K
K orene
orene
S lL o
Ov
V eE n
N sSkKéÉ
s
September
Október
2011
9 – 10
ročník II
cena: 30,– Kč
9-10
September
Ok tóber
2010
ročník I
cena
30 Kč / 1 €
1,– EUR
SLOVÁCI
V HRADCI
Henrieta
MUDr. JÁN LEŠTÁK
hornáčková
herečka
FILMOVANIE
V ROKU 1921
dožinky
v hradci
MUFUZA
futbalových
Mužstvo
slovák v jakutate
zázrakov
Filmár E. Grečner
JESENNÝ MAGAZÍN
jesenný
magazín: slováci po česky
obsah
STALO SA.......................................................................................... str. 2
AKTUALITY
Návšteva po roku..................................................................................... str. 3
REGIÓNY
5
Dožinky v Hradci..................................................................................str. 4 – 5
Recepcia a plavba..................................................................................... str. 5
Leto plné zábavy...................................................................................... str. 6
NÁZORY
Slovensko očami predsedu Matice............................................................ str. 7
HUDBA
E. Danel, husľový virtuóz, dirigent a pedagóg.........................................str.8 – 9
6
MÉDIÁ
Slovensko v českej tlači.....................................................................str. 10 – 11
ROZHOVOR
Henrieta Hornáčková........................................................................str. 12 – 13
18-19
UNESCO
Kráľovské mesto Bardejov....................................................................... str. 14
CESTUJEME
Za Slovákom do Yakutatu....................................................................... str. 15
POZNÁVAME
Docent z hôr....................................................................................str. 16 – 17
SLOVENSKÁ MOZAIKA
25-27
Odišla tatranská legenda..................................................................str. 18 – 19
KINEMATOGRAFIA
20-21
E. Grečner - jeho vášňou je film........................................................str. 20 – 21
SPOMIENKA
80. výročie požiaru vo Važci..............................................................str. 22 – 24
MAGAZÍN PRE VOĽNÝ ČAS
ŽIVÉ „LITERÁRKY“
16-17
Slovenskí autori po česky..................................................................str. 25 – 27
12-13
PREDSTAVUJEME VÁM
Úryvok z knihy P. Jaďuďa Cesta raka.................................................str. 28 – 29
KRÍŽOVKA......................................................................................... str. 30
POŠTOU, MAILOM, TELEFÓNOM.............................................. str. 31
PRIPRAVUJEME
S nestorom vodohospodárstva, Laterna magika, Slovenské divadlo.......... str. 32
DETSKÝ KÚTIK
Poznávame Európu: Francúzsko......................................................... str. I. – IV.
22-24
slovenské korene
1
stalo sa…
... v Slovenskej republike
HOKEJ
Slovenská hokejová reprezentácia má českého trénera, keď Vladimír Vujtek dostal na lavičke prednosť pred Jánom Filcom, ktorý
priviedol v roku 2002 Slovensko na svetový trón. Sekretár Slovenského hokejového zväzu Otto Sýkora vo svojom zdôvodnení uviedol,
že „slovenský hokej chce ísť inou cestou, a tak mu treba dať nový impulz a novú krv“. Český kouč dostal zmluvu do konca budúceho
roku s opciou do olympiády v Soči v roku 2014, čo označil ako „veľkú výzvu“.
HRADY
Slovenská republika hľadá pánov pre ruiny. Podľa informácií ministerstva kultúry z 98 pamiatkovo chránených hradov je polovica
v dezolátnom stave. Povinnosť chrániť kultúrne pamiatky majú podľa zákona vlastníci. Na rekonštrukcie však zväčša nemajú peniaze
alebo právomoci. Takmer polovica hradov stále patrí štátu, ale väčšina stojí na pozemkoch v správe štátneho podniku Lesy SR, ktorý sa
k týmto ruinám nehlási.
VEDA
Slovenskej vede chýba jedna celá generácia, ktorá za posledných dvadsať rokov odišla do zahraničia. Tri najväčšie bratislavské univerzity sa preto spojili so Slovenskou akadémiou vied a za eurofondy chcú v Bratislave vytvoriť „vedecké centrum Európy“, aby mladých
vedcov prilákali späť. V zahraničí študuje okolo 20 až 30 tisíc mladých ľudí a značná časť v zahraničí aj ostáva.
BANKA
Slovenská Všeobecná úverová banka (VÚB) sa stala víťazom v rebríčku najbezpečnejších bánk za rok 2011 v regióne strednej
a východnej Európy, ktorý pravidelne zostavuje prestížny americký časopis Global Finance. Na druhé miesto tak odsunula minuloročného
víťaza, ktorým bola Česká spořitelna. Ďalšia česká Komerční banka spadla z druhého na tretie miesto. Hlavným kritériom hodnotenia bol
rating dlhodobých záväzkov, ktorý bankám pripisujú medzinárodné agentúry a podstatnú úlohu hrala aj veľkosť bánk.
AUTOMOBILY
Slovensko sa môže pochváliť ako najväčší výrobca automobilov na počet obyvateľov. V krajine s piatimi miliónmi obyvateľov sa
vyrobí v tomto roku až 630 000 vozidiel, čo znamená, že v tomto ohľade predbehlo aj Českú republiku. Na Slovensku vyrábajú autá
spoločnosti Volkswagen v Bratislave, KIA pri Žiline a PSA Peugeot Citroën pri Trnave, ktoré zamestnávajú už dovedna 75 000 ľudí. Nesporným kladom tiež je, že väčšinou ide o lacnejšie typy, ktorých odbyt sa zvyšuje aj v krízových podmienkach.
... v Českej republike
NÁVŠTEVNÍCI
Česká republika patrí v rámci cestovného ruchu celosvetovo k najbezpečnejším destináciám s najpriaznivejšími ukazovateľmi pre
návštevníkov. Podľa tzv. celosvetového indexu mierumilovnosti obsadila Praha piate miesto a na indexe konkurencieschopnosti je zo
139 krajín sveta na veľmi lichotivom šiestom mieste. K veľmi pozitívnym výsledkom v celosvetovom rámci patria tiež cyklotrasy, ktorých
je dnes v ČR 38 tisíc kilometrov, bezpečne je aj z hľadiska čistoty a hygieny a vzhľadom k rastúcej obľube vodných športov je sledovaná
aj čistota tokov ako aj povrchových vôd. Krajina sa nachádza v pásme, kde je zemetrasenie prakticky neznámym javom, výnimočné sú
tiež veterné smršte a tornáda, a tak jedinou živelnou pohromou, ktorá sa tu objavuje, sú lokálne povodne.
POTRAVINY
Údeniny, syry, lahôdky, obilie, vajcia, mlieko, maslo, ovocie, ale aj obľúbenú jesenku v tube. To všetko získa druhý najbohatší Čech
a pôvodom Slovák Andrej Babiš, ak mu antimonopolný úrad schváli spojenie niekoľkých spoločností s jeho Agrofertom. Tieto spoločnosti sa zaoberajú prakticky všetkými oblasťami poľnohospodárskej výroby od pestovania obilia cez chov dobytka, pestovanie ovocia až po
poľnohospodárske letecké práce. Pokiaľ úrad túto fúziu povolí, stane sa Babiš popri uvedených komoditách aj najväčším spracovateľom
mlieka v Čechách.
EURO
Česká národná banka (ČNB) zverejnila prognózu, že ČR už v budúcom roku splní väčšinu maastrichtských kritérií, čím môže urobiť
posledný krok k budúcemu prijatiu eura. Podľa analytikov to znamená, že by sa euro mohlo stať oficiálnou českou menou už od roku
2016. Eurom sa platí v súčasnosti v sedemnástich krajinách. Ako zatiaľ posledné ho zaviedlo začiatkom tohto roku Estónsko. Podľa
odborníkov to vyzerá, že na dlhší čas aj zostane poslednou krajinou, ktorá sa k takému kroku odhodlala. Podľa prieskumu boli proti
prijatiu jednotnej európskej meny až tri štvrtiny opýtaných a o budúcnosti eura pochybuje až jedna tretina vysoko postavených manažérov v Českej republike.
VYZNAMENANIE
Cenu Nadácie Dagmar a Václava Havlovcov VIZE 97 dostala v tomto roku slovenská teoretička umenia a filozofka Iva Mojžišová. Stala sa tak druhou ženou, ktorá získala toto prestížne ocenenie a zároveň aj prvou Slovenkou. Exprezidentova nadácia udeľuje túto cenu
každoročne významným osobnostiam medzi vedcami, umelcami alebo filozofmi. Iva Mojžišová vydala niekoľko zásadných literárnych
diel a kritických textov.
-mž-
2
slovenské korene
aktuality
MEMOÁRISTI
v júli tohto roku v Bratislave. Pojednáva
o znovuiniciovaní opatrení na vybudovanie Múzea a Pamätníka slovenského vysťahovalectva.
vaše názory a záujem, pevná platforma nášho dejateľstva zatiaľ neexistuje. Budeme si ju
vytvárať spoločne a demokraticky v priebehu
roka. Každý návrh od vás je vítaný.
Súčasne s touto výzvou prichádza v mnohých krajinách sveta akoby nový trend. Objavuje sa pod menom – ľudovo – spisovateľské hnutie. Založme si teda aj my skupinu s pracovným
názvom “Memoáristi” za účelom vzájomnej pomoci a podpory. Internet, Skype a počítače písanie uľahčia,
a nielen písanie, ale aj
zbieranie informácií
a archivovanie.
Na začiatok, kým
si nevytvoríme vlastnú stránku alebo portál, budeme môcť pre
vzájomnú komunikáciu a zoznámenie sa
použiť webovú stránku s adresou www.
milanrufus.se
Pretože
tento
e-list je iba prvým
Vico
krokom, sondujúcim
V znamení nášho času píšme!
Naďa Hammarberg, poradkyňa predsedu
ÚSŽZ pre kultúru – s dôrazom na literatúru.
Mail: [email protected]
- red. -
Krátko pred vydaním tohto dvojčísla sa v areáli súkromnej očnej kliniky v juhozápadnej časti
Prahy 5 v Nových Butoviciach uskutočnil slávnostný akt. Jej majiteľ MUDr. Ján Lešták pochádzajúci
z Badína neďaleko Banskej Bystrice tu otvoril svoje nové ambulancie a uviedol do prevádzky unikátny
femtosekundový laser k chirurgii oka. Otvorenia sa zúčastnil aj starosta Mestskej časti 13 D. Vodrážka, prítomní boli tiež riaditelia zdravotníckych poisťovní, ako aj napríklad fotograf Jadran Šetlík, ktorý
si chce urobiť v nových priestoroch výstavu.
rezonanciu, jeden z najkvalitnejších prístrojov
v celej strednej Európe.
Priatelia, my, čo sme narodení v 40-tych
a 50-tych rokoch minulého storočia, zrieme do
veku pamätníkov. Takzvaný tretí vek, do ktorého vstupujeme, prináša so sebou viac času
na zamyslenie, bilancovanie, ponorenie sa do
spomienok a rekapitulovanie prežitého. Začína
sa nám žiť pokojnejšie, to znamená, že životné
tempo dostáva nami určovanú rýchlosť.
Nechajme sa preto uniesť do sveta slov.
Skúsme vydolovať pomocou nich pravý zmysel
toho, čo chceme vyjadriť. Opíšme čas našej generácie videný a odpozorovaný vlastnými očami. V každom memoári alebo autobiografickej
črte to bude jedinečné a individuálne, zároveň
však aj s mnohými spoločnými rysmi.
Vytvorme teda generáciu rozprávačov
a prizvime všetkých, mladších aj starších Slovákov
v zahraničí, ktorí majú chuť vypovedať o sebe
a nastaviť dobe zrkadlo.
Moja výzva všetkým Slovákom žijúcim
v zahraničí vychádza tiež zo Záverečných
odporúčaní Zboru poradcov predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí – ÚSŽZ,
ktorú sme prijali na zakladajúcej schôdzi
NÁVŠTEVA PO ROKU
Očný lekár Ján Lešták nie je len špičkový odborník,
vysokoškolský pedagóg a primár vo svojej vlastnej klinike, ale tiež úspešný podnikateľ a štedrý sponzor aj
Slovenských koreňov.
Presne pred rokom v rovnakom dvojčísle
(9/10) Slovenských koreňov sme urobili spolu obsiahly rozhovor o vás a o vašej
práci oftalmológa. Na otázku, prečo ste
sa pustili do nákladného a riskantného
projektu vybudovať si vlastné medicínske
centrum ste odpovedali, že si človek musí
predovšetkým veriť. O čo vám išlo teraz?
Na konci vlaňajšieho roku ma informovali
zdravotné sestry, že na jednotlivých ambulanciách je objednávacia doba troj- až viacmesačná. Rozhodol som sa preto tento problém riešiť a ukončil som kvôli tomu nájomnú zmluvu
s ČSOB, ktorá sídlila v našich priestoroch. Tie
sme rekonštruovali na tri nové očné ambulancie
a na pracoviská gynekológa pre deti a dorast
a kožného lekára.
Ako viete už z minulého rozhovoru, u nás
nefunguje len očná klinika, ale tiež ambulantné
centrum pre choroby hlavy a krku ako aj ďalšie
odborné pracoviská – pre internistu, kardiológa,
endokrinológa, stomatológa, neurológa... No
a nesmieme zabúdať ani na našu magnetickú
Predpokladám však, že na prvom mieste
aj naďalej preferujete vaše pôvodné očné
oddelenia, ktoré sú pre vás srdečnou, presnejšie „očnou“ záležitosťou.
Samozrejme, veď sme od nášho vlaňajšieho rozhovoru rozšírili spektrum výkonov najmä v tejto oblasti. Máme odborníkov na detské očné lekárstvo, špecialistu na zápaly ciev
a dúhoviek a čo je najhlavnejšie, v týchto dňoch
nám nainštalovali laser, ktorý je v ČR naozaj unikátom. Prístroj je totiž schopný riešiť vady, ktoré
sa objavujú ľuďom po štyridsiatke, pretože s pribúdajúcimi rokmi pacientom, ktorí videli celý život na diaľku, sa oslabuje zrak a zle vidia zasa
na krátku vzdialenosť. Laser, ktorý nám môžu
právom závidieť, rieši tiež poruchy zakrivenia
dúhovky a slúži na operácie šedého a zeleného
zákalu.
Takže zasa nákladná a riskantná investícia?
Ak sa dostaneš, a v Prahe osobitne, svojím pracoviskom do konkurenčného prostredia, môžu nastať tri veci. Buď tú firmu položíš
a ona skrachuje, alebo ju predáš, alebo sa snažíš
v tomto prostredí udržať. Ja sa snažím po celý
svoj podnikateľský život realizovať v tomto privátnom prostredí ten tretí variant.
Juraj Rácz, foto: K. Mevald
slovenské korene
3
Regióny
„Slovenský kútik“ s pódiom patril medzi najnavštevovanejšie
Predsedníčka ROS Julka Špalková pri poháriku s pánom veľvyslancom
HRADEC KRÁLOVÉ: Dožinky
Pre našich predkov sa vrcholiace leto nieslo
vždy v znamení žatvy. Svišťanie kosy v zrelom
obilí, viazanie snopov, stavanie panákov na poli
- to všetko vo veľkom zhone, aby úrodu nezničila letná búrka. Úľava prišla až potom, keď sa
obilie dostalo včas pod strechu. Po všetkej tej
ťažkej a namáhavej práci nasledovalo bilancovanie hospodárskeho roku spojené s oslavou - dožinky. Ešte prv než ženci skončili prácu na poli,
vzali posledné klasy a urobili z nich kyticu, alebo
uvili veniec, s ktorým sprevádzaní muzikou prichádzali k domu hospodára, aby mu odovzdali
tento symbol žatvy.
So slovenskou účasťou
Ťažko povedať, koľko ľudí by dnes na otázku "Čo sú dožinky?" vedelo správne odpove-
dať. Nielen osvetu, ale tiež praktické predvedenie týchto tradícií každý rok podporuje mesto
Hradec Králové, kde sa aj v tomto roku tradične tretí septembrový víkend zišli už po ôsmy
raz najlepší krajskí poľnohospodári a potravinári. Vyše 30 tisíc návštevníkov mohlo okrem
atrakcií a stánkov uvidieť aj množstvo kultúr-
„V priebehu dožiniek sa nastrúhalo celkom 100 kg zemiakov,
spotrebovalo sa 60 kg múky
a 30 kg kvalitnej slaniny.“
Mlátenie slamy bola obyčajne „ženská“ záležitosť
Prírodným amfiteátrom zneli rezké tóny cimbalovky
4
slovenské korene
Dožinkový sprievod s vencom z posledných klasov
nych programov, ku ktorým výrazne prispela
v samostatnom slovenskom kultúrnom stánku
v areáli Šimkových sadov aj miestna Regionálna
obec Slovákov. Ten, kto nechce strácať kontakt
so Slovenskom a slovenskou kultúrou, mal jedinečnú príležitosť navštíviť Deň slovenskej kultúry. Konal sa pod záštitou veľvyslanca Slovenskej republiky v ČR Petra Brňa, ktorý sa akcie aj
osobne zúčastnil. Popri bohatom kultúrnom programe nemohlo chýbať ani ochutnávanie slovenských
špecialít. Pravé slovenské halušky z čerstvej
bryndze zo salaša v Terchovej, kde v samostatnom stánku ponúkali ovčie syry, žinčicu
a ďalšie mliečne dobroty. V okolí rozvoniavala
kapustnica a po prvý raz aj cigánska pečienka.
A k tomu ešte chlieb s masťou a cibuľkou, oravská slanina, škvarkové pagáčiky, lokše, kvalitné
slovenské vína a spišská borovička.
Partnerský banskobystrický samosprávny
kraj priviezol Slovákom žijúcim v Čechách kúsok
domova v podobe univerzitného Folklórneho
súboru Mladosť. Za nadšeného potlesku prítomných zahral, zaspieval a zatancoval folklór
z rôznych slovenských regiónov, a to od Myjavy
a Terchovej cez goralské, zemplínske a cigánske
tance až po Detvu a Telgárt.
Zmes najznámejších slovenských melódii
zaspieval v Prahe žijúci Bratislavčan, operný
sólista Peter Poldauf za sprievodu cimbalovej
muziky súboru Mladosť. Svojím sýtym, zvučným
hlbokým hlasom predniesol zmes slovenských
REGIÓNY
Prví dobrovoľníci z hradeckej obce sa zišli už skoro ráno
ľudových piesní. Najväčší ohlas mali Slovenské
mamičky a Na Kráľovej holi, keď sa ku spevu
pridávali aj ľudia v hľadisku a „spoločné“ vystúpenie bolo odmenené dlhotrvajúcim potleskom.
K milým hosťom patrili aj členovia Českého
spolku vo Zvolene, ktorý už 16 rokov združuje
Čechov, Moravanov a Slezanov žijúcich v stredoslovenskom kraji. Uchovávajú si a kultivujú
materinský jazyk, českú kultúru a prispievajú
podobne ako miestna Regionálna Obec Slovákov k dobrým a priateľským vzťahom medzi
obidvoma národmi.
Od svitu až do mrku
Už skoro ráno sa pred zahájením dožiniek
zišli prví dobrovoľníci z hradeckej obce, aby pripravili zázemie pre účinkujúcich a návštevníkov
v okolí hlavného stanu, kde bolo umiestené pódium "Slovenského kútika". Boli jednotne ob-
lečení do červených tričiek so symbolom ROS,
takže fanúšikom automobilizmu pripomínali
špičkových servismanov z Veľkej ceny formuly 1
McLaren. V plnej paráde nastúpili k celodennému vareniu aj „haluškári“, ktorí sa pustili hneď
do nekonečného strúhania zemiakov…
Príprava pred varením halušiek musela byť
naozaj náročná. Členovia Obce a ich rodinní
príslušníci nastrúhali tri vrecia zemiakov, ale ani
týmto množstvom sa nepodarilo uspokojiť všetkých záujemcov, ktorých dlhý rad až do neskorého popoludnia nebral konca. V priebehu dožiniek sa nastrúhalo dovedna 100 kg zemiakov,
spotrebovalo sa 60 kg múky a 30 kg kvalitnej
slaniny. Návštevníci boli počastovaní asi tisíckou
oškvarkových pagáčov, ktoré priviezol so sebou
folklórny súbor z banskobystrickej pekárne. Predsedníčka Julka Špalková a členka výboru Ivona Civáňová v piešťanskom kroji privítali
vo „VIP stane“ prvých hostí, ktorí potom oficiálne zahájili "Slovensko-český dožinkový veniec".
Okrem už spomínaného slovenského veľvyslanca sa ujali slova hajtman Královehradeckého
kraja, predseda Banskobystrického samosprávneho kraja a primátor mesta Hradec Králové.
Dlhý a po všetkých stránkach náročný
deň s všestranne pestrým programom sa začal v podvečer premieňať na ľudovú veselicu.
K tanci a na počúvanie vyhrávala cimbalová
muzika Mladosť, mládenci a dievky predviedli
ešte tance z Podpoľania, Horehronia, Tekova
a Pozdišoviec. Mnohí z prítomných v po celý
deň beznádejne zaplnenom hľadisku si spoločne s krojovanými muzikantmi zaspievali a niektorí si pritom aj zakrepčili na ľudovú nôtu...
Juraj Rácz
Foto:J. Hudáč (2), ROS a red.(4)
recepcia A Plavba
Ako každoročne vyplávala podvečer zo svojho
prístavu v pražskej časti Na Františku salónna loď EURÓPÉ, na palube ktorej boli aj pasažieri z poludňajšej
recepcie. Tradičný večerný výlet po Vltave s hudbou
a rautom sa uskutočnil pri príležitosti 67. výročia SNP
a 66. výročia skončenia 2. svetovej vojny.
Akciu pripravila SLOVENSKO-ČESKÁ SPOLEČNOST a záštitu nad ňou prevzali predsedovia vlád
ČR a SR P. Nečas a I. Radičová.
Pri príležitosti štátneho sviatku Slovenskej republiky usporiadal slovenský veľvyslanec v Prahe Peter Brňo
slávnostnú recepciu. Zúčastnili sa jej významné osobnosti politického, kultúrneho a spoločenského života.
Milým vítaným hosťom bola aj v tomto roku manželka prezidenta ČR pani Lívia Klausová, ktorá je, ako
je známe, slovenského pôvodu. Českú republiku reprezentoval premiér Petr Nečas.
-cz- foto: R. Hečko
Manželka prezidenta ČR Lívia Klausová je častým hosťom slávností na slovenskej pôde.
slovenské korene
5
regióny
REGIÓNY: LETO PLNÉ TANCA, SPEVU DOBRÉHO JEDLA A VÍNA
Návšteva v Hradci
Tradičné dožinky v Hradci Králové, ktorých
neodmysliteľnou súčasťou je aj Deň slovenskej
kultúry organizovaný miestnou Obcou Slovákov, navštívila rovnako ako vlani aj skupina kolegov a priateľov z pražskej OS. Stretnutie, kto-
ré sa konalo na „slovenskej pôde“ mestských
Šimkových sadov, bolo neformálne a srdečné.
Vymenili sme si dojmy z posledných akcií, porozprávali sme sa o ďalších plánoch a prijali pozvanie na najvyhľadávanejšiu spoločenskú ak-
V prvú jesennú sobotu sa takmer v rovnakej zostave zišla skalná skupinka z pražskej
Obce Slovákov tentoraz na Smíchovskej stanici, odkiaľ sa vydala – ako každý rok, na hrad
Karlštejn. Cieľom tohto turistického výletu
bol jubilejný 15. ročník vinobrania spojeného
s množstvom kultúrnych, poznávacích a gastronomických akcií. Dominoval im choreograficky nápaditý a kostýmovo pestrý historický
ZA VÍNOM NA KARLŠTEJN
sprievod na čele s cisárom rímskym a kráľom
českým Karlom IV. Družinu „otca vlasti“ tvoril takmer tristočlenný sprievod pozostávajúci
z dvoranov, zbrojnošov, remeselníkov a vinohradníkov spolu s bubeníkmi, brušnými tanečnicami, kaukliarmi, kúzelníkmi a muzikantmi
s historickými hudobnými nástrojmi. Vynalie-
ciu východočeského kraja, ktorou je Slovenský
ples. Inšpiratívne boli aj kontakty s niektorými
členmi z delegácie Českého spolku vo Zvolene
združujúceho Čechov v Stredoslovenskom kraji, ktorí tiež zavítali do Hradca a rovnako ako aj
my v Čechách prispievajú k dobrým vzťahom
medzi obidvomi národmi.
zavosť organizátorov a pestrosť dobových oblečení očarili každého z hustého davu divákov.
Nádherné babie leto lákalo nielen k ochutnávaniu burčiaka a karlštejnských vín z viníc, ktoré
založil sám Karel IV., ale tiež k záverečnej prechádzke okolitou prírodou, na konci ktorej stála železničná stanica...
ČESKÝ KRUMLOV: Slovenský večer
Tanečnice z Lúčnice
Ten, kto prišiel hladný, sa naozaj nasýtil. Kuchárky a kuchári zo stredných odborných učilíšť
nielen z Českej republiky, ale tiež zo Slovenska,
Maďarska, Ruska a ďalších krajín totiž predviedli
návštevníkom druhého ročníka Gurmánfestu, čo
všetko sa dá v kuchyni pripraviť.
Celodennú gastronomickú akciu zahájili kuchárske družstvá, ktoré na čele sprievodu niesli plastiku svojho patróna sv. Vavrinca.
Sprevádzala ich Mestská hudba najznámejšieho
kolínskeho rodáka Františka Kmocha a svia-
Tradícia hudobno-gastronomických večerov,
ktoré už niekoľko rokov spestrujú koncertné
programy festivalu v Českom Krumlove, pokračovala v tomto roku vystúpeniami slovenských
umelcov. V polovici augusta sa v tomto nádhernom romantickom meste pri Vltave predstavil
divákom prvý slovenský Zlatý slávik Miro Žbirka
a Slovenský večer vyvrcholil vystúpením súboru
Lúčnica. K pohode a k dobrému jedlu a pitiu
prispel aj hudobný súbor Zlaté husle. V tohtoročnom búrkovom lete sa tak neblýskalo len „nad
Tatrou“, ale vďaka rezkému slovenskému folklóru spolu so špecialitami slovenskej kuchyne aj
nad Českým Krumlovom…
Miro Žbirka
KOLÍN: Gurmánfest
tok skrášlili tamojšie mažoretky. Pracovná časť
sa odohrala v miestnom „kulturáku“ súťažou
o slávnostné tabule vytvorené žiakmi odborných
škôl, kde bol vyhodnotený aj najlepšie pripravený pokrm festivalu. Predstavili sa tiež zahraniční
účastníci, ktorí ponúkali v jednotlivých stánkoch
na ochutnávanie svoje vlastné špeciality.
Na veľkom pódiu umiestnenom pri radnici
sa medzi najrôznejšími hudobnými skupinami
a škótskymi gajdošmi nestratili ani bratislavskí
Funny Fellows a slovenskí hostia bodovali aj
v ďalších disciplínách súvisiacich s gastronómiou.
