobrażeń o tym,
jak powinien wyglądać przekaz medialny wartościowy estetycznie, intelektualnie i moralnie jest aż nadto
wiele.
Kwestią znacznie mniej sporną jest odpowiedzialność mediów za skutki swoich działań. Kodeksy
etyczne traktują zasadę obiektywizmu jako podstawę etyki mediów. Tymczasem z badań ankietowych
przeprowadzonych przez S. Mocka wynika, że zdecydowana większość dziennikarzy „podważa zasadę
obiektywizmu jako podstawowej wartości w pracy dziennikarskiej”33. Pytani w badaniu dziennikarze bądź
powoływali się na niemożność zachowania pełnego obiektywizmu, podkreślając jednocześnie potrzebę
dążenia do niego, bądź z góry odrzucali zasadę obiektywizmu jako nie tylko niemożliwą, lecz także
niepotrzebną, zastępując ją zasadą niezależności (badania te S. Mocek przeprowadził powtórzmy raz
jeszcze, wśród elity polskiego dziennikarstwa).
Przypuszczenie, że brak wiary w „dziennikarski obiektywizm” wśród elity polskiego
dziennikarstwa wynika po prostu ze świadomości uwikłania mediów w związki z polityką i biznesem oraz
świadomej akceptacji tego uwikłania wydaje się jednak zbytnim uproszczeniem. Wskazać można co
najmniej kilka czynników mogących wpływać na treść medialnego przekazu niezależnie od dobrej woli
nadawcy. Jedną z przyczyn owego dziennikarskiego sceptycyzmu odnośnie zasady obiektywizmu wydaje
się być pomieszanie obiektywizmu jako cechy dziennikarza (czyli cnoty moralnej) z obiektywizmem jako
atrybutem przekazu (komunikatu)34. Tymczasem zasada obiektywizmu głosi, że obiektywny powinien być
dziennikarz przekazujący informacje, nie zaś sam komunikat. Używając terminologii logicznej, można by
powiedzieć, że podmiotem zasady obiektywizmu jest dziennikarz, a dziedziną – zbiór informacji.
Obiektywizmem jest więc w gruncie rzeczy już samo dążenie do zachowania bezstronności, czyli intencja,
że obiektywizm jako taki nie istnieje, nie jest z tego punktu widzenia fałszywe, ponieważ obiektywnym
można być jedynie w porównaniu z kimś, kto jest mniej obiektywny, podobnie jak odważnym – w
porównaniu z kimś mniej odważnym, wysokim – w porównani z kimś niższym itd.
32
C. J. Bertrand nie kryje się zresztą ze swymi sympatiami dla marksizmu.
S. Mocek, Dziennikarze po komunizmie..., s. 179.
34
Jeden z respondentów w badaniach S. Mocka odpowiedział: „„Obiektywnego to nie ma nic, bo każdy pisze
coś z subiektywnego punktu widzenia”. S. Mocek, Dziennikarze po komunizmie..., s. 180.
33
51
Problem odróżnienia obiektywizmu jako intencji oraz obiektywizmu jako atrybutu komunikatu
staje się szczególnie trudny wówczas, gdy media spotykają się określonymi oczekiwaniami ze strony
odbiorców dotyczących sposobu przekazywania pewnych treści i starają się te potrzeby zaspokajać. Tego
typu wydarzeniem była śmierć i pogrzeb Jana Pawła II. Wprawdzie większość dziennikarzy o
medioznawców wydaje się być zgodna, że media odegrały swoją rolę w sposób właściwy, to jednak nie
brak także głosów krytycznych. A. Brzezińska-Mandat uważa np. że już wiele dni przed śmiercią Jana
Pawła II media „rozpoczęły batalię o widza, o jak największe jego wzruszenie dzięki przedstawianym
materiałom: papieskich pielgrzymek do ojczyzny i całego pontyfikatu. Rozpoczęło się odliczanie i nie
można było pozbyć się ważenia, że media czekają na zamknięcie tematu. Rozpoczął się swoisty konkurs na
tego, kto pierwszy ogłosi tę straszność wiadomość”35. Autorka mówi także o „sztucznie dramatycznych
relacjach”, zapraszaniu widzów do publicznego dzielenia się swoim smutkiem, o mistycznym wymiarze
śmierci papieża, o tym, że PAP „zawiadamiała o cudzie”, „Gazeta Wyborcza” pisała o „świętym wietrze”
itd. Same te sformułowania wydają się świadczyć o negatywnej ocenie postępowania mediów, tym
bardziej, że autorka formułuje również kilka pejoratywnych interpretacji. Stwierdza np. że trudno jest
odróżnić autentyczny żal od „narodowej historii, w którą naród polski lub wpadać”. Jej zdaniem, także
nieobecność w mediach reklam nie musiała wynikać z nastroju żałoby, lecz mogła być reakcją
reklamodawców, obawiali się, że ich produkty będą się „źle kojarzyły”. Możliwe również, przypuszcza
autorka, że mieliśmy do czynienia z krótkotrwałą modą na wiarę w mediach lub tez mediom po prostu
opłaciło się „udawać żałobę po papieżu, bo właśnie tego oczekiwało społeczeństwo: informacji, że
wszystkie media oddają należyta cześć papieżowi i pogrążają się w smutku 36”.
Ograniczenie się do relacjonowania suchych faktów byłoby w tyj przypadku z pewnością zgodne z
zasadą obiektywizmu, jednak przez większość odbiorców zostałoby prawdopodobnie ocenione jako
sprzeniewierzenie się społecznej misji mediów. Rozstrzygnięcie, jak w tej konkretnej sytuacji powinny
zachować się media, nie wydaje się być możliwe. Podobne do zreferowanych powyżej interpretacje
zachowania się mediów byłoby możliwe również w przypadku obrania przez media jakiejś innej strategii
działania. Jeżeli media wykroczyły poza swoją rolę, to jedynie poprzez marginalizowanie i piętnowanie
opinii krytycznych wobec sposobu relacjonowania37. I tutaj jednak nie można mieć pewności, czy mieliśmy
do czynienia z tłumieniem wolności wypowiedzi przez media z pobudek religijnych, czy też ze „zwykłym”
przejawem wrogości w stosunku do prób podważania nieomylności dziennikarzy.
Kolejną przyczyną nikłej „popularności” zasady obiektywizmu wśród dziennikarzy wydaje się być
niewłaściwe pojmowanie zakresu obowiązywalności tej zasady. Należy sobie uświadomić, że nie we
wszystkich rodzajach mediów zasada obiektywizmu odgrywa równie ważną rolę. Nie licząc mediów
35
A. Brzezińska-Mandat, Medialne potrzeby obywatelskiego współodczuwanie (analiza mediów od dnia
śmierci Jana Pawła II do jego pogrzebu, w: Za wolność..., s. 94.
36
Tamże, s. 98.
37
Owe sporadyczne głosy krytycyzmu S. Mocek charakteryzuje w sposób następujący: „Niechlubne i
bulwersujące pod tym względem były wypowiedzi Jerzego Urbana i Krzysztofa Teodora Toeplitza (...), ale te
52
dostarczających rozrywki obowiązuje ona w ograniczonym zakresie także w tzw. mediach opinii (a więc
np. w mediach katolickich). Prasa opiniotwórcza, uważa C. J. Bertrand, „z powodów ideologicznych lub
politycznych może zniekształcać rzeczywistość, tłumić głosy przeciwne i wydawać niesprawiedliwe czy
wręcz obraźliwe sądy”38. Ten sam autor zauważa jednak, że media takie nie mają prawa nawoływać do
nienawiści wobec mniejszości i propagować przemocy. Oczywiście wskazać tu można szereg
dodatkowych, bardziej szczegółowych ograniczeń: zakaz tzw. kłamstwa oświęcimskiego, zakaz
prezentowania pedofilii w pozytywnym świetle, zakaz werbowania do sekt religijnych itd.
Jedną z przyczyn, dla której media są rzekomo „z istoty” nieobiektywne, jest również konieczność
selekcji informacji. Selekcja ta odbywa się według różnych kryteriów, przy czym kryterium „medialnej
atrakcyjności”39 nie zawsze okazuje się być najważniejsze. Zwrócić tez należy uwagę, że kryterium
„medialnej atrakcyjności” danej informacji (jak zresztą każdego rodzaju przekazu) wynika z faktu, iż
odbiorca zwraca uwagę na treści „z zakresu refleksyjnie przemyślanych i w wolności przyjętych
zainteresowań”40. Zainteresowania zaś, jak twierdzą psychologowie, można rozbudzać i rozwijać. Z drugiej
strony nie sposób zaprzeczyć, że przedmiotem medialnego dyskursu stają się przede wszystkim tematy
uważane za istotne przez opinię publiczną. Zagadnienia nie spełniające tego wymogu pojawiają się w
mediach sporadycznie41.
Innym ważnym kryterium selekcji informacji jest ich zrozumiałość dla odbiorcy, co wiąże się m.
in. ze stopniem opanowania przez niego języka, w którym informacja jest wyrażona. Wbrew opinii
niektórych dziennikarzy42 nie oznacza to, że przekaz medialny powinien być zawsze dopasowany do
intelektualnego poziomu odbiorcy. Skoro media są jednym z głównych źródeł wiedzy o świecie (poza
systemem oświaty), to wydaje się, że powinny one zadbać także o to, by odbiorca rozumiał pewne
podstawowe pojęcia.
N. Postman zwraca uwagę, że formą ograniczania obiegu informacji obecną w każdej kulturze jest
praktyka tabu. Zdaniem autora, praktyka tabu przybiera różne formy: od powstrzymywania się od
wspominania o określonych tematach, poprzez różnego rodzaju zakazy odnoszące się do pewnego typu
informacji, aż do mity i wierzenia religijne, przy pomocy których dokonujemy selekcji informacji w
momencie ich odbioru. N. Postman sądzi także, że rozpad dotychczasowych mitów oznacza także rozpad
spójnej wizji świata, dlatego ludzie skłonni są poszukiwać nowych mitów, a więc nowych kryteriów
podobne im zdarzenia, jeśli gdziekolwiek jeszcze miały miejsce, powodowały zdecydowany sprzeciw opinii
publicznej”. Por. S. Mocek, Dziennikarstwo po komunizmie..., s. 219.
38
C. J. Bertrand, Deontologia mediów..., s. 29.
39
Zgodnie z modelem J. Galtunga i M. H. Ruge’a, informacje publikowane w mediach muszą odnosić się do
zdarzeń krótkotrwałych, łatwo zauważalnych, jednoznacznych, znaczących dla odbiorcy, zgodnych z oczekiwaniami,
niespodziewanych, powtarzalnych, równoważących (kontrastujących z innymi wydarzeniami), dotyczących głównych
sił politycznych, dotyczących elit społecznych, spersonifikowanych, negatywnych. Im więcej powyższych warunków
spełnia dana informacja, tym wyższe miejsce zajmuje w serwisach informacyjnych. Por. Z. Bauer, Gatunki
dziennikarskie. w: Dziennikarstwo i świat mediów..., s. 154.
40
Z. Sareło, Media w służbie osoby..., s. 37.
41
N. Luhman, Teoria polityczna państwa bezpieczeństwa socjalnego, Warszawa 1994, s. 43.
53
selekcji informacji. Według Postmana, źródłem współczesnych mitów, w oparciu o które porządkujemy
nasz obraz świata, jest nauka43.
Przełamywanie tego rodzaju tabu powinno być jednym z zdań mediów, należy jednak pamiętać, że
stopniowe oczyszczanie społecznego dyskursu z wszelkich zakazów i ograniczeń także pociąga za sobą
negatywne skutki. Jednym z nich są istotne zmiany w sferze obyczajowości. „We współczesnej kulturze –
pisze J. Volek – odsłanianie prywatnych i intymnych informacji oraz natrętne formy podglądactwa stały się
potoczną składową komunikowania. Wydaje się, że imperatyw modernistycznej otwartości i
komunikatywności stopniowo nabywał cech hipertroficznych, przebierając postać wielkiej ekshibicji”44.
Autor ten mówi o podglądactwie i ekshibicjonizmie, które stały się częścią współczesnych mediów które
wywołują wśród odbiorców mediów wrażenie podlegania stałej obserwacji i nadzorowi. Programy
telewizyjne typu talk-show obalają wprawdzie zakorzenione od wieków w kulturze mity i zahamowanie,
jednocześnie jednak stwarzają złudne wrażenie przynależności do idealnej wspólnoty, w której jest się
rozumianym i akceptowanym bez względu na to, co się robi.
Rozwój techniki, w wyniku którego dochodzi do negatywnych zjawisk w rodzaju „społecznego
izolacjonizmu” nakłada na media obowiązek troski o „interaktywność” przekazu. Przez media interaktywne
rozumie się zwykle Internet45 (oraz pozostałe media korzystające z Internetu, np. internetową telewizję,
strony www dzienników itp.), nie wolno jednak zapominać, że także media tradycyjne dają możliwość,
choć w znacznie mniejszym stopniu, dopuszczenia odbiorców do uczestnictwa w procesie komunikowania.
Formą takiego uczestnictwa mogą być listy do redakcji (także elektroniczne), na które, w miarę możliwości
redakcje powinny odpowiadać, ale także tworzenie specjalnych programów z udziałem publiczności, w
których zwykli ludzie mogą opowiadać o własnym życiu i własnych problemach. Programami takimi są np.
programy typu talk-show, które niekiedy uważa się wręcz za symbol ewolucji współczesnych mediów46.
Rodzajem „interaktywności” jest także możliwość wyboru programów spośród wielkiej liczby
oferowanych kanałów, dzięki czemu odbiorca może niejako skomponować sobie swój własny przekaz
medialny (dokonać „prywatnego montażu”47). Zakres własnego wkładu odbiorcy jest tu jednak z jednej
strony
ograniczony
wzrastającym
ujednoliceniem
oferty
programowej
zwłaszcza
w
mediach
elektronicznych, a z drugiej poziomem jego medialnych kompetencji, a więc ogólnej wiedzy o świecie,
rozległości zainteresowań, kompetencji językowych itp. Fakt ten ma istotne znaczenie dla sposobu
pojmowania odpowiedzialności mediów.
42
Kiedy w 1995 r. w Polsce przeprowadzono sondaż, z którego wynikało, że 42 procent odbiorców nie
rozumie treści telewizyjnych serwisów informacyjnych, dziennikarze jednej z redakcji informacyjnych określili
społeczeństwo mianem analfabetów. Por. C. J. Bertrand, Deontologia mediów..., s. 134.
43
N. Postman, Technopol. Triumf techniki nad kulturą, Warszawa 1995, s. 90 i nast..
44
J. Volek, Niezamierzone skutki „komunikacyjnej ideologii”..., s. 49.
45
Jak jednak zauważa K. Jakubowicz, nie jest wale oczywiste, że Internet jest miejscem autentycznego
dyskursu. Nie zapewnia on „interakcji deliberacyjnej, prowadzącej do oświeconego zrozumienia problemów i
przekształcenia poglądów jednostek w konsens i wspólne podejście”. Por. Demokracja komunikacyjna:
(nieskończona) ewolucja pojęcia, „Studia Medioznawcze” 2004, nr 3, s.25.
46
Niektórzy autorzy mówią nawet o „demokracji talk-show”, Por. B. Ociepka, Dla kogo telewizja, s. 57.
47
Por. J. Fiske, Wprowadzenie do badań nad komunikowaniem, Wrocław 2003, . 205 i nast.
54
W Polsce sytuacja jest jeszcze bardziej skomplikowana, ponieważ na przemiany związane z
rozwojem techniki masowego komunikowania nałożyły się przemiany związane z transformacją ustrojową.
Sceptycyzm dziennikarskich elit odnośnie zasady obiektywizmu wynikać może także z nagłej zmiany
ustrojowej i związanych z tą zmianą, zawiedzionych nadziei. Nie chodzi tu bynajmniej o celowe
ograniczanie wolności dziennikarzy przez redaktorów czy wydawców ani o próby ograniczania wolności
redaktorów i wydawców przez polityków lub różnego rodzaju lobby ekonomiczne, lecz o uświadomienie
sobie faktu, że demokracja nie gwarantuje dziennikarzowi absolutnej wolności. W praktyce musi się on
liczyć z przepisami prawa chroniącymi dobre imię osób trzecich, przepisami chroniącymi tajemnice
państwowe i służbowe, prawem autorskim, wynalazczym i racjonalizatorskim, przepisami dotyczącymi
moralności publicznej itd. Ilość tych ograniczeń sprawiać może wrażenie, że komunikacja społeczne
przebiega według ściśle określonych, licznych reguł, które zniekształcają treść przekazu choćby poprzez
wyeliminowanie możliwości informowania o niektórych przejawach życia społecznego48.
Powyższe uwagi nie wyczerpują oczywiście problematyki etycznej, jaka wyłania się w związku z
rozwojem techniki49 masowego komunikowania się i przemianami współczesnych społeczeństw. Można
wprawdzie odnieść wrażenie, że media okazały się dość bezradne wobec tych wyzwań, z drugiej strony
należy jednak pamiętać, że przemiany te zostały zapoczątkowane stosunkowo niedawno i wciąż się
dokonują. Na korzyść mediów przemawia zatem fakt, iż po prostu nie były one w stanie ani właściwe
rozpoznać owych wyzwań i zagrożeń, ani tym bardziej wypracować metod łagodzenia oddziaływań, co do
których szkodliwości panuje konsensus. Sformułowanie stosowanych i wystarczająco szczegółowych zasad
nie byłoby możliwe nawet wówczas, gdyby pracownicy mediów dostrzegali potrzebę refleksji etycznej,
choć swoją drogą kwestionowanie tej potrzeby, a niekiedy nawet wyraźna obawa przed formułowaniem
jakichkolwiek ścisłych norm etycznych może zostać uznana za swoiste signum temporis oraz jeden ze
skutków wspomnianych przemian mediów.
W niniejszej pracy nie podejmuję próby określenia tego rodzaju zasad. Zasady te musza być oparte
na szczegółowej wiedzy fachowej, powstałej z połączenia wyników badań i refleksji kilku odrębnych
dziedzin (medioznawstwa, ekonomii, politologii, prawa, językoznawstwa, filozofii itd.), nic zaś nie
wskazuje na to, aby sformowanie takich ostatecznych wyników i opracowanie syntetycznych ujęć było
obecnie, choćby z uwagi na tempo zmian, wykonalne. Można wprawdzie sformułować normę etyczną
nakazującą ustawiczny namysł nad procesami zachodzącymi w mediach i ich skutkami dla jednostek i
społeczeństw, norma ta jednak nie byłaby w stanie spowodować przyrostu naszej wiedzy i lepszego
zrozumienia mediów. Dlatego wydaje się, że jesteśmy skazani na podejmowanie refleksji etycznej opartej
w dużej mierze na intuicji.
48
L. Szot, Niezależny dziennikarz – rzeczywistość czy fikcja?, w: Media a demokracja, pod red. L. Pokrzyckiej
i W. Micha, Lublin 2007, s. 213 i nast.
49
„W odróżnieniu od fizyków, biologów i genetyków – pisze Z. Sareło – elektronicy jeszcze nie stawiają sobie
pytań (lub czynią to rzadko i nazbyt cicho)o odpowiedzialność za skutki praktycznych zastosowań własnych odkryć”.
Por. Z. Sareło, Media w służbie osoby..., s. 32.
55
Problem ten staje się jeszcze bardziej skomplikowany z powodu wpływu, jaki na procesy owe
procesy przemian swego zewnętrznego otoczenia50 wywierają same media. Wspomniałem powyżej o
różnych rodzajach tabu hamujących przepływ informacji w różnych kulturach i przyczyniają się do
trwałości tych kultur. Często wprawdzie przyjmuje się, że media przełamują różne tabu istniejącego w
kulturze, nie wydaje się jednak, aby zjawisko to dotyczyło wszystkich rodzajów tabu. Nie dotyczy ono np.
tabu własności prywatnej, w Polsce zaś prawie nie istnieje krytyczna dyskusja o nauczaniu Jana Pawła II.
Za uzasadnioną uznać zatem należy tezę, że media przyspieszają procesy przemian społecznych w pewnych
dziedzinach życia, w innych zaś działają na te procesy hamująco.
W praktyce więc główną przeszkodą utrudniającą postępowanie zgodne z zasadami etyki mediów
jest ilość o rodzaj dylematów etycznych immanentnie związanych z działaniem mediów. Dylematy te, jak
widać, dotyczą także pośrednich skutków działania mediów. Innym przykładem nierozwiązywalnego
konfliktu, na który często zwracają uwage etycy, jest prawo dziennikarza do zachowania w tajemnicy
źródeł informacji. Ustawodawstwo polskie nakłada na dziennikarzy obowiązek utrzymania źródeł
informacji w tajemnicy, a od obowiązku tego
może zwolnić tylko orzeczenie niezawisłego sądu.
Abstrahując od uregulowań prawnych należy jednak zauważyć, iż dziennikarz może czasem stanąć przed
koniecznością wyboru pomiędzy dwiema wartościami etycznymi: dobrem źródła informacji oraz dobrem
wspólnym. Jedyną instancją zdolną rozstrzygnąć ów dylemat jest wówczas jego własne sumienie51.
Różnica pomiędzy pierwszym rodzajem dylematów a powyżej przytoczonym przykładem polega
na tym, że w drugim przypadku istnieje jednostkowy podmiot zdolny do podjęcia rozstrzygającej decyzji.
Dziennikarz może albo zdecydować się na utajnienie źródła informacji, albo na jego ujawnienie, następnie
zaś powinien ponieść konsekwencje swojej decyzji. W przypadku mediów jako instytucji taka prosta
decyzja nie jest możliwa, nie jest zatem możliwa także odpowiedzialność w takim sensie, w jakim ponoszą
odpowiedzialność poszczególni pracownicy mediów. Świadomość negatywnych konsekwencji istnienia
mediów może natomiast stać się podstawą rozstrzygnięć legislacyjnych a także kodeksów etycznych,
przeznaczonych w tym przypadku nie tylko dla mediów, lecz także dla odbiorców, którym jasno określone
zasady powinny pozwalać na uświadomienie sobie rzeczywistego wpływu mediów na nich samych i całą
rzeczywistość społeczną. Rządy niektórych krajów wprowadzają zresztą pewne uregulowania prawne,
mające na celu łagodzenie szkodliwego działania mediów. W Polsce, jak wspomniałem, regulacją taka jest
nakaz respektowania wartości chrześcijańskich, zawarty w ustawie o Krajowej Radzie Radiofonii i
Telewizji (art. 18).
Mniej więcej to samo powiedzieć można o intencji działania. O ile w przypadku etyk zawodowych
o etycznej poprawności czynu rozstrzyga intencja działającego podmiotu (celem powinno być zawsze
50
Na otoczenie mediów można spojrzeć z jeszcze szerszej perspektywy. Ponieważ media są także
przedsiębiorstwami, zatem działają one pod wpływem tych samych czynników co pozostałe rodzaje przedsiębiorstw.
G. Gierszewska i M.Romanowska wymieniają kilka takich czynników: system polityczny (ustrój), partie polityczne,
poziom politycznej stabilności, uczestnictwo danego kraju w organizacjach międzynarodowych, dostępność
subsydiów rządowych, poziom protekcjonizmu handlowego. Por. G. Gierszewska, M. Romanowska, Analiza
strategiczna przedsiębiorstwa, Warszawa 2002, s. 78.
56
dobro52 osoby podlegającej działaniu podmiotu), o tyle przekaz medialny jest zwykle dziełem zbiorowym53,
powstającym w kilku niezależnych etapach, trudno jest zatem mówić o intencjach mediów jako takich.
Dlatego trudno zgodzić się z opinią Z. Sareło, który pisze: „Problem prawdy w wymiarze pragmatycznym
dotyczy najpierw intencji nadawcy. W momencie, gdy celem jego przekazu nie jest dobro odbiorcy, lecz
cokolwiek innego, wówczas następuje zafałszowanie samej istoty komunikowania”54. Wątpliwości budzi tu
przede wszystkim brak wskazania, kogo autor rozumie przez nadawcę i czy przez media należy rozumieć
także prasę, w przypadku której trudno przecież mówić o nadawcy. Jeżeli przez nadawcę mamy namyśli
właściciela danego medium, wówczas celem jego działania nie jest dobro odbiorcy, lecz własny zysk55. O
tym zaś, jakie programy pojawiają się w poszczególnych mediach, decydują ich autorzy, lecz także
dyrektorzy działów, zatwierdzający programy do emisji. Można wprawdzie przyjąć, iż z działaniem
zasługującym na moralna aprobatę mamy w mediach do czynienia wówczas, gdy występuje zgodność
intencji wszystkich podmiotów zaangażowanych w proces powstawania przekazu nie zmienia to jednak
faktu, że w praktyce każdy przekaz jest wypadkową wielu różnych, często sprzecznych intencji,
niemożliwe jest zaś dokonanie etycznej oceny konkretnego przekazu poprzez dodawanie i odejmowanie
intencji poszczególnych podmiotów.
Wskazanie norm moralnych wyznaczających sposób funkcjonowania mediów możliwe jest jedynie
w oparciu o wiedzę dotyczącą faktów. Wiedza ta jest jednak daleka od ścisłości, co więcej, czytając
literaturę medioznawczą trudno nie odnieść wrażenia, iż oddziaływanie mediów bywa sprzeczne.
Wspomniałem powyżej o społecznym izolacjonizmie związanym, jak się wydaje, głównie z rozwojem
mediów interaktywnych, gdy tymczasem wielu autorów wskazuje na wręcz odwrotne skutki medialnych
przekazów. Zdaniem H. Albrechta, żyjemy obecnie w epoce „medialnej religii”, polegającym na złudnym
przeświadczeniu o uczestnictwie w wirtualnym życiu. Współczesny człowiek, sądzi Albrecht, wykazuje
tendencję do ucieczki od realnej rzeczywistości i zastępowania jej wzorcami, wartościami i ideami
zaczerpniętymi z mediów. Nawet w codziennym zachowaniu usiłujemy naśladować telewizyjnych
bohaterów, ponieważ zaś bohaterowie ci są jedynie rolami odtwarzanymi przez aktorów, zatem świat
codziennych stosunków międzyludzkich staje się światem fikcji56.
51
Por. Z. Sareło, Etyka społecznego..., s. 80.
Oczywiste wydaje się także, że poszczególne media definiowałyby owo dobro osoby w sposób nieraz
skrajnie różniący się od filozofii personalistycznej, którą reprezentuje Z. Sareło. Dla swoiście pojętego dobra odbiorcy
działają, przynajmniej deklaratywnie, m. in. dziennikarze i redaktorzy „Gazety Wyborczej”, „Gazety Polskiej” czy
tygodnika „Nie”. Por. I, Kamińska – Szmaj, Słowa na wolności...
53
Uwaga ta w najmniejszym stopniu odnosi się do prasy i być może dlatego większość etyk dziennikarskich
dotyczy właśnie pracy dziennikarza prasowego. W prasie najwyraźniej dochodzi do głowy konflikt pomiędzy
wolnością dziennikarza a „linią programową” poszczególnych tytułów, której nieprzestrzeganie, zgodnie z ustawą
Prawo Prasowe, może stać się powodem do zwolnienia dziennikarza.
54
Z. Sareło, Etyka społecznego..., s. 49.
55
Por. Rozdział I.
56
H. Albrecht, Die Religion der Massenmedien, Stutgart, Berlin, Köln 1993, s. 13.
52
57
Uczestnictwo we wspólnej przestrzeni medialnej prowadzi wszak do pomieszania rzeczywistości z
telewizyjną fikcją57, brak tego uczestnictwa – do społecznego izolacjonizmu i zerwania procesu społecznej
komunikacji. Czy w związku z tym jesteśmy w stanie sformułowań zasady etyczne odnoszące się do
mediów jako takich, których zastosowanie nie pociągałoby za sobą negatywnych skutków? Nawet jeżeli
przyjmiemy, że jedno i drugie zjawisko jest szkodliwe, bowiem nie prowadzi do rozwoju jednostki, lecz
działa degradująco, powstaje konieczność wyboru pomiędzy większą i mniejszą „szkodliwością”.
Oznaczałoby to, że media są ze swej istoty złe, a społeczeństwo powinno znaleźć sposoby przeciwdziałania
złu. Najskuteczniejszą metodą tego przeciwdziałania byłaby rezygnacja z odbierania medialnych
przekazów (jako złych bezpośrednio lub pośrednio), co z kolei oznaczałoby jeszcze drastyczniejsze
zerwanie społecznej komunikacji, byłoby zatem działaniem przeciwskutecznym.
Idealne media musiałyby zatem zasadniczo różnić się od mediów rzeczywistych, fakt, zaś, że takie
idealne media nie istnieją, każe zastanowić się nad warunkami możliwości ich istnienia. Media takie
musiałyby przede wszystkim prezentować w miarę spójny obraz świata, jak bowiem wynika z badań, obraz
świata współczesnego człowieka jest coraz bardziej rozczłonkowany, zmienny i wewnętrznie sprzeczny.
Ponadto, ów obraz świata nie powinien zanadto odbiegać od obrazu, jaki młodsze pokolenia otrzymują od
swoich rodziców. Nadmierne różnice w tych obrazach świta prowadziłyby do zerwanie tradycji i
możliwości porozumienia między pokoleniami. Ów obraz świata nie mógłby się także składać ze zbyt
wielu informacji, aby odbiorca nie nabrał nawyku biernego postrzegania otaczającej go rzeczywistości.
Dobrze byłoby również, gdyby każda informacja odnosząca się do obrazu świata innego niż akceptowany
w danej społeczności była opatrzona odpowiednim komentarzem. Należałoby również wskazać pewne
przedmioty i problemy, o których nie powinno się krytycznie dyskutować, gdyż stanowiłyby one podstawę
trwałości kultury i struktury społecznej. Każda społeczność pragnąca zachować własną tożsamość
musiałaby posiadać swoje własne media, pozostające we względnej izolacji od mediów należących do
innych społeczności. Podstawą funkcjonowania mediów powinna być zasada, iż brak informacji jest lepszy
niż niewłaściwe lub niewłaściwie przekazane informacje, nie prowadzi bowiem do degradacji jednostki.
Ów idealny model mediów wydać się może na pierwszy rzut oka czystą i do tego szkodliwą utopia,
warto jednak uświadomić sobie, że wielokrotnie podejmowano próby jego urzeczywistnienia w różnych
systemach totalitarnych. Zaryzykować zatem można twierdzenie, że do istoty totalitaryzmu należy próba
rozwiązania tego rodzaju etycznych dylematów w oparciu o pewien zbiór zasad (ideologię lub religię).
Brak wiary dziennikarzy58 w przydatność kodeksów etycznych i odrębnej etyki dziennikarskiej w sposób
definitywny usuwające wszelkie konflikty wynikać więc może z przeświadczenia, że dla rozwiązywania
konfliktów etycznych związanych z pracą w mediach wystarczająca podstawą jest Dekalog, względnie
57
Procesowi temu wydaje się sprzyjać „lenistwo myślowe” związane z informacyjną częścią mediów.
Zdaniem J. Rudniańskiego, do „lenistwa myślowego” prowadzi bierne odbieranie dużej ilości informacji. Z powodu
natłoku informacji ich odbiorcy stają się bierni, nie podejmują próby krytycznej oceny informacji, przenosząc ta
bierność także na otaczający świat. Por. J. Rudniański, Homo cogitans, Warszawa 1975, s. 89 i nast.
58
Prawdopodobnie ten etyczny sceptycym dotyczy także innych pracowników mediów, choć brak jest danych
na ten temat.
58
zalecenia zawarte w Ewangelii. Na pierwszy rzut oka wydaje się, że przeświadczenie to jest
nieuzasadnione, ponieważ z Dekalogu i Ewangelii można wysnuć normy moralne, które dla wielu osób
byłyby niemożliwe do zaakceptowania. Można tu wymienić m. in. zakaz składania fałszywej przysięgi,
zakaz kłamstwa, którego złamania może wymagać praca dziennikarza śledczego, szacunek dla osób
starszych i dla tradycji, solidarność z innymi dziennikarzami 59, którego granice należy precyzyjnie określić
(choćby ze względu na liczne przypadku łamania zasad etyki dziennikarskiej), zaś sposób tego określenia
będzie różny w zależności od pozycji dziennikarza w systemie mediów, ulegającym, jak wiadomo, ciągłym
przekształceniom. Fakt, że Dekalog i Ewangelia jako podstawa moralności mediów dają tak szerokie
możliwości interpretacyjne może zatem stanowić przyczynę, dla której dziennikarze w Polsce,
doświadczeni przecież przez system totalitarny, odrzucają potrzebę odrębnej etyki swego zawodu, jako
zagrażającej powrotem do mediów totalitarnych.
Nawet gdyby udało się znaleźć jakiejś powszechnie akceptowalne zasady regulujące sposób
oddziaływania mediów na odbiorę, to w praktyce realizacja tych zasad byłaby utrudniona poprzez
różnorodne interesy samych mediów. Interesy poszczególnych elementów struktury mediów (właścicieli 60,
wydawców i dziennikarzy) mogą być wprawdzie zbieżne, często jednak różnią się one od siebie.
Kontaktná adresa:
Paweł Czarnecki
ul. Topazowa 26/E21 03-684 Warszawa, Polska
e-mail: [email protected]
59
Zasady te wymienia C. J. Bertrand, uznając jednocześnie, że stanowią one podstawę wszelkich kodeksów
dziennikarskich. Por. tenże, Deontologia mediów..., s. 65.
60
W Polsce 80 procent nakładu prasy znajduje się w rękach kapitału zagranicznego, głownie niemieckiego.
Por. B. Michalski, Podstawowe problemy prawa prasowego, Warszawa 1998, s. 15.
59
MÜNCHHAUSENOV SYNDRÓM V ZASTÚPENÍ V KONTEXTE PSYCHIATRICKÝCH
DIAGNÓZ
MÜNCHHAUSEN SYNDROME BY PROXY IN CONTEXT DIAGNOSIS OF PSYCHYIATRY
Ďurkovský, P.
1
Národné centrum prevencie sociálnej patológie, o. z.
1
Abstract
Introduction and pith of report Münchhausen syndrome by proxy is keeping back form of child
abuse and neglect syndrome. Everyone keeps silent about it. Charitable professions keep silent about
it too. Lot of charitable professions dont´ have scientific foundation.
Finish: Child is victim for parents and charitable professions. Disclousure of
Münchhausen
syndrome by proxy menace for lot of people. They are afraid of unemployment.
Keywords: Anamnesis. Child abuse and neglect syndrome. Münchhausen syndrome by proxy. Social
work. Violence.
ÚVOD a JADRO PRÁCE Münchhausenov syndróm v zastúpení je tabuizovanou formou syndrómu CAN.
Jeho rozšírený výskyt zamlčujú nielen rodičia ako pôvodcovia tejto patológie, ale aj odborníci z
pomáhajúcich profesií. Ide najmä o profesie, ktorým chýba skutočný vedecký základ.
ZÁVER Dieťa je teda obetným baránkom nielen pre klinické rodiny, ale aj pre iné osoby, ktorým verejné
odhaľovanie Münchhausenovho syndrómu v zastúpení by mohlo v konečnom dôsledku spôsobiť až stratu
zamestnania.
Kľúčové slová: Anamnéza. Münchhausenov syndróm v zastúpení. Násilie.. Sociálna práca. Syndróm
CAN.
LITERATÚRA
[1] Dunovský, J. a kol.: Týrané, zneužívané a zanedbávané díte. Praha: 1995. ISBN 80-7169-192-5.
[2] Fromm, E.: Umění být. Praha: Naše vojsko, 1994. ISBN 80-206-225-9.
[3] Giddens, A.: Sociologie. Praha: Argo. ISBN 80-7203-124-4.
[4] Hirigoyenová, M. F.: Psychické týranie. Bratislava: 2001. ISBN 80-89033-02-4.
[5] Jung, C. G.“ Analytická psychologie. Jeji teorie a praxe. Praha: Academia, 1992. ISBN 80
200-0418-1.
Kontaktná adresa:
[email protected]
60
DIVERSITY V OŠETROVATEĽSTVE
DIVERSITY OF NURSING
1
Ferková, E., 2 Ilievová, Ľ.
1
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce TU, Trnava
2
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce TU, Trnava
Abstract
Introduction: The term of diversity is often translated as variety. Diversity in any way and kind
relates to the human situation and describes their differences with respect to categorize differences
such as gender, ethnic and social origin, sexual orientation, religion, world view, differences in age
and mental capacity of man. The essence of diversity management is the use of the potential
differences in favor. (Papouschek, 2009). In multicultural nursing abroad, emphasis on diversity
management as well as recommendations for next steps in the development of the hospital.
The core of the work: The management concept of diversity is primarily focused on Access, support
and beneficial utilization of human resources- "Human-Resource-ansatz", whose main role is to
encourage organizations, businesses and hospitals in distinguishing between diversity and
commonalities of employees in order for the company/organization have brought positive momentum
in its production, its structure, direction and support within the business interest. Diversity
management concept to ensure the positive use of diversity and minimize discrimination in all its
forms. (Krell, 2004).
Conclusion: The first step in the implementation of diversity management is the implementation of
diversity analysis, which is defined as an organizational analysis. It serves to focus the organization
on specific issues and challenges that need to be revised, or otherwise managed. The analysis also
serves as the degree of structuring, to help decide what areas of activity, the organization has to
take. It serves as the basis foridentifyng and improving the organization’s procedures for diversity.
Results of the analysis underpinning the various changes in the organization, as well as a basis for
further actions or projects. (Krell, 2008).
Key words: Diversity, diversity managment, diversity analysis, organization, multicultural
ÚVOD
Z dôvodu multikulturality, ako aj globalizácie je konštruktívne zaobchádzanie s “diversity“
rozhodujúcim faktorom úspechu pre ošetrovateľstvo vo všetkých krajinách. Pojem diversity je často
prekladaný ako rozmanitosť. Myslená je rozdielnosť, ktorá je medzi človekom, t.j. jednotlivcom alebo
menšinou, a skupinou (Razum, 2006, s.164). Rozmanitosť alebo rozdielnosť v každom spôsobe a druhu sa
61
vzťahuje na situácie človeka a popisuje ich rozdiely s ohľadom na kategorizovanie rozdielnosti, ako
napríklad pohlavie, etnický a sociálny pôvod, sexuálna orientácia, náboženstvo, pohľad na svet, veková
rozdielnosť, ako aj duševné kapacity človeka. Podstatou diversity manažmentu je, aby sa tento potenciál
rozdielnosti využil v prospech spoločnosti (Papouschek, 2009, s. 3). Manažérsky koncept diversity je
primárne zameraný na prístup, podporu a prospešné použitie ľudských zdrojov - „Human-ResourceAnsatz“, ktorého hlavnou úlohou je podporovaťorganizácie, podniky a pod. pri rozlišovaní rozmanitosti a
spoločných črtou zamestnancov tak, aby pre podnik, organizáciu priniesli pozitívny impulz do produkcie
podniku, do jeho štruktúry, smerovania a podpory v medziach záujmu organizácie. Diversity manažérsky
koncept má zabezpečiť pozitívne využitie rozmanitosti a minimalizovať diskrimináciu v každej jej forme.
Možnosti a koncepty, ktoré sa vytvárajú pre pracovníkov, ktorí prichádzajú do organizácie s rôznymi
životnými situáciami a skúsenosťami z rôznorodých náboženských, etnických a iných cítení, majú byť
komplexnejšie ako v klasickom manažmente (Krell et.al., 2004). Aj podľa Uričkovej a kol. (2010, s.20)
môžu etnocentrické tendencie, stereotypy a predsudky spôsobiť nemalé problémy pri spoznávaní
kultúrnych odlišností a pri komunikácii. Preto efektívne využitie systému manažmentu kvality má význam
pre výkon v ošetrovateľstve nielen z dôvodu právneho využitia v oblastiach bezpečia a ďalšieho rastu
kvality, ale aj z dôvodu finančného, ako aj stále narastajúci konkurenčný vplyv, ktorý má za následok
úspešné vývojové procesy. Stupeň vyspelosti organizácie sa ukazuje preukazuje v jej schopnosti
prispôsobiť sa narastajúcim sa zmenám okolia. Tieto zmeny sa vzťahujú na medicínske, ošetrovateľské,
štrukturálne a
administratívne štandardy kvality inštitúcie v nacionálych a aj internacionálnych
právnických úpravách, ako aj predlohy a vnútorné nariadenia organizácie, ktoré sú vo veľkej miere určené
na štandardizovanie postupov (Gransee, 2009, s.28).
JADRO PRÁCE
Podľa Razuma (2006, s. 172) je prvý krok pri zavedení diversity manažmentu realizácia diversity
analýzy, ktorá sa definuje ako organizačná analýza. Slúži na to, aby sa organizácia presne upriamila na tie
otázky a úlohy, ktoré potrebuje prepracovať, alebo iným spôsobom zvládnuť. Takisto slúži ako na mieru
vypracovaná štruktúra, ktorá má rozhodnúť, akými oblasťami činnosti sa má organizácia uberať. Je
základným podkladom pri identifikovaní a zlepšovaní postupov organizácie v oblasti diversity. Výsledky
analýzy mnohokrát pomôžu ako základ pri rôznych zmenách v organizácii, ako aj pri ďalších opatreniach
alebo projektoch.
Významné princípy diversity manažmentu sú:
Stratégia je zameraná na najviac „problémové skupiny, oblasti“ nad rámec toho bežného a zaužívaného.
Podstatou je, aby sa človek s jeho iným, nie bežným cítením, vystupovaním či vnímaním, ako aj s jeho
potrebami, podľa možnosti mohol bez problémov do organizácie zaradiť Napríklad zaradenie žien do
prevažne mužskej skupiny, slobodných matiek do pracovného procesu a iné. Diversity manažment má za
úlohu zamerať sa a rozoznaťrozdielnosť v skupine a zabezpečiť jej podporovanie.
Druhou úlohou diversity manažmentu je otvorene a aktívne komunikovať o rozhodnutiach o zavádzaní
výsledkov do praxe, ktoré sa týkajú organizácie alebo firmy. V rámci realizácie diversity manažmentu,
62
najmä na úrovni vedenia, znamená využívanie „Top-Down-Prinzip„ uplatňovanie zodpovednosti zhora
nadol. Manažment a riadenie podniku nesú najväčšiu zodpovednosť ohľadom rozhodnutí pri realizácii
cieľov, koordinácii organizačných a obchodných záležitostí, ako aj pri rozhodujúcich zmenách organizačnej
štruktúry a organizačnej kultúry. Úspešná realizácia v organizácii závisí aj od zdravej interakcie medzi
„Top-Down“ - zhora nadol – a „Bottom-Up“ - zdola nahor - princípmi (Krell et.al., 2004).
Je potrebné mať na zreteli aj to, kto alebo lepšie, čo je cieľom diversity manažmentu. Podľa Grensee (2009,
s. 56) je to
multikulturálna organizácia, ktorá vie výsledky oceniť a využiťvo všetkých štruktúrach
organizácie pre prospech zamestnancov a organizácie. Taktiež je potrebné, aby sa výsledky vedeli
neformálne integrovať a aplikovať bez toho, aby bol niekto z organizácie diskriminovaný alebo nevhodne
posudzovaný. Dôležité je, aby pri zavádzaní nevznikli predsudky alebo diskriminačná personálna politika.
Preto je potrebné uplatňovaťkritériá, postupy a praktiky bez diskriminácie. Z tohto dôvodu má kvalita v
ošetrovateľstve veľký význam. Do kvality ošetrovateľstva najviac zasahujú tri aspekty:
Internacionálna migrácia a cezhraničná mobilita, v ktorej je myslená migrácia zdravotníckych pracovníkov,
ako aj pacientov. Do tejto skupiny patrí aj regionálna multikulturalita, ktorá charakterizuje sociálny a
pracovný každodenný život a s tým spojená rôznorodosť a zvýšenie dvojznačnosti. Preto tieto faktory
neustále vyvolávajú nové otázky o situácii v zdravotnej starostlivosti
(Razum, 2006, s.156).
Pokyny EÚ k antidiskriminácii a rovnocennosti sú presadzované v členských štátoch Európskej únie. S tým
je spojená aj nová intenzita, pri ktorej sa odbúravajú potencionálne diskriminačné mechanizmy a tiež na
strane druhej udržiavajú rozvoj a poskytujú riešenia senzibilné pre diversity (Razum, 2006, s. 156).
Personál diversity, ktorého úlohou je tento potenciál podporovať a využiť v prospech človeka samotného,
ako aj organizácie. Novinkou v diversity perspektíve je, že sa stala časťou profesionálnej kompetencie pre
zlepšenie úcty a výkonu (Razum, 2006, s. 157).
Okrem kvality v ošetrovateľstve je veľmi dôležitá aj rodová rovnosť - Gender Mainstreaming, ktorá sa
zakladá na rodovej rovnosti medzi ženou a mužom. Ide o posudzovanie rovnocennosti na všetkých
úrovniach. Teoretické koncepty zamerané na rodovú rovnocennosťpatria ešte stále do roviny vedeckého
spracovania a nie do štandardného prístupu aj v oblasti ošetrovania. Rovnako to platí aj pre posudzovanie
migračnej úrovne v ošetrovateľstve. Postatou je znalosť heterogénnych životných podmienok a s tým
spojený životný štýl, ako aj odlišnosti v sociálno-kultúrno-spoločenskom vnímaní choroby a vnímania tela,
v ktorom sa berie do úvahy jednotlivec, ako aj zodpovedajúca cieľová skupina a jej potreby v orientácii. Je
potrebné rovnako zohľadňovať riziká chorôb spojené s migráciou (napr. psychické poruchy spojené s
útekom z domu z vojnových oblastí) (Gransee, 2009, s.112). Ako príklad uviedla Gransee (2009, s. 113)
interkultúrne aspekty v ošetrovateľstve etnickej minority. Uviedla, že žijeme v dobe migrácie národov. Len
v Nemecku v ošetrovateľstve pracuje vyše 100 národností. Nezanedbatelný je aj počet pacientov, ktorí
pochádzajú z rôznych kútov sveta. Spolu žije v Nemecku 15 miliónov ľudí s migračnou minulosťou. Preto
môžeme očakávať, že títo ľudia vo veľkej miere pociťujú stratu domova, alebo žijú s pocitom, že si nevedia
nájsť miesto, kde by sa cítili naozaj doma. Veľká skupina ľudí s migračnou minulosťou sú práve pracovní
63
migranti, ktorí časom zostarnú a pravdepodobne budú potrebovať ošetrovateľskú starostlivosť. Preto je
potrebné zamerať sa na deficity v starostlivosti, ktoré sa tejto cieľovej skupiny týkajú a snažiť sa ich čo
najskôr podchytiť tak, aby poskytovanie ošetrovateľskej starostlivosti bolo prospešné pre všetky zúčastnené
strany. Na zreteli treba mať, že sa často jedná o ľudí, ktorí pracujú v zlých pracovných podmienkach,
mnohokrát ťažko fyzicky pracujúci, ktorí sú pre spoločnosť prínosom, a preto by malo byťzabezpečenie
dôstojnej staroby a pomoci v ochorení našou prioritou.
Interkultúrna komunikácia je dynamickou a kreatívnou záležitosťou. Budovanie porozumenia,
komunikačné štýly a spôsoby správania pri budovaní úspešných vzťahov v multikultúrnom prostredí
predstavujú dlhú cestu (Uríčková, 2010, s. 22).
ZÁVER
Gransee (2009, s. 127) tiež uviedla, že ošetrovateľstvo pozostáva z tzv. umenia ošetrovania, ktoré je v
schopnosti ošetrujúceho mať „otvorené oči“, vedieť pozorne počúvaťa mať empatiu pre pocity a potreby
druhých. Toto umenie tiež zahŕňa aj podanie pocitu bezpečia pre pacienta, ktorý je starý, alebo potrebuje
ošetrovateľskú pomoc. Ošetrujúci má vedieť vypočuť a pochopiťľudí z iných kultúr, ktorí potrebujú
ošetrovateľskú pomoc a samozrejme pochopenie zaviesť aj do ošetrovateľskej praxe. Dôležité je, aby sa
ošetrujúci neustále vzdelával a rozvíjal svoje schopnosti a poznatky v oblasti, ako je poznanie iných kultúr,
náboženské, etnické a spoločenské zvyklosti iných etnických menšín alebo národov. Je potrebné každého
pacienta brať individuálne, ako aj individuálne zohľadňovať jeho potreby, správne ich rozoznať, previesť
ich do ošetrovateľského procesu a do opatrení. Umenie kultúrne senzibilného ošetrovania spočíva aj v tom,
že ošetrujúci má už pri ošetrovaní dostatočné poznatky o náboženských praktikách, rituáloch, sociálnej a
ekonomickej situácii, ako aj kultúrnych špecifikách. Tieto znalosti okrem toho, že môžu pomôcť ušetriťčas
pri práci (zabránením zbytočných nepochopení z oboch strán), napomáhajú aj efektívnejšiemu využitiu
pracovnej sily namiesto strácania energie a času pri hľadaní odpovedí na otázky ohľadom konania a
jednania pacienta.
LITERATÚRA
[1] Gransee, C. 2009. Diversitymanagement in der Pflege- und Gesundheits-wissenschaften, Belin : LIT,
2009, 193 s. ISBN 978-3-8258-1900-2.
[2] IVANOVÁ, K., ŠPIRUDOVÁ, L., KUTNOHORSKÁ, J. 2005. Multikulturní ošetřovatelství
I. Praha : Grada, 2005. 248 s. ISBN 80-247-1212-1.
[3] Juřeniková, P. 2010. Zásady edukace v ošetřovatelské praxi. Praha : Grada. 2010, 80 s. ISBN 978-80247-2171-2.
[4] Krell, G. 2004. Managing Diversity: Chancengleichheit als Wettbewerbsfaktor, Wiesbaden, vyd. 4, s.
45, 2004
[5] Krell, G. 2008. Managing Diversity: Chancengleichheit durch Personalpolitik, Wiesbaden, vyd. 5, 2008
Lenthe, U. 2011. Transkulturelle Pflege. Viedeň:facultas.wuv, 2011. 190 s. ISBN 978-3-70890604-1.
64
[6] MAGUROVÁ, D., MAJERNÍKOVÁ, Ľ. 2009. Edukácia a edukačný proces v ošetrovateľstve. Martin :
Osveta, 2009. 155 s. ISBN 978-80-8063-326-4.
[7] Nadkarni, A. 2003. Pflege im kulturellen Kontext. Bern:Hans-Heber, 2003. 233s. ISBN 3456-84003-9.
[8] NEMCOVÁ, J., HLINKOVÁ, E. at al. 2010. Moderná edukácia v ošetrovateľstve. Martin : Osveta,
2010. 260 s. ISBN 978-80-8063-321-9.
[9] Papouschek, U. a kol.2001. Entwicklung von Gleichstellungsstrategien in der außerunuversitäten
Forschung in Österreich, Forba- Forschungsbericht č.6/2001, Viedeň
[10] Razum, O., Zeeb, H., Laaser, U. 2006. Einführung in International Public Health, 1.vyd. Bern : Huber,
2006, 345 s. ISBN 3-456-84354-2.
[11] URÍČKOVÁ, A., BOROŇOVÁ, J. 2008. Komunikačné karty – alternatívna forma komunikácie v
multikultúrnom ošetrovateľstve. In Archalusová, A. et al. (eds.) Cesta k profesionálnímu ošetřovatelství III.
Sborník příspěvků III. Slezské vědecké konference ošetřovatelství s mezinárodní účastí konané dne 13. –
14. května 2008. 81-84 s. ISBN 978-807248-470-6.
[12] URÍČKOVÁ, A. 2011. Multikultúrne ošetrovateľstvo v teórii a praxi. In Ryska. M, Botíková, A.
(Eds.) Ošetrovateľstvo v teórii a praxi. Praha : Ottova tiskárna, 2011. 55-75 s. ISBN 978-80-260-1322-8.
[13] Van Keuk,E.,Joksimovic,L.,Cinur,G.,Dagmar,D.,2011.Transkulturelle Kompetenz in klinischen und
sozialen Arbeitsfelden. Stuttgard:W.Kohlhammer,2011,365s.ISBN 974-3-17021015-8.
Kontaktná adresa:
Eva Ferková
Novomeského 20
902 01 Pezinok
tel.č. +421 915 037 144, 0043 699 10533504
email: [email protected]
65
SOCIÁLNA PRÁCA S AZYLANTAMI
SOCIAL WORK WITH ASYLUM SEEKERS
1
Fryková, D., 2Halušková, E.
1
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, n.o., Bratislava
2
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, n.o., Bratislava
Abstract
The article focuses with both the issue of refugees and gradual integration of migrants/refugees into
majority society. It describes legal standards that concerning with this topic and the resulting rights
and obligations for asylum seekers. It also analyzes asylum and migration policy. It deals with
methods and procedures of social work with refugees and migrants in the Slovak Republic. The work
devotes to a person of social worker, his role during the integration process of refugees, it describes
the workload in reception and integration center. It also analyzes the social work with refugees in
other European Union member countries and compares it with the social work with asylum seekers
in Slovakia.
Key words: A refugee. Social work. Asylum policy. Asylum procedure. Integration process. Migration.
Slovenská spoločnosť a kultúra má homogénny charakter, väčšina obyvateľstva vníma fenomén
utečenectva negatívne ako rušivý element a nie je priaznivo naklonená integrácii azylantov do našej
spoločnosti. Tento príspevok sa zameriava na opis azylovej procedúry, ciele a predmet azylovej politiky v
SR, jej subjekty a objekty ako aj sociálne aspekty práce s azylantami a ich postupné začleňovanie do
spoločnosti. Keďže je fenomén utečenectva v našej spoločnosti stále citlivou témou, rozhodli sme sa bližšie
vysvetliť tento jav od momentu, keď utečenec prekročí naše hranice, až do doby, keď úspešne absolvuje
azylovú procedúru a prejde integračným procesom a stane sa z neho azylant. Pochopenie danej
problematiky si vyžaduje interdisciplinárny prístup sociálnej a právnej oblasti.
V súčasnosti, v post-industriálnej spoločnosti (najmä najmladších členských štátov EÚ smerom do
starých členských štátov EÚ, dochádza k vzniku etnických komunít a prílevu lacnej pracovnej sily do
bohatých hostiteľských krajín) je migrácia najmä otázkou materiálneho zabezpečenia rodiny a zlepšenia jej
sociálneho postavenia v spoločnosti, jedná sa o ilegálnu tranzitnú migráciu. Migrácia z dôvodov
náboženských, rasových a ideologických je v súčasnosti v najväčšom rozsahu z krajín, kde v súčasnosti
prebiehajú náboženské a vojnové konflikty a z politicky silne nestabilných krajín (Gruzínsko, región
Čečenska, Irak, Afganistan, Nigéria). Z tohto dôvodu, a za účelom sprísnenia migračnej politiky bola
podpísaná Schengenská dohoda. „Vykonávacia dohoda Schengenskej dohody bola prijatá 19.6.1990 a
66
nadobudla účinnosť 26.3.1995. Táto dohoda harmonizuje podmienky vstupu na územie a jednotné vízum
pre príslušníkov tretích štátov“ (Žáková, 2006, s. 28).
Hranica Slovenskej republiky s Ukrajinskou republikou predstavuje hranicu Schengenského
priestoru. Slovensko je členom spoločenstva štátov Schengenského priestoru od 21. decembra 2007
(MVSR, 2011). V súčasnosti sa na Slovensku realizuje niekoľko projektov, ktorých cieľom je posilňovanie
Schengenskej hranice a budovanie Schengenského informačného systému - SIS implementované
príslušnými subjektmi MV SR ako sú napr. Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Úrad medzinárodnej
policajnej spolupráce Prezídia Policajného zboru, Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky. Je potrebné
lepšie porozumieťformám medzinárodnej migrácie a ich deleniu. Podľa Žákovej (2006) rozoznávame:
vnútornú migráciu – vo vnútri štátnych hraníc, vonkajšiu migráciu – zahraničnú alebo medzištátnu,
medzikontinentálnu migráciu, námorskú
migráciu, emigráciu
–
vysťahovalectvo, imigráciu –
prisťahovalectvo z časového hľadiska: krátkodobú migráciu – 3 -12 mesiacov, obsahuje motivačné prvky
k návratu do vlasti, dlhodobú migráciu – nad 1 rok, trvalú migráciu na základe formy vstupu do krajiny:
legálnu migráciu, nelegálnu migráciu na základe rozpoznania príčin a motívov: dobrovoľnú migráciu –
ekonomická migrácia, útenú migráciu – spôsobili ju vonkajšie faktory ako vojnové a náboženské konflikty,
nazýva sa tiež aj utečeneckou migráciou
Najnovšia legislatíva EÚ, ktorej objektom je utečenecký problém je zhrnutá v nasledovných
rozhodnutiach:
Rozhodnutie Európskeho parlamentu a Rady č. 573/2007/ES z 23. mája 2007, ktorým sa zriaďuje
Európsky fond pre utečencov na roky 2008-2013, ako súčasť všeobecného programu Solidarita a riadenie
migračných tokov.
Rozhodnutie Komisie č. 2011/152/EÚ z 3. marca 2011, ktorým sa mení a dopĺňa Rozhodnutie Komisie č.
2008/22/ES, ustanovujúce pravidlá vykonávania Európskeho parlamentu a Rady č. 573/2007/ES
Rozhodnutie Komisie č. 2007/815/ES z 29. novembra 2007, ktorým sa vykonáva rozhodnutie
Európskeho parlamentu a Rady č. 573/2007/ES, pokiaľ ide o prijatie strategických usmernení na obdobie
rokov 2008-2013 (MVSR, 2012).
V nadväznosti na vyššie uvedenú legislatívu EÚ, bol vytvorený všeobecný program Solidarita a
riadenie migračných tokov, ktorého cieľom je poskytnúť pomoc a koordináciu členským štátom pri
vykonávaní spoločnej azylovej a migračnej politiky EÚ.
Cieľom týchto dokumentov je zaručiť pre utečencov ich právny štatút, určiť ich právne postavenie, zaručiť
im základné ľudské práva a slobody.
Právnu ochranu utečencov na území SR zaručuje predovšetkým Ústava Slovenskej republiky, zákon NR SR
č.480/2002 Z.z. o azyle a zákon NR SR č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov.
67
Tabuľka 1 Prehľad o stavoch žiadateľov o azyl, neudelenom azyle a udelených občianstvach SR (MVSR,
2012)
ROK
Počet
Udelený
Neudelený
Poskytnutá/
Zastavené
Udelené
žiadostí
azyl
azyl
neposkytnut
konania
štátne
o
á doplnková
udelenie
ochrana
občianstvo
azylu
2004
11395
15
1592
11782
20
2005
3549
25
827
2930
2
2006
2849
8
861
1940
5
2007
2642
14
1177
82/646
1693
18
2008
909
22
416
66/273
455
4
2009
822
14
330
98/165
460
1
2010
541
15
180
57/ 104
361
3
2011
491
12
186
91/48
270
7
2/2012
36
1
30
21/8
27
0
Spolu
23234
126
7191
19 918
60
Od vstupu Slovenskej republiky do štruktúr Európskej Únie, od roku 2004 do januára roku 2012
počet žiadateľov o azyl nepresiahol 23 234, z toho v 126 prípadoch bol azyl udelený a v 7191 prípadoch
azyl nebol udelený. Je dôležité si všimnúť stĺpec Zastavené konania, ktorý predstavuje číslo koľko
žiadateľov vo väčšine prípadov cez SR iba tranzitovalo a o azyl si požiadali iba z dôvodu predvedenia na
príslušný útvar PZ SR. Títo migranti väčšinou pobudnú v záchytných centrách niekoľko dní a potom majú
tendenciu migrovať do starých a ekonomicky vyspelejších členských štátov EÚ. Najväčšie skupiny
žiadateľov o azyl už tradične pochádzajú z Afganistanu, Indie, Arménska, Vietnamu, Iraku.
Aktualizácia Koncepcie migračnej politiky SR na roky 2011 – 2014 plne podporuje integračné snahy
azylantov, ktorých možné riešenie bolo navrhnuté Migračným Úradom Ministerstva Vnútra SR. Tento
dokument takisto vyznačuje hlavné oblasti starostlivosti o cudzincov s priznaným štatútom utečenca,
riešenia a spôsoby realizácie vrátane legislatívnych podmienok, ktoré Slovenská republika pripravila pre
túto skupinu cudzincov.
„Na základe vyššie uvedeného Uznesenia č. 338/2009 vláda SR ukladá a vymedzuje úlohy v rámci
príslušných rezortov, vrátane vytvorenia právnych a legislatívnych podmienok na presun kompetencií zo
štátnej správy na samosprávne kraje a miestne samosprávy spolu s primeranou fiškálnou decentralizáciou,
napr. Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny prezentovať koncepciu v rámci medzinárodných aktivít
súvisiacich s problematikou integrácie cudzincov vo väzbe na záujmy a ciele migračnej politiky SR“
(Rokovanie vlády SR, 2012).
68
Počas prvej etapy azylovej procedúry je podľa Žákovej (2006) žiadateľ o azyl umiestnený v
záchytnom a neskôr v pobytovom tábore, kde sa dostáva do kontaktu so sociálnymi pracovníkmi a
právnymi poradcami, ktorí im poskytujú základné sociálne poradenstvo a zabezpečujú základné existenčné
potreby. Po umiestnení utečenca v záchytnom tábore je úlohou sociálneho pracovníka pomôcť mu vyplniť
dotazník žiadateľa o udelenie azylu a vydať mu preukaz žiadateľa o azyl. Taktiež vedie o každom
žiadateľovi dokument so základnými osobnými údajmi a priebehom jeho azylovej procedúry, pri riešení
rôznych problémov žiadateľa o azyl sociálny pracovník zakladá formulár sociálnej intervencie.
V druhej etape je azylant (jednotlivec s už s udeleným štatútom) zvyčajne umiestnený do
integračného strediska. Sociálny pracovník uzatvára medzi migračným úradom MV SR a azylantom
„Zmluvu o ubytovaní“ v integračnom stredisku. „Priamo v nich sociálni pracovníci poskytujú pre svojich
klientov sociálno-právne poradenské služby, organizujú kurzy slovenského jazyka a rekvalifikačné kurzy“
(Priecel, Belo-Caban, 2006, s. 53).
Je nápomocný azylantovi pri získaní vhodného zamestnania a ubytovania. Počas oboch etáp sa
sociálni pracovníci v rámci náplne sociálnej práce snažia prekonať prekážky, ktoré zabraňujú úspešnej
integrácii do spoločnosti, akými sú: jazyková bariéra, traumatický zážitok, neverbálna komunikácia, zmena
sociálneho statusu.
Sociálna práca predstavuje súhrn postupov a aktivít, ktoré prispievajú k dosiahnutiu jednotného
cieľa, lepšej interakcie s azylantmi. Slovenská republika po svojom vstupe medzi krajiny Európskej únie.
V EÚ sa sociálna práca s azylantmi zameriava hlavne na ich prípravu pre trh práce, aby boli čím
skôr finančne nezávislí na štátnej podpore. Medzi prvými štyrmi európskymi štátmi s najvyšším počtom
žiadateľov o azyl zvyčajne patria Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko a Švédsko.
Napriek harmonizácii národných legislatív členských krajín, mnohé z postupov azylovej politiky
ako aj sociálnej politiky zostávajú v kompetencii jednotlivých krajín. Ako príklad sme uviedli príklad
Českej republiky.
Aj keď je fenomén utečenectva v našej krajine pomerne nový, musíme sa pripraviť na to, že s globalizáciou
bude narastať. Je preto potrebné ovplyvňovať verejnú mienku občanov, aby bola priaznivo naklonená
prijímaniu a následnej integrácii utečencov/azylantov do spoločnosti, aby ich nebrala ako hrozbu, ale ako
prínos pre spoločnosť, keďže môžu obohatiťnašu kultúru. Musíme si uvedomiť, že sú to ľudia, ktorí prišli o
svoj domov, majetok a častokrát aj o svojich blízkych. Prichádzajú do neznáma, kde sa musia naučiť jazyk,
prijaťnové zvyky a kultúru kde musia začať odznova a naša spoločnosť by im v tom mala pomôcť. To je
tiež hlavnou náplňou práce sociálneho pracovníka, ktorý je pre utečencov počas ich integračného procesu
akýmsi spojivom s novou krajinou. Sociálny pracovník pracujúci s migrantmi, by mal mať osobnostné
predpoklady ako humánnosť, trpezlivosť aby spolu s utečencom dokázal prekonať jeho traumy, empatiu,
ale hlavne by mal byť otvorený prijímaťprvky iných kultúr bez predsudkov a taktiež disponovať znalosťou
cudzieho jazyka krajiny, z ktorej utečenec pochádza ako i poznať kultúru a tradície danej krajiny.
Myslíme si, že problém utečencov by sa mal riešiť spoločným úsilím a aktivitami vlád, UNHCR, OSN a
neziskových mimovládnych organizácií. Prepojenosť spoločných aktivít vyššie spomenutých strán by bolo
69
vhodné riešiť cez fungujúce národné kontaktné body a strediská, ktoré sú navzájom informačne prepojené.
Mal by sa zvýšiť počet sociálnych pracovníkov v zariadeniach, pretože je ich málo a utečencov veľa a
mnohokrát sa stáva, že kvôli administratívnej činnosti sociálnym pracovníkom nezostáva veľa času na to
„sociálne“. Cieľom našej práce bolo popísať azylovú procedúru v rámci platného legislatívneho rámca v
oblasti migračnej a azylovej politiky. Podľa nášho názoru spoločnosť by mala disponovaťväčšou mierou
tolerancie medzi rozličnými náboženstvami a sociálnymi skupinami.
LITERATÚRA
[1] PRIECEL, B. – BELO-CABAN, V. 2006. Ľudia ako my. Migrácia a azyl v podmienkach Slovenskej
republiky, 64 s.
[2] ŽÁKOVÁ, M. 2006. Azylová problematika na Slovensku z pohľadu sociálnej práce. 1. vyd. Bratislava:
VŠZaSP sv. Alžbety v Bratislave, 2006. 79 s.
[3] Ústava Slovenskej republiky, novelizovaná v októbri 2011.
[4] Zákon NR SR č. 480/2002 Z.z. o azyle.
[5] Zákon NR SR č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov.
[6] Rokovanie vlády SR, 2012. Dostupné na http://www.rokovania.sk/Rokovanie.aspx. [cit.
20.01. 2012].
[7] Ministerstvo vnútra SR, 2011. Dostupné na http://www.minv.sk/?migracny-urad-mv-sr. [cit.
19.01. 2012].
[8] Ministerstvo vnútra SR, 2012. Dostupné na http://www.minv.sk/?legislativa-3. [cit. 20.01.
2012].
Kontaktná adresa:
RNDr. Daniela Fryková, PhD.
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava
Palackého č. 1, P.O. Box 104
810 00 Bratislava
email: [email protected]
PhDr. Eva Halušková, PhD.
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava
Palackého č. 1, P.O. Box 104
810 00 Bratislava
email: [email protected]
70
EVANJELIZÁCIA RÓMOV A INKULTURÁCIA V KATOLÍCKEJ CIRKVI
THE EVANGELISATION OF GYPSIES AND THE INCULTURATION IN CATHOLIC CHURCH
Horváth, P.
1
1
Gr. kat. Košická eparchia, Pastoračné centrum pre Rómov v Blatných Remetách
Abstract
Introduction: Given the hoped-for new evangelisation and reconciliation and communion between
Gypsies and gağé, “Gypsy diversity” should be adequately appreciated, by freely acknowledging its
existence, yet without severing the bridges of contact with gağé culture. Indeed, a fair and healthy
balance in appreciating this diversity is essential for achieving an appropriate relationship between
evangelisation, inculturation and human promotion.
Core: Evangelisation aimed at inculturation
As salvation affects the whole person, evangelisation obviously should not neglect cultural,
linguistic, traditional, artistic and other aspects, which shape human beings and peoples as a whole.
In doing so, the Church “takes nothing away from the temporal welfare of any people. On the
contrary it fosters and takes to itself, insofar as they are good, the ability, riches and customs in
which the genius of each people expresses itself. Taking them to itself it purifies, strengthens, elevates
and ennobles them” (LG 13).
This means not only accepting their legitimate claim to a specific identity and the right to be
included, as they are, in the vital tissue of civil and ecclesial society, but also genuine appreciation –
affective and effective – of the authentic values of their tradition, which should not only be respected
but also defended.
Therefore, the Gypsy situation is fully included among those to which the missionary practice of the
Church, expert in humanity, has applied the axiom “the right sort of means and actions must be
suited to any state or situation” (AG 6).
The guiding criteria for revival of the Gypsy pastoral care is the effective and affective appreciation
of the authentic values of Gypsy culture and tradition, which we have to protect as well as respect.
What Gypsies need is the adequate specific pastoral care, not just the effort to integrate them into the
group of other believers. (Compare AG 6)
The Gypsy culture’s purification, elevation and fulfilment in Christ
A genuine encounter between the Gospel and Gypsy culture cannot, however, indiscriminately
legitimise every aspect of the latter.
It should not therefore come as a surprise that, together with the “acceptance” of that culture, the
71
Church also directs pastoral care towards overcoming those aspects that cannot be shared by the
Christian vision of life or which, in one way or another, constitute obstacles along the path to
reconciliation and communion between Gypsies and gağé as well as evangelisation.
Conclusion: Purification of Gypsy culture, however, should not imply emptying it. Yet, together with
respect for and appreciation of its legitimate values, the process of integration into the culture of the
surrounding society should be strongly encouraged. This implies a welcoming attitude by the latter.
For reasons relating to Christian charity and requirements of civil society, any lack of encounter or
opposition between Gypsy and gağé cultures needs to be overcome. This demands a substantial
change in mentality in both the ecclesial and the civil milieu.
Keywords: evangelisation, inculturation, Gypsies, Church, culture
ÚVOD
Vzhľadom na želanú novú evanjelizáciu, ako aj zmierenie medzi Rómami a Nerómami a ich vzájomné
spoločenstvo, treba „rómsku odlišnosť“ primerane oceniť a naplno uznať jej prítomnosť bez toho, aby sa
búrali mosty vedúce k stretnutiu s kultúrou Nerómov. Zdravá a spravodlivá vyváženosť tohto ocenenia je
nenahraditeľná pre správne stanovenie vzťahu medzi evanjelizáciou, inkulturáciou a ľudským prístupom.
(smernice pre pastoráciu Rómov)
JADRO
Evanjelizácia smerujúca k inkulturácii
Pretože spása zasahuje celého človeka, evanjelizácia nesmie prehliadať tie kultúrne, jazykové, tradičné,
umelecké a ďalšie stránky, ktoré formujú ľudské bytosti a národy v ich integrite. Keď na ne Cirkev berie
ohľad, „nič neuberá z pozemských dobier ani jedného národa. Naopak: žičí schopnostiam, vlastnostiam a
mravom jednotlivých národov, pokiaľ sú dobré, zveľaďuje a osvojuje si ich, a preberajúc ich očisťuje,
posilňuje a vyzdvihuje“ (LG 13) Skutočné, citlivé a účinné ocenenie autentických hodnôt Rómskej kultúry
a tradície, ktorú treba nielen rešpektovať, ale aj chrániť, je vodiacim kritériom na oživenie pastoračnej
starostlivosti o Rómov. Pre Rómov je potrebná primeraná špecifická pastoračná starostlivosť, a nie len
snaha primäť ich integrovať sa do celku ostatných veriacich. ( por. AG 6 ).
Očistenie, pozdvihnutie a zdokonalenie rómskej kultúry v Kristovi
Autentické stretnutie medzi evanjeliom a rómskou kultúrou však nemôže ospravedlňovať každú jej stránku
bez rozdielu. Preto sa netreba diviť, že zároveň s „prijatím“ tejto kultúry zameriava Cirkev svoju pastoráciu
na prekonanie tých jej aspektov, ktoré nie sú zlučiteľné s kresťanským pohľadom na život, a ktoré tak alebo
onak predstavujú prekážky na ceste zmierenia a spoločenstva medzi Rómami a Nerómami ako aj
evanjelizácie.
72
ZÁVER
Očistenie rómskej kultúry nemôže však znamenať jej vyprázdnenie. Zároveň s rešpektovaním a
ocenením jej legitímnych hodnôt sa musí rozhodne podporovať proces jej integrácie do kultúry okolitej
spoločnosti. To vytvorí predpoklady pre jej následné prijatie. Tak z dôvodu kresťanskej lásky k blížnemu,
ako aj kvôli požiadavkám občianskeho života je vzájomné nestretanie sa alebo konflikt medzi kultúrou
Rómov a Nerómov skutočnosťou, ktorú treba prekonať a ktorá si vyžaduje veľkú zmenu mentality tak v
cirkevnom, ako aj v občianskom prostredí.
Kľúčové slová: evanjelizácia, inkulturácia, Rómovia, Cirkev, kultúra
LITERATÚRA
[1] Smernice pre pastoráciu Rómov Pápežskej rady pre imigrantov a utečencov
[2] Lumen gentium, dogamtická konštitúcia o Cirkvi
[3] Ad gentes, Dekrét o misijnej Cirkvi
Kontaktná adresa:
Nižná Rybnica 28
07301, Sobrance
tel. č.: +421 911 711 328
email: [email protected]
73
MULTIKULTURALIZMUS (NA SLOVENSKU) - MÝTY A REALITA O SOCIÁLNEJ PRÁCI S
RÓMSKYMI NÁHRADNÝMI RODIČMI
MULTICULTURALISM (IN SLOVAKIA) – THE MYTHS AND REALITY SOCIAL WORK
WITH ROMA FOREST PARENTS
Hunyadiová, S.
1
Ústav zdravotníctva a sociálnej práce bl.P.P. Gojdiča, Prešov
1
Abstract
Looking at family functions in terms of socialization as the most important part of the most
important social and microstructure, which accompanies man, or at least it is something touching in
all phases of his life. Based on the Rights of the Child, child protection from abuse, mistreatment and
abuse to foster care for children who for various reasons can not grow up in their biological family.
Objective and subjective side of quality of life as a result of the interplay between social, health,
economic and environmental conditions on human and social development. Meaning of life and its
influence through social work in the family through professional work methods with the native.
V živote existujú dva druhy vzťahov. Jeden druh vzťahov je biologický – vzťah, ktorý nás spája s
pokrvnými rodičmi, sestrami, bratmi, tetami, strýkami, vlastnými pokrvnými deťmi... Druhým typom
vzťahu je zväzok, ktorý sa začína sľubom. Takým zväzkom je napríklad manželstvo. Je to slobodné
rozhodnutie ľúbiť cudzieho človeka. ( Schooler, 1999, s. 11 ). V takomto vzťahu je potom prirodzenou,
reprodukčnou funkciou zabezpečný prírastok do rodiny. Základným pilierom detského sociálneho systému
je rodina. Rodičia a rodina tvorí základ pre rast a vývoj dieťaťa. Rodina nám od narodenia poskytuje
vedomie, kým sme a kam patríme. Dieťa potrebuje vzťah s rodičmi, aby si rozvinulo sebadôveru ako aj
schopnosť dôverovaťiným. Dôvera voči rodičom pomáha deťom budovať svedomie, učí ich vychádzať s
inými a rozvíjať sebaúctu. Rodina má pre dieťa nezastupiteľný význam. Zdôrazňujem to hlavne v prípade
rómskeho dieťaťa, ktoré vyrastá v prostredí detského domova. V prostredí, kroré nie je prirodzené jeho
identite, mentalite. V detskom domove odmieta svoje „rómstvo“ a ťažko sa tak integruje do spoločnosti po
odchode z detského domova.
Jedine rodina určuje sociálny status dieťaťu, je rozhodujúci pokiaľ ide o jeho sociálnu prestíž a
sociálne sebauvedomenie. Prostredníctvom rodiny si dieťa tiež uvedomuje svoje miesto a svoju rolu v
spoločnosti. Orientácia sociálnoprávnej ochrany dieťaťa je zameraná na uchovanie prirodzeného rodinného
prostredia dieťaťu, sanáciu rodinného prostredia a taktiež prípravu náhradných rodín pre sprostredkovanie
náhradnej rodinnej starostlivosti o deti, ktoré nemožno v biologickej rodine z vážnych dôvodov ponechať.
V Košickom kraji je vysoké percento Rómov a rómskych detí v detských domovoch a zároveň vysoká
miera nezamestnanosti v odľahlých lokalitách v regióne. Práve tu vidíme priestor a možnosti získať nových
74
záujemcov o náhradnú rodinnú starostlivosť. Rómske náhradné rodiny, ktoré majú svoje deti už odrastené,
odišli z domu, rodičia sú ešte mladí, cítia silu a hlavne sú zvyknutí žiť v spoločenstve, vo veľkej rodine,
prípadne čoraz častejšie sa stávame s prípradmi bezdetných rómskych rodín. Hlavným cieľom práce s
deťmi a ich rodinami je v spolupráci s ďalšími sociálnymi partnermi pripraviťa v praxi overiť inovatívny
komplexný program prevencie a podpornú sieť v regióne Košického kraja pre rizikovú mládež v exklúzii
(najmä z dysfunkčných rodín, náhradných rodín a detských domovov, zdravotne postihnutých…), ktorými
by sa vytvorili podmienky a prostredie na dlhodobejšie sprevádzanie a podporu mladých ľudí pri stimulácii
