SLOVAK
JOURNAL
OF POLITICAL
SCIENCES
ISSN 1335-9096 (online)
2013
VOLUME 13
No 4
SLOVENSKÁ POLITOLOGICKÁ REVUE
SLOVAK JOURNAL OF POLITICAL SCIENCES
PUBLISHED BY THE FACULTY OF SOCIAL SCIENCES UNIVERSITY
OF SS. CYRIL AND METHODIUS, TRNAVA
______________________________________________________________________
Editor in-Chief
Ladislav Macháček
Editor
Silvia Dončevová
Assistant Editor
Marián Pochylý
Editorial Board
Peter Horváth, (Head of Editorial Board) The Faculty of Social Sciences, UCM
Trnava; Ladislav Macháček, The Faculty of Social Sciences, UCM Trnava;
Radoslav Štefančík, The Faculty of Social Sciences, UCM Trnava; Juraj
Marušiak, Institute of Political Sciences, SAV Bratislava; Ivan Dubnička,
Department of Political Science and European Studies, UKF Nitra; Július
Horváth, Department of Economics, CEU Budapest, Hungary; Pavel Šaradín,
Department of Political Science and European Studies, UPOL Olomouc, Czech
Republic.
International Editorial Board
Christian Haerpfer, University of Aberdeen, UK; Jean Charles Lagrée, CNRS,
Paris, France; Akihiro Ishikawa, Chuo University in Tokyo, Japan; Janusz
Mucha, University of Science and Technology, Krakow, Poland.
Technical Editor
Silvia Danišová
___________________________________________________________________________________________________________________________________________
Typeset by The Faculty of Social Sciences at University of Ss. Cyril and Methodius, Trnava.
Submitted for publication on October 25, 2013
___________________________________________________________________________________________________________________________________________
Published with the support of the Publishing Board of the University of Ss. Cyril and Methodius,
SLOVAK JOURNAL OF POLITICAL SCIENCES, Volume 13, 2013, No. 4. The journal is published fourth
times per year.
___________________________________________________________________________________________________________________________________________
Distribution rights www.ucm.sk; www.ceeol.com
___________________________________________________________________________________________________________________________________________
© 2013 The Faculty of Social Sciences University of Ss. Cyril and Methodius, Trnava.
SLOVENSKÁ POLITOLOGICKÁ REVUE
SLOVAK JOURNAL OF POLITICAL SCIENCES
PUBLISHED BY THE FACULTY OF SOCIAL SCIENCES
UNIVERSITY OF SS. CYRIL AND METHODIUS, TRNAVA
_______________________________________________________________
Contents
Volume 13, 2013, No. 4, p. 272-343
Studies
M a s l o w s k i, Nicolas: Politics of Memory: Between the Past
and the Present ....................................................................................... 274
D i n u š, Peter: Dealing with the “Communist” Past in the Light
of the Conclusions of Historical Materialism......................................... 289
Ž ú b o r o v á, Viera – Ž ú b o r, Milan: Methodological Overview
on the Function and Effectiveness of Party Web Sites in Slovak
Republic ................................................................................................. 305
Reports
M a c h á č e k, Ladislav: ESA Congress Turin 2013: Crisis,
Criticism and Change. ........................................................................... 330
Ž ú b o r o v á, Viera: Innovative Issues and Approaches in Social
Sciences .................................................................................................. 335
Book Reviews
M a c h á č e k, Ladislav (ed.): Scientific Societies in Slovakia
in 2013 (Alexandra Dvorská) ................................................................. 337
D o n č e v o v á, Silvia: Gender Policy: Options for Implementation
in Public Administration (Peter Juza) .................................................... 338
Š t e f a n č í k, Radoslav: Thinking about Politics (not only)
in German Speaking Environment (Alica Nemcová) ............................. 341
SLOVENSKÁ POLITOLOGICKÁ REVUE
SLOVAK JOURNAL OF POLITICAL SCIENCES
PUBLISHED BY THE FACULTY OF SOCIAL SCIENCES
UNIVERSITY OF SS. CYRIL AND METHODIUS, TRNAVA
_______________________________________________________________
Obsah
Ročník 13, 2013, č. 4, s. 272-343
Štúdie
M a s l o w s k i, Nicolas: Politika paměti: Mezi minulostí
a přítomností........................................................................................... 274
D i n u š, Peter: Vyrovnávanie sa s „komunistickou“ minulosťou
v zrkadle záverov historického materializmu ......................................... 289
Ž ú b o r o v á, Viera – Ž ú b o r, Milan: Metodický pohľad
na funkciu a činnosť webových stránok politických strán
v podmienkach Slovenskej republiky..................................................... 305
Správy
M a c h á č e k, Ladislav: Kongres ESA 2013 v Turíne: kríza, kritika
a zmena................................................................................................... 330
Ž ú b o r o v á, Viera: Inovatívne problémy a prístupy v sociálnych
vedách .................................................................................................... 335
Recenzie
M a c h á č e k, Ladislav (ed.): Vedecké spoločnosti na Slovensku
v roku 2013 (Alexandra Dvorská) .......................................................... 337
D o n č e v o v á, Silvia: Rodová politika: možnosti implementácie
vo verejnej správe (Peter Juza) ............................................................... 338
Š t e f a n č í k, Radoslav: Uvažovanie o politike (nielen) v nemecky
hovoriacom prostredí (Alica Nemcová) ................................................. 341
Politika paměti1: Mezi minulostí a přítomností
Nicolas Maslowski2
Fakulta Humanitních Studií, Karlova Univerzita, Praha
Politika paměti: Mezi minulostí a přítomností. Tento článek synteticky představuje sdílené pole mezi teorie paměti a prostor politiky. Tento argument je rozdělen
na prezentaci dvou hlavních rozměrů. První z nich je velká otázka státní kontroly
legitimní kultury a tím pádem i kolektivní paměti, doprovázející vznik národního
státu. Druhým je novou problematikou kolektivní paměti existující od konce druhé
světové války která je prezentována. Vyvinutý hlavně filozofy, je spojené s povinností paměti (devoir de mémoire) k obětem holocaustu. Nakonec je politika paměti
prezentována jako součást politické taktiky, na základě příkladu francouzských
tzv. "zákony památníku".
Kľúčové slová: Politika paměti, kolektivní paměť, národní stát, povinnost paměti,
devoir de mémoire, pamětní zákony
Politics of Memory: Between the Past and the Present. This article is
synthetically presenting the shared fields between the memory theories and the
space of politics. The argument is divided in a presentation of two major
dimensions. The first one is the question of the state control of the legitimate
culture, and therefore, of the collective memory accompanying the emergence of a
national state. The second one is the new problematic of collective memory
existing since the Second World War that is presented. Developed mainly by
philosophers, it is related to a duty to remember (devoir de mémoire) existing
toward the victims of the Shoah. Finally, in practice, the politics of memory is
presented as part of political tactics, having elements of those two dimensions, on
the base of an example of the French so-called “memorial laws”.
Key words: politics of memory, collective memory, nation-state, duty to
remember, devoir de mémoire, memorial laws
V dnešní době se ve světě šíří nepříliš kontroverzní veřejná politika, jejímž
cílem je zlepšení paměti občanů. Týká se mnemotechnických pomůcek,
školních učebnic, ale především pak nemoci vedoucí k demenci, kterou poprvé
popsal Alois Alzheimer v roce 1906. Na tu bychom zapomínat neměli, jejím
prvním příznakem často bývá ztráta paměti (amnézie), jež se zpočátku
projevuje menším rozptýlením, které se s postupujícím onemocněním zvyšuje.
Neurologické onemocnění se rozšiřuje, což vede k závažnějšímu postižení
kognitivních funkcí (zmatenost, podrážděnost, agresivita, poruchy nálady a
1
Tento článek vznikl v rámci projektu GAČR č. 13-29861P řešeného na Univerzitě
Karlově v Praze, Fakultě humanitních studií.
2
Address: Mgr. D.E.A. Nicolas Maslowski, Ph.D., Historická sociologie, Fakulta
Humanitních Studií, Karlova Univerzita v Praze, U Kříže 8, 158 00 Praha 5, Česka
Republika. [email protected]
274
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
výkonných funkcí) a ke ztrátě dlouhodobé paměti. Zničení neuronů má za
následek ztrátu autonomních funkcí a posléze smrt. Člověk zkrátka bez paměti
žit nemůže. Vedle veřejných zdravotních politik existují politiky výzkumné,
jejich cílem je zkoumat, jak paměť funguje, a co vede k jejímu narušení, a jak
případné potíže vyléčit.
V této stati se budeme snažit prezentovat mnohem kontroverznější tzv.
politiky paměti, což jsou v podstatě politiky kolektivní paměti. Na základě
literatury sociálních a humanitních věd představíme, čemu slouží, kým jsou
nastoleny a jaké mají dopady. Do debaty se zapojují politici na národní a
mezinárodní úrovni, historici, sociologové, filozofové, občanská sdružení,
církve, jednotlivci. A každý vystupuje jako legitimní autorita, která by nám
měla popsat, jak by ona kolektivní paměť měla vypadat, jak ji tvořit, předávat.
Tito četní mluvčí kolektivní paměti argumentují válkou za pravdu jedné
komunity, zatímco jejich kritici jim vyčítají, že vize minulosti, jež nabízejí,
nejsou ničím jiným než manipulacemi (Šubrt 2011). Tento spor existující na
úrovni veřejné debaty lze nalézt i ve společenskovědních teoriích.
Kolektivní paměť se nedá fyzicky změřit, lékařsky léčit, ani zkoumat na
úrovni biologie. Sociální vědy jsou při zkoumání antropomorfických metafor
obezřetné, část vědecké obce proto chce tento koncept dekonstruovat.
Co je ale politika paměti? Čemu slouží? Tento článek bude se snažit
odpovědět na tyto otázky na základě analýzy literatury a politického dění.
Vycházíme při tom z předpokladu, že existují dvě do určité míry rozdílná pojetí
politiky paměti, která lze v praxi identifikovat a analyzovat.
Někteří autoři chápou politiku paměti jako politiku kontroly nějaké
komunity realizovanou nastolením specifické interpretace minulosti. Tato
pojetí představím v první částí textu. V druhé části se budu věnovat přístupům,
jež nazvu jako hermeneutické. Autoři takovýchto teorií rozumí politice
kolektivní paměti jako úsilí o interpretaci a reinterpretaci minulosti (a jejich
šíření), jež má sloužit jako zdroj poučení pro podobné situace v budoucnosti.
Jak uvidíme, snahy o manipulaci či dokonce jakousi „ochranu“ společnosti
patří v souvislosti s politikou paměti mezi velmi aktuální motivy. Taktické
aspekty tohoto počíná demonstrované prostřednictvím příkladů, pak budou
dalším elementem našeho zájmu.
Politika paměti jako technika kontroly společnosti
Those who control the past, control the future. – George Orwell, 1984
Historie teoretického řešení otázky politiky paměti sahá alespoň do období
antiky. V moderní době však tato problematika nabyla nové podoby a
v posledních 35 letech můžeme sledovat četné proměny. Autory řady z nich
byli členové francouzské vědecké obce, z níž vzešla i konstrukce nejnovější
formy tohoto tématu. Francouzské vědecké – stejně tak i politické – prostředí
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
275
můžeme v této oblasti považovat za průkopnické (ačkoliv ne vždy v pozitivním
slova smyslu).
V Aristotelově Aténské ústavě 3 (Artistoteles 2009) si můžeme přečíst celou
vyhlášku. Začíná tím, že reguluje emigraci, aby zajistil občanský mír. Ti, kteří
zůstali ve městě a byli napojeni na „Třicítku“4, se museli během deseti dnů
registrovat a do dvaceti dnů opustit Atény, jestliže se chtěli stěhovat do Eleusis,
a zároveň si zachovat svá občanská práva, svobodu a plné právo na užívání
svého majetku. Poslední odstavec vyhlášky (kapitola XXXIX) představuje
nezastíranou vůli k regulaci kolektivní paměti: nesmí se vyvolat bolestivá
paměť na minulé události, a to vůči nikomu. Zajímavé je, že vyvolávání
vzpomínek zde není považováno za neutrální cestu k pravdě, ale spíše za
politický tah, jenž má dopad na vztahy mezi občany. Jedná se zde o nám známý
přímý pokus o regulaci vzpomínek. V antickém Řecku je možné nalézt více
takovýchto příkladů. Jasně tu vidíme, že politická vůle k regulaci vzpomínek
není výdobytkem moderní doby. V kapitole XL je popsán případ člověka, který
vyvolal vzpomínky na minulost tím, že kritizoval bývalé tyrany. Byl zabit bez
soudu, pouze na základě rozhodnutí rady. Později už nikdo staré nenávisti
nepřipomněl. Tento příklad je v knize uveden jako doklad aténské moudrosti.
Za politiku paměti se samozřejmě dají považovat jakákoliv vyprávění,
diskurzy, interpretace minulosti tvořené mocenskou institucí (Pfeiferová, Šubrt
2010). Ty nejspíš existují již od nepaměti. Liší se však od modelu, který se
v moderní době vyvinul v západní Evropě, a následně se rozšířil po celém
světě. Tento model je důsledkem specifického vývoje, jenž vedl k určité
organizaci státu s jistým vztahem ke kontrole symbolických systémů.
V raném středověku měla před politickými subjekty co do rozsahu
mocenského vlivu navrch církev (Badie, Birnbaum 1983). Katolická církev
vedla jasnou politiku paměti založenou na Kristu a na svatých, jež utvářela
představivost věřících. Z tohoto pohledu lze říci, že teologická práce církve
byla ve velké míře založena na nastolování, uctívání a kontrolovaní kolektivní
paměti konkrétních osob a událostí. Na základě toho se utvářela představivost
věřících, byly vystaveny hierarchie hodnot a modely správného chování. Tyto
modely byly v závislosti na událostech a situacích dané doby aktualizovány
reinterpretacemi Bible, životního příběhu Krista a dalších svatých. Byly tedy
použitelné díky hermeneutice – doslovné anebo přenesené5.
3
Jak si všímá Barbara Cassin (Cassin 2001).
Jednalo se o 30 tyranů v systému tamější oligarchie.
5
Hermeneutika původně byla systematická metoda, kterou nabízel sv. Augustin pro
interpretaci posvátných textů. V dnešní době se používá jako technika analýzy všech
druhů textu. Někteří autoři, jako například Paul Ricoeur, tuto metodu používají
k analýze všeho, co na tomto světě existuje. Na svět tedy nahlížejí jako na text.
4
276
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
Ovšem postupná centralizace moci, k níž docházelo ve středověku, navedla
panovníky, knížata a krále k tomu, aby rozvinuli vlastní politické teologie, tj.
uctívali, nastolovali a kontrolovali kolektivní paměť jiných osob a událostí než
těch církevních. Takovéto koncepce představil již Kantorowicz ve své práci o
středověku (Kantorowicz 1997) a v souvislosti s moderní dobou je popisují
odborníci na nationalist studies. Ačkoliv se tito autoři opírají o širší systémy,
než je sama paměť (např. mysticizmus, kultura), techniky politiky kolektivní
paměti jsou v argumentaci přítomné, a dokonce jí i vévodí.
Kantorowicz (Kantorowicz 1997: 193-272)6 svou koncepci vyvinul ve
Studii středověké politické teologie, která byla vydána ve Spojených státech v
roce 1957. Cílem knihy bylo ukázat, jak byla vystavěna doktrína „dvou těl
krále“ a jaké důsledky mělo její přijetí. Autor dále zkoumal, zda podobné
právní a ideologické struktury existují v různých evropských zemích. Zaměřil
se především na historii Anglie, Francie, Itálie a Německa, ale někdy odkazuje
též na zdroje z východní Evropy. „Dvě těla krále“ představil něco málo přes
čtvrt století po průkopnické práci Marca Blocha Les Rois thaumaturges,1924
(Králové divotvůrci, Studie o nadpřirozenosti přisuzované královské moci,
zejména ve Francii a Anglii), která odmítala událostní dějiny a nasměrovala
historii k analýze historie procesu. Středověký fenomén kultu politických
vládců je založen na podobnosti krále ke Kristu. On je hlavou státu, stejně jako
Kristus je hlavou církve. Uctívání památky rytířů, kteří umřeli ve jménu krále
či království, představovalo techniku, jež podporovala legitimitu politických
instituci, a tím posilovala legitimitu krále. Strategie, jež měly legitimizovat
krále, dlouhodobě vytvořily silnou legitimitu pro královskou instituci jako
takovou. Rozšiřovaly politickou představivost mezi poddanými, kteří začínali
chápat, že konkrétního krále je možné „oddělit“ od královské instituce, a že je
takovéto pojetí žádoucí. Podle anglického právního řádu bylo dokonce možné
se právně přít s králem ve jménu krále.
Ve středověku existovala politika kontroly symbolických systémů. Do
značné míry však šlo o duchovní politiku paměti. Ve společnosti rolníků,
duchovenstva a pánů však nebylo nikoho, kdo by byl schopen nastolit agendu,
která by se týkala celé společnosti, zahrnovala by centrálně tvořené normy a
homogenizovala tak kulturu (Gellner 1983). Nástroje komunikace a kontroly
byly omezené, což se později změnilo v důsledku technického vývoje. Během
tohoto postupného procesu se ve středověku pomalu začínala paměti
zmocňovat politika a připravovala si pozici k tomu, aby později mohla
vystřídat křesťanství v disponování zásadním vlivem na její utváření. Je to
důsledek proměny, posílení a modernizace státu.
6
Viz zejména s. 234.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
277
Budeme si však muset počkat na industrializaci a technologický pokrok, aby se
homogenizace kultury a kontrola paměti stala rozšířeným a rozhodujícím
elementem kontroly celé společnosti. Vznik národních států popisují teorie
nacionalismu, které se orientují na modernizační perspektivu (Anderson 1983,
Gellner 1983, 1997, Giddens 1985, Greenfeld 1992, Hobsbawm 1990,
Hobsbawm, Rander 1983, Hroch 1968, Mann 1992, Smith 1971, 1981, 1986,
1991, 1998). Tyto národní státy vznikají v určité době, na konkrétním místě, a
představují tedy historicko-sociologický fenomén.
Nástupem průmyslové společnosti – s příslušnou úrovní technického vývoje
a s potřebami pramenícími z nového systému produkce – nabrala otázka
kulturní politiky, a obzvláště politiky paměti, nový rozměr. Tvořící se národní
státy získávají socializační sílu, jakou dříve neměly. Mezi teoriemi
nacionalismu jasně vévodí ty, jejichž myšlení je nějakým způsobem ukotveno
v historickém materialismu. Kulturní elementy, jako je kolektivní paměť, tehdy
nepředstavovaly hybatele dějin. Jednalo se spíše o jeden ze způsobů, jehož
prostřednictvím politická síla (která se podřizovala ekonomickým změnám)
nutila společnost dělat to, co od ní očekávala ekonomika. Národní stát získával
monopol na legitimní kulturu (Gellner 1983: 151). Tuto legitimní kulturu
nastolil a kontroloval tak, že rozhodoval o podobě jazyka (jazykové ústavy,
slovníky atd.), o národních symbolech, tvořil společnou identitu a národní
diskurz. Hlavní technikou v tomto procesu bylo šíření jedné specifické
interpretace minulosti, případně „tvoření“ tradic. Národní stát vybírá anebo
píše učebnice (a tím vybírá specifickou interpretaci dějin), určuje podobu
symbolické kultury (sochy, jména ulic, vyznamenání, povinná literatura atd.),
rozhoduje o tom, kdo je v očích národního státu „velkým člověkem“, a kdo
není. Jiným důležitým socializačním nástrojem národního státu je kromě školy
také povinná vojenská služba, tvoří se jednotné centralizované moderní
armády. Dle Andersona obzvláště důležitým faktorem pro vznik této národní
komunity byl vývoj novin, které začaly šířit podobný pohled na politiku a
kulturu na celém teritoriu (Anderson 1983). Hobsbawm (Hobsbawm, Ranger
1983) vyzdvihuje moment intenzivní tvorby „tradic“. Státy vymýšlí nové
„tradice“ na základě toho, co existuje, ale hlavně na základě svého zájmu, díky
tomu jsou postupně považovány za odvěké. Typickým příkladem je práce
obrozenců v českých zemích, kteří malbou, básněmi, prózou a jinými
prostředky tvoři kolektivní paměť českého národa, a tím pádem i národ
samotný. Materialismus sice není u těchto autorů jediným vysvětlením, má
však rozhodující úlohu.
Miroslav Hroch, i když jeho model je očividně ovlivněn historickým
materialismem, považuje kulturní element za zásadní. Otázce paměti pak
přisuzuje zásadní úlohu: " […] národ samozřejmě není kategorií existující
odjakživa, ale byl výsledkem dlouhého a složitého procesu historického vývoje
278
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
v Evropě. Pro naše účely označme národy v jejich počátečním stádiu jako velké
sociální skupiny integrované ne jedním, ale kombinací několika druhů
objektivních vztahů (ekonomických, politických, jazykových, kulturních,
náboženských, geografických, historických) a jejich subjektivním odrazem v
kolektivním vědomí. Mnohé z těchto vazeb by mohly být vzájemně
zaměnitelné – některé hrají obzvláště důležitou úlohu v jednom procesu
utváření národa, a ne více než druhořadnou v jiných případech. Mezi nimi ale
tři vystupují jako nenahraditelné: (1) "paměť" nějaké společné minulosti,
považované za "osud" skupiny – nebo přinejmenším jako jedna z jejích
hlavních složek, (2) hustota jazykových nebo kulturních vazeb, které umožňují
vyšší míru sociální komunikace ve skupině, než mimo ni, (3) koncepce
rovnosti všech členů skupiny organizované na principu občanské společnosti.“
(Hroch 2012: 79)7.
Když už národní stát existuje (mnohdy po aktivitě národních hnutí), dalo by
se říci, že kolektivní paměť tvoří, konstruuje. Podle tohoto paradigmatu
(nationalist studies) přistupuje národní stát k minulosti pragmaticky – pro
vlastní účely vytváří a kontroluje legitimní paměť. Kolektivní paměť je tedy
chápána jako homogenizovaná, politicky řešená a hlavně národní otázka (i
když hlavní pozornost tohoto přístupu je upřena spíše na ty koncepty, které ji
legitimizují – kultura, tradice, interpretace dějin). Národní stát ji šíří a
socializuje občany povinnou školní docházkou a povinnou vojenskou službou.
Politika paměti je tedy zásadním elementem výstavby moderní historicity
(Kosseleck 1985, Hartog, 2002).
S touto konstrukcí moderního národa nevzniká jen specifická kolektivní
paměť, ale i vůle z ní učinit druh vědy. V českém jazyce dokonce existuje
výstižné slovo „vlastivěda“, které tolik chybí jiným zemím, jež se musí
spokojit se slovem historie. Národní historie se od sebe přirozeně začínají tolik
lišit, že se komunikace mezi národy stává občas obtížnou.
Mezi lety 1984 a 1992 organizuje Pierre Nora (Nora 1984; 1986; 1992)
nejsofistikovanější francouzský pokus o kritickou vlastivědu. Jedná se o
třídílnou kolektivní monografii Místa paměti čítající několik tisíc stran. První
je věnována republice, tj. vývoji Francie od Francouzské revoluce. Moderní
národ se ve Francii obvykle takto definuje. Druhá část se věnuje staršímu
vývoji – Francouzskému království, jeho symbolům, vzniku a stabilizaci
francouzského teritoria. Třetí část analyzuje regionální rozdíly v dějinách,
etnické kořeny, náboženství atd. Tato práce je paradoxní. Chtěla demonstrovat
a zmapovat místa paměti. Je k národní paměti sice kritická, ale zároveň
představuje dosud největší krok v tvorbě její historiografické podoby.
V průběhu postupného vydávání knihy si tohoto paradoxu všiml i sám autor.
7
Tento překlad je autorský, stejně jako i další překlady v tomto článku.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
279
V závěru své slavné práce je toho názoru, že „bulimie paměťových oslav“,
kterou pozoruje, již pohltila jakýkoliv pokus fenomén ovládat (Nora 1992).
V podstatě každý region, město a dokonce občas i městečko, chtějí být
uznávány díky nějaké lokální události. Politici jsou tlačeni, aby se účastnili
oslav, zároveň se počet takovýchto vzpomínkových akcí zvyšuje. To
představuje problém i pro politiky, kterým se tak krátí čas pro vedení země.
Dle Norova názoru jsme tedy očividně daleko od „kontroly duší“, norem a
interpretací shora, státem. Naopak, stát je nucen tuto kolektivní paměť svým
symbolickým jednáním legitimovat.
Kolektivní paměť jako hermeneutická práce
Rozumět kolektivní paměti jako morální povinnosti rovněž není novou
záležitostí. Nicméně zaměříme se zde na úvahy soudobé. Ty často vznikaly pod
vlivem druhé světové války. Široké odmítání nacionalismu a národních
indoktrinací v západních intelektuálních kruzích neznamenalo odmítání
společné paměti ani její politiky. Naopak, nově vzniklá situace vedla k nabízení
interpretací, které byly inovativní svým obsahem i pojetím funkce kolektivní
paměti.
Když Hanah Arendtová píše, že zločiny proti lidskosti se nedají ani trestat,
ani odpustit (Arendt 1972: 200-201), je patrné, že po událostech II. světové
války se bude přistupovat ke společnému vědomí jinak, než tomu bylo předtím.
Kolektivní paměť není považována za element kontroly, ale spíše za způsob jak
udržet naživu vzpomínky na hrůzy, jež jsou pro člověka jinak nepředstavitelné.
Je povinností lidstva, aby tyto události přijalo jako součást své představivosti.
Jde o to, aby měl šoa každý na paměti, aby to byla součást jeho/jejího vnímání
a interpretování světa. Jedná se tedy o hermeneutickou práci.
„Odpuštění! Copak oni se někdy omluvili? Toto zanedbání vinných, kteří by
sami měli poskytnout smysl a účel odpuštění, vyvolává úzkost. Pokud je viník
‚tučný‘, dobře nakrmený, prosperující, obohacený o ‚hospodářský zázrak‘,
odpuštění je jako zlověstný vtip. Ne, odpuštění není pro prasata a jejich
prasnice. Odpuštění zemřelo ve vyhlazovacích táborech.“ – píše Jankélévitch,
slavný filozof ze Sorbonny (Jankélévitch 1986: 50-51).
„Neodpouštět“ znamená rovněž „pamatovat si“. Zločiny proti lidskosti jsou
natolik hrozivé, že nezbývá v podstatě nic jiného než právě kolektivní paměť,
která nabírá nový význam, novou váhu a nové směry. Je nutné si některé
události pamatovat, ale stejně tak žádoucí je na jiné zapomenout. Neodpouštění
představuje způsob jak nezapomenout. Je to cesta ke strukturaci hodnot v
desakralizovaném světě. Někteří, jako například Jankélévitch, označují
konkrétní viníky. Pro jiné jde o druh nového prvotního hříchu, o vinu, kterou
musí každý člověk nosit. A médiem této tíhy je kolektivní paměť.