A čo bolo symbolom tohto hudbou ozvučeného a vôňami naplneného historického
námestia? Opekanie celého býka, vážiaceho
niekoľko metrákov! A najsilnejší dojem? Jeho
porcovanie…
PRAHA 11: Spievanie v daždi
Južné Mesto hrá, spieva a tancuje. Tak znelo
logo folklórneho festivalu v najväčšom pražskom
sídlisku, kde ako na väčšine podobných akcií
po celej Českej republike nemohlo chýbať ani
slovenské zastúpenie. Okrem domácich hudobníkov oživili v nedeľu 18. septembra panelové
kulisy 14.ročníka folklórnych slávností tanečníci
a speváci z Lúčnice, ktorí spolu s ľudovou hudbou Zlaté husle boli najočakávanejšími hosťami.
„Lúčničiari“ ako vždy uchvátili prítomných
nádherou krojov a prepracovanou choreografiou
6
slovenské korene
svižných slovenských tancov. To, že Zlaté husle
sú skvelí hudobníci, je však známe nielen na Slovensku . M. Sleziak a jeho spoluhráči predvádzali
i v daždivom počasí brilantnú virtuóznu techniku
a úžasnú muzikalitu. Skvelo prepracované, hráčsky veľmi náročné skladby hrali s majstrovskou
ľahkosťou a pritom prirodzene ľudovo.
Publikum odchádzalo z Dní Prahy a v ich
rámci z osláv. 35 výročia Južného Mesta aj v daždi s úsmevom .
František Hlucháň, Foto: Tomáš K. Hlucháň
Zlaté husle hrali prirodzene ľudovo
Najviac uchvátili prítomných Lúčničiari
(Stranu pripravil:JR)
glosa
List od Dunaja alebo
Nad čím uvažuje predseda MS
Aké bolo tohoročné leto?
V lete sa Slovensko mení na veľkú lúku
s pestrými kvetmi: folklórom, festivalmi, parádami, odhaľovaním pamätných tabúľ, kladením
vencov. Toho roku pribudlo aj nemilé naťahovanie sa o dedičstvo po krachujúcom Podielovom
družstve Slovenské investície, kam nepredvídavo investovali aj matičiari – vyzýval ich k tomu
môj predchodca – a kde sa akosi „rozplynul“ aj
Národný poklad, na ktorý sme sa skladali na začiatku slovenskej samostatnosti. Všetci chcú byť
vpredu, keď sa ide deliť posledná sukňa po vdove. Les zasvinený finančnými špekuláciami treba
prerúbať, aj keď lietajú triesky.
Žiaľ, svet ovládli chúťky pažravcov, ktorým
vyhovuje chaos. A paradoxne: „prehlbovaním“
demokracie akoby mal bujnieť práve chaos. Podaktorí predpovedajú nielen dlhodobú krízu, ale
dokonca aj narušenie základných pilierov, na ktorých svet stojí. Neostáva iné, len stáť na správnej
strane, dúfať a konať.
Na konci leta mali sme matičný snem, išlo na
ňom o veľa – o Maticu. A tak sa predsa len podarilo matičiarov zjednotiť: takmer všetko sme odhlasovali drvivou väčšinou hlasov 413 delegátov.
Lebo máme my Slováci s našou jednotou riadne
starosti! Hosť snemu R. Fico v tej súvislosti citoval
Novomeského: kde sme dvaja, hneď sú na svete
tri spory, ten tretí ešte ani nevieme s kým.
Snem odobril môj otvorený list, ktorým som
vyzval ministra zahraničných vecí, aby konal v záujme obrany národnoštátnych záujmov v situácii,
keď náš sused sa čoraz otvorenejšie a bezostyšne usiluje ukradnúť nám časť občanov. Vyhlásili
sme, že chceme, aby sa po slovensky vyučovalo
na celom území Slovenska, vyzvali sme cirkvi, aby
všetci naši občania mali možnosť počúvať Božie
slovo po slovensky. Odmietli sme odstránenie so-
chy Štúra v hlavnom meste, vyzvali sme mestá
a dediny, aby si pamätníkmi pripomenuli blížiace
sa významné výročia počnúc Bernolákom, končiac založením Matice a 1150. výročím príchodu
Cyrila a Metoda. Matica má byť jednotou milovníkov národa a života slovenského. Ale žijeme časy, keď asi musí byť aj akýmsi národným
žandárom! Dostal sa mi do rúk čerstvý slovenský
cestovný pas môjho syna, a neveril som vlastným
očiam. Zatiaľ čo v tom staršom bol na druhej
strane okrem siluety Kriváňa a Bratislavy aj Klemensov obraz Cyrila a Metoda s krížom, z toho
čerstvého sa solúnski bratia „vyparili“! Potichu
sme prišli o jeden z národno-kresťanských atribútov v dokumente, ktorý každého z nás predstavuje svetu.
Na cestách po Slovensku som si všimol, že
naša vlasť je krajinou s neobrábanými poliami.
Všade burina, na lúkach rastie tráva, ktorú nikto nekosí ani nespása. A súčasne sa naše dediny vyprázdňujú, mladí odchádzajú do „veľkého
sveta“, kde zavše končia ako nezamestnaní či
bezdomovci. A zároveň kupujeme za veľké peniaze nekvalitné cudzie potraviny. Najprv nás
„ktosi“ 40 rokov ohlupoval kolektivizáciou, obral
o pôdu našich dedov a otcov a odučil nás starať
sa o ňu. A ďalších dvadsať rokov nás ohlupuje
iným spôsobom: všetko sa dá kúpiť, len treba mať
peniaze! Všetko sa spretrhalo: a tak kradneme
a o pôdu sa nestaráme!
Oživiť činnosť Matice a vrátiť sa ku koreňom
len tak, že sa ku svojim koreňom vráti národ.
Čosi treba robiť, aby sme doslova fyzicky nestratili vidiek, aby ho neovládli neprispôsobiteľní.
Aby sme neprišli o náš národný charakter, ktorý
nám diktovala pôda: trpezlivosť, ohľaduplnosť,
dobrota. Dokážeme však naučiť mladých orať,
siať, žať, pásť stáda na našich stráňach a holiach,
a tak hľadať iný zmysel života, ako je bohapustá
„pohodovosť“?
Pravdaže, na všetko treba peniaze a peňazí
je všade málo, aj v bankách. Veď požičiavaním
Grécku nerobíme nič iné, len splácame jeho dlhy
voči bankám. Nadnárodné banky požičiavali Grékom v záujme zisku a teraz sa občania eurozóny
poskladajte, aby banky – súkromné firmy – nemali žiadnu ujmu! Naopak, aby im narastal zisk
do astronomických výšok. Aby „prežili“, „naše“
banky ovládané zahraničím, nenápadne zvýšili poplatky. Za obyčajný prevod sa účtuje jedno
euro – pozor, ide o tridsať korún!
Bolo to smutné leto: plakali aj chlapi. Tragická smrť mladých hokejistov nám vyrazila
dych, bôľ sa nedal zatajiť. V takých časoch vyvstane aj otázka, na ktorú sa nedá odpovedať:
prečo? Prečo musel odísť Pán Hokejista a dobrý
Človek Paľo Demitra? Odchody velikánov akoby
niesli v sebe skryté posolstvo: zamysli sa, človeče
nad sebou, nad svojimi cieľmi, túžbami, nad svojím konaním. A buď taký, aký bol on! Ak si mladý
hokejista, napodobni ho v hre nohami, rukami
a hlavou. A ak si „len“ obyčajný, ale aj „vplyvný“ človek, napodobni ho v ľudskosti. Po Pavlovi
Demitrovi, výnimočne ľudskom človeku, ostal pre
nás nádherný odkaz: poľudštime sa! Zahoďme
ľudskú zlobu, egoizmus, vy „hore“ buďte vzormi
v svornosti a spolupráci bez ohľadu na to, aké
„dresy“ máte na sebe pri často žabomyších vojnách v našom parlamente. Každá tragédia má
v sebe aj očistné zrnko. A naša spoločnosť veruže
očistu potrebuje! Sme národom, v ktorom občas
plačú aj chlapi. A taký plač pomáha očistiť zrak,
ozdraviť hlavy a srdcia. Dal by Boh, aby nám ten
chlapský plač pomohol!
Marián Tkáč
slovenské korene
7
hudba
SVET BEZ SLOV
EWALD DANEL
husľový virtuóz, dirigent a pedagóg
Od malička bol veľkou hudobnou nádejou, ktorá postupom rokov prerástla
v pozoruhodnú umeleckú osobnosť. Bezprostredne po ukončení štúdia sa stáva koncertným majstrom Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu
v Bratislave ako aj orchestra Slovenského národného divadla, aby sa po krátkom pôsobení stal na dlhé roky koncertným majstrom nášho prvého hudobného telesa – Slovenskej filharmónie. Popri pôsobení v orchestri je aktívnym
sólistom. Jeho umelecký záber sa rozširuje aj do oblasti komornej hry – primárius Slovenského kvarteta, spoluzakladateľ Slovenského klavírneho tria,
neskôr tiež umelecký vedúci komorného orchestra Capella Instropolitana.
Na pôde Slovenskej filharmónie zažíva svoj profesionálny dirigentský debut
a svoje skúsenosti odovzdáva aj ako pedagóg na Vysokej škole múzických
umení. Vystupoval v mnohých krajinách sveta, nadviazal pravidelnú spoluprácu s orchestrami v Sao Paule, Tokiu, Akite, pôsobil ako hosťujúci profesor na
univerzite v japonskej Nagoji, od roku 2008 je hlavným hosťujúcim dirigentom
Hiroshima Symphony Orchestra.
Na želanie profesora Bohdana Warchala, zakladateľa nášho najvýznamnejšieho komorného telesa – Slovenského komorného orchestra, ktoré prednedávnom oslávilo 50.výročie svojho vzniku, sa stal jeho nástupcom na poste
umeleckého vedúceho.
Narodili ste sa v obci Horní Suchá na Sliezsku, zhodou okolností iba pár kilometrov od
Orlovej, rodiska Bohdana Warchala. Poznali
ste ho už ako dieťa?
V čase, keď som sa učil chodiť, bol Bohdan
Warchal v Bratislave koncertným majstrom Slovenskej filharmónie, a keď som mal štyri roky, on
práve založil svoj orchester. Počul som o ňom,
keď som začal na ostravskom konzervatóriu študovať hudbu. Osobne som ho spoznal až keď
som prišiel študovať do Bratislavy. Časom sme
zistili, že nás spája viacero podobných životných
udalostí. Boli sme rodáci, hovorili sme rovnakým
nárečím, obaja sme ako malí chlapci stratili otcov a mamičky nás doviedli k husliam. No a, samozrejme, spájala nás kvalitná hudba. Bohdan
Warchal nesporne bol a navždy zostane jednou
z najväčších osobností slovenskej hudby.
Na husliach ste sa začali učiť hrať na želanie
vášho otca. Museli ste sa veľmi premáhať,
alebo vás hra aj bavila?
8
slovenské korene
Môj otec bol výborný amatérsky huslista,
ale aj futbalista. Zomrel, keď som mal päť rokov.
Pred svojou smrťou vyjadril želanie, aby jeho deti
nehrali futbal, ale venovali sa hre na hudobné
nástroje. Mňa futbal mimoriadne bavil, ale dnes
som mamičke vďačný, že splnila otcovo želanie.
Konkrétne k husliam som sa dostal náhodou –
cez hru na hrebeni. Učiteľ môjho staršieho brata
si všimol, že veľmi čisto intonujem, a tak zariadil,
aby ma mamička predstavila riaditeľovi hudobnej
školy, ktorý učil na husle. Mal som vtedy sedem
rokov, husle po otcovi mi boli priveľké, ale bol to
začiatok. A či som sa musel premáhať? Naopak,
tak ma to chytilo, že som mal úradne zakázané
doma cvičiť.
A to už prečo?
Sedával som doma na schodíku a pridlho vrzúkal, čo viedlo k nesprávnemu držaniu nástroja.
Zlozvykov sa človek ťažko zbavuje, a tak môj učiteľ zamkol husle do skrine a hrať som mohol len
na hodine pod jeho odborným dozorom.
Hru na husle ste vyštudovali na VŠMU v Bratislave. Mali ste väčšiu šancu dostať sa na
vysokú školu na Slovensku ako v Čechách?
Mohol by som o tom pre dnešného čitateľa rozprávať neuveriteľné historky. Stručne však
uvediem, že Bratislava ako jediná z vtedajších
troch vysokých hudobných škôl bola ochotná prijať nezväzáka, ak dobre zahrá na prijímačkách.
Ako sa vyvíjala vaša hudobnícka dráha po
ukončení štúdií?
Po vysokej škole som strávil rok na vojenčine vo Vojenskom umeleckom súbore v Bratislave. Bola to celkom príjemná vojenská služba.
S kamarátmi, vynikajúcimi hudobníkmi, sme vytvorili kvalitné sláčikové kvarteto a spolu s moderátorom, dnes popredným hercom Štefanom
Bučkom sme precestovali celé Československo.
Po úspešnom konkurze som nastúpil do svojho
prvého zamestnania ako koncertný majster Symfonického orchestra Československého rozhlasu
v Bratislave, zároveň som túto funkciu vykonával
v orchestri Slovenského národného divadla. Po
dvoch rokoch som sa stal koncertným majstrom
Slovenskej filharmónie, kde pôsobím dodnes.
Popri zamestnaní som absolvoval dirigentský
kurz u prof. Karla Osterreichera a doktorandské
štúdium u prof. Bohdana Warchala – vtedy sme
sa ešte viac zblížili a diskutovali o hudbe, ale aj
o živote.
„V osobnom i profesionálnom
živote sa snažím o to, aby som
ľuďom, s ktorými žijem a prichádzam do styku, priniesol čo najviac
príjemných chvíľ.“
Slovenskú filharmóniu ste vymenili za Slovenský komorný orchester. Prečo?
SKO založil Bohdan Warchal na pôde SF
z hráčov orchestra. 40 rokov stál na jeho čele.
Keď prišiel čas, že musel túto prácu zo zdravotných dôvodov zanechať, oslovil ma, či by som po
ňom neprevzal jeho post. Poznal ma dlho a dobre, vedel, že mám s takouto prácou dostatok skúseností. Ja som to zobral ako zodpovednosť po
človeku, ktorého si vážim a ktorého práca si zaslúži pokračovanie. Som presvedčený, že miesto
SKO je v slovenskej hudbe natoľko významné, že
by práca tohto súboru mala mať stálu kontinuitu
a jeho meno by nemalo zaniknúť. Filharmóniu
som však neopustil, stále tam pôsobím.
hudba
Prezradíte svojho obľúbeného skladateľa,
prípadne ktoré obdobie je vám najbližšie?
Mám rád každú dobrú hudbu. Hudba, to sú
zvuky a emócie. Ak v sebe nesie silné prežívanie
autora a on to vie aj dobre zapísať do nôt, vznikne pôsobivé dielo. V každom období nájdeme silnú hudbu a takú rád hrám. Ak by som predsa len
mal menovať, vybral by som Antonína Dvořáka.
Považujem ho za mimoriadnu osobnosť a je mi
veľmi sympatický aj ako človek. V živote sa na nič
nehral, bol ľudský, priateľský, veľmi zbožný – na
konci skladieb zvykol napísať Díky Bohu, ekumenicky založený – v Husitskej predohre cituje chorál Svatý Václave.
„Výhodou pre muzikanta je, že
sa môže vyjadrovať priamo hudbou,
ktorá je univerzálnou rečou.“
ne prirodzeným spôsobom. Celé moje hudobné
účinkovanie beriem tak, že som sa pre to narodil.
Nezakladám si na svojom talente. Za to človek
nemôže, to nie je ľudská zásluha
historické korene, výchovu, zmýšľanie, umelecké
cítenie, kresťanstvo, kultúru. A možno som trochu aj svetoobčan v tom zmysle, že som sa dokázal zapojiť do tvorby hodnôt aj v inej kultúre.
Venujú sa vaše deti aktívne hudbe?
Nadanie som postrehol u všetkých troch. My
sme vôbec taká muzikantská rodina. Spomínal
som už, že otec hrával ako amatér na husliach.
Mamička má hudbu veľmi rada, v časoch jej mladosti sa však u nás nepatrilo, aby dievča hralo na
hudobný nástroj, a tak sa musela uspokojiť s tým,
že spievala v zbore a neskôr počúvala, ako jej deti
cvičia na hudobné nástroje. Starší brat prevzal
po mojom odchode z rodnej dediny dirigovanie
zboru a orchestra, mladšia sestra je riaditeľkou
hudobnej školy. Manželka nie je hudobníčka, je
však veľmi dobrá klaviristka, často si spolu zahráme. Všetky naše deti hrajú na husle aj na klavír.
Vyzerá to tak, že takmer po celý život vás
sprevádza šťastie a úspech. Poznáte aj ťažké
chvíle?
Pamätám si, ako som v rámci možností
5-ročného chlapca dosť hlboko pochopil, čo
znamená zomrieť, keď otec nereagoval na moje
otázky. Bolo to tri dni pred Vianocami... V období
totality som netrpel, no prežil som dosť situácií,
ktoré rozhodli namiesto mňa... Vážne bolo rozhodnutie neemigrovať, keď sme mali možnosť,
napokon, neviem, či by nám inde bolo lepšie...
Bol som nespravodlivo „odídený“ z miesta, ktoré
som zastával, no po čase prišli lepšie možnosti...
Usporiadateľ zrušil posledný koncert a z turné
som sa vrátil o pár dní skôr, no vďaka tomu žijem, lebo lietadlo, na ktoré som mal pôvodne
letenku, spadlo a všetci zahynuli...
Čo sú to ťažké chvíle? Človek je v pokušení
hodnotiť situácie z momentálneho uhla pohľadu.
Naše prvé, často unáhlené hodnotenia a následne podniknuté kroky sú často plytké, povrchné,
mylné a môžu mať zlé následky. Nemáme schopnosť vidieť udalosti s dostatočným nadhľadom,
máme však schopnosť byť zodpovednými a plniť
záväzky, ktoré na seba svojimi rozhodnutiami
a činmi berieme. V mladosti sa mi zapáčilo rozhodnutie mladého Šalamúna, ktorý keď mal
prevziať zodpovednosť a mohol si zaželať, čo len
chcel, vyžiadal si schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom.
Svoje vedomosti odovzdávate ako hosťujúci profesor študentom na Aichi Prefectural
University of Fine Arts and Music v Nagoji.
Ako prijímajú Japonci európsku hudbu?
Mnohé ponuky, ktoré som dostal po revolúcii, som odmietol, aby som nemusel prerušiť
svoje aktivity doma. Post hosťujúceho profesora
to nevyžaduje, a preto sa už piaty rok rád venujem japonským študentom. Sú veľmi vnímaví,
mimoriadne slušní, usilovní a precízni. Všeobecne Japonci prijímajú európsku vážnu hudbu radi
a nebojím sa povedať, že srdečnosť slovanskej
hudby im je veľmi blízka. Poznajú mnohé skladby, vedia porovnávať detaily medzi jednotlivými
interpretáciami. Nemal som zatiaľ v tejto krajine
ani výraznejšie jazykové problémy, napriek tomu,
že som antitalent na cudzie jazyky. Výhodou pre
muzikanta je, že sa môže vyjadrovať priamo hudbou, ktorá je univerzálnou rečou.
Čo by ste chceli odovzdať svojim žiakom
z vlastných skúseností?
Myslím si, že tak ako je najdôležitejšou časťou výchovy sebavýchova, najviac, čo môže pedagóg žiakovi dať, je schopnosť ďalšieho samovzdelávania i sebavývoja. V interpretácii môžeme
každých niekoľko rokov badať nové trendy a tie
treba vedieť tvorivo spracovať. Svojich žiakov vediem k tomu, aby nehrali mechanicky čierne noty
z bieleho papiera, ale aby ich interpretácia šla do
hĺbky. Interpret je tlmočníkom, spojovacím článkom medzi skladateľom a poslucháčom. Dnes
mnohí interpreti prezentujú predovšetkým seba,
no muzikant by sa mal snažiť čo najviac spoznať
to, čo prežíval skladateľ, keď tvoril, precítiť jeho
hudbu a čo najvernejšie ju tlmočiť poslucháčovi.
Samozrejme, interpretácia musí byť poznačená
jeho individualitou, no nie tak, aby vynikol interpret na úkor skladby.
Radosť z hudby odovzdávate často aj na nedeľných bohoslužbách. Chápete túto službu
ako vďačnosť za svoj mimoriadny talent
a úspechy, ktoré dosahujete aj vďaka Pánu
Bohu?
Nikdy som sa neusiloval vyniknúť a nesníval
som o kariére. Čo prišlo, prišlo postupne a úpl-
Poradil som im, že niekedy aj napriek talentu je
krajšie nerobiť hudbu profesionálne, ale nechať si
ju ako hobby. Myslím si, že zvlášť dnes je to mimoriadne aktuálne. Dve staršie deti sa už vydali
inou cestou, u najmladšieho sa uvidí. Mám už aj
vnuka, ten je na hudbu tiež veľmi vnímavý.
Máte české občianstvo, väčšinu života ste
však prežili na Slovensku. Považujete sa za
Slováka alebo Čecha?
Rozdelenie Československa nevnímam ako
šťastnú udalosť vo svojom živote. Ako „cudzinec“ som potreboval úradom predložiť súhlas
manželky, že s ňou môžem bývať a na návštevu
svojej mamičky a otcovho hrobu som donedávna
potreboval pas. Som rád, že sa to už zmenilo. Vytváranie nových, alebo zmeny starých hraníc sa
mi v histórii Európy javí ako tragické hobby. Moja
stará mama musela niekoľkokrát zmeniť občianstvo, pričom nevytiahla päty z rodnej dediny. Narodil som sa na Sliezsku, mojou rodnou rečou je
sliezsky dialekt. Základnú školu som absolvoval
v poľštine, strednú v češtine, vysokú v slovenčine,
paradoxne jediným spoločným predmetom bola
ruština. Nie som ani Poliak, ani Čech, ani Slovák.
Ak by som sa mal nejako definovať, tak v malom
som Slezan, v tom väčšom Stredoeurópan – cítim
„Základnú školu som absolvoval
v poľštine, strednú v češtine, vysokú
v slovenčine, paradoxne jediným
spoločným predmetom bola ruština.“
Je mi blízky pohľad na život, ktorý je vyjadrený v závere jednej knihy: „Jeden čínsky príbeh
hovorí o roľníkovi, ktorý mal na obrábanie pôdy
starého koňa. Raz sa stalo, že jeho kôň utiekol
do hôr a keď susedia dávali starcovi najavo svoju účasť v nešťastí, sedliak odpovedal: „Smola?
Šťastie? Kto vie?“
Po týždni sa kôň vrátil a z kopcov priviedol
stádo divokých koní. Susedia mu blahoželali. Odpovedal: „Šťastie? Smola? Kto vie?“ Neskôr, keď
sa roľníkov syn snažil jedného divokého koňa
skrotiť, spadol a zlomil si nohu. Všetci pokyvovali hlavami, aká je to hrozná smola. „Smola?
Šťastie? Kto vie?“ O pár týždňov prechádzalo
dedinou vojsko. Všetkých schopných mladíkov
odviedli. Keď videli roľníkovho syna so zlomenou
nohou, nechali ho tak. Bolo to šťastie? Smola?
Kto vie? Všetko, čo sa na prvý pohľad zdá ako
zlo, môže byť zamaskované dobro. A všetko, čo
vyzerá ako dobro, môže byť v skutočnosti zlo.
Preto je dobré, keď ponecháme na Bohu rozhodnutie, čo je šťastie a čo smola, a poďakujeme, že
u tých, ktorí Ho milujú, sa všetky veci obracajú
v dobro.
Anna Sláviková, foto: Juraj Velebír
slovenské korene
9
Světla velkoměsta
"Když jsme se dělili, byla jsem už docela velká, na konci základní školy, takže Československo pro mě byla úplně přirozená věc," podotýká
Dudasová-Turková. "Rozdělením pro mě nic nezačalo a ani neskončilo."
Opustit střední Slovensko a odejít do Prahy se
slovenské korene
noviny
kultura
Eva Dudasová-Turková rozhodla před jedenácti
lety, podobně jako sedm ze třiceti jejích spolužáků ze střední školy. Odliv mladých Slováků do
Česka dostal výrazný impuls od české vlády na
konci devadesátých let – na Slovensku tehdy
končila éra Vladimíra Mečiara a nastupoval kabinet Mikuláše Dzurindy, na což Česko reagovalo
snížením byrokratické nálože pro Slováky, kteří
chtěli v Česku studovat nebo pracovat. Dodnes
jim stačí papír o přechodném pobytu, potvrzení
od šéfa, v případě studentů pak příslušné razítko
ze školy. Praha, s magnetickou aureolou velkoměsta, se pro lidi ze slovenských regionů stala
v podstatě stejně dostupnou jako Bratislava. Což
hrálo Evě Dudasové-Turkové do karet.
„Čechy jsou pro Slováky
centrum, ke kterému vzhlížejí
z provincie"
"Vždycky jsem chtěla dělat něco v kultuře,
Praha mi připadala prostě internacionálnější než
Bratislava a předpokládala jsem, že tady budu
mít víc příležitostí," říká. V české metropoli si první rok našla práci produkční v Jazzclubu
v Železné, později v prostoru NOD v pražské Roxy.
A rozhodla se tady zůstat.
"Čechy jsou pro Slováky centrum, ke kterému vzhlížejí z provincie," podotýká sociolog Fedor Gál. Sám se do české metropole odstěhoval
už na začátku devadesátých let, rozjel tu nakladatelství G plus G a spoluzakládal televizi Nova.
"Cítil jsem, že to bude lepší pro můj osobní
hospodárstvo
šport
kultura
správy
hospodárstvo
noviny
kultura šport
kultura
časopis
hospodárstvo
NEJPOČETNĚJŠÍ SKUPINU CIZINCŮ V ČESKU TVOŘÍ SLOVÁCI, PRO KTERÉ
JSME UŽ OSMNÁCT LET JEN DALŠÍ EVROPSKOU ZEMÍ. CO JE SEM VLASTNĚ
TÁHNE?
Před třemi lety se třicátnice Eva Dudasová-Turková a její manžel rozhodli udělat ve svém
životě radikální řez a založit si nový, v pořadí už
druhý, společný domov. V místě, o kterém vždycky snili – u portugalského pobřeží. "Manžel je
3D animátor a může pracovat vlastně odkudkoli,
ani mě tady pracovně nic nedrželo," říká drobná
rodačka ze Zvolena u dopolední kávy v kavárně
na pražském Žižkově.
Manželé zamkli svůj byt v Praze, kde spolu
žili několik let, sedli do auta a s náloží kufrů vyrazili k větrným břehům evropského Atlantiku.
"Jenže jsme tam vydrželi jenom čtyři měsíce,
a pak jsme se zase vrátili," říká. "Byl to pro nás
vlastně takový test, abychom si uvědomili, jak je
pro nás Praha výjimečná."