ich ďalšieho rozvoja smerujúceho k ich začleňovaniu do spoločenského a pracovného života. Ďalším
cieľom opatrení je obmedzenie a odstraňovanie negatívnych vplyvov, ktoré ohrozujú psychický vývin,
fyzický vývin alebo sociálny vývin dieťaťa a plnoletej fyzickej osoby. Zabezpečovať priaznivé podmienky
pre psychický, fyzický a sociálny vývin dieťaťa v podmienkach prirodzeného rodinného prostredia (v
biologickej rodine dieťaťa alebo plnoletej fyzickej osoby). Poskytovanie podnetov a pomoci dieťaťu,
rodičom sprostredkovanie pomoci pri riešení výchovných problémov.
Rozvoj sociálnych zručností a
komunikácie medzi členmi rodiny. Sprostredkovanie pozitívnych pohľadov a zážitkov na seba navzájom,
spolupráca jednak v rámci rodiny a jednak spojením so širou rodinou ako aj s okolím. Plánomanie
jednotlivých krokov a postupov pre realizáciu stanovených krokov, zapojeni do programov, ich
vyhodnocovanie a sledovanie. Činnosti, ktoré sledujú tento cieľ sú veľmi rozsiahle. Zabezpečujú od
diagnostiky, poskytnutie alebo sprostredkovanie pomoci dieťaťu, rodičom alebo inej plnoletej osobe pri
riešení výchovných a rodinných problémov, sledovanie negatívnych vplyvov pôsobiacich na dieťa a rodinu
a analyzovanie ich príčin. Súčasťou plánu môže byť aj účasť na programoch zameraných na spomínanú
pomoc pri riešení problémov detí v rodine, v škole, na pomoc rodinám pri riešení výchovných, sociálnych a
iných problémov v rodine a v medziľudských vzťahoch. Organizovanie alebo sprostredkovanie účasti na
programoch zameraných na pomoc deťom a plnoletým fyzickým osobám ohrozeným správaním člena
rodiny alebo správaním iných osôb a tiež organizovanie alebo sprostredkovanie účasti na programoch
zameraných na plnoleté fyzické osoby, ktoré svojím správaním ohrozujú ostatných členov rodiny
napomáha pozitívnym podnetom a zážitkom, z ktorých môžu čerpať do budúcnosti, podpore vzťahov medzi
členmi rodiny. Súčasťou opatrení je tiež sociálne a psychologické poradenstvo deťom a ich rodičom v
procese rozvodu, krízy v rodine i po nich. V rámci spolupráce s inštitúciami je potrebné spolupracovať s
obcou a príslušným orgánom sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately výkon opatrení na
zabezpečenie úpravy rodinných pomerov dieťaťa, (sanácia rodiny) s cieľom zlepšenia vzťahov v rodine a
prijatia a akceptovania dieťaťa v rodine, za podmienky vytvorenia bezpečných vzťahov a podpory, vrátane
plnenia plánu sociálnej práce s rodinou a dieťaťom, ktorého súčasťou je aj sledovanie psychického,
fyzického a sociálneho vývinu dieťaťa. Starostlivosť začíname o rodinu po osobnom kontakte, na ktorom
získajú potrebné informácie. Individuálny prístup k rodine závisí od jej nastavenia. Niektoré rodiny pozvú
na osobnú návštevu odborníkov, sociálnych pracovníkov organizácií a využijú možnosť, aby im špecialista
na rozvoj rodiny „priniesol“ informácie až domov, niektoré požiadajú o stretnutie ambulantnou formou, v
kancelárii alebo v teréne, parku atď. Cieľom prvej návštevy je získanie a posilnenie si dôvery u ľudí a
75
dobrej spolupráce, vyjadriťúctu rodine, ktorá je rozhodnutá postarať sa o opustené dieťa a podať jej
dostatok potrebných informácií. Sú rodiny, ktoré sa potrebujú hneď na začiatku vyrozprávaťo všetkých
udalostiach, ktoré spravili preto, aby mali vlastné dieťa, prípadne rozhodli sa, aké skúsenosti majú s úradmi,
získavaním informácií a vypovedať tak to, čo ich ťaží. Tu sa stávame poslucháčmi, ale zároveň ich
ubezpečujeme, že ich pocity a obavy sú v poriadku a nie sú v tom sami, ak sa rozhodli spolupracovať s
nami. Potreby rodičov sú individuálne v závislosti od ich úrovne a toho, čim už prešli. Väčšina sa ale
potrebuje uistiť, že ich rozhodnutie je správne a my sme tu na to, aby sme im pomohli a ukázali cestu, ako...
Čo potrebujú k tomu, aby sa stali vhodnými žiadateľmi a o akú formu starostlivosti sa môžu uchádzať.
Informácie musia byť zrozumiteľné, tempo reči primerané, aby sa informácie stali pochopiteľnými. Počas
rozhovoru je potrebné klásť aj otázky, ktorými zistíme, či boli informácie pochopené. Ak mám pocit, že
rodičia sú neistí, prípadne v rozpakoch, pokojne sa opýtame, aký majú z toho pocit, čo počuli, ako sa cítia
a....Špecifická je aj príprava na skupinu, v ktorej pracujú rómski klienti. Potrebné je ich viac aktivizovať v
skupinovej práci, pretože sa cítia byť menejcenní medzi inými klientmi. Majú pocit, že sa nevedia
fundovane
a plynulo vyjadrovať, nemajú dostatok vedomostí.
Pocity im pomáhajú zvládať tréneri
rodičovských zručností opäť cez pocity, pretože ide o zážitkový program. Na individuálnych konzultáciách,
ktoré sú súčasťou programu a konajú sa v rodine sa majú možnosť uistiť, o svojich pocitoch a zážitkoch zo
skupiny, ako sú v nej vnímaní, čo im prináša získavanie nových poznatkov, ako ich spracujú a aký majú na
jednotlivé prístupy názor. Ako to cítia u seba, čo považujú za svoje silné stránky a čo a ako je potrebné pre
ďalší rozvoj a rozšírenie poznania. Tieto konzultácie sa javia ako mimoriadne dôležité, pretože umožňujú
rozhovor s účastníkmi programu o ich vlastnom procese rozvoja sociálnych, komunikačných aj
rodičovských zručností. Skupinová súdržnosť a telesná blízkosť pri práci v skupine v programe dodáva
pocit istoty, s ostatnými účastníkmi, vytvárajú dynamiku skupiny podobnými problémami s výchovou detí,
starostlivosťou jednotlivých rodinných príslušníkov. Majú spoločný cieľ, riešiť problém, ktorý je
najčastejšie zameraný na problém starostlivosti o dieťa. Charakteristickémutemperamentu a spontánnosti
rómskych účastníkov programu je potrebné prispôsobiť aj témy, aktivity, vyvažovať pokojné s aktivitami
prepojenými zážitkami. na skupine, nakoľko samostatne sa prejavujú málo, prispôsobujú sa väčšine.
Špecifické metódy práce so skupinou a ďalšia starostlivosť o rodinu sa zameriava na napĺňanie potrieb
dieťaťa v týchto kompetenciách: Ochrana a výživa dieťaťa Poznanie a napĺňanie vývinových potrieb a
oneskorení dieťaťa – kde spolupracujeme ako tíms odborníkom, pediatrom, neurológom, psychológom
atď... Podpora vzťahov dieťaťa s jeho biologickou rodinou – túto kompetenciu rómski klienti nemajú
problém napĺňať, vzhľadom k svojej súdržnosti s rodinou. Vytvorenie
bezpečných a celoživotných
vzťahov – s rodičmi, a to aj v prípade s rodinami, ktoré sú v procese rozvodu alebo po rozvode v zmysle,
pre dieťa rodina rozvodom nekončí. Stretnutia a posilnenia tímu – ktorý tvoria zástupcovia, sociálni
pracovníci ÚPSVaR, obce,základnej školy, ktorú navštevujú deti, zástupcovia neziskových organizácií,
tretieho sektora. Tím sa snaží nájsť vhodné riešenia a pomoc pre rodiny, do ktorých boli umiestnené deti,
deti, ktorých rodičia sa rozvádzajú..... Rodiny potrebujú sprevádzanie a pocit, že v tom nie sú sami,
potrebujú sa vzdelávať. Pracovať ako člen profesionálneho tímu – znamená pracovať s rodnou po dobu 12
76
– 18 mesiacov, pomerne dlhú dobu. Najdôležitejšia je prvá časť spolupráce s rodinou, ktorá je zameraná na
vytváranie vzťahu s rodinou. Po ukončení starostlivosti s rodinou, či už odovzdaním rodiny späť do
starostlivosti Úradu práce sociálnych vecí a rodiny, alebo tým, že sa rodina rozhodne spoluprácu ukončiťs
rodičmi nestrácame kontakt a pracujeme s ňou individuálne na základe potrieb rodiny a jej vlastného
presvedčenia a rozhodnutia. Naša starostlivosť v tomto štádiu spočíva v plánovaní rozvoja rodiny a
plánovaní života dieťaťa. Hovorí sa, že Rómovia sa príliš nezaoberajú budúcnosťou, žijú pre súčasnosť. Z
našich skúseností však môžem potvrdiť, že Rómovia, ktorí majú dieťa v náhradnej starostlivosti sa
zaujímajú o budúcnosť detí veľmi intenzívne, pretože predpokladajú, že dieťa buď sa bude chcieť
osamostatniť, prípadne nebude môcť ostať natrvalo v ich rodine. Rodiny okrem individuálnej starostlivosti
sa stretávajú v svojpomocných skupinách. Prevažná časť rómskych rodín sa nás obracia s prosbou zlepšiť
si zariadenie domácnosti, materiálnu výpomoc pri umiestňovaní dieťaťa do rodiny, či pri iných potrebách.
Zabezpečenie vykonávania opatrení prostredníctvom vybraných odborných metód práce na prispôsobenie
sa novej situácií (adaptácia dieťaťa na porozvodovú situáciu v rodine, predchádzanie nepriaznivému vplyvu
rozvodu na dieťa, uľahčenie realizácie styku s dieťaťoma pod.). Najčastejšie ide o priebežnú dlhodobú
prácu s vybranými rodinami s ml. človekom, zaradenými do priorít Úradu práce sociálnych vecí a rodiny
(minimálne počas 9 mesiacov)prostredníctvom terénnej sociálnej práce v prirodzenom prostredí rodín.
Využívaná metodika v procese práce s rodinou: anamnestický rozhovor, mapa rodiny,motivácia k
nadviazaniu a upevňovaniu kontaktov s odlúčeným dieťaťom (mladým dospelým) aktivizácia zdrojov
rodiny prípadne širšej rodiny, sociálne poradenstvo. Využité indikátory: Záznamy zo stretnutí s rodinou,
spracovanie sociálnej anamnézy, diagnózy rodiny, plán sociálnej pomoci a záznamy z jednotlivých stretnutí
a realizácie plánu, intervencie.Zdroje overenia: Písomné podklady o aktivitách v osobnom spise rodiny.
Popis : Klubové aktivity sú realizované na pravidelnej báze raz do týždňa po dobu 15 týždňov. Kluby sú
zamerané na preventívno-sociálnu činnosť, diskutované témy sú prispôsobené potrebám cieľovej skupiny
tak, aby motivovali dospievajúcich mladých ľudí k záujmu o rozvoj životných a sociálnych zručností.
Metodika: Okrem práce v skupine sa veľký dôraz bude klásť na vytváranie užších kontaktov medzi
deťmi a dobrovoľníkmi, keďže práve táto osobná úroveň vzťahov môže mať veľmi pozitívny vplyv na
formovanie predstavy mladistvých v ústavnej, náhradnej starostlivosti a u detí zo sociálne slabších rodín,
starostlivosti o vlastnej budúcej rodine. Indikátory: Počet a frekvencia uskutočnených stretnutí a počet detí,
ktoré sa klubových aktivít zúčastnia, najviac diskutované témy, témy o ktoré bude najväčší záujem. Formy
práce Pri výkone opatrení na úpravu pomerov v rodine a obmedzenie a odstraňovanie negatívnych vplyvov,
ktoré ohrozujú psychický vývin, fyzický vývin alebo sociálny vývin dieťaťa a plnoletej fyzickej osoby
využívame tieto metódy, techniky a postupy: v užšom chápaní – priamy, zámerný a pripravený kontakt
- aj termín metódy SP – soc. diagnóza, soc. terapia
-riadený rozhovor (zákl. metódy)
-dotazníkové šetrenie, rôzne štandardizované testy
-pozorovanie v prirodzenom prostredí alebo v modelovej situácií
-sebapozorovanie klientov, analýzy existujúcich dokumentov
77
-metódy vyvinuté inými disciplínami obsah informácií:
-identifikačné údaje
-dôvod k SP (zjavný alebo skrytý problém)
- rodinné pozadie klienta (blízki ľudia, spol. postavenie)
-telesný stav klienta (zdravie a hygiena)
-intelekt a dosiahnuté vzdelanie
-emocionálne správanie (temperament a nevyhnutné jednanie) individuálne zameraná terapia:
-niektoré stratégie, postupy a čiastkové kroky:
-plánovanie rozhovoru -stretnutia
-poskytovanie informácií a rád
-povzbudzovanie, ubezpečovanie, poukazovanie na obvyklosť situácie - podmieňovanie a podobné
behaviorálne techniky: pozitívne odmeňovanie – odmenou a nácvik správania
-dohoda o modifikácií správania
– výmena rolí – medzi klientami
-zadávanie domácich úloh
-brainstorming – skupinové riešenie problémov intervencia v rámci skupiny: ¬ rekreačné skupinové vyžitie
– pôsobí ako prevencia najmä adolescentov – nebezpečná až nezákonná činnosť¬ vzdelávacie skupiny –
rozšíriť osobné skúsenosti alebo zručnosti a soc. – pracovný kapitál klientov Využívané metódy práce s
rodinou: rozhovor a riadená diskusia, metóda bibliografická, hrania rolí, štúdia jednotlivých prípadov,
distribúcia, klarifikácia, zážitkové aktivity, vedená imaginácia, riešenie problémových úloh, modelovanie
situácií, projektívne techniky, práca v skupine, skupinová dynamika, individuálne konzultácie, tréning a
abreakcia. Konkrétne postupy pracovník sú zamerané na reálnom zvážení možnosti klienta, založené sú na
poznaní reálnych možností spolupôsobiacich orgánov a motivácii klienta k aktívnej spolupráci. Etapa
sociálnej terapie je zameraná na soc. výchovné pôsobenie, cieľavedomé snaženie, formovanie názorov,
postojov, jednania, musí ísť o dynamickú interakciu medzi soc. pracovníkom a klientom – rady, informácie,
pomoc, ktorej prevláda snaha dosiahnuťoptimálny vývoj, snaha o lepšiu adaptáciu (ak situáciu nemožno
zmeniť). Nevyhnutná etika SP a soc. pracovníka na ktorej základe sú aj princípy soc. – poradenského
procesu:
-rešpektovanie individuálnych potrieb každého občana (ohrozenie stavom núdze),
-prechod od informácií k orientáciám,
-rešpektovanie autentickej životnej skúsenosti občana,
-rešpektovanie predstáv občana o riešení svojej situácie,
-aktivizovanie vlastného potenciálu občana – jeho zodpovednosti, prirodzených zdrojov,
- komplexné posudzovanie potrieb občana – rozvojové perspektívy.Pri vykonávaní opatrení
sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, práci s rodinou a mladými dospelými vychádzame z:
Psychosociálnych teórií vývinu dieťaťa
Koncepcie budovania udržateľných komunít podľa modelu aha! Process.
78
Bowlbyho teórie vzťahovej väzby
Model podpory mladých ľudí chystajúcich sa na odchod z detského domova a odchádzajúcich z
detských domovov, pestúnskych a profesionálnych rodín s názvom DOMOV
Princípy, postupy a metódy sociálnej práce s ohrozenými skupinami založené na princípoch: Rozprávať
sa s ľuďmi – nie o nich, za nich alebo k nim Zhromaždiť pri okrúhlom stole všetky sektory Medzi sektory
patrí: obec, úrady práce sociálnych vecí a rodiny, škola,
sociálne agentúry, obchodné/súkromné
spoločnosti, občianske/mestské agentúry, komunitné a cirkevné organizácie a združenia. Zhromaždiť pri
okrúhlom stole všetky zainteresované strany, tím ľudí, ktorí sa podieľajú na starostlivosti o rodinu, môžu jej
ponúknuť možnosti vzdelávania, práce, výcviku... Prostredníctvom projektu zabezpečíme nácvik
pozitívnych prejavov správania u detí, a to prostredníctvom posilňovania celoživotných vzťahov (ich
kvality) s rodičmi, rovesníkmi, spolužiakmi ako aj k učiteľom, sprevádzateľom, lekárom, susedom.. Ďalej
rozvoj osobnosti, charakterových vlastností detí, vedenie detí k samostatnosti, zodpovednosti za svoje
konanie, k uvedomovaniu si hodnôt, učiť deti ale aj rodiny získavať hodnoty, tvoriť ich, rozvoj pracovných
návykov, zručností, prijatie pravidiel spoločenského správania, nácvik a rozvoj sociálnych zručností,
starostlivosť o osobnú hygienu a hygienu prostredia, zmysluplné trávenie voľného času. Rovnako dôležité
je posilňovanie pozitívneho správania oceňovaním, vyslovovaním pochvaly, vyjadrovaním akceptácie
dieťaťa. Východiská sociálnej práce s deťmi zo sociálne málo podnetného prostredia. Od izolácie k
socializácii a integrácii, protože deti a mladí dospelí z ohrozených rodín pociťujú osamelosť, napriek
početnosti členov v rodine. Zaoberajú sa ňou tri prístupy ktoré sa snažia podporiť:
- zmeny aktuálnych sociálnych postojov človeka
- zmeny sociálnych potreb či priania jedinca
- prehodnotenie významu sociálych kontakov
Nezávislý spôsob života, ktorý uprednostňujú im neposkytuje stabilitu. Poňatie nezávislého spôsobu života,
tzv. život bez „bariér“, môžu pochopiť a identifikovať sa s nimi svojpomocou v skupinách, na stretnutiach,
kde pod vedením facilitátora rozoberajú svoje potreby a hľadajú možnosti pre sebarealizáciu.
 Programy zdôrazňujúce schopnosti, zamerané na predávanie potrebných informácií;
 Programy zdôrazňujúce afektívne vzdelávanie, zahrňujúce zvládanie stresu a iných náročných
životných situácií;
 Programy akcentujúce vplyv spoločnosti, informujúce o vrstovníckych a iných tlakoch a rozvoji
schopností potrebných na odolávanie týmto tlakom
 Programy uprednostňujúce alternatívy,
zameriavajúce
sa na hľadanie možných alternatívk
rizikovému chovaniu detí a mládeže, obvykle formou záujmových akcií; Východisko v sociálnych
programoch pre deti a mládež z ohrozených skupín je vidieť vkaždom dieťati jedinečnú bytosť –
znamená neporovnávať deti so súrodencami, spolužiakmi, nezdôrazňovať súperenie, ale sústrediť
sa radšej na nemerateľné kvality. Deti potrebujú byť prijímané také, aké sú, nie pre svoje
schopnosti, ktoré sú prianím dospelých. Podporou ich vlastných záujmov.
79
 Udržovať si realistické očakávania – chápme ako očakávania primerané veku, temperamentu a
podmienkam dieťaťa. Učme deti vytyčovať si realistické ciele.
 Dať možnosť robiť chyby – znamená rozvíjať v deťoch odvahu byť nedokonalý. Namiesto
zameriavania sa na chybu prijímať omyl ako prirodzený jav v procese učenia a povzbudzujme
deti k hľadaniu nových riešení.
 Umožniť zažívať úspech – vytvárať počas programov situácie, v ktorých je pravdepodobné, že
dieťa uspeje. Ťažšie úlohy rozdeliť na sériu jednotlivých drobných krokov, ktoré dieťa zvládne a
zažije úspech.
 Priebežne povzbudzovať – znamená nečakať na konečný výsledok práce, ale oceňovať už samotné
úsilie a dielčie pokroky. Je užitočné viesť dieťa k tomu, aby na sebe umelo nájsťniečo, za čo sa
môže samo seba oceniť.
 Brať dieťa vážne – prijímať tiež jeho negatívne pocity a problémy, s ktorými za nami, alebo
rodičmi príde. Pri poskytovaní
spätnej
väzby je dôležité dieťaťu dôsledne rozlišovaťmedzi
hodnotením správania dieťaťa a hodnotením jeho osoby.
 Dávať možnosť výberu – nerozhodovať vo všetkom za dieťa, ale – primerane jeho veku – mu
predkladať viacero možností, z ktorých si môže vybrať. Posilni to jeho pocit zodpovednosti.
 Podporovať
samostatnosť– poskytovať dieťaťu príležitosť podieľať sa na chodu domácnosti.
Nerobiť za deti nič, čo môže spraviť samo.
 Učiť zmyslu pre humor – učiť tomu, že i k vlastným problémom je možné sa
zasmiať.
Usmerňovanie detí, taktiež rodičov pri pôsobení na deti.
Správanie jedincov, detí a mladých dospelých, ktoré nie je v súlade so všeobecne uznávanými normami
spoločnosti, viacerí autori nazývajú ako rizikové správanie, ktoré práve v štádiu rozvodového konania
ohrozuje bezpečnosť svojich členov.
Množstvo názorov je v praxi postavených na pri myšlienke, či umiestňovať, alebo nie deti z
detských domovov do rómskych rodín, keď akom som uviedla sú ďalej odkázané na pomoc spoločnosti,
ľudí, tretieho sektora? Koľkí z Vás si túto otázku už položili? Po osobných skúsenostiach s týmito rodinami
si dovolím vysloviť vlastný názor, „áno“, pokiaľ rodina má predpoklady zabezpečiť bezpečné prostredie
dieťaťu, deťom nie je dôvod selektovať a znižovať význam náhradnej rodiny len z pohľadu, že nejde o
rodinu majoritnej spoločnosti. Ako príklad uvediem rodinu, ktorá doslova „ožila“ po umiestnení troch detí
do náhradnej rodinnej starostlivosti, nie len duchom, ale aj navonok, všade hračky, veselé magnetky a
tabuľka, do ktorej si zapisujú každý dobrý skutok. Pre takýto šťastný pocit týchto detí je potrebné stáť a
sprevádzať ich, aby mohli napĺňať potreby detí a pripraviť ich do reálneho života.
Deti dostávajú v rodine potrebu životnej istoty – „ Uspokojenie tejto potreby zbavuje človeka
úzkosti, dodáva mu pocit bezpečia a umožňuje mu cieľavedomú aktivitu. Dieťa získava životnú istotu v
blízkosti „svojich ľudí“ – a títo „jeho ľudia“ majú podstatný diel svojej istoty v ňom. Je tu niekto, kto je k
nim viazaný hlbokým citovým putom.“ (Matěječek, 2002, s. 57 ) V takomto pute žijúci manželia sú
najlepšou zárukou vytvárania bezpečného prostredia pre dieťa.
80
ZÁVER
Opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí zamerané na zabezpečenie vykonávania odborných metód
práce na prispôsobenie sa novej situácii v prirodzenom prostredí. Vykonávanie opatrení sociálnoprávnej
ochrany detí a sociálnej kurately na obmedzenie a odstraňovanie negatívnych vplyvov, ktoré ohrozujú
psychický vývin, fyzický vývin alebo sociálny vývin dieťaťa, a to prostredníctvom odborných metód práce
na prispôsobenie sa novej situácii v prirodzenom rodinnom prostredí.
LITERATÚRA
[1] Džuka, J. (ed.). 2004. Psychologické dimenzie kvality života. Prešov: Prešovská univerzita, ISBN 808068-282-8.
[2] Freud, S. 1993. Vybrané spisy. Praha. Avicenum a Universe.
[3] Herzberg, F., Mausner, B., Peterson, R., Capwell, D. 1957. Job Attitudes: Review of Research and
Opinion. Pittsburgh: Psychological Service of Pittsburgh. Human Development Report[online], [cit.
3.4.2007]. Dostupné z:< http://hdr.undp.org/>
[4] Instrumenty pro měření kvality života [online], [cit. 3.4.2007]. Dostupné z:< http://www.proqolid.org/>
[5] Machovec, M. 2002: Smysl lidské existence. Praha: Akropolis, ISBN 80-7304-016-6
[6] Potůček, M. a kol. 2002. Průvodce krajinou priorit pro Českou republiku. Praha:CESES UK.
[7] Scherpner M. a kol. 1999. Sprevádzanie a praxi (Vedenie), poradenstvo a učenie: Princípy sociálnej
práce. Dolný Kubín, ISBN 80-88803-28-4
Kontaktná adresa:
PhDr. Stanislava Hunyadiová, PhD.
tel.č. +421 915 787 478
email: [email protected]
81
ASPEKTY SOCIÁLNEJ KOMUNIKÁCIE V MULTIKULTÚRNOM DIALÓGU V
POMÁHAJÚCICH PROFESIÁCH
ASPECTS OF SOCIAL COMMUNICATION IN MULTICULTURAL DIALOGUE
1
Ivanová, L., 2Lachytová, L., 3Lachytová E.
1
Slnko v sieti n.o., Košice
Vysoká škola medzinárodného podnikania ISM Slovakia, Prešov
2
3
Fakultná nemocnica L. Pasteura, Košice
Abstract
Social communication is main medium used to share information, opinions, attitudes, interpersonal
emotions. There is a big need to know the aspects of intercultural differences in communication in
multicultural dialogue. If there is a prior need to create multicultural society, it is important to
summarize and name communication skills of helping profesions, and to bring a methods of
development. Every individual is capable to communicate. Every received information is valued,
presented and specified by individual experience, skills, attitudes and opinions. Even if the
evaluation is individual, it is influenced by cultural and moral system. Communication in
multicultural dialogue is important medium of understanding the world, in interpretation of the
information is more important the whole expression. We distinguish verbal and non – verbal
communication. Helping professions worker has to come out from all kinds of communication, each
kind helps to understand people and it is important to socialize and adapt client, also to understand
and accept. Also clients with mental disability, deafblind clients, or immigrants must make an effort
to understand verbal speech, sometimes they just are not able to do so. Also it has to be noted the
sound site of articulated speech. Focusing on non-verbal communication has its own characteristics
in cross-cultural differences. Most specific type of communication with which it can bring to clients
is non-linguistic communication.
Keywords: Client. Multiculture. Non – verbal communication.
Social communication, Verbal
communication.
Multikultúrna spoločnosť. Rozvoj dnešnej spoločnosti prináša v praxi otázku multikultúrneho smerovania.
Pri migrácii jednotlivých spoločenstiev sa aj v našich podmienkach zaoberáme prístupmi k cieľovým
skupinám v rámci komunikácie a smerovania väčšiny k chápaniu interkultúrnych aspektov. V rámci kultúry
sa chápu všetky ľudské činnosti, predmety, inštitúcie, idey a hodnoty, ktoré patria určitému spoločenstvu. Z
generácie na generáciu sa prenášajú cez sociálne učenie. V ponímaní kultúry Prúcha (In: Suchožová,
Šándorová, 2007, s. 9) definuje dva smery: „V širšom slova zmysle zahŕňa kultúra všetko, čo vytvorila
82
ľudská civilizácia, teda materiálne artefakty, ako sú napríklad obydlia, nástroje, odevy, plodiny, priemysel a
ďalšie, a jednak duchovné artefakty, ako je umenie, náboženstvo, morálka, zvyky, politika, právo,
vzdelávací systém a pod. V užšom slova zmysle je tento pojem zameraný skôr na prejavy správania ľudí –
teda kultúrou určitého spoločenstva sú jeho zvyky, symboly, komunikačné normy a jazykové rituály,
hodnotové systémy a pod.“ Na základe toho do popredia v modernej dobe sa čím ďalej, tým viac stavia idea
mnohokultúrnej spoločnosti, s rešpektovaním a akceptovaním odlišností v zmysle kultúrnych rozdielov, ale
jednotným smerovaním k spolunažívaniu a spolupatričnosti. „Multikulturalizmus sa chápe ako: a)
existencia jednotlivých kultúr v jednom čase a priestore, b) komunikácia medzi jednotlivými kultúrami, c)
politický program budovania spolužitia a spolupráce kultúr, d) ideálny stav mierového spolunažívania
rôznorodých kultúr.“ (Suchožová, Šándorová, 2007, s. 10) V multikultúrnej spoločnosti sa teda očakáva
akceptácia jednotlivých kultúr a v rámci spolupráce – interkulturalizmu vytvorenie takej spoločnosti, v
ktorej by kultúrne rozdiely nespôsobovali konflikty a nedorozumenia. S multikultúrou sa spája niekoľko
pojmov. Ich podstatu je dôležité odstrániť zo správania ľudí. Jedná sa diskrimináciu, ako pozitívnu, tak aj
kultúrnu. Pri pozitívnej diskriminácii sa v rámci všetkých opatrení dočasne a čiastkovo zvýhodňujú
príslušníci menšín. Tu môže nastať problém vo vnímaní tejto diskriminácie z hľadiska väčšinovej kultúry.
Pri kultúrnej diskriminácii opatrenia smerujú k zabraňovaniu uplatnenia inej kultúry v celkovom
spoločenstve. Pri výchove a usmernení väčšinovej kultúrnej spoločnosti je dôležité odstrániť zo správania
rasizmus, rasovú diskrimináciu, xenofóbiu, predsudky, stereotypy, ktoré vychádzajú z konania spoločenstva
v zmysle odsudzovania ľudí na základe farby pleti, či iných fyzických charakteristík na okraj spoločnosti,
neschopnosti prijímať niečo nové, čo prichádza s inou kultúrou, strach z cudzej neznámej kultúry. Je teda
dôležité apelovať na možnosti poznávania a kultúry, pričom je na mieste hlbšie chápanie daného etnika.
Úlohy odborníka v pomáhajúcich profesiách V tomto zmysle podstatnú úlohu tu zohrávajú odborníci v
pomáhajúcich profesiách. Tí prichádzajú do kontaktu s klientmi, ktorým sa snažia ukázať cestu a
napredovanie v zmysle riešenia problémov, ktorých príčiny môžu vychádzať aj z nepochopenia
multikulturalizmu, jednak na strane väčšinovej kultúry, ale aj na strane etnika, národnosti. Klienti, u
ktorých sa vyskytujú sociálne problémy, s nemožnosťou vlastnej aktivizácie, a to z rôznych dôvodov, sú
odkázaní na usmernenie odborníkov. V oblastiach, v ktorých hlavným predmetom činnosti je človek vo
svojej bio-psycho-sociálnej podstate, pôsobia odborníci ako sociálni pracovníci, personál zdravotníckych
zariadení, psychológovia, lekári, psychoterapeuti, pedagógovia, liečební pedagógovia a pod. Základom ich
práce s klientom je komunikácia.
Odborník pri práci s klientom má disponovať takými schopnosťami a
zručnosťami, cez ktoré vie nájsť účinné riešenia na zvládanie problémov a nepriaznivých sociálnych
situácii. Zameriame sa na sociálnych pracovníkov, ktorí prichádzajú do kontaktu s klientom ako prví. Podľa
Tokárovej et al. (2003) je to odborník, ktorý ponúka sociálnu pomoc jednotlivcovi, skupine, či komunite.
Jeho činnosť spočíva v prispievaní k zlepšeniu narušených sociálnych vzťahov v spoločnosti, poskytuje
pomoc v realizovaní správnych postojov k životu a ku vhodným spôsobom správania, nabáda človeka k
slobodnému životu vo vhodnom prostredí. Jeho úlohou ja aj vytvárať rovnováhu medzi možnosťami a
požiadavkami prostredia a schopnosťami a potrebami jedinca. Je dôležité, aby svojím pôsobením pomáhal
83
eliminovaťporuchy, ktoré vznikajú v interakcii s prostredím a rozvíjal schopnosť klienta riešiť svoje
sociálne problémy vlastným pričinením. Je potrebné, aby viedol klienta k pocitu zodpovednosti za vlastnú
situáciu a skúmal a zhromažďoval informácie o vzniknutej sociálnej situácii. Jeho podstatnou úlohou je
teda „pomáhaťľuďom pri riešení sociálnych problémov a porúch a pri vytváraní spoločensky primeraných
podmienok života, aby boli schopní na určitej spoločensky uznávanej úrovni existovať a fungovať v
interakcii so svojím sociálnym prostredím (Tokárová et al., 2003, s. 41). Dôležitý je taký prístup u
klientskych skupín, aby nedochádzalo k takým dôsledkom konania a správania, ktoré ich odsúvajú na okraj
spoločnosti v prípade, ak sa dostanú do negatívnej situácie. Sociálny pracovník pracuje priamo s klientom
pri riešení problémovej sociálnej situácie. V niektorých prípadoch si táto práca vyžaduje spoluprácu aj s
ďalšími odborníkmi v oblasti starostlivosti o človeka (Tokárová et al., 2003). Schavel (2005) poukazuje na
sociálneho pracovníka ako na preventistu, ktorého pohľad na človeka má mať prvoradosť v zameraní na
celistvosť osobnosti, teda bio – psycho – sociálnu stránku. Sociálna prevencia v dnešnej dobe nadobúda
rozmer potreby v multikultúrnej výchove, hlavne v súvislosti s apelovaním na akceptáciu jednotlivých
iných kultúr v širšom spoločenstva. Cieľom sociálneho pracovníka je pomáhať občanovi vtedy, ak ten nie
je schopný ani s pomocou svojho okolia postarať sa o seba v dostatočnej, spokojnej miere. Vedie ho k
tomu, aby aktivizoval všetky svoje sily a napredoval v ďalšom živote s úspešným zvládaním negatívnych
situácií. Sú to oblasti sociálnej práce s deťmi a mládežou, rodinou a osamelými, sociálna práca v školách,
poradenstvo a pomoc chorým, zdravotne postihnutým, mentálne a psychicky narušeným, práca s občanmi
závislými od psychotropných látok, s etnickými minoritami a marginálnymi skupinami. Dôležité úlohy
sociálneho pracovníka podľa Schavela et al. (2008) sú také činnosti a aktivity, ktoré smerujú k tomu, aby
nedochádzalo ku vzniku nežiaducich situácií, pomenovať príčiny ich vzniku, zlepšiť vzťahy v interakcii s
prostredím, pomáhať riešiť sociálne problémy, podporiť ho k správnym postojom, pomôcť mu orientovať
sa v spoločnosti ako takej, odbúraťnegatíva spoločnosti, ktoré bránia v jeho vývoji, podporovať jeho rozvoj
a získavanie schopností, aby sa vedelo orientovať v problémoch, spolupracovať s ostatnými odborníkmi pri
poskytovaní celkovej ochrany, zaoberať sa konkrétnymi sociálnymi udalosťami a dbať na dodržiavanie
práv občana. Hambálek (2005) uvádza roly, do ktorých sa sociálny pracovník dostáva pri práci s klientom.
Je to rola diagnostika, kde zisťuje a spoznáva záujmy a potreby klientov. Rola stimulátora a animátora je
podstatná z hľadiska podnecovania a oživovania osobnostného rozvoja, a tým posilňovania sebadôvery,
sebarealizácie a sebauvedomenia. Rola satisfaktora pojednáva
o iniciatíve tvorby takého procesu, ktorý vyvoláva príjemné pocity. Rola koordinátora a integrátora je
zodpovednosť pracovníka za priebeh, program a štruktúru aktivít. Rola organizátora, dramaturga,
administrátora spočíva v plánovaní, organizovaní, riadení a vyhodnocovaní. Tieto uvedené role sú
príkladom práce sociálneho pracovníka s klientom vo voľnom čase. Práve tu je dôležitá osobnosť
sociálneho pracovníka ako dôveryhodného človeka, ktorá „je charakteristická zvládnutím hodnotových
noriem, orientáciou na stabilnosť motívov a záujmov, schopnosťou sebahodnotenia, sebaúcty a úcty k
druhému“ (Schavel, 2005, s. 28). Autor ďalej uvádza, že sociálny pracovník musí disponovať nielen
dobrými poznatkami profesionála v tejto oblasti, ale aj pozitívnymi vlastnosťami, ktoré sú pre klientov, ale
84
aj celú spoločnosť vzorovým. Keďže sociálny pracovník sa pri práci nezaobíde bez komunikácie a
aktívneho počúvania, musí disponovať aj zručnosťami, ktoré počas praxe získava komunikačným a
tréningovým procesom.
Aspekty sociálnej komunikácie
Komunikácia je podstatná zložka života každého človeka. Dôležité je, aby sme si uvedomili hlavne
komunikáciu medzi ľuďmi. Častokrát sa stáva, že chybná komunikácia spôsobuje ujmy na sociálnom
zdraví. Komunikácia je vzájomná interakcia, porozumenie medzi ľuďmi. Mead (In: Brindza, 1996, s. 5)
uvádza dva typy komunikácie. V pravom zmysle slova je to jednoduché oznámenie jednej bytosti druhej a
druhý typ pojednáva o prijímaní postoja druhej osoby cez komunikačné prostriedky. Z toho dôvodu je pre
nás podstatný druhý typ komunikácie, pretože pri kontakte s klientom je potrebné rešpektovať jeho postoje.
Sociálne dianie teda prebieha cez komunikáciu. „Človek sa stáva človekom predovšetkým tým, že rozumie
svetu, ktorý ho obklopuje, že rozumie správaniu druhých a sám sa správa tak, aby sa prispôsobil
spoločenským pomerom a sociálnym podmienkam jeho bytia“ (Brindza, 1996, s. 5). Komunikujeme už len
tým, že sme. Do komunikácie zapájame pohyby tela, výzor, tvár, odev, reč, postoj a podobne. Cez sociálnu
komunikáciu človek napreduje vo svojom rozvoji, v rôznych aktivitách, v záujmoch, citoch a to prináša
význam pre spoločnosť. Je tu potreba dokonalého porozumenia komunikácie, aby bola založená na
úspešnosti, vnímaní, uvedomenia, sebavedomia a zreteľnosti (Brindza, 1996). Gabura (2004) prikladá
veľký význam pri efektívnej komunikácii práve procesu vnímania. Vnímanie umožňuje prijatie informácií,
tie v sebe človek vedome a nevedome selektuje a na základe spôsobu, ako ich vníma, potom informácie
prinášajú inú podstatu a dôraz, podľa vlastného spracovania človeka. To znamená, že proces prijímania
informácii prebieha u každého inak. Tri fázy, ktoré nasledujú po sebe v procese vnímania, ale nie sú
oddelené, dokonca nadväzujú na seba, aj sa miešajú pomenoval De Vito (In: Gabura, 2004, s. 37). Jedná sa
o zmyslový vnem, ktorý určuje prijatie podnetu niektorým z našich zmyslov. Nesleduje triedenie vnemov,
kde človek rozdeľuje vnemy podľa určitých pravidiel, napríklad pravidlo blízkosti pomenúva vnímanie
viacerých ľudí, medzi ktorými sú pevné vzťahy ako celku. Pravidlo záveru vyjadruje presvedčenie človeka
o konečnom stave bez vnímania a porozumenia všetkým komunikačným prostriedkom. Ďalšia fáza je
interpretácia a vyhodnotenie vnemov. Čiže všetko, čo človek prijíma od svojho okolia, prezentuje, hodnotí
a konkretizuje s využitím svojich skúseností, toho čo ovláda, čo prežil, aké sú jeho postoje, názory. Aj keď
sú hodnotenia založené na subjektivite, sú ovplyvnené aj kultúrnymi a spoločenskými vplyvmi a
hodnotovým systémom. Komunikáciu delíme na jazykovú (verbálnu, lingvinistickú) – vychádza z reči, zo
slova, z jazyka poprijazykovú (neverbálnu, nonverbálnu, paralingvinistickú) – prostriedky, ktoré nemajú
čistú podobu jazyka, ale v reči sa s nimi počíta mimojazykovú (extralingvinistickú) – dorozumievací
prostriedok bez použitia verbálnej, či neverbálnej komunikácie, ako napríklad činy, ktoré sú mnohoznačné
alebo kresby, či symboly (Brindza, 1996).
Každá spomenutá zložka komunikácie pomáha pri poznávaní a pri komunikácii. Podľa Tomku
(2003) existuje päť základných schopností, ktoré potrebuje ovládaťčlovek pri zvládaní cieľov
sebarealizácie, práce, zamestnania. Je to sebavedomie - poznať sám seba, sebariadenie - ovládanie nálad,
85
pocitov, myslenia, sebamotivácia – veriť si, empatia – vcítenie sa do postavenia iných, rozumieť im,
angažovanosť -aktívne spolupracovať s inými. Pri práci s klientskymi skupinami, hlavne ak sa
zameriavame na sociálnu prácu, teda riešenie sociálnych problémov, sú spomenuté schopnosti podstatnou
zložkou sociálneho pracovníka v rámci komunikácie.
Verbálna komunikácia
Hlavnou metódou práce sociálneho pracovníka s klientom je rozhovor. Poradenský rozhovor
vstupuje do popredia z niekoľkých dôvodov. Oláh – Schavel (2006) považujú túto metódu spolu s
pozorovaním za prínosnú, pretože je tu priestor na získanie takých informácií o klientovi a jeho probléme,
príp. situácii, ktoré by nebolo možné získať žiadnou inou metódou. Informácie o klientovi, z hľadiska jeho
spôsobu života, materiálnych podmienok, prostredia, v ktorom sa pohybuje sú potrebné pre poradcu v
zmysle vytvorenia si uceleného obrazu o klientovi, čím sa približuje k odhaleniu príčin vzniku jeho
problémov. Konštruktívny rozhovor má podľa Surovcovej (In: Slovák – Vereš, 2006, s. 35) 6 fáz: „fáza
Objednávka : klient ju formuluje pomocou vstupného očakávania fáza ponuka poradcu: poradca reaguje na
očakávanie klienta, vymedzuje svoje možnosti voči tomuto očakávaniu fáza Vyjednávanie: zlaďovanie
očakávania klienta s možnosťou poradcu. Poradca musí vedieťvymedziť svoje konkrétne medze a možnosti
a jasne ich klientovi formulovaťStanovenie kontaktu: je vymedzenie zodpovednosti poradcu a klienta voči
konkrétnemu problému a hľadanie jeho riešení Vlastný dialóg: cieľom je preformulovať problém
dosiahnutím zmeny pohľadu. Cieľom je posunutie ťažiska problému, zmenu pohľadu klienta na problém
Záverečná správa: vychádza zo vstupnej objednávky klienta, rekapituluje priebeh rozhovoru. Ak sa
nepodarilo dosiahnuť posun v probléme, navrhnú sa iné možnosti riešenia. Poradca sa zameriava na
budúcnosť klienta, povzbudzuje ho.“ Priebeh poradenského rozhovoru je založený na niekoľkých bodoch,
cez ktoré nadobúda vzájomný vzťah poradca – klient ako dôverný, pomáhajúci, zameraný na klienta. V
úvode rozhovoru je na poradcovi, aby vytvoril atmosféru, v ktorej by bol klient prístupný a cítil sa
uvoľnene. Následne dochádza k naviazaniu vzťahu, pričom poradca kladie otázky klientovi, zaujíma sa o
jeho odpovede, berie klienta ako plnohodnotnú bytosť, nestavia ho do polohy neschopného, nevzdelaného,
nepodceňuje ho, nepredkladá vlastné názory, ale prijíma klientovu výpoveď. Poradca disponuje
schopnosťami aktívneho počúvania, čiže vyjadruje svoju aktívnu účasť na počúvaní, aby dal klientovi
najavo záujem. V ďalšom priebehu rozhovoru je potrebné viesť klienta želaným smerom, čo znamená, že
pri snahe klienta odbočiť alebo sa vyhnúť téme ho nenásilne vrátiť k podstate rozhovoru. Na spresnenie
faktov je potrebné prerušiť rozhovor v istých momentoch a položiť otázky, ktoré pomôžu v identifikácii
problému. Na tie klient má odpovedať obšírne, čiže majú byť otvorené, aby mohol vyjadriť všetky pocity,
postoje, emócie v súvislosti s témou. Tolerancia je pre poradcu dôležitá, pretože sa častokrát stáva, že
presvedčenie klienta nie je v súlade s normami a pravidlami spoločnosti, prípadne sa úplne rozchádza s
presvedčením poradcu. Dôležité informácie a ujasnenie si súvislostí prichádza zväčša v závere rozhovoru.
Klient už odbúral napätie, je uvoľnený a prípadne si spomenul na ďalšie informácie potrebné k riešeniu
jeho problému a k identifikácii príčin jeho vzniku. (Slovák – Vereš, 2006) Pri vedení rozhovoru je u
poradcu dôležité aktívne počúvanie. To znamená, že je pre klienta dôležité, aby videl záujem zo strany
86
poradcu, hlavne záujem o tému, resp. o to, o čom klient vypovedá. Aktívne počúvanie znamená pri
rozhovore udržiavať primeraný očný kontakt, signalizovať záujem pokývaním hlavy, jednoduchým
pritakávaním, opakovaním častí klientových výpovedí. Otázky majú byť kladené jasne, zrozumiteľne a
cielene formulované. Majú byť široko koncipované, otvorené, aby bol pre klienta vytvorený priestor na
súvislé vyjadrenie sa s faktami. V rozhovore s klientom sa poradca má vyhýbať obsahovo nejasným
narážkam a neprimeraným zovšeobecňovaniam. Je potrebné sledovať aj neverbálne prejavy klienta, na
základe ktorých je možné doplniť informácie o osobnosti klienta. Poradca sa musí stretávať aj so skupinami
hovoriacimi špecifickým slovníkom a preto je vhodné si dopĺňaťjazykové prejavy v rôznych žargónoch. Pri
nedôvere a spochybňovaní klientových prezentovaných problémov a situácií, v ktorých sa ocitol je
vytvorenie dobrého poradenského vzťahu nemožné. Akceptácia klienta je rešpektovanie jeho osobnosti so
všetkými
jeho
názormi,
postojmi
a
presvedčením.
Aby
poradca
pochopil
klienta,
musí
disponovaťschopnosťou empatie. Ide však o videnie problému klientovými očami. Nie je na mieste
stotožnenie sa s klientovým presvedčením, ale na základe pochopenia klientovho vnímania je cesta riešenia
účinnejšia. Pri vedení rozhovoru je potrebné, aby sa poradca zameral na javy sprevádzajúce jazyk – reč,
pričom mnohokrát si tieto prozodické vlastnosti reči neuvedomujeme. Na nich je však založené prijímanie
informácií a posúdenie ich využiteľnosti klientom. Najdôležitejším nástrojom človeka pri vzájomnej
komunikácii je hlas, jeho zafarbenie, zvučnosť, schopnosťním tvoriť atmosféru i náladu, vyjadrovať
myšlienky a city. Na základe toho, si terapeut musí uvedomiť aj zvukové prostriedky reči. Prozodické
vlastnosti sú také javy zvukovej reči, ktoré súvisia s väčšími rečovými jednotkami, než sú hlásky. Prejavujú
sa na slabikách, na slovách, na spojeniach slov a na vetách. Takéto javy nazývame intonácia, teda
suprasegmentálne javy. Pôsobenie rečového prejavu na klienta je ovplyvnené mimojazykovými činiteľmi,
ako je duševný pohoda, telesný stav, postoj k danej situácii a aká je rečová situácia. Informácia podávaná
klientovi musí byťv prvom rade zrozumiteľná. Grohová (2000) uvádza rozdelenie zvukových prostriedkov
reči podľa toho, či ide o časovú moduláciu (tempo, rytmus, pauza) o silovú moduláciu (prízvuk, dôraz,
emfáza, intenzita hlasu) o tónovú moduláciu (melódia, hlasový register).
Tempo je stupeň rýchlosti prehovoru alebo podávania informácie a ovplyvňuje ho jednak obsah,
jednak zámer, jednak vonkajšie okolnosti a vnútorné naladenie i dispozície terapeuta a klienta. Pri
komunikácii s klientom sú zmeny tempa užitočné, pretože sa nimi dosiahne, že je prejav vnímaný
pozornejšie. Pauza v reči vnútorne organizuje a člení rečový prúd. Fyziologická pauza vychádza z potreby
dýchania. Logická (významová) pauza je dôležitá z hľadiska obsahu informácie, upútania pozornosti,
navodenie dôležitosti. Prízvuk je založený na tom, že prízvučná slabika sa vysloví s väčšou intenzitou.
Vymedzuje hranicu slova, jeho začiatok. Dôraz sa uplatňuje aj ako vetný prízvuk, pričom sa zdôrazní
podstatné slovo vo vete. Umiestnenie dôrazu vždy závisí od toho, čo je najdôležitejšie pre klienta z
podávanej informácie, závisí aj od situácie, od kontextu, od logicko-myšlienkového vzťahu. Dôraz nie je
samostatnou jednotkou myšlienkového textu, ale je najdôležitejším významotvorným činiteľom daného
celku. Hlasová intenzita je sila, s akou sa prejav prezentuje. Silu hlasu je potrebné prispôsobiť jednak
vonkajším podmienkam, jednak obsahu i cieľu prejavu. Uberaním, či pridávaním hlasitosti dynamicky
87
modelujeme prehovor v závislosti od situácie, obsahu, citového rozpoloženia, zámeru. Melódia je vlnenie
hlasového tónu vo vete. Súvisí s myšlienkovým a citovým obsahom vety, závisí aj od širšieho kontextu. V
ústnom prejave rozhraničuje a vymedzuje vety podľa modálnosti. Vyjadruje mieru intelektuálnosti a
citovosti prejavu, stupeň vnútornej zaangažovanosti hovoriaceho.
„Konkluzívna kadencia (koncová,
záverová) je melódia oznamovacích viet pokojne vyslovených rozkazovacích viet zvolacích viet
doplňovacích opytovacích viet (s opytovacím zámenom na začiatku) Melódia ku koncu vety klesá.
Antikadencia je melódia zisťovacích opytovacích viet. Má stúpavý alebo stúpavo-klesavý priebeh. Veta je
uzavretá pauzou, ale melódia signalizuje, že hovoriaci čaká na odpoveď. Semikadencia je melódia pred
neskončenou prestávkou, ktorá sa kladie na koniec viet a súvetí. Melódia má pokojný priebeh, hlasový tón
sa mierne zvýši len na slabikách pred pauzou. Semikadencia naznačuje, že vo výpovedi sa bude
pokračovať.“ (Grohová, 2000, s. 29) Melódia je dôležitý expresívny prvok, ktorý môže niesť
mimojazykovú informáciu.
Uvedené prozodické javy v reči nesú informácie, ktoré na jednej strane
prinášajú informácie pre poradcu, ale na strane druhej sú dôležitým prvkom komunikácie, cez ktoré môže
poradca alebo iný odborník stavať svoj prejav a tak usmerniť klienta v rámci riešenia jeho nepriaznivej
sociálnej situácie.
Neverbálna komunikácia
Všetky zložky neverbálnej komunikácie sprevádzajú prejav a sú jeho súčasťou. Niekedy majú aj
zástupnú úlohu v komunikácii, pričom používanie týchto zložiek má, čo sa týka obsahu a výpovede, plný
význam. Mimika je komunikácia výrazom tváre. Za komunikátory považujeme oči, ústa, čelo, lícne svaly,
brada. Oči klienta vyjadrujú prežívanie emócií. V prípade plachého a ustráchaného klienta je jeho očný
kontakt nepriamy. Ľahostajný prejavuje nezáujem a hľadá v priestore oporný očný bod. Klient v odpore sa
pokúsi o očný súboj, depresívny pozerá do zeme. Poloha úst v rámci komunikácie môže prezrádzať, či
klient prežíva pozitívne smerovanie, radosť, dobrú náladu, pri zdvihnutých kútikoch, ak sú tie spustené,
môže to avízovať smútok, sklamanie, únavu, rovné kútiky znamenajú zlosť, zaťatosť. Gestikulácia ako
prostriedok komunikácie zapája do procesu ruky, ktorými je možné vyjadriťisté charakteristiky klienta,
príp. jeho citové rozpoloženie. Haptika, teda komunikácia cez dotyky, je pre rôzne kultúry odlišná, pretože
každá kultúra má v komunikácii dotykmi iný význam. V našich podmienkach je podávanie rúk
prirodzeným vyjadrením privítania resp. pozdravu. V niektorých prípadoch je dotyk účinnejší ako slovo a
môže klienta pozitívne posilniť. Proxemika je komunikačná zložka, ktorá sa zaoberá vzdialenosťou medzi
komunikujúcimi, pričom má každý človek okolo seba myslenú zónu, ktorá je pre neho dôležitou z hľadiska
prítomnosti inej osoby. Do 30 cm je tzv. intímna zóna, do 60 cm osobná, do vzdialenosti 2 metrov je
sociálna zóna, kde komunikuje človek s ľuďmi v bežnom živote. Viac ako 2 metre je tzv. verejná zóna.
Posturológia je komunikácia, ktorá vyjadruje cez polohy tela citové rozpoloženie klienta. Medzi takéto
prejavy sa zaraďuje zohnutý chrbát, sklonená hlava, ruky medzi nohami a pod. Polohy tela môžu
prezentovať momentálny emocionálny stav, teda úzkosť, strach, ohrozenie a pod. Kinezika je prejav
pohybu tela. Počas rozhovoru je dôležité, okrem obsahovej stránky prejavu, sledovať ako sa klient správa,
ako sa správa jeho telo (ruky, nohy). Tieto mimovoľné pohyby signalizujú nepokoj, napätie klienta.
88
Produkcia je zovňajšok klienta, jeho oblečenie, príp. ústne a iné produkty. (Slovák – Vereš, 2006)
V rámci komunikačného vzťahu môže ísť o symetrický vzťah, kedy ide o rovnocenný vzťah na báze
partnerskej. Komplementárny vzťah je charakterizovaný ako nerovnomerný, pričom na jednej strane je rola
odborníka – profesionála, ktorý je aktívny a na strane druhej je klient a pasívnym správaním. Symetrická
eskalácia nastáva vtedy, keď jeden z účastníkov sa dobrovoľne vzdá svojej kontroly nad komunikáciou a
prenechá ju inej osobe. V procese komunikácie sa tieto vzťahy môžu meniť, striedať.
Mimojazyková komunikácia
Extralingvinistická komunikácia je špecifikom, ktorým je možná komunikácia cez činy, kresby
alebo symboly. Táto forma sa využíva hlavne pri práci s klientom, ktorý nie je schopný sa vyjadriť cez
verbálnu zložku, s využitím neverbálnej zložky, a to z dôvodov zmyslového postihnutia, alebo neovládania
jazyka, alebo neschopnosťou vypovedať z psychických problémov. Existujú však prístupy, cez ktoré je
možné vnímať prejavy takýchto klientov.
Arteterapia je sociálno-umeleckým smerom, v ktorom sa
vyzdvihujú pozitívne ciele, ktoré súvisia s potrebami klienta, so situáciami, v ktorých sa ocitá a aj s vekom
a dispozíciami. Medzi individuálne ciele, arteterapia, teda terapia výtvarným umením radi uvoľnenie,
sebaprežívanie, rast osobnosti, poznanie vlastných možností, rast sebavyjadrenia, osobnej slobody a
motivácie, ako aj experimentovanie v zmysle prejaviť emócie, situácie, konflikty, fantáziu. K sociálnym
cieľom je dôležité spomenúť rozvoj komunikácie, sociability, kooperácie, prijatie druhých, ich ocenenie,
ich hodnoty, tým pádom reagovania na iných, prispôsobenie sa a zároveň reflektovanie na vlastné
pôsobenie. (Liebmanová, In: Šicková – Fabrici, 2002) Na základe prínosu arteterapie pre postihnutých
klientov je potrebné poukázať na arteterapiu ako na aspekt sociálnej komunikácie. V rámci tejto zložky
komunikácie hovoríme práve o výsledkoch arteterapie, pričom na primárnej úrovni uvedieme proces, v
rámci vedenia klienta a na sekundárnej úrovni je výsledok práce.
Receptívna a produktívna arteterapia ako druhy tohto smeru, sa líšia v ponímaní a smerovaní
terapie. U receptívnej je dôležité pochopenie vlastného vnútra, oboznamovanie sa s pocitmi, pričom
každého umelecké dielo ovplyvňuje inak, vyvoláva iné pocity, emócie, môže takto objaviť smútok, nádej,
životnú silu. Patria tu návštevy výstav a galérií, pozorovanie umeleckých diel, rozpravy o výtvarných
artefaktoch. Produktívna arteterapia je priamou tvorivou činnosťou. Aktivity, cez ktoré klient výtvarným
umením prechádza, tvorí diela cez rôzne metódy, vzájomne poprepájané. (Caseová - Dalleyová, 1995)
Prínos tohto postupu je nielen v pozorovaní a vnímaní, resp. vcítení sa do umeleckého diela, ale
hlavne v tvorivej činnosti, kedy sa postihnutý prejavuje, vyjadruje, učí, socializuje, rozvíja sa jeho
osobnosť. Ďalším prístupom mimojazykovej komunikácii, cez ktorý je možné s klientom komunikovaťa
zbierať informácie o jeho situácii je dramatoterapia. Dramatoterapia na jednej strane lieči rôzne poruchy,
ale na druhej strane pôsobí ako forma „učenia“ pri rozvoji osobnosti, zvládaní situácií, vyskytujúcich sa v
živote a zároveň, čo je dôležité, ponúka možnosti „prežiť“ dané situácie, ale bez hrozby reálnych
negatívnych dôsledkov. Je potrebné upriamiť pozornosť na dramatoterapiu ako na vhodnú metódu pri práci
s klientskymi skupinami, pretože je charakterizovaná ako špecifické aplikovanie divadelných štruktúr a
procesov s terapeutickým zámerom (Jennigs), umelecká a liečebno-výchovná metóda cez úmyselné
89
využívanie drámy a divadelných procesov (Barham), prostriedok na upravovanie narušených činností
organizmu psychologickými a špeciálno-pedagogickými prvkami (Valenta), pomáha pochopiť a
zmierniťsociálne a psychologické problémy, mentálny postih a handicap, uľahčiť symbolické vyjadrovanie
sa (Britská asociácia dramatoterapeutov – 1979). (Majzlanová, 2004) Dramatoterapia je jedným z prístupov
vhodným na integráciu, tým, že jej ciele sú založené na celkovom rozvoji osobnosti, na kultivácii osobnosti
cez zážitok, tvorivé aktivity, s využitím vlastných skúseností. K základným cieľom patrí rozvoj takých
dispozícií u postihnutého, na základe ktorých je schopný uvedomiť si samého seba, rozvíjať empatiu,
komunikačné zručnosti, fantáziu, kreativitu, zodpovednosť, sebaovládanie, senzitivitu, schopnosti
rôznorodých reakcií v životných situáciách, licitovaní množstva riešení, ktorými môžeme dosiahnuť
samostatnosť a sebaaktualizáciu. Integrované ciele sú založené na zmyslových a výrazových cvičeniach,
formovaní psychických možností, kedy sa opäť smeruje k rozvoju tvorivosti a komunikácie. Priekopníčkou
a zakladateľkou dramatoterapie podľa Hicksona (2000) bola Sue Jenningsová, ktorá techniky
dramatoterapie používala pri práci, s deťmi a dospelými, trpiacimi nejakým fyzickým alebo psychickým
problémom. V dramatoterapii sa nevyužíva len každodenná skutočnosť, ale zakladá sa veľa hlavne na
predstavivosti. Cez dramatické metafory môžu byťvytvárané hypotézy, teda nejaké tvrdenia, či
presvedčenia, kde je človek schopný vidieťsamého seba v budúcnosti, v istých situáciách, experimentovať
so sebou samým, štylizovať sa do určitých foriem, odkiaľ je možné prenášať tieto „divadelné skutočnosti“
do reálu, teda čerpať z nich vo svojom živote. Podľa Valentu (2001) sú základnými pojmami katarzia,
abreakcia a kolektívna emocionálna skúsenosť. Katarziu uvádza ako ozdravujúci účinok, zbavenie sa pocitu
viny a výčitiek svedomia, ale aj oslobodenie sa od nepokojných stavov, vnútorných konfliktov a napätia, či
stresových situácií môže sa uvoľňovať prostredníctvom vypovedania pocitov viny alebo opätovným
prežívaním situácií, kde sa pritom vyjadruje agresia a zlosť. Tento pôvodne dramatický termín sa
udomácnil v terminológii psychológie. Ďalším pojmom je abreakcia, ktorú autor popisuje ako odžitie a
odreagovanie patogénnych javov, ktoré sú prostriedkom ku katarzii, kde klient naplno môže prežiť
patogénne emocionálne stavy, ktoré v reále si naplno neuvedomoval, hlavne, čo sa týka emocionálnych
faktorov. Pri korektívnej (opravnej) emocionálnej skúsenosti je reakcia okolie iná než klient očakáva, alebo
než akú prežil a na akú je nastavený. Spomenuté základné pojmy dramatoterapie sa v konkrétnej práci
vykonávajú prostredníctvom dramatických prvkov. Dramatoterapia má najširšiu klientelu, zo všetkých
divadelno – terapeutických postupov. V prvom rade sú to klienti s mentálnym postihnutím a autisti, ďalej
pacienti psychiatrických kliník, veľkú skupinu tvoria aj mladí ľudia so špecifickými poruchami učenia a
správania, ale aj s inými poruchami správania a dokonca aj mladí ľudia ohrození sociálno – patologickými
javmi, ale aj jedinci vo výkone trestu a gerontologickí klienti. (Valenta, 2001) K metódam a technikám
dramatoterapie sú zaradené dramatické hry, improvizácia, rolové hry, pantomíma, etudy s výchovným
zameraním, tanečná dráma, dramatizácia, bábková a maňušková hra, hra s maskou, sociodráma a
psychodráma. Pritom je možnosť využiťmimické a jazykové cvičenia, tvorbu príbehov, kostýmov a scén,
prácu s textom, rozprávanie príbehov, relaxačné, zážitkové, scénické cvičenia a metódy, ktoré sú
pretransformované do dramatickej metafory, motivačné metódy, pričom ide o uspokojovanie potrieb,
90
záujmu, pocit dôvery, sebareflexné metódy, ktoré pomáhajú uvedomiť si svoje správanie v rôznych
situáciách, nácvikové metódy, kde je možné osvojiť si nové zručnosti, behaviorálne prístupy, pri ktorých
možno posilňovať žiaduce správanie. Tieto prvky smerujú ku pomoci klientovi, pričom mu umožňujú
získavať nové aktivizujúce skúsenosti, vnútornú motiváciu ako aj schopnosť lepšej orientácie vo svojich
problémoch, vzťahov, či v situáciách. Umožňujú mu sebarealizáciu, získavanie nadhľadu, pochopenia a
odolnosti voči nežiaducim stresovým situáciám. „Človek cez spontánnu tvorivú aktivitu a vlastnú
skúsenosť lepšie preniká do podstaty ľudských vzťahov a učí sa kontrolovať svoje správanie“. (Horňáková,
2003, s. 59)
Hlavnými cieľmi dramatoterapie, ako uvádza Majzlanová (In: Valenta, 2001, s. 18), sú oslabovanie
napätia, rozvíjanie empatie, fantázie, kreativity, odblokovanie komunikačných kanálov, integrácia
osobnosti, rozvoj sebadôvery, zodpovednosti človeka, úprava reálnych ašpirácií. Nešpecifické ciele
dramatoterapie pomenúva Emunah (In: Valenta, 2001, s. 19) v nasledujúcich bodoch „zvyšovanie sociálnej
interakcie a interpersonálnej inteligencie získavanie schopností uvoľniť sa zvládanie kontroly svojich
emócií zmena nekoštruktívneho správania rozšírenie repertoáru rolí pre život získavanie schopností
spontánneho správania rozvoj predstavivosti a koncentrácie posilnenie sebadôvery, sebaúcty a zvyšovanie
interpersonálnej inteligencie získavanie schopnosti spoznať a prijímať svoje obmedzenia a možnosti“ Ak
teda vezmeme do úvahy možnosť prezentovania a komunikovania cez uvedené prístupy, je vhodné takýmto
spôsobom pracovať s klientskymi skupinami, pri ktorých sa kultúrne rozdiely zotierajú, prípadne sú
prezentované ako zaujímavé aspekty tej - ktorej kultúry. Cez obrazy, divadelné dielka je možné
komunikovať do hĺbky na jednej strane s klientmi a na druhej strane so spoločnosťou, ktorá bude vnímať
túto zložku komunikácie ako zaujímavú a smerujúcu do hĺbky. Taktiež odborníci v pomáhajúcich
profesiách môžu tieto smery využiťv prospech klienta a riešenia jeho situácie, s aktivizáciou jeho
schopností. Ako dorozumievací prostriedok prináša možnosti hlbšieho chápania a vnímania klienta, avšak
potrebuje dostatok priestoru a času.
Metódy vedenia tvorivej dramatiky
Metódy riadenia skupiny pri konkrétnej práci s využitím dramatiky majú veľký význam, ak sa
takáto skupina formuje. Uvedené metódy sú využiteľné pri práci s rôznou cieľovou skupinou, pretože
spĺňajú zásady práce so skupinou. Avšak je dôležité upozorniť na metódy vedenia skupiny, členov skupiny
aj pri dramatoterapii. Predovšetkým ide o triedny manažment, inštrukcie, pravidlá, signály, otázky, techniku
bočného vedenia a spätnú väzbu. (Bekéniová, 2003) Triedny manažment sa sústreďuje predovšetkým na
metódy učenia, práve v tvorivej dramatike vychádza učenie ako komplexná činnosť, pre ktorú sú potrebné
všetky zložky osobnosti. Sociálne správanie si človek osvojuje učením sa, takže z tohto hľadiska má
manažment učenia sa aj sociálny a socializujúci rozmer. Inštrukcie sú veľmi dôležitým prvkom pri práci.
Musia byť jednoduché, stručné a nedvojzmyselné. Je pre nich charakteristická jednoznačnosť a presnosť.
Otázky, aj keď nie sú považované za metódu tvorivej dramatiky, v procese práce majú veľký význam. Sú
prostriedkom na riadenie učenia sa, bez ohľadu na to, kým sú kladené, či už v rolách alebo mimo rolu.
Pravidlá majú význam pri zavádzaní formy flexibilného alebo otvoreného učenia, pretože určujú, čo sa
91
nesmie, čo je dovolené a čo sa musí. Ciele pravidiel smerujú ku vytváraniu spolupracujúceho správania a
minimalizácii správania, ktoré ruší alebo je nežiaduce, zaisteniu prijemného prostredia na prácu, rešpektu
ostatných skupín, ktoré sa pohybujú mimo konkrétneho prostredia, udržaniu prípustnej a zdvorilej slušnosti
medzi členmi skupiny a ostatnými. Signály sú dôležité z hľadiska úspornej a zástupnej komunikácie.
Signálom je podnet, ktorý nabáda človeka k vykonaniu predtým naučeného istého vzorca správania.
Pri konkrétnej práci reakcia na signály je neoceniteľná pomoc, pretože rozširujú a upriamujú
pozornosť na inštrukcie a pravidlá. V technike bočného vedenia (súbežné vedenia, sidecoating) ide „o
sledovanie témy, o väzbu na problém, o budovanie prekážok a nastoľovanie nových problémov, teda o
predkladanie výziev na ich prekonanie, o facilitáciu procesov učenia, ich uľahčovanie aj o pomoc žiakom,
ktorí sa ocitli v rámci hry v problémoch“. (Bekéniová, 2003, s.27) Spätná väzba plní funkciu „čistiaceho a
približovacieho prostriedku“, odvíja sa od cieľov, ktoré si vedúci so skupinou stanovuje. Rozlišujeme
spätnú väzbu z hľadiska jej nositeľa, toho, kto ju poskytuje druhému, z hľadiska komunikácie má formy
neverbálne, extralingvinistické, paralingvinistické, slovné, môže byť vyjadrená hrou alebo postupom a
inými tvorivými prostriedkami.
Vybrané techniky a prostriedky dramatoterapie
Machková (2007) poukazuje na základné princípy dramatickej výchovy, z ktorých je možné
odvodiť praktické postupy a pozostávajú z dvoch druhov. Prvá skupina princípov je totožná so smermi v
oblasti vzdelávania a pedagogiky a druhú skupinu tvoria princípy, ktoré sú pre dramatickú výchovu
špecifické. Do prvej skupiny patrí skúsenosť, prežívanie, hra a tvorivosť. Druhú skupinu princípov tvorí
partnerstvo, psychosomatická jednota, vstup do roly, skúmanie a experimentácia a improvizácia. Wessels
(In: Majzlanová et al., 2004, s. 38) definuje potreby, ktoré sú dôležité pri realizácií dramatických aktivít.
Ide o vytvorenie priateľskej atmosféry, prípravu vhodného prostredia pre pohyb a činnosť, cielený výber
dramatických techník, stanovenie si cieľa, partnerský prístup vedúceho skupiny. Majzlanová et al. (2004)
pomenúva metódy a techniky dramatickej výchovy, a to metódy prípravné – pozornosť sa sústreďuje na
rozohriatie a uvoľnenie, formou hier a cvičení, ďalej je to sústredenie, koncentrácia, kontakt a motivácia ku
ďalšej činnosti metódy dramatické – pozostávajú z rolových hier a hry s príbehommetódy doplnkové –
využitie výtvarnej, pohybovej hudobnej aktivity, interakčné hry a cvičenia V rámci neverbálnych techník
sú to neverbálne hry a cvičenia vhodné na rozohriatie skupiny, uvoľnenie, oslabenie napätia, ale aj ako
prostriedok komunikácie, ktorý je vhodný k sebapoznávaniu, v rámci práce s metaforou, príbehom,
rolových hier a podobne. Techniky a prostriedky následne uvedené sú používané aj pri dramatickej
výchove, tvorivej dramatike, dramatoterapii, pretože vychádzajú, resp. ich spoločným znakom je dramatika
– divadlo. Etuda ako malý dramatický útvar má stimulačné, terapeuticko – výchovné zameranie. Je to
vyjadrenie pocitu, emócie. Jej cieľom je v určitej situácii rozvíjať citlivosť a vedomévnímanie partnera,
pritom rozvíja schopnosť vyjadriť vlastné pocity, vcítiť sa do druhého, porozumieť mu a rozvíja neverbalitu
ako súčasť komunikácie. Ďalšou neverbálnou technikou je pantomíma, ako štylizovaný pohyb, s výrazom
tváre, bez reči, teda úplne nemo, pričom smeruje k charakterizácii a dej je vyjadrený cez pohyb, celým
telom.
92
Dramatická hra je technika, kde osoby v rámci konania na seba pôsobia a vstupujú do interakcií.
Hra aktérom umožňuje pretváranie, obmieňanie a sebaprejavenie. Je založená na komunikácii a
medziľudskom kontakte, v rámci ktorých riešia rôzne pocity, postoje, priania a potreby. Má dôležitý
význam aj preto, lebo cez dramatickú hru sa klient môže stretnúťs pocitmi a správaním, ktoré je možné
takto bez nátlaku odbúrať, či „odcvičovať“. „Dramatická hra poskytuje hráčom osobnú skúsenosť s
medziľudskými vzťahmi, situáciami, pomáha orientovať sa v zložitejších situáciách, riešiť problémy a
adekvátne na ne reagovať“. (Majzlanová, 2004, s. 49)
Improvizácia je činnosť, dej, tvorba, ktorá vzniká bez prípravy, vychádza z momentálnych dispozícií.
Dramatický dej a konanie vznikajú až v priebehu improvizácie. Táto technika je vhodná na chápanie sveta,
pretože cez skutočné životné situácie pomáha získať skúsenosti, ktoré vychádzajú zo skutočných situácií,
pričom je možné ich precítiť, preskúmať a pochopiť.
Dramatizácia vychádza z konkrétnych príbehov, kde je dôležitá aj téma, obsah s použitím slova a
pohybu. Cieľom je pochopiť a uvedomiť si charakter postavy, ktorú stvárňujú, pričom na základe širokého
spektra postáv sa rozvíjajú aj komunikačné schopnosti, dochádza k sociálnym interakciám, k výchove, k
tvorivosti a podobne.
Rolová hra pomáha pri zosúladení osobnosti a sociálneho sveta. Cez rolovú hru sa vyjadrujú
myšlienky, pocity a správanie k iným. „Hranie roly je výchovná, vzdelávacia a terapeutická metódy, ktorá
vedie k plneniu rozvíjajúcich, vzdelávacích, výchovných a terapeutických cieľov prostredníctvom
navodenia a prípravy, rozohriatia e reflexie fiktívnej situácie s výchovne hodnotným obsahom.“
(Majzlanová, 2004, s. 49)
Pre porovnanie uvádzame aj pojmy v rámci tvorivej dramatiky: cvičenie – činnosti na upevnenie
vedomostí, získanie zručností tvorivá hra – ide o vytváranie nových situácií, v ktorých sa klient naučí
reagovať na problémy, hrať sa s predstavou, nápadmi, myslieť a konať v danej situácii etuda – predpokladá
istú skúsenosť, samostatnosť a schopnosť kooperácie scénka – prináša potrebu javiskového priestoru a jeho
príslušenstva improvizácia – reakcia na podnety ihneď, bez prípravy, spontánne (Grohová, 2004)
Pri voľbe metód práce, ktoré sú viazané obsahom a cieľom sa riadi vedúci množstvom kritérií.
Zvažujú sa potreby klientov, vývojový stupeň myslenia, vnímania sveta, skúsenosti, záujmy a záľuby. Ide o
to, či daná metóda naplní stanovené ciele, či odpovedá zvolenému obsahu a prostriedkom, ktoré sú k
dispozícii. (Machková, 2007)
LITERATÚRA:
[1] BEKÉNIOVÁ, Ľ. Metódy riadenia vyučovania (nielen) tvorivej dramatiky. Prešov: Metodicko –
pedagogické centrum v Prešove, 2003, 34 s. ISBN 80 – 8045 – 306 – 3.
[2] BRINDZA, J. Sociálna komunikácia. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, Pedagogická fakulta,
1996. 72 s. ISBN 80 – 88825 – 95 – 4.
[3] CASEOVÁ, C. - DALLEYOVÁ, T. Arteterapie s dětmi. Praha: Portál, 1995, s. 55. ISBN 807178-0650.
93
[4] GABURA, J. – GABURA, P. Sociálna komunikácia. Bratislava: Občianske združenie Sociálna práca,
2004. 117 s. ISBN 80 – 968927 – 7 – 0.
[5] GROHOVÁ, E. Prax detského prednesu. Prešov: Metodické centrum, 2000, 40 s.
[6] GROHOVÁ, E. Tvorivá dramatika, základné metodické princípy, cvičenia a hry. Košice: Krajské
osvetové stredisko v Košiciach, 2004. 62 s.
[7] HAMBÁLEK, V. Úvod do voľnočasových aktivít s klientskými skupinami sociálnej práce. Bratislava:
Občianske združenie Sociálna práca, 2005. 79 s. ISBN 80 – 89185 – 11 – 8.
[8] HICKSON, A. Dramatické a akční hry ve výchově, sociální práci a klinické praxi. Praha: Portál, 2000,
168 s. ISBN 80 – 7178 – 387 – 0.
[9] HORŇÁKOVÁ, M. Liečebná pedagogika pre pomáhajúce profesie. Bratislava: Občianske združenie
Sociálna práca, 2003. 133 s. ISBN 80 – 968927 – 6 – 2.
[10] MACHKOVÁ, E. Jak se učí dramatická výchova. Praha: Akademie múzických umění v Praze,
divadelní fakulta, katedra výchovné dramatiky, 2007. 218 s. ISBN 978 – 80 – 7331 – 089 – 9.
[11] MAJZLANOVÁ, K. Dramatoterapia v liečebnej pedagogike. Bratislava: IRIS, 2004, 196 s. ISBN 80 –
89018 – 65 – 3.
[12] MAJZLANOVÁ, K. – ŠKOVIERA, A. – FUDALY, P. Špeciálna dramatická výchova v sociálnej a
špeciálnej pedagogike. Bratislava: Humanitas, 2004. 124 s. ISBN 80 – 968053 – 9 – 8.
[13] OLÁH, M. – SCHAVEL, M. Sociálne poradenstvo a komunikácia. Prešov: Prešovská univerzita v
Prešove, 2006, 192 s. ISBN 80-8068-487-1.
[14] SCHAVEL, M. – ČISECKÝ, F. Sociálna prevencia I. Trnava: TŠ pre Spoločnosť pre podporu vedy a
vzdelávania na FZaSP TU, 2005. 120 s. ISBN 80 – 968952 – 5 – 7.
[15] SCHAVEL, M. – ČISECKÝ, F. – OLÁH, M. Sociálna prevencia. Bratislava: Vysoká škola
zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava, 2008. 140 s. ISBN 978 – 80 – 89271 – 22 – 1.
[16] SLOVÁK, P. – VEREŠ, M. Metódy sociálnej práce I. Bratislava: Vysoká škola zdravotníctva a
sociálnej práce Sv. Alžbety, n.o. 2006, ISBN 80-969449-0-8.
[17] SUCHOŽOVÁ, E. – ŠÁNDOROVÁ, V. Multikultúrne kompetencie učiteľa. Prešov: Metodickopedagogické centrum v Prešove, 2007. 90 s. ISBN 978-80-8045-466-1.
[18] ŠICKOVÁ – FABRICI, J. Základy arteterapie. Praha: Portál, 2002, ISBN 80-7178-616-0.
[19] TOKÁROVÁ, A. et al. Sociálna práca: kapitoly z dejín, teórie, metodiky sociálnej práce. Prešov:
AKCENT PRINT, 2003. 572 s. ISBN 80 – 968967 – 5 – 7.
[20] TOMKO, A. Menej známa reč. Projekt PHARE 2003 0049950105 – 010001, Podpora integrovaného
vzdelávania Rómov: EUROFORMES, s.r.o., 2003. 52 s. ISBN 80 – 89266 – 11
– 8.
[21] VALENTA, M. Dramaterapie. Praha: Portál, 2001, 152 s. ISBN 80 – 7178 – 586 – 5.
94
Kontaktná adresa:
Mgr. Liana Ivanová
Slnko v sieti n.o.
Jenisejská 35,
040 12 Košice
tel.č. +421 905 152 769
email: [email protected]
ThDr. PaedDr. PhDr. Lenka Lachytová, PhD.
Vysoká škola medzinárodného podnikania ISM
080 01Prešov
email: [email protected]
Mgr. Elena Lachytová
Fakultná nemocnica L. Pasteura
Rastislavova 43
040 01 Košice
email: [email protected]
95
ÚLOHY SUPERVÍZORA OŠETROVATEĽSKEJ STAROSTLIVOSTI V JUŽNOM SUDÁNE
SUPERVISOR ROLE OF NURSING CARE IN SOUTHERN SUDAN
1
Jakubeková, J., 2Liptáková, K.
Katedra ošetrovateľstva, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave
1
Katedra ošetrovateľstva, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave
2
Supervíziu je možné charakterizovať ako jednu z foriem odbornej prípravy a zároveň ako prostriedok
k osobnostnému a profesionálnemu rastu v povolaní (Vaňková, 2011, s. 25).
Baštecká (1999) uvádza, že je to metóda, ktorá umožňuje pracovníkovi pochopiť to, čo brzdí jeho
porozumenie s klientom a čo ho môže účinne chrániť pred syndrómom vyhorenia. Supervízia má tiež
chrániť pred nebezpečenstvom zásahov, ktoré nezodpovedajú cieľom inštitúcie.
Zdravotníctvo a oblasť poskytovania ošetrovateľskej starostlivosti sú špecifickým prostredím. Podľa
Európskej asociácie pre supervíziu, supervízia výrazne prispieva k rozvoju kvality organizácií a k rozvoju
ich služieb za pomoci individuálnej supervízie, skupinovej supervízie, tímovej supervízie a supervízie
organizácie. Klinická supervízia môže prispieť k pocitu väčšej pohody u sestier, pokiaľ ide o ich prax,
zámerom je vždy pracovný kontext. Zákazka sa môže týkať napr. starostlivosti o konkrétneho pacienta,
vrátane nadviaznia príslušného vzťahu, zhodnotenia plánu starostlivosti, inštrumentálnych ošetrovateľských
postupov, komunikácie s pacientom a jeho rodinou, alebo opatrovateľmi. Taktiež je možné zamerať sa na
oblasť kompetencií a zodpovednosti v role sestry, tímovú spoluprácu, delegovanie úloh, organizáciu práce,
časový management, problematiku riadenia služobne mladších kolegov, vzdelávanie zamestnancov
a študentov. Učiť sa profesii znamená tiež učiť sa určitému postoju, role (Vaňková, 2011, s. 25).
Význam supervízie
Klinická supervízia v súčasnosti umožňuje sestre prijímať odborný dozor na pracovisku prostredníctvom
skúseného školiteľa. Umožňuje sestrám a pôrodným asistentkám rozvíjať svoje schopnosti a znalosti, a
pomáha im zlepšovať ošetrovateľskú starostlivosť. Klinická supervízia umožňuje sestrám:

