Prvé desaťročie 21. storočia – obdobie restabilizácie
alebo destabilizácie straníckych systémov?
V Brne, 5.12.2012
Michal Fiabáne, 274030
OBSAH
1. Úvod...............................................................................................................................3
2. Definícia pojmu destabilizácie.........................................................................................4
3. Analýza konkrétnych prípadov........................................................................................7
4.1
Nemecko . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 7
4.2
Taliansko . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 8
4.3
Fínsko . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .9
4.4
Portugalsko . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .10
4. Aplikácia kritérií stability straníckych systémov.............................................................11
5. Záver..............................................................................................................................12
6. Zoznam použitej literatúry..............................................................................................13
2
1. Úvod
V politologickom výskume rovnako ako aj v spoločenskom diskurze je zvýšená pozornosť venovaná
fenoménu klesajúcej účasti voličov vo voľbách, klesajúcej podpore voličov pre politické strany ako aj
klesajúca miera členstva v politických stranách v etablovaných demokraciách, či stúpajúca volatilita
voličov medzi jednotlivými voľbami. Tieto javy boli predmetom veľkého množstva výskumov a vedeckých
diskusií, vzťahom voliča a strany sa zaoberal nejeden politologický článok a nie je teda cieľom tejto práce
opätovne otvárať túto tému. Táto esej sa sústredí na vplyv, ktorý tieto javy majú na podobu straníckych
systémov. Má stúpajúca nedôvera a prehlbujúca sa vzdialenosť medzi voličmi a stranami dopad na
podobu straníckych systémov v ustálených demokraciách? V mnohých krajinách sme svedkami nástupu
nových politických strán a naopak rapídneho poklesu podpory strán tradičných. Je možné tieto zmeny
považovať za natoľko vážne, aby sme mohli hovoriť destabilizácii straníckych systémov v úvodnej dekáde
21. storočia?
Táto práca je rozdelená do troch vzájomne súvisiacich častí. V prvej časti bude pozornosť venovaná
vymedzeniu pracovnej definície toho, čo pre nás znamená destabilizácia straníckeho systému. Aké je
rozmedzie pojmov, s ktorými pracujeme pri opisoch destabilizácie systémov, aké vlastnosti by mal mať
systém ktorý prešiel alebo prebieha procesom destabilizácie? Bude poukázané na fakt, že predstava
o tom, čo vo výskume politických strán a systémov považujeme za prejav destabilizácie je veľmi nejasne
stanovené a definície tohto pojmu sú veľmi rôznorodé alebo naopak absentujú.
V druhej časti budú stručne analyzované štyri príklady krajín, ktoré sú frekventovane spomínané
v súvislosti so zmenami v ich straníckych systémoch. Analýza týchto príkladov nemá ambíciu poskytnúť
záver pre celý západoeurópsky kontext ale pomôže pochopiť nakoľko je možné hovoriť
o stabilizácií/destabilizácii v prípade krajín, ktoré už boli a sú v súvislosti so zmenami v straníckopolitickej
súťaži v odbornej literatúre spomínané.
3
2. Definícia pojmu destabilizácie
Pri snahe zhodnotiť mieru do akej došlo v minulej dekáde k posunu z pohľadu destabilizácie
straníckych systémov je v prvom rade nevyhnutné časovo a geograficky definovať a odôvodniť priestor,
ktorý bude predmetom štúdia. Druhým krokom je stanovenie parametrov toho, čo pre túto prácu pojem
„destabilizácie“ straníckeho systému vlastne znamená.