Z čistě statistického pohledu není trajektorie
paní Dudasové-Turkové nijak ojedinělá. Ze zhruba čtvrt milionu Slováků žijících v zahraničí se
jich nejvíc – téměř třetina – navzdory přitažlivosti
jiných evropských zemí a zámoří usídlilo právě
v Česku. Slováci zde i osmnáct let po rozdělení
stále tvoří nejpočetnější skupinu cizinců a jedno
z mála hmatatelných pojítek rozdělené země,
které má reálný obsah.
správy
hospodárstvo
kultura
šport
hospodárstvo
správy
správy
hospodárstvo
šport
správy
šport
hospodárstvo
HOSPODÁŘSKÉ NOVINY:
10
šport
noviny
časopis
správy
šport
hospodárstvo
kultura
kultúra
šport
správy kultura
kultura
hospodárstvo
správy kultura šport
kultura
správy
šport
šport
správy
kultura
hospodárstvo
časopis
noviny
hospodárstvo
šport
šport
šport
kultura
správy
médiá
šport
i profesní život," říká. "Po odchodu z politiky
jsem se na Slovensku cítil jako lovná zvěř. Vše,
na co jsem sáhl, bylo interpretováno jako akt politika, tedy jako veřejná věc. Já však chtěl žít svůj
život. Navíc jsem měl v Praze vybudované profesionální a neformální zázemí."
Zatímco Fedor Gál rozšiřoval nabídku menšinových žánrů ve svém etablovaném nakladatelství, jeho rodačka Eva Dudasová-Turková se
rozhlížela po činnosti, v níž by mohla propojit
svou inklinaci ke kultuře s marketingem, který
vystudovala. A rozhodla se založit vlastní značku
oblečení s lehce provokujícím názvem Parazit.
"Vykryli jsme v podstatě poptávku," říká Eva
Dudasová-Turková. V té době totiž zaniklo několik značek originálního oblečení a trh byl volný.
"Na začátku jsme se snažili oslovit designéry
z vysokých škol, kteří sice dělají skvělé věci, ale
nemají je kde uplatnit. Zároveň jsou však rádi,
že se toho zbaví, takže cena za jejich návrhy pro
nás byla docela přijatelná," říká Eva Dudasová-Turková.
médiá
V průběhu několika let se její módní artikly
uchytily natolik, že se mohly z prostoru NOD přesunout do samostatného obchodu v centru Prahy. Na Slovensku by prý ovšem s podobným konceptem měla úspěch jen stěží. "V Bratislavě jsou
lidé zvyklí si kupovat zavedené komerční značky
a většinou jezdí na výprodeje do Vídně. Takže
všechny podobné pokusy tam zkrachovaly."
Narýsuj mi montovnu
Od konce devadesátých let počet Slováků
v Česku, hlavně díky rozvoji průmyslových areálů u nás a poměrně vysoké nezaměstnanosti na
Slovensku, utěšeně narůstal, a to až do nástupu
krize a masivního propouštění.
Málokterý Slovák poznal montovny a průmyslové areály v Česku tak dokonale jako Peter
Mulik. Na velké části z nich se totiž architekt
Mulik sám podílel. "Takový nápor práce jako
před deseti lety jsem do té doby nezažil," říká
třicátník Peter Mulik o době, kdy areály dotoval
stát a na jeho mateřskou japonskou firmu se valila jedna zakázka za druhou.
Pro Mulika to byla neocenitelná zkušenost.
"Spousta architektů považuje průmyslové stavby za něco podřadného a málokdo si to zvolí
jako profesi, která by ho zcela naplňovala. Na
druhou stranu je to velice přínosné pro jakéhokoli architekta," říká.
Odborníkem na industriální stavitelství se stal
vlastně náhodou. Po studiu architektury v Bratislavě prý cítil, že by měl změnit prostředí a odjel
proto hledat práci do Prahy. Vystřídal tu několik
podnájmů a úvazků v menších ateliérech. Po
dvou letech se mu ozval známý (rovněž Slovák)
z oné japonské firmy, která hledala nové architekty. Mulik na nabídku kývnul a stal se jedním
z osmi domovských projektantů. Z nichž čtyři
byli ze Slovenska.
"Lidi z mého oboru Praha láká, protože je
tady zcela určitě víc stavebních firem, zakázek
i firem, které se zabývají architekturou," říká
Mulik, který má ve svém portfoliu například
montovnu Daikin v průmyslovém areálu u Plzně
a nyní dokončuje lakovací centrum pro letecký
průmysl v Ostravě.
Jeho původní plán vydělat si peníze a opět
se vrátit do rodné země se zatím nenaplnil.
"Praha je velice atraktivní právě pro mladé lidi,
protože životní náklady jsou v poměru se západoevropskými městy nesrovnatelné, přitom se
tady dají vydělat evropské peníze. Oproti tomu
Bratislava má podstatně vyšší náklady na život a
příležitostí pro práci rozhodně tolik není," podotýká Mulik.
Údaje každoročně zveřejňované mezinárodní firmou Mercer, poměřující průměrné příjmy obyvatel hlavních měst s jejich průměrnými
náklady na bydlení, na potraviny nebo na zdravotní péči, dávají Mulikově tezi za pravdu. Zatímco Bratislava byla v loňském roce vyhlášena
37. nejnákladnějším městem na světě, Praha se
umístila o deset příček níže. O rok dříve zůstala Praha za Bratislavou dokonce o čtyřicet míst
níže, coby velmi přijatelné sedmdesáté nejdražší
město světa.
Ježíš a Rafťáci
"Hodně lidí z Bratislavy zůstává doma, protože hlavní město jim poskytuje dostatek možností a nemají důvod jít dál," říká Peter Mulik,
který pochází z východoslovenského Prešova.
"V Prešově je možností mnohem méně, a pokud
má někdo ambice, pak už je mu jedno, jestli se
zastaví v Bratislavě, nebo až v Praze."
Ukázkový raketový vzestup v největším českém městě poznala Andrea Kerestešová (alias
Eva v retro seriálu Vyprávěj) z východoslovenského městečka Hlinné nad Topľou s 1500 obyvateli, kde žila do svých osmnácti let. "Je to katolická oblast, takže slavíme Velikonoce i Vánoce
a v neděli nikdo nepracuje, protože dělat ten
den je hřích," říká Andrea Kerestešová, která
pravidelně doprovázela nedělní mše v Hlinném
na varhany.
"Praha je velice atraktivní právě
pro mladé lidi, protože životní
náklady jsou v poměru se západoevropskými městy nesrovnatelné, přitom se tady dají
vydělat evropské peníze.“
V Trnavě se pak v osmnácti přihlásila na
tvůrčí pedagogiku a začala docházet na castingy
v Bratislavě. "Jednou mě kamarádka upozornila,
že nehledají modelky, ale lidi, kteří se umí pohybovat před kamerou," říká Kerestešová. "Tak
jsem šla na první casting a začala se živit reklamou."
Zlom přišel s nabídkou role ve filmu Rafťáci,
která ji od modelingu přesměrovala k herectví.
"Když jsem pak dodělala školu, bylo mi dvacet
jedna, a nevěděla jsem co přesně budu dělat,"
říká. "Na Slovensku mě nic nedrželo. Zatímco
v Bratislavě je všehovšudy jedna dobrá agentura,
v Praze jich je deset. A bylo jasné, kde se točí víc
reklam a kde je víc zahraničních zakázek," říká
Kerestešová. "Když jsem pak dostala nabídku
na roli v seriálu, byl to impulz k tomu, abych si
v Praze našla podnájem. A pak už jsem jenom
bojovala."
Pro tvůrce na protilehlé straně kamery má
Praha také svoji přitažlivost. Kromě slovenského
režiséra Mateje Mináče se v Praze na neurčitou
dobu usadila například i mladá filmařka Tereza
Nvotová. Do Česka odjela, když jí bylo šestnáct,
protože se tady zamilovala, odstěhovala se za
přítelem a přihlásila se tady na střední školu.
"Vystřídala jsem tři. Ty první dvě se mi nelíbily," říká. "A po třech nebo čtyřech letech už
jsem se nechtěla vrátit, protože už jsem tady byla
doma. A taky jsem věděla, že nechci žít v Bratislavě - je to sice super město, mám ho ráda, ale
je to maloměsto," říká Tereza Nvotová.
"Navíc si myslím, že na Slovensku vládne
větší korupce a lobbing," podotýká Nvotová,
která na svůj iniciační dokument Ježíš je normální
sháněla peníze v Česku i na Slovensku. "Peníze
mizí sice úplně všude, na Slovensku i v Čechách,
ale přijde mi, že Slováci to berou spíš jako samozřejmost, než že by s tím měli něco dělat. To ale
neznamená, že Češi jsou ideální revolucionáři."
Andrea alias Eva zo seriálu Vyprávěj
Z těsného středoevropského prostoru hodlá slovenská režisérka v dohledné době zmizet.
A Prahu vyměnit za New York. "Uvidím, jak to
dopadne, ale ráda bych studovala i jinde."
Jako sousedé
Na konci minulého roku žilo podle údajů ministerstva vnitra v Česku 71 780 Slováků,
což je asi o patnáct set méně než před rokem
(část odešla po rozsáhlém propouštění z fabrik
po nástupu krize). Mnoho z nich tu našlo prostor
nejenom pro výdělek za práci u pásu, kterou Češi
kvůli tvrdým podmínkám a nízkému platu většinou odmítají, ale i pro rozvinutí svých schopností. Česko nabízí Slovákům zdarma svoje veřejné
vysoké školství, mnoho jich pak v Česku zůstane, platí daně nebo zakládá firmy a vytváří nová
pracovní místa. Řada Slováků navíc přichází do
Česka už vzdělaná a svůj talent tu rozvíjí, aniž by
se musela potýkat s cizím jazykem.
Dosavadní snadnou prostupnost obou zemí
dokazuje i fakt, že dva Slováci (ministr dopravy
Gustav Slamečka a ministr životního prostředí
Ladislav Miko) před nedávnem vykonávali exekutivní funkce v české vládě, slovenskou národnost
má například i bývalá ředitelka České pošty Marcela Hrdá, stejně tak i řada manažerů českých
bank.
Výzkum agentury CVVM z roku 2008 ale například ukazuje, že mladí Češi do 29 let povětšinou deklarují, že Slováci jsou jim národem stejně
blízkým jako ty v ostatních sousedních zemích.
"Společná československá identita už přestává
existovat, respektive existuje už jen u části pamětníků," podotýká Fedor Gál.
"Naše nová identita se často buduje na pochybných legendách a mýtech, jako koneckonců každá národní identita. A s nimi se objevují
i různé interpretace klíčových událostí," říká Gál.
"Pro některé je například rozpad Československa
obnovou národní suverenity, pro jiné jejím ochuzením. Patřím k těm druhým. Nemyslím si, že
člověk něco získává tím, že se oddělí od druhého
kvůli jeho jinakosti."
Zatímco na počátku devadesátých let přirovnával vztah Čechů a Slováků ke vztahu staršího
a mladšího bratra, dnes se podle něho pokrevní
pouto vytratilo. "Možná se však už nevnímáme jako bratři, ale jako sousedé," usuzuje Gál.
"Podstatné ale je, že si ještě nejsme lhostejní."
(18. 2. 2011)
Foto: net
slovenské korene
11
ROZHOVOR
Herečka Henrieta Hornáčková:
Mojím snom bola Palmovka
TESNE PRED DIVADELNÝMI PRÁZDNINAMI UVIEDLO DIVADLO POD PALMOVKOU V PREMIÉRE KOMÉDIU DRAMATIKA,
HERCA, REŽISÉRA A MUZIKANTA WOODYHO ALLENA SEX NOCI SVÄTOJÁNSKEJ. PO PRVÝ RAZ SA OBJAVILA NA JAVISKU TOHTO
DIVADLA HENRIETA HORNÁČKOVÁ. NEOPOZERANÁ (V TELEVÍZII SME JU VIDELI V ROZPRÁVKE KRČMA U BIELEJ MAČKY
A V SERIÁLI DOKONALÝ SVET), ALE VEĽMI PODMANIVÁ DIEVČINA UVIDELA PO PRVÝ RAZ SVETLO SVETA V TRNAVE.
Ako si vysvetliť vašu Tour de Československo medzi Trnavou, Brnom, Hradcom Králové a Prahou?
Ja som vlastne taký cestovateľ a ľudia sa ma
občas pýtajú, kde vlastne mám domov.
Jiří Voskovec hovorieval, že domov je tam,
kde si človek zavesí klobúk.
Tak akosi je to aj so mnou. V osemnástich
som išla zo Slovenska do Prahy na DAMU.
Ako to, že ste nešli do Bratislavy na Vysokú
školu múzických umení?
Ja som študovala v Trnave tanečné konzervatórium a zároveň gymnázium. Chcela som robiť
balet, ale z gymnázia má človek viac možností
pokračovať v ďalšom štúdiu. Mňa totiž zaujímala
aj psychológia a práva. A premýšľala som stále,
čo a ako a kam. Nedokážem to nejako odvodiť,
ale za každú cenu som chcela študovať vysokú
školu v Čechách. Najbližšie bolo Brno, a tak som
uvažovala o štúdiu psychológie a práva tam.
Lenže ono býva v živote ľudskom niekedy všetko
12
slovenské korene
ináč, než ako si človek predstavuje. Keď som bola
vo štvrtom ročníku tanečného konzervatória,
tak som akosi všade vyrástla a keby som chcela
pokračovať v balete, musela by som držať dosť
drastické diéty. Došlo to až k takým metódam:
Ak nezhodíš dve kilá, nejdeš na javisko! A tak mi
mamka jedného dňa povedala: Tak to bež skúsiť
na DAMU. Ja na DAMU? Veď som nikdy nehrala... Síce som vystupovala na javisku, ale to bolo
v niekoľkých baletoch.
Máte v rodine niekoho s umeleckými sklonmi, že tadiaľto vedie vaša životná cesta?
Môj otec je elektrotechnik, takže by sme tie
gény asi nedohľadali. Ale predsa, on je dušou
umelec, čo sa pozná podľa toho, že chodí rád na
moje predstavenia a vždy všetko vopred odhadne. Asi to najhlavnejšie, čo rozhodlo o jeho divadelnom magnetizme, je, že pochádza zo Zelenča, dediny pri Trnave, odkiaľ je aj Jozef Bednárik,
ktorý tam založil veľmi kvalitný ochotnícky súbor.
A nechal sa Jožinkom zlákať, aby sa staral o di-
vadelnú techniku. Nakoniec s týmto Z–divadlom
precestoval poriadny kus sveta, dokonca boli až
v japonskej Jokohame. A mamka je pedagogička, čo vysvetľuje aj to, že som vyštudovala aj pedagogickú fakultu. Tu máme zasa vystopované
sklony k deťom. K ich zoznámeniu došlo na divadelnom festivale Jiráskov Hronov, kde bol otec
s Divadlom Z, no a mamička je odtiaľ, ale sama
aktívne tiež nikdy divadlo nehrala, ale práve bola
prítomná na festivale. Osud to tak chcel a ja som
skončila na DAMU. Veľa ľudí sa domnievalo, že
mi Jozef Bednárik nejako pomáhal. Omyl. Len
povedal môjmu otcovi: Marian, máš dosť peňazí? A keď sa otec opýtal prečo, tak dodal: No keď
chce tvoja dcéra ísť na DAMU a byť herečkou,
tak ju budeš musieť celý život živiť!!!
Takže nakoniec ste zamierili do Prahy...
Pamätám sa na to ako dnes. Išli sme vtedy
ešte s oteckom o štvrtej hodine ráno a ja som
v aute plakala, že tam nemám čo hľadať, že nič
neviem, že to bude trapas. Lenže ako prvé boli
ROzhovor
pohybové skúšky, čo ma báječne upokojilo a nalákalo na ďalšie časti. Povedala som si, tak im
teda zatancujem a pôjdem domov. Lenže, ako
som sa dostala do celkovej pohody, prešla som
ďalšími kolami a nakoniec ma vzali. A tak sa symbolicky zavrela voda nad psychológiou, právami,
Trnavou a Brnom a nastúpila som na štúdiá do
Prahy. A môj prvý angažmán bol v Brne a medzitým sa rodičia presťahovali do Hradca Králové.
Brnianske Národné divadlo vám teda po
štúdiách otvorilo náruč?
Niektorí kolegovia ma varovali, že poriadne
úlohy ma čakajú až po tridsiatke, ale ja sa nemôžem sťažovať. Pekné úlohy som mala už na
DAMU, ale ani v Brne som nestála v kúte. Len tak
napríklad Matka Guráž, Osem žien, Veselé paničky windsorské... Navyše napríklad Takú ženskú
na krku Georgesa Feyedeaua som hrala zároveň
v Národnom divadle v Brne a v Bratislave. Napokon do svojich osemnástich som hovorila len po
slovensky a zo slovenčiny som maturovala.
Prečo práve Hradec Králové?
Kedysi išla odtiaľ mamka za oteckom na Slovensko a teraz zase otecko vytrhol trnavské korene a šiel symbolicky za mamkou. A ja mám teraz
svoj dočasný trojuholník Hradec – Praha – Brno,
pretože ešte dohrávam v brnianskom Národnom
divadle niektoré kúsky. Teraz som na voľnej nohe,
Poznáme ju aj z niekoľkých rozprávok
bývam v Prahe, ale v Hradci Králové – aby som
tam nechodila len na návštevu – robím v tamojšom divadle v niektorých inscenáciách pohybovú
spoluprácu. Sú to vlastne také choreografické
začiatky, pretože ma to k tancu stále priťahuje.
To vás neláka nejaký syntetický žáner, ktorý
spája spevácke, tanečné a herecké dispozície, ako napríklad muzikál?
Domnievam sa, že celkom viem spievať,
chodila som aj na súkromné hodiny spevu, ale
chcelo by to režiséra, ktorý by so mnou trpezlivo
pracoval, uvidíme...
Televízia jej ponúkla seriál Dokonalý svet
Teraz vás máme možnosť vidieť v pražskom
Divadle pod Palmovkou v peknej úlohe
v hre Woodyho Allena Sex noci svätojánskej. Ako k tomu došlo?
Riaditeľ a umelecký šéf divadla Petr Kracik
ma párkrát videl hrať v Brne a pozval ma na konkurz na muzikál Chicago, ktorý sa tu v novej sezóne pripravuje. Potom mi oznámil, že úlohu asi
dostanem, ale nakoniec z toho bola príležitosť
v komédii Woodyho Allena, ktorá sa hrá v réžii
Petra Svojtku skôr. Treba povedať, že sa mi splnil
sen, ktorý mám už od štúdií na DAMU – hrať na
Palmovke.
Karel Ulík, foto: Jiří Mevald
slovenské korene
13
PAMIATKY
SLOVENSKÉ DĚDICTVÍ UNESCO
ZACHOVANÉ HISTORICKÉ JÁDRO KRÁLOVSKÉHO BARDEJOVA S RADNICÍ, VÝSTAVNÍMI DOMY MĚŠŤANŮ,BAZILIKOU MINOR SVATÉHO
EGÍDIA A SE ŽIDOVSKÝM SUBURBIEM JE OD ROKU 2000 SOUČÁSTÍ SVĚTOVÉHO KULTURNÍHO DĚDICTVÍ UNESCO.
z pokladny začalo rapidně ubývat. Spolykaly je
finální práce na fortifikačním systému, výdaje na
obranu proti Turkům, platy pro velitele povstalců, hrozící město vyplenit. Přesto se i v těchto
neklidných dobách budovalo.
Počátkem šestnáctého století vyrostla
uprostřed náměstí goticko-renesanční radnice
se stovkou plastik, která patří mezi nejhezčí na
Slovensku. Socha rytíře Rolanda na jejím jižním
štítu, legendárního ochránce práv nově rostoucích měst, připomíná dávné německé osadníky, vytesaný latinský nápis nad hlavním vchodem varuje před nebezpečím: Šťastné město,
které i v čase míru myslí na vojnu! V současnosti
je v budově radnice umístěno Šarišské muzeum.
Centrum kultury
Reformační hnutí zasáhlo oblast jen okrajově, možná i proto přečkaly gotické oltáře
v kostele sv. Egídia tehdejší hromadné ničení.
Do Bardejova se vrátil filozof Leonard Stöckel,
KRÁLOVSKÉ MĚSTO BARDEJOV
První zmínky o Bardejově pocházejí z poloviny
13. století v souvislosti s pronikáním německých
kolonistů na území osídlené Slováky; historici
však předpokládají existenci mnohem starší.
Strategická poloha na obchodní trase
směřující do Haliče zajistila Bardejovu důležitost
v rámci celé uherské země. Král Karel Robert
podpořil rozvoj obchodu a řemesel roku 1320
privilegiem zrušení daní, o tři desetiletí později
získalo město právo konat výroční trh. Zbohatlo
a mohlo si dovolit budovat na ochranu před nepřítelem hradby. Roku 1376 vykoupil král Ludvík
Velký dědičné právo městského rychtáře a povýšil Bardejov na svobodné královské město, od
Ladislava I. získal Bardejov erb, od Zikmunda
Lucemburského právo skladu a prodloužení
doby trvání výročního trhu ze čtyř dnů na týden. Pouze král Matyáš Korvín město vysokými
daněmi nešetřil.
Řemesla se zlatým dnem
Zlatým věkem Bardejova se díky řemeslům
a obchodu stalo patnácté století. Město proslulo výrobou, bělením a prodejem tzv. bardejovského plátna, zejména barchetu (barchet
– hrubá bavlněná tkanina na rubu s vlasem,
s keprovou vazbou, která tvoří na tkanině šikmé řady; používá se hlavně na pracovní oděvy
– pozn. autora). Tkát mohl tehdy každý kdo to
uměl, i bez výučního listu, monopolní právo na
výkup a prodej plátna však příslušelo až do 16.
století městu. Úředníci vykoupené plátno nechávali bělit v městských bělírnách a následně
14
slovenské korene
ho prodávali po celém Uhersku. Prosperovalo i
hrnčířství, místní hrnčířský cech patřil k nejstarším na Slovensku, město mohlo také vařit pivo
a bohatlo na vývozu vína do Polska. Kronika registrovala 64 různých řemesel, 51 cechů, 146
řemeslnických mistrů, ve městě stálo 517 domů
a žilo 3000 obyvatel.
Kostel svatého Egídia
Na místě bývalého cisterciáckého kláštera
byl v patnáctém století dokončen kostel svatého Egídia, pýcha města (dnešní podoba pochází z roku 1878). Architektonickou hodnotu
značně převyšuje vnitřní výzdoba, z 15. a 16.
Šťastné město, které i v čase
míru myslí na vojnu!
století se zachovalo jedenáct původních křídlových oltářů. Hlavní oltář pochází z bardejovské
řezbářské dílny Morice Hölzela a patří výškou
sedmnáct a půl metru mezi nejvyšší na světě.
K vrcholným dílům rané gotiky na Slovensku
patří oltáře Ukřižování a Narození Páně spolu
s nádhernou Kalvárií na trámu ve Vítězném oblouku. Papež Jan Pavel II. povýšil v roce 2001
kostel svatého Egídia, který je národní kulturní
památkou, na baziliku minor.
Šťastné město
Slibný hospodářský vývoj zbrzdila bitva
u Moháče (1526); v zápase o uherský trůn se
město postavilo na stranu Habsburků a peněz
žák Martina Luthera, a ujal se vedení městské
latinské školy, do které poté začali posílat své
děti i významní uherští šlechtici. Sestavil školní
pravidla, nejstarší svého druhu na Slovensku,
dbal na vzdělávání mladých v humanitních vědách a svou osobností zajistil škole trvalou prestiž.
Před koncem 16. století už fungovala v Bardejově první tiskárna, důležité knihy se tiskly ve
slovenštině, k prvním patřil Lutherův katechismus. A Bardejovským sloužila první veřejná knihovna v Uhersku!
Proslavené
bardejovské lázně
I když zmínka o bardejovských léčivých pramenech existuje již v listině krále Bély IV. z roku
1247, trvalo celá staletí než se malá osada
s osmi minerálními léčivými prameny proměnila
ve významné lázně. K jejich slávě přispěli v 19.
století osobnosti jako Marie Luisa, manželka císaře Napoleona I., ruský car Alexandr I. nebo
rakouská císařovna Alžběta, jejíž návštěvu připomíná plastika před léčebným domem a jeden
pramen jejího jména. V lázních s výjimečným
mikroklimatem a čistým přírodním prostředním
obklopeným lesy hledají úlevu pacienti s nemocemi oběhového a trávicího ústrojí, s poruchami
látkové výměny, s potížemi dýchacích cest.
Text a foto: Milena Blažková,
autorka projektu Poznej světové
dědictví UNESCO
POZNÁVAME
Do Yakutatu vedú len dve cesty: jedna po
mori, druhá vzduchom. Ja som tam prišiel tou
druhou. Keď' som odchádzal z letiska, od osady
vzdialeného asi päť kilometrov, pristavilo sa pri
mne auto.
– Nastúpte!
– Ďakujem, ste láskavý, ale hľadám autobusovú zastávku, nechcem vás obťažovať . . .
– Autobus tu nechodí. Kto tu chce žiť, musí
mať vlastné auto a motorový čln. Podaktorí majú
aj lietadlo.
V Yakutate nebolo čo pozerať. Vedel som
už vopred, že chcem navštíviť miesto na pobreží
Tichého oceánu nazývané Ocean Cap, odkiaľ je
dobrý vyhľaď na celý Yakutatský záliv a na vrchy
sv. Eliáša vo vnútrozemí.
Vypil som horúce kakao v malom bistre a vydal som sa na cestu. Pravdaže, peši.
– Nie, nepočuješ podľa mojej angličtiny, že
som cudzinec?
– Nie, my Tlingiti to nerozoznáme. Aj pre nás
je angličtina cudzí jazyk. Nuž, odkiaľ si?
– Som z Československa . . .
– A si Čech, alebo Slovák?
Od prekvapenia som takmer onemel. Tu,
v tejto diaľave, kdesi na konci sveta, v akomsi
Yakutate, aljašskom zapadákove, kde sa neurodí
ani zemiak a žije len zopár rybárskych rodín, mi
práve Indián dal otázku, ktorá na mojich cestách
aj vzdelanejších ľudí málokedy zaujímala!
Akosi som sa nezmohol na odpoveď. Niežeby som sa bol hanbil, že som Slovák, ale otáľal
som s odpoveďou. Nakoniec som ho ja prekvapil
otázkou:
– A ty si na akú univerzitu chodil?
– Univerzitu...? Čo je to univerzita? Ja som
Totemy
Za krajanom v aljašskom zapadákove
Keďže v mestečku neboli žiadne orientačné tabule, spýtal som sa Indiána, ktorý stál pri
malom nákladnom aute, či idem správne. Prašná
cesta viedla z Yakutatu na západ.
– Pravdaže, ale je to ďaleko. Tak tri hodiny
chôdze.
– Nič to. Mám čas. Dovidenia.
Neprešiel som ani pol kilometra, keď sa za
mnou ozvalo drkotanie auta. Obzrel som sa.
Malá nákladná fordka zastala tesne pri mne.
– Nastúp! Nepôjdeš predsa taký kus cesty
peši!
– Ďakujem, – odvetil som, hodil som batoh
na korbu a sadol si vedľa neznámeho.
