Listy
SLOVÁKOV A ČECHOV,
Ročník 21
Cena 30 Kč / 1,20 €
11
2014
ktorí chcú o sebe vedieť viac
• Martin Guzi – Keď sa proti tvári za • Jozef Beňovský – Na lodi plnej vody • Vlado
Štancel – Za katetry za „KATR” • Mirjana Šišoláková – Hviezdy na dosah (2. časť)
• Jiří Jindra – Alexandr Sommer Batěk a Slovensko (2. časť) • Alica Virdzeková –
Nezabúdame ani na seniorov • Stanislav Brouček – Nemocnice jako hlavní téma
akademického malíře Jaroslava Reichla • Helena Nosková – Rómsky a slovenský
folklór v podaní súboru Lienka-Beruška v Semiloch • Igor Válek – Umenie by
malo ukázať na hodnoty / S maliarom a spisovateľom Mirom Bartošom • Jarmila
Wankeová – Čo priniesla tohto roku Bibliotéka • Helena Nosková – Krok do tmy •
Ľuboslav Moza – Dušan Grečner • Zuzana Štancelová – Martin Schuller / rozhovor
I_OB_titul 11.indd 1
11/24/2014 2:35:23 PM
Programy DOMUS SM v ČR a KSK v novembri a decembri 2014
Zo slovenských programov na mesiac november a december
20. novembra 2014 18.00 hod.
Výstava Koloman Sokol prináša výber z tvorby tohto spoluzakladateľa modernej
slovenskej grafiky 20. storočia. Pripravil SI.
Galéria Slovenského inštitútu, Jilská 16, Praha 1
Prekvapenie
23. novembra 2014 19.00 hod.
Koncert populárnych slovenských piesní v podaní už známych interpretiek.
Spoločenská sála DNM, Vocelova 602/3, Praha 2. Pripravil DOMUS SM v ČR.
Spomienkový večer k 140. výročiu narodenia spisovateľa a básnika Janka Jesenského
25. novembra 2014 18.00 hod.
Súčasťou večera je projekcia slovenského filmu Štvorylka podľa poviedky J.
Jesenského. Hosť večera Peter Gettig, moderuje Elena Kotová. Pripravil SI,
DOMUS SM a Elpeka. Spoločenská sála DNM, Vocelova 602/3, Praha 2
Vernisáž výstavy Slovenský spolok Detvan v Prahe (1882−2012)
1. decembra 2014 16.00 hod.
Výstavu pripravila SNK v Martine v spolupráci s DOMUS SM v ČR a Krajskou
vedeckou knižnicou v Liberci. Výstava potrvá do 13. 1. 2014.
KVKLI Liberec, Rumjancevova ul., 13621/1
Projekcia slovenského filmu Krok do tmy a besedou o dobe, v ktorej sa film odohráva
2. decembra 2014 16.00 hod.
Pripravil GVP a DOMUS SM v ČR. Filmový klub Gymnázium Na Vítězné
pláni, Praha 4
Mikulášské populudnie slovenských a rómskych detí s tradičným folklórnym
programom Rómske a slovenské ľudové piesne v podaní súboru Lienka-Beruška.
6. decembra 2014 15.00−20.00 hod.
Voľný program a súťaže. Na záver detská diskotéka. Materská škôlka Semily
XII. stretnutie slovenských stredoškolákov v ČR a ich hostí
s XI. medzinárodnou stredoškolskou konferenciou s tematikou
slovenských osobností v rokoch I. svetovej vojny
7.−8. decembra 2014
Sportovní gymnázium Bruntál a Muzeum Bruntál
Pripravil DOMUS SM v ČR, Sportovní gymnázium Bruntál, Muzeum Bruntál
a Spolek Za starý Bruntál
Vianoce s Limborou
13. decembra 18.00 hod.
Pripravila Limbora a Ethnica. Divadlo U hasičů, Praha 2
Vernisáž výstavy KAROL PAJER hrdina boja proti fašizmu
15. decembra 2014 17.00 hod.
Čs. vojak Karol Pajer sa po porážke Francúzska podieľal na záchrane 669 detí
a padol v boji proti okupantom za slobodu Francúzska a Československa.
S majiteľom výstavy Ing. Jurajom Nedorostom pripravil DOMUS SM v ČR.
Výstava potrvá do 15. 1. 2015. Galéria DNM.
Podvečer so spisovateľmi spolku Detvan
17. decembra 17.00 hod.
Krajská vědecká knihovna Liberec, Rumjancevova ul., 13621/1
Veselo i vážne z diel Martina Kukučína a Jozefa Gregora Tajovského. Dramatizované
čítanie v podaní Vlada Štancela a Štefana Capka. Moderuje Helena Nosková.
Pripravil DOMUS a KVKLI Liberec.
Programy DOMUS SM v ČR sa ukutočnia vďaka finančnej podpore,
ktorú spolku DOMUS SM v ČR v roku 2014 poskytlo MK ČR, MŠMT ČR
a Magistrát hl. m. Prahy.
II_OB_program11.indd II
11/24/2014 2:42:12 PM
Slovo redaktora
Mesiac česko-slovenskej kultúrnej vzájomnosti
17. november 1989. Štrnganie kľúčmi, veľké ideály, sloboda. Spoločnosť
vrela, Európa vrela, svet vrel. To sú zhruba moje spomienky na tieto prelomové
udalosti. Sťa „DAMÁK“ sa pamätám,
ako nám ľudia nosili peňažné dary, jedlo, cigarety...Všetci sme mali jedného
konkrétneho nepriateľa, ktorý nás zjednocoval – KSČ. Mysleli sme, že keď táto
strana a jej ideológia odídu do prepadliska dejín, že už nám nič nebude stáť v ceste do raja.
25 rokov ubehlo ako voda. Ja si kladiem otázku: naplnili sa naše
predstavy a sny o lepšej spoločnosti? Odkopli sme naozaj všetko zlé,
zosobnené KSČ, do hrobu? Zbavili sme sa politického, ekonomického a ľudského zla? Zmenili sme sa pod vplyvom kultúrneho a ideového odkazu novembra 1989?
Na túto otázku si predovšetkým musí odpovedať každý sám. Človek sa musí porozhliadnuť okolo seba, pozorovať, čítať a dumať. Ja
si dovolím jeden postreh, ktorý ma celkom mrzí. O to viac, že sa
týka najmä ľudí vo vysokých štátom platených funkciách s nadpriemernými príjmami. Títo ľudia sa vyskytujú napríklad v štátnej správe, paralelne pracujú v kultúrnej oblasti dotovanej mestskou časťou
a nezriedka ešte stihnú sedieť v nejakej správnej rade, alebo sa pohybujú na voľnej nohe a podnikajú.
A ja sa pýtam, ako je to možné? Prečo niekto môže mať niekoľko
príjmov viac-menej plynúcich z erárnych peňazí? Už nehovoriac
o tom, že je fyzicky nemožné zvládnuť dva alebo tri úväzky. Sú dve
možnosti. Buď je to protizákonné a potom sa títo ľudia dopúšťajú
podvodu, za čo by mali byť postihovaní, alebo to nie je protizákonné,
a potom sú tieto výnimočné osobnosti honorované v súlade s platnými právnymi normami. Obávam sa, že druhá možnosť je správna.
To je iba jeden z veľkého množstva zvláštnych zákonov, vďaka
ktorým má pre mňa 17. november 1989 po dvadsiatich piatich rokoch trpkú príchuť. Možno sa mýlim, možno len závidím úspešným
a ako správny neprajník nedokážem uniesť túto ťarchu. Alebo som
mizantrop, ktorý nepochopil, že nový moderný svet má iné pravidlá
ako tie staré stovkami rokov obúchané babské múdra našich predkov.
Možno som len človek, ktorý sem nepatrí a svojimi názormi otravuje okolie a je pokroku na ťarchu. V tom prípade sa ospravedlňujem.
Prajem pekné prežitie adventného času.
Za redakciu Vlado Štancel
OBSAH
Keď sa proti tvári za .................................................... 2
Martin Guzi
Na lodi plnej vody ...................................................... 4
Jozef Beňovský
Za katetry za „KATR“ ................................................ 6
Vlado Štancel
Hviezdy na dosah (2. časť) ........................................... 8
Mirjana Šišoláková
Alexandr Sommer Batěk a Slovensko (2. časť) ........... 10
Jiří Jindra
Nezabúdame ani na seniorov .................................... 12
Alica Virdzeková
Nemocnice jako hlavní téma akademického malíře
Jaroslava Reichla ....................................................... 13
Stanislav Brouček
Rómsky a slovenský folklór v podaní súboru
Lienka-Beruška v Semiloch ....................................... 15
Helena Nosková
Umenie by malo ukázať na hodnoty...
(S maliarom a spisovateľom Mirom Bartošom) ......... 17
Igor Válek
Čo priniesla tohto roku Bibliotéka ............................ 19
Jarmila Wankeová
Krok do tmy ............................................................. 21
Helena Nosková
Dušan Grečner ........................................................ 23
Ľuboslav Moza
Rozhovor - Martin Schuller, muzikant v profesi zvukaře..27
Zuzana Štancelová
Príloha Študentské listy
Listy Slovákov a Čechov, ktorí chcú o sebe vedieť viac
Vydáva: Dokumentační a muzejní středisko slovenské menšiny v ČR v spolupráci s Klubom slovenskej kultúry a Slovensko-českou
spoločnosťou • Sídlo redakcie: Vocelova 602/3, 120 00 Praha 2 • Šéfredaktor Mgr. Vlado Štancel, tel.: 606 928 876; Výkonná šéfredaktorka: PhDr. Helena Nosková, CSc., tel.: 603 824 370; Mgr. Zuzana Štancelová, tel.: 607 237 093; Milan Šmíd, tel.: 604 545 555 •
Redakčný kruh: Miroslav Brocko, Mgr. Martin Guzi, PhDr. Slavomír Michálek, DrSc., PhDr. Radovan Čaplovič • e-maily: [email protected],
[email protected], [email protected], [email protected] • Rozširuje DOMUS SM v ČR, Slovensko-česká spoločnosť, Klub slovenskej
kultúry a Česká pošta, s.p. • Internetovú verziu nájdete: www.klubsk.net • LISTY vychádzajú vďaka podpore MK ČR • Grafická úprava:
studio Franklin • Tlač: tiskárna Triangl • Do tlače odovzdané 24. 11. 2014 • Registrácia vydavateľa časopisu LISTY - Dokumentační a muzejní
středisko slovenské menšiny v ČR: MK ČR E 6584 • ISSN 1213–0249 • Cena jedného výtlačku je 30 Kč/1,20 Euro • Ročné predplatné
120 Kč prijíma Dokumentačné a múzejné stredisko slovenskej menšiny v ČR a KSK na adrese redakcie a čísle účtu 43-4323110237/0100 •
Nevyžiadané rukopisy sa nevracajú • Akékoľvek rozširovanie celku aj častí textov v elektronickej alebo v papierovej verzii podlieha schváleniu
vedenia DOMUS v ČR, SČS a KSK • Obálka: Limbora: Oslavy 17. novembra 2014 v Prahe, foto: režisér Ján Sebechlebský
Listy 1
01_obsah_uvod.indd 1
11/24/2014 2:33:45 PM
O
krem modernizačných dlhov, množstva reálnych problémov a rozhádanej politickej elity vznikla na Slovensku za
ostatný rok ďalšia prazvláštna aktivita, ktorej obal na prvý
pohľad vyzerá lákavo, skrýva sa však za ňou odmietanie, ak nie nenávisť. Príbeh Aliancie za rodinu je klasickým marketingovým príbehom
21. storočia, ale s cieľom presadiť status quo storočia devätnásteho.
Webová stránka uvádza, že Aliancia za rodinu je občianska iniciatíva organizácií a jednotlivcov, ktorá vznikla v decembri 2013 na
podporu hodnôt manželstva a rodiny. Neviaže sa na žiadnu ideológiu,
vierovyznanie či politickú stranu a je otvorená pre všetky organizácie,
jednotlivcov, skupiny, inštitúcie, spoločenstvá či iné zoskupenia občanov, ktoré sa stotožňujú s vyhlásením Aliancie. Na prvý pohľad krása,
kto už by nepodporoval rodinu, navyše, bez prizmy pohľadu cirkvi
alebo strán, ktoré sa často snažia votrieť a určovať život aj v zákutiach,
prináležiacich len partnerom.
Prvou veľkou aktivitou aliancie bolo iniciovanie referenda, pretože
„sledujúc zahraničie, kde sa nátlak nikdy nezastavuje, ale vždy pokra-
4. Súhlasíte s tým, aby školy nemohli vyžadovať účasť detí na vyučovaní v oblasti sexuálneho správania či eutanázie, ak ich rodičia
alebo deti samé nesúhlasia s obsahom vyučovania?
Dostávame sa k rozporu, ktorý ma na organizácii vyzerajúcej na prvý
pohľad neškodne, zaráža najviac. Aliancia ZA rodinu pokladá v referende štyri otázky a ani jedna z nich nie je za, všetky sú proti – teda aby som
bol presnejší - nemohlo nazývať, nebolo umožnené, nebola priznaná,
nemohli vyžadovať. Prečo sa to volá za, keď je to proti? Prečo sa volá
Aliancia za rodinu, keď ide o Alianciu proti LGBT komunite a akýmkoľvek právam gayov a lesieb? Prečo sa rovno nenazve Aliancia proti
buzerantom, keď všetci vidia, že toto je jediný pravý cieľ snaženia tejto
tlupy a takto ho chápu aj samotní iniciátori? Primitívne - pretože to by
bolo marketingovo menej príťažlivé a v dnešnom akože politicko-korektnom svete omnoho horšie komunikovateľné a predajné.
Ďalšie klamstvo aliancie je, že jej činnosť sa neviaže na žiadnu ideológiu, vierovyznanie či politickú stranu. Alianciu oficiálne a priamo
podporuje Konferencia biskupov Slovenska, najvyšší cirkevný orgán
Keď sa proti tvári za
čuje od registrovaných partnerstiev, cez ´manželstvá´ homosexuálov
a adopcie detí až po tresty za vyslovenie svojho názoru, sme po dlhej
a zodpovednej úvahe zahŕňajúcej mnohé konzultácie prišli k presvedčeniu, že referendum O OCHRANE RODINY je nevyhnutné“. Referendové otázky boli štyri:
1. Súhlasíte s tým, aby sa manželstvom nemohlo nazývať žiadne iné
spolužitie osôb okrem zväzku medzi jedným mužom a jednou ženou?
2. Súhlasíte s tým, aby párom alebo skupinám osôb rovnakého
pohlavia nebolo umožnené osvojenie (adopcia) detí a ich následná
výchova?
3. Súhlasíte s tým, aby žiadnemu inému spolužitiu osôb okrem
manželstva nebola priznaná osobitná ochrana, práva a povinnosti,
ktoré sú právnymi normami k 1. 3. 2014 priznané iba manželstvu
a manželom (najmä uznanie, registrácia či evidovanie ako životného
spoločenstva pred verejnou autoritou, možnosť osvojenia dieťaťa druhým manželom rodiča)?
katolíckej cirkvi na Slovensku. Na svojej webovej stránke KBS vyzýva ľudí na podporu prorodinných aktivít konferencie. Prorodinnými
aktivitami KBS sú „podpora iniciatív Rady pre rodinu KBS, podpora
Aliancie za rodinu a podpora projektu Diecézne centrá pre rodinu“.
Originálne tlačové správy aliancie zverejňuje KBS na svojej webovej
stránke. A členom petičného výboru aliancie je aj Tomáš Kováčik, hovorca Národného pochodu za život. Akciu Národný pochod za život
organizuje Konferencia biskupov Slovenska, na poslednom sa zúčastnilo 50 tisíc ľudí. Takže - nezávislosť ako oči.
Hoci aliancia pri referende hrala najprv akože dobrého, nakoniec
ukázala pravú tvár. Na konzervatívnom Slovensku nebol problém
vyzbierať s otázkami, ktoré idú každému „tradičnému“ Slovákovi po
ruke, za niekoľko mesiacov cez 400 tisíc podpisov. Hovorca organizácie Anton Chromík pri odovzdávaní hárkov prezidentovi udivoval
nádhernými rečami o tom, ako deti prosili rodičov, nech petíciu podpíšu, že oni chcú ocina a maminu. Keby som sám nemal dve deti
a veriacu manželku, asi by som im na to
aj skočil. Bol som na tej tlačovke v prezidentskej záhrade a tí ľudia rozprávali
naozaj srdcervúco.
Tento typ moderných katolíckych
džihádistov však veľmi dobre poznám.
Na rozdiel od stredoveku sa dnes snažia
tváriť viac civilne a trošku menej nadradene, základom však stále zostáva tvrdý
fundamentalizmus, o svojej pravde je
táto svorka presvedčená nado všetko
a každý iný pohľad na vec berie ako útok
voči sebe samotným.
„Referendum o ochrane rodiny a jeho
štyri otázky nemôžu byť protiústavné,
pretože sa ním má zachovať len súčasný
právny stav,“ hlásala aliancia. O tom, čo
môže alebo nemôže byť protiústavné, na
Slovensku rozhoduje chvalabohu zatiaľ
výhradne ústavný súd. Prezident Andrej
Kiska dal referendové otázky na posúdenie ústavnému súdu, keďže sa objavilo
viacero právnych názorov, že otázky sa
týkajú základných ľudských práv a slo-
2 Listy
02_03_Guzi.indd 2
11/24/2014 3:21:26 PM
bôd, o ktorých sa referendum konať nemôže. „Ak by neexistovali
oprávnené pochybnosti o tom, že otázky sa týkajú základných práv
a slobôd, referendum vyhlásim,“ vysvetlila hlava štátu. Od aliancie si
za to Kiska vyslúžil adekvátny pohlavok, autoritám za rodinu sa predsa
musí každý iba klaňať. „Bohužiaľ je to tiež v histórii Slovenskej republiky prvý prezident, ktorý uprednostnil politické a právnické riešenie
a dal petíciu na ústavný súd. Prezident tak nedal ľudom šancu vyjadriť svoj názor a obrániť sa pred súdnym aktivizmom európskych súdov
a rodovou ideológiou vo vhodnom čase. Mrzí nás, že prezident tak nebude môcť splniť svoj sľub, že spojí naše prvé občianske referendum
s voľbami,“ reagovala prorodinná iniciatíva.
Aj tu sa aliancia usvedčuje z klamstva. „Sme radi, že novozvolený pán prezident Andrej Kiska nám ešte pred druhým kolom volieb
sľúbil, že ak petícia splní ústavné požiadavky, tak referendum vypíše
a spojí ho s voľbami, aby sa šetrili náklady,“ uvádza na svojej stránke
aliancia. Slovné spojenie „ak petícia splní ústavné požiadavky“ Antonovi Chromíkovi, ktorý je mimochodom šikovný právnik, asi pri
kritike prezidenta ušla, pretože Kiska dal ústavnému súdu posúdiť len
to, či referendum spĺňa ústavné požiadavky.
Ústavný súd koncom októbra rozhodol, že tri otázky sú v súlade s ústavou a jedna nie. Za protiústavnú označil tretiu referendovú
otázku: „Súhlasíte s tým, aby žiadnemu inému spolužitiu osôb okrem
manželstva nebola priznaná osobitná ochrana, práva a povinnosti,
ktoré sú právnymi normami k 1. marcu 2014 priznané iba manželstvu a manželom - najmä uznanie, registrácia či evidovanie ako životného spoločenstva pred verejnou autoritou, možnosť osvojenia dieťaťa
druhým manželom rodiča?“
Aliancia sa s tým opäť nebabrala. Načo súdy, keď máme boha,
však? „Slušní ľudia sa dnes stali obeťou systému, dnes im ústavný súd
zakázal povedať svoj názor na rodinu, na to, čo je rodina a my to považujeme za niečo skutočne škandalózne,“ vyjadril sa Anton Chromík.
„Toto nie je demokracia, toto je sudcovská tyrania,“ dodal.
Takže, aliancii to zatiaľ nevychádza. Nedostane referendum so štyrmi otázkami, a plebiscit sa nestihne konať počas komunálnych volieb
15. novembra. Paradoxne, ak to vyzeralo, že od tejto organizácie sa
ničoho dobrého nedočkáme, možno práve jej bláznivé referendum
docieli, že diskusia o registrovaných partnerstvách sa o ďalší krok priblíži k reálnemu naplneniu tejto myšlienky.
V každom prípade, zaráža ma jalovosť a relatívne široká podpora extrémneho konzervativizmu na Slovensku, ktorý veci neposúva
žiadnym spôsobom dopredu a nič nerieši. Chápem Slovenskú konferenciu biskupov, ktorá má okrem iného dodnes problém verejne
zhodnotiť pôsobenie prezidenta prvej Slovenskej republiky Jozefa
Tisa, keďže šlo o rímskokatolíckeho kňaza, za ktorého Slovensko
nechalo deportovať 70 tisíc Židov. Postoj SKB odráža jej pohľad
na svet, o ktorom je presvedčená, že by v ňom ľudia mali žiť. Hoci
sa to samotným ľuďom žijúcim na Slovensku nemusí páčiť, SKB
urobí všetko, aby svoje idey presadilo a vnútilo občanom, vrátane
nekatolíkov, svoje pravidlá. Menej rozumiem postoju viacerých poslancov rôznych parlamentných strán, vrátane Smeru-SD, hercov
a ďalších známych tvárí, ktorí aktivity aliancie podporujú a vítajú.
U tých predpokladám aspoň isté rácio, že život nie je iba čierna
a biela, a že svet a my v ňom sa neustále vyvíjame, a spolu s ním
aj moderná západná spoločnosť žije inak ako pred dvesto alebo len
pred päťdesiatimi rokmi. Absolútne nerozumiem tisíckam bezmenných dobrovoľníkov, ktorí pomáhali zbierať podpisy. Ak to nebola
zmanipulovaná masa, ale išlo o pravých aktivistov, asi by som sa
mal zo Slovenska odsťahovať. Okamžite. Principiálne nechcem žiť
v štáte, kde mi ešte aj susedia chcú určovať, čo môžem a čo nie,
odmietajú akúkoľvek podobu inakosti a hlavne, ak viem, že ich je
tak veľa. Také horúce to však nebude. Pochybujem, že by väčšina
zbierajúcich vôbec vedela vymenovať všetky štyri referendové otázky, plus to, čo znamenajú.
Dostávam sa k podstate. Pravá Aliancia za rodinu a konferencia
biskupov, ktorí milujú blížneho svojho, by svoju silu a aktivitu smerovali do aktivít ZA a nie proti. Moja veriaca manželka mi nikdy pred
spaním nepoložila otázku – cítim sa slabo chránená, chcem, aby manželstvo muža a ženy bolo v ústave. Naopak, vravela mi, vybav deťom
škôlku. Nikdy som z jej úst nepočul ani nič podobného typu – desí
ma, že by dvaja ľudia rovnakého pohlavia mohli spolu žiť, priznať sa
k tomu a ešte mať aj istú formu právnej ochrany. Naopak, po šiestich
rokoch materskej, to asi chlapci v aliancii a SKB netušia, hľadala prácu, v ktorej by mohla zladiť materstvo s povinnosťami rodiča. Toto sú
problémy rodín s malými deťmi, kočík, prežiť materskú, práca, lekári,
ihriská, škôlka, škola, krúžky, samozrejme bývanie, hypotéky, čo to
budem rozpisovať, vieme o tom všetci.
Takže, ak aliancia nezačne presadzovať a vyvíjať tlak na reálne riešenie problémov rodín s deťmi, nemala by sa rodinou zakrývať ani
v názve. Pretože ja som za rodinu, milujúcu a starostlivú, či už v manželstve alebo bez. Ale za takúto alianciu nikdy.
A na záver, neúprimnosť aliancie dokazuje skutočnosť, že prvú referendovú otázku – že manželstvo môže tvoriť iba jeden muž a jedna
žena, a Slovensko manželstvo všestranne chráni, parlament schválil
už začiatkom roka a to priamo v ústave. Iba že by aliancia túto vetu
chcela mať v najvyššom zákone štátu dvakrát.