280
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
Tímto směrem své myšlení upíná kupříkladu Jean-Marc Ferry (Ferry 2000),
jenž považuje šok z Osvětimi za důkaz, že cesta k věčnému kantovskému míru
vede v Evropě k zapomenutí národních identit. Paměť Osvětimi nás vede
k post-národní identitě. Jak by bylo možné nadále rozdělovat podle národností,
když nám rasistické masakry připomínají, že všichni jsme lidé. Podle
německého sociologa Ulricha Becka paměť II. světové války přeměnila
evropskou identitu na univerzalistickou a humanistickou (Beck 2006). Celá
generace intelektuálů si po válce přála, aby se zapomnělo na národní,
náboženské a „rasové“ rozdíly, aby se tak již nikdy nezopakovalo to, co se
událo během II světové války. Výjimkou ale byla Osvětim, která musí zůstat v
paměti zachována. Alain Finkielkraut je toho názoru, že „stejně jako dějiny, tak
i paměť musí být motivována touhou po pravdě […]“ (Finkielkraut 2008).
Důležitost povinnosti paměti vidí v tom, že jako jediná je schopna udržet mezi
námi to, co se Hitler pokoušel vymazat: „Nepotřebujeme lepší obraz, ale trochu
více paměti. Žid je jen prázdným místem ve vymazané minulosti8“
(Finkielkraut 1980: 176).
Lévinas píše, že musíme pamatovat také na šest milionů zavražděných
národních socialistů a na další miliony a miliony lidí všech vyznání a všech
národů, „oběti stejné nenávisti druhého, stejný antisemitismus.“ (Lévinas 1976:
5). Antisemitismus II. světové války a jeho odmítání je bránou k univerzalismu
(k Bohu) a k utvoření etické identity. Kultivování kolektivní paměti tedy slouží
jako etická politika, přičemž v centru zájmu všech rázně dominuje otázka šoy.
André Glucksmann věři že hodnoty, na nichž je založena Evropská unie,
spočívají v odmítání třech elementů evropské minulosti. „Evropa spočívá na
třech pilířích. První byl antihitlerovský. To se bohužel stalo až po Hitlerově
smrti. Odpor vůči tomu co se stalo během druhé světové války, byl neobyčejně
silný. Bylo nutné udělat vše proto, aby se ultranacionalismus nevrátil, stejně
jako nenávist mezi národy, rasismus a tak dále (…) Byla tu silná vůle bránit se
návratu podobných jevů. Druhý pilíř představoval antikomunismus, nebo
chcete-li antitotalitarismus. Železná opona se objevila v roce 1947, západní
Evropa se utvářela ve stínu železné opony a při vymezování se vůči
společnostem stalinské doby. Třetí pilíř nebyl vysloven, ale je jasné, že to byl
antikolonialismus. Všechny země, které vstoupily do EU, zanechaly
koloniálních válek a konečně se stáhly z kolonií. (…) To jsou tři základní
stavební kameny EU, tři její intelektuální pilíře. Elity zapomněly, co je dalo
dohromady. (…) Já tomu říkám sežrat svůj rodný list. Evropská unie ten svůj
rodný list požírá čím dál více. Musíme si to uvědomit a znovu se ohlížet po tom
8
Doslovně: „Nous n’avons pas besoin d’une meilleure image, mais d’un peu plus de
mémoire. Juif désigne la place vacante d’un passé dont il a été fait table rase.“
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
281
podstatném, původním.“ tvrdí André Glucksmann (Glucksmann, Maslowski
2007).
Osvětim pro Glucksmanna znamená jeden ze třech základů identity
evropského projektu, spolu s antikomunismem a antikolonialismem. Paměť
tvoří základ universalistického projektu, a ten se udrží jen za předpokladu, že
na to nezapomeneme. Podobně uvažuje i Ulrich Beck, když říká: „Radikální
sebekritická evropská komemorace holokaustu evropskou identitu neničí, ale
naopak spíše konstituuje.“ (Beck 2006: 134). Stejně jako Glucksmann i on vidí
v kolektivní paměti holocaustu, ale i nacionalismu a kolonialismu cestu
k univerzalismu (což je pro něho kosmopolitická Evropa).
V roce 2000 filozof Paul Ricoeur vydává knihu Paměť, historie, zapomínání
(Ricoeur 2000), v níž zdůraznil význam „práce paměti“, a nikoliv „povinnosti
paměti“, podobně jako existuje výraz „práce smutku“, který může
transformovat nešťastnou paměť ve smířenou paměť. „Práce paměti“ by byla
druhem práce, kterou by společnost musela vykonat, aby sama v sobě nalezla
mír. Francouzsko-bulharský myslitel Tzetan Todorov také volá po morálním
přístupu: „dobré využití paměti je to, které slouží dobré věci, nikoliv to, které
spočívá ve sledování mých osobních zájmů" (Todorov 2001). Finkielkraut
(Finkielkraut 2009) pod vlivem středoevropských disidentů posunul své
přesvědčení ještě dále. Kolektivní paměť šoy, stejně jako odmítání nacionalismu, nesní znamenat tabula rasa jiných aspektů evropské paměti. Ta je
základem identity, která jediná povede k univerzalismu.
I přes názorovou rozrůzněnost této debaty – vedené především filozofy –
převažují hlediska silně založená na morálce. Podle těch renomovaných autorů,
má kolektivní paměť zastávat úlohu strážce hodnot, přičemž zkušenost
holokaustu tvoří její centrální linii.
Politika paměti v praxi, přiklad francouzských zákonu paměti
Politika poskytuje národnímu státu monopol na „legitimní kulturu“. V demokracii však dává různým aktérům jednak možnost reinterpretace (hermeneutiky), a jednak možnost se kolem ní mobilizovat. Pamětní aktivismus se
poměrně dynamicky rozvíjí ve střední Evropě po roce 1989 (instituty národní
paměti, sdružení kolem paměti komunismu, vědecká a politická činnost,
kontroverze atd.). Zajímavý průběh utváření národní paměti, jenž se nesl ve
znamení kontroverze, konfliktu a konkurenčního boje, bylo možné sledovat ve
Francii v souvislosti s tzv. pamětními zákony. Byla to příležitost jak využít
různé typy legitimit, a to při sledování různých cílů. Každý aktér hrál o něco
jiného, podle jiných pravidel, ale vše se týkalo politiky paměti. Jedním
z pozitivních aspektů tohoto boje bylo i to, že dějiny a politika paměti znovu
vzbudily zájem znuděných Francouzů.
282
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
Zákony paměti – „Les lois mémorielles“ – toto slovní spojení ve Francii
vzniklo během debaty o článku 4 ze zákona 23 z února 2005. Kromě obecného
principu uzákonění způsobu vzpomínání na historickou událost označuje čtyři
nesourodé zákony.
První z nich nevzbudil moc emocí. Jednalo se o zákon ze 14. července 1990
– tzv. zákon "Gayssot" – jehož cílem bylo potlačení "veškerého rasistického,
antisemitského a xenofobního jednání". V důsledku se tak z popírání genocidy
Židů stal trestný čin, stejně tak i z popírání de facto jakéhokoliv zločinu proti
lidskosti9 http://www.legifrance.gouv.fr/WAspad/UnTexteDeJorf?numjo=JU
SX9010223L. Mimo jiné to znamenalo i změnu zákonu o svobodě tisku, který
byl ve stejném znění v platnosti od roku 1881. Zákon „Gayssot“ byl přijat v
souvislosti s uveřejněním a popularizací vyjádření krajně pravicového (Front
National) negacionisty Roberta Faurissona, jenž zpochybňoval genocidu Židů.
Druhý zákon byl sice umožněn tím předchozím, ale výrazně se od něho lišil.
Ačkoliv byl holokaust problémem mezinárodním, byl považován i za téma
silně francouzské. Francouzská židovská obec utrpěla, a zároveň šlo o konflikt
s tezí šířenou francouzským nacionalistickým hnutím. Byl to i zákon spojený
s trestem. Nový zákon, který uznává arménskou genocidu, byl čistě symbolickým jednáním. Zajímal ovšem více než půl milionovou arménskou diasporu ve
Francii, tedy půl milionu francouzských voličů rok před prezidentskými volbami. Francouzský stát uzákonil interpretaci dějin, jež se týkala konfliktu
v interpretaci dějin mezi dvěma národními státy, které mu jsou velice
vzdálené10.
Parlament znovu využil možnost vyjádřit se k interpretaci minulosti, což
vzbudilo reakce různých aktivistů. Strategie paměti byly nastoleny. Nestátní
aktéři začali soupeřit o utváření legitimní státní paměti. Srovnávání jejich
bolesti s tou židovskou samozřejmě sloužilo jako štít, protože šoa byla
považována za nejvyšší možný stupeň utrpení. Brzy poté byl představen další
zákon – tzv. zákon „Taubira“11 – O obchodování s lidmi a otroctví jako zločinu
proti lidskosti. Tento zákon měl jak symbolickou váhu, tak i strategický
význam pro levici. Znamenal její vymezování se vůči extrémní pravici, což
nebylo sice nic nového, ale zároveň to pravici nutilo, aby se vůči zákonu buď
ohradila, nebo se k němu nějak jinak veřejně vyjádřila. Důsledkem toho
docházelo ke konfliktům. Konkurenční boj na pravici po pár letech vyústil
v nový zákon, jenž vznikl na parlamentní půdě mj. za podpory pravicového
Sarkozyho, za nesouhlasu pravicového prezidenta Chiraca, který byl dokonce
9
Article 9 de la loi du 13 juillet 1990.
Zákon ze dne 29. ledna 2001: "Francie veřejně uznává arménskou genocidu z roku
1915".
11
Podle poslankyně Christiane Taubira z Francouzské Guyany.
10
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
283
členem stejné strany. Jedná se o zákon z 23. února 2005, O Uznání národa a
národní příspěvek k francouzské repatriaci, který je nejkontroverznější. Šlo o
zákon vyjadřující uznání pro bývalé kolonisty. Ve čtvrtém článku tohoto
zákona stojí, že výzkumné programy by měly napomoci k tomu, aby byla
francouzská přítomnost v zámoří (v koloniích) patřičně doceněna, a že školní
programy mají uznat pozitivní roli této součásti historie.
Konflikt se dále vyostřil po tom, co Guyana, Réunion a zámořská teritoria
Francie v Karibiku společně podaly žalobu založenou na zákonu „Taubira“
proti historikovi Olivieru Pétré-Grenouilleau. Ten obchod s otroky nepovažoval za genocidu, protože jeho motivem nebylo vyhlazení národa12. Srovnávání
s holokaustem považoval za nesprávné.
Později byla v deníku Le Monde (25 března 2005) publikována petice
historiků13 s názvem "Kolonizace: ne výuce oficiálních dějin". Druhá petice
„Svoboda dějinám“, publikovaná v levicovém deníku Libération 13. prosince
2005, žádala zrušení všech paměťových zákonů. Mezi signatáři byly osobnosti
jako Paul Veyne, Pierre Vidal-Naquet aj. Z této petice vzniklo sdružení vedené
Pierrem Norou. Na to reaguje třetí petice "Nesměšujte všechno"14, ve které
osobnosti prvoplánově bojující za odsouzení nacizmu a nacistů (jako Serges
Klarsfeld anebo Claude Lanzmann) vyjadřují obavu, že likvidace zákonu
„Gayssot“ otvírá prostor pro negacionismus. Odsouzení arménské genocidy
pak považují za odmítání lži tureckého státu.
Podle sociálního historika Gerarda Noiriela – jednoho z iniciátorů petice z
25. března 2005 – nemůžeme zabránit zákonodárcům, aby zasahovali do
záležitostí týkajících se paměti. Politika však nesmí zasahovat do výzkumu a
výuky historie. Vláda a Ústavní soud zrušily většinu zákona o francouzské
přítomnosti v zámořských teritoriích, což bylo v souladu s tehdejším stavem
konfliktu na pravici mezi Sarkozym a Chiracem.
Pamětní zákony se dočkaly návratu koncem roku 2011 a začátkem roku
2012. Opět se blížily volby a mobilizace arménských voličů tedy byla chápána
jako vysvětlení nového zákona o arménské genocidě. Právně šlo o doplnění
zákona Gayssot, které umožňovalo odsoudit historika, jenž by s arménskou
genocidou nesouhlasil. Reakce tureckého premiéra Erdogana byla velice silná.
Francouzský Ústavní soud a Senát zákon cenzurovaly.
Tyto příklady ukazují, že homogenizace pamětí není samozřejmá. Je
výsledkem silných interakcí jak na politickém poli, tak i ve veřejné sféře.
Legitimita aktérů je vědecká (historici), aktivistická (válka s rasismem,
antisemitismem), politická. Jednota výsledné kolektivní paměti naráží na
12
Journal du dimanche du 12 juin 2005.
Kolem 1000 podpisů učitelů, vysokoškolských učitelů a doktorandů.
14
„Ne mélangeons pas tout“.
13
284
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
závažná omezení. Holokaust je nakonec ve všech debatách centrálním
elementem. Zdaleka ne všichni sdílejí stejný cíl spočívající v kontrole paměti
státem. Postup k němu směřující je tedy částečně blokován. Argumentace
zdůrazňující morálku hraje významnější úlohu než mocenské vztahy.
Pár úvah místo závěru
Vraťme se na závěr k výchozím otázkám: Co je politika pamětí? A k čemu
slouží? Ukázali jsme, že v soudobé literatuře lze zřetelně identifikovat dva typy
odpovědí tyto otázky Politika paměti je jednak spojena s technikou nadvlády,
což se stává obzvlášť zřejmým v moderním, průmyslovém světě. Politika
paměti ale také souvisí s nutnou reinterpretací společenské situace v měnícím
se světě. Ať už se při tom jedná o humanisticky motivované jednání, anebo o
mocenskou taktiku, má tato politika vždy menší či větší dopad na morální řád a
hodnotový systém společnosti.
Politika paměti představuje techniku kontroly a homogenizace společností,
jež byla vyvinuta spolu s národními státy. Byla přítomna již v antice, ovšem
s vývojem techniky nabrala novou dimenzi. Národní státy, podpořeny
procesem industrializace, mohly své občany socializovat k národní paměti
velice účinně, a to prostřednictvím symbolického jednání – školou a vojenskou
službou. Po II. světové válce intelektuálové chápou politiku paměti jako
důležitou morální povinnost. Zkušenost koncentračních táborů se musí udržet
v paměti. Příklad francouzského sporu o uzákonění paměti ukazuje, že tenze
mezi projektem kontroly a morálkou, k níž se váží různé druhy legitimit
nestátních aktérů, je základem pro kompromisy při utváření podoby legitimní
kolektivní paměti.
Další otázkou je, jestli se tento systém tvorby politiky paměti udrží do
budoucna. Na rozdíl od stavu, který převládal v devatenáctém století, je nyní
stát pouze jedním z tvůrců dominujících politik paměti. Neznamená to, že jeho
úloha je malá. Ovšem ne všechny státy jsou schopny účinně vést politiku
národního státu a socializovat své občany k jedné paměti. Druhá věc je, že
globalizace vede k propojování všech míst, kde se interpretace tvoří. Wikipedia
začíná mít větší vliv na žáky než učebnice a Gellnerovský ideální typ se chýlí
ke konci své platnosti. Vedle židovské otázky začíná být na evropské úrovni
uznáváno téma komunismu jako druhý element společné paměti15, kolonizace
se zdá být další na řadě.
Ve velké částí západní Evropy je rozšířeno přesvědčení, že za holokaust
může nacionalismus a celá Evropa. Ve Velké Británii toto přesvědčení tolik
rozšířeno není. Tento pocit „prvotního hříchu“ Evropanů tolik nesdílí ani postkomunistické země, kde je pořád silný názor, že vinu nenese ani celé lidstvo,
15
Viz deklaraci Rady Evropy z roku 2006.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
285
ani ji nenesou všichni Evropané, nýbrž pouze Němci. Debaty o Sudetech
v České republice, o Jedwabnem v Polsku atd. přeci hovoří ve prospěch
názoru, že i Středoevropané se mají v souvislosti s II. světovou válkou za co
stydět, podobně jako kontinentální západ. Nejprve v Evropě, a následně po
celém světě, se šíří politiky paměti, které mají za cíl nastolení míru.
Dvoustranné komise historiků, jaké je možno sledovat na francouzskoněmeckém příkladu, se rozšířily, a patří k základním technikám conflict
managmentu, conflict transformation či prevence konfliktu. Holokaust tvoří
základ západní paměti. Ovšem zbytek světa vnímá daleko silněji téma
kolonizace.
LITERATURA
„Colonisation non à l'enseignement d'une histoire officielle“. In Le Monde 25. 03.
2005.
„liberté pour l’histoire“. In: Libération 13. 12. 2005.
ANDERSON, B.: Imagined Communities: Reflections on the Origin and Spread of
Nationalism. London: New Left Books, 1983. 240 s. ISBN 1844670864
ARENDT, H.: Les origines du totalitarisme, « Le système totalitaire », tome III. Paris:
Editions du Seuil, 1972. 313 s. ISBN 2020246589
ARISTOTELES: Aténska ústava. Bratislava: Kalligram, edice Exempla iurisKniha,
2009. 112s. ISBN 978-80-8101-174-0
BADIE, B.- BIRNBAUM, P.: The Sociology of the State. Chicago: University of
Chicago Press, 1983. 182 s. ISBN 9780226035499
BECK, U. Cosmopolitan Vision. Cambridge: Polity Press, 2006. 216 s. ISBN
0745633994
BLOCH, M. Králové divotvůrci, Studie o nadpřirozenosti přisuzované královské moci,
zejména ve Francii a Anglii. Praha: Argo, 2004. 536 s. ISBN 80-7203-626
CASSIN, B.: Politiques de la mémoire. Multitudes č. 9, 2001, s. 176-196.
FERRY, J.-M.: La Question de l’État Européen. Paris: Gallimard, 2000. 336 s. ISBN
2070730662
FINKIELKRAUT, A.: „Mémoire à l’école, les deux nons d’Alain Finkielkraut“. In :
Causeur.fr [online], 18/02/2008, [cit. 2013-07-08], Dostupné na: .
http://www.causeur.fr/memoire-ecole, 175.
FINKIELKRAUT, A.: Le juif imaginaire. Paris: Seuil, 1980. 220 s. ISBN
9782020064163
FINKIELKRAUT, A.: Alain Finkielkraut. In Rupnik, J. – Berthon, J.-M. (ed.): Dialog
o Evropě. Praha: cefres 2009, s. 88-95.
GELLNER, E.: Nations and Nationalism. Oxford: Blackwell 1983. 150 s. ISBN
0801492637
GELLNER, E.: Nationalism. London: Weidenfeld and Nicholson 1997. 114 s. ISBN
0297816128
GIDDENS, A.: The Nation-State and Violence. Cambridge: Polity Press, 1985. 399 s.
ISBN 074560031 X
286
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
GLUCKSMANN, A. – MASLOWSKI, N., „Unie požírá svůj rodný list“. In: Časopis
Babylon, č. 09, 2007.
GREENFELD, L. Nationalism: Five Roads to Modernity. Cambridge Mass.: University
of Harvard Press 1992. 581 s. ISBN 0674603192
HARTOG, F.: Régimes d'historicité. Présentisme et expériences du temps. Paris: Le
Seuil. 272 s. ISBN 2020593289
HOBSBAWM, E.: Nations and Nationalism Since 1780: Programme, Myth, Reality.
Cambridge: Cambridge University Press 1990. 214 s. ISBN 1107604621
HOBSBAWM, E. RANGER T. O. (eds.): The Invention of Tradition. Cambridge:
Cambridge University Press, 1983. 324 s. ISBN 1107604672
HROCH, M.: From National Movement to the Fullyformed Nation: The Nationbuilding Process in Europe. In: Balakrishnan G. (ed.). Mapping the Nation,
London/New York: Verso Books, (1996) 2012, s. 78-145.
HROCH, M.: Social Preconditions of National Revival in Europe. Cambridge:
Cambridge University Press, 1985 (1968). 220 s. ISBN 0-231-11771-X
JANKÉLÉVITCH, V.: L’imprescriptible: Pardonner ? Dans l’honneur et la dignité.
Paris: Seuil 1986. 188 s. ISBN 2718608692
KANTOROWICZ, E.: The King’s Two Bodies: A Study in Mediaeval Political
Theology. Princeton: Princeton University Press 1997 (1957). 624 s. ISBN
0691017042
KOSELLECK, R.: Futures Past: On the Semantics of Historical Time (Studies in
Contemporary German Social Thought.) New York: Columbia University Press
(1985) 2004. 336 s. ISBN 0231127715
LÉVINAS, E.: Noms propres. Paris: Fata Morgana 1976. 193 s. ISBN 2253041165
MANN, M.: The Emergence of Modern European Nationalism. In Hall, J.A. – Jarvie,
I.C. (eds.) Transition to Modernity. Cambridge: Cambridge University Press, 1992,
s. 137-165.
NORA, P.: Les Lieux de mémoire, tome 1: La République. Paris: Gallimard 1984. 1642
s. ISBN 2070749029
NORA, P.: Les Lieux de mémoire, tome 2: La Nation. Paris: Gallimard 1986. 610, 662,
667 s., ISBN 2-07-070658-3 (vol. 1), ISBN 2-07-070659-1 (vol. 2), ISBN 2-07070794-6 (vol. 3).
NORA, P.: Les Lieux de mémoire, tome 3: Les Frances(3 vol.). Paris: Gallimard 1992.
988, 988, 1034 s. ISBN 2-07-072302-X (vol. 1), ISBN 2-07-072303-8 (vol. 2),
ISBN 2-07-072304-6 (vol. 3).
PÉTRÉ-GRENOUILLEAU, O.: entretien. Journal du dimanche. č. 3049, 12/06/2005.
PFEIFEROVÁ, Š. – ŠUBRT, J.: Kolektivní paměť jako předmět historickosociologického bádání. Historická sociologie, č. 1, 2010, s. 9-29.
RICŒUR, P.: La mémoire, l'histoire, l'oubli. Paris: Le Seuil 2000. 675 s. ISBN 2-02034917-5
SMITH, A. D.: Theories of Nationalism. London, Duckworth 1971. 344 s. ISBN
0061316695
SMITH, A.D.: The Ethnic Revival. Cambridge: Cambridge University Press 1981. 256
s. ISBN 0521298857
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
287
SMITH, A. D.: The Ethnic Origin of Nations. Oxford: Blackwell 1986. 312 s. ISBN
0631152059
SMITH, A. D.: National Identity. London: Penguin 1991. 226 s. ISBN 0-87417-203-9
SMITH, A. D.: Nationalism and Modernism. London: Routledge 1998. 272s. ISBN
0415063418
ŠUBRT, J.: Kolektivni paměť: Na okraj jedne legendy. Sociologicky časopis Vol. 47, č
2, 2011, s. 395-407.
TODOROV, T. : Du bon et du mauvais usage de la mémoire. Le monde diplomatique,
č 4, 2001, s. 10-11.
Nicolas Maslowski (r. v Paříži) absolvoval Institut politických studií v Paříži a
získal titul Ph. D. z oboru politologie na univerzitě v Paříži – La Défense. Od r.
2009 vyučuje na Vysoké škole ekonomické v Praze a od r. 2010 je také
odborným asistentem na Fakultě humanitních studií Univerzity Karlovy
v Praze, na pracovišti historické sociologie. Na FHS UK je fakultním
koordinátorem Centra pro výzkum kolektivní paměti, v jehož rámci se věnuje
problematice komemorace významných osobností v českých a slovenských
zemích. Mezi jeho publikace patří: Manifester en République tchèque, société
civile et protestation (Paříž 2011); Nacionalismus v současných dějinách
střední Evropy: od mobilizace k identitě středoevropských studií v sociálních
vědách (ed. se Zorou Hlavičkovou, Praha 2005), The Weight of History in
Central European Societies of the 20th Century, (ed. se Zorou Hlavičkovou,
Praha 2005).
Mgr. D.E.A. Nicolas Maslowski, Ph.D.
Pracoviště historická sociologie
Fakulta Humanitních Studií, Karlova Univerzita v Praze
U Kříže 8, 158 00 Praha 5, Česka Republika
[email protected]
288
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
Vyrovnávanie sa s „komunistickou“ minulosťou v zrkadle záverov historického materializmu1
Peter Dinuš
Ústav politických vied SAV, Bratislava
Vyrovnávanie sa s „komunistickou“ minulosťou v zrkadle záverov historického materializmu. Príspevok je zameraný na chápanie procesu vyrovnávania sa
s "komunistickou" minulosťou z pohľadu marxizmu. Tento proces je spojený so
zmenou režimu v roku 1989, a preto ho nie je možné chápať bez kontextu
s ponovembrovým spoločenským usporiadaním. Podľa teórie historického materializmu je založený na triednom antagonizme vládnucej menšiny súkromných
vlastníkov výrobných prostriedkov (buržoázie) a ovládanej námezdne pracujúcej
väčšiny, ktorá vlastní len svoju pracovnú silu (proletariát). Triedny antagonizmus
sa prejavuje tak v ekonomickej základni, ako aj v nadstavbových oblastiach.
V tomto zmysle sú myšlienky vládnucej triedy v kapitalistickej spoločnosti myšlienkami vládnucimi. Mimo iných k nim patrí antikomunizmus, ktorý je prezentovaný v
rámci súčasného procesu vyrovnávania sa s „komunizmom“. Je charakteristický
ideologizáciou, jednostrannosťou a schematizmom vyplývajúcim z totalitnohistorického konceptu prednovembrových československých dejín, ktorý sa stal
súčasťou slovenskej i českej legislatívy. Antikomunizmus tvorí súčasť ideologickej
nadstavby vládnucej menšiny súkromných vlastníkov výrobných prostriedkov,
predstavuje jej falošné vedomie, pretože nevyjadruje objektívnu pravdu o svete,
ale sociálny záujem buržoázie, ktorým je zachovanie jej vlastníctva a moci.
Kľúčové slová: vyrovnávanie sa s minulosťou, komunizmus, socializmus, režim,
buržoázia, kapitalizmus, trieda.
Dealing with the “Communist” Past in the Light of the Conclusions of Historical Materialism. The paper focuses on the interpretation of the process of dealing with the “communist” past from a Marxist perspective. This process is closely
tied with the change of the political system in 1989, and as such cannot be understood outside the context of the post-November societal arrangement. According
to the theory of historical materialism, it is based on a class antagonism between
the ruling minority of private owners of the means of production (bourgeoisie) and
the controlled wage labouring majority, who own nothing but their labour (the proletariat). The class antagonism is manifested both in the economic base and in the
superstructure areas. In this regard, the ideas of the ruling class in a capitalist society are the dominant ones. Among others, they include anti-communism presented within the setting of the current process of dealing with "communism". This
process is characterized by ideologisation, bias and schematism arising from the
totalitarian-historical concept of pre-November Czechoslovak history, which has
become part of Slovak and Czech legislation. Anti-communism is a delusive element of the ideological superstructure of the ruling minority of private owners of
the means of production; it does not reflect the objective truth about the world but
1
Štúdia bola vypracovaná v rámci riešenia úlohy vedeckého projektu VEGA číslo
2/0014/12 Politická história a politici – vyrovnávanie sa s minulosťou.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
289
rather the social interest of the bourgeoisie - preservation of its property and power.
