ISBN: 978-80-971578-4-5
GYMNÁ
NA
AGI
VR
M
M J. B.
ZIU
BOVÉ
Trnavský
samosprávny
kraj
Mesto
Vrbové
VRBOVÉ 2014
Keď
si
vymýšľam...
Zborník prác 15. ročníka literárnej súťaže sci-fi
www.gvrbove.sk
Gymnázium J. B. Magina Vrbové, Beňovského 358/100, 92203 Vrbové
tel.:033/77 91 495 fax: 033/77 91 500, e-mail: [email protected] www.gvrbove.edu.sk
Vydalo Mesto Vrbové pre Gymnázium J. B. Magina Vrbové
v spolupráci s Rodičovským združením pri gymnáziu a Trnavským samosprávnym krajom
Zostavovateľ PaedDr. Ing. František Glos, PhD.
Redaktorka publikácie PaedDr. Jaroslava Ilenčíková
Vrbové, apríl 2014. Grafická úprava OKPC Vrbové. Text neprešiel jazykovou úpravou.
ISBN 978-80-971578-4-5
Keď si vymýšľam... je licencované podľa Creative Commons
Attribution-NonCommercial-NoDerivatives 4.0 International License.
Keď si vymýšľam...
Zborník prác 15. ročníka literárnej súťaže sci-fi
Vydalo Mesto Vrbové pre Gymnázium J. B. Magina Vrbové
v spolupráci s Rodičovským združením pri gymnáziu a Trnavským samosprávnym krajom
Vážení priatelia literatúry,
jubilejný XV. ročník literárnej súťaže o najlepšiu sci-fi poviedku ...Keď si vymýšľam...,
je najlepším dôkazom toho, že literatúra je prirodzenou súčasťou nášho života.
Literatúra nám otvára brány do nových svetov, inšpiruje nás a súčasne zvyšuje
kultúrnu úroveň národa. Som rád, že sa súťaž stále teší veľkej obľube a vzbudzuje
záujem u našich detí.
V tomto roku prišlo na adresu vyhlasovateľa súťaže, Gymnázia Jána Baltazára
Magina vo Vrbovom, ktorého zriaďovateľom je Trnavský samosprávny kraj, vyše sto
poviedok z celého Slovenska. Teší ma, že súťaž dostala prívlastok medzinárodná,
keďže sa jej mohol zúčastniť každý žiak alebo študent s poviedkou napísanou
v slovenskom alebo anglickom jazyku.
Poslaním súťaže je podporovať, rozvíjať a podnecovať predstavivosť i fantáziu
detí a mládeže. Aj preto záštita, ktorú som nad podujatím prevzal, nie je pre
mňa iba formálnou záležitosťou. Na záver by som chcel zablahoželať oceneným
a poďakovať všetkým pedagógom, organizátorom i podporovateľom súťaže, bez
ktorých by jej usporiadanie nebolo možné.
Ing. Tibor Mikuš, PhD.
predseda Trnavského samosprávneho kraja
Milí žiaci, vážení študenti, ctení priaznivci literárnej poviedky.
Literárna súťaž „Keď si vymýšľam...“ vstúpila do obdobia kedy každý občan, ktorý
dovŕšil pätnásty rok veku a má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky je
povinný mať občiansky preukaz. Som veľmi rád, že práve počas môjho pôsobenia
vo funkcii primátora mesta Vrbové som pri tomto medzníku spolu s predsedom
Trnavského samosprávneho kraja a riaditeľom Gymnázia Jána Baltazára Magina
vo Vrbovom. S potešením musím konštatovať, že sci-fi poviedka si našla medzi
širokou verejnosťou svoje opodstatnenie o čom svedčí počet prihlásených prác
do aktuálneho XV. ročníka tak v kategórii žiakov základných škôl ako aj v kategórii
študentov stredných škôl a v neposlednom rade v novej kategórii sci-fi poviedok
v anglickom jazyku študentov stredných škôl. Kto nemá v podvedomí k dispozícii
dostatočné množstvo informácií získaných či už z printovej alebo elektronickej
podoby a nedokáže ich správne utriediť, ťažko môže niečo vymyslieť. Medzi
súťažnými prácami v doterajších ročníkoch bolo veľa orientovaných negatívne.
Či už rôzne katastrofické scenáre o konci sveta, ničivých pohromách, likvidácii
samých seba a podobne. Dúfam, že v ďalších ročníkoch sa dočkáme aj toho
prepotrebného pozitívneho pohľadu na svet, spoločnosť, rodinu, jednotlivca.
Jedine pozitívne myslenie nás dokáže vyviesť z tej situácie, v ktorej sa momentálne
nachádzame. Pri akomkoľvek štúdiu musia byť vo vzájomnom súlade vedomosti,
zručnosti a návyky. Želám všetkým, ktorí majú dané do vienka literárne nadanie,
aby ho v plnej miere využili a posunuli medzi všetkých, ktorí akýmkoľvek spôsobom
prejavia záujem o literárnu poviedku. Za týmto účelom bol, je a s určitosťou aj bude
vydávaný zborník prác literárnej súťaže sci-fi.
Ing. Ján Jánoška,
primátor mesta Vrbové
Mám rád ľudí s fantáziou, ľudí, ktorí si dokážu vymýšľať. Preto som si už v mladosti
obľúbil autorov, ktorí mali bujnú fantáziu: Julesa Verna, H.G.Wellsa, Isaaca
Asimova, Arthura C.Clarka, Stanislawa Lema, Philipa K.Dicka, Raya Bradburyho,
Karla Čapka, Doglasa Adamsa a iných. Rád som sa pri čítaní ich kníh nechal
unášať predstavami o budúcnosti. Mnohé vízie sci-fi autorov sa naplnili, zrejme aj
vďaka tomu, že boli inšpirujúce. Fantázia vždy bola, je a bude hybnou silou vývoja,
napredovania. Vďaka nej je život pestrejší, vzrušujúcejší a zaujímavejší.
Niektorí autori vnímajú budúcnosť optimisticky, očakávajú pozitívne zmeny
a objavy, ktoré ľudstvo posunú k dokonalosti. Niektorí autori vnímajú budúcnosť
pesimisticky, obávajú sa negatívnych zmien, očakávajú rôzne apokalypsy, kolapsy,
deštrukcie a zánik života na Zemi. To platí aj o poviedkach, ktoré sme zaradili
do tohto zborníka. Väčšina mladých autorov nevidí budúcnosť príliš optimisticky,
práve naopak, obávajú sa kolapsov, vojen, tyranie, deštrukcie, zlyhania a katastrof.
Mnohí sú presvedčení o nepoučiteľnosti ľudstva, preto sa do budúcnosti nepozerajú
s nádejou. Myslím si, že je to odrazom tejto doby, v ktorej nám vedci, ekonómovia,
politici, sociológovia, prognostici a iní vizionári neustále predkladajú katastrofické
scenáre budúcnosti.
Myslím si, že by sme všetky tie pesimistické a katastrofické vízie mali vnímať najmä
ako výzvu k aktivitám, ktoré by zvrátili ten očakávaný nepriaznivý vývoj, pretože
pasívne vyčkávanie nič nevyrieši. Hovorí sa, že nádej zomiera posledná. Život bez
nádeje v lepšiu budúcnosť snáď ani nemá zmysel.
Ing. Peter Volek
Výsledky XV. ročníka
medzinárodnej literárnej súťaže sci-fi poviedka 2014
Keď si vymýšľam…
V prvej kategórii sa zúčastnilo 56 súťažiacich.
Porota: PaedDr. Mária Mikušová, Mgr. Nina Mikušová, Petra Filanová
1. Filip Kubica (ZŠ s MŠ Horná Streda)
– Dračí kľúčik
2. Jana Jakábová (ZŠ Komenského 2, Vrbové)
– Začiatok či koniec?
3. Nikoleta Víglaská (ZŠ M.R.Štefánika, Ivanka pri Dunaji)
– Nebezpečná cesta snov
V druhej kategórii sa zúčastnilo 33 súťažiacich.
Porota: Mgr. Zuzana Koišová, Ing. Peter Volek, Mgr. Miloš Ferko PhD.
1. Klára Futejová (Gymnázium, Topoľčany)
– Modlitba za smrť
2. Ľubor Čambál (Gymnázium Jána Hollého, Trnava)
– Proces
3. Michal Škrobánek (ZŠ a Gymnázium Vítkov, příspevková organizace, Vítkov)
– Cela
V tretej kategórii poviedok písaných v anglickom jazyku sa zúčastnilo 17
súťažiacich.
Porota: Eadaoin Flynn, Victoria Sheppard
1. Mária Michalíková (Piaristické gymnázium J.Braneckého, Trenčín)
– We are not alone
2. Dezider Kmotorka (Gymnázium, Topoľčany)
– Echoes of a Doomed Race
3. Július Zemaník (Gymnázium J.B.Magina, Vrbové)
– Unexpected
6
1. miesto I. kategória
Filip Kubica (ZŠ s MŠ Horná Streda)
Dračí kľúčik
Sedím pri okne a pozerám sa von. Vonku práve pršalo. Digitálny kalendár
zabudovaný na stene ukazuje dátum 27. marec 2013. Nemám čo robiť, tak sa len
pozerám von cez okno a mám zvláštny, no príjemný pocit. Pocit, ktorý som doteraz
ešte nezažil. Z neznámeho dôvodu, pravdepodobne pod vplyvom nového pocitu,
ktorý som zatiaľ nevedel identifikovať, som sa zrazu otočil a upriamil pohľad do
miestnosti, v ktorej som sedel.
Nemohol som uveriť vlastným očiam. V kresle za mnou, ktoré stálo neďaleko krbu,
sedel cudzí muž. Nikdy predtým som toho muža nevidel. Veľmi som sa zľakol
a napriek tomu, že v podobných situáciách (i keď ako často sa vám stane, že
sa otočíte a vo vašej vlastne izbe sedí vo vašom kresle neznáma osoba) býva
najčastejšou reakciou prepuknutie paniky a krik, ja som na vlastné počudovanie
zostal celkom pokojný. Reakcia v mojom prípade sa obmedzila na to, že som si
pretrel oči v nádeji, že ten cudzí muž zmizne...
Po niekoľkých minútach (aspoň myslím, že to bolo iba zopár minút, presný čas som
v tej situácii nebol schopný vnímať) som otvoril oči a môj predpoklad sa ukázal byť
správny – v kresle nikto nesedel. No v tom momente niekto z pravej strany mojej
izby povedal: “Obleč sa, musíme ísť.“ Napriek neobyčajnej a pre niekoho možno
desivej situácii som stále zostal pokojný a nepodľahol som panike. Keďže som
takéto frázy zatiaľ počul len vo filme, opýtal som sa neznámeho hlasu, ktorý som
zatiaľ nedokázal priradiť k tvári vzhľadom na to, že som nikoho v izbe nevidel:
„A kam je čas ísť?“ Zrazu som v kúte izby zbadal starého muža, ktorému hlas patril.
Nikdy predtým (a ani nikdy potom) som toho muža nevidel. Bol veľmi neobyčajne
oblečený, vlasy mal pokryté šedinami a ľavé líce mu rozdeľovala veľká jazva na
dve nerovnaké polovice. Na moju otázku mi odpovedal: „Do budúcnosti. Zachrániť
svet pred tvojím vlastným vynálezom skazy.“ V prvom momente mi zišlo na um, že
ten muž je už asi naozaj veľmi starý a potrebuje odbornú pomoc diplomovaného
psychiatra. V kútiku duše mi však niečo hovorilo, že to tak nie je. Vtom mi zišiel
na um spôsob, ako potvrdiť či vyvrátiť moje pochybnosti. „Ukáž mi niečo, čo by
ma presvedčilo o tom, že ti môžem veriť,“ povedal som. Starec akoby práve
na túto otázku čakal, vytiahol z vnútorného vrecka svojej čudesnej nafukovacej
bundy zvláštne noviny.
Také noviny som nikdy predtým ani nikdy potom nevidel. Fotky v novinách
sa pohybovali a boli tu aj digitálne videá. Už som nemal dôvod neveriť
mu, že prišiel z budúcnosti. Starec vytiahol okrem novín aj šnúrku, ktorá
mu doteraz visela okolo krku. Na šnúrke bol umiestnený zlatý kľúč v tvare
draka. Starec mi kľúč podával so slovami: „Stráž ho a opatruj ako oko
7
v hlave. Ak ho stratíš, aj ty budeš stratený.“ So strachom som kľúč prijal, obliekol
som sa a spolu so starcom sme sa vydali na cestu. Išli sme pomerne dlho, myslím,
že približne dve hodiny, i keď čas som sa neodvážil sledovať. Kráčali sme vedľa
seba mlčky s tichým porozumením. Zrazu starec zastal a vkročil do hmly, ktorá
sa črtala pred nami. Ocitli sme sa v tmavej uličke, kde nebolo nič len smrad z mŕtvych
potkanov. Nebol som si vedomý toho, že by som po tejto uličke v našom meste
niekedy kráčal, ba nepočul som ani o jej existencii, ani o nikom, kto by ju poznal.
Neznáma ulička, do ktorej sme sa dostali a hmla, ktorá na mesto znenazdajky
padla, sa mi videli podozrivé. Prekonal som však strach a ďalej som mlčky kráčal
za starcom. Kľúč na krku som neustále držal v dlani, aby som ho nestratil.
Slová starca ma totiž vystrašili, ale snažil som sa nedať na sebe tento strach badať.
Na konci uličky sa črtalo svetlo, ktoré vytváralo útvar neurčitej formy aj veľkosti.
Keď sme podišli bližšie, tvar nadobudol konkrétnu formu. Tou formou bola podoba
draka. Zrazu mi začali súvislosti zapadať jedna do druhej ako ozubené kolieska
nejakého stroja. Kľúčik, ktorý som mal zavesený na krku a ktorý som nesmel
stratiť, mal predsa tiež podobu draka. Už sme boli celkom na konci uličky a blízko
svetla, takže sme zreteľne videli, že svetlo vo forme draka vychádza zo zvláštneho
dopravného prostriedku, ktorý bol na konci uličky umiestnený.
Starec ukázal na kľúčovú dierku a ja som vytiahol svoj kľuč. Zastrčil som ho
do zámku. Na moje obrovské prekvapenie kľúč do zámky zapadol a ja som poľahky
odomkol. Vošli sme spolu so starcom do plavidla, on podišiel k palubnej doske
a stlačil nejaký gombík. V tomto momente sa okolo mňa začali točiť farby. Čas, ktorý
okolo mňa neuveriteľne rýchlo plynul, som nestíhal registrovať. Neviem, ako dlho
sme sa spolu s farbami točili v čudesnom stroji v tvare draka, od ktorého som mal
kľúč. Zrazu sme sa však zastavili. “Sme stále na tom istom mieste?“ pomyslel som
si. Všetko okolo mňa bolo iné ako predtým. Obrovské mrakodrapy, lietajúce autá,
chodiaci roboti, ľudia zvláštne poobliekaní, digitálne senzory na každom kroku. Ale
žiadna zeleň, žiadne známe ulice ani zmrzlina v strede mesta. Toto mesto nebolo
tým mestom, ktoré sme pred nejakým časom opustili. Nič nebolo také, ako predtým.
Starec mi vysvetlil, že cez stroj času v tvare draka sme sa dostali do budúcnosti.
Starec mi ďalej vysvetlil, že tento stroj času som zostrojil ja, len o mnoho rokov
neskôr. V čase, keď ma starec navštívil a dal mi kľúč, som mal len dvanásť rokov.
Nemohol som tomu všetkému uveriť. Bolo jasné, že stroj času je zbraňou, ktorá
by sa mohla dostať do zlých rúk a spôsobiť obrovské nešťastie či prírodný chaos.
Bolo nutné, ba priam nevyhnutné mojou vlastnou rukou stroj času zničiť. Starec
mi podrobne vysvetlil, ako k zničeniu časostroja dôjde. Musel som sa dostať k
svojmu budúcemu ja cez očné senzory, ktoré starec pomocou prístrojov na
palubnej doske aktivoval. Takto som sa dostal do svojej budúcej kancelárie už
ako dospelého uznávaného vedca zaoberajúceho sa časom a jeho fyzikálnymi
a prírodnými zákonitosťami. Musel som podpísať dokument, v ktorom sa zaväzujem
(samozrejme, v mene svojho dospelého ja), že sa vzdám rozbehnutého projektu
8
zameraného na výrobu časostroja. Urobil som presne to, čo mi starec povedal.
V kancelárii, do ktorej som sa teleportoval, som sa však stretol so svojím druhým,
dospelým ja. To spanikárilo a chcelo spustiť poplach. Nevedelo totiž, o čo sa jedná.
V poslednej chvíli som ho zastavil a vysvetlil mu celú situáciu. Vysvetlil som mu aj, čo
sa môže stať v prípade, že práca na časostroji nebude pozastavená. Moje dospelé
ja poď váhou logických argumentov nakoniec súhlasilo a dokument o pozastavení
výskumu podpísalo. Starec mi ešte poradil, aby som svojmu dospelému ja vdýchol
do očí Prach zabudnutia, jemný prášok, ktorý spôsobuje stratu pamäti. Tak si moje
dospelé ja ani nespomenie na to, že sa niekedy stretlo so mnou, teda so svojím
detským ja. Zničil som tiež všetky dokumenty týkajúce sa časostroja v podobe
draka, aby sa tieto informácie nemohli znova použiť, a teda aj zneužiť, keď by sa
dostali do nesprávnych rúk.
Mal som pocit, že som urobil správnu vec, poslednýkrát som sa pozrel na svoje
dospelé ja a vykročil som z kancelárie s pocitom úspechu. Potom sme so starcom
nasadli do dračieho časostroja, starec stlačil gombík RESET a všetko sa so mnou
opäť začalo krútiť. Chcel som kričať, ale z hrdla mi nevyšiel ani hlások. Vtom som
sa zobudil a zistil som, že ležím vo svojej posteli a všetko je tak, ako má byť.
Ale naozaj to bola pravda? Či iba sen? Nevedel som, čo si mám o všetkom, čo som
zažil (alebo presníval?) myslieť. Po chvíli uvažovania som sám seba presvedčil, že
to bol iba sen. Vstal som teda z postele, keď zrazu som začul cinknutie. Pozrel som
sa pod nohy a s nemým úžasom som ostal pozerať na dlážku. Vedľa mojich papúč
s motívom Homera Simpsona totiž ležal malý kľúčik v tvare draka. Ohromený som
ho zobral do ruky....ale to už je iný príbeh.
2. miesto I. kategória
Jana Jakábová (ZŠ Komenského 2, Vrbové)
Začiatok či koniec?
Zobudila som sa do krásneho „slnečného“ dňa. Slnko, najväčšia hviezda, ktorú
poznáme, je od nás priveľmi ďaleko, jeho teplé slnečné lúče k nám nepreniknú.
No máme zaň celkom slušnú náhradu- hviezda Patrium259 nie je síce taká veľká
ani teplá, no svieti na našu planétu Pluto 30 hodín denne. Na desať hodín ju
zatieni Lóbium, no celý rok - teda 1460 dní - máme leto. Vedci pritom úspešne
skonštatovali, že Pluto je najväčšia planéta spomedzi všetkých, ktoré sú zatiaľ
prebádané.
Vymotala som sa z postele a vstúpila do regenerátora. O pár sekúnd som odtiaľ
vyšla čulá ako rybička. Regenerátor je jeden z množstva vecí, ktoré nám uľahčujú
každodenný život. V inej domácnosti by ste ho nenašli - môj otec je vedec a niektoré
z jeho vynálezov sú, takpovediac, nelegálne. Do vzduchu som zašepkala pár slov
9
a stlačila pritom tlačidlo vedľa môjho multifunkčného stroja, ktorý okrem iného
zvláda všetky domáce práce. Za okamih som bola oblečená a cítila som, ako mi
jedlo putuje dolu hrdlom a napĺňa žalúdok. Rýchlo som si zobrala všetky veci,
ktoré som potrebovala do školy a vstúpila do teleportovača. Naťukala som doň
šesťčíslie - kód pre školu. Pár sekúnd som sa točila vo vzduchu a zrazu som sa
ocitla na zemi pred vchodom do školy. Teleportovanie mi ešte stále robí problémy
- nikdy sa mi nepodarí udržať rovnováhu. Vstúpila som do mojej triedy - 17.X
a láskavo pozdravila môjho robota, ktorý ma už čakal. Pomenovala som ho Sheila
podľa známej hrdinky v telefilme. V škole som nemusela robiť takmer nič- len som
dávala Sheile príkazy a ona ich za mňa vypracovávala. Napokon do školy sme
už ani chodiť nemuseli, no vládnuca trieda – volali sme ich Nadrasa- nechcela,
aby deti celé dni vysedávali doma. Vzdelanie nám totiž bolo nanič - každý už mal
doma svojho robota, ktorý všetko urobí zaňho. O 2 hodiny a 83 minút som už bola
doma. Žijem len s otcom, moja mama zomrela pri pôrode. Nanešťastie sa vedcom
ešte nepodarilo vymyslieť oživovač, ale podľa prísne tajných informácií, ktoré som
vytiahla z môjho otca, zakrátko by sa tak malo stať.
Doma som prekvapene zistila, že je tam otec. O takomto čase ešte nikdy v živote
nebol doma, tak som si pomyslela, že by sme spolu mohli niečo podniknúť.
Všetky moje plány sa však vytratili, len čo som ho zbadala. Bolo jasne vidieť,
že plakal, vlasy mal rozstrapatené a za pár dní -naposledy som ho videla pred
týždňom- akoby sa scvrkol.
„Čo sa deje, ocko?“ oslovila som ho opatrne. Chytil ma za ruky a pevne mi ich zovrel.
„Musím ti niečo povedať,“ začal zachrípnutým hlasom a na dlho sa odmlčal.
„Našu galaxiu už roky podrobne skúmame, no bez súhlasu Nadrasy. Nepáčilo
by sa im, ak by sme objavili nejakú novú planétu vyhovujúcu na život, ktorá by
priniesla prevrat. Oni nemajú radi chaos a tu na Plute im nič nechýba. No my sme
sa neriadili ich príkazmi a uskutočnili sme pár letov do vesmíru. A objavili sme
planétu s názvom Zem... bol by tam život celkom ako tu, ba ešte lepší. Je tam
vzduchs kyslíkom, voda a dokonca príroda, tu ju už nenájdeš. Iste si vieš predstaviť
naše sklamanie, keď sme zistili, že je v dráhe meteoritu, ktorý je asi trikrát väčší než
Pluto. Mal zasiahnuť Zem asi v tomto čase. Celkom by ju zničil, možno aj pár planét
v jej dosahu. V porovnaní s ním vyzerá ako omrvinka. Ohromila nás jeho veľkosť,
ale nepredstavoval pre nás nebezpečenstvo, bol dostatočne ďaleko. Pomenovali
ho Maurício po vedcovi, ktorý ho objavil a odvtedy už nikoho nezaujímal.“
Na chvíľu sa odmlčal a ja som sa zamračila. No a? Prečo mu záleží na akejsi planéte,
keď Pluto je dostatočne veľký aj pre šesťdesiatnásobok jeho terajšieho obyvateľstva?
Kým som sa ho stihla niečo spýtať, zhlboka sa nadýchol a pokračoval.
„Keďže mal Maurício v tejto dobe naraziť do Zeme, naša pozornosť sa naň opäť
zamerala. A zistili... zistili sme, že tam už nebol. Maurício sa odklonil od svojej
dráhy, takže už nemieri na Zem.“ Zahľadel sa mi do očí. „Maurícius nezasiahne
Zem... Teraz mieri rovno na nás.“
10
Slová mi jedno za druhým prenikali do mozgu a dostávali zmysel. Všetci zomrieme.
Ľudia vymrú. Pravdepodobne nastane koniec sveta, keď už nebude ľudí. A možno
nie. Nevedela som ani, kedy vznikol svet. Veď na to tu bola predsa Sheila. Otec
skúmal moju reakciu.
„Ale... musí sa predsa dať niečo spraviť, nie? Nejaká ochranná bariéra, alebo
odkloniť ten meteorit, alebo... niečo...“ Pri mojich slovách krútil hlavou. „Nič sa nedá
urobiť. Máme síce nejakú ochranu, ale skaze nezabránime. Možno Pluto prežije,
ale oveľa menšie... A už nikdy tu nebudú podmienky vhodné na život.“
Po tomto vyhlásení sme dlho sedeli na pohovke a rozmýšľali. Približne o hodinu
sa dal do pohybu zametač. Sheila sa ma prišla opýtať, či by som si dala skutočné
jedlo alebo tabletku. Keď sa zotmelo, svetlá sa automaticky zažali. Načo toľko
vymožeností, pomyslela som si trpko, vedci sa mali sústrediť napríklad na to, ako
prežiť.
„Mal by nás zasiahnuť ešte tento týždeň.“ Toto vyhlásenie ma natoľko ohromilo,
že som nebola schopná rozmýšľať. To mi už naozaj zostáva tak málo času? Schúlila
som sa otcovi v náručí a potichu sa rozplakala.
Keď som sa ráno zobudila, otec bol presne v tej istej polohe. Spánok akoby mi
dodal novú energiu, nepotrebovala som regenerátor. Zároveň akoby môj mozog
podvedome pracoval aj v noci, zobudila som sa a v hlave mi vzápätí skrsol nápad.
Opatrne som otca zobudila.
„Čo sa deje?“ vyskočil z postele ako po zásahu elektrickým prúdom.
„Pokoj, oci. Vieš, niečo mi napadlo... čo keby sa všetci presťahovali na tú Zem?“
Otec sa unavene usmial. „To napadlo aj nás, miláčik. Ale to skrátka nie je možné.
Nemáme prístroje, ktoré by udržali pri živote toľko ľudí a navyše takú dlhú cestu.
Nikdy sme s tým nepočítali. Vždy cestovali nanajvýš dvaja aj s robotmi, ak by sa
niečo stalo. Navyše je okolo nej akýsi obal, nepodarilo sa nám ho identifikovať,
no keď cezeň prejdeš, vymažú sa ti všetky spomienky. Keď sme podnikali prvú
cestu do vesmíru, dvaja naši vedci cezeň prešli,“ otcovu tvár zahalil smútok,
a bolo to hrozné, nič si nepamätali, museli sme ich všetko naučiť odznova... Keď
sa im vymazali spomienky, poškodil sa im mozog a už sa nedokázali začleniť do
normálneho života. Vtedy sa dostali späť na Pluto len vďaka robotom. Iba na nich
to nefunguje.“
„Ach,“ zamrmlala som, no stále mi to vŕtalo v hlave. Otec ma pobozkal na vrch
hlavy a odišiel do kuchyne. Po chvíli som tam vbehla za ním a usadila som sa na
stoličke pri stole. Ani neviem prečo, spomenula som si na mamu. Ktovie, či by mala
nejaký nápad. Nepoznala som ju, lebo zomrela pri mojom narodení. Nemala som
na ňu nijaké spomienky, človek si predsa nepamätá nič, keď je bábätko. Počkať...
človek si po svojom narodení nič nepamätá... tak ani nemôže stratiť žiadne
spomienky- nepoškodí sa mu mozog! Čím viac som nad tým rozmýšľala,
tým viac sa mi to pozdávalo. Hneď som to rozpovedala otcovi. Keď som skončila,
v očiach sa mu zračila nádej. „Áno! Poslali by sme ich na Zem aj s robotmi! Postarali
11
by sa o nich, kým by nevyrástli! Tá planéta je úžasná, rastie tam jedlo, je tam slnko
a teplo... To je úžasné, zlatko! Pošleme tam jedného chlapčeka a jedno dievčatko,
ktorí neskôr budú mať deti... a tak ľudstvo nevymrie! Vybudujú si novú civilizáciu!
Pluto zanikne, ale na Zemi vznikne nový život! Cesta bude trvať približne 100 dní,
ale budú tam mať všetko potrebné...“ Ešte v ten deň sa kamsi vybral a vrátil sa až o
dva dni. Posielal mi však správy: „Kolegovia sú tým nadšení! Už sa na tom pracuje,
bábätká sme už vybrali...“ „Ľudia nevedia, že nastane koniec Pluta, je to tak lepšie,
ako vyvolávať zbytočnú paniku...“ „Zohnali sme roboty s najdlhšou životnosťou,
aká sa dá dostať...“ a napokon: „Všetko je zariadené. O chvíľu som doma.“
Ocko prišiel akurát včas. Posledný raz sme sa objali a pobozkali a v objatí sme
upierali zrak na približujúcu sa obrovskú horiacu guľu na oblohe. Nemyslela som
na smrť; moja posledná myšlienka patrila dvom bábätkám kdesi vo vesmíre. Aké
zvláštne mená im to vybrali: Adam a Eva.
3. miesto I. kategória
Nikoleta Víglaská (ZŠ M.R.Štefánika, Ivanka pri Dunaji)
Nebezpečná cesta snov
„Vstávaj!” budil ma Sebastián¬ môj robotický sluha. V kalendári sa písal dátum
25.5. 3018, ktorý sa zapísal do dejín. Zišla som dole po schodoch a niekto zazvonil.
Otvorila som a bol tam robotický poštár Alfonz, ktorý priniesol opravený počítač.
„Hurá!” zvýskla som. Doma máme len 7 počítačov, ale tento mi naozaj chýbal,
veď komu sa chce hovoriť počítaču, čo má spraviť, keď vám môže rovno čítať
myšlienky. „Klára, poď sa najesť Sebastián spravil raňajky,” volal ma ocko. Sadla
som si k stolu, aj keď som nebola veľmi hladná, ale aby zas nenadával, zjedla som
aspoň niečo. „Dnes budem v práci dlhšie, máme naplánované stretnutie. Tak počkaj
na mamu, mala by tu byť o dve hodiny. Zatiaľ ťa postráži Sebastián,” oznámil mi.
„Ale ocko, doma bude určite nuda. Nemôžeš ma zobrať so sebou?”
Na to som sa snažila spraviť veľké psie očká, ale ani to nepomohlo. „Klára, koľkokrát
ti mám hovoriť, že do práce so mnou ísť nemôžeš, máš len 12 rokov, to nie je nič
pre teba,” stále namietal. „Veľmi ťa prosím, budem tam len tichučko sedieť, ani si
ma nevšimneš,” sľubovala som. „Ách, dobre teda, ale nie, že zas niečo vyvedieš!”
varoval ma.
Sľúbila som mu, že budem poslušná a tak som sa išla prezliecť a boli sme už
na ceste. Pracuje vo firme, na výrobu rôznych strojov a vynálezov. Prišli sme
na miesto do veľkej sklenenej budovy.
Vošli sme do miestnosti, v ktorej bolo veľmi veľa stolov a stoličiek, na ktorých sedeli
nejakí starší muži. Sadla som si do posledného radu a ocko začal prezentovať svoj
projekt o výťahu na teleportovanie ľudí. O jednom hlúpom výťahu tam rozprával aj dve
hodiny. No, potom som sa začala nudiť, tak som pribehla k nemu a potichučky som
12
sa spýtala, či nemôžem ísť na počítač do jeho pracovne. V jeho hlase som cítila, že
je na mňa naštvaný, lebo som ho vyrušila. Rýchlo mi hodil nejaké karty na otvorenie
dverí a hovoril, že mám ísť na 17. poschodie, tiež povedal aj číslo dverí, ktoré som
nepočula, ale radšej som už zmizla, aby som mu nepokazila celú prezentáciu.
Prišla som na 17. poschodie, kde sa mala nachádzať jeho kancelária. Na tom
poschodí bola dlhá a prázdna chodba so stovkami dverí. Na každých dverách
boli nejaké čísla. Snažila som sa otvoriť pár dverí, ale žiadne mi nešli otvoriť,
až som pristúpila k dverám, na ktorých bolo napísané 782432x a tie sa mi otvoriť
podarilo. Keď som vstúpila, zistila som, že sa nenachádzam v ockovej pracovni
ale vo výskumnej miestnosti. Zbadala som tam ten výťah, o ktorom ocko hovoril,
výťah na teleportovanie ľudí. Čo tak to vyskúšať? Je to možno riskantné, ale bude
to veľké dobrodružstvo. Len to vyskúšam a hneď sa vrátim, a otec sa nič nedozvie,
pomyslela som si.