identifikovať riešenia problémov,

zvýšiť porozumenie odbornej problematike,

zvýšiť úroveň starostlivosti o pacientov,

rozvíjať svoje zručnosti a vedomosti,

zlepšiť porozumenie v rámci ich praxe (Rada ošetrovateľstva a pôrodnej asistencie, 2010).
Supervízia poskytuje i vzdelávanie. Znamená to, že v spolupráci so supervízorom je možné zisťovanie
úrovne svojich schopností a rozvíjať ich ďalším učením. Vďaka supervízii sa má jedinec na koho obrátiť
s ťažkosťami, má podporu, schopnosť pochopiť príznaky syndrómu vyhorenia a brániť sa. Jedinec môže
posilňovať svoju autonómiu a nezávislosť získaním ďalších schopností a zvýšením sebavedomia. Môže sa
96
motivovať skúsenosťou pri spolupráci a stretnutiach so supervízorom a jeho názormi, skúsenosťami
i chybami. Supervízia umožňuje zamestnancovi prispieť k naplneniu základných etických pravidiel jeho
profesie, spĺňať očakávania svojej organizácie a vykonávať kvalitnú prácu (Klevetová, 2011, s.23).
Supervízia je priestor, kde sa pripúšťa zraniteľnosť, kde si supervidovaný oddýchne od nutnosti byť
perfektný, dosahovať úspech a výsledky. Supervízia poskytuje pokoj, čas a priestor pre reflexiu. Pri
supervízii je možné zastaviť sa, vystúpiť zo zhonu každodenných povinností, byť vypočutý. Supervízor
ponúka supervidovaným, aby boli skutočne samými sebou a rozvíjali svoj potenciál. Supervízia by mala
supervidovanému umožniť cítiť sa bezpečne a prekonávať pracovné prekážky tak, aby mohlo dochádzať
k rozvoju, rastu a učeniu sa (Kramulová, 2007, s. 48).
Supervízia ponúka možnosť vyjadrenia spontánnosti, nadšenia, ale napríklad aj potláčaných negatívnych
emócií, udržiavaných v rámci profesionality pod kontrolou. Takýmito emóciami môžu byť napríklad návaly
zlosti, frustrácia, strach z pocitov vyjadrujúcich slabosť, bezmocnosť, hanbu, obavy zo zlyhania
(Dynáková, Kožnar, Hermanová, 2010, s. 365).
Supervízia umožňuje zmenu postojov k prežívaným situáciám a učí umeniu zvládať neočakávané situácie
s nadhľadom, bez emócií a bez sebazranenia. Je založená na ochote počúvať a rešpektovať názory druhých,
hľadá riešenia pri pracovných problémoch. Zameriava sa na zistenie prekážok vo výkone profesie, prináša
podporu jednotlivca aj tímu. Súčasne však dohliada na prácu celého tímu. Pomáha pochopiť správanie
a konanie druhých a získať reflexiu, ako ich správanie pôsobí na spolupracovníkov i pacientov. Základom
supervízie musí byť bezpečné, láskavé prostredie, ktoré nehodnotí, nekritizuje, neodsudzuje jednanie
druhých, ale hľadá rezervy a schopnosti dosiahnuť stanovené ciele. Jej základom je tiež ukázať druhému
nie len to, čo robí nesprávne, ale súčasne oceniť i to, čo je pre jeho prácu prínosom (Klevetová, 2011, s.22).
Typy supervízie
Podľa obsahu a zamerania existuje prípadová, podporná, vzdelávacia supervízia. Prípadová supervízia
rozoberá problémy s klientmi a hľadá možné stratégie riešenia. Podporná supervízia je zameraná na
konkrétneho pracovníka, pracuje s jeho aktuálnymi pocitmi, ako sám seba hodnotí, ako vníma svoju prácu
s klientom, ako je spokojný alebo nespokojný so svojím výkonom, so svojou pozíciou na pracovisku.
Vzdelávacia supervízia je zameraná na uplatnenie teórie v praxi, rozvoj profesionality supervidovaného
a na diskusie o nových metódach práce (Klevetová, 2011, s.23).
Pokiaľ hovoríme o manažérskej supervízii, jedná sa o nástroj riadenia a vedenia ľudí, ktorý využíva
niektoré supervízne postupy, napríklad reflexiu a sebareflexiu. Dôraz sa kladie predovšetkým na riadiacu
funkciu supervízie, hodnotenie a posudzovanie pracovného výkonu. V tejto súvislosti figurujú ako
supervízori osoby zo stredného článku riadenia ako staničné a hlavné sestry, ktoré majú priamu
zodpovednosť za kvalitu práce a za tých, ktorých riadia. V takomto prípade ide o internú supervíziu.
Externý supervízor je odborník, ktorý okrem svojej supervíznej činnosti nie je v pracovnom vzťahu
s organizáciu alebo zdravotníckym zariadením. Je to človek, ktorý prichádza z externého prostredia
a nebýva zaťažený firemnými stereotypmi (Klevetová, 2011, s.24).
97
Suprvíziu môžeme rozdeliť aj na individuálnu, skupinovú a tímovú. Pri individuálnej supervízii ide
o kontakt supervízora s jedným pracovníkom. Individuálna supervízia má podobu plánovaných časovo
vymedzených stretnutí s vopred dohodnutým programom. Štruktúra supervízie sa môže odvíjať od reflexie
minulého obdobia, podľa toho, čím sa supervízor a pracovník zaoberali. Základnú štruktúru individuálnej
supervízie tvoria nasledujúce kroky:
1. Stanovenie cieľa supervízie.
2. Poskytnutie priestoru na prezentáciu problémov.
3. Podpora tvorivosti supervidovaného.
4. Umožnenie ventilácie emócií, ich pochopenie a prijatie.
5. Je možné hľadať aj rozvojový potenciál pracovníka v danej oblasti činnosti, dokázať formulovať
jeho silné a slabé stránky.
6. Jasné pomenovanie výstupov supervízie.
7. Obojstranné záverečné hodnotenie priebehu supervízie (Klevetová, 2011, s.24).
Medzi výhody skupinovej supervízie patrí okrem iného aj fakt, že supervidovaný získava podporu od
ostatných kolegov, poskytujú si spätnú väzbu a môžu sa jeden od druhého učiť. Má možnosť diskutovať
v skupine, získať viac podnetov pre svoj osobný rozvoj. Optimálna veľkosť skupiny pri supervízii je 8 až
10 členov.
Tímová supervízia je zameraná najmä na činnosť tímu ako celku a jeho efektivitu. V popredí stoja vzťahy
medzi jednotlivými členmi tímu. Supervízie sa zúčastňujú všetci členovia tímu bez ohľadu na ich pracovné
zaradenie (Klevetová, 2011, s.24).
Supervízne vzťahy väčšinou fungujú lepšie, pokiaľ si supervidovaný jednotlivec, alebo skupina, môže
vybrať supervízora sám. Supervízna zmluva by potom mala brať ohľad na nasledujúce aspekty:

miesto priebehu supervízie,

frekvencia supervízie,

časové obdobie supervízie,

dôvernosť,

ciele supervízie,

očakávanie supervízora,

očakávanie supervidovaného.
Podľa potrieb rozvoja spolupráce sa spoločnou dohodou kontrakt mení. Konkrétne ciele pre každého
jedného účastníka supervízie sa potom odvíjajú od objednávky a kontraktu medzi supervízorom
a supervidovaným (Vaňková, 2011, s. 26).
Rola a schopnosti supervízora
Rolu supervízora môžeme vyjadriť tromi bodmi:
1. Riadiaci prvok, kedy musí supervízor zaistiť, aby pracovníci zodpovedne vykonávali svoju prácu.
Supervízor tu vykonáva riadiacu, alebo administratívnu funkciu,
2. profesionálny rozvoj pracovníkov, kde má supervízor vzdelávaciu alebo výučbovú funkciu,
98
3. podpora pracovníkov v náročných situáciách, kde supervízor vykonáva podpornú funkciu
(Diagnóza v ošetřovatelství, 2011, s. 27).
Medzi schopnosti supervízora, ktorý chce poskytovať dobrú a efektívnu supervíziu patrí spĺňanie kritéria
profesionality, disponovanie dobrými interpersonálnymi schopnosťami. Pokiaľ supervízor poskytuje
klinickú supervíziu, musí byť aj klinicky kompetentný. Efektívni supervízori sú schopní:

sledovať a zamýšľať sa nad praxou,

poskytovať konštruktívnu spätnú väzbu,

učiť,

identifikovať alternatívy,

riešiť problémy,

motivovať,

podporovať autonómiu,

poskytovať informácie,

hodnotiť seba i ostatných,

vytvárať podporné prostredie,

vyjednávať,

riadiť čas,

organizovať, a iné (Vaňková, 2011, s. 26).
Neefektívne správanie supervízora zahŕňa:

neflexibilitu,

malú empatiu,

neschopnosť poskytnúť podporu,

neschopnosť zaoberať sa obavami supervidovaných,

neschopnosť učiť,

nepriame a netolerantné správanie,

zdôrazňovanie negatívnych aspektov (Vaňková, 2011, s. 26).
Supervízne vzťahy väčšinou fungujú lepšie, pokiaľ si supervidovaný jednotlivec, alebo skupina, môže
vybrať supervízora sám. Supervízna zmluva by potom mala brať ohľad na nasledujúce aspekty:

miesto priebehu supervízie,

frekvencia supervízie,

časové obdobie supervízie,

dôvernosť,

ciele supervízie,

očakávanie supervízora,

očakávanie supervidovaného.
99
Podľa potrieb rozvoja spolupráce sa spoločnou dohodou kontrakt mení. Konkrétne ciele pre každého
jedného účastníka supervízie sa potom odvíjajú od objednávky a kontraktu medzi supervízorom
a supervidovaným (Vaňková, 2011, s. 26).
Klinická supervízia by mala byť k dispozícii sestrám počas celej ich kariéry, aby mohli neustále hodnotiť a
zlepšovať ich prístup k starostlivosti o pacientov. Spolu s kontinuálnym vzdelávaním je klinická supervízia
dôležitou súčasťou klinickej kontroly. Medzi princípy klinickej supervízie podľa Rady ošetrovateľstva
a pôrodnej asistencie (NMC) patrí:

Klinická supervízia podporuje prax, ktorá umožňuje sestrám udržiavať a zlepšovať štandardy
ošetrovateľskej starostlivosti.

Klinická supervízia je prakticky zameraný profesionálny vzťah, ktorý zahŕňa reflexiu sestry na jej
prax prostredníctvom vedenia skúseným supervízorom.

Sestry a manažéri by mali vyvinúť proces klinickej supervízie v závislosti od miestnych
podmienok. Základné pravidlá by mali byť dohodnuté tak, aby supervízor a sestra mohli
k supervízii pristupovať otvorene, sebavedome, a aby boli uzrozumení s tým, na čo je zameraná.

Každá sestra by mala mať prístup ku klinickej supervízii a každý supervízor by mal dohliadať na
reálne množstvo sestier.

Príprava supervízie by mala byť flexibilná a mala by zohľadňovať miestne podmienky a okolnosti.
Princípy a význam klinickej supervízie by mali byť zahrnuté do predbežnej registrácie a tiež by
mali byť súčasťou aktivít kontinuálneho vzdelávania.