Key words: dealing with the past; communism; socialism; political system; bourgeoisie; capitalism; class
Vyrovnávanie sa s „komunistickou“2 minulosťou, ktoré je oficiálne prezentované ako politická, právna a morálna nevyhnutnosť pre utváranie demokratickej spoločnosti, má svoj pôvod v novembrovom období. Je nemysliteľné
bez rozhodujúcej spoločensko-politickej udalosti našich najnovších dejín,
ktorým bola zmena režimu v roku 1989. Vyrovnávanie sa s komunizmom sa
ideologicky odvíja od jej interpretácie a hodnotenia. Výklad, podľa ktorého
v roku 1989 musel padnúť nedemokratický režim neslobody a útlaku, aby
bola obnovená demokracia a sloboda, sa stal výkladom hegemonistickým.
Predurčil proces vyrovnávania sa s minulosťou, ako ho poznávame prostredníctvom médií, výstupov historikov, publicistov, rozhodujúcej časti politikov, a predovšetkým prostredníctvom činnosti ústavov, ktorých náplňou je
skúmanie pamäti národa (patrí sem slovenský Ústav pamäti národa alebo
český Ústav pro studium totalitních režimů).
Pre proces vyrovanávania sa s komunistickou minulosťou sa základnou
tézou stalo tvrdenie, že v Československu (a ďalších krajinách východnej Európy) existoval totalitný komunistický režim, ktorý sa vyznačoval zločinom,
násilím a útlakom. Uvedená téza sa opiera o príslušnú legislatívu, ktorá
v Československu začala byť prijímaná od roku 1991.3 Táto legislatíva predpisuje hodnotenie prednovembrovej minulosti, označuje ju za zločinnú, protiprávnu, nelegitímnu, odsúdeniahodnú, zavrhnutiahodnú, nemorálnu „dobu
neslobody“. Český zákon „o protiprávnosti komunistického režimu a o odpore
2
Slovo „komunistická“ dávame do úvodzoviek z dôvodu, že prednovembrové spoločenské usporiadanie sa neoznačovalo za „komunistické“. V začiatkoch jeho existencie
sa označovalo za „ľudovodemokratické“, neskôr za „socialistické“. Komunizmus mal
predstavovať spoločenské usporiadanie, ku ktorému vývoj v rokoch 1948 – 1989 len
smeroval. Teoreticky je však možné odvolávať sa na autoritu K. Marxa, ktorý vo svojej
práci Kritika gothajského programu rozlišuje dve fázy komunizmu, pričom prednovembrový (a všeobecne východoeurópsky) socializmus mal predstavovať prvú fázu, t.
j. fázu neúplného komunizmu. V procese vyrovnávania sa s minulosťou však označenie
prednovembrového usporiadania ako „komunistické“ či „komunizmus“ nevychádza
z K. Marxa, ale z ideológie antikomunizmu.
3
V októbri 1991 bol Federálnym zhromaždením ČSFR prijatý tzv. lustračný zákon
(č. 451/1991 Zb.), o mesiac neskôr zákon o „dobe neslobody“ (č. 480/1991 Zb.).
V roku 1993 prijala Poslanecká snemovňa Parlamentu ČR zákon o „protiprávnosti
komunistického režimu a o odpore proti nemu“ (č. 198/1993 Zb.). Tento zákon sa
v roku 1996 stal predlohou pre prijatie obdobného zákona Národnej rady SR. Je ním
zákon o „nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému“ (č. 125/1996 Z. z.).
290
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
proti nemu“ v snahe vyjadriť podobnosť s odsúdením nacistickej strany na
Norimberskom procese označuje za zločinnú aj samotnú Komunistickú stranu
Československa. V zmysle ideologických vzorcov konceptu totalitarizmu, ktorý sa stal súčasťou tejto legislatívy, má byť komunistický režim analogický
nemeckému nacizmu (Dinuš, 2010, s. 81-101). Z takéhoto chápania potom
vyplývajú snahy o konštruovanie protikomunistického odboja ako obdoby protifašistického odboja.4 Prednovembrová minulosť je tak dopredu prejudikovaná. Buď sa o nej kriticky nediskutuje alebo diskusia na túto tému vedie
k záveru, že sa v konečnom zmysle jedná o zlo. Pod vyrovnávaním sa s komunistickou minulosťou sa tak chápe jej kriminalizácia. O období komunistickej
vlády sa vo verejných médiách preto hovorí takmer výlučne len negatívne.
Antikomunistický výklad prednovembrovej minulosti sa pre súčasný režim
stal charakteristickým. Vyznačuje sa schematickým, čierno-bielym videním
historickej skutočnosti. P. Weiss tento schematizmus definoval ako zjednodušené opisovanie reality v kategóriách „ríše zla“ a „ríše dobra“ (Weiss, 2005,
s. 69). Doba pred rokom 1989 predstavuje „zlo“ (totalitu, zločin, násilie a útlak), doba po roku 1989 naopak „dobro“ (slobodu, demokraciu a ľudské práva).
Na rozdiel od iných historických období (do istej miery aj vrátane vojnového
štátu dnes často označovanému ako prvá Slovenská republika) tu neexistuje
kriticko-analytický, diferencujúci prístup k historickej realite, neberú sa do
úvahy podmienky a súvislosti, v ktorých komunistická strana vládla, ignoruje
sa politika kapitalistických mocností spočívajúca v zadržiavaní a zatlačovaní
komunizmu. Z celkového spoločenského vývoja rokov 1948 – 1989 sa účelovo
vyberá len prvok represie, len bezpečnostná, policajná činnosť. Táto tendencia
nie je nová. Bol to práve tento aspekt, ktorý proti komunistom v povojnovom
období prezentovali nekomunistické strany (s výnimkou sociálnej demokracie)
v snahe zdiskreditovať silnú Komunistickú stranu Československa (KSČ).
Analýzu oficiálneho, totalitnohistorického spôsobu výkladu prednovembrových dejín podal M. Pullmann. Podľa jeho analýzy sa ústrednou kategóriou
výkladu prednovembrových dejín po roku 1989 stal pojem režim. Režim nepredstavuje len súbor inštitúcií, ktoré prináležali štátnemu a straníckemu aparátu, ale spravidla sa stáva jednajúcim subjektom dejín – má vplyv (režim sledoval, vykonával tlak atď.), svoje záujmy (režim chcel obmedzovať, brzdiť atď.)
a dokonca i špecifickú psychológiu (režim si bol vedomý, niektoré aktivity mu
boli nepríjemné alebo nimi dokonca bol zaskočený atď.) (Pullmann, 2008,
s. 704). Do podobných naratívnych súvislostí je zaradené i slovo moc – moc
mohla získať nadvládu, prejavovať ochotu na ústupky alebo byť bezradná a
pod. (Pullmann, 2008, s. 705). Režim bol teda akýmsi kolektívnym aktérom
s vlastnou psychológiou a zámermi. Proti takto vyznačenému aktérovi potom
4
Pozri: zákon Národnej rady SR č. 219/2006 Z. z. o protikomunistickom odboji.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
291
stála spoločnosť predstavujúca objekt ovládania a kontroly (objekt nivelizácie,
likvidácie) (Pullmann, 2008, s. 705). Medzi režimom a spoločnosťou tak bola
vytvorená pomyselná deliaca čiara vyznačujúca sféru manipulatívnych snáh
režimu prichádzajúcich z vonkajšieho sveta (zo Sovietskeho zväzu) a znášajúcich sa ako zlá sila na v zásade nevinnú, ovládanú spoločnosť. Vzťah medzi
režimom a spoločnosťou je interpretovaný v podobe jednostranného ovládania
– zo strany režimu smerom ku spoločnosti tu pôsobili „prevodové páky“ (predovšetkým donútenie a teror), v opačnom slede, teda zo strany spoločnosti
smerom k režimu sa uplatňoval strach, dezilúzia a oportunizmus (Pullmann,
2008, s. 705).
Do tejto šablóny (monolitného režimu verzus ovládnutej spoločnosti) je
zasadená prevažná väčšina výkladov prednovembrového zriadenia. Z režimu sa
stal hlavný, ba dokonca možno jediný historický aktér, zatiaľ čo spoločnosť sa
stala len reaktívnym poľom jeho pôsobnosti. Hýbateľom dejín sa stal démonický režim, o ktorom sa predpokladá, že bol takmer či úplne všemocný. Spoločnosť mu buď vzdorovala, alebo sa mu pasívne či aktívne prispôsobovala. Konanie ľudí je tu dopredu zaradené do danej schémy, príslušné roly sú rozdané a
úlohy zasadené do príbehu so spravodlivým koncom: hrdinní bojovníci proti
režimu, obete vystavené jeho represii a oportunisti.
Pullmann pri zdôvodňovaní hegemoniálneho postavenia tohoto modelu
presvedčivo poukazuje na prísľuby, ktoré sú s ním spojené. Predovšetkým,
práve model totalitného režimu umožnil nadviazať na poňatie disidentských
aktivít a zároveň premeniť morálnu autoritu disentu v období okolo roku 1989
do heroickej podoby aktívneho činiteľa, ktorý mal kľúčový význam na podkopaní a zrútení zlého režimu. Ďalej príbeh o totálnom ovládaní a jeho neočakávanom a spravodlivom konci umožňoval potvrdiť predstavu, že dejiny komunistickej vlády boli jednosmerným pohybom k dopredu známemu cieľu – že
historicky nutným vyústením celého príbehu bolo zrútenie nenávideného režimu, ktoré otváralo cestu trvalému naplneniu hodnôt slobody a demokracie,
resp. návratu k týmto prirodzeným hodnotám.
Pojem režim má teda špecifický teleologický rozmer: príbeh komunizmu je
možné vykladať s poukazom na jeho zrútenie v roku 1989. Neznesiteľnosť
útlaku a neefektívnosť hospodárenia neodvratne smerovali ku skaze režimu a
otvárali tak cestu „historicky nevyhnutnému“ presadeniu trhu, slobody a demokracie. V tomto implicitnom poukaze na „zavŕšenosť“ dejín v ideáloch trhovej
ekonomiky a demokraticko-liberálneho usporiadania sa zrkadlí úsilie o legitimizáciu ponovembrových ekonomických a politických princípov. Konečne
poskytoval príbeh totálneho ovládania všemocným režimom možnosť rétoricky
vykázať zlo do vonkajšieho sveta a vyznačiť tak pomyselnú hrubú čiaru za
minulosťou. Má teda exkulpačný účinok, teda vytesnenie zodpovednosti a
možnej spoluviny. Vyslovenie príslušnej zaklínacej formulky sa stáva verejnou
292
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
prísahou, že zlo pochádza z iného sveta (režim, ktorý prichádzal zo Sovietskeho zväzu). Všetka zodpovednosť za neblahé javy musí pripadnúť výlučne cudziemu režimu, ktorý svoje zlé úmysly vnášal zvonku do nevinnej (ovládnutej)
spoločnosti (Pullmann, 2009, s. 244).
Následkom presadenia konceptu totalitného režimu, ktorý bol zákonom
definitívne sankcionovaný v Slovenskej republike roku 20025 a v Českej republike v roku 2007,6 sa historici musia úzkostlivo vyhýbať analýze všetkého, čo
by mohlo ukázať pluralitu každodenných stratégií. Pullmann v tejto súvislosti
pripomína, že riešením je dôsledné lipnutie na policajných prameňoch (Štátnej
bezpečnosti), v ktorých sa nároky (nie však existujúca sociálna prax) na totálnu
kontrolu života ľudí skutočne nachádzajú; inou možnosťou, predovšetkým
v prípade, že pluralita spoločenských aktivít je neprehliadnuteľná (študenti,
inteligencia), je sledovať tieto skupiny z perspektívy ich vzťahu k mystickému
režimu a rozdať tak dopredu príslušné roly – roly hrdinskej opozície proti režimu, jeho pasívnych obetí alebo úlohu odsúdeniahodného pomáhačstva (Pullmann, 2008, s. 707).
Oficiálna odpoveď na základnú otázku – prečo taký odpor k jednému z období vlastnej histórie – spočíva v tvrdení, že sa musíme poučiť, aby sme sa
v budúcnosti vyvarovali opakovaniu dejín, ktoré predstavujú zlo. Takýto prístup však musí vyvolávať otázku o morálnej povahe dejín. Dejiny však nie sú
morálne ani nemorálne, biele ani čierne, dobré ani zlé. Bol to práve K. Marx,
ktorý ukázal cestu ku skúmaniu dejín ako jednotného, kontinuálneho, vzostupného procesu protikladných síl, zákonitého v celej svojej mnohostrannosti
a rozpornosti bez akejkoľvek morálnej dimenzie. Sme presvedčení, že na otázku prečo v prípade obdobia rokov 1948 – 1989 dochádza k ideologickej manipulácii, môžeme relevantne odpovedať len na základe poznania ponovembrového spoločenského usporiadania.
Súčasná politológia konštatuje jeho demokratický a slobodný charakter.7
Avšak na základnú otázku, kto v ňom vládne, buď vôbec neodpovedá alebo
zostáva pri abstrakciách, aké poznáme z textu ústavnej listiny: prostredníctvom
svojich zastupiteľov vládne ľud. V zastupiteľskej liberálnej demokracii (ako sa
mala utvoriť po roku 1989) o tom, kto bude vládnuť, rozhoduje vo všeobec5
Jedná sa o zákon Národnej rady SR č. 553/2002 Z. z. o sprístupnení dokumentov o
činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 – 1989 a o založení Ústavu pamäti národa a
o doplnení niektorých zákonov (zákon o pamäti národa).
6
Jedná sa o zákon Poslaneckej snemovne Parlamentu ČR č. 181/2007 Sb. o Ústavu pro
studium totalitních režimů a o Archivu bezpečnostních složek a o změně některých
zákonů.
7
Takéto konštatovanie nevylučuje, že demokracia a sloboda ponovembrového režimu
môže mať podľa niektorých politológov svoje deficity (napr. v období vlády V. Mečiara).
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
293
ných, rovných a tajných voľbách ľud. Takéto konštatovanie vychádza
z predpokladu, že spoločnosť predstavuje celok, ktorý nie je sociálnoekonomicky diferencovaný. Preto sa operuje predovšetkým s pojmami ako
„Slováci“, „Slovensko“ alebo „slovenská spoločnosť“, teda s pojmami, ktoré
delenie spoločnosti zakrývajú. Ak sa však ponovembrová spoločenská a sociálna veda má tváriť vedecky, nemôže popierať diferencie spoločnosti. Jej najčastejšími pojmami, ktoré majú vyjadrovať delenie spoločnosti, sú „politici“ (a
zvyšok spoločnosti), „podnikatelia“ (a zvyšok spoločnosti), „elita“, resp. „politická elita“ (a zvyšok spoločnosti). Domnievame sa, že uvedené pojmy sú využívané na to, aby zastreli delenie ponovembrovej spoločnosti na dve základné
sociálne triedy, ktoré – ako ukázal K. Marx – vznikajú v závislosti od ekonomického postavenia ľudí v kapitalistickej spoločnosti. Poukazovanie na triedne
rozdelenie spoločnosti, ktoré môže posilňovať spoločné triedne vedomie príslušníkov nemajetných tried, je pre súčasný systém nebezpečné, a preto neprijateľné. Nepraje si totiž eskaláciu latentne existujúceho boja sociálnych tried,
ktorá by mohla viesť k sociálno-politickým nepokojom a destabilizácii štátu.8
Ak nepopierame skutočnosť, že od roku 1989 u nás dochádzalo k postupnej
reštaurácii kapitalizmu, tak triedne delenie nie je možné relevantne vyvrátiť. 9
V tomto období došlo k nespochybniteľnej skutočnosti, ktorou bola zmena
vlastníckych vzťahov k výrobným prostriedkom, zmena, ktorá viedla k návratu
kapitalistického spôsobu výroby. Preto nielen marxistickí, ale aj niektorí liberálni autori charakterizujú novembrovú zmenu ako „vlastnícky prevrat“, ku
ktorému došlo následkom privatizačného a reštitučného procesu. V kapitalizme
8
K otázke základných sociálnych tried kapitalistickej spoločnosti pozri: Marx, K.: Bída
filosofie. In: Marx, K. – Engels, B.: Spisy. Svazek 4, SNPL, Praha 1958, s. 157-159,
s. 194-196; Engels, B.: Anti-Dühring. In: Marx, K. – Engels, B.: Spisy. Svazek 20,
Svoboda, Praha 1966, s. 184-188; Marx, K.: J. Weydemeyerovi. In: Marx, K. – Engels,
B.: Spisy. Svazek 28, Svoboda, Praha 1968, s. 567; Lenin, V. I.: Velká iniciativa. In:
Lenin, V. I.: Sebrané spisy. Svazek 39, Svoboda, Praha 1988, s. 37; Marx, K. – Engels,
B.: Manifest komunistické strany. In: Marx, K. – Engels, B.: Spisy. Svazek 4, SNPL,
Praha 1958, s. 428-437 a iné.
9
Existencia dvoch základných, sociálne antagonistických tried vyjadruje principiálnu
nerovnosť nevyhnutnú pre reprodukciu kapitalizmu. Odpoveďou existujúcej politickej
moci je preto buď popieranie, že triedy vôbec existujú, alebo tvrdenie, že kategória
triedy je tak mätúca a zložitá, že je analyticky nepoužiteľná. Ako upozorňuje D. Harvey, týmto spôsobom sa otázka tried opomína, popiera alebo ignoruje tak
v hegemonických intelektuálnych výkladoch sveta, ako aj v praktickej politike. Triedne
vedomie, na rozdiel od politickej subjektivity danej rasou, genderem, etnicitou, náboženstvom, sexuálnou preferenciou, vekom, konzumnými voľbami a sociálnymi preferenciami, je najmenej diskutovaným a najaktívnejšie popieraným rysom považovaným
nanajvýš za nejaké starodávne rezíduum zo skorších politických dôb a miest (Harvey,
2012, s. 225).
294
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
existuje súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, ktoré vedie k tomu, že
rozhodujúci majetok spoločnosti je sústredený v rukách jednotlivcov a skupín,
ktoré vytvárajú jednu z dvoch základných sociálnych tried kapitalistickej spoločnosti – buržoáziu.10 Predstavuje menšinu súkromných vlastníkov, ktorí na
trhu práce kupujú pracovnú silu. Predávajú ju tí, ktorí sú vlastníctva výrobných
prostriedkov zbavení, tí, ktorí vlastnia len svoju pracovnú silu. Vlastnícka menšina (buržoázia) žije z práce a na úkor týchto ľudí, ktorí tvoria druhú základnú
sociálnu triedu kapitalistickej spoločnosti – triedu námezdne pracujúcich (proletariát).
Z hľadiska hodnotenia charakteru ponovembrovej spoločnosti, ako všeobecnej demokracie, je relevantná nasledovná otázka. Ak je kapitalizmus spoločnosťou, v ktorej je rozhodujúce súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a zisk, teda majetok a ekonomické bohatstvo, môže v takejto spoločnosti
existovať oddelenie ekonomickej moci od politickej? Môže tu neexistovať
prepojenie ekonomickej a politickej moci? Ak na túto otázku odpovieme kladne, môžeme sa pýtať nasledovne: Ako v spoločnosti, kde je politická moc odvodená od bohatstva súkromných vlastníkov (kapitalistov) môže vládnuť ľud?
Ako môže mať v kapitalistickej spoločnosti politickú moc námezdne pracujúca
väčšina, ktorá je vlastníctva kapitálu zbavená? Na to, aby táto väčšina bola
politicky zastupovaná osobnosťami z jej radov, ktorí by hájili jej záujmy, je
potrebný kapitál. Ten však nevlastní námezdne pracujúca väčšina, ale buržoázna menšina. Preto si môže nielen kupovať reklamu, médiá, justíciu, políciu,
aby jej boli poplatné, ale tieto zložky verejnej moci jej – v zmysle teórie historického materializmu – priamo patria, sú to buržoázne médiá, buržoázne agentúry, buržoázna justícia, polícia… Vládnuce politické strany sú len agentúrami
súkromného kapitálu, ktoré realizujú záujmy vlastníckej menšiny. Marx túto
podstatu „kapitalistickej demokracie“ vystihol vo svojom rozbore skúseností
Parížskej komúny, keď napísal, že utlačovaným je dovolené jedenkrát za niekoľko rokov vo voľbách rozhodovať, kto z predstaviteľov vládnucej triedy ich
bude v parlamente zastupovať a potlačovať (Marx, 1950, s. 541-542).
10
Pojem „buržoázia“ sa v ponovembrovej spoločenskej vede nepoužíva. Považuje sa
za zastaralý alebo za ideologický prežitok prednovembrového marxizmu-leninizmu.
Zvykne sa však používať v historickom zmysle, v textoch pojednávajúcich o dejinnom
vývine (predovšetkým 19. storočia). V západných spoločenských vedách sa však pojem
„buržoázia“, a to v pôvodnom marxistickom zmysle ako jedna zo základných tried
kapitalistickej spoločnosti, naďalej vyskytuje. Nemáme preto dôvod tento pojem nepoužívať. Buržoázia je trieda, ktorá vlastní výrobné prostriedky a existuje na úkor námezdnej práce. Zdrojom jej príjmov je nadhodnota, vytváraná námezdnou prácou.
„Buržoáziou rozumieme triedu moderných kapitalistov, ktorí vlastnia spoločenské
výrobné prostriedky a využívajú námezdnú prácu“ (Marx – Engels).
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
295
V kapitalistickej spoločnosti tak v zmysle záverov historického materializmu vládne jedna trieda nad triedou druhou, menšina súkromných vlastníkov
výrobných prostriedkov nad väčšinou námezdne pracujúcich. Túto triednu
nadvládu oficiálna ponovembrová veda a publicistika zamlčuje alebo zahmlieva. Ak v kapitalizme existuje demokracia a sloboda, tak nie je všeobecná ani
„čistá“, je to len demokracia a sloboda pre vlastnícku menšinu, buržoázna demokracia a sloboda, demokracia a sloboda pre menšinu (Lenin, 1950, s. 69).
Teória historického materializmu je známa svojou dialektikou základne
a nadstavby. Odhaľuje súvislosť medzi ekonomickými spoločenskými vzťahmi
a všetkými ostatnými vzťahmi určitej spoločnosti. V jej živote je rozhodujúci
hospodársky život, spôsob výroby, ktorý prebieha v určených vlastníckych
vzťahoch. Ekonomická štruktúra predstavuje základňu spoločnosti, od ktorej sa
odvíja nadstavba, ktorú tvoria idey, organizácie a inštitúcie. Medzi nadstavbové
idey patria politické, právne, morálne, estetické, náboženské, filozofické názory, ktoré sa v marxizme označujú ako formy spoločenského vedomia. Všetky
tieto formy odrážajú ekonomické vzťahy, hospodársku štruktúru spoločnosti:
jedny bezprostredne, iné sprostredkovane.
Nadstavbové vzťahy v sebe zahŕňajú ideologické vzťahy. Podobne ako iné
nadstavbové javy, resp. formy spoločenského vedomia, majú aktívnu úlohu
v spoločensko-historickom procese. V kapitalizme má základňa a nadstavba
antagonistickú štruktúru, prebieha v ňom ideologický zápas, ktorý odráža
triednu diferenciáciu spoločnosti, je to zápas medzi politickými, morálnymi,
filozofickými i historickými názormi navzájom protikladných tried. Antagonistická podstata nadstavby v spoločnosti rozdelenej na triedy podmieňuje aj protikladnú úlohu ideológií rozličných tried v ich vzťahu k hospodárskej základni.
Buržoázna politická nadstavba s jej ideami je v protiklade s politickou nadstavbou námezdne pracujúcej triedy, je zameraná na podporu hospodárskej základne kapitalizmu, to znamená na podporu zachovania kapitalistického vlastníctva.
Buržoázna nadstavba nevyjadruje objektívnu pravdu o svete, ale sociálny záujem tejto triedy. Je falošným vedomím.
Antikomunistické vyrovnávanie sa s komunistickou minulosťou sa u nás
objavuje s nástupom kapitalizmu. Nie je preto možné chápať ho odtrhnuto od
zmeny sociálno-ekonomickej štruktúry československej spoločnosti, z ktorej sa
namiesto triedne neantagonistickej stala spoločnosť triedne antagonistická.
Reštitúciami a privatizáciou došlo k obnove súkromného vlastníctva výrobných
prostriedkov a tým k triednej nadvláde buržoázie. Zmena v hospodárskej základni, ktorá predstavovala zmenu spôsobu výroby na základe zmenených
vlastníckych vzťahov, sa preniesla aj do politicko-ideologickej nadstavby. Buržoázna politická nadstavba vystriedala komunistickú. Idey vládnucej buržoázie
sa stali ideami vládnucimi. Komunistické idey boli nahradené ideami antikomunizmu, ktorými je indoktrinovaná celá spoločnosť. Antikomunizmus je nad-
296
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
stavbovým javom, súčasťou politicko-ideologickej nadstavby ponovembrovej
buržoázie, formou jej spoločenského vedomia. Vyrovnávanie sa s komunistickou minulosťou tak predstavuje falošné vedomie kapitalistickej spoločnosti.
Ponovembrový antikomunizmus zostáva sociálne podmienený. Jeho základnými nositeľmi sa stali noví buržoázni vlastníci.
Bolo by nesprávne domnievať sa, že antikomunizmus je novým javom,
výsledkom historických skúseností s proklamovanou komunistickou totalitou,
neslobodou, nedemokraciou, zločinmi alebo stalinizmom 20. storočia. Súčasný
antikomunizmus je skôr pokračovaním antikomunizmu staršieho obdobia. Siaha hlboko do 19. storočia, do obdobia ostrých triednych zrážok medzi buržoáziou a proletariátom vo Veľkej Británii, Nemecku, Rakúsku a predovšetkým
vo Francúzsku. Parížski robotníci sa v roku 1848 stali hlavnou sociálnou oporou revolúcie. Ich povstanie v júni uvedeného roku viedlo vystrašenú buržoáziu
do náručia Ľudovíta Napoleona, ktorého diktatúra sa stala predobrazom moderných fašistických diktatúr, ktoré sa spravidla stávajú poslednou záchranou
buržoázneho vlastníctva pred revolučným proletárskym hnutím. V roku 1871
proletári v Paríži zvrhli buržoáznu vládu, v Nemecku sa stali mohutným masovým hnutím a v Rusku sa nepočetný, ale politicky výbojný proletariát spojil
s roľníctvom proti cárskemu režimu. Boľševici tu v roku 1917 uskutočnili prvú
socialistickú revolúciu na svete.11 Pre buržoáziu sa politicky organizované robotnícke hnutie stalo nebezpečným. Často naň reagovala najhrubším násilím
(potlačenie júnového povstania parížskych robotníkov, Parížskej komúny, podpora teroru proti boľševikom v Rusku, proti komunistom v Maďarsku, Nemecku alebo Fínsku). Politické násilie sprevádzala ideologickým bojom.