Stlačila som tlačidlo a vstúpila dnu, nachádzal sa tam vyhľadávač, do ktorého som
zadala Paríž. Vždy som ho chcela navštíviť. Výťah sa začal natriasať a rýchlo
klesal smerom dolu, celú cestu som sa bála, či ma to dostane na miesto, či sa
nestratím a za necelých 5 minút som bola tam. Výťah zastavil a ja som vystúpila
v nejakej parížskej uličke. Túlala som sa ulicami a snažila sa nájsť Eiffelovú vežu.
Nakoniec som sa spýtala jednej panej a tá mi ukázala správnu cestu. Našťastie
som nebola veľmi ďaleko od tejto najvyššej stavby v Paríži. Splnil sa mi sen a stála
som pred ňou. Bola oveľa vyššia ako na obrázkoch. Paríž je úžasný! Je to tam ešte
krajšie, ako som si myslela. Prechádzala som sa v parku, ale úplne som zabudla
na čas. Musím sa už vrátiť späť.
No v tom som si uvedomila, že výťah ma sem síce priniesol, ale potom zmizol. Sama
opustená v cudzej krajine som si vyčítala, tú hlúposť, čo som spravila. Smutne som
sedela na lavičke a dúfala som, že čoskoro budem už doma. Začalo sa stmievať
a čím viac sa stmievalo, tým viac som sa bála, že sa už nevrátim domov. Slzy
mi tiekli po tvári, jedna za druhou. Zrazu som počula zvuk vrtuľníka, zľakla som
sa. Postavila som sa z lavičky a chcela som odísť, no niekto na mňa zakričal:
„Klára?” Otočila som sa a bol tam on, môj ocko. Celá natešená som utekala k
nemu s otvorenou náručou. Chvíľu ma hrešil, za to čo som spravila, no našťastie
bol výťah monitorovaný, a tak ma našiel. Ospravedlnila som sa mu, nechcela
som mu spôsobiť starosti. Na to mi povedal, že som bola prvá, ktorá vyskúšala
teleportačný výťah. Každý sa ho bál vyskúšať, tak sa jeho projekt nemohol posunúť
ďalej, ale ja som dokázala, že jeho vynález je použiteľný. Odvtedy sa začali výťahy
na teleportovanie ľudí vyrábať, mala ho doma každá rodina, samozrejme aj my.
Otec dostal za vynález veľa peňazí, a tak sme sa presťahovali do Paríža. Ocko
pracuje na ďalšom projekte, ale už mi o ňom nechce nič povedať, pretože sa bojí,
že by som jeho vynález znova vyskúšala.
13
Matej Praženica (ZŠ Predmier)
Jazero
Prázdniny plynuli a pred nami bol ďalší nudný, pekelne prehriaty deň. Bolo sotva
desať hodín a teplota sa už šplhala k tridsiatke. Vybral som sa teda s kamarátom
Paťom na predmierske jazero trochu sa osviežiť. Nebol tam ešte takmer nik.
Preplávali sme zopár dĺžok hore-dole. Keď sme už chceli vystúpiť na breh, zbadali
sme, že v strede jazera sa začala víriť voda.
“Asi nejaké ryby”, poznamenal som.
,,No, určite ryby,“ odvrkol Paťo. ,,Ja sa tam idem pozrieť. Poď so mnou!“
Čím viac sme sa približovali k víru, zmocňoval sa ma zvláštny pocit. Zdalo sa mi,
že sa stále zväčšuje. Dostal som strach.
,,Ehm, Paťo nechajme to, vráťme sa nazad,“ naliehal som.
Paťo vôbec nepočúval, len plával ďalej, akoby ho niečo poháňalo. Voda sa neustále
točila dookola. Odrazu sme sa aj my začali točiť a v obrovskej rýchlosti sme skĺzli
pod hladinu. Okolo nás sa valila voda, ale nás sa ani nedotkla. Ocitli sme sa
v akejsi vzduchovej bubline. Paťo začal kričať ako zmyslov zbavený: ,,Kde sme?
Chcem ísť odtiaľto preč!“
Ja som sa nezmohol na slovo, len som zavrel oči a čakal, čo sa bude diať. Minúty
trvali večnosť. V okamihu nás niečo veľmi silno vyhodilo do vzduchu a my sme
znova dopadli do vody. Rýchlo sme plávali na breh. Tam sme si vyčerpaní ľahli
na kamienky. ,,Čo to bolo?“ spýtali sme sa navzájom sami seba. ,,Do tohto jazera
už v živote nevkročím.“ povedal Paťo. Ja som s ním len mlčky súhlasil. ,,Kde máme
vlastne oblečenie?“ spýtal som sa a začal som ho hľadať. Neprešiel som ani dva
metre, lepšie som sa poobzeral po okolí a zistil som strašnú vec. ,,Paťo, vidíš to
čo ja? Nie je tu škola, telocvičňa, cintorín ani diaľnica. Dokonca zmizli aj všetky
domy. Sú tu len dlhé polia. Kde sme to? Čo sme zablúdili?“ ,,Neviem, čo to má
znamenať. Som z toho úplne zmätený.“ ,,Hejá ,hejá!“ začuli sme spoza chrbta.
Otočili sme sa a to už pri nás zastavoval mladý muž na koni. Od prekvapenia sme
úplne znehybneli. Keď nás zbadal, polonahých, zoskočil z koňa a podišiel ku nám.
Triasli sme sa ako osiky a čakali, čo neznámy povie.
,,Kto ste? Ešte som vás tu nevidel.“ Hľadel na nás ako na vesmírne bytosti. Ja som
sa prekonal a odpovedal som: ,,No, ja som Maťo a toto je Paťo. Boli sme sa okúpať
tuto v jazere. Ak chcete, môžete tam ísť aj vy.“ dopovedal som a pozrel na Paťa.
Ten si neznámeho premeriaval od hlavy až po päty. ,,Čo? Aké jazero? V Predmieri
predsa žiadne jazero nie je. Je tu len rieka, do ktorej chodíme umývať kone a ženy
tam chodia prať špinavé šaty. Tú rieku voláme Váh. No a teraz sa už ponáhľam,
lebo v meste je jarmok a mňa čakajú tovariši.“
Elegantne, ako vo filme vyskočil na koňa a odcválal preč. Paťo sa začal rehotať.
14
,,Počul si ho? Veď hovoril ako keby žil v minulosti a to jeho úžasné oblečenie
nekomentujem. Rozťahané gate, na nohách kapce a tá divná košeľa ako z plachty.
Vyzeral ako stredoveký muž z učebnice dejepisu.“ Pomaly mi začali dochádzať
súvislosti. ,,Paťo, tebe tie úžasné vodotesné hodiny ukazujú čas, deň, mesiac aj
rok, však?“
“Áno. A načo to potrebuješ?”
“Prečítaj mi dátum!”
,,Ok. Je dvanásteho júla ti -ti- ti- tisíc sto- sto päťdesiat ,“povedal roztrasene.
,,My, my sme v stredoveku. V roku 1150. Ten vír nás preniesol do minulosti.“
,, Wau, super, to je sila!“ povedal som hrdinsky, aj keď mi nebolo všetko jedno.
Rozhodli sme sa, že si urobíme exkurziu do stredovekého Predmiera. Vyobliekaní
v plavkách, dali sme sa opäť do kroku. Po necelej hodinke chôdze sme prišli pred
mohutné hradby mesta. Otvoril som prekvapene ústa a mlčky ukazoval na bránu.
,,Paťo, toto je brána, ktorú máme v erbe. Je otvorená a zvrchu visia mreže.“
Paťo mykol plecom a mávol rukou na znak, aby som išiel za ním. V meste vládol
ruch. Všade boli šiatre. V jednom predávali vlnu, v druhom zeleninu, v treťom
pivo... Hemžilo sa to ľuďmi, ktorí držali na povrázku kozy, kravy a iné zvieratá.
,,Takže takto kedysi vyzeral Predmier? “ Nevedeli sme, kam skôr pozrieť. ,,Ja som
už strašne hladný, poďme sa voľakde najesť,“ navrhol Paťo.
,,Ale kde? A za čo? Veď nemáme žiadne groše, či zlatky alebo čím tu vlastne
platia.“
“Tak si niečo šlohneme.”
Prikradli sme sa k stánku, kde predávali chlieb, praclíky a iné dobroty. Čo
najnenápadnejšie sme potiahli štyri praclíky. Zbadala nás však jedna žena a začala
kričať na plné hrdlo: ,,Zlodeji, zlodeji, lotri jedni, lumpovia.”
Rýchlo sme vzali nohy na plecia a utekali, čo nám sily stačili. Zastavili sme až za
bránou, aby sme sa vydýchali. Napodiv, nikto za nami nebežal. Ani tá hysterická
ženská. V pokoji sme si vychutnali fajnové praclíky. ,,Uf, Maťo, ale ja by som pil.“
povedal Paťo.
,,Ani sa ti nečudujem. Ale vieš, čo sa tu môže vôbec piť? Čo tu je zdravotne
nezávadné?“ ,,Žeby nejaká studnička? Ale kde ju tu hľadať?“
Vtom ma napadlo: ,,Váh! Možno tam bude nejaký pramienok.“
Došli sme ku korytu rieky. Pulzoval v ňom silný tok. Po pramienku ani chýru, ani
slychu. Sadli sme si na breh a smutne pozerali na tečúcu vodu. ,,Domov! Ako sa
dostaneme späť do budúcnosti? Jazero nikde.“ vzdychali sme obaja.
Z pochmúrnych myšlienok nás vytrhol pohľad na vodnú hladinu, na ktorej sa začali
robiť malé vlnky, z ktorých postupne vznikal vír. Pohľady sa nám stretli, v hlavách
blysla rovnaká myšlienka. ,,Ideme? Veď už nemáme čo stratiť.“ Skočili sme do vody
a plávali priamo k nemu. Všetko potom nasledovalo tak, ako prvý raz. Tajomná
sila nás opäť vyhodila nad hladinu. Doplávali sme na breh. Paťo hneď pozrel
na hodinky a víťazoslávne vykríkol: ,,Sláva, je rok 2013!“ Ľudia, ktorí sa prišli kúpať
15
na jazero počas piatich hodín, kým sme boli preč, naňho prekvapene pozerali.
Jeden chalan ironicky poznamenal: „ Si normálny, si zaspal dobu alebo si prišiel
z minulosti?“ Keby vedel, akú mal pravdu, ale kto nám to uverí...
Marko Ondrejka (ZŠ E.F.Scherrera, Piešťany)
Fotografia
Rád si prezerám staré rodinné fotografie. Najradšej mám tú, na ktorej môj starý
otec ešte ako dieťa sedí na zadnom sedadle automobilu značky Praga a šťastne
sa usmieva. Vždy som túžil vedieť, na čo vtedy starý otec myslel a aký je to pocit
sedieť v takom nádhernom aute.
V jednu letnú prázdninovú sobotu mi otec povedal, že popoludní sa pôjdeme
pozrieť na Kúpeľný ostrov, lebo je tam zraz veteránov. Vraj si tam konečne budem
môcť pozrieť historické autá na vlastné oči a možno mi dovolia si do niektorého
aj sadnúť. Nemohol som sa dočkať, kedy už pôjdeme. Vzal som si so sebou aj
fotografiu starého otca, aby som medzi veteránmi spoznal model, v ktorom ho
odfotili. Kúpeľný ostrov bol plný zvedavcov, ktorí sa tlačili okolo zaparkovaných
veteránov. Keď otec stretol svojho kamaráta a ich rozhovor sa mi už zdal pridlhý,
povedal som mu, že sa idem bližšie pozrieť na autá a o chvíľu sa vrátim.
Veterány boli zaparkované v jednom rade, ale mňa upútalo auto, pri ktorom stál pán
v tmavom obleku a pokynul mi rukou, aby som šiel k nemu. Keď som prichádzal,
otvoril dvere auta a povedal, aby som si sadol, ak chcem zažiť niečo nezvyčajné.
Keď som už sedel v aute a dvere sa za mnou zatvorili, mal som pocit, akoby
celé auto bolo vo výťahu a ja sa spolu s ním veziem o niekoľko poschodí nižšie.
Po chvíli sme zastali a keď som vystúpil z auta, okolo mňa sa niečo zmenilo. Zostal
park, stromy, chodníky, liečebné domy, ale ľudia boli iní. Prechádzali sa tu páni
v oblekoch, s klobúkmi na hlavách, ženy mali dlhé šaty, v rukách držali slnečníky.
Videl som aj deti, mali na hlavách smiešne klobúčiky. Ľudia sa usmievali, prechádzali
sa a rozprávali. Ocitol som sa vo zvláštnom svete, ale vôbec som sa nebál.
Pri aute stál pán, ktorý ma pozval do auta. Nestihol som sa spýtať, kde to sme,
lebo moju pozornosť upútala skupinka chlapcov, bežiacich smerom k nám. Bolo
očividné, že starší chalani prenasledujú toho najmenšieho, ktorému už dochádzali
sily. V jeho očiach som videl strach. Vzdialenosť medzi ním a kričiacimi chalanmi sa
rýchlo zmenšovala. Zakričal som naňho a otvoril som dvere auta. Neváhal a vbehol
dnu. Pán v tmavom obleku sa postavil pred dvere a z jeho výrazu bolo zrejmé, že
sa odtiaľ nepohne. Chalani to veľmi rýchlo pochopili a radšej to vzdali. Hundrajúc
sa stratili medzi ľuďmi.
„Ďakujem za pomoc, ja som Peter,“ povedal môj nový kamarát a podal mi ruku. „Ja
16
som Marko, prečo ťa naháňali?“ spýtal som sa. „Som v škole nový, prisťahovali
sme sa z Novej Lehoty a tak si na mňa dovoľujú,“ znela odpoveď. Rozprávali sme
sa s Petrom ešte veľmi dlho. O tom, aké mali v Novej Lehote gazdovstvo, ako mu
chýbajú jeho starí kamaráti ale i jeho verný psík Rexo, ktorého si nemohol vziať
do mesta. S nadšením mi opisoval ako Rexa cvičil, ich spoločné výlety po lese
i kúpanie v potoku.
Pri Petrovi som mal pocit, že ho poznám už dávno a presne viem, čo mi chce
povedať. Zrazu sa potichučky otvorili dvere a pán v tmavom obleku mi pokynul,
aby som vystúpil. Keď som bol vonku, všimol som si usmiateho pána so psíkom
na rukách, ako kráča smerom k nám. Otočil som sa na Petra a chcel som ho
zavolať von. Ale Peter už zbadal pána so psíkom a jeho radosť bola obrovská:
„Otec, ty si mi priniesol Rexa?“ Prekvapenie i náhla radosť ho prikovali na sedačku,
takže len sedel a šťastne sa usmieval. Vtedy k nám pristúpil pán s fotoaparátom
a šťastného Petra odfotil. Peter sa rozbehol k otcovi a zvítal sa s so svojím psíkom.
Teraz si naňho už chalani netrúfnu, keď má takéhoto ochrancu. Peter mi ešte stihol
zamávať na rozlúčku a spolu s otcom odišli.
Pán v tmavom obleku mi otvoril dvere a ja som nasadol. Podvedome som vedel,
že sa objaví pocit ako vo výťahu a pôjdeme hore. Auto zastavilo a ja som vystúpil.
Pán v obleku mi úctivo podal ruku a z môjho vrecka vytiahol fotografiu usmiateho
chlapca v elegantnom aute. „Spoznal si ho?“ boli jeho jediné slová. A vtedy som
to všetko pochopil. Peter bol môj starý otec! A už viem, prečo sa na fotografii tak
šťastne usmieval. Hneď ako som vystúpil z auta, utekal som za otcom, lebo som
sa bál, že už odišiel. Ale na Kúpeľnom ostrove akoby sa zastavil čas. Otca som
našiel na tom istom mieste, ako keď som odchádzal. Už sa teším, ako mu to všetko
porozprávam!
Kristína Veselská (Gymnázium, Metodova 2, Bratislava)
Nový svet
Rok 3140.
Svet, ako sme ho poznali sa úplne od základov zmenil. Ľudí už netrápia choroby,
ani ich nepostihujú infekcie a smrteľné zranenia. Správanie ľudí sa tiež zmenilo
– ale k horšiemu. Nevážia si nič, čo im príroda dáva a berú to ako samozrejmosť.
Zem už prestáva dýchať a následky, ktoré na ľudí čakajú budú smrteľné ...
Miriam Nognollová sa prudko posadila na posteľ. Opäť sa jej sníval ten istý hrozný
sen. Opatrne sa naklonila, aby skontrolovala posteľ svojho mladšieho brata Marka.
Spokojne si odfukoval a Miriam si vydýchla. Bol to iba sen. Našťastie iba sen. Ona
aj brat sú a budú v bezpečí, nemá sa čoho báť. Napriek chlácholivým slovám ju
17
opantal strach. Vstala z postele, otvorila dvere od izby a pomaly prešla po schodoch
dolu do obývačky a zapla televíziu. Vždy, keď sa jej niečo zlé snívalo, začala pozerať
správy a aj napriek hrozivým predpovediam sa upokojila, ale tentoraz správy upútali
jej pozornosť: „Americkí vedci zistili, že naša Zem do pol roka zahynie. Aké máme
šance na prežitie a kedy sa začne s evakuáciou? Všetko sa dozviete už do pol
hodiny v našich hlavných správach ...“
Miriam sa strhla. Tieto správy vôbec neboli pozitívne. Chcela sa pritúliť k mame,
zaboriť si tvár do jej mäkkého županu. Ale mama tu nebola. Odcestovala
na služobnú cestu a nechala ich tu na 5 dní samých. Reportér práve uvádzal živý
vstup spred Vedeckého výskumného centra v Amerike. „Ako môžete vidieť, aktuálne
sa nachádzam v centre diania a som tu s našim vedcom Borisom Kruzňakom, ktorý
prišiel na problémy Zeme. Pán Kruzňak, je situácia vážna?“ Vedec so strachom
v očiach odpovedal : „Situácia je viac než vážna. Zem už to dlho nevydrží. Máme
necelých pár mesiacov na evakuáciu celého sveta. Ľadovce v Arktíde sa roztápajú
a ohrozujú hranice najbližších krajín. V oceánoch vymierajú živočíchy a morský
svet sa dáva do tmy a zabudnutia. Voda už prestáva byť pitná. Všetky živočíchy
postupne zomierajú, rovnako aj ľudia, ktorí žijú v blízkosti najkritickejších miest.
Evakuácia sa začne dnes o 9:00 ráno v meste Corncity ...
Viac Miriam nepotrebovala počuť. Začnú evakuovať už v jej meste. O pol hodinu.
Vybehla hore a poklepala svojho brata po pleci. „Vstávaj, musíme si zbaliť veci,
máme na to pol hodinu!“ „Neblázni, ja chcem ešte spať.“ „Zomrieme, počuješ?!
Všetci do jedného. Prídu po nás nejakí vedci, Zem zomiera a my zomrieme s ňou!
Okamžite zdvihni zadok z postele a pobaľ si oblečenie!“ Marko konečne začal brať
situáciu vážne a vystrašene pozrel na staršiu sestru. „Kde je mama?“ spýtal sa
a začal plakať. Takéhoto ho Miriam ešte nevidela. „Neboj sa, dobre to dopadne!
Teraz sa zbaľ, aby nás mohli odviezť preč.“ „Čo ak ju už nenájdeme?“ „Neblázni,
určite je v poriadku a nájdeme ju,“ Miriam sa snažila, aby znela presvedčivo,
ale nedokázala presvedčiť ani seba. Zo zamyslenia ju vytrhlo mocné zaklopanie
na dvere. „Tu je evakuačný tím,“ ozval sa mužský hlas. Miriam mu otvorila dvere.
Bol to silný chlap oblečený v ochrannom odeve. Za ním bolo veľké nákladné auto.
Malo však otvorenú strechu a tak to vyzeralo skôr ako auto s nákladným vozíkom.
„Každý má maximálne dva malé kufre.“ „Samozrejme,“ povedala Miriam a podala
mu svoje a bratove veci. „Kde máte rodičov?“ spýtal sa, keď nakladal kufre. „Mama
je na služobnej ceste asi 80 kilometrov odtiaľto a otec zomrel pred tromi rokmi.
Som tu iba ja a môj deväťročný brat Marko. Volám sa Miriam a mám pätnásť rokov.“
„Dobre, nastúpte si,“ chlap vzal Marka za ruku, zatiaľ čo Miriam zatvárala dvere
domu. Tak veľmi jej bude tento starý dom chýbať ... Viezli sa po celej dedine a
pri každom dome zastavili a nastúpili noví ľudia. Väčšinu z nich Miriam poznala
z videnia, ale našli sa aj takí, ktorých predtým nevidela. Konečne dorazili pred
Výskumné vedecké centrum. Boli tam stovky ľudí, ktorí sa tlačili a strkali, len aby
sa zmestili do rakiet. Na malé pódium prišiel vedec, ktorého Miriam videla ráno
v televízii. „Vážení občania. Prvá raketa odletí už dnes na úplne novú planétu
18
s názvom WX98523SL. Bude to približne prvá tisícka z vás. Máme dostatok rakiet,
a preto vás budeme prevážať po okresoch vášho bydliska. Cesta na WX98523SL
bude trvať 5 dní. Budeme vás volať po menách a vy pristúpite sem a vojdete
do tejto rakety,“ vedec ukázal na obrovský stroj, ktorý bol pripravený vzlietnuť.
A potom sa začalo čítanie mien. Miriam mala pocit, že tam stoja aspoň tri hodiny,
kým konečne nepovedal jej meno. Čakala, že bude nasledovať jej brat, ale nebolo
to tak. Vedec ju vyzval, aby sa dostavila na pódium, ale bez brata predsa nemohla
odísť. Stačilo jej, že nevedeli, kde je ich mama ... Vzala Marka za ruku a išla
s ním. Nemohla ho tam nechať, tomu musia rozumieť. Aj keď ... Postavila sa vedľa
vedca a ukázala svoj preukaz. Išla nastúpiť a podarilo sa jej skryť brata tak, aby si
ho strážnici nevšimli. Vedec sa na ňu prekvapene pozrel. Zbadal ho. Teraz bude
koniec, povie to strážnikom a tí ich odvedú preč. Ale vedec ostal ticho. Ani sa
nepozrel, iba súhlasne prikývol hlavou a žmurkol na ňu. Rozumel, prečo to musela
urobiť. Chytila bratovu studenú ruku a prešla dovnútra.
Interiér bol veľmi pekne zariadený. Bol tu poriadok a na prvý pohľad to tu
pôsobilo útulne. Pozrela sa z malého okna a vtedy to uvidela. Ich záhubu. Spoza
Vedeckého centra sa valilo veľké množstvo vody. Hrádze, ani nič iné ju nedokázali
zastaviť. Ľudia splašene utekali a hľadali si úkryt pred ničiacou vodou. Začalo sa
odpočítavanie a raketa vzlietla vo chvíli, keď zbadala mamu. Stála dole pod pódiom
a zúfalo sa snažila dostať sa k svojim deťom. Nestihla pribehnúť k rakete a tak
poslala Miriam vzdušný bozk a povzbudzujúco sa usmiala. „Stretneme sa tam,“
naznačila perami. Kiežby to bola pravda, pomyslela si. Ako vzlietli, niektorých ľudí
striaslo. Zrejme sa báli výšok. Našťastie, Miriam sa výšok nebála. Momentálne ju
skôr trápila tá cesta. Čo ak sa im nepodarí pristáť? Čo ak tam nebude môcť byť
život? Čo ak už neuvidia mamu ... srdce sa jej stiahlo bolesťou. Nechcela myslieť
negatívne, ale to sa v tejto chvíli nedalo. Po piatich dňoch konečne pristáli. Táto
planéta sa jej veľmi nepozdávala. Bola svetlo-modrá a miestami sa tu nachádzali
menšie krátery. Nebola tu zima, ale teploty tu boli predsa nižšie ako u nich na
Zemi. Tesne vedľa nich pristála druhá raketa. V oknách tiež bolo vidieť zmätené
tváre. Opäť pocítila zmätok a strach. „Pátrací tím“, tak sa volala skupina vedcov,
ktorá mala na starosti preskúmať novú planétu, vyskočila z rakety. Vyhlásili, že
oblasť zatiaľ nie je preskúmaná detailne, ale v kombinézach už môžu vyjsť z
rakety. Všetci sa poobzerali po oblečení a vyšli. Miriam vzala brata za ruku a išla k
vedľajšej skupine ľudí, ktorá práve vyšla z rakety. Hľadala tam mamu. Konečne sa
jej ju podarilo nájsť. Usmiala sa na nich a privinula si oboch k sebe.“Už je dobre,“
tíšila ich, ale márne, obaja prelievali slzy. Táto nová planéta sa vôbec nepodobala
na Zem. Chýbalo tu svetlo, celá táto planéta, akoby bola vyvrhnutá do tmy. Taktiež
tu neboli potôčiky, ani rieky, ani rozbúrené moria. Všetka voda bola zmrazená
v ľadovcoch. Žiadne vtáky neštebotali svoje piesne, ani psy sa tu nenaháňali,
vlastne tu neboli žiadne zvieratá. Na oblohe sa stále mihali mračná, ale ani
kvapka dažďa nepadla na zamrznutú zem. Bolo to tu osamelé, opustené a veľmi
depresívne. Chýbala tu akákoľvek forma radosti. Ani jedna jediná rastlinka nerástla
zo zeme, aby ich potešila. Miriam začala chýbať ich planéta. Začala jej chýbať Zem.
19
Krutí strážcovia vzali každú osobu, podrobili ju skúške totožnosti a dali na ruku
železný prívesok. Dominantní ľudia ihneď začali prezerať, čo by kde speňažili.
Úplne im unikla podstata toho, prečo museli odísť zo Zeme. Chamtivosť niektorých
ľudí nepozná hraníc. Ak si budú chcieť privlastniť aj túto planétu, za chvíľu ľudstvo
zomrie a bude to iba ich zásluha. Jeden zo strážcov nahlas zatlieskal a vynútil si
pozornosť. „Dostali sme správu, že Zem bola zničená. Prežilo len malé percento
a urobili sa chyby vo výpočtoch, teda teplota v noci dosiahne na tejto planéte –
200 stupňov, čo nie je pozitívna informácia, pretože všetci v okamihu zamrzneme.
Potrebujeme malé dieťa, aby sa obetovalo za všetkých, ktorí urobili chybu a my
sme sa mohli vrátiť na Zem a prosiť ju o odpustenie. Keďže predpokladáme, že sa
nikto neprihlási, prebehne niečo ako losovanie.“ Muž vybral z veľkej nádoby meno
a nahlas prečítal: „Marko Nognoll, poď sem ku mne.“ Miriam sa zastavilo srdce.
Cítila, ako jej brat stisol ruku a objal ju. Bál sa. Strážnik prišiel k nim a bol odhodlaný
odtrhnúť ho od nej nasilu. Miriam chytila brata a nechcela ho pustiť, ale bolo
neskoro. Strážnik ho chytil a viedol ho preč, keď Miriam odhodlane skríkla : „Stojte!
Neberte ho preč, je veľmi malý! Jeho obeta sa Zemi nemusí páčiť, pretože on je
symbolom mladého života. On má ešte na život právo. Keďže musíte vziať dieťa,
prosím vás, vezmite si namiesto neho mňa,“ nikto nemukol. Akoby aj mohli, keď boli
ohromení Miriaminou odhodlanosťou. Bola ochotná položiť za všetkých svoj život.
Jej mama s tým nesúhlasila, no nič nezmohla. Miriam ju pevne objala a zašepkala:
„Bude to dobré. Dávaj na Marka pozor, aby ste sa už nikdy neoddelili, dobre?
Sľúb mi to.“ Mama potichu pobozkala Miriam na čelo a zašepkala: „Sľubujem.“
Marko sa rozplakal a vrúcne zvieral svojej sestre ruku. Tá ho však striasla, pretože
vedela, že ak ho bude čo len o sekundu viac držať, nebude sa vedieť rozlúčiť.
Objala ho a vykročila k strážnikovi, ktorý napäto čakal, aby ju odviedol k ľadovej
sopke. Podal jej malý medailón a ona si ho zavesila na krk. Otočila sa k sopke
a potichu odriekala: „Zem, naša planéta, prosím, odpusť nám, ako sme sa k tebe
správali. Prosím, odpusť nám, že sme si nevážili to, čo si nám dávala a všetko sme
zneužívali.“ Keď sa strážnik otočil, ešte potichu zašepkala: „Prosím, ochraňuj moju
mamu a brata. Zaslúžia si dobrý život,“ s týmito slovami skočila do ľadovej sopky.
Povrch sa uzavrel a vniesol Miriam do temnoty.
Ľudstvo sa vrátilo na Zem, ktorá ich opäť prijala. Museli však všetko obnoviť
a prírodu si nanovo začať vážiť a nezneužívať ju. Miriaminej rodine sa začalo dariť.
Už nebývali v starom dome, ale v novom byte v centre mesta. Stáli pociťovali žiaľ
za Miriam, ale boli na ňu hrdí, že zachránila nielen Marka, ale aj zvyšok ľudstva.
Iba vďaka nej sa ľudia opäť mohli vrátiť. Celá planéta oslavuje každý rok „Deň
znovuzrodenia“ ako pamiatku na jej obetavý čin. Ľudia sa začali k Zemi správať
úctivo a často si opakujú básničku, ktorú pre Miriam vymysleli: Ušľachtilý čin,
spravilo dievča mladé, ukázalo nám, že nemáme chodiť smerom k zrade. Ostala
po nej len táto „malá povesť“, pamiatka na krivdu a bolesť.
20
Natália Hasprová (ZŠ s MŠ Rakovice)
Také obyčajné laboratórium
Ďaleko vo vesmíre, na planéte menom Moirotárobal, boli ľudia. Teda skôr takí
mimozemšťania. Predstavte si to! Taká malá planéta a predsa má taký veľký
význam pre nás, pre ľudí tu na Zemi, vzdialenej od nej desaťtisíc miliárd kilometrov.
A viete vy vôbec aký?! Och, že sa pýtam. To viem len ja!
Bola noc. Zobudil som sa asi o pol jednej. Zasvietil som si v mojom jednoizbovom
byte a pozeral som chvíľu von oknom. Zrazu som uvidel na oblohe niečo blikajúce.
Išlo to veľmi pomaly. Ja viem, čo si myslíte. LIETADLO! Ale figu borovú! UFO!!!
Zrazu to zrýchlilo a iba sa mi to mihlo pred očami. Neviem prečo, ale mal som pocit,
že ten neidentifikovateľný lietajúci objekt bol na druhej strane môjho bytu. S ledva
otvorenými očami sa pomaly tackám do kuchyne. Zasvietim si na chodbe. Až príliš
podozrivé ticho. Hneď oproti boli dvere do kuchyne. Otvoril som ich a zbledol som.
Boli tam nejaké zvláštne postavy! Nie, fakt si nevymýšľam! V tom sa začali ku mne
približovať. Chcel som utiecť, ale bol som v strašnom šoku! Zobrali ma za rameno
a zrazu som sa vznášal. Potom si už nič nepamätám.
Prebudil som sa až na nejakom divnom, tmavom mieste. Rozlepil som oči
a uvidel som ich! Dve postavy, asi žena a muž. Počul som, ako sa rozprávajú
v nejakej zvláštnej reči: „Hatla šmuli tvokňa sú? Sú, sú komstej!“ „Ahoj!“ pozdravil
sa jeden z nich. Sadol som si na tom divnom predmete, na ktorom som sa
zobudil. „Kde som?“ vyplašene som skríkol. „Ja som vedela, že to nebude
dobrý nápad, teda chcem tým povedať viongbal skatrí,“ povedala žena svojmu
spoločníkovi. „Kto ste?“ spýtal som sa. „Dovoľ, aby som sa prestavil. Som vedec,
Kvongoín, a toto je moja žena, Kanškaskíra Kvongolínová. Sme mimozemšťania,
ktorí posielajú na vašu Zem vlastnosti. Posielame vám šťastia, nešťastie
a osud pre homo-sapiens. Alebo ľudí? Neviem, ako sa navzájom oslovujete.”