Martin Guzi, novinár
Program prosinec 2014 / Studio ALTA
5. 12. 9:00 L. Tretiagová a TS Light: Putování ve větvích s ekologickým programem
Tanečně divadelní interaktivní představení pro děti a mládež
Představení všemi uměleckými prostředky divadla nabízí dětem a studentům osobní zkušenost spolupráce s
profesionálními herci, tanečníky a hudebníky přímo na netradičně pojaté scéně. Inscenace byla vybrána pro
prezentaci českého divadla v zahraničí
v katalogu Czech Performance Collection 2010.
5. 12. 17:00 L. Tretiagová a TS Light: Hlasy země a Mikulášská pro děti
Interaktivní pohybové divadlo pro děti a jejich prarodiče
a Mikulášská besídka
Skutečné osudy současných babiček a dědečků se prolnou s inspirací knihou Jeana Giona Hlasy země, která je
bilancováním nad osudem staré ženy Mameši.
6. 12. 16:00 L. Tretiagová a TS Light: Putování ve větvích
Tanečně divadelní interaktivní představení pro děti a mládež
7. 12. 19:30 ME-SA: Duets
Part I: Possibilities of Dialogue
Karolína Hejnová – Sebastian Belmar – Jan Komárek
– Andrea Miltnerová
První tvůrčí setkání rozdílných uměleckých osobností volně inspirované stejnojmenným filmem Jana
Švankmajera.
Part II: SuperNaturals
Martina Hajdyla Lacová – Stano Dobák
Dva úplně obyčejní smrtelníci se rozhodnou stát
superhrdiny. Může jejich soužití zůstat nadále tak super?
11. 12. 18:30 a 20:30 Viktor Dyk/Divadlo
Spektákl: Zmoudření dona Quijota HOST
Inscenace nově vzniklého divadla Spektákl kombinuje činoherní principy s pohybovým divadlem a příběh
Dona Quijota vypráví s výrazným akcentem na osobní rovinu člověka, jenž při prvním kontaktu se světem
ztrácí své ideály.
12. 12. 19:30 Irina Andreeva and Ensemble Magiekarios (DE): Eclypso HOST
Věhlasný mezinárodní soubor fyzického divadla
Koprodukční projekt Teatr Novogo fronta a berlínského souboru Magiekarios přivede na jeviště Studia ALTA
pětici performerů z pěti různých zemí, kteří spojují prvky tanečního šamanizmu a brutální klaunerie.
Proces anonymní transformace živelně plyne k nevyhnutelné apokalypse.
Přichází šílená klaunská armáda. Historie se opakuje. A konec se stává novým začátkem.
14. 12. 10:00 Vanda Hybnerová, Lucia Kašiarová: ANGEL-y SPECIÁL!
Atelier Le Petit Cheval a představení ANGEL-y
Předvánoční andělské setkání pro celou rodinu s ANGELAMI a jejich nebeskými pomocníky. Celodenní
zábava s pojízdným divadelním fotoateliérem Le Petit Cheval a večer v 19:30 představení nebeské clownesky. Ve
Studiu ALTA se budou dít zázraky!
15. 12. 19:30
ME-SA: SoloS / Derniéra
Karolína Hejnová: Part II
„A Tvá ruka je v mé, pokud ji tam necháš.“ (Else Lasker-Schülerová)
„Znám jedinou povinnost – povinnost milovat. Na všechno ostatní říkám ne.“ (Albert Camus)
Martina Hajdyla Lacová: Part III
Sólo o dvou postavách a o kompromisech člověka se světem. Hra, prohra, výhra, dohra. Člověk jako objednatelný, naprogramovatelný, opravitelný, změnitelný, nahraditelný.
Představení bylo nominováno na Inscenaci roku 2012 a Martina Hajdyla Lacová získala za svůj výkon nominaci
na Tanečnici roku 2012.
18. 12. 19:30 Tereza Ondrová, Peter Šavel: Boys Who Like To Play With Dolls
Taneční duet, který je na seznamu evropských „Priority Companies“ 2014 sítě Aerowaves
Přijměte pozvání do fantaskního světa, v němž mužský a ženský princip nemusí být totéž co muž a žena. Pohyb
a tanec je v tomto projektu prostředkem pro vyjádření kontrastu mezi projevem těla a duše, mezi genetickými
danostmi a společenskými předsudky ve snaze zpochybnit nejrůznější společenské stereotypy a nahlédnout
tematiku genderu čistě fyzicky.
TIP na prosinec
Zasmějte se genderovým stereotypům s Terezou Ondrovou a Petrem Šavelem!
Gender jako sociální konstrukt. V podání dvojice výrazných tanečníků a charismatických, sebeironických
osobností ztratíme přehled o tom, co je „ženské“ a co „mužské“. S humorem a nadsázkou se růžový a modrý
svět stane mnohem barvitější.
Pohyb a tanec je v tomto projektu prostředkem pro vyjádření kontrastu mezi projevem těla a duše, mezi genetickými danostmi a společenskými předsudky ve snaze zpochybnit nejrůznější společenské stereotypy
a nahlédnout tematiku genderu čistě fyzicky.
Inscenace Boys Who Like To Play With Dolls je na prestižním seznamu nejlepších evropských tanečních
projektů Priority Companies 2014, který vyhlašuje síť Aerowaves. Rok 2014 uzavírá ve Studiu ALTa poté,
co se představila ve slovenské Nitře, ruské Kostromi či švédském Umeo.
V lednu 2015 jede reprezentovat ČR na veletrh APAP do New Yorku.
18. 12. 19:30 Tereza Ondrová, Peter Šavel: Boys Who Like To Play With Dolls
Listy 3
02_03_Guzi.indd 3
11/24/2014 3:21:27 PM
Na lodi plnej vody
Hodnotenie 10. ročníka literárnej súťaže Hodžova esej 2014
Evangelický kostol v Sučanoch
Neformálnymi podujatiami sprístupňovať a šíriť na Slovensku mimoriadne závažný myšlienkový odkaz publicistu, politika a štátnika dr.
Milana Hodžu a viacdimenzionálne prieniky jeho posolstiev do súčasného života našej spoločnosti sa stalo primárnym cieľom podujatia nazvaného Hodžove dni. Postupne sa vyprofilovali ako osobité vedecké,
kultúrne a literárno-kreatívne i vzdelávacie podujatie, ktoré sa uskutočňuje od roku 2005. Je potešiteľné, že kontinuita podujatí sa neprerušila
ani striedaním vládnych zoskupení, ktorých sme boli svedkami v uplynulom desaťročí. O permanentný vklad do histórie tejto novodobej
tradície sa úspešne pričinilo i BGMH v Sučanoch s literárnou súťažou,
etablovanou pod názvom Hodžova esej, ktorá postupne zasiahla viaceré
stredné školy na celom území Slovenska, ba v poslednom ročníku sa
objavujú aj prvé literárne lastovičky z iných krajín, od našich krajanov.
Vznik podujatia v roku 2005 podporil predseda vlády Mikuláš
Dzurinda, neskôr štafetu prevzal Robert Fico, pokračovala v nej
Iveta Radičová, minulého i tohto roku v tradícii pokračoval opäť
súčasný predseda vlády SR, Robert Fico. Pravdaže máme na mysli
i pomoc ďalších aktívnych partnerov.
I napriek tomu, že ako predseda hodnotiacej jury súťaže Hodžova esej
v jej deviatich ročníkoch nemám presne spočítaný počet autorov, prác,
škôl, miest, ktoré sa tejto súťaže zúčastnili, ktorých teda súťaž vnútorne
oslovila a podnietila ich tvorivé literárne uvažovanie. Iste sa o tom dozviete viac v pripravovanej publikácii o tejto súťaži. Za dôležitý znak však
pokladám konkrétny fakt, že mladí študenti na naše desať rokov trvajúce
tematické výzvy opreté aj o múdre posolstvá z Hodžovho mimoriadne
inšpiratívneho diela dokázali primerane svojmu veku, literárnym skúsenostiam i vzdelaniu reagovať. Potešilo nás, že aj touto formou mnohé
myšlienky z prachom zasypaného diela donedávna marginalizovaného
politika a štátnika M. Hodžu ich zaujali a že sami dokázali s jeho náhľadmi
na rozvoj Slovenska, jeho sociálnej, národnej i medzinárodnej politiky primerane, ale i s otvorenou kritickou odvahou a mladým videním
znovu priviesť na scénu. Boli sme priamymi účastníkmi záujmu
o tieto posolstvá, boli sme svedkami toho, že študenti v novej podobe i odlišnej dobe s mnohým, čo priniesol M. Hodža, súhlasia,
že spolu s ním hľadajú v jeho myslení pozitívne jadrá, ale púšťajú
sa s ním aj do polemík, skrátka vyjadrujú nebojácne s emocionalitou i na základe štúdia a poznania svoje myslenie, svoje postoje.
A tu vidím hlavný cieľ a zmysel tejto literárnej súťaže i po jej
desiatom ročníku.
Témou 10. ročníka sa stalo uvažovanie nad citátom Milana Hodžu z roku 1935, ktorý predniesol ako poslanec na 16. schôdzi
Národného zhromaždenia Republiky československej 5. 12. Znel
nasledovne:
„Zvýšenie vývozu a rozšírenie investičnej činnosti tvoria dva
základné piliere, o ktoré musíme oprieť zámernú pomoc pracovnému trhu, kde dlhotrvajúca nezamestnanosť je prameňom
hospodárskeho, sociálneho a morálneho nebezpečenstva, ktoré
nechceme nikdy podceňovať... Na boj proti nezamestnanosti
nesmieme sa dívať len ako na akciu výhradne hospodársku, ale
ako na úkol, ktorý slúži záchrane dôležitých ľudských a mravných hodnôt, bez ktorých by sa ťažko udržala rovnováha ľudskej
spoločnosti... Ak sa chceme dostať opäť k zdravším pomerom,
musíme sa snažiť, aby sme ľuďom dali prácu a nie len podpory.“
Vyhlasovateľ požiadal mladé literárne talenty o vypracovanie náročného literárneho žánru spájajúceho v sebe umelecké
i odborno-vedecké prvky, o esej, v ktorej by sa formou úvahy
pokúsili zamyslieť nad problémami súčasnej európskej hospodárskej krízy, ako tento fakt v konkrétnej dobe a v konkrétnom
prostredí, kde žijú, vnímajú, ako sa ich tieto problémy dotýkajú v ich vlastných rodinách, v rôznorodom sociálnom prostredí
našej spoločnosti. Očakávali sme také literárne útvary, ktorých
riešením by nemal byť iba prostý opis príznakov, či povrchná
analýza problémov, ktoré s krízou úzko súvisia, ale aj hľadanie
východísk „k zdravším pomerom“ a cestám k novej prosperite
spojenej s morálkou. Téma teda zamerala jednoznačne pozornosť súťažiacich na súčasné hospodárske a spoločensko-politické
problémy. Inšpirovala Hodžom a nútila inšpirovať sa aj žeravou
reálnou skutočnosťou.
Toto neľahké a mimoriadne ťažké zadanie, podobne ako
v predchádzajúcich ročníkoch, zaujalo stredoškolskú komunitu,
nie síce počtom prihlásených príspevkov, ale najmä vnútornou
hodnotou a literárnou kvalitou. Porota konštatovala, že sa vyrovnal počet príspevkov odosielaných od dievčat a chlapcov. Analytická téma pritiahla teda viac mladých mužov, prihlásili sa deviati, v uplynulých ročníkoch prevažovali príspevky dievčat. Do 10.
ročníka súťaže prišlo 17 kvalitných literárnych príspevkov. Práce
prišli celkom z 10 stredných škôl z Dolného Kubína, Ružomberku, Dubnice nad Váhom, Lipian, Žiliny, Bánoviec, Bratislavy,
Martina, Sučian a Báčskeho Petrovca.
Odborná porota v klasickom zložení /PhDr. Valerián Bystrický
DrSc, Mgr. Peter Dinuš, PhD., novinári PhDr. Viliam Jablonický
a Mgr. Vlasta Kunovská, PhDr. Peter Zelenák, CSc., PhDr. Jozef
Beňovský s nováčikom, profesorom BGMH Petrom Trnovcom/ na
svojom stretnutí 4. júna v Ústave politických vied SAV v Bratislave
hodnotila prínosy a úskalia 10. ročníka.
4 Listy
04-05_Benovsky.indd 4
11/24/2014 2:56:34 PM
Vo všeobecnosti sa prikláňala k názorom, že aj tento ročník s mimoriadne zložitou témou sa stal citlivým seizmografom názorov mladých a zaznamenal otvorene kritické náhľady tejto generácie na vývin
súčasnej spoločnosti, ktorý sa ich súčasného i budúceho života bytostne
dotýka. Práce priniesli celý rad naštudovaných i novátorských odporúčaní a riešení, ako by sa z tohto nezdravého obdobia mohla spoločnosť
vymaniť. To je jednoznačne veľké plus tohto ročníka. Niektorí porotcovia upozorňovali na malú odlišnosť prác a prevládajúci skepticizmus
pohľadov na stav spoločnosti i na nedostatočnú orientáciu v národných,
európskych, či svetových dejinách. Lenže musíme si uvedomiť, že práce
pripravovali stredoškoláci – prváci, druháci, tretiaci, teda 15 – 17-roční
študenti, ktorí tento handicap určite svojou ďalšou prípravou, ďalším
štúdiom dobehnú. Podstatnou ostáva ich odvaha pomenovať problémy
a nezakrývať chybné či mylné ružové riešenia. Väčšina poroty uznala, že
žiadanie väčšej angažovanosti štátu, ale i EÚ pri riešeniach je namieste.
Oceňuje sa i osobná angažovanosť jednotlivca. V niektorých radách,
nápadoch na ozdravenie spoločnosti vidíme aj snahu aktívne spolupôsobiť pri nápravách a nečakať len na riešenia zhora, od štátu. Osobitne
cenným bol ponor do problémov straty zamestnania, jej dôsledkov na
vnútro človeka, reakcie blízkych ľudí, márne snahy uplatniť sa a získať
akúkoľvek pracovnú prax. Tu sa kritické oči pisateľov zaoberali hlavne
problémami, ktoré pociťujú v školstve, osobitne čerstvými absolventmi
stredných a vysokých škôl a ich hromadnými odchodmi na úrady práce, lebo zamestnávatelia si kladú neuskutočniteľné podmienky, najmä
prax v odbore. Kriticky posudzovali vývoz mladých mozgov do cudziny, zaujali ich aj problémy najbiednejšej sociálnej vrstvy, rozrastajúcej
sa chudoby na Slovensku, nevyrovnanosti odmien za prácu v rôznych
krajinách, vážne sociálne podmienky rozrastajúcej sa sociálnej vrstvy
poddimenzovaných ľudí – bezdomovcov, žobrákov, etylikov, psychicky
narušených, chorých, dlhodobo nezamestnaných, najmä dopady morálnej i hospodárskej krízy na tých vo svojich rodinách, ktorí sa do tejto
nepriaznivej situácie nedostali vlastným pričinením. Sústredili sa i na
kritiku koncernov a ich nekalých praktík v našich podmienkach, pričom ponúkli aj rad hospodárskych návrhov. Nielen prostými slovnými
výzvami, ale opísali aj konkrétne zásahy. Treba azda, aby si ich na kompetentných, rozhodujúcich miestach povšimli a reagovali na ne. Je to
totiž hlas tých, ktorých sa budúca náprava vecí verejných profesionálne
najviac dotýka. Z tohto uhla pohľadu reflektovali ich práce viaceré etické mínusy súčasnej spoločnosti. No ich optimizmus, nie socialistický,
sme pozorovali nielen slovne, volaním po náprave, ale sme toho názoru,
17. november 2014, Praha, Národní třída, foto Ján Sebechlebský
že i správne pomenovanie neprávostí a hľadanie konkrétnych východísk
je prvým krokom na ceste vpred. A v tomto bode objavujeme osobitne
cenný prínos ich literárnych analýz. Pochválili sme štýl viacerých prác
a ich bezchybnú gramatickú i štylistickú úroveň. Zaujali najmä tie, ktoré
sa opierali aj o osobné emocionálne zážitky prepojené s vecným porozumením problematiky.
V krátkych fragmentoch z prác súťažiacich sa o tom v obraznom
skratkovitom kaleidoskope presvedčime osobne:
Zatiaľ je za rok 2014 v Žilinskom kraji miera nezamestnanosti takmer 13%. Tvorí ju „výkvet národa“, a síce čerství absolventi vysokých
škôl, ďalej spomínaní ľudia nad päťdesiat rokov, ľudia hocijakého veku,
ktorí boli prepustení z práce, napríklad kvôli znižovaniu stavov atď. Ja by
som sa však rada zamerala na absolventov. Slovenské vysoké školy každoročne vyprodukujú stovky magistrov alebo inžinierov absolútne nevyužiteľných v živote. Tí ľudia nie sú schopní prežiť v našej veľkej džungli.
Vysoká škola im dá teoretické vedomosti, ale nie nadarmo sa hovorí, že
život ťa naučí. Jedine praxou si môžeme utvrdiť naše vedomosti a schopnosti, lenže ako, keď bez praxe vás nikde nechcú?! Štatistiky hovoria,
že v Slovenskej republike je každý tretí človek vo veku od pätnásť do
dvadsaťštyri rokov nezamestnaný.
Barbara Rybárová, Žilina
Možno to vyznieva tak, že nejaký mladý chalan povrchne posudzuje hospodársky stav Slovenska, ale ten mladý chalan onedlho
vyštuduje a bude sa uchádzať o svoje miestečko v ekonomickom
systéme našej malej krajiny. Neviem ako ostatní študenti, ale mne
do predstáv mojej budúcnosti nezapadá vystátie si radu na podporu
v nezamestnanosti, sociálne dávky, alebo každodenné bezvýznamné
hľadanie pracovných ponúk.
Ak nechceme, aby všetci vzdelaní mladí ľudia hneď po vyštudovaní
odchádzali pracovať do zahraničia, kde svojimi nápadmi, inováciami
a schopnosťami rozvíjajú systém a hospodárstvo cudzích krajín, ktoré
môžeme brať aj ako konkurentov, čo sa svetového trhu týka, je potrebné
im vytvoriť pracovné miesta doma, kde by sa mohli plne rozvíjať a aby
nežili, ako sa hovorí „z ruky do úst“, pretože mladý človek zväčša nemá
rodinu, nemá trvalé záväzky, ktoré by ho tu držali a ak mu nebude dobre, nemá dôvod sa tu celý život trápiť. Tým nechcem povedať, že by mal
každý dostať kráľovský plat, ale nech dostane aspoň možnosť ukázať, že
chce a aj vie, a nech je spravodlivo ohodnotený jeho pracovný výkon
a nasadenie. Ak budú tieto kritériá splnené, väčšina ľudí zostane doma,
vo svojej krajine...
Dominik Kohút, Trenčianske Teplice
Čo sa teda nezamestnanosti týka, sama nemám nijaké skúsenosti,
pretože som stále iba študentka. Nemôžem vedieť, aké to je nemať či
stratiť prácu. Mali by sme sa snažiť všetci ako jeden celok, aby ľudia naozaj mali prácu, a nie len podpory. Je ťažké navrhnúť konkrétne riešenia,
pretože aj tak to nezávisí od nás, všedných ľudí. V prvom rade treba
chcieť niečo skutočne zmeniť, a až potom začať konať. Naše Slovensko
je krásna krajina, preto si ju treba vážiť. Všetci tu žijeme ako jeden národ, treba si pomáhať a spoločne hľadať východiská na riešenie takýchto
problémov, akým je práve aj nezamestnanosť. Musíme sa snažiť pre lepší
život, pre nás všetkých, pre naše budúce generácie.
Je pravdou, že nezamestnanosť nie je len nejaká formalita, nejaký
údaj z masmédií. Je to vážny problém celej spoločnosti. A nielen hospodársky. V skutočnosti nezamestnanosť naozaj narúša ľudské hodnoty
a môže ich aj natrvalo rozvrátiť. Napríklad ak človek, ktorý je živiteľom
rodiny, stratí prácu. Nedokáže sa cez to preniesť, utápa sa v beznádeji,
nevie, z čoho bude živiť svoju rodinu. Ak sa práve takémuto človeku
nepodá pomocná ruka, môže skončiť naozaj zle. Preto sa musíme snažiť, aby takýchto prípadov v našej spoločnosti bolo čo najmenej. Týmto
ľuďom treba pomôcť, nie ich zavrhnúť, pohŕdať nimi, pretože nikdy nevieme, či sa niečo podobné nestane aj nám.
Kristína Čelková, Domaniža
Autor: PhDr. Jozef Beňovský, riaditeľ Literárneho múzea
Listy 5
04-05_Benovsky.indd 5
11/24/2014 2:56:36 PM
P
aní O. měla v roce 1989 autonehodu, v jejímž důsledku zůstala připoutaná na invalidní vozík. Od té doby si musela
zvykat na různé věci, třeba na používání katetru. Praxe byla
taková, že zašla za doktorem, který jí napsal poukaz, se kterým navštívila prodejnu zdravotnických pomůcek. Tam jí vydali třeba 200
kusů katetrů a po čtvrt roce se celá operace opakovala.
Jednoho dne přišel pan doktor se skvělým nápadem. Aby nemusela složitě jezdit s poukazem na katetry do prodejny, nabídl pacientce řešení. Vysvětlil, že tento pro ni složitý proces absolvuje s jejím
poukazem někdo jiný a zásilku katetrů jí přiveze přímo domů. Paní
O. souhlasila a pan doktor vše zařídil, jak slíbil.
Nový mechanizmus nějakou dobu fungoval podle plánu pana
doktora. Po čase ale paní O. zjistila určité nesrovnalosti. Občas se
mezi dámskými katetry objevil pánský, někdy si mohla přečíst na
krabici jméno jiného pacienta, jindy ji zarazilo hrubé chování pána,
co zboží doručoval. Paní O. se proto rozhodla, že si raději s poukazem
v ruce bude jezdit pro katetry do prodejny sama. Jenže ouvej, pan
doktor jí zaobaleně vysvětlil, že pokud bude stále požadovat, aby dostala svůj poukaz do ruky, přestane jí poskytovat lékařskou péči. Paní
O. omdlela. Tedy málem.
Výklad stanoviska podle odborníků
O co tady jde? Proč se pan doktor tak rozzlobil a své pacientce vyhrožoval tím, že jí nadále nebude vést v evidenci? Podle odborníka na
problematiku zdravotních pojišťoven z postupu lékaře vyplývá, že má
Od problému s katetrem k multikulturní společnosti
Pan doktor a paní O. vyrůstali ve společnosti, jejíž kořeny se
formovaly po dlouhou dobu. Protože se oba pohybují od narození
v tom samém prostředí, mají společný jazyk, mají společnou historii,
kulturu a mnoho dalšího. Přesto se na tu samou věc dívají odlišným
pohledem. Neshodli se na tom, jestli má nebo nemá paní O. etické
právo chtít dostávat poukaz na katetry do ruky. Věc vyústila v konflikt, silnější vyhrál. Paní O. to musela vzdát a odejít jinam. Jakou že
má tento příběh spojitost s multikulturní společností?
Pokud to někdo neví, objasním velké tajemství, o kterém se příliš nemluví. Multikulturní byla lidská společenství odedávna. Vždy
docházelo k prolínání kultur. Babylon, Řím ale nemusíme ani tak
daleko do minulosti. Rakousko – Uhersko bylo typickým příkladem
multikulturní společnosti. Ponechme stranou, jak dopadlo. Chci se
tady zmínit o jedné podstatné věci, totiž o tom, že k prolínání a střetu mezi různými etniky po celé dějiny lidstva docházelo přirozenou
formou. Není to nic nového a moderního. Je to forma, které fandím,
protože je přirozená. Ale příčit se přirozenosti se vždycky vymstí.