Auto už nebolo najnovšie. Tak sa mi videlo,
že nejedna jeho časť už bola vymenená, nahradená novšou. A zdalo sa mi, že v Yakutate nie
sú najlepšie zásobení náhradnými dielmi. Najviac
ma upútal volant. Bol taký veľký, že tlačil môjho
neznámeho Indiána pod pupok a mňa do pravého lakťa. Volant dozaista pochádzal z nejakého
vyradeného autobusu. Chlap nebol najmladší.
Čierne vlasy robili jeho celkový výzor tmavším
a chvíľu som sa cítil v jeho prítomnosti akýsi nesvoj. Bohvie, kam ma to vezie. Nakoniec prvý
prerušil mlčanie:
– Odkiaľ si . . .? Z Kanady, alebo si Američan`?
Nádherná scenéria aljašskej fauny
Autor v krajine medzi Kanadou a Aljaškou
rybár...Lovím tu krabov. Tak čo, si Čech, alebo
Slovák? – nedal sa odbiť môj sprievodca.
– Som Slovák, keď už tak chceš, z Československa. Prečo ťa to zaujíma?
– U nás v Yakutate žije istý pán Pavlík. Pochádza zo Slovenska, niekde od Zvolena. Veľa nám
rozprával o svojej rodnej vlasti. Žije tu už vyše
štyridsať rokov. Oženil sa s Indiánkou z nášho
kmeňa. Pán Pavlík nám už 30 rokov vtĺka do hlavy, že medzi Slovákmi a Čechmi je rozdiel. Keď
sa budem vracať, zastavím sa uňho. Poviem mu
o tebe. Musíš ho navštíviť. Bude sa radovať.
Dlho som sa nevedel spamätať zo šoku, ktorý mi pripravilo stretnutie s neznámym Tlingitom.
Nakoniec som sa ale začal tešiť na stretnutie
s krajanom.
Na pobreží oceánu som strávil dva dni. Potešenie mi robila nielen samota – po celý čas
som nevidel človiečika – ale aj široko-ďaleko prekrásna scenéria. Ocean Cap je na hranici Yakutatského zálivu. Tento záliv, spočiatku asi tridsať
kilometrov široký, sa na svojom sedemdesiatkilometrovom konci zužuje. Nekončí sa však, ale
pod štyridsaťpäťstupňovým oblúkom sa ako úzky
záliv vracia späť takmer na úroveň Yakutatu. Tu
ho však na mape nájdeme už pod menom Russel
Fjord, čím sa prezrádza aj jeho ľadovcový pôvod.
Neďaleko miesta, kde som sa utáboril, som
na otvorenom mori uvidel nádherné divadlo,
ktoré som nemal možnosť pozorovať nikdy predtým a ktoré sa vyrovnalo aj tej najkrajšej scenérii
neživej prírody. Asi sto metrov odo mňa sa na
hladine mora zjavili gejzíry vody a chrbty troch
obrovských veľrýb. Pobudli tam hodnú chvíľu a ja
som ľutoval, že ma moji náhodní spoločníci tak
rýchle opustili.
Keď som neskôr u Pavlíkovcov rozprával
o svojom zážitku s veľrybami, nečudovali sa. Vraj
teraz je čas ich pravidelného ťahu.
K Pavlíkovcom som vošiel ostýchavo. Neohlásený hosť nemusí byt vítaný, a ktovie, či Indián nezabudol na svoj sľub a či ma ohlásil?
Môj nový známy – neznámy Indián splnil
svoj sľub. U Pavlíkovcov ma čakali a srdečne ma
prijali. Pán Pavlík však nebol doma. Niekoľko dní
vraj bude na cestách. Išiel vraj za obchodmi do
Juneau.
Trpezlivo som čakal na Pavlíka. Jeden zo synov ma vzal na lov krabov a vnuci mi ukázali niekoľko gryzliov. Nenudil som sa... Ale pána Pavlíka
som sa nedočkal. Čakala ma cesta do Nome neďaleko od Beringovho prielivu.
František Kele, foto: autor
slovenské korene
15
POZNÁVAME
Docent z hôr
Unikátny operenec murárik červenokrídly –
Tichrodroma murania – pri Čiernom kameni vo
Veľkej Fatre vo výške 1482 m n.m.
Putoval som za ním do predhoria Veľkej Fatry. Stretli sme sa v malebnom Revúckom údolí, kde pod skalnatým oltárom
Čierneho kameňa, v záhrade rodičovského domu vytvoril „rozprávkovú vtáčiu záhradku“ alebo „vtáčí raj“. V modernej
ekologickej terminológii je to „ekodvor“. Tu býva a tvorí pozoruhodný vedec – docent, Ing. Miroslav Saniga, CSc. Pracovisko má vo Výskumnej stanici Slovenskej akadémie vied v Starých horách alebo v okolitých lesoch. „Po hradskej je
z Revúc do Starých hôr 34 km, ale cez hory iba dvanásť. A tak si cestu skracujem pešky a kráčam a pozorujem a skúmam,“
povedal mi na našom stretnutí docent Saniga.
Pozoruhodný prírodovedec pred rodičovským
domom
Liptovské Revúce sú východiskom pre zdolanie veľkotatranskej magistrály. Ležia vo výške
asi 700 m n.m. a majú do 1800 obyvateľov. Najstaršia osada Reucha sa na tomto mieste po prvý
raz spomína v roku 1233. V polovici 14. storočia zanikla, život sa sem opäť vrátil koncom 15.
storočia, keď sa okolo medenej huty, v ktorej sa
spracúvala medená ruda zo Španej Doliny, vytvorila uhliarska a banícka osada. Po zániku huty
v druhej polovici 16. storočia prísun obyvateľov
nepokračoval. Majitelia likavského panstva začali
toto územie osídľovať pastiermi. Postupne sa tu
vytvorili tri obce: Nižná, Prostredná a Vyšná Revúca. Koniec 19. a začiatok 20. storočia znamenal
pre Liptovskorevúčanov katastrofálny nedostatok pracovných príležitostí, a tak mnohí odchádzali za prácou na Dolnú zem alebo sa sťahovali
do Západnej Európy a Ameriky.
oberám výskumom vtáčích spoločenstiev. Najviac
sa zameriavam na dva druhy – na murárika červenokrídleho a tetrova hlucháňa. Za týmito vtákmi treba celý rok chodiť do prírody. Ja mám od
februára do konca júna veľmi tvrdý režim. O polnoci vstávam, idem do terénu, predpoludním sa
vraciam, potom zotrvám viac hodín za počítačom
– až do neskorého večera. Výskumnícku plochu
mám v Starohorských vrchoch, v Kremnických vrchoch, v Nízkych Tatrách a ohľadne murárika navštevujem Chočské vrchy, Malú Fatru, ba aj časti
Belianskych Tatier. Svoje poznatky som doteraz
zhrnul do 65 vedeckých prác. Mal som desiatky
prednášok na kongresoch a sympóziách, knižne
som vydal 32 titulov, v ktorých som sa snažil najmä popularizovať vedu. V zásuvkách mám zo desať ďalších titulov, ktoré si zväčša vydávam sám,
poväčšine ich rozdávam.“
Skúma a zachraňuje
operence
„Od malička som inklinoval k živej prírode,
k živočíchom a osobitne ku vtákom, takže sa za-
16
slovenské korene
Kŕmidlá, búdky... je ich neúrekom.
Čo je vtáčia reštaurácia?
Docent Saniga ju volá ekodvor. Prejsť sa po
ňom je skutočný zážitok. Denne sem priletí aj do
tisíc sýkoriek, a to najmä v zimných mesiacoch.
„Vtáčí raj“ pozostáva zo šesťdesiatich veľkých
samorastových kŕmidiel, stodvadsiatichtroch
vtáčích búdok na spanie a hniezdenie, ako aj
z dvanástich bilbordov, na ktorých sú nakreslené
alebo vyfotografované vtáčiky. Rozprávková vtáčia záhrada poskytuje operencom počas celého
roka stravu a ubytovanie. Pospolitosť operencov
vo „vtáčom raji“ skonzumuje ročne okolo 600
kilogramov slnečnice. Docent Saniga nakupuje
POZNÁVAME
tieto semiačka za vlastné peniaze. V zimných
mesiacoch, keď je v zátišiach prírody núdza o potravu, navštevuje „vtáčí raj“ veľká rodina – stovky
drobných operencov. Najčastejšími hosťami sú tu
sýkorky a medzi nimi dominuje sýkorka bielolíca.
„Vlani sme pri krúžkovaní chytili jednu z Fínska a ďalšiu zo Slovinska, z Ľubľany. Nedávno
som odhŕňal sneh a vedľa mňa stál starší pán
s otvorenými ústami. Tváril sa čudne – mal otvorené ústa a pozeral sa dookola. Keď som sa ho
spýtal, či mu niečo nie je, povedal mi: ,Nechte
mě tady ještě chvíli bejt. Cítím se jako v pohádce
a chci si ten pocit odnést do Prahy, aby tam se
mnou byl do konce života.‘“
majú tiež rezervované svoje kŕmidlá. Na zimu sa
do tejto „vtáčej záhrady“ nasťahujú vrabce z celej dediny, lebo len tu nájdu bohato prestretý stôl.
Za početnou vtáčou pospolitosťou sem zalieta niekoľkokrát za deň aj jastrab krahulec, aby
si ulovil nejakého nepozorného operenca. Keď
sa objaví na obzore, operence hneď hlásia jeho
prítomnosť výstražným volaním. Vtáčí drobizg
preberie, zvýši telesnú teplotu a opustí úkryt. Počas noci, keď vonku panuje mráz okolo mínus 20
stupňov Celzia, môže sýkorka schudnúť až o 2–3
gramy, čo je až 15 % večernej váhy. Spotrebovanú energiu premení operenec na teplo, aby
počas dlhej šestnásťhodinovej noci nezamrzol.
Operení hodovníci na mojom dvore už poznajú svojho hostiteľa tak, že si slnečnicové se-
Medvedie historky
„Pravdaže sa s nimi stretávam, veď sú
premnožené, treba ich regulovať, ale musíme
sa v lese vedieť aj správať. Raz som pred medvedicou vyliezol na strom. Zbadal som ju vo
chvíli, keď si robila brloh a bol som od nej asi
tak osem metrov. Zhodil som batoh aj fotoaparát a poďho na borovicu. Keď som potom
v Ružomberku dojedal v cukrárni zákusok,
ešte sa mi klepali ruky. Príbehov o stretnutí
s medveďmi mám viacero. Napríklad o tom,
ako jedna tetka z Jelenca pred piatou, ešte
potme, išla na odber krvi do nemocnice
v Banskej Bystrici. V búdke videla v prítmí siluetu na lavičke. Pozdravila a povedala. Posuň
sa ďalej. Zrazu sa silueta postavila, zamrmlala
a odišla. Bol to medveď. Tetka utekala domov
a do nemocnice ju musel odviezť syn. Bola
taká zľaknutá, že jej nemohli zobrať ani kvapku krvi. Iná tetka, tentoraz z horárne v Ľubochni, vydurila sedem kráv na pašu. Večer
išla po ne a pozerá sa – kráv je osem. Bola
spokojná, vždy je to lepšie, ako keby ich malo
byť šesť. Prišla bližšie, a to bol medveď. Viedol kravy ako pastier. Od strachu objala strom
a čakala, kedy ju medveď zožerie. Ten ju iba
oňuchal a odišiel. Pomáham rôznym známym
raz chytiť nejakého hada, ktorý sa zatúlal do
obývačky, či chytať netopiere a iné zvieratká.“
Keď útočí krahulec
Práca na vybudovaní „rozprávkovej vtáčej
záhrady“ trvala docentovi Sanigovi niekoľko rokov. Bola to práca náročná. Vyhľadávanie súcich
samorastov si vyžiadalo prejsť po lesoch stovky
kilometrov. Potom ich bolo treba ručne spracovať, zhotoviť kŕmidlá, zásobovať potravinami.
Cítia sa v nej ako v raji nielen vtáčiky, ale aj ľudia.
Vrabce, ktoré sa v ostatných rokoch nápadne vytrácajú z vidieka, ale aj z našich sídlisk, tu
Hodina prírodopisu pre žiakov z Hriňovej
sa potom snaží poukrývať všade, kde sa len dá.
Keď krahulec urobí nálet, chvíľu to vyzerá, akoby
sa pod operencami zem zľahla. Nepočuť ani len
hláska a nijaký vtáčik sa nepohne. Vtáky zostávajú ako zmeravené v úkryte.
V období Vianoc privíta táto vtáčia záhrada
hostí najvzácnejších. Zo severu v niektorých rokoch zalietajú chochláče severské a pinky severské. Keď chochláče posedávajú nehybne v zdrvujúcom mraze s našuchoreným hodvábnym perím
na zasnežených vetvičkách jablonky či jarabiny,
ktorej plody tieto vtáky obľubujú, vyzerajú ako
páperové pampúšiky. Sú to naozajstné operené
ozdoby stromčekov počas vianočných sviatkov.
O búdky na nocovanie zvádzajú navečer sýkorky
neľútostné súboje. Silnejšie dominantné jedince
si uzurpujú právo prednostného výberu na najlepších miestach v búdkach. Tým menej zdatným
sa ujde prístrešok niekde v dutých tyčkách plota alebo v poštovej schránke. Počas extrémne
mrazivých nocí prespávajú v búdkach aj dva – tri
oriešky hnedé.
„Je to neuveriteľne krásny pocit zaspávať
v dome, okolo ktorého v búdkach drieme v stave
hibernácie vyše sto sýkoriek. Organizmus týchto vtáčikov totiž počas noci znižuje o niekoľko
stupňov teplotu tela, utlmuje všetky dôležité fyziologické funkcie ako sú tep srdca a dýchanie
a upadá do stavu akejsi letargie (torporu), kedy
je menej vnímavý na vonkajšie podnety. Sýkorka
sa schúli do klbôčka a vyzerá ako farebná tenisová loptička. Človeku sa zdá, že vtáčik je mŕtvy.
So sýkorkou v čase čiastočnej hibernácie možno
jemne manipulovať bez toho, že by sme vtáka
„zobudili“. Neslobodno ju však vziať do tepla
bytu či domu, lebo by sa prebrala a znamenalo
by to pre ňu istú smrť. Ráno sa sýkorka z letargie
mienka priletia vziať priamo z ruky, čo je prejav
najvyššej dôvery zo strany iného živočíšneho
druhu.
Už v ranom detstve som túžil mať prírodu
čo najbližšie okolo seba, osobitne však operence, a tak som si chcel vybudovať v záhrade pre
vtáčiky kŕmidlá, aby som ich sem prilákal. Tento
detský sen sa mi splnil až v zrelom veku,“ porozprával mi docent Saniga. Príjemné posedenie
sme museli ukončiť. Pred domom zaparkoval autobus s deťmi a pani učiteľkami z Hriňovej, a tak
prednosť dostala hodina prírodopisu v tomto zaujímavom prostredí.
Milan Stehlík, foto autor
Trochu recesisticky vo „Vtáčom raji“
slovenské korene
17
SLOVENSKÁ MOZAIKA
Z autorskej dielne:
Predstavujeme vám…
Ing. Peter Jaďuď sa narodil v roku 1958 na Slovensku.
Po ukončení Strednej priemyslovej školy
9 788025 499733
strojníckej zavŕšil svoje akademické vzdelanie na
katedre Ekonomiky a riadenia Strojníckej fakulty
SVŠT v Bratislave. Po kratších pracovných angažmán najmä v oblasti plánovania pôsobil vyše
desať rokov v bankovej sfére. V súčasnosti pracuje ako poradca a konzultant, pričom sa v rámci
svojej práce intenzívne venuje aj lektorskej činnosti.
K jeho záľubám patrí hlavne beletria a film.
Inšpiráciu nachádza v rozhovoroch s ľuďmi vo
svojom okolí a pri prechádzkach v prírode v spoločnosti psa. Má rád tiež prácu na záhrade.
Literárnej tvorbe sa začal venovať už na
strednej škole, a to v oblasti poézie, pričom niekoľko básní bolo publikovaných v Novom slove.
Popri štúdiu na vysokej škole krátkodobo pôsobil
aj v divadelnej réžii v rámci amatérskych malých
divadelných foriem. Z tohto obdobia vznikli aj
scenáre k divadelným jednoaktovkám (Cyrano
z internátu a ďalšie).
Po skončení vysokoškolského štúdia písal
poviedky a fejtóny, ktoré boli s týždennou periodicitou uverejňované v okresných novinách
Nitriansky hlas. V tom období vznikal tiež zámer
vydať tieto poviedky aj knižne. Umeleckú tvorbu
však prerušila dlhotrvajúca choroba a neskôr budovanie vlastnej profesionálnej kariéry.
V roku 2004 vznikla románová osnova knihy
„Cesta Raka“, z ktorej úryvok si môžete prečítať na stranách 28–29. Niekoľko rokov pracoval
na myšlienkovej osnove príbehu a zbieral faktografické údaje použité v knihe a v tomto období
vznikli aj kratšie základné časti knihy. Samotný
u.
ej
Čitateľ sa ponorí do sveta veľkých
financií a politických hier. Stáva
sa účastníkom boja človeka
proti smrteľnej chorobe a pozná
život v psychiatrickej liečebni.
Dej románu sa odohráva
v rôznych krajinách, v bývalom
Československu, Amerike,
Kanade i Belgicku. Rýchlo
strhne čitateľa do víru udalostí,
zvratov a prekvapení a udrží
ho v napätí až do konca.
Príbeh Jakuba je vymysleným
príbehom, ale vďaka
historickým faktom v pozadí
príbehu pôsobí autenticky.
román bol dokončený v minulom roku. Príbeh
Jakuba Páveka v románe „Cesta Raka“ je o pútnikovi na ceste a o jeho mladosti, prvých láskach
aj sexuálnych skúsenostiach.
V dospelosti je Jakub konfrontovaný so svojím okolím. Práca vo vysokých funkciách jeho
správanie modifikovala, ale jeho životné zásady či jeho životná filozofia proces jeho premeny zastavili. Jakub nemôže ísť ďalej a odchádza
z funkcií i zo spoločenského života. V jeho mysli
narastá odpor k svojmu okoliu a uvedomuje si,
že nežije v správnej komunite ľudí okolo neho.
Ivan Gálfy:
Odišla Tatranská legenda
Trojica známych Tatrancov – Ivan Urbanovič, Ivan Gálfy a Peter Petras
18
slovenské korene
Tento pocit ho privedie k rozvodu, ale neskôr
stráca aj ženy, ktoré miloval, keď ho prvá opúšťa
a druhá umiera. Jakub prichádza aj o zamestnanie a jediným jeho riešením je samovražda. Ale
tu príbeh nekončí... – naopak. Až samovraždou
začína život Jakuba Páveka nadobúdať zmysel
a rytmus.
Nie je cesta k cieľu.
CieľomČitateľ
je cesta samotná.
sleduje príbeh na pozadí politických
Román „Cesta Raka“ je
zmien
v bývalom
rozprávaním
o ceste Jakuba, Československu. Dozvie sa o záobyčajného človeka. O ceste
kulisných
vo svete politiky a neodmysliteľplnej vzostupov i hrách
pádov, šťastia
i rezignácii, láske i nenávisti.
ne s tým súvisiacej oblasti veľkého finančníctva.
Jakub spoznáva život najmä
z odvrátenej
strany, ale všetky
Tiež
pochopí
zmysel prenikania korporátnych
svoje prehry prežíva s podporou
a láskou svojich najbližších.
štruktúr
do národnej ekonomiky a s počudovaAni v dospelosti nie je jeho
ním
bude
sledovať
praktiky, ktoré tento proces
cesta ľahká,
Jakub však
bojuje
ďalej a dosiahne úspech.
Po ďalšom páde však stratí aj
sprevádzajú.
posledné duševné sily a pristúpi
k radikálnemu riešeniu.
-av-
V prvé dni vlaňajšieho októbra dostali Vysoké
Tatry prvú snehovú nádielku. Na magistrále
z Hrebienka po Rainerovu chatu jej bolo po
členky. Tu sme si dali zraz a za pomoci turistických paličiek kráčali spolu po miestach, ktoré
Ivan Gálfy prešiel možno tisíckrát. Vtedy sedemdesiatsedemročná Tatranská legenda, ako ho
nazývali priatelia, ešte vždy dokázal vystúpiť na
vysokohorské chaty, hoci sa mu ozývali rôzne
choroby. „Nuž čo, Tatry sa mi stali vyššie a chodníčky dlhšie,“ trpko sa pousmial Ivan, s ktorým
sme sa poznali dobrých päťdesiat rokov. Ja ako
mladý redaktor Televíznych novín a on horolezec sme spolupracovali na nakrútení mnohých
reportáží. To bolo ešte okolo roku 1960, kedy
Tatranská horská služba nesídlila v perfektnom
stánku – v Dome THS v Starom Smokovci, ale
v drevenom baraku v Tatranskej Lomnici. Jej
náčelníkom bol Ing. Vladimír Šimo a mala tuším len zopár členov. Bolo to krátko po období,
kedy sa po nostalgicko-konzervatívnom chápa-
SLOVENSKÁ MOZAIKA
ní horskej záchrany začali realizovať názory ľudí
okolo Ivana Bohuša a Otta Oktaviána Krejčího.
Tí, aj vďaka bývalému členovi finančnej stráže
a potom mužovi slovenskej politickej špičky
Michalovi Chudíkovi presadili vznik profesionálnej záchrannej skupiny s názvom Tatranská
záchranná služba. Do nej nastúpil v roku 1954
mladý horolezec Ivan Gálfy. Vtedy už mal za sebou hodnotné horolezecké výkony a postupne
sa stával popredným slovenským horolezcom
a neskoršie organizátorom himalájskych expedícií. Bolo to obdobie „hviezdnych hodín“ československého a najmä slovenského horolezectva.
Ivan ako vedúci absolvoval prvé československé expedície na Nanga Parbat (1969 a 1971),
Makalu (1973 a 1976), Jannu (1979 a 1981)
a v roku 1987 aj na Mount Everest.
Od roku 1976 zastával Ivan Gálfy post náčelníka HS. V rokoch 1983–1988 pôsobil ako
predseda Československého
horolezeckého zväzu. Po
roku 1993 veľa urobil pre
súčasné právne a spoločenské postavenie Horskej
záchrannej služby. Vďaka
niekoľkým vydareným dokumentárnym filmom si pripomíname jeho ľudské kvality.
Ba môžeme ho krátko vidieť aj v slovenskom, dnes
už kultovom filme Medená
Peter Petras a Ivan Gálfy spomínajú
veža, kde dubloval horolezecké výstupy rovnako obľúbeného slovenského herca Štefana Kvietika. horskej záchrannej služby. Tohto tohoročného
Takto sme si zaspomínali cestou k Rainerke, ale sa už Ivan Gálfy nedožil – v júli od nás odišla
aj v nej. Pri čaji s Petrom Petrasom, kde sa zišla vo veku 78 rokov po ťažkej chorobe Tatranská
priam záľaha turistov. Vysoké Tatry si totiž prá- legenda.
ve tu a na Zamkovského chate pripomínali Deň
Milan Stehlík, foto autor
Na jednom pódiu:
Richard Müller a Dan Bárta
Richard Müller sa rozhodol pre „voľné pokračovanie“ minuloročného akustického Potichu Tour,
a tak si na jesennú sériu koncertov Potichu Tour
2 berie aj špeciálneho hosťa - charizmatického
českého speváka Dana Bártu.
Svojim fanúšikom sľubuje Richard najväčšie
„müllerovské“ hity, ale aj menej známe pesničky
v nových, netradičných komorných úpravách. Aj
s bonusom navyše – na všetkých osemnástich
koncertoch v rámci turné si spolu s ním zaspieva
aj český spevák Dan Bárta. Nebude to prvýkrát.
Obaja umelci sa na pódiu stretli už pred viac ako
desiatimi rokmi, keď na vystúpení Richarda Müllera v pražskej Lucerne spolu odspievali známu
skladbu Tlaková níž, ktorá nebude chýbať ani na
ich tohtoročných spoločných koncertoch. „Ešte
Dan Bárta
speváka. Müller je predstaviteľom inteligentnej
populárnej hudby s veľkým dôrazom na texty
a svojráznym rockovo-šansonierskym prejavom,
a tak jeho piesne Po schodoch, Štěstí je krásná
Richard Müller
zrejme zaspievam Richardovu pesničku Už asi nie
si, pridám aj niečo od Alice a jedného Raya Charlesa,“ dopĺňa informácie Bárta. Z jeho plánov sa
teší aj Richard Müller. „Bol by som naozaj rád, ak
by si Dan vybral aj niečo z vlastného repertoáru
a predviedol exhibíciu s kapelou. Chcem určite
nechať priestor hudobníkom a Danovi, aby si aj
divák povedal, že to bolo zmysluplné.“
Zladiť pracovné plány oboch umelcov nebolo
napokon až také ťažké – Richard si totiž Dana
„objednal“ už pred viac ako rokom. „Veľmi
dobre si pamätám na naše prvé stretnutie pred
desiatimi rokmi, keď ma Richard pozval na svoje
vystúpenie v Prahe. Ponuka na spoločné turné
ma veľmi potešila,“ povedal Bárta.
Müller v týchto dňoch pripravuje nové CD,
na ktoré má hotové polovicu piesní. Pre najvernejších fanúšikov vychádza kolekcia dvadsiatich
piatich CD s kompletnou tvorbou populárneho
věc a Baroko patria do zlatého fondu populárnej
hudby.
Spevák sa narodil v roku 1961. Pracoval
ako hudobný novinár a študoval Vysokú školu
múzických umení v Bratislave. S vlastnou skupinou postupne vydal albumy Elektrovízia, Druhá
doba a Vpred. Müller následne naštartoval veľmi
úspešnú sólovú kariéru. Medzi najznámejšie albumy patria Nauč vtáka lietať, 33. L.S.D., Nočná
optika, Koniec sveta a album 44. S americkými
muzikantmi nahral album Monogamný vzťah.
Müller je veľmi populárny aj v Českej republike
a postupne nahral aj niekoľko piesní v češtine.
Po problémoch s drogami šokujúco oznámil, že
končí so spevom, ale po niekoľkých rokoch si to
rozmyslel a opätovne koncertuje a vydáva nové
albumy.