Z komunizmu sa stalo „strašidlo“ a z komunistov morálni zvrhlíci, nepriatelia
rodiny, počestnosti, civilizácie, demokracie a slobody. Antikomunizmus s jeho
nespočetnými podobami bol, je a naďalej zostáva základnou ideologickou výbavou buržoázie v boji so svojím triednym protikladom.
V našich podmienkach má svoje špecifickosti. Československo malo početný a triedne uvedomelý proletariát už v medzivojnovom období, komunistická
strana bola vplyvnou masovou stranou, k socialistickému projektu prebudovania spoločnosti sa hlásila kultúrna avantgarda. Ilegálna komunistická strana sa
stala lídrom protifašistického zápasu. V povojnovom období morálne i politicky posilnená KSČ, ktorá uspokojovala záujmy neprivilegovaných más, zbavila
buržoáziu moci a vyvlastnila ju. Kapitalistický spôsob výroby bol odstránený,
11
Októbrová revolúcia v roku 1917 sa stala rozhodujúcim medzníkom v dejinách 20.
storočia. Zásadne zmenila geopolitické nazeranie kapitalistických mocností v priebehu
prvej svetovej vojny, ktorú tieto mocnosti vyvolali. Revolúcia spôsobila, že víťazné
dohodové mocnosti usilovali o izoláciu revolučného Ruska a potenciálne revolučného
Nemecka sústavou menších štátov v rámci tzv. cordón sanitaire. Bez Októbrovej revolúcie by nikdy nevzniklo Československo.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
297
socialistický projekt prebudovania spoločnosti sa stával realitou. Československé obyvateľstvo malo k nemu kladný postoj. Dôvera, že socializmus poskytuje
lepšie šance pre život než kapitalizmus, mala v československej spoločnosti
jasnú prevahu až do roku 1990 (Pullmann, 2011, s. 189). Vypovedajú o tom
prieskumy verejnej mienky realizované Ústavom pre výskum verejnej mienky.
Koncom novembra a v decembri 1989 sa veľká väčšina československého obyvateľstva vyjadrila pre socializmus ako žiaduce spoločensko-politické usporiadanie do budúcnosti. Na otázku, ako by sa spoločnosť mala do budúcnosti vyvíjať, odpovedalo „socialistickou cestou“ 45 % v novembri a 41 % v decembri;
„kapitalistickou cestou“ 3 % v novembri aj decembri; „niečo medzi socializmom a kapitalizmom“ 47 % v novembri a 52 % v decembri. Podľa výskumov
verejnej mienky dokonca schvaľovalo v polovici roku 1989 vedúcu úlohu KSČ
51 % obyvateľstva (Vaněk, 1994, s. 56, 21). Kladné postoje československého
obyvateľstva k nekapitalistickému spoločenskému usporiadaniu predstavovali
jeden z hlavných dôvodov, prečo český a od neho odvodený slovenský ponovembrový antikomunizmus získal tak veľkú intenzitu.
Môžeme v ňom rozoznať jednak prvok odplaty za Február 1948 a jednak
preventívny prvok. Február 1948 bol udalosťou, ktorá sa v budúcnosti už nesmie opakovať. Zvrhnutie a vyvlastnenie buržoázie je zločinom, ktorého sa už
nikto a nikdy nesmie dopustiť. Reálne historický a potenciálne súčasný i budúci boj proti kapitalistickej triede predstavuje skutočný dôvod ideológie a propagandy antikomunizmu. Buržoázia sa snaží zakrývať ho tým, že vo verejnosti
vytvára dojem, že príčinou jej antikomunizmu je zachovanie a obrana demokracie, slobody a ľudských práv. Buržoázia však nimi nerozumie univerzálne
hodnoty, chápe ich len ako ideologický prostriedok na zachovanie svojho
vlastníctva, kapitálu, ziskov a svojej moci.
Ako sme už uviedli, v roku 1989 väčšina československého obyvateľstva
odmietala reštauráciu kapitalizmu. Hodnoty, na ktorých stál socializmus, neodsudzovala, naopak, priala si ich ďalšie rozvíjanie a prehlbovanie v rámci existujúceho, ale zreformovaného systému, ktorý by predstavoval lepší, spravodlivejší, dokonalejší, výkonnejší socializmus. Ako sa vyjadril dokonca aj známy
antikomunistický publicista a bývalý riaditeľ českého Ústavu pro studium totalitních režimů P. Žáček, v podstate všetci chceli novembrom 1989 len demontovať „normalizačnú“ podobu socializmu, ale s cieľom vybudovať „lepší“ či
„demokratickejší“ socializmus (Žáček, 2004, s. 121). Predstavy ľudí o možnosti zachovania socializmu bez vlády komunistickej strany boli sice naivné,12
vyjadrovali však ich odpor k sociálne nespravodlivému kapitalizmu. Nová
vládna garnitúra, ktorá sa v roku 1989 dostala k moci, si bola vedomá postojov
12
Vzdanie sa moci komunistických strán v krajinách východnej Európy v rokoch 1989
– 1990 neviedlo k „autentickejšiemu“ socializmu, ale k reštaurácii kapitalizmu. Existencia nekapitalistických spoločenských vzťahov stála a padala s vládou komunistov.
298
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
väčšiny obyvateľstva. Vedome ho preto klamala. Nielenže nikto z politikov
nehovoril o reštaurácii kapitalizmu, ale nikto z radov nastupujúcej moci ani
verejne neprezentoval slovo „kapitalizmus“. Verejne sa hovorilo a písalo len o
trhovej resp. sociálne orientovanej trhovej ekonomike. 13 Realita nového režimu
sa však stále viac vzďaľovala predstavám väčšiny obyvateľstva, ktorá odmietavo alebo kriticky vnímala (a doteraz vníma) prehlbujúce sa sociálne nerovnosti,
nezamestnanosť, stratu sociálnych istôt, devastáciu, rozkrádanie alebo výpredaj
priemyselných a poľnohospodárskych podnikov, vykorisťovanie a vydieranie
námezdne pracujúcich zo strany kapitalistického vlastníka, úpadok zdravotníctva, školstva, kultúry atď.
Pamäť väčšiny obyvateľov Slovenskej republiky, ktorá svoju kvalitu života
pred rokom 1989 považovala za vyššiu ako v ponovembrovom období, sa dostala do rozporu s pamäťou prezentovanou vládnucimi inštitúciami a organizáciami. Cenným zistením sú tu názory radových slovenských občanov získané
z reprezentatívneho výskumu verejnej mienky, ktorý v novembri 2003 a februári 2005 realizoval Ústav politických vied SAV v spolupráci s Odborom mediálneho výskumu Slovenského rozhlasu. Výsledky výskumu ukázali, že slovenskí občania hodnotili svoje vlastné postavenie a život ako najlepší pred
rokom 1989, rovnako hodnotili aj sociálnu situáciu väčšiny obyvateľstva, národné hospodárstvo, vzdelanosť, školstvo a kultúru. Obdobie po roku 1989
v ich očiach predstavuje v tomto smere nielen úpadok, ale najhorší stav vôbec
(Pekník, 2006, s. 42-46). Napriek antikomunistickej kampani prieskum ďalej
ukázal, že v hodnotení udalostí Februára 1948, ako pozitívneho medzníka
v dejinách slovenského národa, boli kladné a záporné odpovede takmer vyvážené (s pozitívnym tvrdením plne súhlasilo 16,3 % a čiastočne súhlasilo 27,8 %
respondentov, vôbec s ním nesúhlasilo 17,9 % a len čiastočne nesúhlasilo
24,8 % občanov) (Pekník, 2006, s. 36). Ako zvrat v prospech väčšiny vnímali
rok 1948 respondenti reprezentatívneho výskumu Občianska spoločnosť 1992,
uskutočneného pracovníkmi Sociologického ústavu SAV v máji 1992 (Roško,
1995, s. 39). Niet pochýb, že nadstavbové inštitúcie a organizácie kapitalistickej hospodárskej základne, akým je Ústav pamäti národa, usilujú o eliminovanie uvedenej pamäti ľudí, o to, aby z ich vedomia vymazali pozitívne spomienky na kvalitu života v prednovembrovom období. Podľa našej mienky je takéto
zmýšľanie pre existujúci systém politicky nežiaduce.
Realitu svojho režimu a svojho štátu sa buržoázia usiluje zakrývať a ospravedlňovať antikomunizmom. Ľudia majú pozerať inam, majú odvrátiť pozornosť od negatívnej spoločenskej skutočnosti k minulosti. Zlo má byť len jedno:
obdoba nacizmu a nacistov – komunizmus a komunisti. Preto sa prednovem13
Až v roku 2007 sa V. Klaus odvážil verejne priznať, že novembrový prevrat obnovil
kapitalizmus.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
299
brové spoločenské usporiadanie nehodnotí diferencovane, ale je zasadzované
do ideologického schematizmu „ríše zla“ (prednovembrové obdobie) a „ríše
dobra“ (ponovembrové obdobie). Buržoázia nepripúšťa, aby pri skúmaní
a hodnotení prednovembrových dejín bol uplatňovaný objektivistický, kritickoanalytický prístup. Viac-menej ho pripúšťa pri skúmaní historických období,
v ktorých sama vládla (marxistické analýzy prirodzene odmieta ako jednostranné), v prípade skúmania antiburžoázneho spoločenského systému však
podporuje metafyzický ideologizmus.
Pullmannovu analýzu totalitno-historického spôsobu výkladu prednovembrového obdobia, ktorá bola obsahom jeho štúdií Sociální dějiny a totalitněhistorické vyprávění (2008) a Diktatura, konsensus a společenská změna.
K výkladu komunistické diktatury v českých akademických diskusích po roce
1989 (2009), môžeme považovať za jeden z najcennejších prínosov ku skúmaniu ideológie buržoázneho antikomunizmu. Nepochybne prispieva k revízii
pôvodných sovietologických koncepcií, ktoré boli u nás po roku 1989 mechanicky prevzaté ideológmi novej moci.14 Poznamenajme, že tento revizionizmus
začal už na pôde angloamerickej sovietológie, a to v podobe rozšírenia výskumu nad rámec tradičného konceptu totalitarizmu. Ak v 50. a 60. rokoch 20.
storočia v angloamerickej sovietológii dominoval totalitnohistorický spôsob
výkladu komunistických dejín, ktorý sa sústreďoval na politický režim, tak
v priebehu 70. rokov ho začal nahradzovať revizionistický smer. Jeho predstavitelia sa usilovali presunúť dôraz z politiky a ideológie na spoločenské a hospodárske aspekty, teda prejsť od „výskumu režimu“ k „sociálnemu výskumu“ a
„históriu zhora“ nahradiť „históriou zdola“. Podobný vývoj prebehol
v nemeckej historiografii v priebehu 2. polovice 90. rokov 20. storočia. Historický výskum dejín bývalej Nemeckej demokratickej republiky zasadených do
ideologického trojuholníka režim – spoločnosť – odpor sa rozšíril v tom zmysle, že okrem tém štruktúry moci, opozície a odporu proti režimu bola rozpracovávaná problematika sociálnych a hospodárskych dejín a z hľadiska funkčných
mechanizmov prispôsobovania sa režimu i problematika dejín každodennosti.
M. Pullmann tieto závery nemeckej historiografie prenáša do československého akademického diskurzu. Správne pritom poukazuje na negatívny
14
Vo svojej nasledujúcej práci, ktorá v roku 2011 vyšla pod názvom Konec experimentu. Přestavba a pád komunismu v Československu však M. Pullmann v niektorých aspektoch od svojej analýzy ustupuje. V názve pre označenie prednovembrového spoločenského zriadenia použil rovnaký termín, aký preferuje aj kritizovaný výklad – „komunizmus“ (v texte pritom používa aj pojmy „socializmus“, „reálny socializmus“ alebo
„štátny socializmus“). V Pullmannovej práci sa „režim“ opieral, nevedel vysvetliť ani
ospravedlniť, občania mu mohli nastaviť zrkadlo. Jedna z podkapitol, v ktorej autor
uvádza predpoklady pre pochopenie zrútenia „režimu“, nesie názov „Režim a jeho
imploze“.
300
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
dôsledok presadenia „totalitného“ spôsobu výkladu prednovembrových dejín,
ktorý spočíva v tom, že „totalitnohistorický naratív v podmienkach jeho viditeľnej politizácie sa stáva zdrojom delegitimizácie celého odboru“ (súčasných
dejín, ktoré mali po roku 1989 v zmysle Pullmannovej analýzy poskytnúť vedecké opory pre prísľub, že sa komunistický režim už nikdy nebude opakovať
– poz. autora) (Pullmann, 2008, s. 716).
Presadenie konceptu, v ktorom komunizmus predstavuje zlo, zatiaľ čo všetci jeho oponenti reprezentujú dobro, teda konceptu, ktorému zodpovedajú
výkladové následky v podobe ahistorických súdov (aktéri žiaducej strany sú
vždy hrdinovia, zatiaľ čo prívrženci nežiaducej strany sú automaticky iracionálni, pomýlení, zmanipulovaní či jednoducho zlí) však vypovedá o závažnejšej skutočnosti: že rozhodujúca časť historiografickej produkcie, vzťahujúcej sa
k obdobiu rokov 1948 – 1989, je bezcenná. Po prípadnej zmene režimu sa z nej
väčšinou môže stať len študijno-dokumentačný materiál pre výskum buržoázneho nazerania na komunistickú minulosť.
Nová, ponovembrová oficiálna historiografia je tak ako v minulosti historiografiou triednou. Väčšina historikov začala po roku 1989 plniť sociálnu objednávku buržoázie. Boli to spravidla tí istí, ktorí sa do roku 1989 profilovali
marxisticky. Znamenalo (a znamená) to prepisovanie dejín (predovšetkým dejín 20. storočia) v prospech víťaza – novej vládnucej triedy. Projekt, akým je
napríklad Slovensko v 20. storočí, odráža videnie, chápanie a hodnotenie dejín
buržoáziou práve tak, ako je vyjadrením jej ideového nazerania na spoločnosť
nová Encyklopédia Beliana. Nemôžu byť nestranné či nezávislé z dôvodu, že
ideologicky odrážajú sociálny záujem vládnucej vlastníckej menšiny, legitimizujú a zdôvodňujú jej triedny záujem, ktorým je zachovanie jej vlastníctva a
moci. Sú pevnou súčasťou jej nadstavby, a to bez ohľadu na svoje skutočné
alebo domnelé tendencie k vedeckej objektivite.
Antikomunizmus sa prirodzene netýka len historiografie, prípadne ďalších
spoločenských vied, ale celej ideologickej nadstavby buržoáznej spoločnosti.
Výrazne sa prejavuje vo filmovej produkcii dokumentárneho i hraného charakteru, v dramatickom umení, literatúre15. Najostrejšie sa však prejavuje
v médiách. Pri diskreditácii minulého spoločenského usporiadania sa pritom
postupne prechádza od vulgárno-propagandistických k sofistikovanejším výkladom, ktoré si všímajú jednotlivé oblasti spoločenského života prednovembrového obdobia v rámci rôznych „retro“. V takýchto výkladoch môže byť
15
Z česko-slovenskej a českej filmovej produkcie môžeme uviesť napr. hraný film
J. Nvotu „Eštébák“, seriál „Zdivočelá země“ alebo rôzne tzv. retrofilmy s antikomunistickým obsahom produkovaných kapitalistickým filmovým priemyslom (z dokumentárnej tvorby sú to napr. „Príbehy železnej opony“, „V zajatí železnej opony“,
„Príbehy bezprávia“ apod.). Z dramatickej tvorby je to napr. divadelná hra V. Klimáčka „Komunizmus“.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
301
jednotlivá konkrétna vec či záležitosť hodnotená kladne. Jedná sa však len o
ideologický trik využitý pre potvrdenie konečného záveru, že podstata sa rovná
zlu. Preto každá dobre mienená vec alebo zámer musí nevyhnutne skončiť zle.
Príčinou je zlý režim.
Ako nazvať skutočnosť, ak sa k určitému obdobiu dejín pristupuje cez prizmu zla? Je to manipulovanie, falšovanie, skresľovanie alebo zamlčovanie
dejín? Jednoznačným sa javí, že takýto prístup nemôže dokumentovať minulý
pokrok v rozvoji spoločnosti a budovania štátu, pokrok, ktorý bol dosiahnutý
v porovnaní s predchádzajúcim obdobím v jednotlivých oblastiach života československej, resp. slovenskej spoločnosti, a to nielen v materiálnoekonomickej oblasti, ale aj v oblasti zdravia a výživy obyvateľstva, v oblasti
bývania, sociálnej sféry, školstva, vzdelania a osvety, kultúry, športu, vedy,
techniky a pod. Aj v prípade represie by sa pri kriticko-analytickom prístupe
mali brať do úvahy podmienky a súvislosti československého spoločenského
vývoja v konkrétnom čase, a to vrátane nepriateľskej ofenzívy kapitalistických
mocností počas tzv. studenej vojny so všetkými negatívnymi dôsledkami, ktoré
táto ofenzíva prinášala pre represívnu a trestnoprávnu oblasť. V. Mencl pripomína predovšetkým angažovanie sa Spojených štátov amerických. Čiastka
100 miliónov dolárov, ktorú po Februári 1948 vyčlenil americký Kongres, mala
slúžiť jednak propagandistickej ofenzíve, a jednak na budovanie ilegálneho
podzemia, spravodajstva, diverzie a iných foriem podvratnej činnosti (Mencl,
Hájek, Otáhal, Kadlecová, 1990, s. 244-245). Konštatuje, že výcvikové centrály pre diverzantov a spravodajcov vysielaných do Československa existovali,
že komunistická vláda sa pred nimi bránila ich infiltráciou a vysokými trestmi,
vrátane trestu smrti. Sila tohoto konfliktu stále rástla a spolu s ním vzrastala aj
úloha a význam štátnobezpečnostných zložiek, v ktorých stále väčšiu úlohu
hrali nielen sovietski poradci, ale aj rôzne operatívne skupiny, ktoré začali
zhromažďovať materiál nielen proti skutočným protivníkom (Mencl, Hájek,
Otáhal, Kadlecová, 1990, s. 245). Takýto výklad však v súčasných spoločensko-politických podmienkach nie je stále možný. V historiografii by sa musel
otvoriť nielen problém obrany mladých socialistických štátov pred snahou rozvrátiť ich najskôr zvonku a neskôr zvnútra, spoločenský rozvoj za vlády komunistov, ale aj otázky súvisiace s legitimitou prednovembrového spoločenského
usporiadania. M. Pullmann v tejto súvislosti výstižne konštatuje: „Muselo by sa
tu totiž pripustiť, že komunistický projekt mal možno vo svojej dobe (z rôznych
dôvodov) vysokú popularitu a že teda nastolenie diktatúry i neskoršie represívne zásahy mali nezanedbateľnú podporu obyvateľstva, ďalej, že reformné a
neskôr i disidentské aktivity možno vôbec nie je možné poňať ako hnutie smerujúce k postupnému pádu ,režimu´, ale skôr ako špecifické pokusy o nápravu
projektu socializmu, ďalej že násilie a represia možno vo svojej dobe (predovšetkým v období normalizácie) neboli dominantne vnímané ako nelegitímne
302
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
(alebo že stigmatizácia a represia oponentov bola úspešná), že väčšina obyvateľstva vo svojich každodenných ,obyčajných´ životoch možno nepociťovala
nijako zvláštny strach ani etickú vyprázdnenosť atď.“ (Pullmann, 2009, s. 245).
Súčasný antikomunizmus vytvára deformovaný obraz života prednovembrovej spoločnosti v snahe zdiskreditovať a sprotiviť v demokratickej väčšine
spoločnosti socialistickú alternatívu a legitimizovať tak existujúci režim ako
najlepší z možných. Spolu so S. Žižekom sa domnievame, že odkaz na „totalitnú“ hrozbu dnes slúži ako podpora tvrdenia, že antikapitalizmus predstavuje
nebezpečnú snahu politických extrémistov, ktorá môže viesť len k novej neslobode, k novej totalite a zločinu (Žižek, 2007, s. 5, 6). Snaha eliminovať antikapitalizmus je permanentná, v krízovom období sa môže len stupňovať. Antikomunistické vyrovnávanie sa s „komunistickou“ minulosťou bude tak aj naďalej trvalou súčasťou nášho spoločenského života.
LITERATÚRA
DINUŠ, P.: Vyrovnávanie sa s minulosťou? Bratislava: Veda, 2010. 136 s. ISBN 97880-224-1164-6.
HARVEY, D.: Záhada kapitálu. Přežije kapitalismus svou poslední krizi? Praha: Rybka Publishers, 2012. 264 s. ISBN 978-80-87067-28-4.
LENIN, V. I.: Stát a revoluce. Učení marxismu o státu a úkoly proletariátu v revoluci.
Praha: Nakladatelství Svoboda, 1950. 107 s.
MALIA, M.: To the Stalin Mausoleum. In: Daedalus, [online], 1/1990 [cit. 2011-1020], Dostupné na: http://www.faculty.goucher.edu/history231/Malia.htm.
MARX, K.: Občanská válka ve Francii. In: Marx, K. – Engels, B.: Vybrané spisy ve
dvou svazcích. Svazek I. Praha: Svoboda, 1950.
MENCL, V. – HÁJEK, M. – OTÁHAL, M. – KADLECOVÁ, E.: Křižovatky 20. století. Světlo na bílá místa v nejnovějších dějinách. Praha: Naše vojsko, 1990. 399 s.
ISBN 80-206-0180-5.
PEKNÍK, M. (ed.): Verejná mienka a politika. Historické vedomie slovenskej spoločnosti. Bratislava: Veda, 2006. 264 s. ISBN 978-80-224-0924-7.
PULLMANN, M.: Sociální dějiny a totalitněhistorické vyprávění. In: Soudobé dějiny
XV/3-4, 2008.
PULLMANN, M.: Diktatura, konsensus a společenská změna. K výkladu komunistické
diktatury v českých akademických diskusích po roce 1989. Storchová, L. – Horský, J. a kol.: Paralely, průsečníky, mimoběžky. Teorie, koncepty a pojmy v české
a světové historiografii 20. století. Praha: Albis international, 2009.
PULLMANN, M.: Konec experimentu. Přestavba a pád komunismu v Československu.
Praha: Scriptorium, 2011. 243 s. ISBN 978-80-87271-31-5.
ROŠKO, R.: Smer moderné občianstvo. Bratislava: Sociologický ústav SAV, 1995.
108 s.
VANĚK, M.: Veřejné mínění o socialismu před 17. listopadem 1989. Analýza výsledků
výzkumů veřejného mínění prováděných ÚVVM od roku 1972 do roku 1989. Praha: Maxdorf, 1994.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
303
WEISS, P.: K problematike postkomunistickej identity. In: Marušiak, J. – Ferencová,
M. (eds.): Teroretické prístupy k identitám a ich praktické aplikácie. Bratislava:
Veda, 2005.
ŽÁČEK, P.: Komunisté vs. agrárníci. In: Mrklas, L. (ed.): 15 let poté. CEVROLiberálně-konzervativní akademie. Praha: Nakladatelství Jalna, 2004.
ŽIŽEK, S.: Mluvil tu někdo o totalitarizmu? Praha: Tranzit, 2007. 274 s. ISBN 80903452-8-X.
Peter Dinuš, pôsobí na Ústave politických vied SAV v Bratislave. Zaoberá sa
problematikou tzv. vyrovnávania sa s ("komunistickou") minulosťou a marxizmom.
PhDr. Peter Dinuš, PhD.
Ústav politických vied SAV
Dúbravská cesta 9
841 04 Bratislava
e-mail: [email protected]
304
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
Metodický pohľad na funkciu a činnosť webových stránok
politických strán v podmienkach Slovenskej republiky
Viera Žúborová
Katedra politických vied, Fakulta sociálnych vied, UCM, Trnava
Milan Žúbor
Katedra politologie a evropských studií, FF UP, Olomouc, Česká republika
Metodický pohľad na funkciu a činnosť webových stránok politických strán
v podmienkach Slovenskej republiky. Cieľom predkladaného článku je analyzovať postavenie webových stránok politických strán v podmienkach Slovenskej
republiky prostredníctvom obsahovej analýzy webových stránok politických subjektov, ktoré sa uchádzajú o parlamentné kreslo vo voľbách. Predkladaný článok
tak nadväzuje na existujúcu metodiku – kódovaciu schému, ktorá bude analyzovať
webové stránky slovenských politických strán. Snahou je tak reagovať na vznikajúce otázky ohľadom funkčnosti webových stránok v modernom virtuálnom svete,
na ich schopnosť dodania informácií a efektivitu pri budovaní vzájomnej mobilizácie, vrátane participačného toku.
Kľúčové slová: webové stránky, metodológia, politické strany, politická komunikácia, online – komunikácia, internet, interaktivita, mobilizácia, participácia.
Methodological Overview on the Function and Effectiveness of Party Web
Sites in Slovak Republic. The aim of this article is to analyse the postition of
party web pages in Slovak republic through a well – know methodology for content
analysis of political Web sites, especially for subjects there compete in elections
for office. So this article builds on existing methodology – coding scheme that will
analyse the web sites of Slovak political actors. Basic questions will be arise, what
is the fuction in the modern virtual world of party web sites and how effectively
they are able to delivery the information and how effectively they are able to build
a mutual mobilisation and participation flow.
Key words: websites, methodology, political parties, political communication,
online – communication, internet, interactivity, mobilisation, participation.
Úvod
Využívanie webových stránok, ako komunikačného a sčasti mobilizačného
nástroja, politickými stranami v podmienkach Slovenskej republiky bolo vo
výraznejšej miere zaznamenané až pred parlamentnými voľbami v roku 2010.
Medzi priekopníkov, ktorí sa snažili nielen aktivizovať, ale aj denne informovať potenciálnych voličov o svojich aktivitách, svojich tézach a názoroch
prostredníctvom webu, patrili predstavitelia strany Sloboda a Solidarita (ďalej
SaS), a to predovšetkým využitím rôznych webových nástrojov (blogy, sociálne siete, webové lokality). Aj napriek tomuto evidentnému posunu v rámci
využívania webových stránok ako nového komunikačného nástroja, sa
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
305
politické subjekty pôsobiace v Slovenskej republike ešte ani v súčasnosti –
v porovnaní s ostatnými politickými stranami –najmä v západných krajinách,
dostatočne nestotožnili so všetkými formami a nástrojmi, ktoré súčasný web
ponúka. Na druhej strane musíme konštatovať aj skutočnosť, že nielen
praktická sféra v podaní politických subjektov zaostáva za týmto celosvetovým
trendom, ale aj samotný výskum a adekvátna metodika využívania webových
lokalít v politike majú veľké medzery. Fenomén slovenského webového
prostredia v rámci politických subjektov začal naberať na intenzite až po
voľbách do NR SR po roku 2010, čo dokazujú aj viaceré odborné práce.