Dneska jsme svědky toho, že se příslušníci jiných kultur přijímají
do naší společnosti nekriticky, bezhlavě, megalomansky a co je nejhorší, „pozitivně“ se diskriminují na úkor původního obyvatelstva. Já
jsem za multikulturní společnost, ovšem vytvářenou přirozeně v souladu s chodem dějin, ne za takovou, která v podstatě násilím a bez
souhlasu obyvatel hostitelské země umělým způsobem buduje spole-
Za katetry za „KATR“
svůj způsob, jak dostávat zdravotní pomůcky pacientům. Důvody takového chování jsou ekonomické. Z každého katetru něco šup domů.
Pokud s ním pacienti tuto dohodu nehrají, odmítá o ně pečovat. To
právně znamená, že lékař aniž k tomu má zákonný důvod, odmítá péči
o pacienta, resp. ukončuje u něj péči a nutí jej přejít do jiné nemocnice
nebo k jinému lékaři. Toto je postup, který zákon NEDOVOLUJE.
V našich podmínkách to ale není důvod, proč by se takto někdo
nemohl beztrestně chovat. Ačkoli byl zjevně porušen zákon, profesní
organizace na postupu pana doktora neshledala nic protizákonného.
Paní O. šlo o princip. Samozřejmě, že by mohla i nadále jednou
za čtvrt roku protrpět návštěvu hulváta se zbožím v podivné krabici,
někdy i určené někomu jinému. Přísně vzato, „o nic nejde“. Pouze
o princip. Kvůli tomu si ovšem nakonec musela hledat nového lékaře, což pro pacientku upoutanou na vozík není tak jednoduché jako
pro někoho mobilního. Tyto věci panu doktorovi, jemuž by něco
měla říkat Hippokratova přísaha, vůbec nevadí.
Pan doktor zjevně nepochopil jednu věc. Tady nejde o to, co a jak
definuje zákon, jaké jsou z hlediska práva jeho manévrovací možnosti,
jestli a jak lze tento postup legitimizovat atd. Tady jde o jednu jedinou
věc, které je v dnešním světe tak bídně málo. O obyčejnou lidskou
slušnost. Nic mu přece nenařizovalo, že se nesmí vrátit k původní praxi a že nesmí ten poukaz paní O. zase dávat do ruky. To by nebylo ani
protizákonné, ani neetické, ani by ho to finančně nepoškodilo. Pouze
by své pacientce vyšel vstříc. Je na tom něco špatného? Tak proč?
V našem právním systému platí, že co není zakázáno, je povoleno.
A podle mě je tato základní premisa neetická a škodlivá. Protože právě ona umožňuje, aby byla morálka postavena na vedlejší kolej a aby
mohli „vykukové“ loupit za bílého dne. Proč si to myslím? Protože
nelze sepsat takový zákon, aby do důsledku postihoval všechny možnosti nekalého chování. A podle mě to věděli i mudrlanti, co takový
zákon sepisovali. Přesto ho takto formulovali a schválili. Společnost
proto může dneska fungovat tak, že se hordy právníků dobře živí
tím, že hledají skuliny v zákonech pro z mého pohledu podvodnou
činnost různých firem. A obyčejní lidé jenom zírají, co všechno je
u nás možné. Sbohem etiko, měl jsem tě rád!
čenství nesourodých skupin lidí. Mluví se o tom, že budou kvóty na
to, kolik lidí z Afriky a Asie bude muset ta která země EU přijmout.
BUDE MUSET! A jsme u toho. Tady nejde o přirozenou cestu prolínání kultur, ale o diktát proti vůli lidí. Děje se tak pomalu, plíživě, abychom si příliš neuvědomovali, co se děje. A neustále se přitom
opakuje, že to tak má být, že tak je to v pořádku a že to je nejlepší
cesta k hvězdným zítřkům. Proč? Lze jen spekulovat. A pokud si mohu
dovolit ten luxus, uskutečňuje se tady další experiment. Socialistické
loutky u moci si myslí, že vytvoří společnost, kde budou zastoupena
všechna etnika a kultury na světě. Budou se mít rády a budou společně
prosperovat a žít v blahobytu. Hezká představa, ale je reálná? Zapomíná se tady, asi jako při budování komunizmu, na jednu důležitou věc.
Na lidský faktor. Ten mohl za krach myšlenek komunizmu a obávám
se, že přispěje i ke krachu nucené multikulturní společnosti.
A jak to všechno souvisí s panem doktorem, ty kritický pisálku?
Souvisí. V jeho případě jsme narazili na rozdílný přístup k problému s poukazem. Bylo jeho chování neetické či nebylo? Každý
čtenář si odpoví. Doktorovi to nepřišlo divné, paní O. ano. A tady
připomínám, že šlo o dva lidi ze stejného kulturního prostředí. Jak
se asi domluví lidé z různých etnik, která se formovala po staletí až
tisíciletí? To, co je pro jedny morální, může být pro druhé nemorální. Co je pro jedny nepřijatelné, je pro jiné přijímáno s posvátnou
úctou. Představa o víře, chování, způsobu existence se může u různých etnik zásadním způsobem lišit. Já považuji za normální svazek
jednoho muže a jedné ženy. On považuje za normální svazek jednoho muže s několika ženami. Tamten si myslí, že je normální, když
rodí děti čtrnáctiletá děvčata, druzí mají hranici uzavírání sňatků
posunutou výš. Někteří považují krádež za normální zdroj obživy,
jiní to odsuzují. Těch příkladů jsou mraky a naskakuje mi z nich
husí kůže.
Jsme u zdroje sociálního napětí, které bude časem eskalovat. Podívejme se do západní Evropy, na problémy čtvrtí s přistěhovalci ve
Francii, Anglii, Itálii nebo Německu.
Model nucené multikulturní společnosti navíc deklasují prazvláštní
zákony, třeba zaručující komukoliv, kdo do Evropy zavítá, štědré so-
6 Listy
06_07 Stancel.indd 6
11/24/2014 2:58:25 PM
-ciální dávky. Tento zákon není humánní, jak se falešně tváří. Tento zákon je nemravný v tom smyslu, že někomu zaručuje odměnu,
podporu nebo peníze zdarma. Není potřeba nic, jen přijet a zažádat. Moje maminka i tatínek mě učili, že když něco chci, musím
si to zasloužit. Nějak odpracovat. Bez práce nejsou koláče, říkávali.
To je naše tradiční, historická morálka. Ta je porušena špatným
výkladem humanizmu. Proto k nám míří příliv dobrodruhů, kteří
očekávají, že jim budou pečení holubi bezpracně létat do úst, aniž
by se nejprve chtěli sžít se společností, která je přijala a její vklad
jí vrátit. Naopak, nemají k naší společnosti žádný vztah a její hodnoty neuznávají.
Jestli tahle časovaná bomba vybuchne, rád bych tady nebyl. Snad
evropské socialistické loutky tlaky v tomto multikulturním Papinově
hrnci udrží ještě pár desítek let pod kontrolou. Ale myslím, že „papiňák“ už teď píská na poplach.
Vážení čtenáři!
Možná jste si předchozí řádky přečetli s nedůvěrou, možná vám
zaplnily některá bílá místa ve vaší mysli. Často narážím na informace, jejichž zveřejňování dnes není příliš populární s odůvodněním,
že na to není doba. Ale každá doba není na něco vhodná. Proto mi
napsal jeden věrný čtenář časopisu Listy svůj příběh pod pseudonymem. My jsme redakce, která právě proto, že na to není vhodná
doba, podobné články uveřejňuje. Až na ně bude doba, nebude podle mého soudu potřeba tyto články zveřejňovat. Přeji hezké počtení.
Dopis čtenáře Listů:
Úplatky lékařů
Pracoval jsem 3 roky pro farmaceutický průmysl jako Medical
Representative. Pracoval jsem u dvou z řekněme pěti největších farmaceutických společností na světě. Z 500 doktorů, které jsem navštěvoval, si za ty 3 roky nevzalo zájezd (rozuměj kongres), či peníze
(rozuměj studii) asi 5 lékařů.
Kongresová turistika funguje následovně: 1. ledna si vás posadí
na školení a řeknou - letos má každý zástupce 10x Mexiko, 40x Turecko, 40x Itálii a 40x Chorvatsko. Dostanete seznam a počty léků
z vašeho portfolia, které musí doktor napsat svým pacientům, aby
mohl jet na některý z těch kongresů.
Navštívíte lékaře:
„Pane doktore, tak kam byste si letos chtěl zajet na dovolenou, co
byste řekl na Mexiko?“
06_07 Stancel.indd 7
„Mexiko? Hmm, kolik vám toho musím napsat?“
„Tady máte tabulku, pane doktore...“
„Sakra, to je moc, tolik pacientů nemám...“
„No a co říkáte na Turecko?“
„Tam toho máte kolik?... Tak to by šlo.“
A je to... Doktor vám dělá čárečky do tabulky, řekne vám, kam
posílá pacienty do lékárny, vy si kontrolujete odběry lékáren prostřednictvím centrální „sjetiny“ prodejů léků (AMS data). Peníze se
lékařům platí zcela legálně přes tzv. „klinické studie“. Domluvíte se
s lékařem, že nasadí váš lék například padesáti pacientům a že bude
dostávat 100 Kč měsíčně za jednoho. Sepíšete s ním dohodu, že pro
vás bude „zkoumat“ účinky léků na pacienty (možná vás bolí po léku
hlava, noha, oko, nos....) s odměnou třeba 2 000 Kč na hodinu, on
vám vykáže 2,5 hodiny za měsíc a na účet mu jede 5 000 Kč.
Měl jsem doktory, kterým se platilo i 50–70 000 Kč měsíčně.
Tato data pak vyplňují doma u televize, tak, aby byla dohledatelná
studie, kdyby se někdo ptal.
U jiných společností jsem potkával kolegy s počítači, notebooky,
televizemi a tak dále. Vůbec se to nebere jako korupce, lékaři vám
řeknou, že něco tomu pacientovi stejně napsat musí, tak proč by si za
to nemohli vzít zájezd, nebo televizi, když už mu to napíší.
Výroba těch léků stojí pár halířů a pojišťovny za ně proplácejí 1000x
nadhodnocenou cenu. Farmaceutické firmy generují obrovské zisky
a ještě uživí flotilu 300 obchodních zástupců na republiku, 300 aut,
300 notebooků, 300 telefonů. Výplata zástupců se pohybuje mezi
30–50 000 Kč, mimořádné odměny za splnění plánu byly i 200 tisíc
Kč ročně. Proto nejsou peníze na zdravotnictví. Nefunguje tam trh.
Doktoři kradou a farmaceutický průmysl je masivně uplácí. Na
českém trhu se uživí asi 300 farmaceutických firem. Jeden druh stejného léku dodává třeba 30 firem. V lékárně máte na polici 1000 různých krabiček, ale skutečně účinné látky jsou jen ve 20. Místo, aby
se psala na recept účinná látka a lékárník bral vagon od nejlevnějšího
dodavatele za pár korun, tak vám lékař předepíše konkrétní přesný
název léku, který stojí 500 Kč.
Bohužel změnu doktoři nepřipustí a budou vám tvrdit, že lék,
který vám předepisují, je mnohem lepší, že přece oni to musí vědět,
vždyť jsou lékaři, ale že oba léky plácá stejná výrobní linka v Indii,
a jen se na to tiskne jiný název, to už vám nikdo neřekne.
Stálé zdraví přeje J.H.
Autor - Vlado Štancel
11/24/2014 2:58:26 PM
HVIEZDY
NA DOSAH
II. časť
Ako to už býva, práve na najpútavejšom
mieste sme prerušili rozhovor redaktorky
Mirjany Šišolákovej s astronómom
RNDr. Vojtechom Rušinom, DrSc.
Pokúsme sa spolu pokračovať; nasledujúce
riadky z detstva pána Rušina sú zaujímavé
a rozprávačsky dokonalé.
60-siatcentimetrový ďalekohľad na Lúkach
M. Šišoláková: Vy ste, pán doktor, vysokokvalifikovaný odborník, ste autorom 6 kníh, množstva vedeckých článkov a prednášok. Okrem toho rád a krásne fotografujete. Aká bola vaša cesta k astronómii? Pretože možno každý druhý chlapec v detstve
alebo ranej mladosti aspoň na chvíľku zatúži po povolaní, ktoré
by nejako súviselo s astronómiou, s hviezdami, vesmírom. Patrili
ste k nim aj vy, alebo to bolo neskoršie rozhodnutie?
V. Rušin: To je pravda, že skoro každý mladý chalan chce byť
astronómom... Pochádzam zo Zamaguria. Narodil som sa v Spišských Hanušovciach v r. 1942, v rodine roľníka s malou výmerou
pôdy. Keď som na vlastnej koži zisťoval, aká je práca na poli ťažká,
lebo to je naozaj drina, všetko sa robilo ručne, mal som túžbu učiť sa,
aby som nemusel tvrdo pracovať. To bol ten základný predpoklad,
ktorý sa zrodil v hlave malého chlapca. Samozrejme, že aj kravy som
pásaval a raz, keď som ich prihnal z paše, vbehol som do kuchyne
a povedal som, mama, otec, ja budem hvezdárom. Bolo u nás plno
susedov, všetci sa chytili za hlavy, nikto nevedel, čo je to hvezdár,
začali sa smiať, mama mi položila ruky na čelo, či nemám nedajbože horúčku. Ale potom sa ma spýtala – bola jediná v tomto smere
zbehlá a už pokroková na tú dobu – ako si na to prišiel? Tak som ich
Prístroje na zatmenie, 2009
zavolal von, pred dvere, už bola tma, a povedal som – moje meno
je napísané na oblohe – a ukazoval som na jasné hviezdy v súhvezdí
Kasiopea, tam tvoria také ako keby písmeno W. Samozrejme, nemal
som ani tušenia, čo to je, ale povedal som, že budem hvezdárom, lebo
moje meno je napísané na oblohe. To boli detské časy. Potom som
študoval na gymnáziu v Kežmarku, a mali sme predmet astronómia.
Bola taká doba, začala sa rozvíjať kozmonautika, prvý sputnik vyletel v r. l957, polovička chlapcov z triedy chcela byť kozmonautom,
vrátane mňa. Podal som si žiadosť na vysokú školu, na Univerzitu
Komenského, odbor fyzika a chémia, aj som bol prijatý, ale v závere
bolo napísané, že mi nemôžu poskytnúť internát, takže som to vzdal,
lebo jednoducho sme na to nemali peniaze. Ale bol som rozhodnutý, že len čo to bude možné, ja si vysokú školu urobím. Keď som
maturoval (1959), uvoľnilo sa miesto technika na Skalnatom plese
a na základe konkurzu ma prijali. Nastúpil som tam a študovať som
začal až v r. 1964, po vojenčine. Promoval som v r. 1970, a potom
som to postupne dotiahol na doktora vied v r. 1994. Taká bola moja
cesta k tomuto povolaniu. Hneď po nástupe na Skalnaté pleso som
začal pracovať v oblasti Slnka, pozoroval som Slnko, spracovával som
grafy, robil jednoduché výpočty pre štúdium slnečnej aktivity na povrchu Slnka. Teraz je podmienkou, aby technik, ktorý k nám príde
robiť, bol skôr mikroelektronik alebo programátor, vtedy sa vyžadovala skôr fotografická prax, ktorú ja som zhodou okolností mal. Pre
úplnosť treba dodať, že v istom období som chcel študovať za kňaza,
ba s jedným kamarátom sme uvažovali aj o povolaní pilota.
Od r. 1964 som krátko po otvorení nového observatória prešiel
na pracovisko na Lomnický štít. Tu sme začali s pozorovaním a výskumom slnečnej koróny, ktorej súčasťou sú aj protuberancie. Svoje
pozorovania sme analyzovali, lebo astronómia je o tom, že to, čo napozorujete, chcete vysvetliť, to znamená podať fyzikálnu interpretáciu, prečo je to tak a nie inak, hľadať v tom isté súvislosti. Napr. čo sa
týka Slnka, chceme vysvetliť, ako vplývajú jeho aktivity na biosféru,
na človeka, na rôzne procesy na Zemi.
M. Šišoláková: Ako prebieha život „hvezdára“ na Skalnatom
plese, alebo na Lomnickom štíte?
V. Rušin: V čase keď som nastúpil na Skalnaté pleso, všetci pracovníci, od technikov počnúc, končiac vedeckými pracovníkmi, dochádzali každý deň lanovkou. Ak sme mali službu, boli sme tam
sedem dní a potom sme mali sedem dní voľno. Tak je to aj dnes.
Váš režim závisí od toho, či pozorujete vo dne alebo v noci. Ja som
vstával s východom Slnka, pripravil som sa na jeho pozorovanie, na
zakresľovanie slnečných škvŕn, ich polohy atď. Chlapci, čo pozorovali v noci, cez deň väčšinou oddychovali a večer sa začali pripravovať.
Každý mal inú prípravu. Záviselo to od toho, či pozoroval kométu, asteroid, alebo premenné hviezdy. Keď som nastúpil na Skalnaté
8 Listy
08-09_sisolakova.indd 8
11/24/2014 3:03:16 PM
pleso, pozorovali sme istý čas aj prelety družíc okolo našej Zeme,
pretože ešte neboli známe ich presné dráhy. Okamžite po pozorovaní
sa to zašifrovalo a posielalo do Moskvy. Naše pozorovania slúžili na
výpočet presného pohybu družíc okolo Zeme. Dnes sa to už nerobí,
lebo sú dokonalé radary, pohyb družíc sledujú úplne presne. V súčasnosti má vedecký pracovník program, pozoruje sa cielene. Ale
občas sa stane, že pri tom zaznamená niečo iné. Napr. raz som na
Lomnickom štíte pozoroval slnečnú korónu a práve v tom období
„vbehla“ k Slnku kométa, ktorá sa tam vyparila. Pozoroval som vyparený materiál z príslušnej kométy, hoci som o tom nevedel, a prišlo
sa na to dodatočne, dva roky potom, keď sme už poznali kométy
tzv. Kreutzovej kométy, ktoré prechádzajú okolo Slnka tak blízko,
že sa v dôsledku vysokej teploty pri Slnku vyparia. Čiže existujú aj
náhodné javy. To sa stáva aj v súčasnosti.
M. Šišoláková: My rozhodne nemôžeme ovplyvniť to, čo
sa deje vo vesmíre, ale dianie vo vesmíre, ako ste už povedali,
ovplyvňuje život na Zemi. Čo okrem Slnka má na nás vplyv?
V. Rušin: Okrem Slnka pozorujeme aj iné hviezdy: ako sú ďaleko, ako prispievajú k tvorbe jednotlivých hviezdnych systémov vo
vesmíre. Študujú sa exoplanéty, teda planéty, ktoré obiehajú okolo
iných hviezd a pri nich nás zaujíma, či majú atmosféru, aká je tam
teplota, či môžu byť obývateľné, aké sú veľké. Pokiaľ ide o kométy
alebo asteroidy, zaujíma nás, či daný asteroid alebo jeho následné
potomstvo sa môže s našou Zemou zraziť alebo nie, teda, či bude
pre život na Zemi nebezpečný. Lebo keby veľký asteroid padol na
nejaké veľké mesto, nielen že by vyhubil život v danom mieste, ale
následná tlaková a svetelná vlna by narobila obrovské škody na celej
Zemi. A keby sa po výbuchu dostalo do ovzdušia veľa prachových
častíc, mohlo by to znížiť teplotu na celom povrchu Zeme, čo by
zase znamenalo katastrofu pre biosféru ako celok. Pozorovania objektu sa nerobia len v oblasti viditeľného žiarenia (400-700 nm), ale
aj v oblasti infračerveného, ultrafialového alebo röntgenového spektra, pretože čím viac pozorovaní z rôznych oblastí o objekte máme,
tým sme schopnejší podať lepšie vysvetlenie, prečo je to tak, ako to
je. Aj v minulosti, ale dnes ešte viac, sa pozorovania robia na báze
medzinárodných projektov, to znamená, že svoj výskumný program
koordinujete s mnohými skupinami po celom svete pomocou internetového spojenia.
Ďalším nebezpečenstvom, ktoré nám hrozí z vesmíru, by bol
výbuch obrovskej supernovy v blízkosti Slnečnej sústavy. Uvoľne-
né silné kozmické žiarenie, i napriek tomu, že nás pred ním chráni
atmosféra Zeme, magnetické pole Zeme aj Slnka, by mohlo spôsobiť
mutácie v bunkách živých organizmov. Súčasné pozorovania hviezd
taký scenár v blízkom období nepredpokladajú, ale v dlhodobej časovej škále sa vylúčiť nedá.
M. Šišoláková: Ak je niekde na Zemi úplné zatmenie Slnka,
stretnú sa tam nielen tisícky zvedavcov, ale predovšetkým astronómovia z celého sveta. Keďže vašou prioritou je práve Slnko,
putujete za zatmením aj vy. Prečo je pre vás také dôležité robiť
pozorovania pri úplnom zatmení?
V. Rušin: Zatmenie Slnka je vtedy, keď Mesiac pri svojom pohybe
okolo Zeme príde pred Slnko a jeho tieň dopadne na povrch Zeme.
Za normálnych okolností korónu okolo Slnka svietiť nevidíme, lebo
jej svetlo sa v lúčoch prudkého slnečného žiarenia jednoducho stratí
– jej intenzita je asi miliónkrát slabšia voči svetlu z fotosféry. Takže
počas zatmenia sa dá pozorovať koróna v celej svojej kráse, mnohostrannosti a veľkosti. Úplné zatmenia Slnka sú zriedkavé, pretože
štatisticky tento úkaz na to isté miesto na Zemi pripadne raz za 360
rokov. U nás bolo naposledy pozorovateľné 8. júla 1842, ďalšie bude
až 7. októbra 2135. Naši kolegovia boli po prvý raz pozorovať úplné
zatmenie Slnka v r. 1954 v Ogrodnikach v Poľsku a na Kaukaze.
Ja som bol po prvý raz v r. 1973, v africkom štáte Niger. Išli sme
na dvoch autách, na Tatre 138 a rumunskom Are 240. Prekonali
sme v najväčších teplotách najväčšiu púšť na svete, Saharu, a tým sa
začala moja „zatmeňová“ kariéra vo výskume Slnka. Odvtedy som
sa zúčastnil na 20 expedíciách. Posledná bola v Gabone, v r. 2013
a práve z tohto zatmenia Slnka chystáme na konferenciu Americkej
geofyzikálnej spoločnosti v San Franciscu v decembri 2014 referát
s kolegami z USA.
Ak vás naše rozprávanie o tatranských observatóriách zaujalo
a radi by ste ich navštívili aj osobne, naplánujte si najbližšiu cestu do Vysokých Tatier počas niektorého Dňa otvorených dverí.
Pracovníci Astronomického ústavu SAV sa s vami radi podelia
o získané vedomosti.
Mirjana Šišoláková
Fotografie: RNDr. Vojtech Rušin, DrSc.
Poznámky: Pri príprave článku bol použitý elaborát Astronómia
vo Vysokých Tatrách autorov RNDr. Vojtecha Rušina, DrSc., Doc.
RNDr. Jána Svoreňa, DrSc. a RNDr. Juraja Zverku, DrSc.
Lúky, spektograf
Listy 9
08-09_sisolakova.indd 9
11/24/2014 3:03:19 PM
Alexandr Sommer Batěk
a Slovensko
Krompachy
B. rodina přijela do tohoto města poměrně brzy po krvavé srážce
četnictva s tamním obyvatelstvem. Na místě samém se B. dozvěděl,
že uvedený incident vyprovokovaly krompašské ženy. Město silně
ovládali komunisté, jazykově Maďaři. Ti také očekávali B. rodinu
na krompašském nádraží a hned ji odvedli do komunistické kanceláře. Z péče komunistů se B. vymanil, když ve městě našel sociální
demokraty, kteří jeho rodině zajistili ubytování v místní ubytovně
v bytě nepřítomné správkyně. Přednášky měl B. v kasinu v zaplněném sále. Při první pozoroval, že posluchači se chovali jako děti: bavili se mezi sebou, přicházeli a odcházeli, jak je napadlo, kouřili atp.