„Kôlsťa ultra kvonivlastňa?“ opýtala sa ma žena, znova v tej zvláštnej reči.
„Prosím?“ spýtal som sa. „Som zvyknutá na našu reč. Ehm... Či je u vás nejaká
nová vlastnosť?“ Stále som nechápal. Pozeral som na nich ako na zjavenie. Veď
tak aj vyzerali – ako zjavenie. Spýtal som sa ich: „Vysvetlíte mi, ako som sa sem
dostal a prečo som tu?“ „Kusliu oetro ta líkvo nieka burom...“ „Nie, nie, nie! Skúste
to po slovensky!“ prerušil som tú ich reč, ktorej som ale vôbec nerozumel. „No, si tu
preto, lebo každý rok potrebujeme od ľudí zistiť nové vlastnosti či to, ako si vlastne
nažívajú. Takže, ako sa máš? Čo je nové za ten rok, čo sme sa nevideli?“ spýtal sa
ma vedec a zvedavo na mňa vyvalil svoje obrovské okále.
„A tak, práca je zlá, ani frajerku si neviem nájsť!“ smutne som zreferoval svoj nudný
život. „Na to tu niečo máme!“ povedala pani Kvongolínová a niekam odbehla.
Zrazu prišla s malou fľaštičkou s nápisom LÁSKA A PRÁCA, ktorú mi podala.
21
Ničomu som nerozumel. A k tomu sa ešte aj pani Kvongolínová začala mračiť
a nepríjemné na mňa zazerať. „Radšej moju ženu neprovokuj! Omrkla si ťa, vie
čoho sa bojíš! Ak sa budeš tváriť ako truľo, z práce a lásky bude chudoba
a samota!“
A vtom mi bliklo. Tu sa vyrába láska. A osud všetkých ľudí na Zemi. Vedecmimozemšťan ma vzal na obhliadku laboratória. Boli tam fľaštičky veľmi zvláštnych
tvarov. Na fľaštičkách svietili rôzne nápisy: krása, zdravie, múdrosť a kadečo iné.
Keď mi všetko poukazovali, nasadli sme na loď (zrejme sme ňou aj prileteli) a leteli
späť k Zemi. „Takže zase o rok!“ lúčili sa so mnou mimozemšťania. Strhol som sa
zo sna. Hodiny ukazovali pol jednej. Vstal som celý spotený a išiel k oknu, ako
v tom sne. Bol to len sen, pomyslel som si. Pomaly sa vraciam späť do postele a...
Na nočnom stolíku stojí fľaštička a nej svieti nápis LÁSKA A PRÁCA.
Daniela Barloková (Spojená škola, sekcia osemročného gymnázia, Poprad)
Sťahovanie
Jedného dňa ma zobudili sirény a obrovská žiara. V kalendári bolo 4. augusta.
Presne 4. 8. 3528. Vyšla som z izby a pustila sa dole schodmi. Zamyslená som
kráčala a... a ostatné schody som zbehla asi dvoma kotrmelcami. Pristála som
v kuchyni. Začula som chrapľavý mechanický hlas: „Ha, ha, ha.“ Samozrejme, bola
to Diana. V dnešnej dobe má už každá rodina robota, ktorý pomáha v domácnosti
a ten náš sa volá Diana.
„O čo som sa to potkla, Diana?“ opýtala som sa.
„O kufre Dominika, o kufre. Ha, ha, ha, ha, ha.“
Obzriem sa a naozaj! Na schodoch, vlastne teraz pod schodami, boli naukladané
kufre. Môj, ocinov a aj mamin. „Ideme na dovolenku?“ pýtala som sa, ale nikto mi
neodpovedal.
„Haló? Háló!!!“ uvidela som maminu.
„Niekam ideme?“ pýtala som sa jej.
„No, áno, ocino ti to nepovedal?“
„Nie. On mi mal niečo povedať?“
„Áno.“ povedala mamina rozčúlene, „Peter, prečo si jej to nepovedal??!!“ zavolala.
„Mami, čo mi mal vlastne povedať?“ opýtala som sa, lebo vždy ma rozčúli, keď
niekto všetko naťahuje. Mama sa otočila ku mne a povedala: „Prepáč, zistilo sa,
že na Zemi začína vyžarovať nejaké nebezpečné žiarenie. Musíme rýchlo opustiť
Zem, takže sa sťahujeme na Certán.“
„Ce-Cer-Certán?“ opýtala som sa. „Áno, Certán. To je...Počkaj!!! To je tá planéta
však??? Mali by sme sa o nej učiť o rok v škole. A kedy sa sťahujeme?“
„Dnes o 12:30 odchádza náš výťah,“ povedala mamina.
Čo prosím? Výťah?“
22
„Vesmírny výťah. Samozrejme Pet... teda ocino povedal, že rakety sú už nemoderné
a že my musíme ísť niečím, čo je viac moderné, teda ideme vesmírnym výťahom,“
povedala mamina.
„A-há! To prečo si hneď nepovedala, že je to vesmírny výťah? To predsa viem, čo
je!“ Medzitým prišiel aj ocino. Naraňajkovala som sa, ale jedla som tak dlho, že by
sa to dalo považovať za obed.
„Obed!“ vykríkla som „Koľko je hodín?“ spýtala som sa sama seba a pozrela som
sa na hodinky, „12:15! Pre Pána Jána! Musím si švihnúť, veď o chvíľu nám ide
galaxyskúter!“. Galaxyskúter nás má premiestniť k vesmírnemu výťahu. Rýchlo
som sa išla prichystať.
O chvíľu sme prišli ku galaxyskútru a nastúpili sme. Zaviezol nás k výťahu asi
za 5 minút. Bolo to zvláštne, pretože inak by to trvalo pol hodiny. Cyklámenové
kabínky, ktoré boli pred nami rozostavené, vyzerali úplne ako výťah.
„Ktorý je náš?“ pýtala som sa ocina.
„Neviem. Ivanka, ktorým ideme my?“ opýtal sa maminy.
„Hneď týmto prvým, Peter, tento je náš.“ odpovedala mamina. Nastúpili sme.
Vo výťahu bolo možno tisíc tlačidiel. Ocino stlačil tlačidlo, vedľa ktorého bolo
napísané Certán. Čaká nás dlhá cesta, pretože by sme mali ísť asi 4 hodiny.
„Dominika, vstávaj, sme vo vesmíre!“ počula som mamin hlas. Okamžite som vstala
a pozrela som sa von maličkým okienkom.
„Nádhera! Aha! Nie je to náhodou Mars? A, a tam je mesiac!“ výskala som. „Vidíš
tú fialovú planétu so zelenými a modrými fľakmi? To je Certán.“
„Aha! Tak takto to vyzerá!“ zvolala som.
„Je to vlastne rovnaká planéta ako Zem, len miesto po hnedej, budeš chodiť
po fialovej zemi. Zaujímavé, nie?“ povedal ocino vzrušene.
„Áno, veľmi.“ povedali sme s maminou jednohlasne. Ešte hodinu a budeme
na Certáne.
O pol hodiny som sa začala dookola vypytovať otázky ako napr.: „Ešte dlho?“ alebo
„Koľko ešte?“ To robím vždy, keď sa na niečo teším a neviem sa dočkať prekvapenia.
A potom to prišlo. Po ustavičnom otravnom pýtaní sme konečne dorazili.
„Škoda, že Diana nemohla ísť tiež.“ Povedala som smutne a otočila som sa
k mamine.
„Pravda, pravda,“ odpovedala presne tak ako bolo u nej zvykom. Vyšli sme z výťahu.
Zrazu k nám dobehol malý mužíček a ozval sa mechanickým hlasom: „Vitaj-te
na pla-né-te Cer-tán. Ja som Uli, váš no-vý ro-bot.“
„Ty si robot?“ opýtala som sa ho. „Áno. U vás vy-ze-ra-jú ro-bo-ty in-ak?“
„Nóó, sú viac kovové a rozprávajú menej sekane. Ale to sa dá prestaviť, keby si
chcel“ povedala mu mamina. „No chc-el“ povedal Uli. Mamina ho otočila, na chrbte
mu niečo nastavila a povedala mu: „Povedz niečo, Uli.“
„Dobre, pani Boláková. Jéj, nerozprávam sekane!“ kričal od radosti.
„Super, tak nám dovoľ predstaviť sa. Ja som Dominika, toto je môj ocino Peter
a moja mamina Ivanka.“
„Teší ma!“ povedali sme naraz.
23
„Aj mňa. Teraz vás zavediem do vášho drapu.“ povedal Uli.
„Do čoho?“ spýtala som sa.
„Na Certáne bývame v drapoch. To je asi štvrtina z mrakodrapu. Takže taký
štvorposchodový dom“ povedal Uli. Nastúpili sme do divného vozidla, ktoré sa
podobalo sčasti na raketu a sčasti na auto. O pár sekúnd sme boli pri veľkom
dome, na ktorom bolo napísané Bolákovci. Mamina a ocino vybrali kufre a išli sme
do domu.
„Wow!“ povedala som a išla som si prezrieť náš dom. Na prvom poschodí bola
veľká jedáleň, kuchyňa, obývačka a hosťovská izba. Hľadala som schody. Našla
som len plošinu, ktorá mala jednu stenu s tlačidlami. Nastúpila som a stlačila
dvojku. „Jéééj!“. Na druhom poschodí bol obrovský bazén a sauna. Na trojku som
nešla, lebo tam je izba mojich rodičov. Na štvorke bola moja izba. Plošina sa začala
vznášať a priletela na štvorku. „Senzácia!“ zvolala som. Po takejto izbe som vždy
túžila. Bola tam veľká posteľ, písací stolík a veľa zaujímavých vecí. Niečo sa tam
vznášalo, niečo mizlo a niečo blikalo. Sadla som si na posteľ a asi som niečo
stlačila, lebo posteľ sa začala vznášať. Pomaly som išla aj s posteľou hore-dole,
hore-dole. Ešte stále som nedokázala uveriť tomu, že tu ostanem navždy
„Dominika!“ počula som maminu. Postavila som sa na plošinu.
„Čo je? Kde si?“ pýtala som sa a nakoniec som ju našla v kuchyni.
„Uli povedal, že tu nie je škola. Si šťastná?“ povedala vzrušene mamina.
„No, páni! To je paráda! To sa nebudem musieť vôbec učiť?“ zvolala som a vybehla
som von.
„Možno si tu nájdem nejakú kamarátku.“ Za sebou som ešte počula mamine: „Ako
to bude s učením, to budeme musieť ešte zistiť.“
Bežala som, bežala, keď som stúpila na niečo...tvrdé, okrúhle a vtom som sa ocitla
v zvláštnej miestnosti s miliónmi obrazoviek. V ruke som zrazu držala niečo, čo sa
podobalo na USB-čko. Na stene som našla otvor, kde som to USB strčila. Všetko
sa rozsvietilo a zablikalo. Z obrazoviek sa poskladala jedna veľká obrazovka a na
nej bolo napísané TAJOMSTVO CERTÁNU!!! V miestnosti som našla veľkú myš,
ktorá sa veľmi ponášala na ozajstnú myš. Klikla som a zrazu sa všetko zatriaslo...
„Haló! Dominika! Haló!“ počula som známy hlas.
„Uli? Kde som?“
„Ležíš na zemi.“ povedal Uli. Posledné, čo si pamätám bolo, že som spadla na zem
a...a viac si nepamätám. Uli povedal, že som zrejme stúpila na budúcník. Vtom
som si spomenula, na... vlastne na všetko. Povedala som to Ulimu a keď som prišla
na TAJOMSTVO CERTÁNU!!! zarazil sa.
„Pro-pro-prosím???“ povedal zdesene „TAJOMSTVO CERTÁNU!!!???“ „A-asi áno,
vlastne myslím, že áno, nie, som presvedčená, že áno!“ povedala som zmätene.
„A čo bolo ďalej?“ opýtal sa Uli.
„Neviem“ povedala som stále dosť zmätene, „potom prišlo to zemetrasenie!“
„Dokelu!“ povedal Uli a napaprčene odišiel.
Toto je veľmi čudná a pre mňa zatiaľ neznáma záhadná planéta. Budem ju musieť
ešte preskúmať a preskúmať jej tajomstvo. Už sa na to teším.
24
Mária Gubová (ZŠ – Alapiskola, Jelenec)
Cesta do minulosti
Zamýšľali ste sa už niekedy nad tým, aké by to bolo vrátiť sa späť v čase? Vrátiť
sa späť do minulosti. Ako malý som sa nad tým zamýšľal neustále. Aké to mohlo
byť pred sto rokmi, alebo pred dvesto! Akí tu žili ľudia?
Vyrastal som bez otca a matka ťažko pracovala, aby nás dvoch uživila. V škole
ma nikto nemal rád. Tvrdili, že som čudák. Aj to ma priviedlo k presvedčeniu niečo
v živote dosiahnuť. Lákala ma veda a technika, chcel som sa jej plne venovať. V
živote som nemal toho veľa, ale vždy pri mne stála milujúca mama a môj sen- cesta
do minulosti. Každý večer som si líhal s myšlienkou, že ráno vstanem a budem
bližšie k svojmu snu.
Prešlo pätnásť rokov. „Jorik, pohni si, nestihneš do práce!“ ozval sa mamin hlas,
ktorý prerušil tuhý spánok. „Už idem, mami!“ zakričal som z podkrovia. Čakal ma
prvý deň v novej práci. Auto som nevlastnil, no moje nové miesto – múzeum vedy
a techniky- nebolo príliš vzdialené. Vo vestibule som zastal. Čoskoro zaznel odkiaľsi
hlas. „Jorik Malkovič, dostavte sa na personálne!“ Vošiel som a uvidel obrovský
mahagónový stôl a kreslo obrátené k oknu.
„Takže, pán Malkovič, čo vás motivovalo uchádzať sa o prácu práve u nás ?“ Nevidel
som, kto mi otázku položil, ale hlas bol jednoznačne hlboký, mužský. Rozmýšľal
som, čo odpoviem a povedať pravdu sa mi videlo najlepšie. „Viete, ja som už od
malička túžil stať sa historikom.“
„ No, podľa referencií z vašej školy ste na toto miesto ako stvorený. Dúfam, že naša
spolupráca bude príjemná!“ Hlas stíchol bez náznaku, že by sa objavil predo mnou
jeho majiteľ a tak som sa pobral k dverám, ktorými som vošiel.
„Tak poďte, už na vás čakáme,“ ujal sa ma mladý muž, ktorý na mňa čakal pred
dverami. Zaviedol ma na pracovisko. Prvý deň v práci bol celkom zaujímavý. Ľudia
prichádzali, odchádzali. Stál som pri aparátoch a informoval záujemcov o všetkom,
čo ich zaujímalo. Po odchode posledného návštevníka som pozhasínal svetlá
a skontroloval všetky dvere. Všetko bolo v poriadku, až na jedny dvere. Vedel som,
že ich nemám dôvod otvárať, no akoby ma k nim niečo priťahovalo. „Nesmieš tam
ísť,“ vravel som si v duchu. „Ale prečo boli práve tieto otvorené?“ moja zvedavosť
zvíťazila a tak som sa rozhodol vojsť. Zišiel som po niekoľkých schodíkoch k akýmsi
objemným predmetom. Nedalo sa na prvý pohľad zistiť, čo to je, pretože všetky
chránili plachty. Odkryl som jednu z nich, celkom pri stene. Neveriac vlastným
očiam, prečítal som si so zatajeným dychom STROJ ČASU. Hľadel som naň ako
na prízrak. Toto bol on, môj detský sen, moja vysnívaná cesta do minulosti. Stál
som pred ním dlhú chvíľu neschopný pohnúť sa od dojatia. Prerušil ma až akýsi
buchot z hlavnej sály.
25
Rýchlo som vzácny objav zakryl a vyrazil z miestnosti ako šíp. Myšlienky
na zariadenie, ktoré som objavil, mi nedali v noci spať. Bolo zrejmé, že stroj má
poruchu, určite musí byť nefunkčný, keď je zavretý v sklade. Ráno som vstával
s presvedčením, že ho musím opraviť. Nasledujúci daždivý deň prilákal len
niekoľkých záujemcov a tak som hneď po záverečnej zamieril do skladu. Zastal
som pred objektom mojich detských snov a lámal si hlavu, čo s ním. Vravel som
vám už, že okrem histórie ma lákali aj technické veci a tak som sa pustil do zložitej
opravy poškodeného motora. A na druhý deň opäť uplynul celý rok, kým som si
mohol povedať, že som aj to len možno, dospel k zdarnému koncu. Najradšej
by som ho hneď odskúšal, ale zdalo sa mi to riskantné. Len tak si odísť...a čo
mama, aspoň jej treba niečo naznačiť, že sa chystám napríklad na služobnú cestu,
to bude najlepšie. No nakoniec som neodolal.
Sadol som si do pohodlného kresla vnútri zariadenia a skúsil stlačiť ovládací panel.
Nič. Nefungovalo to. Nasledovala obhliadka stroja. Zistil som, že na príčine zrejme
bude vypálená žiarivka, zdroj ovládania celého prístroja. „Takú by mohol mať pán
Pruskovič“, pomyslel som si. Pán Pruskovič bol starý pán, ktorý vlastnil obchod
so všeličím na okraji mesta. Zašiel som teda za ním. Ukázal som mu nefunkčnú
žiarivku.
„Mám presne to, čo hľadáš“, tykal mi, veď ma poznal od detstva. „Čo som vám
dlžný?“ „Ja...nechcem za ňu peniaze“ „A čo teda?“ „Ak sa dostaneš tam, kam
chceš, nájdi moju dcéru a povedz jej, že mi strašne chýba“ Nechápal som, o čo mu
ide. Ako vie, kde sa chystám? „Pane, ja vám nerozumiem“. „Vieš, Jorik, moja dcéra
pred šiestimi rokmi odišla na vojenskú misiu s utajeným programom, ale prezradila
mi aspoň toľko, že cestujú v čase. No už sa nevrátila, ani nikto z nich. Viem len,
že prišlo k akejsi poruche. Prosím ťa, nájdi ju!“ Spomenul som si na mamu. Aj ona
by sa o mňa takto trápila. „Ak sa mi to podarí, tak ju privediem, na to sa môžete
spoľahnúť!“
Vrátil som sa do múzea, vymeniť pokazenú žiarivku za dobrú. Nasledujúci deň
bolo múzeum zatvorené pre verejnosť, čo mi nesmierne vyhovovalo. Bol som rád,
že budem môcť časostroj vyskúšať. Zišiel som do zadnej miestnosti, odkryl plachtu
a sadol si do sedadla. Zažmúril som oči a stlačil tlačidlo. Chvíľu bolo ticho, až sa
ma zmocnilo sklamanie, že zariadenie opäť nefunguje. Vtom som pocítil tlak, začul
prenikavý hrmot ako pri veľkom prievane. Nemohol som tomu uveriť, no niečo sa
dialo. Podľa predvoleného programu mal som sa dostať do doby Vikingov. A zrazu
som stál na brehu mora, ukrytý v tieni niekoľkých stromov a neďaleko odo mňa
stála ich družina a rozprávala mne nezrozumiteľnou rečou. Ani zďaleka som sa na
nich nepodobal a tak som radšej ostal skrytý. No zvedavosť ma prinútila priblížiť
sa k nim bližšie a okrem zvedavosti to bol i hlad, pretože som už dlho nemal nič
v ústach. Znenazdajky som sa potkol, narobil pritom hluk a vtedy ma uvideli. Čo
keď ma teraz zabijú?
„Prepáčte, že vyrušujem, no nie som odtiaľto ...“ „Si u nás vítaný, cudzinec.“
26
Nemohol som uveriť vlastným ušiam. Veď ja im rozumiem a oni mne asi tiež!
Ten vynález asi pôsobí aj ako prekladateľ. No úžasné! Čím viac rečí vieš, tým si
viackrát človekom. A tu kde išlo o život, to platilo snáď dvojnásobne. Na moje veľké
prekvapenie, a tak trochu aj na moju počesť, vystrojili Vikingovia veľkú hostinu
a tak som sa konečne poriadne najedol. „Čo tu vlastne hľadáš, cudzinec?“ spýtal
a ma ich vodca. „Mám poslanie, hľadám tu jednu ženu.“ Opísal som im dcéru pána
Pruskoviča, no nikto o nej nepočul. Musel som sa pobrať ďalej. Prechádzajúc
v čase okolo veľkých pyramíd starého Egypta rád by som sa tam bol zastavil,
no musel som si nájsť niečo menej nápadné. Ocitol som sa neďaleko trhoviska.
Prehľadal som ho celé, no po dievčati ani stopy. Všade som sa na ňu vypytoval,
no až posledný, ktorého som sa spýtal, či nevidel dievča s čiernymi vlasmi
a modrými očami si spomenul, že ju možno videl. Neveriacky som naňho pozrel.
„A kde by som ju našiel?“ Sám ma viedol uličkou medzi kobercami a ukázal
na malý obchodík s korením. Práve doň vchádzala zahalená postava, ktorá mohla
byť práve tak mladým dievčaťom ako aj starou dámou v dôchodkovom veku. Závoj
skryl roky i postavu. „Prepáčte, nie ste náhodou Američanka?“ Na zvuk môjho
hlasu sa zvrtla a s úžasom na mňa hľadela. Kto v starom Egypte kedy vedel niečo
o Amerike.... „My sa poznáme?“ Vysvetlil som jej, prečo som sa ocitol na tomto
mieste. Od dojatia plakala, už dávno neverila, že sa niekedy dostane do nášho
sveta. „Čo sa vlastne stalo s vašou výpravou?“ bol som zvedavý aj na ostatných
členov supertajnej misie. „Nikto neprežil, len ja,“ viac som sa nepýtal. Chcel som
čo najrýchlejšie odísť domov a tak sme nasadli do časostroja, a vydali sa na cestu
späť.
Cestovať v čase má svoje výhody. Nečakáte na prípoje, stále máte miestenku
na to najlepšie sedadlo, a vrátite sa presne tam, kde chcete byť. Pravda, len vtedy,
ak sa nič nepokazí. Našťastie, cestou domov sa nič zlého nestalo a tak som čoskoro
mohol stratenú dcéru vrátiť do rúk jej otca, za čo som si vyslúžil vrelú vďaku.
No viac ako vďaka ma hrial pocit, že som na svoje potulky v čase našiel skúsenú
a ochotnú spolucestujúcu.
1. miesto II. kategória
Klára Futejová (Gymnázium, Topoľčany)
Modlitba za smrť
Vyzerala ako duch. Jej oči ... Kedysi žiarili ako drahokamy. Teraz ako prázdne
studne. Pleť len akási napodobenina toho, čo bývala. Kedysi. Človek si pod kedysi
môže predstaviť hocičo. Pre Angelu kedysi znamenalo pred dvoma rokmi. Vtedy
ešte bolo všetko v poriadku. Vtedy žila. Nikdy nezabudne na chvíľu, keď prvýkrát
počula to slovo. Vtedy cudzie. Dnes to bol celý jej život! To slovo jej znie v hlave
27
vždy, keď ju napadne, kde sú Georgove okuliare, ktoré práve hľadá, ale nemôže to
povedať. Keď ju George hladí po ruke a ona nemôže povedať, aká mu je vďačná
a ako veľmi ho miluje. Oči sa jej zaplnia slzami a on vždy priloží svoje pery na tie
jej a pošepká tie slová. Tie, ktoré mu ona ešte pred rokom opakovala, ktoré mu
šepkala, keď ju držal v náručí. Často si hovorila, že jednoducho nemôže. Ako vtedy.
„Láska, čo je? Čo ťa bolí?“ George k nej pribehol a stisol jej ruku. Pokúsila sa ju
stlačiť. Nešlo to. Cítila, ako jej pľúca prosia o ďalší kyslík. Ako mozog potrebuje
svoju dávku. Nemohla im to dať. Tak veľmi chcela kričať ... povedať, že sa bojí,
že cíti ... áno, bála sa smrti.
„Slečna?“ Počula neznámy hlas, jemný a starostlivý. Čiasi ruka sa dotkla jej
čela. Pomaly otvorila oči a zistila, komu ten hlas patril. Pani v stredných rokoch
s prefarbenými blond vlasmi. Usmievala sa na ňu. Kývla hlavou. Zrazu pocítila
dotyk celkom známy. Akoby v tej chvíli preletela jej vnútrom hádam stovka motýľov.
George sa na ňu usmieval. Ale v tom úsmeve nevidela len radosť. Videla úľavu,
lásku a veľa strachu. Nechcela, aby sa bál. Nechcela, aby prosil o jej život.
Nikdy na tieto veci neverila. V bezvedomí mala ... použila by slovo sen. Nebol to len
sen. Bolo to také skutočné.
V nose ju šteklila jemná vôňa kvetov a vlniaca sa tráva ju hladila po pokožke.
Opatrne sa posadila. Vôkol nej boli nádherne pučiace stromy a vo vzduchu bolo
cítiť jar. Chcela vstať, bežať a cítiť každučkú esenciu. Poobzerala sa, chcela vidieť
všetko krásne, čo cítila v tomto sade a uvidela , pre ňu, ten najkrajší obraz.
„George?“ Zdvihla ruku a dotkla sa jeho tváre. Bola hebká a horúca, taká, ako si ju
pamätala. Pobozkala ho.
„Áno, láska. Som tu.“
„Bože, tak veľmi ťa milujem,“ vzdychla medzi bozkami.
Chcela si užiť každú sekundu, pretože nevedela, či sa na toto miesto ešte vráti,
nevedela, ako dlho ešte bude môcť cítiť to, čo teraz.
„Poď, láska, niečo ti ukážem.“ Rozbehol sa pred ňou a ešte naposledy sa na ňu
šibalsky usmial. Angela ho so smiechom nasledovala a závoj zamatových vlasov
vial za ňou v tempe jej slobodného behu. Pulzoval v nej život. Cítila teplo, lásku
a bezpečie. Zastal. Angela si oprela ruky o kolená a zhlboka dýchala.
„Och, láska, myslím, že som trošku precenila svoju rýchlosť, vy ...“ Slová jej uviazli
v hrdle. Krásny obraz zelene a všetka tá vôňa sa rozplynula. Pred ňou bola len
púšť, suchá, bez života, akoby ho z nej niekto vysal do poslednej kvapky. Ten
život, ktorý pred okamihom prúdil sadom, ani čo by sa zľakol a odišiel. Nádherný
strom, obrovská pučiaca jabloň, ku ktorej predtým smerovala, ktorá ju lákala
šumom lístkov, šepkala jej, nech príde a nabaží sa tej krásy, tam už nebola. Pred
ňou sa vzpierala už len kostra. Holé vetvy bez drobných lístkov. Volali ju. Teraz
už počula len lámavý zvuk konárov. Len suchú prosbu o zmilovanie. Obzrela
sa okolo seba. Chcela nájsť Georga. Bežať k nemu. Skryť sa v jeho náručí.
Zbadala ho. „George, čo sa to stalo? Poď! Musíme ísť. Ja tu už nechcem byť.“
Načiahla k nemu ruku. No vtom. Niečo si uvedomila. Rýchlo ju stiahla preč.
„Máš strach? Láska ...“ Jeho šibalský úsmev sa zmenil na diabolský úškľabok
28
a v očiach, v ktorých predtým vrel život, blčal oheň. Ustupovala pred ním.
Nemohla sa mu otočiť chrbtom. Nedokázala odtrhnúť oči od diabolskej tváre.
Márne v nej hľadala stopy toho, že kedysi miloval. Nemala váhať. Schmatol
jej ruku. Ťahal k jabloni. Chcela kričať ... ale ... Ústa nevydali ani hlások. Bola
zmučená všetkým, čo sa jej stalo. Sadla si na vysušenú zem. Ticho vzlykala.
„Niečo ti dám, Angela.“ Zdvihol ruku ku konáru jablone. Vzal jablko.
Angela si ho predtým nevšimla. Viselo tam. Samé. Jediné. Všetko
prežilo. Krásne červené. Nádherne sa lesklo v Diablových rukách.
„Toto jablko predstavuje tvoju vieru. Tvoj najskrytejší a najvrúcnejší pocit.
Tento sad je tvoje vnútro. Tvoje sny, túžby, zážitky, poznania ... Všetko
sa stratilo. Ostala ti len viera. Vezmi si ho Angela a stráž ho ako oko
v hlave. To je to jediné, čo ti ostalo. Teraz poď so mnou. Ukážem ti Peklo.“
Angela sa triasla. V rukách niesla jablko, držala ho mäkko ako
malé bábätko, ale dosť pevne na to, aby si bola istá, že ho nestratí.
Diabol pokračoval: „Ukážem ti peklo. A každým tvojím zaváhaním bude
jablko hniť, až ti neostane celkom nič. Ale ak to zvládneš, Angela, ak
budeš vedieť, že to jablko ťa dokáže napĺňať, ver mi, že budeš šťastná.“
Pozrela mu do očí. Chytila ruku, ktorú jej ponúkal, v druhej pevne zvierala
jej vieru a vykročila s ním do kruhov pekla. Diabol priložil druhú ruku
k jej tvári a ona na okamih stratila vedomie. Prvý kruh pekla sa otváral.
Zarazila sa.
„Je
toto
king´s
cross?“
Sedela
na
lavičke
a
hlavu
mala
opretú
o
automat
na
lístky,
ktorý
nikdy
nefungoval.
Čakala peklo, aké videla vo filmoch. Oheň, kotly, jaskyne ... Ale teraz stáli na
nástupisku. Stáli v tej najväčšej hale, ktorá bola večne plná ľudí, ale v tejto chvíli tam
boli len holé steny, po ktorých sa plazil biely opar. A v tom si všimla, že jedny dvere
sú jemne odchýlené, akoby niekto práve nakúkal dnu. Angela váhavo pristúpila
k nim a pomaly, opatrne priložila oko k štrbine. Zakryla si ústa rukou, aby nevykríkla.
Pozerala sa na malú halu plnú ... Boli to vôbec ešte ľudia? Biele mátohy, na ktorých
pergamenová pokožka len visela. Chúlili sa v rohoch, kde hľadali úkryt, aby skryli svoje
nahé telá. Angela sa rozhliadla po miestnosti. Až teraz si všimla, že tam visí cestovný
poriadok, na ktorom však neboli žiadne trasy. Na okamih sa jej zmocnila panika.
„Čo, keď skončím tu? Na mieste, ktoré síce je, ale zároveň nie je ničím.
Skončím tam, odkiaľ by som mala odísť, ale nebudem patriť nikam.“
Cítila za sebou Diablov úsmev. Pozrela si do rúk. Od strachu stlačila
jablko. Cítila, ako hnije. Ako umiera. Zhlboka sa nadýchla a zavrela oči.
„Nie, nebojím sa. Verím, že nie som prázdna. Spoznala som lásku, nehynúcu a večnú.
To mi stačí!“ Na chvíľu zamrzla v napätí, no pocítila, ako v jej rukách opäť pučí život.
Diabol, cítiac, že tu stratil svoju šancu, ju chytil za plece. Tentokrát zavrela oči.
Keď ich znovu otvorila, aj keď bola pripravená na všeličo, toto ju prekvapilo. Druhý
kruh trestal hriešnikov, ktorí ukájali svoje túžby. Už neočakávala plamene, ale aj tak
ju prekvapilo to, čo videla.