Napríklad štúdie, ktoré sa prevažne venovali postaveniu a vplyvu nových médií
(Facebook, webové stránky, rôzne webové aplikácie) v podmienkach
Slovenskej republiky, majú skôr deskriptívny charakter straníckych webových
lokalít alebo jednotlivých činností daných subjektov v rámci straníckych
„webov“. Webovým stránkam síce priraďujú dôležitú úlohu pri mobilizácii
a agregácii voličov, na druhej strane nie sú špecificky zamerané na webové
lokality politických subjektov, a tak sú analyzované len veľmi povrchne
v rámci skupiny viacerých marketingových nástrojov (Štefančík, 2010;
Klimovský – Žúborová, 2011; Žúborová, 2011). Medzi tieto práce môžeme
zaradiť aj výskumné štúdie, venujúce sa postaveniu sociálnych sietí v období
volieb, i keď v rámci úzko ohraničeného poľa analýz (Murár, 2011).
Aj z tohto dôvodu je hlavným cieľom predkladaného príspevku skúmanie
využitia nových médií politickými stranami na Slovensku, predovšetkým
analýzou stavu straníckych webov, ako jedného z nástrojov politickej
komunikácie, prostredníctvom metódy Gibson – Ward (2000), a to najmä z
hľadiska ich efektívnosti, funkčnosti, informatívnosti, či schopnosti doručenia
v čase prebiehajúcej volebnej kampane.
Z hľadiska efektivity využívania straníckych webov sa zameriame na
pôsobenie politických strán v rámci politického a straníckeho systému, respektíve položením výskumnej otázky: Je efektivita, funkčnosť, informatívnosť a
schopnosť doručenia webových stránok ovplyvňovaná pôsobnosťou politických strán v rámci systému? Inými slovami povedané, či politické strany, ktoré
pôsobia dlhodobejšie v rámci politického (straníckeho) systému sú z hľadiska
využívania webových stránok po ich informačnej, komunikačnej a obsahovej
stránke na vyššej úrovni, ako politické strany pôsobiace v politickom (straníckom) systéme kratšiu dobu?1
Dôvodom venovania sa danej problematike je jasne viditeľný trend vo využívaní nových médií v spoločnosti, ktoré začínajú byť vnímané ako každodenná
1
Pod dlhodobým pôsobením máme na mysli strany, ktoré v rámci politického (straníckeho) systému pôsobia minimálne dve volebné obdobia, respektíve majú parlamentné
zastúpenie v dvoch po sebe idúcich volebných obdobiach.
306
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
súčasť nášho života. Politické strany so snahou o efektívne zacielenie sa čoraz
častejšie uchyľujú k využívaniu práve nových médií, vrátane internetu, s cieľom oslovovania čo najväčšieho počtu používateľov ako potenciálnych voličov.
Inými slovami povedané, politické strany sa budú čoraz viac snažiť o zefektívnenie použiteľnosti svojich straníckych webov, čím by boli schopné zvýšiť
aj dostupnosť používateľov, v kontexte hľadania dôležitých informácií, ktoré sú
rozhodujúce pri voľbe danej strany. Pretože hlavným dôvodom, podľa výskumov v ostatných rokoch, prečo používatelia internetu navštevujú stranícke
weby, najmä počas predvolebného obdobia, bola snaha o získanie čo najväčšieho počtu informácií, ktoré by im dopomohli v rozhodovaní sa v rámci svojej
voľby politických strán.
Politické strany na virtuálnom (politickom) trhu
V súčasnosti patria nové médiá k štandardným nástrojom politických strán a
ich kandidátov pri komunikácii smerom do spoločenského a politického
systému. Musíme však konštatovať, že politické strany ešte naplno neobjavili
participačný a mobilizačný potenciál internetu ako takého, a teda ani webových
stránok. Skôr sa zdá, že politickí aktéri len jednoducho prebrali a transformovali existujúci rámec skutočného sveta na ten virtuálny, a to z dôvodu, že
používanie nových, moderných komunikačných nástrojov zvyšuje ich
organizáciu komunikácie (Bentivegna, 2006, s. 336).
Využitie webových stránok politickými stranami ako komunikačného a
volebného nástroja bolo na začiatku iba minimálne, respektíve dané médium
ponúkalo len jednosmernú komunikáciu, dovoľoval tak kandidátom zverejňovať len určité reporty alebo bulletiny na hlavných stránkach o ostatných, ako aj
o budúcich straníckych udalostiach, vrátane informácií o stranách samotných.
Avšak rapídnym rozvojom tohto špecifického informačného a komunikačného
webového nástroja nastali v rámci politického marketingu a komunikácie
výrazné zmeny a webové stránky sa stali jedným z hlavných nástrojov nielen
vedenia kampaní, ale priniesli aj interaktivitu v masovom meradle, od ktorej sa
v ostatných rokoch upustilo.
Aj vďaka vývoju a novým možnostiam využitie webu politickými stranami
tak naberalo na intenzite. Jedným z hlavných dôvodov tohto chceného osvojenia si daného komunikačného nástroja bola skutočnosť, že web umožňoval
voľný tok informácií, čiže informácie neboli už doslovne riadené politickými
aktérmi alebo inými privátnymi inštitúciami (Elsworth, 2008). Web vďaka
tomu pridáva na transparentnosti propagácie politík tým, že – skoro v každom
prípade – ponúka platformu na otvorenú diskusiu potenciálnych voličov a
politických subjektov. Overenie tvrdení politikov sa v dnešnom virtuálnom
svete preto stáva veľmi jednoduchým (Elsworth, 2008). Toto tvrdenie platí aj
pre súčasné využitie webových stránok, ktoré sú prepojené s rôznymi
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
307
sociálnymi sieťami; komentáre a príspevky od rôznych ľudí, udalosti a rôzne
odkazy na iné servery sú tak viditeľné aj priamo na webových lokalitách
daných politických subjektov či kandidátov.
Webové stránky tak nechcene svojou prirodzenou vlastnosťou ponúkajú
politickým stranám alternatívny kanál na oslovovanie potenciálnych voličov, a
to cez ich schopnosť navyšovania informácií, ktoré sú k dispozícii publiku
permanentne, s cieľom povzbudenia interaktivity medzi politickým subjektom
a voličom, či priaznivcom danej strany (Gibson a kol., 2003). Web – ako nové
médium – taktiež ponúka stranám väčší priestor na ich komunikáciu s potenciálnym voličom, ale mení aj ich organizáciu. Zároveň v kombinácii s nízkymi
nákladmi na vysielanie informácií, doslovne zmenil celý proces organizácie
politických subjektov zhora nadol. V súčasnosti tak jednotlivci, ktorí zdieľajú
rovnaké záujmy, hodnoty či idey, sú od seba vzdialení len niekoľkými
kliknutiami, a to naprieč geografickým vzdialenostiam. Inými slovami, v
súčasnom virtuálnom svete nepotrebujú hierarchiu v podobe politickej
pyramídy, ktorá by im ponúkala informácie (Olson – Nelson, 2010).
A to bol hlavný dôvod, prečo sa nielen webové stránky, ale aj internet vo
svojej komplexnosti stal prostredím veľmi atraktívnym pre samotné politické
strany, ako aj pre politických stratégov, snažiacich sa o maximalizáciu jeho
potenciálu. Ako konštatujú vo svojom článku pod názvom „The Internet´s
impact on political parties and campaigns“ Trygve Olson a Terry Nelson
(2010), pre stratégov poverených riadením politickej kampane alebo lídrov
politických strán, tento posun v mocenskej štruktúre vo vzťahu k nástupu
internetu do politickej a spoločenskej sféry znamená významné dôsledky aj pre
samotné stranícke webové stránky, medzi ktoré môžeme zaradiť:
stratu úplnej kontroly nad samotným šírením a spracovávaním politických
správ a informácií;
nerovnomerný nárast medzi množstvom politických informácií a schopnosťou ich reálnej konzumácie zo strany jednotlivcov;
rapídny nárast rýchlosti toku politických informácií;
precíznejšia schopnosť jednotlivcov zdieľať spoločný súbor hodnôt,
schopnosť získavať informácie a ich schopnosť vlastnej organizovanosti
vytvárajú nové príležitosti a výzvy pre politické organizácie;
nemožnosť odstrániť informácie, ktoré už prenikli a ostali vo verejnej
doméne;
globálne zdieľanie informácií, ktoré sa tým pádom stávajú prístupné
každému jednotlivcovi na svete;
vytváranie vlastnej reality, to znamená umožnenie jednotlivcom uskutočniť
priame opatrenia mimo tradičných politických štruktúr, ktoré prinútia
politické strany, aby prehodnotili reakciu na základné politické akcie (Olson
– Nelson, 2010).
308
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
Keďže naším zámerom bude analýza webových stránok, ako špecifickej
subkategórie webu, pokúsime sa analyzovať práve postavenie webových
stránok z teoretického hľadiska, ako aj ich funkcie a ciele, ktoré napĺňajú v
rámci virtuálneho (politického) priestoru. Webové stránky tak popri iných
nástrojoch internetu predstavujú dominantnú formu priamej a riadenej (online)
komunikácie smerom k voličskému elektorátu (Panagopoulos 2009). Inými
slovami povedané, webové stránky tak umožňujú špecifickú „hlavnú bránu“ do
organizačnej štruktúry politických strán, ako aj samotných kandidátov. Dôvodom je nielen zisk nových priaznivcov, ale aj získavanie finančnej podpory, či
mobilizácie smerom k spoločnosti (Panagopoulos, 2009).
V súčasnosti už máloktorý kandidát nepoužíva web v rámci politickej
komunikácie, či nevlastní svoju osobnú webovú stránku. Tento komunikačný
nástroj si tak postupne získaval náklonnosť, atraktivitu a zvyšujúci sa počet
užívateľov v rámci politickej sféry. Takýmto príkladom sú najmä prepočty
návštevnosti webových stránok kandidátov na senátorské pozície v USA, ktorá
sa pohybovala medzi 1000 – 800 000 za rok 2000, no o dva roky neskôr už
medzi 6854 – 1 615 819 (Williams – Aylesworth – Chapman, 2002; Druckman
– Kifer – Parkin, 2009).
Jedným z dôvodov, prečo politické strany reagujú čoraz viac na zmeny
v rámci vedenia kampaní v postmodernej ére, respektíve využívania webových
informačných a komunikačných nástrojov a s nimi spojené kreovanie vlastných
webových stránok, je skutočnosť, že táto celosvetovo pospájaná sieť počítačov
vo všeobecnosti predstavuje určitým spôsobom ultimátny prvok – platformu,
ktorá v rámci svojich aplikácií poskytuje kombináciu viacerých komunikačných štýlov, či už priamo, formou určitých videí (napr. príhovorov lídrov,
diskusií online a pod.), po textové a obrázkové správy, poprípade iné rôzne
aplikácie.
Ďalším dôležitým faktorom internetu z pohľadu politických strán je
možnosť vplývať na internetovú komunitu cez svoje vlastné webové stránky a
taktiež priblíženie sa k tradičným formám vedenia kampaní, respektíve face to
face, a to prostredníctvom ich vlastnej interaktivity. Inak povedané, dané
„interaktívne médiá čochvíľa dosiahnu, resp. predbehnú televíziu v rámci
svojho dosahu, a to najmä z dôvodu, že kombinujú dynamiku „donášky“
a vysielanie priamo k cielenému poslucháčstvu“ (Stewart – Pavlou – Ward,
2002, s. 372).
Podľa Gibsona a Warda (2000) – ktorých metodický rámec bude v predkladanom texte použitý – webové stránky politických strán sa snažia naplniť
päť základných cieľov, a to:
1. poskytovanie informácií, šírenie informácií o straníckych politikách,
identite a pod.;
2. vedenie efektívnej kampane – mobilizácia voličov;
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
309
3. hromadenie externých zdrojov – zvyšovanie finančných prostriedkov a
registrácia nových členov;
4. sieťovanie – budovanie a posilňovanie vzťahov nielen vo vnútri samotnej
strany, ale budovanie vzťahov s externým prostredím, a to najmä cez rôzne
diskusné aplikácie či hypertextové odkazy;
5. podpora participácie – povzbudzovanie ľudí zapájať sa do politického
procesu, zvyšovanie povedomia o udalostiach, ponúkanie možnosti kladenia
otázok, zvyšovanie interaktívnej komunikácie.
Ako konštatujú Druckman N. James, Kifer J. Martin a Parkin M., stranícke
(kandidátske) webové stránky majú smerom k potenciálnemu voličovi
personalizovaný charakter. Teda volič prostredníctvom rôznych aplikácií,
kvízov, alebo komentárov určitým spôsobom zasahuje do funkčnosti a priebehu
kampane (Druckman – Kifer – Parkin, 2009).
Na druhej strane, rôzne ankety, možnosť písania komentárov a blogov
priamo na webovej stránke politických subjektov do určitej miery spôsobujú
nielen pozitívnu, ale aj negatívnu zmenu postoja voliča alebo návštevníka
stránky. Inými slovami, niektoré interaktívne prvky, ktoré umožňujú politické
strany na svojich internetových doménach, kde návštevník stránky bez väčších
problémov zanechá akýkoľvek názor, teda aj škodiaci danej strane či kandidátovi (napríklad prostredníctvom facebookového účtu alebo zavesením videa
poukazujúceho na problémy, či zosmiešňujúceho jednotlivých členov strany),
môže v konečnom dôsledku spôsobiť opačný efekt, ako napríklad narušenie
bezproblémového priebehu a funkčnosti volebnej kampane.
Metodologický rámec
Metodologický rámec analýzy funkčnosti a schopnosti využívania webových
stránok politických subjektov v podmienkach Slovenskej republiky vychádza
z indexu Gibson – Ward (2000), ktorý sa v ostatných rokoch stal veľmi používaný v celosvetovom meradle pri analýze webových domén politických
subjektov (Hooghe – Vissers, 2008; Ward, 2005; Norris, 2006; Gibson –
McAllister, 2005; Gibson – Rommele, 2003 a mnohé iné).
Schéma kódov, ktorá bola navrhnutá Rachel Gibsonovou a Stephenom
Wardom (2000), porovnáva webové stránky politických strán pozdĺž času, ako
aj vo viacerých štúdiách medzi rôznymi krajinami (v našom prípade sa budeme
orientovať na Slovensko). Webové stránky na základe tejto schémy získavajú
body za viaceré funkcie, ktoré sú rozdelené do špecifických kategórií:
poskytovanie informácií, vnútorné siete, participácia, kampane, sviežosť,
viditeľnosť a pod.
Každá kategória je tak charakterizovaná prostredníctvom viacerých podskupín,
ktoré tak ponúkajú kompletný pohľad na schopnosť využívania a funkčnosť
310
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
webových stránok politických strán (bližšie pozri tabuľku 1 v prílohe, uvádzanú za textom).
Napríklad, informačné toky smerom nadol obsahujú 16 subkategórií, od
článkov o histórii strany, až po cielené odkazy na iné webové stránky. Čo sa
týka informačných kanálov smerom nahor, zameriavajú sa prevažne na aktívnu
participáciu sympatizantov alebo aktivistov, či potenciálnych voličov, kde sa
priraďujú body za dosiahnutú úroveň participácie, možnosti dotácie alebo
online nákupu.
Externé linky, ako ďalšia kategória v rámci schémy, sa snažia analyzovať,
do akej miery politické strany zverejňujú na svojich webových stránkach
externé odkazy na komerčné webové stránky, podporovateľské alebo partnerské stránky. Interaktívne informačné toky zas analyzujú participačnú úroveň
jednotlivých webových stránok. Webové stránky tak dostávajú body, napríklad
za množstvo zverejnených e-mailových kontaktov, online formuláre, spätné
väzby, možnosti zapojenia sa do debaty a pod. Posledná kategória schémy
Gibson – Ward analyzuje formát, štýl webových stránok, ako aj schopnosť
využívania jednotlivých online nástrojov, alebo prítomnosť iných multimédií,
celkovo sa tak webová stránka politickej strany hodnotí podľa, laicky
povedané, jej prevedenia a funkčnosti (pozri bližšie tabuľku 2).
Tabuľka č. 2: Indikátory pre funkciu „doručenia“ webových stránok
politických subjektov a kandidátov (metóda Gibson – Ward)
Základné vlastnosti
webovej stránky
Metódy postupu (merateľnosť)
Grafika
celkový počet snímok, obrázkov
Multimédiá (dynamika)
„pohybujúce sa“ ikonky (1), audio (2), video (3), živé vysielanie (4)
Inovatívnosť (aktualizácia) aktualizované denne (6), 1 až 2 dni (5), 3 až 7 dní (4), raz za 2 týždne (3),
mesačne (2), 1 až 6 mesiacov (1), viac ako 6 mesiacov (0)
Dostupnosť (principiálna)
bez operácií v oknách prehliadača (+1), možnosť vkladania len textov (+1),
možnosť stiahnutia/vytlačenia textových dokumentov (+1), cudzojazyčný
preklad (+1), software pre nevidiacich (+1)
Dostupnosť (v praxi)
(a) aktívna – pracujúca webová stránka (1), neprístupná (0)
(b) veľkosť domovskej webovej stránky v Kb
Navigácia
navigačné tipy (+1), počet vyhľadávacích zdrojov (+n), ikonky domovskej
stránky na každej úrovni (+1), mapa / index stránky (+1)
Rýchlosť odpovede
rovnaký deň (5), 1 až 2 dní (4), do 1 týždňa (3), do 2 týždňov (2), do mesiaca
(1), viac ako mesiac (0)
Kvalita odpovede
počet slov, (0) ak je otázka irelevantná
Viditeľnosť
(a) počet odkazov v
(b) yahoo party index, prítomnosť (1), absencia (0)
Zdroj: Gibson – Ward, 2000, s. 309.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
311
Z hľadiska časového ohraničenia, analýza jednotlivých webových stránok
bola začatá 1. januára 2012 a ukončená 9. marca 2012 (čiže deň pred
samotnými predčasnými parlamentnými voľbami). Analýza webových stránok
podľa metódy Gibson – Ward (2000) sa zameriava na politické strany, ktoré
inštitucionálne ovplyvnili politický a stranícky systém Slovenskej republiky.
Inak povedané, budú analyzované strany legislatívne vplývajúce na volebné
obdobie pred predčasnými parlamentnými voľbami 2012 (čiže parlamentné
strany v danom období).
V tomto prípade sú nimi politické subjekty nachádzajúce sa v parlamentných kreslách (Smer – Sociálna demokracia, ďalej len Smer-SD, Slovenská
demokratická a kresťanská únia – Demokratická strana, ďalej len SDKÚ-DS,
Kresťanskodemokratické hnutie, ďalej len KDH, Most-Híd a Sloboda a Solidarita, ďalej len SaS), ale aj strany, ktoré síce pôsobili v rámci ostatného
volebného obdobia, ale po voľbách zostali mimo parlamentu (Slovenská
národná strana, ďalej len SNS).
Výberom tejto metódy chceme tak poukázať na doterajší stav webových
stránok politických strán, ako aj čitateľovi ozrejmiť funkčnosť týchto webových stránok, s cieľom odkrytia tak síce obšírnej, ale na Slovensku ešte
neskúmanej problematiky. Inými slovami povedané, chceme poskytnúť určitý
východiskový bod pre tých, ktorí by sa chceli v budúcnosti danou témou
zaoberať. Taktiež chceme v predkladanom príspevku poukázať na niektoré
negatívne stránky samotnej metódy, ktoré síce v rámci predkladaného textu
analyzujeme (dôvodom je preklopiť kompletne vybranú metódu na slovenské
reálie), avšak v súčasnosti podľa nášho názoru sa dané kategórie nachádzajú
„bežne“ v každom straníckom webe.
Potenciál a funkčnosť webových stránok politických subjektov v podmienkach Slovenskej republiky
Parlamentné voľby v roku 2010 znamenali zlom nielen v graduálnom a efektívnom používaní moderných virtuálnych komunikačných nástrojov politickými
subjektmi, ako aj samotnými kandidátmi, ale boli príznačné vysokou mierou
občianskej mobilizácie. Občianska spoločnosť začínala viesť vlastné aktivistické kampane na propagáciu jednotlivých relevantných strán, ktoré sa uchádzali o hlasy vo voľbách. Musíme však konštatovať, že vo výraznej miere bola
skôr viditeľná negatívna kampaň namierená na vtedajšie strany vládnej koalície
(Smer-SD, ĽS-HZDS, SNS), no hlavne na vtedajšieho premiéra vlády Slovenskej republiky Róberta Fica. Asi najlepším príkladom bolo video pod názvom
„NEVY*EBTE SA NA TO !!!“2, vytvorené z iniciatívy niektorých populárnych
2
Pozri bližšie: http://www.youtube.com/watch?v=sYdWzp2wgw4 (22.04.2013).
312
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
osobností slovenskej hereckej sféry, s cieľom mobilizácie voličov na
nezvolenie Róberta Fica a jeho politickej strany Smer-SD).
Ďalším dôležitým momentom bol nárast nových aktívnych blogerov z radov
politických aktérov, najmä stranou Sloboda a Solidarita (SaS), ktorá nielen
svoje založenie, ale aj jednotlivé vyhlásenia začala propagovať a zdieľať práve
cez internetové portály, vrátane blogov a sociálnych sietí. Ako konštatuje
Radoslav Štefančík: „Richard Sulík stelesňuje v podmienkach slovenskej
volebnej kampane inovatívny fenomén politickej komunikácie – blog“ (Štefančík, 2012, s. 122). Aj napriek tomu, že počet blogerov z radov slovenských
politikov dosahuje vysoké číslo, nepatrí tento nový mediálny nástroj medzi
permanentne využívané, a miera jeho intenzity skôr závisí od toho, akú pozíciu
daný politik zastáva(Štefančík, 2012).
Sociálne médiá taktiež našli svoje miesto v rámci politickej scény na
Slovensku, nielen jednotlivé strany, ale aj stranícki predstavitelia začínajú
pomaly kolonizovať všetky možné dostupné médiá, ktoré ponúka internet.
V porovnaní s ostatnými vybranými politickými subjektmi asi najviac dominujú webové portály strany Smer-SD, nielen svojím profilom na Facebooku,
ale taktiež využívaním sociálnej siete Twitter, či vlastného kanálu na YouTube.
Ostatné politické subjekty sa síce snažia maximalizovať viaceré nástroje
webových portálov, no nevyužívajú niektoré možnosti internetu, napríklad
v podobne online televízie, v takej dominancii ako vyššie spomínaná politická
strana.
Politické strany sa tak snažia prostredníctvom sociálnych sietí prezentovať
nielen svoje vlastné stanoviská, názory či stranícke politiky, ale poskytujú
možnosť spätnej väzby vo vzťahu k svojim členom, či potenciálnym voličom.
Príkladom tak bola iniciatíva KDH na Facebooku pred parlamentnými voľbami
v roku 2010, kedy vyzývali na názory internetových používateľov o možných
variáciách budúcej koaličnej spolupráce.
V porovnaní s ostatnými parlamentnými voľbami v roku 2010, ani pri
predčasných parlamentných voľbách 2012, aj napriek možnosti poučenia sa
politických strán vo vzťahu k ich postaveniu v rámci virtuálneho sveta,
absentuje snaha o väčšie a efektívnejšie využitie potenciálu internetu. Na
druhej strane práve internet umožnil zverejnenie určitého počtu utajovaných
spisov, ktoré následne zdiskreditovali niektoré politické strany, čím ich viacmenej vyradili z hry o súboj o vládne kreslá, respektíve zostavenie rôznych
alternatívnych koalícií. Musíme však konštatovať, že pokiaľ sa dával v rámci
odborných a populárnych článkov priestor novým médiám, akými boli sociálne
siete, či blogovanie, alebo iné audiovizuálne internetové portály, webové
stránky aj doteraz ostali v úzadí. Aj to bol jeden z hlavných dôvodov, prečo sa
predkladaný článok zameriava práve na tieto, ešte neprebádané zákutia nového
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
313
média – internetu – a prostredníctvom vyššie uvedenej metódy sa pokúsi
o komplexnú analýzu webových stránok relevantných politických strán.
Web Offline komunikácia
Medzi základné nástroje tzv. offline komunikácie prostredníctvom webovej
stránky patria predovšetkým informácie o profile politickej strany, jej
dokumenty, volebné programy, dokumenty o hlavných politických líniách
strany a iné rôzne doplňujúce (ne) stiahnuteľné formáty, ktorými sa politický
subjekt prezentuje. Pri analýze vybraných webových stránok politických
aktérov v podmienkach Slovenskej republiky boli z našej strany zistené
čiastočné odlišnosti, ale vo všeobecnosti, každý z analyzovaných webov
politického subjektu poskytoval základné dokumenty ohľadom strany, jej
histórie, profilu, ideologického zaradenia, či volebných programov (umiestnené
na stránkach minimálne v rámci ostatných volieb do NR SR v roku 2012).
Tabuľka č. 3: Informačno-komunikačné toky slovenských politických strán
smerom zhora nadol
Politické strany
Indikátory
SmerSD
222
SDKÚDS
151
110
796
MostHíd
31
49 913
(9)
46 786
(16)
42 717
(7)
77 335
(9)
21 700
6)
39 249
(12)
Politická
línia/Hodnoty/Ideológia
597
1614
1188
1676
462
11761
Organizačná štruktúra
2659
143
7447
1767
6543
706
Profil lídra
294
303
453
499
235
206
Profily kandidátov
940
16461
1254
1456
750
1384
0
0
0
15
9
7
História
Dokumenty
Informačné
bulletiny/newsletters
Mediálne výstupy
SaS
SNS
KDH
42
2060
186
2658
3602
786
662
Online TV
1
1
1
1
1
1
Kalendár eventov
1
1
1
1
1
1
933
0
4
3819
0
2
301
0
2
22
0
2
564
0
5
5336
0
2
Informácie k voľbám
FAQ
Cielené odkazy stránok
Zdroj: vlastný výskum, index Gibson – Ward, 2000.
Z hľadiska kvantity umiestnených informácií, ako aj dokumentov, jedny
z najlepšie spracovaných stránok poskytovala webová lokalita SNS, ktorá
nielenže logicky a celkom jasne uvádzala svoje nosné dokumenty na
314
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
viditeľných miestach, ale ako jediná politická strana zverejnila v rámci svojho
webu všetky volebné programy za ostatné parlamentné voľby. Podobne to pri
tejto politickej strane bolo aj pri porovnávaní zverejnených informácií o histórii
politického subjektu. Opäť, ako v prípade uvedenom vyššie, SNS počtom
uverejnených historických údajov predbehla webové stránky ostatných
politických subjektov (porovnaj tabuľku 3).