Z Krompach odjel B. na den do Košic, kde kromě prohlídky ústavu
Komenského zašel do věznice. Večer téhož dne na schůzi Červeného
kříže hovořil o předválečných pacifistických snahách a o úloze Červeného kříže, hlavně jeho dorostu, a apeloval na nutnost převýchovy
mládeže. Po tomto vystoupení měl B. přednášku o vzniku života na
Zemi. Několikrát měli v bytě vytlučená okna, což snad bylo dílo
horthyovců. Krompašský sociálně demokratický Sokol uspořádal
výlet na pláň pod horou za městem. B. si tam neodpustil přednášku o fletshorování a józe. Na výletě se zpívalo: zpíval sbor českých
Krompachanů a celá B. rodina. V kasině měl potom B. přednášku
na rozloučenou s tématem, jak povstal člověk na Zemi. Na pobyt
v městečku Krompachy B. v dobrém vzpomínal.
Liptovský Svatý Mikuláš
Ač se B. na zastávku v Mikuláši těšil, narazil tam se svými přednáškami na lhostejnost. Navíc reklama k nim (velké plakáty) byla
zkreslená – špatné datum B. vystoupení a navíc jako přednášející
uveden jistý Dr. A. Bartošek z Prahy. B. rodina se ubytovala v jedné
třídě lidové školy. Jedno volné dopoledne si B. se synem správce školy prohlédli ledové Demänovské jeskyně, u nichž měli tábory pražští
skauti. Ještě před válkou jeden oddíl spoluzakládal právě B. Skauti
objevili v jeskyních spodní patro, které se pro veřejnost otevřelo až
v roce 1924. B. vystoupení v Mikuláši byla málo navštívena.
Žilina, kino Fatra
Dokončení z minulého čísla
Turčianský Svatý Martin
Na toto město v Turci se B. velmi těšil. Věděl, že je to středisko
duševní a kulturní práce, že tam sídlí Matica slovenská, že je tam
Národný dom, několik nakladatelství slovenských knih, museum,
Spevokol a že tam už 50 let vycházejí Národné listy. Rodina B. se
ubytovala v prázdném bytě bez nábytku. Spali na zemi na slámě,
což bylo mnohem pohodlnější než spát na mikulášských školních
lavicích. O rodinu se starali činovníci DTJ. První přednášku měl
B. před početným obecenstvem v Dělnickém domě. Návštěvníků
bylo tolik, že další přednáška měla být v Národním domě. Ve stejnou dobu se konalo na místním fotbalovém hřišti utkání s fotbalisty
z Prahy a na přednášku nikdo nepřišel. Ale B. si poradil. Šel na hřiště
mezi diváky a tam agitoval k účasti na jeho přednášce. Dosáhl toho,
že sál Národního domu byl plný a přednáška se vydařila. Druhý
den měl přednášet na stejném místě. B. vypozoroval, že Slováci sice
slovensky hovoří, ale maďarsky myslí a že bratr Čech je jim málo
– navíc řečník v turistické košili! To považovali za pohanění Národního domu, z něhož B. prakticky vykázali. B. tedy musel zpět do
Dělnického domu, aby čest Národního domu byla zachována. Do
Dělnického domu přišla část inteligence myslící česky a slovensky,
zato inteligence smýšlející maďarsky zůstala doma. V Martině se B.
odvážil – po neúspěchu ve Spišské Nové Vsi – přednášet na náměstí,
což bylo běžné v Praze. Postavil na martinském náměstí dva stoly
s brožurami svých přednášek, které paní Baťková prodávala, na další
stůl si stoupl a započal svoji řeč. Jen pozvolna a nesměle se blížili
posluchači k řečnícímu B., až jich bylo několik set. Přednáška se jim
líbila a prodej brožur byl také úspěšný.
Ružomberok
V Ružomberku se o rodinu B. staral redaktor místních novin,
který jim zařídil ubytování v měšťanské škole a postaral se o zapůjčení vojenských postelí z posádkového velitelství. Prvně za pobytu na
Slovensku spali Baťkovci na postelích. Ubytování v měšťanské škole
bylo pro ně ideální – měli k disposici kuchyni, sprchy a privátní tělocvičnu, kde se B. děti vyžívaly. Přednášky konal B. v dělnickém kasinu v Rybárpoli, kde hráli i loutkové divadlo. Posluchačstva na první
přednášce nebylo mnoho, na druhé byl velký sál z poloviny naplněn
a na třetí byl sál plný. První loutkové představení bylo překaženo,
protože v sálu dělnického kasina jako naschvál byla pořádána schůze
kovodělníků, většinou komunistů. Představení pro děti se konalo
druhý den za ohromného zájmu ružomberských dětí. Se zastávkou
v Ružomberku byl B. velmi spokojen.
Žilina
Za místo k přednáškám bylo určeno místní lyceum, ve kterém se
B. rodina v jedné třídě ubytovala, kam jí vedení lycea ochotně půjčilo žíněnky. B. zaujalo, že žilinští sokolové žili ve shodě s žilinskými
sociálními demokraty, takže propůjčili k B. přednáškám určeným
sociálním demokratům svou tělocvičnu. Kvůli organizačním zmatkům přišly žilinské děti o představení loutkového divadla, náhradou
za ně B. uspořádal pro děti a žactvo DTJ z Lietavské Lúčky improvisovanou besídku, na níž vyprávěl pohádku o pasáčkovi, který se stal
králem a pohádku o presidentu Masarykovi. Baťkovci zazpívali písničku Pásol Jano tri voly a B. dětem osvětlil, proč se něco zpívá hlučně a něco tiše. Na závěr Baťkovci zazpívali Masarykovu oblíbenou
píseň Teče voda teče. Děti z Lietavské Lúčky tvořily posluchačstvo
s žilinskými dospělými na B. večerní přednášce.
10 Listy
10_11_Sommer-Batek II.indd 10
11/24/2014 3:05:37 PM
Trnava
Při cestě ze Žiliny do Trnavy B. vystoupil v Ilavě, aby vizitoval tamní
věznici. Trnava, poslední zastávka B. putování po Slovensku, byla
na B. připravena, což byla zásluha poslance a válečného invalidy
Kubala. Celá rodina po více než měsíčním putování si mohla ve
městě trochu oddychnout a přitom v nejlepších podmínkách pracovat. Ubytování nalezla v malém, plně vybaveném bytě Viktora
Jesenského, který strávil mnoho let v Americe a byl příbuzným Jána
Jessenia-Jesenského, sťatého roku 1621 na pražském Staroměstském
náměstí. B. si pochvaloval, že konečně v Trnavě našel místo, kde
mohl začínat své přednášky přesně v určenou hodinu a kde vše bylo
na místě. Lidé, s nimiž jednal o přednáškách, byli naprosto dochvilní, což B. navýsost vyhovovalo. Při loutkových představeních byl sál
vždy plný dětí. Slušné byly i návštěvy na B. přednáškách pro dospělé. V Trnavě dostal B. spěšný dopis z Bratislavy, že má zajet do
Trenčína, přes který jeli ze Žiliny a že v Bratislavě není vhodná doba
pro přednášky, protože tam probíhají veletrhy. Na Trenčín už nebyl
čas, takže B. ukončil svůj osvětový zájezd po Slovensku po 40 dnech,
během nichž měl celkem 60 vystoupení. Přičinil se o sblížení Čechů se Slováky. Usoudil, že podobných zájezdů bude třeba více, živá
slova působí rychleji a bezprostředněji na posluchačstvo než kniha,
zvláště na Slovensku. Podle něj je zapotřebí i slovenských loutkových
her, ne tak výpravných a vážných, jaké již existují, ale her prostých
a veselých. Přes Bratislavu se B. rodina vrátila v pořádku do Prahy.
Ještě před zájezdem byl B. vyzván ministerstvem spravedlnosti, aby
navštívil slovenské věznice a podal o nich zprávu. Prohlídky věznic vykonal B. zcela zdarma, měl naopak kvůli nim i menší výdaje.
Tuto činnost prováděl z čistého zájmu o trestance. Prohlédl věznice
v Banské Bystrici, v Levoči, v Košicích, v Ružomberku, v Ilavě, v Leopoldově a v Bratislavě. Některé studijní cesty po věznicích uskutečnil koncem roku 1921. O věznicích sepsal pro ministerstvo zprávu,
o její opis požádal B. soukromý tajemník presidenta republiky. B.
věřil, že na základě zprávy se poměry ve slovenských věznicích zlepší.
Ministerstvu poslal podrobný návrh na zvýšení mravní úrovně tres-
Martin - Národný cintorín, hrob Martina Kukučína
Turčianska Štiavnička
tanců v ČSR založený na 1) statistice zločinů a trestů, 2) na zřízení
vychovatelského inspektorátu a kočovného vyučování, 3) na osobním styku s vězni a 4) na zřízení a vedení trestaneckých a vězeňských
knihoven.
Baťkova cesta po Slovensku v létě 1921 nebyla zdaleka poslední,
např. o prázdninách v létě 1924 byl se starším synem Alexem v Tatrách, které prolezli jako turisté (spali „pod širákem“ pod kosodřevinou). Z Tater se přesunuli do Košic a do Prešova, kde B. vždy týden
přednášel. Celkově lze konstatovat, že Slovensko bylo pro B. srdeční
záležitostí.
Závěr
Činnost Dr. Alexandra Baťka je názorným příkladem snah Čechů
pomoci na počátku ČSR s osvětou hlavně na slovenském venkově.
Kromě přednášek na vážná témata pochopitelně přizpůsobená i pro
nepříliš vzdělané posluchačstvo hrál pro děti loutková představení,
do nichž byla zapojena celá rodina (žena a 4 děti ve věku 11 až 18
let), jež se těšila velkému zájmu. B. se setkával při putování s Čechy,
hlavně učiteli a lékaři, kteří odešli na pomoc Slovákům, nebyl tedy
zdaleka prvním Čechem, který se Slovákům věnoval.
Pramen: A. Sommer Batěk: Jak jsem padesát let žil a pracoval.
B. Kočí, Praha 1925.
Jiří Jindra,
emeritní pracovník Ústavu pro soudobé dějiny AV ČR, v.v.i., Praha
Malá Fatra
Listy 11
10_11_Sommer-Batek II.indd 11
11/24/2014 3:05:43 PM
Nezabúdame ani na seniorov
Študenti osemročného Gymnázia Varšavská cesta 1 v Žiline (GVARZA) sa každoročne aktívne zapájajú do rôznych
olympiád, projektov a súťaží či už vedomostných, literárnych alebo športových. Zúčastňujú sa na besedách, prednáškach,
diskusných večeroch, chodia do divadla a pod. Pri tejto bohatej činnosti nezabúdajú ani na tých skôr narodených.
Prvýkrát sme zavítali do zariadenia pre seniorov a domova sociálnych
služieb v Žiline na Karpatskej ulici v októbri 2013. 1. október bol v roku
1990 vyhlásený Valným zhromaždením OSN za Medzinárodný deň
starších osôb a mesiac október sa stal mesiacom úcty k starším. A tak sme
aj my, študenti Gymnázia na Varšavskej ceste v Žiline pripravili akciu pre
tých, na ktorých sa v súčasnom uponáhľanom svete často zabúda – pre
seniorov. Po dohode s pracovníkmi zariadenia na Karpatskej ulici v Žiline
sme 3. októbra 2013 zavítali do ich priestorov. Spoločenská miestnosť
bola zaplnená do posledného miestečka. Dôchodcovia na vozíčkoch boli
starostlivo zabalení do diek, aby im pri prevoze
do druhej budovy nebola zima a tí, ktorí túto pomôcku nepotrebovali, postávali vo vchode. K nášmu úžasu bol o naše vystúpenie taký záujem, že
niektorí páni museli ostať sedieť na chodbe.
Pripravili sme literárno-hudobné pásmo,
v ktorom vlastná tvorba a verše Jána Kostru striedala gitara a najmä harmonika a spev. Najväčší
úspech zožali ľudové pesničky, ako V hlbokej
doline, Jedna ruža dve ruže, Červený kachel,
Krčmárik maličký a i. K účinkujúcim študentom sa pridali aj viacerí seniori a spievali s nimi.
Dievčatá upiekli aj koláčiky, ktoré tiež spríjemnili
tento deň a priniesli trochu radosti do pomerne
jednotvárnych dní obyvateľov zariadenia. Veľmi
nás potešili slová jednej staršej dámy: „Mali ste
spievať až do večera!“
Odchádzali sme z Karpatskej ulice spokojní,
pretože sa naše vystúpenie páčilo, ale aj s myšlienkou, že sa v predvianočný čas opäť vrátime
a koledami potešíme obyvateľov tohto zariadenia.
V uponáhľanom predvianočnom čase študenti GVARZY nezabudli na sľub, ktorý dali v októbri dôchodcom. Svoj sľub splnili 19. decembra.
Vianočne vyzdobenou spoločenskou miestnosťou sa ozývali koledy a vianočné piesne a pridali
sa aj viacerí seniori. Na prosbu personálu študenti
zaspievali najkrajšie vianočné koledy aj priamo na izbách tým, ktorým
zlý zdravotný stav neumožnil zúčastniť sa programu v spoločenskej
miestnosti. Koľko radosti, ale aj sĺz vyčarili na ich tvárach!
Po takmer 3 mesiacoch od nášho posledného vystúpenia pre dôchodcov v zariadení pre seniorov a domova sociálnych služieb na Karpatskej
ulici v Žiline sme opäť prišli medzi nich. V piatok 7. marca 2014 nás
očakávala už známa spoločenská miestnosť, známe opatrovateľky, známe
niektoré tváre obyvateľov zariadenia. Tentoraz sú naším publikom ženy
– dôchodkyne. Keďže 8. marec je Medzinárodný deň žien, chceli sme
im spríjemniť tento sviatok literárno-hudobným pásmom. Verše Jána
Smreka a Jána Kostru oslavujúce ženu sa striedali s ukážkami klasickej
hudby. Najviac však študenti potešili vďačné publikum slovenskými ľudovými piesňami. Ich spev so sprievodom gitary a harmoniky rozospieval prítomné ženy a vyčaril úsmevy na ich tvárach.
Spoločenskou miestnosťou sa niesli slová piesní Sedemdesiat sukieň
mala, Od Trenčína, Dedinka v údolí, Na Orave dobre, Slovenské mamičky a mnoho ďalších. Bodkou za programom bolo odovzdanie kvetov
na znak úcty a poďakovanie všetkým prítomným seniorkám. Viaceré
nevládali prísť do spoločenskej miestnosti, ale aj pre ne sme mali pripravené pesničky priamo na ich izbách.
Sme radi, že sme obyvateľkám tohto zariadenia urobili radosť, čo bol
náš hlavný zámer. A verte, vidieť tie vráskavé tváre rozžiarené vďaka našim amatérskym výkonom, bola tá najkrajšia odmena. Odchádzali sme
z Karpatskej ulice spokojní, pretože sa naše vystúpenie páčilo. Sme presvedčení, že sa sem o nejaký čas znovu vrátime, aby sme opäť šírili radosť
a spokojnosť medzi tými skôr narodenými.
PhDr. Alica Virdzeková, stredoškolská profesorka
12 Listy
12_Virdzekova Seniori.indd 12
11/24/2014 3:06:56 PM
Nemocnice jako hlavní téma
akademického malíře Jaroslava Reichla
Jaroslav Rajchl (nar. 1926 v obci Čemerné na východním
Slovensku, dnes městská část Vranova nad Topľou) je svým založením vášnivý krajinář dychtící spatřit v plenéru přitažlivou
stavbu, kterou musí namalovat, nakreslit nebo alespoň naskicovat. Od raného dětství vyhledával a stále vyhledává především
kostel, kapličku nebo boží muka či smírčí kříže. Nevystudoval
však malbu, jak si přál, nýbrž sled okolností vedl jeho kroky tak,
aby se stal architektem. To podstatné, co jeho život definuje, je
budova nemocnice, a to nejen proto, že v ní prožil jako pacient
mimořádně mnoho času, když jej nemocnice doslova postavila
znovu na nohy, ale protože celou řadu zdravotních zařízení jako
profesionál potom navrhoval a stavěl.
Psal se rok 1931. Byl letní den a rolníci v západoslovenské vesnici
Gajary na rakousko-slovenských hranicích sváželi seno. Pětiletý Jaroslav si hrál v příkopu u cesty, když se náhle splašil pár koní zapřažený
do vozu s fůrou sena. Způsobil to randál silného motocyklu. Koně se
pudově vyhnuli řvoucí mašině, ale chlapci již nikoli. Ten nestačil udělat vůbec nic a také si vůbec nic nepamatoval. Vyděšení rodiče a sousedé uložili bezvládné polámané tělíčko opatrně na peřinu a volali pro
doktora do Malacek deset kilometrů vzdálených od Gajar. Doktor přijel autobusem, což znamenalo až za několik hodin. Zjistil četné zlomeniny dolních i horních končetin a deformaci hrudníku s polámanými
žebry. Pro lékaře to byl z medicínského hlediska beznadějný případ
s jediným možným zákrokem, který se rovnal injekci tišící chlapcovy
silné bolesti a pak vyčkávání jeho posledního nadechnutí.
Matka lékařův ortel blížícího se konce nepřijala. S manželem
naložili synka na peřinových nosítkách do zastávkového autobusu
směr Malacky. V Malackách přesedli do vlaku na Bratislavu. Po jízdě vlakem (asi 40 km!) začaly v bratislavské nemocnici několikaleté
pokusy s opakovanými operacemi. V nich se lékaři nejprve snažili,
aby človíček přežil, pak aby mohl chodit a hýbat rukama a nakonec
aby se celé pohybové ústrojí dostávalo do normy zdravého člověka.
Trpělivé snášení bolestí vedlo chlapce a následně i dospělého člověka
k mimořádné houževnatosti a pracovitosti.
Až v sedmi letech začal Jaroslav navštěvovat školu. Ten rok navíc
v péči starostlivé matky (měla ještě druhého syna o dva roky mladšího, než byl Jaroslav) a pobyt víceméně v domácím prostředí a nikoli
v dětském kolektivu v důsledku zdravotních potíží umožnily, aby
malý chlapec začal rozvíjet své kreslířské nadání.
Rodinný původ Jaroslava a jeho přítomnost na Slovensku se podobá příběhům jiných Čechů, kteří sem přišli za prací a potom zde
nejen oni zůstali, nýbrž stejně tak se natrvalo usadili i jejich potomci.
Otec se narodil v roce 1896 v malé obci Vehlovice na sever od Mělníka jako syn ševce a později vinohradníka. Na Slovensko se dostal se
svou kadeřnickou a parukářskou profesí. Vedle toho zde působil také
jako činovník a propagátor Sokola. Sokolství patřilo k jeho identitě
tak silně, že když skonal, rodina vyhověla otcovu přání a pohřbila jej
v sokolském kroji. Jaroslavův otec považoval sokolský kroj za symbol
česko-slovenské jednoty. Ve vzpomínkách pro potomky hrdě připomínal událost, když jel v sokolském kroji z Košic do Dolného Kubína na
pohřeb Pavola Országha Hviezdoslava (1849–1921). Otec se zajímal
také o rodinnou kroniku, kterou za války sepsal (sahá až do roku 1730)
částečně také z praktické potřeby, aby dokázal svůj arijský původ.
Otec putoval Slovenskem doslova od města k městu. V první polovině dvacátých let spoluzakládal ochotnické spolky a sokolské jednoty, až doputoval do Košic, kde na něho čekaly dvě velké události.
Byl angažován košickým divadlem, aby líčil a střihal slavného pěvce
F. I. Šaljapina (1873–1938) pro roli Ivana Hrozného. Pak se v Košicích seznámil s Jaroslavovou maminkou. Ta se narodila v roce 1901
v Lovčicích na Moravském Slovácku. V roce 1918 se celá rodina
Listy 13
13_14_Broucek Reichl.indd 13
11/24/2014 3:07:55 PM
s osmi dětmi přestěhovala na východní Slovensko, kde byl matčin
otčím pověřen organizací výsadby vojenských lesů. Když se provdala
a narodil se jí Jaroslav, přestěhovala se mladá rodina Rajchlových na
západ Slovenska do Gajar.
Dospívající Jaroslav začal v Gajarech vnímat kolem sebe syrovost
reálného života, v němž vystupovaly povahové protiklady lidí válečné doby. Pomohl mu k tomu jeho výtvarný pozorovatelský talent.
V obci byl ředitelem školy místní velitel Hlinkovy gardy. Tento
ústřední činovník obce měl za manželku Češku a k české rodině se
choval víc než tolerantně. Také rád maloval a kreslil a brzy si všimnul Jaroslavova talentu. Přestože to Rajchlovi neměli za Slovenského
státu jednoduché, zůstávali zde snad i z těchto důvodů. Formálně
pro místní gardisty stačilo, že rodina prokázala arijský původ svých
členů. Dokonce, když měli přijít gardisti z okresního nebo župního
velení do obce na kontrolu, Jaroslavův otec dostal od ředitele školy
upozornění, aby se v obci dočasně nezdržoval.
Jinak ale po ekonomické stránce měl otec značné potíže. Byl bez
stálého zaměstnání, holičství mohl provozovat pouze načerno u sedláků za naturálie. Maminka vypomáhala jako kuchařka, a tak do
chudého rozpočtu rodiny začal přispívat také Jaroslav. Maloval zdařilé krajinářské kopie holandských mistrů a otec s mladším bratrem je
prodávali nebo vyměňovali za vajíčka či maso v sousedních vesnicích.
Ředitel školy šel v toleranci Rajchlovy rodiny ještě dále. Náklonnost přes češství jeho manželky, která zůstala učitelkou na zdejší
škole, se proměňovala ve skrytou i otevřenou pomoc. Ředitel školy, gardista, zařídil, že Jaroslav a jeho mladší bratr nemuseli platit
školné, v té době na Slovensku povinné. Navíc výrazně podporoval
Jaroslavovy výtvarné vlohy. Bral ho na výstavy do Bratislavy, koupil
mu olejové barvy, přitom se muselo jednat o poměrně oddaného gardistu, který dobrovolně o prázdninách odjížděl na východní frontu
jako výpomoc v boji proti sovětskému bolševismu. Jejich vzájemný
vztah učitele a žáka, nebo spíše pomáhajícího a potřebného pomoci,
se vyvíjel a první vrchol doznal před prázdninami v roce 1942.
Tehdy Jaroslav vymodeloval bustu prezidenta slovenského státu
(1939–1945) Jozefa Tisa. Za tento výkon mu gardista slíbil, že pojede s Hlinkovou mládeží na prázdniny do Říma. Byla v tom však
skryta podmínka, že si Jaroslav na cestu oblékne uniformu Hlinkovy mládeže. Jaroslav to odmítl. Učitel přijal výmluvy a spokojil
se s faktem, že se Jaroslav chtěl připravovat ke studiu na stavební
průmyslovce v Bratislavě. To nebylo pro něho nijak jednoduché.
Spíše než potvrzení o loajalitě rodiny vůči slovenskému státu potřeboval mladý adept středoškolského studia zdravotní doporučení,
které slovenský lékař nejprve Jaroslavovi odmítl vydat. Zasáhl opět
ředitel školy, gardista, lékařovo doporučení obstaral a Jaroslav mohl
do školy nastoupit.
Jaroslav maturoval až po válce, rozhlížel se po prvním zaměstnání a po možnostech dalšího studia, zatímco gardista musel z obce
utéci před nahněvanými občany. Neskrýval se, ale jak se obyvatelé
Gajar dozvěděli, vystupoval prý jako „protifašistický“ odbojář kdesi
na Zvolensku, kde prováděl dokonce prověrky v místní buňce komunistické strany. Nakonec byla jeho minulost odhalena a dostal se před
soud. Hájil se svými postoji za války vůči spoluobčanům v Gajarech
a všemožně hledal očité svědky ochotné potvrdit jeho chování. Nikoho prý nesehnal, aby svědčil v jeho prospěch, a neučinil tak ani
Jaroslavův otec.
Jaroslav Rajchl nastoupil po maturitě jako asistent Všeobecného
stavebního družstva v Bratislavě, ale stále ho to táhlo k malířství.