Časové aj geografické vymedzenie výskumu spolu úzko súvisia. Ak je cieľom zistenie, nakoľko došlo
k destabilizácii systémov, musíme sa zaoberať tými systémami, u ktorých existuje dostatočne dlhé
časové obdobie, ktoré destabilizácií predchádzalo. Pohľad na samotnú predošlú dekádu, prípadne tú
predchádzajúcu v žiadnom prípade nestačí, keďže neponúka dostatočne reprezentatívnu časovú vzorku
na vypozorovanie skutočne systémových zmien. Tento prístup nám definuje aj geografické vymedzenie
výskumu. Podmienku dostatočne dlhého časového obdobia existencie (stabilného) straníckeho systému
spĺňajú takmer výlučne len etablované demokracie západnej Európy, vrátane Škandinávie (a severnej
Ameriky), s nepretržitou existenciou slobodnej straníckej súťaže od konca druhej svetovej vojny resp. od
70-tych rokov 20. storočia (v prípade krajín ako Španielsko alebo Portugalsko). Táto práca sa tak
z uvedených dôvodov bude zaoberať príkladmi systémov západnej Európy, v období druhej polovice 20.
Storočia, resp. od druhej polovice 70-tych rokov minulého storočia do roku 2010. K takto zúženému
výberu bolo pristúpené aj s ohľadom na kritérium formulované G. Sartorim o nevhodnosti spájania
analýzy vyspelých demokracii západnej proveniencie a krajín tretieho sveta (Strmiska & Chytilek 2011).
Definícia pojmu destabilizácie je značne problematickejšia. V neposlednom rade z toho dôvodu, že
spôsob akým bude pojem destabilizovaných systémov zadefinovaný, ma potenciál ovplyvniť to, ktoré
konkrétne systémy do tejto kategórie prípadne zapadnú. Ako je v spoločenských vedách zvykom,
v súčasnej literatúre vládne istá nejednotnosť v chápaní toho, čo presne destabilizovaný stranícky
systém v realite predstavuje. K dispozícií je niekoľko už existujúcich konceptov, využiteľných v snahe
definovať, čo bude pre potreby tejto práce znamenať pojem destabilizovaný stranícky systém. Do úvahy
pripadajú koncepty straníckych ne-systémov (non-systems) a počiatočných (inchoate) systémov (Sanchez
2009); fluidných straníckych systémov G. Sartoriho (Strmiska & Chytilek 2011); implózie straníckych
systémov (Green-Pedersen 2004); kolapsu straníckych systémov (Morgan 2009) a v neposlednom rade
kritéria stability straníckych systémov podľa Scotta Mainwaringa (Mainwaring 1999).
Pojem straníckych ne-systémov bol vyvinutý O. Sanchezom v snahe popísať vplyv nízkej
inštitucionalizácie straníckych systémov na kvalitu demokratického vládnutia. Výraz ne-systém je
4
výsledkom úvahy, že niektorým systémom chýbajú základné predpoklady na to aby mohli byť za
považované za plnohodnotné systémy strán. Sanchez prikladá dôležitosť v prvom rade identite strán
a ne-systémy definuje nasledovne ako stranícke prostredie, v ktorom „identity hlavných (dvoch, troch
alebo štyroch) politických strán...nie sú nemenné dlhšie ako dve po sebe idúce voľby“ (Sanchez 2009:
489). Takto definovaný koncept je ale na európske prostredie pomerne dosť radikálny a je otázne, či by
sa nejaký západoeurópsky stranícky systém podľa tohto kritéria kvalifikoval ako destabilizovaný. Sanchez
ešte pri popise nestabilných systémov pracuje aj s pojmom počiatočných str. systémov (Sanchez 2009),
ako už ale samotný názov napovedá, pojem nie je vhodný na analýzu etablovaných európskych
demokracií.