Aj napriek tomu, že všetky strany poskytli dostatočné množstvo relevantných informácií, musíme konštatovať jedno spoločné, avšak negatívne
synonymum zverejňovaných dokumentov, a tým je „jednotvárnosť“ v podobe
čiernobieleho textu. Výnimkou sú len strany SaS a SDKÚ-DS, ktoré aj napriek
náročnejšiemu vyhľadávaniu dokumentov, ako aj volebných programov
(s výnimkou SaS – zreteľné hneď pri prvom načítaní stránky), boli prepracovanejšie vo vzťahu k používaniu jednotlivých formátov, farieb a dizajnu.
Čo sa týka politickej a ideologickej profilácie politických strán na ich
webových stránkach, tu sme do výpočtov zahrnuli len texty, ktoré sú na
internetových doménach umiestnené bez nutnosti stiahnutia dokumentu v
akomkoľvek formáte. Súbory textového charakteru s možnosťou stiahnutia
v rôznych formátoch boli analyzované v časti venovanej tomuto druhu využitia
informačných tokov smerom nadol s názvom „Dokumenty“.
Najväčší počet textov zameraných na ideologickú a hodnotovú profiláciu
ponúklo KDH, i keď musíme zdôrazniť ich zlé umiestnenie, resp. ťažkopádnosť, akou sa k nim návštevníci webu dostanú. Ostatné politické strany ponúkli
štandardné informácie o svojich základných hodnotách a ideológii prevažne
pod kolónkou „profil strany“, s výnimkou SaS, pri ktorej tieto informácie
absentovali, resp. na jej webe chýbalo obšírnejšie ideologické zaradenie, ako aj
bližšia špecifikácia základných strategických cieľov.
Naopak, veľmi pozitívne hodnotíme webovú stránku SNS, ktorá prostredníctvom webu definovala svoje základné symboly strany. Aj napriek tomu, že
SDKÚ-DS dosahovala pomerne dobré výsledky v rámci tejto časti analýzy,
hlavne čo sa týka počtu poskytnutých dokumentov, všetky počítané slová
pochádzali len z jednej sekcie webovej stránky. Za zmienku stojí fakt, že
webová stránka tejto politickej strany bola vytvorená prioritne za účelom
predvolebnej kampane 2012, a všetky ostatné informácie mimo kampane boli
pre IT administrátorov a funkcionárov druhoradé. Ostané politické strany
použili, naopak, prehľadnejšie delenie do sekcií webu, čo môže zvyšovať
viditeľnosť týchto súborov na jednotlivých stránkach. Všetky politické subjekty
umiestňovali na stránkach základné stranícke dokumenty, akými sú volebné
programy, či stanovy strany. Odlišnosti sú zjavné v počte poskytnutých
textových súborov a ich veľkosti (počet slov), avšak obsah a účel týchto
dokumentov bol veľmi podobný.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
315
Čo sa týka tzv. newsletters, v rámci webových stránok absentovali pri
niektorých politických stranách (Smer-SD, SDKÚ-DS), ktoré si návštevník
webu mohol vyžiadať vyplnením formulára pre ich zasielanie formou
emailovej pošty (v prípade Smer-SD neprišli žiadne informačné materiály,
SDKÚ-DS ich zasielala raz týždenne). V tejto časti analýzy sa na prvom mieste
umiestnila SNS, keďže nielen prezentovala návštevníkom všetky informačné
bulletiny, ktoré v ostatných rokoch vydala, ale aj aktuálne vydania za rok 2012,
podobne na tom bola aj webová stránka Mostu-Híd. KDH na svojej stránke
prezentovala len staršie vydania informačných bulletinov (bez aktualizácie za
rok 2012) a pri SaS takáto možnosť úplne absentovala.
Z pohľadu permanentnej komunikácie smerom k používateľom – návštevníkom webových stránok vybraných politických subjektov môžeme konštatovať,
že webovú aplikáciu tzv. event kalendár (informácie ohľadom stretnutí, akcií,
diskusií a pod.) využívali všetky strany každodenne. Ukončením volebnej
kampane 2012 bol však tento webový nástroj pri niektorých politických
stranách buď premiestnený (SNS), či neaktualizovaný tak, ako v rámci predvolebnej kampane(SDKÚ-DS, Smer-SD, KDH) alebo dokonca zrušený (MostHíd). Jedine SaS v čase analýzy poskytovala prostredníctvom webového
kalendára každý deň nové informácie o dianí v rámci vnútorného života strany,
kde mohli návštevníci nájsť rôzne termíny výstupov (televízne diskusie,
stretnutia atď.) členov strany. Žiadna politická strana v našej analýze nedosiahla uspokojivý výsledok, pokiaľ ide o zodpovedanie často kladených otázok
tzv. FAQ (frequently asked questions), pretože na každej webovej stránke tento
zdroj informácií absentoval.
Ďalšia časť analýzy bola orientovaná na prítomnosť zacielených informácií
na spoločenské skupiny. Najlepšiu podporu cielených odkazov a textov mala
jednoznačne politická strana Smer-SD (odborové zväzy, dôchodcovia, mladí
socialisti), ostatné strany sa v tejto kategórii prezentovali menšou podporou
informácií a „webových linkov“ pre špecifické spoločenské skupiny (ako
napríklad SaS – mladí liberáli, fyzické a právnické osoby, SDKÚ-DS, živnostníci a rodiny, KDH – kresťansko-mládežnícke organizácie, rodina). Informácie
o organizácii politických strán sme rozdelili do 4 kategórií: štruktúra, profil
lídra, kto je kto, profily kandidátov, a to najmä z dôvodu väčšej prehľadnosti
zistených výsledkov. Pri porovnaní jednotlivých kategórií profil lídra prevažoval v porovnaní s ostatnými straníkmi pri KDH, ktoré na svojej doméne
venovalo jednu celú sekciu predsedovi Jánovi Figeľovi. Z pohľadu štruktúry a
profilov jednotlivých kandidátov najprepracovanejšiu webovú stránku mala
SDKÚ-DS, ktorá publikovala novú verziu webu cielene na voľby. Návštevník
mal tak možnosť prezerať nielen jednotlivé profily kandidátov so životopismi,
ale u niektorých členov (hlavne predsedníctvo) aj krátke videá. Dostatočné
množstvo informácií o jednotlivých kandidátoch pred parlamentnými voľbami
316
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
poskytovala aj politická strana SaS, a to vrátane všetkých jej nominantov na
jednotlivé posty v štátnej správe. Informácie o členoch však neponúkli
návštevníkovi žiadny prehľad o činnosti, zmýšľaní či presadzovanej politike
daného kandidáta, navyše u niektorých funkcionárov jednotlivých organizačných zložiek tieto údaje sčasti chýbali.
Základné informácie o svojich členoch alebo kandidátoch (nie však kompletné) mali uverejnené na svojich webových stránkach Smer-SD, Most-Híd a
SNS. Vo všeobecnosti môžeme konštatovať, že strany si uľahčili prezentáciu
informácií o jednotlivých členoch a kandidátoch priamymi odkazmi na ich
osobné účty na sociálnych sieťach (napr. na Facebooku).
Ďalej sme sa v rámci analýzy zamerali na mediálne výstupy, ktoré boli
prístupné na webových stránkach v akomkoľvek formáte. Z hľadiska zverejňovania a prezentácie jednotlivých výstupov administrátori webov analyzovaných subjektov postupovali viac-menej šablónovito, a to z dôvodu častého
opakovania sa sekcií ako „Udalosti“, „Aktuálne“, „Správy“ alebo „Novinky“.
Z hľadiska rozdelenia na jednotlivé subkategórie mediálnych výstupov bola
najprepracovanejšia webová stránka SaS, kde si z hlavného výberového panelu
v sekcii „Správy“ mohol návštevník vybrať zo štyroch rôznych kategórií („Témy“, „Stanoviská“ a „Monitoring“). Najaktuálnejšie témy však SaS ponúka
veľmi výrazne aj v strede domovskej stránky s veľkými titulkami a priloženými
obrázkami, resp. fotkami. Ostatné mediálne výstupy aj o iných politických
aktéroch sú ponúknuté k nazretiu v pravej časti domovskej stránky v sekciách
„Blogy“, „Médiá“ a „Stanoviská“ s tromi viditeľnými najnovšími príspevkami.
V rámci mediálnych výstupov sa teda analyzované strany skôr koncentrovali na prezentáciu externých odkazov, čím v minimálnej miere používali
vlastné spracovanie mediálnych informácií s výnimkou KDH, ktorá sa prezentovala najmä vlastnými správami, a to hlavne z regiónov rozdelených podľa
samosprávneho členenia s kvalitnými fotografiami v časti „Regióny“.
V ďalšej analytickej časti boli spočítavané slová dostupných informácií k
voľbám, ktoré predovšetkým zahŕňali všeobecné údaje o voľbách, voľby zo
zahraničia, rôzne propagačné materiály a iné. Každá webová stránka vybraných
politických strán mala k dispozícii rovnakú kolónku pod názvom „Voľby
2012“, kde boli prítomné základné volebné informácie. Tieto však väčšina
politických subjektov spracovala buď v krátkej verzii alebo poskytla internetové odkazy na stránky štátnych inštitúcií ako tomu bolo u SNS, Most-Híd
a SaS. Väčšiu interaktivitu v rámci tejto sekcie ponúkla napríklad SDKÚ-DS
v podobe ankety zverejnenej pod volebným programom. Z hľadiska využitia
iným webových nástrojov možno spomenúť tzv. „odpočítadlo“ času do termínu
konania volieb, ktoré mali na svojom webe Smer-SD a SaS. Môžeme teda
vidieť pozitívny trend v oblasti zvyšovania atraktivity ponúkaných informácií
nachádzajúcich sa na straníckych weboch, a to nielen v ich kvalite a množstve,
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
317
ale aj lepšej dostupnosti či dosiahnutej dizajnovej úrovne jednotlivých informačných sekcií.
Web Online (participačná) komunikácia
Ďalšia časť analýzy bola zameraná na informačné a komunikačné toky smerom
nahor, ktoré v našom prípade predstavovali možnosti financovania politického
subjektu, online obchodovania a tzv. cookies3. Na webových stránkach
politických strán sme teda hľadali rôzne spôsoby (formy) donácie a obchodovania, kde sme postupovali podľa nasledovného bodového systému: stiahnuteľná
forma (1), online forma (2), online transakcia (3), bez referencie (0). Čo sa týka
súborov „cookie“, u ktorých sme hľadeli predovšetkým na ich prítomnosť (1)
či neprítomnosť(0) na skúmaných webových lokalitách, ktoré ich používajú na
ukladanie informácií, napríklad prihlasovacie údaje (prihlasovacie meno a
heslo) alebo súbory „cookie“ iných domén ako reklamy, automaticky otvárané
okná.
Pri porovnaní so zahraničnými webovými stránkami politických strán,
absentovali u tých slovenských rôzne podoby dotácií, či financovania strany
zverejnením základných informácií ohľadom finančnej podpory strany, vrátane
čísla bankového účtu. Financovanie bolo tak prezentované len prostredníctvom
výročných správ a zoznamov darcov, ktoré sme zahrnuli do informačných
tokov smerom nadol. Jedinou výnimkou, ktorá z hľadiska indexu však nemohla
byť do analýzy započítaná, keďže sa nejednalo o štandardnú formu dotácie ako
uvádzajú Gibson a Ward (2000), bola webová stránka SaS, kde v sekcii
„Spolupráca“ uverejnila základné informácie o sponzoringu formou finančného
a materiálneho daru alebo vo forme poskytnutia služieb a to uzatvorením
notársky overenej darovacej zmluvy s darcom.
Tabuľka č. 4: Informačno-komunikačné toky slovenských politických strán
smerom nahor
Indikátory
Financovanie
Online
obchodovanie
Cookies
Politické strany
SaS
SNS
Smer-SD
SDKÚ-DS
Most-Híd
KDH
0
0
0
0
0
0
0
0
0
0
0
0
0
0
0
0
0
0
Zdroj: vlastný výskum, index Gibson – Ward, 2000.
3
Cookies, alebo známe aj pod názvom http cookie, sú informácie ukladajúce sa na
internetovom prehliadači na strane klienta. Slúžia najmä na uloženie informácií o tom,
čo napríklad obsahuje nákupný kôš pri online nakupovaní.
318
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
Pokiaľ ide o ďalšie časti analyzovania informačných a komunikačných
tokov smerom nahor, tu môžeme taktiež skonštatovať, že ani online obchodovanie (e-shop ponúkajúci propagačné materiály napríklad s logom strany
alebo heslom volebnej kampane), ani „cookies“ nemali na webových stránkach
Smeru-SD, SaS, KDH, Mostu-Híd, SDKÚ-DS a SNS podporu.
„Externí nasledovatelia“: horizontálne informačné toky
Pri horizontálnych informačných tokoch sme v analýze skúmali počet umiestnených odkazov (linkov) na webových stránkach politických strán. Tieto
odkazy sme rozdelili do troch hlavných skupín: (1) linky prívržencov (skupiny
podporujúce ciele politickej strany), (2) informačné linky (všeobecné informatívne stránky) a (3) interné linky (suborganizačné skupiny).
Z pohľadu umiestnenia externých odkazov v rámci našej analýzy dominovala webová stránka Smeru-SD, ktorá v prehľadnej a viditeľnej sekcii
„Partneri“ ponúkla presmerovanie na internetové domény zahraničných
politických zoskupení (odkaz na Socialistickú internacionálu, Stranu európskych socialistov, Socialistickú skupinu v Európskom parlamente, ČSSD), ako
aj webové linky na hlavných sociálnych partnerov (Konfederácia odborových
zväzov, Jednota dôchodcov na Slovensku), či informačno-výskumné linky
(Analýzy, Stratégie a Alternatívy – nezávislý výskumný inštitút) a taktiež svoje
„interné“ odkazy (Mladí sociálni demokrati, súkromné stránky predstaviteľov
strany, alebo antipravicovo cielená doména oklamala.sk).
Tabuľka č. 5: Horizontálne informačno-komunikačné toky slovenských
politických strán
Indikátory
Linky
podporovateľov
Informačné linky
Interné linky
Politické strany
Smer-SD
SDKÚ-DS
SNS
SaS
Most-Híd
KDH
7
1
2
0
1
0
2
0
0
1
0
0
19
19
1
16
16
5
Zdroj: vlastný výskum, index Gibson – Ward, 2000.
V porovnaní s vyššie uvedenou stranou, ostatné v rámci tejto časti analýzy
výrazne zaostávali, a to nielen čo sa týka odkazov zahraničných zoskupení.
Napríklad SDKÚ-DS ponúkla návštevníkovi len jeden externý link na
Európsku ľudovú stranu, taktiež absentoval odkaz na Novú generáciu ako
mládežnícku organizáciu danej strany. SNS, naopak, poskytla v porovnaní
s SDKÚ-DS v sekcii „Zahraniční partneri“ dve zoskupenia (Európa Slobody
a Demokracie, Slobodná strana Rakúska). Na domovskej stránke SNS bol
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
319
umiestnený aj dobre viditeľný odkaz na Klub Mládeže SNS, ostatné prepojenia
na iné servery však neboli návštevníkovi poskytnuté, a to ani pri jednotlivých
kandidátoch či členoch predsedníctva. Pri politickej strane SaS boli viditeľné
len odkazy na mládežnícku organizáciu (mladiliberali.sk) a personálne domény
predsedu (sulik.sk), niektorých okresných predsedov strany či kandidátov SaS.
Podobne na tom bola aj webová stránka Mostu-Híd, kde boli zverejnené len
interné linky predstaviteľov strany a mládežníckeho občianskeho združenia
(PONTE). Za zmienku stojí sekcia „Regióny“, kde boli umiestnené linky na
regionálne webové domény deviatich slovenských miest. Posledná z analyzovaných webových stránok politického subjektu KDH bola výrazne zameraná
na prezentáciu svojho lídra aj formou „linku“ (janfigel.sk), ktorý bol umiestnený v spodnej časti domovskej stránky v rámci troch výberových okien, kde
bol umiestnený aj odkaz na stránky Kresťanskodemokratickej mládeže
Slovenska. Odkazy na súkromné domény dvoch poslancov EP a Daniela
Lipšica boli zahrnuté do sekcie „Ľudia KDH“. Podobne ako pri SDKÚ-DS,
Moste-Hídu a SNS absentovali horizontálne toky vo forme všeobecných
informačných odkazov.
Interaktivita online
V tejto časti analýzy sme sledovali fungujúce interaktívne prvky umiestnené na
webových stránkach jednotlivých politických subjektov. Možnosť stiahnutia
loga v špecializovaných sekciách zo strany bežného návštevníka neumožnili
niektoré webové stránky politických subjektov (Smer-SD, SaS, Most-Híd), pri
logotype SNS nebolo technicky možné stiahnutie. Ostatné politické strany však
na weboch ponúkali svoje logo nielen v rôznych formátoch, ale aj v rôznych
veľkostiach (SDKÚ-DS, KDH). Aplikácia „vyhľadávania“, ktorá umožňuje
hľadanie zadaného výrazu zo strany používateľa webovej lokality, bola
umiestnená štandardne na všetkých domovských stránkach politických strán.
Žiadny politický subjekt však v analýze neposkytol návštevníkovi webu
zábavnú formu interakcie, napríklad vo forme „online hier“.
Čo sa týka v súčasnosti najjednoduchšej formy internetovej komunikácie –
elektronickej pošty (e-mail), ktorú ponúkala každá webová stránka
analyzovaných politických strán, tu boli taktiež viditeľné zásadné rozdiely
hlavne v počte poskytnutých emailových kontaktov a ich rôznych variáciách.
Na webovej doméne strany Sloboda a Solidarita boli zverejnené e-mailové
kontakty na všetkých jej poslancov, vrátane generálneho manažmentu,
kontaktného centra, sekretariátu, či kontaktu pre médiá. Ostatné strany
v porovnaní s SaS poskytovali výrazne menšie množstvo e-mailových
kontaktov, ktoré hlavne obsahovali elektronické adresy na hovorcov, sekretariát
alebo krajské organizácie, avšak absentovali kontakty na väčšinu poslancov
a kandidátov jednotlivých strán.
320
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
Tabuľka č. 6: Interaktívne informačno-komunikačné toky slovenských
politických strán
Politická strana
Indikátory
Stiahnutie loga
SmerSD
0
SDKÚDS
1
Vyhľadávanie
1
1
Online hry
0
Počet emailových kontaktov
SaS
SNS
0
1
MostHíd
0
1
1
1
1
0
0
0
0
0
KDH
1
127
11
229
98
102
116
Spätná väzba
3
1
1
3
1
3
Zoznam emailov
1
0
1
1
1
1
Vstup do online kampane
0
0
0
0
0
0
Členstvo
1
1
1
1
1
2
Voľba zo zahraničia
1
3
0
3
3
1
Bulletin tabuľa
0
0
0
0
0
0
Chat miestnosť
0
0
0
0
0
0
Online diskusia
0
0
0
0
0
0
Zdroj: vlastný výskum, index Gibson – Ward, 2000.
Spätnú väzbu pomocou vyplnenia online formy (s poskytnutím emailového
kontaktu zo strany návštevníka) podporovali politické strany Smer-SD, SaS a
KDH. Domovská stránka KDH obsahovala takýto „feedback“ formulár
zvýraznene, a teda dostatočne viditeľne v pravej časti v rámci okienka pod
názvom „Máte otázku?“. Smer-SD poskytol na svojom webe možnosť
zanechania názoru v sekcii „Vaše názory“, podobne ako SaS, ktorá na tento
účel vyhotovila malé zelené okienko „Napíšte nám“. Pokiaľ ide o ostatné
analyzované webové stránky, tie umožnili len klasické poskytnutie emailového
kontaktu bez možnosti vypísania online formulára, a to hlavne z dôvodu
väčšieho využívania iného spôsobu spätnej väzby na zanechanie svojho názoru,
komentáru pomocou sociálnych sietí.
V analytickej sekcii zameranej na prítomnosť webových nástrojov
„členstva“ sme postupovali bodovým systémom (pozri bližšie tabuľku 6) podľa
ponúkaných možností, ktoré boli dostupné na webovej stránke daného
politického subjektu (1 – dostupná a stiahnuteľná žiadosť o členstvo, 2 –
vrátane online podoby žiadosti, 3 – vrátane možnosti finančnej transakcie na
zaplatenie členského príspevku a 0 – absencia všetkých vyššie uvedených).
Postup udeľovania bodov sme využili aj pri analyzovaní (ne) prítomnosti
informácií o možnostiach voľby zo zahraničia (1 – informácie o voľbách zo
zahraničia, 2 – vrátane e-mailového kontaktu ohľadne ďalších informácií o
voľbách zo zahraničia, 3 – vrátane stiahnuteľných dokumentov v podobe online
formy a 0 – absencia vyššie uvedených). Musíme však podotknúť, že
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
321
v ostatných častiach analýzy v rámci interaktívnych indikátorov webové
stránky analyzovaných politických strán výrazným spôsobom prepadli, keďže
nepodporovali ani bulletin tabule, ani miestnosti na chatovanie a ani možnosť
online diskusie.
Schopnosť „doručiť“
Aj napriek tomu, že posledné skúmané kategórie sú v súčasnosti čoraz menej
využívané pri analýze moderných webových lokalít, a to hlavne pre výrazne
klesajúcu tendenciu statických textových serverov z dôvodu využívania
technologických, interaktívnych a multimediálnych možností dnešného virtuálneho sveta, pre komplexnú analýzu webových stránok politických subjektov na
Slovensku sme sa ich rozhodli zaradiť. Zamerali sme sa tak najmä na grafické
a dizajnové úpravy, podporu multimédií, či sledovanie aktualizácie webových
stránok. Podľa indexu sme tak napríklad z hľadiska grafiky a dizajnu zarátali
všetky fotky a obrázky nachádzajúce sa na domovskej stránke analyzovaných
webov (pozri tabuľku 7). Naopak, pri analýze využívania multimédií všetky
analyzované webové domény sa snažili zverejniť maximálny počet takýchto
špecifických nástrojov (pohybujúce sa časti stránky, obrázkové prezentácie,
audiovizuálna podpora, živé vysielanie, i keď len v podobe videí, či straníckej
TV).
Čo sa týka aktualizácie webovej stránky, bol opäť použitý bodový systém
(od 1 bodu – aktualizácia 1 – 6 mesiacov a max. 6 bodov – každodenná
aktualizácia). V prípade slovenských straníckych webov aktualizácia prebiehala
v priemere do jedného maximálne dvoch dní (pozri tabuľku 7).
Ďalšie indikátory, ktoré sme skúmali, boli napríklad prístupnosť obsahu
návštevníkom z pohľadu rôznych možností webovej domény (stiahnutie, tlač,
preklady stránok, verzia pre zrakovo postihnutých). Na jednej strane všetky
politické subjekty poskytli používateľom dostupné a stiahnuteľné formáty
rôznych súborov, na strane druhej len Most-Híd ponúkol svoju webovú stránku
v piatich jazykových verziách. SNS v anglickej verzii prezentovala len volebný
program a niektoré zaujímavé články v špeciálnej sekcii. V kategórii „funkčnosti webovej stránky“ všetky analyzované internetové domény bolo možné
načítať v rôznych internetových prehliadačoch.
Z hľadiska navigácie dopadla v našej analýze najlepšie webová doména
Smeru-SD, ktorá nielenže ponúkla ikonku návratu na domovskú stránku, ale aj
vysokú prehľadnosť jednotlivých navigačných panelov v hlavnom výberovom
menu. Najlepšiu podporu navigačnej mapy v dvoch rôznych podobách mal
naopak web KDH, ktorý ju ponúkal v krátkej aj úplnej verzii. Pri analyzovaní
možností navigácie, najjednoduchšie a graficky veľmi efektívne bolo výrazne
umiestnené výberové menu na webovej stránke SNS. Tento panel patril medzi
322
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
tie najprehľadnejšie, navyše podľa nášho názoru v najlepšej grafickej úprave,
s jasne formulovanými sekciami a podsekciami.
Tabuľka č. 7: „Doručovacia“ funkcia webových stránok slovenských
politických strán
Indikátory
Dizajn/grafika
Multimédiá
Aktualizovanie
Dostupnosť (všeobecne)
Dostupnosť (v praxi):
Stránka funguje
Veľkosť domovskej stránky v Kb (cez Web
Developer Toolbar)
Veľkosť domovskej stránky v kB (po uložení
na disk)
Navigácia/prehľadnosť
Schopnosť reagovať/rýchlosť
Schopnosť reagovať/kvalita
Viditeľnosť – zoznam.sk
(číselný rebríček PS)
Viditeľnosť – yahoo index
SmerSD
15
3
5
1
SDKÚDS
14
3
5
1
1
1
19 Kb
407 Kb
Politické strany
Most
KDH
-Híd
21
20
3
3
5
5
1
2
SaS
SNS
16
3
5
1
29
3
5
2
1
48
kB
3
4
79
1
105
Kb
68
kB
4
4
52
4
4
89
1
16
Kb
24
kB
5
0
0
4
13
20
26
29
10
1
1
1
1
1
1
128
kB
5
2
81
80 kB
1
8 Kb
41 Kb
84 kB
4
4
50
Zdroj: vlastný výskum, index Gibson – Ward: 2000.
V kategórii „schopnosť reagovať“, podľa indexu Gibson – Ward, bol každej
politickej strane v rovnakom čase zaslaný informačný e-mail na kontakt, ktorý
bol vyhradený pre bežných návštevníkov (teda nie špecializované e-maily
napríklad pre médiá). Najrýchlejšie reagovali politické strany SDKÚ-DS, SaS a
Most-Híd, tie svoju odpoveď na nami položenú otázku (ohľadom možnosti
členstva) zaslali hneď na druhý deň, SNS o deň neskôr, Smer-SD, možno aj
v dôsledku zaslania emailu na krajskú organizáciu (keďže tento e-mailový
kontakt bol návštevníkovi k dispozícii ako „infomail“), poslal svoju odpoveď o
dva týždne neskôr. V rámci tejto kategórie úplne prepadla strana KDH, ktorá
ani po jeden a pol mesačnom odstupe nezaslala žiadnu odpoveď, a to aj napriek
tomu, že ponúkala v sekcii „Máte otázku?“ online kontaktný formulár. Taktiež
musíme zdôrazniť, že pri niektorých odpovediach politických strán (SaS, MostHíd, Smer-SD) bol uvedený aj návod ako aj odkaz, kde sme si mohli stiahnuť
požadovanú žiadosť o členstvo.
Pokiaľ ide o viditeľnosť stránok politických subjektov na internete, tu sme
sledovali ich umiestnenie na populárnom slovenskom vyhľadávači zoznam.sk
v sekcii „Politické strany a hnutia – celé Slovensko“, v ktorom boli zoradené
štandardne ihneď po zobrazení vo vyhľadávači, teda nie abecedne. Túto
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
323
internetovú doménu určenú na hľadanie zadaných termínov sme použili
z dôvodu, že pôvodný vyhľadávací index použitý v metóde Gibson – Ward
v čase uskutočnenia výskumu neexistoval. Najlepšie sa v tejto kategórii umiestnila politická strana Smer-SD (č. 4 v zozname strán a hnutí) a najhoršie strana
Sloboda a solidarita (č. 29 v zozname strán a hnutí).