Hledal další vzdělávání. Měl štěstí, neboť dění s novými profesními a studijními možnostmi dostalo rychlý spád charakteristický pro
poválečnou dobu. Nejprve se Jaroslav dozvěděl o možnosti kursů na
Vysoké škole technologické. Tam se otevírala výuka malby pod vedením Jána Mudrocha (1909–1968). Po několika měsících se objevila
šance zajímavého uplatnění v Dřevařském výzkumném ústavu v Turanech nad Váhem. Jeho návrh rybářské montované dřevěné stavby
zaujal odborníky a Turany pak jeho projekt několik let vyráběly. To
už byl žákem pražské UMPRUM, kam se dostal do ateliéru architektury profesora Adolfa Benše (1894–1982), žáka J. Gočára a J. Kotěry
a autora známých pražských funkcionalistických staveb. Navrhl například stavbu Elektrických podniků.
Jaroslavova sociální situace po náhlé smrti otce a matčině nemoci včetně značné vzdálenosti Prahy od Gajar jej přinutily, aby vedle
vysokoškolského studia přijal zaměstnání. K tomu našel vstřícnost
u profesora Benše. Ten dokonce napsal dopis jeho matce o talentu
syna a přemlouval jí, že syn by měl rozhodně dostudovat. Také za pomoci a s doporučením Benše našel práci u firmy Podzemný a Tanzer,
která se specializovala na stavby nemocnic. Tady nastal onen rozhodující vstup do budoucí profese, která s ním šla celým jeho životem
až do dneška. Absolventská práce Jaroslava Rajchla pak potvrdila
téma dalšího a vlastně celoživotního profesního směřování. Byl to
návrh a pak realizace nemocnice v Revúci. Následovala nemocnice
v Bardějově a potom to šlo dále přes desítky dalších a dalších staveb
až k jeho poslední realizaci nemocniční budovy, což bylo dílo Ortopedické protetiky v Bratislavě. Pracoval v několika projektových
ateliérech a dílnách, a to především ve Stavoprojektu v letech 19511966 a v následujícím období do roku 1991 do odchodu do penze
ve Zdravoprojektu Bratislava.
Život Jaroslava Rajchla prostupuje v originálním srůstu česká
a slovenská kultura. Organická spojitost obou těchto kultur se promítala do jeho každodennosti a také do přirozeného vnímání českoslovenství. To bylo potvrzeno v jeho případu snad až symbolicky tím,
že se narodil v den vzniku Československa 28. října 1926. Tento den
přijal za své vlastní každoroční vyúčtování. Zastaví práci, vystoupí
z dění kolem sebe a toulá se uprostřed své samoty. Řekl mi k tomu
na rozloučenou při svých osmdesátinách v roce 2006: „Dělal jsem
to tak tímto způsobem, i když byl tento svátek zakázaný. Šel jsem
někam do lesa nebo jinam, než do školy a pak později (v dospělém
věku) jsem nešel ani do úřadu… ten den byl pro mě osobně vždycky
dnem svobody.“
PhDr. Stanislav Brouček, CSc.
Autor je historik a etnolog
14 Listy
13_14_Broucek Reichl.indd 14
11/24/2014 3:07:58 PM
Študentské
Listy
11
2014
Príloha časopisu Listy Slovákov a Čechov
Bola to prvá vojna s takými krutými následkami a množstvom
obetí. Zmenila mapu sveta, rozvrátila ekonomiku a ovplyvnila životy ľudí v mnohých štátoch aj na Slovensku. Slovensko sa odtrhlo
od Rakúsko-Uhorska, vznikol nový štátny útvar - Československá
republika.
Hlavným cieľom našej práce je zachytiť životné osudy Mikuláša
Uhlárika, vojaka rakúsko-uhorskej armády počas tejto vojny. Ďalším cieľom je opísať okolnosti Kragujevskej vzbury, ktorej priamym
účastníkom bol aj Mikuláš Uhlárik, svokor nášho pamätníka.
Našu prácu sme rozčlenili na 4 kapitoly. Prvú kapitolu tvorí metodický postup pri spracovaní vybranej témy. V druhej kapitole opisujeme 1. svetovú vojnu, jej príčiny, priebeh, dôležité udalosti a boj
na jednotlivých frontoch vojny so zameraním na Rakúsko-Uhorsko.
V tretej kapitole objasňujeme Kragujevskú vzburu vojakov 71. pešieho pluku, ktorej sa zúčastnil svokor nášho pamätníka. Kľúčovou kapitolou v našej práci je štvrtá časť, v ktorej spomíname na život dnes
už zosnulého Mikuláša Uhlárika, vojaka rakúsko-uhorskej armády.
Súčasťou práce je aj obrazová príloha, ktorá dokresľuje životné
osudy „nášho vojaka.“
Kragujevský
rebel z Rajca
príbeh Mikuláša Uhlárika
Študenti Gymnázia v Žiline na Varšavskej ceste Ján
Mozoľ a Matej Žucha sa prihlásili do súťaže Eurostory
so štúdiou o účastníkovi vzbury v Kragujevci. DOMUS SM v ČR si výročie I. svetovej vojny pripomenul filmom „Štyridsaťštyri“, ktorého námetom táto
vzbura je. Ján Mozoľ a Matej Žucha vo svojej štúdii
pripomenú čitateľom Listov Slovákov a Čechov túto
tragickú udalosť I. svetovej vojny z pohľadu súčasného výskumu a archívneho bádania.
Tento rok si pripomíname 100. výročie vypuknutia 1. svetovej
vojny. Rozhodli sme sa spracovať osobný príbeh vojaka, pretože sme
si uvedomili, že aj v našom okolí žije mnoho ľudí, ktorých predkovia
bojovali na frontoch tejto vojny. Žiaľ, na mnohých účastníkov sa už
dávno zabudlo, alebo ich príbuzní si už nepamätajú na život zosnulých vojakov.
Metodika
Po výbere témy sme navštívili štátny archív v Bytči - pobočka Žilina
a hľadali sme materiály viažuce sa k udalostiam 1. svetovej vojny, ako
aj ku Kragujevskej vzbure. Hneď na začiatku sme sa stretli s problémom - všetky historické dokumenty z obdobia Rakúsko-Uhorska boli
v maďarskom jazyku, ktorý ani jeden z nás neovláda. Podarilo sa nám
však nájsť iné historické pramene súvisiace s obeťami vzbury.
Potom sme navštívili Krajskú knižnicu v Žiline, kde sme vyhľadali
knihy, súvisiace s prvou svetovou vojnou a vzburou v Kragujevci. Využili sme aj materiály Literárneho múzea v Martine, kroniku mesta
Rajec a internet.
Bolo nemožné nájsť pamätníka, ktorý by bol priamy účastník vzbury, pretože udalosť sa odohrala takmer pred 100 rokmi. Mali sme šťastie.
Našli sme zaťa jedného z priamych účastníkov spomínanej udalosti.
Vypuknutie a priebeh 1. svetovej vojny
Prvá svetová vojna (1914−1918) sa zvykne nazývať aj tzv. veľkou
vojnou. Bola to prvá vojna v dejinách, ktorá dostala názov svetová.
Môžeme ju tiež nazvať aj európskou vojnou, nakoľko rozhodujúce
boje sa odohrávali na území Európy. Mala ničivý dopad najmä na
európske štáty, ich ekonomiku, spôsob života, zmenila mapu Európy. Spôsobila zánik monarchií, ktoré existovali po stáročia, napr.
Rakúsko-uhorskej monarchie.
Ciele európskych mocností
Rakúsko-Uhorsko sa usilovalo o rozšírenie svojich pozícií a celkového vplyvu na Balkáne. Viedlo politiku zastrašovania a diplomatickej izolácie Srbska a Čiernej Hory. Chcelo taktiež upevniť svoje poPríloha LISTY 11/2014
Študentské listy Kraguljevac.indd 1
1
11/24/2014 3:52:22 PM
stavenie v okupovanej Bosne a Hercegovine Ďalším cieľom habsburskej monarchie bolo územie Ruska, kde sa v prípade vojny uvažovalo
o rozšírení haličskej dŕžavy pripojením rozsiahlych oblastí Ukrajiny.
Ciele Rakúsko-Uhorska zodpovedali záujmom jeho spojenca
Nemecka, ktoré sa usilovalo o nové rozdelenie sveta na úkor ostatných veľmocí. Na jar 1914 sa začalo intenzívne pripravovať na
rozpútanie vojny. Nemecko chcelo dosiahnuť najprv rýchlu porážku
Francúzska, aby si natrvalo zabezpečilo právo na Alsasko-Lotrinsko
a zároveň si zabezpečiť rozhodujúci vplyv v hospodárskom živote
porazenej krajiny. Porážkou Veľkej Británie sa chcelo stať najväčšou
námornou veľmocou a najmä získať jej kolónie. Rátalo sa tiež s porážkou cárskeho Ruska a kolonizáciou Ukrajiny. Nemecko sa takto
chcelo stať svetovou veľmocou.
O nové rozdelenie sveta sa usilovali taktiež mocnosti Dohody. Francúzsko chcelo porazením Nemecka získať naspäť Alsasko-Lotrinsko
a posunúť hranice za rieku Rýn. Tesne spolupracovalo s Ruskom, ktoré
sa snažilo porazením Nemecka a Rakúsko-Uhorska získať Dardanely,
zvýšiť svoj vplyv na Balkáne a v strednej Európe. Rusko presadzovalo
svoju výbojnú politiku aj smerom na juh od Kaukazu. Cieľom Veľkej
Británie bolo udržať svoju koloniálnu ríšu. Výbojné ciele malo aj Taliansko, ktoré si robilo nároky na južné Tirolsko, Istriu a Dalmáciu. Ďalšie
menšie mocnosti chceli spojenectvom s ústrednými alebo dohodovými
krajinami dosiahnuť rozšírenie svojho územia na úkor susedných krajín.
Začiatok vojny
Dňa 28. júna 1914 František Ferdinand navštívil Sarajevo, aby
tým demonštroval pevnosť rakúsko-uhorskej nadvlády v Bosne
a Hercegovine. Počas jazdy cez mesto sa spolu s manželkou stali obeťou atentátu, ktorý spáchal študent Gavrilo Princip.
Rakúsko-Uhorsko obvinilo Srbsko zo zodpovednosti za atentát v Sarajeve a predložilo mu svoje požiadavky, ktoré Srbsko nebolo schopné splniť. Preto dňa 28. 7. 1914 vyhlásilo Rakúsko-Uhorsko vojnu
Srbsku. Ako sa dalo predpokladať, z lokálneho konfliktu sa okamžite
rozpútala vojna dvoch blokov veľmocí. K ústredným mocnostiam sa
pridalo Bulharsko a Turecko, na strane Dohody bojovali Japonsko,
Grécko, Portugalsko, Rumunsko a neskôr aj Taliansko. Významný
obrat vo vojne nastal, keď v máji 1917 na strane Dohody vstúpili
do vojny USA.
Hlavným bojiskom pre Nemecko bol západný front vo Francúzsku, kde nemecké vojská prenikli už v prvých týždňoch vojny, porušiac neutralitu Belgicka. Na tomto fronte sa udržali až do konca
vojny. Dôležitý bol aj východný front, kde proti ruským a neskôr
aj rumunským armádam stáli rakúsko-uhorské a neskôr aj nemecké
vojská. Ďalšie boje prebiehali na balkánskom fronte, neskôr na fronte v severnom Taliansku, bojovalo sa aj na kaukazskom fronte, v Sýrii, v Mezopotámii a Perzii, kde proti tureckým vojskám posilneným
Nemcami bojovali Rusko a Anglicko.
Rakúsko-Uhorsko a vojnové udalosti
Útok proti Srbsku sa mal skončiť rýchlym víťazstvom RakúskoUhorska, ktoré malo vojenskú prevahu. Už po dvoch týždňoch bol
zastavený na riekach Sáva a Drina a Srbsko prešlo do protiútoku.
Dňa 20. 9. 1914 Rakúsko-Uhorsko dobylo na krátky čas Belehrad,
ale nový srbský nápor ich vytlačil až za rieku Drinu, kde sa začala
zákopová vojna. Okrem Rakúsko-Uhorska bojovalo proti Srbsku aj
Bulharsko. Srbsko bolo koncom novembra 1915 porazené a v januári 1916 kapitulovala aj Čierna Hora.
Podobne sa vyvíjala aj situácia na západnom fronte. Nemecký
útok proti Francúzsku nepriniesol očakávané víťazstvo podľa plánu
tzv. bleskovej vojny, pretože bol zastavený na rieke Marne v roku
1914. Ani udalosti rokov 1915−1916 nepriniesli očakávané úspechy.
Priebeh vojny nezmenili ani dve najkrvavejšie bitky prvej svetovej
vojny - pri Verdune a pri rieke Somme v severnom Francúzsku.
2
Na východnom fronte po úspešnom ruskom útoku vo východnom Prusku nasledovala ruská ofenzíva v Haliči, Rusi sa dostali za
Karpaty, až na slovenské územie, kde obsadili niektoré mestá, napr.
Humenné, Bardejov a i. V ďalšej fáze vojny nemecké a rakúskouhorské vojská obsadili Halič, Bukovinu a postupovali na Ukrajinu.
Do konca septembra 1915 obsadili ruský zábor Poľska, Litvu, časť
Bieloruska a Lotyšska.
„V lete 1916 sa výraznejšie posunul iba východný front, keď za tzv.
Brusilovovej ofenzívy nemecké a rakúsko-uhorské vojská ustúpili na celom úseku frontu o 80 až 150 km.“ Počas tejto ofenzívy vstúpilo do
vojny proti Rakúsko-Uhorsku Rumunsko, ktoré bolo po niekoľkých
mesiacoch porazené.
Po februárovej a októbrovej revolúcii v Rusku v roku 1917 narastal odpor zo strany utláčaných národov habsburskej monarchie
proti existujúcim pomerom v Rakúsko-Uhorsku. Po tzv. VOSR
v októbri 1917 sa k moci v Rusku dostali boľševici pod vedením
V. I. Lenina. Leninova vláda, v snahe udržať si moc, začala rokovať
o mieri s Nemeckom, ktorý bol uzavretý 3. 3. 1918 v Brest-Litovsku, v dôsledku čoho zanikol východný front. Nemci presunuli svoje
vojská na západný front a na jar v roku 1918 začali novú ofenzívu,
ale bez väčších úspechov. V lete v roku 1918 začali úspešnú protinemeckú ofenzívu dohodové štáty posilnené americkými jednotkami.
Postupne kapitulovali spojenci Ústredných mocností - Bulharsko,
Turecko. Neúspešná bola aj ofenzíva Rakúsko-Uhorska v Taliansku,
kde utrpeli porážku v bitke na rieke Piave. Tieto neúspechy viedli
ku kapitulácii Rakúsko-Uhorska, ktorá bola podpísaná 3. 3. 1918.
Posledné kapitulovalo Nemecko 11. 11. 1918 v Compiegskom lese,
čím sa definitívne skončila 1. svetová vojna.
71. trenčiansky peší pluk na frontoch 1. svetovej vojny
Bojov prvej svetovej vojny sa zúčastnili aj Slováci, ktorí bojovali
v rakúsko-uhorskej armáde. Pluky, ktoré označujeme ako slovenské,
boli tvorené nadpolovičnou väčšinou Slovákov. Boli to 66. užhorodský, 67. prešovský, 71. trenčiansky a 72. bratislavský pluk spoločnej
armády. Z honvédskych peších plukov mal nadpolovičnú väčšinu
Slovákov len 15. trenčiansky pluk. Z práporov poľných strelcov
s nadpolovičným zastúpením mužstva slovenskej národnosti bol
19. komárňanský prápor.
Trenčiansky 71. peší pluk a 1. svetová vojna
Krátko po zverejnení cisárskeho manifestu sa v náhradnom prápore
71. pešieho pluku v Trenčíne sústredilo asi 8 000 záložníkov. Do stavu
najvyššej bojovej pohotovosti bola uvedená vtedajšia trenčianska posádka, ktorú tvoril 71. peší a honvédsky 15. peší pluk. Už 7. 8. 1914
odišiel cez Žilinu do haličského Tarnowa prvý transport 71. pešieho
pluku, v ktorom bola približne polovica (3500) mobilizovaných mužov.
V krátkom čase ho nasledoval i druhý transport. V prvých mesiacoch
vojny nastúpilo do pluku postupne asi 16 000 vojakov.
Pluk bol nasadený do bojov na východnom fronte. Utrpel značné straty, najmä v bitke pri Krasníku a v bojoch o Lublin. K ďalším stratám došlo počas Brusilovovej ofenzívy v roku 1916, kedy sa
množstvo vojakov pluku dostalo do zajateckých táborov. Od začiatku vojny do decembra 1917 sa do ruského vojnového zajatia dostalo
2 milióny 57 tisíc vojakov a 54 146 dôstojníkov rakúsko-uhorskej
armády, z toho asi 300 000 vojakov českej a slovenskej národnosti.
Po podpísaní mierovej zmluvy medzi Ústrednými mocnosťami a sovietskym Ruskom 3. marca 1918 sa riešila aj otázka vojnových zajatcov.
V zmluve sa ustanovilo: „Do svojej domovskej krajiny budú prepustení a celkove urýchlene obojstranne odtransportovaní vojnoví zajatci, pokiaľ si neželajú zostať v terajšom mieste pobytu alebo si neželajú odcestovať do nejakého
štátu. Urýchlená bude už prebiehajúca výmena ranených a chorých. Dotýkalo sa to aj vojakov – zajatcov 71. pešieho pluku, ktorí boli presúvaní
do srbského mesta Kragujevac, odkiaľ mali byť poslaní na taliansky front.
Príloha LISTY 11/2014
Študentské listy Kraguljevac.indd 2
11/24/2014 3:52:23 PM
Vzbura v Kragujevci (Srbsko)
V Kragujevci bolo asi 3000 vojakov 71. pešieho pluku. Velenie
rakúskej armády sa obávalo šírenia revolučných myšlienok zo sovietskeho Ruska, preto týchto vojakov izolovalo od ostatného mužstva.
V Kragujevci bol nedostatok ubytovacích priestorov pre vojakov,
vojaci museli spať na zemi pokrytou slamou. Boli bez zbraní a aby
nemohli večer opustiť ubikácie, vzali im šnúrky z topánok. Neľudské zaobchádzanie a bezohľadný tvrdý výcvik vyvolával u vojakov
veľkú nespokojnosť.
Pomery dôstojníkov však boli úplne iné: „Zatiaľ čo dôstojníci kragujevskej posádky usporadúvali divoké zábavy v hoteli Takovo, rodinní
príslušníci prostých vojakov boli okrádaní o povinné vojnové podpory.
Strava vojakov bola nedostačujúca. Zvlášť nenávidená bola zeleninová
kaša, ktorú vojaci volali „gemericou“. Osem vojakov dostalo na deň iba
1 chlieb. V drevených barakoch, kde boli ubytovaní tzv. „heimkehreri“
-navrátilci, chýbali najelementárnejšie hygienické zariadenia.“
Príchodom väčšieho počtu navrátilcov do náhradného práporu
začala aj tvrdá príprava mužstva do bojového nasadenia na taliansky
front. Vojaci odmietali tvrdú disciplínu a výcvik. Zvlášť nenávideným dôstojníkom bol kapitán Július Špira. Bol známy tým, že kruto zaobchádzal s vojakmi, napr. v máji 1918 odsúdil troch vojakov
1. roty náhradného práporu na 15 úderov palicou.
Toto všetko vyvolalo vzburu. Jej začiatok sa datuje do večerných
hodín nedele 2. júna 1918. „700 vzbúrencov dobylo útokom kasárne
a odzbrojilo jednu rotu nováčikov. V kasárňach vzbúrenci pootvárali všetky sklady – muničné, hoci takmer prázdne, výstrojné i potravinové. Z kasárenskej väznice vypustili väzňov. Zmocnili sa ďalších päťsto pušiek.“
Obsadením kasární chceli vzbúrenci zapojiť nováčikov a ostatnú
časť mužstva náhradného práporu do vzbury, získať zbrane a muníciu z kasárenských zbrojných a muničných skladov.
Na vzbure sa zúčastnili len slovenskí vojaci, ktorí sa nakoniec obmedzili na obranu v kasárenských objektoch, lebo sa im nepodarilo
získať na svoju stranu maďarských a nemeckých vojakov.
Vzbúrenci sa zmocnili asi 500 pušiek, niekoľkých guľometov,
prepadli železničnú stanicu, prerušili telefonické spojenie. Zničili
štábne dokumenty a zoznamy mužstva, nepodarilo sa im však dobyť
muničný sklad, čo spôsobilo ich neúspech.
Ešte v priebehu vzbury poslalo Okruhové veliteľstvo v Kragujevci
poplašné telegramy Vojenskému generálnemu veliteľstvu rakúskouhorskej armády a cisárskej vojenskej kancelárii v Badene. Do Kragujevca boli hneď vyslané vojenské posily, v meste a na okolí bolo
vyhlásené stanné právo. Vzbura bola potlačená. Pokus o povstanie
slovenských vojakov v Kragujevci bol zmarený.
Príčiny pomerne rýchleho potlačenia vzbury môžeme hľadať predovšetkým v nedostatočnej príprave a dezorganizácii medzi vzbúrencami. Ďalej za príčinu zmätku, ktorý nastal hneď na začiatku
vzbury, možno považovať to, že k vzbúrencom sa nepridal ani jeden
dôstojník a iba málo poddôstojníkov. Z vojenského hľadiska bol
najväčší nedostatok v tom, že sa im nepodarilo dobyť tzv. arzenál,
kde mohli získať ďalšie zbrane a muníciu.
Dňa 8. júna 1918 boli z 81 obvinených mnohí odsúdení na
dlhoročné tresty väzenia a štyridsiati štyria na trest smrti. Termín
popravy bol určený na ten istý deň a 14. hodinu.
Kragujevac si slovenských povstalcov po skončení vojny uctil
tým, že dňa 28. septembra 1924 počas pietnej slávnosti popraveným
vzbúrencom odhalil pamätník.
Príbeh Mikuláša Uhlárika
Mikuláš Uhlárik sa narodil 29. 11. 1892 v Šuji blízko Rajca. Vyrastal v rodine chudobného roľníka medzi siedmimi súrodencami.
Jeho mama pracovala vo vlastnom textilnom obchode a jeho otec
bol roľník. Prvé štyri roky absolvoval na základnej škole v Rajci.
Z piatej triedy odišiel do gymnázia v Jazberine v Maďarsku. Neskôr
absolvoval Strednú priemyselnú školu v Kláštore pod Znievom, kde
sa vyučil za stolára a drevotokára, čo bola na vtedajšiu dobu veľmi
dobrá kvalifikácia. Bol veľmi vzdelaný. Ovládal tri jazyky: slovenčinu, maďarčinu (keďže študoval v Maďarsku) a aj tzv. „slovníkovú
nemčinu“. Naučil sa ju počas základnej vojenskej služby vo Viedni,
kde si kupoval viedenské noviny a čítal ich pomocou slovníka. Po
štúdiu bol kvalifikovaný ako stolár, najprv pracoval v Bratislave, neskôr sa vrátil späť do Rajca. Tam pracoval v rodinnom textilnom
obchode, ktorý vlastnila jeho mama. Tá potom odišla na Spiš za Mikulášovým bratom, ktorý bol kňaz a bývala u neho na fare. Mikuláš
Uhlárik ostal v Rajci.
Dňa 8. septembra 1914 dostal dvadsaťdvaročný robotník Mikuláš Uhlárik z Rajca-Šuje povolávací rozkaz na front. Neodchádzalo
sa mu ľahko. S povolávacím rozkazom sa hlásil na veliteľstve trenčianskej posádky. Odtiaľ jeho a ďalších „odšikovali“ do Viedne. Tam
sa hovorilo, že do hlavného mesta prišiel drotársky regiment.