Termíny koncertov v ČR: 21.10. Česká Lípa,
23.10. Brno, 25.10. Zlín, 26.10. Hodonín
slovenské korene
19
KINEMATOGRAFIA
FILM JE JEHO VÁŠŇOU
E. Grečner: „Skutočne šťastný som iba vtedy, keď nakrúcam“
Tento výrok vyslovil človek, ktorý práci vo filme zasvätil celý svoj život. Spočiatku pracoval na filmoch Zbabělec (réžia
Jiří Weiss), My z IX. A a Slnko v sieti (réžia Štefan Uher) ako pomocný režisér. Filmárčina ho opantala natoľko, že sa stala
preňho vášňou. Nebol však ochotný robiť politické kompromisy, a tak mal na dvadsať rokov dvere do sveta tohto kumštu zatvorené. I tak sa mu podarilo už ako režisérovi nakrútiť zopár pozoruhodných celovečerných filmov, akými sú:
KAŽDÝ TÝŽDEŇ SEDEM DNÍ (1964), NYLONOVÝ MESIAC (1965), DRAK SA VRACIA (1967) i televízne filmy ČARODEJNICA (1969) a MŔTVE
OČI (1970). Keď mu potom zakázali robiť hrané filmy, veľmi tým trpel. Po prevrate nakrútil v roku 1992 film POZEMSKÝ NEPOKOJ podľa románu D. H. Lawrencea „Lišiak“ a o štyri roky neskôr dokončil celovečerný film JAŠKOV SEN. Bol to posledný
hraný film, nakrútený v Slovenskej filmovej tvorbe. Filmový režisér, scenárista, pedagóg, básnik, v rokoch 1989 – 1991
predseda Slovenského filmového zväzu EDUARD GREČNER (1931).
Pokým sa vaša záľuba vyhranila do definitívnej podoby stať sa filmovým režisérom,
pomýšľali ste na viacero profesií. Chceli ste
byť kňazom, chemikom, sochárom i hercom.
Zvíťazil film. Čím vám imponoval?
Svojím magickým svetom, v ktorom sa spájajú všetky moje záľuby, ktoré ste vymenovali.
Aj ostatné, veď aj spisovateľom som chcel byť.
Film je univerzálne médium, ktoré spája rozličné
umenia a vytvára nový celok. Je to fascinujúce
médium, ktoré ma celkom pohltilo. Prijali ma na
pražskú Akadémiu múzických umení a tým sa to
spečatilo.
značený osobitou, pre slovenský film netradičnou poetikou tzv. pocitového filmu. Dokážete presnejšie definovať toto označenie?
Nedokážem, ale ani veľmi nechcem definovať vlastnú poetiku. Môžem iba povedať, že som
sa usiloval filmom dostať pod povrch príbehu,
pod kožu človeka, nazrieť do jeho vnútra, zachytiť a zobraziť to, čo cíti, keď mlčí. Som rád, že si
to kritika všimla.
Ako 18-ročný ste sa vybrali z rodnej Skalice
na filmový festival do Mariánskych Lázní.
Tomu sa povie ozajstný záujem....
Tento festival nielen potvrdil moju fascináciu,
ale ju svojou atmosférou zostonásobil. Podnes
mám pred očami niektoré zábery z mexického
filmu Rio Escondido s očarujúcou Máriou Félix
v réžii Emila Fernándeza, evokujúce Ejzenštejnove dielo. Už nič iné som v živote nechcel robiť
– iba film.
Filmovú réžiu ste vyštudovali na FAMU
v Prahe. Bolo jednoduché v 50-tych rokoch
dostať sa Slovákovi na štúdiá do Čiech
a ešte k tomu na takú prestížnu školu?
V tých rokoch neexistovala VŠMU. V Prahe
bola vtedy jediná vysoká filmová škola v strednej Európe, študovali tam Gréci, Albánci, Bulhari, Nemci, Poliaci. My sme mali prijímačky
v Bratislave. Komisia pricestovala a po náročných
skúškach prijala do môjho ročníka 7 poslucháčov
zo 77 uchádzačov (spolu so mnou napr. Štefana
Uhra, Martina Slivku...). Museli sme recitovať,
predložiť svoje práce, odpovedať na množstvo
otázok z kultúry, dokonca spievať. Spieval som
„Povedzte mojej materi...." Česká komisia ma
pochválila, hoci podľa mňa nie som dobrý spevák. Páčila sa im viac asi baladická slovenská pieseň, ktorú som podal v patetickom tóne, ktorý
Česi na Slovákoch oceňujú.
O vašich celovečerných filmoch Každý týždeň sedem dní, Nylonový mesiac i Drak sa
vracia, ktoré ste nakrútili v rokoch 1964-67,
sa kritika vyjadrila veľmi pozitívne. Ocenila
na nich najmä váš citlivý pohľad na svet, po-
20
slovenské korene
E. Grečner, filmový režisér, scenárista,
pedagóg a básnik
Pri nakrúcaní filmu Slnko v sieti ste robili
pomocného režiséra Štefanovi Uhrovi. Tento film označujú filmoví kritici za tzv. prelomové dielo slovenskej kinematografie.
V čom je výnimočný a ako si spomínate na
túto spoluprácu?
Štefan Uher bol prvý, kto vo vtedajšom
Československu posunul filmovú poetiku bližšie
k moderným svetovým postupom a pridal k nim
aj čosi neopakovateľne svoje. Išlo aj o generačný
prelom, ktorý prebiehal súbežne tiež v Čechách,
kde nastupovala Viera Chytilová, Miloš Forman,
Jan Němec a ďalší. Náš film vtedy vstúpil svojím videním i úrovňou do svetového kontextu
kinematografie a dostal meno „československý
filmový zázrak“. Uher urobil prvý krok k tomuto
trendu. Naše videnie sveta vypestovala filmová
AMU v Prahe, ktorá na čele s A. M. Brousilom
celú túto generáciu vyformovala. V tých krutých
časoch ideologickej jednostrannosti sa to naozaj
podobalo zázraku. Ale aj doba začala dozrievať
a kvasiť pre reformu.
Dva z vašich filmov čerpali témy z vtedajšej
súčasnosti. Bolo možné stvárniť pravdivú
realitu tých čias alebo ste museli urobiť akýsi ten drobný kompromis?
Voľba témy bola vtedy kľúčovou požiadavkou dramaturgie. Trend bol: budovateľská téma,
družstevné roľnícke prostredie, alebo mládežnícke. Kto sa do tohto rámca zmestil, mal už
pomerne voľnú ruku, lenže dozorovanú tzv. tlačovým dozorom. Ten sledoval scenáre aj hotové
filmy. Vždy sa však dalo dajako prekĺznuť. Zápas
o súčasnosť sa viedol v rovine boja za pravdivé
zobrazenie skutočnosti. To sme si priniesli z filmovej školy, kde sme mali možnosť vidieť filmy,
ktoré v kinách nedávali: napríklad diela talianskeho neorealizmu alebo francúzskej novej vlny.
Usilovali sme sa preniesť naše poznanie do domáceho prostredia. V čase nášho generačného
nástupu už dozor vrchnosti ochaboval a my sme
túto situáciu využili.
Rok 1968 bol pre vás obzvlášť smutný. Zastavil vašu naplno rozbehnutú kariéru. Prečo sa tak stalo?
Ja som napísal výzvu k nenásilnému odporu
a doniesol ju do Smeny, časopisu mládeže. Radili
mi nepodpísať ju. Nesúhlasil som, lebo ak som
vyzýval, nemohol som ostať skrytý. Článok vyšiel
s plným menom a na 20 rokov ma vyradil z tvorivej práce, lebo mi ho „normalizátori“ zakaždým
otĺkali o hlavu . Musím poznamenať, že som svoje gesto nikdy neoľutoval.
„Film v straníckej štruktúre nepatril vtedy do rezortu kultúry,
ale ideológie.“
Nálepka na vašom mene mala označenie:
„nežiadúci režírovať celovečerné hrané filmy z dôvodu orientácie na západné vzory
a buržoáznu ideológiu“. Ktoré boli tie vaše
západné vzory?
Kinematografia západného sveta vtedy
a dnes – to je nebotyčný rozdiel. Vtedy talianske,
francúzske, švédske filmy prezentovali príbehy
KINEMATOGRAFIA
s hlbokým humanistickým poslaním a zámerom
zobraziť podobu súčasného človeka a sveta, zaoberali sa všeľudskými problémami, nastoľovali
otázky zmyslu života a boli neobyčajne kritické
k vlastnému „buržoáznemu“ prostrediu. Boli
naplnené pátosom zobrazenia pravdy o človeku a jeho situácii v modernom svete. Niektoré
prúdy filmového umenia sa priamo napájali zo
sociologického prieskumu svojho prostredia,
napr. taliansky neorealizmus bol až veľmi ľavicovo orientovaný, spodoboval ľudí utláčaných
spoločenským systémom, a vo švédskom a francúzskom filme sa nastoľovali myšlienky a úvahy
o zmysle ľudského života. Teda otázky, ktorými
sa zapodievala tzv. veľká literatúra. Pokúšali sme
sa v rámci daných koľají klásť podobné otázky
a odpovedať na sociologické problémy našej
vlasti filmom. A tam sme narazili na odpor, lebo
to bolo „explosive“ a zaváňalo nepríjemnou
pravdou nahliadania aspoň kľúčovou dierkou
do „trinástej komnaty“, kde sedela spútaná
pravda o našej spoločnosti. To bol ten skutočný
„hriech“. Ja som obdivoval predovšetkým Rosseliniho, Bergmana, Jean-Luc Godarda, Antonioniho, Bunuela a ostatných, ktorí sa nebáli zobraziť
drsné stránky ľudského života.
Akou činnosťou ste vyplnili tých dlhých
dvadsať rokov?
Písaním scenárov, z ktorých niektoré sa
podnes nerealizovali, poéziou, režíroval som dokonca divadelnú hru Tennessee Williamsa: Kráľovstvo na zemi v divadle v Nitre. A po svojom
preložení do dabingu najmä tvorbou pre dabing,
čo reprezentovalo možno aj vyše stovky pretlmočených snímok. Dabing bola pre mňa perfektná
škola dialógov i filmovej skladby.
Keďže dnes je už prístup k archívnym materiálom, dopátrali ste sa, kto stál za vašou
nútenou tvorivou odmlkou?
Nepátral som. Iba jeden kolega sa mi sám
priznal, že bol poverený Ústredným výborom KSS
ideologickým dozorom nado mnou, aby som vraj
„neskĺzol zo správnej cesty“. Môj priateľ, minister, ale najmä básnik Miroslav Válek, keď som
uňho osobne loboval vo svoj prospech, mi povedal, že moji nepriatelia nesedia na ÚV, ale na
Kolibe. Povedal mi aj pre mňa novú vec, že film
v straníckej štruktúre nepatrí do rezortu kultúry,
ale ideológie.
Voľakedy bol náš, slovenský dabing zaznávaný a pri porovnávaní s českým nedopadol
vždy dobre. Akú má podľa vás úroveň dnes?
Myslím si, že dnes je to naopak. Slovenský
dabing je poctivejší, bacil komercionalizácie ho
ešte natoľko nezasiahol. Mám pocit, že sa u nás
stále ešte dabing chápe ako umenie, nie len ako
šanca dobre (a rýchlo) si zarobiť. Zásluhu na tom
má i fakt, že naši herci nemajú možnosť doma,
na Slovensku, vyžiť sa v umeleckom filme, a tak
svoje nesporné umenie odovzdávajú dabingu.
Škoda, že sa nenakupuje viac skutočne umeleckých zahraničných filmov, lebo takto ani zrelé
umenie slovenských dabingových tvorcov nemá
priveľa príležitostí skutočne zažiariť. Ak však raz
začas takú šancu dostane, naše dabingové umenie dokazuje svoju vysokú úroveň.
Hneď po „nežnej revolúcii" ste sa stali
predsedom Slovenského filmového zväzu,
predsedali ste Komisii pre kinematografiu vo fonde Pro Slovakia, neskôr ste boli
v poradnom zbore riaditeľa filmových štúdií
na Kolibe. Nedalo sa zabrániť drancovaniu
a napokon aj zániku Slovenského filmu?
Jubilujúci filmár v rozhovore s našou bratislavskou
spolupracovníčkou
Dalo. Keby sa bolo chcelo. Ale rozkol dvoch
silných skupín filmových tvorcov, ktorí neboli
schopní sa zjednotiť na spoločnom projekte privatizácie, umožnil tretiemu subjektu, aby sám
Kolibu sprivatizoval. Presne podľa pravidla: kde
sa dvaja bijú.... Môj návrh, aby zo zákona vznikol Filmový fond, ktorý by vlastnil Kolibu a z jej
výťažku pomáhal financovať pôvodnú tvorbu, sa
neujal a zapadol pre účelový (dodatočne veľmi
priehľadný) nezáujem vtedajšieho Ministerstva
kultúry a aj Zväzu, ba aj poslancov vtedajšieho
parlamentu.
V roku 1996 sa vám podarilo nakrútiť svoj
druhý „porevolučný“ film Jaškov sen, ktorý
sa pokladá za vrchol slovenskej ponovembrovej filmovej tvorby. Chápete to ako istú
satisfakciu za krivdy z minulosti?
Ja nepociťujem nijakú krivdu. Rozhodol som
sa slobodne podpísať svoju protiokupačnú výzvu
plným menom. Prehrali tí, ktorí ma „potrestali"
za to, že som si dovolil slobodne hovoriť v čase,
keď sa za to trestalo. Teší ma, že prevrat priniesol slobodu a aj teraz môžem slobodne hovoriť
o tom, že sa mi nepáči likvidácia slovenskej kinematografie, ktorá v tej „neslobode" (1945–
1989) vydala svoje najkrajšie a trvalé plody,
navzdory reálnej ideologickej pohrome, v ktorej
tvorila a mohla tvoriť vďaka 100-percentnej finančnej účasti štátu. Neboli by ani Uhrove, ani
Jakubiskove, ani Hanákove či Havettove filmy.
A moje tiež nie. Dnešná pohroma „darwinovského kapitalizmu" je oveľa zhubnejšia a slovenskú
kinematografiu bez fanfár pochováva. Hovorím
to smelo a „odvážne", lebo už pre môj vek nie je
priestor na moje „potrestanie". Ale aj keby bol,
budem myslieť slobodne i naďalej.
Váš film Drak sa vracia je medzi dvadsiatimi
filmovými dielami, reprezentujúcimi Slovensko, zaradenými do archívov UNESCO v Paríži. Aký je váš postoj k tomuto oceneniu?
Teším sa tomu a pýšim sa tým. Ale trpkosť
ma preniká pri pomyslení, akú šancu pri reprezentovaní Slovenska filmovým umením sme premrhali pri zbabranej „privatizácii" Koliby. Veď
všetky tie filmy vznikli v období, ktoré sme tak
nežne povalili. A čo odvtedy? Toto porovnanie
ma trápi najviac, i keď sa slovenskej kinematografii predsa len podarilo niekoľko dobrých diel.
Je ich však žalostne málo a nie v hranej tvorbe.
Vstane z popola nová slovenská kinematografia?
Neprestanem v to dúfať.
Vaším obľúbeným žánrom vždy bola i zostala balada. Prečo? Pre ten skrývaný smútok
či tajomno?
Život na Slovensku bol po celé stáročia
ťažký a bolestivý. To sa odrazilo v jeho ľudovej
tvorbe a tam dominovala balada. Vpád Turkov,
poddanstvo, ponižovanie národné i sociálne, to
formovalo črty slovenského pocitového sveta,
kde „krivda za stôl sadla a pravda u dvier žobre“. Najkrajšie výtvory slovenskej poézie sa nesú
v tomto tóne. Moja najobľúbenejšia báseň „Zakliata panna vo Váhu a divný Janko“ od Janka
Kráľa, ktorú som čítal v ranej mladosti, ma pod-
„Slovenský dabing je poctivejší,
bacil komercionalizácie ho ešte
natoľko nezasiahol.“
nes uchvacuje. Je to akási esencia toho, čo som
popísal, popretkávaná témou mne veľmi blízkou:
túžbou po láske, ktorá sa nemôže uskutočniť.
Snivé pradivo tejto básne ma opantáva podnes.
Z tohto prameňa pijem vodu, je to domáci zdroj,
ktorý už v čase svojho vzniku dosiahol vrcholky
svetovej poézie. Keby sa Janko Kráľ narodil v Anglicku, bol by dnes vedno s Percy B. Shellym a lordom Byronom na svetovom Parnase. Ale že sa
narodil a žil tu, bolo jeho osudom, že ho pochovali v spoločnom hrobe na podnes neznámom
mieste. Ako Mozarta.
Ako sa vám žije teraz ako pracujúcemu dôchodcovi?
Som obklopený knihami, priateľmi a ešte
stále som aktívny v mojom milovanom remesle. Prednášal som na Univerzite Cyrila a Metoda
v Trnave, v súčasnosti na Akadémii umení v Banskej Bystrici a prevažne sa venujem dabingu,
ktorý mi kedysi vymerali normalizátori „za trest“.
V práci s hercami teraz znova ožívajú moje
mladícke sny a potešenie z kinematografie. No
a vydal som zbierku poézie. Poézia, na rozdiel od
filmu, sa dá pestovať aj bez kapitálu. Tak som sa
k nej, svojej milenke, vrátil.
Anna Slavíková, foto: Ladislav Lesay
slovenské korene
21
SPOMIENKA
„Prst boží – či diablova ruka zmietla podtatranskú dedinu. Za šesť hodín zhorela do tla.“ Tak začína kapitolu 17. júl 1931 vo svojej knihe Pod Tatrami maliar
Važca Jan Hála, ktorý sa sem prisťahoval z juhočeského mestečka Blatná 1. 8.
1923 a zostal tu až do svojej smrti 17. mája 1959. Bohužiaľ, touto kapitolou knihu
aj končí. Odcitujme si ešte dve posledné vety kapitoly, aby sme videli gejzír citov,
ktoré vyvolala táto smutná udalosť: „Umrelo, umrelo tu moje potešenie, radosť
moja je tu pochovaná – po cintoríne chodím a neviem, neviem, kam pochovať svoj
smútok a žiaľ. V srdci ho musím uložiť – niet miesta, kde by som ho pochoval.“
Spomienka na 80. výročie požiaru vo Važci
Táto kniha, ktorá maliara Hálu radí i na spisovateľský piedestál, sa stala svojím úprimným vyznaním
ku kráse a láske k ľuďom rázovitej dediny Važec vzácnym príkladom vzťahu umelca k svojmu dielu. Už v písomnosti z roku 1928 to lakonicky zhodnotil slovami,
že tu našiel to, čo v živote hľadal. Kniha, ktorú vydal
Tranoscius v Liptovskom Svätom Mikuláši v roku 1944,
je nielen etnografickým skvostom, bohato ilustrovaná
malebnými kresbami, ale svojou írečitou slovenčinou
vzbudzuje úctu a aj trochu závisť, že maliar stihol prežiť
pred požiarom jeden úsek života, ktorý nám z dnešného pohľadu pripadá hodne romanticky. Preto ma
potešila informácia, že už v roku 1994 za prispenia
Matice slovenskej bolo vo Važci pri Galérii Jana Hálu
otvorené Obecné literárne múzeum, kde sú sústredené
písomnosti J. Hálu. Jeho rozsiahla literárna a ilustračná
tvorba, hlavne pre deti, v časoch, kedy ešte neexistovali
školení ilustrátori a schopní maliari sa dali spočítať na
prstoch jednej ruky, k tomu zakladá plné právo.
Zásluhou dcéry maliara pani MUDr. Jeleny Hálovej,
ktorá stále hovorí krásnou, ľubozvučnou slovenčinou,
máme možnosť prečítať si otcov spomienkový článok
na starý Važec, uverejnený v Slovenskom východe
niekoľko mesiacov po požiari. Je to láskavé zhrnutie
všetkého krásneho, čím ho Važec očaril. Na jeho konci
chýba však príčina tejto spomienky. Tú sa snáď pokúsil
zobraziť na olejovom obraze (44 x 60 cm) z roku 1931,
publikovanom v monografii pod názvom „Važec po
vyhorení“. Videl som ho osobne v súkromnej zbierke
a musím povedať, že som mal pocit, akoby sa umelcovi
nechcelo do maľovania tej spúšte: ohorené pahýle pecí
vyhorených domov a tých pár nedotknutých chalúp
sa zlievajú do akéhosi mdlého náznaku siluety Važca,
ktorému dominuje zachovalý kostol, s potlačenou bielobou, tak výraznou na iných obrazoch. Je to nechcený
obraz... V súvislosti s požiarom Važca sa v tomto roku
na pražskom trhu s umením objavil podstatne zaujímavejší obraz s názvom „Kominár“ (33 x 56 cm), taktiež
z roku 1931. Je to určite umelcovo memento na zánik
starého Važca po požiari, keď od podtatranskej dediny
odchádza šťastie, v symbolickom zobrazení kominára
a v priesečníku sa pomyselne stretá s dymiacou lokomotívou uháňajúceho vlaku, symbolizujúceho civilizačný pokrok, ktorý postupne likviduje stáročné ľudové
zvyky. Obraz je namaľovaný v zimnom období a silueta
Vysokých Tatier s milovaným Kriváňom sa spája s ľadovo zasneženou pustatinou, po ktorej rezko kráča čierny kominár s neodmysliteľnou metlou na pleci. Čierny je aj vlak s uháňajúcou lokomotívou. Len farebne
nereálne červenooranžové budovy železničnej stanice
snáď symbolizujú náznak šťastia do budúcnosti. Ne-
22
slovenské korene
typický obraz majstrovsky namaľovaný pôsobí chladne, ale len málokto si uvedomí jeho výtvarné kvality
a hlavne jeho hlboký citový podtext. Keďže považujem
obraz v tvorbe Jana Hálu za významný, dovoľujem si
ho publikovať medzi takými galerijnými obrazmi ako
sú obrazy „Priadky“ z roku 1929 a „Uspávanka v poli“
z roku 1935, mimochodom prvý raz reprodukovaná
pred verejnosťou. Obraz „Priadky“, olej na plátne 80
x 100 cm je zavŕšením šesťročného úsilia prvej fázy
pobytu, kedy po príchode do Važca bol fascinovaný
dievčatami v krojoch, ktoré si podvečer po tvrdej práci
našli čas, aby v tzv. kúdeľnej izbe priadli spoločne ľan.
K zobrazeniu tejto udalosti vznikali jednotlivé kresby,
akvarely, skice obrazov ako aj samostatné obrazy zobrazujúce jednotlivé priadky, ktoré boli skutočné a mali
svoje mená. Dokonca v roku 1928 vznikla predvarianta
tohto obrazu a je reprodukovaná v každej autorovej
monografii. Neskoršie varianty vznikli aj v 30. rokoch
(jednu vlastní i SNG v Bratislave) a posledná známa je
z roku 1956. Obraz nádherne vystihuje atmosféru, keď
si mladé a krásne dievčatá nielen rozprávajú príhody pri
pradení, ale sa aj tak trochu predvádzajú mládencom,
ktorí ich nenápadne pozorujú.
Obraz „Uspávanka v poli“, olej na plátne 100 x
115 cm je jednou z najlepších ukážok maliarovho umenia po vyhorení Važca. K obrazu existujú 3 listy, ktoré
potvrdzujú jeho výnimočnosť. V jednom z nich autor
oslovuje čerstvého majiteľa, aby si smel pozrieť obraz,
keď pôjde okolo jeho bydliska, v druhom vzdáva hold
kráse obrazu riaditeľ košického múzea dr. Polák s tým,
že by obraz okamžite prijal do zbierky, a v treťom si
obraz rezervuje na veľkú výstavu slovenského umenia
do New Yorku v roku 1938 štátna komisia. Obraz je
skutočne monumentálny, čo podčiarkuje i reprezentačný blondelový rám. Námetom je matka uspávajúca dieťa v košíku zababušené do vyšívaných periniek
a rozprestierajúca dáždnik, aby chránila dieťa pred vetrom a jesenným slnkom. Sedí priamo na poli oblečená
do važeckého kroja a bosú nohu má vysunutú. Tá je
tak plasticky namaľovaná, že pozorovateľ nadobúda
presvedčenie, že noha trčí z obrazu. Maliar však tento
dojem stlmuje ružovočervenou a zemitou farebnosťou,
ktorou prestupuje celý obraz. Aj druhý plán zobrazujúci vyberanie zemiakov na poli je hodne epický, ale
je náznakovitý a taktiež podriadený jednotnej farebnosti. Tradičné Tatry v pozadí horizontu sú namaľované
do podvečernej nálady. Na záver možno povedať, že
uvedený obraz je vrcholným dielom majstra Hálu a spomienka na vyhorený starý Važec je prekonaná maximálnym tvorivým úsilím umelca.
Marián Hodoš, repro: autor
SPOMIENKA
Jan Hála
Jan Hála „Uspávanka v poli“, olej na plátne, rozmer 100 x 115 cm, rok 1935
Jan Hála: Ako bolo vo Važci pred požiarom
Bývalo krásne v starom Važci! Chalupy skoro
všetky boli ešte z dreva, ich sivé šindľové strechy
sa leskli na slnku ako strieborné. A medzi tým
chalúpkami bielymi, šedivými, a starobou už čiernymi svietili pestré farebné kroje, znel tu vždy
spev, bolo tu plno pohybu a práce.
Chalupy sa tlačili jedna na druhú, v každom
dvore nové a nové domčeky sa tisli na seba podľa
toho, ako sa rozrastal a množil rod, ktorý v tom
dvore sa bol usadil.
A chalupy važecké boli pekné. Mali krásne
proporcie, nie vymyslené, ale inštinktívne uhádnuté, niesli na sebe ešte ráz pôvodnej kultúry
ľudovej. Niektoré boli až 150 rokov staré. Vo
Važci tiež si chalúpky vážili! Ženy každý rok pred
Veľkou nocou – pred sviatkami veľkonočnými –
mazali hlinkou ich steny, rozrobili farbu a znova
omaľovali okienka, natreli vápnom podmurovku
a pri zemi ju ohraničili čerňou zo sadzí urobenou.
Vo Važci sa ani nehovorilo chalupa, skôr
izba. Stavajú si izbu. To bol vlastne važecký dom,
tá izba. Že tam bol aj pitvor – čiže predizba a komôrka, to už sa ani nepočítalo.
Chalupy nemali komíny. Tak dym jednoducho išiel z pece na pôjd a pomaly sa predieral
cez šindeľ von. Pod strechou sa usádzali sadze
a konzervovali tak šindeľ, že mohol vzdorovať
poveternosti a vydržal až 30 rokov! Na pôjde –
pod strechou – mali Važčania zavesenú slaninu.
Bolo tam vždy niekoľko bokov z bravov, ktorých
v zime zabíjali. A slaninka sa tam pekne hriala
a údila ako nikde na svete. Drevená strecha dobre vetrala, dym pravidelne údil a keď sa išlo v lete
na lúky, nikto si nepochutnával na lepšej slaninke
ako Važčania. Však tiež dnes už spomínajú, že
takej slaninky už nikdy vo Važci nebude. Nuž, čo
robiť! Ale neboli tie drevené chalupy tak zlé, ako
sa vo svete odsudzujú. Mali ledačo do seba dobrého a praktického!
V starom Važci nebolo stromov ako v iných
dedinách a kto prechádzal krajom, každý sa tomu
divil, ale bolo tu predsa krásne. Starý Važec bol
šumný – pekný. Bola to dedina veselá, bodrá.