„Party?“ Videla tam ľudí tancujúcich v rytme vášnivej hudby, oddávajúcich sa
túžbe po dotykoch. Túžbe po hriechu. Myslela si, že musia byť šťastní. Majú to,
29
čo chcú. Už-už sa chcela rozbehnúť k nim, dotýkať sa roztúžených tiel. Ale keď
sa im bližšie pozrela do tváre, videla tam muky. Myslela si, že to chcú robiť, ale ak
sa lepšie započúvala a nevnímala len rytmus, počula stonanie, prosby o to, aby
mohli prestať. Videla ich umučené tváre, ale neprestávali – nemohli. Na druhej
strane videla potoky jedla. Krásneho dobrého jedla. Pozrela sa, odkiaľ je to jedlo.
Sypalo sa z obrovských stolov, z ktorých sa šmýkalo v neskutočných množstvách
a dopadalo na ... Zem? Nie, kopy jedla sa strácali. Pod nimi ležali ľudia. Tuční
a neschopní sa pohnúť. Ruky a nohy mali priviazané putami. Boli príliš úzke.
Nestačili na ich tučné končatiny. Zarezávali sa im do mäsa, stekala im po nich
horúca krv a oni nemohli bojovať. Chceli odvrátiť hlavu a už nikdy necítiť tú chuť,
ale nemohli. Boli ako zakliati. A Angela mala silné podozrenie, že títo všetci sú
naozaj zakliati. Videla ešte mnohé túžby, no po tom, čo počula plač a škrípanie
zubami, už necítila túžbu pridať sa k týmto hriešnikom.
„Ale no táák. Pozri sa na nich. Však po tom túžiš?“ Diabol sa uškrnul. Angela
pokrútila hlavou. Pozrel sa do jej rúk. Zbadal nádherne červené jablko.
„Tak dobre. Teraz ťa vezmem do kruhu tretieho. Kruhu tých najhorších hriešnikov.“
Angela nevedela, čo má čakať. V prvých dvoch uzrela toľko úzkosti, toľko smútku
a bolesti, že si nevedela predstaviť ten najhorší. Tuho zavrela oči. Keď ich opäť
otvorila, bola v šoku. Toto vytlačilo z jej mys e všetko, čo videla doteraz. Bola
pripravená vidieť Peklo. Peklo tak, ako ho poznala. Myslela si, že konečne uvidí
šľahajúce plamene oblizujúce rozpálené steny. Ale videla len ľad. Studený modrý
ľad, studený ako sama smrť. Sledovala, ako jej z úst stúpajú obláčiky pary.
„To nemyslíte vážne. Prečo ľad?“ Obrátila sa na Diabla. Nechápala to.
„Pozri sa bližšie.“
Angela pristúpila k stene z ľadu, zoškrabala jemnú vrstvu snehu a čakala, že uvidí
svoj odraz. Namiesto svojej tváre zbadala cudziu. Nehybnú, zamrznutú. A vedľa
nej ďalšie a ďalšie. Kľakla si na kolená a odhrabovala sneh. Zrazu stála na ľade
a pozorovala desiatky tvárí. Myslela si, že sú mŕtvi, ale keď sa opäť pozrela do
jednej z nich, videla, že jej oči blúdia po jej tvári ani čo by chceli len pohľadom prosiť
o pomoc. Angela ustúpila na bok a posadila sa na vyčnievajúci kus ľadu.
„Toto je ten najhorší trest. Byť živý a neschopný ani najmenšieho pohybu. Vnímať
všetko, ale nemôcť sa slobodne rozhodnúť. Byť duša v mŕtvej schránke.“ Pošepkal
jej Diabol.
Angele sa vykotúľalo jablko z ruky. Len čo sa dotklo ľadu, zhnilo a zamrzlo.
Roztrasenými rukami si objala plecia. Knísala sa dopredu a dozadu ako malé dieťa.
Po lícach jej tiekli prúdy horúcich sĺz. Na zem dopadali ako malé kúsky ľadu.
George ju chytil za ruku. Ona už nevnímala biele steny. Nemocničný zápach.
Myslela na to, čo videla.
Bola unavená. Bola v kóme. Spomienka ju rozrušila. Zavrela oči. Na okamih
zadriemala. Opäť sen. Vidí Diablovu tvár. A vtom. Ten rozhovor. Začuje len útržky.
„Koľko má ešte času?“
„Nemôžem vám povedať presne. Pľúca sú v zlom stave. Dávame jej asi dva dni.
Všetko záleží na tom, ako bude bojovať.“ Odpovedal Georgovi doktor nacvičeným
30
ustarosteným hlasom.
„Zvládne to. Bude silná.“
Angele po chrbte prebehli zimomriavky. Aký zvláštny pocit počúvať o svojej smrti.
Mala pre nich však jednu novinu... Nebude bojovať. Nechce. Nemá to zmysel.
Život je zmysluplný s rodinou, láskou, prácou. A tu je bezodná prázdnota zúfalstva.
Hodnoty sa rozplývajú a ona visí za končeky prstov zo skaly a jej nohy sa hojdajú
nad priepasťou. V hlave spomienky na časy, keď ešte nevedela, ako tá priepasť
vyzerá. Stála na vrchole tej najvyššej hory a na priepasť ani nedovidela. Mala
prácu, ktorú milovala. Mohla sa dotýkať manžela, ktorého milovala. Vedela sa
porozprávať so sestrami, ktoré milovala. Teraz jej ostali len Georgove starostlivé
dotyky. Pocit, že sa neudrží na okraji priepasti, prichádzal a ona každou sekundou
uvoľňovala zovretie skaly. Pád je blízko. Bližšie ako kedykoľvek predtým.
„Zlatko? Už si hore?“ Podišiel k nej.
„Nechám vás,“ povedal doktor medzi dverami a už videli len záblesk bieleho plášťa.
Dvere sa s vrzgotom zavreli. George sedí na posteli. Mocne ju objíma. Cíti jeho
lásku aj jeho strach.
„Milujem ťa.“ Pošepkal jej.
„Milujem ťa.“ Pomyslela si Angela. Pozrela sa mu do očí. Do toho pohľadu vložila
všetku nehu, ktorú v sebe dokázala nájsť.
Prešiel si chrbtom ruky po líci. Bolo to prvýkrát, čo ho Angela videla plakať.
„Zvládneš to. Spolu to zvládneme.“
Mala pocit, že ani sám tomu neverí. Nechcela bojovať. Chcela sa pustiť a voľne
padať. Musela byť sama. Premýšľať o smrti. O tej čiernej panej, ktorú túžila pozvať.
Nech po ňu príde. Vezme ju k sebe. Nechcela byť uväznená v tomto tele. Mŕtvej
schránke. Prvýkrát od chvíle, čo sa prebrala, priznáva sama sebe. Som najhorší
hriešnik. V najstrašnejšej časti pekla. Kde urobila chybu? Kde zlyhala? Kde nekonala
správne? Trestá ju Boh za to, že nie je matkou? Že sa niekedy nespráva najlepšie
k ľuďom? Že bola hriešna? Sú to hriechy, za ktoré si zaslúži takto trpieť? Nepoznala
odpoveď. Vedela, že ju nepozná nikto na tomto svete. Pozrela sa Georgeovi ešte
raz do očí. Sledoval ju. Chvíľu váhal. „Ty už nechceš bojovať, však?“ Keď zbadal
úľavu v jej očiach, keď vedela, že konečne to vie, rozplakal sa. Potichu a jemne mu
stekali po lícach slzy. Pocítila ľútosť. Už nevládze. Nechcela ho tu nechať samého.
Je mu všetkým. Ale nemohla. Ani jeho slzy nemohli presvedčiť, že to nie je až také
zlé. Že predsa je nádej. Nie je ...
„Drahý Bože, daj, nech už nemusím trpieť v tomto tele. Nemuč ma už. Vezmi si ma.
Postav ma pred božskú bránu. Súď ma. Len ma už nenechaj takto žiť. Ako v pekle.
Otče náš, ktorý si na nebesiach ...“ Už na ničom nezáležalo. Angela sa modlila.
Modlila sa k Bohu. Nech ju vymámi zo zovretia Diabla. A bude voľná. Nastala tá
chvíľa. Je koniec. Sedeli pri nej. Všetci, ktorých milovala. Boli pri nej. So slzami
sledovali, ako odchádza. George ju držal za ruku. Chce byť silný. Angela už o tento
život nestojí. Vie to. Chce byť silný. Nebude ju pútať k sebe len preto, že život bez
nej pre neho nemá zmysel. Angela mu bola za to vďačná. Aj sestry plačú. Každá
ich slza ju tu drží dlhšie a dlhšie. Každá slza jej zas a zas zabodáva nôž do tela, ale
31
... Nezabíja ju. A tak po tom túžila. Chcela odísť. Cítiť sa ľahká ako pierko. Chcela
vidieť svetlo. Nič necítiť.
„Prečo sú takí sebeckí? Nestojím o to takto žiť?“ Angela už nedokázala rozmýšľať
inak. Bola naplnená túžbou po smrti. Po voľnosti. Neuvedomovala si, aké zlé je
prosiť Boha o to, aby si vzal naspäť najvzácnejší dar, ktorý nám dal.
Pokúsila sa pohnúť prsom. Ruka sa zovrela v päsť. Stále neotvárala oči. Ležala.
Pohla každou časťou tela, aby si bola istá. Nezdá sa jej to. Konečne pomaly otvára
oči. Sedela na nemocničnej posteli. Vôkol nej len biela hmla. „Som mŕtva? Tak kde
ste kto? Poď si konečne po mňa, Bože! Zober ma k sebe!“ Zakričala z plných pľúc.
Šťastná. Teraz jej bude konečne dobre.
„Prepáč, meškám, ale nie si tu sama.“ Ozval sa za ňou mrazivý hlas.
Angela sa nechcela otočiť. Nechcela, aby sa potvrdilo to, čím si bola v tom okamihu
takmer istá. Odmietala tomu uveriť.
„Ty?!“ Otočila sa nakoniec s výkrikom. Zbadala tú tvár. Padla na kolená. Rozplakala
sa.
Posledné zvyšky jej nádeje ju donútili ešte raz pozdvihnúť zrak. Hľadela
do Diablovej tváre.
„Ja ... ja, ja nerozumiem. Prečo? Prečo?!“ Kričala na Diabla a bila ho päsťami
do pŕs.
„Ešte sa pýtaš? Tak ja ti to poviem. Myslíš, že ťa Boh chce pri sebe? Zahodila si to,
čo ti z lásky dal. Nepozeraj sa na mňa tak nechápavo. Život, Angie, život. Krásny.
Čistý život. Nebude ťa chcieť, keď si ho prosila, nech si vezme svoj dar späť. Ako
Georg. Vrátila by si mu prsteň, ktorý s láskou vyberal, pretože sa ti nepáči? Vzal by
si ho a dal ti bez hnevu iný? Nie, Angela.“ Vysvetľoval jej a povýšene na ňu hľadel.
A s akou nenávisťou! Ty si to na mňa narafičil. Ty si ma presvedčil, ako mi je
na svete zle.“
Diabol nereagoval. Akoby ho ani neprerušila. „Čuduješ sa, že sa mu to nepáči?
A čo slobodná vôľa? Dal ti ju. Možnosť rozhodovať sa. Pre vieru. Jablko. Spomínaš?
Prečo si sa nerozhodla veriť, ale vzdať to. Nerozumné. Budeš pykať!“ Angela
hľadela na neho so strachom. Všetko pokazila. Všetko zahodila. Nevládala. Sama
si vymerala trest. A odpykávať ho bude večnosť. Vedela, kam ju Diabol vezme.
Mohol mať pre ňu len jedno miesto. V jednom kruhu pekla. Urobila chybu. Zaslúži
si trpieť. Už, už chcela chytiť Diablovu ruku. Nech si ju vezme. No zarazila sa: „Ako
to, že ťa to tak vzalo? Ako to, že ti tak záleží na tom, že som si nevážila život?“
„Neumrel som a nebol som ani živý. Uváž, ak máš len byľku fantázie, aké sa
so mnou diali divy.“ Odpovedal jej mrazivo a vzal ju navždy do najhoršieho kruhu
pekla.
32
2. miesto II. kategória
Ľubor Čambál (Gymnázium Jána Hollého, Trnava)
PROCES
16 rokov. Vek, v ktorom každý obyvateľ Starého Impéria dostane výnimočnú
schopnosť. Jedinečnú, čisto ľudskú. Dlho študovanú, pretváranú až do modernej
podoby.
Prví ľudia, ktorí túto schopnosť získali, žili iba štyri generácie predo mnou. Ľudia
sa s ňou ale už zžili. Odvtedy bez problémov dostávali, dávali alebo najčastejšie
vymieňali úseky času, samozrejme, iba svojho života. Potom dokázali prežívať
niektoré minúty, hodiny či dni viackrát, alebo ich mohli preskočiť a skočiť v čase
bez toho, aby prežili čo i len sekundu.
Môj čas nadišiel tiež.
Ležal som na nemocničnom lôžku v miestnosti úplne uzavretej od okolitého sveta.
Nemohli sem vniknúť žiadne vlny, aby nerozladili prístroje či proces. Bol som tu
iba ja a zamestnanec tohto zariadenia. Zariadenia na správu osobného času.
Na miechu a hlavu som mal pripevnené skenery, ktoré vykonávali úplnú diagnostiku
mojej nervovej sústavy. Zistené údaje boli odosielané na nástennú obrazovku,
kde sa premietali v podobe písmen, cifier a znakov, ktorým som ja, prirodzene
nerozumel. Ale ich obsah sa dal vyčítať z výrazu tváre postaršieho medika.
„Bez akýchkoľvek komplikácií ste schopný pracovať s časom, pán Vicariis,“ odvetil
pokojne po chvíli.
V tej chvíli mi spadol obrovský kameň zo srdca, že sa môj nervový stav nezmenil.
Nekompatibilita s touto schopnosťou predstavovala iba 0,001%, ale človek si
povie „čo ak ja?“ V napätí som čakal, čo bude nasledovať, aj keď som z celoročnej
prípravy vedel úplne presne, čo sa má diať.
Odstránil mi z tela skenery a opatrne som sa posadil na lôžko. Pracovník zatiaľ
priniesol prístroj, nazývaný connector, čiže spojka, z ktorého trčali dva drôtiky
a zložil ho na stolík vedľa mňa.
„Poprosím vaše osobné hodiny, pán Vicariis,“ požiadal ma pracovník. Z vrecka na
nohaviciach som opatrne vytiahol zlaté dvojplášťové hodinky. Nadýchol som sa a
podal som mu ich. Uvedomil som si, že s tými hodinkami už budem spätý nadosmrti.
Keď už sa raz na mňa naviažu, stanú sa externou súčasťou môjho nervového
systému. Medik vzal hodinky a zozadu k nim pripojil jeden z drôtikov. Nato ma
požiadal, aby som sa otočil. Vpichol mi do šije ihlu napojenú na drôtik, v ktorej bola
mikrosonda. Bolesť som kvôli adrenalínu kolujúceho v mojich žilách vôbec necítil.
„Niektorí hovoria, že za tých pár sekúnd, keď sa vaše hodinky prepoja s mozgom
a nervovou sústavou, uvidíte celý svoj život a pár rokov budúcnosti. Nemusíte
sa obávať, je to len pravdepodobná budúcnosť, budúcnosť, ktorú si vaša myseľ
predstavuje. Ste pripravený?“ obrátil sa na mňa medik.
Nebolo už cesty späť. Buch, buch ... Srdce mi bilo ako o závod. Skoro som nedýchal,
svet sa začal krútiť okolo mňa.
„Áno,“ povedal som skoro nepočuteľne.
33
Pracovník zapol connector.
Podľa mojej rodiny, stojacej za jednostranným zrkadlom, ma v tej chvíli pochytil
kŕč. Niekoľko sekúnd boli všetky svaly na celom mojom tele napnuté, a potom to
prestalo. Hneď nato som sa rýchlo posadil, akoby som sa práve vymanil z nočnej
mory. No ja som si pamätal iba to, čo sa mi odohralo v mysli. Dosiahol som na
spomienky z ranného detstva, o ktorých vedci tvrdili, že sú stratené.
...prvý nádych ..., prvé kroky.., prvé slová ..., leto u starých rodičov..., dovolenka
v Carnuntum..., prvý deň v škole..., smrť môjho psa ..., niekoľko vysvedčení...,
prázdniny v Epidaurum..., dnešok..., prvý dopravný prostriedok..., maturita..., prvý
deň na univerzite...
...no však aj prvé rituály, nespočetne veľa bývalých primitívnych civilizácií,
na ktorých vznikol tento moderný proces...
... potom nekonečný pád všeobecným časom...
Nato som sa prebudil. Niečo ma vytrhlo z hustej čierňavy mojej hlbokej mysle.
Ako by som práve unikol Cerberovi spred tlám. Ako by som sa bol práve vymanil
z drtivého Plutovho zovretia. Precitnutie späť do reality bolo však napodiv rýchle.
V šiji som už nemal ihlu. Cítil som však tikanie hodiniek ležiacich na stolíku vedľa
mňa. Cítil som to v každom nerve a v každej bunke na tele. Bolo to ako tlkot srdca.
Nič som nevnímal.
„Teraz, ako iste viete, musíme urobiť pár testov,“ povedal medik. „Koho ste si vybrali
ako prvú osobu výmeny?“ spýtal sa ma.
„Zavolajte môjho brata Dominica, prosím,“ požiadal som ho a prešiel som na druhú
stranu miestnosti, kde bol pripravený stôl s dvomi stoličkami. Medik zatiaľ vpustil
dnu môjho staršieho súrodenca Dominica. Sadol si na stoličku oproti.
„Tak už to máš za sebou Constantine. Ako sa cítiš?“
„Trochu vyčerpaný,“ ticho som mu odpovedal.
„Ja som sa vtedy cítil, ako keby ma prešiel valec. Nemohol som sa ani postaviť,
veď si pamätáš.“
„Už cítim tikot hodiniek,“ šepkal som.
„Ako všetci. Nie je však isté, či ich dokážeš použiť,“ tvrdil Dominic.
„Môžeme prejsť k testom,“ povedal medik. „Pamätáte si ich Dominic? Vy ste u nás
v Laugariciu nepodstupoval tento proces, že?“
„Nie, ja som bol v Aquincum, ale o to nejde. Pamätám si to,“ odbil ho Dominic.
„Constantine, dám ti minútu, OK. Teraz je 15:19. Dám ti minútu od 15:20
do 15:21?“ povedal brat. Na svojich sklených hodinkách, nastavil parametre svojho
darovaného času. Hneď na to ich priblížil k mojím a uskutočnil prevod.
„Každé odbitie sekundy kliknete sem. Ja vás zastavím, keď prejde minúta
vo všeobecnom čase,“ prikázal mi medik podávajúc elektronické počítadlo.
Zvyšok devätnástej minúty tretej hodiny poobede sme prečkali v tichosti
34
a očakávaní.
Práve vtedy, keď na mojich hodinkách sekundová ručička prešla do ďalšej minúty,
začal som klikať. Nevnímal som nič okrem tikania a počítania sekúnd. Nevšimol
som si ani to ako môjho brata pohltil čas. Počul som iba dva zvuky.
Tik. Tap. Tik. Tap. Tik. Tap.
„Koniec,“ vyhŕkol medik.
Obzrel som sa okolo seba. Prebralo ma to akoby z hypnózy. Ako keby ma tá práca
a ten zvuk dostal úplne niekam inam. Aj môj brat sa tu nebadateľne zjavil.
„120,“ povedal som potichu.
„Takže z tejto strany to funguje bezchybne,“ priznal pracovník, „všeobecný čas
15:21.“
„Prijímať dokážeš, že Constantine?“ pousmial sa Dominic. „Ešte uvidíme, či nemáš
problémy s darovaním. Vždy si bol tak trochu lakomý.“
Vzal som svoje hodinky do rúk. Do riadku odovzdať som zadal od 15:22 do 15:23
a previedol som ju Dominicovi.
Keď mi už zostávalo iba pár sekúnd do prvého časového skoku, moja tréma sa
záhadne vytratila. Strach z neznáma tu už tiež nebol. Ľudia tento skok opisovali
ako blesk, výstrel či pád na zem. Môj brat ho prirovnal k preletu cez tunel, ktorý
však netrval žiaden čas. Teraz mám však ja príležitosť k jeho opísaniu.
Hneď ako sekundová ručička skočila na 1, prvú sekundu som si uvedomil, že niečo
nie je v poriadku. Žiadny záblesk, žiadny výstrel, proste nič.
„Mám to za sebou?“ opýtal som sa ich.
Nereagoval. Brat tam iba nehybne sedel a pozeral sa na svoje hodinky. Medik stál
vedľa stola a pozeral sa na mňa. Jeho kamenná tvár sa nehýbala.
A potom si uvedomil, čo sa stalo.
Nepripravovali ma na to. Všetci vedeli o rizikách, ale percento ľudí, ktorí zostanú
zaseknutí medzi časom, bolo veľmi minimálne. Mnohí to nazývali Purgatorio, čiže
očistec. Mohol som tu stráviť niekoľko minút, dní alebo rokov. Bol to stav, keď pre
mňa čas zastal, moje hodinky stáli tiež, ako aj všeobecný čas.
Bezmocnosť.
Vstal som zo stoličky, ale moje nohy vypovedali službu. Padol som na kolená.
Nevedel som, čo mám robiť. Jediná poznámka o tomto stave, ktorú som si pamätal
bola to, že mám čakať. Svet okolo mňa sa začal točiť – padol som tvárou na zem.
Cítil som, ako padám do hlbokej priepasti beznádeje.
Vtom sa nado mnou zjavila bratova tvár.
„Každý zažije Purgatorium, Constantine.“
Ucítil som tikot hodiniek ...
35
3. miesto II. kategória
Michal Škrobánek (ZŠ a Gymnázium Vítkov, příspěvková organizace, Vítkov)
CELA
Prolog:
Mám na rukou krev andělů,
už neuslyšíš jejich křídel šum,
smířil jsem se s váhou svého údělu
a pochopil, že smrt je nepoznaný um,
že i utrpení je vlastně dar,
a že neprožil život ten, kdo je stár,
marné je plýtvat slzivou lítostí,
když mám na rukou krev nebeských bytostí,
marné je hledat v kruhu roh,
vždyť i Bůh sám je neznaboh.
Raději vstoupit slepě do Hádu,
než považovat život za nepoznanou záhadu.
Proklínám každý svůj verš a rým
opovrhuji zrakem pohaslým.
Posedl mne démon svatosti,
vzal si kus vaší lidskosti.
Musím se vám dnové doznat,
že soudit je snazší, než poznat,
a že se vysmívám vašemu soudu
a dál plavu v nenávisti proudu.
Ano! Nenávist, to je skrýš!
Až ztrátu utrpíš, třeba pochopíš…
Nehledej rozum ve slovech šílence,
nesnaž se přiblížit jeho myšlence,
neb shoříš ohněm nebeských jezdců
a z prokletí tě nevykoupí ani tisíc měšců
Pomalu otevřel oči. Ne, nebyl to sen. Skutečně je ještě naživu. Den nebo noc?
A záleží na tom? Dávno ztratil pojem o čase. Čas ztratil pojem o něm. Spal, když
byl unaven. Jedl, když měl hlad. Jeho život závisel na instinktu, ne na čase. Svět
se ponořil do tmy chaosu. Jediným světlem zůstala vůle. Vůle žít. Pro něj už neměl
život smysl. Ty čáry na zdi, které pravidelně přepočítával, mluvily jasně. Třetí rok
o samotě. V zásobníku zbyla poslední ampule. Látka proudila přímo do žíly. Dodnes
si uchoval vzpomínku na první aplikaci. Dostával silné křeče. Nyní má bolesti, když
tělo nemá drogu včas. Ta látka jej ničila a držela při životě zároveň. Byla lékem
i záhubou. „Takže zítra,“ povzdechl si. Nebyl to povzdech beznaděje ani zoufalství.
Spíše smíření, povzdech jakéhosi očekávání. Očekávání blízké smrti. Opláchnul si
obličej. Ze zrcadla se na něj dívala zcela neznámá tvář. Kdysi krásná, mladá a plná
36
vitality. Měl oči po matce. Vždy byl středem pozornosti všech žen. Teď k němu,
ale promlouval neznámý cizinec. Až po chvíli si uvědomil, že v těle cizince je on
sám. Hladil si rukou pravou tvář. Místo, které dříve patřilo rannímu strništi, bylo
pokryto odpornými jizvami. Stopy po spálenině. Cítil žár plamene. V uších znovu
slyšel její křik. V dlaních opět cítil tíhu vlastní bezmocnosti. Oči jeho matky musely
pozorovat, jak pomalu umírá v plamenech. Ale on přežil. „Frede! Kde jsi?!“ Rozběhl
se temnou uličkou a hbitě zahnul doleva. Znal dokonale každý centimetr své cely.
Nikdy sem nepronikl ani paprsek slunce. Stal se z něj stín. Zapomněl, jak vypadá
svět, jak voní vzduch i jaké je pohlazení větru. Zapomněl melodii ptáků i chuť jahod.
Znal jen ticho. Občas vydržel sedět celé hodiny a jen tak meditovat. Slyšel tlukot
vlastního srdce, někdy i šum krve, která si razila cestu žílami. To pak s Fredem
vždycky vybuchli smíchy. Fred! „Kde jsi, Frede?!“ … „Tady jsi příteli, už jsem se
pomalu začínal bát.“ Z šera na něj koukal svýma přišitýma očima malý plyšový
medvídek. „Pojď, Frede, musíme za Suzanne.“ Vběhl do úzké komory. Nenáviděl
tuhle cestu. Byla úzká a připomínala mu šachtu, kterou tehdy utíkal. Uprostřed malé
předsíně stál stůl. Přiběhl k němu. Sedl si na zem. „Ahoj miláčku, jak ses vyspala?
Cože? Jo mám se parádně… Musím ti říct, co se nám tady s Fredym včera stalo
… Co? Aha, promiň, stalo se to už ve středu. Díky Fredy, ještě, že tě mám. Co
jsem tady, Suzanne, nemám vůbec ponětí o čase. Tak tedy … chtěli jsme s Fredym
zkusit, jestli je už venku čistý vzduch. No a představ si, když jsme otvírali poklop,
tak se urval ventil a ten podtlak mě málem zabil.“ Válel se na zemi smíchy. Vedle
něj jen němá tvář plyšového přítele. Na stole stála váza. „Proč, Suzanne?! Proč se
mnou nemluvíš?! Nebyla to má chyba!“ Rozzuřil se. Vstal, uchytil vázu a hodil s ní
o zeď. Váza se roztříštila a popel se rozsypal všude po zemi. „Co to sakra děláš, ty
odporný, špinavý …“ Uchopil Freda a bez milosti mu utrhnul hlavu. Plyš se válela
mezi popelem. Malá knoflíková očka posmutněla při pohledu na výraz bezedného
šílenství člověka, který byl dosud přítelem. „Dost!“ Najednou ho přemohla únava.
Posadil se. „Ne, nedostanou mě. Musím se najíst. Budu připraven!“ Chytil se
za hlavu a znovu propadl totálnímu zoufalství. „Suzanne!“ Plazil se po zemi až
k popelu. Znovu plakal. Pořezal si koleno o střep. Krev, tekutina, která znamenala
život. Namočil do ní prst a ochutnal. Nabral plnou hrst popela. Sypal si ho na hlavu.
Smál se. Zoufalství přešlo v pocit štěstí. „Miluj mě!“
Ze tmy se ozvalo podivné skřípání. Polekal se. „Co je to?“ Vzduch se ochladil.
„Ale ne, zastihli mne nepřipraveného! Kde jen je?“ Vstal a nejistým krokem přešel
do místnosti se zrcadlem. Otevřel malá postranní dvířka. „No tak, mysli, mysli.“
Poslepu nahmatal to, co hledal. Baterka! Uchopil kovovou trubku a šel po zvuku.
„Tak se ukaž, kde jsi?“ Z nejhlubší tmy místnosti na něj upírala zrak malá postava.
Rozběhl se přímo proti ní. Svítil si na cestu. Uklouzl, až teď pocítil ránu na koleni.
Stále krvácela. Rozmáchl se železnou zbraní, až to zadrnčelo. Rychle nabral nové
síly. Udělal dva kroky dopředu, baterka pomalu docházela. Stejně, jako všechno
tady. Zrak malé postavy patřil děvčátku na obrazu. Stála na pobřeží a pozorovala
západ slunce. Vítr si pohrával s jejími blonďatými kudrnatými vlasy a její úsměv
byl plný upřímnosti a štěstí. Oněměl. Stál a jen pohlcoval krásu obrazu. Dívka mu
37
mávala svými kadeřemi. Viděl v ní vše, co zapomněl. Posadil se a svítil baterkou
přímo na slunce. I z obrazu ho jeho paprsky hřály a on cítil jejich teplo.
Opět otevřel oči. „Co se to stalo?“ Baterka už jen slabě blikala. Podíval se kolem
sebe. Dívka se na něj už neusmívala. Byla temná, jako celé tohle prostředí.
Domov … Vstal. Poznával tuhle místnost. „Ale to je přece … Frede, jak jsme
se sem dostali?“ Došlo mu, že Fred už není. „Probůh, já ho zabil.“ Po tváři mu
znovu kanuly slzy. Každá slza, která stékala po jeho jizvě, jej pálila jako plamen.
Klečel na zemi a prsty hladil plátno obrazu. Ztratil cit. Podíval se na své ruce. Byly
modré a neprokrvené. Hůř se mu dýchalo. Ztrácí imunitu. Další drogu nemá. Pocítil
první křeč v břiše. Postavil se na nohy a zamířil najisto. Před ním se rozprostírala
dlouhá široká chodba, na jejímž konci byly dveře. Takové, jaké kdysi vedly do sejfu
v bance. Znal takové dveře ještě z dob, kdy s matkou navštěvovali občas otce
v práci. Jeho otec byl bankéř. On však více miloval slova nežli čísla. Poklop byl
zapečetěn. Křeče nabíraly na intenzitě. Doběhl až k nim. Pevně stiskl kovovou tyč,
kterou třímal v rukou, a uhodil. Jednou, dvakrát, třikrát … nic. Vydržel takhle mlátit
notnou chvíli, než ho bolest přinutila přestat. Ruce měl sedřené do krve. Na koleni
se vytvořil strup, který pomalu praskal, a opět z něj vytékala blahodárná tekutina.
„Musím, musím!“ Vší silou mrštil tyč proti dveřím. Netrefil se. Vzduch se mezitím
stále více ochlazoval. Nebyl to vzduch. Celé jeho tělo chladlo. Ve zdi čpěla díra.
Podíval se blíž. Nohu už téměř necítil a jen ji za sebou táhnul. „To je ono!“ Dírou,
kterou vytvořil vrhnutý kus železa, viděl něco, čeho si dříve nevšiml. Hydraulický
přívod k poklopu. Tentýž, který jej ve středu pod tlakem málem zabil. Uhodil do něj.
Zasyčela pára. Vystříkla na něj podivná horká hmota. Tlak jej odmrštil na sousední
stěnu. Necítil hrudník. Sesunul se k zemi. Bolest, to jediné teď cítil. Zvracel krev.