V Szászvárosi drotársky regiment naučili strieľať a hnali ich na
východný front do Ruska. Vojaka Uhlárika spolu s ďalšími spolubojovníkmi dňa 28. júna 1916 pri Kyjeve zajali. Dostal sa do ruských
zajateckých táborov. Tu písali heslá: „Da zdravstvujet vilnaja Ukraina.“ (Nech žije slobodná Ukrajina). Na druhý deň dostali rozkaz
tieto heslá zlikvidovať a v ten deň písali iné heslo: „Projetari vsech
stran sojedinajtes!“ (Proletári všetkých krajín, spojte sa!) Potom zajatca Uhlárika pridelili na prácu do osady vzdialenej 300 kilometrov od
Kyjeva. Po nejakom čase vypátral, že v tejto osade žije rodina Országhovcov, ktorá pochádza od Žiliny. Nakoniec sa k nim dostal do
roboty. Pracoval v lesoch, rúbal a ukladal drevo, maľoval byty a staral sa o dobytok. Po podpísaní Brest-litovského mieru v marci 1918
Rusko prestalo bojovať. Pre mnohých zajatcov to síce znamenalo
návrat domov, žiaľ, museli opätovne nastúpiť do rakúsko-uhorskej
armády. Toto nariadenie sa dotklo aj pána Uhlárika, ktorý v apríli
1918 odchádza do Jaroslavli a odtiaľ do srbského mesta Kragujevac.
Kým prišli do toho mesta, bolo ich už 2400. Samí slovenskí vojaci. V meste bol nedostatok potravín, málo miesta na ubytovanie,
zlé hygienické podmienky a tvrdý výcvik ako príprava na taliansky
front. Situáciu zhoršovalo aj preháňanie zo strany dôstojníkov. Toto
všetko vyvolávalo nespokojnosť vojakov, ktorí mali už dosť vojny
a rozkazov. „Vojaci tam boli o suchom chlebe a dôstojníci pili, jedli
a zabávali sa. Vojaci boli hladní a smädní, tak vznikol spor a nakoniec vzbura dňa 2. júna 1918,“ spomína pán Kardoš. Vzbúrenci
obsadili dvor kasární a iné objekty. Odzbrojili skupinu nováčikov,
ktorú chceli použiť proti vzbúrencom. Zmocnili sa 500 pušiek. Veliteľ náhradného práporu podplukovník Marx vedel, že je zle. Urobil všetko, aby vzbúrenci nemohli obsadiť posádkový arzenál a aby
odrezal skupiny povstalcov v meste, ktoré mali kontakt s vojakmi.
Proti povstalcom nasadili horské delostrelectvo. Sedemsto povstalcov sa nielen bránilo, ale obsadilo aj podstatnú časť kasární. „Chýbala nám väčšia organizovanosť a najmä strelivo. Pochopili sme, že sme
Príloha LISTY 11/2014
Študentské listy Kraguljevac.indd 3
3
11/24/2014 3:52:23 PM
v obkľúčení a proti nám je obrovská presila, tak sme sa sústredili aspoň
na zničenie dokumentov v kasárňach a zlikvidovali sme časť palebných
postavení.“ Dôstojníci ich zahnali dvoma guľometmi, ktorým velili
kapitán Špíra a Stuchlík a strieľali z nich iba osemnásťroční mladíci.
Bolo šťastie, že mali iba slepé náboje. Vojaci nemali žiadnu šancu.
Mali iba pušky. „Asi päťdesiatim chlapcom sa podarilo prelomiť odpor a utiecť, ale aj tých postupne pochytali v priebehu niekoľkých dní,“
spomína nebohý Mikuláš Uhlárik. Po vzbure bola kontrola pušiek,
aby sa dôstojníci dopátrali ku strelcom a vzbúrencom. Pred touto
kontrolou si vojaci tak rýchlo vyčistili zbrane ako nikdy predtým
a guľky hádzali do latrín, aby ich dôstojníci nenašli. Ráno pred piatou hodinou sa silnej vojenskej presile podarilo vzburu slovenských
vojakov potlačiť. V rámci rakúsko-uhorskej monarchie to bola jedna
z najvýznamnejších vzbúr slovenských vojakov. Dňa 3. júna bolo
vyhlásené v Kragujevci stanné právo. Vojenská súdna komisia začala
vyšetrovanie. Súdu predsedal major Baleya von Dreznika kapitán
Dr. Kapela. Pri vyšetrovaní asistoval kapitán Špira a poručík Deutsch, o ktorom sa vie, že je rodák z Bytče. Ortieľ smrti visel nad
všetkými siedmimi stotinami 71. pešieho pluku.
Pán Kardoš spomína na slová svojho svokra Mikuláša Uhlárika, ktorý hovoril o vyšetrovaní a zisťovaní organizátorov vzbury. Pána Uhlárika
vyšetroval krajan, kapitán Špira, ale on mlčal. Nik nikoho nevyzradil.
Všetko prišlo tak náhle. Všetci boli jednotní, výrazný organizátor vzbury ani nebol. Všetci za jedného, jeden za všetkých, hovorili si medzi
sebou. Na druhý deň nasledoval tvrdý trest za vzburu. Z vybratých 700
vzbúrencov mali popraviť 44 vzbúrencov. Náš pamätník spomína: „Mikuláš Uhlárik mal len to šťastie, že v rade stál deviaty.“
Dňa 8. júna 1918 vojenská patrola vyviedla 44 odsúdencov na smrť pod kopec šumadijských hôr. Popravčiu
čatu tvorili nováčikovia z Bosny, ktorým sľúbili vysokú
gážu, dovolenku a počastovali ich pálenkou. Náš pamätník
spomenul, že pán Uhlárik dlho po udalosti hovoril, ako
ich prinútili pozerať sa na popravu svojich kamarátov. Do
niektorých vojakov musela popravčia čata strieľať aj sedem
ráz. Mŕtvych potom na vozoch odviezli do pripraveného
spoločného hrobu. Mesto Kragujevac si slovenských povstalcov uctilo aj tak, že dňa 28. septembra 1924 tam odhalili pamätník.
Po vzbure v Kragujevci boli vojaci, ktorí prežili vzburu, premiestnení na taliansky front do doliny rieky Togliamente a Piava. K tomuto frontu pán Kardoš spomína
na nepríjemnú skúsenosť svojho svokra z vojny: „Prežil vo
vojne dva šturmy: seč na bodáky. Do konca svojho života si
nevedel vysvetliť psychický stav z týchto šturmov. Dostali 2 dl
rumu, ktoré museli hneď vypiť a šli vojak proti vojakovi s nabitými puškami a s nasadeným bodákom. Jeden a aj druhý
strieľal. Sám nevedel, ako to mohol prežiť. Platilo pravidlo:
Kto prv strelí, ten ostane! Keď boli aj Srbi, tak sa dávala aj
dýka do „huby“, čiže ak sa nepichlo bodákom, tak sa pichalo
a rezalo dýkou. To bolo nesmierne kruté a práve vtedy padlo
najviac vojakov.“
Pánovi Mikulášovi Uhlárikovi sa podarilo prežiť všetky
peripetie a hrôzy, ktoré so sebou priniesla 1. svetová vojna.
Konečne sa mu podarilo vrátiť domov do Rajca, kde sa
v novembri 1919 oženil s Máriou, rodenou Hollou a mali
spolu 8 detí, žiaľ, jedno dieťa zomrelo po niekoľkých mesiacoch. Požičal si peniaze, začal hospodáriť a v meste Rajec
si zriadil známu modro-tlačiarenskú dielňu. Zomrel v auguste 1979 ako 87-ročný.
halený dňa 28. 9. 1924 počas pietnej slávnosti na počesť popravených
slovenských vojakov bývalého trenčianskeho pluku.
Pozvanie k tejto slávnosti bolo poslané tiež slovenským obciam,
odkiaľ pochádzali zastrelení vojaci. Následne boli rodiny zosnulých
vyzvané, aby sa niektorí rodinní príslušníci zúčastnili tejto akcie.
Pietnej slávnosti sa zúčastnila aj oficiálna delegácia z Česko-Slovenska, prítomný bol taktiež vtedajší minister pre správu Slovenska
Jozef Kállay. Vláda bola ochotná preplatiť celú, prípadne ¾ cesty
zúčastneným. Bolo potrebné zaobstarať im dokumenty k pasu. Delegácia mala byť prijatá kráľom Alexandrom.
Rodiny popravených vojakov nestratili len blízkych, ale taktiež živiteľov rodín, čím sa tieto dostali do nepriaznivej sociálnej situácie. Prezident Beneš sa rozhodol v roku 1924 tento problém riešiť tzv. darom
od prezidenta. Rodinám boli poskytnuté podpory, ktoré im boli počas
vojny odobraté. Slovenské úrady požiadali o okamžité vyšetrenie hmotných pomerov pozostalých, ktoré malo byť dodané formou tabuľky,
ktorá mala obsahovať: 1. meno, 2. príbuzenský stupeň, 3. stav (ženatý
alebo slobodný), 4. zamestnanie, 5. zárobky a stav hmotný, 6. poznámky k informácii o hmotných pomeroch. Na základe týchto informácií
boli poskytnuté podpory rodinám pozostalých.
Na popravených vojakov Kragujevskej vzbury sa nezabudlo ani po
viacerých rokoch. Pri príležitosti 60. výročia vzbury slovenské médiá
sprístupnili verejnosti rozhovory s vtedy ešte žijúcimi pamätníkmi,
priamymi účastníkmi vzbury. Jeden z rozhovorov s Mikulášom Uhlárikom vyšiel v týždenníku Život 8. júna 1978 ku príležitosti pripomenutia tzv. „nedele po večierke“, dňa, kedy došlo na Stanovljanskom
poli k už spomínanému masakru - poprave 44 účastníkov vzbury.
Nezabúdame...
Popravených vojakov Kragujevskej vzbury si občania mesta Kragujevac uctili aj postavením pamätníka, ktorý bol od4
Príloha LISTY 11/2014
Študentské listy Kraguljevac.indd 4
11/24/2014 3:52:25 PM
Rómsky a slovenský folklór v podaní
súboru Lienka-Beruška v Semiloch
Semily sú mestečko v údolí, ktorým preteká rieka Jizera. Ich poloha neďaleko Českého raja a smerom na Krkonoše z nich urobila
menšie turistické centrum. Známa je skalnatá Riegrova stezka, ktorá
spája Semily so sklárskym mestečkom Železný Brod, pozornosti sa
teší neďaleký hrad Rotštejn, v lesoch ukrývaná Nístejka a ďalšie pamätné miesta českej histórie.
Semily boli v minulosti známe ako priemyslové centrum – boli tu
bavlnárske závody, fabrika na obrábanie dreva vyrábajúca po celom
Československu známe detské hračky, strojárenský závod, tehelňa,
píly, pekárne atď. Popri robotníckych domoch sa postavili nové sídliská z panelových domov. Semily potrebovali pracovné sily do priemyslu, a tak sa robili nábory po celej republike, tzn. aj na Slovensku.
V päťdesiatych rokoch prišli do Semíl a okolitých dedín Slováci.
Niektorí z nich prišli hľadať nový domov, pretože ich dediny pri Námestove mala postupne zatopiť Oravská priehrada. Niektorí prišli zo
Slanice, iní z Osady apod. Usadili sa v niekoľkých dedinách pri Semiloch – v Pipicích, v Smrčí i v samotných Semiloch. Väčšina z nich našla prácu v miestnom kameňolome, v lesoch a v miestnych závodoch.
V šesťdesiatych rokoch prišli na nábory do bavlnárskeho priemyslu ďalší ľudia prevažne z východného Slovenska. Časť z nich náležala
k rómskej populácii. Získali byty v bývalých robotníckych domoch
z I. republiky, ktoré vtedy stavala pre svojich ľudí firma Hybler. Tehlové dvojposchodové domy s dvojizbovými bytmi so sociálnym zariadením neboli zlým bývaním. Nemali ale ústredné kúrenie a neboli
bytmi I. kategórie. V týchto domoch postupne získalo bývanie asi
40 rodín z východného Slovenska. Hoci miestne obyvateľstvo začalo
domy označovať za rómsku kolóniu v Řikách (Řiky sú miestny názov tejto časti mesta), miestni obyvatelia sa k Rómom nehlásili ani
v minulosti, ani dnes.
V čase svojho príchodu ani nemohli, rómska národnosť neexistovala. Hlásili sa k národnosti slovenskej. Po roku 1990, keď sa v sčí-
tacích tabuľkách prvýkrát objavila rómska národnosť, sa k Rómom
prihlásilo niekoľko rodín, ďalší deklarovali českú národnosť. Postupne ale svoje rozhodnutie byť Rómami opúšťali. Pri poslednom sčítaní
sa k rómskej národnosti nehlásil nikto. Malo to svoje dôvody. Pekné
slová o rovnoprávnosti zostali slovami. Upravené, novo omietnuté
domy, biele záclony, na Vianoce sviatočne vyzdobené okná celkom
tak ako v neďalekom panelákovom sídlisku dávali nádej, že bude
dobre i lepšie. Mohli ste nazerať do záhrad, fotografovať domy i ľudí,
pozdraviť sa s nimi, nadviazať rozhovor.
Nastali problémy so zamestnanosťou obyvateľov miestnej kolónky. Miestne závody postupne zanikali a i ťažkej manuálnej práce bolo
čoraz menej. Len niektorým sa darilo pracovať, väčšinou na verejne
prospešných prácach pre mesto. Na prelome storočia vznikol detský
miestny súbor a hudobná skupina s rómskym folklórom. Zanikli so
svojím zakladateľom Tiborom Samkom. Aj domy v kolónke začali
strácať svoj upravený vzhľad. Ale nie všetky rodiny to vzdali. Niekde
naďalej udržiavali striktný poriadok, čisté okná s bielymi záclonami
striedali okná, ktoré nikto neumyl. Záhradky zarastali burinou, objavili sa vraky áut, skládky použitých pneumatík. Prostredie a jeho
ľudia prestali byť ústretoví, ak ste išli okolo. Medzi ľudí z kolónky
a tých ostatných vstúpila nedôvera až nepriateľstvo. Nenaplnili sa
predstavy o lepšom živote. Práce je v mestečku málo a nie je pre
všetkých. Ľudia v kolónke nevedia pracovné príležitosti vytvárať,
nemajú kapitál a sú odkázaní na mesto, jeho štruktúry a jeho obyvateľov. Preto žijú stále na okraji. Nikto nevidí veľkú a úprimnú snahu
viacerých rodín žiť v stále sa zhoršujúcich podmienkach ľudsky dôstojne. Zatiaľ sa to darí v rodinách, kde sú stále pevné rodinné vzťahy,
ochota pomáhať si a deliť sa o všetko. Týmto rodinám by mnohá
česká i slovenská rodina mohla závidieť – napríklad úctu k rodičom,
k svojim predkom.
V tomto roku sa synovia predčasne zosnulého Tibora Samka,
dnes už tiež ocovia detí, rozhodli obnoviť jeho prácu s deťmi. Pomáha im ich matka, vdova po Tiborovi Samkovi. Manželka Patrika
Samka začala miestne dievčence v kolónke učiť rómske i slovenské
ľudové tance na zelenej lúke neďaleko Jizery. Onedlho sa na lúke začalo schádzať vyše dvadsať dievčeniec a spolu s nimi aj malé deti. Pre
ne začali bratia Patrik a Tibor Samko organizovať detské hry a súťaže. Deti boli nadšené, veď dovtedy sa s nimi nikto nezaoberal. Boli
Listy 15
15_16_Noskova Romove.indd 15
11/24/2014 3:49:12 PM
odkázané len sami na seba. V júli sa rozhodli založiť na pamiatku
svojho otca detský spolok Beruška – Lienka. Spísali stanovy, zvolali
členskú schôdzu, zvolili predstavenstvo. Nacvičili hudobne-tanečný program, s ktorým vystúpili na semilských obžinkoch, nesúcich
názov Semilský pecen. Miestni ich vystúpenie uvítali s nadšením.
Predstavitelia spolku počítali s podporou miestnych. Radi by získali
do prenájmu miestnosť – bývalú závodnú jedáleň v dnes už nefungujúcej fabrike priliehajúcej k ich kolónke. Rokovania zatiaľ skončili
neúspešne, pretože bývalá jedáleň je vyradená z prevádzky tak ako
celý podnik s kanceláriami a bývalou firemnou predajňou. Budova už niekoľko rokov chátra a mení sa na strašidelný dom priamo
v centre kolónky.
Prichádza zima, na lúke sa už pomaly tancovať a nacvičovať nedá.
Priestory pre Berušku zatiaľ nie sú. Ešteže je stále teplá jeseň. Čo
bude v zime, zatiaľ nikto nevie. A v Podkrkonoší býva zima so snehom i ľadom. Beruška zatiaľ na lúke pripravuje Mikulášske popoludnie pre najmenších. Dúfa, že dostane schválené stanovy spolku
a vstúpi medzi ostatné spolky s istou nádejou na strechu nad hlavou
a malý finančný príspevok na činnosť. Aj mesto iste pomôže, veď to
bude prvý miestny spolok prezentujúci národnostné kultúry – rómsku i slovenskú. Ak by mal zaniknúť hneď pri svojom zrode, bola
by to veľká škoda. Veď miestni ukázali, že dokážu z ničoho vytvoriť
to, čo sa deťom páči a čo účelne napĺňa ich voľný čas. A plány má
predstavenstvo spolku ešte väčšie – chce učiť rytmiku, spev, kultivovaný pohyb, tanec, riekanky i básničky. Niečo v rómčine, niečo
v slovenčine a niečo v češtine; pomáhať deťom pri vstupe do školy,
aby niečo vedeli lepšie ako ostatní, aby sa stali rešpektovanou súčasťou detského spoločenstva v neďalekej škole. Ak sa tento pokus
nepodarí, stratíme my úspešní posledný zvyšok dôvery, ktorý do nás
malá miestna komunita vložila.
Helena Nosková
16 Listy
15_16_Noskova Romove.indd 16
11/24/2014 3:49:16 PM
„Umenie by malo ukázať na hodnoty...“
(S maliarom a spisovateľom Mirom Bartošom)
Príroda je jednou z nosných tematických rovín tvojej tvorby. Vnímaš ju ako onen chrám, na ktorého oltár treba niečo položiť, aby sa
nám to vrátilo? Do srdca, duše, pera i štetca. Do života. Čo by sme boli
bez pravidelných návratov do lona prírody?
Na stene mi visí uhľokresba s názvom Les je môj chrám. Ľahká,
takmer abstraktná kresba, ktorá si okamžite pýtala tento názov. Jej
spontánny vznik vari naznačuje, čo ma vedie od raného detstva:
úžas, aká je príroda mnohotvárna, premenlivá a tiež silná a odolná. Krásna. Vedomie krásy máme určite z prírody. Postupne sme
ho rozšírili a preniesli na vlastné dielo – druhú prírodu, v ktorej
sa už začíname dusiť. Presýtení technickými pomôckami utekáme k tej prvotnej, žiaľ, nachádzame ju zanedbanú, neraz zneužitú
a odvrhnutú. A každý by chcel načrieť do jej panenskosti! Koľko
je ešte na zemi takých miest? Ja vidím v slovenskej krajine našu
slovenskú kultúru. Dojímajú ma ešte viditeľné pásiky roličiek,
medze, lúčky, ktoré vybudovali rukami naši dedovia. Zdôrazňujem rukami, teda tak, ako sa robí umelecké dielo, umenie krajiny.
Škoda, že nie sú, keď už nie obrábané, tak aspoň udržiavané tak,
ako si ich pamätám spred polstoročia. Vidím krajinu zaľudnenú
pozornými hospodármi, vidím robotné žienky v krojoch... Neviem, ako priblížiť tento stratený svet svojim vnukom. Som svedkom schizofrénie dvoch storočí, takých príkro rozporných! Aj tu
sa zmietam medzi spomenutým ÁNO a NIE. A pritom príroda
sme i my. Príroda je láska v tej najprirodzenejšej podobe a sile.
Ťažko sa mi o nej hovorí – nie je taká, aká bývala. Ekonomický
pragmatizmus a egoizmus i tu pácha nesmierne škody. Áno, návraty do prírody sú návratmi k sebe.
Poďme hlbšie do plenéru tvojho života. Narodil si sa pri Ružomberku, vyštudoval výtvarnú výchovu a slovenský jazyk na UPJŠ v Pre-
„Osobná sloboda ma účinne chráni pred manipuláciami iných...“
Keď jeseň zase
najintenzívnejšie
farbí listy stromov, čas
namaľoval umelcovi
Mirovi Bartošovi
(1949) na paletu
života šiesty krížik
a pridal ešte piatu
čiarku z ďalšieho.
Autorovi mnohých obrazov i kníh – napríklad
básnických zbierok V letokruhu (1976), S vami
(1984), Kto ťa pohladí (2003), Anna (2006),
Solitudo (2009) a lyrických próz Obíď svoj deň
(2007), Radosť/Keď mi dáš znamenie (2012).
Ako maliar samostatne vystavoval na viacerých
miestach (naposledy Letné blaženosti v Galérii
M. Galandu v Turčianskych Tepliciach),
je členom Slovenskej výtvarnej únie
a Spolku slovenských spisovateľov.
šove, bol si redaktorom vo Východoslovenskom vydavateľstve, potom
odborným pracovníkom Literárno-múzejného oddelenia MS v Martine, pedagógom v Turčianskych Tepliciach. Životné jubileum je čas na
spomienky, bilancovanie i plány. Skús sa postupne ponoriť do týchto
troch vôd a podeľ sa s nami o dúšok z nich.
– Ozaj som vyšiel z prírodnej krajiny a zas do nej vošiel. Nechcel som žiť v meste, hoci tam skôr postúpiš v kariére. Ja – chlapec
z liptovskej dediny som nemal ambície študovať za hranicami blízkeho mesta. Ani mi ich nikto nedával. „Keď rád chodíš po hore,
pôjdeš za učňa do lesníckeho učilišťa,“ povedal otec. Šiel som. Po
roku ma nevzali na strednú lesnícku školu, ale na drevársku do
Spišskej Novej Vsi. Zhodou okolností sa otvárala ďalšia trieda so
zameraním na interiérovú a nábytkársku tvorbu a ja som sa odvážil podstúpiť skúšku z kreslenia a maľovania. Uspel som s ôsmimi
ďalšími spolužiakmi. Tak sa to začalo v onom roku 1965. Začal
som kresliť, vymýšľať, rysovať, navrhovať, lebo pán profesor a architekt Ján Šimo-Svrček nás hnal pracovať aspoň dvakrát viac,
ako vyžadovali osnovy. On prvý zbadal, že mám nadanie i usilovnosť, a pobádal ma ďalej. Pred maturitou sa unúval až k nám
domov presvedčiť otca, aby ma dal študovať na VŠ. Tak som sa
ocitol v Prešove. Aj to si všimol, pri písaní maturitnej práce, že
pohotovo štylizujem. Vďaka ti, Janko, nech je ti zem ľahká! Roky
študentské sú veselé, objavuješ svet, aj seba samého. Nutkalo ma
napísať, o čom som rozmýšľal, čo pociťoval. Zas pri mne stáli niekoľkí dobrí učitelia, ktorí videli, prečítali, posúdili, poradili. Tak
sa mi stalo kreslenie a písanie prirodzenou činnosťou, reakciou na
podnety zvonka. Na učenie iných som sa necítil, keby sa v tých
časoch krutej normalizácie bolo dalo, venoval by som sa iba vlastListy 17
17-18_Valek _Bartos.indd 17
11/24/2014 3:12:42 PM
Jedna z Bartošových koláží
nej tvorbe alebo remeslu. Aspoň že som sa uchytil vo vydavateľstve a mal možnosť redigovať obrazové publikácie. Občas sa ušla
aj grafická úprava knižky alebo menšia ilustrácia. Ideologický tlak
na knižnú produkciu ma znechutil, redaktorovi nesmeli ujsť ani
údajné narážky na socializmus medzi riadkami, zacnelo sa mi za
stredoslovenskými horami, dal som výpoveď a začal nový život aj
s rodinou v Turci. Všetko bolo treba organizovať odznova. Veď sme
sa aj sťahovali štyri razy, kým sme sa usadili. V Literárno-múzejnom oddelení MS sa mi spojili obe disciplíny – literatúra i výtvarné umenie, ale chýbal mi čas a voľný priestor na vlastnú tvorbu...