Pri hodnotení klinickej supervízie je potrebné posúdiť, ako ovplyvňuje ošetrovateľskú starostlivosť
a jej štandardy. Systém hodnotenia by mal byť stanovený na miestnej úrovni.
Rada ošetrovateľstva a pôrodnej asistencie (NMC) podporuje zavedenie klinickej supervízie ako dôležitej
súčasti klinického riadenia a v záujme zachovania a zlepšovania štandardov ošetrovateľskej starostlivosti
(Rada ošetrovateľstva a pôrodnej asistencie, 2010).
Supervízia ošetrovateľskej starostlivosti v Južnom Sudáne
Nemocnica Nepoškvrnenej panny Márie sa nachádza v Mapuordite, ktorý je vzdialený 75 km od Rumbeku,
provinčného hlavného mesta štátu Lakes v Južnom Sudáne. Nemocnica má 112 lôžok, ktoré sú rozdelené
do 6 oddelení. V nemocnici sa vykonávajú liečebné a preventívne výkony, plánované i pohotovostné
chirurgické operácie nie len v dosahu spádovej oblasti. Na zabezpečenie chodu nemocnice je potrebné
neustále zaškoľovanie nových sestier. Každoročne sa koná výber študentov z okolitých stredných škôl,
ktorých nemocnica v spolupráci s integrovanou internátnou školou pripraví na vykonávanie práce sestry.
Pri vzdelávaní týchto študentov sa supervízori stretávajú s mnohými prekážkami, ktoré sú spôsobené
kultúrnymi odlišnosťami a povahovými črtami študentov jednotlivých kmeňov. Je potrebné zvoliť vhodné
komunikačné zručnosti, budovať vzťah študent – supervízor s precíznosťou a jemnosťou, aby študenti
dosiahli stanovené ciele a boli schopní vykonávať prácu sestry kvalifikovane, kvalitne, efektívne
a zodpovedne. Vzdelávanie sestier má v tejto oblasti veľký potenciál nie len z dôvodu jeho veľkej potreby,
ale aj z dôvodu zabezpečenia kvalifikovanej ošetrovateľskej starostlivosti a udržateľnosti chodu nemocnice.
100
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave v spolupráci s Diecézou Rumbek
vysiela do Mapuorditu kvalifikovaných lekárov, sestry, a sociálnych pracovníkov. Tento tím pracuje
v nemocnici a podieľa sa i na pedagogickom procese. Výraznou mierou na financovanie prispieva
organizácia Slovenská agentúra pre medzinárodnú rozvojovú spoluprácu (SAMRS) - Slovak Aid. Študenti
ošetrovateľstva, ktorí sú v nemocnici vzdelávaní, pochádzajú z dvoch kmeňov – Dinka a Jur.
Externé supervízorky sa v rámci svojej činnosti zamerali na oblasť kompetencií a zodpovednosti v role
sestry, tímovú spoluprácu, organizáciu práce, časový management, vzdelávanie študentov. Supervízia bola
skupinová z dôvodu jej výhod, kedy supervidovaný získava podporu od ostatných kolegov, poskytujú si
spätnú väzbu a môžu sa jeden od druhého učiť. Má možnosť diskutovať v skupine, získať viac podnetov
pre svoj osobný rozvoj. Supervízia bola vzdelávacia - zameraná na uplatnenie teórie v praxi, rozvoj
profesionality supervidovaného a na diskusie o nových metódach práce. Študenti mohli posilňovať svoju
autonómiu získaním ďalších schopností a zvýšením sebavedomia. Bolo pre nich vytvorené priateľské
prostredie, kde sa nehodnotilo a nekritizovalo, neodsudzovalo sa jednanie účastníkov supervízie. Do
supervízie bolo zahrnutých 9 študentov. Začiatku supervízie predchádzala supervízna zmluva, kedy bolo
účastníkom objasnené miesto priebehu, frekvencia, časové obdobie, ciele supervízie. Boli predostreté aj
očakávania supervízorov, a taktiež očakávania supervidovaných.
Pri supervíznej činnosti bolo dôležité zvoliť vhodný spôsob komunikácie so študentmi. Kultúrne zvyky
kmeňa Dinka spôsobili, že študenti nerešpektovali ženy supervízorky, pretože ich pokladali za slabšie
pohlavie. V tejto komunite sú muži nadradení nad ženami. Z tohto dôvodu je práca supervízorky nad
ošetrovateľskou starostlivosťou veľkou výzvou. Vhodnou komunikáciou a prístupom k sestrám je
supervízor schopný dosiahnuť veľmi dobré výsledky a viditeľné zlepšenie kvality ošetrovateľskej
starostlivosti. Pri zvolení vhodnej komunikácie a spôsobu riadenia sa odstraňuje znížený rešpekt voči
supervízorom a vďaka motivácii spolupracovali študenti ochotne.
Študenti neboli schopní stanoviť si priority v ošetrovateľskej starostlivosti. Mnohé povinnosti im museli
byť niekoľkokrát denne opakované, a ich prácu bolo nutné zakaždým kontrolovať. Počas celého priebehu
supervízie bolo potrebné používať vhodnú komunikáciu, metódy výučby a motiváciu, ktoré uľahčovali
supervízorom spoluprácu so študentmi.
Povahové črty študentov pracujúcich v nemocnici bolo potrebné dobre poznať a následne zvoliť vhodnú
stratégiu, ktorá viedla k splneniu stanovených cieľov. Spolupráca so študentmi bola uľahčovaná, vďaka ich
horlivosti a vysokým ambíciám. Mali mnoho otázok a radi diskutovali o plánoch ošetrovateľskej
starostlivosti, pacientoch a ich zdravotnom stave. Boli vďační za vzdelanie, ktoré dostávali a vysoko si
cenili svojich pedagógov i supervízorov.
Medzi povahové črty, ktoré bránili efektivite supervízneho procesu patrila najmä lenivosť študentov počas
praktickej výučby v nemocnici. Vzhľadom na kultúrny zvyk kmeňa Dinka, kde muži väčšinu dňa sedia
pred domom a o domácnosť sa stará žena, študenti po vizite sedeli na stoličkách pred oddelením bez
akejkoľvek aktivity. Študenti neboli schopní stanoviť si priority v ošetrovateľskej starostlivosti o pacienta,
nevideli nedostatky, ktoré by mohli odstrániť, prípadne aktivity, ktorými by mohli pomôcť uspokojiť
101
individuálne potreby pacienta. Všetky aktivity a povinnosti im museli byť dennodenne opakované
a prízvukované niekoľkokrát.
Pri praktických ošetrovateľských technikách boli hrubí a necitliví, čo takisto vyplývalo z kultúry kmeňa
Dinka, kde človek nesmie dávať najavo bolesť a utrpenie. Aj z tohto dôvodu očakávali že pacienti bolesť
nedajú najavo, a pre ich praktické výkony bola charakteristická hrubosť a absencia jemnosti a citu. Keďže
100% (9) študentov boli muži, problematická bola aj ich pomoc pacientkám ženského pohlavia. Bolo pre
nich nepredstaviteľné, pomôcť žene trpiacej závratmi alebo slabosťou pri chôdzi. Ku každej činnosti museli
byť nabádaní a supervízori museli zvoliť vhodnú formu komunikácie, aby ich presvedčili.
Dodržiavanie sterility pri jednotlivých ošetrovateľských technikách bol veľkým problémom, ktorý bol
taktiež spôsobený kultúrnymi zvykmi študentov. Ľudia kmeňa Dinka a Jur žijú v hlinených domčekoch,
v ktorých často spávajú na zemi, alebo spia priamo na zemi v buši. Kultúrne ornamenty na koži, rezané
rovnakou žiletkou, si vykonáva mnoho ľudí v tom istom čase, bez akejkoľvek dezinfekcie. Študenti nemali
pochopenie pre dodržiavanie zásad sterility a bolo im potrebné prednášať o možnostiach prenosu
infekčných chorôb a ochrane pacienta i sestry pred nákazou. V supervíznom procese bolo potrebné zvoliť
demokratický štýl riadenia a priateľskú formu verbálnej i neverbálnej komunikácie.
ZÁVER
Podľa Nadácie Roberta Wooda Johnsona, budú sestry zastávať kľúčovú úlohu v transformácii dnešnej
zdravotnej starostlivosti spôsobom, ktorý zlepšuje starostlivosť o pacientov, zaisťuje bezpečnosť a kontrolu
nákladov. Sestry supervízorky na všetkých úrovniach majú možnosť participovať na tejto kultúrnej zmene a
ovplyvniť ošetrovateľskú praxe v rámci svojich organizácií (Keefe, 2012).
Vďaka činnosti supervízorov a pedagógov, boli študenti schopní vykonávať jednotlivé ošetrovateľské
intervencie podľa štandardov ošetrovateľskej starostlivosti. Supervízia ošetrovateľskej starostlivosti sa
osvedčila nie len kvôli efektivite práce na oddelení, ale aj kvôli zmenám v správaní a konaní študentov.
Osvojili si žiadané formy správania, dodržiavania požiadaviek a povinností, vyplývajúcich z ich štúdia
i pracovnej zmluvy. Supervízia nad ošetrovateľskou starostlivosťou v Mapuordite má veľký potenciál
a význam nie len pre samotných študentov ošetrovateľstva, ale i pre sestry pracujúce na oddelení, ktorých
práca bude zjednodušená, ale aj pre pacientov, ktorých potreby budú uspokojené kvalifikovane a bez rizika
zhoršenia zdravotného stavu. V neposlednom rade má význam pre nemocnicu, pretože pomocou kvalitnej
pracovnej sily a jej udržania získa efektívnu pomoc na oddeleniach, schopnú pracovať samostatne
s predpokladom udržateľnosti študentov ako zamestnancov nemocnice i po ukončení ich štúdia.
LITERATÚRA
[1] Clinical supervision for registered nurses. 2010. Nursing and Midwifery Council. [online]. 2010, [cit.
2012-01-12].
Dostupné
na
internete:
http://www.nmc-uk.org/Nurses-and-midwives/Advice-by-
topic/A/Advice/Clinical-supervision-for-registered-nurses/.
102
[2] DYNÁKOVÁ, Š., KOŽNAR, J., HERMANOVÁ, M. 2010. Supervize jako prevence syndromu
vyhoření u zdravotnikú. In Praktický lékař. Časopis pro další vzdělávání lékařú. ISSN 0032 – 6739, 2010,
roč. 90, č. 6, s. 365-367.
[3] KEEFE, S. 2012. Types of supervision nursing. [online]. 2012, [cit. 2012-01-12]. Dostupné na internete:
http://www.ehow.com/about_5530845_types-supervision-nursing.html.
[4] KLEVETOVÁ, D. 2011. Smysl supervize na pracovišti – nástroj zlepšování kvality ošetřovatelské péče.
In Sestra. Odborný časopis pro nelékařské zdravotnické pracovníky. ISSN 1210-0404, 2011, roč. 21, č. 0708, s.22-25.
[5] KRAMULOVÁ, D. 2007. Příliš opatrnosti škodí. In Psychologie dnes. 2007. ISSN 1212-9607, roč. 13,
č. 9, s. 48-49.
[6] Supervize v sociálních službách In Diagnóza v ošetřovatelství. ISSN 1801-1349, 2011, roč. 7, č. 6, s.
27.
[7] VAŇKOVÁ, M. 2011. Supervize v ošetřovatelství aneb vize pro budoucnost? In Sestra. Odborný
časopis pro nelékařské zdravotnické pracovníky. ISSN 1210-0404, 2011, roč. 21. č. 11.
Kontaktná adresa:
PhDr. Jarmila Jakubeková
Katedra ošetrovateľstva
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce TU v Trnave
Univerzitné námestie 1
918 43 Trnava
[email protected]
103
EMOCIONALITA V KONTEXTE MULTIKULTÚRNEHO OŠETROVATEĽSTVA
EMOTIONALITY IN THE CONTEXT OF MULTICULTURAL NURSING
1
Juhásová, I., 2Ilievová, Ľ.
Katedra ošetrovateľstva, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce, TU v Trnave
1
Katedra ošetrovateľstva, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce, TU v Trnave
2
Abstract
Introduction: The paper focuses on the emotionality of patients from the aspect of cultural and
ethnic differences. People exist in different social and cultural conditions in different geographic
locations. This fact affects their experiencing and behaviour. Nursing as a discipline should take into
account this fact when providing care to people of different cultures, races and nations.
Core of the work: Taking into account the emotionality of patients from other countries who respect
different cultures, profess other religions or who are socially disadvantaged or nonconformists is a
requirement for culturally identical and differentiated nursing care. The impact of culture on
expression of emotions is also discussed in Parker et al. He recommends paying special attention to
the use of tools of emotional intelligence (EI) in different cultures. EI started to occur gradually after
a period that was characterized by a strict separation between rationality and emotions, when
emotions were regarded as rather negative and impeding logical thinking.
Conclusion: Using the analysis of information about emotionality and emotions, the conclusion of
the paper proposes recommendations which take into account cultural and ethnic specifics of
patients.
Keywords: emotionality, emotions, patient, multicultural nursing
ÚVOD
Psychológia sa vždy zaujímala o rozdiely medzi národmi; interkultúrne štúdie sa však týkali
predovšetkým spôsobu života, hodnôt postojov, morálky, stereotypov a predsudkov, etnickej identity či
používania jazyka. Kognitívni psychológovia čoraz častejšie venujú pozornosť problematike vzťahu
kognitívneho vývinu a kultúrnych pohľadov. „Kultúrne faktory predpisujú, čo sa budeme učiť a v akom
veku; v dôsledku toho rozdielne kultúrne prostredia vedú k vývinu rozdielnych typov schopností“ (Dočkal,
2008, s. 124).
Z nášho pohľadu táto oblasť môže byť prínosná a aplikovateľná zároveň v multikulturálnom
ošetrovateľstve (OSE).
Abramenková (1987) definuje emocionalitu ako vlastnosť človeka, ktorá charakterizuje obsah, kvalitu
a dynamiku emócií a citov a popri aktivite je jednou zo základných zložiek temperamentu. Z uvedeného
104
vyplýva, že emocionalitu tvoria emócie a city, ktoré patria do duševných prejavov človeka (In Semanová,
Miňová, 2008, s. 8).
Emócie majú sociálnu a kultúrnu funkciu (rodinný život, umenie, náboženstvo). Psychologická funkcia
emócií spočíva napr. v tom, že môžu viesť k lepšiemu uvedomovaniu našich skutkov. Sú osobitým druhom
komunikácie, v procesoch utvárania osobnosti a jej hodnotového systému sú azda najúčinnejším činiteľom
prosociálneho správania (Kováč, 2010, s. 218-219). Ako uvádza Plháková (2003, s. 387), výsledky
výskumov nasvedčujú tomu, že základné emócie, ku ktorým patrí predovšetkým radosť, smútok, strach,
hnev a odpor, sú geneticky „naprogramované“. Tieto emócie, ktoré sprevádzajú typické vzorce výrazového
správania, sa objavujú vo všetkých kultúrach. Väčšina ľudských citov však vzniká vo vzťahu k druhým
ľuďom alebo k sebe samému.
City možno charakterizovať ako vzrušenie mysle, emócie ako vzrušenie organizmu, ale spolu tvoria
jednotu. Mnohí autori spájajú pojem emócie s uspokojovaním primárnych potrieb a city s uspokojovaním
vyšších potrieb. City má na rozdiel od emócií len človek (Verešová, 2007, s. 30).
Emócie sa bežne dávajú do protikladu s kogníciami (racionalita vs. emocionalita), celý rad
psychologických výskumov dokazuje opak, ich úzku prepojenosť. Emócie sú zdrojom rýchleho
spracovávania informácií, že kongruencia nálad s emóciami funguje ako organizačná kategória pamäti, že
negatívne emócie spôsobujú pokles schopnosti odkloniť pozornosť k novému ohnisku, že aktuálny záujem
výrazne ovplyvňuje sociálno-motivačný potenciál atď. (Kováč, 2010, s. 211-112). Podobne aj Ruiselová,
Prokopčáková (2008, s. 53) tvrdia, že v minulosti sa predpokladalo, ako emócie negatívne ovplyvňujú
racionálne myslenie. V súčasnosti sa ukazuje, že emócie (najmä negatívne – a ľútosť sa medzi ne zaraďuje)
môžu pozitívne ovplyvniť racionálne myslenie a afektívny výkon. Uvažuje sa o tom aj v spojení so
skúmaním procesov zvládania náročných situácií a v iných problematikách. Nezastupiteľnú úlohu
zohrávajú nielen pri spoluvytváraní sociálnych interakcií, ale prispievajú tiež k trvalejším vzťahom. Podľa
Kondáša et al. (2002, s. 45) niektorí psychológovia hovoria o integrovaných programoch cítenia, myslenia
a správania, čím sa zdôrazňuje celostné chápanie duševného diania. Emočná inteligencia (EI) sa objavuje
postupne, po období, ktoré bolo charakterizované prísnym oddelením racionality a emócií, kedy emócie
boli považované skôr za negatívne a brániace logickému uvažovaniu. 60-roky roky 20. st. boli poznačené
mnohými protestmi proti vojne, spoločnosti, rodovým rozdielom (Molčanová, Baumgartner, 2008, s. 163).
Takmer všetky existujúce koncepty a nástroje merania EI pokrývajú aspoň štyri oblasti vzťahujúce sa
k emóciám. Napriek viac ako dvom desaťročiam výskumu EI však stále neexistuje konsenzus s jej
konceptualizáciou. V rámci teórií EI existujú dva rozdielne prúdy, ktoré buď vymedzujú EI ako schopnosť
alebo EI ako črtu (prípadne sa používa označenie zmiešané modely (Baumgartner, Molčanová, Chylová,
2010, s. 186).
JADRO PRÁCE
Interkultúrne odlišnosti vo vyjadrovaní emócií sú dokázané. Porovnáva sa, akými spôsobmi príslušníci
rôznych etník a národov môžu komunikovať svoje emočné stavy, v závislosti na tom, čo im umožňuje ich
typ jazyka, a určujú kultúrne dané komunikačné normy v danej spoločnosti. Napr. sa dokazuje, že v ruštine
105
a poľštine existujú slová a frázy s vysoko emocionálnym nábojom, ktoré nemajú ekvivalenty v angličtine.
Tak ruské slová “nadryv“ (duševná rozpoltenosť) alebo „toska“ (clivota) sa nedajú priamo preložiť do
angličtiny, pretože „rodený hovoriaci anglickým jazykom nepoznajú tieto pocity, anglosaská kultúra nemá
pre tento psychický stav odpovedajúce výrazy“. Niektorí autori dávajú tieto odlišnosti do súvislosti
s národným charakterom („ruská duša“) alebo s klimatickými podmienkami (melanchólia obyvateľov
Škandinávie) (Průcha, 2010b, s. 145-146).
S týmto súvisia interkultúrne odlišnosti vo vyjadrovaní zdvorilosti a v celkovom zdvorilostnom správaní.
Dokazuje sa, že jednotlivé národy a etniká majú rozdielne spôsoby. V niektorých spoločnostiach je
vyjadrovanie zdvorilosti pomerne strohé a jednoduché, v iných spoločnostiach predstavuje celý systém
rituálov sprevádzajúcich ospravedlnenia, prosby, poďakovania, pochybnosti, nesúhlas a pod. Príkladom
zdvorilostnej strohosti sú Fíni, v ktorých komunikácii je vyjadrovanie prosieb a vďaky pomerne
jednoduché, bez rituálnych komplimentov. Na rozdiel od gréckej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje dosť
formálny systém rituálov pri ďakovaní. To súvisí s formálnosťou oslovovania v prostredí v školy: vo
Fínsku sa používa veľmi neformálne oslovovanie ako žiaka, či študenta učiteľom a naopak. Na stredných
a vysokých školách je obvyklé, že študenti oslovujú učiteľa krstným menom a tykajú mu, resp. nepoužívajú
akademické tituly – čo je úplne neprípustné v českých a mnohých iných spoločnostiach (Průcha, 2010a, s.
146).
Kondáš et al. (2002, s. 45) popisujú, že emócie sú sprevádzané radom fyziologických, výrazových
a niekedy aj motorických zmien.
Kováč (2010, s. 220) konštatuje, že prapôvodnou, a teda aj najuniverzálnejšou emóciu je bolesť.
Průcha (2010a, s. 165-166) potvrdzuje na základe klinických skúseností, že reagovanie na bolesť je odlišné
v prejave komunikačného správania pacientov – cudzincov, nielen u dospelých, ale aj u detí. Zatiaľ čo deti
z ruského prostredia reagujú obvykle ticho, stoicky a zdržanlivo, deti anglosaského prostredia sa častejšie
a hlasnejšie dožadujú úľavy od bolesti. Značné rozdiely sú v komunikačnom správaní u dospelých
z rôznych kultúr.
Cieľom štúdie emocionálnej reakcie u detí na hospitalizáciu v Kórei bolo, overiť psychometrické vlastnosti
emočných reakcií Instrument – kórejskej (ERI-K). Vzorka 170 hospitalizovaných kórejských detí malo
popísať, ako sa cítili v priebehu hospitalizácie, a to prostredníctvom ERI-K a tvárovej afektívnej škály.
Prekvapivo, deti uviedli nižšiu úroveň negatívnych emócií a fyzické nepohodlie a strednú úroveň
pozitívnych emócií (happy, good). Vnútorná konzistencia nástroja merania, 14-položiek vykazuje reliabilitu
0.88, čo je vysoká spoľahlivosť. Validita nástroja merania dosahuje celkovú koreláciu v rozmedzí 0,42 a
0,65. Exploračná faktorová analýza identifikovala dva faktory, ktoré vysvetľuje 54 % rozptylu (Jin-Nie
Kim et al. 2011, s. 31).
Výsledky inej štúdie zameranej na jazykovú vybavenosť detí v kontexte s hodnotením ich emocionálneho
stavu sú také, že väčšina detí má skúsenosti s emočný stresom pri hospitalizácii. Avšak, autori konštatujú,
že existujúce nástroje na hodnotenie emocionálneho stavu hospitalizovaných detí, majú svoje obmedzenia
v súvislosti s jazykovým vyjadrením. Ako riešenie vidia určenie jazyka/výrazov, pretože kórejské
106
a americko – kórejske deti používajú na opis emócií rozdielne slová, ktoré môžu súvisieť s chorobou a ich
hospitalizáciou. Pre poskytovateľov zdravotnej starostlivosti odporúčajú, aby boli opatrní pri priamom
preklade, pretože kultúrne nuansy môžu sprostredkovať rôzne významy v inom jazyku. V rámci prípravy na
zvýšené množstvo detí menšín v Spojených štátoch, by poskytovatelia zdravotnej starostlivosti mali chápať
kultúrny pohľad týkajúci detského zdravia, choroby a poskytovať jazykovo a kultúrne zodpovedajúcu
starostlivosť (Park, Foster, Cheng, 2009).
Podobne skúsenosti s vyjadrovaním emócií vplyvom kultúry majú aj Parker et al. (2005, s. 215-227), ktorí
odporúčajú venovať osobitnú starostlivosť pri používaní nástrojov EI v rôznych kultúrach. Štúdia skúmala
sebahodnotenie mládeže meraním EI (EQ-i: YV) vo vzorke 384 mladých ľudí z niekoľkých domorodých
vidieckych oblastí v Kanade (priemerný vek = 12,5 rokov). Táto vzorka bol vyrovnaná (podľa veku a
pohlavia) s druhou vzorkou- vidieckej kanadskej non-domorodej mládeže (N = 384). Štvor-faktorový
model pre meranie (interpersonálne, intrapersonálne schopnosti, prispôsobivosť a schopnosť zvládania
stresu), bol testovaný pomocou faktorovej analýzy. U domorodých respondentov sa zistilo, že majú
významne nižšie skóre v interpersonálnych schopnostiach, prispôsobivosti a vo zvládaní stresu v porovnaní
s non-domorodými deťmi. Tieto výsledky sú v kontexte EI jedným z faktorov vyvolávajúcich celý rad
zdravotných problémov u detí a dospievajúcich.
Štúdia americko-africkej staršej populácie, upozorňuje na existenciu naliehavej potreby pripraviť sestry pre
poskytovanie kultúrno-kompetentnej starostlivosti. Cieľom tejto štúdie bolo zvýšenie vedomostí a
informácií dostupných o kultúrnom dedičstvo, prostredníctvom pohľadu na svet, a životných skúsenosti
staršieho Američana-Afričana. Boli vykonané pohovory s africkými staršími Američanmi žijúcimi v
stredne veľkých mestách severovýchodu. Údaje boli analyzované pomocou Spiegelberg je to
fenomenologické metóda. Objavili sa témy ako: (a) nikto sa ma nespýtal pred, (b) príbehy diskriminácie,
(c) coping a diskriminácia, (d) bolesť s diskriminácie, a (e) vlastné postrehy. Sestry, pomocou týchto
spomienok, môžu získať pohľad na kultúrne dedičstvo, pohľad na svet, a ich životné skúsenosti. Následne
sa môže zlepšiť ich schopnosť poskytovať kultúrno-kompetentnú starostlivosť o túto populáciu (Shellman,
2004, s. 308).
V súvislosti s možnosťami edukácie v ošetrovateľstve môžeme sledovať rozdiely medzi rasami (Nemcová,
Hlinková et al. 2010, s. 132). Nemcová, Hlinková uvádza, že mongoloidná a negroidná rasa stoja na
protipóloch, kým europoidná rasa je v strede. Neprikladá jej však taký veľký význam. Neexistuje dôkaz, že
by faktory sociálneho prostredia mali veľký vplyv na inteligenčný kvocient (IQ) okrem výnimočných
prípadov. Biele a čierne deti vychovávané v rovnakom prostredí majú IQ také, ako sa očakáva na základe
IQ ich biologických rodičov. IQ adoptovaných detí v priemere koreluje s IQ biologických matiek, nakoľko
otcovia sú obyčajne neznámi. Tiež vyvracajú hypotézu, že zlé sociálne podmienky sú zodpovedné za
rozdiel medzi IQ bielou a čiernou rasou. Tvrdia, že ľudia si vytvárajú prostredie maximálne kompatibilné
s ich genotypom. To znamená, že pri vytváraní edukačných plánov sa nemôžeme spoliehať na to z akého
prostredia jednotlivec pochádza, ale jeho ochotu a motiváciu k učeniu a zmene postojov musíme zistiť pri
posudzovaní (Nemcová, Hlinková et al. 2010, s. 132 In Rushton,1997, s. 5).
107
ZÁVER
Oblasť ošetrovateľskej starostlivosti, je oblasťou praxe v ktorej sa zákonite integrujú poznatky z
psychológie, interkultúrnej psychológie. Ide o rešpektovanie rôznych etnických a kultúrnych špecifík
v emocionalite jedinca, jeho emočnej inteligencie a pod. Závislosť na etnických, rasových, náboženských
charakteristikách jednotlivých spoločností je zrejmá a ovplyvňujúca ošetrovateľskú starostlivosť. Uríčková,
Boroňová (2008, s. 84 ) upozorňujú, že úlohou multikultúrnej výchovy je vzdelávať sestry tak, aby
pochopili a uplatnili etické princípy vo všetkých oblastiach ošetrovateľskej starostlivosti a naplnili tak svoje
humánne poslanie.
Z hľadiska integračného smerovania Slovenska je potrebné si uvedomiť, že multikulturalizmus sa stáva
každodennou súčasťou práce sestier (Uríčková, 2011, s. 59).
Z nášho pohľadu zdôrazňujeme, že sestry by mali byť schopné porozumieť emóciám pacientov rôznych
vekových kategórii a rôznych kultúr, výsledkom čoho má byť kvalitná starostlivosť. V systéme našej
zdravotnej starostlivosti je tejto problematike venovaná minimálna pozornosť. Odporúčame:
-
integrovať vo väčšej miere poznatky z psychológie do oblasti multikulturálneho OSE,
-
realizovať v ošetrovateľstve výskumné štúdie zamerané na prejavy emócií pacientov – klientov
rôznych kultúr, národov, etník a rôznych vekových kategórií,
-
vytvárať u sestier efektívnym spôsobom (celoživotné vzdelávanie, pregraduálne vzdelávanie
študentov ošetrovateľstva).
LITERATÚRA
[1] BAUMGARTNER, F., MOLČANOVÁ, Z., CHYLOVÁ, M. 2010. Emočná inteligencia vo vzťahu ku
copingu. In Kognitívny portrét človeka. Eds. I. Ruisel, A. Prokopčáková. Bratislava : ÚEPsSAV. 2010.
186-204 s. ISBN 978-80-88910-29-9.
[2] DOČKAL, V. 2010. Kultúrna a sociálna podmienenosť kognitívneho vývinu v predškolskom veku. In
Kognitívny portrét človeka. Eds. I. Ruisel, A. Prokopčáková. Bratislava : EPsSAV. 2010. 120-137 s. ISBN
978-80-88910-29-9.
[3] JIN-NIE KIM et al. 2011. Psychometric Assessment of the Emotional Reactions Instrument-Korean
(ERI-K) to Measure Korean Children’s Emotional Reaction to Hospitalization. In J Transcult Nurs, January
2011; vol. 22, 1: pp. 31-39.
[4] KONDÁŠ, O. et al. 2002. State z klinickej psychológie. Trnava : Univerzita sv. Cyrila a Metoda, 2002.
262 s. ISBN 80-968191-4-3.
[5] KOVÁČ, D. 2010. Emócie v kogníciách: Zobudíme šípkovú Ruženku? In Kognitívny portrét človeka.
Eds. I. Ruisel, A. Prokopčáková. Bratislava : ÚEPsSAV. 2010. 205-235 s. ISBN 978-80-88910-29-9.
[6] MOLČANOVÁ, Z., BAUMGARTNER, F. 2008. Emočná inteligencia – teória, metodológia, možnosti
výskumu. In Myslenie-osobnosť-múdrosť. Ed. I. Ruisel et al. Bratislava : ÚEPsSAV, Slovak Academic
Press. 2008. 163-188 s. ISBN 978-80-88910-25-1.
108
[7] NEMCOVÁ, J., HLINKOVÁ, E. et al. 2010. Moderná edukácia v ošetrovateľstve. Martin : Osveta.
2010. 260 s. ISBN 978-80-8063-321-9.
[8] PARK, J.H.,FOSTER, R., CHENG, S. 2009. Language Used by Korean and Korean American Children
to Describe Emotional Reactions to Illness and Hospitalization. J Transcult Nurs, 2009; vol. 20, 2: pp. 176186.
[9] PARKER, J.D.A. et al. 2005. Generalizability of the emotional intelligence construct: Across-cultural
study of North American aboriginal youth. Personality and Individual Differences. 2005. Vol. 39, Issue 1:
pp. 215-227.
[10] PLHÁKOVÁ, A. 2003. Učebnice obecné psychologie. Praha : Academia, 2003. 472 s. ISBN 978-80200-1499-3.
[11] PRŮCHA, J. 2010 a. Interkulturní komunikace. Praha : Grada. 2010. 200 s. ISBN 978-80-247-3069-1.
[12] PRŮCHA, J. 2010 b. Interkulturní psychologie. 3. vyd., Praha : Portál. 2010. 220 s. ISBN 978-807367-709-1.
[13] RUISELOVÁ, Z., PROKOPČÁKOVÁ, A. 2008. Kontrafaktové myslenie a osobnosť. In Ruisel, I. et
al. (Ed.) Myslenie – osobnosť – múdrosť. Bratislava : ÚEPsSAV, Slovak Academic Press, 2008. 49-76 s.
ISBN 978-80-88910-25-1.
[14] SEMANOVÁ, E., MIŇOVÁ, M. 2008. Rozvíjanie emocionality dieťaťa predškolského veku. Kto som
ja? Kto si Ty? Prešov : Rokus, s.r.o. 2008, 80 s. ISBN 978-80-89055-85-2.
[15] SHELLMAN, J. 2004. “Nobody Ever Asked Me Before”: Understanding Life Experiences of African
American Elders. J Transcult Nurs, 2004; vol. 15, 4: pp. 308-316.
[16] URÍČKOVÁ, A., BOROŇOVÁ, J. 2008. Komunikačné karty – alternatívna forma komunikácie v
multikultúrnom ošetrovateľstve. In Archalusová, A. et al. (eds.) Cesta k profesionálnímu ošetřvatelství III.
Sborník příspěvků III. Slezské vědecké konference ošetřovatelství s mezinárodní účastí konané dne 13. –
14. května 2008. 81-84 s. ISBN 978-80-7248-470-6.
[17] URÍČKOVÁ, A. 2011. Multikultúrne ošetrovateľstvo v teórii a praxi. In Ryska. M, Botíková, A.
(Eds.) Ošetrovateľstvo v teórii a praxi. Praha : Ottova tiskárna, 2011. 55-75 s. ISBN 978-80-260-1322-8.
[18] VEREŠOVÁ, M. et al. 2007. Psychológia. Martin : Osveta, 2007. 191 s. ISBN 80-8063-239-1.
Kontaktná adresa:
PhDr. Ingrid Juhásová
Katedra ošetrovateľstva, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce
Trnavská univerzita v Trnave
Univerzitné námestie č. 1
918 43 Trnava, Slovenská republika
[email protected]
109
SOCIÁLNA STAROSTLIVOSŤ V PENITENCIÁRNYCH PODMIENKACH V KONTEXTE
ALTERNATÍVNYCH TRESTOV
SOCIAL SOLICITUDE IN PENITENNCIARY CONDITIONS IN THE CONTEXT OF
ALTERNATIVE PENALTIES
Jurašek, M., 2Chomová, M.
1
1
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, n.o., Bratislava
2
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, n.o., Bratislava
Pojem sociálna starostlivosť je veľmi všeobecný pojem a zároveň špecifický, ak myslíme naformu
starostlivosti o určitú skupinu osôb. Rizikovou skupinou, ktorou sa zaoberáme v tomto príspevku sú osoby,
ktoré v dôsledku spáchania trestného činu boli určitým spôsobom obmedzení na svojich právach, pričom aj
keď nechtiac boli nútené a podriadené reedukačnému a resocializačnému ovplyvňovaniu, ktoré je súčasťou
penitenciárnej starostlivosti. Pojem „penitenciárna“ je slovo latinského pôvodu a znamená týkajúci sa
výkonu trestu, alebo väzenský a trestanecký. Penitenciárna starostlivosť predstavuje starostlivosť o osoby
vo výkone trestu odňatia slobody.1 Často sa stretávame s dvoma pojmami, a to penitenciárne
zaobchádzanie a penitenciárna starostlivosť, ktoré vyvolávajú polemiku v správnosti ich používania. Pojem
„penitenciárna starostlivosť“ sa používa pri práci s obvinenými vo výkone väzby, kde sa nemôžu
používaťresocializačné a reedukačné prvky ovplyvňovania, na rozdiel od „penitenciárnehozaobchádzania“,
ktoré sa používa u osôb vo výkone trestu odňatia slobody, u ktorých je resocializácia a reedukácia hlavným
cieľom nápravy.2 Penitenciárnym zaobchádzaním sa rozumejú všetky aktivity smerujúce k plneniu výkonu
trestu odňatia slobody, pričom sa prihliada na to, aby sa odsúdeným osobám neuškodilo. Preto v sebe
zahŕňa napr. sociálnu starostlivosť, vzdelávanie, zamestnávanie, návštevy, korešpondenciu, psychologickú,
lekársku a psychiatrickú starostlivosť, ako aj psychoterapiu a pod.3 K splneniu účelu penitenciárneho
zaobchádzania s odsúdenými je dôležitá podpora a rozvoj pozitívnych osobnostných vlastnosti,
prejavovanie úcty k iným, pozitívny vzťah k rodine a zmysel pre zodpovednosť na takej úrovni, aby sa u
týchto delikventov budoval predpoklad zaradenia do občianskeho života, v ktorom by rešpektovali zákony
a spoločenskú morálku a zároveň by nedochádzalo k degradácii spoločnosti.4 Nová koncepcia trestného
práva priniesla niekoľko nových druhov sankcií, ktoré sa stále vo väčšej miere uplatňujú v praxi. V našej
štúdii sa sústredíme na problematiku alternatívnych trestov, pričom v krátkosti prezentujeme históriu ich
vzniku a uplatňovania a poukážeme na význam vzniku penológie, vedy o väzenstve. Podrobne
charakterizujme jednotlivé druhyalternatívnych trestov a zdôrazníme ich potrebu, význam a zmysel z
hľadiska sociálnej starostlivosti, ako aj prevencie, pretože tresty majú výchovný charakter nielen pre
samotného páchateľa, ale aj pre ostatných ľudí.
110
Z histórie alternatívnych trestov.„V Európe na prelome 18. a 19. storočia sa začali objavovať
humanitárnejšie názory na účel trestov. V roku 1786 francúzsky právnik Filangiery tvrdil:5 „aby bol trest
užitočný musímieriť na následky zločinu, chápané ako rad neporiadkov, ktoré sa nim môžu začať.“ Podľa
Bernaveho „Trest sa nemá vymerať podľa zločinu, ale podľa jeho možného opakovania. Nemá byť
zameraný na minulé porušenie zákona, ale na budúci neporiadok. Treba konať tak, aby sa zločincovi
nežiadalo opakovať svoj čin ani možnosť nájsť napodobňovateľov.“6
Hľadaním nových foriem spravodlivosti, ktoré by nahradili, resp. doplnili v súčasnej dobe
používané, no nie celkom efektívne spôsoby trestania, je charakteristická druhá polovica 20. Storočia.
Hlavnou myšlienkou je využívanie trestov, ktoré nie sú spojené s odňatím slobody.7
V roku 1971
sociológovia v USA upozorňovali na spolitizovanie problému. Politici sa predbiehali v tom, kto je
nekompromisnejší a najtvrdší na zločincov. Skonštatovali, že počet ľudí v amerických väzniciach rastie a
za posledných 12 rokov sa zdvojnásobil. Pred viac ako 20 rokmi bolo dokázané, že prepustení odsúdení
páchajú ešte ťažšie trestné činy, než za aké boli odsúdení. Ako príklad je tvrdenie jedného z väzňov, podľa
ktorého zlodeji musia byťpotrestaní a neospravedlňoval ich kradnutie, hoci on bol tiež zlodej. Vtedy si už
však nemyslel, že keď ho prepustia, tak bude zlodejom. Tvrdil však aj to, že ho vo väzení nenapravili.
Nemyslel už na kradnutie, ale myslel už iba na zabíjanie, bol posadnutý zabiťtých, ktorí s ním zaobchádzali
ako so psom a bili ho. Dúfal a modlil sa za to, aby dokázal prekonať bolesť a nenávisť, ktoré každý deň
zožierajú jeho dušu. Modlil sa za svoj budúci život na slobode, pričom vedel, že to nebude ľahké. Tento
závažný psychologický fenomén je už dávno známy, odborná verejnosť na Slovensku sa primerane
nevenuje jeho praktickému riešeniu, pričom po roku 1989 sa u nás kriminalita zvýšila takmer o 300
percent.8 Týmto a im podobným názorom treba venovať nemalú pozornosť, nakoľko poukazujú na to, že
pri trestaní sa nemá pozerať iba na ich exeplárnosť, ale aj na finančnú a správnu intenzitu ukladania trestov.
Z uvedeného je zrejmé, že hlavne tieto dôvody sú v súčasnej dobe s problematikou alternatívnych trestov
úzko spájané.9 Ako sme už prezentovali po roku 1989 na Slovensku nastúpil neobvyklý nárast a zmena
kriminality, ktorý si vyžiadal potrebu prehodnotiť otázku účelu trestu, hlavne prehodnotenia jeho účinnosti.
Išlo o to, že nárast kriminality, priniesol so sebou viac páchateľov a samozrejme aj odsúdených, na trest
odňatia slobody. Na jednej strane tu bola prítomná preplnenosť väzníc a na druhej strane neúčelnosť trestu
odňatia slobody na prevýchovu odsúdených. K nárastu kriminality sa pripojil aj problém väzenstva, ktorý
môžeme popísaťako ekonomický a sociálny. Nie však iba tieto problémy vyvolali širokú diskusiu o
zaradení alternatívnych trestov do trestného zákona. Ich zavedenie je potrebné aj preto aby sa: zefektívnil
účel trestu odňatia slobody a znížil počet uväznených, dosiahla ucelená sociálna integrácia páchateľa, viac
si uvedomili postavenie obete trestných činov, v celej Európe sa nahrádza trest odňatia slobody inými
efektívnejšími trestami, v trestnom zákone akceptovanie a uznanie celosvetového trendu depenalizácie a
naplnenie záväzku, ktoré pre našu republiku vyplývajú z rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy č. (76)
10 z roku 1976 a odporučenia č. R (92) Rady Európy. Tieto argumenty vychádzajú v prospech kladnej
diskusie o potrebe zavedenia do nášho Trestného zákona inštitút alternatívnych trestov. 10 Trestné právo
na Slovensku sa začalo vyvíjať rozdelením ČSFR na dva samostatné štáty, kedy sa začali prijímať nové
111
zákony a trestnoprávne normy. Tie odštartovali rekodifikáciu slovenského trestného práva. V tom čase
prechádzala Slovenská republika transformáciou politického, spoločenského a ekonomického systému a s
tým súvisela aj potreba úpravy právneho poriadku a trestného práva, ktoré museli byť v súlade s Ústavou
SR. Počas nej bolo vydaných množstvo zákonov, ktorých zmyslom bola v čase reformácie Slovenskej
republiky okamžitá reakcia na spoločenské, ekonomické premeny a s tým súvisiace zmeny v trestnoprávnej
regulácii vzťahov a procesov. Ich prijatie si vyžiadal vznik Slovenskej republiky a trvali až do rekodifikácie
trestných kódexov.11 Do rekodifikácie Trestného zákona bol na Slovensku platný zákon č. 140/1961 Zb.,
ktorý bol od nadobudnutia jeho účinnosti viac než 30x novelizovaný, pričom ani ich úpravami nezískal
Trestný zákon stav celkového zosúladenia s princípmi nového ústavného zriadenia Slovenskej republiky.
Predmetnými novelizáciami sa nenaplnili požiadavky na kvalitu trestnoprávnej ochrany spoločenských
vzťahov, pretože tie bolo možné naplniť iba cestou rekodifikácie slovenského trestného práva a jej ciele
boli schválené vládou SR v máji v roku 2000. Zavŕšením legislatívneho procesu bol Národnou radou
Slovenskej republiky prijatý nový Trestný zákon č. 300/2005 Z.z. v znení zákona č. 650/2005 Z.z. a
Trestný poriadok zákon č. 301/2005 Z.z. v znení zákona č. 650/2005 Z.z. a rekodifikované trestné kódexy
spolu s ich novelami nadobudli účinnosť 1. januára 2006.12 V rámci rekodifikácie Trestného zákona bol
náš systém rozšírený o tresty – domáceho väzenia, povinnej práce a podmienečného odkladu VTOS s
probačným dohľadom. V súvislosti so zavádzaním alternatívnych trestov, opatrení, pravidiel a inštitútov a
následne pri ich uvedení do praxe bolo potrebné vychádzať so skúseností iných krajín, hlavne tých, kde sa
ich ukladanie osvedčilo.13 Pri zavádzaní týchto trestov vznikali problémy, ktoré neskúmala žiadna veda a
preto vznikla nová vedná disciplína penológia.14
Penológia v 19. storočí vznikla penitenciaristika, penitenciárna veda (samostatná veda o väzenstve)
ktorej cieľom je skúmanie interdisciplinárnych súvislostí trestu odňatia slobody. Bolo to ešte pred vznikom
penológie a dnes je
penitenciárna veda súčasťou penológie. Penológia sa z komplexného
interdisciplinárneho hľadiska zaoberá skúmaním mimoprávnych súvislosti trestu odňatia slobody, jeho
výkonu a účinnosti. Podnetom na vznik penitenciárnej vedy a neskôr penológie bola skutočnosť, že v tej
dobe prítomné vedné disciplíny sa zaoberali otázkami väzenstva, ale žiadna ich neskúmala v ich
celistvosti.15 „Penitenciaristika tak vznikla s cieľom hľadať a vypracovávať najefektívnejšie, filozoficky,
eticky, ale aj kriminologicky odôvodnené spôsoby výkonu trestu odňatia slobody. Obdobne bol neskôr
vznik penológie vyvolaný tým, že postupne zavádzané nové druhy trestov (resp. ochranných opatrení),
ktoré mali byť najmä alternatívou k trestu odňatia slobody, vytvorili úplne nové problémy, ktoré dovtedy
neboli inými vednými disciplínami skúmané, resp. boli skúmané tou ktorou vedou čiastkovo, len z jej uhla
pohľadu.“16
Alternatívne tresty „Alternatívnymi trestami rozumieme tresty, ktoré bez toho, aby boli spojené s
odňatím slobody, zaručujú splnenie účelu trestu rovnako, ako keby bol na odsúdenom vykonaný
nepodmienečný trest odňatia slobody.“17 Pod pojmom alternatíva chápeme možnosť si vybrať z dvoch
alebo z viacerých spôsobov riešenia. V súvislosti s ukladaním trestov má sudca možnosť pri uložení trestu
odsúdenému si vybrať medzi trestom odňatia slobody a trestom, ktorý sa vykoná na slobode. Pri uložení
112
alternatívneho trestu je stále prítomná povaha trestných sankcii, ktoré sú spojené s obmedzením osobnej
slobody (napr. trest domáceho väzenia alebo trest povinnej práce). Aj tieto tresty patria medzi alternatívne
tresty. Dôležité je, že alternatívne tresty sa nespájajú s negatívnymi stránkami trestu odňatia slobody (napr.
negatívny dopad na rodinu, narušenie citových väzieb a pod.) a náklady na ich výkon sú nižšie v porovnaní
s trestom odňatia slobody. Pri krátkodobom treste odňatia slobody sa reedukačné a resocializačné procesy u
odsúdeného, nadajú úspešne rozvinúť, nakoľko jeho odtrhnutie od spoločnosti a uzavretie v prostredí iných
odsúdených má zvyčajne zlý vplyv na samotného odsúdeného.18 Cieľom rozšírenia alternatívnych trestov
bolo posilniť zásadu, že nepodmienečný trest odňatia slobody je „ultima ratio“, ktorú treba uplatniť len
vtedy, keď iné, menej závažné prostriedky boja proti zločinnosti, vrátane trestov bez odňatia slobody,
zlyhali. Alternatívne tresty nie sú prekážkou na opätovné začlenenia páchateľa do spoločnosti, ale naopak,
v mnohých prípadoch mu k tomu účinne pomáhajú. Súvisí to s rozvojom novej koncepcie trestnej politiky,
ktorá sa nazýva restoratívna. Pojem restoratívna pochádza z anglického slova restore - obnoviť, navrátiť do
pôvodného stavu, ale môže mať pôvod aj v latinskom restitutio. Restoratívnu koncepciu trestania možno
vymedziť ako určitý spôsob zaobchádzania s páchateľmi, odlišný od zaužívanej retributívnej koncepcie
trestania (retributio - odplata, potrestanie, podstatou je zistiť trestný čin, jeho páchateľa, spravodlivo ho
potrestať a týmto spôsobom preventívno-represívne chrániťspoločnosť), ktorá vychádza z názoru, že
súčasná trestná spravodlivosť nie je adekvátnou reakciou spoločnosti na rast kriminality a dostatočne
efektívne nevedie k ochrane jednotlivca a spoločnosti.19 S touto koncepciou sú spojené názory, ktoré
nesúhlasia s jednoznačným štátnym monopolom na riešenie incidentov trestnej povahy. Chápať ju môžeme
ako celok požiadaviek, cieľov a metód, ktoré opisujú konkrétny prístup k riešeniu problémov zločinnosti.
Táto
trestná justícia zdôrazňuje práva obete, ich ochranu, mimosúdne prejednávanie trestných vecí,
uplatňovanie alternatívnych trestov vo vzťahu ku klasickému trestu odňatia slobody. K jej vytvoreniu
vedie to, že klasický spôsob trestania vyčerpal svoje možnosti, už nedokáže zabrániť rastu kriminality,
riešiť problémy trestnej justície, medzi ktoré patrí ich preťaženosť, nízka účinnosť, nedostatočná ochrana
obetí a pod.20 Výkon niektorých alternatívnych trestov je spojený s pobytom odsúdeného v
nápravnovýchovnom zariadení s rôznymi aktivitami vykonávanými na slobode, napríklad s niektorým
výcvikom, zamestnaním, rekvalifikáciou v rôznych podnikoch a civilných zariadeniach, u poniektorých
môžu byť prítomné znaky domáceho väzenia. K iným alternatívnym trestným sankciám môžeme zaradiť
tresty, alebo ochranné opatrenia, ktoré sa realizujú na slobode napríklad peňažné tresty, denné pokuty,
verejno-prospešné práce, zákaz riadenia motorových vozidiel, zákaz držby zbrane, probácia, náhrada škody,
ospravedlnenie sa poškodenému, nútené ústavné alebo ambulantné liečenie. Medzi alternatívne tresty
môžeme zaradiť aj sankcie naviazané s odkladom trestu odňatia slobody a to podmienečné odsúdenie,
upustenie od potrestania, podmienečné zastavenie trestného stíhania, zmier a pod.21 V § 32 sú uvedené
tresty z ktorých za alternatívne môžeme považovať trest domáceho väzenia, trest povinnej práce, peňažný
trest, podmienečný odklad výkonu trestu, podmienečný odklad výkonu trestu s probačným dohľadom. V
niektorých štátoch Európy sa využívaniu aj in alternatívne tresty. Napr. vo Veľkej Británii, Holandsku sa
používa elektronické monitorovanie a vo Francúzsku, Taliansku trest kontrolovanej slobody. Medzi
113
alternatívne tresty nepatria niektoré reakcie štátu na trestný čin a tie nie sú spojené s trestnou sankciou. Ide
o upustenie od potrestania (§ 40), upustenie od súhrnného trestu a ďalšieho trestu (§ 44), upustenie od
potrestania (§ 98), podmienečné upustenie od potrestania (§ 101). V tomto prípade ich môžeme označiť ako
alternatívy k potrestaniu. V rámci trestného práva procesného sa využívajú aj niektoré alternatívy v spôsobe
vybavenia veci a tie sa v trestnom konaní nazývajú odklonmi. Ide tu o podmienečné zastavenie trestného
stíhania (§ 216 TP), podmienečné zastavenie trestného stíhania spolupracujúceho obvineného (§ 218 TP),
zmier (§ 220 TP).22 Medzi alternatívne tresty zaraďujeme:
podmienečný odklad výkonu trestu,
podmienečný odklad výkonu trestu s probačným dohľadom. trest domáceho väzenia, trest povinnej práce,
peňažný trest.
Podmienečný odklad výkonu trestu Súd výkon podmienečného odkladu trestu odňatia slobody
môže odložiť, ak v dobe jeho výkonu neprevyšujúceho dva roky a v súvislosti s osobou páchateľa, hlavne s
prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, kde žije a pracuje, na okolnosti prípadu, je dostatočne
opodstatnené, že na udržanie ochrany spoločnosti a resocializáciu páchateľa výkon trestu odňatia slobody
nie je potrebný, resp. prijme záruku za nápravu páchateľa a ak vzhľadom na výchovný vplyv toho, kto
záruku ponúkol má za to, že výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný.23 Jeho podstata spočíva v
tom, že súd síce vynesie odsudzujúci rozsudok a uloží trest, ale jeho výkon odloží pod podmienkou, že
odsúdený po určitú dobu bude viesť riadny život a vyhovie všetkým určeným požiadavkám. Právna povaha
podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody je v odbornej verejnosti sporná, najmä pokiaľ ide o
spôsob ukladania trestu a jeho výkon. Prevláda však názor, že podmienečné odsúdenie je osobitným
druhom trestu. Preto jeho výklad je urobený samostatne.24 „Význam podmienečného odkladu výkonu
trestu odňatia slobody spočíva v tom, že páchateľsa uzná za vinného z trestného činu a uloží sa mu trest.
Súčasne sa mu však prejavuje určitá dôvera, že aj bez výkonu trestu odňatia slobody trest splní požadovaný
účel. Ak sa vyslovilo, že sa odsúdený v skúšobnej dobe osvedčil, alebo ak sa má za to, že sa osvedčil, hľadí
sa na neho, ako keby nebol odsúdený (§ 50 ods. 7).“25 Ak trest odňatia slobody nepresahuje dva roky, súd
ho môže podmienečne odložiť, ak: v súvislosti s osobou páchateľa, hlavne s prihliadnutím na jeho doterajší
život, prostredie, v ktorom žije, pracuje a na okolnosti prípadu, má za to, že na ochranu spoločnosti a jeho
nápravu výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný, alebo na to aby došlo k náprave páchateľa, dal
niekto záruku za jeho resocializáciu a ten kto záruku za nápravu dal a pri jeho výchovnom vplyve sa
predpokladá, že výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný.26 Podmienka uloženia trestu odňatia
slobody neprevyšujúca dva roky, súvisí s trestom, ktorý páchateľovi za spáchaný trestný čin uloží súd a nie
s trestnou sadzbou, ktorá je stanovená v konkrétnom paragrafovom znení Trestného zákona. Možnosť
podmienečného odsúdenia je aj v prípade ak súd uloží páchateľovi trest odňatia slobody pod dolnú hranicu
trestnej sadzby z dôvodov uvedených v § 39. Podmienečný odklad výkonu trestu je možný iba v prípade
trestu odňatia slobody. Výnimkou je iba podmienečný odklad peňažného trestu u mladistvého. V procese
rozhodovania súdu o uložení podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody súd je povinný
prihliadať na všetky okolnosti týkajúce sa osoby páchateľa, na jeho doterajší život, prostredie, v ktorom žije
a pracuje, taktiež na čin, ktorý spáchal, aby mohol rozhodnúť, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a
114
nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný. Predchádzajúce odsúdenie nemusí vždy
vylučovať podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody.27 Tento trest nemožno uložiť páchateľovi,
ktorý sa dopustil úmyselného trestného činu v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, resp. v skúšobnej
dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody. 28 Pri tomto alternatívnom treste súd
určí skúšobnú dobu od jedného až do piatich rokov. Pri určovaní doby súd vychádza zo závažnosti činu a
možnosti nápravy odsúdeného. Počas skúšobnej doby, môže súd uložiť odsúdenému určité povinnosti, resp.
primerané obmedzenia ( napríklad zákaz požívania alkoholických nápojov, návštev športových podujatí,
osobne alebo verejne sa ospravedlniť poškodenému, nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu trestným
činom). Ak počas skúšobnej doby si odsúdený plnil uložené obmedzenia a povinnosti, viedol riadny život,
súd vysloví, že sa osvedčil. Inak nariadi trest odňatia slobody vykonať. V špecifických prípadoch ponechá
odklad výkonu trestu odňatia slobody, ale popri tom: ustanoví nad odsúdeným probačný dohľad, primerane
predĺžiť skúšobnú dobu, ustanoví ďalšie doteraz neuložené povinnosti alebo obmedzenia.
V prípade, že sa súd vyjadril o odsúdenom, že sa v skúšobnej dobe osvedčil, alebo je predpoklad, že sa
osvedčil, hľadí sa na neho, ako keby nebol odsúdený. V opačnom prípade súd rozhodne o vykonaní trestu.
V tomto prípade súd rozhodne aj o spôsobe výkonu trestu. Tento trest nemá žiadnu súvislosť a netýka sa
výkonu iných trestov, ktoré sú uložené popri tomto treste.29
Podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom V tomto prípade ide o
nový inštitút zavedený v Trestnom zákone č. 300/2005 Z. z., pričom jeho základným zmyslom je
poskytnúťďalší alternatívny spôsob potrestania páchateľa podmienečným odkladom výkonu trestu odňatia
slobody s probačným dohľadom. Je to špeciálny prostriedok oproti podmienečnému odkladu výkonu trestu
odňatia slobody. Ich rozdiel je najmä v dĺžke trestu odňatia slobody (odložiť je možné výkon trestu
neprevyšujúceho tri roky) a pri tomto odklade súd určí nad páchateľom probačný dohľad. Tento dohľad
počas celej skúšobnej doby, ktorá trvá od 1-5 rokov, vykonávajú pracovníci probačnej služby podľa
Trestného zákona, osobitného predpisu a rozhodnutia súdu. Ak bol páchateľovi uložený tento trest, tak ten
je povinný strpieť kontrolu mediačných a probačných úradníkov.30 Skúšobná doba začína nasledujúcim
dňom po dni nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Počas plynutia skúšobnej doby páchateľ musí žiť
riadny život, dodržiavaťobmedzenia a povinnosti, uložené súdom a sú súčasťou probačného dohľadu.31
Prvýkrát bol podmienečný odklad výkonu trestu uzákonený koncom 19. storočia v Belgicku a
Francúzsku. Jeho základ je v anglo-americkej probácii. Rozdiel medzi probáciou a podmienečným
odkladom výkonu trestu odňatia slobody je v tom, že pri probácii je odsúdený pod dozorom za týmto
účelom stanoveným orgánom, no pri podmienečnom odklade výkonu trestu tento dozor chýba. Do konca
prvej svetovej takmer všetky európske krajiny prevzali Francúzsko-belgický typ podmienečného odkladu
výkonu trestu odňatia slobody. V časoch Československej republiky bol podmienečný odklad výkonu trestu
odňatia slobody zavedený zákonom č. 526/1919 Zb., a to podľa francúzskeho vzoru. Tento trest nemohol
byť podľa zákona uložený v prípade, ak bol páchateľ predtým odsúdený za zločin na trest odňatia slobody
dlhší ako tri mesiace, alebo za činy spáchané z nízkej pohnútky a nečestné, za ktoré sa označovali najmä
majetkové trestné činy.32 „Podstatou probačného dohľadu je konštruktívna metóda prevýchovy a iného
115
pozitívneho ovplyvňovania správania páchateľa trestného činu, ktorá je založená na účelnej kombinácii
prvkov kontroly, pomoci a poradenstva. Probačným dohľadom sa z hľadiska jeho obsahu rozumie dlhodobá
práca s odsúdeným, v rámci ktorej je obvinený povinný byť v kontakte s probačným a mediačným
úradníkom, spolupracovať pri vytváraní a realizácii probačného programu v skúšobnej dobe a podrobiť sa
kontrole dodržiavania podmienok uložených súdom.“33 Jeho zmyslom je poskytnúť páchateľovi odborné
vedenie, pozitívne ho motivovať s cieľom prinavrátiť ho do spoločnosti, vytvorenie dobrého sociálneho
zázemia pre jeho spoločenské a pracovné zaradenie a poskytnúť pomoc v jeho zlých životných situáciách.
Počas jeho skúšobnej doby kontrolovať ho a ochraňovať spoločnosť pred prípadnou ujmou zo strany
páchateľa, resp. zabrániť páchateľovi navrátiť sa k páchaniu trestného činu. Cieľom je pôsobiť
prostredníctvom probačných úradníkov na odsúdeného aby sa v budúcnosti vyvaroval páchaniu trestných
činov, nadobudol sociálne zázemie a perspektívne spoločenské uplatnenie.34 V niektorých prípadoch môže
súd uložiť obmedzenia a povinnosti, ktoré sú uvedené v § 51 ods. 3, 4, ktorých plnenie je pod dozorom
probačného dohľadu. Aj pri tomto treste je stanovený obdobný postup súdu pri rozhodovaní či sa odsúdený
osvedčil, alebo nie.35 Povinnosti spočívajú najmä v príkaze: nepriblížiť sa k poškodenému na vzdialenosť
menšiu ako päť metrov a nezdržiavať sa v blízkosti obydlia poškodeného, vysťahovať sa z bytu alebo
domu, v ktorom sa neoprávnene zdržiava alebo ktorý protiprávne obsadil, nahradiť v skúšobnej dobe
spôsobenú škodu, zaplatiť v skúšobnej dobe dlh alebo zameškané výživné, osobne alebo verejne sa
ospravedlniť poškodenému, v skúšobnej dobe získať určitú pracovnú kvalifikáciu alebo zúčastniť sa
rekvalifikačného kurzu, podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným
odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu, podrobiť sa liečeniu
závislosti od návykových látok, ak mu nebolo uložené ochranné liečenie, podrobiť sa v skúšobnej dobe
psychoterapii alebo zúčastniť sa psychologického poradenstva, zamestnať sa v skúšobnej dobe alebo sa
preukázateľne uchádzať o zamestnanie.“36 Ako už bolo spomenuté, tak pri treste podmienečného odkladu
výkonu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom je odsúdený povinný strpieť nad sebou kontrolu
vykonávanú probačným a mediačným úradníkom, pričom sa súdom sleduje jeho správanie. Probačný a
mediačný úradník je súdom poverený kontrolou či odsúdený dodržuje súdom stanovené povinnosti a
obmedzenia. Po skončení skúšobnej doby sa rozhoduje či sa odsúdený osvedčil. Ak splnil všetky
podmienky súd vysloví, že sa osvedčil, ak nie tak nariadi nepodmienečný trest odňatia slobody, resp. v
priebehu skúšobnej doby nariadi nepodmienečný trest odňatia slobody. Rovnako sa postupuje aj v prípade
ak súd, bez zavinenia obvineného do dvoch rokoch od uplynutia skúšobnej doby nerozhodol či sa odsúdený
osvedčil, okrem prípadu keďsa proti odsúdenému v skúšobnej dobe vedie trestné stíhanie pre iný trestný
čin. V prípade ak súd podmienečný trest premení na nepodmienečný trest odňatia slobody, zároveň súd
rozhodne o spôsobe výkonu trestu. Ak sa odsúdený v skúšobnej dobe osvedčil, resp. sa má za to, že sa
osvedčil, pozerá sa naň, ako keby nebol odsúdený.37
Trest domáceho väzenia
Po rekodifikácii zaviedol Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. nový druh
alternatívneho trestu, k trestu odňatia slobody a to trest domáceho väzenia. Tento trest sa bude vykonávať v
prostredí rodiny a pracovného prostredia.38 Trest domáceho väzenia môže súd uložiť až na jeden rok
116
páchateľovi prečinu. Podstata tohto krátkodobého alternatívneho trestu spočíva v tom, že odsúdený sa
počas výkonu trestu domáceho väzenia, v čase, ktorý určí súd, musí zdržiavať vo svojom obydlí (vrátane k
nemu prináležiacich vonkajších priestorov), viesť riadny život a podrobiť sa kontrole technickými
prostriedkami v prípade, že je takáto kontrola nariadená. Spolu s trestom povinnej práce, aj zavedenie
doposiaľ nepoužívaného trestu domáceho väzenia vychádzalo zo snahy zákonodarcu o dekriminilizáciu a
depenelizáciu Trestného zákona, v rámci ktorých bolo potrebné postupne rozširovať možnosti ukladania
trestov nespojených s odňatím slobody. Zavedenie tohto nového trestu má slúžiť ako alternatíva k trestu
odňatia slobody.39 Podstata trestu domáceho väzenia je v tom, že čo najmenej zasahuje do základných práv
a slobôd ako trest odňatia slobody. V tomto prípade odsúdený nie je odlúčený od svojej rodiny, čím
nedochádza k pretrhnutiu citových väzieb. Tento trest sa v súčasnej podobe začal používať od začiatku
osemdesiatych rokov minulého storočia v USA. Dôvodom jeho využitia bola ekonomická stránka. Hlavnou
myšlienkou bola náprava páchateľa, no dôležitejšie bolo jeho potrestanie. Okolo roku 1986 sa v USA
začala kontrola odsúdených prostredníctvom elektronického zariadenia na sledovanie osôb, ktorý
vykonávali trest domáceho väzenia. Náklady si hradili odsúdení. Monitorovací systém sa v Európe začal
používať o 10 rokov neskôr. Európsky trest domáceho väzenia sa od amerického líši hlavne dôrazom na
nápravnú funkciu trestu, hlavne využívaním resocializačných programov, ktoré sú zamerané na osobnosť
páchateľa. V rámci EU je monitorovanie elektronickým sledovaním zavedené vo Veľkej Británii,
Francúzsku Belgicku, Holandsku a Švédsku. Vo Veľkej Británii sa trest domáceho väzenia uplatňuje až po
odpykaní určitej časti trestu odňatia slobody, potom sú prepustení do domáceho väzenia s elektronickou
kontrolou. Francúzsky právny systém využíva elektronicky monitorované domáce väzenie ako alternatívu k
trestu odňatia slobody alebo jeho zvyšku nepresahujúceho jeden rok. Obvinený strávi v domácom väzení
najviac štyri mesiace. V rámci EÚ tento alternatívny trest možno uložiť iba so súhlasom odsúdeného, resp.
členov jeho domácnosti. Dôležité pre odsúdeného je, že sa týmto trestom vyhne trestu odňatia slobody. Aj
napriek tomu, že nosenie náramku je nepríjemné, odsúdení tento trest hodnotia kladne. Tento náramok
odsúdenému pripomína jeho povinností a obmedzenia.40 Výkon predmetného alternatívneho trestu spočíva
v tom, že odsúdený počas jeho výkonu je povinný v čase, ktorý stanoví súd sa zdržiava v obydlí, resp. k
nemu prináležiacich vonkajších priestorov, podrobuje sa kontrole technickými prostriedkami, samozrejme
platí to iba v krajinách, ktoré vykonávajú uvedený druh trestu. Vedie riadne usporiadaný život.41 Trest
domáceho väzenia je možné uložiť iba páchateľovi prečinu, maximálne až na jeden rok a vzhľadom na
povahu činu a možnosť nápravy páchateľa, nie je potrebné uložiť trest odňatia slobody. Nemožno ho uložiť
mladistvému. Tento trest vo svojej podstate obmedzuje odsúdeného na osobnej slobode, pričom po jeho
vykonaní sa automaticky zahladzuje. Jeho výkon je vo väčšine stanovený na čas mimo pracovného času
odsúdeného. Nemožno uložiťspolu trest odňatia slobody a trest domáceho väzenia.42 Počas výkonu
uvedeného trestu smie odsúdený opustiť svoje obydlie, ale iba po predchádzajúcom súhlase probačného a
mediačného úradníka, resp. orgánu, ktorý zabezpečuje technickú kontrolu nad odsúdeným. Túto možnosť
môže využiť iba v naliehavých prípadoch na nevyhnutne potrebnú dobu, pričom táto doba sa započítava do
výkonu trestu.43 Súd nariadi výkon predmetného trestu hneď potom, ako sa rozsudok, ktorým bol uložený,
117
stal vykonateľný. Povinnosťou súdu je upozorniť odsúdeného na všetky jeho povinnosti, obmedzenia, ktoré
vyplývajú z uvedeného trestu. Taktiež ho upozorní na hrozbu premeny tohto trestu na trest odňatia slobody.
Predseda senátu poverí orgán spravujúci technické prostriedky kontroly odsúdeného a probačného a
mediačného úradníka kontrolou výkonu trestu domáceho väzenia.44 „V prípade, ak si odsúdený neplní
povinnosti, ktoré mu vyplývajú z výkonu tohto trestu, súd trest premení na nepodmienečný trest odňatia
slobody tak, že dva dni nevykonaného podmienečného trestu sa rovnajú jednému dňu nevykonaného trestu
odňatia slobody. Napríklad, ak 120 dní odsúdenému chýbalo do výkonu trestu domáceho väzenia, súd mu
za tento nevykonaný trest uloží 60 dní trestu odňatia slobody a zároveň rozhodne o spôsobe jeho výkonu.“
45
Trest povinnej práce „Podľa čl. 18 ústavy nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo nútené
služby. Uvedené ustanovenie sa nevzťahuje na práce ukladané podľa zákona osobám vo výkone trestu
odňatia slobody alebo osobám vykonávajúcim iný trest, ktorý nahrádza trest odňatia slobody. Trest
povinnej práce (Community Service) je alternatívny trest, ktorý spočíva vo výkone určitej, súdom určenej
pracovnej povinnosti, ktorú musí odsúdený vykonať osobne, vo svojom voľnom čase a bez nároku na
odmenu. Je to ďalšia alternatíva krátkodobého trestu odňatia slobody, ktorú popri treste domáceho väzenia
zaviedol nový Trestný zákon, ktorého uloženie prichádza do úvahy, ak páchateľ nebol odsúdený na trest
odňatia slobody.“46 Aj tento alternatívny trest je výsledkom rekodifikácie Trestného zákona a Trestného
poriadku, ktorej hlavným cieľom dekriminalizácia a depenalizácia Trestného zákona. Hlavnou myšlienkou
bola zmena filozofie ukladania trestných sankcií, pričom došlo k zmene postupnosti sankcii a to tak, aby
trest odňatia slobody bol chápaný ako posledná možnosť. No a v rámci predmetnej rekodifikácie vznikal aj
tento nový alternatívny trest. S uvedeným trestom sú v niektorých európskych krajinách veľmi spokojný.
(napr. Francúzsko, Holandsko, Anglicko, Česká republika).47 Uloženie trestu povinnej práce je viazané na
splnenie nasledovných podmienok: ide o prečin, za ktorý zákon umožňuje uložiť trest odňatia slobody,
ktorého horná hranicasadzby trestu odňatia slobody nepresahuje päť rokov, vzhľadom na povahu činu a
možnosť nápravy páchateľa, nie je potrebné uložiť trest odňatia slobody, páchateľ s uložením trestu
povinnej práce súhlasí.
Trest povinnej práce možno uložiť iba so súhlasom páchateľa, ktorý sa dopustil prečinu, v
rozmedzí od 40 do 300 hodín. Nie je možné uložiť popri treste odňatia slobody. Možno ho uložiť
samostatne alebo s iným druhom trestu.48 Podmienkami pre výkon uvedeného trestu sú, že musí byť
vykonaný do jedného roka, nakoľko jeho nevykonanie má za následok jeho premenu na trest odňatia
slobody. Niekedy ak si to okolnosti vyžadujú a je to v záujme ochrany spoločnosti môže súd okrem výkonu
práce uložiť odsúdenému aj primerané obmedzenia alebo povinnosti. Ich rozsah zákon ponecháva na
uvážení súdu a len demonštratívne uvádza povinnosť nahradiť škodu, ak bola TČspôsobená. Tento trest je
možné uložiť každému páchateľovi, až na osoby, ktoré sú dlhodobo práceneschopné alebo invalidné,
pretože v ich prípade by bol trest ťažko alebo s problémamiuskutočniteľný. Odsúdený musí trest vykonať
sám bez nároku na odmenu vo svojom voľnom čase (v zákone je vylúčená možnosť aby trest vykonala iná
osoba). Z uvedeného je zrejmé, žetento trest je represívnym opatrením, nakoľko pri jeho uplatňovaní
118
dochádza k ujme nakonkrétnych právach páchateľa, pretože bez nich by jeho uloženie nemalo žiadny
účinok. V niektorých prípadoch môže súd upustiť od vykonania tohto trestu, okrem práceneschopnosti a
invalidity, aj v prípade, že sa odsúdený stará o osobu, ktorá je na jeho pomoc trvalo odkázaná a to
znemožňuje jeho vykonanie. O tom či bude upustené od jeho vykonania je narozhodnutí súdu.49
Peňažný trest Peňažný trest je jedným z alternatívnych trestov, ktoré sú schopné v celom rade prípadov
veľmi účinne nahradiť kratšie nepodmienečné tresty odňatia slobody, môžu totiž byťprostriedkom na
dosiahnutie účelu trestu nielen vtedy, keď spáchaný trestný čin svedčí o deformovanom vzťahu páchateľa k
cudziemu majetku (napr. vandalizmus, ziskuchtivosť, páchanie trestných činov pre zárobok), ale i vtedy,
keď sa páchateľ dopustil iného trestnéhočinu, či už úmyselne alebo z nedbanlivosti. V histórii je tento trest
jeden z najstarších, ukladal sa v prospech poškodeného, čím vznikala nejasná hranica medzi trestom a
náhradou škody. V inom starom zmýšľaní bol tento trest braný ako ideálny trest na potlačenie
ziskuchtivosti a v západných krajinách je veľmi často používaný. V časoch feudalizmu sa tento trest
ukladal vysoko postaveným osobám, dokonca aj keď spáchali veľmi závažné trestné činy. Tento trest bol
veľmi často kritizovaný, nakoľko nebral do zreteľu majetkové pomery odsúdeného. Preto je v našej právnej
úprave jej rozpätie dosť široké.50
Páchateľovi sa tento trest môže uložiť, keď sa dopustil úmyselného trestného činu, spáchaním
ktorého sa snažil získať, resp. získal majetkový prospech, pretože cieľom jeho spáchania bola
ziskuchtivosť, vtedy sa peňažný trest spravidla ukladá popri treste odňatia slobody. Taktiež v prípade keď
sa páchateľ dopustil prečinu a vzhľadom na povahu jeho spáchania a možnosť nápravy páchateľa súd
neukladá trest odňatia slobody (§ 56 ods. 2). V tomto prípade sa peňažný trest ukladá ako samostatný
trest.51 „Ak je peňažný trest uložený popri inom treste, je potrebné, aby tento vhodne doplňoval takýto
postih totiž môže mať význam i pre majetková postihnutie páchateľa, ktorý získal prospech z trestnej
činnosti, ktorý však nie je možné postihnúť inak, t. j. prepadnutím veci podľa § 60 Tr. zák., pripadne
náhradou škody v občianskom súdnom konaní (napr. pri trestnom čine poškodzovania spotrebiteľa a pod.).
Peňažný trest súd neuloží, ak je zrejmé, že by bol nevymožiteľný (§ 57 ods. 1 Tr. zák.); rovnako nie je
možné peňažný trest uložiť popri treste prepadnutia majetku (§ 34 ods. 7 Tr. zák.).“ 52 Súd môže udeliť
peňažný trest iba v rozsahu od 160 Eur do 331 930 Eur, pričom pri jeho ukladaní prihliada na osobné a
majetkové pomery páchateľa. Taktiež prihliada aj na záväzky obvineného, najme na rozsah jeho zákonnej
vyživovacej povinnosti, povinnosti na náhradu škody, ktoré majú prednosť pred úhradou peňažného
trestu.53
Suma trestu nie je ohraničovaná hodnotou majetku, ktorá bola nadobudnutá posudzovanou trestnou
činnosťou. Týmto trestom môžeme napadnúť aj majetok, ktorý bol nadobudnutý legálne. U páchateľov,
ktorí sa opakovane pod vplyvom alkoholu dopustili trestných činov, udeľovanie iba tohto samotného trestu
vo väčšine prípadov nespĺňalo jeho účel. Peňažný trest so súhlasom súdu môže odsúdený splácať aj v
mesačných splátkach, pričom mu súd určí výšku a lehotu splátok. Dĺžka splátok môže trvať maximálne
jeden rok od nadobudnutia právoplatnosti. Do tej doby musí byť peňažný trest zaplatený. V prípade ak by
bola týmto trestom zmarená možnosť náhrady spôsobenej škody trestným činom, súd tento trest neuloží,
119
resp. vymožená suma peňažného trestu pripadá štátu.54 V súvislosti s ukladaním uvedeného trestu súd
skúma majetkové a osobné pomery páchateľa, pričom prihliada, aby sa jeho uložením nezmarila možnosť
náhrady spôsobenej škody. Súd pri jeho ukladaní musí pre prípad, že by došlo k jeho zmareniu, ustanoviť
náhradný trest odňatia slobody, ktorý však nesmie presiahnu zákonom dovolenú hranicu trestnej sadzby.
Peňažný trest je možné uložiť samostatne a okrem trestu prepadnutia majetku aj popri inom druhu trestu.55
Ak sa rozsudok, alebo trestný rozkaz stal vykonateľný predseda senátu vyzve odsúdeného aby ho v lehote
do pätnástich dní zaplatil. Taktiež ho poučí o tom, že ak tak neurobí, tak jeho zaplatenie sa bude vymáhať.
Tento trest sa jeho vykonaním zahladzuje.56
ZÁVER
V štúdii sme sa snažili poukázať na význam alternatívnych trestov a ich využitia v systéme
slovenského práva. Skúsenosti dokazujú, že trest odňatia slobody nemá adekvátny účinok, vedie k recidíve,
stigmatizuje odsúdeného a vytrháva ho z jeho sociálneho prostredia a navyše finančne zaťažuje spoločnosť.
Aby sa vylúčilo negatívne pôsobeniu trestu odňatia slobody na menej narušených páchateľoch, objavuje sa
snaha nahradiť ho alternatívnymi trestami. Myšlienka alternatívnych trestov sa zameriava na nahradenie
takzvaných krátkodobých trestov odňatia slobody, ktorými sú tresty v trvaní od troch do osemnástich
mesiacov, ich alternatívami. Nedostatkom krátkodobých trestov odňatia slobody je hlavne nedostatočný čas
na nápravu páchateľa, počas ktorého je odsúdený izolovaný od spoločnosti, ale v prostredí iných
páchateľov si môže osvojiťďalšie kriminálne návyky. Tieto návyky a pretrhnutie sociálnych väzieb vedú
často k výrazne negatívnemu pôsobeniu väzenského prostredia.Filozofia alternatívnych trestov, ktorá je
založená na princípe restoratívnej justície, má viesťodsúdeného k aktívnej účasti na svojej náprave, pričom
odsúdený ostáva vo svojom sociálnom prostredí.
LITERATÚRA
[1] BALÁŽ, P.: K alternatívnym trestom a opatreniam. Justičná revue, 56, 2004, č. 4. s. 401 –
406. ISSN 1335 –6461.
[2] BALÁŽ, P.: Trestné právo hmotné – všeobecná a osobitná časť. Bratislava : Veda.2005. 444 s. ISBN
80-224-0876-X.
[3] ČEČOT, V.: Alternatívne tresty – jeden z moderných prostriedkov trestnej politiky demokratického
štátu. Justičná revue, 52, 2000, č. 12. s. 1280-1285.
[4] ČENTÉŠ, J. a kol.: Trestný zákon s komentárom. Žilina : Eurokódex. 2006. 696 s. ISBN 8088931-479.
[5] FÁBRY, A. Penológia. Bratislava : PF UK, 2000. 408 s. ISBN 80-7160-140-3.
[6] HRONCOVÁ, J., EMMEROVÁ, I. Sociálna pedagogika. Banská Bystrica : UMB, 2004. 279
s. ISBN 80-8083-028-2.
[7] IVOR, J. a kol.: Trestné právo hmotné – všeobecná časť. Bratislava : Iura edition. 2006. s. 530.
[8] JUSTOVÁ, M. Cisár je nahý, Represia verzus prevýchova. Bratislava : Vydavateľstvo Oto Németh,
2005. 118 s. ISBN 80-88949-79-3.
120
[9] KOZOŇ, A. Špecifiká zaobchádzania s odsúdenými. Trnava : Personal Consultant, 2006. 132
s. ISBN 80-9694-558-0.
[10] MADLIAK, J. a kol. Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. Košice : UPJŠ. 2004
[11] MADLIAK, J. a kol.: Základy penológie. Košice : UPJŠ. 2010. 142 s. ISBN 978-80-7097-789-7.
[12] VAJZEROVÁ, E. a kol.: Konzultačné a informačné centrum EDUKOS. Alternatívne tresty v praxi.
Zborník zo seminára, Dolný Kubín : PROFI design, 2007, 56 s. ISBN 978-80969885-0-1
[13] Zákon NR SR č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon.
Kontaktná adresa:
JUDr. Marcela Chomová
email: [email protected]
PaedDr. Martin Jurášek, PhD.
email: [email protected]
121
ŠPECIFIKÁ EDUKÁCIE DETÍ RÓMSKEHO ETNIKA
EDUCATION SPECIFICS OF ROMANI ETHNIC GROUP CHILDREN
Karabová, Z., 2Juhásová, I.
1
Katedra ošetrovateľstva, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce, Trnavská univerzita v Trnave,
1
Katedra ošetrovateľstva, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce, Trnavská univerzita v Trnave,
2
Abstract
Introduction: The paper presents the topic of education in nursing with a focus on Romani children.
Improving the education of Romani children is one of the current concepts of integration of Romani
communities into society. An essential part of all levels of care provided to children from the Romani
ethnic group should be education by a nurse. Core of the work: Specifics of Romani children’s
education result from their social background as well as internal dispositions. The work specifies
differences among Romani children coming from less stimulating social background that should be
taken into account in education in nursing practice. Conclusion: For effective communication with
educators of Romani ethnic group the use of communication cards is recommended as one of the
means of improving the process of education and care. It is necessary to increase the level of Romani
ethnic group at least to the value required by a standard of the majority society.
Keywords: Romani children, ethnic group, nurse, education, nursing
ÚVOD
Lišková (2010, s.153) upozorňuje, že problémom slovenského ošetrovateľstva nie sú migranti a
prisťahovalci z iného prostredia, ale výrazný problém predstavuje rómska komunita. Starostlivosť o Rómov
je ťažká, nakoľko majú adaptačné, hygienické, stravovacie i socializačné problémy. Medzi
najvýznamnejšie črty možno považovať odolnosť voči asimilačným snahám majoritnej populácie, chýba
motivácia na vlastnú zmenu, slabá trpezlivosť a myslenie je zamerané na bezprostrednú výhodu. Výraz
„etnikum“ pochádza z antickej gréčtiny, v ktorej slovo ethnos znamenal „kmeň, rasa, národ“, a následne
latinského ethnicus, čo znamená pohan, pohanský. „Etnická skupina“ je označenie historicky vzniknutej
sociálnej skupiny, sociálneho celku so spoločnými a špecifickými etnickými črtami, medzi ktoré patria
predovšetkým črty jazykové, kultúrne, náboženské, farba pokožky, národný alebo geografický pôvod
predkov (Ivanová et al., 2005). Rómovia na Slovensku tvoria heterogénnu skupinu, vedú rôznorodý spôsob
života, čo je determinované nielen etnickou (subetnickou) a lokálnou príslušnosťou, ale najmä úrovňou
asimilácie a integrácie do majoritnej spoločnosti (Dingová, 2011, s. 211). Podobne aj Vaňo (2004, s. 25-26)
uvádza, že jednotlivé skupiny Rómov sa líšia spôsobom života, životnou a vzdelanostnou úrovňou ako aj
reprodukčným správaním. Rozdielne reprodukčné správanie spôsobuje rozdiely vo vývoji počtu a štruktúry
122
obyvateľstva. Sú veľmi početné zložkou rómskej populácie a v mnohých ohľadoch sa ich život líši od
života ich nerómskych rovesníkov. Majú vyššiu úmrtnosť a horší zdravotný stav, žijú častejšie v hmotnom
nedostatku, majú komplikovanejší prístup k vzdelaniu a iným spoločenským výdobytkom a často ešte ako
deti vstupujú do reprodukčného procesu. Za determinujúce faktory ovplyvňujúce kvalitu zdravia rómskej
populácie sú považované v súčasnosti najmä vysoká územná koncentrácia rómskeho obyvateľstva s
epidemickým šírením ochorení a nízka úroveň bývania v ekologicky rizikovom prostredí s nízkym
štandardom osobnej i komunálnej hygieny. Značná je i genetická záťaž rómskeho etnika spojená s vysokou
incidenciou kongenitálnych ochorení. Ďalej sú to nevhodné stravovacie návyky, zvýšená miera užívania
alkoholu a tabakových výrobkov, nižšia vzdelanostná úroveň, z ktorej môže prameniť nedostatočná úroveň
zdravotného uvedomenia a nemožnosť/neschopnosť vyhľadať adekvátnu zdravotnícku pomoc či
rozhodnutia a možnosti kúpiť si potrebné lieky (Adamkovičová et al., 1999, s. 183. In Dingová, 2011, s.
212). Súčasťou kultúry každej spoločnosti je pomoc, spolucítiaci postoj v situáciách núdze druhému
človeku, alebo skupine ľudí, a šírka a kvalita tejto pomoci, či už ide o drobnú každodennú pomoc, alebo o
profesionálnu, odbornú pomoc či inštitualizovanú pomoc je vlastne meradlom morálnej výšky a kultúrnosti
spoločnosti ako takej (Šicková-Fabrici, 2006, s. 16). Podľa Kotrusovej (Horňák, Scholtzová, 2005, s. 68) je
z hľadiska zaostalosti rómskeho etnika dôležité zamerať pozornosť kompetentných na tieto úrovne
zaostalosti: sociokultúrna, vzdelanostná, spoločenská, ekonomická a zdravotnícka.
Ošetrovateľská
starostlivosť ako neodmysliteľná súčasť zdravotnej starostlivosti sa prostredníctvom edukačného pôsobenia
sestier môže pričiniť o zvýšenie úrovne zaostalosti rómskeho etnika. Deti sú budúcnosťou každého národa,
preto aj v tomto procese zvyšovania kvality života, je edukácia detí rómskeho etnika nenahraditeľná na
všetkých úrovniach starostlivosti. Edukácia je základnou povinnosťou a každodennou profesionálnou
činnosťou zdravotníckych pracovníkov, ktorá významným spôsobom ovplyvňuje komfort pacientov a
kvalitu poskytovanej starostlivosti (Juřeníková, 2010).
JADRO PRÁCE
Na úrovni generickej kultúry zdieľajú Rómovia a ostatná časť spoločnosti identickú kultúru, ktorá sa
prejavuje hlavne v potrebe uspokojovania určitých všeobecných ľudských potrieb a civilizačných
prejavoch. Na druhej strane, na úrovni kultúry v distributívnom zmysle, sa spoločnosť skladá z množstva
lokálnych kultúr a subkultúr, ktoré majú svoje špecifiká, často prechádzajúcich naprieč etnikami. Osobitý
typ subkultúry je osadová kultúra Rómov, ktorá je lokálne špecifická a etnicky takmer homogénna, keďže
sa týka takmer výlučne iba Rómov. Je však potrebné zvlášť zdôrazniť, že táto kultúra je subkultúrou v
dvojakom slova zmysle. Je subkultúrou generickej kultúry (kultúry ako celku) a je zároveň subkultúrou aj
na úrovni kultúry Rómov, čo znamená že sa vzťahuje síce na Rómov, ale nie na všetkých. Východiskom
hľadania efektívnych stratégií vzdelávania žiakov pochádzajúcich z takéhoto socio- kultúrneho prostredia
by malo byť poznanie a akceptácia kultúry na úrovni jednotlivca ako produktu a zároveň i tvorcu svojej
kultúry Porubského (2005, s. 108). Rómovia si uchovali niektoré pozitívne hodnoty typické pre ich kultúru:
postavenia a rola rodiny – rodina je Rómov dôležitá ako sociálna jednotka sociálna solidarita – spája členov
123
rodiny funkcia ženy a muža – žena má relatívne postavenie, muž je nositeľom prestíže, vnútri rodiny je
hlava rodiny, ktorá má rozhodujúcu úlohu (Farkašová, 2005 In Magurová, Majerníková, 2009, s. 74).
Súčasťou kultúry každej spoločnosti je pomoc, spolucítiaci postoj v situáciách núdze druhému
človeku, alebo skupine ľudí, a šírka a kvalita tejto pomoci, či už ide o drobnú každodennú pomoc, alebo o
profesionálnu, odbornú pomoc či inštitualizovanú pomoc je vlastne meradlom morálnej výšky a kultúrnosti
spoločnosti ako takej (Šicková-Fabrici, 2006, s. 16). Rómske deti a mládež tvoria podstatnú časť tzv.
sociálne hendikepovaných. Súčasná spoločnosť si uvedomuje, že postupne zlyhali snahy materialistického
filantropizmu, agresívneho rasizmu, charitatívneho filantropizmu alebo pštrosieho separatizmu v minulosti
uplatňovaných pri výchove a vzdelávaní rómskych detí (Šicková-Fabrici, 2006, s. 103). Výchova a
vzdelávanie Rómov je obrovským často až neriešiteľným problémom. Súvisí to s nízkym až úplne
absentujúcim ocenením vzdelania v hodnotovom systéme rómskej rodiny (Šicková-Fabrici, 2008, s. 72).
Rómskym deťom vyrastajúcim v rómskej osade chýba zážitok, vzájomná komunikácia s deťmi majority,
ale aj s dospelými. Výrazná identifikácia s normami rómskeho etnika sa môže prejaviť v ich sociálnopsychologickej izolácii napríklad v triedach, kde je ich menej ako ostatných žiakov. Dochádza u nich ku
konfliktu vzorov správania a následne k prejavom agresivity (Horňák, Scholtzová, 2005, s. 17).
Aplikovaním názoru Porubského (2005, s. 107) so zameraním na učiteľa a ostatných pedagogických
pracovníkov, nám vyplýva, že sestry, prípadne ostatní zdravotnícki pracovníci by mali hľadať styčné body
(jazykové, skúsenostné, hodnotové, kultúrne, apod.), ktoré rómskym deťom poskytnú možnosť preniknúť,
kognitívne sa socializovať, do im tak vzdialeného, často až mýtizovaného a nezrozumiteľného sveta, ktorý
svojou kultúrou a predmetným obsahom predstavuje pre nich prostredie zdravotníckeho zariadenia. Postoje
Rómov k zdraviu sa často líšia od postojov v majoritnej spoločnosti. Odlišujú sa v spôsobe prežívania
vlastného zdravia. Ich prežívanie zdravia ovplyvňujú predovšetkým aktuálna životná úroveň, ktorá má
často devastujúci vplyv na zdravie. Stav zdravia časti rómskeho etnika je ohrozovaný, známe sú negatívne
ukazovatele v stave zdravia, v postojoch k zdraviu, k spôsobu života, často ide o nezdravé správanie:
znižuje sa stredná dĺžka života, vyššia je dojčenská úmrtnosť, vyššia invalidizácia, väčší výskyt infekčných
chorôb,
časté
sú
hospitalizácie
rómskych
detí,
Rómovia
spravidla
nedokážu
odhadnúť
závažnosťzdravotného stavu, odlišuje sa reprodukčné správanie, pretrváva nízka hygienická úroveň v
rómskych osadách, časté je užívanie návykových látok, vzdelanosť je nižšia, životná úroveň je nízka, častá
je ekonomická núdza absentujú poznatky o prevencii a jej potrebe, je to vzdialené mysleniu a hodnotám
rómskej kultúry, ktorá vyznáva život v prítomnosti (Farkašová, 2005 In Magurová, Majerníková, 2009, s.
74). „Zo strany sestry je dôležitá edukácia rómskych občanov priamo v komunite v spolupráci s rómskym
zdravotno- sociálnym pracovníkom v nasledujúcich oblastiach:
v motivácii a edukácii rómskych
spoluobčanov – zahŕňajú preventívne prehliadky, očkovanie, zdravý životný štýl, životosprávu žien v
tehotenstve a v materstve, podpora sebadôvery a sebaúcty rómskych žien, v spolupráci s terénnymi
sociálnymi pracovníkmi, kurátormi – zahrňuje prácu s rizikovými skupinami, preventívne aktivity, osvetu,
informovanosť o možnej sociálnej pomoci, v spolupráci so zdravotníckymi zariadeniami – zubní lekári,
nemocnice, všeobecní lekári pre dospelých, pre deti a dorast, gynekológovia, doprovody do zdravotníckych
124
zariadení, rola prostredníka medzi pacientom a zdravotníkom, dodržanie liečebného režimu“ (Jarošová,
2007, s. 88-89).Špecifiká edukácie detí a rodičov rómskeho etnika vyplývajú práve z ich sociálneho
prostredia, ako aj vnútorných dispozícií. Boli špecifikované odlišnosti u rómskych detí pochádzajúcich z
menej podnetného prostredia sociálneho prostredia, ktoré berieme do úvahy pri edukácii v ošetrovateľskej
praxi (Magurová, Majerníková, 2009, s. 73; Ďuričeková, 2000, s. 8). Edukácia pacienta (rodiny, komunity)
určitej etnickej skupiny si vyžaduje, aby sestry akceptovali etnické a kultúrne odlišnosti ich zvykov,
vzťahov, názorov a postojov (Tomašiková, 2010, s. 111). Rozdiely v edukácii rómskeho etnika sú
ovplyvnené psychickými, sociálnymi a antropologickými odlišnosťami. Kominarec, Kominarecová (2005)
zdôrazňujú, že pri edukácii dominujú viac psychické a sociálne špecifiká: z psychických sú
najvýznamnejšie: nižšia mentálna zdatnosť, deti sa ťažšie učia slabšia pamäť, pozornosť a myslenie nižšia
úroveň predstáv a fantázie zo sociálnych sú najvýznamnejšie: rečová zaostalosť súvisiaca s nepoznaním
slovenského jazyka, rečová bariéra menšia miera disciplinovanosti v edukačnom prostredí vyššia rodinná a
sociálna súdržnosťantropologické odlišnosti: vyššia pohyblivosťnižšia telesná hmotnosťrozdiely vo
vonkajších telesných znakoch vyšší kostný vek pohlavné a imunologické rozdiely (Magurová,
Majerníková, 2009, s. 73). Magurová, Majerníková (2009, s. 74) odporúčajú pre lepšiu komunikáciu v
oblasti edukácie vytvoriť edukačné karty. Karty obsahujú najčastejšie používané slovné spojenia v
obidvoch jazykoch a môžu byť vypracované pre konkrétny slovník v súvislosti s ošetrovateľským
problémom či lekárskou diagnózou. Komunikačné karty môžu mať všeobecný charakter (základná slovná
zásoba pre dorozumenie sa), alebo môžu byť špecifikované pre istú oblasť. Uríčková, Boroňová (2008, s.
82, In Kubalová 1997) tvrdia, že piktogramy (komunikačné karty) ako alternatívna forma komunikácie sú
nástrojom na zefektívňujúcim komunikáciu medzi sestrou a pacientom inej národnosti, etnika alebo kultúry.
Piktogram (PIC – Pictogram Ideogram Communication) je štylizovaný obrázok, grafický znak – symbol,
ktorý nám niečo oznamuje. Piktogramy sa stávajú medzinárodným jazykom (známe piktogramy sú
napríklad dopravné značky, mapy orientačného behu). Magurová, Majerníková (2009, s. 74) vytvorili
edukačnú kartu (Tab. 1), využiteľnú pre edukáciu pacientov rómskeho etnika. Pri výbere komunikačných
pojmov vychádzali z publikácie Berkyho, Prokopa (1996).
Ceruzka
tuška, blajvaz, klajbási
Čítať
te genel, te ginel, te gigen
diéta
bokhalo hábo, déjta, bokhabo cháben
Fajčiť
te pijel, te sivaren, te pijázin
farbička
barbuni ceruska
choroba
o nasvaľipen, nasvalimo
chorý
nasvalo, nasásto
jedlo
o chaben, hábo, te chan
Nalačno
bokhales, pri bokh, bokháles, pri bokháli ďorma
písať
te irinel, te skirinel
125
piť
te pijel, te pijen, tep en
Potrava
chaben, hábo, chámo
pozdraviť
te paľikerelte del ánglál
Raňajky
tosarutno chaben, frištikos, regelivo, frišťiko
sedieť
te bešel
sestrička
pheňori, cigni pheň
takto
avka, kavka, kadej
teplomer
teplomeris, teplomeri
teplota
taťipen, tatimo
učiteľka
sikhľardi
večera
raťakero chaben, raťuňi, vačora
voda
paňi, páni, páji
zdraví
sasto, sastevesto, sásto
zjesť
te chal upre, te hal, te chal
zlý
nálačho, bilačho, erďavo, nasul
žiak
školakos
Tabuľka 1
Komunikačná karta pri edukácii edukanta rómskeho etnika Pri edukácií pacientov detského veku,
je možné doplniť jednotlivé výrazy farebnými obrázkami. Prostredníctvom tohto vyhotovenia možno
dodržať edukačné zásady primeranosti, názornosti a iné. Podobne aj Uríčková, Boroňová (2008, s. 82) že
na vyjadrenie podstaty piktogramy používajú farby. Napríklad červená znázorňuje „Zákaz“ alebo
„Nebezpečenstvo“. Vytvorenie piktogramu a samotná komunikácia jeho prostredníctvom je zdĺhavejšia, ale
prináša pre pacienta potrebné informácie. Každé klinické pracovisko potrebuje špecifické piktogramy
podľa svojho zamerania. Problémom pri tvorbe piktogramu je jeho voľba. Požiadavky kladené na
piktogram: jednoduchosť, výstižnosť, jednoznačnosť – aby im ľudia rozumeli a vedeli ich dešifrovať.
Vytvorené komunikačné karty je vhodné vytlačiť farebne. Môžeme ich vystrihnúť, zaliať do fólií, listov
vytvoriť z nich komunikačné zošity. Na použitie piktogramov pri komunikácii je potrebné upozorniť
pacienta prostredníctvom tlmočníka, alebo rodinného príslušníka. Bez spolupracujúceho pacienta sú
komunikačné karty nepoužiteľné (Špirudová et al. 2006). Nolan, Moonie, Lavers (2005, s. 3) tvrdia, že ak
pacient hovorí iným jazykom ako poskytovateľ starostlivosti, môže to byť, skúsenosť vedúca k izolácii a
frustrácii pacienta. Detský pacient môže byť zarmútený a vystrašený. Je preň veľmi ťažké určiť, čo sa
presne deje, a ak sestra nie je schopná sa pýtať, alebo odpovedať na otázky. Jedinec sa bude cítiťvylúčený.
Nadviazať vzťahy so zdravotníkmi bude veľmi ťažké. Existuje možnosť, že príde k nedorozumeniu.
Výskumy dokázali, že jedinec si pamätá 10 % z toho čo pozoruje, 15 % z toho čo vidí, 20 % z toho čo vidí
126
a počuje, 40 % z toho, o čom diskutuje, 80 % si pamätá z toho, čo priamo zažije a robí a 90 % si pamätá z
toho, čo sa pokúsi naučiť iných (Klevetová, Dlabalová, 2008). Balvín (2007, s. 10) uvádza, že
skvalitňovanie výchovy a vzdelávania rómskych detí je jednou zo súčasných koncepcií integrácie rómskych
komunít do spoločnosti. Pozitívnymi stránkami edukácie detí rómskeho etnika je predovšetkým: hravosť,
pohyblivosť, spontánnosť, srdečnosť, úprimnosť, veselosť a vďačnosť, prejavovaná tým, ktorí sa o nich
starajú a pomáhajú im. Rovnako aj to, že sú náklonní k viere v nadprirodzené sily, čo by ich pri správnom
katechetickom usmernení mohlo priviesť k náboženskému cíteniu. Tým by ich edukácia mohla mať
synergický efekt (Ďuričeková, 2000, s. 9). Sestry s multikultúrnym vzdelaním by mali vedieť adekvátne
zhodnotiť aktuálny zdravotný stav klienta vzhľadom na špecifické potreby súvisiace s odlišnou kultúrou,
etnikom a podľa toho príležitostne zaisťovať individuálnu starostlivosť (Piteková, Gerlichová 2011, s. 37).
ZÁVER
Môžeme konštatovať, že rozdielnosť a zaostávajúca úroveň rómskeho etnika je v našej spoločnosti
problematickou záležitosťou. Je potrebné, aby sa úroveň rómskeho etnika zvýšila aspoň na takú hodnotu,
akú si vyžaduje štandard majoritnej spoločnosti. Prirodzenou túžbou rómskej minority je dosiahnuť
akceptovanie majoritnou spoločnosťou (Ďurkovič, 2005, s. 17). Pre efektívne dorozumievanie sa s
edukantmi rómskeho etnika je nevyhnutné používaťkomunikačné karty. Uríčková (2011, s. 65) upozorňuje,
že pre sestry sa zdá vytvorenie komunikačných kariet bez potrebných finančných prostriedkov veľmi
zložité, pretože nie súochotné vkladať vlastné financie do tvorby kariet Navyše zohnať sponzorov, ktorí by
zafinancovali ich tvorbu v rámci oddelenia je niekedy veľmi ťažké, priam nemožné. Neodmysliteľnú
podporu v tomto procese predstavujú informačné a komunikačné technológie ako i využívanie služieb
ponúkaných internetom. Pre tvorbu piktogramov môžeme sestrám odporučiť program ClipArt, počítačový
software – programy Boardmaker, Altík.
LITERATÚRA
[1] BALVÍN, J. 2007. Metody výuky romských žáků. 1. vydanie. Praha : Portál, 2007. 200 s. ISBN 978-8086031-73-6.
[2] DINGOVÁ, M. 2011. Chronické ochorenie a kvalita života v staršej rómskej populácie. In
Ošetřovatelství a porodní asistence, ISSN 1804-2740, 2011, roč. 2, č. 2., 211 – 218 s.
[3] ĎURIČEKOVÁ, M. 2000. Edukácia rómskych žiakov. 1. vyd. Prešov : Metodické centrum, s.
45. ISBN 80-8045-211-3.
[4] ĎURKOVIČ, L., MILO, D., PILOUŠKOVÁ, M. 2004. Mýty a predsudky. 1. vydanie. Bratislava:
Komprint, 2004. 161 s. ISBN 80-969250-0-8.
[5] HORŇÁK, L., SCHOLTZOVÁ, I. 2005. Cesty k zvyšovaniu socializácie rómskeho etnika. 1. vydanie.
Prešov : Prešovská univerzita v Prešove. Pedagogická fakulta, Zborník príspevkov z pracovného seminára.
2005. 47 s. ISBN 80-8068-374-3.
[6] IVANOVÁ, K., ŠPIRUDOVÁ, L., KUTNOHORSKÁ, J. 2005. Multikulturní ošetřovatelství
I. Praha : Grada, 2005. 248 s. ISBN 80-247-1212-1.
127
[7] JAROŠOVÁ, D. 2007. Úvod do komunitného ošetrovateľstva. Praha : Grada, 2007. 88-89 s. ISBN 97880-247-2150-7.
[8] JUŘENÍKOVÁ, P. 2010. Zásady edukace v ošetřovatelské praxi. Praha : Grada. 2010, 80 s. ISBN 97880-247-2171-2.
[9] KLEVETOVÁ, D., DLABALOVÁ, I. 2008. Motivační prvky při práci se seniory. Praha : Grada, 2008.
202 s. ISBN 978-80-247-2169-9.
[10] LÍŠKOVÁ, M. 2010. Rómovia a neodkladná zdravotná starostlivosť. In Archalusová, A. et al. (Eds.)
Cesta k profesionálnímu ošetřovatelství. Opava : Slezská univerzita v Opavě, 2010. 151-154 s. ISBN 97880-7248-607-6.
[11] MAGUROVÁ, D., MAJERNÍKOVÁ, Ľ. 2009. Edukácia a edukačný proces v ošetrovateľstve. Martin
: Osveta, 2009. 155 s. ISBN 978-80-8063-326-4.
[12] NEMCOVÁ, J., HLINKOVÁ, E. at al. 2010. Moderná edukácia v ošetrovateľstve. Martin : Osveta,
2010. 260 s. ISBN 978-80-8063-321-9.
[13] NOLAN, Y., MOONIE, N., LAVERS, S. 2005. Helth&Social care (Adults). Oxford : Heinemann.
2005, 391 p. ISBN 978 0 435 45373 2.
[14] PITEKOVÁ, M., GERLICHOVÁ, K. 2011. Skúsenosti sestier pri poskytovaní starostlivosti pacientom
iných etník na Slovensku. In Uríčková, A., Sedliaková, J. (Eds.) Biele srdce vo farebnom Svete. FZaSP TU
v Trnave. 2011, s. 37-46. ISBN 978-80-8082-488-4.
[15] PORUBSKÝ, Š. Úloha a možnosti školy v oblasti kompenzačnej edukácie sociálne znevýhodnených
skupín žiakov. In Jandová R. (Ed.) Příprava učitelů a aktuálníproměny v základním vzdělávání. Jihočeská
univerzita v Českých Budějovicích, 15. a 16. 9. 2005, 107-110 s. ISBN 80-7040-789-1.
[16] ŠICKOVÁ-FABRICI, J. 2006. Arteterapia – Úžitkové umenie? 1. vydanie. Bratislava : Petrus, 2006.
273 s. ISBN 80-89233-10-4.
[17] ŠICKOVÁ-FABRICI, J. 2008. Základy arteterapie. 1. vydanie. Praha : Portál, 2008. 167 s. ISBN 97880-7367-408-3.
[18] ŠPIRUDOVÁ, L., TOMANOVÁ, D., KUDLOVÁ, P., HALMO, R. 2006. Multikulturní
ošetřovatelství II. Praha: Grada, 2006. ISBN 80-247-1213-X.
[19] TOMAŠIKOVÁ, M. 2010. Sociálne a multikulturálne aspekty edukácie. In Eds. J. Nemcová.
E. Hlinková. Moderná edukácia v ošetrovateľstve. Martin : Osveta. 2010. 260 s. ISBN 97880-8063-321-9.
[20] URÍČKOVÁ, A., BOROŇOVÁ, J. 2008. Komunikačné karty – alternatívna formakomunikácie v
multikultúrnom ošetrovateľstve. In Archalusová, A. et al. (eds.) Cesta k profesionálnímu ošetřovatelství III.
Sborník příspěvků III. Slezské vědecké konference ošetřovatelství s mezinárodní účastí konané dne 13. –
14. května 2008. 81-84 s. ISBN 978-807248-470-6.
[21] URÍČKOVÁ, A. 2011. Multikultúrne ošetrovateľstvo v teórii a praxi. In Ryska. M, Botíková, A.
(Eds.) Ošetrovateľstvo v teórii a praxi. Praha : Ottova tiskárna, 2011. 55-75 s. ISBN 978-80-260-1322-8.
[22] UŽDIL, J. 2002. Čáry, klikyháky, paňáci a auta. 5. prepracované a doplnené vydanie. Praha : Portál,
2002. s.122. ISBN 80-7178-599-7.
128
[23] VAŇO, B. 2004. Rómske deti z pohľadu demografie. In Rómske deti v slovenskom školstve.
Bratislava: Agin s.r.o., 2004. 94 s. ISBN 80-89041-81-7. [cit. 2011-08-29]. Dostupné z http:
www.governance.sk/assets/files/romske-deti_v-sk-skolstve-www.pdf.
Kontaktná adresa:
Mgr. Zuzana Karabová
Katedra ošetrovateľstva, FZaSP TU v Trnave
Univerzitné námestie č. 1
918 43 Trnava
email: [email protected]
129
MULTIKULTÚRNY PRÍSTUP K PACIENTOVI RÓMSKEJ KOMUNITY Z POHĽADU
SESTRY
THE MULTICULTURAL APPROACH TO THE PATIENT ROMA COMMUNITY FROM THE
VIEWPOINTS OF NURSES
Kilíková M., 2Katreničová T.
1
1
VŠZ a SP sv. Alžbety Bratislava, Detašované pracovisko Rožňava
2
VŠZ a SP sv. Alžbety Bratislava, Detašované pracovisko Rožňava
ÚVOD
Postoj Európanov ku rómskemu etniku je do značnej miery ovplyvnený skutočnosťou, že samotný výskum
rómskeho etnika sa začal v dobe silnejúceho nacionalizmu a budovania národných štátov. Na Slovenku v
období budovania socializmu neboli považovaní za samostatnú národnostnú menšinu. Vyplývalo to z
názoru, že nakoľko nemali vlastnú kultúru a tradíciu, nemajú nárok ani na etnickú existenciu, boli
označovaní len ako občania cigánskeho pôvodu (Ružbarský, 2010). Na území Slovenska žije približne 5,5
mil.. Ružbarský (2010) uvádza, že slovenskú národnosť tvorí viac než 11 národnostných menšín, z čoho
najpočetnejšie sú maďarská, rómska, ukrajinská, rusínska a nemecká. Pri sčítaní ľudu v r. 1991 bolo
umožnené obyvateľom cigánskeho pôvodu napísať do tlačiva rómsku národnosť a tým nastal významný
medzník v národnostnej otázke v dejinách Rómov. Bola im priznaná etnická svojbytnosť na úrovni
ostatných etník. Samotná rómska populácia patrí k demograficky najprogresívnejšie rozvíjajúcim sa
populáciám. Rómska komunita je charakteristická nízkym priemerným vekom, silným citom pre kolektívnu
identitu a špecifikami bývania. Z pohľadu ošetrovateľstva si uvedomujeme ich nižšiu vzdelanosť, ktorá
spôsobuje nedostatočnú úroveňzdravotného uvedomenia a nízku úroveň osobnej i komunálnej hygieny.
Nízky štandard bývania znečistené životné prostredie, nezdravé stravovacie návyky sú charakteristickými
znakmi, ktoré podmieňujú potrebu kultúrne odlišného prístupu sestry k tejto komunite. Diskutabilná je
otázka schopností sestier uplatňovať multikultúrny prístup v starostlivosti o pacientov rómskej komunity.
Vyššie uvedené zistenia a naše praktické skúsenosti nás motivovali k riešeniu otázky seba hodnotenia sestry
v oblasti uplatňovania zásad multikultúrneho prístupu v primárnej starostlivosti. Cieľom prieskumu bolo
uskutočniť seba hodnotenie sestier v oblasti uplatňovania vybraných prvkov multikultúrneho prístupu.
Prvkami prístupu boli napr. rešpektovanie emocionálnych prejavov pacientov – Rómov počas ošetrovania v
ambulancii, rešpektovanie potreby prítomnosti vyššieho počtu členov kultúry počas ošetrovania,
uplatňovanie neverbálnej komunikácie a i. Súbor a metodika: Do prieskumu sme zahrnuli 95 sestier, ktoré
poskytujú primárnu ošetrovateľskú starostlivosť u poskytovateľov zdravotnej starostlivosti v regióne
Rožňava a Rimavská Sobota. Kritériom výberu respondentov bolo ich pracovné zaradenie a miesto výkonu
povolania – ambulancia. Základnou empirickou metódou bol anonymný dotazník vlastnej konštrukcie.
Položky v dotazníku mali charakter uzavretých položiek. Jadro dotazníka bol rozdelený a dve časti. Prvú
130
časť tvorili uzavreté položky zamerané na monitorovanie názorov sestier a druhú časť tvorili položky na
seba hodnotenie. Seba hodnotenie, respondenti realizovali na päťstupňovej škále. Distribúcia dotazníku
bola priama. Rozdali sme 95 dotazníkov. Vrátilo sa nám 93 dotazníkov. Spolu sme ich vyhodnotili 90
kusov.
Odpovede respondentov sme archivovali v programe Microsoft Excel. Výsledky prieskumu
interpretujeme vo frekvenčných tabuľkách a koláčových grafoch. Výsledky: Z množstva výsledkov
vyberáme tieto: 19% R sa vyjadrilo, že do ambulancie umožní vstup len pacientovi. 66% R sa vyjadrilo, že
vstup do ambulancie je umožnený aj v doprovode rodinných príslušníkov. 15% R sestier tento problém a
požiadavku prístupu nerieši.
Graf 1 Uplatňovanie potreby prítomnosti rodinného príslušníka – členov komunity počas ošetrenia v
ambulancii V seba hodnotení rešpektovania emocionálnych prejavov rómskych pacientov iba 42% R silne
súhlasilo alebo súhlasilo s tým, že rešpektuje emocionálne prejavy Rómov počas ošetrovania v ambulancii.
Neutrálne stanovisko malo 37% R. 21% R nesúhlasilo až silne nesúhlasilo.
Graf 2 Rešpektovanie emocionálnych prejavov Rómov v ambulancii Neverbálnu komunikáciu pri kontakte
s rómskym pacientom využíva 22% R. V seba hodnotení uplatňovania tohto prístupu R silne súhlasili a
súhlasili. Nesúhlas s uplatňovaním prejavov neverbálnej komunikácie vyjadrilo spolu 39% R. Neutrálne
stanovisko – seba hodnotenie signalizovalo 39% R.
131
Graf 3 Neverbálna komunikácia s rómskym pacientom
V seba hodnotení uplatňovania princípov kvalitnej verbálnej komunikácie 81% R silne súhlasilo a súhlasilo
s názorom, že s rómskym pacientom komunikuje zrozumiteľne. Neutrálne stanovisko vyjadrilo 16% R.
Graf 4 Seba hodnotenie R v oblasti kvality verbálnej komunikácie Zisťovali sme, či v prípade
nepochopenia informácií rómskym pacientom (napr. informáciev oblasti seba ošetrovania v domácom
prostredí) sestry kontaktujú z komunity najvyššiu autoritu -rómskeho vajdu. Súhlasne odpovedalo spolu
83% R. Iba 1R s uplatňovaním tohto postupu nesúhlasil.
ZÁVER
Výsledky prieskumu dokazujú, že pacienti rómskej komunity v podmienkach ambulantnej zdravotnej
starostlivosti majú vytvorené podmienky na uplatňovanie svojich práv. Ošetrovateľská starostlivosť je im
poskytovaná v sprievode členov komunity. Neverbálna komunikácia je uprednostňovaná viac zo strany
rómskeho pacienta ako sestry. Sestry dôraz kladú a kvalitnú verbálnu komunikáciu, ktorá má byť
zrozumiteľná bez používania cudzích slov. Komunikačnú bariéru, nepochopenie odporúčaní sestry riešia
zapomoci vajdu.
Kľúčové slova: Róm. Uplatňovanie. Princíp. Sestra. Ošetrovanie. Komunita.
LITERATÚRA
[1] Ružbarský, P. 2010. Sociálny aspekt etnickej minority Rómov. Košice : Vienala, 2010, s. 85, ISBN 97880-8126-024-7.
132
[2] Žultáková, S. -Derňarová Ľ. Výchova k zdraviu, In Bedeker zdravia, 2007 [online].[cit.2011-11-05],
Dostupné na internete :<http://www.bedekerzdravia.sk/?main=article&id=390.
[3] WICZMÁNDYOVÁ, D., MAGUROVÁ, D. 2004. Komunitné ošetrovateľstvo zamerané na rómsku
populáciu. In Revue ošetrovateľstva a laboratórnych metodík, 2004, č.3, s.109-111, ISSN 1335-0404.
Kontaktná adresa:
Mária Kilíková
VŠZ a SP sv. Alžbety Bratislava, DP Rožňava
Kóssu Schoppera 22
email: [email protected]
Timea Katreničová
VŠZ a SP sv. Alžbety Bratislava, DP Rožňava
Kóssu Schoppera 22
133
ŠPECIFIKÁ INTEGRÁCIE A ADAPTÁCIE KLIENTOV DO SOCIÁLNEJ SKUPINY
SPECIFICS OF THE INTEGRATION AND ADAPTATION OF CLIENTS INTO SOCIAL
GROUPS
Kollárčiková, J., 2Holonič, J.
1
1
M.V. Centrum sociálnej a opatrovateľskej starostlivosti, n.o. Humenné
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety Bratislava, DP Michalovce
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety Bratislava, DP Michalovce
2
Abstract:
In this contribution we want to highlight the specificities of the adaptation and integration of
individuals into a group among other clients who have similar problems, but they come from
different families, thus also from other cultures. Clients have various medical, social and other
problems, which must be placed in institutional facilities and some want. With their resident status is
linked to their adaptation to the new environment and foreign people. Social communication and
linkages between workers and clients, helping to form the basic address parameter, from which
derived the following link adaptation and integration of the client in the new environment.
Keywords: Adaptation. Dignity. Ethics in healthcare. Ethics in social work. Integration. Life.
V príspevku sa zaoberáme špecifikami integrácie a adaptácie klientov do spoločnej sociálnej skupiny
medzi ostatných klientov, ktorí sú umiestnení v nemocničných zariadeniach alebo v zariadeniach
sociálnych služieb (ZSS). Nie každý jedinec môže žiť plnohodnotný život v jeho domácom prostredí v
kruhu najbližších. Častokrát zo zdravotných, sociálnych, ekonomických a iných dôvodov sa môže mladší
aj starší jedinec ocitnúť v situácii, keď je odkázaný na pomoc druhej osoby a potrebuje byť umiestnený aj v
inštitucionálnom zariadení. Ocitá sa tak v inom, chladnom, neosobnom a cudzom prostredí, v kruhu
neznámych ľudí. Do zariadenia si každý klient prináša so sebou jeho jedinečnú osobnosť s bio-psychosociálnoduchovnými charakteristikami. A nezabudne ani na svoje kultúrne špecifiká i zvyklosti z jeho
rodiny. Takíto klienti z rôznych kultúr sa spolu stretávajú na izbe v zariadení, kde sa musia navzájom
rešpektovať a tolerovať. Inter-kultúrna komunikácia medzi klienti v zariadení ako aj verbálne i neverbálne
prejavy správania medzi klientmi a personálom v zariadení má aj svoje etické atribúty. Dodržiavanie práv
pacientov sa nezaobíde bez rešpektovania jeho dôstojnosti zo strany zdravotníckeho personálu, vrátane
opatrovateľského i ošetrovateľského. V tíme pomáhajúcich profesií je sociálny pracovník, ktorý je styčným
dôstojníkom pre pacienta či prijímateľa sociálnych služieb, ako aj pomáhajúcim a sprevádzajúcim
pracovníkom pre jeho príbuzných.
134
Pri pravidelnom pozorovaní a pri rozhovoroch s klientmi v zariadení pozorujeme ich individuálne
odlišnosti v prežívaní a rozmanitosti aj v ich správaní. Klienti v našom zariadení sú umiestnení z rôznych
miest a obcí z Prešovského kraja, hoci v ZSS môžu byť umiestnení aj iní občania, podľa Zákona o
sociálnych službách... (1). Z mojich doterajších teoretických vedomostí a z praktických skúseností z
nemocničných zariadení a zo ZSS na území SR aj na území ČR som zistila, že klienti potrebujú a vo
väčšine zariadení aj majú zabezpečovanú okrem potrebnej zdravotníckej pomoci aj sociálnu intervenciu. Pri
realizácii starostlivosti, ktorú poskytujú zdravotnícki a sociálni pracovníci v jednotlivých zariadeniach sme
vypozorovali, že ich spájajú spoločné atribúty etiky v zdravotníctve a v sociálnej práci. Niektoré dôležité z
nich uvediem:
Sociálna komunikácia v zdravotníctve a v sociálnej práci Etika duchovnej služby na sociálnych a
zdravotníckych lôžkach Zachovanie dôstojnosti pacientov a klientov
Zdravotnícke a sociálne problémy vždy súvisia aj s etikou. V tejto oblasti
etiky v zdravotníctve a v
sociálnej práci spomeniem najmä tieto aspekty : Etický aspekt zdravia a choroby Sociálna komunikácia v
zdravotníctve a v sociálnej práci Sociálna práca v zdravotníctve Etika sociálneho pracovníka Etické aspekty
v geriatrii Etické aspekty v psychiatrii Etické aspekty v terminálnej, paliatívnej a hospicovej starostlivosti
Etika života Etické aspekty eutanázie a eschatotógie
Vhodnú sociálnu komunikáciu s mladými, starými alebo chorými klientmi každý deňrealizujú
pracovníci v nemocničných zariadeniach ako aj v ZSS, ktorí im zároveň zabezpečujú vhodným spôsobom
prežívanie plnohodnotného života častokrát aj do jeho konca. Tak ako na začiatku sa potrebuje klient
adaptovať na nové, cudzie prostredie a kultúru v ňom, ktoré často nechce ani prijať za jemu vlastné, kde
môže mať stres aj z jazykovej bariéry (jeho nárečiu či inému jazyku nemusí každý v zariadení rozumieť) a
pod. Špecifiká v komunikácii pri chorých a starých klientoch, ktorí trpia napríklad nedoslýchavosťou,
slabšie vidia a pod., čo môže byťpre nich stresúcim faktorom, ale pomáhajúci pracovník by to mal s
trpezlivosťou rešpektovať. Ďalšou odlišnosťou klientov je ich spirituálna a duchovná zložka, ktorá by mala
byť aj v inštitucionálnych zariadeniach rešpektovaná ale aj zabezpečovaná. Pri adaptácii klientov v
zariadení napomáhajú aj kňazi z jednotlivých cirkevných konfesií. Téma života aj smrti je často popisovaná
aj v odbornej literatúre a diskutovaná aj v mediách. Laca, S. (2) bližšie popisuje etiku života v paliatívnej a
hospicovej starostlivosti. Poukazuje na „základné princípy, ktoré predpokladajú hodnotu ľudského života a
jeho transcendentný rozmer siahajúci až k božskej Transcendencii“ (2, 2011, s. 204). Samostatnou
charakteristikou klientov umiestnených inštitucionálne je inakosť ich kultúr, vrátane estetického cítenia, čo
môže spôsobiť problémy pri ich adaptácii do sociálnej skupiny medzi ostatnými klientmi. Dobrovoľnícka
pomoc je špecifickou pomocou, ktorá napomáha pri adaptácii klientov v zariadení. Pomáhajúcou skupinou,
ktorá je obľúbená medzi klientmi v zariadení sú študenti, ktorí sa im venujú pripravenými sociálnymi
aktivitami. Pri integrácii klientov do ich spoločnej sociálnej skupiny v konkrétnom zariadení napomáhajú aj
sami klienti v zariadení ich vzájomnou pomocou k ich svojpomoci a zdokonaľovaniu ich samostatnosti v
najväčšej možnej miere s perspektívou aj návratu do ich rodinného prostredia pri stabilizovaní ich
zdravotných a sociálnych problémov. V Ottovej encyklopédii sa popisuje, že multikultúrna spoločnosť (3)
135
je typ spoločnosti, v kt. popri sebe existuje viacero etník, kultúr, pluralizmus hodnôt a rozdielne pohľady na
svet...
Aj v inštitucionálnych zariadeniach sa stretávajú klienti z odlišných ich kultúr, z rozličnými
pohľadmi na svet, s inými kultúrnymi vzorcami správania, preto je potrebné aj multikultúrne vzdelávanie a
poradenstvo zamerané na viacero kultúr a subkultúr s ich špecifikami, pre lepšie ich vzájomné pochopenie a
obojstrannú komunikáciu.
ZÁVER
V každej kultúre sú rôzne dilémy, ktorých riešenie by malo vždy zohľadňovať dôstojnosť, ktorá je
základom humanizácie každej spoločnosti, skupiny, rodiny, jedinca, či je mladší, starší, zdravý alebo chorý,
veriaci alebo ateista. Multikultúrna výchova (4) je výchovné pôsobenie zamerané na rozvoj chápania iných
kultúr, na rozvoj tolerancie estetického vkusu voči iným kultúram a v konečnom dôsledku na rozvoj
medziľudskej tolerancie... Je dnes prostriedkom odstráňovania xenofóbie, rasizmu a predchádzania
etnickým nepokojom, ako popisuje autor Kiczko, L. a kol. (4).
LITERATÚRA
[1] Zákon NR SR č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o
živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov.
[2] LACA. S. 2011. Paliatívna a hospicová starostlivosť v kontexte eticko a náboženských aspektov. In :
Spolupráca pomáhajúcich profesií v paliatívnej a hospicovej starostlivosti. Zborník z medzinárodnej
vedeckej konferencie v Bardejovských kúpeľoch. Bratislava : VŠZaSP sv. Alžbety, 2011, ISBN 978-808132-016-3, s. 199–210.
[3] Multikultúrna spoločnosť. In : Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch, 2006, Bratislava :
Agentúra Cesty, s. r. o., 2. zväzok, ISBN 80-969159-4-0. s. 102.
[4] KICZKO, L. - KOŠČ, M. et al. 1997. Multikultúrna výchova. In : Slovník spoločenských vied.
Bratislava : SPN, ISBN 80-08-02592-1. s. 153.
Kontaktná adresa:
PhDr. Jana Kollárčiková
email: [email protected]
PhDr. Ján Holonič, PhD.
email: [email protected]
136
APLIKOVANIE MULTIKULTURALITY A INTERKULTURALITY VO VÝCHOVE A
PORADENSTVE
APPLICATION OF MULTICULTURALISM AND INTERCULTURALISM IN EDUCATION AND
COUNSELING
Kříž, T.
1
1
Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie, Košice
Abstract
The helping professions are now starting to develop an increasingly significant area of intercultural
communication, intercultural education and intercultural psychology utilization. On the other hand,
the field of multicultural education and multicultural counseling and their application to the sphere
of education, education and counseling occurs. However, being still relatively new fields that
penetrate into the helping professions, it is necessary to point out the specifics and pitfalls in their
application in practice. It is also important to point out the need to apply these in the sphere of
education, education and counseling as a form of tolerance and understanding, but also as a form of
prevention of intolerance and extremism. The contribution comes from the need to apply the selected
forms available research to create practical basis for further development of intercultural and
multicultural areas in the spheres of education, education and counseling. So far, these issues played
out in theory even in the pursuit of practical application of knowledge. Some form of questionnaire
surveys were carried out and were marginally more focused on value. The paper therefore seeks to
highlight the need for efficient use of available methodologies for application in practice. In
particular, the test of cultural adaptability, a range of sympathy for the people, ethnic stereotypes,
Questionnaire, Questionnaire for the detection of factors are creating attitudes towards migrants and
other groups. The use of these methodologies will help better assess the situation to what extent and
in what forms need to be applied area of multiculturalism and interculturalism in education,
education and counseling in order to provide the most efficient service by helping professions. Post
explains the terminology and basic concepts for their specific application in practice of helping
professions. Subsequently, analyzes previous attempts to map the functionality of the two main areas
- multiculturalism and interculturalism - in practice, and their specific merits. The paper also tries to
popularize the utilization of research on this issue. It is necessary to specify the purpose of
community education, counseling and education of helping professions.
Key Words: Intercultural Education. Intercultural Communication. Intercultural Psychology.
Multicultural Education. Counseling of Multiculturalism
137
ÚVOD
V pomáhajúcich profesiách sa v súčasnosti začína čoraz výraznejšie rozvíjať oblasťinterkultúrnej
komunikácie, interkultúrnej výchovy a využití interkultúrnej psychológie. Na druhej strane sa objavuje
oblasť multikultúrnej výchovy či multikultúrneho poradenstva a ich aplikácie do sféry výchovy, edukácie a
poradenstva. Keďže však ide o stále pomerne nové oblasti, ktoré prenikajú aj do pomáhajúcich profesií, je
potrebné poukázať na ich špecifiká a úskalia pri ich aplikácií do praxe. Zároveň je tiež dôležité poukázať na
potrebu aplikovaťtieto oblasti do sféry výchovy, edukácie a poradenstva ako formy tolerancie a
porozumenia, ale aj ako formy prevencie v oblasti intolerancie a extrémizmu.
JADRO PRÁCE
Príspevok vychádza z potreby aplikovať vybrané dostupné výskumné formy za účelom vytvoriť
praktický základ pre ďalšie rozvíjanie interkultúrnej a multikultúrnej oblasti vo sférach výchovy, edukácie a
poradenstva. Doteraz sa celá problematika odohrávala v teoretickej rovine aj keď v snahe o praktické
aplikovanie poznatkov. Avšak bez zásadného zmapovania situácie v spoločnosti. Niektoré dotazníkové
formy prieskumov sa realizovali okrajovo a boli zamerané na skôr hodnoty. Príspevok sa preto snaží
poukázať na potrebu efektívne využiť dostupné metodiky pre aplikáciu do praxe. Ide najmä o Test kultúrnej
adaptability, Škálu sympatií k národom, Dotazník etnických stereotypov, Dotazník k zisteniu faktorov
utvárajúcich postoje k cudzincom a iným skupinám. Využitie týchto metodík napomôže lepšie zhodnotiť
situáciu do akej miery a akými formami je potrebné aplikovať oblasť multikulturality a interkulturality do
výchovy, edukácie a poradenstva za účelom poskytovaťčo najefektívnejšie služby zo strany pomáhajúcich
profesií.
ZÁVER
Príspevok tak terminologicky objasňuje základné pojmy a ich špecifiká pre uplatnenie v praxi
pomáhajúcich profesií. Následne analyzuje doterajšie snahy o zmapovanie funkčnosti dvoch hlavných
oblastí – multikulturality a interkulturality – v praxi, ich špecifiká a opodstatnenosť. A snaží sa
popularizovaťrealizáciu výskumu v danej problematike za účelom špecifikovať potreby pre sféry výchovy,
edukácie a poradenstva pomáhajúcich profesií.
Kľúčové slová: Interkultúrna výchova. Interkultúrna komunikácia. Interkultúrna psychológia. Multikultúrna
výchova. Multikultúrne poradenstvo.
LITERATÚRA
[1] Kříž, T. 2010. Multikulturalita a interkulturalita v školskom prostredí. In IHNACÍK, J. (ed.)
Psychologické poradenstvo po transformácií v školstve. Košice : CPPPaP, Karpatská 8, Košice. 194 – 204
s. ISBN 978-80-970464-6-0.
[2] Launikari, M. – Puukari, S. 2009. Multikulturní poradenství. Teoretické základy a osvědčené postupy v
Evropě. Praha : Euroguidance. 291 s. ISBN 978-80-87335-07-9.
138
[3] MORGENSTERNOVÁ, M. – ŠULOVÁ, L. 2007. Interkulturní psychologie. Rozvoj interkulturní
senzitivity. Praha : Karolinum - Univerzita Karlova v Praze. 218 s. ISBN 978– 80–246–1361–1
Kontaktná adresa:
PhDr. Tomáš Kříž
Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie
Karpatská 8
040 01 Košice
email: [email protected]
139
ETICKÉ A SOCIÁLNE ASPEKTY MULTIKULTURALIZMU A INTERKULTURALITY V
PLURALITNEJ SPOLOČNOSTI
ETHICAL AND SOCIAL ASPECTS OF MULTICULTURALISM AND INTERCULTURALISM
IN A PLURALISTIC SOCIETY
Kříž, T.
1
1
Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie, Košice
Abstract
Currently open to pluralistic society, says an increasing phenomena of multiculturalism,
interculturalism, which is apparently a response to globalization. These phenomenon´s begin to react
to the company, because both phenomena permeate the everyday life of society. However, it is still a
relatively new phenomenon´s of which the company informs. This is connected with several
problems. First, the theory of multiculturalism and interculturalism has along with many supporters
and many opponents. Second, many concepts of multiculturalism and interculturalism considered
identical. At the same time to apply these theories in the sphere of practical life (and the helping
professions) requires a clear theoretical foundation in ethics and social policy. Post responds to the
fact that now increasingly penetrating the issue of multiculturalism and interculturalism into normal
society. Therefore the contribution aims to define and clarify the ethical and social aspects of
multiculturalism and interculturalism in theory. Post explains and compares each theory concept of
multiculturalism and interculturalism. It refers to their role, and specific differences, as they are
manifested in the practical life of society. It attempts to clarify what constitutes a negative attitude
towards multiculturalism and how to discover advantages and disadvantages between the cultures.
The task of this paper is to highlight the benefits, but also the limits of both phenomena on the ethical
and social aspects of living together in society. Post is trying to create a theoretical basis for
application of multiculturalism and interculturalism in society, and application to practice helping
professions.
Key Words: Multiculturalism. Interculturality. Pluralistic Society. Ethical Aspects. Social Aspects.
ÚVOD
V súčasnej otvorenej pluralitnej spoločnosti sa čoraz výraznejšie hovorí o fenoménoch
multikulturalizmu, interkulturality, ktoré sú podľa všetkého reakciou na globalizáciu. Na tieto fenomény
začína reagovať aj spoločnosť, pretože oba fenomény prenikajú do bežného života spoločnosti. Ide však
ešte stále o pomerne nové javy z ktorými sa spoločnosť oboznamuje. S tým je spojených aj niekoľko
problémov. Za prvé, teória multikulturalizmu a interkulturality má popri mnohých prívržencov aj veľa
140
odporcov. Za druhé mnohý pojmy multikulturalita a interkulturalita považujú za identické. Zároveň pre
aplikovanie týchto teórií vo sfére praktického života (a pomáhajúcich profesií) si vyžaduje vytvoriť jasný
teoretický základ v etickej i sociálnej oblasti.
JADRO PRÁCE
Príspevok reaguje na skutočnosť, že súčasnosti čoraz intenzívnejšie preniká problematika
multikulturalizmu a interkulturality do bežného života spoločnosti. Preto sa príspevok sa snaží zadefinovať
a objasniť etické a sociálne aspekty multikulturalizmu a interkulturality v teoretickej rovine. Príspevok
objasňuje teóriu multikulturalizmu, pojem interkulturality a vzájomne ich porovnáva. Poukazuje na ich
úlohu, špecifiká a rozdiely, pretože tie sa prejavujú aj v praktickom živote spoločnosti. Snaží sa objasniť v
čom spočíva odmietavý postoj voči multikulturalizmu a v čom sa objavujú výhody a nevýhody
interkulturality. Úlohou príspevku je tak poukázať na prínos, ale zároveň limity oboch fenoménov pre
etické a sociálne aspekty spolunažívania v spoločnosti.
ZÁVER
Príspevok je snahou vytvoriť teoretické východisko pre aplikáciu mulikulturalizmu a interkulturality do
života spoločnosti a aplikáciu do praxe pomáhajúcich profesií.
Kľúčové slová: Multikulturalizmus. Interkulturalita. Pluralitná spoločnosť. Etické aspekty. Sociálne
aspekty.
LITERATÚRA
[1] Kříž, T. 2008. Otázka kultúrnej identity ako problém krízy kultúry a multikulturalizmu. In Letz, J. –
Gálik, S. Človek, kultúra, mystika. Trnava : FF TU v Trnave. 42-50 s. ISBN 978-808082-226-2.
[2] Popper, K. 2011. Otevřená spoloečnost a její nepřátelé I. Praha : Oikoymneh. 391 s. ISBN 978-80-7298272-1.
[3] Sartori, G. 2005. Pluralismus, multikulturalismus a přistěhovalci. Esej o multietnické společnosti. Praha
: Dokořán. 134 s. ISBN 80-7363-022-2.
[4] Welsh, W. 1993. Postmoderna. Pluralita jako etická a politická hodnota. Praha : KLP. 58 s. ISBN 80901508-4-5.
Kontaktná adresa:
PhDr. Tomáš Kříž
Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie
Karpatská 8
040 01 Košice
email: [email protected]
141
АЛЬТЕРНАТИВНЫЕ СПОСОБЫ РАЗРЕШЕНИЯ КОНФЛИКТОВ: ТРАНСКУЛЬТУРНЫЙ
КОНТЕКСТ
ALTERNATIVE METHODS OF CONFLICT RESOLUTION: TRANSCULTURAL CONTEXT
Курляк, I
1
Abstract
Alternative methods of conflict resolution: transcultural context
The article deals with some general research questions of conflict and its resolution (especially
family) using alternative methods. These include, first of all, negotiation and mediation. Focuses on
two different models of mediation as an alternative conflict resolution strategies: 1) three-stage
Canadian model and 2) a two-stage model of the U.S.. If you have kept the common cross-cultural
ethical and organizational approaches in solving conflicts, the author points out the strengths and
weaknesses of the two strategies used in different countries.
Конфликты являются одним из тех явлений, которое можно с полной ответственностью назвать
транскультурным, интердисциплинарным и глобальным, потому что они встречаются у всех
народов, во все времена и проявляются в различных сферах жизни человека и общества: семейной,
школьной, профессиональной, общественной, политической, межэтнической, религиозной, военной,
экономической
и др. Тем не менее,
на протяжении последних десятилетий взгляды на суть
конфликта и его роль в межличностных отношениях довольно сильно поменялись. Раньше не
только в
мировоззрении преобладающего большинства людей, но даже в научной литературе
доминировала позиция, что конфликт однозначно является
очень негативным, деструктивным
явлением, которого нужно всячески избегать, а потому многие люди относятся к конфликтам,
особенно в производственной сфере, с опаской и с беспокойством. Сегодня научный подход
трактует конфликты (во всяком случае некоторые) не только с негативной, но также и с позитивной
точки зрения, поскольку считается что они отражают лишь частично противоречивые взгляды двух
оппозиционных сторон, касающиеся различных мнений, интересов, ценностей, целей, потребностей
и др. В связи с именно таким толкованием сути конфликта предполагается возможность
разрешения
мирным путем, без применения
его
словесного или тем более физического насилия,
агрессии или вражды, с использованием так называемых альтернативных подходов к разрешению
споров. К наиболее действенным из таких подходов относятся переговоры и медиация, которые
представляют альтернативу не только по отношению к насильственным методам, но также и в
отношении к судебным и арбитражным формам разрешения конфликтных ситуаций, потому что
последние не предвидят возможности активного влияния участников процесса на решение суда, что
в последствии может быть связано с переживанием ряда негативных эмоций (разочарования,
142
недовольства, обиды и др.) хотя бы для одной из сторон, для которой решение судьи покажется
несправедливым.
При
использовании
альтернативных
способов
решения
конфликтов
(далее
–
АСРК)
конфликтующие стороны могут занять активную позицию, которая позволит им повлиять не только
на сам процесс дээскалации напряжения
и поиск возможных путей улучшения отношений, а в
ситуации достижения примирения - также и на формирование содержания заключительной сделки
(соглашения) между ними. Таким образом АСРК являются действенным инструментом в процессе
разрешения споров (особенно наиболее острых) в сфере межличностных отношений, например в
семье, где близкие люди настолько усложнили свои отношения, что это
привело к потере
взаимного уважения, понимания, к проявлению сильных негативных эмоций, открытой вражды, а
нередко – к использованию физической силы. Часто за этим следует принятие решения о разводе.
Иногда единственным средством (кроме семейной терапии) является
медиация, которая в
последнее время интенсивно используется в разных странах для примирения враждующих сторон, в
том числе – в сфере внутрисемейных конфликтов. Несмотря на очень схожие причины ухудшения
отношений между супругами
претензии,
(прежде всего это несходство характеров, грубость, взаимные
измена, несправедливое распределение семейных обязанностей, злоупотребление
спиртными напитками, безучастное отношение к детям и др.), модели медиации при решении
семейных споров в разных странах имеют как общие, черты, так и специфические особенности,
характерные для многолетнего опыта примирения их граждан. В некоторых развитых странах мира,
например в Канаде, США, Германии и др. медиация (то есть поиск путей соглашения между
конфликтующими сторонами мирным путем, при помощи третьего, нейтрального участника –
посредника) получила настолько интенсивное развитие и применение в различных сферах, что даже
появились такие несколько неожиданные (на первый взгляд) области ее применения в семейной
сфере, как, например медиация – развод. Ее заданием (в отличие от медиации – примирения, где
враждующие стороны при помощи посредника хотят сохранить семью), является оказание помощи
в процессе расставания бывших супругов. В такой ситуации процесс медиации касается поиска
способов мирного и справедливого раздела движимого и недвижимого имущества, распределения
обязанностей, связанных с опекой над общими детьми, домашними животными, материальным
содержанием детей, реализацией планов по их образованию, уплатой общих долгов и др. Когда
сторонам удается прийти к общему соглашению, то во – первых, это значительно упрощает
функции суда во время решения многочисленных вопросов, возникающих в ходе бракоразводного
процесса, а во вторых, конфликтующие стороны могут самостоятельно влиять на формирование
содержания соглашения относительно их отношений после развода, что повышает их самооценку,
степень ответственности, а также уровень удовлетворения от принятого решения, а как следствие вызывает положительные эмоции. Последнее оказывается особенно важным, если учесть насколько
сложными и часто неконструктивными являются способы
которые предпринимаются бывшими супругами после развода.
143
обретения духовного равновесия,
В большинстве стран, особенно развивающихся, проблема состоит в том, что профессиональная
подготовка специалистов в сфере посредничества
(главным образом из числа социальных
работников) ведется лишь в некоторых учебных заведениях, а количество таких профессионалов не
отвечает реальным потребностям. В связи с этим, об услугах процесса посредничества знает очень
ограниченный круг людей, а еще более узкий круг – непосредственно пользуются этим методом
разрешения особенно сложных конфликтов. Другое дело – развитые страны, где к услугам
посредников при решении острых проблем прибегает значительное число людей, потому что
общественность достаточно хорошо поинформирована об их деятельности, кроме этого четко и
слаженно работает развитая сеть различных центров медиации – как государственных, так и
частных, к тому же (что немаловажно) услуги практикующих медиаторов при решении споров
можно назвать общедоступными, в то время, как услуги, например, психологов, помогающих
обрести душевное равновесие после пережитой травмы, острого конфликта, развода и др. стоят
очень дорого. Поэтому в странах с хорошо развитой сферой социальных услуг, среди таковых
гражданам предлагаются также и бесплатные услуги медиатора. Например, перед тем, как суд
примет окончательное решение в бракоразводном процессе, враждующие супруги могут обратиться
к медиатору, который (если стороны не будут возражать) предпримет последнюю попытку их
помирить в процессе медиации - примирения.
В процессе разрешения любого конфликта, в том числе семейного, важным является
использование нескольких технологических этапов, среди них: познание предыстории и
исследование сути (главной проблемы, предмета) конфликтной ситуации; определения типа
конфликта и его значения для каждой из конфликтующих сторон; факторный анализ симптомов,
проявлений, а также составляющих элементов конфликтной ситуации и ее интерпретация;
исследование специфики и динамики развития конфликта (прежде всего, процессов эскалации и
деэскалации);
выбор
подходящей
стратегии
интервенции
в
конфликтной
ситуации
и
соответствующих методов разрешения проблемы, а также мониторинг эффективности
предпринятых в данной ситуации действий. При решении семейных конфликтов особенно важным
является этап исследования характера внутрисемейных отношений в системе «муж – жена» в
контексте реализации их ценностей и потребностей, а также факторов, влияющих на нарушение
гармоничности этих отношений, что поможет понять природу конфликта.
В
управлении процессом разрешения конфликта при помощи посредничества существует
определенная последовательность шагов, которые во многом обеспечат эффективность процесса, а
именно:

первичный контакт клиента с посредником с целью выяснения процедуры и этапов
урегулирования острого конфликта
(при помощи разговора по телефону или
личного
визита клиента в агентство);

предварительное информирование клиента о процедуре и условиях реализации процесса
медиации;
144

заведение дела и сбор соответствующих данных (заполнение регистрационного бланка);

направление (в ситуации такой необходимости) клиента к другому специалисту (нпр.
психологу, врачу, юристу, социальному работнику);

предварительные
индивидуальные
сессии
с
каждой
из
сторон
конфликта,
предполагающие изучение специфики конфликтной ситуации (с точки зрения каждой из
сторон), формирование рабочего контракта;

начальная общая сессия: создание рабочей атмосферы в группе, состоящей
конфликтующих сторон и медиатора, составление рабочего контракта и плана
из
общей
работы над решением спора;

последующие совместные рабочие сессии, имеющие своей целью оценивание проблем,
диагностирование важных потребностей сторон, изменение парадигмы, исследование
вариантов выбора общего решения, определение пунктов, которые могут быть записаны в
общем соглашении о примирении;

последующие индивидуальные сессии (в ситуации необходимости, например, когда помимо
стараний медиатора, стороны не могут справиться с бурными негативными эмоциями и
применением конфликтогенов);

составление и утверждение общего соглашения между конфликтующими сторонами;

завершение процесса медиации, предполагающее эмоциональное окончание встреч и
закрытие дела.
При общих, хорошо известных медиаторам
разных стран
принципах построения процесса
примирения враждующих сторон (например таких, как добровольность участия конфликтующих
сторон в процессе примирения, возможность их отказа от дальнейшего участия в этом процессе на
каком-либо из этапов; конфиденциальность информации, полученной от сторон; нейтральность
позиции медиатора и др.), этот процесс все-таки имеет некоторые особенности. Например, выше
приведенная трехэтапная модель (1 этап – ориентировочно-подготовительный, 2 – индивидуальные
встречи медиатора с каждой из сторон, 3 – общие встречи враждующих сторон и медиатора с целью
поиска выхода из сложившейся сложной ситуации и отработки общего соглашения) отражает
технологию процесса примирения в Канаде – законодательнице этого альтернативного способа
разрешения споров.
В свою очередь, в США чаще практикуется двухэтапная модель, когда медиатор сразу ведет
совместную работу с обеими конфликтующими сторонами, пропуская этап
индивидуальных
встреч. Каждая модель имеет свои аргументы. Например, канадская технология предполагает
необходимость и настаивает на важности индивидуальных встреч медиатора с каждой из сторон
потому, что:
- стороны (например, поссорившиеся супруги) могут настолько сильно враждовать между собой,
что вначале процесса медиации даже сама мысль о встрече или совместном пребывании в одном
145
помещении может вызывать у них сильные негативные эмоции (злобу, отвращение, взрывы
ненависти, словесной агрессии, в том числе угроз, нецензурных слов и др.);
- при пребывании каждой из конфликтующих сторон с медиатором «с глазу на глаз» есть
возможность в спокойной обстановке рассказать гораздо больше и откровеннее о том, что в
действительности было причиной конфликта и возможного разрыва отношений, выразить более
свободно свои сильные, часто глубоко скрываемые эмоции (например, слезы), страхи (например,
возможной бедности из за утраты средств к существованию после развода), поговорить о
травматических событиях неудавшейся семейной жизни
(например, измене, заражении
венерическим заболеванием, физическом насилии и др.);
- при индивидуальных встречах медиатор имеет возможность услышать от каждой из сторон ее
личный образ конфликтной ситуации и ее версию предыстории, объективное представление
которых в обществе противника могло бы быть значительно утруднено нежеланием говорить всю
правду
или искажено из-за сильных негативных эмоций (например стыда, страха, отчаяния),
переживаемых вследствие необходимости информирования чужого человека – медиатора о вещах
сугубо личных и деликатных в присутствии супруга/бывшего супруга.
Таким образом, трехэтапная канадская модель использует индивидуальные встречи медиатора с
каждой из конфликтующих сторон для достижения ряда важных целей, в том числе – для снижения
уровня эмоциональной
напряженности, а также для формирования безопасных, комфортных
условий общения и психологической готовности враждующих сторон сесть за стол мирных
переговоров и общаться без агрессии.
В двухфазной же американской модели разрешения конфликтов при помощи медиации этап
предварительных индивидуальных встреч сознательно пропускается. Специалисты мотивируют это
тем, что во время индивидуальных встреч медиатора только с одной из сторон другая сторона
(которая об этом знает) теряется в догадках о том, что было предметом рассказа ее оппонента, как
отреагировал на это медиатор, что предпринял, а поэтому может строить различные домыслы,
проявлять недоверие к медиатору,
почувствовать себя обиженной, униженной, обделенной
вниманием и др. Организация общей сессии
фактически с первой встречи исключает такую
ситуацию, но зато создает для медиатора и самих сторон трудности иного рода, которых легко
можно избежать, когда есть возможность поговорить на трудные темы наедине.
Таким образом, медиаторы могут выбрать любую из двух предлагаемых моделей медиации,
используя научные и практические знания как о положительных, так и об отрицательных чертах
каждой из этих технологий. При этом они должны руководствоваться идеей несения реальной
помощи обоим сторонам, с целью достижения примирения такого рода, которое принесло бы
каждой из сторон чувство удовлетворенности и сохранения собственного достоинства в трудной
ситуации.
В повышении эффективности процесса медиации огромную роль играет личность и
профессионализм медиатора. Его роль сводится к тому, чтобы «помочь конфликтующим сторонам в
146
самостоятельном преодолении трудной ситуации (…)»не навязывая им своей личной позиции,
мнения или тем более, решения. Очень важным является то, чтобы решение, которое примут
стороны, подходило именно им, а не кому либо другому (например медиатору или их близким
людям). Только тогда в дальнейшем им удастся реализовать его в жизни.
Обсуждая влияние
медиатора на качество и эффективность процесса разрешения конфликта, С. Мооre подчеркивает,
что оно очень сильно зависит не только от профессионализма и опыта (в том числе от его
коммуникативной культуры), но прежде всего - от личных качеств медиатора. Приведенные им
результаты исследования показывают, что качество переговоров во многом зависит от того,
насколько приятным человеком кажется нам собеседник, в данном случае медиатор. Это, в свою
очередь, связанно с тем, появились ли у нас по отношении к нему определенные положительные
эмоции и чувства, например: симпатия, уважение, доверие. Эти отношения, как показывают
исследования, зависят от нескольких факторов, а именно:
1) от того, нравимся ли мы этому человеку;
2) схожи ли с ним наши взгляды;
3) насколько мы можем хорошо сотрудничать между собой в достижении общих целей;
4) от того, какие позитивные ассоциации вызывает у нас конкретный человек.
Если медиатор (в понимании клиента) окажется человеком, который, помимо высокого уровня
профессионализма и богатого опыта, обладает еще и позитивными личными качествами, то есть
сможет проявить
должное участие, культуру, внимание, добросовестное отношение к
исследованию конфликтной ситуации и ее интерпретации, а также к поиску наилучших путей
разрешения проблем клиента (какими бы маловажными или странными они ему не казались), есть
высокая вероятность того, что их общие усилия по достижению примирения увенчаются успехом,
стороны расстанутся с чувством удовлетворения, а принятое соглашение окажется претворенным в
жизнь.
ЛИТЕРАТУРА
[1] Журавский А., Гайдук Н., Модель процесу посередництва: концепції, методи та прийоми. Львів:
Національний університет «Львівська політехніка», 2004.
[2] Larsson L., Porozumienie bez przemocy w mediacjach, Warszawa: Wydawnictwo “Czarna Owca”,
2009.
[3] I. Kurlak, Wybrane zagadnienia problematyki szczęścia w małżeństwie w kontekście relacji
interpersonalnych partnerów związku, (w:) Uwarunkowania, profilaktyka i resocjalizacja aspołecznych
zachowań dzieci i młodzieży, (red.) B. Kałdon, I. Kurlak, Warszawa: Wydawnictwo Salezjańskie. – 2010.
[4] I.Kurlak,
Niektóre aspekty powstawania konfliktów małżeńskich
(w języku ukraińskim), (w:)
Педагогіка і психологія професійної освіти. - 2009. - Nr 3. - s. 145-154.
[5] I.Kurlak, Niektóre aspekty powstawania konfliktów małżeńskich (w języku ukraińskim), (w:)
Педагогікаіпсихологіяпрофесійноїосвіти. -2009. - Nr 3. -s. 145-154.
147
[6] I. Kurlak,
Znaczenie
rozpadu więzi małżeńskich dla kobiet a stosowane strategie copingu po
rozwodzie, (w:) Partnerstwo w rodzinie. Istota i uwarunkowania relacji między rodzicami i dziećmi,
(red)J.Truskolaska. - Lublin: KUL. - 2009. - S. 37-56.
[7] Мооre С., Mediacje, Warszawa: Oficyna Wydawnicza Wolters Kluwer, 2009.
148
ÚLOHA SESTRY V ZÁCHYTNOM TÁBORE
THE ROLE OF A NURSE IN ASYLUM CENTRE
Silvia Kuševová
1
1
Nemocnica A. Leňa Humenné, n.o.
Abstract
Introduction: Migration is as old as humankind. It has influenced and still is significantly affecting
our lives although we often do not realize it. People leave the place, where they were born and are
looking for a better place for living. Diversity of cultures in Slovak Republic is quite large and since
joining the European Union is even more varied. It is therefore desirable that the nurses are ready to
treat clients from diverse cultures.
Core: The presentation focuses on the role of nurses in providing nursing care for asylum seekers
and above all to a specific nursing care provided in asylum centre. It is divided into four parts. The
first part brings us to the basic concepts of migration. The second part is focused on the Geneva
Convention of Legal Status of Refugees. The third section presents us asylum centre in Humenné and
deals with nursing care provided to asylum seekers in this centre. The fourth part is focused on the
language barrier, which along with impact of environment negatively affects the mental health of
asylum seekers. At the close of the presentation I introduce opinions of Slovak public on refugees.
Conclusion: The importance of a presentation lies in recording of a coherent and integrated view of
asylum seekers in asylum centre in Humenné and in obtaining basic information about specific
nursing care for asylum seekers, which can help us to improve multicultural nursing care for
members of another culture.
Keywords: Migration. Asylum seeker. Refugee. Asylum centre. Multicultural nursing. Specific
nursing care.
Človek sa obvykle cíti dobre medzi svojimi blízkymi, tam, kde sa narodil, vyrástol a kde sa cíti ako
doma. Nie vždy vo svojej rodnej krajine však môže zostať. Každý rok milióny mužov a žien na Zemi
opúšťajú svoje domovy a prekračujú hranice krajín v snahe nájsť väčší pocit istoty pre seba a svoje rodiny.
Rozhodnutie odísť môže byť dobrovoľné alebo nútené. Niekedy je cieľom nájsť úrodnejšiu
poľnohospodársku pôdu alebo lepšiu prácu. Niektorí musia opustiť svoje domovy v dôsledku prírodnej
katastrofy a niektorí musia utekať, aby si zachránili holý život.
Rozlišujeme migráciu dobrovoľnú a migráciu vynútenú okolnosťami. Dobrovoľní migranti sú
napríklad osoby sťahujúce sa do zahraničia za účelom zamestnania, štúdia, zjednotenia rodiny.
Nedobrovoľní migranti opúšťajú krajinu pôvodu preto, aby sa vyhli napríklad perzekúcii, diskriminácii,
149
ozbrojeným konfliktom a vojnám, živelným katastrofám, environmentálnej degradácii alebo inej situácii
ohrozujúcej ich životy, zdravie, spôsob života či slobodu. Medzi nedobrovoľných migrantov patria
žiadatelia o azyl, utečenci, odídenci, presídlenci, etnický migranti a iní.
Problematika azylu, vrátane doplnkovej ochrany a dočasného útočiska, je v právnom poriadku
Slovenskej republiky upravená v zákone NR SR č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov. Tento zákon vychádza z Dohovoru o právnom postavení utečencov
prijatom v Ženeve v roku 1951 a Protokolu týkajúceho sa právneho postavenia utečencov prijatom v New
Yorku v roku 1967. Ženevský dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951 v článku 1A označuje
utečenca ako: „každú osobu, ktorá sa následkom oprávnenej obavy pred prenasledovaním z dôvodov
rasových, náboženských, národnostných, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo i zastávania určitých
politických názorov ocitne mimo svojej krajiny a nie je schopná prijať, alebo vzhľadom k uvedeným
obavám odmieta prijať ochranu svojej vlasti. To isté platí pre osobu bez štátnej príslušnosti nachádzajúcu sa
mimo krajiny svojho doterajšieho pobytu a ktorá sa vzhľadom k uvedeným obavám do nej nechce alebo
nemôže vrátiť“. V prípade, že sa cudzinec obáva návratu do krajiny pôvodu z vyššie uvedených dôvodov,
môže na území Slovenskej republiky požiadať o udelenie azylu. Právo hľadať a využívať azyl je uznávané
medzinárodnou legislatívou v oblasti ľudských práv a je dôležitým právnym inštitútom poskytovania
medzinárodnej ochrany. Zodpovedným orgánom pre preskúmanie žiadosti o udelenie azylu a vydanie
rozhodnutia v konaní o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je Migračný úrad Ministerstva vnútra
SR.
Konanie o udelenie azylu začína vyhlásením žiadateľa na policajnom útvare v mieste hraničného
priechodu, v mieste, kde sa cudzinec nachádza alebo v tranzitnom priestore medzinárodného letiska. Po
vyhlásení je žiadateľ o azyl prevezený do záchytného tábora v Humennom. Po príchode do tábora sa
žiadateľovi odoberie cestovný doklad ako aj daktyloskopické odtlačky (odtlačky prstov a dlaní). Nie každý
kto o azyl žiada ho napokon i získa. Od vzniku Slovenskej republiky 1.1. 1993 po súčasnosť bolo podľa
štatistiky Migračného úradu MV SR na Slovensku registrovaných vyše 55 tisíc žiadostí o udelenie azylu.
Azyl bol udelený v 552 prípadoch.
V súčasnosti je na Slovensku jeden záchytný tábor v Humennom
a dva pobytové tábory:
Opatovská Nová Ves a Rohovce. Na prechodné ubytovanie azylantov slúži integračné stredisko, ktoré sa
nachádza vo Zvolene. Okrem toho disponuje Migračný úrad ubytovacími kapacitami pre azylantov v
Bratislave, Lučenci a v Košiciach. Osoby s pridelenou doplnkovou ochranou sú ubytované v zariadení v
Gabčíkove. V táboroch je žiadateľom bezplatne poskytovaná základná zdravotná starostlivosť, ubytovanie,
stravovanie, vreckové ako aj základné hygienické potreby.
Žiadatelia o azyl k nám prichádzajú z rôznych krajín, najčastejšie z týchto: Afganistan, Arménsko,
Bangladéš, Bielorusko, Čína, Egypt, Ghana, Gruzínsko, India, Irak, Irán, Izrael, Kongo, Kuba, Libanon,
Líbya, Macedónsko, Moldavsko, Nigéria, Pakistan, Palestína, Rusko, Somálsko, Srí Lanka, Sudán, Sýria,
Tadžikistan, Tunisko, Turecko, Ukrajina a Vietnam.
150
Záchytný tábor v Humennom bol otvorený 9. júna 2006. Je jediným záchytným táborom na území
SR. Pozostáva z dvoch objektov, poskytne ubytovacie a sociálne zariadenia s kapacitou 550 osôb pre ženy,
mužov, rodiny, deti bez sprievodu rodičov a ďalších žiadateľov o azyl, ktorí vyžadujú osobitnú
starostlivosť. Záchytný tábor je účelové zariadenie Ministerstva vnútra SR, do ktorého sú žiadatelia o
poskytnutie azylu umiestnený z dôvodu lekárskych vyšetrení. Je to zariadenie, ktoré je uzavreté. Žiadatelia
o azyl v tomto zariadení zotrvávajú spravidla 30 dní z toho približne 21 dní v karanténe. Počas tohto
obdobia prebiehajú komplexné zdravotné vyšetrenia, pri ktorých sa zisťuje aj výskyt cudzokrajných chorôb.
Počas celej doby trvania vyšetrení, ktorá trvá dva až štyri týždne, sú žiadatelia v karanténe a nemajú
dovolené opustiť toto zariadenie.
Zdravotnú starostlivosť poskytovala od 1.augusta 2008 do 30.4.2011 Nemocnica A. Leňa
Humenné, n.o. V rámci poskytovania zdravotnej starostlivosti musí každý žiadateľprejsť vstupnou
lekárskou prehliadkou, pri ktorej sa dôslednou anamnézou a fyzikálnym vyšetrením snažíme zistiť
prekonané ochorenia. V tejto prvej selekcii nasledujú jednotlivé laboratórne a zobrazovacie vyšetrenia:
sedimentácia erytrocytov, krvný obraz + diferenciál lekára, HBsAg, anti HIV1, anti HIV2, BWR, anti
HCV, G, AST, ALT, GMT, bilirubín, cholesterol a kreatinín, vyšetrenie moču, štandardné kultivačné
vyšetrenie výteru z konečníka, parazitologické vyšetrenie stolice a RTG hrudníka.
Karanténu ukončuje lekár približne na 21. deň na základe výstupnej prehliadky, ktorá pozostáva z
posúdenia celkového zdravotného stavu žiadateľa o azyl a laboratórnych výsledkov. Pri záchyte ochorenia
nasledujú ďalšie vyšetrenia, ktoré ak je to možné sa realizujú ambulantne v tábore, ak si to stav vyžaduje,
pacient je odoslaný na odborné vyšetrenie eventuálne hospitalizačné preliečenie v rámci odborných
ambulancií a oddelení v Nemocnici A. Leňa v Humennom, n.o. V prípade podozrenia na infekčné
ochorenie sú žiadatelia o azyl umiestnený na izolované izby.
Najväčším problémom na ambulancii záchytného tábora je jazyková bariéra. Žiadatelia o azyl v
prvých mesiacoch po príchode len zriedkavo hovoria jazykom krajiny azylu, a preto sa im ťažko hľadá
pomoc na ich zdravotné problémy. Väčšinou nemajú prístup ku školeným tlmočníkom a sú nútení využiť
služby iných žiadateľov o azyl, aby mohli hovoriť o svojich zdravotných ťažkostiach. Nezanedbateľnou
súčasťou zdravotnej starostlivosti na ambulancii je aj poskytovanie psychologickej podpory, z dôvodu
psychických problémov po úteku z domova do neznámeho prostredia. V niektorých prípadoch sme boli
nútení využiť aj odbornú pomoc na psychiatrickej ambulancií a dokonca aj na psychiatrickom oddelení v
Michalovciach.
Zdravotný stav jednotlivých žiadateľov o azyl je veľmi rôzny a rôzne sú aj ich požiadavky na
zdravotnú starostlivosť. Niektorí žiadatelia o azyl boli vystavení mučeniu, alebo boli zranení v ozbrojenom
konflikte. Osobitnú zdravotnú starostlivosť potrebujú aj deti. Niektoré deti v dôsledku fyzických útrap a
nedostatku potravy ešte pred príchodom do krajiny azylu trpia podvýživou a zaostávajú vo fyzickom
vývoji. Taktiež nemajú základné očkovanie proti takým chorobám ako je detská obrna, hepatitída B či
151
záškrt. Do inej kategórie poskytovania zdravotnej starostlivosti patrí aj zdravotná starostlivosť o ženy:
prenatálna a post natálna starostlivosť, liečenie porúch výživy, pôrodníctvo, antikoncepcia a dôsledky
poškodzovania ženských genitálií.
Utečenecký tábor, nech je kdekoľvek, je iba dočasným opatrením. Rieši síce akútnu situáciu, ale z
dlhodobého hľadiska prináša život v ňom viacero ťažkostí. Relatívne malý a obmedzený priestor spolu
zdieľa veľa rôznych ľudí, odlišných svojím pôvodom, jazykom, náboženstvom, ale najmä zvykmi a
návykmi. To so sebou prináša nemalo ťažkostí a náročných situácií, s ktorými sa musia žiadatelia
vysporiadať.
Nech už je výsledný štatút ich pobytu azyl, doplnková ochrana, prípadne aj predlžujúce sa
opakované konanie o azyle, je potrebné snažiť sa porozumieťťažkostiam a problémom, ktoré si so sebou
prinášajú, a tiež ktoré získavajú ako utečenci vo veľmi špecifických podmienkach utečeneckého tábora. V
prípade zamietnutia žiadosti o azyl účastníci správneho konania, majú možnosť podať odvolanie, prípadne
využiťďalšie opravné prostriedky. Dobre však vedia, že takéto procedúry vyžadujú ďalšie mesiace čakania
v neistote „Dostanem azyl, alebo sa budem musieť vrátiť naspäť do svojej krajiny?“
Rozmanitosť kultúr v Slovenskej republike je pomerne značná, avšak naším začlenením sa do Európskej
únie v roku 2004 je ešte rozmanitejšia. Je preto žiaduce, aby aj lekári a sestry boli pripravení ošetrovať
klientov rôznych kultúr – rovnako dôležité ako študovať anatómiu je študovať aj kultúru, ktorá zásadne
ovplyvňuje život človeka. V konkrétnej ošetrovateľskej praxi to bude pre lekára a sestru znamenať
spokojnosť zo strany žiadateľa o azyl a zvýšenie profesionálnej prestíže, ale najmä uchránenie žiadateľa o
azyl od kultúrneho šoku.
Niekedy je veľmi náročné hľadať ochranu a útočisko v iných krajinách. Byťzávislým na druhých,
pre uspokojenie základných potrieb ako je jedlo, hygiena, oblečenie a prístrešok, nie je ľahké, ale v
niektorých prípadoch je neoddeliteľnou súčasťou, ale zároveň i začiatkom ich nového života. Nie vždy to
však slovenská verejnosť vie pochopiť a hlavne sa nevie vžiťdo situácie utečencov.
Názory slovenskej verejnosti na utečencov sú rôzne: utečenci stoja náš štát veľa peňazí utečenci
nám berú pracovné príležitosti utečenci sa výrazne podieľajú na zvýšení kriminality utečenci sú zdrojom
cudzích chorôb a ochorení pre slovenské obyvateľstvo.
Musíme si však uvedomiť, že nikto sa nestane rád alebo si nevyberie byť utečencom. Byť utečencom
znamená viac ako byť cudzincom. Znamená to, žiť mimo svoj domov a byťzávislý od iných, aby vám dali
najesť, poskytli šatstvo a prístrešie. Utečenci nepredstavujú pre nás nebezpečenstvo, sami sa cítia ohrození.
Potrebujú našu pomoc, porozumenie a vľúdne slovo. Netúžia po ničom inom, ako je pokojné a bezpečné
miesto na tomto svete. Chcú žiťtak, ako vy, alebo ostatní ľudia.
LITERATÚRA
[1] Bargerová, Z. - Divinský. B. 2008. Integrácia migrantov v Slovenskej republike : Výzvy a odporúčania
pre tvorcov politík. Bratislava : IOM, 2008. 154 s. ISBN 978-80-970012-4-7.
152
[2] Divinský, B. 2005. Zahraničná migrácia v Slovenskej republike : stav, trendy, spoločenské súvislosti.
Bratislava : Výskumné centrum Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku, 2005. 216 s. ISBN 8089149-4-9.
[3] Kriglerová, E. G. a kol. 2009. Migranti – nový pohľad na staré problémy: Multikulturalizmusa kultúrna
integrácia migrantov na Slovensku. Bratislava : Centrum pre výskum etnicity a kultúry, 2009. 127 s. ISBN:
978-80-970267-8-3.
Kontaktná adresa:
Kuševová Silvia
tel.č. +421 904 396 775
email: [email protected]
153
INTERKULTÚRNA KOMUNIKÁCIA AKO PROSTRIEDOK HUMANIZÁCIE VZDELÁVANIA
INTERCULTURAL COMMUNICATION AS A MEANS OF HUMANIZING EDUCATION
1
Laca, S.
1
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava
Abstract
Introduction: The needs of intercultural communication are present in the Societe a key priority and
an important prerequisite for the globalization efforts of the company. The formation of the human
being in education with the entry level of intercultural competence becomes the current target plane
of the educational process, in lifelong learning. Methods: We want to draw attention to the
relationship between intercultural communication and humanization in postmodern society, where
there is a collaboration of national cultures, which requires not only language skills but also cultural
standards and patterns of thinking and behavior of individual cultures.
Conclusion: The paper analyzes the components of intercultural communication and named their
place in society. Synthesis of the components created quite a complete picture of the communication
process as a whole in intercultural communication in society, although extensive, individual
components offer a host of other information and views.
Keywords: People, Communication, Culture, Surroundings, Society.
ÚVOD
V súčasnom globálnom prostredí sa stále väčší dôraz kladie na interkultúrnu komunikáciu, ktorá vo
veľkej miere ovplyvňuje správanie sa ľudí v spoločnosti. Dochádza k spolupráci národných kultúr, čo
predpokladá nielen znalosti cudzích jazykov, ale aj kultúrnych štandardov a schém myslenia a správania.
Predpokladom pre úspešný a správny priebeh medzinárodných stretnutí je dokonalé zvládnutie mnohých
aspektov interkultúrnej komunikácie.
Interkultúrna komunikácia a spoločnosť. Kultúra je špecificky ľudský spôsob organizácie,
uskutočňovania a rozvoja činností, spredmetnený v materiálnych i nemateriálnych výsledkoch jeho
každodennej činnosti ľudí. Kultúra je maximum bytia človeka alebo spoločnosti: človek nemôže byť viac
než kultúrnym človekom a spoločnosť nemôže byť viac než kultúrnym spoločenstvom. Podstatou bytia
kultúry je inscendencia čiže seba prehlbovanie sa človeka na čo je potrebná interkultúrna komunikácia
medzi jednotlivými kultúrami. Interkultúrna komunikácia môžeme chápať, ako osobitosti typické pre danú
kultúru, znalosť respektíve neznalosť kultúrnych odlišností alebo špecifická logika myslenia vyplývajúca z
kultúrneho prostredia atď. Slovo kultúra sa často používalo a používa v rôznych, navzájom odlišných
významoch. V strednej Európe je často za kultúrneho považovaný taký človek, ktorý chodí do divadla,
154
navštevuje koncerty vážnej hudby, číta literárnu klasiku a kultúrne „kultivovane“ sa správa. Za kultúrneho
potom našinec najskôr označí tie národy, ktoré dodržujú naše hygienické zvyklosti či gastronomické
preferencie, náš spôsob komunikácie alebo náš spôsob odievania. Byť kultúrnym pre nás totiž obvykle
znamená byť lepším než je človek či národ, ktorý nami naznačené kritériá „kultúrnosti“ nespĺňa – je
„nekultúrny“. Čo je vlastne kultúra? O vymedzenie kultúry u mnohých autorov prebiehajú snahy už celé
stáročia. V Akademickom slovníku cudzích slov (Buchtelová a kol., 2001, s. 437) je výraz kultúra
vysvetlená ako „súhrn duchovných a materiálnych hodnôt vytvorených a vytváraných ľudstvom v celej
jeho histórii“ a vedľa výrazu kultúrny sa okrem iného sa píše: „týkajúci sa kultúry, komplex kultúrnych
elementov (napr. zvykov bývania, ..., náboženské a sociálne usporiadanie); väčší geografický priestor s
jednotnými spoločnými kultúrnymi elementmi...“ Autor E. Mistrík (1999) dopĺňa, že kultúra v sebe
obsahuje hodnotové orientácie normy, znaky, vzorce správania, významy kultúrnych produktov, sociálne
skúsenosti skupiny. Kultúra obsahuje množstvo vrstiev, tak ako je spoločnosť sama rozvrstvená. V tejto
časti narážame na problematiku kultúrnej identity a interkultúrnej komunikácie v súčasnej globalizácie.
Globalizácia v sebe zahŕňa mnohé aspekty: výmenu znalostí a poznatkov v celosvetovom meradle,
internacionalizáciu národných trhov, vzájomné ovplyvňovanie kultúr, globálnu spoločnosť ako aj jej vplyv
na životné prostredie. Hlavným poslaním tohto procesu je zvýšenie životného štandardu krajín sveta a to
prostredníctvom umožnenia prístupu na svetové trhy chudobným krajinám ako aj prílevom zahraničných
investícií na domáce trhy a umožnením voľného pohybu za účelom jednoduchšieho cestovania do cudziny
alebo získavania väčších možností na vzdelávanie. Globalizácia na jednej strane stiera hranice medzi
štátmi, národmi a kultúrami, súčasne ale oživuje národné kultúry a prebúdza pocity národnej identity.
Komunikácia ako prenos informácií medzi jednotlivcami, či skupinou je neoddeliteľnou súčasťou života. Je
nemožné sa jej vyhnúť, je súčasťou každej etapy nášho bytia. Jej správne pochopenie a používanie je
predpokladom harmonickej existencie. Postupne ˗ od neverbálnej k verbálnej ˗ sa stáva našim súputnikom
života, jej korene siahajú až k počiatkom vývoja. Každý jedinec využívajúci jazyk ako špecifickú zmes
symbolov v kombinácii s ostanými neverbálnymi prejavmi (reč tela, mimika, melodika reči, temporytmus
prejavu) si priamo vytvára svoju existenčnú realitu. Kvalita komunikačných zručností je vo veľkej miere
priamo úmerná kvalite života, veď spôsob akým reagujeme na ostatných, schopnosť prijať a spracovať
informácie, prijímanie a realizácia rozhodnutí, ich dotiahnutie do úspešného konca, vytvára a buduje náš
život. Schopnosť komunikovať prešla svojim prirodzeným vývojom spoločne s postupným vývinom
človeka ako súčasti živočíšnej ríše. Živočíšna ríša používa množstvo komunikačných prostriedkov (zvuky,
pachy, pohyb, zmena charakteristického zoskupenia i zafarbenia) a aj napriek zjavnému limitovaniu (bez
použitia jazyka) je v porovnaní s ľudskou komunikáciou menej náchylná k chybám (Adair, 2004).
Množstvo sprievodných dorozumievacích signálov v ľudskej reči, ku ktorým sa človek v priebehu
svojho vývinu dopracoval ˗ tempo, rytmus reči, prízvuky , ich presun zo slabiky na slabiku, intenzita
hlasu... ˗ sú znakom nielen bohatosti jazyka, ale aj zdrojom nedorozumení. No napriek tomu je
komunikácia neoddeliteľnou súčasťou existencie človeka, jeho spolužitia a spolupráce s ostatnými ľuďmi a
jednou z ciest k uskutočneniu jeho osobných, pracovných a životných cieľov. „Komunikácia je
155
oznamovanie určitých významov v procese priameho alebo nepriameho sociálneho kontaktu“ (Gáborová,
1994, s.101). V tomto kontexte je základnou zložkou medziľudskej interakcie, je podmienená kontaktom
(či už priamym, osobným alebo nepriamym ˗ napríklad písomným) potrebou odovzdať určitý význam,
emóciu, posolstvo. O „skutočnej komunikácii“ podľa Frka, Kredátusa (2008, s. 13) hovoríme, ak dôjde
nielen k prečítaniu vyslaného signálu, ale aj k spätnej väzbe medzi vysielačom a prijímateľom. Podľa
Škvareninovej (2004) je to zložitý proces, ktorý nemožno izolovať od práve prebiehajúcej situácie ˗ je to
teda živý, neopakovateľný, permanentný a dynamický proces, ktorý možno vnímať i ako osobnú, živú
kroniku človeka. Základom je pomenovanie pojmu komunikácia ako „procesu, pomocou ktorého dochádza
k výmene významov medzi ľuďmi prostredníctvom dohodnutejsústavy symbolov“ (Adair, 2004, s. 18),
prípadne „výmena informácií medzi jedincami pomocou spoločného systému znakov“ (Škvareninová,
2004, s. 6). Všeobecne používaná sústava symbolov ˗ jazyk je v rámci komunikácie dôležitým faktorom,
ale zďaleka nie jediným. Rečový prejav človeka spravidla sprevádzajú emócie ˗ pozitívne, či negatívne. V
ich prípade pevne daná sústava prvkov neplatí, sú individuálne, zhodujú sa len vo všeobecnosti (radosť,
smútok, hnev), špecifickým spôsobom zobrazujú stav mysle. Môžu podvedome ovplyvňovať spôsob a
formu komunikácie bez ohľadu na jej racionálny základ. Clayton (2003) hovorí, že pri normálnom
rozhovore vypovieme asi 100 ˗ 120 slov za minútu. V rovnakom časovom úseku nám hlavou preletí asi 800
slov, ktoré chrlí podvedomie ako reakciu, či asociáciu danej situácie a práve reč tela, alebo neverbálna
komunikácia predstavuje výstup pre toto enormné množstvo nevypovedaných slov. Neverbálna
komunikácia je podľa Gaburu (2004) ontogeneticky i fylogeneticky staršia ako verbálna komunikácia. V
nej človek komunikuje prostredníctvom iných kanálov ako v klasickej komunikácii, kde používa verbálne
prostriedky. „Základným systémom je ľudské telo ˗ nejde len o zmyslové orgány reči a sluchu, ale tiež o
oči a tvárové svaly, dlane a ramená, mozog a v mnohých ohľadoch o celé telo“ (Adair, 2004, s. 23). Vďaka
človeku najprirodzenejšiemu komunikačnému nástroju ˗ telu, dokážeme inú osobu pohladiť, objať, či
odohnať. V tomto prípade má neverbálna ˗ mimorečová komunikácia rovnakú účinnosť ako ľudská reč.
Naše telo je našim nástrojom, zriedkakedy indiferentne odpočívajúcim niekde opodiaľ. Práve naopak, naše
telo používame ˗či už vedome, alebo podvedome ˗ ako silného spojenca (v niektorých prípadoch i
„zradcu“) našich emócií. Oznamovanie prostredníctvom pohľadu, úsmevu, gesta, postoja, priblíženia alebo
vzdialenia sa (Frk, Kredátus, 2008) a následná interpretácia týchto prejavov nám dáva možnosť lepšie
porozumieť zmyslu hovoreného, prípadne zhodnotiť úprimnosť a pravdivosť prejavu. Prinajmenšom sa
môžeme oprieť o deväť zložiek: výraz tváre, očný kontakt, tón hlasu, blízkosť, fyzický dotyk, gestá ˗
pohyby horných a dolných končatín, vzhľad (odev, vlasy), držanie tela, držanie hlavy (Adair, 2004). Táto
reč tela ˗ „tajný jazyk“ (väčšina autorov uvádza, že tvorí najväčšiu zložku komunikácie ˗niektorí hovoria až
o 93 percentách (Hartley, 2004), pričom 38 percent tvorí to, ako znie náš hlas a zvyšných 55 percent tvorí
vizuálny obraz) je vo veľkej miere spojený a zosynchronizovaný s tým, čo vyjadrujeme slovom, ale
čiastočne odkrýva i utajené pocity a emócie. Dopĺňa celkový komunikačný obraz, dotvára ho ako celok a v
niektorých prípadoch odhalí i pravú príčinu konania, pohnútok druhej strany, pretože nielen „vysielač“ ˗ v
našom prípade človek, ktorý sa pokúša o odovzdanie informácie používa reč tela, ale i
156
„prijímač“
disponuje veľkou škálou pocitov a emócií, ktoré prezentuje ako reakciu na vypovedané. Tieto v spojení s
podvedomím dopĺňajú charakter a obsah prenosu ˗ rozhovoru. Prvé slovo z úst malého dieťaťa býva v
rodine zvyčajne malým sviatkom. Prvé slová človeka však majú nepomerne staršiu históriu ˗ takú dlhú ako
ľudstvo samo (Pasternáková, 2005). Narodenie reči teda historicky datujeme k používaniu prvých zvukov,
pazvukov, ktorým bol priradený konkrétny význam. Reč ako taká má mnoho vrstiev, je formovaná
každodenným vývojom spoločnosti, vývinom človeka, jeho záujmami. Postupná premena hlások,
jednoslabičných zvukov na významové slová spustila rozsiahly proces na konci ktorého stál jazyk v jeho
konkrétnej podobe. Podľa Brečku (2009, s. 13) sa prvotná „epocha znamení a signálov“ v spojení s
neverbálnym prejavom stala prvým jazykom človeka. Súčasne však poukazuje na fakt, že tento jazyk bol
značne obmedzený, pretože jeho úroveň úzko súvisí so samotnou intrapersonálnou komunikáciou ˗ úrovňou
myslenia ako základu tvorby reči. Nedostatočne vyvinutý mozog a hlasové ústrojenstvo zabraňovalo v
komunikácii odovzdávať hlbšie a zmysluplnejšie posolstvá (nehovoriac o abstraktných pojmoch). Jazyk je
však živým organizmom reagujúcim na podnety ˗ vývin človeka, jeho poznávanie zákonov prírody, tvorbu
sociálnych spoločenstiev ˗ a preto prechádza neustálymi zmenami. Postupne sa z jednoduchých posolstiev
stávali zmysluplnejšie celky ˗ mýty, legendy mapujúce najdôležitejšie udalosti, rituály prislúchajúce
danému spoločenstvu, ktoré sa stali základom kultúry jednotlivých národov, jadrom posolstva
prechádzajúceho z generácie na generáciu. Slová tvoriace jednotlivé jazyky sa líšia, sú dané územným
členením, regionalitou, úrovňou vyspelosti spoločnosti.
Mnohé z jazykov, ktorými hovorili naši predkovia sú už len spomienkou a vymreli, mnohé sa
transformovali a premenili tak, že napriek zachovaniu územnosti majú s pôvodnou podobou pramálo
spoločného. Nájazdy kolonizátorov a dobyvateľov vniesli do pôvodného jazyka nové slová a prvky,
sťahovanie sa za prácou, vznik malých komunít v kultúrne novom prostredí tiež nemalou mierou ovplyvnili
vývoj jazyka.
Predpokladá sa, že momentálne existuje vo svete okolo 5000 ˗ 6000 jazykov, pričom asi 1400 z
nich vymiera, 2500 je prebádaných, 500 všeobecne známych a takmer v 3000 jazykoch absentuje písomná
zložka. (Škvareninová, 2004). Veda zaoberajúca sa pôvodom jazyka ˗ etymológia hovorí o nespočetnom
množstve jazykov, skupín, či podskupín prislúchajúcich územnej jednotke, časovému horizontu, stupňu
vývinu ˗ za všetky môžeme spomenúť keltské, germánske, románske, iránske, baltské, indoárijské, či
slovanské jazyky, ku ktorým náleží aj slovenčina (Ondris, 2011). Globalizácia priniesla významnú zmenu
vo vnímaní rečovej komunikácie. Jednotlivé jazyky (Laca, 2010) vzájomne preberajú slová, prispôsobujú si
ich a postupne zaradzujú do systému spisovnej reči používajúc pri tom platné pravidlá tvorby slov domácej
krajiny (napríklad anglické slovo management˗ slovenský ekvivalent: manažment, ruský: menedžment, v
nemčine alebo vo francúzštine sú tieto slová rovnaké). Semiotika je veda o významoch vníma sociálne a
kultúrne fenomény ako kľúčové procesy, ktoré ovplyvňujú medziľudskú komunikáciu (Ondrušková,
2006) jednotlivých zložkách, ktoré nadväzujú na jednotlivé sociálne prostredie.
Prostredie a kultúra
národa môže významnou mierou prispieť k upevneniu jazyka (pravidlá pravopisu, reči ˗ syntax, morfológia,
fonetika, štylistika, slovesnosť..., orientácia na kvalitnú literatúru, predstavovanie jedinečnosti jazyka
157
pútavou formou...) avšak nie je všemocné ˗pôsobenie rodinného prostredia ako primárneho sociálneho
prostredia je základom k vytvoreniu elementárnej slovnej zásoby, vetných konštrukcií, práce s intonáciou a
temporytmom reči, ktoré sa líši v jednotlivých krajinách a kultúrach.
Interkultúrna komunikácia v sociálnom prostredí znamená, že dochádza k internacionalizácii
procesov v spoločnosti, v ktorom sa stretávajú nositelia rozličných kultúr so svojimi zvyklosťami a
zaužívanými kultúrnymi schémami. Interkultúrna komunikácia v societe označuje teda takú oblasť bádania,
ktorá sa zaoberá jazykovo a kultúrne podmienenými problémami komunikácie v medzinárodných
vzťahoch. Jej úlohou je systematicky a interdisciplinárne analyzovať, ktoré aspekty predovšetkým
negatívne ovplyvňujú cezhraničnú komunikáciu rôznych národov.
Predpokladom úspechu je súčasné
prepojenie Európy s poznatkami z interkultúrnej komunikácie. Jej súčasťou sú paraverbálna komunikácia –
umenie mlčať a hovoriť v pravú chvíľu, neverbálna komunikácia – mimika, gestikulácia, pohyby tela a
verbálna komunikácia –výber slovnej zásoby, vychádzajúc zo sociokultúrnych a sociálnopsychologických
podmienok partnerov. Je zrejmé, že účastníci komunikácie z rôznych krajín sú ovplyvňovaní vlastným
kultúrnym prostredím, skúsenosťami a zvyklosťami a že tieto explicitne respektíve implicitne systematicky
vnášajú do komunikácie ako modely správania.
Tým vznikajú strety kultúrnych hodnôt, správania,
vyjednávania, ktoré vplývajú na výsledok spolupráce. Pre úspešný priebeh komunikácie v medzinárodnom
meradle sa vyžaduje intenzívna príprava na spoluprácu jednotlivých kultúr a národov na medzinárodnom a
akademickom poli.
Tieto by mali obsahovať celú škálu aspektov, z ktorých považujeme za najdôležitejšie:
-schopnosť komunikovať s nositeľom inej kultúry v medzinárodných vzťahoch (formaštudentských
výmenných stáží, cezhraničná spolupráca vysokých škôl),
-rozpoznanie a pochopenie kultúrnych rozdielov a snaha o ich priblíženie (predmety dennej potreby,
internacionalizácia zvyklostí všedného dňa), -osobnostné črty nositeľov kultúr (motivácia, kreativita,
interkultúrna komunikatívna kompetencia),
-predchádzanie konfliktom (pripisovanie príčin ich vzniku buď jednému nositeľovi kultúry alebo
charakterovej črte celého národa).
-problémy interkultúrneho vnímania – rozlíšenie podstatných a nepodstatných prvkov, dôležitých pre
napredovanie komunikácie, osobitosti partnera, ktoré môžu byt typické pre neho ako pre indivíduum alebo
chápeme tieto ako typické pre danú kultúru.
-spätná väzba - vzájomné sprostredkovanie pochopenia stanovísk partnerov verbálnou i neverbálnou
formou, pričom môže nastať situácia, že sa spätná väzba nedostaví v dôsledku nepochopenia partnera pre
neznalosť jeho kultúrnych odlišností,
-pravidlá logiky a rozpravy – odlišný spôsob myslenia účastníkov komunikácie závisí od ich kultúrneho
prostredia, čoho prejavom sú rôzne formy argumentácie, špecifická logika myslenia, zovšeobecňovania a
formulovania záverov. Ukazuje sa, že interkultúrna komunikácia v medzinárodnom kontexte požaduje
veľmikomplexné vedomosti, stratégie rozhodovania a správania. Je nevyhnutná dôkladná príprava, pretože
interkultúrna komunikácia má vybudovať most porozumenia,
158
viesť k pochopeniu cudzích noriem
správania, umožniť orientáciu v cudzom prostredí tým, že o ňom informujea objasňuje neznáme spôsoby
reakcií a vzorov správania a myslenia predstaviteľov rozličných kultúr. Interkultúrna komunikácia tak
bude otvárať neznáme horizonty a objasňovať neznáme kultúry.
ZÁVER
Téma interkultúrnej komunikácia je obsahovo nesmierne bohatá, pretože jej stopy nachádzame v
každom ľudskej epoche. Množstvo materiálov, ktoré rozoberajú rôzne komunikačné aspekty, nespočetné
množstvo štúdií, úvah, kníh sú dobrými zdrojmi informácií a faktov, no na druhej strane ich bohatosť
vyzýva k disciplinovanému triedeniu informácií v prospech nastolenej témy (Laca, S. 2011). Interkultúrna
„medziľudská“ komunikácia priamo ovplyvňuje kvalitu vzťahov, podobainterakcie človeka s iným
človekom, ich vzájomný prístup bez ohľadu na vek, či spoločenský status, vytvára obraz mentálnej zrelosti
komunikujúcich, ale i jednoduchú a pravdivú podobu vyspelosti spoločnosti. Negatívne tendencie,
podceňovanie partnera, hľadanie vonkajšieho nepriateľa, očakávanie budúcich možných nešťastí ˗ to všetko
vytvára naše osobné bytie a čo je horšie ˗ automaticky ovplyvňuje ľudí okolo nás.
Aktuálna nálada v spoločnosti je plná rôznych katastrofických scenárov a tvrdení (ekonomické
hodnotenia, rozbor celosvetovej krízy, jej dopad na domácu ekonomiku, vízie rôznych politológov, či iných
nešťastníkov majúcich zaručené informácie o konci sveta...) ˗to všetko formuje aj vnímanie bežného
človeka a jeho predstavu osobnej perspektívy.Súbežne je možné pozorovať enormný výskyt rôznych
tréningov a programov osobnostného rastu, pozitívneho hodnotenia s dôrazom na neoceniteľný význam
komunikačných zručností z hľadiska vhodnej, dobre platenej práce, dosiahnutia dôležitého profesijného
miesta, kariérneho rastu, partnerskej spokojnosti, zvládnutia rodičovskej úlohy, ale i školenia krásy, či
šarmu... Rovnováha.
LITERATÚRA
[1] ADAIR, J. 2004. Efektivní komunikace. 1. vydanie. Praha: Alfa publishing, 2004. 175 s. ISBN 8086851-10-9.
[2] BUCHTELOVÁ, R. a kol. 2001. Akademický slovník cizích slov. Praha: Akademie věd České
republiky. Ústav pro jazyk český, 2001.
[3] BREČKA, S. a kol. 2009. Od tamtamov pointernet. 1. vydanie. Žlilina: Eurokódex, 2009.
314. s. ISBN 978-80-89363-29-2.
[4] CLAYTON, P. 2004. Reč tela. 1. vydanie. Praha: Ottovo nakladatelství, 2004. 168 s. ISBN 80-7181118-1.
[5] FRK, V. – KREDÁTUS, J. 2008. Komunikácia v personálnej a sociálnej praxi. 3. rozš. vydanie.
Prešov: Akcent Print, 2008. 208 s. ISBN 978-80-89295-04-3.
[6] GABURA, J. ˗ GABURA, P. 2004. Sociálna komunikácia. 1. vydanie. Bratislava:Občianske združenie
Sociálna práca, 2004. 128. s. ISBN 80-968927-7-0.
[7] GÁBOROVÁ,
Ľ. 1994. Sociálna psychológia pre učiteľov. Prešov: Univerzita P. J. Šafárika ˗ PdF
Prešov, 1994. ISBN 80-709730-13.
159
[8] HARTLEY, M. 2004. Řeč tela v praxi. 1. vydanie. Praha: Portál, 2004. 104. s. ISBN 807178-844-9.
[9] LACA, P. 2010. Komunikovanie kresťanského posolstva prostredníctvom misijnej komunikácie. In:
Zborník príspevkov vedeckej konferencie - Nový humanizmus – výzva pre univerzitu. Badín: Kňazský
seminár sv. Františka Xaverského, 2010. ISBN 9788088937456.
[10] LACA, P. 2011. Rodina ako hlavný poskytovateľ pomoci ľuďom v starobe. In: Zborník príspevkov z
medzinárodnej vedeckej konferencie Rodina v zdraví a chorobe, Ružomberok : Katolícka univerzita, 2011.
236 s. ISBN 978-80-8084-778-4.
[11] LACA, S. 2011. Sozialkommunikation als ein wichtiges instrument im management in der
sozialarbeit, In: Clinical social work, Wien, Austria, N. 4 2011, S. 151, ISSN 2076-9741. ONDRIS, K.
2011.
Etymológia. [online].
Bratislava: 2011.
[citované 2012-03-19]. Dostupné na
internete:<http://www.lingvistika.sk/etymologia.htm>.
[12] ONDRUŠKOVÁ, E. 2006. Sociálna psychológia.1. vydanie. Bratislava: Občianske združenie sociálna
práca, 2006. 104 s. ISBN 80-89185-22-3.
[13] PASTERNÁKOVÁ, L. 2005. Hovoríme o empatii. In. Vychovávateľ, Educatio, č. 9, roč. 51, 2005.
ISSN 0139-6919.
[14] ŠKVARENINOVÁ, O. 2004. Rečová komunikácia. 2. vydanie. Bratislava: Slovenské pedagogické
nakladateľstvo – Mladé letá, 2004. 278 s. ISBN 80-08-00290-9.
Kontaktná adresa:
PaedDr. Slavomír Laca, PhD.
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava
Palackého č. 1, P.O. Box 104
810 00 Bratislava
email: [email protected]
160
KULTÚRNE PODMIENENÉ PRÍSTUPY K ZABRÁNENIU POČATIA DIEŤAŤA VO
VYBRANÝCH ROZVOJOVÝCH KRAJINÁCH
CULTURALLY CONDITIONED APPROACHES TO THE PREVENTION OF CONCEPTION
THE CHILD IN SELECTED DEVELOPED COUNTRIES
1
Liptáková, K., 2Jakubeková, J., 3Botíková,A
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej Univerzity v Trnave, Katedra Ošetrovateľstva
1
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej Univerzity v Trnave, Katedra Ošetrovateľstva
2
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej Univerzity v Trnave, Katedra Ošetrovateľstva
3
Abstract
Introduction: The article deals with the problem of unwanted pregnancies in developing countries. It
is aimed mainly on the african culture, where number of children reflects wealth of family, but on the
other side, poor social, health and economic conditions of developing countries forces women to
prevent pregnancies, or to terminate it. Contraception as a succesful method of preventing
pregnancies in developing countries is mostly notu sed, or it is used just on very primitive level based
on the myths. Woman often undergo illegal abortion from which they are in the risk of their live.
Core: Approximately 137 million women in developing countries who want to delay pregnancy, or
who want to limit the number of children in family do not use any kind of anticonception. Another 64
million woman using only traditional methods, such as withdraval (UN Millennium Project, 2006 in
UNICEF, 2008, p. 12). It is estimated, that by using of contraceptive methods can be avoid
aproximatelly 100 000 maternal deaths (WHO, 2005 in UNICEF, 2008, p. 13). Effective acces to
contraception contributes to the maternal health. It is estimated that promotion of family planning,
with the support of national politics could prevent about 1/3 maternal deaths in countries with high
fertility (Cleland, John, et al., 2007, in UNICEF, 2008, p. 12).
Conclusion: Nurses play a key role in the education of girls, women and mothers. This leads to
raising awareness about reproductive health of women. Nurse can influence the opinion of women,
and throught this process can eliminate the complications assosiated with unwanted pregnancies of
woman in developed countries. The woman influence by nurses in developed countries from different
cultures is difficult process. It is necessary to improve the health, education and social infrastructure
of the developing countries, which could leads to succes in this area.
Key words: Africa. Pregnancy. Abortion. Anticonception. Maternal deadth.
ÚVOD
Tradične sa uznávalo, že pohlavný styk vnútri manželstva vyúsťuje do počatia dieťaťa a k pôrodu
dieťaťa. Sexuálny akt strácal význam a účel, ak žena neporodila dieťa. Z tohto dôvodu sa vyhýbalo
161
pohlavnému styku v čase, v ktorom by žena nemala otehotnieť. Verilo sa napríklad, že ak žena otehotnie
počas kojenia, jej materské mlieko bude otrávené, a dieťa umrie. Za veľké požehnanie sa považovalo, ak
otehotnela novomanželka, alebo ak žena porodila veľa detí, obzvlášť chlapcov. Takáto žena bola manželom
i spoločnosťou obľúbená. Rodiny s 8 a viac deťmi boli bežné. Hocijaká snaha vyhnúť sa pôrodu bola
považovaná nie len za neprirodzenú, ale veľakrát aj za čarodejnícku. V súčasnosti však nastali zmeny vo
vnímaní založenia veľkej rodiny (Kunhyiop, 2008, s. 215). Na založenie rodiny však vplýva mnoho
faktorov, a samozrejme sú značné rozdiely medzi rozvinutými a rozvojovými krajinami.
JADRO
Približne 137 miliónov žien v rozvojových krajinách, ktoré chcú oddialiť graviditu, alebo ktoré
chcú limitovať počet svojich detí, nevyužíva žiadny druh antikoncepcie. Ďalších 64 miliónov žien využíva
len tradičné spôsoby zabránenia počatia (UN Millennium Project, 2006 in UNICEF, 2008, s. 12). Odhaduje
sa, že ak by sa využívali kontracepčné metódy, mohlo by sa vyhnúť približne 100 000 úmrtiam matiek
(WHO, 2005 in UNICEF, 2008, s. 13). Efektívny prístup ku kontracepcii prispieva k zdraviu matiek.
Odhaduje sa, že propagovanie plánovaného rodičovstva v súvislosti s podporou národnej politiky, by sa
mohlo predchádzať približne 1/3 úmrtiam matiek v krajinách, v ktorých je vysoká pôrodnosť (Cleland,
John, et al., 2007, in UNICEF, 2008, s. 12).
Existuje množstvo rôznych praktík a mýtov, ktoré ženy vykonávali, aby zabránili počatiu, alebo
aby tehotnosť neuviedli do konca. Napríklad dojčenie dieťaťa sa všeobecne považovalo za čas, medzi
dvoma pôrodmi v mnohých kultúrach, obzvlášť v Afrike, kde sa niekedy dojčia deti dva a viac rokov
(Boucher, D., 1994, s. 75). Počas tohto obdobia sa muži v mnohých kultúrach vyhýbali pohlavnému styku
so svojimi manželkami, čím sa počas tohto obdobia eliminovalo riziko vzniku ďalšej gravidity.
Mnohé kultúry, hlavne tie africké, považujú deti za bohatstvo. Stretávame sa tu však aj
s tendenciami, v ktorých sa ženy chcú vyhnúť gravidite. Niektoré ženy z kmeňa Kavivordo v Afrike
napríklad po pohlavnom styku vstali a triasli a „trhali“ svojím telom, aby odstránili spermie zo svojich
pohlavných orgánov. Iné ženy zo spoločnosti Slande v Afrike si zas opakovane udierali do spodnej časti
chrbta a brucha, aby dosiahli podobný efekt. V niektorých primitívnych spoločnostiach sa používajú
rastlinné a zvieracie jedy vyvolávajúce potrat. Tie však často ohrozujú aj život ženy. Niekedy si zas ženy
okolo svojho tehotenského brucha uväzovali silnú stuhu, alebo si vkladali ostré palice cez krček maternice
v úsilí vytiahnuť plod z maternice (Turner, J., 1996, s. 118, 119).
Nebezpečné potraty si ženy vykonávali sami na sebe, alebo navzájom medzi sebou, alebo boli vykonávané
osobou bez medicínskeho vzdelania, či dokonca aj samotným zdravotným pracovníkom využívajúcim
hazardné praktiky v nehygienických podmienkach. Tradične sa využívali rôzne ostré predmety, palice,
drôty, ihlice na pletenie, ktoré sa vkladali cez krček maternice. Ich zámerom bolo vyvolanie potratu. Tieto
praktiky viedli k rozšíreniu infekcie v tele ženy, alebo k perforácii maternice či iných orgánov panvy. Ďalej
sa využívali rôzne bylinné čaje, jedy a škodlivé substancie, ktoré sa užívali tak orálne, ako sa vkladali
i vaginálne. Tieto techniky taktiež spôsobovali poranenia maternice. V mnohých kultúrach sa tiež využívala
silná masáž brucha u gravidnej ženy, alebo techniky vyvíjajúce tlak na brucho ženy. Všetky tieto metódy
162
a techniky viedli k infekcii u ženy, a ku komplikáciám, a často aj k ohrozeniu samotného života u ženy
(Paul F. A. van Look, 2011, s. 152).
Vo väčšine krajín v Afrike nie sú potraty legálne povolené, hoci ženy, ako sme už spomínali,
využívajú rastliny a nástroje na to, aby vykonali potrat sami sebe, alebo iným ženám. Je veľmi ťažké
kvantifikovať
využívanie týchto praktík, ale existuje veľa neoficiálnych dôkazov, pri ktorých ženy
využívali byliny na ukončenie tehotenstva. Išlo hlavne o prípady, v ktorých sa im malo narodiť dieťa mimo
manželského zväzku, čím by sa uškodilo matke, alebo by sa porušil spoločenský poriadok. Väčšina žien vo
väčšine afrických krajín však túži po deťoch, ale sú prípady, kedy sa žena snaží tehotnosť ukončiť
z viacerých dôvodov. Počet abortov je veľmi ťažko odhadnúť. Južná Afrika je jediným národom, kde sú
potraty povolené na požiadanie ženy. V Zambii sa potrat môže vykonať len za určitých okolností.
V mnohých ďalších krajinách Afriky je potrat nelegálny, hoci ho veľa žien podstupuje. Ženy sa prijímajú
do nemocnice, aj kvôli zdravotným problémom zapríčinených nelegálnym potratom. Za takýchto okolností
sa do nemocníc dostalo v roku 1996 v Nigérii 146 000 žien. V mnohých krajinách ostávajú lekári
v diskrétnosti pri vykonávaní potratov u žien. Podľa Islamských pravidiel, alebo aj v katolíckej viere je
potrat neakceptovateľný. Úmrtnosť žien v dôsledku nelegálnych potratov je vysoká. V Afrike ide približne
o 1 úmrtie na 142 potratov, zatiaľ čo vo vyspelých krajinách ide o 1 úmrtie na 3700 prípadov. Je
pravdepodobné, že mnohé africké krajiny budú v budúcnosti prijímať menej obmedzujúce pravidlá pre
ženy, akým bol napríklad aj významný protokol práv afrických žien, ktorý bol uvedený v roku 2003. Na
konferencii Africkej Únii bolo vyslovené, že ženy by mali mať právo na potrat v prípadoch znásilnenia,
incestu, alebo ak gravidita ohrozuje zdravie a život ženy (Sheldon, 2005, s. 3). Potraty majú svoje následky
– kultúrne, politické, náboženské (Smith, B., 2008, s. 14).
Redukciou nechcených tehotenstiev sa zároveň redukuje riziko úmrtia matiek pri pôrode.
Antikoncepcia a jej prevalencia dosahuje 61 % v rozvinutých krajinách a len 30 % v rozvojových krajinách.
V oblasti sub - saharskej Afriky je to len 23%. V 11 krajinách ide o číslo nižšie ako 10 % u žien vo veku 15
- 49. Ide o krajiny Chad, Sierra Leone, Angola, Solomon Islands, Sudan, Eritrea, Mali, Mauritania,
Burundi, Djbouti, Guinea. Z týchto rozvojových krajín má Sudán najnižšie percento využívania
akéhokoľvek druhu antikoncepčnej metódy, s prevalenciou 7 %. (UNICEF, 2008, s. 11). Už staré sudánske
porekadlo hovorí, že deti sú požehnanie od Boha. Mnohí si preto myslia, že čím viac detí majú, tým viac sú
požehnaní.
V spoločnosti Južného Sudánu je totiž hlavným záujmom „nahradiť“ deti, ktoré zomreli v dôsledku
ochorení či katastrof sužujúcich krajinu. Záujem sa koncentruje tiež na zabezpečenie zdravia tým deťom,
ktoré sú živé. Znižuje sa obdobie kojenia dieťaťa, čím sa zároveň znižuje interval medzi dvomi
tehotnosťami, a tým majú ženy povinnosť vynosiť viac detí. Nutriční experti podporujú ženy k dlhšiemu
kojeniu. Ženy v Južnom Sudáne však trávia veľa času bez detí, pretože deti sa hrajú samé, sú na poliach, či
zbierajú vonku plodiny. Tým pádom ženy zastavia dojčenie, pretože po 2 až 3 dňoch bez kojenia ich detí je
pre ne nevhodné opäť začať s prikladaním dieťaťa k prsníku. Z tohto dôvodu väčšina žien uprednostňuje
odstavenie dieťaťa, než tradičný prístup pri ktorom ženy kojili 2-3 roky. Zároveň sa vyskytuje ďalší
163
problém - deti po odstavení nie sú vhodným spôsobom vyživované, a často sa stávajú podvýživenými.
Matka veľakrát opäť otehotnie, časté gravidity sú pre ňu ale vyčerpávajúce. Na druhej strane skoré
odstavenie dieťaťa vedie tiež k porušeniu morálneho kódexu, v ktorom žena počas starostlivosti a kojenia
malého dieťa nemôže mať pohlavný styk. Takéto ženy sú potom predmetom mnohých klebiet v komunite.
Všeobecne je zdravie ľudí postihnuté vojnou a jej následkami. Ak ochorejú deti, alebo starší člen rodiny,
všetka záťaž spojená so starostlivosť ostáva na žene. Prístup k zdravotnej starostlivosti je ale v Južnom
Sudáne obmedzený (Salam, A., Waal, A., 2001, s. 106).
Početnou skupinou v Južnom Sudáne je kmeň Dinka. Ak sa dievča z kmeňa Dinka vydá, získava
status vydatej ženy. Žena musí byť svojmu mužovi oddaná, a musí ho rešpektovať, starať sa o jeho zdravie,
musí mu zabezpečiť jedlo, a mať rada jeho deti. V sexuálnej oblasti musí patriť výlučne len svojmu mužovi
(Deng, 1972 In Grawer, E., 2010, s. 165). Skoré manželstvá sú bežné v danej krajine. Hodnota nevesty je
obyčajne vyplácaná počtom kráv pre jej rodinu. Ženy nie sú fyzicky zneužívané hlavne pre ich význam
reprodukčnej schopnosti. Násilie páchané na žene je považované za hanbu pre muža, hoci násilie sa
v rodinách aj tak vyskytuje. Gramotnosť v krajine dosahuje len 12 % (UNFPA, 2006 in Grawert, E., 2010,
s. 165). Jedným z vysvetlení nízkej gramotnosti žien je, že vzdelanie je považované za investíciu pre
rodinu. Vzdelanie sa poskytuje skôr chlapcom, pretože sú jediní, ktorí môžu vybudovať meno rodiny.
Všetko, čo získa dievča práve vzdelávaním bude stratené v okamihu, keď sa dostane do inej rodiny
(Grawert, E., 2010, s. 156). Skoré sobáše poskytujú určitú ochranu pre dievčatá pred otehotnením mimo
manželstva. V Južnom Sudáne sa stávajú maloleté dievčatá skôr manželkami, ako študentkami. Na
populáciu tvoriacu viac ako 8 miliónov obyvateľov približne len 500 dievčat dokončí základnú školu každý
rok. Jedna z piatich adolescentých dievčat je už v tom čase väčšinou matkou (Grawert, E., 2010, s. 165).
Ako sme už spomínali, samotné staré sudánske porekadlo hovorí, že deti sú požehnanie od Boha. Mnoho
Afričanov si myslí, že čím viac detí majú, tým sú viac požehnaní. Muž s 20 deťmi je považovaný za viac
bohatého, ako muž s 20 biliónmi dolárov, pretože v mnohých častiach Afriky peniaze neznamenajú veľa.
Bohatstvo muža závisí od počtu jeho manželiek a detí . Mnohé dievčatá v Afrike sa vo veku 12 – 13 rokov
stávajú matkami, hoci sú ešte samé deti. Väčšina dievčat vo vidieckych oblastiach v Afrike vôbec netušia,
čo je to kondóm. (Sara Mansour Ali, 2011, s.29, 30). Spomínali sme, že Sudán patrí ku krajine s najnižším
zastúpením využívajúcim kontracepčné metódy. Súvisí to pravdepodobne s kultúrou národa, v ktorom sú
deti považované za bohatstvo, s mentalitou národa – „neustále produkovať deti“, ale nepochybne aj
s nízkou mierou vzdelanosti, ktorá patrí v rámci celého sveta k jednej z najhorších.
Sudánsky antropológ Jok Madut Jok objavil u žien kmeňa Dinka v Južnom Sudáne prekvapujúci
spôsob zabraňujúci porodeniu dieťaťa. Mnohé ženy sa odhodlávali na prerušeniu tehotenstva počas
vojnového obdobia v Sudáne v tajnosti. Muži kmeňa Dinka vyvíjali tlak na ich ženy, aby mali veľa detí.
V čase vojny vojaci z príslušného kmeňa žiadali od žien, aby s nimi mali pohlavný styk vždy, keď sú doma,
na „dovolenke“. Ženy si preto vytvorili vlastné reprodukčné stratégie. Dodržiavajú požiadavky, ktoré boli
na ne kladené zo strán mužov – mali pohlavný styk, stávali sa gravidnými, ale zároveň vymysleli spôsoby,
ako tieto gravidity nedoviesť do konca. Vykonávali si potraty. Keď sa muži pýtali, čo sa stalo, ženy tvrdili,
164
že potrat bol zapríčinený kvôli tzv. novému ochoreniu, ktoré nazývali duony kou – „zlomené chrbtice“.
Tieto praktiky neprebiehali len pred a počas vojny, ale aj niekoľko rokov po vojne (Cynthia Enloe, 2000, s.
248).
V niektorých častiach Sudánu sa vykonáva aj ženská obriezka, a jeden z dôvodov, pre ktoré sa
vykonáva je zachovanie panenstva u dievčat, čím sa odsúvala neželaná gravidita.
Vek v ktorom sa
vykonáva sa odlišuje od kultúrnych, náboženských či etických odlišností. Vykonávajú ich pre veľa
dôvodov – pre náboženské, kozmetické, spoločenské. Napríklad mnohí ľudia podporujú tento výkon,
pretože veria, že zachováva panenstvo u žien, zvyšuje ženskosť a čistotu u žien (Ember, C., Ember, M.,
2004,
s. 968). Moderné metódy antikoncepcie regulujúce veľkosť rodiny sa v Afrike využívajú
v mestských častiach. V mnohých komunitách sú muži proti tomu, aby ich ženy používali akékoľvek
metódy zabraňujúce počatiu dieťaťa. Mnohí
si o ženách využívajúcich antikoncepciu myslia, že sú
promiskuitné (Sheldon, K., 2005, s. 32).
Mnohé dáta poukazujú na to, že neželané tehotenstvá prinášajú so sebou vyššie riziká ako želané
tehotenstvá. Prostredníctvom antikoncepcie sa môže predchádzať nebezpečným potratom. Z tohto dôvodu
prispieva antikoncepcia k redukcii úmrtia matiek (Cleland, John, et al., 2007, in UNICEF,2008, s. 12).
ZÁVER
Otázky týkajúce sa sexuality, tehotenstva a manželstva v mladom veku sú ovplyvnené kultúrnymi
odlišnosťami vo svete. Ak spoločnosť poskytuje ženám, vrátane maloletých dievčat práva v oblasti ich
reprodukcie, a zároveň právo voľby, kedy chcú vstúpiť do manželstva a mať deti, môže to smerovať
k nižšej tehotnosti u maloletých dievčat v celom svete. Na to, aby sa daný cieľ dosiahol, je potrebné aby sa
udiali zmeny v spoločnosti a v kultúre tak, aby podporovali a povzbudzovali poskytovateľov zdravotnej
starostlivosti, a aby podporovali tých, ktorí vzdelávajú tínedžerov. Je potrebné poskytovať informácie aj
rodičom. Prostredníctvom vzdelávania majú mladiství a hlavne dievčatá možnosť porozumieť fyzickým,
emocionálnym a sociálnym dôsledkom sexuálnych vzťahov (Rengel, M., 2000, s. 10).
Ošetrovateľstvo a sestry zohrávajú kľúčovú rolu v edukácii dievčat, žien a matiek, čím prispievajú
k zvyšovaniu povedomia v oblasti reprodukčného zdravia ženy. Je to práve sestra, ktorá môže vplývať na
názor ženy. Činnosťami, ktoré môže v rámci svojich kompetencií vykonávať, je schopná pôsobiť na názory,
vedomosti a správanie žien takým spôsobom, ktorý bude viesť k zdravému a zodpovednému životnému
štýlu, dodržiavaniu odporúčaní v oblasti preventívnych opatrení a eliminácii rizikových faktorov v ich
živote (Jakubeková, Ilievová, Karabová, 2010, s. 272). Pôsobenie v rozvojových krajinách je kvôli
mnohým faktorom, ktoré sme už spomínali oveľa náročnejšie, ale každý zachránený život mladého
dievčaťa, ženy, matky prostredníctvom edukácie zvyšujúcej povedomie v oblasti reprodukčného zdravia
môže priniesť sestre radosť a satisfakciu z dobre vykonanej práce, obzvlášť v tak náročných krajinách,
akými sú rozvojové krajiny. Aj prostredníctvom individuálneho pôsobenia na ženy sa môže prispieť
k eliminácii komplikácií súvisiacich s neželanou graviditou u žien v rozvojových krajinách. Ženy si totiž v
komunite môžu medzi sebou šíriť poskytnuté informácie ohľadom reprodukčného zdravia. Tento proces je
náročný, a v niektorých prípadoch aj ťažko realizovateľný, pretože za každou ženou stojí silné kultúrne
165
pozadie vplývajúce na ženu. Na to, aby sa celoplošne dosiahli úspechy, a aby sa znižovali úmrtia či utrpenia
žien v rozvojových krajinách, je potrebné zlepšenie infraštruktúry v zdravotnej, vzdelávacej, sociálno –
ekonomickej a politickej oblasti. Okrem toho, sú to práve sestry, ktoré sa starajú o ženy, ktoré sa následkom
komplikácií nelegálne vykonávaných potratov starajú dostávajú do nemocničnej starostlivosti. Sestry
kultúrne pozadie pacientov ovplyvnia len ťažko, ale to, ako vykonajú svoju prácu ovplyvniť vedia. Svojím
profesionálnym prístupom môžu pacientovi pomôcť, eliminovať jeho utrpenie, alebo dokonca často krát aj
zachrániť život.
LITERATÚRA
[1] BOUCHER, D.: The paradox of plenty, Hunger in bountiful world. Canada: Food Firts book, 1994. 320
s. ISBN: 0-935028-714.
[2] CLELAND, JOHN, et al., 2007 In UNICEF: Progress for children. A report card on maternal mortality.
Number 7, September 2008, 45 s. ISBN: 978-92-806-4315-2.
[3] DENG, 1972 In GRAWERT, E.: After the comprehensive agreement in Sudan. Eastern Africa Series. 1
published. UK: James Currey Hardcover. 2010. 293 s. ISBN: 978-1-84701-022-3.
[4] CYNTIA ENLOE: Militarizing womens lives. Maneuvers. 1 title. University of California Press. 2000.
ISBN: 0-520-22070-6.
[5] EMBER, C., EMBER, M.: Encyclopedia of medical anthropology. Health and illness in the worlds
cultures NY:Kluwer Academic/Plenum. 2004, 2944 s. ISBN: 0-306-47754-8.
[6] GRAWERT, E.: After the comprehensive agreement in Sudan. Eastern Africa Series. 1 published. UK:
James Currey Hardcover. 2010. 293 s. ISBN: 978-1-84701-022-3.
[7] INGHAM, R., AGGLETON, P.: Promoting young peoples sexual health. International perspectives.
Routledge. 1 st published, USA: Taylor and francis group. 2006. 235 s. ISBN 0-415-37482-0.
[8] JAKUBEKOVÁ, ILIEVOVÁ, KARABOVÁ, 2010. Integrácia prevencie karcinómu krčka maternice
do predmetov ošetrovateľstva. In Vzdelávanie v nelekárskych odboroch. Zborník príspevkov zo 4.
Medzinárodnej vedeckej konferencie. Bratislava: SZU, Bratislava 2011 ISBN 978-80-89352-470, s. 268 277.
[9] KUNHYIOP, S.: African Christian Ethics. Kenya: Hippo books, 2008. 400 s. ISBN: 978 9966805362.
[10] PAUL F.A. VAN LOOK: Sexual and reproductive health. A public health perspective. USA: Elsevier,
2011. 338 s. ISBN: 978-0-12-385009-6.
[11] RENGEL, M.: Encyclopedia of birth control. 1 title, Canada: The Oryx Press, 2000. 285 s. ISBN:157356-255-6.
[12] SALAM, A., WAAL, A.: The Phoenix state. Civil society and the future of Sudan. The Red Sea Print,
Inc, 2001. 308 s. ISBN:1-56902-142-2.
[13] SARA MANSOUL ALI: A woman under threat. Memoirs of a Sudanese Feminist. USA:X libris
Corporation, 2011. 124 s. ISBN: 978-1-4628-7331-9.
166
[14] SHELDON, K.: In Subsaharan Africa. USA: Scarecrow Press, INC, I title, II series, 2005. 405 s.
ISBN:0-8108-5331-0.
[15] SMITH, B.: The Oxford encyclopedia of woman in world history. NY: Oxford University Press. 2008.
2752 s. ISBN 13: 978-0-19-514890-9.
[16] TURNER, J.: Encyclopedia of relationships across the lifespan. 1 title, 1 published, USA: Greenwood
Press, 1996. 495 s. ISBN: 0-313-29576-X.
[17] UNFPA, 2006 In GRAWERT, E.: After the comprehensive agreement in Sudan. Eastern Africa Series.
1 published. UK: James Currey Hardcover. 2010. 293 s. ISBN: 978-1-84701-022-3.
[18] UNICEF: Progress for children. A report card on maternal mortality. Number 7, September 2008, 45
s. ISBN: 978-92-806-4315-2.
[19] UN MILLENNIUM PROJECT, 2006 In UNICEF: Progress for children. A report card on maternal
mortality. Number 7, September 2008, 45 s. ISBN: 978-92-806-4315-2.
[20] WHO, 2005 In UNICEF: Progress for children. A report card on maternal mortality. Number 7,
September 2008, 45 s. ISBN: 978-92-806-4315-2.
Kontaktná adresa:
PhDr. Karin Liptáková
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej Univerzity v Trnave, Katedra Ošetrovateľstva
e-mail: [email protected]
167
EMIGRÁCIA MALOLETÝCH BEZ SPRIEVODU V SLOVENSKEJ REPUBLIKE
EMIGRATION SEPARATED CHILDREN IN SLOVAK REPUBLIC
¹Mačkinová M., ²Musilová E.
1
Slovenská zdravotnícka univerzita, Bratislava
2
Slovenská zdravotnícka univerzita, Bratislava
Abstract
Introduction: For a long time, the main focus of social care has been to help poor and vulnerable
people. This includes children who are separate from their parents or legal guardians, and fully
dependant on the provided system of care in asylum institutes, as well as the direct help of social
workers. The International Convention of the Right of the Child recommends that education is
essential for every child, including refugee children.
Core work: Access to education during adolescence is particularly important because through it
children will have the opportunity to achieve their full potential. With appropriate planning, social
workers can influence the possible future way of life of a child and his/her skills. The aim of the
thesis is to analyze of problems of illegal migration in Slovak republic. The resources for the thesis
were interviews with children refugees, who lived in this institution. The method was the analysis of
results from questionnaires and personal interviews. The main goal was to present situation in care
of children refugees with no parents or accompany. Theoretical part consists mostly from laws of
Slovak Republic.
Conclusion: In present situation, when we have to face problems with unemployment, poverty, when
more and more people move, refugees are not special in that fact, they have left their homes, and
they are special, because they can not go back. It does not mater if refugees are situated in camps far
away or in neibourgh, every time we can find the way how to help them. It is important to influence
public opinion, that refugees are not danger.
Key words:
asylum, asylum problematic, legislation, child, unaccompanied minor, social work.
ÚVOD
Starostlivosť o chudobných a zraniteľných ľudí patrí oddávna k hlavným prioritám sociálnej práce.
Jednou z takýchto skupín sú i žiadatelia o azyl. Práve tu má sociálny pracovník možnosť stretnúť
maloletých bez sprievodu – utečenecké deti. Deti, ktoré sú bez sprievodu rodičov alebo zákonného zástupcu
plne odkázané na poskytovanú starostlivosť azylového zariadenia a priamu pomoc sociálneho pracovníka.
Práve v období dospievania maloletých je dôležité vnímať zvýšenú potrebu edukácie a možnosti, ktoré
dieťa má.
168
JADRO PRÁCE
Cieľom práce je analýza problematiky nelegálnej migrácie a maloletých bez sprievodu na území
Slovenskej republiky. Základnými použitými prameňmi sú bibliografické rozhovory s prijatými
maloletými, ktoré som počas pôsobenia v tomto zariadení zhromažďovala. Práca analyzuje výsledky
získané z dotazníka spojeného s osobným rozhovorom za prítomnosti tlmočníka. Pritom sme sa snažili
priblížiť problematiku maloletých bez sprievodu, ktorí prichádzajú na územie Slovenskej republiky. Za
celkový cieľ sme si kládli zmapovanie situácie v oblasti starostlivosti o maloletých bez sprievodu. Zvolené
metódy sú tvorené, právnou časťou spracovania problematiky maloletých.
ZÁVER
V čase rastúcich sociálnych problémov spojených s nezamestnanosťou, chudobou, keď stále viac ľudí
mení svoje pôsobisko, utečenci nie sú výnimoční v tom, že opustili domov, výnimoční sú v tom, že oni sa
domov vrátiť nemôžu. Nezáleží totiž na tom, či sa utečenci alebo násilne vysťahované osoby nachádzajú vo
vzdialených táboroch alebo v našom bezprostrednom susedstve.
Kľúčové slová: azyl, azylová problematika, legislatíva, maloletí bez sprievodu, sociálna práca
LITERATÚRA
[1] RUXTON, S. 2000. Separated Children Seeking Asylum in Europe: A Programme for Action [online].
Separated
Children
in
Europe
Programme,
2000.
[citované
2011-02-12].
nainternete:<http://www.savethechildren.net/separated_children/publications/reports/index.html>.
Kontaktná adresa:
Doc. PhDr. Monika Mačkinová, PhD.
Slovenská zdravotnícka univerzita v Bratislave
Limbová 12
833 03 Bratislava
email: [email protected]
169
Dostupné
TRANSKULTÚRA V OŠETROVATEĽSTVE ZAMERANÁ NA VÝŽIVU
TRANSCULTURALISM IN NURSING FOCUSED ON NUTRITION
1
Murgová A., 2Wiczmándyová D.
Trnavská univerzita v Trnave, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce, Katedra ošetrovateľstva
1
Trnavská univerzita v Trnave, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce, Katedra ošetrovateľstva
2
Abstract
Introduction: Multiculturalism has many faces, so the nursing is multidimensional. These
tendencies are reflected in nursing as a transcultural nursing care. Nurses and midwives are
increasingly meeting patients of different cultures when giving a nursing care in hospital and in
communities. The purpose of multicultural nursing is to meet human needs so sensitively, that the
patient has no reason to refuse cooperation or to be dissatisfied.
Body: Nutrition plays an important role in health, human life and society. Good nutritional status of
the patient significantly reduces the healing time, minimizes complications, morbidity and mortality.
During hospitalization, it is necessary to pay more attention not only to diet therapy, but especially
to an individual approach to nutrition and eating habits of the patient from a multicultural
perspective. Application of medical nutrition requirements should be based on a comprehensive and
individual approach from the perspective of different ethnicity and culture. In practical
implementation of therapeutic nutrition, it is necessary to remember that there are some differences
among eating habits of patients from different cultures. Cultural habits can influence not only food
choices, but also the way of eating. The role of a nurse is through non-judgmental, trustworthy,
sensitive relationship with the patient and the family of another culture to obtain specific and
detailed information about eating habits, peculiarities and restrictions using the nutritional
anamnesis. The basic information obtained in collaboration with the patient, nurse uses to determine
nursing diagnoses in the field of nutrition and subsequent planning of individual nursing care of a
patient using method of a nursing process.
Conclusion: For easier assessment of the possibility to meet foreign patients’ needs in eating habits
in medical or social facilities in Slovakia, it is necessary to know some foreign cuisines and their
typical features. Creating new, restructuring existing cultural patterns = care provision identical to
the values of culture = TRANSCULTURAL NURSING.
Keywords: Transculturalism. Nursing. Nurse. Client. Nutrition.
Multikulturalita má mnoho tvárí, preto aj ošetrovateľská starostlivosť je viacdimenzionálna. Tieto
tendencie sa premietajú aj do ošetrovateľstva ako transkultúrna ošetrovateľská starostlivosť.
170
Sestry a pôrodné asistentky sa stále častejšie pri poskytovaní ošetrovateľskej starostlivosti v nemocnici, aj
v komunite stretávajú s pacientmi rozdielnej kultúry. Zmyslom multikultúrneho ošetrovateľstva je naplniť
ľudské potreby tak citlivo, aby pacient nemal dôvod odmietať spoluprácu alebo pociťovať nespokojnosť.
V širšom pojatí sa môže venovať aj kultúrnemu zázemiu rodiny pacienta. Dôležité je naučiť sa pracovať
a šíriť nové poznatky:

vytvárať a prijímať postoj tolerancie, rešpektu, otvorenia k odlišnej skupine,

získať vedomosti a orientáciu o rôznych etnických a kultúrnych skupinách,

vedieť zostaviť individuálny, kultúrny, prijateľný plán starostlivosti s pacientom a jeho rodinou
z rozdielnej kultúry.
Transkultúrne chápanie kompetencií v ošetrovateľstve predpokladá poznať a pochopiť odlišnú kultúru
a neštandardné podmienky, posilňovať interakcie medzi sestrami a jedincami s odlišnou kultúrou, ktorá
vyžaduje vzájomné pochopenie, poznávanie, akceptovanie, spoluprácu, ochotu vymieňať si názory,
myšlienky, návrhy a možnosti riešení.
Transkultúrna ošetrovateľská starostlivosť vyžaduje od sestier schopnosť posudzovať stav telesného,
psychického, sociálneho a duševného zdravia, ich špecifiká vzhľadom na sociálne, kultúrne hodnoty,
normy príslušníkov odlišnej kultúry, diagnostikovať problémy, potreby a stav jednotlivcov a skupín,
plánovať, realizovať a hodnotiť poskytovanú komplexnú ošetrovateľskú starostlivosť.
Transkultúrnosť ošetrovateľského procesu vyžaduje vnútorný prienik myslením, prežívaním a
správaním tých, ktorí sú odkázaní na pomoc, lebo sa u nich permanentne vyskytuje deficit starostlivosti
o seba a svojich blízkych. Sestry musia prispieť k vytvoreniu podmienok, aby každý jedinec, aj keď
pochádza z inej krajiny, uznáva inú kultúru, vyznáva iné náboženstvo, je sociálne odkázaný, bezdomovec
alebo neprispôsobivý, bol pre ošetrujúci tím človekom, ktorého treba poznať, získať celistvý pohľad na
jeho svet, vytvoriť si k nemu vzťah umožňujúci vzájomné spolužitie a klímu pomoci.
Pri hodnotení pacientovej kultúry musí brať sestra do úvahy jeho názory a praktiky súvisiace so zdravím a
so zdravotníckou starostlivosťou. Sestry musia poznať svoje vlastné kultúrne hodnoty, presvedčenia a
zvyklosti, aby mohli poskytnúť pacientovi čo najlepšiu ošetrovateľskú starostlivosť.
Multikultúra: oblasť vedeckej teórie transdisciplinárneho charakteru, pre ktorú sú dôležité poznatky
z etnografie, kultúrnej antropológie, interkultúrnej psychológie, historiografie a teórie komunikácie.
Vyjadruje snahu vytvárať prostredníctvom vzdelávacích programov spôsobilosť ľudí chápať a rešpektovať
aj iné, než len vlastnú kultúru – má praktický význam vzhľadom k vytváraniu postojov voči imigrantom a
príslušníkom iných národov.
Emigranti v novej krajine spravidla zažívajú kultúrny šok, integračný tlak, prekonávanie jazykových bariér,
nezamestnanosť, zlú ekonomickú rodinnú situáciu, horšie ubytovacie, pracovné podmienky, pocity
vlastného vykorenenia a fyzického ohrozenia vďaka rasistickým a xenofóbnym excesom.
Ciele multikultúrneho vzdelávania v ošetrovateľstve:

Podpora a upevňovanie vzájomných vzťahov medzi majoritnou a minoritnou skupinou.
171

Pripraviť sestry na život v kultúrnej spoločnosti (znalosť etnických a sociálnych kultúr, využívanie
interkultúrnych kontaktov a dialógov, postoj tolerancie, rešpektu a otvorenosti k odlišným
skupinám a životným formám).