Podobný problém je spojený aj s konceptom fluidných straníckych systémov G. Sartoriho. V jeho
prospech hovorí to, že už bol využitý na popis zmeny v západoeurópskom kontexte – konkrétne
nemeckého straníckeho systému po voľbách v r. 2009 (Weldon & Nüsser 2010). Na druhej strane bol
tento koncept Sartorim vytvorený za účelom analýzy nevyspelých systémov. Sartori bol veľkým
odporcom používania tých istých konceptov pri výskume úplne odlišných politických systémov a pojem
fluidných straníckych systémov je výsledkom tohto prístupu (Strmiska & Chytílek 2011). Z tohto dôvodu
a vzhľadom na problematickosť označenia Nemeckého alebo akéhokoľvek západoeurópskeho systému
za nevyspelý, táto práca s pojmom fluidných systémov pracovať nebude. Koncept implózie straníckeho
systému Ch. Green-Pedersena je už pre analýzu v európskom kontexte vhodnejší, napriek tomu pre
potreby tejto práce nedostačujúci, vzhľadom na to, že popisuje len úzko vymedzený typ zmeny
straníckeho systému kedy sa pivotálna centristická strana stane natoľko silnou, že jej centripetálne
pôsobenie na strany na opačných stranách politického spektra ich priblíži dostatočne blízko stredu na to,
aby sa ich vzájomná spolupráca stala atraktívnejšou než koaličné vládnutie s pivotálnou stranou (GreenPedersen 2004).
Ako najvhodnejšie nástroje pre analýzu možnej destabilizácie európskych straníckych systémov sa javí
koncept kolapsu straníckeho systému z pera J. Morgan a kritéria stabilného systému strán S.
Mainwaringa. Podľa J. Morgan kolaps straníckeho systému nastáva v prípade, kedy ten už nie je schopný
dostatočne reflektovať požiadavky spoločnosti. Takáto situácia vyžaduje od systému rýchlu schopnosť
adaptácie a inovácie a nastáva veľmi často práve v dôsledku ekonomických kríz, či veľkých
spoločenských transformácii, čo samozrejme robí tento koncept pre analýzu súčasnej situácie v Európe
ešte atraktívnejším. Strany sa v takejto chvíli dostávajú do nezávideniahodnej situácie, pretože
odmietnuť adaptáciu znamená prepad voličských preferencií, ale adaptácia, ktorej súčasťou je aj zmena
identity strany vedie k podobnému výsledku. Prispôsobenie sa v krízovej situácii sa pre stranu stáva o to
5
ťažším, čím je naliehavejšie. Zlomový bod, podľa autorky nadchádza v momente kedy sa táto situácia
rozšíri z kontextu strany na celý systém a voliči odmietnu status quo, resp. nevidia medzi stranami
zásadné rozdiely, čo je opäť jeden z faktorov prítomných v menšej či väčšej miere v súčasnom
západoeurópskom prostredí (Morgan 2009). Kolaps J. Morgan definuje s ohľadom na Sartoriovskú
tradíciu systému ako súboru interakcií jeho jednotlivých komponentov. V jej ponímaní môžeme
o kolapse systému hovoriť vtedy ak sa zmení samotná štruktúra straníckeho systému natoľko, že
môžeme hovoriť o inom type systému než bol ten predošlý. Pokles podpory jednej alebo aj všetkých
hlavných systémových strán nestačí, musí sa zmeniť samotná povaha systému a to pokiaľ možno
v priebehu jedného štandardného volebného obdobia (Morgan 2009). Ak bude v rámci tejto práce
systém označený za destabilizovaný, bude to znamenať že prešiel zásadnou zmenou typu, v duchu
definície kolapsu straníckeho systému J. Morgan.
Stabilita, resp. nestabilita straníckych systémov bude tiež nazeraná aj prizmou kritérií, tak ako ich
definoval S. Mainwaring, teda z pohľadu (1) stability vzorcov medzistraníckej súťaže, (2) Prepojenia
medzi stranami a spoločnosťou, (3) legitimity strán a volieb a (4) organizačne štruktúry strán
(Mainwaring 1999).