Vzhľadom na vek sa mienim viac orientovať na vlastnú tvorbu, aj
na spomínané „drievka“, ak zdravie dovolí...
Napísal si aj takéto verše: „Čo prejdeš cez deň/ noc vráti späť/ Čo noc
privrie/ ráno zas vypustí...“ Jin a jang dňa a noci, dobra a zla v našich
životoch, muž a žena, rodičia a deti. Vzťahy, póly, kontrapunkty... To
sú asi najpodstatnejšie piliere, na ktorých stoja stavby našich životov.
Povedz viac o svojich osobných pilieroch.
Nuž, piliere sa v niektorých fázach života zosýpajú. Každý deň
vtedy začíname akoby odznova, musíš si vyvzdorovať každý krôčik
vpred. Čo si prekonal a máš za sebou, je odrazu v inej podobe zas
pred tebou. Ako gradácia prekážok v ľudovej rozprávke. A k tomu
neporozumenia. Víťazstvo má krátke trvanie, aj to, čo si zviedol
so sebou samým. Mohli by sme povedať, že prvým pilierom je paradoxne Pohyb. Neostať na jednom mieste. Pre pohyb si vytváraš
chodník – Cesta je druhý pilier (lebo tvoje poznanie nie je nikdy
statické ani celistvé). Tretím je Láska. Slovo, ktoré radšej prenášame inam, nie na človeka... Prečo sa okúňame prejaviť ju? Ľahostajnosťou sa oberáme o to najkrajšie. O najčistejšiu životnú energiu.
A ešte by som dodal – Odvaha, lebo naše ľudské bytie, nedá sa nič
robiť, sa odohráva odjakživa medzi dobrom a zlom. Situáciu sťažuje schopnosť či skôr neschopnosť odlíšiť ich, odvahu treba mať
aj pri vedomí, že sa môžem pomýliť.
Umelec, človek svojou tvorbou snažiaci sa o harmonizáciu tej časti
sveta, na ktorú dočiahne rukami svojich tvorivých možností. V tvojej
tvorbe je prítomná snaha o vylepšenie stavu „vecí“, o presné pomenovania nešvárov súčasnosti a často i o varovanie pred dehumanizáciou.
Dokáže pozitívne umenie spozitivizovať skutočnosť? Alebo aspoň čitateľov kníh a návštevníkov galérií?
Spisovateľ, umelec má schopnosť, okrem iného, vysloviť to, čo
mnohí súputníci tiež vedia, ale vysloviť nedokážu. Títo vnímaví
ľudia sú jeho spojencami. Umenie má ukázať obnaženú skutočnosť, nazrieť pod jej povrch, pomenovať príčiny, dať javy do súvislostí, naznačiť riešenie a podobne. Banality všedného života
ubíjajú schopnosť plnšie prežívať vlastný život, umenie by teda
malo poukázať aj na hodnoty, ktoré prehliadame, previesť nás kategóriou vznešeného k pozitívnemu poznaniu, že náš individuálny život je neopakovateľný dar a teda máme právo žiť ho rovnako
neopakovateľne a naplno. Áno, umelecké dielo by malo priniesť
očistu a harmonizáciu, to sa však ani v živote nedá získať zadarmo, ak, pravda, nejde o lacnú náhradu. Umenie je tiež príležitosť
vybudovať víziu sveta, ktorú by sme sa mohli pokúsiť preniesť
do našich životov. Nie som spokojný s jednostrannosťou v umení v tom zmysle, že zlo a škaredosť sa stalo atraktívnou témou,
ale neponúka riešenie, ako ho prekonať. Či dokáže spozitivizovať
skutočnosť? Veď to! Keby ľudia chceli uveriť, že umelcova práca
nie je nezáväzná hra, ale že ponúka také poznanie, ktoré by neraz
mnohým otvorilo oči a včas zabránilo pokračovať v omyloch! Že je
databázou ľudskej skúsenosti a historického poznania. Odborník
v oblasti výroby, ak je kultúrny človek a je rozhľadený v umení,
pravdepodobne neprijme také rozhodnutie, ktoré kvôli zvýšenému zisku napácha niekoľkonásobne väčšie ekologické škody. Ešte
stále doznieva predstava z minulej éry, že kultúra a umenie sú nadstavbou ekonomiky. Myslím si, že sú (pripomínam: spolu s vedou
a náboženstvom) esenciálnou podstatou človečenského života, od
ktorej sa odvíja každé individuálne aj kolektívne konanie. Je vyživovacím orgánom národného i svetového spoločenstva.
Tvorivé krédo a životná filozofia sa v umelcovi ruka v ruke uberajú
ako nerozlučný pár...
Nikdy som si nevytyčoval presne definované krédo. V mladosti som bol zástancom spontánnosti v prejave ľudí. Možno práve
preto, že život škrtili ideologické príkazy jednej politickej strany.
Ale predsa mi z nej niečo zostalo, mám rád otvorenosť a prajnosť,
vlastnosti, ktoré sú zase vzácne, aj keď už z iných dôvodov. Bez
samochvály poviem, že je viac prítomná v spôsobe mojej tvorby,
mám rád okamžité reakcie, rýchle skice i ľahko napísané myšlienky. S filozofiou sú ťažkosti, nedozvedel som sa od nej príčinu svojho bytia, a tak si zmysel vlastného jestvovania napĺňam
podľa svojho svedomia a schopností. Na to však potrebujem slobodu. Osobná sloboda, pri zachovávaní úcty k ľuďom a hodnotám, ktoré vyznávajú, je základná podmienka plnohodnotného
života. A tú vám nikto nedaruje. Musíte si ju vypestovať a keď
treba, aj vyvzdorovať. Máte na ňu právo, rovnako ako právo dýchať. Ako právo milovať a byť milovaný... Text a foto Igor Válek,
autor je publicista a spisovateľ
Krajina z Turca, akryl
18 Listy
17-18_Valek _Bartos.indd 18
11/24/2014 3:12:46 PM
Čo priniesla tohto roku Bibliotéka
Od 6. do 9. novembra sa v bratislavskej Inchebe na petržalskom
brehu Dunaja konal 21. ročník knižného veľtrhu Bibliotéka. Najväčšie stánky mali už tradične vydavateľstvá Slovart, Ikar, Kalligram, Marenčin PT, Dajama, Slovenský Tatran a Literárne informačné centrum, ale zaujímavé tituly sa dali nájsť aj v menších,
ako Vydavateľstvo Q 111, Vydavateľstvo Spolku slovenských
spisovateľov, Vyd. Matice slovenskej, Mladé letá a ďalších. Počet
návštevníkov v pomere k výstavnej ploche bol enormný. Kniha ako
artefakt sa z nášho života nevytráca, len má viacero podôb – v duchu doby. Najmä je to artefakt, ktorý sa ponúka na predaj. S tým
súvisí, že ak chce byť autor komerčne úspešný, pri písaní často už
vopred kalkuluje s čitateľom. Vkus masového čitateľa nemusí vždy
korešpondovať s tzv. hodnotnou literatúrou. Ale kritériá na ňu sa tu
neodvažujem vymedzovať. Poďme si teda povedať, či si na veľtrhu
mohol každý nájsť knihy pre seba.
Veľmi rozšírené sú dnes publikácie o životospráve, zdravej výžive,
prepojení fyzického a psychického zdravia apod. Ak návštevník veľtrhu dokáže rozlišovať, prebije sa cez les tuctových kuchárskych kníh,
nechá nepovšimnuté rôzne príručky o zdravom stravovaní, väčšinou
preložené z cudzokrajných literatúr, a zastaví sa pri odborníkoch na
výživu: V stánku Literárneho informačného centra a Združenia vydavateľov a kníhkupcov Slovenska som naďabila na jedinečnú rozpravu
prof. Anny Struneckej a prof. Jiřího Patočku, hostí z ČR, Ako prežiť
dobu jedovú?, spojenú s krstom rovnomennej knihy z vydavateľstva
Príroda. Mám rada, keď odborníci na výživu dokážu povedať laikovi
hutne a výstižne, čoho sa vyvarovať, čo vyslovene škodí a čo sa naopak
zakladá na falošných informáciách. Napríklad: Čo spôsobuje v organizme vysoký cholesterol, ako je to s príjmom nasýtených mastných kyse-
lín? Ako je to s konzumáciou vajec? Prof. Strunecká povedala lapidárne
pár viet, ktoré uviaznu v pamäti aj po tom, čo opustíme stánok: Vajcia
obsahujú lecitín, dôležitý pre mozog. 6 vajec do týždňa nie je hriech,
naopak, sú prospešné. Ale zároveň hovorila aj o prospešnosti občasných
hladoviek, ktoré poznali už minulé kultúry a sú užitočné aj dnes. Lebo
aj dnes, v dobe všeobecného dostatku (aj keď možno nie pre všetkých)
„je občasné hladovění prospěšné“. A nebránila sa ani vtipom.„Víte, jaký
je rozdíl mezi koněm a důchodcem? Kůň žere obrok, důchodce obden.“
Treba žiakom a študentom na základných a stredných školách
nariaďovať, čo majú čítať? Či to ponechať na ich úsudku či náhodnom výbere na základe toho, čo poradia iní? (Ne) povinné čítanie
– bič alebo cukor – pod týmto názvom usporiadalo LIC zaujímavú besedu s literárnym vedcom Karolom Csibom a Jánom Papugom, predsedom Slovenskej asociácie slovenčinárov. Ten povedal, že
v súčasnosti sa medzi vyučujúcimi slovenčiny vedie debata na túto
tému. Sú prúdy za a proti povinnej literatúre. Na jednom sa viacmenej zhodnú: kľúčovým k motivovaniu žiakov k čítaniu by mohol
(mal) byť učiteľ, ktorý dokáže strhnúť k tomu, že si žiaci umelecké
texty obľúbia a sami ich vyhľadávajú. A tiež: ak štát zadáva povinnú
literatúru, mal by ju aj dotovať, aby knihy boli dostupné. Cenovo
dostupné, ale na špičkovej estetickej úrovni. Literárne informačné
centrum zahájilo vydávanie edície takýchto kníh, z ktorých prvú –
Živý bič Mila Urbana – na besede predstavil literárny vedec Karol
Csiba. Zároveň sa nám dostal do rúk zoznam predpísanej literatúry
na komplexnú interpretáciu, ktorá sa v súčasnosti uplatňuje na vyučovaní slovenčiny na stredných školách. Nechcem čitateľa zaplaviť
dlhým zoznamom, ale predsa len pre zaujímavosť uvediem aspoň, čo
má čítať študent 3. a 4. ročníka:
Literárna vedkyňa a spisovateľka Mária Bátorová, riaditeľ vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov Roman Michelko a filozofka a spisovateľka Etela Farkašová
na prezentácii knihy E. Farkašovej Vrstvenie času. Foto Andrej Meleg
Listy 19
19_20_Wankeova.indd 19
11/24/2014 3:15:09 PM
3. ročník
Ján Smrek: výber z poézie
Rudolf Dilong: výber z poézie
E.M. Remarque: Na západe nič nového
J.C. Hronský: Jozef Mak
Dobroslav Chrobák: Drak sa vracia
4. ročník
J.D. Salinger: Kto chytá v žite
Alfonz Bednár: Kolíska (poviedka)
Ladislav Mňačko: Ako chutí moc
Ivan Bukovčan: Kým kohút nezaspieva
Milan Lasica – Július Satinský: Soirée
Miroslav Válek: výber z poézie
Dušan Dušek: Kufor na sny
Jozef Urban: výber z poézie
Ešte poznamenajme, že slovenčina sa na stredných školách vyučuje 3 hodiny týždenne. Ak si uvedomíme, že z toho 2 hodiny pripadajú na jazyk a na literatúru zostáva 1 hodina, je to asi dosť málo. Aj
keď pedagogickí odborníci – zostavovatelia osnov a rozvrhov – tvrdia, že do týždenného rozvrhu musia vtesnať množstvo predmetov...
Etela Farkašová (1943) – filozofka, prozaička, prekladateľka, poetka
– je známa predovšetkým ako autorka reflexívnych poviedok. Ale už
hádam 20 rokov sa venuje aj písaniu esejí. Vo svojej najnovšej knihe
esejí Vrstvenie času (Vydavateľstvo SSS) nastoľuje tému času. Času,
čo – ako povedala na prezentácii – v jej prípade súvisí s ubúdajúcim
časom ľudského života. Všíma si tiež fungovanie pamäti, pokladá ho za
dôležitý fenomén. S pribúdajúcim vekom naráža človek na chátranie
vlastnej pamäti. Dostaví sa túžba vykresať si obraz minulosti. Čoraz
väčšiu dôležitosť pripisuje rozhodnutiam, ktoré urobil ako mladý. Je
tu potreba vyrovnávať sa s minulými činmi. V ďalšej eseji sa autorka zaoberá rýchlosťou a zrýchľovaním času ako imperatívom dneška.
Trpezlivosť ako postoj k času vyvoláva záťaž, obmedzenie, niečo, čo
zdržuje. (Potreba napísať CHVÁLU POMALOSTI).
Tretia esej sa zaoberá fenoménom starnutia a staroby. V našej spoločnosti sme svedkami starnutia populácie. Je to problém sociálny
(treba stále viac prostriedkov zo štátneho rozpočtu na vyplácanie
dôchodkov a pod.). O posledných veciach človeka sa takmer nehovorí. A je tu aj problém jedinca vyrovnať sa s osobným starnutím...
Koľkokrát sme svedkami útržkov rozhovorov: ...naozaj nevyzeráte na
svoj vek, toľko by som vám nikdy nepovedala... Za týmito komplimentmi sa skrýva filozofia, podľa ktorej je cnosťou nestarnúť, zapierať
roky. A na druhej strane hojná medializácia ideálov krásy, mladosti,
všadeprítomné omladzovacie prostriedky... Ak sa v ľudskej spoločnosti prvé štádium života – mladosť – stane modelom, je v tom čosi
neprirodzené. Veď každý z nás prechádza všetkými štádiami života.
A spisovateľka radí urobiť v zrelom veku dve veci: 1. poďme si povedať, ako múdro prijímať, čo nám bolo dožičené, a 2. poďme provokovať spoločnosť, aby zmenila názor na starobu!
Ako som uviedla na začiatku, na Bibliotéke bolo viacero menších vydavateľstiev. Jedno z nich, ktoré sa mi javilo sympatické, je
vydavateľstvo I&B z Tatranskej Lomnice. Je to rodinné vydavateľstvo Ivana Bohuša (Ivan Bohuš st. je nestor tatranskej fotografie).
Ich prezentácia niesla názov Nielen o vrcholoch, ale aj o pôsobení ľudí, ktorých životné osudy sú s nimi späté. Vysoké Tatry fotí
hodne fotografov, veľa autorov o nich veľa vie, ale prednosťou tohto
vydavateľstva je, že v Tatrách žijú. Preto si pani Bohušová môže dovoliť povedať: „Každý deň má iné svetlo, každý deň máte iný.“ Na
dôvernej znalosti sú postavené aj knihy z dielne I&B. Z posledných
uvediem napríklad Vrcholy Ivana Gálfyho (fragmenty autentických
spomienok poskladala novinárka Mira Kováčiková), Dr. Téry a Vysoké Tatry.
Knižky a časopisy Slovákov z Dolnej zeme priniesla na veľtrh
Spoločnosť Ivana Krasku. Dôverne známy Dolnozemský Slovák či
iné časopisy spolu s knižkami nám pripomenuli, že sú súčasťou po
slovensky písaného slova.
Jarmila Wankeová
Autorka je redaktorka a prekladateľka
20 Listy
19_20_Wankeova.indd 20
11/24/2014 3:15:14 PM
Krok do tmy
Dňa 22. 10. sa v pražskom kine Alfa uskutočnila premiéra slovenského filmu Krok do tmy. Útulné priestory privítali známeho
režiséra Miloslava Luthera, hlavného predstaviteľa filmu Marka
Igondu, herca Miroslava Donutila a ďalších spolutvorcov. Záštitu
prevzal veľvyslanec SR J.E. Peter Weiss, ktorý sa aj so svojou manželkou premiéry osobne zúčastnil. Prišiel aj emeritný minister kultúry Ladislav Snopko, fotografka Zuzana Mináčová, režisér Maťo
Mináč a ďalšie osobnosti slovenského a českého kultúrneho života.
O dokonalú slávnostnú atmosféru sa postaral distribútor filmu spoločnosť Mirius.
Film prekvapil aj náročného diváka. Otvoril pohľad do päťdesiatych rokov s takou opravdivosťou, že citlivejších a už niečo pamätajúcich divákov priam primrazil k stoličkám. Čakali sme, že to
bude dobré, ale bolo to úplne ako naozaj. Je už týždeň po premiére
a mnohým z nás sa stále zjavujú výjavy z filmu poprepletané aj vlastným spomienkami. Čo viac si tvorcovia filmu môžu želať... Veľmi by
sa žiadalo veriť, že ľudia nielen u nás v bývalom Československu, ale
aj za hranicami, vo svete pochopia obsah filmu, vycítia jeho morálne
posolstvo a prijmú ho.
Príbeh lekára Dubovského, bývalého partizánskeho veliteľa, ktorý bol nútený odsúdiť na smrť zastrelením vlastného brata spolu
s ďalšími tromi partizánmi za to, že spôsobili straty na životoch
miestneho obyvateľstva, vyvoláva nepochopenie. Ako mohol nechať
popraviť vlastného brata, pýtajú sa generácie, ktoré vojnu poznajú
len z rozprávania. Rozpor so svedomím, ktorý neustále pociťuje, ho
vháňa do ďalšieho príbehu jeho života, ktorý taktiež skončí tragicky.
Marko Igonda s presvedčivým hereckým minimom gest zvládol túto
tragickú postavu tak, že sa vpíše do pamäti generácií podobne ako
uznávaní shakespearovskí hrdinovia, ktorých osud taktiež prenasleduje za domnelé či skutočné viny.
Päťdesiate roky a spomienky na boje v povstaní tvoria sieť udalostí každodenného života a osudov ľudí. Výnimočne zápornou postavou je nedoštudovaný právnik v podaní Adyho Hajdu, spoločník
charakterného advokáta Malenu z I. republiky, otca Sone, ktorého
stvárnil Miroslav Donutil. K charakterom, ktoré dokážu, že so zlom
sa musí bojovať i v mierovom živote, a to i za cenu vlastného života,
patrí otec Dugas Mariána Geišberga. K stále prítomnému zlu, odchádzajúcemu na konci filmu do českého pohraničia, patrí postava
Ignáca Dugasa Pétera Nádašdiho.
Ženské hrdinky, Evu Dubovskú a Soňu Malenovú v podaní Moniky Haasovej a Kristýny Bokovej, treba zhliadnuť na filmovom
plátne. Ich údel je tým najotrasnejším dokumentom doby.
Tematikou sa film blíži českému úspešnému filmu Ve stínu z vlaňajšieho roka. Ale len blíži, pretože vyviera z iných skutočností
a iného zázemia. Spoločným menovateľom sú ale päťdesiate roky
a priblíženie tejto nie tak dávnej minulosti, ktorá poznamenala obe
spoločnosti – českú i slovenskú.
V ďalšom týždni – 27.‒28.10. mal film druhú premiéru vo veľmi
peknom kine v Slanom. Diváci nad očakávanie zaplnili celú sálu
a po krátkom úvode Vlada Štancela a autorky článku zhliadli film.
Je pravda, že v mladšej generácii vyvolal niektoré otázniky, pretože
nie všetci sú odborníkmi na SNP a päťdesiate roky. Vďaka dostupnosti informácií z rôznych zdrojov treba oceniť aj to, že film nabáda
diváka k hlbšiemu poznaniu najnovšej histórie.
Film sa vydá na cestu po českých, moravských a sliezskych mestách. Bude zaujímavé sledovať, akú odozvu v rôznych regiónoch vyvolá. Je to jeden z mála súčasných filmov, ktorý v sebe nesie hlboké
posolstvo varujúce pred toleranciou voči zlu, ktoré vždy ostane zlom.
21_22_Krok do tmy.indd 21
Režisér Miroslav Luther, veľvyslanec Peter Weiss s manželkou, producent filmu
Patrik Pašš
John Bok, signatár Charty 77, zakladateľ spolku Šalamoun a otec Kristýny
Bokovej s manželkou, Ladislav Snopko, bývalý minister kultúry SR
Zástupcovia distribučnej firmy Mirius Peter Kot, Miroslav Brocko a predsedníčka
Dokumentačního a muzejního střediska slovenské menšiny v ČR Helena Nosková
s manželom
11/24/2014 3:17:01 PM
Marko Igonda, slovenský herec, stvárnil hlavnú postavu
filmu lekára Martina Dubovského
Organizátori a hlavní účastíci premiéry: Peter Kot, Alexander Brocko, Patrik Pašš, Matej Mináč,
veľvyslanec Peter Weiss s manželkou, Marko Igonda, Miroslav Brocko
Režisér Miroslav Luther, Mirka Spáčilová, Zuzana Mináčová, ???
Režisér Miroslav Luther a herec Miroslav Donutil
Pohľad do hľadiska kina Alfa pri premiére filmu, foto k článku Alexander Brocko
22 Listy
21_22_Krok do tmy.indd 22
11/24/2014 3:17:10 PM
Dušan Grečner
„Životné dielo Dušana Grečnera je nesmierne atraktívne a pekné. Jeho výtvarná tvorba je rýdzim vlastným myšlienkovým bohatstvom s prívlastkom originality a fantázie. Poznám autora i jeho
dielo desiatky rokov. Obdivujem ho. Dosiahol veľkosť umenia tým, že zostal sám sebou. Nepoznám
umelca, ktorý by pracoval s takou škálou podnetov
a výrazových prostriedkov ako on. Okrem matematicko-umeleckého zamerania svojich umeleckých skvostov má jeho tvorba schopnosť osloviť a predovšetkým
zaujať diváka. Je o bytí a o kráse. Peknota, ktorá sa
dnes stráca alebo sa za ňu hanbíme, je veľmi potrebná, a to autor vie.
Dušan Grečner je jedným z najvýznamnejších
tvorcov tejto doby. Vytvoril jemu vlastným rukopisom ojedinelé myšlienkové posolstvo. Vo voľnej grafike, v knižnej ilustrácii, maľbe. Jeho tvorba už dnes
nesie prívlastok svetová“. Ľ. M.
1987, 1990, 1998. Takmer tretina mnou ilustrovaných kníh bola určená deťom. Vážim si Cenu Ľudovíta Fullu práve za túto časť tvorby.
Okolo kníh sa pohybuje veľa fanúšikov a zberateľov malých
grafických listov, tzv. exlibrisov. Popularizujú tento žáner cez rôzne
medzinárodné súťaže, a tak som sa stal držiteľom ceny ex-aequo Interexlibris Frederikshavn alebo čestných medailí (Malbork, Ostrów
Wielkopolski, Metz, Ankara a i.)
Hodina modrých slonov - akvarel a tempera
Narodil sa 21. 8. 1944 v Skalici. Bratislavskú Vysokú školu
výtvarných umení absolvoval v roku 1972 u profesorov Vincenta
Hložníka a Albína Brunovského.
Tvorbu tohto zaujímavého autora reprezentujú diela v disciplínach voľná grafika, knižná ilustrácia, exlibris, grafický dizajn, asambláž, maľba a známková tvorba. Prečítajte si originálny pohľad autora na svoju identitu, umenie a filozofiu.
„Sedemhlavá identita?
(Pokus o stručný esejistický životopis)
Nedisponujem iba jedinou výtvarnou identitou. Len tak „z voleja“
som ich napočítal tuším sedem. Neviem, či je to dobre pre tvorbu, ale
určite je to skvelé pre tvorivý život. Stane sa pestrý, vyhne sa manieram
a obsiahne viac z myšlienok o živote. Voľná grafická tvorba fascinuje možnosťou transformovať zložité kontemplácie do formy obrazu.