Vychádzať z princípu, ak pacient neovláda jazyk, zabezpečiť vhodnú interpretáciu
Faktory ovplyvňujúce ošetrovateľstvo:
-
trvalý vzostup migračnej populácie
-
kultúrna fluktuácia
-
nárast kultúrneho vedomia klientov
-
rozšírenie elektronickej komunikácie
-
zavádzanie modernej zdravotníckej techniky
-
nárast pohybu lekárov a sestier
-
právne nároky klientov v súvislosti s obhajobou ľudských práv, záujem o ľudské práva a právo na
adekvátnu starostlivosť
-
posun starostlivosti do komunity
-
posun ku komplementárno – alternatívnej starostlivosti vrátane domorodých praktík
-
prehlbovanie rozdielov medzi kultúrou chudobných a bohatých a výskyt násilia z hnevu nad
sociálnym útlakom alebo nespravodlivosťou
-
potreba zmysluplného dorozumievania sa.
Sestra:
-
Vykonáva prax v súlade s kultúrnymi, náboženskými a sociálnymi hodnotami pacienta a jeho
rodiny.
-
Prax je spojená s morálnymi nárokmi (schopnosť eticky jednať s ľuďmi).
-
Komunikácia podľa Griceových a Leechových princípov: maximum kvantity, kvality, relevancie,
vhodnosti: zdvorilostný princíp: maximum taktu (minimalizuj požiadavky na adresáta
a maximalizuj jeho výhody), štedrosti (minimalizuj svoje výhody, maximalizuj svoje náklady)
aprobačné maximum, uznanie (minimalizuj kritiku, maximalizuj pochvalu), maximum skromnosti
(minimalizuj sebachválu), maximum súhlasu, maximum súcitu a sympatie.
Špecifiká vo výžive v chápaní multikultúrneho ošetrovateľstva.
Výživa má dôležité postavenie a význam pre zdravie, život človeka i celej spoločnosti. Z ekonomického
hľadiska sú to činnosti, ktoré sledujú uspokojovanie potrieb výživy občanov. Z pohľadu výživy človeka ide
o súbor biochemických a fyziologických procesov, ktorými organizmus prijíma a využíva látky
z vonkajšieho prostredia. Fyziologická výživa sa zaoberá aktuálnymi požiadavkami a potrebami zdravého
človeka. Klinická (liečebná) výživa sa zaoberá problematikou a otázkami chorého jednotlivca.
Dobrý nutričný stav pacienta významne skracuje čas liečenia, minimalizuje komplikácie, morbiditu a
mortalitu. Počas hospitalizácie je potrebné venovať väčšiu pozornosť nielen dietoterapii, ale najmä
individuálnemu prístupu k výžive a stravovacím návykom chorého z multikultúrneho pohľadu.
Multidisciplinárny zdravotnícky tím lekárov, sestier a asistentov výživy na základe aktuálneho nutričného
172
stavu pacienta určí primeraný a vhodný diétny režim pri danom druhu ochorenia. Požiadavky na liečebnú
výživu sa majú uplatňovať na základe komplexného a individuálneho prístupu aj z pohľadu inej etnickej
príslušnosti a kultúry.
Pri praktickej realizácii liečebnej výživy je treba pamätať na to, že existujú určité rozdiely v stravovaní
z pohľadu kultúry pacienta, ktorá často determinuje preferované jedlá. Nemožno povedať, že ide o inú
kvalitu, ale skôr o iný sortiment a dostupnosť používaných potravín alebo rozličné výživové zvyklosti pri
kombinácii niektorých druhov požívatín. Kultúrne zvyklosti môžu vplývať nielen na výber, ale aj na spôsob
prijímania potravy. Ako najznámejší príklad možno uviesť pôsty, ktoré predpisuje kresťanská cirkev. Zo
zdravotného hľadiska nie sú škodlivé, najmä pre ľudí, u ktorých mäso patrí k bežným potravinám. U ľudí,
ktorí jedia mäso zriedka, odľahčenie stravy pôstom nemá zmysel. U Moslimov sa často varí baranie mäso
a korán výrazne vplýva na spôsob prijímania potravy počas pohyblivého sviatku ramadán. Vtedy je od
východu až po západ slnka zakázané prijímať potravu a nápoje, takže všetko jedenie a pitie sa sústreďuje
do nočných hodín. Nepochybne je to nepohodlný spôsob stravovania, pretože pracovná činnosť prebieha
naďalej najmä cez deň a to aj v nemocnici.
Úlohou sestry je neodsudzujúcim, dôveryhodným, citlivým vzťahom ku klientovi a rodine inej kultúry
získať špecifické a podrobné informácie o stravovacích návykoch, zvláštnostiach a obmedzeniach
prostredníctvom výživovej anamnézy, ktorá obsahuje aj denný príjem tekutín, užívanie vitamínových,
minerálnych doplnkov, problémy s výživou, ťažkosti s prežúvaním, prehĺtaním, údaje o liekoch v súvislosti
s časom jedenia, údaje o alergii na potraviny, obezite, malnutrícii a alkoholizme.
Získané údaje v spolupráci s klientom sestra použije pri stanovení sesterských diagnóz v oblasti výživy a
následnom plánovaní individuálnej ošetrovateľskej starostlivosti o klienta metódou ošetrovateľského
procesu. Klienti hospitalizovaní v zdravotníckych zariadeniach na Slovensku majú možnosť zúčastňovať sa
na zostavovaní jedálneho lístka. Spolu s lekárom a asistentom výživy môže klient a členovia jeho rodiny
získať inštrukcie o diéte, diétnych obmedzeniach, ktoré je potrebné rešpektovať v stravovaní aj v rámci jeho
kultúrnych zvyklostí.
Vybrané svetové kuchyne majú typické rozvrhnutie konzumácie jedál v priebehu dňa, spôsob stolovania,
konzumácia nápojov a celková starostlivosť venovaná tomuto súboru činností v konkrétnej časti sveta.
Skutočné rozdiely medzi bežne konzumovanými jedlami vznikajú vplyvom zemepisných, klimatických,
hospodárskych a náboženských rozdielov, keď sa pri výbere jedla rešpektujú určité príkazy a zákazy. Ak sa
berú do úvahy iba zemepisné a hospodárske hľadiská, rozlišuje sa päť gastronomických oblastí sveta:
1. Európska kuchyňa
2. Ázijská kuchyňa a kuchyňa Ďalekého východu
3. Africká kuchyňa
4. Americká kuchyňa
5. Kuchyňa Tichomoria, Austrálie a Nového Zélandu
173
Následne sa delia podľa národných kuchýň. Pre ľahšie posúdenie možnosti vyhovieť zahraničným klientom
v spôsobe ich stravovania počas hospitalizácie v zdravotníckom alebo sociálnom zariadení na Slovensku, je
potrebné poznať niektoré zahraničné kuchyne a ich typické črty.
Tvorba nových, reštrukturalizácia existujúcich kultúrnych vzorcov =
poskytovanie starostlivosti
zhodnej s hodnotami kultúry = TRANSKULTÚRNE OŠETROVATEĽSTVO.
LITERATÚRA
[1] BEŇO, I. 2001. Náuka o výžive. Martin: Osveta, 2001. 142 s. ISBN 80-8063-089-5.
[2] FARKAŠOVÁ, D. a kol. 2005. Ošetrovateľstvo teória. Martin: Osveta, 2005. 215 s. ISBN
80-8063-182-4.
[3] HANZLÍKOVÁ, A. 2006. Komunitné ošetrovateľstvo. 2. vyd. Martin : Osveta, 2006. 280 s.
ISBN 80-8063-213-8.
[4] KOZIEROVÁ, B. – ERBOVÁ, G. – OLIVIERIOVÁ, R. Ošetrovateľstvo I a II. 2. vyd.
Martin: Osveta, 2004. 1474 s. ISBN 80-217-0528-0.
Kontaktná adresa:
doc. PhDr. Darina Wiczmándyová, PhD.
FZaSP TU Katedra ošetrovateľstva
email: [email protected]
Mgr. Anna Murgová
FZaSP TU Katedra ošetrovateľstva
email: [email protected]
174
MALOLETÍ BEZ SPRIEVODU NA ÚZEMÍ SLOVENSKEJ REPUBLIKY
UNACCOMPANIED MINOR OF SLOVAK REPUBLIC
1
Musilová E., 2Mačkinová, M.
1
Slovenská zdravotnícka univerzita, Bratislava
2
Slovenská zdravotnícka univerzita, Bratislava
Abstract
Introduction:Social work with unaccompanied minors (Ums) in terms of Slovak Republic and part of
Eastern Europe is relatively little explored by the social work. It was discovered a new phenomenon
previously unknown to our society, or it was hidden. Migration is a world wide problem frequently
chronicled in history and it’s not only a problem of the past and present but it will be problem in the
future, too. Migration has occurred since ancient times for many reasons and the future can’t change
this fact, but could add more new migration reasons. Contemporary migration enters exceptionally
serious concern for unaccompanied minors.
Core work: The Slovak legislative framework is in the Act No. 305/2005 Coll. on Social and Legal
Protection and Social Guardianship, defining the term of unaccompanied minor (UM). According to
this definition is UM „ child, who is not citizen of the Slovak Republic, is on the territory of the
Slovak Republic and is unaccompanied by parents or by another adult to whom can be the child
entrusted to the custody.“
The organs of Socio-legal protection and social guardianship are looking for long term solutions for
the child and are acting in the best interest of the UM. Under the long term solutions we understand
mostly the family reunification. This is happening trough the voluntary return and the family
reunification of UM in to the country of origin, or within the family reunification in the 3th country.
The other possible long term solutions for the child are to claim asylum or to receive granted
tolerated stay in the country, followed by the integration of unaccompanied minors in the Slovak
society.
Conclusion: Social work with unaccompanied minors has own specifics. Social worker must try to
better understand the situation of unaccompanied minor e.g. the child could be traumatized; the
child is presented in an unknown environment and can be confused by the new system and by the
rights and responsibilities. It is therefore important to have sensitive and warm approach when
handling them. Social worker can´t do his/her work without such personal properties as are
acceptance, empathy and understanding. Social worker must be able to empathize with
unaccompanied minor situation, both socially and psychologically and help the child with the
orientation in new life environment.
Key words: asylum, asylum problematic, legislation, child, unaccompanied minor, social work
175
ÚVOD
Sociálna práca s maloletými je v podmienkach Slovenskej republiky a časti Európskej únie relatívne
málo prebádanou súčasťou sociálnej práce. Objavil sa nový fenomén, ktorý predtým naša spoločnosť
nepoznala, alebo ho „ukrývala“ pred spoločnosťou. Migrácia je celosvetový problém historicky opakovane
zaznamenávaný, a to nebol len problém minulosti, tento pretrváva aj v súčasnosti ale aj bude problémom
budúcnosti. Ľudia od nepamäti migrovali z rôznych príčin a budúcnosť túto skutočnosť nezmení, ba skôr
pridala nové dôvody migrácie. Problém migrácie nadobúda mimoriadnu závažnosť pre maloletých bez
sprievodu.
JADRO PRÁCE
V rámci legislatívy SR sa pojem MBS definuje v zákone o sociálno-právnej ochrane detí a o sociálnej
kuratele. Podľa nej sa pod pojmom MBS rozumie „dieťa, ktoré nie je občan Slovenskej republiky a
nachádza sa na území Slovenskej republiky bez sprievodu rodiča alebo inej plnoletej fyzickej osoby, ktorej
by mohlo byt dieťa zverené do osobnej starostlivosti.“ (Zákon NR SR č. 305/2005 Z.z. § 2 písm. a bod 3).
Orgány sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately hľadajú pre MBS trvalé riešenie, musí konať v ich
najlepšom záujme. Pod pojmom trvalé riešenie sa pritom v prvom rade rozumie zlúčenie s rodinou. Toto sa
uskutočňuje buď formou dobrovoľného návratu MBS do krajiny pôvodu a následného zlúčenia s rodinou v
krajine pôvodu, alebo cestou zlúčenia s rodinou v tretej krajine. Medzi ďalšie alternatívy trvalého riešenia
patrí vstup MBS do azylového konania alebo udelenie tolerovaného pobytu. Poslednou možnosťou je
integrácia MBS na území SR.
ZÁVER
Sociálna práca s maloletými bez sprievodu má svoje špecifiká. Sociálny pracovník si musí uvedomiť, že
maloletí sú traumatizovaní situáciou v ich krajine, nachádzajú sa pre nich v neznámom prostredí, kde sa
nevedia orientovať v danom systéme, nepoznajú práva a povinnosti, ktoré sa na nich vzťahujú. Preto je
potrebné pristupovať k nim citlivo a zhovievavo. Sociálny pracovník svoju prácu nemôže realizovať bez
takých vlastností ako je úplná akceptácia, empatia, porozumenie. Musí sa tiež vedieť vcítiť do ich
problémov, či psychických alebo sociálnych a pomôcť v orientácii do nových životných podmienok.
Kľúčové slová: azyl, azylová problematika, deti, maloletí bez sprievodu, sociálna práca
LITERATÚRA DOSTUPNÁ U AUTORIEK
Kontaktná adresa:
MUDr. Eva Musilová, PhD.
Fakulta ošetrovateľstva a zdravotníckych odborných štúdií
Slovenská zdravotnícka univerzita v Bratislave
Limbová 12
833 03 Bratislava
[email protected]
176
KULTÚRA CHUDOBY – AKO JU VÄČŠINOU NEPOZNÁME
CULTURE OF POVERTY – HOW WE MOSTLY DO NOT KNOW IT
Radková, L.
1
FZaSP sv. Alžbety, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce sv. Ladislava, Nové Zámky
1
Abstract
Introduction: Often generation poverty from the view outside is understood as a lack of basic life
needs and rare it is understood as a typical behavior of a group of people, who are influenced by
more circumstances, not only the lack of material needs, thus, as a culture of poverty. Core:
Generation poverty we can understand as an extend to which an individual does without resources.
The resources are following (Payne, DeVol, Smith, 2010): Financial: Having the Money to purchase
goods and services Emotional: Being able to choose and control emotional responses, particularly to
negative situations, without engaging in self-destructive behavior. This is an internal resource and
shows itself through stamina, perseverance, and choices. Mental: Having mental abilities and
acquired skills (reading, writing, computing) to deal with a daily life. Spiritual: Believing in divine
purpose and guidance Physical: Having physical health and mobility Support systems: Having
friends, family, and backup resources available to Access in times of need. These are external
resources. Relationship / Role models: Having frequent Access to adults who are appropriate, who
are nurturing to the child, and who do not engage in self-destructive behavior. Knowledge of hidden
rules: Knowing the unspoken cues and habits of a group. Coping strategies: Being able to engage in
procedural self-talk and the mindsets that allow issues to be moved from the concrete to the abstract.
It is the ability to translate from the personal to the issue.
Conclusion: Culture of poverty is characteristic for generation poverty, where lack ofv resources is
visible from generation to generation. Situational poverty has totally different missing resources.
Key words: Culture of powerty. Emotional resources. Mental resources. Life samples.
ÚVOD
Často sa generačná chudoba z pohľadu zvonka chápe len ako nedostatok základných životných potrieb a
málokto sa nad ňou zamýšľame ako nad typickým správaním určitej vrstvy ľudí, ktoré ovplyvňujú viaceré
okolnosti, než len nedostatok materiálnych potrieb, teda ako kultúru chudoby.
JADRO
Generačnú chudobu môžeme chápať ako určitú mieru, kde jedinec žije bez potrebných zdrojov . Zdroje
môžeme rozdeliť do nasledujúcich kategórií (Payne, DeVol, Smith, 2010): Finančné: Peniaze na nákup
tovaru a služieb Emocionálne: Schopnosť ovládať sa a vybrať si svoje emocionálne reakcie, predovšetkým
177
v nepríjemných situáciách a neuchyľovať sa pritom k sebedeštruktívnemu správaniu. Mentálne: Mať
duševné vlohy a nadobudnuté schopnosti (čítanie, písanie, počítanie) potrebné pre každodenný život
Duchovné: veriť v prozreteľnosť a Boží plán Fyzické : Byť fyzicky zdravý a schopný pohybu Podporné
systémy: Mať priateľov, rodinu a ďalšie podporné zdroje, ktoré sú k dispozícii v prípade potreby. Ide o
externé zdroje. Vzťahy /Životné vzory: Byť v pravidelnom kontakte v vhodnými dospelými, ktorí sa o
dieľa starajú a ktorí sa neuchyľujú k sbedeštrukčnému správaniu. Znalosť nepísaných pravidiel: Poznať
nepísané zákonitosti a zvyky skupiny, v ktorej žijem Techniky prekonávania ťažkostí: Byť schopný
vnútornej reči (procedurálneho monológu) a vedieť premýšľať o veciach nielen v rovine konkrétnej, ale aj
abstraktnej.
ZÁVER
Kultúra chudoby je charakteristická pre generačnú chudobu, kde sa nedostatok spomínaných zdrojov
prejavuje z generácie na generáciu. Situačná chudoba má celkom iné charakteristiky, pokiaľ sa týka
zdrojov, ktoré u nej chýbajú.
Kľúčové slová: kultúra chudoby, emocionálne zdroje, mentálne zdroje , životné vzory
Kontaktná adresa:
[email protected]
178
MULTIKULTURALITA AKO VÝZNAMNÝ ASPEKT KOMUNITNE ORIENTOVANEJ
OŠETROVATEĽSKEJ STAROSTLIVOSTI
MULTICULTURALISM AS AN IMPORTANT ASPECT OF COMMUNITY HEALTH CARE
Raková, J., 2Dimunová, L.
1
Univerzita P. J. Šafárika v Košiciach, Lekárska fakulta, Ústav ošetrovateľstva
1
Univerzita P. J. Šafárika v Košiciach, Lekárska fakulta, Ústav ošetrovateľstva
2
Abstract
Introduction: The area of prevention and health promotion as part of caring for people is one of the
main attributes of modern nursing care. A nurse working with individuals and communities reflects
their needs and requirements with regard to cultural conditionality. The paper highlights the use of
ethno-nursing approach in providing community health care. Wealso present the changes in the
nursing function resulting from the role of the nurse working in the field of community health.
Core work: Institutionalized and nursing home care should be provided as culturally based, helpful,
healing with the acceptance of health and wellbeing of their clients in community environmental
conditions. Respecting the transcultural nursing theory we also analyze cultural specifics (race,
ethnicity, nationality, religion, etc.) and their impact on nursing assessment and implementation of
nursing interventions. We identify the possibility of exposure ofcommunity nursing at present in
Slovakia and propose concrete alternatives to the nurse activities in community centers as well as in
other interdisciplinary cooperation.
Conclusion: Culturally based nursing care is necessary to promote continually from our perspective.
We see the possibility of strengthening cooperation between professionals and the public interest in
developing long-term strategies for autonomy and choices for the benefit of private clients as well as
the overall community health.
Key words: client, nurse, multikulturalism, community health care, community health
ÚVOD
Spôsob života človeka je kľúčovým faktorom k jeho stavu zdravia. So zdravím súvisia aj prístupy
moderného ošetrovateľstva - podpora zdravia a prevencia ochorení, na základe ktorých sa snažíme
dosiahnuť východisko z nepriaznivej situácie viazanej na zdravotný stav populácie. Z uvedeným sa úzko
spája aj špecifická úloha sestry v role edukátorky, ktorá berúc do úvahy multikulturalitu ako významný
aspekt komunitne orientovanej ošetrovateľskej starostlivosti o klientov, naberá iný rozmer.
V ére globalizácie a prenikania rôznych kultúr do spoločnosti vyvstáva potreba multikultúrneho
pohľadu na oblasť zdravia, choroby, liečenia a ošetrovania. Multikultúrny prístup (tiež nazývaný
179
interkultúrny, transkultúrny) predstavuje moderný trend dnešnej doby, ale aj spoločenskú nevyhnutnosť.
Multikulturalizmus je podľa slovníka cudzích slov ,,stav prelínania a koexistencie rozličných kultúr na
určitom území“ (Balážová, Bosák, 2005). Poznanie interkultúrnych charakteristík jednotlivých národov a
kultúr je podľa Černej (2011) dôležitou súčasťou komunikačných kompetencií vo všetkých spoločenských
oblastiach a teda i v zdravotníctve. Z multikultúrneho obsahu zdravotnej starostlivosti vychádza tzv.
etnoošetrovateľský prístup, ktorý chceme priblížiť a poukázať na potrebu celkového holistického pohľadu
na človeka a na možnosti uplatnenia kultúrne podmienenej ošetrovateľskej starostlivosti.
Vlastný text
Komunitné ošetrovateľstvo ako jeden z aplikovaných odborov ošetrovateľstva má podľa nás
dôležité miesto v systéme poskytovania zdravotníckych služieb v súčasnosti a v posledných rokoch
zaznamenalo napredovanie. Ide o disciplínu, ktorá využíva poznatky, z iných odborov zaoberajúcich sa
človekom teda jednotlivcom, skupinou, komunitou, tiež prostredím, v ktorom ľudia žijú a dá sa povedať, že
aj celou spoločnosťou. V centre pozornosti je jednotlivec, ktorý je súčasťou určitej komunity prinajmenšom
rodiny. Komunita je podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (1947) definovaná ako ,,sociálna skupina
determinovaná geografickými rozmermi alebo rovnakými hodnotami a záujmami. Jej členovia sa navzájom
poznajú a sú vo vzájomnej interakcii. Funkciou je vytvoriť osobitnú sociálnu štruktúru, predvídať a tvoriť
normy, hodnoty a sociálne inštitúcie“ (Hanzlíková a kol., 2006, s. 37). Úlohy, ciele komunity a aj jej
zdravie môže byť ovplyvňované mnohými faktormi. Patrí k nim aj kultúra a kultúrna rôznorodosť. Podľa
Karasovej (2011) kultúra pôsobí ako komplexný celok, ktorý v sebe zahŕňa náboženské, etické hodnoty,
právne predpisy, poznanie, zvyky, tradície, ktoré si osvojujeme ako príslušníci danej kultúry.
Kačmárová (2011) prezentuje, že počas svojho života sa človek stáva členom viacerých subkultúr,
aj súbežne. Postupnou socializáciou sa učí, čo sa od neho ako člena istej sociálnej skupiny očakáva. Okruh
sociálnych skupín, ktorých je členom sa postupne rozširuje (v škole, v zamestnaní, na úradoch, počas
hospitalizácie...). Ak tieto sociálne skupiny považujeme za minikultúry alebo subkultúry, potom väčšina
ľudí v dnešnom svete je multikultúrna. Autorka ďalej odôvodňuje poňatie multikultúrnosti ľudí tým, že
prišli do kontaktu s mnohými jedincami, či skupinami vplývajúcimi na ich správanie a spôsob myslenia. Pri
kontakte s členom inej (sub)kultúry mnohokrát zisťujeme, že to, čo sme sa naučili, nám nemusí zabezpečiť
hladký priebeh komunikácie so želaným výsledkom a že pravidlá, ktoré sme si osvojili a považujeme ich za
správne, neplatia univerzálne, za každých okolností, v každom kontexte. Túto skutočnosť by sme si mali
sprítomniť pri realizácii konkrétnych intervencií - pri zabezpečovaní jednak výchovy k zdraviu aj
ošetrovateľskej starostlivosti klientom v nemocničnom i mimonemocničnom prostredí.
Iný pohľad na to, prečo je dôležité poznať jednotlivé skupinové charakteristiky a spôsoby (,,groups
charakteristics“ and modalities), ktoré nám následne umožnia predvídaťpravdepodobnosť správania sa
jednotlivcov aj keď, nie ich presné správanie majú Banks a McGee Banks (2010). Popisujú, že jednotlivec
môže byťčlenom viacerých odlišných skupín v tom istom čase (obr. 1), pričom účasť jednotlivca na
dosahovaní cieľov skupiny a jeho identifikácia s ňou vzhľadom na viacnásobné členstvo môžu byť
rozporuplné až konfliktné. Jedinec patriaci k jednej sociálnej skupine (z hľadiska vierovyznania) a súčasne
180
aj člen inej sociálnej skupiny (z hľadiska liečby chronického ochorenia) môže v konečnom dôsledku
modifikovať svoju reakciu a správanie (Príklad: Novoprijatý pacient, ktorý sa dlhodobo lieči na ochorenie
diabetes mellitus 2. typu na diéte a inzulínoterapii. Je katolíckeho vierovyznania a už niekoľko rokov v
piatok dodržiava pôst od mäsitého jedla a nechce tento svoj záväzok porušiť. V nemocničnom prostredí
nemá na výber iné jedlo a zároveň si je vedomý toho, že toto porušenie liečebného režimu môže znamenať
vážne ohrozenie zdravotného stavu).
Multikultúrne
ponímanie
v
ošetrovateľstve
predpokladá
kooperáciu
medzi
členmi
multidsciplinárneho tímu a jednotlivcami iných odlišných kultúr postavenú na vzájomnom akceptovaní a
ochote vymieňať si názory, myšlienky, nachádzať možnosti pre riešenie rôznych situácií. Sestra by sa mala
byť tou, ktorá bude vytvárať podmienky, aby jednotlivec z inej krajiny, kultúry, vyznávajúci iné
náboženstvo alebo občan sociálne odkázaný, či neprispôsobivý bol ten, komu bude poskytovaná kultúrne
špecifická a zároveň všestranná starostlivosť.
Obr. 1 Viacnásobné členstvo v skupine (modifikované podľa Banks, McGee Banks, 2009, p. 14)
Systém zdravotnej starostlivosti, ktorý má svoje pravidlá, zvyky aj svoj jazyk predstavuje tiež
určitú subkultúru (Ivanová, Špirudová, Kutnohorská, 2005). Súčasťou zabezpečovania komunitnej
starostlivosti je okrem uskutočňovania ošetrovateľských zásahov a iných kompetencií sestry aj výchova k
zdraviu a edukácia smerovaná k jednotlivým členom komunity. Kľúčovým sa stáva práve etnicko-kultúrny
kontext edukácie, ktorý v nemalej miere podmieňuje jej priebeh aj výsledný efekt. K základným a
špecifickým kultúrnym charakteristikám edukácie radia Nemcová, Hlinková a kol. (2010) okrem asimilácie
a akulturácie nasledujúce aspekty: ako osoba vníma seba, ako skupina vníma seba, časovú orientáciu,
komunikáciu, vzory, hodnoty, normy, zvyky, priority komunity založené na potrebách jednotlivca oproti
potrebám komunity.
V publikácii ,,Preklenutie rozdielov: zlepšovanie dostupnosti a rozdielnosti“ (ICN, 2011) sa
uvádza, že zdravotný sektor je veľmi dôležitý pri vplyve na znižovanie nespravodlivosti pri prístupe k
181
zdravotnej starostlivosti. Sestry potrebujú porozumieť ich vlastnej role v poskytovaní spravodlivej,
dostupnej zdravotnej starostlivosti. V dokumente sa tiež popisuje, že je potrebné zabezpečiť prístup
zdravotných služieb pre členov komunity v ich jazyku pre efektívne poskytovanie zdravotnej starostlivosti.
Rovnako, neschopnosťuspokojovať rôzne kultúrne normy môže mať nepriaznivý vplyv na ochotu ľudí
hľadaťpomoc, ako aj na efektívnosť liečby. Táto skutočnosť sa odzrkadľuje aj v našich podmienkach
vzhľadom na absenciu edukačných materiálov, či už v tlačenej alebo mediálnej podobe a ako ukážku
pripájame v tab. 1 nami vytvorený vstupný edukačný protokol hypertonika, ktorý sme implementovali v
rámci primárnej zdravotnej starostlivosti u anglicky hovoriacich klientov. Inou možnosťou pri edukácii ak
sestra neovláda jazyk príslušnej kultúry môže byť kooperácia s tlmočníkom.
Zložitejšou okolnosťou pri riešení komunitných ošetrovateľských problémov v oblasti deficitu vedomostí,
informácií, zručností je práca s migrantmi, azylantmi, ľuďmi bez prístrešia ako aj s ľuďmi za mrežami
väznice. V tomto prípade sa vytvára priestor pre tímovú spoluprácu komunitnej sestry ako koordinátorky
služieb v komunite a v jej napojení na verejný a neziskový sektor v sociálnej oblasti (lokálna, regionálna,
národná i medzinárodná úroveň), tiež pomoc pedagogicko-psychologických centier ako aj pomoc
dobrovoľníkov. Komunitná starostlivosť je tu poskytovaná formou kultúrnej starostlivosti, ktorá je podľa
Wiczmándyovej, Magurovej (2004) starostlivosťou pomáhajúcou uchovávať alebo získavaťzdravie,
umožňujúcou adaptáciu, pomáhajúcou uskutočniť zmenu.
Ako majoritná skupina obyvateľstva sa snažíme o budovanie zdravej spoločnosti, ktorej súčasťou
je aj najpočetnejšia minoritná skupina rómskych spoluobčanov. Tradičná kultúra Rómov a ich spôsob
života sú v nich hlboko zakorenené a sú častou prekážkou spolužitia a integrácie. Záujem spoločnosti o
zlepšovanie životných podmienok Rómov rastie, odrazom čoho je práca terénnych pracovníkov priamo v
rómskych komunitách. Tiež vidíme záujem zo strany zdravotníckych profesionálov o výchovu a
vzdelávanie v tejto komunite. Viacnásobná príležitosť prichádza pri starostlivosti o sexuálne a reprodukčné
zdravie rómskych žien v období prenatálnej, intrapartálnej a postnatálnej ošetrovateľskej starostlivosti.
Dôležitým aspektom efektívnej edukácie je najmä úspešná komunikácia. Pri konverzácii s rómskou
klientkou je nutná formulácia stručných a jasných viet, učenie príkladom ako aj správne cielené otázky.
Osobitosť prístupu si zasluhujú ľudia s narušeným mentálnym zdravím ako aj ľudia s handicapom a
starí ľudia, ktorí sú na základe svojej životnej situácie mnohokrát osamotení, izolovaní a odtrhnutí od
života, nachádzajú sa na periférii spoločnosti. Vždy je však čas na
Tab. 1 Vstupný edukačný záznam
VSTUPNÝ EDUKAČNÝ PROTOKOL HYPERTONIKA
ENTRY LOG OF PATIENT WITH HYPERTENSION
MENO A PRIEZVISKO
NAME AND SURNAME
RODNÉ ČÍSLO
ID
VEK
AGE
182
ZAMESTNANIE
OCCUPATION
VZDELANIE
EDUCATION LEVEL
RODINNÁ ANAMNÉZA FAMILY HISTORY
STAV
STATUS
slobodný/á□
ženatý/vydatá □
rozvedný/á □
SINGLE
MARRIED
DIVORCED
vdovec/vdova□
iné □
WIDOW/WIDOWER
OTHER
MATKA
vek:
zdravá□
MOTHER
AGE
HEALTHY
ochorenia 1.
3.
DISEASES 2.
4.
alergie: ............................................................................
ALLERGIES
RODIČIA
PARENTS
OTEC
vek:
zdravý□
FATHER
AGE
HEALTHY
ochorenia 1.
3.
DISEASES
2.
4.
alergie: .............................................................................
ALLERGIES
iné vážne ochorenia v rodine:
OTHER SERIOUS DISEASES IN THE FAMILY
áno □
nie □
adoptovaný □
sirota □
YES
NO
ADOPTED
ORPHANAGE
SÚRODENCI
počet:
vek:
z nich nežije:
SIBLINGS
NUMBER
AGE
ALIVE
ochorenia na ktoré trpia:
DISEASES THEY SUFFER FROM
áno □
nie □
počet:
vek:
YES
NO
NUMBER
AGE
zdravotný stav:
DETI
MEDICAL STATUS
CHILDREN
dôležité informácie o deťoch:
IMPORTANT INFORMATIONS REGARDING CHILDREN
INÉ DÔLEŹITÉ INFORMÁCIE
OTHER IMPORTANT INFORMATIONS
BYDLISKO:
mesto □
dedina □
LIVING
TOWN
VILLAGE
dom □
byt □
podnájom □
domov dôchodcov□
iné □
HOUSE
FLAT
HOSTEL
HOME
OTHER
POČET OSÔB ŽIJÚCICH V JEDNEJ DOMÁCNOSTI:
VZŤAHY:
NUMBER OF FAMILY MEMBERS
RELATIONS
OSOBNÁ ANAMNÉZA PERSONAL HISTORY
Cítite sa zdravý?
áno □
nie □
iné □
DO YOU FEEL HEALTHY?
YES
NO
OTHER
Máte nejaké ťažkosti?
áno □
nie □
aké? :
DO YOU HAVE ANY MEDICAL
PROBLEMS?
YES
NO
DESCRIBE
183
Mali ste niekedy
v minulosti namerané
zvýšené hodnoty TK?
áno □
nie □
neviem □
nepamätám sa □
iné □
YES
NO
I DONT KNOW
I DONT REMEMBER
OTHER
DID YOU EVER HAD HBP IN
PAST?
Kedy ste navštívili
naposledy svojho
praktického lekára?
LAST TIME YOU VISITED YOU
PRACTICIONAR
nedávno □
viac ako rok □
ani neviem□
RECENTLY
MORE THAN YEAR AGO
DONT REMEMBER
chodím iba na prehliadky □
iné □
VISITING ONLY FOR PE
OTHERS
Máte záujem sa dozvedieť áno □
YES
informácie o vysokom
krvnom tlaku?
asi áno □ nie □
ešte si to rozmyslím □
iné □
I THINK YES
I WILL THINK ABOUT IT
OTHER
NO
WOULD YOU LIKE TO GET SOME
INFO ABOUT HBP?
Merali ste si už niekedy
sám krvný tlak?
áno □ nie □
iná osoba □
iba zdravotnícky personál □
YES
OTHER PERSON DID
ONLY BY DOCTOR/NURSE
NO
DID YOU EVER MEASURED BP
YOURSELF?
Máte záujem sa naučiť
merať si krvný tlak?
ARE YOU INETERSTED TO LEAR
HOW TO MEASURE BP?
Užívate nejaké lieky
pravidelne?
áno □ nie □
nedôverujem si, ale skúsim to □
YES
I M NOT SURE BUT I WILL TRY
NO
merať tlak mi bude niekto iný □
OTHER PERSON WILL MEASURE MY BP
áno □ nie □ iba občas nejaké □
aké? :
YES
NAME IT
NO
FROM TIME TO TIME
DO YOU TAKE ANY
MEDICATIONS ON REGULAR
BASIS
Ste na niečo alergický?
áno □ nie □ neviem o tom □
DO YOU HAVE ANY ALLERGY?
YES
Aké bežné detské
ochorenia ste prekonali?
osýpky □
kiahne □
mumps □
DMO □
MEASLES
CHICKEN POX
MUMPS
CEREBRAL PALSY
AS A CHILD, DID YOU SUFFER
FROM ANY DISEASE?
neviem□
iné □
I DONT KNOW
OTHER
NO
I DONT RECALL ANY ALLERGY
Mali ste nejaké operácie?
áno□
nie □
čo?
HAVE YOU HAD ANY
SURGERIES?
YES
NO
WHAT EXACTLY?
Liečite sa na niečo?
áno □ nie □
na čo?
ARE YOU TREATED FOR
SOMETHING?
YES
FOR
Chodíte na preventívne
prehliadky?
áno □ nie □
dôvod:
YES
REASON
NO
NO
DO YOU GO FOR PE?
(podľa Proczová, 2011)
zmenu a prejavy ľudskosti. Zo strany komunitnej sestry je možné vytvárať priateľskú atmosféru a
podporovať ich pri hľadaní zmyslu života aj napriek ich fyzickej, či mentálnej prekážke. Na mieste sú
osobnostné predpoklady sestry ako empatia, úprimnosť, pravdivosť, tolerantnosť, rešpektovanie človeka
ako ľudskej bytosti a jeho prijatie bez predsudkov a predpojatosti, nezabúdajúc na prosociálne správanie.
Zamboriová, Simočková, Potočeková (2007) poukazujú na dôležitosť správneho pochopenia ,,fenoménu
staroby“. Sestra včasnou identifikáciou rizikových faktorov a následnou intervenciou pomáha podporovať
adaptačné mechanizmy v bio-psycho-sociálnej a enviromentálnej oblasti, čím predchádza vzniku
komplikácií u seniorov, udržiava sebestačnosť a usiluje sa o dosiahnutie a udržanie prijateľnejkvality života
184
seniora. Špecifiká a možnosti sociálnej starostlivosti o seniorov z pohľadu legislatívnych dokumentov
približujú Pituchová, Katreniaková, Dimunová (2010).
ZÁVER
Významný podiel na prevencii a podpore a zdravia má rozvoj osobných i sociálnych kompetencií,
pretože priamo ovplyvňujú správanie človeka. Komunitné ošetrovateľstvo založené na kultúrnej
spôsobilosti vyžaduje od sestier porozumenie životnému štýlu, hodnotovému systému, správaniu v zdraví a
v chorobe u odlišných jedincov, skupín i v komunite (Jarošová, 2007). Pripravenosť sestier pre prácu s
kultúrne odlišnými skupinami by mala viesť k navrhovaniu účelných stratégií zameraných na podporu
zdravia a prevenciu rizík. Víziu, či alternatívu pre zlepšenie prípadne modifikáciu postavenia komunitného
ošetrovateľstva v budúcnosti vidíme v zriadení tzv. komunitných centier. Ich činnosťou by bolo možné
skvalitniť úroveň poskytovania komunitných služieb pri napĺňaní jednotlivých rolí komunitnej sestry a
nadobudnúť lepšiu úroveň medzirezortnej spolupráce pri riešení problémov klientov.
Záverom si dovolíme uviesť myšlienku Pástorovej (2011, s. 3), ktorá prízvukuje, že dennodenne sa
nás dotýka identita iných kultúr. Prečo? Oblečenie kupujeme v čínskych obchodoch, stravujeme sa v
indických reštauráciách, chodíme na thajské masáže, pijeme arabskú kávu. Zamysleli sme sa vôbec
niekedy, že za všetkými týmito vecami je jednoducho človek? Človek so svojou vlastnou kultúrou, so
svojím odtlačkom identity.
LITERATÚRA
[1] BALÁŽOVÁ, Ľ., BOSÁK, J. (eds.) 2005. Slovník cudzích slov. 2. doplnené a upravené slovenské vyd.
SPN: Bratislava, 2005, s. 656, ISBN 80-10-00381-6.
[2] BANKS, J.A., McGEE BANKS, CH. A., 2010. Multicultural education: Issues and perspectives. 7-th.
ed., USA: John Wiley & Sons, 2010. p. 13-14, ISBN 978-0-470-48328-2.
[3] ČERNÁ, M. 2011. Interkultúrní apekty komunikace s pacientem. In: Jihlavské zdravotnícke dny,
Vysoká škola polytechnická Jihlava, Katedra zdravotnických studií. 2011, s. 94-101, ISBN 978-80-8703537-5.
[4] HANZLÍKOVÁ, A. a kol. 2006. Komunitné ošetrovateľstvo. Martin: Osveta, 2006. 279 s. ISBN 808063-213-8.
[5] Ivanová, K., Špirudová, L., Kutnohorská, J. Multikulturní ošetřovatelství I. Praha: Grada Publishing.
2005. 248 s. ISBN 80-247-1212-1.
[6] JAROŠOVÁ, D. 2007. Úvod do komunitního ošetřovatelství. Praha: Grada Publishing, 2007. 99 s.
ISBN 978-80-247-2150-7.
[7] KARASOVÁ, A. 2011. Multikultúrna výchova a jej význam v integrácii etnickej menšiny do majoritnej
spoločnosti na Slovensku. In: Kozoň, A., Hejdiš, M. a kol. Sociálna a ekonomická integrácia a
dezintegrácia v bezpečnosti jedinca a spoločnosti, Bratislava: VŠ ZaSP sv.Alžbety, 2011. s. 309-314, ISBN
978-80-89533-02-2.
185
[8] KAČMAROVÁ, A. 2011. Multikulturalita a jej sociálny rozmer (online). In: Jazyk a kultúra, č. 5/2011,
cit. [2012-02-03]. Dostupné na: <http://www.ff.unipo.sk/jak/rus/5_2011 /kacmarova.pdf>. NEMCOVÁ, J.,
[9] HLINKOVÁ, E. a kol. 2010. Moderná edukácia v ošetrovateľstve. Martin: Osveta, 2010, 260 s. ISBN
978-80-8063-321-9.
[10] PÁSTOROVÁ, I. 2011. Dennodenne sa nás dotýka identita iných kultúr. In: Charita, č.
3/2011(nepredajné), s. 3.
[11] PITUCHOVÁ, M. KATRENIAKOVÁ, Z. DIMUNOVÁ, L. 2010. Sociálna starostlivosť
o seniorov. In: Zdravotníctví a sociální práce, roč. 5, č. 3-4/2010, s. 40-42, ISSN 1336-9326. ICN. 2011.
Preklenutie rozdielov: zlepšovanie dostupnosti a rozdielnosti. Geneva, Switzerland, 2011, s. 4-6, ISBN 97892-95094-50-5.
[12] PROCZOVÁ, E. 2011. Zdravotné uvedomenie pacientov s hypertenziou z pohľadu ošetrovateľstva.
Košice: LF UPJŠ, Bakalárska práca, 2011, 57 s.
[13] WICZMÁNDYOVÁ, D., MAGUROVÁ, D. 2004. Komunitné ošetrovateľstvo zamerané na rómsku
populáciu. In: Revue ošetrovateľstva a laboratórnych metodík, roč. X, č. 3/2004, s. 109-111, ISSN 13355090.
[14] ZAMBORIOVÁ, M., SIMOČKOVÁ, V., POTOČEKOVÁ, D. 2007. Komplexné hodnotenie seniorov
v domácej ošetrovateľskej starostlivosti z hľadiska funkčného stavu. In: Čáp, J.,Žiaková, K. (eds.)
Ošetrovateľstvo: teória, výskum a vzdelávanie. Martin: JLF UK, 2007. s. 676-692. ISBN 978-80-8886643-5.
Kontaktná adresa:
PhDr. Jana Raková, PhD.
UPJŠ LF Košice, Ústav ošetrovateľstva
Tr. SNP 1
040 11 Košice
186
O POSTMODERNE, GLOBALIZÁCII A KRÍZE HISTORICKÉHO VEDOMIA
THE POSTMODERM, GLOBALISATION AND THE CRISIS OF HISTORICAL
CONSCIOUSNESS
Šafin J.
1
Prešovská univerzita v Prešove, Pravoslávna bohoslovecká fakulta
1
Pravdepodobne všetci alebo aspoň väčšina z vás bude súhlasiť s tvrdením, že dvadsiate storočie bolo v
mnohých ohľadoch významne. Kde-kto síce môže namietať, že to isté sa dá povedať aj o storočí
predchádzajúcom, devätnástom, alebo osemnástom, sedemnástom a tak ďalej. No dvadsiatemu predsa len
patria isté špecifiká. Tie okrem iného súvisia aj s tým, že takmer neexistovala sféra ľudskej činnosti, ktorej
by sa nedotkli výrazne zmeny. Politická ideológia a priemyselná technológia podstatnou mierou prispeli k
tomu, čo ešte Arnold Joseph Toynbee nazval koncom európskej svetovosti a začiatkom skutočne svetovej
svetovosti, v ktorej významové štruktúry európskej kultúry už nebudú v globálnom meradle dominovať, a
ľudstvo vstúpi do procesu miešania a synkretizácie hodnôt a významov rôznych kultúr planéty.57 Vízia
Mircea Eliadeho, podľa ktorej pod tlakom Histórie sa budeme musieť zblížiťs rozmanitými prejavmi
mimoeurópskeho tvorivého ducha, tak ako sa s ním môžeme stretnúťv Ázii, Afrike alebo Oceánii, pričom
práve religionistika rozhodujúcim spôsobom prispeje k „planetarizácii“ kultúry,58 sa takmer vzápätí stala
konštatovaním holého faktu. A súčasťou tohto nezvratného procesu boli zároveň zmeny, ktoré od polovice
dvadsiateho storočia postihli tiež oblasť historického myslenia, kedy historické bádanie, ako hovorí Georg
Iggers59, prešlo od starších foriem, zameraných na politické udalosti, líčených v rámci „veľkého
rozprávania“, k analytickému prístupu k dejinám, ktorý sa sústreďoval na sociálne štruktúry a procesy.
Dôvera amerického i európskeho sociálnovedného dejepisectva v prísne vedecké prístupy k minulosti bola
otrasená, rovnako ako viera v jednotu dejín ako súvislého procesu. V tej istej dobe, kedy do historického
výskumu vstúpili počítače, boli pokusy o zavedenie kvantitatívnej presnosti do historického bádania
spochybnené volaním po prístupoch, ktoré by brali do úvahy kvalitatívne aspekty ľudského bytia a vyhli by
sa kvantifikácii. V Nemecku boli sociálnovedné prístupy v historiografii (Historische Sozialwissenschaft)
súčasťou seriózneho pokusu o analýzu spoločenských síl, ktoré viedli ku vzniku nacizmu, druhej svetovej
vojne a holokaustu. V Amerike bola historická sociálna veda odrazom viery v dosiahnutú prosperitu a v
odstránenie triednych konfliktov. Predpoklady, na ktorých tieto rôzne formy sociálnovedného dejepisectva
spočívali, boli otrasené v dôsledku premien politickej, spoločenskej a intelektuálnej scény v šesťdesiatych
rokoch 20. storočia.60 Práve v tomto období sa Toynbeeho koncepcia
postmoderného sveta
komunikujúcich kultúr, dočkala veľkého uznania. Svet sa ocitol v dobe, kedy sa interkultúrne ale aj
intrakultúrne deje, narúšajúce atlantickú, globálne kultúrnu nadvládu, stali hmatateľnými.61 Súčasťou
týchto zmien bola tiež transformácia hospodárstva vo veku revolúcie informačných technológii, kedy boli
staré modely výroby prekonané a kedy bol urýchľovaný proces globalizácie v podmienkach
187
kapitalistického hospodárstva. Zároveň došlo ku kritike staršieho dejepisectva za to, že sa až príliš
sústredilo na centra politickej moci. Sociálnovedné dejepisectvo bolo naopak kritizované za svoju
nekritickú vieru v sociálny a ekonomický status quo a za svoj nezáujem o oblasť životných skúsenosti a
prežitkov más.
Na politickej a spoločenskej scéne sa objavili nové sily. Akoby s ich nástupom sa teraz sociálne dejiny
mali rozšíriť na dejiny kultúrne, v ktorých však už kultúra nebola chápaná ako kultúra elít, ale ako spôsoby
každodenného života. Inými slovami povedané, stala sa súčasťou konzumu. Toto vyžadovalo novú
metodológiu, ktorá by kládla väčší dôraz na subjektívne aspekty. Koncentrácia sociálnovedného
dejepisectva na anonymné štruktúry a procesy bola nahradená históriou s ľudskou tvárou. Úzke zopätie
sociálnovednej histórie s ekonómiou a sociológiou ustúpilo orientácii na antropológiu a semiotiku. Súčasne
bol ale podniknutý predovšetkým zo strany filozofov a literárnych kritikov, voľne označovaných ako
postmodernisti, skôr než zo strany odborných historikov, čelný útok na možnosť pravdivého dejepisectva
ako takého. Predmetom spomínaného útoku sa stali dva základné predpoklady, na ktorých spočívala
história od doby, kedy sa v devätnástom storočí ustálila ako profesionálna disciplína. Prvým z nich bola
myšlienka, ktorá udávala smer väčšine dejepisnej práce od osvietenstva, totiž myšlienka jednoty a súvislosti
dejín, predstava „majstrovského rozprávania“, ktoré líčilo dejiny ako vývoj od primitívnych počiatkov k
modernému svetu a malo sklon prehliadaťskutočnosť, že svoje dejiny mali aj iné, než západné národy.
Teda, že šlo o provinčný pohľad, ktorý stotožňoval svetové dejiny s dejinami Západu. Reakciou na to bolo,
že historici začali stále častejšie písať dejiny ako mikrohistóriu, líčiac drobné príbehy na rozdiel od
makrohistorických „veľkých rozprávaní“, v ktorých boli tieto príbehy prehliadané. To ďalej viedlo k
myšlienke, že neexistujú iba jedny dejiny, ale že je tu množstvo
rôznych histórii, podľa tvorcov a
stúpencov tejto myšlienky až doposiaľ odmietaných ako nehistorické. Avšak niektorí kritici dejepisectva,
ktorí sa vydali touto cestou, šli ešte ďalej, keď ako Frank Ankersmit tvrdia, že história nie je nič iné, než
chaos, a preto aj akýkoľvek pokus spájať malé dejiny so širším kontextom je teda nezmyselné. V podstate
ide o návrat k myšlienke amerického spisovateľa, cynika a pseimistu Ambrosa Gregoryho Bierce (18421913), ktorý došiel k záveru, že „história – to je rozprávanie, spravidla nesprávne, o udalostiach, hlavne
nevýznamných, ktoré boli výsledkom činnosti vladárov, vo väčšine prípadov ničomníkov, a vojakov,
spravidla hlupákov“.
No zatiaľčo s touto nekritickou kritikou absolutizujúcou agnosticizmus v oblasti historie sa historici
dokázali pomerne dobre vysporiadať, druhá kritika, podľa slov Iggersových63, zasiahla samotné jadro ich
činnosti. Teoretici dejepisectva, ako Hayden White správne upozornili na literárne aspekty všetkých
historických diel, ale potom šli ešte ďalej a tvrdili, že preto neexistuje žiadny zásadný rozdiel medzi
históriou a fikciou. White videl v historickom vedomí špecifický predsudok západnej kultúry, ktorý mal
legitimizovať jej nadvládu nad inými kultúrami. Takto sa zrodila myšlienka, podľa ktorej môže síce
existovať nespočetné množstvo textov, z ktorých ale všetky majú rovnakú pravdivostnú hodnotu, či lepšie
povedané žiadnu pravdivostnú hodnotu, a sú teda rovnako pravdivé. Extrémnosť tejto postmodernej kritiky
dejepisectva je celkom zrejmá, avšak nemôžeme ju brať na ľahkú váhu. Nesporne nám totiž pomohla
188
pochopiť, že rekonštrukcia histórie, podobne ako aj jej tvorba, vždy zahŕňa iste subjektivistické a
perspektivistické prvky, že teda objektivita má svoje medze, a hlavne, že konštruovanie pravdivých dejín je
pochopiteľne zložitejšie, než sa domnievali historici rankovskej tradície. Rekonštrukcie minulosti sú
mnohoraké, avšak určite nie sú iba výplodmi predstavivosti. Množstvo interpretácii je takmer nepreberné, a
predsa väčšina z nich spočíva na pramenných materiáloch a na obecne zdieľanej logike bádania. Súčasťou
postmodernej kritiky je radikálne zavrhnutie osvieteneckého dedičstva. No hoci táto kritika osvietenectva a
modernity obsahuje platné prvky, dotyční kritici boli veľmi náchylní vyliať spolu s vodou z vaničky aj
dieťa. Max Horkheimer a Theodor Adorno vo svojej Dialektike osvietenstva (1944), vykreslili jeho veľmi
jednostranný obraz, keď zdôraznili predovšetkým vedeckú (scientistickú) stránku osvietenstva, a naopak,
prehliadli určitý humanistický étos. Michel Foucoult a Jacques Derrida načrtli podobný obraz. Prehliadli
pritom jeho normatívnu stránku, a to odhodlanie prispieť prostredníctvom rozumu a výchovy k ľudskej
emancipácii. Vo svojom útoku na modernú civilizácia sa nerozpakovali nadviazať na mysliteľov ako bol
Friedrich Nietzsche a Martin Heidegger, ktorý svojimi neraz extrémnymi útokmi na racionalitu a
demokraciu pripravovali cestu politickému barbarstvu 20. storočia. Z druhej strany ale šlo o spochybnenie
údajne nepretržitého progresu v ľudských dejinách. Šlo o pesimistické spochybnenie historickej, politickej i
biologickej utópie, ktorá mala priviesťľudstvo k imanentnému rozuzleniu gordického uzla dejín. Preto 20.
storočie minimálne naštrbilo mnohé optimistické dogmy západnej spoločnosti v završiteľnosť pokroku pri
dosiahnutí dokonalého stavu vo vnútri dejín. Ukázalo sa, že vlastné vnútorné rozpory celého
osvieteneckého dedičstva sú až príliš ontologickej povahy na to, aby sme ich mohli vyriešiťprostým
etickým dohovorom.
Príčinou toho bol aj prudký rozvoj masovej spoločnosti, s ktorým ale ruka v ruke prichádzala hlboká
spirituálna kríza, ktorá postupne prerástla do krízy kultúrnej. Za všetkých to vyjadril ešte Rudolf Panwitz,
ktorý v pamätnom roku 1917 publikoval prácu, ktorej názov hovorí za všetko, Die Krisis der europaischen
Kultur. Práve v nej sa pod vplyvom myšlienok F. Nietzscheho vôbec po prvýkrát objavila charakteristika
„postmoderného
človeka“,
ako
športovo
zakaleného,
rozumného
a
sebavedomého,
vojenský
vydrezírovaného a náboženský pripraveného jedinca, ktorý lavíruje medzi barbarom a dekadentom, súc
zrodený z pôrodného víru dekadentnej revolúcie európskeho nihilizmu. Panwitzove charakteristiky mali v
dvadsiatom storočí zaznieť ešte veľakrát v rôznych typoch kritiky modernizmu.
Ubehlo „iba“ niekoľko desaťročí dvadsiateho storočia, keď na ich konci sme sa stali svedkami
rozťahaného zavŕšenia grandiózneho, historicky bezprecedentného pokusu novoveku – vybudovania
kultúry bez relígie (alebo ešte skôr či súčasne (?) na paranáboženstvách). Tento experiment prešiel dlhú,
veľmi zložitú, zďaleka nie neplodnú cestu: od svetského humanizmu 14. st. až po satanský karneval 20. st.
V súčasnosti je kultúrny program novoveku podrobovaný všestrannej revízii; vytriezvenie a rozčarovanie
nastalo už dávnejšie a samo má za sebou mnohostupňovú históriu. Na rade je to, čo by dalo po
konfuciánsky nazvať „opravou mien“: nastal čas, keď začalo byť jasné, že filozofia nie je ideológia, viera
nie je sentimentálnym prežívaním ani nie je etickou slušnosťou, že cirkev nie je departmentom zbožnosti
189
atď. Aspoň niektorí to chápu. Oveľa ťažšie je ale pochopiť, čím potom sú vo svojej podstate, no pokusy
odpovedať na túto otázku vlastne aj vytvárajú prechod k druhej kultúrnej ére, k ére postmoderny.
LITERATÚRA
[1] HUBÍK, St.: Postmoderní kultura. Úvod do problematiky, Olomouc 1991, s. 558.
[2] Ibid.
[3] IGGERS,G.:Dějepisectví ve 20. století, Praha 2001,s.7.
[4] Vladislav,J.:Mircea Eliade, básník posvátného a profánního. In:Světová literatúra1993/3,s.104.
Ibid.
Kontaktná adresa:
prof. ThDr. Ján Šafin, PhD.
e-mail: [email protected]
190
MULTIKULTURÁLNE ASPEKTY VO VÝŽIVE
MULTICULTURAL ASPECTS OF NUTRITION
Šoltés, L.
1
FZaSP sv. Alžbety, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce sv. Ladislava, Nové Zámky
1
Abstract
Introduction: Problems of nutrition are widely discussed and opinions of nutrition rapidly changed
in the last years, so that the public was mixed up in its opinions and in recommendations of experts.
Let us mention an extreme point out on proteins of animal origin in nutrition even in children. The
political influence are overcome, but now market and its forms of commercials influence radically
the information of public Demographic prognosis as aging of population, the whole world increase
of inhabitants in underdeveloped countries and mainly ecologic risks together with pollution of
environment lead to new trends in nutrition.
Core: The question for the world community is how to provide nutrition there, where is the lack of
food connected with poverty, understood relatively or absolutely, which we can see anywhere.. The
second pole represent tendencies of incorrect nutrition connected with excess of energy, simply said
with overfeeding and lack of physical activity. Never was so much debated among special and lay
public about the diets, when in the same time natural physical activity should be replaced by activity
in fitness centers and by equipment for increasing of energetic expenditure offered by market.
But there are also other ways. Modern nursing in its preventive understanding of support of health
cannot stay aside in solving of nutrition problems. We want to speak about the movement that was
named Voluntary modesty understood as a lifestyle applied on nutrition. People who are voluntary
modest do not consider themselves as poor, because they decided to live voluntary modest. Voluntary
modesty we can understand as an opposite pole of poverty and in the same time as the opposite pole
of consuming. . By consuming we understand the tendency connected with individual and social
revaluation of consuming of material assets, to which we can add also eating habits. Poverty is
a status that threatens an individual in its bio-psycho-social development connected with social
exclusion. Then voluntary modesty we understand as modesty of an individual in consuming and also
challenging selection, that do not threatens an individual in mentioned dimensions. There exist
different opinions about voluntary modesty as a lifestyle or philosophy. From support, propagation
to some anticonsuming revolt and adjective philosophy. Regardless of personal understanding of
voluntary modesty we cannot deny its existence. We would be interested in motivation stimulus in
nursing in people who chose voluntary modesty as a lifestyle.
Conclusion: Our contribution we do not understand as an effort to teach, but more to motivate to
research of problems of nutrition. The nurse in ambulance or in a hospital is closer to a patient than
191
a doctor. Patients watch her, evaluate, admire and often imitate. Today the advices and teaching are
not so strong, more strong is a personal example as a source of motivation. We need to bring the new
stimulus to a frame of multicultural aspect in nursing, among which is also voluntary modesty.
Key words:
Nutrition. Voluntary modesty. Poverty. Health. Motivation.
ÚVOD
Problémy výživy sa celosvetovo diskutujú a názory na výživu sa v posledných desaťročiach výrazne
menili, že to mohlo spochybňovať verejnosť v stálosti názorov a doporučení expertmi. Spomeňme len
extrémny dôraz na bielkoviny živočíšneho pôvodu vo výžive dokonca i u detí. Vplyvy politické sú už za
nami, ale zase vstupuje radikálne do informovania verejnosti trh a jeho formy reklamy. Demografické
prognózy, ako je starnutie populácie, celosvetový nárast obyvateľstva najmä v rozvojových krajinách a
hlavne ekologické riziká zo znečisťovaním životného prostredia vedú k novým trendom i vo výžive.
JADRO
Otázkou pre celosvetové spoločenstvo je, ako zabezpečiť výživu tam, kde je nedostatok potravín
spojený s chudobou, či už chápanou relatívne alebo absolútne , s ktorou sa v nejakej podobe môžeme
stretnúť všade. Druhý protipól predstavujú tendencie nesprávnej výživ spojenej s energetickým nadbytkom,
teda povedané jednoducho s prekrmovaním a nedostatkom fyzickej aktivity. Nikdy sa toľko nedebatovalo v
odbornej ale i laickej verejnosti o odtučňovacích kúrach a diétach, pričom súčasne prirodzenú fyzickú
aktivitu majú nahrádzať fitness centrá a trhom ponúkané pomôcky k zvýšeniu energetického výdaja. Ale sú
tu aj iné cesty. Moderné ošetrovateľstvo v svojom preventívnom chápaní podpory zdravia nemôže zostať
stranou v riešení problémov výživy. Chceme sa spoločne s Vami zamyslieť nad hnutím, ktoré sa nazvalo
Dobrovoľná skromnosťchápaná ako životný štýl aplikovaný na výživu. Ľudia dobrovoľne skromní sa
nepovažujú pritom za chudobných, lebo sa rozhodli žiťdobrovoľne skromne. Dobrovoľnú skromnosť
môžeme chápať ako protipól chudoby a zároveň ako protipól konzumu. Konzumom rozumieme tendenciu
spojenú s individuálnym a spoločenským hodnotovým preceňovaním spotreby hmotných statkov, ku
ktorým môžeme pridať i stravovacie návyky. Chudoba je stavom ohrozujúcim jedinca v bio-psychosociálnom rozvoji zväčša spojeným s so sociálnou exklúziou. Potom dobrovoľnú skromnosť chápeme ako
skromnosť jedinca v spotrebe a výberovú náročnosť, ktorá však neohrozuje jedinca v spomínaných
dimenziách. Na dobrovoľnú skromnosť ako životný štýl, prípadne životnú filozofiu, existujú v súčasnosti
rôzne názory, od podpory, propagácie, akejsi antikonzumnej revolty až po zavrhnutia hodnú filozofiu. Bez
ohľadu na osobné chápanie dobrovoľnej skromnosti nemôžeme poprieť jej existenciu. Iste budú zaujímavé
motivačné podnety v ošetrovateľstve u ľudí, ktorí si dobrovoľnú skromnosť zvolili z svoj spôsob života.
ZÁVER
Naše vystúpenie nechápeme ako snahu Vás v žiadnom prípade poučovať, ale skôr motivovať vo
výskume problémov výživy. Sestra či už v ambulancii alebo na oddelení najbližšie, iste bližšie ako lekár.
192
Pacienti sestru pozorujú, hodnotia, obdivujú a často i napodobňujú. Dnes málo pôsobí poučovanie a rady,
skôr osobný príklad je zdrojom motivácie. Potrebujeme do ošetrovateľstva v rámci multikulturálneho
aspektu prinášať nové podnety, medzi ktoré iste bude patriť aj dobrovoľná skromnosť.
Kľúčové slová: Výživa, dobrovoľná skromnosť, chudoba, zdravie
Kontaktná adresa:
email: [email protected]
193
ZODPOVEDNOSŤ SOCIÁLNYCH PRACOVNÍKOV A MULTIKULTURALITA
RESPONSIBILITY OF SOCIAL WORKERS AND MULTICULTURALISM
Tkáč, V.
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce Svätej Alžbety, n. o., Bratislava
1
1
1.Naše odborné stretnutie sa zaoberá najaktuálnejšími inštitútmi sociálnej problematiky, a to otázkami
multikulturalizmu a dialógu.
Málokedy sa stane, že vedecké a odborné podujatia sú súčasťou svetového pohybu a časovo i vecne splnia
aj najnáročnejšie kritériá aktuálnosti. Medzinárodná konferencia v Michalovciach o multikultúrnom dialógu
v pomáhajúcich profesiách
v dňoch 22. marca a 23. marca 2012
sa koná v zaujímavých časových
súvislostiach.
Pred dvomi dňami, ktoré predchádzali rokovaniu medzinárodnej konferencie sme si pripomenuli, že deň 20.
marec je vyhlásený za Svetový deň sociálnej práce.
Medzinárodná rada pre sociálny rozvoj (ICSW) v spolupráci s Medzinárodným združením škôl sociálnej
práce (IASSW) a s Medzinárodnou federáciou sociálnych pracovníkov (IFSW) vypracovali komplexný
strategický dokument Globálna agenda sociálnej práce a sociálneho rozvoja: Záväzok konať.
Najvýznamnejší svetový dokument sociálnej práce v súčasnosti bol vypracovaný na spoločnom podujatí
relevantných svetových organizácií vo sfére sociálnej práce v Hongkongu v júni 2010 a bude rozpracovaný
ďalej na júlovej spoločnej konferencii troch najvýznamnejších medzinárodných organizácií sociálnej práce
v roku 2012 v Štokholme (Švédsko), organizovanej pod názvom Sociálna práca a sociálny rozvoj.
V Globálnej agende sociálnej práce a sociálneho rozvoja sa ako východisko uvádza, že úplný rozsah
ľudských práv a slobôd je dostupný iba pre menšinu ľudstva. Medzi relevantné skutočnosti, ktoré sú
súčasťou obsahu michalovského podujatia, treba zvýrazniť východisko, že „kultúrna rozmanitosť a právo
na sebarealizáciu pozitívne pôsobia na intelektuálne, emočné, morálne a duchovné vyžitie“. Globálna
agenda ďalej konštatuje, že rozmanitosť a práva na sebarealizáciu sú ohrozené globalizáciou, ktorá
„štandardizuje a marginalizuje národy a osobitne poškodzuje pôvodné obyvateľstvo“ (Global Agenda).
V čase a v priebehu michalovskej konferencie prebiehali tiež v dňoch 20. marca až 26. marca 2012 v poradí
už 29. dni sociálnej práce Organizácie Spojených národov, ktoré vyvrcholili dňa 26. marca 2012 Dňom
sociálnej práce Organizácie Spojených národov. Vyvrcholením týchto svetových podujatí bolo odovzdanie
dokumentácie Globálnej agendy na úrovni zástupcov Generálneho tajomníka Organizácie Spojených
národov v New Yorku. Svetový deň sociálnej práce má motto Partnerstvo s Organizáciou Spojených
národov: Globálna agenda sociálnej práce a sociálneho rozvoja (www.ifsw.org).
Dňa 25. marca 2012 si zároveň pripomíname Deň počatého dieťaťa, a keďže sa chceme zaoberať aj
zodpovednosťou sociálnych pracovníkov v najširších súvislostiach, ochrana života a ľudskej dôstojnosti
musia byť ako kategorický imperatív pre každého sociálneho pracovníka hodnotami hodnôt.
194
V predvečer michalovskej konferencie bola vydaná tzv. tieňová správa a rasizme v Európe v rokoch 2010 –
2011 (Európska sieť proti rasizmu – The European Network Against Racism ENAR), ktorá konštatovala, že
hospodárska kríza postihla v nezamestnanosti predovšetkým etnické menšiny, s pribúdajúcim
rastom
rasovo motivovaného násilia a so zvýšenou angažovanosťou pravicových strán a hnutí. 21. marec je
vyhlásený od roku 1966 Organizáciou Spojených národov tiež ako Medzinárodný deň boja proti rasizmu
(Racism and discrimination).
2. Multikulturalizmus je v súčasnosti, osobitne v rámci európskej integrácie, považovaný za „stratenú
inštitúciu“.
V širších súvislostiach skúmania obsahu i aktuálneho stavu
multikulturalizmu sa naša
konferencia koná v čase prebiehajúcej ekonomickej krízy a finančnej krízy, ktorá sa dotýka ľudských
vzťahov aj s multikulturálnymi dôsledkami.
Významní európski predstavitelia (A. Merklová, D. Cameron a iní) čoraz častejšie hovoria o kríze
multikulturalizmu v Európe, ako aj o tom, že multikulturalizmus na európskom kontinente zlyhal. Vo
vyhľadávači Google pri hesle „zlyhanie multikulturalizmu“ sa objaví vyše 7500 hesiel, ktoré prezentujú
vysokú frekvenciu týchto konštatovaní „o zániku, o zlyhaní.... multikulturálnej Európy“ atď. K nihilizácii
multikulturalizmu sa pridávajú aj poprední európski politici, ktorí majú aktuálnu a politickú spoločnú
zodpovednosť za stav európskej civilizácie. Podľa britského premiéra Davida Camerona by sa doktrína
„štátneho multikulturalizmu“ mala nahrádzať pocitom „zdieľanej národnej identity“, pričom obviňuje
islamský extrémizmus za politiku segregácie a separatizmu. Na mníchovskej bezpečnostnej konferencii
britský premiér konštatoval, že „pod doktrínou štátneho multikulturalizmu sme povzbudzovali rôzne
kultúry, aby žili vedľa seba oddelené životy, ďaleko od seba a od mainstreamu. Zlyhali sme v ponúknutí
vízie spoločnosti, ku ktorej cítia, že chcú patriť. Dokonca sme tolerovali tieto segregované komunity, aby
sa správali v rozpore s našimi hodnotami“. Pre hĺbavejšie chápanie multikulturalizmu citovaný politik
uviedol, že v britskej spoločnosti sa pestovala tradícia „pasívnej tolerancie“, v rámci ktorej boli imigranti
ponechaní sami na seba až do okamihu, kým porušili konkrétny zákon. Multikulturalizmus je, tak ako
mnohé iné hodnotové systémy, výrazne podmienený terorizmom. Medzi riešenia sociálnej integrácie
a inklúzie sa vo Veľkej Británii navrhujú jazykové povinnosti migrantov (povinnosť hovoriť jazykom novej
vlasti), komunitná práca s nimi v rámci programov „Národnej občianskej služby“ atď. (Aj Cameron si
myslí...).
Kritiku európskej politiky zameral Jacques Delors (bývalý predseda Európskej komisie rokoch 1985 až
1994 a autor Charty základných sociálnych práv pracovníkov zamestnaných v Európskej únii 1990) na
lídrov Únie, ktorí „úplne zničili dedičstvo otcov Európy“. Konštatoval, že na ústupe sú komunitárna metóda
i sociálny dialóg s náhradou za individualizmus a medzivládne riešenia: „...mrzí ma, že dnes sociálny
dialóg chýba. Prečo mi to vadí ? Nie preto, že je to opak toho, o čo som sa snažil, ale preto, že dialóg je
spolu s parlamentným systémom základným kameňom demokracie“ (Delors ukazuje...)
3. Medzi konkrétne príklady nesprávnej praxe multikulturalizmu možno zaradiť najmä migračnú a azylovú
politiku európskych integračných zoskupení a európskych štátov.
195
Rovnako v rozpore s multikulturalitou pôsobí aj integrácia Rómov v európskom priestore a v národných
spoločenstvách. Rada Európy odhaduje, že „najväčšiu menšinu“ na európskom kontinente tvorí 9 až 15
miliónov príslušníkov rómskeho etnika, pričom talianske a francúzske skúsenosti s integráciou/deportáciou,
problémy vo všetkých krajinách ich pobytu i pôvodu vytvárajú verejnú mienku proti celému etniku bez
diferenciácie integrovaných a neintegrovaných komunít.
Odhady počtu Rómov na území Európskej únie smerujú k šiestim miliónom občanov členských štátov,
ktorí sú zároveň aj občanmi Európskej únie s rovnakými právami a povinnosťami. Od roku 2009 sa konajú
stretnutia Európskej platformy pre inklúziu Rómov, pôsobnosť v tejto oblasti má tiež Agentúra Európskej
únie pre základné práva ako poradný orgán (2007, Viedeň). Významné aktivity v zmierňovaní rómskej
problematiky má i Rada Európy.
Oportunistický prístup Európskej únie k integrácii neintegrovaných skupín etnika komentoval hovorca
eurokomisárky pre ľudské práva a spravodlivosť vo zvýraznení subsidiarity „...čo sa týka Rómov, členské
štáty hrajú kľúčovú úlohu v otázkach vzdelávania, zamestnanosti, bývania a zdravotníctva. Naša úloha sa
obmedzuje na koordináciu...“ (Integrácia Rómov...). Medzi kľúčové oblasti exklúzie patria v tomto etniku
vzdelávanie, trh práce, zdravie, bývanie a základné služby atď.
Obdobný prístup „koordinácie“ bez zodpovednosti využila Európska únia v roku 2011 pri prijímaní Rámca
pre národné stratégie integrácie Rómov“. Pripomeňme, že na národnej úrovni pôsobí Národná stratégia
integrácie Rómov do roku 2020 z januára 2012.
V súvislosti s demografickými zmenami, so starnutím populácie, s predlžovaním veku dožitia, ale
i s predlžovaním pracovných aktivít a veku odchodu do dôchodku sa prejavujú nové formy ageizmu,
gerontofóbie, prienik finančných skupín do sociálnych udalostí formou tzv. kapitalizačného (chilského)
modelu, ktorý zavádza tzv. demografický alarmizmus, teda cielené vzbudzovanie obáv zo starších
generácií, aby finančné skupiny mohli parazitovať na sofistikovaných podvodoch, cnostne nazývaných
sociálnymi reformami (HETTEŠ, M.).
3. Multikulturalita a právo sú ako paritárne kategórie premietnuté do komplexu ľudských práv a slobôd
z hľadiska rovnakého zaobchádzania, antidiskriminácie, zákazu diskriminácie atď. V sociálnej oblasti sa
antidiskriminačná legislatíva premieta do právnej úpravy
° základných prameňov medzinárodného sociálneho práva Organizácie Spojených národov, Medzinárodnej
organizácie práce, Rady Európy a Európskej únie, vrátane judikatúry medzinárodných súdnych inštitúcií,
medzinárodného mechanizmu kontroly dodržiavania ľudských práv, vrátane sociálnych prameňov
medzinárodného práva verejného i medzinárodného práva súkromného a procesného,
° pracovnoprávnych vzťahov v Zákonníku práce, v právnom režime štátnej služby, výkonu práce vo
verejnom záujme (tzv. verejná služba), v občianskoprávnych vzťahoch, v rodinnom práve, v rámci
koordinácie politík zamestnanosti, sociálneho zabezpečenia, voľného pohybu osôb a pod.,
°
v základných prameňoch právnej regulácie sociálnej ochrany a sociálneho zabezpečenia, a to
v rozhodujúcich pilieroch sociálneho poistenia, sociálnej podpory a sociálnej pomoci, atď.,
196
Z hľadiska katalógov ľudských práv sa multikulturalita prejavuje, presadzuje a ochraňuje v právach na
ochranu života a zdravia, v zákaze mučenia, krutého, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania,
v ochrane
osobnej
slobody,
v práve
na
zachovanie
ľudskej
dôstojnosti,
osobnej
cti
atď.
Medzinárodnoprávne a vnútroštátne pramene ľudských práv zaručujú slobodu pohybu a slobodu pobytu.
Ústava Slovenskej republiky v Čl. 23 ustanovuje právo každého, kto sa zdržiava na území Slovenskej
republiky opustiť územie Slovenskej republiky, pričom tieto slobody môžu byť obmedzené iba zákonom,
ak je to nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, udržanie verejného poriadku, ochranu zdravia alebo ochranu práv
a slobôd iných. Každý občan má tiež právo na slobodný vstup na územie Slovenskej republiky, občana
zároveň nemožno nútiť, aby opustil vlasť a občana tiež nie je možno vyhostiť.
4. Multikulturalizmus je obsiahnutý v ústavnoprávnej regulácii postavenia menšín pod názvom Práva
národnostných menšín a etnických menšín (Ústava Slovenskej republiky v Čl. 33 a v Čl. 34). Súčasťou
týchto katalógov práv je príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej menšine alebo etnickej skupine, ktorá
nesmie byť nikomu na ujmu. Súčasťou týchto práv je právo rozvíjať vlastnú kultúru, právo na informácie
v ich materinskom jazyku, právo združovania, práva v oblasti zakladania a udržiavania vzdelávacích
a kultúrnych inštitúcií, právo na osvojenie si štátneho jazyka, právo na vzdelanie v ich jazyku, právo na
používanie ich jazyku v úradnom styku, participácia na riešení ich záležitostí, a to na základe príslušných
zákonov. Okrem iných náležitostí výkon práv občanov patriacich k národnostným menšinám a etnickým
skupinám zaručeným v Ústave Slovenskej republiky nesmie viesť k ohrozeniu zvrchovanosti a územnej
celistvosti Slovenskej republiky a k diskriminácii ostatného obyvateľstva Slovenskej republiky.
Ústava Slovenskej republiky ustanovuje, že pri používaní pojmu „občan“ sa rozumie tým štátny občan
Slovenskej republiky, pričom cudzinci požívajú u nás základné ľudské práva a slobody zaručené touto
ústavou, ak nie sú výslovne priznané iba občanom.
Multikulturálne zameranie má aj Čl. 53 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého Slovenská republiky
na základe podrobnej zákonnej úpravy poskytuje azyl cudzincom, prenasledovaným za uplatňovanie
politických práv a slobôd, odopretie azylu možno tomu, kto konal v rozpore so základnými ľudskými
právami a slobodami.
5. Zodpovednosť a právna zodpovednosť patria v teórii sociálnej práce i v právnej teórii k základným
inštitútom, ktoré vznikajú spolu so vznikom sociálnej práce a so vznikom práva. V súčasnosti patria
sociálne a právne regulátory zodpovednosti medzi relatívne stabilné sociálne i právne inštitúty, ktoré sú
objektívne, sociálne, ekonomicky i historicky podmienené skutočnosti. Osobitné a špecifické prípady
právnej zodpovednosti vznikajú v nových oblastiach ľudskej činnosti, medzi ktoré možno zaradiť aj
modernú sociálnu prácu.
Osobitné právne formy právnej zodpovednosti rozlišujeme podľa jednotlivých právnych odvetví, podľa
ktorých sa ustanovuje individuálna zodpovednosť.
V právnom odvetví sociálneho práva vzniká a je regulovaná pracovnoprávna zodpovednosť, trestnoprávna
zodpovednosť,
právna
zodpovednosť
na
základe
197
práva
sociálneho
zabezpečenia.
V administratívnom/správnom práve sa realizuje administratívnoprávna zodpovednosť sociálnych
pracovníkov atď.
V súčasnosti možno iba v úvodnom štádiu charakterizovať aj medzinárodnoprávnu zodpovednosť
členských štátov medzinárodných organizácií, ktoré tvoria multilaterálne zmluvy, charty, pakty, konvencie,
dohovory, konvencie, deklarácie atď., ktoré príslušný členský štát ratifikuje. Z hľadiska pôsobnosti
primárneho práva a sekundárneho práva Európskej únie v sociálnej oblasti možno predpokladať rast
prípadov právnej zodpovednosti aj v rámci uplatňovania týchto prameňov práva s priamou alebo
transponovanou pôsobnosťou aj v sociálnej práci. Osobitné prípady právnej zodpovednosti, aj
v nadväznosti na sociálnu prácu, vznikajú v rámci konaní pred Súdnym dvorom Európskej únie alebo pred
Európskym súdom pre ľudské práva Rady Európy v Štrasburgu.
6. Sociálna práca ako právny inštitút sa stala súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky v roku
1998. Po ratifikácii Európskej sociálnej charty Rady Európy (Slovenská republika tak učinila ako druhý
postsocialistický štát po Poľsku) sa v jej článku 14 sociálna práca stala súčasťou právneho poriadku
Slovenskej republiky. Prvým zákonom v histórii slovenskej sociálnej sféry, ktorý ustanovil sociálnu prácu
ako právny inštitút a ktorý bol prijatý tiež v roku 1998, bol zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci
v znení neskorších predpisov. V súčasnosti je sociálna práca v slovenskom právnom poriadku ako právny
inštitút ustanovená v ratifikovanej Revidovanej Európskej sociálnej charte Rady Európy od roku 2009 a je
ustanovená aj v zákone č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o sociálnych službách“) a v zákone č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a kuratele
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnoprávnej ochrane“). Okrem ustanovení o sociálnej
práci si z hľadiska multikulturalizmu v sociálnej práci treba uvedomiť, že spomínané základné zákony
sociálnej práce ustanovujú vymedzenie prijímateľov a poskytovateľov sociálnych služieb aj vo vzťahu
k cudzincom, napríklad v § 3 zákona o sociálnych službách je v jednotlivých ustanoveniach uvedených až
dvanásť variantov právneho postavenia cudzincov alebo ich rodinných príslušníkov. Nové dimenzie aj
v tejto oblasti priniesol nový zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, a to aj vo väzbe na spomínané
sociálne zákony (Praktická sociálna práca s utečencami).
Nádeje mnohých odborníkov smerujú k pripravovaného návrhu zákona o sociálne vylúčených
spoločenstvách, ktorý by mal vytvoriť systémový a komplexný legislatívny rámec pre uplatnenie princípov,
metód a opatrení sociálnej inklúzie v našej spoločnosti, pričom by mal naplniť aj multikulturálne funkcie.
7. Právna zodpovednosť sociálneho pracovníka je podľa rozličných teoretických i praktických prístupov
viazaná na základný právny vzťah, v ktorom sa stáva sociálny pracovník jeho účastníkom, a tým aj
nositeľom subjektívnych práv a právnych povinností.
Aktuálny stav právnych vzťahov sociálnych pracovníkov je vymedzený v pracovnoprávnych predpisoch,
pracovnoprávne vzťahy reguluje Zákonník práce, právna regulácia pôsobí aj vo viacerých právnych
predpisoch. Zákon o sociálnych službách obsahuje, okrem iného, osobitnú právnu úpravu práv a povinností
zamestnancov a poskytovateľov sociálnych služieb, vymedzuje, okrem iných aj predpoklady pre výkon
198
sociálnej práce. Právny režim výkonu práce vo verejnom záujme (tzv. verejná služba) sa vzťahuje na
pracovnoprávne vzťahy aj v sociálnej práci s vymedzením týchto dimenzií právnej zodpovednosti.
V súčasnosti sa iba postupne presadzuje významný právny inštitút v pracovných vzťahoch sociálnych
pracovníkov, ktorým je princíp lege artis. Ustanovenie princípu lege artis je osvedčeným prostriedkom
v zdravotníctve, je obsiahnutý v § 2 ods. 5 zákona o sociálnych službách, podľa ktorého sociálna služba sa
vykonáva najmä prostredníctvom sociálnej práce, postupmi zodpovedajúcimi poznatkom spoločenských
vied a poznatkom o stave a vývoji poskytovania sociálnych služieb.
Zákon o sociálnoprávnej ochrane a kuratele v ustanoveniach § 3 ods. 1 upravuje výkon opatrení
sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately pre dieťa, plnoletú fyzickú osobu, rodinu, skupinu
a komunitu najmä prostredníctvom sociálnej práce, a to metódami, technikami a postupmi zodpovedajúcimi
poznatkom spoločenských vied a poznatkami o stave a vývoji sociálnych patologických javov
v spoločnosti.
Medzi relatívne nové zodpovednostné vzťahy patrí aj právna úprava správnych deliktov a priestupkov
v zákone o sociálnych službách. Správne delikty sa vzťahujú na poskytovateľa sociálnej služby, ktorým je
právnická osoba (§ 101 citovaného zákona), a to vo vzťahu k neplneniu, nedodržiavaniu povinností alebo
k nevykonávaniu, nezabezpečovaniu a neutváraniu podmienok na vykonávanie odborných činností,
obslužných činností a ďalších činností v rozsahu zákona o sociálnych službách pre poskytovaný druh
sociálnej služby. Pokutu môže udeliť Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky
ďalej za porušenie povinností poskytovateľa – právnickej osoby za porušenie povinností pri určovaní
úhrady za sociálnu službu a pri porušovaní povinností pri uzatváraní a vypovedaní zmluvy o poskytovaní
sociálnej služby. Zákon o sociálnych službách ďalej upravuje priestupky poskytovateľov sociálnej služby,
ktorých skutkové podstaty sú uvedené v § 103 citovaného zákona.
Vo vzťahu k zákonu o sociálnoprávnej ochrane možno zo strany príslušného ministerstva ukladať pokuty
subjektom kontroly za zavinené marenie výkonu kontroly, za zavinené nesplnenie povinností podľa právnej
úpravy kontroly v štátnej správe a za nedodržiavanie citovaného zákona o sociálnoprávnej ochrane (§ 91 a
§ 92 zákona o sociálnoprávnej ochrane).
Medzi moderné a očakávané prípady právnej zodpovednosti v sociálnej práci možno v závere uviesť
medzinárodnoprávne aspekty zodpovednosti v sociálnej práci, porušenie povinností poskytovateľa sociálnej
služby pri ochrane života, zdravia a dôstojnosti prijímateľa sociálnej služby (netelesné a telesné
obmedzenia prijímateľa sociálnej služby, používanie prostriedkov obmedzenia prijímateľa sociálnej služby
– netelesné alebo telesné obmedzenia a pod.).
V prípadoch uplatňovania práv možno predpokladať nárast súdnych prípadov tzv. diskriminačných žalôb
pri domáhaní sa právnej ochrany v rámci rovnakého zaobchádzania a ochrany pred diskrimináciou (v rámci
tzv. antidiskriminácie).
Význam etických princípov, uplatňovanie zásady „dobrých mravov“ v sociálnej práci vytvárajú nové
dimenzie etickej zodpovednosti v jej hraničných oblastiach s právnou zodpovednosťou.
199
Medzi predpokladané modely právnej zodpovednosti predpokladáme právnu zodpovednosť za porušenie
povinností vyplývajúcich z porušenia princípov lege artis (nesprávne anamnézy, diagnózy, terapeutické
postupy, poradenstvo a pod.). Zodpovednosť sociálnych pracovníkov za škodu spôsobenú pri výkone ich
povolania patrí medzi menej frekventované, o to však viac očakávané atribúty sociálnej práce.
7. Multikulturalizmus je v rozpore s izolacionizmom, typickým pre socialistické štáty pred rokom 1990,
v západnom chápaní demokracie vyžadujú politiky multikulturalizmu budovanie kultúrnych, tolerantných
modelov, s rešpektovaním ľudských práv všetkých, s toleranciou všetkých voči všetkým, s interaktívnym
rovnocenným a rovnoprávnym rešpektom k náboženským, kultúrnym a národným identitám, s búraním
vedomých i nevedomých predsudkov.
Opakom týchto hodnôt je intolerancia, segregácia, marginalizácia, vznik getoizácie 21. storočia, „horiace
hranice“ medzi kultúrami sveta, náboženská neznášanlivosť a radikalizácia na základe vierovyznania,
chápanie nadradenosti a podradenosti ako základ autonómnej ideológie a pod. Okrem globálnej nihilizácie
hodnôt sme svedkami diferenciácie a proti kultúrnosti aj vo vnútri štátu, regiónu alebo obce vo vzťahoch
medzi elitami a „ostatným svetom“, vo vzťahoch medzi komunitami a kohortami, medzi Západom
a Východom Slovenska, vo vzťahoch k Rómom, vo vzťahoch dvoch susedných obcí alebo miest atď.
LITERATÚRA
[1] Aj Cameron si myslí, že multikulturalizmus zlyhal. In: http://www.euractiv.sk. Sociálna politika, 07. 02.
2011.
[2] Delors ukazuje prstom na „vrahov“ Európy. In: http://www.euractiv.sk. Budúcnosť EÚ, 02. 04. 2012.
[3] Global Agenda for Social Work and Social development. Towards an Engagement Agenda.
Mobilisation of Social Workers, Social Educators & Policy Practioners and Developers for Global Social
Change In: http://www.globalsocialagenda.org.
[4] HETTEŠ.M. Starnutie spoločnosti. Bratislava: Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce Sv.
Alžbety, 192 s., ISBN: 978-3-88939-875-8.
[5] www.ifsw.org.
[6] Integrácia Rómov zatiaľ veľmi nepokročila. In: http://www.euractiv.sk. Regionálna politika a rozvoj.
10.04.2012.
[7] KOVÁTS, A.- MIKLUSAKOVA, M. – RANGELOVA, V. – SINOVIAS, V. Praktická sociálna práca
s utečencami. Prístup cez ľudské práva. Učebnica pre študentov vyššieho vzdelávania. Budapešť: Menedék
– Maďarské združenie pre migrantov. 2006, , slovenské vydanie, 235 s., ISBN: 963 06 0862 6.
[8] Racism and discrimination still pervasive across Europe against backdrop of economic downturn.
ENAR´ Shadow Report on racism in Europe 2010 – 2011. In: www.enar-eu.org .
200
Kontaktná adresa:
prof. JUDr. Vojtech Tkáč, CSc.
841 05 Bratislava, Ul. Ľ. Fullu č. 3
email: [email protected]
201
IMPLEMENTÁCIA MULTIKULTÚRNEHO OŠETROVATEĽSTVA DO VZDELÁVANIA
SESTIER
IMPLEMENTATION OF MULTICULTURAL NURSING IN TO NURSE EDUCATION
Uríčková, A., 2Botíková, A.
1
Trnavská univerzita v Trnave, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce, Katedra ošetrovateľstva
1
Trnavská univerzita v Trnave, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce, Katedra ošetrovateľstva
2
Abstract
The contribution brings a view at requirement of multicultural education. It presents survey ofbasic
knowledge which a nurse should use in practice as Leiniger recommends it. If nurses should be
successful in giving of integrated nursing care for patients from cultural different surroundings their
technical skills must be completed with knowledge and respecting of various cultures. Teaching of
multicultural nursing has been running since academic years 2006/2007 on our faculty. Although it
can be negligible period from historical perspective we deem the implementation of multicultural
nursing into education programme for students of nursing considerable change in university
education. As foreign authors show it is necessary to adoptand implement an education system that
opens the question of multicultural approaches. In this young subject of education for us, it is
necessary to develop the scientific basis onwhich we will be able to develop our intercultural skills,
to identify the factors ofdevelopment or to revise a programme of a next nurse education. Only this
way, multicultural education can provide knowledge and skills that nurses need to reduce negative
impacts onthe quality of nursing care in today’s borderless world.
Key words: multicultural nursing - multicultural education - multicultural approach -Leininger nurse
Stále rastúca kultúrna rozmanitosť v našej krajine sa stáva všeobecným javom, ktorý existuje a
neobchádza ani takú oblasť, akou je ošetrovateľská starostlivosť. Kultúrne zázemie sestier a pacientov
vychádza z rasových, etnických, kultúrnych a jazykových rozdielov. Ak majú byťsestry úspešné pri
poskytovaní komplexnej ošetrovateľskej starostlivosti pacientom z kultúrne odlišných prostredí, musia byť
ich technické zručnosti doplnené o vedomosti a rešpektovanie rôznych kultúr. Zásadným prvým krokom,
ktorý smeruje k lepšej príprave sestier, ktoré majú poskytovať komplexnú starostlivosť v globálnom svete
je práve multikultúrna výchova.
História multikultúrnej výchovy sa začala písať v USA už v priebehu
hnutia za občianske práva v rokoch 1960 až 1970. Stalo sa tak na základe požiadaviek etnických skupín,
aby bola zaradená do osnov škôl, vysokých škôl a univerzít. Má hlboké historické korene v Afro-
202
Americkej etnickej štúdie, ktorá sa objavila na konci devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia. Začali s
ňou taký učenci ako George Washington Williams, G. Carter Woodson,
W.E.B Dubois a Charles H. Wesley. Ich hlavný cieľom bolo spochybniť negatívne obrazy a
stereotypy o afrických Američanoch a vytvoriť správne opisy ich života a účinne tak prispieťk
objektívnemu historickému výskumu, ktorý by sa tiež transformoval do akademických poznatkov. V roku
1922 publikoval Woodson vysokoškolskú učebnicu " The Negro in Our History", ktorá bola použitá v
mnohých školách. V nadväznosti na záujem verejnosti o učebné materiály do výučby, napísal elementárnu
učebnicu, "Negro Makers of History" a "The Story of the Negro". Od týchto rokov sa publikácie z oblasti
multikulturality počítajú na stovky a výskum, ktorý prebiehal v roku 2005 v USA identifikoval napr. 138
kľúčových zdrojov. Výskum kurikula, materiálov a intervencií v Spojených štátoch ukazuje, že používanie
multikultúrnych učebníc, ďalších učebných materiálov, televízie a simulácií môžu pomôcťštudentom z
rôznych rasových a etnických skupín rozvíjať demokratické postoje a vnímanie iných skupín. Aj v
súčasnosti prebieha celá rada štúdií pod vplyvom ktorých sa stanovujú zmeny vo výučbe (1) . Podľa Průchu
v multikultúrnom vzdelávaní ide najmä o snahu oboznámiť študentov so sociokultúrnymi hodnotami,
normami a zvykmi. Multikultúrna výchova je zameraná aj na to, aby sa ľudia z rôznych etník, národov,
rasových a náboženských skupín učili spolu vzájomne sa rešpektovať a spolupracovať (4), osvojovať si
spôsoby pozitívneho vnímania a hodnotenia kultúrnych systémov odlišných od vlastnej kultúry a osvojujú
si adekvátne metódy regulujúce svoje správanie vo vzťahu k príslušníkom iných kultúr (5). Multikultúrna
výchova vychádza z viacerých vedných disciplín, napríklad sociálnej a kultúrnej antropológie, pedagogiky,
etnológie, histórie, kulturológie, interkultúrnej psychológie, politológie, etiky, filozofie, sociológie a
podobne. Je založená na vedomostiach, ale aj vytváraní pozitívnych postojov k multietnickosti a
multikultúrnosti. Na našej fakulte, ktorá sa môže pýšiť práve svojím pozitívnym postojom k "inakosti" a
svojou charitatívnou a misijnou činnosťou, prebieha výučba multikulturálneho ošetrovateľstva len od
akademického roku 2005/2006. Aj keď z historického hľadiska možno zanedbateľné obdobie, považujeme
implementáciu "multikultúrneho ošetrovateľstva" do učebných osnov študentov ošetrovateľstva za
významnú zmenu v oblasti vysokoškolského vzdelávania v posledných rokoch. Súčasťou výučby je
poskytnúť poznatky napr. o základných pojmoch
v multikultúrnom ošetrovateľstve, histórii
multikulturalizmu, kultúre chudoby, kultúrnom šoku, koncepčných modeloch, pričom máme vždy na
pamäti naplnenie humánnych cieľov ošetrovateľstva.
Ako ukazujú aj zahraniční autori, je potrebné prijať a realizovať vzdelávací systém, ktorý otvára
otázky multikultúrnych prístupov. Popredný zástanca multikultúrneho vzdelávaciehoprogramu Banks
uvádza nasledovných 5 fundamentálnych rozmerov tohto prístupu: Integrovaný obsah: príklady z rôznych
zdrojov, na pomoc rôznym kultúram, pomôcť tak zvýšiť študijné výsledky všetkých študentov.Vedomosti:
pomôcť študentom skúmať, poznávať a chápať kultúrne perspektívy, predpoklady,predsudky. Redukcia
predsudkov: pomôcť všetkým študentom rozvíjať pozitívne postoje k rôznymkultúrnym, rasových,
etnických a náboženským skupinám.
203
Pedagogická spravodlivosť: pomôcť študentom z rôznych skupín rozvíjať dôveru vo svoju
schopnosť uspieť v škole a tak ovplyvňovať spoločenské inštitúcie. Posilnenie školskej kultúry: pomocou
reštrukturalizácie, pomôcť všetkým študentom naučiťsa uvažovať o perspektívach iných skupín, takže
študenti z rôznych skupín a kultúr sa budú cítiť rovnocenne (2). Leiningerová, ktorá je považovaná za
zakladateľku transkultúrneho ošetrovateľstva, tvrdí, že všetky sestry je potrebné pripraviť na transkultúrnu
ošetrovateľskú starostlivosť. Svoju teóriu kultúrne diverzifikovanej a univerzálnej starostlivosti začala
spracovávať v päťdesiatych rokoch 20. storočia. I keď jej teória bola kritizovaná (z dôvodu, že
predpokladá, že vedomosti z rôznych kultúr pomôžu k zlepšeniu starostlivosti, pričom neberie do úvahy
štrukturálne a politické aspekty nerovnosti ľudí z etnických menšín), pre trnaskultúrne ošetrovateľstvo
mánepopierateľný význam. Aj dnes je jej "Sunrise model" považovaný za priekopnícku prácu a tvorí jadro
vzdelávanie sestier v multikultúrnom ošetrovateľstve. Leiningerová poukázala na množstvo problémov, s
ktorými sa stretávajú sestry vo svojej praxi, keď neuznávajú kultúru v práci s klientmi. Napísala aj
množstvo zaujímavých poznámok, v ktorých s venovala osobitne verbálnej a neverbálnej komunikácii,
ktorú považovala za nesmierne dôležitú. Poznamenala, že: Miestne používanie jazyka pomáha sestrám
priblížiť sa ku kultúrnej skupine a pomáhasestrám pochopiť hlavné myšlienky pacienta, jeho vyjadrenia.
Vďaka pochopeniu jazyka sestra odhaľuje kultúrne tajomstvá, tabu a všeobecné fakty.Sestra takto spoznáva
aj určité aspekty kultúry života, môže odhaliť spôsob starostlivosti,dôvody pre ošetrovateľskú starostlivosť
a potrebnú liečbu (3). A aké znalosti by mali mať sestry podľa Leiningerovej? Do praxe ošetrovateľstva z
multikultúrnej perspektívy by sestry mali mať špecifické znalosti o špecifikách potrieb, hodnôt, zvykoch,
skúsenosti s ľuďmi z rôznych rasových a etnických skupín. Navrhla prehľad základných znalostí, ktoré
obsahujú: Znalosť o rôznorodosti pri hodnotení a plánovaní starostlivosti o klientov z rôznych etnických a
rasových prostredí. Znalosť kultúrnych pohľadov napríklad na tehotenstvo, pôrod a výchovu detí. Znalosť
kultúrnych rozdielov v raste a vývoji. Znalosť pozadia kultúrno - relevantných informácií, ktoré sa dotýkajú
konkrétnych ochorení, ako sú vysoký krvný tlak, diabetes, ochorenie srdca alebo iné dlhodobé zdravotné
problémy,ktoré vyžadujú zmeny v spôsobe života. Znalosť vplyvu kultúry a svetový názor na emócie a
duševné zdravie. Znalosť kľúčových aspektov prežívania bolesti. Znalosť kultúrnych rozdielov v
stravovaní. Znalosť náboženských rozdielov vo vzťahu k umieraniu, smrti, transplantácii orgánov,
eutanázie a iných etnických a morálnych otázok. Znalosť sociálnych systémov (3).
ZÁVER
Multikultúrne ošetrovateľstvo, jeho implementácia do vzdelávania sestier je reakciou na situáciu,
dôsledky požiadaviek a práv pacientov v globalizovanom svete. Vedecký záujem o túto oblasť sa sformoval
samotným vznikom odboru transkultúrne ošetrovateľstvo už v 60. rokoch v USA, na Slovensku vstúpil do
pozornosti spolu s "Koncepciou ošetrovateľstva" a vysokoškolským vzdelávaní sestier. V tomto pre nás
mladom odbore je potrebné vybudovaťvedeckú základňu, na ktorej budeme môcť rozvíjať svoje
interkultúrne zručnosti, identifikovať faktory rozvoja prípadne revidovať program ďalšieho vzdelávania
sestier. Len tak, môže multikultúrna výchova poskytnúť vedomosti a zručnosti, ktoré sestry potrebujú v
súčasnom bezhraničnom svete pre zníženie negatívnych dopadov na kvalitu ošetrovateľskej starostlivosti.
204
LITERATÚRA
[1] Banks, J.A., Ambrosio, J. 2011. Multicultural Education - History, The Dimensions of Multicultural
Education.
[online].
[cit.
2012.01.10.]
Dostupné
na
internete:
http://education.stateuniversity.com/pages/2252/Multicultural-Education.html.
[2] Banks, J. A., Banks, C. A. 2009. Multicultural Education: Issues and Perspectives. 7thEdition. Boston:
Allyn & Bacon. 480 p. ISBN 978-0-470-48328-2.
[3] Leininger, M. M. 1978. Transcultural Nursing: Concepts, Theories, and Practices. New York: 1978
John Wiley & Sons.
[4] Průcha, J. 2006. Multikulturní výchova. Příručka (nejen) pro učitele. Praha : Triton, 2006. ISBN 807254-866-2.
[5] Průcha, J. 2001. Multikulturní výchova. Teorie – praxe – výzkum. Praha : ISV, 2001. ISBN 80-8586672-2.
Kontaktná adresa:
PhDr. Alena Uríčková, PhD.
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce Katedra ošetrovateľstva, Trnavská univerzita
Univerzitné námestie 1
918 43 Trnava
email: [email protected]
205
BIBLICKÉ VÝCHODISKÁ MULTIKULTÚRNEHO DIALÓGU
BIBLICAL BASIS OF THE MULTICULTURAL DIALOGUE
Vansač P.
1
Ústav sociálnych vied a zdravotníctva bl. P. P. Gojdiča v Prešove
1
Abstract
Intorduction: We live in a globalized society, where dialogue and communication are basic elements
of this society. How shall we lead this dialogue? Which elements shall include from our site? The
answer to that questions we find in the Bible, where we may inspire ourselves by the principles of
dialogue, which led jews with foreigners or when they were captive in a foreign country. Core: At
the beggining of the Bible there is described the pre-historic event about the building of The Tower of
Babel. The hagiograph writes, that people in this time spoke just one language and they said they
will build a tower „that reaches to the heavens“ (Gn 11,4). The building of the tower, it was the
tower of the power and pride, therefore God confuses their languages to not understand each other
(compare Gn 11,7). St. Luke is making a contrast by describing the events in Jerusalem at Pentecost
when The Holy Spirit comes on apostles compared to what happend with the building of The Tower
of Babel. In Jerusalem there have been people of many cultures and they heard apostles in their own
native language (compare Acts 2, 1-13). During the building of The Tower of Babel people of one
culture stopped understand to each other. The Bible instructs us, how much is humility important in
the dialogue. The multicultural dialogue is going through the whole Old Testament and The New
Testament. The Jews lead it with foreigners, which status is expressed in three ways. In the biblical
understanding the dialogue is connected to hospitality at Abraham (compare Gn 18, 114), who took
the foreigners (angels, who report him that his wife Sarah will give a birth to son), to fidelity of
egyptian Josepf, who refers to God, when Potiphar´s wife seduces him to a sin (compare Gn 39, 112), to the occupation and the mission of Moses, who went to egyptian pharaoh and ask him to give
Israelites freedom (compare Ex 5, 1-5), to the respect of Ruth to her mother-in-law Naomi (compare
Ruth 1, 1-22), to the rescue of the widow from Zareptath, who Elijah saved from starvation (1Kings
17, 7-24), to recovery of Naaman from Syria, who was healed by Elisha (compare 2Kings 5, 1-27), to
the truth, which Jesus said before Pilate, that „I came into the world to testify to the truth“ (John, 18,
37), to break down prejudices among jews and samaritans, when Jesus after the conversation with
samaritan woman stayed in their town for wo days (compare John 4, 1-42) and reporting
resurrection of Christ by st. Paul of the Aeropagus (compare Acts 17, 22-34). Conclusion: The
elements of multicultural dialogue, which the Bible shows us are actual even in the globalized
206
society, where people meet much more than in the past, not just personally but also at the social
networks. Humility and truth in the dialogue, that is the gold rule of the Bible.
Key words: The Bible. God. Foreign. Dialogue. Jews.
Babylon a Jeruzalem (pýcha a pokora v dialógu) V knihe Genezis je opísaná udalosť o stavbe
Babylonskej veže (Porov. Gn 11, 1 -9). Bábel je hebrejské meno Babylonu, poschodová veža (zikurát), o
ktorej hovorí kniha Genezis.66 Vďaka pokroku vedomosti z histórie a archeológie dnes pomerne presne
vieme, že plán na vybudovanie veže, „ktorej vrchol bude siahať až do neba“ (Gn 11, 4) nebol plánom na
oslavu Boha, ale naopak na oslavu človeka. V skutočnosti zámerom týchto ľudí bolo vybudovaťjednu z
viacposchodových veží, ktorej zvyšky sa našli v Mezopotámii a ktorá mala slúžiť ako gigantická kultová
budova. Čím bola stavba vyššia, tým viac mala zabezpečiť požehnanie božstva. Staviteľov veže neviedla
pravá nábožnosť a úcta k božstvu, ale silná túžba presadiťseba. Stavba veže či chrámu neobyčajných
rozmerov znamenala ukázať vlastnú moc a dosiahnuť možnosť viesť dialóg s božstvom ako so
seberovným, a povedať mu bez slov: „Vidíš, čo sme boli schopní pre teba urobiť? Čo ty urobíš pre nás?“67
Táto veža ako výrazné znamenie babylonskej modloslužby sa predstavuje ako symbol ľudskej pýchy.
Biblická tradícia spája so znamením Bábela aj pomätenie jazykov.68 Podľa svätého Cyrila jeruzalemského
v: „Babylone nastalo súčasne so zmätením jazykov aj rozdelenie myslí, lebo išlo o plán zameraný proti
Bohu“. Sv. Augustín zasa hovorí: „pre hriech pyšných ľudí boli jazyky rozdelené“. Aká bola povaha
babylonského podujatia a kto boli podľa cirkevných otcov jeho stavitelia? Podľa nich išlo o stavbu
postavenú „naprotiveň Pánovi“ na znak vzdoru a veľkej pýchy. Jej stavitelia boli akýsi velikáni, akýsi druh
biblického ekvivalentu gréckeho mýtu o titanoch, ktorí sa postavili proti nebu. Preto sv. Augustín píše, že
„bezbožní a pyšní ľudia vystavili vežu naprotiveň Pánovi, pre ktorú ľudský rod bol potrestaný tým, že bol
rozdelený do rôznych jazykových kmeňov, takže každý národ hovoril vlastným jazykom a jeden druhému
nerozumel.“69 Na starej tradícii z Bábelu, ako na pozadí pomätenia jazykov ukazuje svätopisec, že ani
vyspelá civilizácia bez spojenia s Bohom nespája a nezbližuje ľudí vnútorne, ale ich odcudzuje navzájom,
takže si nakoniec vôbec nerozumejú.70 Evanjelista Lukáš chcel vytvoriť kontrast medzi tým, čo sa stalo
pri stavbe babylonskej veže a čo sa prihodilo v Jeruzaleme na Turíce. Pôvodne bol to sviatok žatvy, deň
radosti a ďakovania, a preto sa tento sviatok nazval a sviatok Týždňov, kedy židia Pánovi obetovali prvý
snop. Neskôr sa tento sviatok stáva výročným sviatkom Zmluvy, lebo Zmluva bola uzavretá na päťdesiaty
deň po odchode židov z Egypta.71 Z dôvodu sviatku Turíc v tento deňv Jeruzaleme boli židia zo všetkých
národov, čo sú pod nebom, Parti, Médi, Elamčania,obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kapadócie, Pontu a
Ázie, Frýgie, Pamfýlie a Egypta, prisťahovaní Rimania, židia aj prozelyti, Kréťania a Arabi (Porov. Sk 2, 511). Sv. Lukáš uvádza na začiatku druhej kapitoly Skutkov apoštolov príchod Ducha v podobe ohnivých
jazykov, ktoré sa objavili a spočinuli na každom jednom z prítomných apoštolov a všetkých naplnil Svätý
Duch. Táto skutočnosť je vyjadrená tým, že začali hovoriť jazykmi. Nový jazyk tu symbolizuje nové srdce.
Títo ľudia prekonali bariéru vlastného jazyka, symbol všetkých bariér deliacich jedných od druhých,
207
bariéry rasovej, kultúre bariéry medzi pohlaviami, bariéry majetkovej. Všetci prítomní rozumejú reči
apoštolov tak ako, by ich počuli hovoriťvlastným jazykom.72 Z toho je zrejmé, v čom spočíva premena,
ktorá sa udiala počas Turíc. V srdci apoštolov Boh zaujal miesto ich „ja“ zničil slávu ich vlastných
výtvorov a plánov a priviedol ich k tomu, aby sa viac nechválili sami sebou. Správne to videl sv. Augustín,
keďnapísal, že Babylon je mesto postavené na láske k sebe, zatiaľčo Jeruzalem, je mesto postavené na láske
k Bohu.73 Prvok protikladu medzi Babylonom a Jeruzalemom spočíva v tom, že jednota Babylonu je
ľudská jednota, ktorú si zvolil človek a ktorá smeruje k osláveniu človeka. „Poďme, postavme si mesto a
vežu, ktorej vrchol bude siahať až do neba, spravme si pomník, aby sme sa neroztratili po celej zemi“! (Gn
11, 4). „Spravme si pomník“, povedali si obyvatelia Babylonu „a nespravme pomník Bohu.“ Je to plán
jednoty, ktorý sa rodí z túžby po moci a sláve, čiže z pýchy. Na Turíce je to naopak. Všetci rozumejú reči
apoštolov preto, lebo hovoria rôznymi jazykmi nie o sebe, ale o Bohu. Biblické poučenie, ktoré z
porovnania medzi Babylonom a Turícami vyplýva, že sú možné dva druhy jednoty, jednota podľa tela a
jednota podľa Ducha.74 Ako konkrétne rozvíjať túžbu po správnom dialógu, ktorú pozorujeme u každého
človeka? Tu sa cesty rozchádzajú a smerujú k dvom rozličným plánom na dosiahnutie jednoty v dialógu, k
jednote Babylonu a k jednote Turíc. Jednota Babylonu znamená, že každý si chce povedať
„svoju
múdrosť“ a túto pokladá za najväčšiu pravdu. Keďže nás je mnoho a sme rozdielni, touto cestou nemožno
dosiahnuť nič iné ako zmätok, ako to bolo v Babylone. V tomto prípade slová len rozdeľujú a na vlastnej
koži možno okúsiť, čo zažili ľudia v Babylone, keď si prestali rozumieť a rozišli sa. Jednota v dialógu je
ťažko dosiahnuteľná, ale nastane vtedy, keď do stredu postavíme „Božiu múdrosť“, to znamená najprv
počúvaťtoho druhého v dialógu a potom rozprávať.75 Status cudzinca v Biblii Status je sociálne definovaný
aspekt osoby, ktorý určuje sociálne vzťahy a nesie so sebou určité práva a povinnosti vzhľadom k ostatým
ľuďom. Každá osoba má mnoho rôznych statusov, napr. strýko, zubár, sused, zákazník, priateľ. Sociálna
osoba sa skladá z týchto statusov a je nimi aj definovaná. Niekedy je poučné rozlišovať medzi pripísanými
(asktriptivnými) a získanými statusmi. Pripísaných statusov sa nemožno zbaviť, napr. sedemročný chlapec
sa nemôže rozhodnúť, že nebude žiakom, synom a dieťaťom. Oproti tomu získané statusy človek
získava.76 Aj cudzinec je získaný status a Biblia ho definuje v trojakom zmysle:
cudzinec -ktorí patrí k druhým národom a ktorý je nepriateľom Izraelitov, najmä po náboženskej stránke.
cudzinec (nokri) – prechodný cudzinec, ktorému židia mali preukazovať pohostinnosť, lebo mal im
pripomínať, že aj oni kedysi boli cudzincami v Egypte a Boh nad cudzincom bedlí tak ako nad núdznym a
chudobným (porov. Lv 19, 34).
cudzinec (ger) – usadlík, ktorého život je spojený so životom ľudí dotyčnej zeme. Po návrate z Asyrského
vyhnanstva cudzinec – ger je povinný prijať judaizmus pod trestom vylúčenia zo spoločenstva (Neh 10, 31,
Ezd 9-10). Hebrejské ger sa často prekladá slovom proselytos, tento termín označuje každého cudzinca,
ktorý naplno prijíma judaizmus. Cudzinci nesmeli obetovať svoje deti Molochovi i napriek tomu, že ich
náboženstvo to dovoľovalo, za to ich mohli Izraeliti trestať smrťou (porov. Lv 20, 2). Taktiež nesmeli sa
rúhať menu Jahveho (porov. Lv 24, 16). Židia si veľmi ctili zákon, preto zachovávali všetky nariadenia vo
vzťahu k cudzincom. V zákone bolo jasne napísané: „Ten istý zákon a to isté právo je platné pre vás aj pre
208
cudzinca, ktorý sa u vás zdržiava" (Nm 15, 16).77 Biblické ponímanie dialógu V biblickom ponímaní
dialóg s cudzincami je spojený s pohostinnosťou, vernosťou, povolaním a poslaním, úctou, záchranou,
uzdravením, pravdou, zbúraním predsudkov a ohlasovaním zmŕtvychvstalého Krista. Abrahám a cudzinci v
dialógu Abrahám je ústrednou postavou v Starom zákone. Vyzdvihuje sa jeho poslušnosť, keď ho Boh
povolal vysťahovať sa do Kanaánu (porov. Gn 12, 1-9), jeho viera v Božie prisľúbenie na novú zem a
veľké potomstvo, ktoré mal dostať do dedičstva (Gn 15), jeho pohostinstvo voči cudzincom a jeho príhovor
za Sodomčanov (Gn 18).78 Boh sa zjavuje Abrahámovi v podobe Anjela a sprevádzajú ho ešte dvaja anjeli.
Abrahám si myslí o nich, že sú to cudzinci. Udalosťsa odohráva na poludnie. Abrahám oslovuje
príchodiacich, vlastne len jedného, toho najhlavnejšieho. Pane (hebr. Adoni) to je úctivé oslovenie a seba
nazýva sluhom. Pozýva ich, aby boli hosťami jeho domu. Takto to vyžadovala orientálna zdvorilosť.79 Len
čo cudzinci dali súhlas, že prijímajú pohostenie, Abrahám sa ponáhľal do Sárinho stanu a povedal jej, aby
napiekla chlieb, potom sa vybral k stádu, zabil mladé teľa a rozkázal sluhovi, aby pripravil pokrm. Potom
cudzincom predložil pokrm a pri jedle mu hlavný Anjel (cudzinec) oznamuje: „O rok, v tomto čase sa
vrátim a tvoja žena Sára bude mať už syna“. Sára, ktorá to počula si pritom myslí: „Mohla by som naozaj
ešte porodiť, takáto starena?“ (porov. Gn 18, 1-15). Udalosť končí tým, že mužovia sa odobrali k Sodome a
Abrahám išiel s nimi. Keď mu oznamujú, žaloba na Sodomu a Gomoru je veľká a ich hriech je veľmi
ťažký, Abrahám prosí o záchranu. Tu vidno jeho pokoru a dobrotu (porov. Gn 18, 16-32). Jozefova
vernosť v slovách i činoch Príbeh o Jozefovi Egyptskom (takto sa odlišuje od sv. Jozefa manžela Panny
Márie) podľa Heribana (1998) vyrozprával Šalamún. Vďaka múdrosti, ktorú Jozefovi dal Boh, dostal sa v
cudzej krajine k moci a vláde.80 Podľa knihy Genezis Jozefovi bratia ho predali madiánskym kupcom za
dvadsať strieborných, pretože bratia na neho žiarlili, nakoľko bol najmladší a otec ho mal najradšej.
Madiánčania ho predali ďalej v Egypte faraónovmu dvoranovi veliteľovi telesnej stráže Putifarovi (Porov.
Gn 37, 1 - 36). Putifar, keď videl, že: „je s ním Pána že Pán vo všetkom čo robil, požehnával jeho ruky,
Jozef našiel milosť v jeho očiach“ (Gn 39, 3). Preto ho urobil správcom svojho domu a zveril mu všetko čo
mal. Za týchto okolnosti Putifárová žena ho zvádzala na hriech cudzoložstva. On to odoprel a žene svojho
pána povedal: „Pozri, môj pán sa o nič vo svojom dome nebojí predo mnou a zveril na mňa celý majetok.
Už ani sám nemá väčšej moci v tomto dome ako ja a nevyhradil si ničpredo mnou okrem teba, lebo ty si
jeho žena. Ako by som sa mohol dopustiť takej veľkej krivdy a proti Bohu sa prehrešiť“ (Gn 39, 8-9). A
hoci ho prehovárala deňčo deň, nepočúvol ju, až na neho nastražila pásť, vzala mu plášť a obvinila ho s
pokusu o zneuctenie, preto Putifar za rozhneval a dal ho uvrhnúť do žalára. Ale čo je dôležité, zdôrazňuje
kniha Genezis „Pán bol z Jozefom, zľutoval sa nad ním a zveril ho do priazne správcu žalára“ (Gn 39, 21).
Takúto priazeň Jozef požíval u Boha po celý život, ale taktiež aj u Egypťanov, lebo neskôr sa Jozef stáva
miestokráľom egyptským. Dáva mu na ruku svoj prsteň, teda kráľovskú pečať.81 Mojžiš v dialógu s
Bohom a s faraónom Mojžiš, ktorý pasie ovce blízko hory Horeb, vidí čosi neobvyklé: „videl, že tŕňový
krík horí plameňom, ale nezhára“ (Ex 3, 2). Keď sa priblížil k tomu miestu „Boh naňho z tŕňového kríka
zavolal: „Mojžiš, Mojžiš“! On odpovedal: „Tu som“. I hovoril mu: „Nepribližuj sa sem! Zobuj si z nôh
obuv, lebo miesto na ktorom stojíš, je svätá zem“. A pokračoval: „Ja som Boh tvojho otca Abraháma, Boh
209
Izáka a Boh Jakuba. Vtedy si Mojžiš zakryl tvár, lebo sa bál pozrieť na Boha“ (Ex 3, 4-6). Skutočnosť,
ktorú opisuje kniha Exodus sa nazýva „teofánia“, čo znamená ukázanie sa Boha v nadzvyčajnom znaku.82
Boh ďalej zjavuje Mojžišovi jeho poslanie a to, že má vyslobodiť Izraelitov z egyptského otroctva a
priviesť ich do zasľúbenej zeme. Boh Mojžišovi sľubuje pomoc pri splnení tejto úlohy: „Ja budem s tebou“
(Ex, 3, 12). To, čo ľudsky nebolo možné uskutočniť a tomu už ani nikto neveril, to Boh cez Mojžiša
uskutočňuje. Mojžiš ako kedysi Abrahám „uveril proti nádeji“ (Rim 4, 18). S týmto poslaním Mojžiš a
Áron, ( ktorého mu Boh odporúča a že bude jeho a Áronovimi ústami (Porov. Ex 4, 15) predstupujú pred
faraóna83 a odovzdávajú mu Boží odkaz, aby prepustil izraelský ľud na slobodu. Faraónova odpoveď je
plná pýchy a odpovedá: „Kto je Pán, aby som ho počúval a prepustil Izrael? Pána nepoznám a Izrael
neprepustím!“ (Ex 4, 4). Potom nasleduje desaťegyptských rán po ktorých hovorí: „Odíďte spomedzi
môjho ľudu, ty aj Izraeliti a choďte slúžiť Pánovi ako ste si to žiadali“ (Ex 12, 31) A faraón dodáva slová:
„A vyproste aj pre mňa požehnanie“ (Ex 4, 32) ktoré sa zdajú byť úprimné, ale v skutočnosti nie sú, lebo
Izraelitov začal prenasledovať hneď, len čo vykročili z Egypta. V dialógu Mojžiša s Bohom vidíme jeho
ľudskú obavu a strach či zvládne toto poslanie, na ktoré si ho vybral Boh. Pred faraónom Mojžiš v dialógu
tlmočia Božiu požiadavku jasne a zrozumiteľne. Dialóg končiaci altruizmom V knihe Rút je opísaná
bezvýhradná dôvera dvoch žien, svokra a nevesty - Noemi a Rút, kde každá z nich patrí k inému národu.
Rút je moabčanka a Noemi patrí k izraelskému národu. Po smrti svojich dvoch synov a manžela Noemi
ostáva sama84 v Moabskej krajine a tak sa rozhodla, že sa vráti domov do Betlehema. I povedal svojim
dvom nevestám, aby sa vrátili domov, každá do domu svojej matky. Ale Rút odpovedala: "Nenaliehaj na
mňa, aby som ťa opustila a odvrátila sa od teba: lebo kde pôjdeš ty, pôjdem i ja, kde sa zdržíš, zdržím sa aj
ja: tvoj národ sa stane mojím národom a tvoj Boh bude mojím Bohom. Kde ty zomrieš, tam zomriem i ja a
tam budem aj pochovaná. Nech mi Pán tak urobí a nech mi tak aj pridá, že len smrť ma odlúči od teba." Rut
1, 16-17). Oddanosť a šľachetná láska Rút ku svokre je obdivuhodná. Prináša veľké obete, opustí svoju
vlasť, pokrvnú rodinu a nádej na manželstvo vo svojej rodnej krajine. Pripája sa k Noemi stará sa o ňu, pre
horlivosť a čnostný život .83 Faraónom exodu bol nástupca Ramesseho II, čiže Merenptah (1235-1224). Iní
biblisti pokladajú za utalčateľa Izraelitov už prvého faraóna XIX. dynastie, ktorým bol SetchiI (1310-1298).
84 Osud vdovy u východných národov bol veľmi ťažký. Po manželovej smrti stala sa obyčajne cudzou v
rodine zosnulého manžela a jej vlastní pokrvní ju zasa pokladali za cudziu, odkedy sa vydala. Tento ťažký
osud postihol najmä mladšie vdovy, ktoré nemali dieťa zo svojho manželstva, alebo keď i dieťa alebo deti
zomreli ako je uvedené v knihe Rút.
Dostáva pochvalu od Boáza a osobitnú odmenu od Boha, keď sa stáva pramatkou izraelského kráľa
Dávida.85 Pravda v dialógu a zbúranie predsudkov Protagonistom dialógu v Novom zákone je Ježiš
Kristus, ktorý zvestuje Slovo Otcovo (Jn 17, 17) a to slovo, ktoré počul od Otca je pravda (Jn 8, 26). Preto v
dialógu s Pilátom hovorí Kristus, „Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal
svedectvo pravde“ (Jn 18, 37). Pilát, ktorý pravdu vnímal ako verejnú mienku, tak to bolo zaužívané vo
vtedajšom svete, hoci filozofia túto mienku nezdieľala, pýtal sa Ježiša „Čo je pravda?“(Jn 18, 38).86 Pilát,
zdá sa akoby nepochopil odpoveď na otázku, ktorú dal Ježišovi: „Tak predsa si kráľ?“ (Jn 18, 37). A Ježiš
210
mu odpovedal: „Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde.
Každý, kto je z pravdy počúva môj hlas“ (Jn 18, 37). Ježiš dialóg s Pilátom smeruje k tomu, aby sa hlbšie
zamýšľal nad pravdou a nielen tak, ako to mal zaužívané, lebo pravda oslobodzuje človeka. (Porov. Jn 8,
32). V dialógu so samaritánkou môžeme vidieť, ako Ježiš vedie samaritánku k poznaniu pravdy o sebe,
preto jej hovorí: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: „Daj sa mi napiť“, ty by si
poprosila jeho a on by ti dal živú vodu“ (Jn 4, 10). Pán má na mysli vodu večného života, čiže posväcujúcu
milosť, dar Svätého Ducha.87 Každý človek má svoju duchovnú zložku, aj keď si ju sám neuvedomuje.
Neprejavuje sa len u veriacich ľudí. Ide o niečo, čo predstavuje podstatu toho – ktorého človeka, čo
vychádza z neho samého a je vlastné iba jemu. Jej súčasťou je hľadanie a pochopenie zmyslu svojho života,
vzťahov k sebe samému, ostatným ľuďom a k Bohu.88 Samaritánka po chvíli pochopila, že Ježiš je prorok
(Jn 4, 19) a že jej pomohol pochopiť pravdu o sebe, ale aj zbúral múr nepriateľstva, ktorý bol medzi židmi a
samaritánmi, lebo zostal v ich meste Sychar dva dni
(Porov. Jn 4, 39-42). Sv. Pavol ohlasuje
zmŕtvychvstalého Krista v dialógu s Aténčanmi Pavlová reč na aeropágu89 v Aténach smerovala k tomu,
aby im predstavil zmŕtvychvstalého Krista. Keď videl, že majú oltár postavený neznámemu Bohu, im
povedal: „Čo teda uctievate, hoci to nepoznáte, to vám ja zvestujem. Boh, ktorý stvoril svet a všetko, čo je
v ňom, pretože je Pánom neba i zeme, nebýva v chrámoch zhotovených rukou, ani sa mu neslúži ľudskými
rukami, akoby niečo potreboval, veď on dáva všetkým život, dych a všetko a z jedného urobil celé ľudské
pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme; určil im vymedzený čas a hranice ich bývania, aby hľadali Boha,
ak by ho dajako nahmatali a našli hoci od nikoho z nás nie je ďaleko. Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme,
ako to aj niektorí z vašich básnikov povedali: "Veď aj jeho pokolenie sme." Keď sme teda Božím
pokolením, nemáme si myslieť, že božstvo sa podobá zlatu, striebru alebo kameňu, výtvoru ľudského
umenia a dômyslu. Ale Boh prehliadol časy nevedomosti a teraz zvestuje ľuďom, aby všetci a všade robili
pokánie, lebo určil deň, keď bude spravodlivo súdiť zemekruh skrze muža, ktorého na to ustanovil a
všetkým osvedčil tým, že ho vzkriesil z mŕtvych" (Sk 17, 23-31). Iba málo Aténčanov pochopilo jeho reč,
väčšinou sa mu posmievali a povedali mu, že ho vypočujú inokedy a preto 89 Aeropág bola vyvýšenina pri
Akropole v Aténach. Označuje aj najvyšší súd, ktorý sa tu schádzal. (porov.: SVÄTÉ PÍSMO STARÉHO I
NOVÉHO ZÁKONA, Spolok svätého Vojtecha Trnava 1998, poznámka k (Sk17, 19), s. 2341). od nich
odišiel (Porov. Sk 17, 32). V tom čase mesto Atény bolo strediskom filozofických škôl a skrze Pavla sa
stalo miestom prvého stretnutia evanjelia s filozofiou.90 Záver Biblia nám ukazuje, že dialóg má byť v
prvom rade postavený na pokore a úcte aj voči Bohu i voči človeku. Pri stavbe babylonskej veži ľudia
rozprávali jedným jazykom a v určitej chvíli si prestali rozumieť, preto sa museli rozísť. Na Turíce v
Jeruzaleme boli ľudia, ktorí hovorili mnohými jazykmi a apoštolov počuli rozprávať akoby svojim
jazykom, ale ešte dôležitejšie je, že ich slová aj pochopili. Biblia nám ďalej ukazuje, že partnerom pre
dialóg môže byťcudzinec, muž, žena v rôznych postaveniach, sudca aj obvinený, ľudia rozdielneho
náboženstva, títo všetci sú partnermi pre dialóg v pravde. Dialóg s cudzincom v Biblii vždy je aj výzvou pre
konkrétny skutok, napr. pohostinnosti u Abraháma, čnosti vernosti Bohu a náboženstvu svojich predkov u
Jozefa Egyptského, poslania u Mojžiša, starostlivosti u Rút, privedeniu k pravde o sebe a zbúraní
211
náboženských predsudkov u samaritánky a odvahy ohlasovať zmŕtvychvstalého Krista v gréckej kultúre.
Takto biblický dialóg vedený v pravde a láske stáva sa inšpiráciou pre dialóg v súčasnej dobe, kde sa
stretávame s cudzincami, migrantmi, utečencami, turistami iných kultúr a náboženstiev.
LITERATÚRA
[1] CANTALAMESSA, R.: Tajomstvo Turíc, Serafín, Bratislava 2004, ISBN 80-88944-19-8.
[2] ERIKSEN, T. H.: Sociálni a kultúrní antropológie, Portál, Praha 2008, ISBN 978-807367-456-6.
[3] HERIBAN, J.: Úvody do Starého i Nového Zákona s výberovou a tematicky zoradenou bibliografiou,
SSV Trnava 1997, ISBN 80-7162-191-9.
[4] HERIBAN, J.: Príručný lexikón biblických vied, Vydavateľstvo Don Bosco, Bratislava 1998, ISBN 8088933-07-2.
[5] LÉON-DUFOUR, X., DUPLACY, J. a kol.: Slovník Biblickej Teológie, Zagreb 1990.
[6] SVÄTÉ PÍSMO STARÉHO I NOVÉHO ZÁKONA, Spolok svätého Vojtecha Trnava 1998, ISBN 807162-236-2.
[7] ŠPIDLÍK, T.: Spirituálita křesťanského východu, Křesťanska akademie Řím 1983.
[8] TRIZULJAKOVÁ, J.: Spiritualita pacienta – opomenutá dimenzia?, In: LACA, S., DANCÁK, P.,
LACA, P. (ed.): Spolupráca pomáhajúcich profesií v paliatívnej a hospicovej starostlivosti, Zborník z
medzinárodnej vedeckej konferencie, Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety Bratislava,
Detašované pracovisko Kráľovnej Pokoja z Medžugoria Bardejov 2011, ISBN 978-808132-016-3.
[9] 90 SVÄTÉ PÍSMO STARÉHO I NOVÉHO ZÁKONA, Spolok svätého Vojtecha Trnava 1998,
poznámka k (Sk 17, 16), s. 2341.
Kontaktná adresa:
PETER VANSAČ, ThDr. PhD.
Ústav sociálnych vied a zdravotníctva bl. P. P. Gojdiča v Prešove,
Dilongova č. 13, 080 01 Prešov
email: [email protected]
212
CUDZINCI NA SLOVENSKU – POSTOJE MAJORITNEJ SPOLOČNOSTI
FOREIGNERS IN SLOVAKIA – ATTITUDES OF THE MAJORITY OF THE SOCIETY
1
Varga, M.
1
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, DP Michalovce
Abstract
Entering the European Union and introducing coda of the Schengen Agreement, Slovakia has
become the country with the most protected border. Immigrants have always been moving through
our territory, transiting through it. This has not changed. The trend continues in most cases; we are
a transit country. The difference is that by crossing the Schengen border they become illegal
immigrants on our territory. The attitude of the Slovak public towards them has not changed to a
great degree either. Slovaks do not distinguish between refugees, immigrants and asylum seekers.
The tendency in the perception of immigrants has not changed for several generations. They are
being perceived as an economic and social burden for Slovakia. It is necessary to learn tolerance
and acceptance of other cultures and traditions.
Key words: Foreigners. Immigrants. Multiculturalism. Society. Xenophobia.
V spoločnosti s platným a fungujúcim multikulturalizmom sa darí efektívnemu občianskemu
dialógu medzi väčšinovou a menšinovými populáciami. Tento vnímame aj prostredníctvom medzietnickej
sociálnej komunikácie.
Ľudský svet je svetom množstva akcií a interakcií. Sociálne interakcie sa
premietajú do života jednotlivcov, skupín, komunít a spoločenstiev. V príspevku upriamujeme pozornosť
na postoje verejnosti, mieru tolerancie a otvorenosti voči cudzincom na Slovensku. Na základe údajov
Štatistického úradu SR bolo k 31. 12. 2010 na území SR celkom 67 976 cudzincov so zákonným
(registrovaným) pobytom, z toho bolo 41 882 občanov z krajín EÚ 27 (61,6%).
Ako už dlhodobo, aj v roku 2010 najvyšší počet cudzincov z krajín EÚ pochádzal z Českej republiky (9
040) a z ostatných susedných krajín, a to z Poľska (5 600), Maďarska (5 341), Nemecka (4 063) a Rakúska
(2 186). Od vstupu Rumunska do Európskej únie sa zvýšil aj počet týchto občanov s obvyklým pobytom na
území SR na 5 849 osôb. Občania tretích krajín sa podieľali na celkovom počte cudzincov 38,4%, čo bolo
26 094 osôb. Najvyšší počet občanov tretích krajín pochádzal z Ukrajiny (6 297), Srbska (3 853), Vietnamu
(2 257), Ruskej federácie (2 227), Číny (1 878), Kórejskej republiky (1 784), Spojených štátov (1 027),
Macedónska (488), Chorvátska (463) a Nórska (432).
Z hľadiska demografických štruktúr cudzincov s obvyklým pobytom na území SR podľa pohlavia
prevládali muži, tvorili 64,4%. Z hľadiska veku najvyšší počet cudzincov bol vo vekovej kategórii 35-64
213
ročných, z čoho možno predpokladať, že ide hlavne o pracovnú migráciu (Katerinková, 2012). Podiel
migrantov na celosvetovej populácii aktuálne predstavuje približne 3%, každá 35. osoba planéty je
migrant/ka (Divinský, 2007). Slovenská republika bola dlhodobo vnímaná skôr ako tranzitná krajina než
cieľová krajina migrácie. Od jej vstupu do Európskej únie v roku 2004, zaznamenávala každoročne
zvyšujúci sa počet cudzincov so zákonným pobytom na jej území. Zapríčinila to práve Schengenská
hranica, ktorá svojou stráženosťou spôsobuje záchyt migrantov. Veľa z nich si pred návratom do
domovskej krajiny vyberie azyl v Slovenskej republike. To je hlavná dôvod zvyšujúceho sa počtu
cudzincov – azylantov na našom území. V roku 2010 oproti roku 2004 bol ich počet trojnásobný.
Prisťahovalectvo okrem vstupu SR do EÚ ovplyvňovali aj také faktory ako jej rozširovanie, pripojenie
Slovenska do Schengenského priestoru a ekonomický a hospodársky rozvoj SR v analyzovanom období a
následne celosvetová hospodárska kríza. Hlbšia znalosť toho, prečo ľudia odmietajú skupiny, ktoré
nepoznajú a ani ich neohrozujú, je potrebná, aby bolo možné vyhnúť sa kategorickým súdom o miere
tolerantnosti a civilizačnej otvorenosti.
Akceptovanie znamená empatiu inej kultúry, čo znamená aj schopnosť vnímať svet ako nositeľa
danej kultúry. Je to oveľa aktívnejší prístup ako tolerancia, uvádza Mistrík (1999). Tendencie k
intolerantnému zmýšľaniu a správaniu vzrastajú s prehlbujúcimi sa pocitmi neistoty - sociálnej,
ekonomickej a bezpečnostnej.
Podľa Bendla (2003) dôvodov, prečo niektorí ľudia útočia proti tým, ktorí sú nejakým spôsobom
odlišní, je celý rad. Problémy s vlastnou identitou; cesta zvýšenia osobnej integrity či súdržnosti vlastnej
skupiny; stereotypy a predsudky, ktoré sú východiskom všetkých foriem diskriminačného jednania; strach z
neznámeho, ktorý považujeme za jednu z hlavných príčin útokov pre inakosti.
Postoje k iným sa formujú už v procese primárnej socializácie a v spoločnosti sa generačné
reprodukujú. Ich poznanie môže pomôcť tvorcom verejných politík formulovať opatrenia a navrhovať
efektívne stratégie, ako zvyšovať sociálnu kohéziu spoločnosti a predchádzaťprípadným konfliktom.
S výrokom „Nezáleží na tom, z akej kultúry ľudia pochádzajú. Ak chcú, dokážu spolu žiť rôzne národnosti“
súhlasilo 74,8% respondentov. K názoru „Na to, aby sme vedeli dobre spolunažívať s inými národnosťami,
mali by sme sa o nich dozvedieťčo najviac“ sa priklonila väčšina respondentov – 80,4 %. „Od ľudí z iných
kultúr sa môžem naučiť veci, ktoré by som sa nikde inde nenaučil/a“ si myslí 65,4 % dotazovaných. K
výroku „O cudzincoch žijúcich na Slovensku sa nevie takmer nič. Bolo by dobré, ak by sme o nich mohli
vedieť viac“ sa priklonilo 48,6 % respondentov, naopak, výrok „Cudzinci žijúci na Slovensku sú dostatočne
viditeľní. Všade sa o nich hovorí“ si vybralo 44,1 % (Vašečka, 2009).
Prieskumy z roku 1995 (realizované štatistickým úradom SR) dokumentujú, že informovanosť a
vzdelanostná úroveň indikovaná dosiahnutým stupňom vzdelania zohráva diferenciačnú úlohu v postojoch
k rôznym, rasovo sociálne a kultúrne odlišným skupinám. Celkove tolerantnejšie postoje v porovnaní s
ostatnou populáciou, prejavuje mladšia generácia obyvateľov Slovenska. Ženská časť populácie je
tolerantnejšia ako mužská .
214
Analýzy uskutočnené s odstupom takmer 15 rokov (Vašečka, 2009) opäť potvrdili, že ženy boli
voči inakosti otvorenejšie. Z hľadiska veku existovali rozdiely medzi vekovými skupinami 18 – 24 rokov a
25 – 34 rokov, ktoré boli výrazne otvorenejšie ako vekové skupiny 55 – 64 a 65 a viac rokov. Veková
skupina 65 a viac rokov bola výrazne uzavretejšia voči inakosti a diverzite. V otázke vzdelania sa
zaznamenal rozdiel v priemeroch medzi ľuďmi s dosiahnutým základným a stredoškolským vzdelaním bez
maturity a ľuďmi s vysokoškolským vzdelaním a stredoškolským s maturitou, ktorí boli vo vzťahu k
inakosti otvorenejší. Vykonaný prieskum „Rasizmus, xenofóbia, antisemitizmus a intolerancia vo vedomí
Slovenska“ in „ŠAI“ v roku 1995 potvrdil, že: Pojem tolerancia sa vo verejnej mienke viaže predovšetkým
so schopnosťou komunikovať s nositeľmi odlišných názorov a so schopnosťou rešpektovať, vcítiť sa do
potrieb a záujmov iných ľudí; Osem z desiatich dospelých obyvateľov Slovenska sa deklaratívne hlási k
myšlienke rovnosti práv pre všetkých obyvateľov Slovenska; štyria z desiatich oslovených majú pocit, že
existuje určitá národnostná, rasová alebo náboženská skupina, ktorá je hrozbou pre Slovensko.
V zrealizovanom výskume Štátneho pedagogického ústavu
zameranom najmä na analýzu
interetnických a občianskych postojov žiakov a učiteľov základných škôl v roku 1997 na otázku, akým
spôsobom by sa žiaci snažili zlepšiť svoj vzťah k občanom iných národností takmer 2/3 opýtaných (62,5%)
žiakov deklarovalo vysoko zrelý občiansky postoj. V ich odpovediach prevažoval názor, že považujú
občanov iných národností za rovnocenných sebe. V školách s vyučovacím jazykom nemeckým bol tento
názor prezentovaný až u 73% respondentov (Khun, 1999).
Predmetný výskum ukázal, že mládež na Slovensku, ako napokon celá populácia, je názorovo a postojovo
diferencovaná podľa miesta bydliska. Výraznejšie sa líšia postoje a názory mládeže na západnom a
východnom Slovensku v porovnaní so stredným Slovenskom, i keď otvorenosť k duchovno-kultúrnym a
demokratickým premenám je badateľná všade. Sú rozdiely v postojoch a názoroch medzi mládežou vo
veľkých mestách a v menších obciach, ako aj na území tzv. národnostne čistom s prevahou väčšinového
obyvateľstva v porovnaní s územiami, kde prevažuje alebo sa vyskytuje obyvateľstvo iného etnického
pôvodu. Vašečka (2009) konštatuje, že významná časť populácie Slovenska nie je pripravená akceptovať
cudzincov a má tak problémy akceptovať inakosť a vnímať diverzitu Slovenska ako prirodzený jav.
Sebapercepcia majority nevytvára veľký priestor na akceptáciu plurality identít, aj keď väčšina majoritnej
populácie sa Slovensku považuje informácie o iných kultúrach za podnetné a nevylučuje úspešné a
bezkonfliktné spolužitie ľudí z rôznych kultúr. Z pohľadu Divinského (2007) záujem autochtónnej
spoločnosti – politických elít, štátnej správy, samosprávy, médií, mimovládnych organizácií či akademickej
obce – o javy a procesy týkajúce sa zahraničnej migrácie je zväčša naďalej účelový, sporadický a povrchný,
informovanosť a orientácia občanov SR slabá, a tak premeny o. i. v akceptácii migrantov slovenskou
spoločnosťou či v znižovaní miery xenofóbie nastávajú len pomaly.
Podľa záverov prieskumu
realizovanom Ústavom pre výskum verejnej mienky pri Štatistickom úrade SR v roku 1995 majú všeobecne
najpozitívnejší vzťah obyvatelia Slovenska k Čechom. Česi predstavujú skupinu, voči ktorej ako
jednoznačne priateľský alebo prevažne priateľský označilo svoj vzťah osem z desiatich oslovených. Na
opačnom póle škály priateľstva sa nachádzajú Rómovia, keď pozitívny vzťah k nim vyjadril jeden z
215
desiatich obyvateľov Slovenska. Svoj vzťah voči Rómom za prevažne nepriateľský alebo jednoznačne
nepriateľský označili dve tretiny respondentov reprezentatívneho výberového súboru dospelej populácie
SR, ako aj rovnaký podiel oslovených vo výberovom súbore 15 až 29 ročných. Najvýraznejší rasový a
etnický dištanc v o vedomí verejnosti sa viaže na rómsku minoritu. Súvisí predovšetkým s negatívnymi
skúsenosťami obyvateľov so správaním sa Rómov vo všednom, každodennom živote. Približne tretina
oslovených občanov nenašla na Rómoch žiadnu vlastnosť, ktorú by si cenila; viac ako polovica oslovených
sa domnieva, že na Rómov by mali platiť prísnejšie zákony a predpisy ako na bielych. Maďarská menšina a
rómske etnikum boli najčastejšie označené za skupiny ohrozujúce Slovensko.
Obyvatelia Slovenska vnímajú cudzincov priaznivejšie ako Rómov, všeobecne podobne ako Maďarov a
menej pozitívne ako niektoré z ďalších pôvodných menšín. Miera akceptácie široko chápanej skupiny
cudzincov na Slovensku teda nevykazuje extrémne postoje. Ukazuje sa však, že faktor rasy a predsudky
respondentov, že cudzinci sú nositeľmi chorôb, prispieva k vyššej miere odmietania cudzincov na
Slovensku, interpretuje Vašečka (2009) z Medzinárodnej organizácie pre migráciu. Médiá venujú svoju
pozornosť imigrantom spravidla vtedy, keď môžu poukázať na spoločensky negatívne dôsledky ich
správania a konania, ako napríklad rast kriminality. Tým u majority posilňujú predsudky a stereotypy voči
migrantom a bránia rozvoju multikultúrnej spoločnosti. Pritom, ako píše Šiklová (1998 in: Popper a kol.,
2006) imigranti sú spravidla pre hostiteľskú krajinu prínosom, už len preto, lebo prichádzajú tí schopnejší,
kvalifikovanejší, aktívnejší a mladší jedinci. Popper (2006) uvádza, že na redukciu predsudkov majority k
migrantom sa ukazuje ako veľmi efektívna pracovná integrácia cudzincov, ktorá facilituje aj sociálnu a
kultúrnu integráciu. Osoby, ktoré majú ako spolupracovníkov na pracovisku cudzincov, manifestujú
výrazne menej predsudkov a väčšiu ústretovosť voči nim. Predsudky a negatívne stereotypy vo vzťahu
občanov Slovenska k cudzincom – utečencom a prisťahovalcom sa koncentrujú zväčša do ekonomickej
sféry. Potvrdzuje to i Porubänová (2005) zo Strediska pre štúdium práce a rodiny. Strach istej časti
populácie z nárastu mobility a prílevu imigrantov, obavy z ekonomických dopadov, resp. finančnej
náročnosti prijímania cudzincov v kombinácii s reformným obdobím, môžu ovplyvňovať subjektívne
pocity ohrozenia. Nepochybne ide o agendu, ktorá bude verejnosť polarizovať. Obavy pretrvávajú aj preto,
že v mnohých prípadoch ľudia zriedkavo prichádzajú do kontaktu s príslušníkmi inej skupiny a nemajú
možnosť zmeniť svoje tradičné stereotypy.
V porovnaní s obyvateľmi iných krajín EÚ majú obyvatelia Slovenska relatívne málo skúseností s
cudzincami a veľmi nízka je aj úroveň znalostí o skupinách cudzincov žijúcich na Slovensku. Väčšina
respondentov výskumu „Postoje verejnosti k cudzincom a zahraničnej migrácii v SR“ z roku 2009 nevie
uviesť meno nijakého cudzinca žijúceho na Slovensku.
Opatrnosť a časté odmietanie cudzincov spôsobuje i sebapercepcia obyvateľov Slovenska ako
chudobných ľudí, ktorí nemajú možnosť „postarať“ sa o iných. Presvedčenie o tom, že Slovensko bude ako
chudobná krajina i naďalej nezaujímavá pre cudzincov, je medzi obyvateľmi Slovenska silne rozšírené.
Pri hodnotení budúcich možných vzťahov medzi slovenskou majoritou a cudzincami sú
respondenti silne ovplyvnení stereotypnými predstavami o cudzincoch. Vnímajú ich ako ľudí, o ktorých je
216
potrebné sa starať, alebo ktorí roznášajú nákazlivé choroby. Respondenti neočakávajú v budúcnosti rýchle
zvyšovanie sa populácie cudzincov na Slovensku a väčšinou odmietajú možnosť objavenia sa prípadných
konfliktov. Mnohí z respondentov sú presvedčení, že Slovensko nie je pre cudzincov interesantná krajina,
poznamenáva Vašečka (2009). Záver Pohyb vnútri Európy samej, široká vlna imigrácie príslušníkov
mimoeurópskych národov, otvorili problémy, ktoré sa v minulosti nevyskytovali alebo boli skryté. Ide o
zvýšenú hladinu politickej a náboženskej intolerancie, nepriateľstvo - hostilitu na základe rasového a
etnického pôvodu - rasové a etnické excesy v podobe násilia, ale aj celkovo nízku úroveň spoločenského
vedomia vo vzťahu k inakosti, množstvo predsudkov a vôbec strach a obavy z neznámeho xenofóbia. Ani
Slovenská republika netvorí etnicky jednotný národný štát, ale je domovskou krajinou príslušníkov
viacerých národností. To vyžaduje koexistenciu menšinových etník s väčšinovým národom v duchu
tolerancie a spolupráce, zlepšenie spolunažívania a porozumenia medzi ľuďmi. Multikulturalizmus
označuje vedľa seba a spolu existujúce kultúry v jednej spoločnosti. Podľa Mistríka (2005) už vôbec nie je
dôležité, či človek inú kultúru pochopil. Dôležité je, že vie žiť s človekom z inej kultúry vedľa seba a vie
nájsťreálny modus vzájomnej spolupráce.
LITERATÚRA
[1] Bendl, S. 2003. Multikulturalismus – realita dnešných škôl. In Pedagogická orientace, ISSN 1211-4669,
2003, č. 3, s. 70-85. ISSN 1211-4669.
[2] Divinský, B. 2007. Labor market – migration nexus in Slovakia: time to act in a comprehensive way.
Bratislava: IOM, 2007, 229 s. ISBN 978-80-89158-17-1.
[3] Katerinková, M. a kol. 2012. Demografia a sociálna štatistika. Štatistický úrad SR. [online] [citované
2012-02-12] Dostupné na Internete: <www.portal.statistics.sk> .
[4] Khun, P.1999. Interkultúrna výchova v podmienkach Slovenskej republiky. In Pedagogická Revue,
ISSN 1335-1982, 1999, č. 1, s. 34-47.
[5] Kováčiková, D. 2000. K otázkam multikultúrnej výchovy a vzdelávania mladej generácie. In Mládež a
spoločnosť, ISSN 1335-1109, 2000, č. 1, s. 16-20.
[6] Mistrík, E. a kol. 1999. Kultúra a multikultúrna výchova. Bratislava: IRIS 1999, 347 s. ISBN 8088778-81-6.
[7] Mistrík, E.2005. Slovenská kultúra v multikulturalizme, Nitra: UKF, 2005, ISBN 80-8050909-3.
[8] Mittellmanová, M. - Volanská, M. - Tužinská, H. 2009. Vybrané práva cudzincov na území SR a
kultúrna rozmanitosť. Bratislava: Stimul, 2009. 108 s. ISBN 978-80-89236-76-3.
[9] Popper, M.. a kol. 2006. Potreby migrantov na Slovensku. Bratislava: Veda, 2006, 140 s. ISBN 80-2240927-8.
[10] Porubänová, S. 2005. Imigračný fenomén v kontexte sociálnej inklúzie. Stredisko pre štúdium práce a
rodiny. Bratislava, 2005.
217
[11] Štatistické analýzy a informácie. Rasizmus, Xenofóbia, Antisemitizmus a intolerancia vo
vedomí
obyvateľov Slovenskej republiky. Štatistický úrad SR. Ústav pre výskum verejnej mienky. Bratislava,
1995, č. 58, 52 s.
[12] Vašečka, M. 2009. Postoje verejnosti k cudzincom a zahraničnej migrácii v Slovenskej
Bratislava: IOM Medzinárodná organizácia pre migráciu, 2009, 139 s. ISBN 978-80-970307-0-4.
Kontaktná adresa:
PhDr. Marián Varga, PhD.
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety DP Michalovce
email: [email protected]
218
republike.
MULTIKULTÚRA V SOCIÁLNEJ EKONOMIKE
MULTICULTURALISM IN SOCIAL ECONOMIC
Wiczmándy, M.
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, n.o., Bratislava
1
1
Abstract
The Slovak government has adopted a National Strategy for SR implementation of the European Year
of Intercultural Dialogue 2008. Slovakia sees multiculturalism as an expansion-minded tolerance of
other faiths and other people within the democratic community and the rules of mutual coexistence.
Application of multicultural society in the work process of a social enterprise, a tool of social
economy, OECD 2005, the organization of the business concept of satisfying the economic and social
aims of addressing the problem of exclusion, unemployment, focused on the employment of
marginalized groups of Romany inhabitans.
Keywords: Globalization. Marginalized groups. Social Economy. Social enterprises. Job coaching.
ÚVOD
Slovenská vláda prijala Národnú stratégiu SR na implementáciu Európskeho roka interkultúrneho
dialógu 2008. Slovensko chápe multikulturalizmus ako rozšírenie tolerancie voči inak zmýšľajúcim a inak
veriacim ľuďom v rámci demokratického spoločenstva a pravidiel vzájomného spolužitia. Zároveň stratégia
konštatuje, že medzikultúrny dialóg predstavuje dôležitý rozmer mnohých politík a nástrojov spoločenstva
predovšetkým v oblasti vzdelávania, mládeže, kultúry, občianstva, športu, rodovej rovnosti, zamestnanosti
a sociálnych vecí, boja proti diskriminácii a sociálnemu vylúčeniu, boja proti rasizmu a xenofóbii, azylovej
politiky a integrácie prisťahovalcov, ľudských práv a trvalo udržateľného rozvoja, audiovizuálnej poli tiky
a výskumu. Vláda si podľa stratégie uvedomuje, že multikulturalizmus podmieňuje právo jedinca na
rovnocenné zaobchádzanie, na zachovávanie odlišností, praktizovanie vlastných zvykov, ochranu pred
diskrimináciou.
Prioritami Slovenskej republiky v rámci roka medzikultúrneho dialógu sú:

Dosiahnuť zvýšenie povedomia všetkých občanov Slovenska s dôrazom na
mladých ľudí, s uvedomením si dôležitosti medzikultúrneho dialógu pre
vzájomné spolunažívanie multikultúrnej spoločnosti v rámci každodenného
života;

Podporovať vzdelávanie v rámci medzikultúrneho dialógu na všetkých stupňoch
škôl, ako aj v mimoškolskom a celoživotnom vzdelávaní;

Podporovať mediálne prostredie pri presadzovaní princípov medzikultúrneho
219
dialógu, vzájomného spoznávania sa a obohacovania sa na základe zásad
rovnosti a vzájomného porozumenia;

Aktivizovať a podporovať občianske aktivity smerujúce k presadzovaniu kultúrneho
dialógu, zabezpečiť kontinuitu týchto aktivít z dlhodobého hľadiska;

Podporovať všetky aktivity smerujúce k prínosu rôznych kultúr pre rozvoj kultúrnej
rozmanitosti a životnému štýlu v rámci SR;

Vytipovať známu osobnosť a vymenovať ju za vyslanca SR v rámci medzikultúrneho dialógu;

Zmapovať a vyhodnotiť „dobrú prax“ a dobré skúsenosti z minulých rokov,
ktoré podporili medzikultúrny dialóg, a pripraviť komplexnú štúdiu venovanú
danej oblasti“.
GLOBALIZÁCIA A JEJ DOPAD NA SLOVENSKO
Slovensko sa stalo súčasťou multikultúrneho sveta, predsa však u nás prežívajú stereotypné
pohľady na svet a postoje. I v demokratickom usporiadaní Slovenskej republiky pretrvávajú v praxi a
rôznych inštitúciách diskriminačné prístupy. Multikultúrna a interkultúrna výchova je systém výchovných
cieľov a postupov, ktoré majú za cieľ podporovať pokojné spolunažívanie kultúr.
Slovensko sa otvorilo svetu a je súčasťou procesov globalizácie:

Kontakty s odlišnými kultúrami sa stali súčasťou každodenného života.

Na Slovensku sa posilňuje identita starých aj nových menšín.

Slovenskí občania cestujú do celého sveta.

Médiá do našich domovov prinášajú obrazy z celého sveta.

V Európskej únii máme otvorené hranice, trhy, obchody, kultúrnu a pracovnú ponuku.

Prichádzajú k nám migranti z celého sveta.
Multikulturalizmus je proces vzájomného kontaktu, prieniku, konfliktov a vzájomného
ovplyvňovania viacerých odlišných kultúr. Kultúra je súhrn ľudských činností, predmetov, hodnôt, ideí a
inštitúcií, ktoré sú špecifické pre určité spoločenstvo. Obsahuje predmety, znaky a symboly, hodnoty,
zvyky, inštitúcie, rituály, tradície. Neodovzdáva sa genetickým kódom, ale prostredníctvom života v
spoločenstve a vo výchove, čiže sociálne učenie sa.
Interkultúrne kompetencie sú schopnosťami pre efektívnu komunikáciu a spoluprácu s
príslušníkmi iných kultúr.
Pri presadzovaní multikultúrnej výchovy je vhodné zodpovedať si na otázky:
1. Usiluje sa Slovensko rozvíjať multikulturalizmus?
2. Aké postavenie v našej krajine majú hodnoty tolerancia a rešpekt k iným kultúram?
3. Kde sa s nimi občania stretávajú?
4. S akými predsudkami sa stretáva naša spoločnosť?
Na tieto otázky odpovedáme poznatkami pri uplatňovaní a realizovaní sociálneho podniku ako prostriedku
zaradenia do pracovného pomeru dlhodobo nezamestnaných občanov z marginalizovaných skupín.
220
SOCIÁLNE PODNIKY
Sociálna ekonomika
Jeden z prvkov napredovania ekonomiky, komplexné využívanie vnútorného rozvojového potenciálu
územia, využívanie prírodných zdrojov regiónu, rozvoj ľudských zdrojov, zvyšovanie zamestnanosti,
ochrana prírody a sociálne vylúčenie.
Sociálne podniky podľa (OECD 2005 ) sú podniky, ktoré sú:
•
Organizované podľa podnikateľského konceptu;
•
Uspokojujú ekonomické a sociálne ciele;
•
Vytvárajú inovatívne riešenia problému exklúzie a nezamestnanosti;
•
Subjekt pôsobí priamo na ekonomickom trhu;
•
Financovanie je zmiešané.
Slovensko má v platnosti národnú stratégiu - Strednodobú koncepciu rozvoja rómskej národnostnej
menšiny solidarita – integrita –inklúzia 2008 – 2013, ktorú prijala vláda v roku 2008. Vláda SR do plánu
činnosti na tento rok prijala Stratégiu rozvoja rómskych marginalizovaných komunít a sociálne vylúčených
spoločenstiev do roku 2020. Vymedzuje štyri hlavné oblastí ako je:
1. prístup k vzdelaniu,
2.
zamestnanosť,
3. zdravotná starostlivosť,
4. bývanie vnímame.
Založeni neziskovém organizácie
V máji 2005 rozhodli predstavitelia organizácii Občianskeho združenia Nová cesta a Nezisková
organizácia APZ na valnom zhromaždení založiť neziskovú organizáciu pod názvom Zemplínsky sociálny
ekonomický podnik n.o. Hlavnou náplňou tejto organizácie je prevádzkovanie pracovného inkubátora.
Prípravná fáza bola ukončená dňom 01.02.2006. Do pracovného pomeru boli prijatí 19 zamestnanci. Na jar
v roku 2007 bola prezentovaná n.o. a jej činnosti v oblasti sociálnych podnikov, na VÚC Košice a VÚC
Prešov v spolupráci s Nadáciou Milana Šimečku. Výsledky boli použité k novele Zákona č.5/2004
o zamestnanosti. Zároveň boli realizované Projekty FSR, výzva č. SOP ĽZ – FSR – 2007/2.1/01 – Brána
k novému životu. Jednalo sa o zlepšenie zamestnania skupín ohrozených sociálnym vylúčením, formou
rekvalifikačného kurzu.
Poznatky neziskovej organizácie
Prijatím zamestnancov z rómskych marginalizovaných skupín do pracovného inkubátora sme sa
stretávali
s diskriminačnými prístupmi zo strany kmeňových zamestnancov.
Na základe zistených
skutočností, zobjektivizovaním aktuálneho stavu sme pripravili individuálny akčný plán spolu s časovým
horizontom plnenia, ktorý zahŕňal pracovnú asistenciu, pochopenie mentality a potrieb pracovníkov
rómskeho etnika.
221
PRACOVNÁ ASISTENCIA (JOB COACHING)
Sprevádzanie pracovníka v procese vytvárania vzťahu k práci
V procese zamestnania sme zistili, že najjednoduchším motivačným prvkom vytvárania vzťahu
k práci je pracovná odmena. Avšak v danom prípade šlo o osoby dlhodobo nezamestnané s minimálnym
príjmom vo forme sociálnych dávok, ktoré však nestačili na preklenutie obdobia od nástupu do podniku po
termín prvej výplaty. Riešením bolo denné vyplácanie peňažnej čiastky postačujúcej na nákup základných
potravín a zaplatenie cestovného do práce.
Posilňovanie pracovných stereotypov
Ďalším problémom bolo zabezpečenie energetických potrieb pre bývanie. Keďže spomínané
skupiny sú dlhodobo odpojené od plynu, z dôvodu neplatenia týchto služieb, bolo zbieranie palivového
dreva na vykurovanie. Na túto činnosť po nástupe do zamestnania nebol čas. Museli sme pristúpiť
k riešeniu zabezpečovať túto surovinu pre všetky domácnosti zamestnancov. Splnením základných
životných potrieb sa zamestnanci mohli venovať dochádzke na pracovisko.
Dodržiavanie všeobecne platných pravidiel každého pracoviska
V tomto smere prebehla základná hygienická osveta, školenie v oblasti BOZP a PO, najhorším
prvkom dodržiavania sa však stalo fajčenie na pracovisku, túto neresť sa nám nepodarilo odstrániť ani pod
hrozbou finančných sankcií.
Nácvik a sledovanie výdrže a pravidelnosti
V prvej fáze po nástupe do zamestnaneckého pomeru sa stávalo, že hlavne u mladších ročníkov
dochádzalo k absenciám v dochádzke. Riešením bolo vytváranie pracovných skupín zložených z rodinných
príslušníkov, medzi ktorými sa vyprofiloval líder, motivoval svoju skupinu a dozeral na dodržiavanie
dochádzky.
Nácvik a sledovanie výkonnosti
Rodinné pracovné skupiny, po zvládnutí základných pracovných úkonov, začala
medzi
jednotlivými skupinami rivalita. Viedli sme verejnú štatistiku výkonu, ktorá bola lídrami pracovných
skupín sledovaná.
Posilnenie podmienok pre úspešnosť a dlhodobosť
Stratégiou pracovného inkubátora je stabilizovať klienta a po dvoch rokoch ho umiestniť na trhu
práce. V tomto smere sa podarila zásadná zmena, klienti začali plánovať, myslieť na budúcnosť.
Zvyšovanie pocitu radosti a uspokojenia z práce
Rómovia sa sami o sebe vedia tešiť zo života, práve zvládnutím pracovných úkonov bola radosť
o to väčšia. Stabilizácia rodinného prostredia viedla k pracovnej spokojnosti.
LITERATÚRA
[1] DOHNALOVÁ, M. a kol. 2009. Sociální ekonomika- vybrrané otázky. [online].Praha: Výskumný ústav
práce a sociálnych vied. [citované: 2012-03-9]. Dostupné na internete:
http://www.fhs.cuni.cz/kos/index.php?option=com_content&view=article&id=80&Itemid=94
222
[2] MISTRÍK, E. a kol. 2008. Multikultúrna výchova v škole. Bratislava Nadácia otvorenej spoločnosti,
2008. 88 s. ISBN 978-80-969271-4-2.
[3] VAŠEČKA, M. 2011. Megaväzenia pre Rómov. [online]. [citované: 2012-03-9].Dostupné na internete
http://euportal.parlamentnilisty.cz/Articles/7776-rasiste-jsou-jenom-cesi-finove-se-potykaji-sromskymi-imigranty.aspx.
[4] ZÁKON č 5/2004 Z.Z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.
Kontaktná adresa:
Mgr. Matej Wiczmándy
email: [email protected]
223
ROZVOJOVÉ A HUMANITÁRNE AKTIVITY FZaSP TU a VŠZaSP sv. ALŽBETY
DEVELOPMENT AND HUMANITARIAN ACTIVITIES FZaSP TU and VŠZaSP sv. ALŽBETY
1
Wiczmándyová, D., 2Tkáčová, Ľ.
Trnavská univerzita v Trnave, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce, Katedra ošetrovateľstva
1
Trnavská univerzita v Trnave, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce, Katedra ošetrovateľstva
2
Abstract
Poverty is not a marginal phenomenon in present society, but affects approximately one third of
the population of our planet. 4 % of wealth of the richest families would provide the entire world
population with access to basic needs and health, education and training services. Current
requirement of the current practice of nursing is meeting client needs, even though a client belongs
to a different ethnic group or culture. Nurses are more frequently and more intensely confronted with
the requirement to know and understand aspects of their understanding of health, disease and health
strengthening practices. These tendencies are applied in practice as a transcultural nursing care.
Sending professionals, teachers and researchers to poor developing countries, to educate and train
local specialists in medical, nursing and social area directly in their country is a goal of development
and humanitarian activities VŠZaSP St. Elizabeth and FZaSP TU.
Keywords: Poverty. Transcultural nursing care. Development and humanitarian activities.
Odborné profesie, ktorých prvoradým cieľom a náplňou je určitá pomoc voči druhému človeku,
resp. skupine ľudí považujeme za pomáhajúce profesie. Táto pomoc môže byťnasmerovaná voči
jednotlivcovi, ktorý sa nachádza v určitej núdzi, alebo je táto pomoc zameraná na optimálny rozvoj
osobnosti (Mátel, 2010). Ošetrovateľstvo ako profesia, ktorá chápe človeka ako holistickú bytosť v jej
potrebách ako takých, vychádza z etiky základných ľudských práv. Základom akýkoľvek práv človeka je
princíp rešpektovania ľudskej osoby a jej dôstojnosti, ktorá je daná samotnou príslušnosťou ľudského
jednotlivca k ľudskému rodu t.j skutočnosťou, že je človekom. Chudoba nie je, žiaden okrajový jav v
súčasnej spoločnosti, ale dotýka sa podľa obdivuhodne jednotných odhadov mnohých expertov približne
tretiny obyvateľstva našej planéty. Majetok troch najbohatších rodín na tejto planéte je väčší ako majetok
48 najchudobnejších rozvojových krajín. A 4 ℅ z bohatstva najbohatších rodín by poskytli celej svetovej
populácií prístup k základným potrebám a službám v oblasti zdravia, výchovy a vzdelávania. Absolútna
chudoba stavia človeka neschopným byťľudským a ohrozuje jeho jadro existencie. Dochádza k
paradoxnému vývoju, keď sa v niektorých najbohatších štátoch sveta zvyšujú majetkove rozdiely medzi
skupinami obyvateľstva a príjmy v domácnostiach s najnižšími príjmami klesajú podobne ako i priemerné
mzdy v skupinách najslabšie platených (Bodnárová, 2009). Kultúra je komplexný celok, ktorý zahŕňa
224
poznatky, vieru, umenie, morálne zásady, schopnosti a návyky vlastné ľuďom ako členom určitej
spoločnosti. Ide o súhrn materiálnych a duchovných hodnôt tvorených v priebehu vývoja ľudskej
spoločnosti, spôsob ich osvojovania, vytvárania, uchovávania a rozvíjania. Pri charakterizovaní a opisovaní
kultúry sa väčšinou vychádza zo spôsobu života a vnímania sveta nositeľov príslušnej kultúry. Podľa tohto
výkladu spôsob života a vnímanie sveta sleduje určitú bázu reálneho sveta, v ktorom človek žije, socializuje
sa a ktoré sám považuje za vlastné. Tieto smerovania opakovaním a upevňovaním môžu nadobudnúť formu
normy. Nositeľ kultúry prijíma tieto normy vo forme názorov, správania, konania a kolektívneho spôsobu
života. Spravidla ide o normy, ktoré platia v príslušnej kultúre a sú posilňované tradíciami a často aj
náboženstvami.
Multikulturalita vyžaduje transkultúrne chápanie spoločnosti, skupín a jednotlivcov, čo znamená
prienik jednotlivými kultúrami. Profesionálna činnosť, ktorá je zameraná na starostlivosť, pomoc, ochranu
a podporu jedincov a skupín s rôznou kultúrou, predpokladá spoznávanie problémov vzťahujúcich sa k
multikulturalite. Ošetrovateľstvo má špecifické postavenie v multikultúrnej starostlivosti.
Transkulturálne ošetrovateľstvo je teoretický a praktický odbor zameraný na podobnosti a rozdielnosti v
starostlivosti o pacientov z rôznych kultúr s ich súborom hodnôt, životných zvyklostí a presvedčení.
Cieľom je poskytovať účelnú, zmysluplnú a efektívnu starostlivosťtak, aby bola v súlade s ich kultúrnymi
hodnotami a situačným kontextom danej krajiny a majoritnej kultúry. Poskytovanie transkulturálnej
ošetrovateľskej starostlivosti predpokladá poznanie špecifík tradičného systému vzhľadom na sociálne,
kultúrne hodnoty a normy príslušníkov odlišných kultúr (Leininger, 1994).
Aktuálnou požiadavkou súčasnej praxe ošetrovateľstva je kvalitné uspokojovanie potrieb klientov aj iného
etnika či kultúry. Sestry sú častejšie a intenzívnejšie konfrontované s požiadavkou poznať a pochopiť ich
aspekty chápania zdravia, choroby, postupov podporujúcich upevnenie zdravia. Tieto tendencie sa
premietajú do praxe ako transkultúrna ošetrovateľská starostlivosť. Pri hodnotení pacientovej kultúry musí
brať sestra do úvahy jeho názory, hodnoty a praktiky súvisiace so zdravím a so zdravotníckou
starostlivosťou. Sestry musia poznať svoje vlastné kultúrne hodnoty, presvedčenia a zvyklosti, aby mohli
poskytnúťpacientovi čo najlepšiu ošetrovateľskú starostlivosť.
Zásady interakcie sestry – pacient s rozličných kultúrnych a etnických skupín: Rešpektujte jedinca
a jeho osobné názory, postoje, ako aj etnické a kultúrne praktiky; Pokúste sa získaťčo najviac informácií o
hlavných etnických či kultúrnych skupinách; Zamyslite sa nad svojou komunikáciou; Uvedomte si
rozdielnosti v spôsoboch komunikácie pacientov; Uvedomte si vlastné predsudky a prijaté stereotypy;
Porovnávajte názory pacienta s vašimi názormi;
Podporujte pacientove návyky a zaraďte ich do ošetrovateľskej praxe; Nikdy nerobte niečo, čo je pre
pacienta neprijateľné; Farba kože pacienta neurčuje vždy jeho príslušnosť k určitej kultúre; Spoznajte, aké
názory má pacient na zdravie, chorobu, smútok; Urobte si na cudzinca čas, nesnažte sa záležitosť vybaviťčo
najskôr; Počítajte s jazykovou a kultúrnou bariérou; Ak prichádzate často do kontaktu s príslušníkmi jednej
kultúry, naučte sa v ich jazyku aspoňzákladný pozdrav- prejavujete tak o nich záujem.
225
Akceptovanie a zakomponovanie multikulturálneho aspektu vo vzťahu k zdraviu a poskytovaniu
profesionálnej starostlivosti poskytuje priestor pre zvýšenie kvality uspokojovania potrieb determinovaných
kultúrnym a etnickým kontextom v zdraví a chorobe prostredníctvom komunikácie. Komunikácia nie je len
zvládnutie jazyka. Sestry by sa mali vyznať v mimike, haptike (dotyková komunikácia), gestike, úprave
zovňajšku. Najdôležitejším v kontakte sestra- klient je úsmev. Úsmevom sa navodí atmosféra uvoľnenia,
dôvery, optimizmu.
Multikulturalita má mnoho tvárí, preto aj ošetrovateľská starostlivosť je viacdimenzionálna. Sestry
sú konfrontované s novými kultúrami, s potrebou prehodnotiťdoterajšie hodnoty a učiť sa chápať cudzie
predstavy o zdraví, chorobách, liečbe a ošetrovaní.
Transkultúrne chápanie kompetencií v ošetrovateľstve predpokladá poznať a pochopiťodlišnú
kultúru a neštandardné podmienky, posilňovať interakcie medzi sestrami a jedincami s odlišnou kultúrou,
ktorá vyžaduje vzájomné pochopenie, poznávanie, akceptovanie, spoluprácu, ochotu vymieňať si názory,
myšlienky, návrhy a možnosti riešení.
Transkultúrnosť ošetrovateľského procesu vyžaduje vnútorný prienik myslením, prežívaním a
správaním tých, ktorí sú iní, ale sú odkázaní na pomoc, lebo sa u nich permanentne vyskytuje deficit
starostlivosti o seba a svojich blízkych. Sestry musia prispieťk vytvoreniu podmienok, aby každý jedinec, aj
keď pochádza z inej krajiny, uznáva inú kultúru, vyznáva iné náboženstvo, je sociálne odkázaný,
bezdomovec alebo neprispôsobivý, bol pre ošetrujúci tím človekom, ktorého treba poznať, získať celistvý
pohľad na jeho svet, vytvoriť si k nemu vzťah umožňujúci vzájomné spolužitie a klímu pomoci.
Naplnenie ideí transkultúrneho ošetrovateľstva vyžaduje, aby multikultúrna spoločnosťsystematicky
monitorovala socioekonomické diferencie v zdravotnom stave rôznych skupín obyvateľstva, identifikovala
rizikové faktory a príčiny zistených rozdielov a hľadala možnosti intervencií, ktoré by zabránili
predčasným úmrtiam, zbytočnej chorobnosti, predovšetkým tých skupín obyvateľstva, pre ktorých je
charakteristická nižšia ekonomická úroveň a s ňou spojená nižšia vzdelanosť, nižšia spotreba zdravotnej
starostlivosti a pre zdravie menej priaznivý spôsob života. Aspekt transkulturality obohacuje
ošetrovateľstvo o novú dimenziu.
Misie vo svete
Zo 6 miliárd ľudí na svete, 4,8 miliardy žije v rozvojových krajinách. Asi jeden a pol miliardy z nich trpí
hladom, dve miliardy je nakazených tuberkulózou, 600 miliónov ľudí ročne sa nakazí maláriou a asi 50
miliónov ľudí je infikovaných HIV. Desiatky miliónov detí, ktoré by situáciu mohli zmeniť zomrú ročne na
tieto tri najčastejšie infekcie. Ďalších desaťmiliónov pripraví o život hlad.
Rozvojové a humanitárne aktivity VŠZaSP sv. Alžbety
a FZaSP TU v Trnave
Fakulty
zdravotníctva a sociálnej práce sa podieľa a realizuje humanitárne a rozvojové projekty. Rozvojové
aktivity majú dlhodobejší charakter, realizujú sa v relatívne stabilizovanom prostredí a zameriavajú sa na
činnosti, ktoré podporujú či už ekonomický alebo spoločenský rozvoj chudobných krajín, regiónov alebo
komunít. Humanitárne aktivity sú realizované ako reakcia na mimoriadne udalosti a ich cieľom je rýchlo a
efektívne pomôcťľuďom v krízovej situácii. Takýto typ projektov má spravidla dočasný charakter a trvajú,
226
pokiaľ nepominie priame ohrozenie, resp. ľudia nedosiahnu určitý stupeň samostatnosti. Rozvojové a
humanitárne aktivity FZSP TU začali v roku 1997 a to v hlavnom meste Kene - Nairobi, kde boli cieľovou
oblasťou predovšetkým najchudobnejšie časti mesta, takzvané "slumy". FZSP tam postupne v spolupráci s
lokálnym partnerom Mukuru Promotion Centre založila viacero zdravotných, sociálnych a vzdelávacích
projektov: Kliniku Nepoškvrnenej Panny Márie /Mary Immaculate Clinic/ Dobrovoľné poradenské a
testovacie centrum na HIV/AIDS /VCT – Voluntary Counselling and Testing Centre/ Anti – malnutričné
programy pre podvyživené deti / Mary Immaculate Children Nutrition Centre, Nutrition Centre of St.
Charles Lwanga in Lunga - Lunga/ Centrum na liečbu tuberkulózy Vzdelávací program v odbore sociálna
práca a verejné zdravotníctvo pre miestnych študentov zo slumov V spolupráci s Vysokou školou
zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave FZSP založila: Resocializačné centrum pre deti
ulice /St. Kizito Children Centre/ v Mihangu Kliniku sv.Rafaela /St. Raphael´s Clinic/ v Mihangu
Rozvojové a humanitárne aktivity sa rozrástli aj do iných krajín a regiónov, a jednou z nich bol Južný
Sudán. Tam nadviazala FZSP spoluprácu s Diecézou v Rumbeku na zdravotníckych projektoch, a boli to
konkrétne: Nemocnica v Mapourdite (na tomto projekte FZSP stále spolupracuje) Klinika v Gordime
Centrum na liečbu tuberkulózy v Nyamlelli Ďalším regiónom, kde FZSP vyvíjala svoje aktivity bola
Kambodža. V jej hlavnom meste Phnom Penh založila: Kliniku sv. Maximiliána Kolbeho /House of
Family/, kde sa poskytovala komplexná starostlivosť o HIV/AIDS siroty. Projekt v regióne Kwale, Keňa
Keňa je v súčasnosti jednou z troch Subsaharských krajín Afriky, kde sa Slovenská republika rozhodla
poskytovať oficiálnu rozvojovú pomoc. Keňa je definovaná na obdobie rokov 2009 – 2013 ako programová
krajina Slovenskej oficiálnej rozvojovej pomoci (ORP), schválená v rámci strednodobej stratégie ORP
Ministerstva zahraničných vecí SR. V Národnom programe oficiálnej rozvojovej pomoci na rok 2010 bolo
zvolených päť sektorových priorít pre Subsaharskú Afriku a jednou z nich je sociálny rozvoj s dôrazom na
vzdelávanie, rozvoj zdravotnej starostlivosti, najmä boj proti HIV/AIDS, malárii a tuberkulóze.Fakulta
zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity realizáciou aktivít zároveň prispievať k napĺňaniu
miléniových rozvojových cieľov OSN, ku ktorým sa zviazala aj Slovenská republika. V regióne Kwale
patrí problém podvýživy detí do piateho roku života k najzávažnejším a je vo veľmi malej miere riešený.
Starostlivosť o podvyživené deti je v provinčnej nemocnici aj ostatných vidieckych zdravotníckych
zariadeniach veľmi slabá. Chýba predovšetkým vyškolený personál, motivácia a efektívnejšia organizácia
získavania výživových doplnkov. Kwale District Hospital – nemá žiaden „out patient“ program pre
podvýživené deti. Realizujú len „growth monitoring“ a „immunization program“ v rámci MCH (mother
child health). Ide len o monitoring váhy a výšky dieťaťa, základného očkovania. Podvyživené deti sú
hospitalizované na detskom oddelení, no žiaľ aj napriek tomu, že v Keni majú veľmi dobre vypracovaný
guideline – management of malnutrition for in-patient, len málo sestier ho v praxi ovláda a realizuje. Za
nevyhnutné pre zlepšenie starostlivosti o podvýživené deti považujeme zlepšiť manažment podvýživy pre
„out – patient“ aj hospitalizovaných pacientov.
Dôležité je aj zameranie na riešenie podvýživy vo vidieckych zdravotníckych zariadeniach.
Závažnou je aj problematika HIV/AIDS, ktorej sa venuje stále veľmi malá pozornosť zo strany
227
zdravotníckych odborníkov v Kwale oblasti. Starostlivosť o tehotné ženy, dojčiace matky a ich deti je
nedostatočná, nakoľko tento región so 170 000 obyvateľmi má len 3 lekárov a 61 zdravotných sestier.
Ostatný zdravotnícky personál je veľmi málo vzdelaný a často nekvalifikovaný na prácu, ktorú vykonáva.
V regióne Kwale sa v mesiacoch /jún – november 2010/ zrealizovali podrobné analýzy potrieb celej oblasti
predovšetkým v regionálnej nemocnici /Kwale District Hospital/ a 20 vidieckych zdravotníckych
zariadeniach /Kizibe, Magodzoni, Mbuguni, Mkongani, Mwaluphamba, Ngombeni, Vyongvani, Waa
dispensary, Tiwi Health Centre, atd/. Región Kwale je rozdelený na dve hlavné divízie, Kubo a Matuga.
Zamerali sme sa na analýzu najvýznamnejších problémov obyvateľov tejto oblasti a to predovšetkým zo
sociálneho a zdravotného hľadiska (Fabianová,2011).
Ako najpálčivejšie boli identifikované tieto
problémy: problém podvýživy najmä u detí do 5.roku života, nedostatočná zdravotná starostlivosť o matku
a dieťa, slabá úroveň teoretických vedomostí a praktických zručností zdravotných sestier a pomocného
zdravotného personálu /komunitní zdravotnícki pracovníci/
Ciele, ktoré sa na špecifickom pracovisku napĺňajú::
Prostredníctvom zdravotníckych,
medicínskych, sociálnych, ošetrovateľských a laboratórnych programov, zameraných na šírenie osvety,
preventívnych aktivít zvyšovať povedomie obyvateľov žijúcich v chudobnom regióne Kwale.
Poskytovaním špecializovaného poradenstva a vzdelávacích tréningov a odbornej podpory napomáhať
zvyšovať kvalitu života miestneho obyvateľstva, podporovať zmenu životného štýlu s dôrazom na význam
vzdelávania a ochranu zdravia. V rámci realizácie tréningových aktivít sa zamerať predovšetkým na
HIV/AIDS, maláriu, tuberkulózu a ďalšie ochorenia, čím sa podieľame na napĺňaní šiesteho rozvojového
cieľa – boj proti HIV/AIDS, malárii a ďalším ochoreniam. Vysielaním učiteľov a vedeckých pracovníkov
do Kene vzdelávať a vychovávať miestnych odborníkov v zdravotnej, sociálnej a ošetrovateľskej oblasti
priamo v ich krajine. Cieľovou skupinou sú predovšetkým
sestry, ošetrovatelia, laboranti, pomocní
zdravotnícky personál, komunitní sociálni pracovníci, atď. Prostredníctvom anti-malnutričného programu,
tréningových, preventívnych a ošetrovateľských aktivít znižovať mieru detskej podvýživy, čo prispieva k
napĺňaniu štvrtého rozvojového cieľa – znižovanie detskej úmrtnosti. V rámci starostlivosti o matku a dieťa
realizovať preventívne aktivity, najmä prevenciu infekčných ochorení u novorodencov a gravidných žien,
malárie u gravidných žien, HIV skríning tehotných žien, zlepšovať hygienické návyky, ktoré môžu výrazne
zlepšovať starostlivosť o matku a prispievať tak k napĺňaniu piateho rozvojového cieľa – zlepšovanie
zdravia matiek. (Materská úmrtnosť v Keni je stále veľmi vysoká, 413 úmrtí matiek na 100.000
živonarodených detí . Rozvojový cieľč. 4 a 5 – Znižovanie detskej úmrtnosti a zlepšovanie zdravotného
stavu matiek sú ciele, ktoré sa týkajú predovšetkým Subsaharskej Afriky, sú celosvetovo v omeškaní a je
potrebné vyvinúť o to väčšie úsilie na ich dosiahnutie). V rámci vzdelávacích aktivít z oblasti
ošetrovateľstva zvýšiť vzdelanostnú úroveň a odborné zručnosti sestier, ošetrovateľov a to predovšetkým v
oblasti zásad prvej pomoci Uvedené aktivity poskytovať všetkým vrstvám obyvateľstva bez ohľadu na vek,
náboženskú, rasovú, etnickú, politickú príslušnosť, politické vyznanie a to s ohľadom na presadzovanie
rovnosti pohlaví, humanizmu, tolerancie a solidarity. Umožniť doktorandom, učiteľom a vedeckým
pracovníkom participovať na realizácií aktivít v rozvojovej krajine, čo zabezpečí zvýšenie úrovne výučby,
228
rozšíria sa poznatky, ktoré sa na Slovensku nadobudnúť nedajú a v budúcnosti zabezpečí lepšie uplatnenie
sa študentov odborov verejné zdravotníctvo, ošetrovateľstvo, laboratórne metódy a sociálna práca na trhu
práce. Súčasťou programov je aj výučba študentov zo slumov v odbore sociálna práca a verejné
zdravotníctvo. V spolupráci s Vysokou školou zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave je
založené: Resocializačné centrum pre deti ulice /St. Kizito Children Centre/ v Mihangu. Charakter pomoci
je vzdelávanie a sociálna rehabilitácia pre chlapcov, ktorím žili na ulici. Hlavnou myšlienkou je poskytnúť
im lásku, domov a vzdelanie. Detský domov bl. Zdenky Schellingovej, Githuray. Projekt zameraný na
stiahnutie dievčat z ulice ich rehabilitácia a resocializcia. Antimalnutričné centrum sv. Charlesa Lwangu.
Význam projektu spočíva v edukácii matiek, poskytovanie sušeného mlieka matkám, ktoré nemajú dostatok
peňazí na výživu vlastných detí a tým zabráneniu ich úmrtia. Odborníci z TU FZaSP sa v spolupráci s
organizáciou Mukuru Promotion Centre významne podieľali na šírení poznatkov a skúseností v oblasti
základnej zdravotníckej starostlivosti, pediatrickej starostlivosti, prevencie a liečby tuberkulózy, realizácie
drobných chirurgických úkonov, laboratórnych vyšetrení, základných hygienických návykov, starostlivosti
o tehotné ženy. Poskytujú primárnu, sekundárnu a terciárnu prevenciu malárie, respiračných ochorení,
gastrointestinálnych, infekčných ochorení, HIV/AIDS a iných. Poskytovaním podpory a poradenstva už
HIV infikovaným ľuďom sa výrazne zvýšila kvalita ich života, znižovalo riziko prenosu a podporovala sa
zmena životného štýlu a eliminácia stigmy v dôsledku HIV/AIDS. Poskytuje sa odborné poradenstvo
klientom/pacientom zo slumov o možnostiach riešenia ich sociálnej situácie prostredníctvom využitia
sociálnych služieb a sociálneho poradenstva realizovaného lokálnymi organizáciami. V rámci realizácie
anti-malnutričných programov sme poskytovali predovšetkým primárnu, sekundárnu a terciárnu prevenciu
podvýživy, prevenciu prenosu vírusu HIV z matky na dieťa a iných ochorení spojených s podvýživou.
Hlavnými metódami práce vysielaných odborníkov z TU FZaSP boli okrem ambulantnej starostlivosti,
vzdelávacích aktivít, poradenstva aj terénna sociálna práca – návšteva klientov (cieľovej skupiny) v
domácnostiach (Mukuru slumoch). FZSP realizovali všetky aktivity pre cieľovú skupinu v rámci svojich
projektov bezplatne, v duchu hodnôt humanizmu a tolerancie ku všetkým obyvateľom slumov, bez
akejkoľvek diskriminácie. Doterajším pôsobením sa významne zlepšili viaceré aspekty života ľudí v
slumoch Nairobi. Nakoľko mnohé z realizovaných aktivít naplnili svoj zámer, alebo pokračujú pod
vedením Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. Využitie doterajších
skúseností Všetky teoretické a praktické poznatky aplikujú učitelia vysokých škôl, vedeckí pracovníci vo
výučbe odborných predmetov v oblasti verejného zdravotníctva, ošetrovateľstva, laboratórnych metód a
sociálnej práce. Predovšetkým v predmetoch zameraných na humanitárnu a rozvojovú pomoc, špecifické
metódy terénnej sociálnej práce, tvorba a realizácia projektov, tropické verejné zdravotníctvo, ochrana
zdravia, prevencia, ošetrovanie a liečba infekčných ochorení. Skúsenosti z projektov účastníci prezentujú
vo vedecko-výskumných publikáciách, účastiach na odborných seminároch, kongresoch, konferenciách a
iných odborných fórach. Skúsenosti a poznatky získané z realizácie a účasti na projektoch sú špecifické, a
preto sú cenným materiálom pre všetkých zúčastnených, ako aj ich aplikácia vo výučbe študentov odborov
sociálnej práce, verejného zdravotníctva a ošetrovateľstva. V rámci SR nie je možné takéto poznatky
229
získať. Jednou z hlavných výhod realizovaného projektu je dlhodobá udržatelnosť jeho cieľov a zámerov.
Špecificky výrazne prispievame a sme prispeli k zlepšeniu zdravotného stavu detí a matiek, čím sa
zabezpečuje rast zdravej populácie. Prostredníctvom zdravotníckych preventívnych opatrení, akútnych
chorôb vzrastá uvedomelosť obyvateľov žijúcich na hranici chudoby v starostlivosti o zdravie.
Sprístupnením zdravotníckej starostlivosti sa výrazne zlepšujú hygienické návyky celej komunity, čo má
pozitívny dopad na zlepšenie životného priestoru, v ktorom žijú. Sprostredkovanie sociálnych služieb a
poradenstva taktiež prispieva k hľadaniu možností riešenia zložitej sociálnej situácie marginalizovaných
vrstiev. FZSP realizovali všetky aktivity v rámci svojich projektov v duchu hodnôt humanizmu a tolerancie,
bez akejkoľvek diskriminácie. Doterajším pôsobením sa významne zlepšili viaceré aspekty života ľudí v
cieľových oblastiach. Mnohé z realizovaných aktivít naplnili svoj zámer, alebo pokračujú.
Deti bez minulosti a budúcnosti Kambodža sa stala po 30 ročnom občianskom konflikte jednou z
najchudobnejších krajín sveta, kde príjem na osobu je nižší ako 300 dolárov ročne a polovica obyvateľov
žije z menej ako desiatich dolárov mesačne. Podľa indexu chudoby UN sa Kambodža zaradila na 73
pozíciu zo 78 rozvojových krajín. Má jednu z najhorších možností rozvoja v severovýchodnej Ázii. Jedno z
dvanástich detí v Kambodži sa nedožije jedného roka. Jedno z ôsmich detí sa nedožije päť rokov. Hovoríme
o desaťkrát vyššej úmrtnosti ako v Thajsku, a jedenásťkrát vyššej ako v Spojených štátoch. Každá 36
tehotná žena v Kambodži umrie počas tehotenstva dôsledkom komplikácii. Z celkovej populácie 20
miliónov Kambodžanov v roku 2003 sa 670 000 detí stalo sirotami z rôznych dôvodov. Napriek poklesu
oficiálnej prevalencie HIV/AIDS dospelej populácie z 3,9 % v roku 1997 na 2,6 % v roku 2003, zostáva
Kambodža najohrozenejšou krajinou regiónu. Testovanie reprezentatívnej vzorky tehotných žien vo
vládnych predpôrodných klinikách odhalilo 2,8 percent žien infikovaných vírusom HIV. ( Ministerstvo
zdravotníctva v Kambodži 2004). 45 % zo všetkých detí mladších ako päť rokov je mierne, alebo veľmi
podvyživených. Zabraňuje to ich rastu a vývoju. Len 36 % Kambodžanov má prístup k bezpečnej pitnej
vode a len 16 % ľudí má prístup k adekvátnej zdravotnej starostlivosti. Vysoká škola sv. Alžbety zameriava
pomoc hlavne pre siroty nakazených vírusom HIV a ich rodinám v projekte House of smile v Phnom Penh,
House of family (HOF) v Sihanoukville a zároveň otvorila projekt vzdelávania Inštitút sociálnej práce v
bakalárskom programe (www.vssvalzbety.sk/).
„Je lepšie mať našich pacientov pri poslednom súde na lavici obhajcov ako na lavici žalobcov."
(prof. Vladimír Krčméry)
LITERATÚRA
[1] BODNÁROVÁ, M. 2009. Transkulturálne ošetrovateľstvo. Trnava: Fakulta zdravotníctvaa sociálnej
práce, TU, 2009. Seminárná práca.
[2] FABIANOVÁ,L.2011.Zahraničné projekty. [online]. TU FZaSP[2011-04-19]. Dostupné na internete:
http://fzasp.truni.sk/?q=rozvojove-a-humanitarne-aktivity/kena/specifickepracovisko-v-keni.
[3] LEININGER, M. 1994.Transcultur nursing Edukacion. A Worldwide Imperatíive. Nursingand Healt
Care. 1994.
230
[4] MÁTEL, A. et.al. 2010. Etika v sociálnej práce. Bratislava: VŠZaSP sv. Alžbety, 2010. 183s. ISBN
978-80-89271-85-6.
[5] Zahraničné projekty. [online]. VŠZaSP sv. Alžbety, n.o. Bratislava.[2011-04-19]. Dostupné na
internete: http://www.vssvalzbety.sk/projekty/humanitarne-projekty/projekty/kamodza.
Kontaktná adresa:
doc. PhDr. Darina Wiczmándyová, PhD.
FZaSP TU Katedra ošetrovateľstva
email: [email protected]
Mgr. Ľubomíra Tkáčová
FZaSP TU Katedra ošetrovateľstva
email: [email protected]
231
Index autorov
Prvý autor
Priezvisko, meno, titul
Spoluautor
Andrejiová Lucia, Ing.
33
Bielová Mária, Prof., PhDr., PhD.
7
Bobovník Matej, Ing.
13
Bobovnková Marta, Ing.
17
Botíková Andrea, doc.,PhDr., PhD.
161, 202
Bugri Štefan, doc., Ing., PhD., MPH
22
Buzinkaiová Jarmila, Bc.
28
Cehelská Daniela, PhDr.
33
Czarnecki Paweł, Prof., PhDr., PhD.
44
Dimunová Lucia, doc.,PhDr., PhD.
179
Ďurkovský Peter, PhDr.
60
Ferková Eva, Mgr.
61
Fryková Daniela, RNDr., PhD.
66
Halušková Eva, PhDr., PhD.
66
Holonič Ján, PhDr., PhD.
134
Horváth Peter, ThLic.
71
Hunyadiová Stanislava, PhDr., PhD.
74
Chomová Marcela, JUDr.
110
Ilievová Ľubica, doc.,PhDr., PhD.
61, 104
Ivanová Liana, Mgr.
82
Jakubeková Jarmila, PhDr.
96
161
Juhasová Ingrid, PhDr.
104
122
Jurašek Martin, PaedDr., PhD.
110
Karabová Zuzana, Mgr.
122
Katreničová Timea, Bc.
130
Kilíková Mária, Prof., PhDr., PhD.
130
Kollárčiková Jana, PhDr.
134
Kříž Tomáš, PhDr.
137, 140
Kurlak Irina, Prof.
142
Kuševová Silvia, Bc.
149
Laca Slavomír, PaedDr., PhD.
154
Lachytová Elena, Mgr.
82
Lachytová Lenka, ThDr. PaedDr. PhDr., PhD.
82
232
Prvý autor
Spoluautor
Liptáková Karin, PhDr.
161
96
Mačkinová Monika, doc., PhDr., PhD.
168
175
Murgová Anna, Mgr.
170
Musilová Eva, MUDr., PhD.
175
Priezvisko, meno, titul
Pribišová Emília, Ing., PhDr., PhD.
168
22
Radková Libuša, Prof. Ing.PhD.
177
Raková Jana, PhDr., PhD.
179
Šafin Ján, prof. ThDr., PhD.
187
Šoltés Ladislav, Prof. MUDr., DrCs., Dr.h.c.
191
Štencl Juraj, doc., PhDr., PhD.
28
Tkáč Vojtech, Prof. JUDr. CSc.
194
Tkáčová Ľubomíra, Mgr.
224
Uríčková Alena, PhDr., PhD.
202
Vansač Peter, ThDr. PhD.
206
Varga Marián, PhDr., PhD.
213
Wiczmándy Matej, Mgr.
219
Wiczmándyová Darina, doc., PhDr., PhD.
224
Žák Silvester, Ing.
170
22
233
MULTIKULTÚRNY DIALÓG V POMÁHAJÚCICH PROFESIÁCH 2012
Zostavovatelia:
doc. PhDr. Darina Wiczmándyová, PhD.
Mgr. Ľubomíra Tkáčová
Druh publikácie: zborník vedeckých prác a abstraktov
Recenzenti:
RNDr. Daniela Fryková, PhD.
prof. MVDr. Peter Juriš, CSc.
Vydal: Vysoká škola zdravotníctva sociálnej práce sv. Alžbety Bratislava n. o.
Detašované pracovisko Bl. Metoda D. Trčku Michalovce
Rok vydania 2012
Vydanie: prvé
Formát: A5
Počet strán: 235 s.
Náklad: 100
Uverejnené príspevky neprešli jazykovou úpravou. Za jazykovú a obsahovú úpravu zodpovedajú
autori.
ISBN 978-80-89542-15-4
EAN 9788089542154
234
SPONZORI KONFERENCIE:
MESTO MICHALOVCE
REGIONÁLNA KOMORA SKSaPA MICHALOVCE
REGIONÁLNA KOMORA SKSaPA HUMENNÉ
SCA Hygiene Products Slovakia s.r.o. - TENA
235
HARTMANN- RICO s.r.o.
Mesto Michalovce
ISBN 978-80-89542-15-4
EAN 9788089542154
236
Download

multikultúrny dialóg v pomáhajúcich profesiách together in diversity