Prečo? Ľudia tu boli stlačení jeden na druhom,
jeden potreboval druhého, žilo sa tu ešte patriarchálnym spôsobom. Detí všade v každom dvore
sa batolilo a popelilo v každom kúte, vozy a zvie-
ratá medzitým, ale nič sa nikomu nestalo. Žilo
sa v starom Važci vlastne na ulici. Každý dvor, to
bola vlastne ulica verejná, pretože dvor nepatril
nikomu. Každý majiteľ domu bol vlastníkom len
toho miesta, ktoré bolo pod jeho domom, až po
odkvap. To pred domom a okolo domu už nebolo
jeho. A tak nikto ani si nič neohradzoval, nikde
neboli vráta pri dvore, to bolo verejné. A všetci
susedia mali na to právo. Keď dievčatá trepali ľan,
keď gazdinky ľan česali, keď ho sušili alebo buchkali – všetko robili pred domom a hlavne na ulici. Drevo skladali gazdovia, keď ho priviezli, pod
okná na ulicu a tam ho aj rúbali – a za starších časov sa tak robilo aj s hnojom. Mal teda celý život
v starom Važci ráz viac verejný – otvorený. Nebolo
tu intimity a samotárstva, každý videl každému
do taniera. A nerobil sa ani rozdiel medzi zámožným a chudobným. Aj ten najbohatší gazda vo
Važci sa najedol tej istej švábky na večeru ako ten
najchudobnejší. Hlavne v kuchyni nebol rozdiel.
Varilo sa v každom dome skoro rovnako jednoducho a prosto. Po celý týždeň švábka, čiže zemiaky,
len v nedeľu bola na obed bravčovina – bravčové
mäso – a rezance v polievke.
slovenské korene
23
SPOMIENKA
Jan Hála „Kominár", olej na plátne, rozmer 33 x 56 cm, rok 1931
Starý Važec, tak husto obývaný, bol ako úľ.
Žilo tu množstvo ľudí na kope a všetci sa pohybovali, pracovali, spievali. Temperament, aký tunajší
ľud má, nedával nikomu zaháľať. Chlapi dbali na
prácu okolo hospodárstva, ženy zas hlavne na
plátno. To bola tiež ich najväčšia robota i radosť.
Od jari do jari točil sa život važeckej ženy okolo
výroby plátna. Na jar siali ľan, potom ho pleli, potom trhali, rafali, namáčali v močidlách a zase sušili, buchkali a na trliciach trepali, česali a až potom priadli z neho nite a tie zase prali a sušili ako
pradená a po tejto dlhej príprave mohli nakoniec
tkať plátno. Keď prichádzala jar, tak v marci –
apríli, v každej chalupe sa postavili krosná, čiže
stav a až do neskorých hodín nočných bolo vidieť
okienkami, ako sa skláňajú v tieni unavené hlavy
a ako oblé paže v rukávcoch prehadzujú člnok.
Pravidelné búchanie stavov otriasalo drevenými
chalupami, keď už celá dedina dávno spala.
Najútulnejšie ale bolo v starom Važci na jaseň
– na jeseň. To ožívali ulice, dedina plnila sa ľuďmi
a zvláštne čaro jesenných dní vchádzalo medzi tie
milé chalúpky. Ľudia zháňali na zimu živobytie,
zásobovali sa drevom, pivnice bývali plné švábky
– zemiakov, gazdovia zarezávali ovce, husi tučneli, predávali sa voly, pili sa oldomáše alebo litkupy
– šumela dedina v taký čas životom, bolo v nej
veselo a teplo každému. A ľudia boli spokojní.
Jedného rána vždy to bolo, naraz bola dedina pod snehom Čierne strechy akoby cez noc sa
prezliekli do čistého rúcha, ulice zapadli, okienka zaduté – z mnohých bacuľaté tváričky detí sa
usmievali – a ticho, tichučko bolo – ako v hniezde si sedela dedina a kto nemusel, od pece päty
nevytiahol! To bývali krásne zimné rána, keď
rozliehal sa po uliciach pozdrav ozvenou, keď
na nedotknutom snehu žiarilo slniečko a obloha
ako vyleštené zrkadlo smiala sa na tú novú zimu.
Gazdovia povyťahovali vlačuhy – sane – zapriahli
červené voly a hajdy s trusom na pole. Jeden začal a už sa nezdržal nikto, všetky vozy vyrukovali
a bolo to výskotu na uliciach. Hejso-há-ho-hó
pokrikovali furmani na vozy, ženy predbiehali za
nákupom, za prácou, deti so sánkami na vyšný
koniec sa zbehli a zima v plnej kráse a bujarosti
začala vystrájať.
A bujaro sa dokázali ľudia zabávať. Keď tak
bola svadba alebo cez fašiangy, to dunela chalupa spevom a výskotom a tancom sa len triasla.
Však už to nebude, aby k slávnostnému sprievodu svadobnému stáli tie milé chalúpky s malými okienkami a čiernymi štítmi stráž! A nebudú
už zasnežené strechy tak hriať, už nebude toho
tepla a tej družnosti v dedine, nebude ani toľko
smiechu a radosti, nebude tých večerov, kedy sa
rozospievala celá dedina, až len tak hučala.
A kde sú tie zimné podvečery, keď sotvaže
sa zotmelo, už bolo vidieť schádzať sa priadky do
čarovných izieb. Kúdelná izba, to bola svetnica,
kde spoločne dievčatá priadli každý deň. Tam sa
schádzali už v podvečer. Každá priniesla so sebou
poleno pod pazuchou, aby tam mali teplo. Keď
prišli, pekne sa upravili, vysúkali rukávce pod zrkadlom, prečesali si vlasy a zasadli ku kúdelám.
A hneď tu bol spev, aby nebola dlhá chvíľa.
Niet krajšie dievčatá
ako Važčančatá,
majú čierne oči
ako havrančatá.
Ej, prežívala ešte poézia starej ľudovej kultúry vo Važci, aj keď už okolo neho jazdili medzinárodné rýchliky, keď fučali jeho hlavnou ulicou
parádne autá a nad jeho zvetralými strechami
duneli aeroplány.
A preto práve bol starý Važec taký krásny.
Slovenský východ, 22. novembra 1931
Bývalo pekne vo Važci, keď na jar osychali
cesty, keď z vlhkých striech sa dymilo a keď návršie nad dedinou zelenalo trávou. Tu bola rozkoš
posadiť sa niekde na drevá pred chalupou a pozorovať deti v pestrých šatôčkach oblečené, ako
sa hrajú na trávniku pri Váhu, ako medzi husami
a zlatými húsatami svietia ich biele košieľky ako
červené farby žiaria na šatkách a sukničkách.
Ovce sa popásali na stráňach, cingot ich zvoncov sprevádzal hlasy oráčov všade po poliach
roztrúsených. To na Tatrách ešte bielych ružové
a modré farby čarovalo slnko a celý kraj pestril sa
farebnými krojmi pracujúcich ľudí.
V taký čas bývala dedina prázdna, všetko
bolo na poliach. Len večer zase ožívala, keď vozy
zostupovali do jej ulíc, keď ženy a batohy na
chrbtoch a oráči pri vozoch sa navracali.
A tak aj v lete. O senných robotách – pri kosení sena – všetok národ – všetci ľudia akoby sa
odsťahovali na lúky, až 3,4 hodiny vzdialené. To
doma potom zostali len deti a starí ľudia. V ten
čas bývalo v dedine strachu z ohňa najviac. Obvykle všetko bolo od slnka vysušené, vo väčšine
chalúp nikoho doma a deti ľahko mohli zapáliť.
24
slovenské korene
Jan Hála „Priadky", olej na plátne, rozmer 80 x 100 cm, rok 1929
LITERATÚRA
„ŽIVÉ“ LITERÁRKY ALEBO
SLOVENSKÍ AUTORI PO ČESKY
Štyria slovenskí spisovatelia mladej a strednej generácie – Laco Kerata, Marek Vadas, Vlado Janček a Lucia Piussi navštívili v lete Prahu, aby
v rámci projektu Živých Literárek čítali v Café Divadla Bez zábradlí vlastné texty a priblížili českému publiku literárne dianie na Slovensku.
Ako malý závdavok priniesli české Literární noviny 2. júna 2011 vo svojom 22. čísle ukážky z ich kníh.
4 X ZPOZA ŘEKY MORAVY
Laco Kerata: Zlý herec
Román Zlý herec rozpráva smutne ironický príbeh smoliara a nešťastníka, bratislavského dabingového herca Timoteja Vráka, ktorý je tragikomickou obeťou svojej profesie, rodiny, spoločnosti a vlastne
tak trochu aj samého seba. Laco Kerata (1961) nie je len prozaik, ale tiež básnik, herec a dramatik.
Je absolventom divadelnej réžie na bratislavskej Divadelnej fakulte VŠMU. Počas štúdia režíroval hru
v martinskom Divadle SNP. Jednu sezónu pôsobil v trnavskom divadle ako herec a režisér. V roku
1991 s Blahom Uhlárom a Milošom Karáskom založili Divadlo STOKA, s ktorým sa ako herec, režisér
a autor zúčastnil mnohých festivalov a podujatí doma aj vo svete. V roku 1991 vydal básnickú zbierku
Hriešny spánok a v niekoľkých slovenských periodikách mu vyšli krátke prózy a poézia.
CASTING NA DABINGU
Asistentka z agentury MARS mu poslala
zprávu: „CASTING, DABING, AMERICKÝ FILM,
DOBYTÍ POSLEDNÍHO RÁJE 4, POSTAVA TŘETÍ
VOJÁK Z PLANETY X. ZÍTRA 14:00“
Americké kreslené filmy se nahrávají tak,
že nejdříve proběhne casting. Slovensky konkurz neboli výběr. V tomto případě hlasový.
Slovenský režisér si odhadem vybere na jednu
postavu tři dabéry. Se zvukařem nahrají ukázky
jejich hlasů. Musí je poslat do Ameriky, kde jiní
mistři zvuku u strojů s miliony páček, tlačítek,
grafů, obrazovek, světélek a kdoví čeho ještě
ty nadabované hlasy chytí, hodí je do skleněné
baňky, zapálí pod nimi plamínek, přisypou všelijaké horniny, koření, brouky, pijavice, výtažky
z nejrůznějších savců, šťávy, výkaly, tři zlaté vlasy děda Vševěda, chlup herce, který nadaboval
hlas v originále a váš nehet, a když to v baňce
pořádně zasyčí, váš hlas je ten pravý. Někdy se
stane, že na jednu postavu je zapotřebí házet
do baňky hodně, ale opravdu hodně slovenských herců. Může to trvat celé roky, než zasyčí
ten správný hlas.
Timo byl do asistentky z MARSu trochu
zamilovaný, a ona to, potvůrka, cítila, a podle
toho se k němu také chovala. Nadřazeně. Shovívavě nadřazeně, ale v tónu jejího hlasu bylo
kdesi v pozadí slyšet čubčí zaštěknutí. Timo netušil, že slečna asistentka z MARSu je těhotná
s ředitelem agentury.
Timo disciplinovaně nahrával svou větu:
„Mám elán za celou četu vojáků!“
Ještě jednou mu pustili originální hlas
amerického herce. Timo anglicky neuměl a ani
to nebylo potřeba. Měl se jen co nejvíce přiblížit tónu a rytmu originálu. Hlas originálního
herce byl o hodně vyšší a razantnější. Čím více
se Timo snažil, tím byl nejistější a křečovitější.
Slečna asistentka se za průhlednou stěnou do
režie sarkasticky ušklíbala. Své dojmy z Timova
projevu komentovala:
„Tenhle šmudla je teda pěknej nešika, viď?
Je na něm vidět, že je to starej nadrženej kanec! To až přijde Ríša Stanke, všichni se z něj
poserou. Už toho nech, Milane!“
Timo přes nepropustné sklo nic neslyšel.
Naštěstí. Režisér mu pokynul, že už to stačí,
sklonil se k mikrofonu a laskavě mu vysvětloval:
„Víte, že toho kresleného seriálu má být
sto osmdesát dílů?! To je přece top kšeft! Musíme si na tom dát záležet. Nebuzeruju vás
kvůli sobě, ale kvůli vám, chápete, chlape?“
„Jasně, jasně,“ přikyvoval Timo. „Děkuju
pěkně, děkuju.“
„Chce to elán, chápete?“ dodal Milan.
Asistentka doprovodila Tima až ke dveřím
a popřála mu překrásný den, Timo jí galantně
políbil ruku, usmál se jí do očí a odešel.
Asistentka potom přesvědčovala režiséra,
aby Timův hlas do Ameriky ani neposílal, ještě
si udělají ostudu. Režisér Timův hlas poslal. Aspoň bude do počtu.
Ve střehu, že se za ním někdo může rozběhnout. Nějaký syn, nějaká dcera, nebo nějaký
jiný příbuzný. Timo neměl zase tak špatnou fyzičku, neměl ani typické břicho muže středních
let a dokázal běžet slušným tempem. Jenomže
pohublý muž, který působil dojmem vetchého starce, upaloval jako trénovaný atlet, jako
nějaký běžec. Najednou uháněl dlouhými kroky a měl přitom podivně, trochu nepřirozeně
zdvihnutou hlavu. Prchal před realitou čestně,
s hlavou hrdě vztyčenou. Vřítil se do Zory, pivní
špeluňky na rohu Zahradnické ulice. Timo tam
vběhl za ním. Spousty chlapů uvnitř sledovaly
hokej a kouřily. Timo se rozhlédl po celé hospodě. Byl překvapený, že muže nikde nevidí. Rozběhl se na hospodské záchodky. Nebyla tam
ani noha, podíval se i do kabinek. Tiše vyšel
ze záchodu. Všichni se dívali na hokej. Servírka vrhla na Tima nepřátelský pohled. Něco se
jí na něm nelíbilo. V hokejovém zápase padl
gól. Špeluňka celá zařvala až se všechno třáslo.
Timo se lekl. Pomyslel si, že i muž-otec se asi
musel vylekat, a proto vyletěl jako poplašený
pták záchodovým okénkem.
ZASE OTEC
Když se Timo vracel městem domů, pocítil
těžkou únavu a zase chvíli přemýšlel o konci
své herecké kariéry. A potom zase spatřil toho
muže, který se tak nápadně podobal jeho otci.
Jakoby ten obraz v jeho hlavě pokaždé vyvolaly
mezní myšlenky. Nebylo jasné, jestli to byl skutečně jeho otec, nebo jen další jedinec, který
mu otce připomínal.
Timo se za tím mužem rozběhl. V tu chvíli
na konec své herecké kariéry na okamžik zapomněl. Muž si ho hned všiml, a zareagoval tak,
až to vypadalo, jako by byl celé dny ve střehu.
slovenské korene
25
LITERATÚRA
Marek Vadas: Pohádky z černé Afriky
Narodil sa prvého januára 1971 v Košiciach a do oblasti jeho záujmov patrí próza, literatúra pre deti
a mládež a publicistika. Absolvoval štúdium estetiky a slovenčiny na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pracuje v reklame. Knižne mu vyšli prózy Malý román (1994), Prečo sa smrtka smeje (2003),
Liečiteľ (2006). Spoločne s E. Erdélyim napísal knihy Univerzita (1996), Diabol pod čapicou (2002).
Deťom i dospelým sú určené Rozprávky z čiernej Afriky. Je milovníkom tohto kontinentu a literárnym
sprostredkovateľom jeho magického ducha. Venoval mu nielen spomínané Rozprávky, za ktoré dostal cenu Bibiany za najlepšiu a najkrajšiu detskú knihu, ale tiež súbor poviedok Liečiteľ, odmenených
cenou Anasoft Litera 2007.
Proč netopýři létají
jenom v noci
Za dávných časů žil v kamerunských horách
netopýr, o kterém se v celém lese povídalo, že
je nejlepším kuchařem ze všech zvířat. Když vařil
polévku, jídla ostatních tvorů se s ní vůbec nedala srovnávat.
Jednou za ním přišel na výzvědy potkan
a chtěl, aby mu netopýr prozradil tajemství svého kuchařského umění.
„Moje polévky chutnají tak skvěle proto, že
vždycky, když je vařím, tak se v nich párkrát vykoupu. My, myši, máme totiž voňavé a chutné
maso - stačí se tam trochu vymáchat, a jídlo je
hned takové, jaké má být.“
A že mu potkan moc nevěřil, netopýr mu
to hned předvedl. Rozdělal oheň, nalil do hrnce
vodu a nasypal zeleninu. Potom do hrnce sám
skočil a po chvíli z něho vyletěl. Voda ale v té
chvíli byla zatím jen vlažná. Když netopýr dovařil, společně s potkanem si na jídle pochutnali.
Potkan po obědě pelášil domů, aby se
předvedl před manželkou. „Uvidíš, jakou dnes
uvařím polévku. Ty jen klidně lež, pospi si, a až
to bude hotové, zavolám tě,“ řekl jí a udělal
všechno přesně tak, jak mu řekl netopýr. Dal na
oheň hrnec, nakrájel do něj yamy, cibuli a zelené fazulky, zalil to vodou a skočil do ní. Jenomže
z hrnce se už nedokázal vyškrábat. Jeho žena
spala, jak jí přikázal, a tak neslyšela jeho volání
o pomoc. Když se probudila, uviděla na ohni hrnec s polévkou a v ní plaval její uvařený manžel.
Hned běžela za Radou starších, která hned
zjistila, kdo za to může. Král potkanů rozkázal,
aby netopýra okamžitě chytili a přivedli. Netopýr se ale o všem dozvěděl a začal se skrývat
v dutinách stromů. Ven vylétal pouze po setmění, aby ho potkani, kteří po něm všude pátrali,
nemohli vidět. A dodnes létá ze strachu z potkaní pomsty jenom za tmy.
(podle pověsti kmene Bamileků, Kamerun)
Jak leopard ke svým skvrnám
přišel
Jednoho parného dne, kdy většina zvířat
spala v chládku a dokonce ani žádné ze šelem
se nechtělo lovit, procházela se znuděná hyena
bušem. Po cestě potkala želvu, a jelikož ji nikdy
nic dobrého na rozum nepřišlo, napadlo ji, že se
trochu pobaví na její účet. Chňapla želvu a jen
tak pro nic za nic ji vynesla až do koruny stromu.
Potom se dole u kmene skřehotavě chechtala,
protože želvy slézt dolů ze stromu nedokážou.
Když se želvě dosyta vysmála, nechala ji tam a
šla si svou cestou.
Za chvíli šel kolem stromu leopard, uviděl
na něm želvu a udiveně se jí zeptal: „Poslyš, želvo, odkdy ty šplháš v korunách stromů?“
Želva si mu postěžovala: „To hyena mě sem
vynesla a já se teď nedokážu dostat zpátky na
zem.“
“S hyenami by si se zahazovat neměla,“
řekl leopard a pomohl želvě slézt dolů. Vděčná
želva za odměnu vyzdobila jeho kožešinu nádhernými černými skvrnami.
Leopard po chvíli potkal u napajedla zebru,
která mu pochválila jeho novou kožešinu. Skvrny se jí strašně moc líbily, a tak jí prozradil, že
je má od želvy.
Žirafa se za želvou vydala a už zdálky na
ni volala: „Želvo, želvo, učiň mě, prosím tě, tak
krásnou jako leoparda.“ A želva jí na těle namalovala černé pruhy, přesně takové, jaké zebry
nosí dodnes. Když takhle vyparáděnou zebru
uviděli lidé, kteří pracovali na svých políčkách,
volali: „To je nádhera! To zvíře si musíme stůj co
stůj zkrotit!“ A snažili se zebru chytit. Ta jim ale
utekla do buše a od té doby se lidem vyhýbá –
bojí se, aby nepřišla o svoji svobodu.
O zebře a leopardovi se nakonec doslechla i hyena. Také ona chtěla být tak krásná jako
oni. Přiběhla za želvou, které se kdysi tak ošklivě
posmívala, a povídá: „Já chci být také krásná!
Udělej mě taky tak neodolatelnou jako je zebra.“
Želva na sobě nedala nic znát a dala se do
práce. Když skončila, povídá hyeně: „Tak a teď
se můžeš jít ukázat lidem.“
Hyena si pyšně vykračovala, ale jakmile ji
lidé uviděli, hned brali do ruky motyky, protože
byla ještě o hodně odpornější, než předtím. Lidé
volali: „Fuj! Podívejte se na tu ďábelskou potvoru! Zabijte ji!“
Hyena stáhla ocas a utekla před nimi. Zastavila se až pod chlebovníkem, kde ji skvrny na
těle od samé zlosti popraskaly a ještě více ji zohyzdily. Rozhodla se, že se želvě pomstí, ale už
ji nikdy nenašla.
(podle pověsti kmene Tumbuků, Malawi)
VLADO JANČEK: Kocourov
Predstaviteľ súčasnej slovenskej poézie, básnik a performer, narodený v roku 1974, je autorom zbierok
Motýľov a Kocúrov. Píše krátke básne, krátke prózy, divadelné a rozhlasové hry. Pre jeho tvorbu je
charakteristická poetická hyperbola, hra so zvukmi, rýmami a farbami slov ako aj svojrázny sarkazmus.
Je jedným z najlepších slovenských improvizátorov a mnohonásobným víťazom súťaží slam poetry.
Básnička pro pokorné děvy
Jen se drž růžence,
jen se drž litanií,
najdeš si mládence
ve Velké Británii
Recepce
Víno, ženy, zpěv a tanec,
tak si žije velvychcanec
Na trhu
„Čerešničky, čerešničky, čerešně,
za kolik jste?“
„Kilo euro, bereš, ne?
26
slovenské korene
II.
Ďábel číhá všade.
Odstup od nás, hade!
Básničky pro pokorné děti
(Zpěv, andělé a malá ukázka
z evangelia podle Lukáška)
III.
Nekuř, nelži, nekraď,
neber si vzor z reklam
čistý jako kapraď
ujdeš branám pekla
I.
Kdo se hodně modlí,
nemůže být podlý
VI.
První svaté přijímání
rozšiřuje vnímání.
LITERATÚRA
Lucia Piussi: Láska je slípka
„Láska je úplná chudera. Nechajte ju tak! Nesnažte sa jej pomôcť vstať z toho poníženia, do ktorého sa sama uvrhla a v ktorom tu tak hanebne pred vami kľačí ako žobráčka a spína k vám ruky.
Je zmyslov zbavená. Mala by sa hanbiť, ale ona sa naopak svojou nahotou ešte aj vystatuje! Ako
úchyl v lesoparku odhalí svoj kabát, pod ktorým nič nemá, na každého, čo ide okolo. Zvestuje
posolstvo svojich vesmírnych rozmerov! Láska je slepá sliepka…“ Úryvok z románu nás uvádza do
deja vo chvíli, kedy sa krásna a živočíšna bratislavská spisovateľka a scenáristka Lena po dlhšom
čase depresií už takmer zotavila z vášnivého, ale vyčerpávajúceho vzťahu s básnikom a alkoholikom
Karlom Postavom a cíti v sebe poryvy novej životnej sily. Autorka románu, narodená v roku 1971, je
herečka, speváčka a textárka skupiny Živé kvety, poetka, dramatička a spisovateľka.
Co ji začalo zajímat úplně nečekaně, za
čím otáčela hlavu jako slunečnice, až si to
musela sama uvědomit a přiznat, a vzápětí
i skrývat, byli mladí muži. No tohle! Pro Lenu
to bylo něco úplně nového a nevídaného!
Jenom co přestala zobat tabletky, okamžitě
se v ní probudil život. Pod antidepresivy spala celá její přirozenost celé dva roky útulným
zimním spánkem, zamražená jako jezero pod
ledem. A jen co led roztál, všude kolem bylo
jaro, svět se otevíral, veselé ryby živých představ začaly vystřelovat vzhůru. A tehdy se zčistajasna míhaly na hladině jejich erotické, nahé
záblesky a přepadávaly Lenu na každém rohu
jako malí bojovníci džiu džitsu.
Kdykoli se na rohu Panenské, když si to šinula domů z vydavatelství, vynořil muž v jejím
věku, nebo i mladší, podíval se na ni pronikavým pohledem, a dokud ho nedohnal synek na
koloběžce, krátce se na sebe zahleděli. Leně
se občas až zatajil dech. Jak byli tihle tatínkové najednou krásní! A odkud se brali? Byly
jich najednou plné ulice, jako kdyby vykvetli
se začínajícím jarem, někde je nabírali bagrem
a vysypávali z plných náklaďáků jako pevná,
zralá jablka každý den po škole po celé Bratislavě! Co se to s ní děje? Lena si v jediné vteřině, v náhlém závanu smutku, který jí prolétl
myslí, jako když vás prašivým křídlem ovane
holub, uvědomila pravdu. Že jí asi něco uteklo.
a je to nenávratně pryč. Táhlo jí hlavou, jak
a kam se rozkutálely všechna ta léta, ta jablíčka, zatímco sama slepě zbožňovala básníka
Karla Postavu.
Všichni její vrstevníci se oženili a zmizeli
kamsi do tepla vlastních rodin, a teď, když je
potká, připadají jí tak nějak krásnější, jakoby
ošlehaní větrem, spokojení a šťastní, s velkými, krásnými dětmi, se kterými si povídají tajuplnou kamarádskou řečí jako v pohádkovém
filmu, kam Lena nedosáhne, nemá nejmenší
šanci. Měla přímo zbožnou úctu před těmito
novými, dávnými kamarády a jejich uspořádaným, rovným životem, jak ve skutečnosti, tak
i na facebooku, ano, přesně tak správným, jak
má život být, a ne tím rozčepýřeným, rozházeným, divokým šílenstvím, jako byl její život –
jako když rozpícháte nožem polštář, až z něho
lítá všechno peří, úžasně, romanticky, jako
u Jakubiska, ale potom celá ta paráda stejně
splaskne a zůstane po ní jenom ten propíchaný, starý polštář.
Lena čas od času začínala cítit prašivý
smutek.
Ale život, ó, ten milosrdný doktor, poskytl
Leně v té chvíli další injekci proti bolesti. Tentokrát ne při psaní povídek, ale v podobě tučného honoráře za filmový scénář. Lena, která si
celá léta kupovala jen nezbytné věci a vydělávala sotva na slanou vodu, aby ve volném čase
mohla psát básně a svobodně tvořit, si najednou mohla dovolit pořádně provětrat šatník.
Mohla rozhazovat. A co je pro ženu větším
lékem proti depresím a smutku ze stárnutí, než
se trochu omladit? Vyhodit si z kopýtka?
A tak když šla Lena konečně, po všem tom
psaní o trápení a trápení s psaním na slavnou
premiéru svého prvého (a možná i posledního – kdo ví?) hraného filmu do matičky Prahy,
Prahy stoceckaté – matky všech odvržených
slovenských sirotků, když si šinula přes Bratislavu na nádraží, vypadala k světu. Vypadala
dobře. Jako úspěšná, svěží, sebevědomá žena
něco po třicítce. Jako když se pískne. Frajersky
a silně, bez prstů, jen tak mezi zuby. Nenápadně, ale stejně je to slyšet na celou ulici! Tak jí
to slušelo.
Premiéra se konala v útulném sále menšího
pražského kina Orloj. Jen co se Lena ubytovala
v hotelu, sotva stihla sprchu, už ji volal asistent producenta Sviteckého, milý a sympatický
člověk jménem Petr Kosa, kouzelný, až pohádkově maličký chlapík, že pro ni hned přijde.
Když Lena vyšla ze svého pokojíku a uviděla
jeho drobné nožičky poskakovat před recepcí
hotelu Salvator, náhle ohromenou ji napadlo,
že tento pan Kosa si snad jen odskočil od role
pikolíka z Hrabalovy knihy Obsluhoval jsem anglického krále.