6
3. Analýza konkrétnych prípadov
Vzhľadom na to, že rozsah tejto práce neumožňuje podrobnú analýzu celého sledovaného
prostredia, teda jednotlivých straníckych systémov všetkých krajín západnej Európy (vrátane
Škandinávie), bol zvolený alternatívny prístup. Nasledujúca kapitola stručne zhodnotí vývoj vo vybraných
krajinách, z ktorých všetky spadajú do nami definovaného geografického rámca. Vybrané príklady majú
spoločné to, že predstavujú krajiny, ktoré sú v poslednej dobe frekventovane spomínané v súvislosti so
zásadnými zmenami v stranícko-politickej súťaži. Ak sa u týchto vybraných príkladov ukáže, že došlo
k destabilizácií straníckeho systému, tak ako bol definovaný v predošlej kapitole, bude to znakom toho,
že v európskom kontexte skutočne môžeme hovoriť o destabilizácií straníckych systémov. Takýto záver
by mal byť podnetom k výskumu väčšieho rozsahu, ktorý by určil nakoľko je tento jav rozšírený, alebo či
sa jedná len o ojedinelé konkrétne prípady. Ak naopak táto práca dôjde k záveru, že zmeny straníckej
súťaže vo zvolených prípadoch nie je možné považovať až za zmeny typu systému, vznikne odôvodnený
predpoklad, že hovoriť o destabilizácii straníckych systémov všeobecne je v európskom kontexte
pravdepodobne predčasné.
Medzi vybrané prípady v rámci tejto práce patria stranícke systémy Nemecka, Talianska, Fínska,
a Portugalska.
3.1 Nemecko
Nemecké voľby a stranícky systém je v posledných rokoch charakterizovaný zvyšujúcou sa volatilitou
voličstva (52,6% voličov vo voľbách 2009 bolo charakterizovaných ako „swing voters“, v porovnaní
s 42,8% voličov verných jednej zo strán), všeobecnou apatiou verejnosti a nízkou volebnou účasťou.
Tento vývoj bol potvrdený aj poslednými voľbami do Bundestagu v r. 2009, v ktorých ale podľa viacerých
autorov došlo k zavŕšeniu niekoľko-ročného procesu premeny nemeckého straníckeho systému,
upevnením súťaže piatich politických strán (CDU-CSU, SPD, PSD, Zelení a FDP) (Weldon & Nusser 2010;
Lees 2010). Na prvý pohľad sa zdá, že v prípade Nemeckého systému môžeme skutočne hovoriť o zmene
typu straníckeho systému, keďže systém dva a pol strany, ktorý bol pre krajinu charakteristický po väčšiu
časť druhej polovice 20. storočia (Poguntke 2001), dnes už podmienky pre túto kategóriu nespĺňa a skôr
je svojou povahou zaraditeľný medzi umiernené pluralizmy. Tomu nasvedčuje aj fakt, že podpora pre
menšie strany, ktoré zaznamenali predovšetkým vo voľbách v r. 2009 veľký nárast preferencií, je stabilná
vo všetkých spolkových republikách a ani jedna z nich nemala najmenšie problémy s prekonaním
7
volebnej klauzule. Samotné jadro voličov PSD, FDP aj Zelených stačí dnes už na to aby strany prekonali
5% klauzulu. To svedčí o stabilite a dlhodobých vyhliadkach 5-straníckeho formátu, nemalo by teda ísť
o dočasný fenomén (Weldon & Nusser 2010).
Napriek tomu, že Nemecký príklad spĺňa predpoklad destabilizácie dlhodobo prítomného straníckeho
systému, tak ako bola definovaný v úvode práce, bližšia analýza ukazuje, že tento záver je možné prijať
len s určitými výhradami. V prvom rade proces premeny systému nemožno prisúdiť poslednej dekáde,
v tej paradoxne prebiehala stabilizácia systému nového, ktorého počiatok je možné vysledovať do r.