Ležel ve vlastních zvratcích a nebyl schopen pohybu. Zvedl hlavu a podíval se
směrem k velkým kulatým dveřím. Byly pootevřené. Přepadla jej euforie. Plazil
se až k nim. Se smíchem přinutil tělo vstát. Otevřel je dokořán. Temnota. Dlouhá
chodba. Kráčel odhodlaně. Žebřík. Nevnímal slabost, bolest ani tmu. Vyšplhal až
nahoru, otevřel další menší poklop. Zasáhla ho vlna světla. Něco, co neznal. Plazil
se dál. Nevěděl kam ani proč. Nohy se mu bořily do něčeho měkkého. Podíval se
blíž. Tohle bylo na tom obrazu! Byl to písek, pobřeží. Stál u moře. Ztěžka dýchal
mořský vzduch. Vítr ho mrskal po zdrcené popálené tváři. „Suzanne! Suzanne!“
Plazil se k vodě. „Suzanne!“
„Doktore?“ „Ano? Subjekt číslo 32xP2/87E …“ „Co je s ním?“ „Exitus pane.“
„Tak ho odpojte od přístrojů a vypište mi potřebné dokumenty, vyplním je a pošlu
do spalovny.“ „Ano, doktore.“ „Divné, tohle byl dnes už pátý. Problém musí být
v genové struktuře. Sestro!“ „Ano, pane?“ „Připravte dalšího a aplikujte nový poměr.“
„Nový poměr?“ „G305 namíchejte 3:1.“ „Ale to přeci …“ „Ještě něco sestro?!“ „Ne,
pane, zařídím to.“ „A já se můžu v poklidu věnovat své vášni. Až ten obraz domaluji,
věnuji ti ho miláčku.“ „Jsi skvělý, drahý. A co to bude, až to bude?“ „Naše dcerka
na pláži, jak pozoruje západ slunce.“
38
Dominik Madala (Gymnázium M.R.Štefánika, Nové Mesto nad Váhom)
Severské vojny
Skupina mužov kráčala po vychodenej cestičke z lesa. Pospevovali si nejakú
pieseň. Vietor odnášal tóny do diaľky. Išli pomalým krokom, cez plece mal každý
prehodený krompáč, až na posledného. Ten niesol tašku s jedlom. Ich tváre boli
špinavé a unavené, ale aj tak sa tvárili šťastne. Jeden z nich dal pokyn a ostatní
zastavili. Započul dupot kopýt. Spoza kopca sa začali objavovať jazdci na koňoch
s jedným odlišným na čele. Zjavne išlo o významnú osobnosť, keďže mal na sebe
honosnú lesknúcu sa zbroj. Ostatní mali iba kožené obleky a oceľovú košeľu.
Ich vodca podišiel bližšie k mužom, pozrel na nich s pohŕdavým pohľadom
a povedal: „Baníci?“ Jeden s mužov pomaly ukázal na svoj krompáč, ktorý položil
na zem. Jazdec pokračoval: „Dnes je váš šťastný deň. Už sa nemusíte namáhať v
tých baniach, kde pravdepodobne aj tak nič nenájdete. Ponúkame vám, aby ste sa
pridali k armáde na severe proti severským obrom.“ Baníci sa začali smiať: „Ha! To
si vážne myslíte, že sa pridáme na tú samovražednú výpravu, kde nás posielate
iba ako obetu? Radšej budem v tejto diere pracovať do konca svojho mizerného
života!“ Jazdec si povzdychol: „Dobre, poviem to inak. Vy sa pridáte! A to je rozkaz!
Viete vy vôbec, kto ja som? Som veliteľ 3. oddielu v severských vojnách a pán
Aurotery, čiže váš pán!“ Baníci znervózneli. Jeden nasucho preglgol a ozval sa:
„Ale ja tam nechcem ísť. Veď to je istá smrť. Ja by som radšej tu kopal do konca
svojho života.“ Na jazdcovi bolo vidno, že na chvíľu stratil nervy a rozzúril sa.
No hneď na to sa upokojil, zlomyseľne sa usmial a povedal: „Takže do konca
života.. Ako chcete. To dlho nebude. Muži, viete, čo máte robiť.“ Ostatní jazdci
vytasili meče...
Zima. Nepríjemný vietor. Mokro. To mu teraz blúdilo po mysli. Pomaly otvoril oči. Keď
zistil, kde sa nachádza, chcel vykríknuť, ale nemal na to dosť síl. Ležal v prístrešku,
ktorý aj tak neposkytoval žiadnu ochranu, keďže bol celý premoknutý. Nachádzal
sa na nejakej obrovskej lúke, ktorá skôr pripomínala močiar. No najviac ho vydesilo
to, čo videl v pozadí. Obrovské špicaté vrchy týčiace sa tak vysoko, že oblaky
zakrývali ešte asi dve tretiny týchto neuveriteľne vysokých hôr. Aj by obdivoval,
aké je to nádherné, keby nevedel, čo sa v tých horách nachádza a vlastne prečo
sa tu on nachádza. Ale on to vedel a bol zdesený. Toto je miesto, kde prebiehajú
vojny ľudí s obrami. Montesummus. To je to pohorie a domov severských obrov.
Bol zdesený. Snažil sa rozpamätať, ako sa sem dostal. Posledné, čo si pamätá,
je ako vyšiel zo šachty s ostatnými mužmi, išli domov a... Nespomenie si. Prišiel
za ním nejaký strážnik: „Meno!“ Muž sa na strážnika pozrel, zamyslel sa a povedal:
„Načo potrebujete odsúdenca?“ Strážnik zjavne nepatril medzi trpezlivých ľudí.
V tvári sa mu objavil vražedný výraz a vykríkol: „TVOJE MENO!“ Muž sa pokúsil
posadiť, ešte stále bol slabý. Pichlo ho silno v boku, všimol si nehlbokú reznú ranu.
Tú ešte nemal. Pozrel sa znovu na strážnika a povedal: „Gra... Gavinrad. Gavinrad
39
Dolabrach.“ To nebolo jeho pravé meno. V skutočnosti sa volá Granis. Nič viac, iba
Granis. Pomyslel si, že by sa neskôr mohlo hodiť, keď nebudú poznať jeho pravé
meno. Strážnik sa na neho pozrel, zapísal si jeho meno, hodil mu šaty a bocheň
chleba zo slovami: „To máš, aby si nezmrzol a tu jedlo na celý deň. O chvíľu si
po teba príde kapitán.“ A odišiel. Granis sa pozrel na chlieb. Chvíľu nečinne hľadel,
a potom sa naň vrhol. Už ho mal spolovice zjedený, keď si spomenul na strážnikove
slová. Pomaly položil chlieb do plášťa, na ktorom ležal. Už sa dokázal postaviť.
Poobzeral sa. Všade bola stráž. Musí čakať ...
O chvíľu prišiel strážnik a zreval: „Vylez, kapitán je tu!“ Pomaly sa dvihol a vyliezol
spod prístrešku. Okolo neho povyliezali ďalší muži. Bolo ich asi 100. „Nastúpte
do radu, vy banda skapacín!“ O chvíľu stáli všetci v rade. Sprava sa otvorila brána
a dnu vošiel nejaký muž. Mal obyčajné železné brnenie, na hlave nič, iba dlhé
vlasy, ktoré mu viseli na pleciach. Z toho, ako jeho brnenie a tvár vyzerali, bolo
jasné že toto nie je jeho prvá bitka. Brnenie obúchané a popraskané, tvár špinavá
a zjazvená. Vošiel dnu, zastavil sa, pozrel sa na mužov a povedal: „Takže, vy budete
tí odsúdenci, ktorých mi pridelili tentokrát. No musím povedať, že už mi sem poslali
lepších chlapov. Ale čo sa dá robiť. Vitajte na východnom fronte severskej vojny.
Vašou úlohou bude útok z boku. Na hlavnom fronte sa práve bojuje a potrebujeme
obrov obkľúčiť. Ale to nebude vaša úloha. Vy zaútočíte ako prví z jedného boku, aby
ste odviedli pozornosť, a zatiaľ čo budete („pravdepodobne bezúspešne,“ pomyslel
si) bojovať z jedného boku, hlavný bojový oddiel zaútočí z druhého. Otázky?..
Myslel som si. Ozaj! Ak by niekomu napadlo ujsť, len si poslúžte. Ak ostanete
a budete bojovať, máte šancu prežiť. Ale verte mi. Ak utečiete, v tejto prírode
URČITE neprežijete. Buď umriete od hladu, alebo vás dostanú ľadoví trolovia, ktorí
sa týmto krajom potulujú. Tak si to tu užite, večer odchádzame ...”
Granis celý deň strávil sedením v svojom prístrešku. Snažil sa spomenúť, si ako
sa sem dostal a ako sa odtiaľto dostane živý. Neskôr popoludní prestalo konečne
pršať. Dokonca mraky sa miestami roztrhli, no po slnku ani stopy. Zamyslene sa
pozeral na oblohu, keď ho niekto oslovil: „Hej, ty. Prečo si tu ty?“ Granis sa pozrel
pred seba. Pred ním stál muž. No bol trošku odlišný. Bol dosť úzky, mal dlhé ruky,
pevné nohy s plochými chodidlami. Uši boli špicaté. A jeho oči vyzerali akoby
sa človeku pozeral priamo do duše. Bol to elf. „Čo také hrozné musel urobiť elf,
keď sa dostal až sem?“ povedal Granis nezaujato. Elf sa začal smiať: „Povedzme,
že sa mi nepáčilo slúžiť pre istú vysoko postavenú osobu. No kráľovskej garde sa
podarilo ma chytiť a poslali ma sem. A ty si tu teda prečo?“ Granis sa zamyslel.
Na toto nepoznal odpoveď. „Asi niečo hrozné. Ja si totiž toho veľa nepamätám.
Jediné, čo viem, je, že som sa vracal z bane domov a prebudil som sa tu s touto
reznou ranou.“ Ten sa bližšie pozrel a povedal: „Bol si porezaný a dostal sa ti tam
paralyzujúci jed. Tu máš ešte zelené fľaky na okraji. Podľa toho ako je to silno
sfarbené, predpokladám, že sa ti to stalo tak pred 2-3 dňami. Ale mal si šťastie.
Ten jed ťa mal zabiť pomalou a krutou smrťou. Nechápem, ako si to mohol prežiť.
Vidím, že máš ešte chlieb, mohol by si ma ponúknuť.“ Obaja sedeli a jedli spolu
40
chlieb. Granis zistil, že elf má prezývku Darkterror, vlastné meno nepozná. Prezývku
dostal vo vojne medzi elfami s orkmi, kde bojoval tak udatne, že aj samotní velitelia
nepriateľa mali z jeho prezývky strach. Zistil, že majú niečo spoločné - naplánovať
útek a pomstu.
Bol už večer a prišiel kapitán. Všetci sa zbalili, dostali vlastné meče a dali sa
na pochod. Nasledujúce ráno boli na mieste. V hustom lese. Stromy boli vysoké aj
100 metrov a ich kmeň bol hrubý aj 12 metrov. Hmla bola taká hustá, že nevideli ani
5 metrov pred seba. Jeden z mužov poznamenal, že to je výborné, aspoň si ich tí
obri všimnú na poslednú chvíľu a než všetci pomrú, zabijú možno aj nejakého toho
obra. Jediní, ktorí dobre videli, boli elfovia. Ich oči boli privyknuté na tmu a hmlu,
a preto mali zrak taký vytrénovaný, že aj v hmle videli na kilometre ďaleko. Jeden
elf potvrdil, že dostali znamenie, aby sa pripravili, lebo obri sa blížia. Všetci nemo
čakali. Všetci začali cítiť otrasy zeme. Bolo to tu.
Obri sa blížia. „Slovo obri je fakt výstižné, aj keď toto som nečakal. Veď oni môžu
mať aj vyše 7 metrov!“ ozval sa Darkterror. V dave nastal rozruch. Všetci boli
vydesení. Kapitán povedal: „Upokojte sa. Síce sú veľkí a dosť silní, ale sú strašne
neobratní. Stačí sa vedieť hýbať a uhýbať. A väčšina z vás sú profesionálni vrahovia.
Kto to prežije, je voľný!“ Jeden z elfov sa otočil ku kapitánovi a kývol. Kapitán si
nasadil helmu a naznačil, aby sa muži dali do pohybu. Všade ticho. Jediné, čo je
počuť, je vietor, ktorý fúka pomedzi konáre a tie sa s vŕzganím nakláňajú zo strany
na stranu. Zem sa otriasa krokmi obrov. Ako keby si aj všetky lesné tvory uvedomili,
čo sa bude diať. Skupina mužov sa zakráda poza stromy a pomaly sa približujú
k mohutným tvorom, ktoré by dokázali zašliapnuť človeka ako nič. Obri stoja na
mieste. Kyjaky držia pevne v rukách a vrčia. Muži sú už veľmi blízko. Už ich jasne
vidia aj cez tú hmlu. Najprv len ticho čakajú. Potom dá jeden znamenie a všetci
muži sa s revom rozbehnú na obrov. Prvý plnou silou sekne obra do nohy. Ten iba
zreve a to je všetko.
Rozohnal sa kyjakom a už štyria muži leteli vzduchom. Začal sa nemilostný boj
o vlastný život. Obri odolávali všetkým útokom mužov. Všetci čakali, kedy sa spustí
druhý útok, ktorý by obrov obkľúčil, ale nič. Po chvíli si to začali muži uvedomovať.
Boli oklamaní. Všetci sa dali na útek do lesov. Niektorých ešte obri dobehli
a pošliapali. Granis sa ukryl v hlbokej dutine stromu. Okolo stromu prešiel obor.
Asi si ho nevšimol. Granis lapal po dychu a jeho srdce búšilo ako o život. Vtom sa
pred dutinou objavila tvár obra. Začal revať. Zahnal sa kyjakom a trafil strom. Ten
sa ťažko otriasol. Granis zareval. Obor to zopakoval. Strom už začal praskať. Keď
vtom sa obor zastavil, pustil kyjak na zem a chvíľu po tom šiel k zemi aj on. Granis
nechápal, čo sa deje. Pomaly vyliezol a zbadal Darkterrora ako stojí vedľa obra
na zemi a sleduje ho tými prenikavými očami. „Ako sa ti to podarilo?“ opýtal sa
ho. Darkterror pomaly dvihol zrak k Granisovi, usmial sa a povedal: „Odhalil som
ich slabinu. Obri majú tvrdú kožu a ak náhodou sa zrania, ich koža je taká odolná,
že sa po chvíli začne zoceľovať. Ale na krku je veľmi tenká a hlavná tepna vedie
41
hneď pod kožou. Stačí ju prerezať a obor je do minúty tuhý. Taktiež sú veľmi odolní
voči jedom, ak sa nemýlim. Ukáž mi tú ranu na boku. Tak to už je niečo!“ Darkterror
ostal v nemom úžase. Po chvíli sa spamätal. „Spomínaš? Bol to paralyzujúci jed,
čo ťa mal zabiť, a ty si to prežil. To znamená, že máš v sebe gény obrov. To je
neuveriteľné. To znamená, že ty znesieš akékoľvek zranenie, ktoré získaš. Teba
je takmer nemožné zabiť! Vieš niečo o svojej minulosti a minulosti svojho rodu?“
Granis sa zamýšľal. „Ja vlastne svojich rodičov ani nijakú rodinu nepoznám. Vyrastal
som v krčme v jednej dedine, kde som pracoval ako sluha. O minulosti neviem
nič.“ Darkterror úplne žiaril. „Ale to potom znamená, že ty si miešanec človeka
a obra. Máš síce rozmery a silu ako človek, ale máš po nich rýchlu regeneráciu. To
je úžasné.“ Granis sa zahľadel na kyjak na zemi. Spomenul si, že keď ťažil, dával
najväčšie rany. Zohol sa po kyjak a pokúsil sa ho dvihnúť. „No, myslel som, že
budem mať aj silu..., ale ako sa zdá...“ Vtom im za chrbtom zareval obor. Granis sa
tak vystrašil, že sa celý strhol. Chvíľu to rozdýchával, a potom si začal uvedomovať
jednu vec. Držal v ruke kyjak. A necítil žiadnu tiaž. Obor len zarazene pozeral.
Granis sa začal smiať. Pozrel na šokovaného obra, dvihol kyjak vyššie, rozbehol
sa a zahnal sa kyjakom. Ďalej bolo iba počuť, ako sa telo obra s rachotom zrútilo
k zemi. No nezomrel. Začal niečo brblať. „Ja tomu obrovi rozumiem,“ uvedomil
si Granis náhle. Obor chvíľu niečo mrmlal a nakoniec so stonaním naposledy
vydýchol. Darkterror sa opýtal: „A čo hovoril?“ Granis hľadel na obra prekvapeným
pohľadom. „Povedal niečo ako, že som Gigantborn, podľa obrích povestí som
jediný svojho druhu a som výnimočný druh. Vraj mám dokonca väčšiu silu ako
bežní obri, lepšiu regeneráciu, a hlavne som oveľa inteligentnejší. A tiež mi vysvetlil
dôvod vojen. Oni si len chránia svoje teritórium. Nechcú nikomu ubližovať, ale svoje
územie si budú chrániť za každú cenu. Myslím, že by sme nemali bojovať proti nim.
Musíme sa stretnúť s ich vodcom. Ak im pomôžeme ochrániť ich územie, oni nám
pomôžu k slobode.“ Darkterror sa zamyslel. Vtom sa objavil kapitán. Bol zadýchaný
a za sebou mal zo 10 mužov. „My sme asi všetci, čo prežili. Prisahám vám, nevedel
som, že nás chcú nechať obrom napospas. Asi nie som až taký potrebný, keď
chceli nechať umrieť aj mňa. Ale ja sa im pomstím. Takže, ty, Gigantborn, myslím,
že teraz velíš ty. Neveril som, že staré legendy môžu byť pravdivé.“ Granis sa
pomaly usmial: „Ideme nájsť vodcu obrov!“
Skupina mužov sa vydala na pochod cez pohorie Montesummus. Príroda bola teraz
ich najväčším nepriateľom. Mráz, žiadne jedlo, neustále nástrahy. Už nevládali, boli
to 3 dni, čo vôbec nič nejedli. Rozhodli sa, že si trochu odpočinú. Zrazu zacítili
otrasy zeme. Boli stále silnejšie. Vedeli, že sa blížia obri. Buď ich zavedú za svojím
vodcom, alebo ich tu čaká smrť. Z hmly sa pomaly začali vynárať dve postavy
obrov. Zastali pred skupinou mužov a dvihli svoje kyjaky. Granis predstúpil pred
nich a prehovoril obrím jazykom. Obri zrazu úplne zrozumiteľne povedali: „Poďte!“
Muži ostali zarazení, že obor hovorí ich rečou. Granis sa k nim otočil a povedal: „Sú
múdrejší, než sme si mysleli. Poďte, nezdržujte.“ Asi o hodinu dorazili do obrovskej
jaskyne. Bolo vidno, že tam obri žijú, a dokonca sú celkom kultivovaní. Zem mali
42
vystlanú trolími kožami, na ktorých spali, sedeli na orezaných skalách a jedlo si
tepelne upravovali. Zjavne už obri vedeli, že majú do činenia s Gigantbornom. Len
čo sa objavil, postavili sa a dokonca sa aj klaňali. Ostatní muži už neboli takí vítaní.
Jeden obor ich zastavil, a dal pokyn, nech s ním ide iba Granis. Ostatní muži ostali
sami, a to už sa ani náhodou necítili bezpečne. Granis pokračoval hlbšie do jaskyne.
Zrazu sa klenba začala zvyšovať a bola hladšia, ako by ju niekto upravil. Pred ním
bola skala. „Slepá ulička?“ opýtal sa Granis. Obor sa naňho pozrel, povzdychol
si a treskol do múru. Ten sa začal pomaly dvíhať. To, čo potom Granis uvidel,
ho zarazilo. Stena bola zdobená mozaikami a na zemi boli perfektne vyleštené
dlaždice. Celú miestnosť zdobili rôzne sochy. Granisovi od údivu spadla sánka.
„Práca našich predkov,“ ozval sa hrubý hlas. Granis sa až vystrašil. „Stojí to tu
už asi 2000 rokov. Staráme sa o to. Je to dôkaz o našej kultivovanosti. Ľudia si
myslia, že sme hlúpe tvory, lebo nás nepoznajú a pokladajú nás za zver. A myslia
si, že nás môžu vyhubiť, ale to sa mýlia!“ Granis si nemohol nevšimnúť, kto sa mu
prihovoril. Bol to tiež obor, ale bol väčší ako ostatní. Tento mohol mať aj 10 metrov.
„Prepáč, zabudol som sa predstaviť. Som Granis Morokei. A ty budeš?“ Granis sa
začal zakoktávať. „Č.. Čo... J.. Ja som Granis... „Morokei sa usmial: „Môj potomok,
gigantborn.“ Granis nechápal. „Ale, ako je možné, že ja vyzerám ako človek?“
Morokei podišiel bližšie ku Granisovi: „To preto, lebo obri vedia meniť podobu
na ľudskú. Ľudia a obri mali spoločného predka. Tí väčší a silnejší sa stávali ešte
väčšími a silnejšími a slabší ešte slabšími. A tak vznikli ľudia a obri. Medzi vami
ľuďmi žije veľa obrov. Len o tom neviete, keďže majú ľudskú podobu. A v tom tkvie
tvoja úloha - musíš vysvetliť toto všetko ľudským vodcom! Vojna nám neprináša
nič iné ako skazu. A preto by mal nastať mier. Pošlem s tebou pár obrov, nech
ťa chránia a nech ukážu, že aj my sme kultivovaní. Ak sa ti to podarí, v tomto
svete nastane mier. Aspoň teda medzi ľuďmi a obrami.“ Granis prikývol, ale ešte sa
opýtal: „A spoznám niekedy moju matku?“ Morokeia prešiel úsmev. „Tá zomrela pri
tvojom pôrode. Keď si sa narodil, bol si priveľký, nemohla to prežiť.“ Granis smutne
prikývol, otočil sa a odišiel. Keď vyšiel z jaskyne, čakali ho tam muži a 4 obri.
Darkterror mu oznámil: „Títo vraj idú s nami. Najprv som protestoval, ale ukázali
nám, koľko jedla majú na chrbte. To sa nedalo odmietnuť.“ Granis sa bezstarostne
pozrel na obrov. „Majú nás sprevádzať na našej ceste. Tak poďme...“
O 12 dní skupina trinástich mužov a štyroch obrov v ľudských podobách stála pred
kráľovským mestom Smaragmar. Brána bola veľmi honosná, lemovaná dvoma
sochami „strážcov ľudstva“. Legenda hovorí, že ak bude ľudstvo v ťažkostiach,
sochy ožijú a ochránia ľudskú rasu pred nebezpečenstvom. Ani za hradbami si ich
nikto nevšímal. Nikto totiž nemal potuchy, kto vlastne sú. Vrahovia, Gigantborn,
kapitán a obri prišli až pred brány paláca. „Čo tu chcete?“ opýtal sa surovo strážnik.
„Prišli sme za kráľom. Máme pre neho súrnu správu zo severnej vojny. Myslím,
že ho to bude zaujímať.“ V sprievode ďalších strážnikov vošli dnu a po ceste chodbami
paláca zrazu pred sebou zazreli muža sediaceho na tróne. Mal zlaté rúcho a korunu
vykladanú drahokamami na hlave. Mohol mať tak 60 rokov. „Čo je to za súrnu
správu, ktorú ste mi priniesli?“ prevravel kráľ. Granis mu všetko vyrozprával o vojne,
43
o stretnutí s ich náčelníkom a o jeho odkaze. Ako dôkaz pokynul jednému obrovi,
nech sa premení. Strážnici sa zľakli a vytiahli meče, no Granis ich upokojil. „Ako
vidíte, hovoríme pravdu, dokonca hovoria naším jazykom. Oni medzi nami žijú.”
O mesiac neskôr. Lúka, čo vyzerala ako močiar, je posiata kvetmi a trávou. Fúka
príjemný teplý vánok a všetko osvetľuje slnko. V pozadí pohorie Montesummus
vidno v plnej jeho kráse. Obdobie dažďov a zimy prešlo, teraz tu bolo veľmi pekne.
Na lúke bolo rušno. Hrala hudba, všade jasali ľudia... a obri. V strede stojí náčelník
obrov Morokei a oproti nemu stojí kráľ ľudí Menethor. Práve si podávajú ruky.
Vlastne Menethor podáva ruku, Morokei iba jeden prst. Tu na tomto poli, kde sa
začal Gigantbornov príbeh, je teraz uzatvorený mier medzi ľuďmi a obrami. Mier,
ktorý mal nastoliť pokoj v celej krajine. Mier, ktorý má trvať večne.
Aspoň tak znela dohoda. Ktorá je dnes porušená. Ľudstvo po 2450 rokoch mieru
je na prahu ďalšej vojny, nielen proti obrom. Ale aj proti orkom a elfom. Len pre ich
povyšovanie sa nad ostatné rasy a ničenie okolitej krajiny. Spomienkou na mier je
už len socha Gigantborna, ktorý ho priniesol do tejto krajiny...
Ornela Petrášová (Stredná škola scénického výtvarníctva, Bratislava)
Hrdina
Zatvorila sa za mnou loď. Ešte som vdychoval čerstvý vzduch, kým som si nasadil
helmu. Po brade mi stekali kvapky hmly. Na tejto planéte bola vždy hmla. Je možné,
aby sme cestovali tak ďaleko? Spytovali sa generácie ľudí pred stáročiami. Vošiel
som do bývalého komplexu našej vlády a prešiel som rukou v rukavici po starých
knihách. V momente sa zmenili na prach. Vybral som malú dózu a nabral prach
do nej a uložil k ďalším pamiatkam z iných planét. Zbraň som mal vždy pri sebe, ale
nemal som pocit, že by som ju tu potreboval, aj keď ma varovali pred niečím, čo mi
prišlo neskutočné. Prešiel som cez námestie, muselo byť úžasné tu byť, keď všetko
tu bolo na vrchole, preletelo mi hlavou. Lenže to sú len zdania. Všetko krásne
vždy stojí na niečom špinavom a zneužitom. Pokračoval som ďalej vo svojej ceste,
zbieral som vzorky. Zoschnuté rastliny, staré šatstvo, hračky. Nikde neboli žiadne
telá. Asi ich pochovali tí, ktorých sem vyslali predo mnou. Jedna z dóz mi vypadla
z tašky a skotúľala sa po rozpadnutých schodoch až pred majestátny dom. Vyzeral
akoby bol pripravený na množstvo hostí, zdobený a prekvapivo zachovalý. Začul
som hudbu. Tóny vychádzajúce z domu, alebo to bol len prelud osamelého vojaka
na tejto opustenej planéte? Zvesil som si zbraň z pleca a vzal ju do ruky. Dóza
bola rovno pred vstupom do domu. Zohol som sa pre ňu. Začul som vravu ľudí.
Odistil som zbraň a zdvihol dózu. Zrazu niekto do mňa drgol. Zdvihol som hlavu,
ale do očí mi zasvietilo prudké svetlo. Cúvol som, ale niekto do mňa vrazil a posunul
ma vpred. Hudba začala hrať hlasnejšie a ľudia sa smiali a pospevovali si. Boli
44
okolo mňa, ale nevšímali si ma, iba vstupovali do toho veľkého domu. Zložil som si
helmu a pripol si ju k pásu. Určite sa mi to len zdá a niečo sa mi dostalo do filtrov.
Dievča, ktoré okolo mňa prechádzalo, malo na sebe dlhé šaty, ktoré mali volániky.
Snažil som sa zaradiť, z akej doby boli, ale dievča ma zo zamyslenia vytrhlo tým,
že ma chytilo za ruku a potiahlo do davu. Chytilo ma niekoľko rúk pred tým aby som
pristál tvárou na zemi. Ako ma zdvíhali, vzali mi zbraň a tašku. Snažil som sa brániť,
zdvihol som ruku v päsť a snažil som sa udrieť hocikoho, kto bol najbližšie pri mne.
Rovno do rany mi vošlo to dievča vo volánikových šatách. Vzalo mi ruku do svojich rúk
a preplietlo si prsty s mojimi a pritislo si ich k perám. Všade len usmiate, rozžiarené
tváre. Vzali mi aj armádny oblek. Pospevovali si a posúvali si ma medzi sebou. Niekto
ma objal, niekto pobozkal. Zahráva sa so mnou moja myseľ, áno je to tak. V ruke
som stále držal dózu, ale bola prasknutá. Kusy skla som mal zabodnuté v ruke. Krv
mi stekala po zápästí a tvorila za mnou cestu lupeňov ruží akoby namočených vo
víne spomienok. Pred vchodom do domu stáli dvaja polonahí muži s hlavami býkov
na miesto ľudských, s rukami založenými ha hrudi. Poznám ich! “Ja viem kto ste!”
Vykríkol som, ale ani sa nepohli. Pamätám si to, bol to obraz v pracovni môjho otca.
Tie isté stĺpy, tí istí býci. Keď som bol malý, otec ma nimi strašil, aby som šiel spať.
Vravel, že sú to strážcovia na susednej planéte, sú krutí voči prišelcom, bojujú až
do vtedy, kým z nich nevytečie posledná kvapka krvi. Myslel som si, že sú to iba
jeho výmysly. Tí zvláštni ľudia okolo mňa stále poskakovali a tešili sa. Ja som
len stál a pozeral na býčích mužov, ktorým z krku stekala krv, akoby to boli hlavy
odseknuté z býkov a nasadené na ľudské telá. Hľadal som v dave to dievča vo
volánových šatách. Zjavila sa predo mnou s kabátcom v rukách. Podala mi ho s
úsmevom a povedala, aby som si ho obliekol. Poslúchol so ju. Bol som stratený, ako
malé dieťa, ktoré rodičia zabudli na vlakovej stanici. Predtým ozbrojený, nebojácny
muž. Teraz roztrasený úbožiak. Teraz som chytil ja ju za ruku a pošepol som jej,
aby mi pomohla. Ona sa ku mne iba pritisla a s nadšením prikyvovala a vravela,
že mi pomôže tak, ako som pomohol ja jej. Prešli sme okolo býčích mužov a vošli
do domu. Schody boli z mramoru, ak si dobre pamätám. Zo stropu padali lupene
ruží, ale prišlo mi to ako krvavý dážď. Hudba stále hrala. Ľudia sa pred nami
rozostúpili. V strede haly stála socha.
Zatmelo sa mi pred očami. Bol som to ja! Do boha, čo sa to tu deje. Otočil som sa
na dievča po mojom boku. Šepkala: toto je pre teba, môj hrdina. Pobozkala ma
na ústa a ja som zacítil v ústach krv. Odsotil som ju. Z úst jej vytekala krv. Prikryla
si ich rukou, ale smiala sa pri tom. Rozbehol som sa cez miestnosť so sochou,
odstrkoval som od seba ľudí. Vybehol som po schodoch hore. Hľadal som únik.
Počul som výkriky a dupot nôh. Prišli si pre mňa? Ale kto to bol? Prečo? Postavil
som sa do stredu knižnice. Bola útulná s hlbokými mäkkými kreslami, v ktorých
máte chuť prespať chladné popoludnia. Čakal som. Dvere sa otvorili a do knihovne
vtrhli dvaja moji parťáci. Jeden mal prestrelenú helmu a druhý zabodnutý nôž
v hrudi. Namierili na mňa zbrane. Srdce sa mi zastavilo. Otočil som sa a prerazil
okno pred sebou. Dopadol som na nohy. Vytiahol som si črep skla z ruky a utekal
som späť do mesta.
45
Vedel som, že sú za mnou, ale neotáčal som sa, iba utekal vpred. Zastavil som
sa až na námestí. Uľavilo sa mi, keď som pred sebou uvidel svoju loď. Vbehol
som do nej a rýchlo zatvoril za sebou dvere. Oprel som sa o stenu a zviezol som
sa na zem. Stále som držal v ruke črep. Chcel som si dať dole kabát, čo mi dalo
to dievča, ale keď som chcel chytiť jeho okraj, v rukách som mal pracky svojej vesty
a tašky. Na opasku mi visela prilba. Sadol som si za ovládací panel lode, hľadel
som z okna na spustnutú krajinu pred sebou. Nikde ani nohy, žiadneho farebného
bodu. Skontroloval som dózy vo svojej taške. Ani jedna nechýbala. Oprel som sa
a zatvoril som oči. Videl som pred sebou mojich dvoch parťákov. Bolo to pred pár
mesiacmi. Napadli nás domorodci na jednej planéte, kde sme boli na prieskume.
Celú bandu sme postrieľali, ale oni dvaja to schytali. Bol to jed, ktorý zabíjal
bolestivo a pomaly. Chceli, aby som to ukončil, aby nevracali svoje vnútornosti deň
po dni. Po hodinách rozhodovania som jedného strelil do hlavy. Bola to posledná
guľka, ktorú som mal. Druhý ma prosil, kričal na mňa, nadával mi. Bodol som ho
nožom do srdca. Stratil som ich. Zabil. Vzal im život, lebo ma o to žiadali namiesto
toho, aby som im pomohol. Ale inak sa nedalo.