Praha, Praha, Praha, kolem dokola ta nádherná, hrabalovská Praha...
... Hospoda zažívala divokou, radostnou
noční špičku, i s různými excesy štamgastů,
těch hrdinských žižkovských postaviček, které
zničehonic vykřikovaly své monology, jeden
přes druhého, až je občas číšník musel okřikovat a krotit, případně za límec – z legrace –
vyhazovat za všeobecného veselí ven. Všude
byl dým a pivo teklo proudem a celá atmosféra
byla tak útulná a vroucí, že kdo by chtěl teď
vstát a odejít do toho tichého, solidního světa
tam, venku, musel by být blázen. Lena si dokonce všimla černocha s půllitrem piva v ruce,
který seděl v rohu s úplně švejkovským výra-
zem ve tváři. Jako by ho tam, v tom rohu, vymaloval sám Josef Lada!...
Hosté se procházeli po hospodě sem
a tam, jako doma a občas si k nim dokonce někdo přisedl. Když se s Davidem (herec, s nímž
se potkala na premiéře – pozn. red.) dal do řeči
místní štamgast, ukazoval mu svou maďarskou
vojenskou čepici a tvrdil, že je z první světové války, seděli už s Lenou těsně vedle sebe
a občas se dotýkali stehny. A jako děti, když
se z lásky popichují, naschvál se těmi stehny pod
stolem k sobě občas tiskli nebo jemně přetláčeli a
docela zblízka se na sebe smáli, takže pro ty, kteří
přišli k jejich stolu, už vypadali jako dva holoubkové, po uši zamilovaní milenci, kteří si vzrušeně
cukrují v koutě, a staří štamgasti, kteří se k nim
nachomýtli, chápavě pokyvovali hlavou a chválili
je, jak jim to spolu sluší. David a Lena se tomu jen
smáli a naschvál na sebe koketně mrkali. Z hospody odcházeli až nad ránem a když David zavolal taxíka, skoro svítalo.
(Trojstranu pripravil, texty vybral
a preložil Ondřej Mrázek)
slovenské korene
27
literatúra
cesta raka
(Z knihy Petra Jaďuďa, ktorú vydal autor vlastným nákladom v Prahe v roku 2011)
Okná prepúšťali slnečný svit do každého kúta
priestrannej miestnosti. Pri stene stáli postele, kovové,
staré postele, s vyťahanými matracmi ktoré sa prehýbali
už iba pod myšlienkou, že by si mohol na ne niekto
ľahnúť. Vedľa každej postele stál malý kovový nočný
stolík. Názov nočný stolík bol v tomto prípade veľmi
výstižný, pretože napriek slnkom zaliatej miestnosti tu
v mysliach jej obyvateľov vládla trvalá tma. Na oknách
zasadené pevné mreže a zásada vždy dvoch na zámok
zamknutých dverí predurčovala názov pre celé oddelenie súčasťou ktorého bola aj táto miestnosť.
Zabezpečené, alebo tiež uzavreté oddelenie.
„Mami, bolí ma v krku, nedá sa mi prehĺtať a keď
sa chytím... aha, tuto, mám tu nejaké hrčky...“
Malý chlapec sa držal za krk a napínalo ho na kašeľ. Matka rýchle podišla k nemu, s láskou ho pohladila
po vlasoch a ustarostene mu ohmatala hrdlo.
„No to nič, máš iba trochu zväčšené uzliny, natriem
ti to alpou a zaviažeme hrdielko, dobre?“
Potom mu vtisla bozk na čelo a usmiala sa na syna.
„Ale teplotu určite nemáš, iba si sa napil niečoho
studeného. Urobím ti lipový čajík, s masielkom a medíkom, veď to zase rýchlo prejde... neboj.“
Čaj bol skoro hotový, zaparený lipový kvet rozvoniaval po kuchyni a na hrdle rozotrená alpa voňala
zase po mentole... tieto dve vône poznal Jakub veľmi
dôverne. Keď bol malý, ešte celkom malý, často trpel
na kašeľ a bolesti hrdla.
„Prosím ťa, maminka, nie tak silno!“ kričal Jakub,
keď mu mama zo starej plienky uväzovala na krk šatku.
„Vydrž, Kubko, musím to trochu stiahnuť, aby sa
ti hrdielko zaparilo a bolo v teple... ale už to bude...
už to bude...“
Jakub sa prebral zo sna a znovu chytil za hrdlo.
Bolo stále pevne stiahnuté obväzom, ale už nebolelo.
Krvou podliata jazva sa pomaly hojila.
„Za pár dní bude dobre“, pomyslel si Jakub, „jazva bude skoro celkom preč a s ňou aj tento hnusný
obväz.“
„Ale kedy bude preč z tejto miestnosti s mrežami
na oknách?“ Túto otázku si položil najprv sebe, potom
aj lekárovi, ktorý sa odniekadiaľ objavil pred ním. Ale
napriek tomu, že lekár bol veľmi ochotný hovoriť, nepovedal vlastne nič, iba kedy nosia jedlo, čo sa smie
a čo nie a hlavne na potrebu pravidelne užívať naordinované lieky.
„Lieky sú teraz pre Vás veľmi dôležité“ zopakoval
lekár a varovne zdvihol prst. Jakub ho vnímal iba povrchne. Na ničom mu už nezáležalo, svet sa pohodlne
zmestil do tejto izby a za tieto mreže. Ostatní pacienti
ho podchvíľou otravovali a Jakub si postupne začal uvedomovať vzájomný rozdiel medzi ostatnými pacientmi
a ním... on celkom určite nie je blázon... na rozdiel od
všetkých tých ľudí najčastejšie postihnutých schizofré-
28
slovenské korene
niou. Dni na tejto izbe plynuli jeden za druhým. Okrem
snažiacich sa ostatných pacientov o komunikáciu nejavil nikto o Jakuba záujem. Dostával pravidelnú stravu,
nemastné, neslané jedlá, čaj a vodu. A lieky. Zo začiatku prothiaden, neskôr bral melipramin, denne 250
miligramov. Ale ani tento liek veľmi nezaberal, takže
lekári pristúpili k liečbe hydiphenom. Až potom Jakub
úspešne upadal znova a znova do pokojných vôd života na zabezpečenom oddelení psychiatrickej liečebne.
„Dobré ráno, Jakub,“ povedal neznámy hlas.
Po štyroch dňoch pobytu na zabezpečenom oddelení psychiatrickej liečebne prebudil Jakuba muž
v bielom plášti, ktorý svojim chrbtom zakryl aj slnko za
zamrežovaným oknom. Mohol mať tak dva metre výšky a okolo stodvadsať kilogramov... proste veľmi dobre
stavaný chlap so širokým úsmevom na perách.
„Budem Vám robiť chvíľu spoločnosť... volám sa
Ondrej. Ondrej Klas.“
Jakub sa na neho nechápavo pozeral, to bol prvý
normálny človek, ktorý na neho za posledné dni vlastne prehovoril.
„Viete, prečo ste tu?“ opýtal sa lekár a skúmavo
sa zahľadel Jakubovi do tváre. Jakubova tvár bola nevýrazná a chvíľu musel premýšľať aby pochopil, načo
sa lekár pýta. Celú tú dobu premýšľania hľadel lekárovi
do tváre. Bola úzka a pretiahnutá. Špicatá brada jemne
zarastená niekoľkodňovým strniskom a ústa lemované
úzkymi perami. Oči hlboko posadené v padnuté a pod
očami tmavé kruhy. Vysoké čelo, veľmi vysoké čelo plynulo prechádzalo do výraznej plešiny. Lekár bol vychudnutý, plášť mu bol očividne o niekoľko čísiel väčší. Jakubov pohľad skončil na ošúchaných, ošúchaných bielych
topánkach, pričom si všimol, že lekárove nohavice, tiež
biele končia dosť vysoko nad topánkami.
„Viete prečo ste tu?“ opýtal sa lekár znova.
Jakub to samozrejme vedel. Už keď sa prebral
z bezvedomia v nemocnici mu to povedal psychológ.
Ten psychológ sa s ním rozprával dlho, veľmi dlho ale
to iba preto, aby sa dozvedel, že je babrák. Nemožný, neschopný a navyše teraz aj bláznivý babrák, ktorý
nevie úspešne dokončiť ani svoju vlastnú samovraždu.
„Viem“, Jakubov hlas znie ticho a trasľavo, „viem,
prečo som tu. Nepodarilo sa mi zabiť sa. Ale neviem
prečo, myslím... že som to veľmi chcel a že som sa aj
dobre pripravil.“
Lekár ho pozorne počúval. Ešte stále stáli pri zamrežovanom okne a pozerali sa von. Park okolo psychiatrickej liečebne sa pomaly prebúdzal do nového
života
„Isteže, pripravili ste sa dobre. Ale nepočítali ste
s tým, že vás niekto môže nájsť.“
„V nedeľu krátko poobede? Kto chodí v takej
dobe do pivnice?“
„Niekto sa už len našiel, kto tam v tej chvíli bol.“
Jakub sa zamyslel a zaváhal, či sa má opýtať. Nakoniec sa rozhodol.
„Kto ma našiel?“
Našli vás manželia Gondášovci. Na pohotovosť volal muž, Karol Gondáš.“
„Nepoznám žiadneho Karola Gondáša.“
„To je čudné, oni tvrdili, že vás poznajú...“
„To je naozaj čudné, opakujem, že žiadneho Karola Gondáša nepoznám.“
„Ani jeho manželku?“
„Blbá otázka. Nepoznám manželov Gondášovcov!“
„Manželka pána Gondáša vás dobre pozná. Hovorili, že počuli ako niekto ide dolu schodmi. Oni nastupovali práve do výťahu...“
„Boli tam na návšteve?“
„Nie, išli do svojho bytu.“
„No vidíte, netušil som, že mám za susedov manželov Gondášovcov.“
„Oni neboli vaši susedia, pán Pávek. To vy ste bývali v ich byte.“
Jakub nerozumel.
„Nebýval som v byte Gondášovcov. Býval som
v byte Veroniky Plavej.“
„Tým sa všetko vysvetľuje, pán Pávek. Veronika
Gondášová sa za slobodna volala Plavá...“
Jakubovi sa zatočila hlava. Celý svet sa mu krútil
ako na kolotoči a nie a nie sa zastaviť. Lekár ho pozorne sledoval.
„Veronika sa vydala... už koncom januára?“
„Áno, je to tak. Svadbu mali v sobotu a v nedeľu
poobede sa išli pozrieť do jej bytu. Mysleli si, že tam už
nie ste. Ale keď vstúpili do bytu zistili, že sa mýlili. Okno
bolo otvorené, na podlahu padal sneh. Na stole boli
kliešte a kúsok oceľového lanka. Rýchle prebehli byt a
keď vás nenašli, utekali do pivnice... ostatné už viete.“
9)
Po dvoch mesiacoch liečby preložili Jakuba na
otvorené oddelenie. Mreže na oknách už neboli, neboli zamknuté ani susedné dvere. Tiež po tomto čase
sa Jakub dostal po prvý krát vonku, na prechádzku do
záhrady ústavu.
Do tváre mu zasvietilo slnko posledných marcových dní. Vonku bolo nádherne teplo a Jakub sa zhlboka nadýchol. Sadol si na lavičku a bez myšlienok sa
obzeral okolo seba.
„Môžem si prisadnúť, pán Pávek?“ prekvapil ho
hlas za chrbtom. Prudko sa otočil. Pozeral sa do tváre
doktora Ondreja Klasa.
„Pokojne si sadnite, pán doktor... vy asi nie ste na
prechádzke“, pokúsil sa o mdlý žart.
„Nie, naozaj. Prišiel som za vami, pán Pávek. Rád
by som sa s vami porozprával.“
„O čo ide?“
„Hovoril som s vašou maminkou, pán Pávek. Rada
by vás videla...“
„To síce chápem, ale som tu, zavretý... a nechcem,
aby prišla sem za mnou.“
„Dáme vám priepustku za týždeň, za dva... zájdete za mamou... dobre?“
„Nemyslím si, pán doktor, že je to dobrý nápad.
literatúra
Nepôjdem na žiadnu priepustku. Ani za mamou, ani za
nikým iným. Mne je tu dobre!“
„Až príliš dobre, pán Pávek. My však v rámci terapie vás potrebujeme začať znovu zoznamovať so životom tam vonku, za plotom“, ukázal doktor rukou na
ulicu vedúcu okolo plotu ústavu.
„Ja sa nechcem zoznamovať. Už sme sa raz poznali a nedopadlo to dobre. Tu mám pokoj a nič iné
nepotrebujem!“
„Chcem sa opýtať, pán Pávek... nechceli by ste mi
povedať pravú príčinu, prečo nechcete navštíviť vlastnú
matku?“
Jakub sa zamyslel. V prvej chvíli chcel doktorovi
príkro odseknúť, ale niečo, čosi nedefinovateľné ho
v tom okamžiku zastavilo. Zadíval sa do diaľky a mlčal.
Lekár veľmi dobre vedel, že teraz nesmie prehovoriť
a že musí trpezlivo čakať.
Ticho trvalo niekoľko dlhých minút. Napokon sa
Jakub otočil k lekárovi a v očiach mal slzy.
„Nechcem, lebo... lebo sa príšerne hanbím...“
„To je dobre, pán Pávek, veľmi dobre. Nebudem
vás nútiť... možno, keď budete sám chcieť... potom mi
povedzte, dobre?“
Jakub iba nemo prikývol a do rukáva županu si
utieral slzy.
Uplynuli ďalšie týždne. Jakub stále užíval lieky.
A dávky sa zmenšovali veľmi nepatrne. Život v psychiatrickej liečebni plynul lenivo, pomaly, ale Jakub si zvykol.
Začal sa venovať manuálnej činnosti. V záhrade liečebne si nazbieral suché drevo, iba nie príliš veľké konáre a
potom dlhé hodiny z nich vyrezával malé figúrky.
Doktor Klas nechcel z počiatku túto Jakubovu aktivitu povoliť. Ale keď mu Jakub sväto - svete sľúbil,
že nožík chce použiť výlučne iba na vyrezávanie dreva,
ustúpil. Ale Jakub bol stále pod dozorom a vždy, keď
prestal pracovať, musel nožík odovzdať.
Drevené figúrky bizarných tvarov sa množili na Jakubovom nočnom stolíku a doktor Klas každý deň so
záujmom skúmal každú novú podobizeň.
Po dlhšom čase aj výzor figúrok nadobúdal príjemnejší, ľudský výzor. Lekár bol spokojný.
Na skupinových terapiách sa začal Jakub vyjadrovať súvislejšie a jeho postoje sa čím ďalej, tým viacej
blížili postojom zdravého človeka.
Na začiatku jesene roku 2002 si doktor Klas opäť
prisadol k Jakubovi na lavičku. V záhrade psychiatrickej
liečebne začali padať listy a Jakub občas prerušil prácu
na ďalšej figúrke a kochal sa krásnymi farbami začínajúcej jesene.
„Môžem si prisadnúť?“
„Pán doktor, vy vždy, posaďte sa“, pomkol sa Jakub na kraj lavičky a urobil lekárovi miesto.
„Ďakujem, Jakub. Ako sa dnes cítite?“
„Veľmi dobre, pán doktor. A nielen dnes. Zvykol
som si tu a som tu veľmi rád.“
„Všimol som si... ale... je čas na zmenu, Jakub.“
„Zmenu?“
„Áno, zmenu. Prostredie našej liečebne Vám dáva
pocit istoty, ste tu už deviaty mesiac a to je pridlho. Je
čas sa vrátiť do bežného života.“
„Bežný život mi nechýba, pán doktor, toto je pre
mňa bežný život, ktorý sa mi páči.“
„Jakub, ja vás chápem. Ale za celú tú dobu ste neprijali ani jednu návštevu. Maminka, dcéra i brat sa na
vás pýtajú a chcú sa s vami stretnúť. Vy však odmietate
s nimi hovoriť aj telefonicky. A to nemôže takto ostať.“
„Rozumiem, pán doktor. Ale všetci, o ktorých hovoríte patria ku svetu tam vonku“, ukázal Jakub neurčito smerom k ceste vedúcej vedľa plotu liečebne.
„Oni váš stav nezavinili, Jakub.“
„Nie, nezavinili. Ale ani mi nepomohli.“
„Nemali žiadne možnosti pomôcť vám. Nikto na
svete nemal tie možnosti. Vám sa zrútil svet a znovu ho
postaviť môžete iba vy, Jakub.“
„Ale ja už nechcem stavať žiadny svoj svet. Mám
tento... vyhovuje mi.“
„Placebo?“
„Uhm“, prikývol lekár.
„Som teda zdravý?“
„Ste zdravý, Jakub. Musíte sa vrátiť tam... vonku.“
„Mám strach, pán doktor.“
„Viem, Jakub. Ale porozmýšľajte nad vašou račou
cestou. My vás odtiaľto nevyhadzujeme, ale premýšľajte – vonku vás čakajú vaši príbuzní a iste mnoho ďalších
ľudí. Je čas začať odznovu.“
„Kedy mám odísť?“
„Pomaly sa na to vnútorne pripravujte. Akékoľvek
otázky vám hneď zodpoviem. Akékoľvek pochybnosti
vám rád vysvetlím.“
„Tak dobre, porozmýšľam.“
11)
Lekár sa zamyslel a jeho mlčanie Jakuba upokojilo. Sedeli mlčky vedľa seba na lavičke a Jakub sa vrátil
k vyrezávaniu svojej drevenej figúrky.
10)
Dlhé ticho prerušil lekár. Najprv zobral Jakubovi
figúrku z ruky a pozorne si ju prezeral. Náhle sa pozrel
Jakubovi priamo do očí.
„Cesta raka, Jakub.“
„Nerozumiem, pán doktor....“
„Vaša cesta, Jakub je cestou raka. Má svoje zákonitosti...“
„Aké?“
„Dosiahol ste úspech, Jakub. Bol ste známy, rešpektovaný, uznávaný. Mal ste veľa peňazí. Dobre ste
zarábal. Napokon sa musel dostaviť prirodzený obrat,
prirodzený pád... nikto nezotrváva na vrchole príliš
dlho....“
„Čo to má spoločné s rakom a jeho cestou?“
„Všetko, Jakub. Ako každý rak, začali ste cúvať.
Váš život sa menil, klesala vaša vlastná sebaúcta a tiež
sebadôvera. Aj to je prirodzené.“
„A ten rak?“
„Každý rak sa pohybuje cúvaním, Jakub. Podobne
ako vy. Ale každý rak sa pohybuje cúvaním vlastne dopredu. Tiež presne ako vy.“
„Stále nerozumiem, pán doktor.“
„Vaša cesta od doby, ako ste odišiel z banky
bola cestou úpadku. Tak ste to vnímal vy, Jakub. Ale
v skutočnosti ste išiel dopredu, učil ste sa rozumieť
sám sebe, žiť sám so sebou. Učil ste sa hľadať silu sám
v sebe, nespoliehať sa na iných.“
„Nezvládol som to, pán doktor.“
„Nezvládol, naozaj nie. Ale aj váš samovražedný
pokus bol súčasťou tej cesty, Jakub.“
„Chcete mi povedať...“
„Áno, to vám chcem povedať, Jakub. Vaša cesta
pokračuje!“
„Som ešte nemocný, necítim sa na to.“
„Nie, nie ste. Dávame vám už iba minimálne dávky liekov.“
„To nie je pravda, pán doktor. Stále hltám rovnako
veľa liekov.“
„To je placebo, Jakub.“
Lekárove priznanie Jakuba zaskočilo. Mlčky zobral lekárovi svoju ešte nedokončenú drevenú figúrku
a začal ju dokončievať. Ale po krátkej chvíli prestal
a zahľadel sa do diaľky, za plot liečebne.
Listy v záhrade psychiatrickej liečebne už opadali.
Fúkal ostrý a studený vietor, ktorý ich presúval vo veľkých hromadách z jedného konca záhrady na druhý.
Tráva ožltla, lavičky osireli.
Drobný dážď bičoval okná ordinácie doktora Ondreja Klasa. Svetlá končiaceho dňa už pohasli, ordinácia sa zaliala teplým teplom zo stolnej lampy, ktorú
doktor pred malou chvíľou zapálil.
„Tak som starostlivo uvážil všetko, čo ste mi povedal, pán doktor.“
„To som rád, Jakub... k čomu ste teda prišli?“
„Na jednej strane si myslím, že máte pravdu.
Na strane druhej... mám veľký strach.“
„Strach vrátiť sa do bežného života?“
„Áno, tiež z posmechu, súcitu, otázok...“
„Nič z toho nebude, Jakub. To, že ste pár mesiacov pobývali tu u nás v ústave, to vie málokto. Myslím,
že len vaši príbuzní a tí určite nemali dôvod a ani chuť
sa o tom komukoľvek inému zmieňovať.“
„Áno, aj ja si to myslím. Ale svojho strachu sa neviem zbaviť.“
„To je normálne, Jakub, ale nebojte sa, pomôžeme vám. Budete ku mne chodiť na kontroly. Zo začiatku každý mesiac... porozprávame sa a ak budete
potrebovať lieky, dám vám ich. Neskôr sa bude frekvencia vašich návštev u nás zmierňovať... nebojte sa,
neostanete na to sám!“
„Aha... tak to je dobre... určite sa k vám budem
rád vracať.“
„Kedy chcete odísť?“
„Nebudeme to odkladať. Zajtra sa rozlúčim
s kamarátmi spolupacientmi a napozajtra by som teda
odišiel.“
Lekár vstal a podával Jakubovi ruku. Jakub sa tiež
postavil a ponúkanú ruku prijal.
„Bolo mi cťou, poznať vás, Jakub. A kedykoľvek
vás veľmi rád uvidím... pravda, iba ak prídete po svojich“, pokúsil sa o vtip.
„Rád prídem, pán doktor a verte mi, určite prídem
po svojich...“
Stisk ruky obidvoch bol pevný a srdečný.
Vo štvrtok, 7.novebra 2002 ráno opustil Jakub psychiatrickú liečebňu. Ruch na ulici ho zaskočil
a chvíľu ostal stáť pri bráne do liečebne. Ale po niekoľkých sekundách odhodlane vykročil do ulice.
slovenské korene
29
krížovka
KRÍŽOVKA
Čo treba robiť, keď sa nám na ulici holub vyšpiní rovno na hlavu?
- (odpoveď nájdete v tajničke krížovky)
!
objemová
jednotka v
Egypte
prihováral
sa, prosil
1
kozácky
ná!elník
ruská rieka
!as" kikiríkania!
zna!ka
vápnika
za!iatok
anal#zy
(horská)
ro$a
obrobená
kopaním
(1776-1856)
!
lalotanie
detí
na policu
písmeno: Y
slovom,
skrátka
jadro
psoty!
kl......,
kengury
zni!ila
b#va vo
ve&i
kostola
zna!ka
kyslíka
schovala
.....ada,
rokovanie
drop (zool.)
ve$ké
mno&stvo
$udí
tromf
za!iatok
éry!
likér,
mie%ane
kilotona
(zn.)
symetrála
zna!ka
selénu
spodná
plocha
(jazera)
bodná
zbra'
holandsk#
%achista
pru&né
tkanivo
(anat.)
slabo horie", op.
meno Slavomíry
má to aj
mlyn!
necel#
chichot!
Slovenská
republika
kto sved!í
pol sovy!
.....ant, kolaborujúca
osoba
....ekt,
stano-visko
prestalo sa
oz#va"
elektrónvolt
nemajú
vedomosti
na tomto
mieste
nástroj
huslistu
suché
steblo
obilia
krmník,
opa!ne
blato
thajská
rieka
síra (zn.)
spiato!ník
choroba
k(bov
rímskych
500
rastlinné
vají!ko
(bot.)
......nk,
stávka o
v%etko
Ivan Lendl
dánsky
Jano
12
mesiacov
meno Adolfa
)PZ Ostravy
velikán
vyslovené
M
sibírska
ryba
poďakovať pánu bohu, že nedal krídla kravám
slovenské korene
&enské
meno
rumunská
rieka
3
slovenská
obec (okres Nitra)
30
k sebe
posúva
hl. konár
stromu
za!iatok
nedele!
prvého
mu&a (bibl.)
za!iatok
akcie!
2
taliansky
fyzik,
Amedeo
Pavel,
mie%ane
prinále&ia
plavidlami
predlo&ka
so 6.
pádom
STEIN, APA
EVEN, KELA
kosi"
.....nica,
paren# ov!í
syr
zmyselnos"
!
Pomôcky:
predlo&ka s
datívom
pretekár v
skokoch
spevohra
jadro
slova!
Pomôcky:
NIMAN, OTIS,
VEBA KELA
AUTOR:
Gregor
Papu!ek
poštou, mailom,telefónom
POŠTOU, MAILOM, TELEFÓNOM
V obsiahlej a zaujímavej reportáži
o Dňoch zahraničných Slovákov (SLOVENSKÉ KORENE, roč. II č. 7–8 str. 6–9) píšete
aj o tom, že základný kameň Pamätníka
slovenských vysťahovalcov bol položený
v mestskej časti Bratislava – Petržalka. Matne si spomíname, že tam žili aj naši prarodičia, ale my ako vnúčatá vieme o tejto
lokalite veľmi málo. Údajne tam bojoval aj
Napoleon (?)...
Zuzka a Michal Királovci, Cheb
Red.: Petržalka sa počtom obyvateľov
považuje za tretie najväčšie mesto Slovenska
a miestom položenia spomínaného základného
kameňa je Sad Janka Kráľa. Ten sa považuje za
najstarší stredoeurópsky park, ktorý bol založený ešte v Rakúsko-Uhorskej monarchii za panovania cisárovnej Márie Terézie. Vďaka veľkej
pozornosti, ktorú parku venovali okrášľovacie
spolky, uchováva si sad svoju neporušenú prírodnú krásu.
Pravdou je, že aj táto lokalita prešla mnohými útrapami i svojimi radostnými etapami.
Toto územie zasiahla najväčšia záplava Petržalky, pri jeho brehu pristál aj prvý parník z Viedne
a odtiaľto tiež ostreľovali napoleonské vojská
Bratislavu.
V roku 1809 sa pri Bratislave odohrali historicky významné boje, ktoré boli súčasťou
rozsiahlych vojenských operácií v rakúsko –
francúzskej vojne. Vojská francúzskeho cisára
Napoleona I. sa vyše mesiaca márne pokúšali
dobyť toto významné mesto.
Už v roku 1805 prenikla Napoleonova armáda na územie dnešného západného Slovenska a po slávnej Bitke troch cisárov pri Slavkove
bol podpísaný mier medzi Francúzskom a Rakúskom. Ten však netrval dlho.