1983 a nástupu strany Zelených na celonárodnú politickú scénu. Ďalšími míľnikmi bol nástup strany PSD
z prostredia východného Nemecka v r. 1990 a jej prekonanie celonárodnej klauzule v r. 1998. Ide teda
jednoznačne o proces dlhodobý, trvajúci minimálne posledných 30 rokov (Lees 2010; Weldon & Nusser
2010).
Autori opakovane používajú pri popise nemeckého prípadu pojem fluidného straníckeho systému.
Narážajú tým na časté presuny významnej časti voličov, napriek tomu je použitie tohto pojmu možné
nazerať veľmi kriticky. V Sartoriovskej tradícií je tento pojem použitý na popis nestabilných systémov,
v ktorých dochádza k neustálym zmenám identity a popularity strán a jedná sa väčšinou o mladé
systémy. Primárne sa teda nejedná o koncept hodnotiaci volatilitu elektorátu a jeho použitie
v nemeckom kontexte je vzhľadom na jeho dlhoročnú stranícku tradíciu a stálu prítomnosť hlavných
pólov minimálne diskutabilné (Poguntke 2001; Lees 2010; Weldon & Nusser 2010). Zároveň je možné si
všimnúť, že volatilita voličov sa týka hlavne presunov v rámci dvoch zoskupení, podľa pravo-ľavej osy,
teda podľa socio-ekonomickej konfliktnej línie. Nemecký systém vykazuje známky formovania dvoch
táborov, pričom presuny voličov prebiehajú len v rámci týchto dvoch blokov a nie medzi nimi. Paradoxne
tak napriek destabilizácii pôvodného systému dva a pol strany dochádza k istej integrácii systému strán
v prospech bipolarity (Weldon & Nusser 2010).
3.2 Taliansko
Taliansky príklad je v istých smeroch podobný tomu nemeckému. Aj taliansky stranícky systém prešiel
radikálnou premenou a aj tu sa dajú zárodky zmeny pozorovať už pred prelomom tisícročia. Rok 1994
znamenal pre Taliansko zmenu po takmer štyridsiatich rokoch dominancie fragmentovaného
straníckeho systému, ktorý G. Sartori nazval dokonalým príkladom polarizovaného pluralizmu
a postupný prechod k bipolarite. Tento proces trvá už 15 rokov a stále nie je plne ukončený. A aj keď aj
dnes je v systéme vysoký počet strán, tie sa združujú do koaličných blokov už pred voľbami a nie po nich
ako tomu bolo predtým (Frachiolla 2010; Mattei 2005).
8
Zmeny straníckeho systému v Taliansku ale nenastali celkom prirodzene ako tomu bolo v Nemecku,
ale vo veľkej miere sa pripisujú dvom volebným reformám Talianskej „druhej republiky“ – z roku 1993,
kedy bol pomerný volebný systém nahradený kombinovaným, čím úplne zmenil dynamiku straníckej
súťaže a prinútil jednotlivé subjekty prispôsobiť sa novým pravidlám hry. Druhá zmena prišla v roku 2005
a znamenala návrat k pomernému systému ale s výrazným bonusom pre víťaza volieb. Napriek tejto
zmene vykazuje taliansky stranícky systém v období medzi rokmi 2001 – 2008 konsolidáciu bipolárneho
usporiadania (Mattei 2005; Frachiolla 2010).
Taliansky systém tak nielen že neprechádza v prvej dekáde destabilizáciou straníckej súťaže – k zmene
typu systému došlo ešte v 90-tych rokoch – ale práve naopak systém sa podľa všetkého postupne
stabilizuje ako bipolárny model.