Ospravedlnenia..výhovorky...klamstvá... Dal som si helmu na hlavu. Nastavil kurz
späť domov. Domov, tak pekne to znie, ale pre mňa to nič neznamená. Iba jedno
z miest, kde zložím hlavu, kde si pozriem správy, kde si dám pohárik. Ale nie miesto,
kde by som sa cítil v bezpečí, kde by ma niekto čakal...Nejaké dievča. To dievča
v šatách s volánikmi! Bola z jedných tých usmievavých ľudí, čo vám vždy vylepšia
deň, keď ju stretnete. Bola predavačkou v obchode kúsok od mojej práce. Mala
rakovinu pľúc. Z tých všetkých vecí, čo sa jej denne dostávali do tela, ale nemala
na ne lieky, pretože bola z nižšej vrstvy a ledva vyžila z peňazí, čo mesačne zarobila.
Raz ma zastavila, keď som nakupoval a povedala mi, aby som jej pomohol. Všetko
mi rozpovedala a ja som jej odvetil, že jej zoženiem lieky, ale ona to nechcela.
Chcela inú pomoc, ale odmietol som. Keď som šiel po ulici domov, skočila na mňa
s ružou v ruke. Viete si to predstaviť? Ruža..Reflexne som vystrelil. Chytila sa
za brucho, z úst vykašľala kvapky krvi. Usmiala sa a po pár metroch padla na zem.
Na všetko toto som zabudol. Keď sa vám stane niečo odporné, chcete to vymazať
z mysli. Ja som to urobil, lebo som s tým nedokázal žiť. A tí ostatní ľudia.. Boli
to tí, za ktorých smrť som bol zodpovedný, keď boli protesty proti vláde. A ja som
mal rozkazy. Ale čo sú rozkazy proti ľudskému životu?
Bráň tých, ktorí ti odtŕhajú jedlo z pred úst a likviduj tých, ktorí ti pomáhajú žiť deň
odo dňa. Napísal som správu do palubného počítača. Je mi to ľúto. Iba túto jednu
vetu. Nastavil som loď na autopilota. Odlepili sme sa od vyprahnutej zeme. Do očí
mi zasvietilo slnko. Kus skla som stále držal v ruke. “Toto je koniec, hrdina.” Počul
som ženský hlas šepkať. Hudba hrala hlasnejšie a hlasnejšie. Bolesť už pre mňa
nič neznamenala. Idem domov.
46
Ján Fortiak (SOŠ hotelových služieb a obchodu, Banská Bystrica)
Cesta k neslobode
Niekedy uprostred leta prechádzal Ed rušnou ulicou v centre Tokia. Bol obklopený
davom rýchlo kráčajúcich ľudí. On sa vak neponáhľal. Nemal sa kam. Práca,
štúdium ani nič podobné ho nenútilo byť niekde načas. Mohol pokojne sledovať
dav ľudí. Samý gýč a jednotvárnosť. Žena či muž, všetci mali na sebe sivý oblek.
No a samozrejme, každý mal na ruke akési hodinky. Tieto však neslúžili na meranie
času. Aspoň to nebol ich primárny účel, čo sa síce nedalo určiť na prvý pohľad, ale Ed
to aj tak vedel. Tieto vecičky boli výbavou takmer deväťdesiatich percent populácie.
Zaznamenávali dáta rôzneho charakteru. Používali sa aj ako bezdotykové platidlá.
A poskytovali aj ďalšie technické vymoženosti, ktoré by boli fajn ale... Ale problém
bol v tom, že spolu so zariadením, ktoré sa voperovalo užívateľovi s hodinkami,
tvorili obyčajný sledovač a manipulátor ľudskej mysle. Nuž tak na takomto základe
stála spoločnosť, v ktorej sa Ed a ďalších pár neprispôsobených ocitlo.
Neprispôsobený človek tu nemal ľahký život. Edovi to však bolo jedno. Nepotreboval
nič, len raz denne sa najesť a potom sa len donekonečna prechádzať po meste.
Momentálne bol v prvej fáze, takže sa snažil zohnať si niečo pod zub. Odrazu
sa pred ním na ulici odohrala nevšedná scénka. Akýsi muž kričal na ženu, ktorá
zvierala v rukách plastový hrnček od kávy. Jeho obsah stekal po chlapíkovej košeli.
V podstate bolo jedno, kto ten chlapík, bol, ale Ed ho hneď zaradil. Odporný,
namyslený a hlavne necitlivý grogbian. Bol presne ten typ človeka, akého Ed nemal
rád.
Ed podišiel bližšie a spýtal sa muža, koľko je hodín. Ako predpokladal, chlap sa
teraz pre zmenu rozkričal naňho. Mlel niečo o tom, kto si myslí, že je a podobné
reči. „Vidíte ten plot?“ Opýtal sa Ed a ukázal pritom na zábradlie pri ceste. „Bol som
kedysi v Holandsku, ešte pred tým, ako tam vybuchol jadrový reaktor a tam som
videl ploty, ktoré mali aj niekoľko metrov a boli z hrubých neomateriálov,“ pokračoval
Ed s úsmevom. Chlap len nechápavo pozeral. Nezmohol sa ani na jediné slovo
a tupo hľadel pred seba s pootvorenými ústami.
„Poďte,“ ponúkol Ed žene svoje rameno a naznačil odchod z miesta. Tá sa tiež
chvíľu nezmohla na slovo, ale poslúchla ho. Keď prešli niekoľko metrov, žena
zastala, obrátila sa na Eda a poďakovala mu: „Ďakujem vám, pane. Viete, bola
to taká hlúpa nehoda, ale tomu blbcovi nestačilo ospravedlnenie. Vraj prídem
o prácu, že sa o to postará...“
„To je v poriadku,“ chlácholil ju Ed a usmial sa pritom. Takto už dlho nikoho nezmiatol.
A navyše, nie použitím psychológie.
„Som Jane,“ predstavila sa žena a podala Edovi ruku.
„Ed,“ opätoval Ed potrasenie.
„Vy nie ste označkovaný?“ udivene sa ho Jane opýtala. No keď videla jeho
47
zamračenú tvár, dodala: „Vlastne to je jedno. Práve som sa chystala na obed.
Čo keby ste sa ku mne pridali?“
„Veľmi rád,“ súhlasil Ed.
Na obede, ktorý bol mimochodom skvelý, konverzovali o všedných záležitostiach.
O tom, aká je horúčava, aká má byť tuhá zima, ktorý japonský tím sa má šancu
dostať na MS v starballe.... Bol to príjemný rozhovor a obom sa neľahky ukončoval.
Ed naň neskôr spomínal dosť často. Potom prišla zima. Celý svet zasypala
biela pokrývka. Úplne celý. Ľudom bez domova, ako bol Ed, začali zlé časy.
Za normálnych okolností by Ed prečkal zimu niekde pri tepelných rúrach v metre,
ale táto zima bola tuhšia ako tie predtým. V provizórnych termo-stanoch, ktoré
vybudovali pre bezdomovcov, odmietali prijať ľudí bez označenia. Ponúkali však
bezplatnú operáciu, teda označkovanie. Ed však mal vo veci jasno.
„Sloboda je vec, ktorú mi nikto nezoberie. Ostanem taký, aký som. Žiadny upravený
emočný cyklus!“ hovorieval. Odkráčal teda do treskúcej zimy. Keď už nevládal
kráčať, čupol si na zem a chrbtom sa oprel o blízky strom. Vedel, že je zle. Cítil, že
pomaly mrzne. Padol do prázdna a studené chumáče mu prikrývali telo. Usmial sa
ešte viac. Nebál sa smrti. Ak mal zomrieť vedel, že to tak má byť. V agónii si ešte
spomenul na Jane. Myslím, že by bolo fajn, keby som ju ešte raz stretol. Pomyslel
si, pomaly strácajúc vedomie.
Prebralo ho príjemné teplo. Rozlievalo sa do všetkých jeho končatín. „Ahoj, Ed!“
niesol sa k nemu príjemný ženský hlas. Pomaly otváral oči. Skláňala sa nad ním
ženská postava. Krátke blond vlasy a... Veď to bola Jane! „Z najhoršieho si vonku,“
zašepkala. „Takmer si zamrzol. Si v nemocnici, takže sa neboj, postarám sa
o teba. Aby ťa sem prijali, museli ťa označkovať. Čip už máš v tele a zajtra ti nasadia
hodinky. Ale teraz spi, aby si sa dal čím skôr dohromady.“
Tak nakoniec som sa tomu predsa len nevyhol. Stratil som slobodu? Alebo len
ilúziu? Každopádne to už nebude ten istý Edward Keller, ako doteraz. Našiel som
však niečo, čo má pre mňa väčší zmysel, ako byť bez záväzkov. Och, Jane...
Kristína Bagová (Gymnázium, Topoľčany)
A ľudia si mysleli, že to bude lepšie ...
Rok 2601. 25.apríl. Teda aspoň tak nám to tvrdili tí hore. Vláda, ktorá nás úplne
ovládla. Nikto ich nikdy nevidel. Zo začiatku mali ľudia teórie o anjungálskej vláde.
Iní si mysleli, že to sú abínski či jakulárni povstalci. Dnes si už nikto nedovolí mať
teórie. Myslieť si o nich niečo. Vlastne si nedovolia vôbec myslieť. Robíme to,
čo robiť máme. Ideme spať, keď nám prikážu. Vstávame nie, keď vyjde slnko,
ale keď zaznie siréna. Niekedy je to v noci, niekedy až poobede. Nevieme, kedy
48
započujeme sirénu. Musíme byť v strehu. Musíme ...
●●●
Je nás tu 300. Ak vojaci nepočítajú čo i len o jedného menej, nájdu ho a zabijú. Je
im jedno, či tu má deti, manželku, manžela, jednoducho neuposlúchol rozkaz, a tak
musí zomrieť. Ale aký rozkaz? Sirénu, ktorá znie aj dvadsaťkrát za deň? Výstrely
vojakov? Už dávno sme stratili ilúziu o slobode. Vlastne už nevieme, čo to slovo
znamená. Sprchujeme sa dvakrát do týždňa. Ak si chceme niečo kúpiť, musíme
to vopred oznámiť tým hore prostredníctvom vojska. Ak to schvália, môžeme sa
vybrať do obchodu naproti.
●●●
Moji dvaja synovia namiesto uspávanky poznali nabíjanie zbraní. Namiesto toho,
aby som ich volala na obed ja, robili to za mňa vojaci. Mladí chlapci, ktorí nemajú
v očiach nič. Nie je tam láska, súcit, kúsok ľudskosti. Sú ako roboti. Oblečení do
čierneho, opásaní zbraňami a nábojmi. Vodiť mojich chlapcov do škôlky? Dvaja
chlapi v čiernom museli ísť so mnou. Bez nich sa nepohneme ani na krok. A oni sa
nepohnú od nás. Nevedia naše mená. Nevedia mená našich detí, vek, nevedia nič.
Sme pre nich len čísla. Každý máme vlastné. A tak nás poznajú.
●●●
Na uliciach sú postavené autá, ktoré vyzerajú akoby prišli z vesmíru. Dokážu ísť,
zabíjať, vybuchnúť v prípade najhoršieho. Vraj existujú už 60 rokov. Len o nich
nikto nevedel. Vraj sa toto plánovalo dlho. A všetci o tom mlčali. Tvárili sa, že sa
nič nedeje. Až pokým nebolo neskoro. Ak je niektorý z vojakov unavený, čo nebýva
často, pretože namiesto jedla a vody si pichajú nejaké nechutne vyzerajúce zelené
tekutiny, idú po jednom do auta a nachvíľu si pospia. Maximálne však 2 hodiny. Už
veľakrát som sedela pri okne s manželom a pozorovala ich, keď deti spali. Philip
ma vždy zobral do náruče a počúval, ako vzlykám.
●●●
Plačem každý deň. Vždy, keď zostanem nachvíľu sama. Nemám priateľov. Iba
rodinu. Nemôžeme sa rozprávať s nikým „cudzím“. Ak by to náhodou zbadali,
je koniec. Zabijú nás, alebo pošlú do eseta. Nikto nevie, čo to je. Len vieme,
že tam idú ľudia, ktorí neposlúchli. A že sa už nikdy nevrátili. Veľakrát som rozmýšľala,
či je lepšie zomrieť, alebo ísť tam. Či je lepšie zomrieť, alebo byť tu. Ale musím
to vydržať. Žijem tu takto už asi 30 rokov. Keď to začalo, bola som mladá. Mala
som svoje sny a ideály. S Philipom sme mali plány. Chceli sme mať veľkú rodinu
a presťahovali sa na vidiek. Nevyšlo nám to. Máme dve deti a žijeme vo veľkom
49
hangári, s malými oknami a predelenými miestnosťami.
●●●
Slnko už nesvieti tak, ako kedysi. Vietor už nevonia tak, ako voňal. My už nie sme
to, čo sme bývali. Šťastní. Spokojní. Večne sa sťažujúci na život, prácu či lásku.
Ale mali sme všetko. Boli sme ľuďmi.
●●●
Každé ráno, teda čas, kedy zaznie siréna, môj muž vstane a uteká do práce.
Ak by sa omeškal čo i len o pol minúty, čakal by ho trest. Každý deň robí to, čo mu
prikážu. Raz opravuje cestu, inokedy čistí odpady. To málo, čo sa, odkedy žijem,
nezmenilo. Na všetko ostatné sú tu vojaci. A roboti. Všetky technológie ovládajú
oni. Nič by tu bez nich nefungovalo. My neznamenáme nič. Neviem, prečo nás teda
ešte všetkých nezabili. Prečo si nás nechávajú. Prečo nám dovolia rodiť. Nie veľa,
na každú rodinu dvaja potomkovia. Ale aj tak, prečo? Majú s nami plán. Nevieme
aký, nikto to vedieť nemôže. Ale na niečo nás určite potrebujú. Inak by sa tu s nami
nebabrali. A práve toho plánu sa bojím. Môže byť ešte niečo horšie, ako je toto?
●●●
Už dávno som prestala veriť v Boha. Môj muž mi stále pripomína, že existuje.
Že dáva pozor. A práve preto sme ešte stále nažive. On má ešte stále nádej a vieru,
že to bude lepšie. Nechce si pripúšťať, ako sme na tom zle. A možno sa ma len
snaží oklamať. Možno len chce, aby som sa cítila bezpečnejšie, ak sa on nebude
vzdávať. A pomáha to. Nie veľmi, ale Philip mi je tak či onak veľkou oporou. Bez
neho by som tu už dávno nebola. Boli časy, keď som sa chcela zabiť. Skoro mi
to vyšlo. No našiel mi tento denník a prečítal si, čo chcem vykonať a zabránil mi
v tom. Som mu neskutočne vďačná. Za to, že je v tejto stratenej dobe pri mne.
Že sa stará o mňa tak, aby som bola schopná sa každý deň prebudiť. Že by som
bola schopná postarať sa o deti.
●●●
Musím utekať. Počujem vojakov kričať. Niečo sa deje.
●●●
Vypočúvali nás. Zisťujú informácie o mužovi, ktorý žije vo vedľajšej miestnosti. Vraj
o ňom majú informácie a chceli nejaké od nás. Vyhrážali sa, že ak im nepovieme,
čo vieme, zabijú nás. Lenže my nevieme nič. Nemáme sa s nikým rozprávať,
ako máme vedieť, kto sú? Dvoch ľudí z nášho hangáru zabili, lebo im protirečili.
Počuli sme krik a potom už len výstrel. Odvážali ich na bielej posteli do miestnosti
50
s názvom „Pokusy“. Už viem, že niečo po smrti existuje. Je to táto miestnosť.
Skúšajú tam na mŕtvolách rôzne experimenty. Možno nové spôsoby, ako nás mučiť,
alebo oživiť. Neviem. Ak by sme sa tam čo i len priblížili a nebodaj chceli zistiť,
čo sa tam deje, už by sme sa nevrátili domov. Do nášho hangáru.
●●●
Takto odviedli aj neznámeho muža odvedľa. Prišlo sem asi 20 vojakov, aby ho
zobrali so sebou. Poslednýkrát som sa naňho pozrela, viem, že ho už viac neuvidím.
Zomrie ďalší nevinný iba preto, že sa im nepozdával. Iba preto, že chcel vedieť,
čo sa tu deje. Možno nás chcel zachrániť. Ale to sa mu už nepodarí.
●●●
Vojaci sa opäť vrátili. V rukách mali divne vyzerajúce nádoby s ešte divnejšie
vyzerajúcou tekutinou. Každému to rozdali a prikázali vypiť. Pri každom z nás stáli
dvaja a kontrolovali, či to nevylejeme. Nechceli povedať, čo to je. Vraj sa nemáme
vypytovať, ale piť. Nechutilo to zle. Bolo to sladkasté. Až priveľmi nato, aby to bolo
niečo zdravé a neškodné. Neviem, čo to s nami spraví. Už je to asi 30 minút. Pár
ľudí to tu vyvrátilo, jeden omdlel a ostatní čakáme, čo bude. Možno nás to zabije,
možno nás to zmení na monštrá. Nečudovala by som sa ani jednému z toho.
Najhoršie však je, že neviem, ako sú na tom moji synovia.
●●●
Už dávno ich zobrali do hangáru vzdialeného asi 5 kilometrov od nás. Vraj sú už
veľkí a oni ich potrebujú. Bojím sa o nich. Bojím sa, či ešte žijú. A ak žijú, či sa majú
dobre. Lepšie ako my. Nemôžem sa nikoho spýtať, ako im je, len by mi vynadali.
A poslali ma do čerta. A možno aj niečo horšie. Dala by som aj život zato, aby sa
mali dobre. Tak to už ale s rodičmi býva. Najviac trpíme, keď im nemôžeme pomôcť.
●●●
Zostalo mi len veriť, že 5 kilometrov odtiaľto je svet lepší.
●●●
Muž, ktorého vojaci vzali, o ktorom som si myslela, že už nikdy nepríde, sa vrátil.
Ale je nejaký iný. Má zväčšené oči, tvrdý pohľad a rýchlu schôdzu. Až príliš rýchlu.
●●●
Ešte teraz sa trasiem. Polovica ľudí z nášho hangáru je mŕtvych. Všade sú tu
rozmetané telá ľudí. Žien, mužov, detí ... Z toho muža bol MUTANT. Neviem, kde
51
bol a čo mu tam urobili, ale vrátil sa ako netvor. Ako zviera. Začal kričať, behať, jeho
tvár bola až priveľmi bordová. Keď sa ho niekto spýtal, čo mu je, vrhol sa naňho,
zahryzol sa mu do ramena, mlátil ho o stenu, kým ho nezabil. Ďalších, čo mu išli
na pomoc, zlikvidoval tiež. Odtrhol im ruky, nohy, spravil hocičo. Mal neskutočnú
silu. Trvalo dlho, kým vojaci prišli. Chytili ho a znova ho vzali so sebou. Usmievali
sa, keď odchádzali.
●●●
Väčšie zviera ako ten muž, sú oni. Odvtedy sem neprišli. Neprišli zobrať tých
mŕtvych, upratať to tu. Ich pohľad bol hrozný. Úsmev im sršal z očí. Boli šťastní
z tejto masakry. Ženy tu plačú za stratenými mužmi, deti ešte viac, pretože nechápu,
čo sa deje. Nikto z nás to nechápe. Len vieme, že to už nebude trvať dlho.
●●●
Doteraz mám pred očami toho šialenca. Urobili z neho zviera. Neviem, či ho
nadopovali liekmi, či mu niečo pichli. Len viem, že to už nebol on. Z tej tekutiny,
ktorú nám dali vypiť, mi zatiaľ nič nie je. Philipovi, vďakabohu, tiež nie. Ale ešte
nič nie je vyhraté. Môže to prísť. Kedykoľvek. A čo má vlastne prísť? Stane sa
z nás mutant ako z toho muža? Zomrieme? Budeme zabíjať? Idem zošalieť z tejto
neistoty. Z tohto strachu.
●●●
Z mojich synov sú vojaci. Sú jednými z nich. Vyšla som von a vtom som ich zbadala.
Boli v čiernom, opásaní nábojmi, bez štipky ľudskosti. Prišla som za nimi, aby som
ich objala, odsotili ma asi 2 metre od nich. Ostatní na mňa namierili zbrane. Vraj sa
ich nemám chytať.
„Ale to sú moji synovia!“ zakričala som so slzami v očiach.
„Už nie. Nepoznajú vás. Nevedia, kto ste. Sú tu nato, aby strážili a v prípade potreby
zabíjali. A zabijú aj vás! Tak odstúpte!“
Spravili z nich bezcitné beštie! Boli to oni a predsa neboli. Nevidela som v nich
ani kúsok z toho, čo som sa im celý život snažila dať. To už neboli tí, ktorých som
porodila.
●●●
Na môj krik vyšiel Philip, aby zistil, čo sa deje. Keď uvidel našich synov, keď uvidel
mňa, rozbehol sa proti vojsku. Udrel jedného z nich, zatiaľ čo som ja kričala,
aby to nerobil. Kým som to stihla, zabili ho. STRELILI HO PRIAMO DO SRDCA.
52
Pred mojimi očami. Vzali ma aj s jeho telom do laboratória. Jeho odviedli
do miestnosti s názvom „Pokusy“. Niečo mi pichli, aby som nekričala, išla som
si zodrať hlasivky. Nikdy som necítila väčšiu bolesť. Povedali mi, s úsmevom
v očiach mi povedali, že môj muž sa mi vráti. Ale že už nebude celkom rovnaký.
Vedela som, čo to znamená. Urobia mu presne to, čo urobili tomu pred ním.
●●●
Vzali mi synov. Zabili muža. Zničili všetko, v čo som aspoň trochu dúfala. Myslela
som, že sa majú lepšie. Myslela som, že sú šťastnejší. Myslela som, že s Philipom
máme aspoň akú takú nádej.
●●●
Rok 2601. 26.apríl. Deň, keď som pochopila, že svet je všade rovnaký. Tu,
5 kilometrov na západ, či míle ďaleko. Pochopila som, že to už nebude nikdy lepšie.
Deň, kedy som prišla o všetko. Už nemám nič, čo by mi mohli vziať. Vlastne mám.
Môj život. Ale to už tie beštie nestihnú. Philip! Čakaj ma, miláčik. Idem za tebou ...
Patrik Reguli (SOŠ elektrotechnická, Trnava)
DEŇ Z MINULOSTI
Škola práve skončila. Ak sa to tak dá nazvať. Každodenné nahrávanie myšlienok
či rôznych zaujímavostí do mozgu. Hoci ja aj spolužiaci máme len 9 rokov, máme
vraj rozum dospelého človeka a pri všetkých inováciách je každý akýsi génius. Sú
to opatrenia pre vyššiu spoločnosť, akási istota toho, že budeme viesť ostatných
stále vpred.
Kým deti z iných vrstiev si vychutnávajú dni prechádzkou, ktorá mňa nikdy
nelákala, alebo howerom sa po diaľnici odvezú do školy, my používame teleport.
Musím priznať, že mi vždy bolo akosi zle, hneď ako som sa objavil na druhej strane
- doma, kde ma čakal denný rozhovor s otcom, mamou, hranie virtuálnej reality, ale
tam tieto dni končili. Nebavilo ma chodiť von, a vlastne ani nikoho naokolo. Tým,
ako rýchlo sme dospievali, sme si veci nevedeli tak rýchlo užívať.
Najviac ma desí fakt a pohľad na Deda, no vlastne, ako to povedať „Deda“...
Experimentovali, či je možné prevteliť dušu do robota, keďže v minulosti nešlo zaistiť
nesmrteľnosť tak ako dnes. Cez veľké peniaze a prostriedky sa to pár jedincom
nakoniec podarilo. Tento stroj, náš člen rodiny, vždy len pozeral von oknom a niečo
si hmkal. Občas som počul vety ako: Tento svet je skazený, alebo že nie je tým,
čím býval. Snažil som sa veľakrát nad tým zamyslieť. Čo tým mohol vlastne on
53
sám myslieť? A či to vôbec aj je on sám...
Tento deň mal byť normálny ako každý iný, no nebol. Niečo ma donútilo priam
prísť k tomu stroju, ani ma nevnímal a ďalej hľadel na západ červeného slnka, ako
na oblohe lietajú hviezdne koráby. Sám som si pozrel ten výhľad asi po prvýkrát.
Vtom som začul jeho slová: „Je to krásne, však?“ Chcel som povedať niečo iné,
no vyhŕklo zo mňa jedine: „Je to normálne, Dedo.“ Pozrel na mňa tými kovovými
lesklo modrými očami, zodvihol sa a spýtal sa, kedy som naposledy bol vonku
ja. Sledoval okolie... Nechcel som mu ani odpovedať, že vlastne tento dom ani
neopúšťam. No on trval na tom, aby sme sa šli prejsť. Slnko zapadalo a my sme
len tak kráčali po ulici, kovové súčiastky vydávali rôzne zvuky a všetci susedia len
zazerali. Ten stroj stále hľadel na oblohu.
„Čo tam vlastne hľadáš, Dedo?“
„Synak, kedysi na oblohe lietali vtáky.“
Mozog mi automaticky našiel, čo je to za tvory - mali krídla, vedeli lietať. Prišlo mi to
priam nemožné a krásne... No vraj aj tie, ako aj väčšina živočíchov, vyhynuli. Dedo
začal spomínať ako miesta, kde je dnes len železo a budovy, pokrývali stromy, žili
tu rôzne zvieratá. Spýtal som sa sám seba: „Takto funguje normálna škola? Ľudia
sa o všetkom bavia, používajú predstavivosť? Nie len rovný výsledok a hotovo?“
Stále som ho počúval. Každý príbeh o tom, aké to bolo kedysi, ma lákal vidieť tú
dobu. Vôbec mi nevadila únava z toho večného chodenia sem a tam. Ani som si
neuvedomoval, že som prestal používať čip v mozgu a používal akýsi typ myslenia,
ktorý mi bol doteraz neznámy. Mal som chuť robiť bláznivé veci, vyskočiť, hučať
bez rozmyslu...
Videl som akýsi starý dom, zarastený, okolo stromy, ktoré som v živote nevidel.
Pozeral som na to všetko hádam večnosť, kým som ucítil chladivú ruku na mojom
ramene. Dedo oznámil: „Tak a sme tu.“ V tom čarovnom, takzvanom lese. Myslím,
že tak sa tieto miesta nazývali. Stál tu dom. Nebol z materiálov, ktoré sa dnes
používajú a ani nepripomínal stavbu našej doby, no Dedove nohy sa začali
pomaličky hýbať smerom k domu. Šiel som za ním a stále obdivoval všetky tie veci
naokolo. Boli mi tak cudzie. Pritom to kedysi bol základ tejto planéty. Kým Dedo
vchádzal dnu, otvárajúc akési čudné dvere, ktoré priam praskali pri dotyku, započul
som zvuk z oblohy. Slnko mi bránilo sa pozrieť lepšie, no hneď ako som mal šancu
ho vidieť, zostal som v nemom úžase. Bolo to práve to stvorenie, o ktorom Dedo
rozprával. Vták, a nie hocijaký, bol to orol. Krásne hnedasté perie, mihot krídiel... To
stvorenie sa len tak bláznilo po oblohe. Dotýkalo sa neba. Díval som sa s úžasom,
ako ľahko to všetko dokáže a niekde v hĺbke duše som závidel. Tú bezstarostnosť,
slobodu... Prerušil ma až akýsi druh hudby, ktorý sa ozýval z domu. Vošiel som
dnu, bola tam tma a podlaha čudne vŕzgala. Dedo už sedel v pohovke a znova
pozeral na výhľad. Slnko už zapadalo.
Bolo krásne červené, hudba stále hrala a vzbudzovala vo mne akýsi čudný pocit.
Nástroj, ktorý ju vydával bol starý a zvláštny. Hrajúci čierny tanier. Gramofón, čo to
54
tak mohlo byť? Skôr, ako som sa stihol spýtať, sa Dedo ku mne otočil a začal
rozprávať viac a viac príbehov. Slnko stále zapadlo a ja som počúval, aké to bolo
žiť v minulosti. Prišlo mi, že ľudia boli slobodnejší, mali viac možností si vybrať.
Nielen akýsi jednosmerný lístok a úlohu, ktorú majú splniť. Sedeli sme tam len ja
a on.
A ja som vedel, že sa nerozprávam so žiadnym strojom, ale s dušou človeka, vďaka
ktorému som tu dnes. Po všetkých príbehoch, ktoré mi povedal, zakončil svoje
rozprávanie ponaučením: „Život nie je len o tom predvídať, byť rozumný a mať
všetku jedinečnosť, alebo žiť večne, život je len krátka chvíľa, ktorá sa nám ako
večnosť zdá. Ale naozaj je to tak, že tie krátke chvíle menia večnosť. Moja chvíľa už
dávno skončila, len som chcel vidieť to, čo zanechá.“ Sledoval som, ako sa zdvíha
a stále som mal tieto slová vryté v pamäti. „Je čas ísť synak.“ Hudba prestala hrať
a my sme vyšli z toho starého domu a pomaličky kráčali smerom naspäť. Nebolo už
treba sa rozprávať. Obaja sme si vychutnávali pohľad na tak jednoduché a krásne
veci všade okolo.
Vedel som, že otec už ma začne zháňať. Vtom sa okolo mňa začali zjavovať
svetielka, samozrejme, že ma teleportoval. Díval som sa pritom na Deda. Ten sa
iba pousmial a povedal: „Čo chvíľu sa vidíme.“ Zrazu som už stál v našej chodbe
a otec sa ma ako vždy pýtal, aký som mal deň. Po prvýkrát po dlhej dobe som
povedal: „Prekrásny.“
Bol som stále udivený tým, čo všetko sa dá za deň zmeniť. Budúcnosť je aj minúta,
ktorá ešte nie je. Sadol som si na kreslo a sledoval posledné chvíľky západu slnka
a čakal, no on svoje slovo o návrate nikdy nesplnil.
Lenka Kratochvílová (Gymnázium M.R.Štefánika, Nové Mesto nad Váhom)
Záblesk budúcnosti
Cez okno autobusu pozorovala prichádzajúcu jeseň. Listy na stromoch sa už
krásne zafarbili a pomaly dopadávali na zem. Autobus zastavil na rohu námestia
a ona vystúpila. Rezkým krokom a s úsmevom na tvári vykročila domov, kde ju
netrpezlivo očakával psík. Vyvenčila ho, uvarila špagety a začala s učením. Čakala
na svojho milého. Keď zaštrngotali kľúče v zámke a on vstúpil, vrhla sa natešená
do náručia. „Ahoj, Félix. Ako bolo?“
„Julinka moja. Celkom. A ako si sa mala ty?“ usmial sa. Veľmi ju ľúbil a bol šťastný,
že sa im podarilo zohnať tento malý bytík a nemusia bývať na internáte. Spolu sa
navečerali, rozprávali si zážitky z prednášok, chvíľu sa učili a potom si spokojní
sadli k televízoru. V novinách práve vysielali správu o hnutí Anonymous. Vraj
oficiálne vyhlásili koniec svojej činnosti, pretože sklamali a svet sa rúti do záhuby.
55
Potom správy pokračovali, akoby nič. July to trochu vyľakalo, ale Felix ju po
chvíli upokojil. „Neboj. Veď si spomeň na fenomén roku 2012. Ďalšie nezmysly.
Poď spať, ešte máme pred sebou celý týždeň.“ „Tak fajn.“
Napriek Felixovmu upokojovaniu sa na Julyinej tvári zračil nepokoj. Roztiahli si malý
gauč a chceli si ľahnúť, keď odrazu započuli tiché kňučanie. Pozreli do rohu izby a
obaja sa hlasne rozosmiali. „Skoro sme na teba zabudli, však?“ prihovorila sa malej
fenke yorkshira. Tá sa rozbehla a začala po nich skákať. Pomaly sa prechádzali
lampami osvetleným parkom. Drobná fenka radostne pobehovala okolo lavičiek,
stromov, kríkov a s obrovským zápalom aportovala.