Záverečné poznámky
Internet a jeho nástroje začínajú nielen pomerne zjavne vplývať na rôzne
aspekty spoločenského života, napríklad kreovaním nového životného štýlu, ale
taktiež začínajú byť nevyhnutnou súčasťou politického sveta.
Hlavným cieľom predkladaného článku bolo poukázať na schopnosť
využitia a funkčnosť webových stránok politických strán v podmienkach
Slovenskej republiky. Z analýzy tak nielen vyplýva, že politické subjekty si
začínajú postupne osvojovať hlavné informačné a komunikačné nástroje, ktoré
im ponúka internet a webové stránky, ale taktiež zjavné nadobúdanie schopnosti flexibilnej interakcie vo virtuálnom svete. Vyššie uvedené výsledky našej
analýzy (podľa Gibson – Ward) ukázali v niektorých kategóriách komunikačných, ako aj informačných tokov diametrálne rozdiely vo vzťahu k úrovni
využitia a funkčnosti webových stránok politickými subjektmi na Slovensku.
Podľa analýzy už samotná dĺžka pôsobenia politických subjektov na
politickej scéne znamenala odlišnosti v miere využitia niektorých webových
nástrojov. Politické subjekty, ktoré pôsobia dlhodobejšie v politickom a
straníckom systéme, vykazovali z obsahovej, informačnej a komunikačnej
stránky lepšie výsledky, taktiež využívali v intenzívnejšej miere všetky nástroje
webových lokalít. Typickým príkladom bola webová stránka SNS, ktorá
dosahovala vo viacerých kategóriách a subkategóriách (história, dokumenty)
vyššie čísla ako ostatné stranícke domény. Na druhej strane treba podotknúť, že
SNS svoju „novú“ stránku uviedla do chodu pred necelým rokom od konania
predčasných parlamentných volieb v marci 2012.
Naopak, SDKÚ-DS vytvorila pri príležitosti konania parlamentných volieb
novú verziu svojej webovej stránky, zameranú najmä na prezentáciu kľúčových
tém, predstaviteľov strany, ako aj volebného programu, či generálnej línie.
Účelom tejto stránky bolo naplno využiť mnohé grafické a vizuálne nástroje,
po voľbách bola opäť zmenená na pôvodnú internetovú doménu. Podobný
prístup vo vzťahu k zmene webovej stránky bol viditeľný aj pri politickej
strane KDH.
Pokiaľ ide o tzv. online komunikáciu, politické strany na Slovensku
zaostávajú za úrovňou webových stránok politických strán západnej Európy,
hlavne v absencii interaktívnych internetových nástrojov, akými sú diskusné
fóra, chat miestnosti, online hry a pod. Nedostatky oproti zahraničným
politickým subjektom vo využití internetu boli viditeľné aj v malej podpore
324
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
externých odkazov na svojich podporovateľov (s výnimkou Smeru-SD),
absencii online obchodovania, či možnosti uskutočnenia donácie. Môžeme teda
konštatovať, že najväčším nedostatkom v rámci analýzy webových stránok
politických strán sa javí informačno-komunikačný tok „zdola nahor“
s minimálnou podporou pri každej z analyzovaných internetových domén.
Čiže, ak sledujeme formuláciu špecifického faktora z vyššie uvedeného toku,
podľa Gibsona a Warda, je to tok od jednotlivca k politickej strane plus
členstvo ako indikátor, vytvárajúci tzv. generačný faktor, ktorý je v podmienkach webových lokalít slovenských politických subjektov minimálny, a
v niektorých prípadoch úplne absentuje.
Z pohľadu tzv. „doručovacej“ funkcie boli viditeľné nielen rozdiely v čase
odpovede na nami kladenú otázku e-mailovou formou, ale ako už potvrdili
viaceré doterajšie výskumy a analýzy v oblasti využívania internetu politickými stranami, tieto (príklad KDH) elektronickú komunikáciu s potenciálnymi
voličmi ignorujú, ale hlavne podceňujú (Piták, 2006).
Na záver môžeme povedať, že nárast funkčnosti webových stránok slovenských politických subjektov je evidentný. Strany sa tak začínajú postupne
usádzať aj vo virtuálnom priestore, inými slovami povedané, začínajú si uvedomovať silu a vplyv nových médií, vrátane internetu a v našom prípade
webových stránok. Ako konštatuje štúdia internetovej spoločnosti SOFTPAE,
„vstup do EÚ a tlak zahraničia na prispôsobenie sa moderným trendom sa
prejavuje aj na prístupe politických strán k využívaniu internetu“ (Piták, 2006,
s. 23). Ukážkovým príkladom tohto prerodu je politická strana SNS, ktorá sa
v rámci čiastkových analýz umiestnila na popredných priečkach, zatiaľ čo
v roku 2006, podľa vyššie spomínanej štúdie, celkový dizajn a funkčnosť
webovej domény znamenal pre návštevníkov absolútny chaos (Piták, 2006).
Ale aj napriek tejto skutočnosti musíme konštatovať, že politická strana SNS sa
nedostala do parlamentu, čo svedčí najmä o komplexnosti využívania
nástrojov, ktoré musia jednotlivé strany zvládnuť počas nielen volebnej
kampane, ale aj počas volebného obdobia. Inými slovami povedané, politickej
strane tak nestačí dominovať s jedným nástrojom politickej komunikácie na to,
aby maximalizovala svoj volebný výsledok.
Politická strana KDH si svoju pozíciu aj napriek reorganizácii a zavedeniu
novej webovej stránky príliš nepolepšila (pozri bližšie a porovnaj štúdiu Piták,
2006), naopak strana Smer-SD potvrdila svoju stálu a stabilnú pozíciu aj vo
virtuálnom svete, i keď s viacerými nedostatkami. Novo vzniknuté politické
subjekty SaS a Most-Híd boli oproti minulosti omnoho kreatívnejšie a „príťažlivejšie“, zároveň maximalizovali permanentnú informovanosť, avšak to všetko
na úkor niektorých dôležitých komponentov v komunikácii, či podávaní
informácií smerom k používateľom. SDKÚ-DS, na rozdiel od ostatných
politických subjektov, priamo reagovala na zmenu situácie vo vnútropolitickej
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
325
sfére a prispôsobila sa obdobiu pred predčasnými parlamentnými voľbami,
najmä vzhľadom na svoj web, ktorý bol vytvorený v prvom rade za účelom
volebnej mobilizácie jej členskej základne.
PRÍLOHA 1
Tabuľka č. 1: Indikátory pre informačné a komunikačné toky analýzy
webových stránok politických subjektov a kandidátov (metóda Gibson –
Ward)
Základné informačné toky
Informačné toky smerom nadol
História organizácie
Dokumenty (napr. volebný program)
Politiky
Metódy postupu (merateľnosť)
Hodnoty / ideológia
počet slov
Štruktúra
„Kto je kto“
Bulletiny
počet slov
priemerný počet slov na osobu
počet vydaní k dispozícii (vrátane archivovaných kópií)
Správy z médií (napr. prejavy)
počet k dispozícii (vrátane archivovaných kópií)
Profily kandidátov
Profil lídra (predsedu
strany)
počet slov
počet slov – súčet
počet slov – súčet
priemerný počet na osobu
politickej počet slov
Volebné informácie
počet slov – súčet
Kalendár udalostí
Najčastejšie kladené otázky (FAQ)
Negatívna kampaň
Vyhlásenia (kredit)
Cielené odkazy na stránky
Informačné toky smerom nahor
prítomnosť (1), absencia (0)
počet slov – súčet
počet slov – súčet
počet slov – súčet
počet cielených skupín
stiahnutie formulára (1), online dopytový formulár (2), online
transakcia (3), bez referencie (0)
stiahnutie formulára (1), online dopytový formulár (2), online
Online obchodovanie
transakcie (3), bez referencie (0)
Cookies
prítomnosť (1), absencia (0)
Laterálne / horizontálne informačné toky
Odkazy prívržencov
počet podporujúcich / podporovaných organizácií
Referenčné odkazy
počet všeobecných informačných odkazov
Interné odkazy
počet suborganizačných odkazov
Darovanie
Interaktívne informačné toky (diachrónne)
Stiahnutie plagátu / loga
počet príležitostí
Vyhľadávanie na webovej stránke
prítomnosť (1), absencia (0)
Online hry
prítomnosť (1), absencia (0)
E-mailový kontakt
počet ponúkaných adries
326
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
Základné informačné toky
Metódy postupu (merateľnosť)
Interaktívne informačné toky (diachrónne)
E-mail – spätná väzba
Zoznam e-mailov
Participácia na online kampani
Členstvo
Voľba zo zahraničia
Bulletin nástenka
e-mailová adresa (1), e-mail prepojený s komentárom (2), online
formulár (3), bez referencie (0)
prítomnosť (1), absencia (0)
prítomnosť (1), absencia (0)
formulár na stiahnutie (1), online formulár (2), online transakcie (3),
bez referencie (0)
informácie (1) e-mailový dopytový formulár (2) stiahnutie žiadosti
(3) bez referencie (0)
prítomnosť (1), absencia (0)
Interaktívne informačné toky (synchrónne)
Chat miestnosť
Online debata
prítomnosť (1), absencia (0)
počet možností na diskusiu s členmi strany
Zdroj: Gibson – Ward, 2000, s. 307.
LITERATÚRA
BENTIVEGNA, S. (2006). Rethinking Politics in the World of ICTs. In: European
Journal of Communication 21(3): 331-343.
DRUCKMAN, N. J. – KIFER, J. M. (2009). The Technological Development of
Candidate Web Sites. How and Why Candidates Use Web Innovations. In
Politicking Online. The Transformation of Election Campaign Communications.
London: Rutgers University Press.
ELSWORTH, C. (2008). US election 2008 fought over the Internet, viewed 20 March
2009. Dostupné online: www: http://www.telegraph.co.uk.
GIBSON, R. & WARD, S. (2000). A proposed methodology for studying the function
and effectiveness of party and candidate websites. In: Social Science Computer
Review 18(3), 301-319.
GIBSON, R. & WARD, S. (2002). Virtual campaigning: Australian parties and the
impact of the Internet'. In: Australian Journal of Political Science 37 (1), 99-129.
GIBSON, R. K. – MARGOLIS, M. – RESNICK, D. & WARD, S. J. (2003). Election
campaigning on the WWW in the USA and UK: A comparative analysis. In:
PartyPolitics 9(1), 47-75.
GIBSON, R. & ROMMELE A. (2003). Regional Web Campaigning in the 2002
German Federal Election. Dostupné online: http://www.mzes.uni-mannheim.de/
publi cations /papers/AR_web_campaigning.pdf.
GIBSON, R. & MCALLISTER, I. (2005). Does Cyber-Campaigning Win Votes?
Online Communication in the 2004 Australian Election. Dostupné online:
http://politi csir.cass.anu.edu.au/staff/mcallister/pubs/CyberCampaigning.pdf.
HOOGHE, M. & VISSERS, S. (2008). Websites as a Campaign Tool for Belgian
Political Parties. A Comparison between the 2000 and 2006 Local Election
Campaigns. Dostupné online: http://www.partirep.eu/upload/publications/1208809
457.pdf.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
327
KLIMOVSKÝ, D. – ŽÚBOROVÁ, V. (2011). Komunálne voľby 2010. In: MESEŽNIKOV, G. – BÚTORA, M. – KOLLÁR, M. (eds.). Slovensko 2010: Správa o stave
spoločnosti a demokracie a o trendoch na rok 2011. Bratislava: Inštitút pre verejné
otázky, 131-150.
NORRIS P. – CURTICE J. (2006). If You Build a Political Web Site, Will They Come?
The internet and political Activism in Britain. In: International Journal of Electronic
Government Research, 2 (2), 1-21. Dostupné online: http://www.hks.harvard.
edu/fs/pnorris/Articles/Articles%20published%20in%20journals_files/IJEGR%20
Website%20Norris%20and%20Curtice.pdf.
OLSON, T. – N ELSON, T. (2010). The Internet´s Impact on Political Parties and
Campaigns. In: International Reports 6. Dostupné na: http://www.kas.de/wf/
doc/kas_19706-544-2-30.pdf?100526134302. ISSN 0177-7521.
PANAGOPOULOS, C. (2009). Politicking Online. The Transformation of Election
Campaign Communications. London: Rutgers University Press.
PITÁK, A. (2006). Analýza webových stránok politických strán pred voľbami do NR
SR v roku 2006. Rabča: SOFTPAE, 2006. Dostupné online: http://www.softpae.
com.
STEWART, W. D. – PAVLOU, P. – WARD, S. (2002). Media Influences on Marketing
Communications. In Media Effects: Advances in Theory and Research. New Jersey:
Lawrence Erlbaum Associates, Inc.
ŠTEFANČÍK, R. (2012). (We)blogovanie ako prostriedok politickej komunikácie. In:
ŽÚBOROVÁ, V. a kol.: 20 rokov transformácie: postavenie politickej komunikácie
v Českej republike a na Slovensku. Trnava: Fakulta sociálnych vied UCM v Trnave.
WARD J. (2005). An opportunity for engagement in cyberspace: Political youth Web
sites during the 2004 European Parliament election campaign. In: Information
Polity 10 (2005), 233-246. Dostupné online: http://www.lusoli.info/papers/ward
_2005_ip.pdf.
WILLIAMS, C. B. – AYLESWORTH, A. – CHAPMAN, K. J. (2002). The 2000 ECampaign for U.S. Senate. In: Journal of Political Marketing. 2002, 1 (4) Dostupné
online: http://www.tandfonline.com/doi/abs/10.1300/J199v01n04_03. ISSN 15377865.
ŽÚBOR, M. (2012). Nové médiá ako nástroj politickej komunikácie. Analýza webových stránok politických subjektov v podmienkach Slovenskej republiky. Katedra
politológie – Filozofická Fakulta – UCM Trnava.
ŽÚBOROVÁ, V. (2011). Marketizácia vonkajšej reklamy v parlamentných voľbách
2010 v Slovenskej republike. In: Acta Politologica, 3 (1), 1-16.
Internetové odkazy politických strán:
Internet 1 - http://www.sns.sk/
Internet 2 - http://strana-smer.sk/
Internet 3 - http://www.strana-sas.sk/
Internet 4 - http://kdh.sk/
Internet 5- http://www.sdku-ds.sk/
Internet 6 - http://www.most-hid.sk/
328
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
Viera Žúborová pôsobí ako odborný asistent na Katedre politických vied
Fakulty sociálnych vied UCM v Trnave. Venuje sa najmä straníckej (politickej)
komunikácii politických strán so zreteľom na Slovenskú republiku, volebných
kampaniam a volebným stratégiám. Svoju dizertačnú prácu píše na Katedre
politologie a evropských studií, Univerzita Palackého v Olomouci, momentálne
je čakateľkou na ukončenie štúdia dizertačnou skúškou.
Milan Žúbor pôsobí ako interný doktorand na Katedre politologie
a evropských studií, Univerzita Palackého v Olomouci. Venuje sa politickej
komunikácii politických aktérov na virtuálnom trhu, so zreteľom na online
komunikáciu, využívanie a postavenie nových médií, najmä v rámci Slovenskej
republiky a Českej republiky.
PhDr. Viera Žúborová
Katedra politických vied
Fakulta sociálnych vied, Univerzita Sv. Cyrila a Metoda v Trnave
Bučianska 4/A
917 01 Trnava, Slovenská republika
Mgr. Milan Žúbor
Katedra politologie a evropských studií
Filozofická fakulta Univerzity Palackého
Křížkovského 12
771 80 Olomouc, Česká republika
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
329
Správy
Kongres ESA 2013 v Turíne: kríza, kritika a zmena
Kompletná dokumentácia kongresu ESA sa nachádza v Abstract book (Crisis,
Critique and Change Abstract Book Torino, 28-31 August 2013 ESA 11th
Conference Organizers: Department of Culture, Politics and Society,
University of Turin ISBN 978-88-97523-49-9) na neuveriteľných 1678
stranách. Podstatnú časť textu tvoria abstrakty príspevkov prihlásených
účastníkmi na rokovanie jednotlivých sekcií a ad hoc sekcií. Obsahuje však aj
rozsiahle texty plenárnych a semiplenárnych zasadnutí, ktoré predstavujú
výsledok koncepčnej práce programového výboru kongresu. Viedol ho Frank
Weltz, podpredseda ESA a súčasne podpredseda Rakúskej sociologickej
asociácie, ktorý pôsobí na Univerzite v Insbrucku. Európska sociologická
asociácia týmto podujatím demonštrovala nielen intelektuálnu kapacitu
vedeckej komunity zaoberať sa otázkami súčasných spoločností, ale
predovšetkým zaujatosť analyzovať spoločenské problémy, navrhovať nové
perspektívy ich riešenia a predkladať na diskusiu návrhy mobilizácie
spoločenských síl pre zmysluplnú sociálnu zmenu.
Hlavné referáty odzneli vo dvojici vždy na otvorení a pri ukončení
kongresu:
Mary Mellor (Northumbria University), Finance in Crisis – the neglected
Critique of Money.
Stephan Lessenich (University of Jena), What’s Critique Got to Do with It?
Crisis, Sociology and Change.
Rajeev Bhargava (Jawaharlal Nehru University), The Crisis of European
Secularism: A non-western Perspective.
Chiara Saraceno (Collegio Carlo Alberto), Understanding the Crisis in order
to assess Alternative Pathways for Change.
Okrem hlavných referátov sa sústreďuje pozornosť účastníkov kongresu na
tzv. semiplenárne zasadnutia, v ktorých odznejú maximálne dva referáty
popredných osobností európskej sociológie a ich poslaním je zabezpečiť akýsi
prienik špeciálnych tém riešených tradične vo výskumných výboroch medzi
širší okruh expertov.
Activating Citizenship in Times of Crisis 8
Critical Political Economy of Media and Communications in Times of
Capitalist Crisis 9
The Crisis and the Consumer Society 11
Young people and the economic crisis: no winners, all losers? 13
European Culture and Religion in Crisis 17
330
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
Patients, Citizens and Professionals in Europe: Modern Health Care
Societies
in Crisis 19
The Eurozone Crisis and Social Impacts 21
Arts, Immigrant Integration and Social Cohesion in the Global Crisis 23
Moving forward on the Environment? Sociological Debate on Families,
Consumption and the Environment in Europe 25
Racism, crisis, critique and change 27
Work and employment in times of crisis 28
Ako vidno, takúto príležitosť dostala aj problematika mládeže s názvom
Young people and the economic crisis: no winners, all losers? Podujatie
moderovala Tracy Shildrick, ktorá je profesorkou sociológie na Teesside
University a vedie aj ESA Youth and Generation research network. Hlavný
referát predniesol Andy Furlong (University of Glasgow), Young People, the
Economic Crisis and its Aftermath: Temporary Episode or New Reality?
V referáte upozornil, že naprieč Európou došlo ku kolapsu tradičného trhu
práce pre mladých ľudí, pričom však nejde iba o počet pracovných miest, ale o
celkovo zhoršené pracovné podmienky. Upozornil, že v žiadnom prípade
nedôjde k návratu starých podmienok, ktoré boli platné pred finančnou a
ekonomickou recesiou.
Vo svojom príhovore do Abstract Book prezident ESA P. Sulkunen
pripomenul, že na tejto v poradí už 11 medzinárodnú konferenciu ESA
s názvom Crisis, Critique and Change sa prihlásilo 2500 účastníkov. V súčasnosti má ESA relatívne rozvinutú štruktúru,v ktorej dominujú výskumné
výbory (RN), aktívne pracujúce aj v období medzi kongresmi. Poradie vzniku
jednotlivých výborov signalizuje, kedy sa za uvedených 22 rokov podarilo
sústrediť relatívne stabilný okruh expertov z rozličných európskych krajín
okolo danej problematiky. S prekvapením potvrdzujeme, že medzi najmladšími
skupinami nachádzame stále problematiku mládeže (RN30 Youth and
Generation). Najnovšie tematické okruhy ako: RN31 Ethnic Relations, Racism
and Antisemitism, RN32 Political Sociology, RN33 Women's and Gender
Studies, RN34 Sociology of Religion, RN35 Sociology of Migration naznačujú, že aj problematika politickej sociológie, migrácie, ale aj etnických
vzťahov a gender sa dostávajú do pozornosti sociologického výskumu.
Proces zoskupovania prihlásených príspevkov do jednotlivých blokov je
relatívne zaujímavý proces, ktorý napokon prezentuje svoj výsledok v podobe
špecifických tematických okruhov, ktoré signalizujú aké témy dominujú
v danom dvojročnom období vo výskume. V tejto referatívnej recenzii upozorňujeme aj na oblasti, ktoré výskumne obsiahli sociológovia v oblasti
politiky a súčasne uvádzame mená a pracoviská garantov jednotlivých
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
331
tematických okruhov. Podrobné anotácie jednotlivých príspevkov nájdete na
s. 1437 recenzovanej publikácie:
Economic Crisis, Political Polarization, and electoral Consequences
Chair(s): Hans-Jorg Trenz (Univeristy of Copenhagen), Discussant: Mark
Swygedouw
(University of Leuven)
EU Civil Society and the Changing EU Equality RegimeChair(s): Alison
Woodward (Free University of Brussels), Discussant: Michele Lamont
(Harvard University)
The Aftermath of the 2008 Financial Crisis and InternationalCivil Society
Chair(s): Carlo Ruzza (University of Leicester), Discussant: Juan Diez
Medrano (University of Carlos III)
Citizens’ Resilience in Times of Crisis
Crisis and Change in Northern Europe: From Nordic Welfare Systems to
Welfare Chauvinism?
Chair(s): Dietmar Loch, Discussant: Cristian Norocel
Social Media and Public Opinion: Conceptual and Empirical Challenges
Chair(s): Hans-Jorg Trenz (University of Copenhagen), Discussant: Mauro
Barisione (university of Milano)
Changing Meanings of Civil Society Involvement
Chair(s): Julien Talpin, Discussant: David Paternotte
Urban Governance and Local Politics
Chair(s): Carlo Ruzza, Discussant: Julien O'Miel (TBC)
The Populist Radical Right in Europe in the Aftermath of the Crisis, country
studies
Chair(s): Cristian Norocel, Discussant: Dietmar Loch
The Populist Radical Right in Europe in the Aftermath of the Crisis, a
comparative perspective
Chair(s): Bjorn Fryklund
Migrants in the Aftermath of the Crisis
Chair(s): Dietmar Loch
V našej stručnej referatívnej recenzii sa sústredíme na prezentáciu
vystúpení, ktoré odzneli v programe sekcie RN 30 venujúcej sa problematike
mládeže. Na každom stretnutí sekcie odzneli 4 referáty, čo vcelku predstavuje
asi 120 referátov.
Leaving Home and Becoming Independent
Youth Transitions in Times of Crisis
Generations and Inequalities
Socio-economic Exclusion
Young People’s Responses to the Global Crisis
332
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
Social Mobility
Young People's Future Aspirations
National Values and Social Identites
Engaging into Risky Behavioural Practices
Political Attitudes in Situation of Crisis
Debates on Determinants of Political Participation 1,2
Right-Wing Movements, Extremism, Populism
Youth Activism
Political Participation – Old and New Forms
Evaluating Education and the Education System 1,2
Education Exclusion and Inequality 1,2
Entering the Labour Market
Seeking Employability
School-to-work Transitions and Getting more than Work
Precarity
Drinking
Leisure and Consumption
Integration and Belonging
Ethnic Identity and Community Networking 1,2
Emigration and Immigration
Health and Well-being 1,2
Facets of Participation in Childhood and Youth: Exploring Sport Participation (1,2,3)
Už prvý pohľad naznačuje, že tradičné témy dospievania a tranzície do
dospelosti tak typické pre psychologické vedy na sociologickom kongrese
pochopiteľne nahrádzajú sociologické témy sociálnych nerovností a mobility,
migrácie, sociálno-ekonomického vylúčenia spojené s krízou pracovného trhu a
vzdelávacích systémov. V oblasti politickej sociológie rastie nielen výskum
politických postojov a názorov mladých ľudí a ich politickej participácie, ale
najmä nových foriem aktivizmu, osobitne v súvislosti extremizmom,
populizmom a pravicovými politickými hnutiami v Európe. Zaznamenávame aj
tradičné výskumné aktivity problematiky zdravia, voľného času, spotrebného
správania, alkoholizmu, ale aj participácie na športových aktivitách.
Celkovú atmosféru na týchto pracovných zasadnutiach konferencie môžeme
priblížiť zo sekcie Determinanty politickej participácie, ktorej sme sa aktívne
zúčastnili. Moderátor rokovania bol C. Yndignen z Dánska. Prvým referujúcim
bol Martti Siisiäinen z University of Jyväskylä vo Finsku. Jeho referát Trust,
political activeness and participation in voluntary associations of 8th graders in
23 countries vychádzal z medzinárodného výskumu ICCS 2009, ktorý u nás
dobre poznáme. Pozoruhodné je, že autori uskutočnili hlbšiu analýzu týchto dát
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
333
a upozornili na zaujímavú väzbu medzi dôverou v iných ľudí a politickou
aktivitou a participáciou. Severské krajiny ako Švédsko, Fínsko a Dánsko
prejavili vysokú dôveru a malú aktivitu, zatiaľ čo krajiny ako Mexiko a Rusko
opačne: majú veľkú aktivitu a vysokú nedôveru. To je celkom pochopiteľné a
v súlade s očakávaniami. Slovensko sa zvyčajne prejaví nečakane odlišne od
ostatných krajín. Spolu s Tajwanom sme sa ocitli v skupine krajín, kde je nízka
nielen dôvera v iných ľudí, ale aj participačná aktivita. To si iste zaslúži
objasnenie.
Vesa Puuronen z University of Oulu (Fínsko) predniesol referát Political
participation of Young People in Finland – preliminary results, v ktorom uviedol prvé výsledky z výskumu MyPlace. Výsledky ukazujú, že v jednej z oblastí
krajiny sú mimoriadne silné volebné preferencie novej nacionalistickopravicovo orientovanej politickej strany Praví Fíni, ktorá v tomto období
zaujala už miesto v parlamente krajiny. Je to región Fínska, v ktorom je
situovaná veľká časť imigrantov čiernej pleti a sú dlhodobejšie zaznamenávané
konflikty s väčšinovou populáciou.