3.3 Fínsko
Fínsko je často v posledných rokoch spomínané v súvislosti so zmenami straníckych systémov a práve
s touto krajinou sa spája koncept implózie straníckeho systému. Okrem toho, že nie všetci autori sa
zhodujú na tom, či je možne takto Fínsko klasifikovať, pojem implózie pojednáva viac o formovaní
koalícií než nutne o zmene typu straníckeho systému, ktorá by bola prejavom jeho destabilizácie. Pojem
implózie pomenováva situáciu, kedy sa strany oboch strán politického spektra ideologicky priblížia
stredu natoľko, že sú schopné navzájom spolupracovať a pritom vynechať z formovania koalície silnú
centrálnu stranu (Green-Pedersen 2004; Arter 2009). To samozrejme nehovorí nič o zmene počtu strán
v systéme a vo Fínskom kontexte, v ktorom dlho dominovala konsenzuálna tvorba politiky to nemusí
nutne znamenať ani zmenu v interakcií medzi stranami, čo sú dva základné parametre klasifikácie
straníckych systémov (Sartori 2005). Proces implózie zároveň spadá už do obdobia 90-tych rokov, takže
aj keby bolo možné ho považovať za zmenu typu straníckeho systému, netýkal by sa tento poznatok
prvej dekády 21. storočia.
Potenciálna zmena typu fínskeho straníckeho systému ale súvisí s celkom iným politickým vývojom, aj
keď na jeho plnohodnotné zhodnotenie je pravdepodobne ešte príliš skoro. Ide samozrejme o vzostup
radikálne pravicovej strany Pravých Fínov. Dlhodobé etablovanie tejto strany na politickej scéne by
nemenilo ojedinelý fínsky formát extrémneho multipartizmu (Sartori 2005), systém by ale mal potenciál
prejsť od umierneného pluralizmu k pluralizmu polarizovanému. Vzostup Pravých Fínov môže byť tiež
vnímaný ako prejav novo vznikajúcej konfliktnej línie Globalizácie/Európskej integrácie, ktorá sa
prejavuje okrem iného aj profilovaní sa strán na téme imigračnej politiky (Green-Pedersen 2010, Arter
9
2009). Fínsko sa teda v prípade, že si Praví Fíni udržia dlhodobú voličskú podporu, môže stať príkladom
destabilizácie straníckeho systému v prvej dekáde nového tisícročia.
3.4 Portugalsko
Portugalský stranícky vývoj môžeme rozdeliť do dvoch kľúčových období. Prvé obdobie medzi rokmi
1976-87 bolo charakterizované fragmentáciou straníckeho systému a nestabilitou vládnych kabinetov.
Druhé obdobie je charakterizované postupnou stabilizáciou bipolárneho modelu dvoch hlavných
aktérov, PS a PSD a poklesom podpory pre slabšie strany na opačných póloch ideologickej osy – PCP
a CDS. Tento vývoj bol vo voľbách v roku 2002 narušený výsledkom kedy bolo opäť po veľmi dlhej dobe
nutné v Portugalskom kontexte pristúpiť ku koaličnému vládnutiu (Freire 2005). Voľby v roku 2005
znamenali návrat k predošlému modelu, ktorý môžeme zaradiť do Siaroffovej kategórie multipartizmu
s dvomi dominantnými stranami (Siaroff 2000), čo viedlo mnohých autorov k názoru, že odklon od
bipolarizmu v roku 2002 bol len anomáliou. Výsledky volieb r. 2009 ale opäť znemožnili vytvorenie
jednofarebnej väčšinovej vlády jednej z hlavných strán (CNE 2009), takže je určite namieste otázka či je
možné v prípade Portugalska ešte hovoriť o tom istom type straníckeho systému. vzhľadom na veľkú
vzdialenosť okrajových formácii od pomyselného ideologického stredu sa môže Portugalský systém
prikláňať k Sartoriho polarizovanému pluralizmu (Sartori 2005) a debaty o jeho stabilite v prvej dekáde
21. storočia sú určite na mieste.
10
4. Aplikácia kritérií stability straníckych systémov
Využitie kritérií stability straníckych systémov autora S. Mainwaringa, nám umožňuje rozlíšiť
jednotlivé aspekty prípadnej premeny straníckych systémov a pozrieť sa tak na problematiku menej
čiernobielo – teda nie v zmysle toho, či je alebo nie je daný systém destabilizovaný, ale ktoré jeho
aspekty môžu k tomuto záveru viesť a ktoré naopak nie.