Také živé striebro. Ako sa tak všetci zabávali, padol konár, ktorý Nele hádzali
do nedávno odstavenej fontány v strede parku. Felix a July do nej vošli, aby ho
zdvihli a pokračovali v hre. Keď sa však po konár zohli, svet sa im nachvíľu zastavil
pred očami. Všetko okolo sa hýbalo svetelnou rýchlosťou. Po chvíli pohyby ustali,
obraz sa rozjasnil. Pod nohami cítili mäkkú hlinu. Bolo to skoro ako sen. Nie, sen
nie. Nočná mora. Rozhliadli sa okolo seba. Všade bolo sivo, pochmúrne. Slnko
zakrývala hustá opona tmavosivých mračien, ktoré sa tiahli kam až oko dovidelo.
Z trávnatého porastu nezostalo takmer nič, iba zvláštne sivé chumáče naznačovali,
že tam kedysi mohlo byť niečo ako lúka. Neďaleko nich sa križovalo niekoľko ciest,
z ktorých najvačšia viedla k blikajúcim a svetielkujúcim mrakodrapom v diaľke.
Väčšie i menšie, úzke i široké, niektoré siahajúce skoro až k oblakom, týčili sa ako
pohorie, od jedného okraja k druhému. A pred ním nič. Absolútne nič. Len sieť ciest
ako pavučina. Občas sa cez ne niečo mihlo, čosi malé, rýchle, nehlučné. Všade
vládlo mŕtvolné ticho a pokoj. Nikde náznak života, ba ani jediného mravčeka
pod nohami nebolo vidno. Obaja stáli s otvorenými ústami a len nemo civeli na výjav
pred sebou. Ako prvá sa roztraseným hlasom ozvala July: „Čo to je?“ S vyľakaným
výrazom sa otočila na Felixa, ktorý akoby ani nevnímal. Postavila sa pred neho:
„Felix, prosím, odpovedz!“ naliehala ďalej. „Bojím sa,“ šepla, objímajúc ho. „Však
je to len sen?“ „Neboj, všetko bude dobré,“ konečne sa ozval, i keď sám neveril
svojim slovám. Bál sa rovnako ako July, no nechcel ju ešte viac desiť. Nakoniec sa
zhodli, že sa vydajú smerom k mrakodrapom. Čím viac sa k nim blížili, tým menej
verili, že je to skutočnosť.
Po cestách sa nepremávali autá, ale akési zvláštne napoly lietajúce malé stroje
pripomínajúce skôr stíhačku než auto. Na stenách mrakodrapov viseli obrovské
obrazovky, na ktorých sa premietali rôzne reklamy. Vo všetkých vystupovali
Číňania, všetci mlado a podobne vyzerajúci, s rovnakou farbou očí, vlasov, pleti
a rovnakými črtami tváre. „Hej! Ako ste sa dostali von?“ skríkol na nich niekto pri
vstupe do mesta. Otočili sa. Priamo pred nimi stál muž. Vyzeral úplne ako tí ostatní
z reklám. Mal oblečenú zvláštne vyzerajúcu sivú kombinézu. V jednej chvíli ho
videli prichádzať k nim a v druhej...tma.
Prvý sa zobudil Felix. Chvíľu žmurkal do tmy, dokiaľ si na ňu aspoň trochu navykol.
56
Obzeral sa. Hľadá July. Keď ju pohľadom našiel len pár metrov od neho, vydýchol
si. Po krátkej chvíli sa zobudila aj ona. Dlho dumali nad príčinou svojho uväznenia.
Odrazu započuli tichý mužský hlas. Hlas zosilnel, keď sa priblížili k stene. „Ste
tam? Haló.“ „Áno?“ spýtal sa Felix. „Kto ste? Ako ste sa dostali von?“ hlas znel
zvedavo. Felix s July sa mu rozhodli veriť a vyrozprávali svoj príbeh. Zistili, že
sa volá K098, svoje skutočné meno totiž už zabudol. Rozprával im o rozmachu
Číny vo svete, jej postupnej nadvláde a vyhladzovaní nepotrebných ľudí. Akoby
znovu nastal čas holokaustu, ale omnoho horší. Všetko začalo v roku 2016.
Najprv začali Číňania odkupovať pozemky a firmy po celom svete. O pár mesiacov
neskôr otriasli svetom správy o hromadných vraždách prezidentov, panovníkov
a ostatných vysoko postavených ľudí sveta. Nastal chaos, ktorý chceli. Zmocnili sa
vlády všetkých krajín. Začalo kruté kynoženie nadbytočných. Nechali si len zopár,
ale dosť na to, aby si z nich spravili otrokov. Doteraz musia robiť všetko, čo od nich
„vyvolení“, ako ich musia nazývať, chcú. Nemôžu odmietnuť, no ani zomrieť. Hoci
sa o to mnohí pokúšali, neuspeli. Každý z nich totiž dostal do krvi niečo ako sérum
nesmrteľnosti, a tým je vydaný na milosť a nemilosť „vyvolených“. Tí si s chuťou
užívajú sledovanie ich mučenia a týrania. Dennodenne sú poriadané zápasy,
kde stávkujú, kto bude vyzerať po boji horšie. Nezostáva teda nič iné, než čakať
na vykúpenie v podobe smrti, ktoré však nikdy nemusí prísť.
Ani jednému sa nechcelo veriť tomu, čo práve počuli. Ale dokázal by si vymýšľať také
podrobné a prepracované detaily? Znel veľmi mlado, no podľa dátumu narodenia
mal mať minimálne 122 rokov. Večer ho odviedli preč a už nikdy o ňom nepočuli.
Ďalší deň sa konal najväčší zápas roka. Ulice boli preplnené očakávajúcimi. Keď
ich viedli cez budovu experimentálneho výskumu, videli, že K098 neklamal. Cez
presklené steny ich prebodávali zúfalé pohľady volajúce o pomoc. Všade okolo
sterilné sivé prostredie, ihly, rôzne neidentifikovateľné nástroje a „vyvolení“
v bielych plášťoch, všetci rovnakí. Práve prechádzali cez mesto, keď si Felix všimol
známy objekt len niekoľko metrov od nich. „Julinka, aha! Dostaneme sa domov,“
šepol svojej chvejúcej sa priateľke. „Takto to v živote nefunguje. Nemôžeš si
myslieť, že vlezieme do fontány rovnakej ako v našom parku a čakať, že sa v ňom
naozaj ocitneme.“ „Aspoň to skúsme. Prosím.“ July napokon prikývla. Rozbehli sa
k miestu ich poslednej nádeje. Nikto neočakával vzbury ani úteky otrokov, preto
na ne nik nebol pripravený. Prešlo niekoľko sekúnd, kým sa vôbec spamätali.
Ten čas však stačil July a Felixovi na to, aby dobehli k fontáne. Skočili do nej
a prikrčili sa. Očakávali koniec, no nič sa nedialo. Namiesto toho začuli štekot.
Opatrne otvorili oči. Opäť boli vo svojom meste, v odstavenej fontáne. Pred ňou
sedela Nela a spokojne vrtela drobným chvostíkom. July od radosti skočila Felixovi
do náručia. Ten ju zdvihol do vzduchu, pričom sa parkom rozliehal ich veselý
smiech. Po chvíli ju položil na zem a nežne pobozkal na čelo. Opäť boli dokonale
šťastní a v bezpečí.
Počiatočné šťastie z prežitia vystriedala úzkosť. Vedeli, že sa o pár rokov celý svet
57
zmení na nepoznanie, preto nestrácali čas. Zosobášili sa a začali žiť naozaj naplno.
Veľa cestovali, poznávali, vzdelávali sa a každú voľnú chvíľu trávili spolu. Tešili sa
z každej minúty. Napokon nadišiel čas rozhodnutia. Rozhodli sa radšej zomrieť tu,
teraz a spolu, než byť zabití pri úteku alebo navždy otrocky slúžiť. A tak sa v jeden
letný večer poslednýkrát navečerali, ľahli si a čakali. Efekt sa dostavil o niekoľko
minút. Ponorili sa do oslobodzujúceho spánku, v ktorom neexistuje zlo ani vojna.
A tam sú spolu naveky.
Kristína Briediková (Gymnázium P. Coubertina, Piešťany)
Zlatá výprava
Tu-tu-tu-tu! Ozval sa zvuk tlmený kovovými dvermi. Bola to znelka, ktorá sa
rozozvučala vždy po akceptácii vstupnej karty systémom. Bez ťažkostí by ju
spamäti dokázala zapískať každá osoba v miestnosti. Bola jednoduchá a po troch
rokoch už otravná. Kovové dvere sa s rachotom na kúsok pootvorili a napokon
zasunuli do steny. Do miestnosti vstúpil muž. Radmi laborantov sa prevalila vlna
vzrušeného šumu. Všetci laboranti otočili hlavu k votrelcovi.
Muž bol nízky Afroameričan s krátkymi tmavými vlasmi a ešte tmavšími
hlboký očami. Bol odetý do veľkého kabáta, aký sa vidí iba v starých filmoch.
Ale to nevyvolalo ten šokovaný výraz na tvárach. Bola to palička, pomocou
ktorej ťažkopádne prechádzal do stredu miestnosti. Palička, ktorá slúžila ako
pomoc pri chôdzi, pretože ju potreboval. Bol starý! Naozaj starý! Mohlo mu byť
štyridsať a dvadsať rokov, možno štyridsať a tridsať. Uvoľnenosť a dobrá nálada
z lektorkinho prísľubu voľnej hodiny v podobe prednášky sa pomaly menila
na hmatateľný úžas. Lektorka však vyzerala nanajvýš spokojne s reakciou
laborantov. Muž sa pousmial a zdvihol ruky s gestom, ktoré vyzeralo, akoby on
všetkých vítal v pohodlí svojej pracovne a nie naopak.
„Dobrý deň vám prajem! “ Hlas mal jasný a zvučný, napriek svojmu pokročilému
veku. V učebni sa rozhostilo ticho. „Ako vám už povedala pani lektorka, som doktor
Smith a som z vedeckého ústavu GO úzko spätého s výpravou, ktorá zapríčinila,
že ste tam, kde ste,“ odmlčal sa a vychutnával účinok svojich slov. Šum narušil
predošlé ticho. Hovoril o Zlatej výprave! Usmial sa ešte širšie a jeho hlas sa pokojne
niesol miestnosťou ignorujúc intenzitu hlasov prítomných. „Prišiel som, aby som
vám povedal príbeh o jednej výnimočnej žene, ktorú som mal česť spoznať. Príbeh
začína v roku 3019, mal som vtedy len 22 rokov. Chápte ma, bol som na najlepšie
technologicky zariadenej rakete s najvyššou úrovňou lekárskej starostlivosti,“
dodal rýchlo, keď postrehol pohyb hláv laborantov smerom nadol, kde sa im
na lište notebookov zobrazoval čas a dátum.
„Pamätám si to veľmi dobre, akoby to bolo včera,“ pokračoval. Laboranti sa zahmýrili
58
na laviciach. Hovoril tak... inak, zastaralo. Ako v starej klasike od Kinga.
„Bol utorok, 29.12.3019, riadili sme sa ešte podľa starého kalendára, počet dní dvadsaťdeväť jedenásteho mesiaca z dvanástich, nazývaného aj december. Rok
mal 365 dní,“ dodal skôr, než sa stihli tváre prítomných zmeniť na nechápavé.
„Na palube bol práve náborový deň, laicky - starí kapitáni brali do výučby nováčikov.
Mal som nočnú službu a ako mladého neskúseného doktora ma poverili prebúdzať
ľudí z kómy. Tá najľahšia a najnudnejšia prácu, pomyslel som si vtedy, ale ako
sa to stáva, najzaujímavejšie veci sa udejú práve vtedy, keď to človek najmenej
čaká. A ja som mal v ten deň česť zoznámiť sa s najodvážnejšou ženou, akú som
kedy stretol. Na palubu sa dostala tak ako vy sem- transportérom.“ Žiaci sa znova
nepokojne zahmýrili pri živej spomienke na nie práve príjemný spôsob prepravy
po planéte, ktorú teraz nazývali domovom. „Pred tým, ako vám o nej poviem niečo
viac, vám čosi ukážem. Z ústavu som priniesol toto zariadenie, je to šošovkový
dataprojektor. Ide o jednoduchý prístroj, veľmi rozšírený tam, odkiaľ pochádzame,
vy ste ho však nezažili. Umožňuje nám vidieť staré videá projektáciou na stenu
alebo...“ Smith sa odmlčal, kým sústredene zapichoval kábel zo zariadenia do
lektorkinho laptopu, „ ...na plátno.“ Skôr naznačil ústami, ako povedal, pretože
hudba už začala hrať a svetlo osvietilo študentov.
Obraz monitoroval nejakú miestnosť. Vyzerala, akoby bola vytvorená z kulís,
v strede stála jediná stolička, na nej sedela žena. Laboranti si ju ani nestihli poriadne
všimnúť, pretože sa vzápätí pred obrazom mihol muž a posunul kameru, aby
snímala iba nohy stoličky. „Vďaka, to je lepšie. Môžem?“ Ľudia stojaci za kamerou jej
to asi odobrili, lebo začala čítať. „Ja, Marie Layová, budúca náhradníčka kapitánky
Lisy Jane Rosovej, prisahám plniť svoje povinnosti na Zlatej výprave. Súhlasím
s podmienkami prečítanými v zmluve, ako aj s podmienkami na prerokovanie
- s úplným prerušením kontaktov, so zavedením technických pozorovacích zariadení
ako mikrofóny, magnetické polarizačné odpočúvadlá a kamery zabudované
do mojej kože.“ Na chvíľu zaváhala: „Nesúhlasím so zviditeľňovaním mojej tváre
a identity počnúc od tohto momentu.“ „To sme si už všimli,“ zasmial sa jeden
z laborantov a ostatní sa pridali.
Obraz stmavol. Bol narúšaný len zvislými čiarami, ktoré v pravidelných intervaloch
poskakovali po stene. „Táto mikrokamera nám zaručí, že o nič neprídeme, teraz
sa nehýbte, “ povedal nejaký hlas a žiaci v ňom spoznali Smitha. Odniekiaľ zhora
sa ozvalo ženské zjojknutie a obraz sa trochu roztriasol. Na monitoroch sa objavila
Smithova hlava. Vľúdne sa usmieval. Vyzeral mladšie. „Nebolí to? V poriadku?“
obraz sa horizontálne pohol. Náhradníčka prikývla. „Takže, celý deň ma budete
monitorovať pri ... pri každej hlúposti?“ hlesla nervózne. „Nie,“ povedal Smith vážne,
„budeme vás monitorovať pri každej vašej činnosti, a to je pre nás veľmi dôležité.
Všetko čo zažijete, na čo pomyslíte, všetko zaznamenáme.“ Zmena obrazu. Obraz
sa hýbal rýchlo a bolo takmer nemožné vnímať čokoľvek okrem šmúh. „Takže vy tu
nemáte žiadnych mužov?“ hlesla udivene náhradníčka.
„Nie, ženy znášajú bolesť omnoho lepšie ako muži, je tiež preukázané, že dospievajú
59
rýchlejšie, sú vyspelejšie, ale to sú všetko základy z psychológie, ktoré by ste so
svojím vzdelaním...“ kapitánka nestihla dopovedať. „Takže ich proste vyčiarkneme?
A čo rast populácie a čo Josh?“ skočila jej Marie do reči popudene.
„DOKTOR SMITH je významný muž, ktorý si svoje miesto na tejto rakete vyslúžil,
a čo sa týka toho druhého, máme tu najlepší genetický materiál a perfektné
genetické inžinierstvo, načo by nám boli muži?“ povedala pohŕdavo kapitánka.
Prvú otázku svedomito odignorovala.
Ďalší obraz. Biela presklená presvetlená miestnosť. „Ale to je nehoráznosť,“
zakričala rozhorčene na muža v čiernom kabáte. Smith sa otočil. „Necháme ich
všetkých zomrieť len kvôli nízkemu prahu bolesti a tým ďalším kecom, toľko
životov...“ nedohovorila. Smith sa smutne usmial. „Ja viem,“ vyslovil, no zrazu
zmenil postoj, otočil sa na obe strany prázdnej miestnosti, akoby kontroloval, či
ich môže niekto počuť. Nahol sa k náhradníčke a naoko sprisahanecky zašepkal:
„Keď dokončíme misiu a stále budete mať tieto názory, už máte jeden hlas pri
kandidatúre, pani prezidentka, som váš človek.“ Nonšalantne na ňu žmurkol. Obraz
zrazu zmizol.
Ďalší obraz. Teraz sa nachádzali v nejakej priestrannej miestnosti, vyzerala ako
obývačka.
„Čo spravíte prvé po tom, ako odídete do dôchodku?“ spýtala sa veselo Marie.
Kapitánka si hrýzla spodnú peru. Potichu prehovorila: „Myslela som, že to viete.“
„Čo viem?“ zarazila sa Marie. „Na čo si myslíte, že slúžia Večné Bunky? To je ich
celý názov,“ povedala mäkko.
Marie nahlas vydýchla, keď pochopila. „Vy tu dobrovoľne zomierate?“ vykríkla
šokovane vysokým hlasom. „Ale prečo?“ Kapitánka povzdychla: „Keď si niekde dlho
sám, veci, ktoré by ti inak dávali zmysel, prestanú.“ Očividne to nedávalo zmysel
ani náhradníčke. Ticho bolo teraz omnoho dlhšie. „A čo sa stane po tom brannom
dni, potom, keď... ?“ očividne náročky vynechala slovo zomrieť. „Odídeme ďalej,“
zaváhala Kapitánka, akoby premýšľala, ako správne formulovať svoju myšlienku.
Obraz náhle zmizol. „Branný deň,“ začal nahlas Smith a všetci laboranti sa
trhli a vyľakane sa pozreli na zdroj zvuku. Skoro zabudli, že Smith je stále
v miestnosti.
„...je deň, ktorý si vyžaduje úplnú sebakontrolu a pokoru, no ktorý musí zvládnuť
každý sám.“ Potom pokračoval: „Zlatá výprava, ako iste viete, je výprava
za nájdením našej novej Zeme, miesta, kde môžeme začať od začiatku. Vtedy sa
rátalo so založením novej civilizácie, ale bez... bez mužov, pretože,“ nedopovedal,
nechal laborantov, nech to pochopia sami. Postupne sa usídlil úžas na tvárach
všetkých v miestnosti, keď zistili, čoho boli práve svedkami. Po veľmi dlhom tichu
sa zdvihla ruka jednej laborantky celkom vzadu.
„A čo sa s ňou stalo, s Marie? Prečo tu nie je ona?“ spýtala sa nedočkavo.
60
„Už nie je medzi nami,“ vyslovil potichu
do vzduchu.
a viac ako polovica rúk vystrelila
„Odišla ďalej,“ povedal jednoducho, pousmial sa, zatiaľ čo sa ruky zase spustili
dole. Šesť z nich bolo chlapčenských.
1st place 3rd category / 1. miesto III. kategória
Mária Michalíková (Piaristické gymnázium J. Braneckého, Trenčín)
We are not alone
It felt like waking up from a very bad dream. Except that this wasn’t just
a fantasy. It was real. And that’s the only thing I know for sure. My life was changed
in a few seconds. I remember it like it happened just yesterday. It was a rainy
Saturday night ...
“Two a.m.?” I was surprised looking at my radio alarm on the table. I’ve never woke
up so early. That was the first weird thing that happened that day, but I didn’t pay
a lot of attention on it. `It must be because of that terrible weather`, I said to myself
and closed my eyes again. I tried to fall asleep, but I just couldn’t. Ten minutes later,
when my stomach started to sound like an orchestra, I realized that my effort was
totally worthless and I very reluctantly got out of bed.
As usual, I prepared some toast with strawberry marmalade and warmed a cup
of milk. While I was switching on the microwave, my eyes looked out of the window.
It was raining heavily. Again. I totally hate this time of year. The weather is out
of control and you never know what it is going to be like the next day. I sighed.
`At least it’s the weekend and I don’t have to go to work.`
Peeeep! The clink of the microwave brought me back from my thoughts. I took
a sip of milk. Hmmm, yummy. Just the way I like it: not hot, but still warm. I sat down
and put my breakfast on the table. And then I stiffened, because I suddenly realized,
that something wasn’t all right. I had woken up very early, hadn’t I? I looked at the
kitchen clock. `Yes, it’s not even half past two,` I stared pensively at the clock dial.
What’s going on? I was incredulously looking around the room. If it’s so early, why
I didn’t have to switch on the lights?
I quickly approached the window and looked out of it. The sky was dark
and the moon was hidden behind the clouds. But that light, that strange and sharp
light, was definitely coming from outside. Then, something stung me in the neck
and my body froze immediately. Before I fell on the floor and lost consciousness,
I heard someone’s voice and his steps. And then the darkness swallowed my mind.
61
Peeeep! Something woke me up. It sounded like a microwave. Oh yes, my breakfast
are done. However, when I raised my head and looked around, my kitchen wasn’t
there. My hands and legs were tied to the silver chair and I couldn’t see anything
because of the dark.
`Where am I?`. I had never seen that place before and I had no idea how I got there.
Damn. `What is happening?` I tried to move, but the belts didn’t let me do anything,
so I just kept sitting and tried to figure out what had happened. Suddenly, the door,
or something, opened and someone walked into the room. My eyes had already
started to get used to the dark, but I wasn’t able to find out who that someone was.
Then he switched on the lights and I finally looked at him.
Right in front of me stood a young man. Not a very ordinary man. He had dark hair
and deep brown eyes, but his skin was almost white and it seemed that it shone.
He was a little small; I guess that he wasn’t taller than 1.6 meters. `That’s great,
it won’t be hard to escape from him.` I smiled. But then I thought about the belts and
my hope was gone. He didn’t say a word but he still had his eyes on me. That was
making me even more uncomfortable and confused, so I decided to be the first one
who would start the conversation.
“Who are you? And what is this place? Let me go or I will call the police!” I said, but
he was still just staring at me. I tried again. “Did you just hear me? I’m not afraid
of you.” To be honest, I was extremely scared. The way he was looking at me was
really horrifying. “Where am I?” The man turned his head and said: “Don’t you see?”
`No, I don’t. ` I thought to myself. I looked at him again. Finally he stopped looking
at me, but now he was watching something on the table in the corner. I looked in
the same direction. There were a lot of papers and they all had the same sign on
them. It looked like a company logo. I narrowed my eyes, because
I wasn’t able to recognize the letters under the symbol of the Milky Way. With some
difficulties I ultimately read the text and looked back at the man.
“What does RISLSP mean?” I asked. He smiled: “Raxophysimon’s inter-space
life searching program. Any other questions?” I opened my mouth. What did he
just say? `Ok, that must be some stupid joke. Maybe there’s a hidden camera
or something like that. `“Very good, you got me. Can I go home now?” I said
ironically. “No, you can’t, the testing is still running, but don’t be afraid, it’s almost
done.” That confused me again: “The testing?” He smiled again: “Do you really
think that you’re on television? The reporters usually don’t come to your house
and don’t abduct you while you’re warming up your cocoa.”
I was abducted? All that I remembered was that it had been raining and I was
in the kitchen and... Then it came to me. Somebody had walked into my house
and probably had shot me with something, because I fell unconscious. And
that somebody was now standing in front of me and talked to me like a fool.
62
“Who are you and what do you want from me?” I was really scared at that time.
For the millionth time I saw his smile: “I’ve already told you that. I am a person from
genus Raxophysimon and I’m working in the inter-space life searching program.
We found your planet a few weeks ago and you were chosen for our research about
the life on the Earth. Right now we are reading information from your brain to get
a whole view of the history and the life of humans.”
I goggled at him: “That’s impossible. People have tried to find aliens so many times
and they’ve always failed. We are the only living beings in the universe, so you can’t
be the Raxo-something and this must be just a really weird dream.” “First thing,
I’m Raxophysimon. How many times will I have to say it till you get it?” he said.
“And the other thing is that people are so impatient and limited. They’ve done three
lots of research and when they didn’t find anything, they said that they are the only
ones. But if they had tried just a little harder, they might have found Sonics, beings
from the planet called Yo, which is in the south of your galaxy. So in my opinion you
shouldn’t trust what the media or the others say to you, John.”
I didn’t know what to think. It was too crazy to be true but it wasn’t just like one
of my previous dreams. How did he even know my name? I definitely hadn’t told him
that. And he was right. How could we know that there weren’t any other organisms
in the universe? I’ve always kind of believed in aliens. When I was younger, I used
to watch E.T. twice a day and I’ve secretly wished that I would meet someone like
him. And at that moment I was obviously sitting in some spaceship
in the middle of nowhere with a man, who actually just told me that he’s the real alien.
I decided to trust him: “So, I am the chosen one. But why me?” “Our system chose
you, but we don’t know why. It’s always the system who decides who to pick
and bring here. When we detect everything we want to know, we’ll send you home.”
`Oh, so they won’t eat me!` I still wasn’t sure if I could believe this man, but it was
nice to know that I wouldn’t end up as his lunch.
Peeeeeeep! I recoiled. What was that? “The testing is over. Now I will check
the results and if everything is okay, we will teleport you back to the Earth.” Teleport?
Now I started to be even more interested in this guy. “That’s great. But before I’ll
go, can I ask you some questions?” He gave me a questioning look: “What do you
mean by ask some questions?” “You showed me something totally new and unique.
If this is real, I’m really in the universe and I know that I will never get the opportunity
to come back again. So if this is my only chance, I want to know everything.”
He smiled: “You already know too much. But I must admit that you’re one
of the most interesting creatures I’ve ever seen and the testing results of your
planet and your species and life are very good, so you have my permission to
ask me few questions.” He started to type something on his computer. “Well,
where should I start? What exactly are you. I mean, you Raxophysimons.”
63
“We are one of the oldest species in the whole universe, which kind of means that
we’re also the most intelligent ones. You’ve may noticed that I look a lot like you.
Our system supposes that after millions of years you will be like us, because right
now, thanks to you, we found out that we have the same ancestors.” Wow. “How many
other living species have you already found?” “Forty-six.” Wow. I couldn’t believe
this. `There are so many other things out there which don’t know yet. I can’t wait to
tell this to the world…` “You won’t tell anything to anyone. We will clear your mind,
just in case.” What? No! “Plus if you said something, people would try to destroy us.
It’s too dangerous. And now, please, don’t move. The teleportation starts in 9, 8, 7…”
“Wait! What´s your name?” He laughed: “I’m Tyleron. It was nice to meet you,
John.” I had to laugh too: “It was weird to meet you, Tyleron.” He looked back
to the screen. “3, 2 …” Oh, the teleport. “Tyleron, wait!” “ ... 1. Goodbye, John.”
“TYLERON!”
The last thing I remembered was lying on the floor in my kitchen. It felt
like my mind was going to explode. I had no idea how I got there at 3 a.m.
Four years later, I had a dream. I was tied to the chair and there was no
one who could help me. After that, my memories started to get clearer
and I realized what really happened that day. Now I’ve put together the whole story
about that rainy morning.
I’ve never told anyone about my trip to space. Tyleron was right, it would be too
dangerous. And who would believe me? After all, I’m glad that this happened to me.
The knowledge that we are not alone completely changed my life and my mentality.
I realized that people are not the masters of everything, because there’s something
what is always bigger than us – the Universe. We are not alone.
2nd place 3rd category / 2. miesto III. kategória
Dezider Kmotorka (Gymnázium, Topoľčany)
Echoes of a Doomed Race
We suddenly found ourselves in complete chaos and turmoil. The heavens
turned a blind eye that day. No one exactly knows what happened, but people
suddenly started revolting across the entire planet. I can only assume it
was because of all the bad decisions carried out by people in prominent
positions, but no one knows for sure. We had no time to figure it out. For
what had followed could only be described as the literal end of our race.
64
Each and every country collapsed, it was as if we slid into a mad rage and were no
longer held by any morality. The entire planet was engulfed in the flames of war;
war of such horrifying intensity that words cannot describe it. The wealthy people
amassed armies and munitions while the common folk battled against the powers
of regimes that were clearly over, but people in powerful positions rarely step down.
This was the premise for thirty years of absolute distress and fear. Our mighty
and large cities transformed into nothing but craters, the cities that were lucky
enough to not get stricken by nuclear or strategic bombs ended up as gigantic
trash heaps for the people still living there. Sicknesses that were gone were now
running rampant on the entire planet; the Plague, Ebola or Tuberculosis, these
were now one of the main reasons behind people’s deaths. Unless they were killed
by soldiers or by the radiation from their surroundings.
There however still were scientific conferences, these often took place in secret
bunkers. And while one would think that they were our hope or our last chance, they
never came up with anything since democracy had apparently failed us, at least
in the form that was sustainable in the world that we used to live in. Every other
form of government had failed in a similar fashion at some time in our past, thus
the biggest question was “What do we try now?” and no one had the answer to it.
As the days of war grew longer and the death toll became so high that no one
reported on it anymore, many people accepted their fate and stopped caring.
The biggest demoralization factor was that all of the nuclear fallout was harming
our offspring, who were either being born dead or with inherited mutations. This
really became a dark planet. The last photos taken by our satellites (before they
were shot down soon afterwards) depicted our earth without the nice blue that
it had been in the past, but with a reddish tint that was accompanied by a sickly
green over the nuclear craters.
It really was funny, how the only scientific branch that was still thriving during
this time was the nuclear physics department, which was closely watched
by the army. Their greatest achievement was the discovery of the incredibly potent
Cobalt-Ununoctium bomb, which, as described by one of its creators, was powerful
enough to ignite the atmosphere of our entire planet all at once, or just strike us
with such powerful radiation, that we would all die instantly from it. I remember
asking my mother about this at the time “Why can we discover ways to kill people,
but not to help them?” to which she replied “It has always been easier to destroy
than to create”. Maybe that is what made me want to help humanity by becoming
a scientist... Fear, hunger, famine and with human rights being a luxury of the past,
these became the simple facts in people’s lives. It certainly was the final stop for
humanity, nowhere to go, nothing left to do. The bombing of the bunker, where the
scientists met one year, ever more cemented the thought that humanity really is
going to end. We now lived like animals with no hope for the future. People rarely
lived past the age of 30... Our salvation came not from human hands, but from
65
something else.
When they arrived, everyone instantly knew. It was not via a fancy telepathic device
or via regular communication. For you see, their mother ship, bearing the shape of
an elongated arrowhead which glowed faintly green, was approximately half of the
size of the Sun. Something that huge is unimaginable for the human brain, just how
would one construct something like that, let alone have the technology to roam the
stars? A truly humbling sight when compared to any creation in humanity´s history.
Maybe it was intended, for this image above our small planet reminded us how
insignificant we really were, how petty our last years had been and just how
much time we’d wasted. Amazingly no one attempted to attack them, as their ship
loomed above our planet blocking the sun with only the ship’s green glow to shine
on the Earth, only shame could be felt by people, seeing a civilization that is clearly
better than we were.
Shortly after their arrival, thousands of small silver globes descended from
the ship going to our planet’s surface hovering in a way unknown to us, while
the ship probably cloaked itself to renew the flow of sunshine to our planet. They
landed and finally spoke to us, making the first contact. Somehow said in a way
that everyone understood it, in the language the listening person understood best
- “Inhabitants of Planet 856 Delta X, we have come to help, do not be distressed.”
Maybe in more peaceful times we would have been afraid or scared, but
in the current conditions we were in...it certainly couldn’t get any worse for us.
These robotic globes went around scanning our planet and surveying the population,
at least that is what we presumed that the green light that they shone on everything
from their single circular opening was. Shortly after, they shone the same light
on every person they found and what followed was certainly something amazing...
It cured everything. From scrapes to cancer, even inherited mutations such as extra
limbs in the most contaminated regions, all of that without any pain involved...”Our
Saviors!” “Miracle...” cried the people, for humanity was saved, at least for now.