Tým sa inak dosť málo zhovorčivý a temer nespoločenský tvor (ja)
dostáva k rozhovoru s ľuďmi napríklad aj o kozmologických otázkach.
Napokon – iba takéto otázky, hoci často bez možných odpovedí, stoja
za to. Úspešne rezonovali na bienále súčasnej slovenskej grafiky 1981
i na medzinárodnom quadrienále 1985.
Každý grafik sa skôr či neskôr stane aj knižným ilustrátorom. Mám
na svojom konte bezmála stovku ilustrovaných kníh. Snáď to nebolo
celkom márne, ak si spomeniem na viacero ocenení v súťažiach Najkrajšie knihy Československa a neskôr Slovenska v rokoch 1980, 1983,
Heptameron III. - akvarel a tempera
Listy 23
23_25_Moza_Grecner.indd 23
11/24/2014 3:18:46 PM
Ďalšiu identitu vytvára moje zaujatie pre známkovú tvorbu. Je to
veľmi príbuzný a súčasne dosť špecifický grafický odbor. Dosiaľ som
autorom viac ako 15 návrhov na nové poštové známky. Jedna z nich
získala aj ocenenie Najkrajšia známka roka 2002.
Pretože som bol dlhé roky zamestnaný ako výtvarný redaktor
v knižných vydavateľstvách, nechal som sa nadchnúť, poučiť a zlákať renomovanými typografmi, s ktorými som bol v dennom styku.
Možnosť určiť sám podľa vlastnej predstavy výsledný tvar knihy sa
mi veľmi zapáčila, veľakrát som ju využil a práca s písmom sa stala
mojou oneskorenou získanou identitou.
Posledná výtvarná identita by si zaslúžila byť vlastne prvou, pretože ma sprevádza od samých začiatkov. Nikdy, ani dnes, ma neopustila. Bola hlavnou súčasťou už mojej celkom prvej samostatnej
výstavy v Divadle na korze. Akoby nikto neveril, že to nie je iba hra
a zábava, mám problém presvedčiť, že to myslím vážne. Je to tvorba
objektov a asambláží zo starých, poškodených vyradených predmetov. Každý z tých fragmentov nesie stopy a rany používania. Pre mňa
prestávajú byť „neživé“, veď už majú vpísaný svoj príbeh. Tak sa ale
tradičný rozhovor autor – divák rozširuje o ďalší hlas. Nech už tomu
predmetu v novej kompozícii vnútim akúkoľvek, často protikladnú úlohu, jeho hlas tam napevno je. Chce to len počúvať, stretnúť
chápavého interpreta. Výtvarní teoretici – kde ste? V Stuttgarte bola
medzinárodná súťaž autorov objektov „25 Besten“. Vyberalo sa 25
najlepších z celého sveta a medzi vybranými bol aj objekt „Generácie“, ktorého som autorom.
28. septembra 2014, Dušan Grečner“.
Otvoril viac ako tridsať samostatných výstav u nás i v zahraničí.
Zúčastnil sa desiatok kolektívnych výstav. V oblasti voľnej grafiky
prepája jemnosť linky, nehu a mysliteľstvo obsahu s krásou. Vzácne
sú jeho ex librisy. Aj vďaka úspechom, ktoré získaval na výstavách
ex librisu po celom svete. Je držiteľom mnohých ocenení, z ktorých
spomeniem Interexlibris Frederikshavn 1980 – Cena ex-aequo;
Súčasná slovenská grafika Banská Bystrica 1981 – čestné uznanie;
Medzinárodné quadrienále malých grafických foriem Banská Bystrica 1985 – čestné uznanie; Syrlin-Kunstpreis Stuttgart 1994 – “25
Zrod Afrodity podľa
starých Grékov - lept
Besten”; Najkrajšie knihy Československa – čestné uznania za ilustrácie 1980, 1983, 1987, 1990; Najkrajšie knihy Slovenska – čestné uznanie za ilustrácie 1998; Bienále exlibrisu Malbork – čestné
medaily 1986, 1988; Bienále exlibris a malých grafických foriem
Ostrów Wielkopolski 1999 – čestný diplom; Najkrajšia slovenská
známka roka 2002; Cena Ľudovíta Fullu za ilustračnú tvorbu pre
deti a mládež 2012. Jeho diela sú zastúpené v našich i svetových
súkromných či galerijných zbierkach.
Žije a tvorí v Bratislave.
PhDr. Ľuboslav Moza, galerista
november 2014
Odkiaľ prichádzame - lept s akvatintou
24 Listy
23_25_Moza_Grecner.indd 24
11/24/2014 3:18:53 PM
Eros a Thanathos - lept s akvatintou
Skúmanie hviezd - lept s akvatintou
Reinkarnácia Venuše - lept
Heptameron I. - akvarel a tempera
Listy 25
23_25_Moza_Grecner.indd 25
11/24/2014 3:19:03 PM
Martin Schuller
muzikant v profesi zvukaře
Profese zvukaře není běžná. Můžete ji charakterizovat? Kde se
zvukaři učí?
Väčšina mojich kolegov z televízie študovala na priemyslovke
odbor zameraný na médiá. Odbor Zvuková tvorba nájdete aj na
FAMU. Zvukárina sa zaoberá spracovaním zvuku. V televízii sa delíme na technickú časť a zvukársku. Takéto rozdelenie vo svete celkom
bežné nie je, aspoň v postprodukcii. Tam býva soundengineer ako
umelec tak technik v jednej osobe. Dalo by sa povedať, že my sa tu
viac špecializujeme. Ale je to pochopiteľné, v televízii je to náročné.
Pracujem v postprodukcii ako technik v štúdiu na systéme Avid
ProTools. Natočený materiál sa pred nami spracováva inde. Najprv
sa strihá, dodávajú sa titulky, doplňuje grafika... Vo finálnej fáze sa
dostane k nám, kde sa ešte upravuje, aby dobre znel a bol aj technicky prijateľný. Zvuky sa musia vybalansovať, niektoré odstrániť,
niektoré pridať. Sledujeme, či je rozumieť slovám, aby niečo neznelo
príliš hlasno alebo naopak. U nás v štúdiách sa natáčajú komentáre
a niekedy postsynchróny. Herec, komentátor nahovorí text priamo
u nás, výsledok potom býva kvalitnejší.
Nasadzuje sa hudba a ak je potrebné, tak aj ruchy. Odstraňujeme technické nedokonalosti. Mixuje sa výsledný zvuk. Prístroje
nám ukazujú hladiny, ale najlepší zvukári sa orientujú hlavne podľa
ucha. Divák by nemal byť ničím rušený od vnímania obrazu, zvuku
a informácií v programe obsiahnutých. Najčastejšie spracovávame
materiál pre spravodajstvo a športový kanál. Často mi stojí niekto za
chrbtom a popoháňa ma, lebo nás od vysielania toho daného programu delia už len minúty.
Trvalo mi niekoľko rokov, kým som si na štýl práce v profesionálnej televízii zvykol. Postupne som zistil, že sa to inak robiť nedá.
Musíte byť schopný udržať pozornosť počas celej frekvencie a tých
je za deň niekoľko. Niekedy to býva s krátkymi prestávkami i 10 až
12 hodín denne. Časom si človek privykne a teraz už ani nemusím
toľko premýšľať a väčšinu problémov riešim automaticky.
Pracujeme v určitej hierarchii. Máme vedúceho, zmenárov, ale
v danej frekvencii sú nadriadení napríklad aj režiséri a zvukári, ktorí
vytvárajú finálny mix.
Táto práca ma zmenila. Som určite disciplinovanejší a uvedomujem si, aká je dôležitá perfektne odvedená práca. A zmenilo to i štýl
práce na vlastnom hudobnom projekte. Predtým by som nad nejakou menšou chybou mávol rukou, dnes dobre viem, ako je všetko
počuť a ovplyvňuje to náš pocit z vnímania zvuku a muziky.
Kromě stresu, nezatěžuje zvukařina sluch?
Zvukári, ktorí ozvučujú živé koncerty, časom hluchnú. Tomu
som sa zatiaľ našťastie vyhol, ale aj tak má na mňa moja profesia dopad. Celý deň sedím a počúvam virtuálny zvuk, a aj vo chvíľach, keď
z reproduktorov nič nehrá, je tam technický šum. K tomu zvyčajne
bežia aj tri zapnuté počítače a ďalšie prístroje. Je to hluk o intenzite
trebárs len mínus štyridsať dB (decibelov), ale človeka to ovplyvňuje.
Keď prídem domov po dvanásťhodinovej šichte a sedím v tichu, tak
mi to pískanie a hukot stále znie v hlave. Zmizne to až po týždňovej
dovolenke, ale to už zasa idem do práce.
Zvuk priamo ovplyvňuje podvedomie a môže postupne aj zabíjať.
Jaké byly vaše začátky? Co vás k vašemu oboru přivedlo?
Začínal som ako muzikant. V čase, keď som chodil na základnú
školu, navštevoval som aj ľudovú školu umenia, učil som sa sedem
rokov hrať na klarinet.
Potom som študoval na športovom gymnáziu, kde som sa vrcholovo venoval hodu oštepom, ale napokon bolo jasné, že moja výška nie
je pre hod oštepom perspektívna. Po strednej som sa dostal na vysokú
školu, odbor strojárstvo. Nebavilo ma to. Školu som opustil a začal
riešiť otázku, čo ďalej. Ťahalo ma to k muzike. Predával som CD, ktoré boli na začiatku deväťdesiatych rokov niečo celkom nové. V roku
1991 sme v Košiciach založili hudobnú skupinu Penetralia. Začal som
skúšať hrať na gitaru a drzo i spievať. Naša kapela hrávala v Átrium
klube, v malom klube pre dôchodcov a mládež na sídlisku. Keďže sme
začínali a nemali peniaze, museli sme si všetko obstarávať sami. Tak
som sa prvýkrát dostal ako amatér k zvukárine.
Vždy som mal chuť vytvárať a nahrávať niečo svoje. V deväťdesiatych rokoch boli pre mladého chalana „multitracky“ strašne drahé.
Táto viacstopá technológia nahrávania je dnes digitálna a bežne dostupná. Jeden jediný muzikant môže postupne nahrať všetky nástroje sám. My sme museli celú kapelu nahrávať naživo na kazeťák. Tá
práca ma natoľko bavila, že som sa jej chcel venovať a naučiť sa to
robiť profesionálne. V obchode s CD sa skomplikovali vzťahy a ja
som potreboval novú prácu. Akurát presne v tom čase sa uvoľnilo
miesto šéfa kulturáku na predmestí Košíc, v Barci. Tak som začal vo
vtedy už kultovom B-klube. Tam sa konali koncerty alternatívnej
scény a bola tam aj, na tú dobu, obstojná aparatúra a tam sme s Penetraliou aj skúšali.
Po istom čase som začal koncerty aj ozvučovať. Ťahali sme tam
hlavne české a slovenské kapely, ale sem-tam prišiel niekto aj zo
zahraničia (USA, Španielsko...). Mal som vtedy asi dvadsaťtri rokov.
Ale pretože to bol kulturák na predmestí, tak som tam musel
občas organizovať aj program pre miestnych starousadlíkov. Zábavy
tam boli divoké. Vzduchom lietali stoličky, poháre. Na začiatku som
sa tam bál a bol riadne rozklepaný. Košičania mi hovorili, že tam
nemám chodiť, že ma isto iste zabijú. Zábavy začínali tým, že sa
o ôsmej otvorili dvere, ľudia nabehli dnu. O desiatej už boli „mládenci“ pod parou. O 23:40 vypukla prvá bitka. O desať minút bolo
po všetkom a väčšina účastníkov sedela na bare a chválili jeden druhého: „Dobrý si bol!“
Pamätám sa hneď na prvú „zábavu“. Niekto vybehol von a povedal mi: „Choď si tam urobiť poriadok!“ Len som otvoril dvere,
priletel mi poldecák do nohy. Spýtal som sa: „Si normálny? Čo tu
vystrájaš?“ Správali sa a žalovali na seba ako malé deti v škôlke. Nemohol som tam dostať ani chlapíkov ako ochranku, aby to tam
strážili, všetci mali strach. Chvíľu trvalo, než ma miestni prijali za
26 Listy
27_28_Schuller_rozhovor.indd 26
11/24/2014 3:28:47 PM
svojho, potom už to bolo dobré. Zvykli si na mňa a keď som im povedal: „Buďte v kľude, lebo prídu policajti!“ tak len hučali. Chodil
tam napríklad kamenár, ktorý celý deň búchal do kameňa, chlapisko tvrdý ako skala. Keď ho raz manželka naštvala, stalo sa, že mi
potom ten svoj životný bôľ vykričal do tváre z desiatich centimetrov
a po x poldecákoch, aby si uľavil. Ja som sa len modlil, aby mi jednu
nepustil.
A proč jste se vydal do Čech?
Moja vtedajšia priateľka chcela ísť študovať do Prahy a mne to
pripadalo zaujímavé poznať niečo nové. Pocity po presťahovaní do
cudziny sú veľmi silné. Pre organizmus a pre mozog sú tie prvé mesiace náročné. Prijímate viacej informácií. Učíte sa pohybovať v novom prostredí. Zároveň je to silný impulz. Človek v sebe objaví nové
schopnosti a energiu. Ak ste boli hviezda niekde na okrese, teraz ste
znovu na začiatku a musíte na sebe makať.
Rozmýšľal som, čo budem robiť, a vtedy prišla skutočne výborná
ponuka. Dalo by sa povedať, že priamo z ulice ma vytiahol jeden
z najlepších copywriterov v ČR a tiež bývalý moderátor rádia Dragan
Vekič. Vtedy pôsobil v nadnárodnej reklamke Euro RSCG. Jemu
vďačím za všetko. Agentúra potrebovala demo štúdio, a to bolo moje
šťastie. Posadili ma k strojom a povedali mi: „Uč sa!“ Dragan mi
vždy so všetkým pomáhal a radil. Časom sme tam začali točiť aj ostré
verzie. Bola to veľmi kreatívna práca. Takto rozprávkovo som sa stal
profesionálnym zvukárom. Pre mňa to bola veľmi dobrá škola, pretože bola náročná. Práca musela byť perfektne urobená.
Reklamný spot má len tridsať sekúnd. Nie je možné tam mať
chyby, všetko musí byť precízne, každé písmenko vypilované. Stal sa
zo mňa puntičkár a s tým som potom mal trochu problém v televízii,
kde sa musí pracovať rýchlejšie a v inom štýle. Kolegovia mi často
hovoria: „Neřeš to!“, keď sa začnem v niečom viac šprtať.
Ve svém volnu se stále věnujete hudbě. Máte nějaké své malé soukromé studio?
Moje štúdio je malý priestor, vlastne jeden stôl v našom malom
byte. Čo je trošku problém. Maliar či sochár by mal tvoriť v ateliéri,
kde mu ide neutrálne svetlo zo severu, a biele steny. Pre nahrávacie
alebo hudobné štúdio je to analogické, potrebujete mať akusticky
neutrálny priestor. V bežnom byte sa stáva, že subjektívne počujete
niektorú frekvenciu hlasnejšie alebo menej hlasno, ako je to v skutočnosti. Keď potom pracujete v takomto priestore, stane sa, že na
výslednej nahrávke buďto niečo chýba, alebo naopak „trčí“.
Co to je neutrální prostor?
To je priestor, ktorý nepotlačuje, nezvýrazňuje ani nedeformuje
tóny, zvuky a keď v ňom urobíte nahrávku, alebo ju mastrujete, bude
vám potom znieť dobre aj z väčšiny iných reproduktorov a zariadení.
Ak hráte škálu tónov na nástroji v akusticky neupravenom priestore a zrazu zistíte, že jeden z tónov nie je počuť, že je jeho frekvencia
nejakým spôsobom potlačená, alebo naopak, niečo vám nepríjemne
hučí, tak je to zle.
Problémy v priestore spôsobujú rôzne javy, napríklad stojatá vlna.
Najviac v malých miestnostiach a s rovnobežnými stenami. Je to
trebárs určitá frekvencia, ktorá sa odráža od povrchov a subjektívne
pôsobí, že je hlasnejšia. Ale je to oveľa komplexnejší a zložitejší problém. Je to celý vedný odbor.
Pri profesionálnej práci na živých koncertoch si zvukár najprv
nastaví aparát pre daný priestor, napríklad pomocou spektrálneho
analyzéru môže presne vidieť, ako sa daný priestor „správa“ a podľa
toho aparát vyladí. Kvalitný skúsený zvukár ale zvládne nastavenie
aj podľa ucha. Nahrávacie masteringové a postprodukčné štúdiá by
mali byť postavené podľa presných noriem. Tak vznikne prostredie,
kde nič netrčí ani nevadí. Analógiu vidím zasa v maliarstve. Keď
bude maliar maľovať v izbe, ktorá bude natretá napríklad na oranžovo, ovplyvní to jeho momentálne vnímanie farieb. Obraz takto
namaľovaný bude v inom priestore vyzerať inak.
Jakou hudbu skládáte a kde si ji můžeme poslechnout?
Komponovanie je pre mňa istou psychoterapiou. Stresy z bežného
pracovného nasadenia pri nej odídu. Ráno si sadnem k počítaču, a kým
si to uvedomím, je odpoludnie. Mojím autorským projektom je momentálne Amitabha7. Názov predstavuje pozostatok z môjho budhistického obdobia. Jeho štúdiu som sa najviac venoval práve po presťahovaní. A vtedy pri čítaní budhistickej literatúry mi to meno zarezonovalo
v hlave. Amitabha predstavuje jeden z aspektov Budhu. Vždy ma to
nejako priťahovalo k Bohu. Nedokážem si predstaviť, že by celý vesmír
a vôbec všetko okolo nás fungovalo a existovalo bez veľkej inteligencie
a vedomia. Neverím v náhodu. Nakoniec som sa okľukou cez východnú
filozofiu vrátil ku koreňom, ku kresťanskej viere.
Na projekte Amitabha7 pracujem priebežne už asi štrnásť rokov.
Ide prevažne o experimentálnu elektroniku, industriálnu hudbu.
Skladby sú dostupné na internete na stránkach venovaných hudbe,
www.soundcloud.com/amitabha7. Soundcloud je fajn ako online
prezentácia nahrávok bezplatne, pokiaľ celkový čas nepresiahne jeden a pol hodiny. Užívatelia tam môžu umiestňovať a zdieľať svoje
skladby. Predstavuje to jednu z novších foriem počúvania a šírenia
hudby, ktorý postupne nahradzuje predchádzajúci systém nahrávok
na bežných nosičoch. Systém je výhodný predovšetkým pre mladé
kapely, ktoré nemajú zmluvy s veľkými producentskými firmami.
Vďaka tomuto spôsobu prezentácie som absolútne slobodný vo
svojom prejave a nemusím sa zodpovedať nikomu. Základy hudobnej teórie som sa naučil na základnej umeleckej škole, ale keď som sa
pustil do komponovania, časom som všetky poučky a teóriu hodil za
hlavu. Snažím sa pracovať pocitovo, objavovať nástroje a experimentovať s postupmi, ktoré som nikdy nepoužíval. Čo je zaujímavé, posledné veci umiestnené na Soundcloude som urobil väčšinou pomocou iPad-u. Niektoré firmy vyrábajúce hudobné nástroje urobili ich
emulácie a úplne zmenili ich ovládanie vo virtuálnom médiu. Tóny
tak nutne netvoríte na klávesnici, ale len sa dotýkate plochy tabletu
a orientujete sa citom. To je skutočne oslobodzujúci štýl, ktorý ma
zaujal. Mojím výsledným tvarom je takmer vždy industriál. Zrejme
je to tým, že žijem v Prahe. Aj vtáci tu čvirikajú inak, napodobujú
klaksóny, mobily, električky, ruch veľkomesta. Skutočne. Možno sa
to nedá poznať len obyčajným počúvaním, ale existujú na to seriózne
vedecké štúdie...
Jste solitér, anebo také s někým spolupracujete?
Občas spolupracujem s Paulom Matthewsom, britským dizajnérom a fotografom žijúcim a pracujúcim tu v Prahe. Na počítači
si pripraví svoju verziu pesničky, naspieva ju a pošle mi ju. On je
autorom hudby a textu aj spevákom. Ja som tu v role hosťujúceho muzikanta a sem-tam aranžéra. Niekedy len doplním nástroje,
inokedy to celé prekopem. Keď je to hotové, zase mu to pošlem po
internete, či so zmenami súhlasí. To je v súčasnosti dosť rozšírený
spôsob spolupráce. Neriešite vzdialenosti. Muzikanti môžu sedieť
v rôznych kútoch planéty a v kľude urobia spoločnú nahrávku. Tieto
spoločné pesničky sú taktiež umiestnené na stránkach Soundcloud
pod menom The Authoritarian a najnovšie i Soul of Taurus. Ale naša
spolupráca je iba zlomok z jeho tvorby.
Jaký máte sen, anebo kam míříte?
V súčasnosti si uvedomujem, že ma stále viac láka vrátiť sa späť
k živým koncertom a spolupráci s kapelou, ako to bolo v Penetralii.
Chýba mi kontakt s ľuďmi v kapele a tiež živé vystupovanie na pódiu
a interakcia s publikom. Samozrejme mám na mysli nekomerčnú
sféru. Práca v takomto hudobnom uskupení dosť pripomína manželstvo. Nie je tam čo skrývať. Ani sa to nedá. Všetko musí byť otvorené a slobodné, ak nie, kapela sa rozpadne.
Dúfam, že to raz zasa dáme dokopy. Aspoň na jeden gig.
Amitabha7 www.soundcloud.com/amitabha7
Penetralia www.myspace.com/ptralia
Děkuji za rozhovor, Zuzana Štancelová
Listy 27
27_28_Schuller_rozhovor.indd 27
11/24/2014 3:28:48 PM
III_OB_11.indd III
11/24/2014 4:22:47 PM
w w w. r e n a u l t . c z
INOVACE MÁME V GENECH
VYUŽIJTE NABÍDKU ŠAMPIONŮ
RENAULT CAPTUR OD 279 900 Kč
ZÍSKÁTE ZIMNÍ PNEUMATIKY
5 LET ZÁRUKA
Uvedené ceny platí od 1. 11. do 31. 12. 2014 při financování Renault Finance a se zvýhodněním při výkupu starého vozu. Renault Finance znamená financování poskydo 31. 12. 2014. Nabídka je pouze informativní a není závaznou nabídkou k uzavření kupní smlouvy. Smluvní záruka Renault 5 let/100 000 km (dle toho, co nastane
dříve) se řídí konkrétními záručními podmínkami, které jsou neoddělitelnou součástí kupní smlouvy. Clio: spotřeba 3,2–7,0 (l/100 km), emise CO 2 90–127 (g/km),
Clio Grandtour: spotřeba 3,2–7,0 (l/100 km), emise CO 2 90–127 (g/km), Captur: spotřeba 3,4–6,6 (l/100 km), emise CO 2 95–125 (g/km), Mégane:
spotřeba 3,2–9,4 (l/100 km), emise CO 2 90–159 (g/km), Mégane Grandtour: spotřeba 3,2–9,6 (l/100 km), emise CO 2 90–169 (g/km), Fluence: spotřeba
3,9–8,9 (l/100 km), emise CO 2 114–155 (g/km), Scénic: spotřeba 4,0–10,1 (l/100 km), emise CO2 114–174 (g/km). Uvedené spotřeby paliva a emise CO2 jsou změřeny
Renault doporučuje
metodikou stanovenou dle platných právních předpisu vyžadovaných pro homologaci vozidla. Vyobrazení vozu je pouze ilustrativní.
JMÉNO NEBO LOGO DEALERA, ULICE, MĚSTO, TEL.: +420 123 456 789, FAX: +420 123 456 889, WWW.DEALER.CZ
Auto-Pilař s.r.o., Černokostelecká 268, Říčany, tel. 323 601 186
www.auto-pilar.cz, [email protected], [email protected]
indiClioCaptMegRange_Captur-F1pict-A4.indd 1
29.10.14 11:19
Download

11. číslo - Listy Slovákov a Čechov