Klaus Levinsen a Carsten Yndigegn z University of Southern Denmark
predstavili prvé výsledky z výskumu MyPlace s názvom Political discussions
with family and friends: Exploring patterns of political gender differences in
everyday life. Vo svojom príspevku dospievajú autori k upresneniam ohľadne
účasti rodičov a rovesníkov na diskusii o politike v bežnom živote. Výsledky
potvrdili, že otec je rozhodujúcim faktorom, ale matky s vyšším vzdelaním sa
mu už vyrovnávajú. Kvalitatívne údaje získané hĺbkovými rozhovormi súbežne
s kvantitatívnym sociologickým výskumom umožnili identifikovať prípady
rodín, v ktorých otec alebo matka sa dostali s mladými pre politické názory do
konfliktu, ale aj prípady rodín, v ktorých sa o politike nediskutuje. Z metodologického hľadiska je to inšpiratívne a umožňuje verifikovať tradičné
predstavy o funkcii rodiny v politickej socializácii. V tejto pracovnej skupine
sa diskutoval aj náš referát o úlohe politických vedomostí v politickej
participácii mladých ľudí.
Na každom kongrese je veľa sprievodných podujatí, na ktorých sa spravidla
prezentujú najnovšie vedecké publikácie a to nielen v príslušných predajných
stánkoch, ale aj osobitnou formou stretnutia sa čitateľov s ich autormi. Vybrali
sme z tohto zoznamu dve, ktoré sú z dielne vydavateľstva Palgrave Macmillan:
"The Dynamics and Social Outcomes of Education Systems" by Jan Germen
Janmaat et al (eds) a "Education and State Formation: Europe, East Asia and
the USA" by Andy Green.
Pripomenieme ešte, že ESA ako združenie národných sociologických
asociácií je aj vydavateľom vedeckých časopisov a vlastných publikácií.
Zaujímavosťou je, že po časopise European societies vznikol aj v poradí druhý
vedecký časopis s názvom European Journal for cultural and politological
334
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
sociology. To otvára veľké možnosti aj politológom a sociológom zameraným
na otázky kultúry a politiky.
Ladislav Macháček
Innovative Issues and Approaches in Social Sciences
The journal “Innovative Issues and Approaches in Social Sciences” (IIASS) is
an electronic peer reviewed internationally established journal. The main target
of IIASS is to publish reviewed publication that brings researches, new ideas
and new vision together. The journal is now with high rankings in Slovenian
national library system COBISS (category 1C Z1 – verified by OSICD WITH
30 points), International Political Science Abstracts, CSA Worldwide Political
Science Abstracts, CSA Sociological Abstracts and PAIS International.
The history of this journal goes back to the founding institution – Slovenian
Association for Innovative Political Science (SIDIP) which started the journal
in 2008. The network of the researchers and partners of the journal is growing
every year. Currently journal is sent to over 1500 addresses, and the journal
still is looking forward to welcome new members of this academic network.
The journal is published three times per year, that is, in January, May and
September. IIASS covers all social sciences, as political science, sociology,
economy, public administration, law, management, communication science,
psychology, education, etc. The journal is calling for theoretical as well as
empirical articles, not only from established and well-know researchers and
scientists, but also from young, perspective students, or young scientist and
researchers. In other words, the IIASS journal welcome new, fresh and
innovative ideas in established topics and articles that are focusing on new
issues that are still inadequate covered.
As I mentioned earlier in the text, the IIASS journal based on international
networks of researchers, scientists, which is also visible by its editorial board,
where are scientists and researchers from different countries, such as Slovenia,
United Kingdom, USA, Australia, Canada, Slovakia, Finland, Hungary, Poland
and Serbia.
Every potential author could find the journal on the web page http://www
.iiass.com/. Every issue published since 2008 is publicly available. In other
words, the journal is available without any financial restrictions to all internet
users that are interested in social science. Also the potential author soon
observes on the home page of the journal not only the brief information of the
IIASS, but also the fact that he carries no costs for the review and also
publication.
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
335
There is also the opportunity to subscribe to journal info, about new articles
and calls. If a potential author wants to publish in the IIASS, he submits the
text through electronic form. After he received the automatic confirmation of
the reviewing process, which take 45 days or at least 30 days before the next
issue. For the publication of submitted and reviewed articles is from one to five
moths.
The scope of the journal is very broad, the journal well-come specific and
new view on the research topics, I would like to mention some of them that are
really specific. For example in the Volumes of 2013 the article from Bernik
Igor, Dobovšek Bojan and Markelj Blaž called “To fear or not to fear on
cybercrime”, where the authors focus on the definition of cybercrime in various
forms. Or Gregor Maučec article “Identifying and changing stereotypes
between Roma and non-Roma: From theory the practice”, where the author
observe that the stereotypes are deeply rooted in mainstream societies in
Europe.
Or in the Volumes of 2012, the article “How much attention does outdoor
advertising attract and who profits?” from Andrej Kovačič. If I only count it
mathematically, the journal till these days has 97 articles. The trends of
growing number of texts is so visible every year, for example in 2008 only 11
articles and in 2013 28 articles were published.
At the end, I would like to only promote this fresh journal, which certainly
deserves attention. It is a fresh window for researchers, scientists, established
or young, also for students, who want to share their vision, ideas and views to
scientific topics that can hardly as the editorial board argues, find space in other
more specific topics or approach oriented journals.
Viera Žúborová
336
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
Recenzie
MACHÁČEK, Ladislav (ed.): Vedecké spoločnosti na Slovensku
v roku 2013
Bratislava: Slovenská fyzikálna spoločnosť, 2013, 119 s. ISBN 978-80970625-9-0
V intelektuálnej verejnosti a odborných kruhoch sa už dlhodobo vedú polemiky
o poslaní a charaktere vedy. Dnes sa ale čoraz častejšie spochybňuje pôvodná
téza, že veda je a priori neutrálne hľadanie pravdy bez hodnotovej nadstavby.
Tieto pochybnosti nastali v podstate od skončenia prvej svetovej vojny, kedy
ľudstvo trpko zakúsilo na vlastnej koži „výdobytky“ vedy. Po zvrhnutí
atómovej bomby na Hirošimu a Nagasaki v roku 1945 sa tieto pochybnosti ešte
navŕšili. V dnešnom globalizovanom svete, ktorý ekonomicky, teda aj politicky
ovládli nadnárodné spoločnosti sa veda dostala do područia verejných
i súkromných finančných skupín, čím padol monopol univerzitných pracovísk
ako výskumných centier. Vzťah medzi ekonomikou a vedou je takto čoraz
markantnejší. Zásadný zvrat v chápaní vedy priniesol v roku 1962 Thomas
Samuel Khun vo svojej knihe „Štruktúra vedeckých spoločností“, ktorý začal
skúmať vedu ako sociálnu aktivitu. Tým vedu zredukoval na riešenie
„hlavolamov“ v rámci jestvujúcich spoločenských systémov a ideológií. Podľa
tohto autora predstavuje veda len dogmatickú stabilitu, prerušovanú občasnými
revolúciami. Tým jasne naznačil, že nejestvuje len vzťah medzi ekonomikou
a vedou, ale priamo medzi ideológiou a vedou.
Aj slovenská spoločnosť sa dlhodobo borí s problematikou postavenia vedy
v rámci jej oficiálneho ukotvenia v štátnom aparáte a najmä jej financovaním.
Preto je potešiteľné, že v tomto roku, kedy si Slovenská akadémia vied
pripomína 60. výročie svojho vzniku, vyšla publikácia „Vedecké spoločnosti
na Slovensku v roku 2013“, ktorej editorom je prof. Ladislav Macháček,
podpredseda Rady slovenských vedeckých spoločností pri SAV. Publikácia má
prehľadnú štruktúru, jednotlivé kapitoly idú v logickom slede, nie sú v nej
„biele“ miesta, ani nepotrebný text.
Po príhovore editora nasleduje krátka charakteristika spoločnosti, ktorej
autorom je Dr. Dalibor Krupa. RSVS združuje 54 vedeckých spoločností, ktoré
sú zoskupené do troch základných oblastí vied (vedy o neživej prírode, vedy
o živej prírode a humanitné vedy). Trup publikácie tvoria základné informácie
a charakteristiky jednotlivých vedeckých spoločností. Možno tam nájsť mená
vedenia spoločností, mená členov výboru, členov revíznej komisie, počet
členov, adresu sídla a kontaktné údaje, ako aj informácie o medzinárodných
aktivitách a dosiahnutých výsledkov v danej vednej oblasti. Nie je cieľom tejto
recenzie podrobne informovať o texte ku každej predstavovanej spoločnosti, no
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
337
rozhodne stojí za to, publikáciu preštudovať. Čitateľ sa môže dozvedieť,
v akých sférach a oblastiach sa slovenská veda angažuje a aké dosahuje
výsledky. V čase, kedy média odpútavajú pozornosť verejnosti od zásadných
a existenčných problémov, skôr jej podsúvajú povrchné problémy, je to viac
ako potrebné. V tomto smere možno akcentovať napr. aktivity Slovenskej
alzheimerovej spoločnosti.
Predkladaná publikácia je nepochybne významným príspevkom, i keď sa
nesnaží diskutovať, ani polemizovať, skôr informovať, do diskurzu o postavení
vedy. Za pozornosť v tomto smere rozhodne stoja východiskové princípy
RSVS, ktoré hneď v úvode avizujú preferovanie univerzalistických hodnôt, na
základe ktorých je každý hodnotený v termínoch jeho vedeckých výsledkov,
pedagogických schopností, profesionálnej etiky a nie v termínoch rodu,
etnicity, veku, či štátnej príslušnosti. Rovnako ďalšie zásady, ako napr.
odmietanie bigotnosti, dogmatizmu, na strane druhej pripúšťanie konfrontácie
názorov, hoci aj odlišných a konfliktných a najmä preferovanie akceptovania
základných ľudských práv (s. 5-6), dávajú nádej, že veda v našich
podmienkach sa nestane len slúžkou vyšších záujmov a lobistických skupín, či
už ekonomických alebo politických, ale že bude najmä v službách humanizmu.
Aj z tohto dôvodu treba hodnotiť predkladanú publikáciu veľmi pozitívne a dať
ju do pozornosti nielen verejnosti vedeckej, ale aj pozornosti širšej, pretože
seriózna veda je jedným z predpokladov budovania skutočnej občianskej, t. j.
spravodlivej spoločnosti.
Alexandra Dvorská
Externý spolupracovník Katedry politológie a európskych štúdií
FF UKF v Nitre
DONČEVOVÁ, Silvia: Rodová politika: možnosti implementácie vo
verejnej správe
Trnava: Fakulta sociálnych vied, FSV UCM, 2013, 136 s. ISBN 978-80-8105487-7
Pred nedávnom, túlajúc sa po nekonečnej a niekedy nekorektnej internetovej
sieti som narazil na informáciu, ktorá mala asi (parafrázujúc) nasledujúci
obsah: „....vláda Nepálu začne – na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu
Nepálu z roku 2007 – vydávať identifikačné preukazy, kde sa budú môcť
prihlásiť tí občania, ktorí nechcú byť označení ako „muž“, alebo „žena“, ku
kategórii „tretie pohlavie“....“ A v rámci témy na ďalší odkaz: „...Nemecko sa
stane prvou európskou krajinou, ktorá umožní uznanie tretieho pohlavia...
338
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
občania, ktorí sa necítia byť ani mužom, ani ženou, budú môcť v úradných
dokumentoch uvádzať „pohlavie neurčité“...“
Tieto informácie ma inšpirovali znovu sa vrátiť k textu a filozofii skrípt
Silvii Dončevovej Rodová politika: možnosti implementácie vo verejnej správe.
Jednak je dobre, že vznikol učebný text, ktorý je napísaný sviežim a z pohľadu
pedagogicko-didaktického moderným spôsobom, ale najmä preto, že rodová
téma v prieniku s verejnou správou a politikou sa všeobecne stáva stále viac
a viac aktuálnou. Inak povedané, študenti sa majú pri ich čítaní na čo tešiť.
Nie sú to klasické skriptá, ktoré sú obyčajne suché a nezáživne, ale ide
o ponúknutie plastického materiálu, ktorý obsahuje základné pojmy a tiež
hlavné oblasti implementácie nástrojov rodovej politiky vo verejnej správe.
Autorka, zjavne sa orientujúc v téme, v úvodnej časti svojich skrípt korektne
osvetľuje to, čo sa stalo dnes nielen moderným (z pohľadu mainstreamu)
pojmom – teda gender/rod – v kontexte politiky a konania verejnej správy.
Autorkin prístup samozrejme vychádza z faktu, že ľudstvo (aspoň jeho
progresívna časť) sa dostali na určitú civilizačnú úroveň, ktorá umožňuje (aj
keď niekedy problematicky) jedincom viac či menej netradične rozvíjať svoju
rodovú identitu. Skriptá S. Dončevovej, okrem edukačného prínosu, nenápadne
otvárajú aj tému – a snáď si to študenti, ale aj kolegovia pedagógovia všimnú –
rodových stereotypov vo väzbe na osobný život, osobnú slobodu a slobodné
prežívanie vlastnej identity. O život bez zbytočných prekážok. Pretože, ako
akcentuje autorka: „....prekážky, determinované rodom, nie sú nevyhnutné....“
(s. 6).
Rodové stereotypy sa vyskytujú o. i. aj v jazykovom prejave, keď sa ľudia
delia na svojich a cudzích (efektívna funkcia), či v rámci sociálnej funkcie na
našu skupinu a ľudí mimo našu skupinu, čo v konečnom dôsledku vedie
k sociálnej kategorizácii a vytváraniu štruktúr, kde hľadajú sklamaní ľudia
svoje útočisko. Rodové stereotypy sú vlastne kultúrne a sociálne limity verejnej
mienky o kvalite, atribútoch a normách správania sa oboch pohlaví, čo vplýva
na formovanie očakávaní predstaviteľov jedného alebo druhého (a možno aj
tretieho) pohlavia. Napokon, J. Rawls, ktorý svojim konceptom férovosti,
spravodlivosti a dobra zamiešal politologické karty, formuluje otázku: „...ako
môže niekto ignorovať...nerovnosti medzi mužmi a ženami, ktoré vyvstávajú
v dôsledku chýbajúcich ustanovení pre dobro týkajúce sa bremena naviac, čo
musia podstúpiť ženy pri rodení, výchove a vzdelávaní detí, aby sa zaistila ich
férová rovnosť príležitostí?...“ V texte skrípt sa o tomto možno dozvedieť
(s. 57).
Nezabúdajme na fakt, že verejná sféra predstavuje v rodovej problematike
priestor, ktorý vypĺňajú aktivity spojené s prácou, zamestnaním, spoločenským
blahom: veda, politika, umenie a pod. Práca je neoddeliteľnou súčasťou
aktívneho ľudského života, človek by bez nej nebol kompletnou bytosťou
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
339
a spoločnosť by nemohla efektívne fungovať. Verejná sfére je spojená aj
s verejnou správou. A tá, ako súčasť záujmu verejnej politiky je oblasťou, ktorá
tieto kompetencie má. Kompetencie sú dobrým začiatkom, to ale nestačí.
Musia byť spojené s vedomím poznania kontextov, ktoré sú v prípade rodovej
problematiky presvedčivé a zaväzujúce. No a pochopenie kontextov nie je
možné bez štúdia rodovej problematiky.
Prílohy k textu sú osviežujúce a rozhodne pomôžu študentom orientovať sa
nielen v problematike v podmienkach Slovenska a slovenskej reality, či
parametrov Európskej únie. Pritom je problematika rodovej rovnosti viac
menej riešená aj v iných krajinách. Tak napríklad v postsovietskom
Kazachstane je v platnosti dokument Stratégia rodovej rovnosti na roky 2006 –
2016, ktorá bola prijatá 29. novembra 2005. Samotná Stratégia... je
rozhodujúcim dokumentom na realizáciu politiky rodovej rovnosti v krajine,
ktorá sa vysporiadava s nedávnou históriou, kde je moslimský základ a
špecifický kultúrno-historický predpoklad (nomádsky pôvod; žije tu cca 130
etnosov na veľkej ploche – 2,5 človeka na km2 a zväčša v rurálnych
podmienkach). Podľa oficiálnych údajov však k 1. januáru 2013 celkovo
v kazašskej štátnej a verejnej správe pracovalo 55,7% žien, ale v ústredných
orgánoch to bolo len 25,7% a vo vedúcich funkciách všeobecne bolo 38,6%.
Chlapsky treba priznať, že rodová problematika a jej konotácie sú na
Slovensku stále okrajovou záležitosťou, pritom vo svete je rodová politika
riadne uznanou oblasťou verejnej politiky. Tieto skriptá a zaradenie
problematiky do učebných osnov FSV UCM v Trnave majú ambíciu tento stav
zmeniť. A to je dobre. Dôsledky rodových nerovností a rodových stereotypov
pre kvalitu života oboch pohlaví sú dávno známe, ale odporúčania na zlepšenie
stavu sú u nás zatiaľ iba v teoretickej, občas, v lepšom prípade, v legislatívnej
rovine, takže generovaná iniciatívna funkcia textu (mimo informačnoedukačného) je hmatateľná.
Tu sa otvára priestor na skúmanie sociokultúrneho správania politických
aktérov v procesoch v rámci verejnej politiky. Aký jazyk používajú, ako
prijímajú argumenty, či aká je miera politickej skepsy jedného pohlavia voči
druhému a možno aj k „neurčitému“.
Práca, aj keď ide o skriptá, pri určitej predstavivosti, svojim obsahom
a celkovou koncepciou, napĺňa ešte jeden rozmer – môže byť návodom na
fundovanú diskusiu o danej problematike v komunite aktívnych tvorcov
slovenskej praktickej politiky. Posudzovaná práca spĺňa odborné, jazykové
a odborno-pedagogické kritéria, vnímam ju ako prínos do procesu skvalitnenia
výučby politológie v rámci verejnej správy, resp. skvalitnenia odbornej úrovne
slovenskej politológie ako takej.
Predstava o mužskosti a ženskosti (alebo naopak) je prítomná v každej
kultúre. Nájdeme ju vo folklóre, obradoch, v mytológii a pod. Na druhej strane
340
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
stereotypizácia a hodnotová stupnica sú v rôznych kultúrach rôzne, tak ako sú
rôzne úlohy muža a ženy v spoločnosti. Tieto úlohy sú spravidla reglementované a reglementácia sa spravidla stereotypizuje a vytvára sa schéma:
správne/nesprávne. Podobne sa formuje aj politické správanie na báze
rodových rozdielností, kde stereotyp plní úlohu programového správania sa.
Svojou prácou, v ktorej akcentuje téma pochopenia rodovej rovnosti
a rozdielnosti, ponúka autorka študentom dobrú príležitosť oboznámiť sa
s hľadaním odpovedí v dosahu rodovej témy.
Peter Juza
Katedra politických vied
Fakulta sociálnych vied UCM v Trnave
ŠTEFANČÍK, Radoslav: Uvažovanie o politike (nielen) v nemecky
hovoriacom prostredí
Trnava: SSRP, 2012, 315 s. ISBN 978-80-969043-4-1.
The publication of the Slovak political scientist Radoslav Štefančík that was
published in the year 2012 under the name of „The consideration about the
politics (not only) in the German-speaking environment“ is a unique publishing
achievement in terms of the Slovak science about the politics. As the author
himself remarks, i tis not a scientific monograph, but i tis a textbook designed
for the students of the political science, but also for the students of the
philosophy, or other cognate, theoretically specialized scientific disciplines.
The author of this publication follows to mediate the Slovak students the
ambitions about the knowledge of the authors who also due to the language
barrier (in particular, in the works in the German language) remain in Slovakia
and they are undiscovered so far.
The author represents a life path and the major works of 53 authors of the
original German-speaking environment in an encyclopaedic manner. All
authors were especially acting in Germany, in Austria, in Switzerland, or in the
destination country of the emigration in the 20th century. They are therefore the
authors who were not only writing in the German language, but because of the
emigration from the Nazi regime, but also because of the current trends in the
social-scientific disciplines, they were writing, or they still write in the English
language. The only exception among the authors is a political scientist Bassam
Tibi. Although this author is of the Syrian origin, he achieved an extraordinary
recognition in Germany, thanks to his scientific and publications activities.
Since the political science as a modern scientific discipline was formed in
Germany after the Second World War, namely by the engaging of the
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
341
personalities from more scientific disciplines, we do not exclusively find the
political scientists, but also the economists, the sociologists, the constitutional
theorists, or the philosophers among represented authors.
The individual authors are sorted by the date of birth. The reader of
Štefančík’s publication has a view of the several decades lasting development
of the German political science. So, the readers find out what topics were
important in a particular period. For example, if it was a problem of the
constitutional deficiencies of the Weimar Republic in the thirties that results in
one the greatest modern catastrophes of the human civilization, even during
World War II and shortly thereafter, the topic of the undemocratic regimes was
dominating, in the fifties of the 20th century, it was a question of the political
education and consolidation of the democracy in terms of the new state. Even
at present, he is extraordinarily devoting himself to such topics how the
international migration, the populism or the corruption in an intensive manner.
The textbook has an easy structure. At first, Štefančík represents the
biography of the selected personality and he is subsequently devoting himself
to the themes that were important for the life of the represented personality.
The textbook what the author himself stresses in its preface, it does not
interpret the views, or even the theories which are associated with the
individual German-speaking authors. At the same time, the absence of the deep
insight also enabled to represent the research of the politics, the society, the
democracy and the like through the eyes as many as 53 authors at 315 pages.
So, the student will also find the information about the known authors in
Slovakia in the textbook, like for example Hannah Arendt, Otto Kirchheimer,
Karl R. Popper, Friedrich August von Hayek, or Joachim Morgenthau.
However, the students may also find the basic information about the lesserknown authors in Slovakia, but these are important authors in the Germanspeaking environment like Wolfgang Abendroth, Arnold Brecht, Winfried
Steffani, Ernst-Otto Czempiel, Theodor Eschenburg, Carl Joachim Friedrich,
Ernst Fraenkel, Franz Neumann, Alexander Rüstow, Frank Brettschneider, or
Sieglinde Rosenberger. The enumeration of all represented authors is not
ambition of this text, every student, or the young scientist will certainly find a
topic in the publication to which he is primarily devoting himself.
In order the reader may orientate in the publication better, at the beginning
Štefančík immediately affiliated the individual authors to the selected topics
(among other thing, the democracy, the international relations, the corruption,
the international migration, the nationalism, the undemocratic regimes, the
political parties, the political systems, the populism, or the electoral
campaigning). However, this factor can also be perceived as a minor
deficiency. As a rule, the scientists devote themselves to a particular topic that
is why it would be more consistent if the authors were not ranked according to
342
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
the year of their birth, but according to the topic to which they were primarily
devoting themselves. However, on the other hand, it would have to be chosen
the different structure of the publication, and it was not apparently the author’s
aim. One of the positive aspects of this publication are also the so-called
“frames” in which Štefančík explains the expert terms associated with the
political systems or modern history of Germany, Austria and Switzerland,
among others the motion of no confidence, the Weimar Republic, the Cold
War, the détente, the magic formula, the Jamaica-Coalition and other.
It is possible to say at an overall assessment of the represented publication
that it is an interesting publication. The difference compared with other
textbooks reposes in the fact that at first Štefančík does not represent the theory
and he affiliates the individual authors to it, but he is doing it on the contrary. I.
e. he introduces the author and he affiliates the important themes to him that
have made progress in the development of the German as well as of the world’s
political science.
Besides the depiction of the life and of the work of 53 authors form the
German-speaking environment, the introductory part of the publication is
certainly worth noting as well. At this point, the author represents the political
science as a scientific discipline, its subject of the scientific inquiry as well as
the methods. However, it is also necessary to direct the attention towards the
extraordinarily critical remarks in the preface in which Štefančík evaluates
some negative aspects of the Slovak political science.
Although the author is currently acting at the Faculty of Applied Languages
of the Economics University in the town of Bratislava, Štefančík
extraordinarily enriched the cognition of the Slovak political science
community in the field of the political theory by this publication. This
publication may act as a repetition of the already recognized facts for the
experienced readers, but it is as suitable teaching aid for the lecture on the topic
of the political philosophy, or the theory of the politics for the Slovak students
as well.
Alica Nemcová
Fakulta aplikovaných jazykov
Ekonomická univerzita v Bratislave
Slovak Journal of Political Sciences, Volume 13, 2013, No. 4
343
SLOVAK JOURNAL OF POLITICAL SCIENCES is a platform for the publication of
original papers by Slovak social scientists and contributors from abroad. It offers space
for discussion of problems in the Central and Eastern Europe.
NOTES FOR CONTRIBUTORS
Manuscripts Submission
Manuscripts should be submitted in electronic format. After being accepted by the
editors for peer-review process, the author(s) should submit printed version of the
manuscript. The editors require the original and two readable copies, which do not
include the author’s name and address. The author’s name and complete contact
address, as well as references which could help his or her identification, should appear
on a detachable sheet. The peer-review process is mutually anonymous. Each
manuscript must be accompanied by a 100-word Abstract to appear at the beginning of
the article.
Manuscript format
Manuscripts should be typed or computer printed, double-spaced, with 60 columns per
line. The length of each article should not normally exceed 25 pages. Reviews must be
7 pages or less. Please note that the magazine does not return authors’ manuscripts.
Editorial decision
A decision on acceptability is usually sent to the author within 8 weeks of submission.
The authors of the accepted manuscript will also be asked to submit its final version
also in MS Word. The final version should also include a twenty-line English abstract,
an alphabetized bibliography and basic information about the author. The editorial staff
reserves the right to publish texts from the journal in electronic and in other forms.
Postal address:
Slovak Journal of Political Sciences
The Faculty of Social Science
UCM Trnava
2, Nam. J. Herdu
917 01 Trnava
Slovak Republic
E-mail: [email protected]
EV 4200/10
SLOVENSKÁ POLITOLOGICKÁ REVUE
SLOVAK JOURNAL OF POLITICAL SCIENCES
PUBLISHED BY
THE FACULTY OF SOCIAL SCIENCES UNIVERSITY
OF SS. CYRIL AND METHODIUS, TRNAVA
Slovak Republic, 917 01 Trnava, Nam. J. Herdu 2, IČO 360 789 13
Slovenská politologická revue. Slovak Journal of Political Sciences publishes original papers
written by political scientists in Slovakia and abroad, sociological essays from our social,
economical, political and cultural life. It presents information about political science publication,
activities in political sciences, international conferences and congresses. It pays special attention to
the problems of political system, political parties, civic society, regional communities, cities and
villages, the dilemmas of university students, social structure and pathological phenomena. Papers
from the history of Political Sciences, from theory and methodology, findings of sociological
research and surveys of public opinion are also published. The journal is not only for political
scientists and sociologists, but also for the broader public, for university and middle-level school
students, cultural and educational workers, activists of political parties and for all those who want
to know more about our society. SPR is published by the Institute of Social and Political Sciences
UCM in Trnava. Slovak issues include English summaries.
CONTENTS
Politics of Memory: Between the Past and the Present
Nicolas Maslowski
Dealing with the “Communist” Past in the Light of the Conclusions
of Historical Materialism
Peter Dinuš
Methodological Overview on the Function and Effectiveness of Party
Web Sites in Slovak Republic
Viera Žúborová – Milan Žúbor
Reports
Book Reviews
Download

slovak journal of political sciences