Not even two weeks later, our planet was back to full green with all
of the contamination being removed, people were healthy again and no longer lived
in the hills and in caves to shelter themselves from bombs, soldiers or chemical
weaponry. What happened to all the war waging maniacs? No one knew for certain,
but all we knew and cared about was that some had committed suicide after being
faced with something infinitely more powerful than them, while some just stopped,
not even sentenced or put on trial, they simply became regular people.
Many don’t believe these events were the decisions of the said people, but if our
visitors were involved in some subtle way then it certainly was something that
needed to be done, because while war, power and money are a factor in people’s
66
lives, we can never have true utopia, which is where we apparently were heading
with the help of these aliens. Our cities were rebuilt, intellect thrived, all were equal.
The unforgettable toll however, was the fact that the world’s population had halved,
buried beneath the ground in mass graves, leaving no place for dignity after death.
One of the things that we as humans always wanted to know, was what our visitors
looked like, but the one time we did ask, we really did get an ominous reply: “We do
not wish to be thought of as a race, nor anything along your human thought lines.
We are an idea, a hope, salvation. The simplest way to put it, is that we are equal
to your “Gods”, we do not need to be there, for you to adhere, we do not need to
do anything, and you will regulate yourself simply with the thought of us watching.”
It initially caused a quite a bit of controversy, “Do they really take themselves as
gods?” but later we realized that they meant it from the ideological point, and in that
respect, their logic was flawless. We were thrown into an age full of human love and
compassion, happiness for everyone and joy out of living. Some things are simply
too hard to change.
Humanity had now grown accustomed to being monitored, to being in someone’s
care. Many people liked this status, an easy going life with enough time for anything
you would like... But the brighter and wiser part of our community, started to feel
the stagnation and boredom rub off on them. And so with multiple plans already
being constructed, and the goal set, they went to the aliens with a clear request.
They came up to one of the silver globes and spoke to it; “We wish to build a grand
complex to aid in the advance of humanity, we are tremendously thankful for all
your help but the time has come, we believe, to delve into the dark crevices of
science that lay abandoned by us for such a long time. And with this, we also wish
for this complex to not be monitored, as we would like to be left to our own devices.”
and moments later came the reply “Very well...but be warned, do not attempt
to harvest the power of Dark Matter.” - this reply was met with grand celebrations
and also with heavy thinking, for Dark Matter had been only known to us as quite
the enigmatic topic, why did they want us to stay away from it? A few months
later the complex was built. Many times they attempted to carry out small yet
very dangerous experiments only to test whether or not they were watching,
and after aborting many said tests seconds before being too late, they deemed
their experimenting safe. Sadly, the complex never came up with anything new, and
so a meeting was held to discuss the topic of Dark Matter.
Unanimously decided, the reactor was built. Our most prized invention in all of
our history, and I was the one to take part in it. We all assembled in the control
room and switched it on... Thus we killed off humanity. Our construction was
half witted, the matter made contact with our planet’s atoms setting off a strange
reaction that erased our planet from the very fabric of space...all...just...gone...
I am Derek von Hauster. I am currently on the mother ship of the visitors, alone...
the last... I await what is to happen to me... I have yet to see or hear from the aliens,
67
and so I fill my remaining time writing this...we ourselves brought about our end.
They however did tell me that I was the only one they could save in time ... but why
me? And with this, as my final salute to my own race as I look out of my cabin’s
window readying myself for what is to become of me, really is that I...we...were
simply just too young as a race and foolish as a people.
Now...nothing but echoes remain of my race.
3rd place 3rd category / 3. miesto III. kategória
Július Zemaník (Gymnázium J.B.Magina, Vrbové)
Unexpected
Jodie just woke up and looked out of the window. “What a nice day!” she said
silently. Afterwards she looked at her watch. It stated that it was twenty-five minutes
to eleven. It was Monday 15.2. 2153. She was standing there and watching the
captivating landscape. She’d been lucky with her apartment. When she bought it,
it was the last one for sale. The landscape was calming and relaxing. The apartment
was at the edge of the city near the waterfall and the forest. However she had to
go to work. Jodie was working as a scientist. But she was not a regular one. She
was a professional nuclear physicist, the best in her field with a lot of experience.
She dressed up and came out of her cosy apartment. About one hundred meters
away there was a long glass tunnel which lead to Jodie’s workplace. She entered it
and she saw her fellow worker Jordan going her way. He was a good friend of hers
and also a leading scientist but in another branch. He was an astrophysicist and
he’d done a lot of research on the universe. They met and said hello to each other.
It seemed like it would be their whole conversation. They passed each other but
then Jordan made up his mind and asked her: “How’s it going Jodie?” And she
replied: ”Oh well, kind of alright, you know, today is going to be a tough day for
me. I’ve got a few lessons with my students; afterwards a couple of diplomats are
going to look at my new device.” “What device?” asked surprised Jordan. “Well
it’s a device which is supposed to create a “shortcut” between either space or
time. There are two modes. The first can create a shortcut just between space
or time. However the second is more sophisticated. It is able to create a spacetime continuum shortcut.” “Oh it’s something like a wormhole right?” asked Jordan
curiously. “Basically, yeah.” Their conversation would have continued if Jodie had
more time. But she hadn’t. She said goodbye to Jordan and continued on her way
to work. She knew there was something more between them but it somehow wasn’t
strong enough. She was walking along the long glass tunnel, hurrying because she
could be late for work and that would upset her boss. The tunnel was designed
in a modern style. There were a lot of columns of glass, hollow from the inside
and filled up with pure water. Also it was illuminated from the bottom to the top.
It was astonishing for Jodie. The floor was mostly made of metal. The roof from
68
unbreakable glass and the sides were a thin layer of glass. The design was much
like her apartment. The glass partly reflected her sight. She was wearing nice white
cotton jeans and a light blue shirt with a white vest over it. The tunnel was the only
way to get to her workplace. Her laboratory and engineering room were deep in the
ocean because of the geothermal energy. Because the ocean floor is in particular
spots thin enough for the rock drill to get to the ideal place where get most of the
energy at relatively low risk.
They used this circumstance to their advantage. Also the rift in the ocean floor
could provide enough energy for Jodie’s device. The planet on which Jodie lived
was extraordinary just for its increased geological activity. In the beginning when
humans discovered this planet they called it Fundusia. They used to mine a new
element called fundusium. It had special properties which were used in Jodie’s
device. But there indeed was a problem. The mining of the veins of fundusium
could cause instability and could increase the geological activity which could lead
to the devastating explosion of the planet itself. So they decided that from this
moment the mining was punishable. However they didn’t want to abandon the
planet so they again decided to stay and they built a colony which started to grow.
They soon found out that they could use the geothermal energy to their advantage
and that gave a boost to the development of the society. In 2095 the planet survived
the biggest inrush of incomers. Jodie got here because her parents wanted the best
for her and because at the time Fundusia was home to one of the best universities
in the local sector of nearby stars, they decided to send her here.
She graduated from the Fundusia’s Science and Art University in the field
of nuclear and quantum physics. Although she graduated she loved it there so
much that she wanted to stay and so she didn’t leave. She sent an e-mail to her
parents in which she stated that she wouldn’t return to Earth and would stay on
Fundusia. Jodie finally arrived at her workplace. Or rather to the entrance. She
had to identify herself to the guardians and then she took the long journey to the
depths of the ocean by an elevator. When she finally got to the laboratory it was
already a quarter to twelve. The first thing she did was check the conditions of her
device. She didn’t know what to call it so it was just device number 9110. But her
colleagues had created a nickname for it. They simply called it “the continuum
teleporter”. Jodie liked that name but it was just a nickname and was not yet official.
The whole device was the size of a room and was spherical in shape. It looked
metallic because of it was made of fundusium. Fundusium was chosen because
of its extraordinary energy-keeping potential.
From the bottom the wires were connected to the whole device. It had lasers which
were used to create the rift in space-time. Basically it could create a rift anywhere
in the local solar system. Also on that day an important diplomatic meeting was held
in the capital Logorndora in which Jodie lived. It was arranged that the members
would come to see “the continuum teleporter” in action. Jodie was anxious
if everything was all right. She spent so much time controlling the device that she
69
almost missed her lessons. Thank heavens she managed all the lessons in time.
Then the moment came. She saw that the members were coming. She asked her
colleagues if everything was ready. They said:”Yes madam, we checked everything
twice, we set the coordinates to the nearest moon so we can observe it from here
via our space telescope.” In that minute Jordan entered the control centre. Jodie
immediately asked him anxiously: ”What are you doing here; you know I’ve got
an important presentation now. Look! The members of various races are about to
come in at any second.” He just told her: ”Calm it down Jodie, I’m here because I’m
going to control the space telescope.” “Oh. My. God. You scared me, I thought you
are going to...” she went silent, thinking and then she said: ”You’re right, I acted like
a little girl. I’m so sorry. Can you forgive me? But don’t get me wrong, you know, I’m
just stressed from this whole situation and...” Jordan just put his finger to her mouth
and told her:”It’s ok, nothing happened. It is fine, I get it and don’t you worry.” And
he just smiled at her until the door opened. The members came into the room and
Jodie welcomed them and told them to sit down. Of course nobody wanted to stand
so everybody sat down in their seats. Meanwhile Jordan vanished somewhere
to the back of the room to his controller. The members were from various humanoid
races. Jodie could see Gariols which had horns and massive limbs, then Skironauts
which looked a bit skinny and so on. “Let us start!” Jodie said in an excited voice.
And so it began. The laser started to load, the energy started to power the whole
engine and finally the lasers turned red.
“It’s about to begin” said Jodie and she explained the whole mechanism
to the members. Then the decisive moment came. “Will it work, or not?” Jodie
said to herself. The beams of rays were pointing to the very small point in the
universe that was very close to the moon. Jodie stopped explaining and said: “Now
you can see the beam of ray concentrated in that small point, it’s very important.
And there we go; now it started creating the “rift”, just in a very short moment we
should be able to see the rift being fully created.” But them something went wrong.
The rift formed, however something unexpected happened. An unknown ship flew
through the rift and it started firing charges. Thankfully the planet had a shield that
protected it but it couldn’t stand much more because the charges had massive
amount of energy. Jodie was scared so much that she dropped her microphone.
“Quick call the fleet, tell them we’re in danger!” Jordan said. “Don’t worry Jodie;
it’s not your fault.” Then suddenly one of the members said: “I know that type
of ship. I’ve seen it a few times before.” The member was talking about the T-cruiser,
one of the most feared ships. “We had some encounters with it and trust me you
don’t want to stay here any longer. The Flogers are the race which evolved such
a devastating machine. They are one of the most aggressive races in the galaxy.”
The member said. “It must have created a shortcut to their sector and the ship must
have entered it.” Then Jodie hesitated. “That means other ships can go through
it as well!” But there was a problem. An error appeared and so they couldn’t shut
down the continuum teleporter. “The only way how to shut it down was to destroy
it. The fundusium though was charged up with energy and it could easily have
70
exploded.” Then Jordan in response to Jodie said: “Well that’s awesome The Flogers
are about to kill us and the only way to close up the rift is to let the planet explode.
“Pretty much” said Jodie. The members asked: “When will the fleet arrive?” “I’ve
no clue.” Jodie said. Then Jodie had an idea. She wanted to try to shut it down but
there was a too big risk that it would explode. Meanwhile another dozen of ships
appeared. It started firing charges and the shield collapsed.
The inhabitants were in trouble. The evacuation began. Thousands of people
started running towards the evacuation ships. Alas the charges hit one of the
groups. The people started screaming desperately. “What have I done?” Jodie said
in a guilty voice. She knew that only she could destroy the rift. The fleet finally
arrived but the Flogers were not pleased by that. And a fight started. But there was
something more important than fighting the Flogers. The main mission of the fleet
was to get the inhabitants to safety. Jodie rushed to the engine room. Jordan was
behind her. “What are you going to do?” he asked. “I don’t know.” But then she
had an idea. “Let’s overpower it. It should create a domino effect and should lead
to an explosion able to destroy the whole solar system.” Then she started work.
First she prepared everything and then made a simulation. Sparks were flying as
the Flogers kept on shooting. Jordan contacted the fleet and asked if everybody
was onboard. Then a massive ship which looked like an eagle appeared. Sharp
at the front then two wings and then again sharp at the end. It was about to shoot
at the ship. Jodie had to hurry. Either she would finish her work and teleport
onboard or she would die in a horrible death. The pressure was intense. The
captain shouted at Jordan. He said: “Come on, hurry they’re about to shoot at us.
We can’t take so many charges at once. Our shield is going to collapse any minute
now.” But then Jodie said in surprise: “Done. I did it. I can’t believe it. And now
Jordan, take us from this hell!” He yelled at the captain to teleport them. And he
did. But they weren’t out of the woods yet. Their subspace engine was not working.
They had to evade the charges as long as possible. Then suddenly Flogers’ charge
hit them. Sparks flew again. But that was their luck. The charge hit the correct place
on the ship and enabled the flow of the energy to the drive. The captain immediately
started up the subspace engine and they vanished through the newly opened rift and
appeared about a light year away from it. “Now let me start the program I created”
said Jodie. She activated it and afterwards they could see a spectacular flash of
light. “You did it!” yelled Jordan. Then Jodie said: “Take us to Earth Captain.” They
were safe. At least they thought. They got to Earth and everything seemed alright.
But one ship had survived. And so it started flying towards their home planet. Let’s
hope they aren’t going to take their revenge.
The end
71
Daša Wernerová (Biling. slov.-špan. gymnázium, Nové Mesto nad Váhom)
Born to Die
Further than we can imagine, there lies another universe, with distinct rules.
●●●
We.
We don’t know good, we don’t know evil. We don’t know what is good, we don’t
know what is bad. We don’t see white, black or yellow people. We don’t know love,
We don’t know hate.
We don’t know happiness, we don’t know sadness. We can’t see beauty, we can’t
see ugliness. We sacrifice ourselves for the greater good. That is what makes us
better than the humans, because they aren’t capable of sacrificing anything, their
time, wealth, love... We are pure. We don’t judge. Because it is right. We are The
Ones.
●●●
A medium sized planet. The unilluminated side of the planet isn’t dark. It glows
with very poor white or light turquoise light, almost unnoticeable from the space.
The whole universe, not only this system is united by a web of fibres. The ones
connecting planets aren’t glowing, so they remain unnoticeable. Those fibers are
the conductor of life energy and they’re visible only on the dark side of the planets.
The organisms are receiving and giving the energy. When stepping on the ground
anywhere, the fibres become visible because of the energy passing through.
When touching anything living, the fibres start glowing again. Every living creature
uses a bit of the energy. Also, the machines on the planet use the living energy,
creating a perfect network. It is a very fragile cycle. It needs renewing very often
and The Ones are the perfect renewing material. On the planet there is a civilization
of humans – cities of many buildings. But one building is dominant. Different colours,
sizes, shapes and architecture. It is the most important one, because within are
The Ones preparing for their part in the cycle. On the outside, their bodies are
incredibly similar to the bodies of the humans outside, but on the inside they are
completely different beings, not only physically but also mentally. They aren’t born
from their mothers; they are created in glass pods in a long corridor. Every cycle, 73
The Ones are created.
●●●
There are 73 The Ones living in the building. Unlike the humans, eating, digesting
and excreting, only supported by the living energy, The Ones live exclusively
from the living energy. They don’t sleep, they close their eyes and sink into their
72
subconscious. A web made of glowing fibres surrounds them. Their mind isn’t
full of human ideas, memories, feelings. Their mind is clear and ordered. When
they are deep inside in their subconscious, they see the cycle, the meaning of
it, the previous generations of The Ones and thanks to their sensibility they can
feel every living thing connected to the web of the living energy, which is basically
feeling the universe itself. Each one of them knows what to do, it is written deep
within them. They are walking the corridors, looking out of the building to the world
of the humans, having a rest or submerged into their minds, awaiting the end
of the cycle. They barely talk to each other, because everything is clear, nobody
has any questions. There is a The One looking out of the window, a female, if we
can say. Another The One walks quickly towards to her.
She doesn’t even have to look at him, because she can feel him and she instantly
recognises him. He was created in the pod next to her. He was the first living thing
she has ever felt and the same vice versa. He comes close to her and takes a deep
breath. “Let ‘s make the world full of The Ones!” he says. Kiva, the female The One
looks at him. “That is pure madness!” she says. “Explain me why!” Tagarn, the male
The One says. “Because...” she stopped. “Because... It’s because,” she’s been
trying to find an appropiate answer. “Because, it’s not what it’s meant to be...” she
said but was left disappointed with her poor argument.
“Exactly!” We’re not supposed to do that. But think! It’s a great idea. The world will
become pure.” “Do you mean absolutely without the humans? “ “Yes,” he whispered.
“But, we are dying for the humans, we would be dying for ourselves without them.
It is selfish.” “We make the cycle continue not for the humans, but for the whole
universe. Humans are unnecessary. If they... die,” he said quietly, “the universe will
replace them and the cycle will not be broken.
“But,” she tried to argue, although she knew deep inside he was right. But she had
never heard anything that came so deep from her soul, so she was very confused.
“We’ll make it. We’ll live and only then we’ll die,” Tagarn said. “No… No. But
it’ not what it’s meant to be… I don’t know… I just can’t help myself. Well, I know
we have to die,... but,... I want to live,... but I, I can’t. No!” she said with her voice
breaking. “I... will... die, ” she said, but she hasn’t convinced even herself. She
looked into Tagarn’s eyes. There were so many things. Confusion, disappointment,
desperation, sadness, a bit of hope and pain. Mainly, there was pain. She dropped
her eyes and left.
●●●
The urge to live has been torturing her... She would have died one way or another,
but she could have lived between the creation and the death. She would have lived
a useful life and moreover died an honourable death. She didn’t know she could
feel this sensation. The contrast between what she should do and be and what she
73
could do and could be was torturing. She has come up with a better life for herself.
●●●
Kiva is walking down the corridors, looking for one particular person. When she
sees him, she aproaches him from behind. “But why?” she whispered. “What?”
he asked and turned around. “Why can’t,” she took a deep breath. “Why can’t we
change and, and admit to live?” she said and looked into his eyes. In that moment
an incredible darkness has surrounded them. The flow of energy has weakened.
Everybody has looked around. The cycle is ending. The beginning of the end has
just started.
●●●
The creation pods surrounded by glowing fibres have opened. The new The
Ones, well aware of their destiny looked around. 73 people have appeared from
the stairs at the end of the corridor. They walked proudly towards their destiny.
The new The Ones have been gazing at them. However, the old The Ones were
looking towards the gate, impatiently awaiting their honourable end. The gate lead
to a cocoon ship, made of silver, shiny, liquid mercury-like material. That material along
with the bodies of The Ones has been the perfect sacrifice, letting the universe run
for another cycle. The Ones have boarded the cocoon ship and had one last look
at the beings on the planet. The gate has closed and the ship has departed. The
ship has left the atmosphere of the planet and continued to the Centre, the very
heart of this sector of the universe. It was a rich dense slowly pulsing purple cloud.
The ship has slowed down and continued slowly as The Ones were taking their last
breaths. Kiva was looking straight forward through the window at the Centre and
there were thousands of thoughts running through her mind, not allowing her to
enjoy the moment. She should have been glad and satisfied, but she wasn’t. Her
eyes looked dead. Tagar approached Kiva. She was aware of his presence, but she
neither moved nor said anything.
“Because you and I,“ he continued in their prematurely stopped conversation, „we
were born to die.“ Kiva’s eyes have suddenly filled with joy. She looked at Tagar
in silent amazement. That was the answer she was looking for. She looked at the
window again. The cocoon had started entering the cloud. It started vibrating and
as soon as The Ones were vibrating too, the sector was filled with a bright white
light. That light, it was the purest form of energy, the energy itself. The glowing ship
had entered the Centre. The Centre, pulsing slowly until now changed it’s colour
from dark purple to bright burgundy red, started pulsing faster and faster and a
pulse of pure energy was emitted though the fibres, filling every living thing in the
solar system.
74
OBSAH:
Úvod
5
Výsledky XV. ročníka literárnej súťaže sci-fi poviedka 2014
6
Filip Kubica
Dračí kľúčik
7
Jana Jakábová
Začiatok či koniec?
9
Nikoleta Víglaská
Nebezpečná cesta snov
12
Matej Praženica
Jazero
14
Marko Ondrejka
Fotografia
16
Kristína Veselská
Nový svet
17
Natália Hasprová
Také obyčajné laboratórium
21
Daniela Barloková
Sťahovanie
22
Mária Gubová
Cesta do minulosti
25
Klára Futejová
Modlitba za smrť
28
Ľubor Čambál
Proces
33
Michal Škrobánek
Cela
36
Dominik Madala
Severské vojny
39
Ornela Petrášová
Hrdina
44
Ján Fortiak
Cesta k neslobode
47
Kristína Bagová
A ľudia si mysleli, že to bude lepšie ...
48
Patrik Reguli
Deň z minulosti
53
Lenka Kratochvílová
Záblesk budúcnosti
55
Kristína Briediková
Zlatá výprava
58
Mária Michalíková
We are not alone
61
Dezider Kmotorka
Echoes of a Doomed Race
64
Július Zemaník
Unexpected
68
Daša Wernerová
Born to Die
72
75
GYMNÁ
NA
AGI
VR
M
M J. B.
ZIU
BOVÉ
...KEĎ SI VYMÝŠĽAM...2015
Gymnázium J. B. Magina Vrbové a mesto Vrbové
vyhlasujú XVI. ročník
medzinárodnej literárnej súťaže SCI-FI – poviedka
Podmienky súťaže:
1. Súťaže sa môže zúčastniť každý autor (žiak alebo študent) s poviedkou napísanou
v slovenskom jazyku, prípadne aj v českom, alebo anglickom jazyku, ktorá nesmie
byť do vyhlásenia výsledkov nikde publikovaná.
2. Súťaží sa v troch kategóriách:
I. kategória – žiaci základných škôl
II. kategória - študenti stredných škôl
III. kategória – sci-fi poviedky v anglickom jazyku študentov stredných škôl
3. Účastník môže poslať do súťaže iba jednu prácu v rozsahu maximálne 4 strany
(30 riadkov po 60 znakoch). Za školu posielajte maximálne 3 práce.
4. Príspevky posielajte e-mailom (ako prílohu v MS Word)
na adresu: [email protected]
5. Práce prijaté do súťaže sa nevracajú.
Vyhlasovateľ garantuje, že práca nebude použitá v rozpore s autorským zákonom.
6. Ku každej práci je potrebné uviesť meno, dátum narodenia, bydlisko, kategóriu a
navštevovanú školu, presnú adresu školy i bydliska, telefonický kontakt a mailový
kontakt. Zároveň je potrebné v elektronickej forme poslať vyplnenú prihlášku, ktorej
predloha je tu uvedená. Príhlášku je tiež možné stiahnuť na www.gvrbove.edu.sk.
7. Príspevok, ktorý nevyhovie podmienkam, bude vrátený odosielateľovi do 14 dní.
Po uplynutí tejto lehoty je príspevok považovaný za prijatý.
8. Vyhlasovateľ si vyhradzuje právo upraviť pravidlá súťaže.
Aktuálne platné pravidlá sú uvedené na www.gvrbove.edu.sk.
76
Prihláška do medzinárodnej literárnej súťaže:
Názov súťažného príspevku ...................................................................................................
Meno a priezvisko autora .......................................................................................................
Názov školy............................................................................................................................
Ulica.................................................................................................PSČ................................
Mesto ......................................................................................................................................
Adresa bydliska.......................................................................................................................
Ulica.................................................................................................PSČ................................
Mesto ......................................................................................................................................
Dátum narodenia ....................................................................................................................
Kontaktné tel. číslo: ................................................................................................................
Kontaktná e-mailová adresa: ..................................................................................................
Prehlasujem, že súťažná práca zaslaná do literárnej súťaže sci-fi „Keď si vymýšľam...“,
nebola nikde verejne publikovaná. V prípade, ak by práca postúpila do finále súťaže,
súhlasím s jej uverejnením.
.....................................
dátum
..................................
podpis
Vyhodnotenie a ocenenia súťaže:
1. Práce posúdi odborná porota, ktorá navrhne vyhlasovateľom súťaže udeliť ocenenia
autorom víťazných prác v každej kategórii
I. kategória:
1. miesto 100 €
2. miesto 70 €
3. miesto 50 €
II., III kategória:
1. miesto 150 €
2. miesto 100 €
3. miesto 70 €
2. Ak súťažné práce nedosiahnu požadovanú úroveň, odborná porota má právo navrhnúť
vyhlasovateľom niektorú z cien neudeliť.
3. Víťazné práce budú uverejnené na www.gvrbove.edu.sk, v dvojtýždenníku Hlas Vrbové
a z vybraných prác bude zostavený zborník, ktorý dostane každý účastník súťaže.
4. Práce posielajte s označením: Literárna súťaž sci-fi na adresu:
[email protected]
5. Uzávierka súťaže je 15. decembra 2014 a jej vyhodnotenie, spojené so slávnostným
odovzdávaním cien, sa uskutoční v marci 2015 v aule Gymnázia Jána Baltazára Magina
vo Vrbovom.
77
Slovo na záver
Paradigma zmeny po roku 1990 vytvorila podmienky pre vznik a rozvoj fantastiky
u nás, ktorá sa stala súčasťou slovenskej literatúry. Tento žáner má dvestoročnú
tradíciu a v kontexte svetovej fantastiky máme svojho priekopníka Gustáva Reussa
(Hviezdovedy, 1856). Ojedinelé diela slovenskej fantastiky vydané v medzivojnovom
období zapadli prachom zabudnutia. Po zmene režimu v roku 1948 na Slovensku
pôvodná fantastika v knižnej podobe nevyšla.
Som rád, že mladí ľudia v roku 1992, ktorí boli zoskupení v kluboch
Vedecko-technickej činnosti vyhlásili súťaž poviedok sci-fi pre mládež. Prvých päť
ročníkov (1992-1996) sme vydali v spolupráci s VTČM. Potom nastala niekoľko
ročná odmlka a od roku 2004 tento projekt realizujeme pod gesciou Gymnázia
Jána Baltazára Magina vo Vrbovom.
15. ročníkov sci-fi súťaže sa zúčastnilo viac ako 1300 autorov. Tí, ktorí sa zúčastnili
prvých ročníkov sú už dávno dospelí. Možno ich fiktívne príbehy sa neuskutočnili
a možno z časového odstupu vyzerajú veľmi laicky, alebo naopak mnohé z nich
sa stali súčasťou života. C. Doktorov píše „Sci-fi nehovorí o tom, čo bude zajtra.
Je to typ literatúry, ktorý hovorí ako predchádzať zlým zajtrajškom a privolať tie
lepšie.“. Myslím si, že táto myšlienka sprevádza a bude sprevádzať autorov sci-fi
aj v budúcnosti.
PaedDr. Ing. František Glos, PhD.
zakladateľ súťaže
78
GYMNÁ
NA
AGI
VR
M
M J. B.
ZIU
BOVÉ
Gymnázium Jána Baltazára Magina Vrbové
“Prekážky v nás vyburcujú vlohy, ktoré by v nás za priaznivých okolností zadriemali.“ Horácius
ŠTUDIJNÉ ODBORY
Prvé zvonenie zaznelo na Gymnáziu vo Vrbovom
v roku 2000. Od roku 2007 sa začala škola pýšiť
čestným názvom Gymnázium Jána Baltazára
Magina podľa mena vrbovského rodáka - autora
prvej písomnej národnej obrany Slovákov.
Škola má multimediálne učebne s dataprojektormi
a interaktívnou tabuľou,
špeciálne jazykové
učebne, chemicko-fyzikálne laboratórium, učebne
informatiky
a priestrannú aulu pod sklenenou
pyramídou.
GYMNÁZIUM - BILINGVÁLNE ŠTÚDIUM
V ANGLICKOM JAZYKU
Študijný odbor je zameraný na štúdium v anglickom
jazyku.
V prvom ročníku študent absolvuje 18 hodín
anglického jazyka z celkového týždenného počtu
hodín (30). Na konci školského roka sú študenti
pripravení plynule komunikovať v anglickom
jazyku a v nasledujúcich ročníkoch
študujú
vybrané predmety v anglickom jazyku. V druhom
ročníku si vyberajú druhý cudzí jazyk ( NEJ, FRJ,
RUJ ). Projekty, konverzácie, úvod do literatúry
a písanie v anglickom jazyku vyučujú zahraniční
lektori. Žiaci majú možnosť časť štúdia v štvrtom
ročníku absolvovať v zahraničí. Na konci piateho
ročníka končí štúdium štátnou jazykovou skúškou
z angličtiny.
Na zistenie predpokladov pre štúdium v cudzom
jazyku sa overujú špeciálne zručnosti talentovými
skúškami.
ÚSPECHY ŠKOLY
•
prvé a druhé miesta v celoslovenských kolách
v stredoškolskej odbornej činnosti
•
každoročné umiestnenia na popredných
miestach krajskej prehliadky SOČ
•
druhé miesto v krajskej súťaži „Škola roka“
v kategórii gymnázií
•
výborné umiestnenia v riešení cudzojazyčných
olympiád
•
prvé miesto v súťaži amatérskych filmov
a videofilmov CINEAMA
GYMNÁZIUM - VŠEOBECNÉ ŠTÚDIUM
Študijný odbor je zameraný na intenzívnu prípravu
na vysokú školu. V priebehu štúdia má žiak možnosť
aktívne spoznávať a rozvíjať svoje schopnosti,
zručnosti a dôkladne sa pripraviť na maturitnú
skúšku i prijímacie pohovory na vysokú školu.
AKTIVITY ŠKOLY
•
športové turnaje: strítbalový turnaj pre stredné
školy, vianočný stolnotenisový turnaj, futbalový
turnaj
•
medzinárodná literárna súťaž SCI-FI poviedky
„Keď si vymýšľam...“ pre ZŠ a SŠ
•
študentská vedecká konferencia
•
projekty, jazykové kurzy, workshopy
•
besedy so známymi osobnosťami - spisovateľmi,
športovcami, diplomatmi, vedcami
•
vernisáže umeleckých diel, výstavy na aktuálne
témy, výstavy žiackych prác
•
amatérske filmy, školský časopis Gymploviny
v spolupráci s družobným Gymnáziom
vo Vítkove
•
HALLOWEEN scénky v anglickom jazyku
a noc plná strašidelných filmov, imatrikulácie
s diskotékou
•
publikácie zo žiackych prác
•
nové predmety: Etiketa, Učenie a komunikácia,
Psychosociálny tréning
VOĽNÝ ČAS
Cez prestávky môžu študenti hrať v aule školy stolný
tenis, oddychovať pri hre na klavíri, alebo relaxovať
v príjemnom areáli kúrie Mórica Beňovského.
Po vyučovaní môžu študenti navštevovať krúžky:
žurnalistický, športový, internetový, anglického,
nemeckého a francúzskeho jazyka, dramatický
krúžok v anglickom jazyku, navštevovať filmový klub.
V priestoroch školy je možnosť WIFI pripojenia.
UBYTOVANIE
Pre študentov zo vzdialenejších miest je možné
zabezpečiť ubytovanie v stredoškolskom internáte
vo Vrbovom alebo v Piešťanoch.
79
NOVÁ KIA RIO
V PREDAJI UŽ od € 9.490
ZAKÚPITE V PREDAJNI CARS IQ
ŽILINSKÁ 112, 921 01 PIEŠeANY
STK, AUTOŠROTOVISKO
AREÁL KIA, SMER NOVÉ MESTO NAD VÁHOM, OPROTI LETISKU
OTVORENÉ 08:00 – 17:00h
KONTAKT: 0905 545 026, 0905 545 027, 033/77 215 95
80
81
Bodet & Horst mattress ticking Verwaltungs, s.r.o.
J. Zigmundíka 1489, 922 03 Vrbové
Jeden z najväčších svetových výrobcov
poťahov na matrace
82
83
K vydaniu zborníka prispeli:
mesto Vrbové
Rodičovské združenie pri gymnáziu
Mediálny partner :
TV Karpaty
84
Download

Keď si vymýšľam... 2014 - Gymnázium Jána Baltazára Magina, Vrbové