Napoleon zažil svoju prvú porážku, keď sa
mu 21. a 22. mája 1809 v bitke pri Asperne
(dnes súčasť Viedne) nepodarilo prebojovať na
ľavý breh Dunaja. Vyznamenali sa v nej aj slovenskí vojaci, najmä granátnické batalióny z 2. a 33.
c.k.pešieho regimentu (ich mužstvo pochádzalo
zo západného a stredného Slovenska). Po tomto neúspechu preto vydal rozkaz prebiť sa na
ľavý breh Dunaja pri Bratislave. Od 1. júna 1809
bojovali vojská Grande Armée opäť pri Dunaji
a mesto zažilo takmer mesačné obliehanie, charakterizované ostreľovaním, vojenskými výpadmi
a zúrivým delostreleckým bombardovaním.
Vo „faktograficko-reportérskych paberkoch v článku Belasá stuha Európy (SLOVENSKÉ KORENE, roč. II č. 7–8 str. 23–25) sa
jednou vetou zmieňujete aj o vodnom die-
le Gabčíkovo-Nagymaros a aj to len obecne v nič nehovoriacej vete, že „blahodarne
ovplyvňuje súčasnú Bratislavu.“ Môžeme
sa o tejto, z maďarskej strany problematickej stavbe dozvedieť aj niečo viac – napríklad kto bol hlavným iniciátorom tejto
myšlienky a čo dalo vlastne podnet na výstavbu tejto sústavy vodných diel.
Fero Kobza, Písek
Red.: Jedným z hlavných účelov bolo
zbaviť obyvateľov Podunajskej nížiny strachu
z možného opakovania povodňovej katastrofy
a umožnenie trvalého hospodárskeho rozvoja
v Podunajskom kraji.
Už od 13. storočia sa ľudia, žijúci v okolí Dunaja, na úseku od Bratislavy po Budapešť, usilovali stavať ochranné protipovodňové hrádze
po oboch stranách riečiska a vymedziť tak rieke
priestor. Rieka však vytýčené mantinely neuznala a päťkrát ich pretrhla. Najhoršia ľadová povodeň vznikla v Bratislave a Petržalke začiatkom
februára 1850. Viackrát potom sa dunajskí inžinieri pokúšali skrotiť rieku budovaním jednotného koryta, kamenných výhonov na jeho dne,
chceli sústrediť prietok vody do užšej kinety
a fixovať plavebnú dráhu i hraničnú čiaru. Táto
regulácia však nepriniesla požadovaný úspech.
Takže bolo potrebné pustiť sa do výstavby vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros, ktorá sa začala v roku 1978.
Ďalšie zaujímavé podrobnosti si môžete prečítať v budúcom čísle časopisu. Zhodou
okolností už v avizovanom rozhovore na ďalšej strane pripomíname, že nestor slovenského
vodohospodárstva prof. Peter Danišovič, ktorý
zomrel nedávno, poskytol jeden zo svojich posledných rozhovorov Slovenským koreňom.
PROGRAMY OS
PODZIMNÍ LET ČERNÉ LABUTĚ
( 1.10. – 3.12. 2011)
1. ročník festivalu česko-slovenského umenia, venovaný 10. výročiu založenia Česko-Slovenského Café Teatra Černá Labuť v Prahe. Uskutoční
sa výber súčasných predstavení a zopakujú sa niektoré predchádzajúce
úspešné projekty. Program festivalu bude doplnený o vystúpenia hostí zo
Slovenska i Čiech. Ide o divadelné predstavenia, koncerty, ArtFilm – SK,
stretnutia osobností ako aj výstavy slovenských výtvarníkov.
podrobné info: http://www.cernalabut.cz/teatr
Obec Slovákov v Prahe
SLOVENSKÉ VIANOCE – KAPUSTNICA
Program: Vystúpenie folklórneho súboru, občerstvenie, tombola, hudba
k tanci
Termín: 3.12.2011 o 18.00 hod.
Miesto: Bude upresnené
Regionálna Obec Slovákov v Hradci Králové
DEŇ ČESKOSLOVENSKEJ ŠTÁTNOSTI
Program: účasť na mestských osavách vzniku ČSR
Termín: 28.10.2011
Miesto: Masarykovo námestie v HK
VIANOČNÉ STRETNUTIE SLOVÁKOV
Program: bilancovanie roku 2011, slovenské vianočné tradície a špeciality
Termín: 9.12.2011
Miesto: Bude upresnené
SLOVENSKÝ INŠTITÚT
11.10. ­– 31.10.2011
Galéria SI
ĽUBOMÍR ZÁVODNÝ: DOMY
Výber z diel architektonickej kancelárie Ľ. Závodného od roku 1995 po
súčasnosť. Diela, ktoré budú na výstave predstavené, zastupujú skupinu občianskych a obytných budov, kostoly a rodinné domy.
19.10. – 23.10 2011
Plzeň
ČESKO-SLOVENSKÉ DNI V PLZNI
Tradičné podujatie na podporu slovensko-českých vzťahov spojené
s pestrým kultúrnym programom, prezentáciou slovenských remesiel
a gastronómie.
Prezentácia Slovenska na výstave cestovného ruchu ITEP 2011.
24.10. – 27. 10. 2011
SLOVENSKÝ TÝŽDEŇ NA DVOJKE ČESKÉHO ROZHLASU
ČRo2 – Praha (Dvojka)
Dvojka ČRo ponúka celý týždeň rozhovory s poprednými slovenskými
hercami, spevákmi a politikmi. V reportážach sa predstavia obľúbené aj
menej známe miesta Slovenska. Od termálnych kúpeľov v Bešeňovej po
najmodernejšie lákadlá na zimné radovánky v Tatrách.
slovenské korene
31
ČO PRE VÁS PRIPRAVUJEME
ROZHOVOR
Nestor slovenského vodohospodárstva
Pričinil sa o zriadenie Slovenskej vysokej školy
technickej, najskôr so sídlom v Košiciach, potom
v Martine a neskôr v Bratislave. Stal sa jedným
z jej prvých profesorov. Mnohých študentov
nadchol pre vodohospodárske stavebníctvo.
Ako spolumajiteľ firmy Bugan-Danišovič začal
počas 2. svetovej vojny s výstavbou Oravskej priehrady. Jeho meno sa spája s koncepciou vážskych
vodných diel, projektmi a výstavbou priehrad
v Nosiciach, Dobšinej, na Belanke a na Slatine.
Stál pri zrode projektu a štyri desaťročia bojoval
i obhajoval výstavbu vodného diela na Dunaji
Gabčíkovo-Nagymaros. Nestor vodohospodárstva na Slovensku, prvý doktor technických vied
vodohospodárskeho smeru, legenda, ktorej diela uznáva celý svet – prof. Dr. Ing. PETER DANIŠOVIČ, Dr.h.c. (1907 – 2011).
BALET
Život s Laternou magikou
Súbor Laterny magiky skrýva pestré životné
osudy. Nie inak je tomu aj u tanečnice Zuzany
Herényiovej, rodáčky z Bratislavy, ktorá okrem
Laterny tancuje v muzikáloch a súčasných projektoch. Pritom na konzervatórium ju rodičia
nepustili – vraj aby si „nezničila telo skôr, než
bude vedieť, čo naozaj chce robiť“. Tanec milovala, a tak sa postupne vypracovala. Tri roky
študovala pedagogiku klasického tanca a potom skúsila šťastie na konkurze v Pražskom komornom balete a odišla do Prahy.
S Pražským baletom mala pravidelné tréningy
klasického tanca, čo bolo na začiatku tvrdé. Na
repertoári boli najrôznejšie choreografie vrátane tvorcov z Holandského tanečného divadla
(NDT). Tých mala rada, pretože pre tanečníka
nie je jednoduché sa k nim dostať. Pražský komorný balet sa stal základom súboru Štátnej
opery Praha, kde si ešte stihla zatancovať Dámu
s kaméliami a nastúpila potom do Laterny.
Záštitu nad festivalem převzali:
předsedkyně vlády Slovenské republiky Iveta
Radičová, velvyslanec SR Peter Brňo, ministr
kultury SR Daniel Krajcer, ministr kultury ČR Jiří
Besser, primátor hl. m. Bratislavy Milan Ftáčnik,
primátor hl. m. Prahy Bohuslav Svoboda, starosta
městské části Prahy 1 Oldřich Lomecký.
Patronem XVI. ročníku festivalu Slovenské divadlo v Praze
je pan Milan Kňažko.
Večera
10. září
v 16 a 19 hodin
ŠTÚDIO L + S BRATISLAVA
Milan Lasica: NA FAŠÍRKY
MI NESIAHAJ
Hrají:
Na fašírky mi nesiahaj
XVI.
Milan Kňažko a Milan Lasica
Sobota
17. září
v 19 hodin
SLOVENSKÉ NÁRODNÉ
DIVADLO BRATISLAVA
Moira Buffini:
VEČERA
Zdena Studénková , Dušan Jamrich ,
Zuzana Kocúriková a další
Hrají:
Neděle
18. září
v 19 hodin
SLOVENSKÉ KOMORNÉ
DIVADLO MARTIN
Cesta dlhým
dňom...
Enrico Luttman:
5 ZA JEDNU
5 za jednu
Pátek
23. září
v 19 hodin
DIVADLO ASTORKA
KORZO ´90 BRATISLAVA
CESTA
DLHÝM DŇOM DO NOCI
Eugene O‘Neill:
Hrají:
Boris Farkaš , Zuzana Krónerová a další
Sobota
Radošinský
Mám okno
výber
24. září
v 19 hodin
RADOŠINSKÉ NAIVNÉ
DIVADLO BRATISLAVA
Stanislav Štepka:
Předprodej vstupenek v pokladně
Divadla Bez zábradlí, Jungmannova 31, Praha 1
obchodní oddělení: tel. 224 494 604
[email protected]
pokladna: tel. 224 946 436
RADOŠINSKÝ
VÝBER
V S T U P E N K Y J I Ž V P R O D E J I • w w w. d i va d l o b e z z a b ra d l i . c z
A D R IA
OBČANSKÉ SDRUŽENÍ
32
slovenské korene
September
Október
2011
9 – 10
9-10
September
Ok tóber
2010
ročník I
cena
30 Kč / 1 €
Spoločenský, kultúrny a rodinný dvojmesačník
Obce Slovákov v Prahe s celoštátnou pôsobnosťou
pre všetkých Slovákov.
Vydavateľ
Obec Slovákov v Prahe, Dům národnostních menšin
SLOVÁCI Vocelova 602/3, 120 00 Praha 2
V HRADCI
IČO: 47608811
info@ obecslovakovpraha
FILMOVANIE
MUDr. JÁN LEŠTÁK
V ROKU 1921www.obecslovakovpraha.cz
MUFUZA
Vydavateľstvo
Blesková tiskárna, spol. s r. o.
Na Poříčí 9, 110 00 Praha 1
JESENNÝ MAGAZÍN
Mužstvo futbalových
zázrakov
Adresa redakcie
Dům národnostních menšin, Vocelova 602/3
120 00 Praha 2
tel./fax: +420 221 419 823
mobil: +420 607 859 092
e-mail: [email protected]
Šéfredaktor
PhDr. Juraj Rácz
Detský kútik
Mgr. Mária Urbanová
Korektúry
Jarmila Wankeová
Grafická úprava
InstudioDB, www.instudiodb.cz
Redakčná rada
F. Cinger, D. Macháček, Z. Mináčová
M. Passianová, J. Rácz, K. Ulík
Cena za jeden výtlačok: 30 Kč /1 eur
ročné predplatné 150 Kč/ 5 eur prijíma redakcia
Vydávanie povolené MK ČR
pod registračným číslom E 19250
ISSN: 1804-2872
Podávanie novinových zásielok povolila Česká pošta
dňa 22. 2. 2010
Časopis rozširuje Obec Slovákov v Prahe,
Česká pošta a Top Trans Praha
Nevyžiadané príspevky a fotografie nevraciame.
Príspevky dopisovateľov a spolupracovníkov
nemusia vždy vyjadrovať stanovisko redakcie.
DIVADLO
DIVADLO BEZ ZÁBRADLÍ ve spolupráci s hlavním městem PRAHA
a Slovenským institutem v Praze Vás zve na XVI. ročník festivalu
Sobota
K
K orene
orene
S lL o
Ov
V eE n
N sSkKéÉ
s
Slovenské divadlo v Prahe
Skončil 16. ročník, festivalu Slovenské divadlo
v Prahe, ktorý v priebehu septembra opätovne
vypredal usporiadateľské Divadlo Bez zábradlí
a zároveň tým otvoril aj jeho novú divadelnú sezónu. Na jeho javisko priviezli účastníci predstavenia najobľúbenejších slovenských divadelných
scén.
Diváci si mohli hneď na úvod siahnuť „na fašírky“ Milana Lasicu, ktorého hra nebola drámou
ani muzikálom, ani komédiou, ale boli to scénické rozhovory dvoch slovenských divadelných
bardov spomínaného autora a Milana Kňažka,
ktorý sa stal patrónom festivalu.
Netradičným bolo aj predstavenie Radošinského naivného divadla, ktoré prišlo s kabaretným
programom zostaveným na základe výsledkov
diváckej ankety Radošincov, čiže vlastne s tým
najatraktívnejším z repertoára divadla podľa želania divákov.
Vychádza s finančnou podporou Ministerstva
kultúry Českej republiky
A tiež:
Časopis si môžete prečítať aj v elektronickej podobe
na webových stránkach.
Na titulnej fotografii: Henrieta Hornáčková,
foto: J. Mevald
Vyšlo v Prahe 15. októbra 2011
uzávierka č. 11–12: 19. novembra 2011
www.slovkor.cz
Spolupracovníci redakcie: M. Blažková,
J. Mevald, B. Šoporová, K. Ulík, A. Vaverková,
V. Vichr, M. Žihla
Zahraniční prispievatelia:
Slovensko: I. Bor, M. Lelovský, A. Sláviková,
M. Stehlík, M. Tkáč, F. Vico,
Maďarsko: G. Papuček
Rumunsko: A. Rau-Lehotská
Rusko: V. Pukiš
Ahoj dievčatá a chlapci,
leto je už nenávratne za nami a po dlhých, teplých a slnečných dňoch sa k slovu hlási jeseň, ktorá nám od 23.
septembra stále častejšie dáva pocítiť svoju moc. Pre väčšinu z vás to okrem chladnejšieho počasia znamená
aj začiatok školy a koniec bezproblémového „prázdninového‘‘ života. S príchodom jesene sa mení celá príroda, stačí sa len rozhliadnuť okolo. Slniečko síce ešte svieti v teplých farbách, ale často si už zapíname svetre.
Sťahovaví vtáci odlietajú do teplých krajov. Zvieratká sa pripravujú na zimu, robia si zásoby. Mnohé z nich
sa pomaličky ukladajú k zimnému spánku. Na poliach, v záhradách a sadoch dozrieva úroda, ktorú musíme
pozbierať a starostlivo uskladniť na zimu. Začína fúkať silný vietor, ktorý vynesie šarkanov až k oblakom. Pri
prechádzkach v parku či v lese obdivujeme sfarbené lístie, ktoré nám príjemne šuchoce pod nohami. Málokto
sa ubráni zberu lesných plodov či spadaného lístia. Z nazbieraných prírodnín si v škole alebo doma vyrobíme
rôzne figúrky a obrázky, ktorými si vyzdobíme triedu, prípadne svoju izbičku. Pár námetov nájdete aj v našom
Detskom kútiku.
S pozdravom Vaša Mája
Šarkan
Danuša Dragulová-Faktorová
Á, tuná šarkan letí!
Kam letí? Nepovie ti.
Kto bude najviac zvedavý,
dostane pohľad meravý.
Obzerá sa, vyškiera,
hoci iba z papiera.
Len ten mu je po vôli,
kto mu motúz povolí.
Jeseň
Na známosť sa všetkým dáva,
Hej, už sa na tej hore
(Ľudová pieseň)
1. Hej, už sa na tej hore lístie červeneje,
kdeže sa ten šuhaj na zimu podeje?
v jeseni lístie opadáva.
2. Hej, spraví si kolibu z tej hustej čečiny,
Šu-šu, šumia vetvičky,
keď mu zima bude, zájde do dediny.
vraj naplnia košíčky.
Slniečko sa raduje,
šarkan s vetrom tancuje.
Hop-cup, hop-cup tralala,
jeseň dary rozdáva.
(Alinkin pestrofarebný svet)
EURÓPSKY DEŇ
JAZYKOV26. september
Európsky deň jazykov
EUNIC Czech Republic
Európsky deň jazykov slávil desiate výročie
Rok 2001 vyhlásila Rada Európy za Európsky rok jazykov. Odvtedy
sa každý rok 26. september oslavuje ako Európsky deň jazykov
v 45 členských štátoch Rady Európy, na podporu jazykovej a kultúrnej rozmanitosti v Európe.
V Európe sa hovorí viac než 200 jazykmi, 23 z nich sú úradnými
jazykmi Európskej únie. Znalosť niekoľkých jazykov otvára dvere
a znamená mobilnosť.
Jazyky sú užitočné každému a nikto nie je ani príliš mladý, ani príliš starý na to, aby sa nejaký cudzí jazyk naučil
a využil k svojmu prospechu možnosti, ktoré mu tým vznikajú.
Ovládanie cudzích jazykov znamená väčšie šance – šance na prácu, šance pri štúdiu, šance na lepší život tak
vo vlastnej krajine, ako aj v iných častiach sveta.
Cieľom Európskeho dňa jazykov je oslava jazykovej rozmanitosti v Európe a podpora znalosti väčšieho počtu
jazykov u občanov. Všade v Európe sa konajú akcie, ktoré sa snažia ľudí povzbudiť k štúdiu nového jazyka
alebo k zlepšeniu už nadobudnutých jazykových znalostí. Štúdium
jazykov pomáha nielen pri porozumení medzi ľuďmi, ale prispieva
Stretnú sa dve mačky.
tiež k prekonávaniu bariér medzi kultúrami.
Prvá: ,,Mňau.‘‘
Druhá: ,,Mééé.‘‘
Prvá: ,,Čo to stváraš?‘‘
Jazyky otvárajú dvere! Jazyky otvárajú dvere!
Druhá: ,,Učím sa cudzie reči.‘‘
Jazyky otvárajú dvere! Jazyky ...
A čo ty? Ako si na tom s jazykmi? Dokážeš určiť, v akom
jazyku sú napísané jednotlivé vety? Vyskúšaj si náš test.
1. Hello, my name is John. I come from Liverpool.
2. Je m´appelle Michel Blanc et j´habite a Marseille.
3. Hoi! Mijn naam is Jeroen. Ik woon in Rotterdam en ik kan heel
goed fietsen.
4. Buon giorno, mi chiamano Maurizio Traldi. Vivo a Bologna.
5. Hola! Me llamo Juan Rodriguez. Vivo en Valencia que esta cerca
del mar mediterraneo.
6. Ahoj! Jmenuji sa Marie Čížková, bydlím v Praze, v hlavním městě
České republiky.
7. Szia, Kovács Ylonának hívnak, Kassán lakom, országunk keleti
részében.
8. Hallo! Ich heisse Udo. Ich komme aus Leipzig.
(1. anglicky, 2. francúzsky, 3. holandsky, 4. taliansky, 5. španielsky, 6. česky, 7. maďarsky, 8. nemecky)
Slová sú oriešky sladké
Štefan Moravčík
Slová sú oriešky sladké,
ktoré dal pradedo babke,
babka mame – tu ich máme!
Kto oriešok otvorí,
prenesie sa cez hory,
ponad moria, snežné stráne
a dozvie sa nečakane,
čo oriešok skrýva na dne,
čo sa stalo, čo sa stane.
keď slovo zrazu padne.
FRANCÚZSKO
Francúzska republika patrí k európskym veľmociam, rozkladá sa na
544 000 km2. Jej súčasťou je ostrov Korzika a tiež tzv. zámorské departementy a územia (ležia mimo európskej časti Francúzska).
Francúzsko má 58,7 miliónov obyvateľov – 107 obyvateľov/km2.
Susedí s Belgickom, Luxemburskom, Nemeckom, Švajčiarskom, Talianskom a Španielskom. Úradným jazykom je francúzština. Francúzsko je zakladajúcim členom EÚ a v Štrasburgu sídli Európsky parlament.
Hlavným mestom je Paríž, nádherné mesto plné skvelých pamiatok. Parížom preteká rieka Seina. Ďalšie veľké rieky sú Rhôna a Loira, na jej brehoch stoja prekrásne zámky.
K najznámejším pohoriam Francúzska patria Pyreneje, ležiace na hraniciach
so Španielskom. Ešte vyššie sú však Alpy, ktorých časť leží na francúzskom
území. Celé západné pobrežie Francúzska obmývajú vlny Atlantického oceánu. Na juhovýchode
susedí so Stredozemným morom. Významným prístavom na juhu krajiny je Marseille.
Úroveň francúzskeho priemyslu je vysoká, všetci poznáme napríklad skvelé automobily
(Renault, Peugeot ) alebo lietadlá. Na francúzskych železniciach sa preháňajú špeciálne vlaky,
najrýchlejšie v celej Európe.
Asi najznámejším symbolom Francúzska je parížska Eiffelova veža. K Francúzsku patrí aj prvotriedna kuchyňa, víno či móda. Odpradávna bolo Francúzsko ,,zasľúbenou‘‘ krajinou umelcov celého sveta. Česi a Slováci mali s Francúzskom tradične
dobré vzťahy, veď aj najväčší český panovník Karel IV. vyrástol na dvore
francúzskeho kráľa. V dobách prvej Československej republiky bolo Francúzsko naším najbližším spojencom.
Keď vylúštiš tajničku, dozvieš sa meno veľkého vojvodcu a cisára, ktorý si
podmanil a dobyl skoro celú Európu. Jeho vojska niekoľkokrát bojovali aj na
našom území. (narodil sa v r. 1769, zomrel v r.1821)
1.
2.
3.
4.
5.
6.
7.
8.
dolná končatina
dopravný prostriedok
opak mínusu
ochrana zošita
neodborník
mena eurozóny
poludňajšie jedlo
grafická značka pre tón
1
2
3
4
5
6
7
8
Vieš, čo je najcennejším exponátom v jednom z najväčších múzeí na svete,
v Louvri v Paríži? Dozvieš sa to, keď vylúštiš tajničku.
1. vlastním
2. čidlo zraku
3. ústroj čuchu
4. pozdrav
5. lotéria
6. utráca
7. predložka s 2. pádom
8. člen indiánskeho kmeňa
1
2
3
4
6
5
x
7
8
Začiatočné písmená jednotlivých slov tvoria
názov hlavného mesta
Vyrobte si ozdoby,
hračky, zvieratká,
korále z gaštanov,
žaluďov, šípok,
vylisovaných listov
či iných prírodnín
Zasmejme sa
Jožko ťahá za sebou dlhú reťaz.
Otec sa ho pýta: ,,Prečo ťaháš
tú reťaz za sebou?‘‘
,,Skúšal som ju tlačiť, ale nešlo to.‘‘
Otec otvára konzervu sardiniek
a pritom hovorí synovi: ,,Tieto
malé rybičky sú potravou veľkých
rýb.‘‘ ,,Áno? A ako ich dostanú
z tej konzervy?‘‘
,,Včera som spadol z desaťmetrového
rebríka,‘‘
hovorí Martin spolužiakom. ,,A nič
sa ti nestalo?‘‘ ,,Vôbec nič.
Ja som stál na najspodnejšej priečke.‘‘
Stretnú sa dvaja ježkovia.
Jeden má obviazanú labku.
,,Čo sa ti stalo?‘‘ ,,Ale...,
poškrabal som sa na chrbte!‘‘
,,Mami, kam sa dostanem,
keď zomriem, do neba ?‘‘
pýta sa malý dinosaurus.
,,Nie, synček. Do múzea.‘‘
Ďurko zazvoní u pani Novákovej.
,,Pani Nováková, nesiem vám
vášho kanárika.‘‘ ,,Ale Ďurko,
veď je to váš kocúr!‘‘ ,,Ja viem,
ale kanárik je vo vnútri....‘‘
Hádanky
Ktorý vták má na
chvoste raka?
(akarts)
Pod kôrkou do hôrky
skryli sa komôrky.
(beilch)
Najradšej ich majú detičky.
Čo? Nuž dukátové...
Jablone sme odlíčili
Jaroslav Rezník
(ykčitchub)
Mäso, mlieko, maslo, pivo,
broskyne, schovali sa
do studenej jaskyne.
Jablone sme odlíčili,
zotreli im mejkapy,
s pastelkami od jesene
a s úsmevom v našom mene,
nech sa vietor potrápi.
(akčindalch)
Keď sa pustí do orecha,
len škrupinku z neho nechá.
(akčirevev)
Tam, kde je aj nieje tráva,
do zeme sa zahryzáva.
Obrátil hrudy naruby,
zrniečka našli holuby.
Len na hornom konáriku
z lásky, vďaky, podľa zvyku,
ako kvapku v poháriku,
jablko sme nechali.
Možno, že nám vtáčky z nebies
zavčas rána z dlane Pána
prinesú tri pochvaly.
(ľýr)
Naháňačky má už dosť,
zanechá ti v ruke chvost.
Sedí jazvečík v okne a smutne sa
pozerá. Ide okolo buldog a volá:
,,Poď sa hrať!‘‘ ,,Nemôžem, zamkli
ma tu!‘‘ ,,Tak skoč dole!‘‘ ,,Ani
nápad. Nechcem mať ňucháč ako ty!‘‘
(akčiretšaj)
Jeseň na strakatej kobyle ide
,,Janko, umyl si si ruky?‘‘
,,Umyl, mamička. Ak neveríš,
pozri sa na uterák, aký je špinavý.‘‘
Jožko prinesie domov plnú tašku jabĺk.
Mamička sa ho pýta: ,,Odkiaľ máš jablka?‘‘
,,Od suseda.‘‘ ,,A on o tom vie?‘‘
,,Áno, veď ma kvôli ním naháňal pol hodiny!‘‘
16. september – Ľudmila
Svätá Ľudmila, česká kňažná, babka a vychovávateľka
sv. Václava, spolupatrónka Čiech, mučenica (zavraždená
v roku 921)
Panny Márii narodenie
lastovičiek rozlúčenie.
(8.9.)
Po svätom Matúši
čapice na uši!
Na svätého Václava
každá plánka dozrieva.
18. október – Lukáš
Svätý Lukáš Evanjelista, autor jednej z kníh
Nového zákona (Evanjelium sv. Lukáša),
patrón maliarov, sochárov, lekárov,
mäsiarov a sklárov.
21. september – Matúš
Svätý Matúš Evanjelista, autor jednej z kníh Nového
zákona (Evanjelium sv. Matúša), apoštol, patrón
daňových a colných úradníkov.
21. október – Voršila
Svätá Voršila (4. storočie)
patrónka učiteliek
28. september – Václav
Svätý Václav, české knieža, mučeník (zavraždený v roku
929 alebo 935 v Starej Boleslavi), patrón českého štátu
(,,vojvoda Českej zeme‘‘), tiež patrón vinárov a sládkov.
28. október – Šimon a Tadeáš
Svätí apoštolovia: Šimon –
patrón drevorubačov ,
Tadeáš – ochranca beznádejných.
DETSKÁ GALÉRIA
OBRÁZKY NAKRESLILI DETI ZO ZŠ LUPÁČOVA
A ZŠ VRATISLAVOVA Z PRAHY
Download

slovenské korene 2011 9-10