Z pohľadu stability vzorcov medzistraníckej súťaže, môžeme všetky štyri rozoberané systémy označiť
za pomerne stabilné, aj keď s výhradami. Ani v jednej z krajín nedošlo v prvej dekáde 21. storočia
k úplnej eliminácii jednej alebo viacerých hlavných politických strán. Na druhej strane, voličská volatilita
je vysoká v Európe všeobecne a platí to hlavne pre Nemecký elektorát. Napriek tomu je možné z tohto
pohľadu považovať všetky štyri stranícke systémy za relatívne stabilné (Mair 2008; Mainwaring 1999).
Čo sa týka straníckej organizácie, strany vo všetkých štyroch sledovaných prípadoch disponujú
solídnymi zdrojmi nezávislými na ich lídroch, aj keď personalizácia strán je problémom. Ako príklad je
možné spomenúť postavu Silvia Berlusconiho v Taliansku (Mattei 2005). Podľa Mainwaringa je znakom
nestability ak postava lídra zatieňuje stranu samotnú. Otázka nakoľko mala napríklad Forza Italia vlastnú
identitu nezávislú na postave svojho lídra by pravdepodobne vydala na samostatný výskum. Opačným
príkladom škály je prípad CDU-CSU v Nemecku, ktorá je silne inštitucionalizovanou stranou bez
nezdravej závislosti na postave predsedu/predsedníčky strany (Mainwaring 1999; Thorlakson 2009).
Sú to práve posledné dve kritéria, ktoré veľkou mierou indikujú potenciál pre nestabilitu, a to nielen
v štyroch pozorovaných krajinách ale vo vyspelých demokraciách všeobecne. Konkrétne ide o kritérium
zakotvenosti strán v spoločnosti a legitimity strán medzi voličmi. Obe oblasti sú základom pre súčasné
debaty o demokratickom deficite a vo väčšej či menšej miere sa týkajú všetkých štyroch krajín.
(Mainwaring 1999; Lees 2010).
11
5. Záver
Táto práca si kládla za cieľ zhodnotiť stabilitu straníckych systémov v štyroch konkrétnych prípadoch
západoeurópskych krajín, v snahe nájsť odpoveď na otázku, nakoľko je možné označiť prvú dekádu 21.
storočia za obdobie stabilizácie, resp. destabilizácie straníckych systémov. Kritériom destabilizácie bola
zmena typu straníckeho systému.
Analýza štyroch straníckych systémov – Nemecka, Talianska, Fínska a Portugalska viedla k veľmi
rozdielnym pozorovaniam. V prípade Nemecka a Talianska boli pozorované zmeny straníckej súťaže
dlhodobým procesom, takže aj keby sme mohli v oboch prípadoch hovoriť o splnení podmienky zmeny
typu straníckeho systému, v sledovanom období prvej dekády nového storočia paradoxne dochádza
k stabilizácii systémov nových, ktoré sa ale formovali už od 80-tych, resp. 90-tych rokov minulého
storočia.
V prípade Fínska sa destabilizácia systému taktiež nepreukázala, ale potenciál do budúcnosti v tomto
prípade je, vzhľadom na pôsobenie extrémne pravicovej strany Pravých Fínov. V závislosti na jej
budúcom pôsobení je možné, že sa Fínsky systém ustáli ako polarizovaný pluralizmus. Prípad Portugalska
je jediný, pri ktorom je možné hovoriť o destabilizácii dlhodobo prítomného straníckeho systému.
Výsledky volieb z roku 2002 a 2009 naznačujú možný prerod od multipartizmu s dvomi dominantnými
stranami k multipartizmu bez dominantnej strany. Na základe štúdia týchto štyroch prípadov je veľmi
ťažké urobiť jednoznačný záver, trend destabilizácie straníckych systémov sa ale nepotvrdil.
Je očividné, že sa mení spôsob fungovania strán a demokracie, niektoré role strany preberajú iné
inštitúcie a to vedie k spochybňovaniu stability str. systémov – zdá sa ale, že napriek premene niektorých
charakteristík systému k destabilizácii paušálne nedochádza, môžeme o nej hovoriť skôr v individuálnych
prípadoch, ale nie ako jav ktorým by sa prvá dekáda 21. storočia vyznačovala (Mair 2008).
12
6. Zoznam použitej literatúry
Arter, D. (2009): From a Contingent Party System to Party System Convergence? Mapping Party System
Change in Postwar Finland. Scandinavian Political Studies, Vol. 32; No. 2, pp. 221-239
Comissão Nacional de Eleições. 2009 (cit. 2012-11-25)
(http://eleicoes.cne.pt/raster/index.cfm?dia=27&mes=09&ano=2009&eleicao=ar)
Frachiolla, D. (2010): On the Evolution of the Italian Party System. European Centre of Austrian
Economics Foundation. (cit. 2012-11-25)
(http://ecaef.org/klex/user/1/95369324_01_15.pdf)
Freire, A. (2005): Party System Change in Portugal 1974-2005: The Role of Social, Political and Ideological
Factors. Portuguese Journal of Social Science, vol. 4, no. 2, pp. 81-100
Green-Pedersen, Ch. (2004): Center Parties, Party Competition, and the Implosion of Party Systems: A
Study of Centripetal Tendencies in Multiparty Systems. Political Studies, vol. 52, pp. 324-341
Lees, Ch. (2010): Coalition Dynamics and the Changing German Party System. German Politics and
Society, Issue 96 Vol. 28, No. 3 Fall 2010
Mainwaring, S. (1998): Rethinking Party Systems Theory in the Third Wave of Democratization:
Importance of Party System Institutionalization. Kellog Institute, Working paper no. 260 (cit. 2012-11-25)
(http://kellogg.nd.edu/publications/workingpapers/WPS/260.pdf )
Mair, P. (2008): The Challenge to Party Government. West European Politics, vol. 31(1-2), pp. 211–234.
Mattei, P. (2005): Party system change and parliamentary scrutiny of the executive in Italy. The Journal
of Legislative Studies, vol. 11, no. 1, pp. 16–37.
Morgan. J. (2009): Party System Stability Versus Collapse. APSA 2009 Toronto Meeting Paper (cit. 201211-25)
(http://papers.ssrn.com/sol3/papers.cfm?abstract_id=1450252 )
Poguntke, T. (2001): The German Party System: Eternal Crisis? KEPRU Working Papers 2001 (cit. 201211-25)
(http://www.keele.ac.uk/media/keeleuniversity/group/kepru/KEPRU%20WP%202.pdf)
Sanchez, O. (2009). Party Non-Systems: A Conceptual Innovation. Party Politics, Vol. 15, pp. 487–520
Sartori, G. (2005): Parties and Party Systems: A Framework for Analysis. Colchester: ECPR Press.
Siaroff, A. (2000): Comparative European Party Systems: An Analysis of Parliamentary Elections Since
1945. New York: Garland Publishing
13
Strmiska, M.; Chytílek, R. (2011): Strany a Stranické Soustavy v Jihovýchodní Asii a Oceánii:
Subkontinentální Rámce, Srovnávací výzkum a Utváření Teorie Politických Stran. (2011).
Thorlakson, L. (2009): Patterns of Party Integration, Influence and Autonomy in Seven Federations. Party
Politics, vol. 15, no. 2, pp. 157–177
Weldon, S.; Nusser, A. (2010): Bundestag Election 2009: Solidyfying the Five Party System. German
Politics and Society. Vol. 28, no. 3, pp. 47-64
14
